Všetko nezadržateľne aj tak smeruje ku vláde antikrista, ktorý sa zjaví na svetovej politickej scéne ako brilantný mediátor, ktorý Izrael ochráni vraj 7.r mierovou zmluvou. Všetky národy ho budú kolektívne nenávidieť pre stále neľudskejšiu politiku, ktorú mu maestro globalito umelo nanútil. Po 3 a pol roku ju vraj podlo poruší , zasadne si na trón ako falošný mesiáš. Mnoho druhov je tzv. židov, ale nie asi iba tých etnických v Izraeli, ale sú to aj aj milióny tých rôznych sympatizantov predkapely antikrista vo finančnej, politickej či náboženskej oblasti. Už dlhodobo, ale najmä teraz si doslova koledujú svojím nepoctivým životom o svetovládu tohoto špičkového vesmírneho cirkusanta a celoplanetárnu spásu ponúkajúceho majstrovského podvodníka, najúspešnejšieho diktátora v našich dejinách. Budú ako zdrvení, keď zistia, že boli prasprosto podvedení, a že ten sadistický klaun všetkých klaunov s ultraprešibaným programom veľkého klamstva, čo prichádza na svet. Bude sa tváriť ako z vesmíru spadnuté neviniatko, záchranca umelo skolabovaného systému a vzor pre každého štátnika, finančníka či filantropa, a bude sa rúhať v priamom celosvetovom prenose. Nebude teda ani náhodou vôbec žiaden spasiteľ ľudstva, ale jeho radikálny likvidátor. Extrémne zahanbení sa kajúcne obrátia v duchu ku Ježišovi. Stihnú tak snáď ten posledný spoj do neba. Mnohých z nich asi popraví svetovládne nie už také komediantské kovidové gestapo ako posledných kresťanských mučeníkov. Nebudú vtedy určite intenzívne pracovať v ovzduší iba démoni. Ale aj mnohí anjeli, ktorí niektorým, čo si to výnimočne modlitbami zaslúžia, a na miestach, kde bude Božia ochrana, zvlášť tá od Sv. Panny Márie, sa im poskytne ochranný štít a budú pre agresorov zvonku neviditeľní. Aj zázračne niekde nasýtení či navštívení. Aj keď by sa rozbesnelo peklo na zemi, môžu byť anjelmi strážnymi zázračne ochránení. Alebo im niektorým toho hodným aj pravdepodobne otvoria predtým zavretú duchovnú bránu do neba, do paralelnej dimenzie, aby tam zázračne prešli. Bez klasického úmrtia z tohoto sveta, kde sa bude zdať že tu zavládli diabli, zrazu fyzicky zmiznú, a ocitnú sa tiež v duchovnom svete v inej pokojnej oblasti bytia. . Mnohí duchovne nedokončení si budú musieť prejsť fyzickým mučeníctvom, ktoré bude zrýchleným a boľavým procesom stále ešte Milosrdenstva. Hoci to nebude navonok vôbec tak vyzerať. Ostatných čaká zotročenie od najúspešnejších klamárov dejín, čo prepadnú víťazne planétu, lebo sa dlho na to vo svojich lóžach starostlivo chystali. Ktorí ale vôbec nerátajú s tým, že padnú zrazu a nečakane prudko dolu na tú svoju extrémne rúhavú papuľu, lebo prichádza na tento svet IREVERZIBILNE Božia vláda. Ich falošné prísahy na bibliu, mystifikačné divadelné pseudozasvätenia, nevera v pravého Mesiáša v nej a ich fatálna opitosť sebaoslavou dostane spravodlivý záverečný kozmický zatykač a preplesk. A nie z nejakého skorumpovaného pozemského vrajsúdu, ale priamo z Najvyššieho Tribunálu Nebies.
Nech sa vtedy vrúcne modlia, aby ten záverečný hrôzotlak vydržali. Bude ich vraj veľmi mnoho. Keď poloveriaci polopochabiaci sa veriaci ľudia budú svedkami, že ich antikrist podviedol, dostanú poslednú milosť k pokániu, aby uznali, že iba Ježiš je Mesiáš. Budú kvíliť a kajúcne nariekať, lebo zvlčilo nastavený systém beštie 666 na ľudstvo ako posledná skúška nemilosrdne udrie a ich bude postupne existenčne testovať a odmietačov aj kruto fyzicky likvidovať. Po nich si Kráľ kráľov nakoniec príde tiež. A antiľudskú , etatistickú, vynucovaciu a depolulačnú agendu 2030 v polovici zastaví, lebo nikto by ju už nevydržal. Ten veľký útlak zvonku vyvoleným pre nebo dodá do duší iba spásonosný olej do ich lámp. Preto učeníci Krista sa netrasú ani pred katmi ani nenadávajú na to, čo sa vonku ako hystéria zrazu rozbesnie. Budú vedieť, že najdôležitejšie je byť vo vnútornom spojení s Pravým Božím Synom, Jeho Sv. Matkou a Pannou, v ochrane svätých v nebi.
Veľké súženie zažívajú vyvolení už roky. Tí budú vzatí, lebo ho majú za sebou. Pre ostatných to bude aj záverečná kosačka na egá a triedička charakterov, kto je kto. Bude si vynucovať božské uctievanie, vyžadovať odpadnutie od Ježiša, z ktorého učenia sa bude vysmievať aj založením jednotného svetového náboženstva. Potleskom v standing ovation a nadrogovanou eufóriou ako fúrerovi mu budú energiu dodávať odkresťančení politici a štátnici. Požehnávať to budú a híkaním pritákávať ako otitulované somáre na diaľkové ovládanie apostatovaní exkresťanskí preláti a klerici plus mocou ožratí politrukovia a všetky správcovské kádre ostatnej zrazu jednotnej pseudonáboženskej zoologickej záhrady. Najrebelantskejších naženú ako nacisti židov do moderných dobytčákov. Budú ich lámať viac ako nedávni bambulovia v očkovacom terrore do prijatia pečate beštie 666. Nabulikajú im, že dostanú za to rôzne benefity, dostanú ako darček od Deda mráza beztrestné smilnenie na plný plyn, uzábávanie sa svojvoľou až do rozdrapenia aj digitálny mešec peňazí.
Zamlčia im, že ide o Judášske strieborniaky, že ich to hadie laserové tetovanie či spásonosne rafinované vrajvakcíny síce zapoja do tajomstiev umelej inteligencie, ale ako slobodne sa rozhodujúci a normálni ľudia postupne či rázne spoľahlivo skončia. Spojenie biologickej, digitálnej a sociálnej identity, ktorú nám už otvorene predpovedal Klaus Schwab z WEF. Tá pravdepodobne bude tá najrafinovanejšia a posledná diabolská pasca v našich záverečných dejinách. Už nebude čas kľučkovať, vážne veci odkladať na inokedy, hrať sa na mŕtveho chrobáka alebo sa hrať na nemého pozorovateľa. Každý z nás bude mocou sveta dokopaný, aby sa rozhodol pre Krista alebo pre jeho zločinný opak. Spravodlivosť sa začína inkarnovať a doba milosrdenstva skončí. Iba Biblia nás pred tým spoľahlivo varuje.
Neviestkári v cirkvách napáchnutí svetom, žehnajúci už aj nekajúcich šašov, o tom verne čušia, asi aby si nepokazili kariérnu sebaoslavu a ovce stádovité naivné neplašili. Bedlivo zrelšie baránky, tie ich hry na pandémiu, na boj proti rôzne špinavosti odhalujúcich „hoaxov“ či na Nový celosvetový inkluzívny bordel už však prekukli. Pricháza nové nebo a nová zem, na ktorej bude prebývať spravodlivosť, povzbudil nás prvý pápež sv. Peter
Kristovci ľahkovážne nebo nezrádzajú. Berú vieru vážnejšie ako tzv. „veľkí kresťania“, ktorí majú polobosorácky zlozvyk úplne bežne ťažko zhrešiť a utekajú sa vyspovedať, a hrajú sa nielen na pokáníčko, ale aj na svätých a neprávosti nevidiacich. Naučili sa pochabiť s vierou.
Kresťania sú tí, čo boli pokrstení. A takto boli pozvaní sa ponoriť s Ježišom Kristom do tajomstiev nefalošnej spirituality. Tá je najhlbšou súčasťou nášho bytia. Síce najneviditeľnejšou, ale určite najdôležitejšou. Tieto skryté hĺbky iba tušíme. Nemôžeme ich často dokázať. Skúsenosť s touto dimenziou je nám pre iných ťažko prenosná. Ale môžeme o tom svedčiť. Hovoriť úprimne, čo sme zažili. Ako sme mnohé aj pochopili. A máme radosť z toho, že stretáme na ceste spolupútnikov do neba, ktorí majú prieniky s naším poznaním a skúsenosťou. Tí, ktorí odpovedia na Božiu lásku tou svojou, absolvujú si ako Ježiš najprv krst vodou, a pokúšajú sa mu dať hlbšie dimenzie v tzv. krste Duchom Svätým a krste ohňom, tých nazýva toto dielko kristovci. To sú tí, ktorým na Božom diele, na dôstojných vzťahoch, na nefalošnej komunikácii či na dohotovení sa na Boží chrám ozaj záleží. Na rozdiel od kresťanov , z ktorých polovica neinteligentne a pochabo kráča životom po pohodlnej ceste. Zaprú Krista ako Šimon Peter, udajú blížneho, iba niekoho nenávistne negativizujú, berú vážne veci povrchne, namyslene udajú či osočia bez overenia si či ohovárajú bez napomenutia. Telá či egá si iba nafukujú, sebareflexia a pôst žiaden, nevedia si odpustiť, a potom ani iným to nevedia…Čušia aj keď vlci trhajú stádo, pri kriminálnosti štátu dajú hlavy do piesku, spolupracujú nemo na neprávostiach, ukradnú iným výhradu vo svedomí… a idú sa z toho iba vyspovedať? A toto dávajú iným za príklad? Veď oni odkladajú dôstojné a správne žitie života, čiže povinnú inkarnáciu elementárnej slušnosti, na nejaké iné životy, ktoré tvrdia že neexistujú?….
Boží záchranný plán je nám zjavený a postupne poodhalovaný „Spása pochádza od židov“ povedal Ježiš. On sám si totiž tento národ vybral ako Starozákonná božská bytosť Yahwe. Abrahám pred 4 tis.r. volal Boha El. Mojžišovi pred 3300 r. sa zjavil ako Ja Som /Yahwe/. On Osobne sa narodil pred 2 tis. r. ako človek Ježiš cez Pannu Máriu za asistencie sv. Jozefa medzi židmi. Medzi tými bohatšími, ale nie na moc, pozemky, peniaze, paláce či vojsko. Ale medzi bohatšími na duchu, na bázeň Božiu a na ľudskú dobrotu. Elohim je Otec, Syn je inkarnovaný Yahwe a Duch Svätý bol predtým v Starom zákone vzývaný ako Šekina, Duch múdrosti, zaujímavé že v ženskom rode.
Nenápadní spoluvykupitelia a ich účasť na prvom vzkriesení
Aj to, že Mesiáš nepríde hneď kraľovať cez Izraelský štát nad planétou, ako to plánoval Judáš a jemu podobní, ale že bude najskôr aj extrémne potupený smrťou na kríži. A že Jeho kraľovanie príde až po dlhšom čase pri jeho II. príchode na zdevastovanú a premenenú zem. Tí, čo mu uverili, očistili si svoje svadobné rúcha správnou spiritualitou, snažili sa uplatňovať Jeho slová vo svojich skutkoch, a niesli s ním nie fingovane aj trpezlivo Jeho bremeno poctivého žitia ako spolupracovníci. Nositelia jeho sv. kríža a sv. rán budú aj malí spoluvykupitelia, tí dostanú výnimku, ktorá im otvorí spasiteľnú bránu do nebies. Budú zažívať mimoriadny transfer v tzv. prvotnom vzkriesení. A potom aj špeciálnu účasť na Božom pôsobení a sláve podľa Jeho prísľubu.
Pravdepodobne budú prednostne a mimoriadne /zázračne/ premiestnení / asi v niekoľkých záchranných evakuáciách do bezpečia v podnebí z tejto zeme pred antikristom, ktorý po uchlácholení umelo rozdúchaného chaosu na planéte rozpúta po bezbožných sladkých rečičkách v druhej časi svojej misie aj pozemské peklo v tzv. dobe tribulácie / t.j. 7. záverečných rokov Veľkého súženia, pre veľkú hrôzu majú byť skrátené na polovicu/ alebo tesne pred tým po tzv. Veľkom Varovaní.
Vrátia sa vo vzkriesených telách spolu s Ježišom na obnovenú planétu. Tí sú Jemu verné kristíny a odvážni kristovci. To je to Mystické Telo Kristovo, duchovná Izrael a verná nevesta Nebeského Ženícha, v ktorú ozembuchovia medzi kresťanmi iba trochu a prosionisti vôbec neveria, preto sa falošne poslušným čušaním klaňajú aj veľkej korupcii v cirkvách, bezčivým lžiam v médiách či vonkajšej moci skorumpovaného a uneseného vlastného štátu s týmto či iným menom.
Týchto správci sveta nenávidia najviac, závidia im, lebo oni zdedia zem. Iba očistení kristovci patria do Nebeského Jeruzalema, tí si ho aj zaslúžia, lebo majú osobnú krížovú cestu a ukrižovanie falošného ega poctivo už za sebou. Tí, čo tu zostanú, sú pochabé panny, polokresťania a duchovne nedokončení židia, čiže rôznorodo poloveriaci, ktorí viac milovali seba a tento hlavne vonkajší svet ako Ježiša. Uctievali verne svoje modly, pseudospirituality či falošné božstvá, a modličky: rodinkárčenie, kamarátčágy, televízor – obraz šelmy, falošnú babylonskú neviestku – falošné uctievania a moc bezbožných globalistov, pchanie sa tam, kde to vôbec nevonia, moc peňazí, plytvali časom a energiou, zháňali už zbytočnosti a falošnú slávu, kŕmili v duchovnom chrápaní svojich nepravých „milencov a milenky“. Volá sa to aj nevedomé prežívanie či živorenie.
Nepriatelia Krista Kráľa budú zaskočení a fatálne zdeklasovaní a nebom rozdrvení. Spadnú na nich pre nich zdesene tak veľké tresty, aký bol ich výsmech z posvätných tajomstiev sv.viery , odpor ku jednoduchým pravdám a pohŕdanie voči kresťanským hodnotám. Čím väčší papaláš, tým väčší prežije des. Správali sa ako polojudáši, a bude im ponúknutý zrýchlený plán B ako vyznavačom pri záverečnom prenasledovaní alebo aj plán C ako mučeníkom za Krista. To sú tí spomínaní „židia“, čo v Posledných časoch začnú srdcervúco kvíliť že spoznali neskoro svojho Mesiáša až v poslednej hodine, nie sú to iba občania štátu Izrael. Sú to mnohí nedôslední vrajkresťania alebo aj vrajzasvätené osoby, čo navonok žijú kóšér vzťahy, celibát, manželstvo či single čistotu, ale v srdci sa im nebedlivo a dlhodobo pelešia „milenky“ , ako sú : Lakomosť, Zlosť, Povrchnosť, Žiarlivosť, Zbabelosť, Namyslenosť, Závisť, Nemiernosť, Nespravodlivosť, Falošnosť, Škodoradosť, Pochabosť, Nekajúcnosť, Bordelmilovnosť, Ukrutnosť, Selektívnosť, Šibnutosť…
Niektorí ako osprostení moderní farizeji spávajú aj s „prostitútmi“ a žijú v „buzerantskom“ obcovaní s necudným systémom sveta. A hriešne objatia s ním striedajú s „ukrižovaním“ nových obetných baránkov, neraz svojich nesprznených exkolegov.
Nanucované waxy bezhlavo nakupované za miliardy kompropolitikmi, forsírované zmanipiluovaným mainstreamom, podávané cez podplatených doktorov dezinformovaným občanom boli predobraz znaku šelmy 666
Kresťania sú tí, čo boli pokrstení.
A takto boli pozvaní sa ponoriť s Ježišom Kristom do tajomstiev nefalošnej spirituality. Tá je najhlbšou súčasťou nášho bytia. Síce najneviditeľnejšou, ale určite najdôležitejšou. Tieto skryté hĺbky iba tušíme. Nemôžeme ich často dokázať. Skúsenosť s touto dimenziou je nám pre iných ťažko prenosná. Ale môžeme o tom svedčiť. Hovoriť úprimne, čo sme zažili. Ako sme mnohé aj pochopili. A máme radosť z toho, že stretáme na ceste spolupútnikov do neba, ktorí majú prieniky s naším poznaním a skúsenosťou. Tí, ktorí odpovedia na Božiu lásku tou svojou, absolvujú si ako Ježiš najprv krst vodou, a pokúšajú sa mu dať hlbšie dimenzie v tzv. krste Duchom Svätým a krste ohňom, tých nazýva toto dielko kristovci. To sú tí, ktorým na Božom diele, na dôstojných vzťahoch, na nefalošnej komunikácii či na dohotovení sa na Boží chrám ozaj záleží. Na rozdiel od kresťanov , z ktorých polovica neinteligentne a pochabo kráča životom po pohodlnej ceste. Zaprú Krista ako Šimon Peter, udajú blížneho, iba niekoho nenávistne negativizujú, berú vážne veci povrchne, osočia bez overenia si či ohovárajú bez napomenutia, telá či egá si iba nafukujú a pôst žiaden, nevedia si odpustiť…Čušia aj keď vlci trhajú stádo, pri kriminálnosti štátu dajú hlavy do piesku, spolupracujú nemo na neprávostiach, ukradnú iným výhradu vo svedomí… a idú sa z toho iba vyspovedať? A toto dávajú iným za príklad? Veď oni odkladajú dôstojné a správne žitie života na nejaké iné životy, ktoré tvrdia že neexistujú?….
Boží záchranný plán je nám zjavený a postupne odhalovaný
„Spása pochádza od židov“ povedal Ježiš. On sám si totiž tento národ vybral ako Starozákonná božská bytosť Yahwe. Abrahám pred 4 tis.r. volal Boha El. Mojžišovi pred 3300 r. sa zjavil ako Ja Som /Yahwe/. On Osobne sa narodil pred 2 tis. r. ako človek Ježiš cez Pannu Máriu za asistencie sv. Jozefa medzi židmi. Medzi tými bohatšími, ale nie na moc, pozemky, peniaze, paláce či vojsko. Ale medzi bohatšími na duchu, na bázeň Božiu a na ľudskú dobrotu. Elohim je Otec, Syn je inkarnovaný Yahwe a Duch Svätý bol predtým v Starom zákone vzývaný ako Šekina, Duch múdrosti v ženskom rode.
Nenápadní spoluvykupitelia a ich účasť na prvom vzkriesení
Aj to, že Mesiáš nepríde hneď kraľovať cez Izraelský štát nad planétou, ako to plánoval Judáš a jemu podobní, ale že bude najskôr aj extrémne potupený smrťou na kríži. A že Jeho kraľovanie príde až po dlhšom čase pri jeho II. príchode na zdevastovanú a premenenú zem.Tí, čo mu uverili, očistili si svoje svadobné rúcha správnou spiritualitou, snažili sa uplatňovať Jeho slová vo svojich skutkoch, a niesli s ním nie fingovane aj trpezlivo Jeho bremeno poctivého žitia ako spolupracovníci. Nositelia jeho sv. kríža a sv. rán budú aj malí spoluvykupitelia, tí dostanú výnimku, ktorá im otvorí spasiteľnú bránu do nebies. Budú zažívať mimoriadny transfer v tzv. prvotnom vzkriesení. A potom aj špeciálnu účasť na Božom pôsobení a sláve podľa Jeho prísľubu.Pravdepodobne budú prednostne a zázračne premiestnení / asi vo viacerých záchranných operáciách do bezpečia v podnebí / z tejto zeme pred antikristom, ktorý rozpúta po bezbožných rečičkách aj peklo v tzv. dobe tribulácie / 7.záverečných rokov Veľkého súženia/ alebo tesne pred tým po Veľkom Varovaní. Vrátia sa vo vzkriesených telách spolu s Ježišom na obnovenú planétu.To sú Jehmu verné kristíny a odvážni kristovci. To je tá duchovná Izraelitka a verná nevesta Nebeského Ženícha. Verí a vie, že patrí do Nebeského Jeruzalema a aj si ho zaslúži. Tí, čo tu zostanú, sú pochabé panny, polokresťania a duchovne nedokončení židia, ktorí viac milovali seba a tento hlavne vonkajší svet ako Ježiša. Uctievali ako svoje modly televízor – obraz šelmy, falošnú babylonskú neviestku – falošné náboženstvo a moc bezbožných globalistova falošnú slávu.Nepriatelia Krista Kráľa kráľov budú zaskočení a fatálne zdeklasovaní a nebom rozdrvení. Spadnú na nich šoujúco tak veľké tresty, aký bol ich výsmech z posvätných tajomstiev, odpor ku jednoduchým pravdám a pohŕdanie voči kresťanským hodnotám.
Duchovná židovská ZŠ + kresťanská SŠ
Poctivo braná židovská viera je spoľahlivá cesta životom. Tóra, čiže seriózne dodržavanie Desatora prikázaní, ktoré nám bolo dané cez Mojžiša, kóšer správanie, čiže úctivé správanie, normálna rodina, zbavenie sa excesov, čiže iných obťažujúcich zlozvykov, to by mal byť židovskou vierou inšpirovaný katechizmus slušného človeka. Viera v Jedného Boha a skrotená pohlavná sila, symbolizovaná rituálnou obriezkou, to je tá spása, pochádzajúca ozaj od židov. Ktorú potvrdil ako správnu sám Ježiš. Je to základná škola života, oddelujúca nás od pochabiacich sa pohanov, ktorí milujú život na divoko a iba tento svet. Alebo od neznajbohov, čo si hlúpo klamú, že život po smrti neexistuje, čiže etická zodpovednosť zaň vraj bude nulová. Kto sa chce správne rozvíjať, ide na strednú školu ducha, čiže do kresťanstva. To je naštepené na strom židovského dvetisícročného vývoja. Začať treba sv. krstom. A v tom spoločenstve, kde mám podobný náhľad na život. Lebo kresťanstvo je opak individualizmu, a je aj o vzťahoch v spoločenstve. Osvojovanie zásad z evanjeliových blahoslavenstiev nám zaberie desaťročia služby nebu a bratom a sestrám. Mnohí sú povolaní ako malé deti sv. krstom do matky cirkvi. Ale málo z nich je tzv. vyvolených. Čiže tých, čo sa ku tomu krstu aj vedome ako verní učeníci prihlásia, že ho budú aj aplikovať do praxe. Sú prítomní aj v rôznych inštitucionálnych kresťanských cirkvách, aj mimo týchto štruktúr. Nebeský Ženích o nich vie. A On si ich aj nájde. Každému z nich dáva nejakú pozemskú úlohu. Má pre nich originálny plán. A oni tomuto plánu sú ako vedia verní. Sú to Jeho priatelia. Kto chce medzi nich patriť, malo by mu predovšetkým v živote záležať na nepokryteckých kresťanských hodnotách.
Čo je duchovná maturita ?
Ak niekto zoberie vzťah ku Kristovi vážne, a bude si absolvovať skúšku za skúškou v živote bez uljevania či bez podvádzania, príde prirodzene ku duchovnej maturite. Odovzdá Bohu nie iba trošku zo seba, ale dá sa mu celý. V Starom zákone to bol ako predobraz v celopalnej obeti. Zmaturovať v duchu znamená zložiť skúšku z duchovnej dospelosti. Prevziať zodpovednosť za svoj život. Čiže nepodliehať ako decko aj divným manipuláciám rodinného okolia. Nedať sa ovplyvniť pri rozhodovaní nejakými frajerskými radami kamarátov. Nenechať sa zastrašiť podplatenými tekvičiakmi a ich falošne odbornými radami. Dospelé správanie. Umenie rozlišovať . Neobviňovať len niekoho iného za moje problémy. A určite tam bude patriť aj dozretá človečina, že hrať sa na nejakého poloboha už hroziť nebude. Všetko patrí totiž Bohu Otcovi. Aj moje telo, žena, deti, majetok, česť, práca, prítomné okamihy , hriechy minulosti… Jeho Syn je pravý Ženích, nik iný. A Duch Svätý je pravá Láska. Čo je vo mne dobré, je On. Čo chybné, to je moje nesväté ego. Ísť na VŠ ducha môžu len úspešní absolventi týchto náročných testov. Kto robí nejaké vraj vyššie duchovno a hrá sa na už dávno spaseného či predčasne zbožteného, v tom pracuje skrytá pýcha. A padne dolu papulou tak trpko ako padlý anjel, ako vysoko sa pokúšal narušovať svojimi výstrelmi do neba. Väčšinou svoju nekvalitu prezradí iným sám, keď odporučí svojim zasvätencom inú destináciu v inej reinkarnácii na túto chorú planétu spravovanú luciferskými bankstrami.
A kto je na VŠ?
To sú tí, čo sa snažia už hlúpo neznesväcovať zbytočne opakujúcimi sa vážnymi chybami. Títo urážať Boha ani netúžia. Je v nich totiž hlboko bázeň Božia. A to im stačí ako podstata z pravého náboženstva, aby sa správne dohotovili na budúcich anjelov. Robia v každom roku ťažké skúšky z buď z pokory alebo nezištnej lásky. Už sú jasne zaradení priamou cestou do nebies. Toto sú najvzácnejší medzi nami. Kristíny a kristovci. Tí nezvyknú Baránka zradiť a ísť sa z toho vyspovedať. Tí si pestujú tzv. panictvo ducha, ktoré nasleduje Boží plán tam, kde ich on vedie, aby sa obetovali ako jeho spolupracovníci. Vydržia aj prenasledovanie pre spravodlivosť, aj bezprávia, aj zabitú česť a niektorí aj mučeníctvo. Asi preto, že majú zvláštnu ochranu anjelov z nebies. Ktorá absentuje u tých, čo sa pochabia rôznorodým vrajpokáníčkom…
Pavol T Prosím vysvetliť, ako treba chápať, že sviatosť manželstva je nerozlučiteľná, hoci Ježiš hovori:“… okrem prípadu smilstva.“ Čo všetko môže byť smilstvo v biblickom význame a je s ohľadom na to cirkevné právo správne aplikované?
Oficiálne v Katechizme KC je smilstvo sex mimo či pred manželstvom u slobodných, u ženatého je to cudzoložstvo. To je hlavne pre tých mladších z akoby duchovnej ZDŠ. Pre tých mentálne zrelších okrem iba telesného výkladu to môže znamenať hlbším chápaním aj duchovnú neveru, napr. nestaranie sa o deti, oklamanie vo vážnej veci, ponižovať manžela napr. tak, že manželka dáva na svokrine rozkazy viac než na neho, chorobnú žiarlivosť, za 25 r. spolužitia nepovedať manželke slovo prepáč, nedoliečený alkoholizmus, gemlerstvo, tupé neriešenie pornozlozvykov, fanatický prepad do sekty, týranie manželky , aj psychické, manipulácia obviňovaním iba tej druhej strany vo vzťahu, neprekonateľný odpor, napomáhanie rodine vzďaľovaniu sa nebu, jej sťahovanie dolu už do pohoršlivých vecí, a pod. Kto neráta s takýmto druhom smilstva, čiže znesvätenia vzťahu, ten je až smiešnotrápne povrchný v duchovných veciach. Toto a mnohé iné riešia stredoškoláci v duchovnom gymnáziu. Na akademickej metafyzickej pôde sa na veľmi zložité otázky v medziľudských vzťahoch dávajú jednoduché kerygmatické otázky. Napr. „Je vzťah, ktorý riešim, tým, čo moju partnerku a mňa privádza bližšie k Bohu?“ Ak nie, tak to je napr. definícia, čo je zbytočným zabíjaním času. Čo sa volá na SŠ znesvätenie, a na ZŠ smilstvom.
Na čo sú dobré závislosti?
Keďže naša prirodzenosť je poriadne v podstate geneticky poškodená a nás vedie nie ku postoju veľkej v´dačnosti ku Darcovi čiže láske k Bohu, ale viac nás to ťahá iba ku darom a dobrám tohto sveta, ako samozrejmosť nám pri konzumácii mnohých tunajších ponúk vyskytnú rôzne zlozvyky. Pri nebedlivom nevšímaní si, že nám škodia zniknú po mnohých opakovaniach závislosti. Budú tým silnejšie, čím bude naša vnútorná duchovná prázdnota. Na sladkostiach, porne, jedle, alkohole, zábave, a pod. Čím väčšie prejedanie, tým bude väčšia nadváha. Nebude trestať Boh, ale tá závislosť. Kto čím hreší, tým trestaný aj býva. Zlozvykmi si ubližujeme sami sebe a závislosťami začneme aj iným. Budeme robiť aj hriechy, čiže urážky Dobrého Otca v nebi. To príde ako druhé z osvietení po tom prvom, že tadiaľto správna cesta nevedie. Aj by sme sa toho chceli zbaviť, ale v moci nás budú mať už temné sily. Oslobodiť sa od nich bude duchovný boj. Modlitba je lepší pomocník než iba naše sily. Niekedy pomôže už len exorcista. Závislosť je hľadanie Boha, ale na nesprávnom mieste. Lebo hriech zlozvykov je vlastne napĺňanie niečím našej prázdnoty . Zostanú smutné ničoty. To sa tam môžeme dokonale poučiť. A to môže byť tým správnym štartérom robiť veci úplne inak a začať brať duchové hľadanie Boha vážne.
Hlavný tieň našho pochabenia sa – boľavá samota
Každý človek prežije časť života v celibáte, v osamelosti. Ako je posvätný celibát radosťou, ten iný je veľkou bolesťou. Zažívajú ho ovdovení, nešťastne zamilovaní, rozvedení, nešťastne osobášení, ale aj niektorí Bohu zasvätení. Tento čas bolesti sa dá cez obetu, slzy a modlitby pretaviť na veľmi užitočne strávený čas. Kto ho tak neprežíva, má pocit zbytočného bytia. Problém asi nebude absencia partnera, ale absencia Boha. Čiže jeho malá alebo žiadna zbožnosť. Zoctovatelý pocit z vlastného bytia je trestom, ktorý si nositeľ tohto duchovného darebáctva vykoledoval sám. Alebo ho z časti podedil po predkoch. Či nachytal ako infekciu z intímneho života z neduchovným partnerom. Dá sa s tým určite niečo duchovne robiť. Ak človek pochopí, čo je ako príčina jeho smutne a blbej nálady.
Naše telo je chrám
A nie hocijaký chrám. Ale chrám Ducha Svätého. Inteligentný človek ho nebude považovať za svoj majetok. Ale odovzdá ho vedome, v duchu a s vďačnosťou svojmu Stvoriteľovi. A poprosí ho, aby mu poslal inštruktáž, ako tento nástroj správne naladiť a používať. Kto si myslí, že telo je iba jeho je pohan. Niečo podobné zvieraťu. Bezbrehé podliehanie vášňam mu menia na zvieracie podoby aj jeho dušu. Ak v tom bude vytrvalý a jeho smilstvá budú kvalitné, bude pri vzkriesení smrdieť ako cap.
Posvätný celibát
Ježiš ho učeníkom nenanucuje, iba doporučuje. A iba tomu, kto ho chápe. Je to vlastne pozemský stav anticipácie nebeského manželstva. Ideálom je slobodný muž, ktorý sa odvážne rozhodol slúžiť iným sa zdokonaliť. Toto je duchovné otcovstvo. Ak je v priateľstve s podobnou sestrou, čo sa snaží o duchovné materstvo, a starajú sa ako rodičia o duchovné deti, tak sú to z tých najvzácnejších ľudí. Apoštol Pavol píše že oženiť sa a mať manželku a deti je vec dobrá. Zostať zasväteným Božiemu kráľovstvu je však lepšie.
Čo je človek?
Človek je bio – psycho – spirituálno – sociálna bytosť. Tak to definuje aj WHO. A snáď prídu na to aj lídri cirkví. V každej s týchto oblastí sa treba starať o zdravie a kvalitu života. O doladenie sa a vyváženosť. V každej z týchto štyroch oblastí sa dá aj ochorieť, mať omrzliny, či byť až zmrzačeným.
Kto sme?
Sme obyvatelia planéty Zem, v galaxii Mliečna cesta, a ani nevieme, kde ona je a putuje. Okolo nás je Slnko a stámilióny hviezd, vzdialených sĺnk. Sme tu na pár rokov. Veríme, že nás vytvoril Dobrý Stvoriteľ. Na nejakú dôležitú úlohu nás sem vyslal. V amorálne podivuhodnom svete s obrovskými rozdielmi dúfame, že tento život je iba provizóriom. Testom nášho charakteru či neľudskosti. Chystáme sa na miesto trvalého pobytu v duchovnom svete. Tento je iba pobyt prechodný. Preto sa na tento svet príliš nepútame. Ale mnohoraký neporiadok tu nám nie je ľahostajný. Za chybu považujeme iba prehnaný spiritualizmus, ktorý zanedbáva naše pozemské povinnosti. A tiež iba materializmus, ktorý spirituálne dianie vytesňuje či neguje.
Pestrá ponuka spiritualít
Medzi pestrou ponukou snáď až 20 000 náboženstiev a 3000 bohov má určite exkluzívne postavenie kresťanská viera. Osoba jej zakladateľa, vteleného Yahweho, Boha z náboženstva židovského, je bez toho, aby sme všetky náboženstvá preskúmali a porovnali, jednoznačným víťazom. Ježiš Kristus ako Syn nebeského Otca to berie s vykúpením človeka najserióznejšie a najvážnejšie. Toto nám kresťanom neomylne a s istotou vnuká Duch Svätý. A toto ponúkame všetkým ostatným vyznavačom iných duchovných ciest ako pravé svetlo. Priamo z neba nám dané, ako najvzácnejší dar. Ak to niektorí z nás kresťanov oznamovali iným s neúctou či násilím, je nám to veľmi ľúto, ospravedlňujeme sa im. Išlo o našich málo na duchu kvalitných bratov, ktorí s fanatickým diletantizmom urobili Ježišovej veci viac škôd než osohu.
Večný život
Kristovi učeníci dostali jasný príkaz, ktorý znel: „Otcov príkaz je večný život“ . Preto nie sme vyznavači polepšenia sa v nejakých iných životoch. To majú ako útechu nekresťanské cesty. Reinkarnáciu evanjelium zaradzuje do kategórie „večné trápenie“. Čiže spirituálneho bazáru či secondhandu. /Mt 25 kap/ Ak by ju nejaký kresťan odporúčal, podobal by sa profesorovi, čo svojim študentom odporúča prepadnutie. Tento v modernom svete rozšírený zlozvyk prokrastinácie patrí medzi vážne hriechy lenivosti. Preto nemôže patriť medzi kresťanské hodnoty. Tento život treba nám žiť nie ležérne, ale naplno. Jn 10,10
Ústredná téma
Tú nám priponínajú proroci i sám Vykupiteľ. Je to Božie kráľovstvo. Vláda Božieho Ducha najprv v nás, potom v našich pekných mediľudských vzťahoch. A malo by sa to preniesť aj do úctivých vzťahov v cirkvi a dôstojnom živote v celej spoločnosti a národe. Preto musíme vyhnať vládu hriechu najskôr zo seba, a slobodne odovzdať svoj život tomu, kto si to zaslúži – Kristovi. To je tá najvzácnejšia perla. Všetko ostatné, vrátane diamantov či celej prírody, je z duchovného hľadiska druhoradá bižutéria.
Stvoriteľ je Dobrý Otec
Duchovný človek si pod životom naplno nepredstavuje iba sa zabávať, prejedať sa či okradnúť iných o milióny a takto či inak to roztočiť. To považujeme za pochabosť a ponechávame to na experimentovanie nevzdelaným hlupákom. Naplno žiť pre nás znamená plniť plán, ktorý nám dal Stvoriteľ. Veríme, že je Dobrým Otcom a s každým jedným z nás má originálny zámer. Sv. pápež Ján Pavol II povedal: „ S každým z Vás má Boh osobitný plán. Modlite sa, aby ste tento plán spoznali, a budťe mu verný.“ / 12.9.2003, prejav veriacim na námestí v Banskej Bystrici, čítal kard. J.Tomko/
O čo v podstate v našom živote ide?
O to, aby sme svoj pobyt na zemi prežili dôstojne a správne. Môže tak žiť niekto, kto uctieva nepravého bôžika? Alebo si zvolí spiritualitu s patologickou koncovkou? To sú jasné symptómy, že je miekým zmanipulovaný. Alebo sa klame sám. Potom bude klamať a manipulovať aj iných. Aby sa tomu človek vyhol, mal by si uctievať pravého Boha. My kresťania mu svedčíme, že je to Otec Ježiša. Ježiš Kristus je Jeho Syn. A láska pochádzajúca od Nich je čistá a pravdivá. Voláme ju Duch Svätý. Sám Pán Ježiš prikázal svojim apoštolom, aby krstili ľudí v Mene Otca, i Syna i Ducha Sv. A tiež aby ich naučili všetko, čo nám prikázal vo svojom učení, evanjeliu. To je spoľahlivo zaznamenané vo štyroch evanjeliách a knihách Nového Zákona.
Kto si ctí správne Boha, ten je pravý Izraelita.
Ten, kto sa snaží poctivo pochopiť a potom zachovávať prikázania a rady, ktoré nám dal Ježiš. Predpisy neskoršie, tzv. kňazské, či cirkevné, sú dočasné a meniteľné podľa pastoračných potrieb konkrétnej doby. Ich zachovávanie posilňuje jednotu v cirkvi a disciplínu. Ak ich berieme vážne, aj napr. Predpisy štátu, firmy, športu,… nezabúdajme, že je nad nimi niečo oveľa dôležitejšie, Božie zákony, ktoré sa nemenia tak, ako sa nemenia zákony prírodné. Zachovávanie ľudských predpisov a ignorovanie Božích je vážna patológia. Vedie ku poruchám osobnosti, ku postupnému uctievaniu otca lži. Volajú sa v evanjeliách farizeizmus.V modernej dobe sa etická pokrivenosť či zneužitie duchovnej moci volá klerikalizmus.
Prečo je Biblia najdôležitejšia?
Biblia je židovská kniha. 72 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona sa dá vystihnúť jednou vetou. „ Miluj Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého.“ Bázeň Božia je poctivá snaha najmä o toto.Sám Ježiš povedal, že záchrana ľudstva, čiže tzv. spása, je naprojektovaná už v Starom zákone. Prišiel ju nie zrušiť, ale naplniť a zdokonaliť Novým zákonom. Pravý Izraelita je nie iba rasovo čistý etnický žid, ale ten kto koná spravodlivé skutky ako sa to snažil robiť Abrahám. Nový zákon má viac pripomienok o tom, že navonok silní židia si Boha vôbec nectia, a tí čo boli mimo tento nebesami vyvolený ľud, si Ho svojim životom ctili lepšie, hoci boli medzi pohanmi a hriešnikmi. Spásy sa dožijú iba členovia duchovného Izraela. To sú verné panny z Mt 25 kap.
Pánbožkári sú karikatúrov medzi veriacimi
Ak to vážne neberie, špekuluje už aj s trestnou činnosťou a z pokánia si robí výsmech, môže sa premeniť na značkového farizeja a Ježiš mu ako priamy chlap šplechol do očí, že je z otca diabla. Aj keď to bol vysokopostavený židovský prelát. Podobné je to s kresťanmi. Nie každý tam je pravý ctiteľ Otca. V cirkvách pobehujú aj pánbožkári, aj tajtrlíci aj zbabelci aj zradcovia Krista. Tak sú preúspešní vo svojich palácoch denne a roky sa kúpu v sláve a honorofílii, obklopení poslušnými kariérnymi pudlíkmi otrokmi a pritákávačmi, ktorí napr. v čase najbesnejších tlakov na občanov pri fakepandemy ich nielenže zabudli ochrániť keď ich ktosi surovo klamal v médiách falošnými číslami, nafukovaným strachom či ozbíjal o ich ľudské práva, ale sa pridali bezprávím, že okradli svoje ovečky/ baránkovia sa ozbíjať nedali/ o výhradu vo svedomí pri násilnej vrajvakcinácii. To im tí tajtrlíci ako poradcovia našepkali. A keď po najväčšom dejinnom ataku na psychiku a telá miliárd ľudí ich stotisíc bolo tým bodnutím predčasne zabitých a milión ťažko zinvalidizovaných, o tom nechcú ani počuť. Žiadne prepáč. Preboha! Aj takto dopadajú niektorí otitulovaní a vysokopostavení a pravoverní „kresťania“či aj „kniežatá cirkvi“.To sú verní uctievači nie Boha, ale zneužitej štátnej moci, čiže značkoví bludári etatisti. Tí naslovo poslúchajú pápeža, ale nie v tej pastoračnej oblasti, kde je špičkový odborník, ale v tej, kde je absolútny diletant. Napr. zdravotnej, utečeneckej či geopolitickej. Bojazliví etatisti radi podporia aj podobné bludy, napr. tento je v histórii označený ako ultramontanizmus.
Otrockú poslušnosť sú schopní prepnúť aj do neľudskej bezohľadnosti, oklamať židov, poodchytávať ich a narvať ich aj do dobytčákov alebo násilne kresťanov dopichať aj zneplodňujúcou či inak jedovatou injekciou so zvyškami z potratených plodov , a ísť bez akýchkoľvek výčitiek svedomia na sv. omšu s pocitom dobre vykonanej práce. Kde ich ako samozrejmosť za to potľapká po pleci duchovný „otec“? Ježiš ich nazval pochabé panny. Takúto produkciu naivného kresťanského divadla treba diagnostikovať ako veľkú apostázu od sv. viery. Ak sa budú tisíc rokov kdesi čudovať, že prečo im zabuchli nebeské dvere, snáď sa v tom predpeklí aj dozvedia od nejakého bachára, že to bolo preto, že uverili ako sociálni kreténi nejakej podlej dezinformácii, nerozlíšili ju a správnych poradcov odkopli preč.Na alternatívne médium, kde títo poradcovia si plnili svoje občianske povinnosti ako nevychovaní sopliaci napľuli ako na konšpiračné.Nezbadali ani, akí sú pokrytci. Žili navonok ako zaslepení vo veľkej sláve, a vo vnútri si úspešne rokmi vypestovali veľkú hanbu.To o tomto je život? Však nie. To je aktívna či pasívna spoluúčasť na najväčšom podvode v dejinách planéty.
Jakub/Izrael/ je božím bojovníkom
Meno patriarchu Jakub Boh zmenil na Izraela. Čiže na toho, kto zápasí s Bohom. Presnejšie povedané nechá Boha zápasiť zo zlom. Najprv v sebe a potom aj mimo seba. Bojuje za nie hocijakú vieru či kadejaké hodnoty, ale také, čo sa páčia Otcovi v nebi. A sväto pohŕda tým, čo je Bohu ohavnosť, nízkosť, podlosť. A robí tak dôsledne ako pravý rytier. Čo sa ku nemu pridajú nielen obdivom, ale aj pomocnými rukami, to sú praví veriaci. Iba tá čo tomu rozumie je dáma. Ostatné sú iba fifleny. Aj keď by boli namastené všetkými hadími masťami, mali kráľovský apartmán na najvyššom poschodí mrakodrapu, na dámy v klobúku sa iba hrajú. Hlúpe sliepky sa po nich opičia a rady kotkodákajú a klebetia v cukrárni o rôznych záprdkoch svojich frajerov. Aj tí tzv. bojovníci za vrajpravú vieru, čo strieľajú do civilistov, to sú iba trápni kadiči, antidôstojníci a falošní mučeníci. Budúci démoni. Ak ubližujú deťom, sú to stelesnení diabli a zaslúžia si peklo.
Inteligencia, pokora, múdrosť
Spoznať, že niekde robím aj chybu je znakom inteligentného človeka. Priznať si tú chybu, oľutovať si ju, povedať v modlitbe Bohu odpusť, blížnym prepáčte a poučiť sa z toho je už pokora. Najkrajšia si z ľudských cností. Určite kardinálna, aj keď ju Katechizmus KC medzi kardinálne podivne po 2 tis. rokoch rozlišovania a hľadania čo sú ozajstná hodnoty tam nestihol zaradiť. A múdrosť, to je duchovná kvalita, až nebeský luxusný tovar tu na zemi, z ktorým sa nedá obchodovať, tá sa rozhodne tú chybu neopakovať. Ak je to teda niečo vážne. Lebo drobné chyby máme a mať asi navždy budeme. Sv. Alfonz Rodriguez nám pripomenul, že nám ich Pán ponecháva aj na to, aby krotili naše sebavedomie, aby nám nespyšnelo.
Aby nám neuletela podstata veci
Etickou podstatou židovskej viery je Mojžišovo Desatoro. A podstatou čo je to kresťanstvo je osem blahoslavenstiev. Mt, 5 kap. Všetky ostatné historické príbehy, podobenstvá, proroctvá či žalmy sú skonkretizovanie týchto podstatných a Ježišom spomenutých vecí. Cieľom všetkého je napomôcť ku zrelšej podobe vzájomnej lásky. Duchovnejšie prežiť svoj život. A povzbudiť verných učeníkov, ako spoľahlivo prísť Domov do nebies. Snaha dodržať Božie pravidlá je láska k Bohu. Kresťania zvyknú spať, miesto chápania aj chrápu, toto podstatné majú za druhoradé, a ich ťažisko sú druhoradé cirkevné príkazy, ktoré sa každé storočie zvyknú aj meniť.
Boží časový plán s ľudstvom
Židovský kalendár ráta 5784 r. od stvorenia prvého páru. Čiže od Adama po Abraháma bolo asi 2000 rokov. Od Abraháma po Ježiša ďalších 2000 rokov. A do Jeho druhého slávneho príchodu prešlo 2000 rokov. Možno pred Adamom a Evou tu boli aj ludoopi, neandertálci či kromaňonci. To sa iba domnievame. Alebo aj dinosaury, hoci nič o nich v Biblii nie je. Islamský kalendár sa ráta od roku 622. V slovanskom kalendári napr. je rok 5508 pred Kr.Odporúčam držať sa biblického časového plánu vykúpenia ľudstva, lebo rôzne čísla z histórie, atraktívni guruovia či pozoruhodné filozofie bez Krista nás nespasia. To sú ako rôzne sviečky či lampáše na pomoc v tme miesto slnka. Čakáme Božiu vládu a príchod Nebeskej metropoly s tisícročným kráľovstvom Ježiša Krista a jeho verných. /Zj 22 kap./ Toto nám prorocky ponúka biblická viera. O toto sa stará biblický Boh. V Starom zákone mal meno Yahwe, čiže „Som Ten, ktorý Existujem.“ To bola príprava a predobraz Zákona Nového. V starom zákone židovský národ Boh prísne vychovával a pripravoval. V Ježišovi sa Yahwe inkarnoval. Nadviazal na židovstvo, a naštepil ho novým plodonosným viničom. Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová mala zjavené, že Pán Ježiš sa narodil 5199 r. od stvorenia sveta. A bolo to 4 – 7 r. pred naším letopočtom podľa moderných historikov.
Kerygma / podstatná zvesť/ SZ a NZ
V starom zákone je podstata etiky Desatoro Mojžišových prikázaní. V dobe milosrdenstva, v ére kresťanstva, sú to 4. evanjeliá a najmä osem blahoslavenstiev. Mt 5 kap. Po tejto dobe príde doba spravodlivosti a obnovená spiritualizovaná zem. Tam budú s Ním kraľovať Jemu verní. Budú mať vzkriesené nové telá. Aj všetko naokolo bude od zla odkliate a nové. Chrám tam apoštol Ján nevidel. Asi preto, že všetko už bude chrámom a nebeskou liturgiou.
Čítať + pochopiť + uplatniť v praxi
Kto raz naisto zistí, že biblický text je ten správny návod na život, ten našiel perlu medzi bižutériou v rôznych spirituálnych ponukách. Ak hľadá správny výklad tých textov, čiže exegézu, nájde ho pri zdravom rozume, ktorý sa radikálne drží pravdy, za pomoci vzdelanejších odborníkov čiže svätcov, živého magistéria pápežov a za pomoci Ducha Svätého. Ak príde na to, že treba nám aj uplatňovať v praxi prečítané a potom aj správne pochopené, bude žiť dôstojne a správne. Budú mu prichádzať aj úspechy, čiže požehnania. A prehry bude brať ako potrebné otestovania sa v cnostiach.
Boh berie vzťah ku vykúpeniu človeka vážne. Plán vykúpenia Biblia podrobne popisuje. Toho, kto v ten plán z neba uverí a žije sv. krst, toho čaká na ceste mnoho prekvapivých zistení, že vzťah k Bohu sa žiť oplatí. Prísľuby, ktoré nám Boh dáva cez svojich hovorcov, prorokov, sa napĺňajú jeden po druhom, tak ako ich máme predpovedané. Adam s Evou dostali prísľub Mesiáša. Abrahám že bude mať syna, aj keď Sára bola neplodná, aj že jeho potomstvo bude veľmi požehnané. Židia otročiaci v Egypte dostali prísľub, že budú mať vlastnú krajinu, a že budú v nej žiť v slobode. Keď boli v babylonskom zajatí, že ich tam Yahwe neopustí. Inkarnovaný do Ježiša nám sľúbil, že nám ide pripraviť v nebesiach miesto. Že tí, čo budú zachovávať Jeho rady, budú mať v sebe večný život. Alebo že tí, čo pre Jeho Meno opustia všetko a budú žiť iba pre Božie Kráľovstvo, budú mať 100 x viac než tí, čo si na to netrúfnu. Aj mnoho iného majú prisľúbené tí, čo uveria. To, že sa tieto Božie prisľúbenia napĺňajú znamená, že biblická viera je pravou vierou medzi všetkými ostatnými duchovnými cestami a návodmi na život.
Pomazanie
Christos z gr. znamená pomazaný. Čiže ten, kto dostal od Majiteľa všetkého tú pravú licenciu, spoľahlivý mandát. Istotu, že jeho slová a činy sú tie správne. To On je garantom pravej ľudskosti. A profesionálnej duchovnej práci. Pomazaný pravým olejom, to znamená, že kto dodržiava Jeho prikázania a usmernenia, ten naisto dôjde ku pravej radosti. Voláme ju aj jemná nebeská blaženosť. Môžeme jej predchuť koštovať už tu na zemi.
Spiritualizácia tela
Kto prijíma Sv. Telo a Krv v Eucharistii, tak ako nám to Ježiš odporučil, ten posväcuje aj svoju dušu aj telo. Pracuje na svojom posväcovaní sa na chrám Ducha Svätého. Nekrstené telá sú pod vládou padlých anjelov, vesmíru či karmy. Ich činnosť poškodzuje náš duchovný stav. Blbneme, starneme, osmutnievame, strácame chuť žiť. Najprv ubližujeme sebe a potom aj iným. Preto potrebujeme revitalizačné vykúpenie viac než soľ. To, čo nás gniavi sa dá premeniť. Preprogramovať. Zduchovniť. Aj naša sexualita potrebuje zjemnieť a sublimovať, lebo pravým Ženíchom nedotknutá bude divo rásť a zadusí postupne všetko normálne.
Sv. krst je ten správny krotiteľ nášho ega
Aj naša sexualita potrebuje zjemnieť a sublimovať, lebo pravým Ženíchom nedotknutá bude divo rásť a zadusí postupne všetko normálne. Sklony ku pornografii sú bosoráctvom podsúvaným nám peklom. Vedú k osobnostnému rozkladu a falošnej jednote. Naše ego sa po normálnom vybudovaní do zdravého sebavedomia potrebuje už nenafukovať. Preto je dobré si vybrať radšej singlestyle miesto zápasením a plytvaním drahocenného času v stovkách hodin v toxickom vzťahu. Sexuálna abstinencia je oveľa lepšia než sa s niekým zbytočne zaprasačiť. Ticho miesto nezdravej spoločnosti. Samota s knihou je oveľa tvorivejšia než komunikácia s nevzdelancom či infantilom. Výhra vo svete, ktorá nám buduje pyšnú slepotu na pravé hodnoty či neempatickú sociopatickú poruchu osobnosti je aj spoločenská aj duchovná prehra. Pokorenie, nenápadný život v ústraní, ústup, neúspech vonku, môže byť brané pohľadom zhora oveľa užitočnejším pre náš správny duchovný rozvoj. Poslední raz budú prvými a prví poslednými. Toto Vám farizeji či pokrytci nikdy nepripomenú.
Anjel strážny a pokušiteľ
Máme okolo seba rôznych kamarátov, ktorí nás budú odkláňať na nesprávne túlanie sa s nimi. Aj z duchovného sveta budeme pociťovať nečistých duchov, čo nám budú našepkávať pohodlné sebaoslavné pseudoriešenia. Pri sv. krste vodou dostávame ako jeden z darov anjela priamo z neba. Ten nás napomína počas nášho života výčitkami svedomia, ak podľahneme pokušeniam zlého. Naše ego má jadro v našej intimite. Naše lásky a vzťahy sú preto také komplikované, lebo naše telá sú rôznorodo našimi predkami popreklínané. Aj polovicu nášho života trpíme smolou kôli našim nekvalitným génom. Správny duchovný život je prežívať poctivo všetky tri dimenzie sv. krstu. To nám spoľahlivo prečistí aj gény, aj intimitu, aj vzťahy aj celý osud.
Lákavé pasce ezoteriky
Mnohí nechcú byť v náboženstve vlažní a vyberú si nejakú spiritualitu. Pri pohľade na umučeného Krista si nechcú voliť až taký extrém. A volia si niečo spirituálne príjemnejšie. Voláme to ezoterické. Je to o vnútorných zákonitostiach, je to o zdravej výžive, o neprodukovaní konfliktov či o pozitívnej energii. Má to určite aj pozitíva. Ale ak je to iba o tých silných pozitívach, tak to bude určite diletantská maska, pod ktorou sa bude ukrývať niečo silno negatívne. To nám ezoterickí lídri neprezradia, lebo by sa im na kurzy osobného rozvoja už nik neprihlásil. To negatívum je záverečná kvintesencia dlhoročného snaženia sa, a tou je kvantový nárast sebectva. Harmónia, úspech, bohatstvo, ale iba pre mňa a možno pre pár kamošov. A to je to veľmi zlé. Aj život v klame, že už je tu nebo, a nevidia toľké peklá okolo nás. Alebo ani neregistrujú svoju zdanlivo úspešnú bublinu. Takto dopadá tzv. ezoterika, duchovno bez Ducha Svätého. Ak niekomu dáva niečo v osobnom dozretí jóga, hnutie grálu či kvantový dotyk matrixu, tak mu treba zapriať a odporučiť, aby tam aj skoro dozrel. A sa oslobodil od tzv. nepriamych či blúdivých ciest. Nech podá o tom iným snažiacim sa svedectvo o pozitívach a negatívach svojho hľadania. A potom nech pomáha iným pri vyslobodzovaní sa zo spútaní nesvätými ponkami, ktoré má vari aj za sebou. Preto tam asi bol na nejaký čas aj poslaný. Ten bude hovoriť bez odsudzovania a z vlastnej skúsenosti. Kresťania diletanti hovoria preto s odsudzovaním, lebo sami neskúsili, iba niečo počuli či čítali, a ich svedectvo preto plodí nesympatiu až odpor.
Toto je moje telo a krv
Víno, premenené na jeho duchovnú krv a chlieb prepodstatnený na jeho spirituálne telo nám prikázal sláviť na Jeho pamiatku. Je nám posilou a liekom. Pomocou sv.prijímaní a očisťovania pred nimi sa nám posväcuje duch, uzdravuje duša a spiritualizuje telo. Z hrubého stavu dostavu jemnejšieho. Sexualita sa sublimuje do erósu. Ten do jemného erósu. Opúšťa nás postupne silná vášnivosť vo všetkých oblastiach života, ak ich jednu po druhej odovzdáme pri prijímaní sviatostí pod vládu Kráľa kráľov. Cieľ je správne dohotoviť naše bytie na obraz Boží, na Ním plánovaný projekt, ktorý má s každým z nás. Toto je tzv. Božie synovstvo.
4. spirituálne centrá kresťanov miesto 7. čakier ezoterikov
Budťe dokonalý ako je dokonalý Váš nebeský Otec.Znamená to, aby sme boli kompletní. Celiství. Správne ako ľudia dohotovení. Aby sme v nejakej oblasti svojho života neboli zinvalidizovaní, okyptení či až zmrzačení. Nemôže byť niekto dobrý kristovec, kto nie je najskôr dobrým človekom. To je absolútne zásadné. / Benedikt XVI./ Muž by Kristovi odovzdať svoj rozum, a ctiť si tam radikálne pravdu. Potom srdce, kde si treba z neho vyhnať celú zoologickú záhradu storakých nečistých citov. A nainštalovať si tam nezištnú lásku. Mal by ísť aj do hľbky, a dať pod Božiu vládu oblasť svojho brucha. Ak je pod kontrolou Kráľa miernosti, tak by namalo byť nafúknuté nadváhou. Ak je, Kristus tam ešte kráľom asi nebude, však? Povinnosťou je ísť aj do intímnej hĺbky. Neponechať si ju, akoby patrila iba môjmu egu. Má ona patriť Nebeskému Ženíchovi. A človek má žiť dôstojne v manželstve alebo v slobodnom stave. Ak pestuje vzťahy, ktoré zadymujú jeho chrám, jeho intimita ešte nepatrí Bohu. Nešťastné vzťahy bude mať dovtedy, pokiaľ sa týchto eskapád nezriekne.
