vývoj náuky aj u pápežov

vývoj náuky aj u pápežov

pápežské dokumenty

Vakcínam, pri výrobe ktorých boli použité bunkové línie z potratených detí, majú zdravotníci a otcovia rodín odvážne so sv. vierou ODPOROVAŤ
sv. Ján Pavol II. 2005, príklad tzv. ortodoxie a katolíckeho ideálu


Vakcíny, o ktorých odborníci prehlásili, že sú dobré, /aj keď sú poškvrnené potratenými plodmi?/, sú vraj už morálne prípustné… Nerozumiem tým, čo sa očkovať nechcú… Veď je to ako samovražda!
„Očkovať sa považujem za svoju povinnosť
Je to skutok nezištnej lásky.“
pp František 2021, príkladná heterodoxia a zníženie morálnej laťky, ktoré pochádzajú z informácií od neúprimných poradcov, čiže diletantov a pochádza to z prílišnej ľudskosti a panického strachu


/ Polovica slovenských katolíkov, čo sa držala svojho svedomia a odkazu sv. JP II boli zastrašovaní a vyhadzovaní z práce, lámali ich na násilnú vakcináciu, nedali im informovaný súhlas a nik im nevysvetlil, čo sú lipidové nanočastice, čo je MRNA, čo robí v tele spike proteín, nebola pripustená dosť dlhý čas na bohoslužby v kostole. čiže boli už za svoju kresťanskú vieru prenasledovaní.
V hlavnoprúdových médiách boli prenasledovaní ako nezodpovední dezoláti/

Viera podľa Magistéria Cirkvi

Zakázaná a prikázaná náboženská sloboda

/v rôznych storočiach a v tej istej matke cirkvi/

Ak sa povie napr. nejaké
„A“ z cirkevnej histórie…

Pápež Gregor XVI. v encyklike „Mirari vos“z roku 1832:
„…Cirkev je dnes postihnutá ďalším zlom, ktorým je náboženský indiferentizmus (ľahostajnosť k pravému náboženstvu), ktorý sa podvodom šíri v spoločnosti zvrátenými ľuďmi. Blud je v tom , že vraj spásu možno získať akýmkoľvek náboženstvom pokiaľ ľudia sa správajú spravodlivo a čestne…A z tohto zhnitého zdroja ľahostajnosti vychádza absurdný a mylný názor alebo lepšie povedané pomätenosť, že totiž sloboda svedomia musí byť vyžadovaná a chránená pre každého…plná sloboda názorov sa šíri k skaze nadprirodzeného života ako aj spoločenského dobra…Pretože zábrany , ktorými ľudia boli chránení pred bludmi sa odstránili, a keďže ľudská prirodzenosť je naklonená viac k zlu celá ľudská prirodzenosť sa zrúti do priepasti…“
Pápež Pius IX. v encyklike „Quanta cura“ z roku 1864:
„…neboja sa šíriť bludný názor, veľmi nebezpečný Cirkvi a spáse duší. Náš predchodca Gregor XVI. to nazval pomätenosťou, že totiž sloboda svedomia a náboženstva je vlastným právom každého človeka a že táto sloboda by mala byť legalizovaná v každej právnej spoločnosti…a že táto sloboda by nemala byť brzdená žiadnou cirkevnou a civilnou vrchnosťou a mala by sa šíriť verejne, či už hlasom, tlačou alebo inou cestou…Týmto si oni neuvedomujú, že je to sloboda záhuby… V starosti o spásu duší a o blaho samotnej ľudskej spoločnosti…odmietame všetky tieto zvrátené názory a našou najvyššou apoštolskou právomocou ich zakazujeme, preklíname a chceme aby synovia Katolíckej Cirkvi ich považovali za plne odsúdené, zakázane a zavrhnuté.“
Pápež Lev XIII. v encyklike „Libertas praestantisimum“1888.:
„…Popierať Božiu zvrchovanosť alebo nechcieť ju uznať, podriadiť sa jej, nie je známkou slobodného človeka, ale buriča, ktorý zneužíva svoju slobodu a práve z tohto zmýšľania pochádza základný omyl liberalizmu… Nie je v žiadnom prípade dovolené obhajovať alebo zaručovať neobmedzenú slobodu myslenia, písania, vyučovania a výberu náboženstva ako keby to patrilo k prirodzenosti človeka…
Pápež Lev XIII.v encyklike „Immortale Dei“z roku 1885:
„…pretože nikto nemá byť ľahostajný v službe Bohu, je hlavnou povinnosťou ľudí priľnúť sa k náboženstvu , k jeho náuke a praxi, ale nie k náboženstvu, aké by oni uprednostňovali, ale k náboženstvu, ktoré založil Boh…“
Pápež Pius XI. v encyklike „Quas primas “ z roku 1925:
„…pre upevnenie mieru nevidím účinnejšieho prostriedku , než je obnova vlády Kristovej…z hypostatického spojenia plynie, že Kristus má moc nad všetkým stvorenstvom…veľmi by sa niekto mýlil, kto by Kristovi-človekovi popieral vládu nad všetkými občianskymi záležitosťami..
Ak je Boh a Ježiš vylúčený zo zákonodarstva a z verejného života a ak sa neodvodzuje autorita od Boha, ale od ľudí, sú vyvrátené stĺpy každej autority…a tým sa otrasie celá spoločnosť…
Kristova ríša sa nevzťahuje iba na katolícke národy… ale zahŕňa bez výnimky všetkých tých, ktorí majú účasť na kresťanskej viere…
Jeho kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý štátny život bol usporiadaný podľa Božích prikázaní a kresťanských zásad a to v zákonodarstve, súdnictve, vo výchove mládeže atď…
Mor laicizmu …začal popierať zvrchovanosť Krista nad všetkými národmi..

„To, čeho se bojím, není Pařížská komuna – ne – to, čeho se bojím, je liberální katolicismus … To jsem řekl více než čtyřicetkrát a nyní vám to opakuji pro lásku, kterou k vám mám. Skutečnou pohromou Francie je liberální katolicismus, který se snaží sjednotit dva principy tak neslučitelné jako jsou sobě oheň a voda.“  bl.Pius IX.

o slobode svedomia do 20 st.hovorili iba tzv. osvietenci a slobodomurári

… treba dodať aj katolícke „B“ z našej súčasnosti

Všeobecné aspekty
náboženskej slobody

Predmet a základ náboženskej slobody

Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
Všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.
Dignitatis humanae, II. Vatikánsky koncil, 1965

papalencyclicals

Spoločné dedičstvo

Dalo by sa povedať, že medzi základnými právami a slobodami, ktoré sú zakorenené v dôstojnosti osoby, sa osobitnému postaveniu teší náboženská sloboda. Uznávaním náboženskej slobody sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby v jej koreňoch a tým sa posilňuje étos aj rôzne inštitúcie národov. Naopak, keď sa náboženská sloboda popiera a keď sa bráni ľuďom vyznávať ich náboženstvo či vieru a žiť v súlade s nimi, uráža to ľudskú dôstojnosť a zároveň ohrozuje spravodlivosť a pokoj, ktoré sa opierajú o správny spoločenský poriadok vybudovaný vo svetle najvyššej Pravdy a najvyššieho Dobra.
Náboženská sloboda je v tomto zmysle aj výdobytkom politickej a právnej civilizácie. Predstavuje základné dobro: každý človek musí mať možnosť individuálne i skupinovo vyznávať a prejavovať vlastné náboženstvo alebo vlastnú vieru – či už verejne alebo v súkromí, pri vyučovaní, vo svojich zvykoch, vyjadreniach, v kulte či v zachovávaní určitých obradov. Ak by sa niekto chcel pridať k inému náboženstvu alebo nevyznávať žiadne, nemalo by sa mu v tom brániť. V tejto oblasti sa ukazuje ako dôležitá medzinárodná smernica – ako základný referenčný bod pre všetky štáty –, ktorá neumožňuje žiadnu výnimku z náboženskej slobody, okrem legitímnych požiadaviek verejného poriadku založeného na spravodlivosti. Keďže právam náboženskej povahy priznáva ten istý status, aký majú právo na život a právo na osobnú slobodu, dosvedčuje, že všetky prináležia k podstatnému jadru práv človeka, k tým univerzálnym a prirodzeným právam, ktoré ľudský zákon nemôže nikdy poprieť.
Náboženská sloboda nie je výlučným dedičstvom veriacich, ale patrí celej rodine národov na zemi. Je pevnou súčasťou právneho štátu; nemožno ju poprieť bez toho, aby sa to zároveň nedotklo všetkých základných práv a slobôd, keďže ona je ich syntézou a vrcholom. Je to „lakmusový papierik, ktorým sa overuje rešpektovanie všetkých ostatných ľudských práv“.Umožňuje totiž nielen realizáciu najšpecifickejších ľudských schopností, ale vytvára aj nutné predpoklady pre integrálny rozvoj, ktorý sa týka celistvosti osoby
vo všetkých jej rozmeroch. Benedikt XVI. 1.1.2O11

Na niektoré veci musí človek vekom dozrieť. Aj nevesta cirkev si na
slobodu musela počkať dvadsať storočí, teda v oficiálnom učení…
Je to znakom, že je už dospelá. Asi sa bude zakrátko už vydávať

Rovnako nie sú celkom ponechané na ľubovôľu človeka jeho voľné prostriedky, totiž tie, ktoré nepotrebuje na zabezpečenie primeranej a dôstojnej životnej úrovne. Naopak, Sväté Písmo a svätí cirkevní otcovia jasne a vytrvalo pripomínajú bohatým vážnu povinnosť, ktorá ich zaväzuje k almužne, dobročinnosti a štedrosti. Povinnosť bohatých investovať nadbytočný zisk do vytvárania ďalších pracovných miest. A tak z princípov anjelského učiteľa možno vyvodiť, že investovanie týchto bohatších ziskov do diel, ktoré ponúkajú širšiu možnosť zamestnania, pokiaľ táto práca vedie k vytváraniu skutočne užitočných dobier, nielenže nepodlieha žiadnej vine alebo mravnej nedokonalosti, ale treba to, naopak, považovať za významný skutok cnosti veľkodušnosti, vo všetkom rešpektujúci potreby doby. Pius XI.

„Ak by nebolo na svete pápežského úradu

bolo by toľko druhov kresťanstva

koľko je kňazov“

Pius XI.

Prirodzené práva, ktoré sme práve uviedli, sú nerozlučne prepojené v tom istom človeku, ktorému náležia, s toľkými istými povinnosťami. Tieto práva a povinnosti majú svoje korene, svoju živnú pôdu a nezničiteľnú silu v prirodzenom zákone, ktorý ich udeľuje, alebo ukladá.
Aby sme uviedli niektoré príklady, právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy s povinnosťou čoraz prenikavejšie a rozsiahlejšie poznať pravdu.      sv.Ján XXIII.

cirkevná história

vývoj postoja cirkvi k interupciám

anulácie manželstiev v USA

až do roku 1963 mali katolíci Zákaz kremácie

cirkevné učenie sa mení.bodka.

„Je absolútne zásadné byť najskôr človekom“

„ Používanie takých metód ako mučenie či upalovanie

v skutočnosti znamenalo , že zodpovední ľudia /predstavitelia cirkvi/

nečítali evanjelium pozorne a v zásadných otázkach na neho zabudli“

„Človek by sa mal snažiť prežívať vlastný príbeh, a nie byť kópiou niekoho iného“

“Utekajte pred modloslužbou!“

„Hriech, vplyv satanizmu a tolerancia kacírstva sú koreňmi škandálov týkajúcich sa sexuálneho zneužívania kňazmi. Keďže je to Bohom založená inštitúcia, v ktorej sa sviatostne ’sprítomnil pre všetkých ľudídiabol má záujem zničiť kňazstvo.“

„Byť v cirkvi nie je to isté ako byť v nejakom spolku, ale je to bytie v Pánovej sieti, ktorou on vyťahuje dobré aj zlé ryby z vôd smrti do krajiny života. Môžem si uvedomovať, že v tejto sieti som vlastne vedľa zlých rýb a pociťovať to, ale pravdou je, že ja tam nie som kvôli nim alebo kvôli iným, ale som tam preto, že je to sieť Pánova.“

„Cirkev by mala chrániť človeka pred sebazničením.“

„Viera je protijed proti sebectvu.“

„On je lekár a my sme pacienti. Uznať ho, je prvý krok k záchrane, k východu z bludiska, do ktorého sa sami zatvárame svojou namyslenosťou. Pozdvihnúť oči k nebu, vystrieť ruky a žiadať pomoc je tým východiskom – za predpokladu, že je tu Niekto, kto načúva, a kto nám môže prísť na pomoc.“

„V intelektuálnej a pedagogickej činnosti je pokora potrebná cnosť, ktorá nás chráni pred samoľúbosťou, ktorá uzatvára prístup k pravde. Nesmieme priťahovať študentov  k nám samotným, ale posielať ich k onej Pravde, ktorú všetci hľadáme.“

„Musíme byť skutočne preniknutí Božou realitou, aby celý náš život – a nie iba niektoré myšlienky – bol liturgiou, bol uctievaním.“

         „Nikdy nesmieme zabudnúť – ako kňazi – že jediným správnym prístupom k službe Pastiera nie je úspech,  ale kríž.“

images (2)

„Viera prirodzene musí byť znovu premyslená a predovšetkým žitá dnes novým spôsobom, aby sa stávala niečím, čo patrí prítomnosti.“

„Práve stretnutie s ľudskosťou Boha sa premenilo na radosť: jeho dobrota vytvára skutočnú slávnosť.“

„Nie je iba unavená  Cirkev, ako tá v Európe.“

„Viera je priateľkou inteligencie.“

„Treba si zachovať úctu ku tajomstvu iného človeka.“

„Boh nepovyšuje svoj ľud na veľmoc,ale znova sa prejavuje a účinkuje cez to, čo je malé.“

„ Najväčšie chvíle Cirkvi sú chvíľami jej utrpenia a prenasledovania,

a nie obdobia, v ktorých má veľa peňazí a svetskú moc.“

„ Kľúč ku Starému zákonu nám dáva až Nový zákon.“

„Láska sa neprejavuje mäkkým srdcom, poddajnosťou, ale práve náročnosťou.“

„/Ku životu s Kristom/ patrí v určitej miere aj nepohodlnosť žiť z ťažkosťami jeho vlastnej rodiny“.

„Kresťan je človek slobodný od seba samého.“

„ Panna Mária je víťazka nad všetkými kacírstvami.“

„Najautentickejší výklad Svätého písma nám dávajú svätí.“

„Existuje aj jednoduchá, pokorná svätosť,

o ktorej nikto nepíše a ktorá je predsa taká podstatná pre život Cirkvi.“

„Aby sme sa stretli s Bohom, musíme sa naučiť pozerať srdcom. Srdcom mladým, nezaťaženým predsudkami či oslepeným  pyšnými záujmami… Dajte si pozor na modly, vstupujúce do našej viery… Z Cirkvi treba vyhnať všetko, čo protirečí službe a dobrote, ktoré uzdravujú.“

“Kňazi, evanjelizujte internet!”

emeritný pápež Benedikt XVI.

v Rio de Janeiro 25. 07. 2013 

„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!

A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!

Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,

ktoré stále existujú vo svete!

Kiež by každý, podľa vlastných možností

a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,

aby sa urobil

koniec toľkým nespravodlivostiam.

Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,

často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.

Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!

Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,

„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných

je zásadne

proti už netolerovateľným

sociálnym a ekonomickým nerovnostiam

ktoré kričia do neba“

(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“

Jeho Svätosť pápež František 
„Veľmi ma preto trápi, keď sa v niektorých komunitách a dokonca medzi zasvätenými osobami stretávam s rôznymi formami nenávisti, rozdelenia, ohovárania, pomsty, žiarlivosti, túžby vnucovať vlastné ideje za každú cenu až k perzekúciám, ktoré sa podobajú neúprosnému honu na čarodejnice.
Koho chceme evanjelizovať týmto konaním?“
(Evangelli gaudium 100)
Spirituálna diagnostika a veľká sebareflexia 
od pápeža Františka
ktorá nemá obdobu po dobu dvoch tisícročí
Vatikán 22. Decembra 2014
Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť.
„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).
2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).
3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).
4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez to, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť… – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv. omše 30. novembra 2014 v Turecku).
5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.
6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami.
7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).
8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).
9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!
10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí, a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.
11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.
12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humoru! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]
13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý… Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.
14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).
15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“
Svätý otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu:
„Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“
Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to On, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia – osobného i komunitného – liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“ 
ENCYKLIKA PÁPEŹA PAVLA VI.
POPULORUM PROGRESSIO, 1967 

Lev XIII

v roku 1884

Humanum genus

Pokolení lidské se rozdělilo na dva tábory stojící v ostrém protikladu,

a to již tehdy, když závistí ďáblovou hanebně odpadlo

od svého Stvořitele a Dárce nebeských darů,

od svého Boha.

A z těchto táborů jeden se ustavičně bije za pravdu a ctnost,

druhý za to, co je s pravdou a ctností v rozporu.

První tábor je království Boží na zemi, pravá to Církev Ježíše Krista, a ti, kdož k němu chtějí přináležet z hloubi duše své a cílevědomým úsilím o spásu, jsou ponoukáni k tomu, aby sloužili Bohu a Jeho Jednorozenému Synu celou svou myslí, s nejvyšším vypětím své vůle. Druhý tábor je královstvím Satanovým, jemuž jsou poddáni všichni ti, kdož se řídí neblahým vzorem svého vůdce a prarodičů, vzpírající se uposlechnout věčného Zákona Božího a mnoho věcí podnikající bez ohledu na Boha, mnoho pak proti Bohu. Toto dvojí království, jež se podobá dvěma obcím, řízeným protichůdným zákonodárstvím a sledujícím protichůdné cíle, jasně zřel a popsal sv. Augustin a těmito slovy stručně a výstižně vyjádřil příčinu, jež oběma dala vznik:

„Dvě lásky zplodily dvě obce:

pozemskou totiž lásku k sobě,

ústící až v pohrdání Bohem,

nebeskou vpravdě lásku k Bohu,

ústící až k pohrdání sebou.“

(De civitate Dei, XIV 17)

Zednářství obcí Satanovou

Vybaven nejrozmanitějšími zbraněmi a s využitím nejrůznější bojové taktiky srazil se během všech těch století jeden tábor s druhým, i když ne vždy se stejným zápalem a náporem. V dnešní době je však zřejmo, že stoupenci zla vcházejí ve spiknutí a za vedení a podpory tzv. zednářů – svazu, jež je široko a daleko rozvětven a má pevnou organizaci –

šikují se k rozhodnému boji.

Vždyť již vůbec neskrývají svých úmyslů a v nejvyšší opovážlivosti povstávají proti Božímu Majestátu, Církvi svaté veřejně a otevřeně chystají záhubu, a to s tím cílem, aby úplně oloupili, kdyby to bylo možné, křesťanské národy o dobrodiní, vykoupená Ježíšem Kristem, Spasitelem světa. Nás pak v zármutku nad těmito zly pudí láska, abychom často volali k Bohu: „Hle, jak zuří nepřátelé Tvoji a Ti, kdož Tě nenávidí, pozvedají hlavu. Na lid Tvůj se tajně smlouvají a v úradu vcházejí proti Tvým svatým. Pojďte, praví, vyhladíme je z počtu národů.“ (Žalm 82, 2-4)

„Keď  rozdávam biednym polievky a chlieb, tak ma volajú svätým.

A keď sa začnem pýtať, prečo nemajú tí biedni na ten chlieb a polievku,

tak ma začnú volať: aha – komunista“  

 brazílsky biskup Herder Camara 

Diagnózy zúfalý polokatolicizmus
alebo aj konformistická omámenosť povrchom
sú asi následky dedičného hriechu pre mnohých z nás
Je to ukryté pod veľmi nebezpečnou maskou superkatolíka,
ktorý naoko predstiera obrovskú úctu voči SVATÉMU OTCOVI .
Volá sa to papalatria, je to nie zlomyselné,
ale už to môže zaváňať modlárstvom,
svedčiace o tom, že sme ešte v predpubertálnej fáze kresťanskej viery a
„olej v lampe“ ani spása duše z toho „nehrozia“

Vonkajšia úcta nestačí!

Hlboko úctivo pápežovu autoritu síce rešpektujeme
ale akoby sme v stave zamilovanosti neregistrovali to podstatné
čo nám náš súčasný pápež František konkrétne radí, aby sa náš život 
nasmeroval do normálneho stavu dôstojného života
Dospelý kresťan na túto infantilitu jasne upozorní
a miesto manekýnsky našminkovaného superkatolicizmu
skúša žiť a byť príkladom v normálnych a úctivých vzťahoch
ku všetkým prolife spoločenským autoritám

ale najmä ku morálnej autorite č.1

tejto planéty a to je 266. nástupca apoštola Petra v Ríme

A túto úctu prejaví nie teatrálnym vrhaním sa

pred pápežom na kolená

ale skôr vážnym uvedomením si

ku čomu nás to František vyzýva

a snažením sa aplikovať jeho slov aj do praxe

Veľké túžby po zmene chorého systému
ktoré nosí s srdci každý slušný človek
sa aplikujú neraz do strašne veľa napísaných strán
v rôznych sociálnych analýzach, ako by to vraj malo byť…

Až desivé sú rozdiely medzi chudobnými a bohatými

treba urobiť čo sa nám dá a presadiť do ústavného zákona aby
v našej kresťanskej krajine bolo
elementárnou povinnosťou
správať sa slušne a žiť dôstojne
 a bohatým bolo dané za povinnosť postarať sa o najchudobnejších
a ak si nebudú túto povinnosť chcieť plniť
tak budú ich nadbytočné zisky jednoducho zdanené
v prospech projektov pre ľudí žijúcich v biede 

chudoba je mať iba to, čo potrebujeme na prežitie

bieda je nemať to základné, čo ku životu potrebujeme

žobrať musí ten, komu ide o holé prežitie

Zažil to, vidí to a upozorňuje na to
i náš pápež František

Skúste sa nie iba povrchne či na chvíľu zamyslieť

nad slovami a pre našu dobu veľmi dôležitými vetami,

ktoré povedal pri návšteve veľmi chudobnej časti mesta, tzv. favely 

v Rio de Janeiro 25. 07. 2013 

„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!

A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!

Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,

ktoré stále existujú vo svete!

Kiež by každý, podľa vlastných možností

a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,

aby sa urobil

koniec toľkým nespravodlivostiam.

Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,

často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.

Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!

Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,

„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných

je zásadne

proti už netolerovateľným

sociálnym a ekonomickým nerovnostiam

ktoré kričia do neba“

(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“

Jeho Svätosť pápež František 
"Karneval sa skončil."
zdroj

Slováci, kresťania, najmä katolíci

čo konkrétne sme urobili?

okrem zdesenia a onemenia
pred už do prasknutia sa nafukujúcou

modlou bezbrehého zisku

ktorá zabezpečuje pár jednotlivcom
ktorí to ku dôstojnému životu už dávno nepotrebujú
prísun už nepotrebných stoviek miliónov eur?
Ich stav luxusu a doslova hriešneho nadbytku
je v porovnaní so živoriacim vyše milióna  slovákov
privádza celý národ do stále nedôstojnejšieho stavu
nafukujúceho sa luxusu vchádzajúceho do obludných rozmerov
ktorá je tu vedľa donebavolajúcej biedy mnohých

Dal niekto v parlamente za 26 rokov

slušný návrh

aby sa zdanili

tie najväčšie príjmy tých najbohatších

a aby sa pomohlo

v slovenskom národe najnúdznejším

a ďalším zbedačeným?

Nikto doteraz neprebúdza väčšinou katolícky slovenský národ

že je jeho povinnosťou

keďže je podľa Ústavy SR  sú dospelí občania nositeľmi moci v krajine
poslať do výkonnej moci toho
kto spravodlivejšie prerozdelenie prostriedkov
pre dôstojný život pre ľudí dobrej vôle
aj uskutoční
Tým, že strkáme hlavy do piesku alebo neideme voliť
alebo volíme politikov, ktorí túto prioritu
tzv.subsidiarity / čiže vzájomnej výpomoci/nemajú
vlastne
podporujeme zlo
a mali by sme z neho robiť všetci mentálne príčetní
napríklad trojdňové celonárodné
pokánie

Sapientiae Christianae

O křesťanech jako občanech

Papež Lev XIII. – 1890

Patriarchům, primasům, arcibiskupům a biskupům katolického světa v milosti a společenství s Apoštolským stolcem.

Den ode dne je stále zřejmější, jak je nutné, aby se stále připomínaly zásady křesťanské moudrosti a aby život, mravy a instituce národů byly zcela v souladu s nimi. Neboť když se tyto zásady přehlížejí, nahromadilo se zlo tak obrovské, že žádný správně smýšlející člověk nemůže čelit zkouškám doby bez vážné úzkosti nebo bez obav uvažovat o budoucnosti. Pokrok, vskutku nezanedbatelný, byl učiněn směrem k zajištění blahobytu těla a hmotných věcí, ale hmotný svět s bohatstvím, mocí a zdroji, i když může dobře opatřit pohodlí a zvýšit radost ze života, není schopen uspokojit naši duši stvořenou pro vyšší a slavnější věci. Rozjímat o Bohu a pečovat o Něj je nejvyšším zákonem života člověka. Byli jsme totiž stvořeni k božskému obrazu a podobě a jsme svou přirozeností pobízeni k tomu, abychom se těšili z našeho Stvořitele. K Bohu však nepostupujeme tělesným pohybem nebo úsilím, nýbrž skutky duše, to jest poznáním a láskou. Neboť Bůh je vskutku první a nejvyšší pravdou a mysl se živí pouze pravdou. Bůh je dokonalá svatost a svrchované dobro, po němž může toužit a dosáhnout ho pouze vůle, je-li ctnost jeho vůdcem.

2. Ale to, co platí pro jednotlivé lidi, platí stejně i pro společnost, jak pro domácí, tak pro občanskou. Příroda nevytvořila společnost proto, aby v ní člověk hledal svůj poslední cíl, nýbrž proto, aby v ní a jejím prostřednictvím nacházel vhodné pomůcky k dosažení své vlastní dokonalosti. Pokud tedy politická vláda usiluje pouze o vnější výhody a o dosažení kulturního a prosperujícího života; je-li při správě veřejných záležitostí zvyklá odsouvat Boha stranou a neprojevuje žádnou starost o dodržování mravního zákona, žalostně se odklání od svého správného směru a od příkazů přírody; Ani by neměla být považována za společnost nebo společenství lidí, ale pouze za klamnou napodobeninu nebo zdání společnosti.

3. Pokud jde o to, co jsme nazvali dobrem duše, které spočívá hlavně v praktikování pravého náboženství a v neochvějném zachovávání křesťanských předpisů, vidíme, že denně ztrácejí mezi lidmi úctu, ať už kvůli zapomnětlivosti nebo nedbalosti, a to takovým způsobem, že se zdá, že vše, co je získáno pro blaho těla, je ztraceno pro blaho duše. Pádným důkazem umenšování a oslabování křesťanské víry jsou urážky, které jsou až příliš často páchány na katolické církvi, otevřeně a veřejně – urážky, které by věk milující náboženství netoleroval. Z těchto důvodů je neuvěřitelné množství lidí v nebezpečí, že nedosáhnou spásy; a dokonce ani samotné národy a říše nemohou dlouho zůstat nepoškozeny, protože když křesťanské instituce a morálka upadají, jde s nimi i hlavní základ lidské společnosti. K zachování veřejného klidu a pořádku zůstane pouze síla. Síla je však velmi slabá, když je odstraněna bašta náboženství, a protože má větší sklon plodit otroctví než poslušnost, nese v sobě zárodky stále rostoucích potíží. Současné století se setkalo s památnými katastrofami a není jisté, zda některé stejně strašlivé nehrozí.

Doba, ve které žijeme, nás varuje, abychom hledali nápravu tam, kde jedině ji lze nalézt, totiž v tom, že v rodinném kruhu a v celé společnosti znovu zavedeme nauky a praktiky křesťanského náboženství. V tom spočívá jediný způsob, jak nás osvobodit od neduhů, které nás nyní tíží, jak předejít nebezpečím, která nyní ohrožují svět. K dosažení tohoto cíle, ctihodní bratři, musíme vynaložit veškerou činnost a píli, která je v naší moci. Ačkoliv jsme se již za jiných okolností a kdykoli to vyžadovalo, zabývali jsme se těmito věcmi, považujeme za účelné v tomto dopise podrobněji vymezit povinnosti katolíků, protože by při jejich přísném dodržování podivuhodně přispěly k dobru společenství. Upadli jsme do doby, kdy se odehrává prudká a téměř každodenní bitva o věci nejvyšší důležitosti, bitva, v níž je těžké nenechat se někdy oklamat, nesejít z cesty a pro mnohé neklesat na mysli. Sluší se, ctihodní bratři, varovat, poučovat a napomínat každého věřícího s opravdovostí, která se hodí k této příležitosti, aby nikdo neopustil cestu pravdy. [1]

katolíci sú stvorení pre boj

4. Nemůže být pochyb o tom, že na katolíky spočívají četnější a důležitější povinnosti než na těch, kteří buď nejsou dostatečně osvíceni ve vztahu ke katolické víře, nebo nejsou vůbec obeznámeni s jejím učením. Vzhledem k tomu, že Ježíš Kristus ihned po vynesení spasení pro lidstvo vložil svým apoštolům příkaz „kázat evangelium všemu stvoření“, uložil, jak je zřejmé, povinnost důkladně se učit a věřit tomu, čemu byli učeni. Tato povinnost je úzce spjata s dosažením věčné spásy: „Kdo uvěří a pokřtí se, bude spasen; ale kdo nevěří, bude odsouzen.“ [2] Ale člověk, který přijal křesťanskou víru, jak je to z povinnosti povinné, je právě tím poddaným církve jako jedno z dětí, které se z ní narodily, a stává se údem onoho největšího a nejsvětějšího těla, jemuž je římský papež zvláštním pověřením, aby mu vládl nejvyšší mocí. pod jeho neviditelnou hlavou, Ježíšem Kristem.

5. Jestliže nám přirozený zákon přikazuje, abychom oddaně milovali a bránili zemi, ve které jsme se narodili a v níž jsme byli vychováni, takže každý dobrý občan váhá, zda nechce pro svou vlast zemřít, tím spíše je naléhavou povinností křesťanů, aby byli stále povzbuzováni podobnými pocity vůči církvi. Církev je totiž svaté město živého Boha, zrozené ze samého Boha a jím vybudované a upevněné. Na této zemi sice uskutečňuje svou pouť, ale poučováním a vedením lidí je povolává k věčnému štěstí. Jsme tedy povinni vroucně milovat zemi, z níž jsme obdrželi prostředky k požitku, který nám tento smrtelný život poskytuje, ale máme mnohem naléhavější povinnost milovat vroucí láskou církev, které vděčíme za život duše, život, který bude trvat navěky. Neboť je vhodné dávat přednost dobru duše před blahem těla, protože povinnosti vůči Bohu jsou mnohem posvěcenější než povinnosti vůči lidem.

6. A dále, chceme-li správně soudit, nadpřirozená láska k církvi a přirozená láska k naší vlasti vycházejí z téhož věčného principu, protože Bůh sám je jejich původcem a původní příčinou. Z toho vyplývá, že mezi povinnostmi, které jim přikazují, se ani jedna z nich nemůže dostat do kolize s druhou. Jistě můžeme a měli bychom milovat sami sebe, chovat se laskavě ke svým bližním, živit náklonnost ke státu a vládnoucí moci; ale zároveň můžeme a musíme pěstovat vůči církvi pocit synovské úcty a milovat Boha nejhlubší láskou, které jsme schopni. Pořadí těchto povinností je však někdy buď pod tlakem veřejných pohrom, nebo kvůli zvrácené vůli lidí obráceno. Vyskytují se totiž případy, kdy se zdá, že stát požaduje od lidí jako poddaných něco úplně jiného a náboženství od lidí jako křesťanů něco zcela jiného; a to ve skutečnosti bez jakéhokoli jiného důvodu, než že vládcové státu buď nemají posvátnou moc Církve žádnou cenu, nebo se ji snaží podřídit své vlastní vůli. Z toho vyplývá konflikt a příležitost, aby se ctnost vystavila důkazu. Obě mocnosti jsou konfrontovány a naléhají na své příkazy v opačném smyslu; Poslouchat obojí je zcela nemožné. Nikdo nemůže sloužit dvěma pánům,[3] protože zalíbit se jednomu znamená pohrdat druhým.

7. Pokud jde o to, čemu by se mělo dát přednost, nikdo by neměl ani na okamžik váhat. Je vskutku těžkým zločinem odejmout věrnost Bohu, aby se zalíbil lidem, je skutkem dokonalé zkaženosti porušovat zákony Ježíše Krista, podřizovat se poslušnosti pozemským vládcům, nebo pod záminkou zachovávání občanského zákona ignorovat práva Církve; „měli bychom poslouchat Boha více než lidi.“ [4] Tuto odpověď, kterou dávný Petr a ostatní apoštolové dávali občanským autoritám, které přikazovaly nespravedlivé věci, musíme za podobných okolností dávat vždy a bez váhání. Není lepšího občana, ať už v době míru nebo války, než křesťan, který si je vědom své povinnosti; ale takový člověk by měl být připraven vytrpět všechny věci, dokonce i samotnou smrt, než aby opustil věc Boží nebo Církve.

8. Proto ti, kteří obviňují a nazývají vzpourou tento neochvějný postoj při volbě povinnosti, nepochopili správně sílu a povahu pravého zákona. Mluvíme o věcech, které jsou všeobecně známy a které jsme již nejednou plně vysvětlili. Zákon je ze své podstaty mandátem zdravého rozumu, vyhlášeným řádně ustanovenou autoritou pro obecné dobro. Pravá a oprávněná autorita je však neschválená, pokud nepochází od Boha, nejvyššího Vládce a Pána všeho. Jedině Všemohoucí může svěřit člověku moc nad jeho bližními; [5] Ani to nelze považovat za správný rozum, který je v rozporu s pravdou a s Božím rozumem; ani to, co je považováno za pravé dobro, které odporuje nejvyššímu a nezměnitelnému dobru, nebo co odtrhává a odvádí lidskou vůli od Boží lásky.

9. V myslích křesťanů je tedy posvěcena samotná myšlenka veřejné autority, v níž uznávají jakousi podobnost a symbol božského majestátu, i když je vykonáván někým nehodným. Spravedlivá a náležitá úcta k zákonům v nich nespočívá z násilí a hrozeb, ale z vědomí povinnosti; „Neboť Bůh nám nedal ducha bázně.“ [6]

10. Jsou-li však státní zákony zjevně v rozporu s Božím zákonem, jsou-li obsažena ustanovení, která jsou pro Církev škodlivá, nebo předávají-li příkazy, které jsou v rozporu s povinnostmi uloženými náboženstvím, nebo porušují-li v osobě nejvyššího pontifika autoritu Ježíše Krista, pak se vskutku odpor stává pozitivní povinností, uposlechnout, zločin; zločin navíc spojený s přestupkem proti státu samému, protože každý přestupek proti náboženství je také hříchem proti státu. Zde se znovu ukazuje, jak nespravedlivá je pohana pobuřování; Neboť poslušnost vládců a zákonodárců není odmítnuta, ale odchylka od jejich vůle je jen v těch příkazech, které nemají moci přikázat. Příkazy, které jsou vydány v rozporu se ctí náležející Bohu, a proto jsou mimo rámec spravedlnosti, musí být považovány spíše za něco jiného než za zákony. Jste si plně vědomi, ctihodní bratři, že právě to tvrdí apoštol sv. Pavel, který v dopise Titovi poté, co připomněl křesťanům, že se mají „podřizovat knížatům a mocnostem a poslouchat na slovo“, dodává: „A být připraven ke každému dobrému skutku.“ [7] Tím otevřeně prohlašuje, že pokud lidské zákony obsahují příkazy, které jsou v rozporu s věčným Božím zákonem, je správné je neposlouchat. Podobně Kníže apoštolů dal tuto odvážnou a vznešenou odpověď těm, kteří by ho chtěli připravit o svobodu kázat evangelium: „Je-li spravedlivé slyšet vás více než Boha, suďte, neboť nemůžeme nemluvit to, co jsme viděli a slyšeli.“ [8]

33. Pokud jde o ty, kteří se chtějí podílet na veřejném dění, ať se co nejpečlivěji vyvarují dvou trestných excesů: takzvané opatrnosti a falešné odvahy. Jsou vskutku někteří, kteří tvrdí, že není vhodné směle útočit na zlo v jeho síle a na vzestupu, aby, jak říkají, odpor nepopudil již nepřátelské mysli. Ty vyvolávají dohady, zda jsou pro Církev nebo proti ní, protože na jedné straně se vydávají za vyznavače katolické víry, a přesto si přejí, aby Církev dovolila, aby se některé názory, které jsou v rozporu s jejím učením, beztrestně šířily. Naříkají nad ztrátou víry a zvráceností mravů, a přesto se trápí, aby nepřinesli žádný lék; Ba nezřídka dokonce zvyšují intenzitu neštěstí přílišnou shovívavostí nebo škodlivým přetvářkou. Titíž jedinci nechtějí, aby někdo pochyboval o jejich dobré vůli vůči Svatému stolci; přesto mají vždy něco jako výtku vůči nejvyššímu papeži. 34. Opatrnost lidí tohoto druhu je toho druhu, který apoštol Pavel nazývá „moudrostí těla“ a „smrtí“ duše, „protože není poddána Božímu zákonu a ani nemůže být“. [32] Nic není méně vypočítané k nápravě takových neduhů než opatrnost tohoto druhu. Neboť nepřátelé Církve mají za cíl – a neváhají to hlásat a mnozí z nich se tím chlubí – zničit pokud možno katolické náboženství, které jediné je pravým náboženstvím. S takovým záměrem se nezaleknou ničeho, protože jsou si plně vědomi toho, že čím bázlivějšími se stanou ti, kteří jim odporují, tím snadnější bude uskutečňovat jejich zlou vůli. Proto ti, kteří ctí „prozíravost těla“ a kteří předstírají, že si neuvědomují, že každý křesťan by měl být statečným vojákem Krista; Ti, kteří by rádi získali odměnu náležející vítězům, zatímco vedou životy zbabělců, nedotčeni v boji, jsou tak vzdáleni od toho, aby zmařili další pochod zlých lidí, že jim naopak pomáhají kupředu. 37… Každý ať má na paměti ono nejmoudřejší učení Řehoře Velikého: „Poddaní ať nejsou ukvapeně napomínáni, aby soudili své preláty, i kdyby náhodou viděli, že jednají bezúhonně, aby nebyli svedeni pýchou k ještě většímu zlu, když spravedlivě kárají, co je špatné. Je třeba je varovat před nebezpečím, že se postaví do troufalého odporu proti představeným, jejichž nedostatků si mohou všimnout. Pokud by se tedy představení skutečně dopustili těžkých hříchů, jejich podřízení, proniknuti bázní Boží, by jim neměli odepřít uctivou podřízenost. Jednání představených by nemělo být zasaženo mečem slova, i když jsou právem posouzeni jako zasluhující pokárání.“ 43. A nyní se zdá, že jsme se dotkli těch věcí, které by katolíci měli v dnešní době hlavně sledovat nebo se jim hlavně vyhýbat. Záleží na vás, ctihodní bratři, abyste učinili opatření, aby náš hlas doléhal všude a aby všichni do jednoho pochopili, jak naléhavé je omezit učení vyložené v tomto našem listě na praxi. Plnění těchto povinností nemůže být obtížné nebo obtížné, neboť jho Ježíše Krista je sladké a Jeho břímě lehké. Zdá-li se však, že je něco příliš obtížné, pomůžete autoritou svého příkladu, aby každý z věřících mohl vynaložit větší úsilí a projevit duši nepřemoženou těžkostmi. Připomeňte jim to, jak jsme je sami mnohokrát varovali, že v sázce jsou věci nejvyššího okamžiku a hodné veškeré úcty, pro jejichž ochranu je třeba ochotně snášet každou nejnamáhavější námahu. a že za námahu křesťanského života je připravena vznešená odměna. Na druhou stranu, zdržet se boje za Ježíše Krista se rovná boji proti Němu; On sám nás ujišťuje: „Zapře před svým Otcem v nebesích ty, kteří Ho odmítli vyznat na zemi.“ Pokud jde o nás a vás všechny, nedovolíme, aby autorita Naše, rady Naše a starost Naše v tomto sporu jakkoli chyběly, dokud bude trvat život. Nelze pochybovat ani o tom, že dokud bude boj trvat, bude stádci i pastýřům poskytována zvláštní pomoc velkého Boha.

Podporováni touto důvěrou, jako záruku nebeských darů a naší milující laskavosti v Pánu vám, ctihodní bratři, vašemu kléru a celému vašemu lidu, udělujeme apoštolské požehnání.

Dáno v bazilice sv. Petra v Římě desátého dne měsíce ledna 1890, ve dvanáctém roce našeho pontifikátu.

Kráľovská presnosť

Kráľovská presnosť

         Vážne veci netreba brať ľahkovážne

                                  

 

 

 

 

Snaha Byť férovým človekom

ctiť si Pravdu, Dobro a Krásu

 

 

 

Hľadať Boží plán vo svojom príbehu

Čo je Tvoja vôľa, Otče

Umenie rozlišovať

čo pochádza z falošného ega a čo z nášho najhlbšieho vnútra

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ponorenie sa /sv.krst= lat.baptizó/  do večného života znamená aj radikálne rozlúčenie sa s večným trápením, ktoré moderná doba uctieva ako zákon karmy a reinkarnácie a Prokrastinácie

                   je to aj neotročenie svojmu nižšiemu ja – egu a jeho rozmarom 

 

 

 

Krst má tri dimenzie

 

 

 

Pokrstenie vodou

ako vstupná brána do cirkvi

Krst Duchom Svätým

život v správnej spiritualite

Krst ohňom

skúšky, prenasledovania, duchovné boje či choroby

Duchovný boj proti lžiam, hriechom a nerestiam je znakom, že ideme do absolútna. Kto sa klania iba harmónii v tomto veľmi disharmonickom svete, ten je obeťou spirituálneho pohodlnizmu  

PASCE NA DUCHOVNEJ CESTE

Víťazné poznanie

Ak porazíme mocou Božou všetky nízkosti, neľudskosti, podlosti, lži, poloklamstvá. smútky, hnevy, chlípnosti, hrubosti, strachy, paranoje, obviňovania, nemiernosti,  sebaľútosti… Každý rok skús zvíťaziť nad jednou neresťou, a to bude ten správny zmysel Tvojho života

Každý deň sa v niečom zdokonaľujeme, buď v nerestiach alebo v cnostiach. Každý náš čin nám zadymuje alebo očisťuje naše krídla. Každá naša myslienka či slovo nás posväcuje alebo znesväcuje.  

„Posväť ich Pravdou“

 

 original place 

Gallery of Pali

Originálne obrazy vyžarujú niečo maliarovho ducha. V podstate je to biofilná alebo nekrofilná jemná sila. Ak je okrem zladených farieb, vyváženej kompozície v diele aj etické posolstvo, tak to tak, ako to byť má.

Nie je dôležité vedieť až tak maľovať,

ale skôr milovať“ Jan Zrzavý 

Všetko pre nebo so spojenými srdciami Ježiša a panny MáriE

Čokoľvek robíme, je to buď na slávu Božiu, alebo našu

Preto si pred každou činnosťou vzbuď ten správnejší úmysel, lebo raz sa nám spočíta, koľko energie sme dávali správnym alebo tým nesprávnym cieľom

 

Sme tu

krátko.

Využívaj

drahocenný

čas

Milosť posledného miesta

Milosť posledného miesta

Niečo Vám vážení čitatelia týchto riadkov napíšem o jednej zo špeciálnych Božích milostí, ktorú mi ráčila Prozreteľnosť darovať. Navonok to vyzerá ako absurdná tragédia. Z pohľadu zhora ide však aj o veľký Boží Dar. Stretol som osobne Wichinga našej doby. Ten ma 11 r....

Apokalyptická doba

Apokalyptická doba

sme blízko triumfu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie spia stále sladko v Bioetickej subkomisii pri KBSaj v Pápežskej akadémii pre život???zobudenie nebude také sladkévážení MUDr, čo si o tomto máme myslieť?hovorca KBS v r. 2021 povedal v čase waxyteroru voči slovenským...

art for sale + Origenes

art for sale + Origenes

autor: Ľudovít Fulla rok: 1962 materiál: glazovaná keramika veľkosť: 240 x 690 cm Gallery of Pali - Artmajeur Trikrát exkomunikovaný svedok Pravdy: kňaz Origenes poučenie z 3.storočia Pozor na svedkov Pravdy lebo aj keď ich mnohorako prizabijú či...

Aj prenasledovania sú milosť sv. Vincent de Paul

"Korupcia je rúhanie. Kto ju vidí v cirkvi a mlčí o nej, stáva sa spolupáchateľom" pápež František „Korupcia zapácha, skorumpovaná spoločnosť zapácha. Kresťan, ktorý do seba vpustí korupciu, zapácha," povedal pápež vo svojom príhovore. Vyzval cirkev a veriacich, aby...

Ako obrodiť slovanstvo?

Ako obrodiť slovanstvo?

Odborno kritická spirituálna recenzia knihyPavol Peter Kysucký: Obroda kresťanského náboženstva Slovenovr. 2023, vydavateľ Obroda Slovanov OZ Šokujúce. Zaujímavé. Uletené. Bludné! Presne trafené. Odvážne. Nehorázne Originálne. Smiešne? Úprimné. Tieto pocity Vás budú...

Postrehy inteligentov

Postrehy inteligentov

Je absolútne zásadné byť najskôr človekom Veru, veru, najskôr sa musíme snažiť byť dobrými ľuďmi, až potom môžeme byť nefalošnými učeníkmi života a nakoniec aj spoľahlivými kompletnými bytosťami Ak by sme nedodržali toto poradie, budeme stavať nie chrám, ale naklonenú...

Etikoterapia

Etikoterapia

„Potrat to vyrieši“ Vyrieši, ale s akými následkami... Oslobodí nás od desaťtisíc povinností, a tisícov eur, ktoré sú dieťaťu dlžní dať jeho rodičia. Gynekogilotína túto prirodzenú hypotéku splatí. A okamžite. Ale vezme sa iná, neprirodzená. Tiesne z nej im budú verné...

Ako obrodiť slovanov?

Ako obrodiť slovanov?

Odborno kritická spirituálna recenzia knihyPavol Peter Kysucký: Obroda kresťanského náboženstva Slovenovr. 2023, vydavateľ Obroda Slovanov OZ Šokujúce. Zaujímavé. Uletené. Bludné! Presne trafené. Odvážne. Nehorázne Originálne. Smiešne? Úprimné. Tieto pocity Vás budú...

čestní Metodovia a podlí Wichingovia

čestní Metodovia a podlí Wichingovia

Tam kde pôsobia statoční Metodovia zákonite vyčíňajú aj podlí Vichingovia Niekoľko príkladov doráňaných z prvej línie v boji proti lži Neznamená obrátený kríž sv. Petra náhodou, že všeličo v kresťanstve bolo, je a bude v stave obetovania sa nebu, ale hore nohami? /...

nástrahy na duchovnej ceste

najväčšíe úlety mimo pápeža Františka peklo je vraj prázdne vakcíny musíme všetci prijať, lebo sú iba dobré, WEF sú akoby ok, migrantov treba aj bezhlavo iba prijímať? , Panna Mária vraj nechce aby sme ju volali Spoluvykupiteľka, kryje arc CMV a iných škandalistov,...

z kňazského denníka

z kňazského denníka

Ja nie som dôležitý Pri návšteve Poľska pápež Ján Pavol II. povedal skandujúcemu davu mladých, ktorí opakovali nahlas zostaň s nami, zostaň s nami: „Ja nie som dôležitý. Dôležitý je Kristus. A ten ostáva s Vami.“ Hľa, aký krásny človek. Hoci bol...

