Čo sú tie veci podstatné?

Evanjeliová jednoduchosť je až zarážajúca. Povedal….uveril….uzdravil sa. …..uverili i ostatní….Je to síce správa z tohto sveta spred 20. st., ale je to také jednoduché, akoby z inej planéty. My už žijeme v oveľa komplikovanejšom svete. Tu už to nie je také jednoznačné ako v rozprávke. Dobro so zlo je v našej realite oveľa viac poprepletané. Málokto jasne vidí, čo je biele a čo čierne. My sme už mentálne podkutejší a tieto jasné správy o víťazstve dobra už takto nezažívame. My sme už z pyšnejšieho sveta, kde je tým viac komplikácií, čím sa herecky tvárime, že sme dôležitejší. Čím sme bohatší vonku, na udalosti, na veci, na jedlo, na tituly, tým chudobnejšie sú naše správy o duchovnej sile, o ktorej čítame v Novom Zákone. Bratstvo znamená, že sa ku sebe chováme normálne ako seberovní. Temné sily zasiali medzi nás jed pýchy a to nás odcudzuje. Berie kresťanom silu jednoty v podstatných veciach. Definoval niekto niekde, čo sú to tie podstatné veci v etike a viere? Alebo si to má určiť každý ako chce, čo nepredpokladám. A všetko čo máme v katechizme zas podsatné nie je.

 

Kritické zmýšľanie

Stále bude dôležité tzv. kritické myslenie, ktoré je nevyhnutné filozofom, dnešným akademikom, aby sme sa učili rozlišovať a neboli ako naivné ovce, ktoré zobú z ruky kadekomu. Kto ho nemá, je chorý člen stáda a potrebuje sa vyliečiť, to znamená osamostatniť. Nabrať ten kráľovský odstup. Nebyť v duchu zlepený s nijakým stádom. Kto ho nemá, môže na svoju naivitu doplatiť. Kto ho má prehnane vyvinuté, spôsobí mu to tlak na iné časti mozgu. Nebude veriť nikomu a ničomu. Nádory agnosticizmu a skepticizmu v ňom začnú vládnuť. Udusia mu vieru, vyrabujú nádej a paralyzujú lásku. Nástroj slobody, čiže luxus myslenia, ho zotročí.

 

Tanec medzi črepinami

Byť pre iných zrkadlom. A to nie krivým, ktoré urobí z človeka spotvoreninu. Karikatúru bez dôstojnosti s čapatými údmi a telom ako som to pred časom zažil v Prahe. Sto krivých zrkadiel a sto rôznych grimás. Ináč je to ohromná zábava. Ale tá exkurzia končila pohľadom do reálneho zrkadla . A to je Kristus. To je Pravda. Ostatní zakladatelia náboženstiev sú tie divné zrkadlá. Nekristovské sily to majú v pláne urobiť: nalákať ho na zábavu a sladkosti a potom z človeka vyrobiť najprv zábavnú karikatúru a neskôr aj znetvorenú obludu. Kristus to s nami myslí vážne. Tí iní si robia z nás posmech. Nebo pracuje na tom, aby z človeka niečo bolo, aby bol pekný a vznešený ako umelecké dielo. Aby bol zbavený ošklivosti, čiže gýča. A to na všetkých úrovniach. Ježiš uzdravuje celého človeka. Dnes sa o to pokúša tzv. holistická medicína. Náš Boh nás lieči integrálne, celistvo, vo všetkých oblastiach. Takto chápem katolicitu. Kto na ňu zabúda a venuje sa iba nejakej časti a na ostatné sa vykašle, to je sektár. Jeho ponuka je pár črepín z puknutej vázy kresťanstva. Duchovný život sa takto skomplikuje. Iba málokto sa dostane ku kráľovskému nadhľadu. Iba niektoré osobnosti zostanú bez úrazu po tanci medzi črepinami.

 

Podchladenie nelásky v chráme

V katedrále niekto zabudol zavrieť hlavné dvere. Hoci tam bolo príjemne temperované podlahové kúrenie z vonku išiel nepríjemný studený vzduch. Tá zima zvonku symbolizuje ducha sveta, ducha hriechu, ducha sebeckej lásky, ktorá sa dostáva do nášho chrámu. Či neviete, že sme Boží chrám ? Pýta sa sv. Pavol a v chráme máme povinnosť udržovať poriadok , chváliť Boha, počúvať múdrosť, zachovávať úctu, čistotu i teplo. Každá neláska je podchladenie. Je to ten nepríjemný studený prúd, čo chce z nášho chrámu vytisnúť príjemné teplo. Občas je dobré i vyvetrať na to je ten chlad, dobrý. Len treba vedieť, kedy zatvoriť, aby sme v cirkvi v rodine, vo vzťahoch, úplne nepremrzli.

 

Liečba tela a liečba ducha

Šíria sa rôzne predsudky. Jeden z nich je, že je to za trest, byť kňazom v nemocnici. Pre niekoho možno aj, a pre iného skôr za odmenu. Veď oveľa viac chorí sú vonku, mimo nemocnice. Tu v špitáli sú ľudia skrotnutí a potrebujú modlitbu i Boha . Vonku sú tí tzv. telesne zdraví, ale majú vnútorné choroby. Napr. ateistický nádor na mozgu, žiarlivosťou napadnuté srdce, krv plnú tukov z dajakej nemiernosti. Niekto rieši rakovinu hrdla a iný nezmyselnosť svojho bytia. Niekto má dekubity lebo musí dlho ležať a inému už hnijú preležaniny v zabíjaní času. Liečiť iných je šľachetná práca. Liečba tela sa týka iba časnosti, ale liečba ducha večnosti. Je sto krát dôležitejšie. Možno som aj málo povedal.

 

Osvedčená prax, ale moderným jazykom

Spirituálna chirurgia je exorcizmus. Kardiognostická diagnostika je tá správna duchovná rada. Hĺbková detoxikácia je dobrá sv.spoveď. Anamnéza je umenie výtiahnuť to podstatné z mnohých rečí. Hermeneutická exegéza je aktuálny výklad starobylých textov. Logoterapeutická indikácia je nájsť zmysel niečomu, čoho zmysel sme dosiaľ nechápali. Trefná kázeň je tak niečo úžasné, ako dať po dlhom zápase výťazný basketbalový kôš. Intepersonálna intervencia je taktné napomenutie. Vysokovibračná indícia ako tušenie niečoho utajeného. Metapsychológia je moderné pomenovanie teológie. Morálka sa bude volať raz etikoterapia. Vnuknutie strážneho anjela dnes voláme presná intuícia. Večné trápenie sa dnes volá reinkarnácia.  Božie mlyny sme prekrstili na zákon karmy.To pre toho, kto by mal komplexy, že vraj tomu, čo sa v Cirkvi venujeme je stredovek. Ponor do živej viery a tradície, čo ju zvonku chráni je stále čosi nové. To čo sa povrchným občanom zdá ako starožitnosť v sebe obsahuje supermoderná budúcnosť. Volá sa to aj večný život. Alebo aj práca s tajomstvom

 

      Najvyššia forma komunikácie         medzi ľuďmi je etika

Keď sa to reháňálo v grófskych sídlach a biskupských palácoch s etiketou, čiže pravidlami, ktoré vraj normujú slušné správanie a dobrú výchovu, tak to mnohokrát znamenalo absenciu morálnych hodnôt danej spoločnosti, vlastne spoloneresti.   Tieto spôsoby prebrali aj farizeji, ktorí svoju bezbožnosť utajovali pod množstvom náboženských predpisov. A predstierali ako si ich dodržiavaním vraj ctia Jahveho. Inkarnovaný Jahve v Ježišovi ich prekukol a za túto heretickú ortopraxiu razantne kritizoval Strašne ich to urazilo. Až sa vyplavili ich vražedné sklony. Zabudli zabiť v sebe prašivé nízke pudy a očistiť si egá. To vonkajšie náboženstvo im vlastne pomáhalo sa navzájom čičíkať a oslavovať. Takto im narástli rohy zvrhlosti. Neboli potom schopný eticky reagovať a komunikovať s Kristom. Toto sa stáva cirkevným farizejom, ktorí evanjelium vymenili za cirkevné právo. Alebo za svoju svojvôľu, ktorú adorujú ako modlu. Odmodlievajú sa tony breviárových modlitieb a slúžia tisíce omší, ale ako bežnú prevádzku majú pošliapanie práva iného, nevyšetrenie trestných činov, kopnutie do žobráckej misky prenasledovanému klerikovi v roku milosrdenstva. Kryjú udavačov, osočenie je šport, ktorým sa dostávajú do formy, a pod sebou majú tajtrlíkov ktorí bez škrupúľ upália aj proroka. Kto takto komunikuje s okolím, ten pracuje na svojej veľkej hanbe

a nie na spáse svojej a iných.

 

Hľadá sa dobrý človek

„Milosť predpokladá prirodzenosť.“ Je to starobylá zásada , dobrá a pravdivá dogma katolíckej viery. Čiže ten nadprirodzený nebeský život, ktorý spôsobujú sviatosti je dôstojné a správne dať tam, kde je niekto ľudský pripravený. Dostať sviatosti a veľa milostí dnes nie je náš problém. Máme toho viac než dosť. Nedostatkovým tovarom sa stáva ľudskosť, prirodzenosť a normálnosť. Kto si to zachová a pestuje, má čosi vzácne. A ak sa toho dotkne cez sviatosti Božia milosť, tak to bude krásne. Rôzne svätuškárske nepodarky, ktoré nechcú ani v zberných surovinách, sú tam, kde nie je normálny prirodzený základ. To potom bude vhodné iba ako číslo do nebeského cirkusu. Kto buduje svätosť a nerozvíja súčasne poctivú ľudskosť môže skončiť tragicky neslávne.

 

Herecká dokonalosť

Ošklivosť Cirkvi môže byť v tom, že máme prípravu na sviatosti, ale iba intelektuálnu. Naučiť sa nejaké formulky z katechizmu a odpapagájovať ich. Kto je dobrý papagáj, ten je aj dobre „pripravený“ prijať napr. sviatosť birmovania, či manželstva? A kto odpovedať nevie, je akože hlúpy a nepripravený? Po čase však zistíme, že intelektuálne na jednotku odpovedal možno aj neskorší zradca a poslabšie vedomosti mal ten, kto pri prenasledovaní Cirkvi sa zachoval charakterne. Budíček, bratia. Pekne odrecitovať to vedia najmä herci alebo počítačové stroje. Musíme si dať pozor a nemali by sme sa povyšovať na toho, kto nevie katechizmus naspamäť. Možno má iné kvality. Mučeníci v staroveku mnohé nevedeli a sú v nebi.

 

Prečo krstíte deti?

Pri návšteve traumatológie mi ktosi na izbe šplechol do očí: „Vy katolíci krstíte malé deti! Nanucujete tak svoju vieru ešte tomu, kto sa nedokáže brániť. To v našom zbore krstíme iba dospelých. Najprv treba uveriť, až potom treba pokrstiť.“ Zamyslel som sa. Nevedel som, čo na to povedať. Premýšľal som o tom. A asi na druhý deň som išiel znova na tú izbu a takto som ho poučil: „My krstíme, lebo taká je naša tradícia.Aj malé deti, ak si to želajú ich rodičia – katolíci, alebo niekto z príbuzných a rodičia nie sú proti. Je to iba pozvánka byť katolík. Nie rozkaz. A nikto nevie, či sa dieťa dožije dospelosti. A to má odísť nepokrstené? To by bola ale opovážlivá vizitka jeho rodičov, však?!“ Podobná chyba by bola nechať

prirodzenosť dieťaťa neobmytú.

 

Cirkevníčenie? Jááj, cirkev ničenie…

„Je absolútne dôležité stať sa človekom.“ To je jedna z periel Benedikta XVI. Stať sa najskôr dobrým človekom je fakt zásadné. Strašné problémy svojmu okoliu robia namyslení „svätci“. Ich neľudská svätosť je žihadlo, tzv. osteň, ktorým zraňujú iných. Antikristovský a asi najhorší nepodarok, ktorý spôsobuje odpor voči Cirkvi a veľa trpkosti vo vzťahoch vnútri. Je to gýč, ktorý sa drzo tvári, že je to umelecké dielo. Ak sa niekto takto postihnutý dostane do čela, tie tlaky vydržia iba pokorní. Ostatní normálni sa urazia a založia si novú cirkvičku. Budú ponúkať novú črepinu. Začnú tak nevedome s ohlasovaním evanjelia cirkevníčiť, čiže cirkev ničiť. Za ich odpad raz však bude zodpovedať aj ten

, kto ich svojou pýchou pohoršil.

 

Antikrist je neľudský Kristus

Sv.Ján apoštol definuje antikrista ako toho, kto neuznáva, že Ježiš prišiel v ľudskom tele. Hlbšie pochopené a pretlmočené do jazyka našej doby je to ohlasovanie Krista, ale bez normálnosti a vyzretej ľudskosti. Neľudský kristus je Antikrist. Podobný extrém je prílišná až zmäkčilá ľudskosť. Stretol som sa s ním vo viacerých podobách aj uprostred cirkevného diania. Môžem iba dosvedčiť, že je to zropušená obluda. Žaba na prameni.
Nepríťažlivá a iných odpudzujúca. Za veľkou prácou vykonanou navonok ukrýva obrovské lajdáctvo pri vnútornej práci. Zanedbanie mystiky života. Podstaty. Je to ponuka očistcového provizória, čiže malého pekla, ktoré sa raz skončí. Tí čo sa veľmi náhlia byť vrajsvätí, a nedohotovili si poctivo svoje normálne ľudské dozrievanie, sa premenia postupne na tajtrlíkov a zropušené cynické obludy. Tie si myslia, že slúžia veľkým veciam neba, ale po vyšplhaní sa po kariérnom rebríku ich čaká druhá fáza :  prenasledovanie zverených kresťanov. Také postupné a nenápadné. Až sa stretnú s nejakým kvalitným baránkom a toho budú lynčovať kvalitnejšie a razantne. Ak ho hňeď nezabijú a nepôjdu sa z toho vyspovedať, ako to robili primitívnejší mafiáni v minulosti, tak ho budú mučiť sofistikovane cez byrokraciu a dlhodobo. Beztresne, bez hanby a bez ospravedlnenia. A na túto trestnú činnosť nepravdy a nelásky si budú chodiť po posilu na tie najpravovernejšie bohoslužby a nezabudnú aj šaškovať vrhaním sa na kolená pred svätým otcom

v záchvatoch pravovernosti.

 

O biskupovi

Biskup, podľa sv. Pavla má byť nie pijan a bitkár. Čo je povedané tak starodávnym jazykom. Do modernej reči by sa to malo asi lepšie preložiť, že nemá byť opitý nikým a ničím, ani sám sebou, ani mocou, ani predsudkami. Má mať triezvy pohľad na svet i na Cirkev. A že nemá byť bitkárom, znamená, že nemá vyvolávať konflikty. Benedikt XVI. v knihe Svetlo sveta trefne uvádza, že by mu nemala chýbať predovšetkým odvaha a schopnosť vytvárať tím božej rodiny okolo seba.
Pred rokom sme odprevadili na večnosť o. biskupa Rudolfa Baláža. Vysvätil nás ako prvých v 1990 r. z tých vyše dvesto kňazov za 2O.rokov. Páčila sa mi na ňom, a nielen mne, jeho razantnosť, lat. fortitudo. Vzbudzoval rešpekt ako poriadny chlap. Mal v sebe čosi z radikality a jednoznačnosti sv. Jána Krstiteľa a starostlivosti sv. Karola Boromejského. Veľký budovateľ a bojovník. Jeho obrovské pracovné nasadenie a cirkevná horlivosť boli nadpriemerné. V mnohom bol kňazom dobrým príkladom. Medzi slovenskými biskupmi mal asi najväčšiu odvahu, managerské talenty i skalopevné sebavedomie. Za mnohé sme mu vďační. Keď kázal k veci, Slovensko sladlo nepodrichmávalo. Pobitú diecézu navonok pozdvihol a obnovil. Raz som mu povedal, že v duchu mu boskávam prsteň za to, kde ma ako svojho kňaza umiestnil. Malo to koncepciu a bolo to podľa Božej vôle. Tú nám treba hľadať ako prioritu.
O ňu som sa veľmi vážne modlil a snažil, a bol to on, kto mi asi najviac v kňazskej službe pomohol a asi aj poranil.

Aj to asi patrí k veci. Bola to veľká škola.

 

O titulíkoch a tituloch

Tituly, pečate moci tohto sveta sú potrebné ku tomu, aby sa človek stal účastným inštitúcií a ich pôsobenia. Dá sa tak do nich zaradiť a slúžiť ľuďom. Kto má tento úmysel, je to v poriadku a v súlade s dobrými mravmi. Ako všetko, aj toto sa dá zneužiť. Titulmi a mocou sa dá opiť. Vtedy už začína nemorálnosť. A niekomu sa môže stať, že sebaoslave prepadne, tak ako alkoholik. Nadbytočné tituly mu vykŕmia ego tak, ako vypasený pupkáč má desiatky centimetrov nadbytočnej slaniny pod košeľou. A ten človek sa stáva problémom aj pre iných. Sám je sprznený a przní aj študentov. A čím viac nadbytočných titulov si prisvojil, tým na bezvýznamnejších prácach v nebeskej spoločnosti sa podieľa. Robí sa potom dôležitý. Strápňuje sa, lebo má komplexy nedôležitosti.

Tu sme len krátko.

 

O komplexe nedôležitosti

Doslova pchaním sa tam, kde to páchne, kde nepatria, spojením sa mocou, ktorá im neprináleží, sa človek postupne stáva nadčlovekom. A jeho pýcha sa bude prejavovať v takej neľudskosti, aká veľká bola jeho rozdrapenosť v duchu. Evanjelium nám odporúča chudobu v duchu, čiže pokoru. Svet ten ponúka nafúknuté falošné sebavedomie. Takýto zúfalci sú potom ješitní, robia sa dôležití. Prečo? Lebo prežívajú hrozne boľavé komplexy nedôležitosti. Tie sú vo vnútri tým silnejšie, čím sú navonok viac akože dôležitejšími.     Aj toto je tzv. „inteligentný“ nihilizmus

a opak bratstva.

 

Hrôzy nadváhy alebo neprizabiješ

ani sám seba.

Žijeme v takom blahobyte, o akom sa našim predkom ani nesnívalo. Taká ponuka áut, elektroniky, šiat, cédečiek, kníh, topánok, jedál. Avšak vzduch je infikovaný túžbami stále sa čímsi kŕmiť, až prekrmovať. Je to zloduch konzumizmu.    A my dýchame tento nemiernosťou zatoxikovaný vzduch našich miest. Nemôžeme ho nedýchať. Občas ideme do hôr, aby sme si oddýchli a nadýchali sa čerstvého vzduchu, v ktorom nie je toľko nemiernínu a pažravínu ako tam, kde žijú svetskí ľudia. Treba nám týždenne aspoň dva očistné dni, kedy jeme iba minimum. Lebo inak nám hrozí tuková rozdrapenosť. A s nadváhou prichádzajú aj ďalšie problémy. Napr. škaredenie. Aj estetika káže mierniť sa a telo veľa nenafukovať, ako keby malo o chvíľu explodovať. Treba kupovať iné šaty. Viac sa človek potí. Pot smrdí. Je unavený. Stále by nadbytočne spal. Nadváhu treba stále nosiť so sebou. Sú s ňou problémy pri dvíhaní, ak je človek v nemocnici či ako starší nevládny doma. Trpia kĺby, srdce, pečeň, obličky. Stráca sa zdravé sebavedomie. Dáva sa tým zlý signál pre okolie, že viac prijímame ako dávame, čiže že sme sebci. U nás kňazov je to aj hanba. Bachráč, ktorý otŕča všetkým svoj pomník nad padlým hrdinom na ukážku, iba prezentuje svoju neinteligenciu dlhodobé až trestuhodné nestaranie sa

o seba samého.

 

Z posledného miesta

Niekto má tituly, vedie prednášku a ukazuje, aký je vedomosťami našprtaný. Ako je nad inými a ako poslucháči sú pod ním. Ťahalo ma to celý život radšej medzi tých žiakov, poslucháčov, sluhov. Lebo viem a som si viac ako istý, že sa to raz otočí. A poslední budú prví. Všimol som si, že ten, kto si niečo odžil a čo po prednáške dá jednu trefnú otázku alebo vtipne zdiagnostikuje tému je oveľa ďalej než ten, kto nás dlho poučoval iba naštudovaným, čiže odkukaním niečoho,

čo zažil iný.

 

Kto je kráľ a kto blázon?

My muži máme v sebe tendenciu byť v niečom prví. Preto tá súťaživosť, snaha o predbiehanie sa, naháňanie sa za bodmi. Satan nás však klame, že byť kráľom je mať pozemky, peniaze, vládu nad osudmi iných, veľa žien, vojsko. To je iba vonkajšia pýcha. Pokora učí, že byť kráľom je ovládať poddaných svojho tela, napr. úst, brucha, túžby vynikať či pohlavného orgánu. Riadiť vlastnosti svojej duše, žiť svoj osobný príbeh, nebáť sa ako sraľko života, zakusovať radosť z tajomstiev prírody, , mať mnoho dobrých skutkov, lásku a pokoj v srdci. Čiže robiť poriadne mystiku. Teda vedieť niečo o spirituálnom kapitále. Tí, čo majú toho veľa vonku, predstierajú, že sú králi, sú iba veľkí blázni. A tí, čo im to závidia, lebo nemajú ani vonku ani vnútri sú blázni zatiaľ malí.

Príbuzní, niekedy horšie

na tom než pacienti

Prídu nahlásiť ku nám do kaplnky chorého jeho príbuzní. Ako dnes. Buď je to manželka, dcéra, sestra, brat… Chvíľu ich počúvam. Keď porovnám ich stav oproti samému pacientovi, tak je ich stav po psychickej stránke oveľa horší, než pacientov. Aj po fyzickej stránke. Neraz sú to slzy a strach. Nenájdu vo mne plačka, čo s nimi budem lamentovať, ale mužne ich vyzývam k reálnemu postoju k veci. Ak vnímajú tak k duchovnému pohľadu. A tých najzrelších aj k duchovnému boju. Sebaľútosť, nedôstojné mraučanie a zbabelé jajkanie ponechávam pohanom a iným

sociálnym služobníkom.

 

Na úteku pred tichom

Táto civilizácia, to sú ľudia na úteku. Nemocnica je miesto, v ktorom sú pacienti donútení okolnosťami sa spomaliť. Zdravotníci sú nútení sa niekedy zrýchliť. Systém ich núti podávať výkony. Stačilo by napr. prijať na oddelenia viac personálu. Na to však treba nejakú miliardu, ktorú potrebujeme radšej kdesi vytunelovať a použiť napr. na úplne zbytočné bilbordy. Nemocničné fofry sú nasadením sa za vec. Veď ide o život. A to treba oceniť. Najmä vtedy, ak každá sekunda je vzácna. Ale to nie je vždy. Pre ostatných by bol potrebný kľud v pohyboch aj reči. A ten má málokto. Kaplnka je tu na to, aby sme sa tu stíšili. Poďakovali, vpustili do seba Božiu lásku. A potom s láskou sa starali o chorých. Nepokojom im ublížime. A na seba prezrádzame, že duchovne spíme, ak pobehujeme bezducho hore-dole. Niektorí pacienti majú až príliš telesného pokoja, lebo celý deň ležia. Majú však niektorí nepokoj vo vnútri. Ak nevedia trpieť, vydávajú hlasné zvuky. Ak nevedia čo zo sebou, preháňajú personál. Jeho trápením sa asi nachvíľu zbavujú svojich múk. Nenaučili sa trpieť.

Tí, ktorí trpia s Kristom

vedia byť aj nenápadní a potichu.

 

Dva druhy pokánia.

Jeden z posledných prejavov kardinála Špidlíka bol o dvoch druhoch pokánia.:
1. Metanoia
2. Penthés
Pokánie prvé je obrátenie sa v konkrétnom čase, skutok pokánia napr. pri sv. spovedi. Pokánie druhé je celoživotné. Je to dlhoročné hľadanie a plnenie Božej vôle a postupné opúšťanie všetkého zbytočného, čo nás duchovne zaťažuje. To prvé je pre amatérov, to druhé pre profesionálov. Pri začiatku každej sv. omši je úkon kajúcnosti. Aj tu sa deje čosi, čo pri spovedi. Aj toto je jedna z foriem pokánia, ak sa mechanicky neodflákne. Aj takto sa dánaše vnútro detoxikovať od tzv. hriešikov. Duchovne dozretí ľudia už primitívne páchanie hriechov ku potešeniu sa

zo života nepotrebujú.

 

Rozkošný santa kontra zdravo prísny muž

Santa Klaus, alebo Sv. Mikuláš. Môžeme si vybrať, ktorého z nich budeme nasledovať ako mužský vzor. I keď sa hovorí, že poriadny chlap a dobrý otec nemusí nosiť darčeky, ale nech donesie rodine dar najpotrebnejší a to sám seba, predsa otec rodiny, či biskup ako otec diecézy, by mal obdarovať svoje deti či veriacich dobrými darmi, ako to robil sv. biskup Mikuláš. Iný vzor, muž bez zdravej prísnosti, Santa Claus, sa špecializuje na vonkajšiu i vnútornú obezitu. Rozmaznáva detičky zbytočnými darčekmi, od ktorých tučnejú, dáva prihlúpe otázky, jeho dobrota je teatrálna, chovanie šašovské, duchovne je mimo a sexuálne úchyl. Keďže plakať nad svojimi biedami nevie, radšej sa stále iba usmieva. A keď mu kútiky začnú padať, tak to okamžite doladí novým poldecákom. „Úžasný vzor“ pre pomýlených a nedozretých mužov, čo obdarúvajú ženy falošnými objatiami, infantilov rôznymi plieškami ako vyznamenaniami a deti doslova daromnicami, ktoré im už vypadávajú z plnej skrine.
Veľmi je dobre, že tieto dva protiklady máme navonok v Cirkvi i vo svete. Iba slepý by si nevšimol tie podstatné rozdiely u normálneho muža a u trápneho pupušbugriša.
Ak muž žije duchovne, premení sa tak na normálneho a potom na dôstojného až na svätého. Ak miluje nie Boha, ale svet, premení sa na šaša. A neskôr na starého blázna.

 

Vitajte medzi miliardármi

Rozmýšľame vraj iba 5 percentami svojej kapacity a asi iba v jednej polovici mozgu. Osprostení vonkajším svetom si uvedomujeme iba moc peňazí. To, že máš normálnu pamäť je obrazne povedané iná miliarda. Alebo ak máš prácu čo ťa baví a je iným prospešná, to je tiež miliarda. Ak máš niekoho rád a on, ona teba, miliarda ďalšia. Ak máš oči a vidíš, či to nie je hodnota väčšia než miliarda? Alebo že počuješ, chodíš, cítiš, že ti chutí jesť, že normálne spíš… Ak si dostal slušných rodičov. Alebo že tvoj život má zmysel. Že máš zdravý úsudok. Dobrého priateľa. Milú kolegyňu. Kresťansko katolícku vieru. Zdravé dieťa vedľa seba. Či to duchovné večné dieťa v sebe. Iba veľký hlupák berie tieto veci ako samozrejmosť a neuvedomuje si, že každá z nich má hodnotu, obrazne povedané miliardy. Ba aj väčšiu. Chcieť plniť Božiu vôľu a snažiť sa o svätosť je bilión. Nejaká dvojmiliónová hypotéka vo finančnom svete je drobnosťou oproti spomenutému sociálnemu, intelektuálnemu, emocionálnemu, kultúrnemu a spirituálnemu kapitálu. To, že nám to doma, v kostole či v škole nepripomenuli svedčí o tom, že sme ale poriadne dorichtovaní falošným bohom – peniazmi.

Asi aj kvalitne pookrádaní vo vnútri.

 

Dedičné hriechy zmenené na charizmy.

Dedičný hriech, čiže poškodené zdedené gény sú asi jedinou dogmou viery, ktorá sa dá vedecky dokázať. Ak sme zdedili po predkoch niečo veľmi škaredé, nevyčítajme to Bohu. To je možno rana, ktorou máme trpieť prvú polovicu života. Tú máme obetovať Bohu cez Krista ako svoj kríž. Ten sa nám premení a príde malé vzkriesenie. Tá zahojená rana nám prinesie charizmu. Otec alkoholik je čosi hrozné, ale u jednému bratovi to prinieslo veľmi triezvy životný pohľad. Inej sestre s podobným osudom dobrého manžela a otca jej detí. Aj to, že si prehľbila vzťah s Otcom v nebi a neorientovala sa

na otca pozemského.

 

Vďaka Bohu, ak o kríži netáram

Ľudia chorí radi chodia do kaplnky pomodliť sa a posilniť na duchu, vypočuť si povzbudivé slová. Som veľmi rád, že ich môžem poučiť a povzbudiť. Som tak rád, že mi dala Prozreteľnosť prežiť si aj dlhoročnú krížovú cestu. A vtedy keď kážem, aby sme si niesli kríž, objali kríž, boli trpezliví pri nesení kríža, obetovali svoj kríž, niesli ho s láskou spolu s Ježišom, tak vtedy cítim, že ich to oslovuje. Duch Svätý sa ich dotýka a krstí ich. Je to preto, lebo som čosi aj odžil a odtrpel. Ak o nesení kríža netárame do luftu, tak veľká vďaka Bohu.

 

Sme proroci či „nebeskí“ diplomati

Nechať ľudí darebáčiť je trestný čin. Nechať ľudí opíjať sa tak isto. Toto dovolia iba darebáci a opilci na duchu. „Znemravňovať mládež je zločin!“ povedal raz arcibiskup z Košíc A. Tkáč. Prekvapivo, lebo je ináč je dosť taktný. Kto to dovolí a nerobí nič proti tomu je fakt duchovne zločinec. Kto napomáha homosexuálom stať sa promiskuitnými buzerantami je satanov najmilší. Je podobný tomu, kto narkomanom chce legalizovať kokaín a ožranov liečiť slivovicou. Raz bude za to aj vážne zodpovedný. Kto dovoľuje mládeži pozerať pornografiu a tak ju štope besnotou je Luciferov spolupracovník. A kto im doporučuje smilstvá a potraty ako „ ľudské právo“ je jeden z padlých anjelov. A beda mu! Takto sa vyjadrovali proroci. My sme však len ako šašovia diplomati, ak to prorocké v sebe vykastrujeme. A budeme ohlasovať tak aby sme nikoho neoslovili alebo akože neurazili pri páchaní nehorázností. Takí „apoštoli“

sú trochu aj na posmech.

 

Neporiadok

Keď má niekto permanentne bordelík okolo seba, naznačuje tým okoliu, že ho má aj sám v sebe. Porozkladané veci jedno na druhom, bez disciplíny a poriadku, ponakupované daromnice, zapáchajúce fusakle, neodhodené kartóny, nepozametaná podlaha, špinavá kuchyňa, smradľavá chladnička, mastné fľaky na šatách, zavírený počítač, nenabitý mobil, spotené tričko, rozrastajúce sa brucho, pozeranie televízie bez výberu, prepchatá garáž daromnicami, stohy kníh čo už prerastajú cez hlavu, povyťahované zbytočnosti,…To a mnohé iné je jasným dôkazom vlády chaosu v nás. Debordelizovať hlavu a opustiť sebadeštruktívne programy! To by sa im

malo dať ako úloha č.1.

 

Božie mlyny melú pomaly, ale isto

Božie mlyny melú pomaly, ale melú isto. Túto svätú pravdu si môže overiť každá generácia. Beriem do rúk ruženec, ten boží mlynček a veľmi dobre viem, že zomelie tvrdý suchý rohlík, čiže problém, na potrebnú strúhanku. Aj mlynček každej svätej omše robí čosi, vo väčšom. Keď sa spoja tieto sily do veľkého mlyna tisícich omší, tiež zomelú každú nehoráznosť fašizmu, komunizmu, či liberálneho nihilizmu na fašírku. Každú hrôzu prechádzajúcu z pekla tieto Božie mlyny pomelú. A nepriateľov Cirkvi aj úctivo odprevadia na cintorín.

Aj prenasledovania

sa zmenia na víťazstvá Cirkvi.

Kto si myslí, že pri zabití mučeníka sa Cirkev dostane do krízy, tak ešte sa duchovne neprebral k živej viere. Božie veci iba naberú väčší vplyv. Kto hovorí o kríze v Cirkvi, má ju v sebe sám. Je tu Božie Kráľovstvo aj keby sa všetci čerti rozliali od nenávisti na kolomaž, aj tak to nezmenia.

