Apokalyptická doba

Apokalyptická doba

Proroctvá svätcov a mystikov

ANTIKRIST Yves Dupont

co nesmíte věďet

Pyramída moci

„Ale keď Antikrist zdevastuje všetko na tomto svete, bude kraľovať tri roky a šesť mesiacov a bude sedieť v jeruzalemskom chráme; a potom Pán vyjde z neba v oblakoch… pošle tohto človeka a tých, ktorí ho nasledujú, do ohnivého jazera; ale prinášať spravodlivým časy kráľovstva, to znamená odpočinok, posvätný siedmy deň… Tie sa majú konať v časoch kráľovstva, to znamená na siedmy deň… pravý sabat/nedeľa spravodlivých… Tí, ktorí videli Jána, učeníka Pána, [povedzte nám], že od neho počuli, ako Pán učil a hovoril o týchto časoch… “ ( Sv. Irenej z Lyonu, cirkevný otec (140 – 202 n. L.); Adversus Haereses, Irenej z Lyonu, Otcovia cirkvi, CIMA Publishing Co).

bankári zavádzajú nový systém

„galaktickí“ šašovia

bosoráctvo vo vakcínach

Projekt Blue Beam

Invázia falošných mimozemšťanov

FBI evakuovala sluneční observatoř

Antikrist dle sv. Hildegardy z († 1179) I. II. III.

https://www.countdowntothekingdom.com/sk/

„Římskou Církev rozerve strašlivé schisma, takže všechno bude připraveno k přijetí Antikrista.“

„Když se Antikristu nepodaří duše Kristu věrné získat ani lichocením, ani vyhrožováním, přikáže je ukrutně mučit.“ Světice pak dále praví: „Syn zatracení bude nejprve sladkými slovy lákat lidstvo, ale tam, kde nepochodí, bude hrozným a krutým tyranem“.

Ovlivněn ďáblem všechno zničí, co Bůh stanovil ve Starém a Novém zákoně, jakmile – jak je předpovězeno – otevře svá ústa ke zvrácené nauce. Bude tvrdit, že krvesmilstvo a podobné zvrhlosti nejsou žádné hříchy. Bude mluvit o tom, že vůbec není hříchem, když se tělo tělem vydráždí, jako není hříchem, když se člověk zahřeje od ohně. Bude ujišťovat, že příkazy o čistotě vznikly z nevědomosti. Protože když je někdo teplý a druhý studený, musí se navzájem v teplotě a chladu vyrovnat. Dále bude věřícím říkat: Vaše zákony proti zdrženlivosti jsou proti zákonům přírody, totiž že člověk nesmí být roznícený, když je v jeho dechu oheň a celé jeho tělo je jako ve výhni. Jak může být proti své přirozenosti studený? A z jakého důvodu by měl člověk přestat jiné tělo dráždit?

Dále bude věřícím říkat: Vaše zákony proti zdrženlivosti jsou proti zákonům přírody, totiž že člověk nesmí být roznícený, když je v jeho dechu oheň a celé jeho tělo je jako ve výhni. Jak může být proti své přirozenosti studený? A z jakého důvodu by měl člověk přestat jiné tělo dráždit? Onen muž, o kterém říkáte, že je to váš Mistr, dal vám zákony, které překračují meze, když vám poroučí, abyste tak žili. Já vám však pravím: máte žít oběma způsoby, v teple i v chladu a navzájem se zahřívat. Pochopte to, že ten dotyčný člověk vám dal nesprávná přikázání. Protože i když vám přikazuje, že lidé se nemají navzájem zahřívat, přesto svoji přirozenost tělesně šlechtili.

Protože kdyby lidské děti takto nepřicházely na svět, neměly by vůbec možnost působit. Proto musíte vědět, čím vlastně jste. Protože ten, který vás dříve učil, vás klamal a k ničemu vám neposloužil. Já však vám říkám, že musíte poznat sami sebe, čím jste. Protože já jsem vás stvořil a jsem úplně celý ve všem.

Bude to období, kdy se z židovské řeholnice, falešné panny, zrodí Antikrist, který bude ve společenství se starým hadem. Bude učitelem nečistoty; jeho otcem bude biskup. nastanou války až do poslední války, kterou vyvolá deset králů Antikristových, kteří budou mít společný záměr a budou jedinými vladaři na světě. Z nebe spadne oheň a zničí tři města.

„Minulú noc medzi 11:00 a 03:00 som mala fantastickú víziu dvoch cirkví a dvoch pápežov, ako aj ďalších vecí, dávnych i moderných. Pokúsim sa opísať najlepšie ako viem všetko, čo si z vízie pamätám. Môj strážny anjel prišiel ku mne a povedal mi, že mám ísť do Ríma a doniesť pápežovi dve veci. Už si ale nespomínam, čo onými vecami bolo. Snáď je to vôľa Božia, že som to zabudla… Náhle som sa ocitla pred pápežom. Neviem teraz povedať, či spal, alebo sa modlil, ale mala som mu povedať dve veci, alebo dať mu dve veci.(Vízia Ríma a pápeža zo 7. storočia)Potom som mala (ďalšiu) fantastickú víziu. Rím sa mi zjavil ako v skorých dobách a ja som videla pápeža a cisára, ktorého meno som nepoznala. V meste som sa stratila. Všetko bolo tak odlišné, dokonca aj sväté slávnosti, no napriek tomu som ich spoznala ako katolícke. Videla som okrúhlu budovu, ako kupola. Bola plná nádherných pohanských sôch. Nemala žiadne okná, ale na vrchu kupoly bola diera, akoby mal cez ňu do budovy padať dážď. Zdalo sa, akoby tam boli všetky modly, ktoré kedy existovali. Mnohé z nich boli nádherné a ďalšie zas veľmi zvláštne…V centre budovy stála veľmi vysoká pyramída úplne zhotovená z tých sôch. Nevidela som žiadnych pohanských uctievačov, napriek tomu, že modly boli starostlivo zachovávané. Poslovia od pápeža chodili ku cisárovi s požiadavkou, aby sa tento pohanský chrám zmenil na kresťanský kostol. Počula som, ako (cisár) odkazoval, že pohanské sochy by mali zostať, no na ich vrchol sa môže umiestniť kríž, čo by bola tá najväčšia udelená pocta. Tento návrh – ako sa mi zdalo – nebol urobený v zlej vôli, ale dobrej. Videla som, ako sa poslovia vracali s odpoveďou a Bonifác (pápež je sv. Bonifác IV., pápežom bolo medzi rokmi 608 až 615) uvažoval o vyhovení cisárovej požiadavke. Potom som videla svätého kňaza modliť sa pri kríži. Keď sa kňaz domodlil, vstal a povedal Bonifácovi, že (cisárovu) požiadavku nesmie za žiadnych okolností prijať. Poslovia potom boli poslaní ku cisárovi s požiadavkou, aby bol chrám úplne vyčistený. Potom som videla ľudí, ako brali množstvo sôch do cisárskeho mesta (Konštantínopolu), no mnohé sochy stále ostávali v Ríme.Potom som videla vysvätenie chrámu. Počas ceremónie prisluhovali svätí martýri s Máriou na čele. Oltár nebol v centre budovy, ale (umiestnený) proti stene. Videla som viac ako tridsať vozov svätých relikvií privážaných do kostola.(„Súčasný pápež“)Ako som vnímala túto víziu, zjavil sa mi zrazu súčasný pápež a temný kostol jeho čias v Ríme. Vypadal ako veľká stará budova, ako mestská radnica, s veľkými stĺpmi vpredu. Nevidela som v ňom žiadneho oltára, len lavičky a v strede niečo ako kazateľnicu. A kázalo sa v ňom a spievalo, ale nič iného. Len pár ľudí sa v ňom nachádzalo. A každý člen zhromaždenia si vytiahol modlu zo svojej náprsnej kapsy, položil ju pred seba a modlil sa k nej…Modly zaplnili celé miesto. Napriek tomu, že tam bolo tak málo veriacich, zaplnili celé miesto modlami! Keď sa „omša“ skončila, modly opäť skončili v náprsných kapsách. Celý kostol bol ponurý a čierny, a všetko, čo sa v ňom dialo, bolo zahalené v temnej hmle.Potom som videla vzťah medzi tými dvoma pápežmi a tými dvoma chrámami. Je mi ľúto, že už som zabudla presné čísla, ale bolo mi ukázané, akú slabú podporu mal („starý“ pápež), ale tiež som videla, akou silou a odvahou disponoval, aby zničil tak veľa (pohanských) bohov a zjednotil tak veľa rozličných uctievaní do jedného. A, na druhú stranu, aké veľké boli počty (stúpencov) toho druhého a aký bol nerozhodný vo svojich činoch, keďže povolil stavanie falošných chrámov; dovolil, aby boli jediný pravý Boh a jediné pravé náboženstvo stratené medzi takým veľkým množstvom falošných bohov a falošných náboženstiev. Tiež mi bolo ukázané, že tí pohania v skromnosti uctievali svojich bohov a že by aj boli vo svojej jednoduchosti ochotní uctievať jediného Boha – Najsvätejšiu Trojicu… Tento obraz bol prepojený na (obraz) starej doby, keďže vtedy bolo pohanské náboženstvo na ústupe, kým v týchto dňoch je to presne naopak.(„Fatálne dôsledky“)Videla som tiež fatálne dôsledky tejto falošnej proticirkvi. Videla som heretikov všetkých druhov zbiehať sa v meste (Ríme). Videla som tiež vlažnosť kňazstva (a) rozširujúci sa kruh temnoty. Teraz sa moja vízia rozšírila. Videla som katolíkov na mnohých miestach utláčaných, znevažovaných, obmedzovaných a zbavovaných slobody. Kostoly boli zatvárané. Všade sa rozmohlo veľké utrpenie, vojna a krviprelievanie.Videla som hrubých, ignorantských ľudí, ktorí kládli násilný odpor. Ale tento stav dlho netrval. Vo svojej vízii som tiež videla Chrám sv. Petra podrývaný plánom tajnej sekty (slobodomurárstvom). V rovnakej chvíli bol tiež chrám ničený zvonka búrkou, avšak zachránený bol v momente najväčšej tiesne. I videla som Presvätú Pannu Máriu, ako svojím plášťom chrám prikryla.V tejto poslednej scéne som už nevidela (dosiaľ) vládnuceho pápeža, ale jedného z jeho nasledovníkov. (Bol to) mierny, no rázny muž, ktorý vedel, ako k sebe pripútať svojich kňazov, zatiaľ čo držal tých zlých ďaleko od seba. Videla som všetko obnovené. Videla som kostol, ktorý siahal zo zeme až k nebesiam. Videla som jedného z 12 nových apoštolov – verných kňazov.“Anna Katarína Emmerichová, 13. mája 1820

Prof. Franz Spirago Antikrist

Antikrist bude hlásat volnou lásku a zničí nejposvátnější svazky rodinného života. „Opovrhne vším posvátným a svátostiny Církve zahrne ďábelským posměchem.“ – Zatratí pokoru a bude šířit pyšné a hrozné učení. Bude opovrhovat tím, co nechal Bůh zapsat a učit ve Starém i Nové zákonu. Bude tvrdit, že hříchy a nepravosti nejsou hříchy a nepravostmi.

Antikrist udělá z Jeruzaléma střed své světové říše a kromě toho si zvolí ještě Řím za svou druhou rezidenci… Svatý Irenej praví: „V čase svého panování si Antikrist zřídí trůn v Jeruzalémě.“

 jako světový monarcha zakáže křesťanské bohoslužby, ba dokonce každý, kdo vysloví sebemenší pochybnosti o božství Antikrista, bude považován za bezbožného člověka, propůjčí svým přívržencům bohatství, pocty a moc, a rozdělí mezi ně zdarma i pozemky. „Ctíti je bude zlatem i stříbrem, dá jim moc nadmnohými, a zemi jim rozdělí zdarma.“

znovu zavede svěcení soboty, obřízku a židovské obřady. Svatý církevní učitel Efrem (i svatý biskup Martin) říká, že Antikrist nařídí lidem podřizovat se židovským obřadům i obřízce. Také svatá Hildegarda praví: „Bude nařízeno dbát obřízky i židovských obřadů, naproti tomu přikázání křesťanství se prohlásí za bezvýznamná. Křest a svaté Evangelium se zavrhnou a předpisy katolické církve budou vysmívány.“– Antikrist obnoví Jeruzalém i chrám znovu vystaví a Židům bude sděleno, že si podrobí celou zem.

proroctvo z Japonska – Panny Márie z Akity:
Dielo diabla prenikne dokonca aj do Cirkvi takým spôsobom, že uvidíme kardinálov, ktorí sa postavia proti kardinálom, biskupov proti biskupom. Kňazmi, ktorí si ma ctia, budú opovrhovať ich spolubratia… a budú vyplienené kostoly a zdemolované oltáre; Cirkev bude plná tých, ktorí prijímajú kompromisy, a démon bude tlačiť na mnohých kňazov a zasvätené duše, aby opustili službu Pánovi… (sestra Agnes Sasagawa, Akita, 13. októbra 1973).

