1. TRIPLICITNÉ

PARABOLY

 

 

Úvod, jadro a záver.

Očisťovanie, osvecovanie

a

zjednotenie.

Téza, antitéza a syntéza.

Rozum,vôľa a city.

Myšlienky, slová a skutky.

Viera, nádej a láska.

To sú niektoré z triptychov

symbolizujúcich

jednotu, vyzretosť

a dokončenosť.

Čosi úchvatné a priam

i božské

je v triplicitnej gradácii.

Vznešené idey bez

dotiahnutia

do konca skončia ako vtipné

karikatúry. Ak dosiahnu

zrelosť, vzbudzujú obdiv

a rešpekt. Kresťanstvo

má za povinnosť nielen

spasiť svet,

ktorý je už spasený,

ale neskriviť

a dokončiť samo seba.

A to tým, že nájde svoju

celistvosť,kompletnosť.

 

Toto je tiež myslené pojmom

katolíckosť. Univerzálnosť.

Celistvosť.Kompletnosť.

 

Píšem hlavne pre kresťanov,

najmä katolíkov, alebo aj

tých, čo sa nehlásia

ku matke cirkvi, a hľadajú

celistvosť bytia.Aby

sme nimi aj boli nielen

podľa mena,

ale i životom.

 

Bez toho by boli naše

snahy iba rozkúskovaným,

a preto málo účinným

paberkovaním.Nudili

by a gniavili. Nevyzreté

kresťanstvo, ktoré by sa

vzpieralo dozrieť a

dospieť by bolo ako rozbitá

nádoba, ktorej

črepy sa stávajú

nebezpečnými.

Robia defekty na osudoch

       a rany na nohách.          

Ak sa nám podarí cez

Krista zrealizovať vnútorne

veľkú vec, tzv. coniunctio

oppositorum, čiže

zjednotiť protiklady,

a posvätiť to,

vtedy sa spoja zázračne

všetky črepy

do originálnej nádoby,

 

do pravého chrámu,

zamýšlaného našim Tvorcom.

 

Otec, Syn a Sv.Duch

nás zo stroja menia na

nástroj

a vzácnu nádobu,

z ktorej nové víno milostí

márne

vytekať nebude.

Jeho verným sa pohár

tela, duše a ducha naplní

skrytou Božou Slávou

a zjavne dobrým

ovocím.Deje sa to už teraz.

V tichu, nenápadne.

Hoci skoro všetko vo svete

je pod dohľadom kamier,

chudák svet o veľkých

veciach

vie veľmi málo

.
Zjednotiť v sebe všetko

 

dobré, pravdivé a krásne

 

by malo byť naším

neotrasiteľným sv. cieľom.

Ak chceme byť ako kresťania

kompletní, treba nám

 

prejsť nielen krstom vodou,

ale i Duchom Svätým

aj tzv.krstom ohňom.

 

 

2. TRI DIMENZIE

SV. KRSTU

 

 

Ježiš sa dal pokrstiť

v Jordáne

vodou v dospelom veku. Sám

Ján Krstiteľ povedal ľudu:

„Ja vás krstím iba vodou, 

ale po mne prichádza väčší

ako som ja, a ten vás

bude krstiť Duchom Svätým

a ohňom.“/ Mt 3,11/  

 
Čo je krst Duchom Sv?

Dlhoročný poctivý

duchovný život.

Denné pýtanie sa na Boží plán

zhováranie sa s Bohom

v modlitbe.

Práca v Božom diele a vari

snaha o férové medziľudské

vzťahy.

 

Ján akoby očisťuje od

duchovnej

špiny náš vonkajšok, Ježiš

aj naše vnútro.

Ján je príklad pre správneho

muža a

ozajstného duchovného

vodcu.

Nebolo v ňom chlapskej

samoľúbosti.

Väčšina chlapov sa hrá na

 

to,že sú tí najdôležitejší.

Neunesú to, že niekto je 

lepší, či múdrejší od nich.

Tak ako sa Evine dcéry

„dorábajú“, aké sú krásne,

škrípu tajne zubami a

žiarlia, ak je niektorá

úspešnejšia. Máloktorá

vie ako Mária oceniť

kvality inej.Máloktorý

džentlmen vie uznať:

„Tamten je lepší než ja.“

Ján to vedel.V tom bola 

 jeho pravá veľkosť. Ani sa

nehneval, keď ho

opustil okruh uctievačov

a išli za lepším duchovným

vodcom, ktorý ich

viac naučil ako on. Úzkoprsí

intelektuáli farizeji to

nedokázali.

Ani
zakrpatení návštevníci

nazaretskej synagógy.

Keď postrehli, že Ježiš

ich presahuje a nehladká

im egá,

skalpelom Božieho Slova

im reže do nádoru

nacionalistických a

náboženských lží,

veľmi ho znenávideli.

Malí ľudia penili veľkú

závisť a odsudzovanie.

Zmarili v sebe Boží zámer

zaštepiť ich do Stromu

Života. Samoohlúpnutí

konformizmom

uhasili pozvánku

k veľkodušnosti.

Byť pokrstený znamená

slúžiť

Svätej Rodine.

Nekrstení pohania

žijú iba pre seba a pre svoju

rodinu. Voda,krásne

pokorný

živel prírody, obmýva našu

špinu. Našu komediantskú

„veľkosť a „bezhriešnu“

nevinnosť“,

ktoré sú iba našou

biedou.Duch Svätý nám

otvára

rozum a srdcia pre

väčšie a spoločné veci.

Ponára nás neustále

do väčších hĺbok

nového celostného poznania.

Zasväcuje nás do stále

hlbších,

osvietenejších pohľadov.

Ako učeníci evanjelia by sme

mali aj vedieť,

čo je krst ohňom.

 

Je to prežitie si veľkého

utrpenia.

Ježiš ho spomína pred

ukrižovaním./Mk 10,38/

Prežiť dôsledne túto

duchovnú cestu 

prečistiť si chrám od

drzého šarapatenia

sebeckého

a pyšného

falošného ja,

to je mystérium svätého

krstu.

 

 

3. ZDRAVÉ KATOLÍCKE

ALE

 

Z bohatej cirkevnej histórie

sa môžeme mnohé podučiť.

Evanjeliové idey

sa dostávali do

nebezpečných

extrémov.A bola to Rímska

sv. Cirkev,

ktorá hasila duchovné

požiare

rôznych extrémov a

uleteností,

pochádzajúcich z choro

neľudských, bludných či

nedospelých duchovných

prejavov.

Zdravým jadrom katolicity

bolo a je bratské

spoločenstvo.

Ak je pod dôkladnou

ochranou

Panny Márie a sv. pápeža,

 bolo, je a bude

neporaziteľné.

Petrov nástupca dostal

za povinnosť od Pána

bedliť nad stádom

kresťanstva a ovce i

baránky

pásť. A ak čosi vybočí

do deviácie, tak

to musí odvážne

zdiagnostikovať a navrhnúť

terapeutickú cestu.

To je sčasti úlohou biskupa,

kňaza, diakona, rehoľníkov,

ale i všetkých pokrstených.

Komu záleží, sa ozýva.

Kto mlčí, žije v strachu.

Alebo sa iba ako vagónik

vezie.

O Záležitosť neba

mu zjavne neide.

Asi iba o vlastné záujmy.

Iným extrémom

sú najmä tí, čo majú tzv.

náboženský zápal revolučnej

hyperkritickosti.

 

 

Keď niekto vraví,

Ježiš,Ježiš,katolík povie áno,

ale bola tam i Mária.

Ak iný dokazuje z Biblie

sobotu

ako posvätný deň,naša

cirkev

 povie áno, ale v nedeľu

vstal

zmŕtvych. Ak povie ďalší:

len viera nás spasí,

veru hej, ale treba i dobré

skutky.Ak povie iný

náboženský

pobehaj, že

jedine iba kalvárska obeta

na kríži nám priniesla

 spásu povieme

jasne že áno, ale sú tu

i ďalší

podobní povšimnutia hodní

mučeníci.

Ak začne fundamentalista

zvelebovať Bibliu,povieme

áno Biblii, ale máme

tu i posvätnú cirkevnú

tradíciu.Ak pacifista začne

hlásať mier,

pridáme sa, ale aj

vysvetlíme,

že tu máme morálne

dovolenú

a nutnú obrannú sv.vojnu.

 

Bez doplnka „ale“ by bola

kresťanská viera

nekatolícka,

nezrelá, až fanatická.

 

Sv. zásada je dokonalá až

uznaním sv. výnimky.

 

Sekta, to je jedna

zdôraznená

dôležitá zásada, ale bez

svätého ale 

To zdravo zmýšľajúci

inteligentný katolík ku

kompletnosti vždy pridá.

Keď nebedlivé a nesväté

autority dusili nejakú

zdravú

alternatívu,

splodili tak nechtiac

cirkvičku

inú, ktorá sa so slepým

hnevom

obrátila

voči matke Cirkvi. Na tróne

s tým nafúknutým ale,

ktoré bolo zanedbané.

 

4. PODOBENSTVO

O BOŽOM PALÁCI

 

Najskôr treba evanjelizovať.

V podobenstve povedané

získavať

iných pre Krista, pre jeho

evanjelium. Je to neustála

pozvánka Boha

cez jeho služobníkov aby

nepokrstení vstúpili do

priestoru Cirkvi.

Ak máme ľudí získaných,

je treba ich

katechizovať.