 

Tvorivý neporiadok

Byť kresťanom znamená nebyť otrokom. Ani otrokom poriadku. Taký tvorivý neporiadok je vlastne krásny. On teda nie, ale cez špinavú handru a neporiadok v ateliéri vzniká krása vo výslednom obraze. Vete aká je dôležitá pri tvorbe taká obyčajná handra na utieranie štetcov? Kto je prehnane poriadkumilovný, puntičkár a pedant, ten asi nie je umelec. A čo vyrába, je iba sériová výroba. Nič, nad čím by sa mali iní zastaviť a zamyslieť. Ten okato prísny poriadok neraz zakrýva nejaký chaos. V hlave? V citoch? Vo vzťahoch?

 

Slovo chlapa, to je tá jeho podstatná váha

Pribral som nejakých pár kíl a zaujímavé, že mi to nevadí. U chlapa to nie je podstatné. Keby to bolo, tak by bol asi manekýn, čo sa bojí, že príde o prácu. Poriadny chlap má budiť rešpekt. Nemá to byť vychudnuté tintítko, ktoré sa začne triasť a ohýbať, keď zafúka prudší vetrík. Pár kíl navyše, asi do 10 kíl, vôbec nie je na škodu. V zime nás ochráni pred chladom. Napríklad. A v lete ich zhodíme a budeme sa mať na čo tešiť. Netreba sa módne znásilňovať. Je asi zoženštelé stále sa vážiť a panikáriť pre pár kíl. Slovo muža má mať tú podstatnú váhu,

nie jeho meniace sa kilá.

 

Prečo netreba dávať úplatky?

Istý Vlado umieral na Áre. Zaopatril som ho sviatosťami. Jeho priateľke, ktorá pri bola pri ňom celá bojazlivá som povedal, aby sa za neho modlila. A keby bola Božia vôľa, aby bola pripravená aj na jeho odchod do večnosti. On sa však z toho dostal. V kaplnke mi prišiel povedať, že má za sebou 13 operácií. Kdesi na juhu Slovenska mu operatéri asi nechtiac poškodili. Vraj ich podplácali. A čím bolo operácií viac, tým to s ním bolo horšie. Prišiel ku nám do Rooseveltovej nemocnice, kde sa ho ujal prof. Kotháj. Prvý krát sa na to pozrel asi pri 4 hod. predoperácii a druhý krát to bol 3 hod. zákrok. Zachránil mu život. Úplatok nebolo treba. Mali by sme sa naučiť poďakovať sa aj Bohu za dar zdravia, aj lekárovi za operáciu či sestrám za starostlivosť. Ale po hospitalizácii. Úplatky predtým sú príznakom strachu a neprinášajú požehnanie.

 

Odborná rada

Naša osobná skúsenosť je neprenosná na iných. Amatér radí iba to, čo sám zažil a naivne si myslí, že jeho skúsenosť bude vhodná aj na riešenie problémov iných, asi „všetkých“. Odborník dáva tzv. odbornú radu. Tá zahŕňa výťažok zo skúseností aj iných, veľmi mnohých a je vytvorená dlhoročným pozorovaním niekoľkých generácií a stoviek príbehov z rozličných oblastí. Toto veľmi múdro poznamenal kňaz Tomáš Halík. Osobná rada je vhodná ako svedectvo. Aj to je vzácne. Odborná rada je čosi väčšie. Širokospektrálne

a konkrétne zároveň.

 

Skúšky

Prečo Boh, ak existuje dopustí na svete toľko nemorálností? Uvažujú nahlas stále viacerí. Je ich dosť, čo už do viery odpadli. Mýlia si totiž tento dočasný svet s večnosťou. Toto tu je iba dočasná skúška. A nie náš trvalý pobyt. A ten, kto nás to skúša asi má s týmto svetom nový zámer. Veď preto je to ťažké, lebo nás to testuje. Ak je niekto kvalitný, ten vydrží a charakter si zachová. Ani vieru si nedá ukradnúť. A nájde dosť aj krásnych vzorov okolo, aj mnohých svätých v histórii. My sa chystáme na iný svet a tieto dni budeme mať ako dôkazový filmový materiál,

čo o nás povie viac než dosť.

 

Padlí anjeli

Padlí anjeli sú aj medzi umelcami. Sú to bytosti, ktoré vedia majstrovsky klamať telom. Jeden má taký krásny hlas, keď spieva, tak okúzli davy. Ale príklad jeho života? Chvasce sa smilstvami, robí si z cirkvi posmech a rodinu si založí v sedemdesiatke. Jeho drogou je úspech a potlesk. Ide na to, ako auto na benzín. A má spotrebu milión korún, či dolárov na mesiac. A to spieva dojímavo o tom, ako devastujeme planétu. Ak by sme žili v prepychu ako on, veru vydrancovali by sme ju za jednu generáciu. Alebo iná hviezda. Skáče z postele do postele a občas ide zaspievať i do kostola. Ezoterické predajne sú plné kníh o anjeloch. Treba byť opatrný, lebo môže ísť o anjelov padlých. Nikde nám nedali kritériá, podľa ktorých môžeme rozlíšiť svetlo od tmy. Vlastne dali nám a to podstatné. Dobrí anjeli nás vedú k úcte k Bohu a tí padlí k neposlušnosti voči Bohu a adorovaní svojho ega a občasnom spomenutí si na ňom, akoby na posmech. O tom, či sa Otcovi páči, máme poučení z evanjelia dosť. Padlí anjeli majú iné evanjelia, kde sa hovorí o láske, ale nič o kríži a o obeti. Trepe sa tam o milovaní, ale bez cudnosti. Padlí anjeli šarapatia aj v Cirkvi. Sú to herci svätosti a ide z nich hrôza neľudskosti. Anjeli učia pokore a modlitbe a čerti mágií a uletenej nezávislosti. Tí svetlí učia, ako slúžiť, tí tmaví ako rozkazovať a klaňať sa modle Sochy slobody. Tí, čo ju uctievajú urobili veľmi podstatnú chybu, že zabudli na druhej strane oceánu postaviť

Sochu zodpovednosti, ako to vystihol E. Fromm.

 

Božie dieťa v nás

Veru, veru, nájsť v Ježišovi Mesiáša je v živote to najpodstatnejšie. Máme v pláne veľa plánov, ešte toto si kúpiť, ešte tamto ísť dovolenkovať. Chceme toho zažiť a hentomu sa radšej vyhnúť. Špekulujeme ako zlatnícky učeň, ako prísť k novému zlatu, novým peniazom, novým vonkajším zážitkom. Ale dobre si všímame svoje najhlbšie vnútro? Je šťastné? Je moje svedomie spokojné? Je Božie dieťa vo mne usmiate? Alebo plače, zúfa a má veľa soplíkov. Niekde je i pokakané a nie a nie ho okúpať. To dôležité je očiam neviditeľné, odkázal svetu malý princ,

čiže Božie dieťa.

 

Pravý raj

Ako je možné, že Adam s Evou zhrešili? Veď boli v raji. Tam bolo všetko a v harmónii. Ale iba vonku. V ich vnútri asi raj nebol. Tam vládla naivita. A to nie je raj. Tú napadol zlý. Asi preto, aby nás z tej naivnej „svätosti“ dostal. Pravý raj nehľadajme iba vonku. Najprv ho treba nájsť vo svojom vnútri a v našich zrelých vzťahoch.

 

Pýcha predchádza pád

Modlím sa rád. Cítim, že je to potrebné. Kto sa nemodlí, či zle modlí, uletí mu podstata života. Ostane mu iba živorenie. Prosím Krv Kristovu, tú, kde je Božia moc, spolu so Zdravasmi o záchranu od toho, aby nás nepohltila neľudskosť. To je tu démon číslo 1. A démonom č.2 je fanatizmus ženúci veci do extrémov. Pochádza to z pýchy a vedie do nešťastia. Katastrofa nastáva vtedy, ak sa nám to dostane pod kožu a považuje sa to za „katolícku vieru“. Ohavnosť! „Byť slušným komunistom bude raz lepšie než zlým katolíkom“ – povedal ďeťom

na náboženstve skúsený starší pán farár.

 

Čistá mužská energia

Z omše na omšu, z domu do domu. Vianočné sviatky kňaza vyčerpávajú. Prvá pomoc je dobre sa z toho vyspať a nenastavovať si budík. Aj keď nás niekto počúva pri kázni, je to magická chvíľa, kde sa čosi podstatné deje. Ľudia radi kázne počúvajú a tak nás vysávajú aj z bioenergie. A to unaví, vyčerpá tak, ako by človek rúbal drevo. Ľudia chodia do kostola, majú radi kázne, lebo cítia, že im to dodáva silu. Reálnu silu. Najmä ženy, duchovné to bytosti, potrebujú čistú mužskú energiu z múdreho a nepošpineného muža, ktorý sa modlí. Lebo z tej pošpinenej mužskej energie doma je im niekedy zle.

 

Aha , rafinovaná „biblická“ temnota

Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota, ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť

iba povrchne v duchu.

 

Doniesť svetlo do tmy

Prečo som sa len dostal na toto pracovné miesto? Sťažuje sa v duchu istý mladý kresťan. Veď sú tu špekulanti, fotky nahých žien, posmechy z Cirkvi atď. Priateľu, presne na to, aby si tam priniesol Kristove svetlo. Podobne mala na Pána ťažké srdce istá kresťanka. Až sa rozplakala, keď si uvedomila, do akej rodiny sa to vydala. Choré vzťahy, modla mamony, liberálne názory každého druhu. Preto si tam, aby si tam doniesla betlehemské svetlo nezištnej lásky a pokornej služby. Dostala to ako odpoveď na svoje modlitby a zaznelo to v jednej kázni. Aj takto k nám prichádza svetlo, aby sme ho zaniesli tam, kde je nejaké zúfalstvo temnoty.
My tu nemraučime, že okolo nás nie je nebo. To si vybudujme v sebe, a podávajme o ňom svedectvo iným.
Brat dekan zo Zvolena Vojtech raz v kaplnke povedal krásne svedectvo o evanjeličke, ktorá sa chcela stať katolíčkou.
Na otázku prečo odpovedala, že má nevestu katolíčku, ktorá berie svoju vieru tak naozaj a tak sa pekne správa, že jej dala príklad, kde je pravá viera.

 

Život v luxuse

Kde ideš silvestrovať? Opýtal sa na konci služby kamarát Pavel, plastický chirurg. Odpovedal som, že do luxusu. Myslel, že do hotela Lux. Nie, do luxusu samoty. Ďalším luxusom je zdravie, iným dôležitým pekný vzťah, priateľstvo, alebo práca, ktorá užitočná a aj nás baví. Nemá veru každý takýto luxus. A azda ten najväčší je žiť v milosti posväcujúcej. Materiálny luxus, ako výsledok množstva peňazí je iba jeden z mnohých druhov luxusu. Asi ten najmenej dôležitý. A ak niekto pozná iba tento druh, tak vôbec nežije naplno.

Ale zúfalo jednodimenzionálne

 

Svätosť je u nás non stop trendy

V časopise Milujte sa som sa dočítal, že svätosť znamená plnosť ľudskosti. Brilantne vystihnuté. A krásne pravdivé. O toto nám v Božom Kráľovstve vlastne ide. O pozdvihnutie človečenstva s pomocou milostí posväcujúcej a pomáhajúcej do stavu nového človeka, prežiareného Duchom svätým, ktorého telo bude spiritualizované, vzťahy zjemnené a výzor dôstojný. Boli by sme ťažkými amatérmi a myslím, že by to malo byť aj trestné, ak niekto neupozorní tých, čo sa snažia o ideál svätosti, že sú v tejto oblasti mnohé nepodarky. Existuje svätosť, ktorá nie je pravá, čiže je falošná. Väčšina sv. otcov, čiže pápežov nebola samou cirkvou vyhlásená za svätých a volali ich zaživa svätý otec. Čiže bola to falošná pesnička. V pravej cirkvi

je svätosť v permanentnej móde.

 

Zásady duchovného muža

1. Žije v pravde

2. Dodrží svoje slovo

3. Vie si priznať chybu a ospravedlniť sa

4. Dáva dobrý príklad

5. Znesie samotu

6. Nereaguje unáhlene a prudko, vážnejšie veci si v tichu najprv premyslí a až potom sa rozhodne konať

7. Nefňuká a nemraučí na verejnosti,

ale čestne bojuje

8. Stráži si triezvosť

9.  Nezhadzuje vinu či zodpovednosť         na iného

10. Nie je primitívny a sebecký, vidí si ďalej od nosa

11. Nefandí extrémom, zdebilňovaniu ani infantilite

12. Nepachtí po plieškoch a sebaoslavách

13. Vie aj o tichých víťazstvách

14. Vie sa postarať ako dobrý otec

15. Odsekne rázne škodlivý konár

16. Ochraňuje slabších

17. Je bohatý, cnostný, silný, pokorný

18. Vie že cudnosť je dôležitá

 

Podobné s podobným

Biele prádlo je potrebné prať s bielym, tmavé s tmavým. Ak sa totiž do bieleho prádla dostane tmavé tričko, to pustí tmavú farbu a biele sa stane šedým. A všetko. Taká je skúsenosť aj moja, aj mnohých iných.Keď nám prali rehoľné sestry, tak som to nevedel. Keď sme si kúpili práčku, tak som to zistil. Keď nám robia iní, ako sluhovia, napr. tieto domáce práce, tak sa sami okradáme o mnohé potrebné skúsenosti. Aj anjeli nech žijú s anjelmi, čertice s diablami.Tak to má asi byť. Aby sa navzájom nedogebrili a neurobili niečo nerovnorodé,

čo nie je ani čert, ani anjel.

 

Kto je väčší pacient?

To, že v starom, trpiacom na rakovinu a smutnom je ukrytý aj trpiaci Ježiš, to vieme. Ale to, že oveľa ťažší, možno až stokrát ťažší pacient je v mlado a zdravo vyzerajúcom „spolubratovi“, ktorý je celý opitý ješitnosťou, pokrytectvom a krutosťou, tak v tomto nevidíme pacienta?

A chudáka 100 x viac postihnutého?

 

Aretológia

Arete je z gréčtiny, znamená vraj to, čo budí obdiv, úžas. Virtus je z latinčiny, znamená silu, hodnotu. Aretológia je náuka o čnostiach. Sv. Augustín definoval, že „cnosti dávajú láske poriadok“. Katechizmus ich definuje ako „trvalý stav ku konaniu dobra“. Moja definícia cnosti je: „kvalita ducha“. Alebo „trvalá hodnota“. Tiež „spirituálne zlato“. Venovať sa cnostiam, učiť sa ich, cvičiť sa v nich, znamená osvojovať si jazyk jazykov, ktorý je univerzálnym

a komunikuje sa ním v nebi.

 

Prapôvodný jazyk Európy

Goethe napísal toho veľa. Vraj by to trvalo 10 rokov, keby to chcel ktosi odpísať. Kardinál Kônig z Viedne ho kritizoval, lebo čosi nevhodné napísal proti Najsvätejšej Trojici. Asi oprávnene. Ale ja ho pochválim, za to, že nám prezradil v tom svojom napísanom, ktorý z jazykov je pôvodným jazykom Európy. A dalo by sa pridať i našej modernej civilizácie: Je to kresťanstvo a 4.evanjeliá – napísal Goethe. Veľmi presne. A kto sa ho snaží žiť, a hlbšie spoznávať, ten študuje ten správny jazyk.

 

Pozor na extrémy

Extrémizmus v náboženstve je jasným znakom, že ide o chorobu. Je to opak katolíckej pravej viery. Jeden extrém je podľa Benedikta XVI. ľahostajnosťou v duchovnej oblasti a ten extrém druhý je fundamentalizmus, ktorý nanucuje svoje názory na duchovné veci iným cez násilie a zastrašovanie. Tento extrémizmus je cesta do záhuby. Aj jedna strana, aj tá druhá ničí a ponižuje človeka. A navzájom sa ničia tiež. Katolícka viera dáva extrémy do kľudu, hovorí o zlatej strednej ceste, o miernosti medzi dvoma formami uletenosti. Vo veľmi nenápadnom liste Júdovom sa spomína, aby sme vieru v Pána Ježiša Krista nestotožňovali s výstrednosťami. Inak. preložené s extrémizmom. Netreba však zabúdať, že Ježiš nás miloval do krajnosti, čiže do extrému.

 

Ekonomika a oikonómia

Ekonomika je božstvom tohto sveta.U nás v Cirkvi máme nebeskú ekonomiku,tzv. oikonómiu, plán spásy. Tí, čo žijú hlbokým životom s Kristom, tí sú v tejto oblasti, ktorá je skrytá vonkajšiemu zraku, majstrami a veľkými boháčmi. Skutočné bohatstvo sú iba peniaze platiace v nebi. Tu na zemi ich voláme cnosti. Alebo zásluhy, milosti, dobré skutky, či skúsenosti. Múdrosť je toto si hlboko uvedomovať. A hlúposť je na túto podstatu zabúdať, alebo si z nej robiť posmech. Takto sa to odporúča v tzv. sekulárnom svete. Tam už nič nie je pomaly sväté a kde sa tolerujú aj veci, ktoré človeku vyslovene škodia. Cirkev nesmie mlčať. Ani nasilu iných robiť cnostnými. Dnes prví budú raz poslednými

a poslední prvými.

 

Falošné exorcizmy

Sú duchovní nadšenci, ktorí chcú, bojovať voči temným silám exorcizmami. Niekedy sa strápňujú a označia iného za posadnutého démonom, ktorý im samým straší v ich vlastnej nečistej hlave. Alebo unáhlene pretínajú v inom dlhotrvajúcou modlitbou kanál, cez ktorý prúdi do nás bolesť. Nezabúdajme,že neraz treba mnohé odtrpieť a nie zbavovať rýchlo kohosi kríža. Taká neprirodzenosť môže byť poškvrňujúca. Veď takto ich okrádajú o požehnanie, ktoré by po poctivej krížovej ceste nasledovalo. Infantilné zbavovanie nedozretých učeníkov kríža a hádzanie ich iba do oblasti netrpezlivosťou poznačenej radosti, aj to môže byť tou neprávosťou, ktorú spomína Ježiš. Raz môžu túto amatérčinu zaplatiť sami.

Alebo ich žena či dieťa.

 

Lapanie po čistom vzduchu

Milovníci čistého vzduchu podstúpia radi aj námahu, len aby vyšli kdesi hore. A tam dýchajú nádherný svieži vzduch. A zakusujú čosi z prirodzenej blaženosti, pre ktorú sme stvorení. Presne to im totiž chýba, keď sú doma, kde je to otrávené, ani nevedia čím. Niekde napr. závisťou, inde hektikou. V meste, kde je dýchanie zaťažené smogom alebo v médiách, kde je to zatoxikované povrchným bulvárnym škúlením na realitu. Ten vzduch je stále akýsi ťažší a depresívnejší. Ako stále špinavšia voda v akváriu bez filtra. Raz bude mať ľudstvo jemné prístroje, kde sa presne zmeria a znázorní infekcia hriešneho konania. Takých potom zatknú a izolujú. Ale to už bude Božia Ríša na Zemi.

 

O tzv. rodových koreňoch

Ako je v ezoterickom svete zvykom zvaliť vinu na minulé životy, ak niekto prežíva vo svojom živote smolu, tak do našich katolíckych kruhov prišla vlna uzdravovania tzv. rodových koreňov. Čiže vina za to, že sa mne dnes nedarí, majú moji predkovia. Francúzski biskupi sa správne ku tomu vyjadrili, že je to chyba, ak takto zvaľujeme vinu na niekoho iného a neprijíma osobnú zodpovednosť za svoj život. Iba hlupák by nevedel, že ak pil otec, bude mať sklon piť aj syn. Ale treba voči tým zlým sklonom bojovať modlitbou, nie obviňovaním otca. Ak ten bol veľký pijan, jeho syn si môže vymodliť charizmu veľkého triezveho uvažovania. Jedna slečna trpela roky, že mala otca pijana. Ťažko si nám predstaviť, koľko hrôzy si museli vytrpieť. Obetovala to, pretrpela, a Pán ju požehnal veľmi dobrým manželom a deťmi. Aj dobrým pánom farárom.

 

Tvrdá askéza

Vyznávači permanentnej celoživotnej tvrdej askézy sú po rokoch plní napätia, a okrem toho aj agresívnej nevraživosti. Táto vnútorná až zurvalecká „svätosť“ je niečím doslova neľudským a odstrašujúcim. Sú to frontoví vojaci, ktorí stále vidia kdesi nepriateľa. A kto ich tak dorichtoval? Tá tvrdá askéza, ktorá je dobrá pri obrátení, aj občas ju treba použiť ak sa po zatúlaní vrátime. Ale ak si ju niekto zamiluje príliš, a preženie to s ňou, najprv vytrestá sám seba a potom bude zastrašovať iných. Vygradovaný pelagianizmus, chudákizmus, ktorý má veľmi ďaleko od radostnej zvesti evanjelia aj od vnútorného pokoja. Zatvrdzuje srdce z inej strany a inou formou tvrdosti ako život v hriechu. Jeho zákernosť je, že sa maskuje „milosťami a katolicizmom“.

 

Charizma proroctva

Prorok je ten, kto oznamuje Božiu vôľu. Prorocký dialóg je vtedy, ak sa v ňom dozvieme, ako máme vyjsť z labyrintu problémov von a tým správnym smerom. Charizmu proroctva bude mať ten, kto sa snaží plniť verne Boží plán. Bude nenápadne vplývať na iných a svietiť im na ceste.

 

Kde je čistota?

V Teológii tela od Jána Pavla II, je doslova prorocká veta: „Čistota je v miernosti.“ Čiže tí, čo v niečom preháňajú, sú v nemiernosti, teda v nečistote. Biblicky sa to volalo smilstvo. V modernom jazyku extrémizmus. Mimo duchovného života a mimo blaženého pokoja budú tí, čo to v nejakej oblasti roztočia a vydráždia rozkoše do maxima. Dožijú sa takého zhnusenia a prázdnoty, ako veľmi sa prejedali… A tí iní extrémisti, čo tzv. potreby tela iba zatĺkajú a donekonečna umŕtvujú, poriadne vyhladnú presne v tom, v čom sa až ukrutne odriekali. Niektorí ako vlci. Kto nežije čisto, čiže mierne, jeho duša je vo vojnovom stave a telo mu začne postupne vyrábať nepríjemnú deviáciu. Aj takto dopadá strata bedlenia.

 

Uniformita

V Ježišovi sa nám zjavil pravý Boh. A Ježiš sa iným predstavoval ako syn človeka. Bol Boh a hovoril o sebe, že je človek. Mal som vo svojom živote fázu, keď som svojmu okoliu dával najavo že som niečo iné, výnimočné. Dlho som nerozumel tomu, prečo som za to vo vlastnej cirkvi nepochopený a odstrkovaný. Bolo to preto, lebo tu sa pestuje uniformita. Tu sa spieva zborovo. Sólista môže byť iba biskup. Ten zas podlieha inému levelu kolegiality. Všetci ostatní musia pochodovať podľa rytmu a všetci rovnako. V tom je naša vonkajšia sila, ktorá zakrýva našu slabosť. A tak som dozrel, už nie som „pyšný“ a snažím sa byť ako iní. A svoju neobyčajnosť skrývam pod masku obyčajnosti.A takto už okoliu neprekážam.

Liečenie pevným objatím

Istá nemecká psychologička českého pôvodu, Jiřina Prekopová, vynašla nový psychoterapeutický systém. Nazvala ho liečenie pevným objatím. Zo svojej skúsenosti zistila, že keď bola nervózna, plná nepokoja, búchala a reagovala protivne, tak ju manžel, slovák, stisol tak silno a z lásky, až jej kosti zaprašťali. A výsledok? Po objatí tých sto čertov z nej vyšlo. Zostal kľud. Láskavé objatie ju vyliečilo. Dala to do systému a radí iným, ako napríklad besné deti zbaviť besnoty. Len to je materinská láska. My chlapi milujeme s odstupom. A nám objatie slúži iba na záver II. sv. vojny alebo pri víťaznom góle. Napríklad sv. Vincent objal modlitbou sv. ruženca zomierajúceho, ktorý ho predtým od lôžka vyhodil. To je chlapské objatie. Otcovské.

Verím vo vzkriesenie tela

Sektárstvo môže znamenať aj to, že naše kresťanstvo máme iba v hlave. Naštudujeme si a odpovedáme, učíme a premýšľame. To je správne. Len treba ísť aj do srdca. Dať tomu všetkému emócie. Božské i ľudské. Očistené aj umiernené. Božieho Ducha treba dať aj do rúk. Do nášho konania. Aké by to bolo kresťanstvo bez skutkov. Kresťanstvo nám treba dať i do brucha, lebo ak máme priveľkú, nadváhu tak tu ešte nevládne Kristus, ale slepá živočíšnosť. Živoríme s „milenkou“, ktorá sa volá Nemiernosť. Neklamme seba aj iných, že sme v celibáte. Boží Duch nech prenikne naše nohy, aby išli iba tam, kde chce Pán. A nech napokon prenikne naše najhlbšie intímne miesta. Ak by tam nebol poriadok, bola by tam milenka iná, Ješitnosť.

Neboli by sme ešte vykúpení celí.

 

Správa z Misijnej nedeľe

Dnes 23.10.2011 som po 12 hodinovej službe v nemocnici. Robil som sám to, čo zvykneme robiť štyria, dvaja kňazi a dvaja akolyti. Dve sv. omše plus pochodiť po skoro všetkých poschodiach od 13 až po prvé a rozdať eucharistiu asi 30 pacientom. Prišiel som pred 20 h domov, čo je asi 1 km pešo, telefonujem a ktosi volá, že na neurologickej Jiske mu umiera mama a treba isť zaopatrovať. Malo by ma uchytiť, veď som dýchal ten nemocničný vzduch celý deň, ale pokojne idem, zaopatrím. A teraz žasnem z toho, že nie som vôbec unavený. Asi robím presne to čo robiť mám, a preto taká neuveriteľná spokojnosť. Možno je to ovocie toho, že som sa v predošlých dňoch dosť modlil, alebo sa za nás niekto modlí, lebo takto dobre sa cítiť po toľkých behaniach nie je normálne. Keď to porovnám s dňami oddychu, keď som bol doma a na práci som nič také vážne nemal, ale stačila jedna 20 min. návšteva jedného môjho kolegu, čo sa túla a robí z kňazstva vrtuľu. Smrdel ako keby práve skončil s umývaním dlhšie mŕtveho nebožtíka a skočila z neho do mňa taká akútnohrozná spirituálna infekcia, že som mal skoro tri dni čo robiť, aby som sa z tých prudkých stavov úzkostí nezbláznil. Doslova. Lapal som po dychu ako priškrtený. Tá veľká citlivosť čo mám je niekedy veľkým problémom, lebo teraz zachytila hadí jed z tohto hochštaplerusa lachtikarisa, ako keby ma poštípala jedovatá zmija, a ten jed ma chcel rozhodiť. Neviem či mi uveríte, ale ostať sám a v duchovnom boji v samote proti takejto pliage je oveľa, oveľa ťažšou robotou. Nielen duchovnou, ale aj fyzickú stránku zasahujúcou prácou, než pre porovnanie dnešná duchovno fyzická služba v nemocnici pri stovke pacientov v akože ťažkom nemocničnom vzduchu. Niečo podobné mi povedala jedna sestrička, že akákoľvek ťažká je jej služba medzi pacientami,

je to oveľa ľahšie ako život s alkoholikom.

 

Čo nám najviac vysáva energiu?

Ľudia raz prídu na to, že najhorší odsávač bioenergie, alebo duchovnej krvi, je keď robíme niečo, čo nemáme robiť a sme vo vzťahu, z ktorého sme mali dávno dôstojne vycúvať. Sú jedinci, ktorí sa na Vás prisajú ako pijavice, a vysávajú nás z energie. Dlho s nimi nevydržíme. Všelijako sa vyhovárame len aby sme sa s nimi nestretli. Sajú nám duševnú krv ako upíri. Vyhľadávame podvedome toho, kto nám energiu dodáva. Len sa dobre pozorujte, a prídete na to. Najhorší zlodej však môže byť človek sám sebe. Ak nekoná Božiu Vôľu ale robí niečo svojvoľné. Toto je ten najhorší z vysávačov pozitívnej bioenergie. Hriech je vlastne dodávanie nesvätej energie do nášho systému z nesvätých zdrojov. Čím má niekto väčší defekt v duchu, tým má aj väčšiu spotrebu týchto energií, ktoré vysáva od iných alebo zbíja nemiernosťou z plodov našej planéty. Svätci, tí mali najmenšiu spotrebu a podávali tie najväčšie výkony. Diabli tým je málo aj tisíce eur na týždeň, aby sa „uspokojili“ či „ukojili“, a mohli trápiť peklom iných.

Aby sa aspoň na chvíľu svojho prekliatia zbavili.

 

Prečo to Boh dopustí?

Ak niekto žije iba nad hladinou života a rozvíja iba hmotnú dimenziu svojho života nežije ani naplno ani úplne. To je ten, čo iba je a pije, žije iba aby sa najedol, vyspal a množil. Ako zviera. Tento štýl zanedbávajúci vnútorné dimenzie človeka spôsobí, že v ňom driemu a rastú zvieracie vírusy, ktoré sa v duchu rozbujnejú ako spirituálna rakovina a ako magnet pritiahnu nečistých duchov  s podobnými neresťami, ktoré použijú telo tohto spirituálneho lajdáka ako nástoj na ukojenie svojho smädu. Vojdú do neho a urobia z neho nešťastníka. Ak ho nedoštvú k samovražde, „dokopú“ ho napr. ku kriminálnym činom. A prečo to dobrý Boh pripustí ? Aby sa dotyčný spamätal a zvážnel! Aby nebral Boha i život a svoje slabosti iba na ľahkú váhu. Vlastne ho to má položiť najprv na kolená a potom domov, do najhlbšieho vnútra, k Bohu. Ježišovo bedlite je vždy aktuálnou výzva, aby sme nedrichmali v duchu.

Ku pravde o nás samých patrí aj hlboké vnímanie a chápanie  reality života.

 

Pokušenie vonkajšej slobody

Ľudia na Slovensku sa čudujú, ako je možné, že niekto zbohatol zo dňa na deň, fabriky sa zatvárajú a mnoho ľudí je bez práce. Ako inak mohla privatizácia dopadnúť keď tie závody sa bez Boha stavali, tak sa následne bohapusto i privatizovali? Väčšina ľudí chce blahobyt, kapitalizmus, no tak ho má. Veď ten prináša pohodu a mnohí ju už aj majú. Je veľkou vecou si slobodne povedať čo si myslím, a to prináša demokracia. To, že vládnu peniaze to je samozrejmosť kapitalistického sveta. Je to ten najmilosrdnejší otrokár medzi krutovládcami dejín. My v cirkvi budujeme ostošesť, navonok máme rádio, diecézne centrum, domy pre charitu, nové kostoly, pastoračné centrá , semináre, tituly…Ale vo vnútri sme odcudzenejší. Západný štýl nás odvádza od extrému socialistickej kolektivizácie ku väčšiemu individualizmu. Čo mne osobne aj vyhovuje, ale rád by som sa dožil fenoménu bratstva. A nie sa hrania na bratov , kde sú oteckovia, čo všetko akože vedia a synáčikovi, čo vzorne akože poslúchajú. Aj nenápadné a skryté mučeníctvo je pre mnohých vo vonkajšej slobode intenzívnejšie, než za vonkajšej totality. Vonkajšia sloboda môže byť veľkou pýchou pre nedospelých na charaktere. Vyzretému je požehnaním. Kto nie je slobodný vnútri, toho sloboda  ťaží.

Otročí iných, lebo ešte je sám otrokom.

Spomaliť sa

To, čo nám bytostne treba je spomaliť .Doba nás núti do výkonov, do hektiky. Stále naháňať plusové body na výkonoch, či peniaze na účtoch. Je to vonkajšia náhražka za budovanie vnútorného emocionálneho či spirituálneho kapitálu. A ten sa buduje nie naháňaním sa za plus bodmi ale prijatie mínusov svojho života a cez lásku a obetu ich postupná premena na neviditeľné plusy na neviditeľnom účte , o ktorom nám dáva istotu iba živá viera. Zdravá spiritualita je aj náukou o dôstojnej pomalosti. Všetko má svoj čas. Urýchľovanie behu udalostí uškodí ich kvalite a vedomému prežívaniu. Ak udalosti neprecítime, nepretrpíme – poriadne si ich neuvedomíme, tak sme v spirituálnom spánku. Precitnúť, to je heslo , ktoré si dal do učenia Ježiš svojom vážnym bedlite. Sme presýtení kapitalistického všeličoho a potom sme hladní po živote. Je tu záplava informácií a predsa sme smädní

po normálnom pokojnom úprimnom slove.