Blahoslavení tichí, lebo oni zdedia zem

Mt, 5 kap

Pokora je Pravda

sv.Terézia z Avily

o trpkom         umučení

Umenie Žiť

pakospavel@gmail.com

 

Bludy a dogmy

Bludy a dogmy

 

  zoznam katolíckych dogiem 

Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v druhej kategórii etickej nahnitosti. Ak niekto nežije tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka, ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu postihnutý najťažšou herézou moderného veriaceho človeka.

„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou,

ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,

treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“

Radosť a nádej  43 kap.

Zapamätajme si, že

ORTODOXIA je mať to správne spirituálne poznanie a chápanie.

ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia, lebo znamená mať správne konanie.

Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.

Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení budú rozhodovať milosrdné skutky.

Dať hladnému jesť a smädnému piť…

Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.   

 ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie, znamená pre nás urobiť ten správny krok,

ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle  urobiť.

Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.

           Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha. Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.

Slovo „heréza“ teda kacírstvo, pochádza z gréckeho heresis, čo znamená zvoliť si svojvoľný smer myslenia, t. j. uprednostňovať vlastný názor. A ignorovať odborný, objektívnejší  a vyzretejší pohľad.
špekulácia o tom, čo by mohlo byť pravdivé, čo raní kresťanskí teológovia nazývali „ilúziami, výmyslami“ (grécky fantázia), musíme sa začať tým, že sa naučíme utíšiť tie mnohé súperiace hlasy, ktoré prehlušujú Slovo Božie, a najmä hlas Zlého, ktorý sa nás pokúša chytiť do pasce (otcami nazývaný logismoi). Katolícka teológia je spirituálna disciplína, čo sa za 20 storočí vyopracovala na vedu a veľmi praktickými spôsobmi nás učí potláčať nutkanie tárať, to znamená, že sa musíme aj naučiť potláčať túžbu presadzovať pre všetkých iba ten svoj vlastný, polovzdelaný, subjektívny či neideálny názor, ktorý čím je nekvalitnejší, tým sa zvykne iným viac nanucovať

máme právo na vlastný názor, na osobné spirituálne zážitky, na voľbu žiť nejakú spiritualitu, ale mali by sme sa postupne oslobodzovať od svojvôle, a nezabudnúť, že tu boli mnohí pred nami, ktorí na niečo dôležité prišli, a že naše zážitky treba porovnať aj s inými mystickými zážitkami duchovne od nás kvalitnejších, ktorých nazývame svätci, a urobíme niečo dôstojné a správne, keď sa necháme poučiť Magistériom Petrovej cirkvi, ktoré bolo určené samým Ježišom, aby nastavilo správne pravidlá pre všetkých duchovne hľadajúcich

„Materiálny heretik“ je výraz, ktorý teológovia používajú na označenie katolíka, ktorý sa v dobrej viere mýli, pokiaľ ide o nejaké učenie Cirkvi, ale ktorý ho nepopiera úmyselne, ako tzv. popletený katolík, , pretože existujú určité veci, ktorých sa musí každý dospelý človek z nevyhnutnosti držať, aby bol katolíkom,  Sú to tí, ktorí nepoznajú to, čo musia z nevyhnutnosti vedieť, aby boli spasení…“/ Benedikt XIV/. Pápež sv. Pius X., Acerbo Nimis (# 2), 15. apríl 1905: „A tak mal náš predchodca, Benedikt XIV., náležitú príčinu, aby napísal: ‘Vyhlasujeme, že veľké množstvo tých, čo sú odsúdení na večný trest, trpí touto večnou pohromou pre neznalosť tých tajomstiev viery, ktoré sa musia poznať a v ktoré sa musí veriť, aby bol človek započítaný medzi vyvolených.“  Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 2), 6. január 1928: „Takéto pokusy sa katolíkmi rozhodne nijak schvaľovať nemôžu, keďže sa zakladajú na tom bludnom názore, ktorý považuje všetky náboženstvá za viac-menej dobré a chvályhodné, keďže všetky rozličnými spôsobmi prejavujú a značia ten zmysel, ktorý je v nás všetkých vrodený a ktorým sme vedení k Bohu a poslušnému uznaniu jeho zákona. Nielenže sú tí, čo sa tohto názoru držia, v omyle a oklamaní, ale tiež prekrúcajú ideu pravého náboženstva, odmietajú ho, a kúsok po kúsku sa uchyľujú k naturalizmu a ateizmu, ako sa to nazýva; z čoho jasne vyplýva, že ten, čo podporuje tých, čo tieto teórie zastávajú a pokúšajú sa ich zrealizovať, celkom opúšťa božsky zjavené náboženstvo.“ 

Formálni heretici: 1) veľmi dobre poznajú dogmy, ktoré popierajú; 2) ako „katolíci“ sú povinní poznať katolícku vieru, obzvlášť dogmy, ktoré popierajú; a 3) nedržia sa a protirečia základným tajomstvám viery, ktorých sa človek musí držať, aby bol katolíkom.

Ak je heréza verejná, zjavná a notorická,  zodpovedajúca vonkajšiemu fóru ohlasovania evanjelia,

Kánon 188.4, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Existujú určité príčiny, ktoré spôsobujú tichú rezignáciu z úradu, ktorá je prijatá vopred na základe pôsobenia zákona, a preto je účinná bez akéhokoľvek vyhlásenia. Tieto príčiny sú… (4) ak verejne odpadol od viery.“

Sv. Róbert Bellarmín, De Romano Pontifice, II, 30: „…lebo ľudia nie sú povinní alebo schopní čítať srdcia; ale keď vidia, že niekto je heretikom na základe jeho vonkajších skutkov, súdia, že je heretikom, jasno a prosto, a odsúdia ho ako heretika.“

Predpokladajme, že máte ovce a ustanovili ste pastiera, aby na nich dozeral. Predpokladajme, že jedného dňa sa pastiera stane vlk a začne ovce žrať a trhať ich na kusy. Trvali by ste na tom, aby bol vlk hlavou oviec, keď sa staráte o ich blaho? Vyžadovali by ste, aby sa ostatné, ešte nezjedené ovce podriadili vlkovi, a tým sa vystavili bezprostrednému nebezpečenstvu, že budú zjedené? Samozrejme, že by ste to neurobili, a ani Boh by to neurobil.

Boh by nikdy nedovolil, aby si ten, čo na vonkajšom fóre prehlasuje herézu, udržal v Cirkvi autoritu alebo mohol vyžadovať podriadenosť katolíkov, bez ohľadu na to, aké sú jeho úmysly. Pamätajte, že heréza zabíja duše.

Navyše, ktorý vlk, čo sa snaží ľudí oklamať, by sa otvorene vyhlásil za nekatolíka alebo nepriateľa Cirkvi?

Evanjelium podľa Matúša 7:15 – „Chráňte sa falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, zvnútra však sú dravými vlkmi.“

Formálnym heretikom je každý pokrstený, ktorý tvrdošijne popiera nejakú dogmu alebo ju spochybňuje. Materiálnym heretikom je vtedy, ak si nie je vedomý protirečenia s dogmou.

HERÉZA je vo všeobecnom význame zásadná odchýlka od akéhokoľvek filozofického, náboženského, politického či iného oficiálneho názoru (učenia); názor, ktorý si volí alebo vyberá určitý odlišný pohľad nezlučiteľný so všeobecne uznávaným názorom (presvedčením, vierou), s ortodoxiou; Na rozdiel od apostázy heréza znamená popieranie len niektorých vieroučných alebo mravoučných článkov náboženstva. Na rozdiel od schizmy, ktorá znamená rozštiepenie cirkvi na nové subjekty pri zachovaní spoločnej vierouky, heréza je odchýlkou od základných dogiem vnútri cirkvi.

V rímskokatolíckej cirkvi Kódex kánonického práva (Codex iuris canonici) rozlišuje medzi heretikom, ktorý je pokrstený, považuje sa za pokrsteného katolíka, ale popiera, resp. spochybňuje jeden alebo viac výrokov katolíckej viery definovaných cirkvou ako zjavenú pravdu, a schizmatikom, ktorý nie je ochotný podriadiť sa autorite pápeža. Heréza ako previnenie proti viere podlieha trestu, o ktorom rozhoduje cirkev. O tom, či dané učenie je v rozpore s náukou cirkvi, rozhoduje Kongregácia dnes Dikastérium pre náuku viery (od 1965, nástupkyňa Svätého ofícia), ktorá je podriadená pápežovi. Nekatolícke kresťanské cirkvi riešia otázku herézy podľa vlastných dogmatických zásad. V pravoslávnej cirkvi ju posudzuje miestny alebo všeobecný cirkevný snem. V anglikánskej cirkvi vyhlasuje nejaké učenie za heretické parlament. 

Odlišný názor na učenie vlastnej cirkvi sa v protestantizme začal riešiť opustením cirkvi a prechodom k inej denominácii. Proces s heretikom nahradila interná výčitka nerešpektovania učenia cirkvi. Problém herézy v protestantských cirkvách sa dnes aplikuje len na nositeľov cirkevných úradov; tí sa pri ordinácii zaväzujú k pridŕžaniu sa učenia Biblie (u evanjelikov a. v. aj vierovyznanských spisov evanjelickej cirkvi; → Symbolické knihy). V súčasnosti sa k označeniu za heretika pristupuje opatrnejšie, pretože sa ukázalo, že údajní heretici môžu niekedy zastávať v cirkvi pozabudnutý element pravdy.

Mnohé odlišnosti v učení cirkví sú prehodnotené aj v súvislosti so šírením myšlienky ekumenizmu;

V judaizme bola tiež svojská osobná viera v idey, ktoré nie sú v súlade s ideami hlásanými náboženskými autoritami. Pretože judaizmus nemá oficiálnu formuláciu dogmy, nie je možné jasne definovať herézu ani postupy na jej posúdenie a potrestanie. V stredoveku posudzovali a určovali herézu jednotliví rabíni, obec alebo skupina obcí, pričom sociálne styky, manželstvo s heretikom a jeho rituálny pohreb boli zakázané. Tí, ktorí učili doktríny považované za herézy, boli vystavení kliatbe (cherem) platnej len v rámci komunity. Oficiálna cenzúra neexistovala

Sylabus moderných omylov od bl. Piusa IX   

RUKOVEŤ SVÄTÉHO PIA X. ZAVRHUJÚCE BLUDY MODERNISTOV

                                         pápež Benedikt XVI  nazval II. Vatikánsky koncil antisylabom

„V každom blude je aj zrnko pravdy“ Pius XI.
„Jediná skutočná obrana proti heréze je humor.
Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne,
že sa z nej stane heréza, ale humor to zrelativizuje.
Preto totalitné režimy neznášajú žarty.“ Tomáš kardinál Špidlík
„heretici uctievajú svoje domnienky rovnako ako pohania svojich bohov“ sv. Vincent Lerinský 
Heréza = náboženský blud. Považuje svoj výmysel sa za tú najsprávnejšiu
interpretáciu spirituálnej skutočnosti.
V extréme je to hadia lož, čo sa vydáva za pravé poznanie.
Čím väčšie má niekto ego, a pácha nečistú intimitu, tým viac mu to kriví poznanie.
Zadymí rozum. Otupí vôľu. Poškodí pamäť. Oslabí sv. vieru.
Svoju nevykvasenú zlozvykovú optiku premieta drzo najmä do biblických svojvoľnomurárčín
Tým duchovne mladším to skomplikuje správny návod na život , zahmlieva im citlivosť pre pravdu bytia a sv.túžbu po večnom bytí.Tým zrelším však paradoxne lži a polopravdy napomáhajú vyhraniť sa ku tomu správnemu nasmerovaniu do nefalošných nebies. Pomocou:  téza + antitéza = syntéza, je úspešným zavŕšením filozofického či teologického hľadania, ak sa už niekomu podarí definovať jasný, presný a pravdivý názor na neviditeľnú skutočnosť. Na katolíckych konciloch sa storočné prežúvanie o niečom v mnohom ešte neistom skočilo vyhlásením pevného pravidla sv. viery, tzv. dogmou.  
     Heretik je ten, kto si v extrémnom subjektivizme vyberá z hlbín svojho zadymeného ega, neraz poškodeného nesvätým intímnym životom,   niekedy  až agresívne  iba to, čo vyhovuje jeho nevyzretým predstavám a neraz aj neliečeným deviantným sklonom. Na konfrontáciu s niečím objektívnym pneumopacient reaguje pýchou, ľahostajnosťou, podráždenosťou, hnevom či zaťatosťou.

Strážci viery boli tiež nevyzretí, keď miesto racionálnych argumentov alebo exorcizmov nanucovali iba neľudsky či ponižujúc iného pravovernejšiu verziu, vyhrážali sa mu pomstou a svetskej moci odovzdali na rituálne zavraždenie  pneumopacienta? To je heréza 1000 x horšia, než mal ten kacírko. Videli smietku v oku brata, ale vo svojom oku brvno nebadali?..ako farizeji. Ako neľudskí otroci svojich extrémne negatívami zatoxikovaných emócií

        V prvotnej cirkvi bolo prísne strážené pravoverné učenie.
To bol znak toho, že Božie Slová boli brané vážne. Ale bludári neboli fanatickým extrémizmom likvidovaní upalovaním ani druhým extrémom  bagatelizovaní ignorovaním, ako sa to deje bežne dnes.
Tzv. separatistické, schizmatické hnutia
Spomína ich už apoštol Pavol /1 Kor 11,19/ Nezáleží im na jednote kresťanov, ale oveľa viac na tej ich individualistickej pravdičke. Miesto pápeža vo svojej bubline  sa sami považujú za nadpápežov. Sú obete trápnej neznalosti, a ignorujú fakt, že Peter bol poverený nastavovať pravidlá v cirkvi, nie naše egá.
Aj apoštol Ján už na začiatku kresťanstva varuje ,
že do tohto sveta bolo vypustených mnoho antikristov.
Sv. Hieronym:
„Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá plamenného ducha
a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský Umelec.“
Sv. Augustín:
„Nemyslite si, bratia,že bludy môžu vznikať
z nejakých malých duší. Herézy vytvorili veľkí ľudia“
Varuje pred nimi ako pred úskaliami na duchovnej ceste.
Nazval ich aj expresívne „výkalmi cirkvi“/ Sermo V,V,42/
Karol Rahner:
“ Cirkev spoznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým,
                                                                 že počuje jej opak … a odmietne ho
                                                                                      
           + biskup Rudolf Baláž v BB katedrále povedal mladým jasne:  “ Jediný izmus, ktorý Vám odporúčam, je Katechizmus
“V takom šialenom zmätku ideológií, ktoré sú tak rozšírené, je určite povinnosťou Cirkvi prevziať obranu právd a vykoreniť omyly z myslí.” Lev XIII
                                                          správne názory nám dávajú tú správnu teóriu,
                                                                      aby sme mohli konať správne činy

Bludy a lži v dějinách

Pravda prináša do vnútra stabilitu, pokoj a radosť.
kúkoľ poľný bludov prináša najprv naivný entuziazmus, potom poškodenie osobnostného vývoja a nakoniec demoláciu vnútorného chrámu. Ozajstné rozčarovanie a sklamanie. Môže nášho ducha premeniť na strašidlo a dlhodobé hriechofílie na démona.
Prvým a najsamozrejmejším darom,
ktorý môže dať kňaz svojmu okoliu,
je slúžiť pravde, a to celej pravde, 
demaskovať blud a
vyvracať ho bez ohľadu na to,
do akej podoby je preoblečený
a v akej maske sa zakráda.
Pius XI.

