„Jediná skutočná obrana proti heréze je humor. Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne, že sa z nej stane heréza, ale humor to zrelativizuje. Preto totalitné režimy neznášajú žarty.“ Tomáš kardinál Špidlík
Heréza = náboženský blud. Považuje svoj výmysel sa za tú najsprávnejšiu interpretáciu spirituálnej skutočnosti.
V extréme je to hadia lož, čo sa vydáva za pravú vieru.
Čím väčšie má niekto ego, tým viac mu to kriví poznanie.
A Oslabí sv. vieru.
Svoje zlozvyky ospravedlňuje biblickými svojvoľnomurárčinami.
mladším cit pre pravdu. Tým starším paradoxne napomáha definovať jasný, presný a pravdivý názor, na konciloch tzv. dogmu.
Heretik je ten, kto si vyberá z hlbín svojho ega to, čo vyhovuje jeho nevyzretým predstavám a neraz aj deviantným sklonom.
Tzv. separatistické hnutia Spomína ich už apoštol Pavol /1 Kor 11,19/ Aj apoštol Ján už na začiatku kresťanstva varuje , že do tohto sveta bolo vypustených mnoho antikristov.
Sv. Hieronym: „Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá plamenného ducha a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský Umelec.“
Sv. Augustín: „Nemyslite si, bratia,že bludy môžu vznikať z nejakých malých duší. Herézy vytvorili veľkí ľudia“ Varuje pred nimi ako pred úskaliami na duchovnej ceste. Nazval ich aj expresívne „výkalmi cirkvi“/ Sermo V,V,42/
Karol Rahner: “ Cirkev spoznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým, že počuje jej opak … a odmietne ho.“
Pravda prináša do vnútra stabilitu, pokoj a radosť. kúkoľ poľný bludov prináša najprv naivný entuziazmus, potom poškodenie osobnostného vývoja a nakoniec demoláciu vnútorného chrámu. Ozajstné rozčarovanie a sklamanie. Môže nášho ducha premeniť na strašidlo a dlhodobé hriechofílie na démona.
Prvým a najsamozrejmejším darom, ktorý môže dať kňaz svojmu okoliu, je slúžiť pravde, a to celej pravde, demaskovať blud a vyvracať ho bez ohľadu na to, do akej podoby je preoblečený a v akej maske sa zakráda. Pius XI.
akoby brány pekelné kresťanstvo, ale paradoxne mu aj
podstatne napomohli rozlišovať, čo je stála pravda a čo je už ilúzia
judaizmus – z 1 st., fanaticky sa pridržiaval názoru, že treba vraj zachovávať aj židovské predpisy Starého zákona pre spásu
ebioniti – 1 st. vznikli medzi židokresťanmi, chceli byť mostom medzi židovstvom a kresťanstvom, od oboch strán boli zavrhnutí, ich nadpoznanie ich robilo vraj nezávislých nad spoločenskými pravidlami, neuznávali listy apoštola Pavla, ktorého považovali za apostatu, Ježiš bol vraj iba spravodlivý prorok, nie Boží Syn, vraj bol synom Jozefa, na svojich mystériách používali bez hanby sexuálnu mágiu v kresťanských šatách – krv z menštruácie a mužské semeno ako vraj božský pokrm, kde je ukrytá skrytá sila duše. Manžel tam ponúkol svoju ženu „bratovi“… Praktizovali „agapé“ – komunitnú promiskuitu, vraj raz v roku . Urýchľovali tak dejinný vývoj sveta. Spermatizácia ich vraj približovala k duchovnu. Aktívne hlásali chudobu, asketizmus a vegetariánstvo
gnosticizmus – z 2.st, hlásal, že vyššie poznanie je iba pre elity, gnostikov. Nižšie poznanie aj blaženosť mali pistici, čiže katolíci, a hmotou boli celkom pohltení hylici. Svet stvoril anjel- demiurg, aj hnevajúci sa Jahve Starého zákona. Mal absolútne pozitívny postoj voči svetu. Chcel cirkev bez vonkajšej inštitucionálnej podoby
adamiti – hlásali návrat k nevinnosti, v akej žili Adam a Eva v Rajskej záhrade. Svoje obrady vykonávali nahí, odmietali manželstvo a klasickú formu rodiny a obhajovali voľný pohlavný styk. Prvé zmienky o adamitoch pochádzajú už z 2. storočia, objavili sa napr. aj v 15. storočí v Čechách medzi táboritmi
patripassionizmus – z 2 st. (odkaz na utrpenie Otca), stotožňoval otca a syna, vraj otec sa narodil ako človek , vraj otec je božstvo syna a syn jeho človečenstvo / podobne aj modalizmus/
adopcionizmus – z 2 st. Ježiš vraj bol obyčajný človek, až krstom sa zbožštil / aj dynamycký monarchianizmus/
sabelianizmus – z 2.st. Trojica sa teda v Bohu týka iba vzťahov v sebe jediného Boha voči sebe a voči svetu. Vtelením Boh prestáva byť Otcom, nanebovstúpením prestáva byť Synom
