Na pôde rehole klaretiánov v Ríme vzniklo vôbec prvé centrum právnej pomoci pre obete i obvinených zo sexuálneho zneužívania. Nazýva sa Auribus a jedným z jeho cieľov je pomôcť, aby v týchto prípadoch zvíťazila spravodlivosť, a nie falošné obvinenia bez konkrétnych dôkazov.
Prečo nefunguje na Slovensku projekt Auribus? Lebo milujeme falošné obvinenia?
Súd vo Francúzsku odsúdil pár, ktorý falošne obvinil kňaza z pedofílie 05. 03. 2019
Francúzsko 5. marca (RV CZ) Podľa denníka Le Figaro uložil v pondelok súd v Baye na severu Francúzska trojmesačné väzenie podmienečne a 500 eur pokuty manželskému páru, ktorý falošne obvinil miestneho kňaza z pedofílie. V marci minulého roka manželia Maria-Jeanne a Jean-Louis Martinoví informovali políciu a cirkevných predstaviteľov, že kňaz, ktorý už 20 rokov vedie miestny exercičný dom, sexuálne obťažoval ich štyri vnúčatá. Miestny biskup kňaza zosadil z funkcie a zakázal mu kontakt z neplnoletými. Prokuratúra potom začala vyšetrovanie, ktoré konštatovalo, že obvinenia sú neopodstatnené. Prokurátor sa však neuspokojil iba s očistením kňaza z obvinenia, ale zažaloval manželov Martinových zo lživých výpovedí. Počas vyšetrovania sa ukázalo, že títo ľudia prenajímali od cirkvi byt a s riaditeľom rekolekčného domu viedli spor o výšku nájomného. Ako pomstu preto vykonštruovali falošné obvinenie z pedofílie.
Pápež bol zle informovaný. Trapas storočia, 2018. Urobil však nápravu, keď sa mu vyjasnilo, povedal:
“ Celý ten systém čílskej biskupskej konferencie bol elitársky a a ocitol sa v epicentre ututlávania podvodov. A dokonca aj ničenia dôkazov“ …. čiže kriminalita im nebola cudzia? A kryli sa navzávom?!
zo 111. člennej ochranky pápeža nekolaborabovali so systémom iba 6.
Vatikán, 18.10.2021 (LifeSiteNews) – Člen Švajčiarskej gardy, ktorý stratil zamestnanie po odmietnutí očkovania, napísal 8. októbra otvorený list vatikánskym úradníkom s protestom voči protikatolíckej povinnej vakcinácii. Gardista Pierre-André Udressy je jedným z troch gardistov, ktorí stratili prácu vo Vatikáne a museli sa vrátiť do Švajčiarska, lebo odmietli vakcínu. Povinnosť očkovania označili ako „škandalóznu a nehumánnu“. Gardista píše:
„Koľkí z mojich milých kolegov sa nešťastne podriadili medicínskemu zásahu, ku ktorému nedali plný súhlas, nútení silou, aby znova dosiahli slobodu? Pre mňa je zásadné rozhodne brániť slobodu človeka! Prečo by som sa mal nútiť do niečoho, o čom viem, že je absurdné? Kto by ma mohol prinútiť?“ Verný katolík má morálnu povinnosť vyhýbať sa medicínskych zásahom, ktoré majú spojenie s potratom, ako sú experimentálne vakcíny proti covidu. Kongregácia pre náuku viery jasne stanovuje, že proti nedovoleným vakcínam pripravovaným z buniek potratených ľudských plodov sa treba postaviť: ‚Dať sa zaočkovať nie je morálnou povinnosťou a preto to musí byť dobrovoľné. Tí, ktorí očkovanie z výhrad vo svedomí odmietajú, musia sa usilovať o to, aby sa inými prostriedkami a svojím správaním vyhýbali tomu, aby sa stali prenášačmi vírusu‘. Mám ja ako katolík, ktorý sa riadi Magistériom Cirkvi, povinnosť bojovať proti vakcíne vo Vatikáne??? Keď človek číta citované dokumenty, musí si odpovedať áno! Z môjho pohľadu je Vatikán je nielen autoritatívny, ale zrádza verných katolíkov a oficiálnu náuku Cirkvi. Encyklika sv. Jána Pavla II. ‚Evangelium vitae‘ učí: ‚Lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby, ktoré riadia zdravotnícke zariadenia … majú mať zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní činov, namierených proti životu. Kto sa odvoláva na námietky svedomia, nemôže byť vystavený nielen trestným sankciám, ani žiadnemu inému následnému právnemu, disciplinárnemu, hmotnému či profesionálnemu postihu‘, ( E V 74).“
Vzhľadom na túto náuku sa Udressy s ľútosťou vyjadruje o postoji, ktorý Cirkev zaujala a uvádza:
„Čo je ešte desivejšie, je zanedbávanie života tam, kde by sa život mal brániť! V takej dramatickej situácii by ľudia neočakávali nič iné ako duchovnú podporu, v takej kríze im iba viera môže umožniť prijať túto situáciu. Situácia je iste ťažká na zvládnutie – sú tu hrozby vlád – ale na mnohých miestach to samé cirkevné autority ignorujú a práve oni odmietajú poskytovať duchovnú pomoc ľuďom v núdzi. A práve Vatikán v tom bol vzorom!“
Udressy označuje schválenie očkovania Vatikánom ako „najväčší škandál“ a na záver konštatuje:
„Hierarchia dospela k tomu, že potláča duchovnú a sviatostnú podporu a opúšťa ľudí v núdzi. Isté je, že v toto všetko, čo prežívame, nemá v sebe nič ľudské a už vôbec nie kresťanské a je skutočne neúnosné pozorovať ako sväté mesto Vatikán dospelo až do tohto bodu! Nech sv. Michal archanjel láskavo chráni a obraňuje Sväté mesto!“ Gardista iste nie je so svojím názorom sám. „Hlas krvi nenarodených detí kričí k Bohu z potratom poškvrnených vakcín. Takže musíme proti tomu protestovať a začať nové hnutie v medicíne, ktoré nebude mať nijaké spojenie, ani to najvzdialenejšie s tými to zločinmi,“ uviedol napr. biskup Atanáz Schneider z Kazachstanu.
Pápež vyzval technologických gigantov – firmy Big Tech – aby urýchlili cenzúru rôznych fake news, nenávistných prejavov, konšpiračných teórií a politickej manipulácie“ a „v mene Boha“ požiadal, aby „technologickí giganti urobili rázny koniec ich šíreniu“. Uviedol to v 38-minútovom videovom posolstve v sobotu na Svetovom stretnutí ľudových hnutí – iniciatívy pápeža, ktorá má za cieľ podporovať sociálnu spravodlivosť na celom svete. … Vyzval aj všetky veľké farmaceutické laboratóriá, aby „poskytovali ľuďom vakcíny proti covidu ako gesto humanity“ … a povedal: „Musíme prispôsobiť sociálno-ekonomické modely tak, aby mali ľudskú tvár, lebo mnohé modely ju stratili. Pandémia odhalila sociálne nerovnosti, ktoré postihujú národy. Technika bude dobrým nástrojom dobra, ktoré dovoľuje dialóg ako je tento a mnohé iné veci, ale nikdy nemôže nahradiť spoločenstvo, v ktorom môžeme byť zakorenení a ktoré zabezpečuje, že náš život bude plodný.“
Kňazi a veriaci podporujú biskupa odvolaného pápežom
Arecibo, Portoriko:
12.3.2022 (LifeSiteNews) 028 364 – Portorikánci vyjadrili obrovskú podporu vernému biskupovi, ktorého náhle odvolal pápež František po tom, čo bránil slobodu svedomia pri očkovaní. Kňazi, veriaci aj iní kresťanskí predstavitelia sa postavili za biskupa Daniela Fernándeza Torresa, ktorý bol vyhodený z Diecézy Arecibo bez kánonického procesu minulú stredu. Po jeho odvolaní veriaci a viacerí kňazi pripravili v stredu vešpery, modlili sa ruženec, spievali hymny a ďakovali mu za jeho vedenie diecézy.Facebookovú stránku diecézy zaplavili stovky vyjadrení podpory biskupovi a mnohí vyjadrili šokovanie z rozhodnutia pápeža. Tu je niekoľko z nich:„Nie je možné, aby jediný biskup, ktorý nezatvoril brány kostolov, musel prechádzať takým niečím! Prenasledovanie niekoho, kto korektne koná je neuveriteľné! My sme s vami, otec biskup Daniel na 100%! Nech vás Boh ochraňuje viac ako kedykoľvek s týchto smutných časoch!“„Moje srdce je zlomené z toho strašného a neuveriteľného oznámenia našej diecézy. On bol verný, chápavý, pokorný, úctivý biskup – pravý vodca Cirkvi v ťažkých časoch!“„Toto je tragické. Je mi to tak veľmi ľúto!“ napísal populárny teológ a katolícky spisovateľ Fernando Casanova a získal asi 400 súhlasných lajkov.Demonštrácia na podporu biskupa sa koná v nedeľu pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa s podporou ochrancov života.Španielska petícia vyzývajúca Františka, aby vrátil biskupa Fernándeza Torresa do úradu mala do soboty už 8000 podpisov a petícia LifeSiteNews dosiahla do piatka až 10 000 podpisov.Vatikán v stredu uviedol, že pápež „uvoľnil“ biskupa z pastorácie Diecézy Arecibo – no úplne bez uvedenia dôvodov.Biskup sa vyslovil, že bol k tomu nútený pre obvinenie z „neposlušnosti pápežovi a nedostatočného spoločenstva“ s biskupmi krajiny.„Nevedie sa proti mne nijaký proces, ani ma formálne z ničoho neobvinili. Jednoducho jedného dňa mi apoštolský delegát ústne oznámil, že Rím ma žiada, aby som odstúpil! Ja som to odmietol. Moje odvolanie prišlo po tom, čo som odmietol podpísať list šiestich biskupov v auguste, ktorí žiadali povinné očkovanie kléru a zamestnancov cirkvi, ako aj povolenie omší iba pre zaočkovaných. List sa odvolával na pápeža a tvrdil, že je povinnosťou dať sa zaočkovať.“Biskup Fernández Torres však vydal vyhlásenie, že katolíci môžu odmietnuť očkovanie, ak majú výhrady vo svedomí a povolil kňazom podpisovať takéto výnimky z náboženských dôvodov.„Rešpektovanie svedomia človeka je tiež katolícka náuka!“ zdôraznil biskup. …‘Bol morálnym vodcom celej krajiny’Kresťanskí predstavitelia celej krajiny ostro kritizovali náhle odvolanie biskupa Fernándeza Torresa, ktorého si ctia nielen katolíci, ale rovnako všetci kresťania v krajine.Katolícka senátorka Portorika kontaktovala aj apoštolského delegáta arcibiskupa Ghaleba M. Abdallu Badera, no nedostala odpoveď ani len na telefonát. … A povedala:„Odvolanie biskupa Torresa je poľutovaniahodné a šokujúce. A to biskupa, ktorý uznáva slobodu svedomia a koná v súlade s Magistériom Cirkvi! Biskup bol aj kľúčovým vodcom ochrancov života a rodiny, spájal katolíkov aj iných kresťanov na ostrove. Stal sa viac ako biskup – bol morálnym vodcom celej krajiny! Dosiahol jednotu ochrancov života, prirodzenej rodiny a zastával sa ochrany základných ľudských práv ako je náboženská sloboda.“Biskupa ocenil aj protestant Mario Rosario, vedúci združenia Pre život a rodinu, opísal ho ako „biskupa celého Portorika“ a povedal:„Odvolanie biskupa Torresa je nesmiernou bolesťou. Je to nespravodlivosť a je potrebné, aby pravda vyšla najavo.“ …Podobne sa vyjadrili aj mnohé ďalšie osobnosti krajiny a vyjadrovali svoju veľkú vďačnosť biskupovi. …‘Týrajú môjho otca!’Biskupa bránia aj mnohí kňazi. Vo štvrtok páter Javier Avilés z Diecézy Arecibo vyhlásil na videu:„Budeme naďalej prinášať ľuďom všetko, čo nás naučil náš otec biskup Daniel! Ďakujeme, otec biskup, že ste sa odvážili konať, keď všetci ostatní biskupi našej Cirkvi sa absolútne neozvali! Biskup Fernández Torres stál vždy tvárou v tvár k našej milovanej Cirkvi, tvárou k pravde nášho Pána Ježiša Krista! Chcem sa poďakovať biskupovi Danielovi, lebo bol ku mne vždy ako otec! Teraz týrajú môjho otca a preto ja musím svojho otca brániť! Ak si myslia, že odstránením otca biskupa Daniela niečo vyriešia, tak je mi ľúto – musím ich sklamať! Nevyriešia! Pretože všetko, čo biskup Daniel urobil, všetko, čo nás biskup Daniel naučil – v tom všetkom my budeme pokračovať!“ …
Pápež sa ospravedlnil kňazom krivo obvineným zo sexuálnych deliktov P:3, 07. 08. 2018 10:04, ZAH
Vatikán 7. augusta (RV CZ) Pápež František prijal minulý mesiac (12. 7.) v Dome sv. Marty troch španielskych kňazov z diecézy Granada (Román, Francisco a Manuel), aby sa im ospravedlnil za krivé obvinenia zo sexuálnych deliktov, ktoré proti nim bolo vznesené pred štyrmi rokmi a z ktorého boli oslobodení vlani v marci pred štátnymi úradmi. Na jeseň 2014 totiž pápež František dostal list od 24-ročného muža, v ktorom ich obvinil zo sexuálnych deliktov, ktorých sa mali na ňom dopustiť, keď bol miništrantom vo farnosti Juan María de Vianneimeno. Pápež ho telefonicky kontaktoval a vyzval ho, aby všetko oznámil príslušným úradom, polícii a arcibiskupovi Franciscovi Martinéz Fernándezovi, ktorému za týmto účelom sám napísal.
Granadský arcibiskup pár dní na to vykonal verejný úkon kajúcnosti – vrhol sa na podlahu vo svojej katedrále a prosil domnelú obeť o odpustenie. Španielska štátna televízia TVE informovala o prípade, ktorý bol vzápätí pomenovaný ako „kauza Romanones“, a odvysielala k tomu zábery otca Romána, ako práve slúži omšu. Polícia kňaza zatkla a arcibiskup zverejnil (15. 10. 2014) mená a suspenziu troch obvinených kňazov: P. Román Martínez Velázquez de Castro, P. Francisco José Martínez Campos a P. Manuel Morales Morales.
K prípadu sa pápež dokonca sám verejne vyjadril pri tlačovej konferencii počas návratu zo Štrasburgu (25. 11. 2014). Španielsky novinár Alonso Martínez Javier Maria sa vtedy pápeža spýtal, „ako vnímal správy o prípade v Granade, ktorý v istom zmyslle pomohol vyniesť na svetlo“. „Dostali sa ku mne a prečítal som si ich. Zavolal som dotyčnej osobe a povedal som: Zajtra choď za biskupom, napísal som biskupovi, aby začal pracovať a vyšetrovať. Ako som to vnímal? S veľkou bolesťou, s obrovskou bolesťou. Pravda je však pravda, a nesmieme ju skrývať,“ odpovedal vtedy pápež František.
Po takmer tri roky trvajúcom procese, počas ktorého boli traja menovaní kňazi vláčení v médiách ako zločinci, ich v marci 2017 súd v plnom rozsahu oslobodil. V novembri (29. 11. 2017) z nich bol Arcibiskupským úradom v Granade sňatý aj cirkevný trest suspenzie. Meno údajnej obete a údajného svedka, odsúdeného na zaplatenie súdnych trov z konania, médiá nikdy nezverejnili okrem iniciál D. V. On sám po rozsudku nevyužil možnosť odvolať sa na Najvyšší súd, ani nebol obvinený z krivého svedectva. O pápežskej audiencii trom španielským kňazom falošne obvineným z pederastie informovali iba sekulárne médiá, napríklad španielske a americké.
Nie je to však po prvýkrát, čo pápež prijal obete falošného obvinenia zo sexuálnych deliktov. Tento rok v júni sa pápež František počas generálnej audiencie stretol s Tomaszom Komendom, odsúdeným v Poľsku za sexuálny delikt a vraždu neplnoletej, ktorých sa nedopustil, v dôsledku mylnej expertízy súdneho znalca. Tomasz Komenda strávil vo väzení osemnásť rokov. Mesiac po svojom „zázračnom“ prepustení bol zásluhou pápežského almužníka prijatý so svojimi rodičmi Petrovým nástupcom.
Arcibiskup Viganò žiada podporovať prenasledovaných kňazov Varuje tiež pred ‘epochálnym stretom’ v Cirkvi
USA, Dubuque, Iowa (LifeSiteNews) 2021 – videové posolstvo „Koalícii vyradených verných kňazov“: „Takmer celý klérus a spoločenstvo Katolíckej cirkvi sa ukázalo ako spojenec nepriateľa. Pozývam verných laikov, aby podporovali kňazov, ktorí sú obeťami prenasledovania a zneužívania kánonického práva a hnaní do podzemnej cirkvi.“ Bývalý apoštolský nuncius vo Washingtone tak komentoval zhromaždenie viac ako 800 katolíkov v americkom Dubuque, v štáte Iowa, ktorí sa zišli 22. septembra, aby podporili neprávom odvolaných kňazov v USA. „Sú to kňazi, ktorí jednoducho zostali verní hlásaniu pravej viery a pravej kompletnej náuky Cirkvi a pokúšali sa odporovať zneužívaniu moci zblúdilých biskupov a poskytovali podporu nevinným verným kňazských služobníkom svätej Matky Cirkvi.“ Jeden z týchto hrdinských kňazov páter James Altman hovoril o vážnej kríze zasahujúcej Cirkev a povedal, že katolícka hierarchia zlyhala vo vážnom záväzku svojho apoštolského poslania a najmä na Západe je do veľkej miery skorumpovaná. Arcibiskup Viganò: „Zrada týchto prelátov viedla epochálnemu stretu v Cirkvi. Títo biskupi ako súčasť tajnej cirkvi sa úplne podriadila tajnému štátu. Táto zrada si vyžaduje odvážnych kňazov a laikov. Čelíme vojne so zlom, epochálnemu stretu, v ktorom naši generáli nielen že nevedú armádu, ale v podstate prikazujú zložiť zbrane a bezpodmienečne sa podriadiť a odstraňujú odvážnych bojovníkov a trestajú najlojálnejších veliteľov. Celý personál Katolíckej cirkvi sa ukázal ako spojenec nepriateľa a je sám nepriateľom tých, ktorých by mal brániť, je nepriateľom Krista a tých, ktorí mu slúžia a oslavujú ho pod jeho vlajkou.“ … Odstránením tiary z hlavy mystického Tela a jeho námestníka urobili z Cirkvi istý druh parlamentnej republiky v mene kolegiality a synodality. Náš Pán Ježiš Kristus už nie je uznávaný ako Kráľ národov! Už nie je dokonca uznávaný ani ako Kráľ svojej Cirkvi, v ktorej cieľ – oslava Boha a spása duší – bol nahradený oslavou človeka s dôsledkom zatratenia duší.“ Arcibiskup potom opísal zvrátenosť v morálke vedúcej k tomu, že predošlé zlá sa vyhlásili za „cnosti“. Všetky súčasné akcie modernistickej cirkvi, zasahujúce diecézy sú charakterizované zvrátením toho, čo sa doposiaľ učilo a nám odovzdávalo: „Veľká apostáza bola predpovedaná vo Svätom písme a nemala by nás zastihnúť nepripravených. Katolíci musia mať v prvom rade nadprirodzený pohľad, ktorým dokážu pochopiť, že súčasné udalosti dovolil Boh. A Cirkev nikdy nemôže byť premožená svojimi nepriateľmi,“ povzbudil arcibiskup. Poukázal na Zjavenie sv. Jána a na schválené súkromné zjavenia a povedal: „Koniec časov je potrebný, aby sa nakoniec oddelilo zrno od kúkoľa a tak sa nám ukázalo, kto stojí s Kristom a kto proti nemu. Utrpenie verných katolíkov je aj spravodlivým trestom za storočia nevernosti katolíkov a časti hierarchie. Tie korenili v odklone od morálky a náuky Cirkvi a v kompromisoch so sekulárnou mentalitou a s nepriateľmi nášho Pána.“ „V rámci moderného prenasledovania a smerovania do podzemnej cirkvi vyhlasujú verných katolíkov za bláznov alebo chorých a verných kňazov zbavujú úradu a ich pastoračnej služby v Cirkvi. Je naším právom nielen neposlúchať nelegitímne príkazy, ale aj ozývať sa a formovať iniciatívy na ochranu obetí pred vlkmi v ovčom rúchu. … Ak ste verní bratia v Kristovi, tak si budete navzájom pomáhať a vítať u seba prenasledovaných kňazov, ponúkať im ubytovanie a pripravíte domáci oltár, okolo ktorého sa môžete schádzať s priateľmi. …“ „Modlitby k Božiemu majestátu na príhovor Kráľovnej nebies a obety povedú k obráteniu nepriateľov Cirkvi. … Zasväcujme seba, svoje rodiny, spoločenstvá, národ a svätú Cirkev Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a tak privedieme Najsvätejšiu Trojicu k súcitu a ukončeniu tejto strašnej pohromy a trestu, alebo aspoň k jeho skráteniu a urýchleniu víťazstva Kráľa kráľov nad satanom – nepriateľom ľudského pokolenia,“ povedal na záver arcibiskup Viganò.
Pozor na svedkov Pravdy lebo aj keď ich mnohorako prizabijú či až zabijú oni zvyknú po čase ožiť a nečakane „vstať zmŕtvych“
Duša má pochopiť, či sú jednotlivé jej pohnútky dobré, alebo zlé a jednotlivé úmysly správne alebo nesprávne, a pokiaľ sú správne, či sa rovnomerne vzťahujú ku všetkým cnostiam a k premýšľaniu rovnako ako k jednaniu a či sa týkajú len vecí nutných a zreteľných. Ďalej si má duša uvedomiť, či je ochotná sa ďalej rozvíjať v porozumení veciam a v rozmnožovaní cností, alebo či zostáva stáť na mieste, kam došla. A tiež, či šľachtí len samú seba, alebo dokáže aj iným prospieť, či už slovom náuky alebo príkladom skutkov.
Takto teda náš text vyučuje dušu v podobe ženy, aby poznala seba samú, keď hovorí: Ak sa sama nepoznáš, ty krásna medzi ženami. Ak v oných vyššie uvedených oblastiach nebudeš vedome viesť svoju myseľ a nebudeš v konkrétnych prípadoch rozlišovať, čo máš činiť, čoho sa chrániť a čo zachovať, ale chceš si naopak počínať ľahostajne, ako si ľudia obvykle vedú, ako oné „ženy“, medzi ktorými si krásna – ty, ktorá si už prijala bozky Božieho Logu a uvidela tajomstvo jeho spálne -, ak sa sama nepoznáš a chceš si počínať ľahostajne ako obecný ľud, potom: Vyjdi po stopách stád. To znamená – zostaň s ostatným stádom, ak po tom všetkom, čoho ti bolo dopriate, nie si schopná ničoho vznešenejšieho a nepoznajúc seba samú sa nedokážeš od stáda oddeliť. A pôjdeš nielen v stáde, ale dokonca až v stopách stáda: Kto nepochopil. že a v čom je prvý, bude posledný.
Origenés: Komentár k Piesni piesní II, 5, 8.16 V roku 1512 Erasmus Rotterdamský
začal vydávať deväťzväzkové spisy Origenove
vo svojej Obrane Origena napísal
že jedna stránka Origenovho textu mu dala viac
než desať stránok od sv. Augustína
Azda najslávnejší exegéta Sv. písma
mystagóg, vzdelanec a pedagóg v staroveku
pomohol kresťanstvu položiť základy filozofie
ako sv.Pavol mu pomohol položiť základy teológie
Bol to nadpriemerný zjav medzi katolíckymi kňazmi
už za života bol slávny a obdivovaný
ale jeho podpriemerní kolegovia škrípali proti nemu zubami závisti
a neuveríte – stáročia musel byť v cirkvi onálepkovaný ako arcikacír
je to veru vhodná nominácia na kandidatúru ako
patróna cirkevných disidentov imgres
bol súdruhmi „spolubratmi“ oficiálne zaživa kladivom kliatby prizabitý tristo rokov po odchode na večnosť bola jeho dobrá povesť najväčším duchovným kyjakom „dokonale“ aj zavraždená pre istotu ho až tri krát pseudoduchovní „manekýni“ surovo exkomunikovali Aj v našich časoch klebetné kydy o ňom dodnes po fakultách tvrdia
že bol sám sebou vykastrovaný, aby vraj takto prisprosto uchmatol ideál čistoty
a že vraj bol otcom niektorých bludárov či zmäteným mysliteľom
Všimnite si, že žiadne z týchto „ožumpárení“ pápež Benedikt XVI.
v dvoch rehabilitačných katechézach ani len nespomenul
zažil výnimočnú cirkevnú šikanu až za hrob stáročnú – počas neuveritelných
storočí Pravda je taká, že to bol jeden z najplodnejších autorov
ktorý a veľmi snažil byť pravoverným kresťanom
a mnoho zmätených orientoval iba a len ku Logosu
čiže Zmyslu bytia a pravému Kristovi
ako cisár Justinián zastrašoval pápeža i koncil
V roku 216, keď dal cisár Caracalla zavrieť alexandrijskú školu, odišiel do Palestíny, kde ho cézarejský biskup poveril výkladom Písma kňazom. Tým sa však rozpútal spor, pretože Origenov predstavený v Alexandrii, biskup Demetrios, protestoval, že je vraj neslýchané, aby laik vykladal Písmo kňazom. / Vraj mu závidel úspech, lebo nebol až tak dobrý ako on/ Origenes sa teda vracia do Alexandrie. O pätnásť rokov neskôr však bol na svojej ceste Palestínou vysvätený na kňaza, aby sa predišlo podobným sporom. Tým však vznikol nový, vážnejší spor, lebo podľa disciplíny cirkvi Origenes nemohol byť vysvätený, pretože sa sám dal vraj vykastrovať. Nakoniec ho alexandrijský biskup Demetrios exkomunikoval a túto exkomunikáciu zopakoval v roku 232 aj jeho nástupca Héraklas, Origenov žiak. 231-253: Origenes odišiel do Palestíny, kde miestny biskup ignoroval alexandrijskú exkomunikáciu.
„ Keď Vás prenasledujú v jednom meste, utečte do iného“ odporučil nám sám Ježiš
V Cézarei založil Origenes novú školu, ktorú viedol skoro dvadsať rokov. Za Deciovho prenasledovania veľa si vytrpel a po mučení nakoniec zraneniam podľahol. Zomrel v Týre v roku 253 (dátum smrti je neistý, niektorí udávajú rok 251). Origenove spisy sa nám zachovali iba v zlomku, pravdepodobne vinou sporu o origenizmus, ktorý viedol nakoniec v roku 553 na 2. konštantínopolskom koncile k posmrtnému odsúdeniu samotného Origena, a tým niekedy aj k priamemu ničeniu jeho spisov.Tento divný koncil exkomunikoval aj právoplatného pápeža, čím sa sám zaradil medzi dejinnú hanbu a tzv.lúpežnícke synody…
O žiadnom doporučovaní či zvelebovaní fyzicky zrealizovanej kastrácie sa v jeho spisoch veru nedočítate… My dnes nevieme, či urobil na sebe obriezku alebo niečo iné
Je možné, že kastráciu urobil na sebe radikálne, ale iba duchovne
Pravdepodobne tí, čo sa sami „vykastrovali“
a herecky predstierajú vraj tú „najpresvätejšiu čistotu“
na Origenovi nevedome odsudzujú iba svoj temný a nevykúpený erós keď sa na jemu pripisovanej samokastrácii škodoradostne stáročia pochechtávajú
a jeho impozantné celoživotné biblické dielo si nevšimnú
a ako farizeji vidia na ňom iba chyby
a papagájujú o ňom iba očierňovania
Je to azda najcitovanejší autor / svätcami či pápežmi/ kresťanského staroveku
Kto si jeho osobu a dielo nevšimne, ak študuje fenomén kresťanstva
ten určite bude chudáčisko slepý tzv. selektívnou slepotou
a prezrádza iba svoj povrchný diletantizmus
A010205_KEL_ZELEZNY5_V
Pápež Benedikt XVI. nabral odvahu a tohoto velikána cirkvi rehabilitoval vo Vatikáne 25. Apríla 2007 r. predstavil veriacim celého sveta vo svojej audienčnej katechéze
Origena Alexandrijského „osobu s rozhodujúcim významom pre vývoj kresťanského myslenia“ Jeho teologický prínos nazval Benedikt XVI. „nezvratným obratom“ a jeho osobu
„skutočným majstrom“ ktorého mali žiaci veľmi radi nielen ako rozhľadeného teológa, ale aj ako príkladného svedka toho, čo vyučoval. Ako píše Eusébius z Cézarey, získal preto mnohých za nasledovníkov. „Celý jeho život poznačila neprestajná túžba po mučeníctve. Mal 17 rokov, keď v desiatom roku vlády Settima Severa prepuklo v Alexandrii prenasledovanie kresťanov. Klement, jeho učiteľ, opustil mesto a jeho otec Leonidas bol uväznený. Syn vášnivo prahol po mučeníctve, ale nemohol túto túžbu uskutočniť. Napísal teda otcovi a povzbudil ho neodstúpiť od najvyššieho svedectva viery. A keď bol Leonidas sťatý, mladý Origenes pocítil, že musí prijať príklad jeho života.“ „Nič by mi neosožilo mať otca mučeníka, keby som si nezachoval dobré správanie a nerobil česť svojmu rodu, čiže mučeníctvu svojho otca a svedectvu, ktoré ho povýšilo v Kristovi,“ povedal Origenes neskôr v jednej z kázní v Cézarei. A v inej konštatoval: „Ak mi Boh dovolí byť obmytý svojou krvou a tak prijať druhý krst príjmuc Kristovu smrť, s istotou by som odišiel z tohto sveta… Ale blahoslavení sú tí, ktorí si to zaslúžia.“ Napokon sa mu toto želanie aspoň čiastočne vyplnilo, keď bol za Deciovej vlády uväznený a kruto mučený, na následky čoho potom o niekoľko rokov zomrel, keď nemal ešte 70 rokov.