bludné učenia, tzv. herézy

ktoré atakovali v histórii
akoby to boli tiež brány pekelné
kresťanstvo, ale paradoxne mu aj 
podstatne napomohli rozlišovať,
čo je stála pravda a čo je už ilúzia
judaizmus – z 1 st., fanaticky sa pridržiaval názoru, že treba
vraj zachovávať aj židovské predpisy Starého zákona pre spásu, aj fyzickú obriezku, nespásonosne sa zabrzdil pri duchovnej polovzdelanosti, zaťato sa pridržiaval najtragickejšej chyby v duchovných veciach = odmietal dospieť do zrelosti, správne sa dokončiť, prílišne sa zamiloval do starých poriadkov a agresívne odmietal to nové, nenávidel pokrok a vývoj,  orientoval sa na vonkajšiu prosperitu, na pozemky pri stredozemnom mori či iba na Jeruzalemský chrám a iba na Starý zákon
nikolaiti – z 1 st. spomínaní v Zj 2,6  ktorí vraj po vzore diakona Mikuláša darovali manželku aj inému bratovi, a takto sa liečili zo žiarlivosti, majetníctva vo vzťahu a sebectva. podobné typy nemajú výčitky svedomia v uplatňovaní si nadpráv v intímnych vzťahoch, čo jeden považuje za prísne zakázanú svojvôľu, druhý nemá výčitky a uplatňuje si svoju predstavu slobody, v extréme až bezohľadne
ebioniti – 1 st.  vznikli medzi židokresťanmi, chceli byť mostom medzi židovstvom a kresťanstvom, od oboch strán boli zavrhnutí, ich nadpoznanie ich robilo vraj nezávislých nad spoločenskými pravidlami,  neuznávali listy apoštola Pavla, ktorého považovali za apostatu,  Ježiš bol vraj iba spravodlivý prorok, nie Boží Syn, vraj bol synom Jozefa, na svojich mystériách používali bez hanby sexuálnu mágiu v kresťanských šatách – krv z menštruácie a mužské semeno ako vraj božský pokrm, kde je ukrytá skrytá sila duše. Manžel tam ponúkol svoju ženu „bratovi“… Praktizovali „agapé“ – komunitnú promiskuitu, vraj raz v roku . Urýchľovali tak dejinný vývoj sveta.  Spermatizácia ich vraj približovala k duchovnu. Aktívne hlásali chudobu, asketizmus a vegetariánstvo, V důsledku tohoto jejich učení dostali jméno ebionité, což znamená ‚nepatrné poznání‘. ‚Ebion‘ totiž znamená ‚žebrák‘.“ (Historia Ecclesiastica, III, 28
gnosticizmus – z 2.st, pochmúrny mysticizmus, v nespoľahlivých apokryfoch, hlásal, že spasí nás vyššie poznanie, je iba pre elity, gnostikov. Nižšie poznanie aj blaženosť mali pistici, čiže katolíci, a hmotou boli celkom pohltení hylici. Svet stvoril anjel – demiurg, aj hnevajúci sa Jehova Starého zákona. Mal absolútne pozitívny vzťah voči svetu, je súhrnný názov pre veľké množstvo veľmi rôznorodých a panteisticko-idealistických siekt, ktoré prekvitali už pred kresťanskou érou a prežili do 5. storočia a ktoré si osvojili frazeológiu a niektoré zásady hlavných náboženstiev , odporúča duchovno bez dogiem, adorovanie vlastných zážitkov, navonok pohoďáctvo, ale po tým agresívna individualistická bublina, silný existenčný pesimizmus, lebo hmota je vraj iba zlá. Miesto vzkriesenia tela, ktoré neexistuje, ponúka falošnú nádej v nových reinkarnáciách a odporúča klaňanie sa modle karmy
adamiti –  hlásali návrat k nevinnosti, v akej žili Adam a Eva v Rajskej záhrade. Svoje obrady vykonávali nahí, odmietali manželstvo a klasickú formu rodiny a obhajovali svojvoľný pohlavný styk. Prvé zmienky o adamitoch pochádzajú už z 2. storočia, objavili sa napr. aj v 15. storočí v Čechách medzi táboritmi
      patripassionizmus – z 2 st. (odkaz na utrpenie Otca), stotožňoval otca a syna, vraj otec sa narodil ako človek , vraj otec je božstvo syna a syn jeho človečenstvo / podobne aj modalizmus
adopcionizmus – z 2 st. Ježiš vraj bol obyčajný človek, až krstom od Jána Krstiteľa sa zbožštil / pod. dynamický monarchianizmus/
sabelianizmus – z 2.st. Trojica sa teda v Bohu týka iba vzťahov v sebe jediného Boha voči sebe a voči svetu. Vtelením Boh prestáva byť Otcom, nanebovstúpením prestáva byť Synom
valentinovci – z 2.st. najprepracovanejšia heterodoxná mystická skupina v Ríme.  Z Plerómy / Plnosti, PraBlaženosti/ vzniklo  30 duálnych párov /aióny, veky/. 4×2 bolo Tých najhlavnejších,  jedna božská bytosť z Nich, najnižšia – Múdrosť, Sofia, ako Pramanželka Boha?, odpadla od plánov Praotca a bola vyhostená z Blaženosti do chladného kozmu. Tu tvorí v inom vzťahu a s cudzoložným partnerom Demiurgom, ako falošným stvoriteľom,  rôzne formy iného než božského života.  Ježiš, pred svojim inkarnovaním vraj Prasyn tejto pramatky Sofie s Praotcom, bol sem vyslaný, aby sa spamätala , precitla a duchovne ožila. Aby jej potomstvo s nesprávnymi skúsenosťami / Achamót, nesväté tajomstvá?/ zbavil večného trápenia a priviedol ku pokániu.  Existujú tri typy ľudí: 1. duchovní, ktorí  sebe majú božské semeno, aj pravé poznanie, sú predurčení pre Plerómu a nijaké konanie im neublíži  2. duševní, tí žijú spásu nižšieho druhu, sú závislí na konaní dobrých skutkov a odpustení hriechov 3. materiálni, živočíšni, tí spasení nebudú
doketizmus – z 2.st., tvrdil to, že Ježiš nemal naše ľudské telo,
ale iba telo zdanlivé, éterické, a teda že na krížovej ceste
nemohol trpieť vraj žiadnu bolesť
montanizmus – z 2 st., asi pôvodcovia uletených charizmatikov, Urobili hókus-pókus o vzkriesenie charizmatickej starovekej cirkvi. Akoby tieň seriózneho kresťanstva, odbrzdená túžba robiť tzv. niečo veľké, „liek na jeho dogmatickú cirkevnú nudu“, antikonzervatívci aj s prorokujúcimi kňažkami, napojenie na duchovný svet cez zdanlivo sväté nevyzreté ženy, ale bez čistoty Sv.Panny, ochrankyne sv. cirkvi. Pohŕdali laxnosťou mainstreamových kresťanov,  boli absolútne negatívni voči svetu, podstata nášho žitia je dostať sa z Adamovskej mdloby, anestézy zajatia pozemského bytia, treba najmä vyhľadávať extravzrúšo, emotívno magickú mystifikáciu, milovanie iracionality, nezaškatuľkovanoť, extatické vydrážďovanie sa, podceňovanie intelektuálneho poznávania, poverčivosť, hysterické hĺbania,  až orgiastické zážitky, to sú vraj tie pravé tajiny,  žiadal prehnanú prísnosť, pohŕdal umením, hlásal útek zo sveta. Mali vlastný kánon ako doplnok ku NZ. Treba sa oslobodiť od obradov a hierarchie, ktoré spútavajú vanutie ducha, preceňovali charizmy, najmä tú prorockú, netriezve a úmyselné dráždili rímsku moc, aby ich perzekuovala a útek pred takýmto  vraj prenasledovaním považovali za najťažší duchovný zločin, pubertálni hipiessáci staroveku. Eschatologická netrpezlivosť. Ich zjavenia od Kybely, matky bohov,  v extaticko vytržení im nutkavo nabulikali, že súdny deň už nastáva, prehnane zdôrazňovali apokalyptické témy…ukážkový úlet z reality
Oni boli vraj tí praví svätci, pneumatici, vysoko stoja nad nižším rodom – psychikmi a dovedú ľudstvo k vyspelosti. SZ patril
Otcovi, NZ Synovi a prichádza tretia doba Ducha Sv.
Entuziazmus/ túto teóriu obnovil v 12 st. talian Joachim da Fiore/ rojčenie a rigorózna životospráva, zakladateľa považovali naivne dve prorokyne  za parakléta, jedna mravne uvolnená bola vraj inkarnovaná epinaea – prvotná božská tvorivá myšlienka, žili už vraj v novom jeruzaleme vo frýgijskom/ stredné Turecko/ mestečku Pepouze a skončili vraj sebazničením 
marcionizmus – z 2.st, tvrdil, že Jahve, Boh starého
zákona je zlý a krutý , a Boh Nového zákona je Dobrý.
SZ a židovstvo dával do protikladu s NZ a kresťanstvom
v 20 st. ho obnovili nacisti ako tzv. pozitívne kresťanstvo, kde vraj vyčistili NZ od znečistenia židovstvom
enkratyti – z 2 st. radikálno prísne vraj treba bojovať proti svojmu akoby iba živočíšnemu
telu a jeho potrebám, extrémne prudérna asketika, zlé sú vraj aj víno, mäso, nevhodné je vraj aj manželstvo, čiže rodenie nových ľudí. Medzi seba prijímali len tých, čo sa zriekli sveta a osobného vlastníctva materiálnych prostriedkov. Hmota je zlá, preto i telo je zlé, je prekážkou pre dušu, väzením duše. Enkratiti / z gr. zdržanliví/ popierali taktiež možnosť spásy prvého človeka A to, že telo je chrám Ducha Sv. nič?! Alebo že “ čistota je v miernosti“ /sv.Ján Pavol II/ 
patripasionizmus – z 2 st., vraj Otec a Syn sú jedna osoba,
v Synovi trpel aj Otec 
ascitáni – z 2. st. (z gr. ἀσκός , askos , mech s vínom ) boli zvláštnou montanistickou sektou kresťanov , ktorí na svojich  zhromaždeniach používali tanec okolo prasknutých mechov a  hovorili, že sú to tie nové nádoby naplnené novým vínom, ktoré Ježiš spomína,  Matúš 9:17:
„Ani nové víno nedávajú ľudia do starých mechov; inak mechy prasknú, víno s, a vyleje a mechy sa zničia, ale nové víno dávajú do čerstvých mechov a oboje sa zachová.“
dynamický monarchianizmus – z 2.st, Kristus je vraj
iba človekom, ktorého však až pri krste, keď mal asi 30 rokov,
naplnila Božia sila a až potom bol vraj spojený s božstvom
mitraizmus – z 2 st., kult nepremožiteľného slnka,
úplne vylúčil ženy, krst vodou a medom
karpokrati– z 2 st., vraj iba cez skúsenosť ozaj všetkého dôjde človek ku tomu pravému poznaniu, obhajoval páchanie aj deliktov, čiže vyskočme napr. z okna, aby sme poznali aké to potom bude? Treba nám poznať všetko? Karpokrates, ktorého Tertullianus (O duši, 35) nazýva mágom a smilníkom, učil, že pred kozmickými mocnosťami sa dalo uniknúť iba neplnením svojich povinností a nemorálnym správaním. Ignorovať všetky zákony a potopiť sa do Monády tým, že si spomenieme na svoju preexistenciu v Kozmickej jednote. Keďže morálny zákon bol daný Bohom Židov, preto odpor voči Bohu Židov bol povinnosťou, a porušovanie a nedodržiavanie mravného zákona sa považovalo za zvrchovanú povinnosť. Takáto sekta, nazývaná aj nikolaiti, existovala v apoštolských časoch. 
novacianizmus – z 3.st., fanúšikovia protipápeža Novaciána,
tvrdili, že tí, čo odpadli od viery pri prenasledovaní,
už nesmú byť nikdy členmi Cirkvi, vraj spáchali taký veľký hriech, že ho žiaden biskup či kňaz nemôžu odpustiť, to môže iba sám boh. Vraj tá cirkev, čo ich prijíma naspäť, je tá už znesvätená neviestka,  a len oni, verní a bez ťažkých hriechov zrady evanjelia, čo odolali útlakom, 
sú vraj pravá a čistá cirkev, prehnaní rigoristi
rozprávka o apokatastáze – z 3 st., veľký návrat všetkého do božstva,
vraj raz všetci, i padlí anjeli prídu raz do nebies
a trpieť natrvalo nebude vlastne nikto,
ignoruje ako slepá spravodlivosť i Posledný súd
manichejizmus – z 3.st, má pôvod v perzkom synkretizme, 
/ pokus o zmiešavanie rôznych náboženstiev spolu do jednej čalamády/, zdôrazňuje silný dualizmus svetla a tmy. To, čo sa mu pozdáva je od boha a čo nechápe je od diabla. A poďme tú čiernobielosť  nanucovať aj iným, ako sfanatizovaní pubertiaci alebo spolitizovaní horlivci za božiu vládu – zelóti? Vyslobodenie od moci tmy sa deje cez tri pečate :
1. zapečatenie úst: treba sa zdržiavať alkoholu, mäsitých jedál a neprotirečiť modle vyvolených učiteľov, 2. zapečatenie rúk: zdržiavať sa telesnej práce, chrániť zvieratá a rastliny, 3. Zapečatenie lona: teda zdržiavať sa manželstva a potomstva, ale nie sexuality. Nový zákon nahradil apokryfmi.           Božská podstata sa v nás vraj uvoľní aj správnymi jedlami.  
Boh stvoril iba hornú časť človeka a tú spodnú časť vraj dotvoril diabol, čím len na seba prezrádzali, že ich sexualita a tie hlbšie ľudské oblasti, či ich duchovné názory na hlboké tajomstvá viery, sú ešte nevykúpené, a v stave polozúfalstva.  9 rokov bol medzi nimi ako horlivý poslucháč sv. Augustín.  Jedna z odnoží heretického manicheizmu považovala hmotný svet za taký ničotný, že za predpokladu, že hriešnik zostáva neustále duchovne orientovaný na Krista, dokonca ani nezáleží na tom, aký ťažký telesný hriech bol spáchaný.
apotaktyci – 3 st., odriekači majetku, mäsa, vína, manželstva, lebo všetko to je hrozným zlom sveta iba poškvrnené , pýšia sa apokryfmi a extrémnou chudobou, pokánie bagatelizovali, sestry vo viere si nechávali iba pre seba, asi inakveriacim nechceli dať “ ich nepravovernými smeťami zahádzať svoje studne“
arianizmus – zo 4 st., popieranie , že Ježiš má božskú prirodzenosť a bol a je 2.Božskou Osobou, hlásal, že je iba človek, ale nie aj Boh.
Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSv. Trojicu Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu farizejského židovstva 
pelagianizmus – z 5 st., je učenie, že ľudia majú schopnosť hľadať Boha v sebe a v sebe nezávisle od akéhokoľvek hnutia Boha alebo Ducha Svätého , a teda že spasenie sa uskutočňuje ich vlastným úsilím, v ezoterike je to hlavná priorita, nezdravé sebavedomie, neveril v dedičný hriech, krst je zbytočný, vraj
to naše prirodzené je už nadprirodzené, Adamov hriech nám dal vraj iba zlý príklad, odporúčal spoliehať sa iba na vlastné sily, opieral sa v prvom rade o silnú asketiku ľudskej vôle, akoby úplne podceňoval potrebu Božej milosti a spoluprácu s ňou v modlitbe, spásu nám prinesú iba vraj moje výkony, nepripúšťal žiadne zmeny v ustanovených cirkevných pravidlách / indietrizmus čiže spiatočníctvo/ a chcel počet dogiem  rigídne natrvalo zabetónovať  = skostnatenosť , dôsledná a fiktívna samospasiteľnosť, mentálna stuhnutosť 
semi/polo/pelagianizmus –  6 st, popiera druhú časť pôsobenia milosti, ktorú čiastočne aj uznáva v časti prvej, a spolieha sa viac na vlastné sily, až prehnane sa bojí zmien či novôt /modla bojazlivosti/, v snahe obrániť to tradičné až agresívne útočí na kolegov čo chcú niečo inovovať /modla žiarlivosti/, čo vedie k „narcistickému a autoritatívnemu elitarizmu, v ktorom druhých namiesto evanjelizovania analyzujú i klasifikujú a namiesto toho, aby im uľahčili prístup k milosti, míňajú energiu na ich kontrolovanie“ (Evangelii gaudium, 94), nedokážu pochopiť, že ku správnym zásadám treba pripustiť aj opodstatnené výnimky / modlárstvo žiarlivosti v SZ /
neopelagianizmus – tí najnevinnejší medzi bludármi, ale s nahrozivejšími dopadmi pre vieru, vraj nepotrebujú k láske a spáse okrem svojej úzkoprsej bubliny iné spoločenstvo ani žiadne iné cirkvičky, okrem nich sú všetci sektári,  adorácia polovičatosti, uctievanie nedokončenosti, očistcová topprodukcia polodémonov – poloanjelov, spirituálna krpatosť, zlenivené darebáctvo čo nemá záujem odísť zo stavu pubertálneho a z polokresťanského do stavu zrelšieho, ani sa desaťročia neráči  zbabelo odhodlať na povinné dohotovenie sa z detinského polovývoja, trápne dorichtovanie sa na nejakého škriatka , polonábožné záchvatíky, kinderkovské vojničky, umelé udržiavanie statusu Quo, betónovači a uzatvárači systému, vedomá spirituálna retardácia až degenerácia, antivývoj, točenie sa iba v zastaralých aj polobludných kruhoch, sebaklam popierajúci prirodzený vývoj, ak je už extrémny a vo vážnych veciach môžu sa z týchto milovníkov každej záchrannej brzdy stať až kriminálnici toho najťažšieho kalibru = páchatelia hriechov proti Duchu Svätému / vražedná závisť/
polovičatosť – dosť častý jav u navonok zdanlivo silno veriacich je extrémna patológia polovzdelanosti či polosvätosti,  ide o divné pseudospirituálne  autofatamorgizovanie, napr. verným dodržiavaním nejakej časti z kresťanstva sa silno tak nekriticky sebaklamom zatoxikujú, že už sú vraj kompletne verní nebu, a pritom totálne bez sebareflexie zrádzajú neraz tie najdôležitejšie veci, okato zachovávajú tie nie až tak podstatné, vonkajšie a meniteľné… Rozvádzajú sa s Láskou, so Lžou ešte nespávajú, ale narastá v nich s flirtovaním s polopravdami už neľudská zloba. Tvária sa ako unáhlene božskí a zároveň sú málo ľudskí. Títo horlivci a vraj tuhí katolíci sú v podstate netrpezliví fanatici s falošnou pokorou, ktorej nevedomé vyčíňanie v podvedomí ich utvrdzuje v horlivosti. Ich zdanlivá pravovernosť je už stuhnutosť. Ich kariérnym autizmom poznačená askéza stráca miernosť voči iným
novozákonní farizeji – majú silnú túžbu slúžiť v cirkvi na kariérnom tróniku, a keď sa tam vyšplhajú a stretnú sa s niekým duchovne kvalitnejším či intelektuálne zdatnejším, začne ich démon žiarlivosti, závisti či ješitnosti tak gniaviť, že iného začnú ponižovať , urážať či ho aj vyštvú , topia sa v úzkoprsosti alebo v malichernostiach, väčšie veci im unikajú, sú pevne zabarikádovaní vo svojej strážnej vežičke či opevnenom hradíku vraj pravovernosti / v realite malej individualistickej rigídnej bubline/, kontemplujú miesto večnej blaženosti svoje istôtky, pravdičky, strachy a neurózy, sú stále priťahovaní ku nejakej podobe spirituálneho spiatočníctva či retardácie, podporujú udávanie sa a nenávisť, vyžívajú sa z nejakého iba negativizovania, aj hrubého osočovania, unáhleného obviňovania, žiarlia na lepších okolo nich, špehujú iných z nevery a tú svoju neregistrujú,  žíznia po trestaní či exkomunikovaní tých, čo predbehli svoju dobu alebo trocha sú odvážnejší, raz upalujú kacírov, inokedy osočia lepší názor ako dezinformáciu, lepší charakter ako burinu a predbiehajú sa v jej vytrhávaní z cirkevnej záhrady, pod maskou veľkej a prestieranej zbožnosti šaškujú na tróne svojej funkcie či vyčíňajú neraz zo zúfalstva ako sadistickí klauni a navonok hrajú urodzených papalášov, pred vlkom zdúchnu,  pri trestnej činnosti naokolo verne čušia  a strieľajú do plienok , držia basu a pijú falošne kolegiálnu bandu , obklopujú sa pritákávačmi, vyžadujú otrockú poslušnosť , sú neraz v cirkvách prví, nemali však na to byť dozretým vzorom, nevyprosili si milosť odchádzajúcu  a končia ako poslední duchovní mrzáci kôli antiinteligentnej skrytej pýche roky živenej pobytom v sakrálne, škodoradostne grilujú roky obetného baránka na ktorého svojou neprávosťou zhadzujú ako svojvoľnomurársky majstri svoje viny, v dementného pánbožka aj trochu veria, ale v Posledný súd určite nie, aj keby to /krivo/ odprisahali
       macedoniazmus – zo 4 st., hlásaný pneumatomachmi
popieral Božstvo Ducha Svätého, aj že je to 3. Božská Osoba
apolinarizmus – zo 4 st., v Kristovi boli
vraj dve osoby, osoba prirodzená a osoba adoptovaná
donatizmus – zo 4 st., pravá cirkev nesmie strpieť vo
svojom lone hriešnikov, platnosť sviatostí je podmienená
mravnou čistotou svätosťou vysluhovateľa, vraj pravú cirkev
tvoria iba synovia mučeníkov, priemerní a zbabelci nie,
akoby Cirkev tvorili iba mravní jednotkári, teda mučeníci
nestorianizmus – z 5 st., Mária vraj podľa neho nie je
Bohorodička, porodila iba človeka
monofyzitizmus – 5 st., Kristus bol iba Boh, nie je aj pravý človek,
vraj nemohol mať také telo a dušu ako my všetci ľudia
eutychianizmus – 5 st. Kristova božská prirodzenosť vraj úplne pohltila jeho prirodzenosť ľudskú, spolupodstatný s Otcom, ale nie so svojim mužským človečenstvom
monoteletizmus – zo 6 st., vraj Ježiš mal iba jednu
božsko – ľudskú vôľu a len jednu z božsko – ľudskej činnosti
ikonoklasmus – z 8.st., tzv. paulicianizmus až agresívne presadzoval odstránenie všetkých náboženských obrazov z chrámov, vraj je to diabolský vynález, ktorý odvracia ľudí od kresťanstva k pohanstvu, tzv. obrazoborectvo, niektorí protestanti a moslimovia to prísne zachovávajú
trojjazyčný blud – z 9.st, tvrdili, že Boha možno ctiť v chrámovej liturgii iba troma jazykmi, latinsky, hebrejsky a grécky. Namyslená úzkoprsosť západného kresťanstva, na východe bola prax iná
bogomilstvo – z 10 st. satan bol vraj prvorodený a ježiš jeho mladší brat, to viditeľné je vraj od zlého, odmietali Starý zákon, jahwe je vraj satan, čo obalamutil aj Mojžiša, ľudské telo je vraj od satana                 / ich predchodcovia – paulikáni
filioque – z 11.st., vraj Duch Sv. vychádza iba z Otca
/ filioque znamená „Syna aj“ alebo „i Syna“/
katarizmus – z 12 st. tzv.“čistí“ žili v prísnej chudobe, boli proti majetku, mäsu, zbrani,  manželstvu,to osloodzuje z područia diabla,  ako  putovní kazatelia sa cvičili v najprísnejšej askéze, Satan bol pre nich bohom Starého zákona a stvoriteľom tohoto sveta, dobrý Boh je v duchovnom svete, Ježiš je jeden z anjelov, čo nás prišiel poučiť o skutočnom domove
ostro proti moci a bohatstvu Rímskej Cirkvi, nazývali ju satanova
synagóga, snívali o chudobnej cirkvi, pohŕdali svetom, Popierali
                  zmŕtvychvstanie. Považovali sa za už dokonalých, lebo viedli v niečom
aj prísnu askézu, niektorí končili život samovražednou hladovkou, endúrou. Zavrhli cirkevnú inštitúciu ale aj štátnu. Cisár je vraj satanov námestník. Odmietali napr. spoveď, lebo sviatosti sú vraj diablovo dielo /podobní  tiež albigénci, šľachtici, proti kráľovi/ 
petrobrusiáni – 12 st. nanucovali sa ženiť mníchom, rehoľniciam a kňazom, proti pápežovi a sviatostiam /podobne henriciáni, z fr./
panteizmus – z 13 st., vraj všetko čo existuje, je boh
amalriciáni – 13 st. v Paríži učili o trojitej inkarnácii, Boha Otca v Abrahámovi, Boha Syna v Ježišovi a Ducha Sv. v každom veriacom, boli proti pápežovi a sviatostiam, a žili si mravnú uvoľnenosť
inkvizítorstvo – zo 14 st., zneužitie súdnej moci, mučenie
nanucovanie priznania, podporovanie udavačstva, zastrašovanie,
pôvodne bola myslená pozitívne ako cenzúra a ochrana viery
ale prešla aj do hanebných extrémov, napr. upalovania za iný názor,
či väznenia a prenasledovania svätcov , otec inqviz. pápež Gregor IX. bulou Excommunicamus r.1231 povoľuje vinníka trestať aj upálením, poveril touto prácou dominikánov,  bula Inocenta IV.  Ad extrirpandum r. 1252 povoľovala pri vypočúvaní mučenie, čo pápež sv.Mikuláš I. r. 866 v liste Bulharom zakázal ako neprávosť
spiritualizmus – zo 14 st., uleteli v tom, že prehlasovali, že Ježiš a apoštoli boli vraj celkom nemajetní, čiže aj pravá cirkev má žiť asi skoro v absolútnej chudobe, a vraj toto je pravá charizma, sv. Františka, pápež Ján XXII. ich napomenul, niektorí neposlúchli a boli upálení,  sv. Tento smer posiela pápeža do jaskyne a do trabantu, a tak si z neho chce robiť vlastne asi nepriamo posmech, či?…
bratia a sestry slobodného ducha – zo 14 st. fraticelli, sen o dokonalom človeku, ktorý nemôže hrešiť, lebo splýva s božstvom, kto sa narodil z Boha už nemôže hrešiť, všetko je mu vraj dovolené, objatie má byť modlitba,mali  prísne stráženú erotickú vedu, nie iba posmrtný ale hlavne tento zduchovnelý život, telo a žiadostivosť  už nie sú nepriateľom,  ich stretnutia boli rajom, nepotrebujú vonkajšie sviatosti, lebo vraj iba láskou sa môžeme pozdvihnúť k Bohu, položením rúk obsiahli Ducha Sv., aj ženy vraj majú moc kľúčov, nikoho okrem Boha netreba poslúchať, modlitby budú účinnejšie, ak budeme celkom nahí, vraj ak je Boh prítomný v duši, tá sa týmto dostáva nad každý zákon, už nehreší,  a je už slobodná, a nemusí niesť zodpovednosť za svoje skutky dobré či zlé, keď príde dokonalé poznanie, skončí to, čo bolo iba čiastočné, išlo im o inkarnáciu Ducha Svätého a mystiku zbožštenia už tu
viklefizmus – 14.st. z angl,. predchodcovia reformácie, hlásali miesto transubstanciácie remanenciu/ Kristovu prítomnosť v chlebe a víne vnímal iba duchovnú a sviatostnú, podobnú ako duša v tele, a nie asi ako reálnu, hriešni preláti sú zbor satanov, kňazi vraj nemajú právo odpúšťať hriechy, pápež ak nenasleduje Krista je antikrist, odmietal božský pôvod pápežstva, iba Sv. písmo je neomylné, nie tradícia,         z cirkvi vraj nemožno niekoho vylúčiť, klérus sa nemá čo starať         o majetky, Viklef veril, že pápežova vláda nad každým národom je nebiblická tiež, že zlo do cirkvi prišlo s bohatstvom a mocou, zaplietol sa sám do politickej moci, bol proti pútiam, proti úcte ku relikviám, tvrdil, že pravé náboženstvo je o vzťahu jednotlivca             s Bohom a má byť bez klerikálneho manipulovania
husitizmus – z 15 st., mýlil sa napr. v tom, že hlásal o kňazovi žijúcom
v ťažkom hriechu, že vraj neplatne vysluhuje sviatosti, kráľ žijúci v hriechu vraj už nie je právoplatným kráľom,  a ďalšie extrémne názory ako defenestrácia kráľovských úradníkov na bodáky, hlavu Cirkvi uznával iba v Kristovi a popieral úlohu Petrovu, cirkev vraj nemá mať majetky,
neuznával cirkevnú poslušnosť, mnohé prišlo až po J. Husovi, a malo to aj trpké ovocie : praktizoval nesväté už aj výbojné  prepady kláštorov či vojny napr. na Slovenskom území, revolučná nepokora, vzbura aj voči  právoplatnej autorite, netrpezlivosť, Žižka tiež upaloval, napr. sektu adamitov, asi už psychiatrických pacientov, a bol napr. prísne za sv.prijímanie „pod obojí“ …
protestantizmus – zo 16.st, akčná neposlušnosť zákonitej autorite, pubertálne nahnevané netrpezlivé reformovanie liberalizácia kresťanstva, svojvoľné určovanie čo sa má veriť a čo nie, krátkozraká jednostrannosť / iba sv.Písmo
bez tradície, iba milosť bez našej snahy, iba viera bez skutkov/
Reformačný zápal bez pokory. Dôsledný subjektivizmus.“ Pápežom“ si je potom každý sám. Hovoril síce dôrazne o pevnej skale Božieho Slova, zároveň však položil na piesku rôznorodých osobných názorov pevné základy kresťanskej nejednoty a stvoril džungľu tisícok ďalších denominácií
anabaptizmus – zo 16 st. mnohoženstvo, všetci sú kňazmi, obrazoborectvo , spoločný majetok, ale na revolučného hulváta? „Všetky radosti, ktoré majú a užívajú bezbožní, môžeme mať aj my a tiež ich smieme slobodne užívať. Pretože my nimi velebíme Boha a bezbožní nimi uctievajú diabla.“
anglikanizmus – zo 16 st. utvoril tzv. high church tak, že miesto pápeža si za hlavu zvolil kráľa, ktorý za reformu považoval ultradrzosť, mnohé vraždy,
opakované hriešne sobáše, zastrašovanie poddaných, aj prenasledovanie
puritanizmus – zo 17 st. elitárstvo anglikánskych presbyteriánov, ktorí vonkajšou prehnanou „čistotou“ zakrývali asi prehnanú
vnútornú špinu. Považovali sa za vyvolený národ
janzenizmus – zo 17 st. malichernostiam prikladal veľkú vážnosť,
bol prehnane prísny a bojazlivý ohľadom prijímania sviatostí.
My vraj celkom nič nezmôžeme, však sa Boh o všetko postará…
Strašenie hriechom a peklom. Dotyk, bosk či nahota sú už ako zločiny? Pokrivené vnímanie reality / podľa kard.Ratzingera/  Nedôverčiivosť, až morbídnosť /podľa kard. Fernandéza/ Ako patrón bulváru rozdúchavali nafúknuté negatívne emócie, ktoré udúšali racionálne argumenty, kritické zmýšľanie či realistický nadhľad.
kariérizmus – navonok ušľachtilá túžba po svätosti a slúžení v cirkvi, ktorá je však iba maskou, pod ktorou sa skrývajú túžby neočisteného sebeckého  či namysleného ega, že sa pri tom vrajposväcovaní a cirkev-ní/i/čení aj nemilosrdne udáva, hrubo osočuje,  zabíja iným česť, kriví inému osud, šliape po ľudských právach, pohoršuje iných tieto „veľké“ veci novozákonným kariérnym farizejom nevadia, ale vyžívajú sa v predstieranej serióznosti, zaťatom nepokání ani za trestnú činnosť,  ignorovaní bratských napomenutí, v nafukovaní malicherností +  zastrašovaní iných, aby sa zbavovali ako bosoráčikovia svojich strachov. Straší im už psychiatricky vo „veži“ tým viac, čím viac sa potvrdzovali navzájom v „nepoškvrnenosti“ a nedotýkavosti svojho tela či neľudskej nábožnosti, čím viac sa tisnú do neba bez poctivo prežitej a dozretej človečiny. Majstri v zhadzovaní viny na iného , v dlhodobom kreatívnom osočovaní a v rozklade svojej osobnosti. Vedia sa pochabiť tak, že hrajú pred inými klauniádu, že adorujú pána, ale ten ich pánbožko je  nevyzretá , vykorenená, narcisticko patologická pseudosvätosť. Ich bohom svojvoľná sebaoslava, vlastná funkcia, škodoradostné zneužívanie moci, radikálne sebaklamanie a stvrdnutie srdca až na titán
deizmus – zo 17 st., domnieva sa, že Boh do diania sveta nijako nezasahuje, odmieta Zjavenie sa Boha
galikanizmus – zo 17 st., snaha utvoriť národnú cirkev,
požadoval mať rôzne osobitné práva, chcel zobrať moc pápežovi,
a dať ju kráľovi / podobný je cézaropapizmus napr. u Justiniána či Napoleona , alebo erastinianizmus  – zo 16 st. od Wiliema Tindalle, učil, že štát musí byť mocou nadradený aj nad cirkvou/
febronianizmus – z 18 st., navrhoval zobrať nadprávomoci pápežovi, a dať ich naspäť kolégiu biskupov, čo sa výnimočne stalo na Kostnickom sneme, aby sa vyriešilo trojpápežstvo, bolo to dekrétom zrušené Martinom V.  Hoci má pápežský stolec veľký symbolický význam – aj pre prípad nejakého koncilu – , vo výkone jurisdikcie, napríklad na území nejakej diecézy, nemá mať pápež vyššiu autoritu ako miestny biskup. Tak to videl vtedajší smer známy ako episkopalizmus.Národné monarchie sa nacionalizovali a uplatňovanie pápežskej autority na ich území sa začalo považovať za neadekvátne zasahovanie nielen do cirkevných, ale aj spoločenských a politických otázok. Na základe privilégií, ktoré sa súborne nazývajú patronátne právo, si španielska aj portugalská koruna mohli riešiť v kolóniách cirkevné záležitosti autonómne bez súhlasu Svätého stolca. . 
jozefinizmus – z 18 st. zrušil napr. kontemplatívne rehole
na svojom území, lebo „nič pre iných nerobili“.
Povrchným osvietenstvom panovník Jozef II, / ako pripitý kostolník/ začal veliť v kostolnej liturgii či cirkevnej samospráve, a rozhodoval v niečom, čomu iba povrchne rozumel
racionalizmus – z 18 st., jediný zdroj poznania je ľudský rozum, preto žiadne zjavenie či viera podľa neho neobstoja. Prehnaný humanizmus. Jednostranné absolutizovanie toho nie hlbšieho intelektu, rozumkárstvo, odpisujúce druhú podstatnú filozofickú kategóriu  : sv.vieru
liberalizmus – z 18 st., jeho extrém – prílišná až pochabá zamilovanosť k slobode ho uvádza do pokušenia svojvolnosti, tzv. sloboda jednotlivca je uctievaná ako modla, nevedome tak plodí vnútorné okovy novootroctva, čiže duchovne invalidizuje. Navonok ľudí akože oslobodzuje, a vnútri ich dáva produkovaním ťažkých hriechov priamo pod vládu démonov. Za maskou veľkých liberálov sú duchovne zmäkčilí rozmaznaní chlapci. Po dlhšom už rozdrapovaní   ich dá do pozoru až nejaký diktátor / doma napr. aj žena – sekera/ Presnejší názov je libertinizmus, ten adoruje svojvôľu. Nefanatický liberalizmus, ten ešte zdravo bojuje za slobodu v rozhodovaní, lebo fanatické nanucovanie kresťanských hodnôt je naisto arcikacírstvo
ultramontanizmus – z 19 st.zmätočná a pohanská kontaminácia kresťanstva v jeho vedení, infantilne pripisuje pápežovi funkcie, úlohy a kompetencie, ktoré mu v skutočnosti vôbec neprináležia, ktorými Pán Ježiš apoštola Petra ALE vôbec nepoveril, napr. aby sa ako poloboh vystavoval narcisticky v chráme na obdiv na boskávanie sv.papúč, aby sa pasoval do role hlavného sponzora Vatikánskych umelcov, hlavného architekta Ríma, svetského panovníka pápežských štátov, faraóna aj nadcisára, hlavného nadpolitického mierotvorcu či armádneho generála v križiackych výpravách voči neveriacim, aby rozhodoval o politikej stratégii v nejakom štáte alebo aby koordinoval migračnú krízu ako komisár OSN, odporúčal nejaké aj zdraviu škodiace mRNA vrajvakcíny ako díler BigPharmy, miešal sa a schvaloval vedecké objavy v astronómii, aby inicioval hókus-pókusy v civilnej právnej ochrane vo  zväzkoch pre homopáry, aby sa miešal ako hlavný nadrozhodca do futbalového spolku FIFA či aby sa stal klimatickým alarmistom zachraňujúcim matku prírodu, ktorá tu je iba dočasu, či aby mnoho drahocenného času venoval ako ochotník pri teatrálnych audienciách pre mocných tohoto sveta / rôzni cirkusanti, celebritné pávy, politické líšky , finanční hadi, vyšportovaní capi , čierne ovce či dúhoví krtkovia… / a nemal potom čas sa stretnúť ani z vlastnými podriadenými, ktorí sú napr. prenasledovaní diviakojudášmi vo vnútri matky cirkvi / čiže na obetných baránkov a trpiaceho Krista v nich! /
Úloha pápeža je nie povrchne a diletantsky, ale vážne ohlasovať evanjelium, nie dávať žoviálne rozhovory o prázdnom pekle či možno nezatratenom Judášovi, ale správne smerovať kresťanov aj iných na nebo , kooperovať a riadiť v oblasti spásy nesmrteľných duší, ohlasovať najmä evanjelium a nie najprv svoje osobné často kreatívne heterodoxné názory, definovať zdravú kresťanskú doktrínu, varovať pred bludmi a sociopatiami, nebagatelizovať osobné, podpásové či sociálne hriechy, udržiavať vysokú morálnu laťku ako ideál, chrániť v prvom rade kresťanov, prorocky karhať mocných keď ubližujú bezmocným, keď pohoršujú maličkých, šliapu po ľudských či božských právach.
Mal by dať všetkým pastierom ten správny príkla a povzbudiť o viere. nedostal právo iných odkláňať k nejakému modlárstvu, pohoršovať či ohlodávať piliere pokladu sv. viery.
Má pripraviť ľudstvo na duchovnú premenu sveta i našich tiel, ohlásiť koniec stále besnejšieho stavu v geopolitike na tejto skorumpovanej planéte, bedlivo učiť rozlišovať medzi dobrom a zlom, varovať pred zatratením aj pred poslednou hrôzovládou antikrista a najsuverénnejšie zo všetkých lídrov ohlasovať II. slávny príchod Ježiša Krista a spravodlivý i nemilosrdný Posledný súd!!!
Všetko ostatné sú nepodstatnosti a neraz polodementné úlety mimo, na ktoré míňali veľa svojho drahocenného času a energie nesvätí pápeži, aj iní vrajpastieri – nájomníci, čo niekde postrácali veľmi nebedlivo katolícku identitu.
Nikdy sa za svojej kariéry – sebaoslavy nepostavili priamo voči nejakému vlkovi, čiže nie sú dospelí vo svojej viere ani v osobnej individuácii. Pobehovali ako tínedžeri hore dole riešili to aj hento, jednotu mali nie s Kristom, iba tú príliš ľudskú s cisárom Konštantínom.., Drahocenný čas na hlbšiu modlitbu a hlavné svoje povinnosti odkladali prečo nabok?! Lebo miesto Božej slávy milujú svoju hanbu? Toto ale nie je o večnom živote, či to to je viac o pozemom očistci a participácia už na večnom trápení?..
Všetko ostatné sú nepodstatnosti a polodementné úlety mimo, na ktoré míňali veľa svojho drahocenného času a energie nesvätí pápeži, čo strácali veľmi nebedlivo katolícku identitu
tradicionalizmus – z 19 st., iný extrém racionalizmu,
vraj náš rozum nie je schopný rozoznať, čo je pravda.
Tá je vraj iba v Zjavení a tradíciách
ontologizmus – z 19 st. prehnane uctieva iba našu intuíciu
ako hlavný prameň nášho poznávania
pozitivizmus – z 19 st., preceňoval prírodovedu, popieral
Zjavenie, nepotreboval metafyziku, uznával iba empirické poznanie
/ iba pomocou vlastných osobných skúseností/
modernizmus – z 20 st., syntéza všetkých heréz, absencia sakrálnosti, /nič už nie je sväté?/, náboženstvo je v podstate o dobrom pocite, dogma sa prirodzene vytratí vyvojom, pokrok ľudstva ako modla, keď sa demokracia zvrhne na démonkraciu a keď prílišné pachtenie sa po novotách naruší úctu  ku tradičným a trvalým hodnotám, odbrzdená neofília, ignorovanie tradície, lebo tá je vraj iba a len ľudským dielom, chronické znižovanie morálnej laťky, uľahčovanie náročných pravidiel, spochybňovanie katolíckych dogiem , unáhlené a nerozvážne podliehanie iba novým trendom, skrytí „zakuklenci“ racionalizmu
napr. výklad Sv. písma bez autority matky Cirkvi, hederodoxia/ iný neideálny názor/  už odtrhnutá od ortodoxie,  zbožťovanie individuálnosti, vlastného názoru či osobného neprenosného zážitku
integralizmus – z 20 st., vyčítal katolíkom akékoľvek
prispôsobenie sa modernej kultúre, adoruje staromódnosť
starokatolicizmus – z 20 st., podľa neho pápež vraj nebol
nie je a ani nikdy nemôže byť neomylným vo veciach viery a etiky
/ani keď povie že 2 + 2 = 4? /
socializmus – z 20 st., vychádza z povrchného historického
materializmu, správna snaha o sociálne zrovnoprávnenie,
ale adoruje iba plné brucho, vonkajšiu politiku a sociálne problémy ako vraj tie najdôležitejšie, a akoby aj ako jediné, 
má viac smerov, extrém zažil napr. u Hitlera / chcel oslobodiť ľudí od
Desatora, od výčitiek svedomia, od bremena osobného rozhodovania/
komunizmus – z 20 st., omamujúce sľuby o raji už tu na zemi,
rozoštvávanie závisti u chudobnejších voči bohatším, systematická likvidácia inteligentnejších, hrubý materialistický primitivizmus, prepracovaný antiteizmus, záchvaty kolektivizmu, chvála z rozpadu osobnosti, pokus o nadnárodný, internacionálne rozdrapený mesianizmus, čo sa plazil a labu lízal červenej krutej šelme, strane v moskovskom centre
synkretizmus – patologické zmiešavanie všetkých spiritualít do falošnej jednoty. Čalamáda zo všetkých náboženstiev, blud dávajúci všetky spirituality na jednu úroveň, povyšuje choré na zdravé a pravdu mieša s klamstvami, premúdro ich berie všetky na začiatku akože trochu vážne, až nakoniec táto pálenka spôsobí, že nebudeme brať vážne nikoho a nič,
a po skonzumovaní tohto zázračného elixíru budete mať miesto
plnosti pravdy a istoty skôr „plné gate“…a v rozume chaos
prozelytizmus – veriaci z inej denominácie sa stávajú objektom presviedčania, namiesto toho, aby boli partnermi v dialógu spájajúcom nás na základe rovnakej ľudskej prirodzenosti a spoločného
hľadania pravdy o našej existencii. Nehľadanie toho správneho spoločenstva pre iného
        Manipulačné preťahovanie iných do toho môjho / hlavne iba podľa mňa/  správneho košiara, sebecká, násilná , trápna, strašiaca vrajponuka cesty do neba, tiež nanucovanie vonkajšou mocou všetkým, aby boli iba katolíci či moslimovia , a to, že budú z nich zrazu praví pokrytci im nevadí, farizejom ?
sedesvakantizmus – hnutie neuznávajúce pápežov, ktorých máme po II. Vatikánkom koncile, tvária sa a v mnohom sú aj pravoverní, ale odporúčajú za vzor aj svoju pýchu predivnú,  klamú seba aj iných, mysliac si, že katolícka doktrína sa už zastavila a nesmie sa ďalej vyvíjať , podobný blud bol luciferianizmus zo 4 st alebo sedemenefregizmus
sentimentalizmus – milosť Božia je v nás vraj iba vtedy,
keď ju cítime, ak ju necítime, tak nie
kvietizmus – (z latinského quies, kľud, pokoj, odpočinok):  je forma spirituality, ktorá uznáva úplnú pasivitu duše, blaženej vraj preto, že je už spojená s Bohom, a Bohom a v Bohu premenená. Toto učenie, zastávané v 17. storočí pani Guyonovou a Fénelonom, vedie najmä potlačeniu osobnej zodpovednosti odmietaním akejkoľvek individuálnej iniciatívy,   je to učenie hlásajúce pasívny nazeravý vzťah k životu a zrieknutie sa aktívnej činnosti, ľahostajnosť k dobru i zlu, zmierenie sa s každým utrpením, krivdou a pod, vraj toto je to pravé a bezpodmienečné podriadenie sa božej vôli, antihorlivosť, odporúčal pasivitu a anihiláciu
ega. Subjektívny pokoj a absenciu každej túžby akoby povýšil na božstvo. Nedať sa ničím rozrušiť. Uletená mystika.
Dobrovoľný kríž umrtvovania je vraj zbytočná záťaž, ktorej sa treba iba zbaviť alebo ho úctivo
infantilizmus – odmieta žiť v realite, neuvedomuje si nepríjemné fakty, bagatelizuje nebezpečné varovanie, pred hrozným svetom sa  pravidelne zdekuje do detských predstáv, uverí hocijakej manipulácii, zhadzuje potom vinu iba na toho, kto ho oklamal, pri dlhšom sledovaní tv správ a ignorovaní alternatívy vedome osprostieva a ani si už neuvedomuje, aký je trápny, divné správanie neprimerané svojmu veku, živené v mladosti sebeckou tvrdohlavosťou a v starobe stareckou prefíkanosťou
dolorizmus – falošné nesenie si svojho kríža, pánbožkárske bolestníctvo, ktoré v nás buduje už skrytú pýchu, masochistická potreba trpieť a tak sa chlácholiť, že som na tej správnej a úzkej ceste do neba, opakovanie trápností povchného pokáníčka, ale aj nerozlišovanie, či je to utrpenie aj prirodzené či umelo našimi hlúposťami spoluspôsobené, vyžívanie sa v umelých trápeniach, ktoré sa vôbec nemusia páčiť Bohu, a v druhej fáze osobnostného rozkladu je to až sadistické nanucovanie iným tejto umelo neprirodzenej pseudospirituality
voluntarizmus – pripisoval našej ľudskej vôli božskú silu
irenizmus – trápne unáhlené zmierovanie sa, zbabelé padanie
si do náručia s protivníkom, za každú cenu dosiahnutie
dohody, aj za cenu lacného výpredaja svojej identity,
naivné, až arogantné prehliadanie vzájomných rozdielov
tzv. „opičia láska“ v preudoekumenických kostolných šatách
monizmus – príroda je v ňom bohom, uznáva iba jediný
princíp, u tzv. monistov existuje paradoxný dualizmus, lebo
spirituálny m. zvelebuje ducha a materialistický m. hmotu
konformizmus – zbabelá a mentálne lenivá falošná
spokojnosť , nemať svoj vlastný názor a tváriť sa, že máme
názor ako ostatní a ťažiť z toho výhody či kariérny postup,
duševná prostitúcia alebo „umenie“ nemať svoju tvár
nacionalizmus – zbožňovanie svojho štátu,
a fatálne pomýlenie si pozemskej vlasti z nebeskou,
politického vodcu povyšoval na boha a spasiteľa
naturalizmus – uznáva jednostranne iba materiálnu
prírodu, žiadnu metafyziku či duchovné dimenzie bytia, príliš tolerantný vôči všetkému prírodnému, absencia napr. cudnosti
fanatizmus – prílišná netolerantnosť. To, čo sa mu pozdáva je od boha a čo nie, je od diabla. A poďme tú čiernobielosť  či farbosleposť, jednostrannosť či nedospelosť  nanucovať tvrdo aj iným, nanucuje sa väčšinou to, v čom má fanatik sám silné strachy či pochybnosti
sociologizmus – jednostrané chápanie evanjelia
iba vraj ako sociálneho programu
slobodomurárstvo  –  Thomas Jefferson, americký prezident v r. 1800, napísal, že Ježiš bol síce múdry ,ale mal hlúpych apoštolov, a tí napísali Jeho učenie do Nového zákona, kde sú múdrosti s hlúposťami poprepletané, a o tom čo je čo rozhoduje moje infantilné prešibané ego, ktorého zbožťovanie je zárukou mystifikujúceho zmyslu života, dôsledný synkretizmus sa vzťahuje na spojenie rôznych presvedčení, praktík alebo myšlienkových škôl do jednotného, uceleného systému, uctieva veľkého architekta, padlého anjela, extrémny humanizmus + okultizmus
moderný spiritualizmus – skutočné jestvovanie vraj môžu mať iba
duchovné bytosti, hmota a ľudia sú iba iluzórnym prejavom ducha
individualizmus – povyšovanie osobného názoru na dogmu,
svojho štýlu vnímania a prežívania na to správne náboženstvo,
silná viera v neomylnosť falošného ega,
tvrdohlavá a dôsledná vernosť sebe samému,
ktorá nepozná žiadnu neveru
investitúra –  uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom
triumfalizmus – unáhlene si namýšľal je Ježiš už kraľuje aj politickou mocou, mýli si, že cirkev putujúca je už cirkvou víťaznou, že byť kresťanom znamená iba nad pohanmi v bojoch či spoločensky víťaziť, manipulačne triumfovať aj nad slobodnou vôľou blížnych, ochraňovať štát od bludov uplalovaním kacírov,  napr. pridávať aj cez zbytočné vojny nové pozemky pre cirkevný pozemský štát, že je legálne nanucovať nejaký typ kresťanstva podľa pohanského zvyku koho je územie, taký tu bude aj typ viery, urážať iných kresťanov, že ich úprimné priznanie sa, že neveria v nejakú dogmu, že už týmto spáchali neodpustiteľný hriech, budiť naivný dojem, že čím väčšiu katedrálu postavíme, tým sme aj viac nábožnejší, prezdobovať kostoly a nestarať sa o chudobných, nanucovať sviatosti …  
pacifizmus – z mieru robí modlu, odmieta akúkoľvek vojnu,
aj obrannú, sociálna naivita, slepota ducha, podpora mafií,
nemužné a nie veru spravodlivé preháňanie to s „dobrotou“
autosotérizmus – zachránim sa ja sám, lebo „ja“ som vykupiteľ,
ráta aj s vierou, ale pred Boha dáva ego
agnosticizmus – tvrdí, že my ľudia nie sme schopní
s určitosťou niečo ako pravda či absolútno poznať.
V extrémnom vydaní prechádza do diktatúry relativizmu.
V miernej podobe je to asi túžba po nadhľade nad tým babylonom
rôznych názorových prúdov, filozofií a náboženstiev
skepticizmus – jedno má za isté, že nič nie je isté,
až patologicky pochybuje o všetkom, a o tom svojom asi nepochybuje…
relativizmus – v ničom nenachádza pevnú pôdu,
iba pláva na vode, a tam sa neraz topí v protichodnostiach,
vedie až k extrémnej zneistenosti a nedisciplinovanej skepse,
aby sa zbavil prudkých samoúzkostí, nanucuje
potom iným až diktátorsky falošné a primitívne istoty
proporcionalizmus alebo tiež konzekvencionalizmus – po II. vatikánskom koncile okrem iného šíril osvetu, že v skutočnosti neexistujú žiadne jednoznačné a univerzálne morálne normy, čo je presne dobré a čo už zlé, lebo tzv. vnútorne zlé činy sú individuálne a u jedného môžu byť ťažkohriešne u iného ľahko, že nesmieme ignorovať a tiež prihliadať na dobrý úmysel aj mnoho zložitých okolností, neraz v živote je často v poriadku vybrať si v našej konkrétnej situácii “menšie zlo”
tzv. epikia = situačná etika, empatický zmysel pre výnimky, chápanie osobne nezavineného iregulárneho stavu/ napr. niekto sa nechcel rozviesť a je preto v inom vzťahu/.  V extréme môže dávať zelenú ľahostajnosti voči katolíckemu ideálu. Pretože “výnimky” majú nepríjemný zvyk stať sa časom pravidlom, keď sú v našich poloetických špekuláciách povýšené na prvé miesto
okultizmus – študuje a popisuje tajné duchovné fenomény,
duchovná veda ale bez podstaty, bez Ducha Svätého,
ďalšie stupne mágie sú čarodejníctvo a bosoráctvo
fundamenalizmus – chápe a vysvetľuje bibliu doslova,
dáva zjednodušené odpovede na zložité otázky, straší iných presne takým stupňom strachu, aký má v sebe a navonok to zakrýva hriešne namyslenou vrajhorlivosťou za trvalé hodnoty,  sebaistotou,
nanucuje fanaticky iným svoje „zamrazené polotovary“, komplexy a neistoty, vôbec nerozlišuje podstatu od vecí druho a treťoradých
/napr. ľahký a ťažký hriech, pevnú dogmu od slobodného názoru/
alibizmus – zhodiť zodpovednosť a iba na iného,
majstrovstvo vo výhovorkách, útek pred zodpovednosťou, dlhodobá ponuka svojho zbabelého čušania aj pri očividných spoločenských kriminálnostiach, farizejská sociopatia na hlbšej úrovni, spohodlnené bahnenie sa kaprov v rybníku, ktoré ho nemajú v pláne vypustiť, aj keď je voda už neznesiteľne špinavá
fideizmus – vierou a modlitbou chce vyriešiť všetko,
aj napr. operáciu slepého čreva, a úplne hlúpo im dieťa umrie,
podceňuje rozumové poznanie a praktické správanie
laicizmus – zvrátená mentalita na Západe, klerikofóbia, kde je všetko
sprofanizované, odcirkevníčené, a postupne už nič nie je sväté,
aj hnutie , ktoré hlása úplnú zbytočnosť kléru
 konzervativizmus – keď si intelektuálne stabilizovaní ochrancovia tradičnch hodnôt zabudnú všimnúť na konzerve dátum expirácie, a tam sa už vytvorili toxické látky, ktoré pri konzumácii spôsobujú nielen zdravotné problémy, ale aj nežiadúce dementné sociopatie, a nemajú chuť ani odvahu riešiť túto smutnejúcu podvýživu, a miesto toho ako starí blázni či staré páky nanucujú všetkým už iba staré zákony,  plesne to starých fotrov, akoby ich jediná radosť zo života bola táto trápna forma škodoradosťi a sociálnej retardácie
progresivizmus – správanie sa rozmaznaných pubertiakov v dospelých telách, neprimerané ich veku, pudovo odbrzdené adorácie svojvôle, ktoré už aj vynucovaním, násilím či aj propagandistickými podvodmi do iných indoktrinujú toxické novoty a nežiadúce zmeny, o ktorých si namýšľajú, že je nevyhnutné ich v slobodnej spoločnosti prijať, má aj extrémne koncovky napr. v ideológii gender , kde sa až trápne nanucuje všetkým napr. mnoho deviantných pohlaví, svojská extrémna intímna rozdrapenosť, pohlavná nejasnosť, prideová hlučná oslava zvieracích pudov, či absolútne nehanbenie sa už za nič, teatrálne nafukovanie si zvieracieho ega, končí to až nenávisťou ku klasickej rodine a tradičným hodnotám, ktoré sú zosmiešňované ako ukrutná nuda, ktorú asi sami intenzívne zo všetkého normálneho sami chudáci prežívajú po absolvovaní aj extra smilných bosoráckych ponúk
unitarizmus – sfanatizované „židovčenie“, má obrovské problémy prijať, že Boh je v Troch Osobách, a drží sa zaťato až agresívne iba mohamedánskej verzie, že to musí byť iba osoba jedna 
dogmatizmus – intelektuálna obmedzenosť, bojazlivá úzkoprsosť, ktorá aj ochotne prijme nejakú dogmu viery, ale drží sa iba jej jediného a povrchného výkladu a nenávidí výklad iný a hlbší, v podstate je to strach pred hlbším poznaním pravdy
prozelitizmus – robenie nátlaku, aby kresťan zmenil denomináciu v ktorej sa momentálne nachádza, za tú, ktorú mu doporučuje evanjelizátor
indietrizmus – spiatočníctvo, duchovná zaostalosť, hnutie, ktoré sa bráni novým trendom a normálnemu vývoju, starohorlivosť, priatelia starých poriadkov, ktorí obranu kresťanskej viery stotožňujú s návratom o sto rokov vzad, strach pred akoukoľvek zmenou či novotou, rigidita, skostnatenosť, mentálna stuhnutosť, adorovanie iba „záchrannej brzdy a iba negativizovanie stúpania na plyn“ 
etatizmus – do kresťanstva sa infikoval od 4 st. Je to uprednostňovanie štátnej moci pred mocou Božou. Otrocké poslúchanie na slovo cisára, kráľa, komunistickú či nacistickú stranu či hlavného hygienika pri fakepandemy. Dôsledné čušanie pri neprávostiach vyčíňania pozemskej moci. Povrchofília v extrémnej a mimoriadne trápno – zbabelej podobe, politické pohoďáctvo
klerikalizmus – príliš namyslení kňazi a biskupi, ktorí úplne
ignorovali činnosť laikov, preráža v ich správaní opakované ješitné autoritárstvo, alebo ich neodborné miešanie sa do vzťahov iných, prírodovedy, politiky a občianskeho života, niektorí si namýšľajú, že im patrí cirkev, a nie Ježišovi, stotožňujú sa až trápne s funkciou na ktorú nedorástli, škodoradostne zneužívajú svoju moc, páchajú svojvôľu, ponižujú podriadených, prenasledujú spravodlivých, nerešpektujú ani kánony ani ľudské práva, sú ako nemí palácoví psi, tvária sa že problémy nevidia, čo iba čušia aj pri veľkých osobných krivdách či poškodeniach svojich veriacich, odmietajú sa dotýkať rán v kresťanoch/ čiže aj Kristových sv.rán/, alebo v ľudoch dobrej vôle, nechajú ich krvácať, a miesto toho sa hrajú na doktorov, sú ako na drogách s titulovými orgiami, iba mlčia aj pri antinárodnej totalite, bezpráví či prenasledovaní kresťanov, lebo chcú mať asi podiel na tej zlobe, s utajeného dôvodu, aby čo najdlhšie zostali vo funkcii, mali     z toho výhody a pohodlný život, majstri v sebaoslave, radi si hojdajú svoje egá, potľapkávajú sa navzájom po pleciach za vlastizrady aj neveru evanjeliovým ideálom, ako verní pudlíci mopslíkujú iba mocným a bohatým, vedia to maskovať bohaoslavou, hereckou poníženosťou či zbožnými rečičkami, po napomenutí nie sú schopní sebareflexie ani pokánia, sú už zaživa potrestaní najväčšími trestami – stratou vážnosti a šašovským syndrómom, a čím sú tieto hrozivé tresty skrytejšie a mäkšie , tým viac sa prihlúplo iba na všetko usmievajú, je to duchovne dlhodobo praktizovaný sodomizmus a autosadomasochizmus  končiaci premenou na nečistého ducha až démona
globalofília – zachraňovanie platéty v jej skorumpovanom stave, prehnané uctievanie modličky Pačamamy – čiže matky prírody, klamanie iným, že terajší stav zeme bude taký navždy. Vedomé a fatálne zamlčiavanie apokalyptických predpovedí o záverečnej vláde antikrista, o beštii z mora / finančná moc + BIGmafiou unesená štátna moc/ , o falošnom prorokovi čiže antipápež, čo mu bude robiť roztieskávača, o zradnom klére, ktoré ho čušaním podporujú a spolu vytvárajú šelmu zo zeme, čo sa tvári ako Baránok, ale hovorí ako drak, čiže ide o neviestku, /zneužitá duchovná moc/, nič nehovoria o znaku šelmy, nič o záverečnej skúške prenasledovania kresťanov, nič o premene zeme a II.Kristovom príchode.
Miesto toho ako nebiblickú spásu podporujú anonymnú moc neľudských globalistov v depopulačnej agende 2030, podpora zeleného komunizmu, spolupráca na najväčšej vyvlastňovacej superkrádeži v dejinách, spolupáchateľstvo na transhumanizme, digitálny koncentrák, holografické falošné zjavenia na oblohe, falošná invázia UFO s ukradnutými technológiami reverzného inžinierstva, globálna vláda , dlhodobo nachystaná od predkapelníkov antikrista a prachatých bosorákov s AI
ich obete sa pokúšajú až komediantsky spasiť si svoje telesné zdravie devastovaním si svojho tela a imunity hocjakými neoverenými boostrami aj so žabím slizom,  spolupracujú aj s waxiterorom, hlavne  na tých iných, čo sa nenechali ozbíjať amorálnymi strachopudnými hochštaplermi o výhradu vo svedomí, poslúchajú ako otroci podplatených vrajodborníkov, ktorí vyhodili z verejnej diskusie zrelších oborníkov, adorujú vonkajší strach a ignorujú vnútro, tvária sa, že oni sú tí zodpovední
Nekriticky hlcú mediálne manipulácie, zbabelo iba mlčia o zločinoch finančnej mafie, podporujú umelo rozoštvané vojenské konflikty, inváziou premnožených ekonomických migrantov,  bagatelizujú kriminálne riadenie počasia, súhlasia s nehoráznym zdražovaním, zadlžovaním štátov, plytvaním, znemravňovaní mládeže extrémami genderu, satanizáciou v kultúre, v otravovaní potravín, odnárodňovaním občanov, vyrábaním bezdomovcov, hyenistickými exekúciami, tolerovaním zločinnosti,  zákerným zneužívaním medicíny, manipuláciou volieb, korumpovaním inštitúcií…
miesto tradičných hodnôt sa homogénne agresívne všetko spupušuje, nezákonnosti sa nevyšetrovaním a netrestaním podporujú,  občania sa cielene osprostievajú, veriaci infantilizujú, a tých odvážnejší či uvedomelejší sa zosmiešňujú a zaháňajú do kúta, opozičné názory sa dehonestujú, kritické weby sa vypínajú, produkcia to miništrantov antikrista, ktorí spolupracujú na vytváraní umelého chaosu, a keď sa zjaví ten „inkarnovaný“ diabol, budú mu tlieskať standing ovation, lebo im ponúkne dopredu pripravené riešenia, aby ich zachránil a cez značku šelmy a zábavnú slobodu stiahol do pekla
polokresťanstvo polosatanizmus – zábavno nebezpečná forma „evanjelizácie“, alebo ten pravý návod, ako sa premeniť na nečistého ducha  
transfigurácia  – Jej dôsledkom je vylúčenie zo života Ježiša Krista všetkého božského a následkom defigurácie je naopak premena historického života Ježiša na už pokrivenú a nie ľudskú podobu
sekularizmus – štát a ľudia majú byť vraj bez vplyvu Cirkvi a viery,
je za ich prísne oddelenie, ignoruje náboženstvá,
adoruje ducha sveta a nezávislosť, praktický ateizmus 
– Jej dôsledkom je vylúčenie zo života Ježiša Krista všetko božské a dôsledkom defigurácie je naopak premena historického života Ježiša Krista pokrivenou vierou
ezoterika – duchovné hľadanie a aj nachádzanie mnohých súvislostí, ktoré iniciuje hlavne naše ego a nižšie polospirituálne túžby človeka, postupné odhaľovanie skrytých zákonitostí, ale bez Ducha Svätého, ako prekvapko je vyjdenie z labyrintu vonkajšieho sveta pomocou Ariadninej nite, ale nie východom do nebeského svetla, ale premeditovaný adept sa ocitne opäť za sexuálnym vchodom do ženského tela ?! posielanie takto aj inak znesvätených duší znovu sa zrodiť do tohoto besného sveta, toto je tá kľúčová rada od osvietených a prebudených a vraj s vyšším poznaním?!?
preťaženie mysle nepodstatnými informáciami a fatálne zanedbanie tých podstatných duchovných vecí, ktoré by hľadajúci veru neopomenul, keby prijal sv. krst a s ním anjela strážneho priamo z neba, nie takéto fakerady z náboženského secondhandu či očistcového polosvätého devachanu, miesto modlitby ponúka relaxačnú hudbu, miesto sv. boja proti zlozvykom volí prímerie, vážne veci neberie vážne, za najdôležitejšie považuje nie Boží príbeh a Jeho plán spásy, ale moje spirituálne objavy a naše bezbreho stolerované individuálne aj celkom protichodné etické či vieroučné názory
   
reinkarnácia  ktorá je ohlasovaná v ezoterike ako samozrejmosť je falošnou verziou večného života, Ježiš v Mt 25 kap. ju demaskoval a presnejšie pomenoval ako večné trápenie pre padlých anjelov, ide v podstate o trucovanie mnohých duší, ktoré si asi príliš zamilovali prírodné krásy na tejto chorej planétke a ako dunihlavom podpití si ju pletú s nebesami, kde sa im „ete nekce“? asi chcú takto bizarne potrestať Ocka a anjelov v Nebi, a neprišli ešte na to, že trestajú sami seba pochabou svetofíliou, o ktorej sebe aj iným podlo klamú, že to nebude mať koniec v Poslednom súde, jej súčasť tzv. karma sú vlastne tzv. Božie mlyny, čo melú pomaly, ale isto, zomelú nás všetkých a všetko, ale dajú sa zrýchliť modlitbou a pôstom, a u kresťanov má nad nimi moc Kristovej Sv. Krvi a Božej milosti, čo ezoterická bublina odmieta, vraj nás spasí naše vnútorné svetlo alebo „něco nad náma“, čo nikdy nie je 3x Svätou Osobou, ale vraj vesmírnou všetkoprenikajúcou a všetkoasiužtolerujúcou energiou
 chiliazmus – doslovné a spolitizované chápanie tisícročnej ríše, tiež milenarizmus, unáhlené inkorporovanie fikcie božieho kráľovstva na neobnovenú hriešnu zem, hlavne tými NAŠIMI SILAMI, ale bez reálnej parúzie II. Kristovho príchodu /pred r. 1000 napr. , alebo vyhlásenie Kristovej republiky  v 15.st. vo Florencii Savonarolom, v 16 st. v Munsteri anabaptistami, či tisícročná 3. ríša nacistov v 20 st. či v 21 st. hnutie sibírskeho vrajježiša /
khasarofilizmus –  moderná heréza z judaizmu,  ohlasuje ako spirituálnu prioritu vznik a uctievanie židovského štátu z r. 1948, robí si z toho ústrednú modlu, symbol geopolitickej nadvlády, zameriava sa do iba politicko-sionistických cieľov štátu Izrael , ktoré s pod ochranou správcov peňazí,  ADORUJE tiež IBA čiastočné poznania duchovných zásad a radikálneho odporu ku správnemu a povinnému kristovskému dohotoveniu sa , antiduchovne bagatelizuje aj neetické postupy ateistickej a  mnohom nespravodlivej vládnej politiky voči pôvodným obyvateľom Palestínčanom, ktorým nespravodllivo dodnes nedopraje štátnu samostatnosť a normálny život, hoci ich OSN ku tomu v počiatkoch zaviazala do 5 r. + dohodou v Oslo, a preto sú tam z toho nekonečné vojenské konflikty , podlieha sebaklamom, že pozemky pre novožidovských osadníkov je legálne aj násilím rozširovať podľa biblickeho vykolíkovania spred 3 tisíc rokov, ako oslepení hadím jedom títo aj silno biblickí vrajevanjelizátori neregistrujú žiadne ani antikristovské  neprávosti zneužívanej moci, ignorujú zrušenie Starozákonných predpisov príchodom Mesiáša, nerozumne si nevšímajú ortodoxných židov, ktorí nesúhlasia  s agresívnou politikou takejto podoby politickej vlády v Izraeli a ktorí sú na strane utláčaných Palestínčanov, pokúšajú sa nabulikať kresťanom pri evanjelizovaní a špeciálne pri vychvacovaní pravej cirkvi do nebies, že viera obrátených Židov v závere dejín je vraj podstatná pre záchranu kresťanstva, klamú, že žiadna duchovná Izrael neexistuje, príliš sa venujú svojskými zamilovaniami obnoveniu tretieho Jeruzalemského chrámu a židovským legendám,  na slušne vyslovené racionálne kritické argumenty že sa aj mýlia reagujú extrémne emocionálne až alergicky a iba odmietavo / čiže farizejsky, hlúpo a pyšne/, od vypínania komentárov, cez ignorovanie až po obviňovanie z antisemitizmu či likvidáciu nositeľov opozičných názorov = dôkaz, že majú silno ilúziami  či neľudskosťou poškodený svoj duchovný stav 
nihilizmus – zbožňovanie ničoty. Antizmysel našiel
v v kreténskej axióme, vraj „život nemá žiaden zmysel“
Radikálne prežívanie tejto zvrhlosti pokračuje potom
nanucovaním tohoto bordelu iným, a v tomto prežíva aké také
sadisticko masochistické „potešenie“.
Satanizmus na vyššej úrovni než je tá primitívna, kriminálna.
Je to už luciferiáza, čiže satanizácia všetkých ostatných
Nemá výčitky svedomia ani pri terorizme. Ale má
otupenú cynickú pseudorozkoš z demolovania hodnôt, inštitúcií,
cirkví a cností. Popieranie akejkoľvek autority. Antifilozofické
mafiánstvo v praxi. Bosorácka metla v akčnom závere.
Anarchia, rozklad a chaos ako originálne „ciele“ a “ideály“
Degeneráti ducha ,čo sa premenili na antikultúrne beštie,
na konci svojho zvráteného vývoja.
Ak pomenuje lekár chorobu a trafí sa do
správnej diagnózy, tak má polovicu liečby za sebou.
Aj duchovných veciach sa dá ochorieť či uletieť.
V histórii Katolíckej Cirkvi sa za 2O st. udialo toho veľa.
Dá sa z toho mnohému priučiť. Aj tu bol vývoj v myslení.
Viera tu bola, Písmo Sv. tiež, ale nebolo vždy jasné
a postupne sa prichádzalo na to, kde je pravda, a čo je už blud,
čo je kresťanstvo a čo už nie je.
Bludy paradoxne prispeli ku tomu, že intelektuálne vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa na konciloch
kodifikovali katolícke dogmy, skalopevné pravidlá,
ktoré dávajú kresťanstvu orthodoxiu /pravovernosť/
teda aj našej viere akoby „pravidlá spisovného jazyka“.
Aby sa dala jasne rozlíšiť pravda od bludu,
duchovné zdravie od duchovnej choroby,
Svätú cirkev od nesvätých cirkví, kresťanstvo od sekty.
Kto spisovný jazyk kresťanstva nezachováva,
ten hovorí iba svojským nárečím,
ktoré je tým viac poznačené stratou vážnosti, teda srandou,
čím viac je pravým kresťanským článkom viery vzdialené.
Tým viac robí okolo seba viac kriku, čím sa viac mýli a
je vzdialené kresťanským a ľudským cnostiam.
A samozrejme aj pravému Bohu.
Existencia duchovných deviácií má ale
ten dôležitý zmysel v dejinách spirituality,
intelektuálneho dozrievania a vyjasňovania ,
že ich odhalením a pomenovaním sa napomáha
kresťanovi katolíkovi presne zorientovať, kde je tzv.
víťazné poznanie, aby sa neocitol v neortodoxnej oblasti,
ktorá už ku zdravému rozumu a identite viery nepatrí.
Skale, Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežom sme všetci
kresťania dlžní vďaku, lebo definovali správne dogmy,
dali tak pevnú konštrukciu kresťanskému chrámu ,
Kresťanská teológia dostala potrebné zdravé hranice.
Omylom a bludom by sme mali byť vďačný za to,
že definovali to, čo sa v Cirkvi vyskytlo,
ale kresťanstvom nebolo,
a pomohlo sa tak definovať, čo je už choroba ducha.
 
hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch…
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný
za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iní je presvedčený, že pápeža ovládajú
slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu
umelé oplodnenie či rozvody skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú iných od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné,
ale ktovieprečo klamú, lebo skryto pre jej ciele pracujú
hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco. Vedome napr.ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, toto trénujú, ovládajú, oživujú a veru majstrovsky aj vedia
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok,      ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti…
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť.. Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených…
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri
Dejinné útoky na kresťanskú civilizáciu.
1517 – protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie
1789 – racionalizmus: Boh áno, Kristus nie
1917 – ateizmus: Boh je vraj mŕtvy
(dokonca akoby vôbec nikdy ani neexistoval)
Pius XII. v r.1945 v príhovore k predstaviteľom Katolíckej akcie:
1517 – náboženský útok /revolučný protestantizmus/
1789 – politický útok / francúzka revolúcia/
1917 – ekonomický útok / boľševická revolúcia/
Lev XIII.
1968 – érou beatlemánie začína sa na Západe
tzv. antikultúrna revolúcia adorujúca nie „bio“, ale „nekro“
Vraj neexistuje už žiadna pevne zistiteľná pravda
Nastupuje diktatúra relativizmu
a apokalyptický ošiaľ, tzv.opíjanie sa „slobodou“
Na filozofickú „vodu“ a morálny „piesok“
sa posúva už v spoločnosti skoro všetko
Rozklad zdravej rodiny, glorifikácia deviácií,
poctivá žena s čestný muž začína byť na posmech…
Krádeže detí a kradnutie destva, ich prznenie
ako posledná fáza zvrhlosti a odpadu od Božích pravidiel
v tzv.apokalyptickej dobe
/posledná fáza boja dobra a zla pred II.príchodom Kristovým/
Pápež v tomto liste opisuje úlohu prefekta Dikastéria pre náuku viery a vyjadruje sa, že cirkev „oceňuje a podporuje charizmu teológov a ich úsilie v oblasti teologického výskumu“ (Evangelii gaudium, 133), pokiaľ sa „neuspokoja s teológiou od zeleného stola“ (tamže) s „chladnou a tvrdou logikou, ktorá sa snaží všetko kontrolovať“ (Gaudete et exsultate, 39).
Na otázku, čo znamená dnes „strážiť“ vieru, argentínsky teológ odpovedá slovami o tom, že podľa pápeža Františka je výraz „strážiť“ bohatý na významy.
„Určite nevylučuje bdelosť, ale vyjadruje, že učenie viery sa uchováva predovšetkým tým, že rastieme v jej chápaní. Dokonca aj situácia, keď je potrebné riešiť prípadnú herézu, by mala viesť k novému teologickému rozvoju, ktorý dozrieva v chápaní náuky, a to je najlepší spôsob, ako strážiť vieru,“ skonštatoval Víctor Fernández.
Povedal tiež, že počas vedenia diecézy sa nechal viesť cirkevnými právnikmi a aj sám sa vzdelával, „ale s obrovským utrpením zo strachu, aby som nebol nespravodlivý voči jedným alebo druhým“.
„Kardinál Ladaria (bývalý prefekt, pozn.) mi raz povedal, že by si želal, aby sa našiel nejaký heretik, ktorý by nás prinútil prehĺbiť našu vieru,“ dodal Fernández.

„A keďže medzi „pašované destiláty“ koncilu patrí aj zásada, že v rámci katolicizmu už nemožno odsúdiť žiaden omyl, ak sa nechce prehrešiť proti prvoradej povinnosti porozumenia a dialógu, je dnes pre teológov a pastierov ťažké mať odvahu rázne a vytrvalo odsudzovať jedy, ktoré postupne omamujú nevinný Boží ľud.“ kardinál Giacomo Biffi

suma cností

suma cností

 

 

Čo je duchovné striebro a zlato?

  

1222

ľudských a kresťanských čností

 

v trinástich európskych jazykoch

 

Tých hlavných je v tomto diele 22.

 

Zoznam tých ostatných zďaleka nie je úplný. 

 

Kto počas života nadobúda tieto 

 

duchovné kvality,

 

pracuje pre úmysly

Božieho Kráľovstva. 

 

Pracuje na svojom správnom

dohotovovaní sa,

 

na tzv. svojej spáse, spomínanej

v Biblii.

 

V centre všetkého je sám Boh. Bez Ducha Svätého sa aj cnosti môžu zmeniť na nepodarky.
Tento systém nemôže nemať i trinástu komnatu. Tú tvoria sväté necnosti. Veru: „sväté neresti“.
Napr. sv.hnev( Ježiš sa rozhneval na farizejov v chráme). sv.nemilosrdnosť (učiteľ dá napr. lajdákovi pätorku). Či sv. drzosť (sv.Hieronym: „Učte sa odo mňa sv.arogantnosti“) Či sv. sebectvo. Musíme sa starať i o seba, inak bolo zle! Zaradil som ich na symbolicky

 

posledné, sté miesto.

 

Ak človek rozmýšľa, sám príde na to, akú tiež veľkú dôležitosť majú už tu v našom živote.
Či je správne počúvať vo všetkom fanatického a lživého diktátora? Či nie sme povinní použiť voči nemu alebo
voči jeho zlým zákonom tzv. svätú neposlušnosť? Ako by dopadla cnosť tolerantnosti, ktorá by tolerovala
nakoniec všetko, napr. krádeže či potraty. Je to svätá netolerantnosť, ktorá jej príde nakoniec na pomoc.
A dá tú správnu radu. Prinesie rozumné a potrebné vyváženie.
I dokonalosť, čiže aj dokončenosť. Tá nie obyčajnou cnosťou, ale slávnou bránou v cieli blaženosti, po veľkej snahe o zrealizovaní tých kvalít ducha, pre ktoré sme boli vlastne stvorení.

 

Aj démoni sa zdokonaľujú, ale v nerestiach a v zúfalstve. Aký je vlastne počet sumy cností ?
Veľmi veľký. Asi nekonečný. Jedna z nich je napr. znalosť literatúry. Jej podcnosti sú
znalosti každej jednej knihy. Ktorých sú na milióny. Mnoho je i hudobných nástrojov, počtov jedál, učebných
predmetov, ľudstvu prospešných povolaní, športov, talentov, užitočných snáh a záujmov či počtu cudzích jazykov. Sú ich stovky, a ovládať každú z nich možno nazvať dobrou ľudskou vlastnosťou. Menšou či väčšou čnosťou.

