Kráľovská presnosť

Kráľovská presnosť

 

1. TRIPLICITNÉ

PARABOLY

 

 

Úvod, jadro a záver.

Očisťovanie, osvecovanie

a

zjednotenie.

Téza, antitéza a syntéza.

Rozum,vôľa a city.

Myšlienky, slová a skutky.

Viera, nádej a láska.

To sú niektoré z triptychov

symbolizujúcich

jednotu, vyzretosť

a dokončenosť.

Čosi úchvatné a priam

i božské

je v triplicitnej gradácii.

Vznešené idey bez

dotiahnutia

do konca skončia ako vtipné

karikatúry. Ak dosiahnu

zrelosť, vzbudzujú obdiv

a rešpekt. Kresťanstvo

má za povinnosť nielen

spasiť svet,

ktorý je už spasený,

ale neskriviť

a dokončiť samo seba.

A to tým, že nájde svoju

celistvosť,kompletnosť.

 

Toto je tiež myslené pojmom

katolíckosť. Univerzálnosť.

Celistvosť.Kompletnosť.

 

Píšem hlavne pre kresťanov,

najmä katolíkov, alebo aj

tých, čo sa nehlásia

ku matke cirkvi, a hľadajú

celistvosť bytia.Aby

sme nimi aj boli nielen

podľa mena,

ale i životom.

 

Bez toho by boli naše

snahy iba rozkúskovaným,

a preto málo účinným

paberkovaním.Nudili

by a gniavili. Nevyzreté

kresťanstvo, ktoré by sa

vzpieralo dozrieť a

dospieť by bolo ako rozbitá

nádoba, ktorej

črepy sa stávajú

nebezpečnými.

Robia defekty na osudoch

       a rany na nohách.          

Ak sa nám podarí cez

Krista zrealizovať vnútorne

veľkú vec, tzv. coniunctio

oppositorum, čiže

zjednotiť protiklady,

a posvätiť to,

vtedy sa spoja zázračne

všetky črepy

do originálnej nádoby,

 

do pravého chrámu,

zamýšlaného našim Tvorcom.

 

Otec, Syn a Sv.Duch

nás zo stroja menia na

nástroj

a vzácnu nádobu,

z ktorej nové víno milostí

márne

vytekať nebude.

Jeho verným sa pohár

tela, duše a ducha naplní

skrytou Božou Slávou

a zjavne dobrým

ovocím.Deje sa to už teraz.

V tichu, nenápadne.

Hoci skoro všetko vo svete

je pod dohľadom kamier,

chudák svet o veľkých

veciach

vie veľmi málo

.
Zjednotiť v sebe všetko

 

dobré, pravdivé a krásne

 

by malo byť naším

neotrasiteľným sv. cieľom.

Ak chceme byť ako kresťania

kompletní, treba nám

 

prejsť nielen krstom vodou,

ale i Duchom Svätým

aj tzv.krstom ohňom.

 

 

2. TRI DIMENZIE

SV. KRSTU

 

 

Ježiš sa dal pokrstiť

v Jordáne

vodou v dospelom veku. Sám

Ján Krstiteľ povedal ľudu:

„Ja vás krstím iba vodou, 

ale po mne prichádza väčší

ako som ja, a ten vás

bude krstiť Duchom Svätým

a ohňom.“/ Mt 3,11/  

 
Čo je krst Duchom Sv?

Dlhoročný poctivý

duchovný život.

Denné pýtanie sa na Boží plán

zhováranie sa s Bohom

v modlitbe.

Práca v Božom diele a vari

snaha o férové medziľudské

vzťahy.

 

Ján akoby očisťuje od

duchovnej

špiny náš vonkajšok, Ježiš

aj naše vnútro.

Ján je príklad pre správneho

muža a

ozajstného duchovného

vodcu.

Nebolo v ňom chlapskej

samoľúbosti.

Väčšina chlapov sa hrá na

 

to,že sú tí najdôležitejší.

Neunesú to, že niekto je 

lepší, či múdrejší od nich.

Tak ako sa Evine dcéry

„dorábajú“, aké sú krásne,

škrípu tajne zubami a

žiarlia, ak je niektorá

úspešnejšia. Máloktorá

vie ako Mária oceniť

kvality inej.Máloktorý

džentlmen vie uznať:

„Tamten je lepší než ja.“

Ján to vedel.V tom bola 

 jeho pravá veľkosť. Ani sa

nehneval, keď ho

opustil okruh uctievačov

a išli za lepším duchovným

vodcom, ktorý ich

viac naučil ako on. Úzkoprsí

intelektuáli farizeji to

nedokázali.

Ani
zakrpatení návštevníci

nazaretskej synagógy.

Keď postrehli, že Ježiš

ich presahuje a nehladká

im egá,

skalpelom Božieho Slova

im reže do nádoru

nacionalistických a

náboženských lží,

veľmi ho znenávideli.

Malí ľudia penili veľkú

závisť a odsudzovanie.

Zmarili v sebe Boží zámer

zaštepiť ich do Stromu

Života. Samoohlúpnutí

konformizmom

uhasili pozvánku

k veľkodušnosti.

Byť pokrstený znamená

slúžiť

Svätej Rodine.

Nekrstení pohania

žijú iba pre seba a pre svoju

rodinu. Voda,krásne

pokorný

živel prírody, obmýva našu

špinu. Našu komediantskú

„veľkosť a „bezhriešnu“

nevinnosť“,

ktoré sú iba našou

biedou.Duch Svätý nám

otvára

rozum a srdcia pre

väčšie a spoločné veci.

Ponára nás neustále

do väčších hĺbok

nového celostného poznania.

Zasväcuje nás do stále

hlbších,

osvietenejších pohľadov.

Ako učeníci evanjelia by sme

mali aj vedieť,

čo je krst ohňom.

 

Je to prežitie si veľkého

utrpenia.

Ježiš ho spomína pred

ukrižovaním./Mk 10,38/

Prežiť dôsledne túto

duchovnú cestu 

prečistiť si chrám od

drzého šarapatenia

sebeckého

a pyšného

falošného ja,

to je mystérium svätého

krstu.

 

 

3. ZDRAVÉ KATOLÍCKE

ALE

 

Z bohatej cirkevnej histórie

sa môžeme mnohé podučiť.

Evanjeliové idey

sa dostávali do

nebezpečných

extrémov.A bola to Rímska

sv. Cirkev,

ktorá hasila duchovné

požiare

rôznych extrémov a

uleteností,

pochádzajúcich z choro

neľudských, bludných či

nedospelých duchovných

prejavov.

Zdravým jadrom katolicity

bolo a je bratské

spoločenstvo.

Ak je pod dôkladnou

ochranou

Panny Márie a sv. pápeža,

 bolo, je a bude

neporaziteľné.

Petrov nástupca dostal

za povinnosť od Pána

bedliť nad stádom

kresťanstva a ovce i

baránky

pásť. A ak čosi vybočí

do deviácie, tak

to musí odvážne

zdiagnostikovať a navrhnúť

terapeutickú cestu.

To je sčasti úlohou biskupa,

kňaza, diakona, rehoľníkov,

ale i všetkých pokrstených.

Komu záleží, sa ozýva.

Kto mlčí, žije v strachu.

Alebo sa iba ako vagónik

vezie.

O Záležitosť neba

mu zjavne neide.

Asi iba o vlastné záujmy.

Iným extrémom

sú najmä tí, čo majú tzv.

náboženský zápal revolučnej

hyperkritickosti.

 

 

Keď niekto vraví,

Ježiš,Ježiš,katolík povie áno,

ale bola tam i Mária.

Ak iný dokazuje z Biblie

sobotu

ako posvätný deň,naša

cirkev

 povie áno, ale v nedeľu

vstal

zmŕtvych. Ak povie ďalší:

len viera nás spasí,

veru hej, ale treba i dobré

skutky.Ak povie iný

náboženský

pobehaj, že

jedine iba kalvárska obeta

na kríži nám priniesla

 spásu povieme

jasne že áno, ale sú tu

i ďalší

podobní povšimnutia hodní

mučeníci.

Ak začne fundamentalista

zvelebovať Bibliu,povieme

áno Biblii, ale máme

tu i posvätnú cirkevnú

tradíciu.Ak pacifista začne

hlásať mier,

pridáme sa, ale aj

vysvetlíme,

že tu máme morálne

dovolenú

nutnú obrannú sv.vojnu.

 

Bez doplnka „ale“ by bola

kresťanská viera

nekatolícka,

nezrelá, až fanatická.

 

Sv. zásada je dokonalá až

uznaním sv. výnimky.

 

Sekta, to je jedna

zdôraznená

dôležitá zásada, ale bez

svätého ale 

To zdravo zmýšľajúci

inteligentný katolík ku

kompletnosti vždy pridá.

Keď nebedlivé a nesväté

autority dusili nejakú

zdravú

alternatívu,

splodili tak nechtiac

cirkvičku

inú, ktorá sa so slepým

hnevom

obrátila

voči matke Cirkvi. Na tróne

s tým nafúknutým ale,

ktoré bolo zanedbané.

 

4. PODOBENSTVO

O BOŽOM PALÁCI

 

Najskôr treba evanjelizovať.

V podobenstve povedané

získavať

iných pre Krista, pre jeho

evanjelium. Je to neustála

pozvánka Boha

cez jeho služobníkov aby

nepokrstení vstúpili do

priestoru Cirkvi.

Ak máme ľudí získaných,

je treba ich

katechizovať.

To znamená v budove

Božieho

Diela ich

sprevádzať, učiť ich

orientovať

sa neblúdiť v bočných

uličkách

 a nájsť si svoje miesto.

Vysvetlovať kde sa aký

vzácny

unikát nachádza.

Cirkev je veľmi veľká a na

poklady veľmi bohatá.

Nebojme sa povedať je to

najstaršia, najpočetnejšia a

spirituálne najbohatšia

inštitúcia na svete.

Má najviac storočí a najviac

skúseností, najviac členov a

najviac svätých,

najviac definovaných právd

a bludov, najviac

charitatívnych diel

a paradoxne aj najviac

škandálov.

Jej umelecké pamiatky 

sú iba

jedna tisícina z bohatstva,

ktoré sa nachádza viac

v neviditeľných sférach.

Ak môže byť na svete niekto

legálne sväto namysleným, 

 tak sme to my kresťania

katolíci.

Aby sme

však doslova nezaspali na

vavrínoch je nám všetkým

potrebné aspoň

mystagogické minimum.

Mystagogizovať,

čiže vovádzať do tajomstiev

sv. viery,

znamená niečo už aj

okoštovať

z dobrôt, ktoré sa v Božom

paláci

už u na zemi zadarmo

podávajú.

Je to už nielen vonkajšie

obdivovanie umeleckého

nábytku, ale

už aj otvorenie barovej skrinky

a vypitie si z  kvalitného

likéru, aby

som dokončil toto

podobenstvo.

Je to vnútorná účasť a

prežívanie spoznaného.

 

   Paradoxne sa dostane

 ku nebeským dobrotám

 iba ten,

kto si prežil neteatrálnu

krížovú cestu

a jeho telo sa začína

už teraz kriesiť.

 

Dobrým fundamentom je

absolvovať základnú školu

evanjelizácie.

Po čase prejsť do strednej 

školy

katechizácie.

Poctivo tam zmaturovať.

A nezľaknúť sa ani hlbšieho

pochopenia vysokej školy

mystagogickej.

V inej parabole vo vzťahu

muža

a ženy by bolo obdobie

evanjelizácie

prirovnané času, keď sa po

uši

zaľúbený chlapec prestane

zaujímať

o iné dievčatá a zameria

svoj

záujem iba na tú jednu

vyvolenú.Ak ju

čestne získa prejdú do

vzťahu

katechizovania, hlbšieho

spoznávania

sa. A veru je sa čo roky

navzájom učiť. Ak sa

seriózne

pred Bohom

vezmú a ako manželia, teda

spolupracovníci Stvoriteľa

splodia dieťa,

to je už fáza mystagógie ich

vzťahu. Ak by sa niekto

nezajujímal

o mystagógiu, prirovnal by som

ho ku novomanželovi, ktorý

by mal

nevestu a nezaujímal by sa

o plodenie. Nebral by ju teda

vôbec vážne.

Sme povolaní na to, aby sme

niečo splodili. Niekto na

fyzickej úrovni

,
iný na tej duchovnej.

Bodaj by sme plodili a

rodili kvalitu,

nie iba nekvalitnú kvantitu.

Podľa plánov nebies a so

sv.pokojom na konci

vykonanej

 etikoterapeutickej práce.

Podobne povrchní a okyptení sú

veriaci v jediného Boha,

ktorí slepo

chodia okolo prvej a

najdôležitejšej mystagógie,

ktorú Stvoriteľ zjavil

a kresťanstvo ju ohlasuje,

že živý a pravý

 

Boh je Dobrý Otec a má

aj ľudskú tvár.

 

Ďalša že má aj Syna a je

aj Sv.Duchom.

Podobnej hrubice sa

dopúšťajú

kresťania, ktorí vedia,

že Ježiš mudel

mať matku, ale nafúkane

ignorujú sa zamysleť nad

mystagógiou jej

panenstva. Asi iba preto,

lebo svoje

panenstvo a panictvo

kdesi nezodpovedne

zdefraudovali.

Iní takzvaní kresťania

zas odmietajú naše vraj

klaňanie sa svätým. Trápne

nás

všetkých odsúdia a hodia

do vreca

spolu so všetkými

modlármi.Myslia si, že sme

všetci hlupáci, a oni

svoju skutočnú hlúposť a

pýchu ani neregistrujú.

Jedna

z mystagógií

je totiž, že Boh je skutočne

prítomný aj vo svojich

svätých.A koho to

nezaujíma, tak chudák sám

nežije v milosti posväcujúcej.

A o čom je

potom jeho kresťanstvo

O civile? O adorácii

liberálnych

hodnôt?

Alebo iba o povrchných

pochechtávaniach sa ?

Kto nerešpektuje pápeža a

nevidí v ňom nič sväté,

tak koho tam má miesto

neho?

Sám seba a svoje názory?

Svoj rozum

Katolícka mystagógia má svoju

oporu hore v nebi,a je to

Najsvätejšia Trojica

 

A tri piliere tu a zemi

platná sv. eucharistia,

Sv. Panna Mária

a právoplatne zvolený

katolícky pápež.

Sú to, boli a budú

najspoľahlivejšie piliere

chrámu kresťanstva,

čiže Božej Veci.

Tie chránia kresťana,

aby ostalortodoxným.

a človeka aby zostal

normálnym

a ozajstným.

Sú na stráži pravej

ľudskosti

aj pravej viery.

 

Mystagógia je pozvánka

do hlbín našej viery.

Kto sa o ňu nezaujíma,

je obeť povrchovej mafie.

 

Je školou, v ktorej si hlbšie

uvedomujeme naučené

pravdy

z Písma sv. a jeho odborného

výkladu, čiže z katechizmu.

A tiež z druhej podstatnej

knihy Prírody.

Našou ľudskou povinnosťou

je dospieť.Našou povinnosťou

kresťana je dozrieť.

Matka Cirkev nás

sprevázdza počas celého

nášho života.

Jej cieľom je aby sa v nás

stvárňovali Boží syn a

dcéra.

 

Aby v nás dospeli na

kompletného muža a brata

aj vyzretú ženu a sestru.

 

 

 

5.  LEXIGRAMOVÉ

PODOBENSTVO

 

 

Niektorí jedinci sa správajú

príliš egocentricky,

podľa modelu jajaja.

Sú takto končiaci aj medzi

zasvätenými osobami.

Ako je to možné ?

Žeby boli až takí sebci?

Keby

ste videli film ich života,

tak by ste

videli neraz extrémne žijúci

model tytyty.Čiže staranie

sa iba o iných,

obetavá služba 

 v tisícorakých

podobách. Fatálnou chybou

bolo

pravdepodobne nevenovanie sa

trochu aj sebe. Celý život aj

v maličkostiach

premenený na polomučenícku

podobu.Odriekanie si

dovolených radostí,

neoddýchnutie alebo

nevydýchnutie si od vážnych

nebeských povinností.

Alebo je to neprežitie si

ľudskej

lásky počas celého

života.Nemám na

mysli hriešne veci či vzťahy,

skôr zanedbanie ľudskej

stránky života.

Toto je jeden z našich

nezdravých

extrémov.Radikálna

odpoveď na iný

extrém, ktorí sa žije vo

svete,

kde sa prvá časť života

roztočí podľa

hesla Jajaja, a ta druhá je

poznačená jeho opakom,

trpkým Ajajáááj.

Matka Cirkev veľmi správne

extrémy odsúdila.Zostáva

nám učiť sa

zostať normálnym človekom

popri umení byť

nevyhoreným

kresťanom.

Existuje ďalší extrém medzi

náboženskými fanatikmi,

ktorí je vraj

obrovsky zameraný na boha,

a vôbec si nevšíma človeka.

Táto verzia

sa volá Ononon a končí sa

veľkým, niekde až

teroristickým

Nononóó.

Katolícky model je Ontyja.

Čiže najprv Boh, potom

blížny,

ale aj ja.

Ľudia sú všelijako popletení,

a ak by ste dali ich

podstatu

pod mikroskop, ich vzťahy

by zneli napr. jajaty, jatyja,

tytyja, jatyon či jaonty.

Na rováši to má naše

uletenie

od podstaty. Čiže od

hlavného

prikázania milovať v prvom

rade Boha, potom blížneho a

správne i seba samého.Ku

tejto

podstate sa múdry človek

denne

v tichu navracia.Čím niekto

viac hlúpne, tým viac na

toto

zabúda.A tým si viac veci

skomplikuje.

Nafúkaný narcizmus sa mu

môže stať obludne

gradujúcim

 na JÁ JÁ JÁ …

Nuž a potom rád zatočí so

všetkými priemernými

jajáčikmi

ako krutý diktátor.

Byť slobodný od seba

samého

a skultivovať si popritom v

harmónii aj svoju osobnosť,

až potom budeme mať pekné

medziľudské vzťahy.

 

 

 

6. PODOBENSTVÁ

ZO ZOOLÓGIE

 

Je vo veľkom omyle ten, kto si

myslí, že oslobodiť človeka

treba iba

od nadvlády tzv. teroristov

alebo iba od pliagy

vonkajších

závislostí.

V skutočnosti sme zajatcami

mnohých

utajených otroctiev.

Závislostí vnútorných.

Vonkajší otrokári sú na nás

dopustení neraz

iba preto,

aby sa z naivného

veriaceho stal vediaci.

Skvalitnil sa, poučil a stal 

sa do hlbších vecí života

vidiacim

.
Čiže chápajúcim.

A pomáhajúcim.

 

Väčšina ľudí sa potrebuje

dostať z toho,

že sú ako ovce.

Čiže dosť nesamostatní

a bez vlastného názoru.

Sú v stave vnútorného

otroctva

a naivity.

Ovce sú hlúpe, čiže ešte

nevedia

rozlišovať jedlé a jedovaté.

Grupujú sa zo strachu

do stáda.

Spolu sa pasú, bľačia i

mlčia.Vyplašené nie iba

z vlka,

ale i zo seba

samých. Ak ovca naberie

odvahu a začne si žiť svoj

vlastný príbeh,

stáva sa, že sa zatúla.Dobrý

pastier si ju nájde.A má

z jej odvahy,

ktorá sa zmýlila a možno aj

precenila, väčšiu radosť, ako

zo zbabelej čiže slepej a

kariéristickej „poslušnosti“

ostatných,ktoré svoje vyššie

ciele nemajú. Ak si

však nezabudne koordinovať

svoju cestu s vnútorným

Dobrým Pastierom,

tak nikdy nezablúdi.

A stane sa ako On raz

obetným baránkom.

To je pravé nasledovanie

Krista.

Pápežovi boli zverené práve

tieto typy.

Ak sa v sakrálnom prostredí

vyskytnú pyšné pávy,

trápne papagáje,

ateistickí ježkovia či

necudné

tchory , a duchovný pastier

nevie čo s nimi,

tak ich môže celkom legálne

vypoklonkovať ku nejakému

krotitelovi

do zoo a prorocky im do očí

oznámiť, že na ich

sprevádzanie

do ďalšieho cirkusového

čísla

nemá z neba žiadne nebeské

kompetencie.

 

Sú však individualisti, ktorí

sa odvážia od stáda

oddeliť, 

bez pokory

a vypasú si nie iba svoje

bruchá

a mozgy

,
ale i nižšie a falošné egá.

Po čase sa z nich stanú

tvrdohlaví barani idúci aj 

proti múru a robiaci

slepo revolučne kvôli

nejakému

zdanlivému dobru aj rebéliu

a vraždy.

Úplne iná je sv.

tvrdohlavosť

u baránkov, ktorí si Božiu

prácu robia

napriek tomu, že iní jej

nerozumejú a neprebudený

priemer im hádže

polená pod nohy.Baran

predivný sa zátvrdlivým

nepočúvaním dobrých

rád stane zaťatým

somárom.Ak

si svoje komplexy

neúspešnosti

pôjde

unáhlene a netrpezlivo liečiť

do verejného domu, tam mu

luciferove asistentky veľmi

ochotne napomôžu jeho

alchymistickú premenu

na capa

smradľavého.U žien hrozí

premena na hlúpu sliepku,

čo

mnoho kotkodáka ako ide

zniesť

vajce, ohovára slepačiny,

zobe z ruky nejakému

gýčovému pracháčovi a ide

ako

slepá pod kolesá. Dedinská

hus si za

svojho bôžika dávno

zvolila,iba

a len svojho manžeela.

Kačku zaujímajú

zasa iba jej kačičky.Mačičky

sa rady o kadekoho prenežne

obtierajú

a nechajú sa

rozmaznávať.Ak

žena žije duchovne, bude

mať čosi zo

vznešenej labute. Ak to

v duchu

fláka a stráca dôstojnosť,

bude mať

pod maskou slušnosti drzosť

opice.Tá ale narobí sajrajtu.

Alebo až

zlobu kozy.Tá skolí kolegyňu

nemilosrdnými rohmi.Pekné

žabky sa

po čase žitia bez Ducha Sv.

menia do tváre na staré

ropuchy. Čím sú

chlapi väčší bulovia, tým sú

ženy väčšie líšky.Ak sú až

bambulovia,

menia sa na

prudkonebezpečné

zmije.Ich rastúca satyriáza

kradne

ako straka veci, vynucuje

si city,

zbíja pozornosť z iných.

 

Po predčasnom vrabčení sa

navzájom si srdcia naplnia

špinou

 

To, čo nazývali láskou bol 

iba sladký jed.

Rafinovane namiešaný

kokteil

ružovej mafie.

Ich právo na lásku, ktoré si

povýšili na modlu

začne v nich skazonosný

proces

a rozklad osobnosti.

Na začiatku začnú verbálne

žumpáriť na svätých.

Potom na cudných a

slušných,

ktorým je ich ich vonkajší

prejav

„milovania sa“ priam odporný.

A nakoniec

každé pokojné hájenie

tradičných hodnôt rodiny,

normálneho vzťahu muža a 

ženy budú považovať

za nenávistný

útok

voči svojej inakosti a

nebudú

vedieť reagovať inak než

 

homofašisti.

Tie hriešne nežnosti či u

hetero

či už homo ukážu svoju

pravú tvár.

A tou je agresivita.

Ovocie smilstva…

 o

Háveď opakovaných

neuvedomovaných faulov nás

mení na predivného

vlka čudáka a samotára.

Ten je strašne vyhladovaný

v tom, kde hrešil

alebo sa pyšne odriekal.

Rád si

nejaké ovce roztrhá,aby s na

chvíľu „ukľudnil“. Potom ich

postraší,aby sa „potešil“.

Takto nedôstojne sa zbavuje

svojho hladu a strachu.

Jeho stigmou je aj absencia

výčitek svedomia aj pri

vážnych deliktoch a

kriminálnostiach.

 

Či na potkana, majstra

v osočovaní, pchaní sa

a v naháňaní hrôzy.

Ten je už

tak zjednotený so lžou, 

a tak jej

verný, že nepozná žiadnu

neveru…

 

Cieľom temných síl a

nadľudských neľudí

je robiť z nás postupne

a sofistokovane

debilmi !

šelmami !!

a otrokmi !!!

 

Je tu čo závidieť? Je čo

obdivovať na „veriacom“,čo

hladuje ako

vlk po pozemkoch, peniazoch,

deťoch, tituloch, víťazstvách

či zábave?

Čo ako hladný vlk špehuje a

snorí do intimity iných, lebo

svoju intimitu má

zúfalo prázdnu ? 

Na falošne svätom

kariéristovi,

čo chladnokrvne

zabije povesť

svojmu kolegovi,

aby postúpil

vyššie a zarábal viac?

 

Či na padlom anjelovi medzi

nami,

čo je smädný ako dúha

po rozkazovaní?

Tento buzerant, a teraz

vôbec

nemám na mysli sexuálnu

orientáciu

,
ale defekt na charaktere,

aj sa sadisticky vyžíva

v ponižovaní

prenasledovaní

podriadených,

a ak sa rozdrapene označuje

za kresťana

ten je v skutočnosti

certifikovaný antikrist.

 

Podobne „vedecký pracovník,

ktorý ťažko natlačil do

svojej hlavy obrovské

množstvo

encyklopedických poznatkov,

ale nedospel

ani k pochopeniu malej

násobilky a stále nevie, či

obraz

má maliara?

Keby aj niekto celý svet

spoznal

či precestoval

alebo aj zvonku ovládal

bude mu to na nič

ak svoje interéry ducha

poškodil.

To mu odkazuje jeho

Otec v nebesiach.

 

Svet je plný popletených

ozembuchov,

ale aj „nebeských“ tajtrlíkov a

„otitulovaných“ infantilov.

Prečo?

Lebo je málo mužov,

čo urobia

dôsledný autoexorcizmus

hlbokým duchovným životom.

Radšej sa kĺžu po povrchu.

Je to pohodlnejšie, ale

začne 

to fatálne škodiť.

Miesto radikálnej službe

nebesám si

volia širokú egocestu.

Treba nám zájsť

na hlbinu.Deň

ozajstnej nezávislosti

budeme

sláviť

až vtedy, ak všetkých

utajených

kazisvetov v sebe

pomenujeme a

chytíme elegantne pod krk.

A spolu s Kristom ich dáme

 do „truhly a zeme“

Ako tie nevidideľné,

ale reálne

škodiace

vírusy v počítači.

 

Kto to nezabudne, premení 

sa na vnútorne pokojom

žiariace slnko. 

Kto zanedbá, bude v ňom 

 stále hladnejšia

spirituálna čierna diera.

 

 

 

7.PODOBENSTVO

O ZNÁMKACH PO ŽIVOTE

Všetci sme chodili do školy.

Preto nám nebude ťažké

pochopiť podobenstvo o

známkach v škole. Sú tam 

 žiaci, čo sa snažia, ale

aj totálni lajdáci. Myslia si,

že im to len tak prejde?

Spravodlivý učiteľ im raz dá

známku, ktorá im patrí.

U nás

systém hodnotí

výborný výkon jednotkou a

pätorka sa dáva žiackemu

debaklu.Sú

medzi nami jedinci, ktorí sa v

tejto pätorkovej prehre

celkom

našli.

Sú tu na zemi ako doma.

Smrteľne sú vážni najmä vtedy,

keď sa ide konať nejaké

zlo.Vtedy cítia, že prišla ich

chvíľa na scéne.Vykonať

ho je ich najväčšia pozemská

bescitní.

Ponúkne sa im tisíc dolárov ,

oni chytia zbraň pevne

do rúk a

idú

objednanú vraždu dotiahnuť 

 do úspešného konca.

Patria sem i tie,

čo denne zarábajú

desaťtisíc.

Ale za to, že spáchajú desať

smilstiev.

Alebo sú to i tí,

čo za tridsať

strieborných napíšu

lavínu lží.

Alebo

sú ochotní podať akékoľvek

krivé svedectvo.

Pri udaní spravodlivého

pociťujú drogovú extázu.

Vraj žiaci? Úbožiaci!

„Žijú“ na pätorku.

Životní štvorkári neberú

vážne

nikoho a nič.