To znamená v budove

Božieho

Diela ich

sprevádzať, učiť ich

orientovať

sa neblúdiť v bočných

uličkách

 a nájsť si svoje miesto.

Vysvetlovať kde sa aký

vzácny

unikát nachádza.

Cirkev je veľmi veľká a na

poklady veľmi bohatá.

Nebojme sa povedať je to

najstaršia, najpočetnejšia a

spirituálne najbohatšia

inštitúcia na svete.

Má najviac storočí a najviac

skúseností, najviac členov a

najviac svätých,

najviac definovaných právd

a bludov, najviac

charitatívnych diel

a paradoxne aj najviac

škandálov.

Jej umelecké pamiatky 

sú iba

jedna tisícina z bohatstva,

ktoré sa nachádza viac

v neviditeľných sférach.

Ak môže byť na svete niekto

legálne sväto namysleným, 

 tak sme to my kresťania

katolíci.

Aby sme

však doslova nezaspali na

vavrínoch je nám všetkým

potrebné aspoň

mystagogické minimum.

Mystagogizovať,

čiže vovádzať do tajomstiev

sv. viery,

znamená niečo už aj

okoštovať

z dobrôt, ktoré sa v Božom

paláci

už u na zemi zadarmo

podávajú.

Je to už nielen vonkajšie

obdivovanie umeleckého

nábytku, ale

už aj otvorenie barovej skrinky

a vypitie si z  kvalitného

likéru, aby

som dokončil toto

podobenstvo.

Je to vnútorná účasť a

prežívanie spoznaného.

 

   Paradoxne sa dostane

 ku nebeským dobrotám

 iba ten,

kto si prežil neteatrálnu

krížovú cestu

a jeho telo sa začína

už teraz kriesiť.

 

Dobrým fundamentom je

absolvovať základnú školu

evanjelizácie.

Po čase prejsť do strednej 

školy

katechizácie.

Poctivo tam zmaturovať.

A nezľaknúť sa ani hlbšieho

pochopenia vysokej školy

mystagogickej.

V inej parabole vo vzťahu

muža

a ženy by bolo obdobie

evanjelizácie

prirovnané času, keď sa po

uši

zaľúbený chlapec prestane

zaujímať

o iné dievčatá a zameria

svoj

záujem iba na tú jednu

vyvolenú.Ak ju

čestne získa prejdú do

vzťahu

katechizovania, hlbšieho

spoznávania

sa. A veru je sa čo roky

navzájom učiť. Ak sa

seriózne

pred Bohom

vezmú a ako manželia, teda

spolupracovníci Stvoriteľa

splodia dieťa,

to je už fáza mystagógie ich

vzťahu. Ak by sa niekto

nezajujímal

o mystagógiu, prirovnal by som

ho ku novomanželovi, ktorý

by mal

nevestu a nezaujímal by sa

o plodenie. Nebral by ju teda

vôbec vážne.

Sme povolaní na to, aby sme

niečo splodili. Niekto na

fyzickej úrovni

,
iný na tej duchovnej.

Bodaj by sme plodili a

rodili kvalitu,

nie iba nekvalitnú kvantitu.

Podľa plánov nebies a so

sv.pokojom na konci

vykonanej

 etikoterapeutickej práce.

Podobne povrchní a okyptení sú

veriaci v jediného Boha,

ktorí slepo

chodia okolo prvej a

najdôležitejšej mystagógie,

ktorú Stvoriteľ zjavil

a kresťanstvo ju ohlasuje,

že živý a pravý

 

Boh je Dobrý Otec a má

aj ľudskú tvár.

 

Ďalša že má aj Syna a je

aj Sv.Duchom.

Podobnej hrubice sa

dopúšťajú

kresťania, ktorí vedia,

že Ježiš mudel

mať matku, ale nafúkane

ignorujú sa zamysleť nad

mystagógiou jej

panenstva. Asi iba preto,

lebo svoje

panenstvo a panictvo

kdesi nezodpovedne

zdefraudovali.

Iní takzvaní kresťania

zas odmietajú naše vraj

klaňanie sa svätým. Trápne

nás

všetkých odsúdia a hodia

do vreca

spolu so všetkými

modlármi.Myslia si, že sme

všetci hlupáci, a oni

svoju skutočnú hlúposť a

pýchu ani neregistrujú.

Jedna

z mystagógií

je totiž, že Boh je skutočne

prítomný aj vo svojich

svätých.A koho to

nezaujíma, tak chudák sám

nežije v milosti posväcujúcej.

A o čom je

potom jeho kresťanstvo

O civile? O adorácii

liberálnych

hodnôt?

Alebo iba o povrchných

pochechtávaniach sa ?

Kto nerešpektuje pápeža a

nevidí v ňom nič sväté,

tak koho tam má miesto

neho?

Sám seba a svoje názory?

Svoj rozum

Katolícka mystagógia má svoju

oporu hore v nebi,a je to

Najsvätejšia Trojica

 

A tri piliere tu a zemi

platná sv. eucharistia,

Sv. Panna Mária

a právoplatne zvolený

katolícky pápež.

Sú to, boli a budú

najspoľahlivejšie piliere

chrámu kresťanstva,

čiže Božej Veci.

Tie chránia kresťana,

aby ostalortodoxným.

a človeka aby zostal

normálnym

a ozajstným.

Sú na stráži pravej

ľudskosti

aj pravej viery.

 

Mystagógia je pozvánka

do hlbín našej viery.

Kto sa o ňu nezaujíma,

je obeť povrchovej mafie.

 

Je školou, v ktorej si hlbšie

uvedomujeme naučené

pravdy

z Písma sv. a jeho odborného

výkladu, čiže z katechizmu.

A tiež z druhej podstatnej

knihy Prírody.

Našou ľudskou povinnosťou

je dospieť.Našou povinnosťou

kresťana je dozrieť.

Matka Cirkev nás

sprevázdza počas celého

nášho života.

Jej cieľom je aby sa v nás

stvárňovali Boží syn a

dcéra.

 

Aby v nás dospeli na

kompletného muža a brata

aj vyzretú ženu a sestru.

 

 

 

5.  LEXIGRAMOVÉ

PODOBENSTVO

 

 

Niektorí jedinci sa správajú

príliš egocentricky,

podľa modelu jajaja.

Sú takto končiaci aj medzi

zasvätenými osobami.

Ako je to možné ?

Žeby boli až takí sebci?

Keby

ste videli film ich života,

tak by ste

videli neraz extrémne žijúci

model tytyty.Čiže staranie

sa iba o iných,

obetavá služba 

 v tisícorakých

podobách. Fatálnou chybou

bolo

pravdepodobne nevenovanie sa

trochu aj sebe. Celý život aj

v maličkostiach

premenený na polomučenícku

podobu.Odriekanie si

dovolených radostí,

neoddýchnutie alebo

nevydýchnutie si od vážnych

nebeských povinností.

Alebo je to neprežitie si

ľudskej

lásky počas celého

života.Nemám na

mysli hriešne veci či vzťahy,

skôr zanedbanie ľudskej

stránky života.

Toto je jeden z našich

nezdravých

extrémov.Radikálna

odpoveď na iný

extrém, ktorí sa žije vo

svete,

kde sa prvá časť života

roztočí podľa

hesla Jajaja, a ta druhá je

poznačená jeho opakom,

trpkým Ajajáááj.

Matka Cirkev veľmi správne

extrémy odsúdila.Zostáva

nám učiť sa

zostať normálnym človekom

popri umení byť

nevyhoreným

kresťanom.

Existuje ďalší extrém medzi

náboženskými fanatikmi,

ktorí je vraj

obrovsky zameraný na boha,

a vôbec si nevšíma človeka.

Táto verzia

sa volá Ononon a končí sa

veľkým, niekde až

teroristickým

Nononóó.

Katolícky model je Ontyja.

Čiže najprv Boh, potom

blížny,

ale aj ja.

Ľudia sú všelijako popletení,

a ak by ste dali ich

podstatu

pod mikroskop, ich vzťahy

by zneli napr. jajaty, jatyja,

tytyja, jatyon či jaonty.

Na rováši to má naše

uletenie

od podstaty. Čiže od

hlavného

prikázania milovať v prvom

rade Boha, potom blížneho a

správne i seba samého.Ku

tejto

podstate sa múdry človek

denne

v tichu navracia.Čím niekto

viac hlúpne, tým viac na

toto

zabúda.A tým si viac veci

skomplikuje.

Nafúkaný narcizmus sa mu

môže stať obludne

gradujúcim

 na JÁ JÁ JÁ …

Nuž a potom rád zatočí so

všetkými priemernými

jajáčikmi

ako krutý diktátor.

Byť slobodný od seba

samého

a skultivovať si popritom v

harmónii aj svoju osobnosť,

až potom budeme mať pekné

medziľudské vzťahy.

 

 

 

6. PODOBENSTVÁ

ZO ZOOLÓGIE

 

Je vo veľkom omyle ten, kto si

myslí, že oslobodiť človeka

treba iba

od nadvlády tzv. teroristov

alebo iba od pliagy

vonkajších

závislostí.

V skutočnosti sme zajatcami

mnohých

utajených otroctiev.

Závislostí vnútorných.

Vonkajší otrokári sú na nás

dopustení neraz

iba preto,

aby sa z naivného

veriaceho stal vediaci.

Skvalitnil sa, poučil a stal 

sa do hlbších vecí života

vidiacim

.
Čiže chápajúcim.