Ľahostajnosť kradnúca spirituálny elán

Ak sa človek kňaz nadchne za hlásanie evanjelia to je krásne a úžasné. Vyjde zo školy do terénu a tam narazí na neelán, na ľahostajnosť a absolvuje rôzne druhy sklamaní. Táto nesvätá presila ho postupne nahlodáva, otupuje a jeho nadšenie môže zadusiť. Tak ako život v manželstve zadymí prvotné nadšenie zamilovanosti. Môže sa stať, že tá ľahostajnosť okolia môže zničiť i kňazské povolanie, a zo sympatického kaplána sa môže stať alkoholická troska zapíjajúca rôzne depresie, ktovie kde nachytané. Ak má kňaz konať dôstojne a správne dobre a spásonosne, tak nech činí pokánie za tých okolo. Dá sa v tichu a bez svedkov preplakať a premodliť každá hrôza a ľahostajnosť. Ak to kňaz robí, vytvorí takú duchovnú silu, že začnú mať silné výčitky svedomia najväčší ľahostajníci vo viere. Mnoho zmôže modlitba spravodlivého. Toto je jedna z najmúdrejších strán a myslím, že i najpotrebnejších, akú som kedy napísal. Už ju len žiť a ku zbraniam ducha pridať ešte i občas

zdravie nedrviaci telesný pôst.

O boľavom vnútornom ohni

Aj Ján Krstiteľ spomína oheň. Spomína ho i Ježiš. Nestrašili, iba boli svedkami Pravdy a pravda je taká, že existuje nebo ale i peklo. Oheň pekelný je vnútorná záležitosť a až potom vonkajšia. Je to v prvom rade obrovská nespokojnosť so samým sebou. Zožierajúce vnútorné výčitky svedomia. Zničujúca nechuť žiť. Preťažké pocity márnosti zo všetkého. Zožierajúca závisť, Alebo nenávisť. Dosiahnutie nejakého cieľa, ale cítenie neradosti nad tým. A veľmi intenzívne. Je to samozrejme i bolesť z ťažkej choroby či pobyt v neúspechu a prehrách. Alebo beznádejný a zatrpknutý pohľad z okna. V pekle je zákon karmy – tam je tzv. krutá spravodlivosť. Nebeský život je život v milosti a v milosrdenstve.

To je v podstate sv. nespravodlivosťou či najvyšším rádom spravodlivosti.

Umenie je povzbudiť, gýč je iba vyčítať

Každý poriadny kňaz musí ľud povzbudzovať . Keď sa spomenú negatívne príklady a tie treba veru spomenúť i to sa dá urobiť s citom a ako upozornenie , že tadiaľto cesta nevedie. Chodil som občas do jednej farnosti a mal omše istý XY. Prestal som na ne chodiť keď on slúžil. Ani raz mi neponúkol nezištne, aby som sa ľudu prihovoril. Má si hosť vypýtať slovo? U nás v nemocnici hosťovi kňazovi vždy ponúkneme, aby niečo povedal. Veď to obohacuje. Ľudia po čase vycítia, že náš pán farár je sebec, alebo ješitný. Takto si sami berieme autoritu. Naše reči nesmú byť iba sériou výčitiek. Takto fackať publikum?! Ak niekto nedokáže nadchnúť ľudí za dobro a pravdu, nech radšej sa vyučí za dobrého mäsiara. To boli starozákonní kňazi predovšetkým. Je fakt nedôstojné, aby z kazateľnice išlo mnoho zoctovatelých myšlienok bez vzletu a bez pohľadu do reality ale i do diaľky. Kňaz je vlastne aj akoby spirituálny elektrikár. Ak permanentne vyčíta niektorú z nerestí, asi ňou sám trpí. Má v tom skrat sám.

Má šťastie, ak ho na to niekto aj upozorní.

Ako sa niekedy nezblázniť

Jedna pacientka nám posielala asi 30 sms za deň. Vedela byť aj milá aj žartovná, ale takto sa zbavovala nervov asi šesť rokov. Vyskúšal som ju spovedať, exorcizovať v osobnej modlitbe, napomenúť listom, nedať jej rozhrešenie a eucharistiu, kričal som po nej, ospravedlnil som sa, vyrazil som ju raz z kancelárie fyzickou silou… Nekonečné sms, desiatky listov, telefonátov, návštev. Nakoniec pomohlo milé slovo a kúpenie si mobilu samsungu, kde sa sms dá zablokovať pred telefonickou šikanou. „Sestra“ chcela aby sme sa jej asi zvlášť venovali. Asi sa doma nudila, lebo nemala prácu. Alebo sa aj napojila na erotickú linku, a potom ju tí démoni obťažovali inak. Chcelo ma to doštvať do blázinca. A tak som sa musel brániť. Aj iróniou, že ja sa verklikujúcim papagájom, či drzým opiciam venovať nemôžem, lebo kompetencie mám iba na ovečky a baránky. Sama mi povedala, že v ich farnosti chodila takto jedna za pastierom, až sa ten z toho zbláznil. Možno aj na nej bolo z tohto ducha a tak sme to riešili. Nemocničná duchovná služba je niekedy aj psychiatrický stacionár. Treba sa chovať voči pacientom profesionálne, čo som sa pri nej ako u „učiteľky“ priúčal.

Od každého sa dá niečo naučiť.

Duch v obyčajných slovách

Niekedy sa nám nebo prihovára v tzv. obyčajných slovách. Kto sa modlí, tomu Sv.Duch odpovedá niekedy napr. aj cez iných. Ak nás čosi osloví, to Duch koná svoju prácu. Ponára nás hlbšie do pochopenia toho, čo je skrytá realita.
Náhle pochopenie niečoho hlbšieho patrí do mystéria krstu Duchom Svätým. Kto niečo ozaj žije,

ten iných „ponára“.

Zlozvyky a dobré tradície

Na Slovenskom vidieku a nielen tam sú isté nepísané dogmy – ktoré sa všeobecne statočne zachovávajú. Prvá znie: „čo povedia ľudia ?“ To je pre stádovitých ľudí prikázanie číslo jeden. To, čo si asi myslia naši anjeli strážni, alebo náš Stvoriteľ, to je vlastne vôbec nie dôležité. Druhá je: „zvyky treba dodržať.“ Aj zlozvyky? Nevieme celkom presne, prečo, ale ich porušenie by bolo asi zneuctením jednej z modiel –našich predkov. Osobnosť túži v takejto situácii iba jediné – a to vzoprieť sa všetkými silami a plávať proti prúdu. Ale aj to treba dať pozor, aby tu bolo rozumné a nedopadnúť ako bulo, ktorý sa bráni falošnej spiritualite ateizmom a demokratickej väčšine obdivom ku komunizmu. Pekné zvyku treba zachovať, ale vari nie ako otrok, ktorý 2.11 uteká na cintorín, a na štedrý deň na polnočnú, ale inak ho celý rok nenapadne, že treba i z tohto sveta odísť a že Ježiško nie je iba v jasličkách…Vonkajšie dobré tradície a svoju historickú identitu je vzácne si nielen všímať, ale ju i rozvíjať , byť na ňu hrdý a svetu odovzdať svoje špecifikum, svoju inakosť, svojskosť, originálnosť, by si mal zachovať každý národ a každý človek.

Obete  spirituálnej debility

Židovský management bol majstrom toho, ako hovoriť a slúžiť jedinému pravému Bohu, ale súčasne viesť štvanicu proti jeho legálnemu Synovi. Niektorí jednotlivci v cirkvách vynikajú obzvlášť rafinovanou charizmou, ako dvíhať ruky do výšok, mať plné ústa biblie a a Božích mien, dávajú si sakramentský pozor pri liturgických gestách a popritom si absolútne nevšimnúť svoju vnútornú bezbožnosť, svoje pokrytectvo, svoju egomániu, svoju zadubenosť a pod. Podoba sa to jednému šuchnutému, ktorý dosahoval rôzne stupne šľachetnosti , úctivosti, nábožnosti, intelektuálnosti, slušnosti a iných cností a tak v nich preháňal, že to bolo až čudné. Pravda skôr, či neskôr vypláva na povrch, a jeho bludná dezorientácia sa raz vyplavila pred zraky všetkých. Ak niekto hlboko vo svojom jadre ukrýva nejakú deviáciu, spoznáte aj podľa jeho vonkajšej dokonalosti, aj podľa toho, že v jeho blízkosti chorobne zvážniete. Ochráň nás Pane pred sociopatickou „nábožnosťou“ s psychiatrickými následkami.

Že ste takú prosbu v kostole ešte nepočuli?

Aby sme nepadli ako luciferko…

Tí, čo chcú byť v nejakej oblasti prví, čiže majstri, musia za to zaplatiť aj poslednosťou a nenápadnosťou. Keď chcú vyjsť až na vrchol, musia si pobudnúť aj na dne. Ak má byť ich sláva veľká, musí ich život aj veľmi skrytý. Ak chcú byť múdri, musia ich zaradiť medzi sprostých. Ak by niekto nezažil tieto paradoxy, mohol by si ublížiť. Sláva by mu stúpla do hlavy, čiže spyšnel by, a mohol by upadnúť toľko, nakoľko bol povýšený. Preto každá zdravá spiritualita hovorí aj o kríži, o dôležitosti

spracovania tzv. poníženia, o zmysle bolesti…

Rôzne druhy duchovnej slepoty

Ježiš pohrozil, aby sa to nik nedozvedel a on kikiríkal o tom po celom kraji. Alebo nemať blížneho rád, posielať mu v myšlienkach nesympatiu, nevraživosť ba až nenávisť. Nanucovať inému svoje spôsoby práce, svoje darčeky, svoje predstavy o nebi, svoje výklady Božieho zákona. Tupo si nevšimnúť ako svojim správaním či nekultivovanými rečami ubližujem, to je tiež porucha vnútorného vnímania. Mať niečo a nepodeliť sa. Mať možnosť a neprihovoriť sa. Mať moc a nepoužiť ju na obranu pravdy a spravodlivosti – to sú spôsoby nevercov. Dávať iným rozkazy a myslieť si, že som bohom nad ostatnými to je tiež ťažká slepecká diagnóza. Chodiť popri lekárni, kde dávajú kvalitné lieky zadarmo a nevkročiť do nej z falošnej hanblivosti, že som chorý a pritom kašľať, či krvácať alebo si od bolesti držať koleno. Strkať hlavu do piesku, keď niekomu ubližujú.Nepamätať si to, čo bolo pred nedávnom ako historické poučenie. To a mnohé iné majú v náplni práce temné sily.
Treba uznať, že ak by ich nebolo, tak by sme nemali prácu, a nemali by sme komu

očisťovať duchovný zrak.

Čo po nás zostane?

Všetko, čo po nás ostane sú a budú spomienky. Tie spomienky nie sú len niečím snovým a pominuteľným, ale reálnym. Reálnejším a presnejším než film, či záznam zvuku na CD či DVD. Keď nedokonalý človek vymyslel televíziu a rozličné nosiče zvuku a obrazu, či sme tak naivní, že nerátame s tým, že aj to čo tu prežívame sa nakrúca neviditeľnou kamerou a uchováva v nebeskom archíve? Volajú to kronika alebo protonácia. V tomto večnom videu sú zaznamenané všetky situácie všetkých ľudí všetkých čias. Naše oči sú aj kamery a naše mozgy sú aj počítače. Ani to mnohí nevieme, ale všetky naše činy , naše slová a všetky naše myšlienky, ba ešte i všetky pocity pod nimi sú zaznamenávané. Bude to raz dôkazový materiál, čo sme to vlastne zač. Táto naša tvrdá realita sa rozplynie ako niečo veľmi dočasné. Ba priam virtuálne. Zostane iba zažité. A bude dosť času si to pozrieť. Hocikto mi do môjho príbehu nenazrie. Iba ako by bol súčasťou niektorých scén. To, čo bolo pred mnohými, bude pre mnohých dostupné vidieť. Čo bolo medzi 4 očami, to bude iba pre tých dvoch k videniu. Bude i výnimka, a tú udelí iným jednotlivec sám. Čo však bolo verejné, bude to mať verejnosť právo aj do skrytých detailov vidieť.

Ten najhorší rozvod

Je nedobré, keď manželia všetko majú, ale nemajú sa radi. A preto sa rozvádzajú. Je ich vraj už 50 percent. Horšie je, ak odchádza kňaz zo služby. A rozvádza sa s kňazstvom. Odchádza ich do roka 1000. Čo je u nás katolíkov O,25 percenta zo 400 tis. na svete. Oproti iným povolaniam to nie je veľké číslo. Ale je boľavé. V roku kňazov v 2010, sa vrátilo ku kňazstvu 460 bratov. Čo je jeden zo zázrakov, lebo inak to býva iba niekoľko desiatok. Treba mať pochopenie aj pre toho, kto sa neodhadol či precenil. A vážiť si, ak si osobné veci dá cez Vatikán do druhotnej disciplíny, lebo nechce žiť v pokrytectve. Najhoršie v kresťanstve však je, ak niekto odpadne od lásky. A prestane mať iných rád. Škúli odsudzovaním či gáni závisťou. To je naša najväčšia bieda. Svedčí o tom, že kto tak robí, radosť z Božieho kráľovstva

chudák ešte nenašiel.

Obnoviť si nadšenie

Strata milosti posväcujúcej sa podobá podchladeniu. Zavíreniu a napadnutiu organizmu chrípkou. Origenes píše, že slovo duša – psyché je od slova psychros, podchladenie. Nechať sa svetom okolo nás, chladným a bezcitným podchladiť, to je tu bežné. Vyhorieť tzv. syndrómom vyhorenia, aj to sa stáva. Učiteľom, kňazom a podobným idealistom. Nažhavený novokňaz, hecovaný seminárom čoskoro zistí, že ho jeho okolie z jeho zapálenosti „uzdravuje“, a on postupne ochladnieva. Až sa mu môže stať, že začne kýchať a potom kašľať na celý svet. Preto je treba odísť od nesvätých a neinteligentných ľudí do samoty a napojiť sa na nebeský zdroj , na Živého Boha. Každé stíšenie a modlitba je obnovou nadšenia , je priložením duchovného dreva do krbu, je znoovuobjavením túžby konať dobro, obetovať sa. Zaujímavé je, že je to pre mnohých to ťažké. Ľahšie je im robiť aj fyzickú aktivitu vonku. Telo sa totiž v aktivite teší a vylučuje endorfíny. A toho vážnínu v mysli a v samote tiež veľa škodí. Treba to zladiť jedno s druhým.

A neuletieť ani na jednu stranu ani na inú.

Zdanlivé a pravé klenoty

Dopozeral som v TV film o diamantoch. Zaujal ma. V evanjeliu sa nič o nich nespomína. Ale to neznamená, že neexistujú. V Južnej Afrike sa v bani musí odstreliť kusisko skaly a vyviezť to von. Asi 250 ton na jeden diamant. Baníci v bani pracujúci ho mnohí vôbec ešte nevideli. Je ukrytý v skale, ktorá sa drví. Vznikol z uhlíka, v hĺbkach zeme a v obrovských tlakoch. Vari i počas 2. mld. rokov. Na jeho vybrúsenie treba tiež niemálo času. Niekedy i rok. Diamant sa dá brúsiť iba iným diamantom. Keď je vybrúsený a vyleštený je nádherný. Svetielkuje a odráža svetielka. Je symbolom bohatých a šťastných. Aristokracia po nich bažila a baží. Je symbolom kráľovskej moci. Pri obrusovaní sa z diamantu kvôli kráse obrúsi i jeho polovica. Ale cena sa pritom zdvojnásobí. Tento superšperk, asi ozdoba ozdôb, zostonásobní sebavedomie jeho vlastníka či nositeľky. Patrím ku tým mnohým, čo nechytili ani nevideli diamant. A predsa cítim, že spirituálnym diamantom je ozajstný človek, čo uveril a nechá sa obrusovať svojou osobnou krížovou cestou. To je skutočný klenot zdobiaci bytosť na večnosť, nie iba na pár pozemských rôčkov, ktoré svätá Terézia z Avily nazvala

„ťažkou nocou v biednom hoteli.“

Dobrá rada bohatému mladíkovi

Je azda zaujímavé a povšimnutiahodné, čo povedal Ježíš mladíkovi na otázku, čo má robiť, aby mal večný život. Ježiš povedal: “Zachovávaj prikázania!“ On že ktoré ? A tu Ježiš zaujímavé, že povedal, nie desatoro Božích prikázaní, ale vybral iba štyri z nich. Teda nie všetky? Podľa cirkevníkov ich mal povedať všetky. Nebál sa naznačiť iba niektoré. Netreba pýtajúcemu sa nanútiť celý katechizmus. Dal mu odbornú dobrú radu. Aby rozdal to, čo má nadbytočné chudobnejším. Trápny kríž zažívajú tí, čo majú 100 x viac vecí než potrebujú, ale nie sú z toho v najhlbšom vnútri šťastní. Povrchové potešenie im plynie iba zo závisti, ktorou chudáci posúvajú tohto nešťastníka trochu vyššie nad nich. Ale sú to iba slabé kvapky na zúfalstvo. Ježiš ho nechytil revolučne pod krk, ale mu s láskou poradil ako byť šťastnejším. Veta „choď a rozdaj všetko čo máš chudobným!“ nepatrí všetkým učeníkom, ale iba tým čo spávajú na svojej truhlici s dukátmi a myslia si, že to dostali iba pre seba. Mladík si vybral svoje istoty, ktoré si stotožnil s majetkami. A tam si asi strčil hlavu do piesku aby chudobnejších nevidel. To či sa zadrhol od takéhoto „šťastia“ už nevieme. Chcel si ešte asi sladko pospinkať vo svojich prebohatých perinách a jeho „nábožnosť“ stretnutie s Ježišom asi iba vyrušilo. Nádej v nadbytočnom majetku nachádzajú tí, čo majú v podvedomí strach o prežitie, o budúcnosť. Nemajú duchovnú istotu, a tak sa opierajú o náhradný zdroj.

Nechcú pritom vidieť aj prospech iných,

a to ich fatálne oslepuje.

Kde sa píše o pokore, pán profesor?

Nábožný študent teológie sa prišiel opýtať istého pána profesora, či by mu neporadil nejakú kvalitnú knihu o pokore. „No vedel by som o jednej“ povedal pán profesor. „Tej, čo som ako o vedeckej práci o ozajstnej pokore nedávno napísal sám…“

Platí?

Platí téza zo sv. Tomáša Aquinského, že akákoľvek pravda pochádza z Ducha Sv? Čiže Duch Sv. si poradí občas aj bez Cirkvi aj bez birmovky aby nám niečo potrebné oznámil? Niekde sa takto provokačne pýtať znamená ťažko hrešiť. Ale človek keď sa pýta je smädný po hlbšom uvedomovaní.
A kto toto v mladom človeku hasí, nedáva mu piť.
V spoločenstve, kde sa neoplatí pýtať, lebo vás zignorujú či prenasledujú vládne falošný kristus a títo chudáci nie sú učeníci Krista. Sú to intelektuálni leňosi, konformisti.

Dva extrémy

Sú dva extrémy, ktorým sa treba vyhnúť. Ten prvý hlásajú sektári že, „každá choroba je od diabla“ Život kresťana je potom už asi iba tancovanie a chichotanie sa? Klamári sprostí. Niesť nejaký kríž je vraj len pre katolíckych chudákov a starých ľudí. Toto je duchovný spánok. Ten druhý extrém, tiež sektársky a nájdete ho veru aj u nás, je prepchávať sa utrpením. Zostať po rokoch života vo viere bez radosti. A takto sa nechať zdeptať. To už nemusíme, lebo Ježiš vzal na seba najväčšie zdeptanie

a tak svet spasil.

My sa už na spasiteľov hrať nemusíme.

Počuli ste o americkej chrípke?

Fantastická kniha o pozitívnom myslení, kde sa na 500 stranách vyzdvihuje do nebies iba tzv. pozitívne myslenie a ako to všetko treba brať z tej lepšej stránky, ako treba byť za všetko vďační, akosi treba dopriať naplno si to tu všetko vychutnať ako prísť cez imagináciu k peniazom, ako postupovať v kariérnom raste, ako sa odbremeniť od pocitov viny, atď. Už len chýba návod ako a kde si dať vyoperovať svedomie. Potom už budete potichu kašľať na všetky biedy sveta a zo svojim opitým úsmevom kompletne zasvätení. A to že sa nám treba naučiť aj niesť kríž , a že treba svoje trápenie obetovať: o tom ani riadok !!! 

Táto chrípka nebadane ľudí okráda o sv. vieru, o podstatu života.

Milosti vonkajšie a vnútorné

 

Dnes ma na kňazských rekolekciách napadlo, že našou cirkevnou charizmou je obliekanie veriacich do Božej milosti. I u sv. Pavla  oblečte si Krista. Je to zaobalenie človeka do dôstojnosti. Obrovskou chybou je , že nejdeme do hĺbok, ale stačí nám iba to vonkajšie pekné oblečenie. Čítal som nedávno zaujímavý článok o pozlacovaní liturgického kalicha zvonku tenulinkou vrstvou zlata, ktoré prekrýva vnútro z mosadze. Naše tzv. milosti sú akoby vonkajšie pozlátenie veriaceho. A na tom , čo je v jeho vnútri, čiže ďalej a hlbšie, už tak nezáleží? Mystika, čiže vnútorne náboženstvo, je odovzdať sa totálne do Božej Vôle i s tými skrytými vrstvami , nekvalitnými „mosadzami“ vo svojom vnútri. A Boh nás bude životom viesť tak, aby sme sa cez oheň zriekania a utrpenia pretavili do špiku kosti na duchovné zlato, čiže na cnosti v rôznych stupňoch. To sa prejaví aj v tele tvz. zrelosťou muža v plnej miere Kristovho vzrastu. Čiže je to pretavenie do normálneho prirodzeného dobrého a vyzretého chlapa, ktorý má rád Pravdu. Neuteká napr. pred nejakou otázkou, ktorá ho núti

hlbšie sa nad vecou zamyslieť.

 

Ježišova viera je nad všetky náboženstvá

Ježišovi nešlo o to založiť nejaké náboženstvo, ale o to, aby ľudia vošli do hlbšieho života. Náboženstvá sú tu ako náhražka za Božie kráľovstvo. Jeho skonkrétnenie voláme viera. Do skutočného a hojného života, aby sa stali spravodliví, čiže, aby dali každému to, čo mu patrí. V prvom rade Bohu a to všetko, čim sme a čo máme potom ľudom. Vôbec nie rovnako, ale každému to, čo mu patrí. Učiteľka tiež nesmie dať každému jednotku, či všetkým päťku. Ale tak, ako si kto zaslúži Aj zamestnávateľ by bol veľkým čudákom, ak by dal rovnakú výplatu lajdákovi, absentérovi a ožranovi spolu s robotníkom, ktorý má opačné vlastnosti i výsledky práce. Evanjelium je o milosrdenstve, čo je tzv. vyššia spravodlivosť, azda až nespravodlivo dobrá dobrota. Komu je tento duch cudzí a ostáva len prísne spravodlivý v zákone tzv. karmy, kde je oko za oko, zub za zub, ten ostáva vyznavačom krutých vesmírnych zákonov a chladne bezcitnej prírody. Je to ťažké bremeno neľudskosti. Je to spiatočka do Starého Zákona. Ak však vyznávač evanjelia nevie ani nechce vedieť nič o týchto zákonoch tohoto sveta, ten je tak detinsky naivný, že to hraničí s trestným činom.

 Ak by Boh nechcel, tak čert nepohne ani chvostom

Iba v infantilnej mysli je tma protivníkom svetla. Tma je iba nedostatkom svetla. V knihe Jób je satan jeden z božích synov. Jeho práca je trestať a búrať. Jeho povinnosťou je testovať svätých a skúšať spravodlivých. Aj keď mocní zabijú, mučeníka však mu dobre urobia. Vyexpedujú ho 1.triedou expresne do nebies z tohto miesta sĺz a chorôb, sveta chladu a moci peňazí. Veď sa nám dobre stane, čo máme plné gate zo smrti. Satanské sily nás skúšajú , hľadajú prasklinu, aby do nás vošli a rozhádzali nás. Budú to robiť dovtedy, pokiaľ nebudeme čistí , čiže dokonalí. Potom nás nechajú tak. Nebudú mať nad nami moc. Ak nás drví temnota, je to preto, lebo ešte mám v sebe niečo z nej.. Detinsko infantilný strach pred luciferom raz dospeje k pochopeniu že Boh je taký figliar, že i zlo

používa na to, aby bolo viac dobra.

 

Kedy prestať pomáhať?

 

Ak chceš pomôcť, daj najesť, napiť, navštív, povzbuď, zaodej, ale nie zaplať. Nie sme podľa evanjelia povinní platiť svojim blížnym kadejaké daromnice. Tí falošní blížni sú tak prešpekulovaní, že ich treba skôr prísne napomenúť, než rozmaznávať. O našej spáse rozhodnú ľudské skutky. To neznamená, že kostoly a sviatosti treba zrušiť. Veď tie preto navštevujeme a preto prijímame , aby sme sa naučili rozlišovať ako slúžiť správne. Ak bude niekto zatratený, bude to preto, že niečo potrebné neurobil, nie za to, že niečo urobil chybne. Raz som pomáhal istej mamičke s dieťatkom všelijako ako som vedel. Až mi začala nadávať, a to bol signál, aby som s pomocou už prestal. Už si ju pravdepodobne odo mňa nezaslúžili.

 

   Kresťania a tí čo sa na nich hrajú

Ježiš pozýva na svadbu, ale aj tvrdo, až radikálne hovorí o pokání. Je totiž veľkým trapasom, ak by sa niekto zúčastnil svadby, ale v sebe by ju nemal. Smrdel by od nerestí. Mal by v sebe nejaký bodrel. V kresťanstve sú tí, čo sa na nasledovníkov Krista hrajú a tí, čo nimi naozaj sú. Ak niekto miluje pohodlnú cestu, ten po premárnenom čase pohodlnizmu raz trpko zistí, že si zvolil ťažšiu cestu. Radikálna cesta je na začiatku náročná, ale po rokoch by nemala prerásť do fanatizmu, kde sa radikalizmus ordinuje iným. Mala by dôjsť ku prirodzenosti dôstojnej svadobnej vznešenosti. Cieľom pokánia nie je totiž umučenie seba i iných, ale očista od falošného ega a ozajstná svadba. Čiže prirodzená radosť.

 

Detské šťastie o očiach.

 

Antikoncepcia v myslení

 

Ťažko presvedčíte niekoho, kto má sice bibliu v ruke ale v hlave má kvalitnú protestantskú antikoncepciu. Tomu každá hlbšia rada je akoby na nič. Nevidideľná gilotína zotne každej mystagogickej spermii hlavu, aby náhodou nedošlo k oplodneniu katolíckou pravdou. To by bolo treba začať poslúchať. Bolo treba by sa zmeniť. Bolo by nutné ísť vo svojej viere do hlbších vôd. Alergia na náročnejšie veci a utiekanie sa k liberálnejšiemu štýlu spolu súvisia. Podobnú „antikoncepčnú“ sekeru ukrutnosti majú v sebe tzv. fundamentalisti medzi veriacimi. Sú to začiatočníci a fanaticky sa držia svojho extrému. Čím je ich jednostrannosť, čiže škuľavosť ducha väčšia, tým viacej nanucujú svoj úlet iným. Ak sú už poloslepí tak aj zastrašujú. A úplná slepota a aktívny nihilizmus je zabíjať iných, lebo nepríjímajú

trápne strašidlá.

 

Aha, žena – exorcistka

 

Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota. Ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť iba povrchne v duchu. Raz vraj nemohol exorcista vyhnať z kohosi démona. Vyhnala ho ona tichou modlitbou.

 

Aj žena laička môže byť exorcistka.

 

K Božej sláve cez neslávnosť

 

Dopozeral so šou o slovenskom Superstar. Vytvára sa tu tzv. sláva. Nadšené vibrácie s chuťou žiť a slastne oslavovať život, je to príjemný životabudič. Ale je to iba odblesk skutočnej slávy na ktorú sme stvorení. Tak nejako hlboko cítim, že do Božej Slávy sa ide cez všednosť, zabudnutosť. K duchovnému bohatstvu sa ide cez chudobu, ku zdraviu cez chorobu, k povýšeniu cez poníženie, k veľkej radosti cez veľkú bolesť, k veľkému rozhľadu cez hlboký ponor do seba. Ku sláve cez neslávnosť, ku veľkej kráse cez prijatie niečoho veľmi škaredého, k božskosti cez ľudskosť, k umeniu cez gýč, k daru chodiť cez mnohé pády, k istote cez mnoho neistôt, ku veľkej Láske cez veľkú bolesť.

 

Kto dospel, aby to pochopil,

ten dospel ďaleko.

 

Biedy väčšie než tie ekonomické

 

Mnohí túžime po niečom veľkom. Napr. po vysokej funkcii. Či preto, že sme krpatí? Ten, kto má poškodený spirituálny rozmer, a duchovne je mimo, ten sa strašne hrabe do centra. Kto je ešte neharmonický ten sa opíja zdanlivou harmóniou. Ak sa niekto pachtí a túži byť strašne dôležitý…Prečo ? Lebo má silný komplex nedôležitosti. Iný túži byť enormne bohatý. A to iba preto, lebo je spirituálny chudák. Tá, čo chce byť veľmi navonok krásna, možno to tak túži preto, lebo je vo vnútri škaredá. Kto miluje moc, jeho ostňom na dne duše je bezmocnosť. Ten, kto je navonok strašný moralista, tak to je ten, čo mu často chýba moralín v podstate. Ten, kto sa hrá na boha je iba neraz lajnom v drahej pančuche. Kto sa hrá na profesora nech nezabudne byť pred Bohom ako žiak. Kto sa hrá v Cirkvi na faraóna, ten zo svojho osobného sebeckého Egypta ešte nevyšiel, pokrytec. Kto veľa cituje iných slávnych autorov, ten môže mať komplexy neslávnosti a nedospel neraz

ani k vlastnému názoru.

 

 

V Galilei so srdcom čo vidí

 

Kto ide v živote s Kristom, ten bude prežívať život akosi opačne, než svet. Stane sa z neho „blázon pre Krista“. Tí, čo sa ich Kristus nedotkol si budú ťukať na čelo. Ten bude milovať kríž, ide tam kde je to neharmonické, marginalizované, choré, chudobné, slabé, dezolátne, nepovšimnuté, trpiace, staré, vyradené, malé, staré, opustené… A pomáha tú biedu vykúpiť…To je pravdepodobne tá Galilea, o ktorej Vzkriesený povedal, že tam bude a tam ho jeho učeníci majú hľadať. Zdanlivý okraj života, kde sa dejú centrálne veci. Neraz v centre sú totiž lazníci z okraja duchovného diania. Veľkým divadlom robia dojem, že sa deje čosi veľké a môže ísť o opak. Kto v osobnej Galilei, teda v zdanlivo okrajových veciach v Cirkvi či spoločnosti, ktoré nie sú v centre mediálneho záujmu, nájde v službe iným Pána, ten

má vieru a

srdce, ktoré vidí.

 

Povinnosť dospieť

 

Druhý krát sa narodiť možno znamená osamostatniť sa. Ten, kto je iba súčasťou materského kolektívu, stáda, národa, či rodiny, hoci je fyzické indivídum, nie je ešte indivídum duchovné. Byť tzv. nezávislý a rozmýšľajúci vlastnou hlavou

je naša ľudská povinnosť.

 

Čudné emócie pri lyžovačke

 

Milujem les, slnko a sneh. Byť na vrchu hory, mať fantastický výhľad na vrchy a doliny, traverzovať po panenskom snehu, alebo trochu si pošantiť na lyžiach po upravenej zjazdovke. V posledné roky však chytám a v tele cítim stále čudnejšie duchovné jedy v navonok pekne vybudovaných lyžiarskych strediskách. Čo je to za smog, čo sa práve tu koncentruje? Bolí z toho až hlava, dvíha sa mi žalúdok a nedá sa to dýchať… Prečo to znesvätenie ovzdušia pociťujem najviac práve tu? Že by tu bola silná koncentrácia

nečistých emócií mnohých, čo tu relaxujú?

 

Aké vznešené. Aké jednoduché

 

Matka Jakuba a Jána sa ozvala zdanlivo veľmi trápne, keď Ježiš ide do Jeruzalema a predpovedá na 100 % svoje utrpenie a smrť, čo sa aj uskutočnilo. A ona sa zaujíma o to, aby jej synovia mali v Božom kráľovstve po kráľovi tie najcennejie postavenia- po pravici a po ľavici. Dnes ma však napadlo, že jej prosba vôbec nebola trápna ,ale v skutočnosti múdra. Ježiš jej dal odpoveď , že nevie si uvedomiť, čo to bude obnášať, aké more bolesti tí po pravici a ľavici budú musieť vytrpieť, koľko hriechov iných budú musieť zaplatiť, aby boli hodní zniesť Kristov majestát. Veľmajster Ducha Sv. hovorí jasne. Ak chcete Božiu Slávu, musíte piť z kalicha nezavinenej bolesti. Ten dostanú piť praví ctitelia Svätého Otca v Nebi. Tí, čo si ctia pravdu viac

než svoj pozemský život.

