Niečo Vám vážení čitatelia týchto riadkov napíšem o jednej zo špeciálnych Božích milostí, ktorú mi ráčila Prozreteľnosť darovať. Navonok to vyzerá ako hrozne smutná tragédia. Z pohľadu zhora ide o veľký Boží Dar.
R. 1990 som bol vysvätený na katolíckeho kňaza. Predtým som dostal veľmi silné povolanie. Akoby bol archanjel pri mne, taká sila. Niečo veľké. Odmietal som pol roka to pozvanie. A bolo to iba silnejšie. Prišla veľká túžba slúžiť nebu. Veľká láska k Ockovi v nebi. Tušil som, že príde aj veľké utrpenie. Prišlo. Bohu vďaka aj zaň. Všetko bolo obetované nebu cez Kristovu Sv. Krv a sv. slzy Panny Márie. Cítim obrovské duchovné bohatstvo z toho ako ovocie. Teraz mám po 33 r. kľud. V tichu priam blaženosť.
Bol som 22 r. v oficiálnej pastorácii. 11 r. v troch mestách a 11. r v troch dedinkách. Naposledy 9.r. ako kaplán v Rooseweltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Krásna a užitočná to práca. Nepatril som medzi otitulovaných manekýnov, ale medzi kňazov robotníkov. Okrem ochoty slúžiť, štúdia sa rád modlím. Aj tak sa dá veľa dobra urobiť. A dali mi zhora zvýšenú chuť slúžiť a robiť poriadok. Čím väčšia rôzna neochota a bordel, tým väčšiu.
Čím máte radšej Pravdu, a ju ohlasujete, tým viac asi znepokojujete opačne naladené duchovno. Prejavilo sa to napr. udávaním. Vari každý druhý rok som musel vysvetľovať na koberci všelijaké klebetné kydy. Razítka z pekla sú iba potvrdenkami o kvalite ohlasovania Božieho Slova. Preložení z miesta na miesto bolo vari 6 x kôli tomu. Aj iní kolegovia majú podobnú skúsenosť. Po treťom som povedal biskupovi Rudolfovi, že či je toto normálne, takto, na pokyn Judášov, tu rozhodujete?… Zvesil hlavu a hanbil sa. Prišli ďalšie udania, a už ma neprekladal. Vedel on aj prepáč povedať. Aj sa chovať razantne, keď videl jasný švindeľ.
V r. 2012 som bol v rámci dovolenky zastúpiť na pár dní kolegu v Martinskej nemocnici. Ďalšie a najtvrdšie udanie. Udavači iba testujú, ako sa máme radi. A v akom stupni veríme aj klamstvám. Úplne bežné je tu v nenávisti „oznámiť“ bez napomenutia medzi 4. a 6. očami. Miesto dobra inému túžime po pomste? A to ideme z najpravovernejšieho kostola? Od vyskočenej mníšky. Vraj som som na ňu predátorsky zaútočil ako vyhladovaný vlk. To som vďaka Bohu nikdy nerobil ani robiť neplánujem. Ako besná vlčica akčne aj verbálne však zaútočila ona. Vraj sa nespovedám a nemám vraj ani svedomie, vraj som tvrdil, že biskup R. je buzerant! To som sa postavil a dôrazne som ju zastavil, že čo si to voči + biskupovi dovoľuje!!! Trúba jedna, a veľká, falošná… Nehorázny útok na česť, na kňazstvo. Aj na holú existenciu. Tak to ako herečka z národného divadla v schizoafektívnom záchvate zahrala, že konšternovaný dočasný vikár diecézy sa vydesil, a hodil ma ako kňaza okamžite „cez palubu“. Pozrel som sa jej raz hlbšie do očí. V pohľade mala niečo z bosorky + hrozné gestapo. Na hulváta začala iným tárať hrozné opovážlivosti o intimite iného, aj o tom, o čom nemohla mať ani šajnu.
Či neškandalizuje intimitu iného ten či tá,
kto náhodou nemá niečím poškodenú intimitu vlastnú?!
Našla si aj ochotníkov, čo ju tvorivo doplnili a podržali. Prekvapilo ma to, že boli to moji spolupracovníci z Nemocničnej Duchovnej Služby. Oni tiež prispeli. Jeden svojou závistlivou špinavou papuľkou, druhý infantilnou podporou tej udavačky. Pani občas aj kostolníčka asi podstatne pribulikala, že ma treba už-aj spacifikovať. Aj sa objali s tou Judáškou. Na počudovanie zrazu ako zorganizovaná krimiskupinka popridávali prekvapivé všeličo, čo mne ako kolegovi za dlhé roky „nestihli“ v 9.r. komunikácii ani vôbec normálne povedať. A boli v tých poväčšine podozreniach a klebetách aj opovážlivé osočenia. Rozdúchali sa tak síce jednorázovým, ale účinným mobbingom silné bosorácke emócie, že ma treba ukľudniť asi už len psychiatriou. Racionalita a normálna komunikácia tu vážne u cirkevníkov absentovala. A to je presne vhodné podhubie na špinavé reči a rozkazovanie vyplašených žien. Ktoré za zomknú do reťaze a zoťatie muža nasleduje. “ Komunikácia kyjakom“ toho vrajkolegu pri moci nasledovala hneď potom ako “ bratská psychoterapia“, extrémne agresívne antierotikum po autosadistickej vrajčistote priamo z centrály a dielne cirkvou zakázaného hnutia Nazaret.
Mystiku medzi riadkami si musí človek nájsť roky sám.
Nik mu ju priamo nepovie, prečo sa veci dejú ako sa dejú.
Smietky v očiach brata ste našli, ale brvno vo svojom oku žiadne neregistrujete?
Keďže ste ma neráčili uznať za hodného právnej ochrany,
plním si sám svätú povinnosť právne brániť ľudskú česť a kňazský stav.
