Čo sú tie veci podstatné?

Evanjeliová jednoduchosť je až zarážajúca. Povedal….uveril….uzdravil sa. …..uverili i ostatní….Je to síce správa z tohto sveta spred 20. st., ale je to také jednoduché, akoby z inej planéty. My už žijeme v oveľa komplikovanejšom svete. Tu už to nie je také jednoznačné ako v rozprávke. Dobro so zlo je v našej realite oveľa viac poprepletané. Málokto jasne vidí, čo je biele a čo čierne. My sme už mentálne podkutejší a tieto jasné správy o víťazstve dobra už takto nezažívame. My sme už z pyšnejšieho sveta, kde je tým viac komplikácií, čím sa herecky tvárime, že sme dôležitejší. Čím sme bohatší vonku, na udalosti, na veci, na jedlo, na tituly, tým chudobnejšie sú naše správy o duchovnej sile, o ktorej čítame v Novom Zákone. Bratstvo znamená, že sa ku sebe chováme normálne ako seberovní. Temné sily zasiali medzi nás jed pýchy a to nás odcudzuje. Berie kresťanom silu jednoty v podstatných veciach. Definoval niekto niekde, čo sú to tie podstatné veci v etike a viere? Alebo si to má určiť každý ako chce, čo nepredpokladám. A všetko čo máme v katechizme zas podsatné nie je.

 

Kritické zmýšľanie

Stále bude dôležité tzv. kritické myslenie, ktoré je nevyhnutné filozofom, dnešným akademikom, aby sme sa učili rozlišovať a neboli ako naivné ovce, ktoré zobú z ruky kadekomu. Kto ho nemá, je chorý člen stáda a potrebuje sa vyliečiť, to znamená osamostatniť. Nabrať ten kráľovský odstup. Nebyť v duchu zlepený s nijakým stádom. Kto ho nemá, môže na svoju naivitu doplatiť. Kto ho má prehnane vyvinuté, spôsobí mu to tlak na iné časti mozgu. Nebude veriť nikomu a ničomu. Nádory agnosticizmu a skepticizmu v ňom začnú vládnuť. Udusia mu vieru, vyrabujú nádej a paralyzujú lásku. Nástroj slobody, čiže luxus myslenia, ho zotročí.

 

Tanec medzi črepinami

Byť pre iných zrkadlom. A to nie krivým, ktoré urobí z človeka spotvoreninu. Karikatúru bez dôstojnosti s čapatými údmi a telom ako som to pred časom zažil v Prahe. Sto krivých zrkadiel a sto rôznych grimás. Ináč je to ohromná zábava. Ale tá exkurzia končila pohľadom do reálneho zrkadla . A to je Kristus. To je Pravda. Ostatní zakladatelia náboženstiev sú tie divné zrkadlá. Nekristovské sily to majú v pláne urobiť: nalákať ho na zábavu a sladkosti a potom z človeka vyrobiť najprv zábavnú karikatúru a neskôr aj znetvorenú obludu. Kristus to s nami myslí vážne. Tí iní si robia z nás posmech. Nebo pracuje na tom, aby z človeka niečo bolo, aby bol pekný a vznešený ako umelecké dielo. Aby bol zbavený ošklivosti, čiže gýča. A to na všetkých úrovniach. Ježiš uzdravuje celého človeka. Dnes sa o to pokúša tzv. holistická medicína. Náš Boh nás lieči integrálne, celistvo, vo všetkých oblastiach. Takto chápem katolicitu. Kto na ňu zabúda a venuje sa iba nejakej časti a na ostatné sa vykašle, to je sektár. Jeho ponuka je pár črepín z puknutej vázy kresťanstva. Duchovný život sa takto skomplikuje. Iba málokto sa dostane ku kráľovskému nadhľadu. Iba niektoré osobnosti zostanú bez úrazu po tanci medzi črepinami.

 

Podchladenie nelásky v chráme

V katedrále niekto zabudol zavrieť hlavné dvere. Hoci tam bolo príjemne temperované podlahové kúrenie z vonku išiel nepríjemný studený vzduch. Tá zima zvonku symbolizuje ducha sveta, ducha hriechu, ducha sebeckej lásky, ktorá sa dostáva do nášho chrámu. Či neviete, že sme Boží chrám ? Pýta sa sv. Pavol a v chráme máme povinnosť udržovať poriadok , chváliť Boha, počúvať múdrosť, zachovávať úctu, čistotu i teplo. Každá neláska je podchladenie. Je to ten nepríjemný studený prúd, čo chce z nášho chrámu vytisnúť príjemné teplo. Občas je dobré i vyvetrať na to je ten chlad, dobrý. Len treba vedieť, kedy zatvoriť, aby sme v cirkvi v rodine, vo vzťahoch, úplne nepremrzli.

 

Liečba tela a liečba ducha

Šíria sa rôzne predsudky. Jeden z nich je, že je to za trest, byť kňazom v nemocnici. Pre niekoho možno aj, a pre iného skôr za odmenu. Veď oveľa viac chorí sú vonku, mimo nemocnice. Tu v špitáli sú ľudia skrotnutí a potrebujú modlitbu i Boha . Vonku sú tí tzv. telesne zdraví, ale majú vnútorné choroby. Napr. ateistický nádor na mozgu, žiarlivosťou napadnuté srdce, krv plnú tukov z dajakej nemiernosti. Niekto rieši rakovinu hrdla a iný nezmyselnosť svojho bytia. Niekto má dekubity lebo musí dlho ležať a inému už hnijú preležaniny v zabíjaní času. Liečiť iných je šľachetná práca. Liečba tela sa týka iba časnosti, ale liečba ducha večnosti. Je sto krát dôležitejšie. Možno som aj málo povedal.

 

Osvedčená prax, ale moderným jazykom

Spirituálna chirurgia je exorcizmus. Kardiognostická diagnostika je tá správna duchovná rada. Hĺbková detoxikácia je dobrá sv.spoveď. Anamnéza je umenie výtiahnuť to podstatné z mnohých rečí. Hermeneutická exegéza je aktuálny výklad starobylých textov. Logoterapeutická indikácia je nájsť zmysel niečomu, čoho zmysel sme dosiaľ nechápali. Trefná kázeň je tak niečo úžasné, ako dať po dlhom zápase výťazný basketbalový kôš. Intepersonálna intervencia je taktné napomenutie. Vysokovibračná indícia ako tušenie niečoho utajeného. Metapsychológia je moderné pomenovanie teológie. Morálka sa bude volať raz etikoterapia. Vnuknutie strážneho anjela dnes voláme presná intuícia. Večné trápenie sa dnes volá reinkarnácia.  Božie mlyny sme prekrstili na zákon karmy.To pre toho, kto by mal komplexy, že vraj tomu, čo sa v Cirkvi venujeme je stredovek. Ponor do živej viery a tradície, čo ju zvonku chráni je stále čosi nové. To čo sa povrchným občanom zdá ako starožitnosť v sebe obsahuje supermoderná budúcnosť. Volá sa to aj večný život. Alebo aj práca s tajomstvom

 

      Najvyššia forma komunikácie         medzi ľuďmi je etika

Keď sa to reháňálo v grófskych sídlach a biskupských palácoch s etiketou, čiže pravidlami, ktoré vraj normujú slušné správanie a dobrú výchovu, tak to mnohokrát znamenalo absenciu morálnych hodnôt danej spoločnosti, vlastne spoloneresti.   Tieto spôsoby prebrali aj farizeji, ktorí svoju bezbožnosť utajovali pod množstvom náboženských predpisov. A predstierali ako si ich dodržiavaním vraj ctia Jahveho. Inkarnovaný Jahve v Ježišovi ich prekukol a za túto heretickú ortopraxiu razantne kritizoval Strašne ich to urazilo. Až sa vyplavili ich vražedné sklony. Zabudli zabiť v sebe prašivé nízke pudy a očistiť si egá. To vonkajšie náboženstvo im vlastne pomáhalo sa navzájom čičíkať a oslavovať. Takto im narástli rohy zvrhlosti. Neboli potom schopný eticky reagovať a komunikovať s Kristom. Toto sa stáva cirkevným farizejom, ktorí evanjelium vymenili za cirkevné právo. Alebo za svoju svojvôľu, ktorú adorujú ako modlu. Odmodlievajú sa tony breviárových modlitieb a slúžia tisíce omší, ale ako bežnú prevádzku majú pošliapanie práva iného, nevyšetrenie trestných činov, kopnutie do žobráckej misky prenasledovanému klerikovi v roku milosrdenstva. Kryjú udavačov, osočenie je šport, ktorým sa dostávajú do formy, a pod sebou majú tajtrlíkov ktorí bez škrupúľ upália aj proroka. Kto takto komunikuje s okolím, ten pracuje na svojej veľkej hanbe

a nie na spáse svojej a iných.

 

Hľadá sa dobrý človek

„Milosť predpokladá prirodzenosť.“ Je to starobylá zásada , dobrá a pravdivá dogma katolíckej viery. Čiže ten nadprirodzený nebeský život, ktorý spôsobujú sviatosti je dôstojné a správne dať tam, kde je niekto ľudský pripravený. Dostať sviatosti a veľa milostí dnes nie je náš problém. Máme toho viac než dosť. Nedostatkovým tovarom sa stáva ľudskosť, prirodzenosť a normálnosť. Kto si to zachová a pestuje, má čosi vzácne. A ak sa toho dotkne cez sviatosti Božia milosť, tak to bude krásne. Rôzne svätuškárske nepodarky, ktoré nechcú ani v zberných surovinách, sú tam, kde nie je normálny prirodzený základ. To potom bude vhodné iba ako číslo do nebeského cirkusu. Kto buduje svätosť a nerozvíja súčasne poctivú ľudskosť môže skončiť tragicky neslávne.

 

Herecká dokonalosť

Ošklivosť Cirkvi môže byť v tom, že máme prípravu na sviatosti, ale iba intelektuálnu. Naučiť sa nejaké formulky z katechizmu a odpapagájovať ich. Kto je dobrý papagáj, ten je aj dobre „pripravený“ prijať napr. sviatosť birmovania, či manželstva? A kto odpovedať nevie, je akože hlúpy a nepripravený? Po čase však zistíme, že intelektuálne na jednotku odpovedal možno aj neskorší zradca a poslabšie vedomosti mal ten, kto pri prenasledovaní Cirkvi sa zachoval charakterne. Budíček, bratia. Pekne odrecitovať to vedia najmä herci alebo počítačové stroje. Musíme si dať pozor a nemali by sme sa povyšovať na toho, kto nevie katechizmus naspamäť. Možno má iné kvality. Mučeníci v staroveku mnohé nevedeli a sú v nebi.

 

Prečo krstíte deti?

Pri návšteve traumatológie mi ktosi na izbe šplechol do očí: „Vy katolíci krstíte malé deti! Nanucujete tak svoju vieru ešte tomu, kto sa nedokáže brániť. To v našom zbore krstíme iba dospelých. Najprv treba uveriť, až potom treba pokrstiť.“ Zamyslel som sa. Nevedel som, čo na to povedať. Premýšľal som o tom. A asi na druhý deň som išiel znova na tú izbu a takto som ho poučil: „My krstíme, lebo taká je naša tradícia.Aj malé deti, ak si to želajú ich rodičia – katolíci, alebo niekto z príbuzných a rodičia nie sú proti. Je to iba pozvánka byť katolík. Nie rozkaz. A nikto nevie, či sa dieťa dožije dospelosti. A to má odísť nepokrstené? To by bola ale opovážlivá vizitka jeho rodičov, však?!“ Podobná chyba by bola nechať

prirodzenosť dieťaťa neobmytú.

 

Cirkevníčenie? Jááj, cirkev ničenie…

„Je absolútne dôležité stať sa človekom.“ To je jedna z periel Benedikta XVI. Stať sa najskôr dobrým človekom je fakt zásadné. Strašné problémy svojmu okoliu robia namyslení „svätci“. Ich neľudská svätosť je žihadlo, tzv. osteň, ktorým zraňujú iných. Antikristovský a asi najhorší nepodarok, ktorý spôsobuje odpor voči Cirkvi a veľa trpkosti vo vzťahoch vnútri. Je to gýč, ktorý sa drzo tvári, že je to umelecké dielo. Ak sa niekto takto postihnutý dostane do čela, tie tlaky vydržia iba pokorní. Ostatní normálni sa urazia a založia si novú cirkvičku. Budú ponúkať novú črepinu. Začnú tak nevedome s ohlasovaním evanjelia cirkevníčiť, čiže cirkev ničiť. Za ich odpad raz však bude zodpovedať aj ten

, kto ich svojou pýchou pohoršil.

 

Antikrist je neľudský Kristus

Sv.Ján apoštol definuje antikrista ako toho, kto neuznáva, že Ježiš prišiel v ľudskom tele. Hlbšie pochopené a pretlmočené do jazyka našej doby je to ohlasovanie Krista, ale bez normálnosti a vyzretej ľudskosti. Neľudský kristus je Antikrist. Podobný extrém je prílišná až zmäkčilá ľudskosť. Stretol som sa s ním vo viacerých podobách aj uprostred cirkevného diania. Môžem iba dosvedčiť, že je to zropušená obluda. Žaba na prameni.
Nepríťažlivá a iných odpudzujúca. Za veľkou prácou vykonanou navonok ukrýva obrovské lajdáctvo pri vnútornej práci. Zanedbanie mystiky života. Podstaty. Je to ponuka očistcového provizória, čiže malého pekla, ktoré sa raz skončí. Tí čo sa veľmi náhlia byť vrajsvätí, a nedohotovili si poctivo svoje normálne ľudské dozrievanie, sa premenia postupne na tajtrlíkov a zropušené cynické obludy. Tie si myslia, že slúžia veľkým veciam neba, ale po vyšplhaní sa po kariérnom rebríku ich čaká druhá fáza :  prenasledovanie zverených kresťanov. Také postupné a nenápadné. Až sa stretnú s nejakým kvalitným baránkom a toho budú lynčovať kvalitnejšie a razantne. Ak ho hňeď nezabijú a nepôjdu sa z toho vyspovedať, ako to robili primitívnejší mafiáni v minulosti, tak ho budú mučiť sofistikovane cez byrokraciu a dlhodobo. Beztresne, bez hanby a bez ospravedlnenia. A na túto trestnú činnosť nepravdy a nelásky si budú chodiť po posilu na tie najpravovernejšie bohoslužby a nezabudnú aj šaškovať vrhaním sa na kolená pred svätým otcom

v záchvatoch pravovernosti.

 

O biskupovi

Biskup, podľa sv. Pavla má byť nie pijan a bitkár. Čo je povedané tak starodávnym jazykom. Do modernej reči by sa to malo asi lepšie preložiť, že nemá byť opitý nikým a ničím, ani sám sebou, ani mocou, ani predsudkami. Má mať triezvy pohľad na svet i na Cirkev. A že nemá byť bitkárom, znamená, že nemá vyvolávať konflikty. Benedikt XVI. v knihe Svetlo sveta trefne uvádza, že by mu nemala chýbať predovšetkým odvaha a schopnosť vytvárať tím božej rodiny okolo seba.
Pred rokom sme odprevadili na večnosť o. biskupa Rudolfa Baláža. Vysvätil nás ako prvých v 1990 r. z tých vyše dvesto kňazov za 2O.rokov. Páčila sa mi na ňom, a nielen mne, jeho razantnosť, lat. fortitudo. Vzbudzoval rešpekt ako poriadny chlap. Mal v sebe čosi z radikality a jednoznačnosti sv. Jána Krstiteľa a starostlivosti sv. Karola Boromejského. Veľký budovateľ a bojovník. Jeho obrovské pracovné nasadenie a cirkevná horlivosť boli nadpriemerné. V mnohom bol kňazom dobrým príkladom. Medzi slovenskými biskupmi mal asi najväčšiu odvahu, managerské talenty i skalopevné sebavedomie. Za mnohé sme mu vďační. Keď kázal k veci, Slovensko sladlo nepodrichmávalo. Pobitú diecézu navonok pozdvihol a obnovil. Raz som mu povedal, že v duchu mu boskávam prsteň za to, kde ma ako svojho kňaza umiestnil. Malo to koncepciu a bolo to podľa Božej vôle. Tú nám treba hľadať ako prioritu.
O ňu som sa veľmi vážne modlil a snažil, a bol to on, kto mi asi najviac v kňazskej službe pomohol a asi aj poranil.

Aj to asi patrí k veci. Bola to veľká škola.

 

O titulíkoch a tituloch

Tituly, pečate moci tohto sveta sú potrebné ku tomu, aby sa človek stal účastným inštitúcií a ich pôsobenia. Dá sa tak do nich zaradiť a slúžiť ľuďom. Kto má tento úmysel, je to v poriadku a v súlade s dobrými mravmi. Ako všetko, aj toto sa dá zneužiť. Titulmi a mocou sa dá opiť. Vtedy už začína nemorálnosť. A niekomu sa môže stať, že sebaoslave prepadne, tak ako alkoholik. Nadbytočné tituly mu vykŕmia ego tak, ako vypasený pupkáč má desiatky centimetrov nadbytočnej slaniny pod košeľou. A ten človek sa stáva problémom aj pre iných. Sám je sprznený a przní aj študentov. A čím viac nadbytočných titulov si prisvojil, tým na bezvýznamnejších prácach v nebeskej spoločnosti sa podieľa. Robí sa potom dôležitý. Strápňuje sa, lebo má komplexy nedôležitosti.

Tu sme len krátko.

 

O komplexe nedôležitosti

Doslova pchaním sa tam, kde to páchne, kde nepatria, spojením sa mocou, ktorá im neprináleží, sa človek postupne stáva nadčlovekom. A jeho pýcha sa bude prejavovať v takej neľudskosti, aká veľká bola jeho rozdrapenosť v duchu. Evanjelium nám odporúča chudobu v duchu, čiže pokoru. Svet ten ponúka nafúknuté falošné sebavedomie. Takýto zúfalci sú potom ješitní, robia sa dôležití. Prečo? Lebo prežívajú hrozne boľavé komplexy nedôležitosti. Tie sú vo vnútri tým silnejšie, čím sú navonok viac akože dôležitejšími.     Aj toto je tzv. „inteligentný“ nihilizmus

a opak bratstva.

 

Hrôzy nadváhy alebo neprizabiješ

ani sám seba.

Žijeme v takom blahobyte, o akom sa našim predkom ani nesnívalo. Taká ponuka áut, elektroniky, šiat, cédečiek, kníh, topánok, jedál. Avšak vzduch je infikovaný túžbami stále sa čímsi kŕmiť, až prekrmovať. Je to zloduch konzumizmu.    A my dýchame tento nemiernosťou zatoxikovaný vzduch našich miest. Nemôžeme ho nedýchať. Občas ideme do hôr, aby sme si oddýchli a nadýchali sa čerstvého vzduchu, v ktorom nie je toľko nemiernínu a pažravínu ako tam, kde žijú svetskí ľudia. Treba nám týždenne aspoň dva očistné dni, kedy jeme iba minimum. Lebo inak nám hrozí tuková rozdrapenosť. A s nadváhou prichádzajú aj ďalšie problémy. Napr. škaredenie. Aj estetika káže mierniť sa a telo veľa nenafukovať, ako keby malo o chvíľu explodovať. Treba kupovať iné šaty. Viac sa človek potí. Pot smrdí. Je unavený. Stále by nadbytočne spal. Nadváhu treba stále nosiť so sebou. Sú s ňou problémy pri dvíhaní, ak je človek v nemocnici či ako starší nevládny doma. Trpia kĺby, srdce, pečeň, obličky. Stráca sa zdravé sebavedomie. Dáva sa tým zlý signál pre okolie, že viac prijímame ako dávame, čiže že sme sebci. U nás kňazov je to aj hanba. Bachráč, ktorý otŕča všetkým svoj pomník nad padlým hrdinom na ukážku, iba prezentuje svoju neinteligenciu dlhodobé až trestuhodné nestaranie sa

o seba samého.

 

Z posledného miesta

Niekto má tituly, vedie prednášku a ukazuje, aký je vedomosťami našprtaný. Ako je nad inými a ako poslucháči sú pod ním. Ťahalo ma to celý život radšej medzi tých žiakov, poslucháčov, sluhov. Lebo viem a som si viac ako istý, že sa to raz otočí. A poslední budú prví. Všimol som si, že ten, kto si niečo odžil a čo po prednáške dá jednu trefnú otázku alebo vtipne zdiagnostikuje tému je oveľa ďalej než ten, kto nás dlho poučoval iba naštudovaným, čiže odkukaním niečoho,

čo zažil iný.