Svetu zanechal svoj „teologický obrat“. V čom spočívala táto novosť s takými závažnými dôsledkami? „V podstate súvisí so založením teológie na vykladaní Písma. Tvoriť teológiu znamenalo pre neho predovšetkým vysvetľovať, chápať Písmo; alebo môžeme tiež povedať, že jeho teológia je dokonalou symbiózou medzi teológiou a exegézou. Naozaj, poznávacím znamením Origenovej náuky sa zdá byť práve neprestajné pozvanie
prechádzať od litery k duchu Písem, a tak rásť v poznaní Boha.“
Von Balthasar nazval túto Origenovu metódu „alegorizmom“. Inšpirovali sa ním mnohí ďalší vedci, takže tradícia a magistérium sa vyformovali ako „Písmo v akcii“. Origenes spísal svoju teóriu v bohatom diele 320 kníh a 310 kázní, avšak väčšina z nich sa nezachovala. Za najznámejšiu možno označiť jeho Hexaplu, čiže text Písma zoradený v šiestich paralelných stĺpcoch: po hebrejsky hebrejským písmom, po hebrejsky v gréckom prepise a potom v štyroch rôznych gréckych prekladoch na porovnanie.
Ide o veľdielo najplodnejšieho autora prvých troch kresťanských storočí.
Jeho záber siahal od exegézy k dogmatike, od filozofie k apologetike, od asketiky k mystike. „Predstavuje základnú a globálnu víziu kresťanského života,“ povedal Benedikt XVI. a priblížil poslucháčom tzv. trojité čítanie Biblie v záujme jej lepšieho pochopenia: „Prvým bodom je presne spoznať, čo je napísané, text ako taký. Je tu význam doslovný, ale ten skrýva hĺbky, ktoré sa v prvej chvíli neobjavia; druhým rozmerom je význam morálny: čo máme robiť, aby sme žili slovo; a napokon význam duchovný, čiže jednota Písma, ktoré vo svojej celosti hovorí o Kristovi. A je to Duch Svätý, ktorý nám dáva porozumieť kristologický obsah, a teda jednotu Písma v jeho rôznosti.“ Ako Benedikt XVI. pripomenul, tieto rozličné rozmery Slova sa pokúsil vložiť do aktuálneho kontextu práve vo svojej najnovšej knihe Ježiš Nazaretský. Slovo nám totiž aj dnes vďaka svetlu Ducha Svätého ukazuje, ako žiť. V Origenovej dobe prichádzali s herézami o Svätom Písme najmä gnostici a marcioniti, ktorí sa stavali proti dvom zákonom a dospeli až k odmietaniu Starého zákona. Origenes im šikovne protirečil, keď kázal o tom, že on Starý zákon nenazýva starým, ale vidí ho vo svetle Ducha Svätého. „Zákon sa stáva Starým zákonom iba pre tých, ktorí ho chcú vnímať telesne, čiže ostávajú pri litere textu. Ale pre nás, ktorí ho chápeme a používame v Duchu a v zmysle evanjelia, je zákon stále nový a oba zákony sú pre nás novým zákonom, nie pre čas a dátum, ale pre novosť významu… No pre hriešnika a pre tých, ktorí neuznávajú zmluvu lásky, starnú aj evanjeliá (Hom. Num. 9, 14). Pozývam vás – a tým končím – prijať do svojho srdca náuku tohto veľkého učiteľa vo viere. (…) Modlime sa, aby nám Pán pomohol čítať Sväté Písmo modlitbovým spôsobom, aby nás naozaj sýtil pravým chlebom života, svojím Slovom.“
„Bez prestania sa modlí ten, kto spája modlitbu s prácou
a svoje dobré diela s modlitbou.
Len týmto spôsobom môžeme uskutočniť príkaz modliť sa bez prestania“
Origenes
II.časť, Generálna audiencia:
Spoznávanie Krista a všeobecné kňazstvo v Origenovej náuke
Vatikán (2. mája, 2007)
Modlitba a Cirkev – to sú dva kľúčové body v náuke Origena Alexandrijského, o ktorom Benedikt XVI. hovoril pred týždňom v audienčnej katechéze. V stredu 2. mája sa jeho životu a dielu venoval podrobnejšie. Osobitnú pozornosť pritom venoval čítaniu Svätého písma, čo tvorí jadro Origenovej náuky. Origenes ním výrazne ovplyvnil lectio divina, čiže cirkevnú tradíciu posvätného čítania Svätého písma spojenú s modlitbou. Ako pápež pripomenul, Origenes pri všetkom bohatstve svojho teologického myslenia nepísal len čisto akademické traktáty, ale svoje exegetické a teologické diela neustále pretkával skúsenosťami a návodmi vychádzajúcimi z modlitby. „Porozumenie Svätému písmu si totiž podľa neho vyžaduje skôr osobný vzťah ku Kristovi a modlitbu, než jeho štúdium. Bol presvedčený, že prvoradou cestou k poznaniu Boha je láska a Krista nemožno skutočne spoznať, kým sa do neho nezaľúbime. V Liste Gregorovi Origenes odporúča:
,Oddávaj sa čítaniu božských Písem; venuj sa mu vytrvalo. Čítaj s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu.
Ak sa počas čítania ocitneš pred zavretou bránou, búchaj a otvorí ti strážca, o ktorom Ježiš povedal: Strážca mu otvorí. Venuj sa teda posvätnému čítaniu, s neoblomnou vernosťou a vierou v Boha hľadaj zmysel božských Písem, ktorý je v nich ukrytý. Nesmieš sa však uspokojiť s búchaním a hľadaním, lebo na pochopenie Božích vecí nevyhnutne potrebuješ modlitbu. Spasiteľ nám práve preto, aby nás k nej povzbudil, povedal: Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám, ale zároveň dodal: Proste a dostanete .“ Táto náuka predstavuje priekopnícky čin Origena v dejinách lectio divina. Milánsky biskup Ambróz, ktorý sa naučil čítať Sväté písmo práve od Origena, potom posvätné čítanie zaviedol na Západe, odovzdal ho Augustínovi a mníšskej tradícii. Ako sme už povedali, podľa Origena najvyšší stupeň poznania Boha pramení v láske. Aj medzi ľuďmi je to tak: jeden môže poznať druhého do hĺbky, iba ak je medzi nimi láska, ak si navzájom otvárajú srdcia. Origenes na to našiel výrečný príklad vo výklade hebrejského slova spoznať, ktoré sa používa aj na pomenovanie aktu ľudskej lásky: ,Adam poznal Evu, svoju ženu, a ona počala’ (Gn 4, 1). Tým sa vyjadruje, že jednota v láske poskytuje najautentickejšie poznanie. Ako sú muž a žena dvaja v jednom tele, tak sa aj Boh a veriaci stávajú dvoma v jednom duchu.“ Svätý otec povedal, že Origenova modlitba týmto spôsobom dosahuje najvyššiu úroveň mystiky. Ako príklad citoval jeho vyznanie zachované v prvej z Homílií o Piesni piesní, kde Origenes vyznal: „Často – Boh je mi svedkom – som cítil, že Ženích sa ku mne veľmi priblížil; potom však náhle odišiel a ja som nemohol nájsť, čo som hľadal. Túžba po jeho príchode ma uchvátila znova, opäť sa vrátil a ukázal sa mi, a keď som ho držal v rukách, hľa, zasa mi unikol, a len čo sa mi stratil, znova ma podnietil hľadať ho “ V tejto súvislosti Svätý otec pripomenul slová svojho predchodcu Jána Pavla II. z apoštolského listu Novo millennio ineunte, kde hovoril, že „modlitba ako pravý a vlastný dialóg lásky môže pokročiť tak, že napokon ľudskú osobu úplne zaujme božský Miláčik, ona sa stane vnímavou na vnuknutia Ducha Svätého a ako Božie dieťa oddanou Srdcu nebeského Otca… Ide o cestu úplne závislú od milosti, ktorá
však vyžaduje silné duchovné nasadenie a pozná aj bolestné očisťovania (,tmavú noc‘). Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti, prežívanej mystikmi ako ,manželský zväzok‘ “
Benedikt XVI. povedal, že ďalšou dôležitou časťou Origenovej náuky bola náuka o Cirkvi, zvlášť o všeobecnom kňazstve veriacich. „Origenes v tejto súvislosti pripomínal zákaz, ktorý Pán uložil Áronovi po smrti jeho dvoch synov, ,že nesmie vstúpiť v ľubovoľnom čase do svätyne za oponou, čo je pred zľutovnicou na arche‘ (Lv 16, 2), a vo svojej deviatej Homílii na Leviticus takto varoval veriacich: ,To je doklad toho, že ak niekto vstupuje do svätyne bez povinnej prípravy, bez veľkňazského odevu a predpísaných obiet, aby sa páčil Bohu, zomrie… To sa týka nás všetkých. Prikazuje nám to totiž vedieť, ako máme pristupovať k Božiemu oltáru. Alebo nevieš, že aj tebe, čiže celej Božej Cirkvi a veriacemu ľudu, bolo udelené kňazstvo? Počúvaj, ako sa Peter prihovára veriacim: vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo.
Ty máš teda kňazstvo, lebo si kňazským pokolením, a preto musíš ponúkať Bohu obetu…
No aby si ju mohol prinášať dôstojne, potrebuješ čisté rúcho odlišné od bežného odevu, aký nosia ostatní ľudia, a nevyhnutne potrebuješ božský oheň’ (tamtiež).“ Po citáte pápež pokračoval vlastnými slovami: „Takže na jednej strane ,prepásané bedrá‘ a ,kňazský odev‘, čiže čistý a čestný život, a na druhej strane ,lampa stále zažatá‘, čiže viera a znalosť Písem, sa stávajú neodmysliteľnými podmienkami na vykonávanie všeobecného kňazstva, ktoré si vyžaduje čistý a čestný život, vieru a znalosť Písem. Pravdaže, tieto podmienky sú ešte nutnejšie pre služobné kňazstvo. Podľa Origena tieto podmienky – čiže celkové vedenie života, ale najmä prijímanie a štúdium slova – vytvárajú pravú ,hierarchiu svätosti‘ vo všeobecnom kňazstve kresťanov.
Na vrchol tejto cesty k dokonalosti Origenes kládol mučeníctvo.
Hovoril o ,ohni na zápalnú obetu‘, čiže o viere a znalosti Písem, ktorý nikdy nesmie vyhasnúť na oltári toho, kto vykonáva kňazskú službu.“ V daždi, ktorý sa spustil na účastníkov generálnej audiencie na Svätopeterskom námestí, náš pápež povzbudil pútnikov, aby aj vodu prijali ako znak požehnania – najmä keď sa teraz toľko hovorí o suchu. Svoj prejav však v jeho dôsledku skrátil a dodal len, že táto neúnavná púť dokonalosti sa týka nás všetkých, ak sa pohľad našich sŕdc upiera na kontempláciu Múdrosti a Pravdy, ktorou je Ježiš Kristus. Benedikt XVI. použil slová evanjelistu Lukáša, ktorý hovorí, že keď Ježiš kázal v Nazarete, „oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4, 20), a vyzval všetkých, aby aj napriek nepriaznivému počasiu upreli oči na Krista a tak nastúpili na pevnú a správnu cestu. Pochválený buď Ježiš Kristus!“
96
Prvé Cirkevné dejiny od biskupa Eusebia Kniha VI.
PRONÁSLEDOVÁNÍ ZA SEVERA
Také Severus vyvolal pronásledování proti křesťanům. V tomto pronásledování vydali bojovníci za pravou Boží úctu na všech místech vznešené svědectví svou mučednickou smrtí. Obzvlášť početní byli v Alexandrii. Z celého Egypta a Théb1 byli posláni na velké bojiště bojovat pro Boha ti nejlepší bojovníci. Svou velkou statečností při rozličných mučeních a při rozličných způsobech smrti získali u Boha vítěznou korunu. Mezi nimi byl i Origenův otec Leonides. Byl sťat a zanechal mladičkého syna. Jakou lásku měl tento syn pro Boží slovo, to by se zde mělo krátce uvést. Tím spíše, poněvadž všichni o něm mluví.
Thebais je horní část Egypta s hlavním městem Théby.
Nahoru!
ORIGENOVA HORLIVOST V JEHO MLÁDÍ
Kdyby chtěl někdo podrobně vypsat život tohoto muže, měl by k tomu bohatou látku. Vylíčení jeho života by si vyžádalo celou knihu. My zatím nyní chceme stručně, pokud možno málo slovy se o něm zmínit z toho, co známe z několika dopisů a ze zpráv od jeho dosud žijících žáků. Myslím, že bude dobré vylíčit Origenův2 život, abych tak řekl, od samé kolébky. Bylo to desátého roku Severovy vlády a za místodržícího v Alexandrii a nad ostatním Egyptem Lata a za Demetria jako nástupce Luliana, který právě dostal biskupský stolec nad tamními křesťanskými obcemi, když vyšlehl mocný plamen pronásledování a tisíce mučedníků obdrželo mučednickou korunu. Duše ještě velmi mladého Origena tak toužila po mučednictví, že byl ochoten jít vstříc nebezpečí a dobrovolně se vrhnout do boje. Konec jeho života by nebyl býval tak daleko, kdyby Boží prozřetelnost prostřednictvím jeho matky se k dobru mnohých nepostavila proti jeho úmyslu. Matka jej totiž napřed prosila, aby šetřil její mateřskou lásku. Když však po zprávě, že jeho otec byl zatčen a je ve vězení, viděla, že to jej ještě více utvrdilo v jeho předsevztí být mučedníkem, schovala všechny jeho šaty a nutila jej zůstat doma. Při jeho touze po mučednictví přes své mládí neměl klidu. Napsal svému otci, poněvadž mu nic jiného nezbývalo, dopis, v němž jej povzbuzuje k mučednictví. Doslovně jej vybízel těmito slovy: „Chraň se kvůli mně změnit své smýšlení“. To by mohlo být první zkouškou rozumu a pravého náboženského Origenova smýšlení v jeho dětství. Vždyť se učil znát Písmo svaté, a to byl dobrý základ jeho víry. Tomu Origenes věnoval nemalé úsilí, poněvadž jeho otec vedle výuky obvyklým školním předmětům právě na znalost Písma kladl velký důraz. Otec jej povzbuzoval, aby především před řeckou vědou se věnoval výuce náboženství. Origenes se musil každý den naučit několika místům z Písma svatého a je nazpaměť odříkat. Pro chlapce to nebylo nic obtížného a s radostí tak činil. Nespokojil se prostě s povrchním čtením svatých Písem, ale chtěl ještě víc. Hledal v nich hlubší smysl, takže dokonce svého otce častoval otázkami, co tím chce Bohem dané Písmo říci. Otec mu to naoko sice vytkl a napomenul jej, aby nepátral po tom, co je nad jeho věk, sám se v tichosti radoval a velmi za to děkoval Bohu původci všeho dobrého, že mu dal milost stát se otcem takového dítěte. Ano, vypráví se, že se často přiblížil k spícímu chlapci a s úctou políbil jeho odhalená prsa jako chrám, v němž si Duch Svatý připravuje svůj příbytek. Byl šťastný, že má takové dítě. Toto a jiné se vypráví o Origenovi, když byl ještě chlapcem. Když však nyní jeho otec zemřel jako mučedník, zůstal ještě ani ne sedmnáctiletý se svou matkou a šesti mladšími sestrami. Jmění jeho otce připadlo císařské pokladně a on se svými nejbližšími se ocitl v bídě. Bůh se však postaral. Origenes byl přátelsky přijat bohatou a zároveň vznešenou paní a u ní nalezl obživu. Tatu paní se také starala o velmi známého muže patřícího tehdy v Alexandrii k heretikům. Ten pocházel z Antiochie. Uvedená paní jej považovala jako za svého syna a věnovala mu obzvláštní péči. Origenes byl přinucen s ním žít. To byla doba, kdy podal nejpádnější důkaz své pravověrnosti. U Pavla – tak se jmenoval ten muž -, který slul svou učeností, se scházelo velmi mnoho nejen heretiků, ale i našich. Origenes se však nikdy nedal pohnout k tomu, aby se s ním společně modlil. Již od mládí totiž dbal na předpisy církve, a jak jednou sám říká, ošklivil si heretické učení. Poněvadž od svého otce byl již uveden do řecké vědy3 a po otcově smrti se jí horlivě věnoval, získal ne nevýznamnou znalost v oborech gramatiků. Tím si pak také nedlouho po otcově smrti vzhledem k svému věku získal velmi bohaté živobytí.
Origenes nar. kolem r. 185 pravděpodobně v Alexandrii. Zemřel r. 253/54.
Gramatika, rétorika a matematika. Později se rozlišovalo: trivium (gramatika, dialektika, rétorika) a quadrivium (aritmetika, geometrie, musica a astronomie).
ORIGENES JIŽ OD MLÁDÍ UČIL BOŽÍMU SLOVU
Při tomto zaměstnání přicházeli k Origenovi, jak sám jednou ve svých spisech řekl, někteří pohané, aby slyšeli Boží slovo. V Alexandrii tehdy nebylo nikoho, kdo by vyučoval křesťanským pravdám, poněvadž všichni uprchli před hrozícím pronásledováním. Plutarchos4 byl první, kdo po příkladném životě byl ozdoben vznešeným mučednictvím. Druhý Heraklas, Plutarchův bratr dával rovněž zářivý příklad života a přísnosti hodný filozofa. Po Demetriově smrti se mu proto dostalo cti usednout na biskupský stolec v Alexandrii. Origenovi bylo 18 let, když se stal představeným katechetické školy. V době pronásledování za alexandrijského místodržícího Aquily sklízel v tomto úřadě velké úspěchy. Svou ochotou pomáhat všem svatým mučedníkům známým i neznámým si získal u všech věřících velké jmého. Stýkal se totiž se svatými mučedníky nejen když byli ve vězení a dosud nebyl nad nimi vynesen ortel smrti, nýbrž i když byli vedeni na smrt. Za velkou svou odvahu hrozilo mu velké nebezpečí. Vždyť, poněvadž odvážně přicházel k odsouzeným a beze strachu líbal mučedníky, by byl nejednou ukamenován rozhněvaným kolem stojícím pohanským davem, kdyby jej nechránila Boží moc a pod jejíž ochranou zázračně neunikl. Tato božská nebeská milost jej však mnohokrát chránila jednou zde, jindy v mnoha nástrahách, které mu tehdy pro jeho neobyčejnou horlivost a statečné hlásání Kristovy nauky byly nastraženy. Vskutku nevěřící byli proti němu tak rozzlobeni, že se srotili s vojáky před domem, kde se zdržoval, protože tam vyučoval velké množství lidí základům svaté víry. Ano, ponenáhlu začali jej tak pronásledovat, že celé město nebylo pro něj dost velké. Musil prchat z jednoho domu do druhého a odevšad byl vyhnán kvůli velkému počtu těch, kteří jeho prostřednictvím přijali božské učení a zvláště proto, že jeho mravní chování přinášelo nejkrásnější plody té nejstarší filozofie. Jeho život, jak se říká, odpovídal totiž tomu, čemu učil. Spolupůsobením Boží moci přiváděl nespočet lidí, aby jej napodobovali. Poněvadž nyní Origenes viděl, že mu stále přibývá žáků a pouze jemu že biskup křesťanské obce svěřil katechetickou školu, považoval vyučování gramatických oborů za neslučitelné s vyučováním božských věd. Bez rozmyšlení se vzdal vyučování v gramatických oborech, které nyní považoval za neužitečné, a věnoval se posvátným vědám. Aby nepotřeboval podporu od jiných po zralé úvaze prodal všechny spisy starých spisovatelů a spokojil se denně se 4 oboly, které mu musil kupující zaplatit (za knihu). Takto se zřekl filozofie, kterou se po mnoha let zaměstnával, a všeho co jej v mládí vábilo. Celý den pilně vyučoval a větší část noci, jak jen to bylo možné při jeho přísném způsobu života, se trvale věnoval studiu svatých Písem. Postil se a dobu spánku ne v posteli, ale na holé zemi omezil na nejmenší míru. Především však dbal oněch evangelijních rad Spasitelových nemít ani dva kabáty ani obuv a nenechat se znepokojovat starostmi o budoucnost. Více než se dalo čekat od jeho věku ochotně snášel neoblečen zimu. Dostal se až na vrchol evangelické chudoby. Jeho nejbližší okolí žaslo nad takovým jednáním. Velmi mnozí, kteří by mu něco ze svého rádi dali za to, že se tak obětuje pro vyučování náboženství, byli z toho velmi smutní. On však nepolevil ve svém umrtvování. Ano, po mnoho let, aniž by jednou použil obuv, chodil bos. Stejně tak po dlouhou řadu let se nenapil vína. Zdržoval se i jiných věcí ne nutných k životu, takže nakonec bylo nebezpečí, že si oslabí či zcela zničí žaludek. Origenes svým velkolepým příkladem moudrého života přirozeně sváděl mnohé ze svých žáků, aby jej napodobovali. Ano, sami pohané, a to muži vzdělaní a filozofové se účastnili jeho vyučování. Prostřednictvím něho uvěřili upřímně v Boží Slovo a v době tehdejšího pronásledování se tak vyznamenali, že někteří z nich byli zatčeni a zemřeli mučednickou smrtí.
Plutarchus. Není to ovšem ten významný řecký spisovatel Plutarch, který byl učitelem císaře Hadriana a prokurátorem v Řecku a který zemřel kolem r. 120 po Kr.
ORIGENOVI ŽÁCI, KTEŘÍ ZEMŘELI MUČEDNICKOU SMRTÍ
Prvním z nich byl krátce předtím uvedený Plutarchus. Když byl veden na smrt, jen málo chybělo, že by Origena, který zůstal u Plutarcha až do poslední chvíle, zabili jeho spoluobčané, protože se domnívali, že zavinil Plutarchovu smrt. Boží prozřetelnost jej také tehdy zachránila. Po Plutarchovi druhým mučedníkem z Origenových žáků se stal Serenus. Tento osvědčil svou víru ohněm. Z této školy třetím mučedníkem se stal Heraklides a čtvrtým Heron. Heraklides byl ještě katechumenem, Herom před nedávnem byl pokřtěn. Oba byli sťati. Krom těchto z téže školy jako pátý bojovník za víru je ještě jiný Serenus. Velmi statečně snášel mučení a měl být sťat. Z žen Herais jako ještě katechumenka se rozloučila se životem, jak někde Origenes říká, křtem ohněm.
SMĚLÝ ORIGENÚV ČIN
Když Origenes tehdy řídil v Alexandrii katechetickou školu, učinil něco, co velmi svědčí o jeho ještě nezralém jinošském rozumu, stejně však také o jeho víře a zdrženlivosti. Vzal doslovně slova „Jsou obřezaní, kteří se sami obřezali pro nebeské království“ (Mt 19,12), příliš mladý to přehnal a výrok Spasitelův na sobě uskutečnil. Věřil, že takto jednak splní slovo Pána, jednak nebudou mít nevěřící žádný důvod k pomluvě. V tak mladém věku vyučoval totiž náboženství nejen muže, ale i ženy. Myslel si, že se o jeho činu většina jemu svěřených žáků nedozví. Čin, jak si to přál, nebylo možno utajit. Biskup tamní křesťanské obce Demetrius se o tom dozvěděl. Obdivoval Origena pro jeho smělý čin, chválil jeho horlivost a skutečnou víru. Povzbuzoval jej, aby byl dobré mysli, a vyzval jej, aby ještě horlivěji učil. Tak tehdy mínil Demetrius. Nedlouho potom však, když viděl, že Origenes má dobré výsledky a všichni si jej velmi váží, udělal něco, co by neměl udělat. Snažil se totiž v jednom dopise biskupům celého světa vylíčit Origenův čin jako nejvýš převrácený. Podnět k tomu dali vynikající a vážení palestinští biskupové z Caesareje a Jeruzaléma, kteří ho uznali za hodného nejvyšších poct a vysvětili jej na kněze. Když nyní Origenes požíval velké vážnosti, všichni lidé to o něm věděli a vážili si jej pro jeho ctnosti a moudrost, Demetrius, když nic jiného mu nemohl vytknout, vytkl mu, co dávno ve svém mládí učinil, a odvážil se obvinit i ty, kteří Origena povýšili na kněžství. Toto se stalo až později. Tehdy však Origenes v Alexandrii učil ve dne v noci nerušeně všechny, kdo k němu přicházeli a nerušeně se také po celou tu dobu věnoval studiu náboženství a svým žákům. Po 18leté Severově vládě nastoupil jeho syn Antoninus.6 V této době byl jeruzalémským biskupem zmíněný Alexander. Byl jedním z těch, kteří se statečně chovali při pronásledování a Boží prozřetelností zůstali naživu a pro své vznešené vyznání Krista byl: považováni za hodny biskupského stolce. Byl nástupcem Narcisovým na biskupském stolci.
Marcus Aurelius Antoninus Bassianus Caracalla 211-217. Přezdívku Caracalla dostal proto, že nosil dlouhý gallský plášt‘ sešitý z mnoha kusů rozličné barvy.
Adamantius – tak se jmenoval Origenes – byl v Římě, když tam římskou církev řídil biskup Zephyrinus. Jak někde sám říká, přál si vidět prastarou římskou církev. Po nedlouhém pobytu se vrátil zase do Alexandrie. Zde se znovu se vší horlivostí ujal svého katechetického poslání, poněvadž tamní biskup Demetrius jej tehdy ještě k tomu pobízel, ano, skorem prosil, aby tu neúnavně pracoval ku prospěchu bratří
HERACLAS
Origenes viděl, že jeho síly nestačí k důkladnému studiu teologie, k probádání a vyložení svatých Písem a k tomu ještě ke katechetickému vyučování těch, kteří k němu přicházeli a nenechali jej ani chvilku si odpočinout. Vždyť jeden za druhým od rána do večera navštěvovali jeho školu. Proto si je rozdělil a z kruhu svých přátel si vybral za pomocníka Herakla, který dobře znal teologii, byl vzdělaný a znal filozofii. Jemu přenechal první poučení těch, kteří byli ještě vyučováni základům víry, sám si ponechal výuku pokročilejších.
ORIGENOVA HORLIVOST PRO PÍSMO SVATÉ
Origenes se věnoval studiu svatých Písem velmi horlivě a svědomitě. Naučil se i hebrejsky, takže s židovskými původními texty zacházel jako s vlastními. Mimo texty, které se nacházely u Židů a mimo texty sedmdesáti mužů, kteří přeložili svatá Písma (Septuaginta), pátral i po jiných vydáních. A skutečně našel některé jako překlady všeobecné známého Aquily, Symmacha a Thehodotiona. Vypátral je na několika neznámých místech, kde byly již dlouho ukryty, a přinesl je na denní světlo. Poněvadž neznal jejich původce, poznamenal jen to, že je nalezl v Nikopolis vedle Aktia, jiné zase na jiném místě. Ano, k hexaplám žalmů mimo čtyři známá vydání přijal nejen pátý a šestý, nýbrž i sedmý překlad. U jednoho z nich znovu poznamenává, že jej našel v Jerichu v nějakém sudu v době Severova syna Antonina (Caracally). Toto všechno dal do jednoho svazku, rozdělil na verše, položil vedle sebe současně překlad s hebrejským textem a zanechal nám tím rukopisy tak zvané hexaply. Také ještě uspořádal texty Aquily, Symmacha a Theodotiona a překlad Septuaginty do tak zvané tetraply.
