„V každom blude je aj zrnko pravdy

 

Pius XI

 

Jediná skutočná obrana proti heréze je humor.
Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne,
že sa z nej stane heréza, ale humor to zrelativizuje.
Preto totalitné režimy neznášajú žarty.“

 

Tomáš kardinál Špidlík

 

 

Heréza je náboženský blud.

Lož, čo sa vydáva za biblickú pravdu.

Heretik je ten, kto si vyberá  iba to, čo vyhovuje

jeho nevyzretým predstavám

a neraz aj deviantným sklonom.

 

 

 

„Prvým a najsamozrejmejším darom,
ktorý môže dať kňaz svojmu okoliu,
je slúžiť pravde, a to celej pravde,
demaskovať blud a
vyvracať ho bez ohľadu na to,
do akej podoby je preoblečený
a v akej maske sa zakráda.“

Pius XI.

 

 

bludné učenia,

ktoré sa vyskytli v histórii

kresťanstva a paradoxne mu aj

napomohli rozlišovať,

čo je pravda a čo je už klamstvo 

judaizmus – z 1 st., fanaticky sa pridržiaval názoru, že treba vraj zachovávať aj židovské predpisy Starého zákona pre spásu, čiže vstup do Absolútna

 

gnosticizmus – z 2.st, hlásal, že vyššie poznanie je iba pre elity, gnostikov. Nižšie poznanie aj blaženosť mali pistici, čiže katolíci, a hmotou boli celkom pohltení hylici. Svet stvoril anjel- demiurg, hnevajúci sa Jahve Starého zákona. Mal absolútne pozitívny postoj voči svetu.

 

doketizmus – z 2.st., tvrdil to, že Ježiš nemal naše ľudské telo, ale iba telo zdanlivé, éterické, a teda že na krížovej ceste
nemohol trpieť vraj žiadnu bolesť

 

montanizmus – z 2 st., absolútne negatívny voči svetu, žiadal prehnanú prísnosť, pohŕdal umením, hlásal útek zo sveta.
Eschatologická netrpezlivosť. „Zjavenia“, že súdny deň už nastáva. Pneumatici majú vysoko stáť nad psychikmi a doviesť ľudstvo k vyspelosti. SZ patril
Otcovi, NZ Synovi a prichádza tretia doba Ducha Sv. Entuziazmus, rojčenie a rigorózna životospráva

 

marcionizmus – z 2.st, tvrdil, že Jahve, Boh starého zákona je zlý a krutý , a Boh Nového zákona je Dobrý.
SZ a židovstvo dával do protikladu s NZ a kresťanstvom, tvrdo a  nemilosrdne treba vraj ísť proti telu

 

enkratiti – z 2 st. radikálno prísne vraj treba bojovať proti svojmu telu a jeho potrebám, zlé sú vraj aj víno, mäso aj manželstvo

 

patripasionizmus – z 2 st., vraj Otec a Syn sú jedna osoba,
v Synovi trpel aj Otec

 

dynamický monarchianizmus – z 2.st, Kristus je vraj iba človekom, ktorého však až pri krste, keď mal asi 30 rokov,
naplnila Božia sila a iba tam bol spojený s božstvom

 

mitraizmus – z 2 st., kult nepremožiteľného slnka,
úplne vylúčil ženy, krst vodou a medom

 

karpokratizmus – z 2 st., vraj iba cez skúsenosť všetkého dôjde človek ku tomu pravému poznaniu, obhajoval páchanie aj deliktov, čiže vyskočme napr. z okna, aby sme poznali aké to potom bude? Treba nám poznať všetko??

 

novacianizmus – z 3.st., fanúšikovia protipápeža Novaciána, tvrdili, že tí, čo odpadli od viery pri prenasledovaní, už nesmú byť členmi svätej cirkvi, len oni, bez ťažkých hriechov
sú vraj cirkev, prehnaní rigoristi

 

teória o apokatastáze – z 3 st., veľký návrat všetkého do božstva, vraj raz všetci, i padlí anjeli prídu raz do nebies
a trpieť natrvalo nebude vlastne nikto,
ignoruje ako slepá spravodlivosť i Posledný súd