Možno „tretie tajomstvo“, ktoré dostali tri fatimské deti, týkajúce sa „biskupa v bielom“, má ďalší význam: Anjel zvolal silným hlasom: ‚Pokánie, pokánie, pokánie!‘. A v nesmiernom svetle, ktoré je Boh, „niečo podobné tomu, ako sa ľudia javia v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“ – sme videli biskupa odetého v bielom. Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.“ Aj iných biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky stúpajúcich na strmú horu, na vrchole ktorej bol veľký kríž z drsných kmeňov akoby korku s kôrou. Predtým, ako tam Svätý Otec dorazil, prešiel veľkým mestom napoly v ruinách a napoly roztraseným krokom so zastávkami, postihnutý bolesťou a smútkom, modlil sa za duše mŕtvych, ktorých cestou videl. Keď dosiahol vrchol hory, na kolenách pri úpätí veľkého kríža ho zabila skupina vojakov, ktorá na neho vystrelila guľkami a šípmi, a rovnakým spôsobom zahynuli jeden po druhom ďalší biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky i rôzni laici rôzneho postavenia a pozícií. Pod dvoma ramenami kríža boli po dvaja anjeli, každý v ruke s krištáľovým aspersóriom, v ktorom zhromažďovali krv mučeníkov a ňou kropili duše, ktoré smerovali k Bohu. (Fatimské posolstvo, 13. júla 1917; vatican.va)

Je to naša vlastná ospalosť voči prítomnosti Boha, ktorá nás robí necitlivými voči zlu. Boha nepočujeme, pretože nechceme, aby nás niekto rušil, a preto zostávame ľahostajní k zlu… Ospalosť učeníkov nie je problémom len pre okamih keď sa to udialo, ale skôr celých dejín. „Ospalosť“ je naša, tých z nás, ktorí nechcú vidieť plnú silu zla a nechcú vstúpiť do Jeho umučenia.“ (Benedikt XVI., Catholic News Agency, Vatican City, 20.4.2011, generálna audiencia)

„Sú to rany, ktoré som utŕžil v dome tých, ktorí ma milovali. Zranili ma moji priatelia, ktorí neurobili nič, aby ma bránili a ktorí sa pri každej príležitosti stali spolupáchateľmi mojich protivníkov.‘ Túto výčitku možno namieriť na slabých a plachých katolíkov všetkých krajín. (Sv. Pius X.: Publikácia dekrétu hrdinských cností sv. Johanky z Arku, atď., 13.12.1908; vatican.va)

My vo Svetovej zdravotníckej organizácii neobhajujeme uzamykania ako primárny prostriedok na kontrolu tohto vírusu…

 Začiatkom budúceho roka sa môžeme dočkať zdvojnásobenia chudoby vo svete. Možno budeme mať minimálne dvojnásobnú detskú podvýživu, pretože deti v škole sa nestravujú a ich rodičia a chudobné rodiny si to nemôžu dovoliť. Toto je vlastne strašná, príšerná globálna katastrofa. A preto skutočne apelujeme na všetkých svetových vodcov: prestaňte používať uzamknutie ako svoju primárnu metódu kontroly. Vyviňte lepšie systémy. Spolupracujte a učte sa jeden od druhého. Pamätajte však, že uzamknutia majú iba jeden dôsledok, ktorý nikdy nesmiete zľahčovať – robí to chudobných ľudí nesmierne chudobnejšími. (Dr. David Nabarro, osobitný vyslanec Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), 10. októbra 2020; Týždeň za 60 minút # 6 s Andrewom Neilom; gloria.tv)

Proroctví stigmatizované Marie – Julie Jahenny / + 1941/ týkající se nové mše

„Varuji vás. Učedníci, kteří nejsou Mého evangelia teď tvrdě pracují na tom, aby nově vytvořili podle svých idejí, a pod vlivem nepřítele duší, mši, jež obsahuje slova, která jsou protivná Mému zraku. Až nadejde osudová hodina, kdy víra mých kněží bude podrobena zkoušce, budou to tyto texty, které se budou celebrovat v tomto druhém období.“

„První období je období Mého kněžství, existující od Mé doby. Druhé je období pronásledování, kdy nepřátelé víry a Svatého náboženství vnutí své formulace do knihy druhého celebrování. Mnoho z Mých svatých kněží odmítne tuto knihu, zapečetěnou slovy propasti. Bohužel jsou mezi nimi ti, kteří ji přijmou.

..Francouzská řeholnice Nativitas (1731-1798), klariska ve Fougeres, prorokuje podobně: „Vidím, že s blízkým posledním příchodem Krista způsobí špatný kněz Církvi velké utrpení.“

Pozoruhodné je i proroctví svaté Hildegardy († 1179): „Římskou Církev rozerve strašlivé schisma, takže všechno bude připraveno k přijetí Antikrista.“


V Písmu svatém je naznačeno, že Antikrist bude mít dva mocné pomocníky,totiž Satana a lžiproroka. V Apokalypse se říká: „A viděl jsem z úst drakových a zúst šelmy a z úst nepravého proroka vycházeti tři duchy nečisté jako žáby.“ Drakem,šelmou a nepravým prorokem jsou Satan, Antikrist a lžiprorok. Stejně jakopři vykoupení působily tři Božské osoby, budou i v tajemství zla působit společnětaké tři: Satan, Antikrist a falešný prorok.“

  1. fatimské tajemství: „Po dvou částech, které jsem již vysvětlila, jsme po levici Naší Paní a kousek výš viděli anděla s planoucím mečem v levé ruce, který se blýskal, a vyletovaly z něj plameny, které vypadaly, že by dokázaly zapálit celý svět, ale hasly, když se setkaly s září, jež vycházela k andělovi z pravice Naší Paní. Anděl s pravicí napřaženou k zemi hlasitě zvolal: ,Pokání, pokání, pokání.‘
    A toto jsme viděli v nesmírném světle, kterým je Bůh. Podobně jako vypadají lidé, když přechází před zrcadlem bíle oděný biskup. Měli jsme dojem, že je to Svatý otec. Další biskupové, kněží, řeholníci a řeholnice vystupovali na strmou horu, na jejímž vrcholu byl velký kříž z hrubě osekaných kmenů a korkový strom s loďkou, než tam Svatý otec došel, procházel velkým zpola rozbořeným městem a chvěje se, zasažen bolestí a žalem, modlil se za duše mrtvých, jež cestou míjel.
    Když dorazil na vrchol, byl zabit kleče u paty velkého kříže skupinou vojáků, kteří po něm stříleli kulkami a šípy a stejným způsobem tam umírali jeden po druhém biskupové, kněží, řeholnice a řeholníci i různí laici z různých postavení a pozic. Pod dvěma rameny kříže byli dva andělé, každý s křišťálovou kropenkou, do níž sbírali krev mučedníků a kropili s ní duše odcházející k Bohu.“

Před smrtí svolal sv. František (Assiský) své bratry a povzbudil je k vytrvalosti v budoucích bouřích a útrapách, řekl jim „Bratři, jednejte mužně, buďte silní a vytrvalí. Nastanou velké útrapy a svízele, kdy nastane mnoho tělesných i duchovních bouří a rozbrojů, kdy ochladne láska mnohých a nabude převahy hřích a neřest. Moc zlých duchů se netušeně rozpoutá, naše neposkvrněná čistota i jiných řádů bude znečištěna a jen málo křesťanů zůstane věrná papeži a římské Církvi. Papež bude zvolen nesprávnou volbou a v tom bouřlivém čase bude podávat mnohým falešné a smrtonosné své učení. Rozmnoží se pohoršení a náš řád bude rozdvojen, mnozí budou ztraceni, protože nebudou odporovat bludu, ale s ním souhlasit. Bude tolik mínění a bludných rozkolů v lidu, u řeholníků a duchovních, že kdyby tyto dny nebyly zkráceny, dle slov evangelia, byli by do bludu strženi i vyvolení, kdyby je neřídilo v tom zmatku nesmírné Boží milosrdenství. Na naši řeholi a náš život budou mnozí krutě útočit a přijdou nesmírná pokušení. Kdo však tehdy obstojí, ten obdrží korunu života. Běda těm kdo ztratí důvěru ve svůj řád a nebudou pevně stát proti pokušením, která jsou seslána na zkoušku vyvolených. Ti pak co zůstanou věrní zbožnosti a zachovají si plamen lásky, budou pronásledováni a tupeni jakožto neposlušní a rozkolníci. Jejich pronásledovatelé, oklamáni zlým duchem, se budou domnívat, že slouží Bohu, když je zabijí a vyhubí ze země. A tehdy bude Pán útočištěm trpících a spasí je, budou-li v něj doufat. Aby se stali podobnými Pánu, dá jim sílu, že zůstanou věrní a získají za život časný život věčný, poslechnou-li více Boha než lidi. Než souhlas s klamem a lží, raději podstoupí smrt. V tom čase bude od některých kazatelů pravda zahalena mlčením, od jiných zase zapřena a zavržena. Svatost života bude mnohým pro smích, právě proto jim Pán Ježíš Kristus nesešle hodného pastýře, ale velikého škůdce.

sv. Ján z Damašku

Je potrebné vedieť, že Antikrist sa musí objaviť. Totiž antikristom je každý, „kto nevyznáva Syna Božieho, prišlého v tele“, ktorý sa ako dokonalý Boh stal dokonalým človekom, ale zostal naďalej Bohom. V osobitnom a výlučnom význame nazývame Antikristom toho, ktorý má prísť pri skončení veku. Skôr však musí byť evanjelium hlásané všetkým národom, ako povedal Pán, a vtedy onen príde, aby bola dokázaná bezbožnosť židov. Povedal im totiž Pán: „Prišiel som v mene svojho Otca, a neprijímate ma. Ak príde iný vo svojom vlastnom mene, prijali „. A apoštol píše: „Pretože neprijali a nemilovali pravdu, ktorá by ich zachránila, preto je Boh vydáva do moci klamu, aby uverili lži; tak budú odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale našli zaľúbenie v neprávosti „. Židia neprijali toho, ktorý je Syn Boží a Boh, Pána Ježiša Krista, (513) ale prijmú podvodníka, ktorý sa bude vydávať za Boha. O tom, že sa vyhlási za Boha, hovoril totiž anjel, ktorý poučil Daniele: „neprikloní sa ani k bohom svojich otcov“. Apoštol tiež varuje: „Žiadnym spôsobom sa nedajte od nikoho klamať, pretože nenastane (deň Kristovho súdu), kým nedôjde k vzbure proti Bohu a neobjavia sa človek neprávosti, Syn zatratenie. Ten sa postaví na odpor a „povyšuje nad všetko, čo má meno Božie“ alebo čomu sa vzdáva Božská pocta. Dokonca „usadne v chráme Božom a bude sa vydávať za Boha“. V chráme Božom, nie v našom, ale starom, židovskom.
Nie k nám totiž príde, ale k židom; nie kvôli (zvestovanie) Krista (ale proti Kristovi) a proti tým, ktorí sú Kristovi. Práve preto je vlastne nazvaný Antikristom.
Preto je nutné, aby najprv bolo hlásané evanjelium všetkým národom. „A potom sa ukáže ten zlý, príde v moci satanovej, bude konať kdejaký mocný čin, nepravdivé znamenia a zázraky, a všemocnú neprávosťou bude zvádzať tých, ktorí idú k záhube, ktorého Pán zabije slovom svojich úst a zničí svojím slávnym príchodom.“
Diabol sám sa nestane človekom tak, ako sa ním stal vtelením Pán – preč s takou myšlienkou !, ale zo smilstva sa narodí človek, ktorý sa úplne podrobí pôsobeniu satana. Boh, poznajúcej vopred o jeho neslýchane zvrátených úmysloch, dovolí, aby sa v ňom diabol usadil.
Splodeniu zo smilstva, ako sme povedali, a v kútiku vychovávaný, náhle povstane, spôsobí vzburu a bude panovať. Na začiatku svojej skôr tyranie ako vlády, bude predstierať svätosť. Akonáhle však získa väčšiu moc, bude prenasledovať cirkev Božiu a prejaví celej svojej zlo.
Príde potom s „klamnými znameniami a zázrakmi“, falošnými a nepravdivými – zvedie tých, ktorí opierajú svoje myslenie o slabé a chatrné základy, a tak ju zo živého Boha; „Zviedol by i vyvolených, keby to bolo možné.“
Enoch a Eliáš Thesbitský budú potom poslaní na zem a nakloní „srdcia otcov k synom“, to znamená synagógy k Pánovi nášmu Ježišovi Kristovi a k ​​apoštolskému kázne; budú potom Antikristom odstránení.
Vtedy sa zjaví Pán s neba, takým spôsobom, ako ho videli svätí apoštoli odchádzať do neba. On, dokonalý Boh a dokonalý človek, v sláve a moci, zničí človeka neprávosti, syna zatratenia „dychom svojich úst“. Nikto nech teda neočakáva, že Pán príde z krajiny, lebo príde s neba, ako sám vyhlásil.

Poznámka 507: Tu v prenesenom zmysle Kristov odporcu. (V krst. Staroveku iba Hypolit Rímsky napísal špeciálny knihu O Antikristovi. Vydal ju A. Achelis v Berlíne 1897. Z tohto diela čerpá sv. Ján Damascénsky a dopĺňa úvahami zo spisu sv. Ireneja lyonskej Vyvrátenie bludov / Adversus haereses, PG 7 /) .

Dle proroctví z Garabandalu z r.1962-1965 ke poslednímu pronásledování Katolické církve v Evropě dojde až po návštěvě papeže v Moskvě. 