Ak sa nezrieknete všetkého…
Tak nemôžeme byť učeníci Kristovi. Kto to pochopil iba tak, že porozdáva všetko, a žije v chudobe, možno je to pre jeho vývoj správne. Ale pre ostatných y to bolo nezodpovedné. Napr, manželia by takto okradli svoje deti. Zrieknuť sa nám treba všetkého duchovne. Prakticky sa to dá zrealizovať iba individuálne, kde človek odovzdá všetko čo má a čím bol i je Bohu. A spravuje to už ako správca, nie majiteľ. Bežne kresťania považujú svoj dom za Boží majetok? Alebo svoje deti? Či svoju rodinu? Ak nie, tak nech s tým začnú lebo neurobiť túto skrytú liturgiu by bola podstatná chyba.
Povolaných mnoho, vyvolených málo
„Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“. Mnohí sú povolaní žiť život, a oni nedôstojne živoria. Mnohí sú sv. krstom pozvaní na nebeskú svadbu, ale oni sa rozhodnú pre pornografiu, čiže diablovo svadbenie sa. Kto sa v dospelom veku rozhodne zobrať svoj krst vodou vážne, ten už začína byť krstený aj Duchom Svätým. Nech len pokračuje, žije naisto správne. Ak bude vyháňať s pomocou Božou zo svojho chrámu neresti a budovať cnosti, nebude žiť nadarmo. Duch Kristov ho bude zasväcovať pomocou tajomstiev a sviatostí do hlbín duchovného života. Bude sa ho rôznorodo dotýkať. Nech si dobre všimne, kde, v akom spoločenstve sa ho dotkol, aká biblická veta ho silno oslovila,aká charizma ho uchvátila. To mu dá smernicu pre ďalší vývoj a spirituálnu prácu. Ak ju bude poctivo roky robiť, dožije sa milosti krstu ohňom. Udania, nenávisti a prenasledovania. To bude tŕňová koruna, ktorá mu bude predzvesťou koruny Božej slávy. Povolaných je ozaj mnoho. Ale málo je tých, čo si sami vyvolia tú náročnejšiu cestu s troma dimenziami sv.krstu. Krst vodou je iba platná vstupenka na Boží štadión. Kto nepracuje, odmieta hlbšie veci pochopiť alebo zbabelo za pecou vôbec zo zlom nebojuje nech víťazný veniec za svoju vlažnosť naivne neočakáva.
Čo je to pokánie?
To hlásal každý, aj ten najväčší z prorokov sv. Ján Krstiteľ. Vyzýval ľudí, aby sa prestali pochabiť. Aby aj zvážneli. Aby sa očisťovali od nerestí sebectva, pýchy, hlúposti, necudnosti, nespravodlivosti,… Krstil ich vodou, aby im naznačil, e sa máme umyť zo svojej špiny, ak chceme komunikovať so svätým Bohom. Kto to nerobí, ten bude švoje špiny, depresie, viny hádzať na iných. Škodoradosť mu zostala preto, lebo pravú radosť niekde stratil. Pokánie je priznať si chybu. Povedať slovo prepáč. Ospravedlniť sa. Nahradiť škodu. Vyznať svoju vinu. Uvedomiť si, kde som pochybil. Ísť do kostola na bohoslužbu. Modliť sa Kriste zmiluj sa, a myslieť pritom na toho, kto je opitý… Modliť sa o milosť Božiu pre toho, kto robí zle. Odprosovať Boha aj za hriechy iných. Hanbiť sa za tých, čo sa už hanbiť nevedia. Alebo zbierať napr. smeti po tých, čo ich okolo nás iba rozhadzujú.
Prax pokánia u prvých kresťanov
U prvých kresťanov sa pokánie, čiže radikálne obrátenie sa na cestu do neba, realizovalo prípravou na svätý krst. Pri ňom sa nový adept vyznal verejne všetkým ostatným bratom a sestrám zo svojho doterajšieho hriešneho života. Po verejnom oľutovaní toho blúdenia sa ospravedlnil Bohu aj ostatným, bol pokrstený a prijatý do cirkevného spoločenstva. Potom sa tzv. spovedacia prax, zavedená až okolo roku 600 pápežom sv. Gregorom Veľkým nepraktizovala. Sv. krst a vzťah k Bohu sa bral vážne. Pri prenasledovaniach však mnohí zradili Krista ako Judáš alebo zapreli ako sv.Peter. Rozmýšľalo sa, ako ich napomenúť, a či ich prijať znovu do cirkvi. Po akom pokání a po akom čase. Spovedanie je určite užitočnou činnosťou pri sebaočisťovaní. Treba však dať otcovský pozor, aby sa nastalo iba povrchným folklórom. Alebo aby nebolo iba sebeckým vyznaním sa z hriechov, a škody, ktoré niekto napáchal, aby boli aj nahradené. Ak sa nedá inak, aspoň symbolicky. Alebo aby to nebola podpora necharakternosti či napomáhanie rozvoja nerestí. Pán Ježiš povedal apoštolom, a na inom mieste všetkým: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené“. Ale aj pedagogicky múdro dodal: „Komu ich zadržíte, budú mu zadržané.“ Niekedy je nesprávne až antiľudské prilacno donekonečna iba odpúšťať. A nevšímať si, že tým u druhého podporujeme morálne zlo a zakrpatenosť. A namýšľame si, že nebudeme za to zodpovedný? Duchovný spánok to je, nie sv. viera.
Z čoho budeme hodnotení na Poslednom súde?
O tom máme jednoznačné svedectvo od inkarnovaného Yahweho u Mt 25 kap. Dať hladnému jesť, smädnému piť, pomôcť prenocovať pocestného, navštíviť chorého, zaodieť nahého či navštíviť niekoho vo väzení. Sú to milosrdné skutky, ktoré nakoniec rozhodnú. Kto tvrdí, že to bude viera, modlitby, sviatosti, zbožné reči, množstvo biblických citátov, či ochrana pravoverného učenia, ten nečítal evanjelium pozorne. A z toho, čo je duchovnou hodnotou, si svojsky povýšil na tú najdôležitejšiu hodnotu. Dalo by sa to aplikovať aj do moderného života. Väzením sa dá rozumieť aj ateizmus. Chorobou nesprávny názor. Niekto hľadajúci pravdu v inom náboženstve je tiež ako pocestný. Smädný sa dá byť aj po hlbších odpovediach na otázky. Hladný môže byť človek aj po láske, rodine, primeranej práci, dôstojnom bývaní, priateľovi, spoločenstve…
Olej v lampách
V podobenstve o 10 pannách u Mt 25 kap. nás Ježiš upozorňuje na čosi ozaj podstatné. Nebude ku spáse stačiť mať povrchnú pravú vieru. Iba polovica z panien bude zobratých na nebeskú hostinu. Panna je cudná duša, slušný človek. Lampa je určite kresťanská denominácia, ktorá má chrániť Ježišovu pravdu a lásku. Mať vyleštené lampy nebude stačiť. Čiže iba sa modliť tie správne formulky, mať právoplatné sviatosti, chodiť do nesektárskeho spoločenstva, budiť zdanie, že sme seriózni kresťania. Olej je určite nie ten klasický v olejovej lampe, ale duchovná kvalita. Nezištná láska, neherecká pokora, hlboko ľudské empatické pochopenie, nepoškodená prirodzenosť. Ako napr. slnečnicový či olivový olej vzniká pod tlakom lisu po čase dozretia, podobne po čase študentskej prípravy a viacročnej služby iným príde čas aj na skúšku, či slúžim Bohu alebo tomuto svetu. Či viem poslúchať Boha viac ako ľudí. Či dokážem zniesť aj potupu, prenasledovanie za tie pravé hodnoty. Ten vonkajší tlak od temných síl bude mať asi ten zmysel, že nám napomáha ku sebapoznaniu. Máme totiž všetci sklony ku sebapreceňovaniu, uljevaniu sa, podliehame rôznym sebaklamom, hlavne v Petrovej cirkvi. A keď zaprieme v skúške Krista ako on, málokto si to dokáže priznať , zaplakať nad sebou, verejne oľutovať a ospravedlniť sa a neopakovať to. Hráme sa na svätých. Aj takto sa vo vnútri našich cirkví pochabíme. A ani sa nenapomíname navzájom. Čiže uspávame sa navzájom aj v adventnej dobe. Nevšímame si exkolegov hodených cez palubu, nevyšetrenú trestnú činnosť, ožobráčených spoluobčanov, rôznorodo doráňaných pacientov. Hojivý Olej na rany im často nemá kto naliať ? Miesto zamyslenia sa v tichu nad tým, čo je ozaj dôležité buď utekáme pre sebou alebo zaparkujeme v povrchnej partii a pochechtávame sa nad trapošinami? Budujeme vonkajšiu slávu, robíme si svoju kariéru,rozmnožujeme všelijaké nervózne aktivity, liečime si depresie nakupovaním daromníc alebo pýchubudujúcim cestovaním, sledovaním porna si zbastarďujeme egá, nadávaním na globalistov si posilňujeme národnú hrdosť, ibanegativizovaním niekoho iného si vnútro tunelujeme nenávisťou… Ako v nesvätej pyramíde kyjakom cynizmu kdesi kýmsi omráčení nás zasväcujú polokresťankovia- poloslobodomurárikovia aby sme poslušne tolerovali aj krádež výhrady vo svedomí, ako liliputánski otroci nám dávajú hlboko nemravný antipríklad mopslíkovania nielen pri posielaní židov do dobytčákov, ale aj verno- trápne dodržiavanie všetkých tzv. opatrení a aktívne pomáhanie pri vyhadzovaní odvážnejších kresťanov z kostolov. Ako posadnutí démonmi strachopudizmu nanucujú občanom očkovanie raz ateizmom, inokedy neúčinnými fakewaxami alebo liberálnou ideológiou kŕmiacou tunely iba tých bohatých. Vrajkresťania vo vláde propagovali podporu vyvražďovania v umelo vyvolanom konflikte, plytvanie miliardami na zbrane, bezočivé zadlžovanie štátu už extrémnym vlčím hladom vyhladovanej finančnej moci, nekritické konzumovanie lavíny pololží v hlavnom spravodajstve, pochabenie sa aj s pandemickým cirkusom… Miesto bratského napomenutia toho, kto vážne v niečom pochybil pestujeme roky pakultúru sprisahania ticha, a klameme si, akí sme len spravodliví kresťania? Toto a mnohé iné je učebnicové sebavykrádanie svojej kresťanskej lampy od oleja poctivosti v nej. Podchladzujeme sa bezbožnosťou ducha tohoto sveta a strácame kontakt s Duchom Svätým. Takto nebedlivo nám uletí podstata života aj viery.Príde hodina pravdy a zabuchnú nám pred nosom nebeské dvere.
Ezoterické ego alebo kresťanské spoločenstvo
Duch, ktorý je vo vnútri kresťanstva, nás učí, že spoločenstvo je dôležité. Už kde sú dvaja či traja s čistými úmyslami, tam je ten správny Kristov duch prítomný. Láska nie je iba ezoterické ja a boh, ale my a Boh. Bohom nie som ja, to nám buliká nesvätý duch. Duch Svätý nás učí, že máme v sebe mnohé čo očisťovať, aby sme sa zjednotili nakoniec svätou láskou. Nesväté cesty idú na zjednocovanie tiel v láske veľmi rýchlo. Ide však o smilnenie, nie o bratskosesterskú lásku. Prinesie to veľmi trpké ovocie pre klamajúcich aj pre oklamaných.
Založil Ježiš vôbec nejakú cirkev?
Ak niekto verí v nejakého ježiša, ktorý vraj žiadnu cirkev nezaložil, ten verí vo falošného krista. Je silno poznačený duchom individulalizmu. Kristovstvo je o ozajstných vzťahoch. K Bohu, ku sebe navzájom, ku sebe či k prírode. V tzv. kresťanskom spoločenstve, kde je bežné sa udávať, negativizovať, nemo sa prizerať na neprávosť, či hádzať proroka cez palubu, tam sa Duch Boží postupne asi niekde vytratil, keď sme svedkami podobných „potratov“. Takto sa kresťania bez sebareflexie postupne premenia na cynikov, sociopatov, zbabelcov, pupušov či infantilov, ktorých doma zbičujú nahnevané ženy alebo vonku neopohanské vlády. Ak sú lídri cirkví už ako iba cúvajúci malí chlapci, je asi čas sa ich po slušnom napomenutí neriešiť. A venovať sa o to viac vnútornému Dobrému Pastierovi. Zdravé jadro Božieho kráľovstva je Bohu oddaná Svätá Panna a Matka v podobe Ježišovej mamy. Jej srdce spojené so Sv. Srdcom Syna, ktorý je tiež naozaj a totálne oddaný v službe Bohu a ľuďom. To je nezničiteľná radostná Svätá Sila Božia tu inkarnovaná a v duchu na tejto stále boľavej planéte prítomná. Čerpať sa dá doslova bez peňazí.
Pravá cirkev
Dlho dlho si rímski katolíci namýšľali, že iba oni sú tou pôvodnou a pravou cirkvou. Pôvodnou veru sú. Ale v histórii sa stalo mnohokrát, že aj jej predstavitelia, čo pôvodne boli prenasledovaní, sa sami stali prenasledovateľmi kristovcov. Čiže úprimných veriacich v Krista. Preto sú kôli tomu a po rade sv. Jána XXIII, už len v druhom extréme prehnanej pokory. Po II VK sa dostalo do oficiálneho učenia dlho dlho nepovšimnutá definícia: „Pravá Kristova Cirkev je prítomná vo vnútri katolíckej cirkvi“. Je to presnejšia a aj neomylná veta. Čiže nie všetci v nej a všetko, ale niekde vo vnútri a v duchu. Čiže tajne? A odvážnejší katolíci sa aj opýtajú: A nemôžu toto o sebe prehlásiť aj všetky ostatné kresťanské denominácie? Veľmi správna a katolícka otázka. A pravdivá odpoveď je, že môžu to aj oni prehlásiť o svojej cirkvi. I keď má 100 či 500 rokov. V každej n nej sa totiž nachádza niečo zdravé a Božie. Väčšinou to, čo stáročia ignorovali doma vraj superkatolíci. A v každej z nich sa nachádza niečo aj boľavé či choré. Tak si to všimne a skonštatuje každý spirituálny realista.
Mnohosť kresťanských cirkví nie je žiadna tragédia
Môže hovoriť o tom, že má v živote veľké šťastie ten, kto spoznal v Ježišovi pravého Syna Nebeského Otca. Ak svoju vieru zoberie vážne, uverí a dá sa pokrstiť, stáva sa Ježišovým nasledovníkom. Už nehľadá predovšetkým svoju vôľu, ale tú Božiu. Presne na tom Ježišovi a jeho verným záležalo najviac. Kresťanských denominácií je na planéte do 50 000. Každý týždeň vraj vznikne nová. Ak si niekto myslí, že to je pre kresťanstvo tragédia, tak určite sa mýli. Tragédiou je iba jeho malodušná nevzdelanosť. A ešte väčšou, keď niekto sa pýši, aký je on kresťan, ako je on člen tej najpravejšej z cirkví, a nachytáte ho, že kolegovi bezočivo zaklame do očí a nevie roky ani povedať slovo prepáč. To je tragédia väčšia než poloslušný ateizmus. V každej z tých denominácií je totiž niečo z Božieho kráľovstva. V každej sú kristovci s božou bázňou. V každej je nejaká originálna podoba služby, originálna charizma zakladateľa, zaujímaví ľudia, specifická história, svojská liturgia a iné zvyky a pravidlá. V každej sú aj tiene nielen zakladateľa, ale aj jeho nástupcov a rokmi nahromadená nesvätosti členov. Sú tam aj o svätosť sa snažiaci, aj čestní aj Judáši. Dokonalé rodiny alebo sväté spoločenstvo či cirkev bez vád budú iba v nebi, nie tu na zemi. Kresťanské denominácie rôznych stupňov vznikli prirodzeným vývojom. Niektoré aj pod tlakom udalostí, kde v ich pôvodnej cirkvi neeticky sa správajúci predstavený vytváral neznesiteľnú atmosféru. Jeho neotcovský prístup to bol, čo splodil ako nemanželské dieťa inú denomináciu.
Kresťan je viac ako pápež
Kto je pokrstený vodou v Mene Otca i Syna i Ducha Sv. v ktorejkoľvek kresťanskej cirkvi, či výnimočne inak, je zaradený medzi Kristových učeníkov. Je pozvaný na Baránkovu svadbu v nebi. Ak svoj krst zoberie vážne, a bude ho žiť, treba mať ku nemu úctu ako ku samému Ježišovi. „ Byť kresťanom je dôležitejšie ako byť biskupom či pápežom“ / Ján Pavol II. Prekročiť prah nádeje/ Ak sa na toto pozabúda, čiže stráca sa viera vo svojej podstate, prichádza klerikalizmus. Čiže zdôrazňovanie cirkevných funkcií. A tých, čo im zachutí moc a povyšovanie sa nad inými, zdôrazňovanie svojho ješitného otcovstva, alebo poporujú zneužívanie tejto moci, tých treba jasne demaskovať ako modlárov.
Moderní nadpápeži
M.Luther v 16 st. aplikoval do praxe dávne pokušenie, právo vysvetľovať si bibliu tak, ako mi to rozum velí. Má na toto človek právo? Má. Aj keď u to diletanti v cirkevných funkciách stáročia pošliapávali. Ďalší amatéri však neučia kresťanov a nezôrazňujú, že nanucovať všetkým veriacim tie svoje výklady biblie už kresťan právo nemá. Ježišom totiž bola zriadená duchovná autorita a bola delegovaná apoštolovi Petrovi. Jednoznačne a opakovane. A tú majú všetci kresťania povinnosť rešpektovať. Kto to ignoruje, a evanjelizuje iba to svoje, je nadpápežík. A kto na ňu agresívne útočí, ten je antikristík.
Mainstream a alternatíva
Ak by viedli kresťanské stádo dozretí muži vo viere, tzv. starci, tak by okrem hlavného ortodoxného prúdu nechali existovať aj prúd heterodoxný. Bolo by to niečo ako v športe iná liga, II., III, IV, V… Niečo obdobné je v spoločenskej oblasti. V oblasti médií je hlavnoprúdový mainstream, ktorý si skoro pravidelne neplní svoju spoločenskú úlohu objektívne informovať verejnosť o faktoch. Miesto občanom slúži oligarchom, nejakej politickej strane, ktorá je pri moci či do extrému sa vychyľujúcej ideológii. Preto vznikajú kôli vyváženosti spravodajstva úplne prirodzene alternatívne prúdy. Tie dopĺňajú to, čo hlavný prúd chronicky zanedbáva. A má hlboký spoločenský význam. Niečo podobné sa stalo v oblasti kresťanstva, kde hlavnoprúdová katolícka cirkev strácala katolícku identitu. Nepripustila dlhé stáročia žiadne alternatívy okrem seba. Nanucovala iba ten svoj typ prežívania pseudokatolíckej viery. Likvidovala opozičný či pokrokovejší názor aj upalovaním? Alebo 300 rokov v susedných Čechách prečo nedali tí superkatolíci ani pípnuť inému typu kresťanstva? To mali radosť s pokrytectva svojich blížnych a porušovania ľudských práv? Boli kôli tomu mnohé náboženské vojny, nie iba tá tridsaťročná, medzi katolíkmi a evanjelikmi. Toto je hanebná vizitka diletantov vo vedení kresťanstva, ktorí nanucovali inakzmýšľajúcim iba tú svoju cestu. Sv. Ignác z Loyoly to vystihol: „ Niet väčšieho omylu v duchovných veciach, ako je nanucovať iným svoju cestu.“ V tomto bode tzv. „svätí otcovia“ neboli ani otcovskí ani svätí.
Nekatolícki „katolíci“
Mnohokrát sa stalo v histórii, že v najpôvodnejšej z kresťanských cirkví, rímskokatolíckej, bol na mieste biskupa či aj pápeža nevykúpený muž. Aj keď sa nechali pápeži volať za živa svätými otcami, pravda je taká, že ich z 266 bolo svätých iba 78. Protipápežov v histórii bolo 42. Čiže väčšina. A v tých pracovala vnútorná pýcha, ktorá im nedovolila abdikovať, ako to bolo schopných pápežov iba 10. Biskupov, poznačených klerikalizmom bolo a je oveľa väčšie percento.
Čiže cirkevné spoločenstvá poväčšine viedli diletanti, ktorí napr. nedovolili žiaden opozičný názor. Likvidovali alternatívne pokusy prežívania kresťanskej viery. Nedovoľovali liturgiu v materinskom jazyku, ale nanucovali iba tú latinskú. Čechy boli dlho poznačené panovačným vplyvom nemeckých a rakúskych biskupov. Na Slovensku vyvádzal nielen biskup Wiching v 9.st., ale pred sto rokmi týrali a prenasledovali slovenskych kňazov šovinistickí maďarskí biskupi.
Prečo tak konali? Z jediného dôvodu. Nemali a nežili katolícku vieru. Iba o nej iným kázali. Ale podávali dôkaz za dôkazom, že svoje národné modly uctievali oveľa viac než Boha. Boli poškvrnení ako farizeji zhubným nádorom pokrytectva. Keďže nerešpektovali dôstojnosť ľudskej osoby, a nanucovali iným svoje modlárstvo, znesväcovali sa tzv. duchovným smilnením. To zakrývali pod masku teatrálnej čistoty, rečičkách o celibáte a pravidelne to preháňali úctou ku prečistej Panne. Svoju obludnú koncovku ich patologická spiritualita nadobudla vtedy, keď sa vyžívali v trestaní kňaza, čo sa priznal, že celibát je nad jeho sily a sa oženil. Alebo v dopľuvaní niekoho, kto sa možno aj nechtiac rozviedol.
Upaľovanie sv. Jany z Arku ako diablom posadnutej bosorky či upálenie čestného a prorocky kážuceho kňaza Jána Husa ako arcikacíra, to už bola ich „pravovernosť“ a neľudskosť v záverečnom štádiu morálneho rozkladu. Išlo o diablami posadnutých extrasociopatov, ktorí asi nikdy nemali čas sa zamyslieť nad slovami Ježiša pri Poslednej večeri: „ Prídu dni, keď Vás zabijú, a budú si myslieť, že slúžia Bohu. Nikdy nepoznali Mňa, ani môjho Otca“ / Jn 16, 1-4/ Extrémne otrasná ignorácia Jeho sv. odkazu. Kresťania tomu ako vrchol cynizmu nehovoria žiadne Beda Vám?.. Volá sa to apostáza.
Takých obetí boli tisíce. Ak sa to dialo v Kristovom Mene, tak je to kriminálna blasfémia na tej najpodlejšej úrovni. Upálenie Jeronýma Pražského rok potom ako mistra Jana iba ukázalo, že považovali zabitie svojho pýtajúceho sa brata za „dobrý skutok“. Ukážkoví páchatelia „dobra“… Ústredný výbor cirkevného snemu nie raz v dejinách ovládli nekajúci vrajkresťanskí preláti. Ak nerobili zo svojich deliktov voči desatoru pokánie, určite sa stretli s Božím hnevom.
To, že ani tak kresťanstvo ani matka cirkev s takým srandisticko – talibanským manažmentom nezanikli, je jeden zo silných dôkazov, že sú postavené na pevnej skale, a že ich riadi niekto hore.
Moc klerikov sa oddelila laikov. Nadobudli enormne veľký majetok a vplyv, a vedľajší efekt bol, že sa ich 99% iných členov cirkvi bálo. A tak si mohli zneužívať až do brachiálnych podôb. Podobný extrém klerikálneho zneužitia moci sa deje v rôznych obmenách počas celých dejín vykúpenia. Jeden z tisícov zlynčovaných obetných baránkov cirkevnými vlkmi bol aj sám Pán Ježiš.
Ekumenická spolupráca
Fenomén kresťanstva je ako váza rozbitá na tisíc kúskov. Rozbila sa počas 2.tis. r. histórie kôli vyčíňajúcemu klerikalizmu vodcov jednotlivých cirkví. Apoštol Peter a jeho nástupcovia si neplnili svoje pracovné povinnosti tak ako mali. Mnohí z nich neboli schopní odstúpiť a dať svoju funkciu niekomu lepšiemu. V r. 1054 sa napr. popreklínali navzájom pápežskí legáti s pravoslávnymi. V 20 sr. sa ich nástupcovia konečne objali a začali spolupracovať. Začali rešpektovať svoju odlišnú spiritualitu. Váza sa začína skladať do zaujímajej mozaiky. Katolícku cirkev tvorí v r. 2020 okrem najpočetenejšej rímskokatolíckej ďalších 28 menších zjednotených cirkví. Miesto stáročných náboženských vojen sme sa dožili dlho nevídaného úkazu, ekumenizmu. Vďaka za to Bohu. Dozreli sme ku dospelejšej podobe viery.
Ortodoxia
Ortodoxia je kresťaské učenie, hlásané bez omylov a bludov. Bol to stáročný zápas, pri ktorom paradoxne bludári vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa stretli. Napr. na koncile v Nicey, 325 r. prejednali blud kňaza Áriusa, ktorý hlásal, že Ježiš nie je II. božská osoba. Koncil rozhodol, že toto je blud arianizmu a zadefinoval presný opak. Takto vznikali tzv. dogmy viery, čiže pevné pravidlá, čo je pravda a čo už blud. U prvých kresťanov bolo hlásanie evanjelia bez bludov v najvyššej úcte. Morálne zlyhania boli považované až za niečo druhoradé. U dnešných učeníkov je to celkom inak. Stratili sme asi úctu ku Pravde.
Ortopraxia
Je to správne konanie v praktickom živote. Sám Ježiš si všimol preláta a levitu/ cirk.zamestnanca/ ako išli slúžiť do kostola liturgiu, a vykašľali sa na dobitého človeka. Ujal sa ho samaritán. Moderne prirovnané ezoterik + agnostik + maďar + cigáň, napr. Toho Ježiš pochválil, lebo mu pomohol. Určite nemal ortodoxné názory, ale ortopraxiu mal vzorovú. A tá podľa evanjelia nakoniec rozhodne. Na Poslednom súde sa nás nebudú pýtať na naše názory, cirkev, počet prijatých sviatostí, či množstvo prečítaných kníh či premodlených hodín našich modlitieb. Je tam 4 x opakovane napísané, že to podstatné pre vstup do Božieho kráľovstva budú milosrdné skutky. O našom večnom osude rozhodne teda empatia. A neempatia, ľahosťajnosť sú dobré akurát tak na zatratenie si svojej duše.
Ortopédia
Znamená priame kráčanie. Nie je to iba dôležité oddelenie v nemocnici pre nápravu našich kolien a kĺbov. Vtedy, keď máme viac možností, a nevieme ktorú si vybrať, tak je dôležité sa neunáhliť. Vec si treba v tichu premyslieť, modliť sa, ale nie iba ku niečomu nado mnou, ale ku Duchu Svätému, ktorého máme byť chrám, a počkať si na vyjasnenie. Až potom urobiť ten správny krok. Aj keď bude proti prúdu, nebudeme ho ľutovať. Kto si na toto neurobí čas, urobí podstatné chyby. Čím závažnejšiu vec v živote riešime, tým viac by sme mali v tomto bode hľadať Boží zámer v našom živote. A možno sa modliť so sv. Teréziou Veľkou: “ Pane osloboď ma od mňa samej“ čiže od neslobody a iba mojej krátkozrakej vôle, a mojich veľmi pozemských túžob.
Povinnosť kresťana hľadať katolícky ideál
Katolícka cirkev je historicky nie sestrou iným kresťanským denomináciám, ale matkou. Matka dáva život a vychováva pri základoch bytia. Ona občas akoby vo svojich vonkajších predstaviteľoch zdementnela, ako sa to stáva aj našim matkám. Čiže stratila zdravý úsudok. A prehnala to so svojou nepodmienečnou materinskou láskou aj tak, že jedných slepo a nerozumne rozmaznávala a iných trocha dozretejších nemilosrdne trestala. Takto to bežne robia po stáročia naše nesväté ženy. A ak to opakujú nevychovaní a nedozretí chlapci v cirkevných úradoch, určite neide o dobrých otcov a nikto ich nebude chcieť vyhlásiť za svätých.
Keďže v matke cirkvi sa dostávali do čela kariéristi miesto otcov, ako vedľajšia produkcia ich presvätého diletantizmu bolo poškodenie značky katolícky a preexponovaný maniérizmus značke rímsky. Likvidovanie iného názoru, nanucovanie neblickej latinčiny, symbolu to svetoobčianstva sa začalo považovať za niečo dôležitejšie než ohlasovanie evanjelia. Opájanie sa falošnou katolicitou, nanucovanie tzv.čistoty a celibátu, hromadenie nadbytočných stavieb a kázničky iným o chudobe, vedenie nezmyselných vojen, to a mnohé iné značilo odklon od viery kresťanov. Univerzálnosť sa začala strácať, a matku cirkev dramaticky opúšťať.
Tajomným Božím dopustením sa začalo dozretejšie kresťanstvo objavovať v tzv. oddelených cirkevných spoločenstvách. To, čo „otcovia“ nechceli alebo nevládali riešiť, to sa objavovalo niekde inde. Sloboda ohlasovania u protestantov, preklady biblie do rodnej reči u anglikánov, ženatí kňazi u pravoslávnych, sloboda svedomia u husitov, alternatívne svätenie soboty miesto nedele u adventistov, duchovná služba u žien v reformovaných cirkvách, …
Išlo mnohokrát o veci, ktoré samotná Rkc do svojej teórie a praxe prijala. Ak predbehli dobu prijatia pápežmi, tak ich nositelia boli zlynčovaní. Kto bedlil a kto spal sa zistilo neraz po stáročiach.
V Rímskokatolíckej cirkvi strážili ortodoxiu, a darí sa im to strážiť. Ale v ortopraxii robili školácke chyby. Preto museli vzniknúť cirkvi alternatívne. Dlho o tom pápeži nechceli ani počuť. Undiscutabile, čiže žiadna dikusia o nejakej alternatíve, než akú líniu forsíroval Vatikán. To bola vraj vernosť tradícii, ale mnohokrát nevernosť duchu Kristovmu. A paranoidný strach pred tzv. novotami, ktoré by mohli ohroziť tradičné hodnoty. Tým väčší, čím bola viera slabšia. A tým väčšie zastrašovanie nositeľov iných nelatinských ciest. To, že tie novoty, ktoré priniesli napr. sv. Cyril a Metod, boli najskôr zakázané a o tisíc rokov v tej istej cirkvi prikázané, o tom zúriví katolíci neradi hovoria. Hanbia sa? Asi za tých, čo sa hanbiť kedysi dávno vôbec nevedeli. Nevedia to ani poriadne odprezentovať, prečo sa tak vlastne stalo. Zadubene mlčia. To znamená, že od inteligentných katolíkov majú ešte asi ďaleko.
Ďakuj za život a ďakuj za sv. krst
Do nejakej rodiny sme sa narodili. Šťastnej alebo nešťastnej. Miesto vyčítania voči Stvoriteľovi by sme sa mali pokúsiť skôr odosobniť, a byť vďační za dar života. Ak niekto mal rodičov nie správnych, nech si nezúfa. Osud mu chystá v druhej polovici života možno duchovných rodičov vynikajúcich. Mali by sme byť aj vďační za dar sv.krstu. Rodičia mali právo nás pokrstiť vo svojej viere. Bezprávie ohlasuje ten, kto toto právo rodičom nedopraje. Ak dospejeme, máme možnosť i zvoliť sami kresťanskú cirkev. Rkc má vek 14 r., čo je neviem či nie príliš mladý vek na zmenu viery, skôr by tam pasoval vek 24 r. / Ak nás Prozreteľnosť poslala do nejakej rodiny, štátu aj cirkvi, tak asi máme v tých spoločenstvách nejaké poslanie. Pokiaľ si ho nesplníme, netreba odtiaľ predčasne utekať.
Ako zhrešili naši prví rodičia?
Adam a Eva sú považovaní Bibliou za prvý ľudský pár. Eva zjedla ovocie zo stromu dobra a zla. A dala jesť aj Adamovi. Zviedol ju had. A prišlo prekliatie ľudského pokolenia závisťou a nenávisťou. Ich syn Kain zabil svojho brata Ábela. Pandorina skrinka s ďalšími nešťastiami sa otvorila. Väčšinou muži obviňujú z tohto aj iných nešťastí ženy. Nezhrešil však viac Adam, keď nebránil svoju manželku? Mlčaním a nekonaním? Vraj sa prizeral, ako to dopadne / podľa : Sv.Katarína Sienská – Dialog/
Či prvý hriech bola neposlušnosť, oberanie nezrelých hrušiek, análny koitus so šimpanzom ktorého posadol diabol či nejaké prapôvodné bosoráctvo, to biblická príbeh nekonkretizuje. Ak si to niekto vo svojej fantázii s nejakým typom kriminálneho konania silno stotožňuje, tak asi jeho predkovia svojimi nekajúcimi hriechami presne týmto typom vírusom poznačili genofond nasledujúcej, aj jeho generácie. A on v tom má robiť nejakú protioperatívnu činnosť, aby dal vec svoju i ľudstva do rovnováhy.
O tzv. dedičnom hriechu.
Sme od prírody iba dobrí? Touto naivitou trpel jeden pár. Začal putovať z krajiny do krajiny. Až prišli do kraja, kde im podrezali krk. Asi sa to stalo aj pre nás ostatných, aby sme až takou naivitu hlboko nemali v pamäti uloženú. Podobný infantilizmus produkujú tí, čo nám tvrdia, že žiadnu dedičnú nekvalitu ľudia nemajú. Dedičný hriech je jediná dogma, ktorá sa dá vedecky dokázať. Realita je taká, že mnohé, čo riešime ako svoje problémy, sú programy, ktoré nevyriešili naši predkovia, najmä naši rodičia a ich rodičia. Sme tým veľmi silno zasiahnutí. A náš správny duchovný život námpomáha dlhy našich predkov splatiť. Naše nesvätosťou stigmatizované telá postupne spiritualizovať. Kto nejakým úkonom sa pokúša preťať duchovné puto, tzv. rodové korene, urobí už neprirodzenú mágiu. Ak to urobí unáhlene, nepoctivo, môže sa mu zrazu zjednodušiť osud, ale narastie mu skrytý nádor pýchy. Aj sebectva. Čiže sa na duchu poškodí. Bez poctivého boja totiž preskočil polovicu svojho života… Ak muž obviňuje iba ženy, žena obviňuje nejakých hadov, a súrodenci sa miesto vzájomnej pomoci nenávidia a ľudia sa miesto normálnej komunikácie urážajú, to a iné sú dedičný hriech v praxi.
Najdôležitejšia udalosť
Udiala na kalvárii. Bola to kruté umučenie a smrť Pána Ježiša. S apoštolom Pavlom my kristovci veríme, že sa udial podstatný vykupiteľský čin v dejinách celého ľudstva. Paradox všetkých paradoxov, Ježiš svojou prehrou na kríži vyhral najdôležitejšiu duchovnú bitku nad diablom. Smrť dostala smrteľný úder. Ak to niekto uverí a prijme, tak porazí touto silou každé diabolstvo vo svojom tele či duchu. Na tretí deň vstal z hrobu. V oživenom novom tele. Tak sa stane aj s obnoveným a jeho zásadám verným ľudstvom, že dostaneme nové vzkriesené telá. Bude tu nové nebo a nová zem.
Krv Kristova obmýva každý náš hriech.
Hoci Ježiš vo svojom evanjeliu termín dedičný hriech nepoužil ani raz, faktom jem že sme ním poznačení. Preto v každej kresťanskej cirkvi odporúčame sv. krst. Ten dedičný hriech duchovne obmýva. Jeho následky však pretrvávajú. Sú to nekvality a sklony ku rôznym extrémom. Nejaká prehnaná túžba nás poteší. Po čase zistíme, že nepravou radosťou. Ak sa to nerieši, tak nás to zotročuje. Vedie ku prázdnote. Čím niekto hreší, čiže preháňa v nejakej oblasti, tým viac si svoj stav bytia komplikuje. V čom bude hrešiť, v tom bude aj potrestaný. Boh to iba dopúšťa. Trestá nás nadváha z prejedania, „opica“ z opilstva, pocit hanby po nesvätých spájaniach tiel, výčitky svedomia z neetického správania sa. Kristov Duch nás očišťuje v presvätej Krvi, ktorú Ježiš vylial na kríži. Toto bude tá najpodstatnejšia veta celého kresťanstva.
Hriech
/ Z gr.hamartolos/ etymologicky znamená nepotrafenie do cieľa. Alebo nepresný zásah u lukosrelca. Liečenie falošnej diagnózy u pacienta. Plakanie na nepravom hrobe. Milovanie sa, ktoré končí strašne trpkým sklamaním. Toto fatálne ohlúpnutie a sebadeštruktívne správanie produkujeme preto, lebo máme v sebe ešte veľa duchovného tuku. Ten vzniká zanedbaním toho podstatného, čiže radikálnym zanedbaním hľadania Božej vôle pre náš život. Čím viac sádla má naše telo, ale aj ego, tým ťažšie bude sa ho zbaviť. Čím ďalej sme blúdili po nesprávnych cestách, tým dlhší bude návrat na tú správnu. Hriech je konanie proti Božím zákonom. Chyba je nevedomé prestúpenie nejakého pravidla. Inteligentný človek rozlišuje. Nerobí zo všetkých ťažkých hriešnikov , ani rovnako postihnutých invalidov, ani kriminálnikov.
Spoveď
Prví kresťania sa spovedali iba raz v živote. A to pred krstom. Pravidelné spovede zaviedol okolo r.600 sv. pápež Gregor Veľký. Či spoveďou v tej či inej cirkvi, či oľutovaním si svojich previnení, či ospravedlnením, snahou o nápravu škôd, alebo plačom pod krížom. Detoxikácia sa dá dosiahnuť viacerými nástrojmi . Odporúča sa ako najspoľahlivejší očistný prostriedok svätá krv Ježiša Krista vyliata na kríži. Úctivá spomienka na Jeho umučenie nás dokonale obmýva od našich vín.
Pas moje ovečky, pas moje baránky
Ezoterika sa tvári, že žiadnu cirkvev nepotrebuje. Ona má boha vraj vo vrecku. Skutočnosti bedliacim na seba iba prezrádza, ako je v podstate poznačená inividualizmom. Čiže sebectvom. A usvedčuje sa harmóniami storakého druhu. Akoby ju nezaujímali stovky druhov nemocníc a tisíce chorých v nich. Ani zápas proti zabijackym vírusom Vás nezaujíma? Zachvíľu sa Vám zjednoduší život až tak, že budete na kolenách antikristových otrokov prosiť o vakcínu. Petrovi boli samým Ježišom zverené prvotné spoločenstvo veriacich. Nie aby ich strašil, vyhladoval, manipuloval či krivil. Ale aby ich pásol. Čiže nasýtil niečím duchovne kvalitným. Napomáhal im sa správne vyvýjať. A dohotoviť. Najprv na dobrých ľudí a až potom na dobrých učeníkov Kristových. Kresťastvo je jednoznačne oproti nekresťankým náboženstvám a ezoterickým smerom pozvánkou vytvárať zdravé spoločenstvá.
Kto je ovca?
Nesamostatná duchovná bytosť. Dnes by sme povedali aj teliatko. Mláďa. Tínedžer. Študent. Učeň. Nemá ešte nadhľad. Nevie sa orientovať. Nedodrží slovo. Podlieha emócionálnemu zatmeniu rozumu. Nemá v základných otázkach jasno. Čím je nevyzretejší, tým viac odsudzuje. Hlavne toho či to, čo vôbec ešte hlbšie nepozná. Podlieha silno naivite. Ľahko sa dá oklamať, zmanipulovať, doplašiť. Nekritické zamilovanie sa uctieva ako posvätné. Klebety adoruje ako dogmy. Nevie ešte rozlišovať podstatné od nepodstatného. Má ale záujem sa týchto akné a mladíckych nerozvážností poctivo dostať.
Kto Baránok?
To je ten, na ktorého nevedomé stádo vrhne vinu, a on sa obetuje. Neraz vykrváca a umrie ako mučeník. A v spoločenstve sa niečo podstatne pohne k lepšiemu. Baránok je uvedomelejší než veriaci. Už je vediaci. Alebo aj vidiaci hlbšie súvislosti. Má guráž, čo nemá ani tisíc oviec. Tie iba spolu mlčia , prežúvajú či bľačia. Baránok sa vie ozvať. Nahlas pomenovať, čo všetci iba taja, lebo sa boja. Cirkevní lídri, čo onemejú pre Herodesom sú iba vypasené ovce. Sú zaživa potrestaní najťažším trestom, a to že sú smiešni. Hrajú sa na kráľov, aj čapice také majú, a sú to iba trápni klauni, ktorých dospelejší vo viere nemôžu brať vážne, lebo majú na ich zbabelosť alergiu.
Duchovný nepodarok.
Ak niekto z nás robí nejakú hlúposť, potom ho prichytia či odhalia, a on iba nekonečne zatĺka, že nič neurobil, to je presne ten, čo kandiduje na somára roka. Nepriznanie si chyby, ignorovanie napomenutí, alibizmus, nechopnosť povedať slovo prepáč, to sú sociopatie už pre zverolekára. Zaťatosť priznať, že Boh urobil pred našimi očami zázrak. Zaťaté iba negativizovanie niekoho. Kto to pácha a je tomu verný, to je najrýchlejšia cesta ku tomu, aby mu vo vzkriesenom tele narástli extra rozmerné somárske uši.
Hriech proti Duchu Svätému.
Diletanti v kresťanstve nám tvrdia, že Boh odpustí všetky hriechy. Akoby bol automat. On všetko neodpustí. O tom hovorí Ježiš jasne. Len nemáme jasno, čo je ten neodpustiteľná blasfémia? Bol spomenutý pri zlomyselnom prekrucovaní farizeov, ktorí videli mocný Boží zásah do ľudských osudov, tzv. Zázrak. A oni prisúdili jeho autorstvo belzebulovi, kniežaťovi zla. Možno tam patrí aj likvidácia proroka. Znevažovanie jeho osoby a cti. Ohlasovania dôležitej pravdy, ktorá bola potrebná pre správny vývoj ľudstva. Budú to asi nejaké svätokrádežné páchania podvodov, marenie Božieho plánu, s ďalekosiahlymi škodami na dušiach.
Svätým krstom sme povolaní slúžiť iným
Začlenenie toho, kto je pokrstený, do diela vykúpenia, v ktorom je Ježišova obeta na Golgote je absolútnym centrom, a my sme iba jej spolupracovníci. Každý z nás dostáva Ducha Kristovho, aby nejakú oblasť nášho života najprv diagnostikoval a potom ju terapeutizoval. A takto jednoznačne z Božou pomocou pozdvihoval úroveň ľudstva do kvalitnejšej etickejšej podoby. V tomto duchovnom zápase máme ponuku ku prorockej úlohe. Povolaných je mnoho z ľudí, ale vyvolených je málo. Totiž tých, čo zoberú toto pozvanie aj vážne. Sú to skôr výnimky. Ostatní si volia pohodlnejšiu cestu. Najviac je tých, čo si miesto večného života volia skoro každý deň rôznorodé pochabenie sa. Prirodzene sa ako ľudia delíme na tých, čo iným chceme slúžiť, a na tých, čo sa dávajú obsluhovať. Ježiš a jeho učeníci patria ireverzibilne do prvej skupiny.
Dajte si pozor na falošných prorokov
To sú tí medzi kresťanmi, ktorí nosia svojimi šatami či vznešenými titulmi kresťanské posolstvo, ale pod tými maskami majú niečo celkom opačné. Doporučujú chudobu, a žijú pohodlný život. Majú doktorát, ale sa urážajú za slušnú a pravdivú kritiku. Alebo likvidujú kvalitnejšieho oponenta. Ochraňujú tradičnú rodinu, ale majú ju 100 x za dôležitejšiu než rodinu nebeskú. Sú to vyznavači pseudokresťanských modiel. Prostriedok si zamenili s cieľom. Snažia sa dodržiavať náboženské pravidlá, vedú ku tomu aj iných, ale nemilujú Boha ako Otca. Pravý prorok žije v realite, aj ju iným ponúka. Neviaže ľudí na seba, ale na Božiu autoritu. Ani iným neklame, nemanipuluje ich, ani z nich nerobí polovzdelaných. Berie svoju misiu medzi Božím ľudom vážne. Falošní proroci pri probléme mlčia. Nežijú reálny život. Majstri aj v chlácholení davu, aj v čičíkaní svojho svedomia. Ani nediagnostikujú, ani neliečia. Boja sa akejkoľvek konfrontácie s pozemskými mocipánmi. V podstate roky tolerujú ich nemravnosti. A keď sa tvária, že ich ich nevidia, zodpovednosť padá na ich konto. Moderne sa ich primárna diagnóza volá prokrastinácia. Odkladajú poctivé prežitie si života na nejaký iný čas. Rozhodne a v princípe nie na tento život. Kto ich na to upozorní, toho nechcú počúvať. Problém nechcú vidieť. A kto upozorní verejne a ráznejšie, toho zo strachu, že stratia moc, akoby pravidelne dajú spojení so svetskou mocou zlikvidovať.
A kto je duchovný vlk?
Vlčí hlad po tele čitej ženy bude mať ten, čo mnohokrát masturboval nad pornografiou. Tak sa tými prasačinami nad falošnou krásou štetiek vytuneloval, že bude raz za konci tých eskapád vyhladovaný po niečom serióznom. Ak ho to slušné dievča odmietne, lebo bude cítiť z neho nejakú hrôzu, a nepomôžu mu už ani prachy, strašne ju bude mať chuť „ v zuboch roztrhať“. Ponížiť, znásilniť, zbiť… Robí tak z vlčieho hladu. Bude tým väčší, a v tej oblasti, v ktorej ten nešťastník dlho a extrémne hrešil. Iný druh hladu, ešte rafinovanejší, sa vyskytuje u tých, čo robili prudkú askézu. A maskovali to svätosťou. Odrapia si erós aj s káblikmi, fyzicky sa vykastrujú, unáhlene sa vraj zriekajú všetkého majetku, a budova kde bývajú je ako palác pre grófov. A po čase umŕtvovania, bez odovzdania to Bohu, bez spolupráce s Kristom, prichádza druhý extrém. Hlad po neprirodzenej sexualite, tituloch, trestaní, záchvaty dôležitosti po dlhoročej vrajpokore. Vlčí hlad po niečom prirodzenom. Asi preto, lebo toho nadprirodzeného a nenormálneho boli už asi orgie. Jeden slobodan očkovič sa zúfalo dobýjal do intimity iného, ktorého vylákal na obed. Aj si to tajne nahrával, hovädo. Asi 40 x sa akoby sekerou dobíjal, a strašne chcel od toho druhého vedieť niečo intímne z jeho života. Prečo sa tak strápnil? Lebo jeho intímny život bol dlho už o ničom. A ten vlčí hlad začal úradovať… Takto je niekto zvlčilý v žiarlivosti, ďaľší smädný po pohodlnizme a pochechtávačkách, iný v chamtivosti po peniazoch, tretia má vlčí hlad po sebaklame ako úžasne vyzerá či neustálom úspechu. Ani netuší, aká je v skutočnosti nepekná a neúspešná pred Bohom. Ak si to neuvedomia, ich stav priepastnej prázdnoty a vlčieho hladu sa bude iba prehlbovať…
Čo je vychladnutá láska?
Vystavia vás súženiu, budú vás vraždiť a všetky národy vás budú nenávidieť pre moje Meno. Mnohí sa pohoršia, budú sa navzájom udávať a nenávidieť. Evanjelium podľa Matúša 24,9.10
Ježiš ju definuje ako udávanie a nenávisť. Je toho hodne v našich posledných časoch. Nenávisť je napr. permanentné negativizovanie nejakej osoby. Ak sa nám to stane, nemusí byť negácia vo mne. Pravdepodobne je u toho, kto aplikuje takúto negativitu. Má s ňou problém asi sám. Ak ubližuje, tak nás prosí o pomoc. O modlitbu. Udávania sa dopúšťa ten, kto za zbytočnosť považuje napomenutie medzi štyrmi a šiestimi očami. A nedá ani čas človeku sa polepšiť. Iba ho kruto zotne odsúdením. V skutočnosti zotína, odsudzuje a preklína sám seba. A vôbec si neuvedomuje, ako si rúca chrám.
Kto má právo nastaviť pravidlá?
Ďeťom dať pravidlá majú určite právo určiť ich rodičia. Keď človek dospeje, už si sám rozhodne, podľa čoho sa bude riadiť. Koľko z rodičovskej výchovy si ponechá a koľko z toho vypustí. Zákony v štáte určuje vláda a parlament. Mali by ich strážiť polícia, prokuratúra a súdy. V spirituálnej oblasti si človek má právo vybrať, aký typ mu vyhovuje, a pre ktorou náboženskou cestou sa vyberie vo svojom živote ísť. Táto tzv. sloboda svedomia bola rodičmi dočasne pozastavená, pre dobro ich detí lebo by si nevedeli určite z rôznych možností vybrať tú pre seba najvýhodnejšiu. Správny rodič však čaká na vhodný čas vo vývoji, kedy dieťaťu dar slobody v rozhodovaní odovzdá. Je to okolo 20 roku. Mal by sa ten človek už o seba vedieť postarať. Rodičia, ktorí nedorástli na pochopenie svojich povinností, a nanucujú iným svoju vôľu, tí robia podstatnú chybu. Stratia vážnosť aj autoritu, a po mnohých zbytočných komplikáciách skončia zatrpknutí z toho, že ich deti nie sú ich majetok. Ale tú to viac deti Božie, ktoré majú právo na svoju dôstojnosť.
Kalibráciu medzi kresťanmi dostal Peter
Pre nasledovníkov Krista bola daná samým Ježišom vytvorená autorita. Bola daná apoštolovi Petrovi. Katolíci veria, že aj jeho nástupcom v úrade. Má pásť ovečky a baránky. Čiže má právo nastavovať pravidlá, čo sa má veriť ako pravda a čo už je blud. Čo je etické a čo nemravné, čiže duši človeka škodiace. Volá sa to moderne kalibrácia či ciachovanie. Je to snaha o presné nastavenie systému, ktorý má zodpovedať reálnemu stavu.
O slobode svedomia
Dlho, predlho o nej pápeži nechceli ani počuť. Gregor XVI. Ju nazval stokou každej zvrátenosti, aj pomätenosťou. Zlom nastal v polovici XX. st. Na II. Vat. koncile sa zrazu ocitlo na indexe doporučovanej literatúry právo človeka na zvolenie si svojho náboženstva, aj právo na ateizmus. Pápež Benedikt XVI. ju doporučil dať do právneho systému každého štátu ako ľudské právo. Napísal, že by bolo hrubým narušením dôstojnosti človeka toto právo mu nedať. Ako je možné, že pápeži na tento fenomén hovorili dlho stop, a v XX. storočí presný opak? Aj rodičia niečo svojim deťom zakazujú, a keď zistia že sú dospelí, tak im to povolia. Ale ordinovať všetkým a bez rozlišovanie rovnaký spôsob výchovy a tým dospelejším dať dereš exkomunikácie ako G. Savonarolovi, potom potupnú šibenicu? Alebo ct. Mary Wardovej v 16. st. doživotnú šikanu a sakra kvalitné zneuctenie dobrého mena, ktoré na ňu spáchal pápež Urban VIII. také eskapády dobrí ani svätí otcovia nerobia, však? To robili zropušení klerici a farizeji všetkých čias s prorokmi. Ježiš to vystihol presne, keď povedal, že budú prví, ktorí sa stanú poslednými, a budú aj poslední, čo budú očiach Božích prví.
Pavlovská charizma
Jedno z presvedčení u kresťanov je, že ak niekto dostane úrad, dostane aj schopnosť ho spoľahlivo vykonávať. Aj to sa občas stáva. Realita za 2.tis. Rokov však je taká, že väčšina z predstavených boli diletanti. Odbornosť predstierali a svätosť iba hrali. Čom dosahovali dokonalosť bol neraz klerikalizmus. Zneužitie moci. Potom nasledovalo nepriznanie si chyby. A do tretice nekajúcne zatĺkanie toho spackania. Možno táto príliš ľudská snaha bez pokory bude tým číslom 666. Podobnú hlúposť robia podnájomníci v úradoch, keď 500 rokov zadubene mlčia aj pri spomienke na Janu Arku. A potom, keď ju pápež vyhlásil za svätú v r. 1921, tak ju odmietli dať aj do cirkevného kalendára. Na takýto aplikovaný trpkákizmus bola v kresťanstve daná tzv. Pavlovská charizma. Sk apoštolov nám nezamlčujú, že aj apoštol Peter sa začal zropušievať, keď sa odťahoval od kresťanov obrátených z pohanstva a išiel sa po pleci potľapkávať medzi kresťanov obrátených iba zo židovstva. Pavol zaregistroval jeho zbabelé pokrytectvo a verejne ho za to napomenul. Kto umlčiaval, marginalizoval či až likvidoval takýchto Pavlov, ten sa začal zohavovať najprv sám. A potom bola jeho pastorácia skôr pasáctvom, ktoré z nevesty Kristovej začala robiť neviestku.
Doktori duchovných chorôb
V historii kresťanstva je v každom storočí niekoľko príkladov, ako pápeži zasiahli svojim rozhodnutím do sporov, či je niečo pravda a či je to blud. V 4 st. Sa napr. Riešil na Nicejskom koncile vážny spor, či je Ježiš Božská Osoba či len Boží Syn. Kňaz Árius totiž tvrdil, že iba to druhé. Vošlo to do dejín ako blud arianizmu. Dodnes ho živia svedkovia Jehovovi. Podobne tomto storočí tvrdil biskup Macedonius, že Duch Svätý je iba Božia sila. Autorita biskupov s pápežom potvrdila, že je to Tretia Božská Osoba, a zavrhla blud macedonianizmu. Koncil v Efeze zavrhol tézu že Ježišova matka nie je Bohorodička. Pápež Urban VIII. odmietol blud janzenizmu, ktorý pokrivoval realitu a kresťanov strašil. Petrovi nástupci nastavili pre kresťanstvo pevné pravidlá, tzv. dogmy. Boli to pravidlá správne. Určite im pritom asistoval Duch Svätý. Kto ich odmieta,akoby odmietol, že 1+1=2. Nastavuje si tak pravidlá vlastné a svoj subjektívny názor povyšuje nad názor odborný a objektívny. Na takúto intelektuálnu pýchu si inteligentný človek dáva pozor. Ak niekto začne robiť vedecké pokusy a veľmi pochabo a namyslene zavrhne tisícročný vývoj vedy v tej oblasti, sám sa rozhodne ako diletant opakovať už vyriešené omyly svojich predchodcov. Stratí tak mnoho času. A jeho nekolegialita sa mu tak vôbec nevyplatí. Mať v úcte predkov vo vede i viere sa veru oplatí.
Na stráži proti extrémizmu
Hlavne emocionálne ženy zvyknú nafúknuť veci do extrému. Oni tak zdôraznia niečo utajené. Pomenovať problém by im mali prísť pomôcť duchovní muži. A potom odextrémizovať záležitosť do tzv. zlatého stredu. Skoro všetko, čím začneme preháňať, nám začne ubližovať. Od pôstov, cez modlitby až po žiarlivosť či prejedanie. Kristus je aj kráľ pokoja a miernosti. On je aj osloboditeľ od extrémnej uletenosti, do ktorej veci doženú horliví fanatici.
Fanatici
Po dlhej fáze zmekčilosti nasadia razantne prílišnú horlivosť. Po fáze romaznávania záchvaty plnenia povinností. Po orgiách prejedania drastické diéty. Ozýva sa im svedomie, a zachraňujú situáciu. Ich snaha môže byť v prvej časti aj správna. Ale časť druhá, ktorá tie ich extrémne športy začne nanucovať iným, už zdravá asi nebude. Vytvorí to miesto lásky medzi ľuďmi iba zosilnenú podozrievavosť a stupňujúcu vzájomnú nevraživosť. Boli aj takí medzi kresťanmi, ktorí upalovali bosorky. Zle si totiž vysvetlili verš “ čarodejnicu nenecháš nažive“ . Inteligenti to pochopili tak, aby ju veriaci nepodporoval v jej aktivitách. Fanatici ju surovo a škodoradostne zavraždili. Asi nikdy nečítali odkaz z Poslednej večere, že kto iných zabije, a myslí si, že si tým uctieva Boha, tak nikdy nepochopil ani Otca ani jeho Syna. Jn 16 kap. Fanatik si svoje neočistené tiene premieta do iného. A v ňom nenávidí presne to, s čím má problém sám. A tomu druhému robí také násilie pri jeho vraj očisťovaní, čím viac sa rozmaznáva so svojou hriešnou milenkou vo svojom srdci.