Zbieral ten bývalý člen tvrdého jadra tohoto stále aktívneho spolku na mňa asi závistlivo už dlhšie špinavé reči. Toto bola vhodná príležitosť, aby si s končiacou svojou funkciou ešte udrel. A veľmi špinavé reči medzi kolegami osobne porozchyroval. Posledné to tvrdé kopance od tohoto neslávneho a slovenskými biskupmi aj zakázaného extrémistického hnutia. Dostali sme ich 6. kňazi. To je to hnutie, kde to extrémne preháňali so 6. prikázaním a poriadne nie raz ignorovali 8.prikázanie z Desatora. Za 22 r. čo sme boli v diecéze a aj v meste BB vedľa seba neprišiel osobne ani raz, že by bol nejaký problém. Čo bola jedna z jeho povinností ako generálneho vikára či potom dočasného správcu diecézy. Na deň presne po 27 r., ako som sa ako bohoslovec zasvätil nebu. 30.9. zrazu koniec. Ešte mi nanucoval pobyt v kláštore a pokúšal sa mi vnútiť psychiatra. To robia, aby iného ponížili, ak má nafúknuté ego. Na zjavný administratívny sadizmus zareagovať falošným masochizmom? Po niekoľkohodinovej porade pred Tým vo sv. Eucharistii, na otázku, či to mám aj prijať?, som dostával jasnú a opakovanú odpoveď z oblasti svedomia, že nie. Oznámil som mu to pokojne. To ho už rozčertilo. Mal totiž iné a nemilosrdné plány. Po oznámení, že porušuje aj Ústavu, čl. 17, zrazu s tou vyfabulovanou psychiatriou cúvol.
Hrubo zaklamal nie len 4 x do dekrétu, ale pár krát aj do očí. Poroztruboval iným, najmä novému biskupovi, o mojom vrajskazenom intímnom svete, a vôbec ho ani nepozná. Učinil to so zlosťou a túžbou sa pomstiť iba na základe špinavých udaní a bez dôkazov. To, že sám na seba prezradil veľké defekty vo svojej vlastnej intimite, to si dodnes asi neuvedomil. Takto sa totiž bratia nesprávajú, však? Dodnes žiadne prepáč. Pápež František to volá rakovina zneužitia moci, tzv. klerikalizmus, a v matke cirkvi to konať zakázal.
Tí, čo klerikalizmus príliš milujú si ho svojvoľne povolia. A čo ostatní? NEMO sa na to prizerajú. A klamete sa navzájom, že takto milujete cirkev. To, že robia vlastné sebaprznenie a veľké pohoršenie, im exbratsky oznamujem.
Mal som objasnené teda, o čo tu ide. Riaditeľ Bú sfalšoval pôvodný dekrét vraj Dohody o prepustení zo zamestnania, ktorý som odmietol podpísať. Povedal som im trom, že robia neprávosť . Nanútil mi o deň neskôr, aby som podpísal inú dohodu, než tú pôvodnú, čo mi vytrhol z rúk, a ktorú deň predtým sám podpisoval, Na druhý krát, prvý krát mu vypadlo pero z rúk. Tiež ma divne manipulačne zavádzal, že si vraj oddýchnem rok a potom sa vraj vrátim. Uhýbal pohľadom a utekal rýchlo preč, asi skartovať ten dekrét.
Kôli úmyselnému nevyšetrovaniu v cirkevnom prostredí nasledovalo pred 3 r. povinnou časovou lehotou Trestné oznámenie, a o dva roky druhé, že toto boli nie malé kriminálne podvody. Odpoveď polície? Že trestný čin sa vraj nestal. Vec bola na civilných súdoch, cez tzv. Neodkladné opatrenie, „vybavené v priebehu roka, lebo cez súdny spor a právnika to tu vraj trvá aj 5 rokov a 5000 tis euro. Okresný, Krajský aj Ústavný, vraj nemôžu zasahovať do cirkevných záležitostí. Klamstvo. Inde zasahovali. “ Dík“ za poučenie. Stálo to spolu iba 27 eu. Apel Inšpektorátu práce: vraj sme sa dohodli. Otrasná lož. Listy na Nunciatúru: odpoveď žiadna. Slušný človek je tu ako fackovací panák. Asi 50 listov, za 5 rokov, a všetky v koši. Nechali ma zostúpiť do právneho pekla. O čom sa mi ani nesnívalo, že je to tu realita. Ani jeden paragraf tohoto štátu, ani jeden kánon nenašli, ktorý by napadnutého chránil? Toho nie som ako občan SR a člen RKC asi hoden dodnes? Na takú maličkosť, ako je ochrana cti a dobrého mena pred trápnymi udavačmi a verbálnymi zabijakmi? Keďže ste mi ráčili neprideliť ani cirkeného právnika ani nikto z Vás nepovedal po toľkých rokoch náročnej duchovnej služby ani ďakujem, ani prepáč, iba ste na seba niečo dôležité prezradili. Že to so sv. vierou a Kristom až tak vážne neberiete. A tu ďakujem, že ste ma od seba oddelili aj že som cez Vás dostal milosť byť prenasledovaným kresťanom. Kôli spravodlivosti ešte musím dodať, aby ste robili z tohoto pokánie. Aby som si splnil teda povinnosť.
Viete nemilosrdne vyhodiť iného aj „na dlažbu.“ Očierniť a zachovať verne aj protiprávnosť. Viete o tom verne 10 rokov zatĺkať. Škodoradostne sa chichotať na už šikanovaní exkolegu. Čo Vám mám na to povedať? Vydávate svedectvo o sebe, ako to „žijete a ako veríte“ Robíte tak aj trpiacemu Kristovi. V evanjeliu je písané, že je aj v tom v poslednom bratovi.