SVÉDECTVÍ POHANÚ O ORIGENOVI
O vynikající Origenově znalosti v těchto vědách svědčí i ti řečtí filozofové, kteří v té době žili. V jejich spisech často shledáváme zmínku o tomto muži. Jednou věnují mu svá vlastní díla, jindy zase mu posílají jako svému učiteli k posouzení své vlastní práce. Proč bych měl o tom mluvit, když i Porphyrius,7 který žil na Sicilii ještě v naší době, mu dává takové svědectví? Porphyrius vydal spisy proti nám a snaží se v nich potupit svatá Písma. Při tom uvádí ty, kteří vykládali Písmo. A poněvadž proti věroučným článkům nebyl schopen přinést žádné obvinění, z nedostatku důkazů utíká se k nadávání a urážkám vykladačů, mezi nimi zvláště napadá Origena, o kterém říká že ho poznal v mládí. I když se snaží jej pomlouvat, vlastně jej doporučuje. Jednou když nic jiného o něm nemohl říci, řekne aspoň pravdu. Jindy zase, kde si myslí, že zůstane neodhalen, pomáhá si lží. Jindy zase jej obviňuje, že je křesťanem, jindy zase líčí jeho horlivost pro filozofické vědy. Slyš jeho vlastní slova! „Někteří místo aby se zřekli ubohých židovských spisů, snaží se vykládat Písma tak, aby obhajovala onu cizí sektu a navíc ještě aby schvalovala a chválila její učení. Vždyť i jasná slova Mojžíšova chlubně vydávají za obraz a zbožňují je jako Boží výroky plné skrytých tajemstvích a takovými výklady podlamují soudnost duše“. O něco dále pak říká Porphyrius: „Druh této nesmyslnosti možno vidět na muži, se kterým jsem se setkal v nejrannějším mládí. Tehdy si získal velkou slávu, stejně tak i nyní svými spisy, které zanechal, je ve velké vážnosti. Myslím tím Origena, jehož věhlas při vyučování sahá velmi daleko. Tento Origenes byl totiž žákem Ammonia, největšího filozofa naší doby. Origenes ve vědeckém poznání měl z vyučování svého učitele velký užitek, co se týče správné životní cesty šel však opačným směrem než Ammonius. Ammonius vychován křesťanskými rodiči, jakmile však začal pěstovat filozofii, záhy jako křesťan začal žít životem odpovídajícím státním zákonům. Origenes naopak vychován pohanskými rodiči jako pohan zabloudil do barbarské tvrdošíjnosti. Tím zneuctil sebe i své dosažené poznatky. Vždyť jeho život byl životem křesťana a tím i protizákonný. Co se týče jeho názorů na věci a božství, podřídil představy Řeků cizím mýtům. Jeho stálým společníkem byl Plato. Spisy Numenia, Kronia, Apollophana, Longina, Moderata, Nikomacha a nejvýznačnějších mužů mezi pythagorovci měl denně v rukou. Také používal spisy stoika Chairona a Cornuta. Od těchto se učil alegorickému výkladu řeckých tajemstev a přenášel je pak na židovské spisy.“ Toto říká Porphyrius ve 3. knize svého spisu proti křesťanům. Co v tomto spisu říká o píli a učennosti Origena, je plně oprávněné. Nemá však pravdu, říká-li, že Origenes přešel od pohanů ke křesťanům a Ammonius8 od pravé úcty k pohanům. Jak jinak to mohl tvrdit, když psal proti křesťanům? Origenes přece, jak jsme dříve uvedli, zůstal věrný křesťanskému učení, které zdělil od svých předků a Ammonius si nauku božské filozofie uchoval věrně a nezfalšovaně až do konce svého života. To dokazují ještě dnes jeho spisy, kterých si většina velmi váží, jako ku příkladu spis O shodě mezi Mojžíšem a Ježíšem (De consensu Mosi et Jesu) jakož i jiné spisy, které dosud mají přátelé dobra a krásna. Toto budiž zde uvedeno jako důkaz pomluv onoho lháře i jako důkaz bohatých Origenových znalostí, dokonce i jeho znalostí v řeckých vědách. Origenes sám se v jednom dopise hájí proti těm, kteří mu předhazovali jeho horlení pro vědu. ,Když jsem se zcela oddal Božímu slovu poněvadž pověst o mých znalostech se daleko roznesla, přicházeli ke mně jednak heretikové, jednak takoví, kteří studovali řecké vědy, zvláště filozofové. Proto jsem se rozhodl prošetřit si učení heretiků i názory filozofů na pravdu. Činil jsem tak po vzoru Pantaena, který přede mnou byl nemálo zběhlý v oněch vědách, jednak po vzoru Heracla, který je nyní knězem alexandrijské církve. S tímto jsem se setkal u učitele filozofie, u něhož se učil o pět let dříve než já. Ten odložil svůj dřívější šat a oblékl si plášť filozofů a ten si podržel až do dneška! Do dneška rovněž nepřestal horlivě studovat řecké knihy.“ To říká Origenes aby se ospravedlnil, že studuje řecké vědy. V tu dobu, kdy Origenes dlel v Alexandrii, přinesl jakýsi voják biskupu tamní křesťanské obce Demetriovi a tehdejšímu místodržícímu v Egyptě listy od místodržícího v Arabii, aby mu co možno nejdříve poslali Origena, aby mu vysvětlil své učení. Origenes přišel do Arabie. V krátké době splnil tam účel svého poslání a vrátil se zase do Alexandrie. Brzy na to vypukly v Alexandrii ne bezvýznamné vojenské šarvátky. Uprchl tedy tajně z Alexandrie, poněvadž se mu pobyt zde nezdál dost bezpečný, a odešel do Palestiny, a sice do Caesareje. Tady jej prosili biskupové této krajiny, aby křesťanským obcím přednášel a vykládal svatá Písma, ačkoli ještě nebyl knězem. To vysvítá i z toho, co jerusalémský biskup Alexander a caesarejský biskup I Theoktistos napsali biskupu Demetriovi, kde hájili Origena. „Ve svém dopise píšeš“, říkají „že nikdy nebylo slyšet a ještě dnes se nestalo, že by laik přednášel v přítomnosti ~biskupů. Nevím, jak můžeš říci takovou nepravdu. Vždyť kde jsou lidé, kteří jsou schopni být svým bratřím užiteční jsou také od svatých biskupů vyzváni přednášet lidu, jako v Lanarde Euelpis z N,eonu v Ikoniu Paulinus z Celsu a v Synadě Theodorus z Attiky. Tito přednášeli našim blaženým bratřím. Je pravděpodobné, že se tak stalo i na jiných místech, ale to my nevíme“. Takové vážnosti požíval zmíněný Origenes nejen u domácích, ale i vzdálených biskupů. Poněvadž Demetrius jej písemně povolal znovu zpět a prostřednictví diakona výslovně trval na jeho návratu do Alexandrie, vrátil se a ujal se svého obvyklého úřadu.
Porphyrius se narodil v Tyru ve Fénicii r. 233 po Kr. Ve 30 letech odešel do Říma do školy neoplatonika Plotina. Delší dobu se zdržoval také na Sicilii, vrátil se však zpět a zemřel ve vysokém stáří.
Ammonius byl Origenovým žákem.
ORIGENOVA HORLIVOST ŽÁDÁ KNĚŽSKÉ SVÉCENÍ
V této době začal Origenes psát také své komentáře ke svatým Písmům, k čemuž jej všemi možnými námitkami velmi horlivě vybízel Ambrosius. Ambrosius se neomezil jen na slova a prosby, ale také mu pomáhal i finančně. Vždyť Origenes diktoval více než sedmi stenografům, kteří se po určité době střídali. Nemenší počet byl i těch, kteří to předpisovali na čisto, krom několika dívek cvičících se v krasopise. V tom všem mu velmi bohatě finančně pomáhal. Ano, dokonce sám s nepopsatelnou horlivostí se účastnil na této namáhavé práci na svatých Písmech a tím Origena obzvlášť nutil k napsání komentáře. Mezitím po Urbanovi, který 8 let spravoval biskupství v římské církvi, nastoupil Pontianus. V Antiochii pak Fileta vystřídal Zebenus. V jejich době přijal Origenes, když kvůli nutným církevním záležitostem se odebral do Řecka, na své cestě Palestinou kněžské svěcení v Caesarei od okolních biskupů. Vylíčit pobouření,15 které kvůli tomu nastalo, a rozhodnutí, která představení církví při tom vydali, jakož i všechno ostatní, co Origenes ve svém mládí pro božské slovo udělal, to by si vyžadovalo vlastní knihu. V druhé knize své Apologie, kterou jsem napsal kvůli němu, jsem to dostatečně vyložil.
Biskup Demetrios z Alexandrie svolal synodu biskupů proti Origenovi. Origena zbavil duchovní hodnosti a exkomunikoval jej. Na druhé synodě oznámil toto rozhodnutí. Všichni biskupové až na biskupa z Achaje, Fenicie, Palestiny a Arabie uznali toto rozhodnutí.
EXEGETICKÉ ORIGENOVY KNIHY, KTERÉ NAPSAL V ALEXANDRII
K předchozímu nutno dodat, že Origenes, jak poznamenává v 6. knize svých komentářů k Janovu evangeliu, pět prvních knih napsal za svého pobytu v Alexandrii. Z jeho celého díla o tomto evangeliu se zachovalo jen 22 knih. V 9. knize svých komentářů ke Genesi – vcelku je jich 12 – uvádí dále, že v Alexandrii vypracoval nejen prvních 8 knih, nýbrž i komentář k prvním 25 žalmům a komentář k Nářkům (Jeremiášovým), z něhož se nám zachovalo 5 částí. Zmiňuje se tu také o svých knihách o zmrtvýchvstání. Jsou dvě. Mezitím napsal před svou cestou z Alexandrie též 4 knihy o Základech (De principiis) a za vlády Alexandra v témže městě 10 knih s titulem Stromata. Toto dokazují jeho vlastnoruční poznámky, které připsal na začátku svého díla.
ORIGENŮV SEZNAM KANONICKÝCH KNIH
Při svém výkladu prvního žalmu uvádí Origenes seznam svatých knih Starého Zákona. Doslovně tam píše: „Je třeba poznamenat, že podle tradice Hebreů je 22 knih Starého zákona. Tolik, kolik je písmen.“ Pak o trochu dále pokračuje: Těch 22 knih podle Hebreů jsou: Kniha uváděná u nás pod titulem Genesis má u Hebreů název podle začátku knihy ‚Berešiď – ‚Na začátku‘. Exodus, u Hebreů Vellesmoth, to znamená Jména. Leviticus, u Hebreů Vaicra, to znamená A volal mne. Numeri, u Hebreů Hammisfacodim. Deuteronomium, u Hebreů Ellehabdabarim, což znamená Toto jsou slova. Josua, syn Nauma, hebrejsky Jehošua ben Nun. Soudci a Ruth dohromady v jedné knize pod názvem Sofetim. První a druhá kniha Králů tvoří u nich jeden svazek pod názvem Samuel – Bohem povolaný. Třetí a čtvrtá kniha Králů rovněž v jednom svazku pod názvem Vammelech David – Král David. První a druhá kniha Paralipomenon, u Hebreů v jednom svazku pod názvem Dibre Haiiamim – Deníky. První a druhá kniha Esdráše v jednom svazku pod názvem Esra – Pomocník. Kniha Žalmů, hebrejsky Séfer Thillim, Přísloví Šalamounova, hebrejsky Misloth. Kazatel, hebrejsky Kohelet. Velepíseň hebrejsky Sirhasirim, Izaiáš, hebrejsky Jesaia. Jeremiáš a Nářky s listem v jedné knize, hebrejsky Irmia. Daniel, hebrejsky Daniel. Ezechiel, hebrejsky Ieezkel. Job, hebrejsky Job. Ester, hebrejsky Ester. Mimo tyto uvádí ještě knihy Makabejské pod názvem Sarbet Sarbaneel. Tyto uvádí v dříve uvedeném spise. V první knize svých komentářů k Matoušovu evangeliu dosvědčuje svou věrnost církevnímu kánonu. Zná jen 4 evangelia. Jeho slova zní: „Podle tradice v Boží církvi pod nebem byly přijaty bez odporu jedině čtyři evangelia. Dozvěděl jsem se, že Matoušovo evangelium, dřívějšího celníka a potom apoštola Ježíše Krista bylo napsáno první a že je napsal pro věřící ze židovství v hebrejském jazyce. Druhé je evangelium Marka, který je napsal podle Petrových kázání. Proto také jej Petr ve svém katolickém listu nazývá svým synem. „Pozdravuje vás spolu vyvolená církev v Babylonu a Marek, můj syn“, píše v tom listu. Třetím evangeliem je evangelium podle Lukáše, bylo potvrzeno Pavlem a napsal je pro věřící z pohanství. Posledním je Janovo evangelium. V 5. knize Výkladů Janova evangelia říká o listech apoštolů toto: „Bůh uznal Pavla za služebníka Nové úmluvy ne pouze slovy, ale svým Duchem. Pavel šířil evangelium od Jeruzaléma až do Illyrika. Nepsal však všem církvím, ve kterých učil. Dokonce i těm, kterým psal, poslal jen několik málo řádků. Petr však, na kterém je zbudována Kristova církev a kterou nepřemohou pekelné brány, zanechal jen jeden uznávaný list. Má být však od něho i druhý list. Je totiž o tom pochybnost. Co mám říci o Janovi, který spočíval na hrudi Pána? Tento nám zanechal jedno evangelium, přiznává však, že by toho mohl napsat více, že by to však svět nemohl obsáhnout (J 21,25). Mimo to napsal o tajemném zjevení s příkazem mlčet a nepsat o hlasech sedmi hromů. Také zanechal jeden list o několika málo řádcích. Možná že napsal i druhý a třetí list. Vždyť ne všichni je považují za pravé. Oba nemají ani 100 řádků.“ Konečně se Origenes ve svých homiliích vyjadřuje o listu Židům takto: „Způsob osaní listu Židům postrádá oné vyjadřovací prostoty vlastní apoštolovi. Sám říká, že není zběhlý v řeči (2 K 11,6), to znamená, ve vyjadřování. List Židům je však psán krásnou řečtinou. To by mohl dosvědčit každý, kdo dovede posoudit rozdíl ve vyjadřování. Kromě toho obsahuje obdivuhodné myšlenky, které nejsou nijak horší než u všeobecně uznávaných spisů apoštolů. S tím musí souhlasit každý, kdo pozorně čte spisy apoštolů“. K tomu krátce na to připojuje: Abych vyslovil svůj názor, myslím, že myšlenky jsou apoštola, vyjadřování a celá skladba že patří někomu jinému, který si zapamatoval, co učitel řekl, zapsal a blíže to osvětlil. Jestliže obec považuje tento list za Pavlův, možno s tím souhlasit. Vždyť ne bez důvodů považovali předkové tento list za Pavlovo dílo. Kdo však list napsal, to ví jen Bůh. Spisovatelé, jejichž spisy se nám zachovaly, jedni jej připisují římskému biskupu Klementovi, druzí autoru evangelia a Skutků apoštolů Lukášovi.“ Tolik o tom.
HERACLAS BISKUPEM V ALEXANDRII
V desátém roce zmíněné vlády (císaře Alexandra Severa) odešel Origenes z Alexandrie do Caesareje a tamní katechetickou školu přenechal Heraclovi. Brzy na to zemřel po 43letém spravování alexandrijské církve biskup Demetrios. Po něm nastoupil Heraclas. V kappadocké Caesareji se tehdy těšil velké vážnosti biskup Firmilianus.
BISKUPOVÉ SI VÁŽÍ ORIGENA
Firmilianus byl Origenovi tak nakloněn, že nejen jej povolal ku prospěchu církví do své provincie, nýbrž také sám k němu cestoval do Judeje a strávil u něho nějaký čas, aby se zdokonalil v božských vědách. Rovněž jeruzalémský biskup Alexander a caesarejský biskup Theoktistos považovali jej takřka celou dobu za svého jediného učitele a dovolili mu, aby vykládal Písmo svaté a učil i ostatním církevním vědám.
PRONÁSLEDOVÁNÍ ZA MAXIMINA
Po 13leté vládě římského císaře Alexandra nastoupil jako císař Maximinus.16 Tento z nenávisti k Alexandrovu domu skládajícího se snad z křesťanů rozpoutal pronásledování. Rozkázal však zabíjet jen představené křesťanských obcí, poněvadž je považoval za původce evangelijního učení. Tehdy vydal Origenes svůj spis o mučednictví a věnoval jej Ambrosiovi a knězi caesarejské obce Protokletovi. Oba se totiž při pronásledování ocitli v nemalém nebezpečí, avšak prý se vyznamenali svým vyznáním Krista. Maximinus však nevládl déle než 3 roky. Origenes tuto dobu pronásledování připomíná v 22. knize svých komentářů k Janovi jakož i v různých dopisech.
Maximinus Thrax 235-238. Po celou dobu jeho vlády bylo pronásledování křest’anů. Podnět k pronásledování zavdalo zemětřesení, které svalovali na křest’any.
FABIANUS OBDIVUHODNÝM ZPŮSOBEM URČEN ZA ŘÍMSKÉHO BISKUPA
Když Gordianus17 převzal po Maximinovi vládu nad římskou říši, nastoupil po Pontianovi, který byl 6 let biskupem římské církve, Anteros. Ten řídil církev jen jeden měsíc. Po něm se stal biskupem Fabianus. Tento Fabianus po Anterově smrti měl současně s jinými přijít do Říma a za svého pobytu zde zázračným způsobem božskou milostí a nebe dosáhl biskupské hodnosti. Jak se totiž ostatní bratří shromáždili k volbě budoucího biskupa, míhali se jim před očima velmi vážení a slavní muži, avšak na Fabiana, který tam také byl, nikdo nepomyslil. Tu slétla najednou, jak se vypráví, s výše holubice a posadila se na jeho hlavu, jako tomu bylo při seslání Ducha Svatého u Spasitele. Na to prohlásil všechen lid jako by veden Duchem Svatým nadšeně jednohlasně, že Fabianus je hoden biskupské důstojnosti, uchopil jej a bez váhání jej posadil na biskupský stolec. V této době zemřel také antiochijský biskup Zebinos a Babylas se stal jeho nástupcem. V Alexandrii převzal po Demetriovi biskupskou hodnost Heraclas. Tamní katechetická škola byla svěřena Dionysiovi,18 který byl rovněž jedním z Origenových žáků.
Gordianus 238-244.
Dionysius (Veliký) se stal v r. 247/48 alexandrijským biskupem. Pro svůj pevný charakter je nazýván Veliký. Za Deciova pronásledování se zachránil útěkem, za Valeriana poslán do vyhnanství v Libyi. Z jeho spisů se zachovalo jen několik málo zbytků. Zemřel 264/65.
ORIGENOVI ŽÁCI
V době, kdy se Origenes v Caesarei věnoval obvyklému zaměstnání, přicházelo k němu nejen mnoho obyvatel té krajiny, nýbrž i bezpočet žáků z daleka, kteří opustili svou vlast. Mezi nimi víme o velmi znamenitém Theodorovi, o daleko proslaveném biskupovi naší doby Gregoriovi19 a jeho bratru Athenodorovi. Oba se s mimořádnou pílí věnovali řeckým a římským vědám. Origenes jim vléval lásku k filozofii a pohnul je zaměnit své dřívější zaměstnání za studium teologie. Po l5letém styku s ním tak pokročili v teologii, že oba, ač velmi mladí, byli ustanoveni biskupy obcí v Pontu.
Gregorius Thaumaturgos, narozen v Neocaesarei v Pontu. Se svým bratrem Athenodorem byl v Caesarei Origenovým žákem. Zde byli oba bratří získáni pro křest’anství. Brzy po svém návratu do vlasti (r. 238) se stal neocaesarijským biskupem. V Caesarei také kolem r. 270 zemřel.
AFRICANUS
V této době byl slavným také Africanus,20 který napsal spis s názvem „Různé Kestoi „. Existuje také jeho dopis Origenovi, ve kterém zpochybnil jako nepravou a vybásněnou událost se Suzanou u Daniela. Origenes mu na to podrobně odpověděl. Od Africana je ještě Chronografia v pěti knihách, kterou velmi podrobně vypracoval, a zachovala se až do naší doby. V ní říká, že odcestoval do Alexandrie, aby se tu setkal s velmi slavným Heraclem, o němž jsme řekli, že se vyznamenal obzvláště ve filozofii a ostatních řeckých vědách a že obdržel biskupský stolec tamní křesťanské obce. Dále je zachován ještě jiný jeho dopis Aristidovi o rozdílnosti rodokmenu Kristu u Matouše a Lukáše. V něm velmi jasně ukazuje na shodu evangelistů podle zprávy, která se nám zachovala a o které jsem již dříve mluvil na patřičném místě v první knize této práce.
Sextus Julius Africanus (+ po r. 240), narozen v Jeruzalémě. V Alexandrii poslouchal Herakla, byl Origenovým přítelem. Měl rovněž styky s císařem Alexandrem Severem, v jehož službách zřídil v Římě v Pantheonu veřejnou knihovnu.
ORIGENOVY KOMENTÁŘE NAPSANÉ V PALESTINSKÉ CAESAREI
V této době vydal Origenes své komentáře k Izaiášovi a Ezechielovi. Z komentáře k Izaiášovi se zachovalo 30 svazků z třetiny Izaišáe až po podoby čtvernožců na poušti. Z Ezechiela 25 svazků. Krom tohoto nenapsal již žádný komentář k celému proroku. Když se zdržoval v Athénách, dokončil svůj komentář k Ezechielovi a začal komentář k Velepísni. Ten dovedl až k 5. knize. Když se vrátil do Caesareie dokončil toto dílo, které obsahuje 10 knih. Mám ještě uvádět zde přesný seznam spisů tohoto muže? To by vyžadovalo celou knihu, a já jsem takový seznam uvedl v životopisu našeho současníka svatého mučedníka Pamphila. Když jsme totiž tam ukazovali na Pamphilovu velkou horlivost pro teologii, uvedli jsme také seznam všech Origenových knih a seznam knih jiných církevních spisovatelů. Kdo chce, může z toho podrobně poznat spisy Origenovy, které se zachovaly až do naší doby. Nyní však musím pokračovat ve vyprávění.
BERYLLŮV BLUD
Krátce předtím zmíněný Beryllus, biskup v arabské Bosře, se pokusil zavést církevním pravidlům víry odporující názory. Odvážil se totiž tvrdit, že náš Spasitel a Pán neexistoval před svým příchodem mezi lidi, ani že nemá vlastní božství, nýbrž že v něm přebývá božství Otce. Velmi mnoho biskupů nařídilo proti němu vyšetřování. Mezi jinými byl povolán také Origenes. Origenes si nejprve s ním pohovořil, aby poznal jeho názor. Jakmile však poznal jeho učení, jasně mu vysvětlil jeho blud, přesvědčivě odůvodnil každý článek víry a tím jej přivedl k dřívější pravověrnosti. Písemná jednání s Beryllem a jednání synody kvůli tomu svolané jsou po ruce. V nich se nacházejí současně také Origenovy otázky na Berylla, pohovory konané v jeho obci a jiné, co tehdy tomu předcházelo. Kromě toho nejstarší občané naší doby vyprávějí ještě stovky jiných věcí o Origenovi. Myslím si však, že to nepatří k tomu, co jsme si předsevzali. Co však je nutné vědět, to možno poznat i z mé obhajoby Origena (Apologia) a svatého mučedníka Pamphila, kterou jsme velmi pečlivě vypracovali kvůli zlomyslným žalobcům.
CÍSAŘ PHILIPPUS21
Po Gordianovi, který spravoval římskou říši plných 6 let, nastoupil Philippus současně se svým synem Philippem. O tomto císaři se povídá, že byl křesťanem a že o poslední velikonoční vigilii se chtěl účastnit s lidmi modliteb v obci. Nebyl mu však tamním biskupem dovolen přístup dříve, dokud se nevyzná ze svých hříchů a nepřipojí se k hříšníkům nacházejícím se v místě, určeném pro kajícníky. Vždyť kvůli mnohým zločinům, kterých se dopustil, kdyby tak neučinil, nikdy by nebyl připuštěn. Císař prý bez odmlouvání to splnil a tím prokázal upřímnost svého bohabojného smýšlení.
Filipus Arab 244-49. Dal zabít mladšího Gordiana.
DIONYSIUS NÁSTUPCEM BISKUPA HERACLA
Ve třetím roce Philippovy vlády zemřel Heraclas. Byl představeným alexandrijské církve 16 let. Biskupskou hodnost po něm převzal Dionysius.
DALŠÍ ORIGENOVY SPISY
Tehdy se pochopitelně stále víc šířila víra a křesťanské učení se těšilo velké svobodě. Více než šedesátiletý Origenes, který dlouhým cvikem získal velkou výmluvnost, musil konečně připustit, aby stenografové psali jeho řeči, které měl před křesťankou obcí. Dříve to nikdy nepřipustil. V této době napsal také 8 knih proti spisu epikurejce Celsa,22 napsaného proti nám podtitulem „Pravdivé učení“. Dále napsal 25 homilií na Matoušovo evangelium a homilie na 12 proroků, z nichž jsme našli jen 25 homilií. Od něho je také list císaři Philippovi, druhý manželce císaře Seveře a mimo to mnoho jiným rozličným osobám. Ty se zachovaly. Mnohé z nich jsme nalezli roztroušeně uchované u různých lidí. Jejich počet je přes sto. Svázali jsme je do jedné knihy, aby byly uchovány před dalším rozptýlením. Konečně Origenes napsal také římskému biskupu Fabianovi a velmi mnoha jiným církevním představeným o své pravověrnosti. Důkazy o tom bys našel v 6. knize námi napsané Obhajoby Origena.
Celsus, filozof z epikurejské školy žil v pol. 2. stol. Napsal pravděpodobně za Marc Aurelia spis „Logos alethés – Pravdivé Slovo“. Sto let zůstal tento spis nepovšimnut, až konečně Origenes na podnět svého přítele Ambrosia vyvrátil všechny jeho námitky proti křest’anství se strany Židů i pohanů.
ROZKOL MEZI ARABY
V této době vystoupili v Arabii23 zase jiní s učením naprosto odlišným od pravdy. Tvrdili, že lidská duše umírá v tomto světě současně s tělem v okamžiku smrti a současně s tělem že se rozpadá, při zmrtvýchvstání že však spolu s tělem oživne. Tehdy byla také svolána významná synoda a Origenes byl na ni znovu pozván. Před celým shromážděním mluvil tak přesvědčivě, že ti co zastávali tento blud, změnili svůj názor.
Arabie – tehdejší území říše na Sinajském poloostrově.
HEREZE HELCESAITŮ
Tehdy vznikl i jiný blud, tak zvaná hereze helcesaitů,24 který však hned po svém vzniku zase zanikl. Origenes se o něm zmiňuje v homilii na 82 žalm, kterou měl před křesťanskou obcí, takto: „V přítomné době kdosi přišel a chlubil se, že může obhájit bezbožný a bohaprázdný názor helcesaitů, kteří teprve před nedávnem povstali v obcích. Chci však vám ukázat, kolik zlého tato sekta tvrdí, aby se nedali strhnout. Z každé části svatého Písma něco vytrhne, něco zase uznává, a to z Písma Starého Zákona i z evangelia. Apoštola (Pavla) však zcela zavrhuje. Hereze říká, že nezáleží na tom, zda křesťan zapře Krista či nikoli; rozumný člověk že v době soužení Krista zapírá ústy, ne však srdcem. Také mají knihu, která podle jejich tvrzení spadla s nebe. Kdo se podle ní řídí a jí věří, dosáhne odpuštění, ale jiné než dává Kristus“. Tolik o tom.
Sekta helcesaitů s rozličnými teosofickými názory vytvořila se z ebionitů. Od této sekty pravděpodobně pocházejí asi z konce 2. st. tak zvané Klementiny.
PRONÁSLEDOVÁNÍ ZA DECIA A ORIGENOVO UTRPENÍ V NĚM
Po 17leté Philippově vládě nastoupil Decius.25 Tento z nenávisti k Philippovi začal pronásledovat křesťanské obce. Za něho zemřel v Í2ímě mučednickou smrtí Fabianus a Cornelius se stal jeho nástupce v biskupském úřadě. V Palestině biskup jerusalémské obce Alexander byl kvůli Kristu postaven před soud místodržícího. Složil však znovu vynikající vyznání a jako velmi vážený stařec, jehož skráně zdobily ctihodné šediny, byl potom uvržen do vězení. Zde po tomto svém krásném a vznešeném vyznání víry před soudem místodržícího zemřel a jeho nástupcem v biskupské důstojnosti v Jeruzalémě byl určen Mazabanes. Stejným způsobem jako Alexander zemřel v Antiochii ve vězení Bybylas, když před tím vyznal svou víru. Po něm.se stal biskupem tamní církve Fabius. Co a kolik nyní však Origenes při tomto pronásledování vytrpěl a jaké bylo z toho východisko, když zlý duch bojoval proti němu všemi prostředky, mocí, lstí a násilím? Obzvláště na něho se vrhl zloduch. Kolik utrpení protrpěl tento muž kvůli Kristovu učení. Jaká to byla muka, když byl připoután za krk v koutu vězení a jeho nohy po několik dní byly v kládě napjaty až do čtvrtého otvoru. Hrozili mu upálením.26 Vše, co mohl proti němu nepřítel vymyslit, to statečně snášel. Soudce přes všechno toto dbal o to, aby jej nezabil. A přece zanechal Origenes pro ty, kteří potřebují útěchu, velmi užitečné spisy. Toto všechno pravdivě a podrobně obsahu,jí velmi četné dopisy tohoto muže.
Decius 250-53.
Origenes toto trpěl v Caesarei v r. 250 jako 65letý. O 4 roky později zemřel v Tyru pravděpodobně na následky mučení. /nar.185 a +253/254/
Byl jednou z největších křesťanských osobností starověku. Na stránkách Revue Theofil přinášíme úryvky z Origenova apologeticky zaměřeného spisu „Proti Celsovi“ (Contra Celsum), v němž se systematicky ohrazuje vůči protikřesťanským výtkám filosofa Celsa, uvedeným v jeho díle „Pravdivé slovo“. Origenes se tak tímto spisem řadí po bok apologetů, jako byli sv. Justin, Athenagoras, Tertullian a další.
origenes-m.jpgBezesporu nejplodnějším spisovatelem křesťanského starověku je Origenes. O jeho životě jsme dost podrobně zpraveni. Narodil se kolem r. 185 asi v Alexandrii. Jeho rodiče již byli křesťany. Mučednická smrt jeho otce (r. 202/203) a v důsledku toho konfiskace veškerého jmění přivedla rodinu do bídy. Origenes pomáhal vyučováním živit sourozence. Vyučoval jako soukromý učitel filozofii i teologii. Příjmy z učitelské činnosti byly pravděpodobné dost velké, když si mohl r. 212 dovolit cestu do Říma, aby uviděl „prastarou římskou církev“. Zde se seznámil s Hippolytem. Když r. 215 císař Caracalla vtrhl do Alexandrie a připravil tam krvavou lázeň zejména filozofům a jejich školám, odešel Origenes se svými přáteli do palestinské Caesareje. Zde na přání biskupaTheoktista a jeruzalémského biskupa Alexandra kázal na křesťanských shromážděních. Kolem r. 217 jej biskup Demetrios povolal zpět do Alexandrie, aby zde učil nakatechetické škole. Elementární katechetiku přenechal svému žákovi Heraklovi a sám vyučuje pokročilé filozofii a teologii. Zvláštní péči věnoval studiu Písma sv. a jeho exegesi. Na své cestě do Řecka, kde měl vyjednávat s tamními bludaři, se na přání svých přátel biskupů dal v Caesareji vysvětit na kněze. Poněvadž se ve své rigoróznosti před tím sám dobrovolně učinil eunuchem[1], jeho biskup Demetrios, když se dozvěděl o jeho vysvěcení, jej po jednání na dvou synodách zbavil učitelského úřadu, jeho kněžství prohlásil za neplatné, dokonce iexkomunikoval a vykázal z Alexandrie. S tímto postupem souhlasily i ostatní církevní obce s výjimkou církevních obcí v Palestině, Arábii, Fénicii a Achaji. Že neučil v církevním duchu, to mu bylo vytýkáno až později. Po svém odchodu z Alexandrie se natrvalo usadil v Caesareji a založil tu školu podobnou alexandrijské. Za císaře Decia byl pravděpodobně v Caesareji uvězněn a mučen. Zemřel r. 253/254 na následky mučení ve věku 70 let pravděpodobně v Tyru.
