Šokujúce. Zaujímavé. Uletené. Bludné! Presne trafené. Odvážne. Nehorázne Originálne. Smiešne? Úprimné. Tieto pocity Vás budú sprevádzať, ak budete čítať túto knihu. Autor ako veľký kombajn zrovnáva všetky klasy aj s burinou. Celé inštitúcie, vedecké teórie či náboženstvá. Je asi našim najostrejším súčasným kritikom Biblie a Vatikánu. Má očividne predimenzovane nastavený výkon motora mužnosti a má aj občas problémy s brzdením svojich mienok. Tie sú akoby prírodným úkazom spadnutým tu ku nám niekde od sfér slovanských božstiev. Čitateľom skúša pootriasť všetky ich istoty. V pozdvihovaní slovanského sebavedomia je raz originálny inokedy až srandistický. Jeho svojský štýl písania môže byť nominovaný na olympiádu v panslovanskom šovinizme. Kde by tento náboženský autodidakt, arciprovokatér a autoritozemetrasovič dosiahol určite jedno z medailových ocenení. Jeho svojrázne národno-buditeľské antivatikánske obrodzovanie kresťanstva na slovanský spôsob je prudkou ľadovou sprchou pre podriemkávajúcich. Extrémny podnet k diskusii protiprúdu slovanofilov.
Sv. Tomáš Akvinský sa vyjadril takto:
„Spravodlivosť je trvalá ochota dať každému, na čo má právo.“
I. Ktorá je v skutočnosti tá „ Najdôležitejšia kniha“?
Tak nazval autor /PPK/ v podtitule túto 392 stranovú publikáciu. Venoval mnoho večerných hodín svojho času na napísanie tejto poslednej z jeho kníh. Vydal ju na vlastné náklady, čím nám prezradil, že mu na jej vydaní a verejnom rozšírení, a podelením sa so svojimi objavmi, názormi, výskumami či svojskými experimentami medzi Slovákmi, asi veľmi záleží. Ak sa chceme seriózne baviť o kresťanstve, mali by sme sa dohodnúť, že všetci kresťania v tých 33 tis. denomináciách považujeme za najdôležitejšiu knihu Bibliu, Božie Slovo. V tom sú už kresťania vo všetkých denomináciách stáročia dohodnutí. To žiadame rešpektovať aj od ostrých biblických kritikov, medzi ktorých sa zaradil aj autor PPK. Nikdy nemôžeme pripustiť, že nejaká iná kniha si má právo nárokovať mať tento titul. Bola by to totiž z pohľadu kresťanov krádež. Aj hlúpa opovážlivosť. Problémom nás ľudí, aj kresťanov , je výklad tej Biblie. V každej cirkvi je totiž iný. Výsledok je, že vlastne ani potom sami nevieme, čo je kresťanská hodnota, a čo už nie je. U katolíkov je aký taký poriadok, lebo rešpektujú pápežské Magistérium. A ako dejinný vývoj jednotiaci vieroučný prvok jeho Katechizmus Katolíckej cirkvi , ako odborný a stále sa zlepšujúci výklad Biblie. Akútne nám chýba Vademecum biblicum. Bez neho je Biblia tou najlepšou aj najhoršou knihou na svete, píše americký kňaz R. Rohr.
U protestantov je taká babylonská rôznorodosť biblických výkladov, že to budí u pozorovateľov nielen úžas, ale doslova vnútorný chaos vo viere aj mravoch, čiže v teórii aj praxi.
Autor PPK sa tvorbou radí medzi extrémne protestujúcich voči zákonitej duchovnej autorite Vatikánu. Cirkevne je nezaradený. Má silný nábeh na vodcu v ďalšom občianskom združení. Nereprezentuje zatiaľ žiadnu kresťanskú denomináciu, ale je hovorcom mnohých podobne zmýšľajúcich, ktorí si radi v modernom svete pri sčítaní ľudu zaškrtnú kolonku „bez náboženského vyznania“. A popritom sú to občania často úprimne hľadajúci pravé duchovno či hlbší zmysel života než je primitívny materializmus alebo už prešpekulovaný ezoterizmus.
Sú často aj veriaci v Ježiša, ale veľmi svojsky si nevedome interpretujú jeho učenie. Prezentujú aj nekriticky vyhranené osobné názory, ktoré sú aj v prudkom rozpore s učením Biblie. Sú často nami kresťanmi nepovšimnutí a nenapomenutí.
Jasne treba pripomenúť napr. všetkým propagátorom „Ježiša“ ako nie člena židovského národa, ale národa napr. slovanského, austrálskeho či amerického, že ide o ďalšieho z falošných mesiášov. Ak by niekto, zaoberajúci sa kresťanstvom trval na tom, že nejaká iná kniha alebo jeho osobné názory a nevyzreté experimentálne autoskúsenosti či predovšetkým iba jeho subjektívne nesväté výklady posvätného Božieho Slova v Biblii sú oveľa dôležitejšie, nemôžeme ho brať ani vážne. Musíme ho ako Kristovi učeníci aj prorocky napomenúť. A napr. sa ho spýtať, či si ozaj myslí, že on je viac než všetci, čo doteraz budovali Božie dielo na zemi? Alebo že ich osoba dostala väčší mandát z neba, aby koordinovala prácu kresťanov, ako to dostal priamo od Ježiša apoštol Peter a jeho nástupcovia ako najvážnejšiu pastoračnú povinnosť a dejinnú úlohu? Lebo priamo v Biblii sa o tejto ústrednej autorite medzi kresťanmi píše v Mt, 16 kap a Jn v 21 kap. Kto sa chce byť ozajstný Ježišov priateľ, toho musí zákonite napadnúť, že či je rozumné toto usmernenie ignorovať a dôverovať niekomu modernému, kto v Biblii spomínaný ako nejaká spoločenská autorita vôbec ani nie je?.. Autor v názve svojej knihy „zamával veľkou antivatikánskou zástavou“ aby si ho všimli mnohí nespokojní polokresťania so súčasným dianím v často zlenivených veľkých cirkvách a zboroch či skorumpovanej politike, ktorá sa neraz prezentuje kresťanskými frázami. Ako riešenie ponúka svojské osobné zážitky a skúsenosti, filozofické úvahy o Satanovi, ktorý ovláda už skoro všetko na tejto zemi. Možno tým prezrádza viac o duchovne svojho ešte stále znesväteného vnútra, než o vonkajšom dianí. Pridávanie šokujúcich správ aj od akademikov, infantilné žonglovanie s tisíckami rokov dozadu, niektorých objavov zakladateľa hĺbkovej psychológie Carla Gustava Junga či nepreverené archeologické objavy nemusia byť zárukou tej najväčšej odbornosti. Neraz až čas preverí mnohé naše tvrdenia. Preto hranie sa na presnú vedu radšej ani nepredstierajme.
Naše rôznorodé autority a ich teórie si preverme. V tomto bode je odporúčanie autora PPK, v mnohých našich nevedomých naivnostiach či napr. pri historických falzifikátoch , aj správne. Len konkrétne. Zovšeobecňovanie by bolo nenáležité.
Toto dielo nemožno zaradiť medzi kresťanské reformné diela, lebo nie je zamerané v prvomrade na osobný vzťah ku Ježišovi Kristovi a Jeho kľúčovej téme tém: Božiemu Kráľovstvu. Skôr je snahou v novodobých slovenských literárnych dejinách asi o najopovážlivejšiu spisovateľskú provokáciu na tomto území. Oveľa razantnejšiu než sú provokácie od napr. Jozefa Banáša. Tá má asi poriadne zatriasť slovenskými čitateľmi, ktorí sa považujú za demokratických slušných občanov či kresťanov. Čo sa radi hrajú nielen na svätých, ale aj sebaistých. Autor asi chce, aby prehodnotili mnohé zo svojho myslenia či konania, či je to nie v rozpore nielen s Kristovými ideálmi , záujmami nášho slovenského spoločenstva , ale aj v súlade so zdravým rozumom.
II. Ježiš vraj bol Sloven
Ak je intenciou tejto knihy obnoviť kresťanstvo do pôvodnej a čistej podoby, tento úmysel autora by bol aj chvályhodný. Avšak jeho viaceré tvrdenia, napr. že jeho zakladateľ bol Sloven, nie sú veru neomylné. Bol to jednoducho pôvodom Žid a Galilejčan. Táto základná téza a ďalšie na ňu nadväzujúce exegézy sú položené totiž na historicky nespoľahlivých pieskových základoch. Skutočné kresťanstvo je položené na pevnej skale. Pravom Kristovi, apoštoloch, Novom zákone a aj Biblii Zákona starého. Ak sa niekto pokúša stavať svoju obnovu kresťanstva na základoch svojich, slovanských či iných, ten sa jednoducho mýli. Radím mu, aby takú stavbu zastavil, a vybral si „pevnejšiu pôdu pod nohami“… Radšej nenafukujme ani svoje ani egá tých, čo nás sledujú. Evanjelium odporúča mať ego malinké. Autor sa odvážne snaží vzkriesiť v nás dlho a extrémne potlačované slovanské sebavedomie, čo je veľmi dobré. Ale iným extrémom panslovanského šovinizmu? Čo je už v zjavnom v protikade aj so slovenskou aj kresťanskou identitou. Preto jeho hókus – pókusy, akým navrhuje nové kresťanské náboženstvo slovanského typu, nemôžu byť tým pravým projektom na obnovu identity nášho národa či sv. viery.
Ak by sa snažil viac o osobnú svätosť a študoval by serióznu teológiu a mal aspoň 20 ročnú prax v niektorej z cirkevných denominácií, určite by mnohé vety, čo napísal, opravil a bludné aj vynechal. A svoje extrémne názory, ktoré si asi ani neuvedomuje, že ich propaguje, lebo nemá teologické vzdelanie, by iným ako recepty na obrodenie štátu či cirkví nedoporučoval.
III. Osobné názory a zážitky
sú súčasťou nášho života. Nič proti nim. Každý ich vo vývoji potrebujeme. Máme na ne od Boha právo? Máme. Problémy si narobíme medzi inými hľadajúcimi vtedy, keď po zdieľaní osobne či písomne ich povýšime na vzorové z existujúcich ľudských skúseností. Samozrejme za diktátu nášho ega a bez poctivého a spravodlivého porovnávania so skúsenosťami iných. Napr. zbožnejších, čiže duchovne kvalitnejších od nás. Spravodlivosť velí. dať týmto kvalitnejším spojeniam z nebies jednoznačne prednosť.
Ak niekto zažije duchovný zážitok, ale nie je prečistený od svojho prežitého minulého hriešneho stavu, budú jeho osobné skúsenosti poznačené miesto nebeskej vône oveľa viac spirituálnym dymom. Tým väčším, čím bude väčšie naše neokresané ego a nevzdelanosť. Ak niekto vykladá kresťanské učenie bez Magistéria pápežov, bez ideálu, rád a skúsenosti mnohých svätcov a svätíc, bez poctivého ponorenia sa do stáročnej teologickej vedy, bude mať s prvotným nadšením za dobrú vec, zakrátko aj problémy so záťažou tieňa a nie evanjeliových pokriveností, pochádzajúcich od vlastného intelektuálneho individualizmu a osobnej nedozretosti. Bude opakovať úplne zbytočne školácke chyby toho, kto začína robiť vedu s veľkou dávkou sebanaivity, že vie veľa viac ako tisícky vedcov pred ním združených vo vedeckej obci. S ktorou on ako samozvaný majstrík sveta, čiže aj diletant, odmietol ako namyslený pubertiak spolupracovať? Ak niekto zažíva rôznorodé sny, vízie, osvietenia mysle, odhalenia, nájdenia…, a nie je za tým Duch Svätý, a čistí anjeli ako strážcovia, ale nesvätí vydriduchovia, volá sa to odborne ezoterika. Tá nás určite nespasí. Tá dáva zbrklo neodborné, primitívno jednoduché, nedokončené, marketingové a väčšinou povrchné odpovede na zložité otázky. Môže byť ona vhodnou trochu aj filozofickou partnerkou na dialóg o vážnejších témach bytia, ale za novú a spoľahlivejšiu dogmatiku si ju určite nezamieňajme. Lebo visí často vo vzduchu alebo na rozbúrenej relativistickej vode. Odporučiť ako nejakú vedu by ju mohol iba podpitý hochštapler, znesvätený bosoráčik či rozpochabený srandista. Autor PPK patrí asi medzi tých zábavnejších filozofujúcich autoproducentov. On aj jemu podobní objavitelia nových podtypov filozofií by mali byť niekým upozornení, keď sa idú vyjadrovať verejne v otázke najdôležitejšieho zo všetkých náboženstiev, kresťanského, že jeho verní služobníci počas 2000 r. jeho existencie nezaháľali, ale ho prepracovali do solídnej akademickej filozoficko – teologickej syntézy, ktorá má do detailov prepracované aj podoblasti aj hlavné pravidlá, ktoré boli kodifikované počas 21. koncilových zasadaní ako katolícke dogmy. Tie sú celkom iného ducha ako dogmy ateistické, ezoterické či moslimské. Čiže pevné pravidlá čo kresťanská pravda je, a čo už kresťanské nie je. Tie dvetisícročné skúsenosti veru nie sú povšimnutia nehodné.
IV. Ostré iba negovanie Vatikánu?
To je ďalší obrovský neintelektuálny prešľap autora. Ak mnohí slovenskí intelektuáli navždy a bez komentára odložia z rúk túto knihu po prečítaní nadpisu a pár riadkov, je to pre tento už extrémistický defekt. Vatikán je jednoznačne najcennejšia z inštitucionálnych starožitností na našej planéte. Fenomén, zasluhujúci rešpekt a aspoň elementárny záujem o jeho zázračné stáročné pôsobenie počas našich dejín. Malilinký miništátik so 44 hektárovou rozlohou v centre Ríma, ktorý však má historicky najďalekosiahlejší a celoplanetárny dosah na skoro dvesto štátov. Jej monarcha pápež môže účinne do svedomia vstúpiť akémukoľvek papalášovi, bankárovi, prokurátorovi, prezidentovi aj tej najväčšej mocnosti. Ktorý môže zmeniť biblickú sobotu na nedeľu. Môže zakázať sa ženiť 400 tis. katolíckym kňazom a môže im to jedným dekrétom povoliť. Je to sídlo nástupcov apoštola sv. Petra. Ten bol vo Vatikáne ukrižovaný dolu hlavou ako mučeník. Od Syna živého Boha, a nemá tú moc nik iný, dostali títo muži mandát pásť kresťanské ovečky a baránky, čiže právomoc nastavovať pravidlá v etike aj kresťanskej viere. Koordinovať ohlasovanie evanjelia počas celých dejín až do konca sveta. Dohliadať otcovsky aj na ľudskú rasu, aby sa správne duchovne vyvíjala a dohotovovala. Nijaká iná inštitúcia nie je pre otázky náboženstva, práva , viery a etiky dôležitejšia. Preto tá nadúcta a najväčšie očakávania dobrého príkladu a tých správnych slov, najmä od nás veriacich katolíkov. Ak pápeža niekto začne napádať, urážať a Vatikán iba negativizovať, bolí nás to, ako keby niekto toto robil s našimi starými rodičmi. Preto sa radšej štítime podobných kníh ako je táto. Ak autor zažil rôzne odiozity od Slovákov, väčšinou katolíkov, je to pre túto príčinu. Ak im chcú autori podobného svetonáhľadu pomôcť vylepšiť ich neraz povrchnú kresťanskú vieru, mali by zvoliť inú komunikačnú stratégiu. Jednoduchší ľudia budú na nich gániť, a tí otitulovaní sa pudovo preľaknú už pri gilotínovom nadpise knihy. Ako balvan do rybníka, nazvala štýl písania jedna čitateľka. Klérus ju odporučí možno aj okamžite spáliť. Určite aj vo Vatikáne sa nedeje všetko s kostolným poriadkom, aj tam sa dajú nájsť Judáši či neprávosti. No odpísať ho absolútne unáhlene v knihe, a opakovane ako „na sedláka“, a nič iné, je doslova inšpirované pohanskými nečistými duchmi. Alebo diktované arogantnou nevzdelanosťou či ešte nespiritualizovanými a nekultúrnymi pudmi. Je to urážka a hrubé porušenie Ježišovho slova:
„Nesúdťe, aby ste neboli súdení. Neodsudzujte, aby ste neboli odsúdení“
… Preto otcovsky varujem pána spisovateľa, aj jeho sympatizantov, že v tomto bode majstrovsky odsudzujú ako na skúškach v bosoráckej akadémii. Ukážkovo pohoršlivo a zlým príkladom porušujú Boží zákon. A vyzývam ich, aby z toho robili sebareflexnú a potom aj verejnú nápravu, lebo vydanie knihy je už verejná činnosť.
To, že kriticky komentujem tieto excesy, dávam Vám príklad, že autora neodsudzujem. Ale varovne ho napomínam. A pokúšam sa s ním aj viesť filozofický dialóg. Podobný štýl komunikácie s oponentom odporúčam aj iným. Sv. Tomáš Aquinský napísal: „Spravodlivosť je snaha dať každému, čo mu patrí“. Aj Vatikánu, aj jeho hyperkritikom. Aj tým tisíc iným inštitúciám, situáciám, veciam a osobám, čo nás v živote postretnú. Ak to bude aj naša „vizitka“, môžeme potom povedať, že sme sa stretli v živote aj s nejakým tým šťastím…
V. Kríž
ktorý máme v štátnom znaku, prezentuje autor ako praslovanský symbol. Fialový je vraj symbol Ducha. To je jeho originálny, ale ojedinelý názor. Aj to, že latinský kríž je vraj opakom slovanského. Kríž forsírujúci svedkami Jehovovými, čiže iba vertikálny kôl, sa tu ani nespomína. Ak chce niekto vedieť o pôvodnom tvare kríža, na ktorom sa udiala spása sveta, odporúčam mu vízie blah. Anny Kataríny Emmerichovej, ktoré sa javia ako najpravdepodobnejšie. Mala tú milosť vidieť, že Ježiš umieral na kríži v tvare Y. Zaznamenal to osobný svedok pri nej , básnik Clemens Bretano. To je autorovi PPK aj veľmi mnohým Slovákom akoby celkom neznáme, preto to tu pripomínam. V Biblii to napísané nie je. Tvar kríža nie je určite to podstatné. Skôr to, čo je viac krát zdôrazňované v Novom zákone Ježišom, aj apoštolom Petrom aj Pavlom, že mu máme dať hlbší, a najmä duchovný zmysel, cez tzv. svätú obetu. Tú katolíci prežívajú najmä pri svätých omšiach v kostoloch, aj pri prežívaní svojich osobných trápeniach. Prijať ich ako svoj kríž, niesť si ho trpezlivo s Kristom, a dúfať spolu s Ním aj v slávne vzkriesenie – to je tá kľúčová téma nielen pre pre ozajstných kresťanov, ale je to aj nebeskou pozvánkou pre všetkých ľudí dobrej vôle na Baránkovu svadbu. Toto neveriaci, agnostici či inak spirituálno vnímajúci fatálne podceňujú. Duchovne spia. Vôbec to nežijú! Toto si z náboženskej výchovy na ZDŠ asi nezapamätali, čo aspoň toto kľúčové pre osobnostný vývoj každého človeka teda mohli. V pamätníčkoch študentov sa to spomínalo ako motto: „Len tri slová v srdci maj, Miluj, trp a odpúšťaj“. V jednej vete vystihnutá podstata toho, čo je pravá viera oproti obrovskej presile neopohanských povier a svetonázorov už multifaktoriálne sfalzifikovaných. Kresťanstvo ako jediné z tých vari 20 000 náboženstiev tohoto sveta má v centre svojho kultu stýraného a doráňaného 33. r. muža. Predpovedal to, aj tak sa to aj stalo. Prečo? Aby bol dobrým príkladom všetkým svojim nasledovníkom, keď budú niesť storakú podobu svojich osobných krížov. Takto sa vážení putuje do neba. Bez kadejakých vesmírnych túlačiek a nedôstojných pochechtávačiek. Reinkarnáciu plánujú tí, čo sa im do neba ako kinderkom týmto svetom porozmaznávaným „eťe nekce“. Prezrádzajú oni, že nemilujú nadovšetko Boha, ale túto chorú planétku a svojich „Izáčikov“. Najväčšie tajomstvo Ježišovho príbehu, ochraňovaného pápežským Magistériom, bolo – je a bude, že svojou smrťou porazil diabolské sily a vykúpil človeka. Prehrou paradoxne vyhral. Degenerácia ľudstva bola nahradená rozhodujúcou revitalizačnou regeneráciou. Musím to napísať a oznámiť to každému, kto toto prečíta a pripomenúť, že toto je miliónkrát dôležitejšie pochopiť, ako riešiť na akom tvare kríža sa to stalo, kedy, s kým, kde a o koľkej… Alebo či bol za to zodpovedný viac doplašený rímsky vladár Pilát či zuboškrípači a závisťofilovia farizeji.
VI. Ariánske kresťanstvo
autor prezentuje ako to vraj spoľahlivé a slovanské. Árius bol v roku 325 na koncile v dnes tureckej Nicei drvivou väčšinou biskupov označený ako heretik a bol za to vylúčený z matky cirkvi. Mal však mnohých vplyvných prívržencov aj na cisárskom dvore, ktorý po smrti cisára Konštantína forsírovali jeho iný názor po celej Rímskej ríši. Išlo o popieranie , že Ježiš má aj božskú podstatu bytia, a že bol a je Druhou Božskou Osobou. Árius hlásal, že je iba človek, ale nie aj vtelený Yahwe. Ako Boží Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSvätejšiu Trojicu, ktorá tvorí Jedného kresťanského Boha v Troch Osobách. Čiže najväčšie to z tajomstiev našej sv. viery. Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu tradičného farizejského židovstva. Tí, čo brali kresťanstvo iba povrchne, tým sa zdalo, že prehlásenie z Niceiského koncilu unáhlene pridalo do sv. viery patologickú anomáliu – okrem Boha Otca aj druhého Boha – Syna. Pre nich, ako aj pre Židov bol tento bod jasnou bohorúhaním a zlyhaním, a vraj návratom do pohanského polyteizmu, čiže spiatočka ku mnohobožstvu. Tento povrchný názor prijala aj sestra cisára, aj cisársky dvor, ktorý ochraňoval už nielen Rímsku ríšu, ale aj ako nečakanú novotu – cirkevné dianie. Božstvo Syna sa verejne a odvážne preto opovážil vyznávať iba málokto. Vtedajší štátny policajný mainstream bol „pravoverne a moderne ariánsky“. Pridala sa ku tomu predivnému cézaropapistickému diktátu aj väčšinová mienka zbabelých biskupov. Asi v tom sami nemali vôbec jasno. Božstvo Ducha Svätého bolo v RKC oficiálne prijaté až na Carihradskom koncile v r. 381. Zaujímavé, že nie už v r. 325.
Asi najodvážnejší svätý bojovník za kresťanského Boha v Troch Osobách bol vtedy biskup sv. Atanáz z Alexandrie. Päť krát počas 17. rokov ho kôli tomu mocibažní a väčšinoví ariáni šikanovali , zosadili z úradu a putoval do vyhnanstva. Pápež v Ríme Libérius, ktorý ho odhajoval, bol tiež z úradu vyhnaný kôli jednému slovku vo vyznaní viery / neprijal tú tézu, že Ježiš bol Otcovi iba podobný – homoiúsios, ale trval na prísne ortodoxnom znení, že mu bol aj spolupodstatný – z gr. homousios, lat. consubstantialis /. Cisár ho dal kôli inému výkladu viery a iba jednému písmenku v slove väzniť aj bičovať . Donútil ho nátlakom aj podpísať exkomunikáciu na Atanáza, ktorý bol nehoráznym spôsobom vyštvatý z biskupskej rezidencie procisárskym protibiskupom Gregorom, kde boli bité ako žito a z katedrály akoby gestapom násilím vyhodené vtedajšie rehoľné panny aj iní pravoverní katolíci. Kôli takej maličkosti, však? Za ktorou bolo v hre božstvo či nebožstvo Ježišej Osoby, čiže vec pre pravoverné kresťanstvo najvážnejšia. Preto my ariánsku verziu, ktorú znova na náboženskú scénu ako oprášenú priniesli v 19. st. Svedkovia Jehovovi nevyznávame ani ju neodporúčame, a máme ju za jeden z ťažkých a sv. vieru urážajúcich bludov. Sám Ježiš hromovým hlasom povedal:
Ak neuveríte, že Ja Som / čiže Ja Som, teraz tu a Som ten Váš Yahwe, Osobne!!!/ zomriete vo svojich hriechoch!“ /Jn 8, 24 /
A preto, že zaťato nechceli prijať túto najrevolučnejšiu a oslobodzujúcu pravdu, povedal im, že „ Váš otec je vrah, klamár a diabol!“ Jn 8,44 Ale je pozoruhodné, že svoje božstvo sám až na túto výnimočnú hádku z farizejmi ukrýval, a až do konca svojho života prikázal apoštolom, aby o tomto určite veľkom tajomstve radšej pomlčali.
Že nešlo o krátkodobý problém dokazuje, že ešte pápež sv. Ján II. / + 533 /, čiže v 6 st. bol cisárom z Konštantínopolu tlačený k múru, aby urobil ústupky ariánom. Keď to odmietol, bol kruto umučený. Táto pravda o Najsv. Trojici, ktorú všetci kresťania berú dnes ako nejakú samozrejmosť , bola stáročia tvrdo agresívnymi bludármi pri moci prenasledovaná.
Pomocný biskup Athanasius Schneider z Astany o tých dosť teda turbulentných časoch povedal toto: „Boli aj časy, ako počas ariánskej krízy vo štvrtom storočí, keď čistotu katolíckej viery udržiavali skôr laici ako biskupi. Bol to čas, povedal svätý John Henry Newman, keď „bolo dočasné pozastavenie funkcií Ecclesia docens “ Vo svojom slávnom diele On Consulting the Faithful in Matters of Doctrine Newman napísal: „V tom čase obrovského zmätku bola božská dogma o božskosti nášho Pána vyhlásená, presadzovaná, udržiavaná a (ľudsky povedané) zachovaná, oveľa viac Ecclesia docta než Ecclesia docens; že kolégium biskupov bolo neverné svojmu povereniu, kým „telo laikov“ bolo verné svojmu krstu. Raz pápež, inokedy patriarchálne, metropolitné a iné veľké prestoly, inokedy generálne koncily hovorili to, čo nemali povedať, alebo robili to, čo zatemňovalo a kompromitovalo zjavenú pravdu; kým na druhej strane to bol kresťanský ľud, ktorý bol pod Prozreteľnostnou cirkevnou silou sv. Atanáza, Hilária, Eusébia Vercelského a iných veľkých osamelých vyznavačov, lebo ten ľud by bez nich zlyhal.“ Rozsiahly doktrinálny zmätok vo štvrtom storočí sa nápadne podobá našej dobe. To, čo o tom čase povedal svätý John Henry Newman, možno dobre aplikovať na súčasný doktrinálny a disciplinárny zmätok, ktorý vytvárajú rôzne synodálne procesy a prípravné dokumenty vydané Svätým stolcom za posledný rok. Kardinál Newman o ariánskej kríze napísal: „Zbor biskupov zlyhal vo vyznaní viery. Hovorili rôzne, jeden proti druhému; po Nicaei nebolo nič pevného, nemenného a konzistentného svedectva takmer šesťdesiat rokov. Boli nedôveryhodné synody, neverní biskupi; bola tam slabosť, strach z následkov, zavádzanie, klam, halucinácie, akoby nekonečné a beznádejné, ktoré sa šírili takmer do každého kúta katolíckej cirkvi. Pomerne málo bolo tých, ktorí zostali verní, mnohí boli zdiskreditovaní a vyštvatí do vyhnanstva; ostatní boli buď podvodníci, alebo boli sami podvedení.“
„Vezměme znovu utrpení, které později působili ariánští Vandalové. Ze čtyři sta šedesáti biskupů v Africe jich poslali čtyřicet šest pryč ze země do zdraví škodlivého místa a přinutili je k tvrdé práci, a tři sta dva jich poslali do různých částí Afriky. Po deseti letech poslali do vyhnanství dalších dvě stě dvacet. Jindy vyrvali přes čtyři tisíce křesťanů,
duchovních i laiků z jejich domovů a hnali je přes pobřeží, dokud nezemřeli vyčerpáním nebo špatným zacházením. Jiné drásali biči, pálili je rozpáleným železem a usekávali jim údy.“ /sv. J.H.Newman, Čas Antikrista, 111 str/
Rôzne dokumenty vydané počas súčasného synodálneho procesu predstavujú druh zmätku, pred ktorým varoval učiteľ cirkvi svätý Hilár z Poitiers zo štvrtého storočia: „Je nemožné, je nerozumné, miešať pravdu a nepravdu, zamieňať svetlo s temnotou a dávať to do jednoty, mienky akéhokoľvek druhu, deň spolu s nocou“ ( In Constantium , 1) Takto prísni boli v náuke prvotní cirkevní otcovia. A to preto, aby ten najvzácnejší mladý strom nového poznania nebol ohrozovaný starými burinami či povrchne vnímajúcimi novú vieru.
VII. Demokraciu
autor zadupáva pod čiernu zem ako iba zlo. Ona má však aj svoju pozitívnu stránku. Tú do praxe aplikovali už starí antickí Gréci. Bola prítomná aj v mníšskych rádoch u benediktínov pred tisíc rokmi napr. pri volení opáta. Či medzi kardinálmi voliacimi pápeža. Je to primeraný nástroj na mierumilovný spôsob spolužitia či na pokojnú zmenu vlád. Vrajdemokracia, ktorá nás obklopuje je už zdegenerovaná na démonkraciu. Tu autor PPK triafa presne. Lebo je pokrytecká a podporujúca nie záujem občianskeho celku, ale extrémnu chamtivosť pár prešibaných viťúzov na čele veľkých firiem. Vlády prepojené s bigkorporáciami = neofašizmus. Už nerozhodujú čestní voliči, ale podľa pápeža Benedikta XVI. je to tzv. anonymná moc. Čiže tí nevolení oligarchovia v pozadí a manipulácia ich médií v popredí. V tom má autor v mnohom aj pravdu, že nás to vedie všetkých spoľahlivo do ďalšej svetovej vojny.
Ak vládnu peniaze + korupcia a cirkevní lídri sa na to príliš tolerantne a hlavne nemo dlho iba prizerajú, nie je to určite kresťanská spoločnosť, čiže Božie Kráľovstvo medzi nami. Skôr sú to „očistcové stony“ občanov aj veriacich, podkurované škodoradosťou prachatých ako povedala sv. Katarína Sienská „vtelených diablov“, nezdravo zabivakovaných v utajenom vrchole skorumpovanej finančnej pyramídy. Tisícročia fungovala spoločnosť v monarchiách. To odporučil aj sv. Tomáš Aquinský aj viacerí pápeži ako najlepšiu formu spravovania vecí verejných. Čo takto zvoliť si demokraticky na istý čas svojho monarchu? Keďže to postmoderní zdegenerovaní polodemokrati už nikde neponúkajú, ale ako diví iba mopslíkujú profesionálnym úžerníkom z Deep state a virtuálnym veľkým peniazom v ich kvantovom počítači. Asi ani netušia, že napomáhajú aj liberálnemu rozvratu, odnárodňovaniu a hrozno-trápno etickými pablbmi a politickými primitívmi dookypťovanej podoby vrajdemokracie. S často nulovou vymožiteľnosťou práva pre obyčajného občana. Demokratické právne peklo… Vyhráva ten, kto má viac peňazí? Morálny kreténizmus!. Čiže v Apokalypse predpovedaný nespravodlivý antikristovský systém. Ak sa pritom hráme aj na kresťanov, sme ako smiešni šašovia. Pochabé a trápne panny, čo sa tvária, že čakajú Ženícha, ale oni skôr čakajú na tisícky eur či dolárov, a ktorým zabuchnú pred nosom nebeskú bránu.
Páni spisovatelia, kde je Váš návod, ako oslobodiť ľudstvo od hypnotického vplyvu toho kvantového Rotchildovského počítača, v ktorom sú desiatky núl vari 300 biliónov dolárov umelo a neznesiteľne zadĺženého už celého osem miliardového ľudstva?! Všetci sa mu tupo iba klaniame!? ČI to dejinné arcidielo skazy musíme dovŕšiť do záverečnej antikristovskej totalcontol zo znakom šelmy na ruke a čele?! Kde ľudstvo dostane 21 obrovských úderov zhora ako tresty za svoje pohoršujúce apostázy…
VIII. Idealizácia Slovenstva
v knihe je podobná zamilovanému mladíkovi, čo si idealizuje svoju vyvolenú. Potom, ak si ju aj zoberie, a po rokoch zažije už nielen povrch, ale aj hľbku osoby a vzťahu, zistí, že to idealizovanie bola dôvtipná pasca matky prírody, aby sa ľudský rod zachovával. Starí Sloveni, naši predkovia mali mnohé pozitíva, na ktoré si treba nielen spomenúť, ale vari ich aj kultúrne obnoviť. Napr. až posvätný vzťah ku našej malebnej prírode, jednoduchší spôsob života, nekontaminovanú výživu, prírodnú liečbu, zdravé pracovné návyky, obdivuhodný tanečný folklór, duchaplné rozprávky, ľudové zvyky a nádherné piesne, občinové právo či výnimočné naše celodejinné nerobenie výbojných vojen, rodinného ducha a neovládanie kmeňov iných. Prečo sa na rovnováhu aj poučenie nespomínajú aj naše negatíva? Napr. klaňanie sa bohovi Paromovi či bohyni vraj obojpohlavnej, Šive/Žive? My kresťania ich máme za falošné božstvá, čiže padlých anjelov. To, ako naši predkovia žili viac živočíšne, než duchovne, keď si napr. uctievali aj bohyňu plodnosti Mokoš tak, že si vymieňali vo svätohájoch občas aj manželky, čo nielen Vatikán má za vážny hriech cudzoložstva? Alebo zbožšťovali oveľa viac ako Stvoriteľa svoju dedovizeň, kvetinky, les, med, hory, vzduch, blesky, potôčik či zvieratá, ako raj, to je blud panteizmu. Alebo že boli poznačení malosťou závisti, xenofóbiou, nevzdelanosťou, otrockou mentalitou, či iba pozemskou prácou a rodinkou.
Autor PPK Slovenov opakovane považuje za pokoriteľov Rímskej ríše?
To by bolo treba aj historicky viac preveriť. Ktovie, či kmene : Markomani, Kvádi, Ostrogóti, Vizigóti, Vandali, Nemci, Huni, Frankovia, Góti, Etruskovia, atď. majú aj nejaké slovanské gény. Toto jeho predivné tvrdenie je nielen prekvapivé, ale veľmi unáhlené, asi aj nepravdepodobné. Pápež Pius XI. povedal, že všetci sme Semiti. Podľa Biblie pochádzame z prarodičov Adama a Evy. Ich príbeh sa odohral niečo viac pred 7000 rokmi. Autor PPK opakovane tvrdí, že Sloveni tu boli už pred 8000 rokmi. Ak to opakovane tvrdí, vôbec to nemusí byť už aj hneď vedecký fakt. Nie je to skôr jeho predsudok a zajatie v ňom? Žeby toto tvrdenie od ruského akademika bolo hodnovernejšie než celá Biblia? Ctitelia Božieho Slova sa pýtame, odkiaľ čerpajú autori takú až pred osem tisícročnú istotu? Nie je to ich praslovanský infantilizmus? Toto sa nám, dnešnej generácii, nedá jednoducho overiť, ani serióznym vedcom. To je iba naša jedna z antisemitských špekulácií, majúca asi za zámer ponížiť Biblické svedectvo, židovský národ a povýšiť vlastnú národnosť nad pôvodných zhora samým Yahwem určených semitov. On sa tam rozhodol vteliť do Sv. Panny a narodiť ako Syn človeka. Židia boli zhora či pre svoje najkvalitnešie gény či pre ich malosť medzi národmi, či pre ich monoteizmus jednoducho určení, aby boli lokomotívou duchovného, dejinného a spoločenského diania. Toto je tá Bibliou spomínaná „vyvolenosť“. Každý ďalší duch antisemitizmu s tým má opakovaný veliký problém. Autor PPK tvrdí niečo iné. Vraj slovanské gény sú oveľa duchovnejšie a kvalitnejšie. Naskočil tak na futuristickú vlnu zobúdzajúcich sa a dlho anglosasmi marginalizovaných Slovanov, ktorá je za tzv. propagáciou ešte väčšej nadvyvolenosti slovanstva nad všetky ostatné národy? Slovanstvo fakt zvíťazí, nie telesnými génami, ale duchovnou kvalitou cností nad neresťami. Ak bude víťaziť atómovými ruskými zbraňami, nebude to tá duchovne najsprávnejšia výhra. Veď prehráme potom všetci!.
Škoda že autor nerozoberá kľúčové dielo Ľ. Štúra : Slovanstvo a svet budúcnosti. Praví Slovania, ktorým patrí aj podľa ezoterického toplídra Rudolfa Steinera budúcnosť, sú podľa nás Kristových učeníkov nie tí , podľa telesnej genetiky, s kolektívnejším a menej individualistickým svetonáhľadom, ale sú to tí, v každom národe prítomní, čo vážne a verne nasledujú vo svojom osobnom príbehu pravého Ježiša, vtelené to Slovo priamo od Boha Otca. Ak začneme chápať, že liečenie našich geneticky reálnych a nepríjemne traumatizujúcich komplexov menejcennosti si takýmto solidárnym potľapkávaním sa po slovanských pleciach nevyliečime. S týmto faktom sa radšej nie prepokorne, ale celkom normálne zmierme, a vyhneme sa tak zbytočnému neurotickému obhrýzaniu nechtov, tiež antisemitským fóbiám či neurózam, a nasadeniu podobných už toxických novotabletiek so všelijakými ultranacionalistickými vedľajšími účinkami, myslím si.
IX. Najbizarnejšie vety,
ktoré kniha obsahuje, určite nie všetky, sú asi tieto:
Metod je Ježiš Kristus a Cyril je Mária Magdaléna
Keby tie mená boli v uvodzovkách, dalo by sa snáď nad to povzniesť a trochu aj o tom podumať pri teozofickom táboráku. Nie je to autorom adekvátne dovysvetlované. Preto to vyznieva ako najpodivnejšia nominácia na blasfémiu v našej literatúre. Tento ukážkový intelektuálno predivný mentálny výron asi z kmeňa genderus gebuzincus sa dá vôbec vysvetliť ako podobenstvo? Tí hlavní vierozvestovia pravej viery sú v prvomrade Ježiš a jeho svätá matka Panna Mária, a pestún sv. Jozef, apoštoli, mučeníci , nie iba obrátená hriešnica sv. Mária Magdaléna, či sv. Cyril s Metodom až z 9 st.
Celá história je sfalšovaná. Vatikánska biblia je totálne sfalšovaná
To sú veľmi zneucťujúce slová. Aj krivé svedectvo. V tejto knihe aj opakovaný ťažký hriech takto to verejne tvrdiť. Ak nebude vedieť, z čoho sa má autor vyznať pri sv. spovedi, týmto môže veľmi užitočne začať. Možno má na mysli Starý zákon a komplikované textové pasáže o trestajúcom Yahwem.
V závere 33 kap. knihy Exodus je málokým povšimnutá dôležitá zmienka, že vládu nad vzdorovitými Izraelitmi a ich trestanie nerobil Najvyšší osobne a sám , ale zveril to podriadenému anjelovi, ktorý ako poverený „bachár“ robil tie tvrdé údery. Odborný detail, však? Ale zmení nám úplne optiku. Povrchní čitatelia Biblie ako nie správne informovaní pripisujú tresty iba Bohu, ktorého si pri rýchlom čítaní môžu zmýliť s inou bytosťou a drastickejším dočasným vychovávateľom.
Origenes, najväčší znalec Svätého pásma, nás učil, že povrchne čítaný biblický text je neraz ako odpudivo horká zelená šupka na orechu. To je niekedy dojem z doslovného znenia či opisovaného historického faktu. Treba nám ísť hlbšie, a objavíme aj tvrdú škrupinu priamo pod tou šupkou. Čiže skryté etické poučenie v texte. Odhalia ho iba tí, čo vedia čítať medzi riadkami, inteligenti. „Inter legere“ znamená z latinčiny „medzi čítaným“… A odporúčal čitateľom Biblie rozlúsknuť aj tú tvrdosť škrupiny, čiže iba vonkajšiu morálku, a okoštovať aj spirituálne jadro. To sa podarí iba mystikom a svätcom, ktorým je dopriate tento najhlbší význam textu objaviť a nachádzajú tam tú správnu výživu pre svojho ducha. Povrchní čitatelia sa priotrávia iba zelenou šupkou, tí obyčajní veriaci neraz ostávajú pozornosťou iba pri nejedlej ochrannej škrupine. A z toho im tvrdnú srdcia. Takto napr. vzniká fanatizmus. Ak ostanú iba pritom povrchnom nájdení čohosi dôležitého, nebude ich viera tešiť, uspokojovať, a budú riešiť potom svojské vnútorné protirečenia, do tela si naordinujú sami neurasténie /nervové preťaženosti/ a vo vzťahoch si navyrábajú sociopatie / čudáctva/.
Mentálny svet si samozablokujú intelektuálnou oligofréniou, budú sa nekonečnúčko iba spovedíkovať z rôznych suicidiálnych sklonov, odiozít, fóbií či abúlií, nazvú si to hriechy či hriešiky. Toto vrajpokáníčko ich bude ireverzibilne infantilizovať. Alebo nebudú vedieť, prečo sú vyhladovaní ako vlci presne po tom, čo si v rôznych prehnaných autozákazoch avitaminizovali či ako vystresovaní unáhlene deaktivizovali…
Vytvorme nové kresťanstvo, pôvodné, slovanské a vzdajme sa toho Vatikánskeho
Nevidieť žiadne pozitíva na Vatikáne je historická slepota. Už len zamyslenie sa nad tým, že ide o zázračne existujúcu 2 tis. r. najstaršiu inštitúciu na svete, každému intelektuálovi vzbudí nielen veľký údiv , ale aj pri hlbšom štúdiu gradujúcu úctyhodnosť. Iba intelektuálny pochábeľ je schopný zoťať túto duchovnú aj historickú sekvoju sekerou jednej znevažujúcej vety. Neuvedomovať si to, že prvých tridsať rímskych biskupov nemalo podiel na cisárskych majetkoch a moci a zomrelo ako mučeníci za sv. vieru je čo, hrubé barbarstvo ducha? A čo takto sa nechať Vatikánom aj poučiť? Čo tak nájsť na ňom aj niečo hodnotné? Napr. v umeleckej oblasti. Pracovalo tam niekoľko geniálnych umelcov. Sídli tam aj líder a spíker kresťanov. V knihe nie je vôbec zmienka o tom, aký je pôvod tohoto najsledovanejšieho svetového monarchu v dejinách. To je obrovská chyba tejto publikácie. Taká arciurážka, že mnohí kôli tomu odložia túto knihu len po letmom prečítaní takého veľmi unáhleného antivatikanizmu. Pred pol tisícročím by bol v prudko kresťanskej Európe autor takto radikálne kritizujúcej knihy odchytený inkvizítormi a upálený na najbližšom veľkomestskom námestí ako odstrašujúci prípad. Dnes žijeme v druhom jednoznačne antikresťanskom extréme, že hlásačov extrémnych či bludných názorov skoro bohorovne tí otitulovaní akoby z vysokého poschodia už len ignorujú. Všimnúť si niekoho hľadajúceho či volajúceho o pomoc v suteréne je nad ich veľkospyšnené sily? V prvých storočiach kresťanstva sa pravoverní kristovskí intelektuáli nemohli nestretnúť aj s kontra názormi. Ani ich nenapadlo riešiť komunikáciu s inak zmýšľajúcimi vzdelancami násilným „kyjakom.“ To sa vyskytlo v kresťanstve v druhom tisícročí mnohokrát. Napr. v 1415 boli na Koncile v Kostnici sadisticky upálení za svoje iné názory jeden z najpoctivejších kňazov teológov mistr Jan Hus a o rok neskôr provokácie milujúci intelektuál Jeroným Pražský. Keby len oni!? Akokeby symbolicky týmito dvoma Čechmi bola ukončená skoro 40 r. trojpápežská veľká západná schizma. Oni asi nevedome zobrali do svojho osudu veľkú hanbu a tresty ich súčasníkov, dvoch antipápežov Jána XXIII. a avignonského Benedikta XIII., ktorí sa osopili s donebavolajúcou drzosťou na právoplatného vari 90 r. Gregora XII. v Ríme. V XVIII. storočí bojoval proti bludom v Čechách, násilne pokatolíčtených po bitke na Bílé hoře v r. 1620 neslávne známy jezuitský páter Koniáš. Ten osobne spálil v ohni tisíce neortodoxných, väčšinou asi protestantských kníh. A z mnohých iných osobne povytrhával niektoré stránky, kde boli publikované nevhodné myšlienky, ktoré vraj podľa neho mohli otráviť jedom bludov nesmrteľné duše. Bol to dosť podstatný pokrok oproti upalovaniu osôb. Ale aj tak z dnešného pohľadu išlo až o trápno-komický dobový fanatizmus, ktorí nik z normálnych rodičov, klerikov či pedagógov už nerobí. Takáto prax, hlboko neľudská či smiešna, čo sa vyskytla v dejinách kresťanstva, zasluhujúca tú najostrejšiu kritiku , lebo doslova protirečí Ježišovým slovám na Poslednej večeri:
„Vylúčia Vás z cirkví, ba prichádza hodina, keď každý, kto Vás zabije, si bude namýšľať, že takto sa slúži Bohu. Budú tak robiť preto, že nikdy nepoznali ani Mňa ani môjho Otca“ / Jn, 16, 1 – 3/
Vatikánske cirkevné majetky treba znárodniť
Čiže stávalo sa mnohokrát v našich dejinách, že si ktosi nebedlivo a hrubo svojvoľne pozmenil veľmi dôležitú kresťanskú hodnotu za hrubú pohanskú antihodnotu. Bolo to aj preto, že sa stratila rovnosť medzi kresťanmi. A počas celých dejín tu bola a je dodnes hlboká priepasť medzi bohatými papalášmi a tými bežnými občanmi či chudobnými. Tých pár mocných si vždy robilo, čo sa im zachcelo, a veľké stádo bolo odsúdené sa na to dostrašene či nemo prizerať. Čakať aj 600 rokov, že sa ktosi za to hore aj ospravedlní. Do čela kresťanských kráľovstiev sa mnohokrát dostali nie mravní jedinci. Aj na čelo diecéz nie čestní kňazi . Aj na pápežský trón nie tí najzbožnejší z biskupov. Jedným dvojslovom: kariérni diletanti. A tí začali amatérsky aj vyčíňať. To potom zanechalo veľmi trpké dejinné ovocie. Kto vie, či toto nie je jedna z tých pekelných brán, ktoré cirkev Kristovu nikdy nepremôžu. Nie iba v susednej ČR, kde po 300 r. prenasledovaní nekatolíkov má väčšina tohto národa posledných sto rokov odpor ku všetkému katolíckemu. Podobnú animozitu voči Vatikánu má autor na slovanský spôsob. Škoda, že neišiel v knihe hlbšie aj do historických podrobností. Pridalo by to jeho práci viac na dôveryhodnosti. V počiatočných storočiach kresťanstva sa riešil názorový spor medzi názorovými svetmi pokresťansky. Napr. Klement Alexandrijský v 2. st. V knihe Výpisky z Teodota takým štýlom, že na jednej strane tej knihy bol stĺpec z Valentínovskej heterodoxnej verzie a vedľa neho bol druhý stĺpec z textami zo Sv. písma ako porovnanie. V pokoji, inteligentne a profesionálne. Žiaden ani náznak zlikvidovať či dourážať oponenta. Jeho žiak Origenes si vybral na obhajobu pravoverného kresťanstva platónskeho filozofa Celsa. Podrobne a trpezlivo vysvetluje v dlhom texte jeho kritiku voči kresťanstvu. Takto to robili odborníci. Diletanti pri moci v stredoveku mali miesto pokory v sebe démonov netrpezlivosti a pýchy, a nositeľov heterodoxných mienok či bludných náuk, čiže heréz, mali v unáhlenom úmysle iba „zraziť k zemi a podupať.“ Čiže ich nekultúrne prizabiť. Takto to Ježiš apoštolom nekázal robiť. Kde je v tom láska k blížnemu? Kde je v tom milosrdná starostlivosť o svetonázorovo či myšlienkovo nie zdravého či dozretého ? Evanjelista by im pripomenul, že „ smietku v oku iného videli, ale brvno vo vlastnom nie“ Tento hadí farizejský jedovatý syndróm sa nielen priplazil, ale aj usalašil medzi kresťanmi. A to preto, lebo mnohí pastieri intelektuálne spohodlneli, telesne stlstli a mentálne zleniveli vo svojich palácoch a začali strácať postupne nielen svoju kresťanskú identitu , ale aj vzdelanostnú odbornosť, či tiež aj prirodzenú ľudskú dobrotu. Preto nebo občas dopustí aj znárodnenie cirkevných majetkov, ako to urobil Napoleon či komunisti, aby cirkevní služobníci pri násilnom odmajetkovaní či vo väzniciach ako prenasledovaní učeníci pre vieru tú identitu, vnútornú slobodu a normálnosť znovu aj našli. Lebo dali mnoho dôkazov, že sloboda vonku bola nad ich ľudské sily. Neboli ešte slobodní od seba samého, ako to postrehol presne pápež Benedikt XVI.
Ak autor PPK navrhuje znárodniť cirkevné majetky, mal by nám vysvetliť, aký by to malo ústredný zmysel. Lebo ak by to bola nadrozmerná lakomosť zmocniť sa jedným neoboľševickým dekrétom pozemkov a druhého neonapoleónskeho rozkazu kostolov a iných budov tejto vraj najbohatšej a historicky najstaršej inštitúcie na svete, bolo by to zjavne proti 7. / Nepokradneš/ aj 10. Božiemu prikázaniu /Nepožiadaš majetku svojho blížneho/. Nebola by to opakovaná neoboľševická krádež? A tiež návod aj na trestnú činnosť veľkého rozsahu?! Ak by autor chcel napomôcť teda ku šíreniu pôvodného kresťanstva, aj jeho pozemskému vylepšeniu v tej pôvodnej matke cirkvi, aby si lepšie plnila svoje dejinné poslanie, a aby v nej napr. bolo menej korupcie, iba vtedy by to znárodnenie mohlo byť spoločensky prospešné a etické. Inak to je násilie a nie podľa momentálne platného občianskeho či cirkevného práva. Ak zbrklo zavrieme ľuďom kostoly, budeme stavať nové väznice, polepšovne či psychiatrie. Ak potupíme matku cirkev, porozkvitajú nám sekty.
Čím viac vzývame kresťanského Boha, tým vraj viac vzývame Satana, vládcu tohto vesmíru
Každá kniha, aj táto, má svoje plusy a mínusy. V tomto bode urážka kresťanov dosahuje asi vrchol arogantnosti. Možno boli myslené ako provokácia. Takto sa však s posvätných vecí a veriacich v Krista posmech ozaj robiť nepatrí. Slabšieho vo viere to totiž môže vyprovokovať do krčmovej bitky. Priemerný kresťan si odpľuje. A ten hlbší sa zamyslí, prečo nás takto ten PPK uráža? Neprosí nás on takto o pomoc? A pomodlí sa za neho. Na urážky ako člen RKC skúšam reagovať inteligentne.Týmto komentárom mu tvorivo aj odpovedám na jeho pochybnosti, otázky či názory s nádejou, že bude mať vari aj čas sa nad tými slovami hlbšie zamyslieť. Autor raz napísal, ako oslovil niekoľko sto slovenských akademikov svojimi článkami či knihami, a odpovedali mu z nich iba šiesti?! Ak nevie prečo, tak preto, že tie provokácie v jeho knihách sú už vážne prestrelenými urážkami voči tomu, čo máme ako kresťania v posvätnej úcte. Ak by autor zmenil štýl na umiernenejší a ponor do komentovaných vecí by mal viac úctivejší, odbornejší a menej individualistický, reakcií od vzdelancov by bolo určite viac. Duch v kresťanstve je duchom priateľského spoločenstva a vzájomného rešpektu. Čím menej ho v sebe máme, tým väčší individualizmus, diletantizmus a vzájomné znevažovanie, čiže bezbožnosť, sa medzi nami zákonite začne vyskytovať. Veríme, že Kristova Bytosť je prítomné aj v blížnom, aj preto tá úcta. Ak boli satanské sily v prevahe v našom vesmíre, čo je aj reálne konštatovanie, situácia sa radikálne zmenila po Kristovej obeti na Kalvárii. Tam boli paradoxne jeho prehrou porazené. Smrť tam dostala smrteľný úder. Toto veríme. A toho, kto v to neverí za poriadneho kresťana ani nepovažujeme. Boží Duch a Kristus je aj tu tajomne prítomný na zemi, prehlásili biskupi na Trulánskej synode v r. 692: Konkrétne: po 1. v Božom slove , po 2. vo sv. Eucharistii a po 3. v bratskom spoločenstve. Kto sa chce s Ježišom osobne stretnúť, toto mu odporučíme, okrem úprimnej modlitby či pobyte v prírode.
Strach je najzákladnejšia sila Satana, ako ovládnuť človeka!!!!!
