Mám dotaz ke kněžím a biskupům. Kardinálům a papeži.
Proč nevedete vaše ovečky do samostatného vztahu s Bohem?
Proč si pěstujete miminka?
Vy je nevedete k Pánu, děláte z nich pokrytce a lenochy.
Zcela nesvéprávné,na vás závislé.
Luk 12:42-46: „On odpověděl: „Když pán ustanovuje nad svým služebnictvem správce, aby jim včas rozdílel pokrm, který správce je věrný a rozumný? Blaze tomu služebníku, kterého pán při svém příchodu nalezne, že tak činí. Vpravdě pravím vám, že ho ustanoví nade vším, co mu patří. Když si však onen služebník řekne: ‚Můj pán dlouho nejde‘ a začne bít sluhy i služky, jíst a pít i opíjet se, tu pán toho služebníka přijde v den, kdy to nečeká, a v hodinu, kterou netuší, vyžene ho a vykáže mu úděl mezi nevěrnými.“
Z Boha Otce jste vytvořili despotu. Ježíše máte pořád jako miminko a nebo stále ukřižovaného.
A tak lidem jste nabídly jinou lásku a milosrdenctví – Marii.
Neučíte správně,máte v nich jen pokladničku.
Místo Pána Ježíše jste vyvýšily jako hlavu církve hříšného člověka – papeže.
To je ohavnost a lež.
Překroutili jste celé evangelium.
Ve zlatě se koupete páni biskupové a kardinálové.
Vaší otcové vraždili svaté,koupali se v jeji krvi.
Myslíte že Bůh to nevidí?
Myslíte že Bůh to přehlídne?
Je psáno:
Překlad AV Roháček.
Iz 42:8: „Ja JeHoVaH, to je moje meno, a nedám inému svojej slávy ani rytinám svojej chvály.“
Ekumenický překlad:
Ga 6:7: „( Nemylte se ), Bohu se nikdo nebude vysmívat. Co člověk zaseje, to také sklidí.“ ———–
Pro vás laikové, pro vás maličcí mám od Boha zprávu;
Zjev 18:4-5:
„A slyšel jsem jiný hlas z nebe: „Vyjdi, lide můj, z toho města, nemějte účast na jeho hříších, aby vás nestihly jeho pohromy. Neboť jeho hříchy se navršily až k nebi a Bůh nezapomněl na jeho viny.“
Ak nás bude Mária viesť k modlitbe k Bohu, necháme sa viesť, ak nás bude viesť k modlitbe k nej ako bohyni, to odmietneme! Amen
Bol mariánsky kult medzi prvými kresťanmi? Neexistuje! Radoslav
Katolícka cirkev je zakliata panna, nainfikovaná hriechmi, z ktorých sa treba neustále spovedať ako v začarovanom kruhu, z tohto treba rozhodne vystúpiť!
Komentáre
Anna Škubnikova Ten, kto uprimne hlada, a tuzi po pravde, ten si najde traktat od Sv.Grignona a nastuduje si ,,O pravej ucte k P. Marii ! “ Dokonca Jan Pavol 2. povedal o tomto diele, ze zmenila jeho zivot ! Lebo zo zaciatku tiez nevedel, ako sa postavit k Marianskej ucte. A potom bol nadseny a mal heslo : ,,Totus Tuus“ P. Maria ho viedla za ruku ,a by bol dobry vodca a doviedla ho az do neba..Koho nevedie P. Maria, ten bludi..
Uz ked Adam zhresil s Evou, Boh povedal hadovi : ,,Nepriatelstvo polozim medzi tebou a Zenou ! “ Uz vtedy vedel, ze stvori cistu a priezracnu dusu, do ktorej vleje vsetko svoje Milosrdenstvo, dobrotu, nehu a krasu a vytvori tak Neposkvrnene Srdce P. Marie, z Ktorej sa narodi Bozi Syn..A On, spolu s Jeho Matkou budu jedno Srdce..A On si Ju povysi nad anjelov a svatych a da jej vsetku moc nad satanom, ako ma On Sam ! Najslavnejsi exorcisti maju skusenost, ze ked nemohli vyhnat diabla z cloveka, zacali sa modlit k P. Marii a diabol hned odisiel ! Tak sa Jej boji a tak ju neznasa, ze Ju potrebuje odstranit, aby Ju ludia nectili, nemodlili sa k Nej, a dava nenavist a odpor voci Nej aj veriacim, ktori sa nemodlia ruzenec a tak su slabi vo viere ! Aj ked si myslia, ze su silni..Ale to je v nich len skryta pycha ! A pycha peklom dycha !
Anna Škubnikova Ked zostupi Duch Sv.,uvedie nas do plnej Pravdy ! Potom protestanti uznaju svoj omyl a vratia sa do katolickej cirkvi, ktoru zalozil Sam Pan Jezis a nie Luter, ani Kalvin, ani anglikan, ani Hus..ale Sam Bozi Syn ! Prava cirkev je ta, kde je Peter, ( papez ) Eucharistia ( sv.omsa ) a ucta k P. Marii ! Vsetko ostatne su neuplne a nespravne ucenia ! Nehovorim o ludoch ! Protestanti su dobri ludia, uprimni vo viere, Boh ich miluje, ale zial, su zavedeni nespravnym ucenim ! Chyba im Matka ! Ale mnohi pastori, citajuc Bibliu a Slova Pana Jezisa o tom, ze ak nebudu jest Jeho Telo a pit Jeho Krv, nebudu mat zivot vecny..vratili sa do katolickej cirkvi..Lebo boli pokorni..! A prijali Pravdu Bozieho Slova v plnosti Eva Schmidtová Čítajte Mystické mesto božie od Márie z Agredy.
Miloš Pikala Bol. Stačí čítať diela a spisy ranej Cirkvi. A ešte aký! Hlboký, biblický, s ohromným porozumením Kristovi a Jeho dielu.
Pavelbol, a to prirodzená úcta ku svätej Panne MáriiUpraviť toto alebo odstrániť
15 h · Návrat a vzostup Babylonu.Keď Boh videl, že postup zla aj po potope zosilňuje, že ľudia sa spájajú do jednej veľkej jednoty, aby sa postavili proti Bohu a dali mu najavo, že ho nepotrebujú, že sú od neho nezávislí, Boh sa rozhodol obmedziť rýchlosť postupu tohto zla. Poplietol ľuďom jazyk, aby si nerozumeli navzájom.
ale rôznorodé až babylonské poprehadzovanie hodnôt
a etický bordel nám nevadia?
milión tých „pravých slovákov „tu volí do čela štátu strany ktoré beztresne popravujú nenarodené deti
aj jeden z biskupov prehlásil o jednom z nich, že má vraj charakter, a jeho kolegovia asi z veľkej úcty ku jeho demencii o tomto jeho verejnom vyjadrení pred prezidentskými voľbami nevednokomu, ale verne mlčali
čudné ženy podnikajúce so smilstvom zarábajú 10 x viac než ženy cudné
a nikto proti tomu nebojuje
VŠ vzdelaného človeka, čo 30 r. robil poctivo pre štát posielajú vraj sociálni demokrati na 32 h aktivačných prác aby mu nezobrali 61 euro, ktoré mu systém určil na živobytie?
veselo sa tu plytvá a nemáme niekoho, kto by zariadil
aby sme sa podelili s tým čo spoločne máme?
Dlhoročným , verným a celonárodným adorovaním pánbožkárskej
modly Polovičatosti
je produkcia pseudokresťanského diletantizmu a postupná premena kresťanskej viery
na občasné a spoločensky nič nemeniace folklórne slávnosti
ohlasovanie Boha radosti končí útekom mnohých pred kostolnou nudou
a stupňujúca naštvatosť najmä na pohodlnú svätú cirkev s jej usalašenými pastiermi a pastormi
končí radostným vstupom do ateistického pokoja od každého pánbožkárstva
či škodoradostnej sektárskej spolupatričnosti
Kde v biblii alebo v cirkevných predpisoch je napísané
že Boží služobníci majú aktívne podporovať
polofarnosti
kde sú dostupné bohoslužby, kázne a sviatosti
ale kde ako „bonus“ kvitnú aj sociopatické vzťahy
kde sa trénujú povrchné odpovede a kde nie je čas riešiť hlbšie otázky
polocharity
čo umyjú, oblečú a dajú najesť
ale nechajú klientov beztrestne hrešiť
a darebáčiť
a tvária sa že im navonok pomáhajú
polokatolícke médiá
čo vysielajú iba ako niečo prekvitá a funguje
ale keď niekoho hodia cez palubu, tak všetky čušia
a toto predpeklie ľahostajnosti vlastne zbabelo
nekresťansky podporujú…
?
Svojim mlčaním o týchto neduhoch spovyrábame zvláštny druh
poloviery – polonevery
polosvätcov – poloneľudí
polooviec – polovlkov
a viete, že je toto voda na mlyn všetkým patogenitám a sektám?
To tu považujeme za akože
kresťanské a normálne
???
Roky tu robíme mnohé duchovné obnovy
chodíme y jednej púte na druhú
z jednej konferencie na inú
kostolný program vieme skoro dokonale
ALE
obvešiame si meno titulmi z predu aj od zadu
A my sme sa nenaučili napomenúť blížneho podľa evanjelia
podporujeme takto pakultúru udavačstva
alebo iba negativizujemie niekoho
čiže aktivne ho duchovne vraždíme
Roky vykonávame druho a treťoradé veci viery
a keď máme nahlas povedať vlkovi, že je vlk,
a že mu bude raz beda
vtedy onemieme a všetci hlavy do piesku
to toto je naša vizitka tej pravej viery?
Nerobíme si my takto náhodou posmech z toho,
čo nám odkázal otec národ kňaz Andrej Hlinka:
Poslaním Slovenska je byť svedomím Európy
Pôsobia tu roky medzi nami
antitelesné “spirituality” končiace sociopatiami
puritanizmom a jeho druhým extrémom poznačené mnohé vzťahy
pelagiánsky neľudské alebo príliš ľudské “asketiky” končiace psychiatriou
rôznorodou túžbou po reinkarnácii poznačené pseudomystiky
výklady biblie poznačené silným individualizmom
“nábožnosti” končiace nudou, únavou a bolením hlavy
ponuky divnej “svätosti”, ktorá končí dlhotrvajúcou trpkosťou
plus silným vzájomným udávaním, ohováraním a osočovaním
a silnou vzájomnou neúctou a neláskou
a to ukryté pod maskou
vraj pravej kresťanskej viery?
Keď máš funkciu si obletovaný
ale keď Ťa jej napr. cez udania pozbavia, si zrazu nikto?
Ako prašivý baran, ktorý nech zmizne z očí
a nech sa stratí v niekde v pražskej púšti ?
Ako to bolo u starých židov, ktorí takto vrhli na toto zviera
rituálne svoje hriechy a potom ho vyštvali mimo svoj tábor
aby zdochol aj s tými cudzími hriechami na chrbte ?
Ale veď my sme kresťania, však?
A to čo z reality spomínam máme zakázané aj pomyslieť
„Pohoršenie vzniká tam, kde sa vedie dvojitý život.
Niečo sa ohlasuje a celkom niečo opačné sa koná“
pápež František
Slovenskú krajinu skúšali už mnohí Boží spolupracovníci pokresťančiť, ale sú tu mnohí, ktorí ešte o evanjeliu nepočuli. A sú tu aj tí, ktorí si ho vypočuli, ale nasledujú všelijaké iné učenia. Sú aj takí, čo tvrdia, že sú kresťania a skúšajú žiť tzv.presväté tajomstvá, a jeden Vám zaklame do očí, iný pred oltárom nasľubuje hory doly a o pár týždňov si už na to nepamätá. Ďalší si myslí, že kresťanstvo je iba liturgia v kostole a keď ho niekto poprosí o pomoc, tak mu ani radou ani inak nepomôže?
Kto sa bude snažiť oslobodiť kresťanskú vieru
od svätuškárskych individualistov
a povrchnosť milujúcich bacilonosičov
nech sa nečuduje, ak dostane tvrdý úder od farizejov
podobný ako ho dostali starozákonní proroci
Ak niekto naberie odvahu z Ducha Svätého
a začne nahlas pomenúvať rôzne naše biedy
čiže ak si začne plniť iba svoju prorockú povinnosť
danú mu pri samotnom svätom krste
tak mu ale velmi rýchlo vypnú mikrofón
aby vraj spoločnosť “neznepokojoval” …
To toto je slováci
to naše „najpravovernejšie“
svojvoľno – murárske “kresťanstvo”
v praxi?
To toto
je tá hojivá “atmosféra lásky”
v našich košiaroch?
Lepšie skončiť ako slušný agnostik
ako takto večnou adoráciou polovičatosti
spotvorený „kresťan“ a takto dorichtovaný“katolík”…
To čo tu potrebujeme
je spirituálny realizmus
čiže neopitosť nikým a ničím
Toto a mnohé podobné sú znaky toho
že nie sme poriadnou kresťanskou krajinou
na kresťanov sa tu mnohí iba hráme
Sme duchovne pobití z našej histórie
stáročným šovinizmom maďarských biskupov
klérofašizmom
klérokomunizmom
aj
klérodemokratmi
Boli tu a stále ešte sú nevyliečené nezdravé vplyvy
hrubokožného kráľa Svätopluka s ľstivým hadom biskupom Vichingom,
nebezpečne priveľké sympatie ku zbojníkovi Jánošíkovi
alebo jednostranné slepo obdivné milovanie či nekritické zatracovanie nášho prvého prezidenta
Nebyť pokrytcom. Nebyť zbabelcom. Nebyť neľudským. Nešaškovať ako infantil.
Orthodoxia
Správna teória
Pravoverné učenie
Zdravá spiritualita
Orthopraxia
Správna aplikácia Inkarnovanie do praxe Aplikovaná etika
Orthopédia
Priame kráčanie
Vybrať si správny smer
Správna voľba z možností
6 je číslo človeka . Kto neráta s milosťou Božou, a ponára sa iba do hlbín seba, nevykúpeného človeka, zmení sa na 3 x zneľudštenú beštiu, kto uctieva iba a len nespiritualizované vášne, nedokončené teórie či nižšie sklony a pudy
666
iba svoj názor iba svoju skúsenosť iba svoj národ iba pozemský život iba svojské interpretácie biblie iba svojské pravidlá iba svoje ego iba svoju neomylnosť iba svoju kariéru iba svojich kamarátov iba svoju sektu iba svoje polobludy iba svoju cestu iba svoju malodušnosť
Ak sa niekto sýti bez Ducha Svätého, bude si rozvíjať aj nemierne túžby. Po moci, po jedle, po nezodpovednom ponáraní sa do tela, po alkohole, po peniazoch či po darebáctve. Čím to v nejakej oblasti bude preháňať, tým sa v tejto oblasti aj sám vytrestá. Až príde do štádia, kedy bude po dlhoročnom prekrmovaní sa hladný ako vlk. A presne v tej oblasti, kde to preháňal. A bude trhať ovce. Až kým ho nezastaví vo vyčíňaní ugrilovaný obetný baránok.
falošné ja
aký budem mať prospech môj úspech je najdôležitejšií na iných nezáleží strašne sa nudím poďme sa zabávať uži si naplno telá treba odhaliť porno nám podchladenie pozahrieva skromnosť je hlúposť koľko to zarobím? veriaci sú hlupáci patrím ku elite dlabem na všetko
Správanie do dospelosti Poznanie do hĺbky Milovanie do čistoty Záujmy do vkusu Hodnoty do absolútna Spiritualitu do ľudskosti Komunikáciu do etiky Vieru do svedectva Telo do jemnosti Život do počúvania pravej radosti
práca musí mať aj vyšší zmysel do vzťahu neidem s hocikým neadorujem modly hľadám pravdu iba poctivá spiritualita vyhlľadávam pokoj neuznávam otroctvo netáram, ale radím iným to, čo žijem stop závislostiam chránim život
Správne žije ten, kto nezraňuje, ale mnohoraké rany lieči. Nebojí sa ich diagnostikovať ani sa ich dotýkať. Kto neprešiel krst ohňom, nebol zranený alebo nie je ešte doliečený, ten sa radšej vo svojom bunkri schováva…
Celý svet je nemocnica, škola, výchovný ústav aj laboratórium. Veľa prítomného etického zla a chorob sú tu preto, aby sme ich dotkli jeho rán. Z dostrašeného stavu sa odvážili byť rytiermi a záchranármi. Správny pobyt tu je dohotoviť sa na anjelov. Tí najodvážnejší z nás, mučeníci za pravdu a spravodlivosť, obetní baránkovia ugrilovaní neviestkármi v tzv. veľkom súžení od sveta, môžu byť v nebi vysoko ako cherubíni, serafíni či archanjeli
“ Hlad je nie iba po chlebe, ale aj po láske. Smäd je nie iba po vode, ale po správnej odpovedi. Väzenie je nie iba kriminál, ale aj fanatizmus, egoizmus či ateizmus“
Marta Robinová (1902-1981) je jednou z najväčších mystičiek a stigmatičiek 20.storočia. Každý piatok prežívala drámu Kristovho utrpenia a smrti – na jej tele sa pritom objavovali krvácajúce stigmy Vykupiteľových rán. Avšak verejnú mienku i svet vedy najväčšmi udivovala skutočnosť, že viac ako päťdesiat rokov jediným pokrmom Marty Robinovej bol Ježiš v Eucharistii.
Detstvo
Marta Robinová sa narodila 13.marca 1902 vo Francúzsku v regióne Chateauneuf-de-Galaure v dedinke Drome. Pokrstená bola vo farskom kostole v Saint-Bonnet. Mala päť starších súrodencov – štyri sestry a brata. Rodičia mali gazdovstvo. Martin otec bol pracovitý a poriadny roľník, jej matka zbožná a radostná žena.
Roku 1903 celú oblasť postihla epidémia týfusu, v dôsledku ktorej zomrelo veľa ľudí. Aj maličká Marta vtedy ochorela. Napokon prežila, ale jej zdravie bolo silne narušené. Zo zdravotných dôvodov často chýbala v škole, takže aj pán farár ju musel na prvé sväté prijímanie pripravovať doma. 15.august 1912 bol v Martinom živote významný deň: prvý raz prijala Krista v Eucharistii. Po rokoch vyznala: „Myslím si, že Pán ma v deň môjho prvého svätého prijímania prijal do vlastníctva. Ježišovo srdce začalo biť v mojom.“
Marta mala veľmi dobrú pamäť, rýchlo si vedela všetko zapamätať a rada sa učila. Žiaľ, školskú dochádzku skončila ako štrnásťročná, lebo musela pomáhať rodičom na gazdovstve. Bola pokojným a radostným dieťaťom, veľmi rada mala kvety, ochotne robila v kuchyni i v záhrade, milovala ľudové piesne a tance počas večerných stretnutí susedov.
Postupné ochrnutie
V máji 1918 šestnásťročná Marta začala trpieť veľkými bolesťami hlavy. 25.novembra toho roku nečakane odpadla v kuchyni v prítomnosti svojej matky. Odvtedy 20 mesiacov bola v bezvedomí. Lekári boli bezradní, lebo nevedeli určiť jej diagnózu. Rodičia sa báli, že Marta čoskoro zomrie. Nik si však vtedy neuvedomoval , že to bolo „mystické bezvedomie“, počas ktorého Ježiš duchovne pripravoval Martu na veľké poslanie sprítomňovania jeho lásky a nekonečného milosrdenstva. K úžasu a nemalej radosti všetkých sa dievča jedného dňa prebralo a pokračovalo v rozhovore presne na tom mieste, kde ho prerušilo pred upadnutím do mystického spánku. Od tej doby sa Marta mohla pohybovať už len s barlami. Avšak jej choroba sa čoraz väčšmi zhoršovala. Dievča bolo vnútorne presvedčené, že najdôležitejším poslaním jej života bude trpieť za iných. Od Márie sa učila bezhranične veriť a dôverovať Ježišovi. Mala len jedinú túžbu – aby naplnila celú Božiu vôľu.
15.októbra 1925 na sviatok svätej Terézie Avilskej Marta napísala akt odovzdania sa a úplného obetovania svojho života Bohu. Bol to súkromný úkon zasvätenia sa, zásnub s Kristom, darovaním sa mu ako „obeta lásky“ a zároveň dojímavý druh milostného listu Bohu. Tu sú niektoré vety z neho: „Pane, môj Bože! Požiadal si svoju malú služobnicu o všetko… Ó, Milovník mojej duše! Túžim len po tebe a pre tvoju lásku sa zriekam všetkého… Bože lásky! Zober si moju pamäť a všetky jej spomienky. Zober si môj rozum a učiň, aby slúžil len pre tvoju väčšiu slávu… Zober si celú moju vôľu… Zober si moje telo a všetky moje zmysly, môj rozum a všetky jeho schopnosti, moje srdce a všetky jeho city… Ó, Bože mojej duše! Ó, božské Slnko! Milujem ťa… Skry ma v hĺbke tvojho bytia… Zober si ma k sebe. Len v tebe chcem žiť. „ Mnohí mystici hovorili, že na znamenie mystického zasnúbenia sa Kristom dostali od neho zlatý „zásnubný prsteň“. Marta priznala, že na svojom prstenníku ho videla dvanásťkrát.
Po tomto úkone zasvätenia sa Ježišovi začali sa s Martou diať divné veci. 2.októbra 1926 v deň spomienky na svätú Teréziu z Lisieux dvadsaťštyriročná žena upadla do mystického stavu, ktorý trval tri týždne. Po prebudení sa rodičom priznala, že počas toho času prežila veľké utrpenie, zároveň však paradoxne zakúšala sladkosť Božej lásky. Vyznala: „Keď trpíme, je to škola lásky, aby sme viac milovali.“ V tom čase ju tri razy navštívila svätá Terézia z Lisieux, ktorá chorej hovorila, že sa má pustiť do zakladania „ohnísk lásky“ na celom svete.
Ochrnutie Martiných nôh postúpilo tak ďaleko, že sa už nemohla pohybovať sama. Od februára roku 1929 choroba zasiahla aj ruky, plecia a svalstvo tráviaceho ústrojenstva. Od tej doby nemohla nič prehltnúť, a preto nebol a schopná jesť ani piť. Bola pripútaná k posteli až do svojej smrti 6.februára 1981.
Zázrak Eucharistie
O Martu sa staral doktor Jean Dechaume, profesor lekárskej fakulty v Lyone, a doktor André Ricard. Vo svojej lekárskej správe o Martinom zdraví napísali, že 2. februára 1929 okolo poludnia jej nohy a ruky ostali bezvládne a stuhli. Ochrnuli aj hltacie svaly, preto chorá nemohla prijímať nijaké jedlo a nápoje. Okrem toho vôbec nespala. Skutočnosť, že Marta žila napriek tomu, že vôbec nejedla, ostala pre vedu záhadou. Vedci okrem toho potvrdili, že príčinou jej úplnej bezvládnosti nie sú jej emocionálne, psychické či duševné stavy. Vylúčili aj nervové zrútenie, nádor na mozgu alebo epilepsiu. Príčiny Martinej choroby ostali pre vedu veľkým tajomstvom.
Neveriaci filozof a lekár Paul Louis Couchoud, ktorého zvedavosť prebudili informácie o Marte Robinovej, vybral sa k nej na návštevu, aby sám zhodnotil, či je pravda všetko to, čo sa hovorí o mystickom živote, stigmách a o tom, že jej jediným pokrmom je Eucharistia. Po mnohých ťažkostiach sa mu napokon vďaka zásahu samého biskupa podarilo stretnúť sa s Martou. Veľmi rýchlo sa medzi nimi rozvinulo duchovné priateľstvo a odvtedy sa vedec stal jej častým hosťom. Doktor Couchoud potvrdil, že Marta Robinová ochrnula na celom tele, čo tak silne zablokovalo jej hltacie svaly, že nebola schopná prehltnúť ani kvapku vody. Vo svojej lekárskej správe napísal, že to, čo ho najviac udivovalo, bol spôsob, ako Marta prijímala Eucharistiu. Hostiu neprehltla, lebo vzhľadom na ochrnutie hltacích svalov to nebolo možné. Avšak hostia sama tajomne prenikla do jej vnútra.
Marta nevenovala väčšiu pozornosť ustavičnej hladovke, na ktorú ju podľa jej slov „odsúdil“ Ježiš. Nič nejedla a nič nepila len z dôvodu telesnej nemožnosti spôsobenej ochrnutím. Vyše 50 rokov neprijímala telesný pokrm, ale nemohla žiť bez Eucharistie.
Eucharistia bola pre Martu najdôležitejšou udalosťou a jediným pokrmom, ktorý ju udržiaval pri živote. Prijímal ju len raz týždenne, v utorok. V posledných rokoch života v stredu večer. V deň, keď mala prijať Ježiša vo Sviatosti, od rána sa modlila, pričom opakoval svoj úkon lásky oddania sa Kristovi z 15.októbra 1925. V ten deň pristupovala aj k sviatosti zmierenia. Po prijatí Eucharistie vydala tichý výkrik úžasu a radosti a potom upadla do extázy, ktorá spočívala v jej úplnom splynutí s Bohom. Počas takého vytrženia Martina tvár žiarila nadzemským šťastím a krásou. Vyjadrila to v modlitbe: „Som taká šťastná, ó, môj Milovaný, lebo cítim, že moje srdce bije v tvojom, pretože vo svojom srdci cítim prítomného teba, živého a všemohúceho. Pán vo mne – aké tajomstvo! Cítim sa ako v raji. Jedného dňa zomriem, cítiac, ó, môj Ježišu, ako žiješ v mojom srdci. Ó, môj Ježišu, učiň, aby jedného dňa povedali, že ma pohltila tvoj láska nie ako dôsledok môjho úsilia, ale vďaka tvojej milosti… Ó, môj Bože, keď ma už teraz obdarúvaš takým pokojom, robíš ma takou šťastnou na zemi, čo bude v nebi?“
Mystici majú pri prežívaní extázy bezprostredný kontakt so samotným Bohom a prerušujú spojenia, ktoré ich spájajú so svetom. Marta vysvetľovala, že sa nedá povedať, že počas mystických stavov sa jej duša oddeľovala od tela, skôr je akosi zvláštne uchvátená: „Boh sa zjavuje najprv v bázni. Je to niečo také nové, že sa to nedá vyjadriť! Potom zakúšam pokoj, je to stav mimo času. Neviem, kedy presne sa to deje. Neviem, ako to opísať… Deje sa to mimo mňa a vo mne. Som uchvátená. Zbytočne kladiem odpor, som uchvátená láskou. Nie je v tom však nijaká nevyhnutnosť.
Až nasledujúci deň po prijatí Eucharistie sa končila extáza a Marta sa vracala k normálnemu životu. Pre mystičku bol najdôležitejší život viery, jej osobný vzťah lásky s Ježišom, nie nadprirodzené stavy a zážitky. Podobne ako svätý Ján z Kríža tvrdila, že nemáme túžiť po nadprirodzených duchovných zážitkoch, pretože púšť ducha, temná noc viery je najcennejší dar, vďaka ktorému môžeme kráčať s Ježišom po krížovej ceste a dozrievať k láske v nebi. Touto cestou budeme môcť kráčať len vtedy, keď naším najdôležitejším duchovným pokrmom bude Ježiš v Eucharistii.
Marta hovorievala: „Keď prijímam Oltárnu Sviatosť, deje sa to tak, akoby do mňa vstupovala živá osoba… Vlhčia mi ústa, ale nič nemôžem prehltnúť. Hostia vnikne do mňa, ale vôbec neviem, ako. Eucharistia nie je obyčajný pokrm. Zakaždým do mňa vlieva nový život. Ježiš je v celom mojom tele, akoby som vstala z mŕtvych. Najsvätejšia sviatosť je niečo viac ako zjednotenie: je to splynutie v jedno… Chcela by som všetkým, ktorí sa ma neustále vypytujú, či skutočne nič nejem, veľmi nahlas povedať, že jem oveľa viac ako oni, pretože sa sýtim eucharistickým telom a krvou Pána Ježiša. Chcem im povedať, že oni sami v sebe blokujú účinky tohto pokrmu.“
Pre všetkých, osobitne pre vedu je najväčšmi udivujúci fakt, že Marta od chvíle úplného ochrnutia jej tela roku 1929 až do svojej smrti vo februári 1981, čiže vyše 50 rokov absolútne nič nejedla, nič nepila a vôbec nespala, no jej organizmus napriek tomu fungoval normálne. Jej jediným pokrmom bolo sväté prijímanie. Kristus chcel cez toto mimoriadne znamenie, cez trvalý eucharistický zázrak všetkým ľuďom dokázať, akú veľkú silu má Oltárna Sviatosť, ak je prijímaná s hlbokou vierou.
Na príklade Marty Robinovej nám pripomína, že skutočný život dostávame len vtedy, ak prijímame Kristovo telo a krv v Eucharistii. Cez tento zjavný zázrak nás Ježiš chce všetkých doviesť k horlivej viere v Najsvätejšiu sviatosť a k poznaniu, že Oltárna Sviatosť je on sám vo svojom zmŕtvychvstalom a oslávenom človečenstve. Dáva sa celý, aby sa s nami delil o plnosť života: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn6, 53-54).
Trpela spolu s Kristom
Marta chápala, že keď sa zjednotí s Kristom v láske, bude musieť mať podiel aj na jeho utrpení za spásu sveta a viesť duchovný boj so silami zla. V októbri 1927 diabol na ňu prvý raz zaútočil, keď sa jej zjavil v podobe hroznej beštie. Neskôr k nej zlí duchovia prichádzali v podobe ľudí, triasli ňou, prehadzovali ju na posteli alebo fackovali.
Roku 1930 Marta dostala od Ježiša dar stigiem. Počas modlitby uvidela niečo ťažko opísateľné, akúsi „ohnivú strelu“, ktorá akoby „svetelný šíp“ vyšla z Ježišovho srdca. Mystička o tajomnej udalosti povedala: „Ježiš ma najprv poprosil, aby som mu darovala svoje ruky. Zdalo sa mi, že z jeho srdca vyšla strela, ktorá sa rozdelila na dva lúče. Každý z nich prerazil jednu z mojich rúk. Moje ruky však zároveň akoby boli prebité aj z vnútra. Potom ma Ježiš povzbudil, aby som mu obetovala nohy, čo som okamžite urobila. Vtedy som uvidela strelu, ktorá sa tiež rozdelila na dvoje a prerazila moje nohy. To všetko sa odohralo veľmi rýchlo. Ježiš ma potom požiadal, aby som mu darovala svoju hruď a srdce… Ich prebodnutie bolo ešte intenzívnejšie… Ježiš mi ponúkol ešte tŕňovú korunu, položil mi ju na hlavu a silne ju pritisol.“
Od tej doby Marta mala na svojom tele také rany, aké mal ukrižovaný Ježiš. A tie pred očami jej rodičov hojne krvácali. Odkiaľ sa brali tie litre krvi, keď Marta nič nejedla a každý niekoľkolitrový úbytok tekutín mal viesť k okamžitej smrti? Lekári boli zaskočení, nedokázali pochopiť ani vysvetliť tie všetky tajomné javy.
30. decembra 1930 Marta nadiktovala nasledujúci list: „Toho roku sa uskutočnilo intímne zjednotenie mojej duše s Bohom. Prešla som tajomnou a hlbokou premenou. Napriek chorobe je moje šťastie hlboké a trvalé, lebo je božské. Aké to dielo! Aké pozdvihnutie! Koľko agónie svojej vôle som potrebovala, aby som mohla umrieť sebe samej.“
Lekári, ktorí sa o Martu starali, vo svojej správe píšu, že pacientka v októbri 1931 začala každý piatok prežívať Pánovo umučenie: na jej hlave, rukách, nohách a boku sa objavili stigmy Kristových rán, ktoré hojne krvácali.
Každý piatok Marta na svojom tele zakúšala umučenie a smrť Ježiša. Bolo to strašné telesné i duchovné utrpenie, spôsobené úplnou opustenosťou, zakúšaním neprítomnosti Boha, ktoré Ježiš vyjadril slovami: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46). Taký bol konečný dôsledok hriechov všetkých ľudí, ktoré Ježiš dobrovoľne vzal na seba, aby ich odstránil a všetkých ľudí vyslobodil z otroctva diabla. Marta spolu s Ježišom prežívala utrpenie za spásu hriešnikov. Jej spoluutrpenie s Ježišom dosiahlo vrchol v „smrti“ na kríži, ktorú prežívala každý piatok o tretej popoludní. Po „smrti“ Marta prežívala súd, ktorým budú musieť prejsť všetci ľudia. Keď sa súd skončil, prežívala oddelenie duše od tela a očakávanie zmŕtvychvstania. V nedeľu ráno sa na kňazovu výzvu mystička vracala k normálnemu životu.
