Šokujúce. Zaujímavé. Uletené. Bludné! Presne trafené. Odvážne. Nehorázne Originálne. Smiešne? Úprimné. Tieto pocity Vás budú sprevádzať, ak budete čítať túto knihu. Autor ako veľký kombajn zrovnáva všetky klasy aj s burinou. Celé inštitúcie, vedecké teórie či náboženstvá. Je asi našim najostrejším súčasným kritikom Biblie a Vatikánu. Má očividne predimenzovane nastavený výkon motora mužnosti a má aj občas problémy s brzdením svojich mienok. Tie sú akoby prírodným úkazom spadnutým tu ku nám niekde od sfér slovanských božstiev. Čitateľom skúša pootriasť všetky ich istoty. V pozdvihovaní slovanského sebavedomia je raz originálny inokedy až srandistický. Jeho svojský štýl písania môže byť nominovaný na olympiádu v panslovanskom šovinizme. Kde by tento náboženský autodidakt, arciprovokatér a autoritozemetrasovič dosiahol určite jedno z medailových ocenení. Jeho svojrázne národno-buditeľské antivatikánske obrodzovanie kresťanstva na slovanský spôsob je prudkou ľadovou sprchou pre podriemkávajúcich. Extrémny podnet k diskusii protiprúdu slovanofilov.
Sv. Tomáš Akvinský sa vyjadril takto:
„Spravodlivosť je trvalá ochota dať každému, na čo má právo.“
I. Ktorá je v skutočnosti tá „ Najdôležitejšia kniha“?
Tak nazval autor /PPK/ v podtitule túto 392 stranovú publikáciu. Venoval mnoho večerných hodín svojho času na napísanie tejto poslednej z jeho kníh. Vydal ju na vlastné náklady, čím nám prezradil, že mu na jej vydaní a verejnom rozšírení, a podelením sa so svojimi objavmi, názormi, výskumami či svojskými experimentami medzi Slovákmi, asi veľmi záleží. Ak sa chceme seriózne baviť o kresťanstve, mali by sme sa dohodnúť, že všetci kresťania v tých 33 tis. denomináciách považujeme za najdôležitejšiu knihu Bibliu, Božie Slovo. V tom sú už kresťania vo všetkých denomináciách stáročia dohodnutí. To žiadame rešpektovať aj od ostrých biblických kritikov, medzi ktorých sa zaradil aj autor PPK. Nikdy nemôžeme pripustiť, že nejaká iná kniha si má právo nárokovať mať tento titul. Bola by to totiž z pohľadu kresťanov krádež. Aj hlúpa opovážlivosť. Problémom nás ľudí, aj kresťanov , je výklad tej Biblie. V každej cirkvi je totiž iný. Výsledok je, že vlastne ani potom sami nevieme, čo je kresťanská hodnota, a čo už nie je. U katolíkov je aký taký poriadok, lebo rešpektujú pápežské Magistérium. A ako dejinný vývoj jednotiaci vieroučný prvok jeho Katechizmus Katolíckej cirkvi , ako odborný a stále sa zlepšujúci výklad Biblie. Akútne nám chýba Vademecum biblicum. Bez neho je Biblia tou najlepšou aj najhoršou knihou na svete, píše americký kňaz R. Rohr.
U protestantov je taká babylonská rôznorodosť biblických výkladov, že to budí u pozorovateľov nielen úžas, ale doslova vnútorný chaos vo viere aj mravoch, čiže v teórii aj praxi.
Autor PPK sa tvorbou radí medzi extrémne protestujúcich voči zákonitej duchovnej autorite Vatikánu. Cirkevne je nezaradený. Má silný nábeh na vodcu v ďalšom občianskom združení. Nereprezentuje zatiaľ žiadnu kresťanskú denomináciu, ale je hovorcom mnohých podobne zmýšľajúcich, ktorí si radi v modernom svete pri sčítaní ľudu zaškrtnú kolonku „bez náboženského vyznania“. A popritom sú to občania často úprimne hľadajúci pravé duchovno či hlbší zmysel života než je primitívny materializmus alebo už prešpekulovaný ezoterizmus.
Sú často aj veriaci v Ježiša, ale veľmi svojsky si nevedome interpretujú jeho učenie. Prezentujú aj nekriticky vyhranené osobné názory, ktoré sú aj v prudkom rozpore s učením Biblie. Sú často nami kresťanmi nepovšimnutí a nenapomenutí.
Jasne treba pripomenúť napr. všetkým propagátorom „Ježiša“ ako nie člena židovského národa, ale národa napr. slovanského, austrálskeho či amerického, že ide o ďalšieho z falošných mesiášov. Ak by niekto, zaoberajúci sa kresťanstvom trval na tom, že nejaká iná kniha alebo jeho osobné názory a nevyzreté experimentálne autoskúsenosti či predovšetkým iba jeho subjektívne nesväté výklady posvätného Božieho Slova v Biblii sú oveľa dôležitejšie, nemôžeme ho brať ani vážne. Musíme ho ako Kristovi učeníci aj prorocky napomenúť. A napr. sa ho spýtať, či si ozaj myslí, že on je viac než všetci, čo doteraz budovali Božie dielo na zemi? Alebo že ich osoba dostala väčší mandát z neba, aby koordinovala prácu kresťanov, ako to dostal priamo od Ježiša apoštol Peter a jeho nástupcovia ako najvážnejšiu pastoračnú povinnosť a dejinnú úlohu? Lebo priamo v Biblii sa o tejto ústrednej autorite medzi kresťanmi píše v Mt, 16 kap a Jn v 21 kap. Kto sa chce byť ozajstný Ježišov priateľ, toho musí zákonite napadnúť, že či je rozumné toto usmernenie ignorovať a dôverovať niekomu modernému, kto v Biblii spomínaný ako nejaká spoločenská autorita vôbec ani nie je?.. Autor v názve svojej knihy „zamával veľkou antivatikánskou zástavou“ aby si ho všimli mnohí nespokojní polokresťania so súčasným dianím v často zlenivených veľkých cirkvách a zboroch či skorumpovanej politike, ktorá sa neraz prezentuje kresťanskými frázami. Ako riešenie ponúka svojské osobné zážitky a skúsenosti, filozofické úvahy o Satanovi, ktorý ovláda už skoro všetko na tejto zemi. Možno tým prezrádza viac o duchovne svojho ešte stále znesväteného vnútra, než o vonkajšom dianí. Pridávanie šokujúcich správ aj od akademikov, infantilné žonglovanie s tisíckami rokov dozadu, niektorých objavov zakladateľa hĺbkovej psychológie Carla Gustava Junga či nepreverené archeologické objavy nemusia byť zárukou tej najväčšej odbornosti. Neraz až čas preverí mnohé naše tvrdenia. Preto hranie sa na presnú vedu radšej ani nepredstierajme.
Naše rôznorodé autority a ich teórie si preverme. V tomto bode je odporúčanie autora PPK, v mnohých našich nevedomých naivnostiach či napr. pri historických falzifikátoch , aj správne. Len konkrétne. Zovšeobecňovanie by bolo nenáležité.
Toto dielo nemožno zaradiť medzi kresťanské reformné diela, lebo nie je zamerané v prvomrade na osobný vzťah ku Ježišovi Kristovi a Jeho kľúčovej téme tém: Božiemu Kráľovstvu. Skôr je snahou v novodobých slovenských literárnych dejinách asi o najopovážlivejšiu spisovateľskú provokáciu na tomto území. Oveľa razantnejšiu než sú provokácie od napr. Jozefa Banáša. Tá má asi poriadne zatriasť slovenskými čitateľmi, ktorí sa považujú za demokratických slušných občanov či kresťanov. Čo sa radi hrajú nielen na svätých, ale aj sebaistých. Autor asi chce, aby prehodnotili mnohé zo svojho myslenia či konania, či je to nie v rozpore nielen s Kristovými ideálmi , záujmami nášho slovenského spoločenstva , ale aj v súlade so zdravým rozumom.
II. Ježiš vraj bol Sloven
Ak je intenciou tejto knihy obnoviť kresťanstvo do pôvodnej a čistej podoby, tento úmysel autora by bol aj chvályhodný. Avšak jeho viaceré tvrdenia, napr. že jeho zakladateľ bol Sloven, nie sú veru neomylné. Bol to jednoducho pôvodom Žid a Galilejčan. Táto základná téza a ďalšie na ňu nadväzujúce exegézy sú položené totiž na historicky nespoľahlivých pieskových základoch. Skutočné kresťanstvo je položené na pevnej skale. Pravom Kristovi, apoštoloch, Novom zákone a aj Biblii Zákona starého. Ak sa niekto pokúša stavať svoju obnovu kresťanstva na základoch svojich, slovanských či iných, ten sa jednoducho mýli. Radím mu, aby takú stavbu zastavil, a vybral si „pevnejšiu pôdu pod nohami“… Radšej nenafukujme ani svoje ani egá tých, čo nás sledujú. Evanjelium odporúča mať ego malinké. Autor sa odvážne snaží vzkriesiť v nás dlho a extrémne potlačované slovanské sebavedomie, čo je veľmi dobré. Ale iným extrémom panslovanského šovinizmu? Čo je už v zjavnom v protikade aj so slovenskou aj kresťanskou identitou. Preto jeho hókus – pókusy, akým navrhuje nové kresťanské náboženstvo slovanského typu, nemôžu byť tým pravým projektom na obnovu identity nášho národa či sv. viery.
Ak by sa snažil viac o osobnú svätosť a študoval by serióznu teológiu a mal aspoň 20 ročnú prax v niektorej z cirkevných denominácií, určite by mnohé vety, čo napísal, opravil a bludné aj vynechal. A svoje extrémne názory, ktoré si asi ani neuvedomuje, že ich propaguje, lebo nemá teologické vzdelanie, by iným ako recepty na obrodenie štátu či cirkví nedoporučoval.
III. Osobné názory a zážitky
sú súčasťou nášho života. Nič proti nim. Každý ich vo vývoji potrebujeme. Máme na ne od Boha právo? Máme. Problémy si narobíme medzi inými hľadajúcimi vtedy, keď po zdieľaní osobne či písomne ich povýšime na vzorové z existujúcich ľudských skúseností. Samozrejme za diktátu nášho ega a bez poctivého a spravodlivého porovnávania so skúsenosťami iných. Napr. zbožnejších, čiže duchovne kvalitnejších od nás. Spravodlivosť velí. dať týmto kvalitnejším spojeniam z nebies jednoznačne prednosť.
Ak niekto zažije duchovný zážitok, ale nie je prečistený od svojho prežitého minulého hriešneho stavu, budú jeho osobné skúsenosti poznačené miesto nebeskej vône oveľa viac spirituálnym dymom. Tým väčším, čím bude väčšie naše neokresané ego a nevzdelanosť. Ak niekto vykladá kresťanské učenie bez Magistéria pápežov, bez ideálu, rád a skúsenosti mnohých svätcov a svätíc, bez poctivého ponorenia sa do stáročnej teologickej vedy, bude mať s prvotným nadšením za dobrú vec, zakrátko aj problémy so záťažou tieňa a nie evanjeliových pokriveností, pochádzajúcich od vlastného intelektuálneho individualizmu a osobnej nedozretosti. Bude opakovať úplne zbytočne školácke chyby toho, kto začína robiť vedu s veľkou dávkou sebanaivity, že vie veľa viac ako tisícky vedcov pred ním združených vo vedeckej obci. S ktorou on ako samozvaný majstrík sveta, čiže aj diletant, odmietol ako namyslený pubertiak spolupracovať? Ak niekto zažíva rôznorodé sny, vízie, osvietenia mysle, odhalenia, nájdenia…, a nie je za tým Duch Svätý, a čistí anjeli ako strážcovia, ale nesvätí vydriduchovia, volá sa to odborne ezoterika. Tá nás určite nespasí. Tá dáva zbrklo neodborné, primitívno jednoduché, nedokončené, marketingové a väčšinou povrchné odpovede na zložité otázky. Môže byť ona vhodnou trochu aj filozofickou partnerkou na dialóg o vážnejších témach bytia, ale za novú a spoľahlivejšiu dogmatiku si ju určite nezamieňajme. Lebo visí často vo vzduchu alebo na rozbúrenej relativistickej vode. Odporučiť ako nejakú vedu by ju mohol iba podpitý hochštapler, znesvätený bosoráčik či rozpochabený srandista. Autor PPK patrí asi medzi tých zábavnejších filozofujúcich autoproducentov. On aj jemu podobní objavitelia nových podtypov filozofií by mali byť niekým upozornení, keď sa idú vyjadrovať verejne v otázke najdôležitejšieho zo všetkých náboženstiev, kresťanského, že jeho verní služobníci počas 2000 r. jeho existencie nezaháľali, ale ho prepracovali do solídnej akademickej filozoficko – teologickej syntézy, ktorá má do detailov prepracované aj podoblasti aj hlavné pravidlá, ktoré boli kodifikované počas 21. koncilových zasadaní ako katolícke dogmy. Tie sú celkom iného ducha ako dogmy ateistické, ezoterické či moslimské. Čiže pevné pravidlá čo kresťanská pravda je, a čo už kresťanské nie je. Tie dvetisícročné skúsenosti veru nie sú povšimnutia nehodné.
IV. Ostré iba negovanie Vatikánu?
To je ďalší obrovský neintelektuálny prešľap autora. Ak mnohí slovenskí intelektuáli navždy a bez komentára odložia z rúk túto knihu po prečítaní nadpisu a pár riadkov, je to pre tento už extrémistický defekt. Vatikán je jednoznačne najcennejšia z inštitucionálnych starožitností na našej planéte. Fenomén, zasluhujúci rešpekt a aspoň elementárny záujem o jeho zázračné stáročné pôsobenie počas našich dejín. Malilinký miništátik so 44 hektárovou rozlohou v centre Ríma, ktorý však má historicky najďalekosiahlejší a celoplanetárny dosah na skoro dvesto štátov. Jej monarcha pápež môže účinne do svedomia vstúpiť akémukoľvek papalášovi, bankárovi, prokurátorovi, prezidentovi aj tej najväčšej mocnosti. Ktorý môže zmeniť biblickú sobotu na nedeľu. Môže zakázať sa ženiť 400 tis. katolíckym kňazom a môže im to jedným dekrétom povoliť. Je to sídlo nástupcov apoštola sv. Petra. Ten bol vo Vatikáne ukrižovaný dolu hlavou ako mučeník. Od Syna živého Boha, a nemá tú moc nik iný, dostali títo muži mandát pásť kresťanské ovečky a baránky, čiže právomoc nastavovať pravidlá v etike aj kresťanskej viere. Koordinovať ohlasovanie evanjelia počas celých dejín až do konca sveta. Dohliadať otcovsky aj na ľudskú rasu, aby sa správne duchovne vyvíjala a dohotovovala. Nijaká iná inštitúcia nie je pre otázky náboženstva, práva , viery a etiky dôležitejšia. Preto tá nadúcta a najväčšie očakávania dobrého príkladu a tých správnych slov, najmä od nás veriacich katolíkov. Ak pápeža niekto začne napádať, urážať a Vatikán iba negativizovať, bolí nás to, ako keby niekto toto robil s našimi starými rodičmi. Preto sa radšej štítime podobných kníh ako je táto. Ak autor zažil rôzne odiozity od Slovákov, väčšinou katolíkov, je to pre túto príčinu. Ak im chcú autori podobného svetonáhľadu pomôcť vylepšiť ich neraz povrchnú kresťanskú vieru, mali by zvoliť inú komunikačnú stratégiu. Jednoduchší ľudia budú na nich gániť, a tí otitulovaní sa pudovo preľaknú už pri gilotínovom nadpise knihy. Ako balvan do rybníka, nazvala štýl písania jedna čitateľka. Klérus ju odporučí možno aj okamžite spáliť. Určite aj vo Vatikáne sa nedeje všetko s kostolným poriadkom, aj tam sa dajú nájsť Judáši či neprávosti. No odpísať ho absolútne unáhlene v knihe, a opakovane ako „na sedláka“, a nič iné, je doslova inšpirované pohanskými nečistými duchmi. Alebo diktované arogantnou nevzdelanosťou či ešte nespiritualizovanými a nekultúrnymi pudmi. Je to urážka a hrubé porušenie Ježišovho slova:
„Nesúdťe, aby ste neboli súdení. Neodsudzujte, aby ste neboli odsúdení“
… Preto otcovsky varujem pána spisovateľa, aj jeho sympatizantov, že v tomto bode majstrovsky odsudzujú ako na skúškach v bosoráckej akadémii. Ukážkovo pohoršlivo a zlým príkladom porušujú Boží zákon. A vyzývam ich, aby z toho robili sebareflexnú a potom aj verejnú nápravu, lebo vydanie knihy je už verejná činnosť.
To, že kriticky komentujem tieto excesy, dávam Vám príklad, že autora neodsudzujem. Ale varovne ho napomínam. A pokúšam sa s ním aj viesť filozofický dialóg. Podobný štýl komunikácie s oponentom odporúčam aj iným. Sv. Tomáš Aquinský napísal: „Spravodlivosť je snaha dať každému, čo mu patrí“. Aj Vatikánu, aj jeho hyperkritikom. Aj tým tisíc iným inštitúciám, situáciám, veciam a osobám, čo nás v živote postretnú. Ak to bude aj naša „vizitka“, môžeme potom povedať, že sme sa stretli v živote aj s nejakým tým šťastím…
V. Kríž
ktorý máme v štátnom znaku, prezentuje autor ako praslovanský symbol. Fialový je vraj symbol Ducha. To je jeho originálny, ale ojedinelý názor. Aj to, že latinský kríž je vraj opakom slovanského. Kríž forsírujúci svedkami Jehovovými, čiže iba vertikálny kôl, sa tu ani nespomína. Ak chce niekto vedieť o pôvodnom tvare kríža, na ktorom sa udiala spása sveta, odporúčam mu vízie blah. Anny Kataríny Emmerichovej, ktoré sa javia ako najpravdepodobnejšie. Mala tú milosť vidieť, že Ježiš umieral na kríži v tvare Y. Zaznamenal to osobný svedok pri nej , básnik Clemens Bretano. To je autorovi PPK aj veľmi mnohým Slovákom akoby celkom neznáme, preto to tu pripomínam. V Biblii to napísané nie je. Tvar kríža nie je určite to podstatné. Skôr to, čo je viac krát zdôrazňované v Novom zákone Ježišom, aj apoštolom Petrom aj Pavlom, že mu máme dať hlbší, a najmä duchovný zmysel, cez tzv. svätú obetu. Tú katolíci prežívajú najmä pri svätých omšiach v kostoloch, aj pri prežívaní svojich osobných trápeniach. Prijať ich ako svoj kríž, niesť si ho trpezlivo s Kristom, a dúfať spolu s Ním aj v slávne vzkriesenie – to je tá kľúčová téma nielen pre pre ozajstných kresťanov, ale je to aj nebeskou pozvánkou pre všetkých ľudí dobrej vôle na Baránkovu svadbu. Toto neveriaci, agnostici či inak spirituálno vnímajúci fatálne podceňujú. Duchovne spia. Vôbec to nežijú! Toto si z náboženskej výchovy na ZDŠ asi nezapamätali, čo aspoň toto kľúčové pre osobnostný vývoj každého človeka teda mohli. V pamätníčkoch študentov sa to spomínalo ako motto: „Len tri slová v srdci maj, Miluj, trp a odpúšťaj“. V jednej vete vystihnutá podstata toho, čo je pravá viera oproti obrovskej presile neopohanských povier a svetonázorov už multifaktoriálne sfalzifikovaných. Kresťanstvo ako jediné z tých vari 20 000 náboženstiev tohoto sveta má v centre svojho kultu stýraného a doráňaného 33. r. muža. Predpovedal to, aj tak sa to aj stalo. Prečo? Aby bol dobrým príkladom všetkým svojim nasledovníkom, keď budú niesť storakú podobu svojich osobných krížov. Takto sa vážení putuje do neba. Bez kadejakých vesmírnych túlačiek a nedôstojných pochechtávačiek. Reinkarnáciu plánujú tí, čo sa im do neba ako kinderkom týmto svetom porozmaznávaným „eťe nekce“. Prezrádzajú oni, že nemilujú nadovšetko Boha, ale túto chorú planétku a svojich „Izáčikov“. Najväčšie tajomstvo Ježišovho príbehu, ochraňovaného pápežským Magistériom, bolo – je a bude, že svojou smrťou porazil diabolské sily a vykúpil človeka. Prehrou paradoxne vyhral. Degenerácia ľudstva bola nahradená rozhodujúcou revitalizačnou regeneráciou. Musím to napísať a oznámiť to každému, kto toto prečíta a pripomenúť, že toto je miliónkrát dôležitejšie pochopiť, ako riešiť na akom tvare kríža sa to stalo, kedy, s kým, kde a o koľkej… Alebo či bol za to zodpovedný viac doplašený rímsky vladár Pilát či zuboškrípači a závisťofilovia farizeji.
autor prezentuje ako to vraj spoľahlivé a slovanské. Árius bol v roku 325 na koncile v dnes tureckej Nicei drvivou väčšinou biskupov označený ako heretik a bol za to vylúčený z matky cirkvi. Mal však mnohých vplyvných prívržencov aj na cisárskom dvore, ktorý po smrti cisára Konštantína forsírovali jeho iný názor po celej Rímskej ríši. Išlo o popieranie , že Ježiš má aj božskú podstatu bytia, a že bol a je Druhou Božskou Osobou. Árius hlásal, že je iba človek, ale nie aj vtelený Yahwe. Ako Boží Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSvätejšiu Trojicu, ktorá tvorí Jedného kresťanského Boha v Troch Osobách. Čiže najväčšie to z tajomstiev našej sv. viery. Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu tradičného farizejského židovstva. Tí, čo brali kresťanstvo iba povrchne, tým sa zdalo, že prehlásenie z Niceiského koncilu unáhlene pridalo do sv. viery patologickú anomáliu – okrem Boha Otca aj druhého Boha – Syna. Pre nich, ako aj pre Židov bol tento bod jasnou bohorúhaním a zlyhaním, a vraj návratom do pohanského polyteizmu, čiže spiatočka ku mnohobožstvu. Tento povrchný názor prijala aj sestra cisára, aj cisársky dvor, ktorý ochraňoval už nielen Rímsku ríšu, ale aj ako nečakanú novotu – cirkevné dianie. Božstvo Syna sa verejne a odvážne preto opovážil vyznávať iba málokto. Vtedajší štátny policajný mainstream bol „pravoverne a moderne ariánsky“. Pridala sa ku tomu predivnému cézaropapistickému diktátu aj väčšinová mienka zbabelých biskupov. Asi v tom sami nemali vôbec jasno. Božstvo Ducha Svätého bolo v RKC oficiálne prijaté až na Carihradskom koncile v r. 381. Zaujímavé, že nie už v r. 325.
Asi najodvážnejší svätý bojovník za kresťanského Boha v Troch Osobách bol vtedy biskup sv. Atanáz z Alexandrie. Päť krát počas 17. rokov ho kôli tomu mocibažní a väčšinoví ariáni šikanovali , zosadili z úradu a putoval do vyhnanstva. Pápež v Ríme Libérius, ktorý ho odhajoval, bol tiež z úradu vyhnaný kôli jednému slovku vo vyznaní viery / neprijal tú tézu, že Ježiš bol Otcovi iba podobný – homoiúsios, ale trval na prísne ortodoxnom znení, že mu bol aj spolupodstatný – z gr. homousios, lat. consubstantialis /. Cisár ho dal kôli inému výkladu viery a iba jednému písmenku v slove väzniť aj bičovať . Donútil ho nátlakom aj podpísať exkomunikáciu na Atanáza, ktorý bol nehoráznym spôsobom vyštvatý z biskupskej rezidencie procisárskym protibiskupom Gregorom, kde boli bité ako žito a z katedrály akoby gestapom násilím vyhodené vtedajšie rehoľné panny aj iní pravoverní katolíci. Kôli takej maličkosti, však? Za ktorou bolo v hre božstvo či nebožstvo Ježišej Osoby, čiže vec pre pravoverné kresťanstvo najvážnejšia. Preto my ariánsku verziu, ktorú znova na náboženskú scénu ako oprášenú priniesli v 19. st. Svedkovia Jehovovi nevyznávame ani ju neodporúčame, a máme ju za jeden z ťažkých a sv. vieru urážajúcich bludov. Sám Ježiš hromovým hlasom povedal:
Ak neuveríte, že Ja Som / čiže Ja Som, teraz tu a Som ten Váš Yahwe, Osobne!!!/ zomriete vo svojich hriechoch!“ /Jn 8, 24 /
A preto, že zaťato nechceli prijať túto najrevolučnejšiu a oslobodzujúcu pravdu, povedal im, že „ Váš otec je vrah, klamár a diabol!“ Jn 8,44 Ale je pozoruhodné, že svoje božstvo sám až na túto výnimočnú hádku z farizejmi ukrýval, a až do konca svojho života prikázal apoštolom, aby o tomto určite veľkom tajomstve radšej pomlčali.
Že nešlo o krátkodobý problém dokazuje, že ešte pápež sv. Ján II. / + 533 /, čiže v 6 st. bol cisárom z Konštantínopolu tlačený k múru, aby urobil ústupky ariánom. Keď to odmietol, bol kruto umučený. Táto pravda o Najsv. Trojici, ktorú všetci kresťania berú dnes ako nejakú samozrejmosť , bola stáročia tvrdo agresívnymi bludármi pri moci prenasledovaná.
Pomocný biskup Athanasius Schneider z Astany o tých dosť teda turbulentných časoch povedal toto: „Boli aj časy, ako počas ariánskej krízy vo štvrtom storočí, keď čistotu katolíckej viery udržiavali skôr laici ako biskupi. Bol to čas, povedal svätý John Henry Newman, keď „bolo dočasné pozastavenie funkcií Ecclesia docens “ Vo svojom slávnom diele On Consulting the Faithful in Matters of Doctrine Newman napísal: „V tom čase obrovského zmätku bola božská dogma o božskosti nášho Pána vyhlásená, presadzovaná, udržiavaná a (ľudsky povedané) zachovaná, oveľa viac Ecclesia docta než Ecclesia docens; že kolégium biskupov bolo neverné svojmu povereniu, kým „telo laikov“ bolo verné svojmu krstu. Raz pápež, inokedy patriarchálne, metropolitné a iné veľké prestoly, inokedy generálne koncily hovorili to, čo nemali povedať, alebo robili to, čo zatemňovalo a kompromitovalo zjavenú pravdu; kým na druhej strane to bol kresťanský ľud, ktorý bol pod Prozreteľnostnou cirkevnou silou sv. Atanáza, Hilária, Eusébia Vercelského a iných veľkých osamelých vyznavačov, lebo ten ľud by bez nich zlyhal.“ Rozsiahly doktrinálny zmätok vo štvrtom storočí sa nápadne podobá našej dobe. To, čo o tom čase povedal svätý John Henry Newman, možno dobre aplikovať na súčasný doktrinálny a disciplinárny zmätok, ktorý vytvárajú rôzne synodálne procesy a prípravné dokumenty vydané Svätým stolcom za posledný rok. Kardinál Newman o ariánskej kríze napísal: „Zbor biskupov zlyhal vo vyznaní viery. Hovorili rôzne, jeden proti druhému; po Nicaei nebolo nič pevného, nemenného a konzistentného svedectva takmer šesťdesiat rokov. Boli nedôveryhodné synody, neverní biskupi; bola tam slabosť, strach z následkov, zavádzanie, klam, halucinácie, akoby nekonečné a beznádejné, ktoré sa šírili takmer do každého kúta katolíckej cirkvi. Pomerne málo bolo tých, ktorí zostali verní, mnohí boli zdiskreditovaní a vyštvatí do vyhnanstva; ostatní boli buď podvodníci, alebo boli sami podvedení.“
„Vezměme znovu utrpení, které později působili ariánští Vandalové. Ze čtyři sta šedesáti biskupů v Africe jich poslali čtyřicet šest pryč ze země do zdraví škodlivého místa a přinutili je k tvrdé práci, a tři sta dva jich poslali do různých částí Afriky. Po deseti letech poslali do vyhnanství dalších dvě stě dvacet. Jindy vyrvali přes čtyři tisíce křesťanů,
duchovních i laiků z jejich domovů a hnali je přes pobřeží, dokud nezemřeli vyčerpáním nebo špatným zacházením. Jiné drásali biči, pálili je rozpáleným železem a usekávali jim údy.“ /sv. J.H.Newman, Čas Antikrista, 111 str/
Rôzne dokumenty vydané počas súčasného synodálneho procesu predstavujú druh zmätku, pred ktorým varoval učiteľ cirkvi svätý Hilár z Poitiers zo štvrtého storočia: „Je nemožné, je nerozumné, miešať pravdu a nepravdu, zamieňať svetlo s temnotou a dávať to do jednoty, mienky akéhokoľvek druhu, deň spolu s nocou“ ( In Constantium , 1) Takto prísni boli v náuke prvotní cirkevní otcovia. A to preto, aby ten najvzácnejší mladý strom nového poznania nebol ohrozovaný starými burinami či povrchne vnímajúcimi novú vieru.
VII. Demokraciu
autor zadupáva pod čiernu zem ako iba zlo. Ona má však aj svoju pozitívnu stránku. Tú do praxe aplikovali už starí antickí Gréci. Bola prítomná aj v mníšskych rádoch u benediktínov pred tisíc rokmi napr. pri volení opáta. Či medzi kardinálmi voliacimi pápeža. Je to primeraný nástroj na mierumilovný spôsob spolužitia či na pokojnú zmenu vlád. Vrajdemokracia, ktorá nás obklopuje je už zdegenerovaná na démonkraciu. Tu autor PPK triafa presne. Lebo je pokrytecká a podporujúca nie záujem občianskeho celku, ale extrémnu chamtivosť pár prešibaných viťúzov na čele veľkých firiem. Vlády prepojené s bigkorporáciami = neofašizmus. Už nerozhodujú čestní voliči, ale podľa pápeža Benedikta XVI. je to tzv. anonymná moc. Čiže tí nevolení oligarchovia v pozadí a manipulácia ich médií v popredí. V tom má autor v mnohom aj pravdu, že nás to vedie všetkých spoľahlivo do ďalšej svetovej vojny.
Ak vládnu peniaze + korupcia a cirkevní lídri sa na to príliš tolerantne a hlavne nemo dlho iba prizerajú, nie je to určite kresťanská spoločnosť, čiže Božie Kráľovstvo medzi nami. Skôr sú to „očistcové stony“ občanov aj veriacich, podkurované škodoradosťou prachatých ako povedala sv. Katarína Sienská „vtelených diablov“, nezdravo zabivakovaných v utajenom vrchole skorumpovanej finančnej pyramídy. Tisícročia fungovala spoločnosť v monarchiách. To odporučil aj sv. Tomáš Aquinský aj viacerí pápeži ako najlepšiu formu spravovania vecí verejných. Čo takto zvoliť si demokraticky na istý čas svojho monarchu? Keďže to postmoderní zdegenerovaní polodemokrati už nikde neponúkajú, ale ako diví iba mopslíkujú profesionálnym úžerníkom z Deep state a virtuálnym veľkým peniazom v ich kvantovom počítači. Asi ani netušia, že napomáhajú aj liberálnemu rozvratu, odnárodňovaniu a hrozno-trápno etickými pablbmi a politickými primitívmi dookypťovanej podoby vrajdemokracie. S často nulovou vymožiteľnosťou práva pre obyčajného občana. Demokratické právne peklo… Vyhráva ten, kto má viac peňazí? Morálny kreténizmus!. Čiže v Apokalypse predpovedaný nespravodlivý antikristovský systém. Ak sa pritom hráme aj na kresťanov, sme ako smiešni šašovia. Pochabé a trápne panny, čo sa tvária, že čakajú Ženícha, ale oni skôr čakajú na tisícky eur či dolárov, a ktorým zabuchnú pred nosom nebeskú bránu.
Páni spisovatelia, kde je Váš návod, ako oslobodiť ľudstvo od hypnotického vplyvu toho kvantového Rotchildovského počítača, v ktorom sú desiatky núl vari 300 biliónov dolárov umelo a neznesiteľne zadĺženého už celého osem miliardového ľudstva?! Všetci sa mu tupo iba klaniame!? Či to dejinné arcidielo skazy musíme dovŕšiť do záverečnej antikristovskej totalcontol zo znakom šelmy na ruke a čele?! Kde ľudstvo dostane 21 obrovských úderov zhora ako tresty za svoje pohoršujúce apostázy…
VIII. Idealizácia Slovenstva
v knihe je podobná zamilovanému mladíkovi, čo si idealizuje svoju vyvolenú. Potom, ak si ju aj zoberie, a po rokoch zažije už nielen povrch, ale aj hľbku osoby a vzťahu, zistí, že to idealizovanie bola dôvtipná pasca matky prírody, aby sa ľudský rod zachovával. Starí Sloveni, naši predkovia mali mnohé pozitíva, na ktoré si treba nielen spomenúť, ale vari ich aj kultúrne obnoviť. Napr. až posvätný vzťah ku našej malebnej prírode, jednoduchší spôsob života, nekontaminovanú výživu, prírodnú liečbu, zdravé pracovné návyky, obdivuhodný tanečný folklór, duchaplné rozprávky, ľudové zvyky a nádherné piesne, občinové právo či výnimočné naše celodejinné nerobenie výbojných vojen, rodinného ducha a neovládanie kmeňov iných. Prečo sa na rovnováhu aj poučenie nespomínajú aj naše negatíva? Napr. klaňanie sa bohovi Paromovi či bohyni vraj obojpohlavnej, Šive/Žive? My kresťania ich máme za falošné božstvá, čiže padlých anjelov. To, ako naši predkovia žili viac živočíšne, než duchovne, keď si napr. uctievali aj bohyňu plodnosti Mokoš tak, že si vymieňali vo svätohájoch občas aj manželky, čo nielen Vatikán má za vážny hriech cudzoložstva? Alebo zbožšťovali oveľa viac ako Stvoriteľa svoju dedovizeň, kvetinky, les, med, hory, vzduch, blesky, potôčik či zvieratá, ako raj, to je blud panteizmu. Alebo že boli poznačení malosťou závisti, xenofóbiou, nevzdelanosťou, otrockou mentalitou, či iba pozemskou prácou a rodinkou.
Autor PPK Slovenov opakovane považuje za pokoriteľov Rímskej ríše?
To by bolo treba aj historicky viac preveriť. Ktovie, či kmene : Markomani, Kvádi, Ostrogóti, Vizigóti, Vandali, Nemci, Huni, Frankovia, Góti, Etruskovia, atď. majú aj nejaké slovanské gény. Toto jeho predivné tvrdenie je nielen prekvapivé, ale veľmi unáhlené, asi aj nepravdepodobné. Pápež Pius XI. povedal, že všetci sme Semiti. Podľa Biblie pochádzame z prarodičov Adama a Evy. Ich príbeh sa odohral niečo viac pred 7000 rokmi. Autor PPK opakovane tvrdí, že Sloveni tu boli už pred 8000 rokmi. Ak to opakovane tvrdí, vôbec to nemusí byť už aj hneď vedecký fakt. Nie je to skôr jeho predsudok a zajatie v ňom? Žeby toto tvrdenie od ruského akademika bolo hodnovernejšie než celá Biblia? Ctitelia Božieho Slova sa pýtame, odkiaľ čerpajú autori takú až pred osem tisícročnú istotu? Nie je to ich praslovanský infantilizmus? Toto sa nám, dnešnej generácii, nedá jednoducho overiť, ani serióznym vedcom. To je iba naša jedna z antisemitských špekulácií, majúca asi za zámer ponížiť Biblické svedectvo, židovský národ a povýšiť vlastnú národnosť nad pôvodných zhora samým Yahwem určených semitov. On sa tam rozhodol vteliť do Sv. Panny a narodiť ako Syn človeka. Židia boli zhora či pre svoje najkvalitnešie gény či pre ich malosť medzi národmi, či pre ich monoteizmus jednoducho určení, aby boli lokomotívou duchovného, dejinného a spoločenského diania. Toto je tá Bibliou spomínaná „vyvolenosť“. Každý ďalší duch antisemitizmu s tým má opakovaný veliký problém. Autor PPK tvrdí niečo iné. Vraj slovanské gény sú oveľa duchovnejšie a kvalitnejšie. Naskočil tak na futuristickú vlnu zobúdzajúcich sa a dlho anglosasmi marginalizovaných Slovanov, ktorá je za tzv. propagáciou ešte väčšej nadvyvolenosti slovanstva nad všetky ostatné národy? Slovanstvo fakt zvíťazí, nie telesnými génami, ale duchovnou kvalitou cností nad neresťami. Ak bude víťaziť atómovými ruskými zbraňami, nebude to tá duchovne najsprávnejšia výhra. Veď prehráme potom všetci!.
Škoda že autor nerozoberá kľúčové dielo Ľ. Štúra : Slovanstvo a svet budúcnosti. Praví Slovania, ktorým patrí aj podľa ezoterického toplídra Rudolfa Steinera budúcnosť, sú podľa nás Kristových učeníkov nie tí , podľa telesnej genetiky, s kolektívnejším a menej individualistickým svetonáhľadom, ale sú to tí, v každom národe prítomní, čo vážne a verne nasledujú vo svojom osobnom príbehu pravého Ježiša, vtelené to Slovo priamo od Boha Otca. Ak začneme chápať, že liečenie našich geneticky reálnych a nepríjemne traumatizujúcich komplexov menejcennosti si takýmto solidárnym potľapkávaním sa po slovanských pleciach nevyliečime. S týmto faktom sa radšej nie prepokorne, ale celkom normálne zmierme, a vyhneme sa tak zbytočnému neurotickému obhrýzaniu nechtov, tiež antisemitským fóbiám či neurózam, a nasadeniu podobných už toxických novotabletiek so všelijakými ultranacionalistickými vedľajšími účinkami, myslím si.
IX. Najbizarnejšie vety,
ktoré kniha obsahuje, určite nie všetky, sú asi tieto:
Metod je Ježiš Kristus a Cyril je Mária Magdaléna
Keby tie mená boli v uvodzovkách, dalo by sa snáď nad to povzniesť a trochu aj o tom podumať pri teozofickom táboráku. Nie je to autorom adekvátne dovysvetlované. Preto to vyznieva ako najpodivnejšia nominácia na blasfémiu v našej literatúre. Tento ukážkový intelektuálno predivný mentálny výron asi z kmeňa genderus gebuzincus sa dá vôbec vysvetliť ako podobenstvo? Tí hlavní vierozvestovia pravej viery sú v prvomrade Ježiš a jeho svätá matka Panna Mária, a pestún sv. Jozef, apoštoli, mučeníci , nie iba obrátená hriešnica sv. Mária Magdaléna, či sv. Cyril s Metodom až z 9 st.
Celá história je sfalšovaná. Vatikánska biblia je totálne sfalšovaná
To sú veľmi zneucťujúce slová. Aj krivé svedectvo. V tejto knihe aj opakovaný ťažký hriech takto to verejne tvrdiť. Ak nebude vedieť, z čoho sa má autor vyznať pri sv. spovedi, týmto môže veľmi užitočne začať. Možno má na mysli Starý zákon a komplikované textové pasáže o trestajúcom Yahwem.
V závere 33 kap. knihy Exodus je málokým povšimnutá dôležitá zmienka, že vládu nad vzdorovitými Izraelitmi a ich trestanie nerobil Najvyšší osobne a sám , ale zveril to podriadenému anjelovi, ktorý ako poverený „bachár“ robil tie tvrdé údery. Odborný detail, však? Ale zmení nám úplne optiku. Povrchní čitatelia Biblie ako nie správne informovaní pripisujú tresty iba Bohu, ktorého si pri rýchlom čítaní môžu zmýliť s inou bytosťou a drastickejším dočasným vychovávateľom.
Origenes, najväčší znalec Svätého pásma, nás učil, že povrchne čítaný biblický text je neraz ako odpudivo horká zelená šupka na orechu. To je niekedy dojem z doslovného znenia či opisovaného historického faktu. Treba nám ísť hlbšie, a objavíme aj tvrdú škrupinu priamo pod tou šupkou. Čiže skryté etické poučenie v texte. Odhalia ho iba tí, čo vedia čítať medzi riadkami, inteligenti. „Inter legere“ znamená z latinčiny „medzi čítaným“… A odporúčal čitateľom Biblie rozlúsknuť aj tú tvrdosť škrupiny, čiže iba vonkajšiu morálku, a okoštovať aj spirituálne jadro. To sa podarí iba mystikom a svätcom, ktorým je dopriate tento najhlbší význam textu objaviť a nachádzajú tam tú správnu výživu pre svojho ducha. Povrchní čitatelia sa priotrávia iba zelenou šupkou, tí obyčajní veriaci neraz ostávajú pozornosťou iba pri nejedlej ochrannej škrupine. A z toho im tvrdnú srdcia. Takto napr. vzniká fanatizmus. Ak ostanú iba pritom povrchnom nájdení čohosi dôležitého, nebude ich viera tešiť, uspokojovať, a budú riešiť potom svojské vnútorné protirečenia, do tela si naordinujú sami neurasténie /nervové preťaženosti/ a vo vzťahoch si navyrábajú sociopatie / čudáctva/.