Autor pridáva ku tomu aj náš ľudský strach z hriechu, trestu po smrti a viní z toho matku cirkev. Je vraj 800 druhov strachov. A nemusí to byť iba negatívum. Ženské obavy sú ochranou pre rodinu a najmä deti. Ak prejdú do extrému hystérie, to už dobré nie je. Autor nespomína vôbec svätý strach. Čiže bázeň pred Bohom a absolútnom. Asi ju sám nepociťuje. Ale tento pocit je najdôležitejší z citov. Nepomôže nám ani super zreformované kresťanstvo ani ideálna vláda, ak toto mať nebudeme. To je ten olej v lampách, ktorý ak polovica panien, čiže polovica zasvätených kresťanov, z podobenstva v Mt 25 kap. budú mať vo svojich lampách, Nebeský Ženích pri svojom Druhom príchode im povie, že ich ani nepozná, na Svadbu svadieb sa nedostanú, a dvere do nebies im zabuchnú pred nosmi. Vie to tom vôbec autor, čo sa asi považuje za veľkého slovanského reformátora kresťanstva?! Ak si myslí, že nepotrebuje zreformovať svoje hodnoty, tak mu píšem, že potrebuje to viac, než robiť revolúciu niekde vonku a na iných…
Najhrubšia blasfémia: katolíkov napáda ako „kanibalov“
To, že nás takto výsmešne verejne autor uráža, keď iba poslúchame svojho Sv. Zakladateľa a chodíme v kostoloch ku sv. prijímaniu Jeho Sv. Tela a Krvi, iba nám odhaľuje, že sa o najsvätejšie z náboženstiev iba veľmi povrchne obtrel. Tak robia aj mnohí iní, a to je od nich veľmi neprospešné znevažovanie v prvom rade ich samých. Zosmiešňovaním, čiže mentálnym prenasledovaním, oni kresťanstvu neublížia. To tí praslovanskí duchovia, čo autora ku škodoradostnému písaniu inšpirujú, majú stále problém s týmto výsmešným a zjavne démonským vplyvom, ktorý je pripisovaný absolútne nespravodlivo nám. C. G. Jung tento jav popisuje ako zákon projekcie svojich tieňov, čiže ťažkých hriechov v našom srdci, nevedome a neraz aj „na hulváta“ drzo do iných, o slušnosť či svätosť sa snažiacich bytostí. Evanjelium na túto afilozofickú trapošinu upozorňuje ako na hriech nebedlivosti + nerozvážnosti. Odporúčam aj autorovi aj tým , čo majú podobnú duchovnú diagnózu, aby si tento jav v jeho hĺbkovej filozofii poctivo doštudovali. Kôli povinnej výbave sebaúcty sa pokúsili si hlbšie sebareflexne uvedomiť svoju reálnu neradostnú osobnú situáciu. Asi tu niekde totiž začína duchovný alzheimer, horší ako ten mentálny, ktorý moderná medicína v odbore psychiatria už bezradne a lakonicky neraz pomenúva ako schizofréniu či asociálnosť. Cez extrapochabé ignorovanie rôznych sociopatií najmä v intímnej oblasti môže dopadnúť aj ako ireverzibilná porucha vo vývoji osobnosti. Obviňovať z tejto autodevastácie nejaké peklo je smiešne. Ide totiž priamo nami osobne a konkrétne spôsobený aj zavinený inkarnovaný autosatanizmus. Čiže službu otcovi lži. Kresťanstvo je celkom iný, opačný inkarnačný proces Kristovej vôle a Osoby do nášho tela , mysle, vzťahov aj konania. Minimalizovanie infantilných mentálnych ohňostrojov či nevypúšťanie planých rakiet iba našich zážitkov do vesmíru od nášho neskroteného, úzkoprsého a po rozdrapovaní túžiaceho nevykúpeného smiešneho ega. Čo je treba, je včas sa odpochabiť. A zobrať vážne Kristove posolstvo. Dá sa s tým niečo konkrétne robiť. Všetci proroci to nazvali jedným slovo: pokánie. Návrat k Bytiu. Toto hriešne vyzdvihovanie sebavedomia, hrubé osočovanie iných či trápne sebazbožťujúca vzdorovitosť sa spoľahlivo v cirkvách zmýva svätým krstom vodou. A tí, čo už boli ako kinderká pokrstení, ale nežijú svoj krst, tým napomôže úprimná svätá spoveď u katolíckeho či pravoslávneho kňaza prítomného aj na poslednej dedine. Overte si to, malo by to byť zadarmo. To najdôležitejšie tá vraj najlakomejšia neviestka cirkev asi zabudla spoplatniť… Stačí naša štipka dobrej vôle. Tú zvyknú ako poslednú a najdôležitejšiu z pekelných operácií v ľudskej duši uchmatnúť ľuďom démoni, ak si my príliš zamilujeme svoje hriešne chúťky či nevyzreté názory. A zabudneme sa po ktovieakom ošiali cez vyhľadávanie rôznych životných eskapád pozrieť občas aj do reálneho zrkadla. V Prahe pod Petřínskou rozhlednou je zaujímavý kultúrny objekt s množstvom krivých zrkadiel, ktorých prehliadka je zakončená zrkadlom uzdravujúcim, reálnym. Ak moderní hľadači zážitkov nekajúco aj umrú, premenia sa tiež na nečistú podobu, a diabolská antipráca na „dokonalosti“ je úspešne dokončená. Príčina tejto najväčšiej tragédie vo vesmíre je jednoduchá – absencia zbožnosti. Tiež dlhodobá antiinteligentná spolupráca s temnými silami na sebavyzmizíkovaní sakrálna a Božieho detstva vo svojom nesmrteľnom duchu. To, čo Vatikán dlhé stáročia chráni. Preto ho kedysi gnostici a teraz slobodomurári chcú jeho topkapitál vplyvu umlčať.
Minulé životy sú v knihe spomínané ako samozrejmosť
Väčšina z nás by musela klamať a si vymýšľať, ak by tvrdila iným, čo kto z nás bol v tzv. minulom živote. Pretože naša prirodzená pamäť si spomína od 3 – 5 r. nášho terajšieho života a predtým na nič. Reinkarnáciu majú vo svojej náuke nekresťanské náboženstvá a spomína sa aj u platonikov, ezoterikov či sympatizantov New Age. Kresťania túto ich predstavu nezdieľajú. Je to falošná verzia večného života, ktorú Ježiš nazval presnejšie ako večné trápenie. Jeho učenie je o večnom živote s Otcom a Jemu vernými anjelmi v nebesiach. Točiť sa ako hadi iba okolo tejto chorej planétky, kde dodnes vládnu cez peniaze a médiá čierni mafiáni v bielych golieroch, to je niečo podobné, ako sa v kinematografii povie, že prepadák. Duchovne zdiagnostikované : určite nie zdravý zmysel života. Kresťanstvo je medzi náboženstvami revolučné vo fenoméne zvanom inkarnácia. Čiže vtelenie sa Božieho Syna do ľudského tela. Boh Otec takto miloval tento hriešny svet, že nám poslal svojho Syna, aby ho zachránil. My sme tomu uverili, opätujeme mu lásku ako vieme a snažíme sa teraz a tu, do svojho tela tiež inkarnovať toľko zo sumy cností, ako stihneme. Do rozumu pravdu, do srdca lásku, do žalúdka miernosť, do pohlavia disciplínu. Svojim nohám, z vďačnosti Bohu, že ich máme , dávame pokyn, aby chodili tam, kde je to užitočné. Svoje ruky používame na konanie milosrdných skutkov. Snažíme sa svoje telo posväcovať modlitbou a prijímaním Božieho Slova a Sv. Tela a Krvi v chrámoch. Ak by sme tento štýl odkladali na nejaký iný čas do iných tiel, o ktorých nevieme doslova nič, to by bola nezodpovedná prokrastinácia, čiže ťažký hriech lenivosti. Lajdáckosť, nemužnosť, nedospelosť a nezodpovednosť. Karmu mi nepropagujeme, ale proti nej inteligentne bojujeme. My viac hovoríme o Božej milosti, nie o chladných železných zákonoch vesmíru. Voláme to ľudovo Božie mlyny, ktoré melú pomaly, ale melú isto. Občas im modlitbami napomôžeme ku zrýchlenému procesu. Snažíme sa tak byť verní Ježišovi, ktorý ani vôbec podrobne nerozoberal minulý život svoj, ale viac krát upriamil pre svojich poslucháčov život budúci, večný. Jeho najmilší učeník sv. Ján zachytil ako jediný aj jeho jednu z podstatných viet: „Otcov príkaz z Neba je večný život!“ Preto ezoterické zameranie sa na minulé životy a ďalšie iba pozemské životíky v inej destinácii prísne odmietame. A máme tu tomuto fenoménu prístup podobný, ako medicína ku zápalu mozgových blán či rakovine.
Biblia je totálne sfalšovaná. V SZ ich židovský boh Jehova je čistý Satan
Toto si mysleli aj nemeckí nacisti a na jednom svojom sneme sa rozhodli Starý zákon odhodiť do koša. A ponúkali vo svojej propagande tzv. Pozitívne kresťanstvo. Čiže zrušili si aj Desatoro Božích prikázaní, kde piate je Nezabiješ. Toto aplikované bosoráctvo v politike malo pretrpké ovocie v desiatkach miliónoch zavraždených v II. Svetovej vojne. A Hitler ako arciblázon prehlásil, že je povolaný „Prozreteľnosťou oslobodiť ľudské pokolenie od svedomia“ , podľa neho vraj židovského vynálezu. Tento názor sa objavil aj v 2. storočí, kde syn biskupa Marcion vyučoval, že Boh Nového zákona je Boh dobrý, a ten Starozákonný je vraj iba zlý. Magistériom cirkvi je tento smer navždy zaradený medzi tzv. výkaly cirkvi, ako to pomenoval sv. Augustín, čiže medzi bludné náuky.
Opakujem čitateľom odborný fakt, že sám Yahwe, a nie falošné meno Jehova, odovzdal do výchovnonápravného procesu vzdorovitých židov jednému zo svojich anjelov, ktorý robil zhora miesto neho „tvrdé údery a záchranné operácie“. Pár krát je v Biblii aj napísané, že chcel ten šomrajúci vyvolený národ anihilovať, ale Mojžiš ho uprosil, aby sa nad ním zmiloval.
Preto pripisovať všetko židovskému Bohu Yahwemu, ktorého pravá tvár, hlboko ľudská a dobrotivá, sa nám zjavila až v inkarnovanom Ježišovi, v ktorom vôbec nebola ješitnosť či pomstychtivosť, je ale úplne scestné.
Vatikán musí vyhlásiť okamžite Bratislavu za sväté mesto
jééé to rozosmeje a liečivo zahreje pri srdci každého nábožného Slováka… Kde sa v nás, a veru nie v málo Slovákoch, berie to utajené presvedčenie, že sme pupkom sveta s tými najkvalitnejšími génmi na svete?! Nie sú to už odkuklené symptómy našich tisícročných komplexov menejcennosti? Ktoré si na nás všimol náš prvý prezident vdp. Jozef Tiso, ktorý robil ako len vedel, aj s hrôzostrašným Hitlerom sa skamarátil, aby nás ich ako šibnutím čarovného prútika zrazu zbavil? Autor píše, aby sa všetci Sloveni zjednotili… Nie je to utópia? A naučili sa všetci hlavne po slovensky… Nie je to už nedôstojné vnucovanie svojej národnej identity a jazyka národom iným?
Ľudské práva sú Satanova myseľ
V Ústave SR je vari 30 ľudských práv, a sú aj správne, ale žiadna povinnosť byť slušným človekom, pracovať, hľadať pravdu a nesebecký zmysel života, úctivo komunikovať ,dodržiavať pravidlá, či nesmrdieť. Strašná to nerovnováha vytvorená polokresťanmi – polosatanistami.
Korán je vraj kniha totálnej nenávisti voči nemoslimom
To nie je presné. Uctievači proroka Mohameda sú nie všetci fanatickí bojovníci za svojho Alláha, ale vďaka Bohu je z nich väčšina umiernená. Inak veriacich nechávajú žiť, ale musia im platiť dane za tzv. verenie inak. Určite ich viera nemá lepšiu duchovnú teóriu ani prax než u kresťanov. Pápež František prehlásil, že pravý výklad Koránu je vraj ten nenásilný. To je viac jeho osobné zbožné prianie. História počas 14. storočí je svedkom, že oni väčšinou pochopili Korán výbojne, nie tak, ako by sme si my priali. Požehnanie Božie podľa Biblie je na ľudskej generačnej vetve: Abrahám, Izák a Jakub, čo je židovstvo. Izáka mal od šľachetnej a inteligentnej prvej ženy Sáry. A nie na vetve prvého syna Abraháma – Izmaela, praotca mohamedánov, ktorého mal z otrokyňou Hagar, druhou svojou ženou, ktorú poslal od seba pre vzťahové konflikty so synom od seba do púšte preč.
Kto do mňa kameňom, ja mu odseknem hlavu
Pán spisovateľ, takto chcete zreformovať kresťanstvo?! Kde toto Pán Ježiš učil? Nikde! Toto žijú radikálni talibanci voči ich nepriateľom. Aj hinduista inteligent Mahátmá Gándhí prišiel na to, že ak budeme žiť oko za oko, zakrátko bude celý svet slepý. Inde píšete, že treba okamžite zabiť geneticky poškodeného spoločensky vyššie postaveného kriminálnika. Na koncile v Kostnici v r. 1415 bol vraj väznený s Janom Husom vrajkacír s podobným názorom, čo tvrdil, že zabitie tyrana je spoločensky dobrým skutkom. Je toto však ozajstná láska k blížnemu?! To pravé kresťanstvo je o milovaní aj hriešnika a nenávidení hriechu, napísal vzdelanec medzi biskupmi sv. Augustín. Tyrana sa dá aj zosadiť, „odmocniť“ a spacifikovať. Pápež František nám posiela odkaz, že trestanie smrťou sa má už ukončiť.
Sv. nemilosrdnosť používali vo sv. boji proti hriechu svätí pápeži, napr. Gregor VII. V 11. st. , keď exkomunikoval z cirkvi cisára Henricha IV. Ak by to používali pápeži v storočí XX. aj XXI. , bolo by na svete menej korupcie a viac poriadku. Tá naša dnešná extrémna vraj milosrdnosť bez spravodlivosti je možno aj extrémna a zoženštelá zmäkčilosť. Sv. Mária Magdaléna de Pazzi v liste kardinálom napísala už pred 400 r., že nás môže priviesť na okraj priepasti miesto neba.
Definitívne som pochopil, že prostitúcia vznikla zo satanskej monogamie
Autor sa verejne vo svojej knihe akoby spovedá, ako zistil, že momogamia je po čase vo vzťahu aj boľavá trýzeň, a ako sa ju experimentálne pokúsil aj prešibane vyliečiť. Pripomenul nám ako sa asi spovedali prvotní kresťania – verejne. Ale potom sa snažili už ťažko nezhrešiť. Túto druhú ,tiež dôležitú časť, už autor svojrázneho kysuckého knižného vrajpokáníčka iným nepripomína. Chválenkársky odporúča vraj pre ľudí prirodzenejšiu polygamiu miesto monogamie. V tomto bode nespomínať Ježišovu prísnosť voči hriechom cudzoložstva nie je moc kresťanské, však? Kto nemá Ducha Svätého, má oveľa viac živočíšnych sklonov a prejavov, ako keby sme boli šimpanzy z pralesa v africkom Zaire. A tým nami lomcujú stále smädnejšie plnopudné sexuálne túžby, čím je hlbšie to karpokratické prezážitkovanie našej modly neláskou podchladeného tela. My sme povolaní určite na niečo dôstojnejšie. Monogamia môže byť aj malý rodinný raj. Pre tých, čo dajú pozor na toho rajského hada, ktorého autor ktovie prečo asi preskočil pri čítaní Biblie. Je interesantné, že toto isté je pre živočíšnejších a vrajosvietených jedincov zrengenovaných najmä nekresťanskými božstvami, sa stáva trestajúcim predpeklím. Takým povahám odporúča matka cirkev dlhodobú spiritualizáciu svojho tela. Čím si niekto viac v intímnych vzťahoch uľavuje už aj zakázaným uvoľnením, aj rôznymi samopovolenkami či exotickými dovolenkami, tým si iba nezdravú závislosť zvätšuje. Pobyt v očistcových ohňoch vlastných už porozdrapovaných pudov zbytočne predlžuje.
Sv. pápež Ján Pavol II. nám všetkým v katechézach o Teológii tela odkazuje: „Čistota je v miernosti“.
Dobre to popísal už Lev N. Tolstoj v Kreutzerovej sonáte. Ako sa týmto príliš liberálnym obrovským zamilovaním sa do nádherného tela vlastnej manželky príde k nečakanej premene. Vznikne ku tomu istému ženskému telu po jeho nesvätom partnerskom spolukonzumovaní strašidelný odpor. Mnohí karpokrati tomu nemôžu uveriť, potrebujú si to vyskúšať, overiť a osobne zažiť. Aj preto máme polovicu manželstiev rozvedených. Alebo množstvo boľavo škrípajúcich partnerských vzťahov.
Milujeme si totiž navzájom telá bezducho a bez jemnocitu ako diví. Skúsme byť radšej pravdiví.
Ráňame sa potom navzájom. Vyrábame si nevedome umeliny, trapošiny a manipulácie. Asi to budú tie biblické smilstvá. Mnohokrát to opakujeme ako duchovne niečím predivným postihnutí a vylágrovaní diletanti z osobitnej školy života. Autor svoje sklony úprimne pomenúva, čo je aj na obdiv, ale neľutuje to? Nepociťuje žiadnu hanbu? Doporučuje aj iným v mladšom veku experimentálne vyskúšať telá desiatok prostitútok? A dospieť nakoniec ku takému samoznesvätenému vrajriešeniu, že tiesnivé pocity v monogamnom vzťahu si vyrieši pán veľkoužnemožný tak, že pomiluje iné ženy sebaukájaním svojej egokoncovky v intimite svojej partnerky? Miesto predchádzajúceho a dôležitého „poumývania vo svätenej vode“? Ak jej to nebude vadiť, nebude ona viac ozembuchnutá opica, zdomestikovaná prostitútka či špinavá handra než normálna žena? Pretože kresťanská žena, v ktorej pracuje Duch Svätý, a ktorá sa nechce v tzv. láske nechať ozbíjať svojim milencom o posledné zvyšky duchovného jemnocitu, tú to bude stále viac zraňovať. Dlho toto „obrábanie kovov“ iných žien v jej tele skrátka neunesie. Takého mača intímnou s nevoňavou značkou „incurvatio in se ipsum“ prirodzene odmietne. A ten zošokovaný bude riešiť úplne neplánovaný stále pre oboch boľavejší nesvätý partnerský celibát. Ak kôli tomuto nastáva rozvod, je to v plánoch. Ale nie Božích. Naše pudy, aj ten sexuálny, treba nie svojvoľne odbrzďovať, ani neľudsky priškrcovať. Sv. pápež Pavol VI. ich odporúča sublimovať a iní seriózni duchovní autori ich odporúčajú spiritualizovať. Čiže zjemniť . To naisto človek nedosiahne žiadnymi iba prednáškami, knihami, fanatickým umŕtvovaním svojho pudu či iba svojimi vlastnými silami. Na to potrebujeme milosť z neba, ktorú si vyprosíme iba v modlitbe. A vo sviatosti hodného a úctivého sv. prijímania Tela a Krvi Kristovej / bez ťažkého hriechu v našej duši/. Presne to, čo autor výsmešne „skanibalizoval“. A to bez toho, aby tento spirituálny svätý liek všetkých liekov hlbšie preskúmal a overil, o čo veriacim v prijímaní tejto najsvätejšej sviatosti ide. Ak nám niekto vypína stud, otupuje nám aj jemnocit na pravú a falošnú lásku. Bez neho bude každé tzv. duchovno „v háji“ a bez prvých troch písmen. Nadržaní bujaci, antierotickí kastráti, prehriati sodomiti, vychechtaní pedofili, už uletení zoofili, prostitútky so slepačincami a radodajné necudnice sú extrémne patologické nepodarky v intímnom vývoji ľudstva. Produkujú iba hnoj. Snáď aj niečím bude užitočný pre úrodu…
Zvláštne je, že autor sa pri písaní o svojej experimentálnej inthimtherapy za svoje činy vôbec ako novodobý karpokrat slobodomurárik panslovenský ani neľutuje. Čiže za dobrý príklad ho dať iným kresťanom nemôžme. Pohoršenie sa môže spôsobiť, ak sa tento intímny liberalizmus odporúča aj iným. Ježiš nás varoval:
„ Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza“ a na inom mieste: „Beda tomuto svetu pre pohoršenia!“
Už praví židia boli na túto oblasť zvlášť citliví. Falošní hľadači duchovna odorúčajú sebe aj iným rôzne spôsoby sebaodbrzďovania, sebakastrácie či sebadevastácie. Takto zo svojich tiel vyháňame milosti Ducha Svätého, ktorého zárodky sme zdarma dostali pri sv. krste. To môže pri dlhodobom zohrievaní sa navzájom byť už satanské. Preto nám vládnu sebeckí diabli, lebo väčšina z nás žije sebecky nesväto, ako intímni zlodeji, poloľudia či skoro zvieratá. Najprv máme poškodený vzťah k Bohu. Potom falošne milkujeme iných. A napokon zničíme aj seba. Nehanbíme sa snoriť iným osobám do nahoty? Potom sa nebudeme hanbiť keď iných oklameme či okradneme. A napokon niekto takým autovývojom zhrubnutý iného zabije, a nebude sa hanbiť. Toto chcú temné sily. Ísť s prostitútkou do vzťahu je silné znesvätenie svojho chrámu. Predchádzalo tomu vytunelovanie svojich hodnôt od sebaúcty. Neprečistenie napr. zasmilnenej genetiky našich predkov. Prejavuje sa to potom v mnohých iných oblastiach. Prajem verejnému spovedačovi, pánovi spisovateľovi Pavlovi Petrovi , aby stihol v tomto živote spoznať, že experimenty v tejto oblasti s takou ženskou nekvalitou extrémne demolujú jemnocit a duchovnú inteligenciu na obidvoch stranách. Ale vraj zvyšujú prešibané IQ. Urobiť duchovnú sebanápravu treba čím skôr. Niesť následky z tak ťažkých vzťahových poškodení trvá aj desaťročia. Ak neviete, kde sa berie to more pochabenia sa, tak veru je to najmä tejto našej skrytosti. Miesto reformovania kresťanstva na slovanský typ by autor oveľa lepšie urobil, aby začal reformovať svoj osobný mravný profil. Lebo týmto antietickým štýlom tzv. nevery po slovensky zrealizovaním medzi hříšními lidmi města Pražského, čiže unáhleným vrajmilovaním ženských či mužských tiel, sa ľudské bytosti menia na nečistých duchov. Tie ženy či mužov aj seba síce rýchlo/ netrpezlivo čiže pyšne/ telesne obohacujeme , ale aj spirituálne dlhodobo poškodzujeme. Toto je Pravým Bohom zakázané ako smilstvo. Vzťahový diletantizmus doporučujú falošné božstvá. Zgebrené telesné spojenia nie sú ani dôstojné ani správne. Je to podporovanie klamania sa v milovaní. Miesto slávy budeme riešiť storakú podobu hanby. Už aj teraz a tu.
A náš cieľ je meniť sa na anjelov. Ešte predtým, než si ľudia v dospelosti všeličo sami napovoľujú, je dôstojné a správne im oznámiť ako študentom neomylnú zásadu overenú časom, ktorú prezradil deťom na náboženstve starší pán farár: „Kto čím hreší, tým trestaný aj býva.“ V Katechizme sú dobre nastavené pravidlá, najmä pre tých mladších. Tí starší poprichádzajú neskôr aj na výnimky. Curvó je po latinsky pokrivené. Propagáciu tejto pohanskej dôležitej hodnoty Vatikán v oficiálnych odporúčaniach nikdy nemal. Spolu s Nepoškvrnenou Pannou Máriou voči neverám, nízkosti a chlípnosti razantne vždy bojoval. Viac teoreticky. Asi par exellance, čiže predovšetkým preto, je dlhodobo silno boľavým tŕňom v oku sympatizantom slobodomutrárskej aj intímnej uvoľnenosti. Romanticky si väčšina idealizuje nielen amerických indiánov, ale aj našich v mnohom nevzdelaných a všelijako spárených predkov, neraz príliš bezducho zamilovaných iba do pozemskej podoby lásky.
My Slovania máme podstatne jkvalitnejšiu genetiku než iné zdegenerované rasy. Sme najduchovnejší medzi ostatnými národmi. Vianoce sme tu slávili už pred 3000 rokmi. Volali to Zázrak Slova
Toto prvý krát čítame ako novotu, ktovie či reálnu… Zázrak zažijeme, ak my muži slovo dodržíme. A ak naše slová budú mať aj primeranú vážnosť. Miesto praslovanských sviatkov je duchovne lepšie mať sviatky ozaj Kristovské a Mariánske. Veľkým pokrokom je pomenúvať pravými menami a presnými slovami náš život a dianie okolo. Alebo dodržať tzv.chlapské slovo. Či netárať, napr… Ozaj chceme vrátiť časy pred Cyrilo-Metodejské? Radostné fidlikanie si iba na malých slovanských píšťalkách, ktoré končilo neraz aj v pochabých škodoradostiach, to je iba detský stav bytia. My sme povolaní sv. krstom hrať vo väčšom orchestri. Chápať veci aj hlbšie , aj počúvať vážnejšiu hudbu, aj hrať nebeské skladby, nie tancovať iba slovenský folklór. Nezdravo sa v nás zdomestikoval intímny liberalizmus a panteizmus. Kto sa pokúsi o hókus pókusy s dobrodružkami či dobrodruhmi, z rodinnej blízkosti bratov a sestier budeme zažívať nepríjemné odcudzenie ako súdruhovia a súdružky. Aj medzi kolegami, aj medzi manželmi aj v kresťanských cirkvách medzi kňazmi a rehoľnicami. Naše vzájomné nevernosti Božím pravidlám, aj keď budú robené v arcisvätohájoch či extrapyramídach, nám ku spáse nepomôžu. Vzrastať budú miesto úcty, rešpektu a priateľstva iba sociopatie. Extrémne antipatie vôbec len z pomyslenia na Vatikán či pápeža je historicky ešte naša nezmytá pudovo alergická reakcia adolescenta na výchovný nevyhnutný pokyn svojej dobrej matky cirkvi. My sa kceme síce miluvať, ale nie až tak svätô, viac tak po ľudsky a úprimne, nie po latinsky, ale po slovansky. S Pánom Ježišom, to áno, ale čisto a nadprirodzene aj s Pannou Máriou, to už nie? Ani cirkev žiadnu my vraj nemusíme… načo?! Aby nám to naše praprirodzenô ešte nepokrstené, a chichotanie sa navzájom, strpčovala? Do oného… túším stále bôžika, ale už vo výpredajnej akcii – Do Paroma! To radšej ideme na rande s podbohyňkou Mokoš alebo nadbohyňou Živou? Pokračuje to mobingovým manipulatívnym svadboholickým tlačením na pílu .. a ako to končí? Bossingovým rozkazovaním miestnej bosorky, svokry, čo rozbila náš vzťah… Tu sa ukrýva ten už práchnivejúci, ale stále ešte živý koreň našej praslovanskej duchovnej schizofrénie. Tu Slovanov a najmä Slovákov ešte treba „dokrstiť aj dobirmovať“ Duchom Svätým.… čiže pri evanjelizácii poučiť aj doučiť. Aby neskončili ako milovníci so širokým srdcom a zároveň aj trápni majstríkovia diletanti. Niečo ich napadne, rýchlo to zrobia, A JE TO…
Pápež Pius XII. raz povedal, že najväčším omylom ľudstva XX.storočia je, že už nič sa akoby nepovažuje za hriech.
Čo je vlastne ten hriech? /gr. hamartolos, v preklade: netrafenie do stredu terča, alebo nepotrafenie do cieľa/ Hriech je jednoducho povedané, keď neposlušné dieťa vo vážnej veci uráža svojich dobrých rodičov. A veriaci svojho Stvoriteľa. To zraňuje ich lásku a narušuje vzťahy v rodine.
Autor PPK ponúka zreformované kresťanstvo na slovanskú podobu. Pravidlá a stáročia si určuje sám? Žiadnu spirituálnu autoritu nad svojim duchovnom nemá? A to chce reformovať kresťanstvo?!? Výčitky za donebavolajúce urážky nepociťuje?! Potom ide skôr o gnostický štýl karpokratizmu, ktorý tiež nepovažoval nič za hriech, ale za človeku potrebné skúsenosti. Vraj ich treba všetky rad radom pozažívať, a vraj až potom prídeme ku pravému osvieteniu. Matka cirkev tento blud odsúdila v 2. storočí ako scestnú náuku, lebo mentálne podporuje v podstate všetky druhy nielen prirodzených skúseností, ale aj neľudských zvrhlostí. Ktoré naši predkovia nazvali capiny. Páchnu totiž už intímnou kriminalitou. Slobodomurárstvo má podobný štýl ľudského špekulovania, končiaceho niekedy aj antiľudskosťou. Vari treba ku tomu aj dodať, že ak aj žijeme v hanbe aj hriechu, ak sme spadli do akejkokoľvek vzťahovej špinavej kaluže či sírou páchnúceho pornobahna, našou úlohou je poučiť sa z toho. Našou povinnosťou je odtiaľ včas odísť. Nemusíme vôbec skončiť v hanbe a špine navždy.
Ja sa chcem osobne vyjadriť ku každej teórii!! Som schopný odhaliť akékoľvek Satanské podvody psychológie, filozofie
Autor aj každý z nás má právo ako laik prejaviť svoj osobný názor na čokoľvek. Ale iba hlupák by si myslel, že náš v mnohom neodborný názor, by bol aj správnou či presnou odpoveďou na tisíc oblastí, ktoré sme preleteli tryskáčom z autobazáru. Všetkým odvetviam a v nich dôležitým detailom jednoducho nemôžme hneď porozumieť. V tej druhej vete sa autor zjavne neodhadol aj dosť prudko nadcenil. Asi mu chýba normálny priateľ… Ak by jeho extrémy skúmal psychiater, zdiagnostikoval by mu asi narcistickú poruchu osobnosti. Bača z lazou by ho varuvau, aby nebou až taký oňííí, veľmô namyslení… Ortodoxný kňaz by mu našiel ťažké bludy na každej strane knihy. Farizej by ho škodoradostne + sadisticky odsúdil a úpálil. Dobrý brat by mu medzi štyrmi očami povedal, že Tvoj problém je veľké ego. Nachytal si ho a nafúkol v hriešnom spájaní sa s telami nečistých žien. Ja ku tomu dodám, že podstatnú chybu svojho života spravil v nekritickom milovaní nesprávnych božstiev. Myslím, že je schopný ich opustiť, vyčistiť si chrám tela i mysle od pohanských modiel a svetských hodnôt. Autor PPK niektoré z nich aj úspešne v knihe z piedestálov hlúposti „povaľuje.“
Dajme si pozor na naše sklony absolutizovať mnohé svoje názory, fílie či predsudky miesto faktov. Na tzv. uctievanie modiel. Pred tým proroci v Biblii varujú najviac. Aby sme nepodľahli pokušeniu iracionálnosti, neľudskosti či extrémizmu. Ku tomu nám všetkým pomôže poctivá sebareflexia , kritické zmýšľanie a zdravé spoločenstvo. Indivindy je ako oslepujúca droga. Snaha reformovať, odvážne slová či úprimnosť, ktoré autor má v nadštandartnej výbave, to nestačí.
Dielo správne dovŕši iba sám Duch Svätý. Iní duchovia nás neberú vážne.
Pozitívne ma inšpiroval autor v tejto knihe filozofickými úvahami, napr :
Vytvorme Nové náboženstvo – skutočné pôvodné kresťanské Slovenské – teda myslenie nášho Ježiša Krista!!
no pozrime, o čo autorovi ide, či to nie je veľmi šľachetný zámer?
Slovenský dvojkríž vo fialovej farbe je symbol Ducha
môže to tak byť aj nemusí
Centrum duchovného odporu voči vláde zla bolo aj je na Slovensku
jeééé , žeby? , bodajby
Slovenský jazyk je vraj najstarším a pôvodným slovanským jazykom
je to možné?
Psychologický rozbor vzťahov muži – ženy
v tom je autor napriemerný pozorovateľ a vzťahový poradca, posilňuje sebavedomie mužov a dosť ponižuje hlúpe neduchovné ženy, správne robí rozdiel medzi múdrou a hlúpou ženou, ktorou sa netreba dať manipulovať
Veríte, ale nepremýšľate
súhlas, encyklika od sv. Jána Pavla II. Fides et ratio / rozum a viera/ nás vyzýva niečomu obdobnému, podstatná chyba bola : iba jedno alebo iba druhé
Treba si dať pozor na lacnú ezoteriku aj tzv. Pozitívne myslenie, zrelá rada, tí, čo sa pachtia iba po tom subjektívnom či pozitívnom, majú v sebe nespracované mnoho negatívneho
Tím akademika Anatolija Fomenka zistil, že historické dokumenty sú sfalšované, okamžite by som im dal preveriť pápežskú bulu „Quia te zelo fidei“ z 9 .st., o ktorej nielen historik Jonáš Záborský či kňaz V. Sasinek tvrdia, že asi bola Vichingom sfalšovaná. Je v nej až podozrivo totiž vychválený a sv. Metod silno pošpinený. Kôli tejto listine bolo od nás vyštvatých vyše 200 učeníkov sv. Cyrila a Metoda za Dunaj a niektorí boli predaní do otroctva, pravdepodobne išlo o fazifikát, učite budú historické dokumenty „doupravované“ aj mnohé iné
Originálne úvahy o Satanovi, čo vládne v tomto vesmíre
ale to, že tu na zemi už čoskoro končí, autor vôbec nespomína, asi o tom nevie. Kresťanstvo je totiž aj o porazení týchto síl v duchovnom boji na kríži a Jeho Druhom slávnom príchode sem, kde vláda zla bude s hanbou pre nekajúcich ukončená.
Upozornenie na C.G. Junga, na jeho hľbkovú psychológiu, autor tu správne čitateľov dovzdeláva
autor prekvapuje zaujímavými osobnými ezoterickými duchovnými zážitkami, prezrádza to jeho prekvapivo viacdimenzionálne rozvinutý vnútorný svet a filozoficko – psychologické talenty
My Slovania sa musíme zjednotiť
už to asi nestihneme, môžeme však schôdzovať či snívať
Rusi sú naše deti, nebojujme proti nim
ktovie či sú naše deti či rodičia, skôr mladší bratia, a bojovať fakt proti nim Slováci nebudú aj keď ich do toho boja budú všelijako nanucovať
Navrhujem vytvoriť Radu Starších, treba urobiť vo vhodnej chvíli revolúciu a prevziať moc aj násilím, lebo nám vládnu mafie
výborný to nápad, dopĺňam autora a prihováram sa, aby tá Rada nebola bez múdrych žien aj aspoň dvoch duchovných mužov.
Ak by autor mal kresťanskú nádej, vložil by tisíckrát viac svoje túžby nie do novej násilnej revolúcie, ale do Druhého príchodu Kristovho, ktorý tu zavládne nevídanou spravodlivosťou a každý mafián sa bude triasť pred jeho božskou mocou. Mačacie testy nebude treba. Pôjde sa razantne podľa zásad Posledného súdu Mt 25 kap. Podľa Katechizmu KC tam bude každé ľudské telo
autorova kritika satanských prvkov v kapitalizme a tzv. demokracii
je veru opodstatnená, už je to veru aplikovaná neznesiteľná démonkracia
Satanský individualizmus a sebectvo Západu nie je rovné Božskému kolektivizmu a súcitu slovanskému
trefne vystihnuté, dobre rozvinuté, vari treba doplniť aj našimi Štúrovcami
Individualizmus sa prejavuje aj zbytočným nadceňovaním vzťahu muži a ženy. Pravé kresťanstvo dáva nad toto ochranu detí a rodín
Slovanstvo by malo dať chápavejšieho ducha do súdneho systému
blahoželám, Osobná zodpovednosť sudcov za ich rozhodnutia, korupcia tu je poriadny šoking , utajené novopohanstvo
O tom ako premýšľanie mnohých Slovákov bolí
veru veru, nech si dajú miesto poldecákov radšej trocha čerstvého Tatranského vzduchu či hodinku týždenne hlbšieho zamyslenia sa nad životom
Neviem. Možno sa mýlim. Kto mi pomôže? Nikto mi neodpovedá
Takto sa nezvykne vyjadrovať ani fanatik, ani duševne chorý človek, však? Vážení kresťania, najmä tí otitulovaní. Ak má niekto iní názor, ako Vy, tak ste ho zvykli v stredoveku upalovať. Dnes ho „pravoverne“ ignorujete? Oboje sú nielen extrémy aplikovanej neetiky, ale patologickým interpersonálnym prejavom. Dávam Vám touto recenziou príklad, že aj na tú najagresívnejšiu kritiku našej viery s akou som sa v živote stretol sa dá zareagovať inteligentne. Aj evanjelizačne a poučne pre autora, aj jeho čitateľov. O čom je naša vzdelanosť? O čom je naše kresťanstvo? Či o ignorovaní toho, kto je smädný po kontakte, troche nášho času, o usmerňujúcich odpovediach na mnoho jeho po hlbšej pravde smädných otázok? Aby sme neskončili ako farizej či levita, čo videli doráňaného človeka, ale nepomohli mu, lebo sme mali naponáhlo ísť do inej práce či na bohoslužby do značkovej cirkvi. Ježiš si toto všimol, a dal to ako odstrašujúci príklad pre kresťanov všetkých čias. Pochválil vtedajšieho ezoterika – samaritána, ktorý mu pomohol, ako vedel. V náboženskej alternatíve žijúci Samaritáni, Zachejovia či kajúce Márie Magdalény budú raz anjelmi v nebesiach. A renomovaní odborníci z frajereného mainstreamu, zropušení odborníci na duchovno – farizeji, zákonníci či leviti sa môžu ocitnúť medzi démonmi v pekle. Na Poslednom súde budú rozhodujúce konkrétne milosrdné skutky voči blížnym. Tzv. ortopraxia. Nie tituly, majetky, názory, členstvo v najelitnejšom klube či papagájovanie tej najsprávnejšej náboženskej teórie. Čiže ortodoxia, ktorá je tiež dôležitá, ale nie je pre nebo najdôležitejšia.
Som duchovný bojovník
Takto sa autor Pavol Peter Kysucký v knihe pasoval za rytiera možno vznikajúceho nového slovanského rádu Radí iným neľutovať sa, čo je veľmi dobrá mužná rada. Bojuje knihami ako vie a povaľuje jednu modlu za druhou. Odporúča brániť sa preklínaním? Toto Ježiš niekde niekomu radil ! ? Ak Slováci podobného zmýšľania chcete na čele duchovnej obrody nášho štátu, je kandidátom do čela Vášho vojska. Na pár dôležitých vecí som Vás upozornil, a prajem Vám, aby ste si ich všimli. Myslím, že sa Vám zídu. Máme vzácny čas, prevdepodobne posledné mesiace slobody. Ak globalisti „zajtra“ na hulváta prepadnú planétu a zdemolujú štátnu suverenitu skoro všade, nech nás to neprekvapí. Netaja sa tým, a verejne o svojich svetovládnych plánoch o totálnej kontrole cez syntetickú biológiu a internet už viac rokov hovoria. Ak príde 10 sevetových vládcov a po nich antikrist, sme v závere dejín. Pomáhajte tomuto slovenskému ľudu a buďte mu príkladom charakterného správania. Lebo Ježiš nám predpovedal, že v závere vychladne medzi ľuďmi láska, budú sa zo zbabelosti udávať a nenávidieť. Kto vytrvá do konca, bude spasený.
Na záver
Prekvapilo ma príjemne, že mi okrem nezištného venovania dvoch kusov zveril napísať aj recenziu ku tejto jeho práci. Do telefónu som mu povedal, že nebudem ho ale tou recenziou šetriť, lebo on vo svojich hodnoteniach od titulnej strany vôbec neberie ohľad na najstarobilejšiu inštitúciu v našej histórii – na Vatikán a tiež najposvätnejšiu zo všetkých kníh – Bibliu. Vraj je tam všetko sfalšované. S úsmevom mi odpovedal, že mu to nevadí. Čím len prezradil, že za jeho zdanlivou extrémnou hyperkritikou toho najúctivejšieho pre nás katolíkov , sa skrýva popri pudovom hľadaní nefalšovaných dejín nie jeho osobná zloba, bezbožnosť či primitíva nenávisť antiteistického hulváta, ale oveľa viac duch kysuckej satiry z jeho bojovného vrajslovanského nadhľadu. Pri osobnom stretnutí som nemal vôbec pocit, že ide o môjho nepriateľa, skôr naopak. O čo mu teda ide, ak nie o kopanie do matky cirkvi? Jedna možnosť je, že mu ide o slávu a zisk z predaja jeho kníh. Alebo o intelektuálne zosmiešňovanie tých mnohých naivne veriacich katolíkov, čo prehliadajú početné chyby v prežívaní svojej kresťanskej viery a všelijakom amatérizme u ich duchovných pastierov? Alebo je to najaktívnejší z hovorcov ešte nepokrstenej časti tzv. Slovanského ducha na tomto území? Chce dať dokopy aj ďalších podobne zmýšľajúcich, ktorí majú existenčnú averziu voči vyše tisícročnému kresťanstvu na tomto území, a radi by jeho činnosť zrušili, cirkevné majetky vyvlastnili? Divnú podobu demokracie, v ktorej je mnoho korupciu úplne zastavili, a nahradili ju pôvodnými občinovými jednoduchými pravidlami našich slovanských predkov, ktoré boli oveľa spravodlivejšie, než sú pravidlá súčasné? Neviem. Toto slovko tiež rád používa autor vo svojich filozofických úvahách. Čím prezrádza, že je oveľa viac hľadajúcim človekom, než novodobým náboženským fanatikom. Keďže ide o hyperkritiku súčasného tzv. Západu, kresťanstva aj demokratického stále intenzívnejšieho podvodu, autorom PPK, človekom, ktorý nedostal dar božskej katolíckej viery, toto by si mali v prvomrade uvedomiť pohoršení vraj kresťania či mocou podpití demokrati medzi čitateľmi. Miesto zdesenia nech si vezmú dobrú radu pána spisovateľa a trochu viac radšej popri iba naivnom verení viac vonkajším ilúziám než Bohu aj popremýšľajú, či náhodou nemá v mnohom napísanom aj pravdu. Aj keď ich to bude trochu bolieť. Intelektuálni primitívi zvyknú iba odsudzovať, kým filozofi miesto takého plytvania času investujú dosť vzácnych chvíľ svojho života aj zdravo kritickému prehodnoteniu všetkých dôležitých hodnôt. Pri pokuse o aspoň elementárnu platonickú empatiu do svojho blížneho snáď pochopia čitatelia aj spisovateľov miestami dosť pritvrdený poloprovokačný – poloprorocký slovansko – filozofický zámer. Keby bol autor viac duchovne od tzv. Jungovských „tieňov v duši“ očistený, jeho tvorba by bola oveľa viac eticky hlbšia, zlepšováky kristovskejšie, diagnózy doby presnejšie a ovocie jeho úvah zrelšie. Väčšinou na kresťanov útočí ten, kto ich prosí o pomoc. Odsúdením či ignorovaním mu tú pomoc rozhodne neposkytneme. Iba prezradíme svoje veľké defekty v aplikovaní druhej najdôležitejšej kresťanskej hodnoty, tzv. milovania blížneho svojho. Dojem pri čítaní jeho úvah mám, že to myslí úprimne. A že sa písaním aj asi hriešne zabáva, ako mnohých z nás veriacich poriadne aj naštve.
20.6.2023, Vysoké Tatry Mgr Eu Pavel Pakoš katolícky teológ a moderátor v internetovom rádiu SV
Na pôde rehole klaretínov v Ríme vzniklo vôbec prvé centrum právnej pomoci pre obete i obvinených zo sexuálneho zneužívania. Nazýva sa Auribus a jedným z jeho cieľov je pomôcť, aby v týchto prípadoch zvíťazila spravodlivosť, a nie falošné obvinenia bez konkrétnych dôkazov.
Prečo nefunguje na Slovensku projekt Auribus? Lebo milujeme falošné obvinenia?
Súd vo Francúzsku odsúdil pár, ktorý falošne obvinil kňaza z pedofílie 05. 03. 2019
Francúzsko 5. marca (RV CZ) Podľa denníka Le Figaro uložil v pondelok súd v Baye na severu Francúzska trojmesačné väzenie podmienečne a 500 eur pokuty manželskému páru, ktorý falošne obvinil miestneho kňaza z pedofílie. V marci minulého roka manželia Maria-Jeanne a Jean-Louis Martinoví informovali políciu a cirkevných predstaviteľov, že kňaz, ktorý už 20 rokov vedie miestny exercičný dom, sexuálne obťažoval ich štyri vnúčatá. Miestny biskup kňaza zosadil z funkcie a zakázal mu kontakt z neplnoletými. Prokuratúra potom začala vyšetrovanie, ktoré konštatovalo, že obvinenia sú neopodstatnené. Prokurátor sa však neuspokojil iba s očistením kňaza z obvinenia, ale zažaloval manželov Martinových zo lživých výpovedí. Počas vyšetrovania sa ukázalo, že títo ľudia prenajímali od cirkvi byt a s riaditeľom rekolekčného domu viedli spor o výšku nájomného. Ako pomstu preto vykonštruovali falošné obvinenie z pedofílie.
Pápež bol zle informovaný. Trapas storočia, 2018. Urobil však nápravu, keď sa mu vyjasnilo, povedal:
“ Celý ten systém čílskej biskupskej konferencie bol elitársky a a ocitol sa v epicentre ututlávania podvodov. A dokonca aj ničenia dôkazov“ …. čiže kriminalita im nebola cudzia? A kryli sa navzávom?!
Vatikán, 18.10.2021 (LifeSiteNews) – Člen Švajčiarskej gardy, ktorý stratil zamestnanie po odmietnutí očkovania, napísal 8. októbra otvorený list vatikánskym úradníkom s protestom voči protikatolíckej povinnej vakcinácii. Gardista Pierre-André Udressy je jedným z troch gardistov, ktorí stratili prácu vo Vatikáne a museli sa vrátiť do Švajčiarska, lebo odmietli vakcínu. Povinnosť očkovania označili ako „škandalóznu a nehumánnu“. Gardista píše:
„Koľkí z mojich milých kolegov sa nešťastne podriadili medicínskemu zásahu, ku ktorému nedali plný súhlas, nútení silou, aby znova dosiahli slobodu? Pre mňa je zásadné rozhodne brániť slobodu človeka! Prečo by som sa mal nútiť do niečoho, o čom viem, že je absurdné? Kto by ma mohol prinútiť?“ Verný katolík má morálnu povinnosť vyhýbať sa medicínskych zásahom, ktoré majú spojenie s potratom, ako sú experimentálne vakcíny proti covidu. Kongregácia pre náuku viery jasne stanovuje, že proti nedovoleným vakcínam pripravovaným z buniek potratených ľudských plodov sa treba postaviť: ‚Dať sa zaočkovať nie je morálnou povinnosťou a preto to musí byť dobrovoľné. Tí, ktorí očkovanie z výhrad vo svedomí odmietajú, musia sa usilovať o to, aby sa inými prostriedkami a svojím správaním vyhýbali tomu, aby sa stali prenášačmi vírusu‘. Mám ja ako katolík, ktorý sa riadi Magistériom Cirkvi, povinnosť bojovať proti vakcíne vo Vatikáne??? Keď človek číta citované dokumenty, musí si odpovedať áno! Z môjho pohľadu je Vatikán je nielen autoritatívny, ale zrádza verných katolíkov a oficiálnu náuku Cirkvi. Encyklika sv. Jána Pavla II. ‚Evangelium vitae‘ učí: ‚Lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby, ktoré riadia zdravotnícke zariadenia … majú mať zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní činov, namierených proti životu. Kto sa odvoláva na námietky svedomia, nemôže byť vystavený nielen trestným sankciám, ani žiadnemu inému následnému právnemu, disciplinárnemu, hmotnému či profesionálnemu postihu‘, ( E V 74).“
Vzhľadom na túto náuku sa Udressy s ľútosťou vyjadruje o postoji, ktorý Cirkev zaujala a uvádza:
„Čo je ešte desivejšie, je zanedbávanie života tam, kde by sa život mal brániť! V takej dramatickej situácii by ľudia neočakávali nič iné ako duchovnú podporu, v takej kríze im iba viera môže umožniť prijať túto situáciu. Situácia je iste ťažká na zvládnutie – sú tu hrozby vlád – ale na mnohých miestach to samé cirkevné autority ignorujú a práve oni odmietajú poskytovať duchovnú pomoc ľuďom v núdzi. A práve Vatikán v tom bol vzorom!“
Udressy označuje schválenie očkovania Vatikánom ako „najväčší škandál“ a na záver konštatuje:
„Hierarchia dospela k tomu, že potláča duchovnú a sviatostnú podporu a opúšťa ľudí v núdzi. Isté je, že v toto všetko, čo prežívame, nemá v sebe nič ľudské a už vôbec nie kresťanské a je skutočne neúnosné pozorovať ako sväté mesto Vatikán dospelo až do tohto bodu! Nech sv. Michal archanjel láskavo chráni a obraňuje Sväté mesto!“ Gardista iste nie je so svojím názorom sám. „Hlas krvi nenarodených detí kričí k Bohu z potratom poškvrnených vakcín. Takže musíme proti tomu protestovať a začať nové hnutie v medicíne, ktoré nebude mať nijaké spojenie, ani to najvzdialenejšie s tými to zločinmi,“ uviedol napr. biskup Atanáz Schneider z Kazachstanu.
Pápež vyzval technologických gigantov – firmy Big Tech – aby urýchlili cenzúru rôznych fake news, nenávistných prejavov, konšpiračných teórií a politickej manipulácie“ a „v mene Boha“ požiadal, aby „technologickí giganti urobili rázny koniec ich šíreniu“. Uviedol to v 38-minútovom videovom posolstve v sobotu na Svetovom stretnutí ľudových hnutí – iniciatívy pápeža, ktorá má za cieľ podporovať sociálnu spravodlivosť na celom svete. … Vyzval aj všetky veľké farmaceutické laboratóriá, aby „poskytovali ľuďom vakcíny proti covidu ako gesto humanity“ … a povedal: „Musíme prispôsobiť sociálno-ekonomické modely tak, aby mali ľudskú tvár, lebo mnohé modely ju stratili. Pandémia odhalila sociálne nerovnosti, ktoré postihujú národy. Technika bude dobrým nástrojom dobra, ktoré dovoľuje dialóg ako je tento a mnohé iné veci, ale nikdy nemôže nahradiť spoločenstvo, v ktorom môžeme byť zakorenení a ktoré zabezpečuje, že náš život bude plodný.“
Kňazi a veriaci podporujú biskupa odvolaného pápežom
Arecibo, Portoriko:
12.3.2022 (LifeSiteNews) 028 364 – Portorikánci vyjadrili obrovskú podporu vernému biskupovi, ktorého náhle odvolal pápež František po tom, čo bránil slobodu svedomia pri očkovaní. Kňazi, veriaci aj iní kresťanskí predstavitelia sa postavili za biskupa Daniela Fernándeza Torresa, ktorý bol vyhodený z Diecézy Arecibo bez kánonického procesu minulú stredu. Po jeho odvolaní veriaci a viacerí kňazi pripravili v stredu vešpery, modlili sa ruženec, spievali hymny a ďakovali mu za jeho vedenie diecézy.Facebookovú stránku diecézy zaplavili stovky vyjadrení podpory biskupovi a mnohí vyjadrili šokovanie z rozhodnutia pápeža. Tu je niekoľko z nich:„Nie je možné, aby jediný biskup, ktorý nezatvoril brány kostolov, musel prechádzať takým niečím! Prenasledovanie niekoho, kto korektne koná je neuveriteľné! My sme s vami, otec biskup Daniel na 100%! Nech vás Boh ochraňuje viac ako kedykoľvek s týchto smutných časoch!“„Moje srdce je zlomené z toho strašného a neuveriteľného oznámenia našej diecézy. On bol verný, chápavý, pokorný, úctivý biskup – pravý vodca Cirkvi v ťažkých časoch!“„Toto je tragické. Je mi to tak veľmi ľúto!“ napísal populárny teológ a katolícky spisovateľ Fernando Casanova a získal asi 400 súhlasných lajkov.Demonštrácia na podporu biskupa sa koná v nedeľu pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa s podporou ochrancov života.Španielska petícia vyzývajúca Františka, aby vrátil biskupa Fernándeza Torresa do úradu mala do soboty už 8000 podpisov a petícia LifeSiteNews dosiahla do piatka až 10 000 podpisov.Vatikán v stredu uviedol, že pápež „uvoľnil“ biskupa z pastorácie Diecézy Arecibo – no úplne bez uvedenia dôvodov.Biskup sa vyslovil, že bol k tomu nútený pre obvinenie z „neposlušnosti pápežovi a nedostatočného spoločenstva“ s biskupmi krajiny.„Nevedie sa proti mne nijaký proces, ani ma formálne z ničoho neobvinili. Jednoducho jedného dňa mi apoštolský delegát ústne oznámil, že Rím ma žiada, aby som odstúpil! Ja som to odmietol. Moje odvolanie prišlo po tom, čo som odmietol podpísať list šiestich biskupov v auguste, ktorí žiadali povinné očkovanie kléru a zamestnancov cirkvi, ako aj povolenie omší iba pre zaočkovaných. List sa odvolával na pápeža a tvrdil, že je povinnosťou dať sa zaočkovať.“Biskup Fernández Torres však vydal vyhlásenie, že katolíci môžu odmietnuť očkovanie, ak majú výhrady vo svedomí a povolil kňazom podpisovať takéto výnimky z náboženských dôvodov.„Rešpektovanie svedomia človeka je tiež katolícka náuka!“ zdôraznil biskup. …‘Bol morálnym vodcom celej krajiny’Kresťanskí predstavitelia celej krajiny ostro kritizovali náhle odvolanie biskupa Fernándeza Torresa, ktorého si ctia nielen katolíci, ale rovnako všetci kresťania v krajine.Katolícka senátorka Portorika kontaktovala aj apoštolského delegáta arcibiskupa Ghaleba M. Abdallu Badera, no nedostala odpoveď ani len na telefonát. … A povedala:„Odvolanie biskupa Torresa je poľutovaniahodné a šokujúce. A to biskupa, ktorý uznáva slobodu svedomia a koná v súlade s Magistériom Cirkvi! Biskup bol aj kľúčovým vodcom ochrancov života a rodiny, spájal katolíkov aj iných kresťanov na ostrove. Stal sa viac ako biskup – bol morálnym vodcom celej krajiny! Dosiahol jednotu ochrancov života, prirodzenej rodiny a zastával sa ochrany základných ľudských práv ako je náboženská sloboda.“Biskupa ocenil aj protestant Mario Rosario, vedúci združenia Pre život a rodinu, opísal ho ako „biskupa celého Portorika“ a povedal:„Odvolanie biskupa Torresa je nesmiernou bolesťou. Je to nespravodlivosť a je potrebné, aby pravda vyšla najavo.“ …Podobne sa vyjadrili aj mnohé ďalšie osobnosti krajiny a vyjadrovali svoju veľkú vďačnosť biskupovi. …‘Týrajú môjho otca!’Biskupa bránia aj mnohí kňazi. Vo štvrtok páter Javier Avilés z Diecézy Arecibo vyhlásil na videu:„Budeme naďalej prinášať ľuďom všetko, čo nás naučil náš otec biskup Daniel! Ďakujeme, otec biskup, že ste sa odvážili konať, keď všetci ostatní biskupi našej Cirkvi sa absolútne neozvali! Biskup Fernández Torres stál vždy tvárou v tvár k našej milovanej Cirkvi, tvárou k pravde nášho Pána Ježiša Krista! Chcem sa poďakovať biskupovi Danielovi, lebo bol ku mne vždy ako otec! Teraz týrajú môjho otca a preto ja musím svojho otca brániť! Ak si myslia, že odstránením otca biskupa Daniela niečo vyriešia, tak je mi ľúto – musím ich sklamať! Nevyriešia! Pretože všetko, čo biskup Daniel urobil, všetko, čo nás biskup Daniel naučil – v tom všetkom my budeme pokračovať!“ …
Pápež sa ospravedlnil kňazom krivo obvineným zo sexuálnych deliktov P:3, 07. 08. 2018 10:04, ZAH
Vatikán 7. augusta (RV CZ) Pápež František prijal minulý mesiac (12. 7.) v Dome sv. Marty troch španielskych kňazov z diecézy Granada (Román, Francisco a Manuel), aby sa im ospravedlnil za krivé obvinenia zo sexuálnych deliktov, ktoré proti nim bolo vznesené pred štyrmi rokmi a z ktorého boli oslobodení vlani v marci pred štátnymi úradmi. Na jeseň 2014 totiž pápež František dostal list od 24-ročného muža, v ktorom ich obvinil zo sexuálnych deliktov, ktorých sa mali na ňom dopustiť, keď bol miništrantom vo farnosti Juan María de Vianneimeno. Pápež ho telefonicky kontaktoval a vyzval ho, aby všetko oznámil príslušným úradom, polícii a arcibiskupovi Franciscovi Martinéz Fernándezovi, ktorému za týmto účelom sám napísal.
