Kráľovská presnosť

Kráľovská presnosť

 

1. TRIPLICITNÉ PARABOLY

 

 

Úvod, jadro a záver. Očisťovanie, osvecovanie a zjednotenie.Téza,
antitéza a syntéza. Rozum, vôľa a city. Myšlienky, slová a skutky.
Viera, nádej a láska. To sú niektoré z triptychov symbolizujúcich
jednotu, vyzretosť a dokončenosť.
Čosi úchvatné a priam i božské je v triplicitnej gradácii.
Vznešené idey bez dotiahnutia do konca skončia ako vtipné karikatúry. Ak dosiahnu zrelosť, vzbudzujú obdiv a rešpekt. Kresťanstvo
má za povinnosť nielen spasiť svet, ktorý je už spasený, ale neskriviť
a dokončiť samo seba.
A to tým, že nájde svoju celistvosť,kompletnosť.

 

Toto je tiež myslené pojmom katolíckosť.

 

Píšem hlavne pre kresťanov, najmä katolíkov, alebo aj tých, čo sa nehlásia
ku matke cirkvi, a hľadajú celistvosť bytia . Aby
sme nimi aj boli nielen podľa mena, ale i životom. Bez toho by boli naše
snahy iba rozkúskovaným,a preto málo účinným paberkovaním.Nudili
by a gniavili. Nevyzreté kresťanstvo, ktoré by sa sa vzpieralo dozrieť a
dospieť by bolo ako rozbitá nádoba, ktorej
črepy sa stávajú nebezpečnými.
Robia defekty na osudoch a rany na nohách.          Ak sa nám podarí cez
Krista zrealizovať vnútorne veľkú vec, tzv. coniunctio oppositorum, čiže
zjednotiť protiklady, a posvätiť to,
vtedy sa spoja zázračne všetky črepy do originálnej nádoby, do pravého chrámu, zamýšlaného našim Tvorcom.

 

Otec, Syn a Sv.Duch
nás zo stroja menia na nástroj a vzácnu nádobu,
z ktorej nové víno milostí márne vytekať nebude. Jeho verným sa pohár
tela, duše a ducha naplní skrytou Božou Slávou a zjavne dobrým
ovocím.Deje sa to už teraz. V tichu, nenápadne.Hoci skoro všetko vo svete
je pod dohľadom kamier, chudák svet o veľkých veciach vie veľmi málo.
Zjednotiť v sebe všetko

 

dobré, pravdivé a krásne

 

by malo byť naším neotrasiteľným sv. cieľom.
Ak chceme byť ako kresťania kompletní, treba nám

 

prejsť nielen krstom vodou,
ale i Duchom Svätým
aj tzv.krstom ohňom.

 

 

 

 

 

 

2. TRI DIMENZIE SV. KRSTU

 

 

Ježiš sa dal pokrstiť v Jordáne vodou v dospelom veku. Sám Ján Krstiteľ povedal ľudu: „Ja vás krstím iba vodou, ale po mne prichádza väčší ako som ja, a ten vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“        / Mt 3,11/  

 
Čo je krst Duchom Sv? Dlhoročný poctivý duchovný život.

Denné pýtanie sa na Boží plán zhováranie sa s Bohom v modlitbe.
Práca v Božom diele a vari aj snaha o férové medziľudské vzťahy.
Ján akoby očisťuje od duchovnej špiny náš vonkajšok, Ježiš aj naše
vnútro. Ján je príklad pre správneho muža a
ozajstného duchovného vodcu.
Nebolo v ňom chlapskej samoľúbosti.
Väčšina chlapov sa hrá na to, že sú tí najdôležitejší.
Neunesú to, že niekto je lepší či múdrejší od nich.
Tak ako sa Evine dcéry „dorábajú“, aké sú krásne, zúria a
žiarlia, ak je niektorá úspešnejšia. Máloktorá vie ako Mária oceniť
kvality inej.Máloktorý džentlmen vie uznať: „Tamten je lepší než ja.“
Ján to vedel. V tom bola jeho pravá veľkosť. Ani sa nehneval, keď ho
opustil okruh uctievačov a išli za lepším duchovným vodcom, ktorý ich
viac naučil ako on. Úzkoprsí intelektuáli farizeji to nedokázali. Ani
zakrpatení návštevníci nazaretskej synagógy. Keď postrehli, že Ježiš
ich presahuje a nehladká im egá ,
skalpelom Božieho Slova im reže do nádoru
nacionalistických a náboženských lží,
veľmi ho znenávideli . Malí ľudia penili veľkú závisť
a odsudzovanie.Zmarili v sebe Boží zámer zaštepiť ich do Stromu
Života. Samoohlúpnutí konformizmom
uhasili pozvánku k veľkodušnosti.
Byť pokrstený znamená slúžiť Svätej Rodine.Nekrstení pohania
žijú iba pre seba a pre svoju rodinu. Voda,krásne pokorný živel prí-
rody, obmýva našu špinu. Našu komediantskú
„veľkosť a „bezhriešnu“ nevinnosť“,
ktoré sú iba našou biedou.Duch Svätý nám otvára rozum a srdcia pre
väčšie a spoločné veci.Ponára nás neustále

do väčších hĺbok

nového celostného poznania.

Zasväcuje nás do stále hlbších,

osvietenejších pohľadov.

Ako učeníci evanjelia by sme mali aj vedieť,

čo je krst ohňom.

 

Je to prežitie si veľkého utrpenia.
Ježiš ho spomína pred ukrižovaním./Mk 10,38/
Prežiť dôsledne túto duchovnú cestu,
prečistiť si chrám od
drzého šarapatenia sebeckého a pyšného
falošného ja,
to je mystérium svätého krstu.

 

 

3. ZDRAVÉ KATOLÍCKE ALE

 

Z bohatej cirkevnej histórie sa môžeme mnohé podučiť. Evanjeliové idey
sa dostávali do nebezpečných extrémov.A bola to Rímska sv. Cirkev,
ktorá hasila duchovné požiare rôznych extrémov a uleteností, pochádzajúcich z choro neľudských, bludných či nedospelých duchovných prejavov.
Zdravým jadrom katolicity bolo a je bratské spoločenstvo.
Ak je pod dôkladnou ochranou Panny Márie a sv. pápeža, bolo, je a bude neporaziteľné.

Petrov nástupca dostal za povinnosť od Pána bedliť nad stádom
kresťanstva a ovce i baránky pásť. A ak čosi vybočí do deviácie, tak
to musí odvážne zdiagnostikovať a navrhnúť terapeutickú cestu. To
je sčasti úlohou biskupa, kňaza, diakona, rehoľníkov, ale i všetkých
pokrstených.
Komu záleží, sa ozýva. Kto mlčí, žije v strachu.
Alebo sa iba ako vagónik vezie. O Záležitosť neba mu zjavne neide.
Asi iba o vlastné záujmy. Iným extrémom
sú najmä tí, čo majú tzv.
náboženský zápal revolučnej hyperkritickosti.

 

 

Keď niekto vraví, Ježiš,Ježiš,katolík povie áno, ale bola tam i Mária.
Ak iný dokazuje z Biblie sobotu ako posvätný deň,naša cirkev povie
áno, ale v nedeľu vstal zmŕtvych. Ak povie ďalší:len viera nás spasí,
veru hej, ale treba i dobré skutky.Ak povie iný náboženský pobehaj, že
jedine iba kalvárska obeta na kríži nám priniesla spásu, povieme
jasne že áno, ale sú tu i ďalší podobní povšimnutia hodní mučeníci. Ak
začne fundamentalista zvelebovať Bibliu,povieme áno Biblii, ale máme
tu i posvätnú cirkevnú tradíciu.Ak pacifista začne hlásať mier,
pridáme sa, ale aj vysvetlíme, že tu máme morálne dovolenú a nutnú obrannú sv.vojnu.

 

Bez doplnka „ale“ by bola kresťanská viera nekatolícka,
nezrelá, až fanatická.

 

Sv. zásada je dokonalá až uznaním sv. výnimky.

 

Sekta, to je jedna zdôraznená dôležitá zásada, ale bez sv. ale
To zdravo zmýšľajúci inteligentný katolík ku kompletnosti vždy pridá.
Keď nebedlivé a nesväté autority dusili nejakú zdravú alternatívu,
splodili tak nechtiac cirkvičku inú, ktorá sa so slepým hnevom obrátila
voči matke Cirkvi. Na tróne s tým nafúknutým ale, ktoré bolo zanedbané.

 

4. PODOBENSTVO O BOŽOM PALÁCI

 

Najskôr treba evanjelizovať.
V podobenstve povedané získavať
iných pre Krista, pre jeho evanjelium. Je to neustála pozvánka Boha
cez jeho služobníkov aby nepokrstení vstúpili do priestoru Cirkvi.
Ak máme ľudí získaných, je treba ich
katechizovať.
To znamená v budove Božieho Diela ich
sprevádzať, učiť ich orientovať sa,
neblúdiť v bočných uličkách a
nájsť si svoje miesto.
Vysvetlovať kde sa aký vzácny unikát nachádza.
Cirkev je veľmi veľká a na poklady veľmi bohatá.
Nebojme sa povedať je to najstaršia, najpočetnejšia a
spirituálne najbohatšia inštitúcia na svete.
Má najviac storočí a najviac skúseností, najviac členov a najviac svätých,
najviac definovaných právd a bludov, najviac charitatívnych diel
a paradoxne aj najviac škandálov.
Jej umelecké pamiatky sú iba jedna tisícina z bohatstva, ktoré
sa nachádza viac v neviditeľných sférach.Ak môže byť na svete niekto
legálne sväto namysleným, tak sme to my kresťania katolíci. Aby sme
však doslova nezaspali na vavrínoch je nám všetkým potrebné aspoň
mystagogické minimum.

Mystagogizovať,

čiže vovádzať do tajomstiev sv. viery,
znamená niečo už aj okoštovať z dobrôt, ktoré sa v Božom paláci
už u na zemi zadarmo podávajú.
Je to už nielen vonkajšie obdivovanie umeleckého nábytku, ale
už aj otvorenie barovej skrinky a vypitie si z  kvalitného likéru, aby
som dokončil toto podobenstvo.
Je to vnútorná účasť a prežívanie spoznaného.

 

   Paradoxne sa dostane ku nebeským dobrotám       iba ten,
kto si prežil neteatrálnu krížovú cestu
a jeho telo sa začína už teraz kriesiť.

 

Dobrým fundamentom je absolvovať základnú školu evanjelizácie.
Po čase prejsť do strednej školy katechizácie.
Poctivo tam zmaturovať.
A nezľaknúť sa ani hlbšieho pochopenia vysokej školy mystagogickej.
V inej parabole vo vzťahu muža a ženy by bolo obdobie evanjelizácie
prirovnané času, keď sa po uši zaľúbený chlapec prestane zaujímať
o iné dievčatá a zameria svoj záujem iba na tú jednu vyvolenú.Ak ju
čestne získa prejdú do vzťahu katechizovania, hlbšieho spoznávania
sa. A veru je sa čo roky navzájom učiť. Ak sa seriózne pred Bohom
vezmú a ako manželia, teda spolupracovníci Stvoriteľa splodia dieťa,
to je už fáza mystagógie ich vzťahu. Ak by sa niekto nezajujímal
o mystagógiu, prirovnal by som ho ku novomanželovi, ktorý by mal
nevestu a nezaujímal by sa o plodenie. Nebral by ju teda vôbec vážne.
Sme povolaní na to, aby sme niečo splodili. Niekto na fyzickej úrovni,
iný na tej duchovnej. Bodaj by sme plodili a

rodili kvalitu,
nie iba nekvalitnú kvantitu.
Podľa plánov nebies a so sv.pokojom na konci vykonanej práce.
Podobne povrchní a okyptení sú veriaci v jediného Boha, ktorí slepo
chodia okolo prvej a najdôležitejšej mystagógie, ktorú Stvoriteľ zjavil
a kresťanstvo ju ohlasuje, že živý a pravý

 

Boh je Dobrý Otec a má aj ľudskú tvár.

 

Ďalša že má aj Syna a je aj Sv.Duchom.
Podobnej hrubice sa dopúšťajú kresťania, ktorí vedia, že Ježiš musel
mať matku, ale nafúkane ignorujú sa zamysleť nad mystagógiou jej
panenstva. Asi iba preto, lebo svoje

panenstvo a panictvo

kdesi nezodpovedne zdefraudovali.
Iní takzvaní kresťania zas odmietajú naše vraj
klaňanie sa svätým. Trápne nás všetkých odsúdia a hodia do vreca
spolu so všetkými modlármi.Myslia si, že sme všetci hlupáci, a oni
svoju skutočnú hlúposť a pýchu ani neregistrujú. Jedna z mystagógií
je totiž, že Boh je skutočne prítomný aj vo svojich svätých.A koho to
nezaujíma, tak chudák sám nežije v milosti posväcujúcej. A o čom je
potom jeho kresťanstvo? O civile? O adorácii liberálnych hodnôt?
Alebo iba o povrchných pochechtávaniach sa ?
Kto nerešpektuje pápeža a nevidí v ňom nič sväté,
tak koho tam má miesto neho?
Sám seba a svoje názory?
Svoj rozum

Katolícka mystagógia má svoju oporu
hore v nebi , a je to Najsvätejšia Trojica

 

A tri piliere tu a zemi
platná sv. eucharistia, Sv. Panna Mária
a právoplatne zvolený katolícky pápež.

Sú to, boli a budú najspoľahlivejšie piliere
chrámu kresťanstva, čiže Božej Veci.
Tie chránia kresťana, aby ostal ortodoxným
a človeka aby zostal normálnym a ozajstným.
Sú na stráži pravej ľudskosti aj pravej viery.

 

Mystagógia je pozvánka do hlbín našej viery.
Kto sa o ňu nezaujíma, je obeť povrchovej mafie.

 

Je školou, v ktorej si hlbšie uvedomujeme naučené pravdy
z Písma sv. a jeho odborného výkladu, čiže z katechizmu.
A tiež z druhej podstatnej knihy Prírody.
Našou ľudskou povinnosťou je dospieť.Našou povinnosťou kresťana
je dozrieť. Matka Cirkev nás sprevázdza počas celého nášho života.
Jej cieľom je aby sa v nás stvárňovali Boží syn a dcéra.

 

Aby v nás dospeli na kompletného muža a brata
aj vyzretú ženu a sestru.

 

 

 

5.  LEXIGRAMOVÉ PODOBENSTVO

 

 

Niektorí jedinci sa správajú príliš egocentricky,
podľa modelu jajaja.
Sú takto končiaci aj medzi zasvätenými osobami.
Ako je to možné ?
Žeby boli až takí sebci? Keby ste videli film ich života, tak by ste
videli neraz extrémne žijúci model tytyty.Čiže staranie sa iba o iných,
obetavá služba v tisícorakých podobách. Fatálnou chybou bolo pravdepodobne nevenovanie sa trochu aj sebe. Celý život aj v maličkostiach
premenený na polomučenícku podobu.Odriekanie si dovolených radostí,
neoddýchnutie alebo nevydýchnutie si od vážnych nebeských povinností.
Alebo je to neprežitie si ľudskej lásky počas celého života.Nemám na
mysli hriešne veci či vzťahy, skôr zanedbanie ľudskej stránky života.
Toto je jeden z našich nezdravých extrémov.Radikálna odpoveď na iný
extrém, ktorí sa žije vo svete, kde sa prvá časť života roztočí podľa
hesla Jajaja, a ta druhá je poznačená jeho opakom,
trpkým Ajajáááj.
Matka Cirkev veľmi správne extrémy odsúdila.Zostáva nám učiť sa
zostať normálnym človekom popri umení byť nevyhoreným kresťanom.
Existuje ďalší extrém medzi náboženskými fanatikmi, ktorí je vraj
obrovsky zameraný na boha, a vôbec si nevšíma človeka. Táto verzia
sa volá Ononon a končí sa veľkým, niekde až teroristickým Nononóó.
Katolícky model je Ontyja. Čiže najprv Boh, potom blížny, ale aj ja.
Ľudia sú všelijako popletení, a ak by ste dali ich podstatu pod mikroskop, ich vzťahy by zneli napr. jajaty, jatyja, tytyja, jatyon či jaonty.
Na rováši to má naše uletenie od podstaty. Čiže od hlavného prikázania milovať v prvom rade Boha, potom blížneho a správne i seba samého. Ku tejto podstate sa múdry človek denne v tichu navracia.Čím niekto
viac hlúpne, tým viac na toto zabúda.A tým si viac veci skomplikuje.
Nafúkaný narcizmus sa mu môže stať obludne gradujúcim na

JÁ JÁ JÁ …

Nuž a potom rád zatočí so všetkými priemernými jajáčikmi
ako krutý diktátor.
Byť slobodný od seba samého
a skultivovať si popritom v harmónii aj svoju osobnosť,
až potom budeme mať pekné medziľudské vzťahy.

 

 

 

6. PODOBENSTVÁ ZO ZOOLÓGIE

 

Je vo veľkom omyle ten, kto si myslí, že oslobodiť človeka treba iba
od nadvlády tzv. teroristov alebo iba od pliagy vonkajších závislostí.
V skutočnosti sme zajatcami mnohých

utajených otroctiev.
Závislostí vnútorných.
Vonkajší otrokári sú na nás dopustení neraz

iba preto,
aby sa z naivného
veriaceho stal vediaci.
Skvalitnil sa, poučil a stal sa
do hlbších vecí života vidiacim.
Čiže chápajúcim. A pomáhajúcim.

 

Väčšina ľudí sa potrebuje dostať z toho,

že sú ako ovce.
Čiže dosť nesamostatní a bez vlastného názoru.
Sú v stave vnútorného otroctva a naivity.
Ovce sú hlúpe, čiže ešte nevedia rozlišovať jedlé a jedovaté.
Grupujú sa zo strachu do stáda.
Spolu sa pasú, bľačia i mlčia.Vyplašené nie iba z vlka, ale i zo seba
samých. Ak ovca naberie odvahu a začne si žiť svoj vlastný príbeh,
stáva sa, že sa zatúla. Dobrý pastier si ju nájde.      A má z jej odvahy,
ktorá sa zmýlila a možno aj precenila, väčšiu radosť, ako zo
zbabelej čiže slepej a kariéristickej „poslušnosti“
ostatných, ktoré svoje vyššie ciele nemajú. Ak si však nezabudne koordinovať svoju cestu s vnútorným Dobrým Pastierom,
tak nikdy nezablúdi. A stane sa ako On raz
obetným baránkom.
To je pravé nasledovanie Krista.
Pápežovi boli zverené práve tieto typy.
Ak sa v sakrálnom prostredí vyskytnú pyšné pávy, trápne papagáje,
ateistickí ježkovia či necudné tchory , a duchovný pastier nevie čo s nimi,
tak ich môže celkom legálne vypoklonkovať ku nejakému krotitelovi
do zoo a prorocky im do očí oznámiť, že na ich sprevádzanie
do ďalšieho cirkusového čísla
nemá z neba žiadne nebeské kompetencie.

 

Sú však individualisti, ktorí sa odvážia od stáda oddeliť, bez pokory
a vypasú si nie iba svoje bruchá a mozgy,
ale i nižšie a falošné egá.
Po čase sa z nich stanú tvrdohlaví barani idúci aj proti múru a robiaci
slepo revolučne kvôli nejakému zdanlivému dobru aj rebéliu a vraždy.
Úplne iná je sv. tvrdohlavosť u baránkov, ktorí si Božiu prácu robia
napriek tomu, že iní jej nerozumejú a neprebudený priemer im hádže
polená pod nohy. Baran predivný sa zátvrdlivým nepočúvaním dobrých
rád stane zaťatým somárom.Ak si svoje komplexy neúspešnosti pôjde
unáhlene a netrpezlivo liečiť do verejného domu, tam mu luciferove asistentky veľmi ochotne napomôžu jeho alchymistickú premenu na capa
smradľavého.U žien hrozí premena na hlúpu sliepku, čo mnoho kotkodáka ako ide zniesť vajce, ohovára slepačiny, zobe z ruky nejakému
gýčovému pracháčovi a ide ako slepá pod kolesá. Dedinská hus si za
svojho boha dávno zvolila , iba a len svojho manžela. Kačku zaujímajú
zasa iba jej kačičky.Mačičky sa rady o kadekoho prenežne obtierajú
a nechajú sa rozmaznávať.Ak žena žije duchovne, bude mať čosi zo
vznešenej labute. Ak to v duchu fláka a stráca dôstojnosť, bude mať
pod maskou slušnosti drzosť opice.Tá ale narobí sajrajtu. Alebo až
zlobu kozy.Tá skolí kolegyňu nemilosrdnými rohmi.Pekné žabky sa
po čase žitia bez Ducha Sv. menia do tváre            na staré ropuchy. Čím sú
chlapi väčší bulovia, tým sú ženy väčšie líšky.       Ak sú až bambulovia,
menia sa na prudkonebezpečné zmije. Ich rastúca satyriáza kradne
ako straka veci, vynucuje si city,

zbíja pozornosť z iných.

 

Po predčasnom vrabčení sa navzájom si srdcia naplnia špinou

 

To, čo nazývali láskou bol iba sladký jed.
Rafinovane namiešaný kokteil ružovej mafie.
Ich právo na lásku, ktoré si povýšili na modlu
začne v nich skazonosný proces a rozklad osobnosti.
Na začiatku začnú verbálne žumpáriť na svätých.
Potom na cudných a slušných, ktorým je ich ich vonkajší prejav
„milovania sa“ priam odporný. A nakoniec
každé pokojné hájenie tradičných hodnôt rodiny,
normálneho vzťahu muža a ženy budú považovať za nenávistný útok
voči svojej inakosti a nebudú vedieť reagovať inak než homofašisti.
Tie hriešne nežnosti či u hetero či už homo ukážu svoju pravú tvár.
A tou je agresivita. Ovocie smilstva…

 o

Háveď opakovaných neuvedomovaných faulov nás mení na predivného
vlka čudáka a samotára.
Ten je strašne vyhladovaný v tom, kde hrešil
alebo sa pyšne odriekal. Rád si nejaké ovce roztrhá, aby s na chvíľu „ukľudnil“. Potom ich postraší,       aby sa „potešil“.
Takto nedôstojne sa zbavuje svojho hladu a strachu.
Jeho stigmou je aj absencia výčitek svedomia aj pri
vážnych deliktoch a kriminálnostiach.

 

Či na potkana, majstra v osočovaní, pchaní sa
a v naháňaní hrôzy. Ten je už tak zjednotený so lžou, a tak jej verný, že nepozná žiadnu neveru…

 

Cieľom temných síl a nadľudských neľudí
je robiť z nás postupne a sofistokovane
debilmi ! šelmami !! a otrokmi !!!

 

Je tu čo závidieť? Je čo obdivovať na „veriacom“,     čo hladuje ako
vlk po pozemkoch, peniazoch, deťoch, tituloch, víťazstvách či zábave?
Čo ako hladný vlk špehuje a snorí do intimity iných, lebo svoju intimitu má zúfalo prázdnu?
Na falošne svätom kariéristovi, čo chladnokrvne zabije povesť
svojmu kolegovi, aby postúpil vyššie a zarábal viac?

 

Či na padlom anjelovi medzi nami,
čo je smädný ako dúha po rozkazovaní?
Tento buzerant, a teraz vôbec nemám na mysli sexuálnu orientáciu,
ale defekt na charaktere, sa aj sadisticky vyžíva v ponižovaní a prenasledovaní podriadených, a ak sa rozdrapene označuje za kresťana
ten je v skutočnosti certifikovaný antikrist.

 

Podobne „vedecký“ pracovník, ktorý ťažko natlačil do svojej hlavy obrovské množstvo encyklopedických poznatkov, ale nedospel
ani k pochopeniu malej násobilky a stále nevie, či obraz má maliara?
Keby aj niekto celý svet spoznal či precestoval
alebo aj zvonku ovládal
bude mu to na nič
ak svoje interéry ducha poškodil.
To mu odkazuje jeho Otec v nebesiach.

 

Svet je plný popletených ozembuchov,
ale aj „nebeských“ tajtrlíkov a
„otitulovaných“ infantilov.
Prečo?
Lebo je málo mužov, čo urobia
dôsledný autoexorcizmus
hlbokým duchovným životom.

Radšej sa kĺžu po povrchu.
Je to pohodlnejšie, ale začne to fatálne škodiť.
Miesto radikálnej službe nebesám si

volia širokú egocestu.

Treba nám zájsť na hlbinu.Deň ozajstnej nezávislosti budeme sláviť
až vtedy, ak všetkých utajených kazisvetov v sebe pomenujeme a
chytíme elegantne pod krk.
A spolu s Kristom ich dáme do „truhly a zeme“
Ako tie nevidideľné, ale reálne škodiace

vírusy v počítači.

 

Kto to nezabudne, premení sa
na vnútorne pokojom žiariace slnko.
Kto zanedbá, bude v ňom stále hladnejšia
spirituálna čierna diera.

 

 

 

7.PODOBENSTVO O ZNÁMKACH PO ŽIVOT

Všetci sme chodili do školy. Preto nám nebude ťažké pochopiť podobenstvo o známkach v škole. Sú tam žiaci čo sa snažia, ale
aj totálni lajdáci. Myslia si, že im to len tak prejde? Spravodlivý učiteľ im raz dá známku, ktorá im patrí. U nás systém hodnotí
výborný výkon jednotkou a pätorka sa dáva žiackemu debaklu.Sú
medzi nami jedinci, ktorí sa v tejto pätorkovej prehre celkom našli.
Sú tu na zemi ako doma. Smrteľne sú vážni najmä vtedy, keď sa ide konať nejaké zlo.Vtedy cítia, že prišla ich chvíľa na scéne.Vykonať
ho je ich najväčšia pozemská „povinnosť“. Až natoľko ostali bescitní.
Ponúkne sa im tisíc dolárov , oni chytia zbraň pevne do rúk a idú
objednanú vraždu dotiahnuť do úspešného konca.Patria sem i tie,
čo denne zarábajú desaťtisíc. Ale za to, že spáchajú desať smilstiev.
Alebo sú to i tí, čo za tridsať strieborných napíšu lavínu lží. Alebo
sú ochotní podať akékoľvek krivé svedectvo.
Pri udaní spravodlivého
pociťujú drogovú extázu.
Vraj žiaci? Úbožiaci! „Žijú“ na pätorku.
Životní štvorkári neberú vážne nikoho a nič.

Všetko je pre nich iba
zábava. Najväčšiu srandu majú z posmievania sa nebeským veciam.
Ak sa kdesi kope do Krista a jeho Nevesty Cirkvi, radi sa pridajú.
Sú to milovníci a uskutočňovatelia ťažkých hriechov. Čím viac ich
napáchajú, tým viac sa nimi chvascú pred svojimi komplicmi.A považujú sa sebavedome s týmto paštýlom života za úspešne zaradených.
Trojkári sú majstrami v poškuľovaní a pohodlnizme.Neťahá ich to
ani na jednu nebeskú ani na pekelnú stranu.Vyčkávajú na planých
figovníkoch.Sledujú, ako keby ich platilo FBI. Predstierajú dobráckosť, ale občas sa potrebujú zrúbať sami a potom zrúbať niekoho okolo.Raz urobia niečo dobré a inokedy sa zapoja aj do poriadnej capiny.
Tou po čase začnú aj páchnuť.Prečisťovať si rozladenosť a negácie
im pomáha televízor a pálenka.
Patria do „rehole“ zízačov a zívačov.
Tvrdne im pečeň a mäkne mozog a mužnosť.
Vraj „nemajú žiadne hriechy“!
Títo potrebuju ale urgentnú spirituálnu pomoc.
Pol života sa pochechtávajú a tú druhú sa
adamovsky ľutujú ako dopadli.
U dvojkárov je iný extrém.Tí sa radi čvachtajú v hriechoch iných,
ale aj svojich.Milujú spovede, vyznania, posudzovania a odsudzovania.
Špehujú a ohovárajú sa navzájom.Radi sa ešte nad iných povyšujú.
Vonkajšiu etiketu a slušnosť vedia.O niektorých z nich povedal Ježiš:
„Prostitútky budú v Božom Kráľovstve skôr ako vy!“ To asi len preto,
lebo stupeň ich falošnej etiky a zbabelosti bol veľmi veľký a pozatĺkaný.Sú to milovníci tzv.“ ľahkých“ hriechov, navonok dodržiavajú akože morálne pravidlá ,ťažkých vonkajších hriechov sa

zhroziť vedia.

    Mnohí sú milovníci škôlkárskeho infantilizmu.      To sú tí, ktorí klamú, že sú dvojkári. Čaká ich ešte veľmi dlhý osobnostný vývoj cez všetky možné pády.Tí ozajstní dvojkári majú dobré srdce a vôlu. Robi mnoho dobrého.Popritom robia i hriechy, ale nie vážne a vedia nielen
oľutovať, ale sa i ospravedlniť. Pracujú na premene necností na cnosti.
Robia tak už s jasným cieľom nikdy sa neobracať    k temným ríšam.

 

Človek na jednotku má charakter.

Na jednotku s hviezdičkou žijú svätci.

Tí ozajstní sú pravé zlato na tejto zemi.

Ich veľkou láskou je Boh.

Jeho Kráľovstvo a sviatočné bytie.

Žijú a pracujú iba preň.

Falošní svätci to predstierajú,

ale ich veľká láska je nejaká modla.

Napr.ich rodina či klub. Títo posielajú aj dnes Krista na kríž. Idú k svojej „kariére“ ukrižovaním svojich blížnych, pokrytci. Potom sa
chodia z toho bez ospravedlnenia „spovedať“. Alebo vás osočia, až sa
im z huby zapráši, aby vypustili paru.
Vyzretí ľudia toto nerobia.Je im to skôr odporné a veľmi vzdialené .
Takáto farizejská nízkosť, podlosť je na 3- až 4 -.
Zrelý duch hriechy nerobí. Ani ťažké ani ľahké.

Robí tzv. chyby.

Menšie či väčšie.

Hriech je konať vedome niečo, čo vieme, že je zlo.
Ubližovať vedome niekomu, závidieť, byť škodoradostným,
przniť sa oslavou seba
je mu cudzie a proti prirodzenosti.
Byť svätým je žiť v milosti posväcujúcej
a smerovať k dokonalosti.
To znamená nechať sa dokončiť Duchu Svätému.
Nie je to byť bezchybným.

 

Nový človek sa nezníži napr. k odsudzovaniu ani tých, čo potrebujú ešte nesväto žiť.
Ten sa snaží porozumieť a pozdvihnúť každého.

 

 

8. PODOBENSTVO

O DUCHOVNÝCH ŠKOLÁCH

 

Ak potrebujeme starozákonnú sekeru, znamená to ešte našu neotesanosť a primitívnosť.Aj tá sekera je potrebná, ale iba na tých, čo si
ju zaslúžia.Na ďalších je potrebné dláto, na tých jemnejších dlátko, a
na anjelov azda len povzbudenie.Ak chceme duchovne žiť, treba nám
brať zásady evanjelia vážne.To v praxi znamená primeranú prísnosť.
Na iných, aj na seba. Kto by bol iba na iných a na seba nie, bol by farizejom.Žena má mať pod kontrolou najmä city, muž zasa rozum.
Origenes nazval Židov : milovníci vonkajších vecí.

 

Kresťan by mal mať

už aj istú hĺbku.

Úžas nielen nad vonkajškom,

ale nad krásou vnútra.

 

Evanjelium nás pozýva zo židovskej
základnej školy Ducha,
zo zachovávania základov kresťanskej etiky, do
strednej školy 8.blahoslavenstiev.
Tu je zhrnuté, čo je to vlastne byť duchovným človekom.
Treba nám pracovať,
aby sme boli otvorení Sv. Duchu, pravdiví, citliví, empatickí, jemní, tichí, spravodliví a milosrdní, čistého srdca a pokojní.
Nie nanucovatelia pravej viery,
ale skôr trpitelia pre pravdu a dobrú vec.
Rešpektujúci i nepriateľa. Učiaci sa aj od neho.
Máme veru čo robiť, aby sme sa raz dostali až
k duchovnej maturite,
ktorá znamená zrieknutie sa nepravého ja.
Slobodné a totálne sa odovzdanie Bohu
so všetkým, čo sme a čo máme.

„Ak sa nezrieknete všetkého, nemôžete byť mojimi

učeníkmi““
Napomenul nás veľmi vážne náš Majster.
Správne pochopené zrieknuť sa všetkého máme nie navonok, ale všetko v mysli mám považovať za nie moje, ale za Tvoje , Pane…
Kto toto dobrovolne neabsolvuje, má ešte ďaleko     ku kresťanovi.

 

Až potom nás vezmú
na vysokú,
kde sa už netrpí za svoje hriechy, ale za viny iných.
A v každom ročníku ťažšia obeta.
Cieľom každej školy je vyjsť z nej von.

 

Poctivá duchovná škola
hovorí nie karma sem a karma tam,
reinkarnáciu neprezentuje ako poslednú útechu
a podobné anomálne relativizmy,
ale hovorí o večnom živote
a Absolútne.

 

Tu sa radostne žije s Božím Duchom všade,
kde nás zaveje, a ostáva sa mu verným,
kdekoľvek sme

a akokoľvek by práca a život boli ťažké.

 

Kto má nebo v sebe, nájde ho potom už všade.
Túto axiómu si zapamätajme
Niečo podobné je i s peklom v duši.

 

Ako pomôcku kde sa kto nachádza dávam správanie sa k hlúpákom,
ktorí skrížia naše cesty a so zvláštnym potešením nám ublížia.
Čím sú nešťastnejší, tým väčšiu zlobu produkujú.
Je pravdepodobne našou povinnosťou
na zemi sa s nimi stretnúť
a otestovať si poctivo svoj stupeň dobroty.
Ak je niekto v základnej spirituálnej škole, tak jednoznačne označí
stretnutie s nejakým nešťastníkom za tragédiu a s dotyčným bude
zápasiť ako s nepriateľom svojej spásy. Pre malý stupeň dobroty s ním
prehrá, a zahrnie ho lavínou obvinení, nadávok a pomstychtivostí.
Toto sú primitívni odsudzovači
takzvaných „izmov“,
lebo nevyriešili svoj egoizmus alebo naivný romantizmus.

Jediný ismus který ich z toho dostane je katechizmus.

Ak je niekto na strednej, tam sú útoky „lucifukov“ silnejšie, ale adept
neba si stráži vnútro, aby neposielal na záškodníka zlé myšlienky,
dáva si pozor, aby ho zbytočne neohováral, lebo vie, ako to v ňom
posilňuje zlo, a samozrejme sa za jeho obrátenie modlí. Po istom čase
vytrvalých modlitieb zistí, že sa modlí i za svoje obrátenie, nie iba
jeho, a Duch Boží to zariadi tak, že zo smoly sa po dlhšom čase
stane čosi dobré.Nepriateľ sa môže zmeniť na priateľa, a to preto,
lebo niekto zaňho urobil ozajstné pokánie, a pre kajúceho brata to
bola riadna maturitná skúška v odpúšťaní a trpezlivosti. Po dlhšom
čase zistí, že to zlé bolo dopustené kvôli budúcemu požehnaniu.
Kto je na vysokej, ten by mal vedieť, že keď sa útok zla deje, že ním sa deje nie iba zlo.
Nevie však všetko. Preto sa modlí a ponára hlbšie.
Ale netrvá mu mesiace ako stredoškolákovi poznať, skôr niekoľko
dní, čo je Božia vôľa.On totiž nestretol v tom chudákovi, čo zaútočil
nepriateľa či skúšku, ale
školitela a aj trénera, predstavte si.
Toho, čo nám brúsi diamant ducha a odhaľuje naše chyby.

Darúva nám cez hanbu aj Božiu slávu.
Tomuto porozumejú iba svätí blázni.
Kto žije pravú vieru, ten rozmýšľa celkom inak
ako ten, čo len nacvičuje iba tzv. rozvoj svojej osobnosti…

 

Má úplne inú optiku. A na to, na čo sa neverec pozerá ako na hrôzu, sa mystik neraz dokáže pozrieť ako na skúšku či vyšší zámer.
Malý chlapček vidí iba zdola maminu výšivku. Zdá sa mu škaredá.
Keď ju uvidí zhora, zistí jej krásu. A že všetko je tak, ako má byť.

Čím viac sa niekto blíži k duchovnej maturite,

tak tým viac vážnie.

A opúšťa akosi spontánne širokú cestu pochabosti

Keď mu duch zvážnie naozaj, vtedy ho aj po rozličných skúškach čaká už tu vzkriesenie v podobe šibalského humoru Božieho dieťaťa.
Z učňa huncúta sa stane z neho tovariš lapaj. Potom zmaturuje z beťárstva. Cez vysokú provokatérsku sa dostane k majstrovi figliarovi.
Kto sa v škole ducha uljeva, zmení sa
z cirkevníka na cirkusové číslo.
Ten si do cirkvi prišiel cirkevníčiť, čiže cirkev ničiť…

 

 

 

9. IQ + EI + SQ = NOVÝ ČLOVEK

 

V školách v nás väčšinou rozvíjali najmä
inteligenčný kvocient,IQ.
Buduje logické myslenie, trénuje pämäť.
Bez logiky by sme boli najprv hlupáci a potom dementi.
To je treba samozrejme mať, ale iba ako základ.

Nie ako cieľ.
Kto to má za cieľ a nechá sa preťažovať stále silnejšími mentálnymi
činkami, prasknú mu raz struny. Byť pyšným jednotkárom v takto
choro nastavenom systéme je nie celkom podarená vizitka. Splodí to
únavu a aj poškodenie.Aj z tejto neslobody sa treba dostať.Najhoršie je, ak nám potom uletí podstata veci. Ako tak sa vyznať dnes v mori
informácií je celkom slušný výkon.Rozvíjať si obrazne povedané v sebe
iba športovca telom a intelektom je aj dobré, ale je to iba 1. stupeň.
V 2. sa stávame filozofmi, vedcami a umelcami. Nadobúdame
EI, emocionálnu inteligenciu.
Rozširujeme nie iba mentálne telo, rozumovú časť duše, čiže prednú časť mozgu. Ale kriesime aj tzv.časť strednú.
Naše ego sa už nielen rozpína rôznymi súťažiami ako v prvom stupni,
ale sa má aj trocha ukľudniť a skultivovať.Treba nám rozvíjať aj tzv.

emocionálne telo, skvalitňovať citové vnímanie vzťahov, života a práce.
Svoje vedomie už nesmerujeme iba do ďiaľky, ale aj do vnútornej šírky.
Budujme hlavne empatiu. Spomaľme sa. Naberme na kvalite kultúrou,
slušnosťou, rozhľadenosťou.Aby nám nevytŕčala spod smokingu slama
z poltopánky. Doprajme si luxus trocha si veci premyslieť.Nájdime na
živote i poetickú dimenziu.Učme sa rozumieť dobrej hudbe. Vnímajme
pekné farby a tvary ako maliar. Primitívne ego z prvého stupňa sa stáva kultivovanejšie a jemnejšie.Byť gentlemanom a dámou, to sú elegantné konštanty tejto úrovne.Pri 3. stupni vývoja, obrazne povedané,
oživujeme aj zadný mozog a vnútornú hľbku.Naše ego sa zmenšuje a
božské dimenzie sa prehlbujú
modlitbou, službou novej podobe ľudstva
a nesením kríža.
To je spirituálny kvocient.
Morálny a večný rozmer.
SQ majú tí, čo popri charaktere budujú v sebe aj

rozmery služobníka, mystika a svätca.

Hľadajú vyšší zmysel žitia vo viere, vyššom umení,
vyššej duchovnej vede.
Nehrajú sa na pánov a vedia,

že život nie je plytká mláka.

 

 

 

10. DOBRÝ CHLIEB A CHUTNÉ VÍNO

 

Chlieb a víno si náš Majster zvolil ako ingrediencie na svoju obetu
a pamiatku.V každej sv.omši si jeho poslednú večeru a obetu na kríži sprítomňujeme.Pripomíname,lebo nám všetkým hrozí strata pamäti.
Blažený ten, kto nezabúda
rozjímať o veľkej a svätej Láske.
Chutne upečený chlieb sa nám počas života
nesprotiví a sprevádza nás
a slúži nám počas celého života.
Kým však príde na náš stôl, bolo treba
vynaložiť mnoho práce.Prírody i ľudskej.Pôdu pripraviť, poorať,
pohnojiť.Obilie zasiať.A dlho čakať.Na slnko,vodu i vietor. Ak je niečoho navyše či nedostatok, hrozia škody. Potom treba obilie
zožať, vymlátiť,oddeliť zrno od pliev. Previezť. Uskladniť. Mlynár ho v mlyne pomelie na jemnú múku. Pekár mu pomôže droždím vykysnúť. A na záver ho treba dať do primeraného ohňa upiecť. Dlhotrvajúca to procedúra.
Založiť a mať rodiacu vinicu je výsledok dlhoročnej práce. Je umenie sa
o ňu aj starať.Strihanie a hlavne okopávanie sú drinou.Oberačka je
tiež výkon. Potom strapce musia ísť do lisu na mušt.
Ten musí vykvasiť. Chce to svoj čas.
Vrchná číra časť sa potom stočí a oddelí od hustej
usadeniny, ktorá by už vínu prekážala.

Na kvalitu je potrebné
vziať ho z pôsobenia slnka
do tmavého suda, do úplnej temnoty,
kde víno naberá časom na kvalite.
Tma pokračuje v práci, ktorú začalo slnko.
Táto krásna alchýmia výroby chleba a vína má spoločné mnoho
premien a zušľachťujúcej práce.
Je tu nevyhnutná spolupráca medzi
našou snahou,
pôsobením prírody a Darcom života.
Sú to veľavravné symboly
pre naše vnútorné premeny a práce na zušľachťovaní našich pováh
a nájdením si vlastnej a pravej tváre.
Hrozno musí do prešu a cesto do ohňa.
Aj človek do zmeny od hriešnej
identity cez utrpenia. A to preto, aby bol každý muž, čo oheň vydrží,
kusom dobrého chleba,a žena prejdúca premenami a prešmi svojho
života, čašou kvalitného vína. Aj pre toto je ustanovená eucharistia.
Jedením sa premieňa strava na nás, sv.prijímaním my na Boží obraz.

 

 

11. KRÁĽOVSKÁ PRESNOSŤ

 

Určite nie náhodou vzniklo príslovie :
Presnosť je cnosťou kráľov.
Uvažujme , prečo práve presnosť?
Prečo nie napr.nadhľad, múdrosť, spravodlivosť,
odvaha alebo ráznosť?
To čo sme považovali za presnosť je nepresné označenie cnosti
dochvíľnosti. A tá je iba jednou zo stoviek prejavov
kráľovnej Presnosti.
Čo je dôležité, je nedať si ukradnúť svoj svet a
nerobiť niečo, čo robiť nemám.
Veľkým umením je spoznať v prítomnosti svoju povinnosť.
Modliť sa a ísť na poradu k Duchu Sv. do svojho najhlbšieho vnútra
je ozaj potrebné preto, aby sme zistili, čo máme robiť.
Ako máme skutočne žiť
a nie iba nacvičovať tlaky a názory iných. Kto sa veľmi úprimne
snaží zistiť, čo si Boh od neho praje, ten sa to naisto aj dozvie.
Po hlbokom, tichom ponore do nášho vnútra a očakávaní v modlitbe

nám odpovie VEĽMI PRESNE

čo je Jeho sv.voľa.
A potom, ak ju budeme s radosťou a láskou i konať, sa do nás

nasťahuje OZAJSTNÝ SV. POKOJ.

Je zaujímavé ako pri rovnakom modlení k tomu istému Sv. Duchu
dá On každému celkom iný
presný pokyn, čo kto má robiť.
Je to impulz, ktorý je potrebný pre náš osobný rast
i fungovanie spoločenstva.
Kto to ešte nevie, pokukuje po iných čo robia,napodobňuje len druhých,
to je epigon, ktorý má asi zasmilnenú myseľ neistotami. Žije veru nie
svoj vlastný príbeh, ale opakuje sa po tom, kto sa mu pozdáva, že je
ten oný, akurátny.Túto klonovanú kresťanskú ovcu spoznáte podľa
vnútornej neurózy a napätia,
ktorú v sebe nosí ako trest a „obdarúva“
ňou nevedome aj iných okolo seba.Ak tak bude vyčíňať roky, zdokonalí sa až natoľko, že bude „majstrovsky“ vnucovať iným niečo svojské, čo bude za správne považovať. Jeho nepresnosti môžu pohoršiť, čiže pokriviť duchom maličkých. Ak dôjde až k zastrašovaniu iných,
tak dosiahol osobný rekord v pomýlenosti.

Sv.Ignác to trefne vystihol :

“Niet väčšieho omylu v duchovných veciach,

než vnucovať iným svoju cestu.“

Je to jeden z duchovných zločinov, plodiacich množstvo odporu a nelásky.Ak v sebe máme Boha a spolupracujeme s ním, postupne zistíme ,že každý z nás má v Božích očiach veľkú cenu, že pre
každého z nás má Boh originálny plán. Tak, ako cítime veľkú bázeň
pred ním, budeme pociťovať rešpekt pred blížnym, ktorý sa ho rozhodol na trón v srdci prijať.

Naozaj nasledovať.

Ako pred bohostánkom.
Tí sú totiž brat a sestra v Kristu.
Tí ozajstní a originálni sú nemnohí.
Akože učeníci, tých je často veľké stádo.Hoci sú poniektorí už vo veku
seniorov, sú ako malé deti ,ktoré servilné kyvy pred autoritami prepnú
na nadávanie či znevažovanie.
Učme sa dospelejším a spirituálne súrodeneckým vzťahom! Nedávame my iným príležitosť na posmech, keď my vlastne
cvičíme komickú drámu

o večných otcoch a večných deťoch ?

Nerobíme z chlapov akýchsi mendíkov, čo sa začervenajú pri fotke
nahej ženy, ale to že sú rôzne opití a nezodpovední, ich netrápi?
Duchovne leniví, bez vlastného názoru, vlastnej tváre či veľkého formátu?

To, že milujeme desaťkrát viac svoj národ, svoje pozemské rodiny
než Boha a Rodinu Nebeskú, sa málokto spovedá.

Alebo napr. z toho,
že gánime či švindľujeme. Za to rôznych nepodstatných prkotiniek,
tak z toho sa my vyznávať veru vieme.
Keď žene občas ujde podstata veci,
tak je to ok, veď to je v jej prirodzenosti.
Ale duchovným mužom ?
Prvých šesť storočí sa nespovedalo z hriechov tak ako dnes, a predsa
Cirkev žila. A mala aj skutočných svedkov aj mučeníkov.A my, ak
dávame dôraz iba na návštevu spovednice, kde sa penitent bude iba
donekonečna skrúšene vyznávať z toho, ako sa prejedá, po čase ho
takéto zdanlivé pokánie privedie k dvestokilogramovej nadváhe a
k zlému pocitu zo seba. Nepomohli sme k tomu aj my ? Nevychovávame tým národ k zbabelosti ?

Nebojme si dať túto otázku:
Či my svojimi
lacno dostupnými kňazskými rozhrešeniami
napr. po potrate,
nepodporujeme nekultúru smrti ?

 

Podľa evanjelia nám nebude všetko

prilacno odpustené…

 

„Komu zadržíte hriechy, budú mu zadržané.“
Občas je naozaj pedagogicky nutné
byť sv.neodpúšťajúci, aby penitent zvážnel a opeknel.
Nie je tu málo tých, čo svoje telo považujú síce za chrám, ale okrem
tých najnižších oblastí pohlavia a vylučovania.Tak toto bolo Cirkvou
odsúdené ako blud manichejizmu.A tak isto ako je dôstojné hlava či
srdce, tak isto má mať svoju dôstojnosť vylučovací či pohlavný orgán.
Ak to my podceníme a tieto oblasti vytisneme na severný pól miesto
sv. nenávisti voči svojmu nízkemu sebectvu a pýche, ktoré majú svoje
sídlo v týchto častiach tela, ale nie fyzického, tak sa sami kruto vytrestáme.Naše duchovno bude uletené, správanie nenormálne. Zdravie tela
bude o pár rokov v háji tiež. A ak si myslíme, že to zakryjeme svojou
vonkajšou dokonalosťou, tak iba naoko a dočasu. Bude to praskať.
Čo takto byť mužnejším, nesvetloplachým?
Nehanbiť sa za vlastný názor ?

 

Nečudujme sa, keď nám muži zdúchnu.
Pretože asi z jasličkových pobožností a vzťahov dávno vyrástli.
Kresťanstvo iba pre deti, hrajkanie sa iba na milých,
nepoctivé či vyhýbavé odpovede na veľa úprimných otázok,
papagájovanie nedomyslených odpovedí
intelektuálne náročnejšie európske publikum akosi neoslovuje.

 

A z presvätých rečí nekrytých poctivým utrpením
Ich začnú nie iba nudiť, ale bolia ich z toho uši.
Citliví ľudia totiž cítia
kto falošne spieva nádhernú pesničku.

 

Deti vyrastú. A mnohé sú hladné aj po hlbších pravdách života.
Infantilné odpovede svedčia iba o neakademickej učňovskej úrovni.
Aj na to je čas,
aby sme sa hrajkali na piesočku s Ježiškom.
Ale to je iba provizórium, nie večný život.

Je našou povinnosťou dospieť do zrelosti.

 

Syn Človeka nie je iba Ježiško,
kúsok jedla či kniha, nie je iba
chorý, chudobný či prenasledovaný.

Nie je iba v krásach prírody,

v obradoch či úrade,
ale má prebývať par excellence
v normálnom zdravom človeku

                     a normálnych vzťahoch.

 

Deti iba prijímajú.
Dospelý sa učí dávať.Nielen veci.
Ale aj seba.

 

Ježiš bol prvý katolík. Ten, čo dosiahol
plnosť, kompletnosť.

 

On vykupuje celého človeka,
nie iba jeho časť.
Nech nám Kristus vo svätom chlebe
v jeho škole pravej presnosti dá
milosť presne pomenovať to, čo je choré
a nájde nám presný liek.
Ozajstnými kráľmi medzi ľuďmi nie sú tí,
čo majú politickú, finančnú či športovú moc,
ale čo presne
diagnostikujú a dávkujú liečivá.
A povzbudzujú iných k nebu.

 

 

12. POZEMŠŤANIA, MIMOZEMŠŤANIA ,

NEBEŠŤANIA

 

Istý pedagóg na VŠ ekonomickej mi povedal zaujímavé podobenstvo.
Podľa jeho pozorovaní života je tretina študentov skazená drogami,
uvoľneným sexom a spútaná reťazami klamstva.Druhá tretina je
na slušnej morálnej úrovni, snaží sa žiť vo viere a v pravde. O tretiu tretinu sa bojuje,

na ktorú stranu sa prikloní.
Niečo podobné by sme takto mohli prirovnať aj vo svete dospelých.
Prvá tretina sú pozemšťania.
Tí sa tu cítia ako doma. Táto planéta je pre nich cieľová. Aj pobehovanie po nej. Sú ako zvieratá. Uznávajú iba
bohyňu matku prírodu.Sú materialistami, veria len v silu peňazí.
Agnostikmi, tvrdiaci, že pravdu nemožno spoznať.
Relativistami, čo tolerujú všetko,
len nie vážnejšie sa nad životom zamyslieť. Keď ich lážo- plážizmus znaozajstnie, prechádza do komickej podoby.
Potom do tragickej.

So šašom na tróne nie sú žiadne žarty. Títo silno veriaci
v pohanské božstvá majú spoločnú základňu, čiže to, že sú silno prilepení k zemi.
Svojimi bôžikmi sa najprv sfetujú. Tí s nimi neskôr poriadne zatočia. Tak im asi treba!
Netušia, že si svojimi hriechami kujú budúce tresty.
Druhú tretinu tvoria
mimozemšťania.
Tu patria všetci milovníci pavedy a patogénnych spiritualít. Veria síce, ale nie v Dobrého Otecka.
Ale v niečo nad nami.
Sú to apoštoli bezbrehej nekonečnej tolerancie,
hviezd a kariet, karmy a nesvätých anjelov. Dogmy neuznávajú.
Jednej sa však držia. Znie: „My nemáme dogmy!“
Jedno majú ešte spoločné
uletenosť od reality.
Lietanie nielen v astrálnych svetoch, a hlavne kdesi mimo svoje telo.
Títo jedinci sú veľmi vysoko od miesta, kde sa
má konkrétne niekde pomáhať, a veľmi ďaleko
od radostnej prítomnosti vo vlastnom tele.
Keďže berú zábavne všetko sväté a vážne mnohé
nesväté , urobia si z duchovna akýsi kokteil z burčiaku, alkoholu, octu, oleja, smotany a džúsu,spojením ktorých vznikne zaujímavá žbrnda.Tá pôsobí ako preháňadlo

a návod na plné gate.

Nakoniec toto duchovno
končí bez prvých troch písmen.

Takto končí ich falošný „Ježiš“
z vesmíru a bez kríža.

Zaoberanie sa iba tým, čo sa deje kdesi mimo,
v inom človeku, v inom vzťahu, na inom kontinente či na inej planéte.
To len preto, aby som sa nezaoberal tým, čo sa deje

teraz a tu.

Nemajú to chuť ani vidieť, ani riešiť,

lebo to bolí.

Kto odmietne, neprijme kríž, a živorí si na úrovni bez neho, sám sa vytrestá tým, že vzkriesenie
jeho mysle nenastane.

Bude sa sám v sebe zle cítiť.

Čím bude mať viac tzv. slobody a pohody okolo seba,
tým sa mu vnútorný a duchovný stav doslova rozvráti iba zo silných pozitívnych zážitkov a bude sa zhoršovať na silný
negativizmus, končiaci v nejakej drogovo závislej pakárni či naštvatej
jeseni života. Skončí v záplave agresivity.
Bude ju musieť stále viac potláčať.
Čím viac do svojho tela niekto naleje sladkých vodičiek a poje masitých pokrmov
tým viac bude jeho organizmus prekyslený.

 

Azda preto niektorí do kresťanstva zasvätení sa navzájom žerú a
prežívajú silné neurózy, lebo odmietli zostúpiť s Kristom do pekiel
života a ešte duchovne ich ego neumrelo a nepovstalo zmŕtvych.

 

Tretia skupina sú nebešťania.
Kto má tú česť patriť sem, zistí, že tu
je úprimnosť a konkrétna služba Bohu a blížnym

samozrejmosťou.

Je mnoho povolaných, ale málo vyvolených, píše sa vo Sv. písme.Ak si
niekto myslí, že Boh je nespravodlivý a jedného si vyvolí a druhého nie,
tak sa mýli a Boha uráža .On dáva pozvánku nám všetkým.
Povolaní sú tí, ktorí pozvánku prijmú a neroztrhajú.
Sami sa zaradia medzi povolaných. A podobne sa my sami zaradíme medzi vyvolených, a to
vtedy, keď budeme bez uljevania sa
skladať skúšku za skúškou.
A príležitosti slúžiť a spoznávať stále hlbšie pravdu o sebe i živote
nepredrichmeme, ako sa to stáva tým, čo pozvanie pyšne odignorovali.
Je veľkým umením uchrániť si v dospelosti vnútornú nevinnú detskú
spontánnu radosť. Keď nás život pritlačí a odskúša krížom, mnohí
ľudia padajú ako zhnité hrušky zo stromu. Ak sa dáme oklamať a
neprijmeme svoj kríž, v tom momente sa sami vylučujeme z vyvolenosti,
zvolením si tzv. pohodlnej cesty, ktorá zo sebou prináša nepokoj
a zamotanie sa do seba.
Pobyt vo vlastnom tele bude pre týchto prekliatím.
Pre nebešťana už tu na zemi bude požehnaním.
Ba až blaženosťou.

 

To sú tí tichí z evanjelia.
ľudia zjemnení a hlbokí, čo zdedia zem.

 

Nemyslí sa tu isto na pozemky,
ale na ich vzkriesené telo, dušu a ducha.

 

 

13. TELO, DUŠA A DUCH

 

O zdravie nášho tela sa starajú desiatky všeobecných a odborných
lekárov.Internisti, chirurgovia, stomatológovia, onkológovia, ortopédi,
neurológovia, kardiológovia. Ich pomôckami sú stovky prístrojov, tisíce
druhov liekov. Bojujú proti zápalom, infekciám, sepsám, tumorom,
vredom, záchvatom, horúčkam, skriveniam, zlomeninám, nádorom,
ranám, metastázam, alergiám, vyrážkam, kazom, plesniam, hnisom,baktériám či vírusom.
O našu psyché – dušu sa zaujímajú psychológovia, psychiatri, psychoanalytici a psychoterapeuti.Zbavujú nás škodlivých závislostí, komplexov, fóbií, mánií, psychóz, tráum, stresov, agresií, neuróz či depresií.
Lekármi duší sú aj učitelia, ktorí nám pomáhajú vyliečiť sa z nevedomosti. Alebo i rodičia, ktorým záleží na správnej výchove svojich detí.
Kto má paranoju, hysterické záchvaty, bulímiu, nechutenstvo do jedla,
je narcis, narkoman, alkoholik, gembler, psychopat, oligofrenik, alebo
má sklony k samovražde, zajakáva sa,
toto a mnoho iného treba liečiť ambulantne.

 

Zdravá duša znamená mať vyvinutý zdravý rozum,

nepoškodenú vôľu a pamäť.

Doladené emócie.

Zdravú otvorenosť a kritickosť.

 

Ľudská bytosť má ešte jednu, a to najdôležitejšiu a najhlbšiu oblasť.
Tou je náš nesmrteľný duch. Duša našej duše. Biblické duchovné srdce.
Naša podstata – svedomie. To je zdravé vtedy, ak človek ľúbi. Zdravo,
nie dravo. Správne sám seba. Viac ako seba iných ľudí. A nadovšetko
Boha,Darcu života. Ak sa tu vyskytnú nejaké defekty, pomáhajú ich
liečiť kňazi. Liečia pomocou Božej milosti.Dávajú penitenta do rúk
Kráľa a Lekára tohto chorého sveta, do rúk Ježiša Krista. Ten svedomie vôbec nespomína. Nie že by ho nemal. On je ním sám. Kto je čudný,
závidí, nenávidí, je lakomý, nemierny, nespravodlivý, zbabelý, chlípny,
úzkoprsý, ohlúpnutý, nečestný, nafúkaný, neverný, uzavretý, uletený,
prispatý, bezcitný a pod.

 

Ten je chorý duchovne.
Vo svedomí poškvrnený,
teda hriešny.

 

 

Kristoterapia je pravá veda ducha,
ktorá nás od týchto
nesvedomitostí,
škaredostí do „špiku kosti“
oslobodzuje a
detoxikuje.

 

 

14. PANENSTVO TELA, DUŠE A DUCHA

 

 

V Cirkvi dávame veľkú úctu pannám a panicom, lebo tá im patrí.
Dajme však pozor a nezaraďme sa sami medzi nebedliacich materialistov, ktorí si myslia, že telesná blana je viac ako pokorný duch.
Tá podstatná vernosť sa deje v duchovnej a nie v materiálnej úrovni.
Panenstvo tela má špeciálnu a svätú hodnotu u vybraných jednotlivcov,
ktorým je to zhora dané.Spoznáte ich podľa šťastného výrazu tváre
a vznešeného pokojného vystupovania počas dlhých rokov. A nepotrebujú sa za ten čas viazať v manželstve s niekým, lebo prežívajú iný,

 

vyšší druh duchovnej svadby.

 

Posvätný celibát je vlastne nebeské manželstvo.
Mať oporu v Duchu Sv., nie v tele.

 

Ak sa niekto na panica hrá a tají v sebe zahorknutý blen, ten a tá sú plní napätia. Potláčané neurózy a dlhoročné skryté popravy
prirodzenej činnosti tela im nahromadia v duši horkosť a v tele všelijaké neprirodzené kŕče.
Občas ten vred nelásky a pýchy praskne a začne vytekať, keď napr. niekoho, kto sa pošmykol v tejto oblasti, s chuťou
škodoradostne poodsudzujeme.
Obrovské nasadenie na zachovanie absolútnej zdržanlivosti
a strachu z boba v 6.prikázaní je tu zaujímavo skombinované úplnou
lajdáckosťou napr.v porušovaní 8.prikázania.Kde sa toleruje pakultúra ohovárania ,osočovania, udávania sa, klamania sa a pretvarovania.
Vnútorná nehygiena „panicom“ až tak neprekáža?

Neopití moralisti by nás
mali veru upozorniť, že tieto smilstvá v duchu sú v Kristových očiach
10 x väčším problémom ako telesné zlyhania.

Ak nám to nie je jasné,
môže to dopadnúť tak, že odsúdime slobodnú matku a tú, čo išla na
potrat nevedome pochválime.

Aj takto sa robí z Krista posmech…

Toto a mnoho iného je strata zdravého úsudku, a je asi aj stratou panictva ducha.

Vernosti Božiemu plánu s nami, tzv.Božej vôli
i Ježišovým zásadám.
Takto sa do duchovnej lampy otca dostáva nepozorovane ocot.
Dlhoročný plytký život bez kríža si raz vyrúbe vysoké povahové dane.
Za túžbami po peniazoch bude iba vykradnuté duchovno, za túžbou
po novotách rôzna starina, za hrozným hladom po deťoch iba strata
detskej nevinnosti vnútra.Zakončené kopnutím do trpiaceho spolubrata? Sv.František Saleský skonštatoval pri pohľade na istú rehoľnicu
v kláštore:„Tak tá je čistá ako ľalia, ale pyšná ako diabol.“ Sestry sa to naučili od podobne postihnutých bratov?
Čo roky tutleme, nezatlčieme navždy, však?
Diabol má záujem aj nám poprehadzovať hodnoty.
Darmo sa ktosi vystatuje telesne nepoškvrneným celibátom, ak je profesionálny egoista, čudák, pätolízač či kariérista. Iba maskuje skryté
incurvatio in se ipsum.
/dokrivenosť samým sebou/

 

Táto skrytá namyslenosť sa rada ukrýva pod
falošnú pokoru,
ktorá sa hádže do prachu od nadúcty k nohám predstaveného.
A ak je ten v podobnom štádiu vnútorného rozkladu ducha, tak tieto pätolízačské prejavy oddanosti prijíma a oceňuje.Tohto antikrista prítomného medzi nami by sme mať nemuseli, ak by sme ešte
okrem telesnej čistoty dali pozor

na panenstvo duševné.

Na úprimnosť.

Sú kadejaké spolky, kde mladý človek z veľkej frajeriny prichádza
nedôstojným spôsobom o svoju poctivosť telesnú.Treba sa im rozhodne
vyhnúť.Stratiť však úprimnosť, poctivosť duše v partii inej, je škoda
oveľa závažnejšia.Preto majme priateľov a utekajme od pokryteckých
vzťahov. Denne sa na pár minút úplne stíšme a
pýtajme Ducha Svätého,
ako máme konať.
Lebo kto to roky zanedbá, môže sa sám pripra-
viť o to najcennejšie: o poctivosť duchovnú.
O panenstvo večného ducha

.
Iba panici vraj pristúpia ku Kristovi./Zj, 14 kap./

To, že sa tým nemyslí panictvo
telesné, by nám malo byť jasné.

Inak by rodičia detí, aj nás, boli odpísaní.
Treba sa vyhnúť fanatickým extrémom. Jeden je vo svete, ktorý má panenský stav tela a vnútra celkom na posmech. A ten druhý ,
ktorý by z neho chcel urobiť modlu. Toto by nás do neba nepriviedlo.
Zdravá hrdosť na dôstojný stav manželstva, zasväteného či slobodného stavu je niečo úplne iné. Kto berie vzťahy poctivo, tak mu všetka
česť. Či nie je nevera Kristovi roky sa zaujímať iba o svoju rodinku,
iba o svoje spoločenstvo, o svoje detváky?

 

Rodina Božia a jej plány nás nezaujímajú?

 

Môžeme tak neprezieravo skončiť medzi nerozumnými
pannami, ktoré majú lampy vonkajšieho náboženstva a tzv. slušného
spoločenského správania síce vyleštené, ale oči budú mať vypleštené,
keď ich do raja nevezmú, lebo im bude chvať

 

olej nesebectva a poctivo prežitej pravdy.

 

Učiť iných iba naštudovanou ideálnou morálkou, bez toho, aby
sme si ohlasované overili

poctivo aj prežitými skúsenosťami,

a odsudzovať tých, čo pochybili,
lebo mali odvahu sa o niečo svojské
pokúsiť, to vedie k nafúkanosti.
A neurobí z nás svedkov pravdy,
ale iba nepoctivých rečníkov evanjelia.
S rybajzlíkom na košeli a bohom vo vrecku?
S dvadsiatimi písmenami titulov pred a za menom
a strčíme hlavu do piesku pri probléme…

 

Toto je ten skrytý koreň novozákonného nesvätého podfuku.

 

Svätosť nie je smutná, kŕčovitá, naivná

či vyhladovaná.

„Potrebujeme nie iba učiteľov, ale svedkov.“

Pavol VI./3/

Učeníkov sa raz spýta sv.Sudca v ich svedomí a

najhlbšom vnútri:

 

 

BOL SI VERNÝ PRAVDE

,BOŽIEMU PLÁNU S TEBOU?