Mentálny svet si samozablokujú intelektuálnou oligofréniou, budú sa nekonečnúčko iba spovedíkovať z rôznych suicidiálnych sklonov, odiozít, fóbií či abúlií, nazvú si to hriechy či hriešiky. Toto vrajpokáníčko ich bude ireverzibilne infantilizovať. Alebo nebudú vedieť, prečo sú vyhladovaní ako vlci presne po tom, čo si v rôznych prehnaných autozákazoch avitaminizovali či ako vystresovaní unáhlene deaktivizovali…
Vytvorme nové kresťanstvo, pôvodné, slovanské a vzdajme sa toho Vatikánskeho
Nevidieť žiadne pozitíva na Vatikáne je historická slepota. Už len zamyslenie sa nad tým, že ide o zázračne existujúcu 2 tis. r. najstaršiu inštitúciu na svete, každému intelektuálovi vzbudí nielen veľký údiv , ale aj pri hlbšom štúdiu gradujúcu úctyhodnosť. Iba intelektuálny pochábeľ je schopný zoťať túto duchovnú aj historickú sekvoju sekerou jednej znevažujúcej vety. Neuvedomovať si to, že prvých tridsať rímskych biskupov nemalo podiel na cisárskych majetkoch a moci a zomrelo ako mučeníci za sv. vieru je čo, hrubé barbarstvo ducha? A čo takto sa nechať Vatikánom aj poučiť? Čo tak nájsť na ňom aj niečo hodnotné? Napr. v umeleckej oblasti. Pracovalo tam niekoľko geniálnych umelcov. Sídli tam aj líder a spíker kresťanov. V knihe nie je vôbec zmienka o tom, aký je pôvod tohoto najsledovanejšieho svetového monarchu v dejinách. To je obrovská chyba tejto publikácie. Taká arciurážka, že mnohí kôli tomu odložia túto knihu len po letmom prečítaní takého veľmi unáhleného antivatikanizmu. Pred pol tisícročím by bol v prudko kresťanskej Európe autor takto radikálne kritizujúcej knihy odchytený inkvizítormi a upálený na najbližšom veľkomestskom námestí ako odstrašujúci prípad. Dnes žijeme v druhom jednoznačne antikresťanskom extréme, že hlásačov extrémnych či bludných názorov skoro bohorovne tí otitulovaní akoby z vysokého poschodia už len ignorujú. Všimnúť si niekoho hľadajúceho či volajúceho o pomoc v suteréne či skočiť do vody alebo aspoň hodiť topiacemu záchranné koleso je nad ich veľkospyšnené sily? V prvých storočiach kresťanstva sa pravoverní kristovskí intelektuáli nemohli nestretnúť aj s kontra názormi. Ani ich nenapadlo riešiť komunikáciu s inak zmýšľajúcimi vzdelancami násilným „kyjakom.“ To sa vyskytlo v kresťanstve v druhom tisícročí mnohokrát. Napr. v 1415 boli na Koncile v Kostnici sadisticky upálení za svoje iné názory jeden z najpoctivejších kňazov teológov mistr Jan Hus a o rok neskôr provokácie milujúci intelektuál Jeroným Pražský. Keby len oni!? Akokeby symbolicky týmito dvoma Čechmi bola ukončená skoro 40 r. trojpápežská veľká západná schizma. Oni asi nevedome zobrali do svojho osudu veľkú hanbu a tresty ich súčasníkov, dvoch antipápežov Jána XXIII. a avignonského Benedikta XIII., ktorí sa osopili s donebavolajúcou drzosťou na právoplatného vari 90 r. Gregora XII. v Ríme. V XVIII. storočí bojoval proti bludom v Čechách, násilne pokatolíčtených po bitke na Bílé hoře v r. 1620 neslávne známy jezuitský páter Koniáš. Ten osobne spálil v ohni tisíce neortodoxných, väčšinou asi protestantských kníh. A z mnohých iných osobne povytrhával niektoré stránky, kde boli publikované nevhodné myšlienky, ktoré vraj podľa neho mohli otráviť jedom bludov nesmrteľné duše. Bol to dosť podstatný pokrok oproti upalovaniu osôb. Ale aj tak z dnešného pohľadu išlo až o trápno-komický dobový fanatizmus, ktorí nik z normálnych rodičov, klerikov či pedagógov už nerobí. Takáto prax, hlboko neľudská či smiešna, čo sa vyskytla v dejinách kresťanstva, zasluhujúca tú najostrejšiu kritiku , lebo doslova protirečí Ježišovým slovám na Poslednej večeri:
„Vylúčia Vás z cirkví, ba prichádza hodina, keď každý, kto Vás zabije, si bude namýšľať, že takto sa slúži Bohu. Budú tak robiť preto, že nikdy nepoznali ani Mňa ani môjho Otca“ / Jn, 16, 1 – 3/
Vatikánske cirkevné majetky treba znárodniť
Čiže stávalo sa mnohokrát v našich dejinách, že si ktosi nebedlivo a hrubo svojvoľne pozmenil veľmi dôležitú kresťanskú hodnotu za hrubú pohanskú antihodnotu. Bolo to aj preto, že sa stratila rovnosť medzi kresťanmi. A počas celých dejín tu bola a je dodnes hlboká priepasť medzi bohatými papalášmi a tými bežnými občanmi či chudobnými. Tých pár mocných si vždy robilo, čo sa im zachcelo, a veľké stádo bolo odsúdené sa na to dostrašene či nemo prizerať. Čakať aj 600 rokov, že sa ktosi za to hore aj ospravedlní. Do čela kresťanských kráľovstiev sa mnohokrát dostali nie mravní jedinci. Aj na čelo diecéz nie čestní kňazi . Aj na pápežský trón nie tí najzbožnejší z biskupov. Jedným dvojslovom: kariérni diletanti. A tí začali amatérsky aj vyčíňať. To potom zanechalo veľmi trpké dejinné ovocie. Kto vie, či toto nie je jedna z tých pekelných brán, ktoré cirkev Kristovu nikdy nepremôžu. Nie iba v susednej ČR, kde po 300 r. prenasledovaní nekatolíkov má väčšina tohto národa posledných sto rokov odpor ku všetkému katolíckemu. Podobnú animozitu voči Vatikánu má autor na slovanský spôsob. Škoda, že neišiel v knihe hlbšie aj do historických podrobností. Pridalo by to jeho práci viac na dôveryhodnosti. V počiatočných storočiach kresťanstva sa riešil názorový spor medzi názorovými svetmi pokresťansky. Napr. Klement Alexandrijský v 2. st. V knihe Výpisky z Teodota takým štýlom, že na jednej strane tej knihy bol stĺpec z Valentínovskej heterodoxnej verzie a vedľa neho bol druhý stĺpec z textami zo Sv. písma ako porovnanie. V pokoji, inteligentne a profesionálne. Žiaden ani náznak zlikvidovať či dourážať oponenta. Jeho žiak Origenes si vybral na obhajobu pravoverného kresťanstva platónskeho filozofa Celsa. Podrobne a trpezlivo vysvetluje v dlhom texte jeho kritiku voči kresťanstvu. Takto to robili odborníci. Diletanti pri moci v stredoveku mali miesto pokory v sebe démonov netrpezlivosti a pýchy, a nositeľov heterodoxných mienok či bludných náuk, čiže heréz, mali v unáhlenom úmysle iba „zraziť k zemi a podupať.“ Čiže ich nekultúrne prizabiť. Takto to Ježiš apoštolom nekázal robiť. Kde je v tom láska k blížnemu? Kde je v tom milosrdná starostlivosť o svetonázorovo či myšlienkovo nie zdravého či dozretého ? Evanjelista by im pripomenul, že „ smietku v oku iného videli, ale brvno vo vlastnom nie“ Tento hadí farizejský jedovatý syndróm sa nielen priplazil, ale aj usalašil medzi kresťanmi. A to preto, lebo mnohí pastieri intelektuálne spohodlneli, telesne stlstli a mentálne zleniveli vo svojich palácoch a začali strácať postupne nielen svoju kresťanskú identitu , ale aj vzdelanostnú odbornosť, či tiež aj prirodzenú ľudskú dobrotu. Preto nebo občas dopustí aj znárodnenie cirkevných majetkov, ako to urobil Napoleon či komunisti, aby cirkevní služobníci pri násilnom odmajetkovaní či vo väzniciach ako prenasledovaní učeníci pre vieru tú identitu, vnútornú slobodu a normálnosť znovu aj našli. Lebo dali mnoho dôkazov, že sloboda vonku bola nad ich ľudské sily. Neboli ešte slobodní od seba samého, ako to postrehol presne pápež Benedikt XVI.
Ak autor PPK navrhuje znárodniť cirkevné majetky, mal by nám vysvetliť, aký by to malo ústredný zmysel. Lebo ak by to bola nadrozmerná lakomosť zmocniť sa jedným neoboľševickým dekrétom pozemkov a druhého neonapoleónskeho rozkazu kostolov a iných budov tejto vraj najbohatšej a historicky najstaršej inštitúcie na svete, bolo by to zjavne proti 7. / Nepokradneš/ aj 10. Božiemu prikázaniu /Nepožiadaš majetku svojho blížneho/. Nebola by to opakovaná neoboľševická krádež? A tiež návod aj na trestnú činnosť veľkého rozsahu?! Ak by autor chcel napomôcť teda ku šíreniu pôvodného kresťanstva, aj jeho pozemskému vylepšeniu v tej pôvodnej matke cirkvi, aby si lepšie plnila svoje dejinné poslanie, a aby v nej napr. bolo menej korupcie, iba vtedy by to znárodnenie mohlo byť spoločensky prospešné a etické. Inak to je násilie a nie podľa momentálne platného občianskeho či cirkevného práva. Ak zbrklo zavrieme ľuďom kostoly, budeme stavať nové väznice, polepšovne či psychiatrie. Ak potupíme matku cirkev, porozkvitajú nám sekty.
Čím viac vzývame kresťanského Boha, tým vraj viac vzývame Satana, vládcu tohto vesmíru
Každá kniha, aj táto, má svoje plusy a mínusy. V tomto bode urážka kresťanov dosahuje asi vrchol arogantnosti. Možno boli myslené ako provokácia. Takto sa však s posvätných vecí a veriacich v Krista posmech ozaj robiť nepatrí. Slabšieho vo viere to totiž môže vyprovokovať do krčmovej bitky. Priemerný kresťan si odpľuje. A ten hlbší sa zamyslí, prečo nás takto ten PPK uráža? Neprosí nás on takto o pomoc? A pomodlí sa za neho. Na urážky ako člen RKC skúšam reagovať inteligentne.Týmto komentárom mu tvorivo aj odpovedám na jeho pochybnosti, otázky či názory s nádejou, že bude mať vari aj čas sa nad tými slovami hlbšie zamyslieť. Autor raz napísal, ako oslovil niekoľko sto slovenských akademikov svojimi článkami či knihami, a odpovedali mu z nich iba šiesti?! Ak nevie prečo, tak preto, že tie provokácie v jeho knihách sú už vážne prestrelenými urážkami voči tomu, čo máme ako kresťania v posvätnej úcte. Ak by autor zmenil štýl na umiernenejší a ponor do komentovaných vecí by mal viac úctivejší, odbornejší a menej individualistický, reakcií od vzdelancov by bolo určite viac. Duch v kresťanstve je duchom priateľského spoločenstva a vzájomného rešpektu. Čím menej ho v sebe máme, tým väčší individualizmus, diletantizmus a vzájomné znevažovanie, čiže bezbožnosť, sa medzi nami zákonite začne vyskytovať. Veríme, že Kristova Bytosť je prítomné aj v blížnom, aj preto tá úcta. Ak boli satanské sily v prevahe v našom vesmíre, čo je aj reálne konštatovanie, situácia sa radikálne zmenila po Kristovej obeti na Kalvárii. Tam boli paradoxne jeho prehrou porazené. Smrť tam dostala smrteľný úder. Toto veríme. A toho, kto v to neverí za poriadneho kresťana ani nepovažujeme. Boží Duch a Kristus je aj tu tajomne prítomný na zemi, prehlásili biskupi na Trulánskej synode v r. 692: Konkrétne: po 1. v Božom slove , po 2. vo sv. Eucharistii a po 3. v bratskom spoločenstve. Kto sa chce s Ježišom osobne stretnúť, toto mu odporučíme, okrem úprimnej modlitby či pobyte v prírode.
Strach je najzákladnejšia sila Satana, ako ovládnuť človeka!!!!!
Autor pridáva ku tomu aj náš ľudský strach z hriechu, trestu po smrti a viní z toho matku cirkev. Je vraj 800 druhov strachov. A nemusí to byť iba negatívum. Ženské obavy sú ochranou pre rodinu a najmä deti. Ak prejdú do extrému hystérie, to už dobré nie je. Autor nespomína vôbec svätý strach. Čiže bázeň pred Bohom a absolútnom. Asi ju sám nepociťuje. Ale tento pocit je najdôležitejší z citov. Nepomôže nám ani super zreformované kresťanstvo ani ideálna vláda, ak toto mať nebudeme. To je ten olej v lampách, ktorý ak polovica panien, čiže polovica zasvätených kresťanov, z podobenstva v Mt 25 kap. budú mať vo svojich lampách, Nebeský Ženích pri svojom Druhom príchode im povie, že ich ani nepozná, na Svadbu svadieb sa nedostanú, a dvere do nebies im zabuchnú pred nosmi. Vie to tom vôbec autor, čo sa asi považuje za veľkého slovanského reformátora kresťanstva?! Ak si myslí, že nepotrebuje zreformovať svoje hodnoty, tak mu píšem, že potrebuje to viac, než robiť revolúciu niekde vonku a na iných…
Najhrubšia blasfémia: katolíkov napáda ako „kanibalov“
To, že nás takto výsmešne verejne autor uráža, keď iba poslúchame svojho Sv. Zakladateľa a chodíme v kostoloch ku sv. prijímaniu Jeho Sv. Tela a Krvi, iba nám odhaľuje, že sa o najsvätejšie z náboženstiev iba veľmi povrchne obtrel. Tak robia aj mnohí iní, a to je od nich veľmi neprospešné znevažovanie v prvom rade ich samých. Zosmiešňovaním, čiže mentálnym prenasledovaním, oni kresťanstvu neublížia. To tí praslovanskí duchovia, čo autora ku škodoradostnému písaniu inšpirujú, majú stále problém s týmto výsmešným a zjavne démonským vplyvom, ktorý je pripisovaný absolútne nespravodlivo nám. C. G. Jung tento jav popisuje ako zákon projekcie svojich tieňov, čiže ťažkých hriechov v našom srdci, nevedome a neraz aj „na hulváta“ drzo do iných, o slušnosť či svätosť sa snažiacich bytostí. Evanjelium na túto afilozofickú trapošinu upozorňuje ako na hriech nebedlivosti + nerozvážnosti. Odporúčam aj autorovi aj tým , čo majú podobnú duchovnú diagnózu, aby si tento jav v jeho hĺbkovej filozofii poctivo doštudovali. Kôli povinnej výbave sebaúcty sa pokúsili si hlbšie sebareflexne uvedomiť svoju reálnu neradostnú osobnú situáciu. Asi tu niekde totiž začína duchovný alzheimer, horší ako ten mentálny, ktorý moderná medicína v odbore psychiatria už bezradne a lakonicky neraz pomenúva ako schizofréniu či asociálnosť. Cez extrapochabé ignorovanie rôznych sociopatií najmä v intímnej oblasti môže dopadnúť aj ako ireverzibilná porucha vo vývoji osobnosti. Obviňovať z tejto autodevastácie nejaké peklo je smiešne. Ide totiž priamo nami osobne a konkrétne spôsobený aj zavinený inkarnovaný autosatanizmus. Čiže službu otcovi lži. Kresťanstvo je celkom iný, opačný inkarnačný proces Kristovej vôle a Osoby do nášho tela , mysle, vzťahov aj konania. Minimalizovanie infantilných mentálnych ohňostrojov či nevypúšťanie planých rakiet iba našich zážitkov do vesmíru od nášho neskroteného, úzkoprsého a po rozdrapovaní túžiaceho nevykúpeného smiešneho ega. Čo je treba, je včas sa odpochabiť. A zobrať vážne Kristove posolstvo. Dá sa s tým niečo konkrétne robiť. Všetci proroci to nazvali jedným slovo: pokánie. Návrat k Bytiu. Toto hriešne vyzdvihovanie sebavedomia, hrubé osočovanie iných či trápne sebazbožťujúca vzdorovitosť sa spoľahlivo v cirkvách zmýva svätým krstom vodou. A tí, čo už boli ako kinderká pokrstení, ale nežijú svoj krst, tým napomôže úprimná svätá spoveď u katolíckeho či pravoslávneho kňaza prítomného aj na poslednej dedine. Overte si to, malo by to byť zadarmo. To najdôležitejšie tá vraj najlakomejšia neviestka cirkev asi zabudla spoplatniť… Stačí naša štipka dobrej vôle. Tú zvyknú ako poslednú a najdôležitejšiu z pekelných operácií v ľudskej duši uchmatnúť ľuďom démoni, ak si my príliš zamilujeme svoje hriešne chúťky či nevyzreté názory. A zabudneme sa po ktovieakom ošiali cez vyhľadávanie rôznych životných eskapád pozrieť občas aj do reálneho zrkadla. V Prahe pod Petřínskou rozhlednou je zaujímavý kultúrny objekt s množstvom krivých zrkadiel, ktorých prehliadka je zakončená zrkadlom uzdravujúcim, reálnym. Ak moderní hľadači zážitkov nekajúco aj umrú, premenia sa tiež na nečistú podobu, a diabolská antipráca na „dokonalosti“ je úspešne dokončená. Príčina tejto najväčšiej tragédie vo vesmíre je jednoduchá – absencia zbožnosti. Tiež dlhodobá antiinteligentná spolupráca s temnými silami na sebavyzmizíkovaní sakrálna a Božieho detstva vo svojom nesmrteľnom duchu. To, čo Vatikán dlhé stáročia chráni. Preto ho kedysi gnostici a teraz slobodomurári chcú jeho topkapitál vplyvu umlčať.
Minulé životy sú v knihe spomínané ako samozrejmosť
Väčšina z nás by musela klamať a si vymýšľať, ak by tvrdila iným, čo kto z nás bol v tzv. minulom živote. Pretože naša prirodzená pamäť si spomína od 3 – 5 r. nášho terajšieho života a predtým na nič. Reinkarnáciu majú vo svojej náuke nekresťanské náboženstvá a spomína sa aj u platonikov, ezoterikov či sympatizantov New Age. Kresťania túto ich predstavu nezdieľajú. Je to falošná verzia večného života, ktorú Ježiš nazval presnejšie ako večné trápenie. Jeho učenie je o večnom živote s Otcom a Jemu vernými anjelmi v nebesiach. Točiť sa ako hadi iba okolo tejto chorej planétky, kde dodnes vládnu cez peniaze a médiá čierni mafiáni v bielych golieroch, to je niečo podobné, ako sa v kinematografii povie, že prepadák. Duchovne zdiagnostikované : určite nie zdravý zmysel života. Kresťanstvo je medzi náboženstvami revolučné vo fenoméne zvanom inkarnácia. Čiže vtelenie sa Božieho Syna do ľudského tela. Boh Otec takto miloval tento hriešny svet, že nám poslal svojho Syna, aby ho zachránil. My sme tomu uverili, opätujeme mu lásku ako vieme a snažíme sa teraz a tu, do svojho tela tiež inkarnovať toľko zo sumy cností, ako stihneme. Do rozumu pravdu, do srdca lásku, do žalúdka miernosť, do pohlavia disciplínu. Svojim nohám, z vďačnosti Bohu, že ich máme , dávame pokyn, aby chodili tam, kde je to užitočné. Svoje ruky používame na konanie milosrdných skutkov. Snažíme sa svoje telo posväcovať modlitbou a prijímaním Božieho Slova a Sv. Tela a Krvi v chrámoch. Ak by sme tento štýl odkladali na nejaký iný čas do iných tiel, o ktorých nevieme doslova nič, to by bola nezodpovedná prokrastinácia, čiže ťažký hriech lenivosti. Lajdáckosť, nemužnosť, nedospelosť a nezodpovednosť. Karmu mi nepropagujeme, ale proti nej inteligentne bojujeme. My viac hovoríme o Božej milosti, nie o chladných železných zákonoch vesmíru. Voláme to ľudovo Božie mlyny, ktoré melú pomaly, ale melú isto. Občas im modlitbami napomôžeme ku zrýchlenému procesu. Snažíme sa tak byť verní Ježišovi, ktorý ani vôbec podrobne nerozoberal minulý život svoj, ale viac krát upriamil pre svojich poslucháčov život budúci, večný. Jeho najmilší učeník sv. Ján zachytil ako jediný aj jeho jednu z podstatných viet: „Otcov príkaz z Neba je večný život!“ Preto ezoterické zameranie sa na minulé životy a ďalšie iba pozemské životíky v inej destinácii prísne odmietame. A máme tu tomuto fenoménu prístup podobný, ako medicína ku zápalu mozgových blán či rakovine.
Biblia je totálne sfalšovaná. V SZ ich židovský boh Jehova je čistý Satan
Toto si mysleli aj nemeckí nacisti a na jednom svojom sneme sa rozhodli Starý zákon odhodiť do koša. A ponúkali vo svojej propagande tzv. Pozitívne kresťanstvo. Čiže zrušili si aj Desatoro Božích prikázaní, kde piate je Nezabiješ. Toto aplikované bosoráctvo v politike malo pretrpké ovocie v desiatkach miliónoch zavraždených v II. Svetovej vojne. A Hitler ako arciblázon prehlásil, že je povolaný „Prozreteľnosťou oslobodiť ľudské pokolenie od svedomia“ , podľa neho vraj židovského vynálezu. Tento názor sa objavil aj v 2. storočí, kde syn biskupa Marcion vyučoval, že Boh Nového zákona je Boh dobrý, a ten Starozákonný je vraj iba zlý. Magistériom cirkvi je tento smer navždy zaradený medzi tzv. výkaly cirkvi, ako to pomenoval sv. Augustín, čiže medzi bludné náuky.
Opakujem čitateľom odborný fakt, že sám Yahwe, a nie falošné meno Jehova, odovzdal do výchovnonápravného procesu vzdorovitých židov jednému zo svojich anjelov, ktorý robil zhora miesto neho „tvrdé údery a záchranné operácie“. Pár krát je v Biblii aj napísané, že chcel ten šomrajúci vyvolený národ anihilovať, ale Mojžiš ho uprosil, aby sa nad ním zmiloval.
Preto pripisovať všetko židovskému Bohu Yahwemu, ktorého pravá tvár, hlboko ľudská a dobrotivá, sa nám zjavila až v inkarnovanom Ježišovi, v ktorom vôbec nebola ješitnosť či pomstychtivosť, je ale úplne scestné.
Vatikán musí vyhlásiť okamžite Bratislavu za sväté mesto
jééé to rozosmeje a liečivo zahreje pri srdci každého nábožného Slováka… Kde sa v nás, a veru nie v málo Slovákoch, berie to utajené presvedčenie, že sme pupkom sveta s tými najkvalitnejšími génmi na svete?! Nie sú to už odkuklené symptómy našich tisícročných komplexov menejcennosti? Ktoré si na nás všimol náš prvý prezident vdp. Jozef Tiso, ktorý robil ako len vedel, aj s hrôzostrašným Hitlerom sa skamarátil, aby nás ich ako šibnutím čarovného prútika zrazu zbavil? Autor píše, aby sa všetci Sloveni zjednotili… Nie je to utópia? A naučili sa všetci hlavne po slovensky… Nie je to už nedôstojné vnucovanie svojej národnej identity a jazyka národom iným?
Ľudské práva sú Satanova myseľ
V Ústave SR je vari 30 ľudských práv, a sú aj správne, ale žiadna povinnosť byť slušným človekom, pracovať, hľadať pravdu a nesebecký zmysel života, úctivo komunikovať ,dodržiavať pravidlá, či nesmrdieť. Strašná to nerovnováha vytvorená polokresťanmi – polosatanistami.
Korán je vraj kniha totálnej nenávisti voči nemoslimom
To nie je presné. Uctievači proroka Mohameda sú nie všetci fanatickí bojovníci za svojho Alláha, ale vďaka Bohu je z nich väčšina umiernená. Inak veriacich nechávajú žiť, ale musia im platiť dane za tzv. verenie inak. Určite ich viera nemá lepšiu duchovnú teóriu ani prax než u kresťanov. Pápež František prehlásil, že pravý výklad Koránu je vraj ten nenásilný. To je viac jeho osobné zbožné prianie. História počas 14. storočí je svedkom, že oni väčšinou pochopili Korán výbojne, nie tak, ako by sme si my priali. Požehnanie Božie podľa Biblie je na ľudskej generačnej vetve: Abrahám, Izák a Jakub, čo je židovstvo. Izáka mal od šľachetnej a inteligentnej prvej ženy Sáry. A nie na vetve prvého syna Abraháma – Izmaela, praotca mohamedánov, ktorého mal z otrokyňou Hagar, druhou svojou ženou, ktorú poslal od seba pre vzťahové konflikty so synom od seba do púšte preč.
Kto do mňa kameňom, ja mu odseknem hlavu
Pán spisovateľ, takto chcete zreformovať kresťanstvo?! Kde toto Pán Ježiš učil? Nikde! Toto žijú radikálni talibanci voči ich nepriateľom. Aj hinduista inteligent Mahátmá Gándhí prišiel na to, že ak budeme žiť oko za oko, zakrátko bude celý svet slepý. Inde píšete, že treba okamžite zabiť geneticky poškodeného spoločensky vyššie postaveného kriminálnika. Na koncile v Kostnici v r. 1415 bol vraj väznený s Janom Husom vrajkacír s podobným názorom, čo tvrdil, že zabitie tyrana je spoločensky dobrým skutkom. Je toto však ozajstná láska k blížnemu?! To pravé kresťanstvo je o milovaní aj hriešnika a nenávidení hriechu, napísal vzdelanec medzi biskupmi sv. Augustín. Tyrana sa dá aj zosadiť, „odmocniť“ a spacifikovať. Pápež František nám posiela odkaz, že trestanie smrťou sa má už ukončiť.
Sv. nemilosrdnosť používali vo sv. boji proti hriechu svätí pápeži, napr. Gregor VII. V 11. st. , keď exkomunikoval z cirkvi cisára Henricha IV. Ak by to používali pápeži v storočí XX. aj XXI. , bolo by na svete menej korupcie a viac poriadku. Tá naša dnešná extrémna vraj milosrdnosť bez spravodlivosti je možno aj extrémna a zoženštelá zmäkčilosť. Sv. Mária Magdaléna de Pazzi v liste kardinálom napísala už pred 400 r., že nás môže priviesť na okraj priepasti miesto neba.
Definitívne som pochopil, že prostitúcia vznikla zo satanskej monogamie
Autor sa verejne vo svojej knihe akoby spovedá, ako zistil, že momogamia je po čase vo vzťahu aj boľavá trýzeň, a ako sa ju experimentálne pokúsil aj prešibane vyliečiť. Pripomenul nám ako sa asi spovedali prvotní kresťania – verejne. Ale potom sa snažili už ťažko nezhrešiť. Túto druhú ,tiež dôležitú časť, už autor svojrázneho kysuckého knižného vrajpokáníčka iným nepripomína. Chválenkársky odporúča vraj pre ľudí prirodzenejšiu polygamiu miesto monogamie. V tomto bode nespomínať Ježišovu prísnosť voči hriechom cudzoložstva nie je moc kresťanské, však? Kto nemá Ducha Svätého, má oveľa viac živočíšnych sklonov a prejavov, ako keby sme boli šimpanzy z pralesa v africkom Zaire. A tým nami lomcujú stále smädnejšie plnopudné sexuálne túžby, čím je hlbšie to karpokratické prezážitkovanie našej modly neláskou podchladeného tela. My sme povolaní určite na niečo dôstojnejšie. Monogamia môže byť aj malý rodinný raj. Pre tých, čo dajú pozor na toho rajského hada, ktorého autor ktovie prečo asi preskočil pri čítaní Biblie. Je interesantné, že toto isté je pre živočíšnejších a vrajosvietených jedincov zrengenovaných najmä nekresťanskými božstvami, sa stáva trestajúcim predpeklím. Takým povahám odporúča matka cirkev dlhodobú spiritualizáciu svojho tela. Čím si niekto viac v intímnych vzťahoch uľavuje už aj zakázaným uvoľnením, aj rôznymi samopovolenkami či exotickými dovolenkami, tým si iba nezdravú závislosť zvätšuje. Pobyt v očistcových ohňoch vlastných už porozdrapovaných pudov zbytočne predlžuje.
Sv. pápež Ján Pavol II. nám všetkým v katechézach o Teológii tela odkazuje: „Čistota je v miernosti“.
Dobre to popísal už Lev N. Tolstoj v Kreutzerovej sonáte. Ako sa týmto príliš liberálnym obrovským zamilovaním sa do nádherného tela vlastnej manželky príde k nečakanej premene. Vznikne ku tomu istému ženskému telu po jeho nesvätom partnerskom spolukonzumovaní strašidelný odpor. Mnohí karpokrati tomu nemôžu uveriť, potrebujú si to vyskúšať, overiť a osobne zažiť. Aj preto máme polovicu manželstiev rozvedených. Alebo množstvo boľavo škrípajúcich partnerských vzťahov.
Milujeme si totiž navzájom telá bezducho a bez jemnocitu ako diví. Skúsme byť radšej pravdiví.
Ráňame sa potom navzájom. Vyrábame si nevedome umeliny, trapošiny a manipulácie. Asi to budú tie biblické smilstvá. Mnohokrát to opakujeme ako duchovne niečím predivným postihnutí a vylágrovaní diletanti z osobitnej školy života. Autor svoje sklony úprimne pomenúva, čo je aj na obdiv, ale neľutuje to? Nepociťuje žiadnu hanbu? Doporučuje aj iným v mladšom veku experimentálne vyskúšať telá desiatok prostitútok? A dospieť nakoniec ku takému samoznesvätenému vrajriešeniu, že tiesnivé pocity v monogamnom vzťahu si vyrieši pán veľkoužnemožný tak, že pomiluje iné ženy sebaukájaním svojej egokoncovky v intimite svojej partnerky? Miesto predchádzajúceho a dôležitého „poumývania vo svätenej vode“? Ak jej to nebude vadiť, nebude ona viac ozembuchnutá opica, zdomestikovaná prostitútka či špinavá handra než normálna žena? Pretože kresťanská žena, v ktorej pracuje Duch Svätý, a ktorá sa nechce v tzv. láske nechať ozbíjať svojim milencom o posledné zvyšky duchovného jemnocitu, tú to bude stále viac zraňovať. Dlho toto „obrábanie kovov“ iných žien v jej tele skrátka neunesie. Takého mača intímnou s nevoňavou značkou „incurvatio in se ipsum“ prirodzene odmietne. A ten zošokovaný bude riešiť úplne neplánovaný stále pre oboch boľavejší nesvätý partnerský celibát. Ak kôli tomuto nastáva rozvod, je to v plánoch. Ale nie Božích. Naše pudy, aj ten sexuálny, treba nie svojvoľne odbrzďovať, ani neľudsky priškrcovať. Sv. pápež Pavol VI. ich odporúča sublimovať a iní seriózni duchovní autori ich odporúčajú spiritualizovať. Čiže zjemniť . To naisto človek nedosiahne žiadnymi iba prednáškami, knihami, fanatickým umŕtvovaním svojho pudu či iba svojimi vlastnými silami. Na to potrebujeme milosť z neba, ktorú si vyprosíme iba v modlitbe. A vo sviatosti hodného a úctivého sv. prijímania Tela a Krvi Kristovej / bez ťažkého hriechu v našej duši/. Presne to, čo autor výsmešne „skanibalizoval“. A to bez toho, aby tento spirituálny svätý liek všetkých liekov hlbšie preskúmal a overil, o čo veriacim v prijímaní tejto najsvätejšej sviatosti ide. Ak nám niekto vypína stud, otupuje nám aj jemnocit na pravú a falošnú lásku. Bez neho bude každé tzv. duchovno „v háji“ a bez prvých troch písmen. Nadržaní bujaci, antierotickí kastráti, prehriati sodomiti, vychechtaní pedofili, už uletení zoofili, prostitútky so slepačincami a radodajné necudnice sú extrémne patologické nepodarky v intímnom vývoji ľudstva. Produkujú iba hnoj. Snáď aj niečím bude užitočný pre úrodu…
Zvláštne je, že autor sa pri písaní o svojej experimentálnej inthimtherapy za svoje činy vôbec ako novodobý karpokrat slobodomurárik panslovenský ani neľutuje. Čiže za dobrý príklad ho dať iným kresťanom nemôžme. Pohoršenie sa môže spôsobiť, ak sa tento intímny liberalizmus odporúča aj iným. Ježiš nás varoval:
„ Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza“ a na inom mieste: „Beda tomuto svetu pre pohoršenia!“
Už praví židia boli na túto oblasť zvlášť citliví. Falošní hľadači duchovna odorúčajú sebe aj iným rôzne spôsoby sebaodbrzďovania, sebakastrácie či sebadevastácie. Takto zo svojich tiel vyháňame milosti Ducha Svätého, ktorého zárodky sme zdarma dostali pri sv. krste. To môže pri dlhodobom zohrievaní sa navzájom byť už satanské. Preto nám vládnu sebeckí diabli, lebo väčšina z nás žije sebecky nesväto, ako intímni zlodeji, poloľudia či skoro zvieratá. Najprv máme poškodený vzťah k Bohu. Potom falošne milkujeme iných. A napokon zničíme aj seba. Nehanbíme sa snoriť iným osobám do nahoty? Potom sa nebudeme hanbiť keď iných oklameme či okradneme. A napokon niekto takým autovývojom zhrubnutý iného zabije, a nebude sa hanbiť. Toto chcú temné sily. Ísť s prostitútkou do vzťahu je silné znesvätenie svojho chrámu. Predchádzalo tomu vytunelovanie svojich hodnôt od sebaúcty. Neprečistenie napr. zasmilnenej genetiky našich predkov. Prejavuje sa to potom v mnohých iných oblastiach. Prajem verejnému spovedačovi, pánovi spisovateľovi Pavlovi Petrovi , aby stihol v tomto živote spoznať, že experimenty v tejto oblasti s takou ženskou nekvalitou extrémne demolujú jemnocit a duchovnú inteligenciu na obidvoch stranách. Ale vraj zvyšujú prešibané IQ. Urobiť duchovnú sebanápravu treba čím skôr. Niesť následky z tak ťažkých vzťahových poškodení trvá aj desaťročia. Ak neviete, kde sa berie to more pochabenia sa, tak veru je to najmä tejto našej skrytosti. Miesto reformovania kresťanstva na slovanský typ by autor oveľa lepšie urobil, aby začal reformovať svoj osobný mravný profil. Lebo týmto antietickým štýlom tzv. nevery po slovensky zrealizovaním medzi hříšními lidmi města Pražského, čiže unáhleným vrajmilovaním ženských či mužských tiel, sa ľudské bytosti menia na nečistých duchov. Tie ženy či mužov aj seba síce rýchlo/ netrpezlivo čiže pyšne/ telesne obohacujeme , ale aj spirituálne dlhodobo poškodzujeme. Toto je Pravým Bohom zakázané ako smilstvo. Vzťahový diletantizmus doporučujú falošné božstvá. Zgebrené telesné spojenia nie sú ani dôstojné ani správne. Je to podporovanie klamania sa v milovaní. Miesto slávy budeme riešiť storakú podobu hanby. Už aj teraz a tu.
A náš cieľ je meniť sa na anjelov. Ešte predtým, než si ľudia v dospelosti všeličo sami napovoľujú, je dôstojné a správne im oznámiť ako študentom neomylnú zásadu overenú časom, ktorú prezradil deťom na náboženstve starší pán farár: „Kto čím hreší, tým trestaný aj býva.“ V Katechizme sú dobre nastavené pravidlá, najmä pre tých mladších. Tí starší poprichádzajú neskôr aj na výnimky. Curvó je po latinsky pokrivené. Propagáciu tejto pohanskej dôležitej hodnoty Vatikán v oficiálnych odporúčaniach nikdy nemal. Spolu s Nepoškvrnenou Pannou Máriou voči neverám, nízkosti a chlípnosti razantne vždy bojoval. Viac teoreticky. Asi par exellance, čiže predovšetkým preto, je dlhodobo silno boľavým tŕňom v oku sympatizantom slobodomutrárskej aj intímnej uvoľnenosti. Romanticky si väčšina idealizuje nielen amerických indiánov, ale aj našich v mnohom nevzdelaných a všelijako spárených predkov, neraz príliš bezducho zamilovaných iba do pozemskej podoby lásky.
My Slovania máme podstatne jkvalitnejšiu genetiku než iné zdegenerované rasy. Sme najduchovnejší medzi ostatnými národmi. Vianoce sme tu slávili už pred 3000 rokmi. Volali to Zázrak Slova
Toto prvý krát čítame ako novotu, ktovie či reálnu… Zázrak zažijeme, ak my muži slovo dodržíme. A ak naše slová budú mať aj primeranú vážnosť. Miesto praslovanských sviatkov je duchovne lepšie mať sviatky ozaj Kristovské a Mariánske. Veľkým pokrokom je pomenúvať pravými menami a presnými slovami náš život a dianie okolo. Alebo dodržať tzv.chlapské slovo. Či netárať, napr… Ozaj chceme vrátiť časy pred Cyrilo-Metodejské? Radostné fidlikanie si iba na malých slovanských píšťalkách, ktoré končilo neraz aj v pochabých škodoradostiach, to je iba detský stav bytia. My sme povolaní sv. krstom hrať vo väčšom orchestri. Chápať veci aj hlbšie , aj počúvať vážnejšiu hudbu, aj hrať nebeské skladby, nie tancovať iba slovenský folklór. Nezdravo sa v nás zdomestikoval intímny liberalizmus a panteizmus. Kto sa pokúsi o hókus pókusy s dobrodružkami či dobrodruhmi, z rodinnej blízkosti bratov a sestier budeme zažívať nepríjemné odcudzenie ako súdruhovia a súdružky. Aj medzi kolegami, aj medzi manželmi aj v kresťanských cirkvách medzi kňazmi a rehoľnicami. Naše vzájomné nevernosti Božím pravidlám, aj keď budú robené v arcisvätohájoch či extrapyramídach, nám ku spáse nepomôžu. Vzrastať budú miesto úcty, rešpektu a priateľstva iba sociopatie. Extrémne antipatie vôbec len z pomyslenia na Vatikán či pápeža je historicky ešte naša nezmytá pudovo alergická reakcia adolescenta na výchovný nevyhnutný pokyn svojej dobrej matky cirkvi. My sa kceme síce miluvať, ale nie až tak svätô, viac tak po ľudsky a úprimne, nie po latinsky, ale po slovansky. S Pánom Ježišom, to áno, ale čisto a nadprirodzene aj s Pannou Máriou, to už nie? Ani cirkev žiadnu my vraj nemusíme… načo?! Aby nám to naše praprirodzenô ešte nepokrstené, a chichotanie sa navzájom, strpčovala? Do oného… túším stále bôžika, ale už vo výpredajnej akcii – Do Paroma! To radšej ideme na rande s podbohyňkou Mokoš alebo nadbohyňou Živou? Pokračuje to mobingovým manipulatívnym svadboholickým tlačením na pílu .. a ako to končí? Bossingovým rozkazovaním miestnej bosorky, svokry, čo rozbila náš vzťah… Tu sa ukrýva ten už práchnivejúci, ale stále ešte živý koreň našej praslovanskej duchovnej schizofrénie. Tu Slovanov a najmä Slovákov ešte treba „dokrstiť aj dobirmovať“ Duchom Svätým.… čiže pri evanjelizácii poučiť aj doučiť. Aby neskončili ako milovníci so širokým srdcom a zároveň aj trápni majstríkovia diletanti. Niečo ich napadne, rýchlo to zrobia, A JE TO…
Pápež Pius XII. raz povedal, že najväčším omylom ľudstva XX.storočia je, že už nič sa akoby nepovažuje za hriech.
Čo je vlastne ten hriech? /gr. hamartolos, v preklade: netrafenie do stredu terča, alebo nepotrafenie do cieľa/ Hriech je jednoducho povedané, keď neposlušné dieťa vo vážnej veci uráža svojich dobrých rodičov. A veriaci svojho Stvoriteľa. To zraňuje ich lásku a narušuje vzťahy v rodine.
Autor PPK ponúka zreformované kresťanstvo na slovanskú podobu. Pravidlá a stáročia si určuje sám? Žiadnu spirituálnu autoritu nad svojim duchovnom nemá? A to chce reformovať kresťanstvo?!? Výčitky za donebavolajúce urážky nepociťuje?! Potom ide skôr o gnostický štýl karpokratizmu, ktorý tiež nepovažoval nič za hriech, ale za človeku potrebné skúsenosti. Vraj ich treba všetky rad radom pozažívať, a vraj až potom prídeme ku pravému osvieteniu. Matka cirkev tento blud odsúdila v 2. storočí ako scestnú náuku, lebo mentálne podporuje v podstate všetky druhy nielen prirodzených skúseností, ale aj neľudských zvrhlostí. Ktoré naši predkovia nazvali capiny. Páchnu totiž už intímnou kriminalitou. Slobodomurárstvo má podobný štýl ľudského špekulovania, končiaceho niekedy aj antiľudskosťou. Vari treba ku tomu aj dodať, že ak aj žijeme v hanbe aj hriechu, ak sme spadli do akejkokoľvek vzťahovej špinavej kaluže či sírou páchnúceho pornobahna, našou úlohou je poučiť sa z toho. Našou povinnosťou je odtiaľ včas odísť. Nemusíme vôbec skončiť v hanbe a špine navždy.
Ja sa chcem osobne vyjadriť ku každej teórii!! Som schopný odhaliť akékoľvek Satanské podvody psychológie, filozofie
Autor aj každý z nás má právo ako laik prejaviť svoj osobný názor na čokoľvek. Ale iba hlupák by si myslel, že náš v mnohom neodborný názor, by bol aj správnou či presnou odpoveďou na tisíc oblastí, ktoré sme preleteli tryskáčom z autobazáru. Všetkým odvetviam a v nich dôležitým detailom jednoducho nemôžme hneď porozumieť. V tej druhej vete sa autor zjavne neodhadol aj dosť prudko nadcenil. Asi mu chýba normálny priateľ… Ak by jeho extrémy skúmal psychiater, zdiagnostikoval by mu asi narcistickú poruchu osobnosti. Bača z lazou by ho varuvau, aby nebou až taký oňííí, veľmô namyslení… Ortodoxný kňaz by mu našiel ťažké bludy na každej strane knihy. Farizej by ho škodoradostne + sadisticky odsúdil a úpálil. Dobrý brat by mu medzi štyrmi očami povedal, že Tvoj problém je veľké ego. Nachytal si ho a nafúkol v hriešnom spájaní sa s telami nečistých žien. Ja ku tomu dodám, že podstatnú chybu svojho života spravil v nekritickom milovaní nesprávnych božstiev. Myslím, že je schopný ich opustiť, vyčistiť si chrám tela i mysle od pohanských modiel a svetských hodnôt. Autor PPK niektoré z nich aj úspešne v knihe z piedestálov hlúposti „povaľuje.“
Dajme si pozor na naše sklony absolutizovať mnohé svoje názory, fílie či predsudky miesto faktov. Na tzv. uctievanie modiel. Pred tým proroci v Biblii varujú najviac. Aby sme nepodľahli pokušeniu iracionálnosti, neľudskosti či extrémizmu. Ku tomu nám všetkým pomôže poctivá sebareflexia , kritické zmýšľanie a zdravé spoločenstvo. Indivindy je ako oslepujúca droga. Snaha reformovať, odvážne slová či úprimnosť, ktoré autor má v nadštandartnej výbave, to nestačí.