Granadský arcibiskup pár dní na to vykonal verejný úkon kajúcnosti – vrhol sa na podlahu vo svojej katedrále a prosil domnelú obeť o odpustenie. Španielska štátna televízia TVE informovala o prípade, ktorý bol vzápätí pomenovaný ako „kauza Romanones“, a odvysielala k tomu zábery otca Romána, ako práve slúži omšu. Polícia kňaza zatkla a arcibiskup zverejnil (15. 10. 2014) mená a suspenziu troch obvinených kňazov: P. Román Martínez Velázquez de Castro, P. Francisco José Martínez Campos a P. Manuel Morales Morales.
K prípadu sa pápež dokonca sám verejne vyjadril pri tlačovej konferencii počas návratu zo Štrasburgu (25. 11. 2014). Španielsky novinár Alonso Martínez Javier Maria sa vtedy pápeža spýtal, „ako vnímal správy o prípade v Granade, ktorý v istom zmyslle pomohol vyniesť na svetlo“. „Dostali sa ku mne a prečítal som si ich. Zavolal som dotyčnej osobe a povedal som: Zajtra choď za biskupom, napísal som biskupovi, aby začal pracovať a vyšetrovať. Ako som to vnímal? S veľkou bolesťou, s obrovskou bolesťou. Pravda je však pravda, a nesmieme ju skrývať,“ odpovedal vtedy pápež František.
Po takmer tri roky trvajúcom procese, počas ktorého boli traja menovaní kňazi vláčení v médiách ako zločinci, ich v marci 2017 súd v plnom rozsahu oslobodil. V novembri (29. 11. 2017) z nich bol Arcibiskupským úradom v Granade sňatý aj cirkevný trest suspenzie. Meno údajnej obete a údajného svedka, odsúdeného na zaplatenie súdnych trov z konania, médiá nikdy nezverejnili okrem iniciál D. V. On sám po rozsudku nevyužil možnosť odvolať sa na Najvyšší súd, ani nebol obvinený z krivého svedectva. O pápežskej audiencii trom španielským kňazom falošne obvineným z pederastie informovali iba sekulárne médiá, napríklad španielske a americké.
Nie je to však po prvýkrát, čo pápež prijal obete falošného obvinenia zo sexuálnych deliktov. Tento rok v júni sa pápež František počas generálnej audiencie stretol s Tomaszom Komendom, odsúdeným v Poľsku za sexuálny delikt a vraždu neplnoletej, ktorých sa nedopustil, v dôsledku mylnej expertízy súdneho znalca. Tomasz Komenda strávil vo väzení osemnásť rokov. Mesiac po svojom „zázračnom“ prepustení bol zásluhou pápežského almužníka prijatý so svojimi rodičmi Petrovým nástupcom.
List kňaza Franka Pavoneho / násilne laicizovaného / pápežovi
Drahí bratia a sestry, plánujem mnohé aktivity na r. 2023 aj akcie ako Pochod za život v marci a pripravujem správu za r. 2022. … Chcem uviesť zopár slov k informácii z druhej ruky o mojom laicizovaní zo strany Vatikánu. Nuž toto plánovali biskupi mnohé roky, neviedli sme dialóg, bola to jednostranná reč o „zneužívaní“ čohosi. … Rôzni biskupi tlačili na môjho biskupa Patricka Zureka v Diecéze Amarillo, aby zablokoval moju službu. Odkedy mi kardinál John O’Connor povolil v r. 1993 úplne sa venovať službe záchrany nenarodených bola to moja jediná prosba autoritám. Vatikán ma tiež rôzne podporoval napriek protestom amerických biskupov a vyhlásil jeho tresty voči mne za neplatné! … Moja prosba zostáva – nechajte ma slúžiť nenarodeným! Niektorí nazývajú „neposlušnosťou“, že od toho nechcem upustiť! Ja to nazývam, vernosť! … Tých, ktorí sú proti mne, sa pýtam: „Ktorú časť mojej práce nemám robiť?“ … Majú to byť pramene, ktoré dávame kňazom na kázne o ochrane života? Je to moja práca pastoračného riaditeľa v Ráchelinej vinici, kde sa uzdravujú ženy po potratoch? Alebo v Silent No More, (Už nemlčíme), kde poskytujeme príbehy o potratoch, odpúšťaní a uzdravovaní? Robili sme príliš veľa duchovných cvičení, vydávali príliš veľa svedectiev? … Alebo možno práca, ktorú robíme priamo vo Vatikáne? Pýtajte sa Svätého Otca na pomoc, ktorú dávame misii OSN alebo nasprávy Štátnemu sekretariátu o práci „Kňazov za život“? Alebo je to moja obhajoba náuky Cirkvi o politickej zodpovednosti? Bolo zvolených príliš mnoho ochrancov života? … Čo mám prestať robiť? Proti tomu, čo sa teraz stalo, bojujem už roky. Celému tomu procesu chýba transparentnosť a zdravý rozum. Všetko je dokumentované, ja nemám čo skrývať. …Vyzývam zodpovedných – sadnime si a prejdime transparentne celú moju históriu nech posúdia sami. Svätý Otec, pápež František, Osobne ste ma povzbudzovali v mojej práci v rozhovoroch, najmú v práci s uzdravovaním. Vaša Svätosť, chcem pokračovať slúžiť ako verný kňaz a líder ochrancov života. Môžete mi to dovoliť pod biskupom, ktorý ma podporí a aj mnohí veriaci chápu, že to je rozumné riešenie. … Tým našim biskupom, ktorí ma podporujú, ďakujem. Tým, ktorí sa na tomto podieľali verejne či skryto hovorím, že podnikneme proti tomu všetky kánonické postupy a občianske akcie, aj verejnú komunikáciu s veriacimi. … Priatelia, ďakujem vám za podporu! Ja som ako otvorená kniha a budem vždy úprimne hovoriť aj naplno ďalej pracovať na tom, čo robím už 30 rokov. … Táto práca bude mať úspech nie kvôli biskupom alebo Vatikánu, ani kvôli mojej kňazskej vysviacke, ale pre ľudský záväzok vás a mňa brániť životy najbezbrannejších detí – nenarodených! Nech sú chránené a nech pokračujeme a dosahujeme víťazstvo nad potratom! So srdečným pozdravom o. Frank Pavone, riaditeľ hnutia „Kňazi za život“
Arcibiskup Viganò žiada podporovať prenasledovaných kňazov Varuje tiež pred ‘epochálnym stretom’ v Cirkvi
USA, Dubuque, Iowa (LifeSiteNews) 2021 – videové posolstvo „Koalícii vyradených verných kňazov“: „Takmer celý klérus a spoločenstvo Katolíckej cirkvi sa ukázalo ako spojenec nepriateľa. Pozývam verných laikov, aby podporovali kňazov, ktorí sú obeťami prenasledovania a zneužívania kánonického práva a hnaní do podzemnej cirkvi.“ Bývalý apoštolský nuncius vo Washingtone tak komentoval zhromaždenie viac ako 800 katolíkov v americkom Dubuque, v štáte Iowa, ktorí sa zišli 22. septembra, aby podporili neprávom odvolaných kňazov v USA. „Sú to kňazi, ktorí jednoducho zostali verní hlásaniu pravej viery a pravej kompletnej náuky Cirkvi a pokúšali sa odporovať zneužívaniu moci zblúdilých biskupov a poskytovali podporu nevinným verným kňazských služobníkom svätej Matky Cirkvi.“ Jeden z týchto hrdinských kňazov páter James Altman hovoril o vážnej kríze zasahujúcej Cirkev a povedal, že katolícka hierarchia zlyhala vo vážnom záväzku svojho apoštolského poslania a najmä na Západe je do veľkej miery skorumpovaná. Arcibiskup Viganò: „Zrada týchto prelátov viedla epochálnemu stretu v Cirkvi. Títo biskupi ako súčasť tajnej cirkvi sa úplne podriadila tajnému štátu. Táto zrada si vyžaduje odvážnych kňazov a laikov. Čelíme vojne so zlom, epochálnemu stretu, v ktorom naši generáli nielen že nevedú armádu, ale v podstate prikazujú zložiť zbrane a bezpodmienečne sa podriadiť a odstraňujú odvážnych bojovníkov a trestajú najlojálnejších veliteľov. Celý personál Katolíckej cirkvi sa ukázal ako spojenec nepriateľa a je sám nepriateľom tých, ktorých by mal brániť, je nepriateľom Krista a tých, ktorí mu slúžia a oslavujú ho pod jeho vlajkou.“ … Odstránením tiary z hlavy mystického Tela a jeho námestníka urobili z Cirkvi istý druh parlamentnej republiky v mene kolegiality a synodality. Náš Pán Ježiš Kristus už nie je uznávaný ako Kráľ národov! Už nie je dokonca uznávaný ani ako Kráľ svojej Cirkvi, v ktorej cieľ – oslava Boha a spása duší – bol nahradený oslavou človeka s dôsledkom zatratenia duší.“ Arcibiskup potom opísal zvrátenosť v morálke vedúcej k tomu, že predošlé zlá sa vyhlásili za „cnosti“. Všetky súčasné akcie modernistickej cirkvi, zasahujúce diecézy sú charakterizované zvrátením toho, čo sa doposiaľ učilo a nám odovzdávalo: „Veľká apostáza bola predpovedaná vo Svätom písme a nemala by nás zastihnúť nepripravených. Katolíci musia mať v prvom rade nadprirodzený pohľad, ktorým dokážu pochopiť, že súčasné udalosti dovolil Boh. A Cirkev nikdy nemôže byť premožená svojimi nepriateľmi,“ povzbudil arcibiskup. Poukázal na Zjavenie sv. Jána a na schválené súkromné zjavenia a povedal: „Koniec časov je potrebný, aby sa nakoniec oddelilo zrno od kúkoľa a tak sa nám ukázalo, kto stojí s Kristom a kto proti nemu. Utrpenie verných katolíkov je aj spravodlivým trestom za storočia nevernosti katolíkov a časti hierarchie. Tie korenili v odklone od morálky a náuky Cirkvi a v kompromisoch so sekulárnou mentalitou a s nepriateľmi nášho Pána.“ „V rámci moderného prenasledovania a smerovania do podzemnej cirkvi vyhlasujú verných katolíkov za bláznov alebo chorých a verných kňazov zbavujú úradu a ich pastoračnej služby v Cirkvi. Je naším právom nielen neposlúchať nelegitímne príkazy, ale aj ozývať sa a formovať iniciatívy na ochranu obetí pred vlkmi v ovčom rúchu. … Ak ste verní bratia v Kristovi, tak si budete navzájom pomáhať a vítať u seba prenasledovaných kňazov, ponúkať im ubytovanie a pripravíte domáci oltár, okolo ktorého sa môžete schádzať s priateľmi. …“ „Modlitby k Božiemu majestátu na príhovor Kráľovnej nebies a obety povedú k obráteniu nepriateľov Cirkvi. … Zasväcujme seba, svoje rodiny, spoločenstvá, národ a svätú Cirkev Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a tak privedieme Najsvätejšiu Trojicu k súcitu a ukončeniu tejto strašnej pohromy a trestu, alebo aspoň k jeho skráteniu a urýchleniu víťazstva Kráľa kráľov nad satanom – nepriateľom ľudského pokolenia,“ povedal na záver arcibiskup Viganò.
Pozor na svedkov Pravdy lebo aj keď ich mnohorako prizabijú či až zabijú oni zvyknú po čase ožiť a nečakane „vstať zmŕtvych“
Duša má pochopiť, či sú jednotlivé jej pohnútky dobré, alebo zlé a jednotlivé úmysly správne alebo nesprávne, a pokiaľ sú správne, či sa rovnomerne vzťahujú ku všetkým cnostiam a k premýšľaniu rovnako ako k jednaniu a či sa týkajú len vecí nutných a zreteľných. Ďalej si má duša uvedomiť, či je ochotná sa ďalej rozvíjať v porozumení veciam a v rozmnožovaní cností, alebo či zostáva stáť na mieste, kam došla. A tiež, či šľachtí len samú seba, alebo dokáže aj iným prospieť, či už slovom náuky alebo príkladom skutkov.
Takto teda náš text vyučuje dušu v podobe ženy, aby poznala seba samú, keď hovorí: Ak sa sama nepoznáš, ty krásna medzi ženami. Ak v oných vyššie uvedených oblastiach nebudeš vedome viesť svoju myseľ a nebudeš v konkrétnych prípadoch rozlišovať, čo máš činiť, čoho sa chrániť a čo zachovať, ale chceš si naopak počínať ľahostajne, ako si ľudia obvykle vedú, ako oné „ženy“, medzi ktorými si krásna – ty, ktorá si už prijala bozky Božieho Logu a uvidela tajomstvo jeho spálne -, ak sa sama nepoznáš a chceš si počínať ľahostajne ako obecný ľud, potom: Vyjdi po stopách stád. To znamená – zostaň s ostatným stádom, ak po tom všetkom, čoho ti bolo dopriate, nie si schopná ničoho vznešenejšieho a nepoznajúc seba samú sa nedokážeš od stáda oddeliť. A pôjdeš nielen v stáde, ale dokonca až v stopách stáda: Kto nepochopil. že a v čom je prvý, bude posledný.
Origenés: Komentár k Piesni piesní II, 5, 8.16 V roku 1512 Erasmus Rotterdamský
začal vydávať deväťzväzkové spisy Origenove
vo svojej Obrane Origena napísal
že jedna stránka Origenovho textu mu dala viac
než desať stránok od sv. Augustína
Azda najslávnejší exegéta Sv. písma
mystagóg, vzdelanec a pedagóg v staroveku
pomohol kresťanstvu položiť základy filozofie
ako sv.Pavol mu pomohol položiť základy teológie
Bol to nadpriemerný zjav medzi katolíckymi kňazmi
už za života bol slávny a obdivovaný
ale jeho podpriemerní kolegovia škrípali proti nemu zubami závisti
a neuveríte – stáročia musel byť v cirkvi onálepkovaný ako arcikacír
je to veru vhodná nominácia na kandidatúru ako
patróna cirkevných disidentov imgres
bol súdruhmi „spolubratmi“ oficiálne zaživa kladivom kliatby prizabitý tristo rokov po odchode na večnosť bola jeho dobrá povesť najväčším duchovným kyjakom „dokonale“ aj zavraždená pre istotu ho až tri krát pseudoduchovní „manekýni“ surovo exkomunikovali Aj v našich časoch klebetné kydy o ňom dodnes po fakultách tvrdia
že bol sám sebou vykastrovaný, aby vraj takto prisprosto uchmatol ideál čistoty
a že vraj bol otcom niektorých bludárov či zmäteným mysliteľom
Všimnite si, že žiadne z týchto „ožumpárení“ pápež Benedikt XVI.
v dvoch rehabilitačných katechézach ani len nespomenul
zažil výnimočnú cirkevnú šikanu až za hrob stáročnú – počas neuveritelných 17 storočí Pravda je taká, že to bol jeden z najplodnejších autorov
ktorý a veľmi snažil byť pravoverným kresťanom
a mnoho zmätených orientoval iba a len ku Logosu
čiže Zmyslu bytia a pravému Kristovi
ako cisár Justinián zastrašoval pápeža i koncil
V roku 216, keď dal cisár Caracalla zavrieť alexandrijskú školu, odišiel do Palestíny, kde ho cézarejský biskup poveril výkladom Písma kňazom. Tým sa však rozpútal spor, pretože Origenov predstavený v Alexandrii, biskup Demetrios, protestoval, že je vraj neslýchané, aby laik vykladal Písmo kňazom. / Vraj mu závidel úspech, lebo nebol až tak dobrý ako on/ Origenes sa teda vracia do Alexandrie. O pätnásť rokov neskôr však bol na svojej ceste Palestínou vysvätený na kňaza, aby sa predišlo podobným sporom. Tým však vznikol nový, vážnejší spor, lebo podľa disciplíny cirkvi Origenes nemohol byť vysvätený, pretože sa sám dal vraj vykastrovať. Nakoniec ho alexandrijský biskup Demetrios exkomunikoval a túto exkomunikáciu zopakoval v roku 232 aj jeho nástupca Héraklas, Origenov žiak. 231-253: Origenes odišiel do Palestíny, kde miestny biskup ignoroval alexandrijskú exkomunikáciu.
„ Keď Vás prenasledujú v jednom meste, utečte do iného“ odporučil nám sám Ježiš
V Cézarei založil Origenes novú školu, ktorú viedol skoro dvadsať rokov. Za Deciovho prenasledovania veľa si vytrpel a po mučení nakoniec zraneniam podľahol. Zomrel v Týre v roku 253 (dátum smrti je neistý, niektorí udávajú rok 251). Origenove spisy sa nám zachovali iba v zlomku, pravdepodobne vinou sporu o origenizmus, ktorý viedol nakoniec v roku 553 na 2. konštantínopolskom koncile k posmrtnému odsúdeniu samotného Origena, a tým niekedy aj k priamemu ničeniu jeho spisov.Tento divný koncil exkomunikoval aj právoplatného pápeža, čím sa sám zaradil medzi dejinnú hanbu a tzv.lúpežnícke synody…
O žiadnom doporučovaní či zvelebovaní fyzicky zrealizovanej kastrácie sa v jeho spisoch veru nedočítate… My dnes nevieme, či urobil na sebe obriezku alebo niečo iné
Je možné, že kastráciu urobil na sebe radikálne, ale iba duchovne
Pravdepodobne tí, čo sa sami „vykastrovali“
a herecky predstierajú vraj tú „najpresvätejšiu čistotu“
na Origenovi nevedome odsudzujú iba svoj temný a nevykúpený erós keď sa na jemu pripisovanej samokastrácii škodoradostne stáročia pochechtávajú
a jeho impozantné celoživotné biblické dielo si nevšimnú
a ako farizeji vidia na ňom iba chyby
a papagájujú o ňom iba očierňovania
Je to azda najcitovanejší autor / svätcami či pápežmi/ kresťanského staroveku
Kto si jeho osobu a dielo nevšimne, ak študuje fenomén kresťanstva
ten určite bude chudáčisko slepý tzv. selektívnou slepotou
a prezrádza iba svoj povrchný diletantizmus
A010205_KEL_ZELEZNY5_V
Pápež Benedikt XVI. nabral odvahu a tohoto velikána cirkvi rehabilitoval vo Vatikáne 25. Apríla 2007 r. predstavil veriacim celého sveta vo svojej audienčnej katechéze
Origena Alexandrijského „osobu s rozhodujúcim významom pre vývoj kresťanského myslenia“ Jeho teologický prínos nazval Benedikt XVI. „nezvratným obratom“ a jeho osobu
„skutočným majstrom“ ktorého mali žiaci veľmi radi nielen ako rozhľadeného teológa, ale aj ako príkladného svedka toho, čo vyučoval. Ako píše Eusébius z Cézarey, získal preto mnohých za nasledovníkov. „Celý jeho život poznačila neprestajná túžba po mučeníctve. Mal 17 rokov, keď v desiatom roku vlády Settima Severa prepuklo v Alexandrii prenasledovanie kresťanov. Klement, jeho učiteľ, opustil mesto a jeho otec Leonidas bol uväznený. Syn vášnivo prahol po mučeníctve, ale nemohol túto túžbu uskutočniť. Napísal teda otcovi a povzbudil ho neodstúpiť od najvyššieho svedectva viery. A keď bol Leonidas sťatý, mladý Origenes pocítil, že musí prijať príklad jeho života.“ „Nič by mi neosožilo mať otca mučeníka, keby som si nezachoval dobré správanie a nerobil česť svojmu rodu, čiže mučeníctvu svojho otca a svedectvu, ktoré ho povýšilo v Kristovi,“ povedal Origenes neskôr v jednej z kázní v Cézarei. A v inej konštatoval: „Ak mi Boh dovolí byť obmytý svojou krvou a tak prijať druhý krst príjmuc Kristovu smrť, s istotou by som odišiel z tohto sveta… Ale blahoslavení sú tí, ktorí si to zaslúžia.“ Napokon sa mu toto želanie aspoň čiastočne vyplnilo, keď bol za Deciovej vlády uväznený a kruto mučený, na následky čoho potom o niekoľko rokov zomrel, keď nemal ešte 70 rokov.
Svetu zanechal svoj „teologický obrat“. V čom spočívala táto novosť s takými závažnými dôsledkami? „V podstate súvisí so založením teológie na vykladaní Písma. Tvoriť teológiu znamenalo pre neho predovšetkým vysvetľovať, chápať Písmo; alebo môžeme tiež povedať, že jeho teológia je dokonalou symbiózou medzi teológiou a exegézou. Naozaj, poznávacím znamením Origenovej náuky sa zdá byť práve neprestajné pozvanie
prechádzať od litery k duchu Písem, a tak rásť v poznaní Boha.“
Von Balthasar nazval túto Origenovu metódu „alegorizmom“. Inšpirovali sa ním mnohí ďalší vedci, takže tradícia a magistérium sa vyformovali ako „Písmo v akcii“. Origenes spísal svoju teóriu v bohatom diele 320 kníh a 310 kázní, avšak väčšina z nich sa nezachovala. Za najznámejšiu možno označiť jeho Hexaplu, čiže text Písma zoradený v šiestich paralelných stĺpcoch: po hebrejsky hebrejským písmom, po hebrejsky v gréckom prepise a potom v štyroch rôznych gréckych prekladoch na porovnanie.
Ide o veľdielo najplodnejšieho autora prvých troch kresťanských storočí.
Jeho záber siahal od exegézy k dogmatike, od filozofie k apologetike, od asketiky k mystike. „Predstavuje základnú a globálnu víziu kresťanského života,“ povedal Benedikt XVI. a priblížil poslucháčom tzv. trojité čítanie Biblie v záujme jej lepšieho pochopenia: „Prvým bodom je presne spoznať, čo je napísané, text ako taký. Je tu význam doslovný, ale ten skrýva hĺbky, ktoré sa v prvej chvíli neobjavia; druhým rozmerom je význam morálny: čo máme robiť, aby sme žili slovo; a napokon význam duchovný, čiže jednota Písma, ktoré vo svojej celosti hovorí o Kristovi. A je to Duch Svätý, ktorý nám dáva porozumieť kristologický obsah, a teda jednotu Písma v jeho rôznosti.“ Ako Benedikt XVI. pripomenul, tieto rozličné rozmery Slova sa pokúsil vložiť do aktuálneho kontextu práve vo svojej najnovšej knihe Ježiš Nazaretský. Slovo nám totiž aj dnes vďaka svetlu Ducha Svätého ukazuje, ako žiť. V Origenovej dobe prichádzali s herézami o Svätom Písme najmä gnostici a marcioniti, ktorí sa stavali proti dvom zákonom a dospeli až k odmietaniu Starého zákona. Origenes im šikovne protirečil, keď kázal o tom, že on Starý zákon nenazýva starým, ale vidí ho vo svetle Ducha Svätého. „Zákon sa stáva Starým zákonom iba pre tých, ktorí ho chcú vnímať telesne, čiže ostávajú pri litere textu. Ale pre nás, ktorí ho chápeme a používame v Duchu a v zmysle evanjelia, je zákon stále nový a oba zákony sú pre nás novým zákonom, nie pre čas a dátum, ale pre novosť významu… No pre hriešnika a pre tých, ktorí neuznávajú zmluvu lásky, starnú aj evanjeliá (Hom. Num. 9, 14). Pozývam vás – a tým končím – prijať do svojho srdca náuku tohto veľkého učiteľa vo viere. (…) Modlime sa, aby nám Pán pomohol čítať Sväté Písmo modlitbovým spôsobom, aby nás naozaj sýtil pravým chlebom života, svojím Slovom.“
„Bez prestania sa modlí ten, kto spája modlitbu s prácou
a svoje dobré diela s modlitbou.
Len týmto spôsobom môžeme uskutočniť príkaz modliť sa bez prestania“
II.časť, Generálna audiencia:
Spoznávanie Krista a všeobecné kňazstvo v Origenovej náuke
Vatikán (2. mája, 2007)
Modlitba a Cirkev – to sú dva kľúčové body v náuke Origena Alexandrijského, o ktorom Benedikt XVI. hovoril pred týždňom v audienčnej katechéze. V stredu 2. mája sa jeho životu a dielu venoval podrobnejšie. Osobitnú pozornosť pritom venoval čítaniu Svätého písma, čo tvorí jadro Origenovej náuky. Origenes ním výrazne ovplyvnil lectio divina, čiže cirkevnú tradíciu posvätného čítania Svätého písma spojenú s modlitbou. Ako pápež pripomenul, Origenes pri všetkom bohatstve svojho teologického myslenia nepísal len čisto akademické traktáty, ale svoje exegetické a teologické diela neustále pretkával skúsenosťami a návodmi vychádzajúcimi z modlitby. „Porozumenie Svätému písmu si totiž podľa neho vyžaduje skôr osobný vzťah ku Kristovi a modlitbu, než jeho štúdium. Bol presvedčený, že prvoradou cestou k poznaniu Boha je láska a Krista nemožno skutočne spoznať, kým sa do neho nezaľúbime. V Liste Gregorovi Origenes odporúča:
,Oddávaj sa čítaniu božských Písem; venuj sa mu vytrvalo. Čítaj s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu.
Ak sa počas čítania ocitneš pred zavretou bránou, búchaj a otvorí ti strážca, o ktorom Ježiš povedal: Strážca mu otvorí. Venuj sa teda posvätnému čítaniu, s neoblomnou vernosťou a vierou v Boha hľadaj zmysel božských Písem, ktorý je v nich ukrytý. Nesmieš sa však uspokojiť s búchaním a hľadaním, lebo na pochopenie Božích vecí nevyhnutne potrebuješ modlitbu. Spasiteľ nám práve preto, aby nás k nej povzbudil, povedal: Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám, ale zároveň dodal: Proste a dostanete .“ Táto náuka predstavuje priekopnícky čin Origena v dejinách lectio divina. Milánsky biskup Ambróz, ktorý sa naučil čítať Sväté písmo práve od Origena, potom posvätné čítanie zaviedol na Západe, odovzdal ho Augustínovi a mníšskej tradícii. Ako sme už povedali, podľa Origena najvyšší stupeň poznania Boha pramení v láske. Aj medzi ľuďmi je to tak: jeden môže poznať druhého do hĺbky, iba ak je medzi nimi láska, ak si navzájom otvárajú srdcia. Origenes na to našiel výrečný príklad vo výklade hebrejského slova spoznať, ktoré sa používa aj na pomenovanie aktu ľudskej lásky: ,Adam poznal Evu, svoju ženu, a ona počala’ (Gn 4, 1). Tým sa vyjadruje, že jednota v láske poskytuje najautentickejšie poznanie. Ako sú muž a žena dvaja v jednom tele, tak sa aj Boh a veriaci stávajú dvoma v jednom duchu.“ Svätý otec povedal, že Origenova modlitba týmto spôsobom dosahuje najvyššiu úroveň mystiky. Ako príklad citoval jeho vyznanie zachované v prvej z Homílií o Piesni piesní, kde Origenes vyznal: „Často – Boh je mi svedkom – som cítil, že Ženích sa ku mne veľmi priblížil; potom však náhle odišiel a ja som nemohol nájsť, čo som hľadal. Túžba po jeho príchode ma uchvátila znova, opäť sa vrátil a ukázal sa mi, a keď som ho držal v rukách, hľa, zasa mi unikol, a len čo sa mi stratil, znova ma podnietil hľadať ho “ V tejto súvislosti Svätý otec pripomenul slová svojho predchodcu Jána Pavla II. z apoštolského listu Novo millennio ineunte, kde hovoril, že „modlitba ako pravý a vlastný dialóg lásky môže pokročiť tak, že napokon ľudskú osobu úplne zaujme božský Miláčik, ona sa stane vnímavou na vnuknutia Ducha Svätého a ako Božie dieťa oddanou Srdcu nebeského Otca… Ide o cestu úplne závislú od milosti, ktorá
však vyžaduje silné duchovné nasadenie a pozná aj bolestné očisťovania (,tmavú noc‘). Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti, prežívanej mystikmi ako ,manželský zväzok‘ “
Benedikt XVI. povedal, že ďalšou dôležitou časťou Origenovej náuky bola náuka o Cirkvi, zvlášť o všeobecnom kňazstve veriacich. „Origenes v tejto súvislosti pripomínal zákaz, ktorý Pán uložil Áronovi po smrti jeho dvoch synov, ,že nesmie vstúpiť v ľubovoľnom čase do svätyne za oponou, čo je pred zľutovnicou na arche‘ (Lv 16, 2), a vo svojej deviatej Homílii na Leviticus takto varoval veriacich: ,To je doklad toho, že ak niekto vstupuje do svätyne bez povinnej prípravy, bez veľkňazského odevu a predpísaných obiet, aby sa páčil Bohu, zomrie… To sa týka nás všetkých. Prikazuje nám to totiž vedieť, ako máme pristupovať k Božiemu oltáru. Alebo nevieš, že aj tebe, čiže celej Božej Cirkvi a veriacemu ľudu, bolo udelené kňazstvo? Počúvaj, ako sa Peter prihovára veriacim: vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo.
Ty máš teda kňazstvo, lebo si kňazským pokolením, a preto musíš ponúkať Bohu obetu…
No aby si ju mohol prinášať dôstojne, potrebuješ čisté rúcho odlišné od bežného odevu, aký nosia ostatní ľudia, a nevyhnutne potrebuješ božský oheň’ (tamtiež).“ Po citáte pápež pokračoval vlastnými slovami: „Takže na jednej strane ,prepásané bedrá‘ a ,kňazský odev‘, čiže čistý a čestný život, a na druhej strane ,lampa stále zažatá‘, čiže viera a znalosť Písem, sa stávajú neodmysliteľnými podmienkami na vykonávanie všeobecného kňazstva, ktoré si vyžaduje čistý a čestný život, vieru a znalosť Písem. Pravdaže, tieto podmienky sú ešte nutnejšie pre služobné kňazstvo. Podľa Origena tieto podmienky – čiže celkové vedenie života, ale najmä prijímanie a štúdium slova – vytvárajú pravú ,hierarchiu svätosti‘ vo všeobecnom kňazstve kresťanov.
Na vrchol tejto cesty k dokonalosti Origenes kládol mučeníctvo.
Hovoril o ,ohni na zápalnú obetu‘, čiže o viere a znalosti Písem, ktorý nikdy nesmie vyhasnúť na oltári toho, kto vykonáva kňazskú službu.“ V daždi, ktorý sa spustil na účastníkov generálnej audiencie na Svätopeterskom námestí, náš pápež povzbudil pútnikov, aby aj vodu prijali ako znak požehnania – najmä keď sa teraz toľko hovorí o suchu. Svoj prejav však v jeho dôsledku skrátil a dodal len, že táto neúnavná púť dokonalosti sa týka nás všetkých, ak sa pohľad našich sŕdc upiera na kontempláciu Múdrosti a Pravdy, ktorou je Ježiš Kristus. Benedikt XVI. použil slová evanjelistu Lukáša, ktorý hovorí, že keď Ježiš kázal v Nazarete, „oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4, 20), a vyzval všetkých, aby aj napriek nepriaznivému počasiu upreli oči na Krista a tak nastúpili na pevnú a správnu cestu. Pochválený buď Ježiš Kristus!“
96
Prvé Cirkevné dejiny od biskupa Eusebia Kniha VI.
PRONÁSLEDOVÁNÍ ZA SEVERA
Také Severus vyvolal pronásledování proti křesťanům. V tomto pronásledování vydali bojovníci za pravou Boží úctu na všech místech vznešené svědectví svou mučednickou smrtí. Obzvlášť početní byli v Alexandrii. Z celého Egypta a Théb1 byli posláni na velké bojiště bojovat pro Boha ti nejlepší bojovníci. Svou velkou statečností při rozličných mučeních a při rozličných způsobech smrti získali u Boha vítěznou korunu. Mezi nimi byl i Origenův otec Leonides. Byl sťat a zanechal mladičkého syna. Jakou lásku měl tento syn pro Boží slovo, to by se zde mělo krátce uvést. Tím spíše, poněvadž všichni o něm mluví.
Thebais je horní část Egypta s hlavním městem Théby.
Nahoru!
ORIGENOVA HORLIVOST V JEHO MLÁDÍ
Kdyby chtěl někdo podrobně vypsat život tohoto muže, měl by k tomu bohatou látku. Vylíčení jeho života by si vyžádalo celou knihu. My zatím nyní chceme stručně, pokud možno málo slovy se o něm zmínit z toho, co známe z několika dopisů a ze zpráv od jeho dosud žijících žáků. Myslím, že bude dobré vylíčit Origenův2 život, abych tak řekl, od samé kolébky. Bylo to desátého roku Severovy vlády a za místodržícího v Alexandrii a nad ostatním Egyptem Lata a za Demetria jako nástupce Luliana, který právě dostal biskupský stolec nad tamními křesťanskými obcemi, když vyšlehl mocný plamen pronásledování a tisíce mučedníků obdrželo mučednickou korunu. Duše ještě velmi mladého Origena tak toužila po mučednictví, že byl ochoten jít vstříc nebezpečí a dobrovolně se vrhnout do boje. Konec jeho života by nebyl býval tak daleko, kdyby Boží prozřetelnost prostřednictvím jeho matky se k dobru mnohých nepostavila proti jeho úmyslu. Matka jej totiž napřed prosila, aby šetřil její mateřskou lásku. Když však po zprávě, že jeho otec byl zatčen a je ve vězení, viděla, že to jej ještě více utvrdilo v jeho předsevztí být mučedníkem, schovala všechny jeho šaty a nutila jej zůstat doma. Při jeho touze po mučednictví přes své mládí neměl klidu. Napsal svému otci, poněvadž mu nic jiného nezbývalo, dopis, v němž jej povzbuzuje k mučednictví. Doslovně jej vybízel těmito slovy: „Chraň se kvůli mně změnit své smýšlení“. To by mohlo být první zkouškou rozumu a pravého náboženského Origenova smýšlení v jeho dětství. Vždyť se učil znát Písmo svaté, a to byl dobrý základ jeho víry. Tomu Origenes věnoval nemalé úsilí, poněvadž jeho otec vedle výuky obvyklým školním předmětům právě na znalost Písma kladl velký důraz. Otec jej povzbuzoval, aby především před řeckou vědou se věnoval výuce náboženství. Origenes se musil každý den naučit několika místům z Písma svatého a je nazpaměť odříkat. Pro chlapce to nebylo nic obtížného a s radostí tak činil. Nespokojil se prostě s povrchním čtením svatých Písem, ale chtěl ještě víc. Hledal v nich hlubší smysl, takže dokonce svého otce častoval otázkami, co tím chce Bohem dané Písmo říci. Otec mu to naoko sice vytkl a napomenul jej, aby nepátral po tom, co je nad jeho věk, sám se v tichosti radoval a velmi za to děkoval Bohu původci všeho dobrého, že mu dal milost stát se otcem takového dítěte. Ano, vypráví se, že se často přiblížil k spícímu chlapci a s úctou políbil jeho odhalená prsa jako chrám, v němž si Duch Svatý připravuje svůj příbytek. Byl šťastný, že má takové dítě. Toto a jiné se vypráví o Origenovi, když byl ještě chlapcem. Když však nyní jeho otec zemřel jako mučedník, zůstal ještě ani ne sedmnáctiletý se svou matkou a šesti mladšími sestrami. Jmění jeho otce připadlo císařské pokladně a on se svými nejbližšími se ocitl v bídě. Bůh se však postaral. Origenes byl přátelsky přijat bohatou a zároveň vznešenou paní a u ní nalezl obživu. Tatu paní se také starala o velmi známého muže patřícího tehdy v Alexandrii k heretikům. Ten pocházel z Antiochie. Uvedená paní jej považovala jako za svého syna a věnovala mu obzvláštní péči. Origenes byl přinucen s ním žít. To byla doba, kdy podal nejpádnější důkaz své pravověrnosti. U Pavla – tak se jmenoval ten muž -, který slul svou učeností, se scházelo velmi mnoho nejen heretiků, ale i našich. Origenes se však nikdy nedal pohnout k tomu, aby se s ním společně modlil. Již od mládí totiž dbal na předpisy církve, a jak jednou sám říká, ošklivil si heretické učení. Poněvadž od svého otce byl již uveden do řecké vědy3 a po otcově smrti se jí horlivě věnoval, získal ne nevýznamnou znalost v oborech gramatiků. Tím si pak také nedlouho po otcově smrti vzhledem k svému věku získal velmi bohaté živobytí.
Origenes nar. kolem r. 185 pravděpodobně v Alexandrii. Zemřel r. 253/54.
Gramatika, rétorika a matematika. Později se rozlišovalo: trivium (gramatika, dialektika, rétorika) a quadrivium (aritmetika, geometrie, musica a astronomie).
ORIGENES JIŽ OD MLÁDÍ UČIL BOŽÍMU SLOVU
Při tomto zaměstnání přicházeli k Origenovi, jak sám jednou ve svých spisech řekl, někteří pohané, aby slyšeli Boží slovo. V Alexandrii tehdy nebylo nikoho, kdo by vyučoval křesťanským pravdám, poněvadž všichni uprchli před hrozícím pronásledováním. Plutarchos4 byl první, kdo po příkladném životě byl ozdoben vznešeným mučednictvím. Druhý Heraklas, Plutarchův bratr dával rovněž zářivý příklad života a přísnosti hodný filozofa. Po Demetriově smrti se mu proto dostalo cti usednout na biskupský stolec v Alexandrii. Origenovi bylo 18 let, když se stal představeným katechetické školy. V době pronásledování za alexandrijského místodržícího Aquily sklízel v tomto úřadě velké úspěchy. Svou ochotou pomáhat všem svatým mučedníkům známým i neznámým si získal u všech věřících velké jmého. Stýkal se totiž se svatými mučedníky nejen když byli ve vězení a dosud nebyl nad nimi vynesen ortel smrti, nýbrž i když byli vedeni na smrt. Za velkou svou odvahu hrozilo mu velké nebezpečí. Vždyť, poněvadž odvážně přicházel k odsouzeným a beze strachu líbal mučedníky, by byl nejednou ukamenován rozhněvaným kolem stojícím pohanským davem, kdyby jej nechránila Boží moc a pod jejíž ochranou zázračně neunikl. Tato božská nebeská milost jej však mnohokrát chránila jednou zde, jindy v mnoha nástrahách, které mu tehdy pro jeho neobyčejnou horlivost a statečné hlásání Kristovy nauky byly nastraženy. Vskutku nevěřící byli proti němu tak rozzlobeni, že se srotili s vojáky před domem, kde se zdržoval, protože tam vyučoval velké množství lidí základům svaté víry. Ano, ponenáhlu začali jej tak pronásledovat, že celé město nebylo pro něj dost velké. Musil prchat z jednoho domu do druhého a odevšad byl vyhnán kvůli velkému počtu těch, kteří jeho prostřednictvím přijali božské učení a zvláště proto, že jeho mravní chování přinášelo nejkrásnější plody té nejstarší filozofie. Jeho život, jak se říká, odpovídal totiž tomu, čemu učil. Spolupůsobením Boží moci přiváděl nespočet lidí, aby jej napodobovali. Poněvadž nyní Origenes viděl, že mu stále přibývá žáků a pouze jemu že biskup křesťanské obce svěřil katechetickou školu, považoval vyučování gramatických oborů za neslučitelné s vyučováním božských věd. Bez rozmyšlení se vzdal vyučování v gramatických oborech, které nyní považoval za neužitečné, a věnoval se posvátným vědám. Aby nepotřeboval podporu od jiných po zralé úvaze prodal všechny spisy starých spisovatelů a spokojil se denně se 4 oboly, které mu musil kupující zaplatit (za knihu). Takto se zřekl filozofie, kterou se po mnoha let zaměstnával, a všeho co jej v mládí vábilo. Celý den pilně vyučoval a větší část noci, jak jen to bylo možné při jeho přísném způsobu života, se trvale věnoval studiu svatých Písem. Postil se a dobu spánku ne v posteli, ale na holé zemi omezil na nejmenší míru. Především však dbal oněch evangelijních rad Spasitelových nemít ani dva kabáty ani obuv a nenechat se znepokojovat starostmi o budoucnost. Více než se dalo čekat od jeho věku ochotně snášel neoblečen zimu. Dostal se až na vrchol evangelické chudoby. Jeho nejbližší okolí žaslo nad takovým jednáním. Velmi mnozí, kteří by mu něco ze svého rádi dali za to, že se tak obětuje pro vyučování náboženství, byli z toho velmi smutní. On však nepolevil ve svém umrtvování. Ano, po mnoho let, aniž by jednou použil obuv, chodil bos. Stejně tak po dlouhou řadu let se nenapil vína. Zdržoval se i jiných věcí ne nutných k životu, takže nakonec bylo nebezpečí, že si oslabí či zcela zničí žaludek. Origenes svým velkolepým příkladem moudrého života přirozeně sváděl mnohé ze svých žáků, aby jej napodobovali. Ano, sami pohané, a to muži vzdělaní a filozofové se účastnili jeho vyučování. Prostřednictvím něho uvěřili upřímně v Boží Slovo a v době tehdejšího pronásledování se tak vyznamenali, že někteří z nich byli zatčeni a zemřeli mučednickou smrtí.
Plutarchus. Není to ovšem ten významný řecký spisovatel Plutarch, který byl učitelem císaře Hadriana a prokurátorem v Řecku a který zemřel kolem r. 120 po Kr.
ORIGENOVI ŽÁCI, KTEŘÍ ZEMŘELI MUČEDNICKOU SMRTÍ
Prvním z nich byl krátce předtím uvedený Plutarchus. Když byl veden na smrt, jen málo chybělo, že by Origena, který zůstal u Plutarcha až do poslední chvíle, zabili jeho spoluobčané, protože se domnívali, že zavinil Plutarchovu smrt. Boží prozřetelnost jej také tehdy zachránila. Po Plutarchovi druhým mučedníkem z Origenových žáků se stal Serenus. Tento osvědčil svou víru ohněm. Z této školy třetím mučedníkem se stal Heraklides a čtvrtým Heron. Heraklides byl ještě katechumenem, Herom před nedávnem byl pokřtěn. Oba byli sťati. Krom těchto z téže školy jako pátý bojovník za víru je ještě jiný Serenus. Velmi statečně snášel mučení a měl být sťat. Z žen Herais jako ještě katechumenka se rozloučila se životem, jak někde Origenes říká, křtem ohněm.
SMĚLÝ ORIGENÚV ČIN
Když Origenes tehdy řídil v Alexandrii katechetickou školu, učinil něco, co velmi svědčí o jeho ještě nezralém jinošském rozumu, stejně však také o jeho víře a zdrženlivosti. Vzal doslovně slova „Jsou obřezaní, kteří se sami obřezali pro nebeské království“ (Mt 19,12), příliš mladý to přehnal a výrok Spasitelův na sobě uskutečnil. Věřil, že takto jednak splní slovo Pána, jednak nebudou mít nevěřící žádný důvod k pomluvě. V tak mladém věku vyučoval totiž náboženství nejen muže, ale i ženy. Myslel si, že se o jeho činu většina jemu svěřených žáků nedozví. Čin, jak si to přál, nebylo možno utajit. Biskup tamní křesťanské obce Demetrius se o tom dozvěděl. Obdivoval Origena pro jeho smělý čin, chválil jeho horlivost a skutečnou víru. Povzbuzoval jej, aby byl dobré mysli, a vyzval jej, aby ještě horlivěji učil. Tak tehdy mínil Demetrius. Nedlouho potom však, když viděl, že Origenes má dobré výsledky a všichni si jej velmi váží, udělal něco, co by neměl udělat. Snažil se totiž v jednom dopise biskupům celého světa vylíčit Origenův čin jako nejvýš převrácený. Podnět k tomu dali vynikající a vážení palestinští biskupové z Caesareje a Jeruzaléma, kteří ho uznali za hodného nejvyšších poct a vysvětili jej na kněze. Když nyní Origenes požíval velké vážnosti, všichni lidé to o něm věděli a vážili si jej pro jeho ctnosti a moudrost, Demetrius, když nic jiného mu nemohl vytknout, vytkl mu, co dávno ve svém mládí učinil, a odvážil se obvinit i ty, kteří Origena povýšili na kněžství. Toto se stalo až později. Tehdy však Origenes v Alexandrii učil ve dne v noci nerušeně všechny, kdo k němu přicházeli a nerušeně se také po celou tu dobu věnoval studiu náboženství a svým žákům. Po 18leté Severově vládě nastoupil jeho syn Antoninus.6 V této době byl jeruzalémským biskupem zmíněný Alexander. Byl jedním z těch, kteří se statečně chovali při pronásledování a Boží prozřetelností zůstali naživu a pro své vznešené vyznání Krista byl: považováni za hodny biskupského stolce. Byl nástupcem Narcisovým na biskupském stolci.
Marcus Aurelius Antoninus Bassianus Caracalla 211-217. Přezdívku Caracalla dostal proto, že nosil dlouhý gallský plášt‘ sešitý z mnoha kusů rozličné barvy.
Adamantius – tak se jmenoval Origenes – byl v Římě, když tam římskou církev řídil biskup Zephyrinus. Jak někde sám říká, přál si vidět prastarou římskou církev. Po nedlouhém pobytu se vrátil zase do Alexandrie. Zde se znovu se vší horlivostí ujal svého katechetického poslání, poněvadž tamní biskup Demetrius jej tehdy ještě k tomu pobízel, ano, skorem prosil, aby tu neúnavně pracoval ku prospěchu bratří
HERACLAS
Origenes viděl, že jeho síly nestačí k důkladnému studiu teologie, k probádání a vyložení svatých Písem a k tomu ještě ke katechetickému vyučování těch, kteří k němu přicházeli a nenechali jej ani chvilku si odpočinout. Vždyť jeden za druhým od rána do večera navštěvovali jeho školu. Proto si je rozdělil a z kruhu svých přátel si vybral za pomocníka Herakla, který dobře znal teologii, byl vzdělaný a znal filozofii. Jemu přenechal první poučení těch, kteří byli ještě vyučováni základům víry, sám si ponechal výuku pokročilejších.
ORIGENOVA HORLIVOST PRO PÍSMO SVATÉ
Origenes se věnoval studiu svatých Písem velmi horlivě a svědomitě. Naučil se i hebrejsky, takže s židovskými původními texty zacházel jako s vlastními. Mimo texty, které se nacházely u Židů a mimo texty sedmdesáti mužů, kteří přeložili svatá Písma (Septuaginta), pátral i po jiných vydáních. A skutečně našel některé jako překlady všeobecné známého Aquily, Symmacha a Thehodotiona. Vypátral je na několika neznámých místech, kde byly již dlouho ukryty, a přinesl je na denní světlo. Poněvadž neznal jejich původce, poznamenal jen to, že je nalezl v Nikopolis vedle Aktia, jiné zase na jiném místě. Ano, k hexaplám žalmů mimo čtyři známá vydání přijal nejen pátý a šestý, nýbrž i sedmý překlad. U jednoho z nich znovu poznamenává, že jej našel v Jerichu v nějakém sudu v době Severova syna Antonina (Caracally). Toto všechno dal do jednoho svazku, rozdělil na verše, položil vedle sebe současně překlad s hebrejským textem a zanechal nám tím rukopisy tak zvané hexaply. Také ještě uspořádal texty Aquily, Symmacha a Theodotiona a překlad Septuaginty do tak zvané tetraply.
SVÉDECTVÍ POHANÚ O ORIGENOVI
O vynikající Origenově znalosti v těchto vědách svědčí i ti řečtí filozofové, kteří v té době žili. V jejich spisech často shledáváme zmínku o tomto muži. Jednou věnují mu svá vlastní díla, jindy zase mu posílají jako svému učiteli k posouzení své vlastní práce. Proč bych měl o tom mluvit, když i Porphyrius,7 který žil na Sicilii ještě v naší době, mu dává takové svědectví? Porphyrius vydal spisy proti nám a snaží se v nich potupit svatá Písma. Při tom uvádí ty, kteří vykládali Písmo. A poněvadž proti věroučným článkům nebyl schopen přinést žádné obvinění, z nedostatku důkazů utíká se k nadávání a urážkám vykladačů, mezi nimi zvláště napadá Origena, o kterém říká že ho poznal v mládí. I když se snaží jej pomlouvat, vlastně jej doporučuje. Jednou když nic jiného o něm nemohl říci, řekne aspoň pravdu. Jindy zase, kde si myslí, že zůstane neodhalen, pomáhá si lží. Jindy zase jej obviňuje, že je křesťanem, jindy zase líčí jeho horlivost pro filozofické vědy. Slyš jeho vlastní slova! „Někteří místo aby se zřekli ubohých židovských spisů, snaží se vykládat Písma tak, aby obhajovala onu cizí sektu a navíc ještě aby schvalovala a chválila její učení. Vždyť i jasná slova Mojžíšova chlubně vydávají za obraz a zbožňují je jako Boží výroky plné skrytých tajemstvích a takovými výklady podlamují soudnost duše“. O něco dále pak říká Porphyrius: „Druh této nesmyslnosti možno vidět na muži, se kterým jsem se setkal v nejrannějším mládí. Tehdy si získal velkou slávu, stejně tak i nyní svými spisy, které zanechal, je ve velké vážnosti. Myslím tím Origena, jehož věhlas při vyučování sahá velmi daleko. Tento Origenes byl totiž žákem Ammonia, největšího filozofa naší doby. Origenes ve vědeckém poznání měl z vyučování svého učitele velký užitek, co se týče správné životní cesty šel však opačným směrem než Ammonius. Ammonius vychován křesťanskými rodiči, jakmile však začal pěstovat filozofii, záhy jako křesťan začal žít životem odpovídajícím státním zákonům. Origenes naopak vychován pohanskými rodiči jako pohan zabloudil do barbarské tvrdošíjnosti. Tím zneuctil sebe i své dosažené poznatky. Vždyť jeho život byl životem křesťana a tím i protizákonný. Co se týče jeho názorů na věci a božství, podřídil představy Řeků cizím mýtům. Jeho stálým společníkem byl Plato. Spisy Numenia, Kronia, Apollophana, Longina, Moderata, Nikomacha a nejvýznačnějších mužů mezi pythagorovci měl denně v rukou. Také používal spisy stoika Chairona a Cornuta. Od těchto se učil alegorickému výkladu řeckých tajemstev a přenášel je pak na židovské spisy.“ Toto říká Porphyrius ve 3. knize svého spisu proti křesťanům. Co v tomto spisu říká o píli a učennosti Origena, je plně oprávněné. Nemá však pravdu, říká-li, že Origenes přešel od pohanů ke křesťanům a Ammonius8 od pravé úcty k pohanům. Jak jinak to mohl tvrdit, když psal proti křesťanům? Origenes přece, jak jsme dříve uvedli, zůstal věrný křesťanskému učení, které zdělil od svých předků a Ammonius si nauku božské filozofie uchoval věrně a nezfalšovaně až do konce svého života. To dokazují ještě dnes jeho spisy, kterých si většina velmi váží, jako ku příkladu spis O shodě mezi Mojžíšem a Ježíšem (De consensu Mosi et Jesu) jakož i jiné spisy, které dosud mají přátelé dobra a krásna. Toto budiž zde uvedeno jako důkaz pomluv onoho lháře i jako důkaz bohatých Origenových znalostí, dokonce i jeho znalostí v řeckých vědách. Origenes sám se v jednom dopise hájí proti těm, kteří mu předhazovali jeho horlení pro vědu. ,Když jsem se zcela oddal Božímu slovu poněvadž pověst o mých znalostech se daleko roznesla, přicházeli ke mně jednak heretikové, jednak takoví, kteří studovali řecké vědy, zvláště filozofové. Proto jsem se rozhodl prošetřit si učení heretiků i názory filozofů na pravdu. Činil jsem tak po vzoru Pantaena, který přede mnou byl nemálo zběhlý v oněch vědách, jednak po vzoru Heracla, který je nyní knězem alexandrijské církve. S tímto jsem se setkal u učitele filozofie, u něhož se učil o pět let dříve než já. Ten odložil svůj dřívější šat a oblékl si plášť filozofů a ten si podržel až do dneška! Do dneška rovněž nepřestal horlivě studovat řecké knihy.“ To říká Origenes aby se ospravedlnil, že studuje řecké vědy. V tu dobu, kdy Origenes dlel v Alexandrii, přinesl jakýsi voják biskupu tamní křesťanské obce Demetriovi a tehdejšímu místodržícímu v Egyptě listy od místodržícího v Arabii, aby mu co možno nejdříve poslali Origena, aby mu vysvětlil své učení. Origenes přišel do Arabie. V krátké době splnil tam účel svého poslání a vrátil se zase do Alexandrie. Brzy na to vypukly v Alexandrii ne bezvýznamné vojenské šarvátky. Uprchl tedy tajně z Alexandrie, poněvadž se mu pobyt zde nezdál dost bezpečný, a odešel do Palestiny, a sice do Caesareje. Tady jej prosili biskupové této krajiny, aby křesťanským obcím přednášel a vykládal svatá Písma, ačkoli ještě nebyl knězem. To vysvítá i z toho, co jerusalémský biskup Alexander a caesarejský biskup I Theoktistos napsali biskupu Demetriovi, kde hájili Origena. „Ve svém dopise píšeš“, říkají „že nikdy nebylo slyšet a ještě dnes se nestalo, že by laik přednášel v přítomnosti ~biskupů. Nevím, jak můžeš říci takovou nepravdu. Vždyť kde jsou lidé, kteří jsou schopni být svým bratřím užiteční jsou také od svatých biskupů vyzváni přednášet lidu, jako v Lanarde Euelpis z N,eonu v Ikoniu Paulinus z Celsu a v Synadě Theodorus z Attiky. Tito přednášeli našim blaženým bratřím. Je pravděpodobné, že se tak stalo i na jiných místech, ale to my nevíme“. Takové vážnosti požíval zmíněný Origenes nejen u domácích, ale i vzdálených biskupů. Poněvadž Demetrius jej písemně povolal znovu zpět a prostřednictví diakona výslovně trval na jeho návratu do Alexandrie, vrátil se a ujal se svého obvyklého úřadu.