AKO SI bola VERNÁ nie iba ľudskej,

ale BOŽEJ LÁSKE?

 

 

Lampa je vonkajšok.
Olej je pomazané a vyliečené vnútro.
Ježiš nie je proti vonkajšku,

ale UPOZORŇUJE,

že ten bez vnútra nestačí.
Je to veru málo.Predstierané cnosti zažijú veľkú prehru.
Hrali sa na najvyššiu úroveň,
a vyrobili zo svojej bytosti cynického nečloveka?
Pokrytci tu spolu žijú s úprimnejšími.
Kúkoľ rastie spolu s pšenicou, a podľa
evanjelia to treba nechať tak spolu rásť až do žatvy.
Treba sa vyhnúť mladíckemu zaslepenému vytrhávaniu každého kúkoľa.

Pre lekára je choroba výzvou
dokázať svoje medicínske kvality,
a nie nepriateľ.
K nášmu dočasnému pobytu tu na zemi patria aj hriechy. Ponoriť sa do chorých vzťahov, riešiť ich, tam sa učiť a pozdvihovať
k dôstojnosti. To je niečo pre dospelých.

Až potom sa tešiť ako
malé dieťa

.Ťuťko sa ničoho chorého radšej ani nedotkne .
Jeho nie dobré víno, ale vín plná „nevinnosť“
bude podozrievať tých odvážnejších
najprv z toho najhoršieho a potom aj z toho najlepšieho.

 

 

15. ČNOSTI , NERESTI A SV. NERESTI

 

Ak by ste začali zbierať dobré ľudské vlastnosti, cnosti alebo čnosti,
objavili by ste ich za pár rokov viac ako tisíc.
Tie podstatné a božské sú:

 

Viera. Nádej. Láska.

Dobro. Pravda. Krása.

 

Dám si odborne poradiť, či som okolo nich dal

12 najhlavnejších:

Pokoru. Sebaúctu. Nezištnosť.

Spravodlivosť. Milosrdenstvo. Vernosť.

Umenie. Rozvahu. Miernosť.

Múdrosť. Presnosť. Sv.Rešpekt.

 

 

Kto počas života nadobúda tieto duchovné kvality, pracuje pre úmysly
Božieho Kráľovstva. Pracuje na svojej spáse. Na svojom zdokonalení.
V centre všetkého správneho je Láska Božia,

sám Duch Svätý,

bez ktorého by cností nebolo.

 

Bez Neho sa cnosť môže zmeniť na neresť.

 

Cnostný systém má i trinástu komnatu.
Tú tvoria sväté necnosti.
Napr. sv.hnev( Ježiš sa rozhneval na chrapúňov v chráme). Sv.nemilosrdnosť (učiteľ dá lajdákovi pätorku). Či sv.drzosť (sv.Hieronym:
„Učte sa odo mňa sv. arogantnosti.“) Alebo sv.netolerantnosť voči veľkému zlu.
Bez týchto vhodných výnimiek by naše cnosti neboli dokonalé. Tzv. práca na sebe je pravdivé zdiagnostikovanie nášho reálneho
stavu, zmenšovanie našich tieňov a presvetľovanie milosťou všetkého,
čo sa nepáči Otcovi v Nebi. Spirituálne alchymistická premena
„olova na zlato“
Ak v nás čnosti rastú a neresti sa umenšujú,

žijeme naisto správne.

Toto nech je vznešeným a permanentným

ozajstným sv. Cieľom nášho života.

 

Toto je to duchovné zdravie,

ktoré si vážme veru viac ako to telesné.

 

Neraz sa stane, že zdravie tela odíde preto,

aby sme prišli k zdraviu

nesmrteľného ducha.

 

 

Alebo duše, toho medzi božským a ľudským.

Len Svätý Duch vie, čo je pre nás ozaj treba.

 

Preto sa s dôverou modlime : Buď Vôľa Tvoja.

 

Len ON vie, čo je nám potrebné prežiť a pretrpieť,

aby sme boli

v skutočnom svete, v oslávenom tele,

naozaj pekní.

 

Mať v sebe čnosti a Božiu milosť znamená

mať v sebe pravé poklady ,

pravú sv.krásu

a kontakt na pravý majestát.

 

 

 

 

Víťazné poznanie

Víťazné poznanie

                                                                                         

 

„V každom blude je aj zrnko pravdy

 

Pius XI

 

Jediná skutočná obrana proti heréze je humor.
Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne,
že sa z nej stane heréza, ale humor to zrelativizuje.
Preto totalitné režimy neznášajú žarty.“

 

Tomáš kardinál Špidlík

 

 

Heréza je náboženský blud.

Lož, čo sa vydáva za biblickú pravdu.

Heretik je ten, kto si vyberá  iba to, čo vyhovuje

jeho nevyzretým predstavám

a neraz aj deviantným sklonom.

 

 

 

„Prvým a najsamozrejmejším darom,
ktorý môže dať kňaz svojmu okoliu,
je slúžiť pravde, a to celej pravde,
demaskovať blud a
vyvracať ho bez ohľadu na to,
do akej podoby je preoblečený
a v akej maske sa zakráda.“

Pius XI.

 

 

bludné učenia,

ktoré sa vyskytli v histórii

kresťanstva a paradoxne mu aj

napomohli rozlišovať,

čo je pravda a čo je už klamstvo 

judaizmus – z 1 st., fanaticky sa pridržiaval názoru, že treba vraj zachovávať aj židovské predpisy Starého zákona pre spásu, čiže vstup do Absolútna

 

gnosticizmus – z 2.st, hlásal, že vyššie poznanie je iba pre elity, gnostikov. Nižšie poznanie aj blaženosť mali pistici, čiže katolíci, a hmotou boli celkom pohltení hylici. Svet stvoril anjel- demiurg, hnevajúci sa Jahve Starého zákona. Mal absolútne pozitívny postoj voči svetu.

 

doketizmus – z 2.st., tvrdil to, že Ježiš nemal naše ľudské telo, ale iba telo zdanlivé, éterické, a teda že na krížovej ceste
nemohol trpieť vraj žiadnu bolesť

 

montanizmus – z 2 st., absolútne negatívny voči svetu, žiadal prehnanú prísnosť, pohŕdal umením, hlásal útek zo sveta.
Eschatologická netrpezlivosť. „Zjavenia“, že súdny deň už nastáva. Pneumatici majú vysoko stáť nad psychikmi a doviesť ľudstvo k vyspelosti. SZ patril
Otcovi, NZ Synovi a prichádza tretia doba Ducha Sv. Entuziazmus, rojčenie a rigorózna životospráva

 

marcionizmus – z 2.st, tvrdil, že Jahve, Boh starého zákona je zlý a krutý , a Boh Nového zákona je Dobrý.
SZ a židovstvo dával do protikladu s NZ a kresťanstvom, tvrdo a  nemilosrdne treba vraj ísť proti telu

 

enkratiti – z 2 st. radikálno prísne vraj treba bojovať proti svojmu telu a jeho potrebám, zlé sú vraj aj víno, mäso aj manželstvo

 

patripasionizmus – z 2 st., vraj Otec a Syn sú jedna osoba,
v Synovi trpel aj Otec

 

dynamický monarchianizmus – z 2.st, Kristus je vraj iba človekom, ktorého však až pri krste, keď mal asi 30 rokov,
naplnila Božia sila a iba tam bol spojený s božstvom

 

mitraizmus – z 2 st., kult nepremožiteľného slnka,
úplne vylúčil ženy, krst vodou a medom

 

karpokratizmus – z 2 st., vraj iba cez skúsenosť všetkého dôjde človek ku tomu pravému poznaniu, obhajoval páchanie aj deliktov, čiže vyskočme napr. z okna, aby sme poznali aké to potom bude? Treba nám poznať všetko??

 

novacianizmus – z 3.st., fanúšikovia protipápeža Novaciána, tvrdili, že tí, čo odpadli od viery pri prenasledovaní, už nesmú byť členmi svätej cirkvi, len oni, bez ťažkých hriechov
sú vraj cirkev, prehnaní rigoristi

 

teória o apokatastáze – z 3 st., veľký návrat všetkého do božstva, vraj raz všetci, i padlí anjeli prídu raz do nebies
a trpieť natrvalo nebude vlastne nikto,
ignoruje ako slepá spravodlivosť i Posledný súd

 

manichejizmus z 3.st, má pôvod v perzkom synkretizme
/ pokus o zmiešavanie rôznych náboženstiev spolu do jednej žbrndy/, zdôrazňuje silný dualizmus svetla a tmy. Vyslobodenie sa deje cez tri pečate :
1.zapečatenie úst: treba sa zdržiavať alkoholu, mäsitých jedál a neprotirečiť vyvoleným učiteľom, 2. zapečatenie rúk: zdržiavať sa telesnej práce, chrániť zvieratá a rastliny,          3. zapečatenie lona: teda zdržiavať sa manželstva a potomstva, ale zaujímavé že nie sexuality. Nový zákon nahradil apokryfmi, nespoľahlivými
knihami. Počas histórie sa stal symbolom podobných úletov nenávisti k našej telesnej prirodzenosti, ktorá je vraj úplne skazená, prekliata a hmota je vraj zlá.

 

arianizmus – zo 4 st., popieranie , že Ježiš má božskú prirodzenosť a je 2.božskou Osobou, hlásal, že je iba človek a nie aj Boh. Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSv. Trojicu.

 

pelagianizmus- z 5 st., neveril v dedičný hriech, krst je zbytočný, vraj  to naše prirodzené je už nadprirodzené, Adamov hriech nám dal vraj iba zlý príklad, odporúčal spoliehať sa iba na vlastné sily, opieral sa v prvom rade o silnú asketiku ľudskej vôle, akoby úplne podceňoval potrebu Božej milosti a spoluprácu s ňou v modlitbe, spásu prinesú iba moje výkony. Čiže jajaja v centre.

 

macedoniazmus – zo 4 st., hlásaný pneumatomachmi
popieral Božstvo Ducha Svätého

 

apolinarizmus – zo 4 st., v Kristovi boli
vraj dve osoby, osoba prirodzená a osoba adoptovaná

 

donatizmus – zo 4 st., pravá cirkev nesmie strpieť vo svojom lone hriešnikov, platnosť sviatostí je podmienená mravnou čistotou svätosťou vysluhovateľa, vraj pravú cirkev
tvoria iba synovia mučeníkov, priemerní a zbabelci nie, akoby Cirkev tvorili iba mravní jednotkári, teda mučeníci

 

nestorianizmus – z 5 st., Mária vraj podľa neho nie je Bohorodička, porodila iba človeka

 

monofyzitizmus – 5 st., Kristus je iba Boh, nie človek, vraj nemohol mať také telo ako my

 

monoteletizmus – zo 6 st., vraj Ježiš mal iba jednu
božsko -ľudskú vôľu a len jednu božsko – ľudskú činnosť

 

ikonoklasmus – z 8.st., presadzoval odstránenie všetkých náboženských obrazov z chrámov,vraj je to diabolský vynález, ktorý odvracia ľudí od kresťanstva k pohanstvu, tzv. obrazoborectvo, sakrálne antiumenie

 

trojjazyčný blud – z 9.st, tvrdili, že Boha možno ctiť v chrámovej liturgii iba troma jazykmi, latinsky, hebrejsky a grécky. Namyslená úzkoprsosť západného kresťanstva, na východe bola prax iná

 

filioque – z 11.st., vraj Duch Sv. vychádza iba z Otca
/ filioque znamená „Syna aj“ alebo „i Syna“/ Táto miniatúrna vieroučná odchýlka bola v r.1054 vzájomného prekliatia pravoslávnych a katolíkov. Zmierili sa až v r.1965 a boli za tým hrozné vzájomné stáročné nevraživosti

 

katarizmus – z 12 st. tzv.“čistí“ boli proti majetku, mäsu, manželstvu, ostro proti moci a bohatstvu Rímskej Cirkvi, nazývali ju satanova synagóga, snívali o chudobnej cirkvi, pohŕdali svetom, Popierali zmŕtvychvstanie. Považovali sa za dokonalých, lebo viedli v niečom aj prísnu askézu, niektorí končili život samovražednou hladovkou, endúrou. Zavrhli cirkevnú inštitúciu ale aj štátnu. Cisár je vraj satanov námestník. Čiže ukážkoví sociálni anarchisti.
Odmietali napr. spoveď, lebo sviatosti sú vraj diablovo dielo.

 

panteizmus – z 13 st., vraj všetko čo existuje, je boh, aj slepačínec? No tak sa mu skús klaňať, ty truľo

 

inkvizítorstvo – zo 14 st., zneužitie súdnej moci, mučenie, nanucovanie priznania, podporovanie udavačstva, zastrašovanie,
pôvodne bola myslená pozitívne ako cenzúra a ochrana viery
ale prešla aj do hanebných extrémov, napr. do upaľovania za iný názor, či väznenia a prenasledovania aj svätcov

 

spiritualizmus – zo 14 st., uleteli v tom, že prehlasovali, že Ježiš a apoštoli boli vraj celkom nemajetní, čiže aj cirkev má žiť asi skoro v absolútnej chudobe / a umrieť od hladu??/ Tento smer posiela kňazov do jaskyne a pápeža do trabantu, a tak si z nich túži robiť vlastne posmech…

 

husitizmus – z 15 st., mal na začiatku sebaobranné tendencie ale potom sa hnutie morálne zvrhlo. Mýlil sa napr. v tom, že hlásal o kňazovi žijúcom v ťažkom hriechu, že vraj neplatne vysluhuje sviatosti, kráľ žijúci v hriechu vraj už nie je kráľom, teda netreba ho ani poslúchať, a potom začne anarchia. Že tancovanie je hriech, a ďalšie extrémne názory, hlavu Cirkvi uznával iba v Kristovi a popieral úlohu Petrovu, neuznával cirkevnú poslušnosť, ovocie : revolučná nepokora a netrpezlivosť, a potom boli husitské vojny 

 

protestantizmus – zo 16.st, akčná neposlušnosť zákonitej autorite, pubertálne nahnevané netrpezlivé reformovanie liberalizácia kresťanstva, svojvoľné určovanie čo sa má veriť a čo nie, krátkozraká jednostrannosť / iba sv.Písmo
bez tradície, iba milosť bez našej snahy, iba viera bez skutkov/
     Reformačný zápal bez pokory. Dôsledný subjektivizmus.     “ Pápežom“ si je potom každý sám, vraj je to naše právo. Položil na piesku pevné základy kresťanskej nejednoty.

 

anglikanizmus – zo 16 st. utvoril tzv. high church tak, že miesto pápeža si za hlavu zvolil kráľa, ktorý za reformu považoval ultradrzosť, mnohé vraždy, opakované hriešne sobáše, zastrašovanie poddaných, aj prenasledovanie verných katolíkov

 

puritanizmus – zo 17 st. elitárstvo anglikánskych presbyteriánov, ktorí vonkajšou prehnanou „čistotou“ zakrývali asi prehnanú
vnútornú špinu. Považovali sa za vyvolený národ.

 

janzenizmus – zo 17 st. malichernostiam prikladal veľkú vážnosť, bol prehnane prísny a bojazlivý ohľadom prijímania sviatostí. My vraj celkom nič nezmôžeme, však sa Boh o všetko postará… Strašenie hriechom a peklom. Pokrivená realita. Ako patrón bulváru rozdúchaval nafúknuté negatívne emócie, ktoré zacláňali aj zdravý rozum. Zastrašovaním sa zbavovali asi svojich extrémnych strachov. Strašilo im už vo „veži“ a tým viac, čím viac hovorili o svätosti a čím viac sa tisli do neba bez poctivo prežitej a dozretej človečiny. Adorovanie svojskej patologickej spirituality. Odsúdenie iného bez ospravedlňovania, považované za dobrý skutok.

 

kvietizmus – zo 17 st. antihorlivosť, odporúčal pasivitu a anihiláciu ega. Subjektívny pokoj a absenciu každej túžby akoby povýšil na božstvo. Nedať sa ničím rozrušiť. Uletená mystika. Pohodlnizmus a falošné milosrdenstvo.
Dobrovoľný kríž umstvovania je vraj zbytočná záťaž, ktorej sa treba iba zbaviť alebo ho úctivo obísť

 

deizmus – zo 17 st., domnieva sa, že Boh do diania sveta nijako nezasahuje, odmieta Zjavenie sa Boha.

 

galikanizmus – zo 17 st., snaha utvoriť národnú   napr. francúzku cirkev,
požadoval mať rôzne osobitné práva, chcel zobrať moc pápežovi, a dať ju iba francúzkemu kráľovi

 

ultramontanizmus – z 18.st., opak galikanizmu, z cirkvi robil ideálnu inštitúciu a pápežovi akoby nanucoval  autoritu a moc aj vo svetských a politických záležitostiach. Papa ultramontano  bolo meno pre pápeža “ spoza hôr“, ktorý by vraj mal za povinnosť riešiť aj naše vnútroštátne už politické či komunálne záležitosti . Pokus o pápežský  abolutizmus

 

febronianizmus – z 18 st., navrhoval zobrať právomoci pápežovi,a dať ich naspäť kolégiu biskupov, čo sa výnimočne stalo na Kostnickom sneme, kde kolégium biskupov muselo zosadiť všetkých troch pápežov po 39 r. krízy

 

jozefinizmus – z 18 st. zrušil napr. kontemplatívne rehole na svojom území, lebo „nič pre iných nerobili“. Povrchným osvietenstvom pripitý kostolník začal veliť v kostole

racionalizmus – z 18 st., jediný zdroj poznania je ľudský rozum, preto žiadne zjavenie či viera podľa neho neobstoja. Prehnaný humanizmus. Jednostranné absolutizovanie intelektu, rozumkárstvo odpisujúce druhú podstatu : vieru

 

liberalizmus – z 18 st., prílišná láska k slobode ho uvádza do pokušenia svojvoľnosti, tzv. slobodu jednotlivca je uctievaná ako modla, nevedome tak plodí novootroctvo a duchovný chudákizmus. Navonok ľudí akože oslobodzuje, a vnútri im dáva okovy. Za maskou veľkých liberálov sú
duchovne zmäkčilí chlapci a do poriadku ich dá až nejaký diktátor / doma napr. aj žena – sekera/ Presnejší názov je libertinizmus, ten adoruje svojvôľu páchať aj hriechy, liberalizmus bojuje za najmä za slobodu v rozhodovaní

 

tradicionalizmus – z 19 st., iný extrém racionalizmu, vraj náš rozum nie je schopný rozoznať, čo je pravda.
Tá je vraj iba v Zjavení a tradíciách. Prílišná zamilovanosť do starých poriadkov, kde sa v konzervách po záručnej lehote tvoria už jedovaté látky pre organizmus

 

ontologizmus – z 19 st. prehnane uctieva iba našu intuíciu ako hlavný prameň nášho poznávania. Bez kontroly kritického myslenia zdravého rozumu.

 

pozitivizmus – z 19 st., preceňoval prírodovedu, popieral Zjavenie, nepotreboval metafyziku, uznával iba empirické poznanie / iba pomocou vlastných osobných skúseností, ktoré sú, vážení, neprenosné na iných/

 

modernizmus – z 20 st., keď sa demokracia zvrhne na démonkraciu a keď prílišné pachtenie sa po novotách naruší úctu k tradičným a trvalým hodnotám, unáhlené a nerozvážne podliehanie iba novým trendom, bezbrehé otvorenie sa sociálnym či náboženským hókuspokusom.
Napr. výklad Sv.písma bez autority Cirkvi,
lebo oni sú vraj iba a len ľudským dielom

 

integralizmus – z 20 st., vyčítal katolíkom akékoľvek prispôsobenie sa modernej kultúre, adoruje staromódnosť. Zdesenie sa nad nejakou novotou, prijatou na napr. na II.Vatikánskom koncile / právo na slobodu svedomia, tolerancia iných náboženstiev, dialogická poslušnosť/

 

starokatolicizmus – z 20 st., podľa neho pápež vraj nebol nie je a ani nikdy nemôže byť neomylným vo veciach viery a etiky
/ani keď povie že 2+2 = 4, či ako?/

 

socializmus – z 20 st., vycházdza z historického
materializmu, snaha o sociálne zrovnoprávnenie,
adoruje sociálne problémy ako vraj tie najdôležitejšie,
má viac smerov, extrém zažil napr. u Hitlera / chcel oslobodiť ľudí od Desatora, od výčitiek svedomia, od bremena osobného rozhodovania/

 

komunizmus – z 20 st., omamujúce sľuby o raji už tu na zemi,
rozoštvávanie závisti u chudobnejších voči bohatším, systematická likvidácia inteligentnejších, hrubý materialistický primitivizmus, prepracovaný antiteizmus, záchvaty kolektivizmu, chvála z rozpadu osobnosti, pokus o nadnárodný, internacionálne rozdrapený mesianizmus, čo sa plazil a labu lízal červenej krutej šelme, strane v moskovskom centre

 

synkretizmus – patologické zmiešavanie všetkých spiritualít do falošnej jednoty. Čalamáda zo všetkých náboženstiev, blud dávajúci všetky spirituality na jednu úroveň, povyšuje choré na zdravé a pravdu mieša s klamstvami, premúdro ich berie všetky na začiatku akože trochu vážne, až nakoniec táto pálenka spôsobí, že nebudeme brať vážne nikoho a nič,
a po skonzumovaní tohto zázračného elixíru budete mať miesto plnosti pravdy a istoty skôr „plné gate“…

a v rozume dezorientáciu a chaos

 

prozelytizmus – veriaci z inej denominácie sa stávajú objektom presviedčania, namiesto toho, aby boli partnermi v dialógu spájajúcom nás na základe
rovnakej ľudskej prirodzenosti a spoločného
hľadania pravdy o našej existencii.
Manipulačná „evanjelizácia“, preťahovanie iných do toho môjho košiara

 

sentimentalizmus – milosť Božia je v nás vraj iba vtedy, keď ju cítime, ak ju necítime, tak nie

 

voluntarizmus – pripisoval našej ľudskej vôli božskú silu

 

irenizmus – trápne unáhlené zmierovanie sa, zbabelé padanie
si do náručia s protivníkom, za každú cenu dosiahnutie dohody, aj za cenu lacného výpredaja svojej identity, naivné, až arogantné prehliadanie vzájomných rozdielov
tzv. „opičia láska“ v preudoekumenických kostolných šatách

 

monizmus – príroda je v ňom bohom, uznáva iba jediný princíp, u tzv. monistov existuje paradoxný dualizmus, lebo spirituálny m. zvelebuje ducha a materialistický m. hmotu

 

konformizmus – zbabelá a mentálne lenivá falošná
spokojnosť , nemať svoj vlastný názor a tváriť sa, že máme názor ako ostatní a ťažiť z toho výhody či kariérny postup, duševná prostitúcia alebo „umenie“ nemať svoju tvár

 

nacionalizmus – zbožňovanie svojho štátu,
a fatálne pomýlenie si pozemskej vlasti z nebeskou,
politického vodcu povyšoval na boha a spasiteľa

 

naturalizmus – uznáva jednostranne iba materiálnu prírodu, žiadnu metafyziku či duchovné dimenzie bytia

 

sociologizmus – jednostrané chápanie evanjelia
iba vraj ako sociálneho programu

 

moderný spiritualizmus – skutočné jestvovanie vraj môžu mať iba duchovné bytosti, hmota a ľudia sú iba iluzórnym prejavom ducha

 

individualizmus – povyšovanie osobného názoru na dogmu, svojho štýlu vnímania a prežívania na to správne náboženstvo,
silná viera v neomylnosť falošného ega,
tvrdohlavá a dôsledná vernosť sebe samému,
ktorá nepozná žiadnu neveru

 

pacifizmus – z mieru robí modlu, odmieta akúkoľvek vojnu,
aj obrannú, sociálna naivita, slepota ducha, podpora mafií, nemužné a nie veru spravodlivé preháňanie to s „dobrotou“. Extrémistické a falošné milosrdenstvo

 

autosotérizmus – zachránim sa ja sám, lebo „ja“ som vykupiteľ, ráta aj s vierou, ale pred Boha dáva nižšie ego, semi/polo/pelagianizmus,
vraj nepotrebuje k láske a spáse spoločenstvo ani žiadnu cirkev. Medzi sebou a prírodou vraj isto nepotrebuje žiadneho sprostredkovateľa, ani chirurga pri zápale slepého čreva? 

 

         agnosticizmus – tvrdí, že my ľudia nie sme schopní s                        určitosťou niečo ako pravda či absolútno poznať.                     V extrémnom vydaní prechádza do diktatúry relativizmu.V miernej podobe je to asi túžba po nadhľade nad tým babylonom rôznych názorových prúdov, filozofií a náboženstiev. Úprimnejšie ako farizejstvo

 

skepticizmus – jedno má za isté, že nič nie je isté,
až patologicky pochybuje o všetkom, a o tom svojom názorovom nádore asi nepochybuje vôbec?…

 

relativizmus – v ničom nenachádza pevnú pôdu,
iba pláva na vode, a tam sa neraz topí v protichodnostiach,
vedie až k extrémnej zneistenosti a nedisciplinovanej skepse,
aby sa zbavil prudkých samoúzkostí, nanucuje
potom iným až diktátorsky falošné a primitívne istoty

 

okultizmus – študuje a popisuje tajné duchovné           fenomény, duchovná veda, ale bez podstaty, bez ochrany Ducha Svätého,
ďalšie stupne mágie sú čarodejníctvo a bosoráctvo

 

fundamenalizmus – chápe a vysvetľuje bibliu doslova,
dáva zjednodušené odpovede na zložité otázky, straší iných presne takým stupňom strachu, aký má v sebe a navonok to zakrýva hriešnou sebaistotou, nanucuje fanaticky iným svoje komplexy a neistoty,
vôbec nerozlišuje podstatu od vecí druho a treťoradých /napr. ľahký a ťažký hriech, pevnú dogmu od slobodného názoru/

 

alibizmus – zhodiť zodpovednosť a iba na iného,
majstrovstvo vo výhovorkách, útek pred zodpovednosťou

 

fideizmus – vierou a modlitbou chce vyriešiť všetko, aj napr. operáciu slepého čreva, a úplne hlúpo im dieťa umrie,
podceňuje rozumové poznanie a praktické správanie

 

laicizmus – zvrátená mentalita na Západe, kde je všetko sprofanizované, a postupne už nič nie je sväté, aj hnutie , ktoré hlása úplnú zbytočnosť kléru

 

klerikalizmus – príliš namyslení kňazi, ktorí úplne
ignorovali činnosť laikov, autoritárstvo, alebo tiež miešanie sa klerikov do prírodovedy, politiky a občianskeho života. Ťažko diletantské správanie klerika v oblasti, kde sa vôbec nevyzná, ale za maskou svätosti predstiera odbornosť vo všetkom

 

sekularizmus – štát a ľudia majú byť vraj bez vplyvu Cirkvi a viery, je za ich prísne oddelenie, ignoruje náboženstvá,
adoruje ducha sveta a nezávislosť, praktický ateizmus

 

nihilizmus – zbožňovanie ničoty. Antizmysel našiel
               v kreténskej axióme, vraj „ život nemá žiaden zmysel“
Radikálne prežívanie tejto zvrhlosti pokračuje potom nanucovaním tohoto bordelu iným, a v tomto prežíva aké také
sadisticko masochistické „potešenie“.

 

Satanizmus na vyššej úrovni než je tá primitívna, kriminálna. Nemá výčitky svedomia ani pri terorizme. Ale má otupenú cynickú pseudorozkoš z demolovania hodnôt, inštitúcií, normálnych vzťahov, rodín, 
cirkví a cností. Popieranie akejkoľvek autority. Antifilozofické mafiánstvo v praxi. Bosorácka metla v akčnom závere. Anarchia, rozklad a chaos ako originálne „ciele“ a “ideály“ Degeneráti ducha ,čo sa premenili na antikultúrne beštie, na konci svojho zvráteného vývoja.

 

 

 

Ak pomenuje lekár chorobu a trafí sa do
správnej diagnózy, tak má polovicu liečby za sebou.
Aj duchovných veciach sa dá ochorieť či uletieť.
V histórii Katolíckej Cirkvi sa za 2O st. udialo toho           veľa. Dá sa z toho mnohému priučiť.      

     

     Aj tu bol vývoj v myslení.

Viera tu bola, Písmo Sv. tiež, ale nebolo vždy jasné
a postupne sa prichádzalo na to, kde je pravda, a čo je už blud,
čo je kresťanstvo a čo už nie je.
Bludy paradoxne prispeli ku tomu, že intelektuálne vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa na konciloch

 

kodifikovali katolícke dogmy,

 

ktoré dávajú kresťanstvu orthodoxiu /pravovernosť/
teda aj našej viere akoby „pravidlá spisovného jazyka“.

 

Aby sa dala jasne rozlíšiť pravda od bludu,
duchovné zdravie od duchovnej choroby,
Sv.Cirkev od nesvätých cirkví, kresťanstvo od sekty.
Kto spisovný jazyk kresťanstva nezachováva,
ten hovorí iba svojským nárečím,
ktoré je tým viac poznačené stratou vážnosti,       teda srandou,
čím viac je pravým kresťanským článkom viery vzdialené., Tým viac robí okolo seba viac kriku,           čím sa viac mýli a
je vzdialené kresťanským a ľudským cnostiam.
A samozrejme aj pravému Bohu.
Existencia duchovných deviácií má ale
ten dôležitý zmysel v dejinách spirituality,
intelektuálneho dozrievania a vyjasňovania ,
že ich odhalením a pomenovaním sa napomáha
kresťanovi katolíkovi presne zorientovať, kde je tzv.
víťazné poznanie, aby sa neocitol v neortodoxnej oblasti, ktorá už ku zdravému rozumu a identite viery nepatrí.

Skale, Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežom sme všetci kresťania dlžní vďaku, lebo definovali správne dogmy,
dali tak pevnú konštrukciu kresťanskému chrámu ,
                   Kresťanská teológia dostala                         potrebné zdravé hranice.
Omylom a bludom by sme mali byť vďačný za to,že definovali to, čo sa v Cirkvi vyskytlo,
ale kresťanstvom nebolo,
a pomohlo sa tak definovať, čo je už choroba 

 

 

Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo

ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský

podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v

skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v

            druhej kategórii etickej nahnitosti.                     

Ak niekto nežije 

tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka,

ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu

postihnutý najťažšou herézou moderného

veriaceho človeka.

 

„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých

medzi vierou,

ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,

treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“

 

Radosť a nádej 43 kap. 99

 

Zapamätajme si, že

ORTODOXIA je mať to správne spirituálne

poznanie a chápanie.

ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia,

lebo znamená mať

správne konanie.

 

Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.

Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení

budú rozhodovať milosrdné skutky.

Dať hladnému jesť a smädnému piť…

Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.

 

ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie,

znamená pre nás urobiť ten správny krok,

ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle urobiť.

Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.

Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať

vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha.

Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú

ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie

už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných

životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.

 

 

 

Tzv. separatistické hnutia
 
Spomína ich už apoštol Pavol /1 Kor 11,19/
Aj apoštol Ján už na začiatku kresťanstva varuje ,
že do tohto sveta bolo vypustených mnoho antikristov.
 
 
Sv. Hieronym:
„Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá plamenného ducha a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský Umelec.“
 
Sv.Augustín:
„Nemyslite si, bratia,že bludy môžu vznikať
                       z nejakých malých duší.                       Herézy vytvorili veľkí ľudia“
Varuje pred nimi ako pred úskaliami na duchovnej ceste. Nazval ich aj expresívne „výkalmi cirkvi“/ SermoV,V,42/
 
 
Karol Rahner:
“ Cirkev spoznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým, že počuje jej opak … a odmietne ho.“
kúkoľ poľný prináša ozajstné rozčarovanie…
 
 
V súčasnosti v vyčíňajú medzi katolíkmi mnohí
adorátori diletantizmu
a napr. tieto polokatolícke deviácie:
 
 
              hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších
oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch…
 
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iní je presvedčený, že pápežov ovládajú
slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu umelé oplodnenie či rozvody
 
skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať
čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú
iných od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
 
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné, ale ktovieprečo klamú, lebo skryto pre jej ciele pracujú
 
hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco.
Vedome upália proroka, však sa z toho vyspovedajú…
 
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave  či dýka do chrbta, toto trénujú, ovládajú, oživujú a veru majstrovsky aj vedia
 
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj
cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto
pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia.
 
starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov
je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti…
 
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú
to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť.. Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží
sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených…
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri
 
 
Dejinné útoky na kresťanskú civilizáciu:

 
1517 – protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie

1789 – racionalizmus: Boh áno, Kristus nie

-1917 – ateizmus: Boh je mstvy

(dokonca akoby vôbec neexistoval
 
                            Pius XII.                                                             
 

1517 – náboženský útok /revolučný protestantizmus/

1789 – politický útok / francúzka revolúcia/

1917 – ekonomický útok / boľševická revolúcia/
 
Lev XIII.
 
 
1968 – érou beatlemánie začína sa na Západe
             tzv. antikultúrna revolúcia adorujúca                  nie „bio“, ale „nekro“
Vraj neexistuje už žiadna pevne zistiteľná pravda
Nastupuje diktatúra relativizmu
a apokalyptický ošiaľ, tzv.opíjanie sa „slobodou“
Na filozofickú „vodu“ a morálny „piesok“
sa posúva už v spoločnosti skoro všetko
Rozklad zdravej rodiny, glorifikácia deviácií,
poctivá žena s čestný muž začína byť na posmech…
Krádeže detí a kradnutie destva, ich prznenie
ako posledná fáza zvrhlosti a odpadu od Božích pravidiel
v tzv.apokalyptickej dobe

/posledná fáza boja dobra a zla

pred II.príchodom Kristovým/

suma cností

suma cností

 

Čo je duchovné striebro a zlato?

  

1222 ľudských a kresťanských čností

 

v trinástich európskych jazykoch

 

Tých hlavných je v tomto diele 22.

 

Zoznam tých ostatných zďaleka nie je úplný. 

 

Kto počas života nadobúda tieto 

 

duchovné kvality,

 

pracuje pre úmysly Božieho Kráľovstva. 

 

Pracuje na svojom správnom dohotovovaní sa,

 

na tzv. svojej spáse, spomínanej v Biblii.

 

V centre všetkého je sám Boh. Bez Ducha Svätého sa aj cnosti môžu zmeniť na nepodarky.
Tento systém nemôže nemať i trinástu komnatu. Tú tvoria sväté necnosti. Veru: „sväté neresti“.
Napr. sv.hnev( Ježiš sa rozhneval na farizejov v chráme). sv.nemilosrdnosť (učiteľ dá napr. lajdákovi pätorku). Či sv. drzosť (sv.Hieronym: „Učte sa odo mňa sv.arogantnosti“) Či sv. sebectvo. Musíme sa starať i o seba, inak bolo zle! Zaradil som ich na symbolicky

 

posledné, sté miesto.

 

Ak človek rozmýšľa, sám príde na to, akú tiež veľkú dôležitosť majú už tu v našom živote.
Či je správne počúvať vo všetkom fanatického a lživého diktátora? Či nie sme povinní použiť voči nemu alebo
voči jeho zlým zákonom tzv. svätú neposlušnosť? Ako by dopadla cnosť tolerantnosti, ktorá by tolerovala
nakoniec všetko, napr. krádeže či potraty. Je to svätá netolerantnosť, ktorá jej príde nakoniec na pomoc.
A dá tú správnu radu. Prinesie rozumné a potrebné vyváženie.
I dokonalosť, čiže aj dokončenosť. Tá nie obyčajnou cnosťou, ale slávnou bránou v cieli blaženosti, po veľkej snahe o zrealizovaní tých kvalít ducha, pre ktoré sme boli vlastne stvorení.

 

Aj démoni sa zdokonaľujú, ale v nerestiach a v zúfalstve. Aký je vlastne počet sumy cností ?
Veľmi veľký. Asi nekonečný. Jedna z nich je napr. znalosť literatúry. Jej podcnosti sú
znalosti každej jednej knihy. Ktorých sú na milióny. Mnoho je i hudobných nástrojov, počtov jedál, učebných
predmetov, ľudstvu prospešných povolaní, športov, talentov, užitočných snáh a záujmov či počtu cudzích jazykov. Sú ich stovky, a ovládať každú z nich možno nazvať dobrou ľudskou vlastnosťou. Menšou či väčšou čnosťou.

 

Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje cnosť „ako trvalú dispozíciu ku konaniu dobra“

 

„Boh dovoľuje, aby sme boli pokúšaní, a iba preto, aby sme mohli získať cnosti, a podať o nich dôkazy“.
To nám odkazuje Pán cez učiteľku cirkvi sv. Katarínu Sienskú./Dialógy, 43 kap./
A dodáva: „Každá cnosť vyžaduje vytrvalosť./kap.49/ Čo je veľmi zaujímavé, a nezabudnime na to,
že sa nemusíme snažiť mať všetky cnosti.
Na čo by bolo napr. celibátnemu kňazovi rozvíjať cnosť manželskej vernosti? Alebo inému sa učiť japončinu,
ak by ju ten človek v živote vôbec viac už nepotreboval?
Treba sa zamerať v živote na tie kvality, ktoré vo svojej službe Bohu a ľuďom potrebujeme predovšetkým.
Ktoré sa zídu konieckoncov i nám samým.
Uletenosť z reality by bola, ak by sme hustili do ľudí pomaturitné témy, keď ešte nezvládajú malú násobilku zo základnej etickej školy. Ak by sme vymetali rôzne odborné konferencie a nemal by kto ošetriť rany trpiaceho pacienta. Na toto si musíme dať veru pozor. Niekedy venovanie sa menším veciam je oveľa dôležitejšie ako veľké veci a tituly. Kedy ktorú cnosť a ako použiť

 

je umenie umenia.

 

Tzv. práca na sebe je pravdivé zdiagnostikovanie nášho reálneho stavu, zmenšovanie našich tieňov a hriechov.
Presvetľovanie milosťou toho, čo sa nepáči Otcovi v nebi.

 

Spirituálna premena „olova na zlato“.

 

To je naozaj tá pravá „alchýmia“. Ak v nás čnosti rastú a neresti sa umenšujú, žijeme naisto správne.Ak v nás rastie nechcená neresť, skúmajme, či sa jej nezbavujeme napr. povrchnými priznaniami a vyznaniami bez duchovného boja.

 

Alebo proti nej bojujeme iba vlastnými silami

 

a iba svojou ľudskou vôľou.

 

To je asi naša najčastejšia chyba, že zabúdame odovzdať naše slabosti predovšetkým Kristovi, aby on bojoval za nás.
On je Boží Syn, a očistí nás a premení oveľa lepšie, než by to urobil i ten najlepší z nás.
Toto nech je vznešeným a permanentným Cieľom nášho života.

 

Toto je to duchovné zdravie,

 

ktoré si vážme veru viac ako to telesné.

 

Neraz sa totiž stane, že zdravie tela odíde preto, aby sme prišli k zdraviu nesmrteľného ducha.
Alebo duše, toho fenoménu medzi božským a ľudským. Len Svätý Duch vie, čo je pre nás ozaj treba.
Preto sa s dôverou denne modlime : Buď Vôľa Tvoja. Len On vie, čo je nám potrebné prežiť a pretrpieť, aby sme boli v skutočnom svete, v oslávenom tele, naozaj pekní.
Mať v sebe čnosti a Božiu milosť znamená mať v sebe pravé poklady pravú krásu a napojenie na ten pravý majestát.

 

 

12 cností kardinálnych

 

 

 

VIERA /Fides/

 

 

 

NÁDEJ /Spes/

 

 

 

LÁSKA /Caritas/

 

 

 

DOBRO /Bonum/

 

 

 

PRAVDA /Veritas/

 

 

 

KRÁSA /Pulchritudo/

 

 

 

                           Ako hlavné, čiže kardinálne tu sú:

 

 

1. Nezištnosť/ Diligentia, non avaritia /

 

2. Presnosť/ Exactus, accuratio, subtilitas /

 

3. Miernosť/ Temperantia /

 

4. Milosrdenstvo / Misericordia /

 

5. Vernosť/ Fidelitas /

 

6. Spravodlivosť/ Iustitia /

 

7. Pokora / Humilitas /

 

8. Múdrosť/ Sapientia /

 

9. Umenie / Ars /

 

10. Sebaúcta / Honor sui /

 

11. Rozvaha / Prudentia /

 

12. Svätosť/ Sanctitas /

 

 

 

                                                                          suma cností 1222 /copyright, original/

 

 

ROZVAHA

 

PRUDENTIA 

Рассудительность
Благоразумие

 

 

1.Opatrnosť
Осторожность
2.Prezieravosť
Предусмотрительность
3.Bedlivosť
Бдительность
4. Ostražitosť
Надежность, чулость
5. Chytrosť
Ум ,хитрость
6. Bedlivé vnímanie okolia
Тщательность
7. Pohotový postreh
Находчивость
8. Vyzretá pomalosť mudrca
Cозретая медлительность мудреца
9. Jasnočuch , Jasnocit
Ясность в ощущениях
10. Nedráždiť hada bosou nohou
Hе дразнить змея босой ногой
11. Predvídať výsledky a následky
Предусмотреть результаты и последствия

 

 

 

                        UMENIE

 

                            ARS

                                 

                           UMĚNÍ                                 

1. Umenie viesť duše /pásť ovce/      Nezavádět lidi někde „do mlhy“
2.Invencia/duchaplný nápad/
Nelenošit při přemýšlení
3. Originálnosť
Charizma bez umělin
4.Nekonvenčnosť
„Nepřítel“ starých pořádků
5.Elegantnosť, upravenosť
Vnitřní krásu projevit navenek
4.Zmysel pre estetiku
Rozlišovat kýč a umělecké dílo
7. Avantgarda, priekopník
Zdravodrzý průkopník
8. Dar fantázie/ imaginatívnosť/
Nevyhořená představivost
9. Šikovnosť, húţevnatosť
Snaha o ty správné ambice
10.Umenie komunikovať
Zdravě vlezlý kontaktér
11.Nie iba jedna farba, ale harmónia farieb
Nenadrapovat se s rozlazenou ladičkou
12.Angaţovanosť v kultúre
Netleskat smrti, ale životu
13.Umenie spievať
Trilkováním se předvádět
14.Umenie písať/ aj krasopisne/
Nepsat zaplacené bláboly
15.Umenie maľovať
Zanechat na plátně poselství
16.Hudobný skladateľ
Nešidit lidi s notama
17.Dirigent
Vedoucí u orchestru
18.Básnik
Většinou neškodný romantický snílek
19.Kúzelník
Verějnoprospěšný podvodník
20.Umelecký interpret
Rěholník v šoubiznisu
21.Herecké nadanie
Opravdovost v komediantství
22.Práca ako zábava
Pravý luxus zvaný věčné dítě
23.Umelecký fotografista
Zastavit čas a fotit s láskou
24.Záhradnícke umenie
Cíleně se ušpinit kvůli kráse
25.Rečnícke umenie
Pravý programátor posluchačů
26.Staviteľské umenie
Divotvůrce v architekturě
27.Umenie iných zaujať
Věnovat se něčemu pořádně
28. Reţisérske umenie
Ředitel ve filmovém cirkusu
29.V obmedzení byť majstrom
Být dobrý i když nejede karta
30. Nezávidieť, ale obdivovať
Dopřát od srdce lidem
31. Diplomatické umenie
Rěknout příjemně i nepříjemné
32. Mať dobrý vkus
Umění dát ten správný tón
33. Zdravá súťaţivosť/vedieť sa hrať/
Žádné gamblerské otroctví
34. Trénerské schopnosti
Menežovat talenty
35. Vykladať sny
Učit se od Jozefa Egyptského
36. Blaţivá a plodná samota
Neproklatá společnost se sebou
37. Netisnúť sa na miesto iného
Vědet skládat své osudové putzle
38. Umenie byť ako ţolík
Mistr joker napr.jako domácí kutil
39. Zručný remeselník
Pilný pracant poctivec
40. Ţiť bez dlhov
Utopie v kapitalismu
41. Karikaturista
Mistr našich tajných grimas
42. Módny návrhár
Populární převlékač kabátů
43. Umenie preprogramovať
Tvořit něco nové ze starého
44.Umenie sa polepšiť
Necouvat s charakterem
45. Noblesné nadávanie
Když nadávat, tak ať to má úroveň
46.Poloblázna zábavne odstaviť
Tvořivej dispečing na imbecila
47. Skonsolidovať situáciu
V panice zůstat klidný a přenést to i na jiné
48..Umelecký kritik
Zahrát se v umění na odborníka
49. Počítačový grafik
Laptopová magie
50. Divadelné umenie
Podvádět lidi tak, aby jim to prospělo
51. Vymyslieť poučný príbeh
Konstruktivní domýšlivost
52. Natočiť dobrý film
Mít kinematografický nápad
a sehnat naň peníze
53.Nadšené tvorivé hľadanie
Lidstvu prospěšná neuróza
54. Vytvárať šľachetné emócie
Vyhýbat se citovým trapnostem
55. Byť v niečom majstrom
Povinost normálního muže
56. Správna a vyváţená štylizácia
Projev bez falší
57. Pedagogické umenie
Průvodce školním labyrintem
58. Zachytiť tú správnu ideu
Najít ten správný klíč od dveří
59. Nedať si ukradnúť dobrú náladu
Stále aktuálnější mentální sebeobrana
60. Chrániť cez umenie človeka
Nenápadně čistit lidem zrak
61.Vychovávateľská trpezlivosť
Až tady začnete chápat nekonečno
62. Vladárske umenie
Neopít se mocí a nejdřív ovládat sebe
63. Folklórne umenie
Hopsání a ujůchání v krojích
64.Mať cit pre dobrú hudbu
Mít hudební sluch a v žilách vitamín H
65. Osloviť diváka či poslucháča
Podělit se s čím jsem se natrápil
66. Brať a dávať v rovnováhe
Netloustnout a nehubnout příliš
67. Umenie sa neopakovať
Nezatěžovat papouškováním
68 Radosť z umeleckej tvorby
Tvořit něco spontánně
69. Umenie improvizovať
Tvořivě se umět vynajít
70. Skočiť do reči tárajovi
      Netlachat s kecálkem nad pivní pěnou    71. Plávať proti prúdu
                Jít někdy i proti všem                               72. Cnosť podnikania                                    Nekradnout legálně                                 73. Zorganizovať akciu                             Dejte mi lidi, já to udělám              74. Nestratiť rozprávkovú dimenziu života        Nepodceňovat pohádky v dospělosti     75.Pozorovacie nadanie
Inteligentní čumilství
76. Podchytiť mladé talenty
Vidět si i dál od svého nosu
77.Umenie správne premýšľať
Absence vychcanosti aneb nevinost
78. Nezakopávať svoje talenty
Neasistovat si při sebevraždě
79.Dokázať nacvičiť program
Dát si na vystoupení záležet
80. Efekt zneznámenia
Známé věci podat uplně nově
81. Neplytvať energiou
Zhasnout napr.zbytečné světlo
82.Vymyslieť zlepšovací návrh
Ulehčit lidem život
83. Prírodovedec
Ten, co má za milenku Přírodu
84.Byť spokojný bez zbytočností
Ten je králem, kdo spokojený je s málem
85. Umenie milovať
       Mít skutečně rád, a ne jen tak nějak   86. Umenie variť
                Kuchyňská alchymie                       87. Mať citlivé intuitívne „antény“                 Spirituálně emocionální inteligence    88. Byť dobrý ako partner/ ka/
Mezilidské vztahy s noblesou
89. Kvalitná práca v médiách
Neohlupovat lidi v médiích
90. Umelecký porotca
Shovívavý inkvizitor
91. Tanečné umenie
Kultivované pohyby bez křečí
92. Zanechať hlboký dojem
Neodfláknout to na jěvišti
93. Imitátorské nadanie
Dokonalé přetvařování,
se kterého se netřeba spovídat
94. Sochárstvo a rezbárstvo
Vidět sochu /v dřevě, kameni/ a udělat ji
95. Humorista, zabávač
Továrna na legraci
96. Vyžiť s malým platom
I s malým kašpárkem hrát velké divadlo
97. Neozbíjať sa o svoju identitu
Nešaškovat jako trapnej histrion
98. Umenie zabúdať /hriechy, krivdy/
Důležitý a asi i svätý alzhaimr
99. Žiť s nepríjemným človekom
Vydržet to i s ňoumou v domě
100.Umenie správne žiť a nestratiť sa
Nespackat si to teda hloupě
v tomdle dočasném podnájmu

 

SEBAÚCTA

 

HONOR SUI

 

ZELFRESPECT 

1.Zodpovednosť za seba
Verantwoordelijk zijn voor zichzelf
2.Dôstojnosť
Waardigheid
3.Sebadôvera
Zelfvertrouwen
4.Zdravé sebavedomie
Gezond zelfbewustzijn
5.Mať čisté svedomie
Een zuiver geweten hebben
6.Starostlivosť o zdravie
Zorgen voor de gezondheid
7.Odvaha byť sám sebou
Moed om jezelf te zijn
8.Mať na veci vlastný názor
Een eigen mening hebben
9. Mať pevnú vôľu
Een sterke wilskracht hebben
10.Vlastenectvo
Vaderlandsliefde
11.Mať svoj štýl
                      Een eigen stijl hebben                       12.Starostlivosť o hygienu tela
Zorg voor lichaamshygiëne
13.Vedieť sa osprchovať vo vnútri
Ook het innerlijk kunnen wassen
14.Nenechať sa mlátiť po hlave
Zich niet laten doen
15.Mať od seba odstup
Afstand nemen van jezelf
16. Vedieť sa brániť
Zich kunnen verdedigen
17.Dbať na svoju dobrú povesť
Op je goede naam opletten
18.Mať originálnu zbierku
Een buitengewone verzameling hebben
19.Nebyť príživníkom
Geen klaploper zijn
20. Umenie sebaobrany
De kunst van zelfverdediging
21.Vedieť aj prehrávať
Ook tegen verlies kunnen
22.Nehovieť si v nejakých švindľoch
Niet in leugens leven
23.Neunáhliť sa s uzávermi
Geen voorbarige conclusies trekken
24.Zaujímať sa o svoje práva
Geïnteresseerd zijn in je eigen rechten
25.Plniť si vzorne svoje povinnosti
Je plichten voorbeeldig vervullen
26.Umenie sporiť
                De kunst van sparen                  27.Vedieť povedať nie
Nee kunnen zeggen
28.Nenaletieť na hlúposti
Laat je niet beetnemen
29.Nebáť sa vysloviť svoj názor
Durf je eigen mening te zeggen
30. Stáť si za svojim slovom
Bij zijn woord blijven
31.Vybudovať si rodinu
Gezin opbouwen
32.Nedať sa vysať z energie
Je energie niet laten uitzuigen
33.Nerobiť zbytočné chyby
Geen onnodige fouten maken
34.Zbaviť sa faraóna, falošného ja
Zich van het valse ik bevrijden
35.Neokrádať sa o to, čo mi patrí
Zich niet zelf bestelen
36.Aristokratické spôsoby
Aristocratische manieren
37.Nečvachtať sa kaluži negativity
Niet door de zee van negativiteit zwemmen
38.Pozerať na svet vlastnými očami
De wereld met zijn eigen ogen bekijken
39.Neotročiť nikomu a ničomu
Niemands slaaf zijn
40. Strážiť si intímnu zónu
Je intieme zone bewaken
    41. Nenechať sa nikomu zotročiť
                   Zich niet tot slaaf laten maken       42.Vyhýbať sa zbytočným konfliktom               Onnodige conflicten vermijden         43. Dôstojne žiť ako invalid
Waardig leven als invalide
44. Budovať si charakter
Het eigen karakter opbouwen
45. Mať pokojný spánok
Een rustige slaap hebben
46. Zachovať sebaovládanie
Zelfdiscipline behouden
47. Jednoduchý spôsob života
Een eenvoudige manier van leven
48. Vedieť si odpustiť
Zichzelf kunnen vergeven
49. Mať v úcte svoje telo
Het eigen lichaam in eerbied hebben
50. Neničiť sa a nekriviť sa
Zichzelf niet vernietigen
51.Uvedomovať si vnútorné bohatstvo
Zich bewust worden van de innerlijke rijkdom
52. Konať tak, aby som sa nemusel hanbiť
Zo leven dat ik me niet moet schamen
53. Tráviť čas bez nudenia sa
Tijd doorbrengen zonder zich te vervelen
54. Byť na seba zdravo prísny
Gezond streng tegen zichzelf zijn
55. Po páde vedieť vstať
Weer kunnen opstaan na een val
56. Povstať ihneď /napr.z postele/
Meteen opstaan /bijv. uit bed/

57. Asertivita /zdravá dravosť/
Assertiviteit/roofzucht in redelijke mate/
58. Postaviť dom
Huis bouwen
59. Vedieť veci správne prehodnotiť
Zaken goed kunnen overdenken
60. Vážiť si svoju prácu
Het eigen werk waarderen
61. Zdravá hrdosť na svoj dobrý stav
/napr.zdravotný, náboženský/
Gezonde trots op je stand
62. Dopriať si, nežgrlošiť
Zich iets gunnen en geen vrek zijn
63. Dať si reálne životné ciele
Zich realistische levensdoelen stellen
64. Obhájiť čestne svoje úmysly
Je bedoelingen eerlijk verdedigen
65. Pochopiť svoje reálne potreby
Je reële behoeftes begrijpen
66. Zbytočne si neubližovať
Zichzelf niet onnodig verwonden
67. Hochštaplersky neriskovať
Niet overdreven riskeren
68. Dobrý pocit po dobre vykonanej práci
Een goed gevoel na een goed verricht werk
69. Sloboda od perfekcionizmu
Vrij zijn van perfectionisme
7O. Byť pripravený
Voorbereid zijn
71. Spokojnosť so skromnými podmienkami
Tevreden zijn met bescheiden omstandigheden
72.Vyhýbať sa zbytočnostiam
Overbodigheden vermijden
73. Správne sa milovať
Op de juiste wijze zichzelf liefhebben

 

 

MIERNOSŤ

 

TEMPERANTIA

 

MODÉRATION

 

1. Skromnosť
Modestie
2. Tolerancia
Tolérance
3. Slušnosť
Politesse
4. Zdravé jedenie a pitie
Manger et boire sainement
5. Umiernenosť v reči
Parler avec mesure
6. Priemerné ţivotné potreby
Besoins vitaux raisonnables
7. Starostlivosť o telo
Prendre soin de son corps
8. Sebadisciplína
Autodiscipline
9. Zdrţanlivosť
Retenue
10. Mať rád ticho
Apprécier le silence
11. Pestovať si vôľu
Cultiver sa volonté
12. Zrieknuť sa nadbytočného
Renoncer au surplus
13.Netúţiť po nadbytočnom
Ne pas aspirer au surplus
14. Jemné chovanie
Comportement doux
15. Mať rád správnou mierou
Aimer de manière juste
16.Neprisvojujúce vlastnenie
Posséder sans s’approprier
17.Vedieť si rozkázať
Savoir renoncer
18. Spoľahlivé šoférovanie
Conduire consciencieusement
19. Vhodne sa postiť
Jeûner raisonnablement
20. Zniesť stav núdze
supporter la pénurie
21. Mať vášne pod kontrolou
surmonter ses passions
22. Nesmilná erotika
Érotisme sans péché
de la chair et de l’esprit

 

 

 

SPRAVODLIVOSŤ

 

IUSTITIA

 

PRAVEDNOST

 

1.Vďačnosť
Zahvalnost
2.Čestnosť
Čestitost
3.Nestrannosť
Nepristranost
4.Plnenie si svojej úlohy
Ispunjavanje svoji obveze
5.Poslúchať svedomie
Slušanje svoje savjesti
6.Dať inému to, čo mu patrí
Dati drugome ono, što mu pripada
7.Rytierske spôsoby
Viteški maniri
8. Napravenie krivdy
Ispravka nepravde
9. Bez hnevu a zaujatosti
Bez gnjeva i pristranosti
10.Dotiahnuť vec do konca
Dovesti stvar do kraja
11.Neopitosť predsudkami
Ne opijati se predrasudama
12.Obrániť utláčaného
Obraniti potiskivanoga
13.Nevyhľadávať chyby
Ne traţenje grešaka
14.Nenafukovať problémy
Ne napuhivanje problema
15.Demaskovať blud
Demaskirati zabludu
16. Uctiť si pravé autority
Poštivati prave autoritete

 

NEZIŠTNOSŤ

 

DILIGENTIA

 

SELFLESSNESS

 

 

1. Bratstvo, spolupatričnosť,
Fellowship, appurtenance
2.Odvaha Courage
3. Veľkodušnosť
Generosity
4. Dôvera
Trust
5. Pohostiť iných
Hospitality
6. Svornosť, jednota
Unity
7. Dobrosrdečnosť, srdečnosť
Cordiality
8. Solidarita, súdržnosť
Solidarity
9. Nesebecká služba
Serving others without being selfish
10.Dávať dobrý príklad iným
To set a good example for the others
11.Práca s mládežou
Youth work
12.Škola hrou
Learning by playing
13.Organizačný talent
Organisational skills
14.Žoviálnosť
Conviviality
15.Galantnosť, zdvorilosť
Chivalry
16.Mať aktívnu účasť
Active participation
17.Mať nesebecký záujem
To have concern for other’s welfare
18.Nehrať sa na úplne nezávislého
Not to act as if you are always in control
19.Byť v čele a mať správny smer
To lead and to head in the right direction
20. Pravdivá empatia
Genuine empathy
21. Taktne prejaviť nepríjemné pocity
To communicate unpleasant feelings with tact
22. Povedať vhodne zlú správu
To communicate a bad news sensitively
23. Spolupráca v kolektíve
Team work
24. Vedieť prihrávať
To be a team player
25. Prajnosť, žičlivosť
Wishing well to others
26. Nechať sa nájsť
To let oneself be found

 

PRESNOSŤ

 

EXACTUS

 

GENAUIGKAIT

 

1.Zachovávanie Božích prikázaní
Die Gebote Gottes einhalten
2.Rozlišovanie pravdy od lži
Unterscheidung zwischen Wahrheit und Lüge
3.Dôslednosť, precíznosť, konzekventnosť
Folgerichtigkeit
4.Určiť správnu diagnózu
Diagnose richtig feststellen
5.Nasadiť správnu terapiu
Richtige Therapie einsetzen
6.Správny výklad biblického textu
Richtige Auslegung eines Bibeltextes
7.Správne sa rozhodnúť
Sich richtig entscheiden
8.Vedieť čo sa nemá tolerovať
Wissen, was nicht zu tolerieren ist
9.Správny odhad
Richtige Einschätzung
1O.Epikia /zachovať ducha zákona/
Epikie /Erhaltung des Gesetzgeistes/
11.Rozpoznať svoju povinnosť
Eigene Pflicht erkennen
12.Poriadkumilovnosť
Ordnungsliebe
13.Hrať podľa pravidiel
Nach den Regeln spielen
14.Správna výchova detí
Richtige Erziehung der Kinder
15.Dochvilnosť
Pünktlichkeit
16.Ovládať cudzí jazyk
Fremdsprachenkompetenz
17.Presne prihrávať
Richtig zuspielen
18.Mať jasný hlas vo svedomí
Eine klare Stimme im Gewissen haben
19.Bezchybná intuícia
Makellose Intuition
20.Určenie správnej hranice
Die Grenze richtig bestimmen
21.Vytvorenie zmysluplného pravidla
Sinnvolle Regeln schaffen
22.Nájsť skrytého vinníka
Den versteckten Schuldigen finden
23. Jasne sa zaradiť
Sich klar einreihen/positionieren/
24. Zachovanie si svojej tváre
Eigenes Gesicht bewahren
25. Presná odpoveď
Genaue Antwort

 

1OO.Svätá chyba
Heiliger Fehler

 

 

VERNOSŤ

FIDELITAS

FEDELTÁ

 

1. Zachovať vernosť Pravde
Conservare la fedeltà alla Verità
2. Poctivosť
Rettitudine
3. Trpezlivosť
Pazienza
4. Vytrvalosť
Perseveranza
5. Dodržať slovo
Mantenere la parola
6. Férovosť
Onestà
7. Spoľahlivosť
Affidabilità
8. Serióznosť
Serietà
9. Svedomitosť
Diligenza
10. Statočnosť
Prodezza
11. Kázať hlavne to, čo sám žijem
Predicare ciò che anche vivo
12. Zostať verný svojmu poslaniu
Rimanere fedele al proprio incarico
13. Milovať aj v čase „tmy“
Amare anche al tempo delle „tenebre“
14. Robiť poriadne to, čo robím
Fare bene ciò che sto facendo
15. Skalopevná morálna zásada
Fermo principio morale
16. Vernosť proľudským predpisom
Fedeltà alle leggi pro-umane
17. Mať jasný a vznešený cieľ
Avere una meta chiara e maestosa
18. Dosiahnutie správneho titulu
Raggiungere il titolo giusto
19. Nechať veciam prirodzený priebeh
Lasciare alle cose l´andamento naturale
20. Nepokriviť svedectvo
Non aggobbire la testimonianza
21. Nepredbiehať sa v rade
Non andare avanti nella fila
22. Zachovanie apoštolskej postupnosti
Conservare la gradualità apostolica

99.Dôstojne a správne umrieť
Morire al modo onesto e giusto
100. Svätá nevera Bohu neverným
Santa infedeltà
di Dio agli infedeli

 

 

 

SVATOSŤ

 

SANCTITAS

 

  

1.Slúžiť pravému Bohu
Deo vero ministrare
2.Rešpekt, úcta
Reverentia, verecundia
3.Zbožnosť ,bázeň
Pietas
4.Optimizmus, vitalita
Optimismus, vitalitas
5.Hľadať slávu Boha, nie iba svoju
Gloriam Dei nisi suam quaerere
6.Práca pre Božie Kráľovstvo
Negotium pro Dei regno
7.Mučeníctvo za pravdu a lásku
Martyrium pro veritate caritateque
8. „Smäd“ po spáse duší
Sitis animarum salutatis
9.Liečenie ducha
Spiritus curandum
10.Zmužilosť, razantnosť, chrabrosť
/neprizerať sa zbabelo, ale bojovať/
Fortitúdo
/ignave non spectare, sed pugnare/
11.Zmysel pre veľké Božie veci
Sensus pro rebus Dei magnis
12.Svätenie nedele a sviatkov
Diem domenicam festos celebrare
13.Umenie modliť sa
Ars orandi
14.Umenie počúvať
Ars audiendi
15.Zmysel pre obetu
Sensus pro sacrificio
16.Ranený uzdravovateľ
Recreator vulneratus
17.Mať čisté srdce
Cor innocens habere
18.Hľadanie pravej viery
Religionis verae quaerendum
19.Stálosť /vytrvalé nasledovanie/
Stabilitas /patientia sequendi/
20.Posvätný celibát
Vita caelebs sacra
21.Panenstvo pre Božie Kráľovstvo
Virginitas pro Dei Regno
22.Konať pokánie za iných
Paenitentiam pro aliis agere
23.Túžba po zdokonaľovaní
Desiderium perficiendi
24.Obrátiť sa radikálne k nebu
In caelum radicitus se convertere
25.Kardiognóza /znalosť srdca/
Cardiognosis / Cordis cognitio/
26.Hodne prijímať sviatosti
Digne sacrorum accipiendum
27.Vedomie, že som chrám Boha
Cognitio quod Dei templum sum

 

28.Prežívať vieru prakticky
Religionem usu vivere
29.Obeta chvály
Laudationis sacrifitio
30.Poznať dôkladne svoju vieru
Fidem suam bene cognoscere
31.Ekumenizmu áno, synkretizmu nie
Oecumenismus – vero, syncretismus – non
32. Vážiť si iné vierovyznanie
Confessionem aliam aestimare
33.Hesychazmus/neprítomnosť nepokoja/
Hesychasmus /Sollicitudinis absentia.
Inquietis animi perturbationis/
34.Brať život vážne
Vitam serio capere
35.Dôstojná účasť na liturgii
Particeps liturgiae honestus esse
36.Dôstojné vysluhovanie sviatostí
Ministratio sacramentorum honesta
37.Kázanie Božieho Slova
Dei Verbum praedicatio
38. Veda svätých
Scientia sanctorum
39. Nerobiť si z nikoho – ničoho modlu,
neklaňať sa modle
Idolum de nemine nihilque facere,
idolum non adorare
4O. Duchovný boj proti ríši temna
Pugna spiritualis contra imperii tenebras
41.Oslobodzovanie z moci diabla
A diaboli potentia liberare
42.Zachovať jednotu vo viere
Unitatem religionis servare
43.Naozajstnosť /pravdivá láska/
Integritas /caritas in veritate/
44.Nadšená evanjelizácia
Evangelizatio divino spiritu
45.Systematická katechizácia
Cathechisatio systematica
46.Mystagogické umenie
Ars mystagogica
47.Zmysel pre mystiku, hľbku života
Sensus pro mystica, vitae altitudine
48.Znalosť cirkevných dejín
Cognitio historiae ecclesiae
49.Opis neviditeľnej reality
Descriptio realitatis obscurae
50.Dôsledné zachovanie prikázaní
Obtemperatio praeceptorum conseqens
51.Túžba plniť Boží plán
Desiderium consilii Dei implendi
52.Verná služba pápežovi
Beneficium papae fidele
53.Konkrétna služba vo farnosti
Beneficium in parochio certum
54.Pomoc niekomu v núdzi
Adiuvare aliquem in agestate
55.Znalosť duchovného života
Cognitio vitae spiritualis

 

56.Rozvinutý vnútorný svet
Vita interna exculta
57.Vedieť čo je najdôležitejšie
Cognitio magni momenti
58.Verná kňazská a biskupská služba
Beneficium sacerdotum et episcoporum fidele
59.Vernosť v zasvätenom živote
Fidelitas vitae consecratae
60.Žiť sväto vo svete
Sancte in mundo vivere
61.Práca v tichu
Negotium tranquillum
62.Snúbenecká čistota
Sponsorum integritas
63.Slobodný pre Božie kráľovstvo
Pro regno Dei liber
64.Duchovné manželstvo
Matrimonium spirituale
65.Mať nepriateľa ako učiteľa
Inimicum quam magistrum habere
66.Likvidovať neresti vo vnútri
Flagitia interna liquefacere
67.Odsúdiť hriech, nie hriešnika
Peccatum non peccatorem damnare
68.Misionárska charizma
Charisma nuntiatorum/praedicatorum/
69.Pustovník
Eremita
70.Byť dobrým predstaveným
Praefectus bonus esse

 

71.Posväcovať okolitý svet
Orbem vicinum consecrare
72.Vytvoriť radostné spoločenstvo
Communitatem laetam effingere
73. Odhodlanosť / svätá horlivosť/
Studium sanctum
74. Hermeneutika
/Hľadať ten pravý význam Sv.Písma/
Hermeneutica
75.Pastoračná skúsenosť
Experientia pastoralis
76.Znalosť cirkevného práva
Ecclesiae iuris cognitio
77.Rozhľad v dogmatike
Dogmaticae cognitio
78.Znalosť angeológie
Angelologiae cognitio
79.Umenie sprevádzať iných
Ars alios assectandi
80.Zrieknuť sa svojej vôle
Voluntatem suam abiciendi
81.Sloboda od slobody
Libertas a libertate
82.Vernosť svojej charizme
Charismati suo fidelitas
83.Znalosť Svätého písma
Litterae sanctae cognitio
84.Znalosť života svätých
Vitae sanctorum cognitio
85.Znalosť pápežských encyklík
Encyclicarum papalium cognitio
86.Byť obetným baránkom
Agnus sacrificialis esse
87.Zložiť skúšku od Boha
Examen Dei facere
88.Milovať nepriateľa
Inimicum diligere
89.Sviatočne vo všednosti
Solemniter in vulgari ratione
90.Prorocké gesto
Signum propheticum
91.Nenanucovať iným svoju cestu
Aliis vitam suam non cogere
92.Porozumenie pre ateistu
Incredulum perceptio
93. Mať milosť pomáhajúcu
Veniam adiuvantem habere
94. Žiť v milosti posväcujúcej
In venia consecranti vivere
95. Pružná nezlomiteľnosť
Constantia flexilis
96. Svätá netolerantnosť
Intolerantia sacra
97. Rozvíjať zverené talenty
Ingenia mandata excolere
98. Veľká trpezlivosť s človekom
Patientiam homini magnam ferre
99.Sväté bláznovstvo
Stultitia sacra
100.Prijať svoju ľudskosť a obyčajnosť
Naturae humanae simplicitatisque accipiendum

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Christotherapy

Christotherapy

        veriť

Úvodné slovo.