Origenes byl již za svého života považován za nejlepšího teologa řecké církve. Žádné jméno v křesťanském starověku nebylo však tak sporné jako jeho. Odvolávají se na něho heretici, učí se od něho pravověrní učitelé. Že Origenes chtěl být pravověrným křesťanem, dokazuje i to, že bludné učení považoval za horší než mravní pochybení. Tuto jeho rozpornost je možné hledat v jeho zálibě pro příliš alegorický výklad Písma i ve vlivu platónské filozofie.
Z jeho přečetných literárních prací uvádíme průřez spisu Proti Celsovi. Je to nejlepší přednicejská apologie.
Origenes napsal tento spis o 8 knihách, když mu bylo více než 60 let, na prosbu svého přítele. Podnět k tomu dal platónský filozof Celsus svým spisem Pravdivé slovo. Byl to pamflet proti křesťanství, napsaný asi o 70 let dříve. Celsus prohlašuje Krista za obyčejného podvodníka a všechno mimořádné v Kristově životě za výmysl prvních Kristových přívrženců, a rychlé rozšíření křesťanství přičítá strachu prostých lidí z posledního soudu a pekelného ohně. Origenes vyvrací větu za větou tento Celsův spis. Klidně, důstojně s vědomím vědecké převahy, i když jeho důkazy nejsou právě nejpádnější. Pro pravdivost křesťanství se odvolává na četná uzdravení nemocných a na mravní čistotu věřících. I když se Celsův spis nezachoval, máme jeho hlavní části zachovány v tomto Origenově spisu. Spis je napsán kolem r. 248.
Proti Celsovi (Contra Celsum, EP 510-536) 1,2
Kdyby někdo z řecké školy, kterou si dobře osvojil, přešel k nám, ten nejen usoudí, že je pravdou, co věříme, ale bude se snažit nauku lépe poznat a doplnit si, co nám zdánlivě chybí, a tím po způsobu řeckých škol dokáže pravdivost křesťanství.
1,3
Co se týče křesťanů, toto: Římský senát, vládci různých dob, vojáci, lidé i příbuzní těch, kteří uvěřili, vyhlásili křesťanům boj. Křesťanství by bylo přemoženo tolika nepřátelskými nástrahami, kdyby nad ně nevynikalo v síle Boží moci. Ono však zvítězilo nad celým světem, který se proti němu stavěl.
1,4
Kdyby neměli všichni podle obecného mínění zdravý názor na mravnost, nebyli by spravedlivě potrestáni ti, kdo na sebe přivolávají Boží soud. Proto není nic divného, že Bůh zasel do lidských duší to, čemu učil skrze proroky a Spasitele. Nikdo se na Božím soudu nemůže vymlouvat, protože Boží vůle je vepsána do jeho srdce.
1,9
Celsus říká, že někteří křesťané nemluví ani nechtějí, aby se mluvilo o tom, čemu věří. Prý říkají: „Neptej se, ale věř – víra tvá tě zachrání.“ Prý také říkají: „Světská moudrost je špatná, pošetilost však dobrá.“ K tomu je třeba říci: Kdyby všichni kupříkladu zanechali svých povinností, které jim život ukládá, a jen filozofovali, nebylo by pro nikoho nic snazšího než toto. Nechci se chlubit, ale v křesťanství se najde nemálo výkladů toho, čemu věříme, výkladů prorockých obrazů a evangelijních podobenství i nesmírně mnoho jiných výkladů toho, co se předobrazně stalo či bylo ustanoveno. Jestliže je nemožné, aby to všichni znali buď proto, že jim to život nedovoluje nebo nemají patřičné schopnosti, takže jen někteří se tomu věnují, najde se lepší cesta, která by mohla mnohým pomoci než ta, kterou dal lidem Kristus? Známe mnoho těch, kteří uvěřili a kteří se zbavili špíny špatnosti, ve které se dříve brodili. Co je lepší: Nechat ty, kteří uvěřili bez hledání důvodů, při víře, že hříchy budou potrestány a dobré skutky odměněny či nechat je, aby pohrdali prostou vírou, dokud nenajdou důvody, aby mohli uvěřit? Je známo, že většina těch – až na malé výjimky -, kteří hledali víru rozumovou cestou, nedosáhli toho, čeho dosáhli ti, kteří uvěřili prostou vírou, a zůstávají takovými, jakými byli dříve.
1,11
Když všechno lidské spočívá na víře, není tedy rozumnější věřit Bohu? Což ten, kdo někam pluje, kdo se žení, vychovává děti či zasévá do země semeno, nevěří, že to, co dělá, bude lepší, ač tomu možná bude opačně a někdy tomu tak opravdu je?
1,23
Oč je rozhodně lepší, aby člověk, když vidí krásně uspořádaný řád světa, místo všech těch výmyslů uctíval jednoho Stvořitele jednoho světa, který se mu zcela podrobuje a proto nemůže být dílem mnoha stvořitelů.
1,26
Copak Ježíš mohl v tolika málo letech rozsít po celém světě své slovo a nauku bez Boží moci? Na četných místech našeho světa získal pro svou nauku ne pouze několik Řeků, barbarů, moudrých i prostých, kteří až na smrt zápasili o křesťanství a nezapřeli je, což nikdo neučinil pro jinou nauku. Kdo to vše dobře zváží, uzná, že bez Boha lidé nic dobrého neudělají. Tím spíše to bude možné tvrdit o Ježíši. Bude-li kdo srovnávat dřívější mravy těch, kteří přijali Kristovu nauku, s jejich nynějšími mravy, jakým nevázanostem, bezprávím a vášním byli oddáni dříve, než podle Celsa a jemu podobných bylí oklamáni a přijali nauku podle Celsa lidskému životu zhoubnou, pozná, že ti, kteří přijali Kristovu nauku, stali se lepšími, šlechetnějšími a vyrovnanějšími, takže někteří z opravdu čisté lásky a čistým srdcem uctívají Boha a zdržují se i dovolených radostí.
1,27
Kdyby někdo šel dále, uvidí, že Ježíš se odvážil i toho, co je nad lidské síly, a čeho se odvážil, toho také dosáhl. Od samého začátku nikdo nemohl zabránit, aby se Ježíšova nauka nerozšířila po celém světě: Ani vládci, ani jejich vojevůdci či jim podřízení správcové, ani kdokoliv, abych tak řekl, z těch, kteří měli jakoukoliv moc, ani ti, kteří vládli ve městech, ani vojáci ani prostí lidé. Ty všechny přemohla jeho nauka, poněvadž je Boží naukou, a té nelze odporovat.
1,68
Celsus vycítil, že se bude mluvit o velkých Ježíšových zázracích – o několika jsme mluvili -, a na oko přiznává, že jsou pravdivá uzdravení, vzkříšení z mrtvých či nasycení množství lidí několika chleby a ještě bylo sebráno mnoho drobtů. Podle jeho názoru prý to byla šikovnost apoštolů, říká tedy: „Nuže, uvěříme, že jsi to dokázal.“ Hned však dodává, že totéž činí kouzelníci slibující vždy větší a větší zázraky, a co činí, že se naučili od Egypťanů. … Nikdo z kejklířů však tím, co dělá, nevede k nápravě mravů, ani nevychovává užaslé diváky k Boží bázni a k úctě k Bohu, ani se nepokouší přemluvit diváky žít tak, aby byli Bohem ospravedlněni,
2,9
Židům vytýkáme, že Ježíše nepovažovali za Boha, ač o něm na mnoha místech svědčili proroci jako o tom, který má velkou moc i že je Bohem jako Bůh Otcem všech. Tvrdíme však, že jemu Otec řekl: „Učiňme člověka, aby byl našim obrazem podle naší podoby“ (Gn 1,26). Tvrdíme, že Slovo učinilo vše, co mu Otec nařídil. Z mnoha míst v evangeliu je jasné, že ten, který v Ježíši říká: „Já jsem cesta, pravda a život“ (J 14,6), není někdo, kdo by neměl tělo a duši. Toto jsme řekli ne proto, že bychom rozlišovali Božího Syna a Ježíše. Z Božího řízení se Boží Slovo a duše i tělo Ježíše staly jedním.
2,15
Jestliže evangelisté byli pravdomluvní, ale podle Celsa napsali bajky, nenapsali by, že Petr zapřel nebo že se Ježíšovi učedníci pohoršovali. Kdo by napsal, i kdyby to byla pravda, že se to stalo? Jestliže chtěli posluchače evangelia učit pohrdat smrtí, když jde o přiznání se ke křesťanství, s největší pravděpodobností by to bylo asi třeba lidem zamlčet.
2,16
My neříkáme, že Kristus zdánlivě trpěl, aby nebylo lží, nýbrž pravdou i jeho zmrtvýchvstání. Jestliže vstal z mrtvých, kdo skutečně zemřel, tedy skutečně vstal z mrtvých. Kdo by však zdánlivě zemřel, nevstal byl skutečně z mrtvých.
2,20
Celsus se domnívá, že se to stalo po nějakém předchozím Božím rozhodnutí, poněvadž to bylo předpovězeno. My s tím nesouhlasíme. Říkáme, že prorokující nebyl příčinou toho, co se stalo – když předpověděl, co se stane -, ale že to, co se stane, stane se, i kdyby to nebylo předpovězeno, a předpovídajícímu to bylo důvodem, proč to předpověděl. Předpovídající asi předem ví, že ze dvou možností – stát se a nestát se – jedno se stane. Neříkáme, že by záleželo na předpovídajícím, že se něco stane či nestane asi v tom smyslu, jako kdyby řekl: Takto se to stane a ne jinak.
2,50
Smyslem zázraků Krista i jeho učedníků nebylo klamat, ale zachránit duše. Kdo by řekl, že je dílem klamu, jestliže se život denně stává lepší a špatností denně víc a více ubývá?
2,60
Podle Celsa se některým o tom, co si přáli, aby se stalo, zdálo ve snu a sen považovali za skutečnost. Věřit, že se jim to zdálo ve snu, je nerozumné, leda že by neměli zdravý rozum nebo to byli šílenci.
3,27
Ty, který víš, co je napsáno o Aristeovi i co se vypráví o Ježíši, pohleď, co každý z obou i teď učinil pro nápravu mravů a pro úctu k nejvyššímu Bohu. Mohl bys však věřit, že to, co se uvádí o Ježíšovi, se stalo bez Boha? To nelze říci o Aristeovi Prokonnesijském.
3,29
Boží církve řídící se Kristovou naukou ve srovnání s čistě lidskými shromážděními, s nimiž společně žijí, jsou „jako světla ve vesmíru“ (Flp 2,15). Kdo by totiž neuznal, že ti, kteří jsou v církvi považováni za špatné, jsou daleko lepší než ti, kteří žijí jen v lidském společenství?
3,51
Kdo hřeší a zvláště kdo nemravně žijí, ty křesťané vylučují ze svého společenství. Ty, kteří se oddali hříšnému životu či jinak se nedůstojně chovají, křesťané oplakávají jako mrtvé pro Boha. Jestliže změnili své chování, přivádějí je zpět jako z mrtvých vstalé. Přece však je přijímají nazpět váhavěji, než je přijímali na počátku. Kteří po vyznání víry klesli, těm nesvěřují žádné řízení a vedení církve.
3,62
Tedy Bůh-Slovo byl seslán, aby se stal takřka lékařem hříšníků. Celsus se ptá: „Proč nebyl poslán k těm, kteří nezhřešili? Což nehřešit je něco špatného?“ Na to odpovídáme: Jestliže Celsus těmi, kteří jsou bez hříchu, rozumí ty, kteří již nehřeší, byl tedy náš Spasitel poslán i k těmto, ale ne jako lékař. Kdyby však těmi bez hříchu rozuměl ty, kteří nikdy nehřešili – Celsus nerozlišuje ve své řeči přesně oba výrazy -, odpovídáme na to, že je nemožné, aby člověk nikdy nezhřešil. Toto však říkáme s výjimkou Ježíše jako člověka, protože tento člověk nehřešil (1P 2,22).
5,22
Nikdo nás nesmí podezřívat, že patříme k oněm takzvaným křesťanům, kteří v rozporu s naukou Písem odmítají vzkříšení z mrtvých. My neříkáme, že rozpadlé tělo znovu dostane původní podobu, jako mělo dříve, jako nedostane svou dřívější podobu rozpadlé obilné zrno. My však tvrdíme, že jako z obilného zrna vyroste klas, tak i v těle je něco, co se nerozpadá a čím tělo vstane v neporušitelnosti (1K 15,42).
5,23
Je-li třeba to upřesnit, řekneme toto: V obecně chápané lidské přirozenosti něco převyšuje tuto přirozenost. To kdysi učinil Bůh, když povýšil člověka nad tuto lidskou přirozenost a nabídl mu účast na lepší a Bohu bližší přirozenosti a chce, aby takový zůstal, pokud zachráněný svými skutky ukáže, že takovým být chce.
6,10
Charakteristickou vlastností božství je ohlašování budoucích skutečností, což není v lidské moci. Podle výsledku by se dalo soudit, že původcem této předpovědi je Boží Duch.
6,11
Kdyby historie vyprávěla o více takových, kteří se jako Ježíš narodili jako Boží synové, nebylo by mezi nimi velkého rozdílu, protože každý z nich by se prohlašoval za Božího Syna a dovolával se svědectví těch, kdo v něho uvěřili. Tu by bylo na místě ono Celsovo: „I když jedni uvádějí tohoto, druzí onoho, přece všichni mluví stejně: Věř, chceš-li být zachráněn, nebo odejdi“ a podobně. Ježíš však, kterého hlásají po celém světě, přišel k lidskému pokolení jako jediný Boží Syn.
6,62
Celsus tvrdí, že v Bohu není nic z toho, co víme. Jestliže tomu „z toho, co víme“ rozumíme v širším významu, víme mnoho z toho, co je v něm. V něm je totiž ctnost, blaženost, božství. Kdybychom tomu „z toho, co víme“ rozuměli v užším významu – protože všechno, co víme, je méně než Bůh – není absurdní připustit, že Bůh nemá nic z toho, co víme. Co je totiž v Bohu, to převyšuje všechno, co ví nejen člověk, ale i bytost vyšší než člověk.
7,17
Máme-li na mysli u Ježíše to, co učinil jako Bůh, pak tyto skutečnosti neodporují představám o Bohu. Jako člověk především vynikal více než každý člověk nejvyšší účastí na jeho Slovu a na jeho moudrosti. Jako moudrý a dokonalý učinil všechno, co bylo třeba učinit pro všechny lidi a rozumové bytosti. Není na tom nic absurdního, že zemřel jako člověk. Jeho smrt byla nejen příkladem smrti pro poslušnost k Bohu, ale byl to též počátek záhuby zla a ďábla, který si podmanil celou zemi.
7,37
Kdo ví, že Bůh je neviditelný a že jsou neviditelné i některé bytosti nadané rozumem, neřekne jako ten, který obhajoval vzkříšení: „Jak poznají Boha, když jej nelze smysly postihnout“ nebo „Jak je možno poznat něco, co se vymyká smyslovému poznání?“ Nejen pro dychtivé po poznání, ale i pro prosté lidí je napsáno, že „neviditelné Boží vlastnosti lze poznat od stvoření světa ze stvořených věcí“ (Ř 1,20). Z toho plyne, že lidé zde na zemi mají od věcí smysly poznatelných postupovat až k tomu, co je poznatelné jen rozumem, a nezůstávat jen u toho, co je jen smysly poznatelné.
7,46
„Neviditelné Boží vlastnosti od stvoření světa“, to je ty, které je možné poznat jen rozumem, „lze poznat ze stvořených věcí“. Ti, kdo jdou dále, nezastaví se při hledání toho, co je neviditelné, jen u stvořených věcí ve světě, ale dostatečně jimi poučeni a po jejich pochopení dostávají se až k věčné Boží moci. Stručně řečeno: Dostávají se až k jeho božství. Pochopili, že laskavý Bůh „zjevil pravdu a to, co je o něm známo“ (Ř 1,18-19) nejen těm, kteří mu náležejí, ale i těm, kteří jsou mimo pravou víru a neuctívají ho. Kdo však z těch, kteří se Boží prozřetelností dostali až k poznání takových věcí, dělají něco nehodného tohoto poznání a „potlačují pravdu svou nespravedlností“ (Ř 1,18), i po tomto poznání nemohou nalézt u Boha omluvu.
8,12
Ctíme tedy Otce pravdy i Syna jako Pravdu, který má dvě přirozenosti. Na základě jedné z nich má stejné smýšlení, jednotu a tutéž vůli jako Otec, takže kdo vidí Syna, který je „odleskem jeho slávy a výraz jeho podstaty“ (Žd 1,3), vidí Boha v tom, který je obrazem Boha.
(Přeložil ThDr. Josef Novák. Převzato z Patristická čítanka, Česká katolická Charita, Praha 1988, 2. vyd.
Nemyslite si však, že váš boj za základné práva sa tu končí: Útok je celosvetový a každý z nás si musí byť vedomý hrozby, ktorá teraz visí nad každým z nás.
Toto nie je zrážka, v ktorej môžeme spoločného nepriateľa poraziť iba ľudským úsilím: je to epochálny boj, v ktorom ide o osudy ľudstva ako celku, ako aj každého z nás jednotlivo, a to v čase aj v vo večnosti. A predovšetkým: zástancovia Veľkého resetu sú vnútorne protikresťanskí a antikristi, pretože tento „Nový poriadok“ nie je nič iné ako pekelný chaos.
Dostali ste možnosť rozhodnúť. Nielen vtedy, ak je zelený preukaz nelegitímny, ale či sa chcete definitívne zriecť toho, čo vám zostalo z vašej slobody, a nechať na seba uvaliť dystopickú nočnú moru o tyranii, že dnes je diktatúra zdravia a zajtrajšok bude ekologický alebo transľudský. A nech Boh pomáha a ochraňuje tých, ktorí mu patria. Prejav arcibiskupa C. M. Viganó pri príležitosti prvého festivalu na pamiatku mons. Antonia Livi v Benátkach: „Kto predsedá Cirkvi, je bábkou v rukách Bábkára.“ Mocná freska reality, ktorej politické a cirkevné aspekty sú už poriadne prepojené, ktorá hovorí o slobodnom a odvážnom svedomí, aby zhromaždila okolo slova pravdy všetkých ľudí, ktorí sa nehodlajú poddať šíreniu neprávosti, ktorá už každého obklopuje potom, čo hlboko prenikla do radov vodcov Cirkvi.
TENTO prvý festival filozofie je pomenovaný po mons. Antoniu Livio, na ktorého si všetci uchovávame drahú a vďačnou spomienku, a to ako pre svedectvo viery, tak pre vzácnu erudíciu v teologických disciplínach. Učený rímsky prelát ma zvláštnym spôsobom spája s cestou „obrátenia“ k tradíciu, ktorá ho niekoľko rokov predo mnou viedla k vytrvalej oslave úctyhodné apoštolskej liturgie v dokonalej súdržnosti s náukou, v ktorej bol úplne univerzálne. Obaja sme zistili, že znovu objavujeme poklady omše, svätenie a útechu zo znovuobjavenie nášho kňazstva v jeho plnosti. Ak si dnes chceme dôstojne pripomenúť monsignora Liviho, myslím, že nemožno opomenúť Školu „zdravého rozumu“, ktorej bol iniciátorom, a ktorá v tomto okamihu predstavuje príležitosť na prehĺbenie súčasnej reality, veľkých otrasov tohto roka, takzvané pandémie a všeobecnejšie krízy, v ktorej sa svet a cirkev nachádzajú. spravodlivú nemesis tejto nešťastnej výzvy./ gr. aj lat. Nemesis) bola grécka bohyňa spravodlivej pomsty. Bola dcérou bohyne noci/
Sv. Pavol nás nabáda k racionálnej viere, k rationabile obsequium (Rim 12: 1), v ktorom nás viera a rozum, ako dve krídla nútia pristúpiť k rozjímaniu o Pravde, teda o samotnom Bohu. Varovanie apoštola teda tiež znamená zdravý odstup od svetskej mentality: Noli conformari Huić saeculo (Rím 12: 2), varovanie, ktoré dnes cítime, že zdieľame tvárou v tvár šialenstvu tohto sveta.
Ďakujem teda vám všetkým, a najmä milému profesorovi Francescovi Lamendolovi, organizátorovi konferencie, Andrei Comettimu, významným rečníkom – medzi ktorými vidím mnoho priateľských tvárí – a moderátorom. Ak ste už mali príležitosť vypočuť si môj prejav vlani 15. mája pre Konfederáciu Triarii [tu], všimnete si, že predstavoval Abrego, ktoré sa chystám povedať úplnejšie. Dúfam, že dnešné video je predmetom rovnakej cenzúry zo strany YouTube, pretože to predchádzajúce, po jeho odstránení, bolo šírené a videné ešte viac ľuďmi, a to aj vďaka správnemu hlasu vyvolanému náhubkom mainstreamu. významný precedens Keď sa Stalin v roku 1932 rozhodol eliminovať milióny Ukrajincov genocídou, ktorou bol Golodomor, naplánoval hladomor ako nástroj sociálneho inžinierstva, prostredníctvom ktorého znárodnil poľnohospodársku pôdu a potom pridelil zisky priemyslu. Stalin napísal: «K eliminácii kulakov ako triedy nestačí politika obmedzovania a vylučovanie jednotlivých skupín; […] je nutné prelomiť odpor tejto triedy otvoreným bojom a pripraviť ju o ekonomickej zdroje jej existencie a rozvoja „(Josif Stalin, question di leninizmu, Rím, 1945). Stalin potom nechal zabaviť pšenicu, repu, zemiaky, zeleninu a všetky druhy potravín; zakázal akýkoľvek obchod – znie to povedome? – a zabavil Ukrajincom finančné zdroje. Deti utekajúci z vidieka boli zatknuté a deportované do kolektorov a sirotincov, kde zomreli na podvýživu. Aby sa zabránilo šíreniu správ o hladomore, ústredný výbor zakázal cestovanie – akési uzamknutie ante litteram – a obvinil tých, ktorí odsúdili masaker Ukrajincov, že sú nepriateľmi ľudu. Popierači – používajúce termín v správnom zmysle – o Golodomoru tvrdí, že ku genocíde na sovietskej Ukrajine v rokoch 1932-1933 nikdy nedošlo, alebo aj došlo, ale bez akéhokoľvek zámeru. Cenzúra režime pomohla skryť tragédiu, ktorú teraz mnoho krajín uznáva ako zločin proti ľudskosti a ktorá bola podľa analýzy metód a účelu tiež veľkým resetom.
Keby sa Ukrajinec divil, prečo ruská vláda v prípade hladomoru nepomohla obyvateľstvu zaslaním potravín, ale naopak zakázala začatia komerčných aktivít a akéhokoľvek hnutia, ktoré by prispelo k zlepšeniu situácie, pravdepodobne by sa dopustil rovnakej chyby ako tí, ktorí sa dnes za panovania údajné pandémie čuduje , prečo vlády ničia verejné zdravie, zakazovali účinnú liečbu, podávali škodlivé, ak nie smrtiace terapie a teraz núti občanov vydieraním udržiavať uzamknutie a podstupovať vakcíny, ktoré nielenže nezaručujú žiadnu imunitu, ale skôr vedú k závažným krátkodobým a dlhodobým vedľajším účinkom a ďalšiemu šíreniu rezistentnejší foriem vírusu.
Zmena zorného uhla
Hľadanie logiky v tom, čo nám hovoria médiá hlavného prúdu, vládcovia, virológovia a takzvaní „experti“, je náročná výzva, ktorá sa stáva súčasťou najcyničtějšej racionality, pokiaľ máme čo len trochu intelektuálnu poctivosť pootočiť náš zorný uhol. To znamená, že by sme sa mali aj vzdať uspokojujúceho názoru, podľa ktorého naši vládcovia konajú pre naše dobro, a všeobecnejšie, že naši partneri sú čestní, úprimní a vedení dobrými princípmi.
Chápem to dobre, verte mi, že je ľahšie vyhrievať sa v ilúzii, že „všetko bude v poriadku“ a že táto pandémia je strašná katastrofa, na ktorú nikto z nás nebol pripravený. Je oveľa jednoduchšie si myslieť, že vodcovia po celom svete by mali byť súdení s vďačnou zhovievavosťou a ospravedlňovaním za chyby, ktorých by sa ktokoľvek na ich mieste mohol dopustiť v boji proti „neviditeľnému nepriateľovi“. Je povzbudivé veriť, že nadnárodné spoločnosti zaoberajúce sa drogami a medzinárodné zdravotnícke inštitúcie nemajú na srdci nič iné ako naše dobro a že nikdy nemôžu distribuovať, iba pre ekonomický kalkul, experimentálne lieky, ktoré nás nakoniec všetkých chronicky postihnú, alebo vyhladia. A je neuveriteľne ťažké a psychologicky vyčerpávajúce čeliť každodennému domácemu boju s príbuznými a priateľmi, známymi a kolegami z práce, zo samotnej skutočnosti, že považujeme príbeh Covid za absurdný. Byť považovaní za „konšpiračných teoretikov“ či „popieračov“ a stať sa predmetom poľutovania, opovrhnutia a sociálneho odsudzovania je nevďačný osud, najmä keď sú nám ľudia, ktorí prijali globálne lož, milí. A je ešte nepríjemnejšie cítiť sa v našej cirkevnej komunite ako diskriminovaní a ostrakizování, o to viac, ak je vnímané, ako sa ideologické sploštenie záležitosti u mainstreamu prejavuje aj na strane biskupov a najvyšších špičiek hierarchie.
Realita je úplne odlišná a ak ju nechceme prijímať, dostávame sa do kognitívnej disonancie, ktorú sociálna psychológia rozsiahlo študovala. Realita je nielen odlišná, ale diametrálne odlišná od toho, čo nám bolo povedané, a bude pre nás lepšie, ak jej chceme porozumieť, rozpoznať ju, čeliť jej a bojovať s ňou zo všetkých síl. Tiež preto, že modus operandi, s ktorým boli podobné prípady riešené v priebehu histórie, je v podstate rovnaký. /Pozor, držte si klobouky, jedeme z kopce/ Vžite sa do pozície priaznivcov Great Resetu
Začnime teda z pohľadu tých, ktorí tento komplot zorganizovali, a nie tých, ktorí ho nevedomky podstupujú. Ak sa vžijeme do kože Billa Gatesa, Georgea Sorosa alebo Klausa Schwaba, nebude ťažké pochopiť, že ak bezohľadne oznámime, že sme sa rozhodli zdecimovať svetovú populáciu prostredníctvom génového séra, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame súhlas más ani podporu inštitúcií. Pretože náš kriminálny plán by vyvolal vzburu a predovšetkým by odhalil naše plány, odkryl karty…
V skutočnosti sme tiež niekoľkokrát deklarovali naše projekty, písali sme ich do zborníkov našich kongresov, opakovali sme ich v rozhovoroch a inštitucionálnych stretnutiach, nechali sme ich dokonca vyryť do Georgia digestiones. Možno naša domnienka, že ide o kriminálne návrh, znela príliš krikľavo a tí, ktorí sa tým mohli cítiť ohrození, radšej hľadali inde, obvinili tých, ktorí vzbudili poplach, neslýchané Laocoonta.
Rozhodli sme sa teda vyrozprávať „krásny príbeh“ o globálnej povinnosti, ekologickej udržateľnosti, inkluzivitě a odolnosti tvárou v tvár vírusu, ktorý sme pravdepodobne sami vytvorili vo wuhanskom laboratóriu, sami ho financovali a prezentujeme ho ako smrteľnú pandémiu, ktorá vyžaduje okamžité opatrenia zdôvodnené zdravotnou starostlivosťou . A pretože táto mimoriadna situácia nemohla vzniknúť sama, a pretože sa jedná o chrípkový syndróm, čo je bežný vírus Corona, aký sa vyskytuje každý rok, vynútime si to úradníkmi WHO – inštitúcie financované takmer výhradne nami a čínskou komunistickou diktatúrou, naším spojencom – a budeme dávať pokyny k zákazu liečby , ako dosiahnuť vysoký počet úmrtí spôsobených Covid, naviesť pacientov k úmrtiam podrobením sa nútenou ventiláciou. Je zrejmé, že farmaceutické spoločnosti, ktorých akcionári sme sami, prostredníctvom investičného fondu Black Rock, majú všetok záujem na výrobe vakcín bez povinného overovania, pretože ak je liečba zakázaná, je možné upustiť od zákonov na ochranu verejného zdravia a vakcíny – vlastne: génová séra – možno povoliť pre experimentálnu distribúciu. A k zapečateniu factum Sceleriss faktických zločinov skrze čínsky režim spúšťame dážď objednávok na masky, ventilátory a zdravotnícke potreby, aj keď vieme, že sú k ničomu a ani nespĺňajú zdravotné normy. Medzitým naši „odborníci“ – takmer vždy bývalí zamestnanci alebo pracovníci ústavov a poradenských spoločností, ktoré sponzorujeme – šíria paniku v médiách s tak absurdnými projekciami a desivými prognózami, zatiaľ čo novinári a televízne moderátori sa prostituujú svojmu novému šéfovi, odhadzujú profesionálnu etiku a povinnosť rešpektovať pravdu za každú cenu. Ale vieme dobre, že peniaze a slávu si môžu ľahko kúpiť kurtizánskou spoluprácou a mlčaním mnohých osôb, najmä ak nám dlhuje svoje miesto, ak sme akcionári médií, v ktorých pracujú, alebo hlavnými držiteľmi reklamného priestoru. Zároveň zabezpečujeme, aby verejné prostriedky boli prideľované na financovanie médií s implicitným záväzkom šíriť oficiálne podanie a cenzurovať akýkoľvek nesúhlasný hlas.