 

Kto je kráľ a kto blázon?

My muži máme v sebe tendenciu byť v niečom prví. Preto tá súťaživosť, snaha o predbiehanie sa, naháňanie sa za bodmi. Satan nás však klame, že byť kráľom je mať pozemky, peniaze, vládu nad osudmi iných, veľa žien, vojsko. To je iba vonkajšia pýcha. Pokora učí, že byť kráľom je ovládať poddaných svojho tela, napr. úst, brucha, túžby vynikať či pohlavného orgánu. Riadiť vlastnosti svojej duše, žiť svoj osobný príbeh, nebáť sa ako sraľko života, zakusovať radosť z tajomstiev prírody, , mať mnoho dobrých skutkov, lásku a pokoj v srdci. Čiže robiť poriadne mystiku. Teda vedieť niečo o spirituálnom kapitále. Tí, čo majú toho veľa vonku, predstierajú, že sú králi, sú iba veľkí blázni. A tí, čo im to závidia, lebo nemajú ani vonku ani vnútri sú blázni zatiaľ malí.

Príbuzní, niekedy horšie

na tom než pacienti

Prídu nahlásiť ku nám do kaplnky chorého jeho príbuzní. Ako dnes. Buď je to manželka, dcéra, sestra, brat… Chvíľu ich počúvam. Keď porovnám ich stav oproti samému pacientovi, tak je ich stav po psychickej stránke oveľa horší, než pacientov. Aj po fyzickej stránke. Neraz sú to slzy a strach. Nenájdu vo mne plačka, čo s nimi budem lamentovať, ale mužne ich vyzývam k reálnemu postoju k veci. Ak vnímajú tak k duchovnému pohľadu. A tých najzrelších aj k duchovnému boju. Sebaľútosť, nedôstojné mraučanie a zbabelé jajkanie ponechávam pohanom a iným

sociálnym služobníkom.

 

Na úteku pred tichom

Táto civilizácia, to sú ľudia na úteku. Nemocnica je miesto, v ktorom sú pacienti donútení okolnosťami sa spomaliť. Zdravotníci sú nútení sa niekedy zrýchliť. Systém ich núti podávať výkony. Stačilo by napr. prijať na oddelenia viac personálu. Na to však treba nejakú miliardu, ktorú potrebujeme radšej kdesi vytunelovať a použiť napr. na úplne zbytočné bilbordy. Nemocničné fofry sú nasadením sa za vec. Veď ide o život. A to treba oceniť. Najmä vtedy, ak každá sekunda je vzácna. Ale to nie je vždy. Pre ostatných by bol potrebný kľud v pohyboch aj reči. A ten má málokto. Kaplnka je tu na to, aby sme sa tu stíšili. Poďakovali, vpustili do seba Božiu lásku. A potom s láskou sa starali o chorých. Nepokojom im ublížime. A na seba prezrádzame, že duchovne spíme, ak pobehujeme bezducho hore-dole. Niektorí pacienti majú až príliš telesného pokoja, lebo celý deň ležia. Majú však niektorí nepokoj vo vnútri. Ak nevedia trpieť, vydávajú hlasné zvuky. Ak nevedia čo zo sebou, preháňajú personál. Jeho trápením sa asi nachvíľu zbavujú svojich múk. Nenaučili sa trpieť.

Tí, ktorí trpia s Kristom

vedia byť aj nenápadní a potichu.

 

Dva druhy pokánia.

Jeden z posledných prejavov kardinála Špidlíka bol o dvoch druhoch pokánia.:
1. Metanoia
2. Penthés
Pokánie prvé je obrátenie sa v konkrétnom čase, skutok pokánia napr. pri sv. spovedi. Pokánie druhé je celoživotné. Je to dlhoročné hľadanie a plnenie Božej vôle a postupné opúšťanie všetkého zbytočného, čo nás duchovne zaťažuje. To prvé je pre amatérov, to druhé pre profesionálov. Pri začiatku každej sv. omši je úkon kajúcnosti. Aj tu sa deje čosi, čo pri spovedi. Aj toto je jedna z foriem pokánia, ak sa mechanicky neodflákne. Aj takto sa dánaše vnútro detoxikovať od tzv. hriešikov. Duchovne dozretí ľudia už primitívne páchanie hriechov ku potešeniu sa

zo života nepotrebujú.

 

Rozkošný santa kontra zdravo prísny muž

Santa Klaus, alebo Sv. Mikuláš. Môžeme si vybrať, ktorého z nich budeme nasledovať ako mužský vzor. I keď sa hovorí, že poriadny chlap a dobrý otec nemusí nosiť darčeky, ale nech donesie rodine dar najpotrebnejší a to sám seba, predsa otec rodiny, či biskup ako otec diecézy, by mal obdarovať svoje deti či veriacich dobrými darmi, ako to robil sv. biskup Mikuláš. Iný vzor, muž bez zdravej prísnosti, Santa Claus, sa špecializuje na vonkajšiu i vnútornú obezitu. Rozmaznáva detičky zbytočnými darčekmi, od ktorých tučnejú, dáva prihlúpe otázky, jeho dobrota je teatrálna, chovanie šašovské, duchovne je mimo a sexuálne úchyl. Keďže plakať nad svojimi biedami nevie, radšej sa stále iba usmieva. A keď mu kútiky začnú padať, tak to okamžite doladí novým poldecákom. „Úžasný vzor“ pre pomýlených a nedozretých mužov, čo obdarúvajú ženy falošnými objatiami, infantilov rôznymi plieškami ako vyznamenaniami a deti doslova daromnicami, ktoré im už vypadávajú z plnej skrine.
Veľmi je dobre, že tieto dva protiklady máme navonok v Cirkvi i vo svete. Iba slepý by si nevšimol tie podstatné rozdiely u normálneho muža a u trápneho pupušbugriša.
Ak muž žije duchovne, premení sa tak na normálneho a potom na dôstojného až na svätého. Ak miluje nie Boha, ale svet, premení sa na šaša. A neskôr na starého blázna.

 

Vitajte medzi miliardármi

Rozmýšľame vraj iba 5 percentami svojej kapacity a asi iba v jednej polovici mozgu. Osprostení vonkajším svetom si uvedomujeme iba moc peňazí. To, že máš normálnu pamäť je obrazne povedané iná miliarda. Alebo ak máš prácu čo ťa baví a je iným prospešná, to je tiež miliarda. Ak máš niekoho rád a on, ona teba, miliarda ďalšia. Ak máš oči a vidíš, či to nie je hodnota väčšia než miliarda? Alebo že počuješ, chodíš, cítiš, že ti chutí jesť, že normálne spíš… Ak si dostal slušných rodičov. Alebo že tvoj život má zmysel. Že máš zdravý úsudok. Dobrého priateľa. Milú kolegyňu. Kresťansko katolícku vieru. Zdravé dieťa vedľa seba. Či to duchovné večné dieťa v sebe. Iba veľký hlupák berie tieto veci ako samozrejmosť a neuvedomuje si, že každá z nich má hodnotu, obrazne povedané miliardy. Ba aj väčšiu. Chcieť plniť Božiu vôľu a snažiť sa o svätosť je bilión. Nejaká dvojmiliónová hypotéka vo finančnom svete je drobnosťou oproti spomenutému sociálnemu, intelektuálnemu, emocionálnemu, kultúrnemu a spirituálnemu kapitálu. To, že nám to doma, v kostole či v škole nepripomenuli svedčí o tom, že sme ale poriadne dorichtovaní falošným bohom – peniazmi.

Asi aj kvalitne pookrádaní vo vnútri.

 

Dedičné hriechy zmenené na charizmy.

Dedičný hriech, čiže poškodené zdedené gény sú asi jedinou dogmou viery, ktorá sa dá vedecky dokázať. Ak sme zdedili po predkoch niečo veľmi škaredé, nevyčítajme to Bohu. To je možno rana, ktorou máme trpieť prvú polovicu života. Tú máme obetovať Bohu cez Krista ako svoj kríž. Ten sa nám premení a príde malé vzkriesenie. Tá zahojená rana nám prinesie charizmu. Otec alkoholik je čosi hrozné, ale u jednému bratovi to prinieslo veľmi triezvy životný pohľad. Inej sestre s podobným osudom dobrého manžela a otca jej detí. Aj to, že si prehľbila vzťah s Otcom v nebi a neorientovala sa

na otca pozemského.

 

Vďaka Bohu, ak o kríži netáram

Ľudia chorí radi chodia do kaplnky pomodliť sa a posilniť na duchu, vypočuť si povzbudivé slová. Som veľmi rád, že ich môžem poučiť a povzbudiť. Som tak rád, že mi dala Prozreteľnosť prežiť si aj dlhoročnú krížovú cestu. A vtedy keď kážem, aby sme si niesli kríž, objali kríž, boli trpezliví pri nesení kríža, obetovali svoj kríž, niesli ho s láskou spolu s Ježišom, tak vtedy cítim, že ich to oslovuje. Duch Svätý sa ich dotýka a krstí ich. Je to preto, lebo som čosi aj odžil a odtrpel. Ak o nesení kríža netárame do luftu, tak veľká vďaka Bohu.

 

Sme proroci či „nebeskí“ diplomati

Nechať ľudí darebáčiť je trestný čin. Nechať ľudí opíjať sa tak isto. Toto dovolia iba darebáci a opilci na duchu. „Znemravňovať mládež je zločin!“ povedal raz arcibiskup z Košíc A. Tkáč. Prekvapivo, lebo je ináč je dosť taktný. Kto to dovolí a nerobí nič proti tomu je fakt duchovne zločinec. Kto napomáha homosexuálom stať sa promiskuitnými buzerantami je satanov najmilší. Je podobný tomu, kto narkomanom chce legalizovať kokaín a ožranov liečiť slivovicou. Raz bude za to aj vážne zodpovedný. Kto dovoľuje mládeži pozerať pornografiu a tak ju štope besnotou je Luciferov spolupracovník. A kto im doporučuje smilstvá a potraty ako „ ľudské právo“ je jeden z padlých anjelov. A beda mu! Takto sa vyjadrovali proroci. My sme však len ako šašovia diplomati, ak to prorocké v sebe vykastrujeme. A budeme ohlasovať tak aby sme nikoho neoslovili alebo akože neurazili pri páchaní nehorázností. Takí „apoštoli“

sú trochu aj na posmech.

 

Neporiadok

Keď má niekto permanentne bordelík okolo seba, naznačuje tým okoliu, že ho má aj sám v sebe. Porozkladané veci jedno na druhom, bez disciplíny a poriadku, ponakupované daromnice, zapáchajúce fusakle, neodhodené kartóny, nepozametaná podlaha, špinavá kuchyňa, smradľavá chladnička, mastné fľaky na šatách, zavírený počítač, nenabitý mobil, spotené tričko, rozrastajúce sa brucho, pozeranie televízie bez výberu, prepchatá garáž daromnicami, stohy kníh čo už prerastajú cez hlavu, povyťahované zbytočnosti,…To a mnohé iné je jasným dôkazom vlády chaosu v nás. Debordelizovať hlavu a opustiť sebadeštruktívne programy! To by sa im

malo dať ako úloha č.1.

 

Božie mlyny melú pomaly, ale isto

Božie mlyny melú pomaly, ale melú isto. Túto svätú pravdu si môže overiť každá generácia. Beriem do rúk ruženec, ten boží mlynček a veľmi dobre viem, že zomelie tvrdý suchý rohlík, čiže problém, na potrebnú strúhanku. Aj mlynček každej svätej omše robí čosi, vo väčšom. Keď sa spoja tieto sily do veľkého mlyna tisícich omší, tiež zomelú každú nehoráznosť fašizmu, komunizmu, či liberálneho nihilizmu na fašírku. Každú hrôzu prechádzajúcu z pekla tieto Božie mlyny pomelú. A nepriateľov Cirkvi aj úctivo odprevadia na cintorín.

Aj prenasledovania

sa zmenia na víťazstvá Cirkvi.

Kto si myslí, že pri zabití mučeníka sa Cirkev dostane do krízy, tak ešte sa duchovne neprebral k živej viere. Božie veci iba naberú väčší vplyv. Kto hovorí o kríze v Cirkvi, má ju v sebe sám. Je tu Božie Kráľovstvo aj keby sa všetci čerti rozliali od nenávisti na kolomaž, aj tak to nezmenia.

 

Tvorivý neporiadok

Byť kresťanom znamená nebyť otrokom. Ani otrokom poriadku. Taký tvorivý neporiadok je vlastne krásny. On teda nie, ale cez špinavú handru a neporiadok v ateliéri vzniká krása vo výslednom obraze. Vete aká je dôležitá pri tvorbe taká obyčajná handra na utieranie štetcov? Kto je prehnane poriadkumilovný, puntičkár a pedant, ten asi nie je umelec. A čo vyrába, je iba sériová výroba. Nič, nad čím by sa mali iní zastaviť a zamyslieť. Ten okato prísny poriadok neraz zakrýva nejaký chaos. V hlave? V citoch? Vo vzťahoch?

 

Slovo chlapa, to je tá jeho podstatná váha

Pribral som nejakých pár kíl a zaujímavé, že mi to nevadí. U chlapa to nie je podstatné. Keby to bolo, tak by bol asi manekýn, čo sa bojí, že príde o prácu. Poriadny chlap má budiť rešpekt. Nemá to byť vychudnuté tintítko, ktoré sa začne triasť a ohýbať, keď zafúka prudší vetrík. Pár kíl navyše, asi do 10 kíl, vôbec nie je na škodu. V zime nás ochráni pred chladom. Napríklad. A v lete ich zhodíme a budeme sa mať na čo tešiť. Netreba sa módne znásilňovať. Je asi zoženštelé stále sa vážiť a panikáriť pre pár kíl. Slovo muža má mať tú podstatnú váhu,

nie jeho meniace sa kilá.

 

Prečo netreba dávať úplatky?

Istý Vlado umieral na Áre. Zaopatril som ho sviatosťami. Jeho priateľke, ktorá pri bola pri ňom celá bojazlivá som povedal, aby sa za neho modlila. A keby bola Božia vôľa, aby bola pripravená aj na jeho odchod do večnosti. On sa však z toho dostal. V kaplnke mi prišiel povedať, že má za sebou 13 operácií. Kdesi na juhu Slovenska mu operatéri asi nechtiac poškodili. Vraj ich podplácali. A čím bolo operácií viac, tým to s ním bolo horšie. Prišiel ku nám do Rooseveltovej nemocnice, kde sa ho ujal prof. Kotháj. Prvý krát sa na to pozrel asi pri 4 hod. predoperácii a druhý krát to bol 3 hod. zákrok. Zachránil mu život. Úplatok nebolo treba. Mali by sme sa naučiť poďakovať sa aj Bohu za dar zdravia, aj lekárovi za operáciu či sestrám za starostlivosť. Ale po hospitalizácii. Úplatky predtým sú príznakom strachu a neprinášajú požehnanie.

 

Odborná rada

Naša osobná skúsenosť je neprenosná na iných. Amatér radí iba to, čo sám zažil a naivne si myslí, že jeho skúsenosť bude vhodná aj na riešenie problémov iných, asi „všetkých“. Odborník dáva tzv. odbornú radu. Tá zahŕňa výťažok zo skúseností aj iných, veľmi mnohých a je vytvorená dlhoročným pozorovaním niekoľkých generácií a stoviek príbehov z rozličných oblastí. Toto veľmi múdro poznamenal kňaz Tomáš Halík. Osobná rada je vhodná ako svedectvo. Aj to je vzácne. Odborná rada je čosi väčšie. Širokospektrálne

a konkrétne zároveň.

 

Skúšky

Prečo Boh, ak existuje dopustí na svete toľko nemorálností? Uvažujú nahlas stále viacerí. Je ich dosť, čo už do viery odpadli. Mýlia si totiž tento dočasný svet s večnosťou. Toto tu je iba dočasná skúška. A nie náš trvalý pobyt. A ten, kto nás to skúša asi má s týmto svetom nový zámer. Veď preto je to ťažké, lebo nás to testuje. Ak je niekto kvalitný, ten vydrží a charakter si zachová. Ani vieru si nedá ukradnúť. A nájde dosť aj krásnych vzorov okolo, aj mnohých svätých v histórii. My sa chystáme na iný svet a tieto dni budeme mať ako dôkazový filmový materiál,

čo o nás povie viac než dosť.

 

Padlí anjeli

Padlí anjeli sú aj medzi umelcami. Sú to bytosti, ktoré vedia majstrovsky klamať telom. Jeden má taký krásny hlas, keď spieva, tak okúzli davy. Ale príklad jeho života? Chvasce sa smilstvami, robí si z cirkvi posmech a rodinu si založí v sedemdesiatke. Jeho drogou je úspech a potlesk. Ide na to, ako auto na benzín. A má spotrebu milión korún, či dolárov na mesiac. A to spieva dojímavo o tom, ako devastujeme planétu. Ak by sme žili v prepychu ako on, veru vydrancovali by sme ju za jednu generáciu. Alebo iná hviezda. Skáče z postele do postele a občas ide zaspievať i do kostola. Ezoterické predajne sú plné kníh o anjeloch. Treba byť opatrný, lebo môže ísť o anjelov padlých. Nikde nám nedali kritériá, podľa ktorých môžeme rozlíšiť svetlo od tmy. Vlastne dali nám a to podstatné. Dobrí anjeli nás vedú k úcte k Bohu a tí padlí k neposlušnosti voči Bohu a adorovaní svojho ega a občasnom spomenutí si na ňom, akoby na posmech. O tom, či sa Otcovi páči, máme poučení z evanjelia dosť. Padlí anjeli majú iné evanjelia, kde sa hovorí o láske, ale nič o kríži a o obeti. Trepe sa tam o milovaní, ale bez cudnosti. Padlí anjeli šarapatia aj v Cirkvi. Sú to herci svätosti a ide z nich hrôza neľudskosti. Anjeli učia pokore a modlitbe a čerti mágií a uletenej nezávislosti. Tí svetlí učia, ako slúžiť, tí tmaví ako rozkazovať a klaňať sa modle Sochy slobody. Tí, čo ju uctievajú urobili veľmi podstatnú chybu, že zabudli na druhej strane oceánu postaviť

Sochu zodpovednosti, ako to vystihol E. Fromm.

 

Božie dieťa v nás

Veru, veru, nájsť v Ježišovi Mesiáša je v živote to najpodstatnejšie. Máme v pláne veľa plánov, ešte toto si kúpiť, ešte tamto ísť dovolenkovať. Chceme toho zažiť a hentomu sa radšej vyhnúť. Špekulujeme ako zlatnícky učeň, ako prísť k novému zlatu, novým peniazom, novým vonkajším zážitkom. Ale dobre si všímame svoje najhlbšie vnútro? Je šťastné? Je moje svedomie spokojné? Je Božie dieťa vo mne usmiate? Alebo plače, zúfa a má veľa soplíkov. Niekde je i pokakané a nie a nie ho okúpať. To dôležité je očiam neviditeľné, odkázal svetu malý princ,

čiže Božie dieťa.

 

Pravý raj

Ako je možné, že Adam s Evou zhrešili? Veď boli v raji. Tam bolo všetko a v harmónii. Ale iba vonku. V ich vnútri asi raj nebol. Tam vládla naivita. A to nie je raj. Tú napadol zlý. Asi preto, aby nás z tej naivnej „svätosti“ dostal. Pravý raj nehľadajme iba vonku. Najprv ho treba nájsť vo svojom vnútri a v našich zrelých vzťahoch.

 

Pýcha predchádza pád

Modlím sa rád. Cítim, že je to potrebné. Kto sa nemodlí, či zle modlí, uletí mu podstata života. Ostane mu iba živorenie. Prosím Krv Kristovu, tú, kde je Božia moc, spolu so Zdravasmi o záchranu od toho, aby nás nepohltila neľudskosť. To je tu démon číslo 1. A démonom č.2 je fanatizmus ženúci veci do extrémov. Pochádza to z pýchy a vedie do nešťastia. Katastrofa nastáva vtedy, ak sa nám to dostane pod kožu a považuje sa to za „katolícku vieru“. Ohavnosť! „Byť slušným komunistom bude raz lepšie než zlým katolíkom“ – povedal ďeťom

na náboženstve skúsený starší pán farár.