Vtedy ten nezáujem kde žijem a čo robím počas 9. mesiacov ma zaskočil. Prekvapilo ma to. Po 22 r. náročnej služby. Snažil som sa ju neodfláknuť. Stretávajúc ľudí na ulici v BB a vidiac ich prapodivné až zdesené grimasy som si skúšal domyslieť, aké hrôzy a ošpinenia o mne asi počuli. Tá rana po zradnej dýke v srdci bolela. Veľmi. Krvácalo to asi 5 rokov. Chodil som sa z toho veľa krát spovedať, že sa na nich za to veľmi neférové, čo iné – hnevám a som z toho mutný. Rana sa zázračne po modlitbách zahojila. Začal som im žehnať. Pochopil som, že je to asi tá z tých najťažších skúšok života: naučiť sa milovať aj nepriateľov. Prijať aj prizabitie cti aj veľké poníženie. Pochopiť v tom aj vyššiu Božiu réžiu… Dať to ako svoju malú obetu Ockovi v nebi v duchu to spojiť s Kristovou veľkou obetou na kríži. Aj so Sv,P. Máriinou pod ním. O tom je totiž podstata kňazstva. A prišlo požehnanie i ukľudnenie turbulentných situácií. Po rokoch vyjasnenie, že všetko zlé je aj na niečo dobré.
Česť o normálnosť sa snažiaceho človeka je pre nás tu v SR aj v slovenskej časti matky cirkvi absolútne nič?
Má nejakú česť ten, kto inému bratovi česť a dôstojnosť kňazského stavu nechráni?
Nebojíte sa, že pred Božím súdom pre tieto nie doriešené maličkosti môžete prísť o svoju česť?
Kto Vám dovolil hrubo porušovať 8. Božie prikázanie a platné cirkevné kánony, či Ústavu SR? napr:
Kán. 219 – Všetci veriaci majú právo, aby pri voľbe životného stavu boli uchránení
od akéhokoľvek nátlaku.
Kán. 220 – Nikomu nie je dovolené nelegitímne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má,
ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia.
Kán. 221 – § 1. Veriacim patrí, aby si legitímne vymáhali práva, ktoré majú v Cirkvi
a obhajovali si ich na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva.
§ 2. Veriaci majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná autorita predvoláva
na súdne konanie, boli súdení podľa právnych predpisov, ktoré treba uplatňovať s právnou
miernosťou.
§ 3. Veriaci majú právo, aby boli postihovaní kánonickými trestami iba podľa normy
zákona
Kán. 1620 – Rozsudok má chybu nenapraviteľnej neplatnosti,
ak čl.7 jednej zo stránok bolo odopreté právo obhajoby;
Ústava SR Čl. 16
(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Nový biskup ma v januári 2013 prijal a v liste o pár dní napísal, že mám robiť pokánie, dal 5 dobrých bodov, a že ma rád vráti naspäť. Po pol roku som pri druhom stretnutí zistil, že ho žiadne moje pokánie nezaujíma, veľmi divným hlasom oznámil, že budem mimo roky. Mal už iný plán ma zo šachovnice vyhodiť ako figúrku. To bolo kruté. Aj podlé. Ešte horšia dýka v srdci, než tá prvá. Zvláštne, že mi pobyt v kláštore vôbec iba taktne odporučil a mávol rukou, že psychiatra nepotrebujem. Jediné dve pozitíva čo ma mne našiel. Čiže Ten v eucharistii mi to správne predpovedal.
Kolegovia totiž v meste o mne rozchyrovali, že som asi neposlušný, že som mal ísť ku tomu psychiatrovi, a podobné ďalšie kydy. Miesto návštevy a rozhovoru prejavili aký taký záujemček aspoň tými klebetami. Šírili tak rôzne verzie. Návšteva či pomoc mi s bývaním bola nad ich sily. Triasli sa, chudáci. Aj najlepší kamaráti. Dali ma bývať na charitu. Asi zásahom zhora. Presne o 2 a pol r. som odchádzal s nemým výkrikom vraviac riaditeľovi , že by mi mohli dať radšej sekeru do hlavy, miesto toho čo oni ten súdruh biskup so mnou robiť ráčili…Menej by ma to totiž ako človeka bolelo. Bol to niekoľkoročný horror na psychiku. Až po 10 r. prichádzam do akého-takého nadhľadu, že to bude vo večnosti vo filme spracované snáď aj ako kvalitná groteska s drámou v pozadí.
Písal som asi 10 úctivých listov „otcovi biskupovi“ a poslal asi 6 odpovedí. V nich iba nové a tvorivé obvinenia, a iba ďalšie vyhrážky trestami. Zákaz vysielať aj v rádiu, vraj tam šírim bez jeho povolenia iba negatíva o cirkvi. Veď ma už ani nezamestnával a vraj o žiadnej práci pre mňa nevedel…. Vraj som spáchal nejaké veľké pohoršenie. Pýtal som sa úctivo, že kedy kde a s kým, lebo čestné slovo nik za mnou za života neprišiel a do očí mi nepovedal o niečom takom.