Dielo správne dovŕši iba sám Duch Svätý. Iní duchovia nás neberú vážne.
Pozitívne ma inšpiroval autor v tejto knihe filozofickými úvahami, napr :
Vytvorme Nové náboženstvo – skutočné pôvodné kresťanské Slovenské – teda myslenie nášho Ježiša Krista!!
no pozrime, o čo autorovi ide, či to nie je veľmi šľachetný zámer?
Slovenský dvojkríž vo fialovej farbe je symbol Ducha
môže to tak byť aj nemusí
Centrum duchovného odporu voči vláde zla bolo aj je na Slovensku
jeééé , žeby? , bodajby
Slovenský jazyk je vraj najstarším a pôvodným slovanským jazykom
je to možné?
Psychologický rozbor vzťahov muži – ženy
v tom je autor napriemerný pozorovateľ a vzťahový poradca, posilňuje sebavedomie mužov a dosť ponižuje hlúpe neduchovné ženy, správne robí rozdiel medzi múdrou a hlúpou ženou, ktorou sa netreba dať manipulovať
Veríte, ale nepremýšľate
súhlas, encyklika od sv. Jána Pavla II. Fides et ratio / rozum a viera/ nás vyzýva niečomu obdobnému, podstatná chyba bola : iba jedno alebo iba druhé
Treba si dať pozor na lacnú ezoteriku aj tzv. Pozitívne myslenie, zrelá rada, tí, čo sa pachtia iba po tom subjektívnom či pozitívnom, majú v sebe nespracované mnoho negatívneho
Tím akademika Anatolija Fomenka zistil, že historické dokumenty sú sfalšované, okamžite by som im dal preveriť pápežskú bulu „Quia te zelo fidei“ z 9 .st., o ktorej nielen historik Jonáš Záborský či kňaz V. Sasinek tvrdia, že asi bola Vichingom sfalšovaná. Je v nej až podozrivo totiž vychválený a sv. Metod silno pošpinený. Kôli tejto listine bolo od nás vyštvatých vyše 200 učeníkov sv. Cyrila a Metoda za Dunaj a niektorí boli predaní do otroctva, pravdepodobne išlo o fazifikát, učite budú historické dokumenty „doupravované“ aj mnohé iné
Originálne úvahy o Satanovi, čo vládne v tomto vesmíre
ale to, že tu na zemi už čoskoro končí, autor vôbec nespomína, asi o tom nevie. Kresťanstvo je totiž aj o porazení týchto síl v duchovnom boji na kríži a Jeho Druhom slávnom príchode sem, kde vláda zla bude s hanbou pre nekajúcich ukončená.
Upozornenie na C.G. Junga, na jeho hľbkovú psychológiu, autor tu správne čitateľov dovzdeláva
autor prekvapuje zaujímavými osobnými ezoterickými duchovnými zážitkami, prezrádza to jeho prekvapivo viacdimenzionálne rozvinutý vnútorný svet a filozoficko – psychologické talenty
My Slovania sa musíme zjednotiť
už to asi nestihneme, môžeme však schôdzovať či snívať
Rusi sú naše deti, nebojujme proti nim
ktovie či sú naše deti či rodičia, skôr mladší bratia, a bojovať fakt proti nim Slováci nebudú aj keď ich do toho boja budú všelijako nanucovať
Navrhujem vytvoriť Radu Starších, treba urobiť vo vhodnej chvíli revolúciu a prevziať moc aj násilím, lebo nám vládnu mafie
výborný to nápad, dopĺňam autora a prihováram sa, aby tá Rada nebola bez múdrych žien aj aspoň dvoch duchovných mužov.
Ak by autor mal kresťanskú nádej, vložil by tisíckrát viac svoje túžby nie do novej násilnej revolúcie, ale do Druhého príchodu Kristovho, ktorý tu zavládne nevídanou spravodlivosťou a každý mafián sa bude triasť pred jeho božskou mocou. Mačacie testy nebude treba. Pôjde sa razantne podľa zásad Posledného súdu Mt 25 kap. Podľa Katechizmu KC tam bude každé ľudské telo
autorova kritika satanských prvkov v kapitalizme a tzv. demokracii
je veru opodstatnená, už je to veru aplikovaná neznesiteľná démonkracia
Satanský individualizmus a sebectvo Západu nie je rovné Božskému kolektivizmu a súcitu slovanskému
trefne vystihnuté, dobre rozvinuté, vari treba doplniť aj našimi Štúrovcami
Individualizmus sa prejavuje aj zbytočným nadceňovaním vzťahu muži a ženy. Pravé kresťanstvo dáva nad toto ochranu detí a rodín
Slovanstvo by malo dať chápavejšieho ducha do súdneho systému
blahoželám, Osobná zodpovednosť sudcov za ich rozhodnutia, korupcia tu je poriadny šoking , utajené novopohanstvo
O tom ako premýšľanie mnohých Slovákov bolí
veru veru, nech si dajú miesto poldecákov radšej trocha čerstvého Tatranského vzduchu či hodinku týždenne hlbšieho zamyslenia sa nad životom
Neviem. Možno sa mýlim. Kto mi pomôže? Nikto mi neodpovedá
Takto sa nezvykne vyjadrovať ani fanatik, ani duševne chorý človek, však? Vážení kresťania, najmä tí otitulovaní. Ak má niekto iní názor, ako Vy, tak ste ho zvykli v stredoveku upalovať. Dnes ho „pravoverne“ ignorujete? Oboje sú nielen extrémy aplikovanej neetiky, ale patologickým interpersonálnym prejavom. Dávam Vám touto recenziou príklad, že aj na tú najagresívnejšiu kritiku našej viery s akou som sa v živote stretol sa dá zareagovať inteligentne. Aj evanjelizačne a poučne pre autora, aj jeho čitateľov. O čom je naša vzdelanosť? O čom je naše kresťanstvo? Či o ignorovaní toho, kto je smädný po kontakte, troche nášho času, o usmerňujúcich odpovediach na mnoho jeho po hlbšej pravde smädných otázok? Aby sme neskončili ako farizej či levita, čo videli doráňaného človeka, ale nepomohli mu, lebo sme mali naponáhlo ísť do inej práce či na bohoslužby do značkovej cirkvi. Ježiš si toto všimol, a dal to ako odstrašujúci príklad pre kresťanov všetkých čias. Pochválil vtedajšieho ezoterika – samaritána, ktorý mu pomohol, ako vedel. V náboženskej alternatíve žijúci Samaritáni, Zachejovia či kajúce Márie Magdalény budú raz anjelmi v nebesiach. A renomovaní odborníci z frajereného mainstreamu, zropušení odborníci na duchovno – farizeji, zákonníci či leviti sa môžu ocitnúť medzi démonmi v pekle. Na Poslednom súde budú rozhodujúce konkrétne milosrdné skutky voči blížnym. Tzv. ortopraxia. Nie tituly, majetky, názory, členstvo v najelitnejšom klube či papagájovanie tej najsprávnejšej náboženskej teórie. Čiže ortodoxia, ktorá je tiež dôležitá, ale nie je pre nebo najdôležitejšia.
Som duchovný bojovník
Takto sa autor Pavol Peter Kysucký v knihe pasoval za rytiera možno vznikajúceho nového slovanského rádu Radí iným neľutovať sa, čo je veľmi dobrá mužná rada. Bojuje knihami ako vie a povaľuje jednu modlu za druhou. Odporúča brániť sa preklínaním? Toto Ježiš niekde niekomu radil ! ? Ak Slováci podobného zmýšľania chcete na čele duchovnej obrody nášho štátu, je kandidátom do čela Vášho vojska. Na pár dôležitých vecí som Vás upozornil, a prajem Vám, aby ste si ich všimli. Myslím, že sa Vám zídu. Máme vzácny čas, prevdepodobne posledné mesiace slobody. Ak globalisti „zajtra“ na hulváta prepadnú planétu a zdemolujú štátnu suverenitu skoro všade, nech nás to neprekvapí. Netaja sa tým, a verejne o svojich svetovládnych plánoch o totálnej kontrole cez syntetickú biológiu a internet už viac rokov hovoria. Ak príde 10 sevetových vládcov a po nich antikrist, sme v závere dejín. Pomáhajte tomuto slovenskému ľudu a buďte mu príkladom charakterného správania. Lebo Ježiš nám predpovedal, že v závere vychladne medzi ľuďmi láska, budú sa zo zbabelosti udávať a nenávidieť. Kto vytrvá do konca, bude spasený.
Na záver
Prekvapilo ma príjemne, že mi okrem nezištného venovania dvoch kusov zveril napísať aj recenziu ku tejto jeho práci. Do telefónu som mu povedal, že nebudem ho ale tou recenziou šetriť, lebo on vo svojich hodnoteniach od titulnej strany vôbec neberie ohľad na najstarobilejšiu inštitúciu v našej histórii – na Vatikán a tiež najposvätnejšiu zo všetkých kníh – Bibliu. Vraj je tam všetko sfalšované. S úsmevom mi odpovedal, že mu to nevadí. Čím len prezradil, že za jeho zdanlivou extrémnou hyperkritikou toho najúctivejšieho pre nás katolíkov , sa skrýva popri pudovom hľadaní nefalšovaných dejín nie jeho osobná zloba, bezbožnosť či primitíva nenávisť antiteistického hulváta, ale oveľa viac duch kysuckej satiry z jeho bojovného vrajslovanského nadhľadu. Pri osobnom stretnutí som nemal vôbec pocit, že ide o môjho nepriateľa, skôr naopak. O čo mu teda ide, ak nie o kopanie do matky cirkvi? Jedna možnosť je, že mu ide o slávu a zisk z predaja jeho kníh. Alebo o intelektuálne zosmiešňovanie tých mnohých naivne veriacich katolíkov, čo prehliadajú početné chyby v prežívaní svojej kresťanskej viery a všelijakom amatérizme u ich duchovných pastierov? Alebo je to najaktívnejší z hovorcov ešte nepokrstenej časti tzv. Slovanského ducha na tomto území? Chce dať dokopy aj ďalších podobne zmýšľajúcich, ktorí majú existenčnú averziu voči vyše tisícročnému kresťanstvu na tomto území, a radi by jeho činnosť zrušili, cirkevné majetky vyvlastnili? Divnú podobu demokracie, v ktorej je mnoho korupciu úplne zastavili, a nahradili ju pôvodnými občinovými jednoduchými pravidlami našich slovanských predkov, ktoré boli oveľa spravodlivejšie, než sú pravidlá súčasné? Neviem. Toto slovko tiež rád používa autor vo svojich filozofických úvahách. Čím prezrádza, že je oveľa viac hľadajúcim človekom, než novodobým náboženským fanatikom. Keďže ide o hyperkritiku súčasného tzv. Západu, kresťanstva aj demokratického stále intenzívnejšieho podvodu, autorom PPK, človekom, ktorý nedostal dar božskej katolíckej viery, toto by si mali v prvomrade uvedomiť pohoršení vraj kresťania či mocou podpití demokrati medzi čitateľmi. Miesto zdesenia nech si vezmú dobrú radu pána spisovateľa a trochu viac radšej popri iba naivnom verení viac vonkajším ilúziám než Bohu aj popremýšľajú, či náhodou nemá v mnohom napísanom aj pravdu. Aj keď ich to bude trochu bolieť. Intelektuálni primitívi zvyknú iba odsudzovať, kým filozofi miesto takého plytvania času investujú dosť vzácnych chvíľ svojho života aj zdravo kritickému prehodnoteniu všetkých dôležitých hodnôt. Pri pokuse o aspoň elementárnu platonickú empatiu do svojho blížneho snáď pochopia čitatelia aj spisovateľov miestami dosť pritvrdený poloprovokačný – poloprorocký slovansko – filozofický zámer. Keby bol autor viac duchovne od tzv. Jungovských „tieňov v duši“ očistený, jeho tvorba by bola oveľa viac eticky hlbšia, zlepšováky kristovskejšie, diagnózy doby presnejšie a ovocie jeho úvah zrelšie. Väčšinou na kresťanov útočí ten, kto ich prosí o pomoc. Odsúdením či ignorovaním mu tú pomoc rozhodne neposkytneme. Iba prezradíme svoje veľké defekty v aplikovaní druhej najdôležitejšej kresťanskej hodnoty, tzv. milovania blížneho svojho. Dojem pri čítaní jeho úvah mám, že to myslí úprimne. A že sa písaním aj asi hriešne zabáva, ako mnohých z nás veriacich poriadne aj naštve.
20.6.2023, Vysoké Tatry Mgr Eu Pavel Pakoš katolícky teológ a moderátor v internetovom rádiu SV
Tam kde pôsobia statoční Metodovia zákonite vyčíňajú aj podlí Vichingovia
Niekoľko príkladov doráňaných z prvej línie v boji proti lži
Na pôde rehole klaretínov v Ríme vzniklo vôbec prvé centrum právnej pomoci pre obete i obvinených zo sexuálneho zneužívania. Nazýva sa Auribus a jedným z jeho cieľov je pomôcť, aby v týchto prípadoch zvíťazila spravodlivosť, a nie falošné obvinenia bez konkrétnych dôkazov.
Neznamená obrátený kríž sv. Petra náhodou, že všeličo v kresťanstve bolo, je a bude v stave obetovania sa nebu, ale hore nohami? / divné, neprirodzené, sociopatické…
„Jejich mlčení o pandemickém podvodu je totožné s mlčením o apostazi katolické hierarchie,“ píše arcibiskup Viganò. A mravní odpovědnost, která na ně doléhá, zůstane nesmazatelnou skvrnou, za niž se budou muset zodpovídat Bohu, lidem a dějinám. (LifeSiteNews) „Před třemi lety jsem byl jedním z prvních – a určitě prvním biskupem – který odsoudil podvody s pandemií a očkováním. Argumenty, které se dnes ukazují jako pravdivé a opodstatněné, jsou vyjádřeny kritickými otázkami a nemorálností experimentální genové léčby, k jejíž výrobě byly a jsou používány potracené plody. Napsal jsem také dva otevřené dopisy Kongregaci pro nauku víry, které zůstaly bez odpovědi. V konzervativních kruzích byli tací, kteří zašli tak daleko, že na mě osobně zaútočili a uchýlili se k neprokázaným a zjevně nepravdivým tvrzením lékařky, která pracovala se svým manželem pro BigPharma. Vyjádřil jsem své zděšení nad mlčením biskupů, kněží a farářů, nad mnoha řeholními pracovníky zapojenými do nemocnic a nad servilní horlivostí, s níž se katolická hierarchie přizpůsobila šíleným a zločinným zdravotním předpisům a Bergogliově propagaci séra. Byl jsem veřejně urážen v televizi a v médiích, zatímco moji bratři biskupové mlčeli. Tváří v tvář zločinu proti lidskosti, který se před našima očima odehrává již tři roky se souhlasem a povzbuzováním Bergoglia, bych si myslel, že mnozí pastýři by našli odvahu pozvednout svůj hlas a připojit se k mému odsouzení plánu na vylidnění světa, který uskutečňuje Světové ekonomické fórum. Nadace Billa a Melindy Gatesových, Rockefellerova nadace, WHO a OSN, zatímco finanční prostředky těchto zločinců byly také předány Vatikánu, čímž se Bergoglio proměnil v prodejce vakcín a podporovatele klimatických podvodů, které se nyní stalo „magisteriem“ s Laudate Deum a s „amazonskou a synodální církví“. Nemo propheta in sua patria. Ale jestliže se dnes někteří kněží vzdávají důkazům a žádají katolické novináře, aby říkali pravdu o nepříznivých účincích, zajímalo by mě, s jakým klidem dosud umlčovali své svědomí a zda se jejich mlčení a ustrašené mlčení – jako mlčení lékařů, policejních sil, soudců, učitelů a guvernérů – dnes nezměnilo v bázlivý protest jen proto, že vidí, že se blíží zúčtování, a bojí se více o svou vlastní pověst než o svou vlastní pověst zdraví miliard lidí, kteří byli podrobeni očkování produktem, o kterém se od počátku vědělo, že je nebezpečný a dokonce smrtelný. Jejich mlčení o pandemickém podvodu je totožné s mlčením o odpadlictví katolické hierarchie. A mravní odpovědnost, která na ně doléhá, zůstane nesmazatelnou skvrnou, za niž se budou muset zodpovídat Bohu, lidem a dějinám. arcibiskup Carlo Maria Viganò
Súd vo Francúzsku odsúdil pár, ktorý falošne obvinil kňaza z pedofílie 05. 03. 2019
Francúzsko 5. marca (RV CZ) Podľa denníka Le Figaro uložil v pondelok súd v Baye na severu Francúzska trojmesačné väzenie podmienečne a 500 eur pokuty manželskému páru, ktorý falošne obvinil miestneho kňaza z pedofílie. V marci minulého roka manželia Maria-Jeanne a Jean-Louis Martinoví informovali políciu a cirkevných predstaviteľov, že kňaz, ktorý už 20 rokov vedie miestny exercičný dom, sexuálne obťažoval ich štyri vnúčatá. Miestny biskup kňaza zosadil z funkcie a zakázal mu kontakt z neplnoletými. Prokuratúra potom začala vyšetrovanie, ktoré konštatovalo, že obvinenia sú neopodstatnené. Prokurátor sa však neuspokojil iba s očistením kňaza z obvinenia, ale zažaloval manželov Martinových zo lživých výpovedí. Počas vyšetrovania sa ukázalo, že títo ľudia prenajímali od cirkvi byt a s riaditeľom rekolekčného domu viedli spor o výšku nájomného. Ako pomstu preto vykonštruovali falošné obvinenie z pedofílie.
Pápež bol zle informovaný. Trapas storočia, 2018. Urobil však nápravu, keď sa mu vyjasnilo, povedal:
“ Celý ten systém čílskej biskupskej konferencie bol elitársky a a ocitol sa v epicentre ututlávania podvodov. A dokonca aj ničenia dôkazov“ …. čiže kriminalita im nebola cudzia? A kryli sa navzávom?!
Vatikán, 18.10.2021 (LifeSiteNews) – Člen Švajčiarskej gardy, ktorý stratil zamestnanie po odmietnutí očkovania, napísal 8. októbra otvorený list vatikánskym úradníkom s protestom voči protikatolíckej povinnej vakcinácii. Gardista Pierre-André Udressy je jedným z troch gardistov, ktorí stratili prácu vo Vatikáne a museli sa vrátiť do Švajčiarska, lebo odmietli vakcínu. Povinnosť očkovania označili ako „škandalóznu a nehumánnu“. Gardista píše:
„Koľkí z mojich milých kolegov sa nešťastne podriadili medicínskemu zásahu, ku ktorému nedali plný súhlas, nútení silou, aby znova dosiahli slobodu? Pre mňa je zásadné rozhodne brániť slobodu človeka! Prečo by som sa mal nútiť do niečoho, o čom viem, že je absurdné? Kto by ma mohol prinútiť?“ Verný katolík má morálnu povinnosť vyhýbať sa medicínskych zásahom, ktoré majú spojenie s potratom, ako sú experimentálne vakcíny proti covidu. Kongregácia pre náuku viery jasne stanovuje, že proti nedovoleným vakcínam pripravovaným z buniek potratených ľudských plodov sa treba postaviť: ‚Dať sa zaočkovať nie je morálnou povinnosťou a preto to musí byť dobrovoľné. Tí, ktorí očkovanie z výhrad vo svedomí odmietajú, musia sa usilovať o to, aby sa inými prostriedkami a svojím správaním vyhýbali tomu, aby sa stali prenášačmi vírusu‘. Mám ja ako katolík, ktorý sa riadi Magistériom Cirkvi, povinnosť bojovať proti vakcíne vo Vatikáne??? Keď človek číta citované dokumenty, musí si odpovedať áno! Z môjho pohľadu je Vatikán je nielen autoritatívny, ale zrádza verných katolíkov a oficiálnu náuku Cirkvi. Encyklika sv. Jána Pavla II. ‚Evangelium vitae‘ učí: ‚Lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby, ktoré riadia zdravotnícke zariadenia … majú mať zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní činov, namierených proti životu. Kto sa odvoláva na námietky svedomia, nemôže byť vystavený nielen trestným sankciám, ani žiadnemu inému následnému právnemu, disciplinárnemu, hmotnému či profesionálnemu postihu‘, ( E V 74).“
Vzhľadom na túto náuku sa Udressy s ľútosťou vyjadruje o postoji, ktorý Cirkev zaujala a uvádza:
„Čo je ešte desivejšie, je zanedbávanie života tam, kde by sa život mal brániť! V takej dramatickej situácii by ľudia neočakávali nič iné ako duchovnú podporu, v takej kríze im iba viera môže umožniť prijať túto situáciu. Situácia je iste ťažká na zvládnutie – sú tu hrozby vlád – ale na mnohých miestach to samé cirkevné autority ignorujú a práve oni odmietajú poskytovať duchovnú pomoc ľuďom v núdzi. A práve Vatikán v tom bol vzorom!“
Udressy označuje schválenie očkovania Vatikánom ako „najväčší škandál“ a na záver konštatuje:
„Hierarchia dospela k tomu, že potláča duchovnú a sviatostnú podporu a opúšťa ľudí v núdzi. Isté je, že v toto všetko, čo prežívame, nemá v sebe nič ľudské a už vôbec nie kresťanské a je skutočne neúnosné pozorovať ako sväté mesto Vatikán dospelo až do tohto bodu! Nech sv. Michal archanjel láskavo chráni a obraňuje Sväté mesto!“ Gardista iste nie je so svojím názorom sám. „Hlas krvi nenarodených detí kričí k Bohu z potratom poškvrnených vakcín. Takže musíme proti tomu protestovať a začať nové hnutie v medicíne, ktoré nebude mať nijaké spojenie, ani to najvzdialenejšie s tými to zločinmi,“ uviedol napr. biskup Atanáz Schneider z Kazachstanu.
Pápež vyzval technologických gigantov – firmy Big Tech – aby urýchlili cenzúru rôznych fake news, nenávistných prejavov, konšpiračných teórií a politickej manipulácie“ a „v mene Boha“ požiadal, aby „technologickí giganti urobili rázny koniec ich šíreniu“. Uviedol to v 38-minútovom videovom posolstve v sobotu na Svetovom stretnutí ľudových hnutí – iniciatívy pápeža, ktorá má za cieľ podporovať sociálnu spravodlivosť na celom svete. … Vyzval aj všetky veľké farmaceutické laboratóriá, aby „poskytovali ľuďom vakcíny proti covidu ako gesto humanity“ … a povedal: „Musíme prispôsobiť sociálno-ekonomické modely tak, aby mali ľudskú tvár, lebo mnohé modely ju stratili. Pandémia odhalila sociálne nerovnosti, ktoré postihujú národy. Technika bude dobrým nástrojom dobra, ktoré dovoľuje dialóg ako je tento a mnohé iné veci, ale nikdy nemôže nahradiť spoločenstvo, v ktorom môžeme byť zakorenení a ktoré zabezpečuje, že náš život bude plodný.“
Kňazi a veriaci podporujú biskupa odvolaného pápežom
Arecibo, Portoriko:
12.3.2022 (LifeSiteNews) 028 364 – Portorikánci vyjadrili obrovskú podporu vernému biskupovi, ktorého náhle odvolal pápež František po tom, čo bránil slobodu svedomia pri očkovaní. Kňazi, veriaci aj iní kresťanskí predstavitelia sa postavili za biskupa Daniela Fernándeza Torresa, ktorý bol vyhodený z Diecézy Arecibo bez kánonického procesu minulú stredu. Po jeho odvolaní veriaci a viacerí kňazi pripravili v stredu vešpery, modlili sa ruženec, spievali hymny a ďakovali mu za jeho vedenie diecézy.Facebookovú stránku diecézy zaplavili stovky vyjadrení podpory biskupovi a mnohí vyjadrili šokovanie z rozhodnutia pápeža. Tu je niekoľko z nich:„Nie je možné, aby jediný biskup, ktorý nezatvoril brány kostolov, musel prechádzať takým niečím! Prenasledovanie niekoho, kto korektne koná je neuveriteľné! My sme s vami, otec biskup Daniel na 100%! Nech vás Boh ochraňuje viac ako kedykoľvek s týchto smutných časoch!“„Moje srdce je zlomené z toho strašného a neuveriteľného oznámenia našej diecézy. On bol verný, chápavý, pokorný, úctivý biskup – pravý vodca Cirkvi v ťažkých časoch!“„Toto je tragické. Je mi to tak veľmi ľúto!“ napísal populárny teológ a katolícky spisovateľ Fernando Casanova a získal asi 400 súhlasných lajkov.Demonštrácia na podporu biskupa sa koná v nedeľu pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa s podporou ochrancov života.Španielska petícia vyzývajúca Františka, aby vrátil biskupa Fernándeza Torresa do úradu mala do soboty už 8000 podpisov a petícia LifeSiteNews dosiahla do piatka až 10 000 podpisov.Vatikán v stredu uviedol, že pápež „uvoľnil“ biskupa z pastorácie Diecézy Arecibo – no úplne bez uvedenia dôvodov.Biskup sa vyslovil, že bol k tomu nútený pre obvinenie z „neposlušnosti pápežovi a nedostatočného spoločenstva“ s biskupmi krajiny.„Nevedie sa proti mne nijaký proces, ani ma formálne z ničoho neobvinili. Jednoducho jedného dňa mi apoštolský delegát ústne oznámil, že Rím ma žiada, aby som odstúpil! Ja som to odmietol. Moje odvolanie prišlo po tom, čo som odmietol podpísať list šiestich biskupov v auguste, ktorí žiadali povinné očkovanie kléru a zamestnancov cirkvi, ako aj povolenie omší iba pre zaočkovaných. List sa odvolával na pápeža a tvrdil, že je povinnosťou dať sa zaočkovať.“Biskup Fernández Torres však vydal vyhlásenie, že katolíci môžu odmietnuť očkovanie, ak majú výhrady vo svedomí a povolil kňazom podpisovať takéto výnimky z náboženských dôvodov.„Rešpektovanie svedomia človeka je tiež katolícka náuka!“ zdôraznil biskup. …‘Bol morálnym vodcom celej krajiny’Kresťanskí predstavitelia celej krajiny ostro kritizovali náhle odvolanie biskupa Fernándeza Torresa, ktorého si ctia nielen katolíci, ale rovnako všetci kresťania v krajine.Katolícka senátorka Portorika kontaktovala aj apoštolského delegáta arcibiskupa Ghaleba M. Abdallu Badera, no nedostala odpoveď ani len na telefonát. … A povedala:„Odvolanie biskupa Torresa je poľutovaniahodné a šokujúce. A to biskupa, ktorý uznáva slobodu svedomia a koná v súlade s Magistériom Cirkvi! Biskup bol aj kľúčovým vodcom ochrancov života a rodiny, spájal katolíkov aj iných kresťanov na ostrove. Stal sa viac ako biskup – bol morálnym vodcom celej krajiny! Dosiahol jednotu ochrancov života, prirodzenej rodiny a zastával sa ochrany základných ľudských práv ako je náboženská sloboda.“Biskupa ocenil aj protestant Mario Rosario, vedúci združenia Pre život a rodinu, opísal ho ako „biskupa celého Portorika“ a povedal:„Odvolanie biskupa Torresa je nesmiernou bolesťou. Je to nespravodlivosť a je potrebné, aby pravda vyšla najavo.“ …Podobne sa vyjadrili aj mnohé ďalšie osobnosti krajiny a vyjadrovali svoju veľkú vďačnosť biskupovi. …‘Týrajú môjho otca!’Biskupa bránia aj mnohí kňazi. Vo štvrtok páter Javier Avilés z Diecézy Arecibo vyhlásil na videu:„Budeme naďalej prinášať ľuďom všetko, čo nás naučil náš otec biskup Daniel! Ďakujeme, otec biskup, že ste sa odvážili konať, keď všetci ostatní biskupi našej Cirkvi sa absolútne neozvali! Biskup Fernández Torres stál vždy tvárou v tvár k našej milovanej Cirkvi, tvárou k pravde nášho Pána Ježiša Krista! Chcem sa poďakovať biskupovi Danielovi, lebo bol ku mne vždy ako otec! Teraz týrajú môjho otca a preto ja musím svojho otca brániť! Ak si myslia, že odstránením otca biskupa Daniela niečo vyriešia, tak je mi ľúto – musím ich sklamať! Nevyriešia! Pretože všetko, čo biskup Daniel urobil, všetko, čo nás biskup Daniel naučil – v tom všetkom my budeme pokračovať!“ …
Pápež sa ospravedlnil kňazom krivo obvineným zo sexuálnych deliktov P:3, 07. 08. 2018 10:04, ZAH
Vatikán 7. augusta (RV CZ) Pápež František prijal minulý mesiac (12. 7.) v Dome sv. Marty troch španielskych kňazov z diecézy Granada (Román, Francisco a Manuel), aby sa im ospravedlnil za krivé obvinenia zo sexuálnych deliktov, ktoré proti nim bolo vznesené pred štyrmi rokmi a z ktorého boli oslobodení vlani v marci pred štátnymi úradmi. Na jeseň 2014 totiž pápež František dostal list od 24-ročného muža, v ktorom ich obvinil zo sexuálnych deliktov, ktorých sa mali na ňom dopustiť, keď bol miništrantom vo farnosti Juan María de Vianneimeno. Pápež ho telefonicky kontaktoval a vyzval ho, aby všetko oznámil príslušným úradom, polícii a arcibiskupovi Franciscovi Martinéz Fernándezovi, ktorému za týmto účelom sám napísal.
Granadský arcibiskup pár dní na to vykonal verejný úkon kajúcnosti – vrhol sa na podlahu vo svojej katedrále a prosil domnelú obeť o odpustenie. Španielska štátna televízia TVE informovala o prípade, ktorý bol vzápätí pomenovaný ako „kauza Romanones“, a odvysielala k tomu zábery otca Romána, ako práve slúži omšu. Polícia kňaza zatkla a arcibiskup zverejnil (15. 10. 2014) mená a suspenziu troch obvinených kňazov: P. Román Martínez Velázquez de Castro, P. Francisco José Martínez Campos a P. Manuel Morales Morales.
K prípadu sa pápež dokonca sám verejne vyjadril pri tlačovej konferencii počas návratu zo Štrasburgu (25. 11. 2014). Španielsky novinár Alonso Martínez Javier Maria sa vtedy pápeža spýtal, „ako vnímal správy o prípade v Granade, ktorý v istom zmyslle pomohol vyniesť na svetlo“. „Dostali sa ku mne a prečítal som si ich. Zavolal som dotyčnej osobe a povedal som: Zajtra choď za biskupom, napísal som biskupovi, aby začal pracovať a vyšetrovať. Ako som to vnímal? S veľkou bolesťou, s obrovskou bolesťou. Pravda je však pravda, a nesmieme ju skrývať,“ odpovedal vtedy pápež František.
Po takmer tri roky trvajúcom procese, počas ktorého boli traja menovaní kňazi vláčení v médiách ako zločinci, ich v marci 2017 súd v plnom rozsahu oslobodil. V novembri (29. 11. 2017) z nich bol Arcibiskupským úradom v Granade sňatý aj cirkevný trest suspenzie. Meno údajnej obete a údajného svedka, odsúdeného na zaplatenie súdnych trov z konania, médiá nikdy nezverejnili okrem iniciál D. V. On sám po rozsudku nevyužil možnosť odvolať sa na Najvyšší súd, ani nebol obvinený z krivého svedectva. O pápežskej audiencii trom španielským kňazom falošne obvineným z pederastie informovali iba sekulárne médiá, napríklad španielske a americké.
Nie je to však po prvýkrát, čo pápež prijal obete falošného obvinenia zo sexuálnych deliktov. Tento rok v júni sa pápež František počas generálnej audiencie stretol s Tomaszom Komendom, odsúdeným v Poľsku za sexuálny delikt a vraždu neplnoletej, ktorých sa nedopustil, v dôsledku mylnej expertízy súdneho znalca. Tomasz Komenda strávil vo väzení osemnásť rokov. Mesiac po svojom „zázračnom“ prepustení bol zásluhou pápežského almužníka prijatý so svojimi rodičmi Petrovým nástupcom.
List kňaza Franka Pavoneho / násilne laicizovaného / pápežovi
Drahí bratia a sestry, plánujem mnohé aktivity na r. 2023 aj akcie ako Pochod za život v marci a pripravujem správu za r. 2022. … Chcem uviesť zopár slov k informácii z druhej ruky o mojom laicizovaní zo strany Vatikánu. Nuž toto plánovali biskupi mnohé roky, neviedli sme dialóg, bola to jednostranná reč o „zneužívaní“ čohosi. … Rôzni biskupi tlačili na môjho biskupa Patricka Zureka v Diecéze Amarillo, aby zablokoval moju službu. Odkedy mi kardinál John O’Connor povolil v r. 1993 úplne sa venovať službe záchrany nenarodených bola to moja jediná prosba autoritám. Vatikán ma tiež rôzne podporoval napriek protestom amerických biskupov a vyhlásil jeho tresty voči mne za neplatné! … Moja prosba zostáva – nechajte ma slúžiť nenarodeným! Niektorí nazývajú „neposlušnosťou“, že od toho nechcem upustiť! Ja to nazývam, vernosť! … Tých, ktorí sú proti mne, sa pýtam: „Ktorú časť mojej práce nemám robiť?“ … Majú to byť pramene, ktoré dávame kňazom na kázne o ochrane života? Je to moja práca pastoračného riaditeľa v Ráchelinej vinici, kde sa uzdravujú ženy po potratoch? Alebo v Silent No More, (Už nemlčíme), kde poskytujeme príbehy o potratoch, odpúšťaní a uzdravovaní? Robili sme príliš veľa duchovných cvičení, vydávali príliš veľa svedectiev? … Alebo možno práca, ktorú robíme priamo vo Vatikáne? Pýtajte sa Svätého Otca na pomoc, ktorú dávame misii OSN alebo nasprávy Štátnemu sekretariátu o práci „Kňazov za život“? Alebo je to moja obhajoba náuky Cirkvi o politickej zodpovednosti? Bolo zvolených príliš mnoho ochrancov života? … Čo mám prestať robiť? Proti tomu, čo sa teraz stalo, bojujem už roky. Celému tomu procesu chýba transparentnosť a zdravý rozum. Všetko je dokumentované, ja nemám čo skrývať. …Vyzývam zodpovedných – sadnime si a prejdime transparentne celú moju históriu nech posúdia sami. Svätý otec, pápež František, Osobne ste ma povzbudzovali v mojej práci v rozhovoroch, najmú v práci s uzdravovaním. Vaša Svätosť, chcem pokračovať slúžiť ako verný kňaz a líder ochrancov života. Môžete mi to dovoliť pod biskupom, ktorý ma podporí a aj mnohí veriaci chápu, že to je rozumné riešenie. … Tým našim biskupom, ktorí ma podporujú, ďakujem. Tým, ktorí sa na tomto podieľali verejne či skryto hovorím, že podnikneme proti tomu všetky kánonické postupy a občianske akcie, aj verejnú komunikáciu s veriacimi. … Priatelia, ďakujem vám za podporu! Ja som ako otvorená kniha a budem vždy úprimne hovoriť aj naplno ďalej pracovať na tom, čo robím už 30 rokov. … Táto práca bude mať úspech nie kvôli biskupom alebo Vatikánu, ani kvôli mojej kňazskej vysviacke, ale pre ľudský záväzok vás a mňa brániť životy najbezbrannejších detí – nenarodených! Nech sú chránené a nech pokračujeme a dosahujeme víťazstvo nad potratom! So srdečným pozdravom o. Frank Pavone, riaditeľ hnutia „Kňazi za život“
Arcibiskup Viganò žiada podporovať prenasledovaných kňazov Varuje tiež pred ‘epochálnym stretom’ v Cirkvi
USA, Dubuque, Iowa (LifeSiteNews) 2021 – videové posolstvo „Koalícii vyradených verných kňazov“: „Takmer celý klérus a spoločenstvo Katolíckej cirkvi sa ukázalo ako spojenec nepriateľa. Pozývam verných laikov, aby podporovali kňazov, ktorí sú obeťami prenasledovania a zneužívania kánonického práva a hnaní do podzemnej cirkvi.“ Bývalý apoštolský nuncius vo Washingtone tak komentoval zhromaždenie viac ako 800 katolíkov v americkom Dubuque, v štáte Iowa, ktorí sa zišli 22. septembra, aby podporili neprávom odvolaných kňazov v USA. „Sú to kňazi, ktorí jednoducho zostali verní hlásaniu pravej viery a pravej kompletnej náuky Cirkvi a pokúšali sa odporovať zneužívaniu moci zblúdilých biskupov a poskytovali podporu nevinným verným kňazských služobníkom svätej Matky Cirkvi.“ Jeden z týchto hrdinských kňazov páter James Altman hovoril o vážnej kríze zasahujúcej Cirkev a povedal, že katolícka hierarchia zlyhala vo vážnom záväzku svojho apoštolského poslania a najmä na Západe je do veľkej miery skorumpovaná. Arcibiskup Viganò: „Zrada týchto prelátov viedla epochálnemu stretu v Cirkvi. Títo biskupi ako súčasť tajnej cirkvi sa úplne podriadila tajnému štátu. Táto zrada si vyžaduje odvážnych kňazov a laikov. Čelíme vojne so zlom, epochálnemu stretu, v ktorom naši generáli nielen že nevedú armádu, ale v podstate prikazujú zložiť zbrane a bezpodmienečne sa podriadiť a odstraňujú odvážnych bojovníkov a trestajú najlojálnejších veliteľov. Celý personál Katolíckej cirkvi sa ukázal ako spojenec nepriateľa a je sám nepriateľom tých, ktorých by mal brániť, je nepriateľom Krista a tých, ktorí mu slúžia a oslavujú ho pod jeho vlajkou.“ … Odstránením tiary z hlavy mystického Tela a jeho námestníka urobili z Cirkvi istý druh parlamentnej republiky v mene kolegiality a synodality. Náš Pán Ježiš Kristus už nie je uznávaný ako Kráľ národov! Už nie je dokonca uznávaný ani ako Kráľ svojej Cirkvi, v ktorej cieľ – oslava Boha a spása duší – bol nahradený oslavou človeka s dôsledkom zatratenia duší.“ Arcibiskup potom opísal zvrátenosť v morálke vedúcej k tomu, že predošlé zlá sa vyhlásili za „cnosti“. Všetky súčasné akcie modernistickej cirkvi, zasahujúce diecézy sú charakterizované zvrátením toho, čo sa doposiaľ učilo a nám odovzdávalo: „Veľká apostáza bola predpovedaná vo Svätom písme a nemala by nás zastihnúť nepripravených. Katolíci musia mať v prvom rade nadprirodzený pohľad, ktorým dokážu pochopiť, že súčasné udalosti dovolil Boh. A Cirkev nikdy nemôže byť premožená svojimi nepriateľmi,“ povzbudil arcibiskup. Poukázal na Zjavenie sv. Jána a na schválené súkromné zjavenia a povedal: „Koniec časov je potrebný, aby sa nakoniec oddelilo zrno od kúkoľa a tak sa nám ukázalo, kto stojí s Kristom a kto proti nemu. Utrpenie verných katolíkov je aj spravodlivým trestom za storočia nevernosti katolíkov a časti hierarchie. Tie korenili v odklone od morálky a náuky Cirkvi a v kompromisoch so sekulárnou mentalitou a s nepriateľmi nášho Pána.“ „V rámci moderného prenasledovania a smerovania do podzemnej cirkvi vyhlasujú verných katolíkov za bláznov alebo chorých a verných kňazov zbavujú úradu a ich pastoračnej služby v Cirkvi. Je naším právom nielen neposlúchať nelegitímne príkazy, ale aj ozývať sa a formovať iniciatívy na ochranu obetí pred vlkmi v ovčom rúchu. … Ak ste verní bratia v Kristovi, tak si budete navzájom pomáhať a vítať u seba prenasledovaných kňazov, ponúkať im ubytovanie a pripravíte domáci oltár, okolo ktorého sa môžete schádzať s priateľmi. …“ „Modlitby k Božiemu majestátu na príhovor Kráľovnej nebies a obety povedú k obráteniu nepriateľov Cirkvi. … Zasväcujme seba, svoje rodiny, spoločenstvá, národ a svätú Cirkev Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a tak privedieme Najsvätejšiu Trojicu k súcitu a ukončeniu tejto strašnej pohromy a trestu, alebo aspoň k jeho skráteniu a urýchleniu víťazstva Kráľa kráľov nad satanom – nepriateľom ľudského pokolenia,“ povedal na záver arcibiskup Viganò.