Všetko je pre nich iba

zábava. Najväčšiu srandu

majú

z posmievania sa nebeským

veciam.

Ak sa kdesi kope do Krista

a

jeho Nevesty Cirkvi, radi sa

pridajú.

Sú to milovníci a

uskutočňovatelia ťažkých

hriechov. Čím viac ich

napáchajú, tým viac sa nimi

chvascú pred svojimi

komplicmi.A považujú sa

sebavedome s týmto paštýlom

života za úspešne

zaradených.

Trojkári sú majstrami v

poškuľovaní a

pohodlnizme.Neťahá ich to

ani na jednu nebeskú ani na

pekelnú stranu.Vyčkávajú na

figovníkoch.Sledujú, ako keby

ich platilo FBI.

Predstierajú

dobráckosť, ale občas sa

potrebujú zrúbať sami

a potom

zrúbať niekoho okolo.

Raz urobia

niečo dobré a inokedy

sa zapoja

aj do poriadnej capiny.

Tou po čase začnú aj

páchnuť.Prečisťovať si

rozladenosť a negácie

im pomáha televízor a

pálenka.

Patria do „rehole“

zízačov a

zívačov.

Tvrdne im pečeň a mäkne

mozog

a mužnosť.

Vraj „nemajú žiadne

hriechy“!

Títo potrebuju ale urgentnú

spirituálnu pomoc.

Pol života sa pochechtáv

ajú a tú druhú sa

adamovsky ľutujú ako

dopadli.

U dvojkárov je iný extrém.

Tí sa

radi čvachtajú v hriechoch

iných,

ale aj svojich.Milujú spovede

, vyznania, posudzovania a

odsudzovania.

Špehujú a ohovárajú sa

navzájom.Radi sa ešte nad

iných povyšujú.

Vonkajšiu etiketu a slušnosť

vedia.O niektorých z nich

povedal Ježiš:

„Prostitútky budú v Božom

Kráľovstve skôr ako vy!“

To asi len preto,

lebo stupeň ich falošnej etiky a

zbabelosti bol veľmi veľký a

pozatĺkaný.Sú to milovníci tzv.

“ ľahkých“ hriechov,

navonok

dodržiavajú akože morálne

pravidlá ,ťažkých vonkajších

hriechov sa

zhroziť vedia.

    Mnohí sú milovníci

 škôlkárskeho

infantilizmu.

     To sú tí, ktorí klamú, že sú

dvojkári. Čaká ich ešte veľmi

dlhý osobnostný vývoj cez

všetky možné pády.Tí ozajstní

dvojkári majú dobré srdce a

vôlu. Robi mnoho

dobrého.Popritom robia i

hriechy, ale nie vážne a vedia nielen 

oľutovať, ale sa

i ospravedlniť.

Pracujú na premene necností

na cnosti.

Robia tak už s jasným

cieľom

nikdy sa neobracať

ku temným

ríšam.

 

Človek na jednotku má

charakter.

Na jednotku s hviezdičkou

žijú svätci.

Tí ozajstní sú pravé zlato

na tejto zemi.

Ich veľkou láskou je Boh.

Jeho Kráľovstvo a sviatočné

bytie.

Žijú a pracujú iba preň.

 

Falošní svätci to

predstierajú,

ale ich veľká láska je nejaká

modla.

Napr.ich rodina či klub.Títo

posielajú aj dnes Krista na

kríž. Idú k svojej „kariére

“ ukrižovaním svojich

blížnych,

pokrytci. Potom sa

chodia z toho bez

ospravedlnenia „spovedať“.

Alebo vás osočia, až sa

im z huby zapráši, aby

vypustili

paru.

Vyzretí ľudia toto nerobia.

Je im

to skôr odporné a veľmi

vzdialené .

Takáto farizejská nízkosť,

podlosť je na 3- až 4 -.

Zrelý duch hriechy nerobí.

Ani ťažké ani ľahké.

Robí tzv. chyby.

Menšie či väčšie.

Hriech je konať vedome

niečo,

čo vieme, že je zlo.

Ubližovať vedome niekomu

,

závidieť, byť

škodoradostným,

przniť sa oslavou seba

je mu cudzie a proti

prirodzenosti.

Byť svätým je žiť v milosti

posväcujúcej

a smerovať k dokonalosti.

To znamená nechať sa

dokončiť

Duchu Svätému

.
Nie je to byť bezchybným.

 

Nový človek sa nezníži napr.

k odsudzovaniu ani tých, čo

potrebujú ešte nesväto žiť.

Ten sa snaží porozumieť a

pozdvihnúť každého.

 

 

8. PODOBENSTVO

O DUCHOVNÝCH

ŠKOLÁCH

 

Ak potrebujeme starozákonnú

sekeru, znamená to ešte našu

neotesanosť a

primitívnosť.Aj tá

sekera je potrebná, ale iba 

na tých, čo si

ju zaslúžia.Na ďalších je

potrebné dláto, na tých

jemnejších dlátko, a

na anjelov azda len

povzbudenie.Ak chceme

duchovne žiť, treba nám

brať zásady evanjelia vážne.To

v praxi znamená primeranú

prísnosť.

Na iných, aj na seba. Kto by

bol iba na iných a na seba nie

, bol by farizejom.Žena má mať

pod kontrolou najmä city, muž

zasa rozum.

Origenes nazval Židov :

milovníci vonkajších vecí.

 

Kresťan by mal mať

už aj istú hĺbku.

Úžas nielen nad

vonkajškom,

ale nad krásou vnútra.

 

Evanjelium nás pozýva

zo

židovskej

základnej školy Ducha,

zo zachovávania základov

kresťanskej etiky,do

strednej školy

8.blahoslavenstiev.

Tu je zhrnuté, čo je

to vlastne

byť duchovným človekom.

Treba nám pracovať,

Byť vo Svätom Duchu

pravdiví, citliví,

empatickí, jemní, tichí,

spravodliví a milosrdní,

čistého srdca a pokojní.

Nie nanucovatelia pravej viery,

ale skôr trpitelia pre pravdu

a

dobrú vec.

Rešpektujúci i nepriateľa.

Učiaci sa aj od neho.

Máme veru čo robiť, aby sme

sa raz dostali až

k duchovnej maturite,

ktorá znamená zrieknutie sa

nepravého ja.

Slobodné a totálne sa

odovzdanie Bohu

so všetkým, čo sme a čo   

máme.

„Ak sa nezrieknete všetkého,

nemôžete byť mojimi

učeníkmi“

Napomenul nás veľmi vážne

náš Majster.

Správne pochopené zrieknuť sa

všetkého máme nie

navonok, ale

všetko v mysli mám

považovať

za nie moje, ale za Tvoje ,

Pane…

Kto toto dobrovolne

neabsolvuje,

má ešte ďaleko ku

kresťanovi.

 

Až potom nás vezmú

na vysokú,

kde sa už netrpí za

 svoje hriechy,

ale za viny

iných.

A v každom ročníku

ťažšia 

obeta.

Cieľom každej školy je vyjsť

z nej von.

 

Poctivá duchovná škola

hovorí nie karma sem a

karma

tam,

reinkarnáciu neprezentuje

ako

poslednú útechu

a podobné anomálne

relativizmy,

ale hovorí o večnom živote

a Absolútne.

 

Tu sa radostne žije s Božím

Duchom všade,

kde nás zaveje, a ostáva sa 

 mu verným,

kdekoľvek sme

a akokoľvek by práca a život

boli ťažké.

 

Kto má nebo v sebe, nájde 

 ho potom už všade.

Túto axiómu si zapamätajme

Niečo podobné je i s peklom

v duši.

 

Ako pomôcku kde sa kto

nachádza dávam správanie 

 sa ku hlúpákom,

ktorí skrížia naše cesty a so

zvláštnym potešením nám

ublížia.

Čím sú nešťastnejší, tým

väčšiu

zlobu produkujú.

Je pravdepodobne našou

povinnosťou

na zemi sa s nimi stretnúť

a otestovať si poctivo svoj

stupeň dobroty.

Ak je niekto v základnej

spirituálnej škole, tak

jednoznačne označí

stretnutie s nejakým

nešťastníkom za tragédiu a

 

  s dotyčným bude

zápasiť ako s nepriateľom

svojej spásy. Pre malý stupeň

dobroty s ním

prehrá, a zahrnie ho lavínou

obvinení, nadávok

a

pomstychtivostí.

Toto sú primitívni

odsudzovači

takzvaných „izmov“,

lebo nevyriešili

svoj egoizmus

alebo naivný romantizmus.

Jediný ismus který ich

z toho

dostane je katechizmus.

Ak je niekto na strednej, 

tam sú útoky „lucifukov“

silnejšie,

ale adept

neba si stráži vnútro, aby

neposielal na záškodníka zlé

myšlienky

,
dáva si pozor, aby

ho zbytočne

neohováral, lebo vie,

ako to v ňom

posilňuje zlo, a samozrejme 

sa za jeho obrátenie modlí. 

 Po istom čase

vytrvalých modlitieb zistí,

že sa

modlí i za svoje obrátenie,

nie iba 

jeho, a Duch Boží to zariadi

tak, že zo smoly sa

po dlhšom čase 

stane čosi dobré.Nepriateľ sa

môže zmeniť na priateľa,

a to preto,

lebo niekto zaňho urobil

ozajstné pokánie,

a pre kajúceho brata to

bola riadna maturitná

skúška

v odpúšťaní a trpezlivosti.

Po dlhšom 

čase zistí, že to zlé bolo

dopustené kvôli budúcemu

požehnaniu.

Kto je na vysokej,ten by mal

vedieť, že keď sa útok zla

deje, že ním sa deje

nie iba zlo.

Nevie však všetko. Preto sa

modlí a ponára hlbšie.

Ale netrvá mu mesiace ako

stredoškolákovi poznať, skôr

niekoľko

dní, čo je Božia vôľa.On

totiž

nestretol v tom chudákovi,

čo zaútočil

nepriateľa či skúšku, ale

 

školitela a aj trénera,

predstavte si.

Toho, čo nám brúsi diamant

ducha a odhaľuje

naše chyby.

Darúva nám cez hanbu aj

Božiu slávu.

Tomuto porozumejú iba

svätí blázni.

Kto žije pravú vieru, ten

rozmýšľa celkom inakiba tzv.

rozvoj svojej osobnosti…

 

Má úplne inú optiku.Na to 

na čo sa neverec pozerá ako

na hrôzu, sa mystik neraz

dokáže

pozrieť ako na skúšku či

vyšší zámer.

Malý chlapček vidí iba zdola

maminu výšivku. Zdá sa mu

škaredá.

Keď ju uvidí zhora, zistí jej

krásu. A že všetko je tak,

 ako má byť.

Čím viac sa niekto blíži

k duchovnej maturite,

tak tým viac vážnie.

A opúšťa akosi spontánne

širokú cestu pochabosti

Keď mu duch zvážnie naozaj,

vtedy ho aj po rozličných

skúškach čaká už tu

vzkriesenie

v podobe šibalského humoru

Božieho dieťaťa.

Z učňa huncúta sa stane

z neho tovariš lapaj. Potom

zmaturuje

z beťárstva. Cez vysokú

provokatérsku sa dostane

k majstrovi figliarovi.

Kto sa v škole ducha uljeva,

zmení sa z cirkevníka

na cirkusové

číslo.

Ten si do cirkvi prišiel

cirkevníčiť, čiže cirkev

ničiť…

 

 

 

9. IQ + EI + SQ =

NOVÝ ČLOVEK

 

V školách v nás väčšinou

rozvíjali najmä

inteligenčný kvocient,IQ.

Buduje logické myslenie,

trénuje

pämäť.

Bez logiky by sme boli

najprv

hlupáci a potom dementi.

To je treba samozrejme mať,

ale iba ako základ.

Nie ako cieľ.

Kto to má za cieľ a nechá sa

preťažovať stále silnejšími

mentálnymi

činkami, prasknú mu raz

struny. Byť pyšným

jednotkárom v takto

choro nastavenom systéme

je nie

celkom podarená vizitka.

Splodí to

únavu a aj poškodenie.Aj

 z tejto neslobody sa treba

dostať.Najhoršie je, ak nám

potom uletí podstata veci.

Ako

tak sa vyznať dnes v mori

informácií je celkom slušný

výkon.Rozvíjať si obrazne

povedané v sebe

iba športovca telom a

intelektom je aj dobré,

ale je to

iba 1. stupeň

.
V 2. sa stávame filozofmi,

vedcami a umelcami.

Nadobúdame

EI, emocionálnu

inteligenciu.

Rozširujeme nie iba

mentálne

telo, rozumovú časť

duše, čiže

prednú časť mozgu.

Ale kriesime

aj tzv.časť strednú.

Naše ego sa už nielen

rozpína

rôznymi súťažiami ako v

prvom stupni.

ale sa má aj trocha

ukľudniť

 

 a skultivovať.Treba nám

rozvíjať

aj tzv.

emocionálne telo,

skvalitňovať

citové vnímanie vzťahov,

života

a práce.

Svoje vedomie už

nesmerujeme

iba do ďiaľky, ale aj do

vnútornej šírky.

Budujme hlavne empatiu.

Spomaľme sa. Naberme na

kvalite kultúrou,

slušnosťou,

rozhľadenosťou.Aby

nám nevytŕčala spod

smokingu

slama

z poltopánky.

Doprajme si luxus trocha si

veci premyslieť.Nájdime na

živote i poetickú

dimenziu.Učme

sa rozumieť dobrej hudbe.

Vnímajme

pekné farby a tvary ako

maliar.

Primitívne ego z prvého

stupňa

sa stáva kultivovanejšie a

jemnejšie.Byť gentlemanom a

dámou, to sú elegant

konštanty tejto úrovne.

Pri 3. stupni vývoja, obrazne

 

povedané,

oživujeme aj zadný mozog a

vnútornú hľbku.Naše ego sa

zmenšuje a

božské dimenzie sa prehlbujú

modlitbou, službou novej

podobe

ľudstva

a nesením kríža.

To je spirituálny kvocient.

Morálny a večný rozmer.

SQ majú tí, čo popri

charaktere

budujú v sebe aj

rozmery služobníka, mystika

a svätca.

Hľadajú vyšší zmysel žitia

vo viere, vyššom umení,

vyššej duchovnej vede.

Nehrajú sa na pánov a

vedia,

že život nie je plytká mláka.

 

 

 

10. DOBRÝ CHLIEB A

CHUTNÉ VÍNO

 

Chlieb a víno si náš Majster

zvolil ako ingrediencie

na svoju obetu

a pamiatku.V každej

sv.omši 

si jeho poslednú večeru a

obetu na kríži

sprítomňujeme.Pripomíname,

lebo nám všetkým hrozí

strata pamäti.

Blažený ten, kto nezabúda

rozjímať o veľkej a svätej

Láske.

Chutne upečený chlieb sa

nám počas života

nesprotiví a sprevádza nás

a slúži nám počas celého

života.

Kým však príde na náš stôl,

bolo treba

vynaložiť mnoho

práce.Prírody i ľudskej.Pôdu

pripraviť, poorať,

pohnojiť.Obilie zasiať.A dlho

čakať.Na slnko,vodu i

vietor. Ak je niečoho navyše

či nedostatok, hrozia škody.

Potom treba obilie

zožať, vymlátiť,oddeliť zrno

od pliev. Previezť.

Uskladniť. Mlynár ho

v mlyne pomelie na jemnú

múku. Pekár mu pomôže

droždím vykysnúť.

A na záver ho treba dať do

primeraného ohňa upiecť.

Dlhotrvajúca to procedúra.

Založiť a mať rodiacu vinicu

je výsledok dlhoročnej práce.

Je umenie sa

o ňu aj starať.Strihanie a

hlavne okopávanie sú

drinou.Oberačka je

tiež výkon. Potom strapce

musia ísť do lisu na mušt.

Ten musí vykvasiť. Chce to

svoj čas.

Vrchná číra časť sa potom

stočí a oddelí od hustej

usadeniny, ktorá by už vínu

prekážala.

Na kvalitu je potrebné

vziať ho z pôsobenia slnka

do tmavého suda, do úplnej

temnoty,

kde víno naberá časom

na kvalite.

Tma pokračuje v práci, ktorú

začalo slnko.

Táto krásna alchýmia

výroby chleba a vína má

spoločné mnoho

premien a zušľachťujúcej

práce.

Je tu nevyhnutná spolupráca

medzi našou snahou,

pôsobením prírody a Darcom

života.

Sú to veľavravné symboly

pre naše vnútorné premeny a

práce na zušľachťovaní

našich pováh

a nájdením si vlastnej a

pravej tváre.

Hrozno musí do prešu a

cesto do ohňa.

Aj človek do zmeny

od hriešnej

identity cez utrpenia. A to

preto, aby bol každý muž, čo

oheň vydrží,

kusom dobrého chleba,a žena

prejdúca premenami a

prešmi svojho

života, čašou kvalitného

vína. Aj pre toto je

ustanovená eucharistia.

Jedením sa premieňa strava

na nás, sv.prijímaním my na

Boží obraz.

 

 

11. KRÁĽOVSKÁ

PRESNOSŤ

 

Určite nie náhodou vzniklo

príslovie :

Presnosť je cnosťou kráľov.

Uvažujme,prečo práve

presnosť?

Prečo nie napr.nadhľad,

múdrosť, spravodlivosť,

odvaha alebo ráznosť?

To čo sme považovali za

presnosť je nepresné

označenie cnosti

dochvíľnosti. A tá je iba

jednou zo stoviek prejavov

kráľovnej Presnosti.

Čo je dôležité, je nedať si

ukradnúť svoj svet a

nerobiť niečo, čo robiť

nemám.

Veľkým umením je spoznať

v prítomnosti svoju

povinnosť.

Modliť sa a ísť na poradu

k Duchu Sv. do svojho

najhlbšieho vnútra

je ozaj potrebné preto, aby

sme zistili, čo máme robiť.

Ako máme skutočne žiť

a nie iba nacvičovať tlaky a

názory iných.Kto sa veľmi

úprimne

snaží zistiť, čo si Boh od

neho praje, ten sa to naisto

aj dozvie.

Po hlbokom, tichom ponore

do nášho vnútra a

očakávaní v modlitbe

nám odpovie

VEĽMI PRESNE

čo je Jeho sv.voľa.

A potom, ak ju budeme

s radosťou a láskou i konať,

sa do nás

nasťahuje

OZAJSTNÝ SV. POKOJ.

Je zaujímavé ako pri

rovnakom modlení k tomu

istému Sv. Duchu

dá On každému celkom iný

presný pokyn, čo kto má

robiť.

Je to impulz, ktorý je

potrebný pre náš osobný rast

i fungovanie spoločenstva.

Kto to ešte nevie, pokukuje

po iných čo

robia,napodobňuje len

druhých,

to je epigon, ktorý má asi

zasmilnenú myseľ

neistotami. Žije veru nie

svoj vlastný príbeh, ale

opakuje sa po tom, kto sa

mu pozdáva, že je

ten oný, akurátny.Túto

klonovanú kresťanskú ovcu

spoznáte podľa

vnútornej neurózy a napätia,

ktorú v sebe nosí ako trest a

„obdarúva“

ňou nevedome aj iných okolo

seba.Ak tak bude vyčíňať

roky, zdokonalí sa až

natoľko, že bude

„majstrovsky“ vnucovať iným

niečo svojské, čo bude za

správne považovať. Jeho

nepresnosti môžu

pohoršiť, čiže pokriviť

duchom maličkých.Ak dôjde

až k zastrašovaniu iných,

tak dosiahol osobný rekord

v pomýlenosti.

Sv.Ignác to trefne vystihol :

“Niet väčšieho omylu

v duchovných veciach,

než vnucovať iným svoju

cestu.“

Je to jeden z duchovných

zločinov, plodiacich

množstvo odporu a

nelásky.Ak v sebe máme

Boha a spolupracujeme

s ním, postupne zistíme ,že

každý z nás má v Božích

očiach veľkú cenu, že pre

každého z nás má Boh

originálny plán. Tak, ako

cítime veľkú bázeň

pred ním, budeme pociťovať

rešpekt pred blížnym,

ktorý sa ho rozhodol na trón

v srdci prijať.

Naozaj nasledovať.

Ako pred bohostánkom.

Tí sú totiž brat a sestra

v Kristu.

Tí ozajstní a originálni sú

nemnohí.

Akože učeníci, tých je často

veľké stádo.Hoci sú

poniektorí už vo veku

seniorov, sú ako malé deti,

ktoré servilné kyvy pred

autoritami prepnú

na nadávanie či

znevažovanie.

Učme sa dospelejším a

spirituálne súrodeneckým

vzťahom! Nedávame my

iným príležitosť na posmech,

keď my vlastne

cvičíme komickú drámu

o večných otcoch a

večných deťoch ?

Nerobíme z chlapov akýchsi

mendíkov, čo sa začervenajú

pri fotke

nahej ženy, ale to že sú

rôzne opití a nezodpovední,

ich netrápi?

Duchovne leniví, bez

vlastného názoru, vlastnej

tváre či veľkého formátu?

To, že milujeme desaťkrát

viac svoj národ, svoje

pozemské rodiny

než Boha a Rodinu Nebeskú,

sa málokto spovedá.

Alebo napr. z toho,

že gánime či švindľujeme.

Za to rôznych

nepodstatných prkotiniek,

tak z toho sa my vyznávať

veru vieme.

Keď žene občas ujde

podstata veci,

tak je to ok, veď to je v jej

prirodzenosti.

Ale duchovným mužom ?

Prvých šesť storočí sa

nespovedalo z hriechov tak

ako dnes, a predsa

Cirkev žila.A mala aj

skutočných svedkov aj

mučeníkov.A my, ak

dávame dôraz iba na

návštevu spovednice, kde sa

penitent bude iba

donekonečna skrúšene

vyznávať z toho, ako sa

prejedá, po čase ho

takéto zdanlivé pokánie

privedie ku

dvestokilogramovej nadváhe

a

k zlému pocitu zo seba.

Nepomohli sme k tomu aj my

? Nevychovávame tým národ

k zbabelosti ?

Nebojme si dať túto otázku:

Či my svojimi

lacno dostupnými kňazskými

rozhrešeniami

napr. po potrate,

nepodporujeme nekultúru

smrti ?

 

Podľa evanjelia nám nebude

všetko

prilacno odpustené…

 

„Komu zadržíte hriechy,

budú mu zadržané.“

Občas je naozaj pedagogicky

nutné

byť sv.neodpúšťajúci, aby

penitent zvážnel a opeknel.

Nie je tu málo tých, čo svoje

telo považujú síce za chrám,

ale okrem

tých najnižších oblastí

pohlavia a vylučovania.Tak

toto bolo Cirkvou

odsúdené ako blud

manichejizmu.A tak isto ako

je dôstojné hlava či

srdce, tak isto má mať svoju

dôstojnosť vylučovací či

pohlavný orgán.

Ak to my podceníme a tieto

oblasti vytisneme na severný

pól miesto

sv. nenávisti voči svojmu

nízkemu sebectvu a pýche,

ktoré majú svoje

sídlo v týchto častiach tela,

ale nie fyzického, tak sa

sami kruto vytrestáme.Naše

duchovno bude uletené,

správanie nenormálne.

Zdravie tela

bude o pár rokov v háji tiež.

A ak si myslíme, že to

zakryjeme svojou

vonkajšou dokonalosťou, tak

iba naoko a dočasu. Bude to

praskať.

Čo takto byť mužnejším,

nesvetloplachým?

Nehanbiť sa za vlastný

názor ?

 

Nečudujme sa, keď nám muži

zdúchnu.

Pretože asi z jasličkových

pobožností a vzťahov dávno

vyrástli.

Kresťanstvo iba pre deti,

hrajkanie sa iba na milých,

nepoctivé či vyhýbavé

odpovede na veľa úprimných

otázok,

papagájovanie

nedomyslených odpovedí

intelektuálne náročnejšie

európske publikum akosi

neoslovuje.

 

A z presvätých rečí

nekrytých poctivým utrpením

Ich začnú nie iba nudiť, ale

bolia ich z toho uši.

Citliví ľudia totiž cítia

kto falošne spieva nádhernú

pesničku.

 

Deti vyrastú. A mnohé sú

hladné aj po hlbších

pravdách života.

Infantilné odpovede svedčia

iba o neakademickej

učňovskej úrovni.

Aj na to je čas,

aby sme sa hrajkali na

piesočku s Ježiškom.

Ale to je iba provizórium,

nie večný život.

Je našou povinnosťou dospieť

do zrelosti.

 

Syn Človeka nie je iba

Ježiško,

kúsok jedla či kniha,

nie je iba

chorý, chudobný či

prenasledovaný.

Nie je iba v krásach

prírody,

v obradoch či úrade,

ale má prebývať par

excellence

v normálnom zdravom

človeku

                      normálnych vzťahoch.

 

Deti iba prijímajú

.
Dospelý sa učí dávať.

Nielen veci.

Ale aj seba.

 

Ježiš bol prvý katolík.

Ten, čo dosiahol

plnosť, kompletnosť.

 

On vykupuje celého človeka,

nie iba jeho časť.

Nech nám Kristus vo svätom

chlebe prepožičia 

v jeho škole pravej presnosti

milosť presne pomenovať to,

čo je choré

a nájde nám presný liek.

Ozajstnými kráľmi medzi

ľuďmi nie sú tí,

čo majú politickú, finančnú

či športovú moc,

ale čo presne

diagnostikujú a dávkujú

liečivá.

A povzbudzujú iných k nebu.

 

 

12. POZEMŠŤANIA,

MIMOZEMŠŤANIA ,

NEBEŠŤANIA

 

Istý pedagóg na VŠ

ekonomickej mi povedal

zaujímavé podobenstvo.

Podľa jeho pozorovaní života

je tretina študentov skazená

drogami,

uvoľneným sexom a spútaná

reťazami klamstva.Druhá

tretina je

na slušnej morálnej úrovni,

snaží sa žiť vo viere a

v pravde. O tretiu tretinu

sa bojuje,

na ktorú stranu sa prikloní.

Niečo podobné by sme takto

mohli prirovnať aj vo svete

dospelých.

Prvá tretina sú

pozemšťania.

Tí sa tu cítia ako doma.

 Táto planéta je pre nich

cieľová. Aj pobehovanie po

nej. Sú ako zvieratá.

Uznávajú iba

bohyňu matku prírodu.Sú

materialistami, veria len

v silu peňazí.

Agnostikmi, tvrdiaci,že

pravdu nemožno spoznať.

Relativistami, čo tolerujú

všetko,

len nie vážnejšie sa nad

životom zamyslieť. Keď ich

lážo- plážizmus

znaozajstnie, prechádza

 do komickej podoby.

Potom do tragickej.

So šašom na tróne nie sú

žiadne žarty. Títo silno

veriaci

v pohanské božstvá majú

spoločnú základňu, čiže to,

že sú silno prilepení k zemi.

Svojimi bôžikmi sa najprv

sfetujú. Tí s nimi neskôr

poriadne zatočia. Tak im asi

treba!

Netušia, že si svojimi

hriechami kujú budúce

tresty.

Druhú tretinu tvoria

mimozemšťania.

Tu patria všetci milovníci

pavedy a patogénnych

spiritualít. Veria síce, ale

nie v Dobrého Otecka.

Ale v niečo nad nami.

Sú to apoštoli bezbrehej

nekonečnej tolerancie,

hviezd a kariet, karmy a

nesvätých anjelov. Dogmy

neuznávajú.

Jednej sa však držia. Znie:

„My nemáme dogmy!“

Jedno majú ešte spoločné

uletenosť od reality.

Lietanie nielen v astrálnych

svetoch, a hlavne kdesi

mimo svoje telo.

Títo jedinci sú veľmi vysoko

od miesta, kde sa

má konkrétne niekde

pomáhať, a veľmi ďaleko

od radostnej prítomnosti

vo vlastnom tele.

Keďže berú zábavne všetko

sväté a vážne mnohé

nesväté , urobia si

z duchovna akýsi kokteil

z burčiaku, alkoholu,octu

oleja, smotany a

džúsu,spojením ktorých

vznikne zaujímavá žbrnda.Tá

pôsobí ako preháňadlo

a návod na plné gate.

Nakoniec toto duchovno

končí bez prvých troch

písmen.