Marta Robinová sa skrze svoje zjednotenie s Ježišom v tajomstve jeho utrpenia a smrti na kríži za spásu sveta stala skutočným géniom duchovného života. Jej genialita sa týkala životnej múdrosti, poznania konečného cieľa ľudského života a ciest, ktoré k nemu vedú. Táto francúzska mystička si uvedomovala veľkú drámu boja dobra so zlom, ktorá prebieha v srdciach ľudí. Vedela, že najväčšou tragédiou človeka je hriech a taký život, akoby Boh neexistoval. Bolo jej jasné, že zotrvávaním v hriechu sa stávame otrokmi diabla a smerujeme k večnému zatrateniu. Duchovná genialita Marty spočívala v tom, že mala účasť na neustále prítomnom úkone vykúpenia, ktoré Kristus uskutočnil svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Aby zachránila hriešnikov od večnej záhuby a navrátila ich z cesty vedúcej do pekla, chorá sa zjednocovala s Kristom v jeho obeti na kríži za spásu sveta. Svoje modlitby a utrpenia obetovala za iných ľudí, brala na seba ich utrpenia, aby im vyprosila milosť obrátenia. Jej bolesť bola zvlášť intenzívna vo chvíľach, keď neprežívala prítomnosť Boha. Pociťovanie neprítomnosti Ježiša bolo pre ňu „peklom“, prežívaním pravdy, akým strašným utrpením je hriech. Marta bola zjednotená s Kristom, ktorý sa pre našu spásu stal hriechom „aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (2Kor5,21). V nedeľné ráno sa mystička zapájala do radosti Kristovho zmŕtvychvstania, definitívneho víťazstva nad diablom, hriechom a smrťou. Tak sa Marta zúčastňovala na celej dráme nášho vykúpenia, ktorá sa sprítomňuje počas každej svätej omše. Takým spôsobom nám chce Ježiš cez Martu povedať“ „Každý kresťanský život je svätou omšou a každá duša na tomto svete je „hostiou“. Zober celú seba, bez výhrad a obetuj sa Bohu spolu s Ježišom, s jeho božskou obetou, nepretržite prinášanou za vykúpenie sveta.“
Všetkých viedla ku Kristovi
Správa o Martinej zvláštnej chorobe sa rýchlo rozniesla po celom okolí. Čoraz viac ľudí začalo navštevovať neobyčajnú ženu s prosbou o radu, usmernenie a modlitbu. Cez jej izbu prešli tisíce ľudí. Boli to ľudia, ktorí zastávali veľmi zodpovedné miesta v Cirkvi a v štáte, kardináli, biskupi, kňazi, ministri, profesori, bohatí podnikatelia, ale aj chudobní robotníci, roľníci, ľudia zotročení rôznymi závislosťami a trápení samovražednými myšlienkami. Chorá dávala hľadajúcim veľmi výstižné a okamžité odpovede, usmernenia alebo výstrahy. Neexistovala pre ňu otázka bez odpovede, problém bez riešenia, situácia, z ktorej by neukázala východisko. Zúfalým a trpiacim, ktorí k nej prichádzali s prosbou o pomoc a radu, hovorila, že vezme na seba ťarchu ich problémov. Tak mohla sama splatiť Bohu dlh za ich previnenia. A tak napríklad po vyznaniach istej prostitútky vzala na seba utrpenie spôsobené jej hriešnym životom.
Všetkých viedla ku Kristovi, ktorý lieči všetky rany, utišuje všetky bolesti a rieši aj tie najťažšie problémy. Neraz len jediné Martino slovo zmenilo život mnohých ľudí. Hriešnikov prijímala s najväčším súcitom. Milovala ich Kristovou láskou. Keďže diabol na ňu neustále dorážal najrôznejšími pokušeniami, poznala ťarchu previnenia lepšie než samotný vinník. Preto Marta mocou zjednotenia sa s Kristom v modlitbe a v Eucharistii a dobrovoľne prijímaným utrpením za hriešnikov viedla neustály, víťazný boj so silami zla a vytrhávala z ich otroctva tisíce ľudí.
P.Mieczyslaw Piotrowski TChr Prevzaté z časopisu Milujte sa!
7x
Moja vina za 2OOO r.histórie kresťanstva
sv.
Jána Pavla II.
Souhrn
chyb nesvatého vedení církve
Sedem
hriechov cirkvi
Bola
exkomunikovaná, ale je aj svätá: Mary Mac Killop
Slávny
a zatracovaný Origenes
Zakázaná
a prikázaná náboženská sloboda
Kauza Galileo Galilei
O Janovi Husovi po 6OO rokoch
Odvážne
vety II.Vatikánskeho koncilu
Nesvätý
Pius IV. a svätý Pius V.
Upálená ako bosorka : Svätá Jana z Arku
Zabudnutý svätý Valentín
Jak se časem mění učení katolické církve
Súdruhovia
v cirkvi a likvidátori sv. Metoda
Nesvätý Štefan V. o Vichingovi a sv.Metodovi
Zákonník z Veľkej Moravy (Zakon Sudnyj Ljudem)
Manipulovaný
prejav Jozefa Tisu ku tzv. SNP
Pápeži,
ktorí sa v dejinách zriekli svojho úradu
Zaujímavé
predpovede
Ku
všeobecnému vzdelaniu a nadhľadu
je veru dôstojné a správne,
ak
si pripomenieme
niektoré
historické udalosti
veľká
sebareflexia
od
pápeža Františka
ktorá
nemá obdobu po dobu dvoch tisícročí
alebo sme aj „ telom, ktoré nemôže prežiť, ak nemá výživu a ak o seba nedbá“:
Vatikán 22. Decembra 2014
Pápež
František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach
kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil
zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť.
„1.
Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam
«nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné
kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa
neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná
návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená
toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú
nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého
pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne
(porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a
cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili
všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu
vyvolených», z narcizmu,
ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz
vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a
najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na
túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým
srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli
povinní urobiť» (Lk 17,10).
2.
Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je
choroba
prehnanej činnosti,
čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom
načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým
nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich
učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože
zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas
oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný,
povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s
príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní
ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl.
Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má
svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).
3.
Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba
tých, ktorí majú
srdce z kameňa
a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty
strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa
za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží
ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú
citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí
plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých,
ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože
ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným
bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť
kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus»
(Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou
zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža
Benedikta XVI., 1. júna 2005).
4.
Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď
apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému
naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom
či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez
to, aby sme upadli
do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého,
ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé
ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme,
pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo
vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa
ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si
nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť… – skrotiť Ducha Svätého!
On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka
počas sv. omše 30. novembra 2014 v Turecku).
5.
Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov
vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a
vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk,
pretože jeho
časti nespolupracujúa
neprežívajú ducha spoločenstva a tímu.
Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave:
«rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.
6.
Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na
«dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku»
(porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností,
ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje
človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného
vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že
žije
v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch.
Vidno
to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom;
na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický
zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti,
vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú
múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si
vykresali vlastnými rukami.
7.
Choroba
rivality a márnej slávy
(porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa
vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným
zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte
nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte
jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné
záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá
nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a
prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten
istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža»,
pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp
3,19).
8.
Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí
žijú
dvojitý život,
ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce
duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly
nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí
opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce,
stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú
tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia
ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať
sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je
rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).
9.
Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už
viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna
choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu
reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača
kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne
zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov.
Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť
priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko
robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a
úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu
klebetenia!
10.
Choroba
zbožstvovania šéfov
je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že
dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a
prospechárstva, uctievajú si ľudí, a nie Boha (porov. Mt
23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo
chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní
ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25).
Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa
zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby
dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť,
avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.
11.
Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí
iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských
vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v
prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde,
avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil
s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva
škodoradosť z pádu iného,
namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.
12.
Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb,
ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár
melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým,
ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a
aroganciou. Vskutku – teatrálna
vážnosť
a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často
príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť,
aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným,
ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza.
Srdce
plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou
všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí!
Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac,
schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých
ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2).
Ako
dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humoru!
Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja
sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora:
„Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi
zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho
udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť
poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy
nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude
poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi
príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím
«ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj
mi milosť pochopiť vtip,
aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s
inými. Amen.“]
13.
Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu
prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie
preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V
skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože
«pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady
– aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno,
dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším.
Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol
som, nepotrebujem nič‛
– a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a
nahý… Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19).
Hromadenie
iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám
na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali
Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na
sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil,
potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí:
kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s
múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda
Cirkvi‛?»
Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.
14.
Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva
silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako
tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými
úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa
rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla –
pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov.
Sebapoškodzovanie
či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším
nebezpečenstvom
(Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl.
Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má
dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho
chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29.
júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus,
«každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk
11,17).
15.
A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania
sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod,
aby dosiahol svetské výhodya
viacej moci. Je
to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a
za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať
ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto,
aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto
choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby
ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby
dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a
transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného
kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a
povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a
farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých
stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý»,
spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“
Svätý
otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný
nielen pre pracovníkov Vatikánu: „Bratia, takéto choroby a
takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého
kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť,
cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak
aj na komunitnej úrovni.“
Po
podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý otec zameral na
otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine
Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný
uzdravovať akýkoľvek neduh.
„Je to On, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa
na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však
podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si
ochorenia ako aj rozhodnutia – osobného i komunitného – liečiť
sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“.
“nebojte sa pravdy!“
7x
MEA CULPA ZA ODPUSTENIE
v chráme
sv. Petra na 1. Pôstnu nedeľu, 12. marca 2000
Pápež
Jan Pavol II:
Milí
bratia a sestry, volajme s dôverou k Bohu nášmu Otcovi, ktorý
je
milosrdný a trpezlivý, bohatý na milosrdenstvo, lásku a
vernosť. Nech prijme
ľútosť svojho ľudu, ktorý v pokore
vyznáva svoju vinu a nech mu dá svoje
milosrdenstvo.
I.
Všeobecné vyznanie viny
Kardinál
Bernardin Gantin:
Daj, nech Duch Svätý osvieti naše vyznanie
a našu ľútosť. Naša bolesť je
úprimná a hlboká. Keď v
pokore uvažujeme nad vinou minulosti a úprimne si
očistíme
našu pamäť, priveď nás na cestu pravého obrátenia.
Pápež
Ján Pavol II.:
Pane Bože náš, ty neustále posväcuješ
svoju Cirkev na jej ceste časom krvou
svojho Syna. Po všetky
veky poznáš jej údy, ktoré svojou svätosťou žiaria v
jej
lone, ale vieš aj o iných, ktoré sú ti neposlušné a odporujú
vyznaniu
viery a svätému evanjeliu. Ty zostávaš verný, aj
keď my sa stávame
nevernými. Odpusť nám naše viny a daj,
nech sme medzi ľuďmi pravými svedkami o tebe. O to prosíme skrze
Krista nášho Pána.
(Pred
krížom sa zapáli jedno svetlo)
II.
Vyznanie viny v službe pravde
Kardinál
Joseph Ratzinger:
Nech každý z nás dôjde k názoru, že aj
ľudia
Cirkvi v mene viery a morálky
vo svojom potrebnom nasadení na
ochranu pravdy občas siahli na metódy, ktoré nezodpovedajú
evanjeliu.
Pomôž
nám napodobňovať Ježiša Krista, ktorý je
mierny a pokorný
srdcom.
Pápež Ján Pavol II.:
Pane, ty si Bohom
všetkých ľudí. V niektorých obdobiach histórie
pripustili
kresťania metódy neznášanlivosti. Pretože
nenasledovali veľkú modlitbu
lásky, znetvorili tvár tvojej
nevesty Cirkvi. Zľutuj sa na svojimi
hriešnymi deťmi a prijmi
naše predsavzatie slúžiť pravde v miernosti lásky a
stále
si uvedomovať, že pravda sa presadzuje len silou pravdy samotnej. O
to
prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa
zapáli ďalšie svetlo)
III.
Vyznanie hriechov proti jednote Kristovho Tela
Kardinál
Roger Etchegaray:
Daj, nech vyznanie hriechov, ktoré
narušili jednotu Kristovho Tela a zranili
bratskú lásku,
urovnalo cestu zmiereniu a spoločenstvu kresťanov.
Pápež
Ján Pavol II.:
Milosrdný Otče, večer pred svojím utrpením
sa tvoj Syn modlil za to, aby
veriaci v ňom boli jedno. Avšak
oni nesplnili jeho vôľu. Vytvorili
protiklady
a rozdelenia. Navzájom sa odsudzovali a bojovali proti sebe.
Vrúcne
vzývame tvoje milosrdenstvo a prosíme ťa o kajúce srdce, aby
sa
všetci kresťania zmierili v tebe a medzi sebou navzájom.
Zjednotení v jednom
tele a jednom duchu nech znovu prežívajú
radosť z úplného spoločenstva. O to
prosíme skrze Krista
nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)
IV.
Vyznanie viny vo vzťahu k Izraelu
Kardinál
Edward Idris Cassidy:
Daj, aby kresťania mysleli na utrpenie,
ktoré sa izraelskému národu
spôsobilo v histórii. Daj, nech
uznajú svoje hriechy, ktoré mnohí z nich
spáchali proti
národu Zmluvy a blahoslavenstiev
a tak očistili svoje srdce.
Pápež
Ján Pavol II.:
Bože našich otcov, ty si vyvolil Abraháma a
jeho potomkov, aby priniesli
tvoje meno národom. Sme hlboko
zarmútení pre správanie sa všetkých, ktorí
v
priebehu histórie spôsobili tvojim synom a dcéram utrpenie.
Prosíme o
odpustenie a chceme sa zasadzovať za to, aby s
národom Zmluvy vládlo pravé
bratstvo. O to prosíme skrze
Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie
svetlo)
V.
Vyznanie viny za previnenia proti láske, pokoju, právam národov,
úcte ku
kultúram a náboženstvám
Arcibiskup
Stefan Fumio Hamao:
Daj, nech kresťania hľadia na Ježiša,
ktorý je náš Pán a náš pokoj. Daj, aby
dokázali oľutovať
to, v čom zhrešili slovami a skutkami. Niekedy sa nechali
viesť
hrdosťou a nenávisťou, vôľou iných ovládať, nepriateľstvom
voči
príslušníkom iných náboženstiev a spoločenským
skupinám, ktoré boli slabšie
ako oni,
ako napríklad prisťahovalci a Rómovia.
Pápež Ján
Pavol II.:
Pán sveta, Otec všetkých ľudí, skrze svojho Syna
si nás prosil milovať aj
nepriateľa, robiť dobre tým, ktorí
nás nenávidia a modliť sa za tých, ktorí
nás prenasledujú.
Avšak kresťania
často popreli evanjelium a podľahli logike
násilia.
Práva
kmeňov a národov porušovali, ich kultúrami a
náboženskými
tradíciami pohŕdali.
Ukáž nám svoju trpezlivosť a svoje milosrdenstvo!
Odpusť
nám! O tom prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom
sa zapáli ďalšie svetlo)
VI.
Vyznanie hriechov proti dôstojnosti ženy a jednote ľudského
pokolenia
Kardinál
Francis Arinze:
Modlime sa za všetkých, ktorí boli zranení
vo svojej ľudskej dôstojnosti a
ktorých práva boli
porušované. Modlime sa za ženy,
ktoré boli príliš často
ponižované a vytláčané na
okraj.
Priznávame, že aj kresťania na seba uvalili
vinu rôzneho
druhu, aby si ľudí podrobili.
Pápež Ján Pavol II.:
Pane,
náš Boh, ty si náš Otec. Ty si stvoril
človeka ako muža a ženu, na
svoj obraz a podobu.
Ty si chcel rôznorodosť národov v jednote ľudskej
rodiny.
Avšak občas sa rovnaká
dôstojnosť tvojich detí neuznávala.
Aj
kresťania sa previnili tým, že vytláčali ľudí na okraj
a zahradzovali im
cesty. Pripúšťali
diskrimináciu na základe
rôznej rasy a farby pleti. Odpusť
nám a daj nám milosť
vyliečiť rany, ktoré kvôli hriechu v tvojom
spoločenstve
ešte stále existujú, aby sme sa všetci mohli cítiť ako
tvoji
synovia a dcéry. O to prosíme skrze Krista nášho
Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)
VII.
Vyznanie hriechov v oblasti základných práv ľudskej
osoby
Arcibiskup
Francois Xavier Nguyen Van Thuan:
Modlime sa za všetkých ľudí
na zemi, najmä za maloletých,
ktorí boli
zneužívaní, za chudobných, vytláčaných na
okraj a tých najposlednejších.
Modlime
sa za tých, ktorí majú najmenej ochrany, za nenarodené deti,
ktoré
sa zabíjajú v matkinom tele a za tých, ktorých
používajú dokonca na výskumy
tí, ktorí ich zneužili
možnosťami, ktoré ponúka biotechnológia.
Tak znetvorili
ciele vedy.
Pápež
Ján Pavol II.:
Bože, náš Otec, ty vždy vypočuješ výkrik
chudobných. Ako často
ťa ani
kresťania nespoznali v hladujúcich, smädiacich a
nahých, v prenasledovaných
a väznených, v tých, ktorí boli
už na začiatku svojej existencie bezbranne
vystavení
nástrahám.
Za všetkých, ktorí páchali neprávosti tým, že sa
starali
o bohatstvo a moc a „maličkých“ trestajú pohŕdaním,
prosíme o
odpustenie. Zmiluj sa nad nami a prijmi našu ľútosť.
O to prosíme skrze
Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa
zapáli ďalšie svetlo)
Pápež Ján Pavol II.:
Milosrdný
Otče, tvoj Syn Ježiš Kristus, Sudca všetkých živých a
mŕtvych,
vyslobodil v poníženosti svojho prvého príchodu
ľudstvo z hriechu. Keď znovu
príde v sláve, vyzve za týchto
všetkých na zodpovednosť našich otcov, bratov
a sestry i
nás, tvojich služobníkov. Duchom Svätým vedení vraciame sa
s
kajúcim srdcom naspäť k tebe. Daj nám svoje milosrdenstvo
a odpustenie
našich hriechov. O to prosíme skrze Krista nášho
Pána.
Keď
riadili Božie dielo z 2/3 nesvätí pápeži, ani tak sa
nerozpadlo…
To
je jeden z dôkazov, že je riadená absolútnom, a nie iba
ľuďmi.
Kristus
sa inkarnoval do ľudského tela, ale jeho vtelenie
pokračuje
v histórii v jeho sv. Cirkvi.
Souhrn
chyb nesvatého vedení církve
/jak
je uvedl např. rakouský deník Der
Standard/
Článek
shrnuje chyby církevního vedení do následujících 8 bodů:
Prenasledovanie
heretikov (kacírov):
Herézou (z gréčtiny hairesis – výber)
rozumie katolícka
Cirkev mylné pojatie viery, ktoré vyberá jednu alebo
viacero
čiastkových právd z organického celku výkladu viery. V roku 385
na
príkaz katolíckych biskupov bol v Trevíri popravený
heretik Priscillianus a
niekoľko jeho prívržencov. Jeho
učenie vyzývalo na obrátenie sa k pôvodnému
učeniu Ježiša
z Nazaretu, od ktorého sa kresťanstvo podľa Priscilliana
odklonilo
v roku 313, keď ho cisár Konštantín povýšil na štátne
náboženstvo.
Hnutie heretikov bolo úplne zlikvidované.
Inkvizícia:
Páchatelia niektorých zločinov a heretici boli nielen
v
kresťanstve od neskorej antiky prenasledovaní. V Európe
dostala inkvizícia
zvláštnu podobu v 12. storočí vplyvom
spolupráce svetskej a duchovnej moci.
Vystúpenie katarov a
valdenských, ktorí boli rozšírení najmä v južnom
Francúzsku,
Nemecku a Taliansku, viedlo v roku 1215 na zavedenie
inkvizície
pápežom Innocentom III. Pápež Gregor IX. ako
prvý vymenoval pápežských
inkvizítorov. Inkvizícia sa však
začala zneužívať, preto ju pápež Pavol III.
zreorganizoval.
V Portugalsku a Španielsku, kde bola inkvizícia riadená
generálnym
inkvizítorom, sa udržala až do roku 1821, resp.1834.
Križiacke
výpravy:
Historicky sedem krížových výprav (1096-1291) sa javí
ako
globálny spor medzi kresťanstvom a islamom. Vojenské
ťaženia západného
kresťanstva mali za cieľ dobyť
Jeruzalem ako miesto Kristovho hrobu.
Používali sa aj proti
pohanom a kacírom. Počas prvej križiackej výpravy
(1096-
1101) dobyli francúzski a normanskí rytieri Palestínu.
Druhú
križiacku výpravu vyhlásil v roku 1146 Bernard z
Clairvaux. Tretia križiacka
výprava (1189-92), pri ktorej
zahynul cisár Fridrich I. Barbarossa,
reagovala na pád
Jeruzalema. Vo štvrtej a piatej križiackej výprave bol
znovu
dobytý Konštantinopol a Jeruzalem.
Pohania:
Doslovný význam slova pohan je hrubý, stojaci nízko. V
kresťanstve
sa týmto pojmom označovali ľudia, ktorí
neprijali krst a neboli Židia.
Násilné nútenie prijímal
kresťanstvo sa obracalo proti germánskym a
slovanským kmeňom.
Ich príslušníci si museli vybrať – buď prijmú krst, alebo
zomrú.
Dobytie
Ameriky:
Stopäťdesiat rokov po jeho objavení zahynulo na
americkom
kontinente 100 miliónov ľudí – vyše 90 percent
obyvateľstva. Španieli
napríklad vešali nad oheň vždy 13
Indiánov, ako hovorili „na počesť
apoštolov a Ježiša
Krista“.
Reformácia
a protireformácia: V
roku 1415 bol uznesením koncilu v Kostnici
upálený katolícky
kňaz Ján Hus, na ktorého myšlienky neskôr nadviazal
Martin
Luther. Jeho prívržencov deportovali. Hoci boli sami
prenasledovaní,
bojovali proti niektorým skupinám, napríklad
proti židom alebo
novokrstencom. V Paríži bolo v roku 1572
počas Bartolomejskej noci
zavraždených asi 5000 hugenotov
(francúzskych protestantov).
Obchodovanie
s otrokmi:
Od objavenia Ameriky do konca 19. storočia bolo na
tento
kontinent privezených 13 miliónov zotročených Afričanov.
Otroctvo
legitimizoval pápež Mikuláš V. bulou Divino amore
Communiti z 18. júna 1452.
Prenasledovanie
čarodejníc: Pod
čarodejníctvom sa chápe využívanie
magických praktík na
získanie kontroly nad inými ľuďmi a prírodnými
javmi.
Rozpracované bolo od 13. storočia. V roku 1484 vydal
pápež Innocent VIII. o
čarodejníctve zvláštnu bulu, ktorá
začala tisíce procesov s čarodejnicami.
Do konca 18. storočia
si táto hystéria vyžiadala odhadom 40 000 – 300 000
ľudských
životov.
7
hříchů církve
–
komentář
Vatikánu – Pietro Marini
Papežský
ceremonář biskup Pietro Marini, uvádí význam omluvy takto: „Tato
liturgie otevírá cestu ke konverzi a ke změně ve vztahu k
minulosti“ a vyjmenovává chyby, které papež již dříve
označil jako hříchy
minulosti
a které se k 7 Mea Culpa vztahují. Jsou to tyto:
hříchy
spáchané ve službě pravdě: netolerance a násilí vůči
disidentům,náboženské
války, násilí, zvláště během křižáckých válek
a
násilnické způsoby inkvizice,
hříchy,
které narušily jednotu těla Kristova: exkomunikace,
pronásledování
a
rozdělení křesťanů,
hříchy
spáchané ve vztahu k lidu Izraele: pohrdání, nepřátelství,
mlčení ke
křivdám,
4)
hříchy proti lásce a pokoji, proti lidským právům, proti úctě
vůči jiným kulturám a jiným náboženstvím v souvislosti s
hlásáním evangelia,
5)
hříchy proti důstojnosti člověka a jednotě lidského pokolení:
proti
ženám, rasám a etnickým skupinám,
6)
hříchy v oblasti základních lidských práv a proti sociální
spravedlnosti: proti ubohým, bezmocným, chudým, nenarozeným,
odsunutým na okraj společností, proti ekonomické a sociální
spravedlnosti.
život
sv. Mary MacKillop
prvá
svätica Austrálie
Táto
svätá rehoľnica a zakladateľka Sestier sv. Jozefa a Božského
Srdca (Jozefínky) sa narodila 15. 1. 1842 ako prvá zo siedmich
detí.
Jej otec aj matka boli Európania, ktorí krátko
pred
svojím zoznámením a sobášom pricestovali do Austrálie.
Mary
od strnástich rokov pracovala ako úradníčka v Melbourne a potom
v Penola v Južnej Austrálii, kde začala robiť
vychovávateľku
detí u istej rodiny. Zárove zhromažďovala
chudobné deti z okolia a učila aj tie. V Penola prišla do kontaktu
s kňazom Juliánom
Edmundom Woodsom, budúcim spoluzakladateľom
rehole s názvom Sestry sv. Jozefa a Božského srdca. Založila tu
školu, v ktorej bol otec Woods
vedúcim vyučovania. Začínali
v stajni a vyučovali
okolo pädesiat detí. Mary sa v tej dobe
(1867), spolu s niekokými sestrami, zasvätila Bohu a obliekla si
čierne šaty.
Ďalsiu školu založila v Adelaide na žiadosť
tamojšieho biskupa Sheila. Ten schválil aj nové reholné pravidlá
sestier Jozefínok vytvorené sestrou
Mary a otcom Woodsom.
Pravidlá zdôrazovali chudobu,
závislosť na Božej
prozretelnosti, ochotu ísť k tím najpotrebnejším.
Po
schválení začala rehola rýchlo rásť. Za dva roky mali 70
sestier a 21 škôl.
V diecéze Adelaide však boli značné
zmätky spôsobené zlým zdravím biskupa Sheila, ten za celú dobu
svojej biskupskej služby iba dva roky rezidoval v Adelaide. Diecéza
bola v podstate bez vedenia, medzi kňazmi
nastali značné
rozbroje a nejednota bola aj medzi laikmi.
Biskup Sheil určil
otca Woodsa za vedúceho katolíckeho vyučovania vo svojej diecéze.
Woods sa dostal do konfliktu s niektorými kňazmi ohľadne
názoru
na spôsob vyučovania a títo kňazi začali diskreditačnú kampaň
proti sestrám Jozefínkam. Všade rozprávali, že sú
finančne
neschopné a že Mary má problém s alkoholom. Skutočnosťou bolo,
ze sestra Mary mala chorobu, kvôli ktorej jej lekár prikázal
užívať víno.
Pre túto chorobu bola viackrát aj pripútaná
na lôžko.
Začiatkom roku 1870 sa sestry Jozefínky dopočuli,
ze „otec“
Patrik
Keating z farnosti Kapunda
severne od Adelaide zneužíva deti.
Sestry o tom informovali otca Woodsa, ktorý to oznámil generálnemu
vikárovi Johnovi Shmithovi.
Otec Shmith poslal okamžite
Keatinga do Írska
a zahmlilo sa to ,,vysvetlením“, ze
farár z Kapunda musel odísť kvôli alkoholu. Keatingov kolega z
farnosti Kapunda, otec Charel Horan sa
veľmi
nahneval, že jeho spolupracovníka odstránili.
Nedlho potom sa
otec Horan stal generálnym vikárom a z tejto pozície začal
bojovať proti sestrám Jozefínkam. Dňa 21. 9. 1871 prišiel za
biskupom
Sheilom a presvedčil ho, že je nutné zmeniť
konštitúcie sestier.
Na druhý deň si biskup zavolal sestru
Mary a prikázal jej
zmeniť konštitúcie. Mary tento
nezmyselný príkaz rázne odmietla. Biskup ju preto exkomunikoval
za neposlušnosť.
Sestry Jozefínky neboli síce oficiálne zrušené, ale väčšina
ich škôl bola vplyvom štvavej kampane
zlikvidovaná.
Nik v Cirkvi sa nesmel zo sestrou Mary
stýkať,
preto bola prakticky vyhodená na ulicu.
Našla
útočisko v jednej židovskej rodine a podporili ju aj jezuitskí
kňazi.
Niektoré
sestry sa dostali pod diecéznu kontrolu, ostatné
Mary
povzbudzovala, aby vytrvali v tejto predivnej skúške.
Za pol
roka sa stalo, ze biskup Sheil na svojej smrtenej posteli prikázal
exkomunikáciu zo sestry Mary sňať. Neskôr ju ešte oficiálne
očistila
aj biskupská komisia. V rokoch 1872 a 1873 bola
sestra Mary v Ríme,
kde pápež Pius IX. potvrdil jej
reholu.
Z Európy prišla s pätnástimi novými sestrami a
získanou literatúrou potrebnou k vyučovaniu. Sestry však boli
naďalej očierňované mnohými kňazmi a viacerými biskupmi/aha,
tí nesvätí a tvrdo proti svätým/.
Stav sa nezmenil ani
vtedy, keď bola Mary v roku 1875 znova zvolená za generálnu
predstavenú. Viacerí biskupi ich prenasledovali, pretože im
nevyhovovalo, ze sestry nie sú podriadené im, ale svojej generálnej
predstavenej. Ke bol roku 1883 do Sydney menovaný nový
arcibiskupom
Roger Vaughan pre Mary a jej sestry to znamenalo ľahší život,
už
nie z takými „úžasnými milosťami“, teda psychickými
tlakmi.. Podporoval ich aj biskup Reynold z Adelaide, ale keď
Vaughan zomrel, jediným cieľom Reynolda bolo zničiť Jozefínky.
Podarilo sa mu však iba to, že Mary musela odísť z jeho diecézy
a
odovzdala funkciu generálnej predstavenej inej sestre. Bola to
satanská škodoradosť z ponižovania svätice, ktorá je taká
typická pre padlých anjelov, ktorí svoju službu v Cirkvi
ako herci predstierajú? Nebola hodna tohto biskupa a on asi
nebol „hoden“ jej. Nemohol sestry rozpustiť, ani nad nimi
získať kontrolu. Nový arcibiskup Sydney Moran mal na Jozefínky
pozitívny pohľad, ale odstránenie Mary z pozície generálnej
predstavenej schválil. Lev XIII. potom ustanovil sestry Jozefínky
roku 1885 za kongregáciu pápežského práva.
Sestra Mary
MacKillop zomrela 8. 8. 1909.
Pri
jej smrtelnej posteli bol arcibiskup Sydney,
kardinál Moran,
ktorý vtedy povedal:
,,Dnes
som bol pri smrtenej posteli svätice“.
Blahorečená
bola Jánom Pavlom II. roku 1995.
a svätorečená Benediktom
XVI. 17. 10. 2010
Slávny
a zatracovaný Origenes
azda
najslávnejší exegéta Sv. písma a mystik v staroveku,
ktorý
pomohol kresťanstvu položiť základy filozofie,
ako
sv.Pavol mu pomohol položiť základy teológie.
Bol
už za života zvelebovanáňý i zatracovaný,
17.
storočí
oficiálne
„popravený“ a bol aj exkomunikovaný
klebetné
kydy o ňom dodnes po fakultách tvrdia,
že
bol vraj vykastrovaný
a že
vraj bol bludárom či zmäteným mysliteľom.
Ako
jeden z mnohých zažil aj cirkevnú šikanu, a stáročnú
V
roku 216, keď dal
cisárCaracalla
zavrieť alexandrijskú školu, odišiel do Palestíny,
kde ho cézareiský biskup poveril výkladom Písma kňazom. Tým sa
však rozpútal spor, pretože Origenov predstavený v Alexandrii,
biskup Demetrios,
protestoval, že je neslýchané, aby laik vykladal Písmo kňazom.