 

manichejizmus z 3.st, má pôvod v perzkom synkretizme
/ pokus o zmiešavanie rôznych náboženstiev spolu do jednej žbrndy/, zdôrazňuje silný dualizmus svetla a tmy. Vyslobodenie sa deje cez tri pečate :
1.zapečatenie úst: treba sa zdržiavať alkoholu, mäsitých jedál a neprotirečiť vyvoleným učiteľom, 2. zapečatenie rúk: zdržiavať sa telesnej práce, chrániť zvieratá a rastliny,          3. zapečatenie lona: teda zdržiavať sa manželstva a potomstva, ale zaujímavé že nie sexuality. Nový zákon nahradil apokryfmi, nespoľahlivými
knihami. Počas histórie sa stal symbolom podobných úletov nenávisti k našej telesnej prirodzenosti, ktorá je vraj úplne skazená, prekliata a hmota je vraj zlá.

 

arianizmus – zo 4 st., popieranie , že Ježiš má božskú prirodzenosť a je 2.božskou Osobou, hlásal, že je iba človek a nie aj Boh. Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSv. Trojicu.

 

pelagianizmus- z 5 st., neveril v dedičný hriech, krst je zbytočný, vraj  to naše prirodzené je už nadprirodzené, Adamov hriech nám dal vraj iba zlý príklad, odporúčal spoliehať sa iba na vlastné sily, opieral sa v prvom rade o silnú asketiku ľudskej vôle, akoby úplne podceňoval potrebu Božej milosti a spoluprácu s ňou v modlitbe, spásu prinesú iba moje výkony. Čiže jajaja v centre.

 

macedoniazmus – zo 4 st., hlásaný pneumatomachmi
popieral Božstvo Ducha Svätého

 

apolinarizmus – zo 4 st., v Kristovi boli
vraj dve osoby, osoba prirodzená a osoba adoptovaná

 

donatizmus – zo 4 st., pravá cirkev nesmie strpieť vo svojom lone hriešnikov, platnosť sviatostí je podmienená mravnou čistotou svätosťou vysluhovateľa, vraj pravú cirkev
tvoria iba synovia mučeníkov, priemerní a zbabelci nie, akoby Cirkev tvorili iba mravní jednotkári, teda mučeníci

 

nestorianizmus – z 5 st., Mária vraj podľa neho nie je Bohorodička, porodila iba človeka

 

monofyzitizmus – 5 st., Kristus je iba Boh, nie človek, vraj nemohol mať také telo ako my

 

monoteletizmus – zo 6 st., vraj Ježiš mal iba jednu
božsko -ľudskú vôľu a len jednu božsko – ľudskú činnosť

 

ikonoklasmus – z 8.st., presadzoval odstránenie všetkých náboženských obrazov z chrámov,vraj je to diabolský vynález, ktorý odvracia ľudí od kresťanstva k pohanstvu, tzv. obrazoborectvo, sakrálne antiumenie

 

trojjazyčný blud – z 9.st, tvrdili, že Boha možno ctiť v chrámovej liturgii iba troma jazykmi, latinsky, hebrejsky a grécky. Namyslená úzkoprsosť západného kresťanstva, na východe bola prax iná

 

filioque – z 11.st., vraj Duch Sv. vychádza iba z Otca
/ filioque znamená „Syna aj“ alebo „i Syna“/ Táto miniatúrna vieroučná odchýlka bola v r.1054 vzájomného prekliatia pravoslávnych a katolíkov. Zmierili sa až v r.1965 a boli za tým hrozné vzájomné stáročné nevraživosti

 

katarizmus – z 12 st. tzv.“čistí“ boli proti majetku, mäsu, manželstvu, ostro proti moci a bohatstvu Rímskej Cirkvi, nazývali ju satanova synagóga, snívali o chudobnej cirkvi, pohŕdali svetom, Popierali zmŕtvychvstanie. Považovali sa za dokonalých, lebo viedli v niečom aj prísnu askézu, niektorí končili život samovražednou hladovkou, endúrou. Zavrhli cirkevnú inštitúciu ale aj štátnu. Cisár je vraj satanov námestník. Čiže ukážkoví sociálni anarchisti.
Odmietali napr. spoveď, lebo sviatosti sú vraj diablovo dielo.