 Triplicitné paraboly.
Tri dimenzie svätého krstu.
Zdravé katolícke ale.
Podobenstvo o Božom paláci

Lexigramové podobenstvá.
Podobenstvá zo zoológie.
Podobenstvo o známkach po živote.

Podobenstvo o duchovných školách.
IQ + EI + SQ = nový človek.
Dobrý chlieb a chutné víno.
Kráľovská presnosť.
Pozemšťania, mimozemšťania a nebešťania.
Telo, duša a duch.
Panenstvo tela, duše a ducha.
Čnosti, neresti a sv. neresti.

        vedieť

Dozrievame asi iba vďaka zraneniam.
Abeceda pre nemocného človeka.
Strach a stres je následok nedôvery.

Príčiny našich nemocí.
Kto trpí za seba a kto za iných ?
Obeta chvály.
O ranách, čo nás budia.

Ako rany správne liečiť ?
 Liečenie vnútra na rôznych úrovniach.
Túžba vyzdravieť nemá byť modla.
Povolanie k nenápadnému mučeníctvu.
Nebezpečie príliš ľudského.

Diagnózy dnešnej doby.

Exorcizmus svätuškárstva.

Je kríza viery okolo nás, či v nás ?
Pánbožkárstvo pod mikroskopom.

Na tom našom malebnom Slovensku.
O veľkonočnej radosti.
Spása od večnej smrti.
Slová, ktoré sa dotkli podstaty.
Spirituálna diagnostika v NZ a v praxi.
Liečba zrkadlom a protijedmi.
Tvoja viera ťa uzdravila.
Skryté zázraky.
Komplexy staršieho brata.
Večnosť začína už dnes.
Kristus, pravý garant normálnosti.
Čakanie na koniec sveta.
Spolupráca na uzdravení.
Podobenstvo o zrnku piesku.
Duchovno v nemocnici.

       vidieť                

                                Cirkev alebo cirkus?

Nestotožňujme vieru s našimi mindrákmi.

Prameň a citerny.
O talentoch úplne inak.

S človekom majú zámer.
Cirkev je zdravie a sekta je úchylka.
Zrkadlo vyčistené pokorou.
O zubných kazoch.
Nevytunelovateľné bratstvo.
O húseniciach a motýľoch.
Duchovná sekera na hlúposti.
 Pas moje baránky, pas moje ovečky.
V podstatnom jednota, v ostatnom sloboda.
Zákaly duchovného zraku.
Návrat strateného raja.
Stále silnejšia infekcia smútku.
 Obetný baránok.
                                    Dospelé detstvo.                                                                 Prečo milovať nepriateľov?                            Aby sme sa nestali obeťami svadboholizmu.

Slová na záver

 

 

 

 

                                      Úvodné  slovo

 

 

Dostali sme do daru kresťanskú vieru.

 

Nemal každý to šťastie.

Vačšina ľudí kráča po iných cestách.

 

Európa stojí na trojitom historickom základe:

 

na gréckej filozofii, rímskom práve a židovsko

kresťanskej viere.

 

Našou povinnosťou je poctivo ju žiť a odovzdať        

ďalšej generácii.

                Na to, čo sa tvári ako viera, ale ňou nie je,

                             máme aspoň upozorniť.

 

To, čo tu potrebujeme, je neostať

 

naivnými veriacimi a nekompletnými.

 

Začiatočníckym a adolescentným formám prežívania

 

tej správnej viery

 

treba napomáhať k dozretiu.V dospelejšej,

 

jasnejšej a ucelenej podobe.

 

A potom bodaj by sme sa dostali

 

až k múdrym slovám A. Pronzata:

 

„Nie ostať deťmi, ale stať sa deťmi je vrchol dospelosti.“

 

Ak sme aj dospelí, nepovažujme sa za hotových.

 

Cez Ducha Sv. sa dohotovujme!

 

Čiže odvážme sa vojsť i do komnát

tzv. tajomstiev viery.

 

Kresťan by nemal prešľapovať roky iba na jednom mieste. Mal by ako pútnik prísť až do Sv.zeme. Nie tej s Jeruzalemom, ale mal by svoje vnútro i telo premeniť na svätú zem. S pravým pokojom v centre srdca. Reálne i spirituálne pracovať a uvažovať, aby jeho nie nepoctivé

verenie prechádzalo do vedenia, a vedenie do videnia.

       Čiže do nenaivne milujúceho a radostného

     detského pohľadu na život.

    Zámerom tejto práce je obohatiť

  mystagogickú katechézu.

Je tu pospolu trocha filozofie s trochou teológie, trocha poézie s trochou prozaických skúseností, trocha mystiky s trochou jemného humoru.

    Potrebujeme supervíziu. Čiže odborný dohľad , nadhľad a aj zdravý odstup.To nech   ako duchovný revízor kontroluje našu realitu. Občas treba dať pod zdravo
kritický mikroskop aj našu zbožnosť, vzťahy, národ spiritualitu, neveru či dobu.
Pozrieť sa niekedy duchovným ďalekohľadom aj do diaľok minulosti či budúcnosti. Necestovať iba do zemepisných či intelektuálnych šírok,

           ale ponoriť sa aj do tzv. hlbín duchovného mora.

   Nech nám pomáha v boji proti chorobám rôzneho druhu, bludiskám poloprávd i biede nevedomosti ten                      pravý Lekár, Priateľ a Osloboditeľ 

 nefalošný Ježiš Kristus.

 

 

TRI DIMENZIE SV. KRSTU

 

Ježiš sa dal pokrstiť v Jordáne vodou v dospelom veku. Sám Ján Krstiteľ povedal ľudu:

„Ja vás krstím iba vodou,
ale po mne prichádza väčší ako som ja, a ten vás bude
krstiť Duchom Svätým a ohňom.“

Čo je krst Duchom Sv?

Dlhoročný poctivý duchovný život.

Denné pýtanie sa na Boží plán.

Zhováranie sa s Bohom v modlitbe.

Práca v Božom diele a vari aj

snaha o férové medziľudské vzťahy.

Ján akoby očisťuje od duchovnej špiny náš vonkajšok,
Čiže robí nás kultúrnymi a slušnými ľuďmi.
Ježiš aj naše najhlbšie vnútro.
Pomáha nám stať sa vernými anjelmi.

Ján je príklad pre správneho muža a ozajstného duchovného
vodcu.Nebolo v ňom chlapskej samoľúbosti.Väčšina chlapov sa hrá na to, že sú tí najdôležitejší.Neunesú to, že niekto je lepší či múdrejší od nich. Tak ako sa Evine dcéry „dorábajú“, aké sú krásne, zúria a žiarlia, ak je niektorá úspešnejšia. Máloktorá vie ako Mária oceniť kvality inej.Máloktorý džentlmen vie uznať: „Tamten je lepší než ja.“ Ján to vedel.V tom bola jeho pravá veľkosť.Ani sa nehneval, keď ho opustil okruh uctievačov a išli za lepším duchovným vodcom, ktorý ich viac naučil ako on.Úzkoprsí intelektuáli farizeji to nedokázali.Ani zakrpatení návštevníci nazaretskej synagógy. Keď postrehli, že Ježiš ich presahuje a nehladká im egá , skalpelom im reže do nádoru nacionalistických lží, veľmi ho znenávideli .Malí ľudia penili veľkú závisť a odsudzovanie.Zmarili v sebe Boží zámer zaštepiť ich do Stromu Života. Samoohlúpnutí konformizmom uhasili pozvánku k veľkodušnosti.Byť pokrstený znamená slúžiť Svätej Rodine.Nekrstení pohania žijú iba pre seba a pre svoju rodinu. Voda,krásne pokorný živel prírody, obmýva našu špinu. Našu komediantskú „veľkosť a nevinnosť“,
ktoré sú iba našou biedou.Duch Svätý nám otvára rozum a srdcia pre väčšie a spoločné veci.Ponára nás neustále do väčších hľbok nového celostného poznania.Zasväcuje nás do stále hlbších,     osvietenejších pohľadov.

 

Ako učeníci evanjelia by sme mali aj vedieť,

čo je krst ohňom.

Je to prežitie si veľkého utrpenia.

Ježiš ho spomína pred ukrižovaním.

Prežiť dôsledne túto duchovnú cestu,

             prečistiť si chrám od drzého šarapatenia

 

         a vyčíňania  falošného, sebeckého a pyšného ja,

                         to je mystérium svätého krstu

 

                PODOBENSTVÁ ZO ZOOLÓGIE

 

Je vo veľkom omyle ten, kto si myslí, že oslobodiť človeka treba iba od nadvlády tzv. teroristov alebo iba od pliagy vonkajších závislostí.
V skutočnosti sme zajatcami mnohých utajených otroctiev. Závislostí vnútorných.Vonkajší otrokári sú na nás dopustení neraz iba preto,
aby sa z naivného veriaceho stal vediaci. Skvalitnil sa, poučil a stal sa do hlbších vecí života vidiacim. Čiže chápajúcim.             A pomáhajúcim.
Väčšina ľudí sa potrebuje dostať z toho, že sú ako ovce.Čiže dosť nesamostatní a bez vlastného názoru.  Grupujú sa zo strachu do stáda. Spolu sa pasú, bľačia i mlčia.Vyplašené nie iba z vlka, ale i zo seba samých.Ak ovca naberie odvahu a začne si žiť svoj       vlastný príbeh,
stáva sa, že sa zatúla. Dobrý pastier si ju nájde.A má z jej odvahy, ktorá sa zmýlila a možno aj precenila, väčšiu radosť, ako zo zbabelej „poslušnosti“ ostatných, ktoré svoje vyššie ciele nemajú. Ak si však nezabudne koordinovať svoju cestu s vnútorným Dobrým Pastierom, tak nikdy nezablúdi. A stane sa ako On raz obetným baránkom.To je pravé nasledovanie Krista. Pápežovi boli zverené práve tieto typy.
Sú však individualisti, ktorí sa odvážia od stáda oddeliť, bez pokory a vypasú si nie iba svoje bruchá a mozgy, ale i nižšie a falošné egá.
Po čase sa z nich stanú tvrdohlaví barani idúci aj proti múru a robiaci slepo revolučne kvôli nejakému zdanlivému dobru aj rebéliu a vraždy.
Úplne iná je sv. tvrdohlavosť u baránkov, ktorí si Božiu prácu robia napriek tomu, že iní jej nerozumejú a neprebudený priemer im hádže polená pod nohy.Baran predivný sa zátvrdlivým nepočúvaním dobrých rád stane zaťatým somárom.Ak si svoje komplexy neúspešnosti pôjde
unáhlene a netrpezlivo liečiť do verejného domu, tam mu luciferove asistentky veľmi ochotne napomôžu jeho alchymistickú premenu na capa smradľavého.

U žien hrozí premena na hlúpu sliepku,čo mnoho kotkodáka ako ide zniesť vajce, ohovára slepačiny, zobe z ruky nejakému gýčovému pracháčovi a ide ako slepá pod kolesá.Dedinská hus si za svojho boha dávno zvolilaiba a len svojho manžela.Kačku zaujímajú zasa iba jej kačičky.Mačičky sa rady o kadekoho prenežne obtierajú a nechajú sa rozmaznávať. Ak žena žije duchovne, bude mať čosi zo vznešenej labute.Ak to v duchu fláka a stráca dôstojnosť, bude mať
pod maskou slušnosti drzosť opice.Tá ale narobí sajrajtu. Alebo až zlobu kozy.Tá skolí kolegyňu nemilosrdnými rohmi.Pekné žabky sa po čase žitia bez Ducha Sv. menia do tváre na staré ropuchy. Čím sú chlapi väčší bulovia, tým sú ženy väčšie líšky. Ak sú až  ireverzibilní bambulovia, menia sa na prudkonebezpečné zmije.

 

OBETA CHVÁLY

 

Cesta nášho života nás privedie aj ku krížu.Musíme sa rozhodnúť,
ako túto ľudsky ťažkú situáciu prežijeme.

Bolesti sa nikto z nás nevyhne. Sme ľudia,byť človekom je aj zmýliťsa. Byť chorým.  Trpieť.
Ak svoju bolesť nepochopíme a odmietneme ju, volíme si cestu lotra po Kristovej ľavici.Trpí a preklína.Rúha sa , lebo prežíva bolesť, a odmieta si priznať svoj podiel   viny.Odmieta sa modliť. Prosiť o pomoc od Boha. Prežíva peklo. A to je vedľa Ježiša.                   Duchovne oslepol,
lebo miloval klamstvá.Vôbec nechápe, prečo trpí. Nestihne si všimnúť ani veľkú Lásku vedľa seba, ktorá
naozaj majestátne a verne vykupuje človeka.
Takto končí život ten,kto sa sám vyhlási za „svätého“.Popritom sú na jeho rováši mnohé ťažké zločiny a bludy. Tento trpí iba za seba. Po Kristovej pravici je muž, čo sa nevyviňuje ako dopadol , ale svoju vinu priznáva.Pokarhá toho lotra naproti a zastane sa Ježiša.Prosí o pomoc.To je symbol človeka, ktorý trpí možno aj za hriechy iných,
                        ale bez čistoty ducha. Je dúfajúci.                        Ako prvému je mu prisľúbený raj.
             Uprostred je ukrižovaná Sv. Láska. Tá trpí iba za mnohých iných.
Nesťažuje sa, nenadáva, nevyhráža sa ani sa neľutuje. Je tichá.
A božsky trpezlivá.Obetuje svoju bolesť za tých, čo sú za ňu zodpovední, aj za mnohých iných. Odpúšťa aj svojim vrahom.
Modlí sa za nich. Tak ich profesionálne odklína!
Ježiš na kríži a Mária pod ním

DUCHOVNE PRACUJÚ.

Chvália Boha, i keď je to navonok absurdné.
Najväčšie mínus v dejinách
spolu premieňajú
na to najväčšie plus.

                       Dúfajú, že toto nie je hrozný koniec,                         ale bolestný začiatok.
Mali by sto dôvodov na Otca nadávať, ale oni mu aj tu Dôverujú. Slovami “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil !“ nahlas a s veľkým výkrikom
    pribíja Ježiš Kristus „víťaziacu“

bezbožnosť na tvrdé drevo kríža.

                 Niet krajšieho a dokonalejšieho príkladu                                     než je táto najvoňavejšia                  

SVATÁ Obeta Chvály.

 

.
S ČLOVEKOM MAJÚ ZÁMER

 

Sily svetla i sily temna majú s človekom svoj vlastný zámer.
Nebo má záujem, aby človek správne prežil svoj pozemský pobyt,
a prišiel tak opäť do nebies.Temno pracuje opačným smerom a túži človeka najskôr od sv.cieľa odkloniť, potom ho dezorientovať a nakoniec vyrobiť z neho nového, odporného ničiteľa.Nešťastníka. Podchytiť ho treba už od mladosti.V škole ho preťažia obrovskou záťažou nepodstatných informácií, ktoré môžeme spokojne nazvať
koniny, lebo je to taká záťaž ako pre kone.Málokomu z mladých sa dostane solídna etická a náboženská výchova.Miesto dobrého príkladu mu vo vlastnej rodine dajú neraz na tanier rôzne kraviny.V partii po škole sa podučí kadejakým škodoradostným somarinám.V časopisoch si prečíta a poobdivuje svoje spevácke či herecké idoly a dozvie
sa od nich, ako sa robia nekonvenčné hovadiny.Zapne si večer televízne relaity show, tam má na každom kanáli široký výber vulgárnych volovín.A ak zatúži zadláviť sa extra porno prasačinami, dostane
sa k nim bez problémov cez internet za pár sekúnd.No a potom sa čudujeme, že kriminálne capiny robí mládež už celkom spontánne?
Ktosi ju programuje:najprv mať prachy a potom sa naplno vybujačiť… Ešte pred dvadsiatkou ju treba premeniť na divú zver.To že sa to ozaj veľkému strýcovi, ktorý na to z pozadia dohliada s veľkou úškľabkovitou toleranciou podarilo, o tom by bolo čo predlho rozprávať.
Na viaceré miesta v spoločnosti treba dať už výstražný nápis
Pozor, besnota!
Nik nevie konkrétne, kto vlastne tým strýcom je.
Je tu však silná indícia, že ide o podivnú a zúrivú beštiu.
V produktívnom veku je nutné väčšinu ugniaviť, čiže hekticky zamestnať. Menšinu nechať totálne zľajdačiť a podporiť v nich príživníctvo. Dostrašiť ich,aby nemali čas rozmýšľať.Urobiť z nich roboty mysliace na zisk.Nahovoriť im, že ich pozemské šťastie je byť zadĺženými

SPOTREBNÝMI DEBILMI.

Hypermarkety sú ako novodobé chrámy.Nové veci miesto cností. Druhá fáza je karnevalizovať život a premeniť ho na nekonečné zabávanie sa. Show musí pokračovať počas celého roku.Striedaná krvákmi v hlavných správach.Čím sú horšie, tým viac sa ľudia poisťujú…
Humoristické relácie na každý deň, to prezrádza, že smútok nazúrenosť a strach nám silnie a strácame duchovnú radosť zo života. Cieľom druhej fázy rozkladu človeka je premeniť ho v hluku na

ZABÁVAJÚCEHO SA IMBECILA.

A aby mala zábava stále silnejšiu šťavu, posmech z normálnosti sa bude stupňovať cez sarkazmus až do hyperaktívneho aplikovaného  cynizmu,
ktorý sa uspokojí až vtedy, keď tečie nevinná krv a praví ctitelia Boha sú v zuboch nielen mediálnych šeliem.Tretí stupeň zvrhlosti je
               spraviť z jačiaceho víťaza v umelom, teatrálnom              a impotentnom boji

 

BEZCITNÉHO A AMORÁLNEHO KRETÉNA.

 

Keď sa dohrkoce do dôchodku, tak ako odkaz vnúčatám si od srdca zažumpári na Cirkev, popreklína vládu a ak ho navštívi vážna choroba, tak podplatí lekára, aby to ukončil tou najtrápnejšou bodkou – smrtiacou injekciou eutanázie. Tá ho konečne vyslobodí zo života naplneného nezmyselnými,vlastne všetko náhodami, čiže chobotinami. Podobnému najviac rebríku do kurína :krátkemu a obšpinenému slepačinami. Idiotizácia je naplánovaná a zámerná. Ak sa temnote tento plán
podarí, vytvorí sa z Božieho dieťaťa nový smradľavý pekelník. Ale to iba za jeho dlhoročnej spoluasistencie a sebastrieskania sa až po hrob. Prečo je to v schizoidnom svete takto? Stále chladnejší ľad ako podklad pre naše kroky nás donúti nasadiť si korčule viery, nabrúsiť si ich a podať nádherný krasokorčuliarsky výkon.Týmto športovcom
ducha vyhovujú presne tieto podmienky. A tým,čo nemajú korčule,alebo si ich nechcú nabrúsiť beda. Budú stále v strese. S podchladenou zadnicou. Cieľom služby Bohu je stať sa z obyčajného človeka anjelom, potom
archanjelom,cherubom, rytierom, duchovným aristokratom,kniežaťom,
princom až duchovným kráľom v nejakej oblasti.Z malého človeka človekom skryto veľkým a naplneným pravým duchovným svetlom.
Nesťažujme sa,v akom sme svete.Máme nielen tisíc možností, ako zdivieť a dokatovať sa na diabla, ale máme i tisíc možností sa dohotoviť na anjelský Boží obraz.To je samozrejme oveľa ťažšie.Niekedy až
tak, že sa to v tomto svete neoplatí.Ale kto si zachoval aspoň štipku viery a zdravého rozumu, ten s určitosťou tuší, že nám bude daný k žitiu aj iný svet, nie iba tento provizórny akožeslušný „bordeloblázinec“, ktorý okolo seba nemôžeme nevideť .A na ten, na tzv. Božie
Kráľovstvo, sa vo vnútri múdry človek poctivo chystá.Gengaji ducha v iný život neveria.Nádej im ktosi ukradol.
Kto? Obvinia Cirkev…
Keby sme videli napr. konečnú podobu tých, čo smilnia dnes na plné obrátky, alebo zarábajú rozprávkové peniaze ,tak by sme sa zhrozili natoľko,že by sme s nimi nemenili ani vtedy, ak by nám zaplatili miliónkrát viac.Žumpou budú raziť ich telá.Krásavci sa zmenia na ropuchy.Budú takí zohavení a prestarlí ako bosoráci skrížení so zachlpatenými príšerami z hororových filmov. Ako ľudskozvieracie obludy.
Vážne budú na tom aj žurnalistické, mediálne a politické prostitútky. Tie a tí, ktorí za peniaze neváhali osočiť a obkydať slušného človeka záplavou lží a obvinení. Sami si vyrobia ťažké tresty. A nie veru najlepšie na tom budú aj tí a tie,
čo zapredali Sv.Ducha.
Čo obchodovali aj s Kristom…
Čo zneužívali sv.evanjelium, za ktoré vylial Syn Boží svoju sv.krv. Čo Božie Meno brali nadarmo, aby sa oslávilo v hriešnom svete ich nepravé meno.Omráčení milenci lži.Oslavovatelia svojho falošného ja.
Falošní bratia, „boľševici“ likvidujúci iný názor. Prostitúti Ducha… Tí zdanlivo veľkí, v skutočnosti tajtrlíci, po ktorých ostáva mnoho smutného octu. Kto sa rúha Otcovi či Synovi, tomu bude odpustené. Ale kto sa rúha Duchu Svätému, to sa neodpustí.Kto ublíži otcovi či matke, tomu sa dá odpustiť.Ale kto malému dieťaťu, dá sa to tolerovať? Existujú aj duchovné potraty napr. nových myšlienok, nápadov.
Nemýľme sa a vyjasnime si : temné sily nielenže existujú,
ale naplno pôsobia tam, kde sú najprv ľajdáckosťou a potom opakovanými ťažkými previneniami proti Božím zákonom privolané. Ak by hlásateľ Svetla opomenúval spomenúť zámery temných síl,
bol by tiež asi ich nepriamym nevedomým či vedomým nástrojom. Rozum menia na výkonný robot. Srdce na primitívne krátkozrakú kalkulačku. Emócie retardujú a krivia. Vôľu mľandravejú až do hroznej nesebaúcty. Telo zdivejú až na šelmu alebo „zbožštia.“
Nechajú sa na zemi chudáci zotročiť a potom sa klamú falošnou slobodou.O toto ide tej utajenej bytosti, ktorá ponúkala Kristovi svoje pozemské poklady, ak sa jej pokloní.Dostala istý čas,prostriedky aj priestor,
aby zvieraciu farmu
z pozadia vymyslela, manipulovala a sponzorovala.

Kto sa dá okradnúť o posledné zvyšky hanby, môže to tam, kde sa mení človek na rôzne ohavy, dotiahnuť s jej pomocou veľmi ďaleko. Prečo majú sebecké a neférové sily takú vonkajšiu moc v tomto svete?

Mohol by ich Boh zrušiť? Mohol.

Prečo to nerobí? Asi nás testuje…

Veľkými peniazmi sa tu vyvíjajú silné tlaky skoro na všetko.
A platia toľké daromnice.V podvýžive sa necháva vyše miliarda ľudí. Človek nemôže žiť bez Boha. Je nevyliečiteľne náboženský. Buď ho nájde v jeho pravej podobe, alebo si nájde nejakých bohov a bôžikov iných.
Pokiaľ sa bude väčšina klaňať mamonu, potiaľ tu on bude vládnuť ako forma trestu pre falošných veriacich bez ozajstnej viery. Veriacich v povrchnosť a v konzumizmus. Ak nám z toho príde po hodoch zle, tak asi až potom zatúžia mnohí odísť zo stavu sviatostnej anorexie.
Dá im totiž veľmi potrebné lekcie.

 

47. CIRKEV ALEBO CIRKUS 

 

Ignoranti Otcovho plánu podliehajú sekulárnemu Circusu maximu. Kultu vonkajšej krásy. Prečo je tu? Aby ukryl to vnútorné a hrozné? Kultu mamony. Aby duchovným bedárom nabulikal, akí sú len bohatí? Kultu herectva.No ak nežijeme tak ako sa má, nejakú tú „veľkú roličku“ vziať musíme.Kultu ženských nahotín.Aby kryli mužské pokrytectvá? Kultu športu. Aby sme boli teda akože aj trochu rytierskí? Favorizovanie povrchu tela signalizuje jasne na potupovanie ducha. Tieto zbožťované ideály hlúpej mladosti zakrývajú iba riadnu starinu. Kde je úcta k vzdelaným filozofom, ľuďom obety či svätým starcom? Heslo dňa: bezbrehá tolerancia. Až do degenerácie úchyláctva? Tolerovanie vážnych hriechov ľudstvo iba viac zadlžuje a neurotizuje. Učiť lajdákov samé ľudské práva a nevyžadovať ani elementárne povinnosti? Kto takému svetu máva svojím mávatkom,a iba prikyvuje aby postúpil vyššie v kariére,je za veci verejné fatálne spoluzodpovedný. Cirkus uznáva všetkých bohov.Aj toho pravého spolu s tými nepravými. Tých nepravých nafúkne a z Boha robí hluchoslepého dedka. To, že príliš tolerantným hrozí v strednom veku schizoidnosť a v dôchodku blázinec, to na nijakom bilborde nie je napísané s veľkými písmenami ako vážne varovanie. Zaplatení roztlieskávači udržujú v médiách iba zdanlivo reálny svet. Na zemi je 99 percent krásneho a 1 percento škaredého. Nepodávajú nám to všelijaké hlásne trúby naopak? Podávať výkon za výkonom nás ženie atmosféra okolo. Jednoznačne tomu duchu chýba pokoj a nadhľad duchovnej hľbky. Sekulárny chlad preniká aj do cirkví v podobe hereckej zbožnosti. Napr.kto sa roky opíjal, hrešil a potom sa ho ktosi zázračne dotkol, z bahna ho vytiahol a teraz sa pred inými predvádza ako hlavná postava kresťanstva.Chváli naoko Božie Meno za osobné spasenie, za radosť v Pánovi a doplní svoje chvastúňstvo milovaním opačného extrému: zúrivej abstinencie a vystatovačnej askézy. Tú teraz vyznáva a ostatným kvapká do očí.V horšom prípade aj podozrievavo kontroluje iných,či sú abstinenti,alebo ich spasiteľne napomína,aby sa chránili pred týmto diablovým lákadlom, lebo oni už majú s ním svoje obrovs- ké a azda i všetko zahrňujúce skúsenosti. Ako klauni sa predvádzajú, že sú už akože oslobodení, dávajú svoje otrocké a totálne odriekanie i seba za vzor. Sú to ešte nevykvasení novoobrátenci a nevedomí predvádzatelia svojej sebaoslavy. Kto chce urobiť pre Pána niečo veľké,tak toto to veru nie je.Tí, čo ich nekriticky obdivujú, sú diletantami života aj viery, ktorí ešte nenabrali odvahu odísť zo stáda a žiť svoj vlastný príbeh. Sú omámení priemerným a aj skupinovým duchom. Tých,čo žijú alebo pijú mierne, odsunú ako nezaujímavých, ale uletený extrémizmus dávajú iným za príklad? A svoju slepotu dovršujú tým, že hoci majú plné ústa Ježiša, ani si nestihnú uvedomiť,že On zúrivým abstinentom nebol,ani to od svojich nasledovníkov nežiadal. Ba naopak. Dal požívanie prirodzeného vína ako nástroj na posväcovanie. Tento príklad som vybral ako poučenie z jednej cirkvičky ,kde sa publiku toto tzv. obrátenie vrelo odporúčalo. Ako číslo v cirkuse. Podobne sv.odpor voči vlastnému telu , ten nepatrí všetkým, ale iba tým, čo ešte prednedávnom po dlhý čas ťažkohriešne hýrili, a nie tým, čo roky žijú striedmo a normálne.Tým, čo príliš veľmi a dlho milovali telo. Tým sa v biblii myslí nie iba hmotné telo a jeho prirodzené funkcie, ale klamlivé pozlátka, svetské antisviatosti a nemierne uletenosti. Cirkev nie je proti telu. Ona je za jeho vzkriesenie. Sme otrokmi alebo sme Ježišovými priateľmi? Či On nám hovoril ako odkaz, že máme ako fanatici telo znenávidieť, okyptiť ho a zdeptať ,keď si zapýta jesť na rôznych úrovniach? Nezamieňajme život Majstra s jeho učňami ! Augustín žil pol života ako chlípnik majúci 14 rokov milenku, a tú druhú polovicu po obrátení ako svätec radiaci spolubratom, aby sa žene radšej nepozerali do očí. Vo svojich Vyznaniach napísal úprimnú spoveď, ktorú si po 1500 rokoch môžeme prečítať aj teraz, (nie ako tie naše diskrétne vyznania dnes, ktoré zbožne ututleme v spovednici, aby sa náhodou nik z našich zlyhaní nemohol poučiť). Zabudol sa však v nich poďakovať svojej bývalej milenke za neoceniteľnú skúsenosť, ktorú mu darovala.Nespomína ju totiž vôbec. Bol ňou až natoľko zhnusený, že zdesene mlčal? To tak máme ko- nať všetci? Či extrémizmus je pravá cesta? Najprv ženu využiť a po použití odkopnúť ? Obdivuje totiž iba svoju nábožnú matku. Mohol si však jednou vetou spomenúť aj na matku svojho syna Adeodáta. Zhrozený sa dá na útek: do prísnej manichejskej sexuálnej abstinencie. Skok z dlho hriešneho stavu do milosti sa neobíde bez extrémnych výkyvov. Tá nevera bez Krista zanechá na povahe všelijaké následky. Dajme pozor na extrémizmus. Aj u svätých. Ten sa nemôže dávať ako morálna norma pre všetkých ostatných. Sv. Augustín zostáva veľkým hľadačom Boha, ale má on aj svoje tiene. U sv.Františka z Assisi je pododná situácia vo vzťahu k peniazom, ktoré radí svojim bratom považovať za čosi ako bezvýznamné kamene.Svoje telo pomenoval somárikom a očividne ho ničil veľmi prísnou askézou.Pred obrátením si práve na ňom zakladal a mal mnoho peňazí, tak si mohol kadejaké výstrelky zaplatiť.Je to poučné, ale pamätajme,to bol ich Boží plán hriechu a pokánia. Aby bolo pokánie ozajstné, pravdepodobne muselo byť aj ich namočenie sa do hriechov pravé. Naším cieľom má byť odvážne plniť Otcov plán s nami, nie uskutočňovať plány pre niekoho iného, hoci bol aj skoro svätý. Svätci sú pokladom sv.Cirkvi a pre nás fantastickou inšpiráciou. Mame ľudí žijúcich na pápežskom dvore, ale aj chudobných františkánov.Aj rodiny s deťmi aj slobodné rehoľné sestry.Hravých saleziánov aj prísnych trapistov.Akčných jezuitov i kontemplatívnych karmelitánov.Pustovníkov aj manažérov.Ponechajme, vážme si a povzbuďme každú charizmu, čo má veru svoje miesto v plnosti katolíckej viery. Cirkev je ako orchester, kde hrajú nefalošne zladené všetky nástroje.

  

 

                   48.  NESTOTOŽŇUJME  VIERU                                                  

S  NAŠIMI MINDRÁKMI

 

„Prečo naše autority stáročia mlčia a nepomenujú ráznou výzvou, kto a ako tu vládne svetovým kapitálom, aké zločiny a potoky krvi sú za peniazmi tohto sveta.Či čušaním o tajných vládcoch svetového kapitálu prospievame Božej veci? Veľmi dobre mnohí tušia, kto svetu naozaj vládne.Tí, čo majú veľmi veľké prachy, a ktorých „práca“ je požičiavať ich iným,a tak ich zotročiť.A ostať rafinovane utajenými. Je tu vážne podozrenie ,či to niekomu nepomáha udržať sa na trónoch moci spolu s nimi? Aby sme sa však svojím mlčaním a svojimi priateľskými konkordátmi s herodesmi neocitli raz na smetisku duchovného sveta spolu s nimi.Kristus a jeho apoštoli boli zavraždení mocipánmi tohto sveta a my sa pri stretnútí s nimi na najvyššej úrovni usmievame a potľapkávame po pleci? Vraj „láskou k vlkom“ dokážeme najviac. Je to veru nechlapská láska ! Ide nám o spravodlivosť a dobro oviec? Alebo iba o to, aby nás nevyhodili do luftu? Čušanie a líškanie sa mocným sú možno veľkým nebezpečenstvom.Nejdeme my všetci spolu s nimi do večnej záhuby? Elity v pozadí geniálne cez svojich agentov poťahujú nitkami.Politici sú neraz najatými bábkami.Sú zodpovední za milióny potratených detí, za vojny, vraždy a násilenstvá v nich, ktoré boli naordinované svetu kvôli vláde pár ľudí a ucteniu si falošných bohov jazerami krvi.Také veľké lži sa málokomu zmestia do hlavy, aby si ich vôbec všimol.Raz sa to dozvieme.Boháči strážia a sponzoru- jú niekoľkonásobne viac bordely ako charitné diela, a to asi preto, lebo čím viacej smilstiev,tým ekonomika lepšie rastie a moc peňazí na zemi silnie.Ochrancami podsvetia sú mafiáni.Ochrancami prostitútok sú pasáci.A ochrancu týchto zvrhlostí ako nazvať? Kto toleruje takéto hriešne zákony? Česť výnimkám, ktoré sa ozvú. Končia na šibenici! Poriadny chlap sa konfrontácii teší a nebojí sa smrti,väzenia ani Boha. Je slobodný a nik ho nezastraší.Chlapček ten vykúka schovaný mame pod sukňou.Roky čumí a čuší. A keď sa dostane k slovu ,začne vždy tému, ktorá nie je hlavná a nikdy ľudí neznepokojí, a usmeje sa ako herec z Hollywoodu.A doma si mení plienky.Do neba sa mu, pravdu povediac, ani veľmi nechce.Vždy sa našiel vždy niekto, kto plné gate nemal. A ozval sa. Väčšinou dostal osudovým kyjakom od vlka, čo bol pri moci.A dnes? Dostane bakuľou od svojho baču!“

 

Ale, ale…

 

Čo takto dokázať svoju mužnosť nenápadnejším spôsobom, bratu?.. Touto otázkou sa prihovoril starší brat kňaz mladšiemu, autorovi tej predchádzajúcej klerikálne až komunisticko revolučnej úvahy, skopí- rovanej akoby priamo z teológie oslobodenia z Južnej Ameriky. Pápeži sa viackrát v histórii ozvali proti mocnostiam sveta a celkom obozretne nepodľahli ako Ježiš pokušeniu rozdeľovať tu „spravodlivo“ mamonu pre masy.Mužnosť a odvaha sa dá v Cirkvi prežiť aj múd- rejšie a spirituálnejšie. Skúsme byť naozaj sami sebou v záplave akožekresťanského konformizmu.Žime poctivo bez kariérneho pachtenia sa. Obstojme férovo v konfrontácii so svätuškárstvom. Alebo vydržme niekoľko rokov v misionárskom či nemocničnom prostredí.Či v dlhšej samote.V sekulárnej cudzote. V nedocenenosti.V radikálnom pokání kláštora.Či v riešení hĺbkovej očisty v ženskom svete.Či napr. v rómskej osade.Vydržíme učiť medzi unudenými grázlami v dnešných školách? Alebo v dlhoročnom mlčaní pri krivom obvinení nášho mena? Potľapkávať sa s úspešnými zvládne hocikto.Čo takto dať svoju mladú kňazskú silu neúspešným,rôzne chudobným, pomýleným a chorým… Robiť iba vonkajšiu a materiálne orientovanú revolúciu je jeden z ťaž- kých zákalov nespravodlivosti. Či na to prišiel Ježiš, aby sme ho ponížili ako rozhodcu medzi rozhádanými príbuznými kvôli lakomstvu? Vatikánsky nadhľad diplomacie Márii oddaných inteligentných večných mladíkov nás možno chráni pred zbytočným krviprelievaním. Idú pomaly, ale isto počas celých dejín Cirkvi Kristovej. Nebolo by spackaním evanjelia, keby Cirkev podľahla pokušeniu iba rozdeľovať funkcie, peniaze, budovy, šperky a pozemky a mlčala by o vnútorných bohatstvách ukrytých vo viere a  v človeku? Či má ona neraz nespravodlivým masám pomáhať iba  ku vonkajšiemu blahobytu? Boľševická revolúcia bola veľmi krutá lekcia.Rozdelila masám spoločný majetok, čo je na prvý pohľad veľmi ušľachtilé.Ale robiť to revolučne rýchlo? Cez vraždy? To poslalo Mať Rus na Golgotu. Majetkové a iné rozdiely boli aj budú. Iba slepý na duchu si nev- šimne, že rozdiely oveľa väčšie než medzi miliardárom a bezdomovcom sú napr.medzi človekom so zdravým úsudkom a mentálne retardovaným. Medzi slušnou matkou a ženou ozaj nehanebnou. Medzi kresťanom a pohanom. Medzi vidiacim a slepým. Medzi Kristovou mučenicou, ktorá obetuje iba svoje telo s láskou a medzi falošnou mučeníčkou, ktorá sa s nenávisťou voči Západu v hypermarkete odpáli ako samovražedná atentátnička a 3O ľudí zabije a 70 zraní. Sú obrovské rozdiely medzi charakterným chlapom a nezodpovedným chrapúňom, čo „nakotil“deti a potom sa na ne vykašľal. Oveľa väčší rozdiel v kvalite je medzi tým, kto má zdravé nohy a medzi chorým pripútaným na lôžko. Ešte väčší je rozdiel medzi krásou vonkajšou a vnútornou. Medzi životom v pravde a žitím v atmosfére opojných lží. Iba zúžené vedomie si myslí, že ak budeme mať všetci podobne veľa majetku,tak prídeme ku kvalite života. Veľká ilúzia. Závisť a nenávisť sa tým neodstráni. Na to bol dobrý ten socialistický experiment.Božia Ríša nie je iba o delení majetkov či konzumácii. Ale o vláde Boha v našej celej bytosti. Kto ho má, bude mať dosť,aj keď bude mať vecí menej.Podstata nie je vo veciach.Viera nám pomáha cez pokoru, úprimnosť a osvietený rozum oslobodzovať človeka. Aj nekompletné či talibanizmom poznačené pozemské ideály. Slepé egá tam zakopú míny strachu alebo uletenej horlivosti.Priatelia neba sú tam poslaní na to, aby to pomohli odmínovať. Najprv u seba a potom aj v spoločenstve, kde žijú. Až potom sa môže niečo pohnúť v okolitom svete. Ježiš ho premenil s 12 apoštolmi. Dve miliardy kresťanov si dnes nevie rady čo s ním? My sme asi so spoločnou vierou ešte nezačali, ak riešime iba akési svojské mindráky.

 

49. PRAMEŇ A CISTERNY

 

Nielen prorok Jeremiáš vyčítal Židom ich duchovnú neveru./12/ Opustili prameň živej vody, čiže Boha, a našli si popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu. Cisternou bola kedysi v orientálnom svete vykopaná jama, ktorá zachytávala dažďovú vodu. Poslúžila ako rezerva pre napojenie zvierat v čase sucha.Ale nebola to studňa s čistou pramenitou vodou. Bez vody človek neprežije. Máme voľbu, obrazne povedané: buď budeme brať čistú vodu z prameňa alebo tú špinavú z kaluže.Buď budeme čerpať silu života zo Zdroja, zo Sv. Ducha, alebo si budeme musieť nájsť nesvätú náhražku pre stádo zveri. Treba sa nám všetkým k dôstojnosti života a pre osobné šťastie nevyhnutne naučiť,ako sa máme napojiť na vnútorný Boží Zdroj a tak byť v kontakte s Absolútnom.Fakt iba niektorí to vedia.Ostatní sú roky kdesi mimo seba. Urobia zo seba úbohú stádovitú ovcu, ktorá po povrchne prijatých informáciách končí ako spoločenský upír. Tá nevie byť sama so sebou, nežije si v pokoji svoj príbeh a uteká neustále kdesi preč od zdroja, aby sa zavesila na nejakého podobného úbožiaka.Keď sa zbadajú, už sa neprirodzene usmievajú ako dve barly, čo sa našli. Iný druh „cisternizmu“ je obrovskú lásku a nádej vkladať do ľudskej lásky a odsunúť na okraj Lásku Božiu.Kto sa chce isto sklamať, tak nech začne takto.Zabíjanie času pri „pohárikoch z cisterny“ je náhradným programom spirituálneho analfabetizmu, ktorý sa nevie modliť. Ani sa neráči to naučiť. Oheň smútku treba vedieť

 

OBETOVAŤ

 

nie ho hasiť alkoholom. Zapálení pracanti, čo zarábajú iba dočasný kapitál, nech sa aj občas zastavia, kým ich nezastaví vážna choroba alebo smrť. Tá obhalí naše zásluhy pre nebo, čiže spirituálny a pravý kapitál. Bodaj by sme sa nezobudili na druhej strane bytia s „prázdnou peňaženkou“.Nepríčetným pozeraním do televízie či internetu s množ- stvom náhradných programov si môže človek sám uchmatnúť plnenie najpodstatnejšieho programu. Toho, ktorý má s nami Stvoriteľ. Ten sa dozvieme iba stíšením sa.

 

Adorácia Krista je čosi nenahraditeľné.  

 

Dlhými hodinami čumiac do rôznych hier a zabávaním sa iba prehlbuje človek svoju nudu.Stratu detstva, fantázie a čistého srdca. Tisíckami nedôležitých informácií môžeme nevedome poškodiť svoju pamäť.Tak sa môžeme oblbnúť,že sa nedozvieme tých pár ozajstných viet,ktoré má na každý deň pre nás pripravené Pán v meditačnom tichu. Shopolohizmom, liekmi či prácou sa depresií natrvalo nezbavíme. Hyperkonzumizmus je diagnózou toho,kto neprijíma dostatok duchovnej energie. Priveľa zábav je príznakom, že konáme veľa práce, ktorá nás nebaví a až chronicky unavuje.A ktorú si asi od nás nebo neželá. Je to asi vrcholom drzosti žiadať si iba mnohé práva a vykašľať sa na elementárne ľudské,rodičovské,občianske či náboženské povinnosti. To, že i toto je tresný čin, na to by veru Sv.Cirkev mala rázne poukázať. Tento jednostranný idiotizmus treba jednoznačne preplesknúť. Ján XXIII. v encyklike Pacem in terris to jasne ľudstvu pripomenul. Vrchol všetkého je deň nedeľný, kedy miesto poďakovania sa Bohu chlap bedáka, deti sa nudia a mama miesto receptov z Božieho Slova ako natrvalo opeknieť, rieši iba nové a nové recepty na naplnenie brucha. Ktoré čím je väčšie, tým nám viacej zavadzia žiť. Hrozíme sa množeniu rómov. To vyvoláva v mnohých až nenávisť. A čo takto sv.znenávidieť tie storaké tajné cigánstva v našich hlavách a srdciach, ktoré sa v nás usalašili. Väčšina ich veru zo seba preč nevyháňa.Keď nedodrží predvolebný sľub politik, tak vypeníme. Ale celkom spokojne žuveme žuvačku, keď sa nedodrží chlapské slovo inde. Miesto pohľadu zhora sa zaujímame o verejnú mienku?Miesto svätým starcom sa ukláňame boháčom? Miesto spozornení čo hovorí básnik, spozornieme čo tára rozdrapená a už aj úchylná „hviezda“ ? O nadhľad filozofov nejavíme veľký záujem, lebo asi chytáme strach z výšok. Miesto pravdy sa prikrmujeme pseudoduchovnými gebuzinami alebo lotériami ? Nekonečnými receptami a športovými tabuľkami. Aj v naše nedele? Miesto odsúdenia už zbachratenej zbabelosti v sebe sa pohoršlivo morálne odbavujeme na iných, tých zlých, zlodejoch, kriminálnikoch ? Čudujeme sa veľkým mafiám, ale malé rodinné, kostolné, úradné, kamarátske či finančné mafie nevidíme? Sme zhrození narkomanmi? Svojimi nafetovanými vypasenými egami a karnevalmi sa nehrozíme? Aby sme cisternové pirátstvo zavŕšili akože víťazne, na to slúži falošné šialenstvo športu. Kde už inde má ísť po kyslík Adam, keď zažíva samú prehru? Aspoň na chvíľu sa musí stotožniť s nejakým víťazom, moderným bohom, zarábajúcim rozprávkové peniaze, a nadýchať sa slávy, čo i len krátkotrvajúcej. Aspoň na chvíľu zažiť boj ,sa stať víťazom a pozdvihnúť si inak scapnuté sebavedomie.Podobné pocity si umelo vyrábajú Evy pozeraním sa na herecké výkony z neba padajúcich hviezd. Vďaka duchovným ženám, ktoré dávajú lásku inde… Učil nás tu niekto okrem náboženstva, že každý tu má svoju úlohu ? Náboženstvo je sice slobodné v školách, ale je trpené ako čosi okrajové. A neraz je tam prítomný diablik, ktorý robí všetko, aby vyučovanie sabotoval a kňaz či katechétka ho nemôže poslať za dvere. To sme teda dopadli! Žiak sa môže chovať ako terorista a učiteľ je na posmech? Niekto s veľmi silným hlasom by mal na Soche slobody v New Yorku vykríknuť tak, aby ho počul celý svet, že vyučovaním ľudí o ich ľudských právach bez poučenia o ich povinnostiach voči životu sa tu dáva „legálny“ základ všetkej neprávosti a hrôzy, ktorá je tu okolo nás. Máte pocit, že na toto dôležité pre normálne fungovanie spoločnosti niekto tvrdšie apeluje? Tomu, kto svedomie má, ten sa ozýva.Máte pocit, že tu niekto za túto spravodlivú vec aj bojuje? Kresťania by veru mali! Všíma si spoločnosť toho, kto si tie svoje povinnosti aj dlhodobo plní, a neraz si svoje práva ani nevyužije? Doceňuje spoločnosť týchto ľudí? Aj to je následok života v klamlivých cisternách. Cirkev pripomína, že majú možnosť, všetci a zdarma, sa obrátiť do svojho najhlbšieho vnútra ku živému Kristovi, k pravému

 

     PRAMEŇU ŽIVEJ  VODY .

 

Ten človeka bez peňazí, médií a potlesku docení pokojom, i keď ho chorý svet poníži, či nešťastní ľudia sklamú. Privedie ho k tichším, vnútorným odmenám a víťazstvám.

 

 

50. O TALENTOCH AJ ÚPLNE INAK 

 

Podobenstvo o talentoch je asi najľahšie a paradoxne zároveň najťažšie z evanjelia pre naše pochopenie.Myslelo sa ním iba to, čo je každému hneď jasné ? Dostal si nadanie, mal by si ho počas života použiť pre iných.To je však také samozrejmé, že by to bolo azda aj zbytočné normálnym ľuďom pripomínať.Závažnosť tohto podobenstva je asi oveľa väčšia. Ježiš ho totiž povedal po stretnutí s finančníkom Zachejom a pár dní pred svojím umučením. Talent u Matúša, kap. 25,14 –30 a mína u Lukáša 19,11 – 27 vôbec neznamenajú vlohy, ale ide o pol kg striebra.Čiže ide tu asi o peniaze, boha tohto sveta.Iba veľmi nepozorný čitateľ si nevšimne, že ten,kto tieto míny svojim verným rozdáva, nie je Boh, ale je to istý človek vznešeného pôvodu.Jeho nespravodlivosť a krutosť je v príbehu spomenutá.Išlo vraj o Herodesovho syna Archelaosa. Ten vraj odišiel do Ríma na 3r. dovolenku. Vplyvní muži mu odkázali,že si už neprajú,aby nad nimi kraľoval.Svojim verným kumpánom rozdelil financie, aby s nimi obchodovali, kým sa nevráti späť. Time is money.Miliardy, tie vedia, čo so sebou. Rady sa ony „okotia.“ Kto spravuje financie, ten aj reálne svetom vládne. Tak to tu veru dlho bolo a tak je to i dnes.V kapitalizme riadia veci nie parlamenty, ale nadnárodné páky.Problémoví sa stávajú ľudia, ktorí odmietajú hrať túto hru bohatých, a svoju mínu do finančného obehu sveta dať odmietnu a „zakopú“ ju radšej do zeme. Čiže investujú to svoje málo moci a vplyvu do etickejších hodnôt ,nie iba do ziskov. To môže narušiť nastavený systém. Moc s chamtivosťou šelmy sa nedá nikým len tak ohroziť. Tí, čo šéfujú veľkým peniazom, tí nechamtivých alternatívnych narušiťeľov hrabivého systému o menšie peniaze radšej preventívne pripravia. Cez špeciálne zákony a sankcie, cez nafingovaný pád burzy, alebo cez umelo rozdúchané vojny,do ktorých isté bankové domy rady zainvestujú. Kto sa chce vzoprieť svetu založenému na peniazoch, toho on rád pošle kdesi „do hája.“Ak sa vzoprie dohode veľkých rýb, bude musieť za to draho zaplatiť krachom. Malá ryba sa zhltne. O to sa už nejaký ten ostražito nastrčený profiagentík postará. Rozkolísanie Titaniku biznisu sa svätým či nesvätým výtržníkom jednoducho dovoľovať nebude. A miesto na nejakom novo pozbíjanom kríži sa určite nájde.Čo keď hrdinami v podobenstve nie sú tí, čo vyobchodovali desať a päť ďalších mín, ale je to ten jeden, čo sa vzoprel šrotovaniu mocných, ktorí to majú vopred zrátané ? Čo síce nezbohatol, ale svojou zdanlivo malou obetou pomohol zachrániť niečo veľké? Čo dal tomu spravodlivo krutému kráľovi iba to, čo mu bol dlžen? Čo ak sa tu myslí na vrátenie dlžoby diablovi, na vykúpenie človeka, na ktoré sa Kristus odvážne podujal ? Neprijal hrabivú hru mocných tohto sveta o peniaze a kráľovskú vonkajšiu moc.Toto bola podstata Jeho sv.Veci.Vybral si radšej byť obetným baránkom než byť falošným kráľom .Svoj chlapský potenciál nastavený na bohatnutie vložil do obety kríža, a takto vlastne totálne skrachoval. Takto paradoxne vyhral nad nepriateľom.Pochopil, že kto tu chce byť kráľom v nejakej oblasti, musí začať kraľovať na kríži sebaobety. Kto to nepochopí, skončí ako šašo, čo sedí na tróne. Tvári sa,že kraľuje. Nevie ako. Plodí hlúposti.Je na posmech.A tak sa stane z prvého posledný.Ide kontrolovať všetkých okolo, a nevie kontrolovať svoj vlastný prejav. Káže iným niečo, čo sám nemá poriadne odžité. Diablov systém sa asi musí poraziť jeho vlastnými zbraňami.Treba doň vstúpiť, tam prehrať, prehrať s Kristom, a tak do toho umierajúceho systému vliať život.Absolútne poníženie, prehra, ukrižovanie môže byť ten najlepší začiatok, ak sa s pokorou prijme a následne s láskou Bohu cez Krista obetuje.Jemu to prineslo to absolútne povýšenie na Kráľa všetkých kráľov pri jeho druhom príchode.Tým, čo ho nasledovali a niečo podobné vo svojom živote zrealizovali, tí majú prisľúbené kraľovať spolu s ním. Čiže danej oblasti života hlboko porozumejú a budú v nej skutočnými odborníkmi. Tí, ktorí cez krížovú cestu nešli, a hrnú sa za peniazmi a titulmi, a tak sa raketovo dostanú k prvým miestam, tak tí sa na kráľov, čiže odborníkov, budú iba hrať. Zamocú seba aj iných. Čo keď toto podobenstvo pred umučením je o pravom kapitále a o tom skutočne pravom obchode medzi Bohom a kniežaťom tohto sveta? Vo svete ide o dočasné peniaze, ale duchovnom svete ide o večné milosti, ktoré takto na zemi začali fungovať naplno.Zmŕtvychvstanie a 2000 ročná existencia katolíckej Cirkvi sú iba dôkazom Kristovej Výhry. V ére počítačov sme sa dožili zaujímavého fenoménu, kde moc zlata a peňazí sa v počítačoch bánk stáva iba číslom.Obyčajným číslom, za ktorým je neobyčajne veľká a stáročiami budovaná pozemská veľmoc niekoho, kto bude na vrchole ľahko zraniteľný a vymeniteľný. Skutočným Kráľom tejto zeme je Ježiš Kristus. Iba jeho nasledovanie má ten najhlbší zmysel pre viacerých z nás. Ostatní, pachtiaci sa ani nevediac za čím, si v tejto zvláštnej dobe môžu úplne jasne uvedomiť,že ich bohom sú iba smiešne čísla. Moc im dáva reťaz spojených núl. Toľko utrpenia a preliatej krvi, aby sme sa dostali do Pythagorovho sveta,kde podstatou všetkého diania je číslo?Ale to iba v tomto vesmíre, kde sa nám to všetko niekde zratúva. A za všetko sa tu niečím platí.               

 

V normálnom svete, v nebesiach, je podstatou láska. 

 

Vykúpenie na kríži sa stalo v národe, čo tu bol predurčený vládnuť. Ktovie, či nebude raz veľmi potrebovať tie svoje špinavé čísla poriadne niekde niekým vyprať. Pani Smrť postupne odvšadiaľ odchádza. Správca Života zas prichádza. A to vo všetkých oblastiach vrátane ekonomiky ,súdov a moci. Verzia u lekára Lukáša by tejto novej exegéze bola blízka. Bývalý finančník Matúš toto podobenstvo podáva celkom v inej podobe. Osobne som naklonený nie ku tomuto, ale ku klasickému výkladu. Celkom inú interpretáciu uvádzam aj ako príklad, ako všelijako aj úplne protichodne sa dá vykladať biblia. A to sme ešte u katolíkov. Nezakopávať svoje tzv.talenty je pravda síce samozrejmá, ale je aj možné, že sme občas až takí blbí, že nám treba pripomenúť pri našich veľkých úletoch mimo realitu aj malú násobilku z materskej škôlky… Tak ako niektorým géniom riešiacim v mysli nepredstaviteľne zložité matematické rovnice treba pripomenúť, že sú na zemi a treba narúbať drevo, lebo je tu zima. Alebo zaplatiť účty, lebo nám vypnú elektrinu. Napísané podávam ako podnet na uvažovanie, nie ako novú dogmu. Inšpiroval ma ku tomu kolega kňaz a františkán z USA Richard Rohr /13/ a toho inšpiroval podobný výklad z jedného spoločenstva. Milosť je meno pre ozajstnú vnútornú krásu. Pozemské zlato sa premení raz na nič. Doslova. Zlato nebeské, dnes skryté a odhalené iba tým, čo dokážu byť v duchu maličkí, hoci sú telom väčší, toto zlato ducha bude viac než na tisícročia.Tí, ktorí maličkými byť nevedia, budú podobní Judášovi.Miloval Ježiša tak, že si ho vraj prial mať ako kráľa terajších kráľov. Kúpil mu vraj aj kráľovskú korunu.Udať ho išiel s tým „dobrým“ úmyslom, že rátal na sto percent, že ak ho zatknú, tak sa začne zázrakmi chrániť a že potom budú musieť ozaj všetci uznať, že on je Izraelom očakávaný Mesiáš. Prerátal sa. Majstra zlapali a zázraky sa nediali. Prišlo strašné ukrižovanie. Zo zúfalstva, že všetko skrachovalo, sa obesil. Patrón prehratých. Takto dopadnú tí, čo sa pachtia po svete a zabúdajú sa modliť. Tí prefíkaní, čo majú premyslený plán a nerátajú, že Boh má možno plán celkom iný. Kto sa zabudne radiť s Najvyššou Mocou, bude ľutovať. Tomu potom čosi môže pošepnúť ústredný výbor najvyššej noci. Paradoxne, z akéhokoľvek pádu vie nebo naprogramovať spásu. Judáš boskom zradil Syna človeka. Ježiš ho oslovil: „Priateľu, na čo si prišiel ?“ Istý exegéta to vysvetlil tak, že apoštol bol asi homosexuál. Na rozdiel od sv.Jána, ktorý mal možno tiež podobnú orientáciu, ale ju fyzicky nezrealizoval a dotiahol to na génia v dobrom, Judáš zradil najprv samého seba, a potom aj Krista. Stratil asi moc nad svojou identitou. Preto sa začal pachtiť po svetskej moci ako náhrade. Jeho kradnutie peňazí zo spoločnej pokladničky je vonkajším symbolom asi dávno predtým realizovaných kriminalít v intímnej oblasti. Tie sa pokúšal zakryť teatrálnou charitou, rozdať chudobným drahý balzam, čo doniesla kajúcnica ako prípravu na Ježišov pohreb. A skončilo to výmenou 3O strieborných za Mesiáša. Čiže aj posmechom z neho. Interesantná, táto originálna úvaha.Ktovie, či pravdivá? Ježiš apoštolom pri Nanebovstúpení odkázal, že mu je daná každá moc na nebi i na zemi.Ako kresťania uvažujme, či teda každá?? Lebo ak každá, nielen duchovná, ale i svetská, tak potom mal pravdu pápež Bonifác VIII. v bule Unam Sanctam a predtým pápež Gregor VII. v Dictatus pappae. A snaha stredovekých pápežov aj po kontrolovaní svetskej moci nebola deviantná, ako by sme ich azda dnes unáhlene podozrievali, ale bola snahou po vykúpení a po poriadku aj v tejto oblasti.Cirkev sa možno ešte k tejto dočasnej ,ale pre svet veľkej téme, asi raz vráti. Poslední pápeži po svetskej moci zjavne netúžili. Dostali sme ako dar: život, slobodnú vôľu, dar viery a modlitby. To sú tri vzácne talenty, s ktorými sa dá prísť pri troche snahy k veľkému bohatstvu. Ak si dostal kresťanskú vieru, dobrých rodičov,zdravie, zdravý rozum, prácu, priateľstvo, dobrú výchovu,vlasť bez vojny,… dostal si také talenty, že hrešíš až hanba, ak sa ešte na niečo sťažuješ.

 

Aj kríž , choroba, prenasledovanie patria k vzácnym talentom pre toho, kto ešte dnes chce veriť nie iba v Boha, ale aj Bohu. 

 

Pozemské kraľovanie sa dá uskutočniť lepšie a férovejšie možno s tými istými číslami, ktoré sú dnes v bankomatoch. Prečo sa nenájde niekto, kto to zreformuje a dá do poriadku,aby pán Chrapúň mal malý vplyv a malé čísla, a pán Charakter vplyv a rozhodujúce čísla oveľa väčšie ? Chyba asi nebude v tých číslach, však ? Ani v bankách či počítačoch, ani v tej osobe, ktorá tie čísla nahadzuje do systému ťukaním do klávesnice.Ale v niekom, kto rozhoduje, aké tieto čísla sú a budú prideľované, a aká vplyv a moc sa tým komu pridelí.Ten niekto je asi na takej morálnej úrovni ako väčšina, ktorá ho volí, a vlastne s týmto usporiadaním pobláznených čísel rozhoduje. A najdôležitejší je revízor všetkého diania, a tým je tu už 20. storočí Magistérium Katolíckej Cirkvi. Nechcel som týmto unáhlene vystreliť z Auróry a viem jasne, že jedno zdravé očko v dieťatku je viac ako všetky peniaze. Cítim, že sa dá robiť okrem klasickej charity, aj liečba podstaty politiky. Len netreba mať hneď eurofóbiu. Kresťanov je vo svete dosť. A na rôznych postoch. Pri ich zjednotení sa raz vytvorí nečakane obrovská sila.

 

 

51. S ČLOVEKOM MAJÚ ZÁMER

 

Sily svetla i sily temna majú s človekom svoj vlastný zámer. Nebo má záujem, aby človek správne prežil svoj pozemský pobyt, a prišiel tak opäť do nebies.Temno pracuje opačným smerom a túži človeka najskôr od sv.cieľa odkloniť, potom ho dezorientovať a nakoniec vyrobiť z neho nového, odporného ničiteľa.Nešťastníka. Podchytiť ho treba už od mladosti.V škole ho preťažia obrovskou záťažou nepodstatných informácií, ktoré môžeme spokojne nazvať koniny, lebo je to taká záťaž ako pre kone.Málokomu z mladých sa dostane solídna etická a náboženská výchova.Miesto dobrého príkladu mu vo vlastnej rodine dajú neraz na tanier rôzne kraviny.V partii po škole sa podučí kadejakým škodoradostným somarinám.V časopisoch si prečíta a poobdivuje svoje spevácke či herecké idoly a dozvie sa od nich, ako sa robia nekonvenčné hovadiny.Zapne si večer televízne relaity show, tam má na každom kanáli široký výber vulgárnych volovín.A ak zatúži zadláviť sa extra porno prasačinami, dostane sa k nim bez problémov cez internet za pár sekúnd.No a potom sa čudujeme, že kriminálne capiny robí mládež už celkom spontánne? Ktosi ju programuje:najprv mať prachy a potom sa naplno vybujačiť… Ešte pred dvadsiatkou ju treba premeniť na divú zver.To že sa to ozaj veľkému strýcovi, ktorý na to z pozadia dohliada s veľkou úškľabkovitou toleranciou podarilo, o tom by bolo čo predlho rozprávať. Na viaceré miesta v spoločnosti treba dať už výstražný nápis Pozor, besnota! Nik nevie konkrétne, kto vlastne tým strýcom je. Je tu však silná indícia, že ide o podivnú a zúrivú beštiu. V produktívnom veku je nutné väčšinu ugniaviť, čiže hekticky zamestnať. Menšinu nechať totálne zľajdačiť a podporiť v nich príživníctvo. Dostrašiť ich,aby nemali čas rozmýšľať.Urobiť z nich roboty mysliace na zisk.Nahovoriť im, že ich pozemské šťastie je byť zadĺženými

 

SPOTREBNÝMI DEBILMI.