valentinovci – z 2.st. najprepracovanejšia heterodoxná mystická skupina v Ríme. Z Plerómy / Plnosti, PraBlaženosti/ vzniklo 30 duálnych párov /aióny, veky/. 4×2 bolo Tých najhlavnejších, jedna božská bytosť z Nich, najnižšia – Múdrosť, Sofia, ako Pramanželka Boha, odpadla od plánov Praotca a bola vyhostená z Blaženosti do chladného kozmu. Tu tvorí v inom vzťahu a s falošným partnerom Demiurgom, ako falošným stvoriteľkom, rôzne formy iného než božského života. Ježiš, pred svojim inkarnovaním vraj Prasyn tejto pramatky Sofie s Praotcom, bol sem vyslaný, aby sa spamätala , precitla a duchovne ožila. Aby jej potomstvo s nesprávnymi skúsenosťami / Achamót/ zbavil večného trápenia a priviedol ku pokániu. Existujú tri typy ľudí: 1. duchovní, ktorí sebe majú božské semeno, aj pravé poznanie, sú predurčení pre Plerómu a nijaké konanie im neublíži 2. duševní, tí žijú spásu nižšieho druhu, sú závislí na konaní dobrých skutkov a odpustení hriechov 3. materiálni, živočíšni, tí spasení nebudú
doketizmus – z 2.st., tvrdil to, že Ježiš nemal naše ľudské telo, ale iba telo zdanlivé, éterické, a teda že na krížovej ceste nemohol trpieť vraj žiadnu bolesť
montanizmus – z 2 st., asi pôvodcovia uletených charizmatikov, Urobili hókus-pókus o vzkriesenie charizmatickej starovekej cirkvi. Akoby tieň seriózneho kresťanstva, odbrzdená túžba robiť tzv. niečo veľké, „liek na jeho dogmatickú cirkevnú nudu“, antikonzervatívci aj s prorokujúcimi kňažkami, napojenie na duchovný svet cez zdanlivo sväté nevyzreté ženy, ale bez čistoty Sv.Panny, ochrankyne sv. cirkvi. Pohŕdali laxnosťou mainstreamových kresťanov, boli absolútne negatívni voči svetu, podstata nášho žitia je dostať sa s Adamovskej mdloby, anestézy zajatia pozemského bytia, treba najmä vyhľadávať extravzrúšo, emotívno magickú mystifikáciu, milovanie iracionality, nezaškatuľkovanoť, extatické vydrážďovanie sa, podceňovanie intelektuálneho poznávania, poverčivosť, hysterické hĺbania, až orgiastické zážitky, to sú vraj tie pravé tajiny, žiadal prehnanú prísnosť, pohŕdal umením, hlásal útek zo sveta. Mali vlastný kánon ako doplnok ku NZ. Treba sa oslobodiť od obradov a hierarchie, ktoré spútavajú vanutie ducha, preceňovali charizmy, najmä tú prorockú, netriezve a úmyselné dráždili rímsku moc, aby ich perzekuovala a útek pred takýmto vraj prenasledovaním považovali za najťažší duchovný zločin, pubertálni hypísáci staroveku. Eschatologická netrpezlivosť. Ich zjavenia od Kybely, matky bohov, v extaticko vytržení im nutkavo nabulikali, že súdny deň už nastáva, prehnane zdôrazňovali apokalyptické témy…ukážkový úlet z reality Oni boli vraj tí praví svätci, pneumatici, vysoko stoja nad nižším rodom – psychikmi a dovedú ľudstvo k vyspelosti. SZ patril Otcovi, NZ Synovi a prichádza tretia doba Ducha Sv. Entuziazmus/ túto teóriu obnovil v 12 st. talian Joachim da Fiore/ rojčenie a rigorózna životospráva, zakladateľa považovali naivne dve prorokyne za parakléta, jedna mravne uvolnená bola vraj inkarnovaná epinaea – prvotná božská tvorivá myšlienka, žili už vraj v novom jeruzaleme vo frýgijskom/ stredné Turecko/ mestečku Pepouze a skončili sebazničením
ascitáni – z 2. st. (z gr. ἀσκός , askos , mech s vínom ) boli zvláštnou montanistickou sektou kresťanov , ktorí na svojich zhromaždeniach používali tanec okolo prasknutých mechov a hovorili, že sú to tie nové fľaše naplnené novým vínom, ktoré Ježiš spomína, Matúš 9:17:
„Ani nové víno nedávajú ľudia do starých mechov; inak mechy prasknú, víno s, a vyleje a mechy sa zničia, ale nové víno dávajú do čerstvých mechov a oboje sa zachová.“
marcionizmus – z 2.st, tvrdil, že Jahve, Boh starého zákona je zlý a krutý , a Boh Nového zákona je Dobrý. SZ a židovstvo dával do protikladu s NZ a kresťanstvom v 20 st. ho obnovili nacisti ako tzv. pozitívne kresťanstvo, kde vraj vyčistili NZ od znečistenia židovstvom
enkratyti – z 2 st. radikálno prísne vraj treba bojovať proti svojmu telu a jeho potrebám, extrémne prudérna asketika, zlé sú vraj aj víno, mäso, nevhodné je vraj aj manželstvo, čiže rodenie nových ľudí. Medzi seba prijímali len tých, čo sa zriekli sveta a osobného vlastníctva materiálnych prostriedkov. Hmota je zlá, preto i telo je zlé, je prekážkou pre dušu, väzením duše. Enkratiti / z gr. zdržanliví/ popierali taktiež možnosť spásy prvého človeka A to, že telo je chrám Ducha Sv. nič?! Alebo že “ čistota je v miernosti“ /sv.JP.II/
patripasionizmus – z 2 st., vraj Otec a Syn sú jedna osoba, v Synovi trpel aj Otec
dynamický monarchianizmus – z 2.st, Kristus je vraj iba človekom, ktorého však až pri krste, keď mal asi 30 rokov, naplnila Božia sila a až potom bol vraj spojený s božstvom
mitraizmus – z 2 st., kult nepremožiteľného slnka, úplne vylúčil ženy, krst vodou a medom
karpokratizmus – z 2 st., vraj iba cez skúsenosť ozaj všetkého dôjde človek ku tomu pravému poznaniu, obhajoval páchanie aj deliktov, čiže vyskočme napr. z okna, aby sme poznali aké to potom bude? Treba nám poznať všetko?