 

panteizmus – z 13 st., vraj všetko čo existuje, je boh, aj slepačínec? No tak sa mu skús klaňať, ty truľo

 

inkvizítorstvo – zo 14 st., zneužitie súdnej moci, mučenie, nanucovanie priznania, podporovanie udavačstva, zastrašovanie,
pôvodne bola myslená pozitívne ako cenzúra a ochrana viery
ale prešla aj do hanebných extrémov, napr. do upaľovania za iný názor, či väznenia a prenasledovania aj svätcov

 

spiritualizmus – zo 14 st., uleteli v tom, že prehlasovali, že Ježiš a apoštoli boli vraj celkom nemajetní, čiže aj cirkev má žiť asi skoro v absolútnej chudobe / a umrieť od hladu??/ Tento smer posiela kňazov do jaskyne a pápeža do trabantu, a tak si z nich túži robiť vlastne posmech…

 

husitizmus – z 15 st., mal na začiatku sebaobranné tendencie ale potom sa hnutie morálne zvrhlo. Mýlil sa napr. v tom, že hlásal o kňazovi žijúcom v ťažkom hriechu, že vraj neplatne vysluhuje sviatosti, kráľ žijúci v hriechu vraj už nie je kráľom, teda netreba ho ani poslúchať, a potom začne anarchia. Že tancovanie je hriech, a ďalšie extrémne názory, hlavu Cirkvi uznával iba v Kristovi a popieral úlohu Petrovu, neuznával cirkevnú poslušnosť, ovocie : revolučná nepokora a netrpezlivosť, a potom boli husitské vojny 

 

protestantizmus – zo 16.st, akčná neposlušnosť zákonitej autorite, pubertálne nahnevané netrpezlivé reformovanie liberalizácia kresťanstva, svojvoľné určovanie čo sa má veriť a čo nie, krátkozraká jednostrannosť / iba sv.Písmo
bez tradície, iba milosť bez našej snahy, iba viera bez skutkov/
     Reformačný zápal bez pokory. Dôsledný subjektivizmus.     “ Pápežom“ si je potom každý sám, vraj je to naše právo. Položil na piesku pevné základy kresťanskej nejednoty.

 

anglikanizmus – zo 16 st. utvoril tzv. high church tak, že miesto pápeža si za hlavu zvolil kráľa, ktorý za reformu považoval ultradrzosť, mnohé vraždy, opakované hriešne sobáše, zastrašovanie poddaných, aj prenasledovanie verných katolíkov

 

puritanizmus – zo 17 st. elitárstvo anglikánskych presbyteriánov, ktorí vonkajšou prehnanou „čistotou“ zakrývali asi prehnanú
vnútornú špinu. Považovali sa za vyvolený národ.

 

janzenizmus – zo 17 st. malichernostiam prikladal veľkú vážnosť, bol prehnane prísny a bojazlivý ohľadom prijímania sviatostí. My vraj celkom nič nezmôžeme, však sa Boh o všetko postará… Strašenie hriechom a peklom. Pokrivená realita. Ako patrón bulváru rozdúchaval nafúknuté negatívne emócie, ktoré zacláňali aj zdravý rozum. Zastrašovaním sa zbavovali asi svojich extrémnych strachov. Strašilo im už vo „veži“ a tým viac, čím viac hovorili o svätosti a čím viac sa tisli do neba bez poctivo prežitej a dozretej človečiny. Adorovanie svojskej patologickej spirituality. Odsúdenie iného bez ospravedlňovania, považované za dobrý skutok.

 

kvietizmus – zo 17 st. antihorlivosť, odporúčal pasivitu a anihiláciu ega. Subjektívny pokoj a absenciu každej túžby akoby povýšil na božstvo. Nedať sa ničím rozrušiť. Uletená mystika. Pohodlnizmus a falošné milosrdenstvo.
Dobrovoľný kríž umstvovania je vraj zbytočná záťaž, ktorej sa treba iba zbaviť alebo ho úctivo obísť

 

deizmus – zo 17 st., domnieva sa, že Boh do diania sveta nijako nezasahuje, odmieta Zjavenie sa Boha.