Takto končí ich falošný

„Ježiš“

z vesmíru a bez kríža.

Zaoberanie sa iba tým, čo sa

deje kdesi mimo,

v inom človeku, v inom

vzťahu, na inom kontinente

či na inej planéte.

To len preto, aby som sa

nezaoberal tým, čo sa deje

teraz a tu.

Nemajú to chuť ani vidieť,

ani riešiť,

lebo to bolí.

Kto odmietne, neprijme kríž,

a živorí si na úrovni bez

neho, sám sa vytrestá tým,

že vzkriesenie

jeho mysle nenastane.

Bude sa sám v sebe zle cítiť.

Čím bude mať viac tzv.

slobody a pohody okolo seba,

tým sa mu vnútorný a

duchovný stav doslova

rozvráti iba zo silných

pozitívnych zážitkov a bude

sa zhoršovať na silný

negativizmus, končiaci

v nejakej drogovo závislej

pakárni či naštvatej

jeseni života. Skončí

v záplave agresivity.

Bude ju musieť stále viac

potláčať.

Čím viac do svojho tela

niekto naleje sladkých

vodičiek a poje masitých

pokrmov

tým viac bude jeho

organizmus prekyslený.

 

Azda preto niektorí do

kresťanstva zasvätení sa

navzájom žerú a

prežívajú silné neurózy, lebo

odmietli zostúpiť s Kristom

do pekiel

života a ešte duchovne ich

ego neumrelo a nepovstalo

zmŕtvych.

 

Tretia skupina sú

nebešťania.

Kto má tú česť patriť sem,

zistí, že tu

je úprimnosť a konkrétna

služba Bohu a blížnym

samozrejmosťou.

Je mnoho povolaných, ale

málo vyvolených, píše sa

vo Sv. písme.Ak si

niekto myslí, že Boh je

nespravodlivý a jedného si

vyvolí a druhého nie,

tak sa mýli a Boha uráža

.On dáva pozvánku nám

všetkým.

Povolaní sú tí, ktorí

pozvánku prijmú a

neroztrhajú.

Sami sa zaradia medzi

povolaných. A podobne sa

my sami zaradíme medzi

vyvolených, a to

vtedy, keď budeme bez

uljevania sa

skladať skúšku za skúškou.

A príležitosti slúžiť a

spoznávať stále hlbšie

pravdu o sebe i živote

nepredrichmeme, ako sa to

stáva tým, čo pozvanie pyšne

odignorovali.

Je veľkým umením uchrániť

si v dospelosti vnútornú

nevinnú detskú

spontánnu radosť. Keď nás

život pritlačí a odskúša

krížom, mnohí

ľudia padajú ako zhnité

hrušky zo stromu. Ak sa

dáme oklamať a

neprijmeme svoj kríž, v tom

momente sa sami vylučujeme

z vyvolenosti,

zvolením si tzv. pohodlnej

cesty, ktorá zo sebou prináša

nepokoj

a zamotanie sa do seba.

Pobyt vo vlastnom tele bude

pre týchto prekliatím.

Pre nebešťana už tu na zemi

bude požehnaním.

Ba až blaženosťou.

 

To sú tí tichí z evanjelia.

ľudia zjemnení a hlbokí, čo

zdedia zem.

 

Nemyslí sa tu isto

na

pozemky,

ale na ich vzkriesené telo,

dušu a ducha.

 

 

13. TELO, DUŠA A DUCH

 

O zdravie nášho tela sa

starajú desiatky

všeobecných a odborných

lekárov.Internisti,

chirurgovia, stomatológovia,

onkológovia, ortopédi,

neurológovia, kardiológovi

a. Ich pomôckami sú stovky

prístrojov, tisíce

druhov liekov. Bojujú

proti zápalom, infekciám,

sepsám, tumorom,

vredom, záchvatom,

horúčkam, skriveniam,

zlomeninám, nádorom,

ranám, metastázam,

alergiám, vyrážkam, kazom,

plesniam, hnisom,baktériám

či vírusom.

O našu psyché – dušu sa

zaujímajú psychológovia,

psychiatri, psychoanalytici a

psychoterapeuti.Zbavujú nás

škodlivých závislostí,

komplexov, fóbií, mánií,

psychóz, tráum, stresov,

agresií, neuróz či depresií.

Lekármi duší sú aj učitelia,

ktorí nám pomáhajú vyliečiť

sa z nevedomosti. Alebo i

rodičia, ktorým záleží na

správnej výchove svojich

detí.

Kto má paranoju, hysterické

záchvaty, bulímiu,

nechutenstvo do jedla,

je narcis, narkoman,

alkoholik, gembler,

psychopat, oligofrenik, alebo

má sklony k samovražde,

zajakáva sa,

toto a mnoho iného treba

liečiť ambulantne.

 

Zdravá duša znamená mať

vyvinutý zdravý rozum,

nepoškodenú vôľu a pamäť.

Doladené emócie.

Zdravú otvorenosť a

kritickosť.

 

Ľudská bytosť má ešte

jednu, a to najdôležitejšiu a

najhlbšiu oblasť.

Tou je náš nesmrteľný duch.

Duša našej duše. Biblické

duchovné srdce.

Naša podstata – svedomie.

To je zdravé vtedy, ak človek

ľúbi. Zdravo,

nie dravo. Správne sám

seba. Viac ako seba iných

ľudí. A nadovšetko

Boha,Darcu života. Ak sa tu

vyskytnú nejaké defekty,

pomáhajú ich

liečiť kňazi. Liečia pomocou

Božej milosti.Dávajú

penitenta do rúk

Kráľa a Lekára tohto

chorého sveta, do rúk

Ježiša. Svedomie vôbec

nespomína. Nie že by ho

nemal. On je ním sám.

Kto je čudný,

závidí, nenávidí, je lakomý,

nemierny, nespravodlivý,

 zbabelý, chlípny,

úzkoprsý, ohlúpnutý,

nečestný, nafúkaný,

neverný, uzavretý, uletený

,
prispatý, bezcitný a pod.

 

Ten je chorý duchovne.

Vo svedomí poškvrnený,

teda hriešny.

 

 

Kristoterapia je pravá

veda ducha,

ktorá nás od týchto

nesvedomitostí,

škaredostí do „špiku kosti“

oslobodzuje a

detoxikuje.

 

 

14. PANENSTVO TELA,

DUŠE A DUCHA

 

 

V Cirkvi dávame veľkú úctu

pannám a panicom, lebo tá

im patrí.

Dajme však pozor a

nezaraďme sa sami medzi

nebedliacich materialistov,

ktorí si myslia, že telesná

blana je viac ako pokorný

duch.

Tá podstatná vernosť sa deje

v duchovnej a nie

v materiálnej úrovni.

Panenstvo tela má špeciálnu

a svätú hodnotu u

vybraných jednotlivcov,

ktorým je to zhora

dané.Spoznáte ich podľa

šťastného výrazu tváre

a vznešeného pokojného

vystupovania počas dlhých

rokov. A nepotrebujú sa za

ten čas viazať v manželstve

s niekým, lebo prežívajú iný,

 

vyšší druh duchovnej

svadby.

 

Posvätný celibát je vlastne

nebeské manželstvo.

Mať oporu v Duchu Sv.,

nie v tele.

 

Ak sa niekto na panica hrá

a tají v sebe zahorknutý

blen, ten a tá sú plní

napätia. Potláčané neurózy

a dlhoročné skryté popravy

prirodzenej činnosti tela im

nahromadia v duši

horkosť a v tele všelijaké

neprirodzené kŕče.

Občas ten vred nelásky a

pýchy praskne a začne

vytekať, keď napr. niekoho,

kto sa pošmykol v tejto

oblasti, s chuťou

škodoradostne

poodsudzujeme.

Obrovské nasadenie na

zachovanie absolútnej

zdržanlivosti

a strachu z boba

v 6.prikázaní je tu

zaujímavo

skombinované úplnou

lajdáckosťou napr.

v porušovaní 8.prikázania.

Kde sa toleruje pakultúra

ohovárania ,osočovania,

udávania sa, klamania sa a

pretvarovania.

Vnútorná nehygiena

„panicom“ až tak neprekáža?

Neopití moralisti by nás

mali veru upozorniť, že tieto

smilstvá v duchu sú

v Kristových očiach

10 x väčším problémom ako

telesné zlyhania.

Ak nám to nie je jasné,

môže to dopadnúť tak, že

odsúdime slobodnú matku a 

tú čo išla na

potrat nevedome pochválime.

Aj takto sa robí z Krista

posmech…

Toto a mnoho iného je strata

zdravého úsudku, a je asi aj

stratou panictva ducha.

Vernosti Božiemu plánu s nami,

tzv.Božej vôli

i Ježišovým zásadám.

Takto sa do duchovnej lampy

otca dostáva nepozorovane

ocot.

Dlhoročný plytký život

bez kríža

si raz vyrúbe vysoké

povahové

dane.

Za túžbami po peniazoch

bude

iba vykradnuté duchovno,

za túžbou

po novotách rôzna starina, 

za hrozným hladom

po deťoch iba

strata

detskej nevinnosti

vnútra.Zakončené kopnutím

do trpiaceho spolubrata?

Sv.František Saleský

skonštatoval pri pohľade

na istú rehoľnicu

v kláštore:„Tak tá je čistá

ako ľalia, ale pyšná ako

diabol.“ Sestry sa to naučili 

od podobne postihnutých

bratov?

Čo roky tutleme, nezatlčieme

navždy, však?

Diabol má záujem aj nám

poprehadzovať hodnoty.

Darmo sa ktosi vystatuje

telesne nepoškvrneným

celibátom, ak je

profesionálny

egoista, čudák, pätolízač či

kariérista. Iba maskuje

skryté

incurvatio in se ipsum.

/dokrivenosť samým sebou/

 

Táto skrytá namyslenosť sa

rada ukrýva pod

falošnú pokoru,

ktorá sa hádže do prachu od

nadúcty k nohám

predstaveného.

A ak je ten v podobnom

štádiu

vnútorného rozkladu

ducha, tak

tieto pätolízačské prejavy

oddanosti prijíma a

oceňuje.Tohto antikrista

prítomného medzi nami

by sme

mať nemuseli, ak by sme

ešte

okrem telesnej čistoty

dali pozor

na panenstvo duševné.

Na úprimnosť.

Sú kadejaké spolky,

kde mladý

človek z veľkej frajeriny

prichádza

nedôstojným spôsobom

o svoju

poctivosť telesnú.Treba sa im

rozhodne

vyhnúť.Stratiť však

úprimnosť,

poctivosť duše v partii inej,

je škoda

oveľa závažnejšia.

Preto majme

priateľov a utekajme od

pokryteckých

vzťahov. Denne sa

na pár minút

úplne stíšme a

pýtajme Ducha Svätého,

ako máme konať

.
Lebo kto to roky zanedbá,

môže

sa sám pripraviť

o to najcennejšie:

o poctivosť duchovnú.

O panenstvo večného ducha

Iba panici vraj pristúpia ku

Kristovi./Zj, 14 kap./

To, že sa tým nemyslí

panictvo

telesné, by nám malo byť

jasné,

Inak by rodičia detí, aj nás,

boli odpísaní.

Treba sa vyhnúť fanatickým

extrémom. Jeden je vo svete,

ktorý má panenský stav tela

a

vnútra celkom na posmech.

A ten druhý ,

ktorý by z neho chcel urobiť

modlu. Toto by nás do neba

nepriviedlo.

Zdravá hrdosť

na dôstojný stav 

manželstva, zasväteného či

slobodného stavu je niečo

úplne

iné.Kto berie vzťahy poctivo,

tak mu všetka

česť. Či nie je nevera

Kristovi

roky sa zaujímať iba o svoju

rodinku,

iba o svoje spoločenstvo,

o svoje detváky?

 

Rodina Božia a jej plány

nás

nezaujímajú?

 

Môžeme tak neprezieravo

skončiť medzi nerozumnými

pannami, ktoré majú lampy

vonkajšieho náboženstva

a tzv. slušného

spoločenského správania síce

vyleštené, ale oči budú mať

vypleštené,

keď ich do raja nevezmú, 

lebo im bude chvať

 

olej nesebectva a poctivo

prežitej pravdy.

 

Učiť iných iba

naštudovanou

ideálnou morálkou,

bez toho, aby

sme si ohlasované overili

poctivo aj prežitými

skúsenosťami,

a odsudzovať tých,

čo pochybili,

lebo mali odvahu sa o niečo

svojské

pokúsiť, to vedie

k nafúkanosti.

A neurobí z nás svedkov

pravdy,

ale iba nepoctivých rečníkov

evanjelia.

S rybajzlíkom na košeli a

bohom vo vrecku?

S dvadsiatimi písmenami

titulov pred a za menom

a strčíme hlavu do piesku

pri probléme…

 

Toto je ten skrytý koreň

novozákonného nesvätého

podfuku.

 

Svätosť nie je smutná,

kŕčovitá,

naivná

či vyhladovaná.

„Potrebujeme nie iba

učiteľov,

ale svedkov.“

Pavol VI.

Učeníkov sa raz spýta

sv.Sudca

v ich svedomí a

najhlbšom vnútri:

 

 

BOL SI VERNÝ PRAVDE

,

BOŽIEMU PLÁNU

S TEBOU?

AKO SI bola VERNÁ

nie iba ľudskej,

ale BOŽEJ LÁSKE?

 

 

Lampa je vonkajšok.

Olej je pomazané a vyliečené

vnútro.

„Pokánie je normálny

život.Ale

poctivo prežitý“ /A.Srholec/

Ježiš nie je proti vonkajšku,

ale UPOZORŇUJE,

že ten bez vnútra nestačí.

Je to veru málo.Predstierané

cnosti zažijú veľkú prehru.

Hrali sa na najvyššiu

úroveň,

a vyrobili zo svojej bytosti

cynického nečloveka?

Pokrytci tu spolu žijú s

úprimnejšími.

Kúkoľ rastie spolu

s pšenicou,

a podľa

evanjelia to treba nechať

tak

spolu rásť až do žatvy.

Treba sa vyhnúť mladíckemu

zaslepenému

vytrhávaniu každého

kúkoľa.

Pre lekára je choroba výzvou

dokázať svoje medicínske

kvality. Nie nepriateľ.

K nášmu dočasnému pobytu 

tu na zemi patria aj

hriechy. Ponoriť sa

do chorých

vzťahov, riešiť ich, tam

sa učiť

a pozdvihovať

k dôstojnosti. To je niečo pre

dospelých.

Až potom sa tešiť ako

malé dieťa

Ťuťko sa ničoho chorého

radšej

ani nedotkne .

Jeho nie dobré víno, ale vín

plná „nevinnosť“

bude podozrievať tých

odvážnejších

najprv z toho najhoršieho a

potom aj z toho najlepšieho.

 

 

15. ČNOSTI , NERESTI

A SV. NERESTI

 

Ak by ste začali zbierať

dobré

ľudské vlastnosti, cnosti

 alebo čnosti,

objavili by ste ich

za pár rokov

viac ako tisíc.

Tie podstatné a božské sú:

 

Viera. Nádej. Láska.

Dobro. Pravda. Krása.

 

Dám si odborne poradiť, či

 som okolo nich dal

12 najhlavnejších:

Pokoru. Sebaúctu.

Nezištnosť.

Spravodlivosť.

Milosrdenstvo. Vernosť.

Umenie. Rozvahu. Miernosť.

Múdrosť. Presnosť.

Sv.Rešpekt.

 

 

Kto počas života nadobúda

tieto

duchovné kvality, pracuje 

 pre úmysly

Božieho Kráľovstva.Pracuje 

na svojej spáse. Na svojom

zdokonalení.

V centre všetkého správneho

je

Láska Božia,

sám Duch Svätý,

bez ktorého by cností nebolo.

 

Bez Neho sa cnosť môže

zmeniť na neresť.

 

Cnostný systém má i

trinástu komnatu.

Tú tvoria sväté necnosti.

Napr. sv.hnev( Ježiš sa

rozhneval na chrapúňov v

chráme). Sv.nemilosrdnosť

(učiteľ dá lajdákovi

pätorku).

Či sv.drzosť (sv.Hieronym:

„Učte sa odo mňa sv.

arogantnosti.“) Alebo

sv.netolerantnosť

voči veľkému zlu.

Bez týchto vhodných

výnimiek

by naše cnosti neboli

dokonalé. Práca na sebe

je

pravdivé zdiagnostikovanie

nášho reálneho

stavu, zmenšovanie našich

tieňov a presvetľovanie

 milosťou všetkého,

čo sa nepáči Otcovi v Nebi.

Spirituálne alchymistická

premena

„olova na zlato“

Ak v nás čnosti rastú a

neresti

sa umenšujú,

žijeme naisto správne.

Toto nech je vznešeným

a permanentným

ozajstným svätým

Cieľom nášho života.

 

Toto je to duchovné zdravie,

ktoré si vážme veru viac ako

to telesné.

 

Neraz sa stane, že zdravie

tela

odíde preto,

aby sme prišli k zdraviu

nesmrteľného ducha.

 

 

Alebo duše, toho medzi

božským a ľudským.

Len Svätý Duch vie, čo je

pre nás ozaj treba.

 

Preto sa s dôverou modlime :

Buď Vôľa Tvoja.

 

Len ON vie, čo je nám

potrebné

prežiť a pretrpieť,

aby sme boli

v skutočnom svete,

v oslávenom tele,

naozaj pekní.

 

Mať v sebe čnosti a Božiu

milosť znamená

mať v sebe pravé poklady ,

pravú sv.krásu

a kontakt na pravý

majestát.

 

 

 

 

Víťazné poznanie

Víťazné poznanie

                                                                                         

 

„V každom blude je aj zrnko pravdy

 

Pius XI

 

Jediná skutočná obrana proti heréze je humor.
Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne,
že sa z nej stane heréza, ale humor to zrelativizuje.
Preto totalitné režimy neznášajú žarty.“

 

Tomáš kardinál Špidlík

 

 

Heréza je náboženský blud.

Lož, čo sa vydáva za biblickú pravdu.

Heretik je ten, kto si vyberá  iba to, čo vyhovuje

jeho nevyzretým predstavám

a neraz aj deviantným sklonom.

 

 

 

„Prvým a najsamozrejmejším darom,
ktorý môže dať kňaz svojmu okoliu,
je slúžiť pravde, a to celej pravde,
demaskovať blud a
vyvracať ho bez ohľadu na to,
do akej podoby je preoblečený
a v akej maske sa zakráda.“

Pius XI.

 

 

bludné učenia,

ktoré sa vyskytli v histórii

kresťanstva a paradoxne mu aj

napomohli rozlišovať,

čo je pravda a čo je už klamstvo 

judaizmus – z 1 st., fanaticky sa pridržiaval názoru, že treba vraj zachovávať aj židovské predpisy Starého zákona pre spásu, čiže vstup do Absolútna

 

gnosticizmus – z 2.st, hlásal, že vyššie poznanie je iba pre elity, gnostikov. Nižšie poznanie aj blaženosť mali pistici, čiže katolíci, a hmotou boli celkom pohltení hylici. Svet stvoril anjel- demiurg, hnevajúci sa Jahve Starého zákona. Mal absolútne pozitívny postoj voči svetu.

 

doketizmus – z 2.st., tvrdil to, že Ježiš nemal naše ľudské telo, ale iba telo zdanlivé, éterické, a teda že na krížovej ceste
nemohol trpieť vraj žiadnu bolesť

 

montanizmus – z 2 st., absolútne negatívny voči svetu, žiadal prehnanú prísnosť, pohŕdal umením, hlásal útek zo sveta.
Eschatologická netrpezlivosť. „Zjavenia“, že súdny deň už nastáva. Pneumatici majú vysoko stáť nad psychikmi a doviesť ľudstvo k vyspelosti. SZ patril
Otcovi, NZ Synovi a prichádza tretia doba Ducha Sv. Entuziazmus, rojčenie a rigorózna životospráva

 

marcionizmus – z 2.st, tvrdil, že Jahve, Boh starého zákona je zlý a krutý , a Boh Nového zákona je Dobrý.
SZ a židovstvo dával do protikladu s NZ a kresťanstvom, tvrdo a  nemilosrdne treba vraj ísť proti telu

 

enkratiti – z 2 st. radikálno prísne vraj treba bojovať proti svojmu telu a jeho potrebám, zlé sú vraj aj víno, mäso aj manželstvo

 

patripasionizmus – z 2 st., vraj Otec a Syn sú jedna osoba,
v Synovi trpel aj Otec

 

dynamický monarchianizmus – z 2.st, Kristus je vraj iba človekom, ktorého však až pri krste, keď mal asi 30 rokov,
naplnila Božia sila a iba tam bol spojený s božstvom

 

mitraizmus – z 2 st., kult nepremožiteľného slnka,
úplne vylúčil ženy, krst vodou a medom

 

karpokratizmus – z 2 st., vraj iba cez skúsenosť všetkého dôjde človek ku tomu pravému poznaniu, obhajoval páchanie aj deliktov, čiže vyskočme napr. z okna, aby sme poznali aké to potom bude? Treba nám poznať všetko??

 

novacianizmus – z 3.st., fanúšikovia protipápeža Novaciána, tvrdili, že tí, čo odpadli od viery pri prenasledovaní, už nesmú byť členmi svätej cirkvi, len oni, bez ťažkých hriechov
sú vraj cirkev, prehnaní rigoristi

 

teória o apokatastáze – z 3 st., veľký návrat všetkého do božstva, vraj raz všetci, i padlí anjeli prídu raz do nebies
a trpieť natrvalo nebude vlastne nikto,
ignoruje ako slepá spravodlivosť i Posledný súd

 

manichejizmus z 3.st, má pôvod v perzkom synkretizme
/ pokus o zmiešavanie rôznych náboženstiev spolu do jednej žbrndy/, zdôrazňuje silný dualizmus svetla a tmy. Vyslobodenie sa deje cez tri pečate :
1.zapečatenie úst: treba sa zdržiavať alkoholu, mäsitých jedál a neprotirečiť vyvoleným učiteľom, 2. zapečatenie rúk: zdržiavať sa telesnej práce, chrániť zvieratá a rastliny,          3. zapečatenie lona: teda zdržiavať sa manželstva a potomstva, ale zaujímavé že nie sexuality. Nový zákon nahradil apokryfmi, nespoľahlivými
knihami. Počas histórie sa stal symbolom podobných úletov nenávisti k našej telesnej prirodzenosti, ktorá je vraj úplne skazená, prekliata a hmota je vraj zlá.

 

arianizmus – zo 4 st., popieranie , že Ježiš má božskú prirodzenosť a je 2.božskou Osobou, hlásal, že je iba človek a nie aj Boh. Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSv. Trojicu.

 

pelagianizmus- z 5 st., neveril v dedičný hriech, krst je zbytočný, vraj  to naše prirodzené je už nadprirodzené, Adamov hriech nám dal vraj iba zlý príklad, odporúčal spoliehať sa iba na vlastné sily, opieral sa v prvom rade o silnú asketiku ľudskej vôle, akoby úplne podceňoval potrebu Božej milosti a spoluprácu s ňou v modlitbe, spásu prinesú iba moje výkony. Čiže jajaja v centre.

 

macedoniazmus – zo 4 st., hlásaný pneumatomachmi
popieral Božstvo Ducha Svätého

 

apolinarizmus – zo 4 st., v Kristovi boli
vraj dve osoby, osoba prirodzená a osoba adoptovaná

 

donatizmus – zo 4 st., pravá cirkev nesmie strpieť vo svojom lone hriešnikov, platnosť sviatostí je podmienená mravnou čistotou svätosťou vysluhovateľa, vraj pravú cirkev
tvoria iba synovia mučeníkov, priemerní a zbabelci nie, akoby Cirkev tvorili iba mravní jednotkári, teda mučeníci

 

nestorianizmus – z 5 st., Mária vraj podľa neho nie je Bohorodička, porodila iba človeka

 

monofyzitizmus – 5 st., Kristus je iba Boh, nie človek, vraj nemohol mať také telo ako my

 

monoteletizmus – zo 6 st., vraj Ježiš mal iba jednu
božsko -ľudskú vôľu a len jednu božsko – ľudskú činnosť

 

ikonoklasmus – z 8.st., presadzoval odstránenie všetkých náboženských obrazov z chrámov,vraj je to diabolský vynález, ktorý odvracia ľudí od kresťanstva k pohanstvu, tzv. obrazoborectvo, sakrálne antiumenie

 

trojjazyčný blud – z 9.st, tvrdili, že Boha možno ctiť v chrámovej liturgii iba troma jazykmi, latinsky, hebrejsky a grécky. Namyslená úzkoprsosť západného kresťanstva, na východe bola prax iná

 

filioque – z 11.st., vraj Duch Sv. vychádza iba z Otca
/ filioque znamená „Syna aj“ alebo „i Syna“/ Táto miniatúrna vieroučná odchýlka bola v r.1054 vzájomného prekliatia pravoslávnych a katolíkov. Zmierili sa až v r.1965 a boli za tým hrozné vzájomné stáročné nevraživosti

 

katarizmus – z 12 st. tzv.“čistí“ boli proti majetku, mäsu, manželstvu, ostro proti moci a bohatstvu Rímskej Cirkvi, nazývali ju satanova synagóga, snívali o chudobnej cirkvi, pohŕdali svetom, Popierali zmŕtvychvstanie. Považovali sa za dokonalých, lebo viedli v niečom aj prísnu askézu, niektorí končili život samovražednou hladovkou, endúrou. Zavrhli cirkevnú inštitúciu ale aj štátnu. Cisár je vraj satanov námestník. Čiže ukážkoví sociálni anarchisti.
Odmietali napr. spoveď, lebo sviatosti sú vraj diablovo dielo.

 

panteizmus – z 13 st., vraj všetko čo existuje, je boh, aj slepačínec? No tak sa mu skús klaňať, ty truľo

 

inkvizítorstvo – zo 14 st., zneužitie súdnej moci, mučenie, nanucovanie priznania, podporovanie udavačstva, zastrašovanie,
pôvodne bola myslená pozitívne ako cenzúra a ochrana viery
ale prešla aj do hanebných extrémov, napr. do upaľovania za iný názor, či väznenia a prenasledovania aj svätcov

 

spiritualizmus – zo 14 st., uleteli v tom, že prehlasovali, že Ježiš a apoštoli boli vraj celkom nemajetní, čiže aj cirkev má žiť asi skoro v absolútnej chudobe / a umrieť od hladu??/ Tento smer posiela kňazov do jaskyne a pápeža do trabantu, a tak si z nich túži robiť vlastne posmech…

 

husitizmus – z 15 st., mal na začiatku sebaobranné tendencie ale potom sa hnutie morálne zvrhlo. Mýlil sa napr. v tom, že hlásal o kňazovi žijúcom v ťažkom hriechu, že vraj neplatne vysluhuje sviatosti, kráľ žijúci v hriechu vraj už nie je kráľom, teda netreba ho ani poslúchať, a potom začne anarchia. Že tancovanie je hriech, a ďalšie extrémne názory, hlavu Cirkvi uznával iba v Kristovi a popieral úlohu Petrovu, neuznával cirkevnú poslušnosť, ovocie : revolučná nepokora a netrpezlivosť, a potom boli husitské vojny 

 

protestantizmus – zo 16.st, akčná neposlušnosť zákonitej autorite, pubertálne nahnevané netrpezlivé reformovanie liberalizácia kresťanstva, svojvoľné určovanie čo sa má veriť a čo nie, krátkozraká jednostrannosť / iba sv.Písmo
bez tradície, iba milosť bez našej snahy, iba viera bez skutkov/
     Reformačný zápal bez pokory. Dôsledný subjektivizmus.     “ Pápežom“ si je potom každý sám, vraj je to naše právo. Položil na piesku pevné základy kresťanskej nejednoty.

 

anglikanizmus – zo 16 st. utvoril tzv. high church tak, že miesto pápeža si za hlavu zvolil kráľa, ktorý za reformu považoval ultradrzosť, mnohé vraždy, opakované hriešne sobáše, zastrašovanie poddaných, aj prenasledovanie verných katolíkov

 

puritanizmus – zo 17 st. elitárstvo anglikánskych presbyteriánov, ktorí vonkajšou prehnanou „čistotou“ zakrývali asi prehnanú
vnútornú špinu. Považovali sa za vyvolený národ.