novacianizmus – z 3.st., fanúšikovia protipápeža Novaciána, tvrdili, že tí, čo odpadli od viery pri prenasledovaní, už nesmú byť nikdy členmi Cirkvi, vraj spáchali taký veľký hriech, že ho žiaden biskup či kňaz nemôžu odpustiť, to môže iba sám boh. Vraj tá cirkev, čo ich prijíma naspäť, je tá už znesvätená neviestka, a len oni, verní a bez ťažkých hriechov zrady evanjelia, čo odolali útlakom, sú vraj pravá a čistá cirkev, prehnaní rigoristi
teória o apokatastáze – z 3 st., veľký návrat všetkého do božstva, vraj raz všetci, i padlí anjeli prídu raz do nebies a trpieť natrvalo nebude vlastne nikto, ignoruje ako slepá spravodlivosť i Posledný súd
manichejizmus – z 3.st, má pôvod v perzkom synkretizme / pokus o zmiešavanie rôznych náboženstiev spolu do jednej žbrndy/, zdôrazňuje silný dualizmus svetla a tmy. To, čo sa mu pozdáva je od boha a čo nie je od diabla. A poďme tú čiernobielosť nanucovať aj iným, ako fanatickí horlivci – zelóti? Vyslobodenie od moci tmy sa deje cez tri pečate : 1. zapečatenie úst: treba sa zdržiavať alkoholu, mäsitých jedál a neprotirečiť modle vyvolených učiteľov, 2. zapečatenie rúk: zdržiavať sa telesnej práce, chrániť zvieratá a rastliny, 3. Zapečatenie lona: teda zdržiavať sa manželstva a potomstva, ale nie sexuality. Nový zákon nahradil apokryfmi, nespoľahlivými to učeniami Počas histórie sa stal prasymbolom podobných úletov nenávisti k našej telesnej prirodzenosti, ktorá je vraj úplne pokazená a hmota je vraj iba zlá
apotaktyci – 3 st., odriekači majetku, mäsa, vína, manželstva, lebo všetko to je hrozným zlom sveta iba poškvrnené , pýšia sa apokryfmi a extrémnou chudobou, pokánie bagatelizovali, sestry vo viere si nechávali iba pre seba, asi inakveriacim nechceli dať “ ich nepravovernými smeťami zahádzať svoje studne“
arianizmus – zo 4 st., popieranie , že Ježiš má božskú prirodzenosť a bol a je 2.Božskou Osobou, hlásal, že je iba človek, ale nie aj Boh. Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSv. Trojicu Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu farizejského židovstva
pelagianizmus – z 5 st., neveril v dedičný hriech, krst je zbytočný, vraj to naše prirodzené je už nadprirodzené, Adamov hriech nám dal vraj iba zlý príklad, odporúčal spoliehať sa iba na vlastné sily, opieral sa v prvom rade o silnú asketiku ľudskej vôle, akoby úplne podceňoval potrebu Božej milosti a spoluprácu s ňou v modlitbe, spásu nám prinesú iba vraj moje výkony, nepripúšťal žiadne zmeny v ustanovených cirkevných pravidlách a chcel ich rigídne zabetónovať – skostnatenosť , dôsledná samospasiteľnosť, neskôr vznikol semi/polo/pelagianizmus,
macedoniazmus – zo 4 st., hlásaný pneumatomachmi popieral Božstvo Ducha Svätého
apolinarizmus – zo 4 st., v Kristovi boli vraj dve osoby, osoba prirodzená a osoba adoptovaná
donatizmus – zo 4 st., pravá cirkev nesmie strpieť vo svojom lone hriešnikov, platnosť sviatostí je podmienená mravnou čistotou svätosťou vysluhovateľa, vraj pravú cirkev tvoria iba synovia mučeníkov, priemerní a zbabelci nie, akoby Cirkev tvorili iba mravní jednotkári, teda mučeníci
nestorianizmus – z 5 st., Mária vraj podľa neho nie je Bohorodička, porodila iba človeka
monofyzitizmus – 5 st., Kristus je iba Boh, nie človek, vraj nemohol mať také telo ako my
monoteletizmus – zo 6 st., vraj Ježiš mal iba jednu božsko – ľudskú vôľu a len jednu božsko – ľudskú činnosť
ikonoklasmus – z 8.st., tzv. paulicianizmus až agresívne presadzoval odstránenie všetkých náboženských obrazov z chrámov, vraj je to diabolský vynález, ktorý odvracia ľudí od kresťanstva k pohanstvu, tzv. obrazoborectvo, niektorí protestanti a moslimovia to prísne zachovávajú
trojjazyčný blud – z 9.st, tvrdili, že Boha možno ctiť v chrámovej liturgii iba troma jazykmi, latinsky, hebrejsky a grécky. Namyslená úzkoprsosť západného kresťanstva, na východe bola prax iná
bogomilstvo – z 10 st. satan bol vraj prvorodený a ježiš jeho mladší brat, to viditeľné je vraj od zlého, odmietali Starý zákon, jahwe je vraj satan, čo obalamutil aj Mojžiša, ľudské telo je vraj od satana / ich predchodcovia – paulikáni/