A tak som ich žiadal 3 x o normálny cirkevný súd, kde by sa pred svedkami a kompetentými vec vyjasnila. Podľa CIC 83 bremeno dokazovania je na strane toho, kto obvinil. Po neodpovedaní na Žiadosť o zmene rozhodnutia do 3. dní, po nepochopiteľnom ignorovaní Hierarchického rekurzu najbližšiemu nadriadenému, čo bol arc. S.Z. v Bratislave do 30 dní, po zámernom? nepridelení cirkevného právnika z Bú, čo sú jasné dôkazy aj pre laika, že celé odvolanie z pastoračnej služby bolo od počiatku NEPLATNÉ. Vydal ho totiž nie biskup. Ale ten, čo zneužil svoju dočasne prepožičanú moc v diecéze. A z podobného deliktu opovážlivo obvinil mňa a použil aj tvrdú administratívnu päsť… Dve kánonické napomenutia, či ústne alebo podľa cirkevného práva listom, to vraj nebolo treba. Z veľkého pohoršenia takto iného radi obviňujú tí, čo sa hrajú na farizejskú čistotu, a svojimi zlobou rozdúchanými špinavými rečami škandalizujú niekoho iného. Koho asi namajú radi alebo mu doslova závidia. Žiadne prepáč dávajú ako tri bodky na desať rokov hneď za tým. Aj Ježiš si povzdychol: „To ste na mňa zobrali meče a kyjaky ako na zločinca?“
Kán. 428 – § 1. Keď je stolec uprázdnený, nemá sa nič meniť.
§ 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie diecézy, sa zakazuje robiť čokoľvek, čo by
mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre diecézu alebo biskupské práva; zvlášť sa im zakazuje
aj komukoľvek inému, či už osobne alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek
dokumenty diecéznej kúrie alebo v nich čokoľvek meniť.
Nulitu potvrdzuje aj kánon 428. Dočasný administrátor nemá právo z osobnej pomsty vyhadzovať 6. kňazov z pastorácie. Ani legitimizovať tri vyslovené klamstvá v odvolacom dekréte. Jedno z nich, že sa nechcem polepšiť, či druhé že som vraj zneužil kňazskú moc, to napísal v podstate o svoje utajené a neprečistené diagnózy. Nemal právo ani posielať iného svojvoľne na psychiatriu.
Ústava SR Čl 17 (7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu.
Vo sv. cirkvi sa deje občas aj niečo veľmi nedôstojné. Tak som toho bol svedkom aj účastníkom. Ak by niečo ozaj mali, normálny súdny proces by aj bol. Ale tu išlo zjavne už o nejaké „väčšie veci“ Tak som teda nechtiac dostal milosť originálnej tŕňovej koruny. S „nazaretským kyjakom po hlave a aj „nadprirodzenými“ „administratívnymi procesmi – dýkami od excelencie z predu i zo zadu.“ Aj toto sa deje u nás vnútri. Zvonka a povrchného pohľadu totiž vyzeráme, že naša spiritualita je ťuťuli muťuli a mediálna komunikácia so svetom a jeho utajenými správcami, tzv. globalistami pripomína nie prorocké slová, ale skôr naivné ťapy ťapy ťapušky… A vo vnútornom fóre nie je cudzie týmto „zbožným chlapcom“ zničiť inému život, česť, posvätný stav moderne a potichu. Popri adorovaní aj permanentné bezprávie?!?
Po už nehoráznom ignorovaní troch žiadosti o oficiálne dokázanie nejakého deliktu, a 5 ročnom umelom predlžovaní doby návratu do služby, mi biskup v Roku Milosrdenstva 2016 podaroval ako špeciálnu formu ugrilovania tzv. administratívno – trestný proces. Zámer bol tajný a jasne určený : ako kňaza ma odstaviť navždy. Prostriedky boli: kat v pozadí už dopredu rozhodol, hrajkanie sa na vypočúvanie, a pritvrdili ešte aj bosorácke dúchadlá cez tú nekajúcu exmníšku. Už trestuhodným krivým svedectvom. Vraj som bol voči nej ešte aj s krikom agresívnejší. Čo je gentlemanovi cudzie. Hnilé a mokré polenisko pod už horiacu hranicu na ďalšieho arcikacíra, z ktorého sa poriadne zadymilo, priložil aj bývalý kolega z nemocnice. Udal ma podlo v niečom, čo bola extrahrôza, vďaka Bohu sa to s pravdou nikdy nestretlo. O tom ani nebola medzi nami za 9 r. spolupráce nikdy reč. Vraj to o mne od nejakej inej, kvalitne to podkutej eštébáčky vrajkatechétky, zmije udavačskej, počul. Išlo o horšie niečo ako úmysel hromadnej otravy tých najčistejších rehoľných studní. Veľké špinavosti dokáže spolurobiť asi iba ten, čo asi dlho veľmi trpel sebaotravou závisti…
Poslali mi krátky list, že dokazovanie skončilo. Dokazovanie spomenutého, važení, žiadne ani nebolo. Neuveriteľné, keby mi niekto iný tvrdil, že od kolegov toto zažil. Tak to bola sila. Vypočuli si, už nie iba klebetné kydy, a vraj už boli všetky tie „zločiny“ dokázané. Keď som z toho diecézneho tribunálu v BB odchádzal, zareval som na tých dvoch tajtrlíkov tak, aby to počula aj tajomníčka vedľa: „Veríte Vy vôbec v Boha!?! A tresol som pri odchode dverami.
Výsmech z práva z nie málo a krátko doráňaného človeka. Síce decentne, potajomky, ale došlo to až „na takéhoto hulváta“. Navonok sväté rečičky a vo vnútri bez férovosti, dobroty a ľudskosti? A v pravej Svätej cirkvi? Z duchovného hľadiska však ide o dar zhora. Aj keď navonok sa to zdá ako primitívny administratívny sadizmus. Toto paradoxné niekto aj pochopí?
V príprave na službu v cirkvi počujete niekoľko tisíc hodín prednášok. Ani jedna však nebola o tom, že ako sa máte psychicky pripraviť na niečo, o čom tu píšem. To vôbec ani nečakáte. Ani neviete, ako máte na to reagovať. Nik Vám nevie roky poradiť. A vôbec netušíte, prečo s Vami takto podivuhodne niekto zaobchádza. A vôbec nemáte tušenia, ako sa toto spravodlivo dorieši. Myslel som, že v inej diecéze sa na to niekto bez toxických emócií pozrie a zistí skutkový stav. Dá nejaké prehlásenie. A vec by sa jednoducho ukončila. Nie a nie takého právnika či biskupa na Slovensku nájsť. Samé bojazlivé výhovorky. A stále predivné posielanie ma iba za tým, čo ma evidentne ako kňaza iba sofistikovane túži znegativizovať? Nik si tu na Vichingove intrigy netrúfa? To Vám vyhovuje, takéto neférové správanie vo vnútri cirkvi?