 

Čistá mužská energia

Z omše na omšu, z domu do domu. Vianočné sviatky kňaza vyčerpávajú. Prvá pomoc je dobre sa z toho vyspať a nenastavovať si budík. Aj keď nás niekto počúva pri kázni, je to magická chvíľa, kde sa čosi podstatné deje. Ľudia radi kázne počúvajú a tak nás vysávajú aj z bioenergie. A to unaví, vyčerpá tak, ako by človek rúbal drevo. Ľudia chodia do kostola, majú radi kázne, lebo cítia, že im to dodáva silu. Reálnu silu. Najmä ženy, duchovné to bytosti, potrebujú čistú mužskú energiu z múdreho a nepošpineného muža, ktorý sa modlí. Lebo z tej pošpinenej mužskej energie doma je im niekedy zle.

 

Aha , rafinovaná „biblická“ temnota

Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota, ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť

iba povrchne v duchu.

 

Doniesť svetlo do tmy

Prečo som sa len dostal na toto pracovné miesto? Sťažuje sa v duchu istý mladý kresťan. Veď sú tu špekulanti, fotky nahých žien, posmechy z Cirkvi atď. Priateľu, presne na to, aby si tam priniesol Kristove svetlo. Podobne mala na Pána ťažké srdce istá kresťanka. Až sa rozplakala, keď si uvedomila, do akej rodiny sa to vydala. Choré vzťahy, modla mamony, liberálne názory každého druhu. Preto si tam, aby si tam doniesla betlehemské svetlo nezištnej lásky a pokornej služby. Dostala to ako odpoveď na svoje modlitby a zaznelo to v jednej kázni. Aj takto k nám prichádza svetlo, aby sme ho zaniesli tam, kde je nejaké zúfalstvo temnoty.
My tu nemraučime, že okolo nás nie je nebo. To si vybudujme v sebe, a podávajme o ňom svedectvo iným.
Brat dekan zo Zvolena Vojtech raz v kaplnke povedal krásne svedectvo o evanjeličke, ktorá sa chcela stať katolíčkou.
Na otázku prečo odpovedala, že má nevestu katolíčku, ktorá berie svoju vieru tak naozaj a tak sa pekne správa, že jej dala príklad, kde je pravá viera.

 

Život v luxuse

Kde ideš silvestrovať? Opýtal sa na konci služby kamarát Pavel, plastický chirurg. Odpovedal som, že do luxusu. Myslel, že do hotela Lux. Nie, do luxusu samoty. Ďalším luxusom je zdravie, iným dôležitým pekný vzťah, priateľstvo, alebo práca, ktorá užitočná a aj nás baví. Nemá veru každý takýto luxus. A azda ten najväčší je žiť v milosti posväcujúcej. Materiálny luxus, ako výsledok množstva peňazí je iba jeden z mnohých druhov luxusu. Asi ten najmenej dôležitý. A ak niekto pozná iba tento druh, tak vôbec nežije naplno.

Ale zúfalo jednodimenzionálne

 

Svätosť je u nás non stop trendy

V časopise Milujte sa som sa dočítal, že svätosť znamená plnosť ľudskosti. Brilantne vystihnuté. A krásne pravdivé. O toto nám v Božom Kráľovstve vlastne ide. O pozdvihnutie človečenstva s pomocou milostí posväcujúcej a pomáhajúcej do stavu nového človeka, prežiareného Duchom svätým, ktorého telo bude spiritualizované, vzťahy zjemnené a výzor dôstojný. Boli by sme ťažkými amatérmi a myslím, že by to malo byť aj trestné, ak niekto neupozorní tých, čo sa snažia o ideál svätosti, že sú v tejto oblasti mnohé nepodarky. Existuje svätosť, ktorá nie je pravá, čiže je falošná. Väčšina sv. otcov, čiže pápežov nebola samou cirkvou vyhlásená za svätých a volali ich zaživa svätý otec. Čiže bola to falošná pesnička. V pravej cirkvi

je svätosť v permanentnej móde.

 

Zásady duchovného muža

1. Žije v pravde

2. Dodrží svoje slovo

3. Vie si priznať chybu a ospravedlniť sa

4. Dáva dobrý príklad

5. Znesie samotu

6. Nereaguje unáhlene a prudko, vážnejšie veci si v tichu najprv premyslí a až potom sa rozhodne konať

7. Nefňuká a nemraučí na verejnosti,

ale čestne bojuje

8. Stráži si triezvosť

9.  Nezhadzuje vinu či zodpovednosť         na iného

10. Nie je primitívny a sebecký, vidí si ďalej od nosa

11. Nefandí extrémom, zdebilňovaniu ani infantilite

12. Nepachtí po plieškoch a sebaoslavách

13. Vie aj o tichých víťazstvách

14. Vie sa postarať ako dobrý otec

15. Odsekne rázne škodlivý konár

16. Ochraňuje slabších

17. Je bohatý, cnostný, silný, pokorný

18. Vie že cudnosť je dôležitá

 

Podobné s podobným

Biele prádlo je potrebné prať s bielym, tmavé s tmavým. Ak sa totiž do bieleho prádla dostane tmavé tričko, to pustí tmavú farbu a biele sa stane šedým. A všetko. Taká je skúsenosť aj moja, aj mnohých iných.Keď nám prali rehoľné sestry, tak som to nevedel. Keď sme si kúpili práčku, tak som to zistil. Keď nám robia iní, ako sluhovia, napr. tieto domáce práce, tak sa sami okradáme o mnohé potrebné skúsenosti. Aj anjeli nech žijú s anjelmi, čertice s diablami.Tak to má asi byť. Aby sa navzájom nedogebrili a neurobili niečo nerovnorodé,

čo nie je ani čert, ani anjel.

 

Kto je väčší pacient?

To, že v starom, trpiacom na rakovinu a smutnom je ukrytý aj trpiaci Ježiš, to vieme. Ale to, že oveľa ťažší, možno až stokrát ťažší pacient je v mlado a zdravo vyzerajúcom „spolubratovi“, ktorý je celý opitý ješitnosťou, pokrytectvom a krutosťou, tak v tomto nevidíme pacienta?

A chudáka 100 x viac postihnutého?

 

Aretológia

Arete je z gréčtiny, znamená vraj to, čo budí obdiv, úžas. Virtus je z latinčiny, znamená silu, hodnotu. Aretológia je náuka o čnostiach. Sv. Augustín definoval, že „cnosti dávajú láske poriadok“. Katechizmus ich definuje ako „trvalý stav ku konaniu dobra“. Moja definícia cnosti je: „kvalita ducha“. Alebo „trvalá hodnota“. Tiež „spirituálne zlato“. Venovať sa cnostiam, učiť sa ich, cvičiť sa v nich, znamená osvojovať si jazyk jazykov, ktorý je univerzálnym

a komunikuje sa ním v nebi.

 

Prapôvodný jazyk Európy

Goethe napísal toho veľa. Vraj by to trvalo 10 rokov, keby to chcel ktosi odpísať. Kardinál Kônig z Viedne ho kritizoval, lebo čosi nevhodné napísal proti Najsvätejšej Trojici. Asi oprávnene. Ale ja ho pochválim, za to, že nám prezradil v tom svojom napísanom, ktorý z jazykov je pôvodným jazykom Európy. A dalo by sa pridať i našej modernej civilizácie: Je to kresťanstvo a 4.evanjeliá – napísal Goethe. Veľmi presne. A kto sa ho snaží žiť, a hlbšie spoznávať, ten študuje ten správny jazyk.

 

Pozor na extrémy

Extrémizmus v náboženstve je jasným znakom, že ide o chorobu. Je to opak katolíckej pravej viery. Jeden extrém je podľa Benedikta XVI. ľahostajnosťou v duchovnej oblasti a ten extrém druhý je fundamentalizmus, ktorý nanucuje svoje názory na duchovné veci iným cez násilie a zastrašovanie. Tento extrémizmus je cesta do záhuby. Aj jedna strana, aj tá druhá ničí a ponižuje človeka. A navzájom sa ničia tiež. Katolícka viera dáva extrémy do kľudu, hovorí o zlatej strednej ceste, o miernosti medzi dvoma formami uletenosti. Vo veľmi nenápadnom liste Júdovom sa spomína, aby sme vieru v Pána Ježiša Krista nestotožňovali s výstrednosťami. Inak. preložené s extrémizmom. Netreba však zabúdať, že Ježiš nás miloval do krajnosti, čiže do extrému.

 

Ekonomika a oikonómia

Ekonomika je božstvom tohto sveta.U nás v Cirkvi máme nebeskú ekonomiku,tzv. oikonómiu, plán spásy. Tí, čo žijú hlbokým životom s Kristom, tí sú v tejto oblasti, ktorá je skrytá vonkajšiemu zraku, majstrami a veľkými boháčmi. Skutočné bohatstvo sú iba peniaze platiace v nebi. Tu na zemi ich voláme cnosti. Alebo zásluhy, milosti, dobré skutky, či skúsenosti. Múdrosť je toto si hlboko uvedomovať. A hlúposť je na túto podstatu zabúdať, alebo si z nej robiť posmech. Takto sa to odporúča v tzv. sekulárnom svete. Tam už nič nie je pomaly sväté a kde sa tolerujú aj veci, ktoré človeku vyslovene škodia. Cirkev nesmie mlčať. Ani nasilu iných robiť cnostnými. Dnes prví budú raz poslednými

a poslední prvými.

 

Falošné exorcizmy

Sú duchovní nadšenci, ktorí chcú, bojovať voči temným silám exorcizmami. Niekedy sa strápňujú a označia iného za posadnutého démonom, ktorý im samým straší v ich vlastnej nečistej hlave. Alebo unáhlene pretínajú v inom dlhotrvajúcou modlitbou kanál, cez ktorý prúdi do nás bolesť. Nezabúdajme,že neraz treba mnohé odtrpieť a nie zbavovať rýchlo kohosi kríža. Taká neprirodzenosť môže byť poškvrňujúca. Veď takto ich okrádajú o požehnanie, ktoré by po poctivej krížovej ceste nasledovalo. Infantilné zbavovanie nedozretých učeníkov kríža a hádzanie ich iba do oblasti netrpezlivosťou poznačenej radosti, aj to môže byť tou neprávosťou, ktorú spomína Ježiš. Raz môžu túto amatérčinu zaplatiť sami.

Alebo ich žena či dieťa.

 

Lapanie po čistom vzduchu

Milovníci čistého vzduchu podstúpia radi aj námahu, len aby vyšli kdesi hore. A tam dýchajú nádherný svieži vzduch. A zakusujú čosi z prirodzenej blaženosti, pre ktorú sme stvorení. Presne to im totiž chýba, keď sú doma, kde je to otrávené, ani nevedia čím. Niekde napr. závisťou, inde hektikou. V meste, kde je dýchanie zaťažené smogom alebo v médiách, kde je to zatoxikované povrchným bulvárnym škúlením na realitu. Ten vzduch je stále akýsi ťažší a depresívnejší. Ako stále špinavšia voda v akváriu bez filtra. Raz bude mať ľudstvo jemné prístroje, kde sa presne zmeria a znázorní infekcia hriešneho konania. Takých potom zatknú a izolujú. Ale to už bude Božia Ríša na Zemi.

 

O tzv. rodových koreňoch

Ako je v ezoterickom svete zvykom zvaliť vinu na minulé životy, ak niekto prežíva vo svojom živote smolu, tak do našich katolíckych kruhov prišla vlna uzdravovania tzv. rodových koreňov. Čiže vina za to, že sa mne dnes nedarí, majú moji predkovia. Francúzski biskupi sa správne ku tomu vyjadrili, že je to chyba, ak takto zvaľujeme vinu na niekoho iného a neprijíma osobnú zodpovednosť za svoj život. Iba hlupák by nevedel, že ak pil otec, bude mať sklon piť aj syn. Ale treba voči tým zlým sklonom bojovať modlitbou, nie obviňovaním otca. Ak ten bol veľký pijan, jeho syn si môže vymodliť charizmu veľkého triezveho uvažovania. Jedna slečna trpela roky, že mala otca pijana. Ťažko si nám predstaviť, koľko hrôzy si museli vytrpieť. Obetovala to, pretrpela, a Pán ju požehnal veľmi dobrým manželom a deťmi. Aj dobrým pánom farárom.

 

Tvrdá askéza

Vyznávači permanentnej celoživotnej tvrdej askézy sú po rokoch plní napätia, a okrem toho aj agresívnej nevraživosti. Táto vnútorná až zurvalecká „svätosť“ je niečím doslova neľudským a odstrašujúcim. Sú to frontoví vojaci, ktorí stále vidia kdesi nepriateľa. A kto ich tak dorichtoval? Tá tvrdá askéza, ktorá je dobrá pri obrátení, aj občas ju treba použiť ak sa po zatúlaní vrátime. Ale ak si ju niekto zamiluje príliš, a preženie to s ňou, najprv vytrestá sám seba a potom bude zastrašovať iných. Vygradovaný pelagianizmus, chudákizmus, ktorý má veľmi ďaleko od radostnej zvesti evanjelia aj od vnútorného pokoja. Zatvrdzuje srdce z inej strany a inou formou tvrdosti ako život v hriechu. Jeho zákernosť je, že sa maskuje „milosťami a katolicizmom“.

 

Charizma proroctva

Prorok je ten, kto oznamuje Božiu vôľu. Prorocký dialóg je vtedy, ak sa v ňom dozvieme, ako máme vyjsť z labyrintu problémov von a tým správnym smerom. Charizmu proroctva bude mať ten, kto sa snaží plniť verne Boží plán. Bude nenápadne vplývať na iných a svietiť im na ceste.

 

Kde je čistota?

V Teológii tela od Jána Pavla II, je doslova prorocká veta: „Čistota je v miernosti.“ Čiže tí, čo v niečom preháňajú, sú v nemiernosti, teda v nečistote. Biblicky sa to volalo smilstvo. V modernom jazyku extrémizmus. Mimo duchovného života a mimo blaženého pokoja budú tí, čo to v nejakej oblasti roztočia a vydráždia rozkoše do maxima. Dožijú sa takého zhnusenia a prázdnoty, ako veľmi sa prejedali… A tí iní extrémisti, čo tzv. potreby tela iba zatĺkajú a donekonečna umŕtvujú, poriadne vyhladnú presne v tom, v čom sa až ukrutne odriekali. Niektorí ako vlci. Kto nežije čisto, čiže mierne, jeho duša je vo vojnovom stave a telo mu začne postupne vyrábať nepríjemnú deviáciu. Aj takto dopadá strata bedlenia.

 

Uniformita

V Ježišovi sa nám zjavil pravý Boh. A Ježiš sa iným predstavoval ako syn človeka. Bol Boh a hovoril o sebe, že je človek. Mal som vo svojom živote fázu, keď som svojmu okoliu dával najavo že som niečo iné, výnimočné. Dlho som nerozumel tomu, prečo som za to vo vlastnej cirkvi nepochopený a odstrkovaný. Bolo to preto, lebo tu sa pestuje uniformita. Tu sa spieva zborovo. Sólista môže byť iba biskup. Ten zas podlieha inému levelu kolegiality. Všetci ostatní musia pochodovať podľa rytmu a všetci rovnako. V tom je naša vonkajšia sila, ktorá zakrýva našu slabosť. A tak som dozrel, už nie som „pyšný“ a snažím sa byť ako iní. A svoju neobyčajnosť skrývam pod masku obyčajnosti.A takto už okoliu neprekážam.

Liečenie pevným objatím

Istá nemecká psychologička českého pôvodu, Jiřina Prekopová, vynašla nový psychoterapeutický systém. Nazvala ho liečenie pevným objatím. Zo svojej skúsenosti zistila, že keď bola nervózna, plná nepokoja, búchala a reagovala protivne, tak ju manžel, slovák, stisol tak silno a z lásky, až jej kosti zaprašťali. A výsledok? Po objatí tých sto čertov z nej vyšlo. Zostal kľud. Láskavé objatie ju vyliečilo. Dala to do systému a radí iným, ako napríklad besné deti zbaviť besnoty. Len to je materinská láska. My chlapi milujeme s odstupom. A nám objatie slúži iba na záver II. sv. vojny alebo pri víťaznom góle. Napríklad sv. Vincent objal modlitbou sv. ruženca zomierajúceho, ktorý ho predtým od lôžka vyhodil. To je chlapské objatie. Otcovské.

Verím vo vzkriesenie tela

Sektárstvo môže znamenať aj to, že naše kresťanstvo máme iba v hlave. Naštudujeme si a odpovedáme, učíme a premýšľame. To je správne. Len treba ísť aj do srdca. Dať tomu všetkému emócie. Božské i ľudské. Očistené aj umiernené. Božieho Ducha treba dať aj do rúk. Do nášho konania. Aké by to bolo kresťanstvo bez skutkov. Kresťanstvo nám treba dať i do brucha, lebo ak máme priveľkú, nadváhu tak tu ešte nevládne Kristus, ale slepá živočíšnosť. Živoríme s „milenkou“, ktorá sa volá Nemiernosť. Neklamme seba aj iných, že sme v celibáte. Boží Duch nech prenikne naše nohy, aby išli iba tam, kde chce Pán. A nech napokon prenikne naše najhlbšie intímne miesta. Ak by tam nebol poriadok, bola by tam milenka iná, Ješitnosť.

Neboli by sme ešte vykúpení celí.

 

Správa z Misijnej nedeľe

Dnes 23.10.2011 som po 12 hodinovej službe v nemocnici. Robil som sám to, čo zvykneme robiť štyria, dvaja kňazi a dvaja akolyti. Dve sv. omše plus pochodiť po skoro všetkých poschodiach od 13 až po prvé a rozdať eucharistiu asi 30 pacientom. Prišiel som pred 20 h domov, čo je asi 1 km pešo, telefonujem a ktosi volá, že na neurologickej Jiske mu umiera mama a treba isť zaopatrovať. Malo by ma uchytiť, veď som dýchal ten nemocničný vzduch celý deň, ale pokojne idem, zaopatrím. A teraz žasnem z toho, že nie som vôbec unavený. Asi robím presne to čo robiť mám, a preto taká neuveriteľná spokojnosť. Možno je to ovocie toho, že som sa v predošlých dňoch dosť modlil, alebo sa za nás niekto modlí, lebo takto dobre sa cítiť po toľkých behaniach nie je normálne. Keď to porovnám s dňami oddychu, keď som bol doma a na práci som nič také vážne nemal, ale stačila jedna 20 min. návšteva jedného môjho kolegu, čo sa túla a robí z kňazstva vrtuľu. Smrdel ako keby práve skončil s umývaním dlhšie mŕtveho nebožtíka a skočila z neho do mňa taká akútnohrozná spirituálna infekcia, že som mal skoro tri dni čo robiť, aby som sa z tých prudkých stavov úzkostí nezbláznil. Doslova. Lapal som po dychu ako priškrtený. Tá veľká citlivosť čo mám je niekedy veľkým problémom, lebo teraz zachytila hadí jed z tohto hochštaplerusa lachtikarisa, ako keby ma poštípala jedovatá zmija, a ten jed ma chcel rozhodiť. Neviem či mi uveríte, ale ostať sám a v duchovnom boji v samote proti takejto pliage je oveľa, oveľa ťažšou robotou. Nielen duchovnou, ale aj fyzickú stránku zasahujúcou prácou, než pre porovnanie dnešná duchovno fyzická služba v nemocnici pri stovke pacientov v akože ťažkom nemocničnom vzduchu. Niečo podobné mi povedala jedna sestrička, že akákoľvek ťažká je jej služba medzi pacientami,

je to oveľa ľahšie ako život s alkoholikom.

 

Čo nám najviac vysáva energiu?

Ľudia raz prídu na to, že najhorší odsávač bioenergie, alebo duchovnej krvi, je keď robíme niečo, čo nemáme robiť a sme vo vzťahu, z ktorého sme mali dávno dôstojne vycúvať. Sú jedinci, ktorí sa na Vás prisajú ako pijavice, a vysávajú nás z energie. Dlho s nimi nevydržíme. Všelijako sa vyhovárame len aby sme sa s nimi nestretli. Sajú nám duševnú krv ako upíri. Vyhľadávame podvedome toho, kto nám energiu dodáva. Len sa dobre pozorujte, a prídete na to. Najhorší zlodej však môže byť človek sám sebe. Ak nekoná Božiu Vôľu ale robí niečo svojvoľné. Toto je ten najhorší z vysávačov pozitívnej bioenergie. Hriech je vlastne dodávanie nesvätej energie do nášho systému z nesvätých zdrojov. Čím má niekto väčší defekt v duchu, tým má aj väčšiu spotrebu týchto energií, ktoré vysáva od iných alebo zbíja nemiernosťou z plodov našej planéty. Svätci, tí mali najmenšiu spotrebu a podávali tie najväčšie výkony. Diabli tým je málo aj tisíce eur na týždeň, aby sa „uspokojili“ či „ukojili“, a mohli trápiť peklom iných.