filioque – z 11.st., vraj Duch Sv. vychádza iba z Otca / filioque znamená „Syna aj“ alebo „i Syna“/
katarizmus – z 12 st. tzv.“čistí“ boli proti majetku, mäsu, manželstvu, ostro proti moci a bohatstvu Rímskej Cirkvi, nazývali ju satanova synagóga, snívali o chudobnej cirkvi, pohŕdali svetom, Popierali zmŕtvychvstanie. Považovali sa za už dokonalých, lebo viedli v niečom aj prísnu askézu, niektorí končili život samovražednou hladovkou, endúrou. Zavrhli cirkevnú inštitúciu ale aj štátnu. Cisár je vraj satanov námestník. Odmietali napr. spoveď, lebo sviatosti sú vraj diablovo dielo
panteizmus – z 13 st., vraj všetko čo existuje, je boh
inkvizítorstvo – zo 14 st., zneužitie súdnej moci, mučenie nanucovanie priznania, podporovanie udavačstva, zastrašovanie, pôvodne bola myslená pozitívne ako cenzúra a ochrana viery ale prešla aj do hanebných extrémov, napr. upalovania za iný názor, či väznenia a prenasledovania svätcov
spiritualizmus – zo 14 st., uleteli v tom, že prehlasovali, že Ježiš a apoštoli boli vraj celkom nemajetní, čiže aj cirkev má žiť asi skoro v absolútnej chudobe / a umrieť od hladu??/ Tento smer posiela pápeža do jaskyne a do trabantu, a tak si z neho chce robiť vlastne posmech…
husitizmus – z 15 st., mýlil sa napr. v tom, že hlásal o kňazovi žijúcom v ťažkom hriechu, že vraj neplatne vysluhuje sviatosti, kráľ žijúci v hriechu vraj už nie je právoplatným kráľom, a ďalšie extrémne názory ako defenestrácia na bodáky, hlavu Cirkvi uznával iba v Kristovi a popieral úlohu Petrovu, neuznával cirkevnú poslušnosť, mnohé prišlo až po J. Husovi, a malo to aj trpké ovocie : praktizoval nesväté už aj výbojné prepady kláštorov či vojny napr. na Slovenskom území, revolučná nepokora, vzbura aj voči právoplatnej autorite, netrpezlivosť, Žižka tiež upaloval, napr. sektu adamitov, asi už psychiatrických pacientov, a bol napr. prísne za sv.prijímanie „pod obojí“ …
protestantizmus – zo 16.st, akčná neposlušnosť zákonitej autorite, pubertálne nahnevané netrpezlivé reformovanie liberalizácia kresťanstva, svojvoľné určovanie čo sa má veriť a čo nie, krátkozraká jednostrannosť / iba sv.Písmo bez tradície, iba milosť bez našej snahy, iba viera bez skutkov/ Reformačný zápal bez pokory. Dôsledný subjektivizmus.“ Pápežom“ si je potom každý sám. Hovoril síce dôrazne o pevnej skale Božieho Slova, zároveň však položil na piesku rôznorodých osobných názorov pevné základy kresťanskej nejednoty a stvoril džungľu tisícok ďalších denominácií
anglikanizmus – zo 16 st. utvoril tzv. high church tak, že miesto pápeža si za hlavu zvolil kráľa, ktorý za reformu považoval ultradrzosť, mnohé vraždy, opakované hriešne sobáše, zastrašovanie poddaných, aj prenasledovanie
puritanizmus – zo 17 st. elitárstvo anglikánskych presbyteriánov, ktorí vonkajšou prehnanou „čistotou“ zakrývali asi prehnanú vnútornú špinu. Považovali sa za vyvolený národ
janzenizmus – zo 17 st. malichernostiam prikladal veľkú vážnosť, bol prehnane prísny a bojazlivý ohľadom prijímania sviatostí. My vraj celkom nič nezmôžeme, však sa Boh o všetko postará… Strašenie hriechom a peklom. Pokrivená realita. Ako patrón bulváru rozdúchaval nafúknuté negatívne emócie, ktoré udúšali zdravý rozum. Zastrašovaním sa zbavovať svojich strachov. Strašilo im vo „veži“ tým viac, čím viac hovorili o svätosti a čím viac sa tisli do neba bez poctivo prežitej a dozretej človečiny. Adorovanie svojskej patologickej spirituality
deizmus – zo 17 st., domnieva sa, že Boh do diania sveta nijako nezasahuje, odmieta Zjavenie sa Boha
galikanizmus – zo 17 st., snaha utvoriť národnú cirkev, požadoval mať rôzne osobitné práva, chcel zobrať moc pápežovi, a dať ju kráľovi
febronianizmus – z 18 st., navrhoval zobrať právomoci pápežovi, a dať ich naspäť kolégiu biskupov, čo sa výnimočne stalo na Kostnickom sneme, aby sa vyriešilo trojpápežstvo, bolo to zrušené Martinom V.