 

Hypermarkety sú ako novodobé chrámy.Nové veci miesto cností. Druhá fáza je karnevalizovať život a premeniť ho na nekonečné zabávanie sa. Show musí pokračovať počas celého roku.Striedaná krvákmi v hlavných správach.Čím sú horšie, tým viac sa ľudia poisťujú… Humoristické relácie na každý deň, to prezrádza, že smútok ,nazúrenosť a strach nám silnie a strácame duchovnú radosť zo života. Cieľom druhej fázy rozkladu človeka je premeniť ho v hluku na

 

ZABÁVAJÚCEHO SA IMBECILA.

 

A aby mala zábava stále silnejšiu šťavu, posmech z normálnosti sa bude stupňovať cez sarkazmus až do hyperaktívneho cynizmu, ktorý sa uspokojí až vtedy, keď tečie nevinná krv a praví ctitelia Boha sú v zuboch nielen mediálnych šeliem.Tretí stupeň zvrhlosti je spraviť z jačiaceho víťaza v umelom, teatrálnom a impotentnom boji

 

BEZCITNÉHO A AMORÁLNEHO KRETÉNA.

 

Keď sa dohrkoce do dôchodku, tak ako odkaz vnúčatám si od srdca zažumpári na Cirkev, popreklína vládu a ak ho navštívi vážna choroba, tak podplatí lekára, aby to ukončil tou najtrápnejšou bodkou – smrtiacou injekciou eutanázie. Tá ho konečne vyslobodí zo života naplneného nezmyselnými,vlastne všetko náhodami, čiže chobotinami. Podobnému najviac rebríku do kurína :krátkemu a obšpinenému slepačinami. Idiotizácia je naplánovaná a zámerná.Ak sa temnote tento plán podarí, vytvorí sa z Božieho dieťaťa nový smradľavý pekelník. Ale to iba za jeho dlhoročnej spoluasistencie a sebastrieskania sa až po hrob. Prečo je to v schizoidnom svete takto? Stále chladnejší ľad ako podklad pre naše kroky nás donúti nasadiť si korčule viery, nabrúsiť si ich a podať nádherný krasokorčuliarsky výkon.Týmto športovcom ducha vyhovujú presne tieto podmienky.A tým,čo nemajú korčule,alebo si ich nechcú nabrúsiť beda. Budú stále v strese. S podchladenou zadnicou. Cieľom služby Bohu je stať sa z obyčajného človeka anjelom,potom archanjelom,cherubom, rytierom, duchovným aristokratom,kniežaťom, princom až duchovným kráľom v nejakej oblasti.Z malého človeka človekom skryto veľkým a naplneným pravým duchovným svetlom. Nesťažujme sa,v akom sme svete.Máme nielen tisíc možností, ako zdivieť a dokatovať sa na diabla, ale máme i tisíc možností sa dohotoviť na anjelský Boží obraz.To je samozrejme oveľa ťažšie.Niekedy až tak, že sa to v tomto svete neoplatí.Ale kto si zachoval aspoň štipku viery a zdravého rozumu, ten s určitosťou tuší, že nám bude daný k žitiu aj iný svet, nie iba tento provizórny akožeslušný „bordeloblázinec“, ktorý okolo seba nemôžeme nevideť .A na ten, na tzv. Božie Kráľovstvo, sa vo vnútri múdry človek poctivo chystá.Gengaji ducha v iný život neveria.Nádej im ktosi ukradol. Kto? Obvinia Cirkev… Keby sme videli napr. konečnú podobu tých, čo smilnia dnes na plné obrátky, alebo zarábajú rozprávkové peniaze ,tak by sme sa zhrozili natoľko,že by sme s nimi nemenili ani vtedy, ak by nám zaplatili miliónkrát viac.Žumpou budú raziť ich telá.Krásavci sa zmenia na ropuchy.Budú takí zohavení a prestarlí ako bosoráci skrížení so zachlpatenými príšerami z hororových filmov. Ako ľudskozvieracie obludy. Vážne budú na tom aj žurnalistické, mediálne a politické prostitútky. Tie a tí, ktorí za peniaze neváhali osočiť a obkydať slušného človeka záplavou lží a obvinení. Sami si vyrobia ťažké tresty. A nie veru najlepšie na tom budú aj tí a tie, čo zapredali Sv.Ducha. Čo obchodovali s Kristom. Čo zneužívali sv.evanjelium, za ktoré vylial Syn Boží svoju sv.krv. Čo Božie Meno brali nadarmo, aby sa oslávilo v hriešnom svete ich nepravé meno.Omráčení milenci lži.Oslavovatelia svojho falošného ja. Falošní bratia, „boľševici“ likvidujúci iný názor. Prostitúti Ducha… Tí zdanlivo veľkí, v skutočnosti tajtrlíci, po ktorých ostáva mnoho smutného octu. Kto sa rúha Otcovi či Synovi, tomu bude odpustené. Ale kto sa rúha Duchu Svätému, to sa neodpustí.Kto ublíži otcovi či matke, tomu sa dá odpustiť.Ale kto malému dieťaťu, dá sa to tolerovať? Existujú aj duchovné potraty napr. nových myšlienok, nápadov. Nemýľme sa a vyjasnime si : temné sily nielenže existujú, ale naplno pôsobia tam, kde sú najprv ľajdáckosťou a potom opa- kovanými ťažkými previneniami proti Božím zákonom privolané. Ak by hlásateľ Svetla opomenúval spomenúť zámery temných síl, bol by tiež asi ich nepriamym nevedomým či vedomým nástrojom. Rozum menia na výkonný robot. Srdce na primitívne krátkozrakú kalkulačku. Emócie retardujú a krivia. Vôľu mľandravejú až do hroznej nesebaúcty. Telo zdivejú až na šelmu alebo „zbožštia.“ Nechajú sa na zemi chudáci zotročiť a potom sa klamú falošnou slobodou.O toto ide tej utajenej bytosti, ktorá ponúkala Kristovi svoje pozemské poklady, ak sa jej pokloní.Dostala istý čas,prostriedky aj priestor, aby zvieraciu farmu z pozadia vymyslela, manipulovala a sponzorovala. Kto sa dá okradnúť o posledné zvyšky hanby, môže to tam, kde sa mení človek na rôzne ohavy, dotiahnuť s jej pomocou veľmi ďaleko. Prečo majú sebecké a neférové sily takú vonkajšiu moc v tomto svete? Mohol by ich Boh zrušiť? Mohol. Prečo to nerobí? Asi nás testuje… Veľkými peniazmi sa tu vyvíjajú silné tlaky skoro na všetko. A platia toľké daromnice.V podvýžive sa necháva vyše miliarda ľudí. Človek nemôže žiť bez Boha. Je nevyliečiteľne náboženský.Buď ho nájde v jeho pravej podobe, alebo si nájde nejakých bohov a bôžikov iných. Pokiaľ sa bude väčšina klaňať mamonu, potiaľ tu on bude vládnuť ako forma trestu pre falošných veriacich bez ozajstnej viery.Veriacich v povrchnosť a v konzumizmus. Ak nám z toho príde po hodoch zle, tak asi až potom zatúžia mnohí odísť zo stavu sviatostnej anorexie. Dá im totiž veľmi potrebné lekcie. „Šimon, diabol si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.“ Aby sme sa v povrchných klamstvách príliš nepozašívali, a zatúžili po jedinom potrebnom, z falošného sveta sa dôstojne čím skôr „spakovať“ a nájsť sa vo svojom pravom domove.

 

52. CIRKEV JE ZDRAVIE A SEKTA JE ÚCHYLKA

 

Sektárstvo znamená vybrať jednu vetu z Biblie, tú poriadne nafúknuť, aby zatienila všetky ostatné vety. Zamerať sa iba na nejakú odtrhnutú časť. Ako slepý si nevšimnúť celok. To je antikatolicita. Spoza oceánu ide mnoho kníh o pozitívnom myslení.Sú to plné vlaky strán. Ale ani jedna veta o nesení kríža a zmysle obety.Americká choroba, robiaca nášmu vnútru takú službu , akú činia mandelínky na zemiakoch.Pod maskou dobra presný opak. Potom im blbne psychika. Jeden z povšimnutiahodných duchovných obrov zabávačov je Osho z Indie. Jeho veľkosť je v úprimnosti. V tom,že učí meditácii a veľkej hĺbke. Obracia pozornosť dovnútra.A tam zašiel veľmi ďaleko.Chudáčisko, ale bez Krista.Je typickým príkladom jedného „majstra“ ducha, ktorý má vo svojich vetách primiešané malé dávky takých prudkých jedov, že ak chce niekto dospieť celkom naisto k šibnutosti, tak nech sa len pozorne začíta.Je to príklad intelektuálneho génia a zároveň duchovného učňa, ktorého skolila priveľká láska k necudnosti a odpor k pokore. Je úprimný, ale bez lásky ku Kristovi. Provokatívne úvahy pre prudko inteligentných, ale bez hlbšej rozvahy a miernosti Ducha Svätého. Ako keby spadol na zem kdesi z planéty veľmi inteligentných klaunov. Mentálne je zjavne obrom, duchovne trpaslíkom, vo svedomí kríplom. Riadky plné odvahy, no nesprávne použitej. Kapitoly plné humoru a oslavy života. Ale je v nich skrytá smrť.Chýba im jednoznačne túžba po svätosti.Vážnosti tiež. Život nie je takáto lacná zábava. Jeho osočenie apoštolov z playboystva iba prezradilo, čo urobil zo svojej firmy sám. Kto si chce dať exotickú ezoterickú praženicu na kresťanský chlebík, radím mu, nech najskôr privonia, či nebola vyrobená zo záprdkov… Bádateľ Ducha môže nájsť voňavé kvietky i tam, kde iní vidia len kopu hnoja.Niektorí majstri sú ako spadnutí z falošného neba, z vesmíru. Učme sa rozlišovať, ktoré náuky sú tu iba z Božieho dopustenia a ich cieľom je iba infikovať nových čitateľov starými bosoráckymi bacilmi. Žijeme vo svete, kde nie je problém dozvedieť sa o Ježišovi. Veľkým pokušením je neskočiť na lep „apoštolom“ s nekompletným Ježišom. Nepodľahnúť vábeniu rôznych modernistických falošných evanjelií,ktoré akože odtajnené vychádzajú a berú si na pomoc aj neznámych svätých alebo neznáme obdobia zo života známych svätcov.Čo majú spoločné, je po prvé: zhodenie legálnej pápežskej autority zriadenej samým Ježišom Kristom a Učiteľským úradom chránené štyri klasické evanjeliá. Tie odsunú nabok ako nie až tak atraktívne, lebo sú pre duchovne zasmilnených príliš vážne a cudné.Pokračujú úplným ignorovaním pa- šií a ponúknutím akéhosi liberálneho „Ježiša“, ktorý akože učí storakú podobu necudnej lásky , ale bez ukrižovania a zmŕtvychvstania. U jedných sektárov sa bude iba do nemoty všetko uzdravovať a chorí sa prehlásia za Bohom strestaných. U druhých je „pápežkou“ nejaká prorokyňa, ktorá všetku muníciu vydáva na obranu sobotného dňa. Alebo prorokyňa iná si za svoju prioritu zvolí ochranu zvierat a napr. potratené deti za roky „zjavení“ ani len nespomenie.Toto povyšovanie sa duchovných žien nad duchovných mužov je kardinálny omyl všetkých materinskou láskou „neodkomplexovaných.“ Vytisnutie Panny Márie zo scény a nahradenie ju nejakou pozemskou učiacou bohyňou je automatická kardinálna chyba následná. V duchovnom spoločenstve rozkazujúce ženy, strata rozumného nadhľadu, neobjektívnosť, strata citu pre paradox a kompletnosť, sú krutou bodkou antikatolíckeho „kresťanstva.“

Inou ťažkou skúškou je, ak sa kresťan ocitne v Katolíckej sv. Cirkvi, a natrafí na nedôsledných katolíkov, ktorí sa usalašia vo svojich nebeských flekoch a svoju pokrivenú a sektársku mentalitu ponúkajú ako svojský fortieľ okoliu.Za roky života v Cirkvi môžem iba potvrdiť, že ani svätcovi by nebolo hneď také jednoduché prísť na to,kde je sever. Rozlíšiť plevy od zŕn.Vtipne reagovať na rôzne kúkoľné šibnutosti a zvlčilé vyhladovanosti rôzneho druhu.Od erotiky až po otroctvo. Kto to myslí úprimne a neželá si povrchom sa sprimitívniť, tomu Boh nedá zahynúť. Sektárstva sú iba choroby. Ku každej príde raz aj liek.

 

53. ZRKADLO VYČISTENÉ POKOROU

 

Keď nám spadnú,biblicky povedané, šupiny ega z očí a oslobodíme sa od naivného juniorského odsudzovania, začneme viac rozumieť životu. Zistíme, že neraz komplikované ľudské situácie majú prekvapivo jednoduché riešenia. Ten prakľúč na otvorenie každých dverí sa volá POKORA. Liek takmer na všetko. Pomáha nám stať sa čistým ako zrkadlo a odrážať samozrejme a prosto iba realitu… Pri pohľade doň uvidia iní presne iba svoju podobu. Budú si myslieť, že zrkadlo je také, akí sú vlastne oni. Bez rozmýšľania ho obvinia iba z toho, že si koná svoju prácu. Niektorí ho zo zlosti aj rozbijú. Ak sa nás pravda niekde boľavo dotkne, poštípe, ba až urazí, ozve sa iba naša skrytá pýcha a tá kričí tak silno, aká je veľká. Pokora je neuraziteľná. Tá vždy vyšle pri údere Kristovu lásku. A tá po čase spôsobí ZAMYSLENIE sa nad sebou tomu, kto sa dlhé roky trápne fintil v zrkadlách pokrivených. Okrem sv. rán, o ktorých hlbšia duchovná škola niečo vedieť musí, zažijeme veľa poranení od obyčajných jedovatých šípov. Tie prichádzajú preto, že sú ako magnet priťahované niečím umelo nafúknutým a idú mu na pomoc, aby bublina lži spľasla. Ak sa nádor zasiahne presnou diagnózou,začne vytekať hnis nelásky. Časom sa to zahojí.

 

Zostane CITLIVÉ MIESTO. Budúca charizma.

 

Jemnocitných a posvätených, čiže prebudených, máme mať „desaťtisíc“ miest vo svojom chráme. Vzácnosť tých, čo majú natrpené, je najmä v tom, že majú prirodzenú, ľudskú a jasnú hľbku. Nekrivia realitu.

 

54. O ZUBNÝCH KAZOCH

 

Trpkosť kompenzujeme sladkým. Spôsobí to po čase na našich zuboch povlak, ktorý sa začne správať agresívne. Vytvorí zubný kaz. Ten v tichu pracuje, rozširuje sa, vŕta do hĺbky. Všimneme si to väčšinou až vtedy, keď nás zub zabolí. Ideme k zubárke. Aj keď vieme, čo nás čaká, dobrovoľne si sadneme do kresla bolesti a necháme sa vyšetriť.Sú výnimoční jedinci, čo žiaden kaz v ústach nemajú. Ale my ostatní vieme, čo je vŕtanie do boľavého zuba. Dosť kruté bolesti. Treba ich len vydržať.Sami si na chrup poriadne nevidíme. Zubárka nás trápi vŕtaním dovtedy, pokiaľ vidí niečo čierne v bielom zube. A predsa nikto z nás jej v zlosti nevynadá , že nám spôsobuje veľké bolesti.Všetci vieme , že tá vŕtačka nám vlastne pomáha. Ale nie všetci rozumieme Životu a Bohu. Mnohí mu vyčítame, ako nás trestá. Aký je krutý. Nespravodlivý. Ak nám niečo berie, myslíme si, že On to potrebuje. Raz nám dôjde, že nám pomohol zbaviť sa nejakého kazu.Tí, čo sa modlia, vedia, že Boh nám pomáha.A má nás rád viac ako my seba. Tí, čo sa nemodlia v to neveria.Ešte si robia posmech z príslovia: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Je iba samozrejmé, že tí, čo sa dajú do rúk zubárovi, budú viac teraz trpieť než tí, čo na svoje zuby kašlú. Ten, kto je v Božích rukách, je testovaný zo všetkých strán. Má oveľa ťažšie skúšky ako pohan,čo chráni iba svoje neisté výmysly. Ten je iba vo svojom narcistickom náručí matrixu, má viac pohody, ale nebadá, ako mu každý rok vypadne jeden zub, čiže nejaká hlavná cnosť z charakteru? Je lepšie podstúpiť bolestnú operáciu zo sladkej nevedomosti dnes, než ju podstúpiť o pár rokov neskôr. S oveľa väčšími následkami. Čo takto pozrieť sa na naše boľavé veci hlbšou, zubárskou optikou?

 

55. NEVYTUNELOVATEĽNÉ BRATSTVO

 

Nie každý, kto hovorí o láske či spravodlivosti, je aj ich ctiteľom. Môže cnosti predstierať a môže sa mu z úst od klamstiev aj zaprášiť. Podobne je to i s menom Boh, Ježiš alebo s názvom kresťanský. Temnota dnes neútočí len zvonku na Cirkev, ale prešibane sa tvári, ako keby jej išlo o záujmy Božie a popritom vpúšťa niekoľkokrát prudšie jedy do ľudí než bolo zaštepovanie ateistickým rajom. Kvalitný súper nás má ako tréner niečo naučiť. V evanjeliu je, aby sme zbrklo kúkoľ nevytrhávali. Až do žatvy.On tu má svoju funkciu.Skúša nás. Žitiu s kúkoľom sa nevyhneme.Má nás pravdepodobne naučiť dozrieť. Mládežnícka chyba je začať ho netrpezlivo, so zlosťou divo vytrhávať. Potrebujeme dar rozlišovania od Ducha Svätého.Našou sv.povinnosťou je najprv rozlíšiť.Potom nahlas pomenovať.Trefná diagnostika je polovica úspechu. Liečiť bude a osloví iba to. čo sami žijeme. Brány pekelné sú asi zranené miesta nie v budovách, ale v nás veriacich, kde sa temnote darí šíriť infekciu .Nie sú to iba tzv. ľudské veci. Skôr tie neľudské. Rany treba zahojiť, aby sa otrava nešírila ďalej. Sú to nami nepomenované a pozatľkané vážne chyby, ktoré si potom ani neuvedomujeme.V spovedi sa divadelne akože povyznávame, ale iba z rôznych malicherností? Takto vzniká „akokebyzmus.“ V seminári v prvom ročníku prišla rehoľná sestra s prosbou, či by páni bohoslovci cez voľnú hodinu nepomohli umyť okná na chodbe. Z prichystaných 10 vedier zostali tri voľné. V ročníku nás bolo 56. Budúcich kňazov. Akože mužov obety. Takto nenápadne to začína… Medzi bratmi nie sú všetci bratia. Niekto brat a iní „iba brať.“ Samoľúby bacilonosič aby bol IN a aby ho potľapkávali po pleci, bude horli- vo recitovať iba názor svojich predstavených.Prezieravo sa „zaprie“, nevysloví to, aký je a čo si naozaj myslí.

Sem-tam neférovo udá kohosi lepšieho a základy straty jeho spirituálneho panictva sú solídne položené.

Neskôr to zdokonalí, najmä v servilnej hereckej pokore, otročení modlám a zotročovaní, ktoré našli inú „cirkevnú“ podobu. Prebodávaní očami blížnych,“opatrnosti“ aby nikoho neurazil, pri kázňach hovoril iba všeobecne, nikdy nezaťal do živého (vlastne do mŕtveho). Pohabe si nadbytočné tituly,zašportuje si pochlebovaním,oblečie sa ako urodzený manekýn, vyhne sa prezieravo boľavým diagnózam a vyhľadá radšej toho, čo potvrdí jeho falošnú dôležitosť. Potom nasleduje obviňovanie niekoho iného, cirkus zo smietky v jeho oku a neregistrovanie vlastného brvna. Ak sa ktosi pošmykne, tak ho so škodoradosťou od- súdi. Neustále vyčíta chyby hierarchom či štátnej moci, viní ich z osobných neúspechov a v kázňach často otravuje veriacich streľbou po vláde, čo je dočasne pri moci.Neuvedomuje si vôbec, že nám až tak priveľmi nadriadení vadiť nemajú,ak máme v poriadku vládu vo svojom vnútri. Máme tam na prvom mieste Boha, či vzývame seba samého ? Kňaz by mal byť niekto, v prvom rade majúci odstup od seba samého, inak je to podvodník. Ego nám treba detronizovať najlepšie už v seminári, pretože ak by bolo v nás na tróne, je to náš úhlavný nepriateľ.Je to vlastne zlodej nášho kňazského pokoja a radosti.To je ten Barabáš, čo ide zaslepene budovať vonkajší raj bez vybudovania najskôr toho vnútorného. Nalejme si čistého vína: ak zhreší kňaz, tak ho nezviedla fľaša alkoholu alebo žena, peniaze, droga , pokušenie, vysoká funkcia či zlý svet. Ale ublížila mu iba jeho vlastná nesvätosť. Tie pozemské rekvizity nie sú vinné. Iba nám asi dopomohli odhaliť a ukázali, že sme boli skazení dávno predtým, než sme sa s nimi stretli, keď sme sa hrali na svätých. Svoje tiene sme si neuvedomovali. Hriechy či svet nie sú náším problémom.Tým je naša prebolestná samota.Byť dlhší čas sám so sebou v jednej miestnosti je stála bieda pre toho, kto má vo svojom tele ešte svoje neočistené falošné a krpaté ja. Tzv.ego. Čím sa viac usalaší na tróne v našom srdci, tým sú Boh a pokoj akosi vzdialenejší.A samota iba so sebou strašnejšia. Veru beda samotnému. Samota však môže byť pre učeníka blaženosťou. Ak sme v pravom Ja, čiže v Božom Ty, vo sv. Podstate, v Kristovi. Kňaz má byť druhým Kristom. Jeho prvoradou a každodennou sv. povinnosťou je umenie sa „vyprázdniť“.Až potom ho naplní živý Boh. Ohlasujme toho, ktorý nielen vystúpil na nebesia, ale aj zostúpil do pekelných hlbín preto, aby slúžil.Ak my rozmýšľame iba o šplhaní sa nahor, budeme nielen klamári, ale bude v nás narastať strach a neurózy.

 

“S každým z nás má Pán osobitný plán.

Buďme tomuto plánu verní“

povedal nám na námestí v r.2003 v Banskej Bystrici Ján Pavol II.

A Benedikt XVI. nám múdro odporučil:

“Každý človek potrebuje tvorivú odvahu žiť svoj život a nerobiť

zo seba kópiu niekoho iného“./14/

 

 Každý z nás má nielen právo, ale i povinnosť mať svoj vlastný názor. Pastoračné utekanie či špehovanie iných sú iba príznaky neosobnosti a amatérskej neznalosti svojho špeciálneho plánu. Nie je veru dôstojné iba papagájovať a kopírovať názory iných.Ani spásonosné robiť si takto doktorát a na konci cesty sa prichytiť, kde som len urobil chybu. Ak si nebudeme vážiť tú dimenziu v nás, ktorá je našim skutočným svetom, i keď bude dlhšie nedokonalým, a budeme hrať pred sebou divadlo, akí sme navonok úžasní a bezchybní, dajme pozor, aby sme nevychovali zo seba herca, ktorý bude mať na vrchole síl, neskôr v nejakej funkcii, nielen „plnosť“ pravdy, ale zároveň i plnosť gatí. Nielen pravda, ale i poctivosť k sebe samému nás vyslobodí. Najprv sa budeme báť povedať iným, čo si úprimne myslíme, lebo to už nie je pravá viera.Potom sa budeme báť povedať kritiku niečoho ozaj chorého v Cirkvi, lebo to bude pýcha.Budeme sa báť zaútočiť na nejaké bašty zla v spoločnosti, lebo nás dajú na škripec médiá.Budeme sa báť povedať nepríjemné skutočnosti veriacim, aby sme ich neurazili. Budeme sa báť nepodať ruku Herodesovi, lebo by sa nám za to pomstil.Radšej pomlčíme a zavrieme obe oči, aby sme sa väčšine či mocným neznepáčili.A nakoniec sa po nahromadení strachov rôzneho druhu a mnohých rokov budem báť priznať si vinu aj sám sebe. Spávať s nádorom farizejstva? Tak toto je v pláne. Ale nie Božom.

Sv.Katarína Sienská nám odkazuje:

“U všetkých, ktorí hľadajú sami seba a snažia sa zapáčiť ľuďom, súdia podľa vôle iných a nie podľa pravdy.Budú sa báť,že sa znepáčia a potom im všetko naháňa strach.“

Kto sa bojí života, bude sa raz báť i smrti. Najhorší je asi podvod na sebe, ak sa sluha neba bojí umrieť. Kto má v sebe ututlané hriechy a strachy, bude si na iných vybíjať svoje komplexy vyčítaním, akí sú hriešni.Bude zhadzovať sebavedomie bratom.Takto to robia nevykúpení muži. Ľud potrebuje povzbudiť. „A ty Peter, keď sa obrátiš, povzbudzuj svojich bratov,“ povedal Pán. Čím viac spávame so svojou sebaoslavou, tým viac budeme prenasledovať Krista prítomného vo vnútri Cirkvi v blížnych.Toto prenasledovanie statočných môže byť tak veľké, aká veľká je falošná sláva, ktorú sme si neférovo nadobudli vo svete alebo v Cirkvi. Ovce sa potom doráňajú tým, čo má odtrpieť ich pastier. Kto ráňa iných, robí ich skryto mučeníkmi. Ešte sa neobrátil. Pri krížovej ceste iba krasoreční. Nesie si iba svoj, nie Kristov kríž. Pásť ovce znamená niesť bremená spolu s nimi. V prvých storočiach byť biskupom znamenalo byť takmer s istotou aj byť mučeníkom.Odkedy nám cisár dal podiel na moci (313r.), odvtedy byť hierarchom znamená stále viac byť diplomatom. Čím má platničku viery prihriatu na slabší stupeň, tým cisár viac platí. Najspokojnejší je vtedy, keď sa mu podarí urobiť z presbytéria spolok pacifistov a pro- štátnych labulízačov. Z jedných urobiť pupušov, z iných kariéristov a z ďalších infantilných lokajov, ktorým došla všetka silnejšia munícia. Čo budú akoby na posmech strieľať s gumipuškou a cukríkmi v nej proti malým čertovinkám a veľké diabolstvá v spoločnosti ponechajú nedotknuté a nepomenované.Veľkým mafiánom vyhovuje, aby sa ich policajti báli,a ani nedotkli, a zamerali sa na odchytávanie malých rýb. Z evanjelia je jasné,že hriechy proti ľudskej láske Ježiša nejak netrápili. V prvom rade bojoval proti žralokom ducha. Každý si vyberá takého súpera, na ktorého si trúfa. Kto mu je kvalitami podobný.

Ani raz Ježiš Petrovi nepovedal:“ Klaňaj sa mi!“

Ale povedal mu párkrát : “ Nasleduj ma! “

Asi preto sa mu toľko klaniame a toľko sa ospravedlňujeme, lebo ho málo nasledujeme. Či Ježiš pri ohlasovaní nezobral niekedy aj bič ? Zmäkčilí falošní bratia sa bratríčkujú. Je bratská láska nemať radosť z úspechu spolubrata ? Čím väčšia závisť, tým väčšie by bolo naše ego. Kto je pri kanóne, nech strieľa. Ale nie do ovciec, ale do vlkov. Do svätuškárstiev storakej podoby.Treba nám svätcov, priekopníkov, nie manekýnov nahodených v plnej paráde,čo vedia okrem ukázania seba iba elegantne z každého náznaku konfrontácie bez svätého boja vycúvať.Máme niekde kostol Krista Proroka? Kňaz by mal aspoň občas prorocky vypáliť zopár ostrých slov, či sa to niekomu páči, alebo nie. A modlitbou zaútočiť na diabolské centrum, s ktorým sa stretne. Ak budeme pred pokrytcami stále mäkší a mäkší či tolerantnejší, synovia tmy budú stále tvrdší a bezcitnejší k slušným. A my s nimi? V Európe silnie kríza kresťanstva. Kristus áno, ale Cirkev nie. Možno je to chyba nielen Európy, ale aj naša. Nášho hrania sa na otcov a sme niekedy ako deti na pieskovisku, čo sa hádajú o kýblik,hrabličky a lopatku.A neponúknutí svetu príklad bratstva, ktoré vytvoria iba vyzretí chlapi, čo si vedia prihrávať a majú ťah na bránu súpera. To, o čo nás po strate duchovného panictva temné sily chcú okradnúť, je nadšenie a fortitúdo (z lat.sila,odvaha,ráznosť,zmužilosť,pevnosť). Nedajme si nikomu vytunelovať identitu normálneho chlapa, ktorý okrem dobroty a dodržania slova má mať i zdravú prísnosť. Najmä na seba. Ktorý sekerou Jána Krstiteľa zotne v sebe drakovu hlavu samoľúbosti, nezodpovednosti a nízkosti.O tomto je v prvom rade tzv.kňazský celibát. Kto to neurobí, skončí zvonku ako „svätý“ tajtrlík. Vo vnútri bude mať horký blen bigotnej starej dievky.S lampou kňazstva, ale bez oleja radosti. Kto žije,ako sa má, je ten, čo nasleduje Baránka všade.I na kríž. Kto to nevie,ide mu iba o detinské záujmy.

56. O HÚSENICIACH A MOTÝĽOCH

V Písme sv. 2 Jn 7 sa duch Antikrista definuje ako ten, ktorý popiera, že Boží Syn prišiel v tele. Pre Židov to asi bola úrážka najväč- šieho kalibru hovoriť, že Boh v nebi má Syna na zemi. Že Boh má aj ľudskú tvár.Že je prítomný normálnom tele ako jeden z nás. Jednoduchý,bez svetskej moci, vojska,nádhery. Keby mal svetskú moc a podelil by sa s ňou, až potom by ho akceptovali?Ale z ich pohľadu – obyčajný tesárov syn neurodzeného pôvodu.Nad tým zúrili.Oni zbožňovali asi iba vonkajší dojem.O pravdu vnútri až taký záujem nemali. To bolo asi plné lži a špiny.Mali k nemu vlastne odpor.A neráčili na tom ani nič meniť.Preto tá obrovská zamilovanosť do vonkajšku.

Do šiat. Do titulov. Do vonkajšej morálky.

Do modelingového chrámového divadla. Do vonkajších víťazstiev.

O tom je tento svet, riadený nie pravými mužmi. Pár modlárskych „židokresťanov“ im napomáha i kresťanstve. Hovoria síce kladne o Ježišovi ako o Kristovi, pravom Božom Synovi, ktorý prišiel v tele, ale ich najväčšiou láskou je etiketa,ľudské predpisy. Cirkevné právo a liturgia sú v službe evanjelia, nie nad ním.Snažme sa rozlíšiť čo je lešenie a čo je chrám, a za ťažisko svojej práce nemajme iba nekonečné inštalovanie nových a nových lešenárskych trubiek a upevňovanie pevnosti lešenia okolo kostola. To je potrebné , ale raz bude rozobraté.Čiže príde doba, keď ho už nebude treba.A kostol sa kvôli tomu nezrúti.Pobyt v chráme tela by nám nemal byť cudzí . Spiritualizácia tela znamená aj jeho postupnú premenu.Ježiš sa nasťahuje i do nášho tela,

aj tu sa INKARNUJE

a postupne tam vzkriesi a posvätí všetky naše ľudské časti a zamrznuté oblasti. A použije ich pre ciele Božieho Kráľovstva.Ak niekto takú nevykúpenú oblasť v sebe má, spoznáme ho podľa toho, že tú oblasť v sebe nemá rád u seba ani u iných.Je ešte sám sebe nepriateľom.Jeho hlavný boj je zameraný na jeho nízke telesné sklony. Na tzv.diabla ukrytého pod kožou. Kedy zistí, že zdravé telo s jeho funkciami je veľký Boží dar?A telo netreba ničiť, ale primeranou miernosťou udržiavať v činnosti. A čo treba radikálne zotnúť, je naša neúprimnosť a zbabelosť. Priveľké túžby po riešení veľkých problémov vonku, vo svete či Cirkvi najskôr zamerajme na túžbu vyriešiť uletenosti a komplexy v sebe. Ak sa nám to podarí, budeme sa ako svätí blázni raz iba tešiť. Ak by sme sa dali ozaj Kristovi a on by naozaj prevzal v nás vládu, nepociťovali by sme veľký hlad nemiernosti v niektorej z oblastí. Napríklad sa opiť, prejedať sa ,uľaviť si nadávaním či znásilnením. To túžia iba tí, ktorí nemajú ozajstnú radosť v paralelnej oblasti . Prerušená komunikácia na spiriruálnu milosť Sv. Ducha má za následok abúliu – stratu vôle a rôzne excesy.Prosto ešte tam šafári ego. Po česky chtíč. Po skutočnom vykúpení prahnúca niektorá oblasť.Ani abstinenti nie sú ešte za vodou.Sú iba v kajúcej očisťovacej fáze. Čím väčšie bolo spíjanie sa, tým dlhšia a prísnejšia musí byť ich abstinencia. Málokto si uvedomuje, že Slovo sa telom stalo, že Ježiš sa stal jedným z nás a prišiel v zdravom tele. On nebol a nie je zúrivý abstinent. Nepotreboval to, lebo sa nikdy neopil a ani opiť netúžil. Kto sa potrebuje spiť v nejakej oblasti, tak je to preto, lebo je v nej ešte nevyzretý a naivný.Teda skryto pyšný. Ježiš nás učí aj piť aj jesť. Tak to platí v každej oblasti nášho života.Pásť ovce kázal i Petrovi. Byť svätým znamená byť aj kompletným, normálnym, harmonickým v každej oblasti. Sv. miernosť je darom pre tých, čo zachovávajú vernosť Kristovi.A to ticho a nenápadne každý deň.Za neveru za veľmi draho platí osobným nešťastím.V čom sa hreší, v tej oblasti sa búcha hlavou o zem. A plodia sa neskoršie tresty.Porozbíjať potom zaschnutý betón spackanosti nie je veru príjemná práca.Niekedy to trvá aj boľavé roky. Ak niekto robí prísne osobné pokánie, je to v poriadku. Ale ak by to kládol ako normu morálky pre iných, to by už bola úchylka.Ak by niekto natískal pokánie iným a kontroloval ich či postia ,čo sa modlia, alebo stále ich podozrieval z techtlov-mechtlov,to by iba znamenalo jeho rozladeného ducha. Svoj nádor na duchu , svoju špinavú stránku, projektuje nevedome, čiže slepo arogantne iba do iných. V realite do podriadených, v duchu do nadriadených. Majster nám kázal umývať si navzájom nohy a nie liať lavór so špinavou vodou na iných, však? Za mentorovaním sa ukrýva nie láska, ale kopa strachu a utajenej pýchy. A na to si musia profíci dať pozor. Aby neboli ako húsenica, ktorá má vo svojej prirodzenosti škaredosť. Je plná odporu k sebe samej. Napcháva sa, plazí po zemi, kŕčovito sa drží nejakej zeliny, na ktorú sa horkoťažko vyšplhala a ktorá jej poskytuje trocha aj nadhľad nad svetom a ostatnými húsenicami.Ak sa k nej priblíži nejaký motýľ, tak puká od závisti nad jeho krásou, ľahkosťou a slobobou. Ani ho radšej nepustí k slovu, aby ostatné kolegyne nepomýlil svojimi radami a duchovným lietaním. Ak sa nejaká húsenica dostane tam, kde sa vydávajú rozkazy, tak tam je veselo. Možno sa vie oveľa lepšie vžiť do situácie iných a urýchli to ich oslobodenie. Problém nastane vtedy, keď sa zamotá sama do seba a nemôže sa vymotať.A toto „domotanie sa“ ešte aj kdesi zasekne. A následok je taký, že sa dezorientované húsenice z paniky začnú hrýzť navzájom miesto toho, aby si vzájomne pomáhali a spolupracovali.Ak si my budeme „statočne“ nadávať,akí sme hriešni a škaredí, budeme žiť kresťanstvo? Takáto „viera“ nebude správna.Toto chcú docieliť v nás temné sily.Ostať večnými a ustrašenými húsenicami, ktoré sa znenávidia najskôr samy a potom znenávidia aj iných.Pocit škaredosti a odporu k svojmu vonkajšiemu obalu by mal prestať, ak vnútro prešlo poctivou očistou a premenou. Cieľom je vyzliecť starého človeka a obliecť si nového, ako to výstižne vyjadril veľký teológ apoštol Pavol. Je to naše dočasné ja, naše pozemské meno, ten starý človek. To treba odložiť. Je to naše sebectvo u mužov a pýcha u žien. Naším cieľom je lietať a nie sa plaziť.Mať zo seba a života aj krásny, čiže blažený umelecký pocit.Brať život aj zľahka a nie byť udupaný a prilepený o zem.Toho sa už tu dožijú tí, ktorí nebrali Kristove slová rekreačne, na ľahkú váhu alebo nerobili zo seba ťažkých supermanov.

 

57. DUCHOVNÁ SEKERA NA HLÚPOSTI

Jednu z vecí, ktorá nás nielen trápi, ale doslova štve a neustále nám kazí dobrú náladu je fakt, že mnohé doslova hlúpe veci okolo nás nemáme moc zmeniť na lepšie. Po rôznych duchovných obnovách sme ako kresťania nažhavení, že ideme meniť svet na Božie Kráľovstvo, ale pri konfrontácii s novopohanskou silno väčšinovou realitou nám nadšenie ktosi rýchlo schladí. Dovolíme negativizmu, aby zaujal silné pozície.Z extrému nadšenia sa nájdeme v extrémoch veľkej ľahos- tajnosti. Treba nám umelo sa na štadióne hecovať a potom byť z toho frustrovaný ? Pozor na náboženské zápaly a spasiteľské komplexy. Vyškolený adept začne s veľkým elánom, narazí na betóny egoizmov a pokračuje tzv.syndrómom vyhorenia a končí sklamaním zo seba, zo svojej práce, zo sveta a niektorí i z Boha.Vstave nezrelosti nasľubuje Bohu absolútnu čistotu ,chudobu a poslušnosť a môže sa mu stať, že skončí vyhladovaný ako vlk po sexe, majetkoch a jeho dlhoročné umelé ponižovanie sa skončí akoby somársky zaťatou neposlušnosťou? Prečo je to tak ? Možno preto, lebo vežu svojho duchovného života staviame nie na skale osobne prežitého, ale na piesku nepoctivosti. Ten pevný základ je pokorné spoznanie, že naše ego nie je mesiáš. Mesiáš je Ježiš a on už svet na Kalvárii vykúpil. Ja nie som boh, čo má mať všetko pod kontrolou. Toto nie je moja planéta, kde ja budem rozhodovať, čo sa tu bude diať. Je to miesto, s ktorým má Boh svoj zámer. Je to miesto očisty, kde sa musím zmieriť napr. s tým, že väčšina asi nedozrela na to, aby boli hneď zajtra kresťanmi katolíkmi.Že trápnosti ako sú vojny, kriminalita, prostitúcia či sekty sú asi súčasťou tunajšieho pobytu a musíme sa s mnohým odporným aj zmieriť. Mnohí mystici prišli na to, že tento svet vonku je v poriadku. Odzrkadľuje iba babylon v nás. A mnoho chorého vonku je trest, napomenutie pre ľudstvo, ktoré miluje iba vonkajšie exteriéry a zabúda na svojho Boha vo svojom interiéri. Rôzne peklá vonku sú asi iba napomenutím nám všetkým, aby sme sa veľmi do tejto planéty nezamilovávali.

Lev XIII. ju nazval miestom vyhnanstva./15/

Ak sa tu niekto cíti ako doma, čaká ho skôr či neskôr osudový preplesk a ten ho prebudí do reality, aby vedel, kde je sever a kde smer nebo. Miesto sebaľútostného bedákania nad tým, ako by to malo byť a ako to je, by sme mali skôr porozmýšľať zmeniť to, čo zmeniť je v našej moci. A to sú tisícoraké záležitosti v našom vnútri. Čas nášho života sa dá využiť zmysluplne napríklad tak, že sa postupne budem zbavovať nesprávnych návykov, uletených túžob, sebeckých žiadostí, sklonov iným rozkazovať, pretvarovať sa, riešiť veci nepoctivo, lajdáčiť, všetko komentovať, podozrievať, zľahčovať.To a mnohé iné zmeniť môžem. Aj konať jednoducho dobro.Prečo to nerobím? Miesto poriadku v sebe a svojom okolí idem spasiteľsky robiť celonárodné poriadky s inými alebo sa tisnem lakťami tam a do toho, do čoho ma nič nie je. V istej austrálskej kultúre sa chlapec zaradí medzi chlapov vtedy, keď odíde do samoty a vyrobí si tam sekeru. Veru to je krásny symbol mužského dozretia. Mám na mysli však sekeru vo vôli, citoch a rozume, nie tú v ruke. Schopnosť odseknúť lož od koreňa pravdy. Vedieť si rozkázať a zriecť sa napr. škodlivej sebaľútosti. Dokázať sa zriecť v citoch nesprávneho zamilovania sa. Odseknúť sklony zízať na pornografiu. Od alkoholu. Či oslobodiť sa od vplyvu rodiny alebo väčšiny. Mať silu opustiť túlanie sa v bočnej uličke.Vrátiť sa na hlavnú cestu. To je niečo, čo robí chlapca chlapom. A na to potrebuje sekeru ducha Jána Krstiteľa. Tá má pripraviť priamu a nepokrivenú cestu Kristovi. Ak chceme byť kresťanmi, musíme byť najskôr dobrými ľuďmi. Ak totiž nezotneme svoju ješitnosť, svoj egoizmus, svoju nepoctivosť, svoje cigánstva, vyrobíme zo seba iba pseudovianočný gýč. Toto je jadro adventu. To je ten pevný základ na skale.Kto stavia svoju vežu duchovného života bez tohto, tak sa mu veža začne nakláňať tým viac, čím vyššie pôjde. Prezradí sa tým, že čím viac právd vie, tým je väčší bojko.

 

58. PAS MOJE OVEČKY , PAS MOJE BARÁNKY !

 

Prišiel Mojžiš, ukázal na rozum a povedal, že tu sa skrýva to podstatné. Prišiel Ježiš, ukázal na srdce a zdôraznil, že tu sídli to najdôležitejšie.

 

Prišiel Marx, ukázal na brucho a vyhlásil, že tu je náš hlavný problém. Prišiel Freud, ukázal na pohlavie a tvrdil, že o tomto to vlastne celé je. A prišiel Einstein, ten vedecky dokázal, že je relatívne, čo z toho je najdôležitejšie. Ozajstný Kristus však prišiel vykúpiť nie iba jednu časť v človeku. Všetko z toho je dôležité.

 

A je ozaj zaujímavé, že niekedy je najdôležitejšie sa najesť. Inokedy sa vyplakať. Táto nadčasová a podarená parabola hovorí o stupňoch nášho bytia.O našich viacrozmerných ľudských potrebách.V každej z nich sa dá byť skutočne hladným a smädným.Chorým a uväzneným. Cestujúcim,či hľadajúcim. Alebo trpiacim. Ak si niektorí zúžia problém pozemského človeka iba na hlad po jedle, to sú skrytí marxisti.Ich charita je iba o rozdávaní polievok a starých šiat. Bolo by veľmi povrchné zostať iba pri tom. Dávať stále piť a jesť ťažko hrešiacim lajdákom? Ich páchané hriechy za zosypú na hlavu takejto charity.Je to vlastne podpora ďalej ich lajdáčiť.A čo takto ich učiť zbierať smeti, či odhádzať sneh? A mať aj zdravú sebaúctu.

 

Povinnosťou človeka je pracovať.Telesne, duševne alebo duchovne! Kto nepracuje, nech ani neje, skonštatoval múdro sv.Pavol.

 

A kto nerobí nič pre spoločnosť, to je sebec a jeho potulovanie sa je trestný čin. Ak niekto ignoruje hlad po chlebe a smäd po čistom víne v niektorých zo štyroch oblastí dlhé roky, sám skončí v hladomorni v nejakej dimenzii svojho ľudského.Jeho nečestná krádež voči daru života sa raz obráti proti nemu. Bude bojovať sám proti sebe. Kto sa ničí, ten pácha zlo. Je našou svätou povinnosťou urobiť zo seba chrám. „ Môžu nám zobrať všetko, zavrieť nás do väzenia, ako to urobili s nami, ak však žijete v pravde a podľa pravdy, ste vnútorne slobodní a v konečnom dôsledku šťastní. Nikdy si nedajte vziať vašu vnútornú slobodu“, povzbudzuje nás náš slovenský kardinál J. Ch. Korec.

 

A dodal ešte veľmi krásne : „Nedajme sa!“/16/

 

To sú slová chlapa, a nie onuce, ako on zvykne niekedy prirovnať, keď chce pomenovať neporiadneho chlapa k niečomu úbohému.Všetky hlavné i pohlavné oblasti treba v nás oslobodiť od vlády nižších síl. V duchu sa ich zrieknuť.Očistiť ich tak od špiny hriechu a zlého a

 

ODOVZDAŤ

 

ich pod Božskú vládu Ježiša Krista. Ten každú oblasť posvätí pravdou a oslobodí od „života“ podľa lží. A podľa prísľubu z evanjelia bude ozajstný učeník mať zo života už tu na zemi stokrát väčší úžitok ako ten, kto sa vláde Božej nepodrobil a Otcov plán odmietol. Veľa je tých ,čo so lžou ešte nežijú , ale s Pravdou sa už rozviedli. Ako to prorocky vystihol v jednej svojej piesni Karel Kryl. Tí veľkí a unáhlene dospelí si radi dávajú priodvážne svojské a bulvárne pravidlá hry do svojho života. My v Cirkvi sa snažíme aj keď starneme, nezabúdať byť aj malými. Hlavne pred Božou vôľou. Strácame z lásky slobodu. Dávame ju Bohu. Hľadáme jeho pravidlá.Tak je to správne. Malo by v nás byť stále sa prehlbujúce vedomie, že sme Božími priateľmi. Slobodní od slobody zisťujeme, že to, čo strácame, v konečnom dôsledku inak nadobúdame. Tak čo si, hriešnik a či Boží chrám? Vyjasni si to, kým máš zdravý rozum. Ak sme chrámom Boha, tak je rovnako posvätné, keď sedíš na sv.omši, ako keď si napr.v kúpeľni. Ak si niekto nadáva sedemkrát za deň do hriešnikov, tak sa ním aj o pár rokov stane. Odporným a zlým. Bez svätej hrdosti. Falošne sebavedomí, v osobnej hriešnej jame sa nachádzajúci a v skutočnosti nevykúpení, nevyzretí zvodcovia štátov, rodín a spolkov môžu urobiť zo seba strašiakov , zo žien hriešnice a z detí zakríknuté a neskôr vzdorovité pokolenie. Potom sa nečudujme rôznej nude a ľahostajnosti. Nálade porazeného opampersovaného zakríknutého mužstva. Ak sa Slovo telom stalo, tak sa nad tým ráčme aj zamyslieť. Telo znamená aj jazyk aj zadok.Aj mozog ,slepé črevo aj semenníky. Ten, kto nezaspal, ale poctivo duchovne pracuje, ten vpustí Sv. Ducha postupne všade.Odovzdá svoje telo ako nástroj nebu a bude to ďalšia živá časť Tela Kristovho.Taký človek si bude občas hlboko uvedomovať a v tichej modlitbe si denne pripomenie, že už nepatrí sebe, ale Bohu.

 

Túto mystagógiu tu pripomínam viackrát, lebo je leitmotívom celej tejto písomnej práce.

 

Príčina pravej radosti je vo víťazstve nad lžami. V poznaní, že vôbec nie som centrom ,Bohom. Že som iba jeho dieťa. Duchovní bezdomovci , čo pochopiť toto jednoduché a zrealizovať toto jediné potrebné nestihnú, potom chudáci žijú v dezorientovanosti. Aby ju zahnali potrebujú sa vyzbrojiť množstvom peňazí, ktoré im pomôžu rýchlo prísť k akej-takej chvíľkovej, čo aj trápnej radosti zo života. Nemusíme vlastniť Tescá, aby sme mali radosť z jedla, však ? A kto si myslí, že je nutné, aby nám brucho prasklo pre pocit, že žijeme naplno, ten je kyjakom sveta ale poriadne švacnutý.Podobne svetom udretí sú tí , čo idú od oltára a závidia milionárom. Oni ich vlastne choro závistlivo obdivujú a sú smutní, že si užívať takto nemôžu.Radostná prítomnosť Boha v ich tele je im rovnicou s veľkou neznámou? Toto je trest, a nie veru malý, pre všetkých povrchných ctiteľov Boha. Ráčme sa učiť mystike, nebudeme potrebovať silné drogy vonkajška. Evanjelium sa končí svadbou Boha s ľudom mu verným. Falošná cesta končí v hladomorni v nejakej oblasti. Čiže aj zúfalom pobyte v nej.A to platí nielen pre nevercov, ale i nedôsledných kresťa- nov. Naštartovať to biblickou obriezkou a dokatovať fanatizmom úplnej kastrácie ? A takto klopať na dvere veľkej nebeskej svadby? Skončiť tak v nejakej tmavej jame ducha: čiže pasci pre modlárov ? Vo svete je to majetok, úspech, mladosť, vonkajšia krása, politika, ekonomický rast, svetské autority, popularita, blazeovanosť, zdravie… Aj na spirituálnych modlárov, čo si viac než živého Boha ctia

 

skryté modličky v cirkvi:

 

manželstvo, celibát, rehoľu, predstaveného, breviár, sľuby a prísahy, zdanlivú jednotu, predpisy, chudobu, panenskú blanu, „pokoru“, slepú poslušnosť, jednodimenzionálnu charitu, nemystagogickú vieru, pozemskú rodinu, „spokojnosť“,knihy, osnovy, spoločenstvá. To všetko vrátane pokánia má byť len nástrojom na pozemskej ceste. Neprebudení z toho robia najvyšší a konečný cieľ človeka. Náboženstvo nemá byť ani drogou ani bohom, ale cestou k Bohu. Keď Kristus hovoril, že sa treba postiť, určite tým nemyslel, aby jeho nasledovníci v nejakej oblasti pomreli od hladu a smädu.

 

Byť obrezaný v Kristu znamená byť zušľachteným.

 

MIERNYM.

 

Skutočný náš cieľ je iba Boh a nebeská vlasť. Prikázania sú nie na to, aby sme sa im slepo klaňali, ale aby sme s ich pomocou nestratili Sv.Ducha. Treba ich najskôr správne pochopiť a potom čestne dodržiavať. Všetci modlári vo svete aj v Cirkvi skončia v niektorej z hladomorní a sebaľutujúcom smútku porazených a závidiacich. Kto berie duchovný život vážne, príde k pravému osvieteniu. Ľudia potrebujú jesť a piť. Nesplesnivelý pravý chlieb a nezoctovatelé ozajstné víno. Platí to pre potravu rozumu, srdca, žalúdka i pohlavia. Ak ma máš viac rád ako ostatní,tak daj pašu ovečkám a baránkom, povedalo prorocky sv.Slovo prvému pápežovi.A pápeži to v priebehu dejín postupne aj napĺňajú.Kto si ich nevšíma, tak počúva nejakého pseudopápeža Deda Mráza a hrozí, že zmrzne. A to presne v tej oblasti, ktorú si ponechal vo svojej správe, na ktorej si dlhé roky pyšne zakladal, ktorú si roky zabíjal alebo vrelo prihrieval. Takto sa premení na starého blázna. Oveľa lepšie skončia tzv.blázni pre Krista, ktorých v Cirkvi voláme svätci.

 

59.V PODSTATNOM JEDNOTA,

 

V OSTATNOM SLOBODA

 

„V podstatných veciach buďme jednotní, v nepodstatných slobodní a vo všetkom nech je medzi nami láska“. To je jedna z múdrych rád, ktorej autorom je vraj sv. Augustín. Čo sú tie veci podstatné? Ak treba mať v niečom jasno, tak určite v tomto. Pripomeniem, čo nám pápež Pavol VI. odkázal v encyklike Evangelii nuntiandi v III.kap. Podstatou kresťanskej viery Označuje vieru v dobrého Otca Stvoriteľa, nie iba akúsi neznámu bytosť. On sám postal na tento svet svojho Syna Ježiša, ktorý za nás zomrel a vstal zmŕtvych, aby nás vykúpil. Zanechal nám aj učenie, evanjelium, ktoré sa má v Duchu Svätom ohlasovať všetkým ľuďom, aby sa zachránili. Vynikajúci postreh. Viera v tieto jednoduché pravdy robí veriaceho kresťanom.A čo podstatné máme konať ? O tom Ježiš povedal v evanjeliu až príliš jasne: milovať Boha nadovšetko, blížnych aj seba samého. A čo robí okrem tohto z kresťana katolíka? Dalo by sa povedať, že je to celé apoštolmi zavedené krédo a úcta k Panne Márii, Matke Cikrvi. Rešpektovanie pápeža ako zákonitého nástupcu apoštola Petra a jeho riaditeľské vedenie viditeľnej podoby Cirkvi.Určite tam musí patriť aj osobná túžba po svätosti.Lebo náš Boh nie je nesvätý.Ako samozrejmosť tu nasleduje obdiv k svätým, úcta k Sv.písmu a prijímanie sviatostí. Premieňanie celého svojho života na tzv. nebeskú liturgiu. Liberálnejšou a nesvätejšou podobou kresťanstva sa rôznorodí veriaci robia sami druhotriednymi a treťotriednymi občanmi Božieho štátu. Fanatizmom a puritánstvom štvrťotriednymi. Zľahostajnení a naštvatí zbehovia sú prehnitá piata trieda duchovného ovocia, obrazne povedané. V nepodstatných veciach treba ponechať slobodu. Ak niekto vnucuje iným fakt nedôležité a svojské výklady, čo je dobré a čo zlé, prezradí iba na seba také uletenie od podstaty veci, v akom rozsahu sa toho na iných dopúšťa.Vyhnúť sa tomuto ťažkému druhu duchovnej pomýlenosti je jedna z najdôležitejších úloh toho, kto chce zostať pôvodný a normálny. Naša viera nie je nejaká alternatívna ponuka medzi rôznymi náboženstvami. My nemáme byť čo falošne zakríknutí pri jej obhajovaní. Neodvážna ťuťmákovitosť a večne zneistené habkanie sa ku katolíkovi ozaj nehodia. Odvahu k pravde nám dal aj pápež Ján Pavol II., ktorý kade chodil, tam sa pokorne a kajúco ospravedlňoval, za niečo čo spravili nepodarení cirkevní nekresťania. Prečo sa neospravedlnili páchatelia? Zabudli tamtí akože „katolíci“ byť slušnými ľuďmi? O čom bol ich život? O hraní sa na bezchybných bohov? Mali oni všetko v hlave v poriadku? Takto, s neočistenou chlapskou ješitnosťou sa začali rôzne trapasy.

Všimli sme si napr. aj Kristove slová:

 

“ Beda vám pokrytci ? !“

 

Zlá v Cirkvi urobili nie kresťania, ale tí,

 

čo sa na nich hrali.

 

Predriblovali sa ako nízki kariéristi kdesi vysoko a tam čosi nehrdinské vyviedli. Takto kradnú Božiemu dielu dobrú povesť aj po svojej smrti. Neodsúvajme na okraj „ odvážne“, teda zbabelo veci podstatné. Keď sa nám to niekedy v dejinách podarilo, zákonite sa do nášho centra nasťahovalo niečo nepodstatné. A toto je podľa mňa jedna z pekelných brán, cez ktorú nám ten zlý kriví charakter. Ďalšia je keď odhadzujeme od seba slušné a duchovné bytosti a volíme si „bratov a sestry“ ktorí nás podporujú v tzv.bratríčkovaní. Teda v divadelnom klamaní sa a potľapkávaní sa po pleci prehnanej dôležitosti. Túto povrchnosť, pohodlnizmus a spirituálnu lenivosť prezentujeme ako evanjeliové vykúpenie? Toto má od vykúpenia ešte ďaleko. Takýchto cirkevných klamárov čaká prísnejší súd. V ten však oni pravdepodobne vôbec neveria. Lebo ak by si ho aspoň trochu uvedomili, dali by sa pred takýmto štýlom na útek.

Najväčším trapasom je šíriť v Cirkvi nelásku, lož a pokrytectvo. Na toto podstatné prosím kresťania nezabudnime.

Lebo vzťahy v praxi prezrádzajú, že ateisti sa chovajú slušnejšie ako určitá časť ovečiek navštevujúca kostol. Viacerí zhrozene konštatujú, že svätuškárstvo kvalitnie a drží spolu. To do Cirkvi patrí len ako špeciálny pacient a zaslúži si od nej aj špeciálnu starostlivosť. Len ho moc nerozmaznávajme a neutvrdzujme príliš v tom, aký je len úžasný. Ak sa náhodou radikálne rozhodnete pre nejakú konkrétnu akútnu spravodlivosť, okrem iného zjednotíte v podstatnom okolitých pánbožkárov.Až pekvapivo rýchlo spoja sily keď idú priklincovať na kríž toho či tú, čo nestratili zvyšky poctivosti ducha a čo im majú odvahu nastaviť pravdivé zrkadlo.

 

60. ZÁKALY DUCHOVNÉHO ZRAKU

 

Cieľom starosti o zdravie nie je teatrálne chodiť po všelijakých vyšetreniach, ale žiť zdravo a správne. Bez ubližovania telu a bez zákalov, čiže zasmilneností duše i ducha. Ale niekedy nám odborné vyšetrenie môže veľmi pomôcť. Každá duchovná cesta ponúka aj celkom iný prací prášok na dušu. Ak porovnáme napr.evanjelickú a katolícku formu spovede, tak odborník nebude tvrdiť, že je to jedno.Evanjelický pastor je podobný lekárovi, ktorý má v ambulancii pacientov. Príde k nim a spýta sa, či sú chorí.Oni odpovedia :“Áno,sme chorí.A chceme sa liečiť.“A on im na to v košíku ponúkne rôzne lieky, aby si nejaký vybrali.A s úsmevom sa s nimi rozlúči.Toto je tzv.všeobecný prístup k pacientovi. Katolícka cesta je konkrétnejšia.Tu si lekár zoberie do ambulancie každého pacienta zvlášť.Individuálne ho vyšetrí a každému dá niečo iné.Jedného s rakovinou pošle na ožarovanie, inému dá injekciu proti bolesti, ďalšiemu vypíše práce neschopnosť a tamtoho simulanta spravodlivo vyhreší, aby sa ako hypochonder nedorábal. Katolícka sv.spoveď bola uvedená do praxe okolo roku 6OO. Trvá dodnes a má svoj význam.Predtým sa spovedali kresťania verejne.Neraz to bolo raz v živote a naozaj a potom sa už žilo poriadne, v milosti posväcujúcej. Na očnom oddelení diagnostikuje lekár zákaly oka. Sivý alebo ten vážnejší – zelený.Ten, kto nevidí, má zákal už úplný, teda čierny. Podobne by sme mohli prirovnať rôzne druhy zákalov nášho duchovného vnímania.Sú aj medzi nami zasvätenými. Čoho je príliš veľa , je podozrivé zo zákalu. Aj radosti aj bolesti.Aj rečí o láske či pokore. Pár príkladíkov miesto ilustrácií z našej cirkevnej kuchyne. Dekanko slúžiaci omšičky,kamarát aj s pánbožkom aj s vtedajším režimom.Miloval nadovšetko cirkevné právo. Reval často na ovce. Ruku vedel podať.I vlkom.Stal sa,chudák, jedným z nich.Zákal červený. Komunistický.Iný prípad.Krčmová realiy show. Chlapi sa hádajú, ktorá strana je tá pravá. Kôli sympatii a nesympatii k nejakému predsedovi strany sa idú aj pobiť.Ich vierou je politika, a bohom nejaký štátny úradník.? Zákal hnedý, teda príliš orientovaný pozemsky. Z inej doby.Vraj kresťanský politik.Okato sa tisol do istej veľmoci, ktorá má sochu Slobody, ale zabudla postaviť na druhej strane kontinentu sochu Zodpovednosti.Dobrom krajiny bol preňho v prvom rade ekonomický rast.Ostatné bolo pre neho druhoradé.Sloboda aj pre štetky a rôzne opitosti? Zákal modrý, „demokratický.“ Istý kňaz – maliar na dôchodku.Po mystickom úvode pri prezentácii svojho diela pokračuje tými najsvätejšími tajomstvami katolíckej viery a zakončí to fackou návštevnákom nemocničnej kaplnky, keď ich vyzval, aby si to „nezapomněli i koupit.“ Zákal tuším finančný. Iný primár horlivec.Roky nič nerobil s nádorom neomylnosti vo všetkom. Tlačil mu tak na mozog, že stratil súdnosť.Všetko chcel robiť sám a sedem dní v týždni.Na kolegu zúfalo žiarlil, nedal mu nič operovať.Čo je to za vírus? Trápny zákal primitívnej samoľúbosti ? Spirituálno odborne vzaté: tlak primeraného sadizmu a o svätosť usilujúceho sa masochizmu tvorí vzácne duchovné diamanty. Vydržia ho však iba charaktery a svätci. Priemer utečie. A založí si opusinkovanú cirkvičku so zákalom zeleným, s pubertálnym vzdorom nevyzretosti. Zobrať niektorými katolíkmi zanedbanú jednu vetu z Písma sv., na nej založiť proticirkev, a poďme s hnevom proti Matke všetkých cirkví v Ríme? A zhodia ako prvé autoritu pápeža, aby si tam miesto neho dosadili nejakého svojského antipápeža? Alebo kôli vine nejakého cirkevného podnájomníka obviniť iných, aj dobrých pastierov ? A intenzívne čiernobielo poškuľovať ? Hyperkriticky odsudzovať? Toto inteligentní ľudia nezvyknú. Toto pravidelne opakujú primitívi a okyptenci.

 

Veria nie v pravdu, ale v PREDSUDKY.

Čiže v zasmilnený stav reality a vedomia.

 

Protestantské videnie reality je viac čiernobiele ,

 

BUĎ – ALEBO.

 

Vyzretejší, farebnejší je katolícky postoj

 

ÁNO, ALE AJ.

Inteligentný maliar na čiernu nenadáva. A bielu neabsolutizuje. Ale ich primerane používa. Podobne aj mnohé farby iné. Nevyzretosť brieždenia majú tí, čo majú v sebe málo svetla.Vnímajú svetlo, ale bez farieb.Všimnite si tento jav pri svitaní či západe slnka. Zákal rodinný,skryto egoistický majú mnohí navonok seriózni ľudia, ktorí nevedome milujú svoju pozemskú rodinu oveľa viac než Rodinu nebeskú.Čiže Boha a Spoločenstvo svätých.Trápi ich iba manželka, deti, práca ,poisťovne, výlety a nekonečné staranie sa vlastne iba o seba. Až kým sa navzájom nepriotrávime,nesprotivíme a nezadlávime. Keď to všetko zakrátko pominie, ocitáme sa v trpkej pravde samoty. Zákal zjavne sebecký majú tie dvojice, ktoré sa zamilovane muckajú a kontrolujú si svoju vzájomnú zakrpatenú vernosť, a nikoho tretieho, vrátane Boha, obšťastniť nepotrebujú? No to je teda úroveň… Zákal kapitalistický.V jednej chudobnejšej farnosti som okoštoval, ako je to byť fakt v núdzi.Nemal som viac krát čím zaplatiť účet za el.energiu. Istý dekan odpovedal na prosbu o pomoc „nie“, ani sa neopýtal, koľko nám bolo treba.Niekedy je možno dobré zažiť i toto. Uzdravíme sa zo zákalu naivného.Iní spolubratia nám nezištne pomohli, podobne viackrát i náš otec biskup.Jeden spolubrat mi dobre poradil, aby som sa zaujímal o farské lesy. Mal pravdu. Potom núdza zmizla. Pomohol mi uzdraviť sa zo zákalu nezaujímania sa o to, čo nám patrilo. Pri troche odvahy a dospelého správania sa, zrazu nebol problém. Mať vieru znamená pozerať sa na prekážky nie iba bedákaním zakalenými duchovnými očami.Sú tu aj rôzne možnosti a tie sa nám s krízou vždy ponúknu tiež.

Obmedzenie nás môže urobiť majstrami.