A pomáhajúcim.

 

Väčšina ľudí sa potrebuje

dostať z toho,

že sú ako ovce.

Čiže dosť nesamostatní

a bez vlastného názoru.

Sú v stave vnútorného

otroctva

a naivity.

Ovce sú hlúpe, čiže ešte

nevedia

rozlišovať jedlé a jedovaté.

Grupujú sa zo strachu

do stáda.

Spolu sa pasú, bľačia i

mlčia.Vyplašené nie iba

z vlka,

ale i zo seba

samých. Ak ovca naberie

odvahu a začne si žiť svoj

vlastný príbeh,

stáva sa, že sa zatúla.Dobrý

pastier si ju nájde.A má

z jej odvahy,

ktorá sa zmýlila a možno aj

precenila, väčšiu radosť, ako

zo zbabelej čiže slepej a

kariéristickej „poslušnosti“

ostatných,ktoré svoje vyššie

ciele nemajú. Ak si

však nezabudne koordinovať

svoju cestu s vnútorným

Dobrým Pastierom,

tak nikdy nezablúdi.

A stane sa ako On raz

obetným baránkom.

To je pravé nasledovanie

Krista.

Pápežovi boli zverené práve

tieto typy.

Ak sa v sakrálnom prostredí

vyskytnú pyšné pávy,

trápne papagáje,

ateistickí ježkovia či

necudné

tchory , a duchovný pastier

nevie čo s nimi,

tak ich môže celkom legálne

vypoklonkovať ku nejakému

krotitelovi

do zoo a prorocky im do očí

oznámiť, že na ich

sprevádzanie

do ďalšieho cirkusového

čísla

nemá z neba žiadne nebeské

kompetencie.

 

Sú však individualisti, ktorí

sa odvážia od stáda

oddeliť, 

bez pokory

a vypasú si nie iba svoje

bruchá

a mozgy

,
ale i nižšie a falošné egá.

Po čase sa z nich stanú

tvrdohlaví barani idúci aj 

proti múru a robiaci

slepo revolučne kvôli

nejakému

zdanlivému dobru aj rebéliu

a vraždy.

Úplne iná je sv.

tvrdohlavosť

u baránkov, ktorí si Božiu

prácu robia

napriek tomu, že iní jej

nerozumejú a neprebudený

priemer im hádže

polená pod nohy.Baran

predivný sa zátvrdlivým

nepočúvaním dobrých

rád stane zaťatým

somárom.Ak

si svoje komplexy

neúspešnosti

pôjde

unáhlene a netrpezlivo liečiť

do verejného domu, tam mu

luciferove asistentky veľmi

ochotne napomôžu jeho

alchymistickú premenu

na capa

smradľavého.U žien hrozí

premena na hlúpu sliepku,

čo

mnoho kotkodáka ako ide

zniesť

vajce, ohovára slepačiny,

zobe z ruky nejakému

gýčovému pracháčovi a ide

ako

slepá pod kolesá. Dedinská

hus si za

svojho bôžika dávno

zvolila,iba

a len svojho manžeela.

Kačku zaujímajú

zasa iba jej kačičky.Mačičky

sa rady o kadekoho prenežne

obtierajú

a nechajú sa

rozmaznávať.Ak

žena žije duchovne, bude

mať čosi zo

vznešenej labute. Ak to

v duchu

fláka a stráca dôstojnosť,

bude mať

pod maskou slušnosti drzosť

opice.Tá ale narobí sajrajtu.

Alebo až

zlobu kozy.Tá skolí kolegyňu

nemilosrdnými rohmi.Pekné

žabky sa

po čase žitia bez Ducha Sv.

menia do tváre na staré

ropuchy. Čím sú

chlapi väčší bulovia, tým sú

ženy väčšie líšky.Ak sú až

bambulovia,

menia sa na

prudkonebezpečné

zmije.Ich rastúca satyriáza

kradne

ako straka veci, vynucuje

si city,

zbíja pozornosť z iných.

 

Po predčasnom vrabčení sa

navzájom si srdcia naplnia

špinou

 

To, čo nazývali láskou bol 

iba sladký jed.

Rafinovane namiešaný

kokteil

ružovej mafie.

Ich právo na lásku, ktoré si

povýšili na modlu

začne v nich skazonosný

proces

a rozklad osobnosti.

Na začiatku začnú verbálne

žumpáriť na svätých.

Potom na cudných a

slušných,

ktorým je ich ich vonkajší

prejav

„milovania sa“ priam odporný.

A nakoniec

každé pokojné hájenie

tradičných hodnôt rodiny,

normálneho vzťahu muža a 

ženy budú považovať

za nenávistný

útok

voči svojej inakosti a

nebudú

vedieť reagovať inak než

 

homofašisti.

Tie hriešne nežnosti či u

hetero

či už homo ukážu svoju

pravú tvár.

A tou je agresivita.

Ovocie smilstva…

 o

Háveď opakovaných

neuvedomovaných faulov nás

mení na predivného

vlka čudáka a samotára.

Ten je strašne vyhladovaný

v tom, kde hrešil

alebo sa pyšne odriekal.

Rád si

nejaké ovce roztrhá,aby s na

chvíľu „ukľudnil“. Potom ich

postraší,aby sa „potešil“.

Takto nedôstojne sa zbavuje

svojho hladu a strachu.

Jeho stigmou je aj absencia

výčitek svedomia aj pri

vážnych deliktoch a

kriminálnostiach.

 

Či na potkana, majstra

v osočovaní, pchaní sa

a v naháňaní hrôzy.

Ten je už

tak zjednotený so lžou, 

a tak jej

verný, že nepozná žiadnu

neveru…

 

Cieľom temných síl a

nadľudských neľudí

je robiť z nás postupne

a sofistokovane

debilmi !

šelmami !!

a otrokmi !!!

 

Je tu čo závidieť? Je čo

obdivovať na „veriacom“,čo

hladuje ako

vlk po pozemkoch, peniazoch,

deťoch, tituloch, víťazstvách

či zábave?

Čo ako hladný vlk špehuje a

snorí do intimity iných, lebo

svoju intimitu má

zúfalo prázdnu ? 

Na falošne svätom

kariéristovi,

čo chladnokrvne

zabije povesť

svojmu kolegovi,

aby postúpil

vyššie a zarábal viac?

 

Či na padlom anjelovi medzi

nami,

čo je smädný ako dúha

po rozkazovaní?

Tento buzerant, a teraz

vôbec

nemám na mysli sexuálnu

orientáciu

,
ale defekt na charaktere,

aj sa sadisticky vyžíva

v ponižovaní

a prenasledovaní

podriadených,

a ak sa rozdrapene označuje

za kresťana

ten je v skutočnosti

certifikovaný antikrist.

 

Podobne „vedecký pracovník,

ktorý ťažko natlačil do

svojej hlavy obrovské

množstvo

encyklopedických poznatkov,

ale nedospel

ani k pochopeniu malej

násobilky a stále nevie, či

obraz

má maliara?

Keby aj niekto celý svet

spoznal

či precestoval

alebo aj zvonku ovládal

bude mu to na nič

ak svoje interéry ducha

poškodil.

To mu odkazuje jeho

Otec v nebesiach.

 

Svet je plný popletených

ozembuchov,

ale aj „nebeských“ tajtrlíkov a

„otitulovaných“ infantilov.

Prečo?

Lebo je málo mužov,

čo urobia

dôsledný autoexorcizmus

hlbokým duchovným životom.

Radšej sa kĺžu po povrchu.

Je to pohodlnejšie, ale

začne 

to fatálne škodiť.

Miesto radikálnej službe

nebesám si

volia širokú egocestu.

Treba nám zájsť

na hlbinu.Deň

ozajstnej nezávislosti

budeme

sláviť

až vtedy, ak všetkých

utajených

kazisvetov v sebe

pomenujeme a

chytíme elegantne pod krk.

A spolu s Kristom ich dáme

 do „truhly a zeme“

Ako tie nevidideľné,

ale reálne

škodiace

vírusy v počítači.

 

Kto to nezabudne, premení 

sa na vnútorne pokojom

žiariace slnko. 

Kto zanedbá, bude v ňom 

 stále hladnejšia

spirituálna čierna diera.

 

 

 

7.PODOBENSTVO

O ZNÁMKACH PO ŽIVOTE

Všetci sme chodili do školy.

Preto nám nebude ťažké

pochopiť podobenstvo o

známkach v škole. Sú tam 

 žiaci, čo sa snažia, ale

aj totálni lajdáci. Myslia si,

že im to len tak prejde?

Spravodlivý učiteľ im raz dá

známku, ktorá im patrí.

U nás

systém hodnotí

výborný výkon jednotkou a

pätorka sa dáva žiackemu

debaklu.Sú

medzi nami jedinci, ktorí sa v

tejto pätorkovej prehre

celkom

našli.

Sú tu na zemi ako doma.

Smrteľne sú vážni najmä vtedy,

keď sa ide konať nejaké

zlo.Vtedy cítia, že prišla ich

chvíľa na scéne.Vykonať

ho je ich najväčšia pozemská

bescitní.

Ponúkne sa im tisíc dolárov ,

oni chytia zbraň pevne

do rúk a

idú

objednanú vraždu dotiahnuť 

 do úspešného konca.

Patria sem i tie,

čo denne zarábajú

desaťtisíc.