jozefinizmus – z 18 st. zrušil napr. kontemplatívne rehole na svojom území, lebo „nič pre iných nerobili“. Povrchným osvietenstvom pripitý kostolník začal veliť v kostole
racionalizmus – z 18 st., jediný zdroj poznania je ľudský rozum, preto žiadne zjavenie či viera podľa neho neobstoja. Prehnaný humanizmus. Jednostranné absolutizovanie toho nie hlbšieho intelektu, rozumkárstvo, odpisujúce druhú podstatu : sv.vieru
liberalizmus – z 18 st., jeho extrém – prílišná až pochabá zamilovanosť k slobode ho uvádza do pokušenia svojvolnosti, tzv. sloboda jednotlivca je uctievaná ako modla, nevedome tak plodí vnútorné okovy novootroctva, čiže duchovne invalidizuje. Navonok ľudí akože oslobodzuje, a vnútri ich dáva produkovaním ťažkých hriechov priamo pod vládu démonov. Za maskou veľkých liberálov sú duchovne zmäkčilí rozmaznaní chlapci. Po dlhšom už rozdrapovaní ich dá do pozoru až nejaký diktátor / doma napr. aj žena – sekera/ Presnejší názov je libertinizmus, ten adoruje svojvôľu. Nefanatický liberalizmus, ten ešte zdravo bojuje za slobodu v rozhodovaní, lebo fanatické nanucovanie kresťanských hodnôt je naisto arcikacírstvo
ultramontanizmus – z 19 st. infantilne pripisuje pápežovi funkcie a kompetencie, ktoré v mu v skutočnosti vôbec neprináležia, napr. aby rozhodoval o politike v cudzom štáte alebo aby koordinoval migračnú krízu ako kaplán OSN, odporúčal nejaké MRNA vrajvakcíny ako díler Pfizeru či aby sa miešal ako hlavný nadrozhodca do futbalu
tradicionalizmus – z 19 st., iný extrém racionalizmu, vraj náš rozum nie je schopný rozoznať, čo je pravda. Tá je vraj iba v Zjavení a tradíciách
ontologizmus – z 19 st. prehnane uctieva iba našu intuíciu ako hlavný prameň nášho poznávania
pozitivizmus – z 19 st., preceňoval prírodovedu, popieral Zjavenie, nepotreboval metafyziku, uznával iba empirické poznanie / iba pomocou vlastných osobných skúseností/
modernizmus – z 20 st., syntéza všetkých heréz, absencia sakrálnosti, /nič už nie je sväté?/, náboženstvo je v podstate o dobrom pocite, dogma sa stráca vyvojom, keď sa demokracia zvrhne na démonkraciu a keď prílišné pachtenie sa po novotách naruší úctu ku tradičným a trvalým hodnotám, unáhlené a nerozvážne podliehanie iba novým trendom, napr. výklad Sv. písma bez autority matky Cirkvi, lebo oni sú vraj iba a len ľudským dielom, zbožťovanie individuálnosti, vlastného názoru či neprenosného zážitku
integralizmus – z 20 st., vyčítal katolíkom akékoľvek prispôsobenie sa modernej kultúre, adoruje staromódnosť
starokatolicizmus – z 20 st., podľa neho pápež vraj nebol nie je a ani nikdy nemôže byť neomylným vo veciach viery a etiky /ani keď povie že 2 + 2 = 4? /
socializmus – z 20 st., vychádza z povrchného historického materializmu, správna snaha o sociálne zrovnoprávnenie, ale adoruje iba plné brucho, vonkajšiu politiku a sociálne problémy ako vraj tie najdôležitejšie, a akoby aj ako jediné, má viac smerov, extrém zažil napr. u Hitlera / chcel oslobodiť ľudí od Desatora, od výčitiek svedomia, od bremena osobného rozhodovania/
komunizmus – z 20 st., omamujúce sľuby o raji už tu na zemi, rozoštvávanie závisti u chudobnejších voči bohatším, systematická likvidácia inteligentnejších, hrubý materialistický primitivizmus, prepracovaný antiteizmus, záchvaty kolektivizmu, chvála z rozpadu osobnosti, pokus o nadnárodný, internacionálne rozdrapený mesianizmus, čo sa plazil a labu lízal červenej krutej šelme, strane v moskovskom centre
synkretizmus – patologické zmiešavanie všetkých spiritualít do falošnej jednoty. Čalamáda zo všetkých náboženstiev, blud dávajúci všetky spirituality na jednu úroveň, povyšuje choré na zdravé a pravdu mieša s klamstvami, premúdro ich berie všetky na začiatku akože trochu vážne, až nakoniec táto pálenka spôsobí, že nebudeme brať vážne nikoho a nič, a po skonzumovaní tohto zázračného elixíru budete mať miesto plnosti pravdy a istoty skôr „plné gate“…a v rozume chaos