 

janzenizmus – zo 17 st. malichernostiam prikladal veľkú vážnosť, bol prehnane prísny a bojazlivý ohľadom prijímania sviatostí. My vraj celkom nič nezmôžeme, však sa Boh o všetko postará… Strašenie hriechom a peklom. Pokrivená realita. Ako patrón bulváru rozdúchaval nafúknuté negatívne emócie, ktoré zacláňali aj zdravý rozum. Zastrašovaním sa zbavovali asi svojich extrémnych strachov. Strašilo im už vo „veži“ a tým viac, čím viac hovorili o svätosti a čím viac sa tisli do neba bez poctivo prežitej a dozretej človečiny. Adorovanie svojskej patologickej spirituality. Odsúdenie iného bez ospravedlňovania, považované za dobrý skutok.

 

kvietizmus – zo 17 st. antihorlivosť, odporúčal pasivitu a anihiláciu ega. Subjektívny pokoj a absenciu každej túžby akoby povýšil na božstvo. Nedať sa ničím rozrušiť. Uletená mystika. Pohodlnizmus a falošné milosrdenstvo.
Dobrovoľný kríž umstvovania je vraj zbytočná záťaž, ktorej sa treba iba zbaviť alebo ho úctivo obísť

 

deizmus – zo 17 st., domnieva sa, že Boh do diania sveta nijako nezasahuje, odmieta Zjavenie sa Boha.

 

galikanizmus – zo 17 st., snaha utvoriť národnú   napr. francúzku cirkev,
požadoval mať rôzne osobitné práva, chcel zobrať moc pápežovi, a dať ju iba francúzkemu kráľovi

 

ultramontanizmus – z 18.st., opak galikanizmu, z cirkvi robil ideálnu inštitúciu a pápežovi akoby nanucoval  autoritu a moc aj vo svetských a politických záležitostiach. Papa ultramontano  bolo meno pre pápeža “ spoza hôr“, ktorý by vraj mal za povinnosť riešiť aj naše vnútroštátne už politické či komunálne záležitosti . Pokus o pápežský  abolutizmus

 

febronianizmus – z 18 st., navrhoval zobrať právomoci pápežovi,a dať ich naspäť kolégiu biskupov, čo sa výnimočne stalo na Kostnickom sneme, kde kolégium biskupov muselo zosadiť všetkých troch pápežov po 39 r. krízy

 

jozefinizmus – z 18 st. zrušil napr. kontemplatívne rehole na svojom území, lebo „nič pre iných nerobili“. Povrchným osvietenstvom pripitý kostolník začal veliť v kostole

racionalizmus – z 18 st., jediný zdroj poznania je ľudský rozum, preto žiadne zjavenie či viera podľa neho neobstoja. Prehnaný humanizmus. Jednostranné absolutizovanie intelektu, rozumkárstvo odpisujúce druhú podstatu : vieru

 

liberalizmus – z 18 st., prílišná láska k slobode ho uvádza do pokušenia svojvoľnosti, tzv. slobodu jednotlivca je uctievaná ako modla, nevedome tak plodí novootroctvo a duchovný chudákizmus. Navonok ľudí akože oslobodzuje, a vnútri im dáva okovy. Za maskou veľkých liberálov sú
duchovne zmäkčilí chlapci a do poriadku ich dá až nejaký diktátor / doma napr. aj žena – sekera/ Presnejší názov je libertinizmus, ten adoruje svojvôľu páchať aj hriechy, liberalizmus bojuje za najmä za slobodu v rozhodovaní

 

tradicionalizmus – z 19 st., iný extrém racionalizmu, vraj náš rozum nie je schopný rozoznať, čo je pravda.
Tá je vraj iba v Zjavení a tradíciách. Prílišná zamilovanosť do starých poriadkov, kde sa v konzervách po záručnej lehote tvoria už jedovaté látky pre organizmus

 

ontologizmus – z 19 st. prehnane uctieva iba našu intuíciu ako hlavný prameň nášho poznávania. Bez kontroly kritického myslenia zdravého rozumu.

 

pozitivizmus – z 19 st., preceňoval prírodovedu, popieral Zjavenie, nepotreboval metafyziku, uznával iba empirické poznanie / iba pomocou vlastných osobných skúseností, ktoré sú, vážení, neprenosné na iných/

 

modernizmus – z 20 st., keď sa demokracia zvrhne na démonkraciu a keď prílišné pachtenie sa po novotách naruší úctu k tradičným a trvalým hodnotám, unáhlené a nerozvážne podliehanie iba novým trendom, bezbrehé otvorenie sa sociálnym či náboženským hókuspokusom.
Napr. výklad Sv.písma bez autority Cirkvi,
lebo oni sú vraj iba a len ľudským dielom

 

integralizmus – z 20 st., vyčítal katolíkom akékoľvek prispôsobenie sa modernej kultúre, adoruje staromódnosť. Zdesenie sa nad nejakou novotou, prijatou na napr. na II.Vatikánskom koncile / právo na slobodu svedomia, tolerancia iných náboženstiev, dialogická poslušnosť/

 

starokatolicizmus – z 20 st., podľa neho pápež vraj nebol nie je a ani nikdy nemôže byť neomylným vo veciach viery a etiky
/ani keď povie že 2+2 = 4, či ako?/

 

socializmus – z 20 st., vycházdza z historického
materializmu, snaha o sociálne zrovnoprávnenie,
adoruje sociálne problémy ako vraj tie najdôležitejšie,
má viac smerov, extrém zažil napr. u Hitlera / chcel oslobodiť ľudí od Desatora, od výčitiek svedomia, od bremena osobného rozhodovania/

 

komunizmus – z 20 st., omamujúce sľuby o raji už tu na zemi,
rozoštvávanie závisti u chudobnejších voči bohatším, systematická likvidácia inteligentnejších, hrubý materialistický primitivizmus, prepracovaný antiteizmus, záchvaty kolektivizmu, chvála z rozpadu osobnosti, pokus o nadnárodný, internacionálne rozdrapený mesianizmus, čo sa plazil a labu lízal červenej krutej šelme, strane v moskovskom centre

 

synkretizmus – patologické zmiešavanie všetkých spiritualít do falošnej jednoty. Čalamáda zo všetkých náboženstiev, blud dávajúci všetky spirituality na jednu úroveň, povyšuje choré na zdravé a pravdu mieša s klamstvami, premúdro ich berie všetky na začiatku akože trochu vážne, až nakoniec táto pálenka spôsobí, že nebudeme brať vážne nikoho a nič,
a po skonzumovaní tohto zázračného elixíru budete mať miesto plnosti pravdy a istoty skôr „plné gate“…

a v rozume dezorientáciu a chaos

 

prozelytizmus – veriaci z inej denominácie sa stávajú objektom presviedčania, namiesto toho, aby boli partnermi v dialógu spájajúcom nás na základe
rovnakej ľudskej prirodzenosti a spoločného
hľadania pravdy o našej existencii.
Manipulačná „evanjelizácia“, preťahovanie iných do toho môjho košiara

 

sentimentalizmus – milosť Božia je v nás vraj iba vtedy, keď ju cítime, ak ju necítime, tak nie

 

voluntarizmus – pripisoval našej ľudskej vôli božskú silu

 

irenizmus – trápne unáhlené zmierovanie sa, zbabelé padanie
si do náručia s protivníkom, za každú cenu dosiahnutie dohody, aj za cenu lacného výpredaja svojej identity, naivné, až arogantné prehliadanie vzájomných rozdielov
tzv. „opičia láska“ v preudoekumenických kostolných šatách

 

monizmus – príroda je v ňom bohom, uznáva iba jediný princíp, u tzv. monistov existuje paradoxný dualizmus, lebo spirituálny m. zvelebuje ducha a materialistický m. hmotu

 

konformizmus – zbabelá a mentálne lenivá falošná
spokojnosť , nemať svoj vlastný názor a tváriť sa, že máme názor ako ostatní a ťažiť z toho výhody či kariérny postup, duševná prostitúcia alebo „umenie“ nemať svoju tvár

 

nacionalizmus – zbožňovanie svojho štátu,
a fatálne pomýlenie si pozemskej vlasti z nebeskou,
politického vodcu povyšoval na boha a spasiteľa

 

naturalizmus – uznáva jednostranne iba materiálnu prírodu, žiadnu metafyziku či duchovné dimenzie bytia

 

sociologizmus – jednostrané chápanie evanjelia
iba vraj ako sociálneho programu

 

moderný spiritualizmus – skutočné jestvovanie vraj môžu mať iba duchovné bytosti, hmota a ľudia sú iba iluzórnym prejavom ducha

 

individualizmus – povyšovanie osobného názoru na dogmu, svojho štýlu vnímania a prežívania na to správne náboženstvo,
silná viera v neomylnosť falošného ega,
tvrdohlavá a dôsledná vernosť sebe samému,
ktorá nepozná žiadnu neveru

 

pacifizmus – z mieru robí modlu, odmieta akúkoľvek vojnu,
aj obrannú, sociálna naivita, slepota ducha, podpora mafií, nemužné a nie veru spravodlivé preháňanie to s „dobrotou“. Extrémistické a falošné milosrdenstvo

 

autosotérizmus – zachránim sa ja sám, lebo „ja“ som vykupiteľ, ráta aj s vierou, ale pred Boha dáva nižšie ego, semi/polo/pelagianizmus,
vraj nepotrebuje k láske a spáse spoločenstvo ani žiadnu cirkev. Medzi sebou a prírodou vraj isto nepotrebuje žiadneho sprostredkovateľa, ani chirurga pri zápale slepého čreva? 

 

         agnosticizmus – tvrdí, že my ľudia nie sme schopní s                        určitosťou niečo ako pravda či absolútno poznať.                     V extrémnom vydaní prechádza do diktatúry relativizmu.V miernej podobe je to asi túžba po nadhľade nad tým babylonom rôznych názorových prúdov, filozofií a náboženstiev. Úprimnejšie ako farizejstvo

 

skepticizmus – jedno má za isté, že nič nie je isté,
až patologicky pochybuje o všetkom, a o tom svojom názorovom nádore asi nepochybuje vôbec?…

 

relativizmus – v ničom nenachádza pevnú pôdu,
iba pláva na vode, a tam sa neraz topí v protichodnostiach,
vedie až k extrémnej zneistenosti a nedisciplinovanej skepse,
aby sa zbavil prudkých samoúzkostí, nanucuje
potom iným až diktátorsky falošné a primitívne istoty

 

okultizmus – študuje a popisuje tajné duchovné           fenomény, duchovná veda, ale bez podstaty, bez ochrany Ducha Svätého,
ďalšie stupne mágie sú čarodejníctvo a bosoráctvo

 

fundamenalizmus – chápe a vysvetľuje bibliu doslova,
dáva zjednodušené odpovede na zložité otázky, straší iných presne takým stupňom strachu, aký má v sebe a navonok to zakrýva hriešnou sebaistotou, nanucuje fanaticky iným svoje komplexy a neistoty,
vôbec nerozlišuje podstatu od vecí druho a treťoradých /napr. ľahký a ťažký hriech, pevnú dogmu od slobodného názoru/

 

alibizmus – zhodiť zodpovednosť a iba na iného,
majstrovstvo vo výhovorkách, útek pred zodpovednosťou

 

fideizmus – vierou a modlitbou chce vyriešiť všetko, aj napr. operáciu slepého čreva, a úplne hlúpo im dieťa umrie,
podceňuje rozumové poznanie a praktické správanie

 

laicizmus – zvrátená mentalita na Západe, kde je všetko sprofanizované, a postupne už nič nie je sväté, aj hnutie , ktoré hlása úplnú zbytočnosť kléru

 

klerikalizmus – príliš namyslení kňazi, ktorí úplne
ignorovali činnosť laikov, autoritárstvo, alebo tiež miešanie sa klerikov do prírodovedy, politiky a občianskeho života. Ťažko diletantské správanie klerika v oblasti, kde sa vôbec nevyzná, ale za maskou svätosti predstiera odbornosť vo všetkom

 

sekularizmus – štát a ľudia majú byť vraj bez vplyvu Cirkvi a viery, je za ich prísne oddelenie, ignoruje náboženstvá,
adoruje ducha sveta a nezávislosť, praktický ateizmus

 

nihilizmus – zbožňovanie ničoty. Antizmysel našiel
               v kreténskej axióme, vraj „ život nemá žiaden zmysel“
Radikálne prežívanie tejto zvrhlosti pokračuje potom nanucovaním tohoto bordelu iným, a v tomto prežíva aké také
sadisticko masochistické „potešenie“.

 

Satanizmus na vyššej úrovni než je tá primitívna, kriminálna. Nemá výčitky svedomia ani pri terorizme. Ale má otupenú cynickú pseudorozkoš z demolovania hodnôt, inštitúcií, normálnych vzťahov, rodín, 
cirkví a cností. Popieranie akejkoľvek autority. Antifilozofické mafiánstvo v praxi. Bosorácka metla v akčnom závere. Anarchia, rozklad a chaos ako originálne „ciele“ a “ideály“ Degeneráti ducha ,čo sa premenili na antikultúrne beštie, na konci svojho zvráteného vývoja.

 

 

 

Ak pomenuje lekár chorobu a trafí sa do
správnej diagnózy, tak má polovicu liečby za sebou.
Aj duchovných veciach sa dá ochorieť či uletieť.
V histórii Katolíckej Cirkvi sa za 2O st. udialo toho           veľa. Dá sa z toho mnohému priučiť.      

     

     Aj tu bol vývoj v myslení.

Viera tu bola, Písmo Sv. tiež, ale nebolo vždy jasné
a postupne sa prichádzalo na to, kde je pravda, a čo je už blud,
čo je kresťanstvo a čo už nie je.
Bludy paradoxne prispeli ku tomu, že intelektuálne vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa na konciloch

 

kodifikovali katolícke dogmy,

 

ktoré dávajú kresťanstvu orthodoxiu /pravovernosť/
teda aj našej viere akoby „pravidlá spisovného jazyka“.

 

Aby sa dala jasne rozlíšiť pravda od bludu,
duchovné zdravie od duchovnej choroby,
Sv.Cirkev od nesvätých cirkví, kresťanstvo od sekty.
Kto spisovný jazyk kresťanstva nezachováva,
ten hovorí iba svojským nárečím,
ktoré je tým viac poznačené stratou vážnosti,       teda srandou,
čím viac je pravým kresťanským článkom viery vzdialené., Tým viac robí okolo seba viac kriku,           čím sa viac mýli a
je vzdialené kresťanským a ľudským cnostiam.
A samozrejme aj pravému Bohu.
Existencia duchovných deviácií má ale
ten dôležitý zmysel v dejinách spirituality,
intelektuálneho dozrievania a vyjasňovania ,
že ich odhalením a pomenovaním sa napomáha
kresťanovi katolíkovi presne zorientovať, kde je tzv.
víťazné poznanie, aby sa neocitol v neortodoxnej oblasti, ktorá už ku zdravému rozumu a identite viery nepatrí.

Skale, Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežom sme všetci kresťania dlžní vďaku, lebo definovali správne dogmy,
dali tak pevnú konštrukciu kresťanskému chrámu ,
                   Kresťanská teológia dostala                         potrebné zdravé hranice.
Omylom a bludom by sme mali byť vďačný za to,že definovali to, čo sa v Cirkvi vyskytlo,
ale kresťanstvom nebolo,
a pomohlo sa tak definovať, čo je už choroba 

 

 

Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo

ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský

podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v

skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v

            druhej kategórii etickej nahnitosti.                     

Ak niekto nežije 

tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka,

ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu

postihnutý najťažšou herézou moderného

veriaceho človeka.

 

„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých

medzi vierou,

ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,

treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“

 

Radosť a nádej 43 kap. 99

 

Zapamätajme si, že

ORTODOXIA je mať to správne spirituálne

poznanie a chápanie.

ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia,

lebo znamená mať

správne konanie.

 

Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.

Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení

budú rozhodovať milosrdné skutky.

Dať hladnému jesť a smädnému piť…

Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.

 

ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie,

znamená pre nás urobiť ten správny krok,

ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle urobiť.

Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.

Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať

vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha.

Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú

ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie

už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných

životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.

 

 

 

Tzv. separatistické hnutia
 
Spomína ich už apoštol Pavol /1 Kor 11,19/
Aj apoštol Ján už na začiatku kresťanstva varuje ,
že do tohto sveta bolo vypustených mnoho antikristov.
 
 
Sv. Hieronym:
„Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá plamenného ducha a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský Umelec.“
 
Sv.Augustín:
„Nemyslite si, bratia,že bludy môžu vznikať
                       z nejakých malých duší.                       Herézy vytvorili veľkí ľudia“
Varuje pred nimi ako pred úskaliami na duchovnej ceste. Nazval ich aj expresívne „výkalmi cirkvi“/ SermoV,V,42/
 
 
Karol Rahner:
“ Cirkev spoznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým, že počuje jej opak … a odmietne ho.“
kúkoľ poľný prináša ozajstné rozčarovanie…
 
 
V súčasnosti v vyčíňajú medzi katolíkmi mnohí
adorátori diletantizmu
a napr. tieto polokatolícke deviácie:
 
 
              hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších
oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch…
 
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iní je presvedčený, že pápežov ovládajú
slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu umelé oplodnenie či rozvody
 
skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať
čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú
iných od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
 
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné, ale ktovieprečo klamú, lebo skryto pre jej ciele pracujú
 
hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco.
Vedome upália proroka, však sa z toho vyspovedajú…
 
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave  či dýka do chrbta, toto trénujú, ovládajú, oživujú a veru majstrovsky aj vedia
 
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj
cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto
pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia.
 
starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov
je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti…
 
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú
to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť.. Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží
sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených…
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri
 
 
Dejinné útoky na kresťanskú civilizáciu:

 
1517 – protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie

1789 – racionalizmus: Boh áno, Kristus nie

-1917 – ateizmus: Boh je mstvy

(dokonca akoby vôbec neexistoval
 
                            Pius XII.                                                             
 

1517 – náboženský útok /revolučný protestantizmus/

1789 – politický útok / francúzka revolúcia/

1917 – ekonomický útok / boľševická revolúcia/
 
Lev XIII.
 
 
1968 – érou beatlemánie začína sa na Západe
             tzv. antikultúrna revolúcia adorujúca                  nie „bio“, ale „nekro“
Vraj neexistuje už žiadna pevne zistiteľná pravda
Nastupuje diktatúra relativizmu
a apokalyptický ošiaľ, tzv.opíjanie sa „slobodou“
Na filozofickú „vodu“ a morálny „piesok“
sa posúva už v spoločnosti skoro všetko
Rozklad zdravej rodiny, glorifikácia deviácií,
poctivá žena s čestný muž začína byť na posmech…
Krádeže detí a kradnutie destva, ich prznenie
ako posledná fáza zvrhlosti a odpadu od Božích pravidiel
v tzv.apokalyptickej dobe

/posledná fáza boja dobra a zla

pred II.príchodom Kristovým/

Etikoterapeutická  poradňa

Etikoterapeutická poradňa

„Potrat to vyrieši“

Vyrieši, ale s akými následkami… Oslobodí nás od desaťtisíc povinností, a tisícov eur, ktoré sú dieťaťu dlžní dať jeho rodičia. Gynekogilotína túto prirodzenú hypotéku splatí. A okamžite. Ale vezme sa iná, neprirodzená. Tiesne z nej im budú verné do smrti. Pekelne páliace úroky bude splácať najmä citlivejšia matka. Dvadsať rokov bude plakať do vankúša za to, ako nezvratne zakopala jeden zo svojich talentov. Táto téma kradne spoľahlivo dobrú náladu aj každému citlivému človeku, ktorý sa nad ňou hlbšie zamyslí. Preto je lepšie nevenovať sa jej príliš, ak to nemôžeme zmeniť. Stratil by sa nám úsmev, ak by nechcené dieťa napr. bolo darované na adopciu bezdetným manželom? Nesebčime ľudia. Pomôžme si navzájom. Lebo potratmi vlastne ticho legalizujeme všetky vojny, ako nám to pripomenula Matka Tereza. Raz všetci spoznáme, že nadštandartným a falošným právom na likvidáciu nenarodených sme podporovali v podstate všetky ostatné bezprávia.

 

„Tie choroby mi bol asi čert dlžen“

Vedel to aj istý Bubo. Mal frajerku, čo užívala antikoncepciu, a ako „potrat“ mu stále nechávala sajrajt vo svedomí. Prešli roky a jemu rástlo ego a pribúdali diagnózy. Ani netušil, že si ich postupne posťahoval ako vírusy z internetu. Ako ovocie sa mu však ozýval stále silnejšia depresia. Tú riešil opíjaním sa. Až ho vyhodili z roboty. Nechala ho. Dnes sa túla ako bezďák. Sv.spoveď má budovať charakter. Ak nebuduje a sa zneužíva, treba nedať rozhrešenie, a hriech zadržať. A čo takto dospieť ku tomu nerobiť už zbytočné hriechy? Žiť tak, aby sme už museli donekonečna ospravedlňovať a ľutovať niečo, čo robiť nie je pre nás ani dôstojné ani správne. Telesní a povrchní ľudia si myslia, že pri sexualite sa vymieňajú iba duševné zážitky a telesné tekutiny. Duchovný človek vie, že sa tam dejú aj jemné duchovné výmeny. Ak sú chrámy zašpinené, tak sa človek až neskôr dozvie, akú špinu si do seba takto nainštaloval. Jeden si takto stiahol aj takú infekciu, ktorá mu po dvadsiatich rokoch spôsobila hnitie nôh. Páriaci sa totiž spoja duchovným putom. To spôsobí, že napr. po rokoch ona hreší už s iným a on to schytá ako chorobu. Lenže toto ľudia nevedia. Sú to tajné veci života. Keby to vedeli, boli by opatrnejší. A vážili by si vzťah s Kristom, ktorý jediný dokáže človeka čo ako hriechmi zababraného očistiť a prerušiť spojenie s nečistými svetmi. Sexualitu by mali vo väčšej úcte. A sviatosť zmierenia, čiže spoveď by sa tak neznevažovala, ako bolo vyššie spomenuté.

 

„Svätosť znamená nemať s nikým nič“

Jeden brat spomína, že bol celý život čistý ako ľalia. Necíti však z toho spokojnosť. Ozýva sa stále väčšia osamelosť bez pokoja blaženosti. To je memento na zamyslenie, či to nebolo sebectvo. Alebo „reinkarnovaný“ puritánsky janzenizmus.
Kresťanstvo je systém lásky a vzťahov. Nemať s nikým vážne nič je veľmi dobrá rada pre mladíka, aby sa na život dobre pripravil. A potom mal rád iných nesebeckou láskou ako Ježiš. Ten, kto to zoberie vážne, tak sa aj za roky prípravy na to poriadne prichystá. Ale ten, čo sa uljeva, alebo tamten, čo si namýšľa že bude čistejší ako sv.Jozef, a pred každou ženou iba uteká. Ten sa bude doučovať celý život v tom, čo mal urobiť ako študent. Ten nadpis je iba polovica príbehu. Prostriedok si zameniť za cieľ? Z prílišnej hygieny vznikajú zákerné alergie. A prosím neklamme sa, že sme už takí dobrí, že nikdy nerobíme chyby, z ktorých sa nepotrebujeme poučiť. Tým ultračistým to totiž hrozí. Aj čudácka osamelosť v jeseni života.

 

„ Erós treba potlačiť a zničiť!“

Keď sa príroda ozýva nemusí to byť iba zlé. Azda by bolo dobré, aby nás napadlo, a nie iba na dialýze, že je veľkým Božím darom, ak nám toto zariadenie funguje. Za jeho funkčnosť treba byť vďačný. Ak nám iná funkcia pohlavných orgánov než vylučovacia kradne dobrú náladu, to asi patrí k vývoju človeka a pozýva na veľkú trpezlivosť aj so sebou. Bojuje s tým asi každý ľudský nástroj. Stroj, čiže nadčlovek a titan problém žiaden nemá. Ten zfrajerenou oceľovou vôľou svoj erós jednou ranou meča zabije. A takto si svoj problém veľmi rýchlo vyrieši. Ale zároveň aj položí neľudskosti žulový základ. Nielen pri kastrácii telesnej, ale aj tej duchovnej. Takto rýchlo to riešia pyšní anjeli. Pokorných čaká niekoľkoročný boj. Pri vývoji týchto intímnych oblastí a dobre utajených vecí je potrebná veľká pokora a zbožnosť. Ak sa tieto veci nedajú úplne Bohu na premenu vzniknú nepríjemné duchovné deviácie. Tým bizarnejšie, čím väčšia bola skrytá pýcha v hĺbkach človeka. Takýto „svätci“ boli známi svojmu okoliu ako divne sa chovajúci a za svätých neboli celkom správne vyhlásení. Premenili sa sami na gýče a podali o strate svojej originality a pravej svätosti mnoho dôkazov. Koreň problému nie je našom tele. Sídli v sebectve ducha. V nedôsledne očistených hľbkach človeka, v tzv.nečistom srdci. Do týchto hľbok nášho bytia sa naša vôľa nedostane. Tam má môžnosť vstúpiť iba Boh. Ak mu to v hlbokej oddanosti dovolíme. A On tam vstúpi tzv. krstom ohňom, bolestnými skúškami našej osobnej krížovej cesty. Iba tá nás zbaví našej sebalásky. Oslobodí nás od nás samých. To je ten hnus v našej intimite, ktorý sa občas každému dostane do vedomia pri vylučovaní nahromadenej erotickej energie. Deje sa to aj preto, aby sa nám zjavila všetka tajná špina, ktorú na dne srdca máme. Stretnutie sa s našim protipólom a občasné prebudenie nášho erósu nám nastavuje zrkadlo, aký vlastne vo vnútri naozaj sme. Iba herecká vonkajšia svätosť nás nespasí. Ani grobianske rozbitie zrkadla nás krajšími neurobí. To je iba alibistický diletantizmus. Kto ho pácha, uteká pred sebou. Beda aj tomu, kto krst ohňom neprešiel. Špina mu v hĺbke totiž ostane. A on si bude v naivite dlho myslieť, že problémom sú jeho vonkajšie telesné pohlavné orgány, ktoré falošne osočí ako koreň svojho problému. Tak to robil aj ešte nesvätý Augustín. Keď v duchovnom živote pokročil, zistil, že problém je duchovnejší a v hlbších oblastiach. V neplodných vnútorných pohlavných orgánoch, ktoré mali pri normálnom, teda poriadnom duchovnom živote splodiť zdravé duchovné božie dieťa v nás. A nie rozmaznané chudiatko, ktoré bude celý život jajkať, že na čo mu príroda dala vercajch, ktorý je taký ťažký nanosenie a vôbec nepotrebný na nejaké použitie.