Origenes sa teda vracia do Alexandrie. O pätnásť rokov neskôr
však bol na svojej ceste Palestínou vysvätený na kňaza, aby sa
predišlo podobným sporom. Tým však vznikol nový, vážnejší
spor, lebo podľa disciplíny cirkvi Origenes nemohol byť vysvätený,
pretože sa sám dal vraj vykastrovať. Nakoniec
ho alexandrijský biskup Demetrios exkomunikoval a túto
exkomunikáciu
zopakoval v roku 232 aj
jeho nástupca Héraklas, Origenov žiak.
231–253:
Origenes odišiel do Palestíny, kde miestny biskup ignoroval
alexandrijskú exkomunikáciu. V Cézarei založil Origenes novú
školu, ktorú viedol skoro dvadsať rokov. Za Deciovho
prenasledovania veľa si vytrpel a po mučení nakoniec zraneniam
podľahol. Zomrel v Týre v roku 253
(dátum smrti je neistý, niektorí udávajú rok 251).
Origenove
spisy sa nám zachovali iba v zlomku, pravdepodobne vinou sporu o
origenizmus, ktorý
viedol nakoniec v roku 553
na 2.
konštantínopolskom koncile k posmrtnému odsúdeniu samotného
Origena, a tým niekedy aj k priamemu ničeniu jeho spisov
PS.
O žiadnom doporučovaní či zvelebovaní kastrácie sa v jeho
spisoch nedočítate…
Je
to asi najcitovanejší autor / aj pápežmi/ kresťanského
staroveku…
Vatikán
(25.
Apríla, RV) – Pápež
Benedikt XVI. dnes predstavil veriacim celého sveta vo svojej
audienčnej katechéze Origena Alexandrijského – „osobu
s rozhodujúcim významom pre vývoj kresťanského myslenia“.
Jeho teologický prínos nazval Benedikt XVI. „nezvratným
obratom“
a jeho osobu „skutočným
majstrom“,
ktorého mali žiaci veľmi radi nielen ako rozhľadeného teológa,
ale aj ako príkladného svedka toho, čo vyučoval. Ako píše
Eusébius z Cézarey, získal preto mnohých za nasledovníkov.
„Celý
jeho život poznačila neprestajná túžba po mučeníctve. Mal 17
rokov, keď v desiatom roku vlády Settima Severa prepuklo v
Alexandrii prenasledovanie kresťanov. Klement, jeho učiteľ,
opustil mesto a jeho otec Leonidas bol uväznený. Syn vášnivo
prahol po mučeníctve, ale nemohol túto túžbu uskutočniť.
Napísal teda otcovi a povzbudil ho neodstúpiť od najvyššieho
svedectva viery. A keď bol Leonidas sťatý, mladý Origenes
pocítil, že musí prijať príklad jeho života.“
„Nič
by mi neosožilo mať otca mučeníka, keby som si nezachoval dobré
správanie a nerobil česť svojmu rodu, čiže mučeníctvu svojho
otca a svedectvu, ktoré ho povýšilo v Kristovi,“
povedal Origenes neskôr v jednej z kázní v Cézarei. A v inej
konštatoval: „Ak
mi Boh dovolí byť obmytý svojou krvou a tak prijať druhý krst
príjmuc Kristovu smrť, s istotou by som odišiel z tohto sveta…
Ale blahoslavení sú tí, ktorí si to zaslúžia.“
Napokon sa mu toto želanie aspoň čiastočne vyplnilo, keď bol za
Deciovej vlády uväznený a kruto mučený, na následky čoho potom
o niekoľko rokov zomrel, keď nemal ešte 70 rokov. Svetu zanechal
svoj „teologický
obrat“.
V čom spočívala táto novosť s takými závažnými dôsledkami?
„V
podstate súvisí so založením teológie na vykladaní Písma.
Tvoriť teológiu znamenalo pre neho predovšetkým vysvetľovať,
chápať Písmo; alebo môžeme tiež povedať, že jeho teológia je
dokonalou symbiózou medzi teológiou a exegézou. Naozaj, poznávacím
znamením Origenovej náuky sa zdá byť práve neprestajné pozvanie
prechádzať od litery k duchu Písem,
a
tak rásť v poznaní Boha.“
Von
Balthasar nazval túto Origenovu metódu „alegorizmom“.
Inšpirovali sa ním mnohí ďalší vedci, takže tradícia a
magistérium sa vyformovali ako „Písmo v akcii“. Origenes spísal
svoju teóriu v bohatom diele 320 kníh a 310 kázní, avšak väčšina
z nich sa nezachovala. Za najznámejšiu možno označiť jeho
Hexaplu,
čiže text Písma zoradený v šiestich paralelných stĺpcoch: po
hebrejsky hebrejským písmom, po hebrejsky v gréckom prepise a
potom v štyroch rôznych gréckych prekladoch na porovnanie. Ide o
veľdielo najplodnejšieho autora prvých troch kresťanských
storočí. Jeho záber siahal od exegézy k dogmatike, od filozofie k
apologetike, od asketiky k mystike. „Predstavuje
základnú a globálnu víziu kresťanského života,“
povedal Benedikt XVI. a priblížil poslucháčom tzv. trojité
čítanie Biblie v záujme jej lepšieho pochopenia:
„Prvým
bodom je presne spoznať, čo je napísané, text ako taký. Je tu
význam doslovný, ale ten skrýva hĺbky, ktoré sa v prvej chvíli
neobjavia; druhým rozmerom je význam morálny: čo máme robiť,
aby sme žili slovo; a napokon význam duchovný, čiže jednota
Písma, ktoré vo svojej celosti hovorí o Kristovi. A je to Duch
Svätý, ktorý nám dáva porozumieť kristologický obsah, a teda
jednotu Písma v jeho rôznosti.“
Ako
Benedikt XVI. pripomenul, tieto rozličné rozmery Slova sa pokúsil
vložiť do aktuálneho kontextu práve vo svojej najnovšej knihe
Ježiš
Nazaretský.
Slovo nám totiž aj dnes vďaka svetlu Ducha Svätého ukazuje, ako
žiť. V Origenovej dobe prichádzali s herézami o Svätom Písme
najmä gnostici a marcioniti, ktorí sa stavali proti dvom zákonom a
dospeli až k odmietaniu Starého zákona. Origenes im šikovne
protirečil, keď kázal o tom, že on Starý zákon nenazýva
starým, ale vidí ho vo svetle Ducha Svätého.
„Zákon
sa stáva Starým zákonom iba pre tých, ktorí ho chcú vnímať
telesne, čiže ostávajú pri litere textu. Ale pre nás, ktorí ho
chápeme a používame v Duchu a v zmysle evanjelia, je zákon stále
nový a oba zákony sú pre nás novým zákonom, nie pre čas a
dátum, ale pre novosť významu… No pre hriešnika a pre tých,
ktorí neuznávajú zmluvu lásky, starnú aj evanjeliá (Hom.
Num.
9, 14). Pozývam vás – a tým končím – prijať do svojho srdca
náuku tohto veľkého učiteľa vo viere. (…) Modlime sa, aby nám
Pán pomohol čítať Sväté Písmo modlitbovým spôsobom, aby nás
naozaj sýtil pravým chlebom života, svojím Slovom.“
Modlitba
a Cirkev. To sú dva kľúčové body náuky Origena Alexandrijského,
o ktorom hovoril Svätý otec v audienčnej katechéze minulý
týždeň. V túto stredu sa podrobnejšie venoval jeho životu a
dielu, zvlášť čítaniu Svätého písma, ktoré je jeho jadrom a
Origenes ním výrazne ovplyvnil cirkevnú tradíciu lectio
divina,
čiže posvätného čítania spojeného s modlitbou. Spoznávanie
Písma si preto podľa Origena vyžaduje viac než samotné štúdium
osobný vzťah s Kristom a modlitbu. Bol presvedčený, že
prednostnou cestou k poznaniu Boha je láska a že Krista
nemožno skutočne spoznať, kým sa do neho nezaľúbime.
„V Liste
Gregorovi
Origenes pripomína: Oddávaj sa čítaniu božských Písem;
venuj sa mu vytrvalo –
povedal Svätý otec a pokračoval
– Venuj sa čítaniu s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu. Ak sa
počas čítania ocitneš pred zavretou bránou, búchaj a otvorí ti
strážca, o ktorom Ježiš povedal: Správca mu otvorí. Venuj sa
teda posvätnému čítaniu, hľadaj v Bohu s neoblomnou vernosťou a
vierou zmysel božských Písem, ktorý sa v nich skrýva vo veľkej
miere. Nesmieš sa však uspokojiť s búchaním a hľadaním: na
pochopenie Božích vecí nevyhnutne potrebuješ modlitbu. Práve na
povzbudenie do nej nám Spasiteľ nepovedal len: Hľadajte a nájdete,
a Klopte a otvoria vám, ale dodal: Proste a dostanete (Ep. Gr. 4).“
Touto
náukou zohral Origenes v dejinách lectio
divina
priekopnícku úlohu. Od neho sa naučil čítať Písmo
biskup Ambróz z Milána, ktorý posvätné čítanie priniesol na
Západ a odovzdal ho Augustínovi a následne mníšskej tradícii.
Ďalšou
dôležitou časťou Origenovej náuky bola náuka o Cirkvi, zvlášť
o všeobecnom kňazstve veriacich. Origenes v tejto súvislosti
pripomínal zákaz vstúpiť do svätyne svätých daný Áronovi po
smrti jeho dvoch synov a varoval veriacich, že ak niekto kedykoľvek
vstúpi do svätyne bez povinnej prípravy, bez veľkňazského odevu
a predpísaných obiet, zomrie…
„Tento prejav sa týka nás všetkých. – Zdôraznil
Benedikt XVI. vo svojej katechéze
– Nariaďuje vlastne, aby sme vedeli, ako pristupovať k Božiemu
oltáru. Alebo nevieš, že aj tebe, čiže celej Božej Cirkvi a
veriacemu ľudu, bolo udelené kňazstvo? Počúvaj, ako sa Peter
prihovára veriacim: Vyvolené, kráľovské, kňazské pokolenie,
svätý národ, ľud, ktorý si Boh prisvojil. Ty máš teda
kňazstvo, lebo si kňazským pokolením, a preto musíš ponúkať
Bohu obetu… No aby si ju mohol ponúkať dôstojne, potrebuješ
čisté rúcho odlišné od bežného odevu ostatných ľudí,
nevyhnutne potrebuješ božský oheň“ (tamtiež).
Takže na jednej strane „prepásané bedrá“ a „kňazský
odev“, čiže čistý a čestný život, a na druhej strane „lampa
stále zažatá“, čiže viera a znalosť Písem, sa stávajú
neodmysliteľnými podmienkami na vykonávanie všeobecného
kňazstva, ktoré si vyžaduje čistý a čestný život, vieru a
znalosť Písem.
Generálna
audiencia: Spoznávanie Krista a všeobecné kňazstvo v Origenovej
náuke
Vatikán
(2.
mája, 2007)
Modlitba
a Cirkev – to sú dva kľúčové body v náuke Origena
Alexandrijského, o ktorom Benedikt XVI. hovoril pred týždňom v
audienčnej katechéze. V stredu 2. mája sa jeho životu a dielu
venoval podrobnejšie. Osobitnú pozornosť pritom venoval čítaniu
Svätého písma, čo tvorí jadro Origenovej náuky. Origenes ním
výrazne ovplyvnil lectio divina, čiže cirkevnú tradíciu
posvätného čítania Svätého písma spojenú s modlitbou. Ako
pápež pripomenul, Origenes pri všetkom bohatstve svojho
teologického myslenia nepísal len čisto akademické traktáty, ale
svoje exegetické a teologické diela neustále pretkával
skúsenosťami a návodmi vychádzajúcimi z modlitby. „Porozumenie
Svätému písmu si totiž podľa neho vyžaduje skôr osobný vzťah
ku Kristovi a modlitbu, než jeho štúdium. Bol presvedčený, že
prvoradou cestou k poznaniu Boha je láska a Krista nemožno skutočne
spoznať, kým sa do neho nezaľúbime.
V
Liste Gregorovi Origenes odporúča: ,Oddávaj sa čítaniu božských
Písem; venuj sa mu vytrvalo. Čítaj s úmyslom veriť a páčiť sa
Bohu. Ak sa počas čítania ocitneš pred zavretou bránou, búchaj
a otvorí ti strážca, o ktorom Ježiš povedal: Strážca mu
otvorí. Venuj sa teda posvätnému čítaniu, s neoblomnou vernosťou
a vierou v Boha hľadaj zmysel božských Písem, ktorý je v nich
ukrytý. Nesmieš sa však uspokojiť s búchaním a hľadaním, lebo
na pochopenie Božích vecí nevyhnutne potrebuješ modlitbu.
Spasiteľ nám práve preto, aby nás k nej povzbudil, povedal:
Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám, ale zároveň dodal:
Proste a dostanete .“
Táto
náuka predstavuje priekopnícky čin Origena v dejinách lectio
divina. Milánsky biskup Ambróz, ktorý sa naučil čítať Sväté
písmo práve od Origena, potom posvätné čítanie zaviedol na
Západe, odovzdal ho Augustínovi a mníšskej tradícii. Ako sme už
povedali, podľa Origena najvyšší stupeň poznania Boha pramení v
láske. Aj medzi ľuďmi je to tak: jeden môže poznať druhého do
hĺbky, iba ak je medzi nimi láska, ak si navzájom otvárajú
srdcia. Origenes na to našiel výrečný príklad vo výklade
hebrejského slova spoznať, ktoré sa používa aj na pomenovanie
aktu ľudskej lásky: ,Adam poznal Evu, svoju ženu, a ona počala’
(Gn 4, 1). Tým sa vyjadruje, že jednota v láske poskytuje
najautentickejšie poznanie. Ako sú muž a žena dvaja v jednom
tele, tak sa aj Boh a veriaci stávajú dvoma v jednom duchu.“
Svätý otec povedal, že Origenova modlitba týmto spôsobom
dosahuje najvyššiu úroveň mystiky. Ako príklad citoval jeho
vyznanie zachované v prvej z Homílií o Piesni piesní, kde
Origenes vyznal:
„Často
– Boh je mi svedkom – som cítil, že Ženích sa ku mne veľmi
priblížil; potom však náhle odišiel a ja som nemohol nájsť, čo
som hľadal. Túžba po jeho príchode ma uchvátila znova, opäť sa
vrátil a ukázal sa mi, a keď som ho držal v rukách, hľa, zasa
mi unikol, a len čo sa mi stratil, znova ma podnietil hľadať ho
“
V
tejto súvislosti Svätý otec pripomenul slová svojho predchodcu
Jána Pavla II. z apoštolského listu Novo millennio ineunte, kde
hovoril, že „modlitba ako pravý a vlastný dialóg lásky môže
pokročiť tak, že napokon ľudskú osobu úplne zaujme božský
Miláčik, ona sa stane vnímavou na vnuknutia Ducha Svätého a ako
Božie dieťa oddanou Srdcu nebeského Otca… Ide o cestu úplne
závislú od milosti, ktorá však vyžaduje silné duchovné
nasadenie a pozná aj bolestné očisťovania (,tmavú noc‘).
Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti,
prežívanej mystikmi
ako
,manželský zväzok‘ “
Benedikt
XVI. povedal, že ďalšou dôležitou časťou Origenovej náuky
bola náuka o Cirkvi, zvlášť o všeobecnom kňazstve veriacich.
„Origenes v tejto súvislosti pripomínal zákaz, ktorý Pán
uložil Áronovi po smrti jeho dvoch synov, ,že nesmie vstúpiť v
ľubovoľnom čase do svätyne za oponou, čo je pred zľutovnicou na
arche‘ (Lv 16, 2), a vo svojej deviatej Homílii na Leviticus takto
varoval veriacich: ,To je doklad toho, že ak niekto vstupuje do
svätyne bez povinnej prípravy, bez veľkňazského odevu a
predpísaných obiet, aby sa páčil Bohu, zomrie… To sa týka nás
všetkých. Prikazuje nám to totiž vedieť, ako máme pristupovať
k Božiemu oltáru. Alebo nevieš, že aj tebe, čiže celej Božej
Cirkvi a veriacemu ľudu, bolo udelené kňazstvo? Počúvaj, ako sa
Peter prihovára veriacim: vyvolený rod, kráľovské kňazstvo,
svätý národ, ľud určený na vlastníctvo. Ty máš teda
kňazstvo, lebo si kňazským pokolením, a preto musíš ponúkať
Bohu obetu… No aby si ju mohol prinášať dôstojne, potrebuješ
čisté rúcho odlišné od bežného odevu, aký nosia ostatní
ľudia, a nevyhnutne potrebuješ božský oheň’ (tamtiež).“
Po
citáte pápež pokračoval vlastnými slovami: „Takže na jednej
strane ,prepásané bedrá‘ a ,kňazský odev‘, čiže čistý a
čestný život, a na druhej strane ,lampa stále zažatá‘, čiže
viera a znalosť Písem, sa stávajú neodmysliteľnými podmienkami
na vykonávanie všeobecného kňazstva, ktoré si vyžaduje čistý
a čestný život, vieru a znalosť Písem. Pravdaže, tieto
podmienky sú ešte nutnejšie pre služobné kňazstvo. Podľa
Origena tieto podmienky – čiže celkové vedenie života, ale
najmä prijímanie a štúdium slova – vytvárajú pravú
,hierarchiu svätosti‘ vo všeobecnom kňazstve kresťanov.Na
vrchol tejto cesty k dokonalosti Origenes kládol mučeníctvo.Hovoril
o ,ohni na zápalnú obetu‘, čiže o viere a znalosti Písem,
ktorý nikdy nesmie vyhasnúť na oltári toho, kto vykonáva kňazskú
službu.“
V
daždi, ktorý sa spustil na účastníkov generálnej audiencie na
Svätopeterskom námestí, náš pápež povzbudil pútnikov, aby aj
vodu prijali ako znak požehnania – najmä keď sa teraz toľko
hovorí o suchu. Svoj prejav však v jeho dôsledku skrátil a dodal
len, že táto neúnavná púť dokonalosti sa týka nás všetkých,
ak sa pohľad našich sŕdc upiera na kontempláciu Múdrosti a
Pravdy, ktorou je Ježiš Kristus. Benedikt XVI. použil slová
evanjelistu Lukáša, ktorý hovorí, že keď Ježiš kázal v
Nazarete, „oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4,
20), a vyzval všetkých, aby aj napriek nepriaznivému počasiu
upreli oči na Krista a tak nastúpili na pevnú a správnu cestu.
Pochválený
buď Ježiš Kristus!“
Zakázaná
a prikázaná náboženská sloboda
/v rôznych
storočiach
a v tej istej matke cirkvi/
Ak
sa povie napr. nejaké
„A“
z cirkevnej histórie…
Pápež
Gregor XVI. v
encyklike „Mirari
vos“z
roku 1832:
„…Cirkev
je dnes postihnutá ďalším zlom, ktorým je náboženský
indiferentizmus (ľahostajnosť
k pravému náboženstvu),
ktorý sa podvodom šíri v spoločnosti zvrátenými ľuďmi. Blud
je v tom , že vraj spásu možno získať akýmkoľvek náboženstvom
pokiaľ ľudia sa správajú spravodlivo a čestne…A z tohto
zhnitého zdroja ľahostajnosti vychádza absurdný a mylný názor
alebo lepšie povedané pomätenosť, že totiž sloboda svedomia
musí byť vyžadovaná a chránená pre každého…plná sloboda
názorov sa šíri k skaze nadprirodzeného života ako aj
spoločenského dobra…Pretože zábrany , ktorými ľudia boli
chránení pred bludmi sa odstránili, a keďže ľudská
prirodzenosť je naklonená viac k zlu celá ľudská prirodzenosť
sa zrúti do priepasti…“
Pápež
Pius IX. v
encyklike „Quanta
cura“
z roku 1864:
„…neboja
sa šíriť bludný názor, veľmi nebezpečný Cirkvi a spáse duší.
Náš predchodca Gregor XVI. to nazval pomätenosťou, že totiž
sloboda svedomia a náboženstva je vlastným právom každého
človeka a že táto sloboda by mala byť legalizovaná v každej
právnej spoločnosti…a že táto sloboda by nemala byť brzdená
žiadnou cirkevnou a civilnou vrchnosťou a mala by sa šíriť
verejne, či už hlasom, tlačou alebo inou cestou…Týmto si oni
neuvedomujú, že je to sloboda záhuby… V starosti o
spásu duší a o blaho samotnej ľudskej spoločnosti…odmietame
všetky tieto zvrátené názory a našou najvyššou apoštolskou
právomocou ich zakazujeme, preklíname a chceme aby synovia
Katolíckej Cirkvi ich považovali za plne odsúdené, zakázane a
zavrhnuté.“
Pápež
Lev XIII. v
encyklike „Libertas
praestantisimum“1888.:
„…Popierať
Božiu zvrchovanosť alebo nechcieť ju uznať, podriadiť sa jej,
nie je známkou slobodného človeka, ale buriča, ktorý zneužíva
svoju slobodu a práve z tohto zmýšľania pochádza základný omyl
liberalizmu… Nie je v žiadnom prípade dovolené obhajovať alebo
zaručovať neobmedzenú slobodu myslenia, písania, vyučovania a
výberu náboženstva ako keby to patrilo k prirodzenosti človeka…
Pápež
Lev XIII.v
encyklike „Immortale
Dei“z
roku 1885:
„…pretože
nikto nemá byť ľahostajný v službe Bohu, je hlavnou povinnosťou
ľudí priľnúť sa k náboženstvu , k jeho náuke a praxi, ale nie
k náboženstvu, aké by oni uprednostňovali, ale k náboženstvu,
ktoré založil Boh…“
Pápež
Pius XI.
v encyklike
„Quas primas „
z roku 1925:
„…pre
upevnenie mieru nevidím účinnejšieho prostriedku , než je obnova
vlády Kristovej…z hypostatického spojenia plynie, že Kristus má
moc nad všetkým stvorenstvom…veľmi by sa niekto mýlil, kto by
Kristovi-človekovi popieral vládu nad všetkými občianskymi
záležitosťami..
Ak
je Boh a Ježiš vylúčený zo zákonodarstva a z verejného života
a ak sa neodvodzuje autorita od Boha, ale od ľudí, sú vyvrátené
stĺpy každej autority…a tým sa otrasie celá spoločnosť…
Kristova
ríša sa nevzťahuje iba na katolícke národy… ale zahŕňa bez
výnimky všetkých tých, ktorí majú účasť na kresťanskej
viere…
Jeho
kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý štátny život bol
usporiadaný podľa Božích prikázaní a kresťanských zásad a to
v zákonodarstve, súdnictve, vo výchove mládeže atď…
Mor
laicizmu …začal popierať zvrchovanosť Krista nad všetkými
národmi..
o slobode
svedomia do 20 st.hovorili iba tzv. osvietenci a slobodomurári
…
treba dodať aj katolícke „B“ z našej súčasnosti
Všeobecné
aspekty
náboženskej slobody
Predmet a základ
náboženskej slobody
Tento vatikánsky snem vyhlasuje,
že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda
pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred
donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a
vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik
nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo
konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne
i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho
vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný
základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného
Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na
náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku
spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
Všetci
ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené
rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú
samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní
hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva.
Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život
usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu
zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak
nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred
vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu sa
nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v
samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším
donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti
hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie
tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.
Dignitatis
humanae, II. Vatikánsky koncil, 1965
Spoločné
dedičstvo
Dalo by sa povedať, že medzi základnými právami a slobodami,
ktoré sú zakorenené v dôstojnosti osoby, sa osobitnému
postaveniu teší náboženská sloboda. Uznávaním
náboženskej slobody sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby v
jej koreňoch
a tým sa posilňuje étos aj rôzne inštitúcie národov. Naopak,
keď sa náboženská sloboda popiera a keď sa bráni ľuďom
vyznávať ich náboženstvo či vieru a žiť v súlade s nimi,
uráža to ľudskú dôstojnosť a zároveň ohrozuje spravodlivosť
a pokoj, ktoré sa opierajú o správny spoločenský poriadok
vybudovaný vo svetle najvyššej Pravdy a najvyššieho
Dobra.
Náboženská sloboda je v tomto zmysle aj výdobytkom
politickej a právnej civilizácie. Predstavuje základné dobro:
každý človek musí mať možnosť individuálne i skupinovo
vyznávať a prejavovať vlastné náboženstvo alebo vlastnú vieru
– či už verejne alebo v súkromí, pri vyučovaní, vo svojich
zvykoch, vyjadreniach, v kulte či v zachovávaní určitých
obradov. Ak by sa niekto chcel pridať k inému náboženstvu alebo
nevyznávať žiadne, nemalo by sa mu v tom brániť. V tejto oblasti
sa ukazuje ako dôležitá medzinárodná smernica – ako základný
referenčný bod pre všetky štáty –, ktorá neumožňuje žiadnu
výnimku z náboženskej slobody, okrem legitímnych požiadaviek
verejného poriadku založeného na spravodlivosti. Keďže právam
náboženskej povahy priznáva ten istý status, aký majú právo na
život a právo na osobnú slobodu, dosvedčuje, že všetky
prináležia k podstatnému jadru práv človeka, k tým univerzálnym
a prirodzeným právam, ktoré ľudský zákon nemôže nikdy
poprieť.
Náboženská sloboda nie je výlučným dedičstvom
veriacich, ale patrí celej rodine národov na zemi. Je pevnou
súčasťou právneho štátu; nemožno ju poprieť bez toho, aby sa
to zároveň nedotklo všetkých základných práv a slobôd, keďže
ona je ich syntézou a vrcholom. Je to „lakmusový papierik, ktorým
sa overuje rešpektovanie všetkých ostatných ľudských
práv“.Umožňuje totiž nielen realizáciu najšpecifickejších
ľudských schopností, ale vytvára aj nutné predpoklady pre
integrálny rozvoj, ktorý sa týka celistvosti osoby
vo všetkých jej rozmeroch.Benedikt
XVI. 1.1.2O11
Na
niektoré veci musí človek vekom dozrieť. Aj nevesta cirkev
si na
slobodu
musela počkať dvadsať storočí, teda v oficiálnom učení…
Je
to znakom, že je už dospelá. Asi sa bude zakrátko už vydávať…
Kauza
Galileo
Galilei
proces
a pozdní rehabilitace
“
Já,
Galileo Galilei v 70. roce svého života jako vězeň klečící na
kolenou a před vámi, Vaše Eminence (10 kardinálů), mající před
očima svaté Evangelium, kterého se dotýkám svýma rukama,
odsuzuji proklínám
a ošklivím si chyby a kacířství, že se země pohybuje…“
Tak
doslova znělo potupné a vynucené doznání a
tudíž neplatné,
které mu papežská inkvizice předložila. Krátce na to kongregace
Indexu zakázaných knih dala na index také Koperníkovu knihu
„O
otáčení se nebeských sfér“
. Teprve až v roce
1822 povoluje papež Pius VII. publikovat knihy zastávající
heliocentrismus.
Kopernika
predešli Pythagoras aneb i neznámý filozof Proklos.
Začátek
aféry s Galileem se táhne prakticky od starého Řecka, kdy
Anaxegoras (nar. ~ 500 BC) byl vyhoštěn do exilu za to, že tvrdil
o Slunci že je větší než poloostrov na kterém stojí Atény. A
nebyl to nikdo jiný než Platón (420 – 340), který „postavil“
Zemi do centra ideálního vesmíru a nebeské krystalové sféry
popsal jako báně, které drží Slunce, Měsíc a hvězdy, když se
otáčí kolem ploché země. Ačkoliv už Aristoteles
si byl vědom toho, že vysvětlení dne a noci závisí od Slunce,
které musí být nějak ve středu, heliocentrismus zamítl.
T
ak
s námi zůstal geocentrismus
až
do 16. století, do doby Mikuláše Koperníka, polského astronoma,
matematika, lékaře a kanovníka (nebyl knězem). Ze strachu aby
nebyl podezřelý z hereze za svůj heliocentrický názor, který
zastával a dokazoval, v předmluvě ke své knize „O otáčení
nebeských sfér“ (De Revolutionibus Orbium Celestium) píše,
že ji předkládá pouze jako hypotetický model pro zjednodušení
výpočtů pro budoucí pozice planet. Jen proto nebylo jeho dílo
za jeho života prokleto církví.
Galilei
se narodil v Pise v roce 1564, a v letech 1594 -1614 učil
astronomii, včetně geocentrismu, v Padově. V roce 1611 sestrojil
jako první dalekohled a pozoroval jím Měsíc a planety Venuši,
Mars a Jupitera, a začal mít vážné pochybnosti o stávajícím
kosmologickém systému. Od tohoto roku svého pozorování začíná
otevřeně hájit Koperníkův heliocentrismus. V tu dobu už byl
církevní zákaz pro profesory, heliocentrismus neučit tak strohý,
že mezi sebou nesměli tuto novou teorii ani diskutovat a profesor
filosofie na tamní univerzitě otevřeně prohlásil, že to je
herese, aby Slunce bylo centrem vesmíru. Dóže Cosima a kardinál
Matteo Barberini, pozdější papež Urban VIII., však nad Galileem
v tu dobu drželi ochrannou ruku, ba dokonce v roce 1611 byl jimi
pozván do Linceovy akademie v Římě, tehdejší první vědecké
společnosti.
Začátek
problémů však nastal, když se Galileo dozvěděl, že o něm
tajně jedná florentský arcibiskup, a v roce 1614 proti němu
poprvé ostře kázal jeden tamní dominikán. Další dominikán ho
pak už formálně udává Svaté inkvizici. V tu dobu píše Galileo
známý dopis vévodkyni Christíně, kde obhajuje své učení a
pokouší se ho sjednotit s Biblí. Známá je z tohoto dopisu věta,
že církvi nepřísluší učit „jak
jedou nebesa, ale jak se jede do nebe“.
V tu dobu už proti němu běží vyšetřování, ale tajně a bez
něho. Dne 24. února 1616 jedenáct teologů píše Svaté
inkvizici, že koperníkovské teorie jsou
„formálně
heretické“.
Papež
Pavel V. / jehož jméno je dodnes napsáno třímetrovým písmem,
na
fasádě nad vchodem do Svatopetrské baziliky/
to
dal příkazem kardinálu Robertovi Bellarminovi,
aby
Galileimu nařídil Koperníkovy teorie opustit.
V
březnu 1616 má Galileo přesto přátelské setkání s papežem,
ale kongregace Indexu zakázaných knih vydává už zavržení
Koperníkových spisů „a všech knih, které učí totéž“.
Galileo však ještě v něm jmenován není. V roce 1620 úřad
Indexu opravuje původní vyhlášení o Koperníkovi a dodává, že
Koperník měl v úmyslu použít hypotézu heliocentrismu jenom
ke kalkulačním účelům.
V
tutéž dobu Galileův přítel, kardinál Barberini, se stal papežem
(Urban VIII.) a Galileo mu věnoval knihu, což papeže potěšilo,
takže zve Galilea během jeho pobytu v Římě, týdně k setkání.
Urban VIII. také řekl jednomu kardinálovi, že církev neodsoudila
Koperníkův systém jako heretický, ale jenom jako „zbrklost,
takže se nikdo nemusí obávat, že by se to někdy potvrdilo jako
pravdivé“. V tu dobu Galileo však už píše další knihu,
„Dialog dvou velkých světových systémů“. V předmluvě
říká, že bude prezentovat pouze racionální argumenty proti
aristotelismu ve prospěch Koperníkovy soustavy, a že jeho odmlčení
od roku 1616 bylo čistě z náboženských, a ne z racionálních
důvodů. Dialog je v knize popsán jako rozmluva mezi Sagredo,
inteligentním a zvídavým pozorovatelem, který je pro Koperníkův
systém, a Simpliciem, který se zuby nehty drží starého
aristotelismu, akceptující vše bez jakékoliv otázky a
pochybnosti. Kniha Dialog, aby mohla být publikována, musela
splňovat cenzorovu podmínku, ukončit debatu papežovým sloganem,
který používal Urban VIII. v této kauze velmi často:
„Přesahovalo by meze, kdyby někdo chtěl donucovat Boží moc
a moudrost pro svou směšnůstku“. Galileo však nešťastně
vložil tuto větu do úst primitivního Simplicia, když ten ztratil
veškerou protiargumantaci. Mnozí, kteří četli knihu ještě před
tím než byla dána na index, identifikovali Simplicia s papežem
Urbanem VIII., a navíc jméno Simplicius má pejorativní význam
(prosťáček). Tato kniha proto rozhněvala papeže natolik, že ji
zakázal a svolal teologickou komisi, aby ji ještě sama posoudila.