Apostoli poslednych časov:

Pre chudobnych a malickych budu vsade lubeznou vonou Kristovou, ale pre dolezitych, bohatych a pysnych tohto sveta budu vonou smrtiacouDiablove prenasledovania porastu az do nastupu vlady antikrista a najmä na ne sa vztahuje ona prva slavna Bozia predpoved o prekliati, vynesena proti hadovi v pozemskom raji. Boh ucinil a vytvoril iba jediné nepriatelstvo, a to nezmieritelné, ktoré potrva, ba porastie az do konca. Je to nepriatelstvo medzi Mariou, Jeho dostojnou Matkou, a diablom, medzi detmi a sluzobnikmi Panny Marie a medzi detmi a privrzencami Luciferovymi. Co Lucifer stratil pychou, to Maria ziskala pokorou. Co Eva zavrhla neposlusnostou, to Maria ziskala poslusnostou. Boh polozil aj mnohé nepriatelstva, medzi pokolenia Panny Marie a pokolenia démonove. To znamena, ze Boh polozil odpor a skrytu nenavist medzi pravé deti a sluzobnikov Mariinych a deti a otrokov diablovych. Ti sa vobec nemaju radi a nemaju medzi sebou ziaden vnutorny vztah.Mariina moc nad vsetkymi diablami sa zaskvie najmä v poslednych casoch. Vtedy Satan zavedie uklady jej päte, to znamena pokornym utlacanym a chudobnym detom, ktoré Maria povzbudi, aby mu vypovedali vojnu. V ociach sveta budu malicki a ubohi a budu pred vsetkymi ponizeni ako päta. Bude sa po nich sliapat, ako sa naslapuje na pätu, budu utlacani tak, ako ostatné udy tela tlacia na pätu. Zato vsak budu obohateni Bozimi milostami, ktoré im Maria bude v hojnom pocte rozdavat.Svojou svätostou budu pred Bohom velmi velki a vyvyseni. Svojim nadsenim predcia vsetkych ludi a budu tak silno opreti o pomoc Boziu s pokorou svojej päty, ze v spojeni s Mariou rozdrvia hlavu pekelného hada a nastolia vitazstvo Jezisa Krista.Boh chce, aby v pritomnej dobe viac ako kedykolvek inokedy bola jeho sväta Matka poznavana, milovana a uctievana. To sa bezpochyby stane, ked predurceni zacnu s milostou Ducha Svätého uctievat Pannu Mariu vnutornym dokonalym ukonom. Pod jej vedenim zakotvia v dobrom pristave napriek vsetkym burkam a piratom. Spoznaju, ze Maria je najjednoduchsia, najkratsia a najdokonalejsia cesta ku Kristovi, a celkom sa jej oddaju telom a dusou, aby tym istym sposobom patrili Kristovi.Budu to sluzobnici Pana, ktori ako blciaci ohen vsade zalozia ohen bozskej lasky.Budu ostrymi sipmi v ruke mocnej Marie, ako sipy v ruke mocného, aby prebodli nepriatela. Vo svojom srdci ponesu zlato lasky, vo svojom duchu kadidlo modlitby a vo svojom tele myrhu umrtvovania. Pre chudobnych a malickych budu vsade lubeznou vonou Kristovou, ale pre dolezitych, bohatych a pysnych tohto sveta budu vonou smrtiacou.Budu to hrmiace oblaky, poletujuce vzdychanim na najjemnejsi zavan Ducha Svätého. K nicomu sa nebudu viazat, nicomu sa nebudu divit, nebudu si robit ziadne starosti, ale budu sirit dazd Bozieho slova a vecného zivota.Budu hrmiet proti hriechu, buracat proti svetu, zasiahnu diabla a jeho pomocnikov dvojsecnym mecom slova Bozieho, prebodnu skrz naskrz k zivotu alebo k smrti vsetkych, ktorych k nim Boh posle.Budu to pravi apostoli poslednych casov, ktorym mocny Pan udeli slovo a silu, aby konali divy a vydobyli spät od nepriatela slavnu korist. Budu bezstarostni medzi inymi knazmi, duchovnymi a klerikmi. Avsak budu mat strieborné kridla holubice, aby leteli, kamkolvek ich Duch Sväty zavola, s cistym umyslom hladat slavu Boziu a spasu dusi. Na miestach, kde budu kazat, zanechaju po sebe len zlato lasky, ktora je naplnenim celého zakona.A vieme, ze to budu pravi ucenici Kristovi. Budu kracat v slapajach jeho chudoby, pokory, pohrdania svetom a lasky, budu ucit uzkej ceste k Bohu v cistej pravde podla svätého evanjelia a nie podla zasad tohto sveta.Nicim sa nebudu znepokojovat, nebudu brat ohlad na postavenie cloveka, nikoho nebudu setrit, nebudu sa bat ani pocuvat ziadneho cloveka, aj keby bol akokolvek mocny. V pravej ruke ponesu kriz, v lavej ruzenec a v srdci budu mat sväta mena Jezis a Maria. V celom svojom spravani budu prejavovat skromnost a Jezisovo umrtvovanie.Hla, to su velikani, ktori pridu, a Maria bude pritomna z Bozieho rozkazu, aby rozopäla svoju moc nad mocou bezboznikov, modlosluzobnikov a mohamedanov. Kedy sa to stane? To vie len Boh. Na nas je mlcat, modlit sa, tuzit a cakat: Cakal som a cakal (Z 42, 2)Existuju vsak aj nepravi marianski ctitelia, totiz ctitelia pokrytecki, ktori pod plastom tejto vernej Panny ukryvaju svoje hriechy a neresti, aby sa javili v ociach druhych takymi, akymi nie su.

svätý L. M. Grignion z Monfortu, O pravej marianskej ucte, MCM Olomouc 1997 (s. 37-43)

BISKUP FULTON SHEEN V R. 1950 POVEDAL O FALOŠNOM PROROKOVI – ANTIKRISTOVI:

„Žijeme v dňoch apokalypsy, posledné dni našej éry. Dve veľké sily: Kristovo mystické telo a antikristovo mystické telo sa začínajú pripravovať na posledný boj.Falošný prorok založí náboženstvo bez kríža. Náboženstvo bez večného života. Náboženstvo na zničenie náboženstiev. Cirkev bude falošná. Kristova (katolícka) Cirkev bude jedna a falošný prorok vytvorí ďalšiu. Falošná Cirkev bude svetská, ekumenická a globálna. Bude to federácia cirkví. A náboženstvá vytvoria akési globálne združenie. Svetový parlament cirkví. Bude zbavený všetkého božského obsahu a bude mystickým telom Antikrista. Mystické telo na zemi bude mať svojho Judáša Iškariotského a bude to falošný prorok. Satan ho dosadí medzi našich biskupov.Antikrist sa nebude volať svojim pravým menom – Antikrist, inak by nemal žiadnych nasledovníkov. Nebude nosiť červené pančuchy, ani chrliť síru, neponesie trojzubec ?, ani nebude mať chvost. To pomôže Diablovi presvedčiť ľudstvo, že neexistuje. Čím viac ho človek popiera, tým je mocnejší. Boh sa definoval ako „Ja som, ktorý som“, a Diabol ako „Ja som, ktorý nie som.“ Nikde vo Svätom Pisme nenájdeme Diabla označeného za blázna. Skôr je označený ako anjel padlý z neba, ako „knieža tohto sveta“, ktorého účelom je presvedčiť nás, že večný život neexistuje. Jeho logika je jednoduchá: ak nie je nebo, nie je ani peklo; ak niet pekla, niet hriechu; ak nie je hriech, potom nie je sudca a ak niet súdu, potom zlo je dobré a dobro je zlé. Ako nás však presvedčí o svojom náboženstve? Podľa presvedčenia ruskej spoločnosti z obdobia pred komunizmom bude prezlečený za veľkého humanitárneho pracovníka, bude hovoriť o mieri, prosperite a hojnosti nie ako o prostriedkoch, ktoré nás majú viesť k Bohu, ale ako o cieľoch samých o sebe.Tretím pokušením, ktorým Satan zvádzal Krista, aby ho uctieval a všetky kráľovstvá sveta by boli Jeho, sa stane pokušením mať nové náboženstvo bez kríža, liturgie, večného života, náboženstvo na zničenie náboženstva, alebo politiku, ktorá bude náboženstvom, ktorá bude dávať cisárovi i to, čo je Božie. Uprostred všetkej jeho lásky k ľudstvu a zjavného prejavu slobody a rovnosti bude veľké tajomstvo, ktoré nikomu nepovie: neverí v Boha, pretože jeho náboženstvo bude bratstvom bez Božieho otcovstva. Bude chcieť oklamať aj vyvolených. Založí pultovú cirkev (proticirkev), ktorá bude opicou Cirkvi, pretože on je opicou Boha. Bude mať všetky znaky a charakteristiky Cirkvi, ale v opačnom zmysle a bez Božieho obsahu. Bude to mystické telo Antikrista, ktoré sa vo všetkých vonkajších veciach bude podobať mystickému Kristovmu telu.“

kresťania si zvykli bežne zrádzať, kristovci sa snažia byť nebu verní

Kristovci berú vieru vážnejšie ako tzv. kresťania

Kresťania sú tí, čo boli pokrstení. A takto boli pozvaní sa ponoriť s Ježišom Kristom do tajomstiev nefalošnej spirituality. Tá je najhlbšou súčasťou nášho bytia. Síce najneviditeľnejšou, ale určite najdôležitejšou. Tieto skryté hĺbky iba tušíme. Nemôžeme ich často dokázať. Skúsenosť s touto dimenziou je nám pre iných ťažko prenosná. Ale môžeme o tom svedčiť. Hovoriť úprimne, čo sme zažili. Ako sme mnohé aj pochopili. A máme radosť z toho, že stretáme na ceste spolupútnikov do neba, ktorí majú prieniky s naším poznaním a skúsenosťou. Tí, ktorí odpovedia na Božiu lásku tou svojou, absolvujú si ako Ježiš najprv krst vodou, a pokúšajú sa mu dať hlbšie dimenzie v tzv. krste Duchom Svätým a krste ohňom, tých nazýva toto dielko kristovci. To sú tí, ktorým na Božom diele, na dôstojných vzťahoch, na nefalošnej komunikácii či na dohotovení sa na Boží chrám ozaj záleží. Na rozdiel od kresťanov , z ktorých polovica neinteligentne a pochabo kráča životom po pohodlnej ceste. Zradia Pravdu, iba priberajú, berú veci povrchne, nevedia si odpustiť… a idú sa z toho iba vyspovedať? A toto dávajú iným za príklad? Veď oni odkladajú dôstojné žitie života na nejaké iné životy, ktoré vraj neexistujú….

Mnohí sú povolaní krstom. Ale málo z nich je kristovcov.

Sú prítomní aj v rôznych inštitucionálnych kresťanských cirkvách, aj mimo týchto štruktúr. Nebeský Ženích o nich vie. A On si ich aj nájde. Každému z nich dáva nejakú pozemskú úlohu. Má pre nich originálny plán. A oni tomuto plánu sú ako vedia verní. Sú to Jeho priatelia. Kto chce medzi nich patriť, malo by mu predovšetkým v živote záležať na nepokryteckých kristovských hodnotách.

Čo je človek?

Človek je bio – psycho – spirituálno – sociálna bytosť. Tak to definuje aj WHO. A snáď prídu na to aj lídri cirkví. V každej s týchto oblastí sa treba starať o zdravie a kvalitu života. O doladenie sa a vyváženosť. V každej z týchto štyroch oblastí sa dá aj ochorieť, mať omrzliny, či byť až zmrzačeným.

Kto sme?

Sme obyvatelia planéty Zem, v galaxii Mliečna cesta, a ani nevieme, kde ona je a putuje. Okolo nás je Slnko a stámilióny hviezd, vzdialených sĺnk. Sme tu na pár rokov. Veríme, že nás vytvoril Dobrý Stvoriteľ. Na nejakú dôležitú úlohu nás sem vyslal. V amorálne podivuhodnom svete s obrovskými rozdielmi dúfame, že tento život je iba provizóriom. Testom nášho charakteru či neľudskosti. Chystáme sa na miesto trvalého pobytu v duchovnom svete. Tento je iba pobyt prechodný. Preto sa na tento svet príliš nepútame. Ale mnohoraký neporiadok tu nám nie je ľahostajný. Za chybu považujeme iba prehnaný spiritualizmus, ktorý zanedbáva naše pozemské povinnosti. A tiež iba materializmus, ktorý spirituálne dianie vytesňuje či neguje.

Pestrá ponuka spiritualít

Medzi pestrou ponukou snáď až 20 000 náboženstiev a 3000 bohov má určite exkluzívne postavenie kresťanská viera. Osoba jej zakladateľa, vteleného Yahweho, Boha z náboženstva židovského, je bez toho, aby sme všetky náboženstvá preskúmali a porovnali, jednoznačným víťazom. Ježiš Kristus ako Syn nebeského Otca to berie s vykúpením človeka najserióznejšie a najvážnejšie. Toto nám kresťanom neomylne a s istotou vnuká Duch Svätý. A toto ponúkame všetkým ostatným vyznavačom iných duchovných ciest ako pravé svetlo. Priamo z neba nám dané, ako najvzácnejší dar. Ak to niektorí z nás kresťanov oznamovali iným s neúctou či násilím, je nám to veľmi ľúto, ospravedlňujeme sa im. Išlo o našich málo na duchu kvalitných bratov, ktorí s fanatickým diletantizmom urobili Ježišovej veci viac škôd než osohu.