Zdravotníctvo je tiež v našich rukách, a to už po celé roky! Postupne sme ničili to verejné, využívali sme našich zamestnancov v štáte, v Európskej únii a v medzinárodných organizáciách; a potom, čo sme ho zničili, sťažovali sme si na jeho neúčinnosť a odporučili nahradiť ho súkromnou zdravotnou starostlivosťou, ktorej sme akcionári. To, čo zostalo z verejného zdravia, je však postavené na obchodnom modeli, ktorý stavia zisk pred poskytovaním neziskových služieb, a v každom prípade je to vždy štát, ktorý spláca dlhy zdravotníckych spoločností. Dobre vieme, že po nákladoch na pandémiu mnoho ľudí túži, aj keď mlčí tvárou v tvár zbytočným hospitalizáciám či úmrtiam pacientov kvôli terapiám, ktoré sme namiesto domácej starostlivosti zaviedli. Tri tisícky eur denne za lôžko na jednotke intenzívnej starostlivosti o pacienta Covid takto sa legitimizuje sociálny poplach, pretože tých lôžok je málo – za posledných niekoľko rokov sme ich znížili vďaka spokojným politikom – a zvýšiť ich by v plnej pandemickej pohotovosti stálo veľké peniaze. Ak sa nám potom podarí pomocou testov presvedčiť, že veľmi vysoké percento populácie je na vírus pozitívnych, zabezpečíme pretrvávanie výnimočného stavu a s ním spojených lockdownových opatrení, ktoré zničia ekonomiku. A to je presne to, čo chceme: zrušiť malé podniky, donútiť obyvateľov nakupovať on-line to, čo si už nemôžu kúpiť v miestnom obchode, zhrabnúť provízie aj od šéfkuchára pizze alebo reštaurácie, ktorá je nútená uchýliť sa k doručovacím spoločnostiam, ktorých sme akcionári. A napokon, aby bol tento útok kompletný, zvyšujeme nelegálne prisťahovalectvo vďaka našim „humanitárnym“ nadáciám a mimovládnym organizáciám, zvyšujeme tak kriminalitu, presmerujeme prostriedky určené na náklady na prijímanie a napádanie Európy vlnami islamistov, ktorí sa dožadujú svojich práv. Ich prítomnosť nám umožňí na hulváta rozbiť sociálnu a náboženskú štruktúru národov, v mene solidárnosti a spoliehanie sa na pocit previnenia voči nim, na nebezpečenstvo rasizmu.
Je zrejmé, že destabilizácia spoločnosti, ktorú sme vytvorili, nám umožňuje prijímať zákony proti diskriminácii a rasovej nenávisti a potláčať disent tých, ktorí sa cítia napadnutí a ohrození. A Napokon, zelená ekonomika. To znamená veľký reset.
Najprv sa nám podarilo vytvoriť teror proti „neviditeľnému nepriateľovi“ a umlčať nesúhlasné hlasy vedcov, intelektuálov a obyčajných občanov; potom sa nám podarilo prinútiť ľudí veriť, že záchrana sveta závisí na vakcínach; teraz sme schopní vydierať miliardy ľudí, ktorí, ak sa chcú vrátiť k nejakej forme uvoľnenia uložených obmedzení, musia vraj prijať zelený preukaz, aby mohli cestovať do zahraničia, ísť na štadión alebo nakupovať. Tlak, ktorý sme vyvinuli na masy, je taký, že mnohí tieto formy kontroly prijmú a čoskoro dosiahnu aj implantáciu podkožného čipu, čo nám umožní uskutočniť náš plán.
To všetko je teraz realitou: ako očkovací pas, ktorý nemusí byť nutne obmedzený len na Covid, tak aj elektronické platby namiesto hotovosti. „Nikto nemohol kupovať alebo predávať, ak nenesie značku“ (Zj 13, 17). Stačí teda stlačiť tlačidlo – a my ho aj stlačíme -, aby sa človek vyradil zo spoločenského života.
Pre hanbu civilizácie, ktorú nenávidíme, prinútime masy, aby sa živili chrobákmi a larvami, budeme vychvaľovať ich nutričné vlastnosti a ich malý vplyv na životné prostredie, zatiaľ čo my si vyhradzujeme jesť lahodné mäso. Donútime ich, aby sa vzdali súkromného majetku tým, že ho vymenia za univerzálny príjem, vďaka ktorému ich donúme platiť lízing aj za svoju bytovú jednotku 30 metrov štvorcových, zjavne s nulovými emisiami. Pošleme ich jazdiť na elektrickom skútri vyrobenom v Číne, zatiaľ čo my jazdíme v znečisťujúcich automobiloch na špeciálnu zákazku, plavíme sa v drahých jachtách a cestujeme vrtuľníkom. A zatiaľ čo vyhodení z práce vo svojich 50 rokoch nachádzajú zamestnanie ako doručovatelia, my dostávame miliardy dividend od našich spoločností založených v daňových rajoch. Dosiahli sme takej úrovne zotročenia más, že nemáme dôvod sa obávať akejkoľvek vzbury, ktorá by aj tak bola v každom prípade potlačená obuškami, za mlčania médií a našej spojeneckej ľavice.
A keď pandemická fraška nebude mať vďaka nepredvídateľným udalostiam požadované účinky, máme pripravený ďalší krok: klimatická kríza ako zámienka pre zavedenie „ekologického prechodu“ a „trvalo udržateľného rozvoja“; alebo zahájime ďalší konflikt na Strednom východe, aby sme vyvolali teroristické útoky v našich mestách a paniku medzi obyvateľstvom. A ak ani tieto vyskúšané triky nebudú úspešné, máme už vymyslený – prečo aj nie? – mimozemský útok, pri ktorom niektorí naši súdruhovia už začínajú už aj otvárať toto slávne Overtonovo okno: čo viac než mimozemšťanov možno považovať za „neviditeľného nepriateľa“, ktorý priživí kolektívny strach, po desaťročiach filmov, premietajúcich invázia tvorov z vesmíru? … veď už aj mainstream to hovorí, akokoľvek absurdné a iracionálne to môže byť. Stačí to vidieť v televízii. The Great Reset modus operandi
A teraz, keď sme opustili rolu GATESa alebo Sorosa, pozorujme celú operáciu zvonku a snažme sa identifikovať opakujúce sa prvky. Prvým, ako som už povedal skôr, je nepochopiteľnosť tohto kriminálneho plánu elít a potreba zamaskovať ho prijateľnými ideálmi. Druhým je vytvorenie núdzové situácie – v minulosti to mohla byť vojna vedená zbraňami, dnes biologická vojna alebo konflikt finančný – a preto je nevyhnutné uchýliť sa k riešeniam, ktoré elita pripravila a naplánovala. Tretí prvok spočíva v zjavnom riešení, ktoré umožňuje vykonať tieto „reformy“ v obmedzovaní osobných slobôd, ktoré by za normálnych okolností boli neprijateľné a nelegitímne. To rozdelí spoločnosť vnútri.
Ak uvažujeme o útoku z 11. septembra 2001, chápeme, že modus operandi je v podstate rovnaký, ako tomu bolo vo vojne v Perzskom zálive alebo v líbyjskej občianskej vojne. Teroristická hrozba bola použitá ako Profáza, tj. Ako zjavná príčina, ako falošná zámienka k povoleniu investícií do vojnového priemyslu, sprísnenie kontroly populácie, pre politické otrasy a snaha o primerané energetickým zdrojom v Iraku a Líbyi a na odvrátenie hospodárskej nezávislosti afrických štátov od franku CFA. Takto dosiahnutá destabilizácia podporila plán etnickej substitúcie v Európe a súčasne oslabila Afriku mladých generácií, ktoré by ju mohli urobiť prosperujúcou a autonómnou; zasiahla katolícke komunity v bývalých kolóniách podnecovaním islamského fanatizmu ako predpokladu krvavých konfliktov a teraz tieto konflikty exportuje do odkresťančenia Európy, ktorá nečinne sleduje každodenné vypaľovanie svojich kostolov a globálne otepľovanie.
Na základe tohto modus operandi vždy a v každom prípade existuje lož, ktorá slúži na zakrytie skutočných zámerov elít a k tomu, aby sme prijali ako nevyhnutné tie zmeny, ktorým stojíme tvárou v tvár, pričom v podmienkach relatívnej normality by bolo ťažké potlačiť vzbury. Obviňovanie disidentov, kriminalizácia osôb, ktoré vakcínu neprijímajú, psychiatrizáca „popieračov“ alebo „sprisahancov“ sa v posledných mesiacoch formuje v záchytných táboroch, so zákazom pohybu bez zdravotných kontrol a predovšetkým vďaka bubnovaniu médií. Šírenie technológie 5G, ktoré v mnohých krajinách zostalo bez povšimnutia kvôli karanténám, umožní sledovanie populácie vďaka aplikáciám alebo podkožného čipu v neustálom pripojení sa k sieti.
Veľký reset má rad precedensov
Lož je teda známkou architektov Veľkého resetu v minulých storočiach. Bol tu skvelý reset protestantskej pseudoreformacie, ktorá zasiahla Európu v jej jednote viery a vytvorila tržnú ranu, ktorej škodlivé dôsledky vidíme dodnes; bola to francúzska revolúcia, bolo to Risorgimento, bola to ruská revolúcia, boli to dve svetové vojny, priemyselná revolúcia, ’68 a zrútenie Berlínskeho múru. Zakaždým, keď si všimnete, zjavný dôvod týchto revolúcí nikdy nezodpovedal skutočnosti: predaj odpustkov ako zámienka pre Lutherovmu vzburu sa opieral o túžbu nemeckých kniežat po majetku kláštorov a diecéz a musel vytvoriť šírenie herézy vo svete a oslabenie pápežstva, prvú to obranu kresťanstva; chudoba ľudí ako zámienka pre zrušenie francúzskej monarchie a vznik slobodomurárskej a protikresťanskej republiky; rozdelenie talianskych štátov a ašpirácie na ideál národnej jednoty ako zámienku pre zničenie kráľovstva aj vojvodstva a pripojenie pápežských štátov k talianskemu kráľovstvu, ktorého monarchie bola podriadená lóží a ktorá od nich na oplátku bola zrušená, akonáhle bola úloha dokončená; útlak ruských roľníkov ako zámienka pre elimináciu cára a nastolenie komunistickej diktatúry; nárokovanie jednotlivých národností ako zámienka pre prvú svetovú vojnu k vymazaniu rakúsko-uhorského impéria a udržiavanie etnických konfliktov; druhá svetová vojna, v ktorej nacizmus najprv financoval a potom proti nemu bojoval, slúžila ako zámienka ku kolonizácii Európy a jej hospodárskemu a kultúrnemu vystaveniu americkému liberalizmu alebo ruskému komunizmu, čo ju oslabilo; stav robotníkov ako zámienka ku ich vykorisťovaniu v továrňach a kŕmenie Molocha moderného kapitalizmu; túžba po slobode mladých ľudí ako zámienka ku poškodeniu ich intelektu a vôľe, rozbitie tradičnej rodiny rozvodom, zrušenie materstva antikoncepciou či potratmi a úder na samotný koncept autority; koniec sovietskeho bloku a satelitných krajín bol zámienkou pre šírenie liberalizmu a konzumu a morálnej korupcii ľudí, poznamenaných sedemdesiatročnou komunistickou diktatúrou, ktorej tvrdá opozícia voči Novému svetovému poriadku je dôvodom nedávnych a neustálych útokov na prezidenta Putina.
Veľký reset zahŕňa aj cirkev
Tejto dlhej sérii veľkých resetov organizovaných rovnakou elitou sprisahancov sa nepodarilo uniknúť ani katolíckej cirkvi. V prípade Druhého vatikánskeho koncilu to tiež vidíme: väčšie pochopenie liturgie ako zámienku pre zničenie apoštolskej omše, vymazanie posvätného jazyka a zneužitia obradov. A túžba po jednote s heretikmi a schizmatikmi bola zámienkou, s ktorou sa začal koncilový ekumenizmus, ktorý položil ideologické základy súčasného odpadlíctva. Demokratizácia cirkvi, v mene údajnej väčšej účasti laikov, slúžila len ako zámienka k postupnému podkopávaniu pápežskej moci a parlamentarizacii moci biskupov, dnes obmedzenú na obyčajných vykonávateľov rozhodnutí biskupských konferencií.
Klamstvá rôznych Great Reset
Ako všetky podvody, aj tie, ktoré vymyslí diabol a jeho služobníci, sú založené na falošných sľuboch, ktoré nikdy nebudú dodržané, výmenou za ktoré dávame určité dobro, ktoré nám nikdy nebude vrátené. V Edene viedla vyhliadka na to, že „budete ako bohovia“, k strate priateľstva s Bohom a vylúčenia z večnej spásy, ktoré dokázala napraviť iba vykupiteľská obeť nášho Pána. Revolúcia proti katolíckym monarchiám bola dosiahnutá prísľubmi nižším triedam, ktoré nikdy neboli dodržané, ponúknuť im prosperitu a oslobodenie od daní: a tí, ktorí uverili tie podvody, uvideli, ako sa ich svet zrútil, a stali sa oveľa utlačovanější ako predtým. Priemyselná revolúcia bola prijatá, pretože sľubovala nové pracovné miesta v továrňach,
S pandémiou nám postupne nahovorili, že izolácia, blokovanie, masky, zákaz vychádzania, streamovanie omší, diaľková výučba, inteligentné práce, prostriedky na zotavenie, vakcíny, zelené covidpasy nám umožnia, aby sme sa dostali z núdze, a vo viere v tieto lži sme sa vzdali práv a životného štýlu, ktorý, ako nás varujú, sa nikdy nevráti: „Už nič nebude ako predtým“. „Nový normál“ bude aj naďalej predstavovať ústupok, na dosiahnutie ktorého prijmeme zbavenie sa slobody, ktorú sme považovali za samozrejmosť, a budeme ďalej robiť kompromisy, bez toho aby sme pochopili absurditu nášho dodržiavania a obscénnosť požiadaviek tých, ktorí nám velia, dávajú nám toľko absurdných objednávok, aby sme skutočne podstúpili úplnú abdikáciu rozumu a dôstojnosti. V každom kroku ďaľšie otočenie skrutky, ďalší krok smerom ku priepasti: ak sa nezastavíme v tejto trase smerom ku kolektívnej samovražde, nikdy sa nevrátime.
Teda lož. Lož, ktorú tiež v Svätom písme odsudzujeme: keby had povedal Adamovi a Eve, že keď budú jesť ovocie stromu, stratia nesmrteľnosť a všetky dary, ktoré im Boh dal, zostali by sme stále v Edene. Čo však môžeme očakávať od toho, kto je „vrahom od počiatku“ (Jn 8,44), „klamárom a otcom lži“ (tamtiež)? A nebolo to vďaka klamstvám a falošným svedkom, keď bol náš Pán odsúdený, obvinený Sanhedrinom, že vraj nabádal neplatiť dane cisárovi? Nebol to podvod a vydieranie kňazov, čo prinútilo Piláta, aby dal ukrižovať Božieho Syna, keď sa mu vyhrážali, že ak ho uzná za nevinného, stavia sa tým sa proti rímskemu cisárovi?
Veľký reset je posledným krokom pred novým svetovým poriadkom
Je našou povinnosťou odhaliť klam tohto veľkého resetu, pretože ho možno pripísať všetkým ďalším útokom, ktoré sa v celej histórii pokúšali zrušiť dielo vykúpenia a ustanoviť tyraniu Antikrista, pretože ku tomuto majú v skutočnosti tendenciu ísť architekti Veľkého resetu: Nový svetový poriadok – v značnej zhode s koncilovom Novus Ordo – prevracia božský vesmír a šíri pekelný chaos, v ktorom všetko, čo civilizácia počas tisícročí pracne budovala s inšpiráciou Milosti, bolo prevrátené a zvrátené, skazené a vyhladené.
Je nutné, aby každý z nás pochopil, že to, čo sa stane, nie je výsledkom nešťastného sledu náhod, ale ide podľa diabolského plánu – v tom zmysle, že za tým všetkým je zlý – ktorý v priebehu storočí sleduje jediný cieľ: zničiť dielo stvorenia, zrušiť vykúpenie a zrušiť každú stopu dobra na Zemi. A na dosiahnutie tohto cieľa je posledným krokom vytvorenie synarchie, v ktorej bude vládnuť niekoľko anonymných tyranov, smädných po moci, oddaných kultu smrti a hriechu, nenávisti k životu, cnosti a kráse, pretože im vadí veľkosť toho Boha, proti ktorému aj dnes vreští svoje pekelné Non serviam. Členmi tejto prekliate sekty nie sú len Bill Gates, George Soros alebo Klaus Schwab, ale aj tí, ktorí po stáročia sa sprisahali v tieni utajenia, aby zvrhli Kristovo kráľovstvo: Rothschildovci, Rockefellerovci, Warburgovci aj tí, ktorí prišli dnes spojení s vodcami cirkvi, zneužívajúci morálnu autoritu pápeža a biskupov k presvedčeniu veriacich, aby boli očkovaní. Skorumpované autority sú nevyhnutným predpokladom Veľkého resetu
Spolu s vedomím kriminálnej lži celého systému musíme vziať na vedomie korupciu autority a zlyhania sociálneho, politického a náboženského modelu zrodeného z revolúcie. Moderná demokracia sa opäť ukázala byť podvodom, ktorým chceli zbaviť Krista Kráľa a jeho vládu nad jednotlivcami i nad spoločnosťou, pod zjavnou zámienkou, že ľuďia majú vraj moc, ktorej sa v skutočnosti zmocnili protikresťanské elity. Keď sa tvrdí, že autorita nevychádza z Boha, ale spočíva v ľuďoch; keď náboženstvo nie je považované za transcendentný nadprirodzený princíp, ale za imanentnú amorfnú sentimentálnosť / pocitovosť bez tvaru/ alebo variant antropológie; keď morálka stratí puto s večným zákonom vpísaným Bohom do ľudskej prirodzenosti a prispôsobí sa móde, nič nebráni vládcom vládnuť v nečestnosti a sledovaní konkrétnych záujmov, pretože už neexistuje dobro a zlo, odmena a trest, nebo a peklo. Všetko je potom založené na zvrátenom poňatí v licencii skorumpovanej slobody: človek môže bez váhania zradiť, ukradnúť, zabiť, klamať, bez strachu z Boha, ktorý v iných časoch dokázal potlačiť náš sklon k zlu, ak nie pre lásku Stvoriteľa a Vykupiteľa, prinajmenšom zo strachu pred trestom, ktorý by naše pochybenia nevyhnutne postihol.
Stojíme pred politickou triedou bez ideálov, v ktorej bolo všeobecné dobro najprv nahradené politickými programami, na základe ktorých bol získaný súhlas, a dnes prostým zotročením od tých, ktorí nás ovládajú, záujmom tých, ktorí ich volia, zaplaťte im a vyžadujte od nich absolútnu poslušnosť k príkazom Nového svetového poriadku. Došli sme k bodu, že aj hlasovanie, ktoré bolo kedysi vyvrcholením a najvyšším prejavom demokracie, je považované za protivné pozlátko, ktoré je potrebné poskytnúť, iba ak sú si zodpovední istí, že ich môžu obrátiť vo svoj prospech, a že tam, kde je vyjadrenie iné, to je možné upraviť alebo ignorovať: kolosálny volebný podvod amerických prezidentských volieb je toho vynikajúcim príkladom.
Ak sa však politici a svetoví vodcovia podriaďujú globalistickej elite a nesledujú dobro občanov, sociálny pakt zlyhá a autorita, o ktorej sa domnievajú, že im patrí, je stratená, pretože nemá žiadnu ratifikácii zhora – pretože princíp a nadprirodzené puto autority boli zrušené – a ani zdola. A to nie je nič iné ako neslávne známa diktatúra a nenávistná tyrania. Tyrania, ktorú nemožno zvrhnúť odvolaním sa na revolučné princípy, ktoré ju určili, ale návratom k poznaniu, že „neexistuje žiadna autorita okrem tej od Boha“ (Rim 13: 1) a že „sekularizmus“ štátu je rúhaním, pretože popiera suverénne práva Stvoriteľa a Vykupiteľa nad tými, ktoré celkom jasne stvoril a vykúpil.
Kríza autority, ktorá zahŕňa tiež hierarchiu
Táto autorita, ktorá bola od francúzskej revolúcie uchmatnutá Pánovi tým, že je prisúdená vôľi ľudu, zostala v cirkvi akosi nedotknutá, a ešte pred šesťdesiatimi rokmi bolo hlásané Kristovo kráľovstvo nielen nad jednotlivcami, spoločnosťou a národmi, ale hlavne samo nad sebou, uznávalo nášho Pána za hlavu mystického tela a pápeža za svojho vikára na zemi. Druhý vatikánsky koncil zmenil Kristovo kráľovstvo na eschatologický kľúč a cirkev sa tak stala obeťou rovnakého demokratického podvodu, do ktorého takmer pred dvoma storočiami upadla občianska spoločnosť. Oslabením náuky o hriechu, prispôsobením sa morálkou situácie, uznaním legitimity omylu a falošných náboženstiev sa katolícka cirkev zbavila svojich vlastných rúk, a redukuje sa na to, že musí prosiť o moc a legitimitu mocných tohoto sveta, ktorých príkazom sa podrobila. Nie je náhodou, že Bergoglio vyradil medzi tituly minulosti titul „Kristovho námestníka“: ak je Cirkev nahradená mimovládnou organizáciou, ktorá káže zelenú teológiu, propaguje inkluzívny kapitalizmus Rothschildovcov a organizuje spolu s Anthony Faucim konferencie o vakcínach, ktokoľvek jej predsedá, nevykonáva autoritu v mene Krista , ale nakoniec bude obyčajným bábkovým komplicom v rukách Bábkára: Tí, ktorí strhávajú na seba štátnu moje miesto na zemi, moje miesto, moje miesto, ktoré sa uvoľnilo pred Božím Synom, urobili z cintorína moji stoku krvi a zápachu; čím perverznosť, ktorá padla odtiaľto hore, ustúpi. (Bod XXVII, 22 a nasl.).
Za túto krízu autority – ktorá zahŕňa v podstate aj duchovnú moc – je potrebné pripočítať veľkú zodpovednosť takzvaných umiernených, ktorí sa zdajú byť dobrovoľne alebo nedobrovoľne piatou kolónou v sociálnom tele. Medzi nich musíme zahrnúť takmer všetkých zástupcov parlamentnej opozície – predovšetkým taliansku – a zo strán tzv. stredopravicu. Dokonca aj tí, ktorí kritizujú nelegitímne a protiústavné pravidlá prijaté súčasnými vládami pod zámienkou pandémie, nespochybňujú ani v najmenšom ideologické základy liberalizmu, ktorý sa dnes spojil s komunizmom v spojenectve kedysi nemysliteľnom. A tieto základy sa nespochybňujú, pretože sú zdieľané.
Chyba „umiernených“
Rovnakú chybu odsúdenia účinkov, bez toho aby si uvedomovali príčiny a bojovali proti nim, robia konzervatívni katolíci, ktorí, aj keď chápu odpadlíctvo vodcov hierarchie za vlády Bergoglia, a neodvážia si pripustiť, že ak sa pripojili k úcte Pachamama, bolo to možné len vďaka Dignitatis Humanae , čarodejnice z Astany, dôslednej aplikácii Nostra Aetate a nemeckej synodálnej cesty – to znamená deklarácii rozkolu bez jeho oficiálneho odsúdenia Apoštolskou stolicou – je logickým záverom Gaudium et spes. A nie je nutné preukazovať, do akej miery nie sú koncilové dokumenty ničím iným než cirkevným prekladom kontextu revolučných a slobodomurárskych princípov.
Vieme však, že lož je znakom diabla, charakteristickým znakom jeho služobníkov, znakom nepriateľov Božích a cirkevných. Boh je pravda, Božie slovo je pravdivé a sám Boh požaduje: hovoriť pravdu, kričať ju zo striech, odhaliť podvod a jeho tvorcu je posvätným dielom a katolík – ako každý, kto si naďalej zachováva minimum dôstojnosti a cti – sa tejto povinnosti nemôže vyhýbať.
odozva dobrých
Každý z nás bol chcený, dômyslene vytvorený, aby vzdal slávu Bohu a bol súčasťou veľkého plánu Prozreteľnosti. Od večnosti nás Pán povoláva, aby sme s ním zdieľali dielo vykúpenia, spolupracovali na spáse duší a na víťazstvo dobra. Každý z nás dnes má možnosť zvoliť si, či sa postaví na stranu Krista, alebo proti Kristovi, či bude bojovať za dobrú vec, alebo sa stane spolupáchateľom činov neprávosti. Božie víťazstvo je úplne isté, rovnako ako odmena, ktorá čaká na tých, ktorí si vyberú miesto vedľa Kráľa kráľov; a istá je porážka tých, ktorí slúžia Nepriateľovi, je isté ich večné zatratenie.
Chcete stratiť zvrchované dobro, ktoré pre vás bolo pripravené, len aby ste žili potichu, nevynikali z davu, zo zbabelosti, z ľudských ohľadov, vymenili večnosť za zjavné a prchavé dobro? Vyzývam vás, aby ste boli svedkami Krista, odvážnymi stúpencami Pravdy a dobra: v laviciach parlamentu, na nemocničných oddeleniach, na stoličkách škôl a univerzít, pri oltári a kazateľnici, v práci, v dielni, v obchode, v rodine, vo vašom každodennom nasadení a áno: dokonca aj v bolestiach a skúškach. Buďte hodnými dedičmi svätých, ktorí vás predchádzali, pamätajte, že sa budete zodpovedať pred Pánom za svoje mlčanie, za svoju spoluúčasť, za svoju spoluprácu so zlom: pokiaľ uniknete odsúdeniu od ľudí, nemožno uniknúť súdu Božiemu.
Proti tejto vzdorujúcej a odpadlíckej generácii možno bojovať s prispením každého: od lekára, ktorý po zvážení nakoniec odmietne škodlivé terapie uložené ubližujúcimi protokolmi, až po policajta, ktorý odmieta uplatňovať nelegitímne pravidlá; od poslanca, ktorý hlasuje proti nespravodlivým zákonom, až po sudcu, ktorý započal žalobný spis pre zločiny proti ľudskosti; od profesora, ktorý učí študentov myslieť samostatne, až po novinárov, ktorí odhaľujú podvody a konflikty záujmov mocných; od otca, ktorý obraňuje svoje deti pred očkovaním, po syna, ktorý chráni staršieho rodiča, bez toho aby ho opustil; od občana, ktorý sa domáha práva na prirodzenú slobodu, k remeselníkovi či majiteľovi reštaurácie, ktorý neprijíma útlak tých, ktorí mu bránia v otvorení obchodu; od deda, ktorý varuje svojich vnukov pred nebezpečenstvom diktatúry a ktorý sa nedá zviesť módou tých, ktorí majú vplyv.
Vráťme Kristovi Kráľovi korunu, ktorá mu bola revolúciou strhnutá Až sa táto fraška zrúti – pretože sa neúprosne a čoskoro sa zrúti – všetci sa zaviažte s obnovenou horlivosťou vrátiť nášmu Kráľovi tú korunu, ktorú mu Jeho nepriatelia strhli. Nechajte nášho Pána vládnuť vo vašich dušiach, vo vašich rodinách, vo vašich komunitách, v štáte, v práci, v škole, v zákonoch a na súdoch, v umení, v informáciách, vo všetkých oblastiach súkromného i verejného života. Kiež s ním vládne aj naša Najsvätejšia Matka a Kráľovná, Mária Najsvätejšia, ktorá nás mnohokrát varovala pred nebezpečenstvom a trestami, ktoré čakajú svet, pokiaľ nebude robiť pokánie a neobráti sa. Vládni Ježišu Kriste vo svätej Cirkvi a vyžeň nehodných, smilníkov a žoldnierov! Pretože len tam, kde vládne Kristus, existuje skutočný mier a skutočná harmónia: pax Christi v Regno Christi. K nemu, začiatku a konci všetkých vecí, Alfa a Omega nech stúpa vrúcna modlitba každého z nás aj od ľudskej rodiny, aby nás zachoval vo svojej milosti, posilňoval nás v čnostiach urobil z nás odvážnych svedkov evanjelia, aby bolo možné dosiahnuť večnej blaženosti v nebi.
Niečo Vám vážení čitatelia týchto riadkov napíšem o milosti tzv. Posledného miesta.
Ak by som mal odhaliť niečo z môjho životného príbehu, tak by to bola láska k Pravde, Dobru a Kráse, čo mi dáva hlbší zmysel a svätú radosť zo života. Pracujem celý život na tom,aby bolo pred nimi slovko svätá/é/á. Životné dielo: Suma cností. Stovky kníh, múdrych a zaujímavých, to sú moji verní priatelia. Najobľúbenejší sviatok v roku: Všetkých svätých. To je ten pravý domov. Obľúbená svätica: sv.Katarína Sienská. Milovala veľmi matku cirkev. Tým viac, čím viac bied v nej videla. To je tá pravá doktorka a duchovná matka. Trpela aj za ňu. Sv. panna a skrytá to mučenica. Milovala veľmi pápeža, aj keď mal solideo uletené a usalašené kdesi riadne mimo, v Avignone. Robila čo mohla, aby ho dostala tam kam patrí, do Ríma. Alebo tiež aby sa pápež zbavil nesvätej bojazlivosti.
R. 1990 som bol vysvätený na katolíckeho kňaza. Predtým som dostal veľmi silné povolanie. Akoby bol archanjel pri mne, taká sila. Niečo veľké. Odmietal som pol roka to pozvanie. A bolo to iba silnejšie. Prišla veľká túžba slúžiť nebu. Veľká láska k Ockovi v nebi. Tušil som, že príde aj veľké utrpenie. Prišlo. Bohu vďaka aj zaň. Všetko bolo obetované nebu cez Kristovu Sv. Krv a sv. slzy Panny Márie. Cítim obrovské duchovné bohatstvo z toho ako ovocie. Teraz mám po 30 r. kľud. V tichu priam blaženosť.
Bol som 22 r. v oficiálnej pastorácii. 11 r. v troch mestách a 11. r v troch dedinkách. Naposledy 9.r. ako kaplán v Rooseweltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Krásna a užitočná práca. Nepatril som medzi otitulovaných manekýnov, ale medzi kňazov robotníkov. Okrem ochoty slúžiť, štúdia sa rád modlím. Aj tak sa dá veľa dobra urobiť. A dali mi zhora zvýšenú chuť robiť poriadok. Čím väčší rôzny bordel, tým väčšiu.