 

galikanizmus – zo 17 st., snaha utvoriť národnú   napr. francúzku cirkev,
požadoval mať rôzne osobitné práva, chcel zobrať moc pápežovi, a dať ju iba francúzkemu kráľovi

 

ultramontanizmus – z 18.st., opak galikanizmu, z cirkvi robil ideálnu inštitúciu a pápežovi akoby nanucoval  autoritu a moc aj vo svetských a politických záležitostiach. Papa ultramontano  bolo meno pre pápeža “ spoza hôr“, ktorý by vraj mal za povinnosť riešiť aj naše vnútroštátne už politické či komunálne záležitosti . Pokus o pápežský  abolutizmus

 

febronianizmus – z 18 st., navrhoval zobrať právomoci pápežovi,a dať ich naspäť kolégiu biskupov, čo sa výnimočne stalo na Kostnickom sneme, kde kolégium biskupov muselo zosadiť všetkých troch pápežov po 39 r. krízy

 

jozefinizmus – z 18 st. zrušil napr. kontemplatívne rehole na svojom území, lebo „nič pre iných nerobili“. Povrchným osvietenstvom pripitý kostolník začal veliť v kostole

racionalizmus – z 18 st., jediný zdroj poznania je ľudský rozum, preto žiadne zjavenie či viera podľa neho neobstoja. Prehnaný humanizmus. Jednostranné absolutizovanie intelektu, rozumkárstvo odpisujúce druhú podstatu : vieru

 

liberalizmus – z 18 st., prílišná láska k slobode ho uvádza do pokušenia svojvoľnosti, tzv. slobodu jednotlivca je uctievaná ako modla, nevedome tak plodí novootroctvo a duchovný chudákizmus. Navonok ľudí akože oslobodzuje, a vnútri im dáva okovy. Za maskou veľkých liberálov sú
duchovne zmäkčilí chlapci a do poriadku ich dá až nejaký diktátor / doma napr. aj žena – sekera/ Presnejší názov je libertinizmus, ten adoruje svojvôľu páchať aj hriechy, liberalizmus bojuje za najmä za slobodu v rozhodovaní

 

tradicionalizmus – z 19 st., iný extrém racionalizmu, vraj náš rozum nie je schopný rozoznať, čo je pravda.
Tá je vraj iba v Zjavení a tradíciách. Prílišná zamilovanosť do starých poriadkov, kde sa v konzervách po záručnej lehote tvoria už jedovaté látky pre organizmus

 

ontologizmus – z 19 st. prehnane uctieva iba našu intuíciu ako hlavný prameň nášho poznávania. Bez kontroly kritického myslenia zdravého rozumu.

 

pozitivizmus – z 19 st., preceňoval prírodovedu, popieral Zjavenie, nepotreboval metafyziku, uznával iba empirické poznanie / iba pomocou vlastných osobných skúseností, ktoré sú, vážení, neprenosné na iných/

 

modernizmus – z 20 st., keď sa demokracia zvrhne na démonkraciu a keď prílišné pachtenie sa po novotách naruší úctu k tradičným a trvalým hodnotám, unáhlené a nerozvážne podliehanie iba novým trendom, bezbrehé otvorenie sa sociálnym či náboženským hókuspokusom.
Napr. výklad Sv.písma bez autority Cirkvi,
lebo oni sú vraj iba a len ľudským dielom

 

integralizmus – z 20 st., vyčítal katolíkom akékoľvek prispôsobenie sa modernej kultúre, adoruje staromódnosť. Zdesenie sa nad nejakou novotou, prijatou na napr. na II.Vatikánskom koncile / právo na slobodu svedomia, tolerancia iných náboženstiev, dialogická poslušnosť/

 

starokatolicizmus – z 20 st., podľa neho pápež vraj nebol nie je a ani nikdy nemôže byť neomylným vo veciach viery a etiky
/ani keď povie že 2+2 = 4, či ako?/

 

socializmus – z 20 st., vycházdza z historického
materializmu, snaha o sociálne zrovnoprávnenie,
adoruje sociálne problémy ako vraj tie najdôležitejšie,
má viac smerov, extrém zažil napr. u Hitlera / chcel oslobodiť ľudí od Desatora, od výčitiek svedomia, od bremena osobného rozhodovania/

 

komunizmus – z 20 st., omamujúce sľuby o raji už tu na zemi,
rozoštvávanie závisti u chudobnejších voči bohatším, systematická likvidácia inteligentnejších, hrubý materialistický primitivizmus, prepracovaný antiteizmus, záchvaty kolektivizmu, chvála z rozpadu osobnosti, pokus o nadnárodný, internacionálne rozdrapený mesianizmus, čo sa plazil a labu lízal červenej krutej šelme, strane v moskovskom centre