Čo ak sa vedenia cirkvi dostane diletant?
Existuje mnoho príkladov, ako tzv. katolíci sa správali aj hrubo nekatolícki. Po bitke na Bielej hore v 1620 r. Napr. nanucovali väčšinovým nekatolíkom svoju vieru, a to 300 rokov. Aloiz Jirásek to pomenoval preto dobou temna. Nesvätý pápež Inocent IV. Pol. 12 st. povoloval mučenie. Hoci ho jeho predchodca sv.Mikuláš I. 9. storočí zakázal. Iný pápež dovolil ako legálne upálenie kacíra. Boli to tisícky prípadov. Takúto sadistickú prax zakázal sám Ježiš. Jn 16 kap. Všetci páchatelia takýchto zvrhlostí ray budú zodpovední za páchanie týchto neprávostí. Kto ich slepo poslúcha, a nenapomenie ich nekresťanské pozadie, bude vinný spolupáchateľstvom. Znakom duchovného zdravia je nielen zaregistrovať, že sa niečo neľudské deje, ale povinnosťou je aj svätá neposlušnosť každej zhora nariadenej neprávosti. Aj za cenu mučeníckej smrti. Tá autorita, ktorá nikdy a zneužití aj duchovnej moci nehovorí veriacim nič, a učí ich iba slepo poslúchať, má v sebe už antikristovský program.
„Duchovne sme všetci semiti“ Pius XI.
Naši prarodičia Adam a Eva , z ktorých všetci pochádzame a podedili sme po nich znesvätenú a aj dosť poškodenú genetiku, majú na celé ľudstvo celodejinný vplyv. Bosorácke chúťky, čo sa objavujú vo viacerých zlodruhoch medzi nami, boli posilnené a „doočkované“ prazvláštnym príchodom nejakých titanov asi z temnoiluminačného vesmíru, o ktorom sa píše v Gen 6,4. O páde anjelov máme v Biblii skoro nič. Viac v špeciálnych osobných zjaveniach. Potom prišla veľká mravná skazenosť a potopa sveta. Noeho genetická línia, v ktorej za zachovala nádej na aké také normálne pokračovanie života je líniou v židovskom ľude. Potvrdil to aj sám Ježiš, keď sa inkarnoval a naštepil svoje vykupiteľské dielo na duchovné dedičstvo a Boha Abraháma, Izáka a Jakuba. Druhý syn Abraháma Izák je zo Sáry a je praotcom Židov, prvorodený Izmael z Egypťanky Agar je praotcom Mohamedánov. Pravý Mesiáš, prisľúbený už našim prekliatym prarodičom , potvrdil židovskú líniu ako záchrannú, kvalitnejšiu aj prioritnú a nadviazal na ňu. Vykupiteľský Boží záchranný plán sa naplnil, keď židovské kňazstvo a Starý zákon boli nahradené Novým a kresťanským.
Praotec Židov Jakub mal zo 4 žien 12 synov, ktorých požehnal a boli prví patriarchovia 12 izraelských kmeňov pred asi 3200 rokmi. Tristo rokov od Mojžiša ho spravovali sudcovia, až potom králi. Po smrti kráľa Dávida okolo r. 1000 pred Kr. sa rozdelilo kráľovstvo na dve časti, severné Izraelské kráľovstvo s 10 kmeňmi a južné Judské s dvoma kmeňmi. Židia museli ísť aj pre svoju modloslužbu za trest do Babylonského zajatia na 70 rokov v r. 586 pred Kr. Hlavné mesto Jeruzalem bolo vo svojej histórii asi 20 x vojensky obliehané.Vraj najstaršie osídlené miesto sveta je Jericho. Boli najkrutejšie a vraj už navždy rozprášení Rimanmi a Grékmi v r. 70. Píše o tom podrobne Josephus Flavius v diele Židovská vojna. V dnešnej dobe sú potomci židov v rôznorodom názvosloví v mnohých krajinách sveta.
Stredobodom uctievania Jahveho
boli tri veľké každoročné sviatky, ktoré sa zhodovali s významnými udalosťami vidieckeho života: Pesach s narodením jahniat, Šavuot so zberom obilnín a Sukot so zberom ovocia. Tie pravdepodobne predchádzali príchodu kultu Yahve, ale spojili sa s udalosťami v národnom mýte Izraela: Pesach s exodom z Egypta, Šavuot s vydaním zákona na hore Sinaj a Sukot s putovaním púšťou. Jeho uctievanie pravdepodobne zahŕňalo obetu, ale mnohí učenci dospeli k záveru, že rituály podrobne opísané v Levitikus 1–16, s dôrazom na čistotu a zmierenie, boli zavedené až po babylonskom vyhnanstve. Túto 70 r. ponižujúcu lekciu dostali Židia pre svoj odklon ku modlárstvu. Jahveho úloha národného boha sa odrážala každý rok v Jeruzaleme, keď kráľ predsedal ceremónii, na ktorej bol Jahve dosadený na trón v chráme. Uctievanie Jahveho bolo slávne neikonické, čo znamená, že Boh nebol zobrazený sochou alebo iným obrazom. To neznamená, že nebol zastúpený v nejakej symbolickej forme a rané uctievanie Izraelitov sa pravdepodobne sústredilo na stojace kamene, ale podľa biblických textov mal chrám v Jeruzaleme Jahveho trón v podobe dvoch cherubov , ktorých vnútorné krídla tvorili sedadlo a schránka (Archa zmluvy) ako podnožka, zatiaľ čo samotný trón bol prázdny
Vraj zázračné vzkriesenie…
Izraelský štát bol akoby zázračne vzkriesený pomocou rodchildovského kapitálu vplyvu 14. 5. 1948 a rezolúciou OSN, ale bolo vytýčené územie aj pre štát Palestína, pre pôvodných arabských obyvateľov. To sa malo podľa predbežných dôhôd zrealizovať do 5. rokov. Nebol dopriaty dodnes? Prečo? Toto bezprávie od sionistov spôsobuje už 75 r. neustály konflikt medzi Židmi a Arabmi. Štát Izrael sa správa ako nespratné rozmaznané dieťa pokryteckého západu. Problobálne kádre v politike a v mainstreamových médiách sú sympatiami iba na strane Izraela, a škuľavo neľudsky ignorujú aj práva aj obete na druhej strane. O terorizme na jednej strane sa mlčí alebo sa extrémne bagatelizuje. A o jeho menšej produkcii na strane druhej sa až hystericky kričí a zveličuje sa. Farizeji v cirkvách sa tvária, že nič divné sa tam nedeje. Títo polovzdelanci nám nikdy nevysvetlia, aký je rozdiel medzi pôvodným židovstvom, ktoré bolo prípravou na kresťanstvo a modernou extrémistickou politickou herézou z náboženského judaizmu, ktorú voláme sionizmus. Ten ako sociálny nádor prerastá gradujúcimi turbulentnými metastázami do globalizmu. Nikdy sa nezastanú ani práv utláčaných a aj v tomto duchu aj chcú umrieť? Podivuhodní protestantskí kazatelia biblie a veľmi aj bedliví propagátori vychvátenia pravej cirkvi pred veľkým súžením , si ktovie prečo iba idealizujú Izraelských štátnych teroristov. Pomáhajú im byť nedotknuteľnými? Takto nedôstojne urýchľujú II. Kristov príchod?! Vôbec totiž ich agresívnu politiku, ale veľmi nebedlivo vôbec nekritizujú, akokeby ju ani nevideli. Oni sa za Izrael modlia ako o dušu /svoju? ešte sú stále židia?/ ale celá planéta je pobúrená. Mnoho národov preto Izraelských predstaviteľov gradujúco nenávidí a bude ich chcieť aj vojensky zlikvidovať. Bude toto tá záverečná bitka Goga s Magogom? Rozvrátené štáty na Blízkom východe sa spoja s s väčšími mocnosťami a budú chcieť takýto neľudský Izrael napadnúť a spacifikovať. Tento scenár je umelo vytváraný. Aby sa zjavil charizmatický mediátor, ktorý navrhne Izraelu mierové riešenie, ktoré nik z politikov doteraz nemohol zrealizovať, hoci sa o to pokúšali už mnohí. Vykľuje sa z neho sám antikrist.
Sú pôvodní, etnickí Židia a sú aj takí, čo sa na nich hrajú…
Tých, čo sa na tých pravých uctievačov Boha , čiže potomkov kmeňa Júdu, júdejcov, „židov“ iba hrajú, už spomenul apoštol Ján. /Zj 2,9/ Oni ukrižovali Ježiša, ukameňovali sv. Štefana, sú aj medzi kresťanmi a upálili aj Jána Husa či zlikvidovali česť ct. Márii Wardovej. Sú to náboženskí podvodníci, čo sa bez hanby prznia sebaoslavou, a iných učia vraj bohaoslave. Vedia oni, ako urobiť kariéru aj v cirkvi aj vo svete. Tí si uchmatli iba ich meno židia či kresťania , vojnovým vraždením si posilnili dočasnú moc tým, že sa zmocnili finančného systému. Robia aj obrovské hriechy a pokánie nerobia žiadne. Lebo si klamú, že im planéta patrí. Nemilujú Stvoriteľa, ale stvorenia. Zneužívajú moc a hrabú mamonu. Klamú, kradnú, poškodzujú zdravie, otravujú studne, zastrašujú , zneplodňujú, manipulujú, smilnia a rehocú sa škodoradostne pritom. Lákajú iných na falošnú slobodu. Sú to otroci a zotročujú preto aj iných. Slúžia padlým anjelom.
História nám prezrádza, že 12 Jakubových synov vládlo 12 kmeňom : Rúben, Simeón, Lévi, Júda, Dan, Neftalí, Gád, Ašer, Isachar, Zabulón, Josef, Benjamín. Vraj existuje aj 13 stratený kmeň Samaritánov, pôvodných obyvateľov Kannánu Kainitov, a vraj sú oni medzi mnohými rómami. Najplyvnejší sú vraj potomkovia židov Aškenázskych, pochádzajúcich z Európy, Chasidskí sú veľmi vplyvní v Rusku aj v USA, Sefardskí zo Španielska, Mizrachim z Blízkeho východu, čierny falašovia z Etiópie, Bnej menašickí z Indie, Tejmanim z Jemenu, Kaifeng z Číny, Ibo bnei Jizrael z Nigérie.
Ortodoxní židia sú nájdeme medzi sefardami a chasidmi. Ich rabíni skromne tvrdia, že Tóra im nedovoľuje mať vlastný Izraelský štát, lebo im Boh určil za nevernosť nebu vyhnanstvo medzi inými štátmi a národmi. Majú aj niečo z bázne Božej aj majú čiastočné poznanie duchovna aj si zachovali v mnohom zdravý rozum. To sú tí, čo im zostalo dobré srdce, a majú súcit s civilnými Palestínčanmi, ktorí sú postupne neľudsky vytláčaní z území vo Sv. zemi, kde žili stáročia ich predkovia.
Mesiánski židia dostali milosť spoznať, že Ježiš je pravý Mesiáš, ale zostávajú zo solidarity ku predkom a svojmu okoliu stále viac židmi než kresťanmi. Napr. svedkovia Jehovovi sú tiež špeciálnou židmi podobnou societou medzi nami, tiež neuznávajú Božstvo Ježišovo ani sa nemodlia ku Najsv. Trojici, ale v mnohom sa Ježiša ako Kráľa v prichádzajúcom Božom Kráľovstve uznávajú. Protestantskí bojovníci za sobotný sviatoční deň, či tiež oni už prudko nežidovčia? Alebo aj tí medzi kresťanmi, čo kôli kariére, peniazom a výhodám dokážu meniť svoje vierovyznanie, otočiť názor o 180 st. či aj umlčať hlas svojho svedomia?
Origenes nazval „židmi“ aj tzv. milovníkov najmä tých vonkajších vecí.
Sú takí mnohí aj medzi liberálnejšími polokresťanmi aj ľuďmi dobrej vôle, ktorí nie sú až tak nábožní, ale milujú miesto Pána všetkého hlavne dobrá tohoto sveta. Spoznávajú ho prioritne z vonkajšej stránky. Budujú oveľa viac tie vonkajšie hodnoty a starajú sa prioritne o mnohé neraz už aj zbytočné vonkajšie záležitosti ako Marta, ktorá ešte aj karhá kontemplatívnu Máriu, ktorá žije viac pre to vnútorné. Cestujú, zarábajú, užívajú si, a doprajú žiť aj iným. Majú mnoho známostí, majetkov, peňazí, zážitkov, vyznajú sa ako prospešne žiť. Vedia ako pracovať vo svete, sa dravo v konkurencii presadiť, ako si vybudovať značku, meno a slávu. Máme sa čo od nich učiť. Synovia tohoto sveta sú šikovnejší než synovia svetla
Úplne iný svojský typ židovstva vyznávajú potomkovia chazarov. Tí nie sú rasovo pôvodní etnickí židia. Sú členmi vyvoleného klubu najmonejších a podľa mnohých alternatívnych webov spravujú finančný systém. Mainstream o nich mlčí a verne im slúži, lebo má dobre za to zaplatené. Politickí židia, tzv. sionisti, razantne nacionalisticky hlásia hlavne iba ku vonkajšej podobe štátu Izrael. To je pre nich to najdôležitejšie, nie Božia vôľa. Duchovný Izrael, ktorý dnes, po Kalvárskej obeti presťahovaný, reálne žije v mystickom Tele Kristovom oni nectia, lebo v neho neveria. Sú aj v morálke liberálnejší, aj v politike agresívnejší. Sú pod špeciálnou ochranou najväčšej geopolitickej sily, peňažného systému, obrovským kapitálom vplyvu utajenej anomymnej moci pánov sveta. Tretí Šalamúnov chrám majú vybudovaný v slobodomurárskych lóžach. Ich taktika je lstivá a ich jednoznačný plán sa volá NWO. Čerpajú z talmudu, gnózy a kabbaly. Z Biblie si robia aj prísahami srandu. Nie je im cudzí ani ateizmus ani antiteizmus. Kto by kritizoval ich neraz neľudské správanie, označia ho okamžite ako antisemitu. Neraz v dejinách tých pravovernejších židov obetujú, aby sa im zväčšila okultná moc aj pozemský vplyv. Čiže správajú sa ako nadbohovia? Majú nachystaný trón pre falošného mesiáša. Majstrovsky vedia robiť chaos a ponúknu nám dopredu nachystané riešenie. Sv. apoštol Ján ich odhalil už v 1. st., že na ctiteľov Boha sa iba hrajú, ale je to „odsvätený kostol pre anjelov s nečistými krídlami“..
„Sionizmus je heréza judaizmu, ktorá sa zrodila na sionistickom kongrese v Bazileji v roku 1897 a vyvinula sa v aškenázskom prostredí. Ortodoxní Židia veria v príchod osobného Mesiáša, ktorého katolíci spoznávajú v Ježišovi Kristovi, ale na ktorého stále čakajú. Sionisti na druhej strane veria, že Mesiáš je štát Izrael, ktorý ho zbožšťuje a tým legitimizuje hrôzy a zločiny, ktoré majú na svedomí už desaťročia a ktoré sme videli, ako sa v posledných týždňoch odohrávajú v pásme Gazy. Nie je náhoda, že sionisti považujú ortodoxných Židov za nepriateľov, rovnako ako modernisti považujú tradicionalistických katolíkov za nepriateľov.“ arc CMV
Neinformovaní občania, milujúci veľmi pochabo iba povrchné a zmanipulované TV správy , a nekriticky ich obhajujú, či sa oni túžia premeniť asi na pravoverných neviestkárov? Dožijú sa zakrátko majstrovsky ukuchtenej čalamády zo všetkých náboženstiev a jedinej celosvetovej cirkvi. S falošným prorokom ako nadrogovaným roztieskávačom, antikristom na tróne a pod dohľadom šelmy z apokalypsy., autentickej beštie pri zneužitej moci. Tieto tri ropuchy sa už od škodoradosti trasú, ako budú vynucovaním gniaviť a prikrmovať bosoráckym žabím slizom a bleskovo unesenou svetovládnou mocou všetky prepadnuté národy. Už majú na r. 2024 pripravenú zákernú zmluvu pre 194 štátov s WHO. Ak sa väčšina ľudí veľmi túži kĺzať po povrchu a budú vypínať nielen opozičné weby, ale aj zdravo kritické názory, vystavujú sa bezpečnostnej hrozbe svojich štátov, ale aj svojej spásy. Ako tie nezodpovedné pochabé panny z evanjelia Mt 24. Ak veľmi túžia po tom, aby im po celoživotnom nebedlivom ohlasovaní a počúvaní spančovaného evanjelia zabuchli pred nosom nebeské dvere, tak sa toho môžu aj fatálne reálne dožiť.
Pápež Pius XI deň po vyhlásení Mussoliniho rozhodnutia o vylúčení židovských študentov z verejných škôl, 6.septembra 1938, povedal skupine z Belgickej katolíckej rádiostanice: „dobre počúvajte, Abrahám je náš praotec, náš predok… [Antisemitizmus] je nenávistné hnutie, s ktorým my kresťania nesmieme mať nič spoločné.. Skrze Krista sme potomkovia Abraháma… Duchovne sme všetci semiti.“
hexagram je viac univerzálny, než iba židovský symbol
Aké sú plány Nového svetového poriadku? Na dosiahnutie tohto plánu plánujú zničenie všetkých ľudí, ktorí veria v Bibliu, ktorí uctievajú Ježiša Krista, a úplné zmiznutie kresťanstva.
Nový svetový poriadok zmení zákony národov, aby sa kresťanské náboženské presvedčenia a symboly – ako napríklad kríž – stali nezákonnými. Napríklad len Veľkú noc a Vianoce budú na celom svete nahradené slávnosťami New Age.
Ich najtajnejší projekt No, títo ľudia… to je to, čo plánujú vo svojom novom rajskom svete. Takže musíte pochopiť, že keď som sa rozhodol – asi pred šiestimi mesiacmi – zverejniť niekoľko malých častí informácií týkajúcich sa ich najtajnejšieho projektu, ktorým je projekt NASA Blue Beam, nebol som si istý, či prežijem svoj postoj proti najsofistikovanejší projekt nového svetového poriadku, ktorý bol nastavený tak, aby položil na kolená všetkých ľudí všetkých národov, kultúr a náboženstiev.
Ale teraz, sledujúc svoje vlastné kresťanské svedomie, moju skutočnú a hlbokú lásku ku všetkým mojim neznámym bratom a sestrám v Amerike a iných častiach sveta, plne prijímam, že dám svoj život tak, aby to tak bolo, pre pravdu. Ježišu Kriste, a to tým, že po prvý raz zverejnil štyri hlavné kroky satelitného projektu Blue Beam
Žiadam každého, kto bude čítať a počuť nasledujúci popis: Nenechať sa ochromiť prirodzeným strachom, ale šíriť každé slovo z obsahu tejto deväťdesiatminútovej zvukovej pásky a zhromaždiť sa, aby sme sa modlili, premýšľali a plánovať rôzne spôsoby, ako sa zorganizujú, aby prežili zúčtovanie vlády Nového svetového poriadku a prevzatie moci.
Pretože musíme pochopiť, že vláda Nového sveta nebude niečím trvalým – nesmrteľným. Toto nie je ten prípad. Ale to, čo musíme urobiť a na čo musíme práve teraz myslieť, je to, ako sa zorganizovať, aby sme prežili takúto tyraniu, takéto satanské plány.
oni zvyknú po čase ožiť a nečakane „vstať zmŕtvych“
Duša má pochopiť, či sú jednotlivé jej pohnútky dobré, alebo zlé
a jednotlivé úmysly správne alebo nesprávne,
a pokiaľ sú správne, či sa rovnomerne vzťahujú ku všetkým cnostiam
a k premýšľaniu rovnako ako k jednaniu
a či sa týkajú len vecí nutných a zreteľných.
Ďalej si má duša uvedomiť, či je ochotná sa ďalej rozvíjať
v porozumení veciam a v rozmnožovaní cností,
alebo či zostáva stáť na mieste, kam došla.
A tiež, či šľachtí len samú seba, alebo dokáže aj iným prospieť,
či už slovom náuky alebo príkladom skutkov.
Takto teda náš text vyučuje dušu v podobe ženy, aby poznala seba samú, keď hovorí:
Ak sa sama nepoznáš, ty krásna medzi ženami.
Ak v oných vyššie uvedených oblastiach nebudeš vedome viesť svoju myseľ
a nebudeš v konkrétnych prípadoch rozlišovať,
čo máš činiť, čoho sa chrániť a čo zachovať,
ale chceš si naopak počínať ľahostajne, ako si ľudia obvykle vedú,
ako oné „ženy“, medzi ktorými si krásna – ty,
ktorá si už prijala bozky Božieho Logu a uvidela tajomstvo jeho spálne -,
ak sa sama nepoznáš a chceš si počínať ľahostajne ako obecný ľud,
potom: Vyjdi po stopách stád.
To znamená – zostaň s ostatným stádom, ak po tom všetkom, čoho ti bolo dopriate,
nie si schopná ničoho vznešenejšieho a nepoznajúc seba samú sa nedokážeš od stáda oddeliť.
A pôjdeš nielen v stáde, ale dokonca až v stopách stáda:
Kto nepochopil. že a v čom je prvý, bude posledný.
Origenés: Komentár k Piesni piesní II, 5, 8.16
V roku 1512 Erasmus Rotterdamský
začal vydávať deväťzväzkové spisy Origenove
vo svojej Obrane Origena napísal
že jedna stránka Origenovho textu mu dala viac
než desať stránok od sv. Augustína
Azda najslávnejší exegéta Sv. písma
mystagóg, vzdelanec a pedagóg v staroveku
pomohol kresťanstvu položiť základy filozofie
ako sv.Pavol mu pomohol položiť základy teológie
Bol to nadpriemerný zjav medzi katolíckymi kňazmi
už za života bol slávny a obdivovaný
ale jeho podpriemerní kolegovia škrípali proti nemu zubami závisti
a neuveríte – stáročia musel byť v cirkvi onálepkovaný ako arcikacír
je to veru vhodná nominácia na kandidatúru ako
patróna cirkevných disidentov
bol súdruhmi „spolubratmi“
oficiálne zaživa kladivom kliatby prizabitý
tristo rokov po odchode na večnosť bola jeho dobrá povesť
najväčším duchovným kyjakom „dokonale“ aj zavraždená
pre istotu ho až tri krát pseudoduchovní „manekýni“
surovo exkomunikovali
Aj v našich časoch klebetné kydy o ňom dodnes po fakultách tvrdia
že bol sám sebou vykastrovaný, aby vraj takto prisprosto uchmatol ideál čistoty
a že vraj bol otcom niektorých bludárov či zmäteným mysliteľom
Všimnite si, že žiadne z týchto „ožumpárení“ pápež Benedikt XVI.
v dvoch rehabilitačných katechézach ani len nespomenul
zažil výnimočnú cirkevnú šikanu až za hrob
stáročnú – počas neuveritelných 17 storočí
Pravda je taká, že to bol jeden z najplodnejších autorov
ktorý a veľmi snažil byť pravoverným kresťanom
a mnoho zmätených orientoval iba a len ku Logosu
čiže Zmyslu bytia a pravému Kristovi
ako cisár Justinián zastrašoval pápeža i koncil
V roku 216, keď dal cisár Caracalla zavrieť alexandrijskú školu, odišiel do Palestíny, kde ho cézarejský biskup poveril výkladom Písma kňazom. Tým sa však rozpútal spor, pretože Origenov predstavený v Alexandrii, biskup Demetrios, protestoval, že je vraj neslýchané, aby laik vykladal Písmo kňazom. / Vraj mu závidel úspech, lebo nebol až tak dobrý ako on/ Origenes sa teda vracia do Alexandrie. O pätnásť rokov neskôr však bol na svojej ceste Palestínou vysvätený na kňaza, aby sa predišlo podobným sporom. Tým však vznikol nový, vážnejší spor, lebo podľa disciplíny cirkvi Origenes nemohol byť vysvätený, pretože sa sám dal vraj vykastrovať. Nakoniec ho alexandrijský biskup Demetrios exkomunikoval a túto exkomunikáciu zopakoval v roku 232 aj jeho nástupca Héraklas, Origenov žiak. 231-253: Origenes odišiel do Palestíny, kde miestny biskup ignoroval alexandrijskú exkomunikáciu.
„ Keď Vás prenasledujú v jednom meste, utečte do iného“ odporučil nám sám Ježiš
V Cézarei založil Origenes novú školu, ktorú viedol skoro dvadsať rokov. Za Deciovho prenasledovania veľa si vytrpel a po mučení nakoniec zraneniam podľahol. Zomrel v Týre v roku 253 (dátum smrti je neistý, niektorí udávajú rok 251). Origenove spisy sa nám zachovali iba v zlomku, pravdepodobne vinou sporu o origenizmus, ktorý viedol nakoniec v roku 553 na 2. konštantínopolskom koncile k posmrtnému odsúdeniu samotného Origena, a tým niekedy aj k priamemu ničeniu jeho spisov.Tento divný koncil exkomunikoval aj právoplatného pápeža, čím sa sám zaradil medzi dejinnú hanbu a tzv.lúpežnícke synody…
O žiadnom doporučovaní či zvelebovaní
fyzicky zrealizovanej kastrácie
sa v jeho spisoch
veru nedočítate…
My dnes nevieme, či urobil na sebe obriezku alebo niečo iné
Je možné, že kastráciu urobil na sebe radikálne, ale iba duchovne
Pravdepodobne tí, čo sa sami „vykastrovali“
a herecky predstierajú vraj tú „najpresvätejšiu čistotu“
na Origenovi nevedome odsudzujú iba svoj temný a nevykúpený erós
keď sa na jemu pripisovanej samokastrácii škodoradostne stáročia pochechtávajú
a jeho impozantné celoživotné biblické dielo si nevšimnú
a ako farizeji vidia na ňom iba chyby
a papagájujú o ňom iba očierňovania
Je to azda najcitovanejší autor / svätcami či pápežmi/ kresťanského staroveku
Kto si jeho osobu a dielo nevšimne, ak študuje fenomén kresťanstva
ten určite bude chudáčisko slepý tzv. selektívnou slepotou
a prezrádza iba svoj povrchný diletantizmus
Pápež Benedikt XVI.
nabral odvahu
a tohoto velikána cirkvi rehabilitoval
vo Vatikáne 25. Apríla 2007 r.
predstavil veriacim celého sveta vo svojej audienčnej katechéze
Origena Alexandrijského
„osobu s rozhodujúcim významom pre vývoj kresťanského myslenia“
Jeho teologický prínos nazval Benedikt XVI. „nezvratným obratom“ a jeho osobu
„skutočným majstrom“
ktorého mali žiaci veľmi radi nielen ako rozhľadeného teológa, ale aj ako príkladného svedka toho, čo vyučoval. Ako píše Eusébius z Cézarey, získal preto mnohých za nasledovníkov. „Celý jeho život poznačila neprestajná túžba po mučeníctve. Mal 17 rokov, keď v desiatom roku vlády Settima Severa prepuklo v Alexandrii prenasledovanie kresťanov. Klement, jeho učiteľ, opustil mesto a jeho otec Leonidas bol uväznený. Syn vášnivo prahol po mučeníctve, ale nemohol túto túžbu uskutočniť. Napísal teda otcovi a povzbudil ho neodstúpiť od najvyššieho svedectva viery. A keď bol Leonidas sťatý, mladý Origenes pocítil, že musí prijať príklad jeho života.“ „Nič by mi neosožilo mať otca mučeníka, keby som si nezachoval dobré správanie a nerobil česť svojmu rodu, čiže mučeníctvu svojho otca a svedectvu, ktoré ho povýšilo v Kristovi,“ povedal Origenes neskôr v jednej z kázní v Cézarei. A v inej konštatoval: „Ak mi Boh dovolí byť obmytý svojou krvou a tak prijať druhý krst príjmuc Kristovu smrť, s istotou by som odišiel z tohto sveta… Ale blahoslavení sú tí, ktorí si to zaslúžia.“ Napokon sa mu toto želanie aspoň čiastočne vyplnilo, keď bol za Deciovej vlády uväznený a kruto mučený, na následky čoho potom o niekoľko rokov zomrel, keď nemal ešte 70 rokov.
Svetu zanechal svoj „teologický obrat“.
V čom spočívala táto novosť s takými závažnými dôsledkami? „V podstate súvisí so založením teológie na vykladaní Písma. Tvoriť teológiu znamenalo pre neho predovšetkým vysvetľovať, chápať Písmo; alebo môžeme tiež povedať, že jeho teológia je dokonalou symbiózou medzi teológiou a exegézou. Naozaj, poznávacím znamením Origenovej náuky sa zdá byť práve neprestajné pozvanie
prechádzať od litery k duchu Písem, a tak rásť v poznaní Boha.“
Von Balthasar nazval túto Origenovu metódu „alegorizmom“. Inšpirovali sa ním mnohí ďalší vedci, takže tradícia a magistérium sa vyformovali ako „Písmo v akcii“. Origenes spísal svoju teóriu v bohatom diele 320 kníh a 310 kázní, avšak väčšina z nich sa nezachovala. Za najznámejšiu možno označiť jeho Hexaplu, čiže text Písma zoradený v šiestich paralelných stĺpcoch: po hebrejsky hebrejským písmom, po hebrejsky v gréckom prepise a potom v štyroch rôznych gréckych prekladoch na porovnanie.
Ide o veľdielo najplodnejšieho autora prvých troch kresťanských storočí.
Jeho záber siahal od exegézy k dogmatike, od filozofie k apologetike, od asketiky k mystike. „Predstavuje základnú a globálnu víziu kresťanského života,“ povedal Benedikt XVI. a priblížil poslucháčom tzv. trojité čítanie Biblie v záujme jej lepšieho pochopenia: „Prvým bodom je presne spoznať, čo je napísané, text ako taký. Je tu význam doslovný, ale ten skrýva hĺbky, ktoré sa v prvej chvíli neobjavia; druhým rozmerom je význam morálny: čo máme robiť, aby sme žili slovo; a napokon význam duchovný, čiže jednota Písma, ktoré vo svojej celosti hovorí o Kristovi. A je to Duch Svätý, ktorý nám dáva porozumieť kristologický obsah, a teda jednotu Písma v jeho rôznosti.“ Ako Benedikt XVI. pripomenul, tieto rozličné rozmery Slova sa pokúsil vložiť do aktuálneho kontextu práve vo svojej najnovšej knihe Ježiš Nazaretský. Slovo nám totiž aj dnes vďaka svetlu Ducha Svätého ukazuje, ako žiť. V Origenovej dobe prichádzali s herézami o Svätom Písme najmä gnostici a marcioniti, ktorí sa stavali proti dvom zákonom a dospeli až k odmietaniu Starého zákona. Origenes im šikovne protirečil, keď kázal o tom, že on Starý zákon nenazýva starým, ale vidí ho vo svetle Ducha Svätého. „Zákon sa stáva Starým zákonom iba pre tých, ktorí ho chcú vnímať telesne, čiže ostávajú pri litere textu. Ale pre nás, ktorí ho chápeme a používame v Duchu a v zmysle evanjelia, je zákon stále nový a oba zákony sú pre nás novým zákonom, nie pre čas a dátum, ale pre novosť významu… No pre hriešnika a pre tých, ktorí neuznávajú zmluvu lásky, starnú aj evanjeliá (Hom. Num. 9, 14). Pozývam vás – a tým končím – prijať do svojho srdca náuku tohto veľkého učiteľa vo viere. (…) Modlime sa, aby nám Pán pomohol čítať Sväté Písmo modlitbovým spôsobom, aby nás naozaj sýtil pravým chlebom života, svojím Slovom.“
„Bez prestania sa modlí ten, kto spája modlitbu s prácou
a svoje dobré diela s modlitbou.
Len týmto spôsobom môžeme uskutočniť príkaz modliť sa bez prestania“
II.časť, Generálna audiencia:
Spoznávanie Krista a všeobecné kňazstvo v Origenovej náuke
Vatikán (2. mája, 2007)
Modlitba a Cirkev – to sú dva kľúčové body v náuke Origena Alexandrijského, o ktorom Benedikt XVI. hovoril pred týždňom v audienčnej katechéze. V stredu 2. mája sa jeho životu a dielu venoval podrobnejšie. Osobitnú pozornosť pritom venoval čítaniu Svätého písma, čo tvorí jadro Origenovej náuky. Origenes ním výrazne ovplyvnil lectio divina, čiže cirkevnú tradíciu posvätného čítania Svätého písma spojenú s modlitbou. Ako pápež pripomenul, Origenes pri všetkom bohatstve svojho teologického myslenia nepísal len čisto akademické traktáty, ale svoje exegetické a teologické diela neustále pretkával skúsenosťami a návodmi vychádzajúcimi z modlitby. „Porozumenie Svätému písmu si totiž podľa neho vyžaduje skôr osobný vzťah ku Kristovi a modlitbu, než jeho štúdium. Bol presvedčený, že prvoradou cestou k poznaniu Boha je láska a Krista nemožno skutočne spoznať, kým sa do neho nezaľúbime. V Liste Gregorovi Origenes odporúča:
,Oddávaj sa čítaniu božských Písem; venuj sa mu vytrvalo. Čítaj s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu.
Ak sa počas čítania ocitneš pred zavretou bránou, búchaj a otvorí ti strážca, o ktorom Ježiš povedal: Strážca mu otvorí. Venuj sa teda posvätnému čítaniu, s neoblomnou vernosťou a vierou v Boha hľadaj zmysel božských Písem, ktorý je v nich ukrytý. Nesmieš sa však uspokojiť s búchaním a hľadaním, lebo na pochopenie Božích vecí nevyhnutne potrebuješ modlitbu. Spasiteľ nám práve preto, aby nás k nej povzbudil, povedal: Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám, ale zároveň dodal: Proste a dostanete .“ Táto náuka predstavuje priekopnícky čin Origena v dejinách lectio divina. Milánsky biskup Ambróz, ktorý sa naučil čítať Sväté písmo práve od Origena, potom posvätné čítanie zaviedol na Západe, odovzdal ho Augustínovi a mníšskej tradícii. Ako sme už povedali, podľa Origena najvyšší stupeň poznania Boha pramení v láske. Aj medzi ľuďmi je to tak: jeden môže poznať druhého do hĺbky, iba ak je medzi nimi láska, ak si navzájom otvárajú srdcia. Origenes na to našiel výrečný príklad vo výklade hebrejského slova spoznať, ktoré sa používa aj na pomenovanie aktu ľudskej lásky: ,Adam poznal Evu, svoju ženu, a ona počala’ (Gn 4, 1). Tým sa vyjadruje, že jednota v láske poskytuje najautentickejšie poznanie. Ako sú muž a žena dvaja v jednom tele, tak sa aj Boh a veriaci stávajú dvoma v jednom duchu.“ Svätý otec povedal, že Origenova modlitba týmto spôsobom dosahuje najvyššiu úroveň mystiky. Ako príklad citoval jeho vyznanie zachované v prvej z Homílií o Piesni piesní, kde Origenes vyznal: „Často – Boh je mi svedkom – som cítil, že Ženích sa ku mne veľmi priblížil; potom však náhle odišiel a ja som nemohol nájsť, čo som hľadal. Túžba po jeho príchode ma uchvátila znova, opäť sa vrátil a ukázal sa mi, a keď som ho držal v rukách, hľa, zasa mi unikol, a len čo sa mi stratil, znova ma podnietil hľadať ho “ V tejto súvislosti Svätý otec pripomenul slová svojho predchodcu Jána Pavla II. z apoštolského listu Novo millennio ineunte, kde hovoril, že „modlitba ako pravý a vlastný dialóg lásky môže pokročiť tak, že napokon ľudskú osobu úplne zaujme božský Miláčik, ona sa stane vnímavou na vnuknutia Ducha Svätého a ako Božie dieťa oddanou Srdcu nebeského Otca… Ide o cestu úplne závislú od milosti, ktorá
však vyžaduje silné duchovné nasadenie a pozná aj bolestné očisťovania (,tmavú noc‘). Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti, prežívanej mystikmi ako ,manželský zväzok‘ “
Benedikt XVI. povedal, že ďalšou dôležitou časťou Origenovej náuky bola náuka o Cirkvi, zvlášť o všeobecnom kňazstve veriacich. „Origenes v tejto súvislosti pripomínal zákaz, ktorý Pán uložil Áronovi po smrti jeho dvoch synov, ,že nesmie vstúpiť v ľubovoľnom čase do svätyne za oponou, čo je pred zľutovnicou na arche‘ (Lv 16, 2), a vo svojej deviatej Homílii na Leviticus takto varoval veriacich: ,To je doklad toho, že ak niekto vstupuje do svätyne bez povinnej prípravy, bez veľkňazského odevu a predpísaných obiet, aby sa páčil Bohu, zomrie… To sa týka nás všetkých. Prikazuje nám to totiž vedieť, ako máme pristupovať k Božiemu oltáru. Alebo nevieš, že aj tebe, čiže celej Božej Cirkvi a veriacemu ľudu, bolo udelené kňazstvo? Počúvaj, ako sa Peter prihovára veriacim: vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo.
Ty máš teda kňazstvo, lebo si kňazským pokolením, a preto musíš ponúkať Bohu obetu…
No aby si ju mohol prinášať dôstojne, potrebuješ čisté rúcho odlišné od bežného odevu, aký nosia ostatní ľudia, a nevyhnutne potrebuješ božský oheň’ (tamtiež).“ Po citáte pápež pokračoval vlastnými slovami: „Takže na jednej strane ,prepásané bedrá‘ a ,kňazský odev‘, čiže čistý a čestný život, a na druhej strane ,lampa stále zažatá‘, čiže viera a znalosť Písem, sa stávajú neodmysliteľnými podmienkami na vykonávanie všeobecného kňazstva, ktoré si vyžaduje čistý a čestný život, vieru a znalosť Písem. Pravdaže, tieto podmienky sú ešte nutnejšie pre služobné kňazstvo. Podľa Origena tieto podmienky – čiže celkové vedenie života, ale najmä prijímanie a štúdium slova – vytvárajú pravú ,hierarchiu svätosti‘ vo všeobecnom kňazstve kresťanov.
Na vrchol tejto cesty k dokonalosti Origenes kládol mučeníctvo.
Hovoril o ,ohni na zápalnú obetu‘, čiže o viere a znalosti Písem, ktorý nikdy nesmie vyhasnúť na oltári toho, kto vykonáva kňazskú službu.“ V daždi, ktorý sa spustil na účastníkov generálnej audiencie na Svätopeterskom námestí, náš pápež povzbudil pútnikov, aby aj vodu prijali ako znak požehnania – najmä keď sa teraz toľko hovorí o suchu. Svoj prejav však v jeho dôsledku skrátil a dodal len, že táto neúnavná púť dokonalosti sa týka nás všetkých, ak sa pohľad našich sŕdc upiera na kontempláciu Múdrosti a Pravdy, ktorou je Ježiš Kristus. Benedikt XVI. použil slová evanjelistu Lukáša, ktorý hovorí, že keď Ježiš kázal v Nazarete, „oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4, 20), a vyzval všetkých, aby aj napriek nepriaznivému počasiu upreli oči na Krista a tak nastúpili na pevnú a správnu cestu. Pochválený buď Ježiš Kristus!“
96
Prvé Cirkevné dejiny od biskupa Eusebia
Kniha VI.
PRONÁSLEDOVÁNÍ ZA SEVERA
Také Severus vyvolal pronásledování proti křesťanům. V tomto pronásledování vydali bojovníci za pravou Boží úctu na všech místech vznešené svědectví svou mučednickou smrtí. Obzvlášť početní byli v Alexandrii. Z celého Egypta a Théb1 byli posláni na velké bojiště bojovat pro Boha ti nejlepší bojovníci. Svou velkou statečností při rozličných mučeních a při rozličných způsobech smrti získali u Boha vítěznou korunu. Mezi nimi byl i Origenův otec Leonides. Byl sťat a zanechal mladičkého syna. Jakou lásku měl tento syn pro Boží slovo, to by se zde mělo krátce uvést. Tím spíše, poněvadž všichni o něm mluví.
Thebais je horní část Egypta s hlavním městem Théby.
Nahoru!
ORIGENOVA HORLIVOST V JEHO MLÁDÍ
Kdyby chtěl někdo podrobně vypsat život tohoto muže, měl by k tomu bohatou látku. Vylíčení jeho života by si vyžádalo celou knihu. My zatím nyní chceme stručně, pokud možno málo slovy se o něm zmínit z toho, co známe z několika dopisů a ze zpráv od jeho dosud žijících žáků.
Myslím, že bude dobré vylíčit Origenův2 život, abych tak řekl, od samé kolébky. Bylo to desátého roku Severovy vlády a za místodržícího v Alexandrii a nad ostatním Egyptem Lata a za Demetria jako nástupce Luliana, který právě dostal biskupský stolec nad tamními křesťanskými obcemi, když vyšlehl mocný plamen pronásledování a tisíce mučedníků obdrželo mučednickou korunu. Duše ještě velmi mladého Origena tak toužila po mučednictví, že byl ochoten jít vstříc nebezpečí a dobrovolně se vrhnout do boje. Konec jeho života by nebyl býval tak daleko, kdyby Boží prozřetelnost prostřednictvím jeho matky se k dobru mnohých nepostavila proti jeho úmyslu. Matka jej totiž napřed prosila, aby šetřil její mateřskou lásku. Když však po zprávě, že jeho otec byl zatčen a je ve vězení, viděla, že to jej ještě více utvrdilo v jeho předsevztí být mučedníkem, schovala všechny jeho šaty a nutila jej zůstat doma. Při jeho touze po mučednictví přes své mládí neměl klidu. Napsal svému otci, poněvadž mu nic jiného nezbývalo, dopis, v němž jej povzbuzuje k mučednictví. Doslovně jej vybízel těmito slovy: „Chraň se kvůli mně změnit své smýšlení“.
To by mohlo být první zkouškou rozumu a pravého náboženského Origenova smýšlení v jeho dětství. Vždyť se učil znát Písmo svaté, a to byl dobrý základ jeho víry. Tomu Origenes věnoval nemalé úsilí, poněvadž jeho otec vedle výuky obvyklým školním předmětům právě na znalost Písma kladl velký důraz. Otec jej povzbuzoval, aby především před řeckou vědou se věnoval výuce náboženství. Origenes se musil každý den naučit několika místům z Písma svatého a je nazpaměť odříkat. Pro chlapce to nebylo nic obtížného a s radostí tak činil. Nespokojil se prostě s povrchním čtením svatých Písem, ale chtěl ještě víc. Hledal v nich hlubší smysl, takže dokonce svého otce častoval otázkami, co tím chce Bohem dané Písmo říci. Otec mu to naoko sice vytkl a napomenul jej, aby nepátral po tom, co je nad jeho věk, sám se v tichosti radoval a velmi za to děkoval Bohu původci všeho dobrého, že mu dal milost stát se otcem takového dítěte. Ano, vypráví se, že se často přiblížil k spícímu chlapci a s úctou políbil jeho odhalená prsa jako chrám, v němž si Duch Svatý připravuje svůj příbytek. Byl šťastný, že má takové dítě.
Toto a jiné se vypráví o Origenovi, když byl ještě chlapcem. Když však nyní jeho otec zemřel jako mučedník, zůstal ještě ani ne sedmnáctiletý se svou matkou a šesti mladšími sestrami. Jmění jeho otce připadlo císařské pokladně a on se svými nejbližšími se ocitl v bídě. Bůh se však postaral. Origenes byl přátelsky přijat bohatou a zároveň vznešenou paní a u ní nalezl obživu. Tatu paní se také starala o velmi známého muže patřícího tehdy v Alexandrii k heretikům. Ten pocházel z Antiochie. Uvedená paní jej považovala jako za svého syna a věnovala mu obzvláštní péči. Origenes byl přinucen s ním žít. To byla doba, kdy podal nejpádnější důkaz své pravověrnosti. U Pavla – tak se jmenoval ten muž -, který slul svou učeností, se scházelo velmi mnoho nejen heretiků, ale i našich. Origenes se však nikdy nedal pohnout k tomu, aby se s ním společně modlil. Již od mládí totiž dbal na předpisy církve, a jak jednou sám říká, ošklivil si heretické učení. Poněvadž od svého otce byl již uveden do řecké vědy3 a po otcově smrti se jí horlivě věnoval, získal ne nevýznamnou znalost v oborech gramatiků. Tím si pak také nedlouho po otcově smrti vzhledem k svému věku získal velmi bohaté živobytí.
Origenes nar. kolem r. 185 pravděpodobně v Alexandrii. Zemřel r. 253/54.
Gramatika, rétorika a matematika. Později se rozlišovalo: trivium (gramatika, dialektika, rétorika) a quadrivium (aritmetika, geometrie, musica a astronomie).
ORIGENES JIŽ OD MLÁDÍ UČIL BOŽÍMU SLOVU
Při tomto zaměstnání přicházeli k Origenovi, jak sám jednou ve svých spisech řekl, někteří pohané, aby slyšeli Boží slovo. V Alexandrii tehdy nebylo nikoho, kdo by vyučoval křesťanským pravdám, poněvadž všichni uprchli před hrozícím pronásledováním. Plutarchos4 byl první, kdo po příkladném životě byl ozdoben vznešeným mučednictvím. Druhý Heraklas, Plutarchův bratr dával rovněž zářivý příklad života a přísnosti hodný filozofa. Po Demetriově smrti se mu proto dostalo cti usednout na biskupský stolec v Alexandrii. Origenovi bylo 18 let, když se stal představeným katechetické školy. V době pronásledování za alexandrijského místodržícího Aquily sklízel v tomto úřadě velké úspěchy. Svou ochotou pomáhat všem svatým mučedníkům známým i neznámým si získal u všech věřících velké jmého. Stýkal se totiž se svatými mučedníky nejen když byli ve vězení a dosud nebyl nad nimi vynesen ortel smrti, nýbrž i když byli vedeni na smrt. Za velkou svou odvahu hrozilo mu velké nebezpečí. Vždyť, poněvadž odvážně přicházel k odsouzeným a beze strachu líbal mučedníky, by byl nejednou ukamenován rozhněvaným kolem stojícím pohanským davem, kdyby jej nechránila Boží moc a pod jejíž ochranou zázračně neunikl. Tato božská nebeská milost jej však mnohokrát chránila jednou zde, jindy v mnoha nástrahách, které mu tehdy pro jeho neobyčejnou horlivost a statečné hlásání Kristovy nauky byly nastraženy. Vskutku nevěřící byli proti němu tak rozzlobeni, že se srotili s vojáky před domem, kde se zdržoval, protože tam vyučoval velké množství lidí základům svaté víry. Ano, ponenáhlu začali jej tak pronásledovat, že celé město nebylo pro něj dost velké. Musil prchat z jednoho domu do druhého a odevšad byl vyhnán kvůli velkému počtu těch, kteří jeho prostřednictvím přijali božské učení a zvláště proto, že jeho mravní chování přinášelo nejkrásnější plody té nejstarší filozofie. Jeho život, jak se říká, odpovídal totiž tomu, čemu učil. Spolupůsobením Boží moci přiváděl nespočet lidí, aby jej napodobovali.
Poněvadž nyní Origenes viděl, že mu stále přibývá žáků a pouze jemu že biskup křesťanské obce svěřil katechetickou školu, považoval vyučování gramatických oborů za neslučitelné s vyučováním božských věd. Bez rozmyšlení se vzdal vyučování v gramatických oborech, které nyní považoval za neužitečné, a věnoval se posvátným vědám. Aby nepotřeboval podporu od jiných po zralé úvaze prodal všechny spisy starých spisovatelů a spokojil se denně se 4 oboly, které mu musil kupující zaplatit (za knihu). Takto se zřekl filozofie, kterou se po mnoha let zaměstnával, a všeho co jej v mládí vábilo. Celý den pilně vyučoval a větší část noci, jak jen to bylo možné při jeho přísném způsobu života, se trvale věnoval studiu svatých Písem. Postil se a dobu spánku ne v posteli, ale na holé zemi omezil na nejmenší míru. Především však dbal oněch evangelijních rad Spasitelových nemít ani dva kabáty ani obuv a nenechat se znepokojovat starostmi o budoucnost. Více než se dalo čekat od jeho věku ochotně snášel neoblečen zimu. Dostal se až na vrchol evangelické chudoby. Jeho nejbližší okolí žaslo nad takovým jednáním. Velmi mnozí, kteří by mu něco ze svého rádi dali za to, že se tak obětuje pro vyučování náboženství, byli z toho velmi smutní. On však nepolevil ve svém umrtvování. Ano, po mnoho let, aniž by jednou použil obuv, chodil bos. Stejně tak po dlouhou řadu let se nenapil vína. Zdržoval se i jiných věcí ne nutných k životu, takže nakonec bylo nebezpečí, že si oslabí či zcela zničí žaludek.
Origenes svým velkolepým příkladem moudrého života přirozeně sváděl mnohé ze svých žáků, aby jej napodobovali. Ano, sami pohané, a to muži vzdělaní a filozofové se účastnili jeho vyučování. Prostřednictvím něho uvěřili upřímně v Boží Slovo a v době tehdejšího pronásledování se tak vyznamenali, že někteří z nich byli zatčeni a zemřeli mučednickou smrtí.
Plutarchus. Není to ovšem ten významný řecký spisovatel Plutarch, který byl učitelem císaře Hadriana a prokurátorem v Řecku a který zemřel kolem r. 120 po Kr.
ORIGENOVI ŽÁCI, KTEŘÍ ZEMŘELI MUČEDNICKOU SMRTÍ
Prvním z nich byl krátce předtím uvedený Plutarchus. Když byl veden na smrt, jen málo chybělo, že by Origena, který zůstal u Plutarcha až do poslední chvíle, zabili jeho spoluobčané, protože se domnívali, že zavinil Plutarchovu smrt. Boží prozřetelnost jej také tehdy zachránila. Po Plutarchovi druhým mučedníkem z Origenových žáků se stal Serenus. Tento osvědčil svou víru ohněm. Z této školy třetím mučedníkem se stal Heraklides a čtvrtým Heron. Heraklides byl ještě katechumenem, Herom před nedávnem byl pokřtěn. Oba byli sťati. Krom těchto z téže školy jako pátý bojovník za víru je ještě jiný Serenus. Velmi statečně snášel mučení a měl být sťat. Z žen Herais jako ještě katechumenka se rozloučila se životem, jak někde Origenes říká, křtem ohněm.
SMĚLÝ ORIGENÚV ČIN
Když Origenes tehdy řídil v Alexandrii katechetickou školu, učinil něco, co velmi svědčí o jeho ještě nezralém jinošském rozumu, stejně však také o jeho víře a zdrženlivosti. Vzal doslovně slova „Jsou obřezaní, kteří se sami obřezali pro nebeské království“ (Mt 19,12), příliš mladý to přehnal a výrok Spasitelův na sobě uskutečnil. Věřil, že takto jednak splní slovo Pána, jednak nebudou mít nevěřící žádný důvod k pomluvě. V tak mladém věku vyučoval totiž náboženství nejen muže, ale i ženy. Myslel si, že se o jeho činu většina jemu svěřených žáků nedozví. Čin, jak si to přál, nebylo možno utajit. Biskup tamní křesťanské obce Demetrius se o tom dozvěděl. Obdivoval Origena pro jeho smělý čin, chválil jeho horlivost a skutečnou víru. Povzbuzoval jej, aby byl dobré mysli, a vyzval jej, aby ještě horlivěji učil. Tak tehdy mínil Demetrius. Nedlouho potom však, když viděl, že Origenes má dobré výsledky a všichni si jej velmi váží, udělal něco, co by neměl udělat. Snažil se totiž v jednom dopise biskupům celého světa vylíčit Origenův čin jako nejvýš převrácený. Podnět k tomu dali vynikající a vážení palestinští biskupové z Caesareje a Jeruzaléma, kteří ho uznali za hodného nejvyšších poct a vysvětili jej na kněze. Když nyní Origenes požíval velké vážnosti, všichni lidé to o něm věděli a vážili si jej pro jeho ctnosti a moudrost, Demetrius, když nic jiného mu nemohl vytknout, vytkl mu, co dávno ve svém mládí učinil, a odvážil se obvinit i ty, kteří Origena povýšili na kněžství. Toto se stalo až později. Tehdy však Origenes v Alexandrii učil ve dne v noci nerušeně všechny, kdo k němu přicházeli a nerušeně se také po celou tu dobu věnoval studiu náboženství a svým žákům. Po 18leté Severově vládě nastoupil jeho syn Antoninus.6 V této době byl jeruzalémským biskupem zmíněný Alexander. Byl jedním z těch, kteří se statečně chovali při pronásledování a Boží prozřetelností zůstali naživu a pro své vznešené vyznání Krista byl: považováni za hodny biskupského stolce. Byl nástupcem Narcisovým na biskupském stolci.
Marcus Aurelius Antoninus Bassianus Caracalla 211-217. Přezdívku Caracalla dostal proto, že nosil dlouhý gallský plášt‘ sešitý z mnoha kusů rozličné barvy.
Adamantius – tak se jmenoval Origenes – byl v Římě, když tam římskou církev řídil biskup Zephyrinus. Jak někde sám říká, přál si vidět prastarou římskou církev. Po nedlouhém pobytu se vrátil zase do Alexandrie. Zde se znovu se vší horlivostí ujal svého katechetického poslání, poněvadž tamní biskup Demetrius jej tehdy ještě k tomu pobízel, ano, skorem prosil, aby tu neúnavně pracoval ku prospěchu bratří
HERACLAS
Origenes viděl, že jeho síly nestačí k důkladnému studiu teologie, k probádání a vyložení svatých Písem a k tomu ještě ke katechetickému vyučování těch, kteří k němu přicházeli a nenechali jej ani chvilku si odpočinout. Vždyť jeden za druhým od rána do večera navštěvovali jeho školu. Proto si je rozdělil a z kruhu svých přátel si vybral za pomocníka Herakla, který dobře znal teologii, byl vzdělaný a znal filozofii. Jemu přenechal první poučení těch, kteří byli ještě vyučováni základům víry, sám si ponechal výuku pokročilejších.
ORIGENOVA HORLIVOST PRO PÍSMO SVATÉ
Origenes se věnoval studiu svatých Písem velmi horlivě a svědomitě. Naučil se i hebrejsky, takže s židovskými původními texty zacházel jako s vlastními. Mimo texty, které se nacházely u Židů a mimo texty sedmdesáti mužů, kteří přeložili svatá Písma (Septuaginta), pátral i po jiných vydáních. A skutečně našel některé jako překlady všeobecné známého Aquily, Symmacha a Thehodotiona. Vypátral je na několika neznámých místech, kde byly již dlouho ukryty, a přinesl je na denní světlo. Poněvadž neznal jejich původce, poznamenal jen to, že je nalezl v Nikopolis vedle Aktia, jiné zase na jiném místě. Ano, k hexaplám žalmů mimo čtyři známá vydání přijal nejen pátý a šestý, nýbrž i sedmý překlad. U jednoho z nich znovu poznamenává, že jej našel v Jerichu v nějakém sudu v době Severova syna Antonina (Caracally). Toto všechno dal do jednoho svazku, rozdělil na verše, položil vedle sebe současně překlad s hebrejským textem a zanechal nám tím rukopisy tak zvané hexaply. Také ještě uspořádal texty Aquily, Symmacha a Theodotiona a překlad Septuaginty do tak zvané tetraply.
SVÉDECTVÍ POHANÚ O ORIGENOVI
O vynikající Origenově znalosti v těchto vědách svědčí i ti řečtí filozofové, kteří v té době žili. V jejich spisech často shledáváme zmínku o tomto muži. Jednou věnují mu svá vlastní díla, jindy zase mu posílají jako svému učiteli k posouzení své vlastní práce. Proč bych měl o tom mluvit, když i Porphyrius,7 který žil na Sicilii ještě v naší době, mu dává takové svědectví? Porphyrius vydal spisy proti nám a snaží se v nich potupit svatá Písma. Při tom uvádí ty, kteří vykládali Písmo. A poněvadž proti věroučným článkům nebyl schopen přinést žádné obvinění, z nedostatku důkazů utíká se k nadávání a urážkám vykladačů, mezi nimi zvláště napadá Origena, o kterém říká že ho poznal v mládí. I když se snaží jej pomlouvat, vlastně jej doporučuje. Jednou když nic jiného o něm nemohl říci, řekne aspoň pravdu. Jindy zase, kde si myslí, že zůstane neodhalen, pomáhá si lží. Jindy zase jej obviňuje, že je křesťanem, jindy zase líčí jeho horlivost pro filozofické vědy. Slyš jeho vlastní slova! „Někteří místo aby se zřekli ubohých židovských spisů, snaží se vykládat Písma tak, aby obhajovala onu cizí sektu a navíc ještě aby schvalovala a chválila její učení. Vždyť i jasná slova Mojžíšova chlubně vydávají za obraz a zbožňují je jako Boží výroky plné skrytých tajemstvích a takovými výklady podlamují soudnost duše“.