Čím máte radšej Pravdu, a ju ohlasujete, tým viac asi znepokojujete opačne naladené duchovno. Prejavilo sa to udávaním. Vari každý druhý rok som musel vysvetľovať na koberci všelijaké klebetné kydy. Napr, že som vodca sekty, cez liturgické prešľapy, že som rozpredal cirkevné lesy až po to, že hlásam v kostole ako idiot reinkarnáciu. Preložení z miesta na miesto bolo vari 6 x kôli tomu. Iní kolegovia mali podobnú, hoci menšiu skúsenosť. Po treťom som povedal biskupovi Rudolfovi, že či je toto normálne, takto, na pokyn Judášov tu konáte?… Zvesil hlavu a hanbil sa. Prišli ďalšie udania, a už ma neprekladal. Vedel on aj prepáč povedať. Aj sa chovať razantne, keď videl jasný švindeľ.
V r. 2012 som bol v rámci dovolenky zastúpiť na pár dní kolegu v Martinskej nemocnici. Ďalšie udanie. Strašná pakultúra je v našich radoch. Bez napomenutia medzi 4. a 6. očami. Od vyskočenej mníšky. Vraj som sa ku nej nevhodne správal. Keď sa to preverovalo na Bú, obvinila ma, že teda nie iba ku nej, ale intímny kriminálnik som bol s niekým iným. A s kým? Nepomenovala nikoho. Že sa vôbec nespovedám a nemám vraj ani svedomie. A že som jej tvrdil, že biskup Rudolf bol buzerant! Niečo o buzerovaní som povedal, ale v inej oblasti. Vrhla sa takto verbálne chudera ako besná ona na mňa. Na česť, na kňazstvo. Aj na holú existenciu. Tak to ako herečka z národného divadla v schizoafektívnom záchvate zahrala, že konšternovaný dočasný vikár diecézy sa vydesil, a hodil ma ako kňaza okamžite „cez palubu“. Mal som dojem, že je zlým duchom posadnutá. Na drzovku začala iným tárať hrozné opovážlivosti o intimite iného, o ktorej nemala ani šajnu. Tak okrem vraj najväčšieho bludára v dejinách BB diecézy som bol už aj „intímny netvor“. Dôkazy? A načo. Mali extrémne silné emócie, že ma treba dať mimo službu, a boli v ich silno zajatí. Racionalita a normálna komunikácia tu vážne absentovali.
O nejakej veľmi negatívnej intimite je tento príbeh tiež. Ale nie o mojej…
Zbieral ten bývalý člen tvrdého jadra istého antierotického spolku na mňa asi závistlivo už dlhšie špinavé reči. Toto bola vhodná príležitosť, aby si s končiacou svojou funkciou ešte udrel. A veľmi špinavé reči medzi kolegami osobne porozchyroval. Posledné to tvrdé kopance od biskupmi zakázaného hnutia Nazaret. Dostali sme ich 6. kňazi. To je to hnutie, kde to extrémne preháňali so 6.prikázaním a poriadne nie raz ignorovali 8.prikázanie z Desatora. Za 22 r. čo sme boli v diecéze a aj v meste BB vedľa seba neprišiel osobne ani raz, že by bol nejaký problém. Na deň presne po 27 r., ako som sa ako bohoslovec zasvätil nebu. 30.9. zrazu koniec. Ešte mi nanucoval pobyt v kláštore a pokúšal sa mi vnútiť psychiatra. To robia, aby iného ponížili. Po niekoľkohodinovej porade pred sv. eucharistiou som dostal na veľa pokorných otázok, či to mám aj prijať ,jasnú odpoveď z oblasti svedomia, že NIE. To ho rozčertilo ešte viac. Oznámil som mu, že porušuje Ústavu, čl. 17. Potom už cúvol. Zaklamal mi pár krát do očí, zbabelec. Mal som objasnené teda, o čo tu ide. Povedal som mu : „Ty amatér“. Riaditeľ Bú sfalšoval podpis pri prepúšťaní zo zamestnania. A bolo „vymalované.“ Trestné oznámenie, a odpoveď polície, že nič sa Vám vlastne nestalo. Vec bola na civilných súdoch: nemôžu zasahovať do cirkevných záležitostí. Klamstvo. Inde zasahovali. Apel Inšpektorátu práce: vraj sme sa dohodli. Otrasná lož. List na Nunciatúru: odpoveď žiadna. Slušný človek je tu ako fackovací panák. Asi 50 listov, a všetky v koši. Právne peklo. Ani jeden paragraf tohoto štátu, ani jeden kánon nenašli ani po 9 rokoch, ktorý by napadnutého chránil. Toho nie som asi hoden dodnes? Na takú maličkosť, ako je ochrana cti a dobrého mena pred verbálnymi zabijakmi. Keďže ste mi ráčili neprideliť ani cirkeného právnika ani nikto z nich nepovedal toľkých rokoch náročnej duchovnej služby ani ďakujeme, iba ste na seba prezradili, že milujete až príliš neprávosť.
Česť čestného človeka je pre nás tu v SR aj v slovenskej matke cirkvi absolútne nič? Vy česť žiadnu asi nemáte! Kto Vám dovolil hrubo porušovať 8. Božie prikázanie a platné cirkevné kánony, či Ústavu SR, napr:
Kán. 219 – Všetci veriaci majú právo, aby pri voľbe životného stavu boli uchránení od akéhokoľvek nátlaku. Kán. 220 – Nikomu nie je dovolené nelegitímne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia. Kán. 221 – § 1. Veriacim patrí, aby si legitímne vymáhali práva, ktoré majú v Cirkvi a obhajovali si ich na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva. § 2. Veriaci majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná autorita predvoláva na súdne konanie, boli súdení podľa právnych predpisov, ktoré treba uplatňovať s právnou miernosťou. § 3. Veriaci majú právo, aby boli postihovaní kánonickými trestami iba podľa normy zákona
Kán. 1620 – Rozsudok má chybu nenapraviteľnej neplatnosti, ak čl.7 jednej zo stránok bolo odopreté právo obhajoby;
Ústava SR Čl. 16
(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Vyhodený teda „na dlažbu.“ Očiernenosť a protiprávnosť boli kvalitné. Zrazu nezáujem kde žijem a čo robím počas 9. mesiacov. Prekvapilo ma to. Po 22 r. náročnej služby. Snažil som sa ju neodfláknuť. Stretávajúc ľudí na ulici a vidiac ich prapodivné až zdesené grimasy som si skúšal domyslieť, aké hrôzy od špinavých papúľ o mne asi počuli. Tá rana po zradnej dýke v srdci bolela. Veľmi. Krvácala asi 5 rokov. Chodil som sa z toho veľa krát spovedať, že sa na nich za to veľmi neférové, čo iné – hnevám. Rana sa zázračne po modlitbách zahojila. Začal som im žehnať. Pochopil som, že je to asi tá z tých najťažších skúšok života: naučiť sa milovať aj nepriateľov. A požehnanie i ukľudnenie turbulentných a nečakaných tvrdých rán od osudu som zrazu nečakane pociťoval na sebe sám.
Nový biskup ma v januári 2013 prijal a v liste o pár dní napísal, že mám robiť pokánie, dal 5 dobrých bodov, a že ma rád vráti naspäť. Po pol roku som pri druhom stretnutí zistil, že ho žiadne moje pokánie nezaujíma, veľmi divným hlasom oznámil, že budem mimo roky. Mal už iný plán ma skartovať. To bolo kruté. Aj podlé. Ešte horšia dýka v srdci, než tá prvá. Zvláštne, že mi pobyt v kláštore vôbec nenatláčal a mávol rukou, že psychiatra nepotrebujem. Jediné dve pozitíva čo ma mne našiel. Čiže Ten v eucharistii mi to predpovedal. Kolegovia totiž v meste o mne rozchyrovali, že som neposlušný, že som mal ísť ku tomu psychiatrovi, a podobné ďalšie kydy. Miesto návštevy a rozhovoru prejavili aký taký záujemček aspoň tými klebetami. Šírili tak rôzne verzie. Návšteva či pomoc mi s bývaním bola nad ich sily. Triasli sa. Aj najlepší kamaráti. Dali ma bývať na charitu. Asi zásahom zhora. Presne o 2 a pol r. som odchádzal s nemým výkrikom vraviac riaditeľovi , že by mi mohli dať radšej sekeru do hlavy, miesto toho čo oni ten súdruh biskup so mnou robiť ráčili…Menej by ma to totiž ako človeka bolelo. Bol to niekoľkoročný horror na psychiku. Až po 9 r. prichádzam do akého-takého nadhľadu, že to bude vo večnosti vo filme spracované snáď aj ako kvalitná groteska s drámou okolo.
Písal som asi 10 úctivých listov „otcovi biskupovi“ a poslal asi 6 odpovedí. V nich iba nové obvinenia, a iba ďalšie vyhrážky trestami. Zákaz vysielať v rádiu, vraj tam šírim bez jeho povolenia negatíva o cirkvi. Veď ma už ani nezamestnával a vraj o žiadnej práci pre mňa nevedel…. Vraj som spáchal nejaké veľké pohoršenie. Pýtal som sa, že kedy kde a s kým, lebo čestné slovo nik za mnou za života neprišiel a do očí mi nepovedal o niečom takom. A tak som ich žiadal 3 x o normálny cirkevný súd, kde by sa pred svedkami a kompetentými vec vyjasnila. Podľa CIC 83 bremeno dokazovania je na strane toho, kto obvinil. Po neodpovedaní na Žiadosť o zmene rozhodnutia do 3. dní, po nepochopiteľnom ignorovaní Hierarchického rekurzu najbližšiemu nadriadenému, čo bol arc. v Bratislave do 30 dní, po zámernom? nepridelení cirkevného právnika z Bú, čo sú jasné dôkazy aj pre laika, že celé odvolanie z pastoračnej služby bolo NEPLATNÉ. Vydal ho totiž nie biskup. Ale ten, čo zneužil svoju dočasne prepožičanú moc v diecéze. A z toho drzo obvinil kolegu.
Kán. 428 – § 1. Keď je stolec uprázdnený, nemá sa nič meniť. § 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie diecézy, sa zakazuje robiť čokoľvek, čo by mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre diecézu alebo biskupské práva; zvlášť sa im zakazuje aj komukoľvek inému, či už osobne alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek dokumenty diecéznej kúrie alebo v nich čokoľvek meniť.
Nulitu potvrdzuje aj kánon 428. Dočasný administrátor nemá právo vyhadzovať 6. kňazov z pastorácie. Ani legitimizovať tri vyslovené klamstvá v odvolacom dekréte. Jedno z nich, že sa nechcem polepšiť, druhé že som vraj zneužil kňazskú moc, to napísal iba o sebe, nie o mne. Nemá právo posielať iného svojvoľne na psychiatriu.
Čl 17 (7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu.
Na kňazov veľmi nedôstojné teátro. Ak by niečo ozaj mali, súd by bol. Asi nič. Tak som teda nechtiac dostal milosť originálnej tŕňovej koruny. S „nazaretským kyjakom po hlave a aj administratívnymi dýkami od excelencie zpredu i zo zadu.“ Aj toto sa deje u nás vnútri. Zvonka a povrchného pohľadu totiž vyzeráme, že naša spiritualita je ťuťuli muťuli a mediálna komunikácia so svetom pripomína nie prorocké slová, ale skôr ťapy ťapy ťapušky…
Po už nehoráznom ignorovaní troch žiadosti o oficiálne dokázanie nejakého deliktu, a 5 ročnom umelom predlžovaní doby návratu do služby, mi biskup v roku Milosrdenstva podaroval ako špeciálnu formu ugrilovania tzv. administratívno – trestný proces. Zámer bol utajený a určený : ako kňaza ma odstaviť navždy. Prostriedky boli: kat v pozadí už dopredu rozhodol, hrajkanie sa na vypočúvanie, a pritvrdila ešte aj tá sanitárka exmníška. Už diabolským slovným útokom. Vraj som bol voči nej ešte hrubší predátor. Čo sa priznám bez mučenia, bolo a je nad moje sily. Totiž patrím medzi gentlemanov. A neplánujem na tom nič k horšiemu ani zmeniť. Hnilé a mokré polenisko pod už horiacu hranicu na ďalšieho arcikacíra, z ktorého sa poriadne zadymilo, priložil aj bývalý kolega z nemocnice. Udal ma podlo v niečom, o čom nebola medzi nami za 9 r. spolupráce nikdy ani reč. Vraj to o mne od nejakej eštébáčky vrajkatechétky, zmije to asi podlo-udavačskej, počul. Išlo o horšie niečo ako úmysel hromadnej otravy tých najčistejších rehoľných studní. Postmoderná forma zlikvidovania kňaza, čiže obvinenie z pedofílie, tomu som sa vyhol. Poslali mi krátky list, že dokazovanie skončilo. Dokazovanie spomenutého, važení, žiadne ani nebolo. Jééé, tak to je tá sekera toho „milosrdenstvá“. Tak to bola sila. Vypočuli si, už nie iba klebetné kydy, a vraj už boli všetky tie „zločiny“ dokázané. Výsmech z práva aj čertov rehot z nie málo a krátko doráňaného človeka. Morálna laťka vtedy spadla až pod zem.. Síce decentne, potajomky, ale došlo to až „na hulváta“. Varujem týmto aj ostatných: sväté rečičky bez férovosti, dobroty a ľudskosti nikoho naspasia. Môžu ich ohlasovatelia aj takto chudáci dopadnúť. Z duchovného hľadiska však ide o dar zhora. Kto môže pochopiť, nech pochopí.
V príprave na službu v cirkvi počujete niekoľko tisíc hodín prednášok. Ani jedna však nebola o tom, že ako sa máte psychicky pripraviť na niečo, o čom tu píšem. To vôbec ani nečakáte. Ani neviete, ako máte na to reagovať. Nik Vám nevie roky poradiť. A vôbec netušíte, prečo s Vami takto podivuhodne niekto zaobchádza. A vôbec nemáte tušenia, ako sa toto spravodlivo dorieši. Myslel som, že v inej diecéze sa na to niekto bez toxických emócií pozrie a zistí skutkový stav. Dá nejaké prehlásenie. A vec by sa jednoducho ukončila. Nie a nie takého právnika či biskupa na Slovensku nájsť. Samé škuľavé výhovorky. A stále čaptavé posielanie ma iba za tým, čo ma evidentne ako kňaza iba sofistikovane túži znegativizovať? Nechať po sebe iba dupať, veď to by bola strata sebaúcty.
A tak vďaka vďaka za nový titul, prenasledovaný kňaz. Myslím že je to niečo na úrovni kardinála. Opravte ma, ak sa mýlim. Tak to s dovolením, či bez neho, úprimne cítim. Asi neprenosný pocit.
Túto zozbieranú muníciu z vraj počutia všeličoho na ďalšieho vrajlotra poslali do Vatikánu. Ten prekvapivo nič nepreveroval. Rozhodujú tam iba tak, ako sa zachce klerikalizmom opitému biskupovi? To Vás zaskočí. Na nekresťanských lazoch je väčšia kultúra. Slušní ľudia to volajú mafia. Toto od kolegov vo vedení cirkvi nečakáte. Tak ktože to má hulvátstvom, až kriminalitou, tú svoju intimitu poznačenú? Kto to vidí smietku v očiach iného, a brvno vo svojom nebadá? Navonok pôsobia spomínaní vrajdoktori teológie inteligentne. A toto ale čo bolo a stále je v hĺbke ich bytostí, čiže v intimite , to sa tu v plnej nahote poodhalilo. Charakter to nie je naisto, však?
Oficiál iba ako poštár, nezastal ma totiž ničím, ani jedným kánonom, mi predložil na podpísanie laicizačný dokument. Povedal som im: Takto doslova svätokrádežne vyhotovený dokument podpisovať nebudeme. Z tohoto sa šaškáreň chlapci už nie zlatí veru nerobí. Biskup z Islandu mi do telefónu povedal, že ich povinnosť je teda zopakovať celý ten proces. Ani ich to nenapadlo. S úsmevom si kradneme už nielen česť, kňazský stav, sociálny status? Nie však iného, seba okrádate. Ako opilci mocou. Títo neetickí hadi sa ako moderní Vichingovia pochabia aj na tom, ako zneužívajú už aj Petrov úrad? A toto chrapúnstvo im odpúšťať či mlčať o ňom po zákonitých napomenutiach by bolo normálne? Veru nie, milé deti…To by bolo už nie fér. To dlhoročné znevažovanie či naťahovanie na škripec nejakého exkaplánika z nemocnice, veď to má ako kresťan iba v popise práce, to odpustiť treba. Ale vedomé , zlomyselné a škodoradostné obkydávanie pápežskej reverendy eštébáčkami vysnorenou a iného našpliechanou hnojovkou, zlynčovanie kňazského posvätného stavu , bezhlavé učebnicovo klerikálne zneužívanie biskupského úradu, bezočivé klamanie do očí a do dokumentov, či obarenie kolegu iba taľafatkami a nafúknutými silno nevraživými emóciami, trápne hrajkanie sa na cirkevné súdnictvo, to je alebo hraničí s hriechom proti Duchu Svätému. Komunikácia „kyjakom“, a úctivé pozdravy v listoch „zakrvavenými dýkami “ to je fakt vrchol drzosti, ak sa toto deje medzi osobami zasvätenými Bohu. Zažil som, nie z druhej ruky a v priamom prenose. Svedčím. Nemlčím. A v zásade neklamem. Kto si myslí že jedno slovo je prehnané, pokrivené alebo lživé, nech to prosím aj dokáže.
Ak ste niekoho nanapomenuli pred 4. a 6 očami, nič vážne ako delikt nemáte, tak o inom klebety netárajte.
Čo robíte inému, čo chce zachovať slušnosť, robíte aj Kristovi v ňom. A prosím Vás, ráčte aspoň zamyslieť,
čo to stvárate, komu to slúžite a v akom stave osobnostného rozkladu to Vy preBoha žijete.
Aj som ich varoval. Zatiaľ pokánie z toho žiadne. A to sa za nich už 9 r. modlím. Za ich spamätanie sa a obrátenie. Konanie môjho pokánia ich nezaujímalo. Miesto toho ten, čo to pokánie z vyššie uvedeného nerobí a má túto čiernotu stále na svedomí, ma bezočivo chcel umlčať, že som ho konať ešte ani nezačal. Snáď som s ním týmto aj začal. Lebo kryť tieto zjavné podpásovky je spoluvina. A pri oltári sa iba usmievate? Táto tu zabijacky konajúca excelencia v rozhovore v KN iným odporúča, že z kresťana má vyžarovať dobrota. A ten škorpión pred ním už ako chrapúň do rádia iných učí, ako naše milosrdenstvo by malo byť nielen niečo abstraktné, ale konkrétne činy treba. V katedrále BB kázal, že kresťanstvo je o vzťahoch, a že nie je iba o knihe. Hrozné osobné to znesvätenia. Veľké zdepresívnenie pre tých, čo sa o tom dozvedia čo len z časti. Ako sa to my len „vrúcne milujeme navzájom“… A ešte hroznejšia je tá nekajúcnosť. Po 9. rokoch za to žiadne prepáč. Pochabenie sa už aj s posvätným stavom. Aj zo zneužívaním moci v matke cirkvi. Keď príde Pán, či na ich bezhlavo konajúce hlavy nespadnú tie ich vlastné ťažké podvody a nemilosrdnosti? Kto pľuje na nebo, padne to na neho. Asi s tým vôbec nerátajú. Snáď v Boha ešte veria. Ale v Posledný súd asi už nie. Inak by sa totiž správali nie takto nečestne.
Za 9 r. bývam už na 9 mieste. 2 a pol v BB, 1,5 r. v Mt, 1,5 r. v Po, 1,5 r. na Liptove , Orave aj BB, a rok vo Vys. Tatrách. Boží to plán. Vďaka súcitným ľuďom za pomoc. Brat nás neférovo so sestrou obral ešte aj o rodičovský 4. izbový byt v centre PD. Akoby tých jóboviek nebolo aj dosť. Pokora znamená niekedy prijať aj takýto údel. Tí ktorí pomáhajú, možno si ani neuvedomujú, že pomáhajú trpiacemu Ježišovi, ktorí je aj v nás. Zvlášť v trpiacich za pravdu a okradnutých o spravodlivosť, s jazvami po krivdách. Aj takí tu totiž sme. Takú rolu nám dal On. A je to milosť veľká. Bol som hlupáčik, že som sa na to všelijako sťažoval. Pri spovedi mi Maroš Kuffa povedal, že hlúposť nie je hriech, iba naša chyba. A asi je to aj nedozretosť. Mám milosivý čas si teraz aj viac premeditovať slovo: “ Keď Vás prenasledujú v jednom meste, utečte do druhého. “ Ej veru. Aj to je totiž integrálna súčasť žitia evanjelia a pokladu svätej viery.
Bol som asi za 6 biskupmi a troma opátmi, Aj v Prahe. Všetci ma posielali do BB, že iba tamojší biskup mi môže odblokovať to „navždy“ zablokované. Neprijíma ma. Na posledný list odpovedal opäť kreatívnymi vykrúcačkami. Stretol som ho nečakane 2x v Tatrách. Bývali sme pár dní v jednej budove. Prosil som ho o rozhovor. Modlím sa za neho a vraj aj on za mňa. Znova ma tu krivo obvinil, že som vraj zaklamal v liste do Vatikánu. Čo je toto za človeka? Do očí mi ani nepozrel. Vraj on som mnou už nič nemá. Utekal sa schovať do izby. Vraj on je tu na dovolenke.
Som v inej diecéze ako prenasledovaný klerik. Správajú sa tu úctivo a milo. Vďaka za ich pomoc. Právnik z Levoče mi tu poradil, že mám dve možnosti sa vrátiť. Súdiť sa s diecézou, čo bude trvať ďalšie roky. Čo mi neradí, lebo to vraj ani nevyhrám. To je ale ďalšia novinka, však? Radil mi požiadať si priamo milosť od pápeža. A tak som si ju písomne požiadal. V telefóne z Bú mi bolo oznámené, že tú milosť dostať nemôžem, lebo som neplatne laicizovaný. Tak to už ma pobavilo. Pekné, že sa ktosi aj zaujíma, že prečo som vlastne mimo oficiálnu pastoráciu, a z Bú BB dostali odpoveď, že je to kôli vysielaniu v tom rádiu. Že plním tak jeden z 5. bodov toho pokánia nikoho nezaujíma. To mi nikto ani do očí nepovedal. Ani do dekrétu nedal. Ani to nemôže byť platný dôvod k prepusteniu kňaza zo služby.
Tak to je už česť, keď niekto v strednom manažmente robí prieky tomu, čo iba poslúchol výzvu pápeža Benedikta XVI: „Kňazi evanjelizujte internet“. Tu na Slovensku to ešte musí nie usmerniť, ale povoliť miestny biskup. Ten je tu viac než pápež, a tuším aj ako nadboh, ovečky slovenské. Inak je to na úrovni zločinu. No ale ten podivný pán so mnou odmieta roky normálne komunikovať. A sám mi dekrétom ako pokánie nariadil niekde v civilnom prostredí pracovať. Aj dal povzbudenie z Ad gentés, aby som išiel ohlasovať evanjelium nielen slovami. Ale aby za tým boli aj teda tie skutky. To je krásna misia, pán biskup. Ale vo veľmi to škaredej poštovej zásielke to bolo odoslané… Spolu s dvoma nemilosrdne použitými „dýkami, kyjakom a kopancom viete kde“…
Čiže v kňazstve pokračujem inými prostriedkami. Posledne ma napr. zavolali na túru na Solisko na Štrbským plesom. Lanovka a potom hodinová túra, na vrchole sv. omša za Slovensko, za turistov v Tatrách, za ochranu sv. viery u nás. Takto sme boli aj na Kriváni pred 9 r. Vraj v ten rok výnimočne nik v Tatrách nezahynul. Po tej náročnej celodennej túre, ktorú sme obetovali za cudné Slovensko, mi prišla milosť odvolania z úradu a obvinenie presne z opačnej neresti, ako sme spolu 20. účastníci vyprosovali. Aj za to veľké Bohu vďaka. „Prenasledovania sú tiež milosť“ povedal sv. Vincent de Paul.
Pýtal som sa J.Em. kard. J.Tomka, či môžem v takejto iregulárnej situácii slúžiť sv. omše. „Máte svedomie“ odpovedal. A ďakujem mu za požehnanie, keď som mu povedal, že pracujem v rádiu a pokračujem v misii pátra Antona Hlinku. Predivné je , že v našej slovenskej cirkvi rozhodnutie biskupa nikto roky nepreveruje. To je už vada systému. Čiže naša spoločná hanba, nedôslednosť a nekolegialita. Oznamujem to všetkým, dúfam že s úctou. Rana Kristova, ktorej mi dali tú milosť sa dotknúť. Pobudnúť v nej tiež. Pred ktorou tu skoro všetci utekajú a nechcú sa jej ani dotknúť, ani ju vidieť, ani vedieť, že vôbec existuje.
8. rok vysielam vo štvrtok poobede reláciu Spirituálny kapitál. Je ich tam vyše 400. Počúva ma nie iba 10 – 20 ľudí ako v nemocničnej kaplnke, ale niekoľko tisíc. Jedna z relácii v archíve má 11 tis. klikov. Až sa mi to nechce veriť. Keď si predstavím športovú halu v Prievidzi, asi pre 2 tis. miest, kde sme hrali finále o majstrov ČSSR v r. 1984, a po tretí krát sme to dali, a tá hala burácala, zdalo sa mi to teda riadne veľké publikum. Chceli ma potrestať, a oni ma vlastne odmenili, napísal prof. T.Halík, keď ho traja bývalí eštebáci odstavili z teologickej fakulty a vykoľajili ho na fakultu filozofickú, kde sa cítil oveľa slobodnejšie.
Zažil som to trochu inak, a ocitol som sa v našom hlavnom alternatívnom médiu, ktoré vzniklo akoby svetská pobočka rádia Lumen. Tam totiž mnohé zaznieť nemôže. Boja sa tam asi, že tunajšie tróny v cirkvi by sa tak otriasli, že by sa zosypali, ak by niekto verejne vyslovil pár úprimných kritických pravdivých slov? Čo u nás je normálne, tam je na to zákaz. A to je nielen trápne bojazlivé, ale aj totálne nekatolícke. Aj preto je slovenská cirkev ako zhrbená žena. Pápež František nám to nedávno nahlas pripomenul. A my? Tancujeme okolo sv. otca, mávame mu, usmievame sa a aj sa mu klaniame, ale to čo hovorí, to riešiť už nebudeme. Naša komédia + tragédia. Bieda? Asi falošná papolatria. Konanie máme svojské, celkom opačné. Odkladáme tým žitie viery na inokedy. Ezoterici to volajú reinkarnácia. Psychológovia prokrastinácia. Očistec sa na Vás už teší. Toto nie je hodné neba ani dôstojné človeka. Vrajkresťanstvo z brzdovou kvapalinou miesto krvi. Adorácie spirituálnej krpatosti.
Ak je sklamanie z viery + depresia v našich kostoloch, tak tu je jedna z príčin. Druhá, že kňazom nedajú biskupi možnosť sa slobodne verejne vyjadriť. Toto brzdí normálny život. Aj pápež nám to nahlas pripomenul. Preto ma pravdepodobne dali mimo túto rachitídu, aby som ju diagnostikoval. Ak ju nebudete liečiť, za hrozné následky budete pred Bohom niesť zodpovednosť. Nechcel by som byť na Vašom mieste. Prví budú poslední. Toto nikto z farizejov nikdy sebe ani iným nezdôrazní. Dali ma nechtiac na posledné miesto medzi kňazov. Ale mám vzácnu slobodu aj o tomto aj o iných sto ututlávaných nepríjemnostiach verejne hovoriť. Iba preto verejne a nahlas, lebo sa roky ani po viacerých napomenutiach vo vnútornom fóre neriešia. A ony už sv. viere a národu ubližujú. Beda mi, ak by som bol chronickým ututlávačom príčin hrozných duchovných diagnóz či až neprávostí… Keby som tie biedy iba ako pupuš manekýnový pudroval…
A ak som dostal milosť ukrižovania za ohlasovanie evanjelia a za vernosť výzve pápeža , lebo delikt mi neráčili ani po troch výzvach dokázať , a pri prepúšťaní sfalšovali zápisnicu či podpisy , a tak poškvrnili veľmi vážne svoju, nie moju česť. Všetky tie fiktívne vrajtresty, spojené s mojim menom, o ktorých jedni , čo ich vymysleli, iba falošným poplachom zakikiríkali, a tí druhí bez overenia spomenutých aj iných faktov ohováraním kotkodákajú, týmto všetkým, najmä bývalým kolegom dodatočne a bez mraučania či brechania po nich ďakujem za spoluprácu. Aj na tých veciach dôstojných a správnych. Dopracoval som za za vďačnosť nebu aj za tie neférovky, predstavte si. Aj svätokrádeže. Nie však z mojej strany. Z pohľadu zhora akýkoľvek kríž môže byť pozvánkou k Božej sláve, ak sa to správnou spiritualitou spracuje a hore cez obetu vyexpeduje.
Bol som v Olomouci za pátrom Michalom, čo má IQ vari 150, v Centre Aletti, tam som v katedrále pred bohostánkom dostal pokyn toto napísať ako svedectvo. Najprv bol trochu z toho vyplašený, keď to počúval, a keď sa mu začalo vyjasnievať, tak sme sa na tom, čo v cirkvi tí naši kriváci občas vyvedú ako nezbedníci aj zasmiali. Po 9.rokoch, keď sa človek dopracuje k nadhľadu, je to skôr úsmevné ako hrozné. Len asi musí prejsť čas keď to už prestane bolieť. A na ranách je už balzam či olej z neba. Po ukrižovaní prišlo aj takéto aj iné vzkriesenie. V ponížení a v krivdách od cirkevných predstavených môže kristovec načerpať také duchovné poklady, o ktorých sa Vám môže tak snívať . Preto odporúčam zostať vo svätej matke cirkvi aj po všelijakých na nás dopustených zraneniach a zrážkach z neľudskou realitou. Aj hrozné údery osudu a rany od biča sa môžu a majú zmeniť na charizmy a voňavý olej do lampy nášho bytia.