prozelytizmus – veriaci z inej denominácie sa stávajú objektom presviedčania, namiesto toho, aby boli partnermi v dialógu spájajúcom nás na základe rovnakej ľudskej prirodzenosti a spoločného hľadania pravdy o našej existencii. Manipulačná „evanjelizácia“, preťahovanie iných do toho môjho / hlavne pre mňa/ správneho košiara
sentimentalizmus – milosť Božia je v nás vraj iba vtedy, keď ju cítime, ak ju necítime, tak nie
kvietizmus – (z latinského quies, kľud, pokoj, odpočinok): je forma spirituality, ktorá uznáva úplnú pasivitu duše, blaženej vraj preto, že je už spojená s Bohom, a Bohom a v Bohu premenená. Toto učenie, zastávané v 17. storočí pani Guyonovou a Fénelonom, vedie najmä potlačeniu osobnej zodpovednosti odmietaním akejkoľvek individuálnej iniciatívy, je to učenie hlásajúce pasívny nazeravý vzťah k životu a zrieknutie sa aktívnej činnosti, ľahostajnosť k dobru i zlu, zmierenie sa s každým utrpením, krivdou a pod, vraj toto je to pravé a bezpodmienečné podriadenie sa božej vôli, antihorlivosť, odporúčal pasivitu a anihiláciu ega. Subjektívny pokoj a absenciu každej túžby akoby povýšil na božstvo. Nedať sa ničím rozrušiť. Uletená mystika. Dobrovoľný kríž umrtvovania je vraj zbytočná záťaž, ktorej sa treba iba zbaviť alebo ho úctivo obísť
dolorizmus – falošné nesenie si svojho kríža, pánbožkárske bolestníctvo, ktoré v nás buduje už skrytú pýchu, masochistická potreba trpieť a tak sa chlácholiť, že som na tej správnej a úzkej ceste do neba, opakovanie trápností povchného pokáníčka, ale aj nerozlišovanie, či je to utrpenie aj prirodzené či umelo našimi hlúposťami spoluspôsobené, vyžívanie sa v umelých trápeniach, ktoré sa vôbec nemusia páčiť Bohu, a v druhej fáze osobnostného rozkladu je to až sadistické nanucovanie iným tejto umelo neprirodzenej pseudospirituality
voluntarizmus – pripisoval našej ľudskej vôli božskú silu
irenizmus – trápne unáhlené zmierovanie sa, zbabelé padanie si do náručia s protivníkom, za každú cenu dosiahnutie dohody, aj za cenu lacného výpredaja svojej identity, naivné, až arogantné prehliadanie vzájomných rozdielov tzv. „opičia láska“ v preudoekumenických kostolných šatách
monizmus – príroda je v ňom bohom, uznáva iba jediný princíp, u tzv. monistov existuje paradoxný dualizmus, lebo spirituálny m. zvelebuje ducha a materialistický m. hmotu
konformizmus – zbabelá a mentálne lenivá falošná spokojnosť , nemať svoj vlastný názor a tváriť sa, že máme názor ako ostatní a ťažiť z toho výhody či kariérny postup, duševná prostitúcia alebo „umenie“ nemať svoju tvár
nacionalizmus – zbožňovanie svojho štátu, a fatálne pomýlenie si pozemskej vlasti z nebeskou, politického vodcu povyšoval na boha a spasiteľa
naturalizmus – uznáva jednostranne iba materiálnu prírodu, žiadnu metafyziku či duchovné dimenzie bytia, príliš tolerantný vôči všetkému prírodnému, absencia napr. cudnosti
fanatizmus – príliš netolerantný. To, čo sa mu pozdáva je od boha a čo nie je od diabla. A poďme tú čiernobielosť či farbosleposť, jednostrannosť či nedospelosť nanucovať tvrdo aj iným
sociologizmus – jednostrané chápanie evanjelia iba vraj ako sociálneho programu
slobodomurárstvo – Thomas Jefferson, americký prezident v r. 1800, napísal, že Ježiš bol síce múdry ,ale mal hlúpych apoštolov, a tí napísali Jeho učenie do Nového zákona, kde sú múdrosti s hlúposťami poprepletané, a o tom čo je čo rozhoduje moje infantilné prešibané ego, ktorého zbožťovanie je zárukou mystifikujúceho zmyslu života
moderný spiritualizmus – skutočné jestvovanie vraj môžu mať iba duchovné bytosti, hmota a ľudia sú iba iluzórnym prejavom ducha
individualizmus – povyšovanie osobného názoru na dogmu, svojho štýlu vnímania a prežívania na to správne náboženstvo, silná viera v neomylnosť falošného ega, tvrdohlavá a dôsledná vernosť sebe samému, ktorá nepozná žiadnu neveru