 

Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje cnosť „ako trvalú dispozíciu ku konaniu dobra“

 

„Boh dovoľuje, aby sme boli pokúšaní, a iba preto, aby sme mohli získať cnosti, a podať o nich dôkazy“.
To nám odkazuje Pán cez učiteľku cirkvi sv. Katarínu Sienskú./Dialógy, 43 kap./
A dodáva: „Každá cnosť vyžaduje vytrvalosť./kap.49/ Čo je veľmi zaujímavé, a nezabudnime na to,
že sa nemusíme snažiť mať všetky cnosti.
Na čo by bolo napr. celibátnemu kňazovi rozvíjať cnosť manželskej vernosti? Alebo inému sa učiť japončinu,
ak by ju ten človek v živote vôbec viac už nepotreboval?
Treba sa zamerať v živote na tie kvality, ktoré vo svojej službe Bohu a ľuďom potrebujeme predovšetkým.
Ktoré sa zídu konieckoncov i nám samým.
Uletenosť z reality by bola, ak by sme hustili do ľudí pomaturitné témy, keď ešte nezvládajú malú násobilku zo základnej etickej školy. Ak by sme vymetali rôzne odborné konferencie a nemal by kto ošetriť rany trpiaceho pacienta. Na toto si musíme dať veru pozor. Niekedy venovanie sa menším veciam je oveľa dôležitejšie ako veľké veci a tituly. Kedy ktorú cnosť a ako použiť

 

je umenie umenia.

 

Tzv. práca na sebe je pravdivé zdiagnostikovanie nášho reálneho stavu, zmenšovanie našich tieňov a hriechov.
Presvetľovanie milosťou toho, čo sa nepáči Otcovi v nebi.

 

Spirituálna premena „olova na zlato“.

 

To je naozaj tá pravá „alchýmia“. Ak v nás čnosti rastú a neresti sa umenšujú, žijeme naisto správne.Ak v nás rastie nechcená neresť, skúmajme, či sa jej nezbavujeme napr. povrchnými priznaniami a vyznaniami bez duchovného boja.

 

Alebo proti nej bojujeme iba vlastnými silami

 

a iba svojou ľudskou vôľou.

 

To je asi naša najčastejšia chyba, že zabúdame odovzdať naše slabosti predovšetkým Kristovi, aby on bojoval za nás.
On je Boží Syn, a očistí nás a premení oveľa lepšie, než by to urobil i ten najlepší z nás.
Toto nech je vznešeným a permanentným Cieľom nášho života.

 

Toto je to duchovné zdravie,

 

ktoré si vážme veru viac ako to telesné.

 

Neraz sa totiž stane, že zdravie tela odíde preto, aby sme prišli k zdraviu nesmrteľného ducha.
Alebo duše, toho fenoménu medzi božským a ľudským. Len Svätý Duch vie, čo je pre nás ozaj treba.
Preto sa s dôverou denne modlime : Buď Vôľa Tvoja. Len On vie, čo je nám potrebné prežiť a pretrpieť, aby sme boli v skutočnom svete, v oslávenom tele, naozaj pekní.
Mať v sebe čnosti a Božiu milosť znamená mať v sebe pravé poklady pravú krásu a napojenie na ten pravý majestát.

 

 

12 cností kardinálnych[/caption]

 

 

 

VIERA /Fides/ 

 

NÁDEJ /Spes/ 

 

LÁSKA /Caritas/

 

 

 

DOBRO /Bonum/ 

 

PRAVDA /Veritas/

  

KRÁSA /Pulchritudo/

 

 

   Ako hlavné, čiže kardinálne

tu sú:

 

 

1. Nezištnosť/ Diligentia, non avaritia /

 

2. Presnosť/ Exactus, accuratio, subtilitas /

 

3. Miernosť/ Temperantia /

 

4. Milosrdenstvo / Misericordia /

 

5. Vernosť/ Fidelitas /

 

6. Spravodlivosť/ Iustitia /

 

7. Pokora / Humilitas /

 

8. Múdrosť/ Sapientia /

 

9. Umenie / Ars /

 

10. Sebaúcta / Honor sui /

 

11. Rozvaha / Prudentia /

 

12. Svätosť/ Sanctitas /

 

 

 

                                                                          suma cností 1222 /copyright, original/

 

 

ROZVAHA

 

PRUDENTIA 

Рассудительность
Благоразумие

 

 

1.Opatrnosť
Осторожность
2.Prezieravosť
Предусмотрительность
3.Bedlivosť
Бдительность
4. Ostražitosť
Надежность, чулость
5. Chytrosť
Ум ,хитрость
6. Bedlivé vnímanie okolia
Тщательность
7. Pohotový postreh
Находчивость
8. Vyzretá pomalosť mudrca
Cозретая медлительность мудреца
9. Jasnočuch , Jasnocit
Ясность в ощущениях
10. Nedráždiť hada bosou nohou
Hе дразнить змея босой ногой
11. Predvídať výsledky a následky
Предусмотреть результаты и последствия

 

 

 UMENIE

 

ARS

                                 

                  UMĚNÍ                                 

1. Umenie viesť duše /pásť ovce/ Nezavádět lidi někde  „do mlhy“
2.Invencia/duchaplný nápad/
Nelenošit při přemýšlení
3. Originálnosť
Charizma bez umělin
4.Nekonvenčnosť
„Nepřítel“ starých pořádků
5.Elegantnosť, upravenosť
Vnitřní krásu projevit navenek
4.Zmysel pre estetiku
Rozlišovat kýč a umělecké dílo
7. Avantgarda, priekopník
Zdravodrzý průkopník
8. Dar fantázie/ imaginatívnosť/
Nevyhořená představivost
9. Šikovnosť, húţevnatosť
Snaha o ty správné ambice
10.Umenie komunikovať
Zdravě vlezlý kontaktér
11.Nie iba jedna farba, ale harmónia farieb
Nenadrapovat se s rozlazenou ladičkou
12.Angaţovanosť v kultúre
Netleskat smrti, ale životu
13.Umenie spievať
Trilkováním se předvádět
14.Umenie písať/ aj krasopisne/
Nepsat zaplacené bláboly
15.Umenie maľovať
Zanechat na plátně poselství
16.Hudobný skladateľ
Nešidit lidi s notama
17.Dirigent
Vedoucí u orchestru
18.Básnik
Většinou neškodný romantický snílek
19.Kúzelník
Verějnoprospěšný podvodník
20.Umelecký interpret
Rěholník v šoubiznisu
21.Herecké nadanie
Opravdovost v komediantství
22.Práca ako zábava
Pravý luxus zvaný věčné dítě
23.Umelecký fotografista
Zastavit čas a fotit s láskou
24.Záhradnícke umenie
Cíleně se ušpinit kvůli kráse
25.Rečnícke umenie
Pravý programátor posluchačů
26.Staviteľské umenie
Divotvůrce v architekturě
27.Umenie iných zaujať
Věnovat se něčemu pořádně
28. Reţisérske umenie
Ředitel ve filmovém cirkusu
29.V obmedzení byť majstrom
Být dobrý i když nejede karta
30. Nezávidieť, ale obdivovať
Dopřát od srdce lidem
31. Diplomatické umenie
Rěknout příjemně i nepříjemné
32. Mať dobrý vkus
Umění dát ten správný tón
33. Zdravá súťaţivosť/vedieť sa hrať/
Žádné gamblerské otroctví
34. Trénerské schopnosti
Menežovat talenty
35. Vykladať sny
Učit se od Jozefa Egyptského
36. Blaţivá a plodná samota
Neproklatá společnost se sebou
37. Netisnúť sa na miesto iného
Vědet skládat své osudové putzle
38. Umenie byť ako ţolík
Mistr joker napr.jako domácí kutil
39. Zručný remeselník
Pilný pracant poctivec
40. Ţiť bez dlhov
Utopie v kapitalismu
41. Karikaturista
Mistr našich tajných grimas
42. Módny návrhár
Populární převlékač kabátů
43. Umenie preprogramovať
Tvořit něco nové ze starého
44.Umenie sa polepšiť
Necouvat s charakterem
45. Noblesné nadávanie
Když nadávat, tak ať to má úroveň
46.Poloblázna zábavne odstaviť
Tvořivej dispečing na imbecila
47. Skonsolidovať situáciu
V panice zůstat klidný a přenést to i na jiné
48..Umelecký kritik
Zahrát se v umění na odborníka
49. Počítačový grafik
Laptopová magie
50. Divadelné umenie
Podvádět lidi tak, aby jim to prospělo
51. Vymyslieť poučný príbeh
Konstruktivní domýšlivost
52. Natočiť dobrý film
Mít kinematografický nápad
a sehnat naň peníze
53.Nadšené tvorivé hľadanie
Lidstvu prospěšná neuróza
54. Vytvárať šľachetné emócie
Vyhýbat se citovým trapnostem
55. Byť v niečom majstrom
Povinost normálního muže
56. Správna a vyváţená štylizácia
Projev bez falší
57. Pedagogické umenie
Průvodce školním labyrintem
58. Zachytiť tú správnu ideu
Najít ten správný klíč od dveří
59. Nedať si ukradnúť dobrú náladu
Stále aktuálnější mentální sebeobrana
60. Chrániť cez umenie človeka
Nenápadně čistit lidem zrak
61.Vychovávateľská trpezlivosť
Až tady začnete chápat nekonečno
62. Vladárske umenie
Neopít se mocí a nejdřív ovládat sebe
63. Folklórne umenie
Hopsání a ujůchání v krojích
64.Mať cit pre dobrú hudbu
Mít hudební sluch a v žilách vitamín H
65. Osloviť diváka či poslucháča
Podělit se s čím jsem se natrápil
66. Brať a dávať v rovnováhe
Netloustnout a nehubnout příliš
67. Umenie sa neopakovať
Nezatěžovat papouškováním
68 Radosť z umeleckej tvorby
Tvořit něco spontánně
69. Umenie improvizovať
Tvořivě se umět vynajít
70. Skočiť do reči tárajovi
      Netlachat s kecálkem nad                   pivní pěnou              71. Plávať proti prúdu
     Jít někdy i proti všem               72. Cnosť podnikania                   Nekradnout legálně             73. Zorganizovať akciu            Dejte mi lidi, já to udělám    74. Nestratiť rozprávkovú dimenziu života        Nepodceňovat pohádky v dospělosti     

75.Pozorovacie nadanie
Inteligentní čumilství
76. Podchytiť mladé talenty
Vidět si i dál od svého nosu
77.Umenie správne premýšľať
Absence vychcanosti aneb nevinost
78. Nezakopávať svoje talenty
Neasistovat si při sebevraždě
79.Dokázať nacvičiť program
Dát si na vystoupení záležet
80. Efekt zneznámenia
Známé věci podat uplně nově
81. Neplytvať energiou
Zhasnout napr.zbytečné světlo
82.Vymyslieť zlepšovací návrh
Ulehčit lidem život
83. Prírodovedec
Ten, co má za milenku Přírodu
84.Byť spokojný bez zbytočností
Ten je králem, kdo spokojený je s málem
85. Umenie milovať
       Mít skutečně rád, a ne jen tak nějak  

86. Umenie variť
         Kuchyňská alchymie        87. Mať citlivé intuitívne                        „antény“                 Spirituálně emocionální inteligence    

88. Byť dobrý ako partner/ ka/
Mezilidské vztahy s noblesou
89. Kvalitná práca v médiách
Neohlupovat lidi v médiích
90. Umelecký porotca
Shovívavý inkvizitor
91. Tanečné umenie
Kultivované pohyby bez křečí
92. Zanechať hlboký dojem
Neodfláknout to na jěvišti
93. Imitátorské nadanie
Dokonalé přetvařování,
se kterého se netřeba spovídat
94. Sochárstvo a rezbárstvo
Vidět sochu /v dřevě, kameni/ a udělat ji
95. Humorista, zabávač
Továrna na legraci
96. Vyžiť s malým platom
I s malým kašpárkem hrát velké divadlo
97. Neozbíjať sa o svoju identitu
Nešaškovat jako trapnej histrion
98. Umenie zabúdať /hriechy, krivdy/
Důležitý a asi i svätý alzhaimr
99. Žiť s nepríjemným človekom
Vydržet to i s ňoumou v domě
100.Umenie správne žiť a nestratiť sa
Nespackat si to teda hloupě
v tomdle dočasném podnájmu

 

SEBAÚCTA

 

HONOR SUI

 

ZELFRESPECT 

1.Zodpovednosť za seba
Verantwoordelijk zijn voor zichzelf
2.Dôstojnosť
Waardigheid
3.Sebadôvera
Zelfvertrouwen
4.Zdravé sebavedomie
Gezond zelfbewustzijn
5.Mať čisté svedomie
Een zuiver geweten hebben
6.Starostlivosť o zdravie
Zorgen voor de gezondheid
7.Odvaha byť sám sebou
Moed om jezelf te zijn
8.Mať na veci vlastný názor
Een eigen mening hebben
9. Mať pevnú vôľu
Een sterke wilskracht hebben
10.Vlastenectvo
Vaderlandsliefde
11.Mať svoj štýl
        Een eigen stijl hebben      12.Starostlivosť o hygienu tela
Zorg voor lichaamshygiëne
13.Vedieť sa osprchovať vo vnútri
Ook het innerlijk kunnen wassen
14.Nenechať sa mlátiť po hlave
Zich niet laten doen
15.Mať od seba odstup
Afstand nemen van jezelf
16. Vedieť sa brániť
Zich kunnen verdedigen
17.Dbať na svoju dobrú povesť
Op je goede naam opletten
18.Mať originálnu zbierku
Een buitengewone verzameling hebben
19.Nebyť príživníkom
Geen klaploper zijn
20. Umenie sebaobrany
De kunst van zelfverdediging
21.Vedieť aj prehrávať
Ook tegen verlies kunnen
22.Nehovieť si v nejakých švindľoch
Niet in leugens leven
23.Neunáhliť sa s uzávermi
Geen voorbarige conclusies trekken
24.Zaujímať sa o svoje práva
Geïnteresseerd zijn in je eigen rechten
25.Plniť si vzorne svoje povinnosti
Je plichten voorbeeldig vervullen
26.Umenie sporiť
       De kunst van sparen     27.Vedieť povedať nie
Nee kunnen zeggen
28.Nenaletieť na hlúposti
Laat je niet beetnemen
29.Nebáť sa vysloviť svoj názor
Durf je eigen mening te zeggen
30. Stáť si za svojim slovom
Bij zijn woord blijven
31.Vybudovať si rodinu
Gezin opbouwen
32.Nedať sa vysať z energie
Je energie niet laten uitzuigen
33.Nerobiť zbytočné chyby
Geen onnodige fouten maken
34.Zbaviť sa faraóna, falošného ja
Zich van het valse ik bevrijden
35.Neokrádať sa o to, čo mi patrí
Zich niet zelf bestelen
36.Aristokratické spôsoby
Aristocratische manieren
37.Nečvachtať sa kaluži negativity
Niet door de zee van negativiteit zwemmen
38.Pozerať na svet vlastnými očami
De wereld met zijn eigen ogen bekijken
39.Neotročiť nikomu a ničomu
Niemands slaaf zijn
40. Strážiť si intímnu zónu
Je intieme zone bewaken
    41. Nenechať sa nikomu zotročiť
    Zich niet tot slaaf laten maken      

42.Vyhýbať sa zbytočným   konfliktom Onnodige          conflicten vermijden             43. Dôstojne žiť ako invalid
Waardig leven als invalide
44. Budovať si charakter
Het eigen karakter opbouwen
45. Mať pokojný spánok
Een rustige slaap hebben
46. Zachovať sebaovládanie
Zelfdiscipline behouden
47. Jednoduchý spôsob života
Een eenvoudige manier van leven
48. Vedieť si odpustiť
Zichzelf kunnen vergeven
49. Mať v úcte svoje telo
Het eigen lichaam in eerbied hebben
50. Neničiť sa a nekriviť sa
Zichzelf niet vernietigen
51.Uvedomovať si vnútorné bohatstvo
Zich bewust worden van de innerlijke rijkdom
52. Konať tak, aby som sa nemusel hanbiť
Zo leven dat ik me niet moet schamen
53. Tráviť čas bez nudenia sa
Tijd doorbrengen zonder zich te vervelen
54. Byť na seba zdravo prísny
Gezond streng tegen zichzelf zijn
55. Po páde vedieť vstať
Weer kunnen opstaan na een val
56. Povstať ihneď /napr.z postele/
Meteen opstaan /bijv. uit bed/

57. Asertivita /zdravá dravosť/
Assertiviteit/roofzucht in redelijke mate/
58. Postaviť dom
Huis bouwen
59. Vedieť veci správne prehodnotiť
Zaken goed kunnen overdenken
60. Vážiť si svoju prácu
Het eigen werk waarderen
61. Zdravá hrdosť na svoj dobrý stav
/napr.zdravotný, náboženský/
Gezonde trots op je stand
62. Dopriať si, nežgrlošiť
Zich iets gunnen en geen vrek zijn
63. Dať si reálne životné ciele
Zich realistische levensdoelen stellen
64. Obhájiť čestne svoje úmysly
Je bedoelingen eerlijk verdedigen
65. Pochopiť svoje reálne potreby
Je reële behoeftes begrijpen
66. Zbytočne si neubližovať
Zichzelf niet onnodig verwonden
67. Hochštaplersky neriskovať
Niet overdreven riskeren
68. Dobrý pocit po dobre vykonanej práci
Een goed gevoel na een goed verricht werk
69. Sloboda od perfekcionizmu
Vrij zijn van perfectionisme
7O. Byť pripravený
Voorbereid zijn
71. Spokojnosť so skromnými podmienkami
Tevreden zijn met bescheiden omstandigheden
72.Vyhýbať sa zbytočnostiam
Overbodigheden vermijden
73. Správne sa milovať
Op de juiste wijze zichzelf liefhebben

 

 

MIERNOSŤ

 

TEMPERANTIA

 

MODÉRATION

 

1. Skromnosť
Modestie
2. Tolerancia
Tolérance
3. Slušnosť
Politesse
4. Zdravé jedenie a pitie
Manger et boire sainement
5. Umiernenosť v reči
Parler avec mesure
6. Priemerné ţivotné potreby
Besoins vitaux raisonnables
7. Starostlivosť o telo
Prendre soin de son corps
8. Sebadisciplína
Autodiscipline
9. Zdrţanlivosť
Retenue
10. Mať rád ticho
Apprécier le silence
11. Pestovať si vôľu
Cultiver sa volonté
12. Zrieknuť sa nadbytočného
Renoncer au surplus
13.Netúţiť po nadbytočnom
Ne pas aspirer au surplus
14. Jemné chovanie
Comportement doux
15. Mať rád správnou mierou
Aimer de manière juste
16.Neprisvojujúce vlastnenie
Posséder sans s’approprier
17.Vedieť si rozkázať
Savoir renoncer
18. Spoľahlivé šoférovanie
Conduire consciencieusement
19. Vhodne sa postiť
Jeûner raisonnablement
20. Zniesť stav núdze
supporter la pénurie
21. Mať vášne pod kontrolou
surmonter ses passions
22. Nesmilná erotika
Érotisme sans péché
de la chair et de l’esprit

 

 

 

SPRAVODLIVOSŤ

 

IUSTITIA

 

PRAVEDNOST

 

1.Vďačnosť
Zahvalnost
2.Čestnosť
Čestitost
3.Nestrannosť
Nepristranost
4.Plnenie si svojej úlohy
Ispunjavanje svoji obveze
5.Poslúchať svedomie
Slušanje svoje savjesti
6.Dať inému to, čo mu patrí
Dati drugome ono, što mu pripada
7.Rytierske spôsoby
Viteški maniri
8. Napravenie krivdy
Ispravka nepravde
9. Bez hnevu a zaujatosti
Bez gnjeva i pristranosti
10.Dotiahnuť vec do konca
Dovesti stvar do kraja
11.Neopitosť predsudkami
Ne opijati se predrasudama
12.Obrániť utláčaného
Obraniti potiskivanoga
13.Nevyhľadávať chyby
Ne traţenje grešaka
14.Nenafukovať problémy
Ne napuhivanje problema
15.Demaskovať blud
Demaskirati zabludu
16. Uctiť si pravé autority
Poštivati prave autoritete

 

NEZIŠTNOSŤ

 

DILIGENTIA

 

SELFLESSNESS

 

 

1. Bratstvo, spolupatričnosť,
Fellowship, appurtenance
2.Odvaha Courage
3. Veľkodušnosť
Generosity
4. Dôvera
Trust
5. Pohostiť iných
Hospitality
6. Svornosť, jednota
Unity
7. Dobrosrdečnosť, srdečnosť
Cordiality
8. Solidarita, súdržnosť
Solidarity
9. Nesebecká služba
Serving others without being selfish
10.Dávať dobrý príklad iným
To set a good example for the others
11.Práca s mládežou
Youth work
12.Škola hrou
Learning by playing
13.Organizačný talent
Organisational skills
14.Žoviálnosť
Conviviality
15.Galantnosť, zdvorilosť
Chivalry
16.Mať aktívnu účasť
Active participation
17.Mať nesebecký záujem
To have concern for other’s welfare
18.Nehrať sa na úplne nezávislého
Not to act as if you are always in control
19.Byť v čele a mať správny smer
To lead and to head in the right direction
20. Pravdivá empatia
Genuine empathy
21. Taktne prejaviť nepríjemné pocity
To communicate unpleasant feelings with tact
22. Povedať vhodne zlú správu
To communicate a bad news sensitively
23. Spolupráca v kolektíve
Team work
24. Vedieť prihrávať
To be a team player
25. Prajnosť, žičlivosť
Wishing well to others
26. Nechať sa nájsť
To let oneself be found

 

PRESNOSŤ

 

EXACTUS

 

GENAUIGKAIT

 

1.Zachovávanie Božích prikázaní
Die Gebote Gottes einhalten
2.Rozlišovanie pravdy od lži
Unterscheidung zwischen Wahrheit und Lüge
3.Dôslednosť, precíznosť, konzekventnosť
Folgerichtigkeit
4.Určiť správnu diagnózu
Diagnose richtig feststellen
5.Nasadiť správnu terapiu
Richtige Therapie einsetzen
6.Správny výklad biblického textu
Richtige Auslegung eines Bibeltextes
7.Správne sa rozhodnúť
Sich richtig entscheiden
8.Vedieť čo sa nemá tolerovať
Wissen, was nicht zu tolerieren ist
9.Správny odhad
Richtige Einschätzung
1O.Epikia /zachovať ducha zákona/
Epikie /Erhaltung des Gesetzgeistes/
11.Rozpoznať svoju povinnosť
Eigene Pflicht erkennen
12.Poriadkumilovnosť
Ordnungsliebe
13.Hrať podľa pravidiel
Nach den Regeln spielen
14.Správna výchova detí
Richtige Erziehung der Kinder
15.Dochvilnosť
Pünktlichkeit
16.Ovládať cudzí jazyk
Fremdsprachenkompetenz
17.Presne prihrávať
Richtig zuspielen
18.Mať jasný hlas vo svedomí
Eine klare Stimme im Gewissen haben
19.Bezchybná intuícia
Makellose Intuition
20.Určenie správnej hranice
Die Grenze richtig bestimmen
21.Vytvorenie zmysluplného pravidla
Sinnvolle Regeln schaffen
22.Nájsť skrytého vinníka
Den versteckten Schuldigen finden
23. Jasne sa zaradiť
Sich klar einreihen/positionieren/
24. Zachovanie si svojej tváre
Eigenes Gesicht bewahren
25. Presná odpoveď
Genaue Antwort

 

1OO.Svätá chyba
Heiliger Fehler

 

 

VERNOSŤ

FIDELITAS

FEDELTÁ

 

1. Zachovať vernosť Pravde
Conservare la fedeltà alla Verità
2. Poctivosť
Rettitudine
3. Trpezlivosť
Pazienza
4. Vytrvalosť
Perseveranza
5. Dodržať slovo
Mantenere la parola
6. Férovosť
Onestà
7. Spoľahlivosť
Affidabilità
8. Serióznosť
Serietà
9. Svedomitosť
Diligenza
10. Statočnosť
Prodezza
11. Kázať hlavne to, čo sám žijem
Predicare ciò che anche vivo
12. Zostať verný svojmu poslaniu
Rimanere fedele al proprio incarico
13. Milovať aj v čase „tmy“
Amare anche al tempo delle „tenebre“
14. Robiť poriadne to, čo robím
Fare bene ciò che sto facendo
15. Skalopevná morálna zásada
Fermo principio morale
16. Vernosť proľudským predpisom
Fedeltà alle leggi pro-umane
17. Mať jasný a vznešený cieľ
Avere una meta chiara e maestosa
18. Dosiahnutie správneho titulu
Raggiungere il titolo giusto
19. Nechať veciam prirodzený priebeh
Lasciare alle cose l´andamento naturale
20. Nepokriviť svedectvo
Non aggobbire la testimonianza
21. Nepredbiehať sa v rade
Non andare avanti nella fila
22. Zachovanie apoštolskej postupnosti
Conservare la gradualità apostolica

99.Dôstojne a správne umrieť
Morire al modo onesto e giusto
100. Svätá nevera Bohu neverným
Santa infedeltà
di Dio agli infedeli

 

 

 

SVATOSŤ

 

SANCTITAS

 

  

1.Slúžiť pravému Bohu
Deo vero ministrare
2.Rešpekt, úcta
Reverentia, verecundia
3.Zbožnosť ,bázeň
Pietas
4.Optimizmus, vitalita
Optimismus, vitalitas
5.Hľadať slávu Boha, nie iba svoju
Gloriam Dei nisi suam quaerere
6.Práca pre Božie Kráľovstvo
Negotium pro Dei regno
7.Mučeníctvo za pravdu a lásku
Martyrium pro veritate caritateque
8. „Smäd“ po spáse duší
Sitis animarum salutatis
9.Liečenie ducha
Spiritus curandum
10.Zmužilosť, razantnosť, chrabrosť
/neprizerať sa zbabelo, ale bojovať/
Fortitúdo
/ignave non spectare, sed pugnare/
11.Zmysel pre veľké Božie veci
Sensus pro rebus Dei magnis
12.Svätenie nedele a sviatkov
Diem domenicam festos celebrare
13.Umenie modliť sa
Ars orandi
14.Umenie počúvať
Ars audiendi
15.Zmysel pre obetu
Sensus pro sacrificio
16.Ranený uzdravovateľ
Recreator vulneratus
17.Mať čisté srdce
Cor innocens habere
18.Hľadanie pravej viery
Religionis verae quaerendum
19.Stálosť /vytrvalé nasledovanie/
Stabilitas /patientia sequendi/
20.Posvätný celibát
Vita caelebs sacra
21.Panenstvo pre Božie Kráľovstvo
Virginitas pro Dei Regno
22.Konať pokánie za iných
Paenitentiam pro aliis agere
23.Túžba po zdokonaľovaní
Desiderium perficiendi
24.Obrátiť sa radikálne k nebu
In caelum radicitus se convertere
25.Kardiognóza /znalosť srdca/
Cardiognosis / Cordis cognitio/
26.Hodne prijímať sviatosti
Digne sacrorum accipiendum
27.Vedomie, že som chrám Boha
Cognitio quod Dei templum sum

 

28.Prežívať vieru prakticky
Religionem usu vivere
29.Obeta chvály
Laudationis sacrifitio
30.Poznať dôkladne svoju vieru
Fidem suam bene cognoscere
31.Ekumenizmu áno, synkretizmu nie
Oecumenismus – vero, syncretismus – non
32. Vážiť si iné vierovyznanie
Confessionem aliam aestimare
33.Hesychazmus/neprítomnosť nepokoja/
Hesychasmus /Sollicitudinis absentia.
Inquietis animi perturbationis/
34.Brať život vážne
Vitam serio capere
35.Dôstojná účasť na liturgii
Particeps liturgiae honestus esse
36.Dôstojné vysluhovanie sviatostí
Ministratio sacramentorum honesta
37.Kázanie Božieho Slova
Dei Verbum praedicatio
38. Veda svätých
Scientia sanctorum
39. Nerobiť si z nikoho – ničoho modlu,
neklaňať sa modle
Idolum de nemine nihilque facere,
idolum non adorare
4O. Duchovný boj proti ríši temna
Pugna spiritualis contra imperii tenebras
41.Oslobodzovanie z moci diabla
A diaboli potentia liberare
42.Zachovať jednotu vo viere
Unitatem religionis servare
43.Naozajstnosť /pravdivá láska/
Integritas /caritas in veritate/
44.Nadšená evanjelizácia
Evangelizatio divino spiritu
45.Systematická katechizácia
Cathechisatio systematica
46.Mystagogické umenie
Ars mystagogica
47.Zmysel pre mystiku, hľbku života
Sensus pro mystica, vitae altitudine
48.Znalosť cirkevných dejín
Cognitio historiae ecclesiae
49.Opis neviditeľnej reality
Descriptio realitatis obscurae
50.Dôsledné zachovanie prikázaní
Obtemperatio praeceptorum conseqens
51.Túžba plniť Boží plán
Desiderium consilii Dei implendi
52.Verná služba pápežovi
Beneficium papae fidele
53.Konkrétna služba vo farnosti
Beneficium in parochio certum
54.Pomoc niekomu v núdzi
Adiuvare aliquem in agestate
55.Znalosť duchovného života
Cognitio vitae spiritualis

 

56.Rozvinutý vnútorný svet
Vita interna exculta
57.Vedieť čo je najdôležitejšie
Cognitio magni momenti
58.Verná kňazská a biskupská služba
Beneficium sacerdotum et episcoporum fidele
59.Vernosť v zasvätenom živote
Fidelitas vitae consecratae
60.Žiť sväto vo svete
Sancte in mundo vivere
61.Práca v tichu
Negotium tranquillum
62.Snúbenecká čistota
Sponsorum integritas
63.Slobodný pre Božie kráľovstvo
Pro regno Dei liber
64.Duchovné manželstvo
Matrimonium spirituale
65.Mať nepriateľa ako učiteľa
Inimicum quam magistrum habere
66.Likvidovať neresti vo vnútri
Flagitia interna liquefacere
67.Odsúdiť hriech, nie hriešnika
Peccatum non peccatorem damnare
68.Misionárska charizma
Charisma nuntiatorum/praedicatorum/
69.Pustovník
Eremita
70.Byť dobrým predstaveným
Praefectus bonus esse

 

71.Posväcovať okolitý svet
Orbem vicinum consecrare
72.Vytvoriť radostné spoločenstvo
Communitatem laetam effingere
73. Odhodlanosť / svätá horlivosť/
Studium sanctum
74. Hermeneutika
/Hľadať ten pravý význam Sv.Písma/
Hermeneutica
75.Pastoračná skúsenosť
Experientia pastoralis
76.Znalosť cirkevného práva
Ecclesiae iuris cognitio
77.Rozhľad v dogmatike
Dogmaticae cognitio
78.Znalosť angeológie
Angelologiae cognitio
79.Umenie sprevádzať iných
Ars alios assectandi
80.Zrieknuť sa svojej vôle
Voluntatem suam abiciendi
81.Sloboda od slobody
Libertas a libertate
82.Vernosť svojej charizme
Charismati suo fidelitas
83.Znalosť Svätého písma
Litterae sanctae cognitio
84.Znalosť života svätých
Vitae sanctorum cognitio
85.Znalosť pápežských encyklík
Encyclicarum papalium cognitio
86.Byť obetným baránkom
Agnus sacrificialis esse
87.Zložiť skúšku od Boha
Examen Dei facere
88.Milovať nepriateľa
Inimicum diligere
89.Sviatočne vo všednosti
Solemniter in vulgari ratione
90.Prorocké gesto
Signum propheticum
91.Nenanucovať iným svoju cestu
Aliis vitam suam non cogere
92.Porozumenie pre ateistu
Incredulum perceptio
93. Mať milosť pomáhajúcu
Veniam adiuvantem habere
94. Žiť v milosti posväcujúcej
In venia consecranti vivere
95. Pružná nezlomiteľnosť
Constantia flexilis
96. Svätá netolerantnosť
Intolerantia sacra
97. Rozvíjať zverené talenty
Ingenia mandata excolere
98. Veľká trpezlivosť s človekom
Patientiam homini magnam ferre
99.Sväté bláznovstvo
Stultitia sacra
100.Prijať svoju ľudskosť a obyčajnosť
Naturae humanae simplicitatisque accipiendum

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Christotherapy

Christotherapy

47. CIRKEV ALEBO CIRKUS

Ignoranti Otcovho plánu podliehajú sekulárnemu Circusu maximu.
Kultu vonkajšej krásy. Prečo je tu? Aby ukryl to vnútorné a hrozné?
Kultu mamony. Aby duchovným bedárom nabulikal, akí sú len boha-
tí? Kultu herectva.No ak nežijeme tak ako sa má, nejakú tú „veľkú
roličku“ vziať musíme.Kultu ženských nahotín.Aby kryli mužské po-
krytectvá? Kultu športu. Aby sme boli teda akože aj trochu rytierskí?
Favorizovanie povrchu tela signalizuje jasne na potupovanie ducha.
Tieto zbožťované ideály hlúpej mladosti zakrývajú iba riadnu starinu.
Kde je úcta k vzdelaným filozofom, ľuďom obety či svätým starcom?
Heslo dňa: bezbrehá tolerancia. Až do degenerácie úchyláctva?
Tolerovanie vážnych hriechov ľudstvo iba viac zadlžuje a neurotizuje.
Učiť lajdákov samé ľudské práva a nevyžadovať ani elementárne po-
vinnosti? Kto takému svetu máva svojím mávatkom,a iba prikyvuje
aby postúpil vyššie v kariére,je za veci verejné fatálne spoluzodpovedný.
Cirkus uznáva všetkých bohov.Aj toho pravého spolu s tými nepravý-
mi. Tých nepravých nafúkne a z Boha robí hluchoslepého dedka.
To, že príliš tolerantným hrozí v strednom veku schizoidnosť a
v dôchodku blázinec, to na nijakom bilborde nie je napísané
s veľkými písmenami ako vážne varovanie.
Zaplatení roztlieskávači udržujú v médiách iba zdanlivo reálny svet.
Na zemi je 99 percent krásneho a 1 percento škaredého.
Nepodávajú nám to všelijaké hlásne trúby naopak?
Podávať výkon za výkonom nás ženie atmosféra okolo.
Jednoznačne tomu duchu chýba pokoj a nadhľad duchovnej hľbky.
Sekulárny chlad preniká aj do cirkví v podobe hereckej zbožnosti.
Napr.kto sa roky opíjal, hrešil a potom sa ho ktosi zázračne dotkol,
z bahna ho vytiahol a teraz sa pred inými predvádza ako hlavná
postava kresťanstva.Chváli naoko Božie Meno za osobné spasenie,
za radosť v Pánovi a doplní svoje chvastúňstvo milovaním opačného
extrému: zúrivej abstinencie a vystatovačnej askézy. Tú teraz vyznáva
a ostatným kvapká do očí.V horšom prípade aj podozrievavo kontro-
luje iných,či sú abstinenti,alebo ich spasiteľne napomína,aby sa chránili
pred týmto diablovým lákadlom, lebo oni už majú s ním svoje obrovs-
ké a azda i všetko zahrňujúce skúsenosti. Ako klauni sa predvádzajú,
že sú už akože oslobodení, dávajú svoje otrocké a totálne odriekanie
i seba za vzor. Sú to ešte nevykvasení novoobrátenci a nevedomí predvá-
dzatelia svojej sebaoslavy.Kto chce urobiť pre Pána niečo veľké,tak toto
to veru nie je.Tí, čo ich nekriticky obdivujú, sú diletantami života aj vie-
ry, ktorí ešte nenabrali odvahu odísť zo stáda a žiť svoj vlastný príbeh.
Sú omámení priemerným a aj skupinovým duchom.

Tých,čo žijú alebo pijú mierne, odsunú ako nezaujímavých, ale uletený
extrémizmus dávajú iným za príklad? A svoju slepotu dovršujú tým,
že hoci majú plné ústa Ježiša, ani si nestihnú uvedomiť,že On zúrivým
abstinentom nebol,ani to od svojich nasledovníkov nežiadal.Ba naopak.
Dal požívanie prirodzeného vína ako nástroj na posväcovanie.
Tento príklad som vybral ako poučenie z jednej cirkvičky ,kde sa
publiku toto tzv. obrátenie vrelo odporúčalo. Ako číslo v cirkuse.
Podobne sv.odpor voči vlastnému telu , ten nepatrí všetkým, ale iba
tým, čo ešte prednedávnom po dlhý čas ťažkohriešne hýrili, a nie tým,
čo roky žijú striedmo a normálne.Tým, čo príliš veľmi a dlho milovali
telo. Tým sa v biblii myslí nie iba hmotné telo a jeho prirodzené funk-
cie, ale klamlivé pozlátka, svetské antisviatosti a nemierne uletenosti.
Cirkev nie je proti telu. Ona je za jeho vzkriesenie.
Sme otrokmi alebo sme Ježišovými priateľmi?
Či On nám hovoril ako odkaz, že máme ako fanatici telo znenávi-
dieť, okyptiť ho a zdeptať ,keď si zapýta jesť na rôznych úrovniach?
Nezamieňajme život Majstra s jeho učňami !
Augustín žil pol života ako chlípnik majúci 14 rokov milenku,
a tú druhú polovicu po obrátení ako svätec radiaci spolubratom, aby
sa žene radšej nepozerali do očí. Vo svojich Vyznaniach napísal úp-
rimnú spoveď, ktorú si po 1500 rokoch môžeme prečítať aj teraz,
(nie ako tie naše diskrétne vyznania dnes, ktoré zbožne ututleme
v spovednici, aby sa náhodou nik z našich zlyhaní nemohol poučiť).
Zabudol sa však v nich poďakovať svojej bývalej milenke za neo-
ceniteľnú skúsenosť, ktorú mu darovala.Nespomína ju totiž vôbec.
Bol ňou až natoľko zhnusený, že zdesene mlčal? To tak máme ko-
nať všetci? Či extrémizmus je pravá cesta? Najprv ženu využiť a po
použití odkopnúť ? Obdivuje totiž iba svoju nábožnú matku.Mohol
si však jednou vetou spomenúť aj na matku svojho syna Adeodáta.
Zhrozený sa dá na útek: do prísnej manichejskej sexuálnej abstinencie.
Skok z dlho hriešneho stavu do milosti sa neobíde bez extrémnych
výkyvov. Tá nevera bez Krista zanechá na povahe všelijaké následky.
Dajme pozor na extrémizmus. Aj u svätých.
Ten sa nemôže dávať ako morálna norma pre všetkých ostatných.
Sv.Augustín zostáva veľkým hľadačom Boha, ale má on aj svoje tiene.
U sv.Františka z Assisi je pododná situácia vo vzťahu k peniazom,
ktoré radí svojim bratom považovať za čosi ako bezvýznamné kame-
ne.Svoje telo pomenoval somárikom a očividne ho ničil veľmi prísnou
askézou.Pred obrátením si práve na ňom zakladal a mal mnoho pe-
ňazí,tak si mohol kadejaké výstrelky zaplatiť.Je to poučné, ale pamä-
tajme,to bol ich Boží plán hriechu a pokánia.Aby bolo pokánie ozaj-
stné, pravdepodobne muselo byť aj ich namočenie sa do hriechov pravé.
Naším cieľom má byť odvážne plniť Otcov plán s nami,
nie uskutočňovať plány pre niekoho iného, hoci bol aj skoro svätý.
Svätci sú pokladom sv.Cirkvi a pre nás fantastickou inšpiráciou.
Mame ľudí žijúcich na pápežskom dvore, ale aj chudobných františ-
kánov.Aj rodiny s deťmi aj slobodné rehoľné sestry.Hravých saleziá-
nov aj prísnych trapistov.Akčných jezuitov i kontemplatívnych karme-
litánov.Pustovníkov aj manažérov.Ponechajme, vážme si a povzbuďme
každú charizmu, čo má veru svoje miesto v plnosti katolíckej viery.Cir-
kev je ako orchester, kde hrajú nefalošne zladené všetky nástroje.
48.NESTOTOŽŇUJME VIERU S NAŠIMI MINDRÁKMI

„Prečo naše autority stáročia mlčia a nepomenujú ráznou výzvou,
kto a ako tu vládne svetovým kapitálom, aké zločiny a potoky krvi
sú za peniazmi tohto sveta.Či čušaním o tajných vládcoch svetového
kapitálu prospievame Božej veci? Veľmi dobre mnohí tušia, kto sve-
tu naozaj vládne.Tí, čo majú veľmi veľké prachy, a ktorých „práca“
je požičiavať ich iným,a tak ich zotročiť.A ostať rafinovane utajenými.
Je tu vážne podozrenie ,či to niekomu nepomáha udržať sa na trónoch
moci spolu s nimi? Aby sme sa však svojím mlčaním a svojimi priateľ-
skými konkordátmi s herodesmi neocitli raz na smetisku duchovného
sveta spolu s nimi.Kristus a jeho apoštoli boli zavraždení mocipánmi
tohto sveta a my sa pri stretnútí s nimi na najvyššej úrovni usmievame
a potľapkávame po pleci? Vraj „láskou k vlkom“ dokážeme najviac.
Je to veru nechlapská láska ! Ide nám o spravodlivosť a dobro
oviec? Alebo iba o to, aby nás nevyhodili do luftu? Čušanie a líškanie
sa mocným sú možno veľkým nebezpečenstvom.Nejdeme my všetci spo-
lu s nimi do večnej záhuby? Elity v pozadí geniálne cez svojich agentov
poťahujú nitkami.Politici sú neraz najatými bábkami.Sú zodpovední
za milióny potratených detí, za vojny, vraždy a násilenstvá v nich, kto-
ré boli naordinované svetu kvôli vláde pár ľudí a ucteniu si falošných
bohov jazerami krvi.Také veľké lži sa málokomu zmestia do hlavy,
aby si ich vôbec všimol.Raz sa to dozvieme.Boháči strážia a sponzoru-
jú niekoľkonásobne viac bordely ako charitné diela, a to asi preto, lebo
čím viacej smilstiev,tým ekonomika lepšie rastie a moc peňazí na zemi
silnie.Ochrancami podsvetia sú mafiáni.Ochrancami prostitútok sú pa-
sáci.A ochrancu týchto zvrhlostí ako nazvať? Kto toleruje takéto hrieš-
ne zákony? Česť výnimkám, ktoré sa ozvú. Končia na šibenici!
Poriadny chlap sa konfrontácii teší a nebojí sa smrti,väzenia ani Boha.
Je slobodný a nik ho nezastraší.Chlapček ten vykúka schovaný mame
pod sukňou.Roky čumí a čuší. A keď sa dostane k slovu ,začne vždy
tému, ktorá nie je hlavná a nikdy ľudí neznepokojí, a usmeje sa ako
herec z Hollywoodu.A doma si mení plienky.Do neba sa mu, pravdu
povediac, ani veľmi nechce.Vždy sa našiel vždy niekto, kto plné gate
nemal. A ozval sa. Väčšinou dostal osudovým kyjakom od vlka,
čo bol pri moci.A dnes? Dostane bakuľou od svojho baču!“

Ale, ale…
Čo takto dokázať svoju mužnosť nenápadnejším spôsobom, bratu?..
Touto otázkou sa prihovoril starší brat kňaz mladšiemu, autorovi tej
predchádzajúcej klerikálne až komunisticko revolučnej úvahy, skopí-
rovanej akoby priamo z teológie oslobodenia z Južnej Ameriky.
Pápeži sa viackrát v histórii ozvali proti mocnostiam sveta a celkom
obozretne nepodľahli ako Ježiš pokušeniu rozdeľovať tu „spravodlivo“
mamonu pre masy.Mužnosť a odvaha sa dá v Cirkvi prežiť aj múd-
rejšie a spirituálnejšie. Skúsme byť naozaj sami sebou v záplave ako-
žekresťanského konformizmu.Žime poctivo bez kariérneho pachtenia
sa. Obstojme férovo v konfrontácii so svätuškárstvom. Alebo vydržme
niekoľko rokov v misionárskom či nemocničnom prostredí.Či v dlhšej
samote.V sekulárnej cudzote. V nedocenenosti.V radikálnom pokání
kláštora.Či v riešení hĺbkovej očisty v ženskom svete.Či napr. v róm-
skej osade.Vydržíme učiť medzi unudenými grázlami v dnešných ško-
lách? Alebo v dlhoročnom mlčaní pri krivom obvinení nášho mena?
Potľapkávať sa s úspešnými zvládne hocikto.Čo takto dať svoju mla-
dú kňazskú silu neúspešným,rôzne chudobným, pomýleným a chorým…
Robiť iba vonkajšiu a materiálne orientovanú revolúciu je jeden z ťaž-
kých zákalov nespravodlivosti. Či na to prišiel Ježiš, aby sme ho poní-
žili ako rozhodcu medzi rozhádanými príbuznými kvôli lakomstvu?
Vatikánsky nadhľad diplomacie Márii oddaných inteligentných več-
ných mladíkov nás možno chráni pred zbytočným krviprelievaním.
Idú pomaly, ale isto počas celých dejín Cirkvi Kristovej.
Nebolo by spackaním evanjelia, keby Cirkev podľahla pokušeniu
iba rozdeľovať funkcie, peniaze, budovy, šperky a pozemky
a mlčala by o vnútorných bohatstvách ukrytých vo viere a v človeku?
Či má ona neraz nespravodlivým masám pomáhať iba k vonkajšiemu
blahobytu? Boľševická revolúcia bola veľmi krutá lekcia.Rozdelila
masám spoločný majetok, čo je na prvý pohľad veľmi ušľachtilé.Ale
robiť to revolučne rýchlo? Cez vraždy? To poslalo Mať Rus na Golgo-
tu. Majetkové a iné rozdiely boli aj budú. Iba slepý na duchu si nev-
šimne, že rozdiely oveľa väčšie než medzi miliardárom a bezdomovcom
sú napr.medzi človekom so zdravým úsudkom a mentálne retardova-
ným.Medzi slušnou matkou a ženou ozaj nehanebnou.Medzi kresťa-
nom a pohanom.Medzi vidiacim a slepým.Medzi Kristovou mučenicou,
ktorá obetuje iba svoje telo s láskou a medzi falošnou mučeníčkou,kto-
rá sa s nenávisťou voči Západu v hypermarkete odpáli ako samovra-
žedná atentátnička a 3Oľudí zabije a 70 zraní. Sú obrovské rozdiely
medzi charakterným chlapom a nezodpovedným chrapúňom, čo „nako-
til“deti a potom sa na ne vykašľal. Oveľa väčší rozdiel v kvalite je
medzi tým, kto má zdravé nohy a medzi chorým pripútaným na lôžko.
Ešte väčší je rozdiel medzi krásou vonkajšou a vnútornou.Medzi živo-
tom v pravde a žitím v atmosfére opojných lží. Iba zúžené vedomie si
myslí, že ak budeme mať všetci podobne veľa majetku,tak prídeme
ku kvalite života.Veľká ilúzia. Závisť a nenávisť sa tým neodstráni.
Na to bol dobrý ten socialistický experiment.Božia Ríša nie je iba o
delení majetkov či konzumácii. Ale o vláde Boha v našej celej bytosti.
Kto ho má, bude mať dosť,aj keď bude mať vecí menej.Podstata nie je
vo veciach.Viera nám pomáha cez pokoru, úprimnosť a osvietený ro-
zum oslobodzovať človeka. Aj nekompletné či talibanizmom poznače-
né pozemské ideály. Slepé egá tam zakopú míny strachu alebo uletenej
horlivosti.Priatelia neba sú tam poslaní na to,
aby to pomohli odmínovať.
Najprv u seba a potom aj v spoločenstve, kde žijú.
Až potom sa môže niečo pohnúť v okolitom svete.
Ježiš ho premenil s 12 apoštolmi.
Dve miliardy kresťanov si dnes nevie rady čo s ním?
My sme asi so spoločnou vierou ešte nezačali,
ak riešime iba akési svojské mindráky.
49. PRAMEŇ A CISTERNY