 

 

Ten, ktorý mi chcel ublížiť,

tak ten mi nakoniec pomohol

 

To skonštatoval pražský kňaz T. Halík. Aj Jozef zo SZ bol hanebne hodený vlastnými bratmi do cisterny a neskôr predaný za pár strieborných do Egypta. Jeho poníženie bolo predlohou povýšenia, lebo v Egypte sa stal po faraónovi druhým mužom a nakoniec pomohol svojim bratom i svojmu národu, ktorý sa do Egypta prisťahoval. Kiež by kňaz chápal i svoje poníženia a skúšky, zrady a nepovšimnutia ako predzvesti lepších budúcich dianí. Asi si treba dopredu zaplatiť za budúce úspechy bolesťami a neúspechmi. Kto to v tejto časti vesmíru tu na zemi zabudne a vynechá ten na to doplatí. Jeho raketová kariéra sa môže otočiť do raketového pádu. Alebo jeho úspechy nezaplatené súčasťou pokánia, teda aj neúspechmi, budú budiť závisť, či nenávisť. Mocou sa môže človek opiť, vo funkcii zropušiť. Aj Kráľ Ježiš musel ako dokonalý príklad prejsť

boľavou fázou ako poddaný a služobník.

 

Na čo sú dobré zlé programy?

 

Musel som vypnúť rádio. Podobne veľakrát televíziu. Prečo ?Lebo tú besnotu nemôžem počúvať, alebo na tie taľafatky sa nemôžem pozerať. Je asi v záujme síl, ktoré vládnu zemi naplniť samotu stáda , dostrašiť ho a ohlúpnuť. Reklamným štekaním otupiť. Urobiť najprv  z človeka pracovného otroka zadĺženého až po uši, potom mu ponúknuť v obchodoch umelý raj a on ani nezbadá, že sa stal spotrebným debilom , neskôr povrchne sa zabávajúcim imbecilom. To sú plány temných síl. Je lepšie ich čím skôr vypnúť, aby človeku nedodriapali svadobné rúcho. Vlastne čím je horší program v médiách, tým pre inteligenta lepšie. Lebo ho vypneme a budeme sa

venovať kvalitnejšiemu programu.

 

Šokujúce paradoxy

 

Samaritáni boli exkomunikovaní zo židovskej pravej viery. A predsa samaritánka spoznala v Ježišovi Mesiáša. I keď nebola neomylná vo viere, ani v mravoch. A napr. farizej, ortodoxný žid, kňaz a verný manžel išiel pod kríž, aby napľul na Krista…

Aj o tom je zvesť evanjelia.

 

Dospelá viera

 

Mnoho ľudí nechce byť duchovnými i z tohto dôvodu. Ostať svetský je lepšie a ľahšie v tomto krutom svete, ktorý je okolo nás. Ak niekto chce byť spirituálny až svätý, tak ten zcitlivie a zjemnie a bude to tým viac, čím viac Ducha Sv. prijme. Bude preciťovať oveľa intenzívnejšie niektoré veci nášho každodenného diania než tí, ktorí sa až toľko nemodlia. Tí až tak netrpia. Tí sú akýsi odolnejší. Majú hrubú kožu a až tak ich svet a ľudia nezraňujú. Tam , kde sa ešte ľudia zraňujú, tam je ešte pýcha. Tam bolí i pohľad i reč i gesto. I to, keď nám robí niečo, iné než by sme chceli. Takáto precitlivelosť. Možno až zoženštelosť. Z nedostatku mužnosti sa treba dostať. Dnes sa mi to ľahko hovorí, ale trvalo mi to roky, aby ma niektorí jedinci či udalosti nezraňovali. Benedikt XVI to tuším volá dospelá viera. Tá nielen donekonečna prijíma, ale i dáva.

Nie iba veci, Ale aj čosi zo seba.

 

Čo má spoločné kňazský kolárik zo štítnou žľazou?

 

Na chirurgickej JIS som stretol istého pána z Banskej Štiavnice, operovaného na štítnu žľazu. Ten sa o ňu aj viac zaujímal a poučil ma, že ona okrem iného nám dodáva chuť do roboty a jej porucha nám tú chuť môže vziať. Veľmi ma to zaujalo. Poznal som inú pani, ktorá mala aj poruchu štítnej žľazy aj nechuť žiť. Že by to spolu súviselo? Napadla mi asociácia s našou katolíckou kňazskou košeľou. Kolárik na nej akoby prekrýval štítnu žľazu. Až po vyjdení zo seminára som sa dozvedel od verbistu Petra Dušičku, že kolárik je symbol snubného prsťeňa , svadby s Cirkvou. Kňaz by mal byť ten , kto má chuť boriť sa s hriechmi sveta. Kto stratí horlivosť a stratí chuť bojovať akoby mu ochorel a začal hrdzavieť snubný prsteň. O syndróme vyhorenia počúvam čoraz viac. Je to zákonitý následok vonkajšej nielen kňazskej hyperaktivity. Tá môže nebadane vojsť do druhého extrému – hyperpasivity. Bol by to náš neprofesionálny prístup k životu iba sa krátkozrako zamerať na vonkajšie náboženstvo. Kto sa špecializuje na podávanie výkonov a láme rekordy v počte vysluhovaných sviatostí nech si dá pozor , či nie je jeho úspešnosť maskou neúspechu jeho horlivosť maskou vyhorenia, jeho šírka iba maskovaním malej kňazskej duchovnej hĺbky. Pod maskou pestrej hyperaktivity

je väčšinou nuda.

 

Duchovné boje versus „pohoda“.

 

Mám taký dojem, že zlí duchovia tzv. nečistí duchovia majú tú funkciu v našom živote, že trápia a posadnú tých, čo ešte nie sú osobnosťami, ale sú členmi stáda. Akoby ten boj ich núti dozrievať. Rýchlejšie sa zbavovať negatívností. Všimli ste si, že aký neraz hrozný boj musia kresťania zvádzať? Sú akoby v prvej línii. Pokušenia z každej strany. Skúšky na hranici znesiteľnosti. Akoby nás testovali, koľko toho unesieme. Pohania tí majú pohodu. Tej sa klaňajú a tá im vyhovuje. Temné sily začmuchajú v nás pomazaných Duchom slabé miesto. Zaútočia naň. Urobia nám malé peklo aby nás ochránili pred tým veľkým. Vyzývajú nás k boju. Vytrhávajú z priemernosti, v ktorej si radi aj my kresťania hovieme. Boh to dopúšťa, aby nás očistil

 a urýchlil náš vývoj.

 

Z detského oddelenia

 

Prišiel som z detskej onkológie. Zdenka už odchádza. Bola tu s prestávkami 8 mesiacov. Pavlínka oproti je tu už 4. mesiac. Podobne 8 ročný Martinko 4. mesiac. Malá Lucka druháčka vraj 2 roky s prestávkami už trávi na tomto oddelení. Čo majú nielen tieto deti povedať. Prečo trpia ? Možno za nás dospelých. Možno za svojich predkov. Zdá sa mi , že deti svoj pobyt v nemocnici znášajú najhrdinskejšie. A mám dospelým sa zdá ich bolesť najstrašnejšia a najviac ich ľutujeme. Ale to že majú ochranu strážnych anjelov i anjelíc v dobrých sestrách , vychovávateľkách, či doktoroch. Alebo v študentkách ktoré nám občas prídu do kaplnky a idú večer k deťom, aby ich potešili svojou láskou i prítomnosťou. Tie možno aby porovnali svoje neraz ťažké osobné problémy s osudom týchto detí a ich mám, ktoré sú nad nimi neraz bezradné. Keď mamička (Ľubka tak bola 2 mesiace nad svojou Terkou, ale smutná nebola. 6 týždňov čakala kým sa jej preberie z kómy. Bol na ňu veľmi zvláštny pohľad. Na tie tupé očká, v ktorých nebol jej duch. Ale mama ten pobyt premenila na obetu a posväcovala celé oddelenie. Sama sa odovzdala Pánovi a on ju poslal možno práve sem. Keby sme nemali poškodené Božie dieťa v sebe, tak by sme toľko nad deťmi nevzdychali. Veď oni sú

v zosilnenej Božej Ochrane.

 

V preši doby

 

Duch komunizmu chcel kňazov a cirkev vyničiť zvonku a tento kapitalizmus to robí zvnútra. Necháva nás žiť a pôsobiť. Ale rehlí sa z toho, keď sa na nás kydá, škodoradostne teší, že sme na javisku, ale cirkev hrá popolušku a nejaká štetka sa rozdrapuje na tróne ako hadia kráľovná. Morálka, o tej sa môže síce niečo spomenúť, ale amorálnosť je v móde a má 10x väčšie preferencie. Konzumizmus nás pomaly spracováva systematickými vonkajšími tlakmi, aby biskupi boli vraj ticho, farári mali stále väčšie bruchá, stále viac nadbytočných titulov a boli stále na väčší posmech

zabávajúcemu sa publiku.

 

Aggiornamento, teda zdnešnenie

 

Cirkevný kanón 769 nám káže, aby sme evanjelium ohlasovali v súlade s úrovňou poslucháčov a primerane duchu doby. Sme v 21. storočí a v prekladoch biblie máme zbytočné anachronizmy. Miesto testiná má byť svokra. Miesto bezúhonný má byť férový, čestný, poctivý. Miesto osteň je lepšie žihadlo, kliniec v päte, či otrávený šíp. Miesto slova odpustky radšej špeciálne milosti. Miesto svätá stolica je krajšie svätý stolec. Miesto slova ospravodlivenie je priliehavejšie vyrovnanie. Miesto neuveď nás do pokušenia, by malo byť nedaj nám podľahnúť v pokušení. U sv. Pavla slovo nedôchodča treba nahradiť nedonosené dieťa. Miesto hriechu proti Duchu svätému je dnes priliehavé slovo sadistická zvrhlosť či chrapúnstvo.

Miesto slovo predpeklie napr. reinkarnácia.

 

Zbabelec

 

„Občas ma napadne otázka, na čo som na svete. Kde má ľudstvo svoj pôvod a kam to všetko asi smeruje. Či to všetko má zmysel, alebo to vôbec zmysel nemá. Chvíľu sa to stým v hlave trápim. Až to vyriešim, tak že si objednám poldeci borovičky a tú ťaživú tému zo svojej hlavy spláchnem.“ Toto mi priniesol istý pacient Miro, ako svoj idol a zasmial sa pri tom. Ja som povedal: „Fuj!.“ Zbabelec života. Postavil som sa a poslal som ho z kancelárie preč.
Svet má tiež svoje poučenia
Ten istý Miro sa vrátil a povedal mi dobrý príklad. Spomenul asi najslávnejšieho speváka Johna Lennona. Dal mi otázku, že prečo sa mu z veľkého úspechu zrazu otočil život a nakoniec ho zastrelil vlastný fanúšik. Bolo to preto, hovorí, lebo verejne prehlásil , že je jeho skupina Beatles vraj populárnejšia než Ježiš Kristus. Vystihol to. A dodal, že to sa deje všetkým na poučenie. A keď sa už Boh na to nemôže dívať, ako sa niekto rozdrapuje a povyšuje, ako je niekto opitý slávou, tak sa udeje aj tragédia. Aby sa udiala jedna z kázni aj pre svet. My v Cirkvi máme kázni dosť.

Aj svet ich občas dostáva.

 

Preboha, o čom to tu vlastne bolo?

 

Presne tento názov si rozmýšľa dať na hrob básnik, textár a cestovateľ Boris Filan.

Zúfalý epitaf mnohých.
Jeho úprimnosť neraz vyráža dych. A dokáže ju poprepletať kadejakými domyslenými asociáciami. Ponavštevovať všetky kúty planéty, trochu sa všade pohrajkať, pokukať a zabaviť. Boris sa raz priznal, ako sa potápa v koralových útesoch mexického zálivu a tam zistil, že ho to nebaví. Cenné svedectvo. Iných to tiež možno až tak nebavilo, ale sa radšej chvália, že ako bolo tam a tam úžasne, aby im v tej závisti prišla aká taká troškaradosť. Ak niekto nežije vieru tak vlastne to podstatné mu tu uniká. A to nie je skutočne prežitý život.
Na kedy si to žitie odkladajú? My sme tu prišli nie dovolenkovať, ale duchovne pracovať na spáse, čiže zdokonaľovaní svojom aj iných. Tí, čo to ešte nepochopili, tých čaká

po tom pobehovaní hore dole tá trefná Filanova otázka.

Žimeme my, alebo sa tvárime, že žijeme? Teda asi väčšina z nás živorí. Dúfam, že čitateľ -ka týchto  riadkov ku živoriacim                             nepatrí.

 

Je telo podrazák?

 

Tak ho ohodnotil jeden málo duchovný muž, spevák Peter Nagy v jednom rozhovore. Myslel tým asi na sklony nášho tela priberať, keď prídem k 40, či 50 rokom života, už sa menej hýbeme, jeme rovnako a zrkadlo nám prezrádza, že sme škaredší. Naše telo vôbec nie je podrazák. Je presne nastavené a treba si ho tiež viac s úctou všímať. Časopisy radia všelijaké diéty, odborníci skandujú pohyb, pohyb. Ale pre nás už nie je až také dôstojné šaškovať behaním či vymetaním posilňovní. Treba nám očistné pôstne dni, keď pribúdajú rôčky. Tak, sme nastavení. Treba sa prestať nafukovať, ako ekonomika, lebo nás raz

môže rozdrapiť.

 

Paradoxy v Ríme

 

Spomenul som si na návštevu Ríma r.2006. Veľkoleposť a impozantnosť návštevy baziliky sv. Petra, a neduživosťou zhrbená rehoľná sestra pred ňou. Úžasná sviežosť z prítomnosti pápeža. Dojatie až k slzám a človek nemusí vedieť ani jazyk v ktorom je prejav. Po prechode Benedikta XVI. okolo nás ma prestal akoby zázrakom bolieť zub, a bolel ukrutne. Pocítil som, ako celé moje vnútro zaliala vlna blaženosti. Všetky moje protipápežské ale boli za pár sekúnd preč. Aj takúto podobu môže mať krst Duchom Svätým. O pár minút neskôr bolo paradoxné stretnutie v rímskom metre. Do vozňa nastúpil tak zapáchajúci bezdomovec, že sa nám dvíhal žalúdok a všetci od neho na pár metrov cúvli. Presne toto chcú docieliť temné sily. Urobiť z človeka smradliaka a potom zdochliaka. Takého tvora spotvoreného by mala odchytiť polícia a okamžite odviezť do detoxikačného centra a pod ústavnú kontrolu. To najvoňavejšie a najsmradľavejšie a dá sa to zažiť v jeden deň, v jednom meste, pár metrov od seba. Svet je plný paradoxov.

A aj v Cirkvi aj v Ríme sú prítomné.

 

Súkromné zjavenia.

 

Každý kňaz sa stretne počas svojej práce s niekým, kto tvrdí, že mal nejaké osobné zjavenie. Bola tu pani, ktorá čosi videla na kalichu pri omši. Ale nebolo podstatné, čo videla, ale akým spôsobom to podáva. Akoby to vnucovala. Iná to spomína pri rozhovore v spovednici, ale zbytočne to niekoľkokrát opakuje a afektovane zdôrazňuje. Niekto by také osoby ponížil, že majú halucinácie a poslal by ich k psychiatrovi. Taká netaktnosť od nás kňazov nie je dôstojná. Tie zjavenia boli, ale musíme skúmať od akého sú ducha. To istý čas aj trvá. Tieto, čo spomínam, asi od Ducha svätého neboli, skôr od duchov nečistých, lebo bolo protivné to len počúvať. Nebolo v tom primeranej pokory.

Len beda by nám bolo ignorovať zjavenia pravé.

 

Metafyzika otvára okná do inej dimenzie.

 

 

Zo životopisu Karola Wojtylu sa dozvedáme, že študoval v tajnom krakovskom seminári. Profesor mu dal prečítať metafyziku, s ktorou sa pár mesiacov trápil. Až mu to otvorilo okná do úplne inej dimenzie bytia. Zrodil sa v ňom nový pohľad nazerania na svet. Zrodila sa v ňom metafyzická fascinácia skutočnosťou, najmä skutočnosťou človeka. A začal nový pontifikát katechézami človeku, ktoré vyšli po jeho odchode s trochu šokujúcim názvom: Teológia tela. Bohu vďaka za pápeža, ktorý otvoril veľkú tému, lebo stáročia sme boli poznačení aj v Cirkvi tieňom manicheizmu.

Telo a hmota nie sú zlé.

 

Nepodstatné dôležitosti.

 

Navonok sa pripraví presný program. Divadlo, ktoré má svoj poriadok. Na tom si usporiadatelia zakladajú. To je síce dôležité, ale nie to najdôležitejšie. Aj pri vyučovaní máme svoje schémy vypracované odborníkmi. Tie berú síce stovky hodín pozornosti, ale v pamäti ostanú gestá, ktoré boli v programoch nepodstatné. Facka žiakovi, pochvala v žiackej knižke, výlet autom. To bolo akože mimo toho hlavného a predsa sa to zapíše do hĺbky pamätí detí. Len sa opýtajte dospelých, čo si po rokoch z náboženstva pamätajú. Dozviete sa, čo je pre nich dôležité. Napr. aj  z odbornej konferencie si do dlhodobej pamäti uložíte nie obsiahle prednášky, ale že p.kardinál bol v jedálni v rade posledný, alebo že nejaký docent nás ponížil, lebo hovoril takým jazykom, ktorému nik nerozumel. Najdôležitejšie sú však inteligentné a podstatu vystihujúce vtipy, ktoré si odovzdávajú nie tí najmúdrejší,

ale v praxi do veci zasvätení.

 

 

 

Moderná bieda odhaľovania sa

Duchovné ženy sú neraz chránené tým, že nedostali prirodzene zvodné telo. Všimnite si, že tie ženy necudné majú telo čertovsky príťažlivé. A veľmi radi podliehajú pokušeniu ho vystavovať na obdiv. Osobný vrchol dosahujú keď zarobia na ňom veľké prachy. Teda na tzv. ničnerobení, iba na ukazovaní svojho ega. Svet predstiera slušnosť a tak vyberaným zahaleným kráskam ponúka astronomické sumy za manekýnske predvádzanie telo bohyne. Byť vešiakom na úrovni je byť „in“. Pretvarovanie povrchného sveta sa nielen v tomto dostáva fakt do dokonalosti. Tá ktorá niečo robí pre hodnoty národa ako matka či vychovávateľka je desaťkrát spoločensky menej ohodnotená ako prázdna pekná štetka. Toto je spoľahlivé merítko morálnej úrovne spoločnosti. A nie iba to, ako sa dokážeme postarať o nevládnych, alebo aké čisté máme záchody pri diaľniciach. Tvorcovia tohto systému, jeho ochrancovia a roztieskavači sú tu určite nie spadnutí z nebeských sfér. Plánujú postupné zavšivavenie svojich sympatizantov. Očividne majú radosť z toho, kto sa odváži na väčšiu zvrhlosť. Nad degenerátmi prejavujú súcit a nad deviantami pochopenie. Radia im vyhnúť sa miestam, kde by pociťovali nejakú vinu či zahanbenie. Najmä kostolom. Do médií dávajú stále viac zábavných programov so stále pikantnejšou erotikou a pritom ich vôbec netrápi stále väčšia besnota detí v školách za ktorú budú raz spoluzodpovední. Primárnou príčinou toho je odhaľovanie ženského tela, ktoré navonok ukazuje krásu, ale zvnútra vysiela agresívne bordelárske infekcie necudnej masy duchovne zdochýnajúcich sliedičov. Mocní, čo to tolerujú duchovne spia a nebudí ich ani stále väčšia kriminalita. Že sa to kotí s kriminálností intímnych, to ich za celý život ani len nenapadne. Mnohí, čo to obdivujú a podporujú, tí chrápu tiež. Tí, ktorí sa za to hanbia, musia znášať poníženie. Ale zachovajú si normálnosť. Neohnú pred veľkou neviestkou chrbát. Tým sa páči ženské telo, ale primerane zahalené. To dotvára mužovu fantáziu a robí príťažlivosť krajšou. Tak sa nestráca jemnosť u mužov a neha u žien. Tam, kde niet tajomstva a vytresnú sa všetkým pohlavné orgány akože na obdiv, tam ide nie o zábavu, ale o extrémizmus už v psychiatrickom stave. Týmto luciferovým najmilším a tým, čo ich chránia a platia by mal ktosi oznámiť, že sú v schizoidnom (napoly shizofrenickom) duševnom stave. Lebo ak bude raz svet normálny po druhom Kristovom príchode, tak sa to dozvedia. Už Freud napísal že strata cudnosti je slabomyseľnosť. Po nej nasleduje choromyseľnosť, čiže psychóza. Takto ticho sa spúšťa lavína hrubostí v ľuďoch a končí sa vo vojnovom besnení. Jedna mladá pani si ťažko spomínala na to, ako išla na potrat. Lebo ju ktosi znásilnil. Vpustila si ho ale sama do bytu a provokovala minisukňou. Na vine, dievčatá,

nemusí byť iba ten druhý, nažhavený chlap.

Iba bolesť a iba nuda? Ajajááj…

Málo duchovní ľudia si myslia, že byť cudným je staromódne a je to iba skľučujúca bolesť. Že zostať v tichu je veľká nuda. Nemajú tušenia, že kto žije čisto, tak ide do svojej izby naplnenej pokojom. Kto si ju premodlí, bude mu malým rajom. Takým, že tam nájde lepší odpočinok, než na drahej dovolenke v luxusnom hoteli. Zaslepení svetom si myslia, že iba ďalekými cestami sa dá obohatiť. Minú tak mnoho peňazí, prichádzajú unavení a neraz obohatení aj o nové choroby. To však už pri chválenkárskom ukazovaní fotiek nepovedia. Tá plnosť vonkajších zážitkov z veľkého sveta môže byť maska vnútorného malého sveta. Atraktívne destinácie možno i náhražkou neatraktívneho vnútra. Romantika s cudzincami iba odskočením si od nudy s domácimi členmi. Tí, čo majú veľa peňazí majú aj viacej vonkajších možností. Povyšujú sa nad tých, čo si môžu dovoliť menej, ale vôbec netušia, že náš vnútorný svet nezavisí od množstva peňazí a prebujnelých vonkajších podnetov. Nebyť závislý od Boha prináša mnohé iné zvláštne závislosti. Byť sfetovaný drogami nie je až také zlo oproti ďalekosiahlej devastácii stále hladnejšieho erósu bez prísnej kontroly. Alkoholizmus je u primitívnejších jedincov akýmsi únikom pred zodpovednosťou, u iných je pokusom zabudnúť na výčitky svedomia a u ďalších, inteligentnejších nezvládnutou erotikou. Nevedia čo s tou veľkou túžbou po milovaní robiť. Nemodlia sa a tak pijú. Utekajú pred realitou. Bolesť na duši riešia rýchlou alchýmiou alkoholu či drogy do krvi, ktorá prinesie aspoň trochu krátku spomienku na raj. Je to však osobné zúfalstvo, čiže peklo, ktoré sa takto nezodpovedne prenáša na osudy iných. To je pravá tvár tohto falošného raja. Ako napísal už Pascal, nebudú vedieť vydržať sami zo sebou v jednej izbe. Toto a ďalšie následky budú ako pekelná stigma už dnes pre toho, kto sa neráči zamýšľať nad

hodnotami Božieho Kráľovstva.

             

                 Panenstvo a panictvo

U tuhých pozemšťanov je považované za hanbu. Odpľúvajú si pred ním, lebo je im symbolom sebectva. Je niečím, čím pohŕdajú, lebo sa im spája s predstavou neplodnosti a neradosti zo života. Nemať deti je u nich zločin prvého rádu. Potomstvo je podstatou ich večnosti. Ľudí však pribúda geometrickým radom a neplodné je každé šieste manželstvo. Sú mnohí, čo deti nemajú a radi by ich možno mali. Keď nás bude ako číňanov, tak celibát príde aj do módy. To čo sa zdalo starožitnosťou, bude zrazu supermoderné. A kto na to nebude pripravený, bude mať problémy. U nás v Cirkvi trénujeme osobnú samostatnosť už od počiatku. Inteligentní ľudia sa v samote nenudia. Duchovní majstri sú doma a pracujú čímsi originálnym pre spoločnú vec Veľkej Jednoty. Nepobehujú hore dole ako neurotickí tovariši, či netrieskajú do bubnov ako učni, čo nevedia čo so sebou. Duchovne zdraví nezvelebujú individualizmus, ktorým sme dosť skoro všetci už poznačení, ani neničia dar sexuality. Kto tak robí, tak ide svojvolným čudáctvom a nie katolíckymi cestami. Za svätého nebol vyhlásený ani jeden vykastrovaný. Ani nebudú tí, ktorí nezvládajú svoj erós, tak ho dôkladne iba svojimi silami umŕtvujú, že ich to stále viac bolí a strpčujú svojmu okoliu aj preto život. Je to pre neporiadny duchovný život. Dar panenstva je čosi vzácne. Patrí ako dar manželovi alebo u zasvätených Kristovej Cirkvi. Ak tomu väčšina nerozumie, nič to na tomto jedinečnom ideále nemení. Ak dievča skočí do pasce a o tento talent sa pripraví, bude to ľutovať a rozladí ju to na ďalšie roky. A ten výtržník, čo sa podieľal na tomto ozbíjaní tiež nebude mať pokoja, ak sa o to dievča nepostará. Nečistí duchovia túžia ľudí tiež znečistiť a striehnu, ako iných oskalpovať o túto hodnotu. Panenská blana vôbec nie je v ženskom tele zbytočnosťou. Presne naopak. Chráni jemnejšie telo pred vnikaním infekcií. Aj vo fyzickom svete a viac v tom duchovnom. Gentleman túto oblasť v žene chráni a ide do územia za ňou iba keď ide s láskou plodiť potomstvo. Nedozretých to tam silno ťahá. Bodaj by dozreli a hlbšie veci včas pochopili. Sfrajerení hrubokožci tam chodia stále po rozkoše, ale uštipne ich had, ktorý je v tomto mieste tajomne ukrytý. Rozladia ženu, a tá im začne napr. rozkazovať tak, ako naviac bola „pomilovaná“. Duchovne rozhádzaná bude strpčovať mužovi náladami život a ponižovať ho. Alebo o jemnosť okradnutá ho bude huckať do nadbytočnej mamony. Začne napr. aj hysterčiť. Chlap dlho nebude tušiť, prečo a kde sa mu tak spotvorila. Iba mu bude svojsky žensky vracať jeho utajené „masturbačné“ ovocie. To bude iba u ženy duchovnej. Tá telesná je iná káva, a tá reaguje opačne, a s mužom pije ako dúha či alkohol alebo živočíšny sex. Bude ponárať muža i seba do stále hlbšej karmickej priepasti. Paradoxne čím viac budú spolu neduchovní jedinci vyčíňať, tým sa ich vzťah viac utuží. U duchovných párov však vznikajú boje a napätia. Čistý vnútorný svet sa môže stratiť i neduchovnou feláciou, kedy ženy spravidla za peniaze urobia síce mužovi ústami „veľmi dobre“, ale nainštalujú mu do intímnych spodných sfér besné programy svoje i všetkých svojich ctiteľov. A tak sa z chlapa môže stať po sérii príjemností niečo veľmi nepríjemné. V jeho horných svetoch to začne zbojnícky prekvitať. Priotrávený začne ústami iným napr.primitívne verbálne ubližovať. Aj takto aj inak môžu tzv. mrchy, preniesť časť hadieho jedu zo svojho zadymeného duchovného sveta do iných svetov. Odtabuizované magazíny sú plné rád, ako si svoje telo i vzťahy kvalitne pohnojiť. Skrytý jed následne rozbíja rodiny či priateľstvá. Vonkajšie nenormálne správanie prichádza preto, lebo dávno predtým v skrytosti intimity sa páchali krádeže. My čo sprevádzame iných by sme mali niečo o tom vedieť a nie dávať iným iba zahmlievajúce odpovede úplne ako neznalí daného problému. Byť neinformovaný ako mimozemšťan, základnú orientáciu v týchto veciach nevedieť je hochštaplerstvo. Podobne vadné je vyhladovane špehovať, kto čo v intimite robí. Nedôstojná naivita. Ak sú tajné veci v poriadku, tak sa o nich nehovorí ani nesnorí. Hovoriť treba, ale s jemnocitom, ak tam niečo nefunguje či bolí. Vonkajšiu neúctu ľudí ku sebe navzájom predchádza sebazneucťovanie vlastnej intimity. Neváženie si panenstva a panictva na telesnej, duševnej a duchovnej úrovni.

         Nuda je zasmilnený duch

Boli mladí a zamilovaní. Roztočili to na plné obrátky aj päť krát za deň. Svet tomu tlieska. Viacerí závideli ich pojašené úsmevy. Boha nepotrebovali a Cirkev im bola dobrá akurát na srandu. Čím však človek hreší, tým trestaný býva. Už si to stihli aj absolvovať. To čo ich najviac tešilo, teda sex, to ich začalo stále viac hrozne nudiť. Toto sa za pornofilmami nepíše. A z prudkej príťažlivosti si vysmilnili podobne prudký vzájomný odpor. Každé necudné „milovanie“ bez ducha takto skôr či neskôr končí. Trápny rozchod a obojstranné obviňovanie je už iba zákonité doriešenie tejto amatérskej klasiky. Zachádzať príliš hlboko do tela, ísť tam na plný plyn a potom zhavarovať, tak robia nezbožní. Preto to spomínam, lebo je to dosť častý prípad mladíckej debility, čo sa opája láskou a svojim šťastím a nevidí si ďalej od nosa. Ak ešte vrhnú svoju nezodpovednosť na deti, tak sú to práve tí, na lásku bohatí, čo budú prepustení naprázdno. Bohatým sa totiž možno stať nie iba na peniaze či diamanty. Prežívať pekný vzťah je väčšie bohatstvo než mamona. Po ukľudnení hormónov prichádza vytriezvenie. Zo slávnych víťazov na v erotickom štadióne sú z niektorých zrazu porazení, čo nevedia niesť ani ten menší kríž. Zhadzujú ho na iných. Tak vo svojom športovaní pokračujú. To je však už ich veľká duchovná bieda. Málokto si ju prizná. Budú ešte aj od seba navzájom rozprášení, ak v srdci necudne a namyslene zmýšľali, ako im to presne predpovedá nádherná modlitba Magnifikat. Hladní po Božej Vôli budú Sv. Duchom nasýtení. Ak žijú podľa jeho pravidiel, tak úctivý vzťah navzájom im ostane. Ak tak nie je, hľadajme si chybu sami v sebe, nie v inom človeku či Bohu. Možno sme to niekde prehnali či niečo zanedbali.

               Mútne vody samoty

Ten, kto je duchovne čistý, ten keď je sám, sa nenudí. Toto neduchovní ľudia nezažívajú, lebo im sa v samote objavujú také silné úzkosti, ako sú ešte znečistení. A také silné strachy, aké sú ešte deti, hoci sú už dospelí. Aj duchovný človek pozná tieto stavy, ale rieši ich slušným spoločenstvom, službou a modlitebným bojom. Ide často o zdedenú rodinnú výbavu, ktorú treba prečistiť. A to trvá niekedy i roky. Ak si to človek poctivo absolvuje v prvej polovici života, tú druhú časť dostane za odmenu ako požehnanie z radostnej samoty. Ak to však niekto odflákne, modlí sa iba akože, namiesto služby iným rozkazuje, unáhlene sa pári a prepcháva si život iba inými osudmi miesto Boha, príde na neho ťažké duchovné olovo opustenosti. To sa deje ako trest za duchovné darebáctvo storakého mojkania sa iba s inými. Takto dopadá útek pred serióznym duchovnom. Preto si mnohí netrpezlivci trestuhodne rýchlo urobia deti, aby si nahradili stratu vnútorného detstva. Pociťujú akoby dopredu aj existenčnú úzkozť, a majú silnú predtuchu, že raz budú pociťovať veľkú opustenosť, a tak si ju napr. takto prirodzene zmiernia a na ňu nachystajú. V starobe robia rôzne svadboholické manipulácie a až agresívne túžia po vnúčatách, až musia od nich vlastné deti utekať bývať niekde ďalej aby ich tie psychické tlaky neudusili. Robia tak nevedome a iba preto, aby si aspoň trochu oddýchli pri ovzduší, ktoré malé deti vyžarujú, lebo svoje duchovné detstvo si ešte nevybudovali. Vychovať bôžské dieťa vo vnútri je veľká vec. Náročnejšie než fyzicky vychovávať svoje deti.