O něco dále pak říká Porphyrius: „Druh této nesmyslnosti možno vidět na muži, se kterým jsem se setkal v nejrannějším mládí. Tehdy si získal velkou slávu, stejně tak i nyní svými spisy, které zanechal, je ve velké vážnosti. Myslím tím Origena, jehož věhlas při vyučování sahá velmi daleko. Tento Origenes byl totiž žákem Ammonia, největšího filozofa naší doby. Origenes ve vědeckém poznání měl z vyučování svého učitele velký užitek, co se týče správné životní cesty šel však opačným směrem než Ammonius. Ammonius vychován křesťanskými rodiči, jakmile však začal pěstovat filozofii, záhy jako křesťan začal žít životem odpovídajícím státním zákonům. Origenes naopak vychován pohanskými rodiči jako pohan zabloudil do barbarské tvrdošíjnosti. Tím zneuctil sebe i své dosažené poznatky. Vždyť jeho život byl životem křesťana a tím i protizákonný. Co se týče jeho názorů na věci a božství, podřídil představy Řeků cizím mýtům. Jeho stálým společníkem byl Plato. Spisy Numenia, Kronia, Apollophana, Longina, Moderata, Nikomacha a nejvýznačnějších mužů mezi pythagorovci měl denně v rukou. Také používal spisy stoika Chairona a Cornuta. Od těchto se učil alegorickému výkladu řeckých tajemstev a přenášel je pak na židovské spisy.“
Toto říká Porphyrius ve 3. knize svého spisu proti křesťanům. Co v tomto spisu říká o píli a učennosti Origena, je plně oprávněné. Nemá však pravdu, říká-li, že Origenes přešel od pohanů ke křesťanům a Ammonius8 od pravé úcty k pohanům. Jak jinak to mohl tvrdit, když psal proti křesťanům? Origenes přece, jak jsme dříve uvedli,
zůstal věrný křesťanskému učení, které zdělil od svých předků a Ammonius si nauku božské filozofie uchoval věrně a nezfalšovaně až do konce svého života. To dokazují ještě dnes jeho spisy, kterých si většina velmi váží, jako ku příkladu spis O shodě mezi Mojžíšem a Ježíšem (De consensu Mosi et Jesu) jakož i jiné spisy, které dosud mají přátelé dobra a krásna. Toto budiž zde uvedeno jako důkaz pomluv onoho lháře i jako důkaz bohatých Origenových znalostí, dokonce i jeho znalostí v řeckých vědách. Origenes sám se v jednom dopise hájí proti těm, kteří mu předhazovali jeho horlení pro vědu. ,Když jsem se zcela oddal Božímu slovu poněvadž pověst o mých znalostech se daleko roznesla, přicházeli ke mně jednak heretikové, jednak takoví, kteří studovali řecké vědy, zvláště filozofové. Proto jsem se rozhodl prošetřit si učení heretiků i názory filozofů na pravdu. Činil jsem tak po vzoru Pantaena, který přede mnou byl nemálo zběhlý v oněch vědách, jednak po vzoru Heracla, který je nyní knězem alexandrijské církve. S tímto jsem se setkal u učitele filozofie, u něhož se učil o pět let dříve než já. Ten odložil svůj dřívější šat a oblékl si plášť filozofů a ten si podržel až do dneška! Do dneška rovněž nepřestal horlivě studovat řecké knihy.“ To říká Origenes aby se ospravedlnil, že studuje řecké vědy.
V tu dobu, kdy Origenes dlel v Alexandrii, přinesl jakýsi voják biskupu tamní křesťanské obce Demetriovi a tehdejšímu místodržícímu v Egyptě listy od místodržícího v Arabii, aby mu co možno nejdříve poslali Origena, aby mu vysvětlil své učení. Origenes přišel do Arabie. V krátké době splnil tam účel svého poslání a vrátil se zase do Alexandrie. Brzy na to vypukly v Alexandrii ne bezvýznamné vojenské šarvátky. Uprchl tedy tajně z Alexandrie, poněvadž se mu pobyt zde nezdál dost bezpečný, a odešel do Palestiny, a sice do Caesareje. Tady jej prosili biskupové této krajiny, aby křesťanským obcím přednášel a vykládal svatá Písma, ačkoli ještě nebyl knězem.
To vysvítá i z toho, co jerusalémský biskup Alexander a caesarejský biskup I Theoktistos napsali biskupu Demetriovi, kde hájili Origena. „Ve svém dopise píšeš“, říkají „že nikdy nebylo slyšet a ještě dnes se nestalo, že by laik přednášel v přítomnosti ~biskupů. Nevím, jak můžeš říci takovou nepravdu. Vždyť kde jsou lidé, kteří jsou schopni být svým bratřím užiteční jsou také od svatých biskupů vyzváni přednášet lidu, jako v Lanarde Euelpis z N,eonu v Ikoniu Paulinus z Celsu a v Synadě Theodorus z Attiky. Tito přednášeli našim blaženým bratřím. Je pravděpodobné, že se tak stalo i na jiných místech, ale to my nevíme“. Takové vážnosti požíval zmíněný Origenes nejen u domácích, ale i vzdálených biskupů. Poněvadž Demetrius jej písemně povolal znovu zpět a prostřednictví diakona výslovně trval na jeho návratu do Alexandrie, vrátil se a ujal se svého obvyklého úřadu.
Porphyrius se narodil v Tyru ve Fénicii r. 233 po Kr. Ve 30 letech odešel
do Říma do školy neoplatonika Plotina. Delší dobu se zdržoval také na Sicilii, vrátil se však zpět a zemřel ve vysokém stáří.
Ammonius byl Origenovým žákem.
ORIGENOVA HORLIVOST ŽÁDÁ KNĚŽSKÉ SVÉCENÍ
V této době začal Origenes psát také své komentáře ke svatým Písmům, k čemuž jej všemi možnými námitkami velmi horlivě vybízel Ambrosius. Ambrosius se neomezil jen na slova a prosby, ale také mu pomáhal i finančně. Vždyť Origenes diktoval více než sedmi stenografům, kteří se po určité době střídali. Nemenší počet byl i těch, kteří to předpisovali na čisto, krom několika dívek cvičících se v krasopise. V tom všem mu velmi bohatě finančně pomáhal. Ano, dokonce sám s nepopsatelnou horlivostí se účastnil na této namáhavé práci na svatých Písmech a tím Origena obzvlášť nutil k napsání komentáře.
Mezitím po Urbanovi, který 8 let spravoval biskupství v římské církvi, nastoupil Pontianus. V Antiochii pak Fileta vystřídal Zebenus. V jejich době přijal Origenes, když kvůli nutným církevním záležitostem se odebral do Řecka, na své cestě Palestinou kněžské svěcení v Caesarei od okolních biskupů. Vylíčit pobouření,15 které kvůli tomu nastalo, a rozhodnutí, která představení církví při tom vydali, jakož i všechno ostatní, co Origenes ve svém mládí pro božské slovo udělal, to by si vyžadovalo vlastní knihu. V druhé knize své Apologie, kterou jsem napsal kvůli němu, jsem to dostatečně vyložil.
Biskup Demetrios z Alexandrie svolal synodu biskupů proti Origenovi. Origena zbavil duchovní hodnosti a exkomunikoval jej. Na druhé synodě oznámil toto rozhodnutí. Všichni biskupové až na biskupa z Achaje, Fenicie, Palestiny a Arabie uznali toto rozhodnutí.
EXEGETICKÉ ORIGENOVY KNIHY, KTERÉ NAPSAL V ALEXANDRII
K předchozímu nutno dodat, že Origenes, jak poznamenává v 6. knize svých komentářů k Janovu evangeliu, pět prvních knih napsal za svého pobytu v Alexandrii. Z jeho celého díla o tomto evangeliu se zachovalo jen 22 knih. V 9. knize svých komentářů ke Genesi – vcelku je jich 12 – uvádí dále, že v Alexandrii vypracoval nejen prvních 8 knih, nýbrž i komentář k prvním 25 žalmům a komentář k Nářkům (Jeremiášovým), z něhož se nám zachovalo 5 částí. Zmiňuje se tu také o svých knihách o zmrtvýchvstání. Jsou dvě. Mezitím napsal před svou cestou z Alexandrie též 4 knihy o Základech (De principiis) a za vlády Alexandra v témže městě 10 knih s titulem Stromata. Toto dokazují jeho vlastnoruční poznámky, které připsal na začátku svého díla.
ORIGENŮV SEZNAM KANONICKÝCH KNIH
Při svém výkladu prvního žalmu uvádí Origenes seznam svatých knih Starého Zákona. Doslovně tam píše: „Je třeba poznamenat, že podle tradice Hebreů je 22 knih Starého zákona. Tolik, kolik je písmen.“ Pak o trochu dále pokračuje: Těch 22 knih podle Hebreů jsou: Kniha uváděná u nás pod titulem Genesis má u Hebreů název podle začátku knihy ‚Berešiď – ‚Na začátku‘. Exodus, u Hebreů Vellesmoth, to znamená Jména. Leviticus, u Hebreů Vaicra, to znamená A volal mne. Numeri, u Hebreů Hammisfacodim. Deuteronomium, u Hebreů Ellehabdabarim, což znamená Toto jsou slova. Josua, syn Nauma, hebrejsky Jehošua ben Nun. Soudci a Ruth dohromady v jedné knize pod názvem Sofetim. První a druhá kniha Králů tvoří u nich jeden svazek pod názvem Samuel – Bohem povolaný. Třetí a čtvrtá kniha Králů rovněž v jednom svazku pod názvem Vammelech David – Král David. První a druhá kniha Paralipomenon, u Hebreů v jednom svazku pod názvem Dibre Haiiamim – Deníky. První a druhá kniha Esdráše v jednom svazku pod názvem Esra – Pomocník. Kniha Žalmů, hebrejsky Séfer Thillim, Přísloví Šalamounova, hebrejsky Misloth. Kazatel, hebrejsky Kohelet. Velepíseň hebrejsky Sirhasirim, Izaiáš, hebrejsky Jesaia. Jeremiáš a Nářky s listem v jedné knize, hebrejsky Irmia. Daniel, hebrejsky Daniel. Ezechiel, hebrejsky Ieezkel. Job, hebrejsky Job. Ester, hebrejsky Ester. Mimo tyto uvádí ještě knihy Makabejské pod názvem Sarbet Sarbaneel. Tyto uvádí v dříve uvedeném spise.
V první knize svých komentářů k Matoušovu evangeliu dosvědčuje svou věrnost církevnímu kánonu. Zná jen 4 evangelia. Jeho slova zní: „Podle tradice v Boží církvi pod nebem byly přijaty bez odporu jedině čtyři evangelia. Dozvěděl jsem se, že Matoušovo evangelium, dřívějšího celníka a potom apoštola Ježíše Krista bylo napsáno první a že je napsal pro věřící ze židovství v hebrejském jazyce. Druhé je evangelium Marka, který je napsal podle Petrových kázání. Proto také jej Petr ve svém katolickém listu nazývá svým synem. „Pozdravuje vás spolu vyvolená církev v Babylonu a Marek, můj syn“, píše v tom listu. Třetím evangeliem je evangelium podle Lukáše, bylo potvrzeno Pavlem a napsal je pro věřící z pohanství. Posledním je Janovo evangelium. V 5. knize Výkladů Janova evangelia říká o listech apoštolů toto: „Bůh uznal Pavla za služebníka Nové úmluvy ne pouze slovy, ale svým Duchem. Pavel šířil evangelium od Jeruzaléma až do Illyrika. Nepsal však všem církvím, ve kterých učil. Dokonce i těm, kterým psal, poslal jen několik málo řádků. Petr však, na kterém je zbudována Kristova církev a kterou nepřemohou pekelné brány, zanechal jen jeden uznávaný list. Má být však od něho i druhý list. Je totiž o tom pochybnost. Co mám říci o Janovi, který spočíval na hrudi Pána? Tento nám zanechal jedno evangelium, přiznává však, že by toho mohl napsat více, že by to však svět nemohl obsáhnout (J 21,25). Mimo to napsal o tajemném zjevení s příkazem mlčet a nepsat o hlasech sedmi hromů. Také zanechal jeden list o několika málo řádcích. Možná že napsal i druhý a třetí list. Vždyť ne všichni je považují za pravé. Oba nemají ani 100 řádků.“ Konečně se Origenes ve svých homiliích vyjadřuje o listu Židům takto: „Způsob osaní listu Židům postrádá oné vyjadřovací prostoty vlastní apoštolovi. Sám říká, že není zběhlý v řeči (2 K 11,6), to znamená, ve vyjadřování. List Židům je však psán krásnou řečtinou. To by mohl dosvědčit každý, kdo dovede posoudit rozdíl ve vyjadřování. Kromě toho obsahuje obdivuhodné myšlenky, které nejsou nijak horší než u všeobecně uznávaných spisů apoštolů. S tím musí souhlasit každý, kdo pozorně čte spisy apoštolů“. K tomu krátce na to připojuje: Abych vyslovil svůj názor, myslím, že myšlenky jsou apoštola, vyjadřování a celá skladba že patří někomu jinému, který si zapamatoval, co učitel řekl, zapsal a blíže to osvětlil. Jestliže obec považuje tento list za Pavlův, možno s tím souhlasit. Vždyť ne bez důvodů považovali předkové tento list za Pavlovo dílo. Kdo však list napsal, to ví jen Bůh. Spisovatelé, jejichž spisy se nám zachovaly, jedni jej připisují římskému biskupu Klementovi, druzí autoru evangelia a Skutků apoštolů Lukášovi.“ Tolik o tom.
HERACLAS BISKUPEM V ALEXANDRII
V desátém roce zmíněné vlády (císaře Alexandra Severa) odešel Origenes z Alexandrie do Caesareje a tamní katechetickou školu přenechal Heraclovi. Brzy na to zemřel po 43letém spravování alexandrijské církve biskup Demetrios. Po něm nastoupil Heraclas. V kappadocké Caesareji se tehdy těšil velké vážnosti biskup Firmilianus.
BISKUPOVÉ SI VÁŽÍ ORIGENA
Firmilianus byl Origenovi tak nakloněn, že nejen jej povolal ku prospěchu církví do své provincie, nýbrž také sám k němu cestoval do Judeje a strávil u něho nějaký čas, aby se zdokonalil v božských vědách. Rovněž jeruzalémský biskup Alexander a caesarejský biskup Theoktistos považovali jej takřka celou dobu za svého jediného učitele a dovolili mu, aby vykládal Písmo svaté a učil i ostatním církevním vědám.
PRONÁSLEDOVÁNÍ ZA MAXIMINA
Po 13leté vládě římského císaře Alexandra nastoupil jako císař Maximinus.16 Tento z nenávisti k Alexandrovu domu skládajícího se snad z křesťanů rozpoutal pronásledování. Rozkázal však zabíjet jen představené křesťanských obcí, poněvadž je považoval za původce evangelijního učení. Tehdy vydal Origenes svůj spis o mučednictví a věnoval jej Ambrosiovi a knězi caesarejské obce Protokletovi. Oba se totiž při pronásledování ocitli v nemalém nebezpečí, avšak prý se vyznamenali svým vyznáním Krista. Maximinus však nevládl déle než 3 roky. Origenes tuto dobu pronásledování připomíná v 22. knize svých komentářů k Janovi jakož i v různých dopisech.
Maximinus Thrax 235-238. Po celou dobu jeho vlády bylo pronásledování křest’anů. Podnět k pronásledování zavdalo zemětřesení, které svalovali na křest’any.
FABIANUS OBDIVUHODNÝM ZPŮSOBEM URČEN ZA ŘÍMSKÉHO BISKUPA
Když Gordianus17 převzal po Maximinovi vládu nad římskou říši, nastoupil po Pontianovi, který byl 6 let biskupem římské církve, Anteros. Ten řídil církev jen jeden měsíc. Po něm se stal biskupem Fabianus. Tento Fabianus po Anterově smrti měl současně s jinými přijít do Říma a za svého pobytu zde zázračným způsobem božskou milostí a nebe dosáhl biskupské hodnosti. Jak se totiž ostatní bratří shromáždili k volbě budoucího biskupa, míhali se jim před očima velmi vážení a slavní muži, avšak na Fabiana, který tam také byl, nikdo nepomyslil. Tu slétla najednou, jak se vypráví, s výše holubice a posadila se na jeho hlavu, jako tomu bylo při seslání Ducha Svatého u Spasitele. Na to prohlásil všechen lid jako by veden Duchem Svatým nadšeně jednohlasně, že Fabianus je hoden biskupské důstojnosti, uchopil jej a bez váhání jej posadil na biskupský stolec.
V této době zemřel také antiochijský biskup Zebinos a Babylas se stal jeho nástupcem. V Alexandrii převzal po Demetriovi biskupskou hodnost Heraclas. Tamní katechetická škola byla svěřena Dionysiovi,18 který byl rovněž jedním z Origenových žáků.
Gordianus 238-244.
Dionysius (Veliký) se stal v r. 247/48 alexandrijským biskupem. Pro svůj pevný charakter je nazýván Veliký. Za Deciova pronásledování se zachránil útěkem, za Valeriana poslán do vyhnanství v Libyi. Z jeho spisů se zachovalo jen několik málo zbytků. Zemřel 264/65.
ORIGENOVI ŽÁCI
V době, kdy se Origenes v Caesarei věnoval obvyklému zaměstnání, přicházelo k němu nejen mnoho obyvatel té krajiny, nýbrž i bezpočet žáků z daleka, kteří opustili svou vlast. Mezi nimi víme o velmi znamenitém Theodorovi, o daleko proslaveném biskupovi naší doby Gregoriovi19 a jeho bratru Athenodorovi. Oba se s mimořádnou pílí věnovali řeckým a římským vědám. Origenes jim vléval lásku k filozofii a pohnul je zaměnit své dřívější zaměstnání za studium teologie. Po l5letém styku s ním tak pokročili v teologii, že oba, ač velmi mladí, byli ustanoveni biskupy obcí v Pontu.
Gregorius Thaumaturgos, narozen v Neocaesarei v Pontu. Se svým bratrem Athenodorem byl v Caesarei Origenovým žákem. Zde byli oba bratří získáni pro křest’anství. Brzy po svém návratu do vlasti (r. 238) se stal neocaesarijským biskupem. V Caesarei také kolem r. 270 zemřel.
AFRICANUS
V této době byl slavným také Africanus,20 který napsal spis s názvem „Různé Kestoi „. Existuje také jeho dopis Origenovi, ve kterém zpochybnil jako nepravou a vybásněnou událost se Suzanou u Daniela. Origenes mu na to podrobně odpověděl. Od Africana je ještě Chronografia v pěti knihách, kterou velmi podrobně vypracoval, a zachovala se až do naší doby. V ní říká, že odcestoval do Alexandrie, aby se tu setkal s velmi slavným Heraclem, o němž jsme řekli, že se vyznamenal obzvláště ve filozofii a ostatních řeckých vědách a že obdržel biskupský stolec tamní křesťanské obce. Dále je zachován ještě jiný jeho dopis Aristidovi o rozdílnosti rodokmenu Kristu u Matouše a Lukáše. V něm velmi jasně ukazuje na shodu evangelistů podle zprávy, která se nám zachovala a o které jsem již dříve mluvil na patřičném místě v první knize této práce.
Sextus Julius Africanus (+ po r. 240), narozen v Jeruzalémě. V Alexandrii poslouchal Herakla, byl Origenovým přítelem. Měl rovněž styky s císařem Alexandrem Severem, v jehož službách zřídil v Římě v Pantheonu veřejnou knihovnu.
ORIGENOVY KOMENTÁŘE NAPSANÉ V PALESTINSKÉ CAESAREI
V této době vydal Origenes své komentáře k Izaiášovi a Ezechielovi. Z komentáře k Izaiášovi se zachovalo 30 svazků z třetiny Izaišáe až po podoby čtvernožců na poušti. Z Ezechiela 25 svazků. Krom tohoto nenapsal již žádný komentář k celému proroku. Když se zdržoval v Athénách, dokončil svůj komentář k Ezechielovi a začal komentář k Velepísni. Ten dovedl až k 5. knize. Když se vrátil do Caesareie dokončil toto dílo, které obsahuje 10 knih.
Mám ještě uvádět zde přesný seznam spisů tohoto muže? To by vyžadovalo celou knihu, a já jsem takový seznam uvedl v životopisu našeho současníka svatého mučedníka Pamphila. Když jsme totiž tam ukazovali na Pamphilovu velkou horlivost pro teologii, uvedli jsme také seznam všech Origenových knih a seznam knih jiných církevních spisovatelů. Kdo chce, může z toho podrobně poznat spisy Origenovy, které se zachovaly až do naší doby. Nyní však musím pokračovat ve vyprávění.
BERYLLŮV BLUD
Krátce předtím zmíněný Beryllus, biskup v arabské Bosře, se pokusil zavést církevním pravidlům víry odporující názory. Odvážil se totiž tvrdit, že náš Spasitel a Pán neexistoval před svým příchodem mezi lidi, ani že nemá vlastní božství, nýbrž že v něm přebývá božství Otce. Velmi mnoho biskupů nařídilo proti němu vyšetřování. Mezi jinými byl povolán také Origenes. Origenes si nejprve s ním pohovořil, aby poznal jeho názor. Jakmile však poznal jeho učení, jasně mu vysvětlil jeho blud, přesvědčivě odůvodnil každý článek víry a tím jej přivedl k dřívější pravověrnosti.
Písemná jednání s Beryllem a jednání synody kvůli tomu svolané jsou po ruce. V nich se nacházejí současně také Origenovy otázky na Berylla, pohovory konané v jeho obci a jiné, co tehdy tomu předcházelo. Kromě toho nejstarší občané naší doby vyprávějí ještě stovky jiných věcí o Origenovi. Myslím si však, že to nepatří k tomu, co jsme si předsevzali. Co však je nutné vědět, to možno poznat i z mé obhajoby Origena (Apologia) a svatého mučedníka Pamphila, kterou jsme velmi pečlivě vypracovali kvůli zlomyslným žalobcům.
CÍSAŘ PHILIPPUS21
Po Gordianovi, který spravoval římskou říši plných 6 let, nastoupil Philippus současně se svým synem Philippem. O tomto císaři se povídá, že byl křesťanem a že o poslední velikonoční vigilii se chtěl účastnit s lidmi modliteb v obci. Nebyl mu však tamním biskupem dovolen přístup dříve, dokud se nevyzná ze svých hříchů a nepřipojí se k hříšníkům nacházejícím se v místě, určeném pro kajícníky. Vždyť kvůli mnohým zločinům, kterých se dopustil, kdyby tak neučinil, nikdy by nebyl připuštěn. Císař prý bez odmlouvání to splnil a tím prokázal upřímnost svého bohabojného smýšlení.
Filipus Arab 244-49. Dal zabít mladšího Gordiana.
DIONYSIUS NÁSTUPCEM BISKUPA HERACLA
Ve třetím roce Philippovy vlády zemřel Heraclas. Byl představeným alexandrijské církve 16 let. Biskupskou hodnost po něm převzal Dionysius.
DALŠÍ ORIGENOVY SPISY
Tehdy se pochopitelně stále víc šířila víra a křesťanské učení se těšilo velké svobodě. Více než šedesátiletý Origenes, který dlouhým cvikem získal velkou výmluvnost, musil konečně připustit, aby stenografové psali jeho řeči, které měl před křesťankou obcí. Dříve to nikdy nepřipustil. V této době napsal také 8 knih proti spisu epikurejce Celsa,22 napsaného proti nám podtitulem „Pravdivé učení“. Dále napsal 25 homilií na Matoušovo evangelium a homilie na 12 proroků, z nichž jsme našli jen 25 homilií. Od něho je také list císaři Philippovi, druhý manželce císaře Seveře a mimo to mnoho jiným rozličným osobám. Ty se zachovaly. Mnohé z nich jsme nalezli roztroušeně uchované u různých lidí. Jejich počet je přes sto. Svázali jsme je do jedné knihy, aby byly uchovány před dalším rozptýlením. Konečně Origenes napsal také římskému biskupu Fabianovi a velmi mnoha jiným církevním představeným o své pravověrnosti. Důkazy o tom bys našel v 6. knize námi napsané Obhajoby Origena.
Celsus, filozof z epikurejské školy žil v pol. 2. stol. Napsal pravděpodobně za Marc Aurelia spis „Logos alethés – Pravdivé Slovo“. Sto let zůstal tento spis nepovšimnut, až konečně Origenes na podnět svého přítele Ambrosia vyvrátil všechny jeho námitky proti křest’anství se strany Židů i pohanů.
ROZKOL MEZI ARABY
V této době vystoupili v Arabii23 zase jiní s učením naprosto odlišným od pravdy. Tvrdili, že lidská duše umírá v tomto světě současně s tělem v okamžiku smrti a současně s tělem že se rozpadá, při zmrtvýchvstání že však spolu s tělem oživne. Tehdy byla také svolána významná synoda a Origenes byl na ni znovu pozván. Před celým shromážděním mluvil tak přesvědčivě, že ti co zastávali tento blud, změnili svůj názor.
Arabie – tehdejší území říše na Sinajském poloostrově.
HEREZE HELCESAITŮ
Tehdy vznikl i jiný blud, tak zvaná hereze helcesaitů,24 který však hned po svém vzniku zase zanikl. Origenes se o něm zmiňuje v homilii na 82 žalm, kterou měl před křesťanskou obcí, takto: „V přítomné době kdosi přišel a chlubil se, že může obhájit bezbožný a bohaprázdný názor helcesaitů, kteří teprve před nedávnem povstali v obcích. Chci však vám ukázat, kolik zlého tato sekta tvrdí, aby se nedali strhnout. Z každé části svatého Písma něco vytrhne, něco zase uznává, a to z Písma Starého Zákona i z evangelia. Apoštola (Pavla) však zcela zavrhuje. Hereze říká, že nezáleží na tom, zda křesťan zapře Krista či nikoli; rozumný člověk že v době soužení Krista zapírá ústy, ne však srdcem. Také mají knihu, která podle jejich tvrzení spadla s nebe. Kdo se podle ní řídí a jí věří, dosáhne odpuštění, ale jiné než dává Kristus“. Tolik o tom.
Sekta helcesaitů s rozličnými teosofickými názory vytvořila se z ebionitů. Od této sekty pravděpodobně pocházejí asi z konce 2. st. tak zvané Klementiny.
PRONÁSLEDOVÁNÍ ZA DECIA A ORIGENOVO UTRPENÍ V NĚM
Po 17leté Philippově vládě nastoupil Decius.25 Tento z nenávisti k Philippovi začal pronásledovat křesťanské obce. Za něho zemřel v Í2ímě mučednickou smrtí Fabianus a Cornelius se stal jeho nástupce v biskupském úřadě. V Palestině biskup jerusalémské obce Alexander byl kvůli Kristu postaven před soud místodržícího. Složil však znovu vynikající vyznání a jako velmi vážený stařec, jehož skráně zdobily ctihodné šediny, byl potom uvržen do vězení. Zde po tomto svém krásném a vznešeném vyznání víry před soudem místodržícího zemřel a jeho nástupcem v biskupské důstojnosti v Jeruzalémě byl určen Mazabanes. Stejným způsobem jako Alexander zemřel v Antiochii ve vězení Bybylas, když před tím vyznal svou víru. Po něm.se stal biskupem tamní církve Fabius. Co a kolik nyní však Origenes při tomto pronásledování vytrpěl a jaké bylo z toho východisko, když zlý duch bojoval proti němu všemi prostředky, mocí, lstí a násilím? Obzvláště na něho se vrhl zloduch. Kolik utrpení protrpěl tento muž kvůli Kristovu učení. Jaká to byla muka, když byl připoután za krk v koutu vězení a jeho nohy po několik dní byly v kládě napjaty až do čtvrtého otvoru. Hrozili mu upálením.26 Vše, co mohl proti němu nepřítel vymyslit, to statečně snášel. Soudce přes všechno toto dbal o to, aby jej nezabil. A přece zanechal Origenes pro ty, kteří potřebují útěchu, velmi užitečné spisy. Toto všechno pravdivě a podrobně obsahu,jí velmi četné dopisy tohoto muže.
Decius 250-53.
Origenes toto trpěl v Caesarei v r. 250 jako 65letý. O 4 roky později zemřel v Tyru pravděpodobně na následky mučení. /nar.185 a +253/254/
Byl jednou z největších křesťanských osobností starověku. Na stránkách Revue Theofil přinášíme úryvky z Origenova apologeticky zaměřeného spisu „Proti Celsovi“ (Contra Celsum), v němž se systematicky ohrazuje vůči protikřesťanským výtkám filosofa Celsa, uvedeným v jeho díle „Pravdivé slovo“. Origenes se tak tímto spisem řadí po bok apologetů, jako byli sv. Justin, Athenagoras, Tertullian a další.
origenes-m.jpgBezesporu nejplodnějším spisovatelem křesťanského starověku je Origenes. O jeho životě jsme dost podrobně zpraveni. Narodil se kolem r. 185 asi v Alexandrii. Jeho rodiče již byli křesťany. Mučednická smrt jeho otce (r. 202/203) a v důsledku toho konfiskace veškerého jmění přivedla rodinu do bídy. Origenes pomáhal vyučováním živit sourozence. Vyučoval jako soukromý učitel filozofii i teologii. Příjmy z učitelské činnosti byly pravděpodobné dost velké, když si mohl r. 212 dovolit cestu do Říma, aby uviděl „prastarou římskou církev“. Zde se seznámil s Hippolytem. Když r. 215 císař Caracalla vtrhl do Alexandrie a připravil tam krvavou lázeň zejména filozofům a jejich školám, odešel Origenes se svými přáteli do palestinské Caesareje. Zde na přání biskupaTheoktista a jeruzalémského biskupa Alexandra kázal na křesťanských shromážděních. Kolem r. 217 jej biskup Demetrios povolal zpět do Alexandrie, aby zde učil nakatechetické škole. Elementární katechetiku přenechal svému žákovi Heraklovi a sám vyučuje pokročilé filozofii a teologii. Zvláštní péči věnoval studiu Písma sv. a jeho exegesi. Na své cestě do Řecka, kde měl vyjednávat s tamními bludaři, se na přání svých přátel biskupů dal v Caesareji vysvětit na kněze. Poněvadž se ve své rigoróznosti před tím sám dobrovolně učinil eunuchem[1], jeho biskup Demetrios, když se dozvěděl o jeho vysvěcení, jej po jednání na dvou synodách zbavil učitelského úřadu, jeho kněžství prohlásil za neplatné, dokonce iexkomunikoval a vykázal z Alexandrie. S tímto postupem souhlasily i ostatní církevní obce s výjimkou církevních obcí v Palestině, Arábii, Fénicii a Achaji. Že neučil v církevním duchu, to mu bylo vytýkáno až později. Po svém odchodu z Alexandrie se natrvalo usadil v Caesareji a založil tu školu podobnou alexandrijské. Za císaře Decia byl pravděpodobně v Caesareji uvězněn a mučen. Zemřel r. 253/254 na následky mučení ve věku 70 let pravděpodobně v Tyru.
Origenes byl již za svého života považován za nejlepšího teologa řecké církve. Žádné jméno v křesťanském starověku nebylo však tak sporné jako jeho. Odvolávají se na něho heretici, učí se od něho pravověrní učitelé. Že Origenes chtěl být pravověrným křesťanem, dokazuje i to, že bludné učení považoval za horší než mravní pochybení. Tuto jeho rozpornost je možné hledat v jeho zálibě pro příliš alegorický výklad Písma i ve vlivu platónské filozofie.
Z jeho přečetných literárních prací uvádíme průřez spisu Proti Celsovi. Je to nejlepší přednicejská apologie.
Origenes napsal tento spis o 8 knihách, když mu bylo více než 60 let, na prosbu svého přítele. Podnět k tomu dal platónský filozof Celsus svým spisem Pravdivé slovo. Byl to pamflet proti křesťanství, napsaný asi o 70 let dříve. Celsus prohlašuje Krista za obyčejného podvodníka a všechno mimořádné v Kristově životě za výmysl prvních Kristových přívrženců, a rychlé rozšíření křesťanství přičítá strachu prostých lidí z posledního soudu a pekelného ohně. Origenes vyvrací větu za větou tento Celsův spis. Klidně, důstojně s vědomím vědecké převahy, i když jeho důkazy nejsou právě nejpádnější. Pro pravdivost křesťanství se odvolává na četná uzdravení nemocných a na mravní čistotu věřících. I když se Celsův spis nezachoval, máme jeho hlavní části zachovány v tomto Origenově spisu. Spis je napsán kolem r. 248.
Proti Celsovi (Contra Celsum, EP 510-536)
1,2
Kdyby někdo z řecké školy, kterou si dobře osvojil, přešel k nám, ten nejen usoudí, že je pravdou, co věříme, ale bude se snažit nauku lépe poznat a doplnit si, co nám zdánlivě chybí, a tím po způsobu řeckých škol dokáže pravdivost křesťanství.
1,3
Co se týče křesťanů, toto: Římský senát, vládci různých dob, vojáci, lidé i příbuzní těch, kteří uvěřili, vyhlásili křesťanům boj. Křesťanství by bylo přemoženo tolika nepřátelskými nástrahami, kdyby nad ně nevynikalo v síle Boží moci. Ono však zvítězilo nad celým světem, který se proti němu stavěl.
1,4
Kdyby neměli všichni podle obecného mínění zdravý názor na mravnost, nebyli by spravedlivě potrestáni ti, kdo na sebe přivolávají Boží soud. Proto není nic divného, že Bůh zasel do lidských duší to, čemu učil skrze proroky a Spasitele. Nikdo se na Božím soudu nemůže vymlouvat, protože Boží vůle je vepsána do jeho srdce.
1,9
Celsus říká, že někteří křesťané nemluví ani nechtějí, aby se mluvilo o tom, čemu věří. Prý říkají: „Neptej se, ale věř – víra tvá tě zachrání.“ Prý také říkají: „Světská moudrost je špatná, pošetilost však dobrá.“ K tomu je třeba říci: Kdyby všichni kupříkladu zanechali svých povinností, které jim život ukládá, a jen filozofovali, nebylo by pro nikoho nic snazšího než toto. Nechci se chlubit, ale v křesťanství se najde nemálo výkladů toho, čemu věříme, výkladů prorockých obrazů a evangelijních podobenství i nesmírně mnoho jiných výkladů toho, co se předobrazně stalo či bylo ustanoveno. Jestliže je nemožné, aby to všichni znali buď proto, že jim to život nedovoluje nebo nemají patřičné schopnosti, takže jen někteří se tomu věnují, najde se lepší cesta, která by mohla mnohým pomoci než ta, kterou dal lidem Kristus? Známe mnoho těch, kteří uvěřili a kteří se zbavili špíny špatnosti, ve které se dříve brodili. Co je lepší: Nechat ty, kteří uvěřili bez hledání důvodů, při víře, že hříchy budou potrestány a dobré skutky odměněny či nechat je, aby pohrdali prostou vírou, dokud nenajdou důvody, aby mohli uvěřit? Je známo, že většina těch – až na malé výjimky -, kteří hledali víru rozumovou cestou, nedosáhli toho, čeho dosáhli ti, kteří uvěřili prostou vírou, a zůstávají takovými, jakými byli dříve.
1,11
Když všechno lidské spočívá na víře, není tedy rozumnější věřit Bohu? Což ten, kdo někam pluje, kdo se žení, vychovává děti či zasévá do země semeno, nevěří, že to, co dělá, bude lepší, ač tomu možná bude opačně a někdy tomu tak opravdu je?
1,23
Oč je rozhodně lepší, aby člověk, když vidí krásně uspořádaný řád světa, místo všech těch výmyslů uctíval jednoho Stvořitele jednoho světa, který se mu zcela podrobuje a proto nemůže být dílem mnoha stvořitelů.
1,26
Copak Ježíš mohl v tolika málo letech rozsít po celém světě své slovo a nauku bez Boží moci? Na četných místech našeho světa získal pro svou nauku ne pouze několik Řeků, barbarů, moudrých i prostých, kteří až na smrt zápasili o křesťanství a nezapřeli je, což nikdo neučinil pro jinou nauku. Kdo to vše dobře zváží, uzná, že bez Boha lidé nic dobrého neudělají. Tím spíše to bude možné tvrdit o Ježíši. Bude-li kdo srovnávat dřívější mravy těch, kteří přijali Kristovu nauku, s jejich nynějšími mravy, jakým nevázanostem, bezprávím a vášním byli oddáni dříve, než podle Celsa a jemu podobných bylí oklamáni a přijali nauku podle Celsa lidskému životu zhoubnou, pozná, že ti, kteří přijali Kristovu nauku, stali se lepšími, šlechetnějšími a vyrovnanějšími, takže někteří z opravdu čisté lásky a čistým srdcem uctívají Boha a zdržují se i dovolených radostí.
1,27
Kdyby někdo šel dále, uvidí, že Ježíš se odvážil i toho, co je nad lidské síly, a čeho se odvážil, toho také dosáhl. Od samého začátku nikdo nemohl zabránit, aby se Ježíšova nauka nerozšířila po celém světě: Ani vládci, ani jejich vojevůdci či jim podřízení správcové, ani kdokoliv, abych tak řekl, z těch, kteří měli jakoukoliv moc, ani ti, kteří vládli ve městech, ani vojáci ani prostí lidé. Ty všechny přemohla jeho nauka, poněvadž je Boží naukou, a té nelze odporovat.
1,68
Celsus vycítil, že se bude mluvit o velkých Ježíšových zázracích – o několika jsme mluvili -, a na oko přiznává, že jsou pravdivá uzdravení, vzkříšení z mrtvých či nasycení množství lidí několika chleby a ještě bylo sebráno mnoho drobtů. Podle jeho názoru prý to byla šikovnost apoštolů, říká tedy: „Nuže, uvěříme, že jsi to dokázal.“ Hned však dodává, že totéž činí kouzelníci slibující vždy větší a větší zázraky, a co činí, že se naučili od Egypťanů. … Nikdo z kejklířů však tím, co dělá, nevede k nápravě mravů, ani nevychovává užaslé diváky k Boží bázni a k úctě k Bohu, ani se nepokouší přemluvit diváky žít tak, aby byli Bohem ospravedlněni,
2,9
Židům vytýkáme, že Ježíše nepovažovali za Boha, ač o něm na mnoha místech svědčili proroci jako o tom, který má velkou moc i že je Bohem jako Bůh Otcem všech. Tvrdíme však, že jemu Otec řekl: „Učiňme člověka, aby byl našim obrazem podle naší podoby“ (Gn 1,26). Tvrdíme, že Slovo učinilo vše, co mu Otec nařídil. Z mnoha míst v evangeliu je jasné, že ten, který v Ježíši říká: „Já jsem cesta, pravda a život“ (J 14,6), není někdo, kdo by neměl tělo a duši. Toto jsme řekli ne proto, že bychom rozlišovali Božího Syna a Ježíše. Z Božího řízení se Boží Slovo a duše i tělo Ježíše staly jedním.
2,15
Jestliže evangelisté byli pravdomluvní, ale podle Celsa napsali bajky, nenapsali by, že Petr zapřel nebo že se Ježíšovi učedníci pohoršovali. Kdo by napsal, i kdyby to byla pravda, že se to stalo? Jestliže chtěli posluchače evangelia učit pohrdat smrtí, když jde o přiznání se ke křesťanství, s největší pravděpodobností by to bylo asi třeba lidem zamlčet.
2,16
My neříkáme, že Kristus zdánlivě trpěl, aby nebylo lží, nýbrž pravdou i jeho zmrtvýchvstání. Jestliže vstal z mrtvých, kdo skutečně zemřel, tedy skutečně vstal z mrtvých. Kdo by však zdánlivě zemřel, nevstal byl skutečně z mrtvých.
2,20
Celsus se domnívá, že se to stalo po nějakém předchozím Božím rozhodnutí, poněvadž to bylo předpovězeno. My s tím nesouhlasíme. Říkáme, že prorokující nebyl příčinou toho, co se stalo – když předpověděl, co se stane -, ale že to, co se stane, stane se, i kdyby to nebylo předpovězeno, a předpovídajícímu to bylo důvodem, proč to předpověděl. Předpovídající asi předem ví, že ze dvou možností – stát se a nestát se – jedno se stane. Neříkáme, že by záleželo na předpovídajícím, že se něco stane či nestane asi v tom smyslu, jako kdyby řekl: Takto se to stane a ne jinak.
2,50
Smyslem zázraků Krista i jeho učedníků nebylo klamat, ale zachránit duše. Kdo by řekl, že je dílem klamu, jestliže se život denně stává lepší a špatností denně víc a více ubývá?
2,60
Podle Celsa se některým o tom, co si přáli, aby se stalo, zdálo ve snu a sen považovali za skutečnost. Věřit, že se jim to zdálo ve snu, je nerozumné, leda že by neměli zdravý rozum nebo to byli šílenci.
3,27
Ty, který víš, co je napsáno o Aristeovi i co se vypráví o Ježíši, pohleď, co každý z obou i teď učinil pro nápravu mravů a pro úctu k nejvyššímu Bohu. Mohl bys však věřit, že to, co se uvádí o Ježíšovi, se stalo bez Boha? To nelze říci o Aristeovi Prokonnesijském.
3,29
Boží církve řídící se Kristovou naukou ve srovnání s čistě lidskými shromážděními, s nimiž společně žijí, jsou „jako světla ve vesmíru“ (Flp 2,15). Kdo by totiž neuznal, že ti, kteří jsou v církvi považováni za špatné, jsou daleko lepší než ti, kteří žijí jen v lidském společenství?
3,51
Kdo hřeší a zvláště kdo nemravně žijí, ty křesťané vylučují ze svého společenství. Ty, kteří se oddali hříšnému životu či jinak se nedůstojně chovají, křesťané oplakávají jako mrtvé pro Boha. Jestliže změnili své chování, přivádějí je zpět jako z mrtvých vstalé. Přece však je přijímají nazpět váhavěji, než je přijímali na počátku. Kteří po vyznání víry klesli, těm nesvěřují žádné řízení a vedení církve.
3,62
Tedy Bůh-Slovo byl seslán, aby se stal takřka lékařem hříšníků. Celsus se ptá: „Proč nebyl poslán k těm, kteří nezhřešili? Což nehřešit je něco špatného?“ Na to odpovídáme: Jestliže Celsus těmi, kteří jsou bez hříchu, rozumí ty, kteří již nehřeší, byl tedy náš Spasitel poslán i k těmto, ale ne jako lékař. Kdyby však těmi bez hříchu rozuměl ty, kteří nikdy nehřešili – Celsus nerozlišuje ve své řeči přesně oba výrazy -, odpovídáme na to, že je nemožné, aby člověk nikdy nezhřešil. Toto však říkáme s výjimkou Ježíše jako člověka, protože tento člověk nehřešil (1P 2,22).
5,22
Nikdo nás nesmí podezřívat, že patříme k oněm takzvaným křesťanům, kteří v rozporu s naukou Písem odmítají vzkříšení z mrtvých. My neříkáme, že rozpadlé tělo znovu dostane původní podobu, jako mělo dříve, jako nedostane svou dřívější podobu rozpadlé obilné zrno. My však tvrdíme, že jako z obilného zrna vyroste klas, tak i v těle je něco, co se nerozpadá a čím tělo vstane v neporušitelnosti (1K 15,42).
5,23
Je-li třeba to upřesnit, řekneme toto: V obecně chápané lidské přirozenosti něco převyšuje tuto přirozenost. To kdysi učinil Bůh, když povýšil člověka nad tuto lidskou přirozenost a nabídl mu účast na lepší a Bohu bližší přirozenosti a chce, aby takový zůstal, pokud zachráněný svými skutky ukáže, že takovým být chce.
6,10
Charakteristickou vlastností božství je ohlašování budoucích skutečností, což není v lidské moci. Podle výsledku by se dalo soudit, že původcem této předpovědi je Boží Duch.
6,11
Kdyby historie vyprávěla o více takových, kteří se jako Ježíš narodili jako Boží synové, nebylo by mezi nimi velkého rozdílu, protože každý z nich by se prohlašoval za Božího Syna a dovolával se svědectví těch, kdo v něho uvěřili. Tu by bylo na místě ono Celsovo: „I když jedni uvádějí tohoto, druzí onoho, přece všichni mluví stejně: Věř, chceš-li být zachráněn, nebo odejdi“ a podobně. Ježíš však, kterého hlásají po celém světě, přišel k lidskému pokolení jako jediný Boží Syn.
6,62
Celsus tvrdí, že v Bohu není nic z toho, co víme. Jestliže tomu „z toho, co víme“ rozumíme v širším významu, víme mnoho z toho, co je v něm. V něm je totiž ctnost, blaženost, božství. Kdybychom tomu „z toho, co víme“ rozuměli v užším významu – protože všechno, co víme, je méně než Bůh – není absurdní připustit, že Bůh nemá nic z toho, co víme. Co je totiž v Bohu, to převyšuje všechno, co ví nejen člověk, ale i bytost vyšší než člověk.
7,17
Máme-li na mysli u Ježíše to, co učinil jako Bůh, pak tyto skutečnosti neodporují představám o Bohu. Jako člověk především vynikal více než každý člověk nejvyšší účastí na jeho Slovu a na jeho moudrosti. Jako moudrý a dokonalý učinil všechno, co bylo třeba učinit pro všechny lidi a rozumové bytosti. Není na tom nic absurdního, že zemřel jako člověk. Jeho smrt byla nejen příkladem smrti pro poslušnost k Bohu, ale byl to též počátek záhuby zla a ďábla, který si podmanil celou zemi.
7,37
Kdo ví, že Bůh je neviditelný a že jsou neviditelné i některé bytosti nadané rozumem, neřekne jako ten, který obhajoval vzkříšení: „Jak poznají Boha, když jej nelze smysly postihnout“ nebo „Jak je možno poznat něco, co se vymyká smyslovému poznání?“ Nejen pro dychtivé po poznání, ale i pro prosté lidí je napsáno, že „neviditelné Boží vlastnosti lze poznat od stvoření světa ze stvořených věcí“ (Ř 1,20). Z toho plyne, že lidé zde na zemi mají od věcí smysly poznatelných postupovat až k tomu, co je poznatelné jen rozumem, a nezůstávat jen u toho, co je jen smysly poznatelné.
7,46
„Neviditelné Boží vlastnosti od stvoření světa“, to je ty, které je možné poznat jen rozumem, „lze poznat ze stvořených věcí“. Ti, kdo jdou dále, nezastaví se při hledání toho, co je neviditelné, jen u stvořených věcí ve světě, ale dostatečně jimi poučeni a po jejich pochopení dostávají se až k věčné Boží moci. Stručně řečeno: Dostávají se až k jeho božství. Pochopili, že laskavý Bůh „zjevil pravdu a to, co je o něm známo“ (Ř 1,18-19) nejen těm, kteří mu náležejí, ale i těm, kteří jsou mimo pravou víru a neuctívají ho. Kdo však z těch, kteří se Boží prozřetelností dostali až k poznání takových věcí, dělají něco nehodného tohoto poznání a „potlačují pravdu svou nespravedlností“ (Ř 1,18), i po tomto poznání nemohou nalézt u Boha omluvu.
8,12
Ctíme tedy Otce pravdy i Syna jako Pravdu, který má dvě přirozenosti. Na základě jedné z nich má stejné smýšlení, jednotu a tutéž vůli jako Otec, takže kdo vidí Syna, který je „odleskem jeho slávy a výraz jeho podstaty“ (Žd 1,3), vidí Boha v tom, který je obrazem Boha.
(Přeložil ThDr. Josef Novák. Převzato z Patristická čítanka, Česká katolická Charita, Praha 1988, 2. vyd.
Nie je ľahké pochopiť súčasnú krízu zla v Cirkvi,
ktorá sa niekedy môže zdať ohromujúca.