Aby sa aspoň na chvíľu svojho prekliatia zbavili.

 

Prečo to Boh dopustí?

Ak niekto žije iba nad hladinou života a rozvíja iba hmotnú dimenziu svojho života nežije ani naplno ani úplne. To je ten, čo iba je a pije, žije iba aby sa najedol, vyspal a množil. Ako zviera. Tento štýl zanedbávajúci vnútorné dimenzie človeka spôsobí, že v ňom driemu a rastú zvieracie vírusy, ktoré sa v duchu rozbujnejú ako spirituálna rakovina a ako magnet pritiahnu nečistých duchov  s podobnými neresťami, ktoré použijú telo tohto spirituálneho lajdáka ako nástoj na ukojenie svojho smädu. Vojdú do neho a urobia z neho nešťastníka. Ak ho nedoštvú k samovražde, „dokopú“ ho napr. ku kriminálnym činom. A prečo to dobrý Boh pripustí ? Aby sa dotyčný spamätal a zvážnel! Aby nebral Boha i život a svoje slabosti iba na ľahkú váhu. Vlastne ho to má položiť najprv na kolená a potom domov, do najhlbšieho vnútra, k Bohu. Ježišovo bedlite je vždy aktuálnou výzva, aby sme nedrichmali v duchu.

Ku pravde o nás samých patrí aj hlboké vnímanie a chápanie  reality života.

 

Pokušenie vonkajšej slobody

Ľudia na Slovensku sa čudujú, ako je možné, že niekto zbohatol zo dňa na deň, fabriky sa zatvárajú a mnoho ľudí je bez práce. Ako inak mohla privatizácia dopadnúť keď tie závody sa bez Boha stavali, tak sa následne bohapusto i privatizovali? Väčšina ľudí chce blahobyt, kapitalizmus, no tak ho má. Veď ten prináša pohodu a mnohí ju už aj majú. Je veľkou vecou si slobodne povedať čo si myslím, a to prináša demokracia. To, že vládnu peniaze to je samozrejmosť kapitalistického sveta. Je to ten najmilosrdnejší otrokár medzi krutovládcami dejín. My v cirkvi budujeme ostošesť, navonok máme rádio, diecézne centrum, domy pre charitu, nové kostoly, pastoračné centrá , semináre, tituly…Ale vo vnútri sme odcudzenejší. Západný štýl nás odvádza od extrému socialistickej kolektivizácie ku väčšiemu individualizmu. Čo mne osobne aj vyhovuje, ale rád by som sa dožil fenoménu bratstva. A nie sa hrania na bratov , kde sú oteckovia, čo všetko akože vedia a synáčikovi, čo vzorne akože poslúchajú. Aj nenápadné a skryté mučeníctvo je pre mnohých vo vonkajšej slobode intenzívnejšie, než za vonkajšej totality. Vonkajšia sloboda môže byť veľkou pýchou pre nedospelých na charaktere. Vyzretému je požehnaním. Kto nie je slobodný vnútri, toho sloboda  ťaží.

Otročí iných, lebo ešte je sám otrokom.

Spomaliť sa


To, čo nám bytostne treba je spomaliť .Doba nás núti do výkonov, do hektiky. Stále naháňať plusové body na výkonoch, či peniaze na účtoch. Je to vonkajšia náhražka za budovanie vnútorného emocionálneho či spirituálneho kapitálu. A ten sa buduje nie naháňaním sa za plus bodmi ale prijatie mínusov svojho života a cez lásku a obetu ich postupná premena na neviditeľné plusy na neviditeľnom účte , o ktorom nám dáva istotu iba živá viera. Zdravá spiritualita je aj náukou o dôstojnej pomalosti. Všetko má svoj čas. Urýchľovanie behu udalostí uškodí ich kvalite a vedomému prežívaniu. Ak udalosti neprecítime, nepretrpíme – poriadne si ich neuvedomíme, tak sme v spirituálnom spánku. Precitnúť, to je heslo , ktoré si dal do učenia Ježiš svojom vážnym bedlite. Sme presýtení kapitalistického všeličoho a potom sme hladní po živote. Je tu záplava informácií a predsa sme smädní

po normálnom pokojnom úprimnom slove.


Ľahostajnosť kradnúca spirituálny elán


Ak sa človek kňaz nadchne za hlásanie evanjelia to je krásne a úžasné. Vyjde zo školy do terénu a tam narazí na neelán, na ľahostajnosť a absolvuje rôzne druhy sklamaní. Táto nesvätá presila ho postupne nahlodáva, otupuje a jeho nadšenie môže zadusiť. Tak ako život v manželstve zadymí prvotné nadšenie zamilovanosti. Môže sa stať, že tá ľahostajnosť okolia môže zničiť i kňazské povolanie, a zo sympatického kaplána sa môže stať alkoholická troska zapíjajúca rôzne depresie, ktovie kde nachytané. Ak má kňaz konať dôstojne a správne dobre a spásonosne, tak nech činí pokánie za tých okolo. Dá sa v tichu a bez svedkov preplakať a premodliť každá hrôza a ľahostajnosť. Ak to kňaz robí, vytvorí takú duchovnú silu, že začnú mať silné výčitky svedomia najväčší ľahostajníci vo viere. Mnoho zmôže modlitba spravodlivého. Toto je jedna z najmúdrejších strán a myslím, že i najpotrebnejších, akú som kedy napísal. Už ju len žiť a ku zbraniam ducha pridať ešte i občas

zdravie nedrviaci telesný pôst.


O boľavom vnútornom ohni


Aj Ján Krstiteľ spomína oheň. Spomína ho i Ježiš. Nestrašili, iba boli svedkami Pravdy a pravda je taká, že existuje nebo ale i peklo. Oheň pekelný je vnútorná záležitosť a až potom vonkajšia. Je to v prvom rade obrovská nespokojnosť so samým sebou. Zožierajúce vnútorné výčitky svedomia. Zničujúca nechuť žiť. Preťažké pocity márnosti zo všetkého. Zožierajúca závisť, Alebo nenávisť. Dosiahnutie nejakého cieľa, ale cítenie neradosti nad tým. A veľmi intenzívne. Je to samozrejme i bolesť z ťažkej choroby či pobyt v neúspechu a prehrách. Alebo beznádejný a zatrpknutý pohľad z okna. V pekle je zákon karmy – tam je tzv. krutá spravodlivosť. Nebeský život je život v milosti a v milosrdenstve.

To je v podstate sv. nespravodlivosťou či najvyšším rádom spravodlivosti.

Umenie je povzbudiť, gýč je iba vyčítať


Každý poriadny kňaz musí ľud povzbudzovať . Keď sa spomenú negatívne príklady a tie treba veru spomenúť i to sa dá urobiť s citom a ako upozornenie , že tadiaľto cesta nevedie. Chodil som občas do jednej farnosti a mal omše istý XY. Prestal som na ne chodiť keď on slúžil. Ani raz mi neponúkol nezištne, aby som sa ľudu prihovoril. Má si hosť vypýtať slovo? U nás v nemocnici hosťovi kňazovi vždy ponúkneme, aby niečo povedal. Veď to obohacuje. Ľudia po čase vycítia, že náš pán farár je sebec, alebo ješitný. Takto si sami berieme autoritu. Naše reči nesmú byť iba sériou výčitiek. Takto fackať publikum?! Ak niekto nedokáže nadchnúť ľudí za dobro a pravdu, nech radšej sa vyučí za dobrého mäsiara. To boli starozákonní kňazi predovšetkým. Je fakt nedôstojné, aby z kazateľnice išlo mnoho zoctovatelých myšlienok bez vzletu a bez pohľadu do reality ale i do diaľky. Kňaz je vlastne aj akoby spirituálny elektrikár. Ak permanentne vyčíta niektorú z nerestí, asi ňou sám trpí. Má v tom skrat sám.

Má šťastie, ak ho na to niekto aj upozorní.


Ako sa niekedy nezblázniť


Jedna pacientka nám posielala asi 30 sms za deň. Vedela byť aj milá aj žartovná, ale takto sa zbavovala nervov asi šesť rokov. Vyskúšal som ju spovedať, exorcizovať v osobnej modlitbe, napomenúť listom, nedať jej rozhrešenie a eucharistiu, kričal som po nej, ospravedlnil som sa, vyrazil som ju raz z kancelárie fyzickou silou… Nekonečné sms, desiatky listov, telefonátov, návštev. Nakoniec pomohlo milé slovo a kúpenie si mobilu samsungu, kde sa sms dá zablokovať pred telefonickou šikanou. „Sestra“ chcela aby sme sa jej asi zvlášť venovali. Asi sa doma nudila, lebo nemala prácu. Alebo sa aj napojila na erotickú linku, a potom ju tí démoni obťažovali inak. Chcelo ma to doštvať do blázinca. A tak som sa musel brániť. Aj iróniou, že ja sa verklikujúcim papagájom, či drzým opiciam venovať nemôžem, lebo kompetencie mám iba na ovečky a baránky. Sama mi povedala, že v ich farnosti chodila takto jedna za pastierom, až sa ten z toho zbláznil. Možno aj na nej bolo z tohto ducha a tak sme to riešili. Nemocničná duchovná služba je niekedy aj psychiatrický stacionár. Treba sa chovať voči pacientom profesionálne, čo som sa pri nej ako u „učiteľky“ priúčal.

Od každého sa dá niečo naučiť.


Duch v obyčajných slovách


Niekedy sa nám nebo prihovára v tzv. obyčajných slovách. Kto sa modlí, tomu Sv.Duch odpovedá niekedy napr. aj cez iných. Ak nás čosi osloví, to Duch koná svoju prácu. Ponára nás hlbšie do pochopenia toho, čo je skrytá realita.
Náhle pochopenie niečoho hlbšieho patrí do mystéria krstu Duchom Svätým. Kto niečo ozaj žije,

ten iných „ponára“.


Zlozvyky a dobré tradície


Na Slovenskom vidieku a nielen tam sú isté nepísané dogmy – ktoré sa všeobecne statočne zachovávajú. Prvá znie: „čo povedia ľudia ?“ To je pre stádovitých ľudí prikázanie číslo jeden. To, čo si asi myslia naši anjeli strážni, alebo náš Stvoriteľ, to je vlastne vôbec nie dôležité. Druhá je: „zvyky treba dodržať.“ Aj zlozvyky? Nevieme celkom presne, prečo, ale ich porušenie by bolo asi zneuctením jednej z modiel –našich predkov. Osobnosť túži v takejto situácii iba jediné – a to vzoprieť sa všetkými silami a plávať proti prúdu. Ale aj to treba dať pozor, aby tu bolo rozumné a nedopadnúť ako bulo, ktorý sa bráni falošnej spiritualite ateizmom a demokratickej väčšine obdivom ku komunizmu. Pekné zvyku treba zachovať, ale vari nie ako otrok, ktorý 2.11 uteká na cintorín, a na štedrý deň na polnočnú, ale inak ho celý rok nenapadne, že treba i z tohto sveta odísť a že Ježiško nie je iba v jasličkách…Vonkajšie dobré tradície a svoju historickú identitu je vzácne si nielen všímať, ale ju i rozvíjať , byť na ňu hrdý a svetu odovzdať svoje špecifikum, svoju inakosť, svojskosť, originálnosť, by si mal zachovať každý národ a každý človek.

Obete  spirituálnej debility


Židovský management bol majstrom toho, ako hovoriť a slúžiť jedinému pravému Bohu, ale súčasne viesť štvanicu proti jeho legálnemu Synovi. Niektorí jednotlivci v cirkvách vynikajú obzvlášť rafinovanou charizmou, ako dvíhať ruky do výšok, mať plné ústa biblie a a Božích mien, dávajú si sakramentský pozor pri liturgických gestách a popritom si absolútne nevšimnúť svoju vnútornú bezbožnosť, svoje pokrytectvo, svoju egomániu, svoju zadubenosť a pod. Podoba sa to jednému šuchnutému, ktorý dosahoval rôzne stupne šľachetnosti , úctivosti, nábožnosti, intelektuálnosti, slušnosti a iných cností a tak v nich preháňal, že to bolo až čudné. Pravda skôr, či neskôr vypláva na povrch, a jeho bludná dezorientácia sa raz vyplavila pred zraky všetkých. Ak niekto hlboko vo svojom jadre ukrýva nejakú deviáciu, spoznáte aj podľa jeho vonkajšej dokonalosti, aj podľa toho, že v jeho blízkosti chorobne zvážniete. Ochráň nás Pane pred sociopatickou „nábožnosťou“ s psychiatrickými následkami.

Že ste takú prosbu v kostole ešte nepočuli?


Aby sme nepadli ako luciferko…


Tí, čo chcú byť v nejakej oblasti prví, čiže majstri, musia za to zaplatiť aj poslednosťou a nenápadnosťou. Keď chcú vyjsť až na vrchol, musia si pobudnúť aj na dne. Ak má byť ich sláva veľká, musí ich život aj veľmi skrytý. Ak chcú byť múdri, musia ich zaradiť medzi sprostých. Ak by niekto nezažil tieto paradoxy, mohol by si ublížiť. Sláva by mu stúpla do hlavy, čiže spyšnel by, a mohol by upadnúť toľko, nakoľko bol povýšený. Preto každá zdravá spiritualita hovorí aj o kríži, o dôležitosti

spracovania tzv. poníženia, o zmysle bolesti…


Rôzne druhy duchovnej slepoty


Ježiš pohrozil, aby sa to nik nedozvedel a on kikiríkal o tom po celom kraji. Alebo nemať blížneho rád, posielať mu v myšlienkach nesympatiu, nevraživosť ba až nenávisť. Nanucovať inému svoje spôsoby práce, svoje darčeky, svoje predstavy o nebi, svoje výklady Božieho zákona. Tupo si nevšimnúť ako svojim správaním či nekultivovanými rečami ubližujem, to je tiež porucha vnútorného vnímania. Mať niečo a nepodeliť sa. Mať možnosť a neprihovoriť sa. Mať moc a nepoužiť ju na obranu pravdy a spravodlivosti – to sú spôsoby nevercov. Dávať iným rozkazy a myslieť si, že som bohom nad ostatnými to je tiež ťažká slepecká diagnóza. Chodiť popri lekárni, kde dávajú kvalitné lieky zadarmo a nevkročiť do nej z falošnej hanblivosti, že som chorý a pritom kašľať, či krvácať alebo si od bolesti držať koleno. Strkať hlavu do piesku, keď niekomu ubližujú.Nepamätať si to, čo bolo pred nedávnom ako historické poučenie. To a mnohé iné majú v náplni práce temné sily.
Treba uznať, že ak by ich nebolo, tak by sme nemali prácu, a nemali by sme komu

očisťovať duchovný zrak.

Čo po nás zostane?


Všetko, čo po nás ostane sú a budú spomienky. Tie spomienky nie sú len niečím snovým a pominuteľným, ale reálnym. Reálnejším a presnejším než film, či záznam zvuku na CD či DVD. Keď nedokonalý človek vymyslel televíziu a rozličné nosiče zvuku a obrazu, či sme tak naivní, že nerátame s tým, že aj to čo tu prežívame sa nakrúca neviditeľnou kamerou a uchováva v nebeskom archíve? Volajú to kronika alebo protonácia. V tomto večnom videu sú zaznamenané všetky situácie všetkých ľudí všetkých čias. Naše oči sú aj kamery a naše mozgy sú aj počítače. Ani to mnohí nevieme, ale všetky naše činy , naše slová a všetky naše myšlienky, ba ešte i všetky pocity pod nimi sú zaznamenávané. Bude to raz dôkazový materiál, čo sme to vlastne zač. Táto naša tvrdá realita sa rozplynie ako niečo veľmi dočasné. Ba priam virtuálne. Zostane iba zažité. A bude dosť času si to pozrieť. Hocikto mi do môjho príbehu nenazrie. Iba ako by bol súčasťou niektorých scén. To, čo bolo pred mnohými, bude pre mnohých dostupné vidieť. Čo bolo medzi 4 očami, to bude iba pre tých dvoch k videniu. Bude i výnimka, a tú udelí iným jednotlivec sám. Čo však bolo verejné, bude to mať 
verejnosť právo aj do skrytých detailov vidieť.


Ten najhorší rozvod


Je nedobré, keď manželia všetko majú, ale nemajú sa radi. A preto sa rozvádzajú. Je ich vraj už 50 percent. Horšie je, ak odchádza kňaz zo služby. A rozvádza sa s kňazstvom. Odchádza ich do roka 1000. Čo je u nás katolíkov O,25 percenta zo 400 tis. na svete. Oproti iným povolaniam to nie je veľké číslo. Ale je boľavé. V roku kňazov v 2010, sa vrátilo ku kňazstvu 460 bratov. Čo je jeden zo zázrakov, lebo inak to býva iba niekoľko desiatok. Treba mať pochopenie aj pre toho, kto sa neodhadol či precenil. A vážiť si, ak si osobné veci dá cez Vatikán do druhotnej disciplíny, lebo nechce žiť v pokrytectve. Najhoršie v kresťanstve však je, ak niekto odpadne od lásky. A prestane mať iných rád. Škúli odsudzovaním či gáni závisťou. To je naša najväčšia bieda. Svedčí o tom, že kto tak robí, radosť z Božieho kráľovstva

chudák ešte nenašiel.


Obnoviť si nadšenie


Strata milosti posväcujúcej sa podobá podchladeniu. Zavíreniu a napadnutiu organizmu chrípkou. Origenes píše, že slovo duša – psyché je od slova psychros, podchladenie. Nechať sa svetom okolo nás, chladným a bezcitným podchladiť, to je tu bežné. Vyhorieť tzv. syndrómom vyhorenia, aj to sa stáva. Učiteľom, kňazom a podobným idealistom. Nažhavený novokňaz, hecovaný seminárom čoskoro zistí, že ho jeho okolie z jeho zapálenosti „uzdravuje“, a on postupne ochladnieva. Až sa mu môže stať, že začne kýchať a potom kašľať na celý svet. Preto je treba odísť od nesvätých a neinteligentných ľudí do samoty a napojiť sa na nebeský zdroj , na Živého Boha. Každé stíšenie a modlitba je obnovou nadšenia , je priložením duchovného dreva do krbu, je znoovuobjavením túžby konať dobro, obetovať sa. Zaujímavé je, že je to pre mnohých to ťažké. Ľahšie je im robiť aj fyzickú aktivitu vonku. Telo sa totiž v aktivite teší a vylučuje endorfíny. A toho vážnínu v mysli a v samote tiež veľa škodí. Treba to zladiť jedno s druhým.

A neuletieť ani na jednu stranu ani na inú.