 

61. NÁVRAT STRATENÉHO RAJA

Ak hľadáme stratený raj tu na zemi a iba niekde okolo seba, tak sme nielen v ilúzii, ale ešte len v duchovných plienkach. Sklamania, choroby a trápenia prichádzajú aj preto, aby nás prebudili do skutočnej reality.Ak niekto pohrdol najväčším darom, aký po živote dostal, darom viery, a dlho si potvrdzoval falošné ego, toho navštívi hneď po tragédii aj zlá macocha, pani Nespokojnosť. Nebude vedieť vydržať to, čo mu treba ako svoj kríž odniesť,a bude stále vykladať iným ako on či ona trpí krivdu.Keď to niekto vešia iným na nos, a dlhé hodiny sa denne pred inými ľutuje, tak ich poriadne vycicia z bioenergie. Takto ju kradne od iných. Po niekoľkominútovom rozhovore s takýmto energetickým úpírom sa cítite ako vyžmýkaný citrón a on sa sebecky prihlúpo usmieva, ako sa mu len v kontakte s vami uľavilo. Keď sa trošku poľutujeme či pochválime, to je úplne normálne a ľudské.Občas to potrebuje každý z nás.Cítime,že podeliť sa s bolesťou je polovičná bolesť. A podeliť sa s radosťou je dvojnásobná radosť. Keď to však niekto robí nemierne, iba prezrádza na seba, že sa sám vyhodil z vnútorného raja a je odpojený od vnútorného Zdroja. Takto si otráviť život je nie iba nedôstojné, ale i úbohé. Môže mať niekto i miliardy, ak sa nenaučil základnú holú vetu života, že skutočný raj si nosíme alebo nenosíme vo svojom vnútri, tak zo života nepochopil tú podstatnejšiu časť.Aj to sa občas stáva. Prežívanie života závisí v skutočnosti od nášho rozvinutého vnútra. Kedykoľvek potrebuje duchovný človek rajský pokoj, stačí mu trochu sa stíšiť a navštíviť v srdci Boha. Kto miluje nepravdy, uteká do vonkajších eldorád, ktoré sa môžu zmeniť na veľkú púšť. Ak ho nájdeme vo vnútri, stvoríme raj aj vonku.Väčšiu radosť budeme mať z radosti a víťazstiev aj iných ,nie iba z tých svojich.

 

62. STÁLE SILNEJŠIA INFEKCIA SMÚTKU

 

Dýchajúc vzduch tejto planéty nedá sa vyhnúť tomu, aby sa aj do slušného človeka nedostala infekcia smútku alebo zúfalstva. Tieto vírusy vyrábajú všetci, čo nezachovávajú Božie zákony. Sme v konzumistickej Európe, kde oveľa viac chceme od života brať ako mu dávať. Svoj „bruchopohodlnizmus“ berieme už ako samozrejmosť. Odprírodnili sme sa a tiež „odbožštili.“ A následok? Napriek tisícerým technickým vynálezom máme hlavu v smútku. Blahobyt vonku nám neprináša vnútornú blaženosť. Skôr opačne. Naše depresie silnejú. Napriek mnohým komunikačným vynálezom sme akísi odcudzenejší. Spirituálnym výskumom som všeličo zistil. Cítime viacerí, že koniec veľmi boľavej etapy našich dejín sa blíži.Veľké zabávanie sa a smilnenie je dopustené na to, aby urýchlilo trpký záver neľudských hriechov a pôrod vyšších vecí človeka.Vyčíňanie hriešnikov vytvára veľmi hrubé vibrácie spirituálneho smogu.Tieto neviditeľné, ale skutočné špinavé oblaky v atmosfére robia veľmi silné tlaky zvlášť na hľadajúcich Boha, na citlivých a zvlášť na osamelých. Najpostihnutejšie sú deti. Tie sú chúďatá stále agresívnejšie, ani nevedia prečo.Hlavne keď sú v partii.Ženy gniavi zasa zvnútra osamelosť a zvonku silný a reálny neviditeľný agresívny tlak tzv. depresie. Bolo mi objasnené,že je to dočasne dopustené ako urýchľovač duchovného vývoja pre vyvolených.To sú nie protekčné deti Božie, ale tí, čo si sami vyvolili Boha.Grupujú sa do spoločenstiev, lebo mnohých samota mučí. Tí, ktorí ju vydržia, sú v Božom preši, ktorý z nich dostáva von všetok hnis sebeckej lásky. Napĺňa ich olejom pokoja Ducha Svätého.Iba ten z nás vyháňa ničivých parazitov z dielne nečistých duchov. Vo vonkajšom svete už prebieha vojna proti teroristom. Knieža svetovládcov sa dostáva do konfliktu s náčelníkom Orientu. Ľudia registrujúci aj „bezkalerábový“ pohľad na svet tušia, že niekto v pozadí má záujem tieto dva svety rozoštvať do konfliktu, z ktorého sa,ako to už zvyčajne býva,vyťaží rozprávkový kapitál a celoplanetárna moc pre niekoho tretieho, kto sa rehoce v zákulisí, poťahuje nitkami tak, aby jeho rafinované ciele boli dotiahnuté do úspešného konca. Nie je ťažké náboženských fanatikov poštvať proti sebe a chytiť do nastraženej pasce.Uznávajú vraj jediného Boha.Ale nie Boha kresťanov, ktorý má Syna, ktorý káže odpúšťať. Tento Jediný síce hovorí: Nezabiješ, ale prečoby sa oni unúvali to zachovávať,keď ide o tzv „vyššie božské“ záujmy.Zbombardovať civilov či odpáliť sa v mene božom je súčasťou “svätej vojny.“ Ježiš o tom jasne povedal, že nikdy Nebeského Otca nepoznal ten,kto v Božom mene s nenávisťou vraždí iných. Sekulárna Európa berie náboženstvo oveľa vážnejšie. Aj keď Boha do svojej ústavy nedala.Nespomenúť Boha v Európskej ústave je oveľa menším zlom ako urobiť ho aj legislatívne otcom lži a vojen. V Európe sa ešte vieme hanbiť za vraždu aj cudzinca aj inoverca. Natoľko sme ešte neohlúpli. Tak ako to so širokým úsmevom zvyknú robiť za oceánom.Alebo s podobne veľmi vážnou tvárou sa tomu vedia pomstiť vyznavači iného “ jediného boha “.Je to však ríša potkanov a postupne sa ničí sama. Infekcia smútku je každodennou realitou mnohých, čo sa zahľadeli iba do vonkajšieho sveta.Keď sa človek obráti dovnútra a naučí sa meditáciou detoxikovať svoj chrám od stále zákernejšie zbesnených mikróbov znesväteného radikálne sekulárno – puritánskeho karnevalu, zachráni svoju dobrú náladu.Lekcia, ktorú sa tu hlavne veriaci učíme, je vysporadúvanie sa s tým, že beh dejín bez Boha nie je v našej moci zmeniť. Tí, čo sa nemodlia, vravia, že je to stále horšie. Lenže horšie je to iba v nich.Dejiny ľudstvo polepšujú.Napr.dnes národy bojujú medzi sebou viac na ihriskách než vo vojnách, ako to bolo v minulých storočiach. Neraz nejaká vonkajšia bieda nám pomohla zmobilizovať sily. Preto zbytočne neplytvajme svoju energiu na prerážanie hrubého múru, ktorý iba rozbíja baranom tvrdohlavú hlavu a vlkom vylamuje zuby. Podobne nedráždime zbytočne nejakú naprogramovanú gorilu, ktorá sa ocitla osudom pri inštitucionálnych pákach, lebo tá reaguje na provokatívne otázky zvyčajne po svojom.Rozzúri sa. Hádže šutre po všetkých, lebo sa ktosi opovážil hodiť do nej lieskový oriešok. A stane sa, že nejakému návštevníkovi ZOO vybije aj predné zuby. Keď sa nám niečo, čo nás zraňuje, vonku nedá a nedá vyriešiť, tak to nasilu neriešme.Skôr si cez Krista zahojme svoje rany. A tak zdanlivo sebecky, ale v skutočnosti nezištne, pomôžeme liečiť chorý stav vecí okolo.Vyrieši to totiž Kristus globálne inak, než sme si to predstavovali vyriešiť lokálne my našou krátkozrakou hektikou tela. Kto si to v sebe nerieši a zabúda nielen na mystiku, ale i základnú vnútornú hygienu, toho cit pre normálnosť bude vyrábať permanentnú naštvanosť. Stále kvalitnejší a hustejší osobný negativizmus.A sám si strpčí život pre niečo mimo jeho kompetencie, čo mu nebolo dané ako povinnosť riešiť. Zostane mu urazené ego.Od obrovskej nadzodpovednosti sa treba oslobodiť.Väčšinou ňou trpia chlapi, ktorí roky nevedia spasiť niečo vo svojom tele či svojich vzťahoch, a umelo to kompenzujú riešením celoplanetárnej politiky a virtuálnymi medzištátnymi súbojmi. Prečo riešime to, čím nás osud nepoveril ? Nehráme sa tak náhodou na krčmových spasiteľov ? Alebo na bohov, čo skončia ako trpaslíci? Radosť tu je nebyť bohom, ale človekom.Byť radšej priateľom Boha. Naša jediná spása, samozrejme okrem plnenia si svojich povinností a nepáchania ťažkých hriechov, je denne si do svojho vnútra pozývať projekt Ducha Svätého.Ten, iba ten nás skutočne a trvalo poteší. Iba ten nám svojím svätým olejom premaže každé zákutie našej duše, a dá do nej pravý a hlboký posvätný kľud. Toto je ten pravý Jeruzalem. Ostatní nesvätí duchovia potešia nachvíľu a zdúchnu. A uchmatnú z nás i radosť zo života. Vtrhnú do nás a začnú sa rozdrapovať. A ich trpké ovocie je nejaká forma zakomplexovanosti. Veľká frajerina a končí trpko zadubene. Zákonite nasleduje obrátenie sa von a tam pahltné robenie niečoho,čo nám stratenú radosť aspoň na chvíľu vynahradí.Keďže nás už kontakt so Stvoriteľom neteší , je tu milión jeho stvorení, ktoré si ako hračky na chvíľu prisvojíme a pohrajkáme sa najprv s jednou a keď nás omrzí, tak s druhou a potom s ďalšou. Tým viac ich niekto potrebuje navyše, čím viac sa od Boha vzdialil a svoje vnútro si lacnými „chechtákmi“  vytuneloval.Ak si niekto dopraje strašne silné dávky nejakých bezduchých rozkoší, jeho neželaným končiskom okrem nejakej boľavej „zlatej žily“ bude, že sa v tej oblasti premení na vyhladovaného vlka. Tým hladnejšieho, čím viac bolo nazbíjaných sebaoslavných potešovaní sa! Toho neuspokoja ani miliardy, ani tisíc žien ani kraľovanie nad stovkou krajín.Takíto vlci sa neraz prevraždili na prvé miesta v riadení veľmocí. Predstierali neraz ovčím rúchom lojalitu aj voči Cirkvi. A tam sa neraz stretli a veľmi dobre si porozumeli s falošnými duchovnými mužmi, ktorí boli zas vyhladovaní ako vlci v žalúdkovej či pohlavnej oblasti.Davy, čo toto divadlo musia, sú samy podobne podvyživené.Dávajú mu k tomu moc svojou obrovskou láskou, ktorú zabudli dať Bohu. Rôznym zvodcom pomôžu vyplaviť sa pravidelne na vrchol a ich milovaním „ožívajú“,aspoň na chvíľu „vstávajú z mŕtvych“ pri svojom tunajšom „bohu“. Len si dobre pozrite filmy o diktátoroch. Všimnite si, koľké zástupy im adorovali? Ako chlapom horeli nadšením v rukách zbrane a ženám mávatká ? A keď prišiel medzi nich pravý kráľ, dav reval na Piláta, aby ho dal ukrižovať. Hriechy túžime robiť iba preto, lebo v nich nachádzame chýbajúcu radosť.Potom si tresty sami naprogramujeme.Ten, kto komunikuje s Bohom, ten sa v ňom i kochá. Má stokrát viac radosti zo života ako všelijako bachratí, nútení páchať rôzne a mnohé capiny, aby sa upokojili. Kto žive duchovne, ten sa nepotrebuje uleteno „capiť“, aby sa potešil, ani byť vycapený na každom rohu, aby cítil, že je niekým 

 

63. OBETNÝ BARÁNOK

 

Keď si spoločenstvo nezvolí žiť Božiu vôľu, tak si nevedome, ale isto volí život vo svojvôli. V takzvanej POHODE. Tá má ďaleko od nejakej kajúcnosti.Tak sa žilo napr. na cárskom dvore v Rusku dlhé roky, až kým neprišiel Lenin a s veľkou nenávisťou s tamojšou spoločenskou smotánkou kruto nezatočil. Kto číta napr. Puškinovu spoveď, spozná tak pomery cárskeho dvora , jeho pýchu a nutný pád. “Ak nebudete robiť pokánie, všetci tragicky zahyniete,“ píše sa v Knihe kníh ako jeden z odkazov nášho Kráľa a Majstra svetu. Kto nemá v pláne premárniť svoj život, ten sa bude miesto zúfalého nadávania na prekliaty svet túžiť obetovať ako On. Netreba sa ísť niekde núkať aby nás popravili,stačí sa ticho úprimne modliť pred živým Bohom čo aj v malom kostolíku. Kto si netúži neustále vylešťovať iba svoje ego, toho si Prozreteľnosť nájde sama.Čím viac sa bude od tieňov očisťovať, tým sa bude stávať pre pre iných napr. akýmsi neviditeľnejším. Lebo nebude zdieľať ich ilúzie.

 

A jeho nenápadné žitie bude sprevádzané aj tým, že sa

 

naňho tajomným spôsobom cez svet vykupujúceho

 

Krista ZVALÍ VINA z účtov nekajúceho spoločenstva. 

 

To treba prijať.

Ako baránok, ktorého vedú na zabitie. Neodporovať tomu.Ľudia sa neraz veľmi čudujú, prečo toľko trpia práve oni s jemným srdcom a tí s hrubosťou v srdci sa bavia a hlasno rehlia. Raz precitneme a zachytíme hlbšiu realitu. Keď zostúpime s Kristom do pekiel, ktoré sú veru rôzne aj tu na zemi.

Kontakt s Duchom Svätým nám dáva

ISTOTU ,

 že poctivá krížová cesta skončí vzkriesením.Nie nedeľným zúfalstvom nad pohnojením cintorína. Ale kraľovaním s Kristom v tej oblasti a nad tými, za ktorých si niesol kríž a si sa obetoval. S láskou a nezištne. Kto tieto spirituálne túžby slúžiť a obetovať sa nemá, toho láska je biedna. Ak nie je žiadna, tak ide o tzv. duchovne mŕtveho.Veľkého sebca. Aby sme sa stali obetnými baránkami, na to musíme dozrieť z naivnej viery k zrelšiemu poznaniu a k srdcu, ktoré vidí. Ako nám to pripomína Benedikt XVI. v Deus caritas est./17/ To sú tí panici z Apokalypsy, ktorí nasledujú Božieho Baránka všade, kde treba ísť,čiže kde je niečo choré a kde treba aj liečiť./18/ Na negatíva nenadávajú ako slepci ducha, ale berú ich ako šancu k spirituálnej práci.

Skôr ticho ďakujú za PRÍLEŽITOSŤ.

Treba aj upratať tam, kde to niekto porozhadzoval. Michaela má rakovinu prsníka.Podstúpila jeho amputáciu. Ako žena bola zdrvená.Ale pokorne to znáša a prináša ako obetu za tie ženy, ktoré sa necudne pýšia pekným poprsím. Radoslav má rakovinu žalúdka.Z jedla nemá žiadnu radosť.Skôr opak.Dlhšie mu trvalo kým prijal svoje navštívenie ťažkým krížom. Rozmýšľa nad tým, že Kristus v ňom asi trpí za mnohých, čo žijú príliš konzumne, hrešia žalúdkom a bez výčitiek sa až obžierajú. Tadea, rehoľná sestra, nemá zo sexuálneho života nič.Pochopila, že sa má obetovať napr.za tých, čo smilnia láskou,ktorej chýba Láska. Martinovi odišla manželka.Veľmi ho to bolí, lebo ju má stále rád. Čo, keď v ňom trpí Ježiš za mnohých, čo sa unáhlene rozvádzajú? Dana nemohla mať osem rokov s manželom dieťa.Veľmi ich bolelo, že tie, čo dieťa mať môžu, idú na interupciu.Alebo iné idú na umelé oplodnenie.Asi Ducha Sv. v nich to bolelo.Títo manželia to prežívali s vierou. Dieťatko sa narodilo.Ich krížová cesta trvala osem rokov. Jozef sa zamiloval.Dievča ho dva roky odmietalo a ľahkovážne sa zahrávalo s jeho citmi.Prežil si z toho poriadnu kalváriu.Svitlo mu, že asi takto trpí možno aj Boh, keď mnohí odmietajú Jeho Lásku. Toto a mnohé iné sa deje v skrytosti.Mnohé aj iné prekrásne príbehy naplnené nie hereckou obetou a láskou svet ani netuší, že sa tu dejú. Raz sa o nich dozvieme úplnú a dojímavú pravdu.A to, čo dnes bulvár považuje za strašne dôležité, bude ničím a bude smrdieť ako záprdky na smetisku.Tí však, čo nezabudli na Pána ,nebudú veru zahanbení.

 

64. DOSPELÉ DETSTVO

Väčšina z nás sa narodila v usporiadanej rodine, počali nás z lásky, mali sme starostlivého otca a milujúcu mamu.Detstvo bolo plné zážitkov a vianočných darčekov. Mnohí nevieme, čo je hlad ani vojnová hrôza.Veľká noc bola pre väčšinu z nás o kačičkách, zajačikoch, sliepočkách,husičkách a vajíčkach. Symboloch prebúdzajúcej sa jari života. Polievačka vodou s korbáčom v ruke a popíjaním po domoch a voňavkovaním dievčat je síce zaujímavou iniciáciou na inšpiráciu, ale poriadneho, čiže aj duchovného muža, nutne musí niekedy napadnúť, že na tieto zábavky pre mládež stvorený nebol. A žiť len pre nejaké symboly a tradície to je pre prebudenú bytosť a dospelého muža ako šaškáreň. Tak sa bavkajú iba chlapci, čo nestihli poniektorí ešte ani na dôchodku dospieť.Bodaj by každé dieťa zažilo svoj detský raj vo svojej rodine. Avšak príde koniec nášmu telesnému detstvu a máme tuším aj povinnosť vojsť do stavu dospelého človeka. A tu dostáva naša infantilná a dlhé roky živená naivná ilúzia o len pozemskom raji poriadny úder. Zistíme, že nie všetky deti zažili to, čo my.Niektoré boli kruto počaté v znásilnení, iné v stave opitosti a ďalšie sú dodnes zabíjané. Mnoho je tých, čo sú vychovávaní v rozvedených, nekompletných rodinách ,či odložené v detských domovoch.Mnoho ľudí žije pre človeka v nedôstojných pomeroch.Naše správy pre dospelých prinášajú denne zvesti o tom, že okolo nás sú rôzne podoby zúfalstva. A v kostole zistíme, že Veľká noc nie je o mláďatkách, ale o zrade a zabití Krista, ktorý učil ľudí, aby sa mali navzájom radi, a skončil za to ako zločinec ukrižovaný na kríži.Po tomto zistení, o čom je veru tiež tunajší život, stŕpnu od hrôzy i tí najsilnejší . Málokto si v dospelom veku a jeseni života zachová

neskalenú detskú radosť

vo svojom pohľade na okolitý svet.A predsa sa to dá. Kto si zachová milosť Božiu v srdci a počas života robí pokánie za iných, ten bude radostne detsky ľúbiaci i keď bude jeho telo staršie, i keď videl mnoho boľavého a veľmi smutného. Zbehovia si vychutnávajú porážku.Zbití svetom, ufrflaní, umraučaní,sťažujúci sa, apatickí, obviňujúci, sklamaní, nepoetickí, hluční, nehumorní…To sú tí,čo veľmi milovali vonkajší svet, a umožnili mu, aby sa do nich nasťahoval.Amatéri života.Zabudli premýšľať, miesto toho si vymýšľali, nafukovaním sa si namýšľali, a v starobe im zostane iba domýšľanie.Stratu detskej nevinnosti v duši prezrádzajú agresívnym hladom po ďeťoch a vnúčatách. A to len preto ,lebo zabudli truľkovia na to najpodstatnejšie: nasledovať Božieho Baránka v jeho veľkej obeti.Vrchol dospelosti je detský stav ducha.Ten sa neklame, že je dohotovený.Ak sa má dostať muž z detsko-mládeneckého stavu do pravej mužskej zrelosti, tak jednoducho príde čas a toto si v živote veru musí absolvovať.A žena má v tom duchovnom boji mužovi pomáhať svojou spoluúčasťou.Ako Mária, ktorá verne stála pod krížom. Tam, kde sa má zrodiť normálny človek, tam majú byť zjednotení v láske muž a žena. Otec a matka. Muži sa bez žien nestanú otcami, ale octami.Preto mal ozajstný svätý aj nejakú svätú kdesi nablízku. Ak ste svedkami otrasných vecí v spoločenstve, vedzte, že za tým je nejaké dlhoročné skryté vyčíňanie spirituálnych homošov, lesieb, pedofilov.

 

Životu treba dať PORIADOK.

Nekriviť poranenú prirodzenosť, ale milosťou ju narovnať, uzdraviť a pozdvihnúť k nebesám. Kristova Láska to s nami myslí vážne. Priemieňa nás na vznešených. A toho, kto na ňu vážne neodpovedal, zdrapnú postupne temné sily. Naštopajú ho pilinami a vykvasí na debila.Dogebrí sa sám.

Jeho vnútro bude obsadzovať tzv. dočasná japonská vláda, ktorej prezidentom bude Harašimu, premiérom Šidilidi a predsedom parlamentu Kakanato. Ministrom financii Šiditaky, ministrom vnútra Mocehoto, ministrom kultúry Jetobulo. Ministerstva zdravotníctva sa ujme Očipuči, ministerstva práce Máhysáki a ministerstva obrany Akýsi Vypisito…

Čiže záver karnevalu bude pre hlupákov poriadne komický, a tiež i tragický. Nech nás len učí jemne inteligentný humor Ducha Svätého. Nesvätých duchov čakajú extrémy.Po rehleniach strašidelne zvážnejú. 

  

65. PREČO MILOVAŤ NEPRIATEĽOV ?

 

Ako had sa plazia niektorí jedinci a striehnu na pätu, čiže na vhodnú chvíľu či slabé miesto tomu, kto s nadšením koná niečo užitočné. Potom ho do tej päty uštipnú a vstreknú prudký jed.Ten naivného nadšenca privedie do stavu, kedy sa chce vykašlať na všetkých a na všetko. Ten zákerný jed má meno ľahostajnosť. Každý kto chce slúžiť a pomáhať dobrým zámerom v spoločnosti a Cirkvi sa s niečím podobným stretne. Týmto jedom sú naplnení tí, čo sa plazia po zemi, čiže sú zameraní iba na pozemské záujmy. A rôznych jedov sú plní preto, lebo nežijú poriadne duchovným životom. Možno ich poštípal niekto iný. Možno svoju sepsu v krvi poriadne neprečistili. Možno sa totálne spi- rituálne zanedbali. Čo s tým, ak sa do nás táto pliaga smrti dostane? Tá sa na potešenie temných síl dostáva a rada napchá práve k tým najhorlivejším a najcnostnejším. Vtedy treba nechať každú robotu a poriadne sa z toho, ako pri telesnej chorobe, vyliečiť. Zobrať lieky samoty a infúzie modlitieb.

 

 Najlepšie rozpúšťadlo všetkých jedov je sv.ruženec.

Je tu veru duchovná vojna.Temno útočí na tých najlepších na druhej strane barikády. Kto nevie o čom píšem, tak sladko spí. Zlodeji dobrej nálady sú všade. Pozor na nich.Najprv chcú unaviť a potom uštvať. Lampu viery chcú vykradnúť o olej nadšenia a hľbky. Prečo ich máme milovať, to však neznamená si s nimi padať do náručia, je aj to, že nás upozorňujú na naše slabé miesta.Na tzv.pätu. Nezakrytú slabinu v našom duchovne. Neraz sa stane, že usmievajúci sa priateľ nám naše slabé miesta prehliadne, ale útočiaci nepriateľ, tomu akoby čosi vnukalo, aby sa pustil presne tam, kde nás to „položí.“ A za toto je naozaj milovania hoden. Vyspelí duchovia nevyhľadávajú neustále tých, čo ich potľapkávajú po pleci. To robia iba duchovní učni. Tovaryš cíti, že v problémoch jeho viera rastie. Majster, ten sa rôznym, pre učňov navonok hrôzam, priam teší, aby dokázal svoje majstrovstvo. A svätec preto, aby si odskúšal, či jeho svätosť nie je iba predstieraná.

 

66. ABY SME SA NESTALI

OBEŤAMI SVADBOHOLIZMU.

 

Predstavte si svadobné zhromaždenie v katedrále. Všetci pekne oblečení. Kňaz povzbudí prítomných patetickou kázňou o hodnote vernosti. Všetko prebieha podľa kostolného poriadku. Ženích s nevestou si nasľubujú hory – doly. Svadobný pochod ich vyprevádza von, kde by sa ženích zahľadel na inú ženu s veľkým poprsím až tak, že by mu sánky spadli. Hoci ide iba o ľahký hriech, ako by sa asi cítila nevesta? Asi by mu dala kyticou po hlave. A ako by sa cítil ženích a jeho rodina, ak by si nevesta odskočila počas svadobnej zábavy zašpásovať si i iným fešákom? Asi tak sa cíti Duch Sv. v nás, ak sme neverní v ľahkých či ťažších pokostolných nevernostiach. Myslím tým modlárčenie v storakých podobách. Čiže to, že svoju najväčšiu lásku a pozornosť, ktorej sme schopní, dávame stvoreniam a nie tomu, komu patrí: Stvoriteľovi.Zachovať si čisté srdce znamená totiž dať si pozor presne na toto. Neraz naše svadby zakrývajú iba naše spoločné modlárstvo. A potom sa čudujeme, že máme toľko vtipov o ľudskej láske, ktoré iba nadľahčujú často ťažobnú rodinnú reality show.Preto je tam toľko trápenia a sľz. Začína to rozjarenou zamilovanou opitosťou a končí veľkou osamelosťou u žien a zatrpknutosťou u mužov. Málokto skúma, prečo je to tak. Málokto z mužov sa úprimne modlí pred sobášom, či náhodou nežiada za manželku tú, ktorú Božie plány neurčili niekomu inému . Niektorí to zistia až po troch deťoch. Máloktorú zo žien napadne, ako sa asi cíti pravý Ženích pri jej silných bábetkových záchvatoch.Neraz sa stáva,že mladý človek je pod tlakom svojej rodiny, ktorý ho núti plniť rodové programy s nesvätým pozadím. Tie túžia veľmi silno po vnúčatách.Po detskej nevinnosti, o ktorú sa pred rokmi unáhlene a polofrajersky pookrádala, a v malých detváčikoch si myslia, že k nej ľahko prídu.Prídu, ale iba dočasu.Podobne nachvíľu si vyrieši svoje chúťky nepravý manžel, ktorý si myslel, že v tele svojej ženy našiel tú konečnú drogu, ktorá ho trvalo nasýti. Zakrátko zistí, ako sa zmýlil. A podobne sa zmýlila i mladá pani, keď si myslí, že tá najväčšia istota a antiosamelín, aké môže mať, spočíva iba v pozemskej rodine. To, čo spomínam sú tie modličky, s ktorými si zákonite „posmilnia“ tí, čo nedali prvé miesto v srdci Bohu. Ak na toto nebezpečie modlárstva neupozorní kňaz, a začne dávať najväčší dôraz na veci v manželstve druhoradé a treťoradé, čiže na rôzne veci telesné, materiálne a iba fiktívne, prezradil by iba svoju neprofesionalitu. Katolíckosť nepohŕda nijakou z oblastí života. Venuje sa čestne každej.Ale má bedlivo strážiť veci podstatné a má im dať oveľa väčšiu vážnosť ako tým nepodstatným záležitostiam. Jednou s najväčších modiel, ktorú ľudia hlboko uctievajú je svadba. Preto zažívajú toľko trpkého octu v tejto oblasti po hltaní zákuskov. Pozemská svadba nie je našim konečným cieľom. Je a má byť predobrazom a prípravou na svadbu nebeskú. Kde sa sobáši ľudská bytosť s Kristom, Pravým Ženíchom. Preto sa praví manželia neponáhľajú ani s párením ani svadbením. A dávajú pozor, aby si neurobili jeden z druhého „boha a bohyňu“. Ani zo svojich detí a vnúčat bôžikov, čiže absolútne hodnoty bytia. Či pachtenie sa muža po sexe a ženy po bábätku je sviatosť ? Začal s kresťanstvom ten, kto miluje 1O x viac ako Boha svojho manžela? Viac svoju manželku než Cirkev.Nadovšetko svoje deti? Modla je veľká hodnota, ktorú nerozumne povyšujeme nad Boha. Kto si dá na to pozor, vyhne sa mnohým sklamaniam. Tí, čo tajne modlárčia, sami si takto programujú svoje budúce tresty. A odovzdávajú tieto„dedičstvá“ako rôzne tlaky na svojich potomkov. Tá pravá svadba sa začína úprimným odovzdaním sa Bohu. Kde on miluje v nej Pannu a Matku, a ona v ňom Pravého Ženícha. Muž so ženou majú vydržať až do smrti. Tá môže byť nielen fyzická, ale i citová, ,morálna či náboženská. Pravej láske ani smrť neublíži. Boh a jemu verná bytosť posielajú lásku aj tomu, kto neverne zlyhal. Kto modlárčil, prejde zo zamilovanosti do stavu závisti a nenávisti. Chyba, ktorej sa nevyhne väčšina, ktorá podceňuje vieru, je náhlenie sa v spojení s druhým pohlavím. Toto spojenie sa pociťuje ako spásonosné. Ide totiž o zážitok zjednotenia. Človek sám je bez svojho doplnku ako ochrnutý. A pri láske k inému pohlaviu je zrazu ako očarovaný.Zažíva konečne radostnú kompletnosť.Keďže sa tu plodia aj deti a tvorí rodina, dáva to zmysel a ľudí to robí aj zodpovednými.

 

Rozčarovanie sa však dostaví za krátky čas. Muž zistí, že je vitamínami svojej manželky akýsi predávkovaný a začne vyhladovane pokukovať po iných ženách.

 

Ju zas stále častejšie bolí hlava z mužovho stále väčšieho smädu po uspokojení. A čím má väčšie ego, tým duchovná žena viac trpí a odháňa ho od seba, a potešenie nachádza v starostlivosti o detičky. Neduchovný muž z nej utvára stále ostrejšiu sekeru.

 

Málokto tie tlaky vydrží.Preto sa dosť ľudí rozvádza.

 

To sa deje tam, kde podcenili modlitbu a obetu.Samoláska si hľadá pohodlnejšiu partnerku či partnera a je teda hrozné, ak sa tieto hriechy rodičov hádžu na potomstvo. Eštehoršie je,ak si niekto zrealizuje aj po fyzickej stránke vzťah k rovnakému pohlaviu. Tu sú záchranouou iba platonické vzťahy. Ak sa to nedokáže, rastú hriešne egá a zväčšujú sa trápenia. Rozklad ducha po vystriedaní mnohých z opačného pohlavia a potom aj niekoľkých z toho svojho končí vyhladovaním po tom, čo bude inten- zívne chýbať: po deťoch. Boh netvorí pedofilov. Rodia sa ony sami za dlhoročnej hriešnej spoluasistencie toho, kto zabudol v erotike brzdiť. Tak tento hrozný scenár by sa mal vyhnúť tomu,kto si ľudskú lásku nedáva na prvé miesto. Tomu sú vzácnymi prostriedkami čistota, panenstvo a celibát. Viacerí duchovní manželia zistili, že im po rokoch sex prináša iba problémy a zvolia si bratskosesterské vzťahy.Čiže partnerský druh celibátu. A sú v ňom šťastní. Toto by mal byť náš cieľ: tešiť sa z Božej prítomnosti v sebe i vo vzájomných vzťahoch. Erós je v nám v tom pomôckou. Ak budeme žiť pravdu, nebudeme ho mať za nepriateľa, lebo nám napomáha stať sa novým človekom. Kto žije v lži, ženie ho to k svadboholizmu s človekom starým a neskôr aj úchylným

 

SLOVÁ NA ZÁVER.

 

Na svete je veľa bolesti. Napriek všetkému je každý náš deň Božím darom. Keďže utrpenia sú veľké, musí existovať ich protipól, veľké radosti. My Kristovi služobníci vieme, že po Veľkej noci príde Veľké ráno. Bolesť nám iba pripravuje miesto pre ozajstné radosti. Kto sa odovzdá do Božích rúk, bude mu neraz do plaču. Ale za istý čas, a už tu, to bude stáť za to. Nech nás nemýli a neznepokojuje fakt, že nie je veľa tých, čo to chápu a zvolia si úzku cestu do Života. A je mnoho tých, čo idú po tej pohodlnej do stále väšieho trápenia. Či nie sme pozvaní na Baránkovu Hostinu všetci?

 

 

 

A KTO SI VOLÍ POHODLNEJŠIU, ĽAHŠIU CESTU,

PO ČASE SÁM ZISTÍ, ŽE SI ZVOLIL

NEROZUMNÚ OBCHÁDZKU.

CESTU DLHŠIU A ŤAŽŠIU.

 

 

 

Sedembolestná Sv.Panna

  

 

Príčina našej radosti, pomáhaj nám spoznávať aká je naša autentická cesta k Bohu, a zostať Božiemu plánu v našom pozemskom živote verným, aj vtedy, keď sa nám darí, ale i vtedy, ak k nám prídu ťažké chvíle.

  

 

Čerpané  aj z týchto prameňov

 

 

1. Mt 3,11 2. Mk 10,38 3. Pavol VI. Evangelii nuntiandi, VII,76 4. Obrad pomazania chorých, KSFX, Badín,2005,str.39 5. Mt 16 kap. 6. Deus caritas est, 1.časť 3 – 11 7. Teologie tela, Paulínky, Praha, 2005, LXVII, str.308 8. Katolícke noviny, 2007, č.18, str. 7 9. K.Schatz SJ,Dejiny pápežského primátu,2001,Brno, str.60- 62 1O.Jan Pavol II. Fides et ratio 11. Jn, 9. kap 12. Jer 2,13 13. Richard Rohr, Slobodní od slobody, Zrno,1997,str.148-149 14. Boh a svet, Rozhovor s kardinálom J.Ratzingerom, str.263 15. Lev XIII., Rerum novarum 16. Katolícke noviny, 2007, č.11, str.3 17. Deus caritas est, 2.časť, 31,b 18. Zj 14, 4

 

 

 

 

Z tajného vatikánskeho archívu

Z tajného vatikánskeho archívu

 

Ja nie som dôležitý

Pri návšteve Poľska pápež Ján Pavol II. povedal skandujúcemu davu mladých, ktorí opakovali nahlas zostaň s nami, zostaň s nami: „Ja nie som dôležitý. Dôležitý je Kristus. A ten ostáva s Vami.“ Hľa, aký krásny človek. Hoci bol pápežom, nebol opitý svojou funkciou, ani sám sebou. Povedal triezvo a pravdu. Neviedol iných k nasledovaniu seba samého, ale ku Kristovi. A to je znak správneho učeníka, pravého kresťana a poriadneho chlapa.

 

Česť Veľkému básnikovi
Vraj sa preriekol, keď niečo povedal o pokore: „Najpokornejší z pokorných skončil na kríži, pretože sa vzpriečil. A takýchto po ňom boli celé zástupy. Pokora nie je na to, aby eliminovala protest, keď je nutný.

Skutočná múdra pokora je o čomsi celkom inom. „
„Až v starobe zistíte, že bytie je zázrak.“ Bol to asi náš najväčší básnik. Písal roky o slovenskej duši. Akoby bol hovorcom duše slovenského národa. Mimoriadne citlivý, s charizmou múdrosti, pokorný pred bytím, poeta s trochu trpkou príchuťou bolesti, ktorá dodáva jeho tvorbe šťavu. Dokázal, že patríme medzi poetické veľmoci. Veľký básnik Milan Rúfus.

 

Kto verí a kto nie
Kto je veriaci a kto neveriaci? Zdalo by sa, že veriaci je ten poslušný, čo prijíma sviatosti a neveriaci ten, kto to nerobí. Pravda je však taká, že to bude aj inak. Prídu v živote ťažšie skúšky, než je zachovávanie liturgie. Bude to v medziľudských vzťahoch aj pri prenasledovaní ľudí neľuďmi. Ten, kto sa zachová zbabelo a chrapúnsky, ten je neveriaci. A ten, kto zostane človekom s charakterom je veriaci. To sú tí, čo majú Boha pri sebe a tušia, že po smrti niečo bude. Nie niektorí z tých, čo sa tvária, že ho majú, ale žijú podvod. V trest a odmenu po smrti v skutočnosti neveria.

 

Poslední budú prví
Za prvú sväticu Austrálie bola vyhlásená Mary Mac Killop. Unikátna je v tom, že ju biskup exkomunikoval z Cirkvi za to, že nekryla, ale chcela odhaliť vyčíňanie pedofilného kňaza a ten nehodný biskup ho asi kryť chcel. Stal sa tak spolupáchateľom. Keď sú muži zbabelí, príde im na pomoc odvážna žena. Aj tento príbeh svedčí o tom, veru aj otrasné veci sa niekedy dejú za tým našim falošne svätým dekórom. Všimnite si, že v katolíckej Cirkvi sa dejú tie najhroznejšie ale i najúžasnejšie veci.

 

Kríza v Cirkvi, či skôr v tvojej hlave?
O kríze v cirkvi hovorí ten, kto sám prežíva krízu zo svojho nedospelého vnímania. Neraz ide o romantické zamilovanie sa do dievčaťa, plného ružovučkých snov, polodospelých, hyperomantických predstáv o láske a živote. Manželská realita dá tomu budíček. Rozčarovanie je také veľké, aké bolo očarenie v počiatkoch vzťahu. Tzv. manželskú krízu treba brať nie ako dôvod na rozvod, ale pozvánku na vyššiu úroveň vzťahov. Niečo podobné môže zažiť aj kňaz voči Cirkvi. Zbabelci odchádzajú, ba niektorí Matku Cirkev po odchode ešte aj opľujú. Poriadny chlap bojuje a vytrvá. Pravá Cirkev rastie a má od krízy ďaleko aj vtedy, keď jej väznia či zabíjajú tých najlepších.

 

Hlas laikov
Pred začiatkom sv. omše sa skoro vždy niekto z veriacich začne modliť. Väčšinou sv. ruženec. Väčšinou je to dôstojné a správne. Akoby to pripravilo a presvetlilo vzduch predtým, než sa ide ohlasovať evanjelium. Treba ľuďom – laikom dať priestor, ako byť v liturgii úžitočnými. Čo len môžu, to nech zoberú. Nech aj ich hlas počuť v kostole, nielen kňazov. Aj keď počujeme všelijaké falošné tóny, pri tých modlitbách to nevadí, to sa postupne doladí. Nech je pastorácia aj evanjelizácia tímová práca, nie iba nás kňazov. Tak nás to vyzýva aj II.Vat.koncil aj pápeži.

 

Jedno zo svedectiev v nemocničnej kaplnke
V sobotu po sv.omši dávam tomu, kto chce priestor, aby povedal, čo zažil. Prihlásil sa raz pán Pavol z Fončordy. Bolelo ho veľmi v uchu. Vyšetrenia , liečba, operácia. Bolesť však neodchádzala. Znovu vyšetrenia, lieky, operácia. Nepomohol ani najlepší odborník na danú oblasť. Po tejto neľahkej a nie krátkej krížovej ceste napadlo istú pani doktorku, že problém môže mať korene v zuboch. A ozaj. Tam bolo hnisavé ložisko, ktoré prerážalo ako prudká bolesť do ucha, ktoré však bolo v poriadku. Tam sa to vyčistilo, bolesť prestala. Intuícia, ktorú tá pani dr. zachytila, bola podľa môjho názoru vnuknutím Ducha Sv., ktorý si tento brat vymodlil sv. ružencom.

 

Polopokoj – polohektika
Ak niekto nežije radikálne vieru, čiže neodpovedá na Veľkú Božiu Lásku svojou veľkou láskou, ten, či tá budú samopotrestaní polopokojom. Čiže určitou formou spirituálnej schizofrénie. Táto schopnosť je vlastne aj polonešťastím, polospokojnosťou. V Apokalypse sa nazýva i vlažnosťou a Boh hovorí, že ich „vypľuje“ z úst. Čiže nevojdú do Božieho sv. pokoja, do blaženého stavu bytia, ktorý sa dá zažiť už tu ako predchuť neba.

 

Necudný svet.
Čím viacej smilstiev, tým je menej medzi ľuďmi úcty.
Najprv sa ohadzujeme šľahačkami a potom hnojom. Híkajúci a nafukujúci bulvár je iba náhražka za naše nepokánie. Je to čistička odpadových vôd vo svete.

Na spoločenskom okraji, ale v duchovnom centre
V diecéze máme farností lepšie a živšie, ale viac ich je menších a nájdu sa aj biedne. Za 20 rokov som bol dávaný nie do centra diania, ale na okraj. O tých biednejších farnostiach niečo viem. Teraz zastávam miesto kaplán kaplána. Svedčí to o tom, že som nebol biskupov obľúbenec. Aj ma občas postihla sebaľútosť. O tej nebohý spolubrat Janko Zentko povedal, že je skrytou pýchou. Zamyslel som sa, mal pravdu. Až prorocky silnú. Som muž modlitby a tak som to premenil. Duch svätý ma učí, že posledné miesto v diecéze je cenné. Vzácnejšie, než tie miesta popredné. Boh tam obdarí svojho služobníka oveľa viac. Keby sme to vedeli, bola by bitka o posledné miesta…
To je tá Galilea, v ktorej nás čaká Vzkriesený Pán.

 

Menej slov je niekedy viac.
Jednou z povinností kňaza je povzbudzovať. Ak ľudí, čo počúvajú kázne iba znechucuje a deprimujúco zhadzuje, tak je chorý. Treba ho napomenúť. Mal by ísť na liečenie. Dopočul som sa o kolegovi Martinovi, že sa to už nedá počúvať, čo hovorí. V nedeľu ráno som si privstal a išiel som si ho vypočuť. Bolo dobrého pastiera a povedal jednu z najkrajších kázní, akú som si kedy vypočul. Že ovečky treba mať rád, aj že za nich treba trpieť. Pokorne, múdro, stručne. Zostal som i na oznamy, a asi ľuďom vadí to, že boli pridlhé. Katechizoval v nich vari 15 min. až niektorí nervózne ušli pred požehnaním. Veru menej je niekedy viac. Nedeľnú liturgiu treba zvládnuť do hodiny.

 

Zmysel života
Istý budhista Marek povedal, že jeho zmyslom života, teda momentálnym, je „prežiť.“ Na ten hlbší vtedy asi ešte neprišiel. U ateistu Paľa je tým zmyslom „poznávanie.“ U istého Milana „hľadanie.“ U niektorých podľudí je to „zabaviť sa“ U pijana „zabudnúť.“ Väčšina svätcov by odpovedala: „ Plniť Božiu vôľu.“ Pre mňa je to plniť si svoju hlavnú povinnosť.

 

Koľko pekného a koľko škaredého?
Koľko je na svete pekných vecí oproti tým škaredým? Zvyknem sa to niekedy opýtať a dostávam rôzne odpovede. 50 % a 50 % u jednej pani učiteľky, 30% škaredých a 70% pekných. Sú i takí, čo povedia, že zla je viac, než dobra. Ani netušili, že tá otázka je chyták, ktorý prezrádza mnoho o nás. O tom, koľko pekného a koľko škaredého v sebe máme, toľko si všímame toho aj mimo seba. Pri zamyslení sa nad životom som presvedčený, že toho dobrého je už tu 99 % a škaredého 1 %. Prejav života je 99 % a prejavov smrti 1%. Len si napríklad uvedomte, koľko je napr. krásnych rastlín, zvierat a živočíchov a oproti tomu koľko je nepodarkov či zdochlín.

 

Tri celkom odlišné pohľady na Afriku
Bol som na prednáške jedného slováka zdravotníka o Afrike. Najčastejšie slová boli katastrofa a hrozné. Myslím si, že ináč žoviálny starší pán, preháňal, aby zaujal. Akoby mu chýbala láska k domorodcom, keď ich mal iba za primitívov a nekultúrnych. Vôbec nespomenul niečo pozitívne v ich živote. Rozprával dve a pol hodiny zaujímavo, bez nudy, ale akoby posmešne. Akoby išlo o poloľudí. Nemal som z toho nadšený pocit. Akoby sa predvádzal, a nad černochov povyšoval. Je dosť trápne, ak niekto pomáha a zachraňuje životy, robí mnoho dobrého, ale nie je duchovným životom zbavený ega sebaoslavy.
Na inej prednáške hovoril o Afričanoch zdravotník čech, ale s úctou. Ako sa máme od nich čo učiť. Ako je ich imunita oveľa silnejšia než naša. Ako ho ich chudoba obohatila. To vraj nečakal. Ako sú oveľa radostnejší hoci musia ísť ďaleko po pitnú vodu, niekde aj niekoľko kilometrov. A potom si obyčajnú vodu, teda aj život, viacej vážia. Toto nás tu ani nenapadne, hoci piť potrebujeme všetci. Ako v tých krajinách ľudia denno-denne čelia ohromným nebezpečenstvám s pokojom a dôverou, kým na západe už akýkoľvek náznak podobného rizika splodil paniku. Ako sú oveľa psychicky od nás zdravší, lebo sú viac v prírode. Tento lekár z Prahy išiel do Stredoafrickej republiky, mali ho na fakulte za blázna, lebo robiť kariéru inde a za viac, a predsa je krásne, že išiel k chudobnejším. A tam si primitívi vážia lekára viac, než inde, tzv. inteligenti. Pred nebom to bude väčšia zásluha. Je tam viac nástrah v podobe levov, škorpiónov, hadov, či mravcov, a to učí obozretnosti. Aj krokodíly v riekach sú zaujímavým symbolom, že v niektorých vodách pozor na predátorov, ktorí nás môžu zhltnúť. Aj Benedikt XVI. pri ceste do Afriky si všimol, že je tam oveľa viac radosti a prirodzeného tešenia sa zo života ako v unavenej, rozmaznanej a bohatej Európe, v ktorej dýchame stále intenzívnejší depresín a mamonín. A pijeme necudnosťou intoxikovanú vodu z vodovodu.

 

Choroba ako pripomienka na našu smrť
To, že ochorieme nám pripomína fakt, že raz umrieme. Keď je človek zdravý, tak na smrť nemyslí. Ak na ňu niekde pri pohrebe myslieť musí, tak sa ho to príliš nedotýka. Neprecíti to. Uvedomuje si to iba zľahka, akoby letmo. Ale keď ochorie a keď to bolí, vtedy ide náš pocit do hĺbky. Preto tí, čo si niečo natrpeli sú hlbší a na život citlivejší. Ostatní sú povrchní a akoby žili iba plytko, z časti a nie naplno. Kto chce žiť naplno, musí žiť aj duchovne. Musí si svoje odtrpieť, koľko mu prirodzené či nadprirodzené dianie nadelí. Až takto si bude človek vážiť i zdravie i Darcu života. Bolesťou asi splácame dlžoby svoje, aj dlžoby iných.

 

Sloboda je poslúchať Boha
Túto veľmi presnú definíciu, čo je vlastne sloboda, priniesol na svet filozof Seneca. Bol to nekresťan a doplniť ju hádam treba podstatne v tom, že o akého Boha ide. Lebo u jedného je boh vnúča, u druhého komunistická strana, u tretieho vlastné ego a rozum, u ďalšieho zákony karmy. U nás katolíkov je to Otec, Ježiš Kristus spolu s Duchom Svätým. Kto ho v Cirkvi správne poslúcha, ten by mal dôjsť v tejto službe ku kráľovskej slobode. Kto sa zotročí, poslúcha nie pravé božstvá.

 

Idolatria
Ak nebedlíme a uletí nám podstata života, tak tú najväčšiu lásku, ktorej sme schopní, dáme niekomu a niečomu, čo nie je Boh. Je to bôžik, alebo modla. Moderne povedané idol. Ten, ak túto megapoctu príjme, je otázka času, kedy sa z toho zblázni. Teda, začne blbnúť. A to, čím sme zhrešili, presne tým bôžikom budeme aj potrestaní.

 

Boh v NZ a SZ
Abrahám chcel obetovať, čiže rituálne zabiť svojho syna Izáka, ale anjel zadržal ruku, aby to neurobil. Stačilo to urobiť v srdci. Zrieknuť sa svojho dieťaťa, čiže toho najcennejšieho, kvôli Bohu. A to bol Starý zákon. Boh v Novom zákone bol oveľa akoby ukrutnejší, lebo syna obetoval v skutočnosti. Aj mnohých svätých mučeníkov, čiže Boh v SZ nebol až taký „krutý“ oproti NZ. Je to riadne tajomstvo, prečo On mnohé Veľké piatky dopustí. Asi preto, že vie celkom naisto, že príde Nedeľa a Veľké vzkriesenie. O to mi vieme ako ľudia veľmi málo. Vnímame iba pozemským pohľadom, a preto sa nám to zdá kruté. Viera nás učí vnímať nebeským pohľadom.

 

Rôzne druhy čakania
Ten, kto nechce na nič čakať, a uteká pred čakaním, ten je v pekelnom stave mysle. Chce všetko hneď a rýchlym tempom. Veru nežije, ani si dary života neváži, ani okamihy neuvedomuje. Koho čakanie bolí, ten je v očistci. A kto si ho vychutnáva, teší sa na to, čo príde ako dieťa, ten je v nebeskom stave. Presnejšie povedané, dozrel.

 

Špeciálne čnosti v samote i v spoločenstve
Videnia Márie Valtorty o nanebovzatí sv. Panny sú inak podané, než u blahoslavenej Kataríny Emerichovej. To znamená, že ich človek berie nie ako sv. Písmo, ale s rezervou. Je tam dosť omáčky a ťažko povedať na koľko percent je to pravda. Ako čítanie je to však výborné. Natrafil som na vetu, že v samote sa dá priučiť osobitným čnostiam. Veru, tu sa naučíme niečo, čo nám nedá spoločnosť ľudí. A opačne, v spoločenstve sa učíme a iba tam naučíme čnostiam, ktoré nám samota nedá. Preto je potrebné jedno i druhé. Rozumne, vyvážene a prirodzene. Takto sa pracuje na pravých pokladoch.

 

Za keľo?
Za výmenu autokľúča v servise chcú 150 €. Aj pán, čo mi to vravel, povedal, že je to zderstvo. Istá milá pani mi ho vymenila za 35 €. Za výfuk chceli v servise 400 €, vedľa v obchode 15O € a kamarát Miško mi ho zavaril a opravil zadarmo. Posielal som raz v živote 10 kg balík do Ríma. Jedna firma za to chcela 188 €, druhá 140, tretia 100 € a nakoniec som to poslal cez GLS Zvolen za 57 €. a to sa ešte vrátil cez pol Európy, vraj treba napísať sprievodný list k alíku, že ide o dar, lebo Vatikánska pošta to bez toho nezoberie. Dobré je najprv sa informovať. Až potom platiť. Kto vytlčie iných viac, ten je „in“ a úspešný ? Trhové hospodárstvo je o tom, že trhni čo môžeš? Alebo ošklbať až na kosť a na škodu ostatných?? 

 

Hriešiky, hriechy a hriešiská
Máte aj hriechy, či len hriešiky? – pýtal som sa na jednej izbe. A tu odpovedala jedna pani: „Ale ja mám aj hriešiská.“ Nie je niekedy ľahké rozlíšiť, čo je ľahký hriech a čo ťažký. Je to napr. ako s ľahkým poranením a ťažkým zranením. To drobné porezanie, odretie, popálenie si človek ošetrí aj sám, ale ak treba operáciu, na to treba odborníka, chirurga. Tak to asi bude podobne aj s hriechmi a hriešikmi. Tie malé si čistíme na začiatku sv. omše sami, tie vážne treba vyznať v spovedi a poprosiť o rozhrešenie. Bola by hlúposť žiť v ťažkom hriechu.
Je to vlastne ukrutnosť páchaná na sebe samom.

 

Umenie uvažovať
„Vo formácií kňazov a teológov má však najväčší význam filozofia v užšom slova zmysle – metafyzika, umenie uvažovať, vidieť pravdu v celistvosti.“ Povedal z Ríma kard. Zenon Grocholewski a upozornil, že zmätok je, ak vo filozofii je každá humanitná veda ako psychológia, sociológia, literatúra, či jazyky. „Obsahujú všetko okrem filozofie.“

 

Úplne rozdielne nesenie kríža
Na nemocničnej izbe sa stretli dva kresťanské svety. Dve slovenské matky, obe katolíčky. Staršia mala zlomenú ruku a mladšia nohu. Tá staršia sa neustále sťažovala na svoju bolesť a tá mladšia ju ticho obetovala cez Krista Otcovi. Dal som im obom eucharistiu. Sebaľutovanie u staršej neprestalo. Hovoril som jej trpiacom Ježišovi o zmysle nášho kríža alebo o jej mladšej susede, ktorá si svoj kríž trpezlivo nesie. Ale márne. Pesničku „To je hrozné, strašné príšerné, ako ja trpím “spievala stále o pol tóna vyššie. Tak som ju nechal. A táto návšteva je vynikajúcim príkladom do kázne ako celkom opačne prežívame vieru. Tak asi aj celkom inak budeme prežívať vzkriesenie.

 

Umenie stíšiť si vôľu
Tajomstvo duchovného života je v zriekaní sa v srdci. Matka Tereza to krásne vystihla, že mnohí rozmýšľajú čo by Bohu dali, a ona rozmýšľa čoho ešte sa má kôli Kristovi zriecť. Všetko na čom nám najviac záleží by sme mali odovzdať v srdci Kristovi, dokázať sa toho zriecť, najmä tú lásku či túžbu, na ktorej nám najviac záleží. To je asi tá chudoba v duchu. Je to pravá sloboda. Cez toto umieranie sa rodia ďalšie Božie zámery.

 

Iných osloví iba to, čo máme prežité
Bol som slúžiť sv.omšu v rádiu Lumen a hovoril som o kolegovi Jozefovi, reverendovi z Kanady, ktorý pocítil adoptovať si 15 r. chlapca z detského domova. Tamojší biskup bol rázne proti takej novote u kňazov. Zaujímavé že Ján Pavol II. mu to povolil. Po jeho príklade si ľudia z farnosti adoptovali deti z detského domova. Zo 6OO ich ostalo 50. Ostatné si vzali do svojich rodín. V Cirkvi sa dejú mnohé zaujímavé veci. Je vari dobré o nich informovať. Možno inšpirujú ďalších. Uvedomil som si však do hĺbky, že ak naše kázne majú ľudí osloviť a pohnúť k činom tak musíme svedčiť a doložiť svoje reči skutkami. Ohlasovanie evanjelia by bolo nepoctivé ak by sme poslucháčov zaujali iba atraktívnymi príkladmi kdesi z Kanady. Napr. svedectvo o adoptovaní si cudzieho dieťaťa je poctivé iba od toho, kto sa na takéto dobrodružstvo naozaj odvážil, a nie odo mňa, ktorý to iba počul či čítal, a ide iným hneď o tom kázať. Naše Slovo bude živé vtedy ak bude žité. Hovorme to, čo žijeme. A Duch sa bude iných dotýkať.

 

Nečistota pretvárky
Nečistota nie je iba v pohlavných veciach, ako si naivne možno myslíme. Pred pohlavnými majú byť veci hlavné. A tam má podstatu i čistota. Sv. Cyril Jeruzalemský nám krásne v breviári pripomenul aby nás nepristihli, že máme na svedomí nečistotu pretvarovania.

 

Pozor na stratu panictva duše a ducha
Byť úprimný je základ. Utekám pred spoločnosťou, kde sa treba neúprimne dorábať a hrať na niečo, čo nie som. Mám pocit, že ak niekto trávi roky v tomto štýle, tak stratil svoje duševné panictvo. A ak by sme v Cirkvi robili niečo pre vonkajšie výhody a nežili by sme originálny Boží Plán, čiže Jeho Sv.Vôľu s nami, stratili by sme panictvo duchovné. Kristov Majestát je veľký. A znesú ho iba panici. Definuje sa to v Zj 14 kap.že to sú tí, v ktorých ústach sa nenašla lož. Teda nie panici a panny v asexuálite.Tak je to v Apokalypse. Myslím že sa tu myslí na panenstvo vnútra oveľa viac ako tela. Vážna vec…  Ale odovzdať panenstvo tela, ako svadobný dar, zostane krásnym ideálom aj vtedy, keď by ho dodržala stotina populácie. Vraj to zvláda asi desatina mladých.

 

Na stráži proti skriveninám
Curvó je po latinsky pokriviť. Presne toto chcú urobiť temné sily s človekom. Kristus je tu preto, aby sme nezabudli na to, čo je normálne. A aby sme v spolupráci s ním rástli vo vnútornej kráse, dobrote a pravde. A aby sme boli nie duchom krpatí, ale veľkí. Kto tak nerobí je ohrozený, že sa pokriví, alebo je už skrivený, a ani to o sebe nevie. Bratské spoločenstvo, fraternitas sacerdotalis, má dôležitú funkciu v našom živote. Je zrkadlom.

 

Krstite ľudí
Krstiť ľudí neznamená iba ich oblievať vodou. Je to aj ponárať /lat. baptiso/i ných do hlbšieho pochopenia života. Oslovovať ich Slovom, nie iba krasorečnením a táraním. Poriadne si niečo odtrpieť, a nie iba vymýšľať nové krížové cesty. V pokoji na niečom pracovať je lepšie než nadbytočné cesty.

 

Bratsto a bratríčkovanie
Na bratov by sme sa iba hrať nemali. Benedikt XVI. to nazval bratríčkovanie. Tetkošovské vzťahy, kde sa nepovie holá pravda do očí, kde zazeráme na seba a ohovárame sa ako tetky a nepovieme si medzi sebou, čo voči sebe máme. Kde sa najprv robíme akí sme dôležití a potom si robíme zo seba škodoradostný posmech. Toto je nie prvá liga mužov, ale mladšie dorastenky na chodúľoch, invalidnom vozíku a s pamperskami.

 

Kňaz ako majster v hermeneutike
Je našou milou povinnosťou dávať do kazateľského umenia, a to je jedno z najdôležitejších umení, tzv. hermeneutiku. To je veda hľadajúca pravý význam Sv. písma. Nielen vedieť Slovo recitovať, ale ho i správne pochopiť, vysvetliť a uplatniť. Ak má byť kňaz v niečom majster, tak v tomto. Chce to roky štúdia a poctivej modlitby. Nielen biblie ale mnoho poznámok pod čiarov od odborníkov aj iných kníh. Ku tomu pridať povzbudenie. Na to sa nemá zabudnúť. A ak sa dá občas aj jemne humorný nadhľad.

 

Boľavá samota
Jedna z najväčších bolestí človeka je jeho nekompletnosť. Cíti sa ako mrzák keď je sám a niekedy až šialene túži po partnerke. Ak ju nájde tak sa blažene usmieva. Ale iba dočasu. Každý raz zistíme, že iný človek nás uspokojí iba na chvíľu. Skôr alebo neskôr nás začne jeho prítomnosť čo ako naplnená vitamínami lásky a krásy akoby otravovať. Až po predávkovaní sa iným prídeme k poznaniu, že naše vnútro uspokojí iba Božia Prítomnosť. Prísť na to je Božia milosť. Kto stále zháňa ten ju asi nemá. Kňaz a osoba zasvätená Kristovi by mali byť v spoločnosti svedkami radostného tzv. single života, keď nie sme pripútaný na partnerku či partnera. Málokoho nájdete na fare samého. To je buď čudák alebo vyspelý duch. Bodaj by to druhé. Ostatní stále niekoho pri sebe potrebujúci žijú asi v strachu a v nie priateľstve so sebou. Žijeme v slobodnom stave pre Božie Kráľovstvo, čo neznamená aby sme pohŕdali ľudskou láskou a aby sme ju absolútne znegovali. To by bola chyba a neľudskosť. Asi aj pýcha. Viacerí si myslíme, že toto pochopiť a žiť patrí ku spirituálnej vyzretosti v nasledovaní Krista. A kto nevie o čom sa tu pojednáva, o tom by sa dalo úspešne pochybovať či pochopil do hĺbky evanjelium. Neraz obrovskou túžbou po partnerovi či partnerke vonku hľadáme náhradu za nedostatočnú lásku a vernosť k Bohu. Druhý človek však je iba kúsok Boha nie je to Boh. Keď ma zdrapla sebaľútosť v tejto oblasti, otvoril som majstra Eckharta a tá veta od neho mi vyrazila v dobrom dych: „Boh Ti nestačí, lakomec?“

 

Vraj sme málo akční?
Ktosi mi povedal, že v Cirkvi robíme málo akcií. Zdá sa mi to opačne. Málo akčný bol asi ten sťažujúci sa. Iba v Banskej Bystrici máme v Ne 38 sv. omší. Za desať minút sa dá povedať toho toľko, že rok máme čo robiť, aby sme to prežili. Zdá sa mi, že rozhadzujeme až priveľa evanjeliových semiačok. Nemusíme až tak plytvať Božím Slovom. Problém bude skôr v kvalite pôdy, ktorej bonitu nám treba pokáním skultivovať. A čím viac sa asi sťažujeme, tým viac sa ulievame pri osobnom pokání, prezrádzajúcom našu zvetralú lásku k Božiemu Kráľovstvu. A ak niekomu chýba nejaký iný druh akcie, nech hľadá. Ak nenájde, nech sám takú akciu vytvorí.

 

Prečo ľudí neoslovujeme?                                                         Aj tie najpravovernejšie naše slová aj najkvetnatejším slovníkom povedané iných nebudú hlboko oslovovať, je to preto, lebo ich zabúdame aj žiť. My sa nevieme ani spravodlivo nahnevať! Usmievame sa na vrahov nenarodených detí ako pupuškovia? Nikomu nikde a nikdy nepovieme evanjeliové beda! Sme nie učeníci Kristovi, vypálení v Božej pálenici, ale čajíkovia z polokresťanskej čajovne. A ak je niekto nie charakter, tak jeho ohlasovanie je neraz homeopatický odvar z boľavých nôh.

 

Nižší život musí ustúpiť vyššiemu
Nato, aby rástla burina netreba robiť nič. Tá sa vyseje aj sama. Ak chceme dať kdesi vyšší život miesto nej, tak potom ten nižší musí preč. Burina s koreňmi musí ísť von, až potom sa môže zo semien rodiť mrkva, paradajky či uhorky. Nestačí len pokosiť, ale treba prerýľovať a pôdu odburiniť. Niečo podobné sa deje aj v duchovnej neviditeľnej, ale skutočnej oblasti.

 

Budú chcieť umrieť a nebudú môcť
Sú spomenutí v Zjavení Jánovom. Túžia veľmi umrieť a byť s Pánom Ježišom. Prečo? Lebo sa im tu strašne ťažko žije a dýcha. Neraz sú to veriaci, ktorí si dlhé roky pásli svoje egá a poriadne si ich vypásli spolu s niekým, kto ich náhle opustil. A zostali hotoví, v pekle opustenosti. Ich nedôstojná závislosť na nejakej ľudskej láske bola náhle ukončená. A nastáva bolestné očisťovanie. A tomu sa ego chce vyhnúť rýchlou smrťou, lebo sa nezrieklo seba. Zabudlo opustiť svoju vôľu a plány o živote. A čo sa
s chichotom sialo to sa trpko žne. Mali by sme skôr zažívať: Tí, čo sejú v slzách, z jasotom budú žať.

 

Stala sa jej vôľa
V nemocnici na JIS-ke umiera mladý muž. Je po ťažkej autohavárii. Jeho žena v hysterickom záchvate kričí od zúfalstva na nebo, aby zachránili jej manžela a otca dvoch nedospelých detí. Chlap sa z toho dostal. Neumrel. Prepustili ho a ona bola šťastná, že má manžela. Do roka a do dňa sa stalo, že od nej odišiel. Ku mladšej. A ona si uvedomila až teraz, že by bolo pre deti, pre ňu aj pre neho, ak by bol pred rokom v tej nemocnici skonal. Z tej rany by sa dostala skôr ako z tejto, čo musí zažívať. Pozemské manželstvo môže skončiť niekedy i veľmi trpko. Nie nadarmo je v evanjeliu Ježišova modlitba: „ Nie moja, ale Tvoja nech sa vôľa stane.“ Niekedy až po rokoch zistíme, že Boh nás má oveľa radšej ako my sa máme radi. A vidí oveľa lepšie do nášho osudu ako my, čo nevieme, čo sa udeje nie za rok, ale aj zajtra.