Ale za to, že spáchajú desať

smilstiev.

Alebo sú to i tí,

čo za tridsať

strieborných napíšu

lavínu lží.

Alebo

sú ochotní podať akékoľvek

krivé svedectvo.

Pri udaní spravodlivého

pociťujú drogovú extázu.

Vraj žiaci? Úbožiaci!

„Žijú“ na pätorku.

Životní štvorkári neberú

vážne

nikoho a nič.

Všetko je pre nich iba

zábava. Najväčšiu srandu

majú

z posmievania sa nebeským

veciam.

Ak sa kdesi kope do Krista

a

jeho Nevesty Cirkvi, radi sa

pridajú.

Sú to milovníci a

uskutočňovatelia ťažkých

hriechov. Čím viac ich

napáchajú, tým viac sa nimi

chvascú pred svojimi

komplicmi.A považujú sa

sebavedome s týmto paštýlom

života za úspešne

zaradených.

Trojkári sú majstrami v

poškuľovaní a

pohodlnizme.Neťahá ich to

ani na jednu nebeskú ani na

pekelnú stranu.Vyčkávajú na

figovníkoch.Sledujú, ako keby

ich platilo FBI.

Predstierajú

dobráckosť, ale občas sa

potrebujú zrúbať sami

a potom

zrúbať niekoho okolo.

Raz urobia

niečo dobré a inokedy

sa zapoja

aj do poriadnej capiny.

Tou po čase začnú aj

páchnuť.Prečisťovať si

rozladenosť a negácie

im pomáha televízor a

pálenka.

Patria do „rehole“

zízačov a

zívačov.

Tvrdne im pečeň a mäkne

mozog

a mužnosť.

Vraj „nemajú žiadne

hriechy“!

Títo potrebuju ale urgentnú

spirituálnu pomoc.

Pol života sa pochechtáv

ajú a tú druhú sa

adamovsky ľutujú ako

dopadli.

U dvojkárov je iný extrém.

Tí sa

radi čvachtajú v hriechoch

iných,

ale aj svojich.Milujú spovede

, vyznania, posudzovania a

odsudzovania.

Špehujú a ohovárajú sa

navzájom.Radi sa ešte nad

iných povyšujú.

Vonkajšiu etiketu a slušnosť

vedia.O niektorých z nich

povedal Ježiš:

„Prostitútky budú v Božom

Kráľovstve skôr ako vy!“

To asi len preto,

lebo stupeň ich falošnej etiky a

zbabelosti bol veľmi veľký a

pozatĺkaný.Sú to milovníci tzv.

“ ľahkých“ hriechov,

navonok

dodržiavajú akože morálne

pravidlá ,ťažkých vonkajších

hriechov sa

zhroziť vedia.

    Mnohí sú milovníci

 škôlkárskeho

infantilizmu.

     To sú tí, ktorí klamú, že sú

dvojkári. Čaká ich ešte veľmi

dlhý osobnostný vývoj cez

všetky možné pády.Tí ozajstní

dvojkári majú dobré srdce a

vôlu. Robi mnoho

dobrého.Popritom robia i

hriechy, ale nie vážne a vedia nielen 

oľutovať, ale sa

i ospravedlniť.

Pracujú na premene necností

na cnosti.

Robia tak už s jasným

cieľom

nikdy sa neobracať

ku temným

ríšam.

 

Človek na jednotku má

charakter.

Na jednotku s hviezdičkou

žijú svätci.

Tí ozajstní sú pravé zlato

na tejto zemi.

Ich veľkou láskou je Boh.

Jeho Kráľovstvo a sviatočné

bytie.

Žijú a pracujú iba preň.

 

Falošní svätci to

predstierajú,

ale ich veľká láska je nejaká

modla.

Napr.ich rodina či klub.Títo

posielajú aj dnes Krista na

kríž. Idú k svojej „kariére

“ ukrižovaním svojich

blížnych,

pokrytci. Potom sa

chodia z toho bez

ospravedlnenia „spovedať“.

Alebo vás osočia, až sa

im z huby zapráši, aby

vypustili

paru.

Vyzretí ľudia toto nerobia.

Je im

to skôr odporné a veľmi

vzdialené .

Takáto farizejská nízkosť,

podlosť je na 3- až 4 -.

Zrelý duch hriechy nerobí.

Ani ťažké ani ľahké.

Robí tzv. chyby.

Menšie či väčšie.

Hriech je konať vedome

niečo,

čo vieme, že je zlo.

Ubližovať vedome niekomu

,

závidieť, byť

škodoradostným,

przniť sa oslavou seba

je mu cudzie a proti

prirodzenosti.

Byť svätým je žiť v milosti

posväcujúcej

a smerovať k dokonalosti.

To znamená nechať sa

dokončiť

Duchu Svätému

.
Nie je to byť bezchybným.

 

Nový človek sa nezníži napr.

k odsudzovaniu ani tých, čo

potrebujú ešte nesväto žiť.

Ten sa snaží porozumieť a

pozdvihnúť každého.

 

 

8. PODOBENSTVO

O DUCHOVNÝCH

ŠKOLÁCH

 

Ak potrebujeme starozákonnú

sekeru, znamená to ešte našu

neotesanosť a

primitívnosť.Aj tá

sekera je potrebná, ale iba 

na tých, čo si

ju zaslúžia.Na ďalších je

potrebné dláto, na tých

jemnejších dlátko, a

na anjelov azda len

povzbudenie.Ak chceme

duchovne žiť, treba nám

brať zásady evanjelia vážne.To

v praxi znamená primeranú

prísnosť.

Na iných, aj na seba. Kto by

bol iba na iných a na seba nie

, bol by farizejom.Žena má mať

pod kontrolou najmä city, muž

zasa rozum.

Origenes nazval Židov :

milovníci vonkajších vecí.

 

Kresťan by mal mať

už aj istú hĺbku.

Úžas nielen nad

vonkajškom,

ale nad krásou vnútra.

 

Evanjelium nás pozýva

zo

židovskej

základnej školy Ducha,

zo zachovávania základov

kresťanskej etiky,do

strednej školy

8.blahoslavenstiev.

Tu je zhrnuté, čo je

to vlastne

byť duchovným človekom.

Treba nám pracovať,

Byť vo Svätom Duchu

pravdiví, citliví,

empatickí, jemní, tichí,

spravodliví a milosrdní,

čistého srdca a pokojní.

Nie nanucovatelia pravej viery,

ale skôr trpitelia pre pravdu

a

dobrú vec.

Rešpektujúci i nepriateľa.

Učiaci sa aj od neho.

Máme veru čo robiť, aby sme

sa raz dostali až

k duchovnej maturite,

ktorá znamená zrieknutie sa

nepravého ja.

Slobodné a totálne sa

odovzdanie Bohu

so všetkým, čo sme a čo   

máme.

„Ak sa nezrieknete všetkého,

nemôžete byť mojimi

učeníkmi“

Napomenul nás veľmi vážne

náš Majster.

Správne pochopené zrieknuť sa

všetkého máme nie

navonok, ale

všetko v mysli mám

považovať

za nie moje, ale za Tvoje ,

Pane…

Kto toto dobrovolne

neabsolvuje,

má ešte ďaleko ku

kresťanovi.

 

Až potom nás vezmú

na vysokú,

kde sa už netrpí za

 svoje hriechy,

ale za viny

iných.

A v každom ročníku

ťažšia 

obeta.

Cieľom každej školy je vyjsť

z nej von.

 

Poctivá duchovná škola

hovorí nie karma sem a

karma

tam,

reinkarnáciu neprezentuje

ako

poslednú útechu

a podobné anomálne

relativizmy,

ale hovorí o večnom živote

a Absolútne.

 

Tu sa radostne žije s Božím

Duchom všade,

kde nás zaveje, a ostáva sa 

 mu verným,

kdekoľvek sme

a akokoľvek by práca a život

boli ťažké.

 

Kto má nebo v sebe, nájde 

 ho potom už všade.

Túto axiómu si zapamätajme

Niečo podobné je i s peklom

v duši.

 

Ako pomôcku kde sa kto

nachádza dávam správanie 

 sa ku hlúpákom,

ktorí skrížia naše cesty a so

zvláštnym potešením nám

ublížia.

Čím sú nešťastnejší, tým

väčšiu

zlobu produkujú.

Je pravdepodobne našou

povinnosťou

na zemi sa s nimi stretnúť

a otestovať si poctivo svoj

stupeň dobroty.

Ak je niekto v základnej

spirituálnej škole, tak

jednoznačne označí

stretnutie s nejakým

nešťastníkom za tragédiu a

 

  s dotyčným bude

zápasiť ako s nepriateľom

svojej spásy. Pre malý stupeň

dobroty s ním

prehrá, a zahrnie ho lavínou

obvinení, nadávok

a

pomstychtivostí.

Toto sú primitívni

odsudzovači

takzvaných „izmov“,

lebo nevyriešili

svoj egoizmus

alebo naivný romantizmus.

Jediný ismus který ich

z toho

dostane je katechizmus.

Ak je niekto na strednej, 

tam sú útoky „lucifukov“

silnejšie,

ale adept

neba si stráži vnútro, aby

neposielal na záškodníka zlé

myšlienky

,
dáva si pozor, aby

ho zbytočne

neohováral, lebo vie,

ako to v ňom

posilňuje zlo, a samozrejme 

sa za jeho obrátenie modlí. 