Kardinál sa vyjadril po tom, ako tento týždeň vyšlo najavo, že v priebehu roka 2022 oficiálne opustilo katolícku cirkev v Nemecku viac ako pol milióna ľudí. Marx povedal, že túto skutočnosť nemôže bagatelizovať. „Pýtam sa sám seba, čo môžem urobiť? Čo je mojou povinnosťou? Aké je naše spoločné úsilie?“ vyhlásil 69-ročný kardinál. Marx zároveň vyjadril obavy, že bohoslužby môžu byť vnímané ako nudné. čo môžeme urobiť?
napr. zvoliť tvrdšiu stratégiu voči satanistom rôzneho druhu lebo to dúhovofilné vrajmilosrdenstvo a slobodošská tolerancia už aj propotratárskym politikom robí v kostoloch takú nudu, že tam mnohí nemôžu vydržať ako sa mnohí cirkevní otcovia môžu zameriavať stále viac na legalizáciu spupušeností a nemo sa prizerať na: bezbrehé prijímanie migrantov do EU / rozvrátené Francúzko, napr/ dodávanie zbraní na východný front/ státisíce vyvraždených, HLAVNÚ vinu má porušovateľ Minských dohôd!!!/ plytvanie miliardami na dodávku ďalších zbraní, na mediálne manipulácie, na stále agresívnejší gender a stále fatálnejšie mäknutie mužských mozgov Vraj by sme sa mali všetci na to mainstreamovo usmievať ako slniečka na hnoji, a klamať si, že sme na tej správnej strane dejín, to zvládnu iba slniečkári zo zdochýnajúcim srdcom
/§28 /Zaplesal nad jeho mohylou zbesilý Viching. Tento drzý Nemec, biskup nitriansky, zadával mu, a to bezo prestania, najbolestnejšie rany. Method ho i vyklial, ale nič to ošemetníkovi neuškodilo, keď mal nad ním krýdla rozostreté Svatopluk. Pod jeho mohutnou ochranou mohol sebe čokoľvek dovoliť. Opovážil sa pustiť do sveta i lživú listinu, kde pápež Štefan V. vykliatie Vichingovo kydá nazpät na hlavu Methodovi.
kto osočuje u pápeža svojho kolegu alebo falšuje pápežské buly je chrapúň na najhlbšej úrovni
a tí študenti, ktorí si naivne myslia iba im nabulikanú verziu , sú ako teliatka, čo hľadia na nové vráta, keď sa dozvedia iný názor
Vakcínam, pri výrobe ktorých boli použité bunkové línie z potratených detí, majú zdravotníci a otcovia rodín odvážne so sv. vierou ODPOROVAŤ sv. Ján Pavol II. 2005, príklad tzv. ortodoxie a katolíckeho ideálu
Vakcíny, o ktorých odborníci prehlásili, že sú dobré, /aj keď sú poškvrnené potratenými plodmi? , sú vraj už zrazu morálne prípustné?!… O odkaze svätého pápeža spred pár rokov ani slovko!!!??? / Nerozumiem tým, čo sa očkovať nechcú… Veď je to ako samovražda! „Očkovať sa považujem za svoju povinnosť Je to skutok nezištnej lásky.“ pp František 2021, príkladná heterodoxia a zníženie morálnej laťky, ktoré pochádzajú z informácií od neúprimných poradcov, čiže diletantov a pochádza to z prílišnej ľudskosti a panického strachu Vatikán ako prvý štát na svete 1. októbra 2021 zaviedol povinný vax všetkých svojich zamestnancov. Ukážkovo nemilosrdne boli kôli tomu vyhodení z práce traja mladí švajčiarski gardisti. A tiež jeden z biskupov v Portoriku. Po roku ŽIADNE PREPÁČTE.
Polovica slovenských občanov, čo nepodľahlo tým extrémnym a už psychiatrickým tlakom zo všetkých strán sa držala svojho svedomia , racionálneho prístupu k veci a odkazu sv. JP II
/boli nielen zastrašovaní a vyhadzovaní z práce, lámali ich na násilnú vakcináciu, nedali im informovaný súhlas a nik im nevysvetlil, čo sú lipidové nanočastice, čo je MRNA, čo robí v tele spike proteín, čo je to za operačný systém, čo do ľudí picháte, ako to bolo zverejnené na oficiálnej webstránke Moderny, čo v tele budú robiť tie samoskladajúce sa nanoštruktúry, či ich náhodou nebudú spájať so sieťou 5G?, aké sú negatívne vedľajšie účinky tohoto experimentálneho preparátu, ktoré vôbec nie je spoľahlivo vedou ani odskúšané ani schválené. /
ale aj neboli pripustení dosť dlhý čas na bohoslužby v kostole. čiže boli už za svoju kresťanskú vieru prenasledovaní. V hlavnoprúdových médiách boli dopľuvaní ako nezodpovední dezoláti, ktorých traba „vyhnať na bitúnok a nech kvičia ako svine“ Naši biskupi cez svojho hovorcu prehlásili, že výhrada vo svedomí ohľadom vaxu vraj neexistuje, vraj sa jedná iba o dobro a zdravie Dodnes žiadna SEBAREFLEXIA
A hrôza následkov tých klamstiev a kriminálností iba narastá aj hanba tých, čo vo svojej ťažkotonážnej naivite požehnali tie sofistikované zbrane hromadného ničenia… sú to zatiaľ iba „studenovodské vodopády… budú aj niagarské“ určite iba čiastočné následky toho vraj iba dobra ,
V asi 30 r. histótrii sledovania následkov vakcín jednoznačne najväčie škody na zdraví a životoch. Už + MUDr V. Zelenko prezradil, že realita je oveľa horšia než tie oficiálne čísla už ako z horroru.
je mnoho typov spiritualít máme slobodu zvoliť si niektorú z nich máme ľudské právo vymeniť tú starú za novú? máme A my máme právo Vám oznámiť, že ak si niekto zvolí z tých mnohých ponúk, ktoré naisto vedia, že problém sú hlavne tí iní, a radikálne odmietajú ukrižovať v sebe falošné nafúknuté JÁÁÁ,
prídu raz ako slepé kura k zrnu a ku kozmickému prekvapku a začnú so škodoradosťou križovať Krista v niekom okolo seba ak tak niekto okolo Vás robí, tak Vás prosí o pomoc
Navonok je Rusko agresor a Ukrajina obeť
spravodlivá vojna je eticky prípustná a tí, čo ju rozoštvali, sú služobníci temných síl
Kňaz Donald Calloway: Biden a Pelosi sa prijímaním eucharistie a následným chronickým propagovaním potratov sa „vysmievajú Kristovi v Najsvätejšej sviatosti A robia to ako spolukomplici aj tí, čo im to dovoľujú
alebo sme doma iba na salaši s pupkami vypasenej pohody len pri pánbožkárskych dojáčikoch trasorítky elegantnej s dúhovou svätožiarou?
to je to pravé svetom nepoškvrnené Kristovo spoločenstvo? čo mlčí o nadnárodných zločincoch a ich svetovládnych plánoch čo robí pokáníčko z hriešikov, ale pri rosiahlej trestnej činnosti čuší čo nenapomína bezbožných vladárov žiadnym Beda Vám čo káže ovečkám, aby iba poslúchali štátnu správu ako otroci čo požehnáva vax, ktorý zabil a poškodil zdravie už milionom čo krstí vodou, ale o krste Duchom Sv. a ohňom neučí nič
„Kristovu nevestu nemožno zvádzať, je neporušená a počestná. Pozná iba jeden dom, plachou nevinnosťou stráži posvätnosť jedného lôžka. Ona nás zachováva pre Boha, synov, ktorých porodila, určuje pre kráľovstvo. Ktokoľvek sa oddeľuje od Cirkvi, stýka sa s cudzoložnicou, je vylúčený zo sľubov Cirkvi. Kto zanechá Kristovu Cirkev, nedosiahne Kristovu odmenu. Je cudzincom, hriešnikom, nepriateľom. Nemôže už mať Boha za otca ten, kto nemá Cirkev za matku. Mohol sa vôbec dakto zachrániť, kto bol mimo Noemovej archy? Kto sa zachráni, ak je mimo Cirkvi? Pán napomína: »Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.« (Mt 12,30) Kto ničí Kristov pokoj a svornosť, koná proti Kristovi. Kto zhromažďuje mimo Cirkvi, premrhá Kristovu Cirkev. Pán hovorí: »Ja a Otec sme jedno.« (Jn 10,30) O Otcovi a Synovi a Svätom Duchu je zasa napísané: »A títo traja sú jedno.« (1 Jn 5,9) Uverí teda niekto, že táto jednota pochádzajúca z Božej sily, súvisiaca s nebeskými zárukami, sa môže v Cirkvi štiepiť a môže sa rozdeliť rázcestím z rozbíjačských túžob? Kto nechápe túto jednotu, nechápe Boží zákon, nechápe dôveru v Otca a Syna, nechápe život ani spásu“ (sv. Cyprián, De Ecclesiae catholicae unitate 6, CCL 3, linea 143-162).
Zachutilo im po konferenciách o milosrdenstve zničiť ďalšiemu bratovi a kolegovi česť ? Hodiť charakterného človeka, nástupcu apoštolov, cez palubu? Robíme to nielen s ním, ale aj s trpiacim Kristom, aj s katolíckym ideálom aj konieckoncov zo svojou cťou… Poslední budú raz prvými a prví poslednými. Pomohli ste mu zničiť, prepáčte predčasne ukončiť, svetskú kariéru a upozornili ste celú cirkev na nového hrdinu medzi 5 tisíc katolíckymi biskupmi. Nie je treba čakať 600 r ako u Jána Husa, veľmi jasné je to už teraz, kto je na strane sveta a jeho neprávostí… Tá túžba po nadbytočných dávkach očkovania iba prezradila stupne zamilovania sa do tohoto sveta a stupeň oslabenia osobnej sv.viery a vlastnej imunity… „V reakci na to, co se stalo, se cítím požehnaný, že jsem trpěl pronásledováním a pomluvami (srov. Mt 5,10-11) za to, že jsem hlásal pravdu o lidské důstojnosti v současných podmínkách, kdy „je to nepohodlné: odporuje to tomu, co děláme…“ (Mdr 2,12). Dnes se mohu povznést, a i když jsem nedokonalý a hříšný, vím, že jsem udělal správnou věc, a to mi dává velký vnitřní klid. Utěšuje mě také hebrejský význam jména Daniel, které jsem dostal při křtu: „Bůh je můj soudce“. Je mi velmi líto, že v církvi, kde se tolik káže o milosrdenství, nemají někteří lidé v praxi ani ten nejmenší smysl pro spravedlnost. Jednoho dne mi apoštolský delegát prostě ústně sdělil, že mě Řím žádá, abych rezignoval. Nástupce apoštolů je nyní nahrazen, aniž by byl dodržen řádný kanonický postup pro jeho odvolání. Bylo mi řečeno, že jsem se nedopustil žádného zločinu, ale že jsem údajně „nebyl poslušný papeži a nebyl v dostatečném společenství se svými spolubratry, biskupy v Portoriku“. Bylo mi nabídnuto, že pokud odstoupím z diecéze, budu církvi i nadále k dispozici, pokud mě bude potřebovat na jiném místě; tato nabídka skutečně prokázala mou nevinu. Nicméně jsem nerezignoval, protože jsem se nechtěl stát spoluviníkem naprosto nespravedlivého procesu, který v naší církvi vidím nerad.“ Biskup zdôraznil, že táto skúsenosť mi „pomohla novým spôsobom uvedomiť si vážnu zodpovednosť, ktorú majú všetci biskupi vo vedení Cirkvi, ktorá je apoštolská a nie pyramídová, synodálna a nie autokratická.“ „Myslím si, že už nejaký čas mnohí biskupi so znepokojením sledovali, čo sa deje v Cirkvi, a my sme predtým odvracali zrak. Dnes viac ako kedykoľvek predtým musíme pamätať na naše povolanie byť prorokmi. „Sú to ťažké časy, ale nestrácajme nádej.“
Fatimské posolstvo 13. júla 1917 druhé od sr. Lucie 1929 a tretie? Možno sestra L. mala zjavení aj viac, asi budú nezverejnené… Tu sú čiastočky nemeckým pútnikom povedal zosnulý svätý Ján Pavol II. Vzhľadom na vážnosť obsahu moji predchodcovia v Petrovom úrade diplomaticky radšej odložili vydanie, aby nenabádali svetovú mocnosť komunizmu k určitým krokom. Na druhej strane, všetkým kresťanom by malo stačiť vedieť toto: ak existuje posolstvo, v ktorom je napísané, že oceány zaplavia celé oblasti zeme a že z jedného okamihu na druhý zahynú milióny ľudí , naozaj už nie je zverejnenie takejto správy niečo, po čom by sa toľko túžilo… Stále skryté tajomstvo , Christopher A. Ferrara, s. 37; porov. Fulda, Nemecko, november 1980, uverejnené v nemeckom časopise, Stimme des Glaubens; Potom, v roku 2000, Vatikán zverejnil údajné tretie tajomstvo vo forme videnia anjela vznášajúceho sa nad zemou s ohnivým mečom, ktorý deti videli: Anjel zvolal silným hlasom: Pokánie, pokánie, pokánie!. A videli sme v nesmiernom svetle, ktorým je Boh: „niečo podobné tomu, ako sa ľudia objavujú v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“ biskupa oblečeného v bielom „mali sme dojem, že je to Svätý Otec“. Iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky stúpali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž z nahrubo otesaných kmeňov ako z korkového stromu s kôrou; predtým, ako tam Svätý Otec prišiel, prešiel veľkým mestom napoly v ruinách a napoly trasúcim sa zastavujúcim krokom, sužovaný bolesťou a smútkom, modlil sa za duše mŕtvol, ktoré stretol na svojej ceste; keď dosiahol vrchol hory, na kolenách na úpätí veľkého kríža ho zabila skupina vojakov, ktorí naňho strieľali guľkami a šípmi, a tak zomierali jeden po druhom ďalší biskupi, kňazi, nábožní muži a ženy, a rôzni laici rôzneho postavenia a postavenia. Pod oboma ramenami kríža boli dvaja anjeli, každý s krištáľovým aspersóriom v ruke, do ktorého zbierali krv mučeníkov a ňou kropili duše, ktoré kráčali k Bohu. V roku 1995 kardinál Luigi Ciappi, nie menej ako pápežský teológ pápežov Pia XII., Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I. a Jána Pavla II. – v rozpätí 40 rokov – urobil toto zjavenie týkajúce sa obsahu tajomstva, cituje Ferrara : „V treťom tajomstve je okrem iného predpovedané, že veľké odpadnutie v Cirkvi začne na vrchole. [16] 13. mája 2000 spojil Ján Pavol II. Pannu Máriu z Fatimy so „Ženou odetou slnkom“ v 12. kapitole Zjavenia . na oblohu a zvrhol ich na zem,“ narážka na odpadnutie pastierov (Zj 12,4; Keď padajú hviezdy ). Druhým je, že drak, ktorý je proti Žene, si to želá a zožerie jej potomstvo (Zj 12:4, 17) – „sprisahanie proti životu“, neskôr napísal Ján Pavol II., že „v dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte, v ktorom veda a lekárska prax riskujú, že stratia zo zreteľa svoju vlastnú etiku. Zdravotnícki pracovníci môžu byť niekedy v silnom pokušení stať sa manipulátormi života alebo dokonca agentmi smrti.“ Podľa Ferrara sa verí, že Panna Mária zahrnula slová spolu s víziou, ktorú opísala sestra Lucia – a že toto potlačenie textu môže byť tým, čo v skutočnosti obsahuje „príliš kontroverzné“ posolstvo. Dá sa len špekulovať – a Ferrara vytvorí presvedčivý prípad. Je však možné, že Panna Mária opisovala kolosálne zlyhanie budúceho pápeža – až také, ktoré by viedlo ku kolapsu viery? V knize „El secréto mejor guardado de Fatima“, vydané ve Španělsku v březnu 2017, nikdy nepřeloženo do italštiny, španělský novinář José Maria Zavala, autor dalších důležitých náboženských témat, učinil známým to, že od sestry Lucie obdržel vysvětlení třetího tajemství. Zavala tvrdí, že obdržel anonymní email s textem třetího tajemství a požádal experta v kaligrafii a grafologii, aby ho důkladně prozkoumal a srovnal se známým a věrohodným textem třetího tajemství, napsaným vlastní rukou sestry Lucie. Odbornice, která zkoumala kopii textu, dospěla k tomuto závěru: „byl napsán stejnou rukou jako text První a Druhé části Tajemství z Fatimy – stejný rukopis sestry Lucie dos Santos“. Bylo to odhalující tvrzení, protože text, který nyní přinášíme, ukazuje, jak se třetí tajemství týká události nepravého papeže s „pohledem ďábla“. Odborník na kaligrafii se jmenuje paní Begona Slocker, z Tribunalu v Madridě, jedna z největších odbornic v oboru. Tady je text, který nám dovoluje přisoudit třetí tajemství z Fatimy na situaci,kterou nyní prožíváme: „nyní zjevuji třetí část tajemství; tato část je odpad od víry v Církvi. Naše Paní nám ukázala ve vidění jednu osobu, kterou já popisuji jako „Svatý Otec“, před velkým zástupem, který ho oslavoval. Ale je zde jeden rozdíl s pravým Svatým otcem – ten jakoby Svatý otec má pohled ďábla a v očích zlo. Pak, trochu později, jsme viděli tohoto rádoby Papeže vstupovat do Církve, ale tato Církev byla Církev pekla, a neexistuje způsob, jak popsat ošklivost tohoto místa. Zdálo se jako pevnost z betonu, s poničenými rohy a okny jako oči. Ihned jsme zvedli oči k Naší Paní, která nám řekla: viděli jste odpad od víry v Církvi, tento dopis může být otevřen jen Svatým otcem, ale až po papeži Piu XII. a před rokem 1960“. Antipapež, který bude heretikem Řekl jsem mu, že jsem zkoumal fatimské tajemství, a došel jsem k závěru, že se ve třetím tajemství odhaluje, že přijde antipapež, který bude heretikem. Malachi odpověděl: „Kdyby jen to!“ V tajemství se tedy předpovídá, že přijde antipapež a podle kardinála Stritche se zde odhaluje ještě něco horšího: Antipapež zruší mši a zavede reformu Církve, která vyústí v to, že velká část Církve zběhne. To povede k vytvoření falešné církve pod heretickým antipapežem – což je přesně to, co rovněž prorokovala blahoslavená Anna Kateřina Emmerichová. knihy To Deceive the Elect [Svést vyvolené], jsem citoval dokumenty zednářů z 19. století, kde vysvětlují, jak plánují Církev změnit a zničit: Zničit hierarchii kněžství v Církvi a nahradit katolické svátosti zednářskými svátostmi. Chtějí zjednodušenou formu „křesťanství“ – nazývají to „křesťanství bez dogmatu“ – což je takzvané náboženství dobrých skutků. V tajemství se prorokuje, že v Církvi velmi brzy vznikne hnutí, které bude usilovat o zrušení slavení mše svaté. Přijde den, kdy bude zrušena a výsledkem ztráty milostí získávaných díky mši budou katastrofy a trest pro celý svět. Víme, jaké některé z nich budou. V druhé části tajemství je Naše Paní předpověděla: „válka, hlad, pronásledování Církve a Svatého otce“. Když byl papež Benedikt XVI. ještě kardinálem Ratzingerem, sdělil Dr. Ingu Döllingerovi, že ve třetím tajemství jsou zmíněny konkrétní detaily o papežích
František je pápežom relativizmu a katolíci majú povinnosť ho napraviť
Pápež František vyhlásil vážne chyby zakorenené v relativizme a situačnej etike a je aktom duchovného milosrdenstva pokarhať ich. ( LifeSiteNews ) — 29. júna 2023
Cirkev slávi svätého Petra a Pavla. Láska druhého k prvému ho viedla k tomu, aby ho verejne opravoval (Gal 2:11-14).
Dnes je Peter pápežom Františkom a Pavol sú kresťania, ktorí by mať odvahu podstúpiť Františkovu synovskú nápravu. Toto je príklad kňazov, univerzitných profesorov a odborníkov na teológiu a morálku, ktorí zverejnili otvorený list Kolégiu kardinálov (júl 2016, 45 signatárov), synovskú opravu pápeža Františka (júl 2017, 62 signatárov) a otvorený list biskupom (apríl 2019, 20 signatárov). Urobili však niečo dobré? Áno, podľa svätého Augustína a svätého Tomáša Akvinského, pretože náprava, ktorá je… skutkom lásky patrí každému ku všetkým tým, ktorých by mali milovať a v ktorých vidí niečo, čo treba napraviť… ak by existovalo nejaké nebezpečenstvo pre vieru, nadriadení by mali byť pokarhaní od podriadených, ba dokonca verejne. Preto ho Pavol, ktorý bol poddaný Petrovi, pokarhal. A k tejto téme Augustínova glosa vysvetľuje: „Peter sám svojím príkladom ukazuje tým, že tí, ktorí majú prednosť, ak sa im stalo, že zišli zo správnej cesty, aby sa neodmietali nechať napraviť, dokonca ani od svojich podriadených.“ (Summa Theologica II-II, q.33, a.4). Preto chce africký kňaz, ktorý píše tieto riadky, uskutočniť tento skutok duchovného milosrdenstva, ktorý spočíva v tom, že upriami pozornosť pápeža Františka na jeho omyly, ktoré negatívne ovplyvňujú manželstvo, rodinu, sviatosti, Cirkev a svet. Je František pápežom relativizmu? Nasledujúca analýza ukazuje, že je.
Existujú činy, ktoré sú samy osebe, nezávisle od okolností a úmyslov, vždy vážne nezákonné z dôvodu ich predmetu; ako je rúhanie a krivá prísaha, vražda a cudzoložstvo. Človek nesmie robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi 1756). Svätý Tomáš Akvinský a svätý Pavol to potvrdzujú: „Často sa stáva, že človek koná s dobrým úmyslom,ale bez duchovného zisku, lebo mu chýba dobrá vôľa. Povedzme, že niekto okráda, aby nasýtil chudobných: v tomto prípade, hoci je úmysel dobrý, chýba úprimnosť vôle. V dôsledku toho nemožno ospravedlniť žiadne zlo vykonané s dobrým úmyslom. Sú takí, ktorí hovoria: A prečo nerobiť zlo, aby prišlo dobro? Ich odsúdenie je spravodlivé.“ (Rim 3:8)“ (Sv. Tomáš Akvinský, Opuscula Theologica II 1168) Sexuálnym životom mimo manželstva sa znovuzosobášení rozvedení dopúšťajú vnútorne zlých skutkov, tj buď hriechu cudzoložstva (ak je ich predchádzajúce manželstvo platné) alebo hriechu smilstva ( ak ich predchádzajúce manželstvo nie je platné).
Tretím dôvodom, prečo je nová doktrína Amoris laetitia neprijateľná, je to, že žiadny slobodný kresťan (dokonca ani ten krutý, u ktorého by bola pripočítateľnosť obmedzená alebo chýbal) nemôže prijať sviatosť spovede, ak nie je pripravený urobiť všetko pre to, aby sa vyhli sexuálne vzťahy. To pripomenul pápež Ján Pavol II. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Familiaris consortio: „Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré by otvorilo cestu k Eucharistii, môže byť udelené len tým, ktorí ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti Kristovi, a sú úprimne pripravení vydať sa takým spôsobom života. už nie je v rozpore s nerozlučnosťou manželstva. V praxi to znamená, že keď muž a žena z vážnych dôvodov, akými sú napríklad výchova detí, nemôžu splniť povinnosť odlúčiť sa, „preberajú na seba povinnosť žiť v úplnej zdržanlivosti, tj. zdržiavanie sa skutkov, ktoré sú vlastné manželským párom“ (84). Nová náuka Amoris laetitia teda spadá do tretej herézy, pretože odmieta podmienku, ktorá je absolútne nevyhnutná na prijatie sviatosti spovede a ktorá predstavuje pravdu božskej a katolíckej viery o tejto sviatosti: totiž rozhodnutie urobiť všetko. možné vyhnúť sa hriechu (porov. Tridentský koncil, Náuka o sviatosti pokánia, 14. zasadnutie, 25. novembra 1551, DS 1676 a 1678; Catechismo di San Pio X, Della Dottrina Cristiana, Parte IV, 731; Katechizmus Katolíckej cirkvi 1451; Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi 303; Tradimento della sana dottrina attraverso „Amoris laetitia“ , Tullio Rotondo, marec 2022). Mlčanie pápeža Františka tvárou v tvár dubiukardinálov Waltera Brandmüllera, Raymonda Lea Burkeho, Carla Caffarru a Joachima Meisnera je v konečnom dôsledku dobrým znakom jeho relativistickej mentality, ktorá odmieta jasne a verejne tvrdiť pravdu.
Deklarácia z Abú Zabí, podpísaná pápežom Františkom (4. februára 2019), obsahuje vetu popierajúcu, že kresťanstvo je najvyššie Bohom chcené náboženstvo (porov. Ján 14:6; Dominus Iesus 13), a skrýva dve herézy odmietajúce Kristovo spásonosné poslanie a dobrota Božej vôle (porov. 1M 1:31). Tento náboženský relativizmus možno vidieť v účasti pápeža Františka na troch pohanských obradoch (4. októbra 2019 s Pachamamou, 25. a 27. júla 2022 s autochtónmi Kanady). Pápež František v dňoch 21. októbra 2020, 15. septembra 2021, 5. februára 2023 a 10. – 11. marca 2023 vyzval na prijatie zákonov o občianskom spolužití homosexuálov pod zámienkou zákonného zdieľania sociálno-ekonomických výhod. V skutočnosti sa dopustil „závažne nemorálneho“ činu, keď povolil sexuálne spolužitie, ktoré je vnútorne hriešne, a zabudol, že homosexuáli sa môžu uchýliť k „všeobecnému právu na ochranu právnych situácií spoločného záujmu“ (dokument Kongregácie pre náuku viery z 3. júna 2003, pozri môj 1. otvorený list). To v sebe skrýva herézu odmietajúcu Boží zákon o manželstve medzi mužom a ženou (porov. 1M 2:24; 18:20).
Pápež František 15. septembra 2021 pod zámienkou, že „prijímanie nie je cenou pre dokonalých“, súhlasil s tým, aby všetci verejne pro-potratoví politici prijímali Svätú Eucharistiu bez toho, aby museli odmietnuť pripútanosť k potratu (porov. môj štvrtý otvorený list). To v sebe skrýva dve herézy: popretie nevyhnutnosti sviatosti pokánia pre prístup k Eucharistii v prípade ťažkého hriechu (porov. 1 Kor 11,27-29; Kódex kánonického práva 915, 916, 1347 § 2) a popretie absolútnej povahy Piateho prikázania (2M 20:13; 5. Mojžišova 19:10).
Napokon poznamenávame, že na rozdiel od sv. Jána Pavla II. (porov. Veritatis splendor 80-83) František neuznáva, že určité činy (cudzoložstvo, sterilizácia, modlárstvo, homosexualita, potraty) sú vo svojej podstate zlé a nikdy nemôžu mať prospech z určitého stupeň morálneho prijatia z dôvodu poľahčujúcich okolností alebo preto, že obsahujú „pozitívne prvky“. Uzná pápež František konečne svoje chyby a napraví ich? Mnohí kresťania v to dúfajú už od roku 2016. Hovorme teda nahlas a jasne, aby sme upútali pozornosť pápeža Františka. Ale predovšetkým sa modlime k Ježišovi a Márii, aby mu dali pokoru, ktorú mal svätý Peter, keď mu svätý Pavol dal synovskú nápravu v Antiochii. Otec Janvier Gbénou (otec Jesusmary Missigbètò ako jeho pseudonym) sa narodil v roku 1980 a za kňaza Ježiša Krista bol vysvätený 5. mája 2012 v Ríme. Pochádza z Beninu (Západná Afrika),
Arcibiskup C.M. Viganó
.
Pápeža prezýva už bezočivo iba civilným priezviskom.Preháňa ako pubertiak, napr. zúrivosť Bergoglia, zrada Bergoglia…Bergogliova sekta… Hrozná to už zloba. Veľmi zlý príklad najmä pre miliardu katolíkov, aj pre celý svet. Odkomunikované už skrytozjavne čertovsky rozzúrene a nekultúrne ako “na sedláka”…Smietku v inom vidí, v sebe brvno nie…To brvno vážení je dlhoročné hrajkanie sa na kariérofilnú úctu ku svätému otcovi v slovách, gestách, v listoch, v liturgiách, ktorá je zakončená takýmto totálne deklasujúcim plieskaním nahnevkaného bičíka po pápežovej reverende na strane jednej a takým obrovským ignorovaním na strane druhej od celého svetového episkopátu? O akej dôstojnosti ľudskej osoby my tu verejne a pred celým svetom škodoradostne sa už kvalitne nenávidiac “meleme” spolu s ohlasovím toho najvznešenejšieho z učení?
“Na hulváta” sa pustil do sv.omše Novus Ordo. Kto nevie, tak to je tá miliarda svätých omší odslúžených po 2.Vatikánskom koncile. Ktorú do praxe uviedli platne zvolení pápeži počnúc sv. Pavlom VI. Tam, kde je platne premenený Kristus vo Sv. eucharistii. Túto prax ALE vykonával aj “najväčší z moderných prokokov” osobne aj kolektívne, sám arcibiskup CMV. Počas celého svojho aktívneho života ako dôležitý sekretát vo Vatikáne aj ako predôležitý pán veľvyslanec Vatikánu v USA. Urobil tak jednu obrovskú kariéru okrem toho iného vari aj veľa dobrého čo robil. Dnes nepovie nič dobrého na tento typ liturgie, čiže spoločnej oslavy Boha, iba to
verejne zhadzuje a kope do toho! Aj do Krista tam!!! Toto sa má tolerovať?
Nie je ľahké pochopiť súčasnú krízu zla v Cirkvi, ktorá sa niekedy môže zdať ohromujúca.
Benedikt XVI. naznačil, že Tyconiova teológia môže Cirkvi pomôcť pochopiť, ako odhaliť a nakoniec poraziť zlo „falošných bratov“, ktorí sa v nej ukrývajú. Tyconiove postrehy sa rôznym spôsobom prelínajú s fatimským posolstvom. Ak vezmeme do úvahy Benediktove komentáre o Fatime vo svetle tykonskej teológie posledných čias, ponúka sa nám jedinečný pohľad na povahu Cirkvi a anticirkvi počas ich záverečnej konfrontácie. „Biskupi pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla.“ – Tyconius, „Komentár k Apokalypse“, štvrté storočie „Antikrist patrí do Cirkvi, rastie v nej a s ňou až do veľkej diskusie, ktorá iniciuje konečné zjavenie.“ – Joseph Ratzinger, „Postrehy k Tyconiovej koncepcii cirkvi“, 1956 „Nie je možné, aby cirkev prežila, ak pasívne odkladá riešenie konfliktu, ktorý roztrháva „telo z dvoch častí“ na koniec vekov.“ – Giorgio Agamben, „Tajomstvo zla: Benedikt XVI. a koniec časov“, 2013 „Veľký teológ“ Počas svojej generálnej audiencie v stredu 22. apríla 2009 pápež Benedikt XVI. urobil pozoruhodný odkaz na neznámeho starovekého kresťanského spisovateľa zo severnej Afriky, Tyconia. Dokonca aj medzi erudovanými učencami a fanúšikmi cirkevnej histórie je meno Tyconius často neznáme. Ak študent pri štúdiu latinských otcov niekedy narazí na zmienku o Tyconiusovi, je to zvyčajne len mimochodom, sotva na druhý pohľad. Označením Tyconia v ten aprílový deň za „veľkého teológa“ – donatistu, ktorý žil asketickým životom modlitby na púšti a pravdepodobne zomrel oddelený od katolíckej cirkvi[i] – Dúfal Benedikt, že aspoň niektoré duše, ktoré sa snažia pochopiť mätúce skúšky Cirkvi v týchto časoch, sa budú čudovať prečo? Ak si to nikto okamžite nevšimol, bol si Svätý Otec istý, že jeho narážka na Tyconia poslúži ako znamenie, ktoré bude v budúcnosti odhalené a lepšie pochopené? Pápež Benedikt, ktorý sa prihovoril davu na Námestí svätého Petra, nenápadne upustil od Tyconia náznaky a náznaky, zdalo sa, že ho spomenul len mimochodom, zatiaľ čo svoj prejav zameral na iného pomerne nejasného spisovateľa latinskej cirkvi, Ambróza Autperta: Autpert sa dostal do kontaktu s výkladom Apokalypsy[ii] nám odkázal Tyconius[iii] … Vo svojom komentári [Tyconius] vidí Apokalypsu predovšetkým ako odraz tajomstva Cirkvi. Tyconius dospel k presvedčeniu, že Cirkev je bipartitné telo: na jednej strane, ako hovorí, patrí Kristovi, ale je tu aj iná časť Cirkvi, ktorá patrí diablovi.[iv] Benedikt XVI. vo svojej katechéze odovzdal niekoľko význačných ukazovateľov vlastného chápania skutočnej podstaty eschatologickej drámy, ktorá sa v súčasnosti odohráva v Cirkvi. V skutočnosti nie je prehnané povedať, že ktokoľvek, kto nepozná Tyconiov teologický pohľad na knihu Apokalypsa, nie je v konečnom dôsledku schopný pochopiť zdanlivo nevysvetliteľné myšlienky a správanie Benedikta XVI. v reakcii na krízu Cirkvi v našej dobe. Pre Benedikta poskytuje Tyconiova koncepcia toho, čo sa stane s Cirkvou v posledných časoch, dôležitý „chýbajúci článok“ na pochopenie bezprecedentného momentu v ekonómii spásy, v ktorom Svätý Otec verí, že Cirkev a svet teraz dospeli. a zároveň ponúka pohľad na jeho výnimočne záhadnú „rezignáciu“. Už v roku 1956 Josepha Ratzingera zaujal africký teológ zo 4. storočia , keď ako mladý začínajúci kňaz a profesor vytvoril a publikoval esej s názvom „Úvahy o Tyconiovej koncepcii cirkvi v ‚ Liber Regularum ‚“.[v] Esej skúma to, čo Ratzinger nazýva „paradox“ Tyconia: „skutočnosť, že človek sa vedome a dobrovoľne stavia mimo akéhokoľvek konkrétneho cirkevného spoločenstva, pričom chce zostať kresťanom a verí, že patrí k pravej Cirkvi. “[vi] V čase, keď Benedikt XVI. predniesol svoje poznámky na audiencii v roku 2009, investoval viac ako polstoročie úvah o Tyconiovom vnímaní osudu Cirkvi v ére Apokalypsy („koniec časov“ ). Nedá sa neubrániť domnienke, že postranným motívom Benedikta pri zdôrazňovaní tohto „veľkého teológa“ bolo konkrétne pozvať svojich poslucháčov, aby vstúpili do Tyconiovho eschatologického svetonázoru prostredníctvom preskúmania Tyconiovho primárneho existujúceho diela „Výklad apokalypsy“.[vii] „Čierni aj krásni“ – Falošní bratia v Cirkvi Tyconiusov výklad, napísaný niekedy okolo roku 390, bol prvým komentárom svojho druhu k poslednej knihe Svätého písma, komentárom, ktorý „formoval latinskú recepciu a interpretáciu Apokalypsy na ďalších osemsto rokov“.[viii] Tyconius v Expozícii postuluje , že „na svete sú dve mestá, jedno od Boha a jedno od diabla, jedno pochádzajúce z priepasti a druhé z neba“.[ix] Tyconius však nepovažoval svet za úhľadne alebo nápadne oddelený na tieto dve zrejmé časti. Skôr poznamenáva, že existuje ďalšie rozdvojenie: „ľudia diabla sú tiež rozdelení na dve časti, ktoré bojujú len proti jednej. Z tohto dôvodu sa cirkev nazýva „tretia časť“ a falošní bratia ďalšou tretinou a pohanský svet tretinou.[x] Ďalší dôkaz tohto dvojitého zloženia ľudu diabla vidíme, keď Tyconius označuje mesto diabla za Babylon. „Babylon… je zlý,“ píše Tyconius, „či už u pohanov, alebo u falošných bratov.[xi] Pre Tyconia mesto diabla existuje mimo Cirkvi aj vnútri Cirkvi – nielen medzi pohanmi, ale aj medzi podvodníkmi kresťanmi. S odkazom na „falošných bratov“ Tyconius hovorí v biblickom zmysle podľa príkladu svätého Pavla[xii] a svätého Jána.[xiii] Tyconius sa teda odvoláva na tajomnú prítomnosť zla v dejinách spásy, ktorá je viditeľná v celom Svätom písme a vrcholí v bipartitnej štruktúre Cirkvi: pozostáva z dvoch odlišných tiel, ktoré koexistujú v tej istej viditeľnej inštitúcii, aj keď sú diametrálne odlišné od seba. Ako poznamenáva David Robinson, autor úvodu k anglickému prekladu Tyconius‘ Exposition : „Pre Tyconia… existuje ľavá a pravá časť tela Pána. Cirkev je čierna aj krásna, dobrá aj zlá, nepriateľská aj milovaná.“[xiv] Podľa vlastných slov Tyconius vyjadruje toto presvedčenie rôznymi spôsobmi: „v jednom tele sú dve časti: jedna vytrvalá, druhá prestupujúca“;[xv] „dobrí sa miešajú so zlom v cirkvi až do konca vekov“;[xvi] „cirkev nevyvrhne každého zlého človeka, ale [iba] niektorých, aby svetu ukázala, aké bude posledné prenasledovanie. Ale s jednou mysľou toleruje ostatných. Hoci sú duchovne vonku, zdá sa, že sú vo vnútri aktívni“;[xvii] „v kostole sú dve budovy, jedna [postavená] na skale a druhá na piesku“;[xviii] „to sú tí, ktorí sa zdajú byť v cirkvi, ale [naozaj] sú mimo“;[xix] „falošní bratia, ktorí odmietli Krista, vyznávajú ho svojimi ústami, ale svojimi činmi hovoria: Nemáme kráľa okrem cisára“;[xx] a „rúhanie nie je len medzi kráľmi sveta, ktorými sú odsúdení tí vo vnútri [Cirkvi]; ale je to aj v tých, ktorí sú vo vnútri.“[xxi] Tyconius vníma tento bipartitný typologický spis veľký od začiatku Biblie až do konca – u Kaina a Ábela; v synoch Noeho (Sem a Japeth sú požehnaní, zatiaľ čo Ham je prekliaty); v Izmaelovi a Izákovi; v Ezauovi a Jakubovi; v Júdskom a Izraelskom kráľovstve. Vzor je prítomný v dvanástich apoštoloch, medzi ktorými je diabol (Judáš).[xxii] Ježiš sa o tom často zmieňuje vo svojom kázaní: burina a pšenica; sieť hodená do mora, ktorá zbiera ryby každého druhu, dobré aj zlé; desať panien, z ktorých päť bolo hlúpych a päť múdrych; ovce a kozy. V knihe Apokalypsa tento teologický konštrukt prevláda v anjelských vyhláseniach, ktoré boli prednesené každej zo siedmich cirkví, z ktorých všetky poukazujú na prítomnosť prvku v Cirkvi, ktorý je nesvätý.[xxvii] Neustály stret Cirkvi s diablom je ústrednou témou Tyconiovho komentára, no napriek tomu je obzvlášť zaujatý vojnou vedenou v Cirkvi. Robinson opäť ponúka pohľad, ktorý je zarážajúci v kontexte súčasnej krízy Cirkvi: „Hlavným záujmom [Tyconia je historický a duchovný konflikt medzi Pánovým telom (cirkvou) a telom diabla, ktoré Tyconius často volá nepriateľské telo. Výraz „anti-cirkev“ je výstižné označenie pre telo diabla, pretože jeho telo sa vydáva za cirkev. Napríklad Tyconius poznamenáva, že Kristova nevesta aj babylonská dievka sú ozdobené zlatom, striebrom a drahými kameňmi. Telo diabla napodobňuje sväté telo Pánovo, aby sa dal zviesť podobnosťou nádhery.“[xxviii] Tyconius identifikuje toto nepriateľské telo, ktoré sa maskuje vonkajšími ozdobami Cirkvi, pomocou dvoch biblických pojmov, ktoré považuje za vzájomne zameniteľné – „tajomstvo neprávosti“ a „ohavnosť spustošenia“.[xxx] Podľa Tyconia bude táto nespravodlivá, ohavná, nepriaznivá entita plne odhalená až v čase toho, čo Tyconius nazýva veľká discessio , latinské slovo, ktoré použil svätý Hieronym vo svojom preklade 2. Tesaloničanom 2:3 na to, čo sv. Pavol v gréčtine nazýva ἀποστασία: ápostasía „Ne quis vos seducat ullo modo quoniam nisi venerit discessio primum et revelatus fuerit homo peccati filius perditionis – Nech vás nikto nijakým spôsobom nezvedie : lebo ak [ a človek hriechu nebude prvý, buď zjavený, syn zatratenia.“ Mnohé anglické preklady prekladajú toto slovo ako „odpadlíctvo“ alebo „vzbura“. Latinský výraz má jasne význam „odpadnutie“ alebo „oddelenie“. Až v čase „odpadnutia“ bude bipartitný stav sveta – dve mestá, jedno Božie a jedno diablovo – úplne odhalený a zobrazený v tom, čo bude v skutočnosti „tripartitné“ rozdelenie – pravá Cirkev, falošná cirkev a pohanský svet. Tyconius vysvetľuje: „Skôr ako dôjde k ‚odpadnutiu‘, každý je považovaný za Boží ľud. Keď dôjde k ‚odpadnutiu‘, potom sa objaví tretia časť Božieho ľudu;[xxxi] „lebo po jednote bude v poslednom zápase ďalšie oddelenie.“[xxxii] Pre Tyconia je rozdiel medzi pravou Cirkvou a falošnou cirkvou konečne zjavný až vtedy, keď dôjde k „veľkému odpadnutiu“. „Až v tejto apostázii bude zjavený pravý Boží ľud, pravá časť Pánovho tela.