            Reportáž z Kocúrkova

Boli Dvojkovci a Trojkovci. Obe rodiny mali dcéry s nemanželskými deťmi. Pani Dvojková zahysterčila, že ona to tušila. Otec sa hanbil, ale dcére ako vedel pomohol. U Trojkovcov z toho nerobili tragédiu. A tá zviedla ženatého, nie ako slečna Dvojková, čo sa mala vydávať, ale ju oklamal. Pán Trojka zavolal známemu, a poslal dcéru na interrupciu. Matka upozornila, aby sa z toho dcéra aj vyspovedať. A bolo po probléme. Pani Štvorková so susedou Päťkovou odsúdili verejne slečnu Dvojkovú, že sklamala a pohoršila! Že jej patrí posledné miesto v kostole, pri dverách a v prievane. Nevediac podstatu veci pochválili Trojkovcov, a dodali, že takých slušných ako sú oni je dnes medzi nami už málo. Dekan Šestka to s nadhľadom uzavrel, že Cirkev sa nemôže venovať iba jednotkárom.

      Prečo nás ten erós stále vyrušuje

Prečo sa erós ozýva aj v spokojnom manželstve? Prečo nedá pokoj mužovi a myslí ako by to bolo s inou ženou? Asi aj preto, aby sme si z rodinnej pohody nerobili božstvo a konečný cieľ svojho bytia. My sme iba malé kúsky z Lásky Boha. Naša láska je iba kvapkou v mori. Sme stvorení na to, aby sme boli šťastní. Šťastie iba v mojej rodine by bolo malým šťastím. My sme tu aj pre väčšie veci. Mali by sme myslieť aj na šťastie iných, na jednotu celku. Ak na to zabudneme, tak nepokoj v intímnej oblasti príde aj preto, aby nás upozornil, že sú tu aj iní. Pracujeme nejako aj na zjednotení iných s veľkou Láskou Božou? Alebo nám úzkoprso stačí len náš malý svet. Nespokojná intimita je nie preto, aby sme skočili do inej postele, ale aby sme sa viac zduchovnili. A rôzne krízy sú iba pozvánkou k hlbšiemu vnímaniu viery, vzťahov i reality.

         Čo symbolizovala obriezka?

Odrezať rituálne už u malého chlapca predkožku z pohlavného údu bolo nielen u židov niečím, ako je dnes u kresťanov krst. Dalo sa tak človeku meno a voviedol sa do spoločenstva ostatných. Ježiš sa ( Jn 7 kap.) vyjadril, že tento vynález je z ľudskej tradície, nie z Božieho nariadenia. Prvotná Cirkev riešila, či je nutné zachovať túto tradíciu. Apoštol Pavol nás poučil, že je nutné obrezať si duchovné srdce od nerestných sklonov, a nie sa spoliehať na vykonanie vonkajšej obriezky. Veriaci ľudia si totiž už dávno všimli, že svojim chúťkam musíme dávať brzdu. Lebo bez nej nám narastie pri prejedaní nedôstojné brucho, pri nadmernom pití alkoholu prichádza hanba, a pri neprísnosti nad sebou v sexuálnej oblasti prichádza degenerácia. Poranenie intimity akoby symbolizovalo, že v tejto pre ľudské túžby asi najpríjemnejšej oblasti si nebudeme môcť dovoľovať všetko, na čo si zmyslíme a dostaneme chuť. Lebo tí neobrezaní si uctievajú Veľkú Prostitútku z Apokalypsy a sú verní jedinej dogme, ktorá znie: “Rob si čo chceš!”. Toto je prapodstata veľkého spoločenského bordelu. Žena, ktorá to žije, a verne sa zasvätí do tejto nesvätej pasce, sa bude postupne premieňať na bordelmamá, a muž na bordelpapá. Čím sa hlbšie ponoria do antitajomstiev tejto Veľkej Ku—y, tým viac budú nenávidieť Sv.Pannu a svätú cirkev.
Budeme aj všelijako zranení, okresávaní a ponížení. A to iba preto, aby sme nabrali ušľachtilejšiu podobu v duchovnej oblasti. Duchovní ľudia tomu rozumejú. Tí neduchovní to majú na smiech. Žiadne obmedzovania ich privedú do veľkej obmedzenosti. Lži plných predsudkov sa budú kŕčovito pridržiavať. Zakázané uvoľňovania sa im vyrobia rôzne telesné anomálie, duševné slabomyseľnosti, duchovné bludy či nenormálne vzťahy.

 

        Bezdomovecké malomocenstvo

Najprv žil normálne. Po čase ho nebavilo otročiť šéfovi, čo sa vyžíval, keď ho zbuzeroval. Ani manželke, ktorá ho stále viac sekírovala, lebo sa neokresával sám. V intímnom živote to po čase bolo o ničom, asi preto, lebo to bolo u nich predtým akože o všetkom, a po čase tá vášeň ukázala svoju pravú tvár. A tak sa rozviedli. Išiel za inou, čo to vedela, a mala cenné skúsenosti. Užil si, ale nachytal z nej aj prudkú bezdomoveckú prašinu. Neochránili ho ani spoľahlivé kondómy. To sa nikde nepíše, ale funguje. Objavili to duchovní bádatelia. Mala v sebe tajne skoncentrovaný antiduchovný výťažok z tých sto chlapov, a rada ho cez sex niekomu dala. Inde sa to nazýva prenos démonickej sily. Či odplata z antisveta. Takto sa dajú preniesť veľmi príjemne aj veľmi nepríjemné choroby či údery osudu. Keďže tých sto chlapov asi nikde duchovne nepatrilo, neboli totiž doma vo svojom tele ani vo svojej rodine, vytvorilo to silnú bezdomoveckú kvintesenciu. Duchovnú infekciu si tento chlapík nevedome stiahol z tej súdružky, ktorej sa uľavilo. Lebo odovzdala veľkú špinu stoprvému ochotníkovi, ktorí začal platiť dlh za ostatných, čo sa takto tajne zadlžujú. Túto veľkú špinu vláči už pár rokov. Začal drogovať, aby sa posilnil. Aj piť aby zabudol. Býva pod mostom a stretá sa s podobnými prípadmi. Žijú ako komunita, zo všetkým sa delia a je to aj dobrodružstvo. Nič nerobiť a užívať si darebáckej slobody. Vraj sa mu už nechce vrátiť do toho sveta vytvoreného chamtivcami. To, čo na scéne života predviedol on, bola vlastne tiež iná, menšia, ale sebecká chamtivosť. Len na to ešte nestihol prísť. Svoje výčitky si odbavuje na odsudzovaní ešte väčších lakomcov, na ktorých nemá. Duchovní darebáci vo svojich mysliach takýto „úchvatný“ životný štýl podporujú ako jednu z podôb slobody a nechávajú hniť a zdochýnať v priamom prenose aj ďalších. Nie je to však tresný čin zabíjania seba samého?

     Čo robiť s prebytkami testosterónu?

Tí simplexnejší to neriešia. Tí sa trochu viac najedia a majú kľud. Čím má niekto viac inteligencie, tým má viac potrebu milovať. Akoby viac poznania v nás prinášalo aj silnejší erós. Normálneho chlapa to prirodzene ťahá do roboty. Unaví sa, zarobí peniaze, žena je spokojná aj on. Ten čo však trochu viac rozmýšľa nad životom, zisťuje, že nie sme tu iba na zodratie sa v práci. Ako sa napĺňa hlbšími pravdami, aj erós má stále väčšie požiadavky. Rodinu si však rozbiť neverou nechce, a tak ho to privedie k športu. Vidieť stále nové víťazstvá, aby sme nemysleli na svoje prehry. Alebo poriadne telo unaviť pohybmi, aby sme nemysleli na iné ženy. Keď sa po čase zoderú kĺby, zisťuje, že preháňať to aj v športe sa už nepatrí a neoplatí. A čo teda s tým? Robiť nebeské športy a zduchovnieť telo, bratu. Ak muž totiž zostane stáť a duchovne sa nevyvíja, bude považovať športové boje za stále dôležité, čím len na seba okoliu prezrádza, že je iba v duchovnej puberte. My sme sa sem však narodili aj pre vyššie veci, nie iba na nepravé jačanie nad neduchovnými kovmi. Pohár víťazov všetkých pohárov bude mať iba ten, kto zvíťazí nad všetkými nízkosťami v sebe. Ten, kto s Božou pomocou zvíťazí nad neresťami, ktoré nám blokujú stav rajskej blaženosti. Preto múdri muži opúšťajú v duchu iba veci tohto vonkajšieho sveta, a obracajú stále viac ku poctivej spiritualite. Tá učí aj o správnom pohľade n ženu. Nescudzoložiť už pohľadom je dôležitá fáza duchovného vývoja. Kto sa nad ňou vôbec nezamýšľa a zíza po iných ženách tak, ako samu zachce, bude mať raz veľké problémy so stratou vlastnej chlapskej identity. To, že naplnenie vlastná manželka prinesie, ale iba čiastočné, na to prídu muži po nie dlhom čase. Čo však robiť ďalej? Čo s túžbou po iných ženách? Ako sa pozerať po ich telách, ktoré ako magnet priťahujú už naše pohľady? Ako ostať verným Ježišovej požiadavke necudzoložiť už pohľadom? A pritom milovať aj iných, nie iba svoju rodinu. Podobné otázky normálny muž rieši. Možno všeličo aj vyskúša. Spisovateľ Ch. Džibrán prišiel na to a radí, že to dôležité sa deje medzi nami, a nie je to v spájaní našich tiel. Telesné spojenia sa skôr či neskôr prejedia. Normálny človek hľadá to duchovné medzi nami. Blaženosť zamilovanosti je akoby pozvánkou na duchovnú svadbu. Najkrajšie veci sú duchovné. Tie telesné spojenia, čo ako atraktívne, po čase prestanú baviť. Sú to výzvy vidieť si aj ďalej od nosa, teda pracovať aj na väčšej rodine než na svojej. Zaujímať sa aj o iných. Hľadať spôsoby, ako niečo urobiť pre veľkú jednotu ľudstva a nerozbiť si rodinu vlastnú či poškodiť vlastnú identitu. Obviňovať ušpinený svet z rozvodov či odvážne odhalené ženy z nepokoja v našom vnútri je takou istou trápnosťou, ako je nadávanie na kapitalizmus preto, že máš veľký pupok. Problém nie je iba vonku. A vôbec nie iba v ženách. Necudnosti vonku nám paradoxne môžu pomôcť ku radikálnejšiemu obratu a k očiste vlastného srdca. Aj hriech, ktorého sa Boží priateľ dopustí sa môže stať prostriedkom, ktorý urýchli naše dozretie a spoznanie, kadiaľ cesta nevedie. Ak sa rozhodne učeník srdce čistiť, je na správnej ceste. Zistí aj, že sám si s tým neporadí. A bude tým viac prosiť Boha o pomoc, čím viac ho bude problém gniaviť. A takto sa proces urýchli a raz sa dokáže aj na inú ženu čisto pozrieť. A tú tento obdivný pohľad nevyruší, ale poteší. Manželku nezraní. Takéto objatie rodinu nerozbije, deťom neublíži. A svedomie ostane pokojné. To je jeden z cieľov duchovného vývoja. Ak sú v niekom ešte vyhladovano žiadostivé pohľady, čo urážajú cudné ženy, či objatia, čo manželke prebodávajú duchovné srdce, tam je prítomná ničota, ktorú voláme hriechom.

            Poučenie z krízového vývoja

Farizeji vlastne túžili byť morálni a čistí, ale nedotiahli to až do konca. Zostali na povrchu a tam umývali iba vonkajšie čaše. V modernom jazyku to priliehavejšie voláme polovičatosťou.Sakrálnym amatérizmom. Učeník Kristov nesmie zostať iba vonku a vybrať si z tajomstiev viery iba jeden či dva zaujímavé aspekty. Všetci sme povinní zamýšľať sa nad celkom, nad katolicitou viery. Nad celým telom nie iba nad jedným údom. Nad celými dejinami nie iba na svojej dobe. Nad celou vierou nie iba nad jej časťou. Robiť nám treba aj vonkajšiu hygienu a neodfláknuť hygienu vnútornú. Oslavovať aj vonku, ale aj vo vnútri. Jeden odstrašujúci prípad nekatolíckeho správania v katolíckej Cirkvi z jej nedávnej histórie z írskeho ostrova. Vedúcim komunity bol neopelagiánsky superaskét. Navonok: duchovná úroveň a olympijská čistota. Roky potláčal a udusil v sebe každý erós. Prednú bránu tela si dokonale uzavrel. Otvorila sa mu však dokorán oblasť zadná. Takto si nechal nedôstojne lízať labu. A ovocie? Sociopaticky nenormálne vzťahy. Mal svojich sympatizantov, ktorí síce zachovávali po vzore svojho idolu navonok „dokonalosť“, ale ich bratríčkovanie bola stále väčšia umelina. Pozemským ideálom vedúcich heteosexuálov v komunite bola ich radikálna asexulita. Navonok sa im to za roky umŕtvovania aj podarilo. Nevedome však splodili u seba homosexualitu spirituálnu. A tá bola po čase skrytou vodou na mlyn homosexualite telesnej, ktorú si tam tajne vychutnávali niektorí polonábožní takto orientovaní buzíci. Vôbec sa o tom nevedelo. Bolo to hermeticky ututlané. Tí čo takto žijú, veria oni vôbec, že sa to raz odhalí? Sotva. Umelý raj posvätnej naivity sa však skončil a nastala nepríjemná fujavica. Tí lapaji sa navzájom telesne prejedli a ktosi z nich zatúžil po mladších ročníkoch, aby sa uspokojil. A vybuchlo to ako škandál, ktorý médiá s veľkou škodoradosťou nafúkli a rozkotkodákali. Zdesení slabšie veriaci začali z Cirkvi utekať. Mládež sa bála vkročiť do fár. Vydesení boli aj tamojší predstavení a na takú skúšku neboli pripravení. Kde sa dalo sa ospravedlňovali a príkladne hanbili. Asi preto, lebo mali spolupodiel na vine. Dodnes netušia aký. Nepriateľ našiel toto slabé miesto a zaútočil. My sme nútení uvažovať ako podobným zahanbeniam predchádzať. Jednu podstatnú chybu asi urobili, keď sa z duchovnej pýchy pokúsili zbaviť ľudskej prirodzenosti. Ich anjelský život už na zemi odignoroval vlastnú sexualitu ako nepotrebnú a asi iba zlú. Takto si poškodili svoje chrámy. Druhú veľkú chybu urobili, keď odohnali od seba všetky aj duchovné sestry, lebo im iné neduchovné ženy pred pár rokmi narobili iné problémy. Odohnali tým nie iba rôzne Evy , ale aj Márie. Na tieto podstatné chyby neboli dlhé roky upozorňovaní. Ak sa totiž pritvrdzuje iba jednopohlavná spirituálna atmosféra, tá si raz pritiahne ako magnet veľké problémy. Také ako je zaťažená nejakou extrémistickou nenormálnosťou a polaritnou nevyváženosťou. Mali by sme sa naučiť rozlišovať medzi telesnou ženou, čo nás ťahá ho záhuby, a medzi duchovnou sestrou, ktorá nám pomáha prísť bližšie k Bohu. Kto má pred duchovnou sestrou strach, a nemá ku nej úctu, ten nie je v poriadku. Uteká pred zrkadlom. Aj ten je čudný, čo nerozlišuje, a podľa jedného prípadu odsudzuje všetky ostatné. Je plný strachu, čiže seba, a nie Boha. Nežije pravdu, ale sa topí ešte v polopravdách. Je ešte na osamelom ostrove a bojí sa žralokov plávajúcich okolo. Na druhej strane oceánu bola príčina iná. Tam aj kôli nebezpečiam blahobytu, nemodleniu sa sv. ruženca, liberálnemu postoju voči Učiteľskému úradu vo Vatikáne a prílišnej mäkkosti hierarchie začal bujnieť nebezpečný nádor, ktorý je viac problémom celej spoločnosti než Cirkvi. Je ako hrozivý tieň tzv. sexuálnej revolúcie, ktorá vyše pol storočia devastuje populáciu a zneužíva deti napr. na donebavolajúce zločiny sexturistiky. Je od v správcov médií veľmi pokrytecké, keď si to nevšímajú a odbavujú si svoje pohoršenia iba kopaním lopty na jednu, a to cirkevnú bránu. Niekoľkonásobne väčšie zneužitia v iných oblastiach ich nezaujímajú a pre nich neexistujú?

 

Bol Rubens vizionár?

Skúsme pripustiť, že strom uprostred rajskej záhrady bol stromom v našom vnútri a nie vonku. Ako pohlavná sila. Symbolický rodostrom nášho života. Aj tá je uprostred nášho tela, našej záhadnej záhrady. Čo ak prvý hriech bol túžbou po dieťati? Rýchlou túžbou vyriešiť si hneď svoju existenčnú úzkosť. Pretože človek rastie do dospelosti a ak nemá v sebe rozvinuté vnútorné detstvo tak pociťuje stále intenzívnejšie vnútorné tlaky tzv. starého človeka. Ten cíti, že starne, že bude opustený, že bude raz potrebovať pomoc od niekoho, kto bude cítiť za povinnosť sa o neho postarať. Čo ak tá prapôvodná neposlušnosť bola v tejto klasickej človečine. V tak častej našej netrpezlivosti a nie v mágii, sexe či iba v jablku? Keď si prví ľudia siahli na niečo, na čo ešte vôbec neboli pripravení a chceli si uchmatnúť nezrelé ovocie… A začali obrazne povedané šklbať zelené jablká a stŕpli im zuby a začalo ich bolieť brucho a preháňať. Keby boli počkali, dozreté jabľčko by im padlo samé do náručia. Nie kyslé, ale chutné a bez vedľajších negatívnych účinkov. Latinsky málum je jablko a malum je zlo. Preto asi zvolili maliari toto ovocie, hoci sa v biblii jablko nespomína, ale ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Potom sa tam spomína ešte i druhý strom, strom života. S pokorou ku týmto textom musíme priznať, že nevieme, čo presne sa stalo. Iba sa rôznorodo domnievame. Tak ako diabol naviedol Evu ovocie zjesť, možno si iba telesne užívať, tak dodnes zvádza ľudí aby budovali svoj vonkajší a umelý raj a vykašľali na strom života, na seriózny duchovný život. Ak by sme pripustili tento výklad, teda mať unáhlenú túžbu mať vonkajšie fyzické dieťa ešte predtým, než by prví ľudia dozreli najskôr k dieťaťu duchovnému, vnútornému, znamenalo by to aj túžbu človeka budovať si najprv a iba ten vonkajší svet a zabudnúť na budovanie Božieho Kráľovstva vo svojom vnútri. Pozemskú rodinu uprednostniť pred nebeskou. Čo sa opakuje u mnohých dodnes s storakých podobách a je tou klasickou padlou človečinou asi všetkých čias. Plaziaci had je zasa vhodným symbolom prízemnej bytosti, ktorá sa plazí celým svojim telom po zemi. Hlce prach a hucká ľudí aby sa vydlabali na Boha, na Jeho pravidlá, na večnosť a vnútorný život. To spôsobuje hroznú starinu. Odcudzuje nás ľudí navzájom tým viac, čím sa viac na seba tisneme. Čím nás je viac, tým sme osamelejší. Čím menej duchovného je medzi mužom a ženou, tým väčšie problémy sú s deťmi. Nepožehnanie alebo prekliatie prechádza totiž zákonite na potomstvo. Miesto Božieho programu sa im dostali do biopočítača zavírené súbory s deštruktívnymi programami. To sa zhmotnilo v Kainovi, ktorý bol stigmatizovaný nešťastím, závisťou a zlosťou. Tej sa „zbavil“ bratovraždou Ábela. Biblia spomína ešte tretieho syna Seta. Sú rôzne výklady v čom spočíval hriech prarodičov. O tom, že to bola túžba po dieťati naznačuje iba tento Rubensov obraz. Ako to bolo naozaj nám odpovie raz iba nebo. Poukazujem naň preto, lebo v ďalšej kapitole bude spomínaný raj vnútorný, ktorý hovorí o zasvätení a detstve vnútornom. Pokušenie byť ako Boh je aj splodiť nový život. Ak sa to nedeje dôstojným spôsobom, tak je to jednoducho hriech. A hanba tým väčšia pre toho, kto už žiadnu hanbu ani pri opilstve či znásilnení nepociťuje. Adamov spolupodiel bol v tom, že Evu pred útokom temných síl nebránil. Asi čušal a prizeral sa, ako to dopadne. Čert si mädlil ruky, ako nás lacno dostal. Čerti sa tešia i dnes, ak sa im podarí oklamať naivných ľudí.
Infiltrujú sa i do Kristovej Cirkvi, tam navyvádzajú škandály a potom nabulikajú publiku, že to celá inštitúcia je vadná. Deviantov nasadia do vplyvných miest a škodoradostne sa bavia na tom, ako sa im darí klamať ženy, strpčovať život spravodlivým mužom, doplašiť deti, pokriviť mládež a devastovať to, čo má ešte hodnotu. Pokorujú statočných k plazeniu sa po zemi. Čiže iba k zarábaniu peňazí, k rastu cien či brúch a k odbrzdenému rozkošníctvu „slobody“. Ak niekto znemravňuje mládež, ten pácha zločin. A kto sa spolupodieľa na ničení či pokrivení duchovného a božského detstva v sebe a v ľudskom spoločenstve, toho to bude mrzieť najdlhšie. V nejednej rozprávke sa až vizionársky naznačuje, že knieža temnôt žerie deti. Robí tak preto, lebo si vyžral nevinnosť vlastnú a vykradol sa dávno od detskej sviežosti. Vraj by sa rád zbavil svojho jestvovania, ale to sa mu nedá. Má v sebe tiež božiu večnosť. A tak sa aspoň „ukľudňuje“ tým, že iných vrhá do pekiel. Prečo niečo také dobrý Otec v nebi dopustí? Keby niečo také nedopustil, bolo by jeho dielo dokonalé? Veď by sme museli všetci byť dobrí a vykonávať svoje povinnosti ako mravce. Človek je povolaný k vážnejším veciam slobody a lásky. Musí asi prejsť náročnými testami tohto života.

Zasvätenie sa Bohu rodí duchovné detstvo

Jeden z pokladov katolíckej Cirkvi je zasvätený život. Dať Bohu všetko a žiť iba pre Jeho Kráľovstvo. Kto to môže pochopiť nech pochopí, odkázal učeníkom Kristus. Ak sa učeník zriekne seba, počne sa tak v ňom vnútorné božie dieťa. Miesto svojho starého a dospelého ega dostane novú identitu. Toto detstvo nie je na nejaký čas, ako u telesných detí, ale je na stálo, na večnosť. Toto dieťa v nás žije a stále nás teší nádhernou nevinnou sviežosťou a chuťou žiť. Aj osemdesiatročný ak má toto dieťa v sebe sa teší ako malý chlapec iba z toho, že je. Ako povedal básnik Rúfus: „Iba v starobe spoznáme, že bytie je zázrak.“ Kto toto detstvo v sebe nemá, je stále smutnejší. To sa stáva aj niektorým kňazom a preto odchádzajú z kňazskej služby splodiť vonkajšie dieťa. Dôvod nebol ani tak žena či sex, ale stále boľavejšia samota. A zúfalá neprítomnosť vnútorného radostného oleja v lampe viery napriek všetkým vonkajším prostriedkom, ktoré v Cirkvi dostávame. Byť bez drog nadšený a v rajskom stave úžasu, to je život malých detí. Preto ich ľudia túžia mať, lebo to čo z detí vyžaruje, im doslova dobíja slabnúce baterky a oni si to najmä pri malých detvákoch vychutnávajú. Deti na krátky čas ten nebeský elixír v sebe majú, ale si ho neuvedomujú. Majú teda božské detstvo, ale o ňom nevedia. Ich rodičia ho silno vnímajú, ale zistia, že toto detstvo je iba dočasu. Na pár rokov, ktoré rýchlo prejdú. Potom ich čaká iné trápenie, čakanie na vnúčatá. Ak zostane človek iba pri tomto, je to málo. Je to príliš pozemské, príliš ľudské. Normálny človek pociťuje aj vyššie veci. Spiritualitu, Božiu Rodinu, meditáciu či nebo. Veru, kôli tomu žijeme predovšetkým, len na duchovné veci zostáva málo času tomu, kto musí zabezpečiť rodinnú prevádzku. To, že lepšie je zasvätiť a byť samostatný, na to prídu po čase aj viacerí už manželstvom unavení duchovní muži. Bolo by nenáležité povyšovať duchovný život nad ten rodinný. Lebo bez obety našich rodičov by nebolo žiadneho zasväteného či iného života.

          Na ceste k celistvosti bytia

Každý z nás má kúsok lásky z Boha, ktorý je obrovskou Láskou. Túžba po jednote je nám naprogramovaná kdesi v hľbkach našich bytostí. To, že napr. neexistuje okrem Cirkvi na univerzitách žiadna vysoká škola lásky ani výskumný ústav medziľudských vzťahov, ale miliardy dávame na výrobu zbraní je príznakom našej hroznej biedy napriek materiálnemu blahu. Mnoho trápnych rozchodov či trpkých rozvodov je znakom nášho unáhleného zjednocovania sa navzájom. Sebavedome si namýšľame, skúsenosti nás preplesknú aby sme uvažovali skromnejšie. Cirkev tu bola zriadená aj na to, aby nám pripomínala podstatné veci. A aj brzdila celý vlak spoločnosti, ale záchrannou brzdou. Oznamom o vykupiteľskom diele je azda jedno z najdôležitejších je upozornenie, že bez zjednotenia sa s Kristom sa nám zjednotenie navzájom nepodarí. Sme totiž ako pubertiaci, ktorí idú na to rýchlo a zvonku a potom si život a vzťahy aj rýchlo zbabrú. Prvý hriech našich prarodičov sa neustále opakuje. Pokus o samostatnosť, nezávislosť, dospelosť je normálnou snahou tu žiť a normálne sa vyvíjať. Robiť to však bez Božích pravidiel, ktoré nás vedú k pokore a cudnosti sa nevypláca. Ak zažijeme nejaké trapasy, aj za tie sa poďakujme. Oni sú tiež naši tréneri, ktorí nám oznamujú, že sme sa ocitli v nejakej bočnej uličke, z ktorej by sme mali čo najskôr dôstojne vycúvať. Ak sa zachováme inteligentne, poučíme sa a budeme vedieť, kadiaľ cesta nevedie. Ak však budeme chcieť ostať sprostými, tak sa tam natrvalo zamocme a začnime metať blesky obviňovania.

 

Kde nájsť svätý pokoj

Pravda je taká, že ľudská láska je krásna, ale nie je to všetko. Keď sa chlapec zaľúbi, obrovsky túži po mandarinke, ktorú si vyhliadol. Keď ju je, myslí si, aký je on frajer a aký sú biedni všetci, čo takto ako on nejedia. Keď ju však má na večeru každý deň, tak sa mu to aj obohrá. A začne pokukovať po pomarančoch u susedov či jahodách vo vedľajšej kancelárii. A keby si vyskúšal všetky ženy ako Šalamún, ostalo by mu ako vnútorné ovocie iba ťažké olovo. Tým je poznačená kniha Kazateľ. Hrozná starina a preťažké znechutenie zo života, ktoré si tento superkráľ nachytal kde inde než zo svojich stoviek žien. Navonok bol síce slávnym kráľom, ale vo vnútri sa stával stále trápnejším šašom. Biblia nezamlčiava jeho postupné odkláňanie sa od pravdy a správneho smeru. Pre mnoho mužov je jeho štýl života idolom a robia mnoho riskantných vecí, aby zbohatli a aby si mohli ako on užívať. Že ich čaká bolenie brucha a tvrdý pád na vlastnú papuľu ani netušia. Tento falošný multivitamín sa nenachádza v bezduchom sexovaní so všetkými, ako to nebedliacim mužom našepkávajú nečistí duchovia a ich šéfovia padlí démoni s necudnou plnou výbavou. Stane sa tak iba v jednote s tri krát Svätým Bohom. My sme iba malé kúsočky z Neho. Každý z nás je vitamínom, ktorý lieči, ale aj pri predávkovaní iným škodí. Úloha erósu je aj znepokojovať nás, vytrhávať nás zo sebestačnosti, núti nás zaujímať sa aj vážne o niekoho iného. Napätie a uspokojenie, ktoré sa vo vzťahoch striedajú pripomínajú večné trápenie sa. Krátka slasť z jednoty vzájomného spojenia a dlhá bolesť z odlúčenia na tisícoraké podoby, to je ľudská láska. Sprevádza ju neustály strach a nepokoj. Ak raz človek dozrie na vyššie veci, príde aj na to, že svätý pokoj nájde iba v pravom Bohu. V pravom Ženíchovi, v Ježišovi Kristovi. V spiritualizovaní našich tiel i vzťahov. V tzv. duchovnej svadbe. Vo veľkom Diele Jednoty. Netoxický multivitamín nájde iba v spoločenstve svätých a v jej kráľovnej, Prečistej Panne.

         Blahoslavení čistého srdca

„Vieš, čo je to čistota srdca?“ opýtal sa svätý František. „ Že už človek nemá chyby, ktoré by si vyčítal,“ odpovedal brat Lev. „ Tak teraz rozumiem tvojmu smútku, pretože vždy budeš mať nejaké chyby.“ „Ver mi, Lev, nestaraj sa toľko o čistotu tvojej duše. Zameraj svoj pohľad na Boha. Obdivuj Ho, teš sa z neho, veď on je dokonale Svätý. Ďakuj mu kvôli nemu samému. Takto, menší brat, máš čisté srdce. A keď si sa takto obrátil k Bohu, nevracaj sa už späť k sebe. Nepýtaj sa, ako si na tom voči Bohu. Smútok z toho, že nie si dokonalý a že poznávaš aký si hriešnik, je už zase len ľudský, príliš ľudský pocit. Ty musíš svoj pohľad zdvihnúť omnoho vyššie. Tam vyššie je Boh, Božia veľkosť a Jeho nezmeniteľná nádhera. Čisté srdce je srdce, ktoré sa ustavične klania pravému a večnému Bohu. Svätosť to nie je naše vlastné zdokonalenie, ani plnosť, ktorú si dáme my sami. Svätosť je predovšetkým prázdnota, ktorú človek v sebe objaví a prijme, a ktorú Boh naplní do takej miery, do akej sa otvoríme Plnosti, ktorou je On. Naše nič, ak ho prijmeme, sa stane prázdnym priestorom, v ktorom môže Boh veľa vykonať. On totiž vezme chudáka za ruku, ťahá ho hore zo špiny a dáva mu zasadnúť medzi urodzenými svojho ľudu, aby ten chudák videl Jeho nádheru. Boh sa tak stane nebom jeho duše.“ povedal František.
„Ako sa to ale dá dosiahnuť?“ opýtal sa brat Lev. „ Je potrebné nenechať si nič zo seba, všetko vymiesť, aj bolestné zaoberanie sa vlastnou biedou. Mať čistý stôl, prijať, že som chudobný. Vzdať sa toho, čo ťa tlačí dolu, zvlášť tiaže svojich chýb. Vidieť len nádheru Pána a nechať sa ňou ožarovať. Boh je, to stačí. Potom sa srdce odľahčí. Nevníma už samo seba – ako lastovička, ktorá je opitá farbou a veľkosťou neba.

Vzdaj sa všetkých starostí a nepokoja.“

                                                                                 

 

 

 

 

    Obsah 

 

1. Skreening pani demokracie
2. Kvapky do očí pre adventistov
3. Elektošoky pre Posolstvo grálu
4. Röntgen Angeológie dejín
5. Infúzie pre Univerzálny život
6. Biopsia u rosikruciánov
7. Kolonoskopia svedkov Jehovových
   8. Laparoskopia hnutia                     vesmírní lidé                         
9. Endoskopia u mormonov
10. Punkcia spoločenstva Milosť
11. MR u anglikánov
12. CT pražskej „mystickej školy“
 13. Antibiotiká na horúčky       apokalyptických hnutí

14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista 
 15. „ boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem                      16. Odporcom „apostatického gesta,ducha Assisi
    17. Poučili sme sa z Prvého              slovenského štát           18. Vraj „pápež je antikrist a      katolícka cirkev neviestka“

 

 

 

 

 

1.Skreening pani demokracie. 