Benedikt XVI. naznačil, že Tyconiova teológia môže Cirkvi pomôcť pochopiť, ako odhaliť a nakoniec poraziť zlo „falošných bratov“, ktorí sa v nej ukrývajú. Tyconiove postrehy sa rôznym spôsobom prelínajú s fatimským posolstvom. Ak vezmeme do úvahy Benediktove komentáre o Fatime vo svetle tykonskej teológie posledných čias, ponúka sa nám jedinečný pohľad na povahu Cirkvi a anticirkvi počas ich záverečnej konfrontácie. „Biskupi pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla.“ – Tyconius, „Komentár k Apokalypse“, štvrté storočie „Antikrist patrí do Cirkvi, rastie v nej a s ňou až do veľkej diskusie, ktorá iniciuje konečné zjavenie.“ – Joseph Ratzinger, „Postrehy k Tyconiovej koncepcii cirkvi“, 1956 „Nie je možné, aby cirkev prežila, ak pasívne odkladá riešenie konfliktu, ktorý roztrháva „telo z dvoch častí“ na koniec vekov.“ – Giorgio Agamben, „Tajomstvo zla: Benedikt XVI. a koniec časov“, 2013 „Veľký teológ“ Počas svojej generálnej audiencie v stredu 22. apríla 2009 pápež Benedikt XVI. urobil pozoruhodný odkaz na neznámeho starovekého kresťanského spisovateľa zo severnej Afriky, Tyconia. Dokonca aj medzi erudovanými učencami a fanúšikmi cirkevnej histórie je meno Tyconius často neznáme. Ak študent pri štúdiu latinských otcov niekedy narazí na zmienku o Tyconiusovi, je to zvyčajne len mimochodom, sotva na druhý pohľad. Označením Tyconia v ten aprílový deň za „veľkého teológa“ – donatistu, ktorý žil asketickým životom modlitby na púšti a pravdepodobne zomrel oddelený od katolíckej cirkvi[i] – Dúfal Benedikt, že aspoň niektoré duše, ktoré sa snažia pochopiť mätúce skúšky Cirkvi v týchto časoch, sa budú čudovať prečo? Ak si to nikto okamžite nevšimol, bol si Svätý Otec istý, že jeho narážka na Tyconia poslúži ako znamenie, ktoré bude v budúcnosti odhalené a lepšie pochopené? Pápež Benedikt, ktorý sa prihovoril davu na Námestí svätého Petra, nenápadne upustil od Tyconia náznaky a náznaky, zdalo sa, že ho spomenul len mimochodom, zatiaľ čo svoj prejav zameral na iného pomerne nejasného spisovateľa latinskej cirkvi, Ambróza Autperta: Autpert sa dostal do kontaktu s výkladom Apokalypsy[ii] nám odkázal Tyconius[iii] … Vo svojom komentári [Tyconius] vidí Apokalypsu predovšetkým ako odraz tajomstva Cirkvi. Tyconius dospel k presvedčeniu, že Cirkev je bipartitné telo: na jednej strane, ako hovorí, patrí Kristovi, ale je tu aj iná časť Cirkvi, ktorá patrí diablovi.[iv] Benedikt XVI. vo svojej katechéze odovzdal niekoľko význačných ukazovateľov vlastného chápania skutočnej podstaty eschatologickej drámy, ktorá sa v súčasnosti odohráva v Cirkvi. V skutočnosti nie je prehnané povedať, že ktokoľvek, kto nepozná Tyconiov teologický pohľad na knihu Apokalypsa, nie je v konečnom dôsledku schopný pochopiť zdanlivo nevysvetliteľné myšlienky a správanie Benedikta XVI. v reakcii na krízu Cirkvi v našej dobe. Pre Benedikta poskytuje Tyconiova koncepcia toho, čo sa stane s Cirkvou v posledných časoch, dôležitý „chýbajúci článok“ na pochopenie bezprecedentného momentu v ekonómii spásy, v ktorom Svätý Otec verí, že Cirkev a svet teraz dospeli. a zároveň ponúka pohľad na jeho výnimočne záhadnú „rezignáciu“. Už v roku 1956 Josepha Ratzingera zaujal africký teológ zo 4. storočia , keď ako mladý začínajúci kňaz a profesor vytvoril a publikoval esej s názvom „Úvahy o Tyconiovej koncepcii cirkvi v ‚ Liber Regularum ‚“.[v] Esej skúma to, čo Ratzinger nazýva „paradox“ Tyconia: „skutočnosť, že človek sa vedome a dobrovoľne stavia mimo akéhokoľvek konkrétneho cirkevného spoločenstva, pričom chce zostať kresťanom a verí, že patrí k pravej Cirkvi. “[vi] V čase, keď Benedikt XVI. predniesol svoje poznámky na audiencii v roku 2009, investoval viac ako polstoročie úvah o Tyconiovom vnímaní osudu Cirkvi v ére Apokalypsy („koniec časov“ ). Nedá sa neubrániť domnienke, že postranným motívom Benedikta pri zdôrazňovaní tohto „veľkého teológa“ bolo konkrétne pozvať svojich poslucháčov, aby vstúpili do Tyconiovho eschatologického svetonázoru prostredníctvom preskúmania Tyconiovho primárneho existujúceho diela „Výklad apokalypsy“.[vii] „Čierni aj krásni“ – Falošní bratia v Cirkvi Tyconiusov výklad, napísaný niekedy okolo roku 390, bol prvým komentárom svojho druhu k poslednej knihe Svätého písma, komentárom, ktorý „formoval latinskú recepciu a interpretáciu Apokalypsy na ďalších osemsto rokov“.[viii] Tyconius v Expozícii postuluje , že „na svete sú dve mestá, jedno od Boha a jedno od diabla, jedno pochádzajúce z priepasti a druhé z neba“.[ix] Tyconius však nepovažoval svet za úhľadne alebo nápadne oddelený na tieto dve zrejmé časti. Skôr poznamenáva, že existuje ďalšie rozdvojenie: „ľudia diabla sú tiež rozdelení na dve časti, ktoré bojujú len proti jednej. Z tohto dôvodu sa cirkev nazýva „tretia časť“ a falošní bratia ďalšou tretinou a pohanský svet tretinou.[x] Ďalší dôkaz tohto dvojitého zloženia ľudu diabla vidíme, keď Tyconius označuje mesto diabla za Babylon. „Babylon… je zlý,“ píše Tyconius, „či už u pohanov, alebo u falošných bratov.[xi] Pre Tyconia mesto diabla existuje mimo Cirkvi aj vnútri Cirkvi – nielen medzi pohanmi, ale aj medzi podvodníkmi kresťanmi. S odkazom na „falošných bratov“ Tyconius hovorí v biblickom zmysle podľa príkladu svätého Pavla[xii] a svätého Jána.[xiii] Tyconius sa teda odvoláva na tajomnú prítomnosť zla v dejinách spásy, ktorá je viditeľná v celom Svätom písme a vrcholí v bipartitnej štruktúre Cirkvi: pozostáva z dvoch odlišných tiel, ktoré koexistujú v tej istej viditeľnej inštitúcii, aj keď sú diametrálne odlišné od seba. Ako poznamenáva David Robinson, autor úvodu k anglickému prekladu Tyconius‘ Exposition : „Pre Tyconia… existuje ľavá a pravá časť tela Pána. Cirkev je čierna aj krásna, dobrá aj zlá, nepriateľská aj milovaná.“[xiv] Podľa vlastných slov Tyconius vyjadruje toto presvedčenie rôznymi spôsobmi: „v jednom tele sú dve časti: jedna vytrvalá, druhá prestupujúca“;[xv] „dobrí sa miešajú so zlom v cirkvi až do konca vekov“;[xvi] „cirkev nevyvrhne každého zlého človeka, ale [iba] niektorých, aby svetu ukázala, aké bude posledné prenasledovanie. Ale s jednou mysľou toleruje ostatných. Hoci sú duchovne vonku, zdá sa, že sú vo vnútri aktívni“;[xvii] „v kostole sú dve budovy, jedna [postavená] na skale a druhá na piesku“;[xviii] „to sú tí, ktorí sa zdajú byť v cirkvi, ale [naozaj] sú mimo“;[xix] „falošní bratia, ktorí odmietli Krista, vyznávajú ho svojimi ústami, ale svojimi činmi hovoria: Nemáme kráľa okrem cisára“;[xx] a „rúhanie nie je len medzi kráľmi sveta, ktorými sú odsúdení tí vo vnútri [Cirkvi]; ale je to aj v tých, ktorí sú vo vnútri.“[xxi] Tyconius vníma tento bipartitný typologický spis veľký od začiatku Biblie až do konca – u Kaina a Ábela; v synoch Noeho (Sem a Japeth sú požehnaní, zatiaľ čo Ham je prekliaty); v Izmaelovi a Izákovi; v Ezauovi a Jakubovi; v Júdskom a Izraelskom kráľovstve. Vzor je prítomný v dvanástich apoštoloch, medzi ktorými je diabol (Judáš).[xxii] Ježiš sa o tom často zmieňuje vo svojom kázaní: burina a pšenica; sieť hodená do mora, ktorá zbiera ryby každého druhu, dobré aj zlé; desať panien, z ktorých päť bolo hlúpych a päť múdrych; ovce a kozy. V knihe Apokalypsa tento teologický konštrukt prevláda v anjelských vyhláseniach, ktoré boli prednesené každej zo siedmich cirkví, z ktorých všetky poukazujú na prítomnosť prvku v Cirkvi, ktorý je nesvätý.[xxvii] Neustály stret Cirkvi s diablom je ústrednou témou Tyconiovho komentára, no napriek tomu je obzvlášť zaujatý vojnou vedenou v Cirkvi. Robinson opäť ponúka pohľad, ktorý je zarážajúci v kontexte súčasnej krízy Cirkvi: „Hlavným záujmom [Tyconia je historický a duchovný konflikt medzi Pánovým telom (cirkvou) a telom diabla, ktoré Tyconius často volá nepriateľské telo. Výraz „anti-cirkev“ je výstižné označenie pre telo diabla, pretože jeho telo sa vydáva za cirkev. Napríklad Tyconius poznamenáva, že Kristova nevesta aj babylonská dievka sú ozdobené zlatom, striebrom a drahými kameňmi. Telo diabla napodobňuje sväté telo Pánovo, aby sa dal zviesť podobnosťou nádhery.“[xxviii] Tyconius identifikuje toto nepriateľské telo, ktoré sa maskuje vonkajšími ozdobami Cirkvi, pomocou dvoch biblických pojmov, ktoré považuje za vzájomne zameniteľné – „tajomstvo neprávosti“ a „ohavnosť spustošenia“.[xxx] Podľa Tyconia bude táto nespravodlivá, ohavná, nepriaznivá entita plne odhalená až v čase toho, čo Tyconius nazýva veľká discessio , latinské slovo, ktoré použil svätý Hieronym vo svojom preklade 2. Tesaloničanom 2:3 na to, čo sv. Pavol v gréčtine nazýva ἀποστασία: ápostasía „Ne quis vos seducat ullo modo quoniam nisi venerit discessio primum et revelatus fuerit homo peccati filius perditionis – Nech vás nikto nijakým spôsobom nezvedie : lebo ak [ a človek hriechu nebude prvý, buď zjavený, syn zatratenia.“ Mnohé anglické preklady prekladajú toto slovo ako „odpadlíctvo“ alebo „vzbura“. Latinský výraz má jasne význam „odpadnutie“ alebo „oddelenie“. Až v čase „odpadnutia“ bude bipartitný stav sveta – dve mestá, jedno Božie a jedno diablovo – úplne odhalený a zobrazený v tom, čo bude v skutočnosti „tripartitné“ rozdelenie – pravá Cirkev, falošná cirkev a pohanský svet. Tyconius vysvetľuje: „Skôr ako dôjde k ‚odpadnutiu‘, každý je považovaný za Boží ľud. Keď dôjde k ‚odpadnutiu‘, potom sa objaví tretia časť Božieho ľudu;[xxxi] „lebo po jednote bude v poslednom zápase ďalšie oddelenie.“[xxxii] Pre Tyconia je rozdiel medzi pravou Cirkvou a falošnou cirkvou konečne zjavný až vtedy, keď dôjde k „veľkému odpadnutiu“. „Až v tejto apostázii bude zjavený pravý Boží ľud, pravá časť Pánovho tela.“[xxxiii] Komentár k Apokalypse 8:12, ktorý znie: A štvrtý anjel zatrúbil na trúbu a tretina slnka a tretina mesiaca a tretina hviezd bola udretá, takže sa zatmila tretina a tretina deň by sa javil ako noc,[xxxiv] Tyconius píše: Slnko, mesiac a hviezdy sú kostol, ktorého tretia časť bola zasiahnutá. „Tretí“ je označenie, nie množstvo. V kostole sú totiž dve časti, jedna denná a druhá noc…Preto bolo zasiahnuté, aby sa ukázalo, ktorá je tretia časť dňa a tretia časť noci, ktorá je Kristovou časťou a ktorá je diablovou časťou. On [apoštol Ján] nepovedal: ‚bolo to zasiahnuté a zatmelo sa‘, ale preto, aby sa to zatmelo a objavilo sa , pretože sa to nezdalo ako [noc v okamihu, keď bola zasiahnutá. Ale bolo zasiahnuté, to znamená, že bolo odovzdané svojim vlastným túžbam, za týmto účelom: aby sa ich hriechy stali hojnejšími a extrémnejšími, aby boli odhalené v pravý čas.[xxxv] Aby som to zhrnul: Tyconius zastáva názor, že na svete sú dve mestá, jedno Božie a druhé diablove, a občas hovorí o oboch mestách ako o bipartitných. Napriek tomu Tyconius nerozdeľuje ľudstvo na štyri časti. Ako bolo uvedené vyššie, v skutočnosti si predstavuje ľudstvo len ako tripartitu. Je to preto, že hovorí o „falošných bratoch“ (jednej z troch častí), ktorí spadajú do oboch kategórií v rôznych časoch. Zdá sa, že falošní bratia sú súčasťou Božieho mesta, ktorým je Cirkev, ale v skutočnosti patria diablovi. Duchovne obývajú mesto Babylon, aj keď to nie je navonok rozpoznateľné. Až keď bude Cirkev „zasiahnutá“[xxxvi] v dôsledku discessio – veľkého „odpadnutia“ alebo „odpadnutia“ – budú „falošní bratia“ úplne „odhalení“ a „odhalení“ (pôvodný význam gréckeho slova apokalyptein ). Až potom sa pravá a falošná cirkev konečne výrazne rozlíšia. Zdá sa, že praví veriaci opúšťajú Cirkev Tyconius ďalej tvrdí, čo je pravdepodobne najpútavejším detailom v celom jeho komentári. Vyhlasuje, že diskusia o posledných časoch sa uskutoční spôsobom, ktorý úplne prevráti konvenčné chápanie tohto pojmu. Verní kresťania zvyčajne predpokladajú, že „odpadnutie“ – „oddelenie“, „odchod“ – bude vyvolané húfmi ľudí, ktorí „opustia“ Cirkev, čo je masívny exodus neveriacich. Definícia „apostázie“ v Katechizme Katolíckej cirkvi – „úplné zavrhnutie kresťanskej viery“ – takúto myšlienku jasne vyjadruje. Pre Tyconiusa je však opak pravdou. Tyconius chápe, že veľké „odpadnutie“ posledných čias nebude spôsobené tým, že neverní ľudia opustia Kristovu nevestu, ale skôr tým, že sa Kristova nevesta odtiahne od tých, ktorí sú v nej neverní. Inými slovami, pre Tyconia to nie sú neveriaci, ktorí „odpadnú“, ale skôr praví veriaci, ktorí sa stiahnu od zla v Cirkvi. Vskutku paradoxný obrat. Pre Tyconia je to nový Izrael, kto musí odísť na svoj nový exodus. Sama pravá Cirkev spôsobí veľké odpadnutie ako cestu spásy[xxxvii] od jej nepriateľov. V skutočnom zmysle pravá Cirkev vytlačí apostázu na svetlo, pretože telo diabla, prítomné vo falošných bratoch obývajúcich Cirkev, už je a vždy bolo odpadlíkom. Táto skutočnosť bola iba zatajená. Vo vysvetľovaní Apokalypsy 16:19, ktorá začína: „A veľké mesto bolo rozdelené na tri časti,“ Tyconius hovorí: „Toto veľké mesto sú úplne všetci ľudia, každý, kto je pod nebom, ktorý bude rozdelený na tri časti, keď cirkev je rozdelená, čo má za následok, že pohania sú jednou časťou; a ‚ohavnosť spustošenia‘, ďalší; a cirkev, ktorá vyjde z jej stredu, tretia.“[xxxviii] A znova, v komentári k Apokalypse 18:4, „A počul som iný hlas z neba, ktorý hovoril: Vyjdite z neho, ľud môj, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby vás nezasiahlo. jej rany,“ píše Tyconius: „Tu [apoštol Ján] plnšie ukazuje, že Babylon pozostáva z dvoch oddelených častí, vonkajšej a vnútornej, z ktorých odídu aj svätí ľudia, ktorí boli jasne varovaní Bohom.[xxxix] Ako píše Antonio Socci vo svojej analýze Tyconiovej teológie: „Latinské slovo discessio znamená oddelenie alebo rozdelenie, čo znamená veľké rozštiepenie alebo rozrezanie na dve časti. Má to tiež pocit stiahnutia sa.“[xl] Toto stiahnutie je jasne to, čo Tyconius vyvodzuje zo zjavení, ktoré dali Boží anjeli svätému Jánovi Apoštolovi – že rozštiepenie bude výsledkom stiahnutia. Kristova mystická nevesta sa vymaní z „tajomstva neprávosti“ práve preto, aby odhalila zlo zahalené v jej vnútri, aby ho mohla následne poraziť. „V konečnom prenasledovaní vyjde najavo a bude odhalené ‚tajomstvo neprávosti‘, ktoré bolo zadržiavané a skryté v cirkvi.[xli] Toto tajomstvo nezákonnosti dosiahne svoj zenit a včlení sa do postavy Antikrista, ako vysvetľuje Tyconius: „Je potrebné, aby sa Antikrist zjavil v celom svete a aby bol všade prekonaný rovnakým spôsobom. pri cirkvi… Ale teraz je skrytý v cirkvi.“[xlii] Ako dôsledok toho, že sa pravá Cirkev vymanila z anticirkvi, Tyconius tvrdí, že Telo Kristovo bude so všetkými zámermi a účelmi aktivovať a iniciovať jej vlastnú vášeň. Tyconius píše: „Skôr ako dôjde k ‚odpadnutiu‘ [2 Sol 2:3], každý je považovaný za Boží ľud. Keď dôjde k ‚odpadnutiu‘, potom sa objaví tretia časť Božieho ľudu.“[xliii] Robinson poznamenáva: „Svätí vytrvajú a verne budú kázať Božie Slovo a falošní bratia budú odhalení, keď sa obrátia a budú prenasledovať cirkev: ‚tí, ktorí sú v spolku s diablom, hoci hovoria, že sú kresťania, budú bojovať proti kostol.’“[xliv] Robinson takto uzatvára: „Prenasledovanie konečne a úplne odhaľuje totožnosť svätých a falošných bratov.[xlv] Satanovým vyvoleným nástrojom: Biskupi V tomto bode je prirodzená otázka: Či v čase predurčeného odpadnutia veriaci okamžite spoznajú falošných bratov, akí sú, a prerušia s nimi vzťah, alebo budú praví veriaci presvedčení, aby zostali v spojení s podvodníkmi, počúvať ich a nasledovať ich príklad? Ako budú falošní bratia oklamať ľudí, aby dôverovali ich vedeniu? Tyconius je v tomto bode jednoznačne dôrazný: títo falošní bratia sa často nachádzajú medzi predstaviteľmi Cirkvi, biskupmi. Keď Tyconius odsudzuje pokrytectvo biskupov, podáva správu o „druhej šelme“ predstavenej v Apokalypse 13:11: „A videl som ďalšiu šelmu vystupovať z krajiny. A mal dva rohy podobné baránkovým rohom a hovoril ako had.“ Tyconius kritizuje: Baránok pokračuje, keď had tajne vloží svoj jed [do neho]. Lebo keby hovoril otvorene ako had, nebol by podobný baránkovi. Teraz sa pretvára na baránka, cez ktorý [prestrojenie] útočí na bezpečného baránka. Hovorí za Boha, cez ktorý [prestrojenie] odvracia od cesty pravdy tých, ktorí hľadajú Boha. Preto Pán povedal: ‚Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.‘[xlvi] Tyconius uzatvára túto pasáž jedným zo svojich najpreslivejších postrehov: „Biskupi pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla.“[xlvii] Biskupi ponúkajú šelme dyhu baránka, zatiaľ čo ona ich používa ako náustky pre svoju agendu. V inej pasáži Apokalypsa sv. Jána pokračuje: „A videl som troch nečistých duchov [vychádzať] z úst draka a z úst šelmy az úst falošného proroka .[xlviii] Tyconius poznamenáva: „Pre draka, teda diabla; a šelma, telo diabla; a falošní proroci, čiže biskupi tela diabla, sú jeden duch.“ [xlix] Okrem toho Tyconius vyhlasuje, že „trón šelmy je jeho cirkev“, [l] kvôli duplicitným biskupom, ktorí budú pod jeho vplyvom. Títo zradní biskupi dajú tvar a formu diablovmu telu – falošnej cirkvi – dokonca aj vtedy, keď sa pravá Cirkev od nej odlúči. Vášeň Cirkvi Keď však bude uzákonené odpadnutie, Kristova nevesta (pravá Cirkev) bude bojovať nielen s falošnými bratmi, ale aj s pohanským svetom, ktorý sa spojí s falošnými bratmi v otvorene zjednotenom démonickom fronte: „Celému telu diabla to Boh dovolil.“[li] V mysli Tyconia však niet pochýb o konečnom výsledku pre Cirkev: „posledné prenasledovanie ju očistí až po siedmu trúbu“, ktorá bude znamenať „príchod Pána“.[lii] To bude „cirkev budúceho času, keď so zlými, ktorí sú už oddelení od stredu, budú s Kristom vládnuť len dobrí“.[liii] Tyconius si je teda istý, že „cirkev posledných čias, či už v jej biskupoch, alebo v jej ľuďoch, nie je v žiadnom prípade schopná zahynúť“.[živ] Hoci bude prenasledovaná, ako jej Ženích, a dokonca sa bude zdať porazená, nemôže byť natrvalo zničená. Má účasť na Božskom živote Ženícha. Okrem toho zvíťazí nad Antikristom a nakoniec porazí falošnú cirkev. Napriek tomu si Tyconius nerobil žiadne ilúzie o závažnosti tohto konečného konfliktu. V časti, ktorá môže byť najjasnejšia a najčistejšia v celej svojej Expozícii , keď Tyconius kreslí paralelu medzi Kristom a Jeho Cirkvou, zdôrazňuje ich vzájomné prepojenie: To, čo hlava raz trpela, teraz trpí skrze svoje údy, keďže sa obliekol do svojej cirkvi, a cirkev je denne zabíjaná pre Krista, aby s ním žila naveky. Nikto by si nemal myslieť, že iba apoštoli zomreli za Krista a že teraz ustalo mučeníctvo a že prenasledovatelia nie sú v cirkvi. Lebo je potrebné, aby Syn človeka vždy išiel „do Jeruzalema… veľa trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, aby bol zabitý a po troch dňoch vstal z mŕtvych“.[lv] V tomto vrcholiacom prenasledovaní, keď falošní bratia a pohanský svet neúnavne útočia na Cirkev, dosiahne zmiešanie utrpenia medzi Ježišom a Jeho tajomným telom a nevestou svoj vrchol: „V nej Pán dokončuje, čo začal. Preto v nej prijíma, čo dal, a je korunovaný v nej, ktorú korunuje. Lebo nič nerobí ani nemá bez svojho tela.“[lvi] Ježiš dal svoj život za svoju nevestu, Cirkev. Na konci časov sa pre Neho vydá tak, ako nikdy predtým. Tak ako Ježiš oslávil svojho Otca svojou sebaobetou a Jeho Otec Ho oslávil slávou, ktorú mal s Ním Jeho Syn pred začiatkom sveta,[lvii] takže aj konečná sebaobeta Cirkvi bude jej vrcholným momentom úplného odovzdania sa Kristovi a On ju na oplátku korunuje. On a Jeho Nevesta budú potom dokonale jedno vo svojom vzájomnom darovaní sa. Tyconius, Fatima a veľké odpadlíctvo Vo svetle tykonskej teológie nadobúdajú rôzne komentáre Benedikta XVI. o význame fatimského posolstva nový význam. Ukazuje sa, že Benedikt XVI. chápe Fatimské posolstvo v kontexte Tyconiovho tvrdenia, že najväčším zlom pre Cirkev v posledných časoch je zlo skryté v nej. Počas púte Benedikta XVI. do Fatimy v máji 2010 sa reportér opýtal Svätého Otca: Vaša Svätosť, aký význam pre nás dnes majú fatimské zjavenia? V júni 2000, keď ste vo vatikánskej tlačovej kancelárii prezentovali text tretieho tajomstva, sme tam boli viacerí aj naši bývalí kolegovia. Dostali ste otázku, či by sa posolstvo dalo rozšíriť, okrem útoku na Jána Pavla II., aj na iné utrpenia zo strany pápežov. Je podľa vás možné zahrnúť do tejto vízie utrpenie dnešnej Cirkvi?[lviii] Vzhľadom na to, že Svätá stolica v podstate zatvorila dvere k tretiemu fatimskému tajomstvu, Benediktova odpoveď bola len omračujúca. Teraz ho možno vnímať aj ako „tykonského“: Popri tejto veľkej vízii pápežovho utrpenia, ktorú môžeme v prvom rade odkázať na pápeža Jána Pavla II., sú naznačené skutočnosti týkajúce sa budúcnosti Cirkvi, ktoré sa postupne formujú a sú evidentné. Je teda pravdou, že okrem momentu naznačeného vo vízii je tu zmienka o potrebe zanietenia Cirkvi, ktorá sa prirodzene odráža v osobe pápeža, no pápež stojí za Cirkvi a tak sú to ohlasované utrpenia Cirkvi. Pán nám povedal, že Cirkev bude neustále trpieť rôznymi spôsobmi až do konca sveta… Čo sa týka nových vecí, ktoré dnes môžeme nájsť v tomto posolstve, je tu aj skutočnosť, že útoky na pápeža a Cirkev nepochádzajú len zvonku, ale utrpenia Cirkvi pochádzajú práve z vnútra Cirkvi, z hriechu existujúceho vo vnútri Cirkvi. Aj toto je niečo, čo sme vždy vedeli, ale dnes to vidíme skutočne desivým spôsobom: že najväčšie prenasledovanie Cirkvi nepochádza od jej vonkajších nepriateľov, ale pochádza z hriechu vnútri Cirkvi.[lix] Keď Benedikt uvádza, že vízia trpiaceho pápeža „môže“ odkazovať „v prvom rade“ na Jána Pavla II., naznačuje, že vízia odkazuje na iného pápeža, alebo prinajmenšom, že sa neobmedzuje len na Jána Pavla II. Ďalej, ak to, čo bolo deťom ukázané, stále zahŕňa „budúcnosť Cirkvi“, potom odhalenie Tretieho tajomstva rozhodne neskončilo a skončilo. Udalosti, na ktoré poukazuje Tretie tajomstvo, „postupne nadobúdajú tvar a sú evidentné“. Benediktovým najviac teologickým vyjadrením však bola jeho poznámka o vízii označujúcej vášeň Cirkvi. Podľa Benediktovho hodnotenia bolo zjavenie trom malým deťom z Fatimy v prvom rade o tejto vášni – o nadchádzajúcom utrpení Cirkvi, ktoré sa ešte len rozvinie a „odzrkadlí sa v osobe pápeža“. A odkiaľ budú pochádzať útoky, ktoré spôsobujú túto vášeň? Potvrdil: „Práve zvnútra Cirkvi. Okrem týchto poznámok z roku 2010 sú komentáre vtedajšieho kardinála Ratzingera v rozhovore pre časopis Jesus z roku 1984 tiež plné importu: Reportér: „Kardinál Ratzinger, prečítali ste si to, čo sa nazýva Tretie fatimské tajomstvo: to, ktoré sestra Lucia poslala pápežovi Jánovi XXIII. a ktoré si pápež neželal zverejniť a odovzdať do vatikánskych archívov? Ratzinger: „Áno, čítal som to.“ Anketár: „Prečo to nebolo odhalené?“ Ratzinger: „Pretože podľa úsudku pápežov nepridáva nič (doslova: ‚nič iné‘) k tomu, čo musí kresťan vedieť o tom, čo pochádza zo Zjavenia: tj radikálnu výzvu na obrátenie; absolútny význam histórie; nebezpečenstvá ohrozujúce vieru a život kresťana, a teda aj sveta. A potom dôležitosť „novissimi“ (posledné udalosti na konci času). Ak sa to nezverejní – aspoň zatiaľ – je to preto, aby sa náboženské proroctvo nepomýlilo s hľadaním senzácií (doslova: „za senzáciami“). Ale veci obsiahnuté v tomto „treťom tajomstve“ zodpovedajú tomu, čo bolo ohlásené v Písme a bolo povedané znova a znova v mnohých iných mariánskych zjaveniach, predovšetkým vo Fatime, v tom, čo je už známe z toho, čo obsahuje jeho posolstvo.“ [lx] Pri analýze Ratzingerových komentárov jeden autor tvrdí: Keď kardinál Ratzinger hovoril o nebezpečenstvách pre vieru a život kresťana, odvolával sa na iné mariánske zjavenia a odvolával sa na Sväté písmo – že to, čo je v treťom tajomstve, zodpovedá Písmu. Zodpovedá [tiež] tomu, čo sa znova a znova spomínalo v mnohých iných mariánskych zjaveniach. Keď sa odvoláva na Písmo, špecifikuje eschatologické texty Písma, keď použil túto frázu v taliančine, i novissimi [“posledné veci”]. Niektorí sa dosť nečestne pokúšali tvrdiť, že keď hovoríme o „posledných veciach“, hovoríme o smrti, súde, nebi a pekle – o štyroch posledných veciach. Ale to zrejme nie je to, o čom hovoril kardinál Ratzinger; to nie je možno to, o čom Panna Mária hovorila. Ak sa chceme dozvedieť o posledných štyroch veciach, stačí, aby sme nahliadli do katechizmu; je to tam veľmi jasne uvedené. Panna Mária nezostúpila z neba, aby odovzdala jednoduchú lekciu katechizmu. Keď kardinál hovoril o posledných veciach, mal na mysli to, čo sa podľa proroka Daniela nakoniec stane. Odvolával sa na posledné časy – posledné veci; alebo ako by sme povedali po grécky, eschata. Eschatologické veci, eschatologické texty Písma. Toto je tretie tajomstvo[lxi] Pri hodnotení iných posolstiev Preblahoslavenej Panny Márie z miest zjavenia schválených Cirkvou sa dá s týmto autorom súhlasiť. Okrem toho dvaja kardináli, ktorí si osobne prečítali Tretie tajomstvo, dávajú tomuto názoru ďalšiu dôveru. Po prvé, kardinál Oddi, osobný priateľ pápeža Jána XXIII., ktorý s ním o tomto tajomstve hovoril, v roku 1990 povedal talianskemu novinárovi: „To [tretie tajomstvo] nemá nič spoločné s Gorbačovom. Presvätá Bohorodička nás varovala pred odpadlíctvom v Cirkvi.“ [lxii] Po druhé, kardinál Ciappi, osobný pápežský teológ pápežov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I. a Jána Pavla II., v oznámení istému profesorovi Baumgartnerovi v Salzburgu prezradil: „V treťom tajomstve je okrem iného predpovedané veci, že veľké odpadnutie v Cirkvi začne na vrchole.“[lxiii] Alberto Cosmedo Amaral, biskup z Fatimy v rokoch 1972–1993, prikývol rovnakým smerom – apostázou – keď v roku 1984 na Technickej univerzite vo Viedni potvrdil: Tajomstvo Fatimy nehovorí ani o atómových bombách, ani o jadrových hlaviciach, ani o raketách Pershing, ani o SS-20. Jeho obsah sa týka len našej viery. Stotožniť Tajomstvo s katastrofickými oznámeniami alebo s jadrovým holokaustom znamená deformovať význam správy. Strata viery kontinentu je horšia ako zničenie národa; a je pravda, že viera v Európe neustále ubúda. [lxiv] Ako posledné potvrdenie tejto perspektívy otec Gabriel Amorth, bývalý hlavný exorcista Ríma, ktorý osobne poznal pátra Pia dvadsaťšesť rokov, poskytol takmer identické overenie, ktoré pripisoval veľkému kapucínskemu svätcovi a mimoriadnemu mystikovi. Tu je časť jeho výmeny so španielskym autorom José María Zavalom počas rozhovoru v roku 2011: „Odpusť mi, že som trval na treťom fatimskom tajomstve: Súvisel to teda páter Pio so stratou viery v Cirkvi?“ Fr. Gabriele zvraští obočie a vystrčí bradu. Zdá sa, že je veľmi dotknutý. „Naozaj,“ hovorí, „jedného dňa mi páter Pio veľmi smutne povedal: „Vieš, Gabriele? Je to Satan, ktorý bol uvedený do lona Cirkvi a vo veľmi krátkom čase bude vládnuť falošnej Cirkvi.“ ‚Och môj Bože! Nejaký druh Antikrista! Kedy ti to prorokoval?‘ Pýtam sa [Zavala]. ‚Muselo to byť asi v roku 1960, keďže vtedy som už bol kňazom.‘ „Preto mal Ján XXIII takú paniku ohľadom zverejnenia tretieho fatimského tajomstva, aby si ľudia nemysleli, že je protipápežom alebo čo to bolo…?“ Mierny, ale vedomý úsmev zvlní pery otca Amortha. „Povedal vám páter Pio ešte niečo o budúcich katastrofách: zemetraseniach, záplavách, vojnách, epidémiách, hlade…? Narážal na tie isté rany, ktoré sú prorokované vo Svätom písme?‘ „Na ničom takom mu nezáležalo, akokoľvek boli strašné, okrem veľkého odpadnutia v Cirkvi. Toto bol problém, ktorý ho skutočne mučil a za ktorý sa modlil a obetoval veľkú časť svojho utrpenia, ukrižovaného z lásky.“ „Tretie fatimské tajomstvo?“ „Presne tak.“ [lxv] Čo má chronologicky a teologicky spoločné „veľké odpadnutie od viery“ s „ i novissimi “, o ktorom hovoril Ratzinger? Je to ich základný kameň. Svätý Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom potvrdzuje, že veľké odpadnutie od viery je spúšťacou udalosťou pre začiatok „posledných vecí“, ktoré odomykajú dvere pre príchod „syna zatratenia“/ „nezákonného“ / „Antikrist“.[lxvi] Po uvedení do pohybu už niet cesty späť. Svet a celé ľudstvo sa dostanú do kolízie s osudom. Rezignácia a „biskup oblečený v bielom“ Uvažujme teda aspoň o niektorých prvkoch, ktoré mal pred sebou pápež Benedikt XVI. Ako kardinál už potvrdil, že tretie fatimské tajomstvo sa týka „posledných vecí“ a viaceré spoľahlivé zdroje potvrdili, že sa vzťahuje konkrétne na veľké odpadnutie od viery. Ak Benedikt prijme Tyconiusovu interpretáciu toho, ako toto odpadnutie začína a pôsobí z tohto uhla pohľadu, nemôže to vrhnúť svetlo na jeho bizarnú a kontroverznú „rezignáciu“? Môže byť jeho rozhodnutie „odstúpiť“ v roku 2013 výsledkom rozlúštenia tretieho tajomstva z úplne jedinečného pohľadu, ovplyvneného jeho štúdiom Tyconia? Považuje teológiu Tyconia za neoddeliteľne spätú s Máriiným posolstvom vo Fatime? A ak áno, uvedomil si, že ako pápež S týmito otázkami sa pozrime nanovo na časť Tretieho tajomstva (prepísaná samotnou sestrou Luciou), ktorá sa týka pápeža: A videli sme v nesmiernom svetle, ktorým je Boh: „niečo podobné tomu, ako sa ľudia objavujú v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“ biskupa oblečeného v bielom – „mali sme dojem, že je to Svätý Otec“. Iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky stúpali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž z nahrubo otesaných kmeňov ako z korkového stromu s kôrou; predtým, ako tam Svätý Otec prišiel, prešiel veľkým mestom napoly v ruinách a napoly trasúcim sa zastavujúcim krokom, sužovaný bolesťou a smútkom, modlil sa za duše mŕtvol, ktoré stretol na svojej ceste.[lxvii] Antonio Socci, ktorý sa zamýšľa nad víziou sestry Lucie, navrhuje, aby „biskup oblečený v bielom“ a „Svätý Otec“ mohli byť v skutočnosti dve odlišné osoby. Provokatívne sa pýta: „Hovorí…to ‚tajomstvo‘, ktoré má v strede dve postavy – ‚biskupa oblečeného v bielom‘ a starého pápeža – k nám o súčasnosti? Kto sú tieto dve postavy?“[lxviii] Ďalej Socci zaznamenáva skutočne ohromujúci vývoj: „12. mája 2017 vo Fatime sám pápež Bergoglio povedal, že je ‚biskupom oblečeným v bielom‘.“ [lxix] Myšlienka, že vízia odkazuje na dvoch rôznych ľudí, nie je nepravdepodobná. Samotná sestra Lucia poskytuje dvojnásobné objasnenie identity „biskupa oblečeného v bielom“. Svoje popisné postrehy dala dokonca do úvodzoviek, aby ich ohraničila. Pôvodný portugalský dokument používa dve sady úvodzoviek (použité aj v anglickom preklade vyššie) bezprostredne pred slovom „biskup v bielom“ a bezprostredne po ňom. Po prvé, sestra Lucia hovorí, že ona a jej dvaja mladí spoločníci videli vzhľad „biskupa“ ako „niečo podobné tomu, ako sa ľudia javia v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“. Potom povedala: „Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.“ Neskôr však v dokumente jednoznačne hovorí o „Svätom Otcovi“. Na podporu argumentu, že videnie označuje dvoch rôznych ľudí, možno tvrdiť, že deti z Fatimy si neboli isté, kto je biskup oblečený v bielom. Malé deti zo zapadákov v Portugalsku by sa nikdy nepozreli na niekoho oblečeného v bielom a nepomysleli by si, že je to biskup. Katolícke deti v malej európskej dedine na začiatku dvadsiateho storočia poznali iba jedného cirkevného vodcu, ktorý sa obliekal v bielom: pápeža. Navyše, ak by si mysleli, že osoba oblečená v bielom, ktorú videli, je pápež, nehovorila by o ňom Lucia jednoducho od samého začiatku? Je nevysvetliteľné, že by ho opísala ako „biskupa oblečeného v bielom“, pokiaľ v skutočnosti deti nejakým spôsobom nezistili alebo intuíciou, že jednotlivec, ktorého videli, bol iba biskup v bielom. Neskôr v tom istom svedectve, keď Lucia naznačuje, že videla „Svätého Otca“, vôbec neváha, na koho sa pozerá a na pravdivosť svojho tvrdenia. Ak by to bol ten istý človek, nehovorila by ho sestra Lucia aj naďalej ako „biskupa v bielom“? Sestra Lucia bola vždy mimoriadne pozorná k detailom a pozorná, aby odovzdala presne to, čo jej Panna Mária zjavila. Bolo by pre ňu celkom jednoduché stále hovoriť o „biskupovi v bielom“, ak by to bola v skutočnosti jedna a tá istá osoba. Toto však neurobila. Z jej slov je jasné, že existujú dve odlišné osoby: „biskup v bielom“ a „Svätý Otec“. Mal Benedikt XVI. predvídavo pochopiť, že jeho zjavným nástupcom bude biskup oblečený v bielom, dávno predtým, ako bol Bergoglio vôbec „zvolený“? Pochopil Benedikt s dostatočným predstihom, o čom Socci jedného dňa špekuluje, že je významom tretieho tajomstva? Bol prvým pápežom, ktorý pochopil, že tretie tajomstvo označuje skutočného pápeža a falošného – zjavného pápeža, ktorý je v skutočnosti iba biskupom oblečeným v bielom – čo sa snažila povedať sestra Lucia (a samozrejme aj Presvätá Bohorodička ) od začiatku? Benedikt dobre poznal rámec Tyconiovej teológie posledných čias. Vedel, že „ po zjednotení dôjde v poslednom zápase k ďalšiemu oddeleniu“.[lxx] Vedel tiež, že „svätí ľudia, ktorí boli jasne varovaní Bohom, opustia“ falošnú cirkev, čo spôsobí „veľký odchod “. V rámci takéhoto chápania „eschatologickej ekleziológie“ – čo sa musí stať s Cirkvou v posledných časoch – by dve postavy opísané sestrou Luciou nadobudli jedinečný význam v akútne teologicky uvedomelej mysli Josepha Ratzingera. Benedikt ako Abrahám Zdá sa celkom možné, že v určitom bode pápež Benedikt XVI. zistil presah a priesečník fatimského posolstva a Tyconiovej teológie a tým si uvedomil svoje ohromujúce a monumentálne poslanie – že bol nazývaný ako Abrahám, vydať sa vo viere, „nevedejúc, kam má ísť“.[lxxi] Zobrať Cirkev, ako Abrahám vzal Izáka, a pripraviť ju obetovať ako holokaust.[lxxii] Takže „od jedného muža, ktorý je ako mŕtvy“[lxxiii] jedného dňa vzídu početní potomkovia kvôli Benediktovej viere. Krok, ktorý bolo možné urobiť len na priame a osobné volanie od Boha. Krok, ktorý by nedával zmysel, ak by sa uvažoval z hľadiska ľudskej vypočítavosti alebo svetskej obozretnosti. Ale krok, ktorý by inicioval nový exodus pre nový Izrael v hodine jej „poslednej Veľkej noci, keď bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a zmŕtvychvstaní“.[lxxiv] Žiaden verný katolík by sa neodvážil urobiť taký krok odlúčenia, odstúpenia od toho, čo sa javí ako pravá Cirkev, pokiaľ by nenasledoval Petrovho nástupcu. Nemohlo by dôjsť k žiadnemu definitívnemu oddeleniu, žiadnemu „veľkému rozoznaniu“ pravej Cirkvi od falošnej, pokiaľ by sám Peter nevykročil vo viere, vedený Duchom Svätým.[lxxv] Podobne, ak by falošná cirkev mala byť „dokonalá“ vo svojej neprávosti, vyžadovala by si vlastného falošného vládcu, ako to predpovedal páter Pio,[lxxvi] vo chvíli veľkej diskusie: falošný pápež. Ten, ktorý sa tvári ako pápež, ale v skutočnosti je iba biskupom, zo skupiny biskupov, ktorí podľa Tyconiových slov „pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla“.[lxxvii] Falzifikát pravej Cirkvi, ale iba ilúzia, niečo, čo sa vidí „ako v zrkadle“ – má moc oklamať celý svet a takmer celú Cirkev, aby odhalila a odhalila „tajomstvo neprávosti“ ukryté v Cirkvi, ktorá má byť teraz definitívne zničená vyslobodením, ktoré poskytne sám Boh.[lxxviii] Ctihodný Fulton Sheen opísal prichádzajúcu anticirkev s neuveriteľnou presnosťou už v roku 1948: [Antikrist] bude mať jedno veľké tajomstvo, ktoré nikomu nepovie: neuverí v Boha. Pretože jeho náboženstvom bude bratstvo bez Božieho otcovstva, oklame aj vyvolených. Založí proticirkev, ktorá bude opicou Cirkvi, pretože on, Diabol, je opicou Božou. Bude mať všetky noty a charakteristiky Cirkvi, ale naopak a bez svojho božského obsahu. Bude to mystické telo Antikrista, ktoré sa bude vo všetkých vonkajškoch podobať na mystické telo Kristovo. [lxxix] Sheenove prorocké výroky rezonujú s príhovorom, ktorý predniesol kardinál Karol Wojtyla, budúci pápež Ján Pavol II., vo svojom prejave na Eucharistickom kongrese vo Philadelphii v Pensylvánii v roku 1976: Teraz stojíme tvárou v tvár najväčšej historickej konfrontácii, akú kedy ľudstvo zažilo. Nemyslím si, že široký okruh Americkej spoločnosti alebo celý široký okruh kresťanskej komunity si to plne uvedomujú. Teraz stojíme pred konečnou konfrontáciou medzi Cirkvou a anticirkvou, medzi evanjeliom a anti-evanjeliom, medzi Kristom a Antikristom. Konfrontácia spočíva v plánoch Božej Prozreteľnosti. Je to teda v Božom pláne a musí to byť skúška, ktorú Cirkev musí prijať a odvážne jej čeliť.[lxxx] Počítal Benedikt XVI. z Tretieho tajomstva v súlade s Tyconiovým učením, že v Božích prozreteľnostných plánoch môže dôjsť k vyvrcholeniu konfrontácie medzi pravou Cirkvou a anticirkvou len vtedy, keď platný Petrov nástupca povolil príchod „biskup oblečený v bielom“? To, čo bolo ukázané fatimským deťom, bolo presne to, čo opisuje sestra Lucia – „zrkadlový obraz“ – ten, ktorý sa javí ako Svätý Otec, ale v skutočnosti je len dvojník? Snažila sa sestra Lucia dodatočne komunikovať a zdôrazniť toto „zdanie pápeža“, keď povedala: „Mali sme dojem, že je to Svätý Otec“? Chcela v tejto vete klásť dôraz na slovo „dojem“? “Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.” Bolo to preto, že keď sa konečne objaví „biskup oblečený v bielom“, celý svet bude pod rovnakým „dojmom“? Zatiaľ čo biskup v bielom by sa v skutočnosti podobal iba na pápeža, tak ako obraz videný v zrkadle pripomína realitu – imitácia… prázdna reprodukcia… uzurpátor. Ak áno, viedlo toto uvedomenie Benedikta XVI. k tomu, aby sa vydal vo viere, ako Abrahám, „nevedejúc, kam ide“,[lxxxi] odovzdanie praktickej moci nad viditeľnou štruktúrou cirkvi „biskupovi oblečenému v bielom“, aby sa začal „veľký exodus, odchod, lat. discessio “? Pretlačené so súhlasom A Marian Soul . POZNÁMKY POD ČAROU [i] Z Encyclopedia Britannica: „Tyconius, jeden z najvýznamnejších biblických teológov severoafrického latinského kresťanstva 4. storočia . Hoci sa o jeho živote málo vie, jeho postoje k teológii cirkvi (ekleziológii) v konečnom dôsledku poskytli jeho mladšiemu súčasníkovi a cirkevnému otcovi sv. Augustínovi zásadné argumenty proti donatistom (schizmatickej cirkvi v severnej Afrike). Okrem toho Tyconiova antimilenárna interpretácia tradične miléniových Písiem, ako je kniha Daniel v Starom zákone a Zjavení v Novom zákone, si prisvojili generácie latinsko-kresťanských biblických komentátorov a teológov, od Hieronýma na konci 4. storočia po Bedu a Beata z Liebany v 8. storočí. Cirkevná oddanosť jeho priaznivcov však len demonštruje iróniu a osamelosť Tyconiovho postoja: hoci bol donatistom, ktorý si odsúdil vlastnú cirkev , nikdy neprešiel ku katolíkom. Paula Fredriksen, „Tyconius: kresťanský teológ“,
Pokiaľ sa tak nestane, musíme uznať Františka ako pápeža a udržiavať s ním spoločenstvo, pričom zároveň musíme pochopiť, že skutočná poslušnosť , ktorá je dlžná v prvom rade Bohu (porov. Sk 5,29), zahŕňa zákonný odpor ľudských predstavených, dokonca aj pápežovi, keď ide o vieru a duše. „Treba si všimnúť,“ hovorí Akvinský, „že ak by bola sv. viera ohrozená, poddaný by mal pokarhať svojho predstaveného aj verejne. A Bellarmine súhlasí, keď hovorí, že „tak ako by bolo zákonné klásť odpor pápežovi, aby napadol telo, tak je zákonné klásť odpor proti tomu, aby napadol duše alebo narušil štát, a oveľa viac, ak by sa mal snažiť zničiť Cirkev. Hovorím, že je dovolené mu odporovať tým, že nerobíme, čo prikazuje, a blokujeme ho, aby nesplnil svoju vôľu; napriek tomu nie je zákonné ho súdiť, trestať či dokonca zosadiť, pretože nie je nič iné ako nadriadený.“
Božia pedagogika (pedagogía de Dios). „Pozrite, ctihodný otče, ako ma formoval Boh. Nerozumela som tomu, verila som, že za moje ponižovanie a utrpenie môže chudoba. Teraz vidím, že to bola čisto Božia pedagogika. Iní chudobní nemusia prežívať toľkú krutosť“
„Počas týchto cvičení som pochopila, čo znamená utrpenie. Boh od prvého dňa chcel, aby som videla totálne znetvorenie môjho vnútorného bytia. Všetky hriechy môjho života sa na mňa vrhli ako besné psy a ťažili ma sťaby celé pohoria
1702 Ku koncu krížovej cesty, ktorú som si robila, začal sa Pán Ježiš sťažo vať na rehoľné a kňazské duše, na nedostatok lásky u vyvolených duší. „Dopustím, aby boli zničené kláštory a kostoly.“ Odpovedala som: „Ježišu, veď toľko duší Ťa oslavuje v kláštoroch.“ Pán odpovedal: „72í sláva zraňu je moje srdce, lebo láska je vyhnaná z kláštorov. Duše bez milosti a posvä- tenia, duše plné egoizmu a samoľúbosti, duše pyšné a namyslené, duše plné dvojtvárnosti a pokrytectva, duše vlažné, ktoré majú sotva toľko tepla, aby sa samé mohli udržať pri živote. Moje srdce to nemôže zniesť. Všetky moje milosti, ktoré každý deň na ne vylievam, stekajú ako po skale. Nemôžem ich zniesť, lebo nie sú ani dobré, ani zlé. Na to som povolal kláštory, aby sa cez ne posväcoval svet, má z nich vybuchovať silný plameň lásky a obe- ty. Ak sa neobrátia a nezapália prvotnou láskou, dám ich do záhuby tomu- to svetu.. sv. Faustína Denníček
Keď sv. Tomáš Akvinský komentuje napomenutie prvého pápeža, svätého Petra, zo strany apoštola svätého Pavla nad Petrovým správaním sa voči nežidovským kresťanom kvôli jeho strachu zo židovských kresťanov (porov. Gal 2:11-21), poznamenáva že „spôsob pokarhania bol vhodný, tj verejný a jasný“, pretože Petrovo „pretváranie predstavovalo nebezpečenstvo pre všetkých“.
Akvinský vo svojej Summa Theologiae (II-II.33.4) poznamenáva, že „treba si však uvedomiť, že ak bola viera ohrozená, poddaný by mal pokarhať svojho predstaveného aj verejne.“
„Preto ho Pavol, ktorý bol Petrovým poddaným, verejne pokarhal pre bezprostredné nebezpečenstvo pohoršenia ohľadom viery, a ako hovorí Augustínova glosa v Gal 2:11: „Peter dal predstaveným príkladom, že ak by kedykoľvek by náhodou zišli z priamej cesty, nemali by pohŕdať tým, že ich poddaní pokarhajú.’“
JA Komenský popisuje svoju skúsenosť s víziami Kristíny Poniatowskej nasledovne (Historia revelationum, 1657 ): Keď sme dorazili do Brannej (r. 1627 ), rozprávali nám, že predchádzajúceho večera bola chorá štvrť hodiny v bezvedomí a neprejavovala akýchkoľvek známok života, takže sa domnieval zomrela, ale potom že predsa zase prišla k sebe. Vošli sme k nej, povzbudili ju, ako sa to obvykle robí, k trpezlivosti ak dôvere v dobrotivosť božiu. Ona sa potom v našej prítomnosti sťažovala najskôr na tiesnivý pocit pri srdci, potom na to, že ju sužujú neobvyklé bolesti. Nasledovala strnulosť údov a zastavil sa jej dych, takže sme mysleli, že umiera. Padli sme na kolená a rozkazovali jej dušu Bohu. Ona sa však zase vztýčila na lôžku, uprela oči ako na niečo, čo je v diaľke, tvár jej začervenala a zastonala: „Ženich, ženích!“ Boli sme ohromení týmto neobvyklým divadlom. Nato ona s hlbokým výdychom prišla zase k sebe, ľahla na znak, a keď som sa jej pýtali, čo sa deje, sťažovala sa na veľkú malátnosť.
Svätá Katarína Sienská, Učiteľka Cirkvi, adresovala pápežovi Gregorovi XI. nasledujúce ostré napomenutie, v ktorom ho žiadala, aby rázne reformoval Cirkev, alebo ak by to neurobil, zriekol sa pápežského úradu: „Najsvätejší a najsladší otče, tvoja úbohá nehodná dcéra Katarína v Kristovi sladkom Ježišovi sa ti odporúča v jeho drahej krvi. Božská Pravda si žiada, aby si vykonal spravodlivosť na množstve mnohých neprávostí, ktorých sa dopustili tí, čo sa živia a pasú v záhrade svätej Cirkvi. Keďže ti dal moc a ty si ju prevzal, mal by si využiť svoju silu a moc; a ak ju nechceš využiť, bolo by pre teba lepšie, keby si sa vzdal toho, čo si prevzal; bola by to väčšia česť pre Boha a zdravie pre tvoju dušu.“
Svätá Brigita podáva správu o nasledujúcich Pánových slovách, adresovaných pápežovi Gregorovi XI: „Začnite reformovať Cirkev, ktorú som si kúpil vlastnou krvou, aby sa reformovala a duchovne sa vrátila do pôvodného stavu svätosti. Ak túto moju vôľu neposlúchneš, môžeš si byť celkom istý, že ťa pred celým mojím nebeským súdom odsúdim rovnakým rozsudkom a duchovnou spravodlivosťou, akou sa odsudzuje a trestá svetský prelát, ktorý má byť zbavený svojej hodnosti. Budeš verejne zbavený svojho posvätného, pontifikálneho rúcha, porazený a prekliaty. To je to, čo urobím s tebou. Pošlem ťa preč z nebeskej slávy. Avšak, Gregor, syn môj, znova ťa napomínam, aby si sa ku mne obrátil s pokorou. Počúvaj moju radu.“ (Kniha zjavení, 4, 142).
Kajúci Gregor XI. prehlásil vo svojom závete, že odsudzuje a zavrhuje všetko, čo bol snáď bludne učil ako súkromná osoba, nech už sa tak stalo z „prerieknutia alebo vášnivosti, nepozornosti alebo ľahkomyselnosti, jedným slovom všetko, čo by snáď bol riekol bludného proti viere katolíckej, všetko to odvolávame a prajeme si mať, ako by to povedané nebolo“. (Ballerini, De vi ac ratione primatus Rom. P. cap. XV. p 10.)
Keď som prišla na adoráciu, hneď ma naplnila vnútorná sústredenosť. Videla som Pána Ježiša priviazaného k stĺpu a obnaženého. Hneď sa začalo bičovanie. Videla som štyroch mužov, ktorí striedavo krátkymi bičmi šľahali Pána. Srdce sa mi zastavovalo pri pohľade na tie bolesti. Vtom mi Pán riekol: »Trpím ešte väčšiu bolesť než tá, ktorú vidíš.« Ježiš mi dal poznať, za aké hriechy sa podrobil bičovaniu, za hriechy nečistoty. Ó, ako strašne Ježiš morálne trpel, keď sa poddal bičovaniu. Vtom mi Ježiš riekol: »Pozri, takto vyzerá ľudstvo v dnešnej dobe.« V tej chvíli som uvidela strašné veci: kati odstúpili od Pána Ježiša a k bičovaniu pristúpili iní ľudia. Schytili biče a nemilosrdne šľahali Pána. Boli to kňazi, rehoľníci a rehoľnice, najvyšší hodnostári Cirkvi, čo ma veľmi prekvapilo, a boli medzi nimi aj svetskí ľudia rôzneho veku a stavu. Všetci si vybíjali svoju zlosť na nevinnom Ježišovi. Keď som to videla, moje srdce upadlo do takého stavu, akoby som zomierala. Keď ho bičovali kati, Ježiš mlčal a pozeral do diaľky. Keď ho bičovali duše, ktoré som spomenula vyššie, Ježiš zatvoril oči a z jeho Srdca sa vydral tichý, ale strašne bolestný ston. Pán mi dal podrobne poznať (…) ťarchu zloby tých nevďačných duší: »Vidíš, to je väčšia muka ako moja smrť.« Vtedy zamĺkli aj moje ústa, cítila som, akoby som zomierala. Cítila som, že nikto ma nepoteší ani nevytrhne z tohto stavu, jedine ten, ktorý ho na mňa dopustil. Vtom mi Pán riekol: »Vidím skutočnú bolesť tvojho srdca, ktorá priniesla nesmiernu úľavu môjmu srdcu, pohliadni a poteš sa.«“ 446 – „Vtom som uzrela Pána Ježiša pribitého na kríž. Keď Ježiš na ňom chvíľu visel, uzrela som celý zástup duší ukrižovaných tak, ako Ježiš. Videla som aj tretí zástup duší a druhý zástup duší. Druhý zástup nebol pribitý na kríž, ale duše držali kríž pevne v rukách. Tretí zástup duší nebol ani ukrižovaný, ani nedržal kríž pevne v rukách. Duše vliekli kríž za sebou a boli nespokojné.
list svätého Bonifáca pápežovi Zachariášovi okolo roku 746/747:
„Benefíciá sú rozdávané nenásytným laikom alebo nerestným a úplatným klerikom. Žiadne nimi spáchané trestné činy nebránia, aby dosiahli kňazstvo. A keď ho napokon dosiahli tým, že rozmnožili svoje hriechy, stávajú sa biskupmi. A tí, ktorí sa chvália tým, že nie sú cudzoložníci či smilníci, sú opilci alebo ľudia posadnutí lovom či vojaci, ktorí necúvnu ani pred preliatím kresťanskej krvi.“
„Ľud zveril biskupom a kňazom popredné miesta. Oni napriek tomu zverujú Cirkev tým, ktorým by nemali. A dosadzujú tých, ktorí by nemali byť vodcami. To sú predavači holubov, ktorých stoly Ježiš prevrátil.“
„Židia sú milovníci vonkajších vecí “ Origenes
/čiže to sú tí, čo polovzdelanie nechcú dokončiť, a tvrdo tomu bránia,
milujú povrchové dianie, tento svet oveľa viac ako ten nebeský/
bylo chvalořečení a harmonie podstatné pro život člověka i církve. „Ti, kdo bez oprávněného důvodu zavádějí mlčení do kostelů uvyklých zpěvům ke cti Boží, si ani nezaslouží, aby v nebi slyšeli obdivuhodnou symfonii, jíž budou andělé velebit Boha.“(9) „Hudbou jsme spojeni s harmonií nebe.“(10) Nejjasněji svůj názor na hudbu a zpěv Hildegarda vyjádřila v listu mnichovským prelátům poté, co nad jejím klášterem vyslovili interdikt:
o sv.Hildegarde
„Vy a všichni preláti musíte nejprve prokázati bdělost, a dříve než Církvi, která Bohu chválu pěje, zavřete ústa svým mocným výrokem, anebo ji vyjmete na čas z rozdílení a přijímání svátostí, s největší pílí se všech stran prohledati příčiny, které vás k tomu pohnuly. Musíte dáti pozor, aby vás k takovému kroku vedla jen horlivost pro Boží spravedlnost a ne hněv, pomstychtivost nebo jiné nešlechetné hnutí mysli. Musíte vždy státi na stráži, aby ve vašich výrocích vás nepřelstíval satan, který lidstvo připravil o nebeské harmonie a rozkoš ráje. Uvažte tedy: Jako tělo Ježíše Krista Duchem sv. počato a z Marie Panny bylo zrozeno, tak chvalozpěv Boha jako napodobení nebeské harmonie skrze Ducha sv. je v Církvi zrozen. A protože tělo jest jen šatem duše, která má živoucí hlas, tak se sluší, aby tělo spolu s duší jakoby jedním hlasem zpívalo chválu Boží. Proto dává nám prorocký duch na srozuměnou, že máme Boha chváliti na cymbálech a jiných hudebních nástrojích, které moudří a pilní lidé vynašli k užitku a potřebě lidí. Neboť všechna umění, která k užitku a potřebě lidí byla vynalezena, jsou vynalezena z dechu životního, který byl Bůh v tělo člověka vdechl.“(11)
Hildegardina hudební tvorba se vymyká tehdejšímu hudebnímu standardu a nelze ji prostě zařadit do gregoriánského chorálu. Zvláštnost její hudby podle svědectví jí i některých jejich součastníků vyplývá z inspirovaného charakteru celé její tvorby: „Rovněž jsem složila a zazpívala písně zároveň s melodiemi ke cti Boha a svatých, ač jsem se nikdy neučila ani noty, ani zpěv.“(12)
Papež Honorius I. (625–638) byl svými nástupci odsouzen za to, že nedokázal zabránit šíření hereze monotheletismu, ale nebyl to Honorius, kdo herezi šířil, ale Sergius, patriarcha Konstantinopole. Papež Jan XXII. (1316–1334) řekl, že duše zesnulého nemohou spatřit Boží tvář před posledním soudem, ale poté, co ho někteří teologové pokárali, upustil od svého omylu.
„Ztráta papežství tedy nebude důsledkem odstranění kohokoliv, kromě samotného papeže, který tím, že se stane oficiálním a notorickým heretikem, vyloučí z viditelné Církve, a tak mlčky odejde z papežství. Apoštolský stolec je tedy uprázdněn a církevní orgán, jako jsou kardinálové nebo nedokonalý koncil [bez přítomnosti papeže], může legálně vyhlásit ztrátu úřadu heretického papeže a učinit tuto skutečnost oficiálně a jednoznačně známou všem. Církev pak může přistoupit k volbě nového papeže.“ Arnaldo Xavier da Silveira: Dvě aktuální témata: Nová mše a možnost heretického papeže. Nadace pro křesťanskou civilizaci: Spring Grove, Penn. 2022. 234.
Jan od sv. Tomáše (+ 1644), jeden z nejuznávanějších profesorů teologie své doby, píše: „Všichni učitelé Církve se shodují na tom, že papež může být sesazen pro herezi… Papež nemůže být sesazen nebo ztratit papežství, pokud nejsou současně splněny dvě podmínky: jmenovitě, že hereze musí být veřejně a právně známa a nesmí být skrývána; a být nenapravitelný a vytrvalý ve své herezi. Jsou-li tyto dvě podmínky splněny, papež může být sesazen.“ 36 ks
Jeden z největších teologů po sv. Tomáši Akvinském, Francisco Suarez (+1617),37 a sv. Robert Bellarmin (+1621), souhlasí s tím, že heretický papež může být sesazen. Svatý Robert Bellarmin, kterého Církev povýšila na piedestal učitele Církve, říká: „Tato zásada je nejbezpečnější. Nekřesťan nemůže být v žádném případě papežem, jak připouští sám Kajetán (ib. c. 26). Důvodem je to, že nemůže být hlavou toho, jehož není členem; nyní ten, kdo není křesťanem, není členem Církve a zjevný heretik není křesťanem, jak jasně učí sv. Cyprián (Lib. 4, Epist. 2), sv. Atanáš (Contra Arianos, kázání 2), sv. Augustin (de gratia Christi, kap. 20), sv. Jeroným (Contra Luciferianos) a mnozí jiní; proto zjevný heretik nemůže být papežem.“
Papež Pavel IV. (+1559) také učí, že: [Pokud] papež … odchýlil se od katolické víry nebo upadl do hereze … Intronizace, i kdyby k ní došlo s jednomyslným souhlasem všech kardinálů, bude neplatná a bezcenná… Přijetím úřadu to nebude možné … nebo oddanost … nebo poslušnost, kterou takovému člověku projevil každý.
Proto je učení, že heretický papež může být souzen, součástí řádného Magisteria, kterému se věřící musí podrobit s rozumem a vůlí. 40 Tato nauka je zcela v souladu s rozumem, neboť nekatolík nemůže být papežem. 41 Bůh nenechal svou církev bez východiska pro případ, že by na Petrův trůn usedl heretik. Potřebujeme jen svaté biskupy, nic jiného.
Svatý Robert Bellarmin, učitel církve, zastává tentýž princip: „Je jistě pravda, že upřímná víra, a ne její pouhé vnější vyznání, je nezbytná, máme-li být vnitřně sjednoceni s Kristovým tělem, církví… Ale i člověk, který spolu s ostatními věřícími vyznává víru jen navenek, je pravým, i když suchým a mrtvým údem těla církve. 7 Je tedy zřejmé, že člověk, který nemá ani toto vnější vyznání víry, nemůže být členem Církve. „(Bolo by) najbiednejším stavom Cirkvi, keby bola nútená uznať za pastiera zjavne číhajúceho vlka“ (De Romano Pontifice, kniha II, kapitola 30).
sv. Robert Bellarmin: „Tak jako je dovolené odporovat papeži, který útočí na tělo, tak je dovolené postavit se na odpor papeži, který škodí duším nebo narušuje občanské soužití, zvláště pak, ničí-li tím církev. Tvrdím, že je dovolené postavit se mu na odpor neuposlechnutím jeho příkazů a bráněním tomu, aby se jeho vůle prosadila. Co dovolené není, je papeže soudit, trestat či sesadit, neboť toto může činit pouze představený.“ A Francisco Suarez, S.J., k tomu dodává: „Dá-li papež příkaz v protikladu k dobrému obyčeji, nemá být uposlechnut; snaží-li se jednat přímo v rozporu se spravedlností, je dovolené se mu bránit.“ Totéž stanovisko nalezneme usv. Tomáše Akvinského či Francisca de Vitorii, O.P.