Veríte vôbec v Posledný Súd?
Nechať po sebe iba dupať, veď to by bola strata sebaúcty.
A tak vďaka vďaka za nový titul, prenasledovaný kňaz. Asi neprenosný pocit. S veľkým ponížením prišla však aj možnosť s „malým gašparkom hrať aj veľké divadlo“… Aj ten posledný medzi kňazmi môže byť užitočný v Božom diele. A to obkydávanie hnojom a perzekúcie mu boli dané asi preto, aby úroda bola kvalitnešia…
Túto zozbieranú muníciu z vraj počutia všeličoho na ďalšieho vrajlotra poslali do Vatikánu. Ten prekvapivo nič nepreveroval. Rozhodujú tam iba tak, ako sa zachce klerikalizmom opitému papalášovi? To Vás zaskočí. Na nekresťanských lazoch je väčšia kultúra. Slušní ľudia to volajú mafia. Toto od kolegov vo vedení cirkvi nečakáte. Tak ktože to má hulvátstvom, až kriminalitou, tú svoju intimitu poznačenú? Kto to vidí smietku v očiach iného, a brvno vo svojom nebadá? Navonok pôsobia spomínaní vrajdoktori teológie inteligentne. A toto ale čo bolo a stále je v hĺbke ich bytostí, čiže v intimite , to sa tu v plnej nahote poodhalilo. Charakter to nie je naisto, však? Ani bázeň Božia…
Oficiál iba ako poštár, nezastal ma totiž ničím, ani jedným kánonom, mi predložil na podpísanie laicizačný dokument. Povedal som im: Takto doslova svätokrádežne vyhotovený dokument podpisovať nebudeme. Z tohoto sa šaškáreň, chlapci už nie zlatí, veru nerobí. Biskup z Islandu mi do telefónu povedal, že ich povinnosť je teda zopakovať celý ten proces. Ani ich to nenapadlo. S úsmevom si kradneme už nielen česť, kňazský stav, sociálny status? Nie však iného, seba okrádate. Ako opilci mocou. Títo neetickí hadi sa ako moderní Vichingovia pochabia aj na tom, ako zneužívajú už aj Petrov úrad? A toto chrapúnstvo im odpúšťať či mlčať o ňom po zákonitých napomenutiach by bolo normálne? Veru nie, milé deti…To by bolo už nie fér. To dlhoročné znevažovanie či naťahovanie na škripec nejakého exkaplánika z nemocnice, veď to má ako kresťan iba v popise práce, to odpustiť treba. Ale vedomé , zlomyselné a škodoradostné obkydávanie pápežskej reverendy eštébáčkami vysnorenou a iného našpliechanou hnojovkou, zlynčovanie kňazského posvätného stavu , bezhlavé učebnicovo klerikálne zneužívanie biskupského úradu, bezočivé klamanie do očí a do dokumentov, či obarenie kolegu iba taľafatkami a nafúknutými silno nevraživými emóciami, trápne hrajkanie sa na cirkevné súdnictvo, to nieje alebo nehraničí s hriechom proti Duchu Svätému? Komunikácia „kyjakom“, a úctivé pozdravy v listoch „vbodnutými dýkami “ to je fakt vrchol drzosti, ak sa toto deje medzi osobami zasvätenými Bohu. Zažil som, nie z druhej ruky a v priamom prenose. Svedčím. Nemlčím. A v zásade neklamem. Kto si myslí že jedno slovo je prehnané, pokrivené alebo lživé, nech to prosím aj dokáže.
Ak ste niekoho nanapomenuli pred 4. a 6 očami, nič vážne ako delikt nemáte, tak o inom klebety netárajte.
Čo robíte inému, čo chce zachovať slušnosť, robíte aj Kristovi v ňom. A prosím Vás, ráčte sa aspoň zamyslieť,
čo to stvárate, komu to slúžite a v akom stave osobnostného rozkladu to Vy preBoha žijete.
„Diabol chce zničiť kňazstvo!“ Benedikt XVI
Aj som ich varoval. Zatiaľ pokánie z toho žiadne. A to sa za nich už 10 r. modlím. Za ich spamätanie sa a obrátenie. Konanie môjho pokánia ich nezaujímalo. Miesto toho ten, čo to pokánie z vyššie uvedeného nerobí a má túto čiernotu stále na svedomí, ma bezočivo chcel umlčať, že som ho konať ešte ani nezačal. Snáď som s ním týmto aj začal. Lebo kryť tieto zjavné podpásovky je spoluvina. A pri oltári sa iba usmievate? Táto tu zabijacky konajúca excelencia v rozhovore v KN iným odporúča, že z kresťana má vyžarovať dobrota. A ten škorpión pred ním už ako chrapúň do rádia iných učí, ako naše milosrdenstvo by malo byť nielen niečo abstraktné, ale konkrétne činy treba. V katedrále BB kázal, že kresťanstvo je o vzťahoch, a že nie je iba o knihe. Hrozné osobné to znesvätenia. Veľké zdepresívnenie pre tých, čo sa o tom dozvedia čo len z časti. Ako sa to my len „vrúcne milujeme navzájom“… A ešte hroznejšia je tá nekajúcnosť. Po 10. rokoch za to žiadne prepáč. Pochabenie sa už aj s posvätným stavom. Aj zo zneužívaním moci v matke cirkvi. Keď príde Pán, či na ich bezhlavo konajúce hlavy nespadnú tie ich vlastné ťažké podvody a nemilosrdnosti? Kto pľuje na nebo, padne to na neho. Asi s tým vôbec nerátajú. Snáď v Boha ešte veria. Ale v Posledný súd asi už nie. Inak by sa totiž správali nie takto nečestne.