 

Idea demokracie je v ľudstve už dávno. Má svoju veľkú hodnotu. Ale s falošnou axiómou, že nič lepšie ľudstvo dosiaľ nevymyslelo ako je jej terajšia podoba zásadne nesúhlasím. A nie som v tom sám.
Iba nedôstojne lenivý mozog a slepá sociologická supervízia by sinechcela vidieť ďalej od nosa. Lenivosť v myslení je nedôstojná.
Demokracia mala , má a môže mať veľmi rôzne podoby. Prečo by sme si nesplnili nepísanú povinnosť voči životu a nepouvažovali zdokonaliť niečo, čo tu už je. A prečo by sme sa
nepokúsili po sebe zanechať krajší svet, než sme ho našli? Vzhľadom na normálnosť a spravodlivosť súčasná podoba demokracie vo svete aj na Slovensku má poriadne čo doháňať a vylepšovať.
Trochu pouvažujme, ak sme myslenia hodní. Je spravodlivé napr. aby
hlas čestného univerzitného profesora mal takú istú váhu pri voľbách ako hlas vraha v kriminále, ktorý si bohapusto neprizná svoj ťažký zločin, a ten mu bol jasne a opakovane dokázaný ?
Či je správne aby hlas statočnej matky piatich detí bol daný na tú istú úroveň ako hlas darebáka? Či to nie je poriadna nespravodlivosť,
až stupídnosť, ak má rovnaké práva ten, kto roky pre spoločnosť pracuje s tým, čo za dlhé roky na ňu kašle? A robiť sa mu nechce!?
Politikov neraz sa oháňajúcich kresťanstvom či heslom spravodlivosť by to mohlo napadnúť, a mohli by niečo preto aj urobiť. Nečudujme sa,
keď u mladej generácie strácame rešpekt. Pravidlá sú neraz nastavené na posmech. Ten, čo má veľa detí a nerobí napr. dostane 75O euro,
a ten čo pracuje 5OO. To čo je ? Naša realita? Nespíme my, keď nás ani hromy v hymne roky nebudia? Alebo jedna statočná pani odrobila
poctivých 39 rokov ako kuchárka a štát jej vymeral dôchodok 22O euro.
Iná mladá slečna asi 3O ročná neurobila ešte v práci nič, ale má invalidný dôchodok 33O euro. Absurdistan? Ale kdeže: podľa zákonov Slovenskej republiky.
Bolo by tu až takým problémom napr. zaviesť napr. trochu inteligentnejší volebný systém, ktorý by mal trochu širší záber ako ten terajší? A ktorý by dal väčšiu morálnu váhu tomu,
kto sa viac osobne i spoločensky snažil ? Byť občanom tohto štátu by napr. znamenalo jeden pevný bod. Za absolvovanú základnú, strednú a vysokú školu by boli tri body. Za negatívny nález v registri
trestov by bol piaty bod. Za to, že človek pristupuje k manželstvu zodpovedne a nerozviedol sa, bod šiesty. Za postaranie sa o svoje deti bod sedem. Za aktívne členstvo v cirkvi bod osem.
Za to že človek pracuje alebo chce pracovať bod deviaty. A napr. za darcovstvo krvi , adoptovanie dieťaťa alebo činnosť v spoločensky prospešnej organizácii bod desiaty. Neísť voliť by bol priestupok
voči spoločným záujmom celej komunity. Akt nezodpovednosti a bol by primerane aj pokutovaný. Veď je to nezáujem o to, čo nás
všetkých svojprávnych a dospelých zaujímať jednoducho má a musí.
Demokracia môže mať toľko podôb, koľko je demokratov. Ak by sme to
s touto ideou mysleli vážne, tak by sme dali možnosť aj tým, ktorí sú sklamaní zo všetkých politických strán a nedôverujú nijakej. Svoje kredity a body by odovzdali napr. nejakej mimovládnej organizácii alebo verejnoprospešným nominovaným nestraníckym kandidátom, ktorí by
sa takto mali možnosť dostať do parlamentu národa. Chronickým povaľačom a väzňom by nebolo dočasne dovolené ovplyvňovať veci
verejné. Nech sa skúsia polepšiť, a až potom dostanú plné občianske práva. Alebo ak by sme to mysleli s demokraciou aj trošku žartovne,
tak by sme voličovi dali s hlasovacími lístkami aj napr. 5O eurovku,
ktorú by mal volič vhodiť v obálke spolu so svojím hlasom ako svoju podporu konkrétnej strane, skupine či jednotlivcovi. Veď tie peniaze strany aj tak po voľbách ako štátnu dotáciu dostanú. Oni by mnohé zmizli, však? Ale aspoň by sa pri voľbách veľmi konkrétne zistilo, koho podporujú občania so zlodejskými sklonmi.
Ak raz nebude našim príliš nedostupným luxusom aj myslieť, a ak sa ktosi nad tým, čo ste čítali sa ktosi aj zamyslí a bodaj by nabral odvahu
niečo podobné aj uviesť do praxe. Pozdravujem ho, a držím mu palce.
Skoro polovica ľudí nechodí voliť. Sú terajším systémom asi sklamaní.
Čakajú aj niečo iné, a zatiaľ ich nikto niečím alternatívnym neoslovil.
Ak chceme, aby si nás malých niekto vo svete všimol, môžeme začať.
Oveľa lepší spoločenský systém než demokracia, ktorá tu je posledných
dvesto rokov bola monarchia. Trvala v rôznych podobách a po tisícročia.
Keby nám vládol spravodlivý kráľ, tak by jedným jeho rozkazom zmizla
napr. pouličná prostitúcia či obťažovanie pouličných predavačov.Nespravodlivo nadobudnutý majetok nejakého tunelára by bol za krátko
daný na i prospech všetkým či menej majetným. Jedným slovom
by bol potrestaný niekto, kto narobil veľa zla a ani stovky sudcov a policajtov si s ním roky nevedia poradiť, lebo ľahko je zločiny páchať
a ťažko je to u prefíkaných kriminálnikov dokázať. Bohatá menšina si zaplatí agentov, a tí nabulikajú väčšine, že idú voľby, a aby si vybrali niekoho z dvoch či viacerých táborov, ktorí trochu inak vlastne podporia status quo, ktoré pomáha bohatým bohatnúť a chudobným chudobnieť.
Žiadna skupina model modernej podoby monarchie neponúka. Napr. konštitučnej či nejakej inej, väčšinou slušných ľudí aj regulovanej.
Máme toľko otitulovaných či inteligentov, nebuďme až tak spohodlnení, že to odbijeme frázou, vraj sa to nedá. Takíto lenivci majú ešte ďaleko od ľudí slobodných v duchu. Ak je takých tzv. väčšina, potrebujú na prevýchovu ešte tvrdú ruku : diktatúru. Strany , fúrera či peňazí. Ponuka demokracie určite nie je kompletná. My sa na tu slobodu iba
hráme.Presnejšie povedané nedôstojne sa klameme,                     že sme už slobodní, a pritom sme iba ako odtrhnutý pes od reťaze, ktorý nie je vychovaný.
Dať peniaze a „slobodu“ ožranom a smilníkom,          to je vláda p. Neresti.
V skutočnosti tu vládnu čísla v bankách počítačov, teda peniaze, ktoré sú mnohé iba virtuálne a ich manipulátori v pozadí. Myslia si akú len majú veľkú moc. Ani len netušia, že taká moc je veľmi dočasná a krehká.Politický cirkus s pripraveným scenárom, ktorý je iba maskou pre vládu peňazí a tých, čo s nimi v zákulisí vedia čarovať. Z jednej miliardy urobia tri iba kliknutím na tom správnom počítači a na správnom účte. Tento systém niekomu náramne vyhovuje. Až sa väčšine čudujem, že
tento extrémisický štýl spravovania spoločnosti cez peniaze toleruje a ho podporuje. Asi ľudstvo ešte iného systému nie je hodné. Od monarchie
sme sa akoby unáhlene vzdialili, lebo sa bojíme sa jej veľkej slabosti, veľa krát v histórii opakovanej, keď dobrého kráľa neraz zabil nejaký
mocou opitý gauner, a nastolil na trón veľmi rýchlo svoje výmysly a novú tyraniu. A dlhé roky s tým všetci ostatní nevedeli urobiť nič,
iba masochizmom tlmili jeho sadizmus. Žeby sa nedali vymyslieť zákonné preventívne opatrenia, aby ku tomu nedošlo? V ére toľkých
médií a počítačov? Nerobme sa až takí hlúpi. Či rozmýšľajú tí, čo zvelebujú nadovšetko iba jednu podobu demokracie, a nevidia jej oveľa väčšie úskalia než som spomenul u nezrelej monarchii? Napr. ak sa teraz niekto prachatý rozhodne podplatiť zákonodarcov, a tí väčšinou odhlasujú, že biela je čierna alebo že slnko nesvieti, tak ono asi prestane svietiť a tráva bude zrazu ružová ? Veď takto sa môže zavraždiť zdravý rozum a veci nenormálne môžu začať vládnuť nad normálnymi. Takto si môžu diktátori, o ktorých ani verejnosť nebude vedieť kde a kto vlastne sú, lebo budú poťahovať nitky za oponou, dať odhlasovať i nespravodlivé vojny. Neľudia, ktorí budú mať na účte trochu viac núl než ľudia, si môžu zaplatiť a odhlasovať svoje deviácie
ako etické normy. Toto môže pre ľudstvo byť a neraz aj je oveľa väčšie nebezpečenstvo než všeličo iné, páni polodemokrati polobusinesmani.
Ľudia sa tu infantilne manipulujú, že vraj vládnu. Oni však iba občas zamiešajú pri voľbách karty pre tých, čo pokračujú bez nich vo svojom
rozohratom pokeri, z ktorého voliči niečo aj majú, ale vždy ten menší úžitok. Ku zrelšej monarchii sa ľudstvo ešte vráti. Odporúčali ju ako
najprimeranejšiu formu spravovania vecí verejných nielen sv. Tomáš Aquinský či pápež Pius VI. Bodaj by náš národ dozrel a zaslúžil si niečo,
na čo by bol aj oprávnene hrdý. Bodaj by to bol väčšinový ľud tzv. dobrej
vôle. Bárs by nezabudol aj požiadať nie secondhandovú či hocikým
založenú , ale dobrú matku cirkev o pomoc pri výbere spravodlivého kráľa, ktorý by chcel plniť iba vôľu Božiu. Bárs by sa vynašiel správny modus so férovými pravidlami na dlhodobú ochranu
takéhoto trónu. Až vtedy tu totiž bude dobre. Dovtedy budú veci verejné iba očistcovým provizóriom.

 

 

 

 

 

2. Kvapky do očí pre adventistov 

 

Nebojte sa spýtať samých seba, kto nás vlastne založil. A kto ho poveril? Ako si overíme, že to bol muž boží a nie samozvanec?
Azda si myslíte, že pred 150 r. tu pravá kresťanská viera nebola? Veríte, že Vaša hlavná prorokyňa Elenka Biela Vám potvrdila , že je
správne, aby ste ako adventisti svätili soboty. Zachovával ju vraj aj
pán Ježiš a apoštoli. To je pravda. Ale je lož, ak sa tvrdí, že zavedenie nedele sa nariadilo zo zlomyseľnosti. Vzkriesenie sa udialo v nedeľu.
Preto bola Katolíckou Cirkvou úplne prirodzene zavedená ako sviatok.
Z našej praxi by ste zistili, že v nedele naplno ohlasujeme evanjelium,
a sme z toho aj unavení. Preto náš deň odpočinku je napr. pondelok. Pápeži oddychujú v utorok.  Vadí to niekomu? Vás až nezdravo zjednocuje sobota. Prečo ju chcete nanútiť aj ostatným?
Myslíte si, že Sv. písmo treba chápať doslova? To máme kameňovať neverníkov a vypichnúť si oko pri erotickejšom pohľade?
Keď doslovne, tak doslovne. To je jedno z otroctiev, a prajem Vám, aby
ste sa z toho dostali. Doslovné bratie soboty a iných častí biblie je duchovnou slabomyseľnosťou. Čiže iba slabým chápaním reality.
Keď však v nedele pracujete, niekde až tak, že to poriadne na stavbe počuť miešačku, myslíte si že to pomôže Božiemu Kráľovstvu? Keď neveriaci na nás rozhádaných v podstatnom vidia, ako jeden
cirkevný zbor v nedeľu pracuje a iná farnosť svätí nedele, či sa nepriatelia kresťanstva škodoradostne nezačnú na nás kresťanoch posmešne uchechtávať? Ak sa totiž stráca sila jednoty v podstatných veciach medzi kresťanmi, tak to jednoznačne posiluje našich nepriateľov. Dbáte viac ako iní na telo, ktoré je chrámom Ducha Sv. To je Vám na chválu. Byť vegetariánom či abstinentom nás však nespasí. Bolo by to málo. Vaša prorokyňa píše veľmi pekne a precítene o Ježišovi, jeho živote i Jeho tajomstvách. Napr. o tom, že olej
v lampách verných panien je Duch Svätý. To je múdre. Ale opovážlivo
nerozumné sú časti napr. v jej knihe V tieni slávy, kde sa vyjadruje veľmi nepekne o Cirkvi, ktorú nezaložili ľudia a ktorá sa v histórii od nikoho neoddelila. Pápež je tu označený ako krutovládca???
Katolícki kňazi vraj kostolnou mágiou, keď slúžia sv. omše robia veci odporné Bohu???   Ale ale!!  Problém je vtedy, ak sú v stave pokrytectva. Ale nie sme takí všetci. A tie obvinenia na našu adresu
sú, prepáčte, ale nehoráznosťou. Takto si na nás netrúfli vyrútiť sa ani
najatí komunistickí politrúci. My sa takto o Vašich akciách a bohoslužbách nevyjadrujeme. Akoby u Vás zvelebovanej prorokyne
zúfalo absentovalo trocha povinnej historickej spravodlivosti a elementárne rozlišovanie duchov.
„Prorokyňa“ vydala o sebe až príliš jasné svedectvo. A je to v jej spisoch veľmi jasne napísané aj preto, aby sa každý bedliaci dozvedel
zdroj, odkiaľ inšpirácia asi prišla. Veľká lož sa u Vás zahniezdila, keď neuznávate existenciu ducha po smrti tela. Píšem aj preto, aby
som Vás upozornil na to, kde je pravda, a aby ste kôli vlastnej spáse v pokore prehodnotili, ktorú z autorít budete poslúchať. Pani Whiteová
si neláskavým odsúdením autoritu berie sama. V našom oku smietku
našla, ale vo vlastnom brvno veru nie.

 

 

3. Elektrošoky pre Posolstvo grálu 

 

Veríte, že táto kniha Vo svetle pravdy je pokračovaním biblie
a komplexne systematickým výkladom zákonov stvorenia. A veru píšu sa v nej mnohé zaujímavé veci a hlboké súvislosti vedúce
ku pochopeniu diania , šľachetnosti a charakteru. Sú však v nej aj extrascestné názory, čitateľa priam mätúce, ktoré teda „stoja za to“.
V celej rosiahlej práci nie je ani raz spomenuté slovo milosrdenstvo. Iba duch veľkej vážnosti, ostrej prísnosti a železných zákonov
Stvoriteľa. Hlavne v počiatočných kapitolách. Nie je tam ani štipka humoru. Pozor na to, aby ste z toho neochoreli. Ku láske patrí aj
radosť detí, a tá v tomto posolstve až očividne a bolestne chýba. Prezrádza to iba o autorovi jeho až smrtonosnú vážnosť. Ale aj to,
že jeho inšpirácia prišla z podobných duchovných oblastí. Ale určite neprišla z nebeských najvyšších sfér. Ultra hlbokým pesimizmom
preniknuté je autorovo najhoršie tvrdenie, že v Kristovom ukrižovaní sa ľudstvo ešte viac zaťažilo než bolo, že nenastalo žiadne vykúpenie.
Toto je kardinááálny blud. Ďalší je ten, že v človeku nie je nič božské. Že sme chrámom Ducha Sv. nájdete opakovane v biblii. Ak tvrdíte, že
o Vás to neplatí, môžno hovoríte aj pravdu. Len to už nie je kresťanstvo.
Ďalší úlet , keď obeta kresťanských mučeníkov sa dáva na úroveň samovrahov? To snáď nemyslel autor vážne! Hrozná urážka zdravého
rozumu. Do neba volajúca strata rozlišovania. A tiež absencia zdravého úsudku. Ajajaj – jajajaj.! A najdiamantovejší blud si podávate učeníci Abd-ru-shina potichu, keď ho dávajú na rovnakú úroveň s Kristom, a robíte z neho tzv. inkarnáciu „ducha
svätého“. Odporúčam Vám nerobte to. Neprinesie Vám to požehnanie.
Tieto „tajomstvá“ grálu sú ťažkými omylmi, ktoré považujete za nové
pravdy. Sú to poruchy logiky a zdravého myslenia. Veľmi sa Vám čudujem, že Vaša viera v tieto lži je veľmi silná. Preto Vám píšem, aby
som nepatril medzi tých, čo Vás na tieto závažné defekty neupozornil.
Byť tak na Vašom mieste sa dám na útek pred „sebou samým“. Nemilosrdností a krutostí má ľudstvo viac než dosť. Toto posolstvo
má ďaleko od tzv. víťazného poznania, na ktoré sa iba hrá.

 

4. Röntgen Angelológie dejín I.

  

Táto kniha, ktorú prezentuje jej autor ako čosi prevratné, neprináša
niečo až tak veľmi nové a podstatné. To, že anjeli sú a pôsobia sa vie už dávno. To že existuje synchronicita udalostí v historickom vývoji
na to upozornil C.G. Jung už pred polstoročím. Trojkilová kniha je
plná veľkej snahy a mnohých zaujímavostí a duchovných súvislostí.
Len je akási príliš „nebeská“. Vznešeno, ktoré sa duchovnej reality
dotýka nie až tak hlboko. Veľký problém si vyrobil jej autor Dr.Emil Páleš, keď ju vyhlásil za vedecké dielo a chcel tak dobromyseľne
vyprovokovať vedeckú diskusiu. Ako si však ostatní, vrátane tých, čo sa za vedcov považujú, majú overiť, či predkladané nové názvy
archanjelov majú naozaj také mená ako im kniha dáva, to nám už autor novej duchovnej vedy neprezradil. Ani to, ako si môžeme overiť, či sa duchovia času striedajú v presne
stanovenom čase ako apoštoli v pražskom orloji. Zostáva nám iba veriť ďalšej samozvanej vedeckej autorite a jej interpretáciám?
Mužom s kritickým myslením zapína výstražná kontrolka. Možno nejakí nábožní jedinci so ženskou dušou to aj s radosťou prijmú…
Na vedeckú úroveň je to veru málo. Ale ako inšpirácia to je ok.
Tunajšia duchovná veda sa položila na nesprávny základ. Autor píše, že sa opieral o gnostické pramene, ktoré sú v mnohom v protiklade
s kresťanským učením. A za elementárny základ si zvolil objav nesvätého benediktínskeho opáta Trithemia. Čerpal nie iba zo svojich osobných spirituálnych zážitkov, kde pri neusmernení hrozí extrém ontologizmu, ale i z bohatstva dejín. Jeho prehľad je priam omračujúci, ale jeho bizarná výčitka na adresu katolíckej Cirkvi, že tá vlastne o anjeloch „nevie nič,“ iba prezradila adolescentnú nezrelosť mysle inak sčítaného a inteligentného autora. História svätcov v dejinách cirkvi vie o anjeloch nie všetko, ale dosť veľa. Aj biblia je ich pôsobením priam
preplnená. Len sa treba o spoľahlivé pramene viac zaujímať, a neorientovať sa príliš veľkou dôverou na ezoterické knihy, v ktorých je veľa o anjeloch, ale mnohokrát sú to padlí anjeli. Táto veľká kniha o anjeloch akoby zabudla na veľký duchovný boj medzi týmito dvoma úplne protikladnými ríšami padlých a Bohu verných duchovných
bytostí, a preto sa sama zaradila medzi romantickú literatúru, ktorej akoby ušla vlastne podstata témy. Už apoštol Pavol nás upozorňoval,
aby sme neprejavovali príliš veľkú nadúctu a pozornosť anjelom. Tá patrí Bohu. Oni sú jeho služobníci. A čím sú bližšie pri Ňom, tým
viac ich bolí, ak niekto zvelebuje iba ich samých či ich funkcie. Čím je niekto „padlejší“ , tým väčšiu pozornosť na seba a na svoje poslanie
vyžaduje od iných. Tým na seba iba prezrádza, ako biedne si plní svoju úlohu v nebeskom orchestri. Jeho hviezda zhasína, a tak si vynucuje
potlesk. V diele ktoré má názov angelológia by malo byť toto rozlíšenie medzi falošne a pekne spievajúcimi anjelmi ako prvoradá priorita. Ostatné veci ako príroda, veda či história sú v tejto oblasti druhoradé. A malo by mať aj časť zvanú démonológia, a táto kniha ju nemá, preto je iba poloangelológiou. Napr. píše sa tam niekde,                   že tí s tmavými krídlami
huckajú ľudí do necudnosti, pochabosti, po lakomosti po peniazoch? Že zabíjajú v nich detskú nevinnosť, že sa vysmievajú pannám, že kresťanské cirkvi obracajú raz na posmech a inokedy ich lynčujú? Malo by sa to tam varovne napísať. Kôli sláve teraz a tu, čiže primitívnej sebaoslave, sú tu mnohí
ochotní obetovať aj charakter, aj svoju intimitu, aj normálnosť aj stratu
Krista. Tam, kde tieto upozornenia nie sú, chýba v téme niečo veľmi podstatné. A následne sa potom za niečo dôležité v tejto téme venuje
veľká pozornosť tomu menej dôležitému. Ak sa nepripájame nadšene ku tlieskajúcim jednej z takýchto prác, tak je to pre tieto i ďalšie dôvody. Existujú totiž aj iní a kvalitnejší anjeli, než akí sa tu, ako akože novoobjavení, spomínajú a dávajú za príklad ku tým klasickým.
Nestriedajú sa iba ako veľkí šéfovia niekde mimo planéty v ovzduší, ale celkom konkrétne slúžia iným. Nevyžívajú sa iba vo vládnutí, čiže
v predčasnej osobnej dôležitosti bez prinesenia veľkých obetí za ľud.
Archanjelskými a anjelskými bytosťami sú až po smrti. Tu na zemi sú najskôr ako ozajstní ľudia. Voláme ich svätci. A tí boli Kristovej Cirkvi
verní a neodsudzovali ju ani keď zakusovali veľké psychické tlaky prenasledovania od svätuškárov, čiže od „padlých anjelov“ v jej vnútri
alebo od fyzicky likvidačných útokov zdémonizovaných neprajníkov
zvonku. Ten tlak a boj ich vyzdvihol do oveľa väčších výšok, než tzv. je úroveň romantických nových „archanjelov“ zo starokatolíckeho
speváckeho zboru. Tých kvalitnejších a bez ušpinených krídel prezrádza
ich hlboká ľudskosť a pokora. Neraz i nenápadnosť. Svoju anjelskú prirodzenosť a kvality nepotrebujú vystavovať teraz na prilacný obdiv.
Neraz sú ukrytí pred necudným svetom ako princezná v myšom kožušku alebo ako princ ukrytý v šatách žobráka. Katolícku Cirkev si
vážili ako dobrú matku. Padlé bytosti sa tu kúpu v zlate a v prepychu a neraz sa škodoradostne bavia ako „verných anjelov“ ponižujú. Tým viac
predstierajú urodzenosť, čím viac od Boha odpadli, chudáci. Dielo, ktoré v histórii kresťanstva na Slovensku nemá páru svojou
rosiahlosťou, by si zaslúžilo odbornú polemiku nejakého odborníka, o čo
autor cirkevné autority u nás viac krát neúspešne žiadal. Problém by sa
mohol pohnúť možno k lepšej komunikácii, ak by autor upustil od prehlásení, že napr. RKC je vlk ovčom rúchu alebo že jezuitská poslušnosť je iba považovať biele za čierne, keď to povie predstavený…
Ako upozornenie je to správne, ale ak by sa ostalo iba pritom
negatívnom, bolo by to neúctivé znevažovanie. 

 

PS. 

 

Autor pomáha mnohým na Slovensku sa zorientovať v labyrinte
ezoteriky, ale sám by potreboval odborne poradiť. Ak ho jeho uctievači
nekriticky adorujú, tak mu tým aj nevedome ubližujú…

 

 

5. Infúzie pre Univerzálny život
Veľmi pekná je Vaša snaha o vnútorný život s bratom Kristom. Celkom moderne ostatným pripomínate tzv. vnútorné záležitosti. Napr. o bedlivom prežívaní prítomného okamihu.
Pozoruhodné je Vaše učenie o 7. duchovných centrách v človeku,
ktoré originálne pomenúvate. Kresťanstvo je o tom nad nami, nie iba v nás. Máte veľmi peknú prax vnútornej duch. cesty a odovzdávaní svojich vnútorných negatívnych emócií Božskému Kristovi, ktorý jediný premení túto biedu na pravé pozitívum. Vaše spoločenstvo prehlasuje, že sa nedržíte žiadnych dogiem. Toto je Vaša podstata? A tá jediná dogma, ktorej sa predsa len držať musíte?… Kresťanstvo totiž pevné články viery mať musí. Ako dopadne šport či rodina bez pevných pravidiel? Sami sa tak zaraďujete medzi sektárov.   To Vám vôbec nevadí??
Ak spoznáte, že sa v tomto fatálne mýlite, a napriek tomu zostanete vo Vašom spoločenstve, tak prezrádzate, že ho milujete viac než pravdu.
Prakresťania, prazvláštne pomenovanie. To, že nepotrebujete vôbec žiadne kostoly, ani kňazov, ani klasické Sv.písmo, ani krst, ani
eucharistiu, svedčí, že „kristus“, ktorý hovorí cez Vašu prorokyňu Gabrielu nie je totožný s Kristom Nového zákona. To, že nástupca
apoštola Petra, čiže pápež, nie je pre Vás morálnou a vieroučnou autoritou, to len prezrádza, že máte svoju novú pápežku, a miesto
Vatikánu svoj Wúrzburg. Vďaka za prorocké upozornenie, že naši hierarchovia sa správajú ako farizeji. Pozor ale, že nie vždy a všade.
Máme aj apoštolskú postupnosť aj mnohé iné, na čo môžeme byť hrdí. Karmu a reinkarnáciu nedávate do kategórie večného trápenia?
Myslíte si, že posielať znovu duchov do tohto nemravného sveta nie je nemravné? Myslíte si, že toto je ten večný život spomínaný v biblii?
Vôbec proti nemu razantne nebojujete. Chcete byť súčasťou tohto bláznivého vesmírneho kolotoča so stále horšou politickou psychiatriou
organizovanou prachatými mizantropickými sociopatmi v zákulisí? Akoby ste odporúčali tento blázinec sveta ako cieľ duchovnej cesty…
     Vážení reinkarnační apoštoli, zobuďte sa.        Toto je bosorácka ideológia
ktorú vypotilo relatívno a jeho adorátori. Kresťanské kladivo z absolútna je jasne antireinkarnačné a protikarmické. Jeho idea je totiž inkarnácia. Tá túto diagnózu pomenúva presne ako nekresťanskú zvrhlosť. Duch Svätý nás totiž vedie do neba. Duch nesvätý nás robí tulákov po chladnom vesmíre či obeťami nejakých polobludov a poloprávd.
Panna Mária nie je podľa Vás hodna úcty a modlitba ruženca je zbytočnosť? Týmto sa sami radíte medzi tých, čo takto pre bedliacich
svedčia iba o vlastnej neúcte ku svojmu osobnému panictvu či panenstvu alebo asi aj o poškvrnenom historickom počatí Vašej denominácie. Sú do neba volajúce ťažké chyby. Pobyt v našom tele je pre
Vašu prorokyňu iba boľavý pobyt v mäse? Prezrádza na seba, že svoje telo potrebuje akútne spiritualizovať a posvätiť, lebo v nej pôsobí nejaká
nesvätá sila. Ak to odmietnete, budete stále vážnejší. A táto starina Vám bude brať zdravý humor zo života. Tá Vaša vysoká škola ducha má
vážne nedostatky a také chyby na úrovni osýpok z materskej škôlky. Odporúčate svoje moderne ladené meditácie s gymnastikou, ale nikde
napr.modlitbu na kolenách. Celibát a zasvätený život v panenstve či panictve je pre Vás blúdenie. Ale to, že v podstatných veciach sa
kardinálne mýlite, na to ste ešte neprišli? Večné peklo neveríte, čo svedčí o Vašej prajnosti, ale vyslovene odporuje Kristovým slovám
z evanjelia podľa Matúša kap.25. Nie všetci budú spasení, jasne sa to píše v pravých evanjeliách, ktoré netreba opravovať, lebo hovoria
pravdu. Váš kristus sa podujal na opravu „božieho slova“ ale nie z pravoverného evanjelia, ale nejakého apokryfného. Odporúčam Vám nájsť si čas na pravé Božie Slovo. Nečítajte iba Vašu „poopravenú“ bibliu. Pozrite si prosím pravé
štyri evanjeliá. A nás katolíkov prosím nemajte za až takých hlupákov, a našu históriu nevysvetľujte iba podľa tých negatív, ktoré sa nemohli
nevyskytnúť. Napr. križiacke výpravy boli v začiatkoch obrannou
vojnou proti vyčíňaniu mohamedánov vo Sv. Zemi, a nie vojnou cynickou a útočnou. Kristus je nie iba v nás, ako to jednostranne tvrdíte.
To tvrdia iba nedozretí mystici, až nenávidiaci tzv. celostný prístup. Je aj v histórii tejto planéty, kedy jeho Inkarnácia pokračuje už 20.st.
v jeho Cirkvi. Aj našou povinnosťou ako kresťanov je, inkarnovať do svojho tela i vnútra živého Krista, najmä do našich vzťahov, povolania
i do liturgie. Nie jednostranne a individualisticky iba do svojho vnútra, kde má byť podľa Vás Božia Ríša. Že tu adeptovi hrozí sebaklaňanie
nižšiemu egu, na toto vážne vôbec neupozorňujete! Je to poznačené nebezpečne silným individualizmom. A ak dlhé roky znevažujete
právoplatnú autoritu pápeža tak sa topíte iba v tzv. modernistických úletoch z reality, na ktoré upozorňoval nielen sv. Pius X. Treba nám teraz žiť naplno, žiť sväto, a nie odkladať to na inokedy. Lebo to je polovičatosť smerujúca k duchovnej schizofrénii. Patrí sa nám nie
polovičato, ale radikálne odpovedať na Božie Zjavenie a tak nasledovať
Krista v zasvätenom živote v kláštore, kňazstve či vo svete alebo v rodinnom spoločenstve. Čím menej to niekto chápe a nežije, tým je
to väčšia hanba. Myslíte si, že Váš kristus, čo svätosť neodporúča
a zasvätený osobný život nepotrebuje, je to, čo ľudstvo ako vzor potrebuje? Sami sa tak posielate do nižšej ligy. Dajte pozor na veľké
klamstvá hada, lebo padlému ľudstvu tu nebude daná možnosť nekonečných zábavných vteľovaní do ľudských tiel. Raz príde Posledný
súd Kristov, a veľké beda nepripraveným. Nepôjdu všetci do Nebeského Mesta Jeruzalema, aj keď si rôzne kinderskupinky obľúbili uspávanku o spasení všetkých. Tzv. apokatastáza je aj infantilná, aj nespravodlivá. Podľa Krista z evanjelií mnohí idú pohodlnou cestou do zatratenia
a nie všetci budú zachránení. Kríž, na ktorom je korpus/telo/ Ježišovo
je podľa Vašej prorokyne iba negatívnym symbolom. Veľký omyl!
Vraj by mal byť kríž iba Vzkrieseného, ten je symbolom pozitívnym.
V skutočnosti tým iba prezrádzate, že nemáte v úcte Kristove bolesti.
Neznesiete na ne asi ani pohľad, ani to nemáte v programe života.
A tie Jeho rany sú tu aj dnes v jeho oddaných maličkých, čiže pokorných kresťanov, čo sa snažia o poctivú spiritualitu.
Kristove tajomstvá treba ohlasovať kompletne a verne, odkazuje Vám jedno z jasných pravidiel katolíckej Cirkvi.
Pozor na prorockú ženu, môže sa aj mýliť a dá sa ľahšie oklamať. Mať kresťanského boha iba s dvoma osobami je síce originálny
príspevok do dejín kresťanstva, ale škoda že iba do dejín bludov. Ide iba o zmutovaný blud, s ktorým mala matka cirkev problém v prvých
storočiach, a bol vyoperovaný na rímskej synode v r.382 a zdiagnostikovaný ako blud macedoniazmu. 