Večný život

Kristovi učeníci dostali jasný príkaz, ktorý znel: „Otcov príkaz je večný život“ . Preto nie sme vyznavači polepšenia sa v nejakých iných životoch. To majú ako útechu nekresťanské cesty. Reinkarnáciu evanjelium zaradzuje do kategórie „večné trápenie“. Čiže spirituálneho bazáru či secondhandu. /Mt 25 kap/ Ak by ju nejaký kresťan odporúčal, podobal by sa profesorovi, čo svojim študentom odporúča prepadnutie. Tento v modernom svete rozšírený zlozvyk prokrastinácie patrí medzi vážne hriechy lenivosti. Preto nemôže patriť medzi kresťanské hodnoty. Tento život treba nám žiť nie ležérne, ale naplno. Jn 10,10

Ústredná téma

Tú nám priponínajú proroci i sám Vykupiteľ. Je to Božie kráľovstvo. Vláda Božieho Ducha najprv v nás, potom v našich pekných mediľudských vzťahoch. A malo by sa to preniesť aj do úctivých vzťahov v cirkvi a dôstojnom živote v celej spoločnosti a národe. Preto musíme vyhnať vládu hriechu najskôr zo seba, a slobodne odovzdať svoj život tomu, kto si to zaslúži – Kristovi. To je tá najvzácnejšia perla. Všetko ostatné, vrátane diamantov či celej prírody, je z duchovného hľadiska druhoradá bižutéria.

Stvoriteľ je Dobrý Otec

Duchovný človek si pod životom naplno nepredstavuje iba sa zabávať, prejedať sa či okradnúť iných o milióny a takto či inak to roztočiť. To považujeme za pochabosť a ponechávame to na experimentovanie nevzdelaným hlupákom. Naplno žiť pre nás znamená plniť plán, ktorý nám dal Stvoriteľ. Veríme, že je Dobrým Otcom a s každým jedným z nás má originálny zámer. Sv. pápež Ján Pavol II povedal: „ S každým z Vás má Boh osobitný plán. Modlite sa, aby ste tento plán spoznali, a budťe mu verný.“ / 12.9.2003, prejav veriacim na námestí v Banskej Bystrici, čítal kard. J.Tomko/

O čo v podstate v našom živote ide?

O to, aby sme svoj pobyt na zemi prežili dôstojne a správne. Môže tak žiť niekto, kto uctieva nepravého bôžika? Alebo si zvolí spiritualitu s patologickou koncovkou? To sú jasné symptómy, že je miekým zmanipulovaný. Alebo sa klame sám. Potom bude klamať a manipulovať aj iných. Aby sa tomu človek vyhol, mal by si uctievať pravého Boha. My kresťania mu svedčíme, že je to Otec Ježiša. Ježiš Kristus je Jeho Syn. A láska pochádzajúca od Nich je čistá a pravdivá. Voláme ju Duch Svätý. Sám Pán Ježiš prikázal svojim apoštolom, aby krstili ľudí v Mene Otca, i Syna i Ducha Sv. A tiež aby ich naučili všetko, čo nám prikázal vo svojom učení, evanjeliu. To je spoľahlivo zaznamenané vo štyroch evanjeliách a knihách Nového Zákona.

Kto si ctí Boha?

Ten, kto sa snaží poctivo pochopiť a potom zachovávať prikázania a rady, ktoré nám dal Ježiš. Predpisy neskoršie, tzv. kňazské, či cirkevné, sú dočasné a meniteľné podľa pastoračných potrieb konkrétnej doby. Ich zachovávanie posilňuje jednotu v cirkvi a disciplínu. Ak ich berieme vážne, aj napr. Predpisy štátu, firmy, športu,… nezabúdajme, že je nad nimi niečo oveľa dôležitejšie, Božie zákony, ktoré sa nemenia tak, ako sa nemenia zákony prírodné. Zachovávanie ľudských predpisov a ignorovanie Božích je vážna patológia. Vedie ku poruchám osobnosti, ku postupnému uctievaniu otca lži. Volajú sa v evanjeliách farizeizmus.V modernej dobe sa etická pokrivenosť či zneužitie duchovnej moci volá klerikalizmus.

Biblia stručne

72 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona sa dá vystihnúť jednou vetou. „ Miluj Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého.“ Bážeň Božia je poctivá snaha najmä o toto.

Etickou podstatou židovskej viery je Mojžišovo Desatoro. A podstatou čo je to kresťanstvo je osem blahoslavenstiev. Mt, 5 kap.
Všetky ostatné historické príbehy, podobenstvá, proroctvá či žalmy sú skonkretizovanie týchto podstatných a Ježišom spomenutých vecí. Cieľom všetkého je napomôcť ku zrelšej podobe vzájomnej lásky. Duchovnejšie prežiť svoj život. A povzbudiť verných učeníkov, ako spoľahlivo prísť Domov do nebies. Snaha dodržať Božie pravidlá je láska k Bohu. Kresťania zvyknú spať, miesto chápania aj chrápu, toto podstatné majú za druhoradé, a ich ťažisko sú druhoradé cirkevné príkazy, ktoré sa každé storočie zvyknú aj meniť.

Boží plán s ľudstvom

Od Adama po Abraháma bolo asi 2000 rokov. Od Abraháma po Ježiša ďalších 2000 rokov. A do Jeho druhého slávneho príchodu prešlo 2000 rokov. Možno pred Adamom a Evou tu boli stáročia ludoopi, neandertálci či kromaňonci. Alebo aj dinosaury, hoci nič o nich v bibli nie je. Ideme podľa Božieho plánu vykúpenia ľudstva , či v to niekto verí alebo nie. Čakáme aj príchod Nebeskej metropoly s tisícročnou vládou Krista a jeho verných. Zj 22 kap. Toto nám ponúka biblická viera. O toto sa stará biblický Boh. V Starom zákone mal meno Yahwe, čiže „Som Ten, ktorý Existujem.“ To bola príprava a predobraz Zákona Nového. V starom zákone židovský národ Boh prísne vychovával a pripravoval. V Ježišovi sa Yahwe inkarnoval. Nadviazal na židovstvo, a naštepil ho kristovstvom. V starom zákone je podstata etiky Desatoro Mojžišových prikázaní. V dobe milosrdenstva, v ére kresťanstva, sú to 4. evanjeliá a najmä osem blahoslavenstiev. Mt 5 kap.

Pomazanie

Christos z gr. znamená pomazaný. Čiže ten, kto dostal od Majiteľa všetkého tú pravú licenciu, spoľahlivý mandát. Istotu, že jeho slová a činy sú tie správne. To On je garantom pravej ľudskosti. A profesionálnej duchovnej práci. Pomazaný pravým olejom, to znamená, že kto dodržiava Jeho prikázania a usmernenia, ten naisto dôjde ku pravej radosti. Voláme ju aj jemná nebeská blaženosť. Môžeme jej predchuť koštovať už tu na zemi.

Lákavé pasce ezoteriky

Mnohí nechcú byť v náboženstve vlažní a vyberú si nejakú spiritualitu. Pri pohľade na umučeného Krista si nechcú voliť až taký extrém. A volia si niečo spirituálne príjemnejšie. Voláme to ezoterické. Je to o vnútorných zákonitostiach, je to o zdravej výžive, o neprodukovaní konfliktov či o pozitívnej energii. Má to určite aj pozitíva. Ale ak je to iba o tých silných pozitívach, tak to bude určite diletantská maska, pod ktorou sa bude ukrývať niečo silno negatívne. To nám ezoterickí lídri neprezradia, lebo by sa im na kurzy osobného rozvoja už nik neprihlásil. To negatívum je záverečná kvintesencia dlhoročného snaženia sa, a tou je kvantový nárast sebectva. Harmónia, úspech, bohatstvo, ale iba pre mňa a možno pre pár kamošov. A to je to veľmi zlé. Aj život v klame, že už je tu nebo, a nevidia toľké peklá okolo nás. Alebo ani neregistrujú svoju zdanlivo úspešnú bublinu. Takto dopadá tzv. ezoterika, duchovno bez Ducha Svätého. Ak niekomu dáva niečo v osobnom dozretí jóga, hnutie grálu či kvantový dotyk matrixu, tak mu treba zapriať a odporučiť, aby tam aj skoro dozrel. A sa oslobodil od tzv. nepriamych či blúdivých ciest. Nech podá o tom iným snažiacim sa svedectvo o pozitívach a negatívach svojho hľadania. A potom nech pomáha iným pri vyslobodzovaní sa zo spútaní nesvätými ponkami, ktoré má vari aj za sebou. Preto tam asi bol na nejaký čas aj poslaný. Ten bude hovoriť bez odsudzovania a z vlastnej skúsenosti. Kresťania diletanti hovoria preto s odsudzovaním, lebo sami neskúsili, iba niečo počuli či čítali, a ich svedectvo preto plodí nesympatiu až odpor.

Toto je moje telo a krv


Víno, premenené na jeho duchovnú krv a chlieb prepodstatnený na jeho spirituálne telo nám prikázal sláviť na Jeho pamiatku. Je nám posilou a liekom. Pomocou sv.prijímaní a očisťovania pred nimi sa nám posväcuje duch, uzdravuje duša a spiritualizuje telo. Z hrubého stavu dostavu jemnejšieho. Sexualita sa sublimuje do erósu. Ten do jemného erósu. Opúšťa nás postupne silná vášnivosť vo všetkých oblastiach života, ak ich jednu po druhej odovzdáme pri prijímaní sviatostí pod vládu Kráľa kráľov. Cieľ je správne dohotoviť naše bytie na obraz Boží, na Ním plánovaný projekt, ktorý má s každým z nás. Toto je tzv. Božie synovstvo.

Budťe dokonalý ako je dokonalý Váš nebeský Otec.


Znamená to, aby sme boli kompletní. Celiství. Správne ako ľudia dohotovení. Aby sme v nejakej oblasti svojho života neboli zinvalidizovaní, okyptení či až zmrzačení. Nemôže byť niekto dobrý kristovec, kto nie je najskôr dobrým človekom. To je absolútne zásadné. / Benedikt XVI./ Muž by Kristovi odovzdať svoj rozum, a ctiť si tam radikálne pravdu. Potom srdce, kde si treba z neho vyhnať celú zoologickú záhradu storakých nečistých citov. A nainštalovať si tam nezištnú lásku. Mal by ísť aj do hľbky, a dať pod Božiu vládu oblasť svojho brucha. Ak je pod kontrolou Kráľa miernosti, tak by namalo byť nafúknuté nadváhou. Ak je, Kristus tam ešte kráľom asi nebude, však? Povinnosťou je ísť aj do intímnej hĺbky. Neponechať si ju, akoby patrila iba môjmu egu. Má ona patriť Nebeskému Ženíchovi. A človek má žiť dôstojne v manželstve alebo v slobodnom stave. Ak pestuje vzťahy, ktoré zadymujú jeho chrám, jeho intimita ešte nepatrí Bohu. Nešťastné vzťahy bude mať dovtedy, pokiaľ sa týchto eskapád nezriekne.

Ak sa nezrieknete všetkého…


Tak nemôžeme byť učeníci Kristovi. Kto to pochopil iba tak, že porozdáva všetko, a žije v chudobe, možno je to pre jeho vývoj správne. Ale pre ostatných y to bolo nezodpovedné. Napr, manželia by takto okradli svoje deti. Zrieknuť sa nám treba všetkého duchovne. Prakticky sa to dá zrealizovať iba individuálne, kde človek odovzdá všetko čo má a čím bol i je Bohu. A spravuje to už ako správca, nie majiteľ. Bežne kresťania považujú svoj dom za Boží majetok? Alebo svoje deti? Či svoju rodinu? Ak nie, tak nech s tým začnú lebo neurobiť túto skrytú liturgiu by bola podstatná chyba.

Povolaných mnoho, vyvolených málo


„Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“. Mnohí sú povolaní žiť život, a oni nedôstojne živoria. Mnohí sú sv. krstom pozvaní na nebeskú svadbu, ale oni sa rozhodnú pre pornografiu, čiže diablovo svadbenie sa. Kto sa v dospelom veku rozhodne zobrať svoj krst vodou vážne, ten už začína byť krstený aj Duchom Svätým. Nech len pokračuje, žije naisto správne. Ak bude vyháňať s pomocou Božou zo svojho chrámu neresti a budovať cnosti, nebude žiť nadarmo. Duch Kristov ho bude zasväcovať pomocou tajomstiev a sviatostí do hlbín duchovného života. Bude sa ho rôznorodo dotýkať. Nech si dobre všimne, kde, v akom spoločenstve sa ho dotkol, aká biblická veta ho silno oslovila,aká charizma ho uchvátila. To mu dá smernicu pre ďalší vývoj a spirituálnu prácu. Ak ju bude poctivo roky robiť, dožije sa milosti krstu ohňom. Udania, nenávisti a prenasledovania. To bude tŕňová koruna, ktorá mu bude predzvesťou koruny Božej slávy.
Povolaných je ozaj mnoho. Ale málo je tých, čo si sami vyvolia tú náročnejšiu cestu s troma dimenziami sv.krstu. Krst vodou je iba platná vstupenka na Boží štadión. Kto nepracuje, odmieta hlbšie veci pochopiť alebo zbabelo za pecou vôbec zo zlom nebojuje nech víťazný veniec za svoju vlažnosť naivne neočakáva.

Čo je to pokánie?


To hlásal každý, aj ten najväčší z prorokov sv. Ján Krstiteľ. Vyzýval ľudí, aby sa prestali pochabiť. Aby aj zvážneli. Aby sa očisťovali od nerestí sebectva, pýchy, hlúposti, necudnosti, nespravodlivosti,… Krstil ich vodou, aby im naznačil, e sa máme umyť zo svojej špiny, ak chceme komunikovať so svätým Bohom. Kto to nerobí, ten bude švoje špiny, depresie, viny hádzať na iných. Škodoradosť mu zostala preto, lebo pravú radosť niekde stratil.
Pokánie je priznať si chybu. Povedať slovo prepáč. Ospravedlniť sa. Nahradiť škodu. Vyznať svoju vinu. Uvedomiť si, kde som pochybil. Ísť do kostola na bohoslužbu. Modliť sa Kriste zmiluj sa, a myslieť pritom na toho, kto je opitý… Modliť sa o milosť Božiu pre toho, kto robí zle. Odprosovať Boha aj za hriechy iných. Hanbiť sa za tých, čo sa už hanbiť nevedia. Alebo zbierať napr. smeti po tých, čo ich okolo nás iba rozhadzujú.