Porphyrius se narodil v Tyru ve Fénicii r. 233 po Kr. Ve 30 letech odešel do Říma do školy neoplatonika Plotina. Delší dobu se zdržoval také na Sicilii, vrátil se však zpět a zemřel ve vysokém stáří.
Ammonius byl Origenovým žákem.
ORIGENOVA HORLIVOST ŽÁDÁ KNĚŽSKÉ SVÉCENÍ
V této době začal Origenes psát také své komentáře ke svatým Písmům, k čemuž jej všemi možnými námitkami velmi horlivě vybízel Ambrosius. Ambrosius se neomezil jen na slova a prosby, ale také mu pomáhal i finančně. Vždyť Origenes diktoval více než sedmi stenografům, kteří se po určité době střídali. Nemenší počet byl i těch, kteří to předpisovali na čisto, krom několika dívek cvičících se v krasopise. V tom všem mu velmi bohatě finančně pomáhal. Ano, dokonce sám s nepopsatelnou horlivostí se účastnil na této namáhavé práci na svatých Písmech a tím Origena obzvlášť nutil k napsání komentáře. Mezitím po Urbanovi, který 8 let spravoval biskupství v římské církvi, nastoupil Pontianus. V Antiochii pak Fileta vystřídal Zebenus. V jejich době přijal Origenes, když kvůli nutným církevním záležitostem se odebral do Řecka, na své cestě Palestinou kněžské svěcení v Caesarei od okolních biskupů. Vylíčit pobouření,15 které kvůli tomu nastalo, a rozhodnutí, která představení církví při tom vydali, jakož i všechno ostatní, co Origenes ve svém mládí pro božské slovo udělal, to by si vyžadovalo vlastní knihu. V druhé knize své Apologie, kterou jsem napsal kvůli němu, jsem to dostatečně vyložil.
Biskup Demetrios z Alexandrie svolal synodu biskupů proti Origenovi. Origena zbavil duchovní hodnosti a exkomunikoval jej. Na druhé synodě oznámil toto rozhodnutí. Všichni biskupové až na biskupa z Achaje, Fenicie, Palestiny a Arabie uznali toto rozhodnutí.
EXEGETICKÉ ORIGENOVY KNIHY, KTERÉ NAPSAL V ALEXANDRII
K předchozímu nutno dodat, že Origenes, jak poznamenává v 6. knize svých komentářů k Janovu evangeliu, pět prvních knih napsal za svého pobytu v Alexandrii. Z jeho celého díla o tomto evangeliu se zachovalo jen 22 knih. V 9. knize svých komentářů ke Genesi – vcelku je jich 12 – uvádí dále, že v Alexandrii vypracoval nejen prvních 8 knih, nýbrž i komentář k prvním 25 žalmům a komentář k Nářkům (Jeremiášovým), z něhož se nám zachovalo 5 částí. Zmiňuje se tu také o svých knihách o zmrtvýchvstání. Jsou dvě. Mezitím napsal před svou cestou z Alexandrie též 4 knihy o Základech (De principiis) a za vlády Alexandra v témže městě 10 knih s titulem Stromata. Toto dokazují jeho vlastnoruční poznámky, které připsal na začátku svého díla.
ORIGENŮV SEZNAM KANONICKÝCH KNIH
Při svém výkladu prvního žalmu uvádí Origenes seznam svatých knih Starého Zákona. Doslovně tam píše: „Je třeba poznamenat, že podle tradice Hebreů je 22 knih Starého zákona. Tolik, kolik je písmen.“ Pak o trochu dále pokračuje: Těch 22 knih podle Hebreů jsou: Kniha uváděná u nás pod titulem Genesis má u Hebreů název podle začátku knihy ‚Berešiď – ‚Na začátku‘. Exodus, u Hebreů Vellesmoth, to znamená Jména. Leviticus, u Hebreů Vaicra, to znamená A volal mne. Numeri, u Hebreů Hammisfacodim. Deuteronomium, u Hebreů Ellehabdabarim, což znamená Toto jsou slova. Josua, syn Nauma, hebrejsky Jehošua ben Nun. Soudci a Ruth dohromady v jedné knize pod názvem Sofetim. První a druhá kniha Králů tvoří u nich jeden svazek pod názvem Samuel – Bohem povolaný. Třetí a čtvrtá kniha Králů rovněž v jednom svazku pod názvem Vammelech David – Král David. První a druhá kniha Paralipomenon, u Hebreů v jednom svazku pod názvem Dibre Haiiamim – Deníky. První a druhá kniha Esdráše v jednom svazku pod názvem Esra – Pomocník. Kniha Žalmů, hebrejsky Séfer Thillim, Přísloví Šalamounova, hebrejsky Misloth. Kazatel, hebrejsky Kohelet. Velepíseň hebrejsky Sirhasirim, Izaiáš, hebrejsky Jesaia. Jeremiáš a Nářky s listem v jedné knize, hebrejsky Irmia. Daniel, hebrejsky Daniel. Ezechiel, hebrejsky Ieezkel. Job, hebrejsky Job. Ester, hebrejsky Ester. Mimo tyto uvádí ještě knihy Makabejské pod názvem Sarbet Sarbaneel. Tyto uvádí v dříve uvedeném spise. V první knize svých komentářů k Matoušovu evangeliu dosvědčuje svou věrnost církevnímu kánonu. Zná jen 4 evangelia. Jeho slova zní: „Podle tradice v Boží církvi pod nebem byly přijaty bez odporu jedině čtyři evangelia. Dozvěděl jsem se, že Matoušovo evangelium, dřívějšího celníka a potom apoštola Ježíše Krista bylo napsáno první a že je napsal pro věřící ze židovství v hebrejském jazyce. Druhé je evangelium Marka, který je napsal podle Petrových kázání. Proto také jej Petr ve svém katolickém listu nazývá svým synem. „Pozdravuje vás spolu vyvolená církev v Babylonu a Marek, můj syn“, píše v tom listu. Třetím evangeliem je evangelium podle Lukáše, bylo potvrzeno Pavlem a napsal je pro věřící z pohanství. Posledním je Janovo evangelium. V 5. knize Výkladů Janova evangelia říká o listech apoštolů toto: „Bůh uznal Pavla za služebníka Nové úmluvy ne pouze slovy, ale svým Duchem. Pavel šířil evangelium od Jeruzaléma až do Illyrika. Nepsal však všem církvím, ve kterých učil. Dokonce i těm, kterým psal, poslal jen několik málo řádků. Petr však, na kterém je zbudována Kristova církev a kterou nepřemohou pekelné brány, zanechal jen jeden uznávaný list. Má být však od něho i druhý list. Je totiž o tom pochybnost. Co mám říci o Janovi, který spočíval na hrudi Pána? Tento nám zanechal jedno evangelium, přiznává však, že by toho mohl napsat více, že by to však svět nemohl obsáhnout (J 21,25). Mimo to napsal o tajemném zjevení s příkazem mlčet a nepsat o hlasech sedmi hromů. Také zanechal jeden list o několika málo řádcích. Možná že napsal i druhý a třetí list. Vždyť ne všichni je považují za pravé. Oba nemají ani 100 řádků.“ Konečně se Origenes ve svých homiliích vyjadřuje o listu Židům takto: „Způsob osaní listu Židům postrádá oné vyjadřovací prostoty vlastní apoštolovi. Sám říká, že není zběhlý v řeči (2 K 11,6), to znamená, ve vyjadřování. List Židům je však psán krásnou řečtinou. To by mohl dosvědčit každý, kdo dovede posoudit rozdíl ve vyjadřování. Kromě toho obsahuje obdivuhodné myšlenky, které nejsou nijak horší než u všeobecně uznávaných spisů apoštolů. S tím musí souhlasit každý, kdo pozorně čte spisy apoštolů“. K tomu krátce na to připojuje: Abych vyslovil svůj názor, myslím, že myšlenky jsou apoštola, vyjadřování a celá skladba že patří někomu jinému, který si zapamatoval, co učitel řekl, zapsal a blíže to osvětlil. Jestliže obec považuje tento list za Pavlův, možno s tím souhlasit. Vždyť ne bez důvodů považovali předkové tento list za Pavlovo dílo. Kdo však list napsal, to ví jen Bůh. Spisovatelé, jejichž spisy se nám zachovaly, jedni jej připisují římskému biskupu Klementovi, druzí autoru evangelia a Skutků apoštolů Lukášovi.“ Tolik o tom.
HERACLAS BISKUPEM V ALEXANDRII
V desátém roce zmíněné vlády (císaře Alexandra Severa) odešel Origenes z Alexandrie do Caesareje a tamní katechetickou školu přenechal Heraclovi. Brzy na to zemřel po 43letém spravování alexandrijské církve biskup Demetrios. Po něm nastoupil Heraclas. V kappadocké Caesareji se tehdy těšil velké vážnosti biskup Firmilianus.
BISKUPOVÉ SI VÁŽÍ ORIGENA
Firmilianus byl Origenovi tak nakloněn, že nejen jej povolal ku prospěchu církví do své provincie, nýbrž také sám k němu cestoval do Judeje a strávil u něho nějaký čas, aby se zdokonalil v božských vědách. Rovněž jeruzalémský biskup Alexander a caesarejský biskup Theoktistos považovali jej takřka celou dobu za svého jediného učitele a dovolili mu, aby vykládal Písmo svaté a učil i ostatním církevním vědám.
PRONÁSLEDOVÁNÍ ZA MAXIMINA
Po 13leté vládě římského císaře Alexandra nastoupil jako císař Maximinus.16 Tento z nenávisti k Alexandrovu domu skládajícího se snad z křesťanů rozpoutal pronásledování. Rozkázal však zabíjet jen představené křesťanských obcí, poněvadž je považoval za původce evangelijního učení. Tehdy vydal Origenes svůj spis o mučednictví a věnoval jej Ambrosiovi a knězi caesarejské obce Protokletovi. Oba se totiž při pronásledování ocitli v nemalém nebezpečí, avšak prý se vyznamenali svým vyznáním Krista. Maximinus však nevládl déle než 3 roky. Origenes tuto dobu pronásledování připomíná v 22. knize svých komentářů k Janovi jakož i v různých dopisech.
Maximinus Thrax 235-238. Po celou dobu jeho vlády bylo pronásledování křest’anů. Podnět k pronásledování zavdalo zemětřesení, které svalovali na křest’any.
FABIANUS OBDIVUHODNÝM ZPŮSOBEM URČEN ZA ŘÍMSKÉHO BISKUPA
Když Gordianus17 převzal po Maximinovi vládu nad římskou říši, nastoupil po Pontianovi, který byl 6 let biskupem římské církve, Anteros. Ten řídil církev jen jeden měsíc. Po něm se stal biskupem Fabianus. Tento Fabianus po Anterově smrti měl současně s jinými přijít do Říma a za svého pobytu zde zázračným způsobem božskou milostí a nebe dosáhl biskupské hodnosti. Jak se totiž ostatní bratří shromáždili k volbě budoucího biskupa, míhali se jim před očima velmi vážení a slavní muži, avšak na Fabiana, který tam také byl, nikdo nepomyslil. Tu slétla najednou, jak se vypráví, s výše holubice a posadila se na jeho hlavu, jako tomu bylo při seslání Ducha Svatého u Spasitele. Na to prohlásil všechen lid jako by veden Duchem Svatým nadšeně jednohlasně, že Fabianus je hoden biskupské důstojnosti, uchopil jej a bez váhání jej posadil na biskupský stolec. V této době zemřel také antiochijský biskup Zebinos a Babylas se stal jeho nástupcem. V Alexandrii převzal po Demetriovi biskupskou hodnost Heraclas. Tamní katechetická škola byla svěřena Dionysiovi,18 který byl rovněž jedním z Origenových žáků.
Gordianus 238-244.
Dionysius (Veliký) se stal v r. 247/48 alexandrijským biskupem. Pro svůj pevný charakter je nazýván Veliký. Za Deciova pronásledování se zachránil útěkem, za Valeriana poslán do vyhnanství v Libyi. Z jeho spisů se zachovalo jen několik málo zbytků. Zemřel 264/65.
ORIGENOVI ŽÁCI
V době, kdy se Origenes v Caesarei věnoval obvyklému zaměstnání, přicházelo k němu nejen mnoho obyvatel té krajiny, nýbrž i bezpočet žáků z daleka, kteří opustili svou vlast. Mezi nimi víme o velmi znamenitém Theodorovi, o daleko proslaveném biskupovi naší doby Gregoriovi19 a jeho bratru Athenodorovi. Oba se s mimořádnou pílí věnovali řeckým a římským vědám. Origenes jim vléval lásku k filozofii a pohnul je zaměnit své dřívější zaměstnání za studium teologie. Po l5letém styku s ním tak pokročili v teologii, že oba, ač velmi mladí, byli ustanoveni biskupy obcí v Pontu.
Gregorius Thaumaturgos, narozen v Neocaesarei v Pontu. Se svým bratrem Athenodorem byl v Caesarei Origenovým žákem. Zde byli oba bratří získáni pro křest’anství. Brzy po svém návratu do vlasti (r. 238) se stal neocaesarijským biskupem. V Caesarei také kolem r. 270 zemřel.
AFRICANUS
V této době byl slavným také Africanus,20 který napsal spis s názvem „Různé Kestoi „. Existuje také jeho dopis Origenovi, ve kterém zpochybnil jako nepravou a vybásněnou událost se Suzanou u Daniela. Origenes mu na to podrobně odpověděl. Od Africana je ještě Chronografia v pěti knihách, kterou velmi podrobně vypracoval, a zachovala se až do naší doby. V ní říká, že odcestoval do Alexandrie, aby se tu setkal s velmi slavným Heraclem, o němž jsme řekli, že se vyznamenal obzvláště ve filozofii a ostatních řeckých vědách a že obdržel biskupský stolec tamní křesťanské obce. Dále je zachován ještě jiný jeho dopis Aristidovi o rozdílnosti rodokmenu Kristu u Matouše a Lukáše. V něm velmi jasně ukazuje na shodu evangelistů podle zprávy, která se nám zachovala a o které jsem již dříve mluvil na patřičném místě v první knize této práce.
Sextus Julius Africanus (+ po r. 240), narozen v Jeruzalémě. V Alexandrii poslouchal Herakla, byl Origenovým přítelem. Měl rovněž styky s císařem Alexandrem Severem, v jehož službách zřídil v Římě v Pantheonu veřejnou knihovnu.
ORIGENOVY KOMENTÁŘE NAPSANÉ V PALESTINSKÉ CAESAREI
V této době vydal Origenes své komentáře k Izaiášovi a Ezechielovi. Z komentáře k Izaiášovi se zachovalo 30 svazků z třetiny Izaišáe až po podoby čtvernožců na poušti. Z Ezechiela 25 svazků. Krom tohoto nenapsal již žádný komentář k celému proroku. Když se zdržoval v Athénách, dokončil svůj komentář k Ezechielovi a začal komentář k Velepísni. Ten dovedl až k 5. knize. Když se vrátil do Caesareie dokončil toto dílo, které obsahuje 10 knih. Mám ještě uvádět zde přesný seznam spisů tohoto muže? To by vyžadovalo celou knihu, a já jsem takový seznam uvedl v životopisu našeho současníka svatého mučedníka Pamphila. Když jsme totiž tam ukazovali na Pamphilovu velkou horlivost pro teologii, uvedli jsme také seznam všech Origenových knih a seznam knih jiných církevních spisovatelů. Kdo chce, může z toho podrobně poznat spisy Origenovy, které se zachovaly až do naší doby. Nyní však musím pokračovat ve vyprávění.
BERYLLŮV BLUD
Krátce předtím zmíněný Beryllus, biskup v arabské Bosře, se pokusil zavést církevním pravidlům víry odporující názory. Odvážil se totiž tvrdit, že náš Spasitel a Pán neexistoval před svým příchodem mezi lidi, ani že nemá vlastní božství, nýbrž že v něm přebývá božství Otce. Velmi mnoho biskupů nařídilo proti němu vyšetřování. Mezi jinými byl povolán také Origenes. Origenes si nejprve s ním pohovořil, aby poznal jeho názor. Jakmile však poznal jeho učení, jasně mu vysvětlil jeho blud, přesvědčivě odůvodnil každý článek víry a tím jej přivedl k dřívější pravověrnosti. Písemná jednání s Beryllem a jednání synody kvůli tomu svolané jsou po ruce. V nich se nacházejí současně také Origenovy otázky na Berylla, pohovory konané v jeho obci a jiné, co tehdy tomu předcházelo. Kromě toho nejstarší občané naší doby vyprávějí ještě stovky jiných věcí o Origenovi. Myslím si však, že to nepatří k tomu, co jsme si předsevzali. Co však je nutné vědět, to možno poznat i z mé obhajoby Origena (Apologia) a svatého mučedníka Pamphila, kterou jsme velmi pečlivě vypracovali kvůli zlomyslným žalobcům.
CÍSAŘ PHILIPPUS21
Po Gordianovi, který spravoval římskou říši plných 6 let, nastoupil Philippus současně se svým synem Philippem. O tomto císaři se povídá, že byl křesťanem a že o poslední velikonoční vigilii se chtěl účastnit s lidmi modliteb v obci. Nebyl mu však tamním biskupem dovolen přístup dříve, dokud se nevyzná ze svých hříchů a nepřipojí se k hříšníkům nacházejícím se v místě, určeném pro kajícníky. Vždyť kvůli mnohým zločinům, kterých se dopustil, kdyby tak neučinil, nikdy by nebyl připuštěn. Císař prý bez odmlouvání to splnil a tím prokázal upřímnost svého bohabojného smýšlení.
Filipus Arab 244-49. Dal zabít mladšího Gordiana.
DIONYSIUS NÁSTUPCEM BISKUPA HERACLA
Ve třetím roce Philippovy vlády zemřel Heraclas. Byl představeným alexandrijské církve 16 let. Biskupskou hodnost po něm převzal Dionysius.
DALŠÍ ORIGENOVY SPISY
Tehdy se pochopitelně stále víc šířila víra a křesťanské učení se těšilo velké svobodě. Více než šedesátiletý Origenes, který dlouhým cvikem získal velkou výmluvnost, musil konečně připustit, aby stenografové psali jeho řeči, které měl před křesťankou obcí. Dříve to nikdy nepřipustil. V této době napsal také 8 knih proti spisu epikurejce Celsa,22 napsaného proti nám podtitulem „Pravdivé učení“. Dále napsal 25 homilií na Matoušovo evangelium a homilie na 12 proroků, z nichž jsme našli jen 25 homilií. Od něho je také list císaři Philippovi, druhý manželce císaře Seveře a mimo to mnoho jiným rozličným osobám. Ty se zachovaly. Mnohé z nich jsme nalezli roztroušeně uchované u různých lidí. Jejich počet je přes sto. Svázali jsme je do jedné knihy, aby byly uchovány před dalším rozptýlením. Konečně Origenes napsal také římskému biskupu Fabianovi a velmi mnoha jiným církevním představeným o své pravověrnosti. Důkazy o tom bys našel v 6. knize námi napsané Obhajoby Origena.
Celsus, filozof z epikurejské školy žil v pol. 2. stol. Napsal pravděpodobně za Marc Aurelia spis „Logos alethés – Pravdivé Slovo“. Sto let zůstal tento spis nepovšimnut, až konečně Origenes na podnět svého přítele Ambrosia vyvrátil všechny jeho námitky proti křest’anství se strany Židů i pohanů.
ROZKOL MEZI ARABY
V této době vystoupili v Arabii23 zase jiní s učením naprosto odlišným od pravdy. Tvrdili, že lidská duše umírá v tomto světě současně s tělem v okamžiku smrti a současně s tělem že se rozpadá, při zmrtvýchvstání že však spolu s tělem oživne. Tehdy byla také svolána významná synoda a Origenes byl na ni znovu pozván. Před celým shromážděním mluvil tak přesvědčivě, že ti co zastávali tento blud, změnili svůj názor.
Arabie – tehdejší území říše na Sinajském poloostrově.
HEREZE HELCESAITŮ
Tehdy vznikl i jiný blud, tak zvaná hereze helcesaitů,24 který však hned po svém vzniku zase zanikl. Origenes se o něm zmiňuje v homilii na 82 žalm, kterou měl před křesťanskou obcí, takto: „V přítomné době kdosi přišel a chlubil se, že může obhájit bezbožný a bohaprázdný názor helcesaitů, kteří teprve před nedávnem povstali v obcích. Chci však vám ukázat, kolik zlého tato sekta tvrdí, aby se nedali strhnout. Z každé části svatého Písma něco vytrhne, něco zase uznává, a to z Písma Starého Zákona i z evangelia. Apoštola (Pavla) však zcela zavrhuje. Hereze říká, že nezáleží na tom, zda křesťan zapře Krista či nikoli; rozumný člověk že v době soužení Krista zapírá ústy, ne však srdcem. Také mají knihu, která podle jejich tvrzení spadla s nebe. Kdo se podle ní řídí a jí věří, dosáhne odpuštění, ale jiné než dává Kristus“. Tolik o tom.
Sekta helcesaitů s rozličnými teosofickými názory vytvořila se z ebionitů. Od této sekty pravděpodobně pocházejí asi z konce 2. st. tak zvané Klementiny.
PRONÁSLEDOVÁNÍ ZA DECIA A ORIGENOVO UTRPENÍ V NĚM
Po 17leté Philippově vládě nastoupil Decius.25 Tento z nenávisti k Philippovi začal pronásledovat křesťanské obce. Za něho zemřel v Í2ímě mučednickou smrtí Fabianus a Cornelius se stal jeho nástupce v biskupském úřadě. V Palestině biskup jerusalémské obce Alexander byl kvůli Kristu postaven před soud místodržícího. Složil však znovu vynikající vyznání a jako velmi vážený stařec, jehož skráně zdobily ctihodné šediny, byl potom uvržen do vězení. Zde po tomto svém krásném a vznešeném vyznání víry před soudem místodržícího zemřel a jeho nástupcem v biskupské důstojnosti v Jeruzalémě byl určen Mazabanes. Stejným způsobem jako Alexander zemřel v Antiochii ve vězení Bybylas, když před tím vyznal svou víru. Po něm.se stal biskupem tamní církve Fabius. Co a kolik nyní však Origenes při tomto pronásledování vytrpěl a jaké bylo z toho východisko, když zlý duch bojoval proti němu všemi prostředky, mocí, lstí a násilím? Obzvláště na něho se vrhl zloduch. Kolik utrpení protrpěl tento muž kvůli Kristovu učení. Jaká to byla muka, když byl připoután za krk v koutu vězení a jeho nohy po několik dní byly v kládě napjaty až do čtvrtého otvoru. Hrozili mu upálením.26 Vše, co mohl proti němu nepřítel vymyslit, to statečně snášel. Soudce přes všechno toto dbal o to, aby jej nezabil. A přece zanechal Origenes pro ty, kteří potřebují útěchu, velmi užitečné spisy. Toto všechno pravdivě a podrobně obsahu,jí velmi četné dopisy tohoto muže.
Decius 250-53.
Origenes toto trpěl v Caesarei v r. 250 jako 65letý. O 4 roky později zemřel v Tyru pravděpodobně na následky mučení. /nar.185 a +253/254/
Byl jednou z největších křesťanských osobností starověku. Na stránkách Revue Theofil přinášíme úryvky z Origenova apologeticky zaměřeného spisu „Proti Celsovi“ (Contra Celsum), v němž se systematicky ohrazuje vůči protikřesťanským výtkám filosofa Celsa, uvedeným v jeho díle „Pravdivé slovo“. Origenes se tak tímto spisem řadí po bok apologetů, jako byli sv. Justin, Athenagoras, Tertullian a další.
origenes-m.jpgBezesporu nejplodnějším spisovatelem křesťanského starověku je Origenes. O jeho životě jsme dost podrobně zpraveni. Narodil se kolem r. 185 asi v Alexandrii. Jeho rodiče již byli křesťany. Mučednická smrt jeho otce (r. 202/203) a v důsledku toho konfiskace veškerého jmění přivedla rodinu do bídy. Origenes pomáhal vyučováním živit sourozence. Vyučoval jako soukromý učitel filozofii i teologii. Příjmy z učitelské činnosti byly pravděpodobné dost velké, když si mohl r. 212 dovolit cestu do Říma, aby uviděl „prastarou římskou církev“. Zde se seznámil s Hippolytem. Když r. 215 císař Caracalla vtrhl do Alexandrie a připravil tam krvavou lázeň zejména filozofům a jejich školám, odešel Origenes se svými přáteli do palestinské Caesareje. Zde na přání biskupaTheoktista a jeruzalémského biskupa Alexandra kázal na křesťanských shromážděních. Kolem r. 217 jej biskup Demetrios povolal zpět do Alexandrie, aby zde učil nakatechetické škole. Elementární katechetiku přenechal svému žákovi Heraklovi a sám vyučuje pokročilé filozofii a teologii. Zvláštní péči věnoval studiu Písma sv. a jeho exegesi. Na své cestě do Řecka, kde měl vyjednávat s tamními bludaři, se na přání svých přátel biskupů dal v Caesareji vysvětit na kněze. Poněvadž se ve své rigoróznosti před tím sám dobrovolně učinil eunuchem[1], jeho biskup Demetrios, když se dozvěděl o jeho vysvěcení, jej po jednání na dvou synodách zbavil učitelského úřadu, jeho kněžství prohlásil za neplatné, dokonce iexkomunikoval a vykázal z Alexandrie. S tímto postupem souhlasily i ostatní církevní obce s výjimkou církevních obcí v Palestině, Arábii, Fénicii a Achaji. Že neučil v církevním duchu, to mu bylo vytýkáno až později. Po svém odchodu z Alexandrie se natrvalo usadil v Caesareji a založil tu školu podobnou alexandrijské. Za císaře Decia byl pravděpodobně v Caesareji uvězněn a mučen. Zemřel r. 253/254 na následky mučení ve věku 70 let pravděpodobně v Tyru.
Origenes byl již za svého života považován za nejlepšího teologa řecké církve. Žádné jméno v křesťanském starověku nebylo však tak sporné jako jeho. Odvolávají se na něho heretici, učí se od něho pravověrní učitelé. Že Origenes chtěl být pravověrným křesťanem, dokazuje i to, že bludné učení považoval za horší než mravní pochybení. Tuto jeho rozpornost je možné hledat v jeho zálibě pro příliš alegorický výklad Písma i ve vlivu platónské filozofie.
Z jeho přečetných literárních prací uvádíme průřez spisu Proti Celsovi. Je to nejlepší přednicejská apologie.
Origenes napsal tento spis o 8 knihách, když mu bylo více než 60 let, na prosbu svého přítele. Podnět k tomu dal platónský filozof Celsus svým spisem Pravdivé slovo. Byl to pamflet proti křesťanství, napsaný asi o 70 let dříve. Celsus prohlašuje Krista za obyčejného podvodníka a všechno mimořádné v Kristově životě za výmysl prvních Kristových přívrženců, a rychlé rozšíření křesťanství přičítá strachu prostých lidí z posledního soudu a pekelného ohně. Origenes vyvrací větu za větou tento Celsův spis. Klidně, důstojně s vědomím vědecké převahy, i když jeho důkazy nejsou právě nejpádnější. Pro pravdivost křesťanství se odvolává na četná uzdravení nemocných a na mravní čistotu věřících. I když se Celsův spis nezachoval, máme jeho hlavní části zachovány v tomto Origenově spisu. Spis je napsán kolem r. 248.
Proti Celsovi (Contra Celsum, EP 510-536) 1,2
Kdyby někdo z řecké školy, kterou si dobře osvojil, přešel k nám, ten nejen usoudí, že je pravdou, co věříme, ale bude se snažit nauku lépe poznat a doplnit si, co nám zdánlivě chybí, a tím po způsobu řeckých škol dokáže pravdivost křesťanství.
1,3
Co se týče křesťanů, toto: Římský senát, vládci různých dob, vojáci, lidé i příbuzní těch, kteří uvěřili, vyhlásili křesťanům boj. Křesťanství by bylo přemoženo tolika nepřátelskými nástrahami, kdyby nad ně nevynikalo v síle Boží moci. Ono však zvítězilo nad celým světem, který se proti němu stavěl.
1,4
Kdyby neměli všichni podle obecného mínění zdravý názor na mravnost, nebyli by spravedlivě potrestáni ti, kdo na sebe přivolávají Boží soud. Proto není nic divného, že Bůh zasel do lidských duší to, čemu učil skrze proroky a Spasitele. Nikdo se na Božím soudu nemůže vymlouvat, protože Boží vůle je vepsána do jeho srdce.
1,9
Celsus říká, že někteří křesťané nemluví ani nechtějí, aby se mluvilo o tom, čemu věří. Prý říkají: „Neptej se, ale věř – víra tvá tě zachrání.“ Prý také říkají: „Světská moudrost je špatná, pošetilost však dobrá.“ K tomu je třeba říci: Kdyby všichni kupříkladu zanechali svých povinností, které jim život ukládá, a jen filozofovali, nebylo by pro nikoho nic snazšího než toto. Nechci se chlubit, ale v křesťanství se najde nemálo výkladů toho, čemu věříme, výkladů prorockých obrazů a evangelijních podobenství i nesmírně mnoho jiných výkladů toho, co se předobrazně stalo či bylo ustanoveno. Jestliže je nemožné, aby to všichni znali buď proto, že jim to život nedovoluje nebo nemají patřičné schopnosti, takže jen někteří se tomu věnují, najde se lepší cesta, která by mohla mnohým pomoci než ta, kterou dal lidem Kristus? Známe mnoho těch, kteří uvěřili a kteří se zbavili špíny špatnosti, ve které se dříve brodili. Co je lepší: Nechat ty, kteří uvěřili bez hledání důvodů, při víře, že hříchy budou potrestány a dobré skutky odměněny či nechat je, aby pohrdali prostou vírou, dokud nenajdou důvody, aby mohli uvěřit? Je známo, že většina těch – až na malé výjimky -, kteří hledali víru rozumovou cestou, nedosáhli toho, čeho dosáhli ti, kteří uvěřili prostou vírou, a zůstávají takovými, jakými byli dříve.
1,11
Když všechno lidské spočívá na víře, není tedy rozumnější věřit Bohu? Což ten, kdo někam pluje, kdo se žení, vychovává děti či zasévá do země semeno, nevěří, že to, co dělá, bude lepší, ač tomu možná bude opačně a někdy tomu tak opravdu je?
1,23
Oč je rozhodně lepší, aby člověk, když vidí krásně uspořádaný řád světa, místo všech těch výmyslů uctíval jednoho Stvořitele jednoho světa, který se mu zcela podrobuje a proto nemůže být dílem mnoha stvořitelů.
1,26
Copak Ježíš mohl v tolika málo letech rozsít po celém světě své slovo a nauku bez Boží moci? Na četných místech našeho světa získal pro svou nauku ne pouze několik Řeků, barbarů, moudrých i prostých, kteří až na smrt zápasili o křesťanství a nezapřeli je, což nikdo neučinil pro jinou nauku. Kdo to vše dobře zváží, uzná, že bez Boha lidé nic dobrého neudělají. Tím spíše to bude možné tvrdit o Ježíši. Bude-li kdo srovnávat dřívější mravy těch, kteří přijali Kristovu nauku, s jejich nynějšími mravy, jakým nevázanostem, bezprávím a vášním byli oddáni dříve, než podle Celsa a jemu podobných bylí oklamáni a přijali nauku podle Celsa lidskému životu zhoubnou, pozná, že ti, kteří přijali Kristovu nauku, stali se lepšími, šlechetnějšími a vyrovnanějšími, takže někteří z opravdu čisté lásky a čistým srdcem uctívají Boha a zdržují se i dovolených radostí.
1,27
Kdyby někdo šel dále, uvidí, že Ježíš se odvážil i toho, co je nad lidské síly, a čeho se odvážil, toho také dosáhl. Od samého začátku nikdo nemohl zabránit, aby se Ježíšova nauka nerozšířila po celém světě: Ani vládci, ani jejich vojevůdci či jim podřízení správcové, ani kdokoliv, abych tak řekl, z těch, kteří měli jakoukoliv moc, ani ti, kteří vládli ve městech, ani vojáci ani prostí lidé. Ty všechny přemohla jeho nauka, poněvadž je Boží naukou, a té nelze odporovat.
1,68
Celsus vycítil, že se bude mluvit o velkých Ježíšových zázracích – o několika jsme mluvili -, a na oko přiznává, že jsou pravdivá uzdravení, vzkříšení z mrtvých či nasycení množství lidí několika chleby a ještě bylo sebráno mnoho drobtů. Podle jeho názoru prý to byla šikovnost apoštolů, říká tedy: „Nuže, uvěříme, že jsi to dokázal.“ Hned však dodává, že totéž činí kouzelníci slibující vždy větší a větší zázraky, a co činí, že se naučili od Egypťanů. … Nikdo z kejklířů však tím, co dělá, nevede k nápravě mravů, ani nevychovává užaslé diváky k Boží bázni a k úctě k Bohu, ani se nepokouší přemluvit diváky žít tak, aby byli Bohem ospravedlněni,
2,9
Židům vytýkáme, že Ježíše nepovažovali za Boha, ač o něm na mnoha místech svědčili proroci jako o tom, který má velkou moc i že je Bohem jako Bůh Otcem všech. Tvrdíme však, že jemu Otec řekl: „Učiňme člověka, aby byl našim obrazem podle naší podoby“ (Gn 1,26). Tvrdíme, že Slovo učinilo vše, co mu Otec nařídil. Z mnoha míst v evangeliu je jasné, že ten, který v Ježíši říká: „Já jsem cesta, pravda a život“ (J 14,6), není někdo, kdo by neměl tělo a duši. Toto jsme řekli ne proto, že bychom rozlišovali Božího Syna a Ježíše. Z Božího řízení se Boží Slovo a duše i tělo Ježíše staly jedním.
2,15
Jestliže evangelisté byli pravdomluvní, ale podle Celsa napsali bajky, nenapsali by, že Petr zapřel nebo že se Ježíšovi učedníci pohoršovali. Kdo by napsal, i kdyby to byla pravda, že se to stalo? Jestliže chtěli posluchače evangelia učit pohrdat smrtí, když jde o přiznání se ke křesťanství, s největší pravděpodobností by to bylo asi třeba lidem zamlčet.
2,16
My neříkáme, že Kristus zdánlivě trpěl, aby nebylo lží, nýbrž pravdou i jeho zmrtvýchvstání. Jestliže vstal z mrtvých, kdo skutečně zemřel, tedy skutečně vstal z mrtvých. Kdo by však zdánlivě zemřel, nevstal byl skutečně z mrtvých.
2,20
Celsus se domnívá, že se to stalo po nějakém předchozím Božím rozhodnutí, poněvadž to bylo předpovězeno. My s tím nesouhlasíme. Říkáme, že prorokující nebyl příčinou toho, co se stalo – když předpověděl, co se stane -, ale že to, co se stane, stane se, i kdyby to nebylo předpovězeno, a předpovídajícímu to bylo důvodem, proč to předpověděl. Předpovídající asi předem ví, že ze dvou možností – stát se a nestát se – jedno se stane. Neříkáme, že by záleželo na předpovídajícím, že se něco stane či nestane asi v tom smyslu, jako kdyby řekl: Takto se to stane a ne jinak.
2,50
Smyslem zázraků Krista i jeho učedníků nebylo klamat, ale zachránit duše. Kdo by řekl, že je dílem klamu, jestliže se život denně stává lepší a špatností denně víc a více ubývá?
2,60
Podle Celsa se některým o tom, co si přáli, aby se stalo, zdálo ve snu a sen považovali za skutečnost. Věřit, že se jim to zdálo ve snu, je nerozumné, leda že by neměli zdravý rozum nebo to byli šílenci.
3,27
Ty, který víš, co je napsáno o Aristeovi i co se vypráví o Ježíši, pohleď, co každý z obou i teď učinil pro nápravu mravů a pro úctu k nejvyššímu Bohu. Mohl bys však věřit, že to, co se uvádí o Ježíšovi, se stalo bez Boha? To nelze říci o Aristeovi Prokonnesijském.
3,29
Boží církve řídící se Kristovou naukou ve srovnání s čistě lidskými shromážděními, s nimiž společně žijí, jsou „jako světla ve vesmíru“ (Flp 2,15). Kdo by totiž neuznal, že ti, kteří jsou v církvi považováni za špatné, jsou daleko lepší než ti, kteří žijí jen v lidském společenství?
3,51
Kdo hřeší a zvláště kdo nemravně žijí, ty křesťané vylučují ze svého společenství. Ty, kteří se oddali hříšnému životu či jinak se nedůstojně chovají, křesťané oplakávají jako mrtvé pro Boha. Jestliže změnili své chování, přivádějí je zpět jako z mrtvých vstalé. Přece však je přijímají nazpět váhavěji, než je přijímali na počátku. Kteří po vyznání víry klesli, těm nesvěřují žádné řízení a vedení církve.
3,62
Tedy Bůh-Slovo byl seslán, aby se stal takřka lékařem hříšníků. Celsus se ptá: „Proč nebyl poslán k těm, kteří nezhřešili? Což nehřešit je něco špatného?“ Na to odpovídáme: Jestliže Celsus těmi, kteří jsou bez hříchu, rozumí ty, kteří již nehřeší, byl tedy náš Spasitel poslán i k těmto, ale ne jako lékař. Kdyby však těmi bez hříchu rozuměl ty, kteří nikdy nehřešili – Celsus nerozlišuje ve své řeči přesně oba výrazy -, odpovídáme na to, že je nemožné, aby člověk nikdy nezhřešil. Toto však říkáme s výjimkou Ježíše jako člověka, protože tento člověk nehřešil (1P 2,22).
5,22
Nikdo nás nesmí podezřívat, že patříme k oněm takzvaným křesťanům, kteří v rozporu s naukou Písem odmítají vzkříšení z mrtvých. My neříkáme, že rozpadlé tělo znovu dostane původní podobu, jako mělo dříve, jako nedostane svou dřívější podobu rozpadlé obilné zrno. My však tvrdíme, že jako z obilného zrna vyroste klas, tak i v těle je něco, co se nerozpadá a čím tělo vstane v neporušitelnosti (1K 15,42).
5,23
Je-li třeba to upřesnit, řekneme toto: V obecně chápané lidské přirozenosti něco převyšuje tuto přirozenost. To kdysi učinil Bůh, když povýšil člověka nad tuto lidskou přirozenost a nabídl mu účast na lepší a Bohu bližší přirozenosti a chce, aby takový zůstal, pokud zachráněný svými skutky ukáže, že takovým být chce.
6,10
Charakteristickou vlastností božství je ohlašování budoucích skutečností, což není v lidské moci. Podle výsledku by se dalo soudit, že původcem této předpovědi je Boží Duch.
6,11
Kdyby historie vyprávěla o více takových, kteří se jako Ježíš narodili jako Boží synové, nebylo by mezi nimi velkého rozdílu, protože každý z nich by se prohlašoval za Božího Syna a dovolával se svědectví těch, kdo v něho uvěřili. Tu by bylo na místě ono Celsovo: „I když jedni uvádějí tohoto, druzí onoho, přece všichni mluví stejně: Věř, chceš-li být zachráněn, nebo odejdi“ a podobně. Ježíš však, kterého hlásají po celém světě, přišel k lidskému pokolení jako jediný Boží Syn.
6,62
Celsus tvrdí, že v Bohu není nic z toho, co víme. Jestliže tomu „z toho, co víme“ rozumíme v širším významu, víme mnoho z toho, co je v něm. V něm je totiž ctnost, blaženost, božství. Kdybychom tomu „z toho, co víme“ rozuměli v užším významu – protože všechno, co víme, je méně než Bůh – není absurdní připustit, že Bůh nemá nic z toho, co víme. Co je totiž v Bohu, to převyšuje všechno, co ví nejen člověk, ale i bytost vyšší než člověk.
7,17
Máme-li na mysli u Ježíše to, co učinil jako Bůh, pak tyto skutečnosti neodporují představám o Bohu. Jako člověk především vynikal více než každý člověk nejvyšší účastí na jeho Slovu a na jeho moudrosti. Jako moudrý a dokonalý učinil všechno, co bylo třeba učinit pro všechny lidi a rozumové bytosti. Není na tom nic absurdního, že zemřel jako člověk. Jeho smrt byla nejen příkladem smrti pro poslušnost k Bohu, ale byl to též počátek záhuby zla a ďábla, který si podmanil celou zemi.
7,37
Kdo ví, že Bůh je neviditelný a že jsou neviditelné i některé bytosti nadané rozumem, neřekne jako ten, který obhajoval vzkříšení: „Jak poznají Boha, když jej nelze smysly postihnout“ nebo „Jak je možno poznat něco, co se vymyká smyslovému poznání?“ Nejen pro dychtivé po poznání, ale i pro prosté lidí je napsáno, že „neviditelné Boží vlastnosti lze poznat od stvoření světa ze stvořených věcí“ (Ř 1,20). Z toho plyne, že lidé zde na zemi mají od věcí smysly poznatelných postupovat až k tomu, co je poznatelné jen rozumem, a nezůstávat jen u toho, co je jen smysly poznatelné.
7,46
„Neviditelné Boží vlastnosti od stvoření světa“, to je ty, které je možné poznat jen rozumem, „lze poznat ze stvořených věcí“. Ti, kdo jdou dále, nezastaví se při hledání toho, co je neviditelné, jen u stvořených věcí ve světě, ale dostatečně jimi poučeni a po jejich pochopení dostávají se až k věčné Boží moci. Stručně řečeno: Dostávají se až k jeho božství. Pochopili, že laskavý Bůh „zjevil pravdu a to, co je o něm známo“ (Ř 1,18-19) nejen těm, kteří mu náležejí, ale i těm, kteří jsou mimo pravou víru a neuctívají ho. Kdo však z těch, kteří se Boží prozřetelností dostali až k poznání takových věcí, dělají něco nehodného tohoto poznání a „potlačují pravdu svou nespravedlností“ (Ř 1,18), i po tomto poznání nemohou nalézt u Boha omluvu.
8,12
Ctíme tedy Otce pravdy i Syna jako Pravdu, který má dvě přirozenosti. Na základě jedné z nich má stejné smýšlení, jednotu a tutéž vůli jako Otec, takže kdo vidí Syna, který je „odleskem jeho slávy a výraz jeho podstaty“ (Žd 1,3), vidí Boha v tom, který je obrazem Boha.
(Přeložil ThDr. Josef Novák. Převzato z Patristická čítanka, Česká katolická Charita, Praha 1988, 2. vyd.
Kardinál sa vyjadril po tom, ako tento týždeň vyšlo najavo, že v priebehu roka 2022 oficiálne opustilo katolícku cirkev v Nemecku viac ako pol milióna ľudí. Marx povedal, že túto skutočnosť nemôže bagatelizovať. „Pýtam sa sám seba, čo môžem urobiť? Čo je mojou povinnosťou? Aké je naše spoločné úsilie?“ vyhlásil 69-ročný kardinál. Marx zároveň vyjadril obavy, že bohoslužby môžu byť vnímané ako nudné. čo môžeme urobiť?
napr. zvoliť tvrdšiu stratégiu voči satanistom rôzneho druhu lebo to dúhovofilné vrajmilosrdenstvo a slobodošská tolerancia už aj propotratárskym politikom robí v kostoloch takú nudu, že tam mnohí nemôžu vydržať ako sa mnohí cirkevní otcovia môžu zameriavať stále viac na legalizáciu spupušeností a nemo sa prizerať na: bezbrehé prijímanie migrantov do EU / rozvrátené Francúzko, napr/ dodávanie zbraní na východný front/ státisíce vyvraždených, HLAVNÚ vinu má porušovateľ Minských dohôd!!!/ plytvanie miliardami na dodávku ďalších zbraní, na mediálne manipulácie, na stále agresívnejší gender a stále fatálnejšie mäknutie mužských mozgov Vraj by sme sa mali všetci na to mainstreamovo usmievať ako slniečka na hnoji, a klamať si, že sme na tej správnej strane dejín, to zvládnu iba slniečkári zo zdochýnajúcim srdcom
historický dokument lebo podvodne vyhotovený podlý dokument, vraj od pápeža, ktorý kydal na svätca a vyhnal učeníkov CM ako ovce prašivé za Dunaj
kňaz a historik V. Sasinek si myslí,/ str 84/ že list pápeža Štefana V. kde chváli Vichinga a haní sv. Metoda je falzifikát
/§28 /Zaplesal nad jeho mohylou zbesilý Viching. Tento drzý Nemec, biskup nitriansky, zadával mu, a to bezo prestania, najbolestnejšie rany. Method ho i vyklial, ale nič to ošemetníkovi neuškodilo, keď mal nad ním krýdla rozostreté Svatopluk. Pod jeho mohutnou ochranou mohol sebe čokoľvek dovoliť. Opovážil sa pustiť do sveta i lživú listinu, kde pápež Štefan V. vykliatie Vichingovo kydá nazpät na hlavu Methodovi.
kto osočuje u pápeža svojho kolegu alebo falšuje pápežské buly je chrapúň na najhlbšej úrovni
a tí študenti, ktorí si naivne myslia iba im nabulikanú verziu , sú ako teliatka, čo hľadia na nové vráta, keď sa dozvedia iný názor
Vakcínam, pri výrobe ktorých boli použité bunkové línie z potratených detí, majú zdravotníci a otcovia rodín odvážne so sv. vierou ODPOROVAŤ sv. Ján Pavol II. 2005, príklad tzv. ortodoxie a katolíckeho ideálu
Vakcíny, o ktorých odborníci prehlásili, že sú dobré, /aj keď sú poškvrnené potratenými plodmi? , sú vraj už zrazu morálne prípustné?!… O odkaze svätého pápeža spred pár rokov ani slovko!!!??? / Nerozumiem tým, čo sa očkovať nechcú… Veď je to ako samovražda! „Očkovať sa považujem za svoju povinnosť Je to skutok nezištnej lásky.“ pp František 2021, príkladná heterodoxia a zníženie morálnej laťky, ktoré pochádzajú z informácií od neúprimných poradcov, čiže diletantov a pochádza to z prílišnej ľudskosti a panického strachu Vatikán ako prvý štát na svete 1. októbra 2021 zaviedol povinný vax všetkých svojich zamestnancov. Ukážkovo nemilosrdne boli kôli tomu vyhodení z práce traja mladí švajčiarski gardisti. A tiež jeden z biskupov v Portoriku. Po roku ŽIADNE PREPÁČTE.
Polovica slovenských občanov, čo nepodľahlo tým extrémnym a už psychiatrickým tlakom zo všetkých strán sa držala svojho svedomia , racionálneho prístupu k veci a odkazu sv. JP II
/boli nielen zastrašovaní a vyhadzovaní z práce, lámali ich na násilnú vakcináciu, nedali im informovaný súhlas a nik im nevysvetlil, čo sú lipidové nanočastice, čo je MRNA, čo robí v tele spike proteín, čo je to za operačný systém, čo do ľudí picháte, ako to bolo zverejnené na oficiálnej webstránke Moderny, čo v tele budú robiť tie samoskladajúce sa nanoštruktúry, či ich náhodou nebudú spájať so sieťou 5G?, aké sú negatívne vedľajšie účinky tohoto experimentálneho preparátu, ktoré vôbec nie je spoľahlivo vedou ani odskúšané ani schválené. /
ale aj neboli pripustení dosť dlhý čas na bohoslužby v kostole. čiže boli už za svoju kresťanskú vieru prenasledovaní. V hlavnoprúdových médiách boli dopľuvaní ako nezodpovední dezoláti, ktorých traba „vyhnať na bitúnok a nech kvičia ako svine“ Naši biskupi cez svojho hovorcu prehlásili, že výhrada vo svedomí ohľadom vaxu vraj neexistuje, vraj sa jedná iba o dobro a zdravie Dodnes žiadna SEBAREFLEXIA
A hrôza následkov tých klamstiev a kriminálností iba narastá aj hanba tých, čo vo svojej ťažkotonážnej naivite požehnali tie sofistikované zbrane hromadného ničenia… sú to zatiaľ iba „studenovodské vodopády… budú aj niagarské“ určite iba čiastočné následky toho vraj iba dobra ,
V asi 30 r. histótrii sledovania následkov vakcín jednoznačne najväčie škody na zdraví a životoch. Už + MUDr V. Zelenko prezradil, že realita je oveľa horšia než tie oficiálne čísla už ako z horroru.
je mnoho typov spiritualít máme slobodu zvoliť si niektorú z nich máme ľudské právo vymeniť tú starú za novú? máme A my máme právo Vám oznámiť, že ak si niekto zvolí z tých mnohých ponúk, ktoré naisto vedia, že problém sú hlavne tí iní, a radikálne odmietajú ukrižovať v sebe falošné nafúknuté JÁÁÁ,
prídu raz ako slepé kura k zrnu a ku kozmickému prekvapku a začnú so škodoradosťou križovať Krista v niekom okolo seba ak tak niekto okolo Vás robí, tak Vás prosí o pomoc
Navonok je Rusko agresor a Ukrajina obeť
spravodlivá vojna je eticky prípustná a tí, čo ju rozoštvali, sú služobníci temných síl
Kňaz Donald Calloway: Biden a Pelosi sa prijímaním eucharistie a následným chronickým propagovaním potratov sa „vysmievajú Kristovi v Najsvätejšej sviatosti A robia to ako spolukomplici aj tí, čo im to dovoľujú
alebo sme doma iba na salaši s pupkami vypasenej pohody len pri pánbožkárskych dojáčikoch trasorítky elegantnej s dúhovou svätožiarou?
to je to pravé svetom nepoškvrnené Kristovo spoločenstvo? čo mlčí o nadnárodných zločincoch a ich svetovládnych plánoch čo robí pokáníčko z hriešikov, ale pri rosiahlej trestnej činnosti čuší čo nenapomína bezbožných vladárov žiadnym Beda Vám čo káže ovečkám, aby iba poslúchali štátnu správu ako otroci čo požehnáva vax, ktorý zabil a poškodil zdravie už milionom čo krstí vodou, ale o krste Duchom Sv. a ohňom neučí nič
„Kristovu nevestu nemožno zvádzať, je neporušená a počestná. Pozná iba jeden dom, plachou nevinnosťou stráži posvätnosť jedného lôžka. Ona nás zachováva pre Boha, synov, ktorých porodila, určuje pre kráľovstvo. Ktokoľvek sa oddeľuje od Cirkvi, stýka sa s cudzoložnicou, je vylúčený zo sľubov Cirkvi. Kto zanechá Kristovu Cirkev, nedosiahne Kristovu odmenu. Je cudzincom, hriešnikom, nepriateľom. Nemôže už mať Boha za otca ten, kto nemá Cirkev za matku. Mohol sa vôbec dakto zachrániť, kto bol mimo Noemovej archy? Kto sa zachráni, ak je mimo Cirkvi? Pán napomína: »Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.« (Mt 12,30) Kto ničí Kristov pokoj a svornosť, koná proti Kristovi. Kto zhromažďuje mimo Cirkvi, premrhá Kristovu Cirkev. Pán hovorí: »Ja a Otec sme jedno.« (Jn 10,30) O Otcovi a Synovi a Svätom Duchu je zasa napísané: »A títo traja sú jedno.« (1 Jn 5,9) Uverí teda niekto, že táto jednota pochádzajúca z Božej sily, súvisiaca s nebeskými zárukami, sa môže v Cirkvi štiepiť a môže sa rozdeliť rázcestím z rozbíjačských túžob? Kto nechápe túto jednotu, nechápe Boží zákon, nechápe dôveru v Otca a Syna, nechápe život ani spásu“ (sv. Cyprián, De Ecclesiae catholicae unitate 6, CCL 3, linea 143-162).