Duch Sv. nás postupne učí. Odhaľuje nám tajomstvá nielen Boha, ale i človeka. Nepokojom nás neraz upozorňuje na bahno sebalásky, ktoré sa musíme raz radikálne odhodlať začať zo seba odpratávať ponorom do hľbok, keď nám už ani opakované sebaľútosti nepomáhajú. Tí, čo sa odhodlajú na duchovný boj, ale nie ten amatérsky voči erósu či ženskej sukni, ale voči nemiernemu egu v sebe, až tí si zaslúžia po víťazstve pokoj v tejto oblasti. Bude to nie naša zásluha, ale dar z nebies. Problémy u duchovných ľudí sú iba výzvami, aby sme s jedom v sebe zápasili a nasmerovali sa správne do ríše pokoja. Ak raz v nás už jedu sebalásky nebude, a čosi aj odtrpíme, telo sa postupne bude spiritualizovať. Autoerotika už nebude problém. Duch Sv. to elegantne vyrieši. A toto kvalitné doladenie bude stáť potom za to. Beda tomu, to sa neodovzdá Bohu. A trúfne si intímne svety svojvoľne dohotovovať. Spoznáte ho podľa stále nenormálnejších medziľudských vzťahov. V jednom narastajú komplexy a začne sa robiť dôležitým. Iný sa masochisticky obviňuje. Ďalší kecá a kecá, lebo sa nemôže už roky z temného erósu vykecať. A ani sa nikdy nevykecá…Iný dáva pocítiť svoju moc, lebo má asi problémy s udržaním vnútorného moču. Jeden tak dopadol, že masturbuje v manželke, ktorú z toho bolieva hlava. Druhý zas odbavuje svoje ropušie mindráky na kolegoch, keď ich oblieva kýblami octu. Tretí sa predvádza ako páv s nadbytonými titulmi, zastrašuje študentov, svojimi prednáškami ich ide unudiť a utrápiť Vysáva ich z bioenergie aj z nadšenia. Štvrtý si pozdvihuje svoje sebavedomie tak, že ho zhadzuje tomu, kto je lepší od neho. Piaty si nájde frajerku, zaplatí jej, a ona tie jedy z neho vysaje a odovzdá ako infekciu inému. Tieto príklady primitívneho zasmilnenia vzťahov sú od tzv. inteligentov, ktorí sa tvária, že žijú slušne. V skutočnosti sami cítia, že vlastne nevedia, na čo majú toľkú svoju potenciu používať. Je to však ešte ďaleko od ideálu čistoty. Hrozné je ak sa ktosi sebaprzní narcizmom či dlabe cynicky na blížnych. Najhoršie je asi nekonečné ukájanie sa s ultraješitným jajaja. Táto pliaga sa získava dvojako. Rýhlokurz je v telesne realizovanej homosexuaite. A pomalšia verzia je dostupná v každodennom vytrvalom a skrytom potláčaní osobného erósu tvrdo pyšnou pelagiánskou svojvôľou. Veľmi špinaví a veľmi čistí extrémisti si raz veľmi dobre porozumejú v pachtení sa po vonkajšej moci , lebo tú vnútornú nad sebou postupne strácajú. Toto vytvorí raz sadistického diktátora a masochistickú masu. Budú sa tak v blázinci spolu liečiť a klamať si navzájom, že žijú život. Ide však iba o prípravku na ľudskosť. Nejeden učeník sa trápi nad ešte nespracovanou vlastnou sexualitou. Prvá pomoc spočíva v zmene ťažiska. Myslím tu na odstup od samého seba. Lebo ak niekto považuje za stredobod duchovného života vlastnú spokojnosť a absolútnu čistotu teraz a hneď, ide o ešte veľkú nezrelosť. Vari aj nevedomú mládežnícku pýchu, ktorá chce byť prirýchlo svätá. A ak sa jej to nepodarí, zrúti sa jej celý svet. Z tohto seba obletujúceho kvietizmu sa treba dostať ako z duchovnej puberty. A tiež z novodobej mutácie manicheizmu, čo pohŕda manželstvom či teológiou vlastného tela. Nedá a nevšimnúť, ako všelijakí „divní vtáci na konároch Cirkvi“ /ako ich raz pomenoval dnešný pápež ešte ako pán profesor/si dôsledne nevšímajú a tiež celoživotne obchádzajú Kristove varovania o zhubnosti zvlášť náboženského pokrytectva. Rôzne varianty sebaoslavy spájajú s evanjeliovým posolstvom. To budú asi tí poloveriaci vo vnútri Cirkvi, ktorých čaká po zobudení dosť dlhý vývoj. Farizejom išlo o pravú vieru aj o Božie kráľovstvo. Išli však na to prirýchlo a zúfalo amatérsky. Zabudli si prečistiť svoje chrámy do hľbky a vyžívali sa vo vonkajšom náboženstve a v povrchnom očisťovaní. Ich dnešní nasledovníci, chronickí zabúdači na podstatu, nenávistným kyjakom tlčú aj do vlastného erósu, a nazývajú ho iba hriechom. Aj žalúdok treba zničiť, ak zatúži niečo zjesť? Sú leniví rozlišovať zdravé od chorého a trochu sa nad podstatou života. Zničia si tak i svoje zdravie a útočisko budú hľadať v náhradných strojoch erotickej dialýzy? Neľudsky sa zmrzačiť a to ponúknuť ako vzor na obdivovanie ako moderné mučeníctvo? Za roky sebapotláčania oslepli duchom natoľko, že ani nespomenú napr. krásne duchovné priateľstvo medzi sv.Františkom Assiským a sv.Klárou, či sv. Františkom Saleským a sv. Janou. Bez duchovných žien hrozí totiž duchovným mužom bizarný vývoj. Kto ignoruje spiritualitu erósu a nepotrebuje ľudskú lásku, obviní ju a zhodí, ten asi chudák stratil súdnosť vôbec ani nečítal encykliku Boh je láska. Nemôže byť dobrým kresťanom, kto sa nestal najskôr dobrým a vyrovnaným človekom.

 

„Svadba musí byť iba v kostole!“

To je krásny ideál. Ale nanucovať sviatosť tým, čo nechcú žiť sväto? Môže sa to nepríjemne vypomstiť práve tomu, kto čosi také iniciuje. V USA vraj v tamojšej Katolíckej Cirkvi uzavrie v kostole sobáš 200 tisíc párov. A cirkevné súdy
vystavia ročne 50 tisíc anulácií manželstiev. Po skúmaní cirkevný súd usúdi, že tí sobášení boli ešte v viere nezrelí a sviatosť manželstva medzi nimi vlastne ani nenastala. Teda štvrtina párov si tam nábožne čo ? Zašaškuje? A kňaz je spolupáchateľ? Budú tam však aj deti. Tieň nezrelosti rodičov sa vrhá najviac na nich. Možno sú medzi nimi aj sobáše, ktoré pri troche skromnosti ešte nemuseli byť. Bodaj by bolo čím viac rodín normálnych aj svätých. Unáhlených sobášov nech je čím menej. Aj toto by mohla byť jedna zo spoločných prosieb v liturgii. Z falošných vzťahov treba včas dôstojne vystúpiť. Najlepšie ešte pred sobášnymi sľubmi. Keď sa nevieme rozhodnúť, treba ísť s pokorou pred eucharistického Krista. Tam sa úprimne modliť dovtedy, pokiaľ nedostaneme jasnú odpoveď. A počkať i dva roky na istú odpoveď. Čo je však dôležité predtým? Zieknuť sa svojej vôle a hľadať tú Božiu. Veľká chyba je modliť sa iba za to, aby sa splnili iba moje chute po peknom tele, ktoré sa mi zdá ako výhodná partia, či za urýchlené vyriešenie si materinských komplexov. Taká modlitba pripomína manipulačnú mágiu a potresce nepríjemne toho, kto začína s takouto opovážlivosťou. Neraz sa stáva, že títo zbojníci lásky sa o pár rokov modlia o pomoc pri zbavení sa toho, o kom kedysi romanticky rojčili. Manželstvo je vážna vec a sviatosť. Čiže čosi posvätné. Podstatne niečo iné ako profánny civilný zväzok. A dobrá rodina základ spoločnosti, radí náš katechizmus. Kto chce prijať sviatosť v chráme, mal by rešpektovať sakrálnu povahu manželstva. Nemal by mu chýbať predovšetkým vážny vzťah k Bohu. Nemala mu byť cudzia vernosť. Mal by vychovať deti k viere a dať im dobrý príklad. Komu je to cudzie, nech tam radšej nešaškuje. Nech sa radšej, aj pre svoje dobro aj pre iných, o erotické hókuspókusy na posvätnej pôde ani nepokúša.

 

„Proti antikoncepcii treba bojovať“

Učenie Cirkvi ohľadom antikoncepcie je správne. Nič na tom nezmení ani protirečivá väčšina. Na čo však nemôžeme zabúdať, že tento ideál nemôžeme dať ako normu tomu, čo nežije vieru a ani nevie, čo je to milosť posväcujúca. Nevidí si od svojho nosa ten, kto si neuvedomuje, že pre väčšinu ľudí sú antikoncepčné pomôcky prejavom ich zodpovedného správania. Vzaté samozrejme z pozemského hľadiska. Vyhýbajú sa neželanému tehotenstvu. Zaplatí to najmä žena negatívnymi vedľajšími účinkami na svojom tele a spolu s mužom zhrubnú na duchu. Svätí tieto pomôcky pre amatérov nepotrebovali ani nebudú potrebovať. Koľko je ich však percent z celej populácie? Ak by sa zaviedlo zrušenie antikoncepcie všetkým hneď a teraz, stúpol by iba zbytočne počet potratov a pohlavných chorôb. Novopohanstvom poznačená väčšina vidí v antikoncepcii svoju „spásu, zdravý rozum a ochranu“. Nás majú za pomätencov, a sami chudáci nebadajú, akí sú nimi sami. Narastá v nich totiž skrytý egoizmus. A strach. Sebaokrádajúce „milovanie sa“ naruší kontakt s duchovným svetom a bude huckať iných do mamony, ktorú už ľuďom ani nebude treba. A zabávanie sa v sexe končí stále väčším odporom. Rastie tým iba ego chlapa a moc živočíšnych žien. Tie potom s chlapmi tak zatočia, až to desí. To je jeden z trestov pre mužov, ktorí boli sami duchovne neverní. Milosť Ducha Sv. nerozumne vymenili za čertov cukrík. A ako sveták Ezau strácajú požehnanie za misku šošovice. V blahobytných krajinách sa nám stráca prirodzená radosť zo života. Je to aj následok našich hriešnych radostí. Paradoxné aj je, že máme mnoho technických prostriedkov ako sa spojiť, a predsa sa vnútorne od seba vzďaľujeme. Antikoncepčná mentalita vzťahy spovrchňuje. Zvonku veci uľahčuje, ale krv a ducha zadymí. Cirkev tu vôbec nie je staromódna. Staromódni sú dnešní novátori, čo sa povyšujú nad Jej rady.

 

„Sex patrí iba do manželstva“

To je múdra rada z tradície Sv.Cirkvi. Problém nastáva, keď nejaké samozvané gestapo považuje objatie, bozk či pohladenie za sex a dáva ho na rovnakú úroveň s telesným prienikom. Treba jasne rozlíšiť, že sexualita znamená vstúpiť pohlavím za panenskú hranicu tela, kde je riziko zrodu nového človeka. To sú už vážne veci, ktoré ozaj patria manželom. Sto vecí predtým sú tzv. erotikou. Tá by si nemala stačiť iba sama, a mala by sa spriateliť s agapé. Erós je urobiť dobre sebe samému, agapé nezištne tej druhej strane, blížnemu. Ak by sme jedno alebo druhé vo vzťahu vylúčili, tak ublížime. K duševnému zdraviu stretnutie s inými potrebujeme. Kto si koľko môže dovoliť v tejto oblasti evanjelium nespomína ani katechizmus do detailov nerozoberá. Asi sa tým naznačuje, že to nie je to najdôležitejšie. Kto spolupracuje s Duchom Sv. ten sa hranicu postupne dozvie. A neskôr aj zistí, že rôzne osoby ju majú rôznu, a treba sa to naučiť rešpektovať. Tiež nenanucovať iným svoje hranice a nevyhlasovať ich za nové dogmy či normy pre všetkých ostatných. To je už extrém. Ak má muž pochybnosti, nech si všíma duchovnú ženu, ktorá mu bola daná na pomoc, čo to s ňou robí. Lebo ona sa neraz rozplače, akoby hadom uštipnutá, ak sa napr. deje spájanie bez plodenia. Pri počatí dieťaťa je blažená, ale pri počatí ničoho prichádza smútok a plač. A čo iné je iba neplodné sexovanie? Niečo sa tam síce rodí, ale nie pekné. Plodí sa tam nejaká smrť. A preto napríklad prichádza plač. Menej duchovný muž sa čuduje že prečo. Telo ženy to totiž intuitívne cíti. Telesná žena cit stratila. Tá „chápe a toleruje“ všetko. Aj opitie, aj neveru, aj porno. Ale sama ide do záhuby. A ťahá tam každého, komu sa oddá. S duchovnou ženou sú problémy, lebo tá nerobí mužovi všetko, čo sa mu zachce. Ak jej nanúti antikoncepciu, bude si síce viac telesne užívať, ale stratí jemný cit. Sex bez lásky je smilstvo. A to nielen mimo manželstva. Život bez lásky je samé trápenie. Preto vážme si zdravo zbožné ženy a nezabudnime sa učiť od ich intuícií. Náš ješitný machizmus /tvrdá nadvláda mužov/ do blaženosti neprivádza.

 

„Ani kvapku“

Radikálne ani sa pálenky nedotknúť musia silní alkoholici, ktorí abstinujú. Ak by sa totiž flašky dotkli, zrúbali by sa. A tak by sadli za volant a nevediac o sebe ohrozovali by život iným i sebe. Ale nie sme všetci pijani či v abstinentnej polepšovni. Tí, ktorí sú slabí vo viere, a miesto veľkej lásky tam majú veľký strach, tí riešia stále tú podstatnú nečistotu. Svoje ego. Niektorí sú také špiny, že svojho strachu sa zbavujú tak, že primitívne zastrašujú iných. Odsúdia niekoho, že sa opovážil niečoho či niekoho dotknúť, ale ani ich nenapadne obviniť seba a pokúsiť sa vytiahnuť svoje ja z bahna sebalásky, v ktorom sa kŕčovite topia. Najsrandovnejšie je , ak zúrivo abstinujúci špehuje ostatných, súdi ich za to, že si trocha vypili. A po zvyšok života nanucuje iným biblické posolstvo bez jedinej kvapky vína. Určite si všimnete, že tam, kde trénujú morálku sa viac posudzuje. U liberálov to nehrozí. Je veľmi nepríjemné, ak to prerastie do namysleného odsudzovania. Zapamätajme si, že kto odpisuje iného pre smietku v jeho oku, ten má ešte vo svojom vnútri niečo veľmi podobné, ale oveľa väčšie. Hrozný mrak neviditeľnej špiny, tzv. brvno. Kto chybu nevidí, je naivný. Čiže duchovne podobne nevidiaci alebo ľudsky nezrelý. Kto má čistý pohľad chybu registruje, ale ju láskavým pohľadom či konkrétnou pomocou lieči.

 

„Aké pekné obrázky“

Veľké zahaľovanie tiel je jedným z extrémov východu a prudké odhaľovania extrémom druhým na západe. Treba nám nájsť zlatú strednú cestu. Do našich krajov sa tiež vrútil stále silnejúci extrém obnažených tiel, ktorý je vraj normálny a zdanlivo neškodný. Neškodná je iba cudná nahota. Alebo tá, ktorú letmo nechtiac zahliadneme, a nevenujeme jej dlhšiu pozornosť. Podobne neškodné je prejsť rýchlo ukazovákom cez plameň horiacej sviečky. Nič sa prstu nestane a je to dobrá zábava. Beda však tomu, kto si v plameni prst nechá dlhšie. Začne horieť! Podobne je to s nahými telami. Beda tomu, kto sa do rafinovaných nahotín hlbšie zahľadí. Jeho duch nasaje nevedome prudkú pýchu. Tou sú totiž exhibicionistické telá priam presiaknuté. Tá začne v jeho bytosti po čase rozkladu svoj ničivý proces. Preto nám veriacim dáva Duch Sv. výčitky svedomia už v začiatkoch, aby nás chránil. Svetáci sa nám čudujú, a myslia si, že sme slabí a bigotní. Oni sami sú však o podstatu a cudnosť pekelnými mlynmi vymletí. Raz im to dôjde, len aby už nebolo neskoro. Ženské nahé telá sú nabité veľkou magnetickou príťažlivosťou. Tým väčšou, čím je v nich viac „pomilovaní“, mužských hriešnych obdivov, diablových programov, tzv. chobotín. Tá veľká atraktívnosť je však umelý gýč. Ide o zhmotnenie drzostí a necudností mnohých duchovne nič neznamenajúcich. Cudné telá nie sú dnes až také atraktívne. Telá necudné sú nabité aj reálne silnou démonskou mocou a nechávajú sa zaplatiť primerane veľkými peniazmi. Je to však iba bublina, ktorá raz spľasne. Zostane po nej iba sprostý smrad. Je to zaručená jedovatá mucholapka bosoriek a bosorákov v pozadí na neduchovných frajerov. Kto na ňu sadne, tak mu treba. Stane sa po čase členom ich fan klubu. Ako istý Jano, ktorý dlho do noci sledoval televíznu laktibúdku prepchatú „krásou“, „slobodou“ a falošnou jednotou „milovaním sa navzájom“. Ako sa četri ženili, na to bol po nociach až priveľmo zvedavý. Po čase pôsobenia týchto pohlavne zgebrených návštev sa mu začala smola lepiť na päty. Ani netušil, že ňou platia všetky obete pornografie za famózne úspechy svojich pornohercov. Vo svojej rodine bol zhrozený zo svojej ženy, do ktorej vošiel diabol, a začala mu robiť zo života peklo. Po vyznaní sa z tejto biedy a rozplakaním sa vo farskej kancelárii mu kňaz poradil, aby prestal obviňovať ženu a kvalitnou sekerou aby preťal každý pornokanál. To bola totiž pravá príčina jeho zúfalstva. Nečakané nešťastia, rozbité kamarátske vzťahy, kriminalita, drogy, havárie, besná žena či pojašené deti sú toho iba následok.

 

„Dieťa o tom nemá vedieť nič “

Ešte nedospelí adolescenti a už vedia skoro všetko. Aspoň si to myslia. Inštruktáž im dala ulica. Dieťa by malo dostať základné informácie. Najlepšie od svojich rodičov. A ideálne by bolo od nie čudných rodičov. K téme o láske, sexualite a odovzdávaní života patrí úcta. Kto tú úctu zachová, je človek. Kto ju nemá, je iba živočích. Kto chce dávať mládeži sexuálnu výchovu bez rodinnej výchovy je ako sociálny sektár. Kto neučí o cudnosti v intimite, ten mládež začína znemravňovať. Ak sa v tom pokračuje, vedie to ku zlu. Desaťročnému dieťaťu netreba hovoriť podrobnosti o šiestom príkaze, stačilo by vari povedať, že porušujú ho tí, ktorí napr. nenosia plavky. A ukazujú svoje tajomstvo všetkým. Vlastne ani žiadne tajomstvo nemajú. Asi osobné čaro stratili, alebo sa oň ozbíjali. Samozrejme treba pridať dobrý príklad. Príklad dobrého pastiera. A ten môžu a majú dať deťom rodičia. Ak niekto nemá na to, aby bol dobrým vzorom, bolo by mu lepšie nebyť vôbec rodičom. Aj tento, jeden z najdôležitejších spoločenských titulov si treba zaslúžiť, a nie nepoctivo v hocijakom vzťahu narýchlo uchmatnúť.

 

„Manželstvo nežijete, tak nám do toho nekecajte“

Takýchto hlasov pribúda. Chcú jednou vetou zoťať autoritu jedinej originálnej Cirkvi. Ostatné cirkvi sú totiž iba kópie. Máme i ženatých kňazov vo východných obradoch, za chrbátom dvetisícročné skúsenosti. To nemá hocikto. I svoje osobné pozorovania života. Tie sú síce z odstupom, ale práve ten nadhľad môže byť rozhodujúci. Pretože ten, kto je v probléme vzťahov ponorený úplne, nadhľad nemusí mať. A svedčiť bude iba o svojom príbehu a vzťahu. A ten chce aplikovať na všetky iné vzťahy? Ktoré sú každý o niekom a niečom inom? To je osobná a amatérska rada. Máme na ňu právo. I vari povinnosť ju mať. Odborné poradenstvo je syntézou mnohých skúseností z mnohých rokov u mnohých ľudí. Preto treba prihliadať viac na názor Cirkvi. Najpresnejšie rady sú však iba od Ducha Svätého. Unáhlený individualizmus by nanucoval svoje lieky na celkom iné diagnózy. Bola by to až trestuhodná mentálna slepota. Telesne sa spájajúci si odovzdávajú nie iba svoje telá, ale všeličo z duševnej a duchovnej dimenzie. To sú veci neviditeľné, ale skutočné. A neraz dôležitejšie než tie telesné. Sú hodné vedeckého výskumu. Lebo mnohokrát si ľudia milovaním vymenia veľmi príjemné energie, ktoré sa môžu po čase premeniť na veľmi nepríjemnú realitu. Sexualitou sa totiž vzťahy začnú komplikovať. Ľudia netušia prečo, lebo spolu doslova spávajú. Nebedlia, čiže vôbec si duchovnú danie neuvedomujú. Mnohé, čo si trúfalo nazveme láskou, sami zistíme, že bolo iba tajnou duchovnou špinou zmiešanou s vonkajším prirodzeným očarením. Končiace často odporom alebo rozvodom. Sú to hrozné veci, ktoré zasahujú aj ostatných z rodiny a asi najviac ich deti. Ani sa človek nenazdá, ako sa ľahko zamoce pri nezodpovednom párení. Ako je krásny vzťah kúskom neba, tak je vzťah zbabraný kúskom pekla na zemi. Dosť týchto vzťahov pripomína pozemskú verziu očistca. Preto počúvajme aj skúsenosti o duchovný život zaujímajúcich sa mužov i ženy, lebo oni povedia niečo k Veci. Vzťahy neduchovné a fekálne výrazy, ktoré ich sprevádzajú sú iba presným náznakom, že o čo tam naozaj ide. Vlastne o nič, ktoré bude ešte aj páchnuť. Ako voda vo váze, ktorú po pár dňoch treba iba vyliať do záchodu. Čo ako krásne kvety na tomto zákone entropie nezmenia veru nič. Stále neslušnejšie vtipy, ktoré sa zvyknú robiť z intimity prezrádzajú stále väčšiu vážnosť situácie. Stratu sebaúcty i úcty k podstate života. Diskrétnosť sprevádzajúca vzťahy jemnejšie naznačuje, že tu ide o pravé tajomstvá. Rešpekt a slušnosť okrem iného prezrádzajú, že sa tu jedná o niečo hodné spoločenskej úcty.

 

„Diskriminujete inak orientovaných!“

Aj oni sú povolaní ku šťastiu, i keď už majú účasť na odchýlke od normálu. Bez čistoty to však nepôjde. Byť buzerantom nie je ľudské právo. Ak by bolo, tak sa potom k „ľudským právam“ môžu začať hlásiť pedofili či kanibali. V spoločnosti totiž máme rôznych inak orientovaných. Legalizáciou napr. iba lesbických párov sa majú povzbudiť aj napr. „práva“ zoofilov či nekrofilov? Sú aj takí, ktorých potom silno diskriminuje aj počet 1+1, a za rodinu považujú exotické spolužitie napr. dvoch mužov a piatich žien? Takto sa otvorí Pandorina skrinka. Nie je to skutočne morálne, čiže duchovne dobré, ak niekto, kto deviantné sklony má, ich realizuje aj sexuálnymi aktivitami natvrdo s inými. Takto sa totiž ďalekosiahle zdevastuje antiláskou, ktorá sa neskôr prejaví raz napr. cynickou márnomyseľnosťou. Takéto falošné „nežnosti“ vyrábajú ukrutnosti. Milo sa do očí síce usmieva a poza chrbát potom kruto zotne. Ukrutnosti na iných predchádzajú krutosti voči samému sebe. Hlboko sa mýli ten, kto nedoceňuje náuku Katolíckej Cirkvi voči devipostihnutým. Jedine ona im totiž skutočne pomáha, keď pomenúva smilstvo smilstvom a nezaradzuje ho medzi cnosti. Tiež vedie ku zdržanlivosti, obetavej službe iným a platonickým vzťahom. Takéto rady dobrej Matky sa dotyčným zdajú v ich praxi neuskutočniteľné. Ak by žili svoj stav čestne a pristupovali by úprimne k eucharistii, zvládli by to všetko s úsmevom. Ak touto ponukou pohrdnú, budú svoju bizzarneurózu riešiť falošným šťastím, a to ich raz bude ale veľmi mrzieť. Neprísnosťou ku svojmu stavu sa porozmaznávajú a budú stupňovať agresívne svoje stále desivejšie požiadavky. Duchovne sa takýmto štýlom premieňajú do démonských podôb. Tí, ktorí im pomáhajú legalizovať ich extravagantné smilstvá zrodené z kultu uletenej rozmaznanosti budú raz pred Božím Súdom zobratí na veľkú zodpovednosť a posadení na trestnú lavicu spolu s ultraopovážlivými legalizátormi vojen, potratov či pornozábavy. Kto pracuje pre tieto ružové a šedé mafie, tomu závidí asi iba poloblázon. Ak sa nedajú včas na pokánie, na hlavy im raz popadá to hnusné a neľudské „maslo“.

 

„Vy ešte nie ste rozvedení?“

Rozvodov oproti minulosti závratne pribúda Napr. v Banskobystrickom kraji je t už 55 percent. Liberálny duch sekularizmu nám ako had našepkáva, že je to v poriadku. A že je to prejav slobody. To ,že je to vizitka nezodpovednosti sa už nahlas obáva vysloviť málokto. Aby sme vraj niekoho neurazili… Pred sobášom sa je treba nie náhliť, ale v prvom rade modliť, či to má vôbec vzniknúť. Veď tu ide o život a vážne osobné i spoločné veci. Podcenia či odfláknu to aj niektorí veriaci. Postavia si totiž vzťah na piesku. Prídu skúšky a zo vzťahu zostanú iba trosky. Ak sa niečo veľmi rýchlo ide spojovať, potom sa to môže aj veľmi rýchlo dostať do odporu. Taká je prvá tretina z rozvedených. Vôbec sa nemali brať. Ani hrať divadlo v kostole. Mali sa včas a dôstojne ešte pred sexom rozísť. Tá druhá sú tí, ktorí by mali spolu žiť. Pri štipke pokory by sa to dalo. Ale nemajú ju a ani si ju cez modlitbu neprosia. Aj toto je veľká bieda. Väčšia než materiálna. Majú blízko lekáreň, a po lieky si neprídu. Aj takú hlúpu podobu má pýcha v človeku. Mohli by sa napr. slušne dohodnúť a žiť už kôli deťom ako brat so sestrou. Ale silná negatívna emocionalita im zaslepí zrak nenávisťou. A to je druhá skrytá tvár tzv. zamilovanosti. Sexualita je aj ako zosilovač a nafúkne tajné nečistoty srdca. A po sláve svadby prichádza hanba rozvodu. Diagnóza? Zanedbaný duchovný život a veľká láska k povrchnosti. Bodaj by mladí ľudia chceli počúvať a dať si poradiť niekým, kto do toho trochu viac vidí. Tretiu tretinu tvoria tí, ktorí boli málo ostražití, a nechali si rozbiť vzťah niekým tretím. U jedných to boli rodičia, ktorí dcére najprv sobáš nútili a potom tú manipuláciu zakončili jej rozvodom. Inde zasahovala svokra, ktorá ako škodoradostná čarodejnica chodila rozoštvávať mladých, až ich rozoštvala. Sama bola totiž ako prekliata a nezniesla nejakú harmóniu v rodine. Inde mladá žabka ponúkla silnejšiu erotickú zábavu, Išlo jej o majetky, sex použila iba ako zbraň, a mala „dobrý pocit“, že rodine ukradla manžela pre seba. A on akože inteligent, ale v skutočnosti duchovne hlupák, na to lízatko naletel a dodnes tú svoju kozu ešte nepreskočil. Je mnoho prípadov a mnoho variácií, len sa započúvajte, čo všeličo trápne sa dozviete. Akými všelijakými smútkami končia tanečné zábavy. Štát svojimi zákonmi ľuďom vraj „pomáha“ a rozvádza ako na páse. To, že aj takto sa krivia, biblicky pohoršujú, deti, si už málokto uvedomuje. Tí, čo sa nad vecou vážnejšie zamýšľajú, tí sa do sobáša veru zbrklo nehrnú. Je nemalý počet tzv. divokých vzťahov, ktoré nepotrebujú ten zdrap sobášneho papiera na to, aby spolu žili. Je to ich nezodpovedná vizitka. Aj papiere o legálnom užívaní auta sú iba zdrapom? A jazdiť bez šoférskeho oprávnenia je fér? Väčšie zlo však je, ak niekto nasľubuje pred oltárom hory doly a potom sa na to vydlabe. Robí tak nič neznamenajúci zdrap zo svojho slova i charakteru a poškodzuje aj reputáciu Kristovej Cirkvi.