Prax pokánia u prvých kresťanov


U prvých kresťanov sa pokánie, čiže radikálne obrátenie sa na cestu do neba, realizovalo prípravou na svätý krst. Pri ňom sa nový adept vyznal verejne všetkým ostatným bratom a sestrám zo svojho doterajšieho hriešneho života. Po verejnom oľutovaní toho blúdenia sa ospravedlnil Bohu aj ostatným, bol pokrstený a prijatý do cirkevného spoločenstva. Potom sa tzv. spovedacia prax, zavedená až okolo roku 600 pápežom sv. Gregorom Veľkým nepraktizovala. Sv. krst a vzťah k Bohu sa bral vážne. Pri prenasledovaniach však mnohí zradili Krista ako Judáš alebo zapreli ako sv.Peter. Rozmýšľalo sa, ako ich napomenúť, a či ich prijať znovu do cirkvi. Po akom pokání a po akom čase. Spovedanie je určite užitočnou činnosťou pri sebaočisťovaní. Treba však dať otcovský pozor, aby sa nastalo iba povrchným folklórom. Alebo aby nebolo iba sebeckým vyznaním sa z hriechov, a škody, ktoré niekto napáchal, aby boli aj nahradené. Ak sa nedá inak, aspoň symbolicky. Alebo aby to nebola podpora necharakternosti či napomáhanie rozvoja nerestí. Pán Ježiš povedal apoštolom, a na inom mieste všetkým: Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené. Ale aj pedagogicky múdro dodal: Komu ich zadržíte, budú mu zadržané. Niekedy je nesprávne prilacno odpúšťať.

S čoho budeme hodnotení na Poslednom súde?


O tom máme jednoznačné svedectvo od inkarnovaného Yahweho u Mt 25 kap. Dať hladnému jesť, smädnému piť, pomôcť prenocovať pocestného, navštíviť chorého, zaodieť nahého či navštíviť niekoho vo väzení. Sú to milosrdné skutky, ktoré nakoniec rozhodnú. Kto tvrdí, že to bude viera, modlitby, sviatosti, zbožné reči, množstvo biblických citátov, či ochrana pravoverného učenia, ten nečítal evanjelium pozorne. A z toho, čo je duchovnou hodnotou, si svojsky povýšil na tú najdôležitejšiu hodnotu.
Dalo by sa to aplikovať aj do moderného života. Väzením sa dá rozumieť aj ateizmus. Chorobou nesprávny názor. Niekto hľadajúci pravdu v inom náboženstve je tiež ako pocestný. Smädný sa dá byť aj po hlbších odpovediach na otázky. Hladný môže byť človek aj po láske, rodine, primeranej práci, dôstojnom bývaní, priateľovi, spoločenstve…

Ezoterické ego alebo kresťanské spoločenstvo


Duch, ktorý je vo vnútri kresťanstva, nás učí, že spoločenstvo je dôležité. Už kde sú dvaja či traja s čistými úmyslami, tam je ten správny Kristov duch prítomný. Láska nie je iba ezoterické ja a boh, ale my a Boh. Bohom nie som ja, to nám buliká nesvätý duch. Duch Svätý nás učí, že máme v sebe mnohé čo očisťovať, aby sme sa zjednotili nakoniec svätou láskou. Nesväté cesty idú na zjednocovanie tiel v láske veľmi rýchlo. Ide však o smilnenie, nie o bratskosesterskú lásku. Prinesie to veľmi trpké ovocie pre klamajúcich aj pre oklamaných.

Založil Ježiš vôbec nejakú cirkev?


Ak niekto verí v nejakého Ježiša, ktorý vraj žiadnu cirkev nezaložil, ten verí vo falošného krista. Je silno poznačený duchom individulalizmu. Kristovstvo je o ozajstných vzťahoch. K Bohu, ku sebe navzájom, ku sebe či k prírode. V tzv. Kresťanskom spoločenstve, kde je bežné sa udávať, negativizovať, nemo sa prizerať na neprávosť, či hádzať proroka cez palubu, tam sa Duch Boží postupne vytráca. Až sa kresťania premenia na sociopatov, zbabelcov, ktorých doma bičujú nahnevané ženy alebo vonku neopohanské vlády. Zdravé jadro Božieho kráľovstva je Bohu oddaná svätá panna a matka v podobe Ježišovej mamy. Jej srdce spojené so srdcom Syna, ktorý je tiež naozaj oddaný v službe Bohu a ľuďom. To je nezničiteľná sila Božia tu inkarnovaná a v duchu prítomná.


Pravá cirkev


Dlho dlho si rímski katolíci namýšľali, že iba oni sú tou pôvodnou a pravou cirkvou. Pôvodnou veru sú. Ale v histórii sa stalo mnohokrát, že aj jej predstavitelia, čo pôvodne boli prenasledovaní, sa sami stali prenasledovateľmi kristovcov. Čiže úprimných veriacich v Krista. Preto sú kôli tomu a po rade sv. Jána XXIII, už len v druhom extréme prehnanej pokory. Po II VK sa dostalo do oficiálneho učenia dlho dlho nepovšimnutá definícia: „Pravá Kristova Cirkev je prítomná vo vnútri katolíckej cirkvi“. Je to presnejšia a aj neomylná veta. Čiže nie všetci v nej a všetko, ale niekde vo vnútri a v duchu. A odvážnejší katolíci sa aj opýtajú: A nemôžu toto o sebe prehlásiť aj všetky ostatné kresťanské denominácie? Veľmi správna a katolícka otázka. A pravdivá odpoveď je, že môžu to aj oni prehlásiť o svojej cirkvi. I keď má 100 či 500 rokov. V každej n nej sa totiž nachádza niečo zdravé a Božie. Väčšinou to, čo stáročia ignorovali vraj superkatolíci. A v každej z nich sa nachádza niečo aj boľavé či choré. Tak si to všimne a skonštatuje každý spirituálny realista.

Mnohosť kresťanských cirkví nie je žiadna tragédia


Môže hovoriť o tom, že má v živote veľké šťastie ten, kto spoznal v Ježišovi pravého Syna Nebeského Otca. Ak svoju vieru zoberie vážne, uverí a dá sa pokrstiť, stáva sa Ježišovým nasledovníkom. Už nehľadá predovšetkým svoju vôľu, ale tú Božiu. Presne na tom Ježišovi a jeho verným záležalo najviac.
Kresťanských denominácií je na planéte do 50 000. Každý týždeň vraj vznikne nová. Ak si niekto myslí, že to je pre kresťanstvo tragédia, tak určite sa mýli. Tragédiou je iba jeho malodušná nevzdelanosť. A ešte väčšou, keď niekto sa pýši, aký je on kresťan, ako je on člen tej najpravejšej z cirkví, a nachytáte ho, že zaklame do očí a nevie ani povedať slovo prepáč. To je tragédia väčšia než ateizmus.
V každej z tých denominácií je totiž niečo z Božieho kráľovstva. V každej sú kristovci s božou bázňou. V každej je nejaká originálna podoba služby, originálna charizma zakladateľa, zaujímaví ľudia, specifická história, svojská liturgia a iné zvyky a pravidlá. V každej sú aj tiene nielen zakladateľa, ale aj jeho nástupcov a rokmi nahromadená nesvätosti členov. Sú tam aj o svätosť sa snažiaci, aj čestní aj Judáši. Dokonalé rodiny alebo sväté spoločenstvo či cirkev bez vád budú iba v nebi, nie tu na zemi.
Kresťanské denominácie rôznych stupňov vznikli prirodzeným vývojom. Niektoré aj pod tlakom udalostí, kde v ich pôvodnej cirkvi neeticky sa správajúci predstavený vytváral neznesiteľnú atmosféru.

Kresťan je viac ako pápež

Kto je pokrstený vodou v Mene Otca i Syna i Ducha Sv. v ktorejkoľvek kresťanskej cirkvi, či výnimočne inak, je zaradený medzi Kristových učeníkov. Je pozvaný na Baránkovu svadbu v nebi. Ak svoj krst zoberie vážne, a bude ho žiť, treba mať ku nemu úctu ako ku samému Ježišovi. „ Byť kresťanom je dôležitejšie ako byť biskupom či pápežom“ / Ján Pavol II. Prekročiť prah nádeje/ Ak sa na toto pozabúda, čiže stráca sa viera vo svojej podstate, prichádza klerikalizmus. Čiže zdôrazňovanie cirkevných funkcií. A tých, čo im zachutí moc a povyšovanie sa nad inými, zdôrazňovanie svojho ješitného otcovstva, alebo poporujú zneužívanie tejto moci, tých treba jasne demaskovať ako modlárov.

Mainstream a alternatíva

Ak by viedli kresťanské stádo dozretí muži vo viere, tzv. starci, tak by okrem hlavného ortodoxného prúdu nechali existovať aj prúd heterodoxný. Bolo by to niečo ako v športe iná liga, II., III, IV, V… Niečo obdobné je v spoločenskej oblasti. V oblasti médií je hlavnoprúdový mainstream, ktorý si skoro pravidelne neplní svoju spoločenskú úlohu objektívne informovať verejnosť o faktoch. Miesto občanom slúži oligarchom, nejakej politickej strane, ktorá je pri moci či do extrému sa vychyľujúcej ideológii. Preto vznikajú kôli vyváženosti spravodajstva úplne prirodzene alternatívne prúdy. Tie dopĺňajú to, čo hlavný prúd chronicky zanedbáva. A má hlboký spoločenský význam. Niečo podobné sa stalo v oblasti kresťanstva, kde hlavnoprúdová katolícka cirkev strácala katolícku identitu. Nepripustila dlhé stáročia žiadne alternatívy okrem seba. Nanucovala iba ten svoj typ prežívania pseudikatolíckej viery. Likvidovala opozičný či pokrokovejší názor aj upalovaním. Boli kôli tomu mnohé náboženské vojny, nie iba tá tridsaťročná, medzi katolíkmi a evanjelikmi. Toto je hanebná vizitka diletantov vo vedení kresťanstva, ktorí nanucovali inakzmýšľajúcim iba tú svoju cestu. Sv. Ignác z Loyoly to vystihol: „ Niet väčšieho omylu v duchovných veciach, ako je nanucovať iným svoju cestu.“ V tomto bode tzv. „svätí otcovia“ neboli ani otcovskí ani svätí.

Nekatolícki „katolíci“

Mnohokrát sa stalo v histórii, že v najpôvodnejšej z kresťanských cirkví, rímskokatolíckej, bol na mieste biskupa či aj pápeža nevykúpený muž. Aj keď sa nechali pápeži volať za živa svätými otcami, pravda je taká, že ich z 266 bolo svätých iba 78. Protipápežov v histórii bolo 42. Čiže väčšina. A v tých pracovala vnútorná pýcha, ktorá im nedovolila abdikovať, ako to bolo schopných pápežov iba 10. Biskupov, poznačených klerikalizmom bolo a je oveľa väčšie percento.

Čiže cirkevné spoločenstvá poväčšine viedli diletanti, ktorí napr. nedovolili žiaden opozičný názor. Likvidovali alternatívne pokusy prežívania kresťanskej viery. Nedovoľovali liturgiu v materinskom jazyku, ale nanucovali iba tú latinskú. Čechy boli dlho poznačené panovačným vplyvom nemeckých a rakúskych biskupov. Na Slovensku vyvádzal nielen biskup Wiching v 9.st., ale pred sto rokmi týrali a prenasledovali slovenskych kňazov šovinistickí maďarskí biskupi.

Prečo tak konali? Z jediného dôvodu. Nemali a nežili katolícku vieru. Iba o nej iným kázali. Ale podávali dôkaz za dôkazom, že svoje národné modly uctievali oveľa viac než Boha. Boli poškvrnení ako farizeji zhubným nádorom pokrytectva. Keďže nerešpektovali dôstojnosť ľudskej osoby, a nanucovali iným svoje modlárstvo, znesväcovali sa tzv. duchovným smilnením. To zakrývali pod masku teatrálnej čistoty, rečičkách o celibáte a pravidelne to preháňali úctou ku prečistej Panne. Svoju obludnú koncovku ich patologická spiritualita nadobudla vtedy, keď sa vyžívali v trestaní kňaza, čo sa priznal, že celibát je nad jeho sily a sa oženil. Alebo v dopľuvaní niekoho, kto sa možno aj nechtiac rozviedol.

Upaľovanie sv. Jany z Arku ako diablom posadnutej bosorky či upálenie čestného a prorocky kážuceho kňaza Jána Husa ako arcikacíra, to už bola ich „pravovernosť“ v záverečnom štádiu morálneho rozkladu. Išlo o diablami posadnutých extrasociopatov, ktorí asi nikdy nemali čas sa zamyslieť nad slovami Ježiša pri poslednej večeri: „ Prídu dni, keď Vás zabijú, a budú si myslieť, že slúžia Bohu. Nikdy nepoznali Mňa, ani môjho Otca“ / Jn, 1-4/

Takých obetí boli tisíce. Ak sa to dialo v Kristovom Mene, tak je to kriminálna blasfémia na tej najpodlejšej úrovni. Upálenie Jeronýma Pražského rok potom ako mistra Jana iba ukázalo, že považovali zabitie svojho pýtajúceho sa brata za „dobrý skutok“. Ukážkoví páchatelia „dobra“… Ústredný výbor cirkevného snemu nie raz v dejinách ovládli nekajúci vrajkresťanskí preláti. Ak nerobili zo svojich deliktov voči desatoru pokánie, určite sa stretli s Božím hnevom.