Nielen prorok Jeremiáš vyčítal Židom ich duchovnú neveru./12/
Opustili prameň živej vody, čiže Boha, a našli si popraskané cisterny,
ktoré vodu udržať nemôžu. Cisternou bola kedysi v orientálnom svete
vykopaná jama, ktorá zachytávala dažďovú vodu.Poslúžila ako re –
zerva pre napojenie zvierat v čase sucha.Ale nebola to studňa s čistou
pramenitou vodou. Bez vody človek neprežije. Máme voľbu, obrazne
povedané: buď budeme brať čistú vodu z prameňa alebo tú špinavú
z kaluže.Buď budeme čerpať silu života zo Zdroja, zo Sv.Ducha,
alebo si budeme musieť nájsť nesvätú náhražku pre stádo zveri.
Treba sa nám všetkým k dôstojnosti života a pre osobné šťastie nevyh-
nutne naučiť,ako sa máme napojiť na vnútorný Boží Zdroj a tak byť
v kontakte s Absolútnom.Fakt iba niektorí to vedia.Ostatní sú roky
kdesi mimo seba. Urobia zo seba úbohú stádovitú ovcu, ktorá po po-
vrchne prijatých informáciách končí ako spoločenský upír.Tá nevie byť
sama so sebou, nežije si v pokoji svoj príbeh a uteká neustále kdesi
preč od zdroja, aby sa zavesila na nejakého podobného úbožiaka.Keď
sa zbadajú, už sa neprirodzene usmievajú ako dve barly, čo sa našli.
Iný druh „cisternizmu“ je obrovskú lásku a nádej vkladať do ľudskej
lásky a odsunúť na okraj Lásku Božiu.Kto sa chce isto sklamať, tak
nech začne takto.Zabíjanie času pri „pohárikoch z cisterny“ je náhrad-
ným programom spirituálneho analfabetizmu, ktorý sa nevie modliť.
Ani sa neráči to naučiť.Oheň smútku treba vedieť OBETOVAŤ , nie
ho hasiť alkoholom. Zapálení pracanti, čo zarábajú iba dočasný kapi-
tál, nech sa aj občas zastavia, kým ich nezastaví vážna choroba alebo
smrť. Tá obhalí naše zásluhy pre nebo, čiže spirituálny a pravý ka-
pitál. Bodaj by sme sa nezobudili na druhej strane bytia s „prázdnou
peňaženkou“.Nepríčetným pozeraním do televízie či internetu s množ-
stvom náhradných programov si môže človek sám uchmatnúť plnenie
najpodstatnejšieho programu. Toho, ktorý má s nami Stvoriteľ.
Ten sa dozvieme iba stíšením sa. Adorácia Krista je čosi nenahraditeľ-
né.Dlhými hodinami čumiac do rôznych hier a zabávaním sa iba pre-
hlbuje človek svoju nudu.Stratu detstva, fantázie a čistého srdca.
Tisíckami nedôležitých informácií môžeme nevedome poškodiť svoju
pamäť.Tak sa môžeme oblbnúť,že sa nedozvieme tých pár ozajstných
viet,ktoré má na každý deň pre nás pripravené Pán v meditačnom ti-
chu.Shopolohizmom, liekmi či prácou sa depresií natrvalo nezbavíme.
Hyperkonzumizmus je diagnózou toho,kto neprijíma dostatok duchov-
nej energie. Priveľa zábav je príznakom, že konáme veľa práce, ktorá
nás nebaví a až chronicky unavuje.A ktorú si asi od nás nebo neželá.
Je to asi vrcholom drzosti žiadať si iba mnohé práva a vykašľať sa
na elementárne ľudské,rodičovské,občianske či náboženské povinnosti.
To, že i toto je tresný čin, na to by veru Sv.Cirkev mala rázne pouká-
zať. Tento jednostranný idiotizmus treba jednoznačne preplesknúť.
Ján XXIII. v encyklike Pacem in terris to jasne ľudstvu pripomenul.
Vrchol všetkého je deň nedeľný, kedy miesto poďakovania sa Bohu
chlap bedáka, deti sa nudia a mama miesto receptov z Božieho Slova
ako natrvalo opeknieť, rieši iba nové a nové recepty na naplnenie bru-
cha. Ktoré čím je väčšie, tým nám viacej zavadzia žiť.
Hrozíme sa množeniu rómov. To vyvoláva v mnohých až nenávisť.
A čo takto sv.znenávidieť tie storaké tajné cigánstva v našich hlavách
a srdciach, ktoré sa v nás usalašili. Väčšina ich veru zo seba preč nevy-
háňa.Keď nedodrží predvolebný sľub politik, tak vypeníme. Ale cel-
kom spokojne žuveme žuvačku, keď sa nedodrží chlapské slovo inde.
Miesto pohľadu zhora sa zaujímame o verejnú mienku?Miesto svätým
starcom sa ukláňame boháčom? Miesto spozornení čo hovorí básnik,
spozornieme čo tára rozdrapená a už aj úchylná „hviezda“ ? O nad-
hľad filozofov nejavíme veľký záujem, lebo asi chytáme strach z výšok.
Miesto pravdy sa prikrmujeme pseudoduchovnými gebuzinami a lotéria-
mi ? Nekonečnými receptami a športovými tabuľkami. Aj v naše nede-
le?Miesto odsúdenia už zbachratenej zbabelosti v sebe sa pohoršlivo mo-
rálne odbavujeme na iných, tých zlých, zlodejoch, kriminálnikoch ?
Čudujeme sa veľkým mafiám, ale malé rodinné, kostolné, úradné, ka-
marátske či finančné mafie nevidíme? Sme zhrození narkomanmi?
Svojimi nafetovanými vypasenými egami a karnevalmi sa nehrozíme?
Aby sme cisternové pirátstvo zavŕšili akože víťazne, na to slúži faloš-
né šialenstvo športu.Kde už inde má ísť po kyslík Adam, keď zažíva
samú prehru? Aspoň na chvíľu sa musí stotožniť s nejakým víťazom,
moderným bohom, zarábajúcim rozprávkové peniaze, a nadýchať sa
slávy, čo i len krátkotrvajúcej.Aspoň na chvíľu zažiť boj ,sa stať ví-
ťazom a pozdvihnúť si inak scapnuté sebavedomie.Podobné pocity si
umelo vyrábajú Evy pozeraním sa na herecké výkony z neba padajú-
cich hviezd. Vďaka duchovným ženám, ktoré dávajú lásku inde…
Učil nás tu niekto okrem náboženstva, že každý tu má svoju úlohu ?
Náboženstvo je sice slobodné v školách, ale je trpené ako čosi okrajové.
A neraz je tam prítomný diablik, ktorý robí všetko, aby vyučovanie
sabotoval a kňaz či katechétka ho nemôže poslať za dvere. To sme te-
da dopadli! Žiak sa môže chovať ako terorista a učiteľ je na posmech?
Niekto s veľmi silným hlasom by mal na Soche slobody v New Yorku
vykríknuť tak, aby ho počul celý svet, že vyučovaním ľudí o ich ľuds-
kých právach bez poučenia o ich povinnostiach voči životu sa tu dá-
va „legálny“ základ všetkej neprávosti a hrôzy, ktorá je tu okolo nás.
Máte pocit, že na toto dôležité pre normálne fungovanie spoločnosti nie-
kto tvrdšie apeluje? Tomu, kto svedomie má, ten sa ozýva.Máte pocit,
že tu niekto za túto spravodlivú vec aj bojuje? Kresťania by veru mali!
Všíma si spoločnosť toho, kto si tie svoje povinnosti aj dlhodobo plní,
a neraz si svoje práva ani nevyužije? Doceňuje spoločnosť týchto ľudí?
Aj to je následok života v klamlivých cisternách.Cirkev pripomína, že
majú možnosť, všetci a zdarma,
sa obrátiť do svojho najhlbšieho vnútra
ku živému Kristovi,
k pravému

PRAMEŇU ŽIVEJ VODY .

Ten človeka bez peňazí, médií a potlesku docení pokojom,
i keď ho chorý svet poníži, či nešťastní ľudia sklamú.
Privedie ho k tichším, vnútorným odmenám a víťazstvám.

50. O TALENTOCH AJ ÚPLNE INAK.

Podobenstvo o talentoch je asi najľahšie a paradoxne zároveň najťaž-
šie z evanjelia pre naše pochopenie.Myslelo sa ním iba to, čo je každé-
mu hneď jasné ? Dostal si nadanie, mal by si ho počas života použiť
pre iných.To je však také samozrejmé, že by to bolo azda aj zbytočné
normálnym ľuďom pripomínať.Závažnosť tohto podobenstva je asi o-
veľa väčšia.Ježiš ho totiž povedal po stretnutí s finančníkom Zachejom
a pár dní pred svojím umučením. Talent u Matúša, kap. 25,14 –30
a mína u Lukáša 19,11 – 27 vôbec neznamenajú vlohy, ale ide o pol
kg striebra.Čiže ide tu asi o peniaze, boha tohto sveta.Iba veľmi nepo-
zorný čitateľ si nevšimne, že ten,kto tieto míny svojim verným rozdáva,
nie je Boh, ale je to istý človek vznešeného pôvodu.Jeho nespravodlivosť
a krutosť je v príbehu spomenutá.Išlo vraj o Herodesovho syna Arche-
laosa.Ten vraj odišiel do Ríma na 3r. dovolenku. Vplyvní muži mu
odkázali,že si už neprajú,aby nad nimi kraľoval.Svojim verným kum-
pánom rozdelil financie, aby s nimi obchodovali, kým sa nevráti späť.
Time is money.Miliardy, tie vedia, čo so sebou. Rady sa ony „okotia.“
Kto spravuje financie, ten aj reálne svetom vládne.Tak to tu veru dlho
bolo a tak je to i dnes.V kapitalizme riadia veci nie parlamenty, ale
nadnárodné páky.Problémoví sa stávajú ľudia,ktorí odmietajú hrať
túto hru bohatých, a svoju mínu do finančného obehu sveta dať odmiet-
nu a „zakopú“ ju radšej do zeme. Čiže investujú to svoje málo moci a
vplyvu do etickejších hodnôt ,nie iba do ziskov.To môže narušiť nasta-
vený systém.Moc s chamtivosťou šelmy sa nedá nikým len tak ohroziť.
Tí, čo šéfujú veľkým peniazom, tí nechamtivých alternatívnych naruši-
ťeľov hrabivého systému o menšie peniaze radšej preventívne pripravia.
Cez špeciálne zákony a sankcie, cez nafingovaný pád burzy, alebo cez
umelo rozdúchané vojny,do ktorých isté bankové domy rady zainvestujú.
Kto sa chce vzoprieť svetu založenému na peniazoch, toho on rád pošle
kdesi „do hája.“Ak sa vzoprie dohode veľkých rýb, bude musieť za to
draho zaplatiť krachom.Malá ryba sa zhltne. O to sa už nejaký ten
ostražito nastrčený profiagentík postará. Rozkolísanie Titaniku biz-
nisu sa svätým či nesvätým výtržníkom jednoducho dovoľovať nebude.
A miesto na nejakom novo pozbíjanom kríži sa určite nájde.Čo keď
hrdinami v podobenstve nie sú tí, čo vyobchodovali desať a päť ďalších
mín, ale je to ten jeden, čo sa vzoprel šrotovaniu mocných, ktorí to majú
vopred zrátané ? Čo síce nezbohatol, ale svojou zdanlivo malou obetou
pomohol zachrániť niečo veľké? Čo dal tomu spravodlivo krutému krá-
ľovi iba to, čo mu bol dlžen? Čo ak sa tu myslí na vrátenie dlžoby
diablovi, na vykúpenie človeka, na ktoré sa Kristus odvážne podujal ?
Neprijal hrabivú hru mocných tohto sveta o peniaze a kráľovskú von-
kajšiu moc.Toto bola podstata Jeho sv.Veci.Vybral si radšej byť obet-
ným baránkom než byť falošným kráľom .Svoj chlapský potenciál
nastavený na bohatnutie vložil do obety kríža, a takto vlastne totálne
skrachoval. Takto paradoxne vyhral nad nepriateľom.Pochopil, že
kto tu chce byť kráľom v nejakej oblasti, musí začať kraľovať na krí-
ži sebaobety. Kto to nepochopí, skončí ako šašo, čo sedí na tróne. Tvári
sa,že kraľuje. Nevie ako.Plodí hlúposti.Je na posmech.A tak sa stane
z prvého posledný.Ide kontrolovať všetkých okolo, a nevie kontrolovať
svoj vlastný prejav. Káže iným niečo, čo sám nemá poriadne odžité.
Diablov systém sa asi musí poraziť jeho vlastnými zbraňami.Treba
doň vstúpiť, tam prehrať, prehrať s Kristom, a tak do toho umierajú-
ceho systému vliať život.Absolútne poníženie, prehra, ukrižovanie môže
byť ten najlepší začiatok, ak sa s pokorou prijme a následne s láskou
Bohu cez Krista obetuje.Jemu to prineslo to absolútne povýšenie na Krá-
ľa všetkých kráľov pri jeho druhom príchode.Tým, čo ho nasledovali a
niečo podobné vo svojom živote zrealizovali, tí majú prisľúbené kraľovať
spolu s ním. Čiže danej oblasti života hlboko porozumejú a budú v nej
skutočnými odborníkmi. Tí, ktorí cez krížovú cestu nešli, a hrnú sa za
peniazmi a titulmi, a tak sa raketovo dostanú k prvým miestam, tak
tí sa na kráľov, čiže odborníkov, budú iba hrať. Zamocú seba aj iných.
Čo keď toto podobenstvo pred umučením je o pravom kapitále a o tom
skutočne pravom obchode medzi Bohom a kniežaťom tohto sveta?
Vo svete ide o dočasné peniaze, ale duchovnom svete ide o večné milosti,
ktoré takto na zemi začali fungovať naplno.Zmŕtvychvstanie a 2000-
ročná existencia Katolíckej Cirkvi sú iba dôkazom Kristovej Výhry.
V ére počítačov sme sa dožili zaujímavého fenoménu, kde moc zlata
a peňazí sa v počítačoch bánk stáva iba číslom.Obyčajným číslom,
za ktorým je neobyčajne veľká a stáročiami budovaná pozemská veľ-
moc niekoho, kto bude na vrchole ľahko zraniteľný a vymeniteľný.
Skutočným Kráľom tejto zeme je Ježiš Kristus. Iba jeho nasledovanie
má ten najhlbší zmysel pre viacerých z nás. Ostatní, pachtiaci sa ani
nevediac za čím, si v tejto zvláštnej dobe môžu úplne jasne uvedomiť,že
ich bohom sú iba smiešne čísla. Moc im dáva reťaz spojených núl.
Toľko utrpenia a preliatej krvi, aby sme sa dostali do Pythagorovho
sveta,kde podstatou všetkého diania je číslo?Ale to iba v tomto vesmíre,
kde sa nám to všetko niekde zratúva. A za všetko sa tu niečím platí.
V normálnom svete, v nebesiach, je podstatou láska.Vykúpenie na krí-
ži sa stalo v národe, čo tu bol predurčený vládnuť.Ktovie, či nebude raz
veľmi potrebovať tie svoje špinavé čísla poriadne niekde niekým vyprať.
Pani Smrť postupne odvšadiaľ odchádza. Správca Života zas pri-
chádza.A to vo všetkých oblastiach vrátane ekonomiky ,súdov a
moci. Verzia u lekára Lukáša by tejto novej exegéze bola blízka.
Bývalý finančník Matúš toto podobenstvo podáva celkom v inej podobe.
Osobne som naklonený nie ku tomuto, ale ku klasickému výkladu.
Celkom inú interpretáciu uvádzam aj ako príklad, ako všelijako aj
úplne protichodne sa dá vykladať biblia. A to sme ešte u katolíkov.
Nezakopávať svoje tzv.talenty je pravda síce samozrejmá, ale je aj
možné, že sme občas až takí blbí,že nám treba pripomenúť pri našich
veľkých úletoch mimo realitu aj malú násobilku z materskej škôlky…
Tak ako niektorým géniom riešiacim v mysli nepredstaviteľne zložité
matematické rovnice treba pripomenúť, že sú na zemi a treba narúbať
drevo, lebo je tu zima.Alebo zaplatiť účty, lebo nám vypnú elektrinu.
Napísané podávam ako podnet na uvažovanie, nie ako novú dogmu.
Inšpiroval ma k tomu kolega kňaz a františkán z USA Richard
Rohr /13/ a toho inšpiroval podobný výklad z jedného spoločenstva.
Milosť je meno pre ozajstnú vnútornú krásu.
Pozemské zlato sa premení raz na nič. Doslova. Zlato nebeské, dnes
skryté a odhalené iba tým, čo dokážu byť v duchu maličkí, hoci sú te-
lom väčší, toto zlato ducha bude viac než na tisícročia.Tí, ktorí malič-
kými byť nevedia, budú podobní Judášovi.Miloval Ježiša tak, že si ho
vraj prial mať ako kráľa terajších kráľov. Kúpil mu vraj aj kráľov-
skú korunu.Udať ho išiel s tým „dobrým“ úmyslom, že rátal na sto
percent, že ak ho zatknú, tak sa začne zázrakmi chrániť a že potom
budú musieť ozaj všetci uznať, že on je Izraelom očakávaný Mesiáš.
Prerátal sa.Majstra zlapali a zázraky sa nediali. Prišlo strašné ukri-
žovanie. Zo zúfalstva, že všetko skrachovalo, sa obesil.Patrón prehra-
tých. Takto dopadnú tí, čo sa pachtia po svete a zabúdajú sa modliť.
Tí prefíkaní, čo majú premyslený plán a nerátajú, že Boh má možno
plán celkom iný. Kto sa zabudne radiť s Najvyššou Mocou, bude ľu-
tovať. Tomu potom čosi môže pošepnúť ústredný výbor najvyššej noci.
Paradoxne, z akéhokoľvek pádu vie nebo naprogramovať spásu.
Judáš bozkom zradil Syna človeka.Ježiš ho oslovil: „Priateľu, na čo
si prišiel ?“ Istý exegéta to vysvetlil tak, že apoštol bol asi homosexu-
ál.Na rozdiel od sv.Jána, ktorý mal možno tiež podobnú orientáciu,
ale ju fyzicky nezrealizoval a dotiahol to na génia v dobrom, Judáš
zradil najprv samého seba, a potom aj Krista.Stratil asi moc nad
svojou identitou.Preto sa začal pachtiť po svetskej moci ako náhrade.
Jeho kradnutie peňazí zo spoločnej pokladničky je vonkajším symbo-
lom asi dávno predtým realizovaných kriminalít v intímnej oblasti.
Tie sa pokúšal zakryť teatrálnou charitou, rozdať chudobným dra-
hý balzam, čo doniesla kajúcnica ako prípravu na Ježišov pohreb.
A skončilo to výmenou 3O strieborných za Mesiáša. Čiže aj posme-
chom z neho.Interesantná, táto originálna úvaha.Ktovie, či pravdivá?
Ježiš apoštolom pri Nanebovstúpení odkázal, že mu je daná každá
moc na nebi i na zemi.Ako kresťania uvažujme, či teda každá??
Lebo ak každá, nielen duchovná, ale i svetská, tak potom mal prav-
du pápež Bonifác VIII. v bule Unam Sanctam a predtým pápež
Gregor VII. v Dictatus pappae.A snaha stredovekých pápežov aj po
kontrolovaní svetskej moci nebola deviantná, ako by sme ich azda dnes
unáhlene podozrievali, ale bola snahou po vykúpení a po poriadku aj
v tejto oblasti.Cirkev sa možno ešte k tejto dočasnej ,ale pre svet veľkej
téme, asi raz vráti. Poslední pápeži po svetskej moci zjavne netúžili.
Dostali sme ako dar: život, slobodnú vôľu, dar viery a modlitby.
To sú tri vzácne talenty, s ktorými sa dá prísť pri troche snahy k veľ-
kému bohatstvu.Ak si dostal kresťanskú vieru, dobrých rodičov,zdra-
vie, zdravý rozum, prácu, priateľstvo, dobrú výchovu,vlasť bez vojny,…
dostal si také talenty, že hrešíš až hanba, ak sa ešte na niečo sťažuješ.

Aj kríž , choroba, prenasledovanie patria k vzácnym talentom
pre toho, kto ešte dnes chce veriť nie iba v Boha, ale aj Bohu.

Pozemské kraľovanie sa dá uskutočniť lepšie a férovejšie možno
s tými istými číslami, ktoré sú dnes v bankomatoch.Prečo sa nenájde
niekto, kto to zreformuje a dá do poriadku,aby pán Chrapúň mal ma-
lý vplyv a malé čísla, a pán Charakter vplyv a rozhodujúce čísla oveľa
väčšie ? Chyba asi nebude v tých číslach, však ? Ani v bankách
či počítačoch, ani v tej osobe, ktorá tie čísla nahadzuje do systému ťu-
kaním do klávesnice.Ale v niekom, kto rozhoduje, aké tieto čísla sú
a budú prideľované, a aká vplyv a moc sa tým komu pridelí.Ten niek-
to je asi na takej morálnej úrovni ako väčšina, ktorá ho volí, a vlastne
s týmto usporiadaním pobláznených čísel rozhoduje. A najdôležitejší
je revízor všetkého diania, a tým je tu už 20. storočí Magistérium Ka-
tolíckej Cirkvi. Nechcel som týmto unáhlene vystreliť z Auróry a viem
jasne, že jedno zdravé očko v dieťatku je viac ako všetky peniaze. Cí-
tim, že sa dá robiť okrem klasickej charity, aj liečba podstaty politiky.
Len netreba mať hneď eurofóbiu. Kresťanov je vo svete dosť.A na rôz-
nych postoch.Pri ich zjednotení sa raz vytvorí nečakane obrovská sila.

51. S ČLOVEKOM MAJÚ ZÁMER

Sily svetla i sily temna majú s človekom svoj vlastný zámer.
Nebo má záujem, aby človek správne prežil svoj pozemský pobyt,
a prišiel tak opäť do nebies.Temno pracuje opačným smerom a
túži človeka najskôr od sv.cieľa odkloniť, potom ho dezorientovať
a nakoniec vyrobiť z neho nového, odporného ničiteľa.Nešťastníka.
Podchytiť ho treba už od mladosti.V škole ho preťažia obrovskou
záťažou nepodstatných informácií, ktoré môžeme spokojne nazvať
koniny, lebo je to taká záťaž ako pre kone.Málokomu z mladých
sa dostane solídna etická a náboženská výchova.Miesto dobrého prík-
ladu mu vo vlastnej rodine dajú neraz na tanier rôzne kraviny.V par-
tii po škole sa podučí kadejakým škodoradostným somarinám.V časo-
pisoch si prečíta a poobdivuje svoje spevácke či herecké idoly a dozvie
sa od nich, ako sa robia nekonvenčné hovadiny.Zapne si večer televízne
relaity show, tam má na každom kanáli široký výber vulgárnych vo-
lovín.A ak zatúži zadláviť sa extra porno prasačinami, dostane
sa k nim bez problémov cez internet za pár sekúnd.No a potom sa
čudujeme, že kriminálne capiny robí mládež už celkom spontánne?
Ktosi ju programuje:najprv mať prachy a potom sa naplno vybujačiť…
Ešte pred dvadsiatkou ju treba premeniť na divú zver.To že sa to ozaj
veľkému strýcovi, ktorý na to z pozadia dohliada s veľkou úškľabko-
vitou toleranciou podarilo, o tom by bolo čo predlho rozprávať.
Na viaceré miesta v spoločnosti treba dať už výstražný nápis
Pozor, besnota!
Nik nevie konkrétne, kto vlastne tým strýcom je.
Je tu však silná indícia, že ide o podivnú a zúrivú beštiu.
V produktívnom veku je nutné väčšinu ugniaviť, čiže hekticky zames-
tnať. Menšinu nechať totálne zľajdačiť a podporiť v nich príživníctvo.
Dostrašiť ich,aby nemali čas rozmýšľať.Urobiť z nich roboty myslia-
ce na zisk.Nahovoriť im, že ich pozemské šťastie je byť zadĺženými

SPOTREBNÝMI DEBILMI.

Hypermarkety sú ako novodobé chrámy.Nové veci miesto cností.
Druhá fáza je karnevalizovať život a premeniť ho na nekonečné za-
bávanie sa. Show musí pokračovať počas celého roku.Striedaná krvák-
mi v hlavných správach.Čím sú horšie, tým viac sa ľudia poisťujú…
Humoristické relácie na každý deň, to prezrádza, že smútok ,nazú-
renosť a strach nám silnie a strácame duchovnú radosť zo života.
Cieľom druhej fázy rozkladu človeka je premeniť ho v hluku na

ZABÁVAJÚCEHO SA IMBECILA.

A aby mala zábava stále silnejšiu šťavu, posmech z normálnosti
sa bude stupňovať cez sarkazmus až do hyperaktívneho cynizmu,
ktorý sa uspokojí až vtedy, keď tečie nevinná krv a praví ctitelia
Boha sú v zuboch nielen mediálnych šeliem.Tretí stupeň zvrhlosti je
spraviť z jačiaceho víťaza v umelom, teatrálnom a impotentnom boji

BEZCITNÉHO A AMORÁLNEHO KRETÉNA.

Keď sa dohrkoce do dôchodku, tak ako odkaz vnúčatám si od srdca
zažumpári na Cirkev, popreklína vládu a ak ho navštívi vážna choro-
ba, tak podplatí lekára, aby to ukončil tou najtrápnejšou bodkou- smr-
tiacou injekciou eutanázie. Tá ho konečne vyslobodí zo života naplne-
ného nezmyselnými,vlastne všetko náhodami, čiže chobotinami. Podob-
nému najviac rebríku do kurína :krátkemu a obšpinenému slepačina-
mi. Idiotizácia je naplánovaná a zámerná.Ak sa temnote tento plán
podarí, vytvorí sa z Božieho dieťaťa nový smradľavý pekelník.Ale to
iba za jeho dlhoročnej spoluasistencie a sebastrieskania sa až po hrob.
Prečo je to v schizoidnom svete takto? Stále chladnejší ľad ako pod-
klad pre naše kroky nás donúti nasadiť si korčule viery, nabrúsiť
si ich a podať nádherný krasokorčuliarsky výkon.Týmto športovcom
ducha vyhovujú presne tieto podmienky.A tým,čo nemajú korčule,alebo
si ich nechcú nabrúsiť beda. Budú stále v strese. S podchladenou zadni-
cou.Cieľom služby Bohu je stať sa z obyčajného človeka anjelom,potom
archanjelom,cherubom, rytierom, duchovným aristokratom,kniežaťom,
princom až duchovným kráľom v nejakej oblasti.Z malého človeka
človekom skryto veľkým a naplneným pravým duchovným svetlom.
Nesťažujme sa,v akom sme svete.Máme nielen tisíc možností, ako zdi-
vieť a dokatovať sa na diabla, ale máme i tisíc možností sa dohotoviť
na anjelský Boží obraz.To je samozrejme oveľa ťažšie.Niekedy až
tak, že sa to v tomto svete neoplatí.Ale kto si zachoval aspoň štipku
viery a zdravého rozumu, ten s určitosťou tuší, že nám bude daný
k žitiu aj iný svet, nie iba tento provizórny akožeslušný „bordeloblá-
zinec“, ktorý okolo seba nemôžeme nevideť .A na ten, na tzv. Božie
Kráľovstvo, sa vo vnútri múdry človek poctivo chystá.Gengaji ducha
v iný život neveria.Nádej im ktosi ukradol. Kto? Obvinia Cirkev…
Keby sme videli napr. konečnú podobu tých, čo smilnia dnes na plné
obrátky, alebo zarábajú rozprávkové peniaze ,tak by sme sa zhrozili
natoľko,že by sme s nimi nemenili ani vtedy, ak by nám zaplatili mi-
liónkrát viac.Žumpou budú raziť ich telá.Krásavci sa zmenia na ropu-
chy.Budú takí zohavení a prestarlí ako bosoráci skrížení so zachlpate-
nými príšerami z hororových filmov. Ako ľudskozvieracie obludy.
Vážne budú na tom aj žurnalistické, mediálne a politické prostitútky.
Tie a tí, ktorí za peniaze neváhali osočiť a obkydať slušného človeka
záplavou lží a obvinení. Sami si vyrobia ťažké tresty.
A nie veru najlepšie na tom budú aj tí a tie, čo zapredali Sv.Ducha.
Čo obchodovali s Kristom.
Čo zneužívali sv.evanjelium, za ktoré vylial Syn Boží svoju sv.krv.
Čo Božie Meno brali nadarmo, aby sa oslávilo v hriešnom svete ich
nepravé meno.Omráčení milenci lži.Oslavovatelia svojho falošného ja.
Falošní bratia, „boľševici“ likvidujúci iný názor. Prostitúti Ducha…
Tí zdanlivo veľkí, v skutočnosti tajtrlíci, po ktorých ostáva mnoho
smutného octu. Kto sa rúha Otcovi či Synovi, tomu bude odpustené.
Ale kto sa rúha Duchu Svätému, to sa neodpustí.Kto ublíži otcovi či
matke, tomu sa dá odpustiť.Ale kto malému dieťaťu, dá sa to tolero-
vať? Existujú aj duchovné potraty napr. nových myšlienok, nápadov.
Nemýľme sa a vyjasnime si : temné sily nielenže existujú,
ale naplno pôsobia tam, kde sú najprv ľajdáckosťou a potom opa-
kovanými ťažkými previneniami proti Božím zákonom privolané.
Ak by hlásateľ Svetla opomenúval spomenúť zámery temných síl,
bol by tiež asi ich nepriamym nevedomým či vedomým nástrojom.
Rozum menia na výkonný robot. Srdce na primitívne krátkozra-
kú kalkulačku. Emócie retardujú a krivia. Vôľu mľandravejú až
do hroznej nesebaúcty. Telo zdivejú až na šelmu alebo „zbožštia.“
Nechajú sa na zemi chudáci zotročiť a potom sa klamú falošnou slobo-
dou.O toto ide tej utajenej bytosti, ktorá ponúkala Kristovi svoje pozem-
ské poklady, ak sa jej pokloní.Dostala istý čas,prostriedky aj priestor,
aby zvieraciu farmu
z pozadia vymyslela, manipulovala a sponzorovala.
Kto sa dá okradnúť o posledné zvyšky hanby, môže to tam, kde sa
mení človek na rôzne ohavy, dotiahnuť s jej pomocou veľmi ďaleko.
Prečo majú sebecké a neférové sily takú vonkajšiu moc v tomto svete?
Mohol by ich Boh zrušiť? Mohol. Prečo to nerobí? Asi nás testuje…
Veľkými peniazmi sa tu vyvíjajú silné tlaky skoro na všetko.
A platia toľké daromnice.V podvýžive sa necháva vyše miliarda ľudí.
Človek nemôže žiť bez Boha. Je nevyliečiteľne náboženský.Buď ho náj-
de v jeho pravej podobe, alebo si nájde nejakých bohov a bôžikov iných.
Pokiaľ sa bude väčšina klaňať mamonu, potiaľ tu on bude vládnuť
ako forma trestu pre falošných veriacich bez ozajstnej viery.Veriacich
v povrchnosť a v konzumizmus. Ak nám z toho príde po hodoch zle,
tak asi až potom zatúžia mnohí odísť zo stavu sviatostnej anorexie.
Dá im totiž veľmi potrebné lekcie.
„Šimon, diabol si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.“
Aby sme sa v povrchných klamstvách príliš nepozašívali,
a zatúžili po jedinom potrebnom,
z falošného sveta sa dôstojne čím skôr „spakovať“
a nájsť sa vo svojom pravom domove.

52. CIRKEV JE ZDRAVIE A SEKTA JE ÚCHYLKA

Sektárstvo znamená vybrať jednu vetu z Biblie, tú poriadne nafúk-
nuť, aby zatienila všetky ostatné vety. Zamerať sa iba na nejakú
odtrhnutú časť. Ako slepý si nevšimnúť celok. To je antikatolicita.
Spoza oceánu ide mnoho kníh o pozitívnom myslení.Sú to plné vlaky
strán. Ale ani jedna veta o nesení kríža a zmysle obety.Americká cho-
roba, robiaca nášmu vnútru takú službu , akú činia mandelínky na
zemiakoch.Pod maskou dobra presný opak.Potom im blbne psychika.
Jeden z povšimnutiahodných duchovných obrov zabávačov je Osho z In-
die.Jeho veľkosť je v úprimnosti.V tom,že učí meditácii a veľkej hĺbke.
Obracia pozornosť dovnútra.A tam zašiel veľmi ďaleko.Chudáčisko,
ale bez Krista.Je typickým príkladom jedného „majstra“ ducha, ktorý
má vo svojich vetách primiešané malé dávky takých prudkých jedov, že
ak chce niekto dospieť celkom naisto k šibnutosti, tak nech sa len po-
zorne začíta.Je to príklad intelektuálneho génia a zároveň duchovného
učňa, ktorého skolila priveľká láska k necudnosti a odpor k pokore.
Je úprimný, ale bez lásky ku Kristovi.Provokatívne úvahy pre prudko
inteligentných, ale bez hlbšej rozvahy a miernosti Ducha Svätého.
Ako keby spadol na zem kdesi z planéty veľmi inteligentných klaunov.
Mentálne je zjavne obrom, duchovne trpaslíkom, vo svedomí kríplom.
Riadky plné odvahy, no nesprávne použitej.Kapitoly plné humoru a os-
lavy života.Ale je v nich skrytá smrť.Chýba im jednoznačne túžba po
svätosti.Vážnosti tiež. Život nie je takáto lacná zábava. Jeho osočenie
apoštolov z playboystva iba prezradilo, čo urobil zo svojej firmy sám.
Kto si chce dať exotickú ezoterickú praženicu na kresťanský chlebík,
radím mu, nech najskôr privonia, či nebola vyrobená zo záprdkov…
Bádateľ Ducha môže nájsť voňavé kvietky i tam, kde iní vidia len ko-
pu hnoja.Niektorí majstri sú ako spadnutí z falošného neba,z vesmíru.
Učme sa rozlišovať, ktoré náuky sú tu iba z Božieho dopustenia a ich
cieľom je iba infikovať nových čitateľov starými bosoráckymi bacilmi.
Žijeme vo svete, kde nie je problém dozvedieť sa o Ježišovi. Veľkým
pokušením je neskočiť na lep „apoštolom“ s nekompletným Ježišom.
Nepodľahnúť vábeniu rôznych modernistických falošných evanjelií,kto-
ré akože odtajnené vychádzajú a berú si na pomoc aj neznámych svä-
tých alebo neznáme obdobia zo života známych svätcov.Čo majú spo-
ločné, je po prvé: zhodenie legálnej pápežskej autority zriadenej samým
Ježišom Kristom a Učiteľským úradom chránené štyri klasické evanje-
liá. Tie odsunú nabok ako nie až tak atraktívne, lebo sú pre duchovne
zasmilnených príliš vážne a cudné.Pokračujú úplným ignorovaním pa-
šií a ponúknutím akéhosi liberálneho „Ježiša“, ktorý akože učí stora-
kú podobu necudnej lásky , ale bez ukrižovania a zmŕtvychvstania.
U jedných sektárov sa bude iba do nemoty všetko uzdravovať a chorí
sa prehlásia za Bohom strestaných.U druhých je „pápežkou“ nejaká
prorokyňa, ktorá všetku muníciu vydáva na obranu sobotného dňa.
Alebo prorokyňa iná si za svoju prioritu zvolí ochranu zvierat a napr.
potratené deti za roky „zjavení“ ani len nespomenie.Toto povyšovanie
sa duchovných žien nad duchovných mužov je kardinálny omyl všet-
kých materinskou láskou „neodkomplexovaných.“ Vytisnutie Panny
Márie zo scény a nahradenie ju nejakou pozemskou učiacou bohyňou
je automatická kardinálna chyba následná.
V duchovnom spoločenstve rozkazujúce ženy,
strata rozumného nadhľadu,
neobjektívnosť, strata citu pre paradox a kompletnosť,
sú krutou bodkou antikatolíckeho„kresťanstva.“

Inou ťažkou skúškou je, ak sa kresťan ocitne v Katolíckej sv. Cirk-
vi, a natrafí na nedôsledných katolíkov, ktorí sa usalašia vo svojich
nebeských flekoch a svoju pokrivenú a sektársku mentalitu ponúka-
jú ako svojský fortieľ okoliu.Za roky života v Cirkvi môžem iba pot-
vrdiť,že ani svätcovi by nebolo hneď také jednoduché prísť na to,kde je
sever.Rozlíšiť plevy od zŕn.Vtipne reagovať na rôzne kúkoľné šibnu-
tosti a zvlčilé vyhladovanosti rôzneho druhu.Od erotiky až po otroctvo.
Kto to myslí úprimne a neželá si povrchom sa sprimitívniť, tomu Boh
nedá zahynúť.Sektárstva sú iba choroby.Ku každej príde raz aj liek.

53. ZRKADLO VYČISTENÉ POKOROU

Keď nám spadnú,biblicky povedané, šupiny ega z očí
a oslobodíme sa od naivného juniorského odsudzovania,
začneme viac rozumieť životu.
Zistíme, že neraz komplikované ľudské situácie
majú prekvapivo jednoduché riešenia.
Ten prakľúč na otvorenie každých dverí
sa volá POKORA.
Liek takmer na všetko.
Pomáha nám stať sa čistým ako zrkadlo
a odrážať samozrejme a prosto iba realitu…
Pri pohľade doň uvidia iní presne iba svoju podobu.
Budú si myslieť, že zrkadlo je také, akí sú vlastne oni.
Bez rozmýšľania ho obvinia iba z toho, že si koná svoju prácu.
Niektorí ho zo zlosti aj rozbijú.
Ak sa nás pravda niekde boľavo dotkne, poštípe, ba až urazí,
ozve sa iba naša skrytá pýcha a tá kričí tak silno, aká je veľká.
Pokora je neuraziteľná. Tá vždy vyšle pri údere Kristovu lásku.
A tá po čase spôsobí ZAMYSLENIE sa nad sebou tomu,
kto sa dlhé roky trápne fintil v zrkadlách pokrivených.
Okrem sv.rán, o ktorých hlbšia duchovná škola niečo vedieť musí,
zažijeme veľa poranení od obyčajných jedovatých šípov.
Tie prichádzajú preto, že sú ako magnet priťahované niečím
umelo nafúknutým a idú mu na pomoc, aby bublina lži spľasla.
Ak sa nádor zasiahne presnou diagnózou,začne vytekať hnis nelásky.
Časom sa to zahojí.
Zostane CITLIVÉ MIESTO. Budúca charizma.
Jemnocitných a posvätených, čiže prebudených,
máme mať „desaťtisíc“ miest vo svojom chráme.
Vzácnosť tých, čo majú natrpené, je najmä v tom,
že majú prirodzenú, ľudskú a jasnú hľbku.
Nekrivia realitu.

54. O ZUBNÝCH KAZOCH

Trpkosť kompenzujeme sladkým. Spôsobí to po čase na našich
zuboch povlak, ktorý sa začne správať agresívne.Vytvorí zubný kaz.
Ten v tichu pracuje, rozširuje sa, vŕta do hĺbky. Všimneme si to väč-
šinou až vtedy, keď nás zub zabolí. Ideme k zubárke.I keď vieme,
čo nás čaká, dobrovoľne si sadneme do kresla bolesti a necháme sa
vyšetriť.Sú výnimoční jedinci, čo žiaden kaz v ústach nemajú.
Ale my ostatní vieme, čo je vŕtanie do boľavého zuba.Dosť kruté
bolesti. Treba ich len vydržať.Sami si na chrup poriadne nevidíme.
Zubárka nás trápi vŕtaním dovtedy, pokiaľ vidí
niečo čierne v bielom zube.
A predsa nikto z nás jej v zlosti nevynadá , že nám spôsobuje
veľké bolesti.Všetci vieme , že tá vŕtačka nám vlastne pomáha.
Ale nie všetci rozumieme Životu a Bohu.
Mnohí mu vyčítame, ako nás trestá.Aký je krutý.Nespravodlivý.
Ak nám niečo berie, myslíme si, že On to potrebuje.
Raz nám dôjde, že nám pomohol zbaviť sa nejakého kazu.Tí, čo sa
modlia, vedia, že Boh nám pomáha.A má nás rád viac ako my seba.
Tí, čo sa nemodlia v to neveria.Ešte si robia posmech z príslovia:
Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.
Je iba samozrejmé, že tí, čo sa dajú do rúk zubárovi,
budú viac teraz trpieť než tí, čo na svoje zuby kašlú.
Ten, kto je v Božích rukách, je testovaný zo všetkých strán.
Má oveľa ťažšie skúšky ako pohan,čo chráni iba svoje neisté výmysly.
Ten je iba vo svojom narcistickom náručí matrixu, má viac pohody,
ale nebadá, ako mu každý rok vypadne jeden zub, čiže nejaká
hlavná cnosť z charakteru?
Je lepšie podstúpiť bolestnú operáciu zo sladkej nevedomosti dnes,
než ju podstúpiť o pár rokov neskôr. S oveľa väčšími následkami.
Čo takto pozrieť sa na naše boľavé veci hlbšou, zubárskou optikou?

55. NEVYTUNELOVATEĽNÉ BRATSTVO

Nie každý, kto hovorí o láske či spravodlivosti, je aj ich ctiteľom.
Môže cnosti predstierať a môže sa mu z úst od klamstiev aj zaprášiť.
Podobne je to i s menom Boh, Ježiš alebo s názvom kresťanský.
Temnota dnes neútočí len zvonku na Cirkev, ale prešibane sa tvári,
ako keby jej išlo o záujmy Božie a popritom vpúšťa niekoľkokrát
prudšie jedy do ľudí než bolo zaštepovanie ateistickým rajom. Kvalitný
súper nás má ako tréner niečo naučiť. V evanjeliu je, aby sme zbrklo
kúkoľ nevytrhávali. Až do žatvy.On tu má svoju funkciu.Skúša nás.
Žitiu s kúkoľom sa nevyhneme.Má nás pravdepodobne naučiť dozrieť.
Mládežnícka chyba je začať ho netrpezlivo, so zlosťou divo vytrhávať.
Potrebujeme dar rozlišovania od Ducha Svätého.Našou sv.povin-
nosťou je najprv rozlíšiť.Potom nahlas pomenovať.Trefná diagnos-
tika je polovica úspechu.Liečiť bude a osloví iba to. čo sami žijeme.
Brány pekelné sú asi zranené miesta nie v budovách, ale v nás veriacich,
kde sa temnote darí šíriť infekciu .Nie sú to iba tzv. ľudské veci.
Skôr tie neľudské. Rany treba zahojiť, aby sa otrava nešírila ďalej.
Sú to nami nepomenované a pozatľkané vážne chyby, ktoré si po-
tom ani neuvedomujeme.V spovedi sa divadelne akože povyznáva-
me, ale iba z rôznych malicherností? Takto vzniká „akokebyzmus.“
V seminári v prvom ročníku prišla rehoľná sestra s prosbou, či by
páni bohoslovci cez voľnú hodinu nepomohli umyť okná na chodbe.
Z prichystaných 10 vedier zostali tri voľné. V ročníku nás bolo 56.
Budúcich kňazov. Akože mužov obety. Takto nenápadne to začína…
Medzi bratmi nie sú všetci bratia.Niekto brat a iní „iba brať.“ Samo-
ľúby bacilonosič aby bol IN a aby ho potľapkávali po pleci, bude horli-
vo recitovať iba názor svojich predstavených.Prezieravo sa „zaprie“, ne-
vysloví to, aký je a čo si naozaj myslí. Sem-tam neférovo udá kohosi lep-
šieho a základy straty jeho spirituálneho panictva sú solídne položené.
Neskôr to zdokonalí, najmä v servilnej hereckej pokore, otročení
modlám a zotročovaní, ktoré našli inú „cirkevnú“ podobu. Prebodá-
vaní očami blížnych,“opatrnosti“ aby nikoho neurazil, pri kázňach
hovoril iba všeobecne, nikdy nezaťal do živého (vlastne do mŕtveho).
Pohabe si nadbytočné tituly,zašportuje si pochlebovaním,oblečie sa ako
urodzený manekýn, vyhne sa prezieravo boľavým diagnózam a vyhľa-
dá radšej toho, čo potvrdí jeho falošnú dôležitosť. Potom nasleduje obvi-
ňovanie niekoho iného, cirkus zo smietky v jeho oku a neregistrovanie
vlastného brvna.Ak sa ktosi pošmykne, tak ho so škodoradosťou od-
súdi. Neustále vyčíta chyby hierarchom či štátnej moci, viní ich z osob-
ných neúspechov a v kázňach často otravuje veriacich streľbou po vláde,
čo je dočasne pri moci.Neuvedomuje si vôbec, že nám až tak priveľmi
nadriadení vadiť nemajú,ak máme v poriadku vládu vo svojom vnútri.
Máme tam na prvom mieste Boha, či vzývame seba samého ? Kňaz by
mal byť niekto, v prvom rade majúci odstup od seba samého, inak je
to podvodník. Ego nám treba detronizovať najlepšie už v seminári, pre-
tože ak by bolo v nás na tróne, je to náš úhlavný nepriateľ.Je to vlastne
zlodej nášho kňazského pokoja a radosti.To je ten Barabáš, čo ide zas-
lepene budovať vonkajší raj bez vybudovania najskôr toho vnútorného.
Nalejme si čistého vína: ak zhreší kňaz, tak ho nezviedla fľaša alko-
holu alebo žena, peniaze, droga , pokušenie, vysoká funkcia či zlý svet.
Ale ublížila mu iba jeho vlastná nesvätosť.
Tie pozemské rekvizity nie sú vinné. Iba nám asi dopomohli odhaliť
a ukázali, že sme boli skazení dávno predtým, než sme sa s nimi
stretli, keď sme sa hrali na svätých. Svoje tiene sme si neuvedomovali.
Hriechy či svet nie sú náším problémom.Tým je naša prebolestná samo-
ta.Byť dlhší čas sám so sebou v jednej miestnosti je stála bieda pre toho,
kto má vo svojom tele ešte svoje neočistené falošné a krpaté ja. Tzv.ego.
Čím sa viac usalaší na tróne v našom srdci, tým sú Boh a pokoj akosi
vzdialenejší.A samota iba so sebou strašnejšia. Veru beda samotnému.
Samota však môže byť pre učeníka blaženosťou.
Ak sme v pravom Ja, čiže v Božom Ty, vo sv. Podstate, v Kristovi.
Kňaz má byť druhým Kristom. Jeho prvoradou a každodennou sv.
povinnosťou je umenie sa „vyprázdniť“.Až potom ho naplní živý Boh.
Ohlasujme toho, ktorý nielen vystúpil na nebesia, ale aj zostúpil do pe-
kelných hlbín preto, aby slúžil.Ak my rozmýšľame iba o šplhaní sa na-
hor, budeme nielen klamári, ale bude v nás narastať strach a neurózy.