 

O troch podstatných veciach
Mužov je niekedy ťažšie spovedať ako ženy.
Raz habkal pri spovedi jeden dobrý muž. Atak som mu napomohol podstatnými otázkami.
1. Máš rešpekt pred Bohom? Mať ho rád znamená zachovať jeho zákony. Denne si treba vyprázdniť svoje vnútro od zbytočností a tam sa má poradiť ako žiť. Taký chlap bude mať pred inými rešpekt. A ten čo to nerobí raz vyjde na posmech najskôr u svojej ženy a detí. A potom i pred ostatnými.
2. Plníš svoje povinnosti a dávaš iným dobrý príklad? To má byť naša samozrejmosť. Napríklad mať mieru v pití alkoholu či v práci.
3. Dodržíš slovo. Dokonalý chlap sa nepotkne v slove, píše sa v liste Jakubovom. Nie v pohľade na inú ženu, nie v myšlienkach či skutkoch. Ale v slove. Keď niečo chlap povie, tak to má byť ako ôsma sviatosť. A má to platiť. A ak sa to nedá dodržať, tak sa je normálne ospravedlniť. Ak má rodina takého chlapa, farnosť kňaza, mesto primátora, tak tam majú poklad. Ten nemusí nosiť nijaké darčeky. Stačí keď prinesie seba.

 

Deň otcov
V jednej väznici posielali väzni pohľadnice svojim matkám na deň matiek. Minuli sa všetky. Keď prišiel deň otcov, pohľadnicu otcovi neposlal z väzňov nik. Skôr by ste na ich adresu počuli kliatby a hrubé nadávky. Ak je chlap zlým príkladom, tak možno jeho deti trpia v kriminále za jeho hriechy a jeho zlý príklad.

 

Dovolenky rôzneho druhu
Niekto potrebuje chodiť na dovolenku ďaleko na mesiac, aby som sa tam vyvaľoval a nič nerobil ako stroj, čo podával výkon celý rok. Asi nezachovával odpočinok po šiestich dňoch. Potom sa chvasce fotkami pred iným, že bol tam a tam, kde si to iní nemôžu dovoliť. Typický malomeštiak závidí, ale keď si to vyskúša, zistí, že nemá až tak čo závidieť. Aj vytrhnutie do cudzieho prostredia poteší, ale po čase začne nudiť. A je po oddychu. A meniť miesta ďaľšími a ďalšími optickými či akustickými podnetmi psychicky unaví a ide aj do zbytočných výdavkov. Po čase prestane baviť. Konzumizmus zábavy iba otupí ducha. Tí, čo žijú duchovne, majú dovolenku aj doma. Dobre sa tam cítia. Izbu majú doslova nabitú pozitívnou energiou, ktorá sa z nás vysiela. Ak prídu ťažkosti, tak sa to premodlí. A príbytok sa posvätí. A je tam potom dobre. O tomto požehnaní mnohí ani netušia. Tí, čo duchovne nežijú si navysielajú do múrov okolo seba negativizmy. A tie nie a nie vyvetrať. Preto potrebujú často opúšťať svoj byt aby sa nadýchali čerstvého vzduchu. Pre nich ďaleká dovolenka je nevyhnutnosť. V horách je oveľa lepšia duchovná atmosféra ako pri mori, kde je to nasiaknuté nudením sa. Tam sa liečia pohľadom na nahotu tí, čo žijú v karnevalovej maske. Čiže na duchovno dlabú. Ich nebo je pre nás predpeklie. A pre nás naopak. Kto je tu in a kto out, uvidíme. Treba rešpektovať, že každý má inú potrebu oddýchnutia si. Jeden v niečom oddychuje, a to isté odoberá inému energiu.

 

Táto planéta ako predobraz iných dimenzií
Keď sa budeš mať chuť sťažovať, spomeň si že sme na planéte, kde 2 miliardy ľudí, čiže dvetisíc miliónov ľudí má denný príjem do jedného dolára na deň. Ďalšie dve miliardy má denný príjem do dvoch dolárov na deň. Čiže 6O korún. A dve miliardy ľudí, ku ktorým patríme aj my, majú príjem viac ako dva doláre na deň. Jedna miliarda má bruchá také, že im idú prasknúť, a iná miliarda trpí hladom a podvýživou. Bohatý svet by mal s tým niečo robiť, lebo je to jednoducho hanba! Väčšia tým, čo majú mikrofón a čušia. A najväčšia tým, čo sa topia v miliardách a nechcú vidieť núdzu iných. Zakrátko sa môžu z ich pozemského neba ocitnúť v pekle biedy, ktorú kedysi mali možnosť zmeniť. Po roku dvetisíc je tu miliarda kresťanov katolíkov, miliarda iných kresťanov, miliarda moslimov, miliarda hinduistov, miliarda budhistov a taoistov a miliarda ateistov a iných primitívnejších náboženstiev. Veriacich nie je veľa, svätuškárov viac, lážoplážistov najviac. Sem tam i nejaká antiteistická šťuka. Väčšina materiálneho bohatstva patrí vraj 4O. tisícom najbohatších. Po každej kríze je ich stále menej. Je možné, že ich plánujú, aby moc skoncentrovali do svojich rúk a o tom čo sa bude diať vraj rozhoduje pár jednotlivcov. Spoľahlivo utajených. Ak niekto neverí v nebo, v peklo a očistec, tak nech len otvorí trocha oči, nájde ich hojnú predpodobu už tu na zemi.

 

Povinnosť byť aspoň trochu mystikom
Nechať sa Sv. Duchu prečistiť od všetkých druhov zákalov očí aj srdca, a pozerať sa na svet čistými očami dieťaťa. Ale bez infantilnej naivity detského veku… Ak sa necháme dlhoročne Kristom viesť, On nám očisťuje naše vnímanie reality stále na hlbšej úrovni. Kto miluje priveľmi vonkajší svet, tak jeho vnímanie reality sa postupne stále viac kriví, teda zasmilňuje. Ten nešťastník po čase môže až oslepnúť vo vnútri, ak nechce vidieť a nevidí biedy svoje či iných.. Ak sa niekto opovažuje po kalvárskej obeti žiť spupne bez adorovania Krista, je otázkou času, že bude postupne pribrzdený na všetkých štyroch duchovných kolesách.

 

Zaujímavé svedectvo
„Za komunizmu bolo prenasledovanie Cirkvi zvonku. Oveľa intenzívnejšie som ho pocítil v demokracii. Akoby satana vystriedal rafinovanejší lucifer. Tlaky boli najmä na psychiku, vo vnútri Cirkvi, od kolegov, od predstavených, od veriacich. A tie najťažie boje boli v mojom vnútri.“ Skonštatoval jeden starší kňaz.

 

Čo tej čistote chýbalo?..                                                                 Iný starší kňaz v roku kňazov 2010 v Katolíckych novinách napísal veľmi interesantné svedectvo. Od skorej mladosti si vraj dával veľký pozor na svoju telesnú a myšlienkovú čistotu. Bol v tom dôsledný počas celého života. Pred sklonkom života sa priznáva, že takéto presväté antierotické suchárstvo nie je to pravé orechové alebo makové… Niečo tomu chýbalo. Nenapísal čo. Možno ku tomu bolo treba niečo pridať z teológie tela, kde sa nepíše, že svoj erós má kňaz zaškrtiť a takto sa vlastne samokastrovať, ako to praktizovali erotalibanci z hnutia „Nazaret“. Poslední pápeži vďaka Bohu ohlasujú, že náš erós je dobrý, a treba ho sublimovať a zduchovňovať. Alebo skoro vôbec sa medzi kňazmi ako príklad neuvádza sväté priateľstvo medzi mužom a ženou. Sv.František a sv.Klára. To nám museli pripomenúť filmári? Alebo čo takto prežiť boľavý čas zamilovania, pretaviť ho do obety a neskákať unáhlene z celibátu do manželskej postele…  

 

Ľalie robili problém                                                                   Raz boli v nemocničnej kaplnke veľké ľalie. Tie tam vypúšťali tak silnú arómu, že sa tam nedalo pre pacientov, návštevníkov i pre mňa vydržať. Bolo ich treba dať preto preč. Alebo im nožničkami odstrániť tyčinky, čo som urobil, a mohli tam zostať. Naša prehnaná čistota môže vyhnať iných z kostola podobne, ako to robila silná vôňa tých ľalií. Týmto nechcem doporučovať niekomu aby svoju obriezku dotiahol až ku kastrácii, ako to kariéristickí kastráti na čele s biskupom Euzébiom Cézarejským pripísali nadpriemernému a v cirkvi šikanovanému kňazovi Origenovi. Ten nikomu takú hlúposť, ktorú mu zlomyselne pripisujú neradil. 

 

Čo všeličo patrí ku zákalom očí…
Kto má zákal naivity ten nepoužíva tzv. „tretie oko“ zdravého kritického zmýšľania. Kto nerozmýšľa zadným mozgom, čiže neuvedomuje si následky svojich činov, ľudovo povedané nemyslí na zadné kolieska, ten má zákal rýchleho prospechu. Nekriticky opitý svojou polovzdelanosťou má zákal fundamentalistický. Ak niekto nemá odstup od seba samého má zákal zaslepenia samým sebou. Absentuje mu sebareflexia. Jedna z najzákernejších opitostí. Ak sa niekto tvrdohlavo pozerá na svet iba cez ideológiu skupiny do ktorej patrí a kde je celý po uši zašitý tak má tzv. sektársky zákal. Ak je niekto slepo zamilovaný do niekoho či niečoho, tak je tiež postihnutý zákalom prudkej „lásky“, zamilovanosti. Ak je niekto poranený napr. lekárom, a neodpustil mu a vidí tmavú farbu viny na každom inom bielom plášti, ten má poriadne čierny zákal neobjektivity v pohľade na svet. Kto odsudzuje iného a vidí mu smietku v oku a vo svojom vlastnom nebadá brvno, ten má nielen očný pyšný zákal, ale tam má priam optickú zápchu. Najťažšie prípady sú farizeji, ktorí tvrdia, že vidia, a pritom sú slepí, a aj iných vedú do jamy tmy a nešťastia. Dobrá správa pre všetkých postihnutých: liek existuje. Volá sa Ježiš Kristus. Je zadarmo. V eucharistii. Stačí byť trochu pokorný a poprosiť o pomoc. A treba ho zobrať vážne, aby mohol ako liek v nás účinkovať.

 

Hľadali si prácu
Nechodili do kostola. Ale inak celkom fajn chlapci. Bolo o čom s nimi debatovať. Prišli občas na návštevu do fary. Navrhol som im, že či sa so mnou idú do kostola modliť. Juraj ten o to nejavil viackrát záujem. Dlho sa motal a práce nebolo. Václav ten so mnou do kostola išiel. Neviem čo sa modlil, ale vydržal tam aj vyše hodiny. Keď som z tej farnosti odišiel, volal mi, že náhodou išiel na chatu Bernardín nad Hroncom, a druhou náhodou sa tam stal chatárom a plat dostal dvakrát väčší než priemer.

 

Keď sa muž zamiluje
Pre normálneho muža to znamená, že skoro všetku energiu venuje citom k jednej žene. Na ňu myslí, pre ňu sa trápi. Kvôli nej je schopný prinášať také veľké obety aká je veľká jeho láska. Takáto láska vyhovuje najmä ženám. Lebo ako nositeľky života sú v centre pozornosti. Je kus života aj v tejto láske, ale nestotožňujme život iba s touto maturitnou formou lásky. Je v nej iba niekoľko percent z Boha. Ak sa zamiluje celibátny kňaz a opustil by kvôli jednej bytosti všetky ostatné, bola by to od neho amatérska chyba. Jemu bola daná zamilovanosť na to, aby ju pretavil v modlitbe a obetoval, a tak splodil potomstvo duchovné. Nižší život musí ustúpiť vyššiemu. Tráva musí odísť, aby mohli rásť plody a kvety. Kto to nepochopil, nebude kňazom profesionálom.

 

Partnerská láska je sebecká
„Láska“ bez Ducha Sv. sa po čase prejaví u chlapa tak, že začne páchnuť capinou a u ženy nespokojnosťou, ktorú ona ventiluje rozkazovaním všetkým okolo. Tento bezbožný sexperiment končí u dedka pesimistickým sebaľutovaním a u babky tak, že sa premení na strigu ktorá strieda obviňovanie všetkých okolo s rozoštvávaním toho v čom začmuchá nejakú harmóniu. Ak sa muž so ženou akože milujú, sú tak jeden druhým opití, že si ďalej od nosa nevidia. Ani ich nenapadne pozvať nejakú osamelú vdovu na ples. Keď sa cmúľajú na plavárni, ani ich nenapadne, akú bolesť robia napr. rozvedenej mamičke s troma deťmi. Sú ako miliardári, čo si robia drzo posmech z chudobných. Výnimku má posvätné manželstvo. Tam sv. sebectvo je kvôli deťom a rodine. To je úplne iné káva ako tzv. “lásky“ v ktorých sa to začína kvetmi a končí žumpou. Ak manželia nemajú deti, miesto hladkania si svojho ega si môžu napr. ako jeden pár adoptovať dieťa alebo ako druhý pár založiť komunitu žijúcu blahoslavenstvá.. Existuje aj sv. partnerstvo. Veľa svätých bratov malo kdesi blízko aj svätú sestru. Bolo im to dané, ale nie ako skleník na pestovanie nerestí, ale na posvätenie spoločenstva. Väčšina ľudí je však nesvätá a týmto jemným vzťahom nerozumie. Preto je lepšie ich do sveta nevytrubovať. Ak niekto miluje rovnaké pohlavie tak sv. Cirkev má pre neho to najlepšie z možných riešení. Nech sa snaží žiť čisto, milovať platonicky a slúžiť Pánovi a ľuďom.

 

Jeden deň kňazstva oproti trom titulom
Šport je pre mladého človeka veľmi dobre využitý čas, kde si môže nadobudnúť mnoho morálne vôľových vlastností a mnoho zaujímavého spoznať a zažiť. Som vďačný Prozreteľnosti za 6 rokov v Prievidzi skoro profesionálnej kariéry a 5 rokov ako tréner bratislavských bohoslovcov, kde sme hrali za totality vysokoškolskú ligu. Šport je dobrý vtedy, ak rozvíja cnosti. Ak už nimi pohŕda a ničí zdravie, tak treba s ním skončiť, lebo privedie náš príbeh do slepej uličky. Na okraj šialeného športového jačania by som chcel povedať, že aj ten najväčší pohár slávy a víťazstva je pohárom nepravým. A veľmi dočasným. Pravý pohár je kalich s Kristovou krvou. Jeden deň poctivého kňazského života je viac než tri tituly majstra Československa, ktoré som získal ako študent gymnázia.
Toto som napísal, keď som kvalitne trpel.
Niektoré veci viem presne. Toto je jedna z nich.

 

Osamelá a nešťastná herečka
Istej sestre stále duša piští po partnerovi. Neustále sa sťažuje na samotu. A pri každom stretnutí skáču z nej na mňa cez jej zvýšené chichotanie sa ako blchy jej depresie. Po niekoľko krát opakovanom upozornení, aby svoje city odovzdala Kristovi sa stále ľutuje a sťažuje. A ako kňazovi mi vyčíta, akoby Boh a ja, čo ho reprezentujem sme boli za jej stav zodpovední. Necítim vypľňať svojou fyzickou prítomnosťou jej boľavú prázdnotu. Nechce tomu rozumieť. A nedôstojne sa už pchá tam, kde sa to nemá… Mám pocit, či si ona nevyboxovala od života nemanželské dieťa, a to ju blokuje pred tým iným pekným po celý život. Dieťa vyrástlo, prišli s ním veľké starosti, a samota začala stále viac pobolievať. Ženy svoju káru bolesti nerady ťahajú, a hľadajú nejakého fešáka, aby sa obetoval, a ťahal ju spolu s nimi on. Sú však aj prípady opačné, kde sa zvalí všetko na ženu. Je to dosť častý prípad u tých, čo z partnerského vzťahu robili roky modlu. A cez tento defekt im Duch z pneumatiky duše vyfučí, a preto je každý ich pohyb s károu života taký ťažký až tragikomický. Česť výnimkám. Za kňazom prichádzajú tieto nešťastné duše preto, aby sme im zalepili defekt. Celý ich veľký problém je, že neberú vieru v Krista vážne. Treba byť na nich asi radikálnejší preto, lebo zabudli byť na seba prísni, a ich zanedbané duchovno prerástlo do veľkého pohodlnizmu. Ak by sme sa dorichtovali natoľko, že budeme iba donekonečna dofukovať nejakej buchtičke jej prederavené kolesá, tak máme podobný problém ako ona. A barla sa poteší, keď našla barlu druhú. Keď som jej to nedokázal vysvetliť toľkými prirovnaniami, tak jej to asi najlepšie poviem mlčaním a modlitbou. Jej opakované návštevy som začal riešiť vystavením eucharistie a modlitbou. Všimol som sitotiž, že jej moje reči nepomáhajú. Tento typ sa potrebuje nie zavesiť na nový vešiak nového vzťahu, ale potrebuje sa vysporiadať aj sama zo sebou aj nadobudnúť vážnejší vzťah ku Kristovi.

 

Silno verná manželka
Kým skoro všetci vo svete rozmýšľajú a snívajú o romantickej lovestory, treba skúmať aj jej rôznorodé konce. O tom zamilovaní nechcú radšej nič počuť. Chcú byť klamaní iba tou príjemnejšou stránkou bytia? Ak si niekto berie za večného partnera človeka mal by ho vari niekto upozorniť až varovať, že ide do veľkého rizika a neraz aj hazardu. Čerstvá vdova Anna, v zrelom veku, s dobrou vizážou, bola asi rok po smrti manžela ním zo záhrobia navštevovaná až strašená. Tak boli na seba napútaní, že ani smrť ich nie a nie rozdeliť. Žili obaja ako ateisti predtým v iných necirkevných partnerstvách. A hriechy z týchto vzťahov sa v novom peknom vzťahu uzatvorenom v kostole začali pretavovať.. Po štyroch rokoch sa skončil ťažkým ochorením a úmrtím Vlada. Jej zostalo prebodnuté srdce od smútku, bolesti, a sklamania. Keby len jej… Tak ako silno uverila v prísahu na kríž a hodnote manželskej lásky, tak veľmi silno bola rozčarovaná, keď sa to náhle skončilo. Päť rokov zažívala hrôzu z tejto straty a dáva sa cez modlitby a spoločenstvá do poriadku. Keď sadáme do nového auta, treba rátať aj s haváriou. A nezhavarovaným by bolo treba niekde pripomenúť, že aj to najluxusnejšie auto skončí raz na vrakovisku. Sestra Anka je vďaka Bohu z toho celá spokornená, a prístupná Božím Veciam oveľa viac ako mnohí pyšní mladí ľudia a akože spokojní opartnerovaní páni a paničky.

 

Keby sme my mali Ducha Svätého…
Pri birmovke učíme deti o siedmich daroch Ducha Sv. Je pozoruhodné, že ich vyberáme zo starého zákona. Podobne robíme s dospelými, keď im neustále pripomíname, že morálka je desatoro. Či sú evanjeliové zásady druhoradé? Prežili sme my vôbec osobné Turíce ? Potom sa čudujeme, že je toľko židovčenia, povrchnosti v našej duchovnej úrovni národa, toľko hádok o majetky? Toľko židovského šomrania na Pána a frflania na osud? Ak by sme mali Ducha Sv. tak by sme sa napr. tešili z toho, ak môžeme s Kristom niečo vytrpieť. Tak ako apoštoli, ktorí odchádzali natešení z veľrady, že ich zbičovali pre Kristovo Meno, a že boli uznaní za hodných pre jeho vykupiteľské dielo zniesť trochu sv. potupy.

 

Hriechy proti Duchu Svätému
Učíme aké veľké je Božie Milosrdenstvo, ktoré nám všetko odpustí. Len nezabudnime občas aj na litánie k Božej Spravodlivosti. Katolík by nemal byť uletený ani jedným ani druhým smerom. Kristus jasne hovorí, že všetko sa nám neodpustí. Sú to hriechy proti Sv. Duchu. Spomenul som si na to, keď mi jedna žena povedala svoj príbeh, prečo podala tretí krát žiadosť o rozvod. Keď ubližoval sebe a jej, to sa dalo zniesť. Ale keď ubližoval ich dcérke, to sa odpúšťať a tolerovať nedalo. Chápal som. Pri odchode som jej poradil, aby mu ešte dala šancu a modlila sa za neho ruženec. Po pol roku som ich navštívil. Nerozviedli sa. Mala šťastný výraz tváre. Povedala, že sa zmenil a že je to iný človek. Hriech proti Duchu Sv. je nielen katechizmom spomínaná radikálna zatvrdlivosť srdca až do konca, ale je to podľa Sv. písma hovorenie na pôsobenie Ducha Sv. že je to vraj pôsobenie temných síl. /Mk 3 k/ Preto sa moc neunáhľujme, a neoznačujme zbrklo niečo, že je to od diabla. Mohlo by sa to tomuto hriechu priblížiť. Dopúšťajú sa ho tí medzi veriacimi v Boha, čo už zárodky Ducha majú, ale ich láska ku nerestiam a Sv. Ducha hasia, dusia a chrapúnsky ničia. Vývoj sa zastaviť nedá. Kto sa o to pokúša a v mene sfanatizovanej viery, to je majster medzi kríplami. To som nepovedal ja, ale to je v evanjeliu, ktoré sme povinní ohlasovať. Tieto zlomyseľné prekrucovania skutočností sú asi najhoršie zločiny. Dopustili sa ich odborníci na pravú vieru, farizeji. Ktovie či toto ubližovanie Dieťaťu Ľudstva v jeho prirodzenom vývoji kto vie či bude odpustiteľné? Môžu v tom byť po uši novozákonní horlivci arcidiletanti. Ktorí idú napr. tuho bojovať voči niečomu čo neexistuje. Všimnite si ich ako napr. šermujú nenávisťou voči karme, ktorá podľa nich nemôže existovať. Podobajú sa arcitrpákom antiteistom, čo idú bojovať proti bohu, ktorý vraj neexistuje. Kreténi. Alebo Vás napadnú kyjakmi za to, že pokojne vyslovíte svoj názor a opovážite sa neodpapagájovať ten ich názor. Tí sa k Pravdou ešte nestretli. Môže sa medzi nimi ocitnúť ktokoľvek z nás ak nebedlí. Čiže ak dobre začal, ale nedobre skončil ako Šalamún. Zabudol si veci aktualizovať a jeho počiatočná múdrosť skončila arcihlúpo. Aj toto by vari bolo dobré pripomenúť tým, ktorých zaujímajú duchovné skutočnosti a čo sú nadšení vyliatím Ducha. Mám silný dojem, že dnes sa ku tomuto trapasu približujú aj tí, ktorí idú nerozumne proti Panne Márii. Skutočnej Neveste Ducha Svätého. Ak niekto vzýva Sv. Ducha bez nej je v ohrození, že jeho duchovno bude priotrávené pýchou. Podobne sú postihnutí zaťatí verejní ohlasovači nactiutŕhaní a osočení alebo somárskych bludov. Niektorým ateistom bude ľahšie než náboženským fanatikom a zdarebáčeným špiničom dobrého mena. Postihne ich podľa evanjelia prísnejší súd.
Duch Sv. nie je iba holubica, je to Božská Osoba.
Je to Láska, Pravda, Dobro, Krása. Kto si ich ctí, má ďaleko od tohto veľkého hriechu

 

Čo by nám povedal Ježiš dnes?
Je dobré, ak nás táto otázka napadá. Možno by nám slovákom pripomenul, aby sme sa neudávali ale napomenuli sa najprv medzi štyrmi očami. Aby sme
sa neodsudzovali, lebo to je z pýchy, ale snažili sa jeden druhého pochopiť. Alebo aby sme sa oveľa viac venovali vnútornému náboženstvu než tomu vonkajšiemu. Alebo že čas je vzácny. A možno by nám povedal, že máme peknú krajinu a mali by sme si ju viac vážiť, a aby sme ju ani seba zbytočne neškaredili.

 

Práca pre fyzický a duchovný svet
Tak ako žena túži po kočíku a po dieťatku, tak muž ku šťastiu potrebuje ešte aj robotu, ktorá ho baví. Občas sa nám stane, že ochorieme alebo zostaneme sami. Možno je to preto, aby sme sa naučili pracovať spirituálne. Ak to človek nevie nebude šťastným. Denne vidieť 16 h chlapa napr. v garáži či úrade, to sú pracovné orgie toho, kto zabudol, že tá najdôležitejšia práca nie je na veciach materiálnych. Napr. v nedeľu je vhodné si pripomenúť, že to na čom sa cez týždeň toľko fyzicky nadrieme raz skončí vo vesmírnom prachu ako nič. Duchovná práca však ostáva. Kto seje pre telo, bude žať porušenie. Kto pre ducha, zožne požehnanie a život.

 

Z tajného vatikánskeho archívu.
Bol tu nacizmus potom komunizmus a všelijako nás poznačil. Diabol nás preosieva ako pšenicu. Dá sa na to až príliš ľahko vyhovoriť. Ak nebudeme bedliť, čertovské programy sa nám môžu nebadane dostať do krvného obehu. Preto je lepšie príliš svet nemilovať, lebo nás môže škaredo stigmatizovať. Spomeniem zopár konšternujúco znejúcich viet z našich radov, ktoré svedčia, že sme sa ich nezbavili ani desaťročia po ich vonkajšom páde a odsune na smetisko dejín. Nakuknime na moment študijne do tajného archívu advocata diaboliho a tam prítomných anamnéz niektorých poznámok jedného chorobopisu.
… nediskrétne vytresne nafúknutý kolegov problém. Obviní ho totálne nekultúrne z nekultúrnosti. Po zvlášť verne zachovaných gestách liturgie sa neraz na iného osopí, alebo za nepodstatnú maličkosť zbuzeruje. Vraj cholerická povaha… Občas publikum vykrstí silnými, ale pravdivými kázňami. Vtedy sa tam nespalo. Potrebuje niekoho, koho by oblial kýblom octu. Ten mu pravidelne „kvapká na karbit“ zo sparťansko – antierotického puritanizmu. Vtedy si na chvíľu jeho vnútorne naakumulované napätie vypustí paru. A nájde aspoň chvíľku pokoja. Ak sa nejaký baran  pošmykne v telesných vzťahoch, alebo civilne začepčí, tak ho až nenávistne odsúdi a udrie bakuľou. Lepších od seba nepotrebuje. Nechá si liezť aj,… ajajaj …   Tí, čo mu lížu labu, tým dá pocítiť, že sú tí praví, a tých čo mu povedia niečo podstatné proti srsti, tých postupne prenasleduje. Niektorých aj vyštve. Asi aby na neho nezabudli. Roky niekoho hlbšieho od seba ponižuje. Unáhlenými a emocionálne nafúknutými posudkami pošpiní aj povesť. Lepší názor, na ktorý sám neprišiel, dá pod gilotínu. Nevšimne si chudáčisko, že i toto patrí k potratom dobrrých nápadov. Ale voči potratom embryí príkladne bojuje. Jemnocitnejší to okolo neho nemajú veru ľahké. Naznačí aj veľkosť a menšie zlyhania si aj občas verejne kajúcne prizná. Opätovne sa však vracia ku svojskému byť vo všetkom prvým a ukázať sa, čiže vidiecky ladenému hurákatolicizmu. Ten je silno navonok orientovaný na vonkajšie obnovy. Akútne zanedbáva najhlbší rozmer. Svoj názor na veci možno aj má, ale ho potlačí. Ohnivo cituje najčastejšie katechizmus. Silno propápežský, až ultrakatolícky. Ale len naoko. Po čase človeku docvakne, že za záchvatmi superkatolicizmu sa skrýva veľká bieda nebezpečného polokatolicizmu. Ten presakuje a pomaly začalo  škrípať v jeho bizarno napätých sociopatických medziľudských vzťahoch. Úprimne sa priznáva, že jeho najväčším problémom je on sebe sám. A túto vojnu, ktorú má sám zo sebou prenáša na svojich podriadených. Všetci pod ním sú buď doráňaní alebo nejako ako koňom kopnutí. Na svojich stretnutiach si predovšetkým lížu rany a preberajú jeho kopance do bratov. Gradujúcemu faulovaniu inteligentov zostáva verný do svojho konca. Z topánok mu trčí stále trápnejšia slama nadbratskej dôležitosti, Teatrálne si to verejne lieči občas tak, že sa hlási ku svojmu ozaj chudobnému a jednoduchému povôdu.   V zápätí sa však vracia spať ku fatálne vážnemu skorofaraónskemu syndrómu. V jednom oku má pohľad dobrého pastiera, ale v druhom „sv.“ gestapo. Skoro až kričí o božej láske. Keď mu dôjdu argumenty a nevie si svoje presadiť, tak aj zastrašuje. Aby iným ukázal moc. Tou aj svojou funkciou sa stále viac opíja. Okolo seba potrebuje rozkazy vykonávajúcich otrokov, ktorí mu to skrúšene tolerujú a vykonávajú jeho rozmary zmiešané s nadpriemerným menežovaním. Tým, čo sa vyvíjali normálne ako ľudia zhadzuje sebavedomie. To aby si asi to svoje udržal na výške? Odporúča iným chudobu, ale sám ju nežije.O tom, že už je ako cirkevný tajomník z totáča ani nevie. Najbližší spolupracovníci sa mu to boja povedať. Tí, čo mu to naznačia, letia. Cez palubu a kade tade. Vonkajšie lekno presvätosti ale vyrastá z bahna škodoradosťi. To sa občas prevalí aj verejne a prezrádza jeho utajenú pýchu. Občas ju dotiahne aj do pomsty. Najviac zo všetkého odsudzuje kňazov zbehov, čo sa poženili. Nestihne si všimnúť, že sám tiež postupne ako klerik od ideálov vážne odpadá. Čiže apostatuje. Od pochopenia, od empatie s prenasledovanými za pravdu, od pápežských usmernení. A nakoniec aj od úprimnosti a normálnej ľudskosti. A zašiel ďaleko… Vraj svoje telo krotil bičovaním sa v kostole. Pýchu tým zo seba nevytĺkol. Ale bičoval potom verbálne iných. A ak na iných niekedy úplne bezdôvodne nazjapal, nachvíľu sa upokojil, a potom bol na ostatných aj prekvapivo veľkodušný, pokorný aj žartovný. Rozdával iným kvalitné zranenia a takto sa liečil. Toto je tá nemystika, ktorú roky realizoval.

PS. Nezabudne si navonok zakladať na antikomunizme, vonkajšej vernosti Cirkvi a najmä a predovšetkým na až puritánsky dokonalej nikoho sa nedotýkajúcej „čistote“! To je jeho maska perfekcionizmu, na ktorej si desaťočia falošne zakladá. Povrchnejších duchovných adolescentov aj nadchol, ženy dedinské tým až k slzám možno dojal. Ale normálnych chlapov neoklamal. Tí boli z gýčových sakrakomunikácií a megalomansko – neprirodzených osobnostných výtlkov tohoto pána hyperpucmajstra, ultracirkevníka – polokatolíka v závere jeho tunajšej cesty jednoznačne polozhrození. Ešte dnes nevedia tomuto duchu prísť na meno. Treba uznať, že dalo sa tam žiť kvalitne najmä 8.blahoslavenstvo. A ponúkali sa tu ultrašpeciálne milosti. Tí čo odtiaľ ušli, môžu ľutovať.
Vybudoval toho navonok ako Šalamún. Zanechal však prisilné negatívne emócie. Tieto i ďalšie diagnózy. Roky kázal iným o svätosti, ale po jeho smrti sa ho nikto za svätého vyhlásiť neponáhľal. Sám to kedysi nazval presne:   švindeľ !!!

Navonok zameraným workoholizmom to prehnal. Zanedbaná vnútorná práca mu ako trpké ovocie zanechala ostré črepiny poloľudskosti i polosvätosti. Jeho poločistota bola plná aj skrytej pýchy. Tou najprv nechtiac, potom už i vedome ľudí okolo seba poranil. Niektorých aj veľmi hlboko. Vraj za mladi býval aj iný. Pre mnohých bol idolom a bojovníkom za správne veci. Aj bača sa môže zvlčiť, keď nebedlivo odignoruje rady nepokryteckých baránkov. Navonok úctu budiaci chlap, odporúčajúci iba a len pravú katolícku vieru s prejavmi charakteru. Superkatolík, ktorému široko ďaleko nebolo páru. Vo vnútri však tuhý polokatolík. Ešte aj silný polosúdruh, ktorý lekcie o komunikácii s inými odpozoroval asi od boľševických tajomníkov. Ďalšia kontraverzná osobnosť našej histórie. Na hrob by sa mu hodil nápis: Prelátus arcipotentátus, ultracatholicus semipelagiánus. Navonok superbača, ale vo vnútri s ešte nevykúpenými vlčími hlbinami. Tých sa zbavíme iba v krste ohňom. Tento askéta ho prežiť poctivo nestihol. Odložil si ho na posmrtný život? Bude mať čo očisťovať aj tisíc rokov. Nebol ešte omilostený pre hĺbkovú spiritualitu, mystiku. Ale jeho spiritualita mala aj serióznosť aj vážnosť. A jeho zdanlivá povrchnosť mala aj určitú duchovnú hĺbku.Ak by mal pri sebe nejakú matku Terezu, čo by to s ním vydržala, určite by nevyprodukoval toľko smútku a nezašiel by až do takých hypertestotéronových extrémov.

 

Sláva a Vďaka Bolestnej Panne.
Ježišova Matka trpela veľmi vo vnútri hrôzami ľudí okolo seba. Je aj Kráľovnou mučeníkov. Tie veľké meče v jej srdci, to sú dlhoročné duchovné boje a trápenia, kde každý centimeter je akoby pretrpený rok. Mária bola pravdepodobne uchránená od vonkajšieho mučeníctva, ale to vnútorné mala veľké a dlhoročné. Nádherné na našom národe je, že na Sedembolestnú nezabúda.
Tieto myšlienky boli písané ku jej veľkej cti.

Podstatné veci

Podstatné veci

 

 

             Čo sú tie veci podstatné?

Evanjeliová jednoduchosť je až zarážajúca. Povedal….uveril….uzdravil sa. …..uverili i ostatní….Je to síce správa z tohto sveta spred 20. st., ale je to také jednoduché, akoby z inej planéty. My už žijeme v oveľa komplikovanejšom svete. Tu už to nie je také jednoznačné ako v rozprávke. Dobro so zlo je v našej realite oveľa viac poprepletané. Málokto jasne vidí, čo je biele a čo čierne. My sme už mentálne podkutejší a tieto jasné správy o víťazstve dobra už takto nezažívame. My sme už z pyšnejšieho sveta, kde je tým viac komplikácií, čím sa herecky tvárime, že sme dôležitejší. Čím sme bohatší vonku, na udalosti, na veci, na jedlo, na tituly, tým chudobnejšie sú naše správy o duchovnej sile, o ktorej čítame v Novom Zákone. Bratstvo znamená, že sa ku sebe chováme normálne ako seberovní. Temné sily zasiali medzi nás jed pýchy a to nás odcudzuje. Berie kresťanom silu jednoty v podstatných veciach. Definoval niekto niekde, čo sú to tie podstatné veci v etike a viere? Alebo si to má určiť každý ako chce, čo nepredpokladám. A všetko čo máme v katechizme zas podsatné nie je.

 

Kritické zmýšľanie

Stále bude dôležité tzv. kritické myslenie, ktoré je nevyhnutné filozofom, dnešným akademikom, aby sme sa učili rozlišovať a neboli ako naivné ovce, ktoré zobú z ruky kadekomu. Kto ho nemá, je chorý člen stáda a potrebuje sa vyliečiť, to znamená osamostatniť. Nabrať ten kráľovský odstup. Nebyť v duchu zlepený s nijakým stádom. Kto ho nemá, môže na svoju naivitu doplatiť. Kto ho má prehnane vyvinuté, spôsobí mu to tlak na iné časti mozgu. Nebude veriť nikomu a ničomu. Nádory agnosticizmu a skepticizmu v ňom začnú vládnuť. Udusia mu vieru, vyrabujú nádej a paralyzujú lásku. Nástroj slobody, čiže luxus myslenia, ho zotročí.

 

Tanec medzi črepinami

Byť pre iných zrkadlom. A to nie krivým, ktoré urobí z človeka spotvoreninu. Karikatúru bez dôstojnosti s čapatými údmi a telom ako som to pred časom zažil v Prahe. Sto krivých zrkadiel a sto rôznych grimás. Ináč je to ohromná zábava. Ale tá exkurzia končila pohľadom do reálneho zrkadla . A to je Kristus. To je Pravda. Ostatní zakladatelia náboženstiev sú tie divné zrkadlá. Nekristovské sily to majú v pláne urobiť: nalákať ho na zábavu a sladkosti a potom z človeka vyrobiť najprv zábavnú karikatúru a neskôr aj znetvorenú obludu. Kristus to s nami myslí vážne. Tí iní si robia z nás posmech. Nebo pracuje na tom, aby z človeka niečo bolo, aby bol pekný a vznešený ako umelecké dielo. Aby bol zbavený ošklivosti, čiže gýča. A to na všetkých úrovniach. Ježiš uzdravuje celého človeka. Dnes sa o to pokúša tzv. holistická medicína. Náš Boh nás lieči integrálne, celistvo, vo všetkých oblastiach. Takto chápem katolicitu. Kto na ňu zabúda a venuje sa iba nejakej časti a na ostatné sa vykašle, to je sektár. Jeho ponuka je pár črepín z puknutej vázy kresťanstva. Duchovný život sa takto skomplikuje. Iba málokto sa dostane ku kráľovskému nadhľadu. Iba niektoré osobnosti zostanú bez úrazu po tanci medzi črepinami.

 

Podchladenie nelásky v chráme

V katedrále niekto zabudol zavrieť hlavné dvere. Hoci tam bolo príjemne temperované podlahové kúrenie z vonku išiel nepríjemný studený vzduch. Tá zima zvonku symbolizuje ducha sveta, ducha hriechu, ducha sebeckej lásky, ktorá sa dostáva do nášho chrámu. Či neviete, že sme Boží chrám ? Pýta sa sv. Pavol a v chráme máme povinnosť udržovať poriadok , chváliť Boha, počúvať múdrosť, zachovávať úctu, čistotu i teplo. Každá neláska je podchladenie. Je to ten nepríjemný studený prúd, čo chce z nášho chrámu vytisnúť príjemné teplo. Občas je dobré i vyvetrať na to je ten chlad, dobrý. Len treba vedieť, kedy zatvoriť, aby sme v cirkvi v rodine, vo vzťahoch, úplne nepremrzli.

 

Liečba tela a liečba ducha

Šíria sa rôzne predsudky. Jeden z nich je, že je to za trest, byť kňazom v nemocnici. Pre niekoho možno aj, a pre iného skôr za odmenu. Veď oveľa viac chorí sú vonku, mimo nemocnice. Tu v špitáli sú ľudia skrotnutí a potrebujú modlitbu i Boha . Vonku sú tí tzv. telesne zdraví, ale majú vnútorné choroby. Napr. ateistický nádor na mozgu, žiarlivosťou napadnuté srdce, krv plnú tukov z dajakej nemiernosti. Niekto rieši rakovinu hrdla a iný nezmyselnosť svojho bytia. Niekto má dekubity lebo musí dlho ležať a inému už hnijú preležaniny v zabíjaní času. Liečiť iných je šľachetná práca. Liečba tela sa týka iba časnosti, ale liečba ducha večnosti. Je sto krát dôležitejšie. Možno som aj málo povedal.

 

Osvedčená prax, ale moderným jazykom

Spirituálna chirurgia je exorcizmus. Kardiognostická diagnostika je tá správna duchovná rada. Hĺbková detoxikácia je dobrá sv.spoveď. Anamnéza je umenie výtiahnuť to podstatné z mnohých rečí. Hermeneutická exegéza je aktuálny výklad starobylých textov. Logoterapeutická indikácia je nájsť zmysel niečomu, čoho zmysel sme dosiaľ nechápali. Trefná kázeň je tak niečo úžasné, ako dať po dlhom zápase výťazný basketbalový kôš. Intepersonálna intervencia je taktné napomenutie. Vysokovibračná indícia ako tušenie niečoho utajeného. Metapsychológia je moderné pomenovanie teológie. Morálka sa bude volať raz etikoterapia. Vnuknutie strážneho anjela dnes voláme presná intuícia. Večné trápenie sa dnes volá reinkarnácia.  Božie mlyny sme prekrstili na zákon karmy.To pre toho, kto by mal komplexy, že vraj tomu, čo sa v Cirkvi venujeme je stredovek. Ponor do živej viery a tradície, čo ju zvonku chráni je stále čosi nové. To čo sa povrchným občanom zdá ako starožitnosť v sebe obsahuje supermoderná budúcnosť. Volá sa to aj večný život. Alebo aj práca s tajomstvom

 

      Najvyššia forma komunikácie         medzi ľuďmi je etika

Keď sa to reháňálo v grófskych sídlach a biskupských palácoch s etiketou, čiže pravidlami, ktoré vraj normujú slušné správanie a dobrú výchovu, tak to mnohokrát znamenalo absenciu morálnych hodnôt danej spoločnosti, vlastne spoloneresti.   Tieto spôsoby prebrali aj farizeji, ktorí svoju bezbožnosť utajovali pod množstvom náboženských predpisov. A predstierali ako si ich dodržiavaním vraj ctia Jahveho. Inkarnovaný Jahve v Ježišovi ich prekukol a za túto heretickú ortopraxiu razantne kritizoval Strašne ich to urazilo. Až sa vyplavili ich vražedné sklony. Zabudli zabiť v sebe prašivé nízke pudy a očistiť si egá. To vonkajšie náboženstvo im vlastne pomáhalo sa navzájom čičíkať a oslavovať. Takto im narástli rohy zvrhlosti. Neboli potom schopný eticky reagovať a komunikovať s Kristom. Toto sa stáva cirkevným farizejom, ktorí evanjelium vymenili za cirkevné právo. Alebo za svoju svojvôľu, ktorú adorujú ako modlu. Odmodlievajú sa tony breviárových modlitieb a slúžia tisíce omší, ale ako bežnú prevádzku majú pošliapanie práva iného, nevyšetrenie trestných činov, kopnutie do žobráckej misky prenasledovanému klerikovi v roku milosrdenstva. Kryjú udavačov, osočenie je šport, ktorým sa dostávajú do formy, a pod sebou majú tajtrlíkov ktorí bez škrupúľ upália aj proroka. Kto takto komunikuje s okolím, ten pracuje na svojej veľkej hanbe

a nie na spáse svojej a iných.

 

Hľadá sa dobrý človek

„Milosť predpokladá prirodzenosť.“ Je to starobylá zásada , dobrá a pravdivá dogma katolíckej viery. Čiže ten nadprirodzený nebeský život, ktorý spôsobujú sviatosti je dôstojné a správne dať tam, kde je niekto ľudský pripravený. Dostať sviatosti a veľa milostí dnes nie je náš problém. Máme toho viac než dosť. Nedostatkovým tovarom sa stáva ľudskosť, prirodzenosť a normálnosť. Kto si to zachová a pestuje, má čosi vzácne. A ak sa toho dotkne cez sviatosti Božia milosť, tak to bude krásne. Rôzne svätuškárske nepodarky, ktoré nechcú ani v zberných surovinách, sú tam, kde nie je normálny prirodzený základ. To potom bude vhodné iba ako číslo do nebeského cirkusu. Kto buduje svätosť a nerozvíja súčasne poctivú ľudskosť môže skončiť tragicky neslávne.

 

Herecká dokonalosť

Ošklivosť Cirkvi môže byť v tom, že máme prípravu na sviatosti, ale iba intelektuálnu. Naučiť sa nejaké formulky z katechizmu a odpapagájovať ich. Kto je dobrý papagáj, ten je aj dobre „pripravený“ prijať napr. sviatosť birmovania, či manželstva? A kto odpovedať nevie, je akože hlúpy a nepripravený? Po čase však zistíme, že intelektuálne na jednotku odpovedal možno aj neskorší zradca a poslabšie vedomosti mal ten, kto pri prenasledovaní Cirkvi sa zachoval charakterne. Budíček, bratia. Pekne odrecitovať to vedia najmä herci alebo počítačové stroje. Musíme si dať pozor a nemali by sme sa povyšovať na toho, kto nevie katechizmus naspamäť. Možno má iné kvality. Mučeníci v staroveku mnohé nevedeli a sú v nebi.

 

Prečo krstíte deti?

Pri návšteve traumatológie mi ktosi na izbe šplechol do očí: „Vy katolíci krstíte malé deti! Nanucujete tak svoju vieru ešte tomu, kto sa nedokáže brániť. To v našom zbore krstíme iba dospelých. Najprv treba uveriť, až potom treba pokrstiť.“ Zamyslel som sa. Nevedel som, čo na to povedať. Premýšľal som o tom. A asi na druhý deň som išiel znova na tú izbu a takto som ho poučil: „My krstíme, lebo taká je naša tradícia.Aj malé deti, ak si to želajú ich rodičia – katolíci, alebo niekto z príbuzných a rodičia nie sú proti. Je to iba pozvánka byť katolík. Nie rozkaz. A nikto nevie, či sa dieťa dožije dospelosti. A to má odísť nepokrstené? To by bola ale opovážlivá vizitka jeho rodičov, však?!“ Podobná chyba by bola nechať

prirodzenosť dieťaťa neobmytú.

 

Cirkevníčenie? Jááj, cirkev ničenie…

„Je absolútne dôležité stať sa človekom.“ To je jedna z periel Benedikta XVI. Stať sa najskôr dobrým človekom je fakt zásadné. Strašné problémy svojmu okoliu robia namyslení „svätci“. Ich neľudská svätosť je žihadlo, tzv. osteň, ktorým zraňujú iných. Antikristovský a asi najhorší nepodarok, ktorý spôsobuje odpor voči Cirkvi a veľa trpkosti vo vzťahoch vnútri. Je to gýč, ktorý sa drzo tvári, že je to umelecké dielo. Ak sa niekto takto postihnutý dostane do čela, tie tlaky vydržia iba pokorní. Ostatní normálni sa urazia a založia si novú cirkvičku. Budú ponúkať novú črepinu. Začnú tak nevedome s ohlasovaním evanjelia cirkevníčiť, čiže cirkev ničiť. Za ich odpad raz však bude zodpovedať aj ten

, kto ich svojou pýchou pohoršil.

 

Antikrist je neľudský Kristus

Sv.Ján apoštol definuje antikrista ako toho, kto neuznáva, že Ježiš prišiel v ľudskom tele. Hlbšie pochopené a pretlmočené do jazyka našej doby je to ohlasovanie Krista, ale bez normálnosti a vyzretej ľudskosti. Neľudský kristus je Antikrist. Podobný extrém je prílišná až zmäkčilá ľudskosť. Stretol som sa s ním vo viacerých podobách aj uprostred cirkevného diania. Môžem iba dosvedčiť, že je to zropušená obluda. Žaba na prameni.
Nepríťažlivá a iných odpudzujúca. Za veľkou prácou vykonanou navonok ukrýva obrovské lajdáctvo pri vnútornej práci. Zanedbanie mystiky života. Podstaty. Je to ponuka očistcového provizória, čiže malého pekla, ktoré sa raz skončí. Tí čo sa veľmi náhlia byť vrajsvätí, a nedohotovili si poctivo svoje normálne ľudské dozrievanie, sa premenia postupne na tajtrlíkov a zropušené cynické obludy. Tie si myslia, že slúžia veľkým veciam neba, ale po vyšplhaní sa po kariérnom rebríku ich čaká druhá fáza :  prenasledovanie zverených kresťanov. Také postupné a nenápadné. Až sa stretnú s nejakým kvalitným baránkom a toho budú lynčovať kvalitnejšie a razantne. Ak ho hňeď nezabijú a nepôjdu sa z toho vyspovedať, ako to robili primitívnejší mafiáni v minulosti, tak ho budú mučiť sofistikovane cez byrokraciu a dlhodobo. Beztresne, bez hanby a bez ospravedlnenia. A na túto trestnú činnosť nepravdy a nelásky si budú chodiť po posilu na tie najpravovernejšie bohoslužby a nezabudnú aj šaškovať vrhaním sa na kolená pred svätým otcom

v záchvatoch pravovernosti.

 

O biskupovi

Biskup, podľa sv. Pavla má byť nie pijan a bitkár. Čo je povedané tak starodávnym jazykom. Do modernej reči by sa to malo asi lepšie preložiť, že nemá byť opitý nikým a ničím, ani sám sebou, ani mocou, ani predsudkami. Má mať triezvy pohľad na svet i na Cirkev. A že nemá byť bitkárom, znamená, že nemá vyvolávať konflikty. Benedikt XVI. v knihe Svetlo sveta trefne uvádza, že by mu nemala chýbať predovšetkým odvaha a schopnosť vytvárať tím božej rodiny okolo seba.
Pred rokom sme odprevadili na večnosť o. biskupa Rudolfa Baláža. Vysvätil nás ako prvých v 1990 r. z tých vyše dvesto kňazov za 2O.rokov. Páčila sa mi na ňom, a nielen mne, jeho razantnosť, lat. fortitudo. Vzbudzoval rešpekt ako poriadny chlap. Mal v sebe čosi z radikality a jednoznačnosti sv. Jána Krstiteľa a starostlivosti sv. Karola Boromejského. Veľký budovateľ a bojovník. Jeho obrovské pracovné nasadenie a cirkevná horlivosť boli nadpriemerné. V mnohom bol kňazom dobrým príkladom. Medzi slovenskými biskupmi mal asi najväčšiu odvahu, managerské talenty i skalopevné sebavedomie. Za mnohé sme mu vďační. Keď kázal k veci, Slovensko sladlo nepodrichmávalo. Pobitú diecézu navonok pozdvihol a obnovil. Raz som mu povedal, že v duchu mu boskávam prsteň za to, kde ma ako svojho kňaza umiestnil. Malo to koncepciu a bolo to podľa Božej vôle. Tú nám treba hľadať ako prioritu.
O ňu som sa veľmi vážne modlil a snažil, a bol to on, kto mi asi najviac v kňazskej službe pomohol a asi aj poranil.

Aj to asi patrí k veci. Bola to veľká škola.

 

O titulíkoch a tituloch

Tituly, pečate moci tohto sveta sú potrebné ku tomu, aby sa človek stal účastným inštitúcií a ich pôsobenia. Dá sa tak do nich zaradiť a slúžiť ľuďom. Kto má tento úmysel, je to v poriadku a v súlade s dobrými mravmi. Ako všetko, aj toto sa dá zneužiť. Titulmi a mocou sa dá opiť. Vtedy už začína nemorálnosť. A niekomu sa môže stať, že sebaoslave prepadne, tak ako alkoholik. Nadbytočné tituly mu vykŕmia ego tak, ako vypasený pupkáč má desiatky centimetrov nadbytočnej slaniny pod košeľou. A ten človek sa stáva problémom aj pre iných. Sám je sprznený a przní aj študentov. A čím viac nadbytočných titulov si prisvojil, tým na bezvýznamnejších prácach v nebeskej spoločnosti sa podieľa. Robí sa potom dôležitý. Strápňuje sa, lebo má komplexy nedôležitosti.

Tu sme len krátko.

 

O komplexe nedôležitosti

Doslova pchaním sa tam, kde to páchne, kde nepatria, spojením sa mocou, ktorá im neprináleží, sa človek postupne stáva nadčlovekom. A jeho pýcha sa bude prejavovať v takej neľudskosti, aká veľká bola jeho rozdrapenosť v duchu. Evanjelium nám odporúča chudobu v duchu, čiže pokoru. Svet ten ponúka nafúknuté falošné sebavedomie. Takýto zúfalci sú potom ješitní, robia sa dôležití. Prečo? Lebo prežívajú hrozne boľavé komplexy nedôležitosti. Tie sú vo vnútri tým silnejšie, čím sú navonok viac akože dôležitejšími.     Aj toto je tzv. „inteligentný“ nihilizmus

a opak bratstva.

 

Hrôzy nadváhy alebo neprizabiješ

ani sám seba.

Žijeme v takom blahobyte, o akom sa našim predkom ani nesnívalo. Taká ponuka áut, elektroniky, šiat, cédečiek, kníh, topánok, jedál. Avšak vzduch je infikovaný túžbami stále sa čímsi kŕmiť, až prekrmovať. Je to zloduch konzumizmu.    A my dýchame tento nemiernosťou zatoxikovaný vzduch našich miest. Nemôžeme ho nedýchať. Občas ideme do hôr, aby sme si oddýchli a nadýchali sa čerstvého vzduchu, v ktorom nie je toľko nemiernínu a pažravínu ako tam, kde žijú svetskí ľudia. Treba nám týždenne aspoň dva očistné dni, kedy jeme iba minimum. Lebo inak nám hrozí tuková rozdrapenosť. A s nadváhou prichádzajú aj ďalšie problémy. Napr. škaredenie. Aj estetika káže mierniť sa a telo veľa nenafukovať, ako keby malo o chvíľu explodovať. Treba kupovať iné šaty. Viac sa človek potí. Pot smrdí. Je unavený. Stále by nadbytočne spal. Nadváhu treba stále nosiť so sebou. Sú s ňou problémy pri dvíhaní, ak je človek v nemocnici či ako starší nevládny doma. Trpia kĺby, srdce, pečeň, obličky. Stráca sa zdravé sebavedomie. Dáva sa tým zlý signál pre okolie, že viac prijímame ako dávame, čiže že sme sebci. U nás kňazov je to aj hanba. Bachráč, ktorý otŕča všetkým svoj pomník nad padlým hrdinom na ukážku, iba prezentuje svoju neinteligenciu dlhodobé až trestuhodné nestaranie sa

o seba samého.

 

Z posledného miesta

Niekto má tituly, vedie prednášku a ukazuje, aký je vedomosťami našprtaný. Ako je nad inými a ako poslucháči sú pod ním. Ťahalo ma to celý život radšej medzi tých žiakov, poslucháčov, sluhov. Lebo viem a som si viac ako istý, že sa to raz otočí. A poslední budú prví. Všimol som si, že ten, kto si niečo odžil a čo po prednáške dá jednu trefnú otázku alebo vtipne zdiagnostikuje tému je oveľa ďalej než ten, kto nás dlho poučoval iba naštudovaným, čiže odkukaním niečoho,

čo zažil iný.

 

Kto je kráľ a kto blázon?

My muži máme v sebe tendenciu byť v niečom prví. Preto tá súťaživosť, snaha o predbiehanie sa, naháňanie sa za bodmi. Satan nás však klame, že byť kráľom je mať pozemky, peniaze, vládu nad osudmi iných, veľa žien, vojsko. To je iba vonkajšia pýcha. Pokora učí, že byť kráľom je ovládať poddaných svojho tela, napr. úst, brucha, túžby vynikať či pohlavného orgánu. Riadiť vlastnosti svojej duše, žiť svoj osobný príbeh, nebáť sa ako sraľko života, zakusovať radosť z tajomstiev prírody, , mať mnoho dobrých skutkov, lásku a pokoj v srdci. Čiže robiť poriadne mystiku. Teda vedieť niečo o spirituálnom kapitále. Tí, čo majú toho veľa vonku, predstierajú, že sú králi, sú iba veľkí blázni. A tí, čo im to závidia, lebo nemajú ani vonku ani vnútri sú blázni zatiaľ malí.

Príbuzní, niekedy horšie

na tom než pacienti

Prídu nahlásiť ku nám do kaplnky chorého jeho príbuzní. Ako dnes. Buď je to manželka, dcéra, sestra, brat… Chvíľu ich počúvam. Keď porovnám ich stav oproti samému pacientovi, tak je ich stav po psychickej stránke oveľa horší, než pacientov. Aj po fyzickej stránke. Neraz sú to slzy a strach. Nenájdu vo mne plačka, čo s nimi budem lamentovať, ale mužne ich vyzývam k reálnemu postoju k veci. Ak vnímajú tak k duchovnému pohľadu. A tých najzrelších aj k duchovnému boju. Sebaľútosť, nedôstojné mraučanie a zbabelé jajkanie ponechávam pohanom a iným

sociálnym služobníkom.

 

Na úteku pred tichom

Táto civilizácia, to sú ľudia na úteku. Nemocnica je miesto, v ktorom sú pacienti donútení okolnosťami sa spomaliť. Zdravotníci sú nútení sa niekedy zrýchliť. Systém ich núti podávať výkony. Stačilo by napr. prijať na oddelenia viac personálu. Na to však treba nejakú miliardu, ktorú potrebujeme radšej kdesi vytunelovať a použiť napr. na úplne zbytočné bilbordy. Nemocničné fofry sú nasadením sa za vec. Veď ide o život. A to treba oceniť. Najmä vtedy, ak každá sekunda je vzácna. Ale to nie je vždy. Pre ostatných by bol potrebný kľud v pohyboch aj reči. A ten má málokto. Kaplnka je tu na to, aby sme sa tu stíšili. Poďakovali, vpustili do seba Božiu lásku. A potom s láskou sa starali o chorých. Nepokojom im ublížime. A na seba prezrádzame, že duchovne spíme, ak pobehujeme bezducho hore-dole. Niektorí pacienti majú až príliš telesného pokoja, lebo celý deň ležia. Majú však niektorí nepokoj vo vnútri. Ak nevedia trpieť, vydávajú hlasné zvuky. Ak nevedia čo zo sebou, preháňajú personál. Jeho trápením sa asi nachvíľu zbavujú svojich múk. Nenaučili sa trpieť.

Tí, ktorí trpia s Kristom

vedia byť aj nenápadní a potichu.

 

Dva druhy pokánia.

Jeden z posledných prejavov kardinála Špidlíka bol o dvoch druhoch pokánia.:
1. Metanoia
2. Penthés
Pokánie prvé je obrátenie sa v konkrétnom čase, skutok pokánia napr. pri sv. spovedi. Pokánie druhé je celoživotné. Je to dlhoročné hľadanie a plnenie Božej vôle a postupné opúšťanie všetkého zbytočného, čo nás duchovne zaťažuje. To prvé je pre amatérov, to druhé pre profesionálov. Pri začiatku každej sv. omši je úkon kajúcnosti. Aj tu sa deje čosi, čo pri spovedi. Aj toto je jedna z foriem pokánia, ak sa mechanicky neodflákne. Aj takto sa dánaše vnútro detoxikovať od tzv. hriešikov. Duchovne dozretí ľudia už primitívne páchanie hriechov ku potešeniu sa

zo života nepotrebujú.

 

Rozkošný santa kontra zdravo prísny muž

Santa Klaus, alebo Sv. Mikuláš. Môžeme si vybrať, ktorého z nich budeme nasledovať ako mužský vzor. I keď sa hovorí, že poriadny chlap a dobrý otec nemusí nosiť darčeky, ale nech donesie rodine dar najpotrebnejší a to sám seba, predsa otec rodiny, či biskup ako otec diecézy, by mal obdarovať svoje deti či veriacich dobrými darmi, ako to robil sv. biskup Mikuláš. Iný vzor, muž bez zdravej prísnosti, Santa Claus, sa špecializuje na vonkajšiu i vnútornú obezitu. Rozmaznáva detičky zbytočnými darčekmi, od ktorých tučnejú, dáva prihlúpe otázky, jeho dobrota je teatrálna, chovanie šašovské, duchovne je mimo a sexuálne úchyl. Keďže plakať nad svojimi biedami nevie, radšej sa stále iba usmieva. A keď mu kútiky začnú padať, tak to okamžite doladí novým poldecákom. „Úžasný vzor“ pre pomýlených a nedozretých mužov, čo obdarúvajú ženy falošnými objatiami, infantilov rôznymi plieškami ako vyznamenaniami a deti doslova daromnicami, ktoré im už vypadávajú z plnej skrine.
Veľmi je dobre, že tieto dva protiklady máme navonok v Cirkvi i vo svete. Iba slepý by si nevšimol tie podstatné rozdiely u normálneho muža a u trápneho pupušbugriša.
Ak muž žije duchovne, premení sa tak na normálneho a potom na dôstojného až na svätého. Ak miluje nie Boha, ale svet, premení sa na šaša. A neskôr na starého blázna.

 

Vitajte medzi miliardármi

Rozmýšľame vraj iba 5 percentami svojej kapacity a asi iba v jednej polovici mozgu. Osprostení vonkajším svetom si uvedomujeme iba moc peňazí. To, že máš normálnu pamäť je obrazne povedané iná miliarda. Alebo ak máš prácu čo ťa baví a je iným prospešná, to je tiež miliarda. Ak máš niekoho rád a on, ona teba, miliarda ďalšia. Ak máš oči a vidíš, či to nie je hodnota väčšia než miliarda? Alebo že počuješ, chodíš, cítiš, že ti chutí jesť, že normálne spíš… Ak si dostal slušných rodičov. Alebo že tvoj život má zmysel. Že máš zdravý úsudok. Dobrého priateľa. Milú kolegyňu. Kresťansko katolícku vieru. Zdravé dieťa vedľa seba. Či to duchovné večné dieťa v sebe. Iba veľký hlupák berie tieto veci ako samozrejmosť a neuvedomuje si, že každá z nich má hodnotu, obrazne povedané miliardy. Ba aj väčšiu. Chcieť plniť Božiu vôľu a snažiť sa o svätosť je bilión. Nejaká dvojmiliónová hypotéka vo finančnom svete je drobnosťou oproti spomenutému sociálnemu, intelektuálnemu, emocionálnemu, kultúrnemu a spirituálnemu kapitálu. To, že nám to doma, v kostole či v škole nepripomenuli svedčí o tom, že sme ale poriadne dorichtovaní falošným bohom – peniazmi.

Asi aj kvalitne pookrádaní vo vnútri.

 

Dedičné hriechy zmenené na charizmy.

Dedičný hriech, čiže poškodené zdedené gény sú asi jedinou dogmou viery, ktorá sa dá vedecky dokázať. Ak sme zdedili po predkoch niečo veľmi škaredé, nevyčítajme to Bohu. To je možno rana, ktorou máme trpieť prvú polovicu života. Tú máme obetovať Bohu cez Krista ako svoj kríž. Ten sa nám premení a príde malé vzkriesenie. Tá zahojená rana nám prinesie charizmu. Otec alkoholik je čosi hrozné, ale u jednému bratovi to prinieslo veľmi triezvy životný pohľad. Inej sestre s podobným osudom dobrého manžela a otca jej detí. Aj to, že si prehľbila vzťah s Otcom v nebi a neorientovala sa

na otca pozemského.

 

Vďaka Bohu, ak o kríži netáram

Ľudia chorí radi chodia do kaplnky pomodliť sa a posilniť na duchu, vypočuť si povzbudivé slová. Som veľmi rád, že ich môžem poučiť a povzbudiť. Som tak rád, že mi dala Prozreteľnosť prežiť si aj dlhoročnú krížovú cestu. A vtedy keď kážem, aby sme si niesli kríž, objali kríž, boli trpezliví pri nesení kríža, obetovali svoj kríž, niesli ho s láskou spolu s Ježišom, tak vtedy cítim, že ich to oslovuje. Duch Svätý sa ich dotýka a krstí ich. Je to preto, lebo som čosi aj odžil a odtrpel. Ak o nesení kríža netárame do luftu, tak veľká vďaka Bohu.

 

Sme proroci či „nebeskí“ diplomati

Nechať ľudí darebáčiť je trestný čin. Nechať ľudí opíjať sa tak isto. Toto dovolia iba darebáci a opilci na duchu. „Znemravňovať mládež je zločin!“ povedal raz arcibiskup z Košíc A. Tkáč. Prekvapivo, lebo je ináč je dosť taktný. Kto to dovolí a nerobí nič proti tomu je fakt duchovne zločinec. Kto napomáha homosexuálom stať sa promiskuitnými buzerantami je satanov najmilší. Je podobný tomu, kto narkomanom chce legalizovať kokaín a ožranov liečiť slivovicou. Raz bude za to aj vážne zodpovedný. Kto dovoľuje mládeži pozerať pornografiu a tak ju štope besnotou je Luciferov spolupracovník. A kto im doporučuje smilstvá a potraty ako „ ľudské právo“ je jeden z padlých anjelov. A beda mu! Takto sa vyjadrovali proroci. My sme však len ako šašovia diplomati, ak to prorocké v sebe vykastrujeme. A budeme ohlasovať tak aby sme nikoho neoslovili alebo akože neurazili pri páchaní nehorázností. Takí „apoštoli“

sú trochu aj na posmech.

 

Neporiadok

Keď má niekto permanentne bordelík okolo seba, naznačuje tým okoliu, že ho má aj sám v sebe. Porozkladané veci jedno na druhom, bez disciplíny a poriadku, ponakupované daromnice, zapáchajúce fusakle, neodhodené kartóny, nepozametaná podlaha, špinavá kuchyňa, smradľavá chladnička, mastné fľaky na šatách, zavírený počítač, nenabitý mobil, spotené tričko, rozrastajúce sa brucho, pozeranie televízie bez výberu, prepchatá garáž daromnicami, stohy kníh čo už prerastajú cez hlavu, povyťahované zbytočnosti,…To a mnohé iné je jasným dôkazom vlády chaosu v nás. Debordelizovať hlavu a opustiť sebadeštruktívne programy! To by sa im

malo dať ako úloha č.1.

 

Božie mlyny melú pomaly, ale isto

Božie mlyny melú pomaly, ale melú isto. Túto svätú pravdu si môže overiť každá generácia. Beriem do rúk ruženec, ten boží mlynček a veľmi dobre viem, že zomelie tvrdý suchý rohlík, čiže problém, na potrebnú strúhanku. Aj mlynček každej svätej omše robí čosi, vo väčšom. Keď sa spoja tieto sily do veľkého mlyna tisícich omší, tiež zomelú každú nehoráznosť fašizmu, komunizmu, či liberálneho nihilizmu na fašírku. Každú hrôzu prechádzajúcu z pekla tieto Božie mlyny pomelú. A nepriateľov Cirkvi aj úctivo odprevadia na cintorín.