Komise,
do jednoho nepřátelská Galileimu, vydává v září 1632 zprávu,
že kniha Dialog podporuje heretické učení koperníkovského
sytému. Galileo byl proto povolán do Říma a v roce 1633 s ním
začal soud před inkvizičním úřadem. Když se jeden Galileův
přítel pokoušel, aby byl Galileo vyslechnut, papež na to řekl,
že „v těchto věcech Svatého Officia se jedná jenom o to,
dohodnout se na cenzuře (Galilea) a obžalovaného předvolat, aby
(blud) odvolal“.
Při
rigorózním vyslýchání Galileo čtyřikrát zapřel, že by
zastával koperníkovu doktrínu jako platnou po té, co ho varoval
kardinál Bellarmin. Dne 16. června 1633 byl Galileo předvolán pro
rozsudek, který zněl takto:
„Vyhlašujeme
tímto rozsudek a prohlašujeme, že Vy…jste se stal podle tohoto
Svatého Officia (dnes Kongregace pro nauku víry) velmi podezřelým
z kacířství, protože jste zachovával a věřil učení, které
je falešné a proti Božímu a svatému Písmu:
„že
slunce je centrem vesmíru,
že se nepohybuje od východu na
západ,
že se pohybuje Země, která není v centru vesmíru,
že se toto všechno může věřit a obhajovat, ačkoliv je to
proti Bibli.“
Sedmdesátiletý
geniální vědec a křesťan Galileo potom na kolenou předříkával
odvolání (viz nahoře) a tím jeho veřejná vědecká práce
skončila. Přesto však mu bylo dovoleno pokračovat v bádání i v
domácím vězení, kde sepisuje své nejdůležitější dílo
„Dialog o nových vědách“, které však bylo publikováno
v protestantském Amsterodamu v roce 1638. Galileo umírá 8. ledna
1642, po obdržení pomazání nemocných s požehnáním od papeže
Urbana VIII. Přesto jeho bývalý přítel zakazuje, aby byl
Galileovi postaven pomník s epitafem, protože dovolit takovou věc
by podle papežových slov bylo nevhodné dovolit „tomu, kdo…
způsobil největší skandál v celém křesťanském světě, a
způsobil urážku Svatého Officia“ tj. inkvizičního úřadu.
Důsledky
Koperníka, Bruna a Galileiho pro vědecký svět
Galileo
se řadí k těm, kteří položili základ vědeckému bádání
(systematické metodě testování, měření a pozorování), a
proto se od teprve od jeho aktivit odvozuje nástup vědy. Další
její rozvoj, včetně astronomie, už ale nemůže být zastaven,
takže heliocentrismus je postupně aplikován v navigaci na moři.
Inkvizice však vidí a jedná stále černobíle, podobně jako
vedení církve, které až v roce 1757 odstraňuje z Indexu spisy o
pohybu země. Oficiální papežské prohlášení o uznání
heliocentrismu se katolíci dozvídají až v roce 1822, téměř za
190 let. Teprve nyní je úředně dovoleno díla Galilea, Koperníka
a Keplera číst a studovat.
Teologové
se drželi tuhé disciplíny a z této neměnné fixní a statické
pozice drželi na šňůře i rozvoj vynořující se přírodní
filozofie a její nositele, přírodní vědce. Tak autorita církve
triumfovala díky Svatému officiu, které využívalo papežskou moc
k potlačování vyjadřování svobodných myšlenek v hledání
pravdy o našem světě.
Myslím,
že je důležité i dnes být na pozoru před jakoukoliv mocí,
která je schopna se jen převléknout do jiných šatů, ale jde ji
o tutéž kontrolu, i když dnes už velmi jemnými prostředky,
protože dřívější donucovací moc jí schází.
Po
Galileovi příchází Newton, narozený v roce kdy Galileo umírá,
který v Anglii, na papeži nezávislé, dokončil základní stavbu
nového paradigmatu vědy, ke kterému dali základy Koperník,
Kepler a Galileo.
Tím,
že se církev snažila umlčet veškerý intelektuální život a
kontrolovala si nekomplexním
jednáním
čistotu své doktríny, začala být považována jako nepřítelkyně
svobody a pokroku u vzdělané části populace v Evropě i v USA, a
tak nastoupilo osvícenství.
Galileo
namítal, že církev nikdy nevedla o geocentrismu dialog, a ani to
nevyhlásila jako článek víry! Z historie se dá říct, že každá
potlačovaná pravda v lidstvu, ať ji potláčí kdokoliv, bude tak
dlouho rušit
status
quotěch,
kteří ji chtějí smést a umlčet, až se nakonec prosadí. Pád
„berlínské zdi“ roce 1989 je zde příkladem, bezbolestně
spadla. Bůh v evoluci totiž jedná jen jemným naváděním a
přesvědčováním, nikdy ne donucováním. Jen tak k sobě celý
vesmír „vnadí“, analogicky se může jeho aktivita
pojmenovat jako „podivný atraktor“, který je znám z
chemie.
Zmiňujeme-li
se o této kauze, je možné udělat analogii. Každá kauza, která
je jí podobná, zdržuje vývojovou cestu lidstva. dnes si však už
nemůžeme dovolit víc takových procesů. Co dělat? Budovat
obrannou metodu jak nespravedlnosti zabraňovat od samého začátku.
Indický filozof a hinduistický světec Mahatmá Gandi nám dal
metodu dělat to nenásilným způsobem. za to doplatil zastřelením
fanatickým hinduistou…
Na
rehabilitaci Galilea se
čekalo od roku 1633
celých 346 let.
Teprve až 10.11.1979 papež
Jan Pavel II. při příležitosti výročí oslav Newtona oznamuje,
že katolická Církev udělala chybu, že odsoudila Galileiho za to,
že zastával učení, že Země není centrem vesmíru. Papež řekl,
že teologové 17. století věřili, že „literární smysl
Písma“ vysvětluje i fyzikální svět. Papež přiznal, že
„Galileo vyvinul lepší
pravidla na interpretaci Písma, než jeho současní teologové“,
a že mu inkvizice uškodila.
Sv.Jan
Pavel II. dále zdůraznil, že Galileův případ je velmi důležitý
pro budoucnost, aby se neudělala podobná chyba, pokud se vynoří
podobný konflikt mezi náboženstvím a vědou. Proto je nutné na
tuto kauzu poukazovat i dnes a varovat před umlčováním badatelů
v teologii.
Asi
aj preto má Vatikán najmodernejšie observatórium
v Arizone
/USA/
aby
sa vraj prípad Galileo viac neopakoval
Najväčšie
a najprevratnejšie objavy boli v oblasti astronómie
– spájajú sa s menom MikulášaKopernika,
ktorý poprel stredoveký názor, že Slnko sa točí okolo Zeme a
nahradil ho názorom, že práve
Zem obieha okolo Slnka. Tvrdil
však aj, že Slnko
je stredom vesmíru.
Talian Galileo Galilei zasa objavil, že Zem je guľatá, a
bol zato prenasledovaný.
Niektorí
renesanční vedci za svoje názory zaplatili životom, ako napríklad
GiordanoBruno,
ktorý poopravil Kopernikov objav a tvrdil, že Zem síce obieha
okolo Slnka, ale že Slnko
nie je stredom vesmíru ale len jednou hviezdou z nekonečného
množstva hviezd,
z ktorých mnohé môžu mať aj planetárne sústavy.
Jan
Pavel II. O Janu Husovi
Projev
k účastníkům Sympozia o Mistru Janu Husovi v Římě při
závěrečné audienci 17. 12. 1999
Vážení
vládní činitelé,
pane
kardinále,
ctihodní
bratři v biskupském úřadu,
dámy
a pánové!
1.
Působí mi velikou radost, že vás mohu srdečně pozdravit při
příležitosti vašeho sympozia o Janu Husovi, jež je dalším
významným krokem k hlubšímu pochopení života a díla dobře
známého českého kazatele, jednoho z nejproslulejších mezi mnoha
slavnými mistry, kteří vzešli z pražské univerzity. Hus je
pozoruhodná postava z mnoha důvodů. Byla to však jeho mravní
odvaha tváří v tvář protivenstvím a smrti, co z něho učinilo
postavu zvlášť významnou pro český národ, což se prokázalo v
průběhu staletí. Jsem vám všem neobyčejně vděčný za to, že
jste se účastnili práce Husovské ekumenické komise, kterou
ustavil před několika lety pan kardinál Vlk k tomu cíli, aby bylo
co nejpřesněji určeno místo, které má Jan Hus mezi reformátory
církve.
2.
Významná je skutečnost, že se tohoto sympozia zúčastnili
odborníci nejen z České republiky, ale též ze sousedních zemí.
Neméně příznačný je fakt, že navzdory napětím, jež v
minulosti pustošila vztahy mezi českými křesťany, zde se
sdružili odborníci z různých vyznání k tomu, aby si vyměňovali
výsledky bádání. Poté, co bylo shrnuto nejlepší a nejnovější
akademické bádání o Janu Husovi a o událostech, do nichž byl
stržen, bude nejbližším krokem výsledky sympozia publikovat, aby
co nejvíce lidí mohlo poznat lépe nejen jeho mimořádnou
osobnost, ale i významný a složitý úsek dějin křesťanství a
Evropy, v němž žil.
Dnes,
v předvečer Velkého jubilea, cítím povinnost vyslovit hlubokou
lítost nad krutou smrtí způsobenou Janu Husovi a nad následným
zraněním mysli a srdce českého národa, v němž to vyvolalo
konflikty a rozdělení. Už při své první návštěvě v Praze
jsem vyslovil naději, že bude možno vykročit rozhodně po cestě
vedoucí ke smíření a k pravé jednotě v Kristu. Rány minulých
staletí je třeba léčit pomocí nového hledění vpřed a
nastolení vztahů plně obnovených. Náš Pán Ježíš Kristus,
který je „náš mír“ a zbořil „zeď, která rozděluje“
(Ef 2,14), kéž řídí chod dějin vašeho národa ke znovunalezení
jednoty všech křesťanů, kterou všichni s vřelou touhou
vyhlížíme v tisíciletí, na jehož prahu stojíme.
3.
V této perspektivě má klíčový význam úsilí badatelů
vynakládané na hlubší a úplnější poznání historické
pravdy. Víra se nemá čeho obávat od usilovného historického
bádání, když se i ono nakonec zaměřuje k pravdě, jež má svůj
poslední zdroj v Bohu. Proto vzdávám díky našemu nebeskému Otci
za vaše dílo spějící k závěru, stejně jako jsem vás
povzbudil, když jste s ním začínali.
Psát
dějiny naráží někdy na ideologické, politické a ekonomické
překážky, což má za následek, že se zatemňuje pravda a
historie se nakonec octne
v
zajetí mocných.
Nejlepší
obranou proti takovým tlakům a proti deformacím z nich případně
plynoucím je poctivé vědecké bádání. Je sice velmi obtížné
dospět k absolutně objektivní analýze, když různé osobní
názory, hodnoty a zkušenosti nevyhnutelně působí na bádání a
publikaci. To však nevylučuje možnost dospět k věcně
nestrannému a tedy i pravdivému a osvobozujícímu vyvolání
dějinných událostí.
Právě
vaše práce je zkouškou, nakolik to je možné.
4.
Pravda se může projevit nepříjemně, když od nás požaduje,
abychom se odpoutali od zakořeněných předsudků a stereotypů. To
platí pro církve a církevní společenství stejně jako pro státy
a jedince. Přesto však pravda osvobozující od omylu současně
osvobozuje k lásce; právě křesťanská láska se vaší komisi
stala cílem, o jehož dosažení se snažila. Vaše práce
ozřejmuje, že taková postava, jakou je Jan Hus, v minulosti velké
jablko sváru, se nyní může stát předmětem dialogu, srovnávání
a společného prohloubení.
V
této hodině, kdy se mnozí snaží vytvořit nový typ jednoty v
Evropě, může historické bádání podobné vašemu pomáhat k
překračování těsných národních a státních hranic vstříc
novým formám poctivého otevření a solidarity. Nepochybně to
pomůže Evropanům pochopit, že jejich kontinent bude s to bezpečně
postupovat k nové a trvalé jednotě, jestliže dokáže znovu se
napojit, nově a tvořivě, na společné křesťanské kořeny a
získat tu svou specifickou identitu, jež z nich vzešla.
5.
Je tedy zřejmé, že vaše práce je významná služba nejen
historické osobnosti Jana Husa, ale i obecněji křesťanům a
evropské společnosti jako celku. A to proto, že konec konců je to
služba pravdě o člověku, kterou si lidská rodina musí znovu
osvojit, před vším ostatním, v červáncích třetího tisíciletí
křesťanské éry.
Když
pátráme po pravdě o člověku, nemůžeme pominout vzkříšeného
Krista. Pouze on inkarnuje dokonale pravdu o člověku stvořeném k
obrazu a podobě Boha. Prosím úpěnlivě toho, který je týž
„včera, dnes i navěky“ (Žid 13,8), aby seslal do vašich srdcí
své světlo. Jako svědectví milosti a míru v něm svolávám na
vás, na vaše drahé i na celý český národ mnohá požehnání
Nejvyššího, jemuž buď chvála, sláva, moudrost a díky na věčné
věky (srov. Zj 87,12).
Odvážne
vety II. Vatikánskeho koncilu
Tento
vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská
osoba má právo na náboženskú slobodu.
Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť
chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo
spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v
náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu
a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa
vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v
spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú
slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako
to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu.Toto
právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom
poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
DIGNITATIS
HUMANAE 1,2
Spôsoby
a metódy, akými sa vykladá katolícka viera, v žiadnom prípade
nesmú byť prekážkou dialógu s bratmi. Bezpodmienečne treba
jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od
ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota
katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný
zmysel.
Zároveň treba dôkladnejšie a presnejšie vysvetľovať
katolícku vieru takou formou a rečou, ktorej môžu dobre rozumieť
aj oddelení bratia.
Okrem toho nech katolícki teológovia,
verní učeniu Cirkvi, pri skúmaní Božích tajomstiev pokračujú
v ekumenickom dialógu s oddelenými bratmi s láskou k pravde, s
pokorou a s kresťanskou láskou. Pri
porovnávaní náuk nech nezabúdajú, že jestvuje poriadok, čiže
„hierarchia“ právd katolíckeho učenia,
lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný. Tak sa
pripraví cesta, ktorá pomocou tohto bratského súťaženia bude
všetkých podnecovať do hlbšieho poznávania a jasnejšieho
vyjadrovania nevyspytateľného Kristovho bohatstva
/
irenizmus je unáhlené a prilacné padanie si do náručia
s protivníkom,
len
aby bola tzv.„ kresťanská jednota“/
UNITATIS
REDINTEGRATIO 11
Pri
budovaní Cirkvi sa kňazi musia k všetkým správať podľa Pánovho
príkladu s nevšednou ľudskosťou. Nesmú však zaobchádzať s
ľuďmi podľa ich chutí, ale podľa požiadaviek kresťanského
učenia a života, poučujúc ich, ba aj napomínajúc, ako svoje
milované deti podľa slov apoštola Pavla: „…naliehaj vhod i
nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a
múdrosťou“ (2 Tim 4, 2).
Preto kňazom ako vychovávateľom
vo viere pripadá úloha osobne alebo prostredníctvom iných sa
starať, aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k
zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a
činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil. Málo
osožia ceremónie, čo ako pekné, a organizácie, čo ako
prekvitajúce, ak nie sú schopné vychovávať ľudí k dosiahnutiu
kresťanskej zrelosti. Dospieť
k takejto zrelosti im pomáhajú kňazi, keď ich učia, aby v
udalostiach – tak vo významných, ako aj vo všedných –
poznávali, čo si okolnosti vyžadujú a aká je Božia vôľa.
PRESBYTERORUM
ORDINIS 6
Tí,
ktorí sa dobrovoľne usilujú udržať svoje srdce vzdialené od
Boha a vyhýbať sa náboženským otázkam tým, že nesledujú
podnety svojho svedomia, iste nie sú bez viny. Lenže aj sami
veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť. Lebo ateizmus,
chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale má rozmanité
príčiny a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu na
náboženstvá a v niektorých krajinách najmä na kresťanské
náboženstvo. Na
vzniku ateizmu teda môžu mať nemalý podiel veriaci,
pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad
učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a
spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú,
než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva.
GAUDIUM
ET SPES 19
Tento
nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou, ktorú vyznávajú,
a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie
bludy našej doby.
GAUDIUM
ET SPES 43
Lebo
každý, kto sa pričiňuje o rozvoj ľudskej spoločnosti, čo sa
týka rodiny, kultúry, hospodárskeho a sociálneho života, ako aj
národnej i medzinárodnej politiky, ten podľa Božích plánov
nemálo pomáha aj cirkevnému spoločenstvu, keďže aj ono závisí
od vonkajších činiteľov. Ba čo viac,
Cirkev uznáva, že mnoho získala a môže získať aj z odporu
svojich protivníkov a prenasledovateľov.
GAUDIUM
ET SPES 44
Nik
sa nevládze oslobodiť od hriechu sám, svojimi vlastnými silami,
ani prekonať samého seba. Nik nie je schopný úplne sa vymaniť zo
svojich slabostí, zo svojej osamelosti, zo svojho otroctva.48 Všetci
potrebujú Krista ako vzor, učiteľa, osloboditeľa, spasiteľa a
oživovateľa.
AD
GENTES 8
Nech
sa odstránia nielen následky, ale aj príčiny
nedostatkov.
Pomoc nech sa organizuje takým spôsobom, aby sa tí, ktorí ju
prijímajú, postupne oslobodili spod závislosti od iných a stali
sa sebestačnými.
APOSTOLICAM
ACTUOSITATEM 8
Niekedy
v 30-tych rokoch počas španielskej občianskej vojny a zoči-voči
eminentnému nebezpečenstvu z Nemecka a Talianska si Pius XI.
položil nasledujúcu
otázku:
„Kto sú najnebezpečnejší nepriatelia Cirkvi?”
Odpoveď?
„Najnebezpečnejší
prenasledovatelia Cirkvi sú jej vlastní neverní biskupi, kňazi a
veriaci. Útlak zvonku je hrozný, no vďaka nemu máme mnohých
mučeníkov. Najväčším nepriateľom Cirkvi sú jej vlastní
zradcovia.“
Nesvätý
Pius IV. A svätý Pius V.
Ghisleri
je vynikajícím historickým příkladem a je stále svatým
patronem Kongregace pro nauku víry. Inkvizice byla ve skutečnosti
vedena takovýmito muži, muži velké vzdělanosti, dokonce světci
spíše více než méně osvícenými. Dnes historici za „temnou
legendou o inkvizici“ objevují překvapivou pravdu: byla to asi
první skutečná soudní instituce, která poskytovala dostatečnou
záruku práv obžalovaných.
Ale
rychlé rozšíření protestantismu a dalších nakažlivých herezí
vytvořilo v Římě napětí a paniku. Kdokoliv mohl upadnout do
podezření. Ghisleri se musel zabývat některými nepříjemnými
případy, jako například případem kardinála Morona, který byl
obviněn z hereze bez kousku seriózního důkazu a později
osvobozen nebo případem Bartolomea Carranza, arcibiskupa Toleda,
který by ve Španělsku dokonce uvězněn. Ghisleri, moudrý a věrný
strážce katolické nauky, se dokonce sám dostal do podezření ze
strany papeže Pavla IV. „jehož mysl /byla/ stále temnější a
násilnější“ (Pastor). Počátkem srpna 1559 poskytnul ubytování
Carranzovu poslu a z tohoto jediného důvodu strávil Pavel IV.
během zasedání konzistoře půl hodiny chrlením nadávek na něj.
K rozpakům přítomných ho papež zhanobil, prohlásil ho za
nehodného sboru kardinálů a pohrozil, že ho uvězní na Andělském
hradě. Ghisleri v tichosti poslouchal pokořující atak. Už při
dřívější příležitosti ho papež nazval „luteránem“ a
„knězem zbaveným kněžského stavu“, zvláštní tvrdá
zkouška pro člověka, který se měl stát svatým patronem Svatého
oficia. Věci se však měly ještě zhoršit s novým papežem
Gianangelem de´Medicim zvoleným jako Pius IV. v lednu 1560. Nejenže
byl Ghisleri kvůli vzájemným rozporům vyhozen z postu Velkého
inkvizitora, ale byl také připraven o své bydliště ve Vatikánu.
Jen proto, že onemocněl nemocí, která ho trápila po zbytek jeho
života, zůstal v Římě. Jaké byly ty rozpory? „Více než
jedenkrát“, říká nám Pastor, „kardinál statečně tvrdým
způsobem vzdoroval Piovi IV., zvláště při příležitosti, kdy
na začátku roku 1563 měli být do kolegia kardinálů jmenování
dva malí princové.“
Proto
byli lidé překvapeni volbou po smrti Pia IV. Záznam Mikuláše
Kusánského říká: „Na konkláve nebyl žádný kardinál, který
byl víc opovrhovaný a znevážený od Pia IV. než Ghislieri“.
Přesto byl přesně tím, kdo měl být zvolen. A ještě bylo další
překvapení. Osobou nejvíce odpovědnou za volbu byl milánský
kardinál sv. Karel Boromejský, synovec zesnulého papeže a – co
je důležitější – přirozený kandidát na Petrův stolec, pro
svou proslulost duchovního, svou svatost a věhlas.
Na
konkláve byl tlak ze strany Španělů, Florenťanů a Francouzů;
kardinálové Crispi, Ricci, Franese a Morone měli šanci jako
kandidáti. „Španělský velvyslanec – který vetoval volbu
Karla Boromejského – a prohnaní Florenťané neměli vysoké
mínění o zkušenostech Karla Boromejského v chytrých úskocích
a jeho zpovědník Bascape vyjadřoval stejný názor.“ (Pastor)
Nicméně milánský kardinál volil Ghislieriho a nový papež pak
přijal jméno Pius V. jako známku své úcty pro svatého biskupa,
kterého by býval měl rád v Římě na své straně.
Nový
papež vypadal asi takhle: bylo mu 62 let, byl plešatý a měl
dlouhý bílý vous. „Působil dojmem starého muže“, říká
Pastor. Byl průměrného vzrůstu, měl malé oči, ale pronikavý
pohled, orlí nos, čistou a zdravou pleť, ostře řezané rysy.
Celkový dojem asketika, který, jak napsal velvyslanec, byl celý
kost a kůže.“
Svätá
Johana z Arku
upálená
ako bludárka „mužmi cirkvi“ na hranici 30. mája 1431
Johanky
sa pýtali počas procesu „Ste si istá, že ste v stave milosti
Božej?“.
Odvetila
„Je to veľká vec, odpovedať na túto otázku“.
„Áno,
je to veľká vec“ povedal jeden z prísediacich, teológ Fabri,
„obvinená nie je povinná odpovedať.“
„Bolo
by lepšie, keby si mlčal“ naplnený zlosťou zakričal Cauchon,
biskup v Beauvais, na Fabriho.
„Ste
v stave milosti?“ opakoval vyšetrovateľ.
„Ak
nie som, Boh ma tam môže dostať, a ak som, tak ma jedine Boh môže
tam udržať!“
Všetci
zmĺkli a sklonili hlavy. Potom pokračovali vo výsluchu.
„A
teraz nám povedzte, či sa podriadite rozhodnutiu Cirkvi“
„Podriadim
sa rozhodnutiu nášho Boha, ktorý ma poslal, Panne Márii a všetkým
svätým raji. A pokiaľ viem, je náš Boh a Cirkev jedno, čo nie
je ťažké si predstaviť. Prečo robiť problémy, ak sú jedno?“
„Jestvuje
víťazná Cirkev, tvorí ju Boh, svätí, anjeli a zachránené
duše. Bojujúca Cirkev, čo je náš Svätý Otec, pápež, Boží
zástupca na zemi, kardináli, biskupi a kňazi a všetci dobrí
kresťania a katolíci. Táto Cirkev sa nemôže mýliť, a je vedená
Duchom Svätým. Chcete, sa podriadiť bojujúcej Cirkvi?“
„V
mene Boha, v mene Panny Márie a všetkých svätých mužov a žien
v raji, na príkaz víťaznej Cirkvi v nebi som prišla ku kráľovi
Francúzska. A tejto Cirkvi predkladám všetky svoje dobré skutky a
odovzdávam všetko, čo som urobila, a urobím.“
„Viete
o tom, že svätá Katarína a svätá Margita nenávidia Angličanov?
„Milujú
to, čo Boh miluje a nenávidia to, čo Boh nenávidí.“
„Boh
nenávidí Angličanov?“
„Či
Boh miluje Angličanov alebo ich nenávidí a čo robí s ich dušami,
to neviem. Ale viem, že budete vyvrhnutí z Francúzska, s výnimkou
tých, ktorí tu zomrú. A Boh dá Francúzsku víťazstvo nad
Angličanmi.“
Na
Slovensku sa ešte nikdy nepripomenula jej spomienka vo verejnej
liturgii,
ktorá
je v katolíckej a univerzálnej Cirkvi 30.mája
Svätorečená
bola skoro po 500 rokoch v r. 1920
Generálna
audiencia Benedikta XVI.: Sv. Jana z Arku
Vatikán
(26. januára, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes
predpoludním v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Svätý otec vo svojej
katechéze počas audiencie predstavil sv. Janu z Arku:
Drahí
bratia a sestry,
dnes
by som vám chcel porozprávať o Jane z Arku, mladej svätej z konca
stredoveku, ktorá zomrela ako devätnásťročná v roku 1431. Táto
svätá Francúzska, citovaná viackrát v Katechizme katolíckej
Cirkvi, ktorá je mimoriadne blízkou svätej Kataríne Sienskej,
patrónke Talianska a Európy, o ktorej som hovoril v jednej z
nedávnych katechéz. Sú to dve mladé ženy z ľudu, laičky,
zasvätené sľubu panenstva, mystičky, aktívne nie v kláštore,
ale uprostred dramatických skutočností Cirkvi a sveta svojho času.
Sú to snáď dve najcharakteristickejšie postavy spomedzi „silných
žien“, ktoré na konci stredoveku bez strachu priniesli veľké
svetlo evanjelia do komplexných udalostí dejín. Mohli by sme ich
prirovnať ku svätým ženám, ktoré zostali na kalvárii blízko
ukrižovaného Ježiša a jeho matky Márie, zatiaľ čo apoštoli
ušli a samotný Peter ho trikrát zaprel. Cirkev v tom období
prežívala hlbokú krízu veľkej schizmy Západu, ktorá trvala
takmer 40 rokov. Keď Katarína Sienská zomrela v roku 1380, boli tu
pápež a protipápež; keď sa Jana narodila v roku 1412, bol tu
pápež a dokonca dvaja protipápeži. Spolu s týmto rozkolom vo
vnútri Cirkvi pretrvávali bratovražedné vojny medzi kresťanskými
národmi Európy. Spomedzi nich i nekonečná „storočná vojna“
medzi Francúzskom a Anglickom.
Jana
z Arku nevedela čítať ani písať, ale môžeme ju spoznať v
hĺbke jej duše vďaka dvom prameňom mimoriadnej historickej
hodnoty: dvom procesom, ktoré sa jej týkali. Prvý – Proces
odsúdenia (PCon) – obsahuje prepis dlhých a početných
vyšetrovaní Jany počas posledných mesiacov jej života (február
– máj 1431) a obsahuje aj slová samotnej svätice. Druhý –
Proces zrušenia odsúdenia, alebo rehabilitácie (PNul) – obsahuje
svedectvá približne 120 očitých svedkov všetkých období jej
života (porov. Procès de Condamnation de Jeanne d’Arc, 3 vol. e
Procès en Nullité de la Condamnation de Jeanne d’Arc, 5 vol., ed.
Klincksieck, Paris l960-1989).
Jana
sa narodila v obci Domrémy, malej dedinke, na hraniciach medzi
vtedajším Francúzskom a Lotrinskom. Jej rodičia boli majetní
sedliaci, známi medzi ľuďmi ako výnimoční kresťania. Od nich
prijala dobrú náboženskú výchovu, so značným vplyvom
spirituality Ježišovho mena, vyučovanej sv. Bernardínom Sienským
a šírenej v Európe františkánmi. K Ježišovmu menu býva vždy
pripojené meno Márie, a tak na pozadí ľudovej zbožnosti Janina
spiritualita je hlboko kristocentrická a mariánska. Už od detstva
preukazovala veľkú lásku a súcit k tým najbiednejším, chorým
a všetkým trpiacim v dramatickom kontexte vojny.
Z
jej vlastných slov vieme, že jej nábožný život dozrieva v
mystických zážitkoch od jej trinástich rokov (PCon, I, s.47-48).
Skrze „hlas archanjela Michala“ Jana sa cíti povolaná Pána
zintenzívniť svoj kresťanský život a snažiť sa – v prvej
osobe – o oslobodenie svojho ľudu. Jej okamžitou odpoveďou, jej
„ánom“, je sľub panenstva s novým obnoveným úsilím v
sviatostnom živote a modlitbe: každodenná účasť na svätej
omši, častá svätá spoveď a sväté prijímanie, dlhé okamihy
tichej modlitby pred krížom alebo obrazom Panny Márie. Súcit a
snaha mladej francúzskej vidiečanky voči utrpeniu svojho ľudu sa
stali intenzívnejšími kvôli mystickému vzťahu s Bohom. Jedným
z najoriginálnejších aspektov tejto dievčiny je práve tento
vzťah medzi mystickou skúsenosťou a politickým poslaním. Po
rokoch skrytého života a vnútorného dospievania nasleduje
dvojročný – krátky ale intenzívny – úsek jej verejného
života:
jeden
rok činnosti a jeden rok utrpenia.
Na
začiatku roku 1429 Jana začína svoje dielo oslobodenia. Početné
svedectvá nám ukazujú túto mladú sedemnásťročnú ženu ako
osobu veľmi silnú a rozhodnú, schopnú presvedčiť neistých a
nesmelých mužov. Prekonajúc všetky protivenstvá stretáva sa s
francúzskym dauphinom, budúcim kráľom Karolom VII., ktorý ju v
Poitiers podrobí skúške zo strany niektorých univerzitných
teológov. Ich posudok je pozitívny: nevidia v nej nič zlé, iba
dobrú kresťanku.
Jana,
22. marca 1429, nadiktuje dôležitý list anglickému kráľovi a
jeho mužom, ktorí obsadili mesto Orleans (Tamtiež, s. 221-222).
Navrhuje skutočný pokoj v spravodlivosti medzi dvoma kresťanskými
národmi, vo svetle mien Ježiša a Márie. Jej ponuka je však
odmietnutá a Jana musí bojovať o oslobodenie mesta, čo sa udialo
8. mája. Ďalším vrcholným okamihom jej politickej činnosti je
korunovácia kráľa Karola VII. v Remeši 17. júla 1429. Počas
celého roka Jana žila s vojakmi, plniac uprostred nich skutočné
poslanie evanjelizácie. Zachovalo sa množstvo svedectiev týkajúcich
sa jej dobroty, jej odvahy a mimoriadnej čistoty. Je všetkými
nazývaná a ona sama sa definuje ako „pulzella“, čiže
panna.