“[xxxiii] Komentár k Apokalypse 8:12, ktorý znie: A štvrtý anjel zatrúbil na trúbu a tretina slnka a tretina mesiaca a tretina hviezd bola udretá, takže sa zatmila tretina a tretina deň by sa javil ako noc,[xxxiv] Tyconius píše: Slnko, mesiac a hviezdy sú kostol, ktorého tretia časť bola zasiahnutá. „Tretí“ je označenie, nie množstvo. V kostole sú totiž dve časti, jedna denná a druhá noc…Preto bolo zasiahnuté, aby sa ukázalo, ktorá je tretia časť dňa a tretia časť noci, ktorá je Kristovou časťou a ktorá je diablovou časťou. On [apoštol Ján] nepovedal: ‚bolo to zasiahnuté a zatmelo sa‘, ale preto, aby sa to zatmelo a objavilo sa , pretože sa to nezdalo ako [noc v okamihu, keď bola zasiahnutá. Ale bolo zasiahnuté, to znamená, že bolo odovzdané svojim vlastným túžbam, za týmto účelom: aby sa ich hriechy stali hojnejšími a extrémnejšími, aby boli odhalené v pravý čas.[xxxv] Aby som to zhrnul: Tyconius zastáva názor, že na svete sú dve mestá, jedno Božie a druhé diablove, a občas hovorí o oboch mestách ako o bipartitných. Napriek tomu Tyconius nerozdeľuje ľudstvo na štyri časti. Ako bolo uvedené vyššie, v skutočnosti si predstavuje ľudstvo len ako tripartitu. Je to preto, že hovorí o „falošných bratoch“ (jednej z troch častí), ktorí spadajú do oboch kategórií v rôznych časoch. Zdá sa, že falošní bratia sú súčasťou Božieho mesta, ktorým je Cirkev, ale v skutočnosti patria diablovi. Duchovne obývajú mesto Babylon, aj keď to nie je navonok rozpoznateľné. Až keď bude Cirkev „zasiahnutá“[xxxvi] v dôsledku discessio – veľkého „odpadnutia“ alebo „odpadnutia“ – budú „falošní bratia“ úplne „odhalení“ a „odhalení“ (pôvodný význam gréckeho slova apokalyptein ). Až potom sa pravá a falošná cirkev konečne výrazne rozlíšia. Zdá sa, že praví veriaci opúšťajú Cirkev Tyconius ďalej tvrdí, čo je pravdepodobne najpútavejším detailom v celom jeho komentári. Vyhlasuje, že diskusia o posledných časoch sa uskutoční spôsobom, ktorý úplne prevráti konvenčné chápanie tohto pojmu. Verní kresťania zvyčajne predpokladajú, že „odpadnutie“ – „oddelenie“, „odchod“ – bude vyvolané húfmi ľudí, ktorí „opustia“ Cirkev, čo je masívny exodus neveriacich. Definícia „apostázie“ v Katechizme Katolíckej cirkvi – „úplné zavrhnutie kresťanskej viery“ – takúto myšlienku jasne vyjadruje. Pre Tyconiusa je však opak pravdou. Tyconius chápe, že veľké „odpadnutie“ posledných čias nebude spôsobené tým, že neverní ľudia opustia Kristovu nevestu, ale skôr tým, že sa Kristova nevesta odtiahne od tých, ktorí sú v nej neverní. Inými slovami, pre Tyconia to nie sú neveriaci, ktorí „odpadnú“, ale skôr praví veriaci, ktorí sa stiahnu od zla v Cirkvi. Vskutku paradoxný obrat. Pre Tyconia je to nový Izrael, kto musí odísť na svoj nový exodus. Sama pravá Cirkev spôsobí veľké odpadnutie ako cestu spásy[xxxvii] od jej nepriateľov. V skutočnom zmysle pravá Cirkev vytlačí apostázu na svetlo, pretože telo diabla, prítomné vo falošných bratoch obývajúcich Cirkev, už je a vždy bolo odpadlíkom. Táto skutočnosť bola iba zatajená. Vo vysvetľovaní Apokalypsy 16:19, ktorá začína: „A veľké mesto bolo rozdelené na tri časti,“ Tyconius hovorí: „Toto veľké mesto sú úplne všetci ľudia, každý, kto je pod nebom, ktorý bude rozdelený na tri časti, keď cirkev je rozdelená, čo má za následok, že pohania sú jednou časťou; a ‚ohavnosť spustošenia‘, ďalší; a cirkev, ktorá vyjde z jej stredu, tretia.“[xxxviii] A znova, v komentári k Apokalypse 18:4, „A počul som iný hlas z neba, ktorý hovoril: Vyjdite z neho, ľud môj, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby vás nezasiahlo. jej rany,“ píše Tyconius: „Tu [apoštol Ján] plnšie ukazuje, že Babylon pozostáva z dvoch oddelených častí, vonkajšej a vnútornej, z ktorých odídu aj svätí ľudia, ktorí boli jasne varovaní Bohom.[xxxix] Ako píše Antonio Socci vo svojej analýze Tyconiovej teológie: „Latinské slovo discessio znamená oddelenie alebo rozdelenie, čo znamená veľké rozštiepenie alebo rozrezanie na dve časti. Má to tiež pocit stiahnutia sa.“[xl] Toto stiahnutie je jasne to, čo Tyconius vyvodzuje zo zjavení, ktoré dali Boží anjeli svätému Jánovi Apoštolovi – že rozštiepenie bude výsledkom stiahnutia. Kristova mystická nevesta sa vymaní z „tajomstva neprávosti“ práve preto, aby odhalila zlo zahalené v jej vnútri, aby ho mohla následne poraziť. „V konečnom prenasledovaní vyjde najavo a bude odhalené ‚tajomstvo neprávosti‘, ktoré bolo zadržiavané a skryté v cirkvi.[xli] Toto tajomstvo nezákonnosti dosiahne svoj zenit a včlení sa do postavy Antikrista, ako vysvetľuje Tyconius: „Je potrebné, aby sa Antikrist zjavil v celom svete a aby bol všade prekonaný rovnakým spôsobom. pri cirkvi… Ale teraz je skrytý v cirkvi.“[xlii] Ako dôsledok toho, že sa pravá Cirkev vymanila z anticirkvi, Tyconius tvrdí, že Telo Kristovo bude so všetkými zámermi a účelmi aktivovať a iniciovať jej vlastnú vášeň. Tyconius píše: „Skôr ako dôjde k ‚odpadnutiu‘ [2 Sol 2:3], každý je považovaný za Boží ľud. Keď dôjde k ‚odpadnutiu‘, potom sa objaví tretia časť Božieho ľudu.“[xliii] Robinson poznamenáva: „Svätí vytrvajú a verne budú kázať Božie Slovo a falošní bratia budú odhalení, keď sa obrátia a budú prenasledovať cirkev: ‚tí, ktorí sú v spolku s diablom, hoci hovoria, že sú kresťania, budú bojovať proti kostol.'“[xliv] Robinson takto uzatvára: „Prenasledovanie konečne a úplne odhaľuje totožnosť svätých a falošných bratov.[xlv] Satanovým vyvoleným nástrojom: Biskupi V tomto bode je prirodzená otázka: Či v čase predurčeného odpadnutia veriaci okamžite spoznajú falošných bratov, akí sú, a prerušia s nimi vzťah, alebo budú praví veriaci presvedčení, aby zostali v spojení s podvodníkmi, počúvať ich a nasledovať ich príklad? Ako budú falošní bratia oklamať ľudí, aby dôverovali ich vedeniu? Tyconius je v tomto bode jednoznačne dôrazný: títo falošní bratia sa často nachádzajú medzi predstaviteľmi Cirkvi, biskupmi. Keď Tyconius odsudzuje pokrytectvo biskupov, podáva správu o „druhej šelme“ predstavenej v Apokalypse 13:11: „A videl som ďalšiu šelmu vystupovať z krajiny. A mal dva rohy podobné baránkovým rohom a hovoril ako had.“ Tyconius kritizuje: Baránok pokračuje, keď had tajne vloží svoj jed [do neho]. Lebo keby hovoril otvorene ako had, nebol by podobný baránkovi. Teraz sa pretvára na baránka, cez ktorý [prestrojenie] útočí na bezpečného baránka. Hovorí za Boha, cez ktorý [prestrojenie] odvracia od cesty pravdy tých, ktorí hľadajú Boha. Preto Pán povedal: ‚Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.‘[xlvi] Tyconius uzatvára túto pasáž jedným zo svojich najpreslivejších postrehov: „Biskupi pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla.“[xlvii] Biskupi ponúkajú šelme dyhu baránka, zatiaľ čo ona ich používa ako náustky pre svoju agendu. V inej pasáži Apokalypsa sv. Jána pokračuje: „A videl som troch nečistých duchov [vychádzať] z úst draka a z úst šelmy az úst falošného proroka .[xlviii] Tyconius poznamenáva: „Pre draka, teda diabla; a šelma, telo diabla; a falošní proroci, čiže biskupi tela diabla, sú jeden duch.“ [xlix] Okrem toho Tyconius vyhlasuje, že „trón šelmy je jeho cirkev“, [l] kvôli duplicitným biskupom, ktorí budú pod jeho vplyvom. Títo zradní biskupi dajú tvar a formu diablovmu telu – falošnej cirkvi – dokonca aj vtedy, keď sa pravá Cirkev od nej odlúči. Vášeň Cirkvi Keď však bude uzákonené odpadnutie, Kristova nevesta (pravá Cirkev) bude bojovať nielen s falošnými bratmi, ale aj s pohanským svetom, ktorý sa spojí s falošnými bratmi v otvorene zjednotenom démonickom fronte: „Celému telu diabla to Boh dovolil.“[li] V mysli Tyconia však niet pochýb o konečnom výsledku pre Cirkev: „posledné prenasledovanie ju očistí až po siedmu trúbu“, ktorá bude znamenať „príchod Pána“.[lii] To bude „cirkev budúceho času, keď so zlými, ktorí sú už oddelení od stredu, budú s Kristom vládnuť len dobrí“.[liii] Tyconius si je teda istý, že „cirkev posledných čias, či už v jej biskupoch, alebo v jej ľuďoch, nie je v žiadnom prípade schopná zahynúť“.[živ] Hoci bude prenasledovaná, ako jej Ženích, a dokonca sa bude zdať porazená, nemôže byť natrvalo zničená. Má účasť na Božskom živote Ženícha. Okrem toho zvíťazí nad Antikristom a nakoniec porazí falošnú cirkev. Napriek tomu si Tyconius nerobil žiadne ilúzie o závažnosti tohto konečného konfliktu. V časti, ktorá môže byť najjasnejšia a najčistejšia v celej svojej Expozícii , keď Tyconius kreslí paralelu medzi Kristom a Jeho Cirkvou, zdôrazňuje ich vzájomné prepojenie: To, čo hlava raz trpela, teraz trpí skrze svoje údy, keďže sa obliekol do svojej cirkvi, a cirkev je denne zabíjaná pre Krista, aby s ním žila naveky. Nikto by si nemal myslieť, že iba apoštoli zomreli za Krista a že teraz ustalo mučeníctvo a že prenasledovatelia nie sú v cirkvi. Lebo je potrebné, aby Syn človeka vždy išiel „do Jeruzalema… veľa trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, aby bol zabitý a po troch dňoch vstal z mŕtvych“.[lv] V tomto vrcholiacom prenasledovaní, keď falošní bratia a pohanský svet neúnavne útočia na Cirkev, dosiahne zmiešanie utrpenia medzi Ježišom a Jeho tajomným telom a nevestou svoj vrchol: „V nej Pán dokončuje, čo začal. Preto v nej prijíma, čo dal, a je korunovaný v nej, ktorú korunuje. Lebo nič nerobí ani nemá bez svojho tela.“[lvi] Ježiš dal svoj život za svoju nevestu, Cirkev. Na konci časov sa pre Neho vydá tak, ako nikdy predtým. Tak ako Ježiš oslávil svojho Otca svojou sebaobetou a Jeho Otec Ho oslávil slávou, ktorú mal s Ním Jeho Syn pred začiatkom sveta,[lvii] takže aj konečná sebaobeta Cirkvi bude jej vrcholným momentom úplného odovzdania sa Kristovi a On ju na oplátku korunuje. On a Jeho Nevesta budú potom dokonale jedno vo svojom vzájomnom darovaní sa. Tyconius, Fatima a veľké odpadlíctvo Vo svetle tykonskej teológie nadobúdajú rôzne komentáre Benedikta XVI. o význame fatimského posolstva nový význam. Ukazuje sa, že Benedikt XVI. chápe Fatimské posolstvo v kontexte Tyconiovho tvrdenia, že najväčším zlom pre Cirkev v posledných časoch je zlo skryté v nej. Počas púte Benedikta XVI. do Fatimy v máji 2010 sa reportér opýtal Svätého Otca: Vaša Svätosť, aký význam pre nás dnes majú fatimské zjavenia? V júni 2000, keď ste vo vatikánskej tlačovej kancelárii prezentovali text tretieho tajomstva, sme tam boli viacerí aj naši bývalí kolegovia. Dostali ste otázku, či by sa posolstvo dalo rozšíriť, okrem útoku na Jána Pavla II., aj na iné utrpenia zo strany pápežov. Je podľa vás možné zahrnúť do tejto vízie utrpenie dnešnej Cirkvi?[lviii] Vzhľadom na to, že Svätá stolica v podstate zatvorila dvere k tretiemu fatimskému tajomstvu, Benediktova odpoveď bola len omračujúca. Teraz ho možno vnímať aj ako „tykonského“: Popri tejto veľkej vízii pápežovho utrpenia, ktorú môžeme v prvom rade odkázať na pápeža Jána Pavla II., sú naznačené skutočnosti týkajúce sa budúcnosti Cirkvi, ktoré sa postupne formujú a sú evidentné. Je teda pravdou, že okrem momentu naznačeného vo vízii je tu zmienka o potrebe zanietenia Cirkvi, ktorá sa prirodzene odráža v osobe pápeža, no pápež stojí za Cirkvi a tak sú to ohlasované utrpenia Cirkvi. Pán nám povedal, že Cirkev bude neustále trpieť rôznymi spôsobmi až do konca sveta… Čo sa týka nových vecí, ktoré dnes môžeme nájsť v tomto posolstve, je tu aj skutočnosť, že útoky na pápeža a Cirkev nepochádzajú len zvonku, ale utrpenia Cirkvi pochádzajú práve z vnútra Cirkvi, z hriechu existujúceho vo vnútri Cirkvi. Aj toto je niečo, čo sme vždy vedeli, ale dnes to vidíme skutočne desivým spôsobom: že najväčšie prenasledovanie Cirkvi nepochádza od jej vonkajších nepriateľov, ale pochádza z hriechu vnútri Cirkvi.[lix] Keď Benedikt uvádza, že vízia trpiaceho pápeža „môže“ odkazovať „v prvom rade“ na Jána Pavla II., naznačuje, že vízia odkazuje na iného pápeža, alebo prinajmenšom, že sa neobmedzuje len na Jána Pavla II. Ďalej, ak to, čo bolo deťom ukázané, stále zahŕňa „budúcnosť Cirkvi“, potom odhalenie Tretieho tajomstva rozhodne neskončilo a skončilo. Udalosti, na ktoré poukazuje Tretie tajomstvo, „postupne nadobúdajú tvar a sú evidentné“. Benediktovým najviac teologickým vyjadrením však bola jeho poznámka o vízii označujúcej vášeň Cirkvi. Podľa Benediktovho hodnotenia bolo zjavenie trom malým deťom z Fatimy v prvom rade o tejto vášni – o nadchádzajúcom utrpení Cirkvi, ktoré sa ešte len rozvinie a „odzrkadlí sa v osobe pápeža“. A odkiaľ budú pochádzať útoky, ktoré spôsobujú túto vášeň? Potvrdil: „Práve zvnútra Cirkvi. Okrem týchto poznámok z roku 2010 sú komentáre vtedajšieho kardinála Ratzingera v rozhovore pre časopis Jesus z roku 1984 tiež plné importu: Reportér: „Kardinál Ratzinger, prečítali ste si to, čo sa nazýva Tretie fatimské tajomstvo: to, ktoré sestra Lucia poslala pápežovi Jánovi XXIII. a ktoré si pápež neželal zverejniť a odovzdať do vatikánskych archívov? Ratzinger: „Áno, čítal som to.“ Anketár: „Prečo to nebolo odhalené?“ Ratzinger: „Pretože podľa úsudku pápežov nepridáva nič (doslova: ‚nič iné‘) k tomu, čo musí kresťan vedieť o tom, čo pochádza zo Zjavenia: tj radikálnu výzvu na obrátenie; absolútny význam histórie; nebezpečenstvá ohrozujúce vieru a život kresťana, a teda aj sveta. A potom dôležitosť „novissimi“ (posledné udalosti na konci času). Ak sa to nezverejní – aspoň zatiaľ – je to preto, aby sa náboženské proroctvo nepomýlilo s hľadaním senzácií (doslova: „za senzáciami“). Ale veci obsiahnuté v tomto „treťom tajomstve“ zodpovedajú tomu, čo bolo ohlásené v Písme a bolo povedané znova a znova v mnohých iných mariánskych zjaveniach, predovšetkým vo Fatime, v tom, čo je už známe z toho, čo obsahuje jeho posolstvo.“ [lx] Pri analýze Ratzingerových komentárov jeden autor tvrdí: Keď kardinál Ratzinger hovoril o nebezpečenstvách pre vieru a život kresťana, odvolával sa na iné mariánske zjavenia a odvolával sa na Sväté písmo – že to, čo je v treťom tajomstve, zodpovedá Písmu. Zodpovedá [tiež] tomu, čo sa znova a znova spomínalo v mnohých iných mariánskych zjaveniach. Keď sa odvoláva na Písmo, špecifikuje eschatologické texty Písma, keď použil túto frázu v taliančine, i novissimi [“posledné veci”]. Niektorí sa dosť nečestne pokúšali tvrdiť, že keď hovoríme o „posledných veciach“, hovoríme o smrti, súde, nebi a pekle – o štyroch posledných veciach. Ale to zrejme nie je to, o čom hovoril kardinál Ratzinger; to nie je možno to, o čom Panna Mária hovorila. Ak sa chceme dozvedieť o posledných štyroch veciach, stačí, aby sme nahliadli do katechizmu; je to tam veľmi jasne uvedené. Panna Mária nezostúpila z neba, aby odovzdala jednoduchú lekciu katechizmu. Keď kardinál hovoril o posledných veciach, mal na mysli to, čo sa podľa proroka Daniela nakoniec stane. Odvolával sa na posledné časy – posledné veci; alebo ako by sme povedali po grécky, eschata. Eschatologické veci, eschatologické texty Písma. Toto je tretie tajomstvo[lxi] Pri hodnotení iných posolstiev Preblahoslavenej Panny Márie z miest zjavenia schválených Cirkvou sa dá s týmto autorom súhlasiť. Okrem toho dvaja kardináli, ktorí si osobne prečítali Tretie tajomstvo, dávajú tomuto názoru ďalšiu dôveru. Po prvé, kardinál Oddi, osobný priateľ pápeža Jána XXIII., ktorý s ním o tomto tajomstve hovoril, v roku 1990 povedal talianskemu novinárovi: „To [tretie tajomstvo] nemá nič spoločné s Gorbačovom. Presvätá Bohorodička nás varovala pred odpadlíctvom v Cirkvi.“ [lxii] Po druhé, kardinál Ciappi, osobný pápežský teológ pápežov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I. a Jána Pavla II., v oznámení istému profesorovi Baumgartnerovi v Salzburgu prezradil: „V treťom tajomstve je okrem iného predpovedané veci, že veľké odpadnutie v Cirkvi začne na vrchole.“[lxiii] Alberto Cosmedo Amaral, biskup z Fatimy v rokoch 1972–1993, prikývol rovnakým smerom – apostázou – keď v roku 1984 na Technickej univerzite vo Viedni potvrdil: Tajomstvo Fatimy nehovorí ani o atómových bombách, ani o jadrových hlaviciach, ani o raketách Pershing, ani o SS-20. Jeho obsah sa týka len našej viery. Stotožniť Tajomstvo s katastrofickými oznámeniami alebo s jadrovým holokaustom znamená deformovať význam správy. Strata viery kontinentu je horšia ako zničenie národa; a je pravda, že viera v Európe neustále ubúda. [lxiv] Ako posledné potvrdenie tejto perspektívy otec Gabriel Amorth, bývalý hlavný exorcista Ríma, ktorý osobne poznal pátra Pia dvadsaťšesť rokov, poskytol takmer identické overenie, ktoré pripisoval veľkému kapucínskemu svätcovi a mimoriadnemu mystikovi. Tu je časť jeho výmeny so španielskym autorom José María Zavalom počas rozhovoru v roku 2011: „Odpusť mi, že som trval na treťom fatimskom tajomstve: Súvisel to teda páter Pio so stratou viery v Cirkvi?“ Fr. Gabriele zvraští obočie a vystrčí bradu. Zdá sa, že je veľmi dotknutý. „Naozaj,“ hovorí, „jedného dňa mi páter Pio veľmi smutne povedal: „Vieš, Gabriele? Je to Satan, ktorý bol uvedený do lona Cirkvi a vo veľmi krátkom čase bude vládnuť falošnej Cirkvi.“ ‚Och môj Bože! Nejaký druh Antikrista! Kedy ti to prorokoval?‘ Pýtam sa [Zavala]. ‚Muselo to byť asi v roku 1960, keďže vtedy som už bol kňazom.‘ „Preto mal Ján XXIII takú paniku ohľadom zverejnenia tretieho fatimského tajomstva, aby si ľudia nemysleli, že je protipápežom alebo čo to bolo…?“ Mierny, ale vedomý úsmev zvlní pery otca Amortha. „Povedal vám páter Pio ešte niečo o budúcich katastrofách: zemetraseniach, záplavách, vojnách, epidémiách, hlade…? Narážal na tie isté rany, ktoré sú prorokované vo Svätom písme?‘ „Na ničom takom mu nezáležalo, akokoľvek boli strašné, okrem veľkého odpadnutia v Cirkvi. Toto bol problém, ktorý ho skutočne mučil a za ktorý sa modlil a obetoval veľkú časť svojho utrpenia, ukrižovaného z lásky.“ „Tretie fatimské tajomstvo?“ „Presne tak.“ [lxv] Čo má chronologicky a teologicky spoločné „veľké odpadnutie od viery“ s „ i novissimi “, o ktorom hovoril Ratzinger? Je to ich základný kameň. Svätý Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom potvrdzuje, že veľké odpadnutie od viery je spúšťacou udalosťou pre začiatok „posledných vecí“, ktoré odomykajú dvere pre príchod „syna zatratenia“/ „nezákonného“ / „Antikrist“.[lxvi] Po uvedení do pohybu už niet cesty späť. Svet a celé ľudstvo sa dostanú do kolízie s osudom. Rezignácia a „biskup oblečený v bielom“ Uvažujme teda aspoň o niektorých prvkoch, ktoré mal pred sebou pápež Benedikt XVI. Ako kardinál už potvrdil, že tretie fatimské tajomstvo sa týka „posledných vecí“ a viaceré spoľahlivé zdroje potvrdili, že sa vzťahuje konkrétne na veľké odpadnutie od viery. Ak Benedikt prijme Tyconiusovu interpretáciu toho, ako toto odpadnutie začína a pôsobí z tohto uhla pohľadu, nemôže to vrhnúť svetlo na jeho bizarnú a kontroverznú „rezignáciu“? Môže byť jeho rozhodnutie „odstúpiť“ v roku 2013 výsledkom rozlúštenia tretieho tajomstva z úplne jedinečného pohľadu, ovplyvneného jeho štúdiom Tyconia? Považuje teológiu Tyconia za neoddeliteľne spätú s Máriiným posolstvom vo Fatime? A ak áno, uvedomil si, že ako pápež S týmito otázkami sa pozrime nanovo na časť Tretieho tajomstva (prepísaná samotnou sestrou Luciou), ktorá sa týka pápeža: A videli sme v nesmiernom svetle, ktorým je Boh: „niečo podobné tomu, ako sa ľudia objavujú v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“ biskupa oblečeného v bielom – „mali sme dojem, že je to Svätý Otec“. Iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky stúpali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž z nahrubo otesaných kmeňov ako z korkového stromu s kôrou; predtým, ako tam Svätý Otec prišiel, prešiel veľkým mestom napoly v ruinách a napoly trasúcim sa zastavujúcim krokom, sužovaný bolesťou a smútkom, modlil sa za duše mŕtvol, ktoré stretol na svojej ceste.[lxvii] Antonio Socci, ktorý sa zamýšľa nad víziou sestry Lucie, navrhuje, aby „biskup oblečený v bielom“ a „Svätý Otec“ mohli byť v skutočnosti dve odlišné osoby. Provokatívne sa pýta: „Hovorí…to ‚tajomstvo‘, ktoré má v strede dve postavy – ‚biskupa oblečeného v bielom‘ a starého pápeža – k nám o súčasnosti? Kto sú tieto dve postavy?“[lxviii] Ďalej Socci zaznamenáva skutočne ohromujúci vývoj: „12. mája 2017 vo Fatime sám pápež Bergoglio povedal, že je ‚biskupom oblečeným v bielom‘.“ [lxix] Myšlienka, že vízia odkazuje na dvoch rôznych ľudí, nie je nepravdepodobná. Samotná sestra Lucia poskytuje dvojnásobné objasnenie identity „biskupa oblečeného v bielom“. Svoje popisné postrehy dala dokonca do úvodzoviek, aby ich ohraničila. Pôvodný portugalský dokument používa dve sady úvodzoviek (použité aj v anglickom preklade vyššie) bezprostredne pred slovom „biskup v bielom“ a bezprostredne po ňom. Po prvé, sestra Lucia hovorí, že ona a jej dvaja mladí spoločníci videli vzhľad „biskupa“ ako „niečo podobné tomu, ako sa ľudia javia v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“. Potom povedala: „Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.“ Neskôr však v dokumente jednoznačne hovorí o „Svätom Otcovi“. Na podporu argumentu, že videnie označuje dvoch rôznych ľudí, možno tvrdiť, že deti z Fatimy si neboli isté, kto je biskup oblečený v bielom. Malé deti zo zapadákov v Portugalsku by sa nikdy nepozreli na niekoho oblečeného v bielom a nepomysleli by si, že je to biskup. Katolícke deti v malej európskej dedine na začiatku dvadsiateho storočia poznali iba jedného cirkevného vodcu, ktorý sa obliekal v bielom: pápeža. Navyše, ak by si mysleli, že osoba oblečená v bielom, ktorú videli, je pápež, nehovorila by o ňom Lucia jednoducho od samého začiatku? Je nevysvetliteľné, že by ho opísala ako „biskupa oblečeného v bielom“, pokiaľ v skutočnosti deti nejakým spôsobom nezistili alebo intuíciou, že jednotlivec, ktorého videli, bol iba biskup v bielom. Neskôr v tom istom svedectve, keď Lucia naznačuje, že videla „Svätého Otca“, vôbec neváha, na koho sa pozerá a na pravdivosť svojho tvrdenia. Ak by to bol ten istý človek, nehovorila by ho sestra Lucia aj naďalej ako „biskupa v bielom“? Sestra Lucia bola vždy mimoriadne pozorná k detailom a pozorná, aby odovzdala presne to, čo jej Panna Mária zjavila. Bolo by pre ňu celkom jednoduché stále hovoriť o „biskupovi v bielom“, ak by to bola v skutočnosti jedna a tá istá osoba. Toto však neurobila. Z jej slov je jasné, že existujú dve odlišné osoby: „biskup v bielom“ a „Svätý Otec“. Mal Benedikt XVI. predvídavo pochopiť, že jeho zjavným nástupcom bude biskup oblečený v bielom, dávno predtým, ako bol Bergoglio vôbec „zvolený“? Pochopil Benedikt s dostatočným predstihom, o čom Socci jedného dňa špekuluje, že je významom tretieho tajomstva? Bol prvým pápežom, ktorý pochopil, že tretie tajomstvo označuje skutočného pápeža a falošného – zjavného pápeža, ktorý je v skutočnosti iba biskupom oblečeným v bielom – čo sa snažila povedať sestra Lucia (a samozrejme aj Presvätá Bohorodička ) od začiatku? Benedikt dobre poznal rámec Tyconiovej teológie posledných čias. Vedel, že „ po zjednotení dôjde v poslednom zápase k ďalšiemu oddeleniu“.[lxx] Vedel tiež, že „svätí ľudia, ktorí boli jasne varovaní Bohom, opustia“ falošnú cirkev, čo spôsobí „veľký odchod “. V rámci takéhoto chápania „eschatologickej ekleziológie“ – čo sa musí stať s Cirkvou v posledných časoch – by dve postavy opísané sestrou Luciou nadobudli jedinečný význam v akútne teologicky uvedomelej mysli Josepha Ratzingera. Benedikt ako Abrahám Zdá sa celkom možné, že v určitom bode pápež Benedikt XVI. zistil presah a priesečník fatimského posolstva a Tyconiovej teológie a tým si uvedomil svoje ohromujúce a monumentálne poslanie – že bol nazývaný ako Abrahám, vydať sa vo viere, „nevedejúc, kam má ísť“.[lxxi] Zobrať Cirkev, ako Abrahám vzal Izáka, a pripraviť ju obetovať ako holokaust.[lxxii] Takže „od jedného muža, ktorý je ako mŕtvy“[lxxiii] jedného dňa vzídu početní potomkovia kvôli Benediktovej viere. Krok, ktorý bolo možné urobiť len na priame a osobné volanie od Boha. Krok, ktorý by nedával zmysel, ak by sa uvažoval z hľadiska ľudskej vypočítavosti alebo svetskej obozretnosti. Ale krok, ktorý by inicioval nový exodus pre nový Izrael v hodine jej „poslednej Veľkej noci, keď bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a zmŕtvychvstaní“.[lxxiv] Žiaden verný katolík by sa neodvážil urobiť taký krok odlúčenia, odstúpenia od toho, čo sa javí ako pravá Cirkev, pokiaľ by nenasledoval Petrovho nástupcu. Nemohlo by dôjsť k žiadnemu definitívnemu oddeleniu, žiadnemu „veľkému rozoznaniu“ pravej Cirkvi od falošnej, pokiaľ by sám Peter nevykročil vo viere, vedený Duchom Svätým.[lxxv] Podobne, ak by falošná cirkev mala byť „dokonalá“ vo svojej neprávosti, vyžadovala by si vlastného falošného vládcu, ako to predpovedal páter Pio,[lxxvi] vo chvíli veľkej diskusie: falošný pápež. Ten, ktorý sa tvári ako pápež, ale v skutočnosti je iba biskupom, zo skupiny biskupov, ktorí podľa Tyconiových slov „pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla“.[lxxvii] Falzifikát pravej Cirkvi, ale iba ilúzia, niečo, čo sa vidí „ako v zrkadle“ – má moc oklamať celý svet a takmer celú Cirkev, aby odhalila a odhalila „tajomstvo neprávosti“ ukryté v Cirkvi, ktorá má byť teraz definitívne zničená vyslobodením, ktoré poskytne sám Boh.[lxxviii] Ctihodný Fulton Sheen opísal prichádzajúcu anticirkev s neuveriteľnou presnosťou už v roku 1948: [Antikrist] bude mať jedno veľké tajomstvo, ktoré nikomu nepovie: neuverí v Boha. Pretože jeho náboženstvom bude bratstvo bez Božieho otcovstva, oklame aj vyvolených. Založí proticirkev, ktorá bude opicou Cirkvi, pretože on, Diabol, je opicou Božou. Bude mať všetky noty a charakteristiky Cirkvi, ale naopak a bez svojho božského obsahu. Bude to mystické telo Antikrista, ktoré sa bude vo všetkých vonkajškoch podobať na mystické telo Kristovo. [lxxix] Sheenove prorocké výroky rezonujú s príhovorom, ktorý predniesol kardinál Karol Wojtyla, budúci pápež Ján Pavol II., vo svojom prejave na Eucharistickom kongrese vo Philadelphii v Pensylvánii v roku 1976: Teraz stojíme tvárou v tvár najväčšej historickej konfrontácii, akú kedy ľudstvo zažilo. Nemyslím si, že široký okruh Americkej spoločnosti alebo celý široký okruh kresťanskej komunity si to plne uvedomujú. Teraz stojíme pred konečnou konfrontáciou medzi Cirkvou a anticirkvou, medzi evanjeliom a anti-evanjeliom, medzi Kristom a Antikristom. Konfrontácia spočíva v plánoch Božej Prozreteľnosti. Je to teda v Božom pláne a musí to byť skúška, ktorú Cirkev musí prijať a odvážne jej čeliť.[lxxx] Počítal Benedikt XVI. z Tretieho tajomstva v súlade s Tyconiovým učením, že v Božích prozreteľnostných plánoch môže dôjsť k vyvrcholeniu konfrontácie medzi pravou Cirkvou a anticirkvou len vtedy, keď platný Petrov nástupca povolil príchod „biskup oblečený v bielom“? To, čo bolo ukázané fatimským deťom, bolo presne to, čo opisuje sestra Lucia – „zrkadlový obraz“ – ten, ktorý sa javí ako Svätý Otec, ale v skutočnosti je len dvojník? Snažila sa sestra Lucia dodatočne komunikovať a zdôrazniť toto „zdanie pápeža“, keď povedala: „Mali sme dojem, že je to Svätý Otec“? Chcela v tejto vete klásť dôraz na slovo „dojem“? “Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.” Bolo to preto, že keď sa konečne objaví „biskup oblečený v bielom“, celý svet bude pod rovnakým „dojmom“? Zatiaľ čo biskup v bielom by sa v skutočnosti podobal iba na pápeža, tak ako obraz videný v zrkadle pripomína realitu – imitácia… prázdna reprodukcia… uzurpátor. Ak áno, viedlo toto uvedomenie Benedikta XVI. k tomu, aby sa vydal vo viere, ako Abrahám, „nevedejúc, kam ide“,[lxxxi] odovzdanie praktickej moci nad viditeľnou štruktúrou cirkvi „biskupovi oblečenému v bielom“, aby sa začal „veľký exodus, odchod, lat. discessio “? Pretlačené so súhlasom A Marian Soul . POZNÁMKY POD ČAROU [i] Z Encyclopedia Britannica: „Tyconius, jeden z najvýznamnejších biblických teológov severoafrického latinského kresťanstva 4. storočia . Hoci sa o jeho živote málo vie, jeho postoje k teológii cirkvi (ekleziológii) v konečnom dôsledku poskytli jeho mladšiemu súčasníkovi a cirkevnému otcovi sv. Augustínovi zásadné argumenty proti donatistom (schizmatickej cirkvi v severnej Afrike). Okrem toho Tyconiova antimilenárna interpretácia tradične miléniových Písiem, ako je kniha Daniel v Starom zákone a Zjavení v Novom zákone, si prisvojili generácie latinsko-kresťanských biblických komentátorov a teológov, od Hieronýma na konci 4. storočia po Bedu a Beata z Liebany v 8. storočí. Cirkevná oddanosť jeho priaznivcov však len demonštruje iróniu a osamelosť Tyconiovho postoja: hoci bol donatistom, ktorý si odsúdil vlastnú cirkev , nikdy neprešiel ku katolíkom. Paula Fredriksen, „Tyconius: kresťanský teológ“,
Cirkev prechádza veľmi vážnou krízou, ktorá odzrkadľuje krízu občianskych vlád: tí, ktorí zastávajú mocenské pozície, sa ukázali ako nepriatelia inštitúcie, nad ktorou dohliadajú, a ľudí, nad ktorými vykonávajú svoju autoritu. Táto podvratná akcia vedie tých, ktorí nie sú ochotní prijať zradu, k tomu, aby sa stali predmetom prenasledovania: tak ako lekári, ktorí sa rozhodli liečiť pacientov počas pandémie, prišli o licenciu a boli zbavení platu, tak aj kňazi a rehoľníci, ktorých robia neprispôsobili sa bergoglianskej revolúcii, sú odstránení z kostolov, vyhnaní z kláštorov a ponechaní bez akýchkoľvek prostriedkov podpory. A najviac znepokojujúce je, že beztrestne sa množia prenasledovania tých, ktorí sú dobrí, a zároveň sa tí, ktorí ich vykonávajú, prejavujú zmierlivo a „inkluzívne“ voči nepriateľom Cirkvi: heretikom, zvrhlíkom a tým, ktorí sú skorumpovaní, zostávajú na svojich pozíciách, ba sú podporovaní a povzbudzovaní v hriechu a neresti práve tými, ktorým Kristus prikázal chrániť stádo pred nenásytnými vlkmi. Na druhej strane, v nádhernom svete Santa Marta sa kláštory a rehoľné domy musia predávať, aby sa premenili na letoviská alebo lukratívne „centrá na privítanie prisťahovalcov“. Alebo, jednoduchšie, predávajú sa, aby kompenzovali miliónové reparácie, ktoré musia diecézy zaplatiť obetiam ich skorumpovaných duchovných a finančnej diery vyplývajúcej z nespokojnosti veriacich. Prenasledovanie zo strany Vatikánu – kde Bergogliovi chránenci dominujú beztrestne – sa prejavuje aj v disciplinárnych konaniach, ktoré porušujú zákony Cirkvi a samotný účel, na ktorý sú tieto zákony legitímne: existuje nespočetné množstvo prípadov podriadenia diecéz a rehoľných spoločenstiev pápežovi. komisárov, zastrašujúcich inšpekcií, okázalých apoštolských návštev, odvolávania biskupov, zatiaľ čo kňazi sú suspendovaní z bohoslužieb alebo redukovaní na laický stav, ktorého jedinou chybou bolo, že nechceli odpadnúť od katolíckej viery. Nedávne prípady benediktínskeho kláštora Pienza v Taliansku a Karmelu v Arlingtone v Texase, ktoré sa pridávajú k mnohým menej známym prípadom, sú potvrdením zámernej vôle skresľovať a ničiť posledné pozostatky katolicizmu zo strany najvyššie úrovne hierarchie. Za týmto účelom bolo pod mojou osobnou záštitou založené občianske združenie Exsurge Domine , ktorého spoločenským cieľom je: Poskytovať pomoc, podporu a materiálnu pomoc duchovným, rehoľníkom a zasväteným laikom, ktorí sa nachádzajú v podmienkach osobitných ekonomických a logistických ťažkostí; brániť nezmenenú a neporušiteľnú tradíciu katolíckej viery; zachovávať a podporovať tradičnú liturgiu; podporovať štúdium a teologické a kultúrne povedomie o obrovskom náboženskom, historickom a umeleckom dedičstve kresťanstva; a podporovať príležitosti na dialóg a stretnutia medzi rôznymi združeniami, skúsenosťami alebo skupinami pôsobiacimi v rámci trvalej tradície katolíckej cirkvi. Exsurge Domine sa nakoniec bude môcť stať nadáciou, ale už funguje na medzinárodnej úrovni a zapája sa do pomoci rehoľníkom, ktorí sú prenasledovaní pre svoju vernosť Tradícii. Každý, kto zdieľa tieto ciele, môže prispieť ako podporovateľ. Bola aktivovaná webová stránka – www.exsurgedomine.org – na ktorú pozývam všetkých, kde je možné sledovať a podporovať prebiehajúce projekty. V tomto duchu pravého kresťanského bratstva a obnovenej jednoty vo zväzku viery, nádeje a lásky môžeme dať povzbudzujúci príklad našim prenasledovaným bratom a sestrám, varovanie pre našich neverných pastierov a nádej našim deťom. Pretože to budú len svätí kňazi, kňazi, ktorí sú verní evanjeliu, kňazi, ktorí sú zamilovaní do Krista, ktorí zajtra, no počnúc už dnes, znovu postavia to, čo sme nechali príliš dlho búrať.
júla 2023( LifeSiteNews ) – Arcibiskup Carlo Maria Viganò založil vlastnú medzinárodnú organizáciu na pomoc „zrušeným“ kňazom a rehoľníkom. V sobotu bolo oznámené, že bývalý pápežský nuncius v USA sa stal patrónom občianskeho združenia s názvom Exsurge Domine („Vstaň, Pane“), ktoré bude brániť nielen chudobných duchovných a rehoľníkov, ale aj „večnú tradíciu kostol“: … pod mojím osobným patronátom bolo založené občianske združenie Exsurge Domine, ktorého sociálnym cieľom je „poskytovať pomoc, podporu a materiálnu pomoc duchovným, rehoľným a zasväteným laikom, ktorí sa nachádzajú v podmienkach osobitných ekonomických a logistických ťažkostí; brániť nezmenenú a neporušiteľnú tradíciu katolíckej viery; zachovávať a podporovať tradičnú liturgiu; podporovať štúdium a teologické a kultúrne povedomie o obrovskom náboženskom, historickom a umeleckom dedičstve kresťanstva; a podporovať príležitosti na dialóg a stretnutia medzi rôznymi združeniami, skúsenosťami alebo skupinami pôsobiacimi v rámci trvalej tradície katolíckej cirkvi. Vo vyhlásení (uverejnenom nižšie) arcibiskup nazýva pravoslávnych katolíckych kňazov, rehoľné sestry a rehoľníkov, ktorí boli potrestaní svojimi predstavenými za ich vernosť, za „predmety prenasledovania“. „…Tak ako lekári, ktorí sa rozhodli liečiť pacientov počas pandémie, prišli o licenciu a boli zbavení platu, tak aj kňazi a rehoľníci, ktorí sa neprispôsobili bergoglianskej revolúcii, sú odstránení z kostolov, vyhnaní z kláštorov, a odišiel bez akýchkoľvek prostriedkov podpory,“ napísal Viganò. Arcibiskup to považuje za mimoriadne šokujúce vzhľadom na to, že sa v Cirkvi presadzujú „kacíri, zvrhlíci a skorumpovaní“. „Vskutku, sú podporovaní a povzbudzovaní v hriechu a neresti práve tými, ktorým Kristus prikázal chrániť stádo pred nenásytnými vlkmi,“ povedal. Ako príklady útokov na ortodoxných veriacich Viganò vybral benediktínsky kláštor v Taliansku a karmelitánsky kláštor v Texase , pričom obe budú čitateľom LifeSiteNews známe. Verí, že tieto prípady, ako aj zbytočné apoštolské vizitácie, odvolávanie bezúhonných biskupov a suspendovanie verných kňazov a divinis alebo ich nútený návrat do laického stavu, sú „potvrdením vedomej vôle skresľovať a ničiť posledné pozostatky katolicizmu zo strany najvyšších úrovní hierarchie. Arcibiskup Viganò sa prvýkrát dostal na titulky medzinárodných médií v roku 2018, keď obvinil pápeža Františka z ignorovania sexuálneho zneužívania vtedajšieho kardinála Theodora McCarricka a vyzval na odstúpenie pápeža. Odvtedy vydal mnoho silných vyhlásení, v ktorých kritizoval pápeža, prvky súčasného pápežstva, zablokovanie COVID – ktoré na mnohých miestach zahŕňalo pozastavenie sviatostí – a experimentálne popichnutia COVID.
excelentné napomenutia pápeža od afrického kňaza je tiež odstavený mimo oficiálnu pastoráciu, a toto čo píše prečo nie sú schopní takto spoločne odkomunikovať tí mnohí v pastorácii oficiálnej? Chýba im odvaha. To akú birmovku v sebe nosia???