 

„Cirkev tomu nerozumie“

Všetkému rozumie iba Boh. Ale v podstatných veciach sa ráčiť nemýli. Vetu v nadpise povedal istý povrchný mladý otec, ktorý poslal svoju neplodnú ženu na umelé oplodnenie. Obaja boli nešťastní a chceli veľmi dieťa. Ale takto nasilu? Pápež dáva otcovskú radu, že toto nie je OK. Je to neprirodzené, sebecké a nedôstojné. Bodka. Je pár, ktorý si niesol podobný kríž. A po ôsmych rokoch sa dieťatka dočkal. Pár iný si iné deti osvojil. Ďalší pár ostal bezdetný, a svoje rodičovské city uplatňuje v spoločnosti a rôznorodo. Netreba sa unáhliť. Treba v adorácii skúmať, čo chce Pán. Zbrklí rodičia môžu okrem iného zhodiť na umelo počaté bábo svoju netrpezlivosť. Na svete je kvantity ľudí už dosť. Ak chceme životu priniesť čosi veľké, nezabúdajme na duchovnú kvalitu.

 

„Dajte  eucharistiu  konečne aj rozvedeným!“    

Zdanlivo mimoriadne ťažká situácia sa dá elegantne vyriešiť, ak by taký pár dospel do vzťahu brat a sestra. Ak by spoznal, že sexualita nie je potrebná, ba ducha zaťažuje a vzťah komplikuje, ako to spoznalo mnoho sv. párov v histórii, to by bolo nielen pre nich dôstojné a správne. Predpokladá to však spiritualizáciu ich tiel. Tá však nastane keď sa zúčastníme krížových ciest nie iba niekde vonku, ale aj reálne vo vnútri. Folklórna viera pomôže, ale pobiede, iba ku kvalitnejšiemu pofňukávaniu. Možno sú mnohí rozvedení povolaní práve ku tomuto ideálu, a nie iba k zatrpknutým spomienkam či večným hladovaním po rodine. Pápež František umožnil pristúpiť ku sv.prijímaniu výnimočne aj niekomu, okoštoval trpkosť rozvodu. Ale ho tí ultrakonzervatívni katolíci poriadne odsúdili. Urobil to ako akt milosrdenstva, nie aby destabilizoval spoločnosť.

 

„Kňazi by sa mali oženiť“

Táto veta pochádza zo závisti nad slobodou. Veď oni sú už ženatí. S nebesami. A ich rodina je tá Božia. V pozemskej rodine sme iba na pá rôčkov, doslova v provizóriu. V rodine duchovnej budeme navždy. Posvätným celibátom anticipujeme, čiže zakusujeme budúcnosť. Ak si to niekto predstavuje ako nudu či večnú zoctovatelosť, tak ju trpko a v neduchovnom vzťahu koštuje asi sám. Katolícke kňazstvo a zasvätený život je pozvánkou na nebeskú svadbu. Aj keď to nie je napísané štvormetrovými písmenami na svätopeterskej bazilike, tak na to trocha poriadnejší katolík prísť raz musí. A ak pôjde do hľbky viery a nebude ju flákať, bude mu zjavené, že jej ovocím je aj zrod duchovného detstva v nás, ktoré je večné. Ostatní vedia iba o sviežej sile detí, preto ich túžia tak mať, ale to je iba dočasu. Večnú mladosť detí zdedia verní a svätí, čo nestratili duchovné panictvo a panenstvo. Tím duchovný život prinesie aj rodičovskú radosť zo zrodu duchovného večného božského dieťaťa v srdci. To sú tí šťastnejší. Nešťastníci sa vrhajú na deti. Má to hroznú podobu v obťažovaní maloletých u jedincov, čo sa ani nemali stať kňazmi. Alebo trápnu v pseudomanželskej rýchlovýrobni u iných jedincov, ktorí sa radšej nemali stať rodičmi. Natisli sa do pozície, na ktorú nemajú. Manipulujú napr. vlastné deti či podplácajú vnúčatá, aby sa občas objavili. Tieto veci sú príznakmi poškodeného duchovného stavu. Nechápanie zasvätenia sa naplno Božím Veciam je príznakom nezrelej a aj slabej viery.

 

„Za mníšku ide iba sprostá“

Keď to povedala istá matka svojej dcére, tak som ju jemne pokarhal, že nech toto viac nevyslovuje. Lebo beda tomu, kto kriví deti. Aj toto je krivenie. Nerozumné je iba to dievča, ktoré je v kláštore, a Boh si ju praje niekde inde. Neveriaci a Duchom Svätým neosvietení majú podobné narážky, ale každý sa z nich bude mať dosť času nad zasvätenými osobami zamyslieť, prečo tak žijú a aký to má asi zmysel. Rehoľnice konajú pokánie nie iba za seba, robia ho aj za iných. A najmä za tých čo s chuťou hrešia a miesto vône vďaky vypúšťajú hore svoje necudné exhaláty. Keby tu nebol sv. filter zasvätených duší, vzduch. by bol iba kontaminovanejší smútkom a vzťahy ešte viac poznačené hádkami. Keď sa niekde zjaví panna v rehoľnom rúchu, okolie sa zjemní a ľudia sú slušnejší a lepší. A nezvládnuteľné deti v triede ako očarené zrazu niekoho aj s rešpektom počúvajú. Panna, ktorá odovzdá svoju intimitu Nebeskému Ženíchovi robí v tomto čudnom svete niečo veľmi dôležité pre rovnováhu sveta. Bez toho by storako masturbujúci svet množil baktérie a zanedlho by asi vyhnil.

 

„Kde nemôže prísť čert, tam pošle ženu“

Istá slečna zvonila na fare. Kňaz vedel kto zvoní, a preto neotvoril. Bolo totiž medzi ňou a ním zvýšené erotické napätie, a on si chránil svoju čistotu. Dievča skočilo z mosta a zabilo sa. A on mal celý život výčitku, že jej mal otvoriť. Ak by mal svedomie čisté, tak by sa mu táto otázka stále neobjavovala… Aj takéto príbehy píše život. A je dobre, ak sa nad nimi zamyslíme. Išlo o strach? Láska strach vyháňa. Podobne darmo bude zo seba niekto robiť soliďáka, keď splodil s niekým dieťa a vydlabal sa na matku i dieťa. Táto situácia iba vyjavila, že je ako chrapúň. Veru nebude mať vnútorného pokoja ten, kto iným robí zo života peklo. Ženy sú tu aj na to, aby nám nastavovali zrkadlo. Zjavili navonok, čo my muži zatĺkame vo vnútri. Duchovná žena je ako špongia, ktorá nasaje problémy svojho okolia do seba a má z toho veľké tlaky v psychike. Tá určite nemá sexuálne potreby na prvom mieste ako to v sebe má žena živočíšna. Ak prichádza za kňazom, môže to byť jej prosba o duchovnú pomoc. Vypočutie, snaha o otcovské pochopenie a modlitba, to je to, pre čo prišla. Inej „sestre“ drzej ako opica, opakujucej sa ako papagáj a dotieravej ako hnusná mucha, musel kňaz povedať, že sa jej nemôže venovať, lebo on má od šéfa dovolenie pásť iba pokorné ovečky a mierne baránky. Kto sa tak správa, zaslúži si pozornosť dobrého pastiera. Kto si chce z chuti zakvíkať, zaerdžať či zaškriekať, nech si hľadá zverolekára v nejakej sebepodobnej Zoo, a nech radšej neobťažuje božích sluhov.

 

„ Inak orientovaných sú iba 4 percentá“

Z rozhovoru so známym českým režisérom, úprimne si priznávajúcim inú orientáciu, Zdeňkom Troškom.
– Štyri percentá oproti devadesiatimšiestim?
„Áno, ale ja som k týmto číslam skeptický. Z kategorizácie amerického sexuológa Kinseye vychádza trochu iný pomer. Na prvom mieste je čistý heterosexuál, ktorého iná alternatíva ani nenapadne. Na druhom mieste však už je heterosexuál príležitostne homosexuálny. To je prípad väzníc, dlhých plavieb na mori, skrátka znemožnený prístup k druhému pohlaviu. Na treťom mieste je bisexuál, ktorý nerozlišuje pohlavia. Nasleduje homosexuál príležitostne heterosexuálny, ktorému sa možno na mejdane stane, že ho v opitosti zlomí nejaká dievčina. A konečne sú tu čistí homosexuáli. V tomto rebríčku je teda z piatich kategórií v štyroch obsiahnutá homosexualita. Takže žiadne štyri percentá, možno 44 percent. Asi by sa veľa manželiek čudovalo, ako šikovného partnera majú po boku“.
– To je ale trochu žalostný pohľad, nemyslíte?
„Viete ale, čím to je? Pretože nefunguje kvalitný manželský sex. Stane sa z neho trápne divadielko a rutina, ktorá partnerov prestane baviť. Nedokážu si hneď na začiatku povedať, čo ich vzrušuje, čo ich baví, že sa bojí alebo hanbí povedať si všetko naplno. Herečka H. Rúžičková vravievala, že veľa takýchto nepríjemností, omylov a sklamaní pramení z toho, že sa veci nepomenúvajú pravým menom. Len tak sa dá s vecou pracovať, keď dostane meno. Inak je to klamanie, zahmlievanie, a život je na prd, pretože je to založené na omyle.“
Pán režisér si myslí, že problém je telesného pôvodu. Tým na seba prezrádza, že podcenil duchovný život a obeťou iného omylu je tiež sám. Napriek vonkajšej úprimnosti mu chýba úprimnosť vnútorná. Ako mnohým ďalším v tzv. zábavnom priemysle, kde ich je skoro polovica s nejasnou intímnou orientáciou a užívaním „slobody“ a promiskuitným párením sa ich identita viac krát počas života môže zmeniť a stále viac sa zahmlievať. Skončia síce vonku slávni a bohatí ale vo vnútri nenachádzajú pokoja. Niektorí skončia samovraždou a to je ich neslávna bodka za neduchovným štýlom . Títo padlí anjeli s jedným krídlom bielym a druhým tmavým, si robia zo svätých posmech, ale ocitnú sa v ňom raz sami. Všimnite si, že napr.s peniazmi nemajú žiaden problém. Porušovanie pravidiel je súčasťou ich osobnosti. Bičovanie cudnosti v národe je im úžasnou zábavou. Strata vážnosti samozrejmosťou. Kde sa berie ten zvláštny spoločenský vírus? Mať potešenie z toho, čo je už na pohľad hnusné? A ak sa prekoná prvotný ostych a prehlási sa, že je to vlastne v poriadku, prejde tá hnusoba do duchovných rozmerov človeka, a to už je veľmi vážne. Začína to teda posmechom zo svätých. Vyradením normálneho studu z repertoáru a zaradením ho do nudného žánru. Pokračuje romantickými prehnanými očakávaniami o obrovskej sile ľudskej lásky, narazí to po čase tvrdým sklamaním z reality, pokračuje bizarnými sexperimentami a končí to trhaním fialiek dynamitom. Toto musia riešiť ľudia, ktorí podcenili čistotu Sv. Panny. Tí iní, pomazaní Duchom Svätým vedia, že sú povolaní k čistote svojho stavu. A ak sa niekedy odchýlia od správnej cesty, dostanú jasné napomenutia, aby sa vrátili na správnu cestu a do nečistých svetov sa zbytočne netisli. Kto nie je ozaj zbožný, tomu malé beda už tu. Kto nedoceňuje vieru, pre toho je ľudské vrabčenie sa všetkým. Kto ignoruje hľbku viery pre toho sa pozemské sexuálne zjednotenie stáva božstvom. Kto nesprávne žije vieru, toho s otvorenou náručou čakajú rôznorodé deviantné sféry. Ututlávanie a pokrytecké správanie je tu cestou do pekla. Začať veci úprimne pred svedomím pomenúvať je začiatkom k záchrane. Náznaky úprimnosti nám nepomôžu. Tu sa diskrétnosť neodporúča, skôr úprimná ľútosť. Ak sa intímne veci u manželov dejú správne, tí vôbec necítia potrebu o tom verejne hovoriť, ako to robia. Ale svetu ukážu dobre vychované deti. Patologicky intímne komunikujúci, čiže smilniaci, majú silné nutkanie svoje tajné výčiny zverejňovať a nanucovať iným presvedčenie, že ich sexuálne kriminálnosti sú hodné nielen pozornosti,ale vraj sú rovnakého práva a hodnoty ako u ľudí normálnych. Takto volajú vlastne ostatných nielen o súcit, ale i o pomoc. Odignorovať ich či odsúdiť by nebolo správne. Treba ich nasmerovať do správnej lekárne. Bez sily sviatostí to sotva zvládnu. Lepšiu pomoc a správnejšiu radu na tomto svete už nenájdu. Kto ich nasmeruje iba na ľudskú pomoc, iba na psychoterapeutické sedenia či ležania alebo im odporučí potláčať svojou vôľou svoj stav, vôbec im v podstate nepomáha, iba ich ponecháva v smutnom stave bytia, v ktorom je asi sám. Kto legalizuje, čiže odporúča zvrhlosti, toho nebeský zatykač neminie. A ak im niekto iný odporučí si nič z toho nerobiť a smilniť stále častejšie, bude ich život zrazu prudko veselý, ale jeho koniec bude veľmi smutná duchovná samovražda svojej identity. Takto sa z čistého ducha stáva duch nečistý. Strata tejto poctivosti a panictva je závažnejšia než toho fyzického. Takto sa človek dostane na šikmú plochu a jeho následné pokrivenie jeho charakteru temnými silami bude už nie veľkým problémom. To je pre tých, čo si chcú v tejto veci vypočuť holú pravdu už teraz.

 

„ Na nudapláži je to ako v raji“

Je to raj , ale falošný. A vôbec nie je u ľudí prirodzené odhaľovať sa pred všetkými. Muž, čo nechá hocijakým chrapúňom nakúkať do intimity svojej ženy a chuligánskych naháčov pobehovať pred svojimi ďeťmi je napadnutý prudkoťažkým adamovským debilizmom. Táto strata hanby bude pokračovať stratou hanby v iných spoločenských oblastiach, kde okradnúť a zosmiešniť iného bude potom tiež „normálne“. Kde nezaplatiť za dodaný tovar či urobenú prácu bude tiež „prirodzené“. Keď poriadky začne robiť čierna mafia, je to iba dôsledok v spoločnosti, kde neplatí základná slušnosť, a stále viac sa rozdrapuje mafia ružová. Kde najhoršie pohlavné orgány sa beztresne pretŕčajú a pohoršujú už deti, súdne orgány stratili súdnosť a tie policajné to akože sledujú. Túžba odhaľovať sa je preto, lebo ľudia majú vo svojom vnútri masky. Ich nosenie ich stále viac ťaží. Preto sa potrebujú odhaľovať a ukazovať. Aby si tak akože nachvíľu oddýchli. Tie masky si sami inštalujú predstieranými orgazmami a klamstvami naplnenými zjednocovaniami tiel. Bodaj by im to vysvetlil už niekto normálny v škole, kde ich násilím učia tisíce nedôležitých iných vecí. Preto je najmä mládež zatoxikovaná besnotou. Čím väčšia túžba je cmúľať sa na verejnosti, tým väčšou frajerinou sú postihnutí. Čím väčšia túžba kopulovať pred inými ako zvieratá, tým väčšia ničota je medzi takto sa páriacimi. Láska u ľudí potrebuje intimitu. Nehu. Rafinované čaro zahalenia. Úctu k intimite partnera či partnerky. Toto zdravo konzervatívne je večnou módou u cudných. Čudní sú v takomto štýle nesvoji a akoby v neznesiteľnom väzení. Majú silnú potrebu sa nafukovať a rozdrapovať až kým ich pýcha razom nespľasne úderom osudového blesku. Ich odbrzdený erós ich bude zasväcovať do hlbín úchylného väzenia vo vlastnom tele . Čím do neho hlbšie zájdu, tým budú hrdší na svoje deviácie a tým z väčšou drzosťou budú obviňovať niekoho iného vrátane rodičov a Boha za svoj zúfalý stav bytia. Nutkaví vyzliekači do naha napr. sami v lese či verejne na pláži sú tí, čo už nemajú pokoj z prirodzeného studu. Potom sa takto sviežim vzduchom lesa či ozónom mora s ostatnými podobne postihnutými liečia a volajú o pomoc ani nevedia koho. Asi matku prírodu. Ich nepríjemná diagnóza znie: necítia sa vo svojom tele doma a v šatách dobre. Ocitli sa síce vo vonkajšej slobode, ale vo vlastnom vnútri nastúpili súdom neohlásený prapodivný výkon osobného trestu vo veľmi divnom pozemskom väzení.

Presvetlenie erósu

Presvetlenie erósu

 

 

 

Kde sú korene zla v človeku?

 

Sv.Katarína Sienská nám odkázala, že korene zla sú v prílišnej sebaláske. Sv.apoštol Pavol napísal, že je to v prehnanom milovaní peňazí. Sv. Bazil si myslí, že je to v zachovávaní iba niektorých Božích prikázaní. Na zložitú otázku odpovedáme zjednodušene: v neposlušnosti! Možno je to aj prílišná láska ku vlastnému názoru, neraz až komicky povrchnému. Toto aj čosi iné môže byť tým rajským zlyhaním či odfláknutým postojom k životu. Potom nasledovala aj strata osobnej dôstojnosti. Vonkajšej či vnútornej čistoty. Strata komunikácie s nebesami splodila prvú samoexkomunikáciu. Vonkajší raj je málo. Musíme hľadať a nájsť aj ten vnútorný. Bez zachovávania pravidiel vnútorného očisťovania a aj vonkajšej cudnosti sa tam veru nedostaneme.

 

 

.Ľudia sa delia na čudných a cudných.

 

Cudnosťou je tu myslený celkový stav človeka, ktorý sa rozhodol ísť do nebies. Patrí ku nej aj charakternosť, slušnosť, čestnosť či dôstojnosť. Ostatní sú v skutočnosti ľudia čudní. Postupne sa sami okrádajú o svoju podstatu. Zneľudšťujú sa. S pomocou iných výtržníkov a ich necudností hlúpnu. Škaredia sa. Premieňajú sa na zvieratá a končia ako beštie. Na tie obludy, čo ich ako padlí anjeli inšpirujú a im rôzne výmysly šepkajú. Keďže stratili komunikáciu s čistými nebesami a otvorili sa pre nejaký iný kanál s duchovnými nesvätými splaškami. Zavíria si tak svoj biopočítač deštruktívnymi programami, čo spôsobuje postupné „zamrznutie“ jeho funkcií.
Z týchto neľudí potom niečo až „mrazí“. Stretnutie s cudným človekom hreje pri srdci.

 

Na čo sú dobré sklamania?

Pápež Benedikt XVI. napísal, že aby sme pochopili čo je to nádej, musíme ju odlíšiť od rôznych falošných nádejí. A aby sme pochopili, čo je to cudnosť a čistota, treba nám na poučenie spomenúť aj rôzne špinavosti. Tie sú dopustené nie iba preto, aby sme ako svätuškári híkali a odsudzovali, ale aj na to, aby sme pochopili kadiaľ cesta k blaženosti nevedie. Neraz totiž prežívame silné emócie, a po čase sa ocitneme v slepej uličke zúfalstva. A to, čo sme si dobromyseľne mysleli, že bolo láskou, po čase vieme presne, že tam bolo množstvo naivity, vášne a klamstva. Čiže nečistoty. To, že sme sa popálili pri unáhlenom zjednocovaní sa tiel, nech je nám poučením, že k majstrom sveta máme všetci dosť ďaleko. Neúspech je neraz lepší učiteľ ako úspech.

 

 

 

Kto sa nafukuje, ten raz aj spľasne.

Strata alebo zachovanie si cudnosti je kľúčovou témou. Od nej totiž závisí, či nadviažeme kontakt s Duchom Svätým, alebo ho stratíme. Necudný svet, tak ho vystihujúco krátko nazvala sv.Klára, ponúka svoje falše a podvody v stále zvrhlejšej podobe. Na veľkú „radosť“ tých, čo sa rozhodli „slobodne“ sa zdegenerovať. Svoje odbrzdené necudnosti prezentujú ako zdravý štýl života.
Pýchu, ktorá je za ňou skrytá privádzajú do stále dokonalejšej, čiže rozdrapenejšej podoby. Z cudnosti, a pokory v nej ukrytej, si robia stále šťavňatejší posmech. Takto nám prejdú roky. Ten, kto zabúda, aký to bude mať koniec v hanbe a sláve, je chudák obeťou ťažkého kreténizmu. Kto nezabúda na podstatné, je inteligent. Ak sa denne niekto prekrmuje necudnými rozkošami, za nejaký čas sa v ňom tieto smilstvá rozložia, a nadobudnú pravú podobu. Tie nežnosti plné klamstva a kriminálností sa ukážu v pravej podobe. Najprv sa budú medzi sebou vadiť, potom budú obsedantne nutkavou neurózou zatlačení k múru života, kde budú mať potrebu navzájom sa pobiť. A ak s tým nič očistné neráčia robiť, tak nazhromaždené tlaky spôsobené nečistým štýlom života budú ventilovať „čistiť a ukľudňovať“ mafiánskymi ukrutnosťami a vraždami. Ak absentuje zdravá prísnosť vo výchove, ak sa príliš rozmaznávame a prekrmujeme klamlivými nežnosťami, po čase sa ukáže ich pravá tvár, ktorá bude mať v sebe ukrutnosti. Krv potom tečie iba preto, lebo sme sa neočistili v Krvi Baránka. Neuvedomovať si tieto paradoxy života a ich vzájomný súvis je tiež duchovnou slepotou. Najprv smilniť a cudzoložiť a potom sa v rôznych vojnách vraždiť – toto je podstatná časť histórie bytostí, ktoré si mysleli, že sú ľudia, ale mali ku tomu ešte ďaleko. Ak by nejaká moc zobrala všetkých slušných odtiaľto zrazu preč, loď s necudnými pirátmi by zakrátko stroskotala na skalách krutosti. To, že svet ako tak funguje, a že úplne všetko neovládajú mafiánske skupiny, za to môže menšina cudných.

 

 

Antitajomstvá

Tak ako ma Boh z človekom svoje tajomstvá, a hneď mu všetko neprezradí, tak má diabol z ním svoje plány tiež. Prvé, čo v človeku zúrivo napadne je strata vedomia života po smrti. Čiže aj zodpovednosti na prežité činy. Keďže osprostie v bode prvom, nasleduje bod druhý. Okradnutie o pocit studu. Najprv sa to roztočí so sto ženami, až sa mu ženské telo zhnusí. Potom so sto mužmi, aby sa tak umelo doplnila mužnosť, ktorá sa kdesi vyparila. Aj to sa po čase preje. Potom sa prechádza do obťažovania detí, aby sa z nich uchmatla chýbajúca nevinnosť. Silné vášne uhasí potom capina zoofílie a keď sa absolvuje zvrhlosť kompletná aj priepasť nekrofílie. Stupňujúca sa nenávisť ku vlastnému telu sa pri tejto pohodlnej ceste do zatratenia rovná stále trápnejším deviáciám, čiže odchýleniam od normálu. Zrada na Duchu sa prejavuje stále čudnejšími medziľudskými vzťahmi. Končí to bizarnou sebadevastáciou, ktorá si somársky zaťato bude klamať, že je to všetko v poriadku. Utužovať s podobne zvrhlými vo falošných ľudských právach. Budú aj spoločne zvádzať tých, čo sa dostali na šikmú plochu. A ak si myslia, že sa takto budú hrajkať donekonečna, fatálne sa mýlia. Zastaví ich blesk Posledného Súdu a železná päsť Spravodlivosti. A dostanú svoje pravé telá, ktoré zrazu začnú stárnuť, tmavnúť a chlpatieť. A ešte budú páchnuť žumpou. To bude to vzkriesenie tiel na večnú hanbu. Evidentne s tým roky hriešnici nerátajú. Ani netušia, že čím väčšie smilstvá, tým budú i viac ako capkovia smrdieť. Ich pýcha, čo sa iba bavila aj keď Kristus krvácal na kríži, dostane spravodlivú výplatu. Tí šťastnejší majú už pri malých prešľapoch hraníc dovoleného výčitky svedomia. Tie nám našťastie hlásia, že už odbáčame z Cesty. Blažený ten, kto svoj život nasmeruje na cudné cesty a radikálne opustí chrapúňstva a prasačiny.

 

 

Snaha ostať čistý v špinavom svete.

Cirkev hlása cudnosť. Svet ponúka necudnosť. Každý z nás má slobodu si vybrať, ktorou cestou pôjde. Ak by nebola sloboda vybrať si, to by nebol ani život hoden človeka. Treba však nechať právo slobody tomu, kto pácha zvrhlosti? To, že vo svete sú jedinci podnikajúci s prasačinami desaťkrát viac odmeňovaní ako tí s ovčím syrom, môže na prvé uvedomenie si tohto stavu vyvolať zdesenie. Ale pri hlbšom zamyslení človek príde na to, že Boh raz tisíckrát viac obdarí jemu verných, než diabol dnes obdarúva nepoctivými peniazmi tých svojich. Je to síce neľahká skúška, ale treba si ňou asi dlhodobo prejsť a nedať sa nachytať na Judášových tridsať strieborných a zapredať tak fatálne Lásku. Je to aj znamenie, že veci vonku ovláda stále knieža pirátov a v takom svete netreba hľadať slávu. Ani sa týmto svetom netreba až tak znepokojovať a kotviť ňom. Máme každý možnosť v slobode sa dohotovovať. Keby to tak na tento čas skúšky nebolo, mohli by sme to Stvoriteľovi raz zatrpknuto vytýkať, že nám nanútil nebo. On však je veľmi ďaleko od takejto úzkoprsosti. Jeho veľkodušnosť a tolerantnosť je väčšia než tušíme. Ak sa ktosi chce Boha spustiť, a začne sa odúvať s pýchou, ten sa dostane do otroctiev všelijakých závislostí a škaredostí. Stratí miernosť a uletí. Nečistoty, ktoré si do seba vpustil, mu zvrátia hodnoty. Oslepí mu to duchovný zrak, a stratí schopnosť rozlišovať. Príde o súdnosť. Smilstvami počína alzhaimer, strata pamäti. Keby to ľudia tušili, chránili by si duševné zdravie, a necudnosti by cenzurovali viac ako keď sa zakazujú pokazené potraviny.

 

Keď si ušpiníme šaty…

Treba ich vyprať. Ak to nepustí, treba to dať do čistiarne, kde to zvládne chémia. Mať špinavé šaty by bolo nedôstojné. Podobne sa treba starať o svoje vnútro. Kto to zanedbáva, má narušenú sebaúctu a mal by s tým niečo robiť. Olej v aute si na čas vymeníš, v počítači si často zapneš antivírový program, izbu si povysávaš a telo si osprchuješ…A staráš sa podobne aj o svoje dušené a duchovné zdravie? Tých darebákov čo smrdia by mala zdravotná polícia zatknúť, odvšivaviť a dať prevychovať, lebo svojim neumývaním sa rozširujú infekcie aj na iných. Niečo podobné sa deje aj v našom vnútornom svete. Inteligentní ľudia si nájdu čas na dennú vnútornú hygienu. Hlupáci sú na svoje pachy a zápachy hrdí. Čistota im nevonia. Poriadok vadí. Neresti sú im cnosti. Zvykli si na špinu. Zaujímavé, že im to udržuje imunitu v lepšom stave, ako u tých, kde majú druhý extrém, a starajú sa prehnane o hygienu. U tých ultračistotných sa vyskytujú nové a neznáme alergie, ktoré naberajú na sile. Aj u niektorých príliš svätých navonok sa vyskytujú rôzne agresivity v komunikácii, ktoré iba upozorňujú, že tu pravá svätosť nesídli. Ušpinené šaty nás možno pred touto falošnosťou chránia.