Za 10 r. bývam už na 10 mieste. 2 a pol v BB, 1,5 r. v Mt, 1,5 r. v Po, 1,5 r. na Liptove , Orave aj BB, a 2 a pol roka vo Vys. Tatrách. Boží to plán. Vďaka súcitným ľuďom za pomoc. Brat nás neférovo so sestrou obral ešte aj o rodičovský 4. izbový byt v centre PD. Vraj musel unáhlene posplácať dlžoby za matku. Akoby tých jóboviek nebolo aj dosť. Pokora znamená niekedy prijať aj takýto údel. Tí ktorí pomáhajú, možno si ani neuvedomujú, že pomáhajú trpiacemu Ježišovi, ktorí je aj v nás. Zvlášť v trpiacich za pravdu a okradnutých o spravodlivosť, s jazvami po krivdách. Aj takí tu totiž sme. Takú rolu nám dal On. A je to milosť veľká. Bol som hlupáčik, že som sa na to všelijako sťažoval. Pri spovedi mi Maroš Kuffa povedal, že hlúposť nie je hriech, iba naša chyba. A asi je to aj nedozretosť. Mám milosivý čas si teraz aj viac premeditovať slovo: “ Keď Vás prenasledujú v jednom meste, utečte do druhého. “ Ej veru. Aj to je totiž integrálna súčasť žitia evanjelia a pokladu svätej viery.
Bol som asi za 6 biskupmi a troma opátmi, Aj v Prahe. Všetci ma posielali do BB, že iba tamojší biskup mi môže odblokovať to „navždy“ zablokované. Neprijíma ma. Iba negativizuje. Na posledný list odpovedal opäť kreatívnymi vykrúcačkami. Stretol som ho nečakane 2x v Tatrách. Bývali sme pár dní v jednej budove. Prosil som ho o rozhovor. Modlím sa za neho a vraj aj on za mňa. Znova ma tu krivo obvinil, že som vraj zaklamal v liste do Vatikánu. Čo je toto za človeka? Do očí mi ani nepozrel. Vraj on so mnou už nič nemá. Utekal sa schovať do izby. Vraj on je tu na dovolenke. Po roku som ho tiež na schodoch pozdravil. Po otázke, že ako sa mám ma začal so vztýčeným prstom poučovať, že som klamár a podvodník. 10 rokov nič iné od neho iba gradujúce osočenia. Pokojne som mu odpovedal, že spáchal svätokrádež a bude za ňu zodpovedný pred Božím súdom. Opať utekal preč.
Normálny človek s čistým svedomím sa takto nespráva, však? Keď Vás niekto iba negativizuje, zosťaňte pokojní. On Vás iba nemá rád a nevie Vás inak poprosiť o pomoc. Asi presne tie svoje negatíva projektuje do iného, toho najpozitívnejšieho v jeho okolí. Toho, kto mu ich asi najpresnejšie zrkadlí.
„Som preto veľmi nešťastný, keď v niektorých kresťanských spoločenstvách, ba dokonca aj medzi zasvätenými osobami vidím, že dávajú priestor nenávisti, rozdeleniu, klebetám, ohováraniu, pomste, žiarlivosti, túžbe presadiť vlastné myšlienky za akúkoľvek cenu, dokonca aj za cenu prenasledovania, ktoré vyzerá ako neúprosný hon na čarodejnice. Koho chceme evanjelizovať takýmto správaním?“
pápež František EG,100
Som v inej diecéze ako prenasledovaný klerik. Správajú sa tu úctivo a milo. Vďaka za ich pomoc. Právnik z Levoče mi tu poradil, že mám vraj dve možnosti sa vrátiť. Súdiť sa s diecézou, čo bude trvať ďalšie roky. Čo mi neradí, lebo to vraj ani nevyhrám. To je ale ďalšia novinka, však? Radil mi požiadať si priamo milosť od pápeža. A tak som si ju písomne požiadal. V telefóne z Bú mi bolo oznámené, že tú milosť dostať nemôžem, lebo som neplatne laicizovaný. Tak to už ma pobavilo. Pekné, že sa ktosi aj zaujíma, že prečo som vlastne mimo oficiálnu pastoráciu, a z Bú BB dostali odpoveď, že je to kôli vysielaniu v tom rádiu. Že plním tak jeden z 5. bodov toho pokánia nikoho nezaujíma. To mi nikto ani do očí nepovedal. Ani do dekrétu nedal. Ani to nemôže byť platný dôvod k prepusteniu kňaza zo služby.
Tak to je už česť, keď niekto v strednom manažmente robí prieky tomu, čo iba poslúchol výzvu pápeža Benedikta XVI: „Kňazi evanjelizujte internet“. Tu na Slovensku to ešte musí nie usmerniť, ale povoliť miestny biskup. Ten je tu viac než pápež, a tuším aj ako nadboh, ovečky slovenské. Inak je to na úrovni zločinu. No ale ten podivný pán so mnou odmieta roky normálne komunikovať. A sám mi dekrétom ako pokánie nariadil niekde v civilnom prostredí pracovať. Aj dal povzbudenie z Ad gentés, aby som išiel ohlasovať evanjelium nielen slovami. Ale aby za tým boli aj teda tie skutky. To je krásna misia, pán biskup. Ale vo veľmi to škaredej poštovej zásielke to bolo odoslané… Spolu s dvoma nemilosrdne použitými „dýkami, kyjakom a kopancom viete kde“…
” Kto vidí niekoho konať v cirkvi zlo,
a nereaguje na to, ten je spolupáchateľ”
pápež František
Čiže v kňazstve pokračujem inými prostriedkami. Napr. ma zavolali na túru na Solisko na Štrbským plesom. Lanovka a potom hodinová túra, na vrchole sv. omša za Slovensko, za turistov v Tatrách, za ochranu sv. viery u nás. Takto sme boli aj na Kriváni pred 9 r. Vraj v ten rok výnimočne nik v Tatrách nezahynul. Po tej náročnej celodennej túre, ktorú sme obetovali za cudné Slovensko, mi prišla milosť odvolania z úradu a obvinenie presne z opačnej neresti, ako sme spolu 20. účastníci vyprosovali. Aj za to veľké Bohu vďaka.