PRVNÍ OTEVŘENÝ DOPIS PAPEŽI FRANTIŠKOVI o propuštění biskupa Josepha Edwarda Stricklanda Cotonou (Benin); 18. listopadu 2023; Památka posvěcení bazilik svatého Petra a Pavla Drahý otče, Kéž vám Ježíš Kristus, Bůh a zakladatel církve, žehná a dává vám hojně svého Ducha svatého, abyste byli dobře osvíceni o tomto důležitém období vašeho života a v naší církvi! Modlím se, abyste slova obsažená v tomto otevřeném dopise přijali jako projev náklonnosti syna k otci. Je to láska k papeži a spravedlnosti, která mě vede k tomu, abych vám psal s pokorou a úctou. Dne 11. listopadu 2023 se celý svět s překvapením dozvěděl, že jste odvolal Josepha Edwarda Stricklanda z funkce biskupa diecéze Tyler (Texas, USA). Podle kardinála Christopha Pierra, apoštolského nuncia ve Spojených státech, je toto odvolání způsobeno nedostatkem bratrství s ostatními biskupy, nezájmem o synodu o synodalitě a neuplatněním Tradicionis custodes. Ale použijeme-li krásný výraz kardinála Josepha Zena, musíme říci, že nunciův výrok „je skutečně urážkou naší inteligence“. Všichni inteligentní křesťané vědí, že biskup Strickland byl sankcionován za to, že veřejně kritizoval Františkův destruktivní program: „je čas, abych řekl, že odmítám jeho program podkopávání pokladu víry“ (12. května 2023); „zlé a falešné poselství, které proniklo do Církve, Kristovy nevěsty“ (22. srpna 2023). Ve skutečnosti „nedostatek bratrství“ znamená odmítnout mlčet o Františkových omylech, jak to dělají jiní biskupové; „nezájem o synodu o synodalitě“ znamená odmítnutí demokracie, která chce změnit tradiční nauku církve; „neschopnost aplikovat Traditionis custodes“ znamená odmítnout skoncovat s tradiční mší, zdrojem zbožnosti nové mše. PŘEČTĚTE SI: Biskup Strickland: Americký nuncius mi řekl, abych se přestal zaměřovat na vklad víry a „zapojil se do programu“ Otče můj, jsi si jist, že ses nedopustil těžké nespravedlnosti? Abych lépe vysvětlil tento problém, napíšu vám tři dopisy, ve kterých zdůvodním, proč biskup Strickland udělal dobře, když veřejně kritizoval morální a věroučné omyly Vašeho magisteria. První list (18. listopadu 2023) bude teologickým zdůvodněním dokazujícím potřebu synovského napomenutí Františkovi. Druhý dopis (25. listopadu 2023) bude filozofickým zdůvodněním, které ukáže, že Františkovo „autentické magisterium“ je iluze. Poslední dopis (30. listopadu 2023) bude kanonickým ospravedlněním představujícím Františkovy morální a věroučné omyly a hereze, které obsahují. A. Bratrské a synovské napomenutí podle Ježíše „Zhřeší-li tvůj bratr, jdi a řekni mu o jeho vině mezi tebou a jím samotným. Poslechne-li tě, získal jsi svého bratra. Jestliže neposlouchá, vezmi s sebou jednoho nebo dva jiné, aby se každá skutečnost potvrdila na základě výpovědi dvou nebo tří svědků. Pokud je odmítne vyslechnout, řekněte to církvi. Jestliže odmítá naslouchat i církvi, pak s ním jednejte jako s pohanem nebo celníkem“ (Matouš 18:15-17). To jsou Ježíšova slova, která jsou všichni křesťané povoláni žít. Také dnes nás Pánův hlas volá, abychom se starali jeden o druhého. I dnes nás Bůh žádá, abychom byli „strážci“ svých bratří (Gn 4,9). Sám Kristus nám přikazuje, abychom napomínali bratra, který se dopouští hříchu (srov. Mt 18,15). Sloveso užívané k vyjádření bratrského napomenutí – elenchein – je totéž, co se používá k označení prorockého poslání křesťanů vystupovat proti generaci, která se oddává zlu (srov. Ef 5,11). Je důležité obnovit tento rozměr křesťanské lásky. Nesmíme mlčet před zlem“ (Benedikt XVI., Poselství k postní době 2012, 3. listopadu 2011). Ó můj Otče, každý ví, že biskup Strickland veřejně kritizoval tvé morální a věroučné omyly. Nemá na to však právo, protože chce zůstat věrný slovům Ježíše Krista? Od roku 2016, kdy se objevily první závažné omyly ve vašem učitelském úřadu, vás soukromě upozornilo několik křesťanů a skupin křesťanů (srov. mé soukromé dopisy ze 4. října 2018 a 25. ledna 2020). Bohužel jste je ignorovali. Následně vás mnozí laici (univerzitní profesoři a odborníci na teologii a morálku), kněží, biskupové a kardinálové, pohnuti velkou láskou k vám a k vaší věčné spáse, veřejně upozornili na tytéž omyly (srov. Otevřený dopis kardinálskému kolegiu, červenec 2016, 45 signatářů; Synovská korekce papeži Františkovi, červenec 2017, 62 signatářů; Otevřený dopis biskupům, duben 2019, 20 signatářů; moje synovská oprava, 29. června 2023 atd.). Jaká byla tedy vaše reakce? Mlčeli jste a ignorovali je. Ó, můj Otče, také jsi odmítl přijmout čtyři kardinály (Waltera Brandmüllera, Raymonda Leo Burkeho, Carla Caffarru, Joachima Meisnera), kteří jsou tvými bratry a kteří ti poslali svá dubia. A přesto s radostí vítáte i nekřesťany. Ale nejhorší je, že jste v letech 2018, 2019, 2020, 2021 a 2023 pokračovali v odhalování nových morálních a doktrinálních omylů. A dnes jste se rozhodli sankcionovat biskupa Stricklanda. Jaký je jeho zločin? Miloval tvou věčnou spásu natolik, že cítil povinnost veřejně kritizovat omyly tvého učitelského úřadu v naději, že je napravíš. Chtěl totiž žít evangelium: „Řekni to církvi“. Chtěl, aby všichni křesťané na světě (2,5 miliardy) věděli, že církev je dnes ve velkém nebezpečí, protože člověk na vrcholu nehraje roli pastýře církve, ale spíše nepřítele církve, který prosazuje relativismus a situační etiku. A konečně, protože ten „odmítá naslouchat i společenství“, vystavuje se riziku, že s ním bude zacházeno jako s pohanem a výběrčím daní, tj. křesťané mu dají pocítit, že se „odřízl tím, že se oddělil od společenství církve“ (papež Benedikt XVI., Anděl Páně, 4. září 2011). B. Synovské napomenutí sv. Pavla sv. Petrovi Sám svatý Pavel nám vypráví o události v Antiochii: „Když Kefáš přišel do Antiochie, postavil jsem se proti němu, protože se zjevně mýlil. Nebo dokudž někteří lidé nepřišli od Jakuba, jídal s pohany; Ale když přišli, začal couvat a odděloval se, protože se bál obřezaných. Pokrytecky s ním jednali i ostatní Židé, takže i Barnabáš se nechal unést jejich pokrytectvím. Ale když jsem viděl, že nejsou na správné cestě v souladu s pravdou evangelia, řekl jsem přede všemi Kefasovi: ‚Jestliže ty, ač Žid, žiješ jako pohan a ne jako Žid, jak můžeš nutit pohany, aby žili jako Židé?'“ (Galatským 2:11-14). Omyl prvního papeže byl závažný, protože jeho chování bylo v příkrém rozporu s rozhodnutími Jeruzalémského koncilu, který zdůrazňoval univerzální hodnotu spásy, kterou Kristus získal na kříži. Petra však můžeme omluvit tím, že jeho chyba byla způsobena strachem a že pokorně přijal Pavlovo napomenutí a okamžitě ho napravil. Ó, můj Otče, co můžeme říci o dnešním papeži? Jeho situace je objektivně vážnější než Petrova, protože se dopustil několika vážných chyb, ne jen jedné. A co víc, jeho chyby nebyly motivovány strachem, ale byly předem promyšlené, promyšlené, naplánované a provedené, někdy mazaně, aby obešly opozici. Nejedná se o nedbalé omyly, ale o vědomé, písemné změny, prováděné bez ohledu na podněty založené na pravdě tradiční nauky Církve. Ale je tu něco smutnějšího: od roku 2016 odmítáte napravit své chyby navzdory všem důkazům, které ukazují, že jsou to skutečně chyby, chválíte a zveřejňujete příspěvky na všechny „Barnabase“, kteří zveřejňují vaše chyby, a trestáte „Pavly“, kteří vás synovsky napomínají. Nyní je řada na biskupu Stricklandovi, aby byl potrestán. Ó, můj Otče, je tvůj postoj spravedlivý, pokud jde o Boží spravedlnost a zákony katolické církve? Nehrozí vám, že budete považováni za diktátora? Byl jsi představen celému světu jako papež milosrdenství. A přece „církevní tradice zahrnula ‚napomínání hříšníků‘ mezi skutky duchovního milosrdenství“ (papež Benedikt XVI., Poselství k postní době 2012, 3. listopadu 2011). Je tedy důsledné, aby papež milosrdenství trestal ty, kdo vůči němu vykonávají skutek milosrdenství synovského napomenutí? Potrestal svatý Petr svatého Pavla, který ho veřejně napomenul? Ne, chválil ho veřejně (srov. 2 Petr 3,15-16). Jak říká Bible: „Moudrého pokárej a bude tě milovat“ (Přísloví 9:8). Ó můj otče, byl jsi sankcionován, když jsi 21. října 2020 použil mezinárodní dokument „Francesco“ (dostupný na kanálu Discovery+ od 28. března 2021) od svého přítele Jevgenije Afinejevského (militantního homosexuála a režiséra homosexuálního filmu „Oj Vey! Můj syn je gay!“) prosazovat zákony o homosexuálním soužití po celém světě? Ne! Sv. Jan Pavel II. a Benedikt XVI. však měli jasno: každý křesťan musí vyjádřit svůj „absolutní osobní nesouhlas“ s těmito zákony, jinak se dopouští „těžce nemorálního“ činu (Dokument Kongregace pro nauku víry, 2009. června 3, 2003). Také Kodex kanonického práva hovoří jasně: „Osoba, která se veřejně projevuje nebo projevuje, publikovaným písemným projevem nebo jiným způsobem užívá sdělovacích prostředků, rouhá, těžce poškozuje dobré mravy, uráží nebo podněcuje nenávist nebo pohrdání náboženstvím nebo církví, bude spravedlivě potrestána“ (10). Ó můj Otče, sankcionoval jsi svou přítelkyni, argentinskou jeptišku Lucíu Caram, když se 29. ledna 2017 ve španělské televizi veřejně rouhala proti Panenství Panny Marie? Aplikoval jste na ni kánon 1369 Kodexu kanonického práva? Ne! Samozřejmě, že 18. září 2023 se znovu objevila ve španělské televizi a řekla: „Byla bych pro to, aby [homosexuálové] mohli uzavírat sňatky v církvi, protože Bůh vždy žehná lásce.“ Schválili jste ji za tento nový výrok, který je v příkrém rozporu s Božím zákonem a učením Církve? Ne! Sankcionoval jste svého jezuitského bratra kardinála Jeana-Clauda Hollericha, když 2. února 2022 veřejně prohlásil, že „učení Církve, že homosexualita je hřích, je falešné“? Ne! Ponechal jste si ho jako kardinála a generálního relátora synody o synodalitě a poté jste ho jmenoval členem Rady kardinálů, vybrané skupiny kardinálů, kteří jsou vašimi zvláštními poradci (7. března 2023). Sankcionoval jste svého přítele kardinála Reinharda Marxe, když 31. března 2022 veřejně řekl, že „homosexualita není hřích“? Ne! Jako kardinála a člena Rady jste ho ponechal až do 7. března 2023. Sankcionoval jste německého biskupa Karla-Heinze Wiesemanna, když 2. listopadu 2023 napsal pastýřský list, v němž vyzval kněze, aby „žehnali“ homosexuálním párům? Ne! Přesto se veřejně vzbouřil proti papežskému rozhodnutí založenému na božské pravdě. Ve skutečnosti jste oficiálně zakázal taková „požehnání“, když jste spolu s kardinálem Luisem Ladariou a arcibiskupem Giacomem Morandim prohlásil, že „není dovoleno udělovat požehnání“ v „případě svazků mezi osobami stejného pohlaví“, protože Bůh „nežehná a nemůže žehnat hříchu“ (Dokument Kongregace pro nauku víry, 22. února 2021). C. Synovská korekce podle sv. Augustina a sv. Tomáše Akvinského Svatý Tomáš Akvinský shrnul své myšlení a myšlení svatého Augustina těmito slovy: „Jsou nižší povinni na základě tohoto předpisu (lásky) napomínat své představené? … Napomenutí, které je aktem spravedlnosti zahrnujícím trest, nenáleží podřízeným ve vztahu k jejich nadřízeným. Ale to, co je skutkem lásky, náleží každému vzhledem ke všem, které má milovat a v nichž vidí něco, co by měl napravit… Ale jako úkon ctnosti musí být upraven s přihlédnutím k požadovaným okolnostem, úkon, kterým podřízený kárá svého nadřízeného, musí také respektovat určité slušnosti, takže napomenutí není ani drzé, ani tvrdé, ale jemné a uctivé. Povšimněme si však, že pokud by existovalo nebezpečí pro víru, museli by být představení pokáráni podřízenými, a to i veřejně. A tak Pavel, který byl poddán Petrovi, ho proto pokáral. A k tomu Augustinova Glosis vysvětluje: „Petr sám svým příkladem ukazuje těm, kteří mají přednost, aby se neodmítli nechat napomenout, pokud se náhodou odchýlí od své podřízené.“ (Teologická summa II-II, q.33, a.4). Ó můj Otče, je jasné, že láska dává biskupu Stricklandovi právo a povinnost tě veřejně napomínat, protože jsi svými různými omyly, které jsi od roku 2016 odmítal napravit, vytvořil skutečné nebezpečí pro křesťanskou víru. Proč musí všichni kardinálové a biskupové synovsky napomínat papeže Františka? Ó můj Otče, důvod je prostý: je to pravý synodální akt. Synodalita, jak nás učí křesťanská tradice, totiž neznamená podporovat demokratická shromáždění, která by měnila tradiční nauku církve, ale spíše si navzájem pomáhat, aby se zvětšila svatost členů církve. Svatý Pavel řekl: „Starejme se jeden o druhého, abychom podněcovali odpověď v lásce a dobrých skutcích“ (Židům 10,24); „Je-li někdo z vás přistižen při něčem špatném, vy, kteří jste duchovní, ať ho napraví v duchu mírnosti“ (Galatským 6:1). Podle papeže Benedikta XVI. „ve světě prostoupeném individualismem je nezbytné znovu objevit důležitost bratrského napomenutí, abychom mohli společně kráčet ke svatosti“; „‚Mít starost‘ jeden o druhého také znamená starat se o své duchovní blaho … bratrské napomenutí s ohledem na věčnou spásu… v těch společenstvích, která jsou skutečně zralá ve víře, v těch, která se starají nejen o tělesné zdraví svých bratří, ale také o své duchovní zdraví a konečný úděl“ (Postní poselství 2012, 3. listopadu 2011); „Bratrská láska zahrnuje také smysl pro vzájemnou odpovědnost… jsme zodpovědní jeden za druhého na cestě křesťanského života“ (Anděl Páně, 4. září 2011). Když mluvil o pokušení mlčet, bavorský papež dodal: „Myslím na všechny křesťany, kteří se z lidských ohledů nebo z čistě osobní pohodlnosti přizpůsobují převládající mentalitě, místo aby varovali své bratry před způsobem myšlení a jednání, který je v rozporu s pravdou a nekráčí cestou dobra“ (Poselství k postní době 2012, 3. listopadu 2011). Ó, můj Otče, není to smutné, že jsi dosud neobdržel žádné veřejné synovské napomenutí od široké koalice kardinálů a biskupů? Modlím se k Bohu, abyste v tomto bodě nepochybovali: protože synovské napomenutí je povinností lásky, dávají vám ho ti, kdo vás opravdu milují podle Božího Ducha svatého a milují vaši věčnou spásu. Co můžeme říci o těch, kteří vás nenapomínají, kteří mlčí a dívají se, jak běžíte po cestě svých chyb? Mnozí vás milují, ale bojí se, že je potrestáte, když vás napomenou. Ostatní vás nemilují. Je zřejmé, že ti, kdo vás povzbuzují ve vašich omylech, vás milují podle ducha světa, ale ne podle svatého Ducha Božího. Otče můj, na závěr tohoto listu si připomeňme moudrá doporučení papeže Benedikta XVI.: „Písmo nám říká, že i ‚přímý padne sedmkrát‘ (Př 24,16) … Vždy bude zapotřebí pohledu, který miluje a napomíná“ (Poselství k postní době 2012, 3. listopadu 2011); „Měli bychom praktikovat jak bratrské napomenutí, které vyžaduje hlubokou pokoru a prostotu srdce, tak modlitbu, aby povstalo k Bohu ze společenství skutečně sjednoceného v Kristu. Prosme o to vše na přímluvu Nejsvětější Panny Marie, Matky církve“ (Anděl Páně, 4. září 2011). Modleme se také ke svatému Petrovi a svatému Pavlovi, aby vám pomohli přijmout tento a následující dopisy, které vám posílá syn církve, který vás vroucně miluje a každý den se modlí k Nejsvětějšímu a milosrdnému Srdci Ježíšovu a Neposkvrněnému Srdci Panně Marii za vaše úplné obrácení k pravdě. Prosím vás o požehnání. Tvůj syn, Fr. Janvier Gbénou (pseudonym: Fr. Jesusmary Missigbètò)
Niečo Vám vážení čitatelia týchto riadkov napíšem o jednej zo špeciálnych Božích milostí, ktorú mi ráčila Prozreteľnosť darovať. Navonok to vyzerá ako nejaká tragédia. Z pohľadu zhora ide však aj o veľký Boží Dar.
R. 1990 som bol vysvätený na katolíckeho kňaza. Predtým som dostal veľmi silné povolanie do zasväteného stavu. Akoby bol archanjel pri mne, tak duchovné a intenzívne. Niečo veľké. Odmietal som pol roka to pozvanie. A bolo to iba silnejšie. Prišla veľká túžba slúžiť nebu. Veľká láska k Ockovi v nebi. Tušil som, že príde aj veľké utrpenie. Prišlo. Bohu vďaka aj zaň. Všetko bolo obetované nebu cez Kristovu Sv. Krv a sv. slzy Panny Márie. Cítim obrovské duchovné bohatstvo z toho ako ovocie. Teraz mám po 33 r. kňazstva kľud. V tichu priam blaženosť.
Bol som 22 r. v oficiálnej pastorácii. 11 r. v troch mestách a 11. r v troch dedinkách. Naposledy 9.r. ako kaplán v Rooseweltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Krásna a užitočná to práca. Nepatril som medzi otitulovaných manekýnov, ale skôr medzi kňazov robotníkov. Okrem ochoty slúžiť, štúdia sa rád modlím. Aj tak sa dá veľa dobra urobiť. A dali mi zhora zvýšenú chuť slúžiť a robiť poriadok. Čím väčšia rôzna neochota, ľahostajnosť a bordel, tým väčšiu. Zistil som, že pacienti sú aj mimo nemocnice. A choroby sú aj psychické, sociopatické aj duchovné.
Čím máte radšej Pravdu, a ju ohlasujete, tým viac asi dráždite opačne naladené duchovno. Prejavilo sa to , ako často aj v iných osudoch u tých, čo sa snažia posväcovať, aj udávaním. Vari každý druhý rok som musel vysvetľovať na koberci všelijaké klebetné kydy. Zistil som, že zlostné kopance sú aj ako razítka z pekla. Potvrdenky kvality ukončenej duchovnej práce pri ohlasovaní Božieho Slova. Preložení z miesta na miesto bolo vari 6 x kôli tomu. Poučili ma zhora, že aj takto sa dajú robiť nenápadné doktoráty iného druhu. Každý zo svätých s tým mal osobnú nepríjemnú skúsenosť. Napr. po treťom takomto sociotrapase som povedal biskupovi Rudolfovi, že či je toto normálne, takto, na pokyn Judášov, sa tu rozhodujete?… Zvesil hlavu a hanbil sa. Prišli ďalšie udania, a už ma neprekladal. Vedel on aj prepáč povedať. Aj sa chovať razantne, keď videl jasný švindeľ. Dobre, že bol na to upozornený, lebo pri množstve aktivít sa bežne stáva, že nám uletí podstata veci. Zareagoval otcovsky a normálne. Prídu však situácie, že pri nebedlivosti alebo kôli nesympatii sa dá za pravdu udavačke, a môže to mať potom aj dramatickejší priebeh.
Udavači v cirkvách sú výborní testéri našich /ne/charakterov.
V r. 2012 som bol v rámci dovolenky zastúpiť na pár dní kolegu v Martinskej nemocnici. Ďalšie a najtvrdšie udanie. Udavači iba testujú, ako sa máme radi. A v akom stupni veríme pravde či klamstvám. Úplne bežné je tu v primitívnej urazenosti a neláske „oznámiť“ brata bez napomenutia medzi 4. a 6. očami. Ježiš nám to predpovedal, že vychladne láska, a vtedy sa budú udávať a nenávidieť.
Prečo hneď miesto úcty ku inému sa mu túžime pomstiť? Ideme z najpravovernejšieho kostola a miesto normálneho upozornenia túžime ako bosoráčikovia zhodiť na iného svoje viny a neľudsky utekáme na iného našpiniť ? Či nie preto, lebo nám úplne uletela podstata kresťanstva pri vykonávaní množstva povinností?
Zrazu atak od prešpekulovanej sanitárky. Vraj som som na ňu predátorsky zaútočil ako vyhladovaný vlk. To som vďaka Bohu nikdy nerobil ani robiť neplánujem. Ako besná vlčica akčne aj verbálne však zaútočila ona. Vraj sa nespovedám a nemám vraj ani svedomie, vraj som tvrdil, že biskup R. je buzerant! To som sa postavil a dôrazne nahlas som ju zastavil, že čo si to voči + biskupovi dovoľuje!!! Ako obluda jedna nešťastná a dokrivená… Prekrútila čo len mohla a a hrala sa pritom na svätú. Je psychicky chorá, prezradila mi psychiatrička z Mt, čo ju osobne pozná.
Nehorázny útok aj na kňazský stav, aj na česť . Vraj takto chodila udávať u biskupa R. aj svoje bývalé spolusestry. Tak to ako herečka z národného divadla v schizoafektívnom záchvate zahrala, že konšternovaný dočasný vikár diecézy sa splašil, a hodil ma ako kňaza okamžite „cez palubu“. Spravil o tom aj zápisnicu. Nedal mi ju ani prečítať, čo bol povinný, a zaklamal mi do očí: „Už nie je na to čas“. Neskôr po 3 a pol r. boli donútení na výzvu okresnej prokurátorky mi ju ukázať. Nebol tam podpis ani tej chudery ani môj. Podstatné veci tam zamlčal a dopísal tam svojské aj bludné interpretácie toho vraj šetrenia vo veci.
Pozrel som sa jej raz hlbšie do očí. V pohľade mala niečo z bosorky. Aj hrozné gestapo. Na hulváta začala iným oznamovať hrozné opovážlivosti o intimite iného, aj o tom, o čom nemohla mať ani šajnu. Preto začala tárať aj hlúposti. A kto jej nekriticky uveril, a na takýchto základoch začal stavať odpis iného človeka, dočká sa aj toho, že mu to popadá raz na jeho nebedlivú hlavu.
Ak sú doktori aj pravovernej teológie takto ľahko ovplyvniteľní nejakou zasvätenému stavu nevernou ex mníškou, klamárkou a udavačkou, či tým na seba vlastne neprezrádzajú, že ich duchovný život je veľmi povrchný a postavený veľmi divnom základe? Čo je postavené na skale pravdy zostane. Čo na piesku klebiet a lží, to sa zosype.
Či vulgárne neškandalizuje intimitu iného v cirkevnom prostredí ten či tá,
kto náhodou nemá niečím poškodenú intimitu vlastnú?!
Napr. aj nepravou čistotou. Alebo má dušu dlhodobo poškodenú neúprimnými vzťahmi…
Našla si aj ochotníkov, čo ju tvorivo doplnili a podržali. Prekvapilo ma to, že boli to moji spolupracovníci z Nemocničnej Duchovnej Služby. Oni tiež prispeli. Jeden svojou dlhodobo neliečenou závisťou a roznášaním klebiet, druhý divne infantilnou žiarlivosťou a nekolegiálnou nebedlivosťou. Pani občas aj kostolníčka asi podstatne pribulikala, že ma treba už-aj niekde teda urgentne asi spacifikovať. Aj sa objala s tou Judáškou. Na počudovanie zrazu ako zorganizovaná krimiskupinka popridávali prekvapivé všeličo, čo mne ako kolegovi za dlhé roky v klebetárňach napočúvali a „nestihli“ za 9.r spolupráce ani vôbec normálne človeku povedať? Veď boli v tých poväčšine podozreniach a nielen babských klebietkach aj diabolské opovážlivé osočenia. Rozdúchali tak spoločným účinným mobbingom silné bosorácke emócie, že kolegu treba ukľudniť. Najlepšie psychiatriou. Dobrá zábava, však? Tú svoju asi nevedeli inak vyriešiť. Racionalita a normálna komunikácia tu vážne absentovala. A to je presne vhodné podhubie na útok temných síl. Mali na ňom podiel a vraj ho urobil obvinený. Prišiel však cez špinavé reči a rozkazovanie vyplašených žien. Ktoré za zomknú do reťaze a zoťatie muža nasleduje. Nebratská zrada a komunikácia „kyjakom“ od vrajkolegu pri moci nasledovala ako z filmovej scény z groteskového prepadáka. Nastal vôbec nečakaný úder pod pás akoby z centrály a utajenej dielne cirkvou zakázaného hnutia Nazaret.
Mystiku medzi riadkami si musí človek nájsť roky sám.
Nik mu ju priamo nepovie, prečo sa veci dejú ako sa dejú.
Smietky v očiach brata nájsť vieme, ale brvno vo svojom oku žiadne?
Keďže ste ma neráčili uznať za hodného právnej ochrany,
plním si sám svätú povinnosť právne brániť nekolegiálne prizabitú ľudskú
česť a umelo mi nanútený iregulárny kňazský stav.
Zbieral ten bývalý člen tvrdého jadra tohoto stále aktívneho spolku na mňa asi závistlivo už dlhšie špinavé reči. Toto bola vhodná príležitosť, aby si s končiacou svojou funkciou ešte udrel. A veľmi špinavé reči medzi kolegami osobne porozchyroval. Posledné to tvrdé kopance od tohoto neslávneho a slovenskými biskupmi aj zakázaného extrémistického hnutia. Dostali sme ich viacerí. To je to hnutie, kde to extrémne preháňali so 6. prikázaním a poriadne vraj bežne ignorovali 8. prikázanie z Desatora. Za 22 r. čo sme boli v diecéze a aj v meste BB vedľa seba neprišiel osobne ani raz, že by bol nejaký problém. Čo bola jedna z jeho povinností ako generálneho vikára či potom dočasného správcu diecézy. Na deň presne po 27 r., ako som sa ako bohoslovec zasvätil nebu. 30.9. zrazu koniec. Ešte mi nanucoval pobyt v kláštore a pokúšal sa mi vnútiť psychiatra. To robia, aby iného ponížili, ak má nafúknuté ego. Na zjavný administratívny sadizmus zareagovať falošným masochizmom? Po niekoľkohodinovej porade pred Tým vo sv. Eucharistii, na otázku, či to mám aj prijať?, som dostával jasnú a opakovanú odpoveď z oblasti svedomia, že nie. Oznámil som mu to pokojne. To ho už rozčertilo. Mal totiž iné a nemilosrdné plány. Po oznámení, že porušuje aj Ústavu, čl. 17, zrazu s tou vyfabulovanou psychiatriou cúvol a už ju viac nespomenul.
Pápež František to volá rakovina zneužitia moci, tzv. klerikalizmus, a v matke cirkvi to konať zakázal.
Tí, čo klerikalizmus príliš milujú si ho svojvoľne povolia. A čo ostatní?
NEMO sa na to prizerajú? A klamete sa navzájom, že takto milujete cirkev?
Mal som objasnené teda, o čo tu ide. Riaditeľ Bú sfalšoval pôvodný dekrét vraj Dohody o prepustení zo zamestnania, ktorý som odmietol podpísať. Povedal som im trom, čo tam boli prítomní, že robia neprávosť . Nanútil mi o deň neskôr, aby som podpísal inú dohodu, než tú pôvodnú, čo mi vytrhol z rúk, a ktorú deň predtým sám podpisoval. Na druhý krát, prvý krát mu nervózne vypadlo pero z rúk. Tiež ma divne manipulačne hneď na druhý deň zavádzal, že si vraj oddýchnem rok a potom sa vraj vrátim. Uhýbal pohľadom a utekal rýchlo preč, asi skartovať ten dekrét.
Kôli úmyselnému nevyšetrovaniu čo sa stalo v cirkevnom prostredí nasledovalo pred 3 r. povinnou časovou lehotou Trestné oznámenie, a o dva roky druhé, že toto boli nie malé kriminálne podvody. Je tam sadzba 2 – 5 r. odňatia slobody za trestný čin ohovárania alebo krivej prísahy. Odpoveď polície? Že tie podpásovky vraj neboli trestnými činmi. Vec bola na civilných súdoch, cez tzv. Neodkladné opatrenie, vybavené v priebehu roka/ lebo cez súdny spor a právnika to tu vraj trvá aj 5 rokov a vyjde to aj 5000 tis euro/ Okresný, Krajský aj Ústavný súd reagoval urgentne a podľa zákona do 30 dní, vraj nemôžu zasahovať do cirkevných záležitostí. Klamstvo. Inde zasahovali. “ Dík“ za poučenie. Stálo to spolu iba 27 eu. Apel Inšpektorátu práce: vraj sme sa dohodli. Otrasná lož. Listy na Nunciatúru: odpoveď žiadna. Slušný človek je tu ako fackovací panák. Asi 50 listov, za 5 rokov, a všetky v koši. Nechali ma zostúpiť do právneho pekla. O čom sa mi ani nesnívalo, že je to tu realita aj mnohých iných prípadoch.
Ani jeden paragraf tohoto štátu, ani jeden kánon nenašli, ktorý by napadnutého chránil?
Toho nie som ako občan SR a člen RKC asi hoden dodnes? Na takú maličkosť, ako je ochrana cti a dobrého mena pred trápnymi udavačmi a verbálnymi zabijakmi? Keďže ste mi ráčili neprideliť ani cirkevného právnika ani nikto z Vás nepovedal po toľkých rokoch náročnej duchovnej služby ani ďakujem, ani prepáč, iba ste na seba niečo dôležité prezradili. Že to so sv. vierou a Kristom až tak vážne neberiete? A viacerí ste mi doporučili aj zbabelo o tom mlčať.
Mal by som poďakovať, že ste ma od seba oddelili, aby sme začali liečiť túto strašnú sociopatiu, však? Tiež že som cez Vás dostal milosť byť prenasledovaným kresťanom. Apoštol Pavol napísal, že dostal milosť nielen veriť, ale aj za vieru trpieť. Naučiť sa ďakovať aj za rôznorodé protivenstvá je nám pri dozrievaní veru potrebné sa naučiť.
Prepáčte, ale kôli spravodlivosti, o ktorú sa v živote snažím, si ešte musím splniť aj povinnosť Vás verejne napomenúť, keďže interné napomenutia ste odignorovali , aby ste robili z tohoto čo sa stalo pokánie. Takáto firemná kultúra je totiž niečo otrasné a pohoršujúce. Tých čo toto čítajú prosím rozlíšiť, že toto sa vôbec nestostožňuje so zdravou spiritualitou a duchom sv. matky cirkvi. Toto je napáchnutie duchom tohoto sveta.
„Nehrajme sa na svätých“ odporučil nám pápež František
Tiež mi počas tých rokov Duch Sv. objasnil, že aj ja mám čo v sebe očistiť a zlepšiť. Robiť pokánie tiež. Kľúčová informácia, ktorú Vám diletanti ducha nikdy nepripomenú je, za každým ponížením v matke cirkvi, aj týmto čo opisujem, je príležitosť ku osobnému očisteniu sa. Aj hlbšiemu zasväteniu sa do Božích tajomstiev. Ak svoj kríž nezabudneme pokorne prijať a spojiť ho v duchu s krížom Pána Ježiša. Aj Sv. Panny pod krížom. Tak sa v nás pootvárajú zamknuté komnaty v našom najhlbšom vnútri, v ktorých sú duchovné poklady. Blaženosti, jednoty, múdrosti aj sv. pokoja.
Čo Vám mám na to povedať? Vydávate svedectvo o sebe, ako to „žijete a ako veríte“ Robíte tak aj trpiacemu Kristovi. V evanjeliu je písané, že je aj v tom v poslednom bratovi. On nepovedal, že je v každom pokrytcovi, darebákovi či podvodníkovi, lebo tam vládne hriech. Ale je v tých, čo sa snažia byť slušní, čestní a ochotní plniť Boží plán.
Vtedy ten nezáujem kde žijem a čo robím počas 9. mesiacov ma zaskočil. Prekvapilo ma to. Po 22 r. náročnej služby. Snažil som sa ju neodfláknuť. Stretávajúc ľudí na ulici v BB a vidiac ich prapodivné až zdesené grimasy som si skúšal domyslieť, aké hrôzy a ošpinenia o mne asi počuli. Tá rana po zradnej dýke v srdci bolela. Veľmi. Krvácalo to asi 5 rokov. Chodil som sa z toho veľa krát spovedať, že sa na nich za to veľmi neférové, čo iné – hnevalo ma to podlé aj to strašne neférové a bol som z toho smutný. Šťastie má kto sa v podobnej situácii dokáže modliť. Rana sa zázračne po napojení na Kalvársku obetu vykúpenia postupne zahojila. Ktovie prečo to trvá roky. Začal som im žehnať. Pochopil som, že je to asi tá z tých najťažších skúšok života: naučiť sa milovať aj nepriateľov. Prijať aj prizabitie cti aj veľké poníženie. Pochopiť v tom aj dopustenú vyššiu Božiu réžiu… Dať to ako svoju malú obetu Ockovi v nebi v duchu to spojiť s Kristovou veľkou obetou na kríži. Aj so Sv. P. Máriinou pod ním. O tom je totiž podstata kňazstva. A prišlo požehnanie i ukľudnenie turbulentných situácií. Po čase vyjasnenie, že všetko zlé je aj na niečo dobré.
Česť o normálnosť sa snažiaceho človeka je pre nás tu v SR aj v slovenskej časti matky cirkvi absolútne nič?
Má nejakú česť ten, kto inému bratovi dobrú povesť a dôstojnosť kňazského stavu nechráni?
Nebojíte sa, že pred Božím súdom pre tieto nie doriešené maličkosti môžete prísť o svoju povesť a česť?
Kto , komu a kde dovolil hrubo porušovať 8. Božie prikázanie a platné cirkevné kánony, či Ústavu SR?
Kán. 219 – Všetci veriaci majú právo, aby pri voľbe životného stavu boli uchránení od akéhokoľvek nátlaku. Kán. 220 – Nikomu nie je dovolené nelegitímne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia. Kán. 221 – § 1. Veriacim patrí, aby si legitímne vymáhali práva, ktoré majú v Cirkvi a obhajovali si ich na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva. § 2. Veriaci majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná autorita predvoláva na súdne konanie, boli súdení podľa právnych predpisov, ktoré treba uplatňovať s právnou miernosťou. § 3. Veriaci majú právo, aby boli postihovaní kánonickými trestami iba podľa normy zákona
Kán 1390 – § 2. Kto cirkevnému predstavenému poskytne iné osočujúce udanie o delikte, alebo ináč poškodí dobrú povesť druhého, môže byť potrestaný spravodlivým trestom § 3. Osočovateľ má byť prinútený, aby poskytol aj primerané zadosťučinenie.
Kán. 1391 – Má sa potrestať trestami podľa kán. 1336 § 2-4 poľa závažnosti deliktu:
kto vyhotoví falošný verejný cirkevný dokument, alebo pravý zmení, zničí, ukryje, alebo falošný či zmenený používa;
kto používa iný falošný alebo zmenený dokument v cirkevnej veci;
kto vo verejnom cirkevnom dokumente tvrdí nepravdu.
Kán. 1526 – § 1. Bremeno dokazovania pripadá tomu, kto niečo tvrdí.
Kán. 1645 – § 1. Proti rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, stojí navrátenie do pôvodného stavu, len keď je zjavne preukázaná jeho nespravodlivosť.
Kán. 128 – Ktokoľvek právnym úkonom nezákonne, ba akýmkoľvek iným úkonom, vykonaným úmyselne alebo z nedbanlivosti, spôsobil inému škodu, je povinný spôsobenú škodu nahradiť.
Kán. 1620 – Rozsudok má chybu nenapraviteľnej neplatnosti,
ak čl.7 jednej zo stránok bolo odopreté právo obhajoby;
Prečo v RKC SR sa tieto kánony v praxi nedodržujú?! Lebo sa chcete pochabiť a ublížiť si vážne ohľadom večného života? Takto iných pohoršovať a permanentne obviňovať z pohoršenia iba toho, kto Vás na to s úctou upozorňuje?
Ústava SR Čl. 16
(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa § 373 Trestného zákona „Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto ako svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
Mám povinnosť Vám oznámiť, a mám to aj v oficiálnych rozhodnutiach z prokuratúry, že páchanie týchto trestných činov vo vnútri v RKC SK je považované nie za trestné činy. Čiže Je beztrestné a odporúča sa???!!!
Podobne Ústavné práva v SR sú iba na papieri. Bežná antikristovská prax je však nevymožiteľnosť práv
Nový biskup ma v januári 2013 prijal a v liste o pár dní napísal, že mám robiť pokánie, dal 5 dobrých bodov, a že ma rád vráti naspäť. Po pol roku som pri druhom stretnutí zistil, že ho žiadne moje pokánie nezaujíma, veľmi divným hlasom oznámil, že budem mimo roky. Mal už iný plán ma zo šachovnice vyhodiť ako figúrku. To bolo kruté. Ešte horšia dýka v srdci, než tá prvá. Zvláštne, že mi pobyt v kláštore vôbec nenanucoval, ako jeho predchodca v úrade, iba taktne odporučil a mávol rukou, že psychiatra nepotrebujem. Jediné dve pozitíva čo ma mne našiel.
Čiže Ten v Eucharistii a v hlase svedomia mi to správne pred 3. mesiacmi predpovedal…
Kolegovia totiž v meste o mne rozchyrovali, že som asi neposlušný, že som mal ísť ku tomu psychiatrovi, a podobné ďalšie kydy. Miesto návštevy a rozhovoru prejavili aký taký záujemčok aspoň tými klebetami. Šírili tak rôzne verzie. Návšteva či pomoc mi s bývaním bola nad ich sily. Triasli sa, chudáci. Aj najlepší kamaráti. Dali ma bývať na charitu. Asi zásahom zhora. Presne o 2 a pol r. som odchádzal s nemým výkrikom vraviac riaditeľovi , že by mi mohli dať radšej sekeru do hlavy, miesto toho čo oni ten súdruh biskup so mnou robiť ráčili…Menej by ma to totiž ako človeka bolelo. Bol to niekoľkoročný horror na psychiku. Až po 10 r. prichádzam do akého-takého nadhľadu, že to bude vo večnosti vo filme spracované snáď aj ako kvalitná groteska s drámou v pozadí.
Písal som asi 10 úctivých listov „otcovi“ biskupovi a poslal asi 6 odpovedí. V nich iba nové a kreatívne obvinenia, a iba ďalšie vyhrážky trestami. Aj zdôraznené nepovolenie vysielať aj v rádiu, vraj tam šírim bez jeho povolenia iba negatíva o cirkvi. Čo vyslovene odporuje misijnému príkazu samého Ježiša a pápeža B XVI. o evanjelizovaní internetu kňazmi. Veď ma už ani nechcel civilne zamestnať a vraj o žiadnej práci pre mňa nevedel…. Vraj som spáchal nejaké veľké pohoršenie. Pýtal som sa úctivo, že kedy kde a s kým, lebo čestné slovo nik za mnou počas života neprišiel a do očí mi nepovedal o niečom takom.
Totálne iba negativizovanie iného je iba potvrdením, že ste v niečom iba pozitívny.
Aj že idete dobrým smerom ku nebu. Treba zachovať kľud. Problém nie je pravdepodobne vo Vás.
Tí, čo takto nenávidia a všetko zlé na Vás hovoria, Vás prosia o nejaký druh pomoci.
A tak som ich žiadal 3 x o normálny cirkevný súd, kde by sa pred svedkami a kompetentými vec vyjasnila. Podľa CIC 83 bremeno dokazovania je na strane toho, kto obvinil. Po neodpovedaní na Žiadosť o zmene rozhodnutia do 3. dní, po nepochopiteľnom ignorovaní Hierarchického rekurzu najbližšiemu nadriadenému, čo bol arc. S.Z. v Bratislave do 30 dní, po zámernom? nepridelení cirkevného právnika z Bú, čo sú jasné dôkazy aj pre laika, že celé odvolanie z pastoračnej služby bolo od počiatku NEPLATNÉ. Vydal ho totiž ani nie biskup. Ale istý pán nahnevaný, čo zneužil svoju dočasne prepožičanú moc v diecéze. A z podobného deliktu opovážlivo obvinil mňa a použil aj tvrdú administratívnu päsť… Dve kánonické napomenutia, či ústne alebo podľa cirkevného práva listom, to vraj už bolo nejaké pred rokmi a teraz už nebolo treba?! Z veľkého pohoršenia takto iného radi obviňujú tí, čo sa hrajú na farizejskú čistotu, a svojimi zlobou rozdúchanými špinavými rečami škandalizujú niekoho iného. Koho asi nemajú radi alebo mu doslova závidia.