pacifizmus – z mieru robí modlu, odmieta akúkoľvek vojnu, aj obrannú, sociálna naivita, slepota ducha, podpora mafií, nemužné a nie veru spravodlivé preháňanie to s „dobrotou“
autosotérizmus – zachránim sa ja sám, lebo „ja“ som vykupiteľ, ráta aj s vierou, ale pred Boha dáva ego, semi/polo/pelagianizmus, vraj nepotrebuje k láske a spáse spoločenstvo ani žiadnu cirkev
agnosticizmus – tvrdí, že my ľudia nie sme schopní s určitosťou niečo ako pravda či absolútno poznať. V extrémnom vydaní prechádza do diktatúry relativizmu. V miernej podobe je to asi túžba po nadhľade nad tým babylonom rôznych názorových prúdov, filozofií a náboženstiev
skepticizmus – jedno má za isté, že nič nie je isté, až patologicky pochybuje o všetkom, a o tom svojom asi nepochybuje…
relativizmus – v ničom nenachádza pevnú pôdu, iba pláva na vode, a tam sa neraz topí v protichodnostiach, vedie až k extrémnej zneistenosti a nedisciplinovanej skepse, aby sa zbavil prudkých samoúzkostí, nanucuje potom iným až diktátorsky falošné a primitívne istoty
okultizmus – študuje a popisuje tajné duchovné fenomény, duchovná veda ale bez podstaty, bez Ducha Svätého, ďalšie stupne mágie sú čarodejníctvo a bosoráctvo
fundamenalizmus – chápe a vysvetľuje bibliu doslova, dáva zjednodušené odpovede na zložité otázky, straší iných presne takým stupňom strachu, aký má v sebe a navonok to zakrýva hriešnou sebaistotou, nanucuje fanaticky iným svoje komplexy a neistoty, vôbec nerozlišuje podstatu od vecí druho a treťoradých /napr. ľahký a ťažký hriech, pevnú dogmu od slobodného názoru/
alibizmus – zhodiť zodpovednosť a iba na iného, majstrovstvo vo výhovorkách, útek pred zodpovednosťou
fideizmus – vierou a modlitbou chce vyriešiť všetko, aj napr. operáciu slepého čreva, a úplne hlúpo im dieťa umrie, podceňuje rozumové poznanie a praktické správanie
laicizmus – zvrátená mentalita na Západe, kde je všetko sprofanizované, a postupne už nič nie je sväté, aj hnutie , ktoré hlása úplnú zbytočnosť kléru
klerikalizmus – príliš namyslení kňazi, ktorí úplne ignorovali činnosť laikov, autoritárstvo, alebo tiež miešanie sa klerikov do prírodovedy, politiky a občianskeho života, niektorí si namýšľajú, že im patrí cirkev, a nie Ježišovi, radi zneužívajú svoju moc, ponižujú podriadených, prenasledujú spravodlivých, nerešpektujú ani kánony ani ľudské práva, sú to aj tí zdochliaci, čo iba čušia a iba mlčia aj keď Herodes vraždí neviniatka
sekularizmus – štát a ľudia majú byť vraj bez vplyvu Cirkvi a viery, je za ich prísne oddelenie, ignoruje náboženstvá, adoruje ducha sveta a nezávislosť, praktický ateizmus
etatizmus – do kresťanstva sa infikoval od 4 st. Je to uprednostňovanie štátnej moci pred mocou Božou. Otrocké poslúchanie na slovo cisára, kráľa, komunistickú či nacistickú stranu či hlavného hygienika pri fakepandemy. Dôsledné čušanie pri neprávostiach vyčíňania pozemskej moci. Povrchofília v extrémnej a mimoriadne trápno – zbabelej podobe
chiliazmus – doslovné a spolitizované chápanie tisícročnej ríše, tiež milenarizmus, unáhlené inkorporovanie fikcie božieho kráľovstva na neobnovenú hriešnu zem, hlavne tými NAŠIMI SILAMI, ale bez reálnej parúzie II. Kristovho príchodu /pred r. 1000 napr. , alebo vyhlásenie Kristovej republiky v 15.st. vo Florencii Savonarolom, v 16 st. v Munsteri anabaptistami, či tisícročná 3. ríša nacistov v 20 st. či v 21 st. hnutie sibírskeho vrajježiša /
nihilizmus – zbožňovanie ničoty. Antizmysel našiel v v kreténskej axióme, vraj „život nemá žiaden zmysel“ Radikálne prežívanie tejto zvrhlosti pokračuje potom nanucovaním tohoto bordelu iným, a v tomto prežíva aké také sadisticko masochistické „potešenie“. Satanizmus na vyššej úrovni než je tá primitívna, kriminálna.