Zdanlivé a pravé klenoty


Dopozeral som v TV film o diamantoch. Zaujal ma. V evanjeliu sa nič o nich nespomína. Ale to neznamená, že neexistujú. V Južnej Afrike sa v bani musí odstreliť kusisko skaly a vyviezť to von. Asi 250 ton na jeden diamant. Baníci v bani pracujúci ho mnohí vôbec ešte nevideli. Je ukrytý v skale, ktorá sa drví. Vznikol z uhlíka, v hĺbkach zeme a v obrovských tlakoch. Vari i počas 2. mld. rokov. Na jeho vybrúsenie treba tiež niemálo času. Niekedy i rok. Diamant sa dá brúsiť iba iným diamantom. Keď je vybrúsený a vyleštený je nádherný. Svetielkuje a odráža svetielka. Je symbolom bohatých a šťastných. Aristokracia po nich bažila a baží. Je symbolom kráľovskej moci. Pri obrusovaní sa z diamantu kvôli kráse obrúsi i jeho polovica. Ale cena sa pritom zdvojnásobí. Tento superšperk, asi ozdoba ozdôb, zostonásobní sebavedomie jeho vlastníka či nositeľky. Patrím ku tým mnohým, čo nechytili ani nevideli diamant. A predsa cítim, že spirituálnym diamantom je ozajstný človek, čo uveril a nechá sa obrusovať svojou osobnou krížovou cestou. To je skutočný klenot zdobiaci bytosť na večnosť, 
nie iba na pár pozemských rôčkov, ktoré svätá Terézia z Avily nazvala

„ťažkou nocou v biednom hoteli.“

Dobrá rada bohatému mladíkovi


Je azda zaujímavé a povšimnutiahodné, čo povedal Ježíš mladíkovi na otázku, čo má robiť, aby mal večný život. Ježiš povedal: “Zachovávaj prikázania!“ On že ktoré ? A tu Ježiš zaujímavé, že povedal, nie desatoro Božích prikázaní, ale vybral iba štyri z nich. Teda nie všetky? Podľa cirkevníkov ich mal povedať všetky. Nebál sa naznačiť iba niektoré. Netreba pýtajúcemu sa nanútiť celý katechizmus. Dal mu odbornú dobrú radu. Aby rozdal to, čo má nadbytočné chudobnejším. Trápny kríž zažívajú tí, čo majú 100 x viac vecí než potrebujú, ale nie sú z toho v najhlbšom vnútri šťastní. Povrchové potešenie im plynie iba zo závisti, ktorou chudáci posúvajú tohto nešťastníka trochu vyššie nad nich. Ale sú to iba slabé kvapky na zúfalstvo. Ježiš ho nechytil revolučne pod krk, ale mu s láskou poradil ako byť šťastnejším. Veta „choď a rozdaj všetko čo máš chudobným!“ nepatrí všetkým učeníkom, ale iba tým čo spávajú na svojej truhlici s dukátmi a myslia si, že to dostali iba pre seba. Mladík si vybral svoje istoty, ktoré si stotožnil s majetkami. A tam si asi strčil hlavu do piesku aby chudobnejších nevidel. To či sa zadrhol od takéhoto „šťastia“ už nevieme. Chcel si ešte asi sladko pospinkať vo svojich prebohatých perinách a jeho „nábožnosť“ stretnutie s Ježišom asi iba vyrušilo. Nádej v nadbytočnom majetku nachádzajú tí, čo majú v podvedomí strach o prežitie, o budúcnosť. Nemajú duchovnú istotu, a tak sa opierajú o náhradný zdroj.


Nechcú pritom vidieť aj prospech iných,

a to ich fatálne oslepuje.


Kde sa píše o pokore, pán profesor?


Nábožný študent teológie sa prišiel opýtať istého pána profesora, či by mu neporadil nejakú kvalitnú knihu o pokore. „No vedel by som o jednej“ povedal pán profesor. „Tej, čo som ako o vedeckej práci o ozajstnej pokore nedávno napísal sám…“


Platí?


Platí téza zo sv. Tomáša Aquinského, že akákoľvek pravda pochádza z Ducha Sv? Čiže Duch Sv. si poradí občas aj bez Cirkvi aj bez birmovky aby nám niečo potrebné oznámil? Niekde sa takto provokačne pýtať znamená ťažko hrešiť. Ale človek keď sa pýta je smädný po hlbšom uvedomovaní.
A kto toto v mladom človeku hasí, nedáva mu piť.
V spoločenstve, kde sa neoplatí pýtať, lebo vás zignorujú či prenasledujú vládne falošný kristus a títo chudáci nie sú učeníci Krista. Sú to intelektuálni 
leňosi, konformisti.


Dva extrémy


Sú dva extrémy, ktorým sa treba vyhnúť. Ten prvý hlásajú sektári že, „každá choroba je od diabla“ Život kresťana je potom už asi iba tancovanie a chichotanie sa? Klamári sprostí. Niesť nejaký kríž je vraj len pre katolíckych chudákov a starých ľudí. Toto je duchovný spánok. Ten druhý extrém, tiež sektársky a nájdete ho veru aj u nás, je prepchávať sa utrpením. Zostať po rokoch života vo viere bez radosti. A takto sa nechať zdeptať. To už nemusíme, lebo Ježiš vzal na seba najväčšie zdeptanie

a tak svet spasil.

My sa už na spasiteľov hrať nemusíme.


Počuli ste o americkej chrípke?


Fantastická kniha o pozitívnom myslení, kde sa na 500 stranách vyzdvihuje do nebies iba tzv. pozitívne myslenie a ako to všetko treba brať z tej lepšej stránky, ako treba byť za všetko vďační, akosi treba dopriať naplno si to tu všetko vychutnať ako prísť cez imagináciu k peniazom, ako postupovať v kariérnom raste, ako sa odbremeniť od pocitov viny, atď. Už len chýba návod ako a kde si dať vyoperovať svedomie. Potom už budete potichu kašľať na všetky biedy sveta a zo svojim opitým úsmevom kompletne zasvätení. A to že sa nám treba naučiť aj niesť kríž , a že treba svoje trápenie obetovať: o tom ani riadok !!! 

Táto chrípka nebadane ľudí okráda o sv. vieru, o podstatu života.

Milosti vonkajšie a vnútorné

 

Dnes ma na kňazských rekolekciách napadlo, že našou cirkevnou charizmou je obliekanie veriacich do Božej milosti. I u sv. Pavla  oblečte si Krista. Je to zaobalenie človeka do dôstojnosti. Obrovskou chybou je , že nejdeme do hĺbok, ale stačí nám iba to vonkajšie pekné oblečenie. Čítal som nedávno zaujímavý článok o pozlacovaní liturgického kalicha zvonku tenulinkou vrstvou zlata, ktoré prekrýva vnútro z mosadze. Naše tzv. milosti sú akoby vonkajšie pozlátenie veriaceho. A na tom , čo je v jeho vnútri, čiže ďalej a hlbšie, už tak nezáleží? Mystika, čiže vnútorne náboženstvo, je odovzdať sa totálne do Božej Vôle i s tými skrytými vrstvami , nekvalitnými „mosadzami“ vo svojom vnútri. A Boh nás bude životom viesť tak, aby sme sa cez oheň zriekania a utrpenia pretavili do špiku kosti na duchovné zlato, čiže na cnosti v rôznych stupňoch. To sa prejaví aj v tele tvz. zrelosťou muža v plnej miere Kristovho vzrastu. Čiže je to pretavenie do normálneho prirodzeného dobrého a vyzretého chlapa, ktorý má rád Pravdu. Neuteká napr. pred nejakou otázkou, ktorá ho núti

hlbšie sa nad vecou zamyslieť.

 

Ježišova viera je nad všetky náboženstvá

Ježišovi nešlo o to založiť nejaké náboženstvo, ale o to, aby ľudia vošli do hlbšieho života. Náboženstvá sú tu ako náhražka za Božie kráľovstvo. Jeho skonkrétnenie voláme viera. Do skutočného a hojného života, aby sa stali spravodliví, čiže, aby dali každému to, čo mu patrí. V prvom rade Bohu a to všetko, čim sme a čo máme potom ľudom. Vôbec nie rovnako, ale každému to, čo mu patrí. Učiteľka tiež nesmie dať každému jednotku, či všetkým päťku. Ale tak, ako si kto zaslúži Aj zamestnávateľ by bol veľkým čudákom, ak by dal rovnakú výplatu lajdákovi, absentérovi a ožranovi spolu s robotníkom, ktorý má opačné vlastnosti i výsledky práce. Evanjelium je o milosrdenstve, čo je tzv. vyššia spravodlivosť, azda až nespravodlivo dobrá dobrota. Komu je tento duch cudzí a ostáva len prísne spravodlivý v zákone tzv. karmy, kde je oko za oko, zub za zub, ten ostáva vyznavačom krutých vesmírnych zákonov a chladne bezcitnej prírody. Je to ťažké bremeno neľudskosti. Je to spiatočka do Starého Zákona. Ak však vyznávač evanjelia nevie ani nechce vedieť nič o týchto zákonoch tohoto sveta, ten je tak detinsky naivný, že to hraničí s trestným činom.

 Ak by Boh nechcel, tak čert nepohne ani chvostom

Iba v infantilnej mysli je tma protivníkom svetla. Tma je iba nedostatkom svetla. V knihe Jób je satan jeden z božích synov. Jeho práca je trestať a búrať. Jeho povinnosťou je testovať svätých a skúšať spravodlivých. Aj keď mocní zabijú, mučeníka však mu dobre urobia. Vyexpedujú ho 1.triedou expresne do nebies z tohto miesta sĺz a chorôb, sveta chladu a moci peňazí. Veď sa nám dobre stane, čo máme plné gate zo smrti. Satanské sily nás skúšajú , hľadajú prasklinu, aby do nás vošli a rozhádzali nás. Budú to robiť dovtedy, pokiaľ nebudeme čistí , čiže dokonalí. Potom nás nechajú tak. Nebudú mať nad nami moc. Ak nás drví temnota, je to preto, lebo ešte mám v sebe niečo z nej.. Detinsko infantilný strach pred luciferom raz dospeje k pochopeniu že Boh je taký figliar, že i zlo

používa na to, aby bolo viac dobra.

 

Kedy prestať pomáhať?

 

Ak chceš pomôcť, daj najesť, napiť, navštív, povzbuď, zaodej, ale nie zaplať. Nie sme podľa evanjelia povinní platiť svojim blížnym kadejaké daromnice. Tí falošní blížni sú tak prešpekulovaní, že ich treba skôr prísne napomenúť, než rozmaznávať. O našej spáse rozhodnú ľudské skutky. To neznamená, že kostoly a sviatosti treba zrušiť. Veď tie preto navštevujeme a preto prijímame , aby sme sa naučili rozlišovať ako slúžiť správne. Ak bude niekto zatratený, bude to preto, že niečo potrebné neurobil, nie za to, že niečo urobil chybne. Raz som pomáhal istej mamičke s dieťatkom všelijako ako som vedel. Až mi začala nadávať, a to bol signál, aby som s pomocou už prestal. Už si ju pravdepodobne odo mňa nezaslúžili.

 

   Kresťania a tí čo sa na nich hrajú

Ježiš pozýva na svadbu, ale aj tvrdo, až radikálne hovorí o pokání. Je totiž veľkým trapasom, ak by sa niekto zúčastnil svadby, ale v sebe by ju nemal. Smrdel by od nerestí. Mal by v sebe nejaký bodrel. V kresťanstve sú tí, čo sa na nasledovníkov Krista hrajú a tí, čo nimi naozaj sú. Ak niekto miluje pohodlnú cestu, ten po premárnenom čase pohodlnizmu raz trpko zistí, že si zvolil ťažšiu cestu. Radikálna cesta je na začiatku náročná, ale po rokoch by nemala prerásť do fanatizmu, kde sa radikalizmus ordinuje iným. Mala by dôjsť ku prirodzenosti dôstojnej svadobnej vznešenosti. Cieľom pokánia nie je totiž umučenie seba i iných, ale očista od falošného ega a ozajstná svadba. Čiže prirodzená radosť.

 

Detské šťastie o očiach.

 

Antikoncepcia v myslení

 

Ťažko presvedčíte niekoho, kto má sice bibliu v ruke ale v hlave má kvalitnú protestantskú antikoncepciu. Tomu každá hlbšia rada je akoby na nič. Nevidideľná gilotína zotne každej mystagogickej spermii hlavu, aby náhodou nedošlo k oplodneniu katolíckou pravdou. To by bolo treba začať poslúchať. Bolo treba by sa zmeniť. Bolo by nutné ísť vo svojej viere do hlbších vôd. Alergia na náročnejšie veci a utiekanie sa k liberálnejšiemu štýlu spolu súvisia. Podobnú „antikoncepčnú“ sekeru ukrutnosti majú v sebe tzv. fundamentalisti medzi veriacimi. Sú to začiatočníci a fanaticky sa držia svojho extrému. Čím je ich jednostrannosť, čiže škuľavosť ducha väčšia, tým viacej nanucujú svoj úlet iným. Ak sú už poloslepí tak aj zastrašujú. A úplná slepota a aktívny nihilizmus je zabíjať iných, lebo nepríjímajú

trápne strašidlá.

 

Aha, žena – exorcistka

 

Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota. Ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť iba povrchne v duchu. Raz vraj nemohol exorcista vyhnať z kohosi démona. Vyhnala ho ona tichou modlitbou.

 

Aj žena laička môže byť exorcistka.

 

K Božej sláve cez neslávnosť

 

Dopozeral so šou o slovenskom Superstar. Vytvára sa tu tzv. sláva. Nadšené vibrácie s chuťou žiť a slastne oslavovať život, je to príjemný životabudič. Ale je to iba odblesk skutočnej slávy na ktorú sme stvorení. Tak nejako hlboko cítim, že do Božej Slávy sa ide cez všednosť, zabudnutosť. K duchovnému bohatstvu sa ide cez chudobu, ku zdraviu cez chorobu, k povýšeniu cez poníženie, k veľkej radosti cez veľkú bolesť, k veľkému rozhľadu cez hlboký ponor do seba. Ku sláve cez neslávnosť, ku veľkej kráse cez prijatie niečoho veľmi škaredého, k božskosti cez ľudskosť, k umeniu cez gýč, k daru chodiť cez mnohé pády, k istote cez mnoho neistôt, ku veľkej Láske cez veľkú bolesť.

 

Kto dospel, aby to pochopil,

ten dospel ďaleko.

 

Biedy väčšie než tie ekonomické

 

Mnohí túžime po niečom veľkom. Napr. po vysokej funkcii. Či preto, že sme krpatí? Ten, kto má poškodený spirituálny rozmer, a duchovne je mimo, ten sa strašne hrabe do centra. Kto je ešte neharmonický ten sa opíja zdanlivou harmóniou. Ak sa niekto pachtí a túži byť strašne dôležitý…Prečo ? Lebo má silný komplex nedôležitosti. Iný túži byť enormne bohatý. A to iba preto, lebo je spirituálny chudák. Tá, čo chce byť veľmi navonok krásna, možno to tak túži preto, lebo je vo vnútri škaredá. Kto miluje moc, jeho ostňom na dne duše je bezmocnosť. Ten, kto je navonok strašný moralista, tak to je ten, čo mu často chýba moralín v podstate. Ten, kto sa hrá na boha je iba neraz lajnom v drahej pančuche. Kto sa hrá na profesora nech nezabudne byť pred Bohom ako žiak. Kto sa hrá v Cirkvi na faraóna, ten zo svojho osobného sebeckého Egypta ešte nevyšiel, pokrytec. Kto veľa cituje iných slávnych autorov, ten môže mať komplexy neslávnosti a nedospel neraz

ani k vlastnému názoru.

 

 

V Galilei so srdcom čo vidí

 

Kto ide v živote s Kristom, ten bude prežívať život akosi opačne, než svet. Stane sa z neho „blázon pre Krista“. Tí, čo sa ich Kristus nedotkol si budú ťukať na čelo. Ten bude milovať kríž, ide tam kde je to neharmonické, marginalizované, choré, chudobné, slabé, dezolátne, nepovšimnuté, trpiace, staré, vyradené, malé, staré, opustené… A pomáha tú biedu vykúpiť…To je pravdepodobne tá Galilea, o ktorej Vzkriesený povedal, že tam bude a tam ho jeho učeníci majú hľadať. Zdanlivý okraj života, kde sa dejú centrálne veci. Neraz v centre sú totiž lazníci z okraja duchovného diania. Veľkým divadlom robia dojem, že sa deje čosi veľké a môže ísť o opak. Kto v osobnej Galilei, teda v zdanlivo okrajových veciach v Cirkvi či spoločnosti, ktoré nie sú v centre mediálneho záujmu, nájde v službe iným Pána, ten

má vieru a

srdce, ktoré vidí.

 

Povinnosť dospieť

 

Druhý krát sa narodiť možno znamená osamostatniť sa. Ten, kto je iba súčasťou materského kolektívu, stáda, národa, či rodiny, hoci je fyzické indivídum, nie je ešte indivídum duchovné. Byť tzv. nezávislý a rozmýšľajúci vlastnou hlavou

je naša ľudská povinnosť.

 

Čudné emócie pri lyžovačke

 

Milujem les, slnko a sneh. Byť na vrchu hory, mať fantastický výhľad na vrchy a doliny, traverzovať po panenskom snehu, alebo trochu si pošantiť na lyžiach po upravenej zjazdovke. V posledné roky však chytám a v tele cítim stále čudnejšie duchovné jedy v navonok pekne vybudovaných lyžiarskych strediskách. Čo je to za smog, čo sa práve tu koncentruje? Bolí z toho až hlava, dvíha sa mi žalúdok a nedá sa to dýchať… Prečo to znesvätenie ovzdušia pociťujem najviac práve tu? Že by tu bola silná koncentrácia

nečistých emócií mnohých, čo tu relaxujú?

 

Aké vznešené. Aké jednoduché

 

Matka Jakuba a Jána sa ozvala zdanlivo veľmi trápne, keď Ježiš ide do Jeruzalema a predpovedá na 100 % svoje utrpenie a smrť, čo sa aj uskutočnilo. A ona sa zaujíma o to, aby jej synovia mali v Božom kráľovstve po kráľovi tie najcennejie postavenia- po pravici a po ľavici. Dnes ma však napadlo, že jej prosba vôbec nebola trápna ,ale v skutočnosti múdra. Ježiš jej dal odpoveď , že nevie si uvedomiť, čo to bude obnášať, aké more bolesti tí po pravici a ľavici budú musieť vytrpieť, koľko hriechov iných budú musieť zaplatiť, aby boli hodní zniesť Kristov majestát. Veľmajster Ducha Sv. hovorí jasne. Ak chcete Božiu Slávu, musíte piť z kalicha nezavinenej bolesti. Ten dostanú piť praví ctitelia Svätého Otca v Nebi. Tí, čo si ctia pravdu viac

než svoj pozemský život.

 

 

Ten, ktorý mi chcel ublížiť,

tak ten mi nakoniec pomohol

 

To skonštatoval pražský kňaz T. Halík. Aj Jozef zo SZ bol hanebne hodený vlastnými bratmi do cisterny a neskôr predaný za pár strieborných do Egypta. Jeho poníženie bolo predlohou povýšenia, lebo v Egypte sa stal po faraónovi druhým mužom a nakoniec pomohol svojim bratom i svojmu národu, ktorý sa do Egypta prisťahoval. Kiež by kňaz chápal i svoje poníženia a skúšky, zrady a nepovšimnutia ako predzvesti lepších budúcich dianí. Asi si treba dopredu zaplatiť za budúce úspechy bolesťami a neúspechmi. Kto to v tejto časti vesmíru tu na zemi zabudne a vynechá ten na to doplatí. Jeho raketová kariéra sa môže otočiť do raketového pádu. Alebo jeho úspechy nezaplatené súčasťou pokánia, teda aj neúspechmi, budú budiť závisť, či nenávisť. Mocou sa môže človek opiť, vo funkcii zropušiť. Aj Kráľ Ježiš musel ako dokonalý príklad prejsť

boľavou fázou ako poddaný a služobník.

 

Na čo sú dobré zlé programy?

 

Musel som vypnúť rádio. Podobne veľakrát televíziu. Prečo ?Lebo tú besnotu nemôžem počúvať, alebo na tie taľafatky sa nemôžem pozerať. Je asi v záujme síl, ktoré vládnu zemi naplniť samotu stáda , dostrašiť ho a ohlúpnuť. Reklamným štekaním otupiť. Urobiť najprv  z človeka pracovného otroka zadĺženého až po uši, potom mu ponúknuť v obchodoch umelý raj a on ani nezbadá, že sa stal spotrebným debilom , neskôr povrchne sa zabávajúcim imbecilom. To sú plány temných síl. Je lepšie ich čím skôr vypnúť, aby človeku nedodriapali svadobné rúcho. Vlastne čím je horší program v médiách, tým pre inteligenta lepšie. Lebo ho vypneme a budeme sa

venovať kvalitnejšiemu programu.

 

Šokujúce paradoxy

 

Samaritáni boli exkomunikovaní zo židovskej pravej viery. A predsa samaritánka spoznala v Ježišovi Mesiáša. I keď nebola neomylná vo viere, ani v mravoch. A napr. farizej, ortodoxný žid, kňaz a verný manžel išiel pod kríž, aby napľul na Krista…

Aj o tom je zvesť evanjelia.