 Po istom čase

vytrvalých modlitieb zistí,

že sa

modlí i za svoje obrátenie,

nie iba 

jeho, a Duch Boží to zariadi

tak, že zo smoly sa

po dlhšom čase 

stane čosi dobré.Nepriateľ sa

môže zmeniť na priateľa,

a to preto,

lebo niekto zaňho urobil

ozajstné pokánie,

a pre kajúceho brata to

bola riadna maturitná

skúška

v odpúšťaní a trpezlivosti.

Po dlhšom 

čase zistí, že to zlé bolo

dopustené kvôli budúcemu

požehnaniu.

Kto je na vysokej,ten by mal

vedieť, že keď sa útok zla

deje, že ním sa deje

nie iba zlo.

Nevie však všetko. Preto sa

modlí a ponára hlbšie.

Ale netrvá mu mesiace ako

stredoškolákovi poznať, skôr

niekoľko

dní, čo je Božia vôľa.On

totiž

nestretol v tom chudákovi,

čo zaútočil

nepriateľa či skúšku, ale

 

školitela a aj trénera,

predstavte si.

Toho, čo nám brúsi diamant

ducha a odhaľuje

naše chyby.

Darúva nám cez hanbu aj

Božiu slávu.

Tomuto porozumejú iba

svätí blázni.

Kto žije pravú vieru, ten

rozmýšľa celkom inakiba tzv.

rozvoj svojej osobnosti…

 

Má úplne inú optiku.Na to 

na čo sa neverec pozerá ako

na hrôzu, sa mystik neraz

dokáže

pozrieť ako na skúšku či

vyšší zámer.

Malý chlapček vidí iba zdola

maminu výšivku. Zdá sa mu

škaredá.

Keď ju uvidí zhora, zistí jej

krásu. A že všetko je tak,

 ako má byť.

Čím viac sa niekto blíži

k duchovnej maturite,

tak tým viac vážnie.

A opúšťa akosi spontánne

širokú cestu pochabosti

Keď mu duch zvážnie naozaj,

vtedy ho aj po rozličných

skúškach čaká už tu

vzkriesenie

v podobe šibalského humoru

Božieho dieťaťa.

Z učňa huncúta sa stane

z neho tovariš lapaj. Potom

zmaturuje

z beťárstva. Cez vysokú

provokatérsku sa dostane

k majstrovi figliarovi.

Kto sa v škole ducha uljeva,

zmení sa z cirkevníka

na cirkusové

číslo.

Ten si do cirkvi prišiel

cirkevníčiť, čiže cirkev

ničiť…

 

 

 

9. IQ + EI + SQ =

NOVÝ ČLOVEK

 

V školách v nás väčšinou

rozvíjali najmä

inteligenčný kvocient,IQ.

Buduje logické myslenie,

trénuje

pämäť.

Bez logiky by sme boli

najprv

hlupáci a potom dementi.

To je treba samozrejme mať,

ale iba ako základ.

Nie ako cieľ.

Kto to má za cieľ a nechá sa

preťažovať stále silnejšími

mentálnymi

činkami, prasknú mu raz

struny. Byť pyšným

jednotkárom v takto

choro nastavenom systéme

je nie

celkom podarená vizitka.

Splodí to

únavu a aj poškodenie.Aj

 z tejto neslobody sa treba

dostať.Najhoršie je, ak nám

potom uletí podstata veci.

Ako

tak sa vyznať dnes v mori

informácií je celkom slušný

výkon.Rozvíjať si obrazne

povedané v sebe

iba športovca telom a

intelektom je aj dobré,

ale je to

iba 1. stupeň

.
V 2. sa stávame filozofmi,

vedcami a umelcami.

Nadobúdame

EI, emocionálnu

inteligenciu.

Rozširujeme nie iba

mentálne

telo, rozumovú časť

duše, čiže

prednú časť mozgu.

Ale kriesime

aj tzv.časť strednú.

Naše ego sa už nielen

rozpína

rôznymi súťažiami ako v

prvom stupni.

ale sa má aj trocha

ukľudniť

 

 a skultivovať.Treba nám

rozvíjať

aj tzv.

emocionálne telo,

skvalitňovať

citové vnímanie vzťahov,

života

a práce.

Svoje vedomie už

nesmerujeme

iba do ďiaľky, ale aj do

vnútornej šírky.

Budujme hlavne empatiu.

Spomaľme sa. Naberme na

kvalite kultúrou,

slušnosťou,

rozhľadenosťou.Aby

nám nevytŕčala spod

smokingu

slama

z poltopánky.

Doprajme si luxus trocha si

veci premyslieť.Nájdime na

živote i poetickú

dimenziu.Učme

sa rozumieť dobrej hudbe.

Vnímajme

pekné farby a tvary ako

maliar.

Primitívne ego z prvého

stupňa

sa stáva kultivovanejšie a

jemnejšie.Byť gentlemanom a

dámou, to sú elegantné

konštanty tejto úrovne.

Pri 3. stupni vývoja, obrazne

 

povedané,

oživujeme aj zadný mozog a

vnútornú hľbku.Naše ego sa

zmenšuje a

božské dimenzie sa prehlbujú

modlitbou, službou novej

podobe

ľudstva

a nesením kríža.

To je spirituálny kvocient.

Morálny a večný rozmer.

SQ majú tí, čo popri

charaktere

budujú v sebe aj

rozmery služobníka, mystika

a svätca.

Hľadajú vyšší zmysel žitia

vo viere, vyššom umení,

vyššej duchovnej vede.

Nehrajú sa na pánov a

vedia,

že život nie je plytká mláka.

 

 

 

10. DOBRÝ CHLIEB A

CHUTNÉ VÍNO

 

Chlieb a víno si náš Majster

zvolil ako ingrediencie

na svoju obetu

a pamiatku.V každej

sv.omši 

si jeho poslednú večeru a

obetu na kríži

sprítomňujeme.Pripomíname,

lebo nám všetkým hrozí

strata pamäti.

Blažený ten, kto nezabúda

rozjímať o veľkej a svätej

Láske.

Chutne upečený chlieb sa

nám počas života

nesprotiví a sprevádza nás

a slúži nám počas celého

života.

Kým však príde na náš stôl,

bolo treba

vynaložiť mnoho

práce.Prírody i ľudskej.Pôdu

pripraviť, poorať,

pohnojiť.Obilie zasiať.A dlho

čakať.Na slnko,vodu i

vietor. Ak je niečoho navyše

či nedostatok, hrozia škody.

Potom treba obilie

zožať, vymlátiť,oddeliť zrno

od pliev. Previezť.

Uskladniť. Mlynár ho

v mlyne pomelie na jemnú

múku. Pekár mu pomôže

droždím vykysnúť.

A na záver ho treba dať do

primeraného ohňa upiecť.

Dlhotrvajúca to procedúra.

Založiť a mať rodiacu vinicu

je výsledok dlhoročnej práce.

Je umenie sa

o ňu aj starať.Strihanie a

hlavne okopávanie sú

drinou.Oberačka je

tiež výkon. Potom strapce

musia ísť do lisu na mušt.

Ten musí vykvasiť. Chce to

svoj čas.

Vrchná číra časť sa potom

stočí a oddelí od hustej

usadeniny, ktorá by už vínu

prekážala.

Na kvalitu je potrebné

vziať ho z pôsobenia slnka

do tmavého suda, do úplnej

temnoty,

kde víno naberá časom

na kvalite.

Tma pokračuje v práci, ktorú

začalo slnko.

Táto krásna alchýmia

výroby chleba a vína má

spoločné mnoho

premien a zušľachťujúcej

práce.

Je tu nevyhnutná spolupráca

medzi našou snahou,

pôsobením prírody a Darcom

života.

Sú to veľavravné symboly

pre naše vnútorné premeny a

práce na zušľachťovaní

našich pováh

a nájdením si vlastnej a

pravej tváre.

Hrozno musí do prešu a

cesto do ohňa.

Aj človek do zmeny

od hriešnej

identity cez utrpenia. A to

preto, aby bol každý muž, čo

oheň vydrží,

kusom dobrého chleba,a žena

prejdúca premenami a

prešmi svojho

života, čašou kvalitného

vína. Aj pre toto je

ustanovená eucharistia.

Jedením sa premieňa strava

na nás, sv.prijímaním my na

Boží obraz.

 

 

11. KRÁĽOVSKÁ

PRESNOSŤ

 

Určite nie náhodou vzniklo

príslovie :

Presnosť je cnosťou kráľov.

Uvažujme,prečo práve

presnosť?

Prečo nie napr.nadhľad,

múdrosť, spravodlivosť,

odvaha alebo ráznosť?

To čo sme považovali za

presnosť je nepresné

označenie cnosti

dochvíľnosti. A tá je iba

jednou zo stoviek prejavov

kráľovnej Presnosti.

Čo je dôležité, je nedať si

ukradnúť svoj svet a

nerobiť niečo, čo robiť

nemám.

Veľkým umením je spoznať

v prítomnosti svoju

povinnosť.

Modliť sa a ísť na poradu

k Duchu Sv. do svojho

najhlbšieho vnútra

je ozaj potrebné preto, aby

sme zistili, čo máme robiť.

Ako máme skutočne žiť

a nie iba nacvičovať tlaky a

názory iných.Kto sa veľmi

úprimne

snaží zistiť, čo si Boh od

neho praje, ten sa to naisto

aj dozvie.