Aj Ježiš si povzdychol: „To ste na mňa zobrali aj meče a kyjaky, ako na nejakého zločinca?“
Niesť si tento kríž s Ním je však veľká česť, pochopil som konečne, osvietený Duchom Božím.
Kán. 428 – § 1. Keď je stolec uprázdnený, nemá sa nič meniť. § 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie diecézy, sa zakazuje robiť čokoľvek, čo by mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre diecézu alebo biskupské práva; zvlášť sa im zakazuje aj komukoľvek inému, či už osobne alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek dokumenty diecéznej kúrie alebo v nich čokoľvek meniť.
Nulitu potvrdzuje aj kánon 428. Dočasný administrátor nemá právo z osobnej pomsty vyhadzovať 6. kňazov z pastorácie. Ani legitimizovať tri vyslovené klamstvá v odvolacom dekréte. Jedno z nich, že sa nechcem polepšiť, či druhé že som vraj zneužil kňazskú moc, to napísal v podstate o svoje utajené a neprečistené diagnózy. Nemal právo ani posielať iného svojvoľne na psychiatriu.
Ústava SR Čl 17 (7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu.
Vo sv. cirkvi sa deje občas aj niečo veľmi nedôstojné. Tak som toho bol svedkom aj účastníkom. Ak by niečo ozaj mali, normálny súdny proces by aj bol. Ale tu išlo zjavne už o nejaké „väčšie veci“ Tak som teda nechtiac dostal milosť originálnej tŕňovej koruny. S „nazaretským kyjakom po hlave a aj „nadprirodzenými“ „administratívnymi procesmi – dýkami od excelencie z predu i zo zadu.“ Aj toto sa deje u nás vnútri. Zvonka a povrchného pohľadu totiž vyzeráme, že naša spiritualita je ťuťuli muťuli a mediálna komunikácia so svetom a jeho utajenými správcami, tzv. globalistami pripomína nie prorocké slová, ale skôr naivné ťapy ťapy ťapušky… A vo vnútornom fóre nie je cudzie týmto „zbožným chlapcom“ zničiť inému život, česť, posvätný stav v rukavičkách, elegantne a potichu. Neuveriteľná škodoradosť však? Nevolá to náhodou evanjelium pochabosť, pred ktorou zabuchnú nebeskú bránu?
Po už nehoráznom ignorovaní troch žiadosti o oficiálne dokázanie nejakého deliktu, a 4 ročnom umelom predlžovaní doby návratu do služby, mi biskup v Roku Milosrdenstva 2016 podaroval ako špeciálnu formu ugrilovania tzv. administratívno – trestný proces. Zámer bol tajný a jasne určený : ako kňaza ma odstaviť navždy. Prostriedky už dajaké našli. „Sudca“ v pozadí už ale dopredu rozhodol. Hrajkanie sa na vypočúvanie. Pritvrdili ešte aj bosorácke dúchadlá cez tú nekajúcu exmníšku. Už ďalším ešte tvrdším krivým svedectvom. Vraj som bol voči nej ešte aj s krikom agresívnejší. Hnilé polienko priložil aj bývalý kolega z nemocnice. Oznámil niečo nevhodné, nie čo za 9 rokov zažil, ale čo od inej neznámej klebetnice počul, vďaka Bohu sa to s realitou nikdy nestretlo. O čom ani nebola medzi nami za 9 r. spolupráce fakt nikdy reč.
Poslali mi krátky list, že dokazovanie skončilo. Dokazovanie spomenutého, važení, žiadne ani nebolo. Aha, nebolo ani treba… Neuveriteľné, keby mi niekto iný tvrdil, že od kolegov toto zažil. Tak to bolo už silnejšie kafe. Zozbierali si, už nie iba klebetné kydy, a vraj už boli všetky tie udania a aj krivé obvinenia, a vraj to bolo už zázračne „dokázané“. Keď som z toho diecézneho tribunálu v BB odchádzal, zvýšil som hlas tak, aby to počula aj tajomníčka vedľa: „Veríte Vy vôbec v Boha!? Lebo zjavne im bohom bola iba vôľa silno zaujatého predstaveného.
Výsmech z práva z nie málo a krátko doráňaného človeka. Síce decentne, potajomky, ale došlo to až na takéhoto antiprávneho „hulváta“. Navonok sväté rečičky a vo vnútri bez férovosti, dobroty a ľudskosti?
V pravej Svätej cirkvi až takáto neprávosť? Nevymyslel som si to.
Z duchovného hľadiska však ide aj o dar zhora. Tzv. Božie dopustenie. Aj keď navonok sa to zdá iba a len ako primitívne administratívne klerikálne kriváctvo + alibistické hranie sa na poslušnosť.
Veci paradoxné , dlhšie mi trvalo to hlbšou optikou spracovať , s pokorou prijať a pochopiť.
Pretože aj niečo také iregulárne môže patriť do tzv. tajomstiev našej sv. viery.
V príprave na službu v cirkvi počujete niekoľko tisíc hodín prednášok. Ani jedna však nebola o tom, že ako sa máte psychicky pripraviť na niečo, o čom tu píšem. To vôbec ani nečakáte. Ani neviete, ako máte na to reagovať. Nik Vám nevie roky poradiť. A vôbec netušíte, prečo s Vami takto podivuhodne niekto zaobchádza. A vôbec nemáte tušenia, ako sa toto spravodlivo dorieši. Myslel som, že v inej diecéze sa na to niekto bez toxických emócií pozrie a zistí skutkový stav. Dá nejaké prehlásenie. A vec by sa jednoducho ukončila. Nie a nie takého právnika či biskupa na Slovensku nájsť. Samé bojazlivé výhovorky. A stále predivné posielanie ma iba za tým, čo ma evidentne ako kňaza iba sofistikovane túži znegativizovať? Nik si tu na Vichingove intrigy netrúfa?
Nechať po sebe iba dupať, veď to by bola strata sebaúcty. V psychiatrii je to diagnóza masochizmu.
A tak vďaka vďaka za nový a duchovne veľmi vzácny titul: prenasledovaný kňaz.
Asi neprenosný pocit. S veľkým ponížením prišla však aj možnosť pôsobiť evanjelizačne inak V tzv. alternatvnej sfére. Aj ten posledný medzi kňazmi môže byť užitočný v Božom diele aj mimo oficiálnu pastoráciu. Aj keď mi bola mi pridelená takto nepriamo. Bez právoplatného razítka a mimo oficiálnu inštitúciu boli nútení začať aj prví apoštoli. A to očierňovanie a následné perzekúcie im boli dávané aj preto, aby úroda pri novej evanjelizácii v novej podobe cirkevného spoločenstva bola kvalitnešia.
Kde je pravá viera, tam boli, sú a budú aj rôzne prenasledovania.
Túto zozbieranú muníciu z vraj počutia všeličoho na ďalšieho obetného baránka poslali do Vatikánu. Ten prekvapivo nič nepreveroval. Rozhodujú tam iba tak, ako sa zachce klerikalizmom podpitému prelátovi? Toto Vás zaskočí. Toto od kolegov vo vedení cirkvi nečakáte. Tak ktože to má nejakou černotou tú svoju intimitu poznačenú? Ten obvinený? Kto to vidí smietku v očiach iného, a brvno vo svojom nebadá? Navonok pôsobia spomínaní vrajdoktori teológie inteligentne. Ale toto, čo bolo a stále je v hĺbke ich bytostí, čiže v intimite , to sa tu v plnej nahote poodhalilo. Charakter to nie je naisto, však? Ani bázeň Božia. Skôr volanie o pomoc. A že je to aj po zákonnom bratskom napomenutí a následnom zákonnom zverejnení po toľkých rokoch ponechávané páchateľmi ako nepovšimnuté, to je mementom pre všetkých v matke cirkvi, že podobenstvo o 5. pochabých pannách sa nebude týkať len tých duší mimocirkevných, však?
Oficiál bol iba ako poštár. Nezastal ma totiž ničím, ani jedným kánonom. Predložil mi na podpísanie v r. 2017 v Mt laicizačný dokument, pred jedným kňazom V.M. ako svedkom. Povedal som im: Takto doslova svätokrádežne vyhotovený dokument podpisovať nebudem. Z tohoto sa šaškáreň, chlapci už nie veru zlatí, veru nerobí.
Našich otcov biskupov týmto reálnym svedectvom úctivo napomínam, že majú jedného medzi sebou, čo sa takto neférovo dokáže 10.rokov voči Vatikánu aj podriadenému správať. Myslíte, že nepreveriť si to, ignorovať tieto aj vážne veci a nechať svojho kolegu v takto predivnom duchovnom stave
je tá správna jednota a kolegialita?
Veru nie je. „Je to švindeľ“ povedal by + biskup Rudolf
Biskup z Islandu mi do telefónu povedal, že ich povinnosť je teda zopakovať celý ten proces. Ani ich to nenapadlo. So škodoradostným úsmevom si kradneme ako klerikálne antikompletórium česť, kňazský stav aj sociálny status? Nie však iného, seba okrádate. Ako opití mocou. Títo neetickí hadi sa ako moderní Vichingovia pochabia aj na tom, ako zneužívajú už aj Petrov úrad? A toto “ pánske huncúctvo“ im odpúšťať či mlčať o ňom po evanjeliových napomenutiach by bolo normálne? Veru nie, milé deti…To by bolo už nie fér. To dlhoročné znevažovanie či naťahovanie na škripec nejakého exkaplánika z nemocnice, veď to má ako kresťan iba v popise práce, to odpustiť treba. Ale vedomé , zlomyselné a škodoradostné lynčovanie ľudskej cti , kňazského posvätného stavu , bezhlavé učebnicovo klerikálne zneužívanie už aj pápežského úradu, bezočivé klamanie do očí a do dokumentov, či zaoberanie sa taľafatkami a nafúknutými silno nevraživými emóciami, trápne hrajkanie sa na cirkevné súdnictvo, či to nie je veľmi vážne zarmucovanie Ducha Svätého? A zlodej našej radosti?
Zažil som čo píšem v priamom prenose. Svedčím. Nemlčím. A v zásade neklamem. Kto si myslí že jedna veta je prehnaná, pokrivená alebo lživá, nech to prosím najskôr dokáže.
„Násilie a klamstvá nebojujú, vraždia“ Jozef Čapek
Ak ste niekoho nanapomenuli po bratsky a medzi 4. a 6 očami, a nič vážne ako delikt nemáte,
tak o inom vražedné klebety radšej netárajte. Hovoríte totiž o tieňoch svojich. Majte sa viac v úcte!
Toho kto mi odporúča iba mlčať, a ticho trpieť, či by bolo rozumné v týchto Posledných časoch?
Nebola by v tejto centrálnej oblasti Mystického Tela Cirkvi ľahkovážnosť až nekajúcnosť?
Lebo Ježišovo učenie a láska ku matke cirkvi nám kážu robiť aj niečo iné. Bratské napomenutie treba nielen začať, ale aj dôstojne dokončiť. Skúste ísť do Katolíckych novín či do rádia Lumen, a poprosiť ich, že si chcete splniť povinnosť a po dvojstupňovom napomenutí zrealizovať aj tú tretiu časť. A povedať už celej cirkvi niečo podobné, napr. čo tu spomínam. Myslíte, že Vás vpustia do živého vysielania?
Čo robíte inému, čo chce zachovať slušnosť, aj CIC83, robíte aj Kristovi v ňom. A prosím Vás, ráčte sa aspoň zamyslieť,
čo to stvárate, komu to slúžite a v akom stave osobnostného rozkladu to sami zo sebou zaspávate.
„Diabol chce zničiť kňazstvo!“ varoval nás pápež Benedikt XVI
Pochabenie sa už aj s posvätným stavom. Aj zneužívanie moci v matke cirkvi. Myslím že to vôbec nie je správne nemo tolerovať. Keď príde Pán, či na ich bezhlavo konajúce hlavy nespadnú tie ich vlastné ťažké podvody a nemilosrdnosti? Kto pľuje na nebo, padne to na neho. Asi s tým vôbec nerátajú. Snáď v Boha ešte veria. Ale v Posledný súd asi už nie. Inak by sa totiž správali. Férovo.
Za 10 r. bývam už na 10 mieste. 2 a pol v BB, 1,5 r. v Mt, 1,5 r. v Po, 1,5 r. na Liptove , Orave aj BB, a 3 r vo Vysokých Tatrách. Boží to plán so mnou. Vďaka súcitným ľuďom za pomoc. Brat nás neférovo so sestrou obral ešte aj o rodičovský 4. izbový byt v centre PD. Vraj musel unáhlene posplácať dlžoby. Akoby tých jóboviek nebolo aj dosť.
Z civilných povolaní som mal česť zažiť: byť meničom okien na cirkevnej škole, šoférom rozvážačom chleba, bagiet a zákuskov, umývačom riadov v hospici, 3 mes. poisťovacím agentom – to mi nešlo, vyše roka nočným recepčným a kuričom v horskom hoteli, asistentom v dome pre týrané ženy, a najviac ma baví robiť moderátora v rádiu a spirituálne poradenstvo. Dobré je zažiť, ako ľudia reálne žijú. Aspoň ich človek chápe. Aj čo je to napr. mať nočné služby za sebou.
Pokora znamená niekedy prijať aj takýto údel. Tí ktorí pomáhajú, možno si ani neuvedomujú, že pomáhajú trpiacemu Ježišovi, ktorí je aj v nás. Zvlášť v trpiacich za pravdu a okradnutých o spravodlivosť, s jazvami po krivdách. Aj takí tu totiž sme. Takú rolu nám dal On. A je to milosť veľká. Bol som hlupáčik, že som sa na to všelijako sťažoval. Pri spovedi mi Maroš Kuffa povedal, že hlúposť nie je hriech, iba naša chyba. A asi je to aj nedozretosť. Mám milostivý čas si teraz aj viac premeditovať slovo: “ Keď Vás prenasledujú v jednom meste, utečte do druhého. “ Ej veru. Aj to je totiž integrálna súčasť žitia evanjelia a pokladu svätej viery. Viete, že vo svete je každý 7. kresťan prenasledovaný za svoju vieru? opýtal sa nás pápež František.
Bol som už za 8 biskupmi a troma opátmi, Aj v Prahe. Všetci ma posielali do BB, že iba tamojší biskup mi môže odblokovať to „navždy“ zablokované. Neprijíma ma. Iba negativizuje. Na posledný list odpovedal opäť hadími vykrúcačkami. Stretol som ho nečakane 3x v Tatrách. Bývali sme pár dní v jednej budove. Prosil som ho o rozhovor. Modlím sa za neho a vraj aj on za mňa. Znova ma tu krivo obvinil, že som vraj zaklamal v liste do Vatikánu. A klamal pritom sám. Čo je toto za človeka? Do očí mi ani nepozrel. Vraj on so mnou už nič nemá. Utekal sa schovať do izby. Vraj on je tu na dovolenke. Po roku som ho tiež na schodoch pozdravil. Po zdanlivo ústretovej otázke, že ako sa mám, ma začal so vztýčeným prstom poučovať, že som klamár a podvodník. Opäť začal utekať preč. 10 rokov nič iné od neho iba gradujúce osočenia. Už pokojne som mu odpovedal, že bude za to zodpovedný pred Božím súdom.
Normálny človek s čistým svedomím sa takto nespráva, však? Keď Vás niekto iba negativizuje, zosťaňte pokojní. On Vás iba nemá rád a nevie Vás inak poprosiť o pomoc. Asi presne tie svoje negatíva projektuje do iného, toho trocha asi od neho v niečom lepšieho, kto mu čosi dôležité v hĺbkach bytia zrkadlí.
„Som preto veľmi nešťastný, keď v niektorých kresťanských spoločenstvách, ba dokonca aj medzi zasvätenými osobami vidím, že dávajú priestor nenávisti, rozdeleniu, klebetám, ohováraniu, pomste, žiarlivosti, túžbe presadiť vlastné myšlienky za akúkoľvek cenu, dokonca aj za cenu prenasledovania, ktoré vyzerá ako neúprosný hon na čarodejnice. Koho chceme evanjelizovať takýmto správaním?“
pápež František EG,100
František správne učí: Predstavený môže trestať podriadeného, ale ponižovať ho už nesmie.
Inde nám pápež poradil, aby sme sa s tým, čo na nás takto sedí, nejako dohodli, aby medzi nami nebola vojna. Ako?
Som v inej diecéze ako prenasledovaný klerik. Správajú sa tu úctivo a milo. Vďaka za ich pomoc. Právnik z Levoče mi tu poradil, že mám vraj dve možnosti sa vrátiť. Súdiť sa s diecézou, čo bude trvať ďalšie roky. Čo mi neradí, lebo to vraj ani nevyhrám. To je ale ďalšia novinka, však? Radil mi požiadať si priamo milosť od pápeža. A tak som si ju písomne požiadal. V telefóne z Bú mi bolo oznámené, že tú milosť dostať nemôžem, lebo som neplatne laicizovaný. Iný právnik mi poradil trpieť ako sv. páter Pio. Povedal som mu, že som prišiel po právnu pomoc, nie iba tú spirituálnu. Naposledy mi biskup Tomáš poradil, aby som žil podobne ako Rottuolo Dolindo.
Pekné, že sa ktosi aj zaujíma, že prečo som vlastne mimo oficiálnu pastoráciu. Nebude to náhodou kôli tomu vysielaniu v rádiu. kde spomínam všelijaké aj pre farizejkov nepríjemné veci? Že plním tak jeden z 5. bodov toho pokánia nikoho nezaujíma. To mi nikto ani do očí nepovedal. V neprešetrených dekrétoch sú ale celkom iné dôvody.
Tak to je už česť, keď niekto v strednom manažmente robí prieky tomu, čo iba poslúchol výzvu pápeža Benedikta XVI: „Kňazi evanjelizujte internet“. Tu na Slovensku to ešte musí nie usmerniť, ale povoliť miestny biskup. Ten je tu viac než pápež, a tuším aj ako nadboh, ovečky a baránky slovenské. Inak je to na úrovni zločinu. No ale čo má kňaz robiť ak ten podivný otec so mnou odmieta roky normálne komunikovať? A sám mi dekrétom ako pokánie nariadil niekde v civilnom prostredí pracovať. Aj dal krásne povzbudenie z Ad gentés, aby som išiel ohlasovať evanjelium, a nielen slovami, ale aj skutkami. Ale aby za tým boli aj teda nejaké skutky. To je krásna misia, pán biskup. Ale vo veľmi to škaredej poštovej zásielke to bolo odoslané… Spolu s dvoma nemilosrdne použitými „dýkami, kyjakom aj kopdoricínom… S milosťou tzv. iregulárneho a mimoriadneho stavu.
„Kto nemiluje svojho brata je vrah“ napísal apoštol Ján
„Prenasledovania sú tiež milosť“ povedal sv. Vincent de Paul.
Pýtal som sa J.Em. kard. J.Tomka, či môžem v takejto iregulárnej situácii slúžiť sv. omše.
„Máte svedomie?“ opýtal sa ma. Odporučil, nech to rieši cirkevný právnik.
CIC 83 jasne hovorí, že ten, čo svojim zanedbaním inému škody spôsobil, má povinnosť ich nahradiť.
To aké milosrdenstvo to my tu hlásame? Také, pred ktorým nie je žiadna spravodlivosť?! Sv. Mária Magdaléna de Pazzi v liste kardinálom píše, že je to milosrdenstvo falošné a hrozí, že nás privedie miesto neba skôr na okraj priepasti…
Ďakujem o. kardinálovi Jozefovi za požehnanie, keď som mu povedal, že pracujem v rádiu a pokračujem v misii pátra Antona Hlinku. Vysielam mnohé katolícke témy, ktoré sa v oficiálnych médiách von nedostanú.
Predivné je , že v našej slovenskej cirkvi rozhodnutie biskupa nikto roky nepreveruje. To je už vada systému. Náš vážny sociálny hriech. Čiže naša spoločná hanba, nedôslednosť a nekolegialita.
Oznamujem to všetkým, dúfam že s úctou. Rana Kristova, ktorej mi dali tú milosť sa dotknúť. Pobudnúť v nej tiež. Pred ktorou aj mnohí klerici utekajú a nechcú sa jej ani dotknúť, ani ju vidieť, ani vedieť, že vôbec existuje.
Je ich tam už 489. Počúva ma nie iba 10 – 20 ľudí ako v nemocničnej kaplnke, ale vraj niekoľko tisíc. Každý rok mi niekto s poslucháčov pripomína, že ako je vlastne pre nich dobre, že ma dali mimo službu a pre túto misiu.
„Chceli ma potrestať, a oni ma vlastne odmenili“, napísal prof. T.Halík, keď ho traja bývalí eštebáci odstavili z teologickej fakulty a vykoľajili ho na fakultu filozofickú, kde sa cítil oveľa slobodnejšie.
Zažil som to trochu inak, a ocitol som sa v našom hlavnom alternatívnom médiu, ktoré vzniklo akoby svetská pobočka rádia Lumen. Tam totiž mnohé zaznieť nemôže. V tomto bode vážne zaostávame za celosvetovou cirkvou. Boja sa tam asi, že tunajšie tróny v cirkvi by sa tak otriasli, že by sa zosypali, ak by niekto verejne vyslovil pár úprimných kritických pravdivých slov? Čo u nás je normálne, tam je na to zákaz. A to je od dospelých ľudí nielen trápne bojazlivé, ale aj mnohokrát nekatolícke. Aj preto je slovenská cirkev ako zhrbená žena. Pápež František nám to nedávno nahlas pripomenul. A my? Tancujeme okolo sv. otca, mávame mu, usmievame sa a aj sa mu klaniame, ale to čo presne diagnostikuje, to riešiť prečo nebudeme? Pápeža na slovo poslúchajú v tom, v čom sa preľakol a vôbec nie je odborníkom, napr. v oblasti vakcinácie. A v tom, kde je odborník, v tom ho prečo ignorujeme? To je blud ultramontanizmu. Aj iné veci im pripomínam, napr. zbytočne zavreté kostoly či krádež výhrady svedomia.
Odkladáme tým žitie sv. viery a inkarnovanie práva na niekedy inokedy?
Ezoterici to volajú reinkarnácia. Psychológovia prokrastinácia.
Toto nie je hodné neba ani dôstojné veriaceho človeka.
„Kto vidí v cirkvi korupciu, a mlčí o tom, stáva sa jej spolupáchateľom“ vyslovil sa raz pápež František
Ak je sklamanie z viery + depresia v našich kostoloch, tak tu je jedna z príčin. Druhá, že odvážnejším kňazom nedajú biskupi možnosť slobodne sa verejne vyjadriť. Táto prílišná bojazlivosť brzdí normálny život. Aj pápež nám to nahlas pripomenul. Preto ma pravdepodobne dali mimo túto polokomunikačnú rachitídu, aby som ju diagnostikoval. Ak ju nebudete liečiť, za hrozné následky budete pred Bohom niesť zodpovednosť.
Prví budú poslední. Toto nikto z farizejov nikdy sebe ani iným nezdôrazní. Dali ma nechtiac na posledné miesto medzi kňazov. Ale mám vzácnu slobodu aj o tomto aj o iných sto ututlávaných nepríjemnostiach verejne hovoriť. Iba preto verejne a nahlas, lebo sa roky ani po viacerých napomenutiach vo vnútornom fóre nerieši. To už sv. viere a národu ubližuje. Beda nám, ak by som boli chronickými ututlávačmi príčin hrozných duchovných diagnóz či až neprávostí…
Bol som iba raz v živote v Olomouci. Tam som v katedrále pred bohostánkom dostal pokyn toto napísať ako svedectvo. Po 10.rokoch, keď sa človek dopracuje k nadhľadu, je to skôr úsmevné ako hrozné. Len asi musí prejsť čas keď to už prestane bolieť. A na ranách je už balzam či olej z neba. Po ukrižovaní prišlo aj takéto aj iné vzkriesenia.
V ponížení a v krivdách od cirkevných predstavených môže kristovec načerpať také duchovné poklady, o ktorých sa Vám môže tak snívať . Preto odporúčam zostať vo svätej matke cirkvi aj po všelijakých na nás dopustených zraneniach a zrážkach z neľudskou realitou. „Trpieť s Kristom je viac ako robiť zázraky“ napísal sv. Ján z Kríža.
Aj hrozné údery osudu a rany od biča sa môžu a majú zmeniť na charizmy a voňavý olej do lampy nášho bytia.
Made in Slovakia
Vďaka Ti Ocko za všetko. Aj Presvätej Panne Márii. Po 11 r. už tomu rozumiem aj v hlbších súvislostiach.
Ak by som mal odhaliť niečo z môjho životného príbehu, tak by to bola láska k Pravde, Dobru a Kráse, čo mi dáva hlbší zmysel a svätú radosť zo života. Pracujem celý život na tom, aby bolo pred nimi slovko svätá/é/á. Životné dielo: Suma cností. Stovky kníh, múdrych a zaujímavých, to sú moji verní priatelia. Najobľúbenejší sviatok v roku: Všetkých svätých. To je ten pravý domov. Obľúbená svätica: sv.Katarína Sienská. Milovala veľmi matku cirkev. Tým viac, čím viac bied v nej videla. To je tá pravá doktorka a duchovná matka. Trpela aj za ňu. Sv. panna a skrytá to mučenica. Milovala veľmi pápeža, aj keď mal solideo uletené a usalašené kdesi riadne mimo, v Avignone. Robila čo mohla, aby ho dostala tam kam patrí, do Ríma. Alebo tiež aby sa pápež zbavil nesvätej bojazlivosti. Aby si plniť dôstojne a správne úlohu, ktorá mu bola Kristom určená.
Pri návšteve Poľska pápež Ján Pavol II. povedal skandujúcemu davu mladých, ktorí opakovali nahlas zostaň s nami, zostaň s nami: „Ja nie som dôležitý. Dôležitý je Kristus. A ten ostáva s Vami.“ Hľa, aký krásny človek. Hoci bol pápežom, nebol opitý svojou funkciou, ani sám sebou. Povedal triezvo a pravdu. Neviedol iných k nasledovaniu seba samého, ale ku Kristovi. A to je znak správneho učeníka, pravého kresťana a poriadneho chlapa.
Česť Veľkému básnikovi
Vraj sa preriekol, keď niečo povedal o pokore: „Najpokornejší z pokorných skončil na kríži, pretože sa vzpriečil. A takýchto po ňom boli celé zástupy. Pokora nie je na to, aby eliminovala protest, keď je nutný. Skutočná múdra pokora je o čomsi celkom inom. „
„Až v starobe zistíte, že bytie je zázrak.“ Bol to asi náš najväčší básnik. Písal roky o slovenskej duši. Akoby bol hovorcom duše slovenského národa. Mimoriadne citlivý, s charizmou múdrosti, pokorný pred bytím, poeta s trochu trpkou príchuťou bolesti, ktorá dodáva jeho tvorbe šťavu. Dokázal, že patríme medzi poetické veľmoci. Veľký básnik Milan Rúfus.
Kto verí a kto nie
Kto je veriaci a kto neveriaci? Zdalo by sa, že veriaci je ten poslušný, čo prijíma sviatosti a neveriaci ten, kto to nerobí. Pravda je však taká, že to bude aj inak. Prídu v živote ťažšie skúšky, než je zachovávanie liturgie. Bude to v medziľudských vzťahoch aj pri prenasledovaní ľudí neľuďmi. Ten, kto sa zachová zbabelo a chrapúnsky, ten je neveriaci. A ten, kto zostane človekom s charakterom je veriaci. To sú tí, čo majú Boha pri sebe a tušia, že po smrti niečo bude. Nie niektorí z tých, čo sa tvária, že ho majú, ale žijú podvod. V trest a odmenu po smrti v skutočnosti neveria.
Poslední budú prví
Za prvú sväticu Austrálie bola vyhlásená Mary Mac Killop. Unikátna je v tom, že ju biskup exkomunikoval z Cirkvi za to, že nekryla, ale chcela odhaliť vyčíňanie pedofilného kňaza a ten nehodný biskup ho asi kryť chcel. Stal sa tak spolupáchateľom. Keď sú muži zbabelí, príde im na pomoc odvážna žena. Aj tento príbeh svedčí o tom, veru aj otrasné veci sa niekedy dejú za tým našim falošne svätým dekórom. Všimnite si, že v katolíckej Cirkvi sa dejú tie najhroznejšie ale i najúžasnejšie veci.
Kríza v Cirkvi, či skôr v tvojej hlave?
O kríze v cirkvi hovorí ten, kto sám prežíva krízu zo svojho nedospelého vnímania. Neraz ide o romantické zamilovanie sa do dievčaťa, plného ružovučkých snov, polodospelých, hyperomantických predstáv o láske a živote.
Manželská realita dá tomu budíček. Rozčarovanie je také veľké, aké bolo očarenie v počiatkoch vzťahu. Tzv. manželskú krízu treba brať nie ako dôvod na rozvod, ale pozvánku na vyššiu úroveň vzťahov. Niečo podobné môže zažiť aj kňaz voči Cirkvi. Zbabelci odchádzajú, ba niektorí Matku Cirkev po odchode ešte aj opľujú. Poriadny chlap bojuje a vytrvá. Pravá Cirkev rastie a má od krízy ďaleko aj vtedy, keď jej väznia či zabíjajú tých najlepších.
Hlas laikov
Pred začiatkom sv. omše sa skoro vždy niekto z veriacich začne modliť. Väčšinou sv. ruženec. Väčšinou je to dôstojné a správne. Akoby to pripravilo a presvetlilo vzduch predtým, než sa ide ohlasovať evanjelium. Treba ľuďom – laikom dať priestor, ako byť v liturgii úžitočnými. Čo len môžu, to nech zoberú. Nech aj ich hlas počuť v kostole, nielen kňazov. Aj keď počujeme všelijaké falošné tóny, pri tých modlitbách to nevadí, to sa postupne doladí. Nech je pastorácia aj evanjelizácia tímová práca, nie iba nás kňazov. Tak nás to vyzýva aj II.Vat.koncil aj pápeži.
Jedno zo svedectiev v nemocničnej kaplnke
V sobotu po sv.omši dávam tomu, kto chce priestor, aby povedal, čo zažil. Prihlásil sa raz pán Priškin z Fončordy. Bolelo ho veľmi v uchu. Vyšetrenia , liečba, operácia. Bolesť však neodchádzala. Znovu vyšetrenia, lieky, operácia. Nepomohol ani najlepší odborník na danú oblasť. Po tejto neľahkej a nie krátkej krížovej ceste napadlo istú pani doktorku, že problém môže mať korene v zuboch. A ozaj. Tam bolo hnisavé ložisko, ktoré prerážalo ako prudká bolesť do ucha, ktoré však bolo v poriadku. Tam sa to vyčistilo, bolesť prestala. Intuícia, ktorú tá pani dr. zachytila, bola podľa môjho názoru vnuknutím Ducha Sv., ktorý si tento brat vymodlil sv. ružencom.
Polopokoj – polohektika
Necudný svet.
Čím viacej smilstiev, tým je menej medzi ľuďmi úcty.
Najprv sa ohadzujeme šľahačkami a potom hnojom. Híkajúci a nafukujúci bulvár je iba náhražka za naše nepokánie. Je to čistička odpadových vôd vo svete.
Na spoločenskom okraji, ale v duchovnom centre
V diecéze máme farností lepšie a živšie, ale viac ich je menších a nájdu sa aj biedne. Za 20 rokov som bol dávaný nie do centra diania, ale na okraj. O tých biednejších farnostiach niečo viem. Teraz zastávam miesto kaplán kaplána. Svedčí to o tom, že som nebol biskupov obľúbenec. Aj ma občas postihla sebaľútosť. O tej nebohý spolubrat Janko Zentko povedal, že je skrytou pýchou. Zamyslel som sa, mal pravdu. Až prorocky silnú. Som muž modlitby a tak som to premenil. Duch svätý ma učí, že posledné miesto v diecéze je cenné. Vzácnejšie, než tie miesta popredné. Boh tam obdarí svojho služobníka oveľa viac. Keby sme to vedeli, bola by bitka o posledné miesta…
To je tá Galilea, v ktorej nás čaká Vzkriesený Pán.
Rôzne druhy čakania
Ten, kto nechce na nič čakať, a uteká pred čakaním, ten je v pekelnom stave mysle. Chce všetko hneď a rýchlym tempom. Veru nežije, ani si dary života neváži, ani okamihy neuvedomuje. Koho čakanie bolí, ten je v očistci. A kto si ho vychutnáva, teší sa na to, čo príde ako dieťa, ten je v nebeskom stave. Presnejšie povedané, dozrel.
Špeciálne čnosti v samote i v spoločenstve
Videnia Márie Valtorty o nanebovzatí sv. Panny sú inak podané, než u blahoslavenej Kataríny Emerichovej. To znamená, že ich človek berie nie ako sv. Písmo, ale s rezervou. Je tam dosť omáčky a ťažko povedať na koľko percent je to pravda. Ako čítanie je to však výborné. Natrafil som na vetu, že v samote sa dá priučiť osobitným čnostiam. Veru, tu sa naučíme niečo, čo nám nedá spoločnosť ľudí. A opačne, v spoločenstve sa učíme a iba tam naučíme čnostiam, ktoré nám samota nedá. Preto je potrebné jedno i druhé. Rozumne, vyvážene a prirodzene. Takto sa pracuje na pravých pokladoch.
Za keľo?
Za výmenu autokľúča v servise chcú 150 €. Aj pán, čo mi to vravel, povedal, že je to zderstvo. Istá milá pani mi ho vymenila za 35 €. Za výfuk chceli v servise 400 €, vedľa v obchode 15O € a kamarát Miško mi ho zavaril a opravil zadarmo. Posielal som raz v živote 10 kg balík do pápežovi do Ríma. Jedna firma za to chcela 188 €, druhá 140, tretia 100 € a nakoniec som to poslal cez GLS Zvolen za 57 €. Dobré je najprv sa informovať až potom platiť. Kto vytlčie iných viac, ten je „in“ a úspešný ?
Menej slov je niekedy viac.
Jednou z povinností kňaza je povzbudzovať. Ak ľudí, čo počúvajú kázne iba znechucuje a deprimujúco zhadzuje, tak je chorý. Treba ho napomenúť. Mal by ísť na liečenie. Dopočul som sa o kolegovi M. že sa to už nedá počúvať, čo hovorí. V nedeľu ráno som si privstal a išiel som si ho vypočuť. Bolo dobrého pastiera a povedal jednu z najkrajších kázní, akú som si kedy vypočul. Že ovečky treba mať rád, aj že za nich treba trpieť. Pokorne, múdro, stručne. Zostal som i na oznamy, a asi ľuďom
vadí to, že boli pridlhé. Katechizoval v nich vari 15 min. až niektorí nervózne ušli pred požehnaním. Veru menej je niekedy viac. Nedeľnú liturgiu treba zvládnuť do hodiny.
Zmysel života
Istý budhista Marek povedal, že jeho zmyslom života, teda momentálnym, je „prežiť.“ Na ten hlbší vtedy asi ešte neprišiel. U ateistu Paľa je tým zmyslom „poznávanie.“ U istého Milana „hľadanie.“ U niektorých podľudí je to „zabaviť sa“ U pijana „zabudnúť.“ Väčšina svätcov by odpovedala: „ Plniť Božiu vôľu.“ Pre mňa je to plniť si svoju hlavnú povinnosť.
Koľko pekného a koľko škaredého?
Koľko je na svete pekných vecí oproti tým škaredým? Zvyknem sa to niekedy opýtať a dostávam rôzne odpovede. 50 % a 50 % u jednej pani učiteľky, 30% škaredých a 70% pekných. Sú i takí, čo povedia, že zla je viac, než dobra. Ani netušili, že tá otázka je chyták, ktorý prezrádza mnoho o nás. O tom, koľko pekného a koľko škaredého v sebe máme, toľko si všímame toho aj mimo seba. Pri zamyslení sa nad životom som presvedčený, že toho dobrého je už tu 99 % a škaredého 1 %. Prejav života je 99 % a prejavov smrti 1%. Len si napríklad uvedomte, koľko je napr. krásnych rastlín, zvierat a živočíchov a oproti tomu koľko je nepodarkov či zdochlín.
Tri celkom iné pohľady na Afriku
Bol som na prednáške jedného slováka zdravotníka o Afrike. Najčastejšie slová boli katastrofa a hrozné. Myslím si, že ináč žoviálny starší pán, preháňal, aby zaujal. Akoby mu chýbala láska k domorodcom, keď ich mal iba za primitívov a nekultúrnych. Vôbec nespomenul niečo pozitívne v ich živote. Rozprával dve a pol hodiny zaujímavo, bez nudy, ale akoby posmešne. Akoby išlo o poloľudí. Nemal som z toho nadšený pocit. Akoby sa predvádzal, a nad černochov povyšoval. Je dosť trápne, ak niekto pomáha a zachraňuje životy, robí mnoho dobrého, ale nie je duchovným životom zbavený ega sebaoslavy.
Na inej prednáške hovoril o Afričanoch zdravotník čech, ale s úctou. Ako sa máme od nich čo učiť. Ako je ich imunita oveľa silnejšia než naša. Ako ho ich chudoba obohatila. To vraj nečakal. Ako sú oveľa radostnejší hoci musia ísť ďaleko po pitnú vodu, niekde aj niekoľko kilometrov. A potom si obyčajnú vodu, teda aj život, viacej vážia. Toto nás tu ani nenapadne, hoci piť potrebujeme všetci. Ako v tých krajinách ľudia denno-denne čelia ohromným nebezpečenstvám s pokojom a dôverou, kým na západe už akýkoľvek náznak podobného rizika splodil paniku. Ako sú oveľa psychicky od nás zdravší, lebo sú viac v prírode. Tento lekár z Prahy išiel do Stredoafrickej republiky, mali ho na fakulte za blázna, lebo robiť kariéru inde a za viac, a predsa je krásne, že išiel k chudobnejším. A tam si primitívi vážia lekára viac, než inde, tzv. inteligenti. Pred nebom to bude väčšia zásluha. Je tam viac nástrah v podobe levov, škorpiónov, hadov, či mravcov, a to učí obozretnosti. Aj krokodíly v riekach sú zaujímavým symbolom, že v niektorých vodách pozor na predátorov, ktorí nás môžu zhltnúť. Aj
Benedikt XVI. pri ceste do Afriky si všimol, že je tam oveľa viac radosti a prirodzeného tešenia sa zo života ako v unavenej a rozmaznanej bohatej Európe, v ktorej dýchame stále intenzívnejší depresín na mamonín.
Choroba – pripomienka na smrť
To, že ochorieme nám pripomína fakt, že raz umrieme. Keď je človek zdravý, tak na smrť nemyslí. Ak na ňu niekde pri pohrebe myslieť musí, tak sa ho to príliš nedotýka. Neprecíti to. Uvedomuje si to iba zľahka, akoby letmo. Ale keď ochorie a keď to bolí, vtedy ide náš pocit do hĺbky. Preto tí, čo si niečo natrpeli sú hlbší a na život citlivejší. Ostatní sú povrchní a akoby žili iba plytko, z časti a nie naplno. Kto chce žiť naplno, musí žiť aj duchovne. Musí si svoje odtrpieť, koľko mu prirodzené či nadprirodzené dianie nadelí. Až takto si bude človek vážiť i zdravie i Darcu života. Bolesťou asi splácame dlžoby svoje, aj dlžoby iných.
Sloboda je poslúchať Boha
Túto veľmi presnú definíciu, čo je vlastne sloboda, priniesol na svet filozof Seneca. Bol to nekresťan a doplniť ju hádam treba podstatne v tom, že o akého Boha ide. Lebo u jedného je boh vnúča, u druhého komunistická strana, u tretieho vlastné ego a rozum, u ďalšieho zákony karmy. U nás katolíkov je to Otec, Ježiš Kristus spolu s Duchom Svätým. Kto ho v Cirkvi správne poslúcha, ten by mal dôjsť v tejto službe ku kráľovskej slobode. Kto sa zotročí, poslúcha nie pravé božstvá.
Idolatria
Ak nebedlíme a uletí nám podstata života, tak tú najväčšiu lásku, ktorej sme schopní, dáme niekomu a niečomu, čo nie je Boh. Je to bôžik, alebo modla. Moderne povedané idol. Ten, ak túto megapoctu príjme, je otázka času, kedy sa z toho zblázni. Teda, začne blbnúť. A to, čím sme zhrešili, presne tým bôžikom budeme aj potrestaní.
Boh v NZ a SZ
Abrahám chcel obetovať, čiže rituálne zabiť svojho syna Izáka, ale anjel zadržal ruku, aby to neurobil. Stačilo to urobiť v srdci. Zrieknuť sa svojho dieťaťa, čiže toho najcennejšieho, kvôli Bohu. A to bol Starý zákon. Boh v Novom zákone bol oveľa akoby ukrutnejší, lebo syna obetoval v skutočnosti. Aj mnohých svätých mučeníkov, čiže Boh v SZ nebol až taký „krutý“ oproti NZ. Je to riadne tajomstvo, prečo On mnohé Veľké piatky dopustí. Asi preto, že vie celkom naisto, že príde Nedeľa a Veľké vzkriesenie. O to mi vieme ako ľudia veľmi málo. Vnímame iba pozemským pohľadom, a preto sa nám to zdá kruté. Viera nás učí vnímať nebeským pohľadom.