Zachutilo im po konferenciách o milosrdenstve zničiť ďalšiemu bratovi a kolegovi česť ? Hodiť charakterného človeka, nástupcu apoštolov, cez palubu? Robíme to nielen s ním, ale aj s trpiacim Kristom, aj s katolíckym ideálom aj konieckoncov zo svojou cťou… Poslední budú raz prvými a prví poslednými. Pomohli ste mu zničiť, prepáčte predčasne ukončiť, svetskú kariéru a upozornili ste celú cirkev na nového hrdinu medzi 5 tisíc katolíckymi biskupmi. Nie je treba čakať 600 r ako u Jána Husa, veľmi jasné je to už teraz, kto je na strane sveta a jeho neprávostí… Tá túžba po nadbytočných dávkach očkovania iba prezradila stupne zamilovania sa do tohoto sveta a stupeň oslabenia osobnej sv.viery a vlastnej imunity… „V reakci na to, co se stalo, se cítím požehnaný, že jsem trpěl pronásledováním a pomluvami (srov. Mt 5,10-11) za to, že jsem hlásal pravdu o lidské důstojnosti v současných podmínkách, kdy „je to nepohodlné: odporuje to tomu, co děláme…“ (Mdr 2,12). Dnes se mohu povznést, a i když jsem nedokonalý a hříšný, vím, že jsem udělal správnou věc, a to mi dává velký vnitřní klid. Utěšuje mě také hebrejský význam jména Daniel, které jsem dostal při křtu: „Bůh je můj soudce“. Je mi velmi líto, že v církvi, kde se tolik káže o milosrdenství, nemají někteří lidé v praxi ani ten nejmenší smysl pro spravedlnost. Jednoho dne mi apoštolský delegát prostě ústně sdělil, že mě Řím žádá, abych rezignoval. Nástupce apoštolů je nyní nahrazen, aniž by byl dodržen řádný kanonický postup pro jeho odvolání. Bylo mi řečeno, že jsem se nedopustil žádného zločinu, ale že jsem údajně „nebyl poslušný papeži a nebyl v dostatečném společenství se svými spolubratry, biskupy v Portoriku“. Bylo mi nabídnuto, že pokud odstoupím z diecéze, budu církvi i nadále k dispozici, pokud mě bude potřebovat na jiném místě; tato nabídka skutečně prokázala mou nevinu. Nicméně jsem nerezignoval, protože jsem se nechtěl stát spoluviníkem naprosto nespravedlivého procesu, který v naší církvi vidím nerad.“ Biskup zdôraznil, že táto skúsenosť mi „pomohla novým spôsobom uvedomiť si vážnu zodpovednosť, ktorú majú všetci biskupi vo vedení Cirkvi, ktorá je apoštolská a nie pyramídová, synodálna a nie autokratická.“ „Myslím si, že už nejaký čas mnohí biskupi so znepokojením sledovali, čo sa deje v Cirkvi, a my sme predtým odvracali zrak. Dnes viac ako kedykoľvek predtým musíme pamätať na naše povolanie byť prorokmi. „Sú to ťažké časy, ale nestrácajme nádej.“
Fatimské posolstvo 13. júla 1917 druhé od sr. Lucie 1929 a tretie? Možno sestra L. mala zjavení aj viac, asi budú nezverejnené… Tu sú čiastočky nemeckým pútnikom povedal zosnulý svätý Ján Pavol II. Vzhľadom na vážnosť obsahu moji predchodcovia v Petrovom úrade diplomaticky radšej odložili vydanie, aby nenabádali svetovú mocnosť komunizmu k určitým krokom. Na druhej strane, všetkým kresťanom by malo stačiť vedieť toto: ak existuje posolstvo, v ktorom je napísané, že oceány zaplavia celé oblasti zeme a že z jedného okamihu na druhý zahynú milióny ľudí , naozaj už nie je zverejnenie takejto správy niečo, po čom by sa toľko túžilo… Stále skryté tajomstvo , Christopher A. Ferrara, s. 37; porov. Fulda, Nemecko, november 1980, uverejnené v nemeckom časopise, Stimme des Glaubens; Potom, v roku 2000, Vatikán zverejnil údajné tretie tajomstvo vo forme videnia anjela vznášajúceho sa nad zemou s ohnivým mečom, ktorý deti videli: Anjel zvolal silným hlasom: Pokánie, pokánie, pokánie!. A videli sme v nesmiernom svetle, ktorým je Boh: „niečo podobné tomu, ako sa ľudia objavujú v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“ biskupa oblečeného v bielom „mali sme dojem, že je to Svätý Otec“. Iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky stúpali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž z nahrubo otesaných kmeňov ako z korkového stromu s kôrou; predtým, ako tam Svätý Otec prišiel, prešiel veľkým mestom napoly v ruinách a napoly trasúcim sa zastavujúcim krokom, sužovaný bolesťou a smútkom, modlil sa za duše mŕtvol, ktoré stretol na svojej ceste; keď dosiahol vrchol hory, na kolenách na úpätí veľkého kríža ho zabila skupina vojakov, ktorí naňho strieľali guľkami a šípmi, a tak zomierali jeden po druhom ďalší biskupi, kňazi, nábožní muži a ženy, a rôzni laici rôzneho postavenia a postavenia. Pod oboma ramenami kríža boli dvaja anjeli, každý s krištáľovým aspersóriom v ruke, do ktorého zbierali krv mučeníkov a ňou kropili duše, ktoré kráčali k Bohu. V roku 1995 kardinál Luigi Ciappi, nie menej ako pápežský teológ pápežov Pia XII., Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I. a Jána Pavla II. – v rozpätí 40 rokov – urobil toto zjavenie týkajúce sa obsahu tajomstva, cituje Ferrara : „V treťom tajomstve je okrem iného predpovedané, že veľké odpadnutie v Cirkvi začne na vrchole. [16] 13. mája 2000 spojil Ján Pavol II. Pannu Máriu z Fatimy so „Ženou odetou slnkom“ v 12. kapitole Zjavenia . na oblohu a zvrhol ich na zem,“ narážka na odpadnutie pastierov (Zj 12,4; Keď padajú hviezdy ). Druhým je, že drak, ktorý je proti Žene, si to želá a zožerie jej potomstvo (Zj 12:4, 17) – „sprisahanie proti životu“, neskôr napísal Ján Pavol II., že „v dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte, v ktorom veda a lekárska prax riskujú, že stratia zo zreteľa svoju vlastnú etiku. Zdravotnícki pracovníci môžu byť niekedy v silnom pokušení stať sa manipulátormi života alebo dokonca agentmi smrti.“ Podľa Ferrara sa verí, že Panna Mária zahrnula slová spolu s víziou, ktorú opísala sestra Lucia – a že toto potlačenie textu môže byť tým, čo v skutočnosti obsahuje „príliš kontroverzné“ posolstvo. Dá sa len špekulovať – a Ferrara vytvorí presvedčivý prípad. Je však možné, že Panna Mária opisovala kolosálne zlyhanie budúceho pápeža – až také, ktoré by viedlo ku kolapsu viery? V knize „El secréto mejor guardado de Fatima“, vydané ve Španělsku v březnu 2017, nikdy nepřeloženo do italštiny, španělský novinář José Maria Zavala, autor dalších důležitých náboženských témat, učinil známým to, že od sestry Lucie obdržel vysvětlení třetího tajemství. Zavala tvrdí, že obdržel anonymní email s textem třetího tajemství a požádal experta v kaligrafii a grafologii, aby ho důkladně prozkoumal a srovnal se známým a věrohodným textem třetího tajemství, napsaným vlastní rukou sestry Lucie. Odbornice, která zkoumala kopii textu, dospěla k tomuto závěru: „byl napsán stejnou rukou jako text První a Druhé části Tajemství z Fatimy – stejný rukopis sestry Lucie dos Santos“. Bylo to odhalující tvrzení, protože text, který nyní přinášíme, ukazuje, jak se třetí tajemství týká události nepravého papeže s „pohledem ďábla“. Odborník na kaligrafii se jmenuje paní Begona Slocker, z Tribunalu v Madridě, jedna z největších odbornic v oboru. Tady je text, který nám dovoluje přisoudit třetí tajemství z Fatimy na situaci,kterou nyní prožíváme: „nyní zjevuji třetí část tajemství; tato část je odpad od víry v Církvi. Naše Paní nám ukázala ve vidění jednu osobu, kterou já popisuji jako „Svatý Otec“, před velkým zástupem, který ho oslavoval. Ale je zde jeden rozdíl s pravým Svatým otcem – ten jakoby Svatý otec má pohled ďábla a v očích zlo. Pak, trochu později, jsme viděli tohoto rádoby Papeže vstupovat do Církve, ale tato Církev byla Církev pekla, a neexistuje způsob, jak popsat ošklivost tohoto místa. Zdálo se jako pevnost z betonu, s poničenými rohy a okny jako oči. Ihned jsme zvedli oči k Naší Paní, která nám řekla: viděli jste odpad od víry v Církvi, tento dopis může být otevřen jen Svatým otcem, ale až po papeži Piu XII. a před rokem 1960“. Antipapež, který bude heretikem Řekl jsem mu, že jsem zkoumal fatimské tajemství, a došel jsem k závěru, že se ve třetím tajemství odhaluje, že přijde antipapež, který bude heretikem. Malachi odpověděl: „Kdyby jen to!“ V tajemství se tedy předpovídá, že přijde antipapež a podle kardinála Stritche se zde odhaluje ještě něco horšího: Antipapež zruší mši a zavede reformu Církve, která vyústí v to, že velká část Církve zběhne. To povede k vytvoření falešné církve pod heretickým antipapežem – což je přesně to, co rovněž prorokovala blahoslavená Anna Kateřina Emmerichová. knihy To Deceive the Elect [Svést vyvolené], jsem citoval dokumenty zednářů z 19. století, kde vysvětlují, jak plánují Církev změnit a zničit: Zničit hierarchii kněžství v Církvi a nahradit katolické svátosti zednářskými svátostmi. Chtějí zjednodušenou formu „křesťanství“ – nazývají to „křesťanství bez dogmatu“ – což je takzvané náboženství dobrých skutků. V tajemství se prorokuje, že v Církvi velmi brzy vznikne hnutí, které bude usilovat o zrušení slavení mše svaté. Přijde den, kdy bude zrušena a výsledkem ztráty milostí získávaných díky mši budou katastrofy a trest pro celý svět. Víme, jaké některé z nich budou. V druhé části tajemství je Naše Paní předpověděla: „válka, hlad, pronásledování Církve a Svatého otce“. Když byl papež Benedikt XVI. ještě kardinálem Ratzingerem, sdělil Dr. Ingu Döllingerovi, že ve třetím tajemství jsou zmíněny konkrétní detaily o papežích
František je pápežom relativizmu a katolíci majú povinnosť ho napraviť
Pápež František vyhlásil vážne chyby zakorenené v relativizme a situačnej etike a je aktom duchovného milosrdenstva pokarhať ich. ( LifeSiteNews ) — 29. júna 2023
Cirkev slávi svätého Petra a Pavla. Láska druhého k prvému ho viedla k tomu, aby ho verejne opravoval (Gal 2:11-14).
Dnes je Peter pápežom Františkom a Pavol sú kresťania, ktorí by mať odvahu podstúpiť Františkovu synovskú nápravu. Toto je príklad kňazov, univerzitných profesorov a odborníkov na teológiu a morálku, ktorí zverejnili otvorený list Kolégiu kardinálov (júl 2016, 45 signatárov), synovskú opravu pápeža Františka (júl 2017, 62 signatárov) a otvorený list biskupom (apríl 2019, 20 signatárov). Urobili však niečo dobré? Áno, podľa svätého Augustína a svätého Tomáša Akvinského, pretože náprava, ktorá je… skutkom lásky patrí každému ku všetkým tým, ktorých by mali milovať a v ktorých vidí niečo, čo treba napraviť… ak by existovalo nejaké nebezpečenstvo pre vieru, nadriadení by mali byť pokarhaní od podriadených, ba dokonca verejne. Preto ho Pavol, ktorý bol poddaný Petrovi, pokarhal. A k tejto téme Augustínova glosa vysvetľuje: „Peter sám svojím príkladom ukazuje tým, že tí, ktorí majú prednosť, ak sa im stalo, že zišli zo správnej cesty, aby sa neodmietali nechať napraviť, dokonca ani od svojich podriadených.“ (Summa Theologica II-II, q.33, a.4). Preto chce africký kňaz, ktorý píše tieto riadky, uskutočniť tento skutok duchovného milosrdenstva, ktorý spočíva v tom, že upriami pozornosť pápeža Františka na jeho omyly, ktoré negatívne ovplyvňujú manželstvo, rodinu, sviatosti, Cirkev a svet. Je František pápežom relativizmu? Nasledujúca analýza ukazuje, že je.
Existujú činy, ktoré sú samy osebe, nezávisle od okolností a úmyslov, vždy vážne nezákonné z dôvodu ich predmetu; ako je rúhanie a krivá prísaha, vražda a cudzoložstvo. Človek nesmie robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi 1756). Svätý Tomáš Akvinský a svätý Pavol to potvrdzujú: „Často sa stáva, že človek koná s dobrým úmyslom,ale bez duchovného zisku, lebo mu chýba dobrá vôľa. Povedzme, že niekto okráda, aby nasýtil chudobných: v tomto prípade, hoci je úmysel dobrý, chýba úprimnosť vôle. V dôsledku toho nemožno ospravedlniť žiadne zlo vykonané s dobrým úmyslom. Sú takí, ktorí hovoria: A prečo nerobiť zlo, aby prišlo dobro? Ich odsúdenie je spravodlivé.“ (Rim 3:8)“ (Sv. Tomáš Akvinský, Opuscula Theologica II 1168) Sexuálnym životom mimo manželstva sa znovuzosobášení rozvedení dopúšťajú vnútorne zlých skutkov, tj buď hriechu cudzoložstva (ak je ich predchádzajúce manželstvo platné) alebo hriechu smilstva ( ak ich predchádzajúce manželstvo nie je platné).
Tretím dôvodom, prečo je nová doktrína Amoris laetitia neprijateľná, je to, že žiadny slobodný kresťan (dokonca ani ten krutý, u ktorého by bola pripočítateľnosť obmedzená alebo chýbal) nemôže prijať sviatosť spovede, ak nie je pripravený urobiť všetko pre to, aby sa vyhli sexuálne vzťahy. To pripomenul pápež Ján Pavol II. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Familiaris consortio: „Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré by otvorilo cestu k Eucharistii, môže byť udelené len tým, ktorí ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti Kristovi, a sú úprimne pripravení vydať sa takým spôsobom života. už nie je v rozpore s nerozlučnosťou manželstva. V praxi to znamená, že keď muž a žena z vážnych dôvodov, akými sú napríklad výchova detí, nemôžu splniť povinnosť odlúčiť sa, „preberajú na seba povinnosť žiť v úplnej zdržanlivosti, tj. zdržiavanie sa skutkov, ktoré sú vlastné manželským párom“ (84). Nová náuka Amoris laetitia teda spadá do tretej herézy, pretože odmieta podmienku, ktorá je absolútne nevyhnutná na prijatie sviatosti spovede a ktorá predstavuje pravdu božskej a katolíckej viery o tejto sviatosti: totiž rozhodnutie urobiť všetko. možné vyhnúť sa hriechu (porov. Tridentský koncil, Náuka o sviatosti pokánia, 14. zasadnutie, 25. novembra 1551, DS 1676 a 1678; Catechismo di San Pio X, Della Dottrina Cristiana, Parte IV, 731; Katechizmus Katolíckej cirkvi 1451; Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi 303; Tradimento della sana dottrina attraverso „Amoris laetitia“ , Tullio Rotondo, marec 2022). Mlčanie pápeža Františka tvárou v tvár dubiukardinálov Waltera Brandmüllera, Raymonda Lea Burkeho, Carla Caffarru a Joachima Meisnera je v konečnom dôsledku dobrým znakom jeho relativistickej mentality, ktorá odmieta jasne a verejne tvrdiť pravdu.
Deklarácia z Abú Zabí, podpísaná pápežom Františkom (4. februára 2019), obsahuje vetu popierajúcu, že kresťanstvo je najvyššie Bohom chcené náboženstvo (porov. Ján 14:6; Dominus Iesus 13), a skrýva dve herézy odmietajúce Kristovo spásonosné poslanie a dobrota Božej vôle (porov. 1M 1:31). Tento náboženský relativizmus možno vidieť v účasti pápeža Františka na troch pohanských obradoch (4. októbra 2019 s Pachamamou, 25. a 27. júla 2022 s autochtónmi Kanady). Pápež František v dňoch 21. októbra 2020, 15. septembra 2021, 5. februára 2023 a 10. – 11. marca 2023 vyzval na prijatie zákonov o občianskom spolužití homosexuálov pod zámienkou zákonného zdieľania sociálno-ekonomických výhod. V skutočnosti sa dopustil „závažne nemorálneho“ činu, keď povolil sexuálne spolužitie, ktoré je vnútorne hriešne, a zabudol, že homosexuáli sa môžu uchýliť k „všeobecnému právu na ochranu právnych situácií spoločného záujmu“ (dokument Kongregácie pre náuku viery z 3. júna 2003, pozri môj 1. otvorený list). To v sebe skrýva herézu odmietajúcu Boží zákon o manželstve medzi mužom a ženou (porov. 1M 2:24; 18:20).
Pápež František 15. septembra 2021 pod zámienkou, že „prijímanie nie je cenou pre dokonalých“, súhlasil s tým, aby všetci verejne pro-potratoví politici prijímali Svätú Eucharistiu bez toho, aby museli odmietnuť pripútanosť k potratu (porov. môj štvrtý otvorený list). To v sebe skrýva dve herézy: popretie nevyhnutnosti sviatosti pokánia pre prístup k Eucharistii v prípade ťažkého hriechu (porov. 1 Kor 11,27-29; Kódex kánonického práva 915, 916, 1347 § 2) a popretie absolútnej povahy Piateho prikázania (2M 20:13; 5. Mojžišova 19:10).
Napokon poznamenávame, že na rozdiel od sv. Jána Pavla II. (porov. Veritatis splendor 80-83) František neuznáva, že určité činy (cudzoložstvo, sterilizácia, modlárstvo, homosexualita, potraty) sú vo svojej podstate zlé a nikdy nemôžu mať prospech z určitého stupeň morálneho prijatia z dôvodu poľahčujúcich okolností alebo preto, že obsahujú „pozitívne prvky“. Uzná pápež František konečne svoje chyby a napraví ich? Mnohí kresťania v to dúfajú už od roku 2016. Hovorme teda nahlas a jasne, aby sme upútali pozornosť pápeža Františka. Ale predovšetkým sa modlime k Ježišovi a Márii, aby mu dali pokoru, ktorú mal svätý Peter, keď mu svätý Pavol dal synovskú nápravu v Antiochii. Otec Janvier Gbénou (otec Jesusmary Missigbètò ako jeho pseudonym) sa narodil v roku 1980 a za kňaza Ježiša Krista bol vysvätený 5. mája 2012 v Ríme. Pochádza z Beninu (Západná Afrika),
Arcibiskup C.M. Viganó
.
Pápeža prezýva už bezočivo iba civilným priezviskom.Preháňa ako pubertiak, napr. zúrivosť Bergoglia, zrada Bergoglia…Bergogliova sekta… Hrozná to už zloba. Veľmi zlý príklad najmä pre miliardu katolíkov, aj pre celý svet. Odkomunikované už skrytozjavne čertovsky rozzúrene a nekultúrne ako “na sedláka”…Smietku v inom vidí, v sebe brvno nie…To brvno vážení je dlhoročné hrajkanie sa na kariérofilnú úctu ku svätému otcovi v slovách, gestách, v listoch, v liturgiách, ktorá je zakončená takýmto totálne deklasujúcim plieskaním nahnevkaného bičíka po pápežovej reverende na strane jednej a takým obrovským ignorovaním na strane druhej od celého svetového episkopátu? O akej dôstojnosti ľudskej osoby my tu verejne a pred celým svetom škodoradostne sa už kvalitne nenávidiac “meleme” spolu s ohlasovím toho najvznešenejšieho z učení?
“Na hulváta” sa pustil do sv.omše Novus Ordo. Kto nevie, tak to je tá miliarda svätých omší odslúžených po 2.Vatikánskom koncile. Ktorú do praxe uviedli platne zvolení pápeži počnúc sv. Pavlom VI. Tam, kde je platne premenený Kristus vo Sv. eucharistii. Túto prax ALE vykonával aj “najväčší z moderných prokokov” osobne aj kolektívne, sám arcibiskup CMV. Počas celého svojho aktívneho života ako dôležitý sekretát vo Vatikáne aj ako predôležitý pán veľvyslanec Vatikánu v USA. Urobil tak jednu obrovskú kariéru okrem toho iného vari aj veľa dobrého čo robil. Dnes nepovie nič dobrého na tento typ liturgie, čiže spoločnej oslavy Boha, iba to
verejne zhadzuje a kope do toho! Aj do Krista tam!!! Toto sa má tolerovať?
Nie je ľahké pochopiť súčasnú krízu zla v Cirkvi, ktorá sa niekedy môže zdať ohromujúca.
Benedikt XVI. naznačil, že Tyconiova teológia môže Cirkvi pomôcť pochopiť, ako odhaliť a nakoniec poraziť zlo „falošných bratov“, ktorí sa v nej ukrývajú. Tyconiove postrehy sa rôznym spôsobom prelínajú s fatimským posolstvom. Ak vezmeme do úvahy Benediktove komentáre o Fatime vo svetle tykonskej teológie posledných čias, ponúka sa nám jedinečný pohľad na povahu Cirkvi a anticirkvi počas ich záverečnej konfrontácie. „Biskupi pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla.“ – Tyconius, „Komentár k Apokalypse“, štvrté storočie „Antikrist patrí do Cirkvi, rastie v nej a s ňou až do veľkej diskusie, ktorá iniciuje konečné zjavenie.“ – Joseph Ratzinger, „Postrehy k Tyconiovej koncepcii cirkvi“, 1956 „Nie je možné, aby cirkev prežila, ak pasívne odkladá riešenie konfliktu, ktorý roztrháva „telo z dvoch častí“ na koniec vekov.“ – Giorgio Agamben, „Tajomstvo zla: Benedikt XVI. a koniec časov“, 2013 „Veľký teológ“ Počas svojej generálnej audiencie v stredu 22. apríla 2009 pápež Benedikt XVI. urobil pozoruhodný odkaz na neznámeho starovekého kresťanského spisovateľa zo severnej Afriky, Tyconia. Dokonca aj medzi erudovanými učencami a fanúšikmi cirkevnej histórie je meno Tyconius často neznáme. Ak študent pri štúdiu latinských otcov niekedy narazí na zmienku o Tyconiusovi, je to zvyčajne len mimochodom, sotva na druhý pohľad. Označením Tyconia v ten aprílový deň za „veľkého teológa“ – donatistu, ktorý žil asketickým životom modlitby na púšti a pravdepodobne zomrel oddelený od katolíckej cirkvi[i] – Dúfal Benedikt, že aspoň niektoré duše, ktoré sa snažia pochopiť mätúce skúšky Cirkvi v týchto časoch, sa budú čudovať prečo? Ak si to nikto okamžite nevšimol, bol si Svätý Otec istý, že jeho narážka na Tyconia poslúži ako znamenie, ktoré bude v budúcnosti odhalené a lepšie pochopené? Pápež Benedikt, ktorý sa prihovoril davu na Námestí svätého Petra, nenápadne upustil od Tyconia náznaky a náznaky, zdalo sa, že ho spomenul len mimochodom, zatiaľ čo svoj prejav zameral na iného pomerne nejasného spisovateľa latinskej cirkvi, Ambróza Autperta: Autpert sa dostal do kontaktu s výkladom Apokalypsy[ii] nám odkázal Tyconius[iii] … Vo svojom komentári [Tyconius] vidí Apokalypsu predovšetkým ako odraz tajomstva Cirkvi. Tyconius dospel k presvedčeniu, že Cirkev je bipartitné telo: na jednej strane, ako hovorí, patrí Kristovi, ale je tu aj iná časť Cirkvi, ktorá patrí diablovi.[iv] Benedikt XVI. vo svojej katechéze odovzdal niekoľko význačných ukazovateľov vlastného chápania skutočnej podstaty eschatologickej drámy, ktorá sa v súčasnosti odohráva v Cirkvi. V skutočnosti nie je prehnané povedať, že ktokoľvek, kto nepozná Tyconiov teologický pohľad na knihu Apokalypsa, nie je v konečnom dôsledku schopný pochopiť zdanlivo nevysvetliteľné myšlienky a správanie Benedikta XVI. v reakcii na krízu Cirkvi v našej dobe. Pre Benedikta poskytuje Tyconiova koncepcia toho, čo sa stane s Cirkvou v posledných časoch, dôležitý „chýbajúci článok“ na pochopenie bezprecedentného momentu v ekonómii spásy, v ktorom Svätý Otec verí, že Cirkev a svet teraz dospeli. a zároveň ponúka pohľad na jeho výnimočne záhadnú „rezignáciu“. Už v roku 1956 Josepha Ratzingera zaujal africký teológ zo 4. storočia , keď ako mladý začínajúci kňaz a profesor vytvoril a publikoval esej s názvom „Úvahy o Tyconiovej koncepcii cirkvi v ‚ Liber Regularum ‚“.[v] Esej skúma to, čo Ratzinger nazýva „paradox“ Tyconia: „skutočnosť, že človek sa vedome a dobrovoľne stavia mimo akéhokoľvek konkrétneho cirkevného spoločenstva, pričom chce zostať kresťanom a verí, že patrí k pravej Cirkvi. “[vi] V čase, keď Benedikt XVI. predniesol svoje poznámky na audiencii v roku 2009, investoval viac ako polstoročie úvah o Tyconiovom vnímaní osudu Cirkvi v ére Apokalypsy („koniec časov“ ). Nedá sa neubrániť domnienke, že postranným motívom Benedikta pri zdôrazňovaní tohto „veľkého teológa“ bolo konkrétne pozvať svojich poslucháčov, aby vstúpili do Tyconiovho eschatologického svetonázoru prostredníctvom preskúmania Tyconiovho primárneho existujúceho diela „Výklad apokalypsy“.[vii] „Čierni aj krásni“ – Falošní bratia v Cirkvi Tyconiusov výklad, napísaný niekedy okolo roku 390, bol prvým komentárom svojho druhu k poslednej knihe Svätého písma, komentárom, ktorý „formoval latinskú recepciu a interpretáciu Apokalypsy na ďalších osemsto rokov“.[viii] Tyconius v Expozícii postuluje , že „na svete sú dve mestá, jedno od Boha a jedno od diabla, jedno pochádzajúce z priepasti a druhé z neba“.[ix] Tyconius však nepovažoval svet za úhľadne alebo nápadne oddelený na tieto dve zrejmé časti. Skôr poznamenáva, že existuje ďalšie rozdvojenie: „ľudia diabla sú tiež rozdelení na dve časti, ktoré bojujú len proti jednej. Z tohto dôvodu sa cirkev nazýva „tretia časť“ a falošní bratia ďalšou tretinou a pohanský svet tretinou.[x] Ďalší dôkaz tohto dvojitého zloženia ľudu diabla vidíme, keď Tyconius označuje mesto diabla za Babylon. „Babylon… je zlý,“ píše Tyconius, „či už u pohanov, alebo u falošných bratov.[xi] Pre Tyconia mesto diabla existuje mimo Cirkvi aj vnútri Cirkvi – nielen medzi pohanmi, ale aj medzi podvodníkmi kresťanmi. S odkazom na „falošných bratov“ Tyconius hovorí v biblickom zmysle podľa príkladu svätého Pavla[xii] a svätého Jána.[xiii] Tyconius sa teda odvoláva na tajomnú prítomnosť zla v dejinách spásy, ktorá je viditeľná v celom Svätom písme a vrcholí v bipartitnej štruktúre Cirkvi: pozostáva z dvoch odlišných tiel, ktoré koexistujú v tej istej viditeľnej inštitúcii, aj keď sú diametrálne odlišné od seba. Ako poznamenáva David Robinson, autor úvodu k anglickému prekladu Tyconius‘ Exposition : „Pre Tyconia… existuje ľavá a pravá časť tela Pána. Cirkev je čierna aj krásna, dobrá aj zlá, nepriateľská aj milovaná.“[xiv] Podľa vlastných slov Tyconius vyjadruje toto presvedčenie rôznymi spôsobmi: „v jednom tele sú dve časti: jedna vytrvalá, druhá prestupujúca“;[xv] „dobrí sa miešajú so zlom v cirkvi až do konca vekov“;[xvi] „cirkev nevyvrhne každého zlého človeka, ale [iba] niektorých, aby svetu ukázala, aké bude posledné prenasledovanie. Ale s jednou mysľou toleruje ostatných. Hoci sú duchovne vonku, zdá sa, že sú vo vnútri aktívni“;[xvii] „v kostole sú dve budovy, jedna [postavená] na skale a druhá na piesku“;[xviii] „to sú tí, ktorí sa zdajú byť v cirkvi, ale [naozaj] sú mimo“;[xix] „falošní bratia, ktorí odmietli Krista, vyznávajú ho svojimi ústami, ale svojimi činmi hovoria: Nemáme kráľa okrem cisára“;[xx] a „rúhanie nie je len medzi kráľmi sveta, ktorými sú odsúdení tí vo vnútri [Cirkvi]; ale je to aj v tých, ktorí sú vo vnútri.“[xxi] Tyconius vníma tento bipartitný typologický spis veľký od začiatku Biblie až do konca – u Kaina a Ábela; v synoch Noeho (Sem a Japeth sú požehnaní, zatiaľ čo Ham je prekliaty); v Izmaelovi a Izákovi; v Ezauovi a Jakubovi; v Júdskom a Izraelskom kráľovstve. Vzor je prítomný v dvanástich apoštoloch, medzi ktorými je diabol (Judáš).[xxii] Ježiš sa o tom často zmieňuje vo svojom kázaní: burina a pšenica; sieť hodená do mora, ktorá zbiera ryby každého druhu, dobré aj zlé; desať panien, z ktorých päť bolo hlúpych a päť múdrych; ovce a kozy. V knihe Apokalypsa tento teologický konštrukt prevláda v anjelských vyhláseniach, ktoré boli prednesené každej zo siedmich cirkví, z ktorých všetky poukazujú na prítomnosť prvku v Cirkvi, ktorý je nesvätý.[xxvii] Neustály stret Cirkvi s diablom je ústrednou témou Tyconiovho komentára, no napriek tomu je obzvlášť zaujatý vojnou vedenou v Cirkvi. Robinson opäť ponúka pohľad, ktorý je zarážajúci v kontexte súčasnej krízy Cirkvi: „Hlavným záujmom [Tyconia je historický a duchovný konflikt medzi Pánovým telom (cirkvou) a telom diabla, ktoré Tyconius často volá nepriateľské telo. Výraz „anti-cirkev“ je výstižné označenie pre telo diabla, pretože jeho telo sa vydáva za cirkev. Napríklad Tyconius poznamenáva, že Kristova nevesta aj babylonská dievka sú ozdobené zlatom, striebrom a drahými kameňmi. Telo diabla napodobňuje sväté telo Pánovo, aby sa dal zviesť podobnosťou nádhery.“[xxviii] Tyconius identifikuje toto nepriateľské telo, ktoré sa maskuje vonkajšími ozdobami Cirkvi, pomocou dvoch biblických pojmov, ktoré považuje za vzájomne zameniteľné – „tajomstvo neprávosti“ a „ohavnosť spustošenia“.[xxx] Podľa Tyconia bude táto nespravodlivá, ohavná, nepriaznivá entita plne odhalená až v čase toho, čo Tyconius nazýva veľká discessio , latinské slovo, ktoré použil svätý Hieronym vo svojom preklade 2. Tesaloničanom 2:3 na to, čo sv. Pavol v gréčtine nazýva ἀποστασία: ápostasía „Ne quis vos seducat ullo modo quoniam nisi venerit discessio primum et revelatus fuerit homo peccati filius perditionis – Nech vás nikto nijakým spôsobom nezvedie : lebo ak [ a človek hriechu nebude prvý, buď zjavený, syn zatratenia.“ Mnohé anglické preklady prekladajú toto slovo ako „odpadlíctvo“ alebo „vzbura“. Latinský výraz má jasne význam „odpadnutie“ alebo „oddelenie“. Až v čase „odpadnutia“ bude bipartitný stav sveta – dve mestá, jedno Božie a jedno diablovo – úplne odhalený a zobrazený v tom, čo bude v skutočnosti „tripartitné“ rozdelenie – pravá Cirkev, falošná cirkev a pohanský svet. Tyconius vysvetľuje: „Skôr ako dôjde k ‚odpadnutiu‘, každý je považovaný za Boží ľud. Keď dôjde k ‚odpadnutiu‘, potom sa objaví tretia časť Božieho ľudu;[xxxi] „lebo po jednote bude v poslednom zápase ďalšie oddelenie.“[xxxii] Pre Tyconia je rozdiel medzi pravou Cirkvou a falošnou cirkvou konečne zjavný až vtedy, keď dôjde k „veľkému odpadnutiu“. „Až v tejto apostázii bude zjavený pravý Boží ľud, pravá časť Pánovho tela.“[xxxiii] Komentár k Apokalypse 8:12, ktorý znie: A štvrtý anjel zatrúbil na trúbu a tretina slnka a tretina mesiaca a tretina hviezd bola udretá, takže sa zatmila tretina a tretina deň by sa javil ako noc,[xxxiv] Tyconius píše: Slnko, mesiac a hviezdy sú kostol, ktorého tretia časť bola zasiahnutá. „Tretí“ je označenie, nie množstvo. V kostole sú totiž dve časti, jedna denná a druhá noc…Preto bolo zasiahnuté, aby sa ukázalo, ktorá je tretia časť dňa a tretia časť noci, ktorá je Kristovou časťou a ktorá je diablovou časťou. On [apoštol Ján] nepovedal: ‚bolo to zasiahnuté a zatmelo sa‘, ale preto, aby sa to zatmelo a objavilo sa , pretože sa to nezdalo ako [noc v okamihu, keď bola zasiahnutá. Ale bolo zasiahnuté, to znamená, že bolo odovzdané svojim vlastným túžbam, za týmto účelom: aby sa ich hriechy stali hojnejšími a extrémnejšími, aby boli odhalené v pravý čas.[xxxv] Aby som to zhrnul: Tyconius zastáva názor, že na svete sú dve mestá, jedno Božie a druhé diablove, a občas hovorí o oboch mestách ako o bipartitných. Napriek tomu Tyconius nerozdeľuje ľudstvo na štyri časti. Ako bolo uvedené vyššie, v skutočnosti si predstavuje ľudstvo len ako tripartitu. Je to preto, že hovorí o „falošných bratoch“ (jednej z troch častí), ktorí spadajú do oboch kategórií v rôznych časoch. Zdá sa, že falošní bratia sú súčasťou Božieho mesta, ktorým je Cirkev, ale v skutočnosti patria diablovi. Duchovne obývajú mesto Babylon, aj keď to nie je navonok rozpoznateľné. Až keď bude Cirkev „zasiahnutá“[xxxvi] v dôsledku discessio – veľkého „odpadnutia“ alebo „odpadnutia“ – budú „falošní bratia“ úplne „odhalení“ a „odhalení“ (pôvodný význam gréckeho slova apokalyptein ). Až potom sa pravá a falošná cirkev konečne výrazne rozlíšia. Zdá sa, že praví veriaci opúšťajú Cirkev Tyconius ďalej tvrdí, čo je pravdepodobne najpútavejším detailom v celom jeho komentári. Vyhlasuje, že diskusia o posledných časoch sa uskutoční spôsobom, ktorý úplne prevráti konvenčné chápanie tohto pojmu. Verní kresťania zvyčajne predpokladajú, že „odpadnutie“ – „oddelenie“, „odchod“ – bude vyvolané húfmi ľudí, ktorí „opustia“ Cirkev, čo je masívny exodus neveriacich. Definícia „apostázie“ v Katechizme Katolíckej cirkvi – „úplné zavrhnutie kresťanskej viery“ – takúto myšlienku jasne vyjadruje. Pre Tyconiusa je však opak pravdou. Tyconius chápe, že veľké „odpadnutie“ posledných čias nebude spôsobené tým, že neverní ľudia opustia Kristovu nevestu, ale skôr tým, že sa Kristova nevesta odtiahne od tých, ktorí sú v nej neverní. Inými slovami, pre Tyconia to nie sú neveriaci, ktorí „odpadnú“, ale skôr praví veriaci, ktorí sa stiahnu od zla v Cirkvi. Vskutku paradoxný obrat. Pre Tyconia je to nový Izrael, kto musí odísť na svoj nový exodus. Sama pravá Cirkev spôsobí veľké odpadnutie ako cestu spásy[xxxvii] od jej nepriateľov. V skutočnom zmysle pravá Cirkev vytlačí apostázu na svetlo, pretože telo diabla, prítomné vo falošných bratoch obývajúcich Cirkev, už je a vždy bolo odpadlíkom. Táto skutočnosť bola iba zatajená. Vo vysvetľovaní Apokalypsy 16:19, ktorá začína: „A veľké mesto bolo rozdelené na tri časti,“ Tyconius hovorí: „Toto veľké mesto sú úplne všetci ľudia, každý, kto je pod nebom, ktorý bude rozdelený na tri časti, keď cirkev je rozdelená, čo má za následok, že pohania sú jednou časťou; a ‚ohavnosť spustošenia‘, ďalší; a cirkev, ktorá vyjde z jej stredu, tretia.“[xxxviii] A znova, v komentári k Apokalypse 18:4, „A počul som iný hlas z neba, ktorý hovoril: Vyjdite z neho, ľud môj, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby vás nezasiahlo. jej rany,“ píše Tyconius: „Tu [apoštol Ján] plnšie ukazuje, že Babylon pozostáva z dvoch oddelených častí, vonkajšej a vnútornej, z ktorých odídu aj svätí ľudia, ktorí boli jasne varovaní Bohom.[xxxix] Ako píše Antonio Socci vo svojej analýze Tyconiovej teológie: „Latinské slovo discessio znamená oddelenie alebo rozdelenie, čo znamená veľké rozštiepenie alebo rozrezanie na dve časti. Má to tiež pocit stiahnutia sa.“[xl] Toto stiahnutie je jasne to, čo Tyconius vyvodzuje zo zjavení, ktoré dali Boží anjeli svätému Jánovi Apoštolovi – že rozštiepenie bude výsledkom stiahnutia. Kristova mystická nevesta sa vymaní z „tajomstva neprávosti“ práve preto, aby odhalila zlo zahalené v jej vnútri, aby ho mohla následne poraziť. „V konečnom prenasledovaní vyjde najavo a bude odhalené ‚tajomstvo neprávosti‘, ktoré bolo zadržiavané a skryté v cirkvi.[xli] Toto tajomstvo nezákonnosti dosiahne svoj zenit a včlení sa do postavy Antikrista, ako vysvetľuje Tyconius: „Je potrebné, aby sa Antikrist zjavil v celom svete a aby bol všade prekonaný rovnakým spôsobom. pri cirkvi… Ale teraz je skrytý v cirkvi.“[xlii] Ako dôsledok toho, že sa pravá Cirkev vymanila z anticirkvi, Tyconius tvrdí, že Telo Kristovo bude so všetkými zámermi a účelmi aktivovať a iniciovať jej vlastnú vášeň. Tyconius píše: „Skôr ako dôjde k ‚odpadnutiu‘ [2 Sol 2:3], každý je považovaný za Boží ľud. Keď dôjde k ‚odpadnutiu‘, potom sa objaví tretia časť Božieho ľudu.“[xliii] Robinson poznamenáva: „Svätí vytrvajú a verne budú kázať Božie Slovo a falošní bratia budú odhalení, keď sa obrátia a budú prenasledovať cirkev: ‚tí, ktorí sú v spolku s diablom, hoci hovoria, že sú kresťania, budú bojovať proti kostol.'“[xliv] Robinson takto uzatvára: „Prenasledovanie konečne a úplne odhaľuje totožnosť svätých a falošných bratov.[xlv] Satanovým vyvoleným nástrojom: Biskupi V tomto bode je prirodzená otázka: Či v čase predurčeného odpadnutia veriaci okamžite spoznajú falošných bratov, akí sú, a prerušia s nimi vzťah, alebo budú praví veriaci presvedčení, aby zostali v spojení s podvodníkmi, počúvať ich a nasledovať ich príklad? Ako budú falošní bratia oklamať ľudí, aby dôverovali ich vedeniu? Tyconius je v tomto bode jednoznačne dôrazný: títo falošní bratia sa často nachádzajú medzi predstaviteľmi Cirkvi, biskupmi. Keď Tyconius odsudzuje pokrytectvo biskupov, podáva správu o „druhej šelme“ predstavenej v Apokalypse 13:11: „A videl som ďalšiu šelmu vystupovať z krajiny. A mal dva rohy podobné baránkovým rohom a hovoril ako had.“ Tyconius kritizuje: Baránok pokračuje, keď had tajne vloží svoj jed [do neho]. Lebo keby hovoril otvorene ako had, nebol by podobný baránkovi. Teraz sa pretvára na baránka, cez ktorý [prestrojenie] útočí na bezpečného baránka. Hovorí za Boha, cez ktorý [prestrojenie] odvracia od cesty pravdy tých, ktorí hľadajú Boha. Preto Pán povedal: ‚Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.‘[xlvi] Tyconius uzatvára túto pasáž jedným zo svojich najpreslivejších postrehov: „Biskupi pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla.“[xlvii] Biskupi ponúkajú šelme dyhu baránka, zatiaľ čo ona ich používa ako náustky pre svoju agendu. V inej pasáži Apokalypsa sv. Jána pokračuje: „A videl som troch nečistých duchov [vychádzať] z úst draka a z úst šelmy az úst falošného proroka .[xlviii] Tyconius poznamenáva: „Pre draka, teda diabla; a šelma, telo diabla; a falošní proroci, čiže biskupi tela diabla, sú jeden duch.“ [xlix] Okrem toho Tyconius vyhlasuje, že „trón šelmy je jeho cirkev“, [l] kvôli duplicitným biskupom, ktorí budú pod jeho vplyvom. Títo zradní biskupi dajú tvar a formu diablovmu telu – falošnej cirkvi – dokonca aj vtedy, keď sa pravá Cirkev od nej odlúči. Vášeň Cirkvi Keď však bude uzákonené odpadnutie, Kristova nevesta (pravá Cirkev) bude bojovať nielen s falošnými bratmi, ale aj s pohanským svetom, ktorý sa spojí s falošnými bratmi v otvorene zjednotenom démonickom fronte: „Celému telu diabla to Boh dovolil.“[li] V mysli Tyconia však niet pochýb o konečnom výsledku pre Cirkev: „posledné prenasledovanie ju očistí až po siedmu trúbu“, ktorá bude znamenať „príchod Pána“.[lii] To bude „cirkev budúceho času, keď so zlými, ktorí sú už oddelení od stredu, budú s Kristom vládnuť len dobrí“.[liii] Tyconius si je teda istý, že „cirkev posledných čias, či už v jej biskupoch, alebo v jej ľuďoch, nie je v žiadnom prípade schopná zahynúť“.[živ] Hoci bude prenasledovaná, ako jej Ženích, a dokonca sa bude zdať porazená, nemôže byť natrvalo zničená. Má účasť na Božskom živote Ženícha. Okrem toho zvíťazí nad Antikristom a nakoniec porazí falošnú cirkev. Napriek tomu si Tyconius nerobil žiadne ilúzie o závažnosti tohto konečného konfliktu. V časti, ktorá môže byť najjasnejšia a najčistejšia v celej svojej Expozícii , keď Tyconius kreslí paralelu medzi Kristom a Jeho Cirkvou, zdôrazňuje ich vzájomné prepojenie: To, čo hlava raz trpela, teraz trpí skrze svoje údy, keďže sa obliekol do svojej cirkvi, a cirkev je denne zabíjaná pre Krista, aby s ním žila naveky. Nikto by si nemal myslieť, že iba apoštoli zomreli za Krista a že teraz ustalo mučeníctvo a že prenasledovatelia nie sú v cirkvi. Lebo je potrebné, aby Syn človeka vždy išiel „do Jeruzalema… veľa trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, aby bol zabitý a po troch dňoch vstal z mŕtvych“.[lv] V tomto vrcholiacom prenasledovaní, keď falošní bratia a pohanský svet neúnavne útočia na Cirkev, dosiahne zmiešanie utrpenia medzi Ježišom a Jeho tajomným telom a nevestou svoj vrchol: „V nej Pán dokončuje, čo začal. Preto v nej prijíma, čo dal, a je korunovaný v nej, ktorú korunuje. Lebo nič nerobí ani nemá bez svojho tela.“[lvi] Ježiš dal svoj život za svoju nevestu, Cirkev. Na konci časov sa pre Neho vydá tak, ako nikdy predtým. Tak ako Ježiš oslávil svojho Otca svojou sebaobetou a Jeho Otec Ho oslávil slávou, ktorú mal s Ním Jeho Syn pred začiatkom sveta,[lvii] takže aj konečná sebaobeta Cirkvi bude jej vrcholným momentom úplného odovzdania sa Kristovi a On ju na oplátku korunuje. On a Jeho Nevesta budú potom dokonale jedno vo svojom vzájomnom darovaní sa. Tyconius, Fatima a veľké odpadlíctvo Vo svetle tykonskej teológie nadobúdajú rôzne komentáre Benedikta XVI. o význame fatimského posolstva nový význam. Ukazuje sa, že Benedikt XVI. chápe Fatimské posolstvo v kontexte Tyconiovho tvrdenia, že najväčším zlom pre Cirkev v posledných časoch je zlo skryté v nej. Počas púte Benedikta XVI. do Fatimy v máji 2010 sa reportér opýtal Svätého Otca: Vaša Svätosť, aký význam pre nás dnes majú fatimské zjavenia? V júni 2000, keď ste vo vatikánskej tlačovej kancelárii prezentovali text tretieho tajomstva, sme tam boli viacerí aj naši bývalí kolegovia. Dostali ste otázku, či by sa posolstvo dalo rozšíriť, okrem útoku na Jána Pavla II., aj na iné utrpenia zo strany pápežov. Je podľa vás možné zahrnúť do tejto vízie utrpenie dnešnej Cirkvi?[lviii] Vzhľadom na to, že Svätá stolica v podstate zatvorila dvere k tretiemu fatimskému tajomstvu, Benediktova odpoveď bola len omračujúca. Teraz ho možno vnímať aj ako „tykonského“: Popri tejto veľkej vízii pápežovho utrpenia, ktorú môžeme v prvom rade odkázať na pápeža Jána Pavla II., sú naznačené skutočnosti týkajúce sa budúcnosti Cirkvi, ktoré sa postupne formujú a sú evidentné. Je teda pravdou, že okrem momentu naznačeného vo vízii je tu zmienka o potrebe zanietenia Cirkvi, ktorá sa prirodzene odráža v osobe pápeža, no pápež stojí za Cirkvi a tak sú to ohlasované utrpenia Cirkvi. Pán nám povedal, že Cirkev bude neustále trpieť rôznymi spôsobmi až do konca sveta… Čo sa týka nových vecí, ktoré dnes môžeme nájsť v tomto posolstve, je tu aj skutočnosť, že útoky na pápeža a Cirkev nepochádzajú len zvonku, ale utrpenia Cirkvi pochádzajú práve z vnútra Cirkvi, z hriechu existujúceho vo vnútri Cirkvi. Aj toto je niečo, čo sme vždy vedeli, ale dnes to vidíme skutočne desivým spôsobom: že najväčšie prenasledovanie Cirkvi nepochádza od jej vonkajších nepriateľov, ale pochádza z hriechu vnútri Cirkvi.[lix] Keď Benedikt uvádza, že vízia trpiaceho pápeža „môže“ odkazovať „v prvom rade“ na Jána Pavla II., naznačuje, že vízia odkazuje na iného pápeža, alebo prinajmenšom, že sa neobmedzuje len na Jána Pavla II. Ďalej, ak to, čo bolo deťom ukázané, stále zahŕňa „budúcnosť Cirkvi“, potom odhalenie Tretieho tajomstva rozhodne neskončilo a skončilo. Udalosti, na ktoré poukazuje Tretie tajomstvo, „postupne nadobúdajú tvar a sú evidentné“. Benediktovým najviac teologickým vyjadrením však bola jeho poznámka o vízii označujúcej vášeň Cirkvi. Podľa Benediktovho hodnotenia bolo zjavenie trom malým deťom z Fatimy v prvom rade o tejto vášni – o nadchádzajúcom utrpení Cirkvi, ktoré sa ešte len rozvinie a „odzrkadlí sa v osobe pápeža“. A odkiaľ budú pochádzať útoky, ktoré spôsobujú túto vášeň? Potvrdil: „Práve zvnútra Cirkvi. Okrem týchto poznámok z roku 2010 sú komentáre vtedajšieho kardinála Ratzingera v rozhovore pre časopis Jesus z roku 1984 tiež plné importu: Reportér: „Kardinál Ratzinger, prečítali ste si to, čo sa nazýva Tretie fatimské tajomstvo: to, ktoré sestra Lucia poslala pápežovi Jánovi XXIII. a ktoré si pápež neželal zverejniť a odovzdať do vatikánskych archívov? Ratzinger: „Áno, čítal som to.“ Anketár: „Prečo to nebolo odhalené?“ Ratzinger: „Pretože podľa úsudku pápežov nepridáva nič (doslova: ‚nič iné‘) k tomu, čo musí kresťan vedieť o tom, čo pochádza zo Zjavenia: tj radikálnu výzvu na obrátenie; absolútny význam histórie; nebezpečenstvá ohrozujúce vieru a život kresťana, a teda aj sveta. A potom dôležitosť „novissimi“ (posledné udalosti na konci času). Ak sa to nezverejní – aspoň zatiaľ – je to preto, aby sa náboženské proroctvo nepomýlilo s hľadaním senzácií (doslova: „za senzáciami“). Ale veci obsiahnuté v tomto „treťom tajomstve“ zodpovedajú tomu, čo bolo ohlásené v Písme a bolo povedané znova a znova v mnohých iných mariánskych zjaveniach, predovšetkým vo Fatime, v tom, čo je už známe z toho, čo obsahuje jeho posolstvo.“ [lx] Pri analýze Ratzingerových komentárov jeden autor tvrdí: Keď kardinál Ratzinger hovoril o nebezpečenstvách pre vieru a život kresťana, odvolával sa na iné mariánske zjavenia a odvolával sa na Sväté písmo – že to, čo je v treťom tajomstve, zodpovedá Písmu. Zodpovedá [tiež] tomu, čo sa znova a znova spomínalo v mnohých iných mariánskych zjaveniach. Keď sa odvoláva na Písmo, špecifikuje eschatologické texty Písma, keď použil túto frázu v taliančine, i novissimi [“posledné veci”]. Niektorí sa dosť nečestne pokúšali tvrdiť, že keď hovoríme o „posledných veciach“, hovoríme o smrti, súde, nebi a pekle – o štyroch posledných veciach. Ale to zrejme nie je to, o čom hovoril kardinál Ratzinger; to nie je možno to, o čom Panna Mária hovorila. Ak sa chceme dozvedieť o posledných štyroch veciach, stačí, aby sme nahliadli do katechizmu; je to tam veľmi jasne uvedené. Panna Mária nezostúpila z neba, aby odovzdala jednoduchú lekciu katechizmu. Keď kardinál hovoril o posledných veciach, mal na mysli to, čo sa podľa proroka Daniela nakoniec stane. Odvolával sa na posledné časy – posledné veci; alebo ako by sme povedali po grécky, eschata. Eschatologické veci, eschatologické texty Písma. Toto je tretie tajomstvo[lxi] Pri hodnotení iných posolstiev Preblahoslavenej Panny Márie z miest zjavenia schválených Cirkvou sa dá s týmto autorom súhlasiť. Okrem toho dvaja kardináli, ktorí si osobne prečítali Tretie tajomstvo, dávajú tomuto názoru ďalšiu dôveru. Po prvé, kardinál Oddi, osobný priateľ pápeža Jána XXIII., ktorý s ním o tomto tajomstve hovoril, v roku 1990 povedal talianskemu novinárovi: „To [tretie tajomstvo] nemá nič spoločné s Gorbačovom. Presvätá Bohorodička nás varovala pred odpadlíctvom v Cirkvi.“ [lxii] Po druhé, kardinál Ciappi, osobný pápežský teológ pápežov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I. a Jána Pavla II., v oznámení istému profesorovi Baumgartnerovi v Salzburgu prezradil: „V treťom tajomstve je okrem iného predpovedané veci, že veľké odpadnutie v Cirkvi začne na vrchole.“[lxiii] Alberto Cosmedo Amaral, biskup z Fatimy v rokoch 1972–1993, prikývol rovnakým smerom – apostázou – keď v roku 1984 na Technickej univerzite vo Viedni potvrdil: Tajomstvo Fatimy nehovorí ani o atómových bombách, ani o jadrových hlaviciach, ani o raketách Pershing, ani o SS-20. Jeho obsah sa týka len našej viery. Stotožniť Tajomstvo s katastrofickými oznámeniami alebo s jadrovým holokaustom znamená deformovať význam správy. Strata viery kontinentu je horšia ako zničenie národa; a je pravda, že viera v Európe neustále ubúda. [lxiv] Ako posledné potvrdenie tejto perspektívy otec Gabriel Amorth, bývalý hlavný exorcista Ríma, ktorý osobne poznal pátra Pia dvadsaťšesť rokov, poskytol takmer identické overenie, ktoré pripisoval veľkému kapucínskemu svätcovi a mimoriadnemu mystikovi. Tu je časť jeho výmeny so španielskym autorom José María Zavalom počas rozhovoru v roku 2011: „Odpusť mi, že som trval na treťom fatimskom tajomstve: Súvisel to teda páter Pio so stratou viery v Cirkvi?“ Fr. Gabriele zvraští obočie a vystrčí bradu. Zdá sa, že je veľmi dotknutý. „Naozaj,“ hovorí, „jedného dňa mi páter Pio veľmi smutne povedal: „Vieš, Gabriele? Je to Satan, ktorý bol uvedený do lona Cirkvi a vo veľmi krátkom čase bude vládnuť falošnej Cirkvi.“ ‚Och môj Bože! Nejaký druh Antikrista! Kedy ti to prorokoval?‘ Pýtam sa [Zavala]. ‚Muselo to byť asi v roku 1960, keďže vtedy som už bol kňazom.‘ „Preto mal Ján XXIII takú paniku ohľadom zverejnenia tretieho fatimského tajomstva, aby si ľudia nemysleli, že je protipápežom alebo čo to bolo…?“ Mierny, ale vedomý úsmev zvlní pery otca Amortha. „Povedal vám páter Pio ešte niečo o budúcich katastrofách: zemetraseniach, záplavách, vojnách, epidémiách, hlade…? Narážal na tie isté rany, ktoré sú prorokované vo Svätom písme?‘ „Na ničom takom mu nezáležalo, akokoľvek boli strašné, okrem veľkého odpadnutia v Cirkvi. Toto bol problém, ktorý ho skutočne mučil a za ktorý sa modlil a obetoval veľkú časť svojho utrpenia, ukrižovaného z lásky.“ „Tretie fatimské tajomstvo?“ „Presne tak.“ [lxv] Čo má chronologicky a teologicky spoločné „veľké odpadnutie od viery“ s „ i novissimi “, o ktorom hovoril Ratzinger? Je to ich základný kameň. Svätý Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom potvrdzuje, že veľké odpadnutie od viery je spúšťacou udalosťou pre začiatok „posledných vecí“, ktoré odomykajú dvere pre príchod „syna zatratenia“/ „nezákonného“ / „Antikrist“.[lxvi] Po uvedení do pohybu už niet cesty späť. Svet a celé ľudstvo sa dostanú do kolízie s osudom. Rezignácia a „biskup oblečený v bielom“ Uvažujme teda aspoň o niektorých prvkoch, ktoré mal pred sebou pápež Benedikt XVI. Ako kardinál už potvrdil, že tretie fatimské tajomstvo sa týka „posledných vecí“ a viaceré spoľahlivé zdroje potvrdili, že sa vzťahuje konkrétne na veľké odpadnutie od viery. Ak Benedikt prijme Tyconiusovu interpretáciu toho, ako toto odpadnutie začína a pôsobí z tohto uhla pohľadu, nemôže to vrhnúť svetlo na jeho bizarnú a kontroverznú „rezignáciu“? Môže byť jeho rozhodnutie „odstúpiť“ v roku 2013 výsledkom rozlúštenia tretieho tajomstva z úplne jedinečného pohľadu, ovplyvneného jeho štúdiom Tyconia? Považuje teológiu Tyconia za neoddeliteľne spätú s Máriiným posolstvom vo Fatime? A ak áno, uvedomil si, že ako pápež S týmito otázkami sa pozrime nanovo na časť Tretieho tajomstva (prepísaná samotnou sestrou Luciou), ktorá sa týka pápeža: A videli sme v nesmiernom svetle, ktorým je Boh: „niečo podobné tomu, ako sa ľudia objavujú v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“ biskupa oblečeného v bielom – „mali sme dojem, že je to Svätý Otec“. Iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky stúpali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž z nahrubo otesaných kmeňov ako z korkového stromu s kôrou; predtým, ako tam Svätý Otec prišiel, prešiel veľkým mestom napoly v ruinách a napoly trasúcim sa zastavujúcim krokom, sužovaný bolesťou a smútkom, modlil sa za duše mŕtvol, ktoré stretol na svojej ceste.[lxvii] Antonio Socci, ktorý sa zamýšľa nad víziou sestry Lucie, navrhuje, aby „biskup oblečený v bielom“ a „Svätý Otec“ mohli byť v skutočnosti dve odlišné osoby. Provokatívne sa pýta: „Hovorí…to ‚tajomstvo‘, ktoré má v strede dve postavy – ‚biskupa oblečeného v bielom‘ a starého pápeža – k nám o súčasnosti? Kto sú tieto dve postavy?“[lxviii] Ďalej Socci zaznamenáva skutočne ohromujúci vývoj: „12. mája 2017 vo Fatime sám pápež Bergoglio povedal, že je ‚biskupom oblečeným v bielom‘.“ [lxix] Myšlienka, že vízia odkazuje na dvoch rôznych ľudí, nie je nepravdepodobná. Samotná sestra Lucia poskytuje dvojnásobné objasnenie identity „biskupa oblečeného v bielom“. Svoje popisné postrehy dala dokonca do úvodzoviek, aby ich ohraničila. Pôvodný portugalský dokument používa dve sady úvodzoviek (použité aj v anglickom preklade vyššie) bezprostredne pred slovom „biskup v bielom“ a bezprostredne po ňom. Po prvé, sestra Lucia hovorí, že ona a jej dvaja mladí spoločníci videli vzhľad „biskupa“ ako „niečo podobné tomu, ako sa ľudia javia v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“. Potom povedala: „Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.“ Neskôr však v dokumente jednoznačne hovorí o „Svätom Otcovi“. Na podporu argumentu, že videnie označuje dvoch rôznych ľudí, možno tvrdiť, že deti z Fatimy si neboli isté, kto je biskup oblečený v bielom. Malé deti zo zapadákov v Portugalsku by sa nikdy nepozreli na niekoho oblečeného v bielom a nepomysleli by si, že je to biskup. Katolícke deti v malej európskej dedine na začiatku dvadsiateho storočia poznali iba jedného cirkevného vodcu, ktorý sa obliekal v bielom: pápeža. Navyše, ak by si mysleli, že osoba oblečená v bielom, ktorú videli, je pápež, nehovorila by o ňom Lucia jednoducho od samého začiatku? Je nevysvetliteľné, že by ho opísala ako „biskupa oblečeného v bielom“, pokiaľ v skutočnosti deti nejakým spôsobom nezistili alebo intuíciou, že jednotlivec, ktorého videli, bol iba biskup v bielom. Neskôr v tom istom svedectve, keď Lucia naznačuje, že videla „Svätého Otca“, vôbec neváha, na koho sa pozerá a na pravdivosť svojho tvrdenia. Ak by to bol ten istý človek, nehovorila by ho sestra Lucia aj naďalej ako „biskupa v bielom“? Sestra Lucia bola vždy mimoriadne pozorná k detailom a pozorná, aby odovzdala presne to, čo jej Panna Mária zjavila. Bolo by pre ňu celkom jednoduché stále hovoriť o „biskupovi v bielom“, ak by to bola v skutočnosti jedna a tá istá osoba. Toto však neurobila. Z jej slov je jasné, že existujú dve odlišné osoby: „biskup v bielom“ a „Svätý Otec“. Mal Benedikt XVI. predvídavo pochopiť, že jeho zjavným nástupcom bude biskup oblečený v bielom, dávno predtým, ako bol Bergoglio vôbec „zvolený“? Pochopil Benedikt s dostatočným predstihom, o čom Socci jedného dňa špekuluje, že je významom tretieho tajomstva? Bol prvým pápežom, ktorý pochopil, že tretie tajomstvo označuje skutočného pápeža a falošného – zjavného pápeža, ktorý je v skutočnosti iba biskupom oblečeným v bielom – čo sa snažila povedať sestra Lucia (a samozrejme aj Presvätá Bohorodička ) od začiatku? Benedikt dobre poznal rámec Tyconiovej teológie posledných čias. Vedel, že „ po zjednotení dôjde v poslednom zápase k ďalšiemu oddeleniu“.[lxx] Vedel tiež, že „svätí ľudia, ktorí boli jasne varovaní Bohom, opustia“ falošnú cirkev, čo spôsobí „veľký odchod “. V rámci takéhoto chápania „eschatologickej ekleziológie“ – čo sa musí stať s Cirkvou v posledných časoch – by dve postavy opísané sestrou Luciou nadobudli jedinečný význam v akútne teologicky uvedomelej mysli Josepha Ratzingera. Benedikt ako Abrahám Zdá sa celkom možné, že v určitom bode pápež Benedikt XVI. zistil presah a priesečník fatimského posolstva a Tyconiovej teológie a tým si uvedomil svoje ohromujúce a monumentálne poslanie – že bol nazývaný ako Abrahám, vydať sa vo viere, „nevedejúc, kam má ísť“.[lxxi] Zobrať Cirkev, ako Abrahám vzal Izáka, a pripraviť ju obetovať ako holokaust.[lxxii] Takže „od jedného muža, ktorý je ako mŕtvy“[lxxiii] jedného dňa vzídu početní potomkovia kvôli Benediktovej viere. Krok, ktorý bolo možné urobiť len na priame a osobné volanie od Boha. Krok, ktorý by nedával zmysel, ak by sa uvažoval z hľadiska ľudskej vypočítavosti alebo svetskej obozretnosti. Ale krok, ktorý by inicioval nový exodus pre nový Izrael v hodine jej „poslednej Veľkej noci, keď bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a zmŕtvychvstaní“.[lxxiv] Žiaden verný katolík by sa neodvážil urobiť taký krok odlúčenia, odstúpenia od toho, čo sa javí ako pravá Cirkev, pokiaľ by nenasledoval Petrovho nástupcu. Nemohlo by dôjsť k žiadnemu definitívnemu oddeleniu, žiadnemu „veľkému rozoznaniu“ pravej Cirkvi od falošnej, pokiaľ by sám Peter nevykročil vo viere, vedený Duchom Svätým.[lxxv] Podobne, ak by falošná cirkev mala byť „dokonalá“ vo svojej neprávosti, vyžadovala by si vlastného falošného vládcu, ako to predpovedal páter Pio,[lxxvi] vo chvíli veľkej diskusie: falošný pápež. Ten, ktorý sa tvári ako pápež, ale v skutočnosti je iba biskupom, zo skupiny biskupov, ktorí podľa Tyconiových slov „pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla“.[lxxvii] Falzifikát pravej Cirkvi, ale iba ilúzia, niečo, čo sa vidí „ako v zrkadle“ – má moc oklamať celý svet a takmer celú Cirkev, aby odhalila a odhalila „tajomstvo neprávosti“ ukryté v Cirkvi, ktorá má byť teraz definitívne zničená vyslobodením, ktoré poskytne sám Boh.[lxxviii] Ctihodný Fulton Sheen opísal prichádzajúcu anticirkev s neuveriteľnou presnosťou už v roku 1948: [Antikrist] bude mať jedno veľké tajomstvo, ktoré nikomu nepovie: neuverí v Boha. Pretože jeho náboženstvom bude bratstvo bez Božieho otcovstva, oklame aj vyvolených. Založí proticirkev, ktorá bude opicou Cirkvi, pretože on, Diabol, je opicou Božou. Bude mať všetky noty a charakteristiky Cirkvi, ale naopak a bez svojho božského obsahu. Bude to mystické telo Antikrista, ktoré sa bude vo všetkých vonkajškoch podobať na mystické telo Kristovo. [lxxix] Sheenove prorocké výroky rezonujú s príhovorom, ktorý predniesol kardinál Karol Wojtyla, budúci pápež Ján Pavol II., vo svojom prejave na Eucharistickom kongrese vo Philadelphii v Pensylvánii v roku 1976: Teraz stojíme tvárou v tvár najväčšej historickej konfrontácii, akú kedy ľudstvo zažilo. Nemyslím si, že široký okruh Americkej spoločnosti alebo celý široký okruh kresťanskej komunity si to plne uvedomujú. Teraz stojíme pred konečnou konfrontáciou medzi Cirkvou a anticirkvou, medzi evanjeliom a anti-evanjeliom, medzi Kristom a Antikristom. Konfrontácia spočíva v plánoch Božej Prozreteľnosti. Je to teda v Božom pláne a musí to byť skúška, ktorú Cirkev musí prijať a odvážne jej čeliť.[lxxx] Počítal Benedikt XVI. z Tretieho tajomstva v súlade s Tyconiovým učením, že v Božích prozreteľnostných plánoch môže dôjsť k vyvrcholeniu konfrontácie medzi pravou Cirkvou a anticirkvou len vtedy, keď platný Petrov nástupca povolil príchod „biskup oblečený v bielom“? To, čo bolo ukázané fatimským deťom, bolo presne to, čo opisuje sestra Lucia – „zrkadlový obraz“ – ten, ktorý sa javí ako Svätý Otec, ale v skutočnosti je len dvojník? Snažila sa sestra Lucia dodatočne komunikovať a zdôrazniť toto „zdanie pápeža“, keď povedala: „Mali sme dojem, že je to Svätý Otec“? Chcela v tejto vete klásť dôraz na slovo „dojem“? “Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.” Bolo to preto, že keď sa konečne objaví „biskup oblečený v bielom“, celý svet bude pod rovnakým „dojmom“? Zatiaľ čo biskup v bielom by sa v skutočnosti podobal iba na pápeža, tak ako obraz videný v zrkadle pripomína realitu – imitácia… prázdna reprodukcia… uzurpátor. Ak áno, viedlo toto uvedomenie Benedikta XVI. k tomu, aby sa vydal vo viere, ako Abrahám, „nevedejúc, kam ide“,[lxxxi] odovzdanie praktickej moci nad viditeľnou štruktúrou cirkvi „biskupovi oblečenému v bielom“, aby sa začal „veľký exodus, odchod, lat. discessio “? Pretlačené so súhlasom A Marian Soul . POZNÁMKY POD ČAROU [i] Z Encyclopedia Britannica: „Tyconius, jeden z najvýznamnejších biblických teológov severoafrického latinského kresťanstva 4. storočia . Hoci sa o jeho živote málo vie, jeho postoje k teológii cirkvi (ekleziológii) v konečnom dôsledku poskytli jeho mladšiemu súčasníkovi a cirkevnému otcovi sv. Augustínovi zásadné argumenty proti donatistom (schizmatickej cirkvi v severnej Afrike). Okrem toho Tyconiova antimilenárna interpretácia tradične miléniových Písiem, ako je kniha Daniel v Starom zákone a Zjavení v Novom zákone, si prisvojili generácie latinsko-kresťanských biblických komentátorov a teológov, od Hieronýma na konci 4. storočia po Bedu a Beata z Liebany v 8. storočí. Cirkevná oddanosť jeho priaznivcov však len demonštruje iróniu a osamelosť Tyconiovho postoja: hoci bol donatistom, ktorý si odsúdil vlastnú cirkev , nikdy neprešiel ku katolíkom. Paula Fredriksen, „Tyconius: kresťanský teológ“,
Cirkev prechádza veľmi vážnou krízou, ktorá odzrkadľuje krízu občianskych vlád: tí, ktorí zastávajú mocenské pozície, sa ukázali ako nepriatelia inštitúcie, nad ktorou dohliadajú, a ľudí, nad ktorými vykonávajú svoju autoritu. Táto podvratná akcia vedie tých, ktorí nie sú ochotní prijať zradu, k tomu, aby sa stali predmetom prenasledovania: tak ako lekári, ktorí sa rozhodli liečiť pacientov počas pandémie, prišli o licenciu a boli zbavení platu, tak aj kňazi a rehoľníci, ktorých robia neprispôsobili sa bergoglianskej revolúcii, sú odstránení z kostolov, vyhnaní z kláštorov a ponechaní bez akýchkoľvek prostriedkov podpory. A najviac znepokojujúce je, že beztrestne sa množia prenasledovania tých, ktorí sú dobrí, a zároveň sa tí, ktorí ich vykonávajú, prejavujú zmierlivo a „inkluzívne“ voči nepriateľom Cirkvi: heretikom, zvrhlíkom a tým, ktorí sú skorumpovaní, zostávajú na svojich pozíciách, ba sú podporovaní a povzbudzovaní v hriechu a neresti práve tými, ktorým Kristus prikázal chrániť stádo pred nenásytnými vlkmi. Na druhej strane, v nádhernom svete Santa Marta sa kláštory a rehoľné domy musia predávať, aby sa premenili na letoviská alebo lukratívne „centrá na privítanie prisťahovalcov“. Alebo, jednoduchšie, predávajú sa, aby kompenzovali miliónové reparácie, ktoré musia diecézy zaplatiť obetiam ich skorumpovaných duchovných a finančnej diery vyplývajúcej z nespokojnosti veriacich. Prenasledovanie zo strany Vatikánu – kde Bergogliovi chránenci dominujú beztrestne – sa prejavuje aj v disciplinárnych konaniach, ktoré porušujú zákony Cirkvi a samotný účel, na ktorý sú tieto zákony legitímne: existuje nespočetné množstvo prípadov podriadenia diecéz a rehoľných spoločenstiev pápežovi. komisárov, zastrašujúcich inšpekcií, okázalých apoštolských návštev, odvolávania biskupov, zatiaľ čo kňazi sú suspendovaní z bohoslužieb alebo redukovaní na laický stav, ktorého jedinou chybou bolo, že nechceli odpadnúť od katolíckej viery. Nedávne prípady benediktínskeho kláštora Pienza v Taliansku a Karmelu v Arlingtone v Texase, ktoré sa pridávajú k mnohým menej známym prípadom, sú potvrdením zámernej vôle skresľovať a ničiť posledné pozostatky katolicizmu zo strany najvyššie úrovne hierarchie. Za týmto účelom bolo pod mojou osobnou záštitou založené občianske združenie Exsurge Domine , ktorého spoločenským cieľom je: Poskytovať pomoc, podporu a materiálnu pomoc duchovným, rehoľníkom a zasväteným laikom, ktorí sa nachádzajú v podmienkach osobitných ekonomických a logistických ťažkostí; brániť nezmenenú a neporušiteľnú tradíciu katolíckej viery; zachovávať a podporovať tradičnú liturgiu; podporovať štúdium a teologické a kultúrne povedomie o obrovskom náboženskom, historickom a umeleckom dedičstve kresťanstva; a podporovať príležitosti na dialóg a stretnutia medzi rôznymi združeniami, skúsenosťami alebo skupinami pôsobiacimi v rámci trvalej tradície katolíckej cirkvi. Exsurge Domine sa nakoniec bude môcť stať nadáciou, ale už funguje na medzinárodnej úrovni a zapája sa do pomoci rehoľníkom, ktorí sú prenasledovaní pre svoju vernosť Tradícii. Každý, kto zdieľa tieto ciele, môže prispieť ako podporovateľ. Bola aktivovaná webová stránka – www.exsurgedomine.org – na ktorú pozývam všetkých, kde je možné sledovať a podporovať prebiehajúce projekty. V tomto duchu pravého kresťanského bratstva a obnovenej jednoty vo zväzku viery, nádeje a lásky môžeme dať povzbudzujúci príklad našim prenasledovaným bratom a sestrám, varovanie pre našich neverných pastierov a nádej našim deťom. Pretože to budú len svätí kňazi, kňazi, ktorí sú verní evanjeliu, kňazi, ktorí sú zamilovaní do Krista, ktorí zajtra, no počnúc už dnes, znovu postavia to, čo sme nechali príliš dlho búrať.