“S každým z nás má Pán osobitný plán.Buďme tomuto plánu verní“
povedal nám na námestí v r.2003 v Banskej Bystrici Ján Pavol II.
A Benedikt XVI. nám múdro odporučil:

“Každý človek potrebuje tvorivú odvahu žiť svoj
život a nerobiť zo seba kópiu niekoho iného“./14/
Každý z nás má nielen právo, ale i povinnosť mať svoj vlastný názor.
Pastoračné utekanie či špehovanie iných sú iba príznaky neosobnosti
a amatérskej neznalosti svojho špeciálneho plánu. Nie je veru dôstojné
iba papagájovať a kopírovať názory iných.Ani spásonosné robiť si tak-
to doktorát a na konci cesty sa prichytiť, kde som len urobil chybu. Ak
si nebudeme vážiť tú dimenziu v nás, ktorá je našim skutočným svetom,
i keď bude dlhšie nedokonalým, a budeme hrať pred sebou divadlo, akí
sme navonok úžasní a bezchybní, dajme pozor, aby sme nevychovali zo
seba herca, ktorý bude mať na vrchole síl, neskôr v nejakej funkcii,
nielen „plnosť“ pravdy, ale zároveň i plnosť gatí.
Nielen pravda, ale i poctivosť k sebe samému nás vyslobodí.
Najprv sa budeme báť povedať iným, čo si úprimne myslíme, lebo to
už nie je pravá viera.Potom sa budeme báť povedať kritiku niečoho
ozaj chorého v Cirkvi, lebo to bude pýcha.Budeme sa báť zaútočiť na
nejaké bašty zla v spoločnosti, lebo nás dajú na škripec médiá.Bude-
me sa báť povedať nepríjemné skutočnosti veriacim, aby sme ich neu-
razili. Budeme sa báť nepodať ruku Herodesovi, lebo by sa nám
za to pomstil.Radšej pomlčíme a zavrieme obe oči, aby sme sa väčšine
či mocným neznepáčili.A nakoniec sa po nahromadení strachov rôz-
neho druhu a mnohých rokov budem báť priznať si vinu aj sám sebe.
Spávať s nádorom farizejstva? Tak toto je v pláne.Ale nie Božom.
Sv.Katarína Sienská nám odkazuje:

“U všetkých, ktorí hľadajú sami seba a snažia sa zapáčiť ľuďom,
súdia podľa vôle iných a nie podľa pravdy.Budú sa báť,že sa znepá-
čia a potom im všetko naháňa strach.“

Kto sa bojí života, bude sa raz báť i smrti.
Najhorší je asi podvod na sebe, ak sa sluha neba bojí umrieť.
Kto má v sebe ututlané hriechy a strachy, bude si na iných vybíjať svo-
je komplexy vyčítaním, akí sú hriešni.Bude zhadzovať sebavedomie
bratom.Takto to robia nevykúpení muži. Ľud potrebuje povzbudiť.
„A ty Peter, keď sa obrátiš, povzbudzuj svojich bratov,“ povedal Pán.
Čím viac spávame so svojou sebaoslavou, tým viac budeme prenasledo-
vať Krista prítomného vo vnútri Cirkvi v blížnych.Toto prenasledova-
nie statočných môže byť tak veľké, aká veľká je falošná sláva, ktorú
sme si neférovo nadobudli vo svete alebo v Cirkvi.
Ovce sa potom doráňajú tým, čo má odtrpieť ich pastier.
Kto ráňa iných, robí ich skryto mučeníkmi. Ešte sa neobrátil.
Pri krížovej ceste iba krasoreční. Nesie si iba svoj, nie Kristov kríž.
Pásť ovce znamená niesť bremená spolu s nimi.
V prvých storočiach byť biskupom znamenalo byť takmer s istotou aj
byť mučeníkom.Odkedy nám cisár dal podiel na moci (313r.), odvtedy
byť hierarchom znamená stále viac byť diplomatom. Čím má platničku
viery prihriatu na slabší stupeň, tým cisár viac platí. Najspokojnejší je
vtedy, keď sa mu podarí urobiť z presbytéria spolok pacifistov a pro-
štátnych labulízačov. Z jedných urobiť pupušov, z iných kariéristov a
z ďalších infantilných lokajov, ktorým došla všetka silnejšia munícia.
Čo budú akoby na posmech strieľať s gumipuškou a cukríkmi v nej
proti malým čertovinkám a veľké diabolstvá v spoločnosti ponechajú
nedotknuté a nepomenované.Veľkým mafiánom vyhovuje, aby sa ich
policajti báli,a ani nedotkli, a zamerali sa na odchytávanie malých
rýb.Z evanjelia je jasné,že hriechy proti ľudskej láske Ježiša nejak ne-
trápili.V prvom rade bojoval proti žralokom ducha. Každý si vyberá
takého súpera, na ktorého si trúfa. Kto mu je kvalitami podobný.
Ani raz Ježiš Petrovi nepovedal:“ Klaňaj sa mi!“
Ale povedal mu párkrát : “ Nasleduj ma! “
Asi preto sa mu toľko klaniame a toľko sa ospravedlňujeme,lebo ho
málo nasledujeme.Či Ježiš pri ohlasovaní nezobral niekedy aj bič ?
Zmäkčilí falošní bratia sa bratríčkujú. Je bratská láska nemať radosť
z úspechu spolubrata ? Čím väčšia závisť, tým väčšie by bolo naše ego.
Kto je pri kanóne, nech strieľa. Ale nie do ovciec, ale do vlkov.
Do svätuškárstiev storakej podoby.Treba nám svätcov, priekopníkov,
nie manekýnov nahodených v plnej paráde,čo vedia okrem ukázania
seba iba elegantne z každého náznaku konfrontácie bez svätého boja
vycúvať.Máme niekde kostol Krista Proroka? Kňaz by mal aspoň ob-
čas prorocky vypáliť zopár ostrých slov, či sa to niekomu páči, alebo
nie. A modlitbou zaútočiť na diabolské centrum, s ktorým sa stretne.
Ak budeme pred pokrytcami stále mäkší a mäkší či tolerantnejší,
synovia tmy budú stále tvrdší a bezcitnejší k slušným. A my s nimi?
V Európe silnie kríza kresťanstva. Kristus áno, ale Cirkev nie.Mož-
no je to chyba nielen Európy, ale aj naša. Nášho hrania sa na otcov
a sme niekedy ako deti na pieskovisku, čo sa hádajú o kýblik,hrablič-
ky a lopatku.A neponúknutí svetu príklad bratstva, ktoré vytvoria
iba vyzretí chlapi, čo si vedia prihrávať a majú ťah na bránu súpera.
To, o čo nás po strate duchovného panictva temné sily chcú okradnúť,
je nadšenie a fortitúdo(z lat.sila,odvaha,ráznosť,zmužilosť,pevnosť).
Nedajme si nikomu vytunelovať identitu normálneho chlapa,
ktorý okrem dobroty a dodržania slova má mať i zdravú prísnosť.
Najmä na seba. Ktorý sekerou Jána Krstiteľa zotne v sebe drakovu
hlavu samoľúbosti, nezodpovednosti a nízkosti.O tomto je v prvom ra-
de tzv.kňazský celibát. Kto to neurobí, skončí zvonku ako „svätý“ taj-
trlík. Vo vnútri bude mať horký blen bigotnej starej dievky.S lampou
kňazstva, ale bez oleja radosti. Kto žije,ako sa má, je ten, čo nasleduje
Baránka všade.I na kríž. Kto to nevie,ide mu iba o detinské záujmy.
56. O HÚSENICIACH A MOTÝĽOCH

V Písme sv. 2 Jn 7 sa duch Antikrista definuje ako ten, ktorý
popiera, že Boží Syn prišiel v tele.Pre Židov to asi bola úrážka najväč-
šieho kalibru hovoriť, že Boh v nebi má Syna na zemi. Že Boh má aj
ľudskú tvár.Že je prítomný normálnom tele ako jeden z nás. Jednodu-
chý,bez svetskej moci, vojska,nádhery. Keby mal svetskú moc a podelil
by sa s ňou, až potom by ho akceptovali?Ale z ich pohľadu – obyčajný
tesárov syn neurodzeného pôvodu.Nad tým zúrili.Oni zbožňovali asi
iba vonkajší dojem.O pravdu vnútri až taký záujem nemali. To bolo
asi plné lži a špiny.Mali k nemu vlastne odpor.A neráčili na tom ani
nič meniť.Preto tá obrovská zamilovanosť do vonkajšku.Do šiat. Do
titulov.Do vonkajšej morálky.Do modelingového chrámového divadla.
Do vonkajších víťazstiev.O tom je tento svet, riadený nie pravými muž-
mi. Pár modlárskych „židokresťanov“ im napomáha i kresťanstve.
Hovoria síce kladne o Ježišovi ako o Kristovi, pravom Božom Synovi,
ktorý prišiel v tele, ale ich najväčšiou láskou je etiketa,ľudské predpisy.
Cirkevné právo a liturgia sú v službe evanjelia, nie nad ním.Snažme
sa rozlíšiť čo je lešenie a čo je chrám, a za ťažisko svojej práce nemaj-
me iba nekonečné inštalovanie nových a nových lešenárskych trubiek
a upevňovanie pevnosti lešenia okolo kostola. To je potrebné , ale raz
bude rozobraté.Čiže príde doba, keď ho už nebude treba.A kostol sa
kvôli tomu nezrúti.Pobyt v chráme tela by nám nemal byť cudzí .
Spiritualizácia tela znamená aj jeho postupnú premenu.Ježiš sa nas-
ťahuje i do nášho tela, aj tu sa INKARNUJE a postupne tam
vzkriesi a posvätí všetky naše ľudské časti a zamrznuté oblasti.
A použije ich pre ciele Božieho Kráľovstva.Ak niekto takú nevykú-
penú oblasť v sebe má, spoznáme ho podľa toho, že tú oblasť v sebe
nemá rád u seba ani u iných.Je ešte sám sebe nepriateľom.Jeho hlavný
boj je zameraný na jeho nízke telesné sklony.Na tzv.diabla ukrytého
pod kožou. Kedy zistí, že zdravé telo s jeho funkciami je veľký Boží
dar?A telo netreba ničiť, ale primeranou miernosťou udržiavať v čin-
nosti.A čo treba radikálne zotnúť, je naša neúprimnosť a zbabelosť.
Priveľké túžby po riešení veľkých problémov vonku, vo svete či Cirkvi
najskôr zamerajme na túžbu vyriešiť uletenosti a komplexy v sebe.
Ak sa nám to podarí, budeme sa ako svätí blázni raz iba tešiť.
Ak by sme sa dali ozaj Kristovi a on by naozaj prevzal v nás vládu,
nepociťovali by sme veľký hlad nemiernosti v niektorej z oblastí.
Napríklad sa opiť, prejedať sa ,uľaviť si nadávaním či znásilnením.
To túžia iba tí, ktorí nemajú ozajstnú radosť v paralelnej oblasti .
Prerušená komunikácia na spiriruálnu milosť Sv. Ducha má za ná-
sledok abúliu – stratu vôle a rôzne excesy.Prosto ešte tam šafári ego.
Po česky chtíč. Po skutočnom vykúpení prahnúca niektorá oblasť.Ani
abstinenti nie sú ešte za vodou.Sú iba v kajúcej očisťovacej fáze. Čím
väčšie bolo spíjanie sa, tým dlhšia a prísnejšia musí byť ich abstinencia.
Málokto si uvedomuje, že Slovo sa telom stalo, že Ježiš sa stal jedným
z nás a prišiel v zdravom tele. On nebol a nie je zúrivý abstinent.
Nepotreboval to, lebo sa nikdy neopil a ani opiť netúžil. Kto sa
potrebuje spiť v nejakej oblasti, tak je to preto, lebo je v nej ešte
nevyzretý a naivný.Teda skryto pyšný. Ježiš nás učí aj piť aj jesť.
Tak to platí v každej oblasti nášho života.Pásť ovce kázal i Petrovi.
Byť svätým znamená byť aj kompletným, normálnym, harmonickým
v každej oblasti.Sv.miernosť je darom pre tých, čo zachovávajú vernosť
Kristovi.A to ticho a nenápadne každý deň.Za neveru za veľmi draho
platí osobným nešťastím.V čom sa hreší, v tej oblasti sa búcha hlavou
o zem. A plodia sa neskoršie tresty.Porozbíjať potom zaschnutý betón
spackanosti nie je veru príjemná práca.Niekedy to trvá aj boľavé roky.
Ak niekto robí prísne osobné pokánie, je to v poriadku. Ale ak by to
kládol ako normu morálky pre iných, to by už bola úchylka.Ak by
niekto natískal pokánie iným a kontroloval ich či postia ,čo sa modlia,
alebo stále ich podozrieval z techtlov-mechtlov,to by iba znamenalo jeho
rozladeného ducha. Svoj nádor na duchu , svoju špinavú stránku,
projektuje nevedome, čiže slepo arogantne iba do iných.
V realite do podriadených, v duchu do nadriadených.
Majster nám kázal umývať si navzájom nohy a nie liať lavór so špi-
navou vodou na iných, však? Za mentorovaním sa ukrýva nie láska,
ale kopa strachu a utajenej pýchy. A na to si musia profíci dať pozor.
Aby neboli ako húsenica, ktorá má vo svojej prirodzenosti škaredosť.
Je plná odporu k sebe samej. Napcháva sa, plazí po zemi, kŕčovito
sa drží nejakej zeliny, na ktorú sa horkoťažko vyšplhala a ktorá jej
poskytuje trocha aj nadhľad nad svetom a ostatnými húsenicami.Ak
sa k nej priblíži nejaký motýľ, tak puká od závisti nad jeho krásou,
ľahkosťou a slobobou.Ani ho radšej nepustí k slovu, aby ostatné ko-
legyne nepomýlil svojimi radami a duchovným lietaním.
Ak sa nejaká húsenica dostane tam, kde sa vydávajú rozkazy, tak
tam je veselo.Možno sa vie oveľa lepšie vžiť do situácie iných a urýchli
to ich oslobodenie.Problém nastane vtedy, keď sa zamotá sama do seba
a nemôže sa vymotať.A toto „domotanie sa“ ešte aj kdesi zasekne.
A následok je taký, že sa dezorientované húsenice z paniky začnú
hrýzť navzájom miesto toho, aby si vzájomne pomáhali a spolupraco-
vali.Ak si my budeme „statočne“ nadávať,akí sme hriešni a škaredí,
budeme žiť kresťanstvo? Takáto „viera“ nebude správna.Toto chcú
docieliť v nás temné sily.Ostať večnými a ustrašenými húsenicami,
ktoré sa znenávidia najskôr samy a potom znenávidia aj iných.Pocit
škaredosti a odporu k svojmu vonkajšiemu obalu by mal prestať, ak
vnútro prešlo poctivou očistou a premenou. Cieľom je vyzliecť starého
človeka a obliecť si nového, ako to výstižne vyjadril veľký teológ apoštol
Pavol. Je to naše dočasné ja, naše pozemské meno, ten starý človek.
To treba odložiť. Je to naše sebectvo u mužov a pýcha u žien.
Naším cieľom je lietať a nie sa plaziť.Mať zo seba a života aj krásny,
čiže blažený umelecký pocit.Brať život aj zľahka a nie byť udupaný
a prilepený o zem.Toho sa už tu dožijú tí, ktorí nebrali Kristove slová
rekreačne, na ľahkú váhu alebo nerobili zo seba ťažkých supermanov.
57. DUCHOVNÁ SEKERA NA HLÚPOSTI

Jednu z vecí, ktorá nás nielen trápi, ale doslova štve a neustále nám
kazí dobrú náladu je fakt, že mnohé doslova hlúpe veci okolo nás
nemáme moc zmeniť na lepšie. Po rôznych duchovných obnovách
sme ako kresťania nažhavení, že ideme meniť svet na Božie Krá-
ľovstvo, ale pri konfrontácii s novopohanskou silno väčšinovou realitou
nám nadšenie ktosi rýchlo schladí. Dovolíme negativizmu, aby zaujal
silné pozície.Z extrému nadšenia sa nájdeme v extrémoch veľkej ľahos-
tajnosti. Treba nám umelo sa na štadióne hecovať a potom byť z toho
frustrovaný ? Pozor na náboženské zápaly a spasiteľské komplexy.
Vyškolený adept začne s veľkým elánom, narazí na betóny egoizmov a
pokračuje tzv.syndrómom vyhorenia a končí sklamaním zo seba,zo svo-
jej práce, zo sveta a niektorí i z Boha.Vstave nezrelosti nasľubuje Bohu
absolútnu čistotu ,chudobu a poslušnosť a môže sa mu stať, že skončí
vyhladovaný ako vlk po sexe, majetkoch a jeho dlhoročné umelé ponižo-
vanie sa skončí akoby somársky zaťatou neposlušnosťou?
Prečo je to tak ? Možno preto, lebo vežu svojho duchovného života
staviame nie na skale osobne prežitého, ale na piesku nepoctivosti.
Ten pevný základ je pokorné spoznanie, že naše ego nie je mesiáš.
Mesiáš je Ježiš a on už svet na Kalvárii vykúpil. Ja nie som boh,
čo má mať všetko pod kontrolou. Toto nie je moja planéta, kde ja
budem rozhodovať, čo sa tu bude diať. Je to miesto, s ktorým má
Boh svoj zámer. Je to miesto očisty, kde sa musím zmieriť napr.
s tým, že väčšina asi nedozrela na to, aby boli hneď zajtra kresťanmi
katolíkmi.Že trápnosti ako sú vojny, kriminalita, prostitúcia či sekty
sú asi súčasťou tunajšieho pobytu a musíme sa s mnohým odporným
aj zmieriť.Mnohí mystici prišli na to, že tento svet vonku je v po-
riadku.Odzrkadľuje iba babylon v nás. A mnoho chorého vonku je
trest, napomenutie pre ľudstvo, ktoré miluje iba vonkajšie exteriéry
a zabúda na svojho Boha vo svojom interiéri. Rôzne peklá vonku sú
asi iba napomenutím nám všetkým, aby sme sa veľmi do tejto planéty
nezamilovávali.Lev XIII. ju nazval miestom vyhnanstva./15/ Ak
sa tu niekto cíti ako doma, čaká ho skôr či neskôr osudový preplesk
a ten ho prebudí do reality, aby vedel, kde je sever a kde smer nebo.
Miesto sebaľútostného bedákania nad tým, ako by to malo byť a ako
to je, by sme mali skôr porozmýšľať zmeniť to, čo zmeniť je v našej
moci. A to sú tisícoraké záležitosti v našom vnútri. Čas nášho života
sa dá využiť zmysluplne napríklad tak, že sa postupne budem zbavo-
vať nesprávnych návykov, uletených túžob, sebeckých žiadostí, sklo-
nov iným rozkazovať, pretvarovať sa, riešiť veci nepoctivo, lajdáčiť,
všetko komentovať, podozrievať, zľahčovať.To a mnohé iné zmeniť
môžem. Aj konať jednoducho dobro.Prečo to nerobím? Miesto poriad-
ku v sebe a svojom okolí idem spasiteľsky robiť celonárodné poriadky
s inými alebo sa tisnem lakťami tam a do toho, do čoho ma nič nie je.
V istej austrálskej kultúre sa chlapec zaradí medzi chlapov vtedy,
keď odíde do samoty a vyrobí si tam sekeru.
Veru to je krásny symbol mužského dozretia. Mám na mysli však
sekeru vo vôli, citoch a rozume,
nie tú v ruke. Schopnosť odseknúť lož od koreňa pravdy. Vedieť si
rozkázať a zriecť sa napr. škodlivej sebaľútosti. Dokázať sa zriecť
v citoch nesprávneho zamilovania sa. Odseknúť sklony zízať na por-
nografiu.Od alkoholu. Či oslobodiť sa od vplyvu rodiny alebo väčšiny.
Mať silu opustiť túlanie sa v bočnej uličke.Vrátiť sa na hlavnú cestu.
To je niečo, čo robí chlapca chlapom. A na to potrebuje sekeru ducha
Jána Krstiteľa. Tá má pripraviť priamu a nepokrivenú cestu Kristovi.
Ak chceme byť kresťanmi, musíme byť najskôr dobrými ľuďmi. Ak
totiž nezotneme svoju ješitnosť, svoj egoizmus, svoju nepoctivosť, svoje
cigánstva, vyrobíme zo seba iba pseudovianočný gýč. Toto je jadro ad-
ventu.To je ten pevný základ na skale.Kto stavia svoju vežu duchovné-
ho života bez tohto, tak sa mu veža začne nakláňať tým viac, čím vyš-
šie pôjde. Prezradí sa tým, že čím viac právd vie, tým je väčší bojko.

58. PAS MOJE OVEČKY , PAS MOJE BARÁNKY !

Prišiel Mojžiš,
ukázal na rozum a povedal, že tu sa skrýva to podstatné.
Prišiel Ježiš,
ukázal na srdce a zdôraznil, že tu sídli to najdôležitejšie.
Prišiel Marx,
ukázal na brucho a vyhlásil, že tu je náš hlavný problém.
Prišiel Freud,
ukázal na pohlavie a tvrdil, že o tomto to vlastne celé je.
A prišiel Einstein,
ten vedecky dokázal, že je relatívne, čo z toho je najdôležitejšie.
Ozajstný Kristus však prišiel vykúpiť nie iba jednu časť v človeku.
Všetko z toho je dôležité. A je ozaj zaujímavé, že niekedy je najdôle-
žitejšie sa najesť. Inokedy sa vyplakať. Táto nadčasová a podarená
parabola hovorí o stupňoch nášho bytia.O našich viacrozmerných ľuds-
kých potrebách.V každej z nich sa dá byť skutočne hladným a smäd-
ným.Chorým a uväzneným.Cestujúcim,či hľadajúcim.Alebo trpiacim.
Ak si niektorí zúžia problém pozemského človeka iba na hlad
po jedle, to sú skrytí marxisti.Ich charita je iba o rozdávaní polievok
a starých šiat. Bolo by veľmi povrchné zostať iba pri tom. Dávať stále
piť a jesť ťažko hrešiacim lajdákom? Ich páchané hriechy za zosypú
na hlavu takejto charity.Je to vlastne podpora ďalej ich lajdáčiť.A čo
takto ich učiť zbierať smeti, či odhádzať sneh? A mať aj zdravú se-
baúctu.Povinnosťou človeka je pracovať.Telesne, duševne alebo duchov-
ne!Kto nepracuje, nech ani neje, skonštatoval múdro sv.Pavol.A kto
nerobí nič pre spoločnosť, to je sebec a jeho potulovanie sa je trestný čin.
Ak niekto ignoruje hlad po chlebe a smäd po čistom víne v niektorých
zo štyroch oblastí dlhé roky, sám skončí v hladomorni v nejakej dimen-
zii svojho ľudského.Jeho nečestná krádež voči daru života sa raz obrá-
ti proti nemu. Bude bojovať sám proti sebe. Kto sa ničí, ten pácha zlo.
Je našou svätou povinnosťou urobiť zo seba chrám.
„ Môžu nám zobrať všetko, zavrieť nás do väzenia, ako to urobili
s nami, ak však žijete v pravde a podľa pravdy, ste vnútorne slobod-
ní a v konečnom dôsledku šťastní. Nikdy si nedajte vziať vašu
vnútornú slobodu“, povzbudzuje nás náš slovenský kardinál J. Ch.
Korec. A dodal ešte veľmi krásne : „Nedajme sa!“/16/
To sú slová chlapa, a nie onuce, ako on zvykne niekedy prirovnať,
keď chce pomenovať neporiadneho chlapa k niečomu úbohému.Všetky
hlavné i pohlavné oblasti treba v nás oslobodiť od vlády nižších síl.
V duchu sa ich zrieknuť.Očistiť ich tak od špiny hriechu a zlého a
ODOVZDAŤ ich pod Božskú vládu Ježiša Krista.
Ten každú oblasť posvätí pravdou a oslobodí od „života“ podľa lží.
A podľa prísľubu z evanjelia bude ozajstný učeník mať zo života
už tu na zemi stokrát väčší úžitok
ako ten, kto sa vláde Božej nepodrobil a Otcov plán odmietol.
Veľa je tých ,čo so lžou ešte nežijú , ale s Pravdou sa už rozviedli.
Ako to prorocky vystihol v jednej svojej piesni Karel Kryl. Tí veľkí a
unáhlene dospelí si radi dávajú priodvážne svojské a bulvárne pravidlá
hry do svojho života. My v Cirkvi sa snažíme aj keď starneme, neza-
búdať byť aj malými. Hlavne pred Božou vôľou. Strácame z lásky
slobodu. Dávame ju Bohu. Hľadáme jeho pravidlá.Tak je to správne.
Malo by v nás byť stále sa prehlbujúce vedomie, že sme Božími priate-
ľmi. Slobodní od slobody zisťujeme, že to, čo strácame, v konečnom
dôsledku inak nadobúdame. Tak čo si, hriešnik a či Boží chrám?
Vyjasni si to, kým máš zdravý rozum.Ak sme chrámom Boha, tak
je rovnako posvätné, keď sedíš na sv.omši, ako keď si napr.v kúpeľni.
Ak si niekto nadáva sedemkrát za deň do hriešnikov,
tak sa ním aj o pár rokov stane.
Odporným a zlým. Bez svätej hrdosti.
Falošne sebavedomí, v osobnej hriešnej jame sa nachádzajúci a v sku-
točnosti nevykúpení, nevyzretí zvodcovia štátov, rodín a spolkov môžu
urobiť zo seba strašiakov , zo žien hriešnice a z detí zakríknuté a
neskôr vzdorovité pokolenie. Potom sa nečudujme rôznej nude a ľahos-
tajnosti. Nálade porazeného opampersovaného zakríknutého mužstva.
Ak sa Slovo telom stalo, tak sa nad tým ráčme aj zamyslieť. Telo
znamená aj jazyk aj zadok.Aj mozog ,slepé črevo aj semenníky.
Ten, kto nezaspal, ale poctivo duchovne pracuje, ten vpustí Sv.Ducha
postupne všade.Odovzdá svoje telo ako nástroj nebu a bude to ďalšia
živá časť Tela Kristovho.Taký človek si bude občas hlboko uvedomo-
vať a v tichej modlitbe si denne pripomenie, že už nepatrí sebe, ale Bo-
hu.Túto mystagógiu tu pripomínam viackrát, lebo je leitmotívom celej
tejto písomnej práce. Príčina pravej radosti je vo víťazstve nad lžami.
V poznaní, že vôbec nie som centrom ,Bohom. Že som iba jeho dieťa.
Duchovní bezdomovci , čo pochopiť toto jednoduché a zrealizovať
toto jediné potrebné nestihnú, potom chudáci žijú v dezorientovanosti.
Aby ju zahnali potrebujú sa vyzbrojiť množstvom peňazí, ktoré im
pomôžu rýchlo prísť k akej-takej chvíľkovej, čo aj trápnej radosti zo
života. Nemusíme vlastniť Tescá, aby sme mali radosť z jedla, však ?
A kto si myslí, že je nutné, aby nám brucho prasklo pre pocit, že žije-
me naplno, ten je kyjakom sveta ale poriadne švacnutý.Podobne svetom
udretí sú tí , čo idú od oltára a závidia milionárom. Oni ich vlastne
choro závistlivo obdivujú a sú smutní, že si užívať takto nemôžu.Ra-
dostná prítomnosť Boha v ich tele je im rovnicou s veľkou neznámou?
Toto je trest, a nie veru malý, pre všetkých povrchných ctiteľov Boha.
Ráčme sa učiť mystike, nebudeme potrebovať silné drogy vonkajška.
Evanjelium sa končí svadbou Boha s ľudom mu verným.
Falošná cesta končí v hladomorni v nejakej oblasti. Čiže aj zúfalom
pobyte v nej.A to platí nielen pre nevercov, ale i nedôsledných kresťa-
nov. Naštartovať to biblickou obriezkou a dokatovať fanatizmom
úplnej kastrácie ? A takto klopať na dvere veľkej nebeskej svadby?
Skončiť tak v nejakej tmavej jame ducha: čiže pasci pre modlárov ?
Vo svete je to majetok, úspech, mladosť, vonkajšia krása, politika,
ekonomický rast, svetské autority, popularita, blazeovanosť, zdravie…
Aj na spirituálnych modlárov, čo si viac než živého Boha ctia skryté
modličky v cirkvi: manželstvo, celibát, rehoľu, predstaveného, breviár,
sľuby a prísahy, zdanlivú jednotu, predpisy, chudobu, panenskú blanu,
„pokoru“, slepú poslušnosť, jednodimenzionálnu charitu,nemystagogic-
kú vieru, pozemskú rodinu, „spokojnosť“,knihy, osnovy, spoločenstvá.
To všetko vrátane pokánia má byť len nástrojom na pozemskej ceste.
Neprebudení z toho robia najvyšší a konečný cieľ človeka.
Náboženstvo nemá byť ani drogou ani bohom, ale cestou k Bohu.
Keď Kristus hovoril, že sa treba postiť, určite tým nemyslel, aby
jeho nasledovníci v nejakej oblasti pomreli od hladu a smädu.
Byť obrezaný v Kristu znamená byť zušľachteným.MIERNYM.
Skutočný náš cieľ je iba Boh a nebeská vlasť.
Prikázania sú nie na to, aby sme sa im slepo klaňali,
ale aby sme s ich pomocou nestratili Sv.Ducha.
Treba ich najskôr správne pochopiť a potom čestne dodržiavať.
Všetci modlári vo svete aj v Cirkvi skončia v niektorej z hladomorní
a sebaľutujúcom smútku porazených a závidiacich.
Kto berie duchovný život vážne, príde k pravému osvieteniu.
Ľudia potrebujú jesť a piť.
Nesplesnivelý pravý chlieb a nezoctovatelé ozajstné víno.
Platí to pre potravu rozumu, srdca, žalúdka i pohlavia.
Ak ma máš viac rád ako ostatní,tak daj pašu ovečkám a barán-
kom, povedalo prorocky sv.Slovo prvému pápežovi.A pápeži to
v priebehu dejín postupne aj napĺňajú.Kto si ich nevšíma, tak
počúva nejakého pseudopápeža Deda Mráza a hrozí, že zmrzne.
A to presne v tej oblasti, ktorú si ponechal vo svojej správe, na
ktorej si dlhé roky pyšne zakladal, ktorú si roky zabíjal alebo vre-
lo prihrieval. Takto sa premení na starého blázna. Oveľa lepšie
skončia tzv.blázni pre Krista, ktorých v Cirkvi voláme svätci.

59.V PODSTATNOM JEDNOTA,V OSTATNOM SLOBODA

„V podstatných veciach buďme jednotní, v nepodstatných
slobodní a vo všetkom nech je medzi nami láska“.
To je jedna z múdrych rád,
ktorej autorom je vraj sv. Augustín.
Čo sú tie veci podstatné?
Ak treba mať v niečom jasno, tak určite v tomto.
Pripomeniem, čo nám pápež Pavol VI. odkázal v encyklike
Evangelii nuntiandi v III.kap. Podstatou kresťanskej viery
Označuje vieru v dobrého Otca Stvoriteľa, nie iba akúsi
neznámu bytosť. On sám postal na tento svet svojho Syna
Ježiša, ktorý za nás zomrel a vstal zmŕtvych, aby nás vykúpil.
Zanechal nám aj učenie, evanjelium, ktoré sa má v Duchu Svätom
ohlasovať všetkým ľuďom, aby sa zachránili.
Vynikajúci postreh. Viera v tieto jednoduché pravdy robí veriaceho
kresťanom.A čo podstatné máme konať ? O tom Ježiš povedal v eva-
njeliu až príliš jasne: milovať Boha nadovšetko, blížnych aj seba samé-
ho. A čo robí okrem tohto z kresťana katolíka? Dalo by sa povedať,
že je to celé apoštolmi zavedené krédo a úcta k Panne Márii, Matke
Cikrvi. Rešpektovanie pápeža ako zákonitého nástupcu apoštola Pet-
ra a jeho riaditeľské vedenie viditeľnej podoby Cirkvi.Určite tam musí
patriť aj osobná túžba po svätosti.Lebo náš Boh nie je nesvätý.Ako sa-
mozrejmosť tu nasleduje obdiv k svätým, úcta k Sv.písmu a prijímanie
sviatostí. Premieňanie celého svojho života na tzv. nebeskú liturgiu.
Liberálnejšou a nesvätejšou podobou kresťanstva sa rôznorodí veriaci
robia sami druhotriednymi a treťotriednymi občanmi Božieho štátu.
Fanatizmom a puritánstvom štvrťotriednymi. Zľahostajnení a
naštvatí zbehovia sú prehnitá piata trieda duchovného ovocia,
obrazne povedané.
V nepodstatných veciach treba ponechať slobodu. Ak niekto
vnucuje iným fakt nedôležité a svojské výklady, čo je dobré a čo zlé,
prezradí iba na seba také uletenie od podstaty veci, v akom rozsahu
sa toho na iných dopúšťa.Vyhnúť sa tomuto ťažkému druhu
duchovnej pomýlenosti je jedna z najdôležitejších úloh toho,
kto chce zostať pôvodný a normálny.
Naša viera nie je nejaká alternatívna ponuka medzi rôznymi
náboženstvami. My nemáme byť čo falošne zakríknutí
pri jej obhajovaní. Neodvážna ťuťmákovitosť a večne zneistené
habkanie sa ku katolíkovi ozaj nehodia.
Odvahu k pravde nám dal aj pápež Ján Pavol II., ktorý kade
chodil, tam sa pokorne a kajúco ospravedlňoval, za niečo čo spravili
nepodarení cirkevní nekresťania. Prečo sa neospravedlnili
páchatelia? Zabudli tamtí akože „katolíci“ byť slušnými ľuďmi?
O čom bol ich život? O hraní sa na bezchybných bohov?
Mali oni všetko v hlave v poriadku? Takto, s neočistenou
chlapskou ješitnosťou sa začali rôzne trapasy.
Všimli sme si napr. aj Kristove slová: “ Beda vám pokrytci !“

Zlá v Cirkvi urobili nie kresťania, ale tí, čo sa na nich hrali.

Predriblovali sa ako nízki kariéristi kdesi vysoko a tam čosi nehrdiské vyviedli. Takto kradnú Božiemu dielu dobrú povesť
aj po svojej smrti.
Neodsúvajme na okraj „ odvážne“, teda zbabelo veci podstatné. Keď
sa nám to niekedy v dejinách podarilo, zákonite sa do nášho centra
nasťahovalo niečo nepodstatné. A toto je podľa mňa jedna z pekelných brán, cez ktorú nám ten zlý kriví charakter. Ďalšia je keď odhadzujeme od seba slušné a duchovné bytosti a volíme si „bratov a setry“ ktorí nás podporujú v tzv.bratríčkovaní.
Teda v divadelnom klamaní sa a potľapkávaní sa po pleci prehnanej dôležitosti. Túto povrchnosť, pohodlnizmus a spirituálnu lenivosť prezentujeme ako evanjeliové vykúpenie? Toto má od vykúpenia ešte ďaleko. Takýchto cirkevných klamárov čaká prísnejší súd. V ten však oni pravdepodobne vôbec neveria. Lebo ak by si ho aspoň trochu uvedomili, dali by sa pred takýmto štýlom na útek.

Najväčším trapasom je šíriť v Cirkvi nelásku, lož a pokrytectvo.
Na toto podstatné prosím kresťania nezabudnime.

Lebo vzťahy v praxi prezrádzajú, že ateisti sa chovajú slušnejšie
ako určitá časť ovečiek navštevujúca kostol. Viacerí zhrozene konštatujú, že svätuškárstvo kvalitnie a drží spolu. To do Cirkvi patrí len ako špeciálny pacient a zaslúži si od nej aj špeciálnu starostlivosť. Len ho moc nerozmaznávajme a neutvrdzujme príliš v tom, aký je len úžasný.Ak sa náhodou radikálne rozhodnete pre nejakú konkrétnu akútnu spravodlivosť, okrem iného zjednotíte v podstatnom okolitých pánbožkárov.Až pekvapivo rýchlo spoja sily keď idú priklincovať na kríž toho či tú, čo nestratili zvyšky poctivosti ducha a čo im majú odvahu nastaviť pravdivé zrkadlo.

60. ZÁKALY DUCHOVNÉHO ZRAKU

Cieľom starosti o zdravie nie je teatrálne chodiť po všelijakých
vyšetreniach, ale žiť zdravo a správne.
Bez ubližovania telu a bez zákalov,
čiže zasmilneností duše i ducha.
Ale niekedy nám odborné vyšetrenie môže veľmi pomôcť.
Každá duchovná cesta ponúka aj celkom iný prací prášok na dušu.
Ak porovnáme napr.evanjelickú a katolícku formu spovede, tak od-
borník nebude tvrdiť, že je to jedno.Evanjelický pastor je podobný
lekárovi, ktorý má v ambulancii pacientov. Príde k nim a spýta sa,
či sú chorí.Oni odpovedia :“Áno,sme chorí.A chceme sa liečiť.“A on
im na to v košíku ponúkne rôzne lieky, aby si nejaký vybrali.A s ús-
mevom sa s nimi rozlúči.Toto je tzv.všeobecný prístup k pacientovi.
Katolícka cesta je konkrétnejšia.Tu si lekár zoberie do ambulancie
každého pacienta zvlášť.Individuálne ho vyšetrí a každému dá
niečo iné.Jedného s rakovinou pošle na ožarovanie, inému dá injek-
ciu proti bolesti, ďalšiemu vypíše práce neschopnosť a tamtoho simu-
lanta spravodlivo vyhreší, aby sa ako hypochonder nedorábal.
Katolícka sv.spoveď bola uvedená do praxe okolo roku 6OO.
Trvá dodnes a má svoj význam.Predtým sa spovedali kresťania
verejne.Neraz to bolo raz v živote a naozaj a potom sa už žilo
poriadne, v milosti posväcujúcej.
Na očnom oddelení diagnostikuje lekár zákaly oka. Sivý alebo
ten vážnejší – zelený.Ten, kto nevidí, má zákal už úpný, teda čierny.
Podobne by sme mohli prirovnať rôzne druhy zákalov nášho
duchovného vnímania.Sú aj medzi nami zasvätenými.
Čoho je príliš veľa , je podozrivé zo zákalu.
Aj radosti aj bolesti.Aj rečí o láske či pokore.
Pár príkladíkov miesto ilustrácií z našej cirkevnej kuchyne.
Dekanko slúžiaci omšičky,kamarát aj s pánbožkom aj s vtedajším
režimom.Miloval nadovšetko cirkevné právo.Reval často na ovce. Ru-
ku vedel podať.I vlkom.Stal sa,chudák, jedným z nich.Zákal červený.
Komunistický.Iný prípad.Krčmová realiy show. Chlapi sa hádajú, kto-
rá strana je tá pravá. Kôli sympatii a nesympatii k nejakému predse-
dovi strany sa idú aj pobiť.Ich vierou je politika, a bohom nejaký štát-
ny úradník.? Zákal hnedý, teda príliš orientovaný pozemsky.
Z inej doby.Vraj kresťanský politik.Okato sa tisol do istej veľmoci,
ktorá má sochu Slobody, ale zabudla postaviť na druhej strane kon-
tinentu sochu Zodpovednosti.Dobrom krajiny bol preňho v prvom rade
ekonomický rast.Ostatné bolo pre neho druhoradé.Sloboda aj pre štet-
ky a rôzne opitosti? Zákal modrý, „demokratický.“
Istý kňaz – maliar na dôchodku.Po mystickom úvode pri prezentácii
svojho diela pokračuje tými najsvätejšími tajomstvami katolíckej
viery a zakončí to fackou návštevnákom nemocničnej kaplnky, keď
ich vyzval, aby si to „nezapomněli i koupit.“ Zákal tuším finančný.
Iný primár horlivec.Roky nič nerobil s nádorom neomylnosti vo všet-
kom. Tlačil mu tak na mozog, že stratil súdnosť.Všetko chcel robiť
sám a sedem dní v týždni.Na kolegu zúfalo žiarlil, nedal mu nič
operovať.Čo je to za vírus? Trápny zákal primitívnej samoľúbosti ?
Spirituálno odborne vzaté:
tlak primeraného sadizmu a o svätosť usilujúceho sa masochizmu
tvorí vzácne duchovné diamanty.
Vydržia ho však iba charaktery a svätci. Priemer utečie.
A založí si opusinkovanú cirkvičku so zákalom zeleným, s pubertál-
nym vzdorom nevyzretosti. Zobrať niektorými katolíkmi zanedbanú
jednu vetu z Písma sv., na nej založiť proticirkev, a poďme s hnevom
proti Matke všetkých cirkví v Ríme? A zhodia ako prvé autoritu
pápeža, aby si tam miesto neho dosadili nejakého svojského antipá-
peža? Alebo kôli vine nejakého cirkevného podnájomníka obviniť
iných, aj dobrých pastierov ? A intenzívne čiernobielo poškuľovať ?
Hyperkriticky odsudzovať? Toto inteligentní ľudia nezvyknú.
Toto pravidelne opakujú primitívi a okyptenci.
Veria nie v pravdu, ale v PREDSUDKY.
Čiže v zasmilnený stav reality a vedomia.

Protestantské videnie reality je viac čiernobiele ,
BUĎ- ALEBO.
Vyzretejší, farebnejší je katolícky postoj
ÁNO, ALE AJ.

Inteligentný maliar na čiernu nenadáva. A bielu neabsolutizuje.
Ale ich primerane používa. Podobne aj mnohé farby iné.
Nevyzretosť brieždenia majú tí, čo majú v sebe málo svetla.Vnímajú
svetlo, ale bez farieb.Všimnite si tento jav pri svitaní či západe slnka.
Zákal rodinný,skryto egoistický majú mnohí navonok seriózni ľudia,
ktorí nevedome milujú svoju pozemskú rodinu oveľa viac než Rodinu
nebeskú.Čiže Boha a Spoločenstvo svätých.Trápi ich iba manželka,
deti, práca ,poisťovne, výlety a nekonečné staranie sa vlastne iba o se-
ba. Až kým sa navzájom nepriotrávime,nesprotivíme a nezadlávime.
Keď to všetko zakrátko pominie, ocitáme sa v trpkej pravde samoty.
Zákal zjavne sebecký majú tie dvojice, ktoré sa zamilovane muckajú
a kontrolujú si svoju vzájomnú zakrpatenú vernosť, a nikoho tretieho,
vrátane Boha, obšťastniť nepotrebujú? No to je teda úroveň…
Zákal kapitalistický.V jednej chudobnejšej farnosti som okoštoval,
ako je to byť fakt v núdzi.Nemal som viac krát čím zaplatiť účet za
el.energiu.Istý dekan odpovedal na prosbu o pomoc „nie“, ani sa neopý-
tal, koľko nám bolo treba.Niekedy je možno dobré zažiť i toto. Uz-
dravíme sa zo zákalu naivného.Iní spolubratia nám nezištne pomohli,
podobne viackrát i náš otec biskup.Jeden spolubrat mi dobre poradil,
aby som sa zaujímal o farské lesy.Mal pravdu. Potom núdza zmizla.
Pomohol mi uzdraviť sa zo zákalu nezaujímania sa o to, čo nám pat-
rilo. Pri troche odvahy a dospelého správania sa, zrazu nebol problém.
Mať vieru znamená pozerať sa na prekážky nie iba bedákaním
zakalenými duchovnými očami.Sú tu aj rôzne možnosti a tie sa nám
s krízou vždy ponúknu tiež.Obmedzenie nás môže urobiť majstrami.

61. NÁVRAT STRATENÉHO RAJA

Ak hľadáme stratený raj tu na zemi a iba niekde okolo seba,
tak sme nielen v ilúzii, ale ešte len v duchovných plienkach.
Sklamania, choroby a trápenia prichádzajú aj preto, aby nás
prebudili do skutočnej reality.Ak niekto pohrdol najväčším darom,
aký po živote dostal, darom viery, a dlho si potvrdzoval falošné ego,
toho navštívi hneď po tragédii aj zlá macocha, pani Nespokojnosť.
Nebude vedieť vydržať to, čo mu treba ako svoj kríž odniesť,a
bude stále vykladať iným ako on či ona trpí krivdu.Keď to niekto
vešia iným na nos, a dlhé hodiny sa denne pred inými ľutuje, tak ich
poriadne vycicia z bioenergie. Takto ju kradne od iných. Po niekoľ-
kominútovom rozhovore s takýmto energetickým úpírom sa cítite ako
vyžmýkaný citrón a on sa sebecky prihlúpo usmieva, ako sa mu len
v kontakte s vami uľavilo.Keď sa trošku poľutujeme či pochválime, to
je úplne normálne a ľudské.Občas to potrebuje každý z nás.Cítime,že
podeliť sa s bolesťou je polovičná bolesť.
A podeliť sa s radosťou je dvojnásobná radosť.
Keď to však niekto robí nemierne, iba prezrádza na seba, že sa
sám vyhodil z vnútorného raja a je odpojený od vnútorného Zdroja.
Takto si otráviť život je nie iba nedôstojné, ale i úbohé. Môže mať
niekto i miliardy, ak sa nenaučil základnú holú vetu života, že
skutočný raj si nosíme alebo nenosíme vo svojom vnútri,
tak zo života nepochopil tú podstatnejšiu časť.Aj to sa občas stáva.
Prežívanie života závisí v skutočnosti od nášho rozvinutého vnútra.
Kedykoľvek potrebuje duchovný človek rajský pokoj,
stačí mu trochu sa stíšiť a navštíviť v srdci Boha.
Kto miluje nepravdy, uteká do vonkajších eldorád,
ktoré sa môžu zmeniť na veľkú púšť.
Ak ho nájdeme vo vnútri, stvoríme raj aj vonku.Väčšiu radosť
budeme mať z radosti a víťazstiev aj iných ,nie iba z tých svojich.