Hriešiky, hriechy a hriešiská
Máte aj hriechy, či len hriešiky? – pýtal som sa na jednej izbe. A tu odpovedala jedna pani: „Ale ja mám aj hriešiská.“ Nie je niekedy ľahké rozlíšiť, čo je ľahký hriech a čo ťažký. Je to napr. ako s ľahkým poranením a ťažkým zranením. To drobné porezanie, odretie, popálenie si človek ošetrí aj sám, ale ak treba operáciu, na to treba odborníka, chirurga. Tak to asi bude podobne aj s hriechmi a hriešikmi. Tie malé si čistíme na začiatku sv. omše sami, tie vážne treba vyznať v spovedi a poprosiť o rozhrešenie. Bola by hlúposť žiť v ťažkom hriechu.
Je to vlastne ukrutnosť páchaná na sebe samom.
Umenie uvažovať
„Vo formácií kňazov a teológov má však najväčší význam filozofia v užšom slova zmysle – metafyzika, umenie uvažovať, vidieť pravdu v celistvosti.“ Povedal z Ríma kard. Zenon Grocholewski a upozornil, že zmätok je, ak vo filozofii je každá humanitná veda ako psychológia, sociológia, literatúra, či jazyky. „Obsahujú všetko okrem filozofie.“
Úplne rozdielne nesenie kríža
Na nemocničnej izbe sa stretli dva kresťanské svety. Dve slovenské matky, obe katolíčky. Staršia mala zlomenú ruku a mladšia nohu. Tá staršia sa neustále sťažovala na svoju bolesť a tá mladšia ju ticho obetovala cez Krista Otcovi. Dal som im obom eucharistiu. Sebaľutovanie u staršej neprestalo. Hovoril som jej trpiacom Ježišovi o zmysle nášho kríža alebo o jej mladšej susede, ktorá si svoj kríž trpezlivo nesie. Ale márne. Pesničku „To je hrozné, strašné príšerné, ako ja trpím “spievala stále o pol tóna vyššie. Tak som ju nechal. A táto návšteva je vynikajúcim príkladom do kázne ako celkom opačne prežívame vieru. Tak asi aj celkom inak budeme prežívať vzkriesenie.
Umenie stíšiť si vôľu
Tajomstvo duchovného života je v zriekaní sa v srdci. Matka Tereza to krásne vystihla, že mnohí rozmýšľajú čo by Bohu dali, a ona rozmýšľa čoho ešte sa má kôli Kristovi zriecť. Všetko na čom nám najviac záleží by sme mali odovzdať v srdci Kristovi, dokázať sa toho zriecť, najmä tú lásku či túžbu, na ktorej nám najviac záleží. To je asi tá chudoba v duchu. Je to pravá sloboda. Cez toto umieranie sa rodia ďalšie Božie zámery.
Iných osloví iba to, čo máme prežité
Bol som slúžiť sv.omšu v rádiu Lumen a hovoril som o kolegovi Jozefovi, reverendovi z Kanady, ktorý pocítil adoptovať si 15 r. chlapca z detského domova. Tamojší biskup bol rázne proti takej novote u kňazov. Zaujímavé že Ján Pavol II. mu to povolil. Po jeho príklade si ľudia z farnosti adoptovali deti z detského domova. Zo 6OO ich ostalo 50. Ostatné si vzali do svojich rodín. V Cirkvi sa dejú mnohé zaujímavé veci. Je vari dobré o nich informovať. Možno inšpirujú ďalších. Uvedomil som si však do hĺbky, že ak naše kázne majú ľudí osloviť a pohnúť k činom tak musíme svedčiť a doložiť svoje reči skutkami. Ohlasovanie evanjelia by bolo nepoctivé ak by sme poslucháčov zaujali iba atraktívnymi príkladmi kdesi z Kanady. Napr. svedectvo o adoptovaní si cudzieho dieťaťa je poctivé iba od toho, kto sa na takéto dobrodružstvo naozaj odvážil, a nie odo mňa, ktorý to iba počul či čítal, a ide iným hneď o tom kázať. Naše Slovo bude živé vtedy ak bude žité. Hovorme to, čo žijeme.
A Duch sa bude iných dotýkať.
Nečistota pretvárky
Nečistota nie je iba v pohlavných veciach, ako si naivne možno myslíme. Pred pohlavnými majú byť veci hlavné. A tam má podstatu i čistota. Sv. Cyril Jeruzalemský nám krásne v breviári pripomenul aby nás nepristihli, že máme na svedomí nečistotu pretvarovania.
Pozor na stratu panictva duše a ducha
Byť úprimný je základ. Utekám pred spoločnosťou, kde sa treba neúprimne dorábať a hrať na niečo, čo nie som. Mám pocit, že ak niekto trávi roky v tomto štýle, tak stratil svoje duševné panictvo. A ak by sme v Cirkvi robili niečo pre vonkajšie výhody a nežili by sme originálny Boží Plán, čiže Jeho Sv.Vôľu s nami, stratili by sme panictvo duchovné. Kristov Majestát je veľký. A znesú ho iba panici. Tak je to v Apokalypse. Myslím že sa tu myslí na panenstvo vnútra oveľa viac ako tela. Vážna vec…
Na stráži proti skriveninám
Curvó je po latinsky pokriviť. Presne toto chcú urobiť temné sily s človekom. Kristus je tu preto, aby sme
nezabudli na to, čo je normálne. A aby sme v spolupráci
s ním rástli vo vnútornej kráse, dobrote a pravde. A aby sme boli nie duchom krpatí, ale veľkí. Kto tak nerobí je ohrozený, že sa pokriví, alebo je už skrivený, a ani to o sebe nevie. Bratské spoločenstvo, fraternitas sacerdotalis, má dôležitú funkciu v našom živote. Je zrkadlom.
Krstite ľudí
Krstiť ľudí neznamená iba ich oblievať vodou. Je to aj ponárať /lat. baptiso/i ných do hlbšieho pochopenia života. Oslovovať ich Slovom, nie iba táraním. Poriadne si niečo odtrpieť, a nie iba vymýšľať nové krížové cesty. V pokoji na niečom pracovať, lepšie než nadbytočné cesty.
Bratsto a bratríčkovanie
Na bratov by sme sa iba hrať nemali. Benedikt XVI. to nazval bratríčkovanie. Tetkošovské vzťahy, kde sa nepovie holá pravda do očí, kde zazeráme na seba a ohovárame sa ako tetky a nepovieme si medzi sebou, čo voči sebe máme. Kde sa najprv robíme akí sme dôležití a potom si robíme zo seba škodoradostný posmech. Toto je nie prvá liga mužov, ale mladšie dorastenky na chodúľoch, invalidnom vozíku a s pamperskami.
Kňaz ako majster v hermeneutike
Je našou milou povinnosťou dávať do kazateľského umenia, a to je jedno z najdôležitejších umení, tzv. hermeneutiku. To je veda hľadajúca pravý význam Sv. písma. Nielen vedieť Slovo recitovať, ale ho i správne pochopiť, vysvetliť a uplatniť. Ak má byť kňaz v niečom majster, tak v tomto. Chce to roky štúdia a poctivej modlitby. Nielen biblie ale mnoho poznámok pod čiarov od odborníkov aj iných kníh. Ku tomu pridať povzbudenie. Na to sa nemá zabudnúť. A ak sa dá občas aj jemne humorný nadhľad.
Boľavá samota
Jedna z najväčších bolestí človeka je jeho nekompletnosť. Cíti sa ako mrzák keď je sám a niekedy až šialene túži po partnerke. Ak ju nájde tak sa blažene usmieva. Ale iba dočasu. Každý raz zistíme, že iný človek nás uspokojí iba na chvíľu. Skôr alebo neskôr nás začne jeho prítomnosť čo ako naplnená vitamínami lásky a krásy akoby otravovať. Až po predávkovaní sa iným prídeme k poznaniu, že naše vnútro uspokojí iba Božia Prítomnosť. Prísť na to je Božia milosť. Kto stále zháňa ten ju asi nemá. Kňaz a osoba zasvätená Kristovi by mali byť v spoločnosti svedkami radostného tzv. single života, keď nie sme pripútaný na partnerku či partnera. Málokoho nájdete na fare samého. To je buď čudák alebo vyspelý duch. Bodaj by to druhé. Ostatní stále niekoho pri sebe potrebujúci žijú asi v strachu a v nie priateľstve so sebou. Žijeme v slobodnom stave pre Božie Kráľovstvo, čo neznamená aby sme pohŕdali ľudskou láskou a aby sme ju absolútne znegovali. To by bola chyba a neľudskosť. Asi aj pýcha. Viacerí si myslíme, že toto pochopiť a žiť patrí ku spirituálnej vyzretosti v nasledovaní Krista. A kto nevie o čom sa tu pojednáva, o tom by sa dalo úspešne pochybovať či pochopil do hĺbky evanjelium. Neraz obrovskou túžbou po partnerovi či partnerke vonku hľadáme náhradu za nedostatočnú lásku a vernosť k Bohu. Druhý človek však je iba kúsok Boha nie je to Boh. Keď ma zdrapla sebaľútosť v tejto oblasti, otvoril som majstra Eckharta a tá veta od neho mi vyrazila v dobrom dych: „Boh Ti nestačí, lakomec?“
Vraj málo akcií
Ktosi mi povedal, že v Cirkvi robíme málo akcií. Zdá sa mi to opačne. Málo akčný bol asi ten sťažujúci sa. Iba v Banskej Bystrici máme v Ne 38 sv. omší. Za desať minút sa dá povedať toho toľko, že rok máme čo robiť, aby sme to prežili. Zdá sa mi, že rozhadzujeme až priveľa evanjeliových semiačok. Nemusíme až tak plytvať Božím Slovom. Problém bude skôr v kvalite pôdy, ktorej bonitu nám treba pokáním skultivovať. A čím viac sa asi sťažujeme, tým viac sa ulievame pri osobnom pokání, prezrádzajúcom našu zvetralú lásku k Božiemu Kráľovstvu. A ak niekomu chýba nejaký iný duh akcie, nech hľadá. Ak nenájde, nech sám takú akciu vytvorí.
Nižší život musí ustúpiť vyššiemu
Nato, aby rástla burina netreba robiť nič. Tá sa vyseje aj sama. Ak chceme dať kdesi vyšší život miesto nej, tak potom ten nižší musí preč. Burina s koreňmi musí ísť von, až potom sa môže zo semien rodiť mrkva, paradajky či uhorky. Nestačí len pokosiť, ale treba prerýľovať a pôdu odburiniť. Niečo podobné sa deje aj v duchovnej neviditeľnej, ale skutočnej oblasti.
Budú chcieť umrieť a nebudú môcť
Sú spomenutí v Zjavení Jánovom. Túžia veľmi umrieť a byť s Pánom Ježišom. Prečo? Lebo sa im tu strašne ťažko žije a dýcha. Neraz sú to veriaci, ktorí si dlhé roky pásli svoje egá a poriadne si ich vypásli spolu s niekým, kto ich náhle opustil. A zostali hotoví, v pekle opustenosti. Ich nedôstojná závislosť na nejakej ľudskej láske bola náhle ukončená. A nastáva bolestné očisťovanie. A tomu sa ego chce vyhnúť rýchlou smrťou, lebo sa nezrieklo seba. Zabudlo opustiť svoju vôľu a plány o živote. A čo sa
s chichotom sialo to sa trpko žne. Mali by sme skôr zažívať: Tí, čo sejú v slzách, z jasotom budú žať.
Stala sa jej vôľa
V nemocnici na JIS-ke umiera mladý muž. Je po ťažkej autohavárii. Jeho žena v hysterickom záchvate kričí od zúfalstva na nebo, aby zachránili jej manžela a otca dvoch nedospelých detí. Chlap sa z toho dostal. Neumrel. Prepustili ho a ona bola šťastná, že má manžela. Do roka a do dňa sa stalo, že od nej odišiel. Ku mladšej. A ona si uvedomila až teraz, že by bolo pre deti, pre ňu aj pre neho, ak by bol pred rokom v tej nemocnici skonal. Z tej rany by sa dostala skôr ako z tejto, čo musí zažívať. Pozemské manželstvo môže skončiť niekedy i veľmi trpko. Nie nadarmo je v evanjeliu Ježišova modlitba: „ Nie moja, ale Tvoja nech sa vôľa stane.“ Niekedy až po rokoch zistíme, že Boh nás má oveľa radšej ako my sa máme radi. A vidí oveľa lepšie do nášho osudu ako my, čo nevieme, čo sa udeje nie za rok, ale aj zajtra.
O troch podstatných veciach
Mužov je niekedy ťažšie spovedať ako ženy.
Raz habkal pri spovedi jeden dobrý muž. Atak som mu napomohol podstatnými otázkami. 1. Máš rešpekt pred Bohom? Mať ho rád znamená zachovať jeho zákony. Denne si treba vyprázdniť svoje vnútro od zbytočností a tam sa má poradiť ako žiť. Taký chlap bude mať pred inými rešpekt. A ten čo to nerobí raz vyjde na posmech najskôr u svojej ženy a detí. A potom i pred ostatnými. 2. Plníš svoje povinnosti a dávaš iným dobrý príklad? To má byť naša samozrejmosť. Napríklad mať mieru v pití alkoholu či v práci. 3. Dodržíš slovo. Dokonalý chlap sa nepotkne v slove, píše sa v liste Jakubovom. Nie v pohľade na inú ženu, nie v myšlienkach či skutkoch. Ale v slove. Keď niečo chlap povie, tak to má byť ako ôsma sviatosť. A má to platiť. A ak sa to nedá dodržať, tak sa je normálne ospravedlniť. Ak má rodina takého chlapa, farnosť kňaza, mesto primátora, tak tam majú poklad. Ten nemusí nosiť nijaké darčeky. Stačí keď prinesie seba.
Deň otcov
V jednej väznici posielali väzni pohľadnice svojim matkám na deň matiek. Minuli sa všetky. Keď prišiel deň otcov, pohľadnicu otcovi neposlal z väzňov nik. Skôr by ste na ich adresu počuli kliatby a hrubé nadávky. Ak je chlap zlým príkladom, tak možno jeho deti trpia v kriminále za jeho hriechy a jeho zlý príklad.
Dovolenky rôzneho druhu
Niekto potrebuje chodiť na dovolenku ďaleko na mesiac, aby som sa tam vyvaľoval a nič nerobil ako stroj, čo podával výkon celý rok. Asi nezachovával odpočinok po šiestich dňoch. Potom sa chvasce fotkami pred iným, že bol tam a tam, kde si to iní nemôžu dovoliť. Typický malomeštiak závidí, ale keď si to vyskúša, zistí, že nemá až tak čo závidieť. Aj vytrhnutie do cudzieho prostredia poteší, ale po čase začne nudiť. A je po oddychu. A meniť miesta ďaľšími a ďalšími optickými či akustickými podnetmi psychicky unaví a ide aj do zbytočných výdavkov. Po čase prestane baviť. Konzumizmus zábavy iba otupí ducha. Tí, čo žijú duchovne, majú dovolenku aj doma. Dobre sa tam cítia. Izbu majú doslova nabitú pozitívnou energiou, ktorá sa z nás vysiela. Ak prídu ťažkosti, tak sa to premodlí. A príbytok sa posvätí. A je tam potom dobre. O tomto požehnaní mnohí ani netušia. Tí, čo duchovne nežijú si navysielajú do múrov okolo seba negativizmy. A tie nie a nie vyvetrať. Preto potrebujú často opúšťať svoj byt aby sa nadýchali čerstvého vzduchu. Pre nich ďaleká dovolenka je nevyhnutnosť. V horách je oveľa lepšia duchovná atmosféra ako pri mori, kde je to nasiaknuté nudením sa. Tam sa liečia pohľadom na nahotu tí, čo žijú v karnevalovej maske. Čiže na duchovno dlabú. Ich nebo je pre nás predpeklie. A pre nás naopak. Kto je tu in a kto out, uvidíme. Treba rešpektovať, že každý má inú potrebu oddýchnutia si. Jeden v niečom oddychuje, a to isté odoberá inému energiu.
Táto planéta ako predobraz iných dimenzií
Keď sa budeš mať chuť sťažovať, spomeň si že sme na planéte, kde 2 miliardy ľudí, čiže dvetisíc miliónov ľudí má denný príjem do jedného dolára na deň. Ďalšie dve miliardy má denný príjem do dvoch dolárov na deň. Čiže 6O korún. A dve miliardy ľudí, ku ktorým patríme aj my, majú príjem viac ako dva doláre na deň. Jedna miliarda má bruchá také, že im idú prasknúť, a iná miliarda trpí hladom a podvýživou. Bohatý svet by mal s tým niečo robiť, lebo je to jednoducho hanba! Väčšia tým, čo majú mikrofón a čušia. A najväčšia tým, čo sa topia v miliardách a nechcú vidieť núdzu iných. Zakrátko sa môžu z ich pozemského neba ocitnúť v pekle biedy, ktorú kedysi mali možnosť zmeniť. Po roku dvetisíc je tu miliarda kresťanov katolíkov, miliarda iných kresťanov, miliarda moslimov, miliarda hinduistov, miliarda budhistov a taoistov a miliarda ateistov a iných primitívnejších náboženstiev. Veriacich nie je veľa, svätuškárov viac, lážoplážistov najviac. Sem tam i nejaká antiteistická šťuka. Väčšina materiálneho bohatstva patrí vraj 4O. tisícom najbohatších. Po každej kríze je ich stále menej. Je možné, že ich plánujú, aby moc skoncentrovali do svojich rúk a o tom čo sa bude diať vraj rozhoduje pár jednotlivcov. Spoľahlivo utajených. Ak niekto neverí v nebo, v peklo a očistec, tak nech len otvorí trocha oči, nájde ich hojnú predpodobu už tu na zemi.
Povinnosť byť aspoň trochu mystikom
Nechať sa Sv. Duchu prečistiť od všetkých druhov zákalov očí aj srdca, a pozerať sa na svet čistými očami dieťaťa. Ale bez infantilnej naivity detského veku… Ak sa necháme dlhoročne Kristom viesť, On nám očisťuje naše vnímanie reality stále na hlbšej úrovni. Kto miluje priveľmi vonkajší svet, tak jeho vnímanie reality sa postupne stále viac kriví, teda zasmilňuje. Ten nešťastník po čase môže až oslepnúť vo vnútri, ak nechce vidieť a nevidí biedy svoje či iných.. Ak sa niekto opovažuje po kalvárskej obeti žiť spupne bez adorovania Krista, je otázkou času, že bude postupne pribrzdený na všetkých štyroch duchovných kolesách.
Zaujímavé svedectvo
„Za komunizmu bolo prenasledovanie Cirkvi zvonku. Oveľa intenzívnejšie som ho pocítil v demokracii. Akoby satana vystriedal rafinovanejší lucifer. Tlaky boli najmä na psychiku, vo vnútri Cirkvi, od kolegov, od predstavených, od veriacich. A tie najťažie boje boli v mojom vnútri.“ Skonštatoval jeden starší kňaz.
Čo všeličo patrí ku zákalom očí…
Kto má zákal naivity ten nepoužíva tzv. „tretie oko“ zdravého kritického zmýšľania. Kto nerozmýšľa zadným mozgom, čiže neuvedomuje si následky svojich činov, ľudovo povedané nemyslí na zadné kolieska, ten má zákal rýchleho prospechu. Nekriticky opitý svojou polovzdelanosťou má zákal fundamentalistický. Ak niekto nemá odstup od seba samého má zákal zaslepenia samým sebou. Absentuje mu sebareflexia. Jedna z najzákernejších opitostí. Ak sa niekto tvrdohlavo pozerá na svet iba cez ideológiu skupiny do ktorej patrí a kde je celý po uši zašitý tak má tzv. sektársky zákal. Ak je niekto slepo zamilovaný do niekoho či niečoho, tak je tiež postihnutý zákalom prudkej „lásky“, zamilovanosti. Ak je niekto poranený napr. lekárom, a neodpustil mu a vidí tmavú farbu viny na každom inom bielom plášti, ten má poriadne čierny zákal neobjektivity v pohľade na svet. Kto odsudzuje iného a vidí mu smietku v oku a vo svojom vlastnom nebadá brvno, ten má nielen očný pyšný zákal, ale tam má priam optickú zápchu. Najťažšie prípady sú farizeji, ktorí tvrdia, že vidia, a pritom sú slepí, a aj iných vedú do jamy tmy a nešťastia. Dobrá správa pre všetkých postihnutých: liek existuje. Volá sa Ježiš Kristus. Je zadarmo. V eucharistii. Stačí byť trochu pokorný a poprosiť o pomoc. A treba ho zobrať vážne, aby mohol ako liek v nás účinkovať.
Hľadali si prácu
Nechodili do kostola. Ale inak celkom fajn chlapci. Bolo o čom s nimi debatovať. Prišli občas na návštevu do fary. Navrhol som im, že či sa so mnou idú do kostola modliť. Juraj ten o to nejavil viackrát záujem. Dlho sa motal a práce nebolo. Václav ten so mnou do kostola išiel. Neviem čo sa modlil, ale vydržal tam aj vyše hodiny. Keď som z tej farnosti odišiel, volal mi, že náhodou išiel na chatu Bernardín nad Hroncom, a druhou náhodou sa tam stal chatárom a plat dostal dvakrát väčší než priemer.
Keď sa muž zamiluje
Pre normálneho muža to znamená, že skoro všetku energiu venuje citom k jednej žene. Na ňu myslí, pre ňu sa trápi. Kvôli nej je schopný prinášať také veľké obety aká je veľká jeho láska. Takáto láska vyhovuje najmä ženám. Lebo ako nositeľky života sú v centre pozornosti. Je kus života aj v tejto láske, ale nestotožňujme život iba s touto maturitnou formou lásky. Je v nej iba niekoľko percent z Boha. Ak sa zamiluje celibátny kňaz a opustil by kvôli jednej bytosti všetky ostatné, bola by to od neho amatérska chyba. Jemu bola daná zamilovanosť na to, aby ju pretavil v modlitbe a obetoval, a tak splodil potomstvo duchovné. Nižší život musí ustúpiť vyššiemu. Tráva musí odísť, aby mohli rásť plody a kvety. Kto to nepochopil, nebude kňazom profesionálom.
Partnerská láska je sebecká
„Láska“ bez Ducha Sv. sa po čase prejaví u chlapa tak, že začne páchnuť capinou a u ženy nespokojnosťou, ktorú ona ventiluje rozkazovaním všetkým okolo. Tento bezbožný sexperiment končí u dedka pesimistickým sebaľutovaním a u babky tak, že sa premení na strigu ktorá strieda obviňovanie všetkých okolo s rozoštvávaním toho v čom začmuchá nejakú harmóniu. Ak sa muž so ženou akože milujú, sú tak jeden druhým opití, že si ďalej od nosa nevidia. Ani ich nenapadne pozvať nejakú osamelú vdovu na ples. Keď sa cmúľajú na plavárni, ani ich nenapadne, akú bolesť robia napr. rozvedenej mamičke s troma deťmi. Sú ako miliardári, čo si robia drzo posmech z chudobných. Výnimku má posvätné manželstvo. Tam sv. sebectvo je kvôli deťom a rodine. To je úplne iné káva ako tzv. “lásky“ v ktorých sa to začína kvetmi a končí žumpou. Ak manželia nemajú deti, miesto hladkania si svojho ega si môžu napr. ako jeden pár adoptovať dieťa alebo ako druhý pár založiť komunitu žijúcu blahoslavenstvá.. Existuje aj sv. partnerstvo. Veľa svätých bratov malo kdesi blízko aj svätú sestru. Bolo im to dané, ale nie ako skleník na pestovanie nerestí, ale na posvätenie spoločenstva. Väčšina ľudí je však nesvätá a týmto jemným vzťahom nerozumie. Preto je lepšie ich do sveta nevytrubovať. Ak niekto miluje rovnaké pohlavie tak sv. Cirkev má pre neho to najlepšie z možných riešení. Nech sa snaží žiť čisto, milovať platonicky a slúžiť Pánovi a ľuďom.
Jeden deň kňazstva oproti trom titulom
Šport je pre mladého človeka veľmi dobre využitý čas, kde si môže nadobudnúť mnoho morálne vôľových vlastností a mnoho zaujímavého spoznať a zažiť. Som vďačný Prozreteľnosti za 6 rokov v Prievidzi skoro profesionálnej kariéry a 5 rokov ako tréner bratislavských bohoslovcov, kde sme hrali za totality vysokoškolskú ligu. Šport je dobrý vtedy, ak rozvíja cnosti. Ak už nimi pohŕda a ničí zdravie, tak treba s ním skončiť, lebo privedie náš príbeh do slepej uličky. Na okraj šialeného športového jačania by som chcel povedať, že aj ten najväčší pohár slávy a víťazstva je pohárom nepravým. A veľmi dočasným. Pravý pohár je kalich s Kristovou krvou. Jeden deň poctivého kňazského života je viac než tri tituly majstra Československa, ktoré som získal ako študent gymnázia.
Toto som napísal, keď som kvalitne trpel.
Niektoré veci viem presne. Toto je jedna z nich.
Osamelá a nešťastná herečka
Istej sestre stále duša piští po partnerovi. Neustále sa sťažuje na samotu. A pri každom stretnutí skáču z nej na mňa cez jej zvýšené chichotanie sa ako blchy jej depresie. Po niekoľko krát opakovanom upozornení, aby svoje city odovzdala Kristovi sa stále ľutuje a sťažuje. A ako kňazovi mi vyčíta, akoby Boh a ja, čo ho reprezentujem sme boli za jej stav zodpovední. Necítim vypľňať svojou fyzickou prítomnosťou jej boľavú prázdnotu. Nechce tomu rozumieť. A nedôstojne sa už pchá tam, kde sa to nemá… Mám pocit, či si ona nevyboxovala od života nemanželské dieťa, a to ju blokuje pred tým iným pekným po celý život. Dieťa vyrástlo, prišli s ním veľké starosti, a samota začala stále viac pobolievať. Ženy svoju káru bolesti nerady ťahajú, a hľadajú nejakého fešáka, aby sa obetoval, a ťahal ju spolu s nimi on. Sú však aj prípady opačné, kde sa zvalí všetko na ženu. Je to dosť častý prípad u tých, čo z partnerského vzťahu robili roky modlu. A cez tento defekt im Duch z pneumatiky duše vyfučí, a preto je každý ich pohyb s károu života taký ťažký až tragikomický. Česť výnimkám. Za kňazom prichádzajú tieto nešťastné duše preto, aby sme im zalepili defekt. Celý ich veľký problém je, že neberú vieru v Krista vážne. Treba byť na nich asi radikálnejší preto, lebo zabudli byť na seba prísni, a ich zanedbané duchovno prerástlo do veľkého pohodlnizmu. Ak by sme sa dorichtovali natoľko, že budeme iba donekonečna dofukovať nejakej buchtičke jej prederavené kolesá, tak máme podobný problém ako ona. A barla sa poteší, keď našla barlu druhú. Keď som jej to nedokázal vysvetliť toľkými prirovnaniami, tak jej to asi najlepšie poviem mlčaním a modlitbou. Jej opakované návštevy som začal riešiť vystavením eucharistie a modlitbou. Všimol som sitotiž, že jej moje reči nepomáhajú. Tento typ sa potrebuje nie zavesiť na nový vešiak nového vzťahu, ale potrebuje sa vysporiadať aj sama zo sebou aj nadobudnúť vážnejší vzťah ku Kristovi.
Silno verná manželka
Kým skoro všetci vo svete rozmýšľajú a snívajú o romantickej lovestory, treba skúmať aj jej rôznorodé konce. O tom zamilovaní nechcú radšej nič počuť. Chcú byť klamaní iba tou príjemnejšou stránkou bytia? Ak si niekto berie za večného partnera človeka mal by ho vari niekto upozorniť až varovať, že ide do veľkého rizika a neraz aj hazardu. Čerstvá vdova Anna, v zrelom veku, s dobrou vizážou, bola asi rok po smrti manžela ním zo záhrobia navštevovaná až strašená. Tak boli na seba napútaní, že ani smrť ich nie a nie rozdeliť. Žili obaja ako ateisti predtým v iných necirkevných partnerstvách. A hriechy z týchto vzťahov sa v novom peknom vzťahu uzatvorenom v kostole začali pretavovať.. Po štyroch rokoch sa skončil ťažkým ochorením a úmrtím Vlada. Jej zostalo prebodnuté srdce od smútku, bolesti, a sklamania. Keby len jej… Tak ako silno uverila v prísahu na kríž a hodnote manželskej lásky, tak veľmi silno bola rozčarovaná, keď sa to náhle skončilo. Päť rokov zažívala hrôzu z tejto straty a dáva sa cez modlitby a spoločenstvá do poriadku. Keď sadáme do nového auta, treba rátať aj s haváriou. A nezhavarovaným by bolo treba niekde pripomenúť, že aj to najluxusnejšie auto skončí raz na vrakovisku. Sestra Anka je vďaka Bohu z toho celá spokornená, a prístupná Božím Veciam oveľa viac ako mnohí pyšní mladí ľudia a akože spokojní opartnerovaní páni a paničky.
Keby sme my mali Ducha Svätého…
Pri birmovke učíme deti o siedmich daroch Ducha Sv. Je pozoruhodné, že ich vyberáme zo starého zákona. Podobne robíme s dospelými, keď im neustále pripomíname, že morálka je desatoro. Či sú evanjeliové zásady druhoradé? Prežili sme my vôbec osobné Turíce ? Potom sa čudujeme, že je toľko židovčenia, povrchnosti v našej duchovnej úrovni národa, toľko hádok o majetky? Toľko židovského šomrania na Pána a frflania na osud? Ak by sme mali Ducha Sv. tak by sme sa napr. tešili z toho, ak môžeme s Kristom niečo vytrpieť. Tak ako apoštoli, ktorí odchádzali natešení z veľrady, že ich zbičovali pre Kristovo Meno, a že boli uznaní za hodných pre jeho vykupiteľské dielo zniesť trochu sv. potupy.
Hriechy proti Duchu Svätému
Učíme aké veľké je Božie Milosrdenstvo, ktoré nám všetko odpustí. Len nezabudnime občas aj na litánie k Božej Spravodlivosti. Katolík by nemal byť uletený ani jedným ani druhým smerom. Kristus jasne hovorí, že všetko sa nám neodpustí. Sú to hriechy proti Sv. Duchu. Spomenul som si na to, keď mi jedna žena povedala svoj príbeh, prečo podala tretí krát žiadosť o rozvod. Keď ubližoval sebe a jej, to sa dalo zniesť. Ale keď ubližoval ich dcérke, to sa odpúšťať a tolerovať nedalo. Chápal som. Pri odchode som jej poradil, aby mu ešte dala šancu a modlila sa za neho ruženec. Po pol roku som ich navštívil. Nerozviedli sa. Mala šťastný výraz tváre. Povedala, že sa zmenil a že je to iný človek. Hriech proti Duchu Sv. je nielen katechizmom spomínaná radikálna zatvrdlivosť srdca až do konca, ale je to podľa Sv. písma hovorenie na pôsobenie Ducha Sv. že je to vraj pôsobenie temných síl. /Mk 3 k/ Preto sa moc neunáhľujme, a neoznačujme zbrklo niečo, že je to od diabla. Mohlo by sa to tomuto hriechu priblížiť. Dopúšťajú sa ho tí medzi veriacimi v Boha, čo už zárodky Ducha majú, ale ich láska ku nerestiam a Sv. Ducha hasia, dusia a chrapúnsky ničia. Vývoj sa zastaviť nedá. Kto sa o to pokúša a v mene sfanatizovanej viery, to je majster medzi kríplami. To som nepovedal ja, ale to je v evanjeliu, ktoré sme povinní ohlasovať. Tieto zlomyseľné prekrucovania skutočností sú asi najhoršie zločiny. Dopustili sa ich odborníci na pravú vieru, farizeji. Ktovie či toto ubližovanie Dieťaťu Ľudstva v jeho prirodzenom vývoji kto vie či bude odpustiteľné? Môžu v tom byť po uši novozákonní horlivci arcidiletanti. Ktorí idú napr. tuho bojovať voči niečomu čo neexistuje. Všimnite si ich ako napr. šermujú nenávisťou voči karme, ktorá podľa nich nemôže existovať. Podobajú sa arcitrpákom antiteistom, čo idú bojovať proti bohu, ktorý vraj neexistuje. Kreténi. Alebo Vás napadnú kyjakmi za to, že pokojne vyslovíte svoj názor a opovážite sa neodpapagájovať ten ich názor. Tí sa k Pravdou ešte nestretli. Môže sa medzi nimi ocitnúť ktokoľvek z nás ak nebedlí. Čiže ak dobre začal, ale nedobre skončil ako Šalamún. Zabudol si veci aktualizovať a jeho počiatočná múdrosť skončila arcihlúpo. Aj toto by vari bolo dobré pripomenúť tým, ktorých zaujímajú duchovné skutočnosti a čo sú nadšení vyliatím Ducha. Mám silný dojem, že dnes sa ku tomuto trapasu približujú aj tí, ktorí idú nerozumne proti Panne Márii. Skutočnej Neveste Ducha Svätého. Ak niekto vzýva Sv. Ducha bez nej je v ohrození, že jeho duchovno bude priotrávené pýchou. Podobne sú postihnutí zaťatí verejní ohlasovači nactiutŕhaní a osočení alebo somárskych bludov. Niektorým ateistom bude ľahšie než náboženským fanatikom a zdarebáčeným špiničom dobrého mena. Postihne ich podľa evanjelia prísnejší súd.
Duch Sv. nie je iba holubica, je to Božská Osoba.
Je to Láska, Pravda, Dobro, Krása. Kto si ich ctí, má ďaleko od tohto veľkého hriechu
Čo by nám povedal Ježiš dnes?
Je dobré, ak nás táto otázka napadá. Možno by nám slovákom pripomenul, aby sme sa neudávali ale napomenuli sa najprv medzi štyrmi očami. Aby sme
sa neodsudzovali, lebo to je z pýchy, ale snažili sa jeden druhého pochopiť. Alebo aby sme sa oveľa viac venovali vnútornému náboženstvu než tomu vonkajšiemu. Alebo že čas je vzácny. A možno by nám povedal, že máme peknú krajinu a mali by sme si ju viac vážiť, a aby sme ju ani seba zbytočne neškaredili.
Práca pre fyzický a duchovný svet
Tak ako žena túži po kočíku a po dieťatku, tak muž ku šťastiu potrebuje ešte aj robotu, ktorá ho baví. Občas sa nám stane, že ochorieme alebo zostaneme sami. Možno je to preto, aby sme sa naučili pracovať spirituálne. Ak to človek nevie nebude šťastným. Denne vidieť 16 h chlapa napr. v garáži či úrade, to sú pracovné orgie toho, kto zabudol, že tá najdôležitejšia práca nie je na veciach materiálnych. Napr. v nedeľu je vhodné si pripomenúť, že to na čom sa cez týždeň toľko fyzicky nadrieme raz skončí vo vesmírnom prachu ako nič. Duchovná práca však ostáva. Kto seje pre telo, bude žať porušenie. Kto pre ducha, zožne požehnanie a život.
Z tajného vatikánskeho archívu.
Bol tu nacizmus potom komunizmus a všelijako nás poznačil. Diabol nás preosieva ako pšenicu. Dá sa na to až príliš ľahko vyhovoriť. Ak nebudeme bedliť, čertovské programy sa nám môžu nebadane dostať do krvného obehu. Preto je lepšie príliš svet nemilovať, lebo nás môže škaredo stigmatizovať. Spomeniem zopár konšternujúco znejúcich viet z našich radov, ktoré svedčia, že sme sa ich nezbavili ani desaťročia po ich vonkajšom páde a odsune na smetisko dejín. Nakuknime na moment študijne do tajného archívu advocata diaboliho a tam prítomných anamnéz niektorých poznámok jedného chorobopisu.
Napr. nediskrétne vytresne nafúknutý kolegov problém. Obviní ho totálne nekultúrne z nekultúrnosti. Po zvlášť verne zachovaných gestách liturgie sa neraz na iného osopí, alebo za nepodstatnú maličkosť zbuzeruje. Vraj cholerická povaha… Občas publikum vykrstí kýblom octu. Potrebuje niekoho, komu by ublížil. Vtedy si na chvíľu jeho vnútorne naakumulované napätie vydýchne. A nájde aspoň chvíľku pokoja. Ak sa niekto pošmykne, tak až nenávistne ho odsúdi. Lepších od seba nepotrebuje. Nechá si liezť aj, ajajaj … Tí, čo mu lížu labu, tým dá pocítiť, že sú tí praví, a tých čo mu povedia niečo podstatné proti srsti, tých postupne prenasleduje. Niektorých aj vyštve. Asi aby na neho nezabudli. Roky niekoho hlbšieho od seba ponižuje. Unáhlenými a emocionálne nafúknutými posudkami pošpiní aj povesť. Lepší názor, na ktorý sám neprišiel, dá pod gilotínu. Nevšimne si chudáčisko, že i toto patrí k potratom ducha. Ale voči potratom embryí príkladne bojuje. Jemnocitnejší to okolo neho nemajú veru ľahké. Naznačí aj veľkosť a menšie zlyhania si aj občas verejne kajúcne prizná. Opätovne sa však vracia ku svojskému byť vo všetkom prvým a ukázať sa, čiže vidiecky ladenému polokatolicizmu. Ten je silno navonok orientovaný na vonkajšie obnovy. Akútne zanedbáva najhlbší rozmer. Svoj názor na veci možno aj má, ale ho potlačí. Ohnivo cituje najčastejšie katechizmus. Silno propápežský, až ultrakatolícky, ale len naoko. Podobne škrípať to stále hlasnejšie začína v bizarno napätých sociopatických medziľudských vzťahoch. Gradujúcemu faulovaniu inteligentov zostáva verný do svojho konca. Z topánok mu trčí stále trápnejšia slama nadľudskej dôležitosti, Teatrálne si ho verejne lieči občas tak, že sa hlási ku svojmu ozaj chudobnému a jednoduchému povôdu. V zápätí sa však vracia spať ku fatálne vážnemu polofaraónskemu syndrómu. V jednom oku má pohľad dobrého pastiera, ale v druhom „sv.“ gestapo. Skoro až kričí o božej láske. Keď mu dôjdu argumenty a nevie si svoje presadiť, tak aj zastrašuje. Aby iným ukázal moc. Tou aj svojou funkciou sa stále viac opíja. Okolo seba potrebuje vojakov otrokov, ktorí mu to skrúšene tolerujú a vykonávajú jeho rozkazy. Tým, čo sa vyvíjali normálne ako ľudia zhadzuje sebavedomie, aby si asi to svoje udržal na výške. Odporúča iným chudobu, ale sám ju nežije, farizej. Škodoradosť prezrádza jeho utajenú pýchu a občas ju dotiahne aj do pomsty. Najviac zo všetkého odsudzuje kňazov zbehov, čo sa poženili. Nestihne si všimnúť, že sám tiež postupne ako klerik od ideálov vážne odpadá. Od pochopenia, od empatie s prenasledovanými za pravdu, od pápežských usmernení. A nakoniec aj od úprimnosti a normálnej ľudskosti. A zašiel ďaleko…
PS. Nezabudne si navonok zakladať na antikomunizme, vonkajšej vernosti Cirkvi a najmä a predovšetkým na až puritánsky dokonalej nikoho sa nedotýkajúcej „čistote“! To je jeho maska perfekcionizmu, na ktorej si desaťočia falošne zakladá. Povrchnejších duchovných adolescentov aj nadchol, ženy dedinské tým až k slzám možno dojal. Ale normálnych chlapov neoklamal. Tí boli z gýčových sakrakomunikácií a megalomansko – neprirodzených výtlkov tohoto pána hyperpucmajstra, ultracirkevníka – polokatolíka v závere jeho tunajšej cesty jednoznačne polozhrození. Ešte dnes nevedia tomuto duchu prísť na meno. Treba uznať, že dalo sa tam žiť kvalitne najmä 8.blahoslavenstvo. A ponúkali sa tu ultrašpeciálne milosti. Tí čo odtiaľ ušli, môžu ľutovať.
Vybudoval toho navonok ako Šalamún. Zanechal však prisilné negatívne emócie. Tieto i ďalšie diagnózy. Roky kázal iným o svätosti, ale po jeho smrti sa ho nikto za svätého vyhlásiť neponáhľal. Sám to kedysi nazval presne, ale iba na iných: švindeľ! Navonok zameraným workoholizmom to prehnal. Zanedbaná vnútorná práca mu ako trpké ovocie zanechala ostré črepiny poloľudskosti i polosvätosti. Jeho poločistota bola plná aj skrytej pýchy. Tou najprv nechtiac, potom už i vedome ľudí okolo seba poranil. Niektorých aj veľmi hlboko. Vraj za mladi býval aj iný. Pre mnohých bol idolom a bojovníkom za správne veci. Aj bača sa môže zvlčiť, keď nebedlivo odignoruje rady nepokryteckých baránkov. Navonok úctu budiaci chlap, odporúčajúci iba a len pravú katolícku vieru s prejavmi charakteru. Superkatolík, ktorému široko ďaleko nebolo páru. Vo vnútri však tuhý polokatolík. Ešte aj silný polosúdruh, ktorý lekcie o komunikácii s inými odpozoroval asi od boľševických tajomníkov. Ďalšia kontraverzná osobnosť našej histórie. Na hrob by sa mu hodil nápis: Prelátus arcipotentátus, ultracatholicus semipelagiánus. Navonok superbača, ale vo vnútri s ešte nevykúpenými vlčími hlbinami. Tých sa zbavíme iba v krste ohňom. Tento askéta ho prežiť poctivo nestihol. Odložil si ho na posmrtný život? Bude mať čo očisťovať aj tisíc rokov. Nebol ešte omilostený pre hĺbkovú spiritualitu, mystiku. Ale jeho spiritualita mala aj serióznosť aj vážnosť. A jeho zdanlivá povrchnosť mala aj určitú duchovnú hĺbku.
Sláva a Vďaka Bolestnej Panne.
Ježišova Matka trpela veľmi vo vnútri hrôzami ľudí okolo seba. Je aj Kráľovnou mučeníkov. Tie veľké meče v jej srdci, to sú dlhoročné duchovné boje a trápenia, kde každý centimeter je akoby pretrpený rok. Mária bola pravdepodobne uchránená od vonkajšieho mučeníctva, ale to vnútorné mala veľké a dlhoročné. Nádherné na našom národe je, že na Sedembolestnú nezabúda.