júla 2023( LifeSiteNews ) – Arcibiskup Carlo Maria Viganò založil vlastnú medzinárodnú organizáciu na pomoc „zrušeným“ kňazom a rehoľníkom. V sobotu bolo oznámené, že bývalý pápežský nuncius v USA sa stal patrónom občianskeho združenia s názvom Exsurge Domine („Vstaň, Pane“), ktoré bude brániť nielen chudobných duchovných a rehoľníkov, ale aj „večnú tradíciu kostol“: … pod mojím osobným patronátom bolo založené občianske združenie Exsurge Domine, ktorého sociálnym cieľom je „poskytovať pomoc, podporu a materiálnu pomoc duchovným, rehoľným a zasväteným laikom, ktorí sa nachádzajú v podmienkach osobitných ekonomických a logistických ťažkostí; brániť nezmenenú a neporušiteľnú tradíciu katolíckej viery; zachovávať a podporovať tradičnú liturgiu; podporovať štúdium a teologické a kultúrne povedomie o obrovskom náboženskom, historickom a umeleckom dedičstve kresťanstva; a podporovať príležitosti na dialóg a stretnutia medzi rôznymi združeniami, skúsenosťami alebo skupinami pôsobiacimi v rámci trvalej tradície katolíckej cirkvi. Vo vyhlásení (uverejnenom nižšie) arcibiskup nazýva pravoslávnych katolíckych kňazov, rehoľné sestry a rehoľníkov, ktorí boli potrestaní svojimi predstavenými za ich vernosť, za „predmety prenasledovania“. „…Tak ako lekári, ktorí sa rozhodli liečiť pacientov počas pandémie, prišli o licenciu a boli zbavení platu, tak aj kňazi a rehoľníci, ktorí sa neprispôsobili bergoglianskej revolúcii, sú odstránení z kostolov, vyhnaní z kláštorov, a odišiel bez akýchkoľvek prostriedkov podpory,“ napísal Viganò. Arcibiskup to považuje za mimoriadne šokujúce vzhľadom na to, že sa v Cirkvi presadzujú „kacíri, zvrhlíci a skorumpovaní“. „Vskutku, sú podporovaní a povzbudzovaní v hriechu a neresti práve tými, ktorým Kristus prikázal chrániť stádo pred nenásytnými vlkmi,“ povedal. Ako príklady útokov na ortodoxných veriacich Viganò vybral benediktínsky kláštor v Taliansku a karmelitánsky kláštor v Texase , pričom obe budú čitateľom LifeSiteNews známe. Verí, že tieto prípady, ako aj zbytočné apoštolské vizitácie, odvolávanie bezúhonných biskupov a suspendovanie verných kňazov a divinis alebo ich nútený návrat do laického stavu, sú „potvrdením vedomej vôle skresľovať a ničiť posledné pozostatky katolicizmu zo strany najvyšších úrovní hierarchie. Arcibiskup Viganò sa prvýkrát dostal na titulky medzinárodných médií v roku 2018, keď obvinil pápeža Františka z ignorovania sexuálneho zneužívania vtedajšieho kardinála Theodora McCarricka a vyzval na odstúpenie pápeža. Odvtedy vydal mnoho silných vyhlásení, v ktorých kritizoval pápeža, prvky súčasného pápežstva, zablokovanie COVID – ktoré na mnohých miestach zahŕňalo pozastavenie sviatostí – a experimentálne popichnutia COVID.
Niečo Vám vážení čitatelia týchto riadkov napíšem o jednej zo špeciálnych Božích milostí, ktorú mi ráčila Prozreteľnosť darovať. Navonok to vyzerá ako hrozne smutná tragédia. Z pohľadu zhora ide o veľký Boží Dar.
R. 1990 som bol vysvätený na katolíckeho kňaza. Predtým som dostal veľmi silné povolanie. Akoby bol archanjel pri mne, taká sila. Niečo veľké. Odmietal som pol roka to pozvanie. A bolo to iba silnejšie. Prišla veľká túžba slúžiť nebu. Veľká láska k Ockovi v nebi. Tušil som, že príde aj veľké utrpenie. Prišlo. Bohu vďaka aj zaň. Všetko bolo obetované nebu cez Kristovu Sv. Krv a sv. slzy Panny Márie. Cítim obrovské duchovné bohatstvo z toho ako ovocie. Teraz mám po 33 r. kľud. V tichu priam blaženosť.
Bol som 22 r. v oficiálnej pastorácii. 11 r. v troch mestách a 11. r v troch dedinkách. Naposledy 9.r. ako kaplán v Rooseweltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Krásna a užitočná to práca. Nepatril som medzi otitulovaných manekýnov, ale medzi kňazov robotníkov. Okrem ochoty slúžiť, štúdia sa rád modlím. Aj tak sa dá veľa dobra urobiť. A dali mi zhora zvýšenú chuť slúžiť a robiť poriadok. Čím väčšia rôzna neochota a bordel, tým väčšiu.
Čím máte radšej Pravdu, a ju ohlasujete, tým viac asi znepokojujete opačne naladené duchovno. Prejavilo sa to napr. udávaním. Vari každý druhý rok som musel vysvetľovať na koberci všelijaké klebetné kydy. Razítka z pekla sú iba potvrdenkami o kvalite ohlasovania Božieho Slova. Preložení z miesta na miesto bolo vari 6 x kôli tomu. Aj iní kolegovia majú podobnú skúsenosť. Po treťom som povedal biskupovi Rudolfovi, že či je toto normálne, takto, na pokyn Judášov, tu rozhodujete?… Zvesil hlavu a hanbil sa. Prišli ďalšie udania, a už ma neprekladal. Vedel on aj prepáč povedať. Aj sa chovať razantne, keď videl jasný švindeľ.
V r. 2012 som bol v rámci dovolenky zastúpiť na pár dní kolegu v Martinskej nemocnici. Ďalšie a najtvrdšie udanie. Udavači iba testujú, ako sa máme radi. A v akom stupni veríme aj klamstvám. Úplne bežné je tu v nenávisti „oznámiť“ bez napomenutia medzi 4. a 6. očami. Miesto dobra inému túžime po pomste? A to ideme z najpravovernejšieho kostola? Od vyskočenej mníšky. Vraj som som na ňu predátorsky zaútočil ako vyhladovaný vlk. To som vďaka Bohu nikdy nerobil ani robiť neplánujem. Ako besná vlčica akčne aj verbálne však zaútočila ona. Vraj sa nespovedám a nemám vraj ani svedomie, vraj som tvrdil, že biskup R. je buzerant! To som sa postavil a dôrazne som ju zastavil, že čo si to voči + biskupovi dovoľuje!!! Trúba jedna, a veľká, falošná… Nehorázny útok na česť, na kňazstvo. Aj na holú existenciu. Tak to ako herečka z národného divadla v schizoafektívnom záchvate zahrala, že konšternovaný dočasný vikár diecézy sa vydesil, a hodil ma ako kňaza okamžite „cez palubu“. Pozrel som sa jej raz hlbšie do očí. V pohľade mala niečo z bosorky + hrozné gestapo. Na hulváta začala iným tárať hrozné opovážlivosti o intimite iného, aj o tom, o čom nemohla mať ani šajnu.
Či neškandalizuje intimitu iného ten či tá,
kto náhodou nemá niečím poškodenú intimitu vlastnú?!
Našla si aj ochotníkov, čo ju tvorivo doplnili a podržali. Prekvapilo ma to, že boli to moji spolupracovníci z Nemocničnej Duchovnej Služby. Oni tiež prispeli. Jeden svojou závistlivou špinavou papuľkou, druhý infantilnou podporou tej udavačky. Pani občas aj kostolníčka asi podstatne pribulikala, že ma treba už-aj spacifikovať. Aj sa objali s tou Judáškou. Na počudovanie zrazu ako zorganizovaná krimiskupinka popridávali prekvapivé všeličo, čo mne ako kolegovi za dlhé roky „nestihli“ v 9.r. komunikácii ani vôbec normálne povedať. A boli v tých poväčšine podozreniach a klebetách aj opovážlivé osočenia. Rozdúchali sa tak síce jednorázovým, ale účinným mobbingom silné bosorácke emócie, že ma treba ukľudniť asi už len psychiatriou. Racionalita a normálna komunikácia tu vážne u cirkevníkov absentovala. A to je presne vhodné podhubie na špinavé reči a rozkazovanie vyplašených žien. Ktoré za zomknú do reťaze a zoťatie muža nasleduje. “ Komunikácia kyjakom“ toho vrajkolegu pri moci nasledovala hneď potom ako “ bratská psychoterapia“, extrémne agresívne antierotikum po autosadistickej vrajčistote priamo z centrály a dielne cirkvou zakázaného hnutia Nazaret.
Mystiku medzi riadkami si musí človek nájsť roky sám.
Nik mu ju priamo nepovie, prečo sa veci dejú ako sa dejú.
Smietky v očiach brata ste našli, ale brvno vo svojom oku žiadne neregistrujete?
Keďže ste ma neráčili uznať za hodného právnej ochrany,
plním si sám svätú povinnosť právne brániť ľudskú česť a kňazský stav.
Zbieral ten bývalý člen tvrdého jadra tohoto stále aktívneho spolku na mňa asi závistlivo už dlhšie špinavé reči. Toto bola vhodná príležitosť, aby si s končiacou svojou funkciou ešte udrel. A veľmi špinavé reči medzi kolegami osobne porozchyroval. Posledné to tvrdé kopance od tohoto neslávneho a slovenskými biskupmi aj zakázaného extrémistického hnutia. Dostali sme ich 6. kňazi. To je to hnutie, kde to extrémne preháňali so 6. prikázaním a poriadne nie raz ignorovali 8.prikázanie z Desatora. Za 22 r. čo sme boli v diecéze a aj v meste BB vedľa seba neprišiel osobne ani raz, že by bol nejaký problém. Čo bola jedna z jeho povinností ako generálneho vikára či potom dočasného správcu diecézy. Na deň presne po 27 r., ako som sa ako bohoslovec zasvätil nebu. 30.9. zrazu koniec. Ešte mi nanucoval pobyt v kláštore a pokúšal sa mi vnútiť psychiatra. To robia, aby iného ponížili, ak má nafúknuté ego. Na zjavný administratívny sadizmus zareagovať falošným masochizmom? Po niekoľkohodinovej porade pred Tým vo sv. Eucharistii, na otázku, či to mám aj prijať?, som dostával jasnú a opakovanú odpoveď z oblasti svedomia, že nie. Oznámil som mu to pokojne. To ho už rozčertilo. Mal totiž iné a nemilosrdné plány. Po oznámení, že porušuje aj Ústavu, čl. 17, zrazu s tou vyfabulovanou psychiatriou cúvol.
Hrubo zaklamal nie len 4 x do dekrétu, ale pár krát aj do očí. Poroztruboval iným, najmä novému biskupovi, o mojom vrajskazenom intímnom svete, a vôbec ho ani nepozná. Učinil to so zlosťou a túžbou sa pomstiť iba na základe špinavých udaní a bez dôkazov. To, že sám na seba prezradil veľké defekty vo svojej vlastnej intimite, to si dodnes asi neuvedomil. Takto sa totiž bratia nesprávajú, však? Dodnes žiadne prepáč. Pápež František to volá rakovina zneužitia moci, tzv. klerikalizmus, a v matke cirkvi to konať zakázal.
Tí, čo klerikalizmus príliš milujú si ho svojvoľne povolia. A čo ostatní? NEMO sa na to prizerajú. A klamete sa navzájom, že takto milujete cirkev. To, že robia vlastné sebaprznenie a veľké pohoršenie, im exbratsky oznamujem.
Mal som objasnené teda, o čo tu ide. Riaditeľ Bú sfalšoval pôvodný dekrét vraj Dohody o prepustení zo zamestnania, ktorý som odmietol podpísať. Povedal som im trom, že robia neprávosť . Nanútil mi o deň neskôr, aby som podpísal inú dohodu, než tú pôvodnú, čo mi vytrhol z rúk, a ktorú deň predtým sám podpisoval, Na druhý krát, prvý krát mu vypadlo pero z rúk. Tiež ma divne manipulačne zavádzal, že si vraj oddýchnem rok a potom sa vraj vrátim. Uhýbal pohľadom a utekal rýchlo preč, asi skartovať ten dekrét.
Kôli úmyselnému nevyšetrovaniu v cirkevnom prostredí nasledovalo pred 3 r. povinnou časovou lehotou Trestné oznámenie, a o dva roky druhé, že toto boli nie malé kriminálne podvody. Odpoveď polície? Že trestný čin sa vraj nestal. Vec bola na civilných súdoch, cez tzv. Neodkladné opatrenie, „vybavené v priebehu roka, lebo cez súdny spor a právnika to tu vraj trvá aj 5 rokov a 5000 tis euro. Okresný, Krajský aj Ústavný, vraj nemôžu zasahovať do cirkevných záležitostí. Klamstvo. Inde zasahovali. “ Dík“ za poučenie. Stálo to spolu iba 27 eu. Apel Inšpektorátu práce: vraj sme sa dohodli. Otrasná lož. Listy na Nunciatúru: odpoveď žiadna. Slušný človek je tu ako fackovací panák. Asi 50 listov, za 5 rokov, a všetky v koši. Nechali ma zostúpiť do právneho pekla. O čom sa mi ani nesnívalo, že je to tu realita. Ani jeden paragraf tohoto štátu, ani jeden kánon nenašli, ktorý by napadnutého chránil? Toho nie som ako občan SR a člen RKC asi hoden dodnes? Na takú maličkosť, ako je ochrana cti a dobrého mena pred trápnymi udavačmi a verbálnymi zabijakmi? Keďže ste mi ráčili neprideliť ani cirkeného právnika ani nikto z Vás nepovedal po toľkých rokoch náročnej duchovnej služby ani ďakujem, ani prepáč, iba ste na seba niečo dôležité prezradili. Že to so sv. vierou a Kristom až tak vážne neberiete. A tu ďakujem, že ste ma od seba oddelili aj že som cez Vás dostal milosť byť prenasledovaným kresťanom. Kôli spravodlivosti ešte musím dodať, aby ste robili z tohoto pokánie. Aby som si splnil teda povinnosť.
Viete nemilosrdne vyhodiť iného aj „na dlažbu.“ Očierniť a zachovať verne aj protiprávnosť. Viete o tom verne 10 rokov zatĺkať. Škodoradostne sa chichotať na už šikanovaní exkolegu. Čo Vám mám na to povedať? Vydávate svedectvo o sebe, ako to „žijete a ako veríte“ Robíte tak aj trpiacemu Kristovi. V evanjeliu je písané, že je aj v tom v poslednom bratovi.
Vtedy ten nezáujem kde žijem a čo robím počas 9. mesiacov ma zaskočil. Prekvapilo ma to. Po 22 r. náročnej služby. Snažil som sa ju neodfláknuť. Stretávajúc ľudí na ulici v BB a vidiac ich prapodivné až zdesené grimasy som si skúšal domyslieť, aké hrôzy a ošpinenia o mne asi počuli. Tá rana po zradnej dýke v srdci bolela. Veľmi. Krvácalo to asi 5 rokov. Chodil som sa z toho veľa krát spovedať, že sa na nich za to veľmi neférové, čo iné – hnevám a som z toho mutný. Rana sa zázračne po modlitbách zahojila. Začal som im žehnať. Pochopil som, že je to asi tá z tých najťažších skúšok života: naučiť sa milovať aj nepriateľov. Prijať aj prizabitie cti aj veľké poníženie. Pochopiť v tom aj vyššiu Božiu réžiu… Dať to ako svoju malú obetu Ockovi v nebi v duchu to spojiť s Kristovou veľkou obetou na kríži. Aj so Sv,P. Máriinou pod ním. O tom je totiž podstata kňazstva. A prišlo požehnanie i ukľudnenie turbulentných situácií. Po rokoch vyjasnenie, že všetko zlé je aj na niečo dobré.
Česť o normálnosť sa snažiaceho človeka je pre nás tu v SR aj v slovenskej časti matky cirkvi absolútne nič?
Má nejakú česť ten, kto inému bratovi česť a dôstojnosť kňazského stavu nechráni?
Nebojíte sa, že pred Božím súdom pre tieto nie doriešené maličkosti môžete prísť o svoju česť?
Kto Vám dovolil hrubo porušovať 8. Božie prikázanie a platné cirkevné kánony, či Ústavu SR? napr:
Kán. 219 – Všetci veriaci majú právo, aby pri voľbe životného stavu boli uchránení od akéhokoľvek nátlaku. Kán. 220 – Nikomu nie je dovolené nelegitímne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia. Kán. 221 – § 1. Veriacim patrí, aby si legitímne vymáhali práva, ktoré majú v Cirkvi a obhajovali si ich na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva. § 2. Veriaci majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná autorita predvoláva na súdne konanie, boli súdení podľa právnych predpisov, ktoré treba uplatňovať s právnou miernosťou. § 3. Veriaci majú právo, aby boli postihovaní kánonickými trestami iba podľa normy zákona
Kán. 1526 – § 1. Bremeno dokazovania pripadá tomu, kto niečo tvrdí.
Kán. 1645 – § 1. Proti rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, stojí navrátenie do pôvodného stavu, len keď je zjavne preukázaná jeho nespravodlivosť.
Kán 1390 – § 2. Kto cirkevnému predstavenému poskytne iné osočujúce udanie o delikte, alebo ináč poškodí dobrú povesť druhého, môže byť potrestaný spravodlivým trestom § 3. Osočovateľ má byť prinútený, aby poskytol aj primerané zadosťučinenie.
Kán. 1391 – Má sa potrestať trestami podľa kán. 1336 § 2-4 poľa závažnosti deliktu:
kto vyhotoví falošný verejný cirkevný dokument, alebo pravý zmení, zničí, ukryje, alebo falošný či zmenený používa;
kto používa iný falošný alebo zmenený dokument v cirkevnej veci;
kto vo verejnom cirkevnom dokumente tvrdí nepravdu.
Kán. 128 – Ktokoľvek právnym úkonom nezákonne, ba akýmkoľvek iným úkonom, vykonaným úmyselne alebo z nedbanlivosti, spôsobil inému škodu, je povinný spôsobenú škodu nahradiť.
Kán. 1620 – Rozsudok má chybu nenapraviteľnej neplatnosti,
ak čl.7 jednej zo stránok bolo odopreté právo obhajoby;
Prečo v RKC SR sa tieto kánony v praxi nedodržujú?! Osobná skúsenosť.
Ústava SR Čl. 16
(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podobne Ústavné práva v SR sú iba na papieri. Prax je nevymožiteľnosť práv
Nový biskup ma v januári 2013 prijal a v liste o pár dní napísal, že mám robiť pokánie, dal 5 dobrých bodov, a že ma rád vráti naspäť. Po pol roku som pri druhom stretnutí zistil, že ho žiadne moje pokánie nezaujíma, veľmi divným hlasom oznámil, že budem mimo roky. Mal už iný plán ma zo šachovnice vyhodiť ako figúrku. To bolo kruté. Aj podlé. Ešte horšia dýka v srdci, než tá prvá. Zvláštne, že mi pobyt v kláštore vôbec iba taktne odporučil a mávol rukou, že psychiatra nepotrebujem. Jediné dve pozitíva čo ma mne našiel. Čiže Ten v eucharistii mi to správne predpovedal.
Kolegovia totiž v meste o mne rozchyrovali, že som asi neposlušný, že som mal ísť ku tomu psychiatrovi, a podobné ďalšie kydy. Miesto návštevy a rozhovoru prejavili aký taký záujemček aspoň tými klebetami. Šírili tak rôzne verzie. Návšteva či pomoc mi s bývaním bola nad ich sily. Triasli sa, chudáci. Aj najlepší kamaráti. Dali ma bývať na charitu. Asi zásahom zhora. Presne o 2 a pol r. som odchádzal s nemým výkrikom vraviac riaditeľovi , že by mi mohli dať radšej sekeru do hlavy, miesto toho čo oni ten súdruh biskup so mnou robiť ráčili…Menej by ma to totiž ako človeka bolelo. Bol to niekoľkoročný horror na psychiku. Až po 10 r. prichádzam do akého-takého nadhľadu, že to bude vo večnosti vo filme spracované snáď aj ako kvalitná groteska s drámou v pozadí.
Písal som asi 10 úctivých listov „otcovi biskupovi“ a poslal asi 6 odpovedí. V nich iba nové a tvorivé obvinenia, a iba ďalšie vyhrážky trestami. Zákaz vysielať aj v rádiu, vraj tam šírim bez jeho povolenia iba negatíva o cirkvi. Veď ma už ani nezamestnával a vraj o žiadnej práci pre mňa nevedel…. Vraj som spáchal nejaké veľké pohoršenie. Pýtal som sa úctivo, že kedy kde a s kým, lebo čestné slovo nik za mnou za života neprišiel a do očí mi nepovedal o niečom takom.
A tak som ich žiadal 3 x o normálny cirkevný súd, kde by sa pred svedkami a kompetentými vec vyjasnila. Podľa CIC 83 bremeno dokazovania je na strane toho, kto obvinil. Po neodpovedaní na Žiadosť o zmene rozhodnutia do 3. dní, po nepochopiteľnom ignorovaní Hierarchického rekurzu najbližšiemu nadriadenému, čo bol arc. S.Z. v Bratislave do 30 dní, po zámernom? nepridelení cirkevného právnika z Bú, čo sú jasné dôkazy aj pre laika, že celé odvolanie z pastoračnej služby bolo od počiatku NEPLATNÉ. Vydal ho totiž nie biskup. Ale ten, čo zneužil svoju dočasne prepožičanú moc v diecéze. A z podobného deliktu opovážlivo obvinil mňa a použil aj tvrdú administratívnu päsť… Dve kánonické napomenutia, či ústne alebo podľa cirkevného práva listom, to vraj nebolo treba. Z veľkého pohoršenia takto iného radi obviňujú tí, čo sa hrajú na farizejskú čistotu, a svojimi zlobou rozdúchanými špinavými rečami škandalizujú niekoho iného. Koho asi namajú radi alebo mu doslova závidia. Žiadne prepáč dávajú ako tri bodky na desať rokov hneď za tým. Aj Ježiš si povzdychol: „To ste na mňa zobrali meče a kyjaky ako na zločinca?“
Kán. 428 – § 1. Keď je stolec uprázdnený, nemá sa nič meniť. § 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie diecézy, sa zakazuje robiť čokoľvek, čo by mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre diecézu alebo biskupské práva; zvlášť sa im zakazuje aj komukoľvek inému, či už osobne alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek dokumenty diecéznej kúrie alebo v nich čokoľvek meniť.
Nulitu potvrdzuje aj kánon 428. Dočasný administrátor nemá právo z osobnej pomsty vyhadzovať 6. kňazov z pastorácie. Ani legitimizovať tri vyslovené klamstvá v odvolacom dekréte. Jedno z nich, že sa nechcem polepšiť, či druhé že som vraj zneužil kňazskú moc, to napísal v podstate o svoje utajené a neprečistené diagnózy. Nemal právo ani posielať iného svojvoľne na psychiatriu.
Ústava SR Čl 17 (7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu.
Vo sv. cirkvi sa deje občas aj niečo veľmi nedôstojné. Tak som toho bol svedkom aj účastníkom. Ak by niečo ozaj mali, normálny súdny proces by aj bol. Ale tu išlo zjavne už o nejaké „väčšie veci“ Tak som teda nechtiac dostal milosť originálnej tŕňovej koruny. S „nazaretským kyjakom po hlave a aj „nadprirodzenými“ „administratívnymi procesmi – dýkami od excelencie z predu i zo zadu.“ Aj toto sa deje u nás vnútri. Zvonka a povrchného pohľadu totiž vyzeráme, že naša spiritualita je ťuťuli muťuli a mediálna komunikácia so svetom a jeho utajenými správcami, tzv. globalistami pripomína nie prorocké slová, ale skôr naivné ťapy ťapy ťapušky… A vo vnútornom fóre nie je cudzie týmto „zbožným chlapcom“ zničiť inému život, česť, posvätný stav moderne a potichu. Popri adorovaní aj permanentné bezprávie?!?
Po už nehoráznom ignorovaní troch žiadosti o oficiálne dokázanie nejakého deliktu, a 5 ročnom umelom predlžovaní doby návratu do služby, mi biskup v Roku Milosrdenstva 2016 podaroval ako špeciálnu formu ugrilovania tzv. administratívno – trestný proces. Zámer bol tajný a jasne určený : ako kňaza ma odstaviť navždy. Prostriedky boli: kat v pozadí už dopredu rozhodol, hrajkanie sa na vypočúvanie, a pritvrdili ešte aj bosorácke dúchadlá cez tú nekajúcu exmníšku. Už trestuhodným krivým svedectvom. Vraj som bol voči nej ešte aj s krikom agresívnejší. Čo je gentlemanovi cudzie. Hnilé a mokré polenisko pod už horiacu hranicu na ďalšieho arcikacíra, z ktorého sa poriadne zadymilo, priložil aj bývalý kolega z nemocnice. Udal ma podlo v niečom, čo bola extrahrôza, vďaka Bohu sa to s pravdou nikdy nestretlo. O tom ani nebola medzi nami za 9 r. spolupráce nikdy reč. Vraj to o mne od nejakej inej, kvalitne to podkutej eštébáčky vrajkatechétky, zmije udavačskej, počul. Išlo o horšie niečo ako úmysel hromadnej otravy tých najčistejších rehoľných studní. Veľké špinavosti dokáže spolurobiť asi iba ten, čo asi dlho veľmi trpel sebaotravou závisti…
Poslali mi krátky list, že dokazovanie skončilo. Dokazovanie spomenutého, važení, žiadne ani nebolo. Neuveriteľné, keby mi niekto iný tvrdil, že od kolegov toto zažil. Tak to bola sila. Vypočuli si, už nie iba klebetné kydy, a vraj už boli všetky tie „zločiny“ dokázané. Keď som z toho diecézneho tribunálu v BB odchádzal, zareval som na tých dvoch tajtrlíkov tak, aby to počula aj tajomníčka vedľa: „Veríte Vy vôbec v Boha!?! A tresol som pri odchode dverami.
Výsmech z práva z nie málo a krátko doráňaného človeka. Síce decentne, potajomky, ale došlo to až „na takéhoto hulváta“. Navonok sväté rečičky a vo vnútri bez férovosti, dobroty a ľudskosti? A v pravej Svätej cirkvi? Z duchovného hľadiska však ide o dar zhora. Aj keď navonok sa to zdá ako primitívny administratívny sadizmus. Toto paradoxné niekto aj pochopí?
V príprave na službu v cirkvi počujete niekoľko tisíc hodín prednášok. Ani jedna však nebola o tom, že ako sa máte psychicky pripraviť na niečo, o čom tu píšem. To vôbec ani nečakáte. Ani neviete, ako máte na to reagovať. Nik Vám nevie roky poradiť. A vôbec netušíte, prečo s Vami takto podivuhodne niekto zaobchádza. A vôbec nemáte tušenia, ako sa toto spravodlivo dorieši. Myslel som, že v inej diecéze sa na to niekto bez toxických emócií pozrie a zistí skutkový stav. Dá nejaké prehlásenie. A vec by sa jednoducho ukončila. Nie a nie takého právnika či biskupa na Slovensku nájsť. Samé bojazlivé výhovorky. A stále predivné posielanie ma iba za tým, čo ma evidentne ako kňaza iba sofistikovane túži znegativizovať? Nik si tu na Vichingove intrigy netrúfa? To Vám vyhovuje, takéto neférové správanie vo vnútri cirkvi?
Veríte vôbec v Posledný Súd?
Nechať po sebe iba dupať, veď to by bola strata sebaúcty.
A tak vďaka vďaka za nový titul, prenasledovaný kňaz. Asi neprenosný pocit. S veľkým ponížením prišla však aj možnosť s „malým gašparkom hrať aj veľké divadlo“… Aj ten posledný medzi kňazmi môže byť užitočný v Božom diele. A to obkydávanie hnojom a perzekúcie mu boli dané asi preto, aby úroda bola kvalitnešia…
Túto zozbieranú muníciu z vraj počutia všeličoho na ďalšieho vrajlotra poslali do Vatikánu. Ten prekvapivo nič nepreveroval. Rozhodujú tam iba tak, ako sa zachce klerikalizmom opitému papalášovi? To Vás zaskočí. Na nekresťanských lazoch je väčšia kultúra. Slušní ľudia to volajú mafia. Toto od kolegov vo vedení cirkvi nečakáte. Tak ktože to má hulvátstvom, až kriminalitou, tú svoju intimitu poznačenú? Kto to vidí smietku v očiach iného, a brvno vo svojom nebadá? Navonok pôsobia spomínaní vrajdoktori teológie inteligentne. A toto ale čo bolo a stále je v hĺbke ich bytostí, čiže v intimite , to sa tu v plnej nahote poodhalilo. Charakter to nie je naisto, však? Ani bázeň Božia…
Oficiál iba ako poštár, nezastal ma totiž ničím, ani jedným kánonom, mi predložil na podpísanie laicizačný dokument. Povedal som im: Takto doslova svätokrádežne vyhotovený dokument podpisovať nebudeme. Z tohoto sa šaškáreň, chlapci už nie zlatí, veru nerobí. Biskup z Islandu mi do telefónu povedal, že ich povinnosť je teda zopakovať celý ten proces. Ani ich to nenapadlo. S úsmevom si kradneme už nielen česť, kňazský stav, sociálny status? Nie však iného, seba okrádate. Ako opilci mocou. Títo neetickí hadi sa ako moderní Vichingovia pochabia aj na tom, ako zneužívajú už aj Petrov úrad? A toto chrapúnstvo im odpúšťať či mlčať o ňom po zákonitých napomenutiach by bolo normálne? Veru nie, milé deti…To by bolo už nie fér. To dlhoročné znevažovanie či naťahovanie na škripec nejakého exkaplánika z nemocnice, veď to má ako kresťan iba v popise práce, to odpustiť treba. Ale vedomé , zlomyselné a škodoradostné obkydávanie pápežskej reverendy eštébáčkami vysnorenou a iného našpliechanou hnojovkou, zlynčovanie kňazského posvätného stavu , bezhlavé učebnicovo klerikálne zneužívanie biskupského úradu, bezočivé klamanie do očí a do dokumentov, či obarenie kolegu iba taľafatkami a nafúknutými silno nevraživými emóciami, trápne hrajkanie sa na cirkevné súdnictvo, to nieje alebo nehraničí s hriechom proti Duchu Svätému? Komunikácia „kyjakom“, a úctivé pozdravy v listoch „vbodnutými dýkami “ to je fakt vrchol drzosti, ak sa toto deje medzi osobami zasvätenými Bohu. Zažil som, nie z druhej ruky a v priamom prenose. Svedčím. Nemlčím. A v zásade neklamem. Kto si myslí že jedno slovo je prehnané, pokrivené alebo lživé, nech to prosím aj dokáže.
Ak ste niekoho nanapomenuli pred 4. a 6 očami, nič vážne ako delikt nemáte, tak o inom klebety netárajte.
Čo robíte inému, čo chce zachovať slušnosť, robíte aj Kristovi v ňom. A prosím Vás, ráčte sa aspoň zamyslieť,
čo to stvárate, komu to slúžite a v akom stave osobnostného rozkladu to Vy preBoha žijete.
„Diabol chce zničiť kňazstvo!“ Benedikt XVI
Aj som ich varoval. Zatiaľ pokánie z toho žiadne. A to sa za nich už 10 r. modlím. Za ich spamätanie sa a obrátenie. Konanie môjho pokánia ich nezaujímalo. Miesto toho ten, čo to pokánie z vyššie uvedeného nerobí a má túto čiernotu stále na svedomí, ma bezočivo chcel umlčať, že som ho konať ešte ani nezačal. Snáď som s ním týmto aj začal. Lebo kryť tieto zjavné podpásovky je spoluvina. A pri oltári sa iba usmievate? Táto tu zabijacky konajúca excelencia v rozhovore v KN iným odporúča, že z kresťana má vyžarovať dobrota. A ten škorpión pred ním už ako chrapúň do rádia iných učí, ako naše milosrdenstvo by malo byť nielen niečo abstraktné, ale konkrétne činy treba. V katedrále BB kázal, že kresťanstvo je o vzťahoch, a že nie je iba o knihe. Hrozné osobné to znesvätenia. Veľké zdepresívnenie pre tých, čo sa o tom dozvedia čo len z časti. Ako sa to my len „vrúcne milujeme navzájom“… A ešte hroznejšia je tá nekajúcnosť. Po 10. rokoch za to žiadne prepáč. Pochabenie sa už aj s posvätným stavom. Aj zo zneužívaním moci v matke cirkvi. Keď príde Pán, či na ich bezhlavo konajúce hlavy nespadnú tie ich vlastné ťažké podvody a nemilosrdnosti? Kto pľuje na nebo, padne to na neho. Asi s tým vôbec nerátajú. Snáď v Boha ešte veria. Ale v Posledný súd asi už nie. Inak by sa totiž správali nie takto nečestne.
Za 10 r. bývam už na 10 mieste. 2 a pol v BB, 1,5 r. v Mt, 1,5 r. v Po, 1,5 r. na Liptove , Orave aj BB, a 2 a pol roka vo Vys. Tatrách. Boží to plán. Vďaka súcitným ľuďom za pomoc. Brat nás neférovo so sestrou obral ešte aj o rodičovský 4. izbový byt v centre PD. Vraj musel unáhlene posplácať dlžoby za matku. Akoby tých jóboviek nebolo aj dosť. Pokora znamená niekedy prijať aj takýto údel. Tí ktorí pomáhajú, možno si ani neuvedomujú, že pomáhajú trpiacemu Ježišovi, ktorí je aj v nás. Zvlášť v trpiacich za pravdu a okradnutých o spravodlivosť, s jazvami po krivdách. Aj takí tu totiž sme. Takú rolu nám dal On. A je to milosť veľká. Bol som hlupáčik, že som sa na to všelijako sťažoval. Pri spovedi mi Maroš Kuffa povedal, že hlúposť nie je hriech, iba naša chyba. A asi je to aj nedozretosť. Mám milosivý čas si teraz aj viac premeditovať slovo: “ Keď Vás prenasledujú v jednom meste, utečte do druhého. “ Ej veru. Aj to je totiž integrálna súčasť žitia evanjelia a pokladu svätej viery.
Bol som asi za 6 biskupmi a troma opátmi, Aj v Prahe. Všetci ma posielali do BB, že iba tamojší biskup mi môže odblokovať to „navždy“ zablokované. Neprijíma ma. Iba negativizuje. Na posledný list odpovedal opäť kreatívnymi vykrúcačkami. Stretol som ho nečakane 2x v Tatrách. Bývali sme pár dní v jednej budove. Prosil som ho o rozhovor. Modlím sa za neho a vraj aj on za mňa. Znova ma tu krivo obvinil, že som vraj zaklamal v liste do Vatikánu. Čo je toto za človeka? Do očí mi ani nepozrel. Vraj on so mnou už nič nemá. Utekal sa schovať do izby. Vraj on je tu na dovolenke. Po roku som ho tiež na schodoch pozdravil. Po otázke, že ako sa mám ma začal so vztýčeným prstom poučovať, že som klamár a podvodník. 10 rokov nič iné od neho iba gradujúce osočenia. Pokojne som mu odpovedal, že spáchal svätokrádež a bude za ňu zodpovedný pred Božím súdom. Opať utekal preč.
Normálny človek s čistým svedomím sa takto nespráva, však? Keď Vás niekto iba negativizuje, zosťaňte pokojní. On Vás iba nemá rád a nevie Vás inak poprosiť o pomoc. Asi presne tie svoje negatíva projektuje do iného, toho najpozitívnejšieho v jeho okolí. Toho, kto mu ich asi najpresnejšie zrkadlí.
„Som preto veľmi nešťastný, keď v niektorých kresťanských spoločenstvách, ba dokonca aj medzi zasvätenými osobami vidím, že dávajú priestor nenávisti, rozdeleniu, klebetám, ohováraniu, pomste, žiarlivosti, túžbe presadiť vlastné myšlienky za akúkoľvek cenu, dokonca aj za cenu prenasledovania, ktoré vyzerá ako neúprosný hon na čarodejnice. Koho chceme evanjelizovať takýmto správaním?“
pápež František EG,100
Som v inej diecéze ako prenasledovaný klerik. Správajú sa tu úctivo a milo. Vďaka za ich pomoc. Právnik z Levoče mi tu poradil, že mám vraj dve možnosti sa vrátiť. Súdiť sa s diecézou, čo bude trvať ďalšie roky. Čo mi neradí, lebo to vraj ani nevyhrám. To je ale ďalšia novinka, však? Radil mi požiadať si priamo milosť od pápeža. A tak som si ju písomne požiadal. V telefóne z Bú mi bolo oznámené, že tú milosť dostať nemôžem, lebo som neplatne laicizovaný. Tak to už ma pobavilo. Pekné, že sa ktosi aj zaujíma, že prečo som vlastne mimo oficiálnu pastoráciu, a z Bú BB dostali odpoveď, že je to kôli vysielaniu v tom rádiu. Že plním tak jeden z 5. bodov toho pokánia nikoho nezaujíma. To mi nikto ani do očí nepovedal. Ani do dekrétu nedal. Ani to nemôže byť platný dôvod k prepusteniu kňaza zo služby.
Tak to je už česť, keď niekto v strednom manažmente robí prieky tomu, čo iba poslúchol výzvu pápeža Benedikta XVI: „Kňazi evanjelizujte internet“. Tu na Slovensku to ešte musí nie usmerniť, ale povoliť miestny biskup. Ten je tu viac než pápež, a tuším aj ako nadboh, ovečky slovenské. Inak je to na úrovni zločinu. No ale ten podivný pán so mnou odmieta roky normálne komunikovať. A sám mi dekrétom ako pokánie nariadil niekde v civilnom prostredí pracovať. Aj dal povzbudenie z Ad gentés, aby som išiel ohlasovať evanjelium nielen slovami. Ale aby za tým boli aj teda tie skutky. To je krásna misia, pán biskup. Ale vo veľmi to škaredej poštovej zásielke to bolo odoslané… Spolu s dvoma nemilosrdne použitými „dýkami, kyjakom a kopancom viete kde“…
Čiže v kňazstve pokračujem inými prostriedkami. Napr. ma zavolali na túru na Solisko na Štrbským plesom. Lanovka a potom hodinová túra, na vrchole sv. omša za Slovensko, za turistov v Tatrách, za ochranu sv. viery u nás. Takto sme boli aj na Kriváni pred 9 r. Vraj v ten rok výnimočne nik v Tatrách nezahynul. Po tej náročnej celodennej túre, ktorú sme obetovali za cudné Slovensko, mi prišla milosť odvolania z úradu a obvinenie presne z opačnej neresti, ako sme spolu 20. účastníci vyprosovali. Aj za to veľké Bohu vďaka.
„Prenasledovania sú tiež milosť“ povedal sv. Vincent de Paul.
Pýtal som sa J.Em. kard. J.Tomka, či môžem v takejto iregulárnej situácii slúžiť sv. omše. „Máte svedomie“ odpovedal. Odporučil, nech to rieši cirkevný právnik. Tu v SR sa všetci trasú, len čo do toho trocha nakuknú. Oslovil som ich asi 9. Čoho sa boja? Straty kariéry? Jeden, len čo do kauzy nakukol, mi oznámil, že odškodnením rátať tu v SR ani nemám. Ďalšie a hrubé pošliapavanie cirkevných zákonov… To radia poškodeným naslovovzatí opuncovaní odborníci?! A čo hovorí na to platné cirkevné právo?
CIC 83 jasne hovorí, že ten, čo svojim zanedbaním inému škody spôsobil, má povinnosť ich nahradiť.
O akom milosrdenstve to my tu melieme? O tom, pred ktorým nie je žiadna spravodlivosť?! Sv. Mária Magdaléna de Pazzi v liste kardinálom píše, že je to milosrdenstvo falošné a hrozí, že nás privedie miesto neba skôr na okraj priepasti…
Ďakujem o. kardinálovi Jozefovi za požehnanie, keď som mu povedal, že pracujem v rádiu a pokračujem v misii pátra Antona Hlinku. Predivné je , že v našej slovenskej cirkvi rozhodnutie biskupa nikto roky nepreveruje. To je už vada systému. Náš vážny sociálny hriech. Čiže naša spoločná hanba, nedôslednosť a nekolegialita. Oznamujem to všetkým, dúfam že s úctou. Rana Kristova, ktorej mi dali tú milosť sa dotknúť. Pobudnúť v nej tiež. Pred ktorou tu skoro všetci utekajú a nechcú sa jej ani dotknúť, ani ju vidieť, ani vedieť, že vôbec existuje.