To, že ani tak kresťanstvo ani matka cirkev s takým srandisticko – talibanským manažmentom nezanikli, je jeden zo silných dôkazov, že sú postavené na pevnej skale, a že ich riadi niekto hore.

Moc klerikov sa oddelila laikov. Nadobudli enormne veľký majetok a vplyv, a vedľajší efekt bol, že sa ich 99% iných členov cirkvi bálo. A tak si mohli zneužívať až do brachiálnych podôb. Podobný extrém klerikálneho zneužitia moci sa deje v rôznych obmenách počas celých dejín vykúpenia. Jeden z tisícov zlynčovaných obetných baránkov cirkevnými vlkmi bol aj sám Pán Ježiš.

Ekumenická spolupráca

Fenomén kresťanstva je ako váza rozbitá na tisíc kúskov. Rozbila sa počas 2.tis. r. histórie kôli vyčíňajúcemu klerikalizmu vodcov jednotlivých cirkví. Apoštol Peter a jeho nástupcovia si neplnili svoje pracovné povinnosti tak ako mali. Mnohí z nich neboli schopní odstúpiť a dať svoju funkciu niekomu lepšiemu. V r. 1054 sa napr. popreklínali navzájom pápežskí legáti s pravoslávnymi. V 20 sr. sa ich nástupcovia konečne objali a začali spolupracovať. Začali rešpektovať svoju odlišnú spiritualitu. Váza sa začína skladať do zaujímajej mozaiky. Katolícku cirkev tvorí v r. 2020 okrem najpočetenejšej rímskokatolíckej ďalších 28 menších zjednotených cirkví. Miesto stáročných náboženských vojen sme sa dožili dlho nevídaného úkazu, ekumenizmu. Vďaka za to Bohu. Dozreli sme ku dospelejšej podobe viery.

Ortodoxia

Ortodoxia je kresťaské učenie, hlásané bez omylov a bludov. Bol to stáročný zápas, pri ktorom paradoxne bludári vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa stretli. Napr. na koncile v Nicey, 325 r. prejednali blud kňaza Áriusa, ktorý hlásal, že Ježiš nie je II. božská osoba. Koncil rozhodol, že toto je blud arianizmu a zadefinoval presný opak. Takto vznikali tzv. dogmy viery, čiže pevné pravidlá, čo je pravda a čo už blud. U prvých kresťanov bolo hlásanie evanjelia bez bludov v najvyššej úcte. Morálne zlyhania boli považované až za niečo druhoradé. U dnešných učeníkov je to celkom inak. Stratili sme asi úctu ku Pravde.

Ortopraxia

Je to správne konanie v praktickom živote. Sám Ježiš si všimol preláta a levitu/ cirk.zamestnanca/ ako išli slúžiť do kostola liturgiu, a vykašľali sa na dobitého človeka. Ujal sa ho samaritán. Moderne prirovnané ezoterik + agnostik + maďar + cigáň, napr. Toho Ježiš pochválil, lebo mu pomohol. Určite nemal ortodoxné názory, ale ortopraxiu mal vzorovú. A tá podľa evanjelia nakoniec rozhodne. Na Poslednom súde sa nás nebudú pýtať na naše názory, cirkev, počet prijatých sviatostí, či množstvo prečítaných kníh či premodlených hodín našich modlitieb. Je tam 4 x opakovane napísané, že to podstatné pre vstup do Božieho kráľovstva budú milosrdné skutky. O našom večnom osude rozhodne teda empatia. A neempatia, ľahosťajnosť sú dobré akurát tak na zatratenie si svojej duše.

Ortopédia

Znamená priame kráčanie. Nie je to iba dôležité oddelenie v nemocnici pre nápravu našich kolien a kĺbov. Vtedy, keď máme viac možností, a nevieme ktorú si vybrať, tak je dôležité sa neunáhliť. Vec si treba v tichu premyslieť, modliť sa, ale nie iba ku niečomu nado mnou, ale ku Duchu Svätému, ktorého máme byť chrám, a počkať si na vyjasnenie. Až potom urobiť ten správny krok. Aj keď bude proti prúdu, nebudeme ho ľutovať. Kto si na toto neurobí čas, urobí podstatné chyby. Čím závažnejšiu vec v živote riešime, tým viac by sme mali v tomto bode hľadať Boží zámer v našom živote. A možno sa modliť so sv. Teréziou Veľkou: “ Pane osloboď ma od mňa samej“ čiže od neslobody a iba mojej krátkozrakej vôle, a mojich veľmi pozemských túžob.

Povinnosť kresťana hľadať katolícky ideál

Katolícka cirkev je historicky nie sestrou iným kresťanským denomináciám, ale matkou. Matka dáva život a vychováva pri základoch bytia. Ona občas akoby vo svojich vonkajších predstaviteľoch zdementnela, ako sa to stáva aj našim matkám. Čiže stratila zdravý úsudok. A prehnala to so svojou nepodmienečnou materinskou láskou aj tak, že jedných slepo a nerozumne rozmaznávala a iných trocha dozretejších nemilosrdne trestala. Takto to bežne robia po stáročia naše nesväté ženy. A ak to opakujú nevychovaní a nedozretí chlapci v cirkevných úradoch, určite neide o dobrých otcov a nikto ich nebude chcieť vyhlásiť za svätých.

Keďže v matke cirkvi sa dostávali do čela kariéristi miesto otcov, ako vedľajšia produkcia ich presvätého diletantizmu bolo poškodenie značky katolícky a preexponovaný maniérizmus značke rímsky. Likvidovanie iného názoru, nanucovanie neblickej latinčiny, symbolu to svetoobčianstva sa začalo považovať za niečo dôležitejšie než ohlasovanie evanjelia. Opájanie sa falošnou katolicitou, nanucovanie tzv.čistoty a celibátu, hromadenie nadbytočných stavieb a kázničky iným o chudobe, vedenie nezmyselných vojen, to a mnohé iné značilo odklon od viery kresťanov. Univerzálnosť sa začala strácať, a matku cirkev dramaticky opúšťať.

Tajomným Božím dopustením sa začalo dozretejšie kresťanstvo objavovať v tzv. oddelených cirkevných spoločenstvách. To, čo „otcovia“ nechceli alebo nevládali riešiť, to sa objavovalo niekde inde. Sloboda ohlasovania u protestantov, preklady biblie do rodnej reči u anglikánov, ženatí kňazi u pravoslávnych, sloboda svedomia u husitov, alternatívne svätenie soboty miesto nedele u adventistov, duchovná služba u žien v reformovaných cirkvách, …

Išlo mnohokrát o veci, ktoré samotná Rkc do svojej teórie a praxe prijala. Ak predbehli dobu prijatia pápežmi, tak ich nositelia boli zlynčovaní. Kto bedlil a kto spal sa zistilo neraz po stáročiach.

V Rímskokatolíckej cirkvi strážili ortodoxiu, a darí sa im to strážiť. Ale v ortopraxii robili školácke chyby. Preto museli vzniknúť cirkvi alternatívne. Dlho o tom pápeži nechceli ani počuť. Undiscutabile, čiže žiadna dikusia o nejakej alternatíve, než akú líniu forsíroval Vatikán. To bola vraj vernosť tradícii, ale mnohokrát nevernosť duchu Kristovmu. A paranoidný strach pred tzv. novotami, ktoré by mohli ohroziť tradičné hodnoty. Tým väčší, čím bola viera slabšia. A tým väčšie zastrašovanie nositeľov iných nelatinských ciest. To, že tie novoty, ktoré priniesli napr. sv.Cyril a Metod, boli najskôr zakázané a o tisíc rokov v tej istej cirkvi prikázané, o tom zúriví katolíci neradi hovoria. Hanbia sa. Asi za tých, čo sa hanbiť kedysi dávno vôbec nevedeli. Nevedia to ani poriadne odprezentovať, prečo sa tak vlastne stalo. Zadubene mlčia. To znamená, že od inteligentných katolíkov majú ešte asi ďaleko.

Ďakuj za život a ďakuj za sv.krst

Do nejakej rodiny sme sa narodili. Šťastnej alebo nešťastnej. Miesto vyčítania voči Stvoriteľovi by sme sa mali pokúsiť skôr odosobniť, a byť vďační za dar života. Ak niekto mal rodičov nie správnych, nech si nezúfa. Osud mu chystá v druhej polovici života možno duchovných rodičov vynikajúcich. Mali by sme byť aj vďační za dar sv.krstu. Rodičia mali právo nás pokrstiť vo svojej viere. Bezprávie ohlasuje ten, kto toto právo rodičom nedopraje. Ak dospejeme, máme možnosť i zvoliť sami kresťanskú cirkev. Rkc má vek 14 r., čo je neviem či nie príliš mladý vek na zmenu viery, skôr by tam pasoval vek 24 r. / Ak nás Prozreteľnosť poslala do nejakej rodiny, štátu aj cirkvi, tak asi máme v tých spoločenstvách nejaké poslanie. Pokiaľ si ho nesplníme, netreba odtiaľ predčasne utekať.

Ako zhrešili naši prví rodičia?

Adam a Eva sú považovaní aj Bibliou za prvý ľudský pár. Eva zjedla ovocie zo stromu dobra a zla. A dala jesť aj Adamovi. Zviedol ju had. A prišlo prekliatie ľudského pokolenia závisťou a nenávisťou. Ich syn Kain yabil svojho brata Ábela. Pandorina skrinka s ďalšími nešťastiami sa otvorila. Väčšinou muži obviňujú z tohto aj iných nešťastí ženy. Nezhrešil však viac Adam, keď nebránil svoju manželku? Mlčaním a nekonaním? Vraj sa prizeral, ako to dopadne / Sv.Katarína Sienská Dialog/

Či prvý hriech bola neposlušnosť, oberanie nezrelých jabĺk, análny koitus so šimpanzom ktorého posadol diabol či nejaké prapôvodné bosoráctvo, to biblická príbeh nekonkretizuje. Ak si to niekto vo svojej fantázii s nejakým typom kriminálneho konania silno stotožňuje, tak asi jeho predkovia svojimi nekajúcimi hriechami presne týmto typom vírusom poznačili genofond nasledujúcej, aj jeho generácie. A on v tom má robiť nejakú protioperatívnu činnosť, aby dal vec svoju i ľudstva do rovnováhy.

O tzv. dedičnom hriechu.

Sme od prírody iba dobrí? Touto naivitou trpel jeden pár. Začal putovať z krajiny do krajiny. Až prišli do kraja, kde im podrezali krk. Asi sa to stalo aj pre nás ostatných, aby sme až takou naivitu hlboko nemali v pamäti uloženú. Podobný infantilizmus produkujú tí, čo nám tvrdia, že žiadnu dedičnú nekvalitu ľudia nemajú. Dedičný hriech je jediná dogma, ktorá sa dá vedecky dokázať. Realita je taká, že mnohé, čo riešime ako svoje problémy, sú programy, ktoré nevyriešili naši predkovia, najmä naši rodičia a ich rodičia. Sme tým veľmi silno zasiahnutí. A náš správny duchovný život námpomáha dlhy našich predkov splatiť. Naše nesvätosťou stigmatizované telá postupne spiritualizovať. Kto nejakým úkonom sa pokúša preťať duchovné puto, tzv. rodové korene, urobí už neprirodzenú mágiu. Ak to urobí unáhlene, nepoctivo, môže sa mu zrazu zjednodušiť osud, ale narastie mu skrytý nádor pýchy. Aj sebectva. Čiže sa na duchu poškodí. Bez poctivého boja totiž preskočil polovicu svojho života… Ak muž obviňuje iba ženy, žena obviňuje nejakých hadov, a súrodenci sa miesto vzájomnej pomoci nenávidia a ľudia sa miesto normálnej komunikácie urážajú, to a iné sú dedičný hriech v praxi.

Najdôležitejšia udalosť

Udiala na kalvárii. Bola to kruté umučenie a smrť Pána Ježiša. S apoštolom Pavlom my kristovci veríme, že sa udial podstatný vykupiteľský čin v dejinách celého ľudstva. Paradox všetkých paradoxov, Ježiš svojou prehrou na kríži vyhral najdôležitejšiu duchovnú bitku nad diablom. Smrť dostala smrteľný úder. Ak to niekto uverí a prijme, tak porazí touto silou každé diabolstvo vo svojom tele či duchu. Na tretí deň vstal z hrobu. V oživenom novom tele. Tak sa stane aj s obnoveným a jeho zásadám verným ľudstvom, že dostaneme nové vzkriesené telá. Bude tu nové nebo a nová zem.

Krv Kristova obmýva každý náš hriech.

Hoci Ježiš vo svojom evanjeliu termín dedičný hriech nepoužil ani raz, faktom jem že sme ním poznačení. Preto v každej kresťanskej cirkvi odporúčame sv. krst. Ten dedičný hriech duchovne obmýva. Jeho následky však pretrvávajú. Sú to nekvality a sklony ku rôznym extrémom. Nejaká prehnaná túžba nás poteší. Po čase zistíme, že nepravou radosťou. Ak sa to nerieši, tak nás to zotročuje. Vedie ku prázdnote. Čím niekto hreší, čiže preháňa v nejakej oblasti, tým viac si svoj stav bytia komplikuje. V čom bude hrešiť, v tom bude aj potrestaný. Boh to iba dopúšťa. Trestá nás nadváha z prejedania, „opica“ z opilstva, výčitky svedomia z neetického správania sa. Kristov Duch nás očišťuje v presvätej Krvi, ktorú Ježiš vylial na kríži. Toto bude tá najpodstatnejšia veta celého kresťanstva.