 

Dospelá viera

 

Mnoho ľudí nechce byť duchovnými i z tohto dôvodu. Ostať svetský je lepšie a ľahšie v tomto krutom svete, ktorý je okolo nás. Ak niekto chce byť spirituálny až svätý, tak ten zcitlivie a zjemnie a bude to tým viac, čím viac Ducha Sv. prijme. Bude preciťovať oveľa intenzívnejšie niektoré veci nášho každodenného diania než tí, ktorí sa až toľko nemodlia. Tí až tak netrpia. Tí sú akýsi odolnejší. Majú hrubú kožu a až tak ich svet a ľudia nezraňujú. Tam , kde sa ešte ľudia zraňujú, tam je ešte pýcha. Tam bolí i pohľad i reč i gesto. I to, keď nám robí niečo, iné než by sme chceli. Takáto precitlivelosť. Možno až zoženštelosť. Z nedostatku mužnosti sa treba dostať. Dnes sa mi to ľahko hovorí, ale trvalo mi to roky, aby ma niektorí jedinci či udalosti nezraňovali. Benedikt XVI to tuším volá dospelá viera. Tá nielen donekonečna prijíma, ale i dáva.

Nie iba veci, Ale aj čosi zo seba.

 

Čo má spoločné kňazský kolárik zo štítnou žľazou?

 

Na chirurgickej JIS som stretol istého pána z Banskej Štiavnice, operovaného na štítnu žľazu. Ten sa o ňu aj viac zaujímal a poučil ma, že ona okrem iného nám dodáva chuť do roboty a jej porucha nám tú chuť môže vziať. Veľmi ma to zaujalo. Poznal som inú pani, ktorá mala aj poruchu štítnej žľazy aj nechuť žiť. Že by to spolu súviselo? Napadla mi asociácia s našou katolíckou kňazskou košeľou. Kolárik na nej akoby prekrýval štítnu žľazu. Až po vyjdení zo seminára som sa dozvedel od verbistu Petra Dušičku, že kolárik je symbol snubného prsťeňa , svadby s Cirkvou. Kňaz by mal byť ten , kto má chuť boriť sa s hriechmi sveta. Kto stratí horlivosť a stratí chuť bojovať akoby mu ochorel a začal hrdzavieť snubný prsteň. O syndróme vyhorenia počúvam čoraz viac. Je to zákonitý následok vonkajšej nielen kňazskej hyperaktivity. Tá môže nebadane vojsť do druhého extrému – hyperpasivity. Bol by to náš neprofesionálny prístup k životu iba sa krátkozrako zamerať na vonkajšie náboženstvo. Kto sa špecializuje na podávanie výkonov a láme rekordy v počte vysluhovaných sviatostí nech si dá pozor , či nie je jeho úspešnosť maskou neúspechu jeho horlivosť maskou vyhorenia, jeho šírka iba maskovaním malej kňazskej duchovnej hĺbky. Pod maskou pestrej hyperaktivity

je väčšinou nuda.

 

Duchovné boje versus „pohoda“.

 

Mám taký dojem, že zlí duchovia tzv. nečistí duchovia majú tú funkciu v našom živote, že trápia a posadnú tých, čo ešte nie sú osobnosťami, ale sú členmi stáda. Akoby ten boj ich núti dozrievať. Rýchlejšie sa zbavovať negatívností. Všimli ste si, že aký neraz hrozný boj musia kresťania zvádzať? Sú akoby v prvej línii. Pokušenia z každej strany. Skúšky na hranici znesiteľnosti. Akoby nás testovali, koľko toho unesieme. Pohania tí majú pohodu. Tej sa klaňajú a tá im vyhovuje. Temné sily začmuchajú v nás pomazaných Duchom slabé miesto. Zaútočia naň. Urobia nám malé peklo aby nás ochránili pred tým veľkým. Vyzývajú nás k boju. Vytrhávajú z priemernosti, v ktorej si radi aj my kresťania hovieme. Boh to dopúšťa, aby nás očistil

 a urýchlil náš vývoj.

 

Z detského oddelenia

 

Prišiel som z detskej onkológie. Zdenka už odchádza. Bola tu s prestávkami 8 mesiacov. Pavlínka oproti je tu už 4. mesiac. Podobne 8 ročný Martinko 4. mesiac. Malá Lucka druháčka vraj 2 roky s prestávkami už trávi na tomto oddelení. Čo majú nielen tieto deti povedať. Prečo trpia ? Možno za nás dospelých. Možno za svojich predkov. Zdá sa mi , že deti svoj pobyt v nemocnici znášajú najhrdinskejšie. A mám dospelým sa zdá ich bolesť najstrašnejšia a najviac ich ľutujeme. Ale to že majú ochranu strážnych anjelov i anjelíc v dobrých sestrách , vychovávateľkách, či doktoroch. Alebo v študentkách ktoré nám občas prídu do kaplnky a idú večer k deťom, aby ich potešili svojou láskou i prítomnosťou. Tie možno aby porovnali svoje neraz ťažké osobné problémy s osudom týchto detí a ich mám, ktoré sú nad nimi neraz bezradné. Keď mamička (Ľubka tak bola 2 mesiace nad svojou Terkou, ale smutná nebola. 6 týždňov čakala kým sa jej preberie z kómy. Bol na ňu veľmi zvláštny pohľad. Na tie tupé očká, v ktorých nebol jej duch. Ale mama ten pobyt premenila na obetu a posväcovala celé oddelenie. Sama sa odovzdala Pánovi a on ju poslal možno práve sem. Keby sme nemali poškodené Božie dieťa v sebe, tak by sme toľko nad deťmi nevzdychali. Veď oni sú

v zosilnenej Božej Ochrane.

 

V preši doby

 

Duch komunizmu chcel kňazov a cirkev vyničiť zvonku a tento kapitalizmus to robí zvnútra. Necháva nás žiť a pôsobiť. Ale rehlí sa z toho, keď sa na nás kydá, škodoradostne teší, že sme na javisku, ale cirkev hrá popolušku a nejaká štetka sa rozdrapuje na tróne ako hadia kráľovná. Morálka, o tej sa môže síce niečo spomenúť, ale amorálnosť je v móde a má 10x väčšie preferencie. Konzumizmus nás pomaly spracováva systematickými vonkajšími tlakmi, aby biskupi boli vraj ticho, farári mali stále väčšie bruchá, stále viac nadbytočných titulov a boli stále na väčší posmech

zabávajúcemu sa publiku.

 

Aggiornamento, teda zdnešnenie

 

Cirkevný kanón 769 nám káže, aby sme evanjelium ohlasovali v súlade s úrovňou poslucháčov a primerane duchu doby. Sme v 21. storočí a v prekladoch biblie máme zbytočné anachronizmy. Miesto testiná má byť svokra. Miesto bezúhonný má byť férový, čestný, poctivý. Miesto osteň je lepšie žihadlo, kliniec v päte, či otrávený šíp. Miesto slova odpustky radšej špeciálne milosti. Miesto svätá stolica je krajšie svätý stolec. Miesto slova ospravodlivenie je priliehavejšie vyrovnanie. Miesto neuveď nás do pokušenia, by malo byť nedaj nám podľahnúť v pokušení. U sv. Pavla slovo nedôchodča treba nahradiť nedonosené dieťa. Miesto hriechu proti Duchu svätému je dnes priliehavé slovo sadistická zvrhlosť či chrapúnstvo.

Miesto slovo predpeklie napr. reinkarnácia.

 

Zbabelec

 

„Občas ma napadne otázka, na čo som na svete. Kde má ľudstvo svoj pôvod a kam to všetko asi smeruje. Či to všetko má zmysel, alebo to vôbec zmysel nemá. Chvíľu sa to stým v hlave trápim. Až to vyriešim, tak že si objednám poldeci borovičky a tú ťaživú tému zo svojej hlavy spláchnem.“ Toto mi priniesol istý pacient Miro, ako svoj idol a zasmial sa pri tom. Ja som povedal: „Fuj!.“ Zbabelec života. Postavil som sa a poslal som ho z kancelárie preč.
Svet má tiež svoje poučenia
Ten istý Miro sa vrátil a povedal mi dobrý príklad. Spomenul asi najslávnejšieho speváka Johna Lennona. Dal mi otázku, že prečo sa mu z veľkého úspechu zrazu otočil život a nakoniec ho zastrelil vlastný fanúšik. Bolo to preto, hovorí, lebo verejne prehlásil , že je jeho skupina Beatles vraj populárnejšia než Ježiš Kristus. Vystihol to. A dodal, že to sa deje všetkým na poučenie. A keď sa už Boh na to nemôže dívať, ako sa niekto rozdrapuje a povyšuje, ako je niekto opitý slávou, tak sa udeje aj tragédia. Aby sa udiala jedna z kázni aj pre svet. My v Cirkvi máme kázni dosť.

Aj svet ich občas dostáva.

 

Preboha, o čom to tu vlastne bolo?

 

Presne tento názov si rozmýšľa dať na hrob básnik, textár a cestovateľ Boris Filan.

Zúfalý epitaf mnohých.
Jeho úprimnosť neraz vyráža dych. A dokáže ju poprepletať kadejakými domyslenými asociáciami. Ponavštevovať všetky kúty planéty, trochu sa všade pohrajkať, pokukať a zabaviť. Boris sa raz priznal, ako sa potápa v koralových útesoch mexického zálivu a tam zistil, že ho to nebaví. Cenné svedectvo. Iných to tiež možno až tak nebavilo, ale sa radšej chvália, že ako bolo tam a tam úžasne, aby im v tej závisti prišla aká taká troškaradosť. Ak niekto nežije vieru tak vlastne to podstatné mu tu uniká. A to nie je skutočne prežitý život.
Na kedy si to žitie odkladajú? My sme tu prišli nie dovolenkovať, ale duchovne pracovať na spáse, čiže zdokonaľovaní svojom aj iných. Tí, čo to ešte nepochopili, tých čaká

po tom pobehovaní hore dole tá trefná Filanova otázka.

Žimeme my, alebo sa tvárime, že žijeme? Teda asi väčšina z nás živorí. Dúfam, že čitateľ -ka týchto  riadkov ku živoriacim                             nepatrí.

 

Je telo podrazák?

 

Tak ho ohodnotil jeden málo duchovný muž, spevák Peter Nagy v jednom rozhovore. Myslel tým asi na sklony nášho tela priberať, keď prídem k 40, či 50 rokom života, už sa menej hýbeme, jeme rovnako a zrkadlo nám prezrádza, že sme škaredší. Naše telo vôbec nie je podrazák. Je presne nastavené a treba si ho tiež viac s úctou všímať. Časopisy radia všelijaké diéty, odborníci skandujú pohyb, pohyb. Ale pre nás už nie je až také dôstojné šaškovať behaním či vymetaním posilňovní. Treba nám očistné pôstne dni, keď pribúdajú rôčky. Tak, sme nastavení. Treba sa prestať nafukovať, ako ekonomika, lebo nás raz

môže rozdrapiť.

 

Paradoxy v Ríme

 

Spomenul som si na návštevu Ríma r.2006. Veľkoleposť a impozantnosť návštevy baziliky sv. Petra, a neduživosťou zhrbená rehoľná sestra pred ňou. Úžasná sviežosť z prítomnosti pápeža. Dojatie až k slzám a človek nemusí vedieť ani jazyk v ktorom je prejav. Po prechode Benedikta XVI. okolo nás ma prestal akoby zázrakom bolieť zub, a bolel ukrutne. Pocítil som, ako celé moje vnútro zaliala vlna blaženosti. Všetky moje protipápežské ale boli za pár sekúnd preč. Aj takúto podobu môže mať krst Duchom Svätým. O pár minút neskôr bolo paradoxné stretnutie v rímskom metre. Do vozňa nastúpil tak zapáchajúci bezdomovec, že sa nám dvíhal žalúdok a všetci od neho na pár metrov cúvli. Presne toto chcú docieliť temné sily. Urobiť z človeka smradliaka a potom zdochliaka. Takého tvora spotvoreného by mala odchytiť polícia a okamžite odviezť do detoxikačného centra a pod ústavnú kontrolu. To najvoňavejšie a najsmradľavejšie a dá sa to zažiť v jeden deň, v jednom meste, pár metrov od seba. Svet je plný paradoxov.

A aj v Cirkvi aj v Ríme sú prítomné.

 

Súkromné zjavenia.

 

Každý kňaz sa stretne počas svojej práce s niekým, kto tvrdí, že mal nejaké osobné zjavenie. Bola tu pani, ktorá čosi videla na kalichu pri omši. Ale nebolo podstatné, čo videla, ale akým spôsobom to podáva. Akoby to vnucovala. Iná to spomína pri rozhovore v spovednici, ale zbytočne to niekoľkokrát opakuje a afektovane zdôrazňuje. Niekto by také osoby ponížil, že majú halucinácie a poslal by ich k psychiatrovi. Taká netaktnosť od nás kňazov nie je dôstojná. Tie zjavenia boli, ale musíme skúmať od akého sú ducha. To istý čas aj trvá. Tieto, čo spomínam, asi od Ducha svätého neboli, skôr od duchov nečistých, lebo bolo protivné to len počúvať. Nebolo v tom primeranej pokory.

Len beda by nám bolo ignorovať zjavenia pravé.

 

Metafyzika otvára okná do inej dimenzie.

 

 

Zo životopisu Karola Wojtylu sa dozvedáme, že študoval v tajnom krakovskom seminári. Profesor mu dal prečítať metafyziku, s ktorou sa pár mesiacov trápil. Až mu to otvorilo okná do úplne inej dimenzie bytia. Zrodil sa v ňom nový pohľad nazerania na svet. Zrodila sa v ňom metafyzická fascinácia skutočnosťou, najmä skutočnosťou človeka. A začal nový pontifikát katechézami človeku, ktoré vyšli po jeho odchode s trochu šokujúcim názvom: Teológia tela. Bohu vďaka za pápeža, ktorý otvoril veľkú tému, lebo stáročia sme boli poznačení aj v Cirkvi tieňom manicheizmu.

Telo a hmota nie sú zlé.

 

Nepodstatné dôležitosti.

 

Navonok sa pripraví presný program. Divadlo, ktoré má svoj poriadok. Na tom si usporiadatelia zakladajú. To je síce dôležité, ale nie to najdôležitejšie. Aj pri vyučovaní máme svoje schémy vypracované odborníkmi. Tie berú síce stovky hodín pozornosti, ale v pamäti ostanú gestá, ktoré boli v programoch nepodstatné. Facka žiakovi, pochvala v žiackej knižke, výlet autom. To bolo akože mimo toho hlavného a predsa sa to zapíše do hĺbky pamätí detí. Len sa opýtajte dospelých, čo si po rokoch z náboženstva pamätajú. Dozviete sa, čo je pre nich dôležité. Napr. aj  z odbornej konferencie si do dlhodobej pamäti uložíte nie obsiahle prednášky, ale že p.kardinál bol v jedálni v rade posledný, alebo že nejaký docent nás ponížil, lebo hovoril takým jazykom, ktorému nik nerozumel. Najdôležitejšie sú však inteligentné a podstatu vystihujúce vtipy, ktoré si odovzdávajú nie tí najmúdrejší,

ale v praxi do veci zasvätení.

 

 

 

Moderná bieda odhaľovania sa


Duchovné ženy sú neraz chránené tým, že nedostali prirodzene zvodné telo. Všimnite si, že tie ženy necudné majú telo čertovsky príťažlivé. A veľmi radi podliehajú pokušeniu ho vystavovať na obdiv. Osobný vrchol dosahujú keď zarobia na ňom veľké prachy. Teda na tzv. ničnerobení, iba na ukazovaní svojho ega. Svet predstiera slušnosť a tak vyberaným zahaleným kráskam ponúka astronomické sumy za manekýnske predvádzanie telo bohyne. Byť vešiakom na úrovni je byť „in“. Pretvarovanie povrchného sveta sa nielen v tomto dostáva fakt do dokonalosti. Tá ktorá niečo robí pre hodnoty národa ako matka či vychovávateľka je desaťkrát spoločensky menej ohodnotená ako prázdna pekná štetka. Toto je spoľahlivé merítko morálnej úrovne spoločnosti. A nie iba to, ako sa dokážeme postarať o nevládnych, alebo aké čisté máme záchody pri diaľniciach. Tvorcovia tohto systému, jeho ochrancovia a roztieskavači sú tu určite nie spadnutí z nebeských sfér. Plánujú postupné zavšivavenie svojich sympatizantov. Očividne majú radosť z toho, kto sa odváži na väčšiu zvrhlosť. Nad degenerátmi prejavujú súcit a nad deviantami pochopenie. Radia im vyhnúť sa miestam, kde by pociťovali nejakú vinu či zahanbenie. Najmä kostolom. Do médií dávajú stále viac zábavných programov so stále pikantnejšou erotikou a pritom ich vôbec netrápi stále väčšia besnota detí v školách za ktorú budú raz spoluzodpovední. Primárnou príčinou toho je odhaľovanie ženského tela, ktoré navonok ukazuje krásu, ale zvnútra vysiela agresívne bordelárske infekcie necudnej masy duchovne zdochýnajúcich sliedičov. Mocní, čo to tolerujú duchovne spia a nebudí ich ani stále väčšia kriminalita. Že sa to kotí s kriminálností intímnych, to ich za celý život ani len nenapadne. Mnohí, čo to obdivujú a podporujú, tí chrápu tiež. Tí, ktorí sa za to hanbia, musia znášať poníženie. Ale zachovajú si normálnosť. Neohnú pred veľkou neviestkou chrbát. Tým sa páči ženské telo, ale primerane zahalené. To dotvára mužovu fantáziu a robí príťažlivosť krajšou. Tak sa nestráca jemnosť u mužov a neha u žien. Tam, kde niet tajomstva a vytresnú sa všetkým pohlavné orgány akože na obdiv, tam ide nie o zábavu, ale o extrémizmus už v psychiatrickom stave. Týmto luciferovým najmilším a tým, čo ich chránia a platia by mal ktosi oznámiť, že sú v schizoidnom (napoly shizofrenickom) duševnom stave. Lebo ak bude raz svet normálny po druhom Kristovom príchode, tak sa to dozvedia. Už Freud napísal že strata cudnosti je slabomyseľnosť. Po nej nasleduje choromyseľnosť, čiže psychóza. Takto ticho sa spúšťa lavína hrubostí v ľuďoch a končí sa vo vojnovom besnení. Jedna mladá pani si ťažko spomínala na to, ako išla na potrat. Lebo ju ktosi znásilnil. Vpustila si ho ale sama do bytu a provokovala minisukňou. Na vine, dievčatá,

nemusí byť iba ten druhý, nažhavený chlap.


Iba bolesť a iba nuda? Ajajááj…


Málo duchovní ľudia si myslia, že byť cudným je staromódne a je to iba skľučujúca bolesť. Že zostať v tichu je veľká nuda. Nemajú tušenia, že kto žije čisto, tak ide do svojej izby naplnenej pokojom. Kto si ju premodlí, bude mu malým rajom. Takým, že tam nájde lepší odpočinok, než na drahej dovolenke v luxusnom hoteli. Zaslepení svetom si myslia, že iba ďalekými cestami sa dá obohatiť. Minú tak mnoho peňazí, prichádzajú unavení a neraz obohatení aj o nové choroby. To však už pri chválenkárskom ukazovaní fotiek nepovedia. Tá plnosť vonkajších zážitkov z veľkého sveta môže byť maska vnútorného malého sveta. Atraktívne destinácie možno i náhražkou neatraktívneho vnútra. Romantika s cudzincami iba odskočením si od nudy s domácimi členmi. Tí, čo majú veľa peňazí majú aj viacej vonkajších možností. Povyšujú sa nad tých, čo si môžu dovoliť menej, ale vôbec netušia, že náš vnútorný svet nezavisí od množstva peňazí a prebujnelých vonkajších podnetov. Nebyť závislý od Boha prináša mnohé iné zvláštne závislosti. Byť sfetovaný drogami nie je až také zlo oproti ďalekosiahlej devastácii stále hladnejšieho erósu bez prísnej kontroly. Alkoholizmus je u primitívnejších jedincov akýmsi únikom pred zodpovednosťou, u iných je pokusom zabudnúť na výčitky svedomia a u ďalších, inteligentnejších nezvládnutou erotikou. Nevedia čo s tou veľkou túžbou po milovaní robiť. Nemodlia sa a tak pijú. Utekajú pred realitou. Bolesť na duši riešia rýchlou alchýmiou alkoholu či drogy do krvi, ktorá prinesie aspoň trochu krátku spomienku na raj. Je to však osobné zúfalstvo, čiže peklo, ktoré sa takto nezodpovedne prenáša na osudy iných. To je pravá tvár tohto falošného raja. Ako napísal už Pascal, nebudú vedieť vydržať sami zo sebou v jednej izbe. Toto a ďalšie následky budú ako pekelná stigma už dnes pre toho, kto sa neráči zamýšľať nad

hodnotami Božieho Kráľovstva.