„Korupcia je rúhanie. Kto ju vidí v cirkvi a mlčí o nej, stáva sa spolupáchateľom“ pápež František
„Korupcia zapácha, skorumpovaná spoločnosť zapácha. Kresťan, ktorý do seba vpustí korupciu, zapácha,“ povedal pápež vo svojom príhovore. Vyzval cirkev a veriacich, aby sa vyhýbali zločincom.
Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ na národnej púti v Šaštíne 15. septembra 2015 jasne pomenoval aj príčiny „blbej nálady“ mnohých obyvateľov, a straty dôvery v autority.
„Celé desaťročia hovoríme o obnovení právneho systému, … a napriek tomu, podľa nedávnej medzinárodnej štúdie Slovensko v oblasti vymožiteľnosti práva nielenže skončilo z krajín Európskej únie, samozrejme, ako úplne posledné, ale spomedzi 144 krajín sveta sa umiestnilo na obdivuhodnom 140. mieste.
Keďže sa šíria rôzne klebetné verzie, kresťanov nehodné, zverejňujem listy, žiadosti a fakty, ktoré sa mali vyriešiť vo vnútornom cirkevnom fóre. Boli odignorované, práva pošliapané. Plním si teda povinnosť svedčiť aj verejne o pravde.
Tí, čo zákony porušovali, boli podľa evanjelia včas napomenutí. Bol som obvinený, že nerobím pokánie. Niekým, kto pokánie nerobí vo veci sám
Dozvedel som sa, ale nie priamo do očí od niekoho kompetentného, že som mimo službu vôbec nie za to trápne obvinenie, ale vraj preto, že evanjelizujem slobodne už 8 rokov v rádiu. S príkazom Pána Ježiša, s rozkazom pápeža Benedikta XVI, ale bez dovolenia slovenského biskupa, čo o moje kňazstvo, sociálny status a život nejaví 9.rokov absolútne žiaden záujem. Ten je „viac“ ako Ježiš či pápež, však?!
Záležitosť neprešla zákonným spôsobom.
Kto je za to priamo zodpovedný, tomu slušne a v pokoji radím napraviť spomínanú iregularitu, kým mu je dopriaty nebom a životom čas na zmenu.
Keďže mi od počiatku „zabudli“ prideliť cirkevného právnika, a ma extrémne iba nenávistne negativizovali, pre zaujímajúcich sa o kauzu tým prezradili, že vypotili reálne cirkevnoprávne neplatný proces. Volá sa to ľudovo svojvoľná murárčina. Je to jeden z ich naklonených múrov, ktorý raz padne na toho, kto ho staval.
Delegovali mi tak POVINNOSŤ podľa spravodlivosti obrániť sa teda sám.
Kán. 1734 – § 1. Skôr než niekto podá rekurz, musí písomne žiadať odvolanie alebo opravu dekrétu od jeho pôvodcu; predloženie tejto žiadosti sa súčasne chápe aj ako žiadosť o pozastavenie vykonania. § 2. Źiadosť sa musí podať v zánikovej lehote desiatich užitočných dní od zákonného doručenia dekrétu.
Kán. 1738 – Predkladateľ rekurzu má vždy právo vziať si advokáta alebo zástupcu, pri vyhnutí sa neužitočným preťahovaniam; dokonca má byť úradne ustanovený patrón, ak ho predkladateľ rekurzu nemá a predstavený to považuje za nutné; predstavený však môže vždy nariadiť, aby sa sám predkladateľ rekurzu dostavil na vypočúvanie. Kán. 1739 – Predstavenému, ktorý o rekurze rozhoduje, je podľa toho, ako si to prípad vyžaduje, dovolené dekrét nielen potvrdiť alebo vyhlásiť za neplatný, ale ho aj zrušiť, odvolať, alebo ak to predstavený považuje za užitočnejšie, opraviť, nahradiť, čiastočne zrušiť.
Kán. 1752 – V kauzách prekladania sa majú uplatniť predpisy kán. 1747, pričom treba zachovať kánonickú miernosť a mať pred očami spásu duší, ktorá musí byť v Cirkvi vždy najvyšším zákonom.
Dôst. generálny vikár Mons. ThDr. Marián Bublinec, PhD Biskupský úrad Nám. SNP 19 975 90 Banská Bystrici V Podlaviciach 15.9.2012
Prosba o prehodnotenie a zmenu rozhodnutia
Týmto listom láskavo prosím o prehodnotenie a zmenu rozhodnutia v súvislosti s mojou suspenziou z kňazskej služby z dňa 12. 9. 2012.
Vzhľadom k tomu, že obvinenia, ktoré boli voči mne vznesené sú krivým svedectvom, čo chcem opakovane a teraz písomnou formou potvrdiť, píšem tento list na svoju obhajobu, ktorú cítim, že mám pre ochranu svojho kňazstva uskutočniť. Ďakujem za ponuku na ročný pobyt v kláštore v
Podolínci pod dohľadom lekára. Po poradení sa pred Eucharistickým Kristom sa mi vyjasnilo, že túto ponuku mám odmietnuť.
Vďaka Bohu, po veľkých skúškach života sa cítim momentálne po telesnej i po psychickej stránke zdravý a na chorého hrať sa mi nepatrí. Chyby, ktoré som v živote urobil ma dostatočne potrestali a nemyslím, že k nim mám pridávať tento kajúco-liečebný pobyt mimo kňazskej služby. Napriek tomu, že posledný list z Biskupského úradu v Banskej Bystrici som nečakal, ďakujem za lekciu z pokory, ktorá mi pripomenula sestru smrť, ktorú ako človek, aj ako kňaz budem raz musieť absolvovať. Viem, ako je dobré hlboko si uvedomiť, že svet aj Cirkev pôjde ďalej aj bezo mňa. V dekréte sa citujú tri kánony, ktoré som vraj porušil. Nie som si vedomý vážneho prehrešenia sa voči týmto cirkevným predpisom. Kňazský stav sa snažím mať v úcte a nemal som nikdy v úmysle zneužiť kňazskú moc. Vážim si svoje kňazské pôsobenie v nemocničnej duchovnej službe. Nie je pravda, že sa odmietam polepšiť, ak spozorujem u seba určité chyby, ktoré patria k prirodzenosti každého človeka. Snažím sa pracovať na formovaní svojej osobnosti a svojho kňazstva prostredníctvom modlitby, sviatostného života a snahy o bratské a sesterské medziľudské vzťahy podľa evanjeliových rád. Svedectvá, ktoré boli voči mne vznesené 21.8.2012 určite neboli o ťažkých hriechoch, ani o psychickej deviácii, ktorú treba okamžite spacifikovať a izolovať. V súvislosti s mojim obvinením mi nebolo umožnené nahliadnutie do zápisnice, ktorá bola po spomínanom krivom svedectve voči mne napísaná, čo výrazne sťažuje moju obranu , vzhľadom k tomu, že nemám vedomosť o tom, aké body uvedená zápisnica obsahuje. V deň jej podpisovania som nebol prítomný v Banskej Bystrici, ale na dopredu ohlásenej dovolenke. Tu nastalo ďalšie z vážnych porušení normálnych bratských vzťahov a aj cirkevných predpisov. Ešte závažnejšie , až zvláštne náhliace sa!, je odsúdenie obvineného, ktorý je bez znaleckého posudku a bez zákonitého rozhodnutia súdu chránený prezumpciou neviny Ústavou Slovenskej republiky, v článku 50. A to zo strany predstaviteľa Katolíckej Cirkvi, Mons, ThDr, PhD, ktorý sa mi doteraz javil a verejne pôsobil ako milý a inteligentný človek… Ide tu o pokus ma urgentne spoločensky znemožniť a z môjho pôsobiska doslova vyštvať. Takéto suspendovanie z kňazského stavu považujem za nedôstojné človeka! Už trestuhodné a nenáležité. Mimoriadne pochabé a ľahkovážne. Stalo sa mi za 22 rokov kňazskej služby už niekoľkokrát, že ma ktosi udal a prosil by som Vás, aby ste naše meno a prácu chránili, a nie naopak, napomáhali niekomu, kto nám chce ubližovať a až primitívne nerešpektuje pritom zásady z evanjelia ani elementárnu slušnosť. Pre vyššie uvedené skutočnosti prosím o interné a pokojné prehodnotenie daného stavu a znovu zaradenie do kňazského presbytéria banskobystrickej diecézy bez externého riešenia na súde či škandalizačnom pretriasaní na verejnosti, ktoré by poškodzovalo meno Sv.Cirkvi. Ďakujem za pozornosť a pochopenie. Sedembolestná Panna Mária, do Tvojich rúk zverujem rozhodnutia našich predstavených. Tebe zverujem svoj kňazský i ľudský príbeh. Veľká Vďaka Ti za ochranu pre Sv. Cirkev . S úctou
Pri návšteve Bú som prosil M.B. o nahliadnutie do zápisnice o údajnom udaní. Zaklamal mi do očí: „Už nie je na to /vraj/ čas.“ Povedal som mu, že to, čo vyvádza je jeho svojvoľný amatérizmus. Na žiadosť o zmenu rozhodnutia písomne vôbec nereagoval. Pri čaji na námestí pred Bú 27. 9.2012 mi už psychiatra nenanucoval a opäť podlo zaklamal do očí: “ Budeš mimo pastoráciu tri mesiace, choď niekde na faru, a potom sa vrátiš.“ Dodnes sa za svoje deliktné správanie neospravedlnil. / máj 2022/
Pápež František také jednanie v cirkvi volá rakovina klerikalizmu. Benedikt XVI. napísal, že niečo podobné falošné tzv. bratríčkovanie, treba rozhodne vyhnať z cirkvi.
Kán. 1737 – § 1. Kto sa domnieva, že je dekrétom poškodený, z akéhokoľvek oprávneného dôvodu môže podať rekurz u hierarchického predstaveného toho, kto dekrét vydal; rekurz sa môže podať u samého pôvodcu dekrétu, ktorý ho musí ihneď odoslať kompetentnému hierarchickému predstavenému. § 2. Rekurz treba podať v zánikovej lehote pätnástich užitočných dní, ktoré v prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 1734, § 3, plynú odo dňa, keď bol dekrét doručený, v ostatných prípadoch však plynú podľa normy kán. 1735. Kán. 1738 – Predkladateľ rekurzu má vždy právo vziať si advokáta alebo zástupcu, pri vyhnutí sa neužitočným preťahovaniam; dokonca má byť úradne ustanovený patrón, ak ho predkladateľ rekurzu nemá a predstavený to považuje za nutné; predstavený však môže vždy nariadiť, aby sa sám predkladateľ rekurzu dostavil na vypočúvanie. Kán. 1739 – Predstavenému, ktorý o rekurze rozhoduje, je podľa toho, ako si to prípad vyžaduje, dovolené dekrét nielen potvrdiť alebo vyhlásiť za neplatný, ale ho aj zrušiť, odvolať, alebo ak to predstavený považuje za užitočnejšie, opraviť, nahradiť, čiastočne zrušiť. Kán. 1752 – V kauzách prekladania sa majú uplatniť predpisy kán. 1747, pričom treba zachovať kánonickú miernosť a mať pred očami spásu duší, ktorá musí byť v Cirkvi vždy najvyšším zákonom.
Hierarchický rekurz podľa kán, 1733 až 1739 CIC 83
J. E. Mons. JCDr. S. Zvolenský, PhD.
Arcibiskup metropolita
Špitálska 7
814 92 Bratislava
Prosba o prešetrenie rozhodnutia diecézneho administrátora
Vaša Excelencia, obraciam sa na Vás s prosbou, aby ste ako metropolita,
pod ktorého patrí naša Banskobystrická diecéza a ako sudca Najvyššieho
tribunálu Apoštolskej signatúry, ktorá sa stará o správne vysluhovanie
spravodlivosti v Cirkvi, aby ste láskavo dali prešetriť moje odvolanie
z pastorácie z 5.9.2012. Posúďte sám, či nebola vykonané až zarážajúco.
V júli som bol zastupovať kolegu v nemocnici v Martine na jeden týždeň.
Istá J.R. z Martina ma po asi hodinovom rozhovore o mesiac na to obvinila
na Biskupskom úrade z viacerých a iba zlých vecí, ktoré boli krivým svedectvom.
Kôli tomuto podnetu ma náš terajší diecézny administrátor Mons. M. Bublinec
zbavil kňazského pôsobenia ako blesk z jasného neba a uprostred služby
v nemocnici. Dopustil sa viacerých vážnych chýb, ktoré sa robiť nemajú. Napr.
neukázal mi zápisnicu o vypočutí, písomne ma nenapomenul, unáhlene vydal
znevažujúci dekrét. Vôbec nebola predvolaná rehoľná sestra Paula, ktorá
v Martinskej nemocnici rozdáva Najsv. Eucharistiu, ktorá bola priamym
svedkom toho rozhovoru, ale iní, vraj dôveryhodní štyria svedkovia, ktorí tam
vôbec neboli. Rozviazali so mnou nedôstojne pracovný pomer po 22 r. služby
ktorú som sa snažil konať s láskou i vďakou s vernosťou Bohu i nášmu pápežovi.
Som evidovaný od 1.10. na úrade práce ako nezamestnaný. Viackrát mi bol
ponúkaný, akoby až nanucovaný, jednoročný pobyt v kláštore pod dohľadom
psychiatra. Odmietol som ho, lebo na psychicky chorého sa mi hrať nepatrí.
Prepáčte, že opisujem tieto nepríjemné veci na svojho ordinára, ale iba sa
snažím oprávnene brániť.
Veľmi ma prekvapilo, že tak silno negatívnym rečiam pán administrátor uveril,
a že ma unáhlene a nemilosrdne ako kňaza odstavil. Právnik z Biskupského
úradu ma ani nevidel. Obvinili ma z vážneho porušenia troch kánonov,
ktoré som nemal ani v úmysle porušiť.
Myslím si, a prosím Vás o prešetrenie, že v tomto prípade sa vážne
zo strany nadriadených porušili kánony CIC 220, 1390/ 2/ a 1339/3/.
Tiež článok 50 Ústavy SR o prezumpcii neviny , čl.19,1 a čl. 17,7.
Akoby vôbec nebrali vážne cirkevné i občianske záležitosti podriadeného.
Otec arcibiskup, pekne Vás prosím o záchranu svojho kňazstva a ochranu
povesti, lebo ma spustili ako Jeremiáša do cisterny, kde nepatrím.
Aj o rady, ako mám v tejto nepríjemnej situácii postupovať, aby som zachoval
pravidlá matky cirkvi, lebo ich chcem zachovať v prvom rade.
Pochválený buď Ježiš Kristus.
Vďaka Ti, Sv. Panna Mária Sedembolestná a Matka kňazov za ochranu.
V Podlaviciach, 3.10. 2012, / zaslané doporučene, na meno/
/Písomná odpoveď žiadna. Povinnosťou metropolitu bolo dať vec prešetriť.
Vinníkov napomenúť a dohliadnuť, aby škody boli nahradené.
Nekonanie bolo bezprávie. Všetky ďalšie úkony sa tvárili akože ideme podľa cirkevného práva,
Môže však právo byť položené na tejto elementárnej NEPRÁVOSTI?
Nereagovanie na Hierarchický rekurz, nepridelenie zákonitej právnej ochrany je podstatný dôkaz toho, že suspendácia z kňazského stavu je nie je platná. Kto tvrdí opak, ten klame.
Šuškajú si exkolegovia medzi sebou všelijaké rozkoktkodákané slepačince. Aj tú podstatnú, že som mimo oficiálnej služby kôli vysielaniu v rádiu. Tam slobodne vysielam asi iba preto, lebo sa takto veci udiali.
17.6.2013 ma nový biskup v BB prijal druhý krát. A už nikdy viac. Oznámil divným hlasom, že mám byť mimo služby roky. Nebol na to žiaden dôvod. V liste z januára 2013, ked nastúpil, mi tvrdil, že ma rád vráti do pastorácie, ak splním 5 celkom racionálnych bodov pokánia. Pol roka som ich teda plnil. O žiaden medicinálny trest tu však nešlo… Ale o kvalitnú drámu.
Pri tomto stretnutí sa mi ale vyjasnilo, že o žiadne reálne pokánie on vlastne záujem nemá. Vraj som ho ešte nezačal ani plniť… Bol to veľmi nečestný a nedôstojný podvod od počiatku.
Chcel ma ako kňaza anulovať. A išiel na to sofistikovane ako agent tajných služieb.
Tak som mu to priamo do očí vtedy aj povedal. A tie roky mimo ofic. službu boli dosť veľká ukrutnosť.
Vraj nevedel o žiadnej práci pre mňa. Ubytovať ho v biskupskom paláci či niekde inde v dôstojnej izbe vraj nebolo kde. Počiatočný hlasný smiech (ááá, už sme ho dolapili … zmenil v okamžiku stretnutia v tvárou v tvár na krematórne strašidelnú vážnosť. Dal mi za 22 r. služby 200 euro, / 30 strieborných mincí?/, dlhšie rozmýšľal, že koľko som asi hoden… Dal som za to opraviť zhorenú spojku na aute. Farizejsky ma aj “ ráčil požehnať“. Viac sa nechcel ani stretnúť ani vidieť.Veľmi ďaleko od normálneho či otcovského prístupu.Hru na „pokánie“, bez preukázania nejakého deliktu, nepokladám ani za čestnú, ani za kňaza dôstojnú.
Až potom som dostal možnosť pôsobiť v internetovom rádiu. Veď som dostal príkazom sa zamestnať a ohlasovať evanjelium Ad gentés a nie iba slovami. A toto evanjelizačné pôsobenie, ktoré mi v dekréte cez tie ich manipulácie nepriamo umožnili a prikázali, je vraj bez dovolenia biskupa, ale s dovolením, ba príkazom pápeža, bolo falošne označkované za niečo nedovolené, a to bol vraj dôvod na falošné laicizovanie, čiže na popravu zasväteného kňazského stavu, ktorého som sa v skutočnosti vôbec nezriekol. Toto nanucovanie určite nebolo ani férové ani zákonité. Právne sa to nazýva iregulárny stav. Čiže rana na Krisovom tele. A čaká to na liečivý dotyk a zásah doktora. Prekvapilo ma, že na Slovensku ho medzi katolíkmi a toľkými doktormi niet? Chce to iba trocha odvahy neklaňať sa modle biskupa, však chlapci?
Mám tú veľkú česť byť prenasledovaným katolíckym kňazom novodobým biskupom z Nitry „Wichingom“. Je to veľká česť, ak atentátik prišiel prirodzeným a nie nafingovaným spôsobom. Chcel som zachovať pravidlá slušnosti, aj pravidlá cirkvi. A tvrdo som sa zrazil s niekým, kto tie pravidlá zachovať nechcel. Ale postupoval svojvolne a manipulačne.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je Kráľovstvo nebeské, povedal nám Pán Ježiš.
To, čo sa nám zdá divné či až hrozivé z pozemského pohľadu, môže byť z pohľadu nebeského cenný poklad.
Po 22.r. neodfláknutej práce ešte 9 rokov toľkých milostí.
Najvzácnejší to dar od Nebeskej Matky. VĎAKA.
Ctihodný pán biskup Marián. /V Banskej Bystrici 9.12.2013/
Patrí sa mi pekne poďakovať sa Vám i bratovi Radoslavovi, riaditeľovi Charity, za možnosť bývať v Dome núdznych na Tajovského ulici.
Za tých pár týždňov, čo som tu mi prichádzajú rôzne myšlienky, ako to tu zlepšiť. Dáva sa tu denne polievka, chlieb, káva a šaty, čo je dobre, ale je to iba charita. Mali by sme byť Katolíckou charitou, čiže viesť iných do neba. K jedlu by sme mali pripojiť modlitbu, ku základnej hygiene pripojiť aj výchovu ku elementárnej slušnosti a poriadku. Tých schopnejších aj ku zbožnosti.
Vyskytujú sa tu totiž nevďačnosť, arogancia, darebáčenie, beznádej živená asi nemodlením sa, zabíjanie času … Stalo sa tu nedávno napr., že bohoslovca Michala ktosi z klientov drzo hodil o plot a prišla to aj riešiť mestská polícia.
Chce to tu pevnú chlapskú ruku, aby tu bola disciplína.
Keď sú tu šaty zadarmo, stáva sa neraz, že ktosi si zoberie plné vrecia, a rozpredá. Možno by tomu zabránilo dať tie šaty za minimálny poplatok.
Minulý týždeň som zbieral za tašku odpadkov okolo tohto domu, čo tu návštevníci zanechali. Stále tu pýta ktosi peniaze, a my by sme im mali niečo vymyslieť, aby si tie 1-2 eurá čo pýtajú nejakou zmysluplnou činnosťou sami zarobili. Mala by tu byť aj možnosť pracovať 1 – 2 – 3 hod. napr. pri upratovaní mesta či inej pomoci napr. starším občanom, predajom časopisu Nota bene, žehlením, odpratávaním snehu …
V priestoroch tohto domu by mali bývať a dlhšie sa zdržiavať iba tí, čo žijú duchovne, a je pre nich samozrejmá nedeľná Eucharistia. Myslím si, že ak tu bude žiť viac ľudí žijúcich v milosti posväcujúcej, tak hrubosti, bezdomoveckého zápachu, pľuvancov na zemi, špakov a nečistôt bude aj duchovne aj viditeľne stále menej.
Najlepšie by bolo, ak by tu žili a posvätili to tu sestry matky Terezy alebo niekto im podobný, komu nie je cudzia adorácia, sv.ruženec a náš pápež František.
Posvätiť tieto priestory by malo byť pre nás to prvoradé.
Neviem či viete o možnosti, že cez úrad práce sa dajú zamestnať aj viacerí asistenti na 4 hod. denne, a od štátu dostanú za to do 200 eur. Treba podať žiadosť a vybavenie trvá vraj mesiac. Tak by sa mohlo ušetriť , a peniaze pre charitu investovať účelnejšie.
Vraj koncom roka tu pracovne končia dvaja zo sociálnych pracovníkov. Ak by ste uznali, že mám priložiť ruky a srdce k tunajšiemu dielu, rád tak urobím.
Pracujem ako šofér v pekárni na Sliači. Rozvážam po našom meste chlieb, bagety a koláče.
Úctivo Vás týmto listom prosím, podobne často vzývam Tri krát Svätého Boha i Nebeskú Matku, o možnosť vysluhovať sviatosti, najmä slúžiť sv. omšu.
Kňazskú dušu nemôže nebolieť , najmä v nedele, že nie je s bratmi pri oltári.
Veď som mimo službu a pokánie sa snažím robiť už 59 týždňov.
Prosím o zhliadnutie na to, čo hovorí naše cirkevné právo, že ak sa ktosi potrestá, nech sa to deje s kánonickou miernosťou.
Nepoškvrene Počatá Panna Mária, Matka Cirkvi, vďaka za mocný príhovor.
/odpoveď : neprekačujte svoje kompetencie na charite!/
Vážený pán biskup /V Banskej Bystrici, 2. marec 2014/
Trest ktorý ste mi udelili je neprimerane veľký. Iba mlčať by bol z mojej strany už prejav masochizmu.
Komorník Benedikta XVI. Paoletto „Paľko“ spôsobil Jeho Svätosti veľký podraz a celoplanetárne pohoršenie. Roky mu kradol ako straka dôverné dokumenty aj súkromnú korešpodenciu, podhodil ich novinárovi, ktorý cez tlač vydieral pápežských spolupracovníkov, že keď neodstúpia, tak … Bol odsúdený cirkevným súdom vo Vatikáne na jeden a pol ročné väzenie. Po roku bol vraj už omilostený a pracuje v nemocnici. Za donebavolajúcu drzosť… Škótsky kardinál O´Brian sa verejne priznal, že udržiaval viacero intímnych vzťahov zo svojimi kňazmi. Bol za to poslaný do kláštora v Ríme na niekoľkomesačné pokánie. Za sexuálne zvrhlosti… V roku 2001 sa v našej diecéze stalo asi najväčšie pohoršenie v jej histórii. Kňaz Štefan , ktovie v akom ošiali, umlátil k smrti istého horára, zapálil ho a pred každým tvrdil, že si „na nič nepamätá.“ Dostal 13 r. väzenia, kde aj umrel. Boli toho plné médiá a celoslovenské zdesenie. Tento kňaz nebol suspendovaný, ale preložený do kňazského domova až do rozsudku. Za vraždu… V jednom z našich miest kázal kaplán a postavila sa žena, ktorá mu nahlas vytkla že čo tu on káže, veď dal potratiť ich dieťa. Slúži v pastorácii a trest žiaden… Keďže sa to u nás neraz preháňa s milosrdenstvom a bagatelizujú sa aj zločiny, na druhej strane sa za malé prehrešky udeľujú neprimerané tresty. Asi aby bola nastolená akože „rovnováha“? Váš predchodca v úrade mi do očí povedal, že mám byť mimo službu tri mesiace. Žili sme vedľa seba 22 rokov, a ani raz ma nenapomenul či slovne či písomne že by som konal niečo zlé. Čestné slovo. Ani nikto z veriacich, ktorým som slúžil nevyslovil slovo, že by som spôsobil tzv. pohoršenie. Ani o.biskup Rudolf. Ten, kto Vám to povedal, a nepovedal to mne, čo je jeho elementárna povinnosť ako kresťana, ma vedome očiernil. Je to pravdepodobne on, kto ma niekoľkokrát osočil aj v likvidačnom dekréte,
na ktoré bez povolenia metropolitu vôbec nemal ani oprávnenie , podľa cirk.právnika z Leedsu vo Veľkej Británii, Patrika Hannesyho / + 5 ďalších prepustených kňazov diec.BB v r.2012/Rakovina klerikalizmu a učebnicovo „príkladná“. Ostatným doktori tieto strašné rany nevidia? Nik tu v SR nemá odvahu sa ich dotknúť? Viete že ignorovaním týchto faktov sa stávate spolupáchateľmi tohoto už mafiánstva?
Kán. 428 – § 1. Keď je stolec uprázdnený, nemá sa nič meniť. § 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie diecézy, sa zakazuje robiť čokoľvek, čo by mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre diecézu alebo biskupské práva; zvlášť sa im zakazuje aj komukoľvek inému, či už osobne alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek dokumenty diecéznej kúrie alebo v nich čokoľvek meniť
Prepáčte, ale ktosi sa vrhol na moju kňazskú a ľudskú intimitu, a moje nebránenie sa by bolo už prejavom patologickej zbabelosti. Alebo aj toho, že vlastne identitu katolíckeho kňaza ani nemám. Vy ste neurobil dobre, že ste týmto špinavým rečiam založeným na udaniach, a nie na bratskom napomenutí, uveril. A tiež že trestáte iba jednostranne. Bývalý gen. vikár Marián Bublinec urobil pri mojom prepustení z kňazskej služby amatérske „údery pod pás“, ktoré som mu do očí aj písomne oznámil. Iba tak prezradil, že ho nevedie láska ale zlosť a asi aj pomsta. V dekréte ma okrem iného osočil ako toho, kto sa vraj „nechce polepšiť“, a komunikáciou s Vami zámerne spôsobil, že z tri mesiace sa vygradovali na roky trestu. Kyjakom po hlave, dýku do chrbta a hodiť brata cez palubu… A poďme si hneď potom pripraviť prednášku o kráse Najsvätejšej Trojice…To takto?? Pri vyhodení z práce, bez normálneho poďakovania za 22 r. službu,mi 20. 9.2012 nariadil prečítať asi dvojstranový dokument, zoznam vykonštruovaných „zločinov“, ako dohodu o ukončení pracovného pomeru, ktorý som odmietol podpísať a povedal som im priamo, že ide o neprávosť. Na obhajobu a prečítanie zápisnice o obvinení vraj „nebol už čas“. Bol mi niekoľkokrát ponúkaný pobyt v kláštore v Podolínci s pobytom u lekára psychiatra, čo som odmietol, lebo to porušuje našu ústavu čl.17. aj normálnu ľudskú dôstojnosť. Na druhý deň mi zavolal d.p. riaditeľ Bú V. Farkaš, aby som to doniesol, kde bol tento dokument zničený, a bol mi daný dokument iný, ktorý som použil na úrade práce. Tam nebol „zločin“ ani jeden. Vraj sme sa dohodli. Vôbec sme sa nedohodli. Bola to séria klamstiev. /Jn 8,44/ A sú o tom dôkazy. Takéto správanie je nezákonné a katolíckou morálkou zakázané. Radšej som o tom mlčal. Budem Vám povďačný, ak mi to pomôžete nezverejniť. Vašou povinnosťou je ho za tieto úmyselné fauly napomenúť. Ani sa mi osobne neospravedlnil. Bolo to veľmi unáhlené. Také chovanie je znevažovanie. /Jn 8,49/ Napľuť na iného a hodiť aj kameňom je síce v Novom zákone, ale je v protiklade so Sv. Duchom evanjelia. Predpokladám, že Vám to zatajil. Vaše rozhodnutia tieto jeho zlé skutky kryjú.
«Katolícka cirkev nikdy nepodporovala a nikdy nebude podporovať porušovanie
ľudských práv alebo akúkoľvek formu nespravodlivej diskriminácie voči ľudskej
osobe» kardinál Turkson, predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj
Prepáčte, ale ak nezmeníte svoje rozhodnutie, som vo svedomí povinný tieto farizejské a neetické spôsoby oznámiť Vašim nadriadeným, v rámci interného fóra a tzv. napomenutia medzi 6.očami. Neprimeranosť Vášho trestu pociťujem aj v tom, že sa mi tými „rokmi“ trestu nanucuje laický stav. Som klerik, a poslanie byť svätým laikom v Božom diele som doteraz nedostal. Je podľa našej viery laikovi nanucovať trestom zasvätený stav či opačne? Je normálne robiť z kňaza šoféra či z lekára elektrikára? Jednou z Vašich povinností je napomáhať kňazom aby nestrácali svoju identitu! Starať sa o svojich kňazov ako o synov. Vaša starosť voči mne nie je otcovská. Vás nezaujíma kvalita pokánia, ale iba kvantita dĺžky času? Ak si myslíte že toto je katolícke, tak teda nie je! Je to odfláknuté… Tí čo ma stretajú si asi myslia, že som asi musel vykonať niečo ultra desivé, keď som dostal tak závažné a dlhé tresty, napr. horšie než vyššie uvedené prípady. Štvrtým listom Vás žiadam, a snažím sa, aby boli všetky úctivé, ale ako kňazovi ste mi nedali absolútne žiadnu možnosť sa prejaviť. Pokánie, ktoré sa snažím toľké mesiace robiť máte úplne za nič? Toto nie je podľa katolíckej viery. Ani spravodlivé, ani milosrdné. Vďaka za zamyslenie. Myslím, že nad podstatnými vecami.
Požehnaný pôstny čas.
S bratskou úctou
Kán. 1726 – Ak na ktoromkoľvek stupni a štádiu trestného súdneho konania je jasne zistené, že vinník delikt nespáchal, sudca to musí vyhlásiť rozsudkom a vinníka oslobodiť, hoci by súčasne bolo zrejmé, že trestná žaloba zanikla.
Dôstojný otec biskup.
V Dome núdznych koncom septembra odchádza jeden zo sociálnych pracovníkov. Pekne Vás prosím o možnosť pracovať na jeho pracovnom mieste. Bývam tu už 11 mesiac. S hľadaním zamestnania je to veľká bieda, posledne mi odpísali, že sa nás na jedno miesto hlásilo 47. Žiadostí som poslal asi sto. Doteraz som vypomáhal, ale iba na rôznych brigádach. A tak chodím do hospicu, kde pomáham umývať riad a navštívim aj starších kňazov. Ďakujem za pomoc. Požehnaný deň.
V Banskej Bystrici 22.9.2014 P P
Vážený pán magister, nie je vhodné, aby sme Vás spomínaným spôsobom zamestnali. S pozdravom + M.Ch
Kán. 1389 – § 1. Kto zneužíva cirkevnú moc alebo úlohu, má byť potrestaný podľa závažnosti úkonu alebo opomenutia nevynímajúc odňatie úradu, ak za takéto zneužitie nie je už zákonom alebo príkazom stanovený trest. § 2. Kto však zo zavinenej nedbanlivosti nezákonne vykoná alebo opomenie úkon cirkevnej moci alebo služby, alebo úlohy na škodu iného, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Vážený pán biskup. / 3.12.2014/ Žiadal som a žiadam od ctenej Kongregácie pre klérus anuláciu suspenzie alebo prešetrenie nezákonného konania, ktoré ku nej viedli. To vyšetrenie bola Vaša povinnosť, ktorej ste sa vedome vyhol. A napíšem Vám aj prečo. Ako ste sa ujal svojho úradu v Banskej Bystrici ste ma tu mať nechcel. Ostatné je divadielko. To Vám hovorím narovinu, ako chlap chlapovi. Som 24 rokov katolíckym kňazom z Božej, nie svojej vôle. Meniť svoju identitu by znamenalo pre mňa ísť proti Božej vôli aj proti svojmu svedomiu. Mám v tom a mal som po celý čas od vysviacky veľmi jasno. Toto berte na vedomie a toto láskavo oznamujem aj J. Em. kardinálovi Stellovi. Laicizácia nie je správny smer pre môj život. Nie je na ňu žiaden vážny dôvod. Je to svojvôľa pár jedincov heretického a cirkvou zakázaného hnutia Nazaret, ktoré som roky kritikou nešetril a možno aj niekedy prehnane provokoval. Oni sa rozhodli so mnou podlo skoncovať a zneužili Vašu osobu i biskupský úrad. Majú na rováši aj iné duchovné brvná. A vedia ako veľkou lupou zväčšovať aj malé smietky. Vaša spoluvina je v tom, že tie do očí bijúce intrigy kryjete a za dva roky ste svoj úrad od ich presväto – zákerného dymu nestihol ešte vyvetrať. Séria listov, ktoré ste mi počas dvoch rokov zaslal má úroveň cirkevného tajomníka z čias socializmu, a nie katolíckeho sídelného biskupa v 21 st.
Prosil som Vás o milosrdenstvo, a ako odpovede som dostával stále ťažším „kladivom po hlave“. Ani milimeter zmilovania! Zakončené nehoráznou ponukou na „klerickú šibenicu“. A ešte sa do toho pokúšate namočiť aj Vatikán….
Čím viac som sa o pokánie snažil, tým viac Vás to nezaujímalo. A tak mi po nejakom čase došlo, že ten prvý list , čo ste mi zaslal v januári 2013 ste nemyslel vôbec vážne. Bola to akoby zásterka, pod ktorou sa skrývala snaha ma z kňazského stavu poslať natrvalo preč. To už zjavne priznávate v liste poslednom. Prísľub odpustenia ste myslel naozaj alebo to od počiatku bol sofistikovaný podvod? Kňazi sú z Vášho spôsobu trestania vydesení viac ako ja, lebo si sami seba predstavujú v podobnej situácii. Je tu reálna hrozba, že toto bude pokračovať na niekom ďalšom. Takto tvrdé a nedôstojné správanie voči kňazskému stavu a proti predpisom matke cirkvi Vám nedovolíme. Máte nám slúžiť, nie tvrdo panovať. A úplne ignorovať napr. kánony 1340,2 , 1341 či 220.
„Spamätajte sa!“ napísal sv. Ján Pavol II. jednému biskupovi. To píšem aj ja Vám, lebo experiment, ktorý robíte, sa nazýva odborne bossing, čiže je to už šikanovanie. Ste v protismere. Zastavte sa a obráťte, aby ste sám nezhavaroval . V pokoji, v pravde a včas Vás varujem. Toto sa týka vonkajšieho fóra. Vo fóre vnútornom som Vás povinný veľmi vážne napomenúť za nebratské konanie. V hlbokom rozpore s katolíckou náukou je nielen Vaše divné trestanie klerikov, ale absolútna neochota niekomu úprimne sa snažiacemu a prosiacemu odpustiť. Možno ostatným áno, ale Pakošovi? Nikdy… A ten Pakoš je nie kresťan? Pán biskup, je to už mnohým príliš nápadné … Jedného z Vašich diecéznych kňazov, ktorý 22 rokov slúžil v prvej pastoračnej línii ako vedel, necháte žiť medzi bezdomovcami, s oficiálnym mesačným príjmom 61,50 eu? Posielate ho do zamestnania, keď sú tu toľkí nezamestnaní? A keď Vám oznámi, že žiadal o prácu na sto miestach písomne a na ďalších sto osobne, a že mu asi jeden z desiatich aj odpovedal, že prácu pre Vás nemáme alebo iný že ste napr.47 v poradí, tak s Vami to ani trochu súcitne nepohne? Podľa predpisov Sv. cirkvi ste povinný o klerikov sa starať. Násilne niekoho laicizovať nesmiete. List doporučujúci mi žiť všeobecné kňazstvo nie je legálna ani platná laicizácia. Myslíte si, že ste si takto prisvojil aj právo potrestaného klerika sociálne zlynčovať? A on má klamať seba aj iných, že už klerikom nie je? Odvrhnutie klerika od spoločenstva ostatných kňazov, čiže žiadna pozvánka na rekolekcie, nezasielanie Acta curie, bývanie mimo fary, zákaz vykonávať prácu pre diecézu, vyhodenie z práce, žiaden cirkevný príjem, zákaz slúžiť akékoľvek sv.omše… Nikto/?/ zo strany diecézneho biskupa nie je poverený, aby sa staral a dohliadal na vývoj potrestaného kňaza, nezáujem o to, ako kňaz žije, či sa snaží, či na cirkev dlabe, či žije v hriechu alebo či je v Božej milosti, či má z čoho žiť, či má prácu, aké má vo svojej rodine pomery, či sa nezbláznil, a pod. Nikto z kúrie ho odborne neinštruuje, aké sú povinnosti a práva potrestaného klerika a ako sa má legálne brániť, keď má pocit neprimeraného trestu, a pod. To je pre boží ľud myslíte na povzbudenie? A pre svet príklad starania sa o tých vlastných? Nazdávate sa, že toto je prax v súčasnej katolíckej cirkvi? Skôr je to jeden z ďalších zúfalých prejavov polokatolicizmu. Spomenuté je totiž v normálnych diecézach normálne, ale na Slovensku sa ešte II.Vatikánsky koncil celý neuplatňuje. Ani Kódex kanonického práva. Pre aký dôvod takto konáte? Pastier má baránky pásť, nie ich biť palicou, ako to pripomenul nedávno pápež . Toto kňazov doslova zastrašuje. Až desí. Sú to pre nich samých, pre ich rodiny a priateľov hlboko zahanbujúce a pohoršujúce veci. Kruté tresty ako inkvizičné strašidlá sa v cirkvi už pár storočí u civilizovaných veriacich nepraktizujú. Svedčím z prvej ruky, že sa to deje ako „normálne“ v našej banskobystrickej diecéze a je to jeden z dôvodov, prečo nám mnohí nadávajú oprávnene do pokryteckého a staromódneho spolku, ktorému sa so škodoradosťou vyhnú, keď idú napr. okolo kostola. Vidia totiž hlboký rozpor medzi príkladom pápeža Františka a úplne opačným správaním, napr. toho, čo popisujem. Alebo napr. na Katolíckej Univerzite, kde išlo pravdepodobne okrem škandalóznych odmien aj voči p.rektorovi o šikanovanie kolektívne, tzv.mobbing. V CIC Vám je dané za povinnosť trestať s kánonickou miernosťou. Trest ste mi umelo predlžoval a keby som sa nebol ozval do Ríma, tak by ste vyťahovali stále niečo negatívne, aby ste mal dôvod trestať. Nič hodné pochvaly počas dvoch rokov snaženia a ťažkých tlakov na psychiku? Nič dobrého počas 22 r. služby? Podľa Vás NIČ? Len všetko zlé? A čokoľvek by som robil, akokoľvek by som sa snažil by bolo asi o ničom?? To chcete takto klerika trestami dohnať do zúfalstva? Alebo až ku samovražde ako sa to stalo v podobnom prípade jednému odpisovanému kňazovi v Poľsku, čo sa v zúfalstve upálil na cintoríne ? To toto je tá kánonická miernosť? Toto je trpké ovocie nenávisti. Nenávisti voči vlastnému telu. Ďakujem za úžasnú príležitosť prerozjímať si hlbšie nad Mt 24,1O-12. Aj nad ôsmym blahoslavenstvom. V tejto situácii je celkom vhodné aj Slovo v Lk 12,47. Napísal ste mi až tri krát o nejakom veľkom pohoršení, ako následku môjho správania. Nevieme o ňom, ani kolegovia kňazi ani blízki laici. Spáchať delikty som vďaka Bohu k životu totiž nikdy nepotreboval. A robiť ťažké hriechy v úmysle nemám ani to neplánujem. Pripomínam Vám, že ak sa veci začnú vyšetrovať, a bude sa zisťovať skutková podstata, odhalia sa aj ďalšie „perly“ tej vyskočenej mníšky, ktorú veru ani nepoznám. Po obvinení proti 6.prikázaniu tam boli aj kvalitnejšie osočenia, že vraj nemám svedomie, že som asi taký zlý ako netvor, že sa napr. nespovedám a padlo tam od nej ťažkokalibrové obvinenie na adresu o.biskupa Rudolfa, že vraj je „nadržaný buzerant“!! Plus falošne strašidelné emócie v schizoafektívnom záchvate. Bol to slušný herecký výkon. Zareval som vtedy na ňu, že ako sa to opovažuje takéto špinavosti o zosnulom biskupovi na verejnosti a odišiel som z miestnosti. Toto podstatné tam Váš predchodca neviem či zapísal do zápisnice. Preto ju vraj nebolo už čas podpísať, lebo si ako Viching vybral a nafúkol niečo, čo nafúknuť potreboval, aby mohol kolegu zoťať. A zaklamal mi aj do očí. A potom Vám nabulikal špinavosti, ktoré vraj počul a nepreveril. Nahrával som si to po rade právnika na mobil. Od počiatku to bolo nehorázne chrapúnstvo a sú tam aj ďalšie lži a manipulácie. To takéto necharakterné neprávosti a zlomyselné osoby kryjete, a na tomto je postavená tá Vami odporúčaná „laicizácia“ pre tzv. „spásu mojej duše“ ? Radím Vám, aby ste si to v kľude pred bohostánkom, v chráme dôkladne vyvetranom od „nazaretského“ dymu, dobre premyslel. Kódex potrestaných klerikov aj chráni. Má sa dbať, aby im materiálne nič nechýbalo /kánon 1350/. Vás vôbec nezaujíma, že jeden z nezdarebáčených klerikov banskobystrickej diecézy posledné mesiace prežíva už z vyžobraných peňazí ? Myslíte si, že to pre Vás nebude mať žiadne trestnoprávne následky? Na úprimnú prosbu pracovať ste mu odpísal, že nie je vhodné, aby pracoval ani na charite? Asi vhodnejší sú tam zamestnanci – pani, ktorá má aj inú robotu, čiže má dva príjmy, a pán, čo nepatrí medzi praktizujúcich veriacich a má tiež druhý určite slušný príjem ako policajt na dôchodku. A šéfuje tomu niekto, čo má na starosti tri farnosti, teda prácu a dve nadpráce. A čo tak skúsiť to urobiť ako brat bratovi a nie ako vlk inému vlkovi. Napr. tých potrestaných klerikov tam zamestnať, aby si svoje pokánie mimosviatostnou prácou odpykali, plat im ponechať a ušetriť charitnému účtu do roka okolo 10 000 euro. Upozornil Vás vôbec niekto, že takto sa nerozumne plytvá toľkými charitnými peniazmi? Tie patria núdznym alebo charite a nepatria niekomu ako nadbytočný plat. Toto tiež vydesí toho, kto sa o tom dozvie. Nie je to už neba volajúca nerovnováha? To je tá subsidiarita, odporúčaná sociálnym učením cirkvi made in Slovakia? Nerobme si posmech z núdznych či z veriacich nezamestnaných. Ani z učenia sv. cirkvi. Nebo sa na nás pozerá… Celé dni je tam pustený televízor. Desiatky krát boli tamojší „núdzni aj s dôchodkom“ upozorňovaní, že to počuť cez dvere, že sledovať tie reklamy každých 15 minút ich raz osprostie, že po 22 h je nočný kľud. Tým pozeraním asi zaháňajú nudu a že to vyrušuje iných, na to zabúdajú, lebo chodia neraz pripití. Z jednej izby sa ozývalo viac krát „do pi . e“, z druhej „ten ko .. t vyje…ý“. Aj „Bo.a“ Z 13 obyvateľov Domu núdznych chodíme do kostola v nedeľu dvaja. Ostatní hnijú v ťažkých hriechoch väčšinou v „adorácii“ pred modlou TV. Nik zo sociálnych pracovníkov nemá vraj za povinnosť im to ani nepripomenúť, že je to nejaká základná povinnosť tunajšieho obyvateľa ísť sa v nedeľu do kostola poďakovať. Nik z nich nemá za povinnosť im pripomenúť starostlivosť o spásu svojej duše?? Ide asi o tých vhodných „profesionálov“ v cirkevnom zariadení, však? Napomenul som ich, viac krát pozval, ale oni tam chodiť vraj nezvyknú. Do krčmy ale zájdu. Idú do večného trápenia a mi ich za ich spirituálne darebáčenie „potľapkávame po pleci a aj prikrmujeme“? To, že sa tu vlastne ticho schvaľuje a koncentruje tento nekatolícky zápach je podľa Vás v poriadku? Musím z tej psychiatrickej atmosféry občas odísť do ticha, aby som si nepoškodil duševné zdravie. Takéto spravovanie Vašej katolíckej charity je vhodné, pán biskup? To toto je držanie sa Vášho biskupského hesla v praxi? Začnite so sebou prosím Vás niečo robiť, lebo tých trápností pribúda… O.b. Rudolf podobné primitívne nehanebnosti v cirkvi riešil okamžite, osobne a razantne, niekedy aj krikom spravodlivého hnevu. Aj posledný z Vašich kňazov je kňaz a biskup má mať o neho zvláštnu starostlivosť. Z toho, kto sa snaží robiť pokánie sa posmech robiť nemá. A s kňazstvom či s osudom kňazov sa zahrávať nesmie. Čokoľvek robíte jednému z Vašich kňazov, robíte to duchovne aj ostatným. A robíte to aj Kristovi, ktorý je v nich zvláštnym spôsobom prítomný. Naprosil som sa Vás už dosť. Takej komunikácii zatiaľ rozumieť alebo nechcete/?/v tom horšom prípade alebo neviete, v tom prípade lepšom. „Plaziť sa“ pred predstaveným za povinnosť už nemám. A tak Vás teda odteraz žiadam, aby ste si ráčili plniť svoje elementárne povinnosti biskupa katolíckej cirkvi a nepodporovali viac u seba ani svojich podriadených zjavne už heretickú ortopraxiu. Sv. František Xaverský a ostatní svätí, orodujte za nás. Život v pravde, dotyk Božieho milosrdenstva Vám praje a modlí sa za Vás
Kán. 1341 – Ordinár má dbať, aby sa súdny alebo administratívny postup na uloženie alebo vyhlásenie trestov začal iba vtedy, keď zistil, že ani bratským napomenutím, ani pokarhaním, ani inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti sa nemôže dostatočne odstrániť pohoršenie, obnoviť spravodlivosť a napraviť vinníka
Excelencia, píšem Vám vysvetlenie i bratské napomenutie „medzi 6.očami“./V Banskej Bystrici 24.3.2015/ Na žiadosť o osobné prijatie prišla negatívna odpoveď. A tak bolo zaslané písomne/
Chcel som tak učiniť s hlavným radcom z prezidentskej kancelárie p.Liškom osobne.
Pápež Benedikt XVI. v roku kňazov dal ďalší misijný rozkaz: „Kňazi, evanjelizujte internet!“
Sme povinní poslúchať pápeža. Svojím kňazom to pekne pripomeňte a povzbuďte ich v tom… A usmernite nás ak by sme v niečom vybočili z Božích plánov. Zakazovať kňazovi evanjelizáciu digitálneho kontinentu je proti príkazu pápeža, ktorý nebol pápežom Františkom odvolaný.
Slobodný vysielač je internetové rádio. Nehrám sa na to, že ma niekto z KBS poveril, ale robím si iba povinnosť kresťana. O katolíckej Cirkvi hovorím v zásade pozitívne, ak spomeniem niečo negatívne tak pripomeniem, že to sú judášstva, ktoré vieru zrádzajú. Treba hovoriť aj o tom, nie iba že všetko je v poriadku. Niektoré veci treba po ignorovaní bratského napomenutia aj verejne pranierovať. Je to jedna z povinností katolíckych médií. Keďže sa to tam roky tak nedeje, problém si nájde riešenie na iných miestach, ktoré spravujú ľudia dobrej vôle. Ako to bolo v dejinách často.
Musím Vám pripomenúť aj tieto nepríjemné skutočnosti, ktoré sa dejú v banskobystrickej diecéze.
Uprostred pastoračnej služby som bol udaný, nenapomenutý medzi 4. a 6.očami, viacnásobne osočený, kôli tomu vyhodený z práce, oklamaný, že už nie je čas sa pozrieť na zápisnicu z toho udania, oklamaný do očí vraj mám byť mimo službu tri mesiace, osočený v odvolacom dekréte vraj sa nechcem polepšiť, vraj som zneužil kňazskú moc, vraj som spáchal delikt, čiže ťažký hriech na úrovni kriminálneho činu, ktorý sa nestal. Spomenuté tresné činy proti pravde a láske osobne kryjete a ponechávate nevyšetrené a vinu vrháte len na toho, kto bol takto temnými silami napadnutý. Títo delikventi sa tešia úcte a mne ponúkate stále väčšie pohanenie. Žiadal som niekoľkokrát, aby to bolo legálne vyšetrené. Vás osobne, pár listami, potom Diecézny cirkevný súd, Metropolitný tribunál a príslušnú Kongregáciu pre klérus vo Vatikáne a za dva a pol roka to nikto zatiaľ nevyšetril. Z kongregácie mi prišla iba otázka, či nechcem byť laikom, čo som nežiadal, ani po tom netúžim. Včera mi pán riaditeľ charity po príchode od Vás oznámil, že iné z Vatikánu ani nemám čakať. Prepáčte, ale mám povinnosť sa brániť. A Vy máte povinnosť to riešiť. Vedome to vyše dvoch rokov odmietate. Potrebujete obetného baránka? Ale veď tým už je Kristus. My už nemáme povinnosť nechať sa zdeptať. On to urobil za nás. Preto asi požiadam o prešetrenie tejto záležitosti J. exc. pána prezidenta SR alebo ombundsmana, pretože som aj občan SR. Povinnosti voči spoločnosti som si konal tak ako som vedel, a teraz potrebujem, aby sa zastal niekto mojich práv, pretože boli hrubo porušené, a nikto s nadriadených v cirkvi kde patrím, svojho člena spravodlivo neháji.
Toto je nelegálny a vážny stav v našej cirkvi a treba na to verejne upozorniť?
Toto je zjavná neprávosť, ktorá byť v katolíckej Cirkvi nesmie.
Som iba stále viac trestaný a spoločensky znemožňovaný. Nemôžem sa na to iba nemo prizerať, lebo katolícka viera ani zdravý rozum mi to prikazuje niečo s tým robiť. Dajte pozor, aby keď si na to niekto posvieti, aby ste sám nemal s tým problémy, lebo sa porušila aj Ústava a zákony SR. A podľa zákonov štátu aj neoznámenie trestného činu niekoho je trestné. V liste pánu hlavnému radcovi píšete, že vraj moja žiadosť o anuláciu suspenzie a o prešetrenie odchodu z kňazskej služby bola kongregáciou zamietnutá v novembri 2014 a pýtam sa prečo som o tom nebol Vami upovedomený? Vy súhlasíte s deliktami, ktoré boli pri mojom prepustení?? Chcete ma ako kňaza úplne zlikvidovať?
A to v cirkevnom roku zasväteného života?
Dostal som od Vás úlohu, aby som robil pokánie. A tak ho robím, ako viem. Keďže deliktom a ťažkým hriechom som sa v živote vyhýbal, preto vo svedomí cítim, že trest, ktorý mi je ukladaný je neprimerane veľký a dlhý. Toto je 7.list, ktorým Vás prosím o milosrdenstvo, a od Vás dostávam iba ďalšie vyhrážky a stupňujúce sa tresty. Napomínam Vás, že je to v hrubom rozpore s učením katolíckej Cirkvi. Aj zo zdravým rozumom. Za nič ani za žiadnu dobrú snahu som nebol doteraz Vašou excelenciou pochválený, ale hľadá sa už štvrtá zámienka na to, ako mi trest umelo iba predlžovať a stupňovať. Predpis cirkvi hovorí jasne, že ani potrestaný klerik nemá čo žobrať! Jeden z Vašich klerikov, ktorého ste vo svojom srdci už asi odpísal a laicizoval, čo je prekročenie Vašich kompetencií, už niekoľko mesiacov žobre, aby žil dôstojne, lebo nemá iný zdroj obživy. Pápež František nedávno verejne pripomenul, že ponižovanie v trestaní je zakázané. Kánonické právo prikazuje kánonickú miernosť. Žiadam Vás o primeraný príjem, aby som mohol dôstojne žiť. Misionárskej a charitnej práce je dosť.
Ako jednu z úloh som dostal nájsť si zamestnanie. Bol som na sto miestach osobne a a na vyše sto pracovných ponúk som reagoval písomne. Ponúkal som sa na uvoľnené miesto sociálneho pracovníka na charite, ale Vami to bolo zakázané, vraj to nie je vhodné. Miesto dostala osoba, ktorá má druhú prácu a teda aj druhý finančný príjem. Je tam iná osoba, ktorá má okrem tejto práce aj veľký policajný dôchodok. Riaditeľa robí niekto, kto spravuje okrem charity ešte dve farnosti. Toto nazýva pápež Pavol VI. pohoršujúcim a krikľavým delením moci. Jeden je preťažený a iný nepovšimnutý. Je nás v tomto meste šesť tisíc nezamestnaných. Ak peniaze, ktoré sú určené pre charitu alebo pre núdznych idú aj na nadbytočné platy zamestnancom, vzhľadom na toľkú nezamestnanosť v spoločnosti , sú nemravne použitými peniazmi. Vy ste za to ako prezident diecéznej charity zodpovedný. Robíte si takto posmech z nás nezamestnaných? Pripomínam Vám, že si ho tak robíte aj z trpiaceho Krista v chudobných. Myslíte si, že toto je primerané správanie katolíckeho biskupa? Musíme Vám to pripomenúť, lebo nevieme, či tu zajtra budeme. Je to jednoznačne proti sociálnemu učeniu cirkvi, a bratsky Vás úctivo napomíname v tejto záležitosti, aby ste v spomínaných troch bodoch urobil nápravu, lebo tým škodíte aj sebe, aj nám nezamestnaným , aj charite , aj katolíckej Cirkvi. Pre našu spoločnosť je to odstrašujúci príklad. Veriaci vo vnútri cirkvi sú zo spomínaných vecí zarazení a veľmi smutní. Určite je vo Vašich možnostiach to toho vniesť poriadok a trocha radosti.
Našou povinnosťou je Vás vážne na to upozorniť. Žiadame Vás o nápravu hore uvedených záležitostí a uvedenie do normálneho stavu v súlade s učením katolíckej Cirkvi.
„Podľa toho spoznajú, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať.“ Ježiš Kristus
Láska k Bohu sa prejavuje tak, že sa snažíme zachovávať jeho prikázania. A láska ku cirkvi sa prejavuje podobne.
Pozdravujú Vás obyvatelia Domu núdznych.