Je to už luciferiáza, čiže satanizácia všetkých ostatných
Nemá výčitky svedomia ani pri terorizme. Ale má otupenú cynickú pseudorozkoš z demolovania hodnôt, inštitúcií, cirkví a cností. Popieranie akejkoľvek autority. Antifilozofické mafiánstvo v praxi. Bosorácka metla v akčnom závere. Anarchia, rozklad a chaos ako originálne „ciele“ a “ideály“ Degeneráti ducha ,čo sa premenili na antikultúrne beštie, na konci svojho zvráteného vývoja.
Ak pomenuje lekár chorobu a trafí sa do správnej diagnózy, tak má polovicu liečby za sebou. Aj duchovných veciach sa dá ochorieť či uletieť. V histórii Katolíckej Cirkvi sa za 2O st. udialo toho veľa. Dá sa z toho mnohému priučiť. Aj tu bol vývoj v myslení. Viera tu bola, Písmo Sv. tiež, ale nebolo vždy jasné a postupne sa prichádzalo na to, kde je pravda, a čo je už blud, čo je kresťanstvo a čo už nie je. Bludy paradoxne prispeli ku tomu, že intelektuálne vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa na konciloch kodifikovali katolícke dogmy, skalopevné pravidlá, ktoré dávajú kresťanstvu orthodoxiu /pravovernosť/ teda aj našej viere akoby „pravidlá spisovného jazyka“.
Aby sa dala jasne rozlíšiť pravda od bludu, duchovné zdravie od duchovnej choroby, Svätú cirkev od nesvätých cirkví, kresťanstvo od sekty. Kto spisovný jazyk kresťanstva nezachováva, ten hovorí iba svojským nárečím, ktoré je tým viac poznačené stratou vážnosti, teda srandou, čím viac je pravým kresťanským článkom viery vzdialené. Tým viac robí okolo seba viac kriku, čím sa viac mýli a je vzdialené kresťanským a ľudským cnostiam. A samozrejme aj pravému Bohu. Existencia duchovných deviácií má ale ten dôležitý zmysel v dejinách spirituality, intelektuálneho dozrievania a vyjasňovania , že ich odhalením a pomenovaním sa napomáha kresťanovi katolíkovi presne zorientovať, kde je tzv. víťazné poznanie, aby sa neocitol v neortodoxnej oblasti, ktorá už ku zdravému rozumu a identite viery nepatrí. Skale, Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežom sme všetci kresťania dlžní vďaku, lebo definovali správne dogmy, dali tak pevnú konštrukciu kresťanskému chrámu , Kresťanská teológia dostala potrebné zdravé hranice. Omylom a bludom by sme mali byť vďačný za to, že definovali to, čo sa v Cirkvi vyskytlo, ale kresťanstvom nebolo, a pomohlo sa tak definovať, čo je už choroba ducha.
hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch…
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iní je presvedčený, že pápeža ovládajú slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu umelé oplodnenie či rozvody skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú iných od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné, ale ktovieprečo klamú, lebo skryto pre jej ciele pracujú
hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco. Vedome napr.ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť, mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, toto trénujú, ovládajú, oživujú a veru majstrovsky aj vedia
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti…
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť.. Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených… Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri
Dejinné útoky na kresťanskú civilizáciu.
1517 – protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie 1789 – racionalizmus: Boh áno, Kristus nie 1917 – ateizmus: Boh je vraj mŕtvy (dokonca akoby vôbec nikdy ani neexistoval)
Pius XII. v r.1945 v príhovore k predstaviteľom Katolíckej akcie: 1517 – náboženský útok /revolučný protestantizmus/ 1789 – politický útok / francúzka revolúcia/ 1917 – ekonomický útok / boľševická revolúcia/ Lev XIII.
1968 – érou beatlemánie začína sa na Západe tzv. antikultúrna revolúcia adorujúca nie „bio“, ale „nekro“ Vraj neexistuje už žiadna pevne zistiteľná pravda Nastupuje diktatúra relativizmu a apokalyptický ošiaľ, tzv.opíjanie sa „slobodou“ Na filozofickú „vodu“ a morálny „piesok“ sa posúva už v spoločnosti skoro všetko Rozklad zdravej rodiny, glorifikácia deviácií, poctivá žena s čestný muž začína byť na posmech… Krádeže detí a kradnutie destva, ich prznenie ako posledná fáza zvrhlosti a odpadu od Božích pravidiel v tzv.apokalyptickej dobe /posledná fáza boja dobra a zla pred II.príchodom Kristovým/