„Prenasledovania sú tiež milosť“ povedal sv. Vincent de Paul.
Pýtal som sa J.Em. kard. J.Tomka, či môžem v takejto iregulárnej situácii slúžiť sv. omše. „Máte svedomie“ odpovedal. Odporučil, nech to rieši cirkevný právnik. Tu v SR sa všetci trasú, len čo do toho trocha nakuknú. Oslovil som ich asi 9. Čoho sa boja? Straty kariéry? Jeden, len čo do kauzy nakukol, mi oznámil, že odškodnením rátať tu v SR ani nemám. Ďalšie a hrubé pošliapavanie cirkevných zákonov… To radia poškodeným naslovovzatí opuncovaní odborníci?! A čo hovorí na to platné cirkevné právo?
CIC 83 jasne hovorí, že ten, čo svojim zanedbaním inému škody spôsobil, má povinnosť ich nahradiť.
O akom milosrdenstve to my tu melieme? O tom, pred ktorým nie je žiadna spravodlivosť?! Sv. Mária Magdaléna de Pazzi v liste kardinálom píše, že je to milosrdenstvo falošné a hrozí, že nás privedie miesto neba skôr na okraj priepasti…
Ďakujem o. kardinálovi Jozefovi za požehnanie, keď som mu povedal, že pracujem v rádiu a pokračujem v misii pátra Antona Hlinku. Predivné je , že v našej slovenskej cirkvi rozhodnutie biskupa nikto roky nepreveruje. To je už vada systému. Náš vážny sociálny hriech. Čiže naša spoločná hanba, nedôslednosť a nekolegialita. Oznamujem to všetkým, dúfam že s úctou. Rana Kristova, ktorej mi dali tú milosť sa dotknúť. Pobudnúť v nej tiež. Pred ktorou tu skoro všetci utekajú a nechcú sa jej ani dotknúť, ani ju vidieť, ani vedieť, že vôbec existuje.
9. rok vysielam vo štvrtok poobede reláciu Spirituálny kapitál. Je ich tam už 462. Počúva ma nie iba 10 – 20 ľudí ako v nemocničnej kaplnke, ale niekoľko tisíc. Jedna z relácii v archíve má 11 tis. klikov. Až sa mi to nechce veriť. Keď si predstavím športovú halu v Prievidzi, asi pre 2 tis. miest, kde sme hrali finále o majstrov ČSSR v r. 1984, a po tretí krát sme to dali, a tá hala burácala, zdalo sa mi to teda riadne veľké publikum. „Chceli ma potrestať, a oni ma vlastne odmenili“, napísal prof. T.Halík, keď ho traja bývalí eštebáci odstavili z teologickej fakulty a vykoľajili ho na fakultu filozofickú, kde sa cítil oveľa slobodnejšie.
Zažil som to trochu inak, a ocitol som sa v našom hlavnom alternatívnom médiu, ktoré vzniklo akoby svetská pobočka rádia Lumen. Tam totiž mnohé zaznieť nemôže. Boja sa tam asi, že tunajšie tróny v cirkvi by sa tak otriasli, že by sa zosypali, ak by niekto verejne vyslovil pár úprimných kritických pravdivých slov? Čo u nás je normálne, tam je na to zákaz. A to je nielen trápne bojazlivé, ale aj totálne nekatolícke. Aj preto je slovenská cirkev ako zhrbená žena. Pápež František nám to nedávno nahlas pripomenul. A my? Tancujeme okolo sv. otca, mávame mu, usmievame sa a aj sa mu klaniame, ale to čo hovorí, to riešiť už nebudeme. Naša komédia + tragédia. Bieda? Asi falošná papolatria. Konanie máme svojské, celkom opačné. Odkladáme tým žitie viery na inokedy. Ezoterici to volajú reinkarnácia. Psychológovia prokrastinácia.
Toto nie je hodné neba ani dôstojné človeka.