62. STÁLE SILNEJŠIA INFEKCIA SMÚTKU

Dýchajúc vzduch tejto planéty nedá sa vyhnúť tomu, aby sa aj
do slušného človeka nedostala infekcia smútku alebo zúfalstva.
Tieto vírusy vyrábajú všetci, čo nezachovávajú Božie zákony.
Sme v konzumistickej Európe, kde oveľa viac
chceme od života brať ako mu dávať.
Svoj „bruchopohodlnizmus“ berieme už ako samozrejmosť.
Odprírodnili sme sa a tiež „odbožštili.“ A následok?
Napriek tisícerým technickým vynálezom máme hlavu v smútku.
Blahobyt vonku nám neprináša
vnútornú blaženosť.
Skôr opačne.
Naše depresie silnejú.
Napriek mnohým komunikačným vynálezom sme akísi odcudzenejší.
Spirituálnym výskumom som všeličo zistil. Cítime viacerí, že koniec
veľmi boľavej etapy našich dejín sa blíži.Veľké zabávanie sa a smilne-
nie je dopustené na to, aby urýchlilo trpký záver neľudských hriechov a
pôrod vyšších vecí človeka.Vyčíňanie hriešnikov vytvára veľmi hrubé
vibrácie spirituálneho smogu.Tieto neviditeľné, ale skutočné špinavé ob-
laky v atmosfére robia veľmi silné tlaky zvlášť
na hľadajúcich Boha, na citlivých a zvlášť na osamelých.
Najpostihnutejšie sú deti. Tie sú chúďatá stále agresívnejšie, ani
nevedia prečo.Hlavne keď sú v partii.Ženy gniavi zasa zvnútra osame-
losť a zvonku silný a reálny neviditeľný agresívny tlak tzv. depresie.
Bolo mi objasnené,že je to dočasne dopustené ako urýchľovač duchov-
ného vývoja pre vyvolených.To sú nie protekčné deti Božie, ale tí, čo
si sami vyvolili Boha.Grupujú sa do spoločenstiev, lebo mnohých samo-
ta mučí. Tí, ktorí ju vydržia, sú v Božom preši, ktorý z nich dostáva
von všetok hnis sebeckej lásky.Napĺňa ich olejom pokoja Ducha Svä-
tého.Iba ten z nás vyháňa ničivých parazitov z dielne nečistých duchov.
Vo vonkajšom svete už prebieha vojna proti teroristom.
Knieža svetovládcov sa dostáva do konfliktu s náčelníkom Orientu.
Ľudia registrujúci aj „bezkalerábový“ pohľad na svet tušia, že niekto
v pozadí má záujem tieto dva svety rozoštvať do konfliktu, z ktorého
sa,ako to už zvyčajne býva,vyťaží rozprávkový kapitál a celoplanetár-
na moc pre niekoho tretieho, kto sa rehoce v zákulisí, poťahuje nitka-
mi tak, aby jeho rafinované ciele boli dotiahnuté do úspešného konca.
Nie je ťažké náboženských fanatikov poštvať proti sebe a chytiť do
nastraženej pasce.Uznávajú vraj jediného Boha.Ale nie Boha kres-
ťanov, ktorý má Syna, ktorý káže odpúšťať. Tento Jediný síce hovorí:
Nezabiješ, ale prečoby sa oni unúvali to zachovávať,keď ide o tzv „vyš-
šie božské“ záujmy.Zbombardovať civilov či odpáliť sa v mene božom
je súčasťou “svätej vojny.“ Ježiš o tom jasne povedal, že nikdy Nebes-
kého Otca nepoznal ten,kto v Božom mene s nenávisťou vraždí iných.
Sekulárna Európa berie náboženstvo oveľa vážnejšie. Aj keď Boha
do svojej ústavy nedala.Nespomenúť Boha v Európskej ústave je
oveľa menším zlom ako urobiť ho aj legislatívne otcom lži a vojen.
V Európe sa ešte vieme hanbiť za vraždu aj cudzinca aj inoverca.
Natoľko sme ešte neohlúpli.
Tak ako to so širokým úsmevom zvyknú robiť za oceánom.Alebo
s podobne veľmi vážnou tvárou sa tomu vedia pomstiť vyznavači iného
“ jediného boha “.Je to však ríša potkanov a postupne sa ničí sama.
Infekcia smútku je každodennou realitou mnohých, čo sa zahľadeli
iba do vonkajšieho sveta.Keď sa človek obráti dovnútra a naučí sa me-
ditáciou detoxikovať svoj chrám od stále zákernejšie zbesnených mikró-
bov znesväteného radikálne sekulárno-puritánskeho karnevalu,zachrá-
ni svoju dobrú náladu.Lekcia, ktorú sa tu hlavne veriaci učíme, je vys-
poradúvanie sa s tým, že beh dejín bez Boha nie je v našej moci zmeniť.
Tí, čo sa nemodlia, vravia, že je to stále horšie. Lenže horšie je to iba
v nich.Dejiny ľudstvo polepšujú.Napr.dnes národy bojujú medzi sebou
viac na ihriskách než vo vojnách, ako to bolo v minulých storočiach.
Neraz nejaká vonkajšia bieda nám pomohla zmobilizovať sily.
Preto zbytočne neplytvajme svoju energiu na prerážanie hrubého
múru, ktorý iba rozbíja baranom tvrdohlavú hlavu a vlkom vylamuje
zuby.Podobne nedráždime zbytočne nejakú naprogramovanú gorilu,
ktorá sa ocitla osudom pri inštitucionálnych pákach, lebo tá reaguje
na provokatívne otázky zvyčajne po svojom.Rozzúri sa. Hádže šut-
re po všetkých, lebo sa ktosi opovážil hodiť do nej lieskový oriešok.
A stane sa, že nejakému návštevníkovi ZOO vybije aj predné zuby.
Keď sa nám niečo, čo nás zraňuje, vonku nedá a nedá vyriešiť, tak
to nasilu neriešme.Skôr si cez Krista zahojme svoje rany.A tak
zdanlivo sebecky, ale v skutočnosti nezištne, pomôžeme liečiť chorý
stav vecí okolo.Vyrieši to totiž Kristus globálne inak, než sme si to
predstavovali vyriešiť lokálne my našou krátkozrakou hektikou tela.
Kto si to v sebe nerieši a zabúda nielen na mystiku, ale i základnú
vnútornú hygienu, toho cit pre normálnosť bude vyrábať permanentnú
naštvanosť. Stále kvalitnejší a hustejší osobný negativizmus.A sám si
strpčí život pre niečo mimo jeho kompetencie, čo mu nebolo dané ako
povinnosť riešiť. Zostane mu urazené ego.Od obrovskej nadzodpoved-
nosti sa treba oslobodiť.Väčšinou ňou trpia chlapi, ktorí roky nevedia
spasiť niečo vo svojom tele či svojich vzťahoch, a umelo to kompenzujú
riešením celoplanetárnej politiky a virtuálnymi medzištátnymi súbojmi.
Prečo riešime to, čím nás osud nepoveril ? Nehráme sa tak náhodou
na krčmových spasiteľov ? Alebo na bohov, čo skončia ako trpaslíci?
Radosť tu je nebyť bohom, ale človekom.Byť radšej priateľom Boha.
Naša jediná spása, samozrejme okrem plnenia si svojich povinností
a nepáchania ťažkých hriechov, je denne si do svojho vnútra pozývať
projekt Ducha Svätého.Ten, iba ten nás skutočne a trvalo poteší.
Iba ten nám svojím svätým olejom premaže každé zákutie našej duše,
a dá do nej pravý a hlboký posvätný kľud.Toto je ten pravý Jeruzalem.
Ostatní nesvätí duchovia potešia nachvíľu a zdúchnu. A uchmatnú
z nás i radosť zo života. Vtrhnú do nás a začnú sa rozdrapovať.
A ich trpké ovocie je nejaká forma zakomplexovanosti. Veľká fraje-
rina a končí trpko zadubene. Zákonite nasleduje obrátenie sa von
a tam pahltné robenie niečoho,čo nám stratenú radosť aspoň na chvíľu
vynahradí.Keďže nás už kontakt so Stvoriteľom neteší , je tu milión
jeho stvorení, ktoré si ako hračky na chvíľu prisvojíme a pohrajkáme
sa najprv s jednou a keď nás omrzí, tak s druhou a potom s ďalšou.
Tým viac ich niekto potrebuje navyše, čím viac sa od Boha vzdialil a
svoje vnútro si lacnými„chechtákmi“ vytuneloval.Ak si niekto dopraje
strašne silné dávky nejakých bezduchých rozkoší, jeho neželaným
končiskom okrem nejakej boľavej „zlatej žily“ bude, že sa v tej oblasti
premení na vyhladovaného vlka.
Tým hladnejšieho, čím viac bolo nazbíjaných sebaoslavných potešovaní
sa! Toho neuspokoja ani miliardy, ani tisíc žien ani kraľovanie nad
stovkou krajín.Takíto vlci sa neraz prevraždili na prvé miesta v ria-
dení veľmocí.Predstierali neraz ovčím rúchom lojalitu aj voči Cirkvi.
A tam sa neraz stretli a veľmi dobre si porozumeli s falošnými duchov-
nými mužmi, ktorí boli zas vyhladovaní ako vlci v žalúdkovej či poh-
lavnej oblasti.Davy, čo toto divadlo musia, sú samy podobne podvyžive-
né.Dávajú mu k tomu moc svojou obrovskou láskou, ktorú zabudli
dať Bohu. Rôznym zvodcom pomôžu vyplaviť sa pravidelne na vrchol
a ich milovaním „ožívajú“,aspoň na chvíľu „vstávajú z mŕtvych“ pri
svojom tunajšom „bohu“.Len si dobre pozrite filmy o diktátoroch.
Všimnite si, koľké zástupy im adorovali? Ako chlapom horeli nadše-
ním v rukách zbrane a ženám mávatká ? A keď prišiel medzi nich
pravý kráľ, dav reval na Piláta, aby ho dal ukrižovať.
Hriechy túžime robiť iba preto, lebo v nich nachádzame chýbajúcu
radosť.Potom si tresty sami naprogramujeme.Ten, kto komunikuje
s Bohom, ten sa v ňom i kochá. Má stokrát viac radosti zo života
ako všelijako bachratí, nútení páchať rôzne a mnohé capiny, aby sa
upokojili. Kto žive duchovne, ten sa nepotrebuje uleteno „capiť“, aby
sa potešil, ani byť vycapený na každom rohu, aby cítil, že je niekým.

63. OBETNÝ BARÁNOK

Keď si spoločenstvo nezvolí žiť Božiu vôľu, tak si nevedome, ale
isto volí život vo svojvôli. V takzvanej POHODE. Tá má ďaleko
od nejakej kajúcnosti.Tak sa žilo napr. na cárskom dvore v Rusku
dlhé roky, až kým neprišiel Lenin a s veľkou nenávisťou s tamojšou
spoločenskou smotánkou kruto nezatočil. Kto číta napr.Puškinovu
spoveď, spozná tak pomery cárskeho dvora , jeho pýchu a nutný pád.
“Ak nebudete robiť pokánie, všetci tragicky zahyniete,“ píše sa
v Knihe kníh ako jeden z odkazov nášho Kráľa a Majstra svetu.
Kto nemá v pláne premárniť svoj život, ten sa bude miesto zúfalého
nadávania na prekliaty svet túžiť obetovať ako On.
Netreba sa ísť niekde núkať aby nás popravili,stačí sa ticho
úprimne modliť pred živým Bohom čo aj v malom kostolíku.
Kto si netúži neustále vylešťovať iba svoje ego, toho si Prozreteľnosť
nájde sama.Čím viac sa bude od tieňov očisťovať, tým sa bude stávať
pre iných napr. akýmsi neviditeľnejším.Lebo nebude zdieľať ich ilúzie.
A jeho nenápadné žitie bude sprevádzané aj tým, že sa naňho tajom-
ným spôsobom cez svet vykupujúceho Krista ZVALÍ VINA z úč-
tov nekajúceho spoločenstva. To treba prijať.Ako baránok, ktorého
vedú na zabitie. Neodporovať tomu.Ľudia sa neraz veľmi čudujú,
prečo toľko trpia práve oni s jemným srdcom a tí s hrubosťou v srdci
sa bavia a hlasno rehlia. Raz precitneme a zachytíme hlbšiu realitu.
Keď zostúpime s Kristom do pekiel,ktoré sú veru rôzne aj tu na zemi.
Kontakt s Duchom Svätým nám dáva ISTOTU , že poctivá krížová
cesta skončí vzkriesením.Nie nedeľným zúfalstvom nad pohnojením
cintorína. Ale kraľovaním s Kristom v tej oblasti a nad tými, za kto-
rých si niesol kríž a si sa obetoval. S láskou a nezištne.
Kto tieto spirituálne túžby slúžiť a obetovať sa nemá, toho láska je
biedna. Ak nie je žiadna, tak ide o tzv. duchovne mŕtveho.Veľkého
sebca. Aby sme sa stali obetnými baránkami, na to musíme dozrieť
z naivnej viery k zrelšiemu poznaniu a
k srdcu, ktoré vidí.
Ako nám to pripomína Benedikt XVI. v Deus caritas est./17/
To sú tí panici z Apokalypsy, ktorí nasledujú Božieho Baránka
všade, kde treba ísť,čiže kde je niečo choré a kde treba aj liečiť./18/
Na negatíva nenadávajú ako slepci ducha, ale berú ich ako šancu
k spirituálnej práci. Skôr ticho ďakujú za PRÍLEŽITOSŤ.
Treba aj upratať tam, kde to niekto porozhadzoval.
Michaela má rakovinu prsníka.Podstúpila jeho amputáciu.
Ako žena bola zdrvená.Ale pokorne to znáša a prináša ako obetu
za tie ženy, ktoré sa necudne pýšia pekným poprsím.
Radoslav má rakovinu žalúdka.Z jedla nemá žiadnu radosť.Skôr
opak.Dlhšie mu trvalo kým prijal svoje navštívenie ťažkým krížom.
Rozmýšľa nad tým, že Kristus v ňom asi trpí za mnohých, čo žijú
príliš konzumne, hrešia žalúdkom a bez výčitiek sa až obžierajú.
Tadea, rehoľná sestra, nemá zo sexuálneho života nič.Pochopila, že
sa má obetovať napr.za tých, čo smilnia láskou,ktorej chýba Láska.
Martinovi odišla manželka.Veľmi ho to bolí, lebo ju má stále rád.
Čo, keď v ňom trpí Ježiš za mnohých, čo sa unáhlene rozvádzajú?
Dana nemohla mať osem rokov s manželom dieťa.Veľmi ich bolelo,
že tie, čo dieťa mať môžu, idú na interupciu.Alebo iné idú na umelé
oplodnenie.Asi Ducha Sv. v nich to bolelo.Títo manželia to prežívali
s vierou. Dieťatko sa narodilo.Ich krížová cesta trvala osem rokov.
Jozef sa zamiloval.Dievča ho dva roky odmietalo a ľahkovážne sa
zahrávalo s jeho citmi.Prežil si z toho poriadnu kalváriu.Svitlo mu,
že asi takto trpí možno aj Boh, keď mnohí odmietajú Jeho Lásku.
Toto a mnohé iné sa deje v skrytosti.Mnohé aj iné prekrásne príbehy
naplnené nie hereckou obetou a láskou svet ani netuší, že sa tu dejú.
Raz sa o nich dozvieme úplnú a dojímavú pravdu.A to, čo dnes bulvár
považuje za strašne dôležité, bude ničím a bude smrdieť ako záprdky
na smetisku.Tí však, čo nezabudli na Pána ,nebudú veru zahanbení.
64. DOSPELÉ DETSTVO

Väčšina z nás sa narodila v usporiadanej rodine, počali nás z lásky,
mali sme starostlivého otca a milujúcu mamu.Detstvo bolo plné zážit-
kov a vianočných darčekov.Mnohí nevieme, čo je hlad ani vojnová hrô-
za.Veľká noc bola pre väčšinu z nás o kačičkách, zajačikoch, sliepoč-
kách,husičkách a vajíčkach. Symboloch prebúdzajúcej sa jari života.
Polievačka vodou s korbáčom v ruke a popíjaním po domoch a voňav-
kovaním dievčat je síce zaujímavou iniciáciou na inšpiráciu, ale poriad-
neho, čiže aj duchovného muža, nutne musí niekedy napadnúť, že na
tieto zábavky pre mládež stvorený nebol.A žiť len pre nejaké symboly
a tradície to je pre prebudenú bytosť a dospelého muža ako šaškáreň.
Tak sa bavkajú iba chlapci, čo nestihli poniektorí ešte ani na dôchod-
ku dospieť.Bodaj by každé dieťa zažilo svoj detský raj vo svojej rodine.
Avšak príde koniec nášmu telesnému detstvu a máme tuším aj povin-
nosť vojsť do stavu dospelého človeka. A tu dostáva naša infantilná
a dlhé roky živená naivná ilúzia o len pozemskom raji poriadny úder.
Zistíme, že nie všetky deti zažili to, čo my.Niektoré boli kruto počaté
v znásilnení, iné v stave opitosti a ďalšie sú dodnes zabíjané. Mnoho
je tých, čo sú vychovávaní v rozvedených, nekompletných rodinách ,či
odložené v detských domovoch.Mnoho ľudí žije pre človeka v nedôs-
tojných pomeroch.Naše správy pre dospelých prinášajú denne zvesti
o tom, že okolo nás sú rôzne podoby zúfalstva.A v kostole zistíme,
že Veľká noc nie je o mláďatkách, ale o zrade a zabití Krista, ktorý
učil ľudí, aby sa mali navzájom radi, a skončil za to ako zločinec
ukrižovaný na kríži.Po tomto zistení, o čom je veru tiež tunajší život,
stŕpnu od hrôzy i tí najsilnejší . Málokto si v dospelom veku a jeseni
života zachová naskalenú detskú radosť vo svojom pohľade na okolitý
svet.A predsa sa to dá. Kto si zachová milosť Božiu v srdci a počas
života robí pokánie za iných, ten bude radostne detsky ľúbiaci i keď
bude jeho telo staršie, i keď videl mnoho boľavého a veľmi smutného.
Zbehovia si vychutnávajú porážku.Zbití svetom, ufrflaní, umrau-
čaní,sťažujúci sa, apatickí, obviňujúci, sklamaní, nepoetickí, hluční,
nehumorní…To sú tí,čo veľmi milovali vonkajší svet, a umožnili mu,
aby sa do nich nasťahoval.Amatéri života.Zabudli premýšľať, miesto
toho si vymýšľali, nafukovaním sa si namýšľali, a v starobe im zostane
iba domýšľanie.Stratu detskej nevinnosti v duši prezrádzajú agre-
sívnym hladom po ďeťoch a vnúčatách. A to len preto ,lebo zabudli
truľkovia na to najpodstatnejšie: nasledovať Božieho Baránka v jeho
veľkej obeti.Vrchol dospelosti je detský stav ducha.Ten sa neklame,
že je dohotovený.Ak sa má dostať muž z detsko-mládeneckého stavu
do pravej mužskej zrelosti, tak jednoducho príde čas a toto si v živote
veru musí absolvovať.A žena má v tom duchovnom boji mužovi pomá-
hať svojou spoluúčasťou.Ako Mária, ktorá verne stála pod krížom.
Tam, kde sa má zrodiť normálny človek, tam majú byť zjednotení
v láske muž a žena. Otec a matka. Muži sa bez žien nestanú otcami,
ale octami.Preto mal ozajstný svätý aj nejakú svätú kdesi nablízku.
Ak ste svedkami otrasných vecí v spoločenstve, vedzte, že za tým je ne-
jaké dlhoročné skryté vyčíňanie spirituálnych homošov, lesieb, pedofilov.
Životu treba dať PORIADOK.
Nekriviť poranenú prirodzenosť,
ale milosťou ju narovnať, uzdraviť
a pozdvihnúť k nebesám.
Kristova Láska to s nami myslí vážne. Priemieňa nás na vznešených.
A toho, kto na ňu vážne neodpovedal, zdrapnú postupne temné sily.
Naštopajú ho pilinami a vykvasí na debila.Dogebrí sa sám.Jeho vnút-
ro bude obsadzovať tzv. dočasná japonská vláda, ktorej prezidentom
bude Harašimu, premiérom Šidilidi a predsedom parlamentu Kaka-
nato. Ministrom financii Šiditaky, ministrom vnútra Moceho, minis-
trom kultúry Jetobulo. Ministerstva zdravotníctva sa ujme Očipuči,
ministerstva práce Máhysáki a ministerstva obrany Akýsi Vypisito.
Čiže záver karnevalu bude pre hlupákov poriadne komický, a tiež
i tragický.Nech nás len učí jemne inteligentný humor Ducha Svätého.
Nesvätých duchov čakajú extrémy.Po rehleniach strašidelne zvážnejú.

65. PREČO MILOVAŤ NEPRIATEĽOV ?

Ako had sa plazia niektorí jedinci a striehnu na pätu, čiže na vhod-
nú chvíľu či slabé miesto tomu, kto s nadšením koná niečo užitočné.
Potom ho do tej päty uštipnú a vstreknú prudký jed.Ten naivného nad-
šenca privedie do stavu, kedy sa chce vykašlať na všetkých a na všetko.
Ten zákerný jed má meno ľahostajnosť. Každý kto chce slúžiť a po-
máhať dobrým zámerom v spoločnosti a Cirkvi sa s niečím podobným
stretne. Týmto jedom sú naplnení tí, čo sa plazia po zemi, čiže sú za-
meraní iba na pozemské záujmy. A rôznych jedov sú plní preto, lebo
nežijú poriadne duchovným životom. Možno ich poštípal niekto iný.
Možno svoju sepsu v krvi poriadne neprečistili. Možno sa totálne spi-
rituálne zanedbali. Čo s tým, ak sa do nás táto pliaga smrti dostane?
Tá sa na potešenie temných síl dostáva a rada napchá práve k tým
najhorlivejším a najcnostnejším. Vtedy treba nechať každú robotu a
poriadne sa z toho, ako pri telesnej chorobe, vyliečiť. Zobrať lieky sa-
moty a infúzie modlitieb. Najlepšie rozpúšťadlo všetkých jedov je
sv.ruženec. Je tu veru duchovná vojna.Temno útočí na tých najlepších
na druhej strane barikády. Kto nevie o čom hovorím, tak sladko spí.
Zlodeji dobrej nálady sú všade. Pozor na nich.Najprv chcú unaviť a
potom uštvať. Lampu viery chcú vykradnúť o olej nadšenia a hľbky.
Prečo ich máme milovať, to však neznamená si s nimi padať do ná-
ručia, je aj to, že nás upozorňujú na naše slabé miesta.Na tzv.pätu.
Nezakrytú slabinu v našom duchovne.Neraz sa stane, že usmievajúci
sa priateľ nám naše slabé miesta prehliadne, ale útočiaci nepriateľ, to-
mu akoby čosi vnukalo, aby sa pustil presne tam, kde nás to „položí.“
A za toto je naozaj milovania hoden. Vyspelí duchovia nevyhľadávajú
neustále tých, čo ich potľapkávajú po pleci. To robia iba duchovní učni.
Tovaryš cíti, že v problémoch jeho viera rastie. Majster, ten sa rôznym,
pre učňov navonok hrôzam, priam teší, aby dokázal svoje majstrovstvo.
A svätec preto, aby si odskúšal, či jeho svätosť nie je iba predstieraná.

66.ABY SME SA NESTALI OBEŤAMI SVADBOHOLIZMU.

Predstavte si svadobné zhromaždenie v katedrále. Všetci pekne oble-
čení. Kňaz povzbudí prítomných patetickou kázňou o hodnote vernos-
ti. Všetko prebieha podľa kostolného poriadku. Ženích s nevestou si
nasľubujú hory – doly. Svadobný pochod ich vyprevádza von, kde by
sa ženích zahľadel na inú ženu s veľkým poprsím až tak, že by mu
sánky spadli. Hoci ide iba o ľahký hriech, ako by sa asi cítila neves-
ta? Asi by mu dala kyticou po hlave. A ako by sa cítil ženích a jeho
rodina, ak by si nevesta odskočila počas svadobnej zábavy zašpásovať
si i iným fešákom? Asi tak sa cíti Duch Sv. v nás, ak sme neverní
v ľahkých či ťažších pokostolných nevernostiach. Myslím tým modlár-
čenie v storakých podobách. Čiže to, že svoju najväčšiu lásku a pozor-
nosť, ktorej sme schopní, dávame stvoreniam a nie tomu, komu patrí:
Stvoriteľovi.Zachovať si čisté srdce znamená totiž dať si pozor presne
na toto. Neraz naše svadby zakrývajú iba naše spoločné modlárstvo.
A potom sa čudujeme, že máme toľko vtipov o ľudskej láske, ktoré
iba nadľahčujú často ťažobnú rodinnú reality show.Preto je tam toľko
trápenia a sľz. Začína to rozjarenou zamilovanou opitosťou a končí
veľkou osamelosťou u žien a zatrpknutosťou u mužov. Málokto skú-
ma, prečo je to tak. Málokto z mužov sa úprimne modlí pred sobášom,
či náhodou nežiada za manželku tú, ktorú Božie plány neurčili nieko-
mu inému . Niektorí to zistia až po troch deťoch. Máloktorú zo žien
napadne, ako sa asi cíti pravý Ženích pri jej silných bábetkových zách-
vatoch.Neraz sa stáva,že mladý človek je pod tlakom svojej rodiny,kto-
rý ho núti plniť rodové programy s nesvätým pozadím. Tie túžia veľmi
silno po vnúčatách.Po detskej nevinnosti, o ktorú sa pred rokmi unáhle-
ne a polofrajersky pookrádala, a v malých detváčikoch si myslia, že k
nej ľahko prídu.Prídu, ale iba dočasu.Podobne nachvíľu si vyrieši svoje
chúťky nepravý manžel, ktorý si myslel, že v tele svojej ženy našiel tú
konečnú drogu, ktorá ho trvalo nasýti. Zakrátko zistí, ako sa zmýlil.
A podobne sa zmýlila i mladá pani, keď si myslí, že tá najväčšia
istota a antiosamelín, aké môže mať, spočíva iba v pozemskej rodine.
To, čo spomínam sú tie modličky, s ktorými si zákonite „posmilnia“
tí, čo nedali prvé miesto v srdci Bohu.
Ak na toto nebezpečie modlárstva neupozorní kňaz, a začne dávať
najväčší dôraz na veci v manželstve druhoradé a treťoradé, čiže na rôz-
ne veci telesné, materiálne a iba fiktívne, prezradil by iba svoju neprofe-
sionalitu. Katolíckosť nepohŕda nijakou z oblastí života. Venuje sa
čestne každej.Ale má bedlivo strážiť veci podstatné a má im dať oveľa
väčšiu vážnosť ako tým nepodstatným záležitostiam.
Jednou s najväčších modiel, ktorú ľudia hlboko uctievajú je svadba.
Preto zažívajú toľko trpkého octu v tejto oblasti po hltaní zákuskov.
Pozemská svadba nie je našim konečným cieľom.
Je a má byť predobrazom a prípravou na svadbu nebeskú.
Kde sa sobáši ľudská bytosť s Kristom, Pravým Ženíchom.
Preto sa praví manželia neponáhľajú ani s párením ani svadbením.
A dávajú pozor, aby si neurobili jeden z druhého „boha a bohyňu“.
Ani zo svojich detí a vnúčat bôžikov, čiže absolútne hodnoty bytia.
Či pachtenie sa muža po sexe a ženy po bábätku je sviatosť ?
Začal s kresťanstvom ten, kto miluje 1O x viac ako Boha svojho
manžela? Viac svoju manželku než Cirkev.Nadovšetko svoje deti?
Modla je veľká hodnota, ktorú nerozumne povyšujeme nad Boha.
Kto si dá na to pozor, vyhne sa mnohým sklamaniam.
Tí, čo tajne modlárčia, sami si takto programujú svoje budúce tresty.
A odovzdávajú tieto„dedičstvá“ako rôzne tlaky na svojich potomkov.
Tá pravá svadba sa začína úprimným odovzdaním sa Bohu.
Kde on miluje v nej Pannu a Matku, a ona v ňom Pravého Ženícha.
Muž so ženou majú vydržať až do smrti.Tá môže byť nielen fyzická,
ale i citová, ,morálna či náboženská. Pravej láske ani smrť neublíži.
Boh a jemu verná bytosť posielajú lásku aj tomu, kto neverne zlyhal.
Kto modlárčil, prejde zo zamilovanosti do stavu závisti a nenávisti.
Chyba, ktorej sa nevyhne väčšina, ktorá podceňuje vieru, je náhlenie
sa v spojení s druhým pohlavím. Toto spojenie sa pociťuje ako spáso-
nosné. Ide totiž o zážitok zjednotenia. Človek sám je bez svojho do-
plnku ako ochrnutý. A pri láske k inému pohlaviu je zrazu ako
očarovaný.Zažíva konečne radostnú kompletnosť.Keďže sa tu plodia
aj deti a tvorí rodina, dáva to zmysel a ľudí to robí aj zodpovednými.
Rozčarovanie sa však dostaví za krátky čas. Muž zistí, že je vitamí-
nami svojej manželky akýsi predávkovaný a začne vyhladovane poku-
kovať po iných ženách. Ju zas stále častejšie bolí hlava z mužovho
stále väčšieho smädu po uspokojení. A čím má väčšie ego, tým duchov-
ná žena viac trpí a odháňa ho od seba, a potešenie nachádza v starost-
livosti o detičky. Neduchovný muž z nej utvára stále ostrejšiu sekeru.
Málokto tie tlaky vydrží.Preto sa dosť ľudí rozvádza.To sa deje tam,
kde podcenili modlitbu a obetu.Samoláska si hľadá pohodlnejšiu part-
nerku či partnera a je teda hrozné, ak sa tieto hriechy rodičov hádžu
na potomstvo.Eštehoršie je,ak si niekto zrealizuje aj po fyzickej strán-
ke vzťah k rovnakému pohlaviu. Tu sú záchranouou iba platonické
vzťahy. Ak sa to nedokáže, rastú hriešne egá a zväčšujú sa trápenia.
Rozklad ducha po vystriedaní mnohých z opačného pohlavia a potom
aj niekoľkých z toho svojho končí vyhladovaním po tom, čo bude inten-
zívne chýbať: po deťoch. Boh netvorí pedofilov. Rodia sa ony sami za
dlhoročnej hriešnej spoluasistencie toho, kto zabudol v erotike brzdiť.
Tak tento hrozný scenár by sa mal vyhnúť tomu,kto si ľudskú lásku
nedáva na prvé miesto. Tomu sú vzácnymi prostriedkami čistota, pa-
nenstvo a celibát. Viacerí duchovní manželia zistili, že im po rokoch
sex prináša iba problémy a zvolia si bratskosesterské vzťahy.Čiže par-
tnerský druh celibátu. A sú v ňom šťastní. Toto by mal byť náš cieľ:
tešiť sa z Božej prítomnosti v sebe i vo vzájomných vzťahoch. Erós je
v nám v tom pomôckou. Ak budeme žiť pravdu, nebudeme ho mať za
nepriateľa, lebo nám napomáha stať sa novým človekom. Kto žije v lži,
ženie ho to k svadboholizmu s človekom starým a neskôr aj úchylným

SLOVÁ NA ZÁVER.

Na svete je veľa bolesti.
Napriek všetkému je každý náš deň Božím darom.
Keďže utrpenia sú veľké, musí existovať ich protipól, veľké radosti.
My Kristovi služobníci vieme, že po Veľkej noci príde Veľké ráno.
Bolesť nám iba pripravuje miesto pre ozajstné radosti.
Kto sa odovzdá do Božích rúk, bude mu neraz do plaču.
Ale za istý čas, a už tu, to bude stáť za to.
Nech nás nemýli a neznepokojuje fakt, že nie je veľa tých,
čo to chápu a zvolia si úzku cestu do Života.
A je mnoho tých, čo idú po tej pohodlnej do stále väšieho trápenia.
Či nie sme pozvaní na Baránkovu Hostinu všetci?

A KTO SI VOLÍ POHODLNEJŠIU,
ĽAHŠIU CESTU,
PO ČASE SÁM ZISTÍ, ŽE SI
ZVOLIL NEROZUMNÚ OBCHÁDZKU.
CESTU DLHŠIU A ŤAŽŠIU.

Sedembolestná Sv.Panna

Príčina našej radosti,
pomáhaj nám spoznávať
aká je naša autentická cesta k Bohu,
a zostať Božiemu plánu
v našom pozemskom živote verným,
aj vtedy, keď sa nám darí,
ale i vtedy, ak k nám prídu ťažké chvíle.

Čerpané z týchto prameňov

1. Mt 3,11
2. Mk 10,38
3. Pavol VI. Evangelii nuntiandi, VII,76
4. Obrad pomazania chorých, KSFX, Badín,2005,str.39
5. Mt 16 kap.
6. Deus caritas est, 1.časť 3 – 11
7. Teologie tela, Paulínky, Praha, 2005, LXVII, str.308
8. Katolícke noviny, 2007, č.18, str. 7
9. K.Schatz SJ,Dejiny pápežského primátu,2001,Brno, str.60- 62
1O.Jan Pavol II. Fides et ratio
11. Jn, 9. kap
12. Jer 2,13
13. Richard Rohr, Slobodní od slobody, Zrno,1997,str.148-149
14. Boh a svet, Rozhovor s kardinálom J.Ratzingerom, str.263
15. Lev XIII., Rerum novarum
16. Katolícke noviny, 2007, č.11, str.3
17. Deus caritas est, 2.časť, 31,b
18. Zj 14, 4

veriť vedieť vidieť

 

 

Ja nie som dôležitý

Pri návšteve Poľska pápež Ján Pavol II. povedal skandujúcemu davu mladých, ktorí opakovali nahlas zostaň s nami, zostaň s nami: „Ja nie som dôležitý. Dôležitý je Kristus. A ten ostáva s Vami.“ Hľa, aký krásny človek. Hoci bol pápežom, nebol opitý svojou funkciou, ani sám sebou. Povedal triezvo a pravdu. Neviedol iných k nasledovaniu seba samého, ale ku Kristovi. A to je znak správneho učeníka, pravého kresťana a poriadneho chlapa.

 

Česť Veľkému básnikovi
Vraj sa preriekol, keď niečo povedal o pokore: „Najpokornejší z pokorných skončil na kríži, pretože sa vzpriečil. A takýchto po ňom boli celé zástupy. Pokora nie je na to, aby eliminovala protest, keď je nutný.

Skutočná múdra pokora je o čomsi celkom inom. „
„Až v starobe zistíte, že bytie je zázrak.“ Bol to asi náš najväčší básnik. Písal roky o slovenskej duši. Akoby bol hovorcom duše slovenského národa. Mimoriadne citlivý, s charizmou múdrosti, pokorný pred bytím, poeta s trochu trpkou príchuťou bolesti, ktorá dodáva jeho tvorbe šťavu. Dokázal, že patríme medzi poetické veľmoci. Veľký básnik Milan Rúfus.

 

Kto verí a kto nie
Kto je veriaci a kto neveriaci? Zdalo by sa, že veriaci je ten poslušný, čo prijíma sviatosti a neveriaci ten, kto to nerobí. Pravda je však taká, že to bude aj inak. Prídu v živote ťažšie skúšky, než je zachovávanie liturgie. Bude to v medziľudských vzťahoch aj pri prenasledovaní ľudí neľuďmi. Ten, kto sa zachová zbabelo a chrapúnsky, ten je neveriaci. A ten, kto zostane človekom s charakterom je veriaci. To sú tí, čo majú Boha pri sebe a tušia, že po smrti niečo bude. Nie niektorí z tých, čo sa tvária, že ho majú, ale žijú podvod. V trest a odmenu po smrti v skutočnosti neveria.

 

Poslední budú prví
Za prvú sväticu Austrálie bola vyhlásená Mary Mac Killop. Unikátna je v tom, že ju biskup exkomunikoval z Cirkvi za to, že nekryla, ale chcela odhaliť vyčíňanie pedofilného kňaza a ten nehodný biskup ho asi kryť chcel. Stal sa tak spolupáchateľom. Keď sú muži zbabelí, príde im na pomoc odvážna žena. Aj tento príbeh svedčí o tom, veru aj otrasné veci sa niekedy dejú za tým našim falošne svätým dekórom. Všimnite si, že v katolíckej Cirkvi sa dejú tie najhroznejšie ale i najúžasnejšie veci.

 

Kríza v Cirkvi, či skôr v tvojej hlave?
O kríze v cirkvi hovorí ten, kto sám prežíva krízu zo svojho nedospelého vnímania. Neraz ide o romantické zamilovanie sa do dievčaťa, plného ružovučkých snov, polodospelých, hyperomantických predstáv o láske a živote. Manželská realita dá tomu budíček. Rozčarovanie je také veľké, aké bolo očarenie v počiatkoch vzťahu. Tzv. manželskú krízu treba brať nie ako dôvod na rozvod, ale pozvánku na vyššiu úroveň vzťahov. Niečo podobné môže zažiť aj kňaz voči Cirkvi. Zbabelci odchádzajú, ba niektorí Matku Cirkev po odchode ešte aj opľujú. Poriadny chlap bojuje a vytrvá. Pravá Cirkev rastie a má od krízy ďaleko aj vtedy, keď jej väznia či zabíjajú tých najlepších.

 

Hlas laikov
Pred začiatkom sv. omše sa skoro vždy niekto z veriacich začne modliť. Väčšinou sv. ruženec. Väčšinou je to dôstojné a správne. Akoby to pripravilo a presvetlilo vzduch predtým, než sa ide ohlasovať evanjelium. Treba ľuďom – laikom dať priestor, ako byť v liturgii úžitočnými. Čo len môžu, to nech zoberú. Nech aj ich hlas počuť v kostole, nielen kňazov. Aj keď počujeme všelijaké falošné tóny, pri tých modlitbách to nevadí, to sa postupne doladí. Nech je pastorácia aj evanjelizácia tímová práca, nie iba nás kňazov. Tak nás to vyzýva aj II.Vat.koncil aj pápeži.

 

Jedno zo svedectiev v nemocničnej kaplnke
V sobotu po sv.omši dávam tomu, kto chce priestor, aby povedal, čo zažil. Prihlásil sa raz pán Pavol z Fončordy. Bolelo ho veľmi v uchu. Vyšetrenia , liečba, operácia. Bolesť však neodchádzala. Znovu vyšetrenia, lieky, operácia. Nepomohol ani najlepší odborník na danú oblasť. Po tejto neľahkej a nie krátkej krížovej ceste napadlo istú pani doktorku, že problém môže mať korene v zuboch. A ozaj. Tam bolo hnisavé ložisko, ktoré prerážalo ako prudká bolesť do ucha, ktoré však bolo v poriadku. Tam sa to vyčistilo, bolesť prestala. Intuícia, ktorú tá pani dr. zachytila, bola podľa môjho názoru vnuknutím Ducha Sv., ktorý si tento brat vymodlil sv. ružencom.

 

Polopokoj – polohektika
Ak niekto nežije radikálne vieru, čiže neodpovedá na Veľkú Božiu Lásku svojou veľkou láskou, ten, či tá budú samopotrestaní polopokojom. Čiže určitou formou spirituálnej schizofrénie. Táto schopnosť je vlastne aj polonešťastím, polospokojnosťou. V Apokalypse sa nazýva i vlažnosťou a Boh hovorí, že ich „vypľuje“ z úst. Čiže nevojdú do Božieho sv. pokoja, do blaženého stavu bytia, ktorý sa dá zažiť už tu ako predchuť neba.

 

Necudný svet.
Čím viacej smilstiev, tým je menej medzi ľuďmi úcty.
Najprv sa ohadzujeme šľahačkami a potom hnojom. Híkajúci a nafukujúci bulvár je iba náhražka za naše nepokánie. Je to čistička odpadových vôd vo svete.

Na spoločenskom okraji, ale v duchovnom centre
V diecéze máme farností lepšie a živšie, ale viac ich je menších a nájdu sa aj biedne. Za 20 rokov som bol dávaný nie do centra diania, ale na okraj. O tých biednejších farnostiach niečo viem. Teraz zastávam miesto kaplán kaplána. Svedčí to o tom, že som nebol biskupov obľúbenec. Aj ma občas postihla sebaľútosť. O tej nebohý spolubrat Janko Zentko povedal, že je skrytou pýchou. Zamyslel som sa, mal pravdu. Až prorocky silnú. Som muž modlitby a tak som to premenil. Duch svätý ma učí, že posledné miesto v diecéze je cenné. Vzácnejšie, než tie miesta popredné. Boh tam obdarí svojho služobníka oveľa viac. Keby sme to vedeli, bola by bitka o posledné miesta…
To je tá Galilea, v ktorej nás čaká Vzkriesený Pán.

 

Menej slov je niekedy viac.
Jednou z povinností kňaza je povzbudzovať. Ak ľudí, čo počúvajú kázne iba znechucuje a deprimujúco zhadzuje, tak je chorý. Treba ho napomenúť. Mal by ísť na liečenie. Dopočul som sa o kolegovi Martinovi, že sa to už nedá počúvať, čo hovorí. V nedeľu ráno som si privstal a išiel som si ho vypočuť. Bolo dobrého pastiera a povedal jednu z najkrajších kázní, akú som si kedy vypočul. Že ovečky treba mať rád, aj že za nich treba trpieť. Pokorne, múdro, stručne. Zostal som i na oznamy, a asi ľuďom vadí to, že boli pridlhé. Katechizoval v nich vari 15 min. až niektorí nervózne ušli pred požehnaním. Veru menej je niekedy viac. Nedeľnú liturgiu treba zvládnuť do hodiny.

 

Zmysel života
Istý budhista Marek povedal, že jeho zmyslom života, teda momentálnym, je „prežiť.“ Na ten hlbší vtedy asi ešte neprišiel. U ateistu Paľa je tým zmyslom „poznávanie.“ U istého Milana „hľadanie.“ U niektorých podľudí je to „zabaviť sa“ U pijana „zabudnúť.“ Väčšina svätcov by odpovedala: „ Plniť Božiu vôľu.“ Pre mňa je to plniť si svoju hlavnú povinnosť.

 

Koľko pekného a koľko škaredého?
Koľko je na svete pekných vecí oproti tým škaredým? Zvyknem sa to niekedy opýtať a dostávam rôzne odpovede. 50 % a 50 % u jednej pani učiteľky, 30% škaredých a 70% pekných. Sú i takí, čo povedia, že zla je viac, než dobra. Ani netušili, že tá otázka je chyták, ktorý prezrádza mnoho o nás. O tom, koľko pekného a koľko škaredého v sebe máme, toľko si všímame toho aj mimo seba. Pri zamyslení sa nad životom som presvedčený, že toho dobrého je už tu 99 % a škaredého 1 %. Prejav života je 99 % a prejavov smrti 1%. Len si napríklad uvedomte, koľko je napr. krásnych rastlín, zvierat a živočíchov a oproti tomu koľko je nepodarkov či zdochlín.

 

Tri celkom odlišné pohľady na Afriku
Bol som na prednáške jedného slováka zdravotníka o Afrike. Najčastejšie slová boli katastrofa a hrozné. Myslím si, že ináč žoviálny starší pán, preháňal, aby zaujal. Akoby mu chýbala láska k domorodcom, keď ich mal iba za primitívov a nekultúrnych. Vôbec nespomenul niečo pozitívne v ich živote. Rozprával dve a pol hodiny zaujímavo, bez nudy, ale akoby posmešne. Akoby išlo o poloľudí. Nemal som z toho nadšený pocit. Akoby sa predvádzal, a nad černochov povyšoval. Je dosť trápne, ak niekto pomáha a zachraňuje životy, robí mnoho dobrého, ale nie je duchovným životom zbavený ega sebaoslavy.
Na inej prednáške hovoril o Afričanoch zdravotník čech, ale s úctou. Ako sa máme od nich čo učiť. Ako je ich imunita oveľa silnejšia než naša. Ako ho ich chudoba obohatila. To vraj nečakal. Ako sú oveľa radostnejší hoci musia ísť ďaleko po pitnú vodu, niekde aj niekoľko kilometrov. A potom si obyčajnú vodu, teda aj život, viacej vážia. Toto nás tu ani nenapadne, hoci piť potrebujeme všetci. Ako v tých krajinách ľudia denno-denne čelia ohromným nebezpečenstvám s pokojom a dôverou, kým na západe už akýkoľvek náznak podobného rizika splodil paniku. Ako sú oveľa psychicky od nás zdravší, lebo sú viac v prírode. Tento lekár z Prahy išiel do Stredoafrickej republiky, mali ho na fakulte za blázna, lebo robiť kariéru inde a za viac, a predsa je krásne, že išiel k chudobnejším. A tam si primitívi vážia lekára viac, než inde, tzv. inteligenti. Pred nebom to bude väčšia zásluha. Je tam viac nástrah v podobe levov, škorpiónov, hadov, či mravcov, a to učí obozretnosti. Aj krokodíly v riekach sú zaujímavým symbolom, že v niektorých vodách pozor na predátorov, ktorí nás môžu zhltnúť. Aj Benedikt XVI. pri ceste do Afriky si všimol, že je tam oveľa viac radosti a prirodzeného tešenia sa zo života ako v unavenej, rozmaznanej a bohatej Európe, v ktorej dýchame stále intenzívnejší depresín a mamonín. A pijeme necudnosťou intoxikovanú vodu z vodovodu.

 

Choroba ako pripomienka na našu smrť
To, že ochorieme nám pripomína fakt, že raz umrieme. Keď je človek zdravý, tak na smrť nemyslí. Ak na ňu niekde pri pohrebe myslieť musí, tak sa ho to príliš nedotýka. Neprecíti to. Uvedomuje si to iba zľahka, akoby letmo. Ale keď ochorie a keď to bolí, vtedy ide náš pocit do hĺbky. Preto tí, čo si niečo natrpeli sú hlbší a na život citlivejší. Ostatní sú povrchní a akoby žili iba plytko, z časti a nie naplno. Kto chce žiť naplno, musí žiť aj duchovne. Musí si svoje odtrpieť, koľko mu prirodzené či nadprirodzené dianie nadelí. Až takto si bude človek vážiť i zdravie i Darcu života. Bolesťou asi splácame dlžoby svoje, aj dlžoby iných.

 

Sloboda je poslúchať Boha
Túto veľmi presnú definíciu, čo je vlastne sloboda, priniesol na svet filozof Seneca. Bol to nekresťan a doplniť ju hádam treba podstatne v tom, že o akého Boha ide. Lebo u jedného je boh vnúča, u druhého komunistická strana, u tretieho vlastné ego a rozum, u ďalšieho zákony karmy. U nás katolíkov je to Otec, Ježiš Kristus spolu s Duchom Svätým. Kto ho v Cirkvi správne poslúcha, ten by mal dôjsť v tejto službe ku kráľovskej slobode. Kto sa zotročí, poslúcha nie pravé božstvá.

 

Idolatria
Ak nebedlíme a uletí nám podstata života, tak tú najväčšiu lásku, ktorej sme schopní, dáme niekomu a niečomu, čo nie je Boh. Je to bôžik, alebo modla. Moderne povedané idol. Ten, ak túto megapoctu príjme, je otázka času, kedy sa z toho zblázni. Teda, začne blbnúť. A to, čím sme zhrešili, presne tým bôžikom budeme aj potrestaní.

 

Boh v NZ a SZ
Abrahám chcel obetovať, čiže rituálne zabiť svojho syna Izáka, ale anjel zadržal ruku, aby to neurobil. Stačilo to urobiť v srdci. Zrieknuť sa svojho dieťaťa, čiže toho najcennejšieho, kvôli Bohu. A to bol Starý zákon. Boh v Novom zákone bol oveľa akoby ukrutnejší, lebo syna obetoval v skutočnosti. Aj mnohých svätých mučeníkov, čiže Boh v SZ nebol až taký „krutý“ oproti NZ. Je to riadne tajomstvo, prečo On mnohé Veľké piatky dopustí. Asi preto, že vie celkom naisto, že príde Nedeľa a Veľké vzkriesenie. O to mi vieme ako ľudia veľmi málo. Vnímame iba pozemským pohľadom, a preto sa nám to zdá kruté. Viera nás učí vnímať nebeským pohľadom.

 

Rôzne druhy čakania
Ten, kto nechce na nič čakať, a uteká pred čakaním, ten je v pekelnom stave mysle. Chce všetko hneď a rýchlym tempom. Veru nežije, ani si dary života neváži, ani okamihy neuvedomuje. Koho čakanie bolí, ten je v očistci. A kto si ho vychutnáva, teší sa na to, čo príde ako dieťa, ten je v nebeskom stave. Presnejšie povedané, dozrel.

 

Špeciálne čnosti v samote i v spoločenstve
Videnia Márie Valtorty o nanebovzatí sv. Panny sú inak podané, než u blahoslavenej Kataríny Emerichovej. To znamená, že ich človek berie nie ako sv. Písmo, ale s rezervou. Je tam dosť omáčky a ťažko povedať na koľko percent je to pravda. Ako čítanie je to však výborné. Natrafil som na vetu, že v samote sa dá priučiť osobitným čnostiam. Veru, tu sa naučíme niečo, čo nám nedá spoločnosť ľudí. A opačne, v spoločenstve sa učíme a iba tam naučíme čnostiam, ktoré nám samota nedá. Preto je potrebné jedno i druhé. Rozumne, vyvážene a prirodzene. Takto sa pracuje na pravých pokladoch.

 

Za keľo?
Za výmenu autokľúča v servise chcú 150 €. Aj pán, čo mi to vravel, povedal, že je to zderstvo. Istá milá pani mi ho vymenila za 35 €. Za výfuk chceli v servise 400 €, vedľa v obchode 15O € a kamarát Miško mi ho zavaril a opravil zadarmo. Posielal som raz v živote 10 kg balík do Ríma. Jedna firma za to chcela 188 €, druhá 140, tretia 100 € a nakoniec som to poslal cez GLS Zvolen za 57 €. a to sa ešte vrátil cez pol Európy, vraj treba napísať sprievodný list k alíku, že ide o dar, lebo Vatikánska pošta to bez toho nezoberie. Dobré je najprv sa informovať. Až potom platiť. Kto vytlčie iných viac, ten je „in“ a úspešný ? Trhové hospodárstvo je o tom, že trhni čo môžeš? Alebo ošklbať až na kosť a na škodu ostatných?? 