Aj prenasledovania

sa zmenia na víťazstvá Cirkvi.

Kto si myslí, že pri zabití mučeníka sa Cirkev dostane do krízy, tak ešte sa duchovne neprebral k živej viere. Božie veci iba naberú väčší vplyv. Kto hovorí o kríze v Cirkvi, má ju v sebe sám. Je tu Božie Kráľovstvo aj keby sa všetci čerti rozliali od nenávisti na kolomaž, aj tak to nezmenia.

 

Tvorivý neporiadok

Byť kresťanom znamená nebyť otrokom. Ani otrokom poriadku. Taký tvorivý neporiadok je vlastne krásny. On teda nie, ale cez špinavú handru a neporiadok v ateliéri vzniká krása vo výslednom obraze. Vete aká je dôležitá pri tvorbe taká obyčajná handra na utieranie štetcov? Kto je prehnane poriadkumilovný, puntičkár a pedant, ten asi nie je umelec. A čo vyrába, je iba sériová výroba. Nič, nad čím by sa mali iní zastaviť a zamyslieť. Ten okato prísny poriadok neraz zakrýva nejaký chaos. V hlave? V citoch? Vo vzťahoch?

 

Slovo chlapa, to je tá jeho podstatná váha

Pribral som nejakých pár kíl a zaujímavé, že mi to nevadí. U chlapa to nie je podstatné. Keby to bolo, tak by bol asi manekýn, čo sa bojí, že príde o prácu. Poriadny chlap má budiť rešpekt. Nemá to byť vychudnuté tintítko, ktoré sa začne triasť a ohýbať, keď zafúka prudší vetrík. Pár kíl navyše, asi do 10 kíl, vôbec nie je na škodu. V zime nás ochráni pred chladom. Napríklad. A v lete ich zhodíme a budeme sa mať na čo tešiť. Netreba sa módne znásilňovať. Je asi zoženštelé stále sa vážiť a panikáriť pre pár kíl. Slovo muža má mať tú podstatnú váhu,

nie jeho meniace sa kilá.

 

Prečo netreba dávať úplatky?

Istý Vlado umieral na Áre. Zaopatril som ho sviatosťami. Jeho priateľke, ktorá pri bola pri ňom celá bojazlivá som povedal, aby sa za neho modlila. A keby bola Božia vôľa, aby bola pripravená aj na jeho odchod do večnosti. On sa však z toho dostal. V kaplnke mi prišiel povedať, že má za sebou 13 operácií. Kdesi na juhu Slovenska mu operatéri asi nechtiac poškodili. Vraj ich podplácali. A čím bolo operácií viac, tým to s ním bolo horšie. Prišiel ku nám do Rooseveltovej nemocnice, kde sa ho ujal prof. Kotháj. Prvý krát sa na to pozrel asi pri 4 hod. predoperácii a druhý krát to bol 3 hod. zákrok. Zachránil mu život. Úplatok nebolo treba. Mali by sme sa naučiť poďakovať sa aj Bohu za dar zdravia, aj lekárovi za operáciu či sestrám za starostlivosť. Ale po hospitalizácii. Úplatky predtým sú príznakom strachu a neprinášajú požehnanie.

 

Odborná rada

Naša osobná skúsenosť je neprenosná na iných. Amatér radí iba to, čo sám zažil a naivne si myslí, že jeho skúsenosť bude vhodná aj na riešenie problémov iných, asi „všetkých“. Odborník dáva tzv. odbornú radu. Tá zahŕňa výťažok zo skúseností aj iných, veľmi mnohých a je vytvorená dlhoročným pozorovaním niekoľkých generácií a stoviek príbehov z rozličných oblastí. Toto veľmi múdro poznamenal kňaz Tomáš Halík. Osobná rada je vhodná ako svedectvo. Aj to je vzácne. Odborná rada je čosi väčšie. Širokospektrálne

a konkrétne zároveň.

 

Skúšky

Prečo Boh, ak existuje dopustí na svete toľko nemorálností? Uvažujú nahlas stále viacerí. Je ich dosť, čo už do viery odpadli. Mýlia si totiž tento dočasný svet s večnosťou. Toto tu je iba dočasná skúška. A nie náš trvalý pobyt. A ten, kto nás to skúša asi má s týmto svetom nový zámer. Veď preto je to ťažké, lebo nás to testuje. Ak je niekto kvalitný, ten vydrží a charakter si zachová. Ani vieru si nedá ukradnúť. A nájde dosť aj krásnych vzorov okolo, aj mnohých svätých v histórii. My sa chystáme na iný svet a tieto dni budeme mať ako dôkazový filmový materiál,

čo o nás povie viac než dosť.

 

Padlí anjeli

Padlí anjeli sú aj medzi umelcami. Sú to bytosti, ktoré vedia majstrovsky klamať telom. Jeden má taký krásny hlas, keď spieva, tak okúzli davy. Ale príklad jeho života? Chvasce sa smilstvami, robí si z cirkvi posmech a rodinu si založí v sedemdesiatke. Jeho drogou je úspech a potlesk. Ide na to, ako auto na benzín. A má spotrebu milión korún, či dolárov na mesiac. A to spieva dojímavo o tom, ako devastujeme planétu. Ak by sme žili v prepychu ako on, veru vydrancovali by sme ju za jednu generáciu. Alebo iná hviezda. Skáče z postele do postele a občas ide zaspievať i do kostola. Ezoterické predajne sú plné kníh o anjeloch. Treba byť opatrný, lebo môže ísť o anjelov padlých. Nikde nám nedali kritériá, podľa ktorých môžeme rozlíšiť svetlo od tmy. Vlastne dali nám a to podstatné. Dobrí anjeli nás vedú k úcte k Bohu a tí padlí k neposlušnosti voči Bohu a adorovaní svojho ega a občasnom spomenutí si na ňom, akoby na posmech. O tom, či sa Otcovi páči, máme poučení z evanjelia dosť. Padlí anjeli majú iné evanjelia, kde sa hovorí o láske, ale nič o kríži a o obeti. Trepe sa tam o milovaní, ale bez cudnosti. Padlí anjeli šarapatia aj v Cirkvi. Sú to herci svätosti a ide z nich hrôza neľudskosti. Anjeli učia pokore a modlitbe a čerti mágií a uletenej nezávislosti. Tí svetlí učia, ako slúžiť, tí tmaví ako rozkazovať a klaňať sa modle Sochy slobody. Tí, čo ju uctievajú urobili veľmi podstatnú chybu, že zabudli na druhej strane oceánu postaviť

Sochu zodpovednosti, ako to vystihol E. Fromm.

 

Božie dieťa v nás

Veru, veru, nájsť v Ježišovi Mesiáša je v živote to najpodstatnejšie. Máme v pláne veľa plánov, ešte toto si kúpiť, ešte tamto ísť dovolenkovať. Chceme toho zažiť a hentomu sa radšej vyhnúť. Špekulujeme ako zlatnícky učeň, ako prísť k novému zlatu, novým peniazom, novým vonkajším zážitkom. Ale dobre si všímame svoje najhlbšie vnútro? Je šťastné? Je moje svedomie spokojné? Je Božie dieťa vo mne usmiate? Alebo plače, zúfa a má veľa soplíkov. Niekde je i pokakané a nie a nie ho okúpať. To dôležité je očiam neviditeľné, odkázal svetu malý princ,

čiže Božie dieťa.

 

Pravý raj

Ako je možné, že Adam s Evou zhrešili? Veď boli v raji. Tam bolo všetko a v harmónii. Ale iba vonku. V ich vnútri asi raj nebol. Tam vládla naivita. A to nie je raj. Tú napadol zlý. Asi preto, aby nás z tej naivnej „svätosti“ dostal. Pravý raj nehľadajme iba vonku. Najprv ho treba nájsť vo svojom vnútri a v našich zrelých vzťahoch.

 

Pýcha predchádza pád

Modlím sa rád. Cítim, že je to potrebné. Kto sa nemodlí, či zle modlí, uletí mu podstata života. Ostane mu iba živorenie. Prosím Krv Kristovu, tú, kde je Božia moc, spolu so Zdravasmi o záchranu od toho, aby nás nepohltila neľudskosť. To je tu démon číslo 1. A démonom č.2 je fanatizmus ženúci veci do extrémov. Pochádza to z pýchy a vedie do nešťastia. Katastrofa nastáva vtedy, ak sa nám to dostane pod kožu a považuje sa to za „katolícku vieru“. Ohavnosť! „Byť slušným komunistom bude raz lepšie než zlým katolíkom“ – povedal ďeťom

na náboženstve skúsený starší pán farár.

 

Čistá mužská energia

Z omše na omšu, z domu do domu. Vianočné sviatky kňaza vyčerpávajú. Prvá pomoc je dobre sa z toho vyspať a nenastavovať si budík. Aj keď nás niekto počúva pri kázni, je to magická chvíľa, kde sa čosi podstatné deje. Ľudia radi kázne počúvajú a tak nás vysávajú aj z bioenergie. A to unaví, vyčerpá tak, ako by človek rúbal drevo. Ľudia chodia do kostola, majú radi kázne, lebo cítia, že im to dodáva silu. Reálnu silu. Najmä ženy, duchovné to bytosti, potrebujú čistú mužskú energiu z múdreho a nepošpineného muža, ktorý sa modlí. Lebo z tej pošpinenej mužskej energie doma je im niekedy zle.

 

Aha , rafinovaná „biblická“ temnota

Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota, ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť

iba povrchne v duchu.

 

Doniesť svetlo do tmy

Prečo som sa len dostal na toto pracovné miesto? Sťažuje sa v duchu istý mladý kresťan. Veď sú tu špekulanti, fotky nahých žien, posmechy z Cirkvi atď. Priateľu, presne na to, aby si tam priniesol Kristove svetlo. Podobne mala na Pána ťažké srdce istá kresťanka. Až sa rozplakala, keď si uvedomila, do akej rodiny sa to vydala. Choré vzťahy, modla mamony, liberálne názory každého druhu. Preto si tam, aby si tam doniesla betlehemské svetlo nezištnej lásky a pokornej služby. Dostala to ako odpoveď na svoje modlitby a zaznelo to v jednej kázni. Aj takto k nám prichádza svetlo, aby sme ho zaniesli tam, kde je nejaké zúfalstvo temnoty.
My tu nemraučime, že okolo nás nie je nebo. To si vybudujme v sebe, a podávajme o ňom svedectvo iným.
Brat dekan zo Zvolena Vojtech raz v kaplnke povedal krásne svedectvo o evanjeličke, ktorá sa chcela stať katolíčkou.
Na otázku prečo odpovedala, že má nevestu katolíčku, ktorá berie svoju vieru tak naozaj a tak sa pekne správa, že jej dala príklad, kde je pravá viera.

 

Život v luxuse

Kde ideš silvestrovať? Opýtal sa na konci služby kamarát Pavel, plastický chirurg. Odpovedal som, že do luxusu. Myslel, že do hotela Lux. Nie, do luxusu samoty. Ďalším luxusom je zdravie, iným dôležitým pekný vzťah, priateľstvo, alebo práca, ktorá užitočná a aj nás baví. Nemá veru každý takýto luxus. A azda ten najväčší je žiť v milosti posväcujúcej. Materiálny luxus, ako výsledok množstva peňazí je iba jeden z mnohých druhov luxusu. Asi ten najmenej dôležitý. A ak niekto pozná iba tento druh, tak vôbec nežije naplno.

Ale zúfalo jednodimenzionálne

 

Svätosť je u nás non stop trendy

V časopise Milujte sa som sa dočítal, že svätosť znamená plnosť ľudskosti. Brilantne vystihnuté. A krásne pravdivé. O toto nám v Božom Kráľovstve vlastne ide. O pozdvihnutie človečenstva s pomocou milostí posväcujúcej a pomáhajúcej do stavu nového človeka, prežiareného Duchom svätým, ktorého telo bude spiritualizované, vzťahy zjemnené a výzor dôstojný. Boli by sme ťažkými amatérmi a myslím, že by to malo byť aj trestné, ak niekto neupozorní tých, čo sa snažia o ideál svätosti, že sú v tejto oblasti mnohé nepodarky. Existuje svätosť, ktorá nie je pravá, čiže je falošná. Väčšina sv. otcov, čiže pápežov nebola samou cirkvou vyhlásená za svätých a volali ich zaživa svätý otec. Čiže bola to falošná pesnička. V pravej cirkvi

je svätosť v permanentnej móde.

 

Zásady duchovného muža

1. Žije v pravde

2. Dodrží svoje slovo

3. Vie si priznať chybu a ospravedlniť sa

4. Dáva dobrý príklad

5. Znesie samotu

6. Nereaguje unáhlene a prudko, vážnejšie veci si v tichu najprv premyslí a až potom sa rozhodne konať

7. Nefňuká a nemraučí na verejnosti,

ale čestne bojuje

8. Stráži si triezvosť

9.  Nezhadzuje vinu či zodpovednosť         na iného

10. Nie je primitívny a sebecký, vidí si ďalej od nosa

11. Nefandí extrémom, zdebilňovaniu ani infantilite

12. Nepachtí po plieškoch a sebaoslavách

13. Vie aj o tichých víťazstvách

14. Vie sa postarať ako dobrý otec

15. Odsekne rázne škodlivý konár

16. Ochraňuje slabších

17. Je bohatý, cnostný, silný, pokorný

18. Vie že cudnosť je dôležitá

 

Podobné s podobným

Biele prádlo je potrebné prať s bielym, tmavé s tmavým. Ak sa totiž do bieleho prádla dostane tmavé tričko, to pustí tmavú farbu a biele sa stane šedým. A všetko. Taká je skúsenosť aj moja, aj mnohých iných.Keď nám prali rehoľné sestry, tak som to nevedel. Keď sme si kúpili práčku, tak som to zistil. Keď nám robia iní, ako sluhovia, napr. tieto domáce práce, tak sa sami okradáme o mnohé potrebné skúsenosti. Aj anjeli nech žijú s anjelmi, čertice s diablami.Tak to má asi byť. Aby sa navzájom nedogebrili a neurobili niečo nerovnorodé,

čo nie je ani čert, ani anjel.

 

Kto je väčší pacient?

To, že v starom, trpiacom na rakovinu a smutnom je ukrytý aj trpiaci Ježiš, to vieme. Ale to, že oveľa ťažší, možno až stokrát ťažší pacient je v mlado a zdravo vyzerajúcom „spolubratovi“, ktorý je celý opitý ješitnosťou, pokrytectvom a krutosťou, tak v tomto nevidíme pacienta?

A chudáka 100 x viac postihnutého?

 

Aretológia

Arete je z gréčtiny, znamená vraj to, čo budí obdiv, úžas. Virtus je z latinčiny, znamená silu, hodnotu. Aretológia je náuka o čnostiach. Sv. Augustín definoval, že „cnosti dávajú láske poriadok“. Katechizmus ich definuje ako „trvalý stav ku konaniu dobra“. Moja definícia cnosti je: „kvalita ducha“. Alebo „trvalá hodnota“. Tiež „spirituálne zlato“. Venovať sa cnostiam, učiť sa ich, cvičiť sa v nich, znamená osvojovať si jazyk jazykov, ktorý je univerzálnym

a komunikuje sa ním v nebi.

 

Prapôvodný jazyk Európy

Goethe napísal toho veľa. Vraj by to trvalo 10 rokov, keby to chcel ktosi odpísať. Kardinál Kônig z Viedne ho kritizoval, lebo čosi nevhodné napísal proti Najsvätejšej Trojici. Asi oprávnene. Ale ja ho pochválim, za to, že nám prezradil v tom svojom napísanom, ktorý z jazykov je pôvodným jazykom Európy. A dalo by sa pridať i našej modernej civilizácie: Je to kresťanstvo a 4.evanjeliá – napísal Goethe. Veľmi presne. A kto sa ho snaží žiť, a hlbšie spoznávať, ten študuje ten správny jazyk.

 

Pozor na extrémy

Extrémizmus v náboženstve je jasným znakom, že ide o chorobu. Je to opak katolíckej pravej viery. Jeden extrém je podľa Benedikta XVI. ľahostajnosťou v duchovnej oblasti a ten extrém druhý je fundamentalizmus, ktorý nanucuje svoje názory na duchovné veci iným cez násilie a zastrašovanie. Tento extrémizmus je cesta do záhuby. Aj jedna strana, aj tá druhá ničí a ponižuje človeka. A navzájom sa ničia tiež. Katolícka viera dáva extrémy do kľudu, hovorí o zlatej strednej ceste, o miernosti medzi dvoma formami uletenosti. Vo veľmi nenápadnom liste Júdovom sa spomína, aby sme vieru v Pána Ježiša Krista nestotožňovali s výstrednosťami. Inak. preložené s extrémizmom. Netreba však zabúdať, že Ježiš nás miloval do krajnosti, čiže do extrému.

 

Ekonomika a oikonómia

Ekonomika je božstvom tohto sveta.U nás v Cirkvi máme nebeskú ekonomiku,tzv. oikonómiu, plán spásy. Tí, čo žijú hlbokým životom s Kristom, tí sú v tejto oblasti, ktorá je skrytá vonkajšiemu zraku, majstrami a veľkými boháčmi. Skutočné bohatstvo sú iba peniaze platiace v nebi. Tu na zemi ich voláme cnosti. Alebo zásluhy, milosti, dobré skutky, či skúsenosti. Múdrosť je toto si hlboko uvedomovať. A hlúposť je na túto podstatu zabúdať, alebo si z nej robiť posmech. Takto sa to odporúča v tzv. sekulárnom svete. Tam už nič nie je pomaly sväté a kde sa tolerujú aj veci, ktoré človeku vyslovene škodia. Cirkev nesmie mlčať. Ani nasilu iných robiť cnostnými. Dnes prví budú raz poslednými

a poslední prvými.

 

Falošné exorcizmy

Sú duchovní nadšenci, ktorí chcú, bojovať voči temným silám exorcizmami. Niekedy sa strápňujú a označia iného za posadnutého démonom, ktorý im samým straší v ich vlastnej nečistej hlave. Alebo unáhlene pretínajú v inom dlhotrvajúcou modlitbou kanál, cez ktorý prúdi do nás bolesť. Nezabúdajme,že neraz treba mnohé odtrpieť a nie zbavovať rýchlo kohosi kríža. Taká neprirodzenosť môže byť poškvrňujúca. Veď takto ich okrádajú o požehnanie, ktoré by po poctivej krížovej ceste nasledovalo. Infantilné zbavovanie nedozretých učeníkov kríža a hádzanie ich iba do oblasti netrpezlivosťou poznačenej radosti, aj to môže byť tou neprávosťou, ktorú spomína Ježiš. Raz môžu túto amatérčinu zaplatiť sami.

Alebo ich žena či dieťa.

 

Lapanie po čistom vzduchu

Milovníci čistého vzduchu podstúpia radi aj námahu, len aby vyšli kdesi hore. A tam dýchajú nádherný svieži vzduch. A zakusujú čosi z prirodzenej blaženosti, pre ktorú sme stvorení. Presne to im totiž chýba, keď sú doma, kde je to otrávené, ani nevedia čím. Niekde napr. závisťou, inde hektikou. V meste, kde je dýchanie zaťažené smogom alebo v médiách, kde je to zatoxikované povrchným bulvárnym škúlením na realitu. Ten vzduch je stále akýsi ťažší a depresívnejší. Ako stále špinavšia voda v akváriu bez filtra. Raz bude mať ľudstvo jemné prístroje, kde sa presne zmeria a znázorní infekcia hriešneho konania. Takých potom zatknú a izolujú. Ale to už bude Božia Ríša na Zemi.

 

O tzv. rodových koreňoch

Ako je v ezoterickom svete zvykom zvaliť vinu na minulé životy, ak niekto prežíva vo svojom živote smolu, tak do našich katolíckych kruhov prišla vlna uzdravovania tzv. rodových koreňov. Čiže vina za to, že sa mne dnes nedarí, majú moji predkovia. Francúzski biskupi sa správne ku tomu vyjadrili, že je to chyba, ak takto zvaľujeme vinu na niekoho iného a neprijíma osobnú zodpovednosť za svoj život. Iba hlupák by nevedel, že ak pil otec, bude mať sklon piť aj syn. Ale treba voči tým zlým sklonom bojovať modlitbou, nie obviňovaním otca. Ak ten bol veľký pijan, jeho syn si môže vymodliť charizmu veľkého triezveho uvažovania. Jedna slečna trpela roky, že mala otca pijana. Ťažko si nám predstaviť, koľko hrôzy si museli vytrpieť. Obetovala to, pretrpela, a Pán ju požehnal veľmi dobrým manželom a deťmi. Aj dobrým pánom farárom.

 

Tvrdá askéza

Vyznávači permanentnej celoživotnej tvrdej askézy sú po rokoch plní napätia, a okrem toho aj agresívnej nevraživosti. Táto vnútorná až zurvalecká „svätosť“ je niečím doslova neľudským a odstrašujúcim. Sú to frontoví vojaci, ktorí stále vidia kdesi nepriateľa. A kto ich tak dorichtoval? Tá tvrdá askéza, ktorá je dobrá pri obrátení, aj občas ju treba použiť ak sa po zatúlaní vrátime. Ale ak si ju niekto zamiluje príliš, a preženie to s ňou, najprv vytrestá sám seba a potom bude zastrašovať iných. Vygradovaný pelagianizmus, chudákizmus, ktorý má veľmi ďaleko od radostnej zvesti evanjelia aj od vnútorného pokoja. Zatvrdzuje srdce z inej strany a inou formou tvrdosti ako život v hriechu. Jeho zákernosť je, že sa maskuje „milosťami a katolicizmom“.

 

Charizma proroctva

Prorok je ten, kto oznamuje Božiu vôľu. Prorocký dialóg je vtedy, ak sa v ňom dozvieme, ako máme vyjsť z labyrintu problémov von a tým správnym smerom. Charizmu proroctva bude mať ten, kto sa snaží plniť verne Boží plán. Bude nenápadne vplývať na iných a svietiť im na ceste.

 

Kde je čistota?

V Teológii tela od Jána Pavla II, je doslova prorocká veta: „Čistota je v miernosti.“ Čiže tí, čo v niečom preháňajú, sú v nemiernosti, teda v nečistote. Biblicky sa to volalo smilstvo. V modernom jazyku extrémizmus. Mimo duchovného života a mimo blaženého pokoja budú tí, čo to v nejakej oblasti roztočia a vydráždia rozkoše do maxima. Dožijú sa takého zhnusenia a prázdnoty, ako veľmi sa prejedali… A tí iní extrémisti, čo tzv. potreby tela iba zatĺkajú a donekonečna umŕtvujú, poriadne vyhladnú presne v tom, v čom sa až ukrutne odriekali. Niektorí ako vlci. Kto nežije čisto, čiže mierne, jeho duša je vo vojnovom stave a telo mu začne postupne vyrábať nepríjemnú deviáciu. Aj takto dopadá strata bedlenia.

 

Uniformita

V Ježišovi sa nám zjavil pravý Boh. A Ježiš sa iným predstavoval ako syn človeka. Bol Boh a hovoril o sebe, že je človek. Mal som vo svojom živote fázu, keď som svojmu okoliu dával najavo že som niečo iné, výnimočné. Dlho som nerozumel tomu, prečo som za to vo vlastnej cirkvi nepochopený a odstrkovaný. Bolo to preto, lebo tu sa pestuje uniformita. Tu sa spieva zborovo. Sólista môže byť iba biskup. Ten zas podlieha inému levelu kolegiality. Všetci ostatní musia pochodovať podľa rytmu a všetci rovnako. V tom je naša vonkajšia sila, ktorá zakrýva našu slabosť. A tak som dozrel, už nie som „pyšný“ a snažím sa byť ako iní. A svoju neobyčajnosť skrývam pod masku obyčajnosti.A takto už okoliu neprekážam.

Liečenie pevným objatím

Istá nemecká psychologička českého pôvodu, Jiřina Prekopová, vynašla nový psychoterapeutický systém. Nazvala ho liečenie pevným objatím. Zo svojej skúsenosti zistila, že keď bola nervózna, plná nepokoja, búchala a reagovala protivne, tak ju manžel, slovák, stisol tak silno a z lásky, až jej kosti zaprašťali. A výsledok? Po objatí tých sto čertov z nej vyšlo. Zostal kľud. Láskavé objatie ju vyliečilo. Dala to do systému a radí iným, ako napríklad besné deti zbaviť besnoty. Len to je materinská láska. My chlapi milujeme s odstupom. A nám objatie slúži iba na záver II. sv. vojny alebo pri víťaznom góle. Napríklad sv. Vincent objal modlitbou sv. ruženca zomierajúceho, ktorý ho predtým od lôžka vyhodil. To je chlapské objatie. Otcovské.

Verím vo vzkriesenie tela

Sektárstvo môže znamenať aj to, že naše kresťanstvo máme iba v hlave. Naštudujeme si a odpovedáme, učíme a premýšľame. To je správne. Len treba ísť aj do srdca. Dať tomu všetkému emócie. Božské i ľudské. Očistené aj umiernené. Božieho Ducha treba dať aj do rúk. Do nášho konania. Aké by to bolo kresťanstvo bez skutkov. Kresťanstvo nám treba dať i do brucha, lebo ak máme priveľkú, nadváhu tak tu ešte nevládne Kristus, ale slepá živočíšnosť. Živoríme s „milenkou“, ktorá sa volá Nemiernosť. Neklamme seba aj iných, že sme v celibáte. Boží Duch nech prenikne naše nohy, aby išli iba tam, kde chce Pán. A nech napokon prenikne naše najhlbšie intímne miesta. Ak by tam nebol poriadok, bola by tam milenka iná, Ješitnosť.

Neboli by sme ešte vykúpení celí.

 

Správa z Misijnej nedeľe

Dnes 23.10.2011 som po 12 hodinovej službe v nemocnici. Robil som sám to, čo zvykneme robiť štyria, dvaja kňazi a dvaja akolyti. Dve sv. omše plus pochodiť po skoro všetkých poschodiach od 13 až po prvé a rozdať eucharistiu asi 30 pacientom. Prišiel som pred 20 h domov, čo je asi 1 km pešo, telefonujem a ktosi volá, že na neurologickej Jiske mu umiera mama a treba isť zaopatrovať. Malo by ma uchytiť, veď som dýchal ten nemocničný vzduch celý deň, ale pokojne idem, zaopatrím. A teraz žasnem z toho, že nie som vôbec unavený. Asi robím presne to čo robiť mám, a preto taká neuveriteľná spokojnosť. Možno je to ovocie toho, že som sa v predošlých dňoch dosť modlil, alebo sa za nás niekto modlí, lebo takto dobre sa cítiť po toľkých behaniach nie je normálne. Keď to porovnám s dňami oddychu, keď som bol doma a na práci som nič také vážne nemal, ale stačila jedna 20 min. návšteva jedného môjho kolegu, čo sa túla a robí z kňazstva vrtuľu. Smrdel ako keby práve skončil s umývaním dlhšie mŕtveho nebožtíka a skočila z neho do mňa taká akútnohrozná spirituálna infekcia, že som mal skoro tri dni čo robiť, aby som sa z tých prudkých stavov úzkostí nezbláznil. Doslova. Lapal som po dychu ako priškrtený. Tá veľká citlivosť čo mám je niekedy veľkým problémom, lebo teraz zachytila hadí jed z tohto hochštaplerusa lachtikarisa, ako keby ma poštípala jedovatá zmija, a ten jed ma chcel rozhodiť. Neviem či mi uveríte, ale ostať sám a v duchovnom boji v samote proti takejto pliage je oveľa, oveľa ťažšou robotou. Nielen duchovnou, ale aj fyzickú stránku zasahujúcou prácou, než pre porovnanie dnešná duchovno fyzická služba v nemocnici pri stovke pacientov v akože ťažkom nemocničnom vzduchu. Niečo podobné mi povedala jedna sestrička, že akákoľvek ťažká je jej služba medzi pacientami,

je to oveľa ľahšie ako život s alkoholikom.

 

Čo nám najviac vysáva energiu?

Ľudia raz prídu na to, že najhorší odsávač bioenergie, alebo duchovnej krvi, je keď robíme niečo, čo nemáme robiť a sme vo vzťahu, z ktorého sme mali dávno dôstojne vycúvať. Sú jedinci, ktorí sa na Vás prisajú ako pijavice, a vysávajú nás z energie. Dlho s nimi nevydržíme. Všelijako sa vyhovárame len aby sme sa s nimi nestretli. Sajú nám duševnú krv ako upíri. Vyhľadávame podvedome toho, kto nám energiu dodáva. Len sa dobre pozorujte, a prídete na to. Najhorší zlodej však môže byť človek sám sebe. Ak nekoná Božiu Vôľu ale robí niečo svojvoľné. Toto je ten najhorší z vysávačov pozitívnej bioenergie. Hriech je vlastne dodávanie nesvätej energie do nášho systému z nesvätých zdrojov. Čím má niekto väčší defekt v duchu, tým má aj väčšiu spotrebu týchto energií, ktoré vysáva od iných alebo zbíja nemiernosťou z plodov našej planéty. Svätci, tí mali najmenšiu spotrebu a podávali tie najväčšie výkony. Diabli tým je málo aj tisíce eur na týždeň, aby sa „uspokojili“ či „ukojili“, a mohli trápiť peklom iných.

Aby sa aspoň na chvíľu svojho prekliatia zbavili.

 

Prečo to Boh dopustí?

Ak niekto žije iba nad hladinou života a rozvíja iba hmotnú dimenziu svojho života nežije ani naplno ani úplne. To je ten, čo iba je a pije, žije iba aby sa najedol, vyspal a množil. Ako zviera. Tento štýl zanedbávajúci vnútorné dimenzie človeka spôsobí, že v ňom driemu a rastú zvieracie vírusy, ktoré sa v duchu rozbujnejú ako spirituálna rakovina a ako magnet pritiahnu nečistých duchov  s podobnými neresťami, ktoré použijú telo tohto spirituálneho lajdáka ako nástoj na ukojenie svojho smädu. Vojdú do neho a urobia z neho nešťastníka. Ak ho nedoštvú k samovražde, „dokopú“ ho napr. ku kriminálnym činom. A prečo to dobrý Boh pripustí ? Aby sa dotyčný spamätal a zvážnel! Aby nebral Boha i život a svoje slabosti iba na ľahkú váhu. Vlastne ho to má položiť najprv na kolená a potom domov, do najhlbšieho vnútra, k Bohu. Ježišovo bedlite je vždy aktuálnou výzva, aby sme nedrichmali v duchu.

Ku pravde o nás samých patrí aj hlboké vnímanie a chápanie  reality života.

 

Pokušenie vonkajšej slobody

Ľudia na Slovensku sa čudujú, ako je možné, že niekto zbohatol zo dňa na deň, fabriky sa zatvárajú a mnoho ľudí je bez práce. Ako inak mohla privatizácia dopadnúť keď tie závody sa bez Boha stavali, tak sa následne bohapusto i privatizovali? Väčšina ľudí chce blahobyt, kapitalizmus, no tak ho má. Veď ten prináša pohodu a mnohí ju už aj majú. Je veľkou vecou si slobodne povedať čo si myslím, a to prináša demokracia. To, že vládnu peniaze to je samozrejmosť kapitalistického sveta. Je to ten najmilosrdnejší otrokár medzi krutovládcami dejín. My v cirkvi budujeme ostošesť, navonok máme rádio, diecézne centrum, domy pre charitu, nové kostoly, pastoračné centrá , semináre, tituly…Ale vo vnútri sme odcudzenejší. Západný štýl nás odvádza od extrému socialistickej kolektivizácie ku väčšiemu individualizmu. Čo mne osobne aj vyhovuje, ale rád by som sa dožil fenoménu bratstva. A nie sa hrania na bratov , kde sú oteckovia, čo všetko akože vedia a synáčikovi, čo vzorne akože poslúchajú. Aj nenápadné a skryté mučeníctvo je pre mnohých vo vonkajšej slobode intenzívnejšie, než za vonkajšej totality. Vonkajšia sloboda môže byť veľkou pýchou pre nedospelých na charaktere. Vyzretému je požehnaním. Kto nie je slobodný vnútri, toho sloboda  ťaží.

Otročí iných, lebo ešte je sám otrokom.

Spomaliť sa


To, čo nám bytostne treba je spomaliť .Doba nás núti do výkonov, do hektiky. Stále naháňať plusové body na výkonoch, či peniaze na účtoch. Je to vonkajšia náhražka za budovanie vnútorného emocionálneho či spirituálneho kapitálu. A ten sa buduje nie naháňaním sa za plus bodmi ale prijatie mínusov svojho života a cez lásku a obetu ich postupná premena na neviditeľné plusy na neviditeľnom účte , o ktorom nám dáva istotu iba živá viera. Zdravá spiritualita je aj náukou o dôstojnej pomalosti. Všetko má svoj čas. Urýchľovanie behu udalostí uškodí ich kvalite a vedomému prežívaniu. Ak udalosti neprecítime, nepretrpíme – poriadne si ich neuvedomíme, tak sme v spirituálnom spánku. Precitnúť, to je heslo , ktoré si dal do učenia Ježiš svojom vážnym bedlite. Sme presýtení kapitalistického všeličoho a potom sme hladní po živote. Je tu záplava informácií a predsa sme smädní

po normálnom pokojnom úprimnom slove.


Ľahostajnosť kradnúca spirituálny elán


Ak sa človek kňaz nadchne za hlásanie evanjelia to je krásne a úžasné. Vyjde zo školy do terénu a tam narazí na neelán, na ľahostajnosť a absolvuje rôzne druhy sklamaní. Táto nesvätá presila ho postupne nahlodáva, otupuje a jeho nadšenie môže zadusiť. Tak ako život v manželstve zadymí prvotné nadšenie zamilovanosti. Môže sa stať, že tá ľahostajnosť okolia môže zničiť i kňazské povolanie, a zo sympatického kaplána sa môže stať alkoholická troska zapíjajúca rôzne depresie, ktovie kde nachytané. Ak má kňaz konať dôstojne a správne dobre a spásonosne, tak nech činí pokánie za tých okolo. Dá sa v tichu a bez svedkov preplakať a premodliť každá hrôza a ľahostajnosť. Ak to kňaz robí, vytvorí takú duchovnú silu, že začnú mať silné výčitky svedomia najväčší ľahostajníci vo viere. Mnoho zmôže modlitba spravodlivého. Toto je jedna z najmúdrejších strán a myslím, že i najpotrebnejších, akú som kedy napísal. Už ju len žiť a ku zbraniam ducha pridať ešte i občas

zdravie nedrviaci telesný pôst.


O boľavom vnútornom ohni


Aj Ján Krstiteľ spomína oheň. Spomína ho i Ježiš. Nestrašili, iba boli svedkami Pravdy a pravda je taká, že existuje nebo ale i peklo. Oheň pekelný je vnútorná záležitosť a až potom vonkajšia. Je to v prvom rade obrovská nespokojnosť so samým sebou. Zožierajúce vnútorné výčitky svedomia. Zničujúca nechuť žiť. Preťažké pocity márnosti zo všetkého. Zožierajúca závisť, Alebo nenávisť. Dosiahnutie nejakého cieľa, ale cítenie neradosti nad tým. A veľmi intenzívne. Je to samozrejme i bolesť z ťažkej choroby či pobyt v neúspechu a prehrách. Alebo beznádejný a zatrpknutý pohľad z okna. V pekle je zákon karmy – tam je tzv. krutá spravodlivosť. Nebeský život je život v milosti a v milosrdenstve.

To je v podstate sv. nespravodlivosťou či najvyšším rádom spravodlivosti.

Umenie je povzbudiť, gýč je iba vyčítať


Každý poriadny kňaz musí ľud povzbudzovať . Keď sa spomenú negatívne príklady a tie treba veru spomenúť i to sa dá urobiť s citom a ako upozornenie , že tadiaľto cesta nevedie. Chodil som občas do jednej farnosti a mal omše istý XY. Prestal som na ne chodiť keď on slúžil. Ani raz mi neponúkol nezištne, aby som sa ľudu prihovoril. Má si hosť vypýtať slovo? U nás v nemocnici hosťovi kňazovi vždy ponúkneme, aby niečo povedal. Veď to obohacuje. Ľudia po čase vycítia, že náš pán farár je sebec, alebo ješitný. Takto si sami berieme autoritu. Naše reči nesmú byť iba sériou výčitiek. Takto fackať publikum?! Ak niekto nedokáže nadchnúť ľudí za dobro a pravdu, nech radšej sa vyučí za dobrého mäsiara. To boli starozákonní kňazi predovšetkým. Je fakt nedôstojné, aby z kazateľnice išlo mnoho zoctovatelých myšlienok bez vzletu a bez pohľadu do reality ale i do diaľky. Kňaz je vlastne aj akoby spirituálny elektrikár. Ak permanentne vyčíta niektorú z nerestí, asi ňou sám trpí. Má v tom skrat sám.

Má šťastie, ak ho na to niekto aj upozorní.


Ako sa niekedy nezblázniť


Jedna pacientka nám posielala asi 30 sms za deň. Vedela byť aj milá aj žartovná, ale takto sa zbavovala nervov asi šesť rokov. Vyskúšal som ju spovedať, exorcizovať v osobnej modlitbe, napomenúť listom, nedať jej rozhrešenie a eucharistiu, kričal som po nej, ospravedlnil som sa, vyrazil som ju raz z kancelárie fyzickou silou… Nekonečné sms, desiatky listov, telefonátov, návštev. Nakoniec pomohlo milé slovo a kúpenie si mobilu samsungu, kde sa sms dá zablokovať pred telefonickou šikanou. „Sestra“ chcela aby sme sa jej asi zvlášť venovali. Asi sa doma nudila, lebo nemala prácu. Alebo sa aj napojila na erotickú linku, a potom ju tí démoni obťažovali inak. Chcelo ma to doštvať do blázinca. A tak som sa musel brániť. Aj iróniou, že ja sa verklikujúcim papagájom, či drzým opiciam venovať nemôžem, lebo kompetencie mám iba na ovečky a baránky. Sama mi povedala, že v ich farnosti chodila takto jedna za pastierom, až sa ten z toho zbláznil. Možno aj na nej bolo z tohto ducha a tak sme to riešili. Nemocničná duchovná služba je niekedy aj psychiatrický stacionár. Treba sa chovať voči pacientom profesionálne, čo som sa pri nej ako u „učiteľky“ priúčal.

Od každého sa dá niečo naučiť.


Duch v obyčajných slovách


Niekedy sa nám nebo prihovára v tzv. obyčajných slovách. Kto sa modlí, tomu Sv.Duch odpovedá niekedy napr. aj cez iných. Ak nás čosi osloví, to Duch koná svoju prácu. Ponára nás hlbšie do pochopenia toho, čo je skrytá realita.
Náhle pochopenie niečoho hlbšieho patrí do mystéria krstu Duchom Svätým. Kto niečo ozaj žije,

ten iných „ponára“.


Zlozvyky a dobré tradície


Na Slovenskom vidieku a nielen tam sú isté nepísané dogmy – ktoré sa všeobecne statočne zachovávajú. Prvá znie: „čo povedia ľudia ?“ To je pre stádovitých ľudí prikázanie číslo jeden. To, čo si asi myslia naši anjeli strážni, alebo náš Stvoriteľ, to je vlastne vôbec nie dôležité. Druhá je: „zvyky treba dodržať.“ Aj zlozvyky? Nevieme celkom presne, prečo, ale ich porušenie by bolo asi zneuctením jednej z modiel –našich predkov. Osobnosť túži v takejto situácii iba jediné – a to vzoprieť sa všetkými silami a plávať proti prúdu. Ale aj to treba dať pozor, aby tu bolo rozumné a nedopadnúť ako bulo, ktorý sa bráni falošnej spiritualite ateizmom a demokratickej väčšine obdivom ku komunizmu. Pekné zvyku treba zachovať, ale vari nie ako otrok, ktorý 2.11 uteká na cintorín, a na štedrý deň na polnočnú, ale inak ho celý rok nenapadne, že treba i z tohto sveta odísť a že Ježiško nie je iba v jasličkách…Vonkajšie dobré tradície a svoju historickú identitu je vzácne si nielen všímať, ale ju i rozvíjať , byť na ňu hrdý a svetu odovzdať svoje špecifikum, svoju inakosť, svojskosť, originálnosť, by si mal zachovať každý národ a každý človek.

Obete  spirituálnej debility


Židovský management bol majstrom toho, ako hovoriť a slúžiť jedinému pravému Bohu, ale súčasne viesť štvanicu proti jeho legálnemu Synovi. Niektorí jednotlivci v cirkvách vynikajú obzvlášť rafinovanou charizmou, ako dvíhať ruky do výšok, mať plné ústa biblie a a Božích mien, dávajú si sakramentský pozor pri liturgických gestách a popritom si absolútne nevšimnúť svoju vnútornú bezbožnosť, svoje pokrytectvo, svoju egomániu, svoju zadubenosť a pod. Podoba sa to jednému šuchnutému, ktorý dosahoval rôzne stupne šľachetnosti , úctivosti, nábožnosti, intelektuálnosti, slušnosti a iných cností a tak v nich preháňal, že to bolo až čudné. Pravda skôr, či neskôr vypláva na povrch, a jeho bludná dezorientácia sa raz vyplavila pred zraky všetkých. Ak niekto hlboko vo svojom jadre ukrýva nejakú deviáciu, spoznáte aj podľa jeho vonkajšej dokonalosti, aj podľa toho, že v jeho blízkosti chorobne zvážniete. Ochráň nás Pane pred sociopatickou „nábožnosťou“ s psychiatrickými následkami.

Že ste takú prosbu v kostole ešte nepočuli?


Aby sme nepadli ako luciferko…


Tí, čo chcú byť v nejakej oblasti prví, čiže majstri, musia za to zaplatiť aj poslednosťou a nenápadnosťou. Keď chcú vyjsť až na vrchol, musia si pobudnúť aj na dne. Ak má byť ich sláva veľká, musí ich život aj veľmi skrytý. Ak chcú byť múdri, musia ich zaradiť medzi sprostých. Ak by niekto nezažil tieto paradoxy, mohol by si ublížiť. Sláva by mu stúpla do hlavy, čiže spyšnel by, a mohol by upadnúť toľko, nakoľko bol povýšený. Preto každá zdravá spiritualita hovorí aj o kríži, o dôležitosti

spracovania tzv. poníženia, o zmysle bolesti…


Rôzne druhy duchovnej slepoty


Ježiš pohrozil, aby sa to nik nedozvedel a on kikiríkal o tom po celom kraji. Alebo nemať blížneho rád, posielať mu v myšlienkach nesympatiu, nevraživosť ba až nenávisť. Nanucovať inému svoje spôsoby práce, svoje darčeky, svoje predstavy o nebi, svoje výklady Božieho zákona. Tupo si nevšimnúť ako svojim správaním či nekultivovanými rečami ubližujem, to je tiež porucha vnútorného vnímania. Mať niečo a nepodeliť sa. Mať možnosť a neprihovoriť sa. Mať moc a nepoužiť ju na obranu pravdy a spravodlivosti – to sú spôsoby nevercov. Dávať iným rozkazy a myslieť si, že som bohom nad ostatnými to je tiež ťažká slepecká diagnóza. Chodiť popri lekárni, kde dávajú kvalitné lieky zadarmo a nevkročiť do nej z falošnej hanblivosti, že som chorý a pritom kašľať, či krvácať alebo si od bolesti držať koleno. Strkať hlavu do piesku, keď niekomu ubližujú.Nepamätať si to, čo bolo pred nedávnom ako historické poučenie. To a mnohé iné majú v náplni práce temné sily.
Treba uznať, že ak by ich nebolo, tak by sme nemali prácu, a nemali by sme komu

očisťovať duchovný zrak.

Čo po nás zostane?


Všetko, čo po nás ostane sú a budú spomienky. Tie spomienky nie sú len niečím snovým a pominuteľným, ale reálnym. Reálnejším a presnejším než film, či záznam zvuku na CD či DVD. Keď nedokonalý človek vymyslel televíziu a rozličné nosiče zvuku a obrazu, či sme tak naivní, že nerátame s tým, že aj to čo tu prežívame sa nakrúca neviditeľnou kamerou a uchováva v nebeskom archíve? Volajú to kronika alebo protonácia. V tomto večnom videu sú zaznamenané všetky situácie všetkých ľudí všetkých čias. Naše oči sú aj kamery a naše mozgy sú aj počítače. Ani to mnohí nevieme, ale všetky naše činy , naše slová a všetky naše myšlienky, ba ešte i všetky pocity pod nimi sú zaznamenávané. Bude to raz dôkazový materiál, čo sme to vlastne zač. Táto naša tvrdá realita sa rozplynie ako niečo veľmi dočasné. Ba priam virtuálne. Zostane iba zažité. A bude dosť času si to pozrieť. Hocikto mi do môjho príbehu nenazrie. Iba ako by bol súčasťou niektorých scén. To, čo bolo pred mnohými, bude pre mnohých dostupné vidieť. Čo bolo medzi 4 očami, to bude iba pre tých dvoch k videniu. Bude i výnimka, a tú udelí iným jednotlivec sám. Čo však bolo verejné, bude to mať 
verejnosť právo aj do skrytých detailov vidieť.


Ten najhorší rozvod


Je nedobré, keď manželia všetko majú, ale nemajú sa radi. A preto sa rozvádzajú. Je ich vraj už 50 percent. Horšie je, ak odchádza kňaz zo služby. A rozvádza sa s kňazstvom. Odchádza ich do roka 1000. Čo je u nás katolíkov O,25 percenta zo 400 tis. na svete. Oproti iným povolaniam to nie je veľké číslo. Ale je boľavé. V roku kňazov v 2010, sa vrátilo ku kňazstvu 460 bratov. Čo je jeden zo zázrakov, lebo inak to býva iba niekoľko desiatok. Treba mať pochopenie aj pre toho, kto sa neodhadol či precenil. A vážiť si, ak si osobné veci dá cez Vatikán do druhotnej disciplíny, lebo nechce žiť v pokrytectve. Najhoršie v kresťanstve však je, ak niekto odpadne od lásky. A prestane mať iných rád. Škúli odsudzovaním či gáni závisťou. To je naša najväčšia bieda. Svedčí o tom, že kto tak robí, radosť z Božieho kráľovstva

chudák ešte nenašiel.


Obnoviť si nadšenie


Strata milosti posväcujúcej sa podobá podchladeniu. Zavíreniu a napadnutiu organizmu chrípkou. Origenes píše, že slovo duša – psyché je od slova psychros, podchladenie. Nechať sa svetom okolo nás, chladným a bezcitným podchladiť, to je tu bežné. Vyhorieť tzv. syndrómom vyhorenia, aj to sa stáva. Učiteľom, kňazom a podobným idealistom. Nažhavený novokňaz, hecovaný seminárom čoskoro zistí, že ho jeho okolie z jeho zapálenosti „uzdravuje“, a on postupne ochladnieva. Až sa mu môže stať, že začne kýchať a potom kašľať na celý svet. Preto je treba odísť od nesvätých a neinteligentných ľudí do samoty a napojiť sa na nebeský zdroj , na Živého Boha. Každé stíšenie a modlitba je obnovou nadšenia , je priložením duchovného dreva do krbu, je znoovuobjavením túžby konať dobro, obetovať sa. Zaujímavé je, že je to pre mnohých to ťažké. Ľahšie je im robiť aj fyzickú aktivitu vonku. Telo sa totiž v aktivite teší a vylučuje endorfíny. A toho vážnínu v mysli a v samote tiež veľa škodí. Treba to zladiť jedno s druhým.

A neuletieť ani na jednu stranu ani na inú.


Zdanlivé a pravé klenoty


Dopozeral som v TV film o diamantoch. Zaujal ma. V evanjeliu sa nič o nich nespomína. Ale to neznamená, že neexistujú. V Južnej Afrike sa v bani musí odstreliť kusisko skaly a vyviezť to von. Asi 250 ton na jeden diamant. Baníci v bani pracujúci ho mnohí vôbec ešte nevideli. Je ukrytý v skale, ktorá sa drví. Vznikol z uhlíka, v hĺbkach zeme a v obrovských tlakoch. Vari i počas 2. mld. rokov. Na jeho vybrúsenie treba tiež niemálo času. Niekedy i rok. Diamant sa dá brúsiť iba iným diamantom. Keď je vybrúsený a vyleštený je nádherný. Svetielkuje a odráža svetielka. Je symbolom bohatých a šťastných. Aristokracia po nich bažila a baží. Je symbolom kráľovskej moci. Pri obrusovaní sa z diamantu kvôli kráse obrúsi i jeho polovica. Ale cena sa pritom zdvojnásobí. Tento superšperk, asi ozdoba ozdôb, zostonásobní sebavedomie jeho vlastníka či nositeľky. Patrím ku tým mnohým, čo nechytili ani nevideli diamant. A predsa cítim, že spirituálnym diamantom je ozajstný človek, čo uveril a nechá sa obrusovať svojou osobnou krížovou cestou. To je skutočný klenot zdobiaci bytosť na večnosť, 
nie iba na pár pozemských rôčkov, ktoré svätá Terézia z Avily nazvala

„ťažkou nocou v biednom hoteli.“

Dobrá rada bohatému mladíkovi


Je azda zaujímavé a povšimnutiahodné, čo povedal Ježíš mladíkovi na otázku, čo má robiť, aby mal večný život. Ježiš povedal: “Zachovávaj prikázania!“ On že ktoré ? A tu Ježiš zaujímavé, že povedal, nie desatoro Božích prikázaní, ale vybral iba štyri z nich. Teda nie všetky? Podľa cirkevníkov ich mal povedať všetky. Nebál sa naznačiť iba niektoré. Netreba pýtajúcemu sa nanútiť celý katechizmus. Dal mu odbornú dobrú radu. Aby rozdal to, čo má nadbytočné chudobnejším. Trápny kríž zažívajú tí, čo majú 100 x viac vecí než potrebujú, ale nie sú z toho v najhlbšom vnútri šťastní. Povrchové potešenie im plynie iba zo závisti, ktorou chudáci posúvajú tohto nešťastníka trochu vyššie nad nich. Ale sú to iba slabé kvapky na zúfalstvo. Ježiš ho nechytil revolučne pod krk, ale mu s láskou poradil ako byť šťastnejším. Veta „choď a rozdaj všetko čo máš chudobným!“ nepatrí všetkým učeníkom, ale iba tým čo spávajú na svojej truhlici s dukátmi a myslia si, že to dostali iba pre seba. Mladík si vybral svoje istoty, ktoré si stotožnil s majetkami. A tam si asi strčil hlavu do piesku aby chudobnejších nevidel. To či sa zadrhol od takéhoto „šťastia“ už nevieme. Chcel si ešte asi sladko pospinkať vo svojich prebohatých perinách a jeho „nábožnosť“ stretnutie s Ježišom asi iba vyrušilo. Nádej v nadbytočnom majetku nachádzajú tí, čo majú v podvedomí strach o prežitie, o budúcnosť. Nemajú duchovnú istotu, a tak sa opierajú o náhradný zdroj.


Nechcú pritom vidieť aj prospech iných,

a to ich fatálne oslepuje.


Kde sa píše o pokore, pán profesor?


Nábožný študent teológie sa prišiel opýtať istého pána profesora, či by mu neporadil nejakú kvalitnú knihu o pokore. „No vedel by som o jednej“ povedal pán profesor. „Tej, čo som ako o vedeckej práci o ozajstnej pokore nedávno napísal sám…“


Platí?


Platí téza zo sv. Tomáša Aquinského, že akákoľvek pravda pochádza z Ducha Sv? Čiže Duch Sv. si poradí občas aj bez Cirkvi aj bez birmovky aby nám niečo potrebné oznámil? Niekde sa takto provokačne pýtať znamená ťažko hrešiť. Ale človek keď sa pýta je smädný po hlbšom uvedomovaní.
A kto toto v mladom človeku hasí, nedáva mu piť.
V spoločenstve, kde sa neoplatí pýtať, lebo vás zignorujú či prenasledujú vládne falošný kristus a títo chudáci nie sú učeníci Krista. Sú to intelektuálni 
leňosi, konformisti.


Dva extrémy


Sú dva extrémy, ktorým sa treba vyhnúť. Ten prvý hlásajú sektári že, „každá choroba je od diabla“ Život kresťana je potom už asi iba tancovanie a chichotanie sa? Klamári sprostí. Niesť nejaký kríž je vraj len pre katolíckych chudákov a starých ľudí. Toto je duchovný spánok. Ten druhý extrém, tiež sektársky a nájdete ho veru aj u nás, je prepchávať sa utrpením. Zostať po rokoch života vo viere bez radosti. A takto sa nechať zdeptať. To už nemusíme, lebo Ježiš vzal na seba najväčšie zdeptanie

a tak svet spasil.

My sa už na spasiteľov hrať nemusíme.


Počuli ste o americkej chrípke?


Fantastická kniha o pozitívnom myslení, kde sa na 500 stranách vyzdvihuje do nebies iba tzv. pozitívne myslenie a ako to všetko treba brať z tej lepšej stránky, ako treba byť za všetko vďační, akosi treba dopriať naplno si to tu všetko vychutnať ako prísť cez imagináciu k peniazom, ako postupovať v kariérnom raste, ako sa odbremeniť od pocitov viny, atď. Už len chýba návod ako a kde si dať vyoperovať svedomie. Potom už budete potichu kašľať na všetky biedy sveta a zo svojim opitým úsmevom kompletne zasvätení. A to že sa nám treba naučiť aj niesť kríž , a že treba svoje trápenie obetovať: o tom ani riadok !!! 

Táto chrípka nebadane ľudí okráda o sv. vieru, o podstatu života.

Milosti vonkajšie a vnútorné

 

Dnes ma na kňazských rekolekciách napadlo, že našou cirkevnou charizmou je obliekanie veriacich do Božej milosti. I u sv. Pavla  oblečte si Krista. Je to zaobalenie človeka do dôstojnosti. Obrovskou chybou je , že nejdeme do hĺbok, ale stačí nám iba to vonkajšie pekné oblečenie. Čítal som nedávno zaujímavý článok o pozlacovaní liturgického kalicha zvonku tenulinkou vrstvou zlata, ktoré prekrýva vnútro z mosadze. Naše tzv. milosti sú akoby vonkajšie pozlátenie veriaceho. A na tom , čo je v jeho vnútri, čiže ďalej a hlbšie, už tak nezáleží? Mystika, čiže vnútorne náboženstvo, je odovzdať sa totálne do Božej Vôle i s tými skrytými vrstvami , nekvalitnými „mosadzami“ vo svojom vnútri. A Boh nás bude životom viesť tak, aby sme sa cez oheň zriekania a utrpenia pretavili do špiku kosti na duchovné zlato, čiže na cnosti v rôznych stupňoch. To sa prejaví aj v tele tvz. zrelosťou muža v plnej miere Kristovho vzrastu. Čiže je to pretavenie do normálneho prirodzeného dobrého a vyzretého chlapa, ktorý má rád Pravdu. Neuteká napr. pred nejakou otázkou, ktorá ho núti

hlbšie sa nad vecou zamyslieť.

 

Ježišova viera je nad všetky náboženstvá

Ježišovi nešlo o to založiť nejaké náboženstvo, ale o to, aby ľudia vošli do hlbšieho života. Náboženstvá sú tu ako náhražka za Božie kráľovstvo. Jeho skonkrétnenie voláme viera. Do skutočného a hojného života, aby sa stali spravodliví, čiže, aby dali každému to, čo mu patrí. V prvom rade Bohu a to všetko, čim sme a čo máme potom ľudom. Vôbec nie rovnako, ale každému to, čo mu patrí. Učiteľka tiež nesmie dať každému jednotku, či všetkým päťku. Ale tak, ako si kto zaslúži Aj zamestnávateľ by bol veľkým čudákom, ak by dal rovnakú výplatu lajdákovi, absentérovi a ožranovi spolu s robotníkom, ktorý má opačné vlastnosti i výsledky práce. Evanjelium je o milosrdenstve, čo je tzv. vyššia spravodlivosť, azda až nespravodlivo dobrá dobrota. Komu je tento duch cudzí a ostáva len prísne spravodlivý v zákone tzv. karmy, kde je oko za oko, zub za zub, ten ostáva vyznavačom krutých vesmírnych zákonov a chladne bezcitnej prírody. Je to ťažké bremeno neľudskosti. Je to spiatočka do Starého Zákona. Ak však vyznávač evanjelia nevie ani nechce vedieť nič o týchto zákonoch tohoto sveta, ten je tak detinsky naivný, že to hraničí s trestným činom.

 Ak by Boh nechcel, tak čert nepohne ani chvostom

Iba v infantilnej mysli je tma protivníkom svetla. Tma je iba nedostatkom svetla. V knihe Jób je satan jeden z božích synov. Jeho práca je trestať a búrať. Jeho povinnosťou je testovať svätých a skúšať spravodlivých. Aj keď mocní zabijú, mučeníka však mu dobre urobia. Vyexpedujú ho 1.triedou expresne do nebies z tohto miesta sĺz a chorôb, sveta chladu a moci peňazí. Veď sa nám dobre stane, čo máme plné gate zo smrti. Satanské sily nás skúšajú , hľadajú prasklinu, aby do nás vošli a rozhádzali nás. Budú to robiť dovtedy, pokiaľ nebudeme čistí , čiže dokonalí. Potom nás nechajú tak. Nebudú mať nad nami moc. Ak nás drví temnota, je to preto, lebo ešte mám v sebe niečo z nej.. Detinsko infantilný strach pred luciferom raz dospeje k pochopeniu že Boh je taký figliar, že i zlo

používa na to, aby bolo viac dobra.

 

Kedy prestať pomáhať?

 

Ak chceš pomôcť, daj najesť, napiť, navštív, povzbuď, zaodej, ale nie zaplať. Nie sme podľa evanjelia povinní platiť svojim blížnym kadejaké daromnice. Tí falošní blížni sú tak prešpekulovaní, že ich treba skôr prísne napomenúť, než rozmaznávať. O našej spáse rozhodnú ľudské skutky. To neznamená, že kostoly a sviatosti treba zrušiť. Veď tie preto navštevujeme a preto prijímame , aby sme sa naučili rozlišovať ako slúžiť správne. Ak bude niekto zatratený, bude to preto, že niečo potrebné neurobil, nie za to, že niečo urobil chybne. Raz som pomáhal istej mamičke s dieťatkom všelijako ako som vedel. Až mi začala nadávať, a to bol signál, aby som s pomocou už prestal. Už si ju pravdepodobne odo mňa nezaslúžili.

 

   Kresťania a tí čo sa na nich hrajú

Ježiš pozýva na svadbu, ale aj tvrdo, až radikálne hovorí o pokání. Je totiž veľkým trapasom, ak by sa niekto zúčastnil svadby, ale v sebe by ju nemal. Smrdel by od nerestí. Mal by v sebe nejaký bodrel. V kresťanstve sú tí, čo sa na nasledovníkov Krista hrajú a tí, čo nimi naozaj sú. Ak niekto miluje pohodlnú cestu, ten po premárnenom čase pohodlnizmu raz trpko zistí, že si zvolil ťažšiu cestu. Radikálna cesta je na začiatku náročná, ale po rokoch by nemala prerásť do fanatizmu, kde sa radikalizmus ordinuje iným. Mala by dôjsť ku prirodzenosti dôstojnej svadobnej vznešenosti. Cieľom pokánia nie je totiž umučenie seba i iných, ale očista od falošného ega a ozajstná svadba. Čiže prirodzená radosť.

 

Detské šťastie o očiach.

 

Antikoncepcia v myslení

 

Ťažko presvedčíte niekoho, kto má sice bibliu v ruke ale v hlave má kvalitnú protestantskú antikoncepciu. Tomu každá hlbšia rada je akoby na nič. Nevidideľná gilotína zotne každej mystagogickej spermii hlavu, aby náhodou nedošlo k oplodneniu katolíckou pravdou. To by bolo treba začať poslúchať. Bolo treba by sa zmeniť. Bolo by nutné ísť vo svojej viere do hlbších vôd. Alergia na náročnejšie veci a utiekanie sa k liberálnejšiemu štýlu spolu súvisia. Podobnú „antikoncepčnú“ sekeru ukrutnosti majú v sebe tzv. fundamentalisti medzi veriacimi. Sú to začiatočníci a fanaticky sa držia svojho extrému. Čím je ich jednostrannosť, čiže škuľavosť ducha väčšia, tým viacej nanucujú svoj úlet iným. Ak sú už poloslepí tak aj zastrašujú. A úplná slepota a aktívny nihilizmus je zabíjať iných, lebo nepríjímajú

trápne strašidlá.

 

Aha, žena – exorcistka

 

Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota. Ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť iba povrchne v duchu. Raz vraj nemohol exorcista vyhnať z kohosi démona. Vyhnala ho ona tichou modlitbou.

 

Aj žena laička môže byť exorcistka.

 

K Božej sláve cez neslávnosť

 

Dopozeral so šou o slovenskom Superstar. Vytvára sa tu tzv. sláva. Nadšené vibrácie s chuťou žiť a slastne oslavovať život, je to príjemný životabudič. Ale je to iba odblesk skutočnej slávy na ktorú sme stvorení. Tak nejako hlboko cítim, že do Božej Slávy sa ide cez všednosť, zabudnutosť. K duchovnému bohatstvu sa ide cez chudobu, ku zdraviu cez chorobu, k povýšeniu cez poníženie, k veľkej radosti cez veľkú bolesť, k veľkému rozhľadu cez hlboký ponor do seba. Ku sláve cez neslávnosť, ku veľkej kráse cez prijatie niečoho veľmi škaredého, k božskosti cez ľudskosť, k umeniu cez gýč, k daru chodiť cez mnohé pády, k istote cez mnoho neistôt, ku veľkej Láske cez veľkú bolesť.

 

Kto dospel, aby to pochopil,

ten dospel ďaleko.

 

Biedy väčšie než tie ekonomické

 

Mnohí túžime po niečom veľkom. Napr. po vysokej funkcii. Či preto, že sme krpatí? Ten, kto má poškodený spirituálny rozmer, a duchovne je mimo, ten sa strašne hrabe do centra. Kto je ešte neharmonický ten sa opíja zdanlivou harmóniou. Ak sa niekto pachtí a túži byť strašne dôležitý…Prečo ? Lebo má silný komplex nedôležitosti. Iný túži byť enormne bohatý. A to iba preto, lebo je spirituálny chudák. Tá, čo chce byť veľmi navonok krásna, možno to tak túži preto, lebo je vo vnútri škaredá. Kto miluje moc, jeho ostňom na dne duše je bezmocnosť. Ten, kto je navonok strašný moralista, tak to je ten, čo mu často chýba moralín v podstate. Ten, kto sa hrá na boha je iba neraz lajnom v drahej pančuche. Kto sa hrá na profesora nech nezabudne byť pred Bohom ako žiak. Kto sa hrá v Cirkvi na faraóna, ten zo svojho osobného sebeckého Egypta ešte nevyšiel, pokrytec. Kto veľa cituje iných slávnych autorov, ten môže mať komplexy neslávnosti a nedospel neraz

ani k vlastnému názoru.

 

 

V Galilei so srdcom čo vidí

 

Kto ide v živote s Kristom, ten bude prežívať život akosi opačne, než svet. Stane sa z neho „blázon pre Krista“. Tí, čo sa ich Kristus nedotkol si budú ťukať na čelo. Ten bude milovať kríž, ide tam kde je to neharmonické, marginalizované, choré, chudobné, slabé, dezolátne, nepovšimnuté, trpiace, staré, vyradené, malé, staré, opustené… A pomáha tú biedu vykúpiť…To je pravdepodobne tá Galilea, o ktorej Vzkriesený povedal, že tam bude a tam ho jeho učeníci majú hľadať. Zdanlivý okraj života, kde sa dejú centrálne veci. Neraz v centre sú totiž lazníci z okraja duchovného diania. Veľkým divadlom robia dojem, že sa deje čosi veľké a môže ísť o opak. Kto v osobnej Galilei, teda v zdanlivo okrajových veciach v Cirkvi či spoločnosti, ktoré nie sú v centre mediálneho záujmu, nájde v službe iným Pána, ten

má vieru a

srdce, ktoré vidí.

 

Povinnosť dospieť

 

Druhý krát sa narodiť možno znamená osamostatniť sa. Ten, kto je iba súčasťou materského kolektívu, stáda, národa, či rodiny, hoci je fyzické indivídum, nie je ešte indivídum duchovné. Byť tzv. nezávislý a rozmýšľajúci vlastnou hlavou

je naša ľudská povinnosť.

 

Čudné emócie pri lyžovačke

 

Milujem les, slnko a sneh. Byť na vrchu hory, mať fantastický výhľad na vrchy a doliny, traverzovať po panenskom snehu, alebo trochu si pošantiť na lyžiach po upravenej zjazdovke. V posledné roky však chytám a v tele cítim stále čudnejšie duchovné jedy v navonok pekne vybudovaných lyžiarskych strediskách. Čo je to za smog, čo sa práve tu koncentruje? Bolí z toho až hlava, dvíha sa mi žalúdok a nedá sa to dýchať… Prečo to znesvätenie ovzdušia pociťujem najviac práve tu? Že by tu bola silná koncentrácia

nečistých emócií mnohých, čo tu relaxujú?