 

 

 

Rôzne druhy vnútornej nehygieny

Ivetka, ktorej sa zjavila Nepoškvrnená Čistota v Litmanovej, podala vo filme svoje svedectvo. Povedala aj vzácnu vetu, že čistota neznamená čistotu iba v sexuálnej oblasti. Žije čisto ten, kto má vo svojej izbe či vzťahoch neporiadok? Je čistý ten, kto predstiera, že Vám ide pomôcť a myslí pritom iba na vlastný prospech? Kto nevie uznať lepšie kvality kolegu, ale ide ho zničiť ako farizeji Ježiša? V mene Božom vystrájať takéto nehoráznosti? Nie je toto náhodou hriech proti Duchu Sv? Alebo kto robí prácu iba pre peniaze? Či nemá charakter? Šíri náboženské bludy? Manipuluje? Je čisté to hovädo v nás čo odsudzuje? Žiarli? Závidí? Chvasce sa? Tisne sa? Nadáva? Straší? Gáni? Špekuluje? Buzeruje? Hnevá sa? Obviňuje,osočuje? Trucuje? Nenávidí? Táto špina srdca je veru závažná. Smilstvo je hanba pozemská. Tu ide ale aj vyhnúť sa hanbe večnej. A tých, čo z čnosti čistoty robia iba a len prísnu gynekologickú poradňu sú iba trápni nekatolíci, čo sa svojou jednostrannosťou pokúšajú zatieniť celkovosť. Podarí sa im to však iba u povrchných a primitívnejších. Raz budú za toto sektárčenie aj zodpovední. Mať čisté srdce znamená debordelizovať ho od spomenutej aj inej špiny. Božské Srdce Ježišovo a čisté Máriino srdce sú tie vzory a sily, ktoré nám pritom spoľahlivo radi pomôžu, ak o to prejavíme úprimný záujem.

 

 

 

Kedy sa mení duchovná čistota na špinu?

Ani skúsení duchovní ľudia nevedia hneď rozlíšíť, čo je čisté a čo už nečisté konanie. Farizej, ten má vždy jasno. Čisté je to, k čomu on dospel že je čisté, a všetci ostatní to musia zachovávať presne ako on. Ak sa pokúsi niekto urobiť čosi inak, tak ho odsúdi nevraživosťou. Že je to zúfalá do seba zahľadenosť, to ho roky ani nenapadne. Ani si to potom neuvedomí a ani neoľutuje, amatér. Aj toto je ešte vážna infekcia v srdci. Asi takto sa chudák z preveľkej lásky k jednému aspektu čistoty podľahol inej, závažnejšej spirituálnej špine. Telesne sa nikoho ani nedotkol, ale ponára sa do farizejského bahna duchovnej pýchy. Teda ten, čo žije morálku a cudnosť iba navonok, ešte nevyhral. Očista vnútra je proces dôležitejší a dlhší. Tí, čo sa hrali, že sú najčistejší, boli tajne najväčšími pokrytcami. Aj o tomto hovorí jasne evanjelium. A ten, čo ho hlása alebo bedlivo číta, si tieto závažnosti nemôže dovoliť nevšimnúť. Tí, čo ohlasujete snažíte sa žiť evanjelium, všimnite si, ako táto kľúčová téma je „ veľkými kresťanmi“ odsúvaná na okraj. Aj toto je práca temných síl. Byť náboženským pokrytcom bude vážnejšia vec než napr. rozvedeným. Rozviesť sa s Cudnosťou, s úprimnosťou, čiže Pravdou, je vážnejšie než s ľudskou láskou a povrchnými interpretáciami. Tento svet je plný paradoxov. Tí najčistejší môžu byť najväčšími špinami?

 

 

 

Zažratá špina vo vnútri nás robí nešťastnými

Žijeme v karnevalovom svete. Maskám sa nevyhneme. Jednou z nich môže byť aj tzv. „svätá čistota“. Ak sa nestane aj čistotou vnútornou. Ak mu chýba duchovný rozmer. Kto spomína milosrdenstvo, ale nechápe iných a ani nechce pochopiť, je to mentálna krutosť, opak milosrdenstva. Podobne je to s unáhleným posudzovaním. Spomínam iba to asi najčastejšie. Podstatné je nebojovať s hriechom sám. Nepotláčať to iba svojou vôľou. Ako to robia moderní pelagiáni, ktorí nie sú iba v New age. Odovzdávať to pokorne Kristovi. To on je Záchranca, nie ja. Trpezlivo čakať, kým sa to nízke v nás nestane šľachetnejším. Kto to robí bez Božej milosti, stvorí si sám svojou vôľou čistú, ale pyšnú masku. A tá bude iných s takou chuťou škodoradostne posudzovať a odsudzovať natoľko, ako je falošne prečistá a presvätá. Kto ju bude dlho nosiť tak sa u to môže dostať hlboko pod kožu. Bude mať síce mnoho vonkajších zážitkov, možno bude vo vonkajšom svete stále niečo viac znamenať, ale sám v sebe bude pociťovať stále intenzívnejšiu opustenosť. Žiť čisto znamená aj ľudí dobrej vôle viac spájať, v tichu pociťovať blaženú spolupatričnosť. Opustenosť zažijú tie nerozumné panny, čiže duše čakajúce na Ženícha, ktoré leštili a čistili iba vonkajšiu časť lampy viery a zabudli na vnútro. Sú po rokoch lopotenia sa v Pánovej vinici sú bez oleja radosti. Kradnú iným nadšenie, lebo ho sami nemajú, a takto zdochýnajú v priamom prenose až do smrti. Takto dopadá asi polovica z tých, čo sa hlásia ku Kristovi a pokúšali sa ho nasledovať.

 

 

 

Ak sa niekomu zrúti svet…

A siahne si na život preto, lebo mu nejaký vzťah stroskotal, tým iba prezrádza, že príliš iného človeka miloval. A na tom si všetko zakladal. Prehnal to. A sklamanie je vlastne otrasom, ktoré ho malo zobudiť a nie podnetom na samovraždu, ako mu to našepkalo jeho urazené nižšie ego. Alebo aj nečistí duchovia. Najväčšia láska, ktorej sme schopní patrí iba Bohu, nie človeku. Toto podstatné si je treba z biblie osvojiť, lebo inak nám beda. Kto ju dá Dalile či Izákovi, alkoholu či svojej dôležitosti robí asi nevedome ťažkú chybu. Bôžik ktorého si vytvoril ho bude nejaký čas tešiť, ale potom s ním zatočí. A obdarí ho tak silným sklamaním aká veľká bola jeho „láska“ k falošnému božstvu. Nie Boh, ale my sa sami trestáme presne tým, čím hrešíme. Koho obdaríme svojou superláskou, toho si volíme sami aj za kata. Jednému dobrému chlapíkovi sa „zbláznila“ žena. Išla za iným. A pritom mala všetko. Dostal sa z toho do zúfalstva. Po rokoch trápenia a obviňovania tej ženy prišiel v pokore na to, že chybu spravil v minulosti aj on. Väčšiu než ona. Príliš ju miloval a bol tak neverný Bohu. Ak zbankrotujeme, a prežijeme to, nebu poďakujme za dôležitú lekciu. Dobre že na tejto zemi nemáme trvalý pobyt.

Moderná bieda odhaľovania sa
Duchovné ženy sú neraz chránené tým, že nedostali prirodzene zvodné telo. Všimnite si, že tie ženy necudné majú telo čertovsky príťažlivé. A veľmi radi podliehajú pokušeniu ho vystavovať na obdiv. Osobný vrchol dosahujú keď zarobia na ňom veľké prachy. Teda na tzv. ničnerobení, iba na ukazovaní svojho ega. Svet predstiera slušnosť a tak vyberaným zahaleným kráskam ponúka astronomické sumy za manekýnske predvádzanie telo bohyne. Byť vešiakom na úrovni je byť „in“. Pretvarovanie povrchného sveta sa nielen v tomto dostáva fakt do dokonalosti. Tá ktorá niečo robí pre hodnoty národa ako matka či vychovávateľka je desaťkrát spoločensky menej ohodnotená ako prázdna pekná štetka. Toto je spoľahlivé merítko morálnej úrovne spoločnosti. A nie iba to, ako sa dokážeme postarať o nevládnych, alebo aké čisté máme záchody pri diaľniciach. Tvorcovia tohto systému, jeho ochrancovia a roztieskavači sú tu určite nie spadnutí z nebeských sfér. Plánujú postupné zavšivavenie svojich sympatizantov. Očividne majú radosť z toho, kto sa odváži na väčšiu zvrhlosť. Nad degenerátmi prejavujú súcit a nad deviantami pochopenie. Radia im vyhnúť sa miestam, kde by pociťovali nejakú vinu či zahanbenie. Najmä kostolom. Do médií dávajú stále viac zábavných programov so stále pikantnejšou erotikou a pritom ich vôbec netrápi stále väčšia besnota detí v školách za ktorú budú raz spoluzodpovední. Primárnou príčinou toho je odhaľovanie ženského tela, ktoré navonok ukazuje krásu, ale zvnútra vysiela agresívne bordelárske infekcie necudnej masy duchovne zdochýnajúcich sliedičov. Mocní, čo to tolerujú duchovne spia a nebudí ich ani stále väčšia kriminalita. Že sa to kotí s kriminálností intímnych, to ich za celý život ani len nenapadne. Mnohí, čo to obdivujú a podporujú, tí chrápu tiež. Tí, ktorí sa za to hanbia, musia znášať poníženie. Ale zachovajú si normálnosť. Neohnú pred veľkou neviestkou chrbát. Tým sa páči ženské telo, ale primerane zahalené. To dotvára mužovu fantáziu a robí príťažlivosť krajšou. Tak sa nestráca jemnosť u mužov a neha u žien. Tam, kde niet tajomstva a vytresnú sa všetkým pohlavné orgány akože na obdiv, tam ide nie o zábavu, ale o extrémizmus už v psychiatrickom stave. Týmto luciferovým najmilším a tým, čo ich chránia a platia by mal ktosi oznámiť, že sú v schizoidnom (napoly shizofrenickom) duševnom stave. Lebo ak bude raz svet normálny po druhom Kristovom príchode, tak sa to dozvedia. Už Freud napísal že strata cudnosti je slabomyseľnosť. Po nej nasleduje choromyseľnosť, čiže psychóza. Takto ticho sa spúšťa lavína hrubostí v ľuďoch a končí sa vo vojnovom besnení. Jedna mladá pani si ťažko spomínala na to, ako išla na potrat. Lebo ju ktosi znásilnil. Vpustila si ho ale sama do bytu a provokovala minisukňou. Na vine, dievčatá, nemusí byť iba ten druhý, nažhavený chlap.


Iba bolesť a iba nuda? Ajajááj…


Málo duchovní ľudia si myslia, že byť cudným je staromódne a je to iba skľučujúca bolesť. Že zostať v tichu je veľká nuda. Nemajú tušenia, že kto žije čisto, tak ide do svojej izby naplnenej pokojom. Kto si ju premodlí, bude mu malým rajom. Takým, že tam nájde lepší odpočinok, než na drahej dovolenke v luxusnom hoteli. Zaslepení svetom si myslia, že iba ďalekými cestami sa dá obohatiť. Minú tak mnoho peňazí, prichádzajú unavení a neraz obohatení aj o nové choroby. To však už pri chválenkárskom ukazovaní fotiek nepovedia. Tá plnosť vonkajších zážitkov z veľkého sveta môže byť maska vnútorného malého sveta. Atraktívne destinácie možno i náhražkou neatraktívneho vnútra. Romantika s cudzincami iba odskočením si od nudy s domácimi členmi. Tí, čo majú veľa peňazí majú aj viacej vonkajších možností. Povyšujú sa nad tých, čo si môžu dovoliť menej, ale vôbec netušia, že náš vnútorný svet nezavisí od množstva peňazí a prebujnelých vonkajších podnetov. Nebyť závislý od Boha prináša mnohé iné zvláštne závislosti. Byť sfetovaný drogami nie je až také zlo oproti ďalekosiahlej devastácii stále hladnejšieho erósu bez prísnej kontroly. Alkoholizmus je u primitívnejších jedincov akýmsi únikom pred zodpovednosťou, u iných je pokusom zabudnúť na výčitky svedomia a u ďalších, inteligentnejších nezvládnutou erotikou. Nevedia čo s tou veľkou túžbou po milovaní robiť. Nemodlia sa a tak pijú. Utekajú pred realitou. Bolesť na duši riešia rýchlou alchýmiou alkoholu či drogy do krvi, ktorá prinesie aspoň trochu krátku spomienku na raj. Je to však osobné zúfalstvo, čiže peklo, ktoré sa takto nezodpovedne prenáša na osudy iných. To je pravá tvár tohto falošného raja. Ako napísal už Pascal, nebudú vedieť vydržať sami zo sebou v jednej izbe. Toto a ďalšie následky budú ako pekelná stigma už dnes pre toho, kto sa neráči zamýšľať nad hodnotami Božieho Kráľovstva.


Panenstvo a panictvo


U tuhých pozemšťanov je považované za hanbu. Odpľúvajú si pred ním, lebo je im symbolom sebectva. Je niečím, čím pohŕdajú, lebo sa im spája s predstavou neplodnosti a neradosti zo života. Nemať deti je u nich zločin prvého rádu. Potomstvo je podstatou ich večnosti. Ľudí však pribúda geometrickým radom a neplodné je každé šieste manželstvo. Sú mnohí, čo deti nemajú a radi by ich možno mali. Keď nás bude ako číňanov, tak celibát príde aj do módy. To čo sa zdalo starožitnosťou, bude zrazu supermoderné. A kto na to nebude pripravený, bude mať problémy. U nás v Cirkvi trénujeme osobnú samostatnosť už od počiatku. Inteligentní ľudia sa v samote nenudia. Duchovní majstri sú doma a pracujú čímsi originálnym pre spoločnú vec Veľkej Jednoty. Nepobehujú hore dole ako neurotickí tovariši, či netrieskajú do bubnov ako učni, čo nevedia čo so sebou. Duchovne zdraví nezvelebujú individualizmus, ktorým sme dosť skoro všetci už poznačení, ani neničia dar sexuality. Kto tak robí, tak ide svojvolným čudáctvom a nie katolíckymi cestami. Za svätého nebol vyhlásený ani jeden vykastrovaný. Ani nebudú tí, ktorí nezvládajú svoj erós, tak ho dôkladne iba svojimi silami umŕtvujú, že ich to stále viac bolí a strpčujú svojmu okoliu aj preto život. Je to pre neporiadny duchovný život. Dar panenstva je čosi vzácne. Patrí ako dar manželovi alebo u zasvätených Kristovej Cirkvi. Ak tomu väčšina nerozumie, nič to na tomto jedinečnom ideále nemení. Ak dievča skočí do pasce a o tento talent sa pripraví, bude to ľutovať a rozladí ju to na ďalšie roky. A ten výtržník, čo sa podieľal na tomto ozbíjaní tiež nebude mať pokoja, ak sa o to dievča nepostará. Nečistí duchovia túžia ľudí tiež znečistiť a striehnu, ako iných oskalpovať o túto hodnotu. Panenská blana vôbec nie je v ženskom tele zbytočnosťou. Presne naopak. Chráni jemnejšie telo pred vnikaním infekcií. Aj vo fyzickom svete a viac v tom duchovnom. Gentleman túto oblasť v žene chráni a ide do územia za ňou iba keď ide s láskou plodiť potomstvo. Nedozretých to tam silno ťahá. Bodaj by dozreli a hlbšie veci včas pochopili. Sfrajerení hrubokožci tam chodia stále po rozkoše, ale uštipne ich had, ktorý je v tomto mieste tajomne ukrytý. Rozladia ženu, a tá im začne napr. rozkazovať tak, ako naviac bola „pomilovaná“. Duchovne rozhádzaná bude strpčovať mužovi náladami život a ponižovať ho. Alebo o jemnosť okradnutá ho bude huckať do nadbytočnej mamony. Začne napr. aj hysterčiť. Chlap dlho nebude tušiť, prečo a kde sa mu tak spotvorila. Iba mu bude svojsky žensky vracať jeho utajené „masturbačné“ ovocie. To bude iba u ženy duchovnej. Tá telesná je iná káva, a tá reaguje opačne, a s mužom pije ako dúha či alkohol alebo živočíšny sex. Bude ponárať muža i seba do stále hlbšej karmickej priepasti. Paradoxne čím viac budú spolu neduchovní jedinci vyčíňať, tým sa ich vzťah viac utuží. U duchovných párov však vznikajú boje a napätia. Čistý vnútorný svet sa môže stratiť i neduchovnou feláciou, kedy ženy spravidla za peniaze urobia síce mužovi ústami „veľmi dobre“, ale nainštalujú mu do intímnych spodných sfér besné programy svoje i všetkých svojich ctiteľov. A tak sa z chlapa môže stať po sérii príjemností niečo veľmi nepríjemné. V jeho horných svetoch to začne zbojnícky prekvitať. Priotrávený začne ústami iným napr.primitívne verbálne ubližovať. Aj takto aj inak môžu tzv. mrchy, preniesť časť hadieho jedu zo svojho zadymeného duchovného sveta do iných svetov. Odtabuizované magazíny sú plné rád, ako si svoje telo i vzťahy kvalitne pohnojiť. Skrytý jed následne rozbíja rodiny či priateľstvá. Vonkajšie nenormálne správanie prichádza preto, lebo dávno predtým v skrytosti intimity sa páchali krádeže. My čo sprevádzame iných by sme mali niečo o tom vedieť a nie dávať iným iba zahmlievajúce odpovede úplne ako neznalí daného problému. Byť neinformovaný ako mimozemšťan, základnú orientáciu v týchto veciach nevedieť je hochštaplerstvo. Podobne vadné je vyhladovane špehovať, kto čo v intimite robí. Nedôstojná naivita. Ak sú tajné veci v poriadku, tak sa o nich nehovorí ani nesnorí. Hovoriť treba, ale s jemnocitom, ak tam niečo nefunguje či bolí. Vonkajšiu neúctu ľudí ku sebe navzájom predchádza sebazneucťovanie vlastnej intimity. Neváženie si panenstva a panictva na telesnej, duševnej a duchovnej úrovni.

 

Nuda je zasmilnený duch


Boli mladí a zamilovaní. Roztočili to na plné obrátky aj päť krát za deň. Svet tomu tlieska. Viacerí závideli ich pojašené úsmevy. Boha nepotrebovali a Cirkev im bola dobrá akurát na srandu. Čím však človek hreší, tým trestaný býva. Už si to stihli aj absolvovať. To čo ich najviac tešilo, teda sex, to ich začalo stále viac hrozne nudiť. Toto sa za pornofilmami nepíše. A z prudkej príťažlivosti si vysmilnili podobne prudký vzájomný odpor. Každé necudné „milovanie“ bez ducha takto skôr či neskôr končí. Trápny rozchod a obojstranné obviňovanie je už iba zákonité doriešenie tejto amatérskej klasiky. Zachádzať príliš hlboko do tela, ísť tam na plný plyn a potom zhavarovať, tak robia nezbožní. Preto to spomínam, lebo je to dosť častý prípad mladíckej debility, čo sa opája láskou a svojim šťastím a nevidí si ďalej od nosa. Ak ešte vrhnú svoju nezodpovednosť na deti, tak sú to práve tí, na lásku bohatí, čo budú prepustení naprázdno. Bohatým sa totiž možno stať nie iba na peniaze či diamanty. Prežívať pekný vzťah je väčšie bohatstvo než mamona. Po ukľudnení hormónov prichádza vytriezvenie. Zo slávnych víťazov na v erotickom štadióne sú z niektorých zrazu porazení, čo nevedia niesť ani ten menší kríž. Zhadzujú ho na iných. Tak vo svojom športovaní pokračujú. To je však už ich veľká duchovná bieda. Málokto si ju prizná. Budú ešte aj od seba navzájom rozprášení, ak v srdci necudne a namyslene zmýšľali, ako im to presne predpovedá nádherná modlitba Magnifikat. Hladní po Božej Vôli budú Sv. Duchom nasýtení. Ak žijú podľa jeho pravidiel, tak úctivý vzťah navzájom im ostane. Ak tak nie je, hľadajme si chybu sami v sebe, nie v inom človeku či Bohu. Možno sme to niekde prehnali či niečo zanedbali.

Mútne vody samoty


Ten, kto je duchovne čistý, ten keď je sám, sa nenudí. Toto neduchovní ľudia nezažívajú, lebo im sa v samote objavujú také silné úzkosti, ako sú ešte znečistení. A také silné strachy, aké sú ešte deti, hoci sú už dospelí. Aj duchovný človek pozná tieto stavy, ale rieši ich slušným spoločenstvom, službou a modlitebným bojom. Ide často o zdedenú rodinnú výbavu, ktorú treba prečistiť. A to trvá niekedy i roky. Ak si to človek poctivo absolvuje v prvej polovici života, tú druhú časť dostane za odmenu ako požehnanie z radostnej samoty. Ak to však niekto odflákne, modlí sa iba akože, namiesto služby iným rozkazuje, unáhlene sa pári a prepcháva si život iba inými osudmi miesto Boha, príde na neho ťažké duchovné olovo opustenosti. To sa deje ako trest za duchovné darebáctvo storakého mojkania sa iba s inými. Takto dopadá útek pred serióznym duchovnom. Preto si mnohí netrpezlivci trestuhodne rýchlo urobia deti, aby si nahradili stratu vnútorného detstva. Pociťujú akoby dopredu aj existenčnú úzkozť, a majú silnú predtuchu, že raz budú pociťovať veľkú opustenosť, a tak si ju napr. takto prirodzene zmiernia a na ňu nachystajú. V starobe robia rôzne svadboholické manipulácie a až agresívne túžia po vnúčatách, až musia od nich vlastné deti utekať bývať niekde ďalej aby ich tie psychické tlaky neudusili. Robia tak nevedome a iba preto, aby si aspoň trochu oddýchli pri ovzduší, ktoré malé deti vyžarujú, lebo svoje duchovné detstvo si ešte nevybudovali. Vychovať bôžské dieťa vo vnútri je veľká vec. Náročnejšie než fyzicky vychovávať svoje deti.

 

Reportáž z Kocúrkova


Boli Dvojkovci a Trojkovci. Obe rodiny mali dcéry s nemanželskými deťmi. Pani Dvojková zahysterčila, že ona to tušila. Otec sa hanbil, ale dcére ako vedel pomohol. U Trojkovcov z toho nerobili tragédiu. A tá zviedla ženatého, nie ako slečna Dvojková, čo sa mala vydávať, ale ju oklamal. Pán Trojka zavolal známemu, a poslal dcéru na interrupciu. Matka upozornila, aby sa z toho dcéra aj vyspovedať. A bolo po probléme. Pani Štvorková so susedou Päťkovou odsúdili verejne slečnu Dvojkovú, že sklamala a pohoršila! Že jej patrí posledné miesto v kostole, pri dverách a v prievane. Nevediac podstatu veci pochválili Trojkovcov, a dodali, že takých slušných ako sú oni je dnes medzi nami už málo. Dekan Šestka to s nadhľadom uzavrel, že Cirkev sa nemôže venovať iba jednotkárom.

 

Prečo nás ten erós stále vyrušuje


Prečo sa erós ozýva aj v spokojnom manželstve? Prečo nedá pokoj mužovi a myslí ako by to bolo s inou ženou? Asi aj preto, aby sme si z rodinnej pohody nerobili božstvo a konečný cieľ svojho bytia. My sme iba malé kúsky z Lásky Boha. Naša láska je iba kvapkou v mori. Sme stvorení na to, aby sme boli šťastní. Šťastie iba v mojej rodine by bolo malým šťastím. My sme tu aj pre väčšie veci. Mali by sme myslieť aj na šťastie iných, na jednotu celku. Ak na to zabudneme, tak nepokoj v intímnej oblasti príde aj preto, aby nás upozornil, že sú tu aj iní. Pracujeme nejako aj na zjednotení iných s veľkou Láskou Božou? Alebo nám úzkoprso stačí len náš malý svet. Nespokojná intimita je nie preto, aby sme skočili do inej postele, ale aby sme sa viac zduchovnili. A rôzne krízy sú iba pozvánkou k hlbšiemu vnímaniu viery, vzťahov i reality.

 

Čo symbolizovala obriezka?


Odrezať rituálne už u malého chlapca predkožku z pohlavného údu bolo nielen u židov niečím, ako je dnes u kresťanov krst. Dalo sa tak človeku meno a voviedol sa do spoločenstva ostatných. Ježiš sa ( Jn 7 kap.) vyjadril, že tento vynález je z ľudskej tradície, nie z Božieho nariadenia. Prvotná Cirkev riešila, či je nutné zachovať túto tradíciu. Apoštol Pavol nás poučil, že je nutné obrezať si duchovné srdce od nerestných sklonov, a nie sa spoliehať na vykonanie vonkajšej obriezky. Veriaci ľudia si totiž už dávno všimli, že svojim chúťkam musíme dávať brzdu. Lebo bez nej nám narastie pri prejedaní nedôstojné brucho, pri nadmernom pití alkoholu prichádza hanba, a pri neprísnosti nad sebou v sexuálnej oblasti prichádza degenerácia. Poranenie intimity akoby symbolizovalo, že v tejto pre ľudské túžby asi najpríjemnejšej oblasti si nebudeme môcť dovoľovať všetko, na čo si zmyslíme a dostaneme chuť. Lebo tí neobrezaní si uctievajú Veľkú Prostitútku z Apokalypsy a sú verní jedinej dogme, ktorá znie: “Rob si čo chceš!”. Toto je prapodstata veľkého spoločenského bordelu. Žena, ktorá to žije, a verne sa zasvätí do tejto nesvätej pasce, sa bude postupne premieňať na bordelmamá, a muž na bordelpapá. Čím sa hlbšie ponoria do antitajomstiev tejto Veľkej Ku—y, tým viac budú nenávidieť Sv.Pannu a svätú cirkev.
Budeme aj všelijako zranení, okresávaní a ponížení. A to iba preto, aby sme nabrali ušľachtilejšiu podobu v duchovnej oblasti. Duchovní ľudia tomu rozumejú. Tí neduchovní to majú na smiech. Žiadne obmedzovania ich privedú do veľkej obmedzenosti. Lži plných predsudkov sa budú kŕčovito pridržiavať. Zakázané uvoľňovania sa im vyrobia rôzne telesné anomálie, duševné slabomyseľnosti, duchovné bludy či nenormálne vzťahy.

Bezdomovecké malomocenstvo


Najprv žil normálne. Po čase ho nebavilo otročiť šéfovi, čo sa vyžíval, keď ho zbuzeroval. Ani manželke, ktorá ho stále viac sekírovala, lebo sa neokresával sám. V intímnom živote to po čase bolo o ničom, asi preto, lebo to bolo u nich predtým akože o všetkom, a po čase tá vášeň ukázala svoju pravú tvár. A tak sa rozviedli. Išiel za inou, čo to vedela, a mala cenné skúsenosti. Užil si, ale nachytal z nej aj prudkú bezdomoveckú prašinu. Neochránili ho ani spoľahlivé kondómy. To sa nikde nepíše, ale funguje. Objavili to duchovní bádatelia. Mala v sebe tajne skoncentrovaný antiduchovný výťažok z tých sto chlapov, a rada ho cez sex niekomu dala. Inde sa to nazýva prenos démonickej sily. Či odplata z antisveta. Takto sa dajú preniesť veľmi príjemne aj veľmi nepríjemné choroby či údery osudu. Keďže tých sto chlapov asi nikde duchovne nepatrilo, neboli totiž doma vo svojom tele ani vo svojej rodine, vytvorilo to silnú bezdomoveckú kvintesenciu. Duchovnú infekciu si tento chlapík nevedome stiahol z tej súdružky, ktorej sa uľavilo. Lebo odovzdala veľkú špinu stoprvému ochotníkovi, ktorí začal platiť dlh za ostatných, čo sa takto tajne zadlžujú. Túto veľkú špinu vláči už pár rokov. Začal drogovať, aby sa posilnil. Aj piť aby zabudol. Býva pod mostom a stretá sa s podobnými prípadmi. Žijú ako komunita, zo všetkým sa delia a je to aj dobrodružstvo. Nič nerobiť a užívať si darebáckej slobody. Vraj sa mu už nechce vrátiť do toho sveta vytvoreného chamtivcami. To, čo na scéne života predviedol on, bola vlastne tiež iná, menšia, ale sebecká chamtivosť. Len na to ešte nestihol prísť. Svoje výčitky si odbavuje na odsudzovaní ešte väčších lakomcov, na ktorých nemá. Duchovní darebáci vo svojich mysliach takýto „úchvatný“ životný štýl podporujú ako jednu z podôb slobody a nechávajú hniť a zdochýnať v priamom prenose aj ďalších. Nie je to však tresný čin zabíjania seba samého?