 

Hriešiky, hriechy a hriešiská
Máte aj hriechy, či len hriešiky? – pýtal som sa na jednej izbe. A tu odpovedala jedna pani: „Ale ja mám aj hriešiská.“ Nie je niekedy ľahké rozlíšiť, čo je ľahký hriech a čo ťažký. Je to napr. ako s ľahkým poranením a ťažkým zranením. To drobné porezanie, odretie, popálenie si človek ošetrí aj sám, ale ak treba operáciu, na to treba odborníka, chirurga. Tak to asi bude podobne aj s hriechmi a hriešikmi. Tie malé si čistíme na začiatku sv. omše sami, tie vážne treba vyznať v spovedi a poprosiť o rozhrešenie. Bola by hlúposť žiť v ťažkom hriechu.
Je to vlastne ukrutnosť páchaná na sebe samom.

 

Umenie uvažovať
„Vo formácií kňazov a teológov má však najväčší význam filozofia v užšom slova zmysle – metafyzika, umenie uvažovať, vidieť pravdu v celistvosti.“ Povedal z Ríma kard. Zenon Grocholewski a upozornil, že zmätok je, ak vo filozofii je každá humanitná veda ako psychológia, sociológia, literatúra, či jazyky. „Obsahujú všetko okrem filozofie.“

 

Úplne rozdielne nesenie kríža
Na nemocničnej izbe sa stretli dva kresťanské svety. Dve slovenské matky, obe katolíčky. Staršia mala zlomenú ruku a mladšia nohu. Tá staršia sa neustále sťažovala na svoju bolesť a tá mladšia ju ticho obetovala cez Krista Otcovi. Dal som im obom eucharistiu. Sebaľutovanie u staršej neprestalo. Hovoril som jej trpiacom Ježišovi o zmysle nášho kríža alebo o jej mladšej susede, ktorá si svoj kríž trpezlivo nesie. Ale márne. Pesničku „To je hrozné, strašné príšerné, ako ja trpím “spievala stále o pol tóna vyššie. Tak som ju nechal. A táto návšteva je vynikajúcim príkladom do kázne ako celkom opačne prežívame vieru. Tak asi aj celkom inak budeme prežívať vzkriesenie.

 

Umenie stíšiť si vôľu
Tajomstvo duchovného života je v zriekaní sa v srdci. Matka Tereza to krásne vystihla, že mnohí rozmýšľajú čo by Bohu dali, a ona rozmýšľa čoho ešte sa má kôli Kristovi zriecť. Všetko na čom nám najviac záleží by sme mali odovzdať v srdci Kristovi, dokázať sa toho zriecť, najmä tú lásku či túžbu, na ktorej nám najviac záleží. To je asi tá chudoba v duchu. Je to pravá sloboda. Cez toto umieranie sa rodia ďalšie Božie zámery.

 

Iných osloví iba to, čo máme prežité
Bol som slúžiť sv.omšu v rádiu Lumen a hovoril som o kolegovi Jozefovi, reverendovi z Kanady, ktorý pocítil adoptovať si 15 r. chlapca z detského domova. Tamojší biskup bol rázne proti takej novote u kňazov. Zaujímavé že Ján Pavol II. mu to povolil. Po jeho príklade si ľudia z farnosti adoptovali deti z detského domova. Zo 6OO ich ostalo 50. Ostatné si vzali do svojich rodín. V Cirkvi sa dejú mnohé zaujímavé veci. Je vari dobré o nich informovať. Možno inšpirujú ďalších. Uvedomil som si však do hĺbky, že ak naše kázne majú ľudí osloviť a pohnúť k činom tak musíme svedčiť a doložiť svoje reči skutkami. Ohlasovanie evanjelia by bolo nepoctivé ak by sme poslucháčov zaujali iba atraktívnymi príkladmi kdesi z Kanady. Napr. svedectvo o adoptovaní si cudzieho dieťaťa je poctivé iba od toho, kto sa na takéto dobrodružstvo naozaj odvážil, a nie odo mňa, ktorý to iba počul či čítal, a ide iným hneď o tom kázať. Naše Slovo bude živé vtedy ak bude žité. Hovorme to, čo žijeme. A Duch sa bude iných dotýkať.

 

Nečistota pretvárky
Nečistota nie je iba v pohlavných veciach, ako si naivne možno myslíme. Pred pohlavnými majú byť veci hlavné. A tam má podstatu i čistota. Sv. Cyril Jeruzalemský nám krásne v breviári pripomenul aby nás nepristihli, že máme na svedomí nečistotu pretvarovania.

 

Pozor na stratu panictva duše a ducha
Byť úprimný je základ. Utekám pred spoločnosťou, kde sa treba neúprimne dorábať a hrať na niečo, čo nie som. Mám pocit, že ak niekto trávi roky v tomto štýle, tak stratil svoje duševné panictvo. A ak by sme v Cirkvi robili niečo pre vonkajšie výhody a nežili by sme originálny Boží Plán, čiže Jeho Sv.Vôľu s nami, stratili by sme panictvo duchovné. Kristov Majestát je veľký. A znesú ho iba panici. Definuje sa to v Zj 14 kap.že to sú tí, v ktorých ústach sa nenašla lož. Teda nie panici a panny v asexuálite.Tak je to v Apokalypse. Myslím že sa tu myslí na panenstvo vnútra oveľa viac ako tela. Vážna vec…  Ale odovzdať panenstvo tela, ako svadobný dar, zostane krásnym ideálom aj vtedy, keď by ho dodržala stotina populácie. Vraj to zvláda asi desatina mladých.

 

Na stráži proti skriveninám
Curvó je po latinsky pokriviť. Presne toto chcú urobiť temné sily s človekom. Kristus je tu preto, aby sme nezabudli na to, čo je normálne. A aby sme v spolupráci s ním rástli vo vnútornej kráse, dobrote a pravde. A aby sme boli nie duchom krpatí, ale veľkí. Kto tak nerobí je ohrozený, že sa pokriví, alebo je už skrivený, a ani to o sebe nevie. Bratské spoločenstvo, fraternitas sacerdotalis, má dôležitú funkciu v našom živote. Je zrkadlom.

 

Krstite ľudí
Krstiť ľudí neznamená iba ich oblievať vodou. Je to aj ponárať /lat. baptiso/i ných do hlbšieho pochopenia života. Oslovovať ich Slovom, nie iba krasorečnením a táraním. Poriadne si niečo odtrpieť, a nie iba vymýšľať nové krížové cesty. V pokoji na niečom pracovať je lepšie než nadbytočné cesty.

 

Bratsto a bratríčkovanie
Na bratov by sme sa iba hrať nemali. Benedikt XVI. to nazval bratríčkovanie. Tetkošovské vzťahy, kde sa nepovie holá pravda do očí, kde zazeráme na seba a ohovárame sa ako tetky a nepovieme si medzi sebou, čo voči sebe máme. Kde sa najprv robíme akí sme dôležití a potom si robíme zo seba škodoradostný posmech. Toto je nie prvá liga mužov, ale mladšie dorastenky na chodúľoch, invalidnom vozíku a s pamperskami.

 

Kňaz ako majster v hermeneutike
Je našou milou povinnosťou dávať do kazateľského umenia, a to je jedno z najdôležitejších umení, tzv. hermeneutiku. To je veda hľadajúca pravý význam Sv. písma. Nielen vedieť Slovo recitovať, ale ho i správne pochopiť, vysvetliť a uplatniť. Ak má byť kňaz v niečom majster, tak v tomto. Chce to roky štúdia a poctivej modlitby. Nielen biblie ale mnoho poznámok pod čiarov od odborníkov aj iných kníh. Ku tomu pridať povzbudenie. Na to sa nemá zabudnúť. A ak sa dá občas aj jemne humorný nadhľad.

 

Boľavá samota
Jedna z najväčších bolestí človeka je jeho nekompletnosť. Cíti sa ako mrzák keď je sám a niekedy až šialene túži po partnerke. Ak ju nájde tak sa blažene usmieva. Ale iba dočasu. Každý raz zistíme, že iný človek nás uspokojí iba na chvíľu. Skôr alebo neskôr nás začne jeho prítomnosť čo ako naplnená vitamínami lásky a krásy akoby otravovať. Až po predávkovaní sa iným prídeme k poznaniu, že naše vnútro uspokojí iba Božia Prítomnosť. Prísť na to je Božia milosť. Kto stále zháňa ten ju asi nemá. Kňaz a osoba zasvätená Kristovi by mali byť v spoločnosti svedkami radostného tzv. single života, keď nie sme pripútaný na partnerku či partnera. Málokoho nájdete na fare samého. To je buď čudák alebo vyspelý duch. Bodaj by to druhé. Ostatní stále niekoho pri sebe potrebujúci žijú asi v strachu a v nie priateľstve so sebou. Žijeme v slobodnom stave pre Božie Kráľovstvo, čo neznamená aby sme pohŕdali ľudskou láskou a aby sme ju absolútne znegovali. To by bola chyba a neľudskosť. Asi aj pýcha. Viacerí si myslíme, že toto pochopiť a žiť patrí ku spirituálnej vyzretosti v nasledovaní Krista. A kto nevie o čom sa tu pojednáva, o tom by sa dalo úspešne pochybovať či pochopil do hĺbky evanjelium. Neraz obrovskou túžbou po partnerovi či partnerke vonku hľadáme náhradu za nedostatočnú lásku a vernosť k Bohu. Druhý človek však je iba kúsok Boha nie je to Boh. Keď ma zdrapla sebaľútosť v tejto oblasti, otvoril som majstra Eckharta a tá veta od neho mi vyrazila v dobrom dych: „Boh Ti nestačí, lakomec?“

 

Vraj sme málo akční?
Ktosi mi povedal, že v Cirkvi robíme málo akcií. Zdá sa mi to opačne. Málo akčný bol asi ten sťažujúci sa. Iba v Banskej Bystrici máme v Ne 38 sv. omší. Za desať minút sa dá povedať toho toľko, že rok máme čo robiť, aby sme to prežili. Zdá sa mi, že rozhadzujeme až priveľa evanjeliových semiačok. Nemusíme až tak plytvať Božím Slovom. Problém bude skôr v kvalite pôdy, ktorej bonitu nám treba pokáním skultivovať. A čím viac sa asi sťažujeme, tým viac sa ulievame pri osobnom pokání, prezrádzajúcom našu zvetralú lásku k Božiemu Kráľovstvu. A ak niekomu chýba nejaký iný druh akcie, nech hľadá. Ak nenájde, nech sám takú akciu vytvorí.

 

Prečo ľudí neoslovujeme?                                                         Aj tie najpravovernejšie naše slová aj najkvetnatejším slovníkom povedané iných nebudú hlboko oslovovať, je to preto, lebo ich zabúdame aj žiť. My sa nevieme ani spravodlivo nahnevať! Usmievame sa na vrahov nenarodených detí ako pupuškovia? Nikomu nikde a nikdy nepovieme evanjeliové beda! Sme nie učeníci Kristovi, vypálení v Božej pálenici, ale čajíkovia z polokresťanskej čajovne. A ak je niekto nie charakter, tak jeho ohlasovanie je neraz homeopatický odvar z boľavých nôh.

 

Nižší život musí ustúpiť vyššiemu
Nato, aby rástla burina netreba robiť nič. Tá sa vyseje aj sama. Ak chceme dať kdesi vyšší život miesto nej, tak potom ten nižší musí preč. Burina s koreňmi musí ísť von, až potom sa môže zo semien rodiť mrkva, paradajky či uhorky. Nestačí len pokosiť, ale treba prerýľovať a pôdu odburiniť. Niečo podobné sa deje aj v duchovnej neviditeľnej, ale skutočnej oblasti.

 

Budú chcieť umrieť a nebudú môcť
Sú spomenutí v Zjavení Jánovom. Túžia veľmi umrieť a byť s Pánom Ježišom. Prečo? Lebo sa im tu strašne ťažko žije a dýcha. Neraz sú to veriaci, ktorí si dlhé roky pásli svoje egá a poriadne si ich vypásli spolu s niekým, kto ich náhle opustil. A zostali hotoví, v pekle opustenosti. Ich nedôstojná závislosť na nejakej ľudskej láske bola náhle ukončená. A nastáva bolestné očisťovanie. A tomu sa ego chce vyhnúť rýchlou smrťou, lebo sa nezrieklo seba. Zabudlo opustiť svoju vôľu a plány o živote. A čo sa
s chichotom sialo to sa trpko žne. Mali by sme skôr zažívať: Tí, čo sejú v slzách, z jasotom budú žať.

 

Stala sa jej vôľa
V nemocnici na JIS-ke umiera mladý muž. Je po ťažkej autohavárii. Jeho žena v hysterickom záchvate kričí od zúfalstva na nebo, aby zachránili jej manžela a otca dvoch nedospelých detí. Chlap sa z toho dostal. Neumrel. Prepustili ho a ona bola šťastná, že má manžela. Do roka a do dňa sa stalo, že od nej odišiel. Ku mladšej. A ona si uvedomila až teraz, že by bolo pre deti, pre ňu aj pre neho, ak by bol pred rokom v tej nemocnici skonal. Z tej rany by sa dostala skôr ako z tejto, čo musí zažívať. Pozemské manželstvo môže skončiť niekedy i veľmi trpko. Nie nadarmo je v evanjeliu Ježišova modlitba: „ Nie moja, ale Tvoja nech sa vôľa stane.“ Niekedy až po rokoch zistíme, že Boh nás má oveľa radšej ako my sa máme radi. A vidí oveľa lepšie do nášho osudu ako my, čo nevieme, čo sa udeje nie za rok, ale aj zajtra.

 

O troch podstatných veciach
Mužov je niekedy ťažšie spovedať ako ženy.
Raz habkal pri spovedi jeden dobrý muž. Atak som mu napomohol podstatnými otázkami.
1. Máš rešpekt pred Bohom? Mať ho rád znamená zachovať jeho zákony. Denne si treba vyprázdniť svoje vnútro od zbytočností a tam sa má poradiť ako žiť. Taký chlap bude mať pred inými rešpekt. A ten čo to nerobí raz vyjde na posmech najskôr u svojej ženy a detí. A potom i pred ostatnými.
2. Plníš svoje povinnosti a dávaš iným dobrý príklad? To má byť naša samozrejmosť. Napríklad mať mieru v pití alkoholu či v práci.
3. Dodržíš slovo. Dokonalý chlap sa nepotkne v slove, píše sa v liste Jakubovom. Nie v pohľade na inú ženu, nie v myšlienkach či skutkoch. Ale v slove. Keď niečo chlap povie, tak to má byť ako ôsma sviatosť. A má to platiť. A ak sa to nedá dodržať, tak sa je normálne ospravedlniť. Ak má rodina takého chlapa, farnosť kňaza, mesto primátora, tak tam majú poklad. Ten nemusí nosiť nijaké darčeky. Stačí keď prinesie seba.

 

Deň otcov
V jednej väznici posielali väzni pohľadnice svojim matkám na deň matiek. Minuli sa všetky. Keď prišiel deň otcov, pohľadnicu otcovi neposlal z väzňov nik. Skôr by ste na ich adresu počuli kliatby a hrubé nadávky. Ak je chlap zlým príkladom, tak možno jeho deti trpia v kriminále za jeho hriechy a jeho zlý príklad.

 

Dovolenky rôzneho druhu
Niekto potrebuje chodiť na dovolenku ďaleko na mesiac, aby som sa tam vyvaľoval a nič nerobil ako stroj, čo podával výkon celý rok. Asi nezachovával odpočinok po šiestich dňoch. Potom sa chvasce fotkami pred iným, že bol tam a tam, kde si to iní nemôžu dovoliť. Typický malomeštiak závidí, ale keď si to vyskúša, zistí, že nemá až tak čo závidieť. Aj vytrhnutie do cudzieho prostredia poteší, ale po čase začne nudiť. A je po oddychu. A meniť miesta ďaľšími a ďalšími optickými či akustickými podnetmi psychicky unaví a ide aj do zbytočných výdavkov. Po čase prestane baviť. Konzumizmus zábavy iba otupí ducha. Tí, čo žijú duchovne, majú dovolenku aj doma. Dobre sa tam cítia. Izbu majú doslova nabitú pozitívnou energiou, ktorá sa z nás vysiela. Ak prídu ťažkosti, tak sa to premodlí. A príbytok sa posvätí. A je tam potom dobre. O tomto požehnaní mnohí ani netušia. Tí, čo duchovne nežijú si navysielajú do múrov okolo seba negativizmy. A tie nie a nie vyvetrať. Preto potrebujú často opúšťať svoj byt aby sa nadýchali čerstvého vzduchu. Pre nich ďaleká dovolenka je nevyhnutnosť. V horách je oveľa lepšia duchovná atmosféra ako pri mori, kde je to nasiaknuté nudením sa. Tam sa liečia pohľadom na nahotu tí, čo žijú v karnevalovej maske. Čiže na duchovno dlabú. Ich nebo je pre nás predpeklie. A pre nás naopak. Kto je tu in a kto out, uvidíme. Treba rešpektovať, že každý má inú potrebu oddýchnutia si. Jeden v niečom oddychuje, a to isté odoberá inému energiu.

 

Táto planéta ako predobraz iných dimenzií
Keď sa budeš mať chuť sťažovať, spomeň si že sme na planéte, kde 2 miliardy ľudí, čiže dvetisíc miliónov ľudí má denný príjem do jedného dolára na deň. Ďalšie dve miliardy má denný príjem do dvoch dolárov na deň. Čiže 6O korún. A dve miliardy ľudí, ku ktorým patríme aj my, majú príjem viac ako dva doláre na deň. Jedna miliarda má bruchá také, že im idú prasknúť, a iná miliarda trpí hladom a podvýživou. Bohatý svet by mal s tým niečo robiť, lebo je to jednoducho hanba! Väčšia tým, čo majú mikrofón a čušia. A najväčšia tým, čo sa topia v miliardách a nechcú vidieť núdzu iných. Zakrátko sa môžu z ich pozemského neba ocitnúť v pekle biedy, ktorú kedysi mali možnosť zmeniť. Po roku dvetisíc je tu miliarda kresťanov katolíkov, miliarda iných kresťanov, miliarda moslimov, miliarda hinduistov, miliarda budhistov a taoistov a miliarda ateistov a iných primitívnejších náboženstiev. Veriacich nie je veľa, svätuškárov viac, lážoplážistov najviac. Sem tam i nejaká antiteistická šťuka. Väčšina materiálneho bohatstva patrí vraj 4O. tisícom najbohatších. Po každej kríze je ich stále menej. Je možné, že ich plánujú, aby moc skoncentrovali do svojich rúk a o tom čo sa bude diať vraj rozhoduje pár jednotlivcov. Spoľahlivo utajených. Ak niekto neverí v nebo, v peklo a očistec, tak nech len otvorí trocha oči, nájde ich hojnú predpodobu už tu na zemi.

 

Povinnosť byť aspoň trochu mystikom
Nechať sa Sv. Duchu prečistiť od všetkých druhov zákalov očí aj srdca, a pozerať sa na svet čistými očami dieťaťa. Ale bez infantilnej naivity detského veku… Ak sa necháme dlhoročne Kristom viesť, On nám očisťuje naše vnímanie reality stále na hlbšej úrovni. Kto miluje priveľmi vonkajší svet, tak jeho vnímanie reality sa postupne stále viac kriví, teda zasmilňuje. Ten nešťastník po čase môže až oslepnúť vo vnútri, ak nechce vidieť a nevidí biedy svoje či iných.. Ak sa niekto opovažuje po kalvárskej obeti žiť spupne bez adorovania Krista, je otázkou času, že bude postupne pribrzdený na všetkých štyroch duchovných kolesách.

 

Zaujímavé svedectvo
„Za komunizmu bolo prenasledovanie Cirkvi zvonku. Oveľa intenzívnejšie som ho pocítil v demokracii. Akoby satana vystriedal rafinovanejší lucifer. Tlaky boli najmä na psychiku, vo vnútri Cirkvi, od kolegov, od predstavených, od veriacich. A tie najťažie boje boli v mojom vnútri.“ Skonštatoval jeden starší kňaz.

 

Čo tej čistote chýbalo?..                                                                 Iný starší kňaz v roku kňazov 2010 v Katolíckych novinách napísal veľmi interesantné svedectvo. Od skorej mladosti si vraj dával veľký pozor na svoju telesnú a myšlienkovú čistotu. Bol v tom dôsledný počas celého života. Pred sklonkom života sa priznáva, že takéto presväté antierotické suchárstvo nie je to pravé orechové alebo makové… Niečo tomu chýbalo. Nenapísal čo. Možno ku tomu bolo treba niečo pridať z teológie tela, kde sa nepíše, že svoj erós má kňaz zaškrtiť a takto sa vlastne samokastrovať, ako to praktizovali erotalibanci z hnutia „Nazaret“. Poslední pápeži vďaka Bohu ohlasujú, že náš erós je dobrý, a treba ho sublimovať a zduchovňovať. Alebo skoro vôbec sa medzi kňazmi ako príklad neuvádza sväté priateľstvo medzi mužom a ženou. Sv.František a sv.Klára. To nám museli pripomenúť filmári? Alebo čo takto prežiť boľavý čas zamilovania, pretaviť ho do obety a neskákať unáhlene z celibátu do manželskej postele…  

 

Ľalie robili problém                                                                   Raz boli v nemocničnej kaplnke veľké ľalie. Tie tam vypúšťali tak silnú arómu, že sa tam nedalo pre pacientov, návštevníkov i pre mňa vydržať. Bolo ich treba dať preto preč. Alebo im nožničkami odstrániť tyčinky, čo som urobil, a mohli tam zostať. Naša prehnaná čistota môže vyhnať iných z kostola podobne, ako to robila silná vôňa tých ľalií. Týmto nechcem doporučovať niekomu aby svoju obriezku dotiahol až ku kastrácii, ako to kariéristickí kastráti na čele s biskupom Euzébiom Cézarejským pripísali nadpriemernému a v cirkvi šikanovanému kňazovi Origenovi. Ten nikomu takú hlúposť, ktorú mu zlomyselne pripisujú neradil. 

 

Čo všeličo patrí ku zákalom očí…
Kto má zákal naivity ten nepoužíva tzv. „tretie oko“ zdravého kritického zmýšľania. Kto nerozmýšľa zadným mozgom, čiže neuvedomuje si následky svojich činov, ľudovo povedané nemyslí na zadné kolieska, ten má zákal rýchleho prospechu. Nekriticky opitý svojou polovzdelanosťou má zákal fundamentalistický. Ak niekto nemá odstup od seba samého má zákal zaslepenia samým sebou. Absentuje mu sebareflexia. Jedna z najzákernejších opitostí. Ak sa niekto tvrdohlavo pozerá na svet iba cez ideológiu skupiny do ktorej patrí a kde je celý po uši zašitý tak má tzv. sektársky zákal. Ak je niekto slepo zamilovaný do niekoho či niečoho, tak je tiež postihnutý zákalom prudkej „lásky“, zamilovanosti. Ak je niekto poranený napr. lekárom, a neodpustil mu a vidí tmavú farbu viny na každom inom bielom plášti, ten má poriadne čierny zákal neobjektivity v pohľade na svet. Kto odsudzuje iného a vidí mu smietku v oku a vo svojom vlastnom nebadá brvno, ten má nielen očný pyšný zákal, ale tam má priam optickú zápchu. Najťažšie prípady sú farizeji, ktorí tvrdia, že vidia, a pritom sú slepí, a aj iných vedú do jamy tmy a nešťastia. Dobrá správa pre všetkých postihnutých: liek existuje. Volá sa Ježiš Kristus. Je zadarmo. V eucharistii. Stačí byť trochu pokorný a poprosiť o pomoc. A treba ho zobrať vážne, aby mohol ako liek v nás účinkovať.

 

Hľadali si prácu
Nechodili do kostola. Ale inak celkom fajn chlapci. Bolo o čom s nimi debatovať. Prišli občas na návštevu do fary. Navrhol som im, že či sa so mnou idú do kostola modliť. Juraj ten o to nejavil viackrát záujem. Dlho sa motal a práce nebolo. Václav ten so mnou do kostola išiel. Neviem čo sa modlil, ale vydržal tam aj vyše hodiny. Keď som z tej farnosti odišiel, volal mi, že náhodou išiel na chatu Bernardín nad Hroncom, a druhou náhodou sa tam stal chatárom a plat dostal dvakrát väčší než priemer.

 

Keď sa muž zamiluje
Pre normálneho muža to znamená, že skoro všetku energiu venuje citom k jednej žene. Na ňu myslí, pre ňu sa trápi. Kvôli nej je schopný prinášať také veľké obety aká je veľká jeho láska. Takáto láska vyhovuje najmä ženám. Lebo ako nositeľky života sú v centre pozornosti. Je kus života aj v tejto láske, ale nestotožňujme život iba s touto maturitnou formou lásky. Je v nej iba niekoľko percent z Boha. Ak sa zamiluje celibátny kňaz a opustil by kvôli jednej bytosti všetky ostatné, bola by to od neho amatérska chyba. Jemu bola daná zamilovanosť na to, aby ju pretavil v modlitbe a obetoval, a tak splodil potomstvo duchovné. Nižší život musí ustúpiť vyššiemu. Tráva musí odísť, aby mohli rásť plody a kvety. Kto to nepochopil, nebude kňazom profesionálom.

 

Partnerská láska je sebecká
„Láska“ bez Ducha Sv. sa po čase prejaví u chlapa tak, že začne páchnuť capinou a u ženy nespokojnosťou, ktorú ona ventiluje rozkazovaním všetkým okolo. Tento bezbožný sexperiment končí u dedka pesimistickým sebaľutovaním a u babky tak, že sa premení na strigu ktorá strieda obviňovanie všetkých okolo s rozoštvávaním toho v čom začmuchá nejakú harmóniu. Ak sa muž so ženou akože milujú, sú tak jeden druhým opití, že si ďalej od nosa nevidia. Ani ich nenapadne pozvať nejakú osamelú vdovu na ples. Keď sa cmúľajú na plavárni, ani ich nenapadne, akú bolesť robia napr. rozvedenej mamičke s troma deťmi. Sú ako miliardári, čo si robia drzo posmech z chudobných. Výnimku má posvätné manželstvo. Tam sv. sebectvo je kvôli deťom a rodine. To je úplne iné káva ako tzv. “lásky“ v ktorých sa to začína kvetmi a končí žumpou. Ak manželia nemajú deti, miesto hladkania si svojho ega si môžu napr. ako jeden pár adoptovať dieťa alebo ako druhý pár založiť komunitu žijúcu blahoslavenstvá.. Existuje aj sv. partnerstvo. Veľa svätých bratov malo kdesi blízko aj svätú sestru. Bolo im to dané, ale nie ako skleník na pestovanie nerestí, ale na posvätenie spoločenstva. Väčšina ľudí je však nesvätá a týmto jemným vzťahom nerozumie. Preto je lepšie ich do sveta nevytrubovať. Ak niekto miluje rovnaké pohlavie tak sv. Cirkev má pre neho to najlepšie z možných riešení. Nech sa snaží žiť čisto, milovať platonicky a slúžiť Pánovi a ľuďom.

 

Jeden deň kňazstva oproti trom titulom
Šport je pre mladého človeka veľmi dobre využitý čas, kde si môže nadobudnúť mnoho morálne vôľových vlastností a mnoho zaujímavého spoznať a zažiť. Som vďačný Prozreteľnosti za 6 rokov v Prievidzi skoro profesionálnej kariéry a 5 rokov ako tréner bratislavských bohoslovcov, kde sme hrali za totality vysokoškolskú ligu. Šport je dobrý vtedy, ak rozvíja cnosti. Ak už nimi pohŕda a ničí zdravie, tak treba s ním skončiť, lebo privedie náš príbeh do slepej uličky. Na okraj šialeného športového jačania by som chcel povedať, že aj ten najväčší pohár slávy a víťazstva je pohárom nepravým. A veľmi dočasným. Pravý pohár je kalich s Kristovou krvou. Jeden deň poctivého kňazského života je viac než tri tituly majstra Československa, ktoré som získal ako študent gymnázia.
Toto som napísal, keď som kvalitne trpel.
Niektoré veci viem presne. Toto je jedna z nich.

 

Osamelá a nešťastná herečka
Istej sestre stále duša piští po partnerovi. Neustále sa sťažuje na samotu. A pri každom stretnutí skáču z nej na mňa cez jej zvýšené chichotanie sa ako blchy jej depresie. Po niekoľko krát opakovanom upozornení, aby svoje city odovzdala Kristovi sa stále ľutuje a sťažuje. A ako kňazovi mi vyčíta, akoby Boh a ja, čo ho reprezentujem sme boli za jej stav zodpovední. Necítim vypľňať svojou fyzickou prítomnosťou jej boľavú prázdnotu. Nechce tomu rozumieť. A nedôstojne sa už pchá tam, kde sa to nemá… Mám pocit, či si ona nevyboxovala od života nemanželské dieťa, a to ju blokuje pred tým iným pekným po celý život. Dieťa vyrástlo, prišli s ním veľké starosti, a samota začala stále viac pobolievať. Ženy svoju káru bolesti nerady ťahajú, a hľadajú nejakého fešáka, aby sa obetoval, a ťahal ju spolu s nimi on. Sú však aj prípady opačné, kde sa zvalí všetko na ženu. Je to dosť častý prípad u tých, čo z partnerského vzťahu robili roky modlu. A cez tento defekt im Duch z pneumatiky duše vyfučí, a preto je každý ich pohyb s károu života taký ťažký až tragikomický. Česť výnimkám. Za kňazom prichádzajú tieto nešťastné duše preto, aby sme im zalepili defekt. Celý ich veľký problém je, že neberú vieru v Krista vážne. Treba byť na nich asi radikálnejší preto, lebo zabudli byť na seba prísni, a ich zanedbané duchovno prerástlo do veľkého pohodlnizmu. Ak by sme sa dorichtovali natoľko, že budeme iba donekonečna dofukovať nejakej buchtičke jej prederavené kolesá, tak máme podobný problém ako ona. A barla sa poteší, keď našla barlu druhú. Keď som jej to nedokázal vysvetliť toľkými prirovnaniami, tak jej to asi najlepšie poviem mlčaním a modlitbou. Jej opakované návštevy som začal riešiť vystavením eucharistie a modlitbou. Všimol som sitotiž, že jej moje reči nepomáhajú. Tento typ sa potrebuje nie zavesiť na nový vešiak nového vzťahu, ale potrebuje sa vysporiadať aj sama zo sebou aj nadobudnúť vážnejší vzťah ku Kristovi.

 

Silno verná manželka
Kým skoro všetci vo svete rozmýšľajú a snívajú o romantickej lovestory, treba skúmať aj jej rôznorodé konce. O tom zamilovaní nechcú radšej nič počuť. Chcú byť klamaní iba tou príjemnejšou stránkou bytia? Ak si niekto berie za večného partnera človeka mal by ho vari niekto upozorniť až varovať, že ide do veľkého rizika a neraz aj hazardu. Čerstvá vdova Anna, v zrelom veku, s dobrou vizážou, bola asi rok po smrti manžela ním zo záhrobia navštevovaná až strašená. Tak boli na seba napútaní, že ani smrť ich nie a nie rozdeliť. Žili obaja ako ateisti predtým v iných necirkevných partnerstvách. A hriechy z týchto vzťahov sa v novom peknom vzťahu uzatvorenom v kostole začali pretavovať.. Po štyroch rokoch sa skončil ťažkým ochorením a úmrtím Vlada. Jej zostalo prebodnuté srdce od smútku, bolesti, a sklamania. Keby len jej… Tak ako silno uverila v prísahu na kríž a hodnote manželskej lásky, tak veľmi silno bola rozčarovaná, keď sa to náhle skončilo. Päť rokov zažívala hrôzu z tejto straty a dáva sa cez modlitby a spoločenstvá do poriadku. Keď sadáme do nového auta, treba rátať aj s haváriou. A nezhavarovaným by bolo treba niekde pripomenúť, že aj to najluxusnejšie auto skončí raz na vrakovisku. Sestra Anka je vďaka Bohu z toho celá spokornená, a prístupná Božím Veciam oveľa viac ako mnohí pyšní mladí ľudia a akože spokojní opartnerovaní páni a paničky.

 

Keby sme my mali Ducha Svätého…
Pri birmovke učíme deti o siedmich daroch Ducha Sv. Je pozoruhodné, že ich vyberáme zo starého zákona. Podobne robíme s dospelými, keď im neustále pripomíname, že morálka je desatoro. Či sú evanjeliové zásady druhoradé? Prežili sme my vôbec osobné Turíce ? Potom sa čudujeme, že je toľko židovčenia, povrchnosti v našej duchovnej úrovni národa, toľko hádok o majetky? Toľko židovského šomrania na Pána a frflania na osud? Ak by sme mali Ducha Sv. tak by sme sa napr. tešili z toho, ak môžeme s Kristom niečo vytrpieť. Tak ako apoštoli, ktorí odchádzali natešení z veľrady, že ich zbičovali pre Kristovo Meno, a že boli uznaní za hodných pre jeho vykupiteľské dielo zniesť trochu sv. potupy.

 

Hriechy proti Duchu Svätému
Učíme aké veľké je Božie Milosrdenstvo, ktoré nám všetko odpustí. Len nezabudnime občas aj na litánie k Božej Spravodlivosti. Katolík by nemal byť uletený ani jedným ani druhým smerom. Kristus jasne hovorí, že všetko sa nám neodpustí. Sú to hriechy proti Sv. Duchu. Spomenul som si na to, keď mi jedna žena povedala svoj príbeh, prečo podala tretí krát žiadosť o rozvod. Keď ubližoval sebe a jej, to sa dalo zniesť. Ale keď ubližoval ich dcérke, to sa odpúšťať a tolerovať nedalo. Chápal som. Pri odchode som jej poradil, aby mu ešte dala šancu a modlila sa za neho ruženec. Po pol roku som ich navštívil. Nerozviedli sa. Mala šťastný výraz tváre. Povedala, že sa zmenil a že je to iný človek. Hriech proti Duchu Sv. je nielen katechizmom spomínaná radikálna zatvrdlivosť srdca až do konca, ale je to podľa Sv. písma hovorenie na pôsobenie Ducha Sv. že je to vraj pôsobenie temných síl. /Mk 3 k/ Preto sa moc neunáhľujme, a neoznačujme zbrklo niečo, že je to od diabla. Mohlo by sa to tomuto hriechu priblížiť. Dopúšťajú sa ho tí medzi veriacimi v Boha, čo už zárodky Ducha majú, ale ich láska ku nerestiam a Sv. Ducha hasia, dusia a chrapúnsky ničia. Vývoj sa zastaviť nedá. Kto sa o to pokúša a v mene sfanatizovanej viery, to je majster medzi kríplami. To som nepovedal ja, ale to je v evanjeliu, ktoré sme povinní ohlasovať. Tieto zlomyseľné prekrucovania skutočností sú asi najhoršie zločiny. Dopustili sa ich odborníci na pravú vieru, farizeji. Ktovie či toto ubližovanie Dieťaťu Ľudstva v jeho prirodzenom vývoji kto vie či bude odpustiteľné? Môžu v tom byť po uši novozákonní horlivci arcidiletanti. Ktorí idú napr. tuho bojovať voči niečomu čo neexistuje. Všimnite si ich ako napr. šermujú nenávisťou voči karme, ktorá podľa nich nemôže existovať. Podobajú sa arcitrpákom antiteistom, čo idú bojovať proti bohu, ktorý vraj neexistuje. Kreténi. Alebo Vás napadnú kyjakmi za to, že pokojne vyslovíte svoj názor a opovážite sa neodpapagájovať ten ich názor. Tí sa k Pravdou ešte nestretli. Môže sa medzi nimi ocitnúť ktokoľvek z nás ak nebedlí. Čiže ak dobre začal, ale nedobre skončil ako Šalamún. Zabudol si veci aktualizovať a jeho počiatočná múdrosť skončila arcihlúpo. Aj toto by vari bolo dobré pripomenúť tým, ktorých zaujímajú duchovné skutočnosti a čo sú nadšení vyliatím Ducha. Mám silný dojem, že dnes sa ku tomuto trapasu približujú aj tí, ktorí idú nerozumne proti Panne Márii. Skutočnej Neveste Ducha Svätého. Ak niekto vzýva Sv. Ducha bez nej je v ohrození, že jeho duchovno bude priotrávené pýchou. Podobne sú postihnutí zaťatí verejní ohlasovači nactiutŕhaní a osočení alebo somárskych bludov. Niektorým ateistom bude ľahšie než náboženským fanatikom a zdarebáčeným špiničom dobrého mena. Postihne ich podľa evanjelia prísnejší súd.
Duch Sv. nie je iba holubica, je to Božská Osoba.
Je to Láska, Pravda, Dobro, Krása. Kto si ich ctí, má ďaleko od tohto veľkého hriechu

 

Čo by nám povedal Ježiš dnes?
Je dobré, ak nás táto otázka napadá. Možno by nám slovákom pripomenul, aby sme sa neudávali ale napomenuli sa najprv medzi štyrmi očami. Aby sme
sa neodsudzovali, lebo to je z pýchy, ale snažili sa jeden druhého pochopiť. Alebo aby sme sa oveľa viac venovali vnútornému náboženstvu než tomu vonkajšiemu. Alebo že čas je vzácny. A možno by nám povedal, že máme peknú krajinu a mali by sme si ju viac vážiť, a aby sme ju ani seba zbytočne neškaredili.

 

Práca pre fyzický a duchovný svet
Tak ako žena túži po kočíku a po dieťatku, tak muž ku šťastiu potrebuje ešte aj robotu, ktorá ho baví. Občas sa nám stane, že ochorieme alebo zostaneme sami. Možno je to preto, aby sme sa naučili pracovať spirituálne. Ak to človek nevie nebude šťastným. Denne vidieť 16 h chlapa napr. v garáži či úrade, to sú pracovné orgie toho, kto zabudol, že tá najdôležitejšia práca nie je na veciach materiálnych. Napr. v nedeľu je vhodné si pripomenúť, že to na čom sa cez týždeň toľko fyzicky nadrieme raz skončí vo vesmírnom prachu ako nič. Duchovná práca však ostáva. Kto seje pre telo, bude žať porušenie. Kto pre ducha, zožne požehnanie a život.

 

Z tajného vatikánskeho archívu.
Bol tu nacizmus potom komunizmus a všelijako nás poznačil. Diabol nás preosieva ako pšenicu. Dá sa na to až príliš ľahko vyhovoriť. Ak nebudeme bedliť, čertovské programy sa nám môžu nebadane dostať do krvného obehu. Preto je lepšie príliš svet nemilovať, lebo nás môže škaredo stigmatizovať. Spomeniem zopár konšternujúco znejúcich viet z našich radov, ktoré svedčia, že sme sa ich nezbavili ani desaťročia po ich vonkajšom páde a odsune na smetisko dejín. Nakuknime na moment študijne do tajného archívu advocata diaboliho a tam prítomných anamnéz niektorých poznámok jedného chorobopisu.
… nediskrétne vytresne nafúknutý kolegov problém. Obviní ho totálne nekultúrne z nekultúrnosti. Po zvlášť verne zachovaných gestách liturgie sa neraz na iného osopí, alebo za nepodstatnú maličkosť zbuzeruje. Vraj cholerická povaha… Občas publikum vykrstí silnými, ale pravdivými kázňami. Vtedy sa tam nespalo. Potrebuje niekoho, koho by oblial kýblom octu. Ten mu pravidelne „kvapká na karbit“ zo sparťansko – antierotického puritanizmu. Vtedy si na chvíľu jeho vnútorne naakumulované napätie vypustí paru. A nájde aspoň chvíľku pokoja. Ak sa nejaký baran  pošmykne v telesných vzťahoch, alebo civilne začepčí, tak ho až nenávistne odsúdi a udrie bakuľou. Lepších od seba nepotrebuje. Nechá si liezť aj,… ajajaj …   Tí, čo mu lížu labu, tým dá pocítiť, že sú tí praví, a tých čo mu povedia niečo podstatné proti srsti, tých postupne prenasleduje. Niektorých aj vyštve. Asi aby na neho nezabudli. Roky niekoho hlbšieho od seba ponižuje. Unáhlenými a emocionálne nafúknutými posudkami pošpiní aj povesť. Lepší názor, na ktorý sám neprišiel, dá pod gilotínu. Nevšimne si chudáčisko, že i toto patrí k potratom dobrrých nápadov. Ale voči potratom embryí príkladne bojuje. Jemnocitnejší to okolo neho nemajú veru ľahké. Naznačí aj veľkosť a menšie zlyhania si aj občas verejne kajúcne prizná. Opätovne sa však vracia ku svojskému byť vo všetkom prvým a ukázať sa, čiže vidiecky ladenému hurákatolicizmu. Ten je silno navonok orientovaný na vonkajšie obnovy. Akútne zanedbáva najhlbší rozmer. Svoj názor na veci možno aj má, ale ho potlačí. Ohnivo cituje najčastejšie katechizmus. Silno propápežský, až ultrakatolícky. Ale len naoko. Po čase človeku docvakne, že za záchvatmi superkatolicizmu sa skrýva veľká bieda nebezpečného polokatolicizmu. Ten presakuje a pomaly začalo  škrípať v jeho bizarno napätých sociopatických medziľudských vzťahoch. Úprimne sa priznáva, že jeho najväčším problémom je on sebe sám. A túto vojnu, ktorú má sám zo sebou prenáša na svojich podriadených. Všetci pod ním sú buď doráňaní alebo nejako ako koňom kopnutí. Na svojich stretnutiach si predovšetkým lížu rany a preberajú jeho kopance do bratov. Gradujúcemu faulovaniu inteligentov zostáva verný do svojho konca. Z topánok mu trčí stále trápnejšia slama nadbratskej dôležitosti, Teatrálne si to verejne lieči občas tak, že sa hlási ku svojmu ozaj chudobnému a jednoduchému povôdu.   V zápätí sa však vracia spať ku fatálne vážnemu skorofaraónskemu syndrómu. V jednom oku má pohľad dobrého pastiera, ale v druhom „sv.“ gestapo. Skoro až kričí o božej láske. Keď mu dôjdu argumenty a nevie si svoje presadiť, tak aj zastrašuje. Aby iným ukázal moc. Tou aj svojou funkciou sa stále viac opíja. Okolo seba potrebuje rozkazy vykonávajúcich otrokov, ktorí mu to skrúšene tolerujú a vykonávajú jeho rozmary zmiešané s nadpriemerným menežovaním. Tým, čo sa vyvíjali normálne ako ľudia zhadzuje sebavedomie. To aby si asi to svoje udržal na výške? Odporúča iným chudobu, ale sám ju nežije.O tom, že už je ako cirkevný tajomník z totáča ani nevie. Najbližší spolupracovníci sa mu to boja povedať. Tí, čo mu to naznačia, letia. Cez palubu a kade tade. Vonkajšie lekno presvätosti ale vyrastá z bahna škodoradosťi. To sa občas prevalí aj verejne a prezrádza jeho utajenú pýchu. Občas ju dotiahne aj do pomsty. Najviac zo všetkého odsudzuje kňazov zbehov, čo sa poženili. Nestihne si všimnúť, že sám tiež postupne ako klerik od ideálov vážne odpadá. Čiže apostatuje. Od pochopenia, od empatie s prenasledovanými za pravdu, od pápežských usmernení. A nakoniec aj od úprimnosti a normálnej ľudskosti. A zašiel ďaleko… Vraj svoje telo krotil bičovaním sa v kostole. Pýchu tým zo seba nevytĺkol. Ale bičoval potom verbálne iných. A ak na iných niekedy úplne bezdôvodne nazjapal, nachvíľu sa upokojil, a potom bol na ostatných aj prekvapivo veľkodušný, pokorný aj žartovný. Rozdával iným kvalitné zranenia a takto sa liečil. Toto je tá nemystika, ktorú roky realizoval.

PS. Nezabudne si navonok zakladať na antikomunizme, vonkajšej vernosti Cirkvi a najmä a predovšetkým na až puritánsky dokonalej nikoho sa nedotýkajúcej „čistote“! To je jeho maska perfekcionizmu, na ktorej si desaťočia falošne zakladá. Povrchnejších duchovných adolescentov aj nadchol, ženy dedinské tým až k slzám možno dojal. Ale normálnych chlapov neoklamal. Tí boli z gýčových sakrakomunikácií a megalomansko – neprirodzených osobnostných výtlkov tohoto pána hyperpucmajstra, ultracirkevníka – polokatolíka v závere jeho tunajšej cesty jednoznačne polozhrození. Ešte dnes nevedia tomuto duchu prísť na meno. Treba uznať, že dalo sa tam žiť kvalitne najmä 8.blahoslavenstvo. A ponúkali sa tu ultrašpeciálne milosti. Tí čo odtiaľ ušli, môžu ľutovať.
Vybudoval toho navonok ako Šalamún. Zanechal však prisilné negatívne emócie. Tieto i ďalšie diagnózy. Roky kázal iným o svätosti, ale po jeho smrti sa ho nikto za svätého vyhlásiť neponáhľal. Sám to kedysi nazval presne:   švindeľ !!!

Navonok zameraným workoholizmom to prehnal. Zanedbaná vnútorná práca mu ako trpké ovocie zanechala ostré črepiny poloľudskosti i polosvätosti. Jeho poločistota bola plná aj skrytej pýchy. Tou najprv nechtiac, potom už i vedome ľudí okolo seba poranil. Niektorých aj veľmi hlboko. Vraj za mladi býval aj iný. Pre mnohých bol idolom a bojovníkom za správne veci. Aj bača sa môže zvlčiť, keď nebedlivo odignoruje rady nepokryteckých baránkov. Navonok úctu budiaci chlap, odporúčajúci iba a len pravú katolícku vieru s prejavmi charakteru. Superkatolík, ktorému široko ďaleko nebolo páru. Vo vnútri však tuhý polokatolík. Ešte aj silný polosúdruh, ktorý lekcie o komunikácii s inými odpozoroval asi od boľševických tajomníkov. Ďalšia kontraverzná osobnosť našej histórie. Na hrob by sa mu hodil nápis: Prelátus arcipotentátus, ultracatholicus semipelagiánus. Navonok superbača, ale vo vnútri s ešte nevykúpenými vlčími hlbinami. Tých sa zbavíme iba v krste ohňom. Tento askéta ho prežiť poctivo nestihol. Odložil si ho na posmrtný život? Bude mať čo očisťovať aj tisíc rokov. Nebol ešte omilostený pre hĺbkovú spiritualitu, mystiku. Ale jeho spiritualita mala aj serióznosť aj vážnosť. A jeho zdanlivá povrchnosť mala aj určitú duchovnú hĺbku.Ak by mal pri sebe nejakú matku Terezu, čo by to s ním vydržala, určite by nevyprodukoval toľko smútku a nezašiel by až do takých hypertestotéronových extrémov.

 

Sláva a Vďaka Bolestnej Panne.
Ježišova Matka trpela veľmi vo vnútri hrôzami ľudí okolo seba. Je aj Kráľovnou mučeníkov. Tie veľké meče v jej srdci, to sú dlhoročné duchovné boje a trápenia, kde každý centimeter je akoby pretrpený rok. Mária bola pravdepodobne uchránená od vonkajšieho mučeníctva, ale to vnútorné mala veľké a dlhoročné. Nádherné na našom národe je, že na Sedembolestnú nezabúda.
Tieto myšlienky boli písané ku jej veľkej cti.