Po hlbokom, tichom ponore

do nášho vnútra a

očakávaní v modlitbe

nám odpovie

VEĽMI PRESNE

čo je Jeho sv.voľa.

A potom, ak ju budeme

s radosťou a láskou i konať,

sa do nás

nasťahuje

OZAJSTNÝ SV. POKOJ.

Je zaujímavé ako pri

rovnakom modlení k tomu

istému Sv. Duchu

dá On každému celkom iný

presný pokyn, čo kto má

robiť.

Je to impulz, ktorý je

potrebný pre náš osobný rast

i fungovanie spoločenstva.

Kto to ešte nevie, pokukuje

po iných čo

robia,napodobňuje len

druhých,

to je epigon, ktorý má asi

zasmilnenú myseľ

neistotami. Žije veru nie

svoj vlastný príbeh, ale

opakuje sa po tom, kto sa

mu pozdáva, že je

ten oný, akurátny.Túto

klonovanú kresťanskú ovcu

spoznáte podľa

vnútornej neurózy a napätia,

ktorú v sebe nosí ako trest a

„obdarúva“

ňou nevedome aj iných okolo

seba.Ak tak bude vyčíňať

roky, zdokonalí sa až

natoľko, že bude

„majstrovsky“ vnucovať iným

niečo svojské, čo bude za

správne považovať. Jeho

nepresnosti môžu

pohoršiť, čiže pokriviť

duchom maličkých.Ak dôjde

až k zastrašovaniu iných,

tak dosiahol osobný rekord

v pomýlenosti.

Sv.Ignác to trefne vystihol :

“Niet väčšieho omylu

v duchovných veciach,

než vnucovať iným svoju

cestu.“

Je to jeden z duchovných

zločinov, plodiacich

množstvo odporu a

nelásky.Ak v sebe máme

Boha a spolupracujeme

s ním, postupne zistíme ,že

každý z nás má v Božích

očiach veľkú cenu, že pre

každého z nás má Boh

originálny plán. Tak, ako

cítime veľkú bázeň

pred ním, budeme pociťovať

rešpekt pred blížnym,

ktorý sa ho rozhodol na trón

v srdci prijať.

Naozaj nasledovať.

Ako pred bohostánkom.

Tí sú totiž brat a sestra

v Kristu.

Tí ozajstní a originálni sú

nemnohí.

Akože učeníci, tých je často

veľké stádo.Hoci sú

poniektorí už vo veku

seniorov, sú ako malé deti,

ktoré servilné kyvy pred

autoritami prepnú

na nadávanie či

znevažovanie.

Učme sa dospelejším a

spirituálne súrodeneckým

vzťahom! Nedávame my

iným príležitosť na posmech,

keď my vlastne

cvičíme komickú drámu

o večných otcoch a

večných deťoch ?

Nerobíme z chlapov akýchsi

mendíkov, čo sa začervenajú

pri fotke

nahej ženy, ale to že sú

rôzne opití a nezodpovední,

ich netrápi?

Duchovne leniví, bez

vlastného názoru, vlastnej

tváre či veľkého formátu?

To, že milujeme desaťkrát

viac svoj národ, svoje

pozemské rodiny

než Boha a Rodinu Nebeskú,

sa málokto spovedá.

Alebo napr. z toho,

že gánime či švindľujeme.

Za to rôznych

nepodstatných prkotiniek,

tak z toho sa my vyznávať

veru vieme.

Keď žene občas ujde

podstata veci,

tak je to ok, veď to je v jej

prirodzenosti.

Ale duchovným mužom ?

Prvých šesť storočí sa

nespovedalo z hriechov tak

ako dnes, a predsa

Cirkev žila.A mala aj

skutočných svedkov aj

mučeníkov.A my, ak

dávame dôraz iba na

návštevu spovednice, kde sa

penitent bude iba

donekonečna skrúšene

vyznávať z toho, ako sa

prejedá, po čase ho

takéto zdanlivé pokánie

privedie ku

dvestokilogramovej nadváhe

a

k zlému pocitu zo seba.

Nepomohli sme k tomu aj my

? Nevychovávame tým národ

k zbabelosti ?

Nebojme si dať túto otázku:

Či my svojimi

lacno dostupnými kňazskými

rozhrešeniami

napr. po potrate,

nepodporujeme nekultúru

smrti ?

 

Podľa evanjelia nám nebude

všetko

prilacno odpustené…

 

„Komu zadržíte hriechy,

budú mu zadržané.“

Občas je naozaj pedagogicky

nutné

byť sv.neodpúšťajúci, aby

penitent zvážnel a opeknel.

Nie je tu málo tých, čo svoje

telo považujú síce za chrám,

ale okrem

tých najnižších oblastí

pohlavia a vylučovania.Tak

toto bolo Cirkvou

odsúdené ako blud

manichejizmu.A tak isto ako

je dôstojné hlava či

srdce, tak isto má mať svoju

dôstojnosť vylučovací či

pohlavný orgán.

Ak to my podceníme a tieto

oblasti vytisneme na severný

pól miesto

sv. nenávisti voči svojmu

nízkemu sebectvu a pýche,

ktoré majú svoje

sídlo v týchto častiach tela,

ale nie fyzického, tak sa

sami kruto vytrestáme.Naše

duchovno bude uletené,

správanie nenormálne.

Zdravie tela

bude o pár rokov v háji tiež.

A ak si myslíme, že to

zakryjeme svojou

vonkajšou dokonalosťou, tak

iba naoko a dočasu. Bude to

praskať.

Čo takto byť mužnejším,

nesvetloplachým?

Nehanbiť sa za vlastný

názor ?

 

Nečudujme sa, keď nám muži

zdúchnu.

Pretože asi z jasličkových

pobožností a vzťahov dávno

vyrástli.

Kresťanstvo iba pre deti,

hrajkanie sa iba na milých,

nepoctivé či vyhýbavé

odpovede na veľa úprimných

otázok,

papagájovanie

nedomyslených odpovedí

intelektuálne náročnejšie

európske publikum akosi

neoslovuje.

 

A z presvätých rečí

nekrytých poctivým utrpením

Ich začnú nie iba nudiť, ale

bolia ich z toho uši.

Citliví ľudia totiž cítia

kto falošne spieva nádhernú

pesničku.

 

Deti vyrastú. A mnohé sú

hladné aj po hlbších

pravdách života.

Infantilné odpovede svedčia

iba o neakademickej

učňovskej úrovni.

Aj na to je čas,

aby sme sa hrajkali na

piesočku s Ježiškom.

Ale to je iba provizórium,

nie večný život.

Je našou povinnosťou dospieť

do zrelosti.

 

Syn Človeka nie je iba

Ježiško,

kúsok jedla či kniha,

nie je iba

chorý, chudobný či

prenasledovaný.

Nie je iba v krásach

prírody,

v obradoch či úrade,

ale má prebývať par

excellence

v normálnom zdravom

človeku

                      normálnych vzťahoch.

 

Deti iba prijímajú

.
Dospelý sa učí dávať.

Nielen veci.

Ale aj seba.

 

Ježiš bol prvý katolík.

Ten, čo dosiahol

plnosť, kompletnosť.

 

On vykupuje celého človeka,

nie iba jeho časť.

Nech nám Kristus vo svätom

chlebe prepožičia 

v jeho škole pravej presnosti

milosť presne pomenovať to,

čo je choré

a nájde nám presný liek.

Ozajstnými kráľmi medzi

ľuďmi nie sú tí,

čo majú politickú, finančnú

či športovú moc,

ale čo presne

diagnostikujú a dávkujú

liečivá.

A povzbudzujú iných k nebu.

 

 

12. POZEMŠŤANIA,

MIMOZEMŠŤANIA ,

NEBEŠŤANIA

 

Istý pedagóg na VŠ

ekonomickej mi povedal

zaujímavé podobenstvo.

Podľa jeho pozorovaní života

je tretina študentov skazená

drogami,

uvoľneným sexom a spútaná

reťazami klamstva.Druhá

tretina je

na slušnej morálnej úrovni,

snaží sa žiť vo viere a

v pravde. O tretiu tretinu

sa bojuje,

na ktorú stranu sa prikloní.

Niečo podobné by sme takto

mohli prirovnať aj vo svete

dospelých.

Prvá tretina sú

pozemšťania.

Tí sa tu cítia ako doma.

 Táto planéta je pre nich

cieľová. Aj pobehovanie po

nej. Sú ako zvieratá.

Uznávajú iba

bohyňu matku prírodu.Sú

materialistami, veria len

v silu peňazí.

Agnostikmi, tvrdiaci,že

pravdu nemožno spoznať.

Relativistami, čo tolerujú

všetko,

len nie vážnejšie sa nad

životom zamyslieť. Keď ich

lážo- plážizmus

znaozajstnie, prechádza

 do komickej podoby.

Potom do tragickej.

So šašom na tróne nie sú

žiadne žarty. Títo silno

veriaci

v pohanské božstvá majú

spoločnú základňu, čiže to,

že sú silno prilepení k zemi.

Svojimi bôžikmi sa najprv

sfetujú. Tí s nimi neskôr

poriadne zatočia. Tak im asi

treba!

Netušia, že si svojimi

hriechami kujú budúce

tresty.

Druhú tretinu tvoria

mimozemšťania.

Tu patria všetci milovníci

pavedy a patogénnych

spiritualít. Veria síce, ale

nie v Dobrého Otecka.

Ale v niečo nad nami.