Čo robiť s prebytkami testosterónu?


Tí simplexnejší to neriešia. Tí sa trochu viac najedia a majú kľud. Čím má niekto viac inteligencie, tým má viac potrebu milovať. Akoby viac poznania v nás prinášalo aj silnejší erós. Normálneho chlapa to prirodzene ťahá do roboty. Unaví sa, zarobí peniaze, žena je spokojná aj on. Ten čo však trochu viac rozmýšľa nad životom, zisťuje, že nie sme tu iba na zodratie sa v práci. Ako sa napĺňa hlbšími pravdami, aj erós má stále väčšie požiadavky. Rodinu si však rozbiť neverou nechce, a tak ho to privedie k športu. Vidieť stále nové víťazstvá, aby sme nemysleli na svoje prehry. Alebo poriadne telo unaviť pohybmi, aby sme nemysleli na iné ženy. Keď sa po čase zoderú kĺby, zisťuje, že preháňať to aj v športe sa už nepatrí a neoplatí. A čo teda s tým? Robiť nebeské športy a zduchovnieť telo, bratu. Ak muž totiž zostane stáť a duchovne sa nevyvíja, bude považovať športové boje za stále dôležité, čím len na seba okoliu prezrádza, že je iba v duchovnej puberte. My sme sa sem však narodili aj pre vyššie veci, nie iba na nepravé jačanie nad neduchovnými kovmi. Pohár víťazov všetkých pohárov bude mať iba ten, kto zvíťazí nad všetkými nízkosťami v sebe. Ten, kto s Božou pomocou zvíťazí nad neresťami, ktoré nám blokujú stav rajskej blaženosti. Preto múdri muži opúšťajú v duchu iba veci tohto vonkajšieho sveta, a obracajú stále viac ku poctivej spiritualite. Tá učí aj o správnom pohľade n ženu. Nescudzoložiť už pohľadom je dôležitá fáza duchovného vývoja. Kto sa nad ňou vôbec nezamýšľa a zíza po iných ženách tak, ako samu zachce, bude mať raz veľké problémy so stratou vlastnej chlapskej identity. To, že naplnenie vlastná manželka prinesie, ale iba čiastočné, na to prídu muži po nie dlhom čase. Čo však robiť ďalej? Čo s túžbou po iných ženách? Ako sa pozerať po ich telách, ktoré ako magnet priťahujú už naše pohľady? Ako ostať verným Ježišovej požiadavke necudzoložiť už pohľadom? A pritom milovať aj iných, nie iba svoju rodinu. Podobné otázky normálny muž rieši. Možno všeličo aj vyskúša. Spisovateľ Ch. Džibrán prišiel na to a radí, že to dôležité sa deje medzi nami, a nie je to v spájaní našich tiel. Telesné spojenia sa skôr či neskôr prejedia. Normálny človek hľadá to duchovné medzi nami. Blaženosť zamilovanosti je akoby pozvánkou na duchovnú svadbu. Najkrajšie veci sú duchovné. Tie telesné spojenia, čo ako atraktívne, po čase prestanú baviť. Sú to výzvy vidieť si aj ďalej od nosa, teda pracovať aj na väčšej rodine než na svojej. Zaujímať sa aj o iných. Hľadať spôsoby, ako niečo urobiť pre veľkú jednotu ľudstva a nerozbiť si rodinu vlastnú či poškodiť vlastnú identitu. Obviňovať ušpinený svet z rozvodov či odvážne odhalené ženy z nepokoja v našom vnútri je takou istou trápnosťou, ako je nadávanie na kapitalizmus preto, že máš veľký pupok. Problém nie je iba vonku. A vôbec nie iba v ženách. Necudnosti vonku nám paradoxne môžu pomôcť ku radikálnejšiemu obratu a k očiste vlastného srdca. Aj hriech, ktorého sa Boží priateľ dopustí sa môže stať prostriedkom, ktorý urýchli naše dozretie a spoznanie, kadiaľ cesta nevedie. Ak sa rozhodne učeník srdce čistiť, je na správnej ceste. Zistí aj, že sám si s tým neporadí. A bude tým viac prosiť Boha o pomoc, čím viac ho bude problém gniaviť. A takto sa proces urýchli a raz sa dokáže aj na inú ženu čisto pozrieť. A tú tento obdivný pohľad nevyruší, ale poteší. Manželku nezraní. Takéto objatie rodinu nerozbije, deťom neublíži. A svedomie ostane pokojné. To je jeden z cieľov duchovného vývoja. Ak sú v niekom ešte vyhladovano žiadostivé pohľady, čo urážajú cudné ženy, či objatia, čo manželke prebodávajú duchovné srdce, tam je prítomná ničota, ktorú voláme hriechom.


Poučenie z krízového vývoja


Farizeji vlastne túžili byť morálni a čistí, ale nedotiahli to až do konca. Zostali na povrchu a tam umývali iba vonkajšie čaše. V modernom jazyku to priliehavejšie voláme polovičatosťou.Sakrálnym amatérizmom. Učeník Kristov nesmie zostať iba vonku a vybrať si z tajomstiev viery iba jeden či dva zaujímavé aspekty. Všetci sme povinní zamýšľať sa nad celkom, nad katolicitou viery. Nad celým telom nie iba nad jedným údom. Nad celými dejinami nie iba na svojej dobe. Nad celou vierou nie iba nad jej časťou. Robiť nám treba aj vonkajšiu hygienu a neodfláknuť hygienu vnútornú. Oslavovať aj vonku, ale aj vo vnútri. Jeden odstrašujúci prípad nekatolíckeho správania v Katolíckej Cirkvi z jej nedávnej histórie z írskeho ostrova. Vedúcim komunity bol neopelagiánsky superaskét. Navonok: duchovná úroveň a olympijská čistota. Roky potláčal a udusil v sebe každý erós. Prednú bránu tela si dokonale uzavrel. Otvorila sa mu však dokorán oblasť zadná. Takto si nechal nedôstojne lízať labu. A ovocie? Sociopaticky nenormálne vzťahy. Mal svojich sympatizantov, ktorí síce zachovávali po vzore svojho idolu navonok „dokonalosť“, ale ich bratríčkovanie bola stále väčšia umelina. Pozemským ideálom vedúcich heteosexuálov v komunite bola ich radikálna asexulita. Navonok sa im to za roky umŕtvovania aj podarilo. Nevedome však splodili u seba homosexualitu spirituálnu. A tá bola po čase skrytou vodou na mlyn homosexualite telesnej, ktorú si tam tajne vychutnávali niektorí polonábožní takto orientovaní buzíci. Vôbec sa o tom nevedelo. Bolo to hermeticky ututlané. Tí čo takto žijú, veria oni vôbec, že sa to raz odhalí? Sotva. Umelý raj posvätnej naivity sa však skončil a nastala nepríjemná fujavica. Tí lapaji sa navzájom telesne prejedli a ktosi z nich zatúžil po mladších ročníkoch, aby sa uspokojil. A vybuchlo to ako škandál, ktorý médiá s veľkou škodoradosťou nafúkli a rozkotkodákali. Zdesení slabšie veriaci začali z Cirkvi utekať. Mládež sa bála vkročiť do fár. Vydesení boli aj tamojší predstavení a na takú skúšku neboli pripravení. Kde sa dalo sa ospravedlňovali a príkladne hanbili. Asi preto, lebo mali spolupodiel na vine. Dodnes netušia aký. Nepriateľ našiel toto slabé miesto a zaútočil. My sme nútení uvažovať ako podobným zahanbeniam predchádzať. Jednu podstatnú chybu asi urobili, keď sa z duchovnej pýchy pokúsili zbaviť ľudskej prirodzenosti. Ich anjelský život už na zemi odignoroval vlastnú sexualitu ako nepotrebnú a asi iba zlú. Takto si poškodili svoje chrámy. Druhú veľkú chybu urobili, keď odohnali od seba všetky aj duchovné sestry, lebo im iné neduchovné ženy pred pár rokmi narobili iné problémy. Odohnali tým nie iba rôzne Evy , ale aj Márie. Na tieto podstatné chyby neboli dlhé roky upozorňovaní. Ak sa totiž pritvrdzuje iba jednopohlavná spirituálna atmosféra, tá si raz pritiahne ako magnet veľké problémy. Také ako je zaťažená nejakou extrémistickou nenormálnosťou a polaritnou nevyváženosťou. Mali by sme sa naučiť rozlišovať medzi telesnou ženou, čo nás ťahá ho záhuby, a medzi duchovnou sestrou, ktorá nám pomáha prísť bližšie k Bohu. Kto má pred duchovnou sestrou strach, a nemá ku nej úctu, ten nie je v poriadku. Uteká pred zrkadlom. Aj ten je čudný, čo nerozlišuje, a podľa jedného prípadu odsudzuje všetky ostatné. Je plný strachu, čiže seba, a nie Boha. Nežije pravdu, ale sa topí ešte v polopravdách. Je ešte na osamelom ostrove a bojí sa žralokov plávajúcich okolo. Na druhej strane oceánu bola príčina iná. Tam aj kôli nebezpečiam blahobytu, nemodleniu sa sv. ruženca, liberálnemu postoju voči Učiteľskému úradu vo Vatikáne a prílišnej mäkkosti hierarchie začal bujnieť nebezpečný nádor, ktorý je viac problémom celej spoločnosti než Cirkvi. Je ako hrozivý tieň tzv. sexuálnej revolúcie, ktorá vyše pol storočia devastuje populáciu a zneužíva deti napr. na donebavolajúce zločiny sexturistiky. Je od v správcov médií veľmi pokrytecké, keď si to nevšímajú a odbavujú si svoje pohoršenia iba kopaním lopty na jednu, a to cirkevnú bránu. Niekoľkonásobne väčšie zneužitia v iných oblastiach ich nezaujímajú a pre nich neexistujú?

Bol Rubens vizionár?
Skúsme pripustiť, že strom uprostred rajskej záhrady bol stromom v našom vnútri a nie vonku. Ako pohlavná sila. Symbolický rodostrom nášho života. Aj tá je uprostred nášho tela, našej záhadnej záhrady. Čo ak prvý hriech bol túžbou po dieťati? Rýchlou túžbou vyriešiť si hneď svoju existenčnú úzkosť. Pretože človek rastie do dospelosti a ak nemá v sebe rozvinuté vnútorné detstvo tak pociťuje stále intenzívnejšie vnútorné tlaky tzv. starého človeka. Ten cíti, že starne, že bude opustený, že bude raz potrebovať pomoc od niekoho, kto bude cítiť za povinnosť sa o neho postarať. Čo ak tá prapôvodná neposlušnosť bola v tejto klasickej človečine. V tak častej našej netrpezlivosti a nie v mágii, sexe či iba v jablku? Keď si prví ľudia siahli na niečo, na čo ešte vôbec neboli pripravení a chceli si uchmatnúť nezrelé ovocie… A začali obrazne povedané šklbať zelené jablká a stŕpli im zuby a začalo ich bolieť brucho a preháňať. Keby boli počkali, dozreté jabľčko by im padlo samé do náručia. Nie kyslé, ale chutné a bez vedľajších negatívnych účinkov. Latinsky málum je jablko a malum je zlo. Preto asi zvolili maliari toto ovocie, hoci sa v biblii jablko nespomína, ale ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Potom sa tam spomína ešte i druhý strom, strom života. S pokorou ku týmto textom musíme priznať, že nevieme, čo presne sa stalo. Iba sa rôznorodo domnievame. Tak ako diabol naviedol Evu ovocie zjesť, možno si iba telesne užívať, tak dodnes zvádza ľudí aby budovali svoj vonkajší a umelý raj a vykašľali na strom života, na seriózny duchovný život. Ak by sme pripustili tento výklad, teda mať unáhlenú túžbu mať vonkajšie fyzické dieťa ešte predtým, než by prví ľudia dozreli najskôr k dieťaťu duchovnému, vnútornému, znamenalo by to aj túžbu človeka budovať si najprv a iba ten vonkajší svet a zabudnúť na budovanie Božieho Kráľovstva vo svojom vnútri. Pozemskú rodinu uprednostniť pred nebeskou. Čo sa opakuje u mnohých dodnes s storakých podobách a je tou klasickou padlou človečinou asi všetkých čias. Plaziaci had je zasa vhodným symbolom prízemnej bytosti, ktorá sa plazí celým svojim telom po zemi. Hlce prach a hucká ľudí aby sa vydlabali na Boha, na Jeho pravidlá, na večnosť a vnútorný život. To spôsobuje hroznú starinu. Odcudzuje nás ľudí navzájom tým viac, čím sa viac na seba tisneme. Čím nás je viac, tým sme osamelejší. Čím menej duchovného je medzi mužom a ženou, tým väčšie problémy sú s deťmi. Nepožehnanie alebo prekliatie prechádza totiž zákonite na potomstvo. Miesto Božieho programu sa im dostali do biopočítača zavírené súbory s deštruktívnymi programami. To sa zhmotnilo v Kainovi, ktorý bol stigmatizovaný nešťastím, závisťou a zlosťou. Tej sa „zbavil“ bratovraždou Ábela. Biblia spomína ešte tretieho syna Seta. Sú rôzne výklady v čom spočíval hriech prarodičov. O tom, že to bola túžba po dieťati naznačuje iba tento Rubensov obraz. Ako to bolo naozaj nám odpovie raz iba nebo. Poukazujem naň preto, lebo v ďalšej kapitole bude spomínaný raj vnútorný, ktorý hovorí o zasvätení a detstve vnútornom. Pokušenie byť ako Boh je aj splodiť nový život. Ak sa to nedeje dôstojným spôsobom, tak je to jednoducho hriech. A hanba tým väčšia pre toho, kto už žiadnu hanbu ani pri opilstve či znásilnení nepociťuje. Adamov spolupodiel bol v tom, že Evu pred útokom temných síl nebránil. Asi čušal a prizeral sa, ako to dopadne. Čert si mädlil ruky, ako nás lacno dostal. Čerti sa tešia i dnes, ak sa im podarí oklamať naivných ľudí.
Infiltrujú sa i do Kristovej Cirkvi, tam navyvádzajú škandály a potom nabulikajú publiku, že to celá inštitúcia je vadná. Deviantov nasadia do vplyvných miest a škodoradostne sa bavia na tom, ako sa im darí klamať ženy, strpčovať život spravodlivým mužom, doplašiť deti, pokriviť mládež a devastovať to, čo má ešte hodnotu. Pokorujú statočných k plazeniu sa po zemi. Čiže iba k zarábaniu peňazí, k rastu cien či brúch a k odbrzdenému rozkošníctvu „slobody“. Ak niekto znemravňuje mládež, ten pácha zločin. A kto sa spolupodieľa na ničení či pokrivení duchovného a božského detstva v sebe a v ľudskom spoločenstve, toho to bude mrzieť najdlhšie. V nejednej rozprávke sa až vizionársky naznačuje, že knieža temnôt žerie deti. Robí tak preto, lebo si vyžral nevinnosť vlastnú a vykradol sa dávno od detskej sviežosti. Vraj by sa rád zbavil svojho jestvovania, ale to sa mu nedá. Má v sebe tiež božiu večnosť. A tak sa aspoň „ukľudňuje“ tým, že iných vrhá do pekiel. Prečo niečo také dobrý Otec v nebi dopustí? Keby niečo také nedopustil, bolo by jeho dielo dokonalé? Veď by sme museli všetci byť dobrí a vykonávať svoje povinnosti ako mravce. Človek je povolaný k vážnejším veciam slobody a lásky. Musí asi prejsť náročnými testami tohto života.

Zasvätenie sa Bohu rodí duchovné detstvo


Jeden z pokladov Katolíckej Cirkvi je zasvätený život. Dať Bohu všetko a žiť iba pre Jeho Kráľovstvo. Kto to môže pochopiť nech pochopí, odkázal učeníkom Kristus. Ak sa učeník zriekne seba, počne sa tak v ňom vnútorné božie dieťa. Miesto svojho starého a dospelého ega dostane novú identitu. Toto detstvo nie je na nejaký čas, ako u telesných detí, ale je na stálo, na večnosť. Toto dieťa v nás žije a stále nás teší nádhernou nevinnou sviežosťou a chuťou žiť. Aj osemdesiatročný ak má toto dieťa v sebe sa teší ako malý chlapec iba z toho, že je. Ako povedal básnik Rúfus: „Iba v starobe spoznáme, že bytie je zázrak.“ Kto toto detstvo v sebe nemá, je stále smutnejší. To sa stáva aj niektorým kňazom a preto odchádzajú z kňazskej služby splodiť vonkajšie dieťa. Dôvod nebol ani tak žena či sex, ale stále boľavejšia samota. A zúfalá neprítomnosť vnútorného radostného oleja v lampe viery napriek všetkým vonkajším prostriedkom, ktoré v Cirkvi dostávame. Byť bez drog nadšený a v rajskom stave úžasu, to je život malých detí. Preto ich ľudia túžia mať, lebo to čo z detí vyžaruje, im doslova dobíja slabnúce baterky a oni si to najmä pri malých detvákoch vychutnávajú. Deti na krátky čas ten nebeský elixír v sebe majú, ale si ho neuvedomujú. Majú teda božské detstvo, ale o ňom nevedia. Ich rodičia ho silno vnímajú, ale zistia, že toto detstvo je iba dočasu. Na pár rokov, ktoré rýchlo prejdú. Potom ich čaká iné trápenie, čakanie na vnúčatá. Ak zostane človek iba pri tomto, je to málo. Je to príliš pozemské, príliš ľudské. Normálny človek pociťuje aj vyššie veci. Spiritualitu, Božiu Rodinu, meditáciu či nebo. Veru, kôli tomu žijeme predovšetkým, len na duchovné veci zostáva málo času tomu, kto musí zabezpečiť rodinnú prevádzku. To, že lepšie je zasvätiť a byť samostatný, na to prídu po čase aj viacerí už manželstvom unavení duchovní muži. Bolo by nenáležité povyšovať duchovný život nad ten rodinný. Lebo bez obety našich rodičov by nebolo žiadneho zasväteného či iného života.

Na ceste k celistvosti bytia


Každý z nás má kúsok lásky z Boha, ktorý je obrovskou Láskou. Túžba po jednote je nám naprogramovaná kdesi v hľbkach našich bytostí. To, že napr. neexistuje okrem Cirkvi na univerzitách žiadna vysoká škola lásky ani výskumný ústav medziľudských vzťahov, ale miliardy dávame na výrobu zbraní je príznakom našej hroznej biedy napriek materiálnemu blahu. Mnoho trápnych rozchodov či trpkých rozvodov je znakom nášho unáhleného zjednocovania sa navzájom. Sebavedome si namýšľame, skúsenosti nás preplesknú aby sme uvažovali skromnejšie. Cirkev tu bola zriadená aj na to, aby nám pripomínala podstatné veci. A aj brzdila celý vlak spoločnosti, ale záchrannou brzdou. Oznamom o vykupiteľskom diele je azda jedno z najdôležitejších je upozornenie, že bez zjednotenia sa s Kristom sa nám zjednotenie navzájom nepodarí. Sme totiž ako pubertiaci, ktorí idú na to rýchlo a zvonku a potom si život a vzťahy aj rýchlo zbabrú. Prvý hriech našich prarodičov sa neustále opakuje. Pokus o samostatnosť, nezávislosť, dospelosť je normálnou snahou tu žiť a normálne sa vyvíjať. Robiť to však bez Božích pravidiel, ktoré nás vedú k pokore a cudnosti sa nevypláca. Ak zažijeme nejaké trapasy, aj za tie sa poďakujme. Oni sú tiež naši tréneri, ktorí nám oznamujú, že sme sa ocitli v nejakej bočnej uličke, z ktorej by sme mali čo najskôr dôstojne vycúvať. Ak sa zachováme inteligentne, poučíme sa a budeme vedieť, kadiaľ cesta nevedie. Ak však budeme chcieť ostať sprostými, tak sa tam natrvalo zamocme a začnime metať blesky obviňovania.

Kde nájsť svätý pokoj


Pravda je taká, že ľudská láska je krásna, ale nie je to všetko. Keď sa chlapec zaľúbi, obrovsky túži po mandarinke, ktorú si vyhliadol. Keď ju je, myslí si, aký je on frajer a aký sú biedni všetci, čo takto ako on nejedia. Keď ju však má na večeru každý deň, tak sa mu to aj obohrá. A začne pokukovať po pomarančoch u susedov či jahodách vo vedľajšej kancelárii. A keby si vyskúšal všetky ženy ako Šalamún, ostalo by mu ako vnútorné ovocie iba ťažké olovo. Tým je poznačená kniha Kazateľ. Hrozná starina a preťažké znechutenie zo života, ktoré si tento superkráľ nachytal kde inde než zo svojich stoviek žien. Navonok bol síce slávnym kráľom, ale vo vnútri sa stával stále trápnejším šašom. Biblia nezamlčiava jeho postupné odkláňanie sa od pravdy a správneho smeru. Pre mnoho mužov je jeho štýl života idolom a robia mnoho riskantných vecí, aby zbohatli a aby si mohli ako on užívať. Že ich čaká bolenie brucha a tvrdý pád na vlastnú papuľu ani netušia. Tento falošný multivitamín sa nenachádza v bezduchom sexovaní so všetkými, ako to nebedliacim mužom našepkávajú nečistí duchovia a ich šéfovia padlí démoni s necudnou plnou výbavou. Stane sa tak iba v jednote s tri krát Svätým Bohom. My sme iba malé kúsočky z Neho. Každý z nás je vitamínom, ktorý lieči, ale aj pri predávkovaní iným škodí. Úloha erósu je aj znepokojovať nás, vytrhávať nás zo sebestačnosti, núti nás zaujímať sa aj vážne o niekoho iného. Napätie a uspokojenie, ktoré sa vo vzťahoch striedajú pripomínajú večné trápenie sa. Krátka slasť z jednoty vzájomného spojenia a dlhá bolesť z odlúčenia na tisícoraké podoby, to je ľudská láska. Sprevádza ju neustály strach a nepokoj. Ak raz človek dozrie na vyššie veci, príde aj na to, že svätý pokoj nájde iba v pravom Bohu. V pravom Ženíchovi, v Ježišovi Kristovi. V spiritualizovaní našich tiel i vzťahov. V tzv. duchovnej svadbe. Vo veľkom Diele Jednoty. Netoxický multivitamín nájde iba v spoločenstve svätých a v jej kráľovnej, Prečistej Panne.

Blahoslavení čistého srdca


„Vieš, čo je to čistota srdca?“ opýtal sa svätý František. „ Že už človek nemá chyby, ktoré by si vyčítal,“ odpovedal brat Lev. „ Tak teraz rozumiem tvojmu smútku, pretože vždy budeš mať nejaké chyby.“ „Ver mi, Lev, nestaraj sa toľko o čistotu tvojej duše. Zameraj svoj pohľad na Boha. Obdivuj Ho, teš sa z neho, veď on je dokonale Svätý. Ďakuj mu kvôli nemu samému. Takto, menší brat, máš čisté srdce. A keď si sa takto obrátil k Bohu, nevracaj sa už späť k sebe. Nepýtaj sa, ako si na tom voči Bohu. Smútok z toho, že nie si dokonalý a že poznávaš aký si hriešnik, je už zase len ľudský, príliš ľudský pocit. Ty musíš svoj pohľad zdvihnúť omnoho vyššie. Tam vyššie je Boh, Božia veľkosť a Jeho nezmeniteľná nádhera. Čisté srdce je srdce, ktoré sa ustavične klania pravému a večnému Bohu. Svätosť to nie je naše vlastné zdokonalenie, ani plnosť, ktorú si dáme my sami. Svätosť je predovšetkým prázdnota, ktorú človek v sebe objaví a prijme, a ktorú Boh naplní do takej miery, do akej sa otvoríme Plnosti, ktorou je On. Naše nič, ak ho prijmeme, sa stane prázdnym priestorom, v ktorom môže Boh veľa vykonať. On totiž vezme chudáka za ruku, ťahá ho hore zo špiny a dáva mu zasadnúť medzi urodzenými svojho ľudu, aby ten chudák videl Jeho nádheru. Boh sa tak stane nebom jeho duše.“ povedal František.
„Ako sa to ale dá dosiahnuť?“ opýtal sa brat Lev. „ Je potrebné nenechať si nič zo seba, všetko vymiesť, aj bolestné zaoberanie sa vlastnou biedou. Mať čistý stôl, prijať, že som chudobný. Vzdať sa toho, čo ťa tlačí dolu, zvlášť tiaže svojich chýb. Vidieť len nádheru Pána a nechať sa ňou ožarovať. Boh je, to stačí. Potom sa srdce odľahčí. Nevníma už samo seba – ako lastovička, ktorá je opitá farbou a veľkosťou neba. Vzdaj sa všetkých starostí a nepokoja.“

Hľadanie strateného raja

Hľadanie strateného raja

Kráľovská presnosť

Kráľovská presnosť

  1. TRIPLICITNÉ PARABOLY     Úvod, jadro a záver. Očisťovanie, osvecovanie a zjednotenie. Téza, antitéza a syntéza. Rozum,vôľa a city. Myšlienky, slová a skutky. Viera, nádej a láska. To sú niektoré z triptychov symbolizujúcich jednotu, vyzretosť a...

Víťazné poznanie

Víťazné poznanie

                                                                                            „V každom blude je aj zrnko pravdy   Pius XI   „Jediná skutočná obrana proti heréze je humor. Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne, že sa z nej stane heréza, ale...

Etikoterapeutická  poradňa

Etikoterapeutická poradňa

„Potrat to vyrieši“ Vyrieši, ale s akými následkami... Oslobodí nás od desaťtisíc povinností, a tisícov eur, ktoré sú dieťaťu dlžní dať jeho rodičia. Gynekogilotína túto prirodzenú hypotéku splatí. A okamžite. Ale vezme sa iná, neprirodzená. Tiesne z nej im budú verné...

Presvetlenie erósu

Presvetlenie erósu

      Kde sú korene zla v človeku?   Sv.Katarína Sienská nám odkázala, že korene zla sú v prílišnej sebaláske. Sv.apoštol Pavol napísal, že je to v prehnanom milovaní peňazí. Sv. Bazil si myslí, že je to v zachovávaní iba niektorých Božích...

suma cností

suma cností

  Čo je duchovné striebro a zlato?    1222 ľudských a kresťanských čností   v trinástich európskych jazykoch   Tých hlavných je v tomto diele 22.   Zoznam tých ostatných zďaleka nie je úplný.    Kto počas života nadobúda tieto    duchovné kvality,   pracuje pre...

Christotherapy

Christotherapy

        veriť Úvodné slovo.  Triplicitné paraboly. Tri dimenzie svätého krstu. Zdravé katolícke ale. Podobenstvo o Božom paláci Lexigramové podobenstvá. Podobenstvá zo zoológie. Podobenstvo o známkach po živote. Podobenstvo o duchovných školách. IQ + EI + SQ = nový...

Z tajného vatikánskeho archívu

Z tajného vatikánskeho archívu

  Ja nie som dôležitý Pri návšteve Poľska pápež Ján Pavol II. povedal skandujúcemu davu mladých, ktorí opakovali nahlas zostaň s nami, zostaň s nami: „Ja nie som dôležitý. Dôležitý je Kristus. A ten ostáva s Vami.“ Hľa, aký krásny človek. Hoci bol pápežom, nebol...

Podstatné veci

Podstatné veci

                 Čo sú tie veci podstatné? Evanjeliová jednoduchosť je až zarážajúca. Povedal....uveril....uzdravil sa. .....uverili i ostatní....Je to síce správa z tohto sveta spred 20. st., ale je to také jednoduché, akoby z inej planéty. My už žijeme v...

Spirituálna diagnostika

Spirituálna diagnostika

                                                                                              Obsah    1. Skreening pani demokracie 2. Kvapky do očí pre adventistov 3. Elektošoky pre Posolstvo grálu 4. Röntgen Angeológie dejín 5. Infúzie pre...