 

6.Biopsia u rosikruciánov

 

Keď sa človek začíta do Lectorium rosikrucianum má silný pocit,
že sa vo Vás stretá s nevšedným duchovným talentom, keď na veľa stranách veľmi sofistikovaným spôsobom hovoríte tak
pútavo o niečom úplne tajuplnom, že nachytáte ťažkého, ale aj naivného intelektuála, sklamaného surfovaním iba v materiálnom
svete. Čím má totiž niekto predčasne vyspelú väčšiu svoju inteligenciu tým ľahšie sa dá nachytať na premyslene nastraženú tajuplnú
filozofickú pascu, ktorej podstata môže byť prekvapivo primitívna.
Náš čas je vzácny a netreba ho zbytočne zabíjať v motaní sa v bočných uličkách. Aj študent Vás po čase prekukne, že novognózou zavádzate a chytáte na medové motúzy ľudí, ktorí hľadajú platonické duchovno. Vaša gnóza, to sú iba zmutované staré bosoráctva, ktoré sa tiahnu dejinami, a sú podávané v stále kvalitnejšej podobe. Vašim
zakladateľom bol pravdepodobne už Adam, prvý slobodomurár. Hovoríte o tzv. transfigurácii, o premenení sa, a zároveň aj
o Kristovi, ktorý podľa Vášho učenia vôbec na kríži netrpel a neumrel. Vedzte, že ak takto zmýšľate o Jeho ťažkej práci pri vykúpení, ktorá
dala základ všetkého dobrého, tak tá Vaša transfigurácia bude, ale najskôr iluzórna a potom pri ďalších zasväteniach až veľmi
nepríjemne reálna. Máte zaujímavé veci o mystike, spirituálnej alchýmii, kultivované vystupovanie. A tak sa pokúsim kultivovane
Vás upozorniť na kardinálny omyl doketizmu, ktorý tvrdil, že Ježiš mal nie ľudsky normálne, ale iba zdanlivé ľudské telo.
Je to podľa sv. apoštola Jána zásadné klamstvo antikrista, a pravý kresťan sa toho pevne drží, a nedá sa nalapať na rečičky čo kradnú
podstatu kresťanstva a podporujú slobodomurárske interpretácie v stále rafinovanejšej odrode. Rímski pápeži niekoľkokrát v priebehu
stáročí upozorňovali všetkých ľudí dobrej vôle, že tento gnostický prúd je pre človeka zavádzajúci a nebezpečný, a naozaj ku skutočnej
záchrane a pravej transfigurácii ,čiže premene človeka na Boží obraz
nevedie. Ide tu iba o jednu z pohodlných ciest, ktorá nevedie do nebies. Je to o tajomstvách, ktoré keď odhalíte, zastane tam prázdno a
nesvätý smiech. Toto nie je tá najlepšia vizitka duchovných ľudí…
Sv. bázeň pred božským a absolútnym tam veru nebude. Niečo podobné sa skýva za tajomstvami FEDu a nášho finančného
systému. Točí sa to všetko okolo ničoho. Pre zasvätených a tých hore je
to úžasná zábava, ale pre miliardy tých dolu je to otrocky nastavený očistec. A pre niektorých zbankrotovaných aj pozemské peklo.
Ak máte rozum na rozmýšľanie, tak uvažujte.  

 

7. Kolonoskopia u svedkov Jehovových 

 

So spevákov, ktorí sa pokúšajú spievať na duchovnej scéne je Váš spev najfalošnejší. Ste veľmi horliví, ale to nie je pravá horlivosť.
Ide o drzé vnucovanie falošných výkladov biblie. Zabíjanie času. A neraz o trápne obťažovanie ľudí. Toto slušní ľudia iným nerobia.
Tým viac prestierate svoje falošné istoty, čím menej v ne veríte. Tým viac sa potrebuje ľuďom niečo nanucovať, čím je v tom viac klamu.
Podieľate sa na pyšnom poučovaní a obrovskej duchovnej krádeži.
Beriete Kristovi božský titul, kresťanstvu Najsvätejšiu Trojicu, Márii panenstvo, pápežovi primát, atď. Sú to somárske bludy ktoré šírite, a nebeská zdravotná polícia Vás bude musieť dať do závažnej karantény ako nosičov ťažkých infekcií. Miesto učenia Vám radšej radím, konajte radšej dobré skutky. Učte sa nie toľko obkecávať a duchovnejších iba poučovať, ale učte sa ich počúvať. Zanechajte čím skôr svoje výmysly, ak sa nechcete raz od hanby prepadnúť. Robíte sa medzi veriacimi ľuďmi prví. Nie že budete, už teraz ste medzi nimi ako poslední. Vaše komentáre biblie sú tak prudko kontaminované rôznymi stupídnymi
obvineniami, že Vás nebeský hygienik aj celý Váš spolok bude musieť pre dobro Vaše i celej populácie ako intenzívnych bacilonosičov
zakázať. Ježiš ani raz nenazval Boha Jehova, ale Otec. Vy ste viac ako On, že tu Vaše interpretácie povyšujete nad neho? Ježiš povedal sám na seba JA SOM /Jn 8,28/ A povedal pravdu, za ktorú ho poslali farizeji na smrť ukrižovaním, lebo to bolo v ich vnímaní ako bohorúhanie. 

Ak Vám toto ušlo, tak ešte tvrdo spíte a kto Vás zobudí? Váš pacifizmus je na zamyslenie. Aj Vaše nasadenie vyučovať svet.
Chodíte ľudí ako nepozvaní doučovať, a predvádzate sa ako pávy ako len viete papagájovať a chŕlite biblické citáty. Ale vaše ťažisko je
starý zákon. Veľmi by Vám prospelo byť tichými, aj trochu pozorne počúvať vzdelanejších a pokornejších pred životom. Vaša spása sa
počne asi vtedy, ak sa začnete zamýšľať trochu hlbšie aj nad iným výkladom Sv. písma než nad jehovistickým a prestanete ľudí klamať, že ste vážni bádatelia biblie. A jediní kompetentní na tie najsprávnejšie interpretácie. Za predstieranou veľkou vážnosťou si robíte z evanjelizácie veľkú zábavu. Držíte verejne časopis Zobuďte
sa, ale zaspatejších medzi veriacimi, čo sa týka vieroučných záležitostí,
asi niet. Čo sa týka vzájomnej pomoci medzi sebou, tak ste na tom paradoxne veľmi dobre.

 

PS

Všimnite si, že čím je nejaké spoločenstvo poznačené vieroučnými bludmi, tým viac si jeho členovia viac pomáhajú. Ako je to u svedkov
Jehovových. Ich ortopraxia, čiže vzájomná pomoc medzi nimi je paradoxne tým dokonalejšia.
A čím má spoločenstvo dokonalejšiu ortodoxiu, a čím viac pomáha celej
vonkajšej spoločnosti, ako je to u katolíkov, tým dokonalejšími sa tam opačne paradoxne stávajú ľahostajnosť, anonymita, individualizmus, polovičatosť a ďalšie rôzne až bizarné sociopatie. 

 

8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lide.cz

 

Niečo také,čo ponúkate, lačné moderné publikum priam hlce. Predstava, že sme v kozme nie sami.  A kontakt s mimozemšťanmi…
Bodaj by Vašich čitateľov napadla aj kritická myšlienka, koľko je z uvedeného pravdy, a koľko asi ilúzií. Aj či to už nie je sektárstvo na
kozmický spôsob. Nie ste Vy príliš zamilovaní do mimozemského? Tam sa nachádzajú Vaši kozmickí záchranári, čo nám diktujú recepty
a varovania, ale nechávajú ľudstvo dosť dlho v štychu. Kukaním po oblohe nám vážení uniká to podstatné: žitie tu a v realite. Čakaním na evakuáciu ako náhražka nádeje a vzkriesenia tela? O tom svete mimozemskom mi tu zatiaľ nevieme, pravdepodobne existujú
mnohoraké podoby života i mimo našej planéty. My však musíme žiť aj tu, a neopájať sa inými svetmi ako kozmoholici. Aj si muíme dať
pozor napr. na chanelingové diktáty kto vie odkadiaľ. Či to nebude postmoderná verzia špiritistických kontaktov? Spomínate aj Ježiša
Krista, a to pozitívne, ale oveľa väčší dôraz dávate na slová iných „anjelských“ bytostí, a to dôležité, čo Kristus ako dôležité hovoril a konal
odsúvate na okraj? Prehlásením, že Ježiš vlastne na kríži netrpel sa Vaši anjeli šepkári prezrádzajú, že Vás klamú. Spravte si revíziu
infantilností! Hovoríte o láske, ale cudnosť, rodinu a zodpovednosť či prikázania nepotrebuje? Varujete ľudstvo pred očipovaním,
chystané tunajšími vládcami. Nevarujete nás vôbec o tom, že toto očipovanie tela je skoro bezvýznamné pred „očipovaním“ duše
rôznymi psychickými deviáciami a opečatením ducha výmyslami, mnohými bludmi a ľúbivo nemorálnymi radami či necudnostiami.
Pred zloduchmi, čo do medových pascí lapajú naivných a degenerujú populáciu, čiže cynicky a škodoradostne posielajú mnohých do pekla. Vaše 95 až 99 perc. presné merania zamorenia ľudí temnom sú až trápne nepresné. Hovoria viac o Vás než o svete. Sú hlbokou pesimistickou správou pre civilizáciu, ktorú by ste radi presvetlili.
Máme z Vás viacerí zvláštny pocit aj z toho Vášho zvláštneho svetla z kozmických lampášov. Pomôže Vám hľadať a poslúchať pravého
Ježiša realistu, nie „ježíška“, sladkého mimozemštana. Je to jeden
z falošných kristov. Iba „večne“ sľubuje. Ako notorický pijan. Falošná láska je tá, čo sa vôbec nedotýka rán tohto sveta obetou.
Keby bola olympiáda, ktorá stránka na internete je prejavila najväčší výkon v disciplíne kozmofilný hyperinfantilizmus, tá Vaša by určite
získala v tomto obore kvalitnú značku. Vari sa nad ťoľkým Vašim materiálom vážnejšie zamyslia aspoň viacerí neveriaci, že niečo nad
nami jednoducho byť musí. 

 

9. Endoskopia u mormonov 

 

Vďaka za Vašu ponuku učiť sa zdarma angličtinu.
Potom prišiel hlavný program, ktorý odpílil 2000 r. dejiny katolíckej Cirkvi jednou vetou, že vraj sa v nej stratilo už v 2. storočí
Kňazstvo, teda aj Božie vedenie a týmto ste akože s nami skoncovali? Jednou lživou vetou takto popraviť dobrotivú Matku Cirkev?…
Fakt vôbec nevyzeráte až na takých duchovných primitívov. A ponúkli ste nám alternatívu, že teda akože pravé kňazstvo sa objavilo u Vás v Amerike len nedávno. Vtipné ako Chaplin!
Ešte viac publikum zabávate serióznou ponukou mnohoženstva. A prekvapujete aj pokusom o reálny kresťanský komunizmus. Dostali ste vraj nové zjavenie, nové pokračovanie biblie
v tzv. knihe Mormonovej, kde božie kráľovstvo bude v Amerike. Volá sa to pseudokresťanský ultranacionalizmus. Toto zjavenie
anjela je podozrivé, a apoštol Pavol by bol voči nemu veľmi prísny. Odvádza ľudí totiž od pôvodného Zjavenia a na jeho úroveň kladie
niečo, čo ani zďaleka podobnú úroveň biblie vôbec nedosahuje. Serióznejší bádatelia o Vás vedia, že máte slobodomurárske pozadie.
S takými výnimočnými zaoceánskymi kalerábmi to budete na blšom trhu so zábavnými pseudonáboženskými spoločnosťami určite v popredí. Možno to dotiahnete až na riaditeľov cirkusu,
Tak ako to Charles Chaplin dotiahol na kráľa medzi zábavačmi. 

 

10. Punkcia kresťanského spoločenstva Milosť. 

 

Zapálenosť za kresťanské záležitosti nemožno uprieť členom tohto spoločenstva. Vaša nadšená oslava Mesiáša v zhromaždení je
pozoruhodná. Len si dajte pozor, aby ste v tom prihlučnom chválení Božieho Mena nezabudli na podstatu evanjelia. Z viacerých strán totiž
je o Vás počuť, že podľa Vás je správny kresťan ten, kto je zdravý a úspešný. Ak je niekto chorý, tak má v sebe nepožehnanie. A tvrdíte
vraj že i toto je diabolstvo, ktoré treba z neho vyhnať?… Pretože podľa Vás je Boh iba zdravý, a choroby sú od diabla. Dovoľte mi upozorniť
Vás, ako sa ale ultrafatálne v tomto bode tzv. teologickej prosperity mýlite. A doslova duchovne spíte, ak si nevážite svoj kríž, ktorý nie je pre nás vždy trestom. Neraz ľudia sú
úspešní a zdraví, a predsa idú do duchovnej záhuby. A keď ich to kdesi začne bolieť, začnú sa modliť. A stávajú sa hlbšími. A toto je podľa
Vás od zlého? Ráčte sa zobudiť. V antikatolíckej odiozite úspešní veru ste. Snaha o kompletnosť Vám prekáža? Lebo toto robia uctievači
nejakej čiastočnosti. Je to pod mikroskopom ťažký sektársky vírus. Máte nás za modlárov, a vlastné modlárstvo nebadáte? Čo tým myslím? Aj napr. ten Váš nemilosrdný postoj voči trpiacim, veď je to už len teoreticky hrozná krutosť voči nemocnému človeku. Veď on môže trpieť nevinne ako Kristus, a Vy ho ešte navštívite takýmto
„vieroučným“ kopancom na jeho krížovej ceste??? Ak trpí nevinne, veď v ňom trpí aj náš Pán! Len aby Vám z toho nezamrzol raz úsmev.
Kristov príchod sa približuje, a píšem tieto riadky aj preto, aby ste sa zamysleli kým je čas, že Mesiáš musel aj trpieť… A tak to bude aj
s jeho vernými nasledovníkmi. Kto predčasne jačí slávou, a povyšuje sa, tak nech dá pozor, aby nebol raz za tú pýchu trpko ponížený.
Ste jedným zo spoločenstiev, kde zvolávate Ducha Sv. bez účasti Panny Márie. Neviem či Vás na to niekto upozornil, a či ste aj ochotní
sa nad takým upozornením aj hlbšie zamyslieť, ale takéto niečo môže byť aj nebezpečné. Odmietate tak veľkú pokoru a hlbokú ľudskosť,
odmietate krásnu podstatu celého Božieho diela prítomnú v Márii, ktorá je v tejto krásnej bytosti jedinečným spôsobom prítomná. Ak nás obviňujete, že z nej robíme modlu, a povyšujeme ju nad Boha, tak tu už osočujete. Nebude požehnaný ten, kto vrhá klamstvá a obvinenia na iného. To je tiež ovocie tej nepokory, s ktorou ste sa začali intenzívne
kontaktovať. Sv. Panna bola služobnicou Pána. Verne stála pod krížom, keď sa Ježiš obetoval za našu spásu. Duchovne mu pomáhala
a asistovala pri diele vykúpenia. Tak robila po celý svoj život. Viera je totiž o poslušnosti Bohu. Ona bola v tou najlepšou zo žien, kráľovnou. Keďže dávala vždy prednosť Bohu, a seba dávala do úzadia. Bohu sa to páčilo, a dal jej prednosť pred ostatnými ctiteľmi.
Títo budú ochránení a nespyšnejú. Sú aj takí medzi kresťanmi, ktorí tomu nerozumejú, a tejto veľkej pokore ani rozumieť nechcú. Je to
veľká chyba a preto tu píšem tieto riadky, aby som na to upozornil.
Byť totiž kresťanom bez veľkej pokory je hanba. A raz to bude veľká hanba. Veľká hlučnosť, ktorá sprevádza bohoslužobné zhromaždenia týchto nepokorných učeníkov je a bude nebu tak nepríjemná, aký veľký hluk sa na nej robí. U nás katolíkov sa odovzdáva Duch Svätý tichým
položením rúk pri kňazskej vysviacke, jemným dotykom pri birmovaní,
či pokojným slovom pri vysluhovaní si manželstva. Ak niekto robí väčší
hluk aj u nás, ten ešte nie je v dospelom veku. Ešte nevie, čo zo sebou. Na zhromaždeniach, kde sa idú všetci len a len uzdravovať je čosi veľmi duchovne choré. Veľká väčšina z nich sa aj tak neuzdraví, a to neznamená, že nemajú vieru. Znamená to, že majú prijať kríž a trpezlivo si ho niesť.
Ale to by už museli rozmýšľať nad katolíckym katechizmom, však, a nie nad Vašimi „múdrosťami“, ktoré sú tým viac vzdialené
pravde, čím sú hlučnejšie prezentované. A v dobrom Vás napomínam, dajte si pozor aj na extrémne exorcizovanie všetkého a všetkých, samozrejme okrem samých seba. Neraz si totiž premietate svoje tiene, čiže nečistoty vlastného srdca do iných učeníkov, ktorí majú v sebe nejakú smietku, a Vy si nevšímate v sebe svoje brvno? Je pozoruhodné, že nechcete patriť medzi náboženských sedmospáčov
a hovoríte často o duchovnom boji, len dajte si poradiť aj od skúsenejších duchovných bojovníkov v iných spoločenstvách, aby sa Vám nestalo, že zo zdravého človeka vyháňate
rakovinu, a toho s ťažkým nádorom potľapkáte po pleci ako zdravého. Volá sa to aj spirituálny diletantizmus alebo aj duchovná slepota. A to, keď si niekto nedá poradiť od
skúsenejšieho a staršieho, tak to je ťažká frajerina, ktorou boli napadnutí
farizeji a v evanjeliu sa vôbec nespomína, že by tohto arcidémona bolo možné vyhnať nejakým tradičným exorcizmom. Za zlomenie tejto luciferskej moci musel Kristus vykrvácať na kríži, aby s ňou pohol a zlomil ju. Kto je proti právoplatnému a dobrému pápežovi, odsudzuje sa sám na podriadenosť nejakému pseudopápežovi. A kto
znevažuje Jeho pokornú matku, ten na seba iba prezrádza stupeň svojej duchovnej rozdrapenosti. Jej veľká pokora je mu asi riadne proti srsti. Normálni kresťania pracujú na tom, aby najskôr vyhnali tieto vírusy zo
svojho srdca, až potom idú robiť operácie na iných pacientoch…

 

11. Magnetická rezonancia u  anglikánov

 

Dve miliardy ľudí vraj sledovalo svadbu storočia stojacu sto miliónov libier. Milióny Angličanov jačali od šťastia, keď sa princezná a princ
pobozkali. Povrchného diváka by napadlo, že je to vlastne skoro rovnaké s katolicizmom. Keď však nakuknete do histórie tak sa
pripravte na desivý šok. Pred päťsto rokmi bol anglický kráľ Henrich VIII. dvadsať rokov ženatý a žena mu dala desať detí. Zostala mu iba
jedna dcéra, ostatné deti umreli. Poriadne z toho nazlostený chcel následníka trónu a chcel inú ženu. Pápež mu to nedovolil, iba potvrdil, že pôvodné manželstvo je platné. Kráľ sa naštval, odtrhol
Anglicko od Katolíckej Cirkvi a sám sa dosadil na miesto pápeža. Okrem tejto obludnosti popravil dve zo svojich šesť žien a začal
prenasledovať katolíkov. Okrem pár hrdinov odpadla s kráľom väčšina. Túto „cirkev“ prezentujú ako high church, čiže ako cirkevnú
špičku, a bohatstvo a sláva angličanov tomu dodáva vznešené pozadie. Okrem iného dnes podporuje aj biskupovanie lesbičky. Davy
zaujímajúce sa o povrch si asi vôbec neuvedomujú, ako to všetko raz dopadne. Tí, čo sú dnes prví, budú poslední. Prajem Vám, aby Váš
veľmi sa povyšujúci zakladateľ nebol raz na mieste poslednom. Ak neskončil v pekle, tak by ma to ozaj prekvapilo. Zamýšľajú sa vôbec členovia takéhoto spoločenstva nad svojimi koreňmi? Mať za zakladateľa svojej viery rozhnevanú obludu,
niekoľkonásobného vraha, smilníka a zastrašovateľa? A spájať toto s evanjeliom a Ježišom Kristom? Majú obrovskú „odvahu“ s takouto vizitkou predstúpiť pred Boží súd. Ak by mali trocha súdnosti, tak by sa z takejto „cirkvi“ poponáhľali čím skôr nájsť si niečo slušnejšie. Ak v nej totiž zostávajú, tak s tým
činom antikráľa sami po toľkých rokoch vlastne ticho súhlasia…

 

12. Centrálny tomograf Pražské                                               „mystické školy“.

 

Vznikla v zač. 2O st. v Prahe. Veľkému záujmu o tajomné veci, ktoré je prítomné u nie málo hľadajúcich nielen pražákov dala silné podnety
k práci a premýšľaniu.Bola akousi duchovnou alternatívou a ponúkala
necirkevný prístav tým, čo sa zaujímali o to božské v nás. Išlo o silné, ale ešte nevyzreté nadšenie, ktoré miešalo mystické s okultným, a nemalo jasnú schopnosť rozlišovania medzi nimi. Popularizovať mystiku a dať sa aj do občianskeho spolku praktizujúcich mystikov nezostalo však bez problémov a zatúlania sa do bočných uličiek v labyrinte světa a ráji  srdce. Český národ vôbec nie je taký ateistický, za aký ho má povrchná štatistika. Jeho kultúra, najmä múdre pohádky, rôzne duchovné smery, mnoho intelektuálov
i táto škola svedčia o tom, že ide o jeden z najduchovnejších národov.
V mnohých knihách popularizujúcich vnútorný život, ktoré sa začali objavovať, a priam si ich pýtalo lačné publikum , boli legendou a
pražským priekopníkom Karlom Weinfurterom a jeho spolkom Psyché, zverejnené mnohé mnohokrát utajené zaujímavosti z duchovného
sveta. Samozrejme aj zo života katolíckych svätých. Boli ale synkretisticky a neodborne pospájané
s mysticizmom iných ezoterikov, aj pohanských náboženstiev , ich fakírov a rôznych čudných guruov. V jeho kľúčovej knihe Ohnivý keř sa
odhaluje mystická cesta, umenie koncentrácie, žiť s Kristom vo vnútri atď., čo sú všetko úžasné záležitosti, ktoré sú viac než zaujímavé.
Dielo je venované jeho manželke Boženke. Akoby sa tým naznačovalo, že ide iba o menšie veci a nie o veľkú mystickú svadbu Stvoriteľa
s jemu verným ľudstvom. Písmenové cvičenia cvičili i viacerí kňazi a rehoľníci. Malo to však rosikruciánske pozadie. Tieto recepty
prinášali reálne duchovné zážitky, ale mali aj svoje úskalia a vedľajšie účinky. Hovoriť o Kristovi, sústrediť sa na neho vo svojom srdci,
prebúdzať jeho život v celom tele, počínajúc nohami sú úchvatné veci. Ale skryté nebezpečie toho všetkého snaženia bolo, že ak sa napojí
učeník na zdroj vody, ktorý je zlúčením čistého prameňa s nečistými prameňmi nekresťanských náboženstiev, potom nech sa nečuduje, keď nastanú nečakané prehánky. Ak niekto nestavia na základe, ktorý sám inkarnovaný Boh, 
Ježiš položil, keď založil svoju Cirkev, a postupne sa tak vtelil cez ňu aj do dejín tejto zeme, robí tzv. svojvoľnú „murárčinu“. A ak pokračuje
v stavaní bez dôrazu predovšetkým na solídnu ľudskosť, postaví iba naklonený múr. Toto pražským „mystikom“ ušlo a to zabudli do svojich urýchlených projektov zahrnúť. Ide skôr o mysticizmus, poznačený individualizmom, ktorý sa v ich vzťahoch začal aj prejavovať. Praví mystici neboli iba individualisti, a učili sa od originálnej Cirkvi, kde neraz na jej okraji robili veľkú duchovnú prácu. Neboli až tak nadšení za rôznorodé kópie. Ak niekto ide do vnútra ku svojej božskej podstate bez eucharistického Krista a bez ochrany sv. Panny, robí niečo nebezpečne priodvážne, a môže mu to priniesť okrem zážitkov aj silné tlaky a duchovné škody. Na toto už táto škola neupozorňuje. Išlo totiž
o nadšencov, ktorí hľadali kade tade, a neboli ešte spoľahlivo v Kristovom učení zakorenení. Zachádzali aj mimo jeho učenia, čo bola chyba.
Taká mystika už nebola čistá. Bolo v nej primiešané mnoho iných aj nečistých prísad. Ako umelá želatina v poctivom tvarohu.
Celebrite Karlovi sa podarilo evanjeliové zásady až srandistickým spôsobom spájať s nekresťanskými tézami. V čechách tomu říkají
i kočkopes. Autor mal pozitívny vzťah ku kresťanstvu, ale ku sv.omši iba platonický. Na svoju škodu. Miesto biskupa si zvolil za idol a vrajmajstra
slobodomurára Kerninga a za garanta celej školy si akoby vybral miesto pápeža hinduistického guru Maharišiho. Čím o sebe vlastne pre kriticky zmýšľajúcich prezradil, že jeho team je iba predkapelou new age. A netreba ho brať príliš
vážne. Pokúšal sa o univerzálnu syntézu, ale synkretistickým štýlom.
Jeho stotožnenia Sv. Panny s necudnou silou kundalini sú silnou kávou a aj urážajúcim odklonom od podstaty kresťanskej viery. Hoci
im išlo o mystiku a mali dobrú vôľu, pohanské nesvätosti im rozkvitli
do ješitností a rôznych bizarných spolkových medziľudských vzťahov.
Mnohí v cirkvách sú totiž poznačení povrchnosťou či skoro až agresivitou a  týchto hlbších ľudí zraňujú a odrádzajú aj od toho dobrého, čo ich cirkvi majú už z histórie poprežívané.
Dať na jednu úroveň ezoterických pobehajov s ozaj svätými bol ten podstatný omyl týchto „veľkých mystikov“, ale ešte aj diletantov.
Stádovitosť inteligentnejšieho druhu bol omyl ďalší. Tiež netrpezlivé vystavovanie seba na obdiv spoločne s mystikou, táto malá sláva už
tu, bol omyl tiež, a nie malý. Skutoční mystici nepotrebovali byť takýto šašovskí exhibicionisti. Presne naopak. Robili svoju duchovnú
prácu nenápadne. Čím bola dôležitejšia, tým sa to dialo vo väčšom tichu. Učiť ešte všelijako nedozretých ľudí tajomstvám mystiky je
niečo podobné, ako keď niekto predčasne učí mladých ľudí technikám sexu. Oni otvorenými ústami budú hltať rôzne odhalenia, ale potom narazia na tvrdú realitu. Tá ich tak silno odcudzí a odhodí od seba, ako unáhlene a silno spolu spájali telá. Príliš rýchlo ísť do hĺbok rozkoší tela znamená koledovať si aj o rýchle sklamanie sa v sexualite. Podobné sklamanie budeme mať z jedincov, ktorí budú zasvätení do rôznych oblastí napr. ekonomiky, a pritom nás vydesí ich cynizmus, keď vám napr. primitívne nevrátia peniaze. Veľký primitivizmus totiž hrozí aj inteligentným, čo prišli rýchlo a nepoctivo k diplomu či k utajeným informáciám. Pravá mystika to nie sú iba naše snahy a naše výkony
To možno sľubujú guruovia z indického východu. Kresťanskí svätci v ozajstnej pokore pripomínajú, že to je viac dar z neba. A predchádzať im má normálna ľudská prirodzenosť a poctivo dozretá spiritualita. Psyché bolo poznačené dedičným hriechom naivity a netrpezlivosti.

 

13. Antibiotiká na horúčky tzv.                                     apokalyptických hnutí.

 

Bolo ich a je mnoho. Sú na zamyslenie. Jeden z príkladov. V roku 1534 sa anabaptisti na čele Johanom von Leiden, ktorý sa vyhlásil za
mesiáša, zmocnili vlády v Múnsteri. Tam začali budovať vytúžené „kristovo“ kráľovstvo Nový Sion a mesto premenovali na Nový
Jeruzalem. Cestou teroru sa pokúsili zrealizovať ideál úplnej rovnosti: majetok mešťanov vyhlásili za spoločné vlastníctvo, odstránili
peniaze a zaviedli mnohoženstvo. Sám von Leiden mal osemnásť žien. Išlo tu asi o prvé radikálne vlelenie komunistickej utópie v dejinách.
Táto ozbrojená diktatúra anabaptistov bola predobrazom Parížskej komúny aj boľševickej revolúcie v Rusku. Tento revolučný zápal
jedného z chiliastických hnutí sa preniesol na britské ostrovy a tam sa
stal dušou anglickej revolúcie. Bolo to iba pokračovaním histórie židovského chiliazmu v „ kresťanskom“ prezlečení. Bolo akoby detskou kolískou ďalších podobných revolúcií s mnohými socialistickými či komunistickými odnožami. Anabaptisti robili rozdiel medzi vonkajším zjavením zvestovaným vo Svätom písme a zjavením vnútorným, uskutočňujúcim sa v dušiach „bohom“ vyvolených ľudí, skrze „ducha
svätého“, ktorý na nich zostúpil a obdaril ich prorockým darom. Jeden z najdôslednejších hovorcov Nikolas Storch okrem ohlasovania nového
príchodu spasiteľa požadoval neoharaničenú slobodu človeka, jeho absolútnu spoločenskú rovnosť, odmietal súkromné vlastníctvo, ktoré
vraj treba rozdeliť medzi chudobných. A takto nastoliť tzv. „vládu osvietených“ Že by inšpirácia aj pre profesionálnych revolucionárov? 

 

14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista.

 

Jeden z obrovských trapasov medzi driemajúcimi učeníkmi je čakanie na vystúpenie antikristovej vlády vraj iba na konci čias. A tí mnohí
antikristi v dvetisícročných dejinách Cirkvi nás ešte nestihli prebudiť? Už sv. apoštol Ján vo svojom treťom liste nás v prvom storočí
upozorňuje na namysleného biskupa Diotrefa a odporúča solídneho Demetria. Ako inak nazvať ako antikristi asi štyridsať protipápežov
v dejinách, čo mali tú drzosť, aj s tými, čo im pomohli do tohto najtrápnejšieho úradu všetkých čias nastúpiť a osopiť sa na
právoplatných pápežov? Ako inak nazvať troch nemeckých biskupov z 9 st., ktorí dali uväzniť, súdiť aj bičovať svojho kolegu Metoda,
ktorý konal čestne a podľa práva. Aj Wiching , jeho nástupca pre kraje Veľkej Moravy ,čo asi “s veľkonočnou radosťou“ intrigoval, očierňoval
a falšoval buly bol kresťan katolík? Bol, ale nesvätým a pokryteckým.
Ako nazvať niekoho, kto vyleje kýbel octu na spolubrata a ide zo sv. liturgie? Alebo toho, kto buzerantsky obcuje a považuje to za
prirodzený prejav, a mladých ľudí ide učiť čistote? Čo je to za otrasný cynizmus, keď niekto nepoužíva slovo prepáč, a je odborník na slušné správanie? Alebo sa dlhoročne przní sebaoslavou, a tára iným o pokore? Či nanucuje svojim ďeťom životný stav? Nepodelí sa so súrodencami? Toto a všeličo iné je pod maskou kresťanstva? Rátajú
nositelia týchto anticností vôbec s tým, že Boh existuje a raz prídeme na posledný súd? A že všetko skryté bude odhalené? Ak tvrdia, že
rátajú, tak klamú. Prepadli by sa už teraz od hanby a išli by sa hanbiť do kúta, ak by s posmrtným životom ozaj rátali. Neľudskosť je ich
znamenie, že sú ešte slepci a tvrdí egoisti. A pritom mali akože jasno a tvárili sa ako farizeji, že zachovávajú ortodoxnú náuku. Pritom
vyznávajú iba zúfalý a prispatý polokatolicizmus. Predbehnú ich tí, čo v mnohom z viery možno aj úprimne pochybovali, ale sa chovali
v podstatnom charakterne. Antikrist je tieňom Krista. Pôsobí tu už 20 st. Až sadisticky sa teší, keď môže trápiť svätých. Hrá sa v kostole na dokonalého kresťana a robí z niekoho iného obetného baránka. Zhadzuje
na neho svoje viny a považuje to za niečo úplne normálne. Táto škodoradosť je jeho jedinou ozajstnou „potechou“ a špecializuje sa
predovšetkým na ňu. A ráta s tým, že to nikto z hora nevidí a že za to nebude niesť zodpovednosť. Toto je naozajstná nevera, nie ateizmus. 