 

Aké vznešené. Aké jednoduché

 

Matka Jakuba a Jána sa ozvala zdanlivo veľmi trápne, keď Ježiš ide do Jeruzalema a predpovedá na 100 % svoje utrpenie a smrť, čo sa aj uskutočnilo. A ona sa zaujíma o to, aby jej synovia mali v Božom kráľovstve po kráľovi tie najcennejie postavenia- po pravici a po ľavici. Dnes ma však napadlo, že jej prosba vôbec nebola trápna ,ale v skutočnosti múdra. Ježiš jej dal odpoveď , že nevie si uvedomiť, čo to bude obnášať, aké more bolesti tí po pravici a ľavici budú musieť vytrpieť, koľko hriechov iných budú musieť zaplatiť, aby boli hodní zniesť Kristov majestát. Veľmajster Ducha Sv. hovorí jasne. Ak chcete Božiu Slávu, musíte piť z kalicha nezavinenej bolesti. Ten dostanú piť praví ctitelia Svätého Otca v Nebi. Tí, čo si ctia pravdu viac

než svoj pozemský život.

 

 

Ten, ktorý mi chcel ublížiť,

tak ten mi nakoniec pomohol

 

To skonštatoval pražský kňaz T. Halík. Aj Jozef zo SZ bol hanebne hodený vlastnými bratmi do cisterny a neskôr predaný za pár strieborných do Egypta. Jeho poníženie bolo predlohou povýšenia, lebo v Egypte sa stal po faraónovi druhým mužom a nakoniec pomohol svojim bratom i svojmu národu, ktorý sa do Egypta prisťahoval. Kiež by kňaz chápal i svoje poníženia a skúšky, zrady a nepovšimnutia ako predzvesti lepších budúcich dianí. Asi si treba dopredu zaplatiť za budúce úspechy bolesťami a neúspechmi. Kto to v tejto časti vesmíru tu na zemi zabudne a vynechá ten na to doplatí. Jeho raketová kariéra sa môže otočiť do raketového pádu. Alebo jeho úspechy nezaplatené súčasťou pokánia, teda aj neúspechmi, budú budiť závisť, či nenávisť. Mocou sa môže človek opiť, vo funkcii zropušiť. Aj Kráľ Ježiš musel ako dokonalý príklad prejsť

boľavou fázou ako poddaný a služobník.

 

Na čo sú dobré zlé programy?

 

Musel som vypnúť rádio. Podobne veľakrát televíziu. Prečo ?Lebo tú besnotu nemôžem počúvať, alebo na tie taľafatky sa nemôžem pozerať. Je asi v záujme síl, ktoré vládnu zemi naplniť samotu stáda , dostrašiť ho a ohlúpnuť. Reklamným štekaním otupiť. Urobiť najprv  z človeka pracovného otroka zadĺženého až po uši, potom mu ponúknuť v obchodoch umelý raj a on ani nezbadá, že sa stal spotrebným debilom , neskôr povrchne sa zabávajúcim imbecilom. To sú plány temných síl. Je lepšie ich čím skôr vypnúť, aby človeku nedodriapali svadobné rúcho. Vlastne čím je horší program v médiách, tým pre inteligenta lepšie. Lebo ho vypneme a budeme sa

venovať kvalitnejšiemu programu.

 

Šokujúce paradoxy

 

Samaritáni boli exkomunikovaní zo židovskej pravej viery. A predsa samaritánka spoznala v Ježišovi Mesiáša. I keď nebola neomylná vo viere, ani v mravoch. A napr. farizej, ortodoxný žid, kňaz a verný manžel išiel pod kríž, aby napľul na Krista…

Aj o tom je zvesť evanjelia.

 

Dospelá viera

 

Mnoho ľudí nechce byť duchovnými i z tohto dôvodu. Ostať svetský je lepšie a ľahšie v tomto krutom svete, ktorý je okolo nás. Ak niekto chce byť spirituálny až svätý, tak ten zcitlivie a zjemnie a bude to tým viac, čím viac Ducha Sv. prijme. Bude preciťovať oveľa intenzívnejšie niektoré veci nášho každodenného diania než tí, ktorí sa až toľko nemodlia. Tí až tak netrpia. Tí sú akýsi odolnejší. Majú hrubú kožu a až tak ich svet a ľudia nezraňujú. Tam , kde sa ešte ľudia zraňujú, tam je ešte pýcha. Tam bolí i pohľad i reč i gesto. I to, keď nám robí niečo, iné než by sme chceli. Takáto precitlivelosť. Možno až zoženštelosť. Z nedostatku mužnosti sa treba dostať. Dnes sa mi to ľahko hovorí, ale trvalo mi to roky, aby ma niektorí jedinci či udalosti nezraňovali. Benedikt XVI to tuším volá dospelá viera. Tá nielen donekonečna prijíma, ale i dáva.

Nie iba veci, Ale aj čosi zo seba.

 

Čo má spoločné kňazský kolárik zo štítnou žľazou?

 

Na chirurgickej JIS som stretol istého pána z Banskej Štiavnice, operovaného na štítnu žľazu. Ten sa o ňu aj viac zaujímal a poučil ma, že ona okrem iného nám dodáva chuť do roboty a jej porucha nám tú chuť môže vziať. Veľmi ma to zaujalo. Poznal som inú pani, ktorá mala aj poruchu štítnej žľazy aj nechuť žiť. Že by to spolu súviselo? Napadla mi asociácia s našou katolíckou kňazskou košeľou. Kolárik na nej akoby prekrýval štítnu žľazu. Až po vyjdení zo seminára som sa dozvedel od verbistu Petra Dušičku, že kolárik je symbol snubného prsťeňa , svadby s Cirkvou. Kňaz by mal byť ten , kto má chuť boriť sa s hriechmi sveta. Kto stratí horlivosť a stratí chuť bojovať akoby mu ochorel a začal hrdzavieť snubný prsteň. O syndróme vyhorenia počúvam čoraz viac. Je to zákonitý následok vonkajšej nielen kňazskej hyperaktivity. Tá môže nebadane vojsť do druhého extrému – hyperpasivity. Bol by to náš neprofesionálny prístup k životu iba sa krátkozrako zamerať na vonkajšie náboženstvo. Kto sa špecializuje na podávanie výkonov a láme rekordy v počte vysluhovaných sviatostí nech si dá pozor , či nie je jeho úspešnosť maskou neúspechu jeho horlivosť maskou vyhorenia, jeho šírka iba maskovaním malej kňazskej duchovnej hĺbky. Pod maskou pestrej hyperaktivity

je väčšinou nuda.

 

Duchovné boje versus „pohoda“.

 

Mám taký dojem, že zlí duchovia tzv. nečistí duchovia majú tú funkciu v našom živote, že trápia a posadnú tých, čo ešte nie sú osobnosťami, ale sú členmi stáda. Akoby ten boj ich núti dozrievať. Rýchlejšie sa zbavovať negatívností. Všimli ste si, že aký neraz hrozný boj musia kresťania zvádzať? Sú akoby v prvej línii. Pokušenia z každej strany. Skúšky na hranici znesiteľnosti. Akoby nás testovali, koľko toho unesieme. Pohania tí majú pohodu. Tej sa klaňajú a tá im vyhovuje. Temné sily začmuchajú v nás pomazaných Duchom slabé miesto. Zaútočia naň. Urobia nám malé peklo aby nás ochránili pred tým veľkým. Vyzývajú nás k boju. Vytrhávajú z priemernosti, v ktorej si radi aj my kresťania hovieme. Boh to dopúšťa, aby nás očistil

 a urýchlil náš vývoj.

 

Z detského oddelenia

 

Prišiel som z detskej onkológie. Zdenka už odchádza. Bola tu s prestávkami 8 mesiacov. Pavlínka oproti je tu už 4. mesiac. Podobne 8 ročný Martinko 4. mesiac. Malá Lucka druháčka vraj 2 roky s prestávkami už trávi na tomto oddelení. Čo majú nielen tieto deti povedať. Prečo trpia ? Možno za nás dospelých. Možno za svojich predkov. Zdá sa mi , že deti svoj pobyt v nemocnici znášajú najhrdinskejšie. A mám dospelým sa zdá ich bolesť najstrašnejšia a najviac ich ľutujeme. Ale to že majú ochranu strážnych anjelov i anjelíc v dobrých sestrách , vychovávateľkách, či doktoroch. Alebo v študentkách ktoré nám občas prídu do kaplnky a idú večer k deťom, aby ich potešili svojou láskou i prítomnosťou. Tie možno aby porovnali svoje neraz ťažké osobné problémy s osudom týchto detí a ich mám, ktoré sú nad nimi neraz bezradné. Keď mamička (Ľubka tak bola 2 mesiace nad svojou Terkou, ale smutná nebola. 6 týždňov čakala kým sa jej preberie z kómy. Bol na ňu veľmi zvláštny pohľad. Na tie tupé očká, v ktorých nebol jej duch. Ale mama ten pobyt premenila na obetu a posväcovala celé oddelenie. Sama sa odovzdala Pánovi a on ju poslal možno práve sem. Keby sme nemali poškodené Božie dieťa v sebe, tak by sme toľko nad deťmi nevzdychali. Veď oni sú

v zosilnenej Božej Ochrane.

 

V preši doby

 

Duch komunizmu chcel kňazov a cirkev vyničiť zvonku a tento kapitalizmus to robí zvnútra. Necháva nás žiť a pôsobiť. Ale rehlí sa z toho, keď sa na nás kydá, škodoradostne teší, že sme na javisku, ale cirkev hrá popolušku a nejaká štetka sa rozdrapuje na tróne ako hadia kráľovná. Morálka, o tej sa môže síce niečo spomenúť, ale amorálnosť je v móde a má 10x väčšie preferencie. Konzumizmus nás pomaly spracováva systematickými vonkajšími tlakmi, aby biskupi boli vraj ticho, farári mali stále väčšie bruchá, stále viac nadbytočných titulov a boli stále na väčší posmech

zabávajúcemu sa publiku.

 

Aggiornamento, teda zdnešnenie

 

Cirkevný kanón 769 nám káže, aby sme evanjelium ohlasovali v súlade s úrovňou poslucháčov a primerane duchu doby. Sme v 21. storočí a v prekladoch biblie máme zbytočné anachronizmy. Miesto testiná má byť svokra. Miesto bezúhonný má byť férový, čestný, poctivý. Miesto osteň je lepšie žihadlo, kliniec v päte, či otrávený šíp. Miesto slova odpustky radšej špeciálne milosti. Miesto svätá stolica je krajšie svätý stolec. Miesto slova ospravodlivenie je priliehavejšie vyrovnanie. Miesto neuveď nás do pokušenia, by malo byť nedaj nám podľahnúť v pokušení. U sv. Pavla slovo nedôchodča treba nahradiť nedonosené dieťa. Miesto hriechu proti Duchu svätému je dnes priliehavé slovo sadistická zvrhlosť či chrapúnstvo.

Miesto slovo predpeklie napr. reinkarnácia.

 

Zbabelec

 

„Občas ma napadne otázka, na čo som na svete. Kde má ľudstvo svoj pôvod a kam to všetko asi smeruje. Či to všetko má zmysel, alebo to vôbec zmysel nemá. Chvíľu sa to stým v hlave trápim. Až to vyriešim, tak že si objednám poldeci borovičky a tú ťaživú tému zo svojej hlavy spláchnem.“ Toto mi priniesol istý pacient Miro, ako svoj idol a zasmial sa pri tom. Ja som povedal: „Fuj!.“ Zbabelec života. Postavil som sa a poslal som ho z kancelárie preč.
Svet má tiež svoje poučenia
Ten istý Miro sa vrátil a povedal mi dobrý príklad. Spomenul asi najslávnejšieho speváka Johna Lennona. Dal mi otázku, že prečo sa mu z veľkého úspechu zrazu otočil život a nakoniec ho zastrelil vlastný fanúšik. Bolo to preto, hovorí, lebo verejne prehlásil , že je jeho skupina Beatles vraj populárnejšia než Ježiš Kristus. Vystihol to. A dodal, že to sa deje všetkým na poučenie. A keď sa už Boh na to nemôže dívať, ako sa niekto rozdrapuje a povyšuje, ako je niekto opitý slávou, tak sa udeje aj tragédia. Aby sa udiala jedna z kázni aj pre svet. My v Cirkvi máme kázni dosť.

Aj svet ich občas dostáva.

 

Preboha, o čom to tu vlastne bolo?

 

Presne tento názov si rozmýšľa dať na hrob básnik, textár a cestovateľ Boris Filan.

Zúfalý epitaf mnohých.
Jeho úprimnosť neraz vyráža dych. A dokáže ju poprepletať kadejakými domyslenými asociáciami. Ponavštevovať všetky kúty planéty, trochu sa všade pohrajkať, pokukať a zabaviť. Boris sa raz priznal, ako sa potápa v koralových útesoch mexického zálivu a tam zistil, že ho to nebaví. Cenné svedectvo. Iných to tiež možno až tak nebavilo, ale sa radšej chvália, že ako bolo tam a tam úžasne, aby im v tej závisti prišla aká taká troškaradosť. Ak niekto nežije vieru tak vlastne to podstatné mu tu uniká. A to nie je skutočne prežitý život.
Na kedy si to žitie odkladajú? My sme tu prišli nie dovolenkovať, ale duchovne pracovať na spáse, čiže zdokonaľovaní svojom aj iných. Tí, čo to ešte nepochopili, tých čaká

po tom pobehovaní hore dole tá trefná Filanova otázka.

Žimeme my, alebo sa tvárime, že žijeme? Teda asi väčšina z nás živorí. Dúfam, že čitateľ -ka týchto  riadkov ku živoriacim                             nepatrí.

 

Je telo podrazák?

 

Tak ho ohodnotil jeden málo duchovný muž, spevák Peter Nagy v jednom rozhovore. Myslel tým asi na sklony nášho tela priberať, keď prídem k 40, či 50 rokom života, už sa menej hýbeme, jeme rovnako a zrkadlo nám prezrádza, že sme škaredší. Naše telo vôbec nie je podrazák. Je presne nastavené a treba si ho tiež viac s úctou všímať. Časopisy radia všelijaké diéty, odborníci skandujú pohyb, pohyb. Ale pre nás už nie je až také dôstojné šaškovať behaním či vymetaním posilňovní. Treba nám očistné pôstne dni, keď pribúdajú rôčky. Tak, sme nastavení. Treba sa prestať nafukovať, ako ekonomika, lebo nás raz

môže rozdrapiť.

 

Paradoxy v Ríme

 

Spomenul som si na návštevu Ríma r.2006. Veľkoleposť a impozantnosť návštevy baziliky sv. Petra, a neduživosťou zhrbená rehoľná sestra pred ňou. Úžasná sviežosť z prítomnosti pápeža. Dojatie až k slzám a človek nemusí vedieť ani jazyk v ktorom je prejav. Po prechode Benedikta XVI. okolo nás ma prestal akoby zázrakom bolieť zub, a bolel ukrutne. Pocítil som, ako celé moje vnútro zaliala vlna blaženosti. Všetky moje protipápežské ale boli za pár sekúnd preč. Aj takúto podobu môže mať krst Duchom Svätým. O pár minút neskôr bolo paradoxné stretnutie v rímskom metre. Do vozňa nastúpil tak zapáchajúci bezdomovec, že sa nám dvíhal žalúdok a všetci od neho na pár metrov cúvli. Presne toto chcú docieliť temné sily. Urobiť z človeka smradliaka a potom zdochliaka. Takého tvora spotvoreného by mala odchytiť polícia a okamžite odviezť do detoxikačného centra a pod ústavnú kontrolu. To najvoňavejšie a najsmradľavejšie a dá sa to zažiť v jeden deň, v jednom meste, pár metrov od seba. Svet je plný paradoxov.

A aj v Cirkvi aj v Ríme sú prítomné.

 

Súkromné zjavenia.

 

Každý kňaz sa stretne počas svojej práce s niekým, kto tvrdí, že mal nejaké osobné zjavenie. Bola tu pani, ktorá čosi videla na kalichu pri omši. Ale nebolo podstatné, čo videla, ale akým spôsobom to podáva. Akoby to vnucovala. Iná to spomína pri rozhovore v spovednici, ale zbytočne to niekoľkokrát opakuje a afektovane zdôrazňuje. Niekto by také osoby ponížil, že majú halucinácie a poslal by ich k psychiatrovi. Taká netaktnosť od nás kňazov nie je dôstojná. Tie zjavenia boli, ale musíme skúmať od akého sú ducha. To istý čas aj trvá. Tieto, čo spomínam, asi od Ducha svätého neboli, skôr od duchov nečistých, lebo bolo protivné to len počúvať. Nebolo v tom primeranej pokory.

Len beda by nám bolo ignorovať zjavenia pravé.

 

Metafyzika otvára okná do inej dimenzie.

 

 

Zo životopisu Karola Wojtylu sa dozvedáme, že študoval v tajnom krakovskom seminári. Profesor mu dal prečítať metafyziku, s ktorou sa pár mesiacov trápil. Až mu to otvorilo okná do úplne inej dimenzie bytia. Zrodil sa v ňom nový pohľad nazerania na svet. Zrodila sa v ňom metafyzická fascinácia skutočnosťou, najmä skutočnosťou človeka. A začal nový pontifikát katechézami človeku, ktoré vyšli po jeho odchode s trochu šokujúcim názvom: Teológia tela. Bohu vďaka za pápeža, ktorý otvoril veľkú tému, lebo stáročia sme boli poznačení aj v Cirkvi tieňom manicheizmu.

Telo a hmota nie sú zlé.

 

Nepodstatné dôležitosti.

 

Navonok sa pripraví presný program. Divadlo, ktoré má svoj poriadok. Na tom si usporiadatelia zakladajú. To je síce dôležité, ale nie to najdôležitejšie. Aj pri vyučovaní máme svoje schémy vypracované odborníkmi. Tie berú síce stovky hodín pozornosti, ale v pamäti ostanú gestá, ktoré boli v programoch nepodstatné. Facka žiakovi, pochvala v žiackej knižke, výlet autom. To bolo akože mimo toho hlavného a predsa sa to zapíše do hĺbky pamätí detí. Len sa opýtajte dospelých, čo si po rokoch z náboženstva pamätajú. Dozviete sa, čo je pre nich dôležité. Napr. aj  z odbornej konferencie si do dlhodobej pamäti uložíte nie obsiahle prednášky, ale že p.kardinál bol v jedálni v rade posledný, alebo že nejaký docent nás ponížil, lebo hovoril takým jazykom, ktorému nik nerozumel. Najdôležitejšie sú však inteligentné a podstatu vystihujúce vtipy, ktoré si odovzdávajú nie tí najmúdrejší,

ale v praxi do veci zasvätení.

 

 

 

Moderná bieda odhaľovania sa


Duchovné ženy sú neraz chránené tým, že nedostali prirodzene zvodné telo. Všimnite si, že tie ženy necudné majú telo čertovsky príťažlivé. A veľmi radi podliehajú pokušeniu ho vystavovať na obdiv. Osobný vrchol dosahujú keď zarobia na ňom veľké prachy. Teda na tzv. ničnerobení, iba na ukazovaní svojho ega. Svet predstiera slušnosť a tak vyberaným zahaleným kráskam ponúka astronomické sumy za manekýnske predvádzanie telo bohyne. Byť vešiakom na úrovni je byť „in“. Pretvarovanie povrchného sveta sa nielen v tomto dostáva fakt do dokonalosti. Tá ktorá niečo robí pre hodnoty národa ako matka či vychovávateľka je desaťkrát spoločensky menej ohodnotená ako prázdna pekná štetka. Toto je spoľahlivé merítko morálnej úrovne spoločnosti. A nie iba to, ako sa dokážeme postarať o nevládnych, alebo aké čisté máme záchody pri diaľniciach. Tvorcovia tohto systému, jeho ochrancovia a roztieskavači sú tu určite nie spadnutí z nebeských sfér. Plánujú postupné zavšivavenie svojich sympatizantov. Očividne majú radosť z toho, kto sa odváži na väčšiu zvrhlosť. Nad degenerátmi prejavujú súcit a nad deviantami pochopenie. Radia im vyhnúť sa miestam, kde by pociťovali nejakú vinu či zahanbenie. Najmä kostolom. Do médií dávajú stále viac zábavných programov so stále pikantnejšou erotikou a pritom ich vôbec netrápi stále väčšia besnota detí v školách za ktorú budú raz spoluzodpovední. Primárnou príčinou toho je odhaľovanie ženského tela, ktoré navonok ukazuje krásu, ale zvnútra vysiela agresívne bordelárske infekcie necudnej masy duchovne zdochýnajúcich sliedičov. Mocní, čo to tolerujú duchovne spia a nebudí ich ani stále väčšia kriminalita. Že sa to kotí s kriminálností intímnych, to ich za celý život ani len nenapadne. Mnohí, čo to obdivujú a podporujú, tí chrápu tiež. Tí, ktorí sa za to hanbia, musia znášať poníženie. Ale zachovajú si normálnosť. Neohnú pred veľkou neviestkou chrbát. Tým sa páči ženské telo, ale primerane zahalené. To dotvára mužovu fantáziu a robí príťažlivosť krajšou. Tak sa nestráca jemnosť u mužov a neha u žien. Tam, kde niet tajomstva a vytresnú sa všetkým pohlavné orgány akože na obdiv, tam ide nie o zábavu, ale o extrémizmus už v psychiatrickom stave. Týmto luciferovým najmilším a tým, čo ich chránia a platia by mal ktosi oznámiť, že sú v schizoidnom (napoly shizofrenickom) duševnom stave. Lebo ak bude raz svet normálny po druhom Kristovom príchode, tak sa to dozvedia. Už Freud napísal že strata cudnosti je slabomyseľnosť. Po nej nasleduje choromyseľnosť, čiže psychóza. Takto ticho sa spúšťa lavína hrubostí v ľuďoch a končí sa vo vojnovom besnení. Jedna mladá pani si ťažko spomínala na to, ako išla na potrat. Lebo ju ktosi znásilnil. Vpustila si ho ale sama do bytu a provokovala minisukňou. Na vine, dievčatá,

nemusí byť iba ten druhý, nažhavený chlap.


Iba bolesť a iba nuda? Ajajááj…


Málo duchovní ľudia si myslia, že byť cudným je staromódne a je to iba skľučujúca bolesť. Že zostať v tichu je veľká nuda. Nemajú tušenia, že kto žije čisto, tak ide do svojej izby naplnenej pokojom. Kto si ju premodlí, bude mu malým rajom. Takým, že tam nájde lepší odpočinok, než na drahej dovolenke v luxusnom hoteli. Zaslepení svetom si myslia, že iba ďalekými cestami sa dá obohatiť. Minú tak mnoho peňazí, prichádzajú unavení a neraz obohatení aj o nové choroby. To však už pri chválenkárskom ukazovaní fotiek nepovedia. Tá plnosť vonkajších zážitkov z veľkého sveta môže byť maska vnútorného malého sveta. Atraktívne destinácie možno i náhražkou neatraktívneho vnútra. Romantika s cudzincami iba odskočením si od nudy s domácimi členmi. Tí, čo majú veľa peňazí majú aj viacej vonkajších možností. Povyšujú sa nad tých, čo si môžu dovoliť menej, ale vôbec netušia, že náš vnútorný svet nezavisí od množstva peňazí a prebujnelých vonkajších podnetov. Nebyť závislý od Boha prináša mnohé iné zvláštne závislosti. Byť sfetovaný drogami nie je až také zlo oproti ďalekosiahlej devastácii stále hladnejšieho erósu bez prísnej kontroly. Alkoholizmus je u primitívnejších jedincov akýmsi únikom pred zodpovednosťou, u iných je pokusom zabudnúť na výčitky svedomia a u ďalších, inteligentnejších nezvládnutou erotikou. Nevedia čo s tou veľkou túžbou po milovaní robiť. Nemodlia sa a tak pijú. Utekajú pred realitou. Bolesť na duši riešia rýchlou alchýmiou alkoholu či drogy do krvi, ktorá prinesie aspoň trochu krátku spomienku na raj. Je to však osobné zúfalstvo, čiže peklo, ktoré sa takto nezodpovedne prenáša na osudy iných. To je pravá tvár tohto falošného raja. Ako napísal už Pascal, nebudú vedieť vydržať sami zo sebou v jednej izbe. Toto a ďalšie následky budú ako pekelná stigma už dnes pre toho, kto sa neráči zamýšľať nad

hodnotami Božieho Kráľovstva.

             

                 Panenstvo a panictvo


U tuhých pozemšťanov je považované za hanbu. Odpľúvajú si pred ním, lebo je im symbolom sebectva. Je niečím, čím pohŕdajú, lebo sa im spája s predstavou neplodnosti a neradosti zo života. Nemať deti je u nich zločin prvého rádu. Potomstvo je podstatou ich večnosti. Ľudí však pribúda geometrickým radom a neplodné je každé šieste manželstvo. Sú mnohí, čo deti nemajú a radi by ich možno mali. Keď nás bude ako číňanov, tak celibát príde aj do módy. To čo sa zdalo starožitnosťou, bude zrazu supermoderné. A kto na to nebude pripravený, bude mať problémy. U nás v Cirkvi trénujeme osobnú samostatnosť už od počiatku. Inteligentní ľudia sa v samote nenudia. Duchovní majstri sú doma a pracujú čímsi originálnym pre spoločnú vec Veľkej Jednoty. Nepobehujú hore dole ako neurotickí tovariši, či netrieskajú do bubnov ako učni, čo nevedia čo so sebou. Duchovne zdraví nezvelebujú individualizmus, ktorým sme dosť skoro všetci už poznačení, ani neničia dar sexuality. Kto tak robí, tak ide svojvolným čudáctvom a nie katolíckymi cestami. Za svätého nebol vyhlásený ani jeden vykastrovaný. Ani nebudú tí, ktorí nezvládajú svoj erós, tak ho dôkladne iba svojimi silami umŕtvujú, že ich to stále viac bolí a strpčujú svojmu okoliu aj preto život. Je to pre neporiadny duchovný život. Dar panenstva je čosi vzácne. Patrí ako dar manželovi alebo u zasvätených Kristovej Cirkvi. Ak tomu väčšina nerozumie, nič to na tomto jedinečnom ideále nemení. Ak dievča skočí do pasce a o tento talent sa pripraví, bude to ľutovať a rozladí ju to na ďalšie roky. A ten výtržník, čo sa podieľal na tomto ozbíjaní tiež nebude mať pokoja, ak sa o to dievča nepostará. Nečistí duchovia túžia ľudí tiež znečistiť a striehnu, ako iných oskalpovať o túto hodnotu. Panenská blana vôbec nie je v ženskom tele zbytočnosťou. Presne naopak. Chráni jemnejšie telo pred vnikaním infekcií. Aj vo fyzickom svete a viac v tom duchovnom. Gentleman túto oblasť v žene chráni a ide do územia za ňou iba keď ide s láskou plodiť potomstvo. Nedozretých to tam silno ťahá. Bodaj by dozreli a hlbšie veci včas pochopili. Sfrajerení hrubokožci tam chodia stále po rozkoše, ale uštipne ich had, ktorý je v tomto mieste tajomne ukrytý. Rozladia ženu, a tá im začne napr. rozkazovať tak, ako naviac bola „pomilovaná“. Duchovne rozhádzaná bude strpčovať mužovi náladami život a ponižovať ho. Alebo o jemnosť okradnutá ho bude huckať do nadbytočnej mamony. Začne napr. aj hysterčiť. Chlap dlho nebude tušiť, prečo a kde sa mu tak spotvorila. Iba mu bude svojsky žensky vracať jeho utajené „masturbačné“ ovocie. To bude iba u ženy duchovnej. Tá telesná je iná káva, a tá reaguje opačne, a s mužom pije ako dúha či alkohol alebo živočíšny sex. Bude ponárať muža i seba do stále hlbšej karmickej priepasti. Paradoxne čím viac budú spolu neduchovní jedinci vyčíňať, tým sa ich vzťah viac utuží. U duchovných párov však vznikajú boje a napätia. Čistý vnútorný svet sa môže stratiť i neduchovnou feláciou, kedy ženy spravidla za peniaze urobia síce mužovi ústami „veľmi dobre“, ale nainštalujú mu do intímnych spodných sfér besné programy svoje i všetkých svojich ctiteľov. A tak sa z chlapa môže stať po sérii príjemností niečo veľmi nepríjemné. V jeho horných svetoch to začne zbojnícky prekvitať. Priotrávený začne ústami iným napr.primitívne verbálne ubližovať. Aj takto aj inak môžu tzv. mrchy, preniesť časť hadieho jedu zo svojho zadymeného duchovného sveta do iných svetov. Odtabuizované magazíny sú plné rád, ako si svoje telo i vzťahy kvalitne pohnojiť. Skrytý jed následne rozbíja rodiny či priateľstvá. Vonkajšie nenormálne správanie prichádza preto, lebo dávno predtým v skrytosti intimity sa páchali krádeže. My čo sprevádzame iných by sme mali niečo o tom vedieť a nie dávať iným iba zahmlievajúce odpovede úplne ako neznalí daného problému. Byť neinformovaný ako mimozemšťan, základnú orientáciu v týchto veciach nevedieť je hochštaplerstvo. Podobne vadné je vyhladovane špehovať, kto čo v intimite robí. Nedôstojná naivita. Ak sú tajné veci v poriadku, tak sa o nich nehovorí ani nesnorí. Hovoriť treba, ale s jemnocitom, ak tam niečo nefunguje či bolí. Vonkajšiu neúctu ľudí ku sebe navzájom predchádza sebazneucťovanie vlastnej intimity. Neváženie si panenstva a panictva na telesnej, duševnej a duchovnej úrovni.

         Nuda je zasmilnený duch


Boli mladí a zamilovaní. Roztočili to na plné obrátky aj päť krát za deň. Svet tomu tlieska. Viacerí závideli ich pojašené úsmevy. Boha nepotrebovali a Cirkev im bola dobrá akurát na srandu. Čím však človek hreší, tým trestaný býva. Už si to stihli aj absolvovať. To čo ich najviac tešilo, teda sex, to ich začalo stále viac hrozne nudiť. Toto sa za pornofilmami nepíše. A z prudkej príťažlivosti si vysmilnili podobne prudký vzájomný odpor. Každé necudné „milovanie“ bez ducha takto skôr či neskôr končí. Trápny rozchod a obojstranné obviňovanie je už iba zákonité doriešenie tejto amatérskej klasiky. Zachádzať príliš hlboko do tela, ísť tam na plný plyn a potom zhavarovať, tak robia nezbožní. Preto to spomínam, lebo je to dosť častý prípad mladíckej debility, čo sa opája láskou a svojim šťastím a nevidí si ďalej od nosa. Ak ešte vrhnú svoju nezodpovednosť na deti, tak sú to práve tí, na lásku bohatí, čo budú prepustení naprázdno. Bohatým sa totiž možno stať nie iba na peniaze či diamanty. Prežívať pekný vzťah je väčšie bohatstvo než mamona. Po ukľudnení hormónov prichádza vytriezvenie. Zo slávnych víťazov na v erotickom štadióne sú z niektorých zrazu porazení, čo nevedia niesť ani ten menší kríž. Zhadzujú ho na iných. Tak vo svojom športovaní pokračujú. To je však už ich veľká duchovná bieda. Málokto si ju prizná. Budú ešte aj od seba navzájom rozprášení, ak v srdci necudne a namyslene zmýšľali, ako im to presne predpovedá nádherná modlitba Magnifikat. Hladní po Božej Vôli budú Sv. Duchom nasýtení. Ak žijú podľa jeho pravidiel, tak úctivý vzťah navzájom im ostane. Ak tak nie je, hľadajme si chybu sami v sebe, nie v inom človeku či Bohu. Možno sme to niekde prehnali či niečo zanedbali.

               Mútne vody samoty


Ten, kto je duchovne čistý, ten keď je sám, sa nenudí. Toto neduchovní ľudia nezažívajú, lebo im sa v samote objavujú také silné úzkosti, ako sú ešte znečistení. A také silné strachy, aké sú ešte deti, hoci sú už dospelí. Aj duchovný človek pozná tieto stavy, ale rieši ich slušným spoločenstvom, službou a modlitebným bojom. Ide často o zdedenú rodinnú výbavu, ktorú treba prečistiť. A to trvá niekedy i roky. Ak si to človek poctivo absolvuje v prvej polovici života, tú druhú časť dostane za odmenu ako požehnanie z radostnej samoty. Ak to však niekto odflákne, modlí sa iba akože, namiesto služby iným rozkazuje, unáhlene sa pári a prepcháva si život iba inými osudmi miesto Boha, príde na neho ťažké duchovné olovo opustenosti. To sa deje ako trest za duchovné darebáctvo storakého mojkania sa iba s inými. Takto dopadá útek pred serióznym duchovnom. Preto si mnohí netrpezlivci trestuhodne rýchlo urobia deti, aby si nahradili stratu vnútorného detstva. Pociťujú akoby dopredu aj existenčnú úzkozť, a majú silnú predtuchu, že raz budú pociťovať veľkú opustenosť, a tak si ju napr. takto prirodzene zmiernia a na ňu nachystajú. V starobe robia rôzne svadboholické manipulácie a až agresívne túžia po vnúčatách, až musia od nich vlastné deti utekať bývať niekde ďalej aby ich tie psychické tlaky neudusili. Robia tak nevedome a iba preto, aby si aspoň trochu oddýchli pri ovzduší, ktoré malé deti vyžarujú, lebo svoje duchovné detstvo si ešte nevybudovali. Vychovať bôžské dieťa vo vnútri je veľká vec. Náročnejšie než fyzicky vychovávať svoje deti.

            Reportáž z Kocúrkova


Boli Dvojkovci a Trojkovci. Obe rodiny mali dcéry s nemanželskými deťmi. Pani Dvojková zahysterčila, že ona to tušila. Otec sa hanbil, ale dcére ako vedel pomohol. U Trojkovcov z toho nerobili tragédiu. A tá zviedla ženatého, nie ako slečna Dvojková, čo sa mala vydávať, ale ju oklamal. Pán Trojka zavolal známemu, a poslal dcéru na interrupciu. Matka upozornila, aby sa z toho dcéra aj vyspovedať. A bolo po probléme. Pani Štvorková so susedou Päťkovou odsúdili verejne slečnu Dvojkovú, že sklamala a pohoršila! Že jej patrí posledné miesto v kostole, pri dverách a v prievane. Nevediac podstatu veci pochválili Trojkovcov, a dodali, že takých slušných ako sú oni je dnes medzi nami už málo. Dekan Šestka to s nadhľadom uzavrel, že Cirkev sa nemôže venovať iba jednotkárom.

      Prečo nás ten erós stále vyrušuje


Prečo sa erós ozýva aj v spokojnom manželstve? Prečo nedá pokoj mužovi a myslí ako by to bolo s inou ženou? Asi aj preto, aby sme si z rodinnej pohody nerobili božstvo a konečný cieľ svojho bytia. My sme iba malé kúsky z Lásky Boha. Naša láska je iba kvapkou v mori. Sme stvorení na to, aby sme boli šťastní. Šťastie iba v mojej rodine by bolo malým šťastím. My sme tu aj pre väčšie veci. Mali by sme myslieť aj na šťastie iných, na jednotu celku. Ak na to zabudneme, tak nepokoj v intímnej oblasti príde aj preto, aby nás upozornil, že sú tu aj iní. Pracujeme nejako aj na zjednotení iných s veľkou Láskou Božou? Alebo nám úzkoprso stačí len náš malý svet. Nespokojná intimita je nie preto, aby sme skočili do inej postele, ale aby sme sa viac zduchovnili. A rôzne krízy sú iba pozvánkou k hlbšiemu vnímaniu viery, vzťahov i reality.

         Čo symbolizovala obriezka?


Odrezať rituálne už u malého chlapca predkožku z pohlavného údu bolo nielen u židov niečím, ako je dnes u kresťanov krst. Dalo sa tak človeku meno a voviedol sa do spoločenstva ostatných. Ježiš sa ( Jn 7 kap.) vyjadril, že tento vynález je z ľudskej tradície, nie z Božieho nariadenia. Prvotná Cirkev riešila, či je nutné zachovať túto tradíciu. Apoštol Pavol nás poučil, že je nutné obrezať si duchovné srdce od nerestných sklonov, a nie sa spoliehať na vykonanie vonkajšej obriezky. Veriaci ľudia si totiž už dávno všimli, že svojim chúťkam musíme dávať brzdu. Lebo bez nej nám narastie pri prejedaní nedôstojné brucho, pri nadmernom pití alkoholu prichádza hanba, a pri neprísnosti nad sebou v sexuálnej oblasti prichádza degenerácia. Poranenie intimity akoby symbolizovalo, že v tejto pre ľudské túžby asi najpríjemnejšej oblasti si nebudeme môcť dovoľovať všetko, na čo si zmyslíme a dostaneme chuť. Lebo tí neobrezaní si uctievajú Veľkú Prostitútku z Apokalypsy a sú verní jedinej dogme, ktorá znie: “Rob si čo chceš!”. Toto je prapodstata veľkého spoločenského bordelu. Žena, ktorá to žije, a verne sa zasvätí do tejto nesvätej pasce, sa bude postupne premieňať na bordelmamá, a muž na bordelpapá. Čím sa hlbšie ponoria do antitajomstiev tejto Veľkej Ku—y, tým viac budú nenávidieť Sv.Pannu a svätú cirkev.
Budeme aj všelijako zranení, okresávaní a ponížení. A to iba preto, aby sme nabrali ušľachtilejšiu podobu v duchovnej oblasti. Duchovní ľudia tomu rozumejú. Tí neduchovní to majú na smiech. Žiadne obmedzovania ich privedú do veľkej obmedzenosti. Lži plných predsudkov sa budú kŕčovito pridržiavať. Zakázané uvoľňovania sa im vyrobia rôzne telesné anomálie, duševné slabomyseľnosti, duchovné bludy či nenormálne vzťahy.

 

        Bezdomovecké malomocenstvo


Najprv žil normálne. Po čase ho nebavilo otročiť šéfovi, čo sa vyžíval, keď ho zbuzeroval. Ani manželke, ktorá ho stále viac sekírovala, lebo sa neokresával sám. V intímnom živote to po čase bolo o ničom, asi preto, lebo to bolo u nich predtým akože o všetkom, a po čase tá vášeň ukázala svoju pravú tvár. A tak sa rozviedli. Išiel za inou, čo to vedela, a mala cenné skúsenosti. Užil si, ale nachytal z nej aj prudkú bezdomoveckú prašinu. Neochránili ho ani spoľahlivé kondómy. To sa nikde nepíše, ale funguje. Objavili to duchovní bádatelia. Mala v sebe tajne skoncentrovaný antiduchovný výťažok z tých sto chlapov, a rada ho cez sex niekomu dala. Inde sa to nazýva prenos démonickej sily. Či odplata z antisveta. Takto sa dajú preniesť veľmi príjemne aj veľmi nepríjemné choroby či údery osudu. Keďže tých sto chlapov asi nikde duchovne nepatrilo, neboli totiž doma vo svojom tele ani vo svojej rodine, vytvorilo to silnú bezdomoveckú kvintesenciu. Duchovnú infekciu si tento chlapík nevedome stiahol z tej súdružky, ktorej sa uľavilo. Lebo odovzdala veľkú špinu stoprvému ochotníkovi, ktorí začal platiť dlh za ostatných, čo sa takto tajne zadlžujú. Túto veľkú špinu vláči už pár rokov. Začal drogovať, aby sa posilnil. Aj piť aby zabudol. Býva pod mostom a stretá sa s podobnými prípadmi. Žijú ako komunita, zo všetkým sa delia a je to aj dobrodružstvo. Nič nerobiť a užívať si darebáckej slobody. Vraj sa mu už nechce vrátiť do toho sveta vytvoreného chamtivcami. To, čo na scéne života predviedol on, bola vlastne tiež iná, menšia, ale sebecká chamtivosť. Len na to ešte nestihol prísť. Svoje výčitky si odbavuje na odsudzovaní ešte väčších lakomcov, na ktorých nemá. Duchovní darebáci vo svojich mysliach takýto „úchvatný“ životný štýl podporujú ako jednu z podôb slobody a nechávajú hniť a zdochýnať v priamom prenose aj ďalších. Nie je to však tresný čin zabíjania seba samého?

     Čo robiť s prebytkami testosterónu?


Tí simplexnejší to neriešia. Tí sa trochu viac najedia a majú kľud. Čím má niekto viac inteligencie, tým má viac potrebu milovať. Akoby viac poznania v nás prinášalo aj silnejší erós. Normálneho chlapa to prirodzene ťahá do roboty. Unaví sa, zarobí peniaze, žena je spokojná aj on. Ten čo však trochu viac rozmýšľa nad životom, zisťuje, že nie sme tu iba na zodratie sa v práci. Ako sa napĺňa hlbšími pravdami, aj erós má stále väčšie požiadavky. Rodinu si však rozbiť neverou nechce, a tak ho to privedie k športu. Vidieť stále nové víťazstvá, aby sme nemysleli na svoje prehry. Alebo poriadne telo unaviť pohybmi, aby sme nemysleli na iné ženy. Keď sa po čase zoderú kĺby, zisťuje, že preháňať to aj v športe sa už nepatrí a neoplatí. A čo teda s tým? Robiť nebeské športy a zduchovnieť telo, bratu. Ak muž totiž zostane stáť a duchovne sa nevyvíja, bude považovať športové boje za stále dôležité, čím len na seba okoliu prezrádza, že je iba v duchovnej puberte. My sme sa sem však narodili aj pre vyššie veci, nie iba na nepravé jačanie nad neduchovnými kovmi. Pohár víťazov všetkých pohárov bude mať iba ten, kto zvíťazí nad všetkými nízkosťami v sebe. Ten, kto s Božou pomocou zvíťazí nad neresťami, ktoré nám blokujú stav rajskej blaženosti. Preto múdri muži opúšťajú v duchu iba veci tohto vonkajšieho sveta, a obracajú stále viac ku poctivej spiritualite. Tá učí aj o správnom pohľade n ženu. Nescudzoložiť už pohľadom je dôležitá fáza duchovného vývoja. Kto sa nad ňou vôbec nezamýšľa a zíza po iných ženách tak, ako samu zachce, bude mať raz veľké problémy so stratou vlastnej chlapskej identity. To, že naplnenie vlastná manželka prinesie, ale iba čiastočné, na to prídu muži po nie dlhom čase. Čo však robiť ďalej? Čo s túžbou po iných ženách? Ako sa pozerať po ich telách, ktoré ako magnet priťahujú už naše pohľady? Ako ostať verným Ježišovej požiadavke necudzoložiť už pohľadom? A pritom milovať aj iných, nie iba svoju rodinu. Podobné otázky normálny muž rieši. Možno všeličo aj vyskúša. Spisovateľ Ch. Džibrán prišiel na to a radí, že to dôležité sa deje medzi nami, a nie je to v spájaní našich tiel. Telesné spojenia sa skôr či neskôr prejedia. Normálny človek hľadá to duchovné medzi nami. Blaženosť zamilovanosti je akoby pozvánkou na duchovnú svadbu. Najkrajšie veci sú duchovné. Tie telesné spojenia, čo ako atraktívne, po čase prestanú baviť. Sú to výzvy vidieť si aj ďalej od nosa, teda pracovať aj na väčšej rodine než na svojej. Zaujímať sa aj o iných. Hľadať spôsoby, ako niečo urobiť pre veľkú jednotu ľudstva a nerozbiť si rodinu vlastnú či poškodiť vlastnú identitu. Obviňovať ušpinený svet z rozvodov či odvážne odhalené ženy z nepokoja v našom vnútri je takou istou trápnosťou, ako je nadávanie na kapitalizmus preto, že máš veľký pupok. Problém nie je iba vonku. A vôbec nie iba v ženách. Necudnosti vonku nám paradoxne môžu pomôcť ku radikálnejšiemu obratu a k očiste vlastného srdca. Aj hriech, ktorého sa Boží priateľ dopustí sa môže stať prostriedkom, ktorý urýchli naše dozretie a spoznanie, kadiaľ cesta nevedie. Ak sa rozhodne učeník srdce čistiť, je na správnej ceste. Zistí aj, že sám si s tým neporadí. A bude tým viac prosiť Boha o pomoc, čím viac ho bude problém gniaviť. A takto sa proces urýchli a raz sa dokáže aj na inú ženu čisto pozrieť. A tú tento obdivný pohľad nevyruší, ale poteší. Manželku nezraní. Takéto objatie rodinu nerozbije, deťom neublíži. A svedomie ostane pokojné. To je jeden z cieľov duchovného vývoja. Ak sú v niekom ešte vyhladovano žiadostivé pohľady, čo urážajú cudné ženy, či objatia, čo manželke prebodávajú duchovné srdce, tam je prítomná ničota, ktorú voláme hriechom.

            Poučenie z krízového vývoja


Farizeji vlastne túžili byť morálni a čistí, ale nedotiahli to až do konca. Zostali na povrchu a tam umývali iba vonkajšie čaše. V modernom jazyku to priliehavejšie voláme polovičatosťou.Sakrálnym amatérizmom. Učeník Kristov nesmie zostať iba vonku a vybrať si z tajomstiev viery iba jeden či dva zaujímavé aspekty. Všetci sme povinní zamýšľať sa nad celkom, nad katolicitou viery. Nad celým telom nie iba nad jedným údom. Nad celými dejinami nie iba na svojej dobe. Nad celou vierou nie iba nad jej časťou. Robiť nám treba aj vonkajšiu hygienu a neodfláknuť hygienu vnútornú. Oslavovať aj vonku, ale aj vo vnútri. Jeden odstrašujúci prípad nekatolíckeho správania v katolíckej Cirkvi z jej nedávnej histórie z írskeho ostrova. Vedúcim komunity bol neopelagiánsky superaskét. Navonok: duchovná úroveň a olympijská čistota. Roky potláčal a udusil v sebe každý erós. Prednú bránu tela si dokonale uzavrel. Otvorila sa mu však dokorán oblasť zadná. Takto si nechal nedôstojne lízať labu. A ovocie? Sociopaticky nenormálne vzťahy. Mal svojich sympatizantov, ktorí síce zachovávali po vzore svojho idolu navonok „dokonalosť“, ale ich bratríčkovanie bola stále väčšia umelina. Pozemským ideálom vedúcich heteosexuálov v komunite bola ich radikálna asexulita. Navonok sa im to za roky umŕtvovania aj podarilo. Nevedome však splodili u seba homosexualitu spirituálnu. A tá bola po čase skrytou vodou na mlyn homosexualite telesnej, ktorú si tam tajne vychutnávali niektorí polonábožní takto orientovaní buzíci. Vôbec sa o tom nevedelo. Bolo to hermeticky ututlané. Tí čo takto žijú, veria oni vôbec, že sa to raz odhalí? Sotva. Umelý raj posvätnej naivity sa však skončil a nastala nepríjemná fujavica. Tí lapaji sa navzájom telesne prejedli a ktosi z nich zatúžil po mladších ročníkoch, aby sa uspokojil. A vybuchlo to ako škandál, ktorý médiá s veľkou škodoradosťou nafúkli a rozkotkodákali. Zdesení slabšie veriaci začali z Cirkvi utekať. Mládež sa bála vkročiť do fár. Vydesení boli aj tamojší predstavení a na takú skúšku neboli pripravení. Kde sa dalo sa ospravedlňovali a príkladne hanbili. Asi preto, lebo mali spolupodiel na vine. Dodnes netušia aký. Nepriateľ našiel toto slabé miesto a zaútočil. My sme nútení uvažovať ako podobným zahanbeniam predchádzať. Jednu podstatnú chybu asi urobili, keď sa z duchovnej pýchy pokúsili zbaviť ľudskej prirodzenosti. Ich anjelský život už na zemi odignoroval vlastnú sexualitu ako nepotrebnú a asi iba zlú. Takto si poškodili svoje chrámy. Druhú veľkú chybu urobili, keď odohnali od seba všetky aj duchovné sestry, lebo im iné neduchovné ženy pred pár rokmi narobili iné problémy. Odohnali tým nie iba rôzne Evy , ale aj Márie. Na tieto podstatné chyby neboli dlhé roky upozorňovaní. Ak sa totiž pritvrdzuje iba jednopohlavná spirituálna atmosféra, tá si raz pritiahne ako magnet veľké problémy. Také ako je zaťažená nejakou extrémistickou nenormálnosťou a polaritnou nevyváženosťou. Mali by sme sa naučiť rozlišovať medzi telesnou ženou, čo nás ťahá ho záhuby, a medzi duchovnou sestrou, ktorá nám pomáha prísť bližšie k Bohu. Kto má pred duchovnou sestrou strach, a nemá ku nej úctu, ten nie je v poriadku. Uteká pred zrkadlom. Aj ten je čudný, čo nerozlišuje, a podľa jedného prípadu odsudzuje všetky ostatné. Je plný strachu, čiže seba, a nie Boha. Nežije pravdu, ale sa topí ešte v polopravdách. Je ešte na osamelom ostrove a bojí sa žralokov plávajúcich okolo. Na druhej strane oceánu bola príčina iná. Tam aj kôli nebezpečiam blahobytu, nemodleniu sa sv. ruženca, liberálnemu postoju voči Učiteľskému úradu vo Vatikáne a prílišnej mäkkosti hierarchie začal bujnieť nebezpečný nádor, ktorý je viac problémom celej spoločnosti než Cirkvi. Je ako hrozivý tieň tzv. sexuálnej revolúcie, ktorá vyše pol storočia devastuje populáciu a zneužíva deti napr. na donebavolajúce zločiny sexturistiky. Je od v správcov médií veľmi pokrytecké, keď si to nevšímajú a odbavujú si svoje pohoršenia iba kopaním lopty na jednu, a to cirkevnú bránu. Niekoľkonásobne väčšie zneužitia v iných oblastiach ich nezaujímajú a pre nich neexistujú?

 


Bol Rubens vizionár?


Skúsme pripustiť, že strom uprostred rajskej záhrady bol stromom v našom vnútri a nie vonku. Ako pohlavná sila. Symbolický rodostrom nášho života. Aj tá je uprostred nášho tela, našej záhadnej záhrady. Čo ak prvý hriech bol túžbou po dieťati? Rýchlou túžbou vyriešiť si hneď svoju existenčnú úzkosť. Pretože človek rastie do dospelosti a ak nemá v sebe rozvinuté vnútorné detstvo tak pociťuje stále intenzívnejšie vnútorné tlaky tzv. starého človeka. Ten cíti, že starne, že bude opustený, že bude raz potrebovať pomoc od niekoho, kto bude cítiť za povinnosť sa o neho postarať. Čo ak tá prapôvodná neposlušnosť bola v tejto klasickej človečine. V tak častej našej netrpezlivosti a nie v mágii, sexe či iba v jablku? Keď si prví ľudia siahli na niečo, na čo ešte vôbec neboli pripravení a chceli si uchmatnúť nezrelé ovocie… A začali obrazne povedané šklbať zelené jablká a stŕpli im zuby a začalo ich bolieť brucho a preháňať. Keby boli počkali, dozreté jabľčko by im padlo samé do náručia. Nie kyslé, ale chutné a bez vedľajších negatívnych účinkov. Latinsky málum je jablko a malum je zlo. Preto asi zvolili maliari toto ovocie, hoci sa v biblii jablko nespomína, ale ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Potom sa tam spomína ešte i druhý strom, strom života. S pokorou ku týmto textom musíme priznať, že nevieme, čo presne sa stalo. Iba sa rôznorodo domnievame. Tak ako diabol naviedol Evu ovocie zjesť, možno si iba telesne užívať, tak dodnes zvádza ľudí aby budovali svoj vonkajší a umelý raj a vykašľali na strom života, na seriózny duchovný život. Ak by sme pripustili tento výklad, teda mať unáhlenú túžbu mať vonkajšie fyzické dieťa ešte predtým, než by prví ľudia dozreli najskôr k dieťaťu duchovnému, vnútornému, znamenalo by to aj túžbu človeka budovať si najprv a iba ten vonkajší svet a zabudnúť na budovanie Božieho Kráľovstva vo svojom vnútri. Pozemskú rodinu uprednostniť pred nebeskou. Čo sa opakuje u mnohých dodnes s storakých podobách a je tou klasickou padlou človečinou asi všetkých čias. Plaziaci had je zasa vhodným symbolom prízemnej bytosti, ktorá sa plazí celým svojim telom po zemi. Hlce prach a hucká ľudí aby sa vydlabali na Boha, na Jeho pravidlá, na večnosť a vnútorný život. To spôsobuje hroznú starinu. Odcudzuje nás ľudí navzájom tým viac, čím sa viac na seba tisneme. Čím nás je viac, tým sme osamelejší. Čím menej duchovného je medzi mužom a ženou, tým väčšie problémy sú s deťmi. Nepožehnanie alebo prekliatie prechádza totiž zákonite na potomstvo. Miesto Božieho programu sa im dostali do biopočítača zavírené súbory s deštruktívnymi programami. To sa zhmotnilo v Kainovi, ktorý bol stigmatizovaný nešťastím, závisťou a zlosťou. Tej sa „zbavil“ bratovraždou Ábela. Biblia spomína ešte tretieho syna Seta. Sú rôzne výklady v čom spočíval hriech prarodičov. O tom, že to bola túžba po dieťati naznačuje iba tento Rubensov obraz. Ako to bolo naozaj nám odpovie raz iba nebo. Poukazujem naň preto, lebo v ďalšej kapitole bude spomínaný raj vnútorný, ktorý hovorí o zasvätení a detstve vnútornom. Pokušenie byť ako Boh je aj splodiť nový život. Ak sa to nedeje dôstojným spôsobom, tak je to jednoducho hriech. A hanba tým väčšia pre toho, kto už žiadnu hanbu ani pri opilstve či znásilnení nepociťuje. Adamov spolupodiel bol v tom, že Evu pred útokom temných síl nebránil. Asi čušal a prizeral sa, ako to dopadne. Čert si mädlil ruky, ako nás lacno dostal. Čerti sa tešia i dnes, ak sa im podarí oklamať naivných ľudí.
Infiltrujú sa i do Kristovej Cirkvi, tam navyvádzajú škandály a potom nabulikajú publiku, že to celá inštitúcia je vadná. Deviantov nasadia do vplyvných miest a škodoradostne sa bavia na tom, ako sa im darí klamať ženy, strpčovať život spravodlivým mužom, doplašiť deti, pokriviť mládež a devastovať to, čo má ešte hodnotu. Pokorujú statočných k plazeniu sa po zemi. Čiže iba k zarábaniu peňazí, k rastu cien či brúch a k odbrzdenému rozkošníctvu „slobody“. Ak niekto znemravňuje mládež, ten pácha zločin. A kto sa spolupodieľa na ničení či pokrivení duchovného a božského detstva v sebe a v ľudskom spoločenstve, toho to bude mrzieť najdlhšie. V nejednej rozprávke sa až vizionársky naznačuje, že knieža temnôt žerie deti. Robí tak preto, lebo si vyžral nevinnosť vlastnú a vykradol sa dávno od detskej sviežosti. Vraj by sa rád zbavil svojho jestvovania, ale to sa mu nedá. Má v sebe tiež božiu večnosť. A tak sa aspoň „ukľudňuje“ tým, že iných vrhá do pekiel. Prečo niečo také dobrý Otec v nebi dopustí? Keby niečo také nedopustil, bolo by jeho dielo dokonalé? Veď by sme museli všetci byť dobrí a vykonávať svoje povinnosti ako mravce. Človek je povolaný k vážnejším veciam slobody a lásky. Musí asi prejsť náročnými testami tohto života.

Zasvätenie sa Bohu rodí duchovné detstvo


Jeden z pokladov katolíckej Cirkvi je zasvätený život. Dať Bohu všetko a žiť iba pre Jeho Kráľovstvo. Kto to môže pochopiť nech pochopí, odkázal učeníkom Kristus. Ak sa učeník zriekne seba, počne sa tak v ňom vnútorné božie dieťa. Miesto svojho starého a dospelého ega dostane novú identitu. Toto detstvo nie je na nejaký čas, ako u telesných detí, ale je na stálo, na večnosť. Toto dieťa v nás žije a stále nás teší nádhernou nevinnou sviežosťou a chuťou žiť. Aj osemdesiatročný ak má toto dieťa v sebe sa teší ako malý chlapec iba z toho, že je. Ako povedal básnik Rúfus: „Iba v starobe spoznáme, že bytie je zázrak.“ Kto toto detstvo v sebe nemá, je stále smutnejší. To sa stáva aj niektorým kňazom a preto odchádzajú z kňazskej služby splodiť vonkajšie dieťa. Dôvod nebol ani tak žena či sex, ale stále boľavejšia samota. A zúfalá neprítomnosť vnútorného radostného oleja v lampe viery napriek všetkým vonkajším prostriedkom, ktoré v Cirkvi dostávame. Byť bez drog nadšený a v rajskom stave úžasu, to je život malých detí. Preto ich ľudia túžia mať, lebo to čo z detí vyžaruje, im doslova dobíja slabnúce baterky a oni si to najmä pri malých detvákoch vychutnávajú. Deti na krátky čas ten nebeský elixír v sebe majú, ale si ho neuvedomujú. Majú teda božské detstvo, ale o ňom nevedia. Ich rodičia ho silno vnímajú, ale zistia, že toto detstvo je iba dočasu. Na pár rokov, ktoré rýchlo prejdú. Potom ich čaká iné trápenie, čakanie na vnúčatá. Ak zostane človek iba pri tomto, je to málo. Je to príliš pozemské, príliš ľudské. Normálny človek pociťuje aj vyššie veci. Spiritualitu, Božiu Rodinu, meditáciu či nebo. Veru, kôli tomu žijeme predovšetkým, len na duchovné veci zostáva málo času tomu, kto musí zabezpečiť rodinnú prevádzku. To, že lepšie je zasvätiť a byť samostatný, na to prídu po čase aj viacerí už manželstvom unavení duchovní muži. Bolo by nenáležité povyšovať duchovný život nad ten rodinný. Lebo bez obety našich rodičov by nebolo žiadneho zasväteného či iného života.

          Na ceste k celistvosti bytia


Každý z nás má kúsok lásky z Boha, ktorý je obrovskou Láskou. Túžba po jednote je nám naprogramovaná kdesi v hľbkach našich bytostí. To, že napr. neexistuje okrem Cirkvi na univerzitách žiadna vysoká škola lásky ani výskumný ústav medziľudských vzťahov, ale miliardy dávame na výrobu zbraní je príznakom našej hroznej biedy napriek materiálnemu blahu. Mnoho trápnych rozchodov či trpkých rozvodov je znakom nášho unáhleného zjednocovania sa navzájom. Sebavedome si namýšľame, skúsenosti nás preplesknú aby sme uvažovali skromnejšie. Cirkev tu bola zriadená aj na to, aby nám pripomínala podstatné veci. A aj brzdila celý vlak spoločnosti, ale záchrannou brzdou. Oznamom o vykupiteľskom diele je azda jedno z najdôležitejších je upozornenie, že bez zjednotenia sa s Kristom sa nám zjednotenie navzájom nepodarí. Sme totiž ako pubertiaci, ktorí idú na to rýchlo a zvonku a potom si život a vzťahy aj rýchlo zbabrú. Prvý hriech našich prarodičov sa neustále opakuje. Pokus o samostatnosť, nezávislosť, dospelosť je normálnou snahou tu žiť a normálne sa vyvíjať. Robiť to však bez Božích pravidiel, ktoré nás vedú k pokore a cudnosti sa nevypláca. Ak zažijeme nejaké trapasy, aj za tie sa poďakujme. Oni sú tiež naši tréneri, ktorí nám oznamujú, že sme sa ocitli v nejakej bočnej uličke, z ktorej by sme mali čo najskôr dôstojne vycúvať. Ak sa zachováme inteligentne, poučíme sa a budeme vedieť, kadiaľ cesta nevedie. Ak však budeme chcieť ostať sprostými, tak sa tam natrvalo zamocme a začnime metať blesky obviňovania.

 


Kde nájsť svätý pokoj


Pravda je taká, že ľudská láska je krásna, ale nie je to všetko. Keď sa chlapec zaľúbi, obrovsky túži po mandarinke, ktorú si vyhliadol. Keď ju je, myslí si, aký je on frajer a aký sú biedni všetci, čo takto ako on nejedia. Keď ju však má na večeru každý deň, tak sa mu to aj obohrá. A začne pokukovať po pomarančoch u susedov či jahodách vo vedľajšej kancelárii. A keby si vyskúšal všetky ženy ako Šalamún, ostalo by mu ako vnútorné ovocie iba ťažké olovo. Tým je poznačená kniha Kazateľ. Hrozná starina a preťažké znechutenie zo života, ktoré si tento superkráľ nachytal kde inde než zo svojich stoviek žien. Navonok bol síce slávnym kráľom, ale vo vnútri sa stával stále trápnejším šašom. Biblia nezamlčiava jeho postupné odkláňanie sa od pravdy a správneho smeru. Pre mnoho mužov je jeho štýl života idolom a robia mnoho riskantných vecí, aby zbohatli a aby si mohli ako on užívať. Že ich čaká bolenie brucha a tvrdý pád na vlastnú papuľu ani netušia. Tento falošný multivitamín sa nenachádza v bezduchom sexovaní so všetkými, ako to nebedliacim mužom našepkávajú nečistí duchovia a ich šéfovia padlí démoni s necudnou plnou výbavou. Stane sa tak iba v jednote s tri krát Svätým Bohom. My sme iba malé kúsočky z Neho. Každý z nás je vitamínom, ktorý lieči, ale aj pri predávkovaní iným škodí. Úloha erósu je aj znepokojovať nás, vytrhávať nás zo sebestačnosti, núti nás zaujímať sa aj vážne o niekoho iného. Napätie a uspokojenie, ktoré sa vo vzťahoch striedajú pripomínajú večné trápenie sa. Krátka slasť z jednoty vzájomného spojenia a dlhá bolesť z odlúčenia na tisícoraké podoby, to je ľudská láska. Sprevádza ju neustály strach a nepokoj. Ak raz človek dozrie na vyššie veci, príde aj na to, že svätý pokoj nájde iba v pravom Bohu. V pravom Ženíchovi, v Ježišovi Kristovi. V spiritualizovaní našich tiel i vzťahov. V tzv. duchovnej svadbe. Vo veľkom Diele Jednoty. Netoxický multivitamín nájde iba v spoločenstve svätých a v jej kráľovnej, Prečistej Panne.

         Blahoslavení čistého srdca


„Vieš, čo je to čistota srdca?“ opýtal sa svätý František. „ Že už človek nemá chyby, ktoré by si vyčítal,“ odpovedal brat Lev. „ Tak teraz rozumiem tvojmu smútku, pretože vždy budeš mať nejaké chyby.“ „Ver mi, Lev, nestaraj sa toľko o čistotu tvojej duše. Zameraj svoj pohľad na Boha. Obdivuj Ho, teš sa z neho, veď on je dokonale Svätý. Ďakuj mu kvôli nemu samému. Takto, menší brat, máš čisté srdce. A keď si sa takto obrátil k Bohu, nevracaj sa už späť k sebe. Nepýtaj sa, ako si na tom voči Bohu. Smútok z toho, že nie si dokonalý a že poznávaš aký si hriešnik, je už zase len ľudský, príliš ľudský pocit. Ty musíš svoj pohľad zdvihnúť omnoho vyššie. Tam vyššie je Boh, Božia veľkosť a Jeho nezmeniteľná nádhera. Čisté srdce je srdce, ktoré sa ustavične klania pravému a večnému Bohu. Svätosť to nie je naše vlastné zdokonalenie, ani plnosť, ktorú si dáme my sami. Svätosť je predovšetkým prázdnota, ktorú človek v sebe objaví a prijme, a ktorú Boh naplní do takej miery, do akej sa otvoríme Plnosti, ktorou je On. Naše nič, ak ho prijmeme, sa stane prázdnym priestorom, v ktorom môže Boh veľa vykonať. On totiž vezme chudáka za ruku, ťahá ho hore zo špiny a dáva mu zasadnúť medzi urodzenými svojho ľudu, aby ten chudák videl Jeho nádheru. Boh sa tak stane nebom jeho duše.“ povedal František.
„Ako sa to ale dá dosiahnuť?“ opýtal sa brat Lev. „ Je potrebné nenechať si nič zo seba, všetko vymiesť, aj bolestné zaoberanie sa vlastnou biedou. Mať čistý stôl, prijať, že som chudobný. Vzdať sa toho, čo ťa tlačí dolu, zvlášť tiaže svojich chýb. Vidieť len nádheru Pána a nechať sa ňou ožarovať. Boh je, to stačí. Potom sa srdce odľahčí. Nevníma už samo seba – ako lastovička, ktorá je opitá farbou a veľkosťou neba.

Vzdaj sa všetkých starostí a nepokoja.“