Sú to apoštoli bezbrehej

nekonečnej tolerancie,

hviezd a kariet, karmy a

nesvätých anjelov. Dogmy

neuznávajú.

Jednej sa však držia. Znie:

„My nemáme dogmy!“

Jedno majú ešte spoločné

uletenosť od reality.

Lietanie nielen v astrálnych

svetoch, a hlavne kdesi

mimo svoje telo.

Títo jedinci sú veľmi vysoko

od miesta, kde sa

má konkrétne niekde

pomáhať, a veľmi ďaleko

od radostnej prítomnosti

vo vlastnom tele.

Keďže berú zábavne všetko

sväté a vážne mnohé

nesväté , urobia si

z duchovna akýsi kokteil

z burčiaku, alkoholu,octu

oleja, smotany a

džúsu,spojením ktorých

vznikne zaujímavá žbrnda.Tá

pôsobí ako preháňadlo

a návod na plné gate.

Nakoniec toto duchovno

končí bez prvých troch

písmen.

Takto končí ich falošný

„Ježiš“

z vesmíru a bez kríža.

Zaoberanie sa iba tým, čo sa

deje kdesi mimo,

v inom človeku, v inom

vzťahu, na inom kontinente

či na inej planéte.

To len preto, aby som sa

nezaoberal tým, čo sa deje

teraz a tu.

Nemajú to chuť ani vidieť,

ani riešiť,

lebo to bolí.

Kto odmietne, neprijme kríž,

a živorí si na úrovni bez

neho, sám sa vytrestá tým,

že vzkriesenie

jeho mysle nenastane.

Bude sa sám v sebe zle cítiť.

Čím bude mať viac tzv.

slobody a pohody okolo seba,

tým sa mu vnútorný a

duchovný stav doslova

rozvráti iba zo silných

pozitívnych zážitkov a bude

sa zhoršovať na silný

negativizmus, končiaci

v nejakej drogovo závislej

pakárni či naštvatej

jeseni života. Skončí

v záplave agresivity.

Bude ju musieť stále viac

potláčať.

Čím viac do svojho tela

niekto naleje sladkých

vodičiek a poje masitých

pokrmov

tým viac bude jeho

organizmus prekyslený.

 

Azda preto niektorí do

kresťanstva zasvätení sa

navzájom žerú a

prežívajú silné neurózy, lebo

odmietli zostúpiť s Kristom

do pekiel

života a ešte duchovne ich

ego neumrelo a nepovstalo

zmŕtvych.

 

Tretia skupina sú

nebešťania.

Kto má tú česť patriť sem,

zistí, že tu

je úprimnosť a konkrétna

služba Bohu a blížnym

samozrejmosťou.

Je mnoho povolaných, ale

málo vyvolených, píše sa

vo Sv. písme.Ak si

niekto myslí, že Boh je

nespravodlivý a jedného si

vyvolí a druhého nie,

tak sa mýli a Boha uráža

.On dáva pozvánku nám

všetkým.

Povolaní sú tí, ktorí

pozvánku prijmú a

neroztrhajú.

Sami sa zaradia medzi

povolaných. A podobne sa

my sami zaradíme medzi

vyvolených, a to

vtedy, keď budeme bez

uljevania sa

skladať skúšku za skúškou.

A príležitosti slúžiť a

spoznávať stále hlbšie

pravdu o sebe i živote

nepredrichmeme, ako sa to

stáva tým, čo pozvanie pyšne

odignorovali.

Je veľkým umením uchrániť

si v dospelosti vnútornú

nevinnú detskú

spontánnu radosť. Keď nás

život pritlačí a odskúša

krížom, mnohí

ľudia padajú ako zhnité

hrušky zo stromu. Ak sa

dáme oklamať a

neprijmeme svoj kríž, v tom

momente sa sami vylučujeme

z vyvolenosti,

zvolením si tzv. pohodlnej

cesty, ktorá zo sebou prináša

nepokoj

a zamotanie sa do seba.

Pobyt vo vlastnom tele bude

pre týchto prekliatím.

Pre nebešťana už tu na zemi

bude požehnaním.

Ba až blaženosťou.

 

To sú tí tichí z evanjelia.

ľudia zjemnení a hlbokí, čo

zdedia zem.

 

Nemyslí sa tu isto

na

pozemky,

ale na ich vzkriesené telo,

dušu a ducha.

 

 

13. TELO, DUŠA A DUCH

 

O zdravie nášho tela sa

starajú desiatky

všeobecných a odborných

lekárov.Internisti,

chirurgovia, stomatológovia,

onkológovia, ortopédi,

neurológovia, kardiológovi

a. Ich pomôckami sú stovky

prístrojov, tisíce

druhov liekov. Bojujú

proti zápalom, infekciám,

sepsám, tumorom,

vredom, záchvatom,

horúčkam, skriveniam,

zlomeninám, nádorom,

ranám, metastázam,

alergiám, vyrážkam, kazom,

plesniam, hnisom,baktériám

či vírusom.

O našu psyché – dušu sa

zaujímajú psychológovia,

psychiatri, psychoanalytici a

psychoterapeuti.Zbavujú nás

škodlivých závislostí,

komplexov, fóbií, mánií,

psychóz, tráum, stresov,

agresií, neuróz či depresií.

Lekármi duší sú aj učitelia,

ktorí nám pomáhajú vyliečiť

sa z nevedomosti. Alebo i

rodičia, ktorým záleží na

správnej výchove svojich

detí.

Kto má paranoju, hysterické

záchvaty, bulímiu,

nechutenstvo do jedla,

je narcis, narkoman,

alkoholik, gembler,

psychopat, oligofrenik, alebo

má sklony k samovražde,

zajakáva sa,

toto a mnoho iného treba

liečiť ambulantne.

 

Zdravá duša znamená mať

vyvinutý zdravý rozum,

nepoškodenú vôľu a pamäť.

Doladené emócie.

Zdravú otvorenosť a

kritickosť.

 

Ľudská bytosť má ešte

jednu, a to najdôležitejšiu a

najhlbšiu oblasť.

Tou je náš nesmrteľný duch.

Duša našej duše. Biblické

duchovné srdce.

Naša podstata – svedomie.

To je zdravé vtedy, ak človek

ľúbi. Zdravo,

nie dravo. Správne sám

seba. Viac ako seba iných

ľudí. A nadovšetko

Boha,Darcu života. Ak sa tu

vyskytnú nejaké defekty,

pomáhajú ich

liečiť kňazi. Liečia pomocou

Božej milosti.Dávajú

penitenta do rúk

Kráľa a Lekára tohto

chorého sveta, do rúk

Ježiša. Svedomie vôbec

nespomína. Nie že by ho

nemal. On je ním sám.

Kto je čudný,

závidí, nenávidí, je lakomý,

nemierny, nespravodlivý,

 zbabelý, chlípny,

úzkoprsý, ohlúpnutý,

nečestný, nafúkaný,

neverný, uzavretý, uletený

,
prispatý, bezcitný a pod.

 

Ten je chorý duchovne.

Vo svedomí poškvrnený,

teda hriešny.

 

 

Kristoterapia je pravá

veda ducha,

ktorá nás od týchto

nesvedomitostí,

škaredostí do „špiku kosti“

oslobodzuje a

detoxikuje.

 

 

14. PANENSTVO TELA,

DUŠE A DUCHA

 

 

V Cirkvi dávame veľkú úctu

pannám a panicom, lebo tá

im patrí.

Dajme však pozor a

nezaraďme sa sami medzi

nebedliacich materialistov,

ktorí si myslia, že telesná

blana je viac ako pokorný

duch.

Tá podstatná vernosť sa deje

v duchovnej a nie

v materiálnej úrovni.

Panenstvo tela má špeciálnu

a svätú hodnotu u

vybraných jednotlivcov,

ktorým je to zhora

dané.Spoznáte ich podľa

šťastného výrazu tváre

a vznešeného pokojného

vystupovania počas dlhých

rokov. A nepotrebujú sa za

ten čas viazať v manželstve

s niekým, lebo prežívajú iný,

 

vyšší druh duchovnej

svadby.

 

Posvätný celibát je vlastne

nebeské manželstvo.

Mať oporu v Duchu Sv.,

nie v tele.

 

Ak sa niekto na panica hrá

a tají v sebe zahorknutý

blen, ten a tá sú plní

napätia. Potláčané neurózy

a dlhoročné skryté popravy

prirodzenej činnosti tela im

nahromadia v duši

horkosť a v tele všelijaké

neprirodzené kŕče.

Občas ten vred nelásky a

pýchy praskne a začne

vytekať, keď napr. niekoho,

kto sa pošmykol v tejto

oblasti, s chuťou

škodoradostne

poodsudzujeme.

Obrovské nasadenie na

zachovanie absolútnej

zdržanlivosti

a strachu z boba

v 6.prikázaní je tu

zaujímavo

skombinované úplnou

lajdáckosťou napr.

v porušovaní 8.prikázania.

Kde sa toleruje pakultúra

ohovárania ,osočovania,

udávania sa, klamania sa a

pretvarovania.

Vnútorná nehygiena

„panicom“ až tak neprekáža?

Neopití moralisti by nás

mali veru upozorniť, že tieto

smilstvá v duchu sú

v Kristových očiach

10 x väčším problémom ako

telesné zlyhania.

Ak nám to nie je jasné,

môže to dopadnúť tak, že

odsúdime slobodnú matku a 

tú čo išla na

potrat nevedome pochválime.