 

synkretizmus – patologické zmiešavanie všetkých spiritualít do falošnej jednoty. Čalamáda zo všetkých náboženstiev, blud dávajúci všetky spirituality na jednu úroveň, povyšuje choré na zdravé a pravdu mieša s klamstvami, premúdro ich berie všetky na začiatku akože trochu vážne, až nakoniec táto pálenka spôsobí, že nebudeme brať vážne nikoho a nič,
a po skonzumovaní tohto zázračného elixíru budete mať miesto plnosti pravdy a istoty skôr „plné gate“…

a v rozume dezorientáciu a chaos

 

prozelytizmus – veriaci z inej denominácie sa stávajú objektom presviedčania, namiesto toho, aby boli partnermi v dialógu spájajúcom nás na základe
rovnakej ľudskej prirodzenosti a spoločného
hľadania pravdy o našej existencii.
Manipulačná „evanjelizácia“, preťahovanie iných do toho môjho košiara

 

sentimentalizmus – milosť Božia je v nás vraj iba vtedy, keď ju cítime, ak ju necítime, tak nie

 

voluntarizmus – pripisoval našej ľudskej vôli božskú silu

 

irenizmus – trápne unáhlené zmierovanie sa, zbabelé padanie
si do náručia s protivníkom, za každú cenu dosiahnutie dohody, aj za cenu lacného výpredaja svojej identity, naivné, až arogantné prehliadanie vzájomných rozdielov
tzv. „opičia láska“ v preudoekumenických kostolných šatách

 

monizmus – príroda je v ňom bohom, uznáva iba jediný princíp, u tzv. monistov existuje paradoxný dualizmus, lebo spirituálny m. zvelebuje ducha a materialistický m. hmotu

 

konformizmus – zbabelá a mentálne lenivá falošná
spokojnosť , nemať svoj vlastný názor a tváriť sa, že máme názor ako ostatní a ťažiť z toho výhody či kariérny postup, duševná prostitúcia alebo „umenie“ nemať svoju tvár

 

nacionalizmus – zbožňovanie svojho štátu,
a fatálne pomýlenie si pozemskej vlasti z nebeskou,
politického vodcu povyšoval na boha a spasiteľa

 

naturalizmus – uznáva jednostranne iba materiálnu prírodu, žiadnu metafyziku či duchovné dimenzie bytia

 

sociologizmus – jednostrané chápanie evanjelia
iba vraj ako sociálneho programu

 

moderný spiritualizmus – skutočné jestvovanie vraj môžu mať iba duchovné bytosti, hmota a ľudia sú iba iluzórnym prejavom ducha

 

individualizmus – povyšovanie osobného názoru na dogmu, svojho štýlu vnímania a prežívania na to správne náboženstvo,
silná viera v neomylnosť falošného ega,
tvrdohlavá a dôsledná vernosť sebe samému,
ktorá nepozná žiadnu neveru

 

pacifizmus – z mieru robí modlu, odmieta akúkoľvek vojnu,
aj obrannú, sociálna naivita, slepota ducha, podpora mafií, nemužné a nie veru spravodlivé preháňanie to s „dobrotou“. Extrémistické a falošné milosrdenstvo

 

autosotérizmus – zachránim sa ja sám, lebo „ja“ som vykupiteľ, ráta aj s vierou, ale pred Boha dáva nižšie ego, semi/polo/pelagianizmus,
vraj nepotrebuje k láske a spáse spoločenstvo ani žiadnu cirkev. Medzi sebou a prírodou vraj isto nepotrebuje žiadneho sprostredkovateľa, ani chirurga pri zápale slepého čreva? 

 

         agnosticizmus – tvrdí, že my ľudia nie sme schopní s                        určitosťou niečo ako pravda či absolútno poznať.                     V extrémnom vydaní prechádza do diktatúry relativizmu.V miernej podobe je to asi túžba po nadhľade nad tým babylonom rôznych názorových prúdov, filozofií a náboženstiev. Úprimnejšie ako farizejstvo

 

skepticizmus – jedno má za isté, že nič nie je isté,
až patologicky pochybuje o všetkom, a o tom svojom názorovom nádore asi nepochybuje vôbec?…

 

relativizmus – v ničom nenachádza pevnú pôdu,
iba pláva na vode, a tam sa neraz topí v protichodnostiach,
vedie až k extrémnej zneistenosti a nedisciplinovanej skepse,
aby sa zbavil prudkých samoúzkostí, nanucuje
potom iným až diktátorsky falošné a primitívne istoty

 

okultizmus – študuje a popisuje tajné duchovné           fenomény, duchovná veda, ale bez podstaty, bez ochrany Ducha Svätého,
ďalšie stupne mágie sú čarodejníctvo a bosoráctvo