 

15. “boha mám v sebe a Vašu cirkev nepotrebujem.“

 

Ak máš v úcte Boha, a ctíš si ho, to je výborné. Dovoľ mi však pripomenúť Ti a opýtať sa Ťa, že či je to ten Boh kresťanov? Lebo je
mnoho rôznych bohov, a iba Jeden je Najvyšší. Ten Boh kresťanský je Otec Ježiša a tiež Duch Svätý. Boh tri krát Svätý. Ten, ktorý sa stal
pred 2O. storočiami človekom, a má aj neodvolateľne ľudskú tvár. Ak
by sme mali tohto Boha, neboli by sme proti Jeho Cirkvi, ktorú tu cez apoštolov založil. Ak je totiž niekto proti katolíckej Cirkvi, boh v jeho
vnútri pravdepodobne nie je v jednote s kresťanským Bohom, ale podlieha vplyvu iných božstiev. Niekto si za boha považuje svoj
vlastný názor a za učiteľský úrad iba vlastné skúsenosti. Takýchto individualistických antipápežov máme až až. Sú vo svojej súkromnej
sekte a radikálne poslúchajú asi iba svoje rozmary. Sami sa delegovali za „pápeža“ ak toho v Ríme nepotrebujú. V ich liberalizme je ukrytý libertinizmus /smer ku zvrhlosti/ a ich veľká tolerancia bludov končí inkvizítorským odsúdením nejakej dôležitej pravdy. Ich zábavný santa klaus sa postupne sa zmení na kruťasa. To je súčasť ich vývoja. Z jedného extrému sa nechiac ocitnú v druhom. Ak niekto tvrdí, že je katolík, a ignoruje eucharistické zhromaždenia, je to nie katolík, ale lajdák. Je poznačený silným individualizmom aj pohodlnizmom. Pravý kresťan totiž hľadá Boží hlas aj v samote, ale vie, že aj spoločenstvo Cirkvi nie hocijakej, ale Svätej , je dôležité a potrebné.
Aj spoločenstvo dobrých ľudí je dôležité ako neskrivené zrkadlo. V jednom i druhom sa budujú špecifické cnosti. Kto sa hrá, že už má
celého boha v sebe, môže skončiť ako vykradnutý ťuťkosektár, v literatúre priliehavo nazvaný chrobák Truhlík, ktorý „všade bol a všetko vie“ a na konci života už nemá rád naozaj skoro nikoho, ani sám seba. Cez bohovskú autošaškáreň zdedí trpkú samotu. Ak má moc,tak sa jej zaťato drží a strpčuje život podriadeným. Podobne siubližuje ten, kto uteká pred samotou iba do povrchových spolkov.

 

Boh kresťanov je Láska. Teda patria ku nemu aj normálne a pekné vzťahy. Zlé vzťahy sú semiačka od zlého a záprdky necností. Je normálnym vzťahom ignorovať účasť na eucharistii, ktorú nám dal Ježiš aj na to, aby sme na podstatu nezabúdali? Duch Boží je aj v lese ak ho tam vzývame, ale adorácia čiže poklona Bohu cez tajomstvo
eucharistie je nenahraditeľná. Prečo? Lebo v lese nám pri modlitbe bude napr. vnuknuté, že ako sa mám postarať o svoje deti, ale pred
eucharistiou mi to bude spresnené, že sú aj iné deti než tie moje, o ktoré sa treba postarať. V prírode mi duch vnukne, ako si mám robiť
doktorát, ale až pred eucharistiou mi bude objasnené, že mám začať
intenzívnejšou modlitbou liečiť choré vzťahy v rodine. Pri televízore
ma boh vnútri rozcíti nad zemetrasením na Haiti, ale v kostole sa deje konkrétna zbierka na pomoc pre haiťanov. Pri počíťači sa môžem
dozvedieť skoro všetky informácie, ale tie podstatné pre život farnosti
sa dozviem až z kázne svojho kňaza, ktorý nedlabe na Božie Veci, ale
sa modlí predtým, ako ide kázať. Preto katolícky svätci a svätice
čerpali par excellence /predovšetkým/z čistého prameňa sv. eucharistie, Božieho Tela, 
a nie iba z kníh, z iných ľudí či z detoxikačno – relaxačných meditácií
v prírode. Tam si svoje božstvo nájde aj zvieratko a netreba mu na to prečítať ani jednu knihu. My sme stvorení nie iba na to, aby sme boli vo svojom individuálnom raji, ale sme tu aj pre spoločenstvo s ostatnými. Na lásku musíme byť aspoň dvaja, však? Je veru rozdiel medzi božským Kristom v eucharistii
a malom Jezuliatku v nás. Iné je veru kópia a iné je originál. Aj keď sa trochu na seba podobajú.

 

16. Odporcom „apostatického gesta“ tzv. ducha Assisi.

 

Možno to Janko Paľko II. s tým milosrdenstvom niekedy aj prehnal,
ale hádzať ho do pekla spolu s dnešným pápežom je asi najväčšia
drzosť medzi súčasnými nehoráznosťami. Druhé miesto na olympiáde náboženských zvrhlostí. Prvé majú zaručene tí, čo v mene svojho „šéfa“ vyhadzujú atentátmi do luftu iných“neveriacich“, neraz nevinných. Takto na seba privolávajú odpor a nenávisť ľudstva, ktorú svojimi „odvážnymi“ činmi zasiali. Osobne si myslím, a dúfam, že na to mám právo, že pápeži majú ako jednu zo svojich vážnych povinností ako
hovorcovia kresťanstva a lídri katolíkov oslovovať všetkých veriacich ľudí tejto planéty. A snažiť sa s nimi nadviazať priateľský dialóg.
To je ten duch Assisi, toto je aj súčasť viery katolíkov celého sveta,
o ktorom vyhlasujú niektorí superortodoxní, že je duchom antikrista. Nie je, treba im pokojne odpovedať, aj keď ich to ešte asi viac rozzúri. Ide o pokus nerozoštvávať náboženské vášne, ktorých bolo v histórii ľudstva viac ako dosť v mnohých vojnách, ktoré nám neveriaci možno šplechnú do očí a 
právom vytýkajú. Ježiš nám to v evanjeliu trvalo pripomína, že príde doba, kedy pravých učeníkov zavraždia, a budú si myslieť, že tým
slúžia „bohu“. Nikdy však Otca nepoznali, ak takto konali, odkazuje im sám Boží Syn. Veď on sám bol obeťou ťažkoslepých náboženských
fanatikov! Kto upaluje iného pre jeho názor, ten evanjelium vôbec nepochopil. Možno evanjelium pochopil, ale to apokryfné, podľa zradcu antiapoštola Judáša. Ani sa nad Kristovým posolstvom lásky hlbšie nezamyslel. A bibliu porozumel asi len do polovice Starého zákona, a to aj určite
vynechal serióznejšie poznámky ku tisícročným textom. Tí samozvanci na Ukrajine sa správajú stále arogantnejšie, exkomunikujú postupne celý svet, a na koniec asi aj samých seba.
Vidia smietku v oku brata, a vo svojom nevidia brvno. Nevyhnutnú snahu dobrého pápeža vysvetľujú ako najväčšiu zradu. Infantilne ho
upaľujú vo svojich poplachoch na internete. Ide z nich smrtonosná pravovernosť a absentuje, u kresťanov vari aj povinná, štipka detskej
radosti. Stratili nadhľad i cit. Podobné typy sa vyžívali v upaľovaní kacírov a čarodejníc v stredoveku, keď boli pri akej – takej moci.
Narobili tak sebe i svojej cirkvi veľkú hanbu aj po svojej smrti, pretože  v nich nebolo zmilovania a zakvitla v nich asi iba plnosť satanskej
škodoradosti. Osočujú iných ako antikristov, ale sami sa tak správajú. Bez lásky idú tvrdo brániť svoj poloortodoxný polofanatický názor.
Dejiny boli plné revolučných bujakov , ktorí asi mali v sebe poriadnu duchovnú zápchu a tej sa potrebovali nejako urgentne
a asi čo narýchlejšie cez iných zbaviť. Preháňadlo na svoje vnútorné stavy úzkosti si väčšinou našli v žabomyších verbálnych vojnách,
v rozoštvávaní a duchovno – krčmových bitkách za svoju malú veľkú pravdičku. A nafúkli to na veľký problém, ktorým sa majú všetci okolo
ako zdravotníci zaoberať, lebo si ho nedokázali vyriešiť ticho, v pokore a v sebe sami… Ich militantnosť je možno aj alergickou
reakciou slepého čreva v mystickom tele Cirkvi na prehnané mierumilovné bratríčkovanie, ktorým sme už skoro všetci pripití. Ak nevedieme duchovný boj, a fajčíme premilosrdnú fajku mieru už
pomaly s každým, o pekle a diablovi nepovieme nič, to v tele vyvoláva všelijaké nedôstojné napätia a podobné komunikačné hnačky.
„Pravoverní“ z Východu sa rozhodli chlapsky udrieť po stole a vojensky udrieť a to rovno na generálny štáb vo Vatikáne. Ak vyrobia novú sektu, myslia si, že svojimi škuľavými gumipuškami

 a vybuchujúcou pyrotechnikou vo virtuálnom digitálnom svete nás prebudia ? Ide o jedno z trápnych amatérskych divadiel na ktorom sa pobavia akurát          ateisti a budú živiť karikaturisti. Takto podobne rozdelili Cirkev na východnú a západnú už v roku 1054,                   prekliali pápeža,

a kliatba sa im za 9 st. vrátila v podobe ukrutného tsunami komunizmu. Čo totiž zasejeme, budeme aj raz žať. Ide nie zápas o pravovernú vieru,
ale dnes už neprimerané a zbytočné znovuštiepenie kresťanských síl. 

 17. Poučili sme sa z                            1.Slovenského                                            štátu?

 

Jeden zo zaujímavých unikátov sa udial u nás v r. 1939 – 45. Naokolo zúrila 2.svetová vojna a u nás sa budovalo. Slovenský štát
nemožno hodnotiť čiernobielo. Bola vojnová doba. Prezident robil, ako vedel. V prvom rade chránil svoj národ. Ako kresťanský politik bol
svojský, mal dobrú vôľu pozdvihnúť národ, chcel jeho vonkajšiu prosperitu, ale ako katolíckemu kňazovi mu vyhlásenie za svätého
nehrozí. Od duchovného sa totiž očakáva predovšetkým prosperita vnútorná. To vonkajšie má byť až druhoradé. Je to príklad, ako môže
dopadnúť jeden z nás, ktorý má ohlasovať Kristovo Božie Kráľovstvo, ale pomýli si ho s pozemskými záležitosťami. Amatérčina ako hrom.
Nazývame to moderne strata kňazskej identity. Úspechy vonku nám toťiž môžu otupiť duchovný zrak, statíme bedlivosť a nebadane
sa zamoceme. Toľkokrát sa to už opakovalo. Poučíme sa niekedy? Je nevyzretosťou viery a veľkou naivitou takto prilacno podľahnúť pokušeniu nacionalizmu a trocha i mesiášskym komplexom.
Mučeníci boli za pravdu evanjelia umučení. S vlkmi sa nekamarátili. Tiso bol poslancom, ministrom zdravotníctcva , predsedom vlády i
prezidentom. Závratná kariéra. Tou sa jednoduchý chlapec aj opil. Bol aj profesorom katolíckej morálky, čiže mal byť odborníkom špecialistom
na rozlišovanie dobra a zla. Navonok skvelá značka. Ale vo vnútri nie. Češi nás držali nakrátko. Maďari na nás striehli ako mačka na myš.
11.3. 1939 sa vzdal nezištne predsedníctva vlády a odišiel na faru do Bánoviec kde bol ešte aj farárom. Veľa funkcií naraz, aj to my
tu roky trénujeme. Ak by sme žili bratstvo, tak by sme sa aj podelili. V Európe diktoval politiku Hitler. Ten za ním poslal svojich agentov
s tým , že nám pomôže bleskovo sa osamostatniť od Čechov. Tí o samostatnosti– autonómii, nechceli dlho počuť nič. 13.marca si Hitler
predvolal Tisu do Berlína a tam ho naplašil, že nášmu národu hrozí „zánik“ a rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Vraj jediná možnosť:
samostatné Slovensko. 14.3. po vypočutí odkazu z Berlína sa poslanci SNR rozhodli jednohlasne vyhlásiť náš prvý slovenský štát .
Sice pod tlakom, ale pre národ to bola historická chvíľa a veľká vec. Tak nám vlastne fúrer pomohol, na čo sme si stáročia netrúfli.
Tisu zvolili za prvého prezidenta. Vo štátiku bol pokoj, prosperita, v školách sa učilo po kresťansky. Cirkevné ideály išli do praxe a boli
sme slováci a kresťania zrazu na vrchole. Nebola to zásluha iba politiky, ale isto aj zbožnosti ľudu, krorý sa modlí už stáročia aj
k Sedembolestnej Panne. Pánmi skúšaný a bitý slovenský národ sa konečne nadýchol, po tisícročí nadobudol samostatnosť. Paradoxne
cez vojnu, keď iné národy vzdychali. Nemecké okupačné vojská ustupovali cez naše územie po prehratej bitke pri Stalingrade. Na
Slovensku v 1944 vypuklo proti nim povstanie. Jeho čelný predák a neskorší československý prezident Gustáv Husák o SNP napísal:
“ V podstate to nebolo ani slovenské ani národné povstanie, nestála za ním ani väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to komunisti, čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa
slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom Dr.Tisom.“ Je zaujímavé, že keď nemecké vojská vyhrávali, tak sme
boli ticho a v strachu. Keď začali prehrávať a ustupovať cez naše územie, tak sme chytili zbrane a začali sme bojovať. Neboli sme my
až takí velkí víťazi a vojnoví hrdinovia. Kde bola dobroprajná láska ku reálnym nepriateľom
v hodine navštívenia? Ak by sme ostali neutrálni, front by prešiel a mohli sme sa krviprelievaniu vyhnúť. Netrestali našu nenávisť aj
prehrávajúci nacisti aj takou tvrdou silou navonok, s akou sa stretli v našom vnútri? A či sa národu komunisti po vojne nepomstili takou
železnou pasťou, akou bol náš tvrdý boj proti boľševizmu pod vedením pána prezidenta? Ten ako kňaz nás mal poučiť niečo
o duchovnom boji, nie iba tom vonkajšom. „Zástupca stvoriteľa“ a arcisociopat Hitler vyhlásil vojnu celému svetu. Preto sa ten svet
v sebaobrane spojil, aby ho spacifikoval. Tak sa stalo v máji 1945. Tiso pravdepodobne naivne uveril, že nemecké vojská sú vojská božie,
lebo chránili slovenskú vládu a kresťanský štátik, bojovali voči bezbožnému komunizmu aj proti židovskému kapitálu, ktorý hýbe
farinovane týmto svetom. Po 2.svet. vojne však zostali desiatky mil. mŕtvych a obrovské škody po zbombardovaných mestách. Ovocie
šialených plánov. Určite nie vojsk božích. Našich židov odišlo sedemdesiattisíc .Nie však pracovať, ako nás nemci oklamali, ale do
plynovej pece. 8 židovských rabínov prosilo, aby Tiso prezidentom ostal. Mnohým totiž udelil prezidentskú výnimku. Tak im zachránil život. Takých bolo vraj až 33 000. Deportácie by Nemci spravili i bez slovenskej vlády. Ale oveľa dôslednejšie. Židov sme chránili, a čo kresťanov? Či sme tým dali správnu orientáciu ? Orientáciu
na Božiu ríšu ? Za vonkajšie zrazuúspechy však zaplatil náš prezident trpkou osobnou prehrou. Že bol nielen trochu namočený
do politikárčenia, svedčí viac skutočností. Napr. 3O.10.1944 v Banskej Bystrici. Vraj v neplánovanom programe po tichej sv.omši v tunajšej katedrále rečnil na námestí, kde volal akoby
česť fúrerovi a jeho vojskám i pomocníkom SS. Vyznamenal osobne nemeckých vojakov, bojovníkov proti odbojným partizánom povstania.
Doboví svedkovia tvrdia, že tak zachránil Zvolen, Martin a Banskú Bystricu pred nemeckou odvetou, chystaným bombardovaním.
A vraj niekoľko zajatých slovenských vojakov pred zastrelením. Keďže sa to nie vždy pripomína, tak preto to píšem. Nepriatelia
katolíkov ukážu v dokumente iba dobové zábery, a keď sa ku nim nepridá hlbší komentár, tak to aj škodoradostne zneužijú. Svätý
biskup Gojdič sa ozval. Jasne cítil, že sa nedeje všetko kóšér, a že to môže raz poškodiť renomé Cirkvi.  Boli aj ďalší? Trocha neskôr sa ozvali naši 4.katolícki biskupi. Chybu spravil
Tiso i vtedy, keď v liste pápežovi tvrdil, že katolícke sociálne encykliky sú rovnakého ducha ako idey národného socializmu. Ojojoj.
Podstatný úlet mimo. Po veľkej pýche národného socializmu prišiel aj na nadľudí hrozný pád. Po vojne tu zavládli komunisti a razantne
na tzv. klérofašistov ktorí boli až příliš zadobre s veľkonemeckou ríšou, udreli. Keby sme si boli zachovali od bojov zdravý odstup ten
úder by asi taký tvrdý nebol. Po bitke je ľahké byť generálom a ľahko vynášať súdy. Osobná zodpovednosť a náhle rozhodovanie vtedy veru
nebolo ľahké. V 1950 zatkli rehoľníkov a rehoľnice ako kriminálnikov. Spomína sa veľakrát tento násilnícky akt, ale nespomíname už, čo mu
predchádzalo. Pomsta bolševických víťazov bola taká veľká, aká bola naša predčasná hurá pseudokatolícka sláva spred pár rokov.
Azda aj aká bola aj nenávisť voči nim. Pripomínam, že kresťan má povinnosť milovať aj nepriateľa. To je náš program, kterého sa máme
držať. V mieri či vo vojne. Boľševický program bol nenávisť voči bohatým vykorisťovateľom i voči všetkým cirkvám. Ak ho oni dôsledne dodržovali, tak sme si mali my dodržiavať
ten svoj. Čudujeme sa keď si niektorí intelektuáli idú od nás „oddýchnuť“ do ateizmu a majú antiklerikálne alergie? Lebo neraz
niečo iné deklarujeme a iné žijeme. Volá sa to jednoducho: pokrytectvo. Predstierame profesionalitu a sme ako diletanti.
Národ sa zdesil, keď prezidenta po vojne obesili ako vlastizradcu. A on vo svojej rozlúčkovej reči nám všetkým dal svoj odkaz:
“ Za Boha a za národ!“ Cítil sa byť mučeníkom v boji proti boľševizmu. Išlo však skôr asi o polomučeníctvo. Čiže nie až tak
celkom čistú, duchovnú svätú prácu. Čo je najpozoruhodnejšie: necítil ani štipku ľútosti nad tým, čo urobil. Máme my tu viacej
takých i podobných majstrov sveta, čo za roky svojho účinkovania
na scéne fakt slovko prepáč nepoužívajú. Toto je kresťanská zásada? Skôr tu cítiť niečo choré…
Akoby pózu nadčlověka. Vtedajší biskupi sa ho až nekriticky zastávali.
Vraj mal tie najlepšie úmysly. Ozaj najlepšie? Nič podozrivé si nevšimli? Ozaj im tam nič nepáchlo?? My mladší všetci až takto
sladko všetci nespíme! Ani nie sme až tak vlastným národíkom či postavením úplne sťatí. Toto je nebezpečnejšie než alkoholizmus.
Z toho po čase človek vytriezvie. Ale pozor, s utajenou opitosťou mocou
sa aj umiera. Tí, ktorí si prajú Tisovo svätorečenie, spia tuho a sladko. Len ich treba nechať mávať, aby sa ako svätuškári zviditelnili.
Tak ako obrovsky on „miloval“ svoj národ, tak duchovne opitá časť národa „miluje“ obrovsky dodnes jeho. Svetloplacho a nekriticky.
Preto to oživujem v pamäti, aby som pripomenul všetkým slovákom to, čo nám ako zrkadlo vlastne nastavili naše dejiny.Sme riadne
dorichtovaní nielen pálenkou, ale i svojskou slovanskou duchovnou pubertou. Predstierame že máme vieru, ale tá je ešte
všeličím zakalená. Raz mamonou či pozemským štátikom, inokedy pozemskou rodinou. Naša vlasť má byť v nebi a našou pravou rodinou
je spoločenstvo svätých. Tvárime sa totiž navonok neraz ako superkatolíci. Ale je to iba trochu trápna póza polokatolíkov.
Polokatolicizmus ten tu vyčíňa, a storočia. Nielen u nás. Nacisti boli poriadne zropušení nadľudia a súčasne podľudské beštie. Ich svetlo bola tma. Nečudujme sa, keď na naše ohlasovanie
evangelia inteligentní ľudia niekedy reagujú najprv zívaním, pokračujú nadávaním a končia ignoranciou. Asi stále si väčšina
vôbec neuvedomuje ako Božie mená berieme ľahkovážne aj dlhé roky nadarmo, zatoxikujeme priestory chrámu dymom
nekresťanského modlárstva. To, čo je vyslovene niekedy až do oči bijúco neľudské a trápne nekristovské, my bez hanby a primitívne stotožňujeme s kresťanským a katolickým?
Čušíme o tom, a toho, kto na to upozorní, udrieme valaškou po hlave?
Toto nie je duchovný život, ale sakrálny podvod.Akurát tak vyklonuje
po čase poloovcu polovlka, čo onemie vtedy, keď príde hodina pravdy
a láme sa chlieb. Aby sme sa nezaradili medzi tých, čo Božie kráľovstvo nenašli… A mali ho plné ústa. A išlo im v podstate iba o vonkajší blahobyt… Dá sa to pochopiť, lebo slováci boli tisíc rokov ako otroci a prežili v mnohorakých biedach. A popritom si pospevovali toľké krásne piesne a vedeli sa ozdobiť nádhernými krojmi.  To je ideál nie kresťana, ale jeho dlho chudobného a malého príbuzného.
Tiso chcel vraj podľa vlastnej obhajoby oslobodiť tento národ od smrtonosných komplexov menejcennosti, ktoré mal on sám a jemu podobní , ktorým je on asi ideálnym patrónom. Podobne je pre iných politických dobrodruhov hrdinom dvojnásobný zradca Svätopluk či pre
ďalších samozvaných frajerov zbojník Jánošík. Spojenie imperiálne
panenského slovenského národa so zvlčilo vražedným nemeckým manažmentom, či má všetko v hlave poriadku ten, čo tomu ešte i po
rokoch nadšene tlieska? My sme boli odjakživa národom služobníkov.
A na toto môžeme byť právom aj zdravo hrdí.
Od čias sv. Cyrila a sv. Metoda sme si za Otca zvolili toho najlepšieho
z otcov, a za Matku a Ochrankou tú najlepšiu z mám. Sme v lone katolíckej svätej Cirkvi. Väčšina národa sa ku nej hrdo hlási.
Nebuďme však iba povrchnými kresťanmi. Lebo zažijeme hanbu už tu. Najväčšia chyba bola, že zrazu z národa sluhov tu chcel ktosi urobiť
národ pánov. Také unáhlené ako dedičný hriech. Plné netrpezlivosti.
Fatálna strata duchovnej bedlivosti. Aj toto je memento na zamyslenie.
Z romanticky infantilného, úzkoprsého a príliš pozemského hurákatolicizmu sa tento národ vari trocha už pooslobodil. Praví svedkovia evanjelia, tomu ako vedia pomáhajú. Polobačovia a súčasne polovlci volajú raz na slávu nemeckému cisárovi, inokedy zas na slávu zvlčilej ruskej
strane, demokratickým čarodejníkom s peniazmi či svojej sebaoslave.
Tým iba prezentujú a na seba prezrádzajú, že jadro evanjelia nechápu. Každá doba nás odskúša, či sme dobrí pastieri alebo nájomníci. Kým náš prvý prezident Jozef Tiso si zvyšok svojej ľudskej a kňazskej dôstojnosti teda statočne aj zachoval
až do konca, nezutekal do Ameriky, ale išiel aj na súd, a tam si za svoju
polovičnú pravdu, teda za boj proti boľševizmu, slušne a dôstojne bojoval až do konca, arcivzor padlých anjelov Hitler skončil
ako veľký antihrdina, ktorý nevedel to ľudsky jednoduché: prehrávať.
Jeho obrovská bojová odvaha, ktorú si dokazoval v bleskových vojnách a v diktátoch celému svetu, ukázala svoju pravú tvár. Pod maskou vodcu a
imperátora sa tam ukrýval iba klasicky amorálny zbabelý posero. Za jeho veľkou inteligenciou boli iba sofistikované a nafúknuté hyperfičúrske extrabludy. Pod jeho obrovskou vojenskou disciplínou bol iba veľký „bordel“ a lotrovský pelech.
Za viachodinovým sebavedomým rečnením , fanatickým presviedčaním
vyvoleného nemeckého národa bola iba silná dôvera v osobné lži a falošné istoty. Za úchvatným pracovným nasadením a menením planéty bolo iba úbohé a asi aj totálne zanedbanie duchovnej práce na sebe. Za jeho novým človekom boli iba prastaré bosoráctva. Vyhlásil 10. prikázaní
vraj už za prekonané a chcel ľudstvo oslobodiť výčitek svedomia, že vraj ľudí ponižujúceho židovského vynálezu. Skutočne neslýchaná odvaha. Mal ho vyoperované? Ako niektoré ženy cudnosť?
Za namysleným nadčlovečenstvom skrýval asi kompletný podľudský a polozvierací suterén. Bedliaci vedeli presne, že tá prozreteľnosť, ktorú
často spomínal, a ktorej sa cítil pozemským veľvyslancom, bolo samo
kniežatstvo tmy a rafinovaného podvodu. Kto sa nevedel zorientovať mal počúvať pápeža Pia XI. V roku 1937, čiže dva roky pred začatím
II. svetovej vojny. V encyklike ľudí upozorňoval na nebezpečenstvá tzv. národného socializmu. Kto nepočúval pápeža ale po cudzích
územiach lačného vlka, to bola už nielen chyba, ale aj veľký hriech a spolupáchateľstvo na jeho výčinoch. Zasa sa iba ukázalo, že väčšina sú
nie kresťania, ale neskautsky formované a po majetkoch hladné vĺčatá. To, čo sa stalo, bola a bude pre ľudstvo ďalšia nová tzv. stará škola.
Príbehy našich kňazských predchodcov by nám mali byť na zamyslenie pre sebareflexiu.
To, že v kňazskom seminári v Bratislave /85 – 90/ nám o tom nepovedali nič, svedčí iba kvalitnom vydesení sa . Asi aj o strachu a úteku pred našim historickým vybočením. Alebo ešte dodnes nemáme vo veci jasno? Veru mnohí nemáme. Riešime my všeličo a všelikoho. Nezabudnime vyriešiť aj seba.
A nebojme sa ani svojho tieňa. Mal ho Peter i Pavol, máme ho i my. Na pobožných nadľudí sa hrať prestaňme. Nie je to na dospelých už
ani dôstojné ani správne. Kňazi máme demaskovať lži a hľadať pravdu o človeku. Naša jednoznačná identita je byť aj prorokmi svojej doby.
Tiso mohol byť ozajstným mučeníkom.Ale mal jasne povedať po svetovláde hladnému vlkovi, že je vlk, a vhodne to načasovať.
Nie s ním sympatizovať až za hrob. Veľakrát sa zopakoval podobnýdejinný rituál. Bude sa asi opakovať dovtedy, pokiaľ sa ľudstvo
„neodfetuje“ od svojich výmyslov a modiel. Aj náš národ si z extrému
do extrému, čiže svojou pubertou musel prejsť.

 

Každý sa totiž aj vyvýjame, platí to aj o národoch.

 

Kardinál Ratzinger nám pri prednáške v Bratislave v r.1992 okrem iného spomenul, že úlohou štátu je udržiavať poriadok v ľudskom spolunažívaní. Ak by sa pokúšal pretvoriť svet na raj a predstieral absolútnosť, prekročil by svoje hranice. Ak by sa staval do role Boha, stal by sa šelmou vystupujúcou zo zeme a mocnosťou Antikrista, ako je to v Zjavení.

 

„Cirkev nesmie dať seba samu na miesto štátu, alebo chcieť pôsobiť v ňom alebo nad ním ako mocenský orgán. Tým by sa sama robila
štátom a vytvárala by absolútny štát, proti čomu má vlastne brojiť. Splynutím zo štátom by rozvrátila vlastnú podstatu štátu i svoju“

 

povedal nám už vtedy s nadhľadom emeritný veľký pápež. A dodal, že pre Cirkev je potrebné mať od štátu primeraný odstup,
aby mu mohla svojimi cnosťami lepšie poslúžiť. Týmto vystihol to podstatné pokušenie moci, ktorej podliehajú roztieskavači našho
Prvého štátu aj iných predčasných farských republík v dejinách. 

 

18. Vraj „ pápež je antikrist a katolícka cirkev neviestka“

 

Toto je ich hlavné heslo, ktoré ich spája. Sú to nekatolícki „kresťania“,
ktorí idú do hĺbky svojho „kresťanstva“. Keby ostali na povrchu, ostali by kľudní. Ponor do hĺbky ich robí fanatikmi. Pápežovi by radi vybrali malú smietku z oka, ale najprv by si mali vybrať zo svojho veľké brvno. Vatikánu vytýkajú že je vraj babylonom, ale sami sú členmi veľkého pseudokresťanského Babylonu. Ani si to neuvedomujú. Začína sa krádežou softvéru, čiže textov Sv. Písma. Skopírovať si niečo pre vlastnú potrebu ešte krádežou byť nemusí. Ale podnikať s tým bez autorskej licencie je čo ? Drzosť?
Toto robia tí charizmatickí vodcovia a novovzniknuté cirkvičky.
Vykladajú si bibliu tak, ako im to vyhovuje. Neuznávajú nad sebou žiadnu pozemskú autoritu a klaňajú sa svojim interpretáciám. Takto vraj každý týždeň na planéte vznikne na svete nový spolok,
a spolu je ich možno aj 2O tisíc. Na Slovensku ich je okolo 30. V USA je zjednotených asi 25O cirkví do kresťanskej únie.
V každom kresťanskom spoločenstve sú určite dobré veci a ľudia dobrej vôle. V každej sa rozvíja aj nejaká cnosť, ktorú sme mi katolíci
možno zabudli rozvíjať. Ale v každom takomto spoločenstve hrozí
aj nejaká skrytá pýcha jeho zakladateľa, ktorá po čase vykvitne ako problém, ktorý môže mať veľké rozmery. Záchrana bude, ak sa
navrátia kajúcne ku svojej matke, Katolíckej Cirkvi, od ktorej sa počas histórie postupne pooddeľovali. Ona sa neoddelila dvetisíc rokov od
nikoho, ani od svojho Ženícha. Ak však budú v srdci mať ku nej trvalý
odpor, a budú iba mútiť vodu, ktorá už dnes nie je zamútená, a budú si kodifikovať všelijaké svetské neprirodzenosti, potom im beda.

 

Budú totiž členmi skutočného pseudoreligiózneho Babylonu, kde si
 bude každý robiť to, čo sa mu zachce. Bibliu si bude vysvetľovať tak,
ako to bude vyhovovať jeho deviáciám. Tento bordel a neporiadok je tá
apokalyptická neviestka, čiže prostitútka.

 

 

A jej vernými členmi sú tí, čo v každej cirkvi, vrátane katolíckej, verejne, roky a bez pokánia „masturbovali“, čiže dávali svoje ego a jeho plány a výmysly do centra ohlasovania evanjelia.
Mnohorako boli až spití sebaoslavou, a dali sa každému, kto dobre zaplatí… Nad to zásadné z Božieho Slova povyšovali to nepodstatné
a meniteľné. Zutekali skoro vždy, keď mali niesť poctivo kríž.
Alebo sa nepokorili pred pravdou, ktorá im nezapadala do ich systému.
Učili každý iné svojské teórie a zabúdali na podstatu. Takto sa rozbíja
jednota kresťanov a evanjeliovému posolstvu to berie silu. Pápež Pius XI. vyjadril dlhoročnú skúsenosť matky cirkvi zo spisov sv. Hieronyma:  

 

„Ak  by neexistoval pápežský úrad,

bolo by toľko druhov kresťanstva,

koľko je  kňazov.“

 

Ak ste ešte na to vážení nekatolíci ešte neprišli, bude to tým, že ste príliš mladučkí. Ak budete dozrievať, prídete na to aj sami.
Kto nerešpektuje Magistérium Cirkvi a jeho správcu právoplatného pápeža, ten sa povyšuje, a bude raz ponížený.