Aj takto sa robí z Krista

posmech…

Toto a mnoho iného je strata

zdravého úsudku, a je asi aj

stratou panictva ducha.

Vernosti Božiemu plánu s nami,

tzv.Božej vôli

i Ježišovým zásadám.

Takto sa do duchovnej lampy

otca dostáva nepozorovane

ocot.

Dlhoročný plytký život

bez kríža

si raz vyrúbe vysoké

povahové

dane.

Za túžbami po peniazoch

bude

iba vykradnuté duchovno,

za túžbou

po novotách rôzna starina, 

za hrozným hladom

po deťoch iba

strata

detskej nevinnosti

vnútra.Zakončené kopnutím

do trpiaceho spolubrata?

Sv.František Saleský

skonštatoval pri pohľade

na istú rehoľnicu

v kláštore:„Tak tá je čistá

ako ľalia, ale pyšná ako

diabol.“ Sestry sa to naučili 

od podobne postihnutých

bratov?

Čo roky tutleme, nezatlčieme

navždy, však?

Diabol má záujem aj nám

poprehadzovať hodnoty.

Darmo sa ktosi vystatuje

telesne nepoškvrneným

celibátom, ak je

profesionálny

egoista, čudák, pätolízač či

kariérista. Iba maskuje

skryté

incurvatio in se ipsum.

/dokrivenosť samým sebou/

 

Táto skrytá namyslenosť sa

rada ukrýva pod

falošnú pokoru,

ktorá sa hádže do prachu od

nadúcty k nohám

predstaveného.

A ak je ten v podobnom

štádiu

vnútorného rozkladu

ducha, tak

tieto pätolízačské prejavy

oddanosti prijíma a

oceňuje.Tohto antikrista

prítomného medzi nami

by sme

mať nemuseli, ak by sme

ešte

okrem telesnej čistoty

dali pozor

na panenstvo duševné.

Na úprimnosť.

Sú kadejaké spolky,

kde mladý

človek z veľkej frajeriny

prichádza

nedôstojným spôsobom

o svoju

poctivosť telesnú.Treba sa im

rozhodne

vyhnúť.Stratiť však

úprimnosť,

poctivosť duše v partii inej,

je škoda

oveľa závažnejšia.

Preto majme

priateľov a utekajme od

pokryteckých

vzťahov. Denne sa

na pár minút

úplne stíšme a

pýtajme Ducha Svätého,

ako máme konať

.
Lebo kto to roky zanedbá,

môže

sa sám pripraviť

o to najcennejšie:

o poctivosť duchovnú.

O panenstvo večného ducha

Iba panici vraj pristúpia ku

Kristovi./Zj, 14 kap./

To, že sa tým nemyslí

panictvo

telesné, by nám malo byť

jasné,

Inak by rodičia detí, aj nás,

boli odpísaní.

Treba sa vyhnúť fanatickým

extrémom. Jeden je vo svete,

ktorý má panenský stav tela

a

vnútra celkom na posmech.

A ten druhý ,

ktorý by z neho chcel urobiť

modlu. Toto by nás do neba

nepriviedlo.

Zdravá hrdosť

na dôstojný stav 

manželstva, zasväteného či

slobodného stavu je niečo

úplne

iné.Kto berie vzťahy poctivo,

tak mu všetka

česť. Či nie je nevera

Kristovi

roky sa zaujímať iba o svoju

rodinku,

iba o svoje spoločenstvo,

o svoje detváky?

 

Rodina Božia a jej plány

nás

nezaujímajú?

 

Môžeme tak neprezieravo

skončiť medzi nerozumnými

pannami, ktoré majú lampy

vonkajšieho náboženstva

a tzv. slušného

spoločenského správania síce

vyleštené, ale oči budú mať

vypleštené,

keď ich do raja nevezmú, 

lebo im bude chvať

 

olej nesebectva a poctivo

prežitej pravdy.

 

Učiť iných iba

naštudovanou

ideálnou morálkou,

bez toho, aby

sme si ohlasované overili

poctivo aj prežitými

skúsenosťami,

a odsudzovať tých,

čo pochybili,

lebo mali odvahu sa o niečo

svojské

pokúsiť, to vedie

k nafúkanosti.

A neurobí z nás svedkov

pravdy,

ale iba nepoctivých rečníkov

evanjelia.

S rybajzlíkom na košeli a

bohom vo vrecku?

S dvadsiatimi písmenami

titulov pred a za menom

a strčíme hlavu do piesku

pri probléme…

 

Toto je ten skrytý koreň

novozákonného nesvätého

podfuku.

 

Svätosť nie je smutná,

kŕčovitá,

naivná

či vyhladovaná.

„Potrebujeme nie iba

učiteľov,

ale svedkov.“

Pavol VI.

Učeníkov sa raz spýta

sv.Sudca

v ich svedomí a

najhlbšom vnútri:

 

 

BOL SI VERNÝ PRAVDE

,

BOŽIEMU PLÁNU

S TEBOU?

AKO SI bola VERNÁ

nie iba ľudskej,

ale BOŽEJ LÁSKE?

 

 

Lampa je vonkajšok.

Olej je pomazané a vyliečené

vnútro.

„Pokánie je normálny

život.Ale

poctivo prežitý“ /A.Srholec/

Ježiš nie je proti vonkajšku,

ale UPOZORŇUJE,

že ten bez vnútra nestačí.

Je to veru málo.Predstierané

cnosti zažijú veľkú prehru.

Hrali sa na najvyššiu

úroveň,

a vyrobili zo svojej bytosti

cynického nečloveka?

Pokrytci tu spolu žijú s

úprimnejšími.

Kúkoľ rastie spolu

s pšenicou,

a podľa

evanjelia to treba nechať

tak

spolu rásť až do žatvy.

Treba sa vyhnúť mladíckemu

zaslepenému

vytrhávaniu každého

kúkoľa.

Pre lekára je choroba výzvou

dokázať svoje medicínske

kvality. Nie nepriateľ.

K nášmu dočasnému pobytu 

tu na zemi patria aj

hriechy. Ponoriť sa

do chorých

vzťahov, riešiť ich, tam

sa učiť

a pozdvihovať

k dôstojnosti. To je niečo pre

dospelých.

Až potom sa tešiť ako

malé dieťa

Ťuťko sa ničoho chorého

radšej

ani nedotkne .

Jeho nie dobré víno, ale vín

plná „nevinnosť“

bude podozrievať tých

odvážnejších

najprv z toho najhoršieho a

potom aj z toho najlepšieho.

 

 

15. ČNOSTI , NERESTI

A SV. NERESTI

 

Ak by ste začali zbierať

dobré

ľudské vlastnosti, cnosti

 alebo čnosti,

objavili by ste ich

za pár rokov

viac ako tisíc.

Tie podstatné a božské sú:

 

Viera. Nádej. Láska.

Dobro. Pravda. Krása.

 

Dám si odborne poradiť, či

 som okolo nich dal

12 najhlavnejších:

Pokoru. Sebaúctu.

Nezištnosť.

Spravodlivosť.

Milosrdenstvo. Vernosť.

Umenie. Rozvahu. Miernosť.

Múdrosť. Presnosť.

Sv.Rešpekt.

 

 

Kto počas života nadobúda

tieto

duchovné kvality, pracuje 

 pre úmysly

Božieho Kráľovstva.Pracuje 

na svojej spáse. Na svojom

zdokonalení.

V centre všetkého správneho

je

Láska Božia,

sám Duch Svätý,

bez ktorého by cností nebolo.

 

Bez Neho sa cnosť môže

zmeniť na neresť.

 

Cnostný systém má i

trinástu komnatu.

Tú tvoria sväté necnosti.

Napr. sv.hnev( Ježiš sa

rozhneval na chrapúňov v

chráme). Sv.nemilosrdnosť

(učiteľ dá lajdákovi

pätorku).

Či sv.drzosť (sv.Hieronym:

„Učte sa odo mňa sv.

arogantnosti.“) Alebo

sv.netolerantnosť

voči veľkému zlu.

Bez týchto vhodných

výnimiek

by naše cnosti neboli

dokonalé. Práca na sebe

je

pravdivé zdiagnostikovanie

nášho reálneho

stavu, zmenšovanie našich

tieňov a presvetľovanie

 milosťou všetkého,

čo sa nepáči Otcovi v Nebi.

Spirituálne alchymistická

premena

„olova na zlato“

Ak v nás čnosti rastú a

neresti

sa umenšujú,

žijeme naisto správne.

Toto nech je vznešeným

a permanentným

ozajstným svätým

Cieľom nášho života.

 

Toto je to duchovné zdravie,

ktoré si vážme veru viac ako

to telesné.

 

Neraz sa stane, že zdravie

tela

odíde preto,

aby sme prišli k zdraviu

nesmrteľného ducha.

 

 

Alebo duše, toho medzi

božským a ľudským.

Len Svätý Duch vie, čo je

pre nás ozaj treba.

 

Preto sa s dôverou modlime :

Buď Vôľa Tvoja.

 

Len ON vie, čo je nám

potrebné

prežiť a pretrpieť,

aby sme boli

v skutočnom svete,

v oslávenom tele,

naozaj pekní.

 

Mať v sebe čnosti a Božiu

milosť znamená

mať v sebe pravé poklady ,

pravú sv.krásu

a kontakt na pravý

majestát.