Spovedám sa, ako prví kresťania aj verejne, že som dlho páchal tento kardinálny hriech:
Mal by som sa priznať ku najväčšej chybe svojho života. A to je, že mnohé dobré, pravdivé a krásne, čo v sebe mám už dúfam nainštalované, som dlho považoval, že to som hlavne ja, to je moja vizitka, zásluha a moja duchovná úroveň. Iných som nevedome zlým príkladom zavádzal, že som ten nie hocijaký kňaz… Až mi prišlo jasné osvietenie, určite z neba a z Ducha Svätého, že to je blud a kardinálny omyl môjho bytia. Prišlo poznanie a zrážka s vnútornou realitou. To dobré, pravdivé a krásne je Kristus v nás. Nie naše ego. Tomu patrí iba mikropriestor kdesi okolo. A priznanie si ešte, že v tom našom egu je aj nekonečným potenciálom rozpínajúci sa sajrajt. Čiže všetko, čo je v nás nepekné, nie fér a všetky tie falošné tóny… Naša spása je v minimalizovaní sklonov sa nafukovať ješitnosťou, čiže vlastnou dôležitosťou a nepokojne sa rozdrapovať s nevedomosťou. Druhá obludnosť, čo som vyviedol, že som si Prozreteľnosťou pridelený dočasný osobný kríž a posledné miesto nevážil. Nebu zaň na kolenách úctivo neďakoval. Obludné čosi, ty „umelec“… A to si sa celé roky pretvaroval, že si nejaký ten mystik? Jajkal si, vyplakával, a neuvedomoval si si toľké vzácne dary , aj verejne v rádiu… No ak som tým niekoho veľmi pohoršil, tak prosím o prepáčenie.
Tak to bolo. Priznávam sa verejne ku svojej neinteligentnosti , nekvalitnej kultúre, či nemužnosti.
Tieto nedôstojné pochabosti už páchať ďalej jednoducho v úmysloch nemám.
Vďaka Ti Ocko za oslobodenie. Tak mi 3 x Svätý Pán Boh pomáhaj
Pán nás necháva medzi duchovnými šmejdami preto, aby sme ich lepšie asi chápali.
Prečo toľké roky? Asi aby sme s inými mali väčšiu trpezlivosť.
A aby sme sa asi pýchou neochoreli a od Božej lásky sa príliš nepodchladili.
Pri návšteve Poľska pápež Ján Pavol II. povedal skandujúcemu davu mladých, ktorí opakovali nahlas zostaň s nami, zostaň s nami: „Ja nie som dôležitý. Dôležitý je Kristus. A ten ostáva s Vami.“ Hľa, aký krásny človek. Hoci bol pápežom, nebol opitý svojou funkciou, ani sám sebou. Povedal triezvo a pravdu. Neviedol iných k nasledovaniu seba samého, ale ku Kristovi. A to je znak správneho učeníka, pravého kresťana a poriadneho chlapa.
Česť Veľkému básnikovi
Vraj sa preriekol, keď niečo povedal o pokore: „Najpokornejší z pokorných skončil na kríži, pretože sa vzpriečil. A takýchto po ňom boli celé zástupy. Pokora nie je na to, aby eliminovala protest, keď je nutný. Skutočná múdra pokora je o čomsi celkom inom. „
„Až v starobe zistíte, že bytie je zázrak.“ Bol to asi náš najväčší básnik. Písal roky o slovenskej duši. Akoby bol hovorcom duše slovenského národa. Mimoriadne citlivý, s charizmou múdrosti, pokorný pred bytím, poeta s trochu trpkou príchuťou bolesti, ktorá dodáva jeho tvorbe šťavu. Dokázal, že patríme medzi poetické veľmoci. Veľký básnik Milan Rúfus.
Kto verí a kto nie
Kto je veriaci a kto neveriaci? Zdalo by sa, že veriaci je ten poslušný, čo prijíma sviatosti a neveriaci ten, kto to nerobí. Pravda je však taká, že to bude aj inak. Prídu v živote ťažšie skúšky, než je zachovávanie liturgie. Bude to v medziľudských vzťahoch aj pri prenasledovaní ľudí neľuďmi. Ten, kto sa zachová zbabelo a chrapúnsky, ten je neveriaci. A ten, kto zostane človekom s charakterom je veriaci. To sú tí, čo majú Boha pri sebe a tušia, že po smrti niečo bude. Nie niektorí z tých, čo sa tvária, že ho majú, ale žijú podvod. V trest a odmenu po smrti v skutočnosti neveria.
Poslední budú prví
Za prvú sväticu Austrálie bola vyhlásená Mary Mac Killop. Unikátna je v tom, že ju biskup exkomunikoval z Cirkvi za to, že nekryla, ale chcela odhaliť vyčíňanie pedofilného kňaza a ten nehodný biskup ho asi kryť chcel. Stal sa tak spolupáchateľom. Keď sú muži zbabelí, príde im na pomoc odvážna žena. Aj tento príbeh svedčí o tom, veru aj otrasné veci sa niekedy dejú za tým našim falošne svätým dekórom. Všimnite si, že v katolíckej Cirkvi sa dejú tie najhroznejšie ale i najúžasnejšie veci.
Kríza v Cirkvi, či skôr v tvojej hlave?
O kríze v cirkvi hovorí ten, kto sám prežíva krízu zo svojho nedospelého vnímania. Neraz ide o romantické zamilovanie sa do dievčaťa, plného ružovučkých snov, polodospelých, hyperomantických predstáv o láske a živote.
Manželská realita dá tomu budíček. Rozčarovanie je také veľké, aké bolo očarenie v počiatkoch vzťahu. Tzv. manželskú krízu treba brať nie ako dôvod na rozvod, ale pozvánku na vyššiu úroveň vzťahov. Niečo podobné môže zažiť aj kňaz voči Cirkvi. Zbabelci odchádzajú, ba niektorí Matku Cirkev po odchode ešte aj opľujú. Poriadny chlap bojuje a vytrvá. Pravá Cirkev rastie a má od krízy ďaleko aj vtedy, keď jej väznia či zabíjajú tých najlepších.
Hlas laikov
Pred začiatkom sv. omše sa skoro vždy niekto z veriacich začne modliť. Väčšinou sv. ruženec. Väčšinou je to dôstojné a správne. Akoby to pripravilo a presvetlilo vzduch predtým, než sa ide ohlasovať evanjelium. Treba ľuďom – laikom dať priestor, ako byť v liturgii úžitočnými. Čo len môžu, to nech zoberú. Nech aj ich hlas počuť v kostole, nielen kňazov. Aj keď počujeme všelijaké falošné tóny, pri tých modlitbách to nevadí, to sa postupne doladí. Nech je pastorácia aj evanjelizácia tímová práca, nie iba nás kňazov. Tak nás to vyzýva aj II.Vat.koncil aj pápeži.
Jedno zo svedectiev v nemocničnej kaplnke
V sobotu po sv.omši dávam tomu, kto chce priestor, aby povedal, čo zažil. Prihlásil sa raz pán Priškin z Fončordy. Bolelo ho veľmi v uchu. Vyšetrenia , liečba, operácia. Bolesť však neodchádzala. Znovu vyšetrenia, lieky, operácia. Nepomohol ani najlepší odborník na danú oblasť. Po tejto neľahkej a nie krátkej krížovej ceste napadlo istú pani doktorku, že problém môže mať korene v zuboch. A ozaj. Tam bolo hnisavé ložisko, ktoré prerážalo ako prudká bolesť do ucha, ktoré však bolo v poriadku. Tam sa to vyčistilo, bolesť prestala. Intuícia, ktorú tá pani dr. zachytila, bola podľa môjho názoru vnuknutím Ducha Sv., ktorý si tento brat vymodlil sv. ružencom.
Polopokoj – polohektika
Necudný svet.
Čím viacej smilstiev, tým je menej medzi ľuďmi úcty.
Najprv sa ohadzujeme šľahačkami a potom hnojom. Híkajúci a nafukujúci bulvár je iba náhražka za naše nepokánie. Je to čistička odpadových vôd vo svete.
Na spoločenskom okraji, ale v duchovnom centre
V diecéze máme farností lepšie a živšie, ale viac ich je menších a nájdu sa aj biedne. Za 20 rokov som bol dávaný nie do centra diania, ale na okraj. O tých biednejších farnostiach niečo viem. Teraz zastávam miesto kaplán kaplána. Svedčí to o tom, že som nebol biskupov obľúbenec. Aj ma občas postihla sebaľútosť. O tej nebohý spolubrat Janko Zentko povedal, že je skrytou pýchou. Zamyslel som sa, mal pravdu. Až prorocky silnú. Som muž modlitby a tak som to premenil. Duch svätý ma učí, že posledné miesto v diecéze je cenné. Vzácnejšie, než tie miesta popredné. Boh tam obdarí svojho služobníka oveľa viac. Keby sme to vedeli, bola by bitka o posledné miesta…
To je tá Galilea, v ktorej nás čaká Vzkriesený Pán.
Rôzne druhy čakania
Ten, kto nechce na nič čakať, a uteká pred čakaním, ten je v pekelnom stave mysle. Chce všetko hneď a rýchlym tempom. Veru nežije, ani si dary života neváži, ani okamihy neuvedomuje. Koho čakanie bolí, ten je v očistci. A kto si ho vychutnáva, teší sa na to, čo príde ako dieťa, ten je v nebeskom stave. Presnejšie povedané, dozrel.
Špeciálne čnosti v samote i v spoločenstve
Videnia Márie Valtorty o nanebovzatí sv. Panny sú inak podané, než u blahoslavenej Kataríny Emerichovej. To znamená, že ich človek berie nie ako sv. Písmo, ale s rezervou. Je tam dosť omáčky a ťažko povedať na koľko percent je to pravda. Ako čítanie je to však výborné. Natrafil som na vetu, že v samote sa dá priučiť osobitným čnostiam. Veru, tu sa naučíme niečo, čo nám nedá spoločnosť ľudí. A opačne, v spoločenstve sa učíme a iba tam naučíme čnostiam, ktoré nám samota nedá. Preto je potrebné jedno i druhé. Rozumne, vyvážene a prirodzene. Takto sa pracuje na pravých pokladoch.
Za keľo?
Za výmenu autokľúča v servise chcú 150 €. Aj pán, čo mi to vravel, povedal, že je to zderstvo. Istá milá pani mi ho vymenila za 35 €. Za výfuk chceli v servise 400 €, vedľa v obchode 15O € a kamarát Miško mi ho zavaril a opravil zadarmo. Posielal som raz v živote 10 kg balík do pápežovi do Ríma. Jedna firma za to chcela 188 €, druhá 140, tretia 100 € a nakoniec som to poslal cez GLS Zvolen za 57 €. Dobré je najprv sa informovať až potom platiť. Kto vytlčie iných viac, ten je „in“ a úspešný ?
Menej slov je niekedy viac.
Jednou z povinností kňaza je povzbudzovať. Ak ľudí, čo počúvajú kázne iba znechucuje a deprimujúco zhadzuje, tak je chorý. Treba ho napomenúť. Mal by ísť na liečenie. Dopočul som sa o kolegovi M. že sa to už nedá počúvať, čo hovorí. V nedeľu ráno som si privstal a išiel som si ho vypočuť. Bolo dobrého pastiera a povedal jednu z najkrajších kázní, akú som si kedy vypočul. Že ovečky treba mať rád, aj že za nich treba trpieť. Pokorne, múdro, stručne. Zostal som i na oznamy, a asi ľuďom
vadí to, že boli pridlhé. Katechizoval v nich vari 15 min. až niektorí nervózne ušli pred požehnaním. Veru menej je niekedy viac. Nedeľnú liturgiu treba zvládnuť do hodiny.
Zmysel života
Istý budhista Marek povedal, že jeho zmyslom života, teda momentálnym, je „prežiť.“ Na ten hlbší vtedy asi ešte neprišiel. U ateistu Paľa je tým zmyslom „poznávanie.“ U istého Milana „hľadanie.“ U niektorých podľudí je to „zabaviť sa“ U pijana „zabudnúť.“ Väčšina svätcov by odpovedala: „ Plniť Božiu vôľu.“ Pre mňa je to plniť si svoju hlavnú povinnosť.
Koľko pekného a koľko škaredého?
Koľko je na svete pekných vecí oproti tým škaredým? Zvyknem sa to niekedy opýtať a dostávam rôzne odpovede. 50 % a 50 % u jednej pani učiteľky, 30% škaredých a 70% pekných. Sú i takí, čo povedia, že zla je viac, než dobra. Ani netušili, že tá otázka je chyták, ktorý prezrádza mnoho o nás. O tom, koľko pekného a koľko škaredého v sebe máme, toľko si všímame toho aj mimo seba. Pri zamyslení sa nad životom som presvedčený, že toho dobrého je už tu 99 % a škaredého 1 %. Prejav života je 99 % a prejavov smrti 1%. Len si napríklad uvedomte, koľko je napr. krásnych rastlín, zvierat a živočíchov a oproti tomu koľko je nepodarkov či zdochlín.
Tri celkom iné pohľady na Afriku
Bol som na prednáške jedného slováka zdravotníka o Afrike. Najčastejšie slová boli katastrofa a hrozné. Myslím si, že ináč žoviálny starší pán, preháňal, aby zaujal. Akoby mu chýbala láska k domorodcom, keď ich mal iba za primitívov a nekultúrnych. Vôbec nespomenul niečo pozitívne v ich živote. Rozprával dve a pol hodiny zaujímavo, bez nudy, ale akoby posmešne. Akoby išlo o poloľudí. Nemal som z toho nadšený pocit. Akoby sa predvádzal, a nad černochov povyšoval. Je dosť trápne, ak niekto pomáha a zachraňuje životy, robí mnoho dobrého, ale nie je duchovným životom zbavený ega sebaoslavy.
Na inej prednáške hovoril o Afričanoch zdravotník čech, ale s úctou. Ako sa máme od nich čo učiť. Ako je ich imunita oveľa silnejšia než naša. Ako ho ich chudoba obohatila. To vraj nečakal. Ako sú oveľa radostnejší hoci musia ísť ďaleko po pitnú vodu, niekde aj niekoľko kilometrov. A potom si obyčajnú vodu, teda aj život, viacej vážia. Toto nás tu ani nenapadne, hoci piť potrebujeme všetci. Ako v tých krajinách ľudia denno-denne čelia ohromným nebezpečenstvám s pokojom a dôverou, kým na západe už akýkoľvek náznak podobného rizika splodil paniku. Ako sú oveľa psychicky od nás zdravší, lebo sú viac v prírode. Tento lekár z Prahy išiel do Stredoafrickej republiky, mali ho na fakulte za blázna, lebo robiť kariéru inde a za viac, a predsa je krásne, že išiel k chudobnejším. A tam si primitívi vážia lekára viac, než inde, tzv. inteligenti. Pred nebom to bude väčšia zásluha. Je tam viac nástrah v podobe levov, škorpiónov, hadov, či mravcov, a to učí obozretnosti. Aj krokodíly v riekach sú zaujímavým symbolom, že v niektorých vodách pozor na predátorov, ktorí nás môžu zhltnúť. Aj
Benedikt XVI. pri ceste do Afriky si všimol, že je tam oveľa viac radosti a prirodzeného tešenia sa zo života ako v unavenej a rozmaznanej bohatej Európe, v ktorej dýchame stále intenzívnejší depresín na mamonín.
Choroba – pripomienka na smrť
To, že ochorieme nám pripomína fakt, že raz umrieme. Keď je človek zdravý, tak na smrť nemyslí. Ak na ňu niekde pri pohrebe myslieť musí, tak sa ho to príliš nedotýka. Neprecíti to. Uvedomuje si to iba zľahka, akoby letmo. Ale keď ochorie a keď to bolí, vtedy ide náš pocit do hĺbky. Preto tí, čo si niečo natrpeli sú hlbší a na život citlivejší. Ostatní sú povrchní a akoby žili iba plytko, z časti a nie naplno. Kto chce žiť naplno, musí žiť aj duchovne. Musí si svoje odtrpieť, koľko mu prirodzené či nadprirodzené dianie nadelí. Až takto si bude človek vážiť i zdravie i Darcu života. Bolesťou asi splácame dlžoby svoje, aj dlžoby iných.
Sloboda je poslúchať Boha
Túto veľmi presnú definíciu, čo je vlastne sloboda, priniesol na svet filozof Seneca. Bol to nekresťan a doplniť ju hádam treba podstatne v tom, že o akého Boha ide. Lebo u jedného je boh vnúča, u druhého komunistická strana, u tretieho vlastné ego a rozum, u ďalšieho zákony karmy. U nás katolíkov je to Otec, Ježiš Kristus spolu s Duchom Svätým. Kto ho v Cirkvi správne poslúcha, ten by mal dôjsť v tejto službe ku kráľovskej slobode. Kto sa zotročí, poslúcha nie pravé božstvá.
Idolatria
Ak nebedlíme a uletí nám podstata života, tak tú najväčšiu lásku, ktorej sme schopní, dáme niekomu a niečomu, čo nie je Boh. Je to bôžik, alebo modla. Moderne povedané idol. Ten, ak túto megapoctu príjme, je otázka času, kedy sa z toho zblázni. Teda, začne blbnúť. A to, čím sme zhrešili, presne tým bôžikom budeme aj potrestaní.
Boh v NZ a SZ
Abrahám chcel obetovať, čiže rituálne zabiť svojho syna Izáka, ale anjel zadržal ruku, aby to neurobil. Stačilo to urobiť v srdci. Zrieknuť sa svojho dieťaťa, čiže toho najcennejšieho, kvôli Bohu. A to bol Starý zákon. Boh v Novom zákone bol oveľa akoby ukrutnejší, lebo syna obetoval v skutočnosti. Aj mnohých svätých mučeníkov, čiže Boh v SZ nebol až taký „krutý“ oproti NZ. Je to riadne tajomstvo, prečo On mnohé Veľké piatky dopustí. Asi preto, že vie celkom naisto, že príde Nedeľa a Veľké vzkriesenie. O to mi vieme ako ľudia veľmi málo. Vnímame iba pozemským pohľadom, a preto sa nám to zdá kruté. Viera nás učí vnímať nebeským pohľadom.
Hriešiky, hriechy a hriešiská
Máte aj hriechy, či len hriešiky? – pýtal som sa na jednej izbe. A tu odpovedala jedna pani: „Ale ja mám aj hriešiská.“ Nie je niekedy ľahké rozlíšiť, čo je ľahký hriech a čo ťažký. Je to napr. ako s ľahkým poranením a ťažkým zranením. To drobné porezanie, odretie, popálenie si človek ošetrí aj sám, ale ak treba operáciu, na to treba odborníka, chirurga. Tak to asi bude podobne aj s hriechmi a hriešikmi. Tie malé si čistíme na začiatku sv. omše sami, tie vážne treba vyznať v spovedi a poprosiť o rozhrešenie. Bola by hlúposť žiť v ťažkom hriechu.
Je to vlastne ukrutnosť páchaná na sebe samom.
Umenie uvažovať
„Vo formácií kňazov a teológov má však najväčší význam filozofia v užšom slova zmysle – metafyzika, umenie uvažovať, vidieť pravdu v celistvosti.“ Povedal z Ríma kard. Zenon Grocholewski a upozornil, že zmätok je, ak vo filozofii je každá humanitná veda ako psychológia, sociológia, literatúra, či jazyky. „Obsahujú všetko okrem filozofie.“
Úplne rozdielne nesenie kríža
Na nemocničnej izbe sa stretli dva kresťanské svety. Dve slovenské matky, obe katolíčky. Staršia mala zlomenú ruku a mladšia nohu. Tá staršia sa neustále sťažovala na svoju bolesť a tá mladšia ju ticho obetovala cez Krista Otcovi. Dal som im obom eucharistiu. Sebaľutovanie u staršej neprestalo. Hovoril som jej trpiacom Ježišovi o zmysle nášho kríža alebo o jej mladšej susede, ktorá si svoj kríž trpezlivo nesie. Ale márne. Pesničku „To je hrozné, strašné príšerné, ako ja trpím “spievala stále o pol tóna vyššie. Tak som ju nechal. A táto návšteva je vynikajúcim príkladom do kázne ako celkom opačne prežívame vieru. Tak asi aj celkom inak budeme prežívať vzkriesenie.
Umenie stíšiť si vôľu
Tajomstvo duchovného života je v zriekaní sa v srdci. Matka Tereza to krásne vystihla, že mnohí rozmýšľajú čo by Bohu dali, a ona rozmýšľa čoho ešte sa má kôli Kristovi zriecť. Všetko na čom nám najviac záleží by sme mali odovzdať v srdci Kristovi, dokázať sa toho zriecť, najmä tú lásku či túžbu, na ktorej nám najviac záleží. To je asi tá chudoba v duchu. Je to pravá sloboda. Cez toto umieranie sa rodia ďalšie Božie zámery.
Iných osloví iba to, čo máme prežité
Bol som slúžiť sv.omšu v rádiu Lumen a hovoril som o kolegovi Jozefovi, reverendovi z Kanady, ktorý pocítil adoptovať si 15 r. chlapca z detského domova. Tamojší biskup bol rázne proti takej novote u kňazov. Zaujímavé že Ján Pavol II. mu to povolil. Po jeho príklade si ľudia z farnosti adoptovali deti z detského domova. Zo 6OO ich ostalo 50. Ostatné si vzali do svojich rodín. V Cirkvi sa dejú mnohé zaujímavé veci. Je vari dobré o nich informovať. Možno inšpirujú ďalších. Uvedomil som si však do hĺbky, že ak naše kázne majú ľudí osloviť a pohnúť k činom tak musíme svedčiť a doložiť svoje reči skutkami. Ohlasovanie evanjelia by bolo nepoctivé ak by sme poslucháčov zaujali iba atraktívnymi príkladmi kdesi z Kanady. Napr. svedectvo o adoptovaní si cudzieho dieťaťa je poctivé iba od toho, kto sa na takéto dobrodružstvo naozaj odvážil, a nie odo mňa, ktorý to iba počul či čítal, a ide iným hneď o tom kázať. Naše Slovo bude živé vtedy ak bude žité. Hovorme to, čo žijeme.
A Duch sa bude iných dotýkať.
Nečistota pretvárky
Nečistota nie je iba v pohlavných veciach, ako si naivne možno myslíme. Pred pohlavnými majú byť veci hlavné. A tam má podstatu i čistota. Sv. Cyril Jeruzalemský nám krásne v breviári pripomenul aby nás nepristihli, že máme na svedomí nečistotu pretvarovania.
Pozor na stratu panictva duše a ducha
Byť úprimný je základ. Utekám pred spoločnosťou, kde sa treba neúprimne dorábať a hrať na niečo, čo nie som. Mám pocit, že ak niekto trávi roky v tomto štýle, tak stratil svoje duševné panictvo. A ak by sme v Cirkvi robili niečo pre vonkajšie výhody a nežili by sme originálny Boží Plán, čiže Jeho Sv.Vôľu s nami, stratili by sme panictvo duchovné. Kristov Majestát je veľký. A znesú ho iba panici. Tak je to v Apokalypse. Myslím že sa tu myslí na panenstvo vnútra oveľa viac ako tela. Vážna vec…
Na stráži proti skriveninám
Curvó je po latinsky pokriviť. Presne toto chcú urobiť temné sily s človekom. Kristus je tu preto, aby sme
nezabudli na to, čo je normálne. A aby sme v spolupráci
s ním rástli vo vnútornej kráse, dobrote a pravde. A aby sme boli nie duchom krpatí, ale veľkí. Kto tak nerobí je ohrozený, že sa pokriví, alebo je už skrivený, a ani to o sebe nevie. Bratské spoločenstvo, fraternitas sacerdotalis, má dôležitú funkciu v našom živote. Je zrkadlom.
Krstite ľudí
Krstiť ľudí neznamená iba ich oblievať vodou. Je to aj ponárať /lat. baptiso/i ných do hlbšieho pochopenia života. Oslovovať ich Slovom, nie iba táraním. Poriadne si niečo odtrpieť, a nie iba vymýšľať nové krížové cesty. V pokoji na niečom pracovať, lepšie než nadbytočné cesty.
Bratsto a bratríčkovanie
Na bratov by sme sa iba hrať nemali. Benedikt XVI. to nazval bratríčkovanie. Tetkošovské vzťahy, kde sa nepovie holá pravda do očí, kde zazeráme na seba a ohovárame sa ako tetky a nepovieme si medzi sebou, čo voči sebe máme. Kde sa najprv robíme akí sme dôležití a potom si robíme zo seba škodoradostný posmech. Toto je nie prvá liga mužov, ale mladšie dorastenky na chodúľoch, invalidnom vozíku a s pamperskami.
Kňaz ako majster v hermeneutike
Je našou milou povinnosťou dávať do kazateľského umenia, a to je jedno z najdôležitejších umení, tzv. hermeneutiku. To je veda hľadajúca pravý význam Sv. písma. Nielen vedieť Slovo recitovať, ale ho i správne pochopiť, vysvetliť a uplatniť. Ak má byť kňaz v niečom majster, tak v tomto. Chce to roky štúdia a poctivej modlitby. Nielen biblie ale mnoho poznámok pod čiarov od odborníkov aj iných kníh. Ku tomu pridať povzbudenie. Na to sa nemá zabudnúť. A ak sa dá občas aj jemne humorný nadhľad.
Boľavá samota
Jedna z najväčších bolestí človeka je jeho nekompletnosť. Cíti sa ako mrzák keď je sám a niekedy až šialene túži po partnerke. Ak ju nájde tak sa blažene usmieva. Ale iba dočasu. Každý raz zistíme, že iný človek nás uspokojí iba na chvíľu. Skôr alebo neskôr nás začne jeho prítomnosť čo ako naplnená vitamínami lásky a krásy akoby otravovať. Až po predávkovaní sa iným prídeme k poznaniu, že naše vnútro uspokojí iba Božia Prítomnosť. Prísť na to je Božia milosť. Kto stále zháňa ten ju asi nemá. Kňaz a osoba zasvätená Kristovi by mali byť v spoločnosti svedkami radostného tzv. single života, keď nie sme pripútaný na partnerku či partnera. Málokoho nájdete na fare samého. To je buď čudák alebo vyspelý duch. Bodaj by to druhé. Ostatní stále niekoho pri sebe potrebujúci žijú asi v strachu a v nie priateľstve so sebou. Žijeme v slobodnom stave pre Božie Kráľovstvo, čo neznamená aby sme pohŕdali ľudskou láskou a aby sme ju absolútne znegovali. To by bola chyba a neľudskosť. Asi aj pýcha. Viacerí si myslíme, že toto pochopiť a žiť patrí ku spirituálnej vyzretosti v nasledovaní Krista. A kto nevie o čom sa tu pojednáva, o tom by sa dalo úspešne pochybovať či pochopil do hĺbky evanjelium. Neraz obrovskou túžbou po partnerovi či partnerke vonku hľadáme náhradu za nedostatočnú lásku a vernosť k Bohu. Druhý človek však je iba kúsok Boha nie je to Boh. Keď ma zdrapla sebaľútosť v tejto oblasti, otvoril som majstra Eckharta a tá veta od neho mi vyrazila v dobrom dych: „Boh Ti nestačí, lakomec?“
Vraj málo akcií
Ktosi mi povedal, že v Cirkvi robíme málo akcií. Zdá sa mi to opačne. Málo akčný bol asi ten sťažujúci sa. Iba v Banskej Bystrici máme v Ne 38 sv. omší. Za desať minút sa dá povedať toho toľko, že rok máme čo robiť, aby sme to prežili. Zdá sa mi, že rozhadzujeme až priveľa evanjeliových semiačok. Nemusíme až tak plytvať Božím Slovom. Problém bude skôr v kvalite pôdy, ktorej bonitu nám treba pokáním skultivovať. A čím viac sa asi sťažujeme, tým viac sa ulievame pri osobnom pokání, prezrádzajúcom našu zvetralú lásku k Božiemu Kráľovstvu. A ak niekomu chýba nejaký iný duh akcie, nech hľadá. Ak nenájde, nech sám takú akciu vytvorí.
Nižší život musí ustúpiť vyššiemu
Nato, aby rástla burina netreba robiť nič. Tá sa vyseje aj sama. Ak chceme dať kdesi vyšší život miesto nej, tak potom ten nižší musí preč. Burina s koreňmi musí ísť von, až potom sa môže zo semien rodiť mrkva, paradajky či uhorky. Nestačí len pokosiť, ale treba prerýľovať a pôdu odburiniť. Niečo podobné sa deje aj v duchovnej neviditeľnej, ale skutočnej oblasti.
Budú chcieť umrieť a nebudú môcť
Sú spomenutí v Zjavení Jánovom. Túžia veľmi umrieť a byť s Pánom Ježišom. Prečo? Lebo sa im tu strašne ťažko žije a dýcha. Neraz sú to veriaci, ktorí si dlhé roky pásli svoje egá a poriadne si ich vypásli spolu s niekým, kto ich náhle opustil. A zostali hotoví, v pekle opustenosti. Ich nedôstojná závislosť na nejakej ľudskej láske bola náhle ukončená. A nastáva bolestné očisťovanie. A tomu sa ego chce vyhnúť rýchlou smrťou, lebo sa nezrieklo seba. Zabudlo opustiť svoju vôľu a plány o živote. A čo sa
s chichotom sialo to sa trpko žne. Mali by sme skôr zažívať: Tí, čo sejú v slzách, z jasotom budú žať.
Stala sa jej vôľa
V nemocnici na JIS-ke umiera mladý muž. Je po ťažkej autohavárii. Jeho žena v hysterickom záchvate kričí od zúfalstva na nebo, aby zachránili jej manžela a otca dvoch nedospelých detí. Chlap sa z toho dostal. Neumrel. Prepustili ho a ona bola šťastná, že má manžela. Do roka a do dňa sa stalo, že od nej odišiel. Ku mladšej. A ona si uvedomila až teraz, že by bolo pre deti, pre ňu aj pre neho, ak by bol pred rokom v tej nemocnici skonal. Z tej rany by sa dostala skôr ako z tejto, čo musí zažívať. Pozemské manželstvo môže skončiť niekedy i veľmi trpko. Nie nadarmo je v evanjeliu Ježišova modlitba: „ Nie moja, ale Tvoja nech sa vôľa stane.“ Niekedy až po rokoch zistíme, že Boh nás má oveľa radšej ako my sa máme radi. A vidí oveľa lepšie do nášho osudu ako my, čo nevieme, čo sa udeje nie za rok, ale aj zajtra.