 

fundamenalizmus – chápe a vysvetľuje bibliu doslova,
dáva zjednodušené odpovede na zložité otázky, straší iných presne takým stupňom strachu, aký má v sebe a navonok to zakrýva hriešnou sebaistotou, nanucuje fanaticky iným svoje komplexy a neistoty,
vôbec nerozlišuje podstatu od vecí druho a treťoradých /napr. ľahký a ťažký hriech, pevnú dogmu od slobodného názoru/

 

alibizmus – zhodiť zodpovednosť a iba na iného,
majstrovstvo vo výhovorkách, útek pred zodpovednosťou

 

fideizmus – vierou a modlitbou chce vyriešiť všetko, aj napr. operáciu slepého čreva, a úplne hlúpo im dieťa umrie,
podceňuje rozumové poznanie a praktické správanie

 

laicizmus – zvrátená mentalita na Západe, kde je všetko sprofanizované, a postupne už nič nie je sväté, aj hnutie , ktoré hlása úplnú zbytočnosť kléru

 

klerikalizmus – príliš namyslení kňazi, ktorí úplne
ignorovali činnosť laikov, autoritárstvo, alebo tiež miešanie sa klerikov do prírodovedy, politiky a občianskeho života. Ťažko diletantské správanie klerika v oblasti, kde sa vôbec nevyzná, ale za maskou svätosti predstiera odbornosť vo všetkom

 

sekularizmus – štát a ľudia majú byť vraj bez vplyvu Cirkvi a viery, je za ich prísne oddelenie, ignoruje náboženstvá,
adoruje ducha sveta a nezávislosť, praktický ateizmus

 

nihilizmus – zbožňovanie ničoty. Antizmysel našiel
               v kreténskej axióme, vraj „ život nemá žiaden zmysel“
Radikálne prežívanie tejto zvrhlosti pokračuje potom nanucovaním tohoto bordelu iným, a v tomto prežíva aké také
sadisticko masochistické „potešenie“.

 

Satanizmus na vyššej úrovni než je tá primitívna, kriminálna. Nemá výčitky svedomia ani pri terorizme. Ale má otupenú cynickú pseudorozkoš z demolovania hodnôt, inštitúcií, normálnych vzťahov, rodín, 
cirkví a cností. Popieranie akejkoľvek autority. Antifilozofické mafiánstvo v praxi. Bosorácka metla v akčnom závere. Anarchia, rozklad a chaos ako originálne „ciele“ a “ideály“ Degeneráti ducha ,čo sa premenili na antikultúrne beštie, na konci svojho zvráteného vývoja.

 

 

 

Ak pomenuje lekár chorobu a trafí sa do
správnej diagnózy, tak má polovicu liečby za sebou.
Aj duchovných veciach sa dá ochorieť či uletieť.
V histórii Katolíckej Cirkvi sa za 2O st. udialo toho           veľa. Dá sa z toho mnohému priučiť.      

     

     Aj tu bol vývoj v myslení.

Viera tu bola, Písmo Sv. tiež, ale nebolo vždy jasné
a postupne sa prichádzalo na to, kde je pravda, a čo je už blud,
čo je kresťanstvo a čo už nie je.
Bludy paradoxne prispeli ku tomu, že intelektuálne vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa na konciloch

 

kodifikovali katolícke dogmy,

 

ktoré dávajú kresťanstvu orthodoxiu /pravovernosť/
teda aj našej viere akoby „pravidlá spisovného jazyka“.

 

Aby sa dala jasne rozlíšiť pravda od bludu,
duchovné zdravie od duchovnej choroby,
Sv.Cirkev od nesvätých cirkví, kresťanstvo od sekty.
Kto spisovný jazyk kresťanstva nezachováva,
ten hovorí iba svojským nárečím,
ktoré je tým viac poznačené stratou vážnosti,       teda srandou,
čím viac je pravým kresťanským článkom viery vzdialené., Tým viac robí okolo seba viac kriku,           čím sa viac mýli a
je vzdialené kresťanským a ľudským cnostiam.
A samozrejme aj pravému Bohu.
Existencia duchovných deviácií má ale
ten dôležitý zmysel v dejinách spirituality,
intelektuálneho dozrievania a vyjasňovania ,
že ich odhalením a pomenovaním sa napomáha
kresťanovi katolíkovi presne zorientovať, kde je tzv.
víťazné poznanie, aby sa neocitol v neortodoxnej oblasti, ktorá už ku zdravému rozumu a identite viery nepatrí.