Ísť legálne biskupa napomenúť či to podpísať sa neodvážil žiaden z oslovených BB kňazov, ale dvaja odvážni laici P.K. a N.L. V núdzi spoznáš priateľa./
kán. 1389 – § 1. Kto zneužíva cirkevnú moc alebo úlohu, má byť potrestaný podľa závažnosti úkonu alebo opomenutia nevynímajúc odňatie úradu, ak za takéto zneužitie nie je už zákonom alebo príkazom stanovený trest. § 2. Kto však zo zavinenej nedbanlivosti nezákonne vykoná alebo opomenie úkon cirkevnej moci alebo služby, alebo úlohy na škodu iného, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Váž. Prof. JUDr. Mária Patakyová PhD. Kancelária verejného ochrancu práv Grösslingová 35 P. O. Box 1 820 04 Bratislava 24
Prosba o ochranu pred závažným porušovaním práv občana SR / 7.11. 2017/
Obraciam sa na Vás s prosbou o právnu ochranu mojej osoby. Som katolíckym kňazom, ktorý bol daný mimo pastoračnú službu vykonštruovaným administratívno trestným procesom, /špeciálne zavedený do praxe pápežom Benediktom XVI v januári 2011/ ktorý sa používa iba vo výnimočných prípadoch pre klerikov obvinených z pedofílie, z čoho som vďaka Bohu obvinený vôbec ani nebol. A zneužite tohto procesu voči mne bolo nezákonné a zámerné. V roku 2012 ma po 22 r. službe nezákonne prepustil zo zamestnania vtedajší administrátor a dočasný správca banskobystrickej diecézy a pritom hrubo porušil predpisy kanonického práva lebo nemal na také konanie právo. Nezákonne ma posielal aj na psychiatrické vyšetrenie a porušil tak aj Ústavu SR čl.17. Použil pri tom falošné obvinenia, sfalšoval dokumenty tým, že skartoval dohodu o vykonaní práce, ktorú som odmietol ako nezákonne vyrobenú podpísať a podsunuli mi na druhý deň inú. Tá prvá bola plná falošných obvinení a tej druhej nebolo obvinenie ani jedno. Nedal mi ani prečítať zápisnicu o falošnom obvinení, ktorú mi ukázali až v r. 2016. Dodnes nemám pôvodnú dohodu o ukončení pracovného pomeru , ktorú pred dvoma svedkami podpísal zástupca diecézy, lebo nový biskup nebol ešte vymenovaný. Prípis o odpracovaných 22.rokoch čo mi nanútili, mi bol podsunutý ako náhražka za nezákonne podpísanú zmluvu, ktorú vyslovene protizákonne skartovali. Ústava SR (17/7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu Kódex kanonického práva / CIC 83/ Kán. 428 – § 1. V čase, keď niet ešte sídelného biskupa, nemá sa nič meniť. § 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie diecézy, zakazuje sa robiť čokoľvek, čo by mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre diecézu alebo biskupské práva; zvlášť sa zakazuje im a dôsledne aj všetkým ostatným či už osobne, alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek dokumenty diecéznej kúrie alebo v nich čokoľvek meniť. Povinnosťou Biskupského úradu bolo mi poskytnúť cirkevného právnika a odborné právne poradenstvo. Nestalo sa tak dodnes. Vo fiktívnom a nezákonnom procese na tzv. laicizáciu, čiže konečné prepustenie z kňazského stavu/ akoby vyradenie dôstojníka z armády/ sedel pri mne dve hodiny jeden z kňazov, ktorý ma tam vraj mal obhajovať, ale nikto sa ho na nič nepýtal. Bola to nedôstojná fraška dopredu rozhodnutá a postavená na neprávosti. Domáhal som normálneho súdneho procesu na čo mám ako člen cirkvi právo, a tri krát som písomne predvolal na cirkevný tribunál v Banskej Bystrici tých, čo proti mne krivo svedčili a dopustili sa trestného činu nepravdy a trestného činu ohovárania /Tr.z. 373/, aby teda aj dokázali čo tvrdia, lebo to je ich povinnosť podľa kánona CIC 1526. Kán. 1526 – § 1. Bremeno dokazovania pripadá tomu, kto niečo tvrdí Tresný zákon SR • 373 Ohováranie Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Normálny súdny proces mi nebol doteraz umožnený. Ale v nezákonne uvalenom administratívno trestnom procese ich mimo mojej osoby vypočuli v r. 2016 a oni ma obvinili ešte ťažšími obvineniami ako to bolo v r.2012. Pán inštruktor procesu mi zaslal list, v ktorom falošne tvrdí že dokazovanie bolo ukončené. Pravda je taká, že dokazovanie žiadne ani nebolo. Bol to ukážkový výsmech z práva a dôstojnosti človeka v presnom protiklade s Ústavou SR aj učením a zákonmi katolíckej cirkvi. Počas tohto trápneho procesu som skúšal podať aj žiadosť, tzv. Sporovú žalobu, kde bolo povinnosťou cirkevného súdu I.inštancie zistiť, či sa mi stala škoda a mali mi pomôcť mi ju vymôcť. Hodili tú žiadosť do koša s absolútnym nezáujmom a odhovárali ma porušovať zákon. kán. 128 Ktokoľvek nezákonne právnym úkonom, ba akýmkoľvek iným úkonom spôsobeným úmyselne alebo z nedbanlivosti spôsobil inému škodu, je povinný spôsobenú škodu nahradiť. Kán. 1729 – § 1. Poškodená stránka môže v samom trestnom súdnom konaní predložiť podľa normy kán. 1596 sporovú žalobu o náhradu škôd, ktoré jej boli spôsobené deliktom § 2. Zákrok poškodenej stránky, o ktorom sa hovorí v § 1, ak sa nevykonal na prvom stupni trestného súdneho konania, sa viac nepripúšťa. Počas dva a pol r. ma nechali bývať v nedôstojnom prostredí/ V Dome núdznych medzi bezdomovcami, napr. s vrahom na jednej izbe, alebo vo vedľajšej izbe sa strašne hrešilo/, nechali ma rok a pol žobrať, ponižovali ma aj tak, že ma vraj nemôžu zamestnať, a rok som musel pracovať inde bez pracovnej zmluvy/ V liste do prezidentskej kancelárie v BB, kde som žiadal o právnu pomoc, tvrdili, že vraj je o mňa nadštandartne postarané. Biskup surovo zaklamal, čím sa sám usvedčil, vraj je už o mne aj vo Vatikáne rozhodnuté a to ani ten hanebný adm.trestný proces ani nezačal. Mne napísal že vraj som urobil veľké pohoršenie. O tom nevie nik z mojich známych, veriacich, čo som im slúžil, ani ja. Do očí mi to za 27 r. čo som kňaz nepovedal nik. A na cirkevnom súde nebolo treba nič dokazovať. Výsmech z práva, z Vatikánu, z kresťanskej viery, aj z trpiaceho človeka… Kán. 220 – Nikomu nie je dovolené nezákonne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia. Kán. 1350 – § 1. Pri ukladaní trestov klerikovi treba vždy dávať pozor na to, aby mu nechýbalo to, čo je potrebné na slušné materiálne zabezpečenie Kán 1390 § 2. Kto cirkevnému predstavenému poskytne iné osočujúce udanie o delikte alebo ináč poškodí dobrú povesť druhého, môže byť potrestaný spravodlivým trestom, nevynímajúc cenzúru. § 3. Osočovateľ môže byť prinútený, aby poskytol aj primerané zadosťučinenie. Kán. 1391 – Spravodlivým trestom podľa závažnosti deliktu môže byť potrestaný:
kto vyhotoví falošný verejný cirkevný doklad alebo pravý zmení, zničí, ukryje alebo falošný či zmenený používa;
kto používa iný falošný alebo zmenený doklad v cirkevnej veci;
kto vo verejnom cirkevnom doklade tvrdí nepravdu.
Keďže týmito aj ďalším neľudským konaním porušili ľudské práva občana SR, prosím Vás pani ombudsmanka o pridelenie seriózneho právnika, ktorý prešetrí spomínané nezákonné činnosti pracovníkov Biskupského úradu v Banskej Bystrici. Počas 5. Rokov som dal vec zatiaľ bezvýsledne vyšetriť asi 40 listami kompetentným inštitúciám. Ak sa niekto z týchto inštitúcií o vec telefonicky či písomne zaujímal, terajšie vedenie Biskupského úradu Banská Bystrica objektívne šetrenie vytrvalo ignoruje. Prosím Vás o seriózne preskúmanie spomínaných vecí, zdokumentovanie týchto škandalóznych porušovaní cirkevných aj ústavných práv. A váhou svojej spoločenskej autority o odoslanie týchto materiálov apoštolskému nunciovi Vatikánu v Bratislave. Alebo o iniciovanie seriózneho občiansko – súdneho sporu, ak by záležitosť nebola vyšetrená ani nunciom. Lebo sa tu jedná o nie malé veci. Vedenie Biskupského úradu v Banskej Bystrici , nám. SNP 19, bez škrupúľ zanedbáva svoje pracovné povinnosti a šikanuje toho, kto sa snaží o čestnú obhajobu svojich občianskych a stavovských práv. Ústava SR Čl.19 (1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena Čl.46 (1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom Čl.50 (2) Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Vatikánska zmluva so Slovenskou Republikou z r. 2000 deklaruje, že Kódex kanonického práva a zákony SR sa vzájomne rešpektujú a majú rovnakú právnu účinnosť. Článok 1 1. Slovenská republika a Svätá stolica (ďalej len ”zmluvné strany”) sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva a budú tieto princípy uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch. 2. Zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa kánonického práva. Článok 2 1. Slovenská republika uznáva právo Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike (ďalej len ”Katolícka cirkev”) a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahrňuje najmä verejné vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania Katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a spravovanie jej vnútorných vecí. Kôli neprešetrovaniu som bol vec nútený nahlásiť Polícii SR pred ukončením trojročnej lehoty. Odpovedali mi z Okresnej, Krajskej i Generálnej prokuratúry , že vraj ide o občiansko – právny spor a že to vyšetrovanie má pokračovať v inej inštitúcii. Možno aj Špeciálnej prokuratúre keďže katolícky kňaz podlieha ochrane CIC 83, ktorý je aj medzinárodným právom. Prípad som dal zákonite vyšetriť týmto kompetentným inštitúciám: Biskupskému úradu v BB, Diecéznemu a Metropolitnému cirkevnému súdu v BA, metropolitovi SR v BA, Kongregácii pre klérus v Ríme, apoštolskému nunciovi v SR, prezidentovi SR, Inšpektorátu práce v BB, Polícii SR. Ak sa niekto z týchto inštitúcií o vec zaujímal, terajší vraj otec biskup v Banskej Bystrici vyšetrovanie vedome a vytrvalo hatí. Asi preto, lebo nemá čisté svedomie. Tým však už trestuhodne porušuje zákony SR aj kanonického práva. Zámerne tak spôsobuje pošliapavanie elementárnych ľudských práv o slušnosť sa snažiacemu občanovi SR, poškodzovanie dobrého mena, psychické týranie a zhoršenie zdravotného stavu a sociálnu likvidáciu svojho podriadeného. Toho iba tresce a páchateľov trestných činov kryje. Bol som už zúfalý a na pokraji psychického zrútenia z tohto 5.r. cynizmu, nemilosrdnosti a aj nespravodlivosti. Mojou povinnosťou je bojovať proti takej neľudskosti a ďakujem Vám ak mi v tom napomôžete. Myslím, že je to vo Vašej kompetencii.
Tá naša „ombudsmanka“ poslala asi za 3 mesiace pár okopírovaných fráz. Pomoc absolútne žiadna. Tá obhajuje „statočne ako levica“páchateľov bezprávia. Ako občan SR som z jej neetickej nadpráce zhrozený.
Tretí krát odpoveď z Bú, vraj som urobil nejaké veľké pohoršenie, o ktorom mi
doteraz /koniec mája 2020/ nik nepodal žiaden deliktný dôkaz. Vraj je o mňa medzi bezdomovcami
na charite v BB nadštandartne postarané/ bez príjmu, bez práce.../
A vraj je o mojom osude už rozhodnuté aj vo Vatikáne. Všetko ťažké a bezohľadné klamstvá.
Vo Vatikáne nevedeli o tom ešte nič.
kán. 128 jasne deklaruje, že „ktokoľvek nezákonne právnym úkonom, ba akýmkoľvek iným úkonom spôsobeným úmyselne alebo z nedbanlivosti spôsobil inému škodu, je povinný spôsobenú škodu nahradiť.“
Úbohý súdruh biskup… / Zaslané 2 x, v r. 2017 a v pôstnej dobe r. 2020/ Oznamujem Vám vo Vašom živote po evanjeliu pre Vás asi najdôležitejšie informácie. Vari Vám podstatne napomôžu aj ku životnej orientácii aj spáse vlastnej duše. V júni 2017 ste mi cez p. oficiála poslal laicizačný dokument, ktorý som odmietol podpísať lebo bol svätokrádežne vyhotovený. Vašou povinnosťou bolo obnoviť cirkevný súdny proces. Vedome ste tak dodnes neučinil. Miesto toho ste zverejnil, vraj som Vatikánom laicizovaný v Acta curie. Poškodil ste dobré meno nielen mojej osobe, ale aj pápežovi Františkovi, BB diecéze aj sebe. Je to jasný a ďalší protiprávny čin. Tých vážnych už zločinov, ukutých v dielni Vašej osobnej nenávisti voči tomu, kto sa snaží hovoriť pravdu a snaží sa správať slušne, máte na svedomí viac: Zinscenovanie vykonštruovaného administratívno – trestného procesu voči kňazovi, ktorý ani nebol obvinený z pedofílie, hoci tento proces je iba pre takto či podobne hrešiacich kňazov… Nevyšetrenie udaní a osočení v trvaní 7 rokov Manipulatívneho a nezákonného premiestnenia kňaza do kláštora a na psychiatriu Nevyšetrenie nezákonného prepustenia zo zamestnania Nezákonného skartovania dokumentu Vášho predchodcu Nepostaranie sa o prácu a živobytie prosiaceho klerika Neposkytnutie seriózneho právnika a obhajcu napadnutému kňazovi až diabolsko silnými osočeniami Vytrvalé a opakované ignorovanie akejkoľvek prosby klerika v ozajstnej núdzi Až somársky zaťaté iba negativizovanie všetkého, o čo sa jeden kňazov v živote snažil A verné porušovanie Božích zákonov , kánonov CIC 83 aj Ústavy SR
Keďže celkom vedome páchate kriminálnu činnosť, a toho, kto Vás na tieto hrozivé skutky s úctou upozorňuje jednoznačne prenasledujete a poslali ste ho aj do vyhnanstva, vyzývam Vás v mene Ježiša Krista, presvätej Panny a Matky, všetkých mučeníkov a svätých, aby ste sa spamätali, a dali sa okamžite na pokánie! Hraničí to s hriechami proti Duchu Svätému. Inými klamstvami napadnutého kňaza ste ešte aj osočili, že pokánie robiť ani nezačal, 3 x písomne a bez dôkazov, že vraj urobil veľké pohoršenie a že už nie je ani kňazom. To ma prečo nútite svätokrádežne klamať !!! ??? Vy sa nehanbíte pozrieť sa ráno do zrkadla? Veď je to verná služba , ale otcovi lži… Smietku v oku iného vidíte, a brvná v tom vlastnom nebadáte? Keďže mám nie podozrenie, ale istotu, že ide u Vašej osoby o vedomé páchanie trestnej činnosti, a nielenže za spomenuté veci ste priamo zodpovedný, ale pane, Vy vôbec ani nejavíte znaky ľútosti nad tým??? Opustite úrad sídelného biskupa banskobystrického, a prestaňte potupovať biskupskú stolicu. Začnite robiť ozajstné pokánie. Odporúčam Vám niektorý z prísnejších kláštorov. Raz sa spomínaný a Vami zavinený bordel uprace, a nebude to o 600 rokov. Píšem Vám včas aj preto, lebo si rád plním povinnosti a aby pre Vás nebolo neskoro. Aj aby ste sa neprepadol od hanby, keď sa oslávenému Ježišovi budete pozerať do tváre. Lebo trpiaceho Ježiša v inom človeku, napr. vo mne, či v iných Vami ale veľmi neprimerane potrestaných kňazoch , vidieť Vy veru ozaj vytrvalo nechcete. Alebo nie ste schopný ani elementárnej empatie? A veľká vďaka za ozajstné vyznamenania, ktoré ste mi ráčili udeliť.
Odpoveď žiadna. Kto mlčí, ten svedčí?
Ale to neriešite už závažné poškodzovanie samého seba, „exelencia“...
Akú svätosť to doporučujete? S príkladom od kardinála Adolfa Bertrama
čo o Hitlerovej vojne prehlásil, že išlo o svätú vojnu a čo dal vyzváňať od „šťastia a božieho požehnania“ po zbombadovaní Waršavy a obsadení Francúzka na všetkých kostolných zvonoch vo veľkonemeckej ríši ??? !!!
Nevadí Vám, že robíte aj verejné veľké pohoršenie?
A ostatní kolegovia biskupi, Vy s týmto nezákonným postupom 9. r. súhlasíte?
Mons.Giacomo Guido Ottonello Apoštolský nuncius SR Nekrasovova 17 811 04 Bratislava
20.9.2017 a v r. 2020 som úctivo po 2. x. žiadal o pridelenie cirkevného právnika z Kongregácie pre klérus Vaša excelencia
Nech Vás Pán žehná vo Vašej pozícii apoštolského nuncia na Slovensku.
V roku 2012 som bol po 22 rokoch pastorácie v Banskobystrickej diecéze odvolaný z úradu. Príčinou bolo udanie a osočenie mojej osoby. Dal som veci vyšetriť príslušným cirkevným inštitúciám, ale dodnes prípad nebol vyšetrený. Po 5.rokoch mi diecézny biskup Mons. M.Chovanec nanútil laicizáciu, ktorú som odmietol podpísať, lebo vo svedomí jasne cítim kňazské povolanie. Ani si ma nezavolal, aby mi vysvetlil, prečo mám byť v stave laika. Žiadal som tri krát normálny cirkevný súd, ktorý by vec objasnil, ale tento proces mi nebol umožnený. Miesto neho som bol vmanipulovaný do administratívno – trestného procesu/ podľa právnej úpravy J.Sv. Benedikta XVI. z januára roku 2011/, ktorý sa používa ako urgentný proces iba pre kňazov obvinených z pedofílie. A z tohto trestného činu som nebol ani obvinený. To som sa dozvedel od jedného katolíckeho biskupa z Veľkej Británie. Čiže tento trestný proces bol vykonštruovaný a nezákonne vykonaný. Niečo ako atentát na kňaza. Obraciam sa na Vás s prosbou o pridelenie môjho prípadu niektorému z odborných cirkevných právnikov, ktorý by vec objektívne prešetril, lebo to čo urobili na cirkevnom súde v Banskej Bystrici bola svätokrádež. Modlím sa za obrátenie tých, čo to spôsobili. Prosím Vás o osobnú audienciu, kde Vám budem musieť oznámiť aj iné vážne porušenia cirkevného práva a hrubej neúcty ku Vatikánu a kňazskému stavu na území Slovenskej Republiky. Vďaka Vám o ochranu božích aj cirkevných zákonov. Aj za ochranu kňazských povolaní i kňazskej dôstojnosti.
Odpoveď žiadna. Pochopil som to správne vdp.nuncius, že Vás absolútne nezaujíma páchanie svätokrádežnej trestnej činnosti na území Slovenska?
Prepáčte, ale nerozumiem Vášmu absolútnemu nezáujmu.
Nemôžem mlčať a musím ctených rímskych katolíkov na Slovensku upozorniť, že kanonické právo pre tých, čo sú vážne na cti a právach ako veriaci či cirkevní zamestnanci, ak sú napr. poškodení, a ho chcú poctivo zachovať, pre nich právo a spravodlivosť nemusí ale vôbec platiť.
A tí, ktorí toto spôsobujú, a idú na sväté omše, tí ponúkajú iným za príklad bezprávie, a pri sledovaní tohoto „liečivého divadla“ im prináša zážitok konšternácie, že niečo iné ohlasujeme, a celkom niečo opačné mi žijeme
Kán. 220 – Nikomu nie je dovolené nezákonne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia.
Kán. 221 – § 1. Veriacim prislúcha, aby si práva, ktoré v Cirkvi majú, zákonne vymáhali a obhajovali na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva. § 2. Veriaci majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná vrchnosť predvoláva na súdne konanie, boli súdení pri zachovaní predpisov práva, ktoré treba uplatňovať s právnou miernosťou. § 3. Veriaci majú právo, aby boli postihovaní kánonickými trestami iba podľa normy zákona.
Vdp. riaditeľ Martin Dado a vdp. generálny vikár Mons. Branislav Koppal Biskupský úrad Nám. SNP 19 Banská Bystrica
Prosba o urgentnú pomoc
Obraciam sa na Vás s prosbou o pomoc, pretože som sa ocitol v núdzi.
/V Banskej Bystrici 26. 6.2014/
Snažil som sa počas 21 mesiacov robiť pokánie podľa inštrukcií diecézneho biskupa. Jeden z bodov bol nájsť si zamestnanie. Skúšal som to v niekoľkých brigádach, trvalé zamestnanie sa mi nepodarilo nájsť. Rozposlal som vari sto svojich životopisov na rôzne ponuky, bol som vari na sto miestach sa osobne pýtať na voľné miesto. Situácia je zúfalá. Na jedno voľné miesto je aj 40 záujemcov. Na žiadosť a životopis záujemcovi odpovedia iba výnimočne. Prepúšťajú, nemajú… Naposledy som skúšal poisťovať v Generali, ale nebol o to záujem, a tak som odišiel. Zarobené provízie som musel vrátiť. To som sa dozvedel až po odchode. Čiže príjem za posledné tri mesiace mám mínus tristo euro. Včera mi na úrade práce povedali, že dávku v hmotnej núdzi 61 euro dostanem až v auguste. Musel som požiadať priateľov o pomoc. Som kňaz, ktorý sa chce vrátiť do kňazskej služby. Ako som vedel, tak som pracoval pre banskobystrickú diecézu 22 rokov. Žobrať a obťažovať iných o financie je už pre kňaza nie dôstojný stav a pre správcov diecézy nie dobrá vizitka. Prosím Vás o to, aby ste pamätali aj na toho, kto sa ocitol na poslednom mieste medzi klerikmi. Neraz na to vyzýva aj náš drahý pápež František. Prepáčte, že Vám pripomeniem, čo nariaďuje predpis matky Cirkvi
Kán. 1350 – § 1.
Pri ukladaní trestov klerikovi treba vždy dávať pozor na to, aby mu nechýbalo to, čo je potrebné na slušné materiálne zabezpečenie, ak nejde o prepustenie z klerického stavu. Nášmu v.d.p. biskupovi som písal niekoľkokrát, kde ho prosím o milosrdenstvo. Jeho trest pociťujem ako neprimeraný. Aj to, že ma posiela medzi laikov považujem za protiprávne, lebo som klerik a chcem ním aj zostať. Preto som dal žiadosť o anuláciu suspenzie na Kongregáciu pre klérus a čakám na prešetrenie a na odpoveď. Snažím sa žiť dôstojne kňazskému stavu. Modlím sa za nášho biskupa i za návrat do pastoračnej služby. A teraz už aj za záchranu svojej fyzickej existencie, lebo taký stav bez príjmu som ešte nezažil. Je to riadna skúška na psychiku. Prosím Vás o prijatie do zamestnania v charite či v Dome Božieho Milosrdenstva alebo inde. Prosím Vás o pomoc pri vrátení požičaných peňazí a o akékoľvek pracovné miesto primerané dôstojnosti katolíckeho kňaza, lebo po jeden a pol ročnej skúsenosti v sekulárnom prostredí je úloha zamestnať sa pre mňa už neznesiteľným bremenom. Ďakujem za možnosť bývať v Dome núdznych. Vďaka Vám aj za pomoc v existenčnej núdzi.
S katolíckym pozdravom
Kán. 219 – Všetci veriaci požívajú právo, aby pri voľbe životného stavu boli uchránení od akéhokoľvek nátlaku.
Vážený brat generálny vikár./ V Banskej Bystrici 17.7. 2014/ Ďakujem za Vašu odpoveď a za upozornenie, ako zostať verným klerikom. Ak má banskobystrická diecéza 33 klerikov v treste, z ktorých okrem mojej maličkosti nemá nik požiadavky voči Vám, asi to bude jasné znamenie toho, že v klerickom stave už nie sú alebo nemajú už záujem byť. Rozhodnutím administrátora diecézy a aj potvrdením súčasného sídelného biskupa som bol poslaný do stavu všeobecného kňazstva. Vo svedomí to cítim ako protiprávny zásah. Robiť z klerika laika môže urobiť iba Vatikán, tak nás to učili na Cirkevnom práve. Preto som dal podnet na Kongregáciu pre klerikov s prosbou o prešetrenie aj o anuláciu. Čakám na odpoveď. Cítim sa byť klerikom a nemám v pláne zasvätený stav opustiť. Momentálne ste ma de iure zaradili protiprávne bez dovolenia Kongregácie do neklerického stavu. Istý znalec cirkevného práva to nazval svätokrádež. Prajem Vám, aby sa mýlil. Inak vďaka za túto neplánovanú dovolenku. Pripomínate mi povinnosti klerika, ktoré teda ani vlastne teraz nemám, lebo niekto si vymyslel, že ním ani nie som? Je to vlastne klamstvo, ktoré mám iným o sebe ohlasovať? Pretvarovať sa evanjelium zakazuje. To sú veru vážne veci, a z tohto sa žarty nerobia. Pán biskup mi dal za úlohu sa zamestnať. Skúšal som to, aká je situácia som Vám napísal. Do rádia Slobodný vysielač chodím aj preto, že ma neposlali preč, a dali mi možnosť robiť v niečom primeranom stavu kňaza. Nie je to mainstreamové médium, ale osobná iniciatíva pár nadšencov, čo pôsobia na internete preto, lebo verejnoprávne médiá si neplnia svoju povinnosť objektívne informovať svojich občanov. Sú tam tiež nesmrteľné duše, mnohé poblúdené, ktorých spása je najvyšším zákonom Sv. Cirkvi. Tam, kde sú chorí, tam máme podľa evanjelia ísť. Nemusí ísť iba o choré telo, ale aj názory či kňazstvo… Pápež Benedikt XVI. v roku kňazov prikázal každému katolíckemu kňazovi evanjelizovať internet. Väčšina kňazov je v tomto digitálnom médiu a občas tam aj nejakým prejavom či názorom zasiahne. Podľa Vášho názoru by mal ten kňaz pred každým takýmto činom volať na Bú so žiadosťou o povolenie? A ten, čo tak nerobí je už neposlušným klerikom? Nezaťažuje ani otcov biskupov ani kňazov takýmito extrémnymi výkladmi. Usmernenie pápeža je jednoznačné a nik ho doteraz neodvolal. Všetci vrátane celosvetového episkopátu majú za povinnosť to rešpektovať. Dobrý pastier má ísť aj za zatúlanou ovečkou. A nebrať na ňu palicu. To evanjelium nedovoľuje. Prosil som Vás o urgentnú pomoc a Vy na mňa s palicou… Je paradoxné, že keď sa ocitneme niekedy v núdzi, kto a ako nám pomôže a kto nepomôže. Dobre si človek zapamätá, a otvoria sa mu oči… Asi mi neveríte ako je to s hľadaním práce, tak ako som tomu neveril ani ja, že aká je situácia, pokiaľ som ju na vlastnej koži neskúsil. Myslím že je Vašou povinnosťou sa zaujímať o stav Vami podriadených kňazov. A podľa výziev pápeža Františka najmä o tých posledných. Som medzi nimi nechtiac na čestnom poslednom mieste. To čo zažívam je ôsme blahoslavenstvo. A tak teda vďaka. Prosím Vás o príhovor, aby aj potrestaný klerik mal zachovanú svoju kňazskú dôstojnosť. V normálnej diecéze ak dajú klerika mimo sviatostnú službu, dajú mu aj náhradnú prácu, primeranú jeho zasvätenému stavu, pokiaľ jeho trest trvá. Tu sa to tak nerobí, a píšem Vám aj preto, lebo to nie je normálny stav v Katolíckej Cirkvi. Vyhodiť klerika z pracovného pomeru a nechať ho bez príjmu je podľa predpisov kánonického práva nedovolené. To sa robí z tými, čo urobili vážne zločiny a sú preto z klerického stavu prepustení. Pripomeňte to prosím Vás pánu biskupovi. Deje sa tak už pár mesiacov, a je to protiprávne. Nechávate klerika žobrať, aby dôstojne prežil? Ak Vás slušne prosí o pomoc tak sa nad ním škodoradostne usmievate? Osobne sa neidete presvečiť, že napr. momentálne je práce neschopný, lebo má poranenú ruku? Prajem Vám aby Vás to raz veľmi nemrzelo. Je možné, že príde vizitácia a toto sa dozvie? Môžete tým ublížiť aj diecéznemu biskupovi, aj povesti diecézy aj sebe. Veď je to neľudské a nekolegiálne, a nie v zanedbateľnej veci. Všetko sa na niečo deje. Aj toto. Upozorňujem Vás na toto slabé miesto, že ho treba systémovo riešiť, a nenechať veci nedoriešené, lebo sa môžu úplne zbytočne pre neriešenie dohnať do extrému. Modlím sa za Vás a prajem Vám osvietenie Duchom Svätým
Kán. 1397 – Kto vraždí človeka alebo násilím či podvodne unáša, alebo zadržiava človeka, alebo ho mrzačí, či ťažko zraňuje, má byť podľa závažnosti deliktu potrestaný odňatiami a zákazmi, o ktorých sa hovorí v kán. 1336; avšak za vraždu osôb, o ktorých sa hovorí v kán. 1370, trestá sa trestami, ktoré sú tam stanovené.
Kán. 1526– § 1. Bremeno dokazovania pripadá tomu, kto niečo tvrdí.
Kán. 1645 – § 1. Proti rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, stojí navrátenie do pôvodného stavu, len keď je celkom zrejmá jeho nespravodlivosť.
§ 2. Avšak nespravodlivosť sa považuje za celkom zrejmú, ak:
1. rozsudok sa do takej miery opiera o dôkazy, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé, že bez týchto dôkazov výroková časť rozsudku je neudržateľná; 2. sa neskôr objavili doklady, ktoré nepochybne dokazujú nové skutočnosti, vyžadujúce opačné rozhodnutie; 3. rozsudok bol vynesený na základe podvodu jednej stránky na škodu druhej;
Kán. 1728 – § 1. Pri neporušení predpisov kánonov tohto titulu treba v trestnom súdnom konaní, ak tomu neprekáža povaha veci, uplatniť kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní so zachovaním zvláštnych noriem o kauzách, týkajúcich sa verejného dobra. § 2. Obžalovaný nie je povinný priznať sa k deliktu a ani mu nemožno uložiť prísahu.
Dodnes nenašli na mne nič pozitívne…. ani jeden kánon na obhajobu pre člena cirkvi … ani jeden…
žiadne ďakujem, žiadne prepáč, žiadna normálna diskusia…
To je nie ani ľudské, ani kresťanské. To je škodoradostný antikrist medzi nami.
Teda nie u všetkých, ale toho, komu zachutilo zneužívať moc a obviňovať z toho niekoho iného, už inak na hulváta obvineného.
To znamená, milí čitateľ, čitateľka, ak by Ťa niekto iba negativizoval a nedal Ti ani pípnuť pri obhajobe, že všetko robíš pravdepodobne pozitívne. Len ťa nemajú radi. A prosia Ťa tak asi a iba o urgentnú duchovnú pomoc.
Kým máte ešte čas, opustite spoluprácu s ním. Píšem to aj pre iných ako varovanie. Aj ako poučenie ako sa brániť, ak sa s niečím takým v živote stretnú.
Ježiš vážne povedal Beda Vám páchatelia neprávostí.
Mali by sme urobiť všetko preto, aby sme medzi nich nepatrili.
Keďže ide o dosť primitívne zrealizovanú administratívnu vraždu cti a kňazského stavu
niekým, ktorí sa prezentujú ako vrajspravodliví vrajpresvätí a vrajprečistí vrajkatolíci,
ktorí po všetkých druhoch férového bratského napomenutia a potom aj verejného, aj opakovaného,
zostávajú pre mňa nepochopiteľnej v zaťatej nekajúcnosti
odporúčam všetkým, čo sa o tomto príbehu niečo dozvedia
hľadať a žiť nejajú presne opačnú spiritualitu
Právne peklo inémiu zo života robí ten, kto ho tvrdohlavo a verne pácha na sebe sám
a jeho snaha o tzv. čistotu je fatálnym sebaklamom
Šokujúce. Zaujímavé. Uletené. Bludné! Presne trafené. Odvážne. Nehorázne Originálne. Smiešne? Úprimné. Tieto pocity Vás budú sprevádzať, ak budete čítať túto knihu. Autor ako veľký kombajn zrovnáva všetky klasy aj s burinou. Celé inštitúcie, vedecké teórie či náboženstvá. Je asi našim najostrejším súčasným kritikom Biblie a Vatikánu. Má očividne predimenzovane nastavený výkon motora mužnosti a má aj občas problémy s brzdením svojich mienok. Tie sú akoby prírodným úkazom spadnutým tu ku nám niekde od sfér slovanských božstiev. Čitateľom skúša pootriasť všetky ich istoty. V pozdvihovaní slovanského sebavedomia je raz originálny inokedy až srandistický. Jeho svojský štýl písania môže byť nominovaný na olympiádu slovanského šovinizmu. Kde by tento náboženský autodidakt, arciprovokatér a autoritozemetrasovič dosiahol určite jedno medailové umiestnenie. Jeho svojrázne národno-buditeľské antivatikánske obrodzovanie kresťanstva je prudkou ľadovou sprchou pre podriemkávajúcich. Ďalším podnetom k diskusii pre prúd tzv. slovanofilov.
I. Ktorá je v skutočnosti tá „ Najdôležitejšia kniha“?
Tak nazval autor /PPK/ v podtitule túto 392 stranovú publikáciu. Venoval mnoho večerných hodín svojho inak pracovného času na napísanie tejto poslednej z jeho kníh. Vydal ju na vlastné náklady, čím nám prezradil, že mu na jej vydaní a verejnom rozšírení, a podelením sa so svojimi objavmi, názormi, výskumami či svojskými experimentami medzi Slovákmi veľmi záleží. Ak sa chceme seriózne baviť o kresťanstve, mali by sme sa dohodnúť, že všetci kresťania v tých 33 tis. denomináciách považujeme za najdôležitejšiu knihu Bibliu, Božie Slovo. V tom sú už kresťania vo všetkých denomináciách stáročia dohodnutí. To žiadame rešpektovať aj od ostrých biblických kritikov, medzi ktorých sa zaradil aj autor PPK. Nikdy nemôžeme pripustiť, že nejaká iná kniha si má právo nárokovať mať tento titul. Bola by to totiž krádež, a to zakazuje už starozákonné Božie 7. Prikázanie. Problémom nás kresťanov je výklad tej Biblie. V každej cirkvi je totiž iný. Výsledok je, že vlastne ani potom sami nevieme, čo je kresťanská hodnota a čo už nie. U katolíkov je aký taký poriadok, lebo rešpektujú pápežské Magistérium. A ako dejinný vývoj jednotiaci prvok a jeho Katechizmus KC, ako odborný a stále sa zlepšujúci výklad Biblie. U protestantov je taká babylonská rôznorodosť biblických výkladov, že to budí u pororovateľov nielen úžas, ale doslova vnútorný chaos vo viere a mravoch. Autor PPK sa tvorbou radí medzi extrémne protestujúcich a cirkevne nezaradených voči zákonitej duchovnej autorite Vatikánu. Nereprezentuje kresťanskú denomináciu, ale je hovorcom mnohých podobne zmýšľajúcich, ktorí si radi v modernom svete pri sčítaní ľudu zaškrtnú kolonku „bez náboženského vyznania“. A popritom sú to občania často úprimne hľadajúci pravé duchovno či hlbší zmysel života než primitívny materializmus. Sú často aj veriaci v Ježiša, ale veľmi svojsky si nevedome interpretujú jeho učenie. Prezentujú aj nekriticky osobné názory v prudkom rozpore s učením Biblie. Jasne treba pripomenúť napr. všetkým propagátorom „Ježiša“ ako nie člena židovského národa, ale národa napr. slovanského, austrálskeho či amerického, že ide o ďalšieho z falošných mesiášov. Ak by niekto, zaoberajúci sa kresťanstvom trval na tom, že nejaká iná kniha alebo jeho osobné názory a nevyzreté experimentálne autoskúsenosti či predovšetkým iba jeho subjektívne nesväté výklady posvätného Božieho Slova v Biblii sú oveľa dôležitejšie, nemôžeme ho brať ani vážne. Musíme ho aj ako Kristovi učeníci aj napomenúť. A napr. sa ho spýtať, či si ozaj myslí, že on je viac než všetci, čo doteraz budovali Božie dielo na zemi? Alebo že ich osoba dostala väčší mandát z neba, aby koordinovala prácu kresťanov ako to dostal priamo od Ježiša apoštol Peter a jeho nástupcovia ako vážnu povinnosť a dejinnú úlohu? Lebo priamo v Biblii sa o tejto ústrednej autorite medzi kresťanmi píše v Mt, 16 kap a Jn v 21 kap. Kto sa chce byť ozajstný Ježišov priateľ, toho musí zákonite napadnúť, že či je rozumné toto usmernenie ignorovať a dôverovať niekomu modernému, kto v Biblii spomínaný ako nejaká spoločenská autorita vôbec nie je… Autor v názve svojej knihy „zamával veľkou antivatikánskou zástavou“ aby si ho všimli mnohí nespokojní polokresťania so súčasným dianím v často zlenivených veľkých cirkvách a zboroch či skorumpovanej politike, ktorá sa neraz prezentuje kresťanskými frázami. Ako riešenie ponúka svojské osobné zážitky a skúsenosti, filozofické úvahy o Satanovi, ktorý ovláda už skoro všetko na tejto zemi. Možno tým prezrádza viac o duchovne svojho ešte stále znesväteného vnútra, než o vonkajšom dianí. Pridávanie šokujúcich správ aj od akademikov, infantilné žonglovanie s tisíckami rokov dozadu, niektorých objavov zakladateľa hĺbkovej psychológie C.G. Junga či nepreverené archeologické objavy nemusia byť zárukou tej najväčšej odbornosti. Neraz až čas preverí mnohé naše tvrdenia. Preto hranie sa na presnú vedu radšej ani nepredstierajme. A aj naše rôznorodé autority si preverme. V tomto bode je odporúčanie autora PPK v mnohých našich oblastiach aj správne. Toto dielo nemožno zaradiť medzi kresťanské reformné diela, lebo nie je zamerané v prvomrade na osobný vzťah ku Ježišovi Kristovi a Jeho Božiemu Kráľovstvu. Skôr je v novodobých slovenských dejinách asi najopovážlivejšou spisovateľskou provokáciou na tomto území. Oveľa razantnejšou než sú knihy napr. Jozefa Banáša, ktorá má asi poriadne zatriasť slovenskými čitateľmi, ktorí sa považujú za kresťanov, hrajú sa nielen na svätých ale aj sebaistých, aby prehodnotili mnohé zo svojho myslenia či konania, či je to v súlade nielen s Kristovými ideálmi ale aj so zdravým rozumom.
II. Ježiš vraj bol Sloven
Ak je intenciou tejto knihy obnoviť kresťanstvo do pôvodnej a čistej podoby, tento úmysel autora by bol aj chvályhodný. Avšak jeho viaceré tvrdenia, napr. že jeho zakladateľ bol Sloven, nie sú veru neomylné. Bol to jednoducho žid. Táto základná téza a ďalšie na ňu nadväzujúce exegézy sú položené totiž na historicky nespoľahlivých pieskových základoch. Skutočné kresťanstvo je položené na pevnej skale. Pravom Kristovi, apoštoloch, Novom zákone a aj Biblii Zákona starého. Ak sa niekto pokúša stavať svoju obnovu kresťanstva na základoch svojich, slovanských či iných, ten sa jednoducho mýli. Radím mu, aby takú stavbu zastavil, a vybral si „pevnejšiu pôdu pod nohami“… Autor sa odvážne snaží vzkriesiť v nás dlho a extrémne potlačované slovanské sebavedomie, čo je veľmi dobré. Ale iným extrémom panslovanského šovinizmu? Čo je už v zjavnom v protikade aj so slovenskou aj kresťanskou identitou? Preto jeho hókus – pókus, akým navrhuje nové kresťanské náboženstvo slovanského typu je nie tým pravým projektom na obnovu národa či sv.viery. Ak by sa snažil viac o osobnú svätosť a študoval by serióznu teológiu a mal aspoň 20 ročnú prax v niektorej z cirkevných denominácií, určite by mnohé vety, čo napísal, opravil a bludné aj vynechal. A svoje extrémne názory by iným ako recepty na obrodenie štátu či cirkví nedoporučoval.
III. Osobné názory a zážitky
sú súčasťou nášho života. Nič proti nim. Každý ich vo vývoji potrebujeme. Máme na ne od Boha právo? Máme. Problémy si narobíme medzi inými hľadajúcimi vtedy, keď po zdieľaní osobne či písomne ich povýšime na vzorové z existujúcich ľudských skúseností. Samozrejme za diktátu nášho ega a bez poctivého a spravodlivého porovnávania so skúsenosťami iných. Napr. zbožnejších, čiže duchovne kvalitnejších od nás. Ak niekto zažije duchovný zážitok, ale nie je prečistený od svojho prežitého minulého hriešneho stavu, budú jeho osobné skúsenosti poznačené miesto nebeskej vône oveľa viac spirituálnym dymom. Tým väčším, čím bude väčšie naše neokresané ego a nevzdelanosť. Ak niekto vykladá kresťanské učenie bez Magistéria pápežov, bez ideálu, rád a skúsenosti svätcov, bez poctivého ponorenia sa do stáročnej teologickej vedy, bude mať s prvotným nadšením za dobrú vec, zakrátko aj problémy so záťažou tieňa vlastného individualizmu. Bude opakovať úplne zbytočne školácke chyby toho, kto začína robiť vedu s veľkou dávkou sebanaivity, že vie veľa viac ako tisícky vedcov pred ním združených vo vedeckej obci, s ktorou on ako samozvaný majstrík sveta, čiže aj diletant, odmietol ako namyslený pubertiak spolupracovať. Ak niekto zažíva rôznorodé sny, vízie, osvietenia mysle, odhalenia, nájdenia…, a nie je za tým Duch Svätý, ale nesvätí vydriduchovia. Voláme to odborne ezoterika. Tá nás určite nespasí. Tá dáva zbrklo neodborné, primitívno jednoduché, marketingové a väčšinou povrchné odpovede na zložité otázky. Tá môže byť vhodnou trochu aj filozofickou partnerkou na dialóg o vážnejších témach, ale za novú dogmatiku. Lebo je vystavaná na rozbúrenej relativistickej vode. Odporučiť ako nejakú vedu by ju mohol iba podpitý hochštapler, znesvätený bosoráčik či veľký srandista. Autor PPK patrí asi medzi tých zábavnejších filozofujúcich autoproducentov. On aj jemu podobní objavitelia nových podtypov filozofií by mali byť niekým upozornení, keď sa idú vyjadrovať verejne v otázke najdôležitejšieho zo všetkých náboženstiev, kresťanského, že jeho verní služobníci počas 2000 r. jeho existencie nezaháľali, ale ho prepracovali do solídnej akademickej filozoficko – teologickej syntézy, ktorá má do detailov prepracované aj podoblasti aj hlavné pravidlá, ktoré boli kodifikované počas 21. koncilových zasadaní ako katolícke dogmy. A ich dvetisícročné skúsenosti veru nie sú povšimnutia nehodné.
IV. Ostré iba negovanie Vatikánu
To je ďalší obrovský neintelektuálny prešľap autora. Ak mnohí slovenskí intelektuáli navždy a bez komentára odložia z rúk túto knihu po prečítaní nadpisu a pár riadkov, je to pre tento už extrémistický defekt. Vatikán je jednoznačne najcennejšia z inštitucionálnych starožitností na našej planéte. Fenomén, zasluhujúci rešpekt a aspoň elementárny záujem o jeho zázračné stáročné pôsobenie počas našich dejín. Malilinký miništátik so 44 hektárovou rozlohou v centre Ríma, ktorý však má najďalekosiahlejší a celoplanetárny dosah na skoro dvesto štátov. Jej monarcha pápež môže účinne do svedomia vstúpiť akémukoľvek papalášovi, bankárovi, prokurátorovi, prezidentovi aj tej najväčšej mocnosti. Ktorý môže zmeniť biblickú sobotu na nedeľu. Môže zakázať sa ženiť 400 tis.katolíckych kňazov a môže im to jedným dekrétom povoliť. Je to sídlo nástupcov apoštola sv. Petra. Ten bol vo Vatikáne ukrižovaný dolu hlavou ako mučeník. Od Syna živého Boha, a nemá tú moc nik iný, dostal tento muž mandát pásť kresťanské ovečky a baránky, čiže právomoc nastavovať pravidlá v etike aj kresťanskej viere. Koordinovať ohlasovanie evanjelia počas celých dejín až do konca sveta. Dohliadať otcovsky aj na ľudskú rasu, aby sa správne duchovne vyvíjala a dohotovovala. Nijaká iná inštitúcia nie je pre otázky náboženstva, práva , viery a etiky dôležitejšia. Preto tá nadúcta a najväčšie očakávania dobrého príkladu, najmä od nás veriacich katolíkov. Ak pápeža niekto začne napádať, urážať a Vatikán iba negativizovať, bolí nás to, ako keby niekto toto robil s našimi starými rodičmi. Preto sa štítime podobných kníh ako je táto. Ak autor zažil rôzne odiozity od Slovákov, väčšinou katolíkov, je to pre túto príčinu. Ak im chcú autori podobného svetonáhľadu pomôcť vylepšiť ich neraz povrchnú kresťanskú vieru, mali by zvoliť inú komunikačnú stratégiu. Jednoduchší ľudia budú na nich gániť, a tí otitulovaní sa pudovo preľaknú už pri nadpise knihy. Klérus to odporučí možno aj okamžite spáliť. Určite aj vo Vatikáne sa nedeje všetko s kostolným poriadkom, aj tam sa dajú nájsť Judáši. No odpísať ho absolútne unáhlene v knihe, a opakovane, je doslova inšpirované pohanskými nečistými duchmi. Je to hrubé porušenie Ježišovho slova: Nesúdťe, aby ste neboli súdení. Neodsudzujte, aby ste neboli odsúdení“ … Preto otcovsky varujem pána spisovateľa, aj jeho sympatizantov, že v tomto bode majstrovsky odsudzujú. Ukážkovo pohoršlivo a zlým príkladom porušujú Boží zákon. A vyzývam ich, aby z toho robili pokánie. To, že kriticky komentujem túto knihu, dávam príklad, že autora neodsudzujem. Ale vraovne napomínam a vediem s ním verejný prorocký dialóg. Podobný štýl komunikácie odporúčam aj iným. Sv. Tomáš Aquinský napísal: „Spravodlivosť je snaha dať každému, čo mu patrí“. Aj Vatikánu, aj jeho hyperkritikom. Aj tým tisíc iným inštitúciám, situáciám, veciam a osobám, čo nás v živote postretnú. Ak to bude naša vizitka, môžeme potom povedať, že sme sa stretli v živote aj so Šťastím.
V. Kríž
ktorý máme v štátnom znaku, prezentuje autor ako praslovanský symbol. Fialový je vraj symbol Ducha. To je jeho originálny, ale ojedinelý názor. Aj to, že latinský kríž je vraj opakom slovanského. Kríž forsírujúci svedkami Jehovovými, čiže iba vertikálny kôl, ani nespomína. Ak chce niekto vedieť o pôvodnom tvare kríža, na ktorom sa udiala spása sveta, odporúčam mu vízie blah. Anny Kataríny Emmerichovej, ktoré sa javia ako najpravdepodobnejšie. Videla, že Ježiš umieral na kríži v tvare Y. Zaznamenal to josobný svedok pri nej , básnik Clement Bretano. To je autorovi PPK aj veľmi mnohým Slovákom akoby celkom neznáme, preto to tu pripomínam. Tvar kríža nie je určite to podstatné. Skôr to, čo je viac krát zdôrazňované v Novom zákone, aj apoštolom Petrom aj Pavlom, že máme dať hlbší, a najmä duchovný zmysel, cez tzv. svätú obetu, ktorú katolíci prežívajú najmä pri svätých omšiach v kostoloch, svojim osobným trápeniam. Prijať ich ako svoj kríž, niesť si ho trpezlivo s Kristom, a dúfať spolu s Ním aj v slávne vzkriesenie. To je kľúčová téma nielen pre pre ozajstných kresťanov, ale nebeskou pozvánkou aj pre všetkých ľudí dobrej vôle. Toto neveriaci, agnostici či inak veriaci fatálne podceňujú. Duchovne spia. Vôbec to nežijú, lebo toto si z náboženskej výchovy na ZDŠ asi nezapamätali, čo aspoň toto kľúčové pre osobnostný vývoj každého človeka teda mohli. V denníčkoch študentov sa to spomína ako motto: Len tri slová v srdci maj, Miluj, trp a odpúšťaj. V jednej vete vystihnutá podstata toho, čo je pravá viera oproti obrovskej presile neopohanských povier a vier už multifaktoriálne sfalzifikovaných. Kresťanstvo ako jediné z tých vari 20 000 náboženstiev tohoto sveta má v centre svojho kultu stýraného a doráňaného 33. r. muža. Predpovedal to, aj tak sa to aj stalo. Prečo? Aby bol dobrým príkladom všetkým svojim nasledovníkom, keď budú niesť storakú podobu svojich osobných krížov. Takto sa vážení putuje do neba. Bez kadejakých vesmírnych túlačiek. Reinkarnáciu plánujú tí, čo sa im do neba ako kinderkom týmto svetom porozmaznávaným „ete nekce“. Najväčšie tajomstvo Ježišovho príbehu, ochraňovaného pápežským Magistériom, bolo – je a bude, že svojou smrťou porazil diabolské sily a vykúpil človeka. Prehrou paradoxne vyhral. Degenerácia ľudstva bola nahradená rozhodujúcou revitalizačnou regeneráciou. Musím to napísať a oznámiť to každému, kto toto prečíta a pripomenúť, že toto je miliónkrát dôležitejšie pochopiť, ako riešiť na akom tvare kríža sa to stalo, kedy, s kým, kde a o koľkej…
VI. Ariánske kresťanstvo
autor prezentuje ako to vraj pravoverné a slovanské. Árius bol v roku 325 na koncile v dnes tureckej Nicei drvivou väčšinou biskupov označený ako heretik a bol za to vylúčený z matky cirkvi. Mal však mnohých vplyvných prívržencov aj na cisárskom dvore, ktorí po smrti cisára Konštantína forsírovali jeho iný názor po celej Rímskej ríši. Išlo o popieranie , že Ježiš má aj božskú podstatu bytia, a že bol a je Druhou Božskou Osobou. Árius hlásal, že je iba človek, ale nie aj vtelený Yahwe. Ako Boží Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSvätejšiu Trojicu, ktorá tvorí Jedného kresťanského Boha v Troch Osobách. Čiže najväčšie to z tajomstiev našej sv. viery. Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu tradičného farizejského židovstva. Tí, čo brali kresťanstvo iba povrchne, tým sa zdalo, že prehlásenie z Nicejského koncilu unáhlene pridalo do sv. viery patologickú anomáliu – okrem Boha Otca aj druhého Boha – Syna. Pre nich, ako aj pre Židov, bol tento bod jasnou antimonotetistickou neverou a patológiou v spiritualite, a vraj návratom do pohanského polyteizmu, čiže spiatočka ku mnohobožstvu. Tento povrchný názor vyznávala aj sestra cisára, aj cisársky dvor, ktorý ochraňoval už nielen Rímsku ríšu, ale aj ako nečakanú novotu cirkevné dianie v zrazu kresťanskej Rímskej ríši. Božstvo Syna sa verejne a odvážne preto opovážil vyznávať iba málokto. Vtedajší štátny mainstream bol „pravoverne a moderne ariánsky“. Pridala sa ku tomu cézaropapistickému diktátu aj väčšinová mienka zbabelých biskupov. Asi v tom sami nemali jasno. Čiže nerozumeli podstate katolíckej viery, a na učiteľský úrad nemali kvalifikáciu. Božstvo Ducha Svätého bolo v RKC oficiálne prijaté až na Carihradskom koncile v r. 381. Zaujímavé, že nie už v r. 325. Asi najodvážnejší svätý bojovník za kresťanského Boha v Troch Osobách bol vtedy biskup sv. Atanáz z Alexandrie. Päť krát počas 17. rokov ho kôli tomu mocibažní a väčšinoví ariáni šikanovali , zosadili z úradu a putoval do vyhnanstva. Pápež v Ríme Libérius, ktorý ho odhajoval, bol tiež z úradu vyhnaný kôli jednému slovku vo vyznaní viery / neprijal tú tézu, že Ježiš bol Otcovi iba podobný – homoiúsios, ale trval na prísne ortodoxnom znení, že mu bol aj spolupodstatný – z gr. homousios, lat. consubstantialis /. Cisár ho dal kôli inému výkladu viery a iba jednému písmenku v slove väzniť aj bičovať . Donútil ho nátlakom aj podpísať exkomunikáciu na Atanáza, ktorý bol nehoráznym spôsobom vyštvatý z biskupskej rezidencie procisárskym protibiskupom Gregorom, kde boli bité ako žito a z katedrály akoby gestapom násilím vyhodené vtedajšie rehoľné panny aj iní pravoverní katolíci. Kôli takej maličkosti, za ktorou bolo v hre božstvo či nebožstvo Ježišej Osoby, čiže vec pre pravoverné kresťanstvo najvážnejšia. Preto my ariánsku verziu, ktorú znova na scénu priniesli v 19. st. Svedkovia Jehovovi nevyznávame ani ju neodporúčame, a máme ju za jeden z ťažkých a sv. vieru urážajúcich bludov. Sám Ježiš hromovým hlasom povedal: Ak neuveríte, že Ja Som / čiže Ja Som, teraz tu a Som ten Váš Yahwe, Osobne!!!/ zomriete vo vašich hriechoch!“ /Jn 8, 24 /A preto, že zaťato nechceli prijať túto oslobodzujúcu pravdu, povedal im, že „ Váš otec je vrah, klamár a diabol!“ Jn 8,44 Ale je pozoruhodné, že svoje božstvo sám až na túto výnimočnú hádku z farizejmi ukrýval, a až do konca svojho života prikázal apoštolom, aby o tomto TOPtajomstve radšej mlčali. Pomocný biskup Athanasius Schneider z Astany o tých dosť teda turbulentných časoch povedal toto: Boli aj časy, ako počas ariánskej krízy vo štvrtom storočí, keď čistotu katolíckej viery udržiavali skôr laici ako biskupi. Bol to čas, povedal svätý John Henry Newman, keď „bolo dočasné pozastavenie funkcií Ecclesia docens “ Vo svojom slávnom diele On Consulting the Faithful in Matters of Doctrine Newman napísal: „V tom čase obrovského zmätku bola božská dogma o božskosti nášho Pána vyhlásená, presadzovaná, udržiavaná a (ľudsky povedané) zachovaná, oveľa viac Ecclesia docta než Ecclesia docens; že kolégium biskupov bolo neverné svojmu povereniu, kým „telo laikov“ bolo verné svojmu krstu. Raz pápež, inokedy patriarchálne, metropolitné a iné veľké stolice, inokedy generálne koncily hovorili to, čo nemali povedať, alebo robili to, čo zatemňovalo a kompromitovalo zjavenú pravdu; kým na druhej strane to bol kresťanský ľud, ktorý bol pod Prozreteľnostnou cirkevnou silou sv. Atanáza, Hilária, Eusébia Vercelského a iných veľkých osamelých vyznavačov, lebo ten ľud by bez nich zlyhal.“ Rozsiahly doktrinálny zmätok vo štvrtom storočí sa nápadne podobá našej dobe. To, čo o tom čase povedal svätý John Henry Newman, možno dobre aplikovať na súčasný doktrinálny a disciplinárny zmätok, ktorý vytvárajú rôzne synodálne procesy a prípravné dokumenty vydané Svätou stolicou za posledný rok. Kardinál Newman o ariánskej kríze napísal: „Zbor biskupov zlyhal vo vyznaní viery. Hovorili rôzne, jeden proti druhému; po Nicaei nebolo nič pevného, nemenného a konzistentného svedectva takmer šesťdesiat rokov. Boli nedôveryhodné synody, neverní biskupi; bola tam slabosť, strach z následkov, zavádzanie, klam, halucinácie, akoby nekonečné a beznádejné, ktoré sa šírili takmer do každého kúta katolíckej cirkvi. Pomerne málo bolo tých, ktorí zostali verní, mnohí boli zdiskreditovaní a vyštvatí do vyhnanstva; ostatní boli buď podvodníci, alebo boli sami podvedení.“ Rôzne dokumenty vydané počas súčasného synodálneho procesu predstavujú druh zmätku, pred ktorým varoval učiteľ cirkvi svätý Hilár z Poitiers zo štvrtého storočia: „Je nemožné, je nerozumné, miešať pravdu a nepravdu, zamieňať svetlo s temnotou a dávať to do jednoty, mienky akéhokoľvek druhu, deň spolu s nocou“ ( In Constantium , 1) Takto prísni boli v náuke prvotní cirkevní otcovia. A to preto, aby ten najvzácnejší mladý strom nového poznania nebol ohrozovaný starými burinami.