O troch podstatných veciach
Mužov je niekedy ťažšie spovedať ako ženy.
Raz habkal pri spovedi jeden dobrý muž. Atak som mu napomohol podstatnými otázkami. 1. Máš rešpekt pred Bohom? Mať ho rád znamená zachovať jeho zákony. Denne si treba vyprázdniť svoje vnútro od zbytočností a tam sa má poradiť ako žiť. Taký chlap bude mať pred inými rešpekt. A ten čo to nerobí raz vyjde na posmech najskôr u svojej ženy a detí. A potom i pred ostatnými. 2. Plníš svoje povinnosti a dávaš iným dobrý príklad? To má byť naša samozrejmosť. Napríklad mať mieru v pití alkoholu či v práci. 3. Dodržíš slovo. Dokonalý chlap sa nepotkne v slove, píše sa v liste Jakubovom. Nie v pohľade na inú ženu, nie v myšlienkach či skutkoch. Ale v slove. Keď niečo chlap povie, tak to má byť ako ôsma sviatosť. A má to platiť. A ak sa to nedá dodržať, tak sa je normálne ospravedlniť. Ak má rodina takého chlapa, farnosť kňaza, mesto primátora, tak tam majú poklad. Ten nemusí nosiť nijaké darčeky. Stačí keď prinesie seba.
Deň otcov
V jednej väznici posielali väzni pohľadnice svojim matkám na deň matiek. Minuli sa všetky. Keď prišiel deň otcov, pohľadnicu otcovi neposlal z väzňov nik. Skôr by ste na ich adresu počuli kliatby a hrubé nadávky. Ak je chlap zlým príkladom, tak možno jeho deti trpia v kriminále za jeho hriechy a jeho zlý príklad.
Dovolenky rôzneho druhu
Niekto potrebuje chodiť na dovolenku ďaleko na mesiac, aby som sa tam vyvaľoval a nič nerobil ako stroj, čo podával výkon celý rok. Asi nezachovával odpočinok po šiestich dňoch. Potom sa chvasce fotkami pred iným, že bol tam a tam, kde si to iní nemôžu dovoliť. Typický malomeštiak závidí, ale keď si to vyskúša, zistí, že nemá až tak čo závidieť. Aj vytrhnutie do cudzieho prostredia poteší, ale po čase začne nudiť. A je po oddychu. A meniť miesta ďaľšími a ďalšími optickými či akustickými podnetmi psychicky unaví a ide aj do zbytočných výdavkov. Po čase prestane baviť. Konzumizmus zábavy iba otupí ducha. Tí, čo žijú duchovne, majú dovolenku aj doma. Dobre sa tam cítia. Izbu majú doslova nabitú pozitívnou energiou, ktorá sa z nás vysiela. Ak prídu ťažkosti, tak sa to premodlí. A príbytok sa posvätí. A je tam potom dobre. O tomto požehnaní mnohí ani netušia. Tí, čo duchovne nežijú si navysielajú do múrov okolo seba negativizmy. A tie nie a nie vyvetrať. Preto potrebujú často opúšťať svoj byt aby sa nadýchali čerstvého vzduchu. Pre nich ďaleká dovolenka je nevyhnutnosť. V horách je oveľa lepšia duchovná atmosféra ako pri mori, kde je to nasiaknuté nudením sa. Tam sa liečia pohľadom na nahotu tí, čo žijú v karnevalovej maske. Čiže na duchovno dlabú. Ich nebo je pre nás predpeklie. A pre nás naopak. Kto je tu in a kto out, uvidíme. Treba rešpektovať, že každý má inú potrebu oddýchnutia si. Jeden v niečom oddychuje, a to isté odoberá inému energiu.
Táto planéta ako predobraz iných dimenzií
Keď sa budeš mať chuť sťažovať, spomeň si že sme na planéte, kde 2 miliardy ľudí, čiže dvetisíc miliónov ľudí má denný príjem do jedného dolára na deň. Ďalšie dve miliardy má denný príjem do dvoch dolárov na deň. Čiže 6O korún. A dve miliardy ľudí, ku ktorým patríme aj my, majú príjem viac ako dva doláre na deň. Jedna miliarda má bruchá také, že im idú prasknúť, a iná miliarda trpí hladom a podvýživou. Bohatý svet by mal s tým niečo robiť, lebo je to jednoducho hanba! Väčšia tým, čo majú mikrofón a čušia. A najväčšia tým, čo sa topia v miliardách a nechcú vidieť núdzu iných. Zakrátko sa môžu z ich pozemského neba ocitnúť v pekle biedy, ktorú kedysi mali možnosť zmeniť. Po roku dvetisíc je tu miliarda kresťanov katolíkov, miliarda iných kresťanov, miliarda moslimov, miliarda hinduistov, miliarda budhistov a taoistov a miliarda ateistov a iných primitívnejších náboženstiev. Veriacich nie je veľa, svätuškárov viac, lážoplážistov najviac. Sem tam i nejaká antiteistická šťuka. Väčšina materiálneho bohatstva patrí vraj 4O. tisícom najbohatších. Po každej kríze je ich stále menej. Je možné, že ich plánujú, aby moc skoncentrovali do svojich rúk a o tom čo sa bude diať vraj rozhoduje pár jednotlivcov. Spoľahlivo utajených. Ak niekto neverí v nebo, v peklo a očistec, tak nech len otvorí trocha oči, nájde ich hojnú predpodobu už tu na zemi.
Povinnosť byť aspoň trochu mystikom
Nechať sa Sv. Duchu prečistiť od všetkých druhov zákalov očí aj srdca, a pozerať sa na svet čistými očami dieťaťa. Ale bez infantilnej naivity detského veku… Ak sa necháme dlhoročne Kristom viesť, On nám očisťuje naše vnímanie reality stále na hlbšej úrovni. Kto miluje priveľmi vonkajší svet, tak jeho vnímanie reality sa postupne stále viac kriví, teda zasmilňuje. Ten nešťastník po čase môže až oslepnúť vo vnútri, ak nechce vidieť a nevidí biedy svoje či iných.. Ak sa niekto opovažuje po kalvárskej obeti žiť spupne bez adorovania Krista, je otázkou času, že bude postupne pribrzdený na všetkých štyroch duchovných kolesách.
Zaujímavé svedectvo
„Za komunizmu bolo prenasledovanie Cirkvi zvonku. Oveľa intenzívnejšie som ho pocítil v demokracii. Akoby satana vystriedal rafinovanejší lucifer. Tlaky boli najmä na psychiku, vo vnútri Cirkvi, od kolegov, od predstavených, od veriacich. A tie najťažie boje boli v mojom vnútri.“ Skonštatoval jeden starší kňaz.
Čo všeličo patrí ku zákalom očí…
Kto má zákal naivity ten nepoužíva tzv. „tretie oko“ zdravého kritického zmýšľania. Kto nerozmýšľa zadným mozgom, čiže neuvedomuje si následky svojich činov, ľudovo povedané nemyslí na zadné kolieska, ten má zákal rýchleho prospechu. Nekriticky opitý svojou polovzdelanosťou má zákal fundamentalistický. Ak niekto nemá odstup od seba samého má zákal zaslepenia samým sebou. Absentuje mu sebareflexia. Jedna z najzákernejších opitostí. Ak sa niekto tvrdohlavo pozerá na svet iba cez ideológiu skupiny do ktorej patrí a kde je celý po uši zašitý tak má tzv. sektársky zákal. Ak je niekto slepo zamilovaný do niekoho či niečoho, tak je tiež postihnutý zákalom prudkej „lásky“, zamilovanosti. Ak je niekto poranený napr. lekárom, a neodpustil mu a vidí tmavú farbu viny na každom inom bielom plášti, ten má poriadne čierny zákal neobjektivity v pohľade na svet. Kto odsudzuje iného a vidí mu smietku v oku a vo svojom vlastnom nebadá brvno, ten má nielen očný pyšný zákal, ale tam má priam optickú zápchu. Najťažšie prípady sú farizeji, ktorí tvrdia, že vidia, a pritom sú slepí, a aj iných vedú do jamy tmy a nešťastia. Dobrá správa pre všetkých postihnutých: liek existuje. Volá sa Ježiš Kristus. Je zadarmo. V eucharistii. Stačí byť trochu pokorný a poprosiť o pomoc. A treba ho zobrať vážne, aby mohol ako liek v nás účinkovať.
Hľadali si prácu
Nechodili do kostola. Ale inak celkom fajn chlapci. Bolo o čom s nimi debatovať. Prišli občas na návštevu do fary. Navrhol som im, že či sa so mnou idú do kostola modliť. Juraj ten o to nejavil viackrát záujem. Dlho sa motal a práce nebolo. Václav ten so mnou do kostola išiel. Neviem čo sa modlil, ale vydržal tam aj vyše hodiny. Keď som z tej farnosti odišiel, volal mi, že náhodou išiel na chatu Bernardín nad Hroncom, a druhou náhodou sa tam stal chatárom a plat dostal dvakrát väčší než priemer.
Keď sa muž zamiluje
Pre normálneho muža to znamená, že skoro všetku energiu venuje citom k jednej žene. Na ňu myslí, pre ňu sa trápi. Kvôli nej je schopný prinášať také veľké obety aká je veľká jeho láska. Takáto láska vyhovuje najmä ženám. Lebo ako nositeľky života sú v centre pozornosti. Je kus života aj v tejto láske, ale nestotožňujme život iba s touto maturitnou formou lásky. Je v nej iba niekoľko percent z Boha. Ak sa zamiluje celibátny kňaz a opustil by kvôli jednej bytosti všetky ostatné, bola by to od neho amatérska chyba. Jemu bola daná zamilovanosť na to, aby ju pretavil v modlitbe a obetoval, a tak splodil potomstvo duchovné. Nižší život musí ustúpiť vyššiemu. Tráva musí odísť, aby mohli rásť plody a kvety. Kto to nepochopil, nebude kňazom profesionálom.
Partnerská láska je sebecká
„Láska“ bez Ducha Sv. sa po čase prejaví u chlapa tak, že začne páchnuť capinou a u ženy nespokojnosťou, ktorú ona ventiluje rozkazovaním všetkým okolo. Tento bezbožný sexperiment končí u dedka pesimistickým sebaľutovaním a u babky tak, že sa premení na strigu ktorá strieda obviňovanie všetkých okolo s rozoštvávaním toho v čom začmuchá nejakú harmóniu. Ak sa muž so ženou akože milujú, sú tak jeden druhým opití, že si ďalej od nosa nevidia. Ani ich nenapadne pozvať nejakú osamelú vdovu na ples. Keď sa cmúľajú na plavárni, ani ich nenapadne, akú bolesť robia napr. rozvedenej mamičke s troma deťmi. Sú ako miliardári, čo si robia drzo posmech z chudobných. Výnimku má posvätné manželstvo. Tam sv. sebectvo je kvôli deťom a rodine. To je úplne iné káva ako tzv. “lásky“ v ktorých sa to začína kvetmi a končí žumpou. Ak manželia nemajú deti, miesto hladkania si svojho ega si môžu napr. ako jeden pár adoptovať dieťa alebo ako druhý pár založiť komunitu žijúcu blahoslavenstvá.. Existuje aj sv. partnerstvo. Veľa svätých bratov malo kdesi blízko aj svätú sestru. Bolo im to dané, ale nie ako skleník na pestovanie nerestí, ale na posvätenie spoločenstva. Väčšina ľudí je však nesvätá a týmto jemným vzťahom nerozumie. Preto je lepšie ich do sveta nevytrubovať. Ak niekto miluje rovnaké pohlavie tak sv. Cirkev má pre neho to najlepšie z možných riešení. Nech sa snaží žiť čisto, milovať platonicky a slúžiť Pánovi a ľuďom.
Jeden deň kňazstva oproti trom titulom
Šport je pre mladého človeka veľmi dobre využitý čas, kde si môže nadobudnúť mnoho morálne vôľových vlastností a mnoho zaujímavého spoznať a zažiť. Som vďačný Prozreteľnosti za 6 rokov v Prievidzi skoro profesionálnej kariéry a 5 rokov ako tréner bratislavských bohoslovcov, kde sme hrali za totality vysokoškolskú ligu. Šport je dobrý vtedy, ak rozvíja cnosti. Ak už nimi pohŕda a ničí zdravie, tak treba s ním skončiť, lebo privedie náš príbeh do slepej uličky. Na okraj šialeného športového jačania by som chcel povedať, že aj ten najväčší pohár slávy a víťazstva je pohárom nepravým. A veľmi dočasným. Pravý pohár je kalich s Kristovou krvou. Jeden deň poctivého kňazského života je viac než tri tituly majstra Československa, ktoré som získal ako študent gymnázia.
Toto som napísal, keď som kvalitne trpel.
Niektoré veci viem presne. Toto je jedna z nich.
Osamelá a nešťastná herečka
Istej sestre stále duša piští po partnerovi. Neustále sa sťažuje na samotu. A pri každom stretnutí skáču z nej na mňa cez jej zvýšené chichotanie sa ako blchy jej depresie. Po niekoľko krát opakovanom upozornení, aby svoje city odovzdala Kristovi sa stále ľutuje a sťažuje. A ako kňazovi mi vyčíta, akoby Boh a ja, čo ho reprezentujem sme boli za jej stav zodpovední. Necítim vypľňať svojou fyzickou prítomnosťou jej boľavú prázdnotu. Nechce tomu rozumieť. A nedôstojne sa už pchá tam, kde sa to nemá… Mám pocit, či si ona nevyboxovala od života nemanželské dieťa, a to ju blokuje pred tým iným pekným po celý život. Dieťa vyrástlo, prišli s ním veľké starosti, a samota začala stále viac pobolievať. Ženy svoju káru bolesti nerady ťahajú, a hľadajú nejakého fešáka, aby sa obetoval, a ťahal ju spolu s nimi on. Sú však aj prípady opačné, kde sa zvalí všetko na ženu. Je to dosť častý prípad u tých, čo z partnerského vzťahu robili roky modlu. A cez tento defekt im Duch z pneumatiky duše vyfučí, a preto je každý ich pohyb s károu života taký ťažký až tragikomický. Česť výnimkám. Za kňazom prichádzajú tieto nešťastné duše preto, aby sme im zalepili defekt. Celý ich veľký problém je, že neberú vieru v Krista vážne. Treba byť na nich asi radikálnejší preto, lebo zabudli byť na seba prísni, a ich zanedbané duchovno prerástlo do veľkého pohodlnizmu. Ak by sme sa dorichtovali natoľko, že budeme iba donekonečna dofukovať nejakej buchtičke jej prederavené kolesá, tak máme podobný problém ako ona. A barla sa poteší, keď našla barlu druhú. Keď som jej to nedokázal vysvetliť toľkými prirovnaniami, tak jej to asi najlepšie poviem mlčaním a modlitbou. Jej opakované návštevy som začal riešiť vystavením eucharistie a modlitbou. Všimol som sitotiž, že jej moje reči nepomáhajú. Tento typ sa potrebuje nie zavesiť na nový vešiak nového vzťahu, ale potrebuje sa vysporiadať aj sama zo sebou aj nadobudnúť vážnejší vzťah ku Kristovi.
Silno verná manželka
Kým skoro všetci vo svete rozmýšľajú a snívajú o romantickej lovestory, treba skúmať aj jej rôznorodé konce. O tom zamilovaní nechcú radšej nič počuť. Chcú byť klamaní iba tou príjemnejšou stránkou bytia? Ak si niekto berie za večného partnera človeka mal by ho vari niekto upozorniť až varovať, že ide do veľkého rizika a neraz aj hazardu. Čerstvá vdova Anna, v zrelom veku, s dobrou vizážou, bola asi rok po smrti manžela ním zo záhrobia navštevovaná až strašená. Tak boli na seba napútaní, že ani smrť ich nie a nie rozdeliť. Žili obaja ako ateisti predtým v iných necirkevných partnerstvách. A hriechy z týchto vzťahov sa v novom peknom vzťahu uzatvorenom v kostole začali pretavovať.. Po štyroch rokoch sa skončil ťažkým ochorením a úmrtím Vlada. Jej zostalo prebodnuté srdce od smútku, bolesti, a sklamania. Keby len jej… Tak ako silno uverila v prísahu na kríž a hodnote manželskej lásky, tak veľmi silno bola rozčarovaná, keď sa to náhle skončilo. Päť rokov zažívala hrôzu z tejto straty a dáva sa cez modlitby a spoločenstvá do poriadku. Keď sadáme do nového auta, treba rátať aj s haváriou. A nezhavarovaným by bolo treba niekde pripomenúť, že aj to najluxusnejšie auto skončí raz na vrakovisku. Sestra Anka je vďaka Bohu z toho celá spokornená, a prístupná Božím Veciam oveľa viac ako mnohí pyšní mladí ľudia a akože spokojní opartnerovaní páni a paničky.
Keby sme my mali Ducha Svätého…
Pri birmovke učíme deti o siedmich daroch Ducha Sv. Je pozoruhodné, že ich vyberáme zo starého zákona. Podobne robíme s dospelými, keď im neustále pripomíname, že morálka je desatoro. Či sú evanjeliové zásady druhoradé? Prežili sme my vôbec osobné Turíce ? Potom sa čudujeme, že je toľko židovčenia, povrchnosti v našej duchovnej úrovni národa, toľko hádok o majetky? Toľko židovského šomrania na Pána a frflania na osud? Ak by sme mali Ducha Sv. tak by sme sa napr. tešili z toho, ak môžeme s Kristom niečo vytrpieť. Tak ako apoštoli, ktorí odchádzali natešení z veľrady, že ich zbičovali pre Kristovo Meno, a že boli uznaní za hodných pre jeho vykupiteľské dielo zniesť trochu sv. potupy.
Hriechy proti Duchu Svätému
Učíme aké veľké je Božie Milosrdenstvo, ktoré nám všetko odpustí. Len nezabudnime občas aj na litánie k Božej Spravodlivosti. Katolík by nemal byť uletený ani jedným ani druhým smerom. Kristus jasne hovorí, že všetko sa nám neodpustí. Sú to hriechy proti Sv. Duchu. Spomenul som si na to, keď mi jedna žena povedala svoj príbeh, prečo podala tretí krát žiadosť o rozvod. Keď ubližoval sebe a jej, to sa dalo zniesť. Ale keď ubližoval ich dcérke, to sa odpúšťať a tolerovať nedalo. Chápal som. Pri odchode som jej poradil, aby mu ešte dala šancu a modlila sa za neho ruženec. Po pol roku som ich navštívil. Nerozviedli sa. Mala šťastný výraz tváre. Povedala, že sa zmenil a že je to iný človek. Hriech proti Duchu Sv. je nielen katechizmom spomínaná radikálna zatvrdlivosť srdca až do konca, ale je to podľa Sv. písma hovorenie na pôsobenie Ducha Sv. že je to vraj pôsobenie temných síl. /Mk 3 k/ Preto sa moc neunáhľujme, a neoznačujme zbrklo niečo, že je to od diabla. Mohlo by sa to tomuto hriechu priblížiť. Dopúšťajú sa ho tí medzi veriacimi v Boha, čo už zárodky Ducha majú, ale ich láska ku nerestiam a Sv. Ducha hasia, dusia a chrapúnsky ničia. Vývoj sa zastaviť nedá. Kto sa o to pokúša a v mene sfanatizovanej viery, to je majster medzi kríplami. To som nepovedal ja, ale to je v evanjeliu, ktoré sme povinní ohlasovať. Tieto zlomyseľné prekrucovania skutočností sú asi najhoršie zločiny. Dopustili sa ich odborníci na pravú vieru, farizeji. Ktovie či toto ubližovanie Dieťaťu Ľudstva v jeho prirodzenom vývoji kto vie či bude odpustiteľné? Môžu v tom byť po uši novozákonní horlivci arcidiletanti. Ktorí idú napr. tuho bojovať voči niečomu čo neexistuje. Všimnite si ich ako napr. šermujú nenávisťou voči karme, ktorá podľa nich nemôže existovať. Podobajú sa arcitrpákom antiteistom, čo idú bojovať proti bohu, ktorý vraj neexistuje. Kreténi. Alebo Vás napadnú kyjakmi za to, že pokojne vyslovíte svoj názor a opovážite sa neodpapagájovať ten ich názor. Tí sa k Pravdou ešte nestretli. Môže sa medzi nimi ocitnúť ktokoľvek z nás ak nebedlí. Čiže ak dobre začal, ale nedobre skončil ako Šalamún. Zabudol si veci aktualizovať a jeho počiatočná múdrosť skončila arcihlúpo. Aj toto by vari bolo dobré pripomenúť tým, ktorých zaujímajú duchovné skutočnosti a čo sú nadšení vyliatím Ducha. Mám silný dojem, že dnes sa ku tomuto trapasu približujú aj tí, ktorí idú nerozumne proti Panne Márii. Skutočnej Neveste Ducha Svätého. Ak niekto vzýva Sv. Ducha bez nej je v ohrození, že jeho duchovno bude priotrávené pýchou. Podobne sú postihnutí zaťatí verejní ohlasovači nactiutŕhaní a osočení alebo somárskych bludov. Niektorým ateistom bude ľahšie než náboženským fanatikom a zdarebáčeným špiničom dobrého mena. Postihne ich podľa evanjelia prísnejší súd.
Duch Sv. nie je iba holubica, je to Božská Osoba.
Je to Láska, Pravda, Dobro, Krása. Kto si ich ctí, má ďaleko od tohto veľkého hriechu
Čo by nám povedal Ježiš dnes?
Je dobré, ak nás táto otázka napadá. Možno by nám slovákom pripomenul, aby sme sa neudávali ale napomenuli sa najprv medzi štyrmi očami. Aby sme
sa neodsudzovali, lebo to je z pýchy, ale snažili sa jeden druhého pochopiť. Alebo aby sme sa oveľa viac venovali vnútornému náboženstvu než tomu vonkajšiemu. Alebo že čas je vzácny. A možno by nám povedal, že máme peknú krajinu a mali by sme si ju viac vážiť, a aby sme ju ani seba zbytočne neškaredili.
Práca pre fyzický a duchovný svet
Tak ako žena túži po kočíku a po dieťatku, tak muž ku šťastiu potrebuje ešte aj robotu, ktorá ho baví. Občas sa nám stane, že ochorieme alebo zostaneme sami. Možno je to preto, aby sme sa naučili pracovať spirituálne. Ak to človek nevie nebude šťastným. Denne vidieť 16 h chlapa napr. v garáži či úrade, to sú pracovné orgie toho, kto zabudol, že tá najdôležitejšia práca nie je na veciach materiálnych. Napr. v nedeľu je vhodné si pripomenúť, že to na čom sa cez týždeň toľko fyzicky nadrieme raz skončí vo vesmírnom prachu ako nič. Duchovná práca však ostáva. Kto seje pre telo, bude žať porušenie. Kto pre ducha, zožne požehnanie a život.
Z tajného vatikánskeho archívu.
Bol tu nacizmus potom komunizmus a všelijako nás poznačil. Diabol nás preosieva ako pšenicu. Dá sa na to až príliš ľahko vyhovoriť. Ak nebudeme bedliť, čertovské programy sa nám môžu nebadane dostať do krvného obehu. Preto je lepšie príliš svet nemilovať, lebo nás môže škaredo stigmatizovať. Spomeniem zopár konšternujúco znejúcich viet z našich radov, ktoré svedčia, že sme sa ich nezbavili ani desaťročia po ich vonkajšom páde a odsune na smetisko dejín. Nakuknime na moment študijne do tajného archívu advocata diaboliho a tam prítomných anamnéz niektorých poznámok jedného chorobopisu.
Napr. nediskrétne vytresne nafúknutý kolegov problém. Obviní ho totálne nekultúrne z nekultúrnosti. Po zvlášť verne zachovaných gestách liturgie sa neraz na iného osopí, alebo za nepodstatnú maličkosť zbuzeruje. Vraj cholerická povaha… Občas publikum vykrstí kýblom octu. Potrebuje niekoho, komu by ublížil. Vtedy si na chvíľu jeho vnútorne naakumulované napätie vydýchne. A nájde aspoň chvíľku pokoja. Ak sa niekto pošmykne, tak až nenávistne ho odsúdi. Lepších od seba nepotrebuje. Nechá si liezť aj, ajajaj … Tí, čo mu lížu labu, tým dá pocítiť, že sú tí praví, a tých čo mu povedia niečo podstatné proti srsti, tých postupne prenasleduje. Niektorých aj vyštve. Asi aby na neho nezabudli. Roky niekoho hlbšieho od seba ponižuje. Unáhlenými a emocionálne nafúknutými posudkami pošpiní aj povesť. Lepší názor, na ktorý sám neprišiel, dá pod gilotínu. Nevšimne si chudáčisko, že i toto patrí k potratom ducha. Ale voči potratom embryí príkladne bojuje. Jemnocitnejší to okolo neho nemajú veru ľahké. Naznačí aj veľkosť a menšie zlyhania si aj občas verejne kajúcne prizná. Opätovne sa však vracia ku svojskému byť vo všetkom prvým a ukázať sa, čiže vidiecky ladenému polokatolicizmu. Ten je silno navonok orientovaný na vonkajšie obnovy. Akútne zanedbáva najhlbší rozmer. Svoj názor na veci možno aj má, ale ho potlačí. Ohnivo cituje najčastejšie katechizmus. Silno propápežský, až ultrakatolícky, ale len naoko. Podobne škrípať to stále hlasnejšie začína v bizarno napätých sociopatických medziľudských vzťahoch. Gradujúcemu faulovaniu inteligentov zostáva verný do svojho konca. Z topánok mu trčí stále trápnejšia slama nadľudskej dôležitosti, Teatrálne si ho verejne lieči občas tak, že sa hlási ku svojmu ozaj chudobnému a jednoduchému povôdu. V zápätí sa však vracia spať ku fatálne vážnemu polofaraónskemu syndrómu. V jednom oku má pohľad dobrého pastiera, ale v druhom „sv.“ gestapo. Skoro až kričí o božej láske. Keď mu dôjdu argumenty a nevie si svoje presadiť, tak aj zastrašuje. Aby iným ukázal moc. Tou aj svojou funkciou sa stále viac opíja. Okolo seba potrebuje vojakov otrokov, ktorí mu to skrúšene tolerujú a vykonávajú jeho rozkazy. Tým, čo sa vyvíjali normálne ako ľudia zhadzuje sebavedomie, aby si asi to svoje udržal na výške. Odporúča iným chudobu, ale sám ju nežije, farizej. Škodoradosť prezrádza jeho utajenú pýchu a občas ju dotiahne aj do pomsty. Najviac zo všetkého odsudzuje kňazov zbehov, čo sa poženili. Nestihne si všimnúť, že sám tiež postupne ako klerik od ideálov vážne odpadá. Od pochopenia, od empatie s prenasledovanými za pravdu, od pápežských usmernení. A nakoniec aj od úprimnosti a normálnej ľudskosti. A zašiel ďaleko…
PS. Nezabudne si navonok zakladať na antikomunizme, vonkajšej vernosti Cirkvi a najmä a predovšetkým na až puritánsky dokonalej nikoho sa nedotýkajúcej „čistote“! To je jeho maska perfekcionizmu, na ktorej si desaťočia falošne zakladá. Povrchnejších duchovných adolescentov aj nadchol, ženy dedinské tým až k slzám možno dojal. Ale normálnych chlapov neoklamal. Tí boli z gýčových sakrakomunikácií a megalomansko – neprirodzených výtlkov tohoto pána hyperpucmajstra, ultracirkevníka – polokatolíka v závere jeho tunajšej cesty jednoznačne polozhrození. Ešte dnes nevedia tomuto duchu prísť na meno. Treba uznať, že dalo sa tam žiť kvalitne najmä 8.blahoslavenstvo. A ponúkali sa tu ultrašpeciálne milosti. Tí čo odtiaľ ušli, môžu ľutovať.
Vybudoval toho navonok ako Šalamún. Zanechal však prisilné negatívne emócie. Tieto i ďalšie diagnózy. Roky kázal iným o svätosti, ale po jeho smrti sa ho nikto za svätého vyhlásiť neponáhľal. Sám to kedysi nazval presne, ale iba na iných: švindeľ! Navonok zameraným workoholizmom to prehnal. Zanedbaná vnútorná práca mu ako trpké ovocie zanechala ostré črepiny poloľudskosti i polosvätosti. Jeho poločistota bola plná aj skrytej pýchy. Tou najprv nechtiac, potom už i vedome ľudí okolo seba poranil. Niektorých aj veľmi hlboko. Vraj za mladi býval aj iný. Pre mnohých bol idolom a bojovníkom za správne veci. Aj bača sa môže zvlčiť, keď nebedlivo odignoruje rady nepokryteckých baránkov. Navonok úctu budiaci chlap, odporúčajúci iba a len pravú katolícku vieru s prejavmi charakteru. Superkatolík, ktorému široko ďaleko nebolo páru. Vo vnútri však tuhý polokatolík. Ešte aj silný polosúdruh, ktorý lekcie o komunikácii s inými odpozoroval asi od boľševických tajomníkov. Ďalšia kontraverzná osobnosť našej histórie. Na hrob by sa mu hodil nápis: Prelátus arcipotentátus, ultracatholicus semipelagiánus. Navonok superbača, ale vo vnútri s ešte nevykúpenými vlčími hlbinami. Tých sa zbavíme iba v krste ohňom. Tento askéta ho prežiť poctivo nestihol. Odložil si ho na posmrtný život? Bude mať čo očisťovať aj tisíc rokov. Nebol ešte omilostený pre hĺbkovú spiritualitu, mystiku. Ale jeho spiritualita mala aj serióznosť aj vážnosť. A jeho zdanlivá povrchnosť mala aj určitú duchovnú hĺbku.
Sláva a Vďaka Bolestnej Panne.
Ježišova Matka trpela veľmi vo vnútri hrôzami ľudí okolo seba. Je aj Kráľovnou mučeníkov. Tie veľké meče v jej srdci, to sú dlhoročné duchovné boje a trápenia, kde každý centimeter je akoby pretrpený rok. Mária bola pravdepodobne uchránená od vonkajšieho mučeníctva, ale to vnútorné mala veľké a dlhoročné. Nádherné na našom národe je, že na Sedembolestnú nezabúda.