Skale, Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežom sme všetci kresťania dlžní vďaku, lebo definovali správne dogmy,
dali tak pevnú konštrukciu kresťanskému chrámu ,
                   Kresťanská teológia dostala                         potrebné zdravé hranice.
Omylom a bludom by sme mali byť vďačný za to,že definovali to, čo sa v Cirkvi vyskytlo,
ale kresťanstvom nebolo,
a pomohlo sa tak definovať, čo je už choroba 

 

 

Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo

ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský

podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v

skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v

            druhej kategórii etickej nahnitosti.                     

Ak niekto nežije 

tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka,

ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu

postihnutý najťažšou herézou moderného

veriaceho človeka.

 

„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých

medzi vierou,

ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,

treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“

 

Radosť a nádej 43 kap. 99

 

Zapamätajme si, že

ORTODOXIA je mať to správne spirituálne

poznanie a chápanie.

ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia,

lebo znamená mať

správne konanie.

 

Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.

Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení

budú rozhodovať milosrdné skutky.

Dať hladnému jesť a smädnému piť…

Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.

 

ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie,

znamená pre nás urobiť ten správny krok,

ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle urobiť.

Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.

Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať

vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha.

Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú

ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie

už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných

životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.

 

 

 

Tzv. separatistické hnutia
 
Spomína ich už apoštol Pavol /1 Kor 11,19/
Aj apoštol Ján už na začiatku kresťanstva varuje ,
že do tohto sveta bolo vypustených mnoho antikristov.
 
 
Sv. Hieronym:
„Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá plamenného ducha a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský Umelec.“
 
Sv.Augustín:
„Nemyslite si, bratia,že bludy môžu vznikať
                       z nejakých malých duší.                       Herézy vytvorili veľkí ľudia“
Varuje pred nimi ako pred úskaliami na duchovnej ceste. Nazval ich aj expresívne „výkalmi cirkvi“/ SermoV,V,42/
 
 
Karol Rahner:
“ Cirkev spoznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým, že počuje jej opak … a odmietne ho.“
kúkoľ poľný prináša ozajstné rozčarovanie…
 
 
V súčasnosti v vyčíňajú medzi katolíkmi mnohí
adorátori diletantizmu
a napr. tieto polokatolícke deviácie:
 
 
              hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších
oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch…
 
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iní je presvedčený, že pápežov ovládajú
slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu umelé oplodnenie či rozvody
 
skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať
čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú
iných od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
 
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné, ale ktovieprečo klamú, lebo skryto pre jej ciele pracujú
 
hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco.
Vedome upália proroka, však sa z toho vyspovedajú…
 
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave  či dýka do chrbta, toto trénujú, ovládajú, oživujú a veru majstrovsky aj vedia
 
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj
cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto
pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia.
 
starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov
je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti…
 
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú
to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť.. Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží
sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených…
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri
 
 
Dejinné útoky na kresťanskú civilizáciu:

 
1517 – protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie

1789 – racionalizmus: Boh áno, Kristus nie

-1917 – ateizmus: Boh je mstvy

(dokonca akoby vôbec neexistoval
 
                            Pius XII.                                                             
 

1517 – náboženský útok /revolučný protestantizmus/

1789 – politický útok / francúzka revolúcia/

1917 – ekonomický útok / boľševická revolúcia/
 
Lev XIII.
 
 
1968 – érou beatlemánie začína sa na Západe
             tzv. antikultúrna revolúcia adorujúca                  nie „bio“, ale „nekro“
Vraj neexistuje už žiadna pevne zistiteľná pravda
Nastupuje diktatúra relativizmu
a apokalyptický ošiaľ, tzv.opíjanie sa „slobodou“
Na filozofickú „vodu“ a morálny „piesok“
sa posúva už v spoločnosti skoro všetko
Rozklad zdravej rodiny, glorifikácia deviácií,
poctivá žena s čestný muž začína byť na posmech…
Krádeže detí a kradnutie destva, ich prznenie
ako posledná fáza zvrhlosti a odpadu od Božích pravidiel
v tzv.apokalyptickej dobe

/posledná fáza boja dobra a zla

pred II.príchodom Kristovým/