9. rok vysielam vo štvrtok poobede reláciu Spirituálny kapitál. Je ich tam už 462. Počúva ma nie iba 10 – 20 ľudí ako v nemocničnej kaplnke, ale niekoľko tisíc. Jedna z relácii v archíve má 11 tis. klikov. Až sa mi to nechce veriť. Keď si predstavím športovú halu v Prievidzi, asi pre 2 tis. miest, kde sme hrali finále o majstrov ČSSR v r. 1984, a po tretí krát sme to dali, a tá hala burácala, zdalo sa mi to teda riadne veľké publikum. „Chceli ma potrestať, a oni ma vlastne odmenili“, napísal prof. T.Halík, keď ho traja bývalí eštebáci odstavili z teologickej fakulty a vykoľajili ho na fakultu filozofickú, kde sa cítil oveľa slobodnejšie.
Zažil som to trochu inak, a ocitol som sa v našom hlavnom alternatívnom médiu, ktoré vzniklo akoby svetská pobočka rádia Lumen. Tam totiž mnohé zaznieť nemôže. Boja sa tam asi, že tunajšie tróny v cirkvi by sa tak otriasli, že by sa zosypali, ak by niekto verejne vyslovil pár úprimných kritických pravdivých slov? Čo u nás je normálne, tam je na to zákaz. A to je nielen trápne bojazlivé, ale aj totálne nekatolícke. Aj preto je slovenská cirkev ako zhrbená žena. Pápež František nám to nedávno nahlas pripomenul. A my? Tancujeme okolo sv. otca, mávame mu, usmievame sa a aj sa mu klaniame, ale to čo hovorí, to riešiť už nebudeme. Naša komédia + tragédia. Bieda? Asi falošná papolatria. Konanie máme svojské, celkom opačné. Odkladáme tým žitie viery na inokedy. Ezoterici to volajú reinkarnácia. Psychológovia prokrastinácia.
Toto nie je hodné neba ani dôstojné človeka.
Ak je sklamanie z viery + depresia v našich kostoloch, tak tu je jedna z príčin. Druhá, že kňazom nedajú biskupi možnosť sa slobodne verejne vyjadriť. Toto brzdí normálny život. Aj pápež nám to nahlas pripomenul. Preto ma pravdepodobne dali mimo túto rachitídu, aby som ju diagnostikoval. Ak ju nebudete liečiť, za hrozné následky budete pred Bohom niesť zodpovednosť. Nechcel by som byť na Vašom mieste. Prví budú poslední. Toto nikto z farizejov nikdy sebe ani iným nezdôrazní. Dali ma nechtiac na posledné miesto medzi kňazov. Ale mám vzácnu slobodu aj o tomto aj o iných sto ututlávaných nepríjemnostiach verejne hovoriť. Iba preto verejne a nahlas, lebo sa roky ani po viacerých napomenutiach vo vnútornom fóre neriešia. A ony už sv. viere a národu ubližujú. Beda mi, ak by som bol chronickým ututlávačom príčin hrozných duchovných diagnóz či až neprávostí… Keby som tie biedy iba ako pupuš manekýnový pudroval…
A ak som dostal milosť ukrižovania za ohlasovanie evanjelia a za vernosť výzve pápeža , lebo delikt mi neráčili ani po troch výzvach dokázať , a pri prepúšťaní sfalšovali zápisnicu či podpisy , a tak poškvrnili veľmi vážne svoju, nie moju česť. Všetky tie fiktívne vrajtresty, spojené s mojim menom, o ktorých jedni , čo ich vymysleli, iba falošným poplachom zakikiríkali, a tí druhí bez overenia spomenutých aj iných faktov ohováraním kotkodákajú, týmto všetkým, najmä bývalým kolegom dodatočne a bez mraučania či brechania po nich ďakujem za spoluprácu. Aj na tých veciach dôstojných a správnych. Dopracoval som za za vďačnosť nebu aj za tie neférovky, predstavte si. Aj svätokrádeže. Nie však z mojej strany. Z pohľadu zhora akýkoľvek kríž môže byť pozvánkou k Božej sláve, ak sa to správnou spiritualitou spracuje a hore cez obetu vyexpeduje.
Bol som iba raz v živote v Olomouci, tam som v katedrále pred bohostánkom dostal pokyn toto napísať ako svedectvo. Po 10.rokoch, keď sa človek dopracuje k nadhľadu, je to skôr úsmevné ako hrozné. Len asi musí prejsť čas keď to už prestane bolieť. A na ranách je už balzam či olej z neba. Po ukrižovaní prišlo aj takéto aj iné vzkriesenie. V ponížení a v krivdách od cirkevných predstavených môže kristovec načerpať také duchovné poklady, o ktorých sa Vám môže tak snívať . Preto odporúčam zostať vo svätej matke cirkvi aj po všelijakých na nás dopustených zraneniach a zrážkach z neľudskou realitou. Aj hrozné údery osudu a rany od biča sa môžu a majú zmeniť na charizmy a voňavý olej do lampy nášho bytia.
Spovedám sa, ako prví kresťania aj verejne, že som dlho páchal tento kardinálny hriech:
Mal by som sa priznať ku najväčšej chybe svojho života. A to je, že mnohé dobré, pravdivé a krásne, čo v sebe mám už dúfam nainštalované, som dlho považoval, že to som hlavne ja, to je moja vizitka, zásluha a moja duchovná úroveň. Iných som nevedome zlým príkladom zavádzal, že som ten nie hocijaký kňaz… Až mi prišlo jasné osvietenie, určite z neba a z Ducha Svätého, že to je blud a kardinálny omyl môjho bytia. Prišlo poznanie a zrážka s vnútornou realitou. To dobré, pravdivé a krásne je Kristus v nás. Nie naše ego. Tomu patrí iba mikropriestor kdesi okolo. A priznanie si ešte, že v tom našom egu je aj nekonečným potenciálom rozpínajúci sa sajrajt. Čiže všetko, čo je v nás nepekné, nie fér a všetky tie falošné tóny… Naša spása je v minimalizovaní sklonov sa nafukovať ješitnosťou, čiže vlastnou dôležitosťou a nepokojne sa rozdrapovať s nevedomosťou. Druhá obludnosť, čo som vyviedol, že som si Prozreteľnosťou pridelený dočasný osobný kríž a posledné miesto nevážil. Nebu zaň na kolenách úctivo neďakoval. Obludné čosi, ty „umelec“… A to si sa celé roky pretvaroval, že si nejaký ten mystik? Jajkal si, vyplakával, a neuvedomoval si si toľké vzácne dary , aj verejne v rádiu… No ak som tým niekoho veľmi pohoršil, tak prosím o prepáčenie.
Tak to bolo. Priznávam sa verejne ku svojej neinteligentnosti , nekvalitnej kultúre, či nemužnosti.
Tieto nedôstojné pochabosti už páchať ďalej jednoducho v úmysloch nemám.
Vďaka Ti Ocko za oslobodenie. Tak mi 3 x Svätý Pán Boh pomáhaj
Pán nás necháva medzi duchovnými šmejdami preto, aby sme ich lepšie asi chápali.
Prečo toľké roky? Asi aby sme s inými mali väčšiu trpezlivosť.
A aby sme sa asi pýchou neochoreli a od Božej lásky sa príliš nepodchladili
Made in Slovakia
Vďaka Ti Ocko za ňu. Aj Presvätej Panne Márii. Po 10 r. , 30 9. 2022 už tomu rozumiem.
Pri návšteve Olomouca a tamojšieho Centra Aletti mi pred bohostánkom v katedrále vnukol tichý hlas výzvu, aby som napísal toto svedectvo.
Ak by som mal odhaliť niečo z môjho životného príbehu, tak by to bola láska k Pravde, Dobru a Kráse, čo mi dáva hlbší zmysel a svätú radosť zo života. Pracujem celý život na tom,aby bolo pred nimi slovko svätá/é/á. Životné dielo: Suma cností. Stovky kníh, múdrych a zaujímavých, to sú moji verní priatelia. Najobľúbenejší sviatok v roku: Všetkých svätých. To je ten pravý domov. Obľúbená svätica: sv.Katarína Sienská. Milovala veľmi matku cirkev. Tým viac, čím viac bied v nej videla. To je tá pravá doktorka a duchovná matka. Trpela aj za ňu. Sv. panna a skrytá to mučenica. Milovala veľmi pápeža, aj keď mal solideo uletené a usalašené kdesi riadne mimo, v Avignone. Robila čo mohla, aby ho dostala tam kam patrí, do Ríma. Alebo tiež aby sa pápež zbavil nesvätej bojazlivosti. Aby si plniť dôstojne a správne úlohu, ktorá mu bola Kristom určená.
Pri návšteve Poľska pápež Ján Pavol II. povedal skandujúcemu davu mladých, ktorí opakovali nahlas zostaň s nami, zostaň s nami: „Ja nie som dôležitý. Dôležitý je Kristus. A ten ostáva s Vami.“ Hľa, aký krásny človek. Hoci bol pápežom, nebol opitý svojou funkciou, ani sám sebou. Povedal triezvo a pravdu. Neviedol iných k nasledovaniu seba samého, ale ku Kristovi. A to je znak správneho učeníka, pravého kresťana a poriadneho chlapa.
Česť Veľkému básnikovi
Vraj sa preriekol, keď niečo povedal o pokore: „Najpokornejší z pokorných skončil na kríži, pretože sa vzpriečil. A takýchto po ňom boli celé zástupy. Pokora nie je na to, aby eliminovala protest, keď je nutný. Skutočná múdra pokora je o čomsi celkom inom. „
„Až v starobe zistíte, že bytie je zázrak.“ Bol to asi náš najväčší básnik. Písal roky o slovenskej duši. Akoby bol hovorcom duše slovenského národa. Mimoriadne citlivý, s charizmou múdrosti, pokorný pred bytím, poeta s trochu trpkou príchuťou bolesti, ktorá dodáva jeho tvorbe šťavu. Dokázal, že patríme medzi poetické veľmoci. Veľký básnik Milan Rúfus.
Kto verí a kto nie
Kto je veriaci a kto neveriaci? Zdalo by sa, že veriaci je ten poslušný, čo prijíma sviatosti a neveriaci ten, kto to nerobí. Pravda je však taká, že to bude aj inak. Prídu v živote ťažšie skúšky, než je zachovávanie liturgie. Bude to v medziľudských vzťahoch aj pri prenasledovaní ľudí neľuďmi. Ten, kto sa zachová zbabelo a chrapúnsky, ten je neveriaci. A ten, kto zostane človekom s charakterom je veriaci. To sú tí, čo majú Boha pri sebe a tušia, že po smrti niečo bude. Nie niektorí z tých, čo sa tvária, že ho majú, ale žijú podvod. V trest a odmenu po smrti v skutočnosti neveria.
Poslední budú prví
Za prvú sväticu Austrálie bola vyhlásená Mary Mac Killop. Unikátna je v tom, že ju biskup exkomunikoval z Cirkvi za to, že nekryla, ale chcela odhaliť vyčíňanie pedofilného kňaza a ten nehodný biskup ho asi kryť chcel. Stal sa tak spolupáchateľom. Keď sú muži zbabelí, príde im na pomoc odvážna žena. Aj tento príbeh svedčí o tom, veru aj otrasné veci sa niekedy dejú za tým našim falošne svätým dekórom. Všimnite si, že v katolíckej Cirkvi sa dejú tie najhroznejšie ale i najúžasnejšie veci.
Kríza v Cirkvi, či skôr v tvojej hlave?
O kríze v cirkvi hovorí ten, kto sám prežíva krízu zo svojho nedospelého vnímania. Neraz ide o romantické zamilovanie sa do dievčaťa, plného ružovučkých snov, polodospelých, hyperomantických predstáv o láske a živote.
Manželská realita dá tomu budíček. Rozčarovanie je také veľké, aké bolo očarenie v počiatkoch vzťahu. Tzv. manželskú krízu treba brať nie ako dôvod na rozvod, ale pozvánku na vyššiu úroveň vzťahov. Niečo podobné môže zažiť aj kňaz voči Cirkvi. Zbabelci odchádzajú, ba niektorí Matku Cirkev po odchode ešte aj opľujú. Poriadny chlap bojuje a vytrvá. Pravá Cirkev rastie a má od krízy ďaleko aj vtedy, keď jej väznia či zabíjajú tých najlepších.
Hlas laikov
Pred začiatkom sv. omše sa skoro vždy niekto z veriacich začne modliť. Väčšinou sv. ruženec. Väčšinou je to dôstojné a správne. Akoby to pripravilo a presvetlilo vzduch predtým, než sa ide ohlasovať evanjelium. Treba ľuďom – laikom dať priestor, ako byť v liturgii úžitočnými. Čo len môžu, to nech zoberú. Nech aj ich hlas počuť v kostole, nielen kňazov. Aj keď počujeme všelijaké falošné tóny, pri tých modlitbách to nevadí, to sa postupne doladí. Nech je pastorácia aj evanjelizácia tímová práca, nie iba nás kňazov. Tak nás to vyzýva aj II.Vat.koncil aj pápeži.
Jedno zo svedectiev v nemocničnej kaplnke
V sobotu po sv.omši dávam tomu, kto chce priestor, aby povedal, čo zažil. Prihlásil sa raz pán Priškin z Fončordy. Bolelo ho veľmi v uchu. Vyšetrenia , liečba, operácia. Bolesť však neodchádzala. Znovu vyšetrenia, lieky, operácia. Nepomohol ani najlepší odborník na danú oblasť. Po tejto neľahkej a nie krátkej krížovej ceste napadlo istú pani doktorku, že problém môže mať korene v zuboch. A ozaj. Tam bolo hnisavé ložisko, ktoré prerážalo ako prudká bolesť do ucha, ktoré však bolo v poriadku. Tam sa to vyčistilo, bolesť prestala. Intuícia, ktorú tá pani dr. zachytila, bola podľa môjho názoru vnuknutím Ducha Sv., ktorý si tento brat vymodlil sv. ružencom.
Polopokoj – polohektika
Necudný svet.
Čím viacej smilstiev, tým je menej medzi ľuďmi úcty.
Najprv sa ohadzujeme šľahačkami a potom hnojom. Híkajúci a nafukujúci bulvár je iba náhražka za naše nepokánie. Je to čistička odpadových vôd vo svete.
Na spoločenskom okraji, ale v duchovnom centre
V diecéze máme farností lepšie a živšie, ale viac ich je menších a nájdu sa aj biedne. Za 20 rokov som bol dávaný nie do centra diania, ale na okraj. O tých biednejších farnostiach niečo viem. Teraz zastávam miesto kaplán kaplána. Svedčí to o tom, že som nebol biskupov obľúbenec. Aj ma občas postihla sebaľútosť. O tej nebohý spolubrat Janko Zentko povedal, že je skrytou pýchou. Zamyslel som sa, mal pravdu. Až prorocky silnú. Som muž modlitby a tak som to premenil. Duch svätý ma učí, že posledné miesto v diecéze je cenné. Vzácnejšie, než tie miesta popredné. Boh tam obdarí svojho služobníka oveľa viac. Keby sme to vedeli, bola by bitka o posledné miesta…
To je tá Galilea, v ktorej nás čaká Vzkriesený Pán.
Rôzne druhy čakania
Ten, kto nechce na nič čakať, a uteká pred čakaním, ten je v pekelnom stave mysle. Chce všetko hneď a rýchlym tempom. Veru nežije, ani si dary života neváži, ani okamihy neuvedomuje. Koho čakanie bolí, ten je v očistci. A kto si ho vychutnáva, teší sa na to, čo príde ako dieťa, ten je v nebeskom stave. Presnejšie povedané, dozrel.
Špeciálne čnosti v samote i v spoločenstve
Videnia Márie Valtorty o nanebovzatí sv. Panny sú inak podané, než u blahoslavenej Kataríny Emerichovej. To znamená, že ich človek berie nie ako sv. Písmo, ale s rezervou. Je tam dosť omáčky a ťažko povedať na koľko percent je to pravda. Ako čítanie je to však výborné. Natrafil som na vetu, že v samote sa dá priučiť osobitným čnostiam. Veru, tu sa naučíme niečo, čo nám nedá spoločnosť ľudí. A opačne, v spoločenstve sa učíme a iba tam naučíme čnostiam, ktoré nám samota nedá. Preto je potrebné jedno i druhé. Rozumne, vyvážene a prirodzene. Takto sa pracuje na pravých pokladoch.
Za keľo?
Za výmenu autokľúča v servise chcú 150 €. Aj pán, čo mi to vravel, povedal, že je to zderstvo. Istá milá pani mi ho vymenila za 35 €. Za výfuk chceli v servise 400 €, vedľa v obchode 15O € a kamarát Miško mi ho zavaril a opravil zadarmo. Posielal som raz v živote 10 kg balík do pápežovi do Ríma. Jedna firma za to chcela 188 €, druhá 140, tretia 100 € a nakoniec som to poslal cez GLS Zvolen za 57 €. Dobré je najprv sa informovať až potom platiť. Kto vytlčie iných viac, ten je „in“ a úspešný ?
Menej slov je niekedy viac.
Jednou z povinností kňaza je povzbudzovať. Ak ľudí, čo počúvajú kázne iba znechucuje a deprimujúco zhadzuje, tak je chorý. Treba ho napomenúť. Mal by ísť na liečenie. Dopočul som sa o kolegovi M. že sa to už nedá počúvať, čo hovorí. V nedeľu ráno som si privstal a išiel som si ho vypočuť. Bolo dobrého pastiera a povedal jednu z najkrajších kázní, akú som si kedy vypočul. Že ovečky treba mať rád, aj že za nich treba trpieť. Pokorne, múdro, stručne. Zostal som i na oznamy, a asi ľuďom
vadí to, že boli pridlhé. Katechizoval v nich vari 15 min. až niektorí nervózne ušli pred požehnaním. Veru menej je niekedy viac. Nedeľnú liturgiu treba zvládnuť do hodiny.
Zmysel života
Istý budhista Marek povedal, že jeho zmyslom života, teda momentálnym, je „prežiť.“ Na ten hlbší vtedy asi ešte neprišiel. U ateistu Paľa je tým zmyslom „poznávanie.“ U istého Milana „hľadanie.“ U niektorých podľudí je to „zabaviť sa“ U pijana „zabudnúť.“ Väčšina svätcov by odpovedala: „ Plniť Božiu vôľu.“ Pre mňa je to plniť si svoju hlavnú povinnosť.
Koľko pekného a koľko škaredého?
Koľko je na svete pekných vecí oproti tým škaredým? Zvyknem sa to niekedy opýtať a dostávam rôzne odpovede. 50 % a 50 % u jednej pani učiteľky, 30% škaredých a 70% pekných. Sú i takí, čo povedia, že zla je viac, než dobra. Ani netušili, že tá otázka je chyták, ktorý prezrádza mnoho o nás. O tom, koľko pekného a koľko škaredého v sebe máme, toľko si všímame toho aj mimo seba. Pri zamyslení sa nad životom som presvedčený, že toho dobrého je už tu 99 % a škaredého 1 %. Prejav života je 99 % a prejavov smrti 1%. Len si napríklad uvedomte, koľko je napr. krásnych rastlín, zvierat a živočíchov a oproti tomu koľko je nepodarkov či zdochlín.
Tri celkom iné pohľady na Afriku
Bol som na prednáške jedného slováka zdravotníka o Afrike. Najčastejšie slová boli katastrofa a hrozné. Myslím si, že ináč žoviálny starší pán, preháňal, aby zaujal. Akoby mu chýbala láska k domorodcom, keď ich mal iba za primitívov a nekultúrnych. Vôbec nespomenul niečo pozitívne v ich živote. Rozprával dve a pol hodiny zaujímavo, bez nudy, ale akoby posmešne. Akoby išlo o poloľudí. Nemal som z toho nadšený pocit. Akoby sa predvádzal, a nad černochov povyšoval. Je dosť trápne, ak niekto pomáha a zachraňuje životy, robí mnoho dobrého, ale nie je duchovným životom zbavený ega sebaoslavy.
Na inej prednáške hovoril o Afričanoch zdravotník čech, ale s úctou. Ako sa máme od nich čo učiť. Ako je ich imunita oveľa silnejšia než naša. Ako ho ich chudoba obohatila. To vraj nečakal. Ako sú oveľa radostnejší hoci musia ísť ďaleko po pitnú vodu, niekde aj niekoľko kilometrov. A potom si obyčajnú vodu, teda aj život, viacej vážia. Toto nás tu ani nenapadne, hoci piť potrebujeme všetci. Ako v tých krajinách ľudia denno-denne čelia ohromným nebezpečenstvám s pokojom a dôverou, kým na západe už akýkoľvek náznak podobného rizika splodil paniku. Ako sú oveľa psychicky od nás zdravší, lebo sú viac v prírode. Tento lekár z Prahy išiel do Stredoafrickej republiky, mali ho na fakulte za blázna, lebo robiť kariéru inde a za viac, a predsa je krásne, že išiel k chudobnejším. A tam si primitívi vážia lekára viac, než inde, tzv. inteligenti. Pred nebom to bude väčšia zásluha. Je tam viac nástrah v podobe levov, škorpiónov, hadov, či mravcov, a to učí obozretnosti. Aj krokodíly v riekach sú zaujímavým symbolom, že v niektorých vodách pozor na predátorov, ktorí nás môžu zhltnúť. Aj
Benedikt XVI. pri ceste do Afriky si všimol, že je tam oveľa viac radosti a prirodzeného tešenia sa zo života ako v unavenej a rozmaznanej bohatej Európe, v ktorej dýchame stále intenzívnejší depresín na mamonín.
Choroba – pripomienka na smrť
To, že ochorieme nám pripomína fakt, že raz umrieme. Keď je človek zdravý, tak na smrť nemyslí. Ak na ňu niekde pri pohrebe myslieť musí, tak sa ho to príliš nedotýka. Neprecíti to. Uvedomuje si to iba zľahka, akoby letmo. Ale keď ochorie a keď to bolí, vtedy ide náš pocit do hĺbky. Preto tí, čo si niečo natrpeli sú hlbší a na život citlivejší. Ostatní sú povrchní a akoby žili iba plytko, z časti a nie naplno. Kto chce žiť naplno, musí žiť aj duchovne. Musí si svoje odtrpieť, koľko mu prirodzené či nadprirodzené dianie nadelí. Až takto si bude človek vážiť i zdravie i Darcu života. Bolesťou asi splácame dlžoby svoje, aj dlžoby iných.
Sloboda je poslúchať Boha
Túto veľmi presnú definíciu, čo je vlastne sloboda, priniesol na svet filozof Seneca. Bol to nekresťan a doplniť ju hádam treba podstatne v tom, že o akého Boha ide. Lebo u jedného je boh vnúča, u druhého komunistická strana, u tretieho vlastné ego a rozum, u ďalšieho zákony karmy. U nás katolíkov je to Otec, Ježiš Kristus spolu s Duchom Svätým. Kto ho v Cirkvi správne poslúcha, ten by mal dôjsť v tejto službe ku kráľovskej slobode. Kto sa zotročí, poslúcha nie pravé božstvá.
Idolatria
Ak nebedlíme a uletí nám podstata života, tak tú najväčšiu lásku, ktorej sme schopní, dáme niekomu a niečomu, čo nie je Boh. Je to bôžik, alebo modla. Moderne povedané idol. Ten, ak túto megapoctu príjme, je otázka času, kedy sa z toho zblázni. Teda, začne blbnúť. A to, čím sme zhrešili, presne tým bôžikom budeme aj potrestaní.
Boh v NZ a SZ
Abrahám chcel obetovať, čiže rituálne zabiť svojho syna Izáka, ale anjel zadržal ruku, aby to neurobil. Stačilo to urobiť v srdci. Zrieknuť sa svojho dieťaťa, čiže toho najcennejšieho, kvôli Bohu. A to bol Starý zákon. Boh v Novom zákone bol oveľa akoby ukrutnejší, lebo syna obetoval v skutočnosti. Aj mnohých svätých mučeníkov, čiže Boh v SZ nebol až taký „krutý“ oproti NZ. Je to riadne tajomstvo, prečo On mnohé Veľké piatky dopustí. Asi preto, že vie celkom naisto, že príde Nedeľa a Veľké vzkriesenie. O to mi vieme ako ľudia veľmi málo. Vnímame iba pozemským pohľadom, a preto sa nám to zdá kruté. Viera nás učí vnímať nebeským pohľadom.
Hriešiky, hriechy a hriešiská
Máte aj hriechy, či len hriešiky? – pýtal som sa na jednej izbe. A tu odpovedala jedna pani: „Ale ja mám aj hriešiská.“ Nie je niekedy ľahké rozlíšiť, čo je ľahký hriech a čo ťažký. Je to napr. ako s ľahkým poranením a ťažkým zranením. To drobné porezanie, odretie, popálenie si človek ošetrí aj sám, ale ak treba operáciu, na to treba odborníka, chirurga. Tak to asi bude podobne aj s hriechmi a hriešikmi. Tie malé si čistíme na začiatku sv. omše sami, tie vážne treba vyznať v spovedi a poprosiť o rozhrešenie. Bola by hlúposť žiť v ťažkom hriechu.
Je to vlastne ukrutnosť páchaná na sebe samom.
Umenie uvažovať
„Vo formácií kňazov a teológov má však najväčší význam filozofia v užšom slova zmysle – metafyzika, umenie uvažovať, vidieť pravdu v celistvosti.“ Povedal z Ríma kard. Zenon Grocholewski a upozornil, že zmätok je, ak vo filozofii je každá humanitná veda ako psychológia, sociológia, literatúra, či jazyky. „Obsahujú všetko okrem filozofie.“
Úplne rozdielne nesenie kríža
Na nemocničnej izbe sa stretli dva kresťanské svety. Dve slovenské matky, obe katolíčky. Staršia mala zlomenú ruku a mladšia nohu. Tá staršia sa neustále sťažovala na svoju bolesť a tá mladšia ju ticho obetovala cez Krista Otcovi. Dal som im obom eucharistiu. Sebaľutovanie u staršej neprestalo. Hovoril som jej trpiacom Ježišovi o zmysle nášho kríža alebo o jej mladšej susede, ktorá si svoj kríž trpezlivo nesie. Ale márne. Pesničku „To je hrozné, strašné príšerné, ako ja trpím “spievala stále o pol tóna vyššie. Tak som ju nechal. A táto návšteva je vynikajúcim príkladom do kázne ako celkom opačne prežívame vieru. Tak asi aj celkom inak budeme prežívať vzkriesenie.
Umenie stíšiť si vôľu
Tajomstvo duchovného života je v zriekaní sa v srdci. Matka Tereza to krásne vystihla, že mnohí rozmýšľajú čo by Bohu dali, a ona rozmýšľa čoho ešte sa má kôli Kristovi zriecť. Všetko na čom nám najviac záleží by sme mali odovzdať v srdci Kristovi, dokázať sa toho zriecť, najmä tú lásku či túžbu, na ktorej nám najviac záleží. To je asi tá chudoba v duchu. Je to pravá sloboda. Cez toto umieranie sa rodia ďalšie Božie zámery.
Iných osloví iba to, čo máme prežité
Bol som slúžiť sv.omšu v rádiu Lumen a hovoril som o kolegovi Jozefovi, reverendovi z Kanady, ktorý pocítil adoptovať si 15 r. chlapca z detského domova. Tamojší biskup bol rázne proti takej novote u kňazov. Zaujímavé že Ján Pavol II. mu to povolil. Po jeho príklade si ľudia z farnosti adoptovali deti z detského domova. Zo 6OO ich ostalo 50. Ostatné si vzali do svojich rodín. V Cirkvi sa dejú mnohé zaujímavé veci. Je vari dobré o nich informovať. Možno inšpirujú ďalších. Uvedomil som si však do hĺbky, že ak naše kázne majú ľudí osloviť a pohnúť k činom tak musíme svedčiť a doložiť svoje reči skutkami. Ohlasovanie evanjelia by bolo nepoctivé ak by sme poslucháčov zaujali iba atraktívnymi príkladmi kdesi z Kanady. Napr. svedectvo o adoptovaní si cudzieho dieťaťa je poctivé iba od toho, kto sa na takéto dobrodružstvo naozaj odvážil, a nie odo mňa, ktorý to iba počul či čítal, a ide iným hneď o tom kázať. Naše Slovo bude živé vtedy ak bude žité. Hovorme to, čo žijeme.
A Duch sa bude iných dotýkať.
Nečistota pretvárky
Nečistota nie je iba v pohlavných veciach, ako si naivne možno myslíme. Pred pohlavnými majú byť veci hlavné. A tam má podstatu i čistota. Sv. Cyril Jeruzalemský nám krásne v breviári pripomenul aby nás nepristihli, že máme na svedomí nečistotu pretvarovania.
Pozor na stratu panictva duše a ducha
Byť úprimný je základ. Utekám pred spoločnosťou, kde sa treba neúprimne dorábať a hrať na niečo, čo nie som. Mám pocit, že ak niekto trávi roky v tomto štýle, tak stratil svoje duševné panictvo. A ak by sme v Cirkvi robili niečo pre vonkajšie výhody a nežili by sme originálny Boží Plán, čiže Jeho Sv.Vôľu s nami, stratili by sme panictvo duchovné. Kristov Majestát je veľký. A znesú ho iba panici. Tak je to v Apokalypse. Myslím že sa tu myslí na panenstvo vnútra oveľa viac ako tela. Vážna vec…
Na stráži proti skriveninám
Curvó je po latinsky pokriviť. Presne toto chcú urobiť temné sily s človekom. Kristus je tu preto, aby sme
nezabudli na to, čo je normálne. A aby sme v spolupráci
s ním rástli vo vnútornej kráse, dobrote a pravde. A aby sme boli nie duchom krpatí, ale veľkí. Kto tak nerobí je ohrozený, že sa pokriví, alebo je už skrivený, a ani to o sebe nevie. Bratské spoločenstvo, fraternitas sacerdotalis, má dôležitú funkciu v našom živote. Je zrkadlom.
Krstite ľudí
Krstiť ľudí neznamená iba ich oblievať vodou. Je to aj ponárať /lat. baptiso/i ných do hlbšieho pochopenia života. Oslovovať ich Slovom, nie iba táraním. Poriadne si niečo odtrpieť, a nie iba vymýšľať nové krížové cesty. V pokoji na niečom pracovať, lepšie než nadbytočné cesty.
Bratsto a bratríčkovanie
Na bratov by sme sa iba hrať nemali. Benedikt XVI. to nazval bratríčkovanie. Tetkošovské vzťahy, kde sa nepovie holá pravda do očí, kde zazeráme na seba a ohovárame sa ako tetky a nepovieme si medzi sebou, čo voči sebe máme. Kde sa najprv robíme akí sme dôležití a potom si robíme zo seba škodoradostný posmech. Toto je nie prvá liga mužov, ale mladšie dorastenky na chodúľoch, invalidnom vozíku a s pamperskami.
Kňaz ako majster v hermeneutike
Je našou milou povinnosťou dávať do kazateľského umenia, a to je jedno z najdôležitejších umení, tzv. hermeneutiku. To je veda hľadajúca pravý význam Sv. písma. Nielen vedieť Slovo recitovať, ale ho i správne pochopiť, vysvetliť a uplatniť. Ak má byť kňaz v niečom majster, tak v tomto. Chce to roky štúdia a poctivej modlitby. Nielen biblie ale mnoho poznámok pod čiarov od odborníkov aj iných kníh. Ku tomu pridať povzbudenie. Na to sa nemá zabudnúť. A ak sa dá občas aj jemne humorný nadhľad.
Boľavá samota
Jedna z najväčších bolestí človeka je jeho nekompletnosť. Cíti sa ako mrzák keď je sám a niekedy až šialene túži po partnerke. Ak ju nájde tak sa blažene usmieva. Ale iba dočasu. Každý raz zistíme, že iný človek nás uspokojí iba na chvíľu. Skôr alebo neskôr nás začne jeho prítomnosť čo ako naplnená vitamínami lásky a krásy akoby otravovať. Až po predávkovaní sa iným prídeme k poznaniu, že naše vnútro uspokojí iba Božia Prítomnosť. Prísť na to je Božia milosť. Kto stále zháňa ten ju asi nemá. Kňaz a osoba zasvätená Kristovi by mali byť v spoločnosti svedkami radostného tzv. single života, keď nie sme pripútaný na partnerku či partnera. Málokoho nájdete na fare samého. To je buď čudák alebo vyspelý duch. Bodaj by to druhé. Ostatní stále niekoho pri sebe potrebujúci žijú asi v strachu a v nie priateľstve so sebou. Žijeme v slobodnom stave pre Božie Kráľovstvo, čo neznamená aby sme pohŕdali ľudskou láskou a aby sme ju absolútne znegovali. To by bola chyba a neľudskosť. Asi aj pýcha. Viacerí si myslíme, že toto pochopiť a žiť patrí ku spirituálnej vyzretosti v nasledovaní Krista. A kto nevie o čom sa tu pojednáva, o tom by sa dalo úspešne pochybovať či pochopil do hĺbky evanjelium. Neraz obrovskou túžbou po partnerovi či partnerke vonku hľadáme náhradu za nedostatočnú lásku a vernosť k Bohu. Druhý človek však je iba kúsok Boha nie je to Boh. Keď ma zdrapla sebaľútosť v tejto oblasti, otvoril som majstra Eckharta a tá veta od neho mi vyrazila v dobrom dych: „Boh Ti nestačí, lakomec?“
Vraj málo akcií
Ktosi mi povedal, že v Cirkvi robíme málo akcií. Zdá sa mi to opačne. Málo akčný bol asi ten sťažujúci sa. Iba v Banskej Bystrici máme v Ne 38 sv. omší. Za desať minút sa dá povedať toho toľko, že rok máme čo robiť, aby sme to prežili. Zdá sa mi, že rozhadzujeme až priveľa evanjeliových semiačok. Nemusíme až tak plytvať Božím Slovom. Problém bude skôr v kvalite pôdy, ktorej bonitu nám treba pokáním skultivovať. A čím viac sa asi sťažujeme, tým viac sa ulievame pri osobnom pokání, prezrádzajúcom našu zvetralú lásku k Božiemu Kráľovstvu. A ak niekomu chýba nejaký iný duh akcie, nech hľadá. Ak nenájde, nech sám takú akciu vytvorí.
Nižší život musí ustúpiť vyššiemu
Nato, aby rástla burina netreba robiť nič. Tá sa vyseje aj sama. Ak chceme dať kdesi vyšší život miesto nej, tak potom ten nižší musí preč. Burina s koreňmi musí ísť von, až potom sa môže zo semien rodiť mrkva, paradajky či uhorky. Nestačí len pokosiť, ale treba prerýľovať a pôdu odburiniť. Niečo podobné sa deje aj v duchovnej neviditeľnej, ale skutočnej oblasti.
Budú chcieť umrieť a nebudú môcť
Sú spomenutí v Zjavení Jánovom. Túžia veľmi umrieť a byť s Pánom Ježišom. Prečo? Lebo sa im tu strašne ťažko žije a dýcha. Neraz sú to veriaci, ktorí si dlhé roky pásli svoje egá a poriadne si ich vypásli spolu s niekým, kto ich náhle opustil. A zostali hotoví, v pekle opustenosti. Ich nedôstojná závislosť na nejakej ľudskej láske bola náhle ukončená. A nastáva bolestné očisťovanie. A tomu sa ego chce vyhnúť rýchlou smrťou, lebo sa nezrieklo seba. Zabudlo opustiť svoju vôľu a plány o živote. A čo sa
s chichotom sialo to sa trpko žne. Mali by sme skôr zažívať: Tí, čo sejú v slzách, z jasotom budú žať.
Stala sa jej vôľa
V nemocnici na JIS-ke umiera mladý muž. Je po ťažkej autohavárii. Jeho žena v hysterickom záchvate kričí od zúfalstva na nebo, aby zachránili jej manžela a otca dvoch nedospelých detí. Chlap sa z toho dostal. Neumrel. Prepustili ho a ona bola šťastná, že má manžela. Do roka a do dňa sa stalo, že od nej odišiel. Ku mladšej. A ona si uvedomila až teraz, že by bolo pre deti, pre ňu aj pre neho, ak by bol pred rokom v tej nemocnici skonal. Z tej rany by sa dostala skôr ako z tejto, čo musí zažívať. Pozemské manželstvo môže skončiť niekedy i veľmi trpko. Nie nadarmo je v evanjeliu Ježišova modlitba: „ Nie moja, ale Tvoja nech sa vôľa stane.“ Niekedy až po rokoch zistíme, že Boh nás má oveľa radšej ako my sa máme radi. A vidí oveľa lepšie do nášho osudu ako my, čo nevieme, čo sa udeje nie za rok, ale aj zajtra.
O troch podstatných veciach
Mužov je niekedy ťažšie spovedať ako ženy.
Raz habkal pri spovedi jeden dobrý muž. Atak som mu napomohol podstatnými otázkami. 1. Máš rešpekt pred Bohom? Mať ho rád znamená zachovať jeho zákony. Denne si treba vyprázdniť svoje vnútro od zbytočností a tam sa má poradiť ako žiť. Taký chlap bude mať pred inými rešpekt. A ten čo to nerobí raz vyjde na posmech najskôr u svojej ženy a detí. A potom i pred ostatnými. 2. Plníš svoje povinnosti a dávaš iným dobrý príklad? To má byť naša samozrejmosť. Napríklad mať mieru v pití alkoholu či v práci. 3. Dodržíš slovo. Dokonalý chlap sa nepotkne v slove, píše sa v liste Jakubovom. Nie v pohľade na inú ženu, nie v myšlienkach či skutkoch. Ale v slove. Keď niečo chlap povie, tak to má byť ako ôsma sviatosť. A má to platiť. A ak sa to nedá dodržať, tak sa je normálne ospravedlniť. Ak má rodina takého chlapa, farnosť kňaza, mesto primátora, tak tam majú poklad. Ten nemusí nosiť nijaké darčeky. Stačí keď prinesie seba.
Deň otcov
V jednej väznici posielali väzni pohľadnice svojim matkám na deň matiek. Minuli sa všetky. Keď prišiel deň otcov, pohľadnicu otcovi neposlal z väzňov nik. Skôr by ste na ich adresu počuli kliatby a hrubé nadávky. Ak je chlap zlým príkladom, tak možno jeho deti trpia v kriminále za jeho hriechy a jeho zlý príklad.
Dovolenky rôzneho druhu
Niekto potrebuje chodiť na dovolenku ďaleko na mesiac, aby som sa tam vyvaľoval a nič nerobil ako stroj, čo podával výkon celý rok. Asi nezachovával odpočinok po šiestich dňoch. Potom sa chvasce fotkami pred iným, že bol tam a tam, kde si to iní nemôžu dovoliť. Typický malomeštiak závidí, ale keď si to vyskúša, zistí, že nemá až tak čo závidieť. Aj vytrhnutie do cudzieho prostredia poteší, ale po čase začne nudiť. A je po oddychu. A meniť miesta ďaľšími a ďalšími optickými či akustickými podnetmi psychicky unaví a ide aj do zbytočných výdavkov. Po čase prestane baviť. Konzumizmus zábavy iba otupí ducha. Tí, čo žijú duchovne, majú dovolenku aj doma. Dobre sa tam cítia. Izbu majú doslova nabitú pozitívnou energiou, ktorá sa z nás vysiela. Ak prídu ťažkosti, tak sa to premodlí. A príbytok sa posvätí. A je tam potom dobre. O tomto požehnaní mnohí ani netušia. Tí, čo duchovne nežijú si navysielajú do múrov okolo seba negativizmy. A tie nie a nie vyvetrať. Preto potrebujú často opúšťať svoj byt aby sa nadýchali čerstvého vzduchu. Pre nich ďaleká dovolenka je nevyhnutnosť. V horách je oveľa lepšia duchovná atmosféra ako pri mori, kde je to nasiaknuté nudením sa. Tam sa liečia pohľadom na nahotu tí, čo žijú v karnevalovej maske. Čiže na duchovno dlabú. Ich nebo je pre nás predpeklie. A pre nás naopak. Kto je tu in a kto out, uvidíme. Treba rešpektovať, že každý má inú potrebu oddýchnutia si. Jeden v niečom oddychuje, a to isté odoberá inému energiu.
Táto planéta ako predobraz iných dimenzií
Keď sa budeš mať chuť sťažovať, spomeň si že sme na planéte, kde 2 miliardy ľudí, čiže dvetisíc miliónov ľudí má denný príjem do jedného dolára na deň. Ďalšie dve miliardy má denný príjem do dvoch dolárov na deň. Čiže 6O korún. A dve miliardy ľudí, ku ktorým patríme aj my, majú príjem viac ako dva doláre na deň. Jedna miliarda má bruchá také, že im idú prasknúť, a iná miliarda trpí hladom a podvýživou. Bohatý svet by mal s tým niečo robiť, lebo je to jednoducho hanba! Väčšia tým, čo majú mikrofón a čušia. A najväčšia tým, čo sa topia v miliardách a nechcú vidieť núdzu iných. Zakrátko sa môžu z ich pozemského neba ocitnúť v pekle biedy, ktorú kedysi mali možnosť zmeniť. Po roku dvetisíc je tu miliarda kresťanov katolíkov, miliarda iných kresťanov, miliarda moslimov, miliarda hinduistov, miliarda budhistov a taoistov a miliarda ateistov a iných primitívnejších náboženstiev. Veriacich nie je veľa, svätuškárov viac, lážoplážistov najviac. Sem tam i nejaká antiteistická šťuka. Väčšina materiálneho bohatstva patrí vraj 4O. tisícom najbohatších. Po každej kríze je ich stále menej. Je možné, že ich plánujú, aby moc skoncentrovali do svojich rúk a o tom čo sa bude diať vraj rozhoduje pár jednotlivcov. Spoľahlivo utajených. Ak niekto neverí v nebo, v peklo a očistec, tak nech len otvorí trocha oči, nájde ich hojnú predpodobu už tu na zemi.
Povinnosť byť aspoň trochu mystikom
Nechať sa Sv. Duchu prečistiť od všetkých druhov zákalov očí aj srdca, a pozerať sa na svet čistými očami dieťaťa. Ale bez infantilnej naivity detského veku… Ak sa necháme dlhoročne Kristom viesť, On nám očisťuje naše vnímanie reality stále na hlbšej úrovni. Kto miluje priveľmi vonkajší svet, tak jeho vnímanie reality sa postupne stále viac kriví, teda zasmilňuje. Ten nešťastník po čase môže až oslepnúť vo vnútri, ak nechce vidieť a nevidí biedy svoje či iných.. Ak sa niekto opovažuje po kalvárskej obeti žiť spupne bez adorovania Krista, je otázkou času, že bude postupne pribrzdený na všetkých štyroch duchovných kolesách.
Zaujímavé svedectvo
„Za komunizmu bolo prenasledovanie Cirkvi zvonku. Oveľa intenzívnejšie som ho pocítil v demokracii. Akoby satana vystriedal rafinovanejší lucifer. Tlaky boli najmä na psychiku, vo vnútri Cirkvi, od kolegov, od predstavených, od veriacich. A tie najťažie boje boli v mojom vnútri.“ Skonštatoval jeden starší kňaz.
Čo všeličo patrí ku zákalom očí…
Kto má zákal naivity ten nepoužíva tzv. „tretie oko“ zdravého kritického zmýšľania. Kto nerozmýšľa zadným mozgom, čiže neuvedomuje si následky svojich činov, ľudovo povedané nemyslí na zadné kolieska, ten má zákal rýchleho prospechu. Nekriticky opitý svojou polovzdelanosťou má zákal fundamentalistický. Ak niekto nemá odstup od seba samého má zákal zaslepenia samým sebou. Absentuje mu sebareflexia. Jedna z najzákernejších opitostí. Ak sa niekto tvrdohlavo pozerá na svet iba cez ideológiu skupiny do ktorej patrí a kde je celý po uši zašitý tak má tzv. sektársky zákal. Ak je niekto slepo zamilovaný do niekoho či niečoho, tak je tiež postihnutý zákalom prudkej „lásky“, zamilovanosti. Ak je niekto poranený napr. lekárom, a neodpustil mu a vidí tmavú farbu viny na každom inom bielom plášti, ten má poriadne čierny zákal neobjektivity v pohľade na svet. Kto odsudzuje iného a vidí mu smietku v oku a vo svojom vlastnom nebadá brvno, ten má nielen očný pyšný zákal, ale tam má priam optickú zápchu. Najťažšie prípady sú farizeji, ktorí tvrdia, že vidia, a pritom sú slepí, a aj iných vedú do jamy tmy a nešťastia. Dobrá správa pre všetkých postihnutých: liek existuje. Volá sa Ježiš Kristus. Je zadarmo. V eucharistii. Stačí byť trochu pokorný a poprosiť o pomoc. A treba ho zobrať vážne, aby mohol ako liek v nás účinkovať.
Hľadali si prácu
Nechodili do kostola. Ale inak celkom fajn chlapci. Bolo o čom s nimi debatovať. Prišli občas na návštevu do fary. Navrhol som im, že či sa so mnou idú do kostola modliť. Juraj ten o to nejavil viackrát záujem. Dlho sa motal a práce nebolo. Václav ten so mnou do kostola išiel. Neviem čo sa modlil, ale vydržal tam aj vyše hodiny. Keď som z tej farnosti odišiel, volal mi, že náhodou išiel na chatu Bernardín nad Hroncom, a druhou náhodou sa tam stal chatárom a plat dostal dvakrát väčší než priemer.
Keď sa muž zamiluje
Pre normálneho muža to znamená, že skoro všetku energiu venuje citom k jednej žene. Na ňu myslí, pre ňu sa trápi. Kvôli nej je schopný prinášať také veľké obety aká je veľká jeho láska. Takáto láska vyhovuje najmä ženám. Lebo ako nositeľky života sú v centre pozornosti. Je kus života aj v tejto láske, ale nestotožňujme život iba s touto maturitnou formou lásky. Je v nej iba niekoľko percent z Boha. Ak sa zamiluje celibátny kňaz a opustil by kvôli jednej bytosti všetky ostatné, bola by to od neho amatérska chyba. Jemu bola daná zamilovanosť na to, aby ju pretavil v modlitbe a obetoval, a tak splodil potomstvo duchovné. Nižší život musí ustúpiť vyššiemu. Tráva musí odísť, aby mohli rásť plody a kvety. Kto to nepochopil, nebude kňazom profesionálom.
Partnerská láska je sebecká
„Láska“ bez Ducha Sv. sa po čase prejaví u chlapa tak, že začne páchnuť capinou a u ženy nespokojnosťou, ktorú ona ventiluje rozkazovaním všetkým okolo. Tento bezbožný sexperiment končí u dedka pesimistickým sebaľutovaním a u babky tak, že sa premení na strigu ktorá strieda obviňovanie všetkých okolo s rozoštvávaním toho v čom začmuchá nejakú harmóniu. Ak sa muž so ženou akože milujú, sú tak jeden druhým opití, že si ďalej od nosa nevidia. Ani ich nenapadne pozvať nejakú osamelú vdovu na ples. Keď sa cmúľajú na plavárni, ani ich nenapadne, akú bolesť robia napr. rozvedenej mamičke s troma deťmi. Sú ako miliardári, čo si robia drzo posmech z chudobných. Výnimku má posvätné manželstvo. Tam sv. sebectvo je kvôli deťom a rodine. To je úplne iné káva ako tzv. “lásky“ v ktorých sa to začína kvetmi a končí žumpou. Ak manželia nemajú deti, miesto hladkania si svojho ega si môžu napr. ako jeden pár adoptovať dieťa alebo ako druhý pár založiť komunitu žijúcu blahoslavenstvá.. Existuje aj sv. partnerstvo. Veľa svätých bratov malo kdesi blízko aj svätú sestru. Bolo im to dané, ale nie ako skleník na pestovanie nerestí, ale na posvätenie spoločenstva. Väčšina ľudí je však nesvätá a týmto jemným vzťahom nerozumie. Preto je lepšie ich do sveta nevytrubovať. Ak niekto miluje rovnaké pohlavie tak sv. Cirkev má pre neho to najlepšie z možných riešení. Nech sa snaží žiť čisto, milovať platonicky a slúžiť Pánovi a ľuďom.
Jeden deň kňazstva oproti trom titulom
Šport je pre mladého človeka veľmi dobre využitý čas, kde si môže nadobudnúť mnoho morálne vôľových vlastností a mnoho zaujímavého spoznať a zažiť. Som vďačný Prozreteľnosti za 6 rokov v Prievidzi skoro profesionálnej kariéry a 5 rokov ako tréner bratislavských bohoslovcov, kde sme hrali za totality vysokoškolskú ligu. Šport je dobrý vtedy, ak rozvíja cnosti. Ak už nimi pohŕda a ničí zdravie, tak treba s ním skončiť, lebo privedie náš príbeh do slepej uličky. Na okraj šialeného športového jačania by som chcel povedať, že aj ten najväčší pohár slávy a víťazstva je pohárom nepravým. A veľmi dočasným. Pravý pohár je kalich s Kristovou krvou. Jeden deň poctivého kňazského života je viac než tri tituly majstra Československa, ktoré som získal ako študent gymnázia.
Toto som napísal, keď som kvalitne trpel.
Niektoré veci viem presne. Toto je jedna z nich.
Osamelá a nešťastná herečka
Istej sestre stále duša piští po partnerovi. Neustále sa sťažuje na samotu. A pri každom stretnutí skáču z nej na mňa cez jej zvýšené chichotanie sa ako blchy jej depresie. Po niekoľko krát opakovanom upozornení, aby svoje city odovzdala Kristovi sa stále ľutuje a sťažuje. A ako kňazovi mi vyčíta, akoby Boh a ja, čo ho reprezentujem sme boli za jej stav zodpovední. Necítim vypľňať svojou fyzickou prítomnosťou jej boľavú prázdnotu. Nechce tomu rozumieť. A nedôstojne sa už pchá tam, kde sa to nemá… Mám pocit, či si ona nevyboxovala od života nemanželské dieťa, a to ju blokuje pred tým iným pekným po celý život. Dieťa vyrástlo, prišli s ním veľké starosti, a samota začala stále viac pobolievať. Ženy svoju káru bolesti nerady ťahajú, a hľadajú nejakého fešáka, aby sa obetoval, a ťahal ju spolu s nimi on. Sú však aj prípady opačné, kde sa zvalí všetko na ženu. Je to dosť častý prípad u tých, čo z partnerského vzťahu robili roky modlu. A cez tento defekt im Duch z pneumatiky duše vyfučí, a preto je každý ich pohyb s károu života taký ťažký až tragikomický. Česť výnimkám. Za kňazom prichádzajú tieto nešťastné duše preto, aby sme im zalepili defekt. Celý ich veľký problém je, že neberú vieru v Krista vážne. Treba byť na nich asi radikálnejší preto, lebo zabudli byť na seba prísni, a ich zanedbané duchovno prerástlo do veľkého pohodlnizmu. Ak by sme sa dorichtovali natoľko, že budeme iba donekonečna dofukovať nejakej buchtičke jej prederavené kolesá, tak máme podobný problém ako ona. A barla sa poteší, keď našla barlu druhú. Keď som jej to nedokázal vysvetliť toľkými prirovnaniami, tak jej to asi najlepšie poviem mlčaním a modlitbou. Jej opakované návštevy som začal riešiť vystavením eucharistie a modlitbou. Všimol som sitotiž, že jej moje reči nepomáhajú. Tento typ sa potrebuje nie zavesiť na nový vešiak nového vzťahu, ale potrebuje sa vysporiadať aj sama zo sebou aj nadobudnúť vážnejší vzťah ku Kristovi.
Silno verná manželka
Kým skoro všetci vo svete rozmýšľajú a snívajú o romantickej lovestory, treba skúmať aj jej rôznorodé konce. O tom zamilovaní nechcú radšej nič počuť. Chcú byť klamaní iba tou príjemnejšou stránkou bytia? Ak si niekto berie za večného partnera človeka mal by ho vari niekto upozorniť až varovať, že ide do veľkého rizika a neraz aj hazardu. Čerstvá vdova Anna, v zrelom veku, s dobrou vizážou, bola asi rok po smrti manžela ním zo záhrobia navštevovaná až strašená. Tak boli na seba napútaní, že ani smrť ich nie a nie rozdeliť. Žili obaja ako ateisti predtým v iných necirkevných partnerstvách. A hriechy z týchto vzťahov sa v novom peknom vzťahu uzatvorenom v kostole začali pretavovať.. Po štyroch rokoch sa skončil ťažkým ochorením a úmrtím Vlada. Jej zostalo prebodnuté srdce od smútku, bolesti, a sklamania. Keby len jej… Tak ako silno uverila v prísahu na kríž a hodnote manželskej lásky, tak veľmi silno bola rozčarovaná, keď sa to náhle skončilo. Päť rokov zažívala hrôzu z tejto straty a dáva sa cez modlitby a spoločenstvá do poriadku. Keď sadáme do nového auta, treba rátať aj s haváriou. A nezhavarovaným by bolo treba niekde pripomenúť, že aj to najluxusnejšie auto skončí raz na vrakovisku. Sestra Anka je vďaka Bohu z toho celá spokornená, a prístupná Božím Veciam oveľa viac ako mnohí pyšní mladí ľudia a akože spokojní opartnerovaní páni a paničky.
Keby sme my mali Ducha Svätého…
Pri birmovke učíme deti o siedmich daroch Ducha Sv. Je pozoruhodné, že ich vyberáme zo starého zákona. Podobne robíme s dospelými, keď im neustále pripomíname, že morálka je desatoro. Či sú evanjeliové zásady druhoradé? Prežili sme my vôbec osobné Turíce ? Potom sa čudujeme, že je toľko židovčenia, povrchnosti v našej duchovnej úrovni národa, toľko hádok o majetky? Toľko židovského šomrania na Pána a frflania na osud? Ak by sme mali Ducha Sv. tak by sme sa napr. tešili z toho, ak môžeme s Kristom niečo vytrpieť. Tak ako apoštoli, ktorí odchádzali natešení z veľrady, že ich zbičovali pre Kristovo Meno, a že boli uznaní za hodných pre jeho vykupiteľské dielo zniesť trochu sv. potupy.