Hriech

/ Z gr.hamartolos/ etymologicky znamená nepotrafenie do cieľa. Alebo nepresný zásah u lukosrelca. Liečenie falošnej diagnózy u pacienta. Plakanie na nepravom hrobe. Milovanie sa, ktoré končí strašne trpkým sklamaním. Toto fatálne ohlúpnutie a sebadeštruktívne správanie produkujeme preto, lebo máme v sebe ešte veľa duchovného tuku. Ten vzniká zanedbaním toho podstatného, čiže radikálnym zanedbaním hľadania Božej vôle pre náš život. Čím viac sádla má naše telo, ale aj ego, tým ťažšie bude sa ho zbaviť. Čím ďalej sme blúdili po nesprávnych cestách, tým dlhší bude návrat na tú správnu. Hriech je konanie proti Božím zákonom. Chyba je nevedomé prestúpenie nejakého pravidla. Inteligentný človek rozlišuje. Nerobí zo všetkých ťažkých hriešnikov , ani rovnako postihnutých invalidov, ani kriminálnikov.

Spoveď

Prví kresťania sa spovedali iba raz v živote. A to pred krstom. Pravidelné spovede zaviedol okolo r.600 sv. pápež Gregor Veľký. Či spoveďou v tej či inej cirkvi, či oľutovaním si svojich previnení, či ospravedlnením, snahou o nápravu škôd, alebo plačom pod krížom. Detoxikácia sa dá dosiahnuť viacerými nástrojmi . Odporúča sa ako najspoľahlivejší očistný prostriedok svätá krv Ježiša Krista vyliata na kríži. Úctivá spomienka na Jeho umučenie nás dokonale obmýva od našich vín.

Pas moje ovečky, pas moje baránky

Ezoterika sa tvári, že žiadnu cirkvev nepotrebuje. Ona má boha vraj vo vrecku. Skutočnosti bedliacim na seba iba prezrádza, ako je v podstate poznačená inividualizmom. Čiže sebectvom. A usvedčuje sa harmóniami storakého druhu. Akoby ju nezaujímali stovky druhov nemocníc a tisíce chorých v nich. Ani zápas proti zabijackym vírusom Vás nezaujíma? Zachvíľu sa Vám zjednoduší život až tak, že budete na kolenách antikristových otrokov prosiť o vakcínu. Petrovi boli samým Ježišom zverené prvotné spoločenstvo veriacich. Nie aby ich strašil, vyhladoval, manipuloval či krivil. Ale aby ich pásol. Čiže nasýtil niečím duchovne kvalitným. Napomáhal im sa správne vyvýjať. A dohotoviť. Najprv na dobrých ľudí a až potom na dobrých učeníkov Kristových. Kresťastvo je jednoznačne oproti nekresťankým náboženstvám a ezoterickým smerom pozvánkou vytvárať zdravé spoločenstvá.

Kto je ovca?

Nesamostatná duchovná bytosť. Dnes by sme povedali aj teliatko. Mláďa. Tínedžer. Študent. Učeň. Nemá ešte nadhľad. Nevie sa orientovať. Nedodrží slovo. Podlieha emócionálnemu zatmeniu rozumu. Nemá v základných otázkach jasno. Čím je nevyzretejší, tým viac odsudzuje. Hlavne toho či to, čo vôbec ešte hlbšie nepozná. Podlieha silno naivite. Ľahko sa dá oklamať, zmanipulovať, doplašiť. Nekritické zamilovanie sa uctieva ako posvätné. Klebety adoruje ako dogmy. Nevie ešte rozlišovať podstatné od nepodstatného. Má ale záujem sa týchto akné a mladíckych nerozvážností poctivo dostať.

Kto Baránok?

To je ten, na ktorého nevedomé stádo vrhne vinu, a on sa obetuje. Neraz vykrváca a umrie ako mučeník. A v spoločenstve sa niečo podstatne pohne k lepšiemu. Baránok je uvedomelejší než veriaci. Už je vediaci. Alebo aj vidiaci hlbšie súvislosti. Má guráž, čo nemá ani tisíc oviec. Tie iba spolu mlčia , prežúvajú či bľačia. Baránok sa vie ozvať. Nahlas pomenovať, čo všetci iba taja, lebo sa boja. Cirkevní lídri, čo onemejú pre Herodesom sú iba vypasené ovce. Sú zaživa potrestaní najťažším trestom, a to že sú smiešni. Hrajú sa na kráľov, aj čapice také majú, a sú to iba trápni klauni, ktorých dospelejší vo viere nemôžu brať vážne, lebo majú na ich zbabelosť alergiu.

Duchovný nepodarok.

Ak niekto z nás robí nejakú hlúposť, potom ho prichytia či odhalia, a on iba nekonečne zatĺka, že nič neurobil, to je presne ten, čo kandiduje na somára roka. Nepriznanie si chyby, ignorovanie napomenutí, alibizmus, nechopnosť povedať slovo prepáč, to sú sociopatie už pre zverolekára. Zaťatosť priznať, že Boh urobil pred našimi očami zázrak. Zaťaté iba negativizovanie niekoho. Kto to pácha a je tomu verný, to je najrýchlejšia cesta ku tomu, aby mu vo vzkriesenom tele narástli extra rozmerné somárske uši.

Hriech proti Duchu Svätému.

Diletanti v kresťanstve nám tvrdia, že Boh odpustí všetky hriechy. Akoby bol automat. On všetko neodpustí. O tm hovorí Ježiš jasne. Len nemáme jasno, čo je ten neodpustiteľný hriech? Bol spomenutý pri zlomyselnom prekrucovaní farizeov, ktorí videli mocný Boží zásah do ľudských osudov, tzv. Zázrak. A oni prisúdili jeho autorstvo belzebulovi, kniežaťovi zla. Možno tam patrí aj likvidácia proroka. Znevažovanie jeho ohlasovania dôležitej pravdy, ktorá bola potrebná pre správny vývoj ľudstva. Budú to asi nejaké svätokrádežné páchania podvodov ďalekosiahlymi škôdami na dušiach.

Svätým krstom sme povolaní slúžiť iným

Začlenenie toho, kto je pokrstený, do diela vykúpenia, v ktorom je Ježišova obeta na Golgote je absolútnym centrom, a my sme iba jej spolupracovníci. Každý z nás dostáva Ducha Kristovho, aby nejakú oblasť nášho života najprv diagnostikoval a potom ju terapeutizoval. A takto jednoznačne z Božou pomocou pozdvihoval úroveň ľudstva do kvalitnejšej, etickejšej podoby. V tomto duchovnom zápase máme ponuku ku prorockej úlohe. Povolaných je mnoho z ľudí, ale vyvolených je málo. Totiž tých, čo zoberú toto pozvanie aj vážne. Sú to skôr výnimky. Ostatní si volia pohodlnejšiu cestu. Najviac je tých, čo si miesto večnéhoživota volia skoro každý deň rôznorodé pochabenie sa. Prirodzene sa ako ľudia delíme na tých, čo iným chceme slúžiť, a na tých, čo sa dávajú obsluhovať. Ježiš a jeho učeníci patria ireverzibilne do prvej skupiny.

Dajte si pozor na falošných prorokov

To sú tí medzi kresťanmi, ktorí nosia svojimi šatami či vznešenými titulmi kresťanské posolstvo, ale pod tými maskami majú niečo celkom opačné. Doporučujú chudobu, a žijú pohodlný život. Majú doktorát, ale sa urážajú za slušnú a pravdivú kritiku. Alebo likvidujú kvalitnejšieho oponenta. Ochraňujú tradičnú rodinu, ale majú ju 100 x za dôležitejšiu než rodinu nebeskú. Sú to vyznavači pseudokresťanských modiel. Prostriedok si zamenili s cieľom. Snažia sa dodržiavať náboženské pravidlá, vedú ku tomu aj iných, ale nemilujú Boha ako Otca. Pravý prorok žije v realite, aj ju iným ponúka. Neviaže ľudí na seba, ale na Božiu autoritu. Ani iným neklame, nemanipuluje ich, ani z nich nerobí polovzdelaných. Berie svoju misiu medzi Božím ľudom vážne. Falošní proroci pri probléme mlčia. Nežijú reálny život. Majstri aj v chlácholení davu, aj v čičíkaní svojho svedomia. Ani nediagnostikujú, ani neliečia. Boja sa akejkoľvek konfrontácie s pozemskými mocipánmi. V podstate roky tolerujú ich nemravnosti. A keď sa tvária, že ich ich nevidia, zodpovednosť padá na ich konto. Moderne sa ich primárna diagnóza volá prokrastinácia. Odkladajú poctivé prežitie si života na nejaký iný čas. Rozhodne a v princípe nie na tento život. Kto ich na to upozorní, toho nechcú počúvať. Problém nechcú vidieť. A kto upozorní verejne a ráznejšie, toho zo strachu, že stratia moc, akoby pravidelne dajú spojení so svetskou mocou zlikvidovať.

A kto je duchovný vlk?

Vlčí hlad po tele čitej ženy bude mať ten, čo mnohokrát masturboval nad pornografiou. Tak sa tými prasačinami nad falošnou krásou štetiek vytuneloval, že bude raz za konci tých eskapád vyhladovaný po niečom serióznom. Ak ho to slušné dievča odmietne, lebo bude cítiť z neho nejakú hrôzu, a nepomôžu mu už ani prachy, strašne ju bude mať chuť „ v zuboch roztrhať“. Ponížiť, znásilniť, zbiť… Robí tak z vlčieho hladu. Bude tým väčší, a v tej oblasti, v ktorej ten nešťastník dlho a extrémne hrešil. Iný druh hladu, ešte rafinovanejší, sa vyskytuje u tých, čo robili prudkú askézu. A maskovali to svätosťou. Odrapia si erós aj s káblikmi, fyzicky sa vykastrujú, unáhlene sa vraj zriekajú všetkého majetku, a budova kde bývajú je ako palác pre grófov. A po čase umŕtvovania, bez odovzdania to Bohu, bez spolupráce s Kristom, prichádza druhý extrém. Hlad po neprirodzenej sexualite, tituloch, trestaní, záchvaty dôležitosti po dlhoročej vrajpokore. Vlčí hlad po niečom prirodzenom. Asi preto, lebo toho nadprirodzeného a nenormálneho boli už asi orgie. Jeden slobodan očkovič sa zúfalo dobýjal do intimity iného, ktorého vylákal na obed. Aj si to tajne nahrával, hovädo. Asi 40 x sa akoby sekerou dobíjal, a strašne chcel od toho druhého vedieť niečo intímne z jeho života. Prečo sa tak strápnil? Lebo jeho intímny život bol dlho už o ničom. A ten vlčí hlad začal úradovať… Takto je niekto zvlčilý v žiarlivosti, iný v chamtovosti po peniazoch, tretia má vlčí hlad po neustálom úspechu. Ani netuší, aká je v skutočnosti neúspešná pred Bohom. Ak si to neuvedomia, ich stav priepastnej prázdnoty a vlčieho hladu sa bude iba prehlbovať…

Čo je vychladnutá láska?

Ješiš ju definuje ako udávanie a nenávisť. Je toho hodne v našich posledných časoch. Nenávisť je napr. permanentné negativizovanie nejakej osoby. Ak sa nám to stane, nemusí byť negácia vo mne. Pravdepodobne je u toho, kto aplikuje takúto negativitu. Má s ňou problém asi sám. Ak ubližuje, tak nás prosí o pomoc. O modlitbu. Udávania sa dopúšťa ten, kto za zbytočnosť považuje napomenutie medzi štyrmi a šiestimi očami. A nedá ani čas človeku sa polepšiť. Iba ho kruto zotne odsúdením. V skutočnosti zotína, odsudzuje a preklína sám seba. A vôbec si neuvedomuje, ako si rúca chrám.

Kto má právo nastaviť pravidlá?

Ďeťom dať pravidlá majú určite právo určiť ich rodičia. Keď človek dospeje, už si sám rozhodne, podľa čoho sa bude riadiť. Koľko z rodičovskej výchovy si ponechá a koľko z toho vypustí. Zákony v štáte určuje vláda a parlament. Mali by ich strážiť polícia, prokuratúra a súdy. V spirituálnej oblasti si človek má právo vybrať, aký typ mu vyhovuje, a pre ktorou náboženskou cestou sa vyberie vo svojom živote ísť. Táto tzv. sloboda svedomia bola rodičmi dočasne pozastavená, pre dobro ich detí lebo by si nevedeli určite z rôznych možností vybrať tú pre seba najvýhodnejšiu. Správny rodič však čaká na vhodný čas vo vývoji, kedy dieťaťu dar slobody v rozhodovaní odovzdá. Je to okolo 20 roku. Mal by sa ten človek už o seba vedieť postarať. Rodičia, ktorí nedorástli na pochopenie svojich povinností, a nanucujú iným svoju vôľu, tí robia podstatnú chybu. Stratia vážnosť aj autoritu, a po mnohých zbytočných komplikáciách skončia zatrpknutí z toho, že ich deti nie sú ich majetok. Ale tú to viac deti Božie, ktoré majú právo na svoju dôstojnosť.

Kalibráciu medzi kresťanmi dostal Peter

Pre nasledovníkov Krista bola daná samým Ježišom vytvorená autorita. Bola daná apoštolovi Petrovi. Katolíci veria, že aj jeho nástupcom v úrade. Má pásť ovečky a baránky. Čiže má právo nastavovať pravidlá, čo sa má veriť ako pravda a čo už je blud. Čo je etické a čo nemravné, čiže duši človeka škodiace. Volá sa to moderne kalibrácia či ciachovanie. Je to snaha o presné nastavenie systému, ktorý má zodpovedať reálnemu stavu.