Ak je sklamanie z viery + depresia v našich kostoloch, tak tu je jedna z príčin. Druhá, že kňazom nedajú biskupi možnosť sa slobodne verejne vyjadriť. Toto brzdí normálny život. Aj pápež nám to nahlas pripomenul. Preto ma pravdepodobne dali mimo túto rachitídu, aby som ju diagnostikoval. Ak ju nebudete liečiť, za hrozné následky budete pred Bohom niesť zodpovednosť. Nechcel by som byť na Vašom mieste. Prví budú poslední. Toto nikto z farizejov nikdy sebe ani iným nezdôrazní. Dali ma nechtiac na posledné miesto medzi kňazov. Ale mám vzácnu slobodu aj o tomto aj o iných sto ututlávaných nepríjemnostiach verejne hovoriť. Iba preto verejne a nahlas, lebo sa roky ani po viacerých napomenutiach vo vnútornom fóre neriešia. A ony už sv. viere a národu ubližujú. Beda mi, ak by som bol chronickým ututlávačom príčin hrozných duchovných diagnóz či až neprávostí… Keby som tie biedy iba ako pupuš manekýnový pudroval…
A ak som dostal milosť ukrižovania za ohlasovanie evanjelia a za vernosť výzve pápeža , lebo delikt mi neráčili ani po troch výzvach dokázať , a pri prepúšťaní sfalšovali zápisnicu či podpisy , a tak poškvrnili veľmi vážne svoju, nie moju česť. Všetky tie fiktívne vrajtresty, spojené s mojim menom, o ktorých jedni , čo ich vymysleli, iba falošným poplachom zakikiríkali, a tí druhí bez overenia spomenutých aj iných faktov ohováraním kotkodákajú, týmto všetkým, najmä bývalým kolegom dodatočne a bez mraučania či brechania po nich ďakujem za spoluprácu. Aj na tých veciach dôstojných a správnych. Dopracoval som za za vďačnosť nebu aj za tie neférovky, predstavte si. Aj svätokrádeže. Nie však z mojej strany. Z pohľadu zhora akýkoľvek kríž môže byť pozvánkou k Božej sláve, ak sa to správnou spiritualitou spracuje a hore cez obetu vyexpeduje.
Bol som iba raz v živote v Olomouci, tam som v katedrále pred bohostánkom dostal pokyn toto napísať ako svedectvo. Po 10.rokoch, keď sa človek dopracuje k nadhľadu, je to skôr úsmevné ako hrozné. Len asi musí prejsť čas keď to už prestane bolieť. A na ranách je už balzam či olej z neba. Po ukrižovaní prišlo aj takéto aj iné vzkriesenie. V ponížení a v krivdách od cirkevných predstavených môže kristovec načerpať také duchovné poklady, o ktorých sa Vám môže tak snívať . Preto odporúčam zostať vo svätej matke cirkvi aj po všelijakých na nás dopustených zraneniach a zrážkach z neľudskou realitou. Aj hrozné údery osudu a rany od biča sa môžu a majú zmeniť na charizmy a voňavý olej do lampy nášho bytia.
Spovedám sa, ako prví kresťania aj verejne, že som dlho páchal tento kardinálny hriech:
Mal by som sa priznať ku najväčšej chybe svojho života. A to je, že mnohé dobré, pravdivé a krásne, čo v sebe mám už dúfam nainštalované, som dlho považoval, že to som hlavne ja, to je moja vizitka, zásluha a moja duchovná úroveň. Iných som nevedome zlým príkladom zavádzal, že som ten nie hocijaký kňaz… Až mi prišlo jasné osvietenie, určite z neba a z Ducha Svätého, že to je blud a kardinálny omyl môjho bytia. Prišlo poznanie a zrážka s vnútornou realitou. To dobré, pravdivé a krásne je Kristus v nás. Nie naše ego. Tomu patrí iba mikropriestor kdesi okolo. A priznanie si ešte, že v tom našom egu je aj nekonečným potenciálom rozpínajúci sa sajrajt. Čiže všetko, čo je v nás nepekné, nie fér a všetky tie falošné tóny… Naša spása je v minimalizovaní sklonov sa nafukovať ješitnosťou, čiže vlastnou dôležitosťou a nepokojne sa rozdrapovať s nevedomosťou. Druhá obludnosť, čo som vyviedol, že som si Prozreteľnosťou pridelený dočasný osobný kríž a posledné miesto nevážil. Nebu zaň na kolenách úctivo neďakoval. Obludné čosi, ty „umelec“… A to si sa celé roky pretvaroval, že si nejaký ten mystik? Jajkal si, vyplakával, a neuvedomoval si si toľké vzácne dary , aj verejne v rádiu… No ak som tým niekoho veľmi pohoršil, tak prosím o prepáčenie.
Tak to bolo. Priznávam sa verejne ku svojej neinteligentnosti , nekvalitnej kultúre, či nemužnosti.
Tieto nedôstojné pochabosti už páchať ďalej jednoducho v úmysloch nemám.
Vďaka Ti Ocko za oslobodenie. Tak mi 3 x Svätý Pán Boh pomáhaj
Pán nás necháva medzi duchovnými šmejdami preto, aby sme ich lepšie asi chápali.
Prečo toľké roky? Asi aby sme s inými mali väčšiu trpezlivosť.
A aby sme sa asi pýchou neochoreli a od Božej lásky sa príliš nepodchladili
Made in Slovakia
Vďaka Ti Ocko za ňu. Aj Presvätej Panne Márii. Po 10 r. , 30 9. 2022 už tomu rozumiem.
Pri návšteve Olomouca a tamojšieho Centra Aletti mi pred bohostánkom v katedrále vnukol tichý hlas výzvu, aby som napísal toto svedectvo.
Ak by som mal odhaliť niečo z môjho životného príbehu, tak by to bola láska k Pravde, Dobru a Kráse, čo mi dáva hlbší zmysel a svätú radosť zo života. Pracujem celý život na tom,aby bolo pred nimi slovko svätá/é/á. Životné dielo: Suma cností. Stovky kníh, múdrych a zaujímavých, to sú moji verní priatelia. Najobľúbenejší sviatok v roku: Všetkých svätých. To je ten pravý domov. Obľúbená svätica: sv.Katarína Sienská. Milovala veľmi matku cirkev. Tým viac, čím viac bied v nej videla. To je tá pravá doktorka a duchovná matka. Trpela aj za ňu. Sv. panna a skrytá to mučenica. Milovala veľmi pápeža, aj keď mal solideo uletené a usalašené kdesi riadne mimo, v Avignone. Robila čo mohla, aby ho dostala tam kam patrí, do Ríma. Alebo tiež aby sa pápež zbavil nesvätej bojazlivosti. Aby si plniť dôstojne a správne úlohu, ktorá mu bola Kristom určená.