Hriechy proti Duchu Svätému
Učíme aké veľké je Božie Milosrdenstvo, ktoré nám všetko odpustí. Len nezabudnime občas aj na litánie k Božej Spravodlivosti. Katolík by nemal byť uletený ani jedným ani druhým smerom. Kristus jasne hovorí, že všetko sa nám neodpustí. Sú to hriechy proti Sv. Duchu. Spomenul som si na to, keď mi jedna žena povedala svoj príbeh, prečo podala tretí krát žiadosť o rozvod. Keď ubližoval sebe a jej, to sa dalo zniesť. Ale keď ubližoval ich dcérke, to sa odpúšťať a tolerovať nedalo. Chápal som. Pri odchode som jej poradil, aby mu ešte dala šancu a modlila sa za neho ruženec. Po pol roku som ich navštívil. Nerozviedli sa. Mala šťastný výraz tváre. Povedala, že sa zmenil a že je to iný človek. Hriech proti Duchu Sv. je nielen katechizmom spomínaná radikálna zatvrdlivosť srdca až do konca, ale je to podľa Sv. písma hovorenie na pôsobenie Ducha Sv. že je to vraj pôsobenie temných síl. /Mk 3 k/ Preto sa moc neunáhľujme, a neoznačujme zbrklo niečo, že je to od diabla. Mohlo by sa to tomuto hriechu priblížiť. Dopúšťajú sa ho tí medzi veriacimi v Boha, čo už zárodky Ducha majú, ale ich láska ku nerestiam a Sv. Ducha hasia, dusia a chrapúnsky ničia. Vývoj sa zastaviť nedá. Kto sa o to pokúša a v mene sfanatizovanej viery, to je majster medzi kríplami. To som nepovedal ja, ale to je v evanjeliu, ktoré sme povinní ohlasovať. Tieto zlomyseľné prekrucovania skutočností sú asi najhoršie zločiny. Dopustili sa ich odborníci na pravú vieru, farizeji. Ktovie či toto ubližovanie Dieťaťu Ľudstva v jeho prirodzenom vývoji kto vie či bude odpustiteľné? Môžu v tom byť po uši novozákonní horlivci arcidiletanti. Ktorí idú napr. tuho bojovať voči niečomu čo neexistuje. Všimnite si ich ako napr. šermujú nenávisťou voči karme, ktorá podľa nich nemôže existovať. Podobajú sa arcitrpákom antiteistom, čo idú bojovať proti bohu, ktorý vraj neexistuje. Kreténi. Alebo Vás napadnú kyjakmi za to, že pokojne vyslovíte svoj názor a opovážite sa neodpapagájovať ten ich názor. Tí sa k Pravdou ešte nestretli. Môže sa medzi nimi ocitnúť ktokoľvek z nás ak nebedlí. Čiže ak dobre začal, ale nedobre skončil ako Šalamún. Zabudol si veci aktualizovať a jeho počiatočná múdrosť skončila arcihlúpo. Aj toto by vari bolo dobré pripomenúť tým, ktorých zaujímajú duchovné skutočnosti a čo sú nadšení vyliatím Ducha. Mám silný dojem, že dnes sa ku tomuto trapasu približujú aj tí, ktorí idú nerozumne proti Panne Márii. Skutočnej Neveste Ducha Svätého. Ak niekto vzýva Sv. Ducha bez nej je v ohrození, že jeho duchovno bude priotrávené pýchou. Podobne sú postihnutí zaťatí verejní ohlasovači nactiutŕhaní a osočení alebo somárskych bludov. Niektorým ateistom bude ľahšie než náboženským fanatikom a zdarebáčeným špiničom dobrého mena. Postihne ich podľa evanjelia prísnejší súd.
Duch Sv. nie je iba holubica, je to Božská Osoba.
Je to Láska, Pravda, Dobro, Krása. Kto si ich ctí, má ďaleko od tohto veľkého hriechu
Čo by nám povedal Ježiš dnes?
Je dobré, ak nás táto otázka napadá. Možno by nám slovákom pripomenul, aby sme sa neudávali ale napomenuli sa najprv medzi štyrmi očami. Aby sme
sa neodsudzovali, lebo to je z pýchy, ale snažili sa jeden druhého pochopiť. Alebo aby sme sa oveľa viac venovali vnútornému náboženstvu než tomu vonkajšiemu. Alebo že čas je vzácny. A možno by nám povedal, že máme peknú krajinu a mali by sme si ju viac vážiť, a aby sme ju ani seba zbytočne neškaredili.
Práca pre fyzický a duchovný svet
Tak ako žena túži po kočíku a po dieťatku, tak muž ku šťastiu potrebuje ešte aj robotu, ktorá ho baví. Občas sa nám stane, že ochorieme alebo zostaneme sami. Možno je to preto, aby sme sa naučili pracovať spirituálne. Ak to človek nevie nebude šťastným. Denne vidieť 16 h chlapa napr. v garáži či úrade, to sú pracovné orgie toho, kto zabudol, že tá najdôležitejšia práca nie je na veciach materiálnych. Napr. v nedeľu je vhodné si pripomenúť, že to na čom sa cez týždeň toľko fyzicky nadrieme raz skončí vo vesmírnom prachu ako nič. Duchovná práca však ostáva. Kto seje pre telo, bude žať porušenie. Kto pre ducha, zožne požehnanie a život.
Z tajného vatikánskeho archívu.
Bol tu nacizmus potom komunizmus a všelijako nás poznačil. Diabol nás preosieva ako pšenicu. Dá sa na to až príliš ľahko vyhovoriť. Ak nebudeme bedliť, čertovské programy sa nám môžu nebadane dostať do krvného obehu. Preto je lepšie príliš svet nemilovať, lebo nás môže škaredo stigmatizovať. Spomeniem zopár konšternujúco znejúcich viet z našich radov, ktoré svedčia, že sme sa ich nezbavili ani desaťročia po ich vonkajšom páde a odsune na smetisko dejín. Nakuknime na moment študijne do tajného archívu advocata diaboliho a tam prítomných anamnéz niektorých poznámok jedného chorobopisu.
Napr. nediskrétne vytresne nafúknutý kolegov problém. Obviní ho totálne nekultúrne z nekultúrnosti. Po zvlášť verne zachovaných gestách liturgie sa neraz na iného osopí, alebo za nepodstatnú maličkosť zbuzeruje. Vraj cholerická povaha… Občas publikum vykrstí kýblom octu. Potrebuje niekoho, komu by ublížil. Vtedy si na chvíľu jeho vnútorne naakumulované napätie vydýchne. A nájde aspoň chvíľku pokoja. Ak sa niekto pošmykne, tak až nenávistne ho odsúdi. Lepších od seba nepotrebuje. Nechá si liezť aj, ajajaj … Tí, čo mu lížu labu, tým dá pocítiť, že sú tí praví, a tých čo mu povedia niečo podstatné proti srsti, tých postupne prenasleduje. Niektorých aj vyštve. Asi aby na neho nezabudli. Roky niekoho hlbšieho od seba ponižuje. Unáhlenými a emocionálne nafúknutými posudkami pošpiní aj povesť. Lepší názor, na ktorý sám neprišiel, dá pod gilotínu. Nevšimne si chudáčisko, že i toto patrí k potratom ducha. Ale voči potratom embryí príkladne bojuje. Jemnocitnejší to okolo neho nemajú veru ľahké. Naznačí aj veľkosť a menšie zlyhania si aj občas verejne kajúcne prizná. Opätovne sa však vracia ku svojskému byť vo všetkom prvým a ukázať sa, čiže vidiecky ladenému polokatolicizmu. Ten je silno navonok orientovaný na vonkajšie obnovy. Akútne zanedbáva najhlbší rozmer. Svoj názor na veci možno aj má, ale ho potlačí. Ohnivo cituje najčastejšie katechizmus. Silno propápežský, až ultrakatolícky, ale len naoko. Podobne škrípať to stále hlasnejšie začína v bizarno napätých sociopatických medziľudských vzťahoch. Gradujúcemu faulovaniu inteligentov zostáva verný do svojho konca. Z topánok mu trčí stále trápnejšia slama nadľudskej dôležitosti, Teatrálne si ho verejne lieči občas tak, že sa hlási ku svojmu ozaj chudobnému a jednoduchému povôdu. V zápätí sa však vracia spať ku fatálne vážnemu polofaraónskemu syndrómu. V jednom oku má pohľad dobrého pastiera, ale v druhom „sv.“ gestapo. Skoro až kričí o božej láske. Keď mu dôjdu argumenty a nevie si svoje presadiť, tak aj zastrašuje. Aby iným ukázal moc. Tou aj svojou funkciou sa stále viac opíja. Okolo seba potrebuje vojakov otrokov, ktorí mu to skrúšene tolerujú a vykonávajú jeho rozkazy. Tým, čo sa vyvíjali normálne ako ľudia zhadzuje sebavedomie, aby si asi to svoje udržal na výške. Odporúča iným chudobu, ale sám ju nežije, farizej. Škodoradosť prezrádza jeho utajenú pýchu a občas ju dotiahne aj do pomsty. Najviac zo všetkého odsudzuje kňazov zbehov, čo sa poženili. Nestihne si všimnúť, že sám tiež postupne ako klerik od ideálov vážne odpadá. Od pochopenia, od empatie s prenasledovanými za pravdu, od pápežských usmernení. A nakoniec aj od úprimnosti a normálnej ľudskosti. A zašiel ďaleko…
PS. Nezabudne si navonok zakladať na antikomunizme, vonkajšej vernosti Cirkvi a najmä a predovšetkým na až puritánsky dokonalej nikoho sa nedotýkajúcej „čistote“! To je jeho maska perfekcionizmu, na ktorej si desaťočia falošne zakladá. Povrchnejších duchovných adolescentov aj nadchol, ženy dedinské tým až k slzám možno dojal. Ale normálnych chlapov neoklamal. Tí boli z gýčových sakrakomunikácií a megalomansko – neprirodzených výtlkov tohoto pána hyperpucmajstra, ultracirkevníka – polokatolíka v závere jeho tunajšej cesty jednoznačne polozhrození. Ešte dnes nevedia tomuto duchu prísť na meno. Treba uznať, že dalo sa tam žiť kvalitne najmä 8.blahoslavenstvo. A ponúkali sa tu ultrašpeciálne milosti. Tí čo odtiaľ ušli, môžu ľutovať.
Vybudoval toho navonok ako Šalamún. Zanechal však prisilné negatívne emócie. Tieto i ďalšie diagnózy. Roky kázal iným o svätosti, ale po jeho smrti sa ho nikto za svätého vyhlásiť neponáhľal. Sám to kedysi nazval presne, ale iba na iných: švindeľ! Navonok zameraným workoholizmom to prehnal. Zanedbaná vnútorná práca mu ako trpké ovocie zanechala ostré črepiny poloľudskosti i polosvätosti. Jeho poločistota bola plná aj skrytej pýchy. Tou najprv nechtiac, potom už i vedome ľudí okolo seba poranil. Niektorých aj veľmi hlboko. Vraj za mladi býval aj iný. Pre mnohých bol idolom a bojovníkom za správne veci. Aj bača sa môže zvlčiť, keď nebedlivo odignoruje rady nepokryteckých baránkov. Navonok úctu budiaci chlap, odporúčajúci iba a len pravú katolícku vieru s prejavmi charakteru. Superkatolík, ktorému široko ďaleko nebolo páru. Vo vnútri však tuhý polokatolík. Ešte aj silný polosúdruh, ktorý lekcie o komunikácii s inými odpozoroval asi od boľševických tajomníkov. Ďalšia kontraverzná osobnosť našej histórie. Na hrob by sa mu hodil nápis: Prelátus arcipotentátus, ultracatholicus semipelagiánus. Navonok superbača, ale vo vnútri s ešte nevykúpenými vlčími hlbinami. Tých sa zbavíme iba v krste ohňom. Tento askéta ho prežiť poctivo nestihol. Odložil si ho na posmrtný život? Bude mať čo očisťovať aj tisíc rokov. Nebol ešte omilostený pre hĺbkovú spiritualitu, mystiku. Ale jeho spiritualita mala aj serióznosť aj vážnosť. A jeho zdanlivá povrchnosť mala aj určitú duchovnú hĺbku.
Sláva a Vďaka Bolestnej Panne.
Ježišova Matka trpela veľmi vo vnútri hrôzami ľudí okolo seba. Je aj Kráľovnou mučeníkov. Tie veľké meče v jej srdci, to sú dlhoročné duchovné boje a trápenia, kde každý centimeter je akoby pretrpený rok. Mária bola pravdepodobne uchránená od vonkajšieho mučeníctva, ale to vnútorné mala veľké a dlhoročné. Nádherné na našom národe je, že na Sedembolestnú nezabúda.
„Teraz stojíme pred konečnou konfrontáciou medzi Cirkvou a anticirkvou, medzi evanjeliom a anti-evanjeliom, medzi Kristom a antikristom. Táto konfrontácia leží v plánoch Božej Prozreteľnosti; je to skúška, ktorú musí podstúpiť celá Cirkev a najmä poľská cirkev. Je to skúška nielen nášho národa a Cirkvi, ale v istom zmysle skúška 2,000-ročnej kultúry a kresťanskej civilizácie so všetkými dôsledkami pre ľudskú dôstojnosť, práva jednotlivca, ľudské práva a práva národov“. —Kardinál Karol Wojtyla (JÁN PAVOL II.), na Eucharistickom kongrese vo Philadelphii
iba vďaka správnemu poznaniu sa dostaneme cez múr nekvalitnej lásky / podľa sv. Kataríny Sienskej/
Pretože Kniha zjavení je plná symbolov a alegórií a neobmedzuje sa iba na jednu historickú udalosť, jeden výraz Bohom zjaveného Slova, napríklad ‚znamenie šelmy‘, sa môže skutočne vzťahovať na viac než jednu interpretáciu.
Kardinál Ratzinger (pápež Benedikt XVI.) objasňuje tento bod, keď tvrdí, že výraz „‚Antikrist‘ sa nemôže obmedziť na žiadneho jednotlivca. / v doterajšom čase/ Jeden a ten istý nosí v každej generácii veľa masiek.
“Pokiaľ ide o biblický význam výrazu ‚znamenie šelmy‘, pôvodné slovo Koine pre „znamenie“ je Káragma (χάραγμα), čo vôbec neznamená „znamenie“, ale dôraznejšie „úder, ktorý zanecháva odtlačok,“ alebo „znak vo vnútri tela“
A veľký otec Cirkvi sv. Cyril, arcibiskup jeruzalemský, vo svojich „Katechetických náukách“, pozoruhodných dôležitosťou a hĺbkou obsahu, priamo a rozhodne napomína kresťanov: „Poznáte znamenia Antikrista: nepamätajte si ich sami, ale veľkodušne ich oznamujte všetkým“ ( Vyučovanie 15.)
Arcibiskup Carlo Maria Viganò: Libera nos a malo. Diabolské pozadie nového svetového poriadku
serióznejšie hókus pókusy o výklad Apokalypsy Apokalypsa je dobrá zpráva do špatné doby / Zjavenie aký je záverečný plán Boží so svetom, Odhalenie dlho utajovaných skutočností, Dekonšpirácia a posledná vojna dobra zo zlom, symbolický popis ako Babylonský svet dostane záverečný výprask a ako príde Božia vláda nebešťanov z Nebeskej Metropoly/
v každej sestre je ukrytá aj SV. PANNA a v každom pokrstenom dieťatku je aj reálne prítomný JEŽIŠKO, bodaj by v nás, veriacich mužoch bolo čím viac z ducha sv. Jozefa
Sme totiž Božím chrámom a sme povolaní vytvárať malú sv. rodinu už tu
čím náročnejšie budú časy, nech nás tým viac teší to Božie z neba, čo sme ako Dar dostali
„Ale keď Antikrist zdevastuje všetko na tomto svete, bude kraľovať tri roky a šesť mesiacov a bude sedieť v jeruzalemskom chráme; a potom Pán vyjde z neba v oblakoch… pošle tohto človeka a tých, ktorí ho nasledujú, do ohnivého jazera; ale prinášať spravodlivým časy kráľovstva, to znamená odpočinok, posvätný siedmy deň… Tie sa majú konať v časoch kráľovstva, to znamená na siedmy deň… pravý sabat/nedeľa spravodlivých… Tí, ktorí videli Jána, učeníka Pána, [povedzte nám], že od neho počuli, ako Pán učil a hovoril o týchto časoch… “ ( Sv. Irenej z Lyonu, cirkevný otec (140 – 202 n. L.); Adversus Haereses, Irenej z Lyonu, Otcovia cirkvi, CIMA Publishing Co).
“ Svet spravodlivých prenasleduje. Preto, lebo má z nich strach“ sv. Katarína Sienská
Nenávisť voči bratom vytvára priestor pre Antikrista; lebo diabol vopred pripravuje roztržky medzi ľudom, aby im bol príjemný ten, ktorý má prísť. — sv. Cyril Jeruzalemský, cirkevný lekár, (okolo 315-386), Katechetické prednášky , Prednáška XV, č.9
Dokonca aj démoni sú kontrolovaní dobrými anjelmi, aby neublížili tak, ako by chceli. Podobne ani Antikrist nenarobí toľko zla, koľko by si želal. — sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica , Časť I, Q.113, čl. 4
[The] New Age zdieľa s mnohými medzinárodne vplyvnými skupinami cieľ nahradiť alebo prekonať konkrétne náboženstvá, aby sa vytvoril priestor pre univerzálne náboženstvo , ktoré by mohlo zjednotiť ľudstvo. S tým úzko súvisí aj veľmi sústredené úsilie zo strany mnohých inštitúcií o vynájdenie globálnej etiky . — Ježiš Kristus, Nositeľ vody života, č. 2.5 , Pápežské rady pre kultúru a medzináboženský dialóg
Obrovské časti spoločnosti sú zmätené v tom, čo je správne a čo nie, a sú vydané na milosť a nemilosť tým, ktorí majú moc „vytvárať“ názor a vnucovať ho ostatným. — PÁPEŽ JOHN PAUL II, Homília v Cherry Creek State Park, Denver, Colorado, 1993
Ľudia sa musia každý deň modliť ruženec. Panna Mária to opakovala vo všetkých svojich zjaveniach, ako by nás chcela vopred vyzbrojiť proti týmto časom diabolskej dezorientácie , aby sme sa nenechali oklamať falošnými doktrínami a aby sme sa modlitbou nepozdvihli k Bohu. byť zmenšený…. Toto je diabolská dezorientácia napádajúca svet a zavádzajúca duše! Je potrebné sa tomu postaviť… — Sestra Lucy, svojej priateľke Done Marii Teresa da Cunha
Všetka spravodlivosť bude zmätená a zákony budú zničené . —Lactantius (asi 250 – asi 325), Otcovia Cirkvi: Božské inštitúty , Kniha VII, Kapitola 15, Katolícka encyklopédia
Ako som napísal v Spiraling Toward the Eye , táto celosvetová udalosť postaví Cirkev a anticirkev do ich „konečnej konfrontácie“. V posolstve mystičke Barbare Rose Boh Otec hovorí o tomto oddelení buriny od pšenice: Aby som prekonal obrovské následky generácií hriechu, musím poslať silu preraziť a premeniť svet. Ale tento nárast sily bude nepríjemný, pre niektorých dokonca bolestivý. To spôsobí, že kontrast medzi tmou a svetlom bude ešte väčší . —zo štyroch zväzkov Vidieť očami duše, 15. november 1996; ako cituje Zázrak osvietenia svedomia Dr. Thomas W. Petrisko, s. 53;
„Keď opäť príde komunizmus, všetko sa stane.“ Autor odpovedal: „Čo myslíš tým, že sa znova objaví?“ „Áno, keď to znova príde,“ odpovedala. „Znamená to, že komunizmus pred tým zanikne?“ „Neviem,“ povedala v odpovedi, „blahoslavená Panna jednoducho povedala, keď príde komunizmus.“ — Garabandal – Der Zeigefinger Gottes ( Garabandal – Boží prst ), Albrecht Weber, n. 2
„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci,“ povedal Ježiš – nie podľa našej teologickej dokonalosti, ale „ak budete mať lásku jeden k druhému“. [4] Dnešné rozdelenia možno teda zhrnúť do… Tí, ktorí bránia pravdu bez lásky proti tým, ktorí bránia lásku bez pravdy.
V našej dobe sa teda zrodili totalitné systémy a formy tyranie, ktoré by neboli možné v čase pred technologickým skokom vpred… Dnes môže kontrola preniknúť do najvnútornejšieho života jednotlivcov… — Inštrukcia o kresťanskej slobode a Oslobodenie
… náboženský podvod ponúkajúci ľuďom zjavné riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najvyšším náboženským podvodom je klam Antikrista… — Katechizmus Katolíckej cirkvi , č. 675
„Římskou Církev rozerve strašlivé schisma, takže všechno bude připraveno k přijetí Antikrista.“
„Když se Antikristu nepodaří duše Kristu věrné získat ani lichocením, ani vyhrožováním, přikáže je ukrutně mučit.“ Světice pak dále praví: „Syn zatracení bude nejprve sladkými slovy lákat lidstvo, ale tam, kde nepochodí, bude hrozným a krutým tyranem“.
Ovlivněn ďáblem všechno zničí, co Bůh stanovil ve Starém a Novém zákoně, jakmile – jak je předpovězeno – otevře svá ústa ke zvrácené nauce. Bude tvrdit, že krvesmilstvo a podobné zvrhlosti nejsou žádné hříchy. Bude mluvit o tom, že vůbec není hříchem, když se tělo tělem vydráždí, jako není hříchem, když se člověk zahřeje od ohně. Bude ujišťovat, že příkazy o čistotě vznikly z nevědomosti. Protože když je někdo teplý a druhý studený, musí se navzájem v teplotě a chladu vyrovnat. Dále bude věřícím říkat: Vaše zákony proti zdrženlivosti jsou proti zákonům přírody, totiž že člověk nesmí být roznícený, když je v jeho dechu oheň a celé jeho tělo je jako ve výhni. Jak může být proti své přirozenosti studený? A z jakého důvodu by měl člověk přestat jiné tělo dráždit?
Dále bude věřícím říkat: Vaše zákony proti zdrženlivosti jsou proti zákonům přírody, totiž že člověk nesmí být roznícený, když je v jeho dechu oheň a celé jeho tělo je jako ve výhni. Jak může být proti své přirozenosti studený? A z jakého důvodu by měl člověk přestat jiné tělo dráždit? Onen muž, o kterém říkáte, že je to váš Mistr, dal vám zákony, které překračují meze, když vám poroučí, abyste tak žili. Já vám však pravím: máte žít oběma způsoby, v teple i v chladu a navzájem se zahřívat. Pochopte to, že ten dotyčný člověk vám dal nesprávná přikázání. Protože i když vám přikazuje, že lidé se nemají navzájem zahřívat, přesto svoji přirozenost tělesně šlechtili.
Protože kdyby lidské děti takto nepřicházely na svět, neměly by vůbec možnost působit. Proto musíte vědět, čím vlastně jste. Protože ten, který vás dříve učil, vás klamal a k ničemu vám neposloužil. Já však vám říkám, že musíte poznat sami sebe, čím jste. Protože já jsem vás stvořil a jsem úplně celý ve všem.
„Minulú noc medzi 11:00 a 03:00 som mala fantastickú víziu dvoch cirkví a dvoch pápežov, ako aj ďalších vecí, dávnych i moderných.
Pokúsim sa opísať najlepšie ako viem všetko, čo si z vízie pamätám. Môj strážny anjel prišiel ku mne a povedal mi, že mám ísť do Ríma a doniesť pápežovi dve veci. Už si ale nespomínam, čo onými vecami bolo. Snáď je to vôľa Božia, že som to zabudla… Náhle som sa ocitla pred pápežom. Neviem teraz povedať, či spal, alebo sa modlil, ale mala som mu povedať dve veci, alebo dať mu dve veci.(Vízia Ríma a pápeža zo 7. storočia)Potom som mala (ďalšiu) fantastickú víziu. Rím sa mi zjavil ako v skorých dobách a ja som videla pápeža a cisára, ktorého meno som nepoznala. V meste som sa stratila. Všetko bolo tak odlišné, dokonca aj sväté slávnosti, no napriek tomu som ich spoznala ako katolícke.
Videla som okrúhlu budovu, ako kupola. Bola plná nádherných pohanských sôch. Nemala žiadne okná, ale na vrchu kupoly bola diera, akoby mal cez ňu do budovy padať dážď. Zdalo sa, akoby tam boli všetky modly, ktoré kedy existovali. Mnohé z nich boli nádherné a ďalšie zas veľmi zvláštne…
V centre budovy stála veľmi vysoká pyramída úplne zhotovená z tých sôch. Nevidela som žiadnych pohanských uctievačov, napriek tomu, že modly boli starostlivo zachovávané. Poslovia od pápeža chodili ku cisárovi s požiadavkou, aby sa tento pohanský chrám zmenil na kresťanský kostol. Počula som, ako (cisár) odkazoval, že pohanské sochy by mali zostať, no na ich vrchol sa môže umiestniť kríž, čo by bola tá najväčšia udelená pocta. Tento návrh – ako sa mi zdalo – nebol urobený v zlej vôli, ale dobrej. Videla som, ako sa poslovia vracali s odpoveďou a Bonifác (pápež je sv. Bonifác IV., pápežom bolo medzi rokmi 608 až 615) uvažoval o vyhovení cisárovej požiadavke. Potom som videla svätého kňaza modliť sa pri kríži. Keď sa kňaz domodlil, vstal a povedal Bonifácovi, že (cisárovu) požiadavku nesmie za žiadnych okolností prijať. Poslovia potom boli poslaní ku cisárovi s požiadavkou, aby bol chrám úplne vyčistený. Potom som videla ľudí, ako brali množstvo sôch do cisárskeho mesta (Konštantínopolu), no mnohé sochy stále ostávali v Ríme.Potom som videla vysvätenie chrámu. Počas ceremónie prisluhovali svätí martýri s Máriou na čele. Oltár nebol v centre budovy, ale (umiestnený) proti stene. Videla som viac ako tridsať vozov svätých relikvií privážaných do kostola.(„Súčasný pápež“)Ako som vnímala túto víziu, zjavil sa mi zrazu súčasný pápež a temný kostol jeho čias v Ríme. Vypadal ako veľká stará budova, ako mestská radnica, s veľkými stĺpmi vpredu.
Nevidela som v ňom žiadneho oltára, len lavičky a v strede niečo ako kazateľnicu. A kázalo sa v ňom a spievalo, ale nič iného. Len pár ľudí sa v ňom nachádzalo. A každý člen zhromaždenia si vytiahol modlu zo svojej náprsnej kapsy, položil ju pred seba a modlil sa k nej…Modly zaplnili celé miesto. Napriek tomu, že tam bolo tak málo veriacich, zaplnili celé miesto modlami! Keď sa „omša“ skončila, modly opäť skončili v náprsných kapsách.
Celý kostol bol ponurý a čierny, a všetko, čo sa v ňom dialo, bolo zahalené v temnej hmle.Potom som videla vzťah medzi tými dvoma pápežmi a tými dvoma chrámami. Je mi ľúto, že už som zabudla presné čísla, ale bolo mi ukázané, akú slabú podporu mal („starý“ pápež), ale tiež som videla, akou silou a odvahou disponoval, aby zničil tak veľa (pohanských) bohov a zjednotil tak veľa rozličných uctievaní do jedného. A, na druhú stranu, aké veľké boli počty (stúpencov) toho druhého a aký bol nerozhodný vo svojich činoch, keďže povolil stavanie falošných chrámov; dovolil, aby boli jediný pravý Boh a jediné pravé náboženstvo stratené medzi takým veľkým množstvom falošných bohov a falošných náboženstiev. Tiež mi bolo ukázané, že tí pohania v skromnosti uctievali svojich bohov a že by aj boli vo svojej jednoduchosti ochotní uctievať jediného Boha – Najsvätejšiu Trojicu… Tento obraz bol prepojený na (obraz) starej doby, keďže vtedy bolo pohanské náboženstvo na ústupe, kým v týchto dňoch je to presne naopak.(„Fatálne dôsledky“)
Videla som tiež fatálne dôsledky tejto falošnej proticirkvi. Videla som heretikov všetkých druhov zbiehať sa v meste (Ríme). Videla som tiež vlažnosť kňazstva (a) rozširujúci sa kruh temnoty. Teraz sa moja vízia rozšírila. Videla som katolíkov na mnohých miestach utláčaných, znevažovaných, obmedzovaných a zbavovaných slobody. Kostoly boli zatvárané.
Všade sa rozmohlo veľké utrpenie, vojna a krviprelievanie.Videla som hrubých, ignorantských ľudí, ktorí kládli násilný odpor. Ale tento stav dlho netrval. Vo svojej vízii som tiež videla Chrám sv. Petra podrývaný plánom tajnej sekty (slobodomurárstvom). V rovnakej chvíli bol tiež chrám ničený zvonka búrkou, avšak zachránený bol v momente najväčšej tiesne. I videla som Presvätú Pannu Máriu, ako svojím plášťom chrám prikryla.V tejto poslednej scéne som už nevidela (dosiaľ) vládnuceho pápeža, ale jedného z jeho nasledovníkov. (Bol to) mierny, no rázny muž, ktorý vedel, ako k sebe pripútať svojich kňazov, zatiaľ čo držal tých zlých ďaleko od seba. Videla som všetko obnovené. Videla som kostol, ktorý siahal zo zeme až k nebesiam. Videla som jedného z 12 nových apoštolov – verných kňazov.“Anna Katarína Emmerichová, 13. mája 1820
12.septembra1820.„Videla som stavať zvláštny kostol proti všetkým pravidlám…Na stavebné operácie nedohliadali žiadni anjeli.V tom kostole neprichádzalo nič zhora…Bolo tam len rozdelenie a chaos. Je to pravdepodobnecirkev ľudského stvorenia podľa najnovšej módy, ako aj nový
heterodoxný kostol Ríma,ktorý sa zdá byť rovnakého druhu…“
„Znova som videla ten zvláštny veľký kostol,ktorý tam (v Ríme) stavali. Nebolo v ňom nič sväté. Videla som to rovnako,ako som videla hnutie vedené ekleziatikmi, ku ktorému prispeli anjeli. svätých a iných kresťanov. Ale tam (v podivnom veľkom kostole) sa všetka práca vykonávala mechanicky (tj podľa stanovených pravidiel a vzorcov).Všetko sa dialo podľa ľudského rozumu…“
„Videla som všetky druhy ľudí, vecí,doktrín a názorov.Bolo v tom niečo hrdé, trúfalé a násilné a zdalo sa ,že boli veľmi úspešní. Nevidel som jediného anjela ani jediného svätca, ktorý by pomáhal pri práci. Ale ďaleko v pozadí som videla sídlo krutého ľudu vyzbrojeného kopijami. A videla som vysmiatu postavu, ktorá povedala: ‚Postavte to tak pevne, ako viete: stiahneme to na zem.’“
Antikrist bude hlásat volnou lásku a zničí nejposvátnější svazky rodinného života. „Opovrhne vším posvátným a svátostiny Církve zahrne ďábelským posměchem.“ – Zatratí pokoru a bude šířit pyšné a hrozné učení. Bude opovrhovat tím, co nechal Bůh zapsat a učit ve Starém i Nové zákonu. Bude tvrdit, že hříchy a nepravosti nejsou hříchy a nepravostmi.
Antikrist udělá z Jeruzaléma střed své světové říše a kromě toho si zvolí ještě Řím za svou druhou rezidenci… Svatý Irenej praví: „V čase svého panování si Antikrist zřídí trůn v Jeruzalémě.“
jako světový monarcha zakáže křesťanské bohoslužby, ba dokonce každý, kdo vysloví sebemenší pochybnosti o božství Antikrista, bude považován za bezbožného člověka, propůjčí svým přívržencům bohatství, pocty a moc, a rozdělí mezi ně zdarma i pozemky. „Ctíti je bude zlatem i stříbrem, dá jim moc nadmnohými, a zemi jim rozdělí zdarma.“
znovu zavede svěcení soboty, obřízku a židovské obřady. Svatý církevní učitel Efrem (i svatý biskup Martin) říká, že Antikrist nařídí lidem podřizovat se židovským obřadům i obřízce. Také svatá Hildegarda praví: „Bude nařízeno dbát obřízky i židovských obřadů, naproti tomu přikázání křesťanství se prohlásí za bezvýznamná. Křest a svaté Evangelium se zavrhnou a předpisy katolické církve budou vysmívány.“– Antikrist obnoví Jeruzalém i chrám znovu vystaví a Židům bude sděleno, že si podrobí celou zem.
proroctvo z Japonska – Panny Márie z Akity: Dielo diabla prenikne dokonca aj do Cirkvi takým spôsobom, že uvidíme kardinálov, ktorí sa postavia proti kardinálom, biskupov proti biskupom. Kňazmi, ktorí si ma ctia, budú opovrhovať ich spolubratia… a budú vyplienené kostoly a zdemolované oltáre; Cirkev bude plná tých, ktorí prijímajú kompromisy, a démon bude tlačiť na mnohých kňazov a zasvätené duše, aby opustili službu Pánovi… (sestra Agnes Sasagawa, Akita, 13. októbra 1973).
Možno „tretie tajomstvo“, ktoré dostali tri fatimské deti, týkajúce sa „biskupa v bielom“, má ďalší význam: Anjel zvolal silným hlasom: ‚Pokánie, pokánie, pokánie!‘. A v nesmiernom svetle, ktoré je Boh, „niečo podobné tomu, ako sa ľudia javia v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“ – sme videli biskupa odetého v bielom. Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.“ Aj iných biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky stúpajúcich na strmú horu, na vrchole ktorej bol veľký kríž z drsných kmeňov akoby korku s kôrou. Predtým, ako tam Svätý Otec dorazil, prešiel veľkým mestom napoly v ruinách a napoly roztraseným krokom so zastávkami, postihnutý bolesťou a smútkom, modlil sa za duše mŕtvych, ktorých cestou videl. Keď dosiahol vrchol hory, na kolenách pri úpätí veľkého kríža ho zabila skupina vojakov, ktorá na neho vystrelila guľkami a šípmi, a rovnakým spôsobom zahynuli jeden po druhom ďalší biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky i rôzni laici rôzneho postavenia a pozícií. Pod dvoma ramenami kríža boli po dvaja anjeli, každý v ruke s krištáľovým aspersóriom, v ktorom zhromažďovali krv mučeníkov a ňou kropili duše, ktoré smerovali k Bohu. (Fatimské posolstvo, 13. júla 1917; vatican.va)
„Je to naša vlastná ospalosť voči prítomnosti Boha, ktorá nás robí necitlivými voči zlu. Boha nepočujeme, pretože nechceme, aby nás niekto rušil, a preto zostávame ľahostajní k zlu… Ospalosť učeníkov nie je problémom len pre okamih keď sa to udialo, ale skôr celých dejín. „Ospalosť“ je naša, tých z nás, ktorí nechcú vidieť plnú silu zla a nechcú vstúpiť do Jeho umučenia.“ (Benedikt XVI., Catholic News Agency, Vatican City, 20.4.2011, generálna audiencia)
„Sú to rany, ktoré som utŕžil v dome tých, ktorí ma milovali. Zranili ma moji priatelia, ktorí neurobili nič, aby ma bránili a ktorí sa pri každej príležitosti stali spolupáchateľmi mojich protivníkov.‘ Túto výčitku možno namieriť na slabých a plachých katolíkov všetkých krajín. (Sv. Pius X.: Publikácia dekrétu hrdinských cností sv. Johanky z Arku, atď., 13.12.1908; vatican.va)
My vo Svetovej zdravotníckej organizácii neobhajujeme uzamykania ako primárny prostriedok na kontrolu tohto vírusu…
Začiatkom budúceho roka sa môžeme dočkať zdvojnásobenia chudoby vo svete. Možno budeme mať minimálne dvojnásobnú detskú podvýživu, pretože deti v škole sa nestravujú a ich rodičia a chudobné rodiny si to nemôžu dovoliť. Toto je vlastne strašná, príšerná globálna katastrofa. A preto skutočne apelujeme na všetkých svetových vodcov: prestaňte používať uzamknutie ako svoju primárnu metódu kontroly. Vyviňte lepšie systémy. Spolupracujte a učte sa jeden od druhého. Pamätajte však, že uzamknutia majú iba jeden dôsledok, ktorý nikdy nesmiete zľahčovať – robí to chudobných ľudí nesmierne chudobnejšími. (Dr. David Nabarro, osobitný vyslanec Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), 10. októbra 2020; Týždeň za 60 minút # 6 s Andrewom Neilom; gloria.tv)
Proroctví stigmatizované Marie – Julie Jahenny / + 1941/ týkající se nové mše
„Varuji vás. Učedníci, kteří nejsou Mého evangelia teď tvrdě pracují na tom, aby nově vytvořili podle svých idejí, a pod vlivem nepřítele duší, mši, jež obsahuje slova, která jsou protivná Mému zraku. Až nadejde osudová hodina, kdy víra mých kněží bude podrobena zkoušce, budou to tyto texty, které se budou celebrovat v tomto druhém období.“
„První období je období Mého kněžství, existující od Mé doby. Druhé je období pronásledování, kdy nepřátelé víry a Svatého náboženství vnutí své formulace do knihy druhého celebrování. Mnoho z Mých svatých kněží odmítne tuto knihu, zapečetěnou slovy propasti. Bohužel jsou mezi nimi ti, kteří ji přijmou.
..Francouzská řeholnice Nativitas (1731-1798), klariska ve Fougeres, prorokuje podobně: „Vidím, že s blízkým posledním příchodem Krista způsobí špatný kněz Církvi velké utrpení.“
Pozoruhodné je i proroctví svaté Hildegardy († 1179): „Římskou Církev rozerve strašlivé schisma, takže všechno bude připraveno k přijetí Antikrista.“
V Písmu svatém je naznačeno, že Antikrist bude mít dva mocné pomocníky,totiž Satana a lžiproroka. V Apokalypse se říká: „A viděl jsem z úst drakových a zúst šelmy a z úst nepravého proroka vycházeti tři duchy nečisté jako žáby.“ Drakem,šelmou a nepravým prorokem jsou Satan, Antikrist a lžiprorok. Stejně jakopři vykoupení působily tři Božské osoby, budou i v tajemství zla působit společnětaké tři: Satan, Antikrist a falešný prorok.“
fatimské tajemství: „Po dvou částech, které jsem již vysvětlila, jsme po levici Naší Paní a kousek výš viděli anděla s planoucím mečem v levé ruce, který se blýskal, a vyletovaly z něj plameny, které vypadaly, že by dokázaly zapálit celý svět, ale hasly, když se setkaly s září, jež vycházela k andělovi z pravice Naší Paní. Anděl s pravicí napřaženou k zemi hlasitě zvolal: ,Pokání, pokání, pokání.‘ A toto jsme viděli v nesmírném světle, kterým je Bůh. Podobně jako vypadají lidé, když přechází před zrcadlem bíle oděný biskup. Měli jsme dojem, že je to Svatý otec. Další biskupové, kněží, řeholníci a řeholnice vystupovali na strmou horu, na jejímž vrcholu byl velký kříž z hrubě osekaných kmenů a korkový strom s loďkou, než tam Svatý otec došel, procházel velkým zpola rozbořeným městem a chvěje se, zasažen bolestí a žalem, modlil se za duše mrtvých, jež cestou míjel. Když dorazil na vrchol, byl zabit kleče u paty velkého kříže skupinou vojáků, kteří po něm stříleli kulkami a šípy a stejným způsobem tam umírali jeden po druhém biskupové, kněží, řeholnice a řeholníci i různí laici z různých postavení a pozic. Pod dvěma rameny kříže byli dva andělé, každý s křišťálovou kropenkou, do níž sbírali krev mučedníků a kropili s ní duše odcházející k Bohu.“
Před smrtí svolal sv. František (Assiský) své bratry a povzbudil je k vytrvalosti v budoucích bouřích a útrapách, řekl jim „Bratři, jednejte mužně, buďte silní a vytrvalí. Nastanou velké útrapy a svízele, kdy nastane mnoho tělesných i duchovních bouří a rozbrojů, kdy ochladne láska mnohých a nabude převahy hřích a neřest. Moc zlých duchů se netušeně rozpoutá, naše neposkvrněná čistota i jiných řádů bude znečištěna a jen málo křesťanů zůstane věrná papeži a římské Církvi. Papež bude zvolen nesprávnou volbou a v tom bouřlivém čase bude podávat mnohým falešné a smrtonosné své učení. Rozmnoží se pohoršení a náš řád bude rozdvojen, mnozí budou ztraceni, protože nebudou odporovat bludu, ale s ním souhlasit. Bude tolik mínění a bludných rozkolů v lidu, u řeholníků a duchovních, že kdyby tyto dny nebyly zkráceny, dle slov evangelia, byli by do bludu strženi i vyvolení, kdyby je neřídilo v tom zmatku nesmírné Boží milosrdenství. Na naši řeholi a náš život budou mnozí krutě útočit a přijdou nesmírná pokušení. Kdo však tehdy obstojí, ten obdrží korunu života. Běda těm kdo ztratí důvěru ve svůj řád a nebudou pevně stát proti pokušením, která jsou seslána na zkoušku vyvolených. Ti pak co zůstanou věrní zbožnosti a zachovají si plamen lásky, budou pronásledováni a tupeni jakožto neposlušní a rozkolníci. Jejich pronásledovatelé, oklamáni zlým duchem, se budou domnívat, že slouží Bohu, když je zabijí a vyhubí ze země. A tehdy bude Pán útočištěm trpících a spasí je, budou-li v něj doufat. Aby se stali podobnými Pánu, dá jim sílu, že zůstanou věrní a získají za život časný život věčný, poslechnou-li více Boha než lidi. Než souhlas s klamem a lží, raději podstoupí smrt. V tom čase bude od některých kazatelů pravda zahalena mlčením, od jiných zase zapřena a zavržena. Svatost života bude mnohým pro smích, právě proto jim Pán Ježíš Kristus nesešle hodného pastýře, ale velikého škůdce.
sv. Ján z Damašku
Je potrebné vedieť, že Antikrist sa musí objaviť. Totiž antikristom je každý, „kto nevyznáva Syna Božieho, prišlého v tele“, ktorý sa ako dokonalý Boh stal dokonalým človekom, ale zostal naďalej Bohom. V osobitnom a výlučnom význame nazývame Antikristom toho, ktorý má prísť pri skončení veku. Skôr však musí byť evanjelium hlásané všetkým národom, ako povedal Pán, a vtedy onen príde, aby bola dokázaná bezbožnosť židov. Povedal im totiž Pán: „Prišiel som v mene svojho Otca, a neprijímate ma. Ak príde iný vo svojom vlastnom mene, prijali „. A apoštol píše: „Pretože neprijali a nemilovali pravdu, ktorá by ich zachránila, preto je Boh vydáva do moci klamu, aby uverili lži; tak budú odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale našli zaľúbenie v neprávosti „. Židia neprijali toho, ktorý je Syn Boží a Boh, Pána Ježiša Krista, (513) ale prijmú podvodníka, ktorý sa bude vydávať za Boha. O tom, že sa vyhlási za Boha, hovoril totiž anjel, ktorý poučil Daniele: „neprikloní sa ani k bohom svojich otcov“. Apoštol tiež varuje: „Žiadnym spôsobom sa nedajte od nikoho klamať, pretože nenastane (deň Kristovho súdu), kým nedôjde k vzbure proti Bohu a neobjavia sa človek neprávosti, Syn zatratenie. Ten sa postaví na odpor a „povyšuje nad všetko, čo má meno Božie“ alebo čomu sa vzdáva Božská pocta. Dokonca „usadne v chráme Božom a bude sa vydávať za Boha“. V chráme Božom, nie v našom, ale starom, židovskom. Nie k nám totiž príde, ale k židom; nie kvôli (zvestovanie) Krista (ale proti Kristovi) a proti tým, ktorí sú Kristovi. Práve preto je vlastne nazvaný Antikristom. Preto je nutné, aby najprv bolo hlásané evanjelium všetkým národom. „A potom sa ukáže ten zlý, príde v moci satanovej, bude konať kdejaký mocný čin, nepravdivé znamenia a zázraky, a všemocnú neprávosťou bude zvádzať tých, ktorí idú k záhube, ktorého Pán zabije slovom svojich úst a zničí svojím slávnym príchodom.“ Diabol sám sa nestane človekom tak, ako sa ním stal vtelením Pán – preč s takou myšlienkou !, ale zo smilstva sa narodí človek, ktorý sa úplne podrobí pôsobeniu satana. Boh, poznajúcej vopred o jeho neslýchane zvrátených úmysloch, dovolí, aby sa v ňom diabol usadil. Splodeniu zo smilstva, ako sme povedali, a v kútiku vychovávaný, náhle povstane, spôsobí vzburu a bude panovať. Na začiatku svojej skôr tyranie ako vlády, bude predstierať svätosť. Akonáhle však získa väčšiu moc, bude prenasledovať cirkev Božiu a prejaví celej svojej zlo. Príde potom s „klamnými znameniami a zázrakmi“, falošnými a nepravdivými – zvedie tých, ktorí opierajú svoje myslenie o slabé a chatrné základy, a tak ju zo živého Boha; „Zviedol by i vyvolených, keby to bolo možné.“ Enoch a Eliáš Thesbitský budú potom poslaní na zem a nakloní „srdcia otcov k synom“, to znamená synagógy k Pánovi nášmu Ježišovi Kristovi a k apoštolskému kázne; budú potom Antikristom odstránení. Vtedy sa zjaví Pán s neba, takým spôsobom, ako ho videli svätí apoštoli odchádzať do neba. On, dokonalý Boh a dokonalý človek, v sláve a moci, zničí človeka neprávosti, syna zatratenia „dychom svojich úst“. Nikto nech teda neočakáva, že Pán príde z krajiny, lebo príde s neba, ako sám vyhlásil.
Poznámka 507: Tu v prenesenom zmysle Kristov odporcu. (V krst. Staroveku iba Hypolit Rímsky napísal špeciálny knihu O Antikristovi. Vydal ju A. Achelis v Berlíne 1897. Z tohto diela čerpá sv. Ján Damascénsky a dopĺňa úvahami zo spisu sv. Ireneja lyonskej Vyvrátenie bludov / Adversus haereses, PG 7 /) .
Dle proroctví z Garabandalu z r.1962-1965 ke poslednímu pronásledování Katolické církve v Evropě dojde až po návštěvě papeže v Moskvě.
Apostoli poslednych časov:
Pre chudobnych a malickych budu vsade lubeznou vonou Kristovou, ale pre dolezitych, bohatych a pysnych tohto sveta budu vonou smrtiacouDiablove prenasledovania porastu az do nastupu vlady antikrista a najmä na ne sa vztahuje ona prva slavna Bozia predpoved o prekliati, vynesena proti hadovi v pozemskom raji. Boh ucinil a vytvoril iba jediné nepriatelstvo, a to nezmieritelné, ktoré potrva, ba porastie az do konca. Je to nepriatelstvo medzi Mariou, Jeho dostojnou Matkou, a diablom, medzi detmi a sluzobnikmi Panny Marie a medzi detmi a privrzencami Luciferovymi. Co Lucifer stratil pychou, to Maria ziskala pokorou. Co Eva zavrhla neposlusnostou, to Maria ziskala poslusnostou. Boh polozil aj mnohé nepriatelstva, medzi pokolenia Panny Marie a pokolenia démonove. To znamena, ze Boh polozil odpor a skrytu nenavist medzi pravé deti a sluzobnikov Mariinych a deti a otrokov diablovych. Ti sa vobec nemaju radi a nemaju medzi sebou ziaden vnutorny vztah.Mariina moc nad vsetkymi diablami sa zaskvie najmä v poslednych casoch. Vtedy Satan zavedie uklady jej päte, to znamena pokornym utlacanym a chudobnym detom, ktoré Maria povzbudi, aby mu vypovedali vojnu. V ociach sveta budu malicki a ubohi a budu pred vsetkymi ponizeni ako päta. Bude sa po nich sliapat, ako sa naslapuje na pätu, budu utlacani tak, ako ostatné udy tela tlacia na pätu. Zato vsak budu obohateni Bozimi milostami, ktoré im Maria bude v hojnom pocte rozdavat.Svojou svätostou budu pred Bohom velmi velki a vyvyseni. Svojim nadsenim predcia vsetkych ludi a budu tak silno opreti o pomoc Boziu s pokorou svojej päty, ze v spojeni s Mariou rozdrvia hlavu pekelného hada a nastolia vitazstvo Jezisa Krista.Boh chce, aby v pritomnej dobe viac ako kedykolvek inokedy bola jeho sväta Matka poznavana, milovana a uctievana. To sa bezpochyby stane, ked predurceni zacnu s milostou Ducha Svätého uctievat Pannu Mariu vnutornym dokonalym ukonom. Pod jej vedenim zakotvia v dobrom pristave napriek vsetkym burkam a piratom. Spoznaju, ze Maria je najjednoduchsia, najkratsia a najdokonalejsia cesta ku Kristovi, a celkom sa jej oddaju telom a dusou, aby tym istym sposobom patrili Kristovi.Budu to sluzobnici Pana, ktori ako blciaci ohen vsade zalozia ohen bozskej lasky.Budu ostrymi sipmi v ruke mocnej Marie, ako sipy v ruke mocného, aby prebodli nepriatela. Vo svojom srdci ponesu zlato lasky, vo svojom duchu kadidlo modlitby a vo svojom tele myrhu umrtvovania. Pre chudobnych a malickych budu vsade lubeznou vonou Kristovou, ale pre dolezitych, bohatych a pysnych tohto sveta budu vonou smrtiacou.Budu to hrmiace oblaky, poletujuce vzdychanim na najjemnejsi zavan Ducha Svätého. K nicomu sa nebudu viazat, nicomu sa nebudu divit, nebudu si robit ziadne starosti, ale budu sirit dazd Bozieho slova a vecného zivota.Budu hrmiet proti hriechu, buracat proti svetu, zasiahnu diabla a jeho pomocnikov dvojsecnym mecom slova Bozieho, prebodnu skrz naskrz k zivotu alebo k smrti vsetkych, ktorych k nim Boh posle.Budu to pravi apostoli poslednych casov, ktorym mocny Pan udeli slovo a silu, aby konali divy a vydobyli spät od nepriatela slavnu korist. Budu bezstarostni medzi inymi knazmi, duchovnymi a klerikmi. Avsak budu mat strieborné kridla holubice, aby leteli, kamkolvek ich Duch Sväty zavola, s cistym umyslom hladat slavu Boziu a spasu dusi. Na miestach, kde budu kazat, zanechaju po sebe len zlato lasky, ktora je naplnenim celého zakona.A vieme, ze to budu pravi ucenici Kristovi. Budu kracat v slapajach jeho chudoby, pokory, pohrdania svetom a lasky, budu ucit uzkej ceste k Bohu v cistej pravde podla svätého evanjelia a nie podla zasad tohto sveta.Nicim sa nebudu znepokojovat, nebudu brat ohlad na postavenie cloveka, nikoho nebudu setrit, nebudu sa bat ani pocuvat ziadneho cloveka, aj keby bol akokolvek mocny. V pravej ruke ponesu kriz, v lavej ruzenec a v srdci budu mat sväta mena Jezis a Maria. V celom svojom spravani budu prejavovat skromnost a Jezisovo umrtvovanie.Hla, to su velikani, ktori pridu, a Maria bude pritomna z Bozieho rozkazu, aby rozopäla svoju moc nad mocou bezboznikov, modlosluzobnikov a mohamedanov. Kedy sa to stane? To vie len Boh. Na nas je mlcat, modlit sa, tuzit a cakat: Cakal som a cakal (Z 42, 2)Existuju vsak aj nepravi marianski ctitelia, totiz ctitelia pokrytecki, ktori pod plastom tejto vernej Panny ukryvaju svoje hriechy a neresti, aby sa javili v ociach druhych takymi, akymi nie su.
svätý L. M. Grignion z Monfortu, O pravej marianskej ucte, MCM Olomouc 1997 (s. 37-43)
BISKUP FULTON SHEEN V R. 1950 POVEDAL O FALOŠNOM PROROKOVI – ANTIKRISTOVI:
„Žijeme v dňoch apokalypsy, posledné dni našej éry. Dve veľké sily: Kristovo mystické telo a antikristovo mystické telo sa začínajú pripravovať na posledný boj.Falošný prorok založí náboženstvo bez kríža. Náboženstvo bez večného života. Náboženstvo na zničenie náboženstiev. Cirkev bude falošná. Kristova (katolícka) Cirkev bude jedna a falošný prorok vytvorí ďalšiu. Falošná Cirkev bude svetská, ekumenická a globálna. Bude to federácia cirkví. A náboženstvá vytvoria akési globálne združenie. Svetový parlament cirkví. Bude zbavený všetkého božského obsahu a bude mystickým telom Antikrista. Mystické telo na zemi bude mať svojho Judáša Iškariotského a bude to falošný prorok. Satan ho dosadí medzi našich biskupov.Antikrist sa nebude volať svojim pravým menom – Antikrist, inak by nemal žiadnych nasledovníkov. Nebude nosiť červené pančuchy, ani chrliť síru, neponesie trojzubec , ani nebude mať chvost. To pomôže Diablovi presvedčiť ľudstvo, že neexistuje. Čím viac ho človek popiera, tým je mocnejší. Boh sa definoval ako „Ja som, ktorý som“, a Diabol ako „Ja som, ktorý nie som.“ Nikde vo Svätom Pisme nenájdeme Diabla označeného za blázna. Skôr je označený ako anjel padlý z neba, ako „knieža tohto sveta“, ktorého účelom je presvedčiť nás, že večný život neexistuje. Jeho logika je jednoduchá: ak nie je nebo, nie je ani peklo; ak niet pekla, niet hriechu; ak nie je hriech, potom nie je sudca a ak niet súdu, potom zlo je dobré a dobro je zlé. Ako nás však presvedčí o svojom náboženstve? Podľa presvedčenia ruskej spoločnosti z obdobia pred komunizmom bude prezlečený za veľkého humanitárneho pracovníka, bude hovoriť o mieri, prosperite a hojnosti nie ako o prostriedkoch, ktoré nás majú viesť k Bohu, ale ako o cieľoch samých o sebe.Tretím pokušením, ktorým Satan zvádzal Krista, aby ho uctieval a všetky kráľovstvá sveta by boli Jeho, sa stane pokušením mať nové náboženstvo bez kríža, liturgie, večného života, náboženstvo na zničenie náboženstva, alebo politiku, ktorá bude náboženstvom, ktorá bude dávať cisárovi i to, čo je Božie. Uprostred všetkej jeho lásky k ľudstvu a zjavného prejavu slobody a rovnosti bude veľké tajomstvo, ktoré nikomu nepovie: neverí v Boha, pretože jeho náboženstvo bude bratstvom bez Božieho otcovstva. Bude chcieť oklamať aj vyvolených. Založí pultovú cirkev (proticirkev), ktorá bude opicou Cirkvi, pretože on je opicou Boha. Bude mať všetky znaky a charakteristiky Cirkvi, ale v opačnom zmysle a bez Božieho obsahu. Bude to mystické telo Antikrista, ktoré sa vo všetkých vonkajších veciach bude podobať mystickému Kristovmu telu.“
v každej sestre je ukrytá aj SV. PANNA a v každom pokrstenom dieťatku je aj reálne prítomný JEŽIŠKO, bodaj by v nás, veriacich mužoch bolo čím viac z ducha sv. Jozefa
Sme totiž Božím chrámom a sme povolaní vytvárať malú sv. rodinu už tu
čím náročnejšie budú časy, nech nás tým viac teší to Božie z neba, čo sme ako Dar dostali