Janino
utrpenie začína 23. mája 1430, keď sa stáva väzenkyňou v
rukách nepriateľov. 23. decembra je odsúdená v meste Rouen. Tam
prebehne dlhý a dramatický proces odsúdenia, ktorý začal vo
februári a skončil 30. mája 1431jej upálením. Bol to veľký a
slávnostný proces, predsedaný dvoma cirkevnými sudcami, biskupom
Pierrom Cauchonom a inkvizítorom Jeanom le Maistreom, no v
skutočnosti bol celý proces vedený početnou skupinou teológov
slávnej Parížskej univerzity, ktorí sa zúčastnili procesu ako
asesori. Boli to Francúzi, ktorí urobiac politické rozhodnutie
opačné ako Jana, mali už a priori negatívny posudok o jej osobe a
jej poslaní. Tento proces je nepríjemnou udalosťou dejín svätosti
a zároveň udalosťou, ktorá osvetľuje mystérium Cirkvi, ktorá
podľa slov Druhého vatikánskeho koncilu je „svätá a zároveň
vždy potrebuje očisťovanie“ (LG, 8). Bolo to dramatické
stretnutie medzi touto sväticou a jej sudcami, osobami Cirkvi. Nimi
je Jana obvinená a odsúdená z herézy a poslaná na hroznú smrť
upálením. Na rozdiel od svätých teológov, ktorí osvietili
Parížsku univerzitu, ako sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský a
blahoslavený Duns Scotus, o ktorých som už hovoril v katechézach,
títo
sudcovia boli teológmi, ktorým chýbala láska a pokora vidieť v
tejto dievčine Božie konanie.
Prichádzajú nám na myseľ Ježišove slová, podľa ktorých Božie
tajomstvá sú zjavené tým, ktorí majú srdcia maličkých, zatiaľ
čo sú ukryté učením a múdrym (porov. Lk 10,21). Tak Janini
sudcovia sú vnútorne neschopní pochopiť ju, vidieť krásu jej
duše:
nevedeli,
že odsudzujú sväticu.
Janino
odvolanie sa na pápežov posudok, 24. mája, bolo tribunálom
zamietnuté. Ráno 30. mája prijala poslednýkrát sväté
prijímanie vo väzení a ihneď bola odvedená na hranicu na námestí
starého obchodu. Požiada jedného z kňazov, aby držal pred ňou
procesijný kríž. Tak zomiera hľadiac na ukrižovaného Ježiša a
viackrát nahlas zvolávajúc meno Ježiš (PNul, I, s. 457; KKC,
435). Približne o 25 rokov neskôr Proces zrušenia odsúdenia,
nariadený pápežom Kalixtom III., skončí slávnostným vyhlásením
zrušenia odsúdenia (7. júl 1456; Pnul, II, s. 604 – 610). Tento
dlhý proces, ktorý zbieral vyhlásenia svedkov a posudkov mnohých
teológov (všetky v Janin prospech), priniesol na svetlo jej nevinu
a dokonalú vernosť Cirkvi. Jana z Arku bude neskôr svätorečená
Benediktom XV. v roku 1920.
Drahí
bratia a sestry, meno Ježiš, zvolávané našou sväticou v
posledných okamihoch jej pozemského života, bolo akoby neustálym
dýchaním jej duše, ako bitie jej srdca, centrum celého jej
života. „Mystérium lásky Jany z Arku“, ktoré tak veľmi
očarilo básnika Charlesa Péguyho, bola táto totálna láska k
Ježišovi a k blížnemu v Ježišovi a skrze Ježiša. Táto
svätica pochopila, že Láska objíma celú Božiu – ako aj ľudskú
– skutočnosť, nebo a zem, Cirkev a svet. Ježiš je vždy na
prvom mieste v jej živote podľa jej krásneho vyjadrenia: „Náš
Pán obslúžený ako prvý“ (PCon, I, s. 288; porov. KKC, 223).
Milovať ho znamená vždy sa podriadiť jeho vôli. Jana hovorí s
úplnou dôverou a odovzdaním sa: „Zverujem sa Bohu, môjmu
Stvoriteľovi, milujem ho z celého môjho srdca“ (Tamtiež, s.
337). Sľubom panenstva Jana exkluzívnym spôsobom zasvätila celú
svoju osobu jedinej láske – Ježišovi: je to „jej sľub urobený
nášmu Pánovi, zachovať si čistotu tela i duše“ (Tamtiež, s.
149 – 150). Čistota duše je stav milosti, najvyššia hodnota pre
ňu cennejšia než život: je to Boží dar, ktorý je potrebné
prijať a uchovávať s pokorou a dôverou. Jeden z najznámejších
textov z prvého procesu s ňou sa týka práve tohto: „Na otázku,
či vie, že je v Božej milosti, odpovedala:
Ak
v nej nie som, Boh ma ňou chce zahrnúť; ak v nej som, Boh ma v nej
chce uchovať“ (Tamtiež, s. 62; porov KKC, 2005).
Naša
svätica prežíva modlitbu vo forme neustáleho dialógu s Pánom a
toto osvecuje aj jej dialóg so sudcami a vlieva do nej pokoj a
istotu. S dôverou sa modlí: „Najsladší Bože, pre tvoje sväté
Umučenie Ťa prosím, ak ma miluješ, zjav mi, ako mám odpovedať
týmto mužom Cirkvi“ (Tamtiež, s. 252). Ježiš je Janou
kontemplovaný ako „Kráľ neba i zeme“. Tak, na svojej
štandarde, Jana nechala namaľovať obraz „Nášho Pána, ktorý
drží svet“ (Tamtiež, s. 172): ikonu jej politického poslania.
Oslobodenie jej ľudu je dielom ľudskej spravodlivosti, ktorú Jana
koná s láskou, pre lásku k Ježišovi. Jej príklad je mimoriadnym
príkladom svätosti pre laikov, pôsobiacich v politickom živote,
predovšetkým v tých najzložitejších situáciách. Viera je
svetlom, ktoré orientuje každé rozhodnutie, ako o tom bude svedčiť
– o storočie neskôr – iný veľký svätec, Angličan Tomáš
Morus. V Ježišovi Jana kontempluje aj celú skutočnosť Cirkvi,
Cirkev oslávenú v nebi ako aj Cirkev putujúcu na zemi. Podľa jej
slov, je to „všetko náš Pán a Cirkev“ (Tamtiež, s. 166).
Toto tvrdenie citované v Katechizme katolíckej Cirkvi (č. 795), má
skutočne heroický charakter v kontexte Procesu odsúdenia, tvárou
v tvár svojim sudcom, mužom Cirkvi, ktorí ju prenasledovali a
odsúdili. V Ježišovej láske Jana nachádza silu milovať Cirkev
až do krajnosti aj v okamihu jej odsúdenia.
Rád
pripomínam, že sv. Jana z Arku mala hlboký vplyv na jednu mladú
sväticu modernej doby: Terezky Ježiškovej. Vo svojom živote –
úplne odlišnom, prežívanom v klauzúre, karmelitánka z Lisieux,
sa cítila veľmi blízka Jane, žijúc v srdci Cirkvi a majúc účasť
na Kristovom utrpení pre spásu sveta. Cirkev ich zjednotila ako
patrónky Francúzska, po Panne Márii. Sv. Terezka vyjadrila svoju
túžbu zomrieť ako Jana, vyslovujúc meno Ježiš (Rukopis B, 3r),
a bola napĺňaná tou istou veľkou láskou k Ježišovi a k
blížnemu žijúc v zasvätenom panenstve.
Drahí
bratia a sestry, svojím jasným svedectvom sv. Jana z Arku nás
pozýva k veľkým výškam kresťanského života: urobiť z
modlitby zjednocujúcim prvkom našich dní; mať plnú dôveru v
plnení Božej vôle akákoľvek by bola; žiť lásku bez
uprednostňovania niektorých ľudí, bez hraníc a čerpajúc, ako
ona, v láske k Ježišovi hlbokú lásku k Cirkvi.
Sv.
Valentín
V liturgickom
kalendári na Slovensku sa 14. februára neslávi spomienka na tohto
kňaza a mučeníka, hoci v celosvetovej Cirkvi táto
je tento malý sviatok od r. 496, kedy bol vytvorený pápežom
Geláziom I. Ale spomíname si na sv. Cyrila a Metoda, čo je
nadzbytočné, lebo si ich pripomíname aj 5.júla aj ako sviatok
cirkevný aj štátny.
Valentínov
máme v zozname svätých asi osem. Biskupa, kňaza,
pustovníka..
Máme
v histórii Cirkvi Valentína z II.st. i gnostického
bludára.
Máme
i jedného z pápežov.
Pápežom
bol počas 40. dní v r. 827. O jeho živote vieme len veľmi
málo. Pochádzal z vyššej triedy rímskej rodiny a
bol arcidekan ,
keď bol zvolený pápežom. Hoci vtedajší zvyk z r.796
nedovoľoval laikom hlasovať
v pápežských voľbách, laici boli
prítomní a zapojení do volieb tohto pápeža.
Podle
historiků jsou souvislosti 14.2. se svátkem zamilovaných i v
probouzející se přírodě, kdy ptáci začínají své svatební
tance. Posílání Valentinských pohlednic má svůj počátek až v
15.stol., kdy první „valentinku“ prý manželce z
londýnského vězení poslal orleánský vévoda Charles a tradice
se rozšířila až v 19.století. Pak rostla se zájmy obchodníků.
Svätý
Valentín, kňaz, lekár a mučeník
Vynikal v charitativní činnosti, v
moudrosti a v neohroženosti při svém poslání kněze. Koruny
mučednické dosáhl v Římě u Milvijského mostu na Flaminijské
cestě. Tam byl také archeology objeven jeho hrob pod zříceninami
jemu zasvěcené baziliky.
V
Římě byl knězem pravděpodobně za panování císaře Claudia
II. Gothica (268-270) a původně byl dle legendy i lékařem. Podle
císařova názoru ženatí muži prý v armádě nepodávali tak
dobré výsledky jako svobodní a z toho důvodu budoucím vojákům
zakazoval vstup do manželství. Valentin však zamilované tajně
sezdával.
Odtud
může pramenit vztah k svátku zamilovaných.
Za
to a hlavně pro svou víru byl předveden před císaře, aby se
zodpovídal ze všeho co konal pro svůj vztah k Bohu. Když se ho
císař zeptal proč neuctívá římské bohy, dle legendy
odpověděl:
„Tito
bohové jsou samá nečistota a hřích. Jen Kristus je pravý Bůh a
pakliže mu uvěříš, bude tvá duše spasena a ty zvítězíš nad
nepřáteli.“
Císař
by se snad nechal i přesvědčit, zejména když byl zároveň
utvrzován v tom, že křesťané nejsou nepřátelé říše a že
Valentin k němu a ke všemu lidu chová upřímnou lásku. Ale
pro císařovo okolí tomu bylo jinak. Císař předal Valentina
náměstkovi a ten jej odevzdal soudci Asteriovi, aby zatím zůstal
ve vazbě. Valentin se tam modlil za soudcovo obrácení a ten
přišel, aby Valentina vyzkoušel. Dle legendy mu řekl: Je-li tvůj
Bůh opravdu jediný pravý, jak říkáš, ať skrze tebe ukáže
svou moc a mé slepé dceři opět dá zrak.“ Valentin přiložil
svou dlaň na oči nevidomé a modlil se. Dívka pak znovu spatřila
světlo. Protože začala vidět, Asterius s celou rodinou uvěřil v
Krista a požádal o sv. křest. Valentin je před křtem naučil
pravdám víry a potřebným znalostem.
Zprávy
o uzdravení slepé a o obrácení soudce se roznesly po městě.
Křesťané se radovali, pohany pojal hněv a zaútočili na soudcův
dům. Valentina vyvlekli ven, ztloukli ho a odvedli na Flaminijskou
cestu, kde byl sťat mečem.
Císař
Klaudius se vyloženě nestavěl jako nepřítel křesťanů, ale
přesto dopouštěl jejich pronásledování.
Asi
vzhledem k většímu počtu legend, které se neshodovaly a u
některých došlo i ke spojení s biskupem Valentinem, který míval
připomínku v týž den, ale neprošel schválením do nového
martyrologia, toto martyrologium je k Valentinovi velice stručné.
Uvádí jej jako kněze, mučedníka a zná přesné místo jeho
smrti. Dobu úmrtí jako nejistou. Uvedené legendární vyprávění
není proto do detailu přesné na rozdíl od jména císaře a
citací.
Valentin
vynikal ve skutcích milosrdné lásky a byl Božím přítelem,
protože konal to, co chtěl Ježíš (srov. Jan 15,14). Také pro
nás platí, že jsme Ježíšovi přátelé, budeme-li činit to, co
nám v evangeliu přikazuje. Pak poneseme ovoce a Otec nám dá oč
ho v Kristově jménu poprosíme, podobně jako splnil prosbu sv.
Valentina, když se modlil nad slepou dívkou.
Podľa
jednej z mnohých legiend sviatok sv. mučeníka Valentína v istom
zmysle nadväzuje na staré oslavy Grékov, Italov a Rimanov, ktorí
15. februára slávili sviatok pohanských bohov. Tento sviatok sa
spájal s očistou po bojoch a obradným smilstvom. Časom to
prerástlo do veľmi neviazaných a vášnivých orgií. Zakázal
ich Augustus a aj pápež Gelázius v roku 494. Cirkev zmenila tento
pohanský sviatok tak, že sv. Valentínovi, ktorý mal sviatok deň
predtým, zverila do ochrany snúbencov a zaľúbených. Iná legenda
hovorí, že sviatok sv. Valentína ako sviatok zamilovaných sa
začal sláviť v stredoveku v Anglicku a Francúzsku. Práve v
polovici februára si vtáci začínajú hľadať svoj pár, preto sa
14. február začal sláviť ako sviatok zamilovaných. Mnoho
literatúry z tých čias odkazuje práve na tento zvyk. Zaujímavá
je aj legenda, ktorá hovorí, že sv. Valentín mal rád ruže a iné
voňavé kvety, ktorými obdarúval snúbencov a prial im šťastný
život, a preto sa považuje za patróna snúbencov a mladomanželov.
Iný výklad odkazu tohto sviatku zas hovorí o láske medzi Bohom a
človekom, ktorý je stvorený na obraz Boha. V Láske prichádza
pokoj a solidarita, jednota a čistota. Dnes je sviatok sv. Valentína
populárny najmä ako sviatok zaľúbených.
Na
sviatok sv. Valentína sa pápež František
stretol
so snúbencami
V
atikán
14. februára 2014 – Na Námestí sv. Petra sa dnes na sviatok
svätého Valentína zišlo viac ako 20-tisíc snúbencov, aby sa
stretli so Svätým Otcom a prijali jeho povzbudenie na cestu
spoločného života. Pápež František odpovedal na otázky, ktoré
mu predložili vybrané páry. Snúbenci, ktorí pricestovali z vyše
30 krajín na pozvanie Pápežskej rady pre rodinu, tak svojou
prítomnosťou vydali svedectvo o hodnotách, na ktorých hodlajú
budovať svoje manželstvo a rodinu.
Program
pripravený pre snúbencov začal o 11. hod. a bol sprevádzaný
hudobnými a choreografickými vystúpeniami rôznych umelcov. V
rámci očakávania príchodu Svätého Otca vystúpili so svojimi
svedectvami mladé páry, ale aj manželské dvojice, ktoré sa
podelili so svojimi životnými príbehmi. Manželský pár Fiorella
a Andrea, žijúci v Ríme, ktorí sú spolu viac ako 35 rokov,
povzbudili mladých, aby sa so všetkým obracali na Pána. Vydali
svedectvo, že počas spoločného života sa snažili a snažia
riadiť pravidlom: Kde nie je láska, vlož tam lásku a nájdeš
lásku.
Ako ďalší sa prihovoril mladý anglo-americký
pár Robert a Constance, pôsobiaci v Taliansku. Zaspomínali si na
svoje prvé stretnutie a podelili sa s tým, ako ich vzťah rástol
na každodenných situáciách a zážitkoch, ktoré spoločne
prežívali. Najviac ich však spojila a zjednotila spoločná
viera, po tom, čo sa Constance stala katolíčkou.
Mladí
okolo 12:30 hod. potleskom privítali Svätého Otca, ktorému páry
mohli predložiť svoje otázky, dôležité pre ich budúci
spoločný život. Svätému Otcovi a snúbencom sa prihovoril aj
predseda Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenzo Paglia, ktorý s
radosťou konštatoval, že kvôli veľkému záujmu snúbencov sa
stretnutie neuskutočnilo v Aule Pavla VI., ale na Svätopeterskom
námestí. Každý pár dostal ako symbolický darček malý biely
vankúš s erbom pápeža Františka, ktorý im má v ich svadobný
deň pripomenúť toto stretnutie so Svätým Otcom.
Ako
prvý sa Svätému Otcovi predstavil pár zo Španielska Nicolas a
Marie. Ako povedali, uvedomujú si, že sobáš je vážny krok.
Neviazať sa na celý život sa zdá byť jednoduchšie, no napriek
tomu cítia túžbu povedať si „áno“ a nepodľahnúť
individualizmu a pohodliu. O radu Svätého Otca poprosili aj
snúbenci Stefano a Valentina z Talianska, ktorí sa rozhodli kráčať
spoločnou cestou s Bohom. Stefan dodáva, že po svojom obrátení
si začal vážiť jednoduché veci a emócie a vnímať za tým
Božie dary. Pár spomenul, že napriek svojim rozdielom túži mať
rodinu založenú na vzájomnej láske a harmónii a na troch
dôležitých slovách, ktoré Svätý Otec ustavične pripomína:
ďakujem, prepáč a prosím. Ako posledný pár boli mladí
snúbenci z Toskánska, Miriam a Marco, ktorí dodávajú, že
manželstvo neznamená len dať zbohom slobode, ale predstavuje
vzdanie si vzájomnej úcty pred oltárom a pred Bohom.
V
závere snúbenci predložili svoje prosby Bohu v rôznych svetových
jazykoch, spolu so Svätým Otcom sa pomodlili Otče náš a prijali
jeho požehnanie.
Dojmyúčastníka
zo Slovenska
Na
svätovalentínskom stretnutí so Svätým Otcom sa zúčastnilo aj
niekoľko párov zo Slovenska. Hugo a Marta majú svadbu naplánovanú
na júl. Čo si zo slov Svätého Otca odnesú do spoločného
života? Odpovedá Hugo Gloss: „Osobne
ma veľmi oslovila tá zmena Otčenáša, ktorú navrhol Svätý
Otec, stým,
že sa mámemodliť nielen za chlieb náš každodenný, ale aj za
lásku našu každodennú.Čiže
vo vzťahu,tak
ako Svätý Otec spomínal, nejde iba o todostať
sa nejako na tú svadbu, alepotom
každý deň obnovovať aprosiťBoha,
aby nám dával každé ráno a dokaždého
dňa novú dávku čerstvejautentickej
lásky.“
Nasleduje
plné znenie odpovedí Svätého Otca na otázky
snúbencov:
Otázkač.1:
Strach zo slova „navždy”
Vaša
Svätosť,mnohí
sidnesmyslia,žesľúbiť
sivernosťnacelýživot,jeprílišnáročné
počínanie,mnohísadomnievajú,ževýzvaspolužitianavždyjekrásna,očarujúca,ale
ajnáročná,takmernemožná.Poprosili
by sme Vás o radu,abyste
nám to objasnili.
Ďakujem
vám za vaše svedectvo a za otázku. Objasním vám, že otázky mi
poslali vopred, to je pochopiteľné, aby som mohol reflektovať a
premyslieť si trochu dôkladnejšiu odpoveď.
Je
dôležité pýtať sa, či je možné milovať sa „navždy“.
Toto je otázka, ktorú si musíme klásť: Je možné milovať sa
navždy? Dnes sa mnoho ľudí bojí robiť rozhodnutia definitívne.
Jeden mladík povedal svojmu biskupovi: „Chcem sa stať kňazom,
ale len na desať rokov.“ Mal strach z definitívneho rozhodnutia!
Ale toto je všeobecný strach, vlastný našej kultúre. Robiť
rozhodnutia na celý život sa zdá nemožné. Dnes sa všetko
rýchlo mení, nič dlho nevydrží. A táto mentalita privádza
mnohých, ktorí sa pripravujú na manželstvo ku konštatovaniu:
„Budeme spolu, pokiaľ nám vydrží láska.“ A potom?
„Pozdravujem, dovidenia.“ A takto manželstvo končí. Čo to
je? Len nejaký cit, psychofyzický stav? Iste, ak je to tak, nie je
možné budovať na niečom pevnom. Ale keď je láska vzťah, potom
je to skutočnosť, ktorá rastie, a dá sa obrazne povedať, že sa
buduje ako dom. Rastie a buduje sa ako dom!
A dom sa
buduje spoločne, nie každý po svojom! Budovať tu znamená
podporovať rast a napomáhať mu. Drahí snúbenci, vy sa
pripravujete, aby ste rástli spolu, aby ste postavili tento dom, v
ktorom budete žiť navždy spolu. Nechcete ho postaviť na piesku
citov, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ale na skale pravej
lásky, lásky, ktorá prichádza od Boha. Rodina vzniká z tohto
projektu lásky, chce rásť, ako sa stavia dom, ktorý je miestom
lásky, pomoci, nádeje a opory. Všetko spolu: láska, pomoc,
nádej, opora! Ako je Božia láska trvalá a navždy, tak chceme,
aby aj láska, na ktorej je založená rodina, bola stabilná a
navždy. Prosím vás, nemôžeme sa nechať premôcť „kultúrou
provizórnosti“! Tou kultúrou, ktorá nás dnes všetkých
zasahuje. Toto nie!
Teda ako sa vyliečiť zo strachu z
onoho „navždy“? Ako sa lieči tento strach zo slova „navždy“?
Lieči sa spoliehaním sa na Pána Ježiša, deň po dni, v živote,
ktorý sa stane každodennou duchovnou cestou, tvorenou z krokov, z
malých krokov, krokov spoločného rastu, urobených v snahe stať
sa zrelými ženami a mužmi viery. Preto, drahí snúbenci, to
„navždy“ nie je len otázkou trvania! Manželstvo nie je
vydarené už len tým, že trvá, ale je dôležitá jeho kvalita.
Byť spolu a vedieť sa milovať navždy je výzva adresovaná
kresťanským manželom. Prichádza mi na myseľ zázrak rozmnoženia
chlebov. Aj kvôli vám Pán môže znásobiť vašu lásku a
darovať vám ju novú a krásnu každý deň.
Má jej
nekonečné zásoby! On vám dá lásku, ktorá je základom vášho
manželstva a každý deň ho obnoví, posilní. A to o to viac, keď
rodina rastie s deťmi. Na tejto ceste je nevyhnutná modlitba.
Stále on za ňu a ona za neho a obidvaja spolu. Proste Ježiša,
aby rozmnožoval vašu lásku. V modlitbe Pána hovoríme: „Chlieb
náš každodenný daj nám dnes.“ Manželia sa môžu naučiť
modliť aj takto: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“,
pretože každodenná láska manželov je ich chlieb. Skutočný
chlieb duše, ktorý ich posilňuje, aby išli ďalej! Môžeme si
vyskúšať túto modlitbu, aby sme vedeli, či ju poznáme: „Pane,
daj nám dnes našu každodennú lásku“. Všetci spolu: „Pane,
daj nám dnes našu každodennú lásku“. Toto je modlitba
snúbencov a manželov. Nauč nás milovať sa navzájom, mať sa
radi! Čím viac sa budete zverovať jemu, tým viac bude vaša
láska „navždy“, bude schopná obnovovať sa a víťaziť nad
každou ťažkosťou. Toto som vám chcel povedať v odpovedi na
túto otázku. Ďakujem!
2.
otázka:Žiť
spolu:„štýl“
manželského života
Vaša
Svätosť, spoločné prežívanie každodennosti je krásne, dáva
radosť, oporu. No je to úloha, ku ktorej sa trebavedieť
postaviť.Myslíme
si, že je potrebné učiť sa vzájomnej láske.Je
to istý „štýl“ života vo dvojici, istá spiritualita
každodennosti, ktorej sa chceme naučiť.Mohli
by ste nám v tomto pomôcť, Svätý Otec?
Žiť
spolu, to je umenie, cesta trpezlivá, krásna a očarujúca. Nekončí
sa tým, že získate jeden druhého… Naopak, práve tam sa to
začína! Toto každodenné putovanie má svoje pravidlá, ktoré sa
dajú zhrnúť do tých troch slov, ktoré si spomenul, slová, ktoré
som už veľakrát opakoval rodinám: prosím, čiže môžem,
ďakujem a prepáč.
Môžem,
prosím. –
To je ohľaduplná prosba, aby sme mohli vstúpiť do života niekoho
iného s úctou a pozornosťou. Treba sa naučiť poprosiť: môžem
toto urobiť? Bude sa ti páčiť, keď to urobíme takto? Že sa
pustíme do tejto veci, že budeme takto vychovávať deti? Chceš,
aby sme dnes večer išli von? Skrátka, prosiť o dovolenie znamená
vedieť vstúpiť s úctivosťou do života druhých. Dobre si to
uvedomte: vedieť s úctou vstúpiť do života druhých! Nie je to
ľahké. Nie je to jednoduché!
Občas používame i hrubé
spôsoby, ako v nejakých horských bagančiach. Pravá láska sa
nepresadzuje tvrdosťou a agresivitou. V Kvietkoch sv.
Františka nájdeme takéto vyjadrenie: «Vedz, že zdvorilosť je
jednou z Božích vlastností … a zdvorilosť je sestrou
dobročinnosti, ktorá uháša nenávisť a udržiava lásku» (kap.
37). Áno, zdvorilosť udržiava lásku. A dnes v našich rodinách,
v našom svete, často násilnom a arogantnom, potrebujeme mnoho
zdvorilosti. A toto môže začať doma.
Ďakujem. –
Zdá sa ľahké vysloviť toto slovo, no vieme, že to tak nie je…
Je to však dôležité! Učíme ho deti, ale potom ho zabúdame!
Vďačnosť je dôležitý cit! Jedna starenka v Buenos Aires mi raz
povedala: „Vďačnosť je kvet, ktorý vyrastá z jemnej zeme“.
Je potrebná táto jemnosť duše, aby rástol tento kvet. Spomínate
si na Lukášovo evanjelium? Ježiš uzdraví desiatich malomocných,
no iba jeden z nich sa potom vráti, aby sa Ježišovi poďakoval. A
Pán hovorí: A kde sú ostatní deviati? Toto platí aj pre nás:
vieme poďakovať? Vo vašom vzťahu, a zakrátko vo vašom
manželskom živote, je dôležité mať živo na pamäti, že ten
druhý je darom Božím, a na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“
Na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ A v tomto vnútornom
postoji si máme vzájomne ďakovať, za každú vec. Nie je to akési
zdvorilostné slovo, ktoré používame voči cudzím ako prejav
vychovanosti. Treba si vedieť navzájom ďakovať, aby sa spoločnému
manželskému životu dobre darilo.
Tretie
slovo:Prepáč.–V
živote robíme mnoho, mnoho chýb. Robíme ich všetci. Je tu azda
niekto, kto nikdy neurobil chybu? Zdvihnite ruku, ak je tu niekto
taký, človek, čo nikdy neurobil chybu. Všetci ich robíme!
Všetci! Azda niet takého dňa, v ktorom by sme neurobili nejakú
chybu. Biblia hovorí: „Ten najspravodlivejší hreší sedem ráz
za deň“. A takto aj my robíme chyby… Tu vidno nevyhnutnosť
používať to jednoduché slovko: „prepáč“. V princípe, každý
z nás je schopný obviňovať druhého, aby sám seba ospravedlnil a
nemusel povedať „prepáč“. Toto sa začalo u nášho otca
Adama, keď sa ho Boh pýtal: „Adam, ty si jedol z toho ovocia?“
„Ja? Ja nie! To ona mi ho dala!“ Obviniť druhého, aby sme
nemuseli povedať „prepáč“, „odpusť“. Je to starý príbeh!
Je to inštinkt, ktorý stojí pri zrode toľkých katastrof. Učme
sa vedieť uznať naše pochybenia a prosiť o odpustenie. „Prepáč,
že som dnes zvýšil hlas“, „prepáč, že som prešiel bez
pozdravu“, „prepáč, že som sa oneskoril“, „prepáč, ak
som bol tento týždeň príliš bez reči“, „ak som priveľa
rozprával a vôbec nepočúval“, „prepáč, zabudol som“,
„prepáč, bol som nahnevaný, a tak som sa s tebou pochytil“…
Toľko tých „prepáč“ môžeme denne povedať. Aj takto rastie
kresťanská rodina.
Vieme všetci, že neexistuje ideálna
rodina, a ani ideálny manžel alebo ideálna manželka. Nehovoriac o
ideálnej svokre! (smiech)
Existujeme my, hriešnici. Ježiš, ktorý nás dobre pozná, nás
učí tajomstvu: nikdy neskončiť deň bez slova zmierenia, bez
toho, aby sa pokoj vrátil do nášho domu, do našej rodiny. Je to
bežné medzi manželmi, že sa vyskytnú zvady, vždy sa niečo
nájde: pohádali sme sa… Možno ste sa pohnevali, možno letel
tanier, no prosím vás, pamätajte na jedno: nikdy neskončite deň
bez udobrenia. Nikdy, nikdy, nikdy! Toto je to tajomstvo, tajomstvo
udržania lásky. A na udobrenie sa netreba robiť krasorečnenie…
Neraz postačí gesto… a pokoj je na svete. Nikdy nezakonči deň v
hneve, pretože ak ho skončíš bez uzmierenia, to, čo v sebe budeš
mať na druhý deň, bude chladné a tvrdé, a bude to ťažšie sa
udobriť. Pamätajte si to dobre: nikdy nezakončite deň bez
uzmierenia! Ak sa naučíme prosiť o odpustenie a odpúšťať si
navzájom, manželstvo vytrvá a bude sa mu dariť. Keď prichádzajú
na audiencie alebo na omšu tu do Domu sv. Marty starší manželia,
ktorí slávia 50-ku, dávam im otázku: „Kto znášal koho?“ A
to je krásne! Pozerajú po sebe, pozerajú na mňa, a hovoria mi:
„Nuž, obaja!“ A toto je krásne! Toto je krásne
svedectvo! Otázkač.3:
Štýl slávenia svadby
Vaša
Svätosť,vtýchto
mesiacochrobímeveľképrípravyspojené
s našousvadbou.Môžetenámdaťnejakúradu,ako
dobre osláviť našu svadbu?
Urobte
to tak, aby to bol skutočný sviatok, pretože svadba je sviatok,
kresťanský sviatok, nie nejaká svetská oslava! Najhlbší dôvod
na radosť z toho dňa nám predkladá Jánovo evanjelium. Spomínate
si na zázrak na svadbe v Káne? V istej chvíli chýba víno,
slávnosť sa zdá byť pokazená. Predstavte si končiť hostinu pri
pití čaju. To nejde! Bez vína nie je hostina! Na Máriin podnet sa
Ježiš v tej situácii po prvýkrát zjavuje a dáva znamenie:
premieňa vodu na víno, a tým zachraňuje svadobnú hostinu. Čo sa
stalo v Káne pred dvetisíc rokmi, stáva sa v skutočnosti na
každej svadobnej hostine: to, čo urobí vašu svadbu plnohodnotnou
a naozaj opravdivou, bude prítomnosť Pána, ktorý sa zjavuje a
dáva svoju milosť. Jeho prítomnosť dáva „dobré víno“, on
je tým tajomstvom plnej radosti, ktorá skutočne ohrieva srdce. Je
to prítomnosť Ježiša na tejto hostine. Nuž, nech je to pekná
hostina, a nech je s Ježišom. Nie v svetskom duchu! Nie! To sa
cíti, keď je tam Ježiš prítomný.
Súčasne však
bude dobre, keď bude vaša svadba striedma a dá vyniknúť tomu, čo
je naozaj dôležité. Niektorí sú viac ustarostení vonkajšími
vecami, ako pohostenie, fotografie, oblečenie a kvety… Tieto veci
sú k oslave dôležité, ale iba v prípade, že dokážu poukázať
na skutočný dôvod vašej radosti: na Božie požehnanie vašej
lásky. Urobte to rovnako ako s vínom v Káne, nech vonkajšie znaky
vašej oslavy odrážajú prítomnosť Pána a nech pripomínajú vám
a všetkým pôvod a dôvod vašej radosti.
Ale je tu ešte
niečo z toho, čo si povedal, a toho sa chcem hneď chytiť, aby to
neušlo pozornosti. Manželstvo je aj každodennou prácou, a mohol
by som povedať prácou tvorivou, tak ako remeslo zlatníka, pretože
úlohou manžela je urobiť manželku viac ženou a úlohou manželky
urobiť manžela viac mužom. Rásť aj v ľudskosti ako muž a ako
žena. Toto sa deje medzi vami. Toto sa nazýva vzájomný rast.