             

                 Panenstvo a panictvo


U tuhých pozemšťanov je považované za hanbu. Odpľúvajú si pred ním, lebo je im symbolom sebectva. Je niečím, čím pohŕdajú, lebo sa im spája s predstavou neplodnosti a neradosti zo života. Nemať deti je u nich zločin prvého rádu. Potomstvo je podstatou ich večnosti. Ľudí však pribúda geometrickým radom a neplodné je každé šieste manželstvo. Sú mnohí, čo deti nemajú a radi by ich možno mali. Keď nás bude ako číňanov, tak celibát príde aj do módy. To čo sa zdalo starožitnosťou, bude zrazu supermoderné. A kto na to nebude pripravený, bude mať problémy. U nás v Cirkvi trénujeme osobnú samostatnosť už od počiatku. Inteligentní ľudia sa v samote nenudia. Duchovní majstri sú doma a pracujú čímsi originálnym pre spoločnú vec Veľkej Jednoty. Nepobehujú hore dole ako neurotickí tovariši, či netrieskajú do bubnov ako učni, čo nevedia čo so sebou. Duchovne zdraví nezvelebujú individualizmus, ktorým sme dosť skoro všetci už poznačení, ani neničia dar sexuality. Kto tak robí, tak ide svojvolným čudáctvom a nie katolíckymi cestami. Za svätého nebol vyhlásený ani jeden vykastrovaný. Ani nebudú tí, ktorí nezvládajú svoj erós, tak ho dôkladne iba svojimi silami umŕtvujú, že ich to stále viac bolí a strpčujú svojmu okoliu aj preto život. Je to pre neporiadny duchovný život. Dar panenstva je čosi vzácne. Patrí ako dar manželovi alebo u zasvätených Kristovej Cirkvi. Ak tomu väčšina nerozumie, nič to na tomto jedinečnom ideále nemení. Ak dievča skočí do pasce a o tento talent sa pripraví, bude to ľutovať a rozladí ju to na ďalšie roky. A ten výtržník, čo sa podieľal na tomto ozbíjaní tiež nebude mať pokoja, ak sa o to dievča nepostará. Nečistí duchovia túžia ľudí tiež znečistiť a striehnu, ako iných oskalpovať o túto hodnotu. Panenská blana vôbec nie je v ženskom tele zbytočnosťou. Presne naopak. Chráni jemnejšie telo pred vnikaním infekcií. Aj vo fyzickom svete a viac v tom duchovnom. Gentleman túto oblasť v žene chráni a ide do územia za ňou iba keď ide s láskou plodiť potomstvo. Nedozretých to tam silno ťahá. Bodaj by dozreli a hlbšie veci včas pochopili. Sfrajerení hrubokožci tam chodia stále po rozkoše, ale uštipne ich had, ktorý je v tomto mieste tajomne ukrytý. Rozladia ženu, a tá im začne napr. rozkazovať tak, ako naviac bola „pomilovaná“. Duchovne rozhádzaná bude strpčovať mužovi náladami život a ponižovať ho. Alebo o jemnosť okradnutá ho bude huckať do nadbytočnej mamony. Začne napr. aj hysterčiť. Chlap dlho nebude tušiť, prečo a kde sa mu tak spotvorila. Iba mu bude svojsky žensky vracať jeho utajené „masturbačné“ ovocie. To bude iba u ženy duchovnej. Tá telesná je iná káva, a tá reaguje opačne, a s mužom pije ako dúha či alkohol alebo živočíšny sex. Bude ponárať muža i seba do stále hlbšej karmickej priepasti. Paradoxne čím viac budú spolu neduchovní jedinci vyčíňať, tým sa ich vzťah viac utuží. U duchovných párov však vznikajú boje a napätia. Čistý vnútorný svet sa môže stratiť i neduchovnou feláciou, kedy ženy spravidla za peniaze urobia síce mužovi ústami „veľmi dobre“, ale nainštalujú mu do intímnych spodných sfér besné programy svoje i všetkých svojich ctiteľov. A tak sa z chlapa môže stať po sérii príjemností niečo veľmi nepríjemné. V jeho horných svetoch to začne zbojnícky prekvitať. Priotrávený začne ústami iným napr.primitívne verbálne ubližovať. Aj takto aj inak môžu tzv. mrchy, preniesť časť hadieho jedu zo svojho zadymeného duchovného sveta do iných svetov. Odtabuizované magazíny sú plné rád, ako si svoje telo i vzťahy kvalitne pohnojiť. Skrytý jed následne rozbíja rodiny či priateľstvá. Vonkajšie nenormálne správanie prichádza preto, lebo dávno predtým v skrytosti intimity sa páchali krádeže. My čo sprevádzame iných by sme mali niečo o tom vedieť a nie dávať iným iba zahmlievajúce odpovede úplne ako neznalí daného problému. Byť neinformovaný ako mimozemšťan, základnú orientáciu v týchto veciach nevedieť je hochštaplerstvo. Podobne vadné je vyhladovane špehovať, kto čo v intimite robí. Nedôstojná naivita. Ak sú tajné veci v poriadku, tak sa o nich nehovorí ani nesnorí. Hovoriť treba, ale s jemnocitom, ak tam niečo nefunguje či bolí. Vonkajšiu neúctu ľudí ku sebe navzájom predchádza sebazneucťovanie vlastnej intimity. Neváženie si panenstva a panictva na telesnej, duševnej a duchovnej úrovni.

         Nuda je zasmilnený duch


Boli mladí a zamilovaní. Roztočili to na plné obrátky aj päť krát za deň. Svet tomu tlieska. Viacerí závideli ich pojašené úsmevy. Boha nepotrebovali a Cirkev im bola dobrá akurát na srandu. Čím však človek hreší, tým trestaný býva. Už si to stihli aj absolvovať. To čo ich najviac tešilo, teda sex, to ich začalo stále viac hrozne nudiť. Toto sa za pornofilmami nepíše. A z prudkej príťažlivosti si vysmilnili podobne prudký vzájomný odpor. Každé necudné „milovanie“ bez ducha takto skôr či neskôr končí. Trápny rozchod a obojstranné obviňovanie je už iba zákonité doriešenie tejto amatérskej klasiky. Zachádzať príliš hlboko do tela, ísť tam na plný plyn a potom zhavarovať, tak robia nezbožní. Preto to spomínam, lebo je to dosť častý prípad mladíckej debility, čo sa opája láskou a svojim šťastím a nevidí si ďalej od nosa. Ak ešte vrhnú svoju nezodpovednosť na deti, tak sú to práve tí, na lásku bohatí, čo budú prepustení naprázdno. Bohatým sa totiž možno stať nie iba na peniaze či diamanty. Prežívať pekný vzťah je väčšie bohatstvo než mamona. Po ukľudnení hormónov prichádza vytriezvenie. Zo slávnych víťazov na v erotickom štadióne sú z niektorých zrazu porazení, čo nevedia niesť ani ten menší kríž. Zhadzujú ho na iných. Tak vo svojom športovaní pokračujú. To je však už ich veľká duchovná bieda. Málokto si ju prizná. Budú ešte aj od seba navzájom rozprášení, ak v srdci necudne a namyslene zmýšľali, ako im to presne predpovedá nádherná modlitba Magnifikat. Hladní po Božej Vôli budú Sv. Duchom nasýtení. Ak žijú podľa jeho pravidiel, tak úctivý vzťah navzájom im ostane. Ak tak nie je, hľadajme si chybu sami v sebe, nie v inom človeku či Bohu. Možno sme to niekde prehnali či niečo zanedbali.

               Mútne vody samoty


Ten, kto je duchovne čistý, ten keď je sám, sa nenudí. Toto neduchovní ľudia nezažívajú, lebo im sa v samote objavujú také silné úzkosti, ako sú ešte znečistení. A také silné strachy, aké sú ešte deti, hoci sú už dospelí. Aj duchovný človek pozná tieto stavy, ale rieši ich slušným spoločenstvom, službou a modlitebným bojom. Ide často o zdedenú rodinnú výbavu, ktorú treba prečistiť. A to trvá niekedy i roky. Ak si to človek poctivo absolvuje v prvej polovici života, tú druhú časť dostane za odmenu ako požehnanie z radostnej samoty. Ak to však niekto odflákne, modlí sa iba akože, namiesto služby iným rozkazuje, unáhlene sa pári a prepcháva si život iba inými osudmi miesto Boha, príde na neho ťažké duchovné olovo opustenosti. To sa deje ako trest za duchovné darebáctvo storakého mojkania sa iba s inými. Takto dopadá útek pred serióznym duchovnom. Preto si mnohí netrpezlivci trestuhodne rýchlo urobia deti, aby si nahradili stratu vnútorného detstva. Pociťujú akoby dopredu aj existenčnú úzkozť, a majú silnú predtuchu, že raz budú pociťovať veľkú opustenosť, a tak si ju napr. takto prirodzene zmiernia a na ňu nachystajú. V starobe robia rôzne svadboholické manipulácie a až agresívne túžia po vnúčatách, až musia od nich vlastné deti utekať bývať niekde ďalej aby ich tie psychické tlaky neudusili. Robia tak nevedome a iba preto, aby si aspoň trochu oddýchli pri ovzduší, ktoré malé deti vyžarujú, lebo svoje duchovné detstvo si ešte nevybudovali. Vychovať bôžské dieťa vo vnútri je veľká vec. Náročnejšie než fyzicky vychovávať svoje deti.

            Reportáž z Kocúrkova


Boli Dvojkovci a Trojkovci. Obe rodiny mali dcéry s nemanželskými deťmi. Pani Dvojková zahysterčila, že ona to tušila. Otec sa hanbil, ale dcére ako vedel pomohol. U Trojkovcov z toho nerobili tragédiu. A tá zviedla ženatého, nie ako slečna Dvojková, čo sa mala vydávať, ale ju oklamal. Pán Trojka zavolal známemu, a poslal dcéru na interrupciu. Matka upozornila, aby sa z toho dcéra aj vyspovedať. A bolo po probléme. Pani Štvorková so susedou Päťkovou odsúdili verejne slečnu Dvojkovú, že sklamala a pohoršila! Že jej patrí posledné miesto v kostole, pri dverách a v prievane. Nevediac podstatu veci pochválili Trojkovcov, a dodali, že takých slušných ako sú oni je dnes medzi nami už málo. Dekan Šestka to s nadhľadom uzavrel, že Cirkev sa nemôže venovať iba jednotkárom.

      Prečo nás ten erós stále vyrušuje


Prečo sa erós ozýva aj v spokojnom manželstve? Prečo nedá pokoj mužovi a myslí ako by to bolo s inou ženou? Asi aj preto, aby sme si z rodinnej pohody nerobili božstvo a konečný cieľ svojho bytia. My sme iba malé kúsky z Lásky Boha. Naša láska je iba kvapkou v mori. Sme stvorení na to, aby sme boli šťastní. Šťastie iba v mojej rodine by bolo malým šťastím. My sme tu aj pre väčšie veci. Mali by sme myslieť aj na šťastie iných, na jednotu celku. Ak na to zabudneme, tak nepokoj v intímnej oblasti príde aj preto, aby nás upozornil, že sú tu aj iní. Pracujeme nejako aj na zjednotení iných s veľkou Láskou Božou? Alebo nám úzkoprso stačí len náš malý svet. Nespokojná intimita je nie preto, aby sme skočili do inej postele, ale aby sme sa viac zduchovnili. A rôzne krízy sú iba pozvánkou k hlbšiemu vnímaniu viery, vzťahov i reality.

         Čo symbolizovala obriezka?


Odrezať rituálne už u malého chlapca predkožku z pohlavného údu bolo nielen u židov niečím, ako je dnes u kresťanov krst. Dalo sa tak človeku meno a voviedol sa do spoločenstva ostatných. Ježiš sa ( Jn 7 kap.) vyjadril, že tento vynález je z ľudskej tradície, nie z Božieho nariadenia. Prvotná Cirkev riešila, či je nutné zachovať túto tradíciu. Apoštol Pavol nás poučil, že je nutné obrezať si duchovné srdce od nerestných sklonov, a nie sa spoliehať na vykonanie vonkajšej obriezky. Veriaci ľudia si totiž už dávno všimli, že svojim chúťkam musíme dávať brzdu. Lebo bez nej nám narastie pri prejedaní nedôstojné brucho, pri nadmernom pití alkoholu prichádza hanba, a pri neprísnosti nad sebou v sexuálnej oblasti prichádza degenerácia. Poranenie intimity akoby symbolizovalo, že v tejto pre ľudské túžby asi najpríjemnejšej oblasti si nebudeme môcť dovoľovať všetko, na čo si zmyslíme a dostaneme chuť. Lebo tí neobrezaní si uctievajú Veľkú Prostitútku z Apokalypsy a sú verní jedinej dogme, ktorá znie: “Rob si čo chceš!”. Toto je prapodstata veľkého spoločenského bordelu. Žena, ktorá to žije, a verne sa zasvätí do tejto nesvätej pasce, sa bude postupne premieňať na bordelmamá, a muž na bordelpapá. Čím sa hlbšie ponoria do antitajomstiev tejto Veľkej Ku—y, tým viac budú nenávidieť Sv.Pannu a svätú cirkev.
Budeme aj všelijako zranení, okresávaní a ponížení. A to iba preto, aby sme nabrali ušľachtilejšiu podobu v duchovnej oblasti. Duchovní ľudia tomu rozumejú. Tí neduchovní to majú na smiech. Žiadne obmedzovania ich privedú do veľkej obmedzenosti. Lži plných predsudkov sa budú kŕčovito pridržiavať. Zakázané uvoľňovania sa im vyrobia rôzne telesné anomálie, duševné slabomyseľnosti, duchovné bludy či nenormálne vzťahy.

 

        Bezdomovecké malomocenstvo


Najprv žil normálne. Po čase ho nebavilo otročiť šéfovi, čo sa vyžíval, keď ho zbuzeroval. Ani manželke, ktorá ho stále viac sekírovala, lebo sa neokresával sám. V intímnom živote to po čase bolo o ničom, asi preto, lebo to bolo u nich predtým akože o všetkom, a po čase tá vášeň ukázala svoju pravú tvár. A tak sa rozviedli. Išiel za inou, čo to vedela, a mala cenné skúsenosti. Užil si, ale nachytal z nej aj prudkú bezdomoveckú prašinu. Neochránili ho ani spoľahlivé kondómy. To sa nikde nepíše, ale funguje. Objavili to duchovní bádatelia. Mala v sebe tajne skoncentrovaný antiduchovný výťažok z tých sto chlapov, a rada ho cez sex niekomu dala. Inde sa to nazýva prenos démonickej sily. Či odplata z antisveta. Takto sa dajú preniesť veľmi príjemne aj veľmi nepríjemné choroby či údery osudu. Keďže tých sto chlapov asi nikde duchovne nepatrilo, neboli totiž doma vo svojom tele ani vo svojej rodine, vytvorilo to silnú bezdomoveckú kvintesenciu. Duchovnú infekciu si tento chlapík nevedome stiahol z tej súdružky, ktorej sa uľavilo. Lebo odovzdala veľkú špinu stoprvému ochotníkovi, ktorí začal platiť dlh za ostatných, čo sa takto tajne zadlžujú. Túto veľkú špinu vláči už pár rokov. Začal drogovať, aby sa posilnil. Aj piť aby zabudol. Býva pod mostom a stretá sa s podobnými prípadmi. Žijú ako komunita, zo všetkým sa delia a je to aj dobrodružstvo. Nič nerobiť a užívať si darebáckej slobody. Vraj sa mu už nechce vrátiť do toho sveta vytvoreného chamtivcami. To, čo na scéne života predviedol on, bola vlastne tiež iná, menšia, ale sebecká chamtivosť. Len na to ešte nestihol prísť. Svoje výčitky si odbavuje na odsudzovaní ešte väčších lakomcov, na ktorých nemá. Duchovní darebáci vo svojich mysliach takýto „úchvatný“ životný štýl podporujú ako jednu z podôb slobody a nechávajú hniť a zdochýnať v priamom prenose aj ďalších. Nie je to však tresný čin zabíjania seba samého?

     Čo robiť s prebytkami testosterónu?


Tí simplexnejší to neriešia. Tí sa trochu viac najedia a majú kľud. Čím má niekto viac inteligencie, tým má viac potrebu milovať. Akoby viac poznania v nás prinášalo aj silnejší erós. Normálneho chlapa to prirodzene ťahá do roboty. Unaví sa, zarobí peniaze, žena je spokojná aj on. Ten čo však trochu viac rozmýšľa nad životom, zisťuje, že nie sme tu iba na zodratie sa v práci. Ako sa napĺňa hlbšími pravdami, aj erós má stále väčšie požiadavky. Rodinu si však rozbiť neverou nechce, a tak ho to privedie k športu. Vidieť stále nové víťazstvá, aby sme nemysleli na svoje prehry. Alebo poriadne telo unaviť pohybmi, aby sme nemysleli na iné ženy. Keď sa po čase zoderú kĺby, zisťuje, že preháňať to aj v športe sa už nepatrí a neoplatí. A čo teda s tým? Robiť nebeské športy a zduchovnieť telo, bratu. Ak muž totiž zostane stáť a duchovne sa nevyvíja, bude považovať športové boje za stále dôležité, čím len na seba okoliu prezrádza, že je iba v duchovnej puberte. My sme sa sem však narodili aj pre vyššie veci, nie iba na nepravé jačanie nad neduchovnými kovmi. Pohár víťazov všetkých pohárov bude mať iba ten, kto zvíťazí nad všetkými nízkosťami v sebe. Ten, kto s Božou pomocou zvíťazí nad neresťami, ktoré nám blokujú stav rajskej blaženosti. Preto múdri muži opúšťajú v duchu iba veci tohto vonkajšieho sveta, a obracajú stále viac ku poctivej spiritualite. Tá učí aj o správnom pohľade n ženu. Nescudzoložiť už pohľadom je dôležitá fáza duchovného vývoja. Kto sa nad ňou vôbec nezamýšľa a zíza po iných ženách tak, ako samu zachce, bude mať raz veľké problémy so stratou vlastnej chlapskej identity. To, že naplnenie vlastná manželka prinesie, ale iba čiastočné, na to prídu muži po nie dlhom čase. Čo však robiť ďalej? Čo s túžbou po iných ženách? Ako sa pozerať po ich telách, ktoré ako magnet priťahujú už naše pohľady? Ako ostať verným Ježišovej požiadavke necudzoložiť už pohľadom? A pritom milovať aj iných, nie iba svoju rodinu. Podobné otázky normálny muž rieši. Možno všeličo aj vyskúša. Spisovateľ Ch. Džibrán prišiel na to a radí, že to dôležité sa deje medzi nami, a nie je to v spájaní našich tiel. Telesné spojenia sa skôr či neskôr prejedia. Normálny človek hľadá to duchovné medzi nami. Blaženosť zamilovanosti je akoby pozvánkou na duchovnú svadbu. Najkrajšie veci sú duchovné. Tie telesné spojenia, čo ako atraktívne, po čase prestanú baviť. Sú to výzvy vidieť si aj ďalej od nosa, teda pracovať aj na väčšej rodine než na svojej. Zaujímať sa aj o iných. Hľadať spôsoby, ako niečo urobiť pre veľkú jednotu ľudstva a nerozbiť si rodinu vlastnú či poškodiť vlastnú identitu. Obviňovať ušpinený svet z rozvodov či odvážne odhalené ženy z nepokoja v našom vnútri je takou istou trápnosťou, ako je nadávanie na kapitalizmus preto, že máš veľký pupok. Problém nie je iba vonku. A vôbec nie iba v ženách. Necudnosti vonku nám paradoxne môžu pomôcť ku radikálnejšiemu obratu a k očiste vlastného srdca. Aj hriech, ktorého sa Boží priateľ dopustí sa môže stať prostriedkom, ktorý urýchli naše dozretie a spoznanie, kadiaľ cesta nevedie. Ak sa rozhodne učeník srdce čistiť, je na správnej ceste. Zistí aj, že sám si s tým neporadí. A bude tým viac prosiť Boha o pomoc, čím viac ho bude problém gniaviť. A takto sa proces urýchli a raz sa dokáže aj na inú ženu čisto pozrieť. A tú tento obdivný pohľad nevyruší, ale poteší. Manželku nezraní. Takéto objatie rodinu nerozbije, deťom neublíži. A svedomie ostane pokojné. To je jeden z cieľov duchovného vývoja. Ak sú v niekom ešte vyhladovano žiadostivé pohľady, čo urážajú cudné ženy, či objatia, čo manželke prebodávajú duchovné srdce, tam je prítomná ničota, ktorú voláme hriechom.