O slobode svedomia

Dlho, predlho o nej pápeži nechceli ani počuť. Gregor XVI. Ju nazval stokou každej zvrátenosti, aj pomätenosťou. Zlom nastal v polovici XX. st. Na II. Vat.koncile sa zrazu ocitlo na indexe doporučovanej literatúry právo človeka na zvolenie si svojho náboženstva, aj právo na ateizmus. Pápež Benedikt XVI. ju doporučil dať do právneho systému každého štátu ako ľudské právo. Napísal, že by bolo hrubým narušením dôstojnosti človeka toto právo mu nedať. Ako je možné, že pápeži na tento fenomén hovorili dlho stop, a v XX. storočí presný opak? Aj rodičia niečo svojim deťom zakazujú, a keď zistia že sú dospelí, tak im to povolia. Ale ordinovať všetkým a bez rozlišovanie rovnaký spôsob výchovy a tým dospelejším dať dereš exkomunikácie ako G. Savonarolovi, potom potupnú šibenicu? Alebo ct. Mary Wardovej v 16. st. doživotnú šikanu a sakra kvalitné zneuctenie dobrého mena, ktoré na ňu spáchal pápež Urban VIII také eskapády dobrí ani svätí otcovia nerobia, však? To robili zropušení klerici a farizeji všetkých čias s prorokmi. Ježiš to vystihol presne, keď povedal, že budú prví, ktorí sa stanú poslednými, a budú aj poslední, čo budú očiach Božích prví.

Pavlovská charizma

Jedno z presvedčení u kresťanov je, že ak niekto dostane úrad, dostane aj schopnosť ho spoľahlivo vykonávať. Aj to sa občas stáva. Realita za 2.tis. Rokov však je taká, že väčšina z predstavených boli diletanti. Odbornosť predstierali a svätosť iba hrali. Čom dosahovali dokonalosť bol neraz klerikalizmus. Zneužitie moci. Potom nasledovalo nepriznanie si chyby. A do tretice nekajúcne zatĺkanie toho spackania. Možno táto príliš ľudská snaha bez pokory bude tým číslom 666. Podobnú hlúposť robia podnájomníci v úradoch, keď 500 rokov zadubene mlčia aj pri spomienke na Janu Arku. A potom, keď ju pápež vyhlásil za svätú v r. 1921, tak ju odmietli dať aj do cirkevného kalendára. Na takýto aplikovaný trpkákizmus bola v kresťanstve daná tzv. Pavlovská charizma. Sk apoštolov nám nezamlčujú, že aj apoštol Peter sa začal zropušievať, keď sa odťahoval od kresťanov obrátených z pohanstva a išiel sa po pleci potľapkávať medzi kresťanov obrátených iba zo židovstva. Pavol zaregistroval jeho zbabelé pokrytectvo a verejne ho za to napomenul. Kto umlčiaval, marginalizoval či až likvidoval takýchto Pavlov, ten sa začal zohavovať najprv sám. A potom bola jeho pastorácia skôr pasáctvom, ktoré z nevesty Kristovej začala robiť neviestku.

Doktori duchovných chorôb

V historii kresťanstva je v každom storočí niekoľko príkladov, ako pápeži zasiahli svojim rozhodnutím do sporov, či je niečo pravda a či je to blud. V 4 st. Sa napr. Riešil na Nicejskom koncile vážny spor, či je Ježiš Božská Osoba či len Boží Syn. Kňaz Árius totiž tvrdil, že iba to druhé. Vošlo to do dejín ako blud arianizmu. Dodnes ho živia svedkovia Jehovovi. Podobne tomto storočí tvrdil biskup Macedonius, že Duch Svätý je iba Božia sila. Autorita biskupov s pápežom potvrdila, že je to Tretia Božská Osoba, a zavrhla blud macedonianizmu. Koncil v Efeze zavrhol tézu že Ježišova matka nie je Bohorodička. Pápež Urban VIII. odmietol blud janzenizmu, ktorý pokrivoval realitu a kresťanov strašil. Petrovi nástupci nastavili pre kresťanstvo pevné pravidlá, tzv. dogmy. Boli to pravidlá správne. Určite im pritom asistoval Duch Svätý. Kto ich odmieta,akoby odmietol, že 1+1=2. Nastavuje si tak pravidlá vlastné a svoj subjektívny názor povyšuje nad názor odborný a objektívny. Na takúto intelektuálnu pýchu si inteligentný človek dáva pozor. Ak niekto začne robiť vedecké pokusy a veľmi pochabo a namyslene zavrhne tisícročný vývoj vedy v tej oblasti, sám sa rozhodne ako diletant opakovať už vyriešené omyly svojich predchodcov. Stratí tak mnoho času. A jeho nekolegialita sa mu tak vôbec nevyplatí. Mať v úcte predkov vo vede i viere sa veru oplatí.

Na stráži proti extrémizmu

Hlavne emocionálne ženy zvyknú nafúknuť veci do extrému. Oni tak zdôraznia niečo utajené. Pomenovať problém by im mali prísť pomôcť duchovní muži. A potom odextrémizovať záležitosť do tzv. zlatého stredu. Skoro všetko, čím začneme preháňať, nám začne ubližovať. Od pôstov, cez modlitby až po žiarlivosť či prejedanie. Kristus je aj kráľ pokoja a miernosti. On je aj osloboditeľ od extrémnej uletenosti, do ktorej veci doženú horliví fanatici.

Fanatici

Po dlhej fáze zmekčilosti nasadia razantne prílišnú horlivosť. Po fáze romaznávania záchvaty plnenia povinností. Po orgiách prejedania drastické diéty. Ozýva sa im svedomie, a zachraňujú situáciu. Ich snaha môže byť v prvej časti aj správna. Ale časť druhá, ktorá tie ich extrémne športy začne nanucovať iným, už zdravá asi nebude. Vytvorí to miesto lásky medzi ľuďmi iba zosilnenú podozrievavosť a stupňujúcu vzájomnú nevraživosť. Boli aj takí medzi kresťanmi, ktorí upalovali bosorky. Zle si totiž vysvetlili verš “ čarodejnicu nenecháš nažive“ . Inteligenti to pochopili tak, aby ju veriaci nepodporoval v jej aktivitách. Fanatici ju surovo a škodoradostne zavraždili. Asi nikdy nečítali odkaz z Poslednej večere, že kto iných zabije, a myslí si, že si tým uctieva Boha, tak nikdy nepochopil ani Otca ani jeho Syna. Jn 16 kap. Fanatik si svoje neočistené tiene premieta do iného. A v ňom nenávidí presne to, s čím má problém sám. A tomu druhému robí také násilie pri jeho vraj očisťovaní, čím viac sa rozmaznáva so svojou hriešnou milenkou vo svojom srdci.

Posvätný celibát

Ježiš ho iba doporučuje. A iba tomu, kto ho chápe. Je to vlastne pozemský stav anticipácie nebeského manželstva. Ideálom je slobodný muž, ktorý sa odvážne rozhodol slúžiť iným sa zdokonaliť. Toto je duchovné otcovstvo. Ak je v priateľstve s podobnou sestrou, čo sa snaží o duchovné materstvo, a starajú sa ako rodičia o duchovné deti, tak sú to z tých najvzácnejších ľudí. Apoštol Pavol píše že oženiť sa a mať manželku a deti je vec dobrá. Zostať zasväteným Božiemu kráľovstvu je však lepšie.

Boľavá samota

Každý človek prežije časť života v celibáte, v osamelosti. Ako je posvätný celibát radosťou, ten iný je veľkou bolesťou. Zažívajú ho ovdovení, nešťastne zamilovaní, rozvedení, nešťastne osobášení, ale aj niektorí Bohu zasvätení. Tento čas bolesti sa dá cez obetu, slzy a modlitby pretaviť na veľmi užitočne strávený čas. Kto ho tak neprežíva, má pocit zbytočného bytia. Problém asi nebude absencia partnera, ale absencia Boha. Čiže jeho malá alebo žiadna zbožnosť. Zoctovatelý pocit z vlastného bytia je trestom, ktorý si nositeľ tohto duchovného darebáctva vykoledoval sám. Alebo ho z časti podedil po predkoch. Či nachytal ako infekciu z intímneho života z neduchovným partnerom. Dá sa s tým určite niečo duchovne robiť. Ak človek pochopí, čo je ako príčina jeho smutne a blbej nálady.

Naše telo je chrám

A nie hocijaký chrám. Ale chrám Ducha Svätého. Inteligentný človek ho nebude považovať za svoj majetok. Ale odovzdá ho vedome, v duchu a s vďačnosťou svojmu Stvoriteľovi. A poprosí ho, aby mu poslal inštruktáž, ako tento nástroj správne naladiť a používať. Kto si myslí, že telo je iba jeho je pohan. Niečo podobné zvieraťu. Bezbrehé podliehanie vášňam mu menia na zvieracie podoby aj jeho dušu. Ak v tom bude vytrvalý a jeho smilstvá budú kvalitné, bude pri vzkriesení smrdieť ako cap.

Čo ak sa vedenia cirkvi dostane diletant?

Existuje mnoho príkladov, ako tzv. katolíci sa správali aj hrubo nekatolícki. Po bitke na Bielej hore v 1620 r. Napr. nanucovali väčšinovým nekatolíkom svoju vieru, a to 300 rokov. Aloiz Jirásek to pomenoval preto dobou temna. Nesvätý pápež Inocent IV. Pol. 12 st. povoloval mučenie. Hoci ho jeho predchodca sv.Mikuláš I. 9. storočí zakázal. Iný pápež dovolil ako legálne upálenie kacíra. Boli to tisícky prípadov. Takúto sadistickú prax zakázal sám Ježiš. Jn 16 kap. Všetci páchatelia takýchto zvrhlostí ray budú zodpovední za páchanie týchto neprávostí. Kto ich slepo poslúcha, a nenapomenie ich nekresťanské pozadie, bude vinný spolupáchateľstvom. Znakom duchovného zdravia je nielen zaregistrovať, že sa niečo neľudské deje, ale povinnosťou je aj svätá neposlušnosť každej zhora nariadenej neprávosti. Aj za cenu mučeníckej smrti. Tá autorita, ktorá nikdy a zneužití aj duchovnej moci nehovorí veriacim nič, a učí ich iba slepo poslúchať, má v sebe už antikristovský program.

Zaujímavosti

Rozhovor s otcom Elpidiosom Vagianakisom o značke Antikrista

Lorenzo Scupolli : Duchovný boj

životy svätých

Špirko: Cirkevné dejiny I.

dejiny sv.spovede

Kráľovská presnosť

Toto robte na moju pamiatku

Podstatné veci

Sv.ruženec je modlitba pokorných

Spirituálna diagnostika

POZNÁŠ PANNU MÁRIU

Vývoj náuky u pápežov

Tridentský koncil

papalencyclicals

Tmavé kúty

Malachiášovo proroctvo o pápežoch

Filozofický denník

Poselství z Garabandalu

Postrehy inteligentov

Pasionisti

Priekopníci vedy

„Don Luigi VIlla“

Múdre rady od svätých

Panna Marie Guadalupská – ZJEVENÍ A OBRAZ

Inšpirácie

Vykúpenie ženy

CO NÁS UČÍ NEMOCI – MUDr. Ivan Rusnák CSc.

Ako bludy pomáhajú Pravde

etikoterapia

kresťanstvo je kladivo na reinkarnáciu

Technológie skrytého triumfu

Zrkadlenia

ktože to financoval aj nacistov aj komunistov?

Všeobecné kňazstvo v knihe Zjavenia

Teologické texty

svätí a kacíři

Celá pravda o Opus Dei

Kardinál hovorí o Novom svetovom poriadku

TAJNÉ DEJINY JEZUITOV

Dr.T. Rosinský: Choroby z nenávisti

Dr. Sedlák: Mistr Jan Hus

Synagoga zla

do hlbín posvätnej vedy

o pravej úcte ku Panne Márii

Svatá Kateřina Sienská:
Dialog s Boží Prozřetelností

z 381 listov sv. Kataríny I., II., III.

sv. Terézia Benedikta z kríža

sv. Gregor Veľký – skvelé kázne

sv. Bernad pápežovi Eugenovi III

Denník sv. Faustíny Kowalskej

sv. Benedikt Regula

sv. Ľudovít Mária Grignion: O pravej úcte ku Panne Márii

Svatý Jan z Damašku O P R A V É V ĺ Ř E

sv. Terezka z Lisieux: Dejiny duše

Výstup na horu Karmel sv. Ján z Kríža Temná noc

sv. Augustín: Boží štát

sv. Robert Bellarmine: Katechizmus

Adoramus Te

Opus Dei

myšlienky sv. matky Terezy

Svatá Terezie od Ježíše: Hrad v nitru

Ze spisů svaté Markéty Marie Alacoque

Naše světla – životy svätých

Zjavenie Svätej Brigity Švédskej a proroctva

ct. Mária z Agredy: Mystické Mesto Božie

J.A.Komenský LABYRINT SVETA A RAJ SRDCE

T. Kempenský Nasledovanie Krista cz

Duchovné bohatstvo ukryté v knihách

Hugolín Gavlovič : Valaská škola mravúv stodola

patristika

Rady a výroky svatých otců

o pravom Ženíchovi a pravej neveste

o kríži so sv. Katarínou

Umučenie Pána Ježiša
vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej

Život Panny Márie

československí klasici

dominikánska knižnica

zaujímavé knihy

Kristoterapia

Ráček- Církevní dějiny

ANTIKRIST Yves Dupont

katolícke knihy a dokumenty

Raniero Cantalamessa