Neprichádza to však zo vzduchu! Pán tomu žehná, ale prichádza
to cez vaše ruky, cez vaše postoje, cez to, ako žijete, ako sa
máte radi. Pomáhajte si rásť! Vždy dbajte o rast toho druhého.
Pracujte na tom. A takto, neviem, ale predstavujem si ťa ako jedného
dňa, keď budeš kráčať ulicou tvojej obce, ľudia povedia: „No
pozri, aká pekná, aká silná je táto žena!“ … „Vďaka
mužovi, ktorého má!“ Aj tebe povedia: „Pozri len na tohto
muža, aký je!“ „To vďaka žene, ktorú má!“ Je treba
dospieť k tomuto: pomáhať si vzájomne rásť. A vaše deti si
odnesú toto dedičstvo, že majú takého otca a mamu, ktorí
dozreli spoločne, keď si jeden druhému pomáhali byť viac mužom
a viac ženou!
.
pápež
František
„Keď
sme my kresťania uzatvorení v našej skupine, v našom hnutí, v
našej farnosti, v našom prostredí, zostávame uzavretí a prihodí
sa nám to, čo sa deje zakaždým, keď je niekto zatvorený. V
uzavretej miestnosti sa hromadí potuchlina a vlhkosť. A ak je v tej
izbe niekto zavretý, ochorie! Keď je kresťan uzatvorený vo svojej
skupine, vo svojej farnosti, vo svojom hnutí, je uzavretý, stáva
sa chorým. Ak kresťan vychádza do ulíc, na periférie, môže sa
mu prihodiť to, čo sa prihodí na ulici hocikomu: nehoda. Koľkokrát
sme už videli dopravné nehody. Ale hovorím vám: tisíc ráz dám
prednosť Cirkvi v ktorej sú nehody pred takou Cirkvou, ktorá je
chorá! Takej Cirkvi a takému katechétovi, ktorým nechýba odvaha
riskovať pri vychádzaní von, a nie takému, čo študuje a všetko
vie, ale je stále uzavretý. Tento je chorý. A niekedy je chorý od
hlavy“…
„Ti
nejvíce nesnášenliví, netolerantní a fanatičtí věřící jsou
podle mého názoru lidé, kteří sami mají velké pochybnosti.
Vlastně bojují sami se sebou, se svými vlastními nepřiznanými
pochybnostmi, jež však nebyli schopni přijmout a unést. A proto
si je promítají do těch druhých, a tam ve skutečnosti bojují se
svým vlastním stínem „
T.Halik
Jak
se časem
mění
učení
katolické církve
aneb Ecclesia semper reformanda
Autor:
Flickr.com / Creative commons
Mnozí
současní kritici katolické církve poukazují na její
konzervatismus. Argumentují, že církev odmítá reflektovat
aktuální realitu a „nedrží krok s dobou“. Běžně se
odvolávájí na rigidnost a neměnnost jejího učení v zásadních
společenských otázkách. Ačkoliv jsou takovéto výhrady často
míněny jako podněty ke konfrontaci a provokaci, neměly by být
brány na lehkou váhu.
Ve
skutečnosti to s církevním „konservatismem“ není až tak
jednoduché. V dějinách jsme doposud byli a stále jsme svědky
různých větších či menších změn a proměn v názorech
na některé klíčové oblasti života ze strany katolické církve
a jejího Magisteria, tedy Učitelského úřadu. Názorová
konzistence církve není až tak jednoznačná, jak by se mohlo na
první pohled zdát. Obrat – mnohdy zásadní – v pohledu na
společenskou praxi zaznamenalo katolické učení víckrát. A zdá
se, že některé změny nejsou vyloučeny ani v budoucnu.
O
svobodě svědomí
Otázka
svobody svědomí a jejího rozsahu je hojně diskutována už
několik století, přičemž je zjevné, že tato diskuze ani dnes
nijak zvlášť neutichá. Výhrada svědomí například při výkonu
lékařského povolání, zejména v oblasti poskytování
antikoncepce nebo zákroků vyvolávajících potrat, se stala
agendou nejedné křesťansko-demokratické politické strany. Shodu
v této otázce paradoxně nacházejí křesťané s liberály,
kteří už z podstaty liberalismu podporují svobodnou volbu
člověka a svobodu volit si svůj světonázor a životní cestu za
podmínky, že tím neohrožují svobodu a život jiného člověka.
Zanedlouho svatý papež Jan Pavel II. vysoce oceňoval hodnotu
svobody
svědomí. Doložil to vícekrát ve svých
projevech a dokumentech. Výmluvným příkladem je poselství
o hodnotě svobody svědomí a náboženské svobody z listopadu
1980, který adresoval hlavám států, které v roce 1975
podepsaly Závěrečný akt helsinské Konference o bezpečnosti a
spolupráci v Evropě. Ve svém dopise explicitně uvádí, že
„svoboda svědomí a náboženského vyznání (…) je primárním
a nezcizitelným právem lidské osoby“. Takovéto vyjádření je
v ostrém kontrastu s předchozím učením katolické
církve, které reprezentuje třeba encyklika Řehoře XVI. Mirari
vos z roku 1832. V ní tehdejší
papež rezolutně odmítá ideu svobody svědomí a náboženského
vyznání, když hřímá, že hanebným zdrojem náboženské
lhostejnosti je chybná domněnka, podle které „svoboda svědomí
musí být zajištěna pro každého“. Papež si bere na paškál i
další „omyly“ tehdejší doby: „Zkušenost, dokonce
z nejstarších dob, ukazuje, že města známá pro své
bohatství, úctyhodnost a slávu se vytratily jako důsledek jednoho
jediného zla, totiž přílišné svobody názoru, povolení svobody
projevu a tužby po novotách“. Ve stejném duchu odporu ke všemu
novému napsal svou encykliku Quanta
cura v roce 1864 dnes již blahoslavený
papež Pius IX. Svobodnou diskuzi v tomto dokumentu označil za
„nebezpečné blábolení“ (cf. Sigmund, 1987, s. 536-537). Jak
kontrastně tato slova vypadají v konfrontaci s učením
Druhého vatikánského koncilu, který ve své deklaraci Dignitatis
humanae o náboženské svobodě z roku
1965 uvádí, že „není dovoleno nutit člověka, aby konal proti
svému svědomí“ a taktéž, že „je třeba ve společnosti
dodržovat pravidlo úplné svobody, podle kterého se musí člověku
přiznat co největší možná svoboda a není dovoleno ji omezovat,
jenom v případě a v míře, jak je to nevyhnutné“. K
potřebě uznat „v plném rozsahu“ právo na život podle
svědomí, „které je vázané přirozenou a zjevenou pravdou“
vyzývá i Jan Pavel II. v encyklice Centesimus
annus (1991).
O
nejvhodnějším politickém zřízení
Poznatky
politologické subdisciplíny zvané „dějiny politického myšlení“
neboli „historie idejí“, mohou být vhodným průvodcem toho, co
přední katoličtí teologové a myslitelé minulosti považovali za
ideální formu politického zřízení. Zřejmě největší
autoritou mezi nimi byl sv. Tomáš Akvinský. Autoritu Andělského
doktora v systému katolické nauky ostatně v roce 1879
svou encyklikou Aeterni
Patris stvrdil papež Lev XIII. I když
Tomášovy názory na nejvhodnější politické zřízení se v jeho
jednotlivých spisech do jisté míry liší, lze je rekonstruovat.
Do skupiny nespravedlivých zřízení řadí tyranii, oligarchii a
demokracii. Přívlastek „spravedlivé“ mají pro něj politea,
aristokracie a království (monarchie), přičemž poslední
jmenovanou považuje za nejlepší, a to ze tří důvodů. Za prvé,
je efektivní a díky ní je nejlépe naplněn obecní zájem:
společné dobro. Za druhé, monarchie má nejmenší sklon zvrátit
se do podoby tyranie. Za třetí, monarchie jako vláda jednoho krále
nad svým královstvím je analogická Boží vládě nad světem
(cf. Valeš, 2013, s. 141-142; Kulašik a kol., 2003, s. 59). Na
druhé straně, Tomáš připouští, že lidé žijící
v království můžou nabýt dojmu, že jejich příspěvek ke
společnému dobru jim nebude prospěšný, ale naopak bude prospěšný
králi, což se může proměnit do nezájmu o společné záležitosti
(cf. Chabada, 2013, s. 184).
Sv.
Tomáš Akvinský na oltařním obraze z 15. století v italském
Ascoli Piceno
Tentýž
papež, který postavil Tomáše na piedestal hierarchie katolických
teologů všech dob, připouští, že není věcí církve
rozhodnout, které politické zřízení je to nejsprávnější.
V sedmé kapitole své encykliky Diuturnum
z roku 1881 píše, že když je respektována spravedlnost,
nemělo by se lidem bránit, aby si vybrali takovou formu vlády,
kterou považují pro sebe za nejvhodnější. Ne příliš odlišně
se vyjadřuje v encyklice Au
milieu des sollicitudes o jedenáct let
později, ve které se věnoval vztahu církve a státu ve Francii.
Podle pontifika je každé zřízení dobré, když vede k jednomu
konečnému cíli, kterým je společné dobro. K preferování
demokracie jako nejvhodnějšího zřízení dochází zřejmě
definitivně na poli katolické sociální nauky po roce 1989. Jedním
z nejvíc pregnantních hodnocení demokratické formy vlády je
tvrzení Jana Pavla II. v již zmíněné encyklice Centesimus
annus o tom, že „církev si velice váží demokracie jako
systému, který zabezpečuje občanům účast na politických
rozhodnutích a podřízeným zaručuje možnost své vlády volit a
kontrolovat a tam, kde je to potřebné, pokojnou cestou je
odvolávat“.
O
kompetencích uvnitř církve
S příchodem
Františka na svatopetrský stolec se intenzivně mluví (konečně i
uvnitř církve samotné) o potřebě zásadní reformy církevních
struktur, zejména těch vatikánských. Ve své loňské posynodální
apoštolské exhortaci Evangelii
gaudium, která vyvolala řadu bouřlivých
ohlasů v odborné i laické veřejnosti, píše dokonce o
„konverzi papežství“. Přímo vyzývá, aby papežství a
centrální struktury církve poslechly výzvu pro pastorační
obrácení. „Přílišná centralizace namísto toho, aby byla
nápomocná, komplikuje život církve a její misionářskou
dynamiku,“ píše Svatý otec. Zatímco jeden papež dnes volá po
„zdravé decentralizaci“, jeho předchůdce ve funkci Kristova
náměstka před více než stoletím takovouto možnost ani
nepřipouštěl. Svatý Pius X. v encyklice Pascendi
Dominici gregis (1907) zpochybňuje tehdejší
požadavky „modernistů“, kteří se dožadovali, „aby podíl
na církevní správě měli i nižší stupně kléru a dokonce
laikové“, jakož i aby „byla decentralizována autorita (církve,
pozn. red.), která je příliš koncentrovaná“. V tomtéž
dokumentu papež nedokáže uvěřit tomu, jak si modernisté vůbec
dovolují, aby byl v tom samém duchu upraven index Svatého
ofícia (rozuměj index zakázaných knih) a římské kongregace.
Když odhlédneme od toho, že neslavně známý Index librorum
prohibitorum byl formálně zrušen ve druhé polovině 60. let
minulého století papežem Pavlem VI., museli bychom současnou
hlavu církve v duchu slov její svatého předchůdce označit
jako přinejmenším modernistu, ne-li přímo kacíře.
O kremaci
zesnulých a pohřbívání sebevrahů
Mnohem
víc kontroverzní než zmíněná decentralizace kompetencí uvnitř
církve se jeví některé otázky, které zásadné ovlivňují
život běžného laického věřícího. Jednou z nich je
možnost zpopelnění zesnulých. Dlouhou dobu církev striktně
odmítala tuto možnost proto, že údajně popírá víru
v nesmrtelnost duše a vzkříšení těla na konci věků.
Ještě v Kodexu
kanonického práva z roku 1917 se
z kánonu 1203 dozvídáme, že kremace těl zesnulých se
zapovídá. Přišel 8. květen 1963, tedy doba na sklonku
pontifikátu Jana XXIII., a světlo světa uzřela instrukce Piam
et constantem, kterou vydalo Svaté ofícium,
dnešní Kongregace pro nauku víry. V ní se uvádí, že sice
praxe pohřbívání těl zesnulých přímo do země je chvályhodná
a měla by se dále udržovat, ale jejich kremace by měla být
umožněna, pokud není v rozporu s církevním učením o
vzkříšení zesnulých a nesmrtelnosti duše člověka. O několik
let později je povoleno vykonávání katolických obřadů během
kremačního aktu. Rovněž současně platný Katechizmus katolické
církve (1992) se v bodu
2301 zmiňuje, že katolická církev
kremaci povoluje za podmínky, že není popřena víra ve vzkříšení
těla. V kánonu 1176 platného Kodexu
kanonického práva (1983) nalezneme učení
stejného rázu.
Řehoř
XVI., vlastním jménem Bartolomeo Alberto Cappellari.
Byl
254. papežem v letech 1831–1846.
V této
souvislosti mnohým zajisté přijde na mysl problematika přístupu
církve k lidem, kteří odešli ze světa z vlastního
rozhodnutí. Sebevrahové byli církví dlouho nahlíženi jako
„zemřelí druhé kategorie“. Katolické obřady jim byly
odpírány a jejich místo na hřbitově bylo ve zřetelné distanci
od ostatních zemřelých. Dnes je všechno jinak. I když je
sebevražda považována nadále za těžký hřích, který podle
katechizmu „protiřečí přirozené
náklonnosti člověka zachovat a udržet si svůj život“ (b.
2281), církev zohledňuje okolnosti, za kterých se skutek stal,
přičemž „těžké psychické poruchy, úzkost nebo velký strach
před nějakou životní zkouškou, utrpením nebo mučením můžou
zmenšit odpovědnost sebevraha“ (b. 2282). V praktické
rovině tedy připouští „ospravedlnění“ sebevraždy, jelikož
není vždy dokonale možné nahlédnout na motivy osoby, která
takový skutek vykonala. Zcela běžnými už dnes jsou pohřby
sebevrahů, včetně kněží,
kteří se rozhodli
odejít ze světa dobrovolně.
Minulost
a budoucnost: Co dál?
Jak
je z předcházejícího výčtu patrné, církev dokázala
měnit v průběhu času svůj názor a flexibilně
přizpůsobovat svoje učení ohledně mnohých klíčových oblastí.
A to jsme podrobně nezmínili takové případy, jako byla změna
postoje k učení o Zemi jako středu vesmíru, o Písmu svatém,
jeho jazykové dostupnosti všem věřícím a výzkumu pomocí
historicko-kritické metody, kterou povolil Pius XII. v encyklice
Divino
afflante Spiritu (1943), k upalování jako
kacířů těch, kteří projevili nesouhlas s oficiálním
učením církve, k Darwinově evoluční teorii, kterou po
počátečném odmítání oficiálně připustil jako vědeckou
teorii rovněž Pius XII. v encyklice Humani
generis v roce 1950, k možnosti slavit
liturgii v národních jazycích, kterou po staletích povolil
až Druhý vatikánský koncil v konstituci Sacrosanctum
concilium (body 36 a 54). Ne nezajímavé je
také srovnání pohledu církve na to, kdy se z lidského plodu
stává lidský jedinec obdařen duší. Podle teologického názoru
sv. Tomáše Akvinského, Učitele církve, se duše spojuje až
několik desítek dnů po úkonu početí, přičemž se jejich počet
lišil v závislosti od pohlaví plodu. Přesněji: „V člověku
je od početí lidská duše, ale nejdřív jenom vegetativní duše,
potom po výměně s ním vegetativní a senzitivní a později
po výměně s ním vegetativní, senzitivní a nakonec i
racionální duše“, jak objasňuje
přední odborník na Tomášovo myšlení, profesor Peter Volek. O
několik staletí později církev prostřednictvím instrukce Donum
vitae (1987) z produkce Kongregace pro
nauku víry učí o „animaci“ (oduševnění), že už od momentu
početí je život každé lidské osoby okamžitě obdařen duší,
což potvrdil i Jan Pavel II. ve své encyklice Evangelium
vitae z roku 1995 (b. 60 a 61).
Tyto
a mnohé jiné oblasti dotýkající se života jednotlivce prošly
důkladným rozvažováním a dnes potvrzují, že katolická církev
není tak konzervativní institucí, jak by se mohlo jevit na první
pohled. Není tedy vhodné úplně vyloučit možnost, že některé
další oblasti, ve kterých církev dnes zastává striktní postoj,
nebudou v budoucnu podrobeny revizi. Jisté náznaky
už jsou patrné v otázce přijímaní Eucharistie rozvedenými
katolíky, kteří uzavřeli nový, civilní sňatek. Výzvou zůstává
rovněž postoj katolické doktríny k homosexuálním osobám.
I když homosexualitu označuje
katechizmus za „zvrácenost“ a homosexuální styk za „vnitřní
povahou nezřízený“ a odporující přirozenému právu (b.
2537), současně varuje před nespravedlivou diskriminací
homosexuálních osob (b. 2538). Takovýto do jisté míry vstřícný
přístup církve by byl před několika desítkami let úplně
nepředstavitelný. Realita života stovek tisíc lidí, kterým je
díky několika větám v katechizmu zakázáno milovat a
doporučeno „povolání k čistotě“, tedy vybrat si
nedobrovolně tentýž životní stav, ke kterému se dobrovolně
zavazují řeholníci a kněží, se možná jednoho dne stane
impulzem i pro revizi pohledu na tuto životní oblast.
Církev
je totiž vždy ze své podstaty schopna vnitřní reformy.
Ecclesia
semper reformanda
Církev
(má být) stále reformovaná (obnovovaná).
Zo
života sv.Metoda
Tak
r. 867 so súhlasom veľkomoravských panovníkov Rastislava a
Svätopluka sa vybrali do Ríma, aby získali súhlas pápeža k
používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou sa
zastavili v Blatenskom kniežatsve kniežaťa Koceľa, Pribinovho
syna, a krátku dobu tam vyučovali.
Pápež
v Ríme prijal slovanské knihy, posvätil ich, položil ich na oltár
v chráme sv. Márie (Santa Maria Maggiore) a spolu s bratmi
spievali liturgiu
v
slovanskom jazyku. Pápež navyše nariadil, aby sa aj v ďalších
štyroch rímskych kostoloch, nevynímajúc chrám sv. Petra, konali
bohoslužby
v
slovanskom jazyku. Bolo to veľké víťazstvo. Potom pápež nechal
niektorých žiakov vysvätiť za kňazov (Gorazda, Nauma a
Klimenta), medziinými aj samotného Metoda, ktorý bol dovtedy
diakon.
Medzitým
sa situácia v Carihrade skomplikovala, došlo ku krvavému štátnemu
prevratu, preto Konštantín sa rozhodol zostať v Ríme a vstúpiť
do kláštora. Prijal rehoľné meno Cyril. Ako mních tu však žil
len 50 dní a na následky chatrného zdravia 14. februára roku 869
zomrel. Metod sa rozhodol svojho brata pochovať v kostole sv.
Klimenta, pre pamiatku ktorého toľko vykonal. Tu sa môžeme aj
dnes pokloniť mužovi, ktorý prišiel do našej vlasti, aby položil
základy kultúrneho a náboženského pokroku všetkých Slovanov.
Metod
splnil sľub, ktorý dal bratovi Cyrilovi na smrteľnej posteli, že
sa vráti a bude pokračovať v diele, ktoré spolu začali. Zakrátko
na to, Metod
v
hodnosti pápežského legáta a misijného biskupa niesol list
určený pre všetkých troch panovníkov (Rastislavovi, Svätoplukovi
a Koceľovi) Koceľ žiada, aby bol Metod ustanovený za
panónsko-moravského arcibiskupa so sídlom v Sriemskej Mitrovici. A
tak skutočne r. 869 Metod prichádza do Panónie v hodnosti
pápežského legáta a arcibiskupa. Veľká Morava tým bola vyňatá
spod cirkevnej sféry Bavorska a na Veľkej Morave takto vzniklo prvé
slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým arcibiskupom.
Pomery
mu však neumožňovali pokojne pracovať vo svojom arcibiskupstve,
pretože došlo k rozbrojom medzi Rastislavom a Svätoplukom a Metod
padol do rúk pasovského biskupa Hermanricha. Dva a pol roka bol
väznený v Bavorsku a skončil v kláštornom väzení
v
Erlangene. Týrali ho a musel znášať obrovské príkoria, čo
dokazuje rozsiahla pápežská korešpondencia. Až po návrate
Svätopluka na veľkomoravský panovnícky stolec a vďaka ráznemu
konaniu pápeža Jána VIII. sa podarilo vypátrať miesto, kde bol
Metod väznený. Pápež vyslal svojho zvláštneho legáta so
suspendiáciami pre bavorských biskupov a povinnosťou usadiť
Metoda na jeho zákonitý arcibiskupský veľkomoravský stolec.
Metod
prišiel na Veľkú Moravu a ujal sa svojho úradu. Tu prežil celý
zvyšok svojho požehnaného života až do 6.apríla roku 885. Nebol
to ľahký život. Franskí kňazi ho obvinili z hlásania bludov v
súvislosti s učením o svätej Trojici, čo musel ísť vysvetľovať
až do Ríma pred pápežskú komisiu. Ubránil sa. Jeho odporcovia
sa žiarlivo dívali na úspech slovanskej misie a robili všetko
preto, aby zabránili je šíreniu, hoci mala veľké úspechy najmä
medzi pospolitým ľudom.
V
r. 880 sa Veľká Morava prvýkrát pokúsila rozdeliť svoje územie
na diecézy. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v
Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu
Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej
Morave.
Okrem
toho pápež poslal Svätoplukovi list, v ktorom:
Veľkú
Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že
postavil Veľkú Moravu naroveň Východofranskej ríši,
potvrdil
Metodove úlohy a funkcie,
prikázal,
aby do Ríma bol vyslaný kňaz, ktorého by mohol urobiť biskupom
ďalšieho regiónu Veľkej Moravy (okrem Nitry),
prikázal,
aby z Veľkej Moravy bol vyhnaný všetok klérus, ktorý sa
Metodovi postavil na odpor,
schválil
používanie slovanského písma a prikázal, aby sa bohoslužby
konali v slovanskom jazyku (okrem evanjelia, ktoré sa malo čítať
najprv po latinsky a potom po slovensky),
prikázal,
aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v
latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu.
Metod
dôsledne stál vedľa svojho panovníka, ktorý veľkú Moravu
rozširoval na rozsiahlu stredoeurópsku ríšu. Putoval s ním do
Čiech, medzi lužických Slovanov, k Vislanom do Poľska, šíril
kresťanstvo v Zadunajsku a v Potisí. Neohrozene bojoval za udržanie
slovienskej liturgie, hoci videl, že pre pápežskú politiku plnil
viac politické a mocenské ciele ako náboženské poslanie.
Aby
uchránil svoju cirkev, spolupracovníkov si vybral z radov domácich
veľmožov- za svojho nástupcu si vybral Gorazda. Na jar roku 885
zakrátko po obradoch Kvetnej nedeli, kedy požehnal cisárovi,
kniežaťu a duchovenstvu, zoslabnutý metropolita zomrel. So svojim
metropolitom sa prišlo rozlúčiť množstvo ľudí a obrady sa
konali v troch jazykoch,
v
gréckom, latinskom a slovanskom. Bol pochovaný v našej zemi, avšak
doposiaľ nevieme kde sú uložené jeho pozostatky.
Vyzval
nás, „aby sme žili dôstojne podľa svojho povolania….aby sme
stáli vedľa Krista a Boha nášho…“, aby sa mohol prihovoriť
za nás, za všetkých, ktorým s takou láskou spolu so svojim
bratom prinášali veľkú myšlienku kresťanskej kultúry a pokory.
Po
Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga (už druhýkrát) za
nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej
Moravy. Wiching krátko pred Metodovou smrťou očiernil Metoda v
Ríme, a tak pápež v r. 886 odsúdil Metodovu činnosť. Metoda
exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre
bohoslužby. Dal zatvoriť Veľkomoravské učilište, zakázal
Gorazdovi vyučovať a začal likvidovať Metodových prívržencov,
ktorí odmietli prestúpiť na latinskú liturgiu. Boli uvrhnutí do
väzenia a potom ich vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci a ich
pokračovatelia potom vykonali misie prakticky po celej východnej
Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. Vo
Veľkej Morave sa teda znova presadila latinská liturgia a nemeckí
(východofranskí) kňazi.
Takto
to bolo ďalších tisíc rokov. Nesvätý pápež Štefan V. sa
spojil s nesvätým kráľom Svatoplukom a tiež z biskupom
padúchom Vichingom,
/
zradil benediktínsky ideál, falšoval pápežské buly a podlo
ošpiňoval/
ktorí
rozprášili svätých učeníkov, po väzení ich vyhnali nahých
za Dunaj ako bludárov. Medodove pozostatky asi zničili, lebo jeho
hrob je neznámy. A postarali sa o to, aby jeho pamiatka
a dobrá povesť boli „veky“ zneuctené a liturgický
experiment so staroslovienčinou zabudnutý. Ten predbehol svoju
dobu o 11 storočí, dnes je praxou v celej univerzálnej
Cirkvi.
Metod
je svätý spolupatrón Európy. Národ si ho spolu s bratom
sv.Cyrilom váži. Ich prenasledovatelia sa dostali na smetisko
dejín…
Ku
tzv. cyrilometodskému odkazu pre náš národ podstatne patrí aj
boj dobra a zla vo vnútri Cirkvi, kde sú a asi do konca
sveta budú svätci spolu s pánbožkármi, ktorí sa neraz
dostali do funkcií, a používali svoju moc na to, že
šikanovali spravodlivých a milovali nie Pána, ale vlastnú
večnú hanbu.
Sv.
Cyril a Metod, mnísi, slovanskí vierozvetci, spolupatróni Európy
od roku 1980. Predtým bolo ich uctievanie na našom území nie
oficiálne dovolené. Oživenie prišlo až tisíc rokov po ich smrti
štúrovským národným obrodením a prácou banskobystrického
biskupa Štefana Moysesa a pápeža Leva XIII.
Slávni slovanskí vierozvestci, sv. Cyril a Metod, tvoria v dejinách
Slovanov a zvlášť Slovákov jednu z najdôležitejších kapitol.
Pochádzali zo Solúna (Thessaloniké). Ich otec, menom Lev, mal
vysoké postavenie v štátnej správe. O matke nevieme nič. Metod
bol zrejme najstarší. Narodil sa azda okolo roku 815. Metod bolo
jeho rehoľné meno, krstným menom sa volal možno Michal. Cyril bol
najmladším z detí, krstným menom sa volal Konštantín. Narodil
sa asi okolo roku 827. Pretože v okolí žilo mnoho Slovanov,
predpokladá sa, že obaja dobre poznali slovanský jazyk. Metod,
starší z bratov, sa stal dôležitým civilným úradníkom.
Po čase ho však svetské záležitosti unavili, a preto sa
utiahol do kláštora. Konštantín sa stal učencom a profesorom,
známym ako „Filozof“, v Konštantínopole. No tiež odišiel
za svojím bratom Metodom do toho istého kláštora. V r. 860 sa
Konštantín a Metod vydali na misie na územie dnešnej
Ukrajiny ku Chazarom. Tam našli pozostatky pápeža sv. Klementa,
ktorý tam bol vo vyhnanstve (zomrel okolo r. 100). Domov sa vrátili
roku 862. Keď sa byzantský panovník Michal III. rozhodol vyhovieť
požiadavke moravského kniežaťa Rastislava, aby mu na jeho územie
poslal misionárov, prirodzene boli Metod a Konštantín tou
najlepšou voľbou; poznali totiž jazyk, boli schopní po
organizačnej stránke a taktiež sa už ukázalo, že sú
vhodní pre misijné poslanie. Za touto požiadavkou sa však
skrývalo omnoho viac, než len žiadosť o pokresťančenie.
Rastislav, tak ako ostatné slovanské kniežatá, bojoval o
nezávislosť spod germánskeho vplyvu a invázií. Kresťanskí
misionári z Východu mohli pomôcť Rastislavovi upevniť moc
v krajine, a to najmä ak hovorili slovanskou rečou.
Roku 863 teda Konštantín a Metod spolu s niekoľkými
spoločníkmi (Kliment, Sava, Angelár, Naum, Vavrinec a ďalší)
opustili svoju rodnú zem, aby prišli na Veľkú Moravu a šírili
tu kresťanstvo a kultúru. Správne pochopili, že ak chcú byť
úspešní, musia sa prispôsobiť rečou i kultúrou miestnemu
obyvateľstvu (tzv. inkulturácia). Konštantín, ešte predtým, než
odišli na svoju misiu, zostavil pre Slovanov písmo, ktoré je dnes
známe ako hlaholika. Tá sa považuje za predchodkyňu cyriliky,
písmo, ktoré dostalo meno práve po sv. Cyrilovi. Do jazyka starých
Slovanov preložili dokonca aj celú liturgiu (texty bohoslužieb) a
takisto aj časť Biblie. Bola to veľká revolúcia v tom čase,
keďže pri bohoslužbách sa používali len tri jazyky: gréčtina,
hebrejčina a latinčina. Keď zistili, že na našom území sa
slávi liturgia v západnom (latinskom, rímskom) obrade,
prispôsobili sa tomu, hoci predtým slúžievali v byzantskom
obrade. V roku 867 sa vydali na cestu do Ríma, aby získali
povolenie slúžiť latinskú liturgiu v reči ľudu. So sebou niesli
aj pozostatky sv. Klementa. Pápež Hadrián II. ich roku 868 s
radosťou prijal a vyhovel všetkým požiadavkám. Ostatky sv.
Klementa slávnostne preniesli do baziliky sv. Klementa.
Konštantín sa však už nikdy nevrátil na územie Veľkej Moravy.
V Ríme ochorel, vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a zakrátko
tam 14. februára roku 869 zomrel. Pápež Hadrián II. dal Metodovi
list pre slovienskych vladárov, ktorý obsahuje vyhovenie všetkým
trom požiadavkám: Ustanovenie školy na čele s Metodom, vysvätenie
slovienskych učeníkov na rozličné stupne kňazstva a potvrdenie
slovanskej bohoslužobnej reči. Tento dokument patrí k
najdôležitejším v histórii Slovenska. Metod sa však na Veľkú
Moravu nedostal. Medzi Rastislavom a Nemcami sa totiž rozpútala
vojna. Metod zostal v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Ten vyslal k
pápežovi posolstvo so žiadosťou, aby ustanovil Metoda za biskupa
v Panónii. Pápež vyhovel, Metod sa stal v roku 869 biskupom. Pápež
ho vymenoval za arcibiskupa a pápežského legáta s právomocou pre
slovanské národy.
Franským
biskupom sa to nepáčilo, a tak sa stala neslýchaná vec: Metoda
roku 870 uväznili vo Švábsku v kláštore, ktorý bol mimo ciest,
a tak tam bol Metod akoby skrytý. Metod protestoval so slovami:
„Keby to územie bolo vaše, hneď by som vám ho zanechal, ale je
sv. Petra.“ Napriek všetkým prekážkam sa istému mníchovi
Lazárusovi podarilo poslať do Ríma posolstvo, ako sa veci majú.
Pápež
Hadrián II. dvakrát rázne zakročil, no nič nepomáhalo. Až jeho
nástupca Ján VIII. Roku 873 zakázal dvom biskupom vykonávať
biskupský úrad a jedného si povolal do Ríma, aby sa zodpovedal.
Všetci to oľutovali, Metod bol prepustený a v sprievode pápežského
legáta prišiel na Veľkú Moravu. Legát ho uviedol do úradu
arcibiskupa. Kde však presne sídlil, nevieme, pravdepodobné sa zdá
miesto Hradište pri Mikulčiciach na Morave. Na Morave vtedy už
vládol Svätopluk, ktorý bol dosť ovplyvnený nemeckým kňazom
Vichingom. Toho navrhol za biskupa do Nitry a zároveň Metoda u
pápeža obvinil, že nie je pravoverný. Metod musel do Ríma. Pápež
sa presvedčil, že má pred sebou veľkého a svätého apoštola.