            Poučenie z krízového vývoja


Farizeji vlastne túžili byť morálni a čistí, ale nedotiahli to až do konca. Zostali na povrchu a tam umývali iba vonkajšie čaše. V modernom jazyku to priliehavejšie voláme polovičatosťou.Sakrálnym amatérizmom. Učeník Kristov nesmie zostať iba vonku a vybrať si z tajomstiev viery iba jeden či dva zaujímavé aspekty. Všetci sme povinní zamýšľať sa nad celkom, nad katolicitou viery. Nad celým telom nie iba nad jedným údom. Nad celými dejinami nie iba na svojej dobe. Nad celou vierou nie iba nad jej časťou. Robiť nám treba aj vonkajšiu hygienu a neodfláknuť hygienu vnútornú. Oslavovať aj vonku, ale aj vo vnútri. Jeden odstrašujúci prípad nekatolíckeho správania v katolíckej Cirkvi z jej nedávnej histórie z írskeho ostrova. Vedúcim komunity bol neopelagiánsky superaskét. Navonok: duchovná úroveň a olympijská čistota. Roky potláčal a udusil v sebe každý erós. Prednú bránu tela si dokonale uzavrel. Otvorila sa mu však dokorán oblasť zadná. Takto si nechal nedôstojne lízať labu. A ovocie? Sociopaticky nenormálne vzťahy. Mal svojich sympatizantov, ktorí síce zachovávali po vzore svojho idolu navonok „dokonalosť“, ale ich bratríčkovanie bola stále väčšia umelina. Pozemským ideálom vedúcich heteosexuálov v komunite bola ich radikálna asexulita. Navonok sa im to za roky umŕtvovania aj podarilo. Nevedome však splodili u seba homosexualitu spirituálnu. A tá bola po čase skrytou vodou na mlyn homosexualite telesnej, ktorú si tam tajne vychutnávali niektorí polonábožní takto orientovaní buzíci. Vôbec sa o tom nevedelo. Bolo to hermeticky ututlané. Tí čo takto žijú, veria oni vôbec, že sa to raz odhalí? Sotva. Umelý raj posvätnej naivity sa však skončil a nastala nepríjemná fujavica. Tí lapaji sa navzájom telesne prejedli a ktosi z nich zatúžil po mladších ročníkoch, aby sa uspokojil. A vybuchlo to ako škandál, ktorý médiá s veľkou škodoradosťou nafúkli a rozkotkodákali. Zdesení slabšie veriaci začali z Cirkvi utekať. Mládež sa bála vkročiť do fár. Vydesení boli aj tamojší predstavení a na takú skúšku neboli pripravení. Kde sa dalo sa ospravedlňovali a príkladne hanbili. Asi preto, lebo mali spolupodiel na vine. Dodnes netušia aký. Nepriateľ našiel toto slabé miesto a zaútočil. My sme nútení uvažovať ako podobným zahanbeniam predchádzať. Jednu podstatnú chybu asi urobili, keď sa z duchovnej pýchy pokúsili zbaviť ľudskej prirodzenosti. Ich anjelský život už na zemi odignoroval vlastnú sexualitu ako nepotrebnú a asi iba zlú. Takto si poškodili svoje chrámy. Druhú veľkú chybu urobili, keď odohnali od seba všetky aj duchovné sestry, lebo im iné neduchovné ženy pred pár rokmi narobili iné problémy. Odohnali tým nie iba rôzne Evy , ale aj Márie. Na tieto podstatné chyby neboli dlhé roky upozorňovaní. Ak sa totiž pritvrdzuje iba jednopohlavná spirituálna atmosféra, tá si raz pritiahne ako magnet veľké problémy. Také ako je zaťažená nejakou extrémistickou nenormálnosťou a polaritnou nevyváženosťou. Mali by sme sa naučiť rozlišovať medzi telesnou ženou, čo nás ťahá ho záhuby, a medzi duchovnou sestrou, ktorá nám pomáha prísť bližšie k Bohu. Kto má pred duchovnou sestrou strach, a nemá ku nej úctu, ten nie je v poriadku. Uteká pred zrkadlom. Aj ten je čudný, čo nerozlišuje, a podľa jedného prípadu odsudzuje všetky ostatné. Je plný strachu, čiže seba, a nie Boha. Nežije pravdu, ale sa topí ešte v polopravdách. Je ešte na osamelom ostrove a bojí sa žralokov plávajúcich okolo. Na druhej strane oceánu bola príčina iná. Tam aj kôli nebezpečiam blahobytu, nemodleniu sa sv. ruženca, liberálnemu postoju voči Učiteľskému úradu vo Vatikáne a prílišnej mäkkosti hierarchie začal bujnieť nebezpečný nádor, ktorý je viac problémom celej spoločnosti než Cirkvi. Je ako hrozivý tieň tzv. sexuálnej revolúcie, ktorá vyše pol storočia devastuje populáciu a zneužíva deti napr. na donebavolajúce zločiny sexturistiky. Je od v správcov médií veľmi pokrytecké, keď si to nevšímajú a odbavujú si svoje pohoršenia iba kopaním lopty na jednu, a to cirkevnú bránu. Niekoľkonásobne väčšie zneužitia v iných oblastiach ich nezaujímajú a pre nich neexistujú?

 


Bol Rubens vizionár?


Skúsme pripustiť, že strom uprostred rajskej záhrady bol stromom v našom vnútri a nie vonku. Ako pohlavná sila. Symbolický rodostrom nášho života. Aj tá je uprostred nášho tela, našej záhadnej záhrady. Čo ak prvý hriech bol túžbou po dieťati? Rýchlou túžbou vyriešiť si hneď svoju existenčnú úzkosť. Pretože človek rastie do dospelosti a ak nemá v sebe rozvinuté vnútorné detstvo tak pociťuje stále intenzívnejšie vnútorné tlaky tzv. starého človeka. Ten cíti, že starne, že bude opustený, že bude raz potrebovať pomoc od niekoho, kto bude cítiť za povinnosť sa o neho postarať. Čo ak tá prapôvodná neposlušnosť bola v tejto klasickej človečine. V tak častej našej netrpezlivosti a nie v mágii, sexe či iba v jablku? Keď si prví ľudia siahli na niečo, na čo ešte vôbec neboli pripravení a chceli si uchmatnúť nezrelé ovocie… A začali obrazne povedané šklbať zelené jablká a stŕpli im zuby a začalo ich bolieť brucho a preháňať. Keby boli počkali, dozreté jabľčko by im padlo samé do náručia. Nie kyslé, ale chutné a bez vedľajších negatívnych účinkov. Latinsky málum je jablko a malum je zlo. Preto asi zvolili maliari toto ovocie, hoci sa v biblii jablko nespomína, ale ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Potom sa tam spomína ešte i druhý strom, strom života. S pokorou ku týmto textom musíme priznať, že nevieme, čo presne sa stalo. Iba sa rôznorodo domnievame. Tak ako diabol naviedol Evu ovocie zjesť, možno si iba telesne užívať, tak dodnes zvádza ľudí aby budovali svoj vonkajší a umelý raj a vykašľali na strom života, na seriózny duchovný život. Ak by sme pripustili tento výklad, teda mať unáhlenú túžbu mať vonkajšie fyzické dieťa ešte predtým, než by prví ľudia dozreli najskôr k dieťaťu duchovnému, vnútornému, znamenalo by to aj túžbu človeka budovať si najprv a iba ten vonkajší svet a zabudnúť na budovanie Božieho Kráľovstva vo svojom vnútri. Pozemskú rodinu uprednostniť pred nebeskou. Čo sa opakuje u mnohých dodnes s storakých podobách a je tou klasickou padlou človečinou asi všetkých čias. Plaziaci had je zasa vhodným symbolom prízemnej bytosti, ktorá sa plazí celým svojim telom po zemi. Hlce prach a hucká ľudí aby sa vydlabali na Boha, na Jeho pravidlá, na večnosť a vnútorný život. To spôsobuje hroznú starinu. Odcudzuje nás ľudí navzájom tým viac, čím sa viac na seba tisneme. Čím nás je viac, tým sme osamelejší. Čím menej duchovného je medzi mužom a ženou, tým väčšie problémy sú s deťmi. Nepožehnanie alebo prekliatie prechádza totiž zákonite na potomstvo. Miesto Božieho programu sa im dostali do biopočítača zavírené súbory s deštruktívnymi programami. To sa zhmotnilo v Kainovi, ktorý bol stigmatizovaný nešťastím, závisťou a zlosťou. Tej sa „zbavil“ bratovraždou Ábela. Biblia spomína ešte tretieho syna Seta. Sú rôzne výklady v čom spočíval hriech prarodičov. O tom, že to bola túžba po dieťati naznačuje iba tento Rubensov obraz. Ako to bolo naozaj nám odpovie raz iba nebo. Poukazujem naň preto, lebo v ďalšej kapitole bude spomínaný raj vnútorný, ktorý hovorí o zasvätení a detstve vnútornom. Pokušenie byť ako Boh je aj splodiť nový život. Ak sa to nedeje dôstojným spôsobom, tak je to jednoducho hriech. A hanba tým väčšia pre toho, kto už žiadnu hanbu ani pri opilstve či znásilnení nepociťuje. Adamov spolupodiel bol v tom, že Evu pred útokom temných síl nebránil. Asi čušal a prizeral sa, ako to dopadne. Čert si mädlil ruky, ako nás lacno dostal. Čerti sa tešia i dnes, ak sa im podarí oklamať naivných ľudí.
Infiltrujú sa i do Kristovej Cirkvi, tam navyvádzajú škandály a potom nabulikajú publiku, že to celá inštitúcia je vadná. Deviantov nasadia do vplyvných miest a škodoradostne sa bavia na tom, ako sa im darí klamať ženy, strpčovať život spravodlivým mužom, doplašiť deti, pokriviť mládež a devastovať to, čo má ešte hodnotu. Pokorujú statočných k plazeniu sa po zemi. Čiže iba k zarábaniu peňazí, k rastu cien či brúch a k odbrzdenému rozkošníctvu „slobody“. Ak niekto znemravňuje mládež, ten pácha zločin. A kto sa spolupodieľa na ničení či pokrivení duchovného a božského detstva v sebe a v ľudskom spoločenstve, toho to bude mrzieť najdlhšie. V nejednej rozprávke sa až vizionársky naznačuje, že knieža temnôt žerie deti. Robí tak preto, lebo si vyžral nevinnosť vlastnú a vykradol sa dávno od detskej sviežosti. Vraj by sa rád zbavil svojho jestvovania, ale to sa mu nedá. Má v sebe tiež božiu večnosť. A tak sa aspoň „ukľudňuje“ tým, že iných vrhá do pekiel. Prečo niečo také dobrý Otec v nebi dopustí? Keby niečo také nedopustil, bolo by jeho dielo dokonalé? Veď by sme museli všetci byť dobrí a vykonávať svoje povinnosti ako mravce. Človek je povolaný k vážnejším veciam slobody a lásky. Musí asi prejsť náročnými testami tohto života.

Zasvätenie sa Bohu rodí duchovné detstvo


Jeden z pokladov katolíckej Cirkvi je zasvätený život. Dať Bohu všetko a žiť iba pre Jeho Kráľovstvo. Kto to môže pochopiť nech pochopí, odkázal učeníkom Kristus. Ak sa učeník zriekne seba, počne sa tak v ňom vnútorné božie dieťa. Miesto svojho starého a dospelého ega dostane novú identitu. Toto detstvo nie je na nejaký čas, ako u telesných detí, ale je na stálo, na večnosť. Toto dieťa v nás žije a stále nás teší nádhernou nevinnou sviežosťou a chuťou žiť. Aj osemdesiatročný ak má toto dieťa v sebe sa teší ako malý chlapec iba z toho, že je. Ako povedal básnik Rúfus: „Iba v starobe spoznáme, že bytie je zázrak.“ Kto toto detstvo v sebe nemá, je stále smutnejší. To sa stáva aj niektorým kňazom a preto odchádzajú z kňazskej služby splodiť vonkajšie dieťa. Dôvod nebol ani tak žena či sex, ale stále boľavejšia samota. A zúfalá neprítomnosť vnútorného radostného oleja v lampe viery napriek všetkým vonkajším prostriedkom, ktoré v Cirkvi dostávame. Byť bez drog nadšený a v rajskom stave úžasu, to je život malých detí. Preto ich ľudia túžia mať, lebo to čo z detí vyžaruje, im doslova dobíja slabnúce baterky a oni si to najmä pri malých detvákoch vychutnávajú. Deti na krátky čas ten nebeský elixír v sebe majú, ale si ho neuvedomujú. Majú teda božské detstvo, ale o ňom nevedia. Ich rodičia ho silno vnímajú, ale zistia, že toto detstvo je iba dočasu. Na pár rokov, ktoré rýchlo prejdú. Potom ich čaká iné trápenie, čakanie na vnúčatá. Ak zostane človek iba pri tomto, je to málo. Je to príliš pozemské, príliš ľudské. Normálny človek pociťuje aj vyššie veci. Spiritualitu, Božiu Rodinu, meditáciu či nebo. Veru, kôli tomu žijeme predovšetkým, len na duchovné veci zostáva málo času tomu, kto musí zabezpečiť rodinnú prevádzku. To, že lepšie je zasvätiť a byť samostatný, na to prídu po čase aj viacerí už manželstvom unavení duchovní muži. Bolo by nenáležité povyšovať duchovný život nad ten rodinný. Lebo bez obety našich rodičov by nebolo žiadneho zasväteného či iného života.

          Na ceste k celistvosti bytia


Každý z nás má kúsok lásky z Boha, ktorý je obrovskou Láskou. Túžba po jednote je nám naprogramovaná kdesi v hľbkach našich bytostí. To, že napr. neexistuje okrem Cirkvi na univerzitách žiadna vysoká škola lásky ani výskumný ústav medziľudských vzťahov, ale miliardy dávame na výrobu zbraní je príznakom našej hroznej biedy napriek materiálnemu blahu. Mnoho trápnych rozchodov či trpkých rozvodov je znakom nášho unáhleného zjednocovania sa navzájom. Sebavedome si namýšľame, skúsenosti nás preplesknú aby sme uvažovali skromnejšie. Cirkev tu bola zriadená aj na to, aby nám pripomínala podstatné veci. A aj brzdila celý vlak spoločnosti, ale záchrannou brzdou. Oznamom o vykupiteľskom diele je azda jedno z najdôležitejších je upozornenie, že bez zjednotenia sa s Kristom sa nám zjednotenie navzájom nepodarí. Sme totiž ako pubertiaci, ktorí idú na to rýchlo a zvonku a potom si život a vzťahy aj rýchlo zbabrú. Prvý hriech našich prarodičov sa neustále opakuje. Pokus o samostatnosť, nezávislosť, dospelosť je normálnou snahou tu žiť a normálne sa vyvíjať. Robiť to však bez Božích pravidiel, ktoré nás vedú k pokore a cudnosti sa nevypláca. Ak zažijeme nejaké trapasy, aj za tie sa poďakujme. Oni sú tiež naši tréneri, ktorí nám oznamujú, že sme sa ocitli v nejakej bočnej uličke, z ktorej by sme mali čo najskôr dôstojne vycúvať. Ak sa zachováme inteligentne, poučíme sa a budeme vedieť, kadiaľ cesta nevedie. Ak však budeme chcieť ostať sprostými, tak sa tam natrvalo zamocme a začnime metať blesky obviňovania.

 


Kde nájsť svätý pokoj


Pravda je taká, že ľudská láska je krásna, ale nie je to všetko. Keď sa chlapec zaľúbi, obrovsky túži po mandarinke, ktorú si vyhliadol. Keď ju je, myslí si, aký je on frajer a aký sú biedni všetci, čo takto ako on nejedia. Keď ju však má na večeru každý deň, tak sa mu to aj obohrá. A začne pokukovať po pomarančoch u susedov či jahodách vo vedľajšej kancelárii. A keby si vyskúšal všetky ženy ako Šalamún, ostalo by mu ako vnútorné ovocie iba ťažké olovo. Tým je poznačená kniha Kazateľ. Hrozná starina a preťažké znechutenie zo života, ktoré si tento superkráľ nachytal kde inde než zo svojich stoviek žien. Navonok bol síce slávnym kráľom, ale vo vnútri sa stával stále trápnejším šašom. Biblia nezamlčiava jeho postupné odkláňanie sa od pravdy a správneho smeru. Pre mnoho mužov je jeho štýl života idolom a robia mnoho riskantných vecí, aby zbohatli a aby si mohli ako on užívať. Že ich čaká bolenie brucha a tvrdý pád na vlastnú papuľu ani netušia. Tento falošný multivitamín sa nenachádza v bezduchom sexovaní so všetkými, ako to nebedliacim mužom našepkávajú nečistí duchovia a ich šéfovia padlí démoni s necudnou plnou výbavou. Stane sa tak iba v jednote s tri krát Svätým Bohom. My sme iba malé kúsočky z Neho. Každý z nás je vitamínom, ktorý lieči, ale aj pri predávkovaní iným škodí. Úloha erósu je aj znepokojovať nás, vytrhávať nás zo sebestačnosti, núti nás zaujímať sa aj vážne o niekoho iného. Napätie a uspokojenie, ktoré sa vo vzťahoch striedajú pripomínajú večné trápenie sa. Krátka slasť z jednoty vzájomného spojenia a dlhá bolesť z odlúčenia na tisícoraké podoby, to je ľudská láska. Sprevádza ju neustály strach a nepokoj. Ak raz človek dozrie na vyššie veci, príde aj na to, že svätý pokoj nájde iba v pravom Bohu. V pravom Ženíchovi, v Ježišovi Kristovi. V spiritualizovaní našich tiel i vzťahov. V tzv. duchovnej svadbe. Vo veľkom Diele Jednoty. Netoxický multivitamín nájde iba v spoločenstve svätých a v jej kráľovnej, Prečistej Panne.

         Blahoslavení čistého srdca


„Vieš, čo je to čistota srdca?“ opýtal sa svätý František. „ Že už človek nemá chyby, ktoré by si vyčítal,“ odpovedal brat Lev. „ Tak teraz rozumiem tvojmu smútku, pretože vždy budeš mať nejaké chyby.“ „Ver mi, Lev, nestaraj sa toľko o čistotu tvojej duše. Zameraj svoj pohľad na Boha. Obdivuj Ho, teš sa z neho, veď on je dokonale Svätý. Ďakuj mu kvôli nemu samému. Takto, menší brat, máš čisté srdce. A keď si sa takto obrátil k Bohu, nevracaj sa už späť k sebe. Nepýtaj sa, ako si na tom voči Bohu. Smútok z toho, že nie si dokonalý a že poznávaš aký si hriešnik, je už zase len ľudský, príliš ľudský pocit. Ty musíš svoj pohľad zdvihnúť omnoho vyššie. Tam vyššie je Boh, Božia veľkosť a Jeho nezmeniteľná nádhera. Čisté srdce je srdce, ktoré sa ustavične klania pravému a večnému Bohu. Svätosť to nie je naše vlastné zdokonalenie, ani plnosť, ktorú si dáme my sami. Svätosť je predovšetkým prázdnota, ktorú človek v sebe objaví a prijme, a ktorú Boh naplní do takej miery, do akej sa otvoríme Plnosti, ktorou je On. Naše nič, ak ho prijmeme, sa stane prázdnym priestorom, v ktorom môže Boh veľa vykonať. On totiž vezme chudáka za ruku, ťahá ho hore zo špiny a dáva mu zasadnúť medzi urodzenými svojho ľudu, aby ten chudák videl Jeho nádheru. Boh sa tak stane nebom jeho duše.“ povedal František.
„Ako sa to ale dá dosiahnuť?“ opýtal sa brat Lev. „ Je potrebné nenechať si nič zo seba, všetko vymiesť, aj bolestné zaoberanie sa vlastnou biedou. Mať čistý stôl, prijať, že som chudobný. Vzdať sa toho, čo ťa tlačí dolu, zvlášť tiaže svojich chýb. Vidieť len nádheru Pána a nechať sa ňou ožarovať. Boh je, to stačí. Potom sa srdce odľahčí. Nevníma už samo seba – ako lastovička, ktorá je opitá farbou a veľkosťou neba.

Vzdaj sa všetkých starostí a nepokoja.“