Svätoplukovi napísal list – bulu Industriae Tuae (jún 880). V
nej píše veľmi priaznivo voči Slovanom a Metodovi. Uznáva a
potvrdzuje ho za nielen panónskeho, ale aj moravského arcibiskupa.
No zároveň aj vysvätil Vichinga za biskupa do Nitry. Aj keď mu
prikázal poslušnosť Metodovi, Viching stále kul intrigy, dokonca
falšoval pápežské listy. Metod komunikoval s Rímom, pápež mu
stále dôveroval a priaznivo sa vyjadroval voči nemu. Metod
Vichinga nakoniec poslal k Vislanom na misie (krakovské
kniežatstvo). Potom sa naďalej snažil a vyvíjal veľké úsilie,
aby prehĺbil kresťanskú vieru medzi Slovanmi. Mal vplyv aj na
Čechov, Maďarov a Vislanov. Pokrstil vladárov, ktorí boli na čele
týchto národov.
V roku 882 sa vybral
do svojej vlasti na pozvanie byzantského cisára Bazila I. Ten ho
prijal s veľkou radosťou a poctou. Metod však cítil, že mu ubúda
síl. Chcel ešte dokončiť preklad Sv. písma do staroslovienčiny.
Vybral si k tomu dvoch zo svojich žiakov a v priebehu ôsmich
mesiacov toto veľké dielo dokončil. Zomrel vo veku sedemdesiat
rokov 6. apríla 885. Tesne pred smrťou určil za svojho nástupcu
Gorazda, jedného zo svojich učeníkov slovanského pôvodu. Miesto
jeho smrti a hrobu bolo pravdepodobne hlavné mesto Veľkej Moravy,
avšak nevieme určiť jeho polohu.
Sviatok sv. Cyrila pripadol na 14. februára a sv. Metoda na 6.
apríla. Chorvátsko, Čechy a Slovensko však dostali povolenie
sláviť pamiatku obidvoch naraz, a to 5. júla. 31. decembra 1980
vyhlásil pápež Ján Pavol II. solúnskych bratov sv. Cyrila a
Metoda za spolupatrónov Európy. Ich sviatok u nás sa stal
slávnosťou. Uctievame si ich ako tých, ktorí stáli pri kultúrnom
a náboženskom zrode nášho národa. Ich vplyv – dedičstvo
otcov, ako zvykneme hovorievať – cítiť dodnes.
Nesvätý
pápež Štefan V. chváli biskupa – padúcha
Vichinga
i panovníka – nemravníka Svätopluka
a
haní svätého Metoda i jeho dielo.
Kôli
očierňujúcim rečiam aj po jeho smrti bol
vydaný
tento rozkaz, úplne protikladný od jeho predchodcov
pápežov
Hadriána II. a Jána VIII.
Zistili
sme, že aj Wiching, ctihodný biskup a najdrahší spolubrat, je
vyučený v tejto cirkevnej náuke, a preto sme Vám ho znova
poslali, aby spravoval Bohom mu zverenú cirkev, lebo sme sa
presvedčili, že je Ti najvernejší a o Teba vo všetkom veľmi
starostlivý. Prijmite ho, vážte si ho a zahŕňajte náležitou
cťou a povinnou úctou z úprimného srdca ako duchovného otca a
vlastného pastiera, pretože jemu preukázanú česť vzdávate
Kristovi, ako sám hovorí: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A
kto prijíma mňa, prijíma Toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10,40).
Teda nech on má na starosti všetky cirkevné záležitosti a úrady
a nech ich spravuje, majúc pred očami bázeň Božiu, lebo i za ne,
i za duše ľudu jemu zvereného sám bude prísnemu sudcovi skladať
účty. Vo veci pôstu teda vedz, že bol schválený zákonom (Písma
svätého), prorokmi a samým Pánom v evanjeliu. Veď aj Mojžiš,
aby dostal zákon, štyridsať dní a nocí sa postil. Eliáš, ktorý
modlitbami zatvoril nebesá, aby tri roky a šesť mesiacov nepršalo,
a opäť modlitbami ich otvoril, a nebesá vydali dážď a pôda
vydala svoje plody, postil sa štyridsať dní a nocí. Aj sám
pôvodca zákona, náš Pán Ježiš Kristus, postil sa štyridsať
dní a nocí. Ak však niekto zavrhuje pôst, nech zavrhuje aj
modlitbu a nech rúhavo tvrdí, že zlých duchov vyháňať je zlo,
zatiaľ čo Pán vraví: „Tento druh (diabolstva) nedá sa ináč
vyhnať, iba modlitbou a pôstom“ (Mt 17, 21). Prikázaním je
totiž postiť sa, no v ktoré dni sa treba postiť a v ktoré jesť,
nebolo ustanovené prikázaním Pána ani apoštolov, avšak cirkev
sa pridržiava starej obyčaje otcov, pretože aj ustanovenia
predchodcov, aj obyčaj predkov treba zachovávať ako zákon. V
štvrtý deň (stredu) sa treba postiť, lebo podľa evanjelia v
štvrtý deň týždňa sa Židia uzhodli, že Ježiša ľsťou
chytia a zabijú. Šiesty deň týždňa (piatok) právom je venovaný
pôstu z úcty k umučeniu Pána. Avšak aj v sobotu sa treba postiť
na obnovenie pamiatky udalosti, že učeníci predstavujúci si Pána
ako človeka v ten deň ho ležiaceho v hrobe oplakali. O piatom dni
sa však niektorí domnievali, že je zrušený (pôst), pretože na
ten deň pripadá uzmierenie kajúcnikova v ten deň sa posviaca
svätá križma, v ten deň Vykupiteľ s učeníkmi večeral a podal
im sviatosť svojho tela a krvi, v ten deň pred zrakmi učeníkov
vstúpil na nebesá. Deň Pánov (nedeľa) je pre slávu
zmŕtvychvstania a príchod Ducha Svätého právom zasvätený
radosti. Ostávajúce dva (dni) ponechávame každému na vlastné
rozhodnutie; myslím, v týchto (dňoch) treba dbať o to, aby ten,
kto je, nepohŕdal tým, ktorý neje, a ten, kto neje, neodsudzoval
toho, ktorý je, aby sme, čokoľvek robíme, konali na slávu Božiu.
Pôst totiž, ktorý sa nazýva kántrami, starí otcovia nie nadarmo
ustanovili zachovávať, ako vraví žalmista: „Pána chcem
velebiť v každom čase“ (Ž 34,2), aby sme v jednotlivých a
ktorýchkoľvek ročných obdobiach pokorovali dušu postom. Tak pôst
v prvom mesiaci prikázal zachovávať Pán v Exode, pôst v štvrtom,
siedmom a desiatom skrze proroka Zachariáša, aby sme v každom čase
pokáním pevne dôverovali v milosrdenstvo. Nech Ti postačí toto
málo povedané o pôste, hoci by sa mohlo hovoriť o jeho premnohých
významoch, ktoré teraz vysvetľovať niet času. Ver však, tento
pôst je Bohu nadovšetko milý: roztrhni spojivá s bezbožnosťou,
uvoľni putá utláčajúce ho, prepusť na slobodu tých, ktorí
boli pokorení, a odstráň každé bremeno. Toto treba ozdobiť
týmito klenotmi. „Daj hladnému svoj chlieb a biednych a
potulných voveď do svojho domu“ (Iz 58, 7). Vedz, toto sú
Bohu milé svetlá, ktorými treba každodenne zdobiť pôst, aby sa
Bohu zapáčil. Keď sme sa však dozvedeli, že Metod sa oddáva
bludu, nie budovaniu, sváru, nie pokoju, veľmi sme sa zadivili; ak
je to tak, ako sme počuli, jeho blud celkom zavrhujeme. Kliatba
však, ktorú on riekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa na
jeho hlavu. Ty však a Tvoj ľud budete pred súdom Ducha Svätého
bez viny, ak, pravda, budete neporušene zachovávať vieru, ktorú
hlása rímska cirkev. Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a
omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť
slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného
Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa
hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou, zakazujeme z Božej a
našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa
toho odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak ide o
vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu a keď výklad evanjelia
či apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovoľujeme, aj
nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby
každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých
však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by
sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili,
prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby
ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej moci
rozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od vašich hraníc.
Učeníci
sv.Cyrila a Metoda boli uvaznení a nahí vyštvaný za
Dunaj.Pozostatky sv.Metoda boli jeho protivníkmi tak rozprášené,
aby bola „naveky“ pamiatka po ňom zničená. Táto ich misia
bola v Cirkvi ukrižovaná i vzkriesená.
Zákonník
z Veľkej Moravy
(Zakon Sudnyj Ljudem)
Z čias pred vznikom veľkomoravského štátu
sa nám nezachoval nijaký podrobný, súbor práva, ako ich poznáme
napr. z oblasti Východofranskej ríše, Byzancie atď. Možno však
predpokladať, že sa určitý vlastný súbor práva, prevažne asi
obyčajového vytvoril i v časoch predchádzajúcich vzniku Veľkej
Moravy v Nitre a na Morave. Nepriamym dokladom pre to je aj údaj
Fuldských análov z r. 849 o rokovaní Frankov so Slovanmi z Čiech,
pre ktoré boli určení muži znalí zákonov a zvykov slovanských.
Je dôležité, že kronikár rozlišoval zákony a zvyky – leges et
consuetudines. V tom čase totiž bolo všeobecne zaužívané
pravidlo, že sa zákony vydávali spravidla iba vtedy, keď bolo
potrebné zmeniť alebo nahradiť určité zvyky, alebo obyčaje tak,
aby vyhovovali novým potrebám. Zvyky a obyčaje, ktoré veľmožom
vyhovovali a ktoré sa používali, nebolo pochopiteľne potrebné
osobitne fixovať v zákonnej forme. Keďže zápis vznikol iba 16
rokov od vzniku VM, možno predpokladať, že spomínané zvyky a
obyčaje pochádzajú ešte zo starších čias.
Nedokonalý obraz o práve a procese na
svetských súdoch – tzv. placita
secularia – vo Veľkomoravskej
ríši možno si aspoň sčasti doplniť zo zlomkovitých údajov z
kroník, najmä východofranskej proveniencie a ďalej porovnávaním
s niektorými inštitúciami najstarších právach pamiatok českých,
slovanských vôbec a uhorských. Z uhorských právnych pamiatok je
to napr. tzv. Regestum Varadiense,
ktoré vlastne bolo záznamom o vykonaných božích súdoch. Už
samé označenie príslušného súdneho tribunálu – iudicium
ad praudam
/pravdam/ – svedčí o jeho vzniku ešte v období pred vznikom
Uhorska. Bezprostredný vzťah k Veľkomoravskej ríši, resp. K
Nitriansku je daný tým, že hranice pôsobnosti tohto tribunálu
siahali až k pohraničnej oblasti, ktorá ju delila od Nitrianska.
Naznačujú to konečne aj štruktúry uhorského kráľa Kolomana,
ktoré povoľovali konať tieto „iudieja'“ len v biskupských
sídlach, pričom výnimkou bola práve Nitra a Bratislava z toho
dôvodu, že mala ako súdna stolica už veľkú tradíciu. Je veľmi
pravdepodobné, že určitú súvislosť s veľkomoravským právom
majú aj niektoré staré slovanské termíny a ustanovenia tzv.
Štatútov kniežaťa Konráda Otu /Statuta ducis Ottonis/, ktoré
boli vydané asi koncom 12. stor. Zachovali sa však v troch
neskorších redakciách a to pre údel znojemský /1222/, brnenský
/1229/ a břeclavský 1123, t.j. práve pre bývalé centrálne
oblasti veľkomoravského štátu. Sú to napr. Staré právne
termíny : nárok /nárok/, ktorý sa uvádza aj v Metodovom preklade
nomokanomu, ďalej zok /sok/, druho /druh/, zuod /svod/, powod
/pôvod/, zlubni zud /sľubný súd/, Wiboy /výboj/ hirdozt
/hrdosť/, wrez /vrez/, pohonce /póhončie/, nestoite /nestojte/,
kiy /kyj/. Avšak sú to tiež predpisy o božích súdoch /iudicium
ferri, porovnaj aj kroniku Kosmasovu, iudicium aguae/. Tiež funkcia
vetuly /stareny/ pri týchto ordáloch má asi veľmi staré korene a
o svedkoch /“sub tesíimonio … probos viros“, ktoré majú
veľa spoločného s príslušnými predpismi Zákona súdneho Ljudem
a s tzv. Metodovou homíliou /zo zborníka Glagolita Clozianus/. Z
oblasti štátnej správy sa pripomínajú suppani /župani, tak isto
ich uvádza aj zákon súdny ljudem/. Z českých právnych pamiatok
treba z tohto aspektu ďalej skúmať i tzv. Knihu Rožmberskú.
Tiež franské pramene dosvedčujú, že sa vo
Veľkej Morave používali ako dôkazný prostriedok „božie
súdy“ /ordály/, alebo
prísaha,
ktorá však slúžila i na poistenie záväzku, okrem podania ruky,
prípadne odovzdania rukojemníkov. Veľmi častou používanou
inštitúciou bol azyl. Ako trest sa tiež používalo vyhnanstvo.
Výkon rozsudku zabezpečovali orgány verejnej moci, drábi a
žoldnieri a vecné príslušenstvo : žaláre, väzenia, železné
okovy, klady atď.
V pohraničných oblastiach sa snažili získať
vplyv na moravské súdnictvo franské komiti. Všeobecne možno
predpokladať, že vplyv franského práva bol pomerne veľký, aj
keď nebol vítaný. Významný bol však aj byzantský vplyv
/recepcia byzantského práva/. Podľa presvedčivých lingvistických
dôkazov J. Vašicu totiž treba považovať tzv. Zákon sudnyj
ljudem /najstaršiu známu slovanskú právnu pamiatku, za dielo,
ktoré vytvoril pre Veľkomoravskú ríšu na žiadosť Rastislava a
jeho veľmožov, resp. Županov, Konštantín spolu s Metodom,
približne v druhej polovici 9. stor. /po príchode ich misie na
Moravu v r. 863/.
Zákon
sudnyj ljudem vypracovali jeho
autori podľa byzantských vzorov, najmä podľa tzv. Eklogy, no s
určitými markantnými zmenami a doplnkami západorímskeho, resp.
slovanského charakteru. Zákon sudnyj ljudem obsahuje v 33 článkoch
predovšetkým predpisy trestného práva : delikty proti viere,
proti mravnosti a delikty majetkové – krádeže a podpaľačstvo –
ďalej právo azylu, ustanovenia o rozdelení vojnovej koristi a o
svedkoch. Zo súkromného práva sú to najmä ustanovenia o rodinnom
práve – monogamné manželstvo a jeho prekážky, rozluka, atď./,
ďalej kommodatum /podobne príslušné články zo zákonov kráľa
Ladislava v Uhorsku/ a náhrada škody a konečne aj ustanovenia o
vykúpení vojnových zajatcov.
Spomínané
odchýlky textu ZSL od byzantskej Eklogy sú zvýraznené v tzv.
Anonymnej – tiež Metodovej – homílii /zo zbierky Glagolita
Clozianus/, ktorá je akousi adhortáciou ku kniežatám – sudcom,
aby dodržiavali ustanovenia ZSL. Boli to najmä tieto zmeny,
spôsobilé prevažne recipovaním predpisov západorímskeho
cirkevného práva : aktívna účasť svedkov v procese, nahradenia
krutých telesných trestov Eklogy cirkevnými pôstmi a zákaz
pohanských prísah a obyčají. Okrem toho táto homília
zdôrazňovala niektoré ďalšie ustanovenia a predpisy ZSL,
významné z hľadiska cirkvi, ako napr. : nestrannosť na súdoch,
zákaz manželstva medzi osobami duchovne príbuznými, zásadu
monogamného manželstva a jeho nerozlučiteľnosti a najmä
nadradenosť tzv. „božích“, cirkevných zákonov nad zákonmi
svetskými.
Pomerne
neúplná systematika a rovnako i samotný obsah tohto zákona, ktorý
upravoval alebo menil najmä také právne vzťahy, na ktorých mala
eminentný záujem cirkev, dosvedčujú, že Zákon sudnyj Ijudem sa
používal vo Veľkomoravskej ríši pravdepodobne iba ako doplňujúca
a pomocná norma už existujúceho
vlastného právneho súboru a právneho poriadku vôbec, ktorého
základom bolo obyčajné právo.
Zákon sudnyj ljudem dosvedčuje nielen existenciu, ale i
životaschopnosť vlastného systému práva. Toto slovänsko –
moravské právo nielenže nepodľahlo ako celok recepcii vyspelého
byzantského práva, ale naopak tvorivým spôsobom transformovalo
niektoré jeho predpisy v súlade s vlastnými inštitúciami a
celkovými spoločenskými vzťahmi vôbec.
Z
tohto obdobia sa zachovali aj významné pamiatky cirkevného práva.
Okrem už spomínanej tzv. Anonymnej, resp. Metodovej homílie to bol
predovšetkým Metodov preklad tzv. Nomokánonu.
Predlohou pre tento preklad bola Metodovi byzantská zbierka
kanonického práva, ktorej autorom bol carihradský patriarcha Ján
Scholastikus 1565-5111 a to tzv. Synagóga o 50 tituloch, ktorú
uznávala nielen východorímska, ale aj západorímska cirkev, preto
bola vhodná aj pre Veľkú Moravu. Aj tak však Metod svoj nomokánon
skrátil o 142 kánonov, Synagóga ich mala 377. Preklad nomokánonu
obsahuje tieto termíny, ktoré sú azda moravského pôvodu
.““istina“ /vo význame ukradnutej veci/, tento termín
je aj v českej Knihe Rožmberskej, ďalej „rok“ /uvádza aj
Dalimilova kronika/, „nárok“ /uvádza aj Kniha Rožmberská a
Štatúty Konráda Otu/, „obrok“, „uvarovati“ /dieťa/
atď. Zo štátnej organizácie sú to tieto termíny „snem“
/aj v Životoch Konštantína a Metoda/ „oblasť“ a „predel“
/porovnaj medza, meza/.
Ďalšou
významnou zbierkou kanonického práva, tentoraz vyslovene
západorím-skeho charakteru, je tzv. Collectio
canonum /tiež „Rozšírená
Hadriana“, ktorú dostal Metod pri jednej zo svojich ciest do Ríma
od pápeža na posilnenie svojej arcibiskupskej, metropolitnej
právomoci nad podriadenými biskupmi, suffragánrni. Collectio
canonum je významné aj preto, že obsahuje najstaršie známe
slovanské glosy, tzv. Emerámske /glosovaný je 35.34./ kánon, „De
primátu apiscoporum“. Cirkevné kanonické právo a dokonca aj
predpisy biblie mali vo všeobecnosti veľký vplyv na svetské právo
a najmä proces.
Začítajme sa teda priamo do textu
najstaršieho zachovaného Slovanského zákonníka vôbec, ktorým
sa museli riadiť naši predkovia na Slovensku, Morave a Čechách
pred viac ako 1100 rokmi. Tento zákonník je dôkazom vysokej
kultúrnej, sociálnej, ale najmä právnej úrovne našich
Slovanských predkov. K jednotlivým ustanoveniam sa pokúsim dať
krátky komentár, prípadne k nemu uvediem konkrétne ustanovenie
Trestného zákona, Trestného poriadku, alebo Občianskeho zákonníka
Slovenskej republiky, ktoré sú platné v dnešnej dobe a ktoré
dokazujú pokrokovosť niektorých ustanovení zákonníka. Mnohé
jeho ustanovenia a princípy totiž platia (samozrejme nie doslova)
aj v modernom právnom poriadku.
Zakon
Sudnyj Ljudem(Veľká
Morava 9. Storočie)
1.
Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto
svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá
dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je
odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí
pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy,
nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos
nech sa dá chudobným. 2.
V každom spore, žalobe a udaní treba dodržať, aby knieža a
sudcaneprijímali
udanie bez vypočutia mnohých svedkov. Treba povedať stranám,
žalobcom a udavačom: Ak to nedokážete s pomocou svedkov, ako káže
i zákon Boží, očakávajte, že prijmete rovnaký trest, aký ste
vyslovili proti druhému. Tak prikazuje Boží zákon, a kto ho
nezachováva, nech je prekliaty.
3.
O koristi. Kto sa vypravil proti nepriateľovi do boja, má sa
vystríhať všetkých zlých slov a skutkov. Má mať na mysli Boha,
modliť sa a s rozvahou viesť boj. Lebo pomoc od Boha dostávajú
tí, čo majú rozvážne srdcia. Víťazstvo totiž nespočíva v
premnohej sile, pretože sila je od Boha. Ak dá Boh víťazstvo,
šiesty diel nech si vezme knieža a zvyšok nech si rozdelia všetci
ľudia rovnakým dielom, či sú veľkí alebo malí. Pretože
županom má stačiť kniežací podiel a prírastok žoldu ich
mužstva. Ak sa nájdu medzi nimi niektorí, buď kmeťovia alebo
jednoduchí vojaci, čo vďaka odvahe a chrabrosti vykonajú hrdinské
činy, nech im knieža alebo prítomný vojvoda pridá z kniežacieho
podielu, ako sa patrí, aby ich vyznamenal. Rovnakú sumu, ako
dostanú tí, čo sa zúčastnili na boji, majú dostať aj tí, čo
zostali v tábore. Lebo tak povedal, napísal a ustanovilprorokDávid.
(4.
Kto má vlastnú manželku a zhreší s otrokyňou, ak sa tento
prečin potvrdí, je potrebné, aby ju knieža tejto krajiny predalo
do inej krajiny a suma získaná za ňu sa má rozdeliť medzi
chudobných. Rovnako smilník má byť podľa zákona Božieho
kniežaťom daný k dispozícii kňazom na sedemročné pokánie: dva
roky nech stojí počas omše pred chrámom Božím, dva ďalšie
roky nech ide do chrámu po čítanie evanjelia a zvyšok omše nech
strávi vonku a počúva omšu a ďalšie dva roky môže zostať až
do Verím v jedného Boha. Posledný, siedmy rok nech stojí v
chráme, ale nech neprijíma. Po uplynutí siedmich rokov na ôsmy
rok nech už prijíma. (Odsúdení) sú povinní nejesť nič iné
okrem chleba a vody po sedem liet. 5.
Kto zhreší s cudzou otrokyňou, nech zaplatí 30 zlatých pánovi
otrokyne a sám nech sa podrobí sedemročnému pokániu, ako sme už
povedali, aby nebol pokutovaný. Ak je chudobný, nech podľa
(veľkosti) svojho majetku zaplatí pánovi otrokyne a sám nech sa
podrobíspomínanémupôstu.
6.
Kto sa dopúšťa smilstva s rehoľníčkou, tomu podľa svetského
zákona odrežú nos, podľa cirkevného nech sa mu však uloží
pätnásťročné pokánie. 7.
Kto si vezme za manželku matku svojho kmotrenca, podľa svetského
zákona im obom odrežú nosy a rozlúčia ich. Podľa cirkevného
zákona nech sú rozlúčení a nech sa podrobia pokániu 15 rokov.
Poriadok pôstu je takýto: päť rokov stáť vonku (pred chrámom)
s plačom a počúvať omšu, potom štyri roky môžu byť v chráme
do svätého evanjelia a tri roky do Verím v jedného Boha a ďalšie
tri roky až do konca omše o chlebe a vode. A tak keď skončia
pôstnu lehotu, v šestnástom roku nech už prijímajú. Rovnaký
trest nech stihne toho, kto sa ožení s krstnou dcérou alebo sa
prehreší s vydatou ženou. 7a.
O svedkoch. Nad všetkými týmito (previnilcami) má knieža a sudca
pri každom spore so všetkou starostlivosťou a trpezlivosťou konať
vyšetrovanie a neodsudzovať bez svedkov. Treba však hľadať
svedkov pravdivých, bojacich sa Boha, vážených a takých, Čo
nemajú nijakú nenávisť ani zlobu, ani hnev, ani spor, ani
obvinenie proti tomu, o kom svedčia, ale iba strach z Boha a jeho
spravodlivosti. Počet svedkov nech je jedenásť alebo aj viac ako
tento počet. V malom spore od siedmich do troch, ale nie menej ako
tento počet. Sudca má však moc prijať záloh od toho, proti komu
vypovedajú, a určiť svedkom prísahu alebo aj pokutu, alebo
rovnaký trest, ak sa niekedy ukáže, že klamali. Ani v jednom
spore sa nemajú prijímať za svedkov tí, ktorých niekedy
usvedčili, že klamú alebo prestupujú zákon Boží, alebo vedú
zvrátený život, alebo ktorí sa ako nespôsobilí vylučujú z
prísahy.
8.
Keď niekto zviedol pannu bez súhlasu rodičov a keď sa tí o tom
neskôr dozvedia, ak si ju chce vziať a chcú to i jej rodičia,
nech sa koná svadba. Ak sa však bude jeden z nich zdráhať a bude
to (človek) vážený pre svoje bohatstvo, nech dá dievčaťu za
zneuctenie litru zlata, t. j. 72 zlatých solidov. Ak je chudobnejší,
nech dá polovicu svojho majetku. Ak je však nemajetný, nech ho dá
sudca zbičovať a vyhostiť zo svojho obvodu. Je tiež povinný
podrobiť sa pokániu počas siedmich rokov, ako sme napísali.
9.
Kto znásilnil pannu na opustenom mieste, kde nebolo nikoho, kto by
jej mohol pomôcť, nech je pokutovaný a jeho majetok nech sa dá
dievčaťu.
10.
Kto zviedol dospievajúce dievča pred dovŕšením trinásteho roku,
nech je pokutovaný (stratou.) všetkého svojho majetku a výnos z
neho nech sa dá dievčaťu. Podľa cirkevného zákona on i ten, kto
sa dopustil násilia na dievčati zasnúbenom mužovi, všetci
podliehajú sedemročnému pokániu, ako sme to už prv spomenuli pri
vydatej žene.
11.
Kto zviedol dievčinu zasnúbenú inému mužovi, aj keď k nej
vošiel s jeho súhlasom, tomu treba odrezať nos. 12.
Krvismilníci, ktorí uzavreli manželstvo s pokrvnými (príbuznými),
nechsúrozlúčení. 13.
Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj
s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov.
14.
Kto podpaľuje cudzí les alebo v ňom rúbe stromy, nech zaplatí
dvojnásobnú náhradu.
15.
Kto z nepriateľstva alebo kvôli lúpeži majetku podpaľuje ohňom
obytné budovy, nech ho upália, ak je to v meste. Ak je to na dedine
alebo v usadlosti, nech ho popravia mečom. Ale podľa cirkevného
práva sa odovzdáva na pokánie na 12 rokov, lebo je to nepriateľ.
Ak chce niekto spáliť strnisko alebo krovie na svojom pozemku a
zapáli oheň a ten preskočí a zapáli cudzie pole alebo cudziu
vinicu, treba celú vec posúdiť a vyšetriť. Ak k tomu prišlo
tak, že z nevedomosti alebo ľahkomyseľnosti zapálil oheň, nech
postihnutého odškodní. Ak by zapálil oheň vo veternom dni alebo
neurobil potrebné opatrenia hovoriac: oheň sa nerozšíri, alebo z
lenivosti, alebo že nemôže a oheň narobí škody, nech zaplatí a
nech je zbičovaný. Ak by však zachoval všetky opatrenia a náhle
prišla búrka a preto sa oheň veľmi rozšíril, nech nie je
odsúdený. Ak sa zapáli niečí dom od blesku a zhorí buď jeho
vlastné obydlie, alebo sa oheň rozšíri a zhoria aj domy jeho
susedov, pretože tento požiar vznikol znenazdania, nemá sa súdiť.
16.
Nikto nech nevyvádza násilím z chrámu toho, kto sa v ňom uchýli.
Ten, čo sa sem utieka, nech oboznámi kňaza so svojou záležitosťou
a vinou, ktorú spáchal. Kňaz nech ho prijme ako utečenca, aby bol
jeho zločin podľa zákona vyšetrený a preskúmaný. Ak sa niekto
pokúsi, nech je to ktokoľvek, vyviesť násilím z chrámu toho,
kto sa sem utiekal, nech dostane 140 palíc. Potom nech sa náležité
preskúma zločin toho, kto sa sem utiekal.
17.
Ak má niekto s niekým spor a neoznámi to vladykom a sporí sa o
svojej ujme, chcejúc buď mocou alebo násilím presadiť svoj
zámer, ak to urobí, aj keď má pravdu, nech príde o svoju vec a
nech ju vráti. Ak by vzal niečo cudzie, nech ho vladyka toho kraja
palicuje, pretože sa nepodrobuje moci a sám sa stáva svojím
pomstiteľom. A ak si takto počína, nech vráti to, čo vzal.
18.
Ak si rodičia a deti navzájom protirečia, nech sa im neverí. A
ani v prospech pána, ani proti nemu nech nevystupuje otrok alebo
prepustenec ako svedok.
19.
Ak niekto kúpi od cudzích vojakov vojnového zajatca a vezme ho k
sebe do domu, ak má zajatec pri sebe takú sumu, za ktorú bol
kúpený, nech ju dá za seba a môže slobodne odísť.
20.
Svedkovia z počutia nech nesvedčia a nech nehovoria: Počuli sme od
niekoho, že tento je dlžníkom, alebo ak o niečom inom svedčia z
počutia. Nemajú svedčiť ani v tom prípade, ak ide o županov.
21.
Vojaci, ktorí boli zajatí a zapreli svoju kresťanskú vieru, sa
pri návrate do svojej krajiny a k svojmu občianskemu právu majú
odovzdať cirkvi.
22.
Ak si niekto požičia koňa na cestu do istého miesta alebo ho
pošle a stane sa, že sa kôň poraní alebo uhynie, musí
požičiavateľ odškodniť majiteľa koňa. 23.
Kto zajal cudzí dobytok a buď ho hladom umoril alebo nejakým iným
spôsobom zahubil, nech je odsúdený na dvojnásobnú náhradu.
24.
Kto kradne vo vojne, ak je to zbraň, nech je zbitý. Ak je to kôň,
nechzaplatípokutu.
25.
Ak si chce pán ponechať takého otroka, ktorý kradne, nech nahradí
škodu. Ak nechce mať viac tohto otroka, nech ho odovzdá
dootroctvaokradnutému.
26.
Kto cudzie stádo odoženie, ak to urobil po prvý raz, nech je
zbitý. Ak to urobil druhý raz, nech je vyhnaný zo zeme. Ak to
urobil tretí raz, nech je vystavený trestu, ale až potom, keď
vráti všetko, čo odohnal.
27.
Kto mŕtvych v hrobe zoblieka, nech je potrestaný. 28.
Kto vnikne k oltáru vo dne alebo v noci a zoberie niečo z
posvätných nádob alebo rúch, alebo akúkoľvek inú vec, nech je
potrestaný. Kto vezme niečo z ostatných častí kostola, nech je
palicovaný, ostrihaný a vyhnaný z krajiny ako bezbožník.
29.
Kto zajme slobodného človeka a predá ho alebo zotročí, nech je
zotročený aj sám, keďže i on slobodného zotročil, nech sám
zakúsi otroctvo.
30.
Kto láka k sebe cudzieho otroka, skrýva ho a nepovie, kde je, je
povinný vrátiť ho jeho pánovi alebo mu dať iného, alebo jeho
cenu.
30a.
Spor manželov. Múdrosť tvorcu a Spasiteľa nášho Pána Boha nás
učí, že manželské spolužitie je od Boha nerozlučné. Ten
totiž, keď stvoril nejestvujúceho človeka v bytosť, nestvoril
rovnako ženu tak, že by bol vzal hlinu zo zeme, hoci mohol, ale
vzal rebro z muža a stvoril ju, aby takto múdro spojením jedného
tela v dvoch osobách uzákonil nerozlučné manželstvo. Preto ani
ženu, keď ľsťou diabla začala ochutnávať horkosť a dala z nej
okúsiť aj mužovi, od muža neodlúčiť. Ani muža, ktorý
prestúpil s manželkou príkaz Boží, od ženy neodlúčil, ale
potrestal ich za ten hriech utrpením. Ich manželstvo však
zachoval. Týmto zákonom teda – už zjaveným a evanjeliom
potvrdeným vtedy, keď sa farizeji pýtali Krista Boha nášho, či
je dovolené prepustiť vlastnú ženu pre každý hriech a Ježiš
odpovedal: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje okrem príčiny
cudzoložstva – aj my sa riadime ako ozajstní učeníci Krista Boha
a neodvažujeme sa nič iné uzákoniť. Keďže však diabol zasieva
medzi manželov nenávisť pre žaloby, alebo pre telesné či iné
neresti, preto medzi príčiny, pre ktoré sa manželia rozlučujú,
ustanovujeme zákonom tieto: muž sa odlúči od svojej manželky pre
taký hriech, ak bude manželka usvedčená, že strojila úklady
proti jeho životu alebo aj keď sa dozvedela o nejakých zlých
skutkoch cudzích osôb namierených proti manželovi a neoznámila
mu to, alebo keď upadne do choroby malomocenstva. Žena sa odlúči
od svojho manžela vtedy, ak jej bude strojiť úklady alebo to vie o
iných a nepovie jej to, ako aj vtedy, ak upadne do choroby
malomocenstva. A aj v prípade, ak jeden z nich pred manželským
stykom upadne do zlej choroby. Toto všetko prislúcha kniežaťu a
sudcom so svedkami vyšetriť, ako sme o tom prv písali, pred Božím
súdom, kde sa majú všetky ľudské neresti kniežatami súdiť. A
preto nesmieme hľadieť na nikoho, ale všetkých deň čo deň
vyučovať v Božom zákone a dúfať v Krista Boha, že na poslednom
súde začujeme blažený hlas: Poďte, blahoslavení služobníci
verní, nad mnohými vás ustanovím, vojdite do radosti Pána Boha
vášho a veseľte sa s anjelmi na veky vekov.
Ako
niektorí „historici“ manipulujú
Prejav
prezidenta J.Tisa v Banskej Bystrici
pri
oslave „víťazstva“ nad partizánmi.
Prečo nebude náš prvý prezident
nikdy vyhlásený za svätého?
alebo ako Slovenská vláda a
prezident zachraňovali, čo mohli
Po
potlačení povstania v Banskej Bystrici generál Höfle organizoval
oslavy víťazstva nad nepriateľom. Medzi pozvanými bol aj
prezident Tiso a členovia slovenskej vlády. Tiso najprv odslúžil
v katedrále tichú ďakovnú omšu a potom predniesol na námestí
pred vojakmi i obecenstvom nasledujúci prejav (Höfle mu dodal aj
osnovu prejavu vypracovanú Prof. Raschhoferom, ktorú však Tiso
nepoužil):
„Ťažko
hovoriť ústami vtedy, keď je obťažené srdce citmi hlbokého
bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého
zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného
útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou
týmto padlým slovenským obetiam a naša spomienka nech je len
malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni
podstúpili len preto, že položili život za svoje verné,
vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu
a štátu. (…) Najväčší nepriateľ slovenského národa a
samozrejme aj Slovenského štátu – Beneš – vedel, že sa tu
dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu
hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že
je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre
Slováka Slovenský štát. Od robotníka počnúc, až po
najvyššieho inteligenta všetci Slováci vedeli, že len
Slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu.
Beneš dobre vedel, že to nepôjde, takto presvedčených Slovákov
chcieť dostať proti Slovenskému štátu. Preto nemohol vydať
heslo: Do boja proti Slovenskému štátu! Heslo, ktoré vydal, bolo
práve argumentom za Slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci, do
boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta! Hľa, tu je dôkaz, keď
hovorím k vám, ako ma zavraždili! (…) Mali sme
nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu,
keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nazhadzovaným sami
nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila.
A česť nášmu
ochrancovi Adolfovi Hitlerovi,
sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS,
sláva tu prítomnému pánu generálovi a ostatným veliteľom
divízií, že nám prišli pomôcť a ako ste počuli z úst pána
generála, prišli nám znova nastoliť samostatný Slovenský štát.Slovenský štát nie je
likvidovaný a nie je pochovaný ani slovenský národ.
Keď sa nám vytýka zo strany nepriateľa, že sa
tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam: Vy ste čiou
pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi,
Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol
nápor cudzích proti Slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že
kým my sme sa starali o záchranu svoju, vy ste išli za korisťou,
ktorá mala byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký
rozdiel.“
Tiso
potom vyznamenal nemeckých vojakov, ktorí sa najviac zaslúžili o
potlačenie povstania. Toto sa často uvádza ako dôkaz Tisovej
„kolaborácie“ s nacizmom. Tisov prejav rozhodne odzrkadľoval z
veľkej miery jeho postoj k povstaniu. Veď Tiso sa snažil Slovenský
štát budovať v súlade s kresťanským a národným princípom,
ktorý považoval za najprospešnejší. V roku 1944 proti tomuto
vystúpili boľševické, čechoslovakistické (a iné) skupiny a ich
sympatizanti začali vyhadzovať do vzduchu infraštruktúru,
strieľať občanov SR a snažili sa zničiť Slovenský štát. Ich
praktiky by aj podľa súčasnej
legislatívy napĺňali definíciu terorizmu
(§ 419 zákona 300/2005 Z. z. (Trestný zákon)).
Nemecká
armáda skutočne pomohla v potlačení týchto nepokojov, takže za
toto jej Tiso rozhodne bol vďačný.
Na
druhej strane si ale Tiso týmto vystúpením zároveň otvoril
možnosť intervencií v prospech Slovákov. Za
odvetu po potlačení povstania mali byť zbombardované a vypálené
tri mestá, ktoré boli hlavným ohniskom povstania: Zvolen, Brezno a
Banská Bystrica. Tiso sa snažil generála Höfleho od tohto
odhovoriť. Ten súhlasil, avšak pod podmienkou, že Tiso vyznamená
niekoľkých nemeckých vojakov. Jozef Tiso o tom neskôr
povedal: „Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami
umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa
trápili generácie, a ak by boli zničené, na ich
náhradu by sa museli trápiť ďašie generácie.“ Nemci
dodržali svoje slovo a žiadne z troch na represálie odsúdených
slovenských miest nebolo zrovnané so zemou.
Aj
minister vnútra Alexander Mach a iní členovia vlády sa do
záchranných akcií pustili s plným nasadením. Tiso sa o tom
vyjadril: „My sme v takej situácii, že zachraňujeme, čo
môžeme.“ Dokonca aj Dr. Igor Daxner, sudca tzv. „Národného
súdu“ uznal, že „od prvých dní Slovenského národného
povstania sa Mach dokázateľne zaslúžil o záchranu životov
mnohých politicky, národne alebo rasove prenasledovaných.“
Zaujímavý
je tiež prípad z decembra 1944. Partizáni sabotážne zničili
telefonické vedenie v Banskej Bystrici. Následkom toho bolo vo
väznici Gestapa v Banskej Bystrici zadržaných 10 rukojemníkov
(účastníkov povstania). Miestny rozhlas vyhlásil, že budú
všetci zastrelení, ak sa neprihlásia páchatelia tohto trestného
činu. Na toto člen Štátnej rady Dr. Ján Balko a prezident Tiso
intervenovali u generála Höfleho. Nakoniec bola poprava zrušená
tak, že sa vyhlásilo, že sabotéri boli zaistení.
Jozef Tiso
vyznamenal nemeckých vojakov. „Ďakujem Bohu, že mi tými pár
plieškami umožnil zachrániť toľko slovenských životov,“
vyjadril sa neskôr o tom.
Upravený
prejav Dr. Jozefa Tisa – k tzv. povstaniu
30.10.1944
…Ťažko
hovoriť ústami vtedy, ked je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu
nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad
všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu
štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto slovenským
obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za
veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili preto, že položili
život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa
k slovenskému národu a štátu.
…Iba
krátky úsek z bojového frontu som prekonal cestou sem a videl som
hrozné stopy toho, čo porobili naši protivníci. Rozbúrané
mosty, zničené hradské, popálené domy, po cestách sa túlajúci
ľudia a aj na vás vidím, aké hrozné stopy nechal vo vašich
srdciach ten sľubovaný „raj“. Čo som videl tu po našich
cestách, videl som kedysi na Ukrajine. Beznádejne valiace sa
zástupy ľudí, ktorí nevedeli, kam idú, z ktorých tvárí
nevedel sa vylúdiť úsmev, ktorých ústa nedávali nijaké
sebavedomie, lebo zotročený ukrajinský ľud za štvrťstoročného
boľševického jarma stratil svoju ľudskú podobizeň. A Slováci,
vy ste v tom „raji“ boli dva mesiace. Bol že to raj! Iba
cherub vám ešte chýbal, aby ste pamätali, že je to naozaj raj.
Ten plamenný meč cheruba bol medzi vami. Chodili chlapčiská medzi
vami, bili a vraždili, kto im pod ruku prišiel. Nuž, myslím,
všetci Slováci máte toho raja dosť. Máte dostatočnú pamiatku,
aby ste povedali, že Slovák si nikdy viac nežiada takýto „raj“.
…Oslobodením
Banskej Bystrice bola zasypaná priepasť, ktorú odveký náš
protivník vykopal nielen do nášho štátneho územia, ale vykopal
túto priepasť aj do nášho slovenského národa, aby ho na večné
veky zabil, zničil a pochoval. Tohto si musíme byť dobre vedomí,
lebo ani dnešný boj na Slovensku sa nevedie pre nič inšie ako v
prvom rade pre život slovenského národa. Pre život slovenského
národa vrhli sa naši nepriatelia útokom aj proti slovenskému
štátu, v ktorom štáte musí vidieť každý rozumný človek, a
to nielen Slovák, ale aj nepriateľ, najvhodnejší nástroj
národného vzrastu a slovenského života. Kto chce ubiť národ,
musí mu najprv rozbiť štát. Keď mu rozbije štát, s národom si
ľahko poradí. Naši nepriatelia nemohli otvorene takto vysloviť,
čo sledujú, že im zavadzia slovenský štát. A je to celkom
prirodzené.
…14.
marcom roku 1939 k menu „slovenský národ“ pristúpilo slovo
slovenský „štát“. K pôvodnej prekážke, ktorou bol národ,
pridala sa prekážka druhá — štát. Samozrejme, že starý
nepriateľ, ktorý dávno horel nenávisťou proti nám ktorý chcel
zničiť slovenský národ, keď popri národe povstal aj štát
slovenský, usiloval sa urobiť všetko, aby mu slovenský štát z
cesty vyhol. Pánov, ktorí po dvadsať ročnom trvaní republiky
Československej museli opustiť národ a štát, ktorí považovali
za dobré utiahnuť sa do zahraničia, nechajúc doma aj všetky
honosné tituly — zriekli sa prezidentstiev, ministerstiev,
samozrejme, vtedy im ani nenapadlo, že by si mohli robiť opäť
nárok na starú republiku a na všetky honosné miesta v nej. Vieme
dobre, že po znovuusporiadaní pomerov v republike, novozvolenému
prezidentovi telegraficky blahoželali a želali mu všetko dobré,
novú vládu uznávali, lebo sa im ani nesnívalo, že by mohli
neskoršie sami niečo začať. Na dobré staré časy sa ťažko
zabúda a títo páni tiež na ne nezabudli. Len čo sa im naskytla
prvá známka nejakých nádejí, že by mohli znovu pokúsiť sa o
nové Československo, zapriahli sa do práce, ale ako? Zasa je
pravdou, že čím raz hrniec napáchne, bude smrdieť naveky, až
kým sa nerozbije. A títo páni sú podobní takémuto hrncu, ktorý
napáchol. Čím? Podvodom, lžou, egoistickými zámermi a
záškodníckymi údermi na nevinného človeka. Touto psychológiou
vedení začali svoje plány. Akým spôsobom, to vám je známe.
…Keď
vojnové udalosti ukazovali, že by bolo dobré obrátiť sa na
východ k sovietskemu Rusku, nechal Poliakov a chytro sa nastrčil
sovietom za sprostredkovateľa medzi sovietskym Ruskom a medzi
Európou. Prirodzene na takéto partie je vítaný každý hráč,
tým väčšmi taký, ktorého sa možno čo najľahšie zbaviť.
Takto sa zrodila zmluva Beneša so sovietskym Ruskom. Táto zmluva
vraj hovorí o utvorení Československej republiky. Pýtam sa ale z
tohto miesta, kto dal Benešovi právo, aby mohol hovoriť v mene
Slovákov? A idem ďalej: mohol by som sa pýtať, kto poveril
Beneša, aby konal v mene českého národa, aby v mene českého
národa robil zmluvu so sovietskym Ruskom? Viem o protestoch, ako
Česi doma zatracujú politiku Beneša so sovietmi. My Slováci tým
väčšmi sa ohradzujeme, aby Beneš v mene našom hovoril, že aj my
by sme mali patriť do Československej republiky, ktorá by bola v
sfére sovietskeho Ruska. Slovák nechce byť nikdy iným ako
Slovákom. Boli sme proti boľševizmu za starej republiky i vtedy,
keď sa uzavierala prvá kultúrna dohoda so sovietskym Ruskom a
budeme proti tomu i teraz, lebo sme nielen z kníh a časopisov
poučení o tom, čo je boľševizmus, ale skúsili sme to na
vlastnej koži. Po Slovensku sú rozsiate hroby, popálené domy,
zničené mosty, zničené existencie Slovákov a povyháňaný ľud
zo svojich domovov. To je boľševizmus! Nuž Slovák bol a bude
proti boľševizmu. Neželá si ho a bude proti nemu bojovať do
poslednej kvapky krvi.
…Najväčší
nepriateľ slovenského národa a samozrejme, aj slovenského štátu
— Beneš — vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť
slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti
vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil
každý Slovák, čo znamená pre Slováka slovenský štát. Od
robotníka počnúc až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci
videli, že len slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb
a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde takto presvedčených
Slovákov chcieť dostať proti slovenskému štátu. Sami ste mali
možnosť pozorovať, kto všetko sa to dal nahuckať, naverbovať do
partizánskych bojov proti slovenskému štátu. Videli ste tam
robotníka, roľníka, statočného inteligenta, remeselníka, alebo
živnostníka? Tí všetci sa držali tak, ako — dnes to už môžem
povedať — tých tritisíc parašutistov, čo nám sem nahádzali,
ktorých ako slovenských zajatcov donútili vstúpiť do tzv.
československej armády; títo parašutisti hľadali tu dôverníkov,
len čo sa dostali na našu zem, a odkazovali: povedzte v Bratislave,
že sme neprišli bojovať proti slovenskému štátu. Dali sme sa
naverbovať len preto, aby sme sa dostali domov. My zostaneme verní
slovenskému národu a štátu. Beneš dobre vedel, že sa Slováci
nedajú nahuckať. Preto nemohol vydať heslo, do boja proti
slovenskému štátu. Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za
slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci do boja, lebo Nemci vám
zavraždili prezidenta. Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako
ma zavraždili!
/
Tu je text „historikom“ zámerne vynechaný. Zistíte ho
z predošlého článku /
Beneš
a jeho ľudia prišli s tým, že Nemci odvliekli slovenskú vládu!
A zasa hľa, tu sú so mnou činitelia tej vlády. Beneš povedal
ďalej, že poďte proti Nemcom a bratislavským zradcom, ktorí sa
spájajú s Nemcami, lebo Nemci prišli vraždiť Slovákov tak, ako
vraždia všetkých Slovanov. Benešovi by bolo bývalo po chuti,
keby sa boli dali Slováci do boja, vtedy by nás bol pochválil.
Videl, že sme mali nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči
slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu
nashadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu,
aby nás chránila.
Slovenský
štát nie je likvidovaný a nie je ani pochovaný slovenský národ.
Keď sa nám vytýka so strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka
cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam, vy ste čou pomocou išli na
slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a
príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor
cudzích proti slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým
my sme sa starali o záchranu svojeti, vy ste išli za korisťou,
ktorá má byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký
rozdiel.
My
so smútkom a zármutkom dívame sa na spustošenie po Slovensku a na
všetky hmotné, duchovné a iné škody. Keď človek stojí a díva
sa na svoju zhorenú chalupu, nechová sa každý rovnako. Sú takí,
ktorí zalamujú rukami, plačú, kvília a nevedia si nájsť
potešenie. A pohorenisko horí ďalej. Ale sú aj takí, ktorí nad
pohoreniskom stoja bez slz v očiach, bez zatrpklosti, ale s pozorným
obličajom, aby sledovali, ako to zhorenisko vyzerá., čo je súce
na ďalší život, a z toho pohoreniska chcú znovu vybudovať pekný
domov. Ako chceme stáť my nad slovenským pohoreniskom? Máme
fňukať, nariekať, odovzdávať sa falošnému kritizovaniu
minulosti? Kto by to chcel robiť, nech si zapamätá, že sa dáva
do služieb cudzej propagandy. Cudzia propaganda sa neopovážila
doteraz kritizovať našu budovateľskú prácu. Za celých päť
rokov našej samostatnosti nemohla nič konkrétneho povedať proti
nám. Z Londýna nám iba nadávali. Nemohli sa odvážiť kritizovať
to, čo robíme, lebo by sa im bol kde-kto vysmial do očú. Chváliť
nechceli a kritizovať nemohli, preto nadávali. Slováci nebudú
fňukať, plakať, nariekať, alebo kritizovať, ale stanú si do
práce a do boja za slovenskú domovizeň a otcovizeň. Máme nejaké
výhľady do budúcnosti? Keby som neveril v Boha, nemohol by som ani
…venskej rodine. Pevne to verím, a preto aj verím v pomoc božiu.
Keby sme boli osamotení vo svete, keby sme boli poslúchali našich
odvekých nepriateľov, aby sme sa izolovali na všetky strany a
zostávali bez pomoci, zasa by som sa neodvažoval povedať vám:
bratia, vydržte!
Máme
ochrancu Veľkonemeckú ríšu a jej vodcu Adolfa Hitlera.
S
jej pomocou dúfame znovu začať a ísť napred. Ďalej je tu
slovenský charakter, slovenská povaha. Táto má dve vlastnosti –
skromnosť a pracovitosť.
V
skromných pomeroch sme všetci vyrástli a skromnými sme ostali, aj
keď sme sa dožili vrcholných postavení. Tejto skromnosti sa
Slovák nezriekne nikdy, lebo v nej vidí a bude vidieť talizman
všetkých svojich úspechov.
Pracovitosť?
Pracoval Slovák vždy, avšak iba posledných päť rokov pracoval
pre seba. A pozrite sa, aké diela hlásajú našu pracovitosť.
Týmito piatimi rokmi povzbudení sme a odhodlaní i ďalej pracovať,
ale len na svojom, po svojom a pre seba; nikomu cudziemu! Som
presvedčený, že keď vo viere v Boha, opierajúc sa o veľkodušnú
pomoc nemeckú, stužíme celú svoju životnú skromnosť a
pracovitosť, že Pán Boh bude žehnať slovenskému národu a štátu
a budeme zasa šťastní a náš život požehnaný a naše Slovensko
bude znovu pokojnou oázou Európy.
Po
desiatykrát budú kardináli voliť nového pápeža
ešte
za života jeho predchodcu
K
ardináli
voliči, ktorých úlohou bude v nasledujúcich dňoch zvoliť
Petrovho nástupcu po Benediktovi XVI., sa do určitej miery ocitnú
v podobnej historickej situácii, ako ich predchodcovia počas
deviatich konkláve, keď bol nový pápež zvolený ešte za života
jeho predchodcu. Podľa dostupných relevantných zdrojov, keď
započítame nastávajúce konkláve, sa uskutočnilo desať takýchto
volieb pápeža. V predchádzajúcich prípadoch sa niektorí pápeži
vzdali úradu z vlastnej vôle, iní k tomu boli donútení a iní
zasa zvrhnutí, uväznení, odsúdení do vyhnanstva a na nútené
práce.
1.
sv. Poncián (21. júl 230 – 28. september 235)
Bol
odsúdený na nútené práce v bani na Sardínii. Na jeho miesto bol
zvolený sv. Anter (Anteros).
2.
sv. Silverius (8. jún 536 – 11. marec alebo 11. november 537)
Silverius
bol poslaný do vyhnanstva v Malej Ázii (Licia/Patara), pretože ho
obvinili zo spojenectva s Gótmi. Bol zatknutý a bola mu odňatá
biskupská hodnosť. Na jeho miesto bol zvolený pápež Vigilius.
Neskôr sa do Ríma vrátil a bol zbavený všetkých obvinení.
Petrov stolec už nezaujal, aj pre veľký odpor jeho nástupcu
Vigilia.
3.
sv. Martin I. (5. júl 649 – 16. september 655)
Bol
zatknutý v Lateránskej bazilike 15. júna 653, odkiaľ ho previezli
do Nassa a následne do Konštantínopolu. Nakoniec bol odsúdený do
vyhnanstva v Chersone na Kryme, kam došiel 26. marca 655. Tam aj
zomrel 16. septembra 655 a na jeho miesto bol zvolený pápež sv.
Eugen I.
4.
Ján XII. (16. december 955 – 14. máj 694)
Bol
zosadený z trónu cisárom Otom I. v roku 963 a za jeho nástupcu
nechal cisár zvoliť Leva VIII. v roku 964. Ottaviano dei Conti di
Tuscolo zosadil Leva VIII. a znovu dosadil na Petrov stolec Jána
XII. Po smrti Jána XII. sa už Lev VIII. nemohol vrátiť do úradu.
Preto bol zvolený pápež Benedikt V.
5.
Benedikt V. (máj 964 – 4. júl 964/965)
Cisár
Oto I. dosiahol na jednej synode odsúdenie Benedikta ako uzurpátora.
Protipápež Lev VIII. mu „na hlave rozlámal berlu“. Táto
príhoda je významná, pretože je prvou zmienkou o existencii
osobitného pápežského žezla. Benedikt V. v roku 964 ušiel do
Konštantínopolu. Na jeho miesto bol zvolený Ján XIII. 6.
Ján XVIII (25. december – jún/júl 1009)
Podľa
dvoch dôveryhodných stredovekých prameňov Ján XVIII., po päť a
pol roka ponitifikátu, v júni alebo v júli 1009, „pravdepodobne
abdikoval, unavený hrôzami a intrigami moci a utiahol sa do
kláštora Baziliky sv. Pavla za hradbami“, kde onedlho zomrel. Na
jeho miesto bol zvolený pápež Sergej IV. 7.
Benedikt IX. (cca 1012 – 9. január 1056)
Bol
tri razy pápežom Katolíckej cirkvi: od roku 1032 do roku 1044,
druhý raz medzi marcom a májom 1045 a tretíkrát od októbra 1047
do júla 1048. „Pontifikát Benedikta IX. bol prvýkrát prerušený
dosadením Silvestra III., v druhom prípade sa Benedikt úradu vzdal
a nahradil ho Gregor V.. Opäť sa stal pápežom po smrti Klementa
II.” (Annuario Pontificio). Po skončení jeho „tretieho mandátu”
bol na jeho miesto zvolený Damaz II.
8.
Sv. Celestín V. (júl/august 1294 – december 1294)
Zvolený
5. júla 1294, uvedený do úradu v Aquile 29. augusta toho istého
roka v bazilike s. Maria di Collemaggio, kde je i pochovaný. 13.
decembra 1294, takmer štyri mesiace po prevzatí úradu, Celestín
V. počas konzistória oznámil listom zrieknutie sa úradu rímskeho
veľkňaza. Na jeho miesto bol zvolený Bonifác VIII.
9.
Gregor XII. (1406 – 1415)
Gregor
XII. je predposledný, pred Benediktom XVI., ktorý uzatvára zoznam
pápežov, ktorí sa zriekli Petrovho ministéria. Bol prvý, ktorý
ponúkol svoju abdikáciu, lebo vtedy bol v cirkvi problém, že
boli okrem neho až dvaja protipápeži. Na jeho miesto bol zvolený
Martin V. Po demisii Gregora XII. nastáva obdobie protipápežstva
so sídlami v Avignone a Pise. Gregor XII. prežil posledné roky
života v Ancone. Pochovaný je v Recanati. Pápeži nasledujúci po
ňom boli už pochovávaní iba v Ríme
Wikipedia:
Viem všetko!
Google:
Nájdem všetko!
Facebook:
Poznám každého!
Internet:
Bezomňa ste nič!
Elektrina:
Len sa hádajte…
Předpověď sv.
Františka o velké roztržce v Církvi a řádu
Před
smrtí svolal sv. František své bratry a povzbudil je k vytrvalosti
v budoucích bouřích a útrapách, řekl jim „Bratři, jednejte
mužně, buďte silní a
vytrvalí. Nastanou velké útrapy a svízele, kdy nastane mnoho
tělesných i duchovních bouří a rozbrojů, kdy ochladne láska
mnohých a nabude převahy hřích a neřest. Moc zlých duchů se
netušeně rozpoutá, naše neposkvrněná čistota i jiných řádů
bude znečištěna a jen málo křesťanů
zůstane věrná papeži a římské Církvi. Papež bude zvolen
nesprávnou volbou a v tom bouřlivém čase bude podávat mnohým
falešné a smrtonosné své učení. Rozmnoží se pohoršení a náš
řád bude rozdvojen, mnozí budou ztraceni, protože nebudou
odporovat bludu, ale s ním souhlasit. Bude tolik mínění a
bludných rozkolů v lidu, u řeholníků a duchovních, že kdyby
tyto dny nebyly zkráceny, dle slov evangelia, byli by do bludu
strženi i vyvolení, kdyby je neřídilo v tom zmatku nesmírné
Boží milosrdenství. Na naši řeholi a náš život budou mnozí
krutě útočit a přijdou nesmírná pokušení. Kdo však tehdy
obstojí, ten obdrží korunu života. Běda těm kdo ztratí důvěru
ve svůj řád a nebudou pevně stát proti pokušením, která jsou
seslána na zkoušku vyvolených. Ti pak co zůstanou věrní
zbožnosti a zachovají si plamen lásky, budou pronásledováni a
tupeni jakožto neposlušní a rozkolníci. Jejich pronásledovatelé,
oklamáni zlým duchem, se budou domnívat, že slouží Bohu, když
je zabijí a vyhubí ze země. A tehdy bude Pán útočištěm
trpících a spasí je, budou-li v něj doufat. Aby se stali
podobnými Pánu, dá jim sílu, že zůstanou věrní a získají za
život časný život věčný, poslechnou-li více Boha než lidi.
Než souhlas s klamem a lží, raději podstoupí smrt. V tom čase
bude od některých kazatelů pravda zahalena mlčením, od jiných
zase zapřena a zavržena. Svatost života bude mnohým pro smích,
právě proto jim Pán Ježíš Kristus nesešle hodného pastýře,
ale velikého škůdce.
Matka
Boží se zjevila v japonské Akitě 1973
„Činnost
satana pronikne až do nitra Církve. Kardinálové povstanou proti
kardinálům, biskupové proti biskupům. Kněží, kteří mne ctí,
budou v opovržení a napadáni svými spolubratry, kostely a oltáře
budou zpustošeny. Církev bude plná těch, kteří přijímají
kompromisy, satan bude vykonávat nátlak na mnoho kněží a
posvěcených osob, aby opustili službu Pánu…..“
„kouř
satanův pronikl až pod kopuli sv. Petra“.Pavel VI.
Panna
Maria ve francouzském La Salette, 1846 ,
dvěma
dětem: Melanii Calvatové a Maximu Giraudovi.
„ďábel
pronikne až na nejvyšší místa v Církvi…“
a
upozorňuje, že mnoho biskupů a kněží se mu zaprodá.
3.
fatimské tajemství 1917
„Po dvou částech, které jsem
již vysvětlila, jsme po levici Naší Paní a kousek výš viděli
anděla s planoucím mečem v levé ruce, který se blýskal, a
vyletovaly z něj plameny, které vypadaly, že by dokázaly zapálit
celý svět, ale hasly, když se setkaly s září, jež vycházela k
andělovi z pravice Naší Paní. Anděl s pravicí napřaženou k
zemi hlasitě zvolal: ,Pokání, pokání, pokání.‘
A toto
jsme viděli v nesmírném světle, kterým je Bůh. Podobně jako
vypadají lidé, když přechází před zrcadlem bíle oděný
biskup. Měli jsme dojem, že je to Svatý otec. Další biskupové,
kněží, řeholníci a řeholnice vystupovali na strmou horu, na
jejímž vrcholu byl velký kříž z hrubě osekaných kmenů a
korkový strom s loďkou, než tam Svatý otec došel, procházel
velkým zpola rozbořeným městem a chvěje se, zasažen bolestí a
žalem, modlil se za duše mrtvých, jež cestou míjel.
Když
dorazil na vrchol, byl zabit kleče u paty velkého kříže skupinou
vojáků, kteří po něm stříleli kulkami a šípy a stejným
způsobem tam umírali jeden po druhém biskupové, kněží,
řeholnice a řeholníci i různí laici z různých postavení a
pozic. Pod dvěma rameny kříže byli dva andělé, každý s
křišťálovou kropenkou, do níž sbírali krev mučedníků a
kropili s ní duše odcházející k Bohu.“
Malachiášovo
proroctví: „Během extrémního pronásledování svaté římské
církve bude sedět na stolci „Petrus Romanus“ (Petr
Římský), který bude pást své stádce uprostřed mnoha soužení;
po jejich skončení bude město na sedmi pahorcích zničeno a
obávaný Soudce bude soudit svůj lid. Konec.“
svědectví
římského stigmatika Antonia Ruffiniho. Papež Pius XII. povolil
požehnání kaple na místě, kde Ruffini obdržel stigmata na Via
Appia a otec Tomaselli, divotvůrce, o něm napsal brožuru – krátký
popis života Ruffiniho. Znám Ruffiniho po mnoho let. Na počátku
90.let 20.století byl požádán, a řekl rovnou upřímně ve
svém domě: „Je Jan Pavel II. tím papežem, který uskuteční
zasvěcení Ruska? On odpověděl: Ne, to není Jan Pavel II. To
nebude jeho bezprostřední nástupce, ale ten až po něm. On bude
tím, který zasvětí Rusko.” (tzn. zasvětí dle přesných
požadavků Panny Marie ve Fatimě z r.1917)
o. Kramer: To
znamená, že nástupce Benedikta, během této doby světové
války a pronásledování církve, bude tím, kdo konečně udělá
zasvěcení,
a pak začne obnova a
triumf
Neposkvrněného Srdce Panny
Marie.
Z poselství Garabandalu
Až
papež navštíví Moskvu a vrátí se, začne pronásledování
Katolické církve v Evropě. Kněží budou vražděni a kostely
uzamčeny. Mše se budou sloužit tajně. Ruská komunistická armáda
dobyje Evropu.
Když
bude nejhůř dá Bůh na nebi i vnitřně každé duši zázračné
VAROVÁNÍ.
Do
roka po varování dá Bůh i zázračná uzdravování a trvalé
znamení ve španělském Garabandalu. Když se ani poté lidé
nenapraví a nenavrátí k Bohu, přijde zázračný Boží trest
(pravděpodobně ty 3 dny a 3 noci bez světla, kdy zemře většina
lidí, jak o tom prorokovala blahoslavená Taigi, sv. Pio
stigmatizovaný -Nejspíš to bude r.2017 – prý to předpověděla
sv. Matrona Moskevská).
Jak
říká svatý Řehoř Veliký, bude Antikrist „hlavou všech
pokrytců“. Bude předstírat všechny možné ctnosti: zbožnost,
čestnost, upřímnost, dobrosrdečnost a svatost, čímž k sobě
naláká srdce všech Židů. Zvláště bude pokrytecky dávat
najevo laskavost a dobrotu, aby si získal důvěru lidí.
Také
v tom bude podobný ďáblovi, který se rád zjevuje jako „anděl
světla“ a tím je přirozeně mnohem nebezpečnější, než kdyby
se ukazoval ve své pravé podobě „jako lev řvoucí, který
obchází a číhá, koho by pohltil“. – Lstivostí, kterou u
lidí dosáhl obliby, si upraví cestu k trůnu.
Lžiprorok
vyšle do světa mnoho apoštolů. Svatý papež Řehoř Veliký
vysvětluje, že celá armáda kněží bude Antikristovi připravovat
cestu.
Svatá
Hildegarda k tomu říká: „Antikristovy bludy budou svobodně
hlásat falešní učitelé. Pak bude nevědomost v křesťanské
víře tak veliká, že lidé upadnou do pochybností, mají-li ji
uznat za Boží.“