VII. Demokraciu
autor zadupáva pod čiernu zem ako iba zlo. Ona má však aj svoju pozitívnu stránku. Tú do praxe aplikovali už starí antickí Gréci. Bola prítomná aj v mníšskych rádoch u benediktínov pred tisíc rokmi napr. pri volení opáta. Je to na mierumilovný spôsob spolužitia a na pokojnú zmenu vlád. Vrajdemokracia, ktorá nás obklopuje je už zdegenerovaná na démonkraciu. Lebo je pokrytecká a podporujúca nie záujem občianskeho celku, ale extrémnu chamtivosť pár prešibaných viťúzov na čele veľkých firiem. Štáty prepojené s bigkorporáciami = neofašizmus. Už nerozhodujú čestní voliči, ale podľa pápeža Benedikta XVI tzv. anonymná moc. Čiže tí oligarchovia v pozadí a manipulácia ich médií v popredí. V tom má autor dosť aj pravdu, že nás to vedie všetkých spoľahlivo do priepasti. Ak vládnu peniaze + korupcia a cirkevní lídri sa na to príliš tolerantne a hlavne nemo dlho iba prizerajú, nie je to určite kresťanská spoločnosť, čiže Božie Kráľovstvo medzi nami. Skôr sú to „očistcové stony“ občanov aj veriacich, podkurované škodoradosťou prachatých ako povedala sv. Katarína Sienská „vtelených čertov“, zabivakovaných v utajenom vrchole skorumpovanej finančnej pyramídy. Tisícročia fungovala spoločnosť v monarchiách. To odporučil aj sv. Tomáš Aquinský aj viacerí pápeži ako najlepšiu formu spravovania vecí verejných. Čo takto zvoliť si demokraticky na istý čas svojho monarchu? Keďže to postmoderní zdegenerovaní polodemokrati už nikde neponúkajú, ale ako diví iba mopslíkujú dejinným majstrom úžerníkom z Deep state a ich virtuálnym veľkým peniazom. Asi ani netušia, že napomáhajú aj liberálnemu rozvratu, odnárodňovaniu a hrozno-trápno etickými kreténmi a politickými primitívmi dookypťovanej podoby vrajdemokracie. S často nulovou vymožiteľnosťou práva pre obyčajného občana. Demokratické právne peklo… Čiže v Apokalypse predpovedaný nespravodlivý antikristovský systém. Ak sa pritom hráme aj na kresťanov, sme ako smiešni šašovia. Páni spisovatelia, kde je Váš návod, ako oslobodiť ľudstvo od hypnotického vplyvu toho kvantového Rotchildovského počítača, v ktorom sú desiatky núl vari 300 biliónov dolárov umelo a neznesiteľne zadĺženého už celého osem miliardového ľudstva?! Všetci sa mu tupo iba klaniame!? To svoje arcidielo skazy musí asi dovŕšiť do záverečnej antikristovskej totalcontol zo znakom šelmy na ruke a čele + ľudstvo dostane 21 obrovských úderov zhora ako tresty za svoje pohoršujúce hriešne apostázy.
VIII. Idealizácia Slovenstva
v knihe je podobná zamilovanému mladíkovi, čo si idealizuje svoju vyvolenú. Potom, ak si ju aj zoberie, a po rokoch zažije už nielen povrch, ale aj hľbku osoby a vzťahu, zistí, že to idealizovanie bola vtipná pasca matky prírody, aby sa ľudský rod zachovával. Starí Sloveni, naši predkovia mali mnohé pozitíva,na ktoré si treba nielen spomenúť, ale vari ich aj kultúrne obnoviť. Napr. až posvätný vzťah ku našej malebnej prírode, jednoduchší spôsob života, nekontaminovanú výživu, prírodnú liečbu, zdravé pracovné návyky, obdivuhodný tanečný folklór, ľudové zvyky a piesne, občinové právo či výnimočné naše celodejinné nerobenie výbojných vojen a neovládanie iných. Prečo sa na rovnováhu aj poučenie nespomínajú aj naše negatíva? Napr. klaňanie sa bohovi Paromovi či bohyni vraj obojpohlavnej, Šive/Žive? My kresťania ich máme za falošné božstvá, čiže padlých anjelov. To, ako naši predkovia žili viac živočíšne, než duchovne, keď si napr. uctievali aj bohyňu plodnosti Mokoš tak, že si vymieňali vo svätohájoch občas aj manželky, čo nielen Vatikán má za vážny hriech cudzoložstva? Alebo zbožšťovali oveľa viac ako Stvoriteľa svoju dedovizeň, kvetinky, les, hory, čistý vzduch, blesky, potôčik či zvieratá, to je blud panteizmu. Alebo že boli poznačení malosťou závisti, xenofóbiou, nevzdelanosťou, otrockou mentalitou, či iba pozemskou prácou a rodinkou. Autor PPK Slovenov opakovane považuje za pokoriteľov Rímskej ríše, čo by bolo treba aj historicky viac preveriť. Ktovie, či kmene : Markomani, Kvádi, Ostrogóti, Vizigóti, Vandali, Nemci, Huni, Frankovia, Góti majú nejaké slovanské gény. Toto tvrdenie je nielen prekvapivé, ale veľmi unáhlené, asi aj nepravdepodobné. Pápež Pius XI. Povedal, že všetci sme Semiti. Podľa Biblie pochádzame z prarodičov Adama a Evy. Ich príbeh sa odohral niečo viac pred 7000 rokmi. Autor PPK opakovane tvrdí, že Sloveni tu boli už pred 8000 rokmi. Ak to opakovane tvrdí, vôbec to nemusí byť už aj hneď vedecký fakt. Nie je to skôr jeho predsudok a zajatie v ňom? Žeby toto tvrdenie od ruského akademika bolo hodnovernejšie než Biblia? Ctitelia Božieho Slova sa pýtame, odkiaľ čerpajú autori takú až pred osem tisícročnú istotu? Nie je to infantilizmus? Toto sa nám, dnešnej generácii, nedá jednoducho overiť, ani iným vedcom. To je iba naša jedna zo špekulácii, majúca asi za zámer ponížiť Biblické svedectvo, židovský národ a povýšiť vlastnú národnosť nad pôvodných zhora samým Yahwem určených semitov. On sa tam rozhodol vteliť do Sv. Panny a narodiť ako Syn človeka. Židia boli pre svoje či pre svoje najkvalitnešie gény či pre ich malosť medzi národmi, či pre ich monoteizmus jednoducho určení, aby boli lokomotívou dejinného a spoločenského diania. Toto je tá Bibliou spomínaná „vyvolenosť“. Autor PPK tvrdí niečo iné. Vraj slovanské gény sú oveľa duchovnejšie a kvalitnejšie. Naskočil tak na futuristickú vlnu zobúdzajúcich sa a dlho anglosasmi marginalizovaných Slovanov, ktorý je za tzv. propagáciou ešte väčšej vyvolenosti slovanstva nad všetky ostatné národy. Slovanstvo fakt zvíťazí, nie telesnými génami, ale duchovnou kvalitou cností nad neresťami. Ak bude víťaziť atómovými ruskými zbraňami, nebude to tá duchovne najsprávnejšia výhra. Škoda že autor nerozoberá kľúčové dielo Ľ. Štúra : Slovanstvo a svet budúcnosti. Praví Slovania, ktorým patrí aj podľa ezoterického toplídra R. Steinera budúcnosť, sú podľa nás Kristových učeníkov nie tí , podľa telesnej genetiky, s kolektívnejším a menej individualistickým svetonáhľadom, ale sú to tí, v každom národe prítomní, čo vážne a verne nasledujú vo svojom osobnom príbehu pravého Ježiša, vteleného Slova. Ak začneme chápať, že liečenie našich geneticky reálnych a nepríjemne traumatizujúcich komplexov menejcennosti si takýmto solidárnym potľapkávaním sa po slovanských pleciach nevyliečime. S týmto faktom sa radšej nie prepokorne, ale celkom normálne zmierme, a vyhneme sa tak zbytočným antisemitským fóbiám či neurózam, a nasadeniu podobných už toxických tabletiek so všelijakými ultranacionalistickými vedľajšími účinkami, myslím si.
IX. Najbizarnejšie vety,
ktoré kniha obsahuje, určite nie všetky, sú asi tieto:
Metod je Ježiš Kristus a Cyril je Mária Magdaléna.
Keby tie mená boli v uvodzovkách, dalo by sa snáď nad to povzniesť a trochu aj o tom podumať pri teozofickom táboráku. Nie je to autorom adekvátne dovysvetlované. Preto to vyznieva ako najpodivnejšia nominácia na blasfémiu v našej literatúre. Tento ukážkový intelektuálno predivný mentálny výron asi z kmeňa genderus gebuzincus sa nedá vysvetliť ani ako podobenstvo. To takouto nerozšifrovateľnou absurditou chceme koho spojiť a v akom duchu obrodiť ?
V centre tej najposvätnejšej viery je Božské srdce Ježišovo a Nepoškvrnené srdce Panny Márie. Všetko ostatné sú bludy.
Vatikánska biblia je totálne sfalšovaná
To sú veľmi zneucťujúce slová. Aj krivé svedectvo. V tejto knihe aj opakovaný ťažký hriech takto to verejne tvrdiť. Ak nebude vedieť, z čoho sa má vyznať pri sv. spovedi, týmto môže veľmi užitočne začať. Možno má autor na mysli Starý zákon a komplikované textové pasáže o trestajúcom Yahwem. V závere 33 kap. knihy Exodus je málokým povšimnutá dôležitá zmienka, že vládu nad vzdorovitými Izraelitmi a ich trestanie nerobil Najvyšší osobne a sám , ale zveril to podriadenému anjelovi, ktorý ako „bachár“ robil tie tvrdé údery. Odborný detail, však? Ale zmení nám úplne optiku. Povrchní čitatelia biblie ako nie správne informovaní pripisujú tresty iba Bohu, ktorého si pri rýchlom čítaní zmýlili s inou bytosťou a drastickejším vychovávateľom. Origenes, najväčší znalec Svätého pásma, nás učil, že povrchne čítaný biblický text je ako odpudivo horká zelená šupka na orechu. To je niekedy dojem z doslovného znenia či opisovaného historického faktu. Treba nám ísť hlbšie, a objavíme aj tvrdú škrupinu priamo pod tou šupkou. Čiže skryté etické poučenie v texte. Odhalia ho iba tí, čo vedia čítať medzi riadkami, inteligenti. „Inter legere“ znamená z latinčiny „medzi čítaným“… A odporúčal čitateľom biblie rozlúsknuť aj tú tvrdosť škrupiny, čiže iba vonkajšiu morálku, a okoštovať aj spirituálne jadro. To sa podarí iba mystikom a svätcom, ktorým je dopriate tento najhlbší význam textu objaviť a nachádzajú v tam tú správnu výživu pre svojho ducha. Povrchní čitatelia sa priotrávia iba zelenou šupkou, tí obyčajní veriaci neraz hladkajú iba škrupinu. Ale z toho im tvrdnú srdcia. A ak ostanú iba pritom, nebude ich ich viera uspokojovať, a budú riešiť potom svojské vnútorné neurózy, vo vzťahoch budú sami pôvodcami sociopatií a budú sa nekonečne iba spovedať zo závisti, lebo nebudú vedieť, prečo sú ako vyhladovaní ako vlci po rôznych prehnaných pôstoch, škodoradostní ako čerti po neprofesionálnych umŕtvovaniach či závistliví ako farizejkovia.
Vytvorme nové kresťanstvo, pôvodné, slovanské a vzdajme sa toho Vatikánskeho.
Nevidieť žiadne pozitíva na Vatikáne je historická slepota. Už len zamyslenie sa nad tým, že ide o zázračne existujúcu 2 tis. r. najstaršiu inštitúciu na svete, každému intelektuálovi vzbudí nielen veľký údiv , ale aj pri hlbšom štúdiu gradujúcu úctyhodnosť. Iba intelektuálny pochábeľ je schopný zoťať tento duchovný aj historický fenomén jednou znevažovacou vetou. Neuvedomovať si to, že prvých tridsať rímskych biskupov nemalo podiel na cisárskych majetkoch a moci a zomrelo ako mučeníci za sv. vieru je čo, barbarstvo ducha? A čo takto sa nechať Vatikánom aj poučiť? Čo tak nájsť na ňom aj niečo pozitívne? Napr. v umeleckej oblasti. Pracovalo tam niekoľko geniálnych umelcov. Sídli tam aj pápež. V knihe nie je vôbec zmienka o tom, aký je pôvod tohoto najsledovanejšieho svetového lídra v dejinách. To je obrovská chyba tejto publikácie. Taká urážka, že mnohí kôli tomu odložia túto knihu len po prečítaní takých unáhleného antivatikanizmu akoby z univerzity na lazoch. Pred pol tisícročím by bol v prudko kresťanskej Európe autor takto radikálne kritizujúcej knihy odchytený inkvizítormi a upálený na najbližšom veľkomestskom námestí ako odstrašujúci prípad. Dnes žijeme v druhom jednoznačne antikresťanskom extréme, že hlásačov extrémnych či bludných názorov skoro bohorovne tí otitulovaní akoby z vysokého poschodia už len ignorujú. Všimnúť si niekoho hľadajúceho či volajúceho o pomoc v suteréne je asi nad ich veľkospyšnené sily. V prvých storočiach kresťanstva sa pravoverní kristovskí intelektuáli nemohli nestretnúť aj s kontra názormi. Ani ich nenapadlo riešiť komunikáciu s inakzmýšľajúcimi vzdelancami násilným „kyjakom.“ To sa vyskytlo v kresťanstve v druhom tisícročí mnohokrát. Napr. v 1415 boli na Koncile v Kostnici sadisticky upálení za svoje iné názory jeden z najpoctivejších kňazov teológov mistr Jan Hus a o rok neskôr provokácie milujúci intelektuál Jeroným Pražský. Keby len oni!? Akokeby symbolicky týmito dvoma Čechmi bola ukončená skoro 40 r. trojpápežská veľká západná schizma. Oni asi nevedome zobrali do svojho osudu veľkú hanbu a tresty ich súčasníkov, dvoch antipápežov Jána XXIII a avignonského Benedikta XIII, ktorí sa osopili s donebavolajúcou drzosťou na právoplatného vari 90 r. Gregora XII v Ríme. V XVIII. storočí bojoval proti bludom v Čechách, násilne pokatolíčtených po bitke na Bílé hoře v r. 1620 neslávne známy jezuitský páter Koniáš. Ten osobne spálil v ohni tisíce neortodoxných, väčšinou asi protestantských kníh. A z mnohých iných osobne povytrhával niektoré stránky, kde boli publikované nevhodné myšlienky, ktoré vraj podľa neho mohli otráviť jedom bludov nesmrteľné duše. Bol to dosť podstatný pokrok oproti upalovaniu osôb, ale aj tak z dnešného pohľadu išlo až o trápno-komický dobový fanatizmus, ktorí nik z normálnych rodičov, klerikov či pedagógov už nerobí. Takáto prax, hlboko neľudská či smiešna, čo sa vyskytla v dejinách kresťanstva, zasluhujúca tú najostrejšiu kritiku , lebo doslova protirečí Ježišovým slovám na Poslednej večeri: „Vylúčia Vás z cirkví, ba prichádza hodina, keď každý, kto Vás zabije, si bude namýšľať, že takto sa slúži Bohu. Budú tak robiť preto, že nikdy nepoznali ani Mňa ani môjho Otca“ / Jn, 16, 1 – 3/ Čiže stávalo sa mnohokrát v našich dejinách, že si ktosi nebedlivo a hrubo svojvoľne pozmenil veľmi dôležitú kresťanskú hodnotu za hrubú pohanskú antihodnotu. Bolo to aj preto, že sa stratila rovnosť medzi kresťanmi. A počas celých dejín tu bola a je dodnes hlboká priepasť medzi bohatými papalášmi a tými bežnými občanmi či chudobnými. Tých pár mocných si vždy robilo, čo sa im zachcelo, a veľké stádo bolo odsúdené sa na to dostrašene či nemo prizerať. Čakať aj 600 rokov, že sa ktosi za to hore aj ospravedlní. Do čela kresťanských kráľovstiev sa mnohokrát dostali nie mravní jedinci. Aj na čelo diecéz nie čestní kňazi . Aj na pápežský trón nie tí najzbožnejší z biskupov. Jedným dvojslovom: kariérni diletanti. A tí začali amatérsky aj vyčíňať. To potom zanechalo veľmi trpké dejinné ovocie. Nie iba v susednej ČR, kde po 300 r. prenasledovaní nekatolíkov má väčšina tohto národa posledných sto rokov odpor ku všetkému katolíckemu. Podobnú animozitu voči Vatikánu má autor na slovanský spôsob. Škoda, že neišiel v knihe hlbšie aj do historických podrobností. Pridalo by to jeho práci viac na dôveryhodnosti. V počiatočných storočiach kresťanstva sa riešil názorový spor medzi názorovými svetmi pokresťansky. Napr. Klement Alexandrijský v 2. st. V knihe Výpisky z Teodota takým štýlom, že na jednej strane tej knihy bol stĺpec z Valentínovskej heterodoxnej verzie a vedľa neho bol druhý stĺpec z textami zo Sv. písma ako porovnanie. V pokoji, inteligentne a profesionálne. Žiaden náznak zlikvidovať oponenta. Jeho žiak Origenes si vybral na obhajobu pravoverného kresťanstva platónskeho filozofa Celsusa. Podrobne a trpezlivo vysvetluje v dlhom texte jeho kritiku voči kresťanstvu. Takto to robili odborníci. Diletanti pri moci v stredoveku mali miesto pokory v sebe démonov netrpezlivosti a pýchy, a nositeľov heterodoxných mienok či bludných náuk, čiže heréz, mali v unáhlenom úmysle iba „zraziť k zemi a podupať.“ Čiže ich nekultúrne prizabiť. Takto to Ježiš apoštolom nekázal robiť. Kde je v tom láska k blížnemu? Kde je v tom milosrdná starostlivosť o svetonázorovo či myšlienkovo chorého? Evanjelista by im pripomenul, že „ smietku v oku iného videli, ale brvno vo vlastnom nie“ Tento hadí farizejský syndróm sa nielen priplazil, ale aj usalašil medzi kresťanmi. A to preto, lebo mnohí pastieri intelektuálne spohodlneli, telesne stlstli a mentálne zleniveli vo svojich palácoch a začali strácať postupne nielen svoju kresťanskú identitu , ale aj vzdelanostnú odbornosť, aj prirodzenú ľudskú dobrotu. Preto nebo občas dopustí aj znárodnia cirkevných majetkov, ako to urobil Napoleon či komunisti, aby cirkevní služobníci pri násilnom odmajetkovaní či vo väzniciach ako prenasledovaní učeníci pre vieru tú identitu, vnútornú slobodu a normálnosť znovu našli.
Vatikánske cirkevné majetky treba znárodniť
Ak autor PPK navrhuje znárodniť cirkevné majetky, mal by nám vysvetliť, aký by to malo ústredný zmysel. Lebo ak by to bola nadrozmerná lakomosť zmocniť sa jedným neoboľševickým dekrétom pozemkov a druhého neonapoleónskeho rozkazu kostolov a iných budov tejto vraj najbohatšej a historicky najstaršej inštitúcie na svete, bolo by to zjavne proti 7. / Nepokradneš/ aj 10. Božiemu prikázaniu /Nepožiadaš majetku svojho blížneho/. Nebol by to opakovaná neoboľševická krádež? A tiež návod aj na trestnú činnosť veľkého rozsahu?! Ak by autor chcel napomôcť teda ku šíreniu pôvodného kresťanstva, aj jeho pozemskému vylepšeniu v tej pôvodnej matke cirkvi, aby si lepšie plnila svoje dejinné poslanie, a aby v nej napr. bolo menej korupcie, iba vtedy by to znárodnenie mohlo byť spoločensky prospešné a etické. Inak to je násilie a nie podľa momentálne platného občianskeho či cirkevného práva. Ak zbrklo zavrieme ľuďom kostoly, budeme stavať nové väznice, polepšovne či psychiatrie. Čím viac vzývame kresťanského Boha, tým vraj viac vzývame Satana, vládcu tohto vesmíru. Každá kniha, aj táto, má svoje plusy a mínusy. V tomto bode urážka kresťanov dosahuje asi vrchol arogantnosti. Možno boli myslené ako provokácia. Takto sa však s posvätných vecí a veriacich v Krista posmech ozaj robiť nepatrí. Slabšieho vo viere to totiž môže vyprovokovať do krčmovej bitky. Priemerný kresťan si odpľuje. A ten hlbší sa zamyslí, prečo nás takto ten PPK uráža?
Neprosí nás on takto o pomoc? A pomodlí sa za neho.
Na urážky ako člen RKC skúšam reagovať inteligentne.Týmto komentárom mu tvorivo aj odpovedám na jeho pochybnosti, otázky či názory s nádejou, že bude mať vari aj čas sa nad tými slovami hlbšie zamyslieť. Autor raz napísal, ako oslovil 800 slovenských akademikov svojimi článkami či knihami, a odpovedali mu z nich iba šiesti. Ak nevie prečo, tak preto, že tie provokácie v jeho knihách sú už vážne prestrelenými urážkami voči tomu, čo máme ako kresťania v posvätnej úcte. Ak by autor zmenil štýl na umiernenejší a ponor do komentovaných vecí by mal viac úctivejší, odbornejší a menej individualistický, reakcií od vzdelancov by bolo určite viac. Duch v kresťanstve je duchom priateľského spoločenstva a vzájomnej úcty. Čím menej ho v sebe máme, tým väčší individualizmus, diletantizmus a vzájomné znevažovanie, čiže bezbožnosť, sa medzi nami zákonite začne vyskytovať. Ak boli satanské sily v prevahe v našom vesmíre, čo je aj reálne konštatovanie, situácia sa radikálne zmenila po Kristovej obeti na Kalvárii. Tam boli paradoxne jeho prehrou porazené. Smrť tam dostala smrteľný úder. Toto veríme. A toho, kto v to neverí za poriadneho kresťana ani nepovažujeme. Boží Duch a Kristus je aj tu tajomne prítomný na zemi, prehlásili biskupi na Trulánskej synode v r. 692: Konkrétne: po 1. v Božom slove , po 2. vo sv. Eucharistii a po 3. v bratskom spoločenstve. Kto sa chce s Ježišom osobne stretnúť, toto mu odporučíme, okrem úprimnej modlitby či pobyte v prírode.
Strach je najzákladnejšia sila Satana, ako ovládnuť človeka!!!!!
Autor pridáva ku tomu aj náš ľudský strach z hriechu, trestu po smrti a viní z toho matku cirkev. Je vraj 800 druhov strachov. A nemusí to byť iba negatívum. Ženské obavy sú ochranou pre rodinu a najmä deti. Ak prejdú do extrému hystérie, to už dobré nie je. Autor nespomína vôbec svätý strach. Čiže bázeň pred Bohom a absolútnom. Asi ju sám nepociťuje. Ale tento pocit je najdôležitejší z citov. Nepomôže nám ani super zreformované kresťanstvo ani ideálna vláda, ak toto mať nebudeme. To je ten olej v lampách, ktorý ak polovica pannien, čiže polovica zasvätených kresťanov, z podobentva v Mt 25 kap. budú mať vo svojich lampách, Nebeský Ženích pri svojom Druhom príchode im povie, že ich ani nepozná, na Svadbu svadieb sa nedostanú, a dvere neba im zabuchnú pred nosmi. Vie to tom vôbec autor, čo sa asi považuje za veľkého slovanského reformátora kresťanstva?! Najhrubšia blasfémia: katolíkov napáda ako „kanibalov“ To, že nás takto výsmešne verejne autor uráža, keď iba poslúchame svojho Sv. Zakladateľa a chodíme v kostoloch ku sv. prijímaniu Jeho Sv. Tela a Krvi, iba nám odhaľuje, že sa o najsvätejšie z náboženstiev iba veľmi povrchne obtrel. Tak robia aj mnohí iní, a to je od nich veľmi neprospešné znevažovanie v prvom rade ich samých. Zosmiešňovaním, čiže mentálnym prenasledovaním, oni kresťanstvu neublížia. To tí praslovanskí duchovia, čo autora ku písaniu inšpirujú, majú stále problém s týmto výsmešným a zjavne démonským vplyvom, ktorý je pripisovaný absolútne nespravodlivo nám. C. G. Jung tento jav popisuje ako zákon projekcie svojich tieňov, čiže ťažkých hriechov v našom srdci, nevedome a neraz aj „na hulváta“ drzo do iných, o svätosť sa snažiacich bytostí. Evanjelium na túto afilozofickú trapošinu upozorňuje ako na hriech nebedlivosti + nerozvážnosti. Odporúčam aj autorovi aj tým , čo majú podobnú duchovnú diagnozu, aby si tento jav v jeho hĺbkovej filozofii poctivo doštudovali. Kôli povinnej výbave sebaúcty sa pokúsili si hlbšie sebareflexne uvedomiť svoju reálnu neradostnú osobnú situáciu. Asi tu niekde totiž začína duchovný alzhaimer, horší ako ten mentálny, ktorý moderná medicína v odbore psychiatria už bezradne a lakonicky pomenúva ako schizofréniu. A tá cez extrapochabé ignorovanie rôznych sociopatií najmä v intímnej oblasti môže dopadnúť aj ako ireverzibilná porucha vo vývoji osobnosti. Obviňovať z tejto autodevastácie nejaké peklo je smiešne. Ide totiž priamo nami osobne a konkrétne spôsobený aj zavinený inkarnovaný autosatanizmus. Čiže službu otcovi lži. Kresťanstvo je celkom iný, opačný inkarnačný proces Kristovej vôle a Osoby do nášho tela , mysle, vzťahov aj konania. Minimalizovanie infantilných mentálnych ohňostrojov či nevypúšťanie planých rakiet našich zážitkov do vesmíru od nášho neskroteného, úzkoprsého a po rozdrapovaní túžiaceho nevykúpeného smiešneho ega. Čo je treba, je včas sa odpochabiť. A zobrať vážne Kristove posolstvo. Dá sa s tým niečo konkrétne robiť. Všetci proroci to nazvali jedným slovo: pokánie. Toto hriešne vyzdvihovanie sebavedomia, hrubé osočovanie iných či trápne sebazbožťujúca vzdorovitosť sa spoľahlivo v cirkvách zmýva svätým krstom vodou. A tí, čo už boli ako kinderká pokrstení, ale nežijú svoj krst, tým napomôže úprimná svätá spoveď u katolíckeho či pravoslávneho kňaza prítomného aj na poslednej dedine. Overte si to, malo by to byť zadarmo. To najdôležitejšie tá vraj najlakomejšia neviestka cirkev asi zabudla spoplatniť… Stačí naša štipka dobrej vôle. Tú zvyknú ako poslednú a najdôležitejšiu z pekelných operácií v ľudskej duši uchmatnúť ľuďom démoni, ak si my príliš zamilujeme svoje hriešne chúťky či nevyzreté názory. A zabudneme sa po ktovieakom ošiali cez vhľadávanie rôznych životných eskapád pozrieť občas aj do reálneho zrkadla. V Prahe pod Petřínskou rozhlednou je zaujímavý objekt s množstvom krivých zrkadiel, ktorýchprehliadka je zakončená zrkadlom uzdravujúcim, reálnym. Ak moderní hľadači zážitkov nekajúco aj umrú, premenia sa tiež na nečistú podobu, a diabolská antipráca na „dokonalosti“ je úspešne dokončená. Príčina tejto najväčšiej tragédie vo vesmíre je jednoduchá – absencia zbožnosti. Tiež dlhodobá antiinteligentná spolupráca s temnými silami na sebavyzmizíkovaní sakrálna a Božieho detstva vo svojom nesmrteľnom duchu. To, čo Vatikán dlhé stáročia chráni. Preto ho kedysi gnostici a teraz slobodomurári chcú jeho kapitál vplyvu umlčať.
Minulé životy /sú v knihe spomínané ako samozrejmosť/
Väčšina z nás by musela klamať a si vymýšľať, ak by tvrdila iným, čo kto z nás bol v tzv. minulom živote. Pretože naša prirodzená pamäť si spomína od 3 – 5 r. nášho terajšieho života a predtým na nič. Reinkarnáciu majú vo svojej náuke nekresťanské náboženstvá a spomína sa aj u platonikov, ezoterikov či sympatizantov New Age. Kresťania túto ich predstavu nezdieľajú. Je to falošná verzia večného života, ktorú Ježiš nazval presnejšie ako večné trápenie. Jeho učenie je o večnom živote s Otcom a Jemu vernými anjelmi v nebesiach. Točiť sa ako hadi iba okolo tejto chorej planéty, kde dodnes vládnu cez peniaze a médiá čierni mafiáni v bielych golieroch, to je niečo podobné, ako sa v kinematografii povie, že prepadák. Duchovne zdiagnostikované : určite nie zdravý zmysel života. Kresťanstvo je medzi náboženstvami revolučné vo fenoméne zvanom inkarnácia. Čiže vtelenie sa Božieho Syna do ľudského tela. Boh Otec takto miloval tento hriešny svet, že nám poslal svojho Syna, aby ho zachránil. My sme tomu uverili, opätujeme mu lásku ako vieme a snažíme sa teraz a tu, do svojho tela tiež inkarnovať toľko zo sumy cností, ako stihneme. Do rozumu pravdu, do srdca lásku, do žalúdka miernosť, do pohlavia disciplínu. Svojim nohám, z vďačnosti Bohu, že ich máme , dávame pokyn, aby chodili tam, kde je to užitočné. Svoje ruky používame na konanie milosrdných skutkov. Snažíme sa svoje telo posväcovať modlitbou a prijímaním Božieho Slova a Sv. Tela a Krvi v chrámoch. Ak by sme tento štýl odkladali na nejaký iný čas do iných tiel, o ktorých nevieme doslova nič, to by bola nezodpovedná prokrastinácia, čiže ťažký hriech lenivosti. Lajdáckosť a nezodpovednosť. Karmu mi nepropagujeme, ale proti nej bojujeme. My viac hovoríme o Božej milosti, nie o chladných železných zákonoch vesmíru. Voláme to ľudovo Božie mlyny, ktoré melú pomaly, ale melú isto. Občas im modlitbami napomôžeme ku zrýchlenému procesu. Snažíme sa tak byť verní Ježišovi, ktorý ani vôbec podrobne nerozoberal minulý život svoj, ale viac krát upriamil pre svojich poslucháčov život budúci, večný. Jeho najmilší učeník sv. Ján zachytil ako jediný aj jeho jednu z podstatných viet: „Otcov príkaz z Neba je večný život!“ Preto ezoterické zameranie sa na minulé životy a ďalšie iba pozemské životíky v inej destinácii prísne odmietame. A máme tu tomuto fenoménu prístup podobný, ako medicína ku zápalu mozgových blán či rakovine.
Biblia je totálne sfalšovaná. V Starom zákone ich židovský boh Jehova je čistý Satan
Toto si mysleli aj nemeckí nacisti a na jednom svojom sneme sa rozhodli Starý zákon odhodiť do koša. A ponúkli vo svojej propagande tzv. Pozitívne kresťanstvo. Čiže zrušili si aj Desatoro Božích prikázaní, kde piate je Nezabiješ. Toto aplikované bosoráctvo v politike malo pretrpké ovocie v desiatkach miliónoch zavraždených v II. Svetovej vojne. A Hitler ako arciblázon prehlásil, že je povolaný „oslobodiť ľudské pokolenie od svedomia“ , vraj židovského vynálezu. Tento názor sa objavil aj v 2. storočí, kde syn biskupa Marcion vyučoval, že Boh Nového zákona je Boh dobrý, a ten Starozákonný je zlý. Magistériom cirkvi je tento smer navždy zaradený medzi tzv. výkaly cirkvi, ako to pomenoval sv. Augustín, čiže medzi bludné náuky. Opakujem čitateľom odborný fakt, že sám Yahwe, a nie falošné meno Jehova, odovzdal do výchovnonápravného procesu vzdorovitých židov jednému zo svojich anjelov, ktorý robil zhora miesto neho „tvrdé údery a záchranné operácie“. Pár krát je v Biblii aj napísané, že chcel ten šomrajúci vyvolený národ anihilovať, ale Mojžiš ho uprosil, aby sa nad ním zmiloval. Preto pripisovať všetko židovskému Bohu Yahwemu, ktorého pravá tvár, hlboko ľudská a dobrotivá, sa nám zjavila až v inkarnovanom Ježišovi, v ktorom vôbec nebola ješitnosť či pomstychtivosť, je úplne scestné.
Vatikán musí vyhlásiť okamžite Bratislavu za sväté mesto
jééé to rozosmeje a liečivo zahreje pri srdci každého Slováka… Kde sa v nás, a veru nie v málo Slovákoch, berie to utajené presvedčenie, že sme pupkom sveta s tými najkvalitnejšími génmi na svete?! Nie sú to už symptómy našich tisícročných komplexov menejcennosti? Ktoré si na nás všimol náš prvý prezident vdp. Jozef Tiso, ktorý robil ako len vedel, aj s hrôzostrašným Hitlerom sa skamarátil, aby nás ich vraj zrazu zbavil? Autor píše, aby sa všetci Sloveni zjednotili… Nie je to utópia? A naučili sa všetci hlavne po slovensky… Nie je to už nedôstojné vnucovanie svojej národnej identity a jazyka národom iným?
Korán je vraj kniha totálnej nenávisti voči nemoslimom
To nie je presné. Uctievači proroka Mohameda sú nie všetci fanatickí bojovníci za svojho Alláha, ale vďaka Bohu je z nich väčšina umiernená. Inak veriacich nechávajú žiť, ale musia im platiť dane za tzv. verenie inak. Určite ich viera nemá väčšiu duchovnú teóriu ani prax než u kresťanov. Pápež František prehlásil, že pravý výklad Koránu je vraj ten nenásilný. To je viac jeho osobné zbožné prianie. História počas 14. storočí je svedkom, že oni väčšinou pochopili Korán výbojne, nie tak, ako by sme si my priali. Požehnanie Božie podľa Biblie je na ľudskej generačnej vetve: Abrahám, Izák a Jakub, čo je židovstvo. Izáka mal od šľachetnej a inteligentnej prvej ženy Sáry. A nie na vetve prvého syna Abraháma – Izmaela, praotca mohamedánov, ktorého mal z otrokyňou Hagar, druhou svojou ženou, ktorú poslal od seba pre vzťahové konflikty so synom od seba do púšte preč. Kto do mňa kameňom, ja mu odseknem hlavu Pán spisovateľ, takto chcete zreformovať kresťanstvo?! Kde toto Pán Ježiš učil? Nikde! Toto žijú radikálni talibanci voči ich nepriateľom. Aj hinduista inteligent Mahátmá Gándhí prišiel na to, že ak budeme žiť oko za oko, zakrátko bude celý svet slepý.
Treba okamžite zabiť geneticky poškodeného spoločensky vyššie postaveného kriminálnika.
Na koncile v Kostnici v r. 1415 bol vraj väznený s Janom Husom vrajkacír s podobným názorom, čo tvrdil, že zabitie tyrana je spoločensky dobrým skutkom. Je toto však ozajstná láska k blížnemu?! To pravé kresťanstvo je o milovaní aj hriešnika a nenávidení hriechu, napísal vzdelanec medzi biskupmi sv. Augustín. Tyrana sa dá aj zosadiť, „odmocniť“ a spacifikovať. Pápež František Vám posiela odkaz, že trestanie smrťou sa má už ukončiť. Sv. nemilosrdnosť používali v boji svätí pápeži, napr. Gregor VII. V 11. st. , keď exkomunikoval z cirkvi cisára Henricha IV. Ak by to používali pápeži v storočí XX. aj XXI. , bolo by na svete menej korupcie a viac poriadku. Tá naša dnešná extrémna milosrdnosť bez spravodlivosti je možno aj extrémna a nemužná zmäkčilosť. Sv. Mária Magdaléna de Pazzi v liste kardinálom napísala už pred 400 r., že nás môže priviesť na okraj priepasti miesto neba.
Definitívne som pochopil, že prostitúcia vznikla zo satanskej monogamie
Autor sa verejne vo svojej knihe akoby spovedá, ako zistil, že momogamia je po čase vo vzťahu aj boľavá trýzeň, a ako sa ju experimentálne pokúsil aj priodvážne vyliečiť. Pripomenul nám ako sa asi spovedali prvotní kresťania – verejne. Ale potom sa snažili už ťažko nezhrešiť. Túto druhú ,tiež dôležitú časť, už autor svojrázneho kysuckého pokáníčka iným nepripomína. Chválenkársky odporúča vraj pre ľudí prirodzenejšiu polygamiu miesto monogamie. V tomto bode nespomínať Ježišovu prísnosť voči hriechom cudzoložstva nie je moc kresťanské, však? Kto nemá Ducha Svätého, má oveľa viac živočíšnych sklonov a prejavov, ako keby sme boli šimpanzy z pralesa v africkom Zaire. A tým lakomejšie plnokrvné sexuálne túžby, čím je hlbšie to karpokratické prezážitkovanie svojho tela. My sme povolaní určite na niečo dôstojnejšie. Monogamia môže byť aj malý rodinný raj. Je interesantné, že toto isté je pre živočíšnejších a vrajosvietených jedincov zrengenovaných nekresťanskými božstvami sa stáva trestajúcim predpeklím. Takým povahám odporúča matka cirkev dlhodobú spiritualizáciu svojho tela. Čím si niekto viac v intímnych vzťahoch uľavuje aj zakázaným uvoľnením aj rôznymi samopovolenkami či exotickými dovolenkami, tým si iba nezdravú závislosť zvätšuje a pobyt v očistcových ohňoch vlastných už porozdrapovaných pudov zbytočne predlžuje. Sv. pápež Ján Pavol II. nám všetkým v katechézach o Teológii tela odkazuje: Čistota je v miernosti“. Dobre to popísal už Lev N. Tolstoj v Kreutzerovej sonáte. Ako sa týmto príliš liberálnym obrovským zamilovaním sa do nádherného tela vlastnej manželky príde k nečakanej premene. Vznikne ku tomu istému ženskému telu po jeho nesvätom partnerskom spolukonzumovaní strašidelný odpor. Mnohí Slovania tomu nemôžu uveriť, potrebujú si to vyskúšať, overiť a osobne zažiť. Aj preto máme polovicu manželstiev rozvedených. Alebo množstvo boľavo škrípajúcich partnerských vzťahov. Milujeme sa totiž navzájom bezducho ako diví. Ráňame sa potom navzájom. Mnohokrát to opakujeme ako spirituálni dementi z osobitnej školy života.
Autor svoje sklony úprimne pomenúva, čo je aj na obdiv, ale neľutuje to? Nepociťuje žiadnu hanbu? Doporučuje aj iným v mladšom veku experimentálne vyskúšať telá desiatok prostitútok? A dospieť nakoniec ku takému odborne diletantskému riešeniu, že tiesnivé pocity v monogamnom vzťahu si vyrieši pán veľkoužnemožný tak, že pomiluje iné ženy sebaukájaním svojho ega vo svojej partnerke? Ak jej to nebude vadiť, nebude ona viac opica, prostitútka či špinavá handra než normálna žena? Pretože kresťanská žena, v ktorej pracuje Duch Svätý, a ktorá sa nechce v tzv. láske nechať ozbíjať svojim milencom o posledné zvyšky jemnocitu, tú to bude stále viac zraňovať. Dlho toto „obrábanie kovov“ iných žien v jej tele neunesie a takého mača intímne do extrému už samozmačovaného zákonite odmietne. A ten zošokovaný bude riešiť úplne neplánovaný stále pre oboch boľavejší nesvätý partnerský celibát. Ak kôli tomuto nastáva rozvod, je to v plánoch. Ale nie Božích.
Naše pudy, aj ten sexuálny, treba nie svojvoľne odbrzďovať, ani priškrcovať. Sv. pápež Pavol VI. ich odporúča sublimovať a iní seriózni duchovní autori ich odporúčajú spiritualizovať. Čiže zjemniť . To naisto človek nedosiahne žiadnymi iba prednáškami, knihami, fanatickým umŕtvovaním svojho pudu či iba svojimi vlastnými silami. Na to potrebujeme milosť z neba, ktorú si vyprosíme v modlitbe. A vo sviatosti hodného a úctivého sv. prijímania Tela a Krvi Kristovej / bez ťažkého hriechu v našej duši/. Presne to, čo autor výsmešne „skanibalizoval“. A to bez toho, aby tento spirituálny svätý liek všetkých liekov hlbšie preskúmal a overil, o čo veriacim v prijímaní tejto najsvätejšej sviatosti ide. Ak nám niekto vypína stud, otupuje nám aj jemnocit na pravú a falošnú lásku. Bez neho bude každé tzv.duchovno „v háji“ a bez prvých troch písmen. Preto pozor na prostitútky a radodajné necudnice. Zvláštne je, že autor sa pri písaní o svojej experimentálnej inthimtherapy za svoje činy nehanbí. Pohoršenie sa môže spôsobiť, ak sa tento intímny liberalizmus odporúča aj iným. Ježiš nás varoval: „ Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza“ a na inom mieste:
„Beda tomuto svetu pre pohoršenia!“
Už praví židia boli na túto oblasť zvlášť citliví. Falošní hľadači duchovna odorúčajú sebe aj iným rôzne spôsoby sebaodbrzďovania a sebadevastácie. Takto zo svojich tiel vyháňame milosti Ducha Svätého, ktorého zárodky sme zdarma dostali pri sv. krste. To môže pri dlhodobom zahrievaní sa navzájom byť už satanské. Preto nám vládnu sebeckí diabli, lebo väčšina z nás žije sebecky nesväto, ako zvieratá. Najprv máme poškodený vzťah k Bohu. Potom falošne milkujeme iných. A napokon zničíme aj seba. Nehanbíme sa snoriť iným osobám do nahoty? Potom sa nebudeme hanbiť keď iných oklameme či okradneme. A napokon niekto taký zhrubnutý iného zabije, a nebude sa hanbiť.
Toto chcú temné sily.
Ísť s prostitútkou do vzťahu je silné znesvätenie svojho chrámu. Predchádzalo tomu vytunelovanie svojich hodnôt od sebaúcty. Prejavuje sa to potom v mnohých iných oblastiach. Prajem verejnému spovedačovi, pánovi spisovateľovi Pavlovi Petrovi , aby stihol v tomto živote spoznať, že experimenty v tejto oblasti s takou ženskou nekvalitou extrémne demolujú jemnocit a duchovnú inteligenciu na obidvoch stranách. Urobiť duchovnú sebanápravu treba čím skôr. Niesť následky z tak ťažkých vzťahových poškodení trvá aj desaťročia. Ak neviete, kde sa berie to more pochabenia sa, tak veru je to najmä tejto našej skrytosti. Miesto reformovania kresťanstva na slovanský typ by autor oveľa lepšie urobil, aby začal reformovať svoj osobný mravný profil. Lebo týmto antietickým štýlom tzv. nevery po slovensky zrealizovaním medzi hříšními lidmi města Pražského, čiže unáhleným vrajmilovaním ženských tiel, sa ľudské bytosti menia na nečistých duchov. Tie ženy aj seba síce rýchlo telesne obohacujeme , ale aj spirituálne dlhodobo poškodzujeme. Toto je Pravým Bohom zakázané ako smilstvo. Vzťahový diletantizmus doporučujú falošné božstvá. Zgebrené telesné spojenia nie sú ani dôstojné ani správne. Je to podporovanie klamania sa v milovaní. Miesto slávy budeme riešiť storakú podobu hanby. Už aj teraz a tu. A náš cieľ je meniť sa na anjelov. Ešte predtým, než si ľudia v dospelosti všeličo sami napovoľujú, je dôstojné a správne im oznámiť ako študentom neomylnú zásadu overenú časom, ktorú prezradil deťom na náboženstve starší pán farár: „Kto čím hreší, tým trestaný aj býva.“
Curvó je po latinsky pokrivené. Propagáciu tejto pohanskej dôležitej hodnoty Vatikán v oficiálnych odporúčaniach nikdy nemal. Spolu s Nepoškvrnenou Pannou Máriou voči neverám, nízkosti a chlípnosti razantne vždy bojoval. Viac teoreticky. Asi par exellance, čiže predovšetkým preto, je dlhodobo silno boľavým tŕňom v oku sympatizantom praslovanskej intímnej uvoľnenosti. Romanticky si idealizujú nielen amerických indiánov, ale aj našich v mnohom nevzdelaných a všelijako spárených predkov, neraz príliš zamilovaných iba do pozemskej dedovizne.
Ozaj chceme vrátiť časy predCyriloMetodejské? Radostné fidlikanie si iba na malých slovanských píšťalkách, ktoré končilo neraz aj v pochabých škodoradostiach, to je iba detský stav bytia. My sme povolaní sv. krstom hrať vo väčšom orchestri. Chápať veci aj hlbšie , aj počúvať vážnejšiu hudbu, aj hrať nebeské skladby, nie tancovať iba slovenský folklór.
Nezdravo sa v nás zdomestikoval intímny liberalizmus a panteizmus. Kto sa pokúsi o hókus pókusy s dobrodružkami či dobrodruhmi, z rodinnej blízkosti bratov a sestier budeme zažívať nepríjemné odcudzenie ako súdruhovia a súdružky. Aj medzi kolegami, aj medzi manželmi aj v kresťanských cirkvách medzi kňazmi a rehoľnicami. Naše vzájomné nevernosti Božím pravidlám, aj keď budú robené vo svätohájoch či kostoloch, nám ku spáse nepomôžu. Vzrastať budú miesto úcty, rešpektu a priateľstva iba sociopatie. Extrémne antipatie vôbec len z pomyslenia na Vatikán či pápeža je historicky ešte naša nezmytá pudovo alergická reakcia adolescenta na výchovný nevyhnutný pokyn svojej dobrej matky cirkvi. My sa kceme síce miluvať, ale nie až tak svätô, viac tak po ľudsky a úprimne, nie po latinsky, ale po slovansky. S Pánom Ježišom, to áno, ale čisto a nadprirodzene aj s Pannou Máriou, to už nie? Ani cirkev žiadnu my vraj nemusíme… načo?! Aby nám to naše praprirodzeno ešte nepokrstené, a chichotanie sa navzájom, strpčovala? Do oného… túším stále bôžika, ale už vo výpredajnej akcii – Do Paroma! To radšej ideme na rande s podbohyňkou Mokoš alebo nadbohyňou Živou? Pokračuje to mobingovým manipulatívnym svadboholickým tlačením na pílu .. a ako to končí? Bossingovým rozkazovaním miestnej bosorky, svokry, čo rozbila náš vzťah…
Tu sa ukrýva ten už práchnivejúci, ale stále ešte živý koreň našej praslovanskej duchovnej schizofrénie. Tu Slovanov a najmä Slovákov ešte treba „dokrstiť aj dobirmovať“ Duchom Svätým.… čiže pri evanjelizácii poučiť aj doučiť. Aby neskončili ako milovníci so širokým srdcom a zároveň aj trápni majstri diletanti. Niečo ich napadne, rýchlo to zrobia, A JE TO…
Pápež Pius XII. Raz povedal, že najväčším omylom ľudstva XX.storočia je, že už nič sa akoby nepovažuje za hriech. Čo je vlastne ten hriech? /gr. hamartolos, v preklade: netrafenie do stredu terča, alebo nepotrafenie do cieľa/ Hriech je jednoducho povedané, keď neposlušné dieťa vo vážnej veci uráža svojich dobrých rodičov. A veriaci svojho Stvoriteľa. To zraňuje ich lásku a narušuje vzťahy v rodine.
Autor PPK ponúka zreformované kresťanstvo na slovanskú podobu. Ale výčitky za hriech nepociťuje?!
Potom ide skôr o gnostický štýl karpokratizmu, ktorý tiež nepovažoval nič za hriech, ale za človeku potrebné skúsenosti. Vraj ich treba všetky rad radom pozažívať, a vraj až potom prídeme ku pravému osvieteniu. Matka cirkev tento blud odsúdila v 2. storočí ako scestnú náuku, lebo mentálne podporuje v podstate všetky druhy nielen prirodzených skúseností, ale aj neľudských zvrhlostí. Ktoré naši predkovia nazvali capiny. Páchnu totiž už kriminalitou. Vari treba ku tomu aj dodať, že ak aj žijeme v hanbe aj hriechu, ak sme spadli do akejkokoľvek vzťahovej špinavej kaluže či sírou páchnúceho pornobahna, našou úlohou je poučiť sa z toho. Našou povinnosťou je odtiaľ včas odísť. Nemusíme vôbec skončiť v hanbe a špine navždy.
Ja sa chcem osobne vyjadriť ku každej teórii!! Som schopný odhaliť akékoľvek Satanské podvody psychológie, filozofie.
Autor aj každý z nás má právo ako laik prejaviť svoj osobný názor na čokoľvek. Ale iba hlupák by si myslel, že náš v mnohom neodborný názor , by bol aj presnou odpoveďou na tisíc oblastí, ktoré sme preleteli lietadlom a všetkým dôležitým detailom jednoducho nemôžme hneď porozumieť. V tej druhej vete sa autor zjavne nadcenil. Ak by jeho extrémy skúmal psychiater, zdiagnostikoval by mu asi narcistickú poruchu osobnosti. Bača z lazou by ho varuvau, aby nebou taký oní, veľký frajér. Ortodoxný kňaz by mu našiel ťažké bludy na každej strane knihy. Farizej by ho odsúdil a úpálil. Dobrý brat by mu medzi štyrmi očami povedal, že Tvoj problém je veľké ego. Nachytal si ho a nafúkol v hriešnom spájaní sa s telami nečistých žien. Ja ku tomu dodám, že podstatnú chybu svojho života spravil v nekritickom milovaní nesprávnych božstiev. Myslím, že je schopný ich opustiť, vyčistiť si chrám tela i mysle od pohanských modiel a svetských hodnôt. Autor PPK niektoré z nich aj úspešne v knihe z piedestálov hlúposti „povaľuje.“
Dajme si pozor na naše sklony absolutizovať mnohé svoje názory, fílie či predsudky miesto faktov. Na tzv. uctievanie modiel. Pred tým proroci v Biblii varujú najviac. Aby sme nepodľahli pokušeniu iracionálnosti, neľudskosti či extrémizmu. Ku tomu nám všetkým pomôže poctivá sebareflexia a kritické zmýšľanie. Snaha reformovať, odvážne slová či úprimnosť, ktoré autor má v nadštandartnej výbave nestačí. Dielo správne dovŕši iba sám Duch Svätý. Iní duchovia nás neberú vážne.
Pozitívne ma inšpiroval autor v tejto knihe filozofickými úvahami, napr :
Vytvorme Nové náboženstvo – skutočné pôvodné kresťanské Slovenské – teda myslenie nášho Ježiša Krista!! – no pozrime, o čo autorovi ide, či to nie je veľmi šľachetný zámer? Slovenský dvojkríž vo fialovej farbe je symbol Ducha , môže to tak byť aj nemusí Centrum duchovného odporu voči vláde zla bolo aj je na Slovensku, jeééé , žeby? , bodajby Slovenský jazyk je vraj najstarším a pôvodným slovanským jazykom, je to možné? Veríte, ale nepremýšľate – súhlas, encyklika od sv. Jána Pavla II. Fides et ratio / rozum a viera/ nás vyzýva niečomu obdobnému, podstatná chyba bola : iba jedno alebo iba druhé Treba si dať pozor na lacnú ezoteriku aj tzv. Pozitívne myslenie, zrelá rada, tí, čo sa pachtia iba po tom subjektívnom či pozitívnom, majú v sebe nespracované mnoho negatívneho Tím akademika Anatolija Fomenka zistil, že historické dokumenty sú sfalšované, okamžite by som im dal preveriť pápežskú bulu „Quia te zelo fidei“ z 9 .st., o ktorej nielen historik Jonáš Záborský či kňaz Sasinek tvrdia, že asi bola Vichingom sfalšovaná. Je v nej až podozrivo totiž vychválený a sv. Metod silno pošpinený. Kôli tejto listine bolo od nás vyštvatých vyše 200 učeníkov sv. Cyrila a Metoda za Dunaj a niektorí boli predaní do otroctva, pravdepodobne išlo o fazifikát, učite budú historické dokumenty „doupravované“ aj mnohé iné Originálne úvahy o Satanovi, čo vládne v tomto vesmíre, ale to, že tu na zemi už čoskoro končí, autor vôbec nespomína, asi o tom nevie. Kresťanstvo je totiž aj o porazení týchto síl v duchovnom boji na kríži a Jeho Druhom slávnom príchode sem, kde vláda zla bude s hanbou pre nekajúcich ukončená. Upozornenie n a C.G. Junga, na jeho hľbkovú psychológiu, autor tu správne čitateľov dovzdeláva autor prekvapuje zaujímavými ezoterickými duchovnými zážitkami, prezrádza to jeho prekvapivo viacdimenzionálne rozvinutý vnútorný svet a filozofické talenty My Slovania sa musíme zjednotiť, už to asi nestihneme, môžeme však schôdzovať či snívať Veľmi radikálnu kritiku satanského v tzv. demokracii, už je to veru aplikovaná démonkracia Satanský individualizmus a sebectvo Západu nie je rovné Božskému kolektivizmu a súcitu slovanskému, trefne vystihnuté, dobre rozvinuté. Škoda že autor kreatívne nenadväzuje napr. na prácu Ľ. Štúra: Slovanstvo a svet budúcnosti Slovanstvo by malo dať chápavejšieho ducha do súdneho systému, blahoželám, Osobná zodpovednosť sudcov za ich rozhodnutia, korupcia tu je poriadny šoking , utajené novopohanstvo O tom ako premýšľanie mnohých Slovákov bolí, veru veru, nech si dajú miesto poldecákov radšej trocha čerstvého Tatranského vzduchu či hodinku týždenne hlbšieho zamyslenia sa nad životom Neviem. Možno sa mýlim. Kto mi pomôže? Nikto mi neodpovedá. Vážení kresťania, najmä tí otitulovaní. Ak má niekto iní názor, ako Vy, tak ste ho zvykli v stredoveku upalovať. Dnes ho „pravoverne“ ignorujete? Oboje sú nielen extrémy aplikovanej neetiky, ale patologickým interpersonálnym prejavom. Dávam Vám touto recenziou príklad, že aj na tú najagresívnejšiu kritiku našej viery s akou som sa v živote stretol sa dá zareagovať inteligentne. Aj evanjelizačne a poučne pre autora, aj jeho čitateľov. O čom je naša vzdelanosť? O čom je naše kresťanstvo? Či o ignorovaní toho, kto je smädný po kontakte, troche nášho času, o usmerňujúcich odpovediach na mnoho jeho po hlbšej pravde smädných otázok? Aby sme neskončili ako farizej či levita, čo videli doráňaného človeka, ale nepomohli mu, lebo sme mali naponáhlo ísť do inej práce či na bohoslužby do značkovej cirkvi. Ježiš si toto všimol, a dal to ako odstrašujúci príklad pre kresťanov všetkých čias. Pochválil vtedajšieho ezoterika – samaritána, ktorý mu pomohol, ako vedel. V náboženskej alternatíve žijúci Samaritáni, Zachejovia či kajúce Márie Magdalény budú raz anjelmi v nebesiach. A renomovaní odborníci z frajereného mainstreamu, zropušení odborníci na duchovno – farizeji, zákonníci či leviti sa môžu ocitnúť medzi démonmi v pekle. Na Poslednom súde budú rozhodujúce konkrétne milosrdné skutky voči blížnym. Tzv. ortopraxia. Nie tituly, majetky, názory, členstvo v najelitnejšom klube či papagájovanie tej najsprávnejšej náboženskej teórie. Čiže ortodoxia, ktorá je tiež dôležitá, ale nie najdôležitejšia.
Na záver Prekvapilo ma príjemne, že mi okrem nezištného venovania dvoch kusov zveril napísať aj recenziu ku tejto jeho práci. Do telefónu som mu povedal, že nebudem ho ale tou recenziou šetriť, lebo on vo svojich hodnoteniach od titulnej strany vôbec neberie ohľad na najstarobilejšiu inštitúciu v našej histórii – na Vatikán a tiež najposvätnejšiu zo všetkých kníh – Bibliu. Vraj je tam všetko sfalšované. S úsmevom mi odpovedal, že mu to nevadí. Čím len prezradil, že za jeho zdanlivou extrémnou hyperkritikou toho najúctivejšieho pre nás katolíkov , sa skrýva popri pudovom hľadaní nefalšovaných dejín nie jeho osobná zloba, bezbožnosť primitíva či nenávisť antiteistického hulváta, ale oveľa viac duch satiry z jeho bojovného nadhľadu. Pri osobnom stretnutí som nemal vôbec pocit, že ide o môjho nepriateľa, skôr naopak. O čo mu teda ide, ak nie o kopanie do matky cirkvi? Jedna možnosť je, že mu ide o slávu a zisk z predaja jeho kníh. Alebo o intelektuálne zosmiešňovanie tých mnohých naivne veriacich katolíkov, čo prehliadajú početné chyby v prežívaní svojej kresťanskej viery a všelijakom amatérizme ich duchovných pastierov? Alebo je to najaktívnejší z hovorcov ešte nepokrstenej časti tzv. Slovanského ducha na tomto území? Chce dať dokopy aj ďalších podobne zmýšľajúcich, ktorí majú existenčnú averziu voči vyše tisícročnému kresťanstvu na tomto území, a radi by jeho činnosť zrušili, cirkevné majetky vyvlastnili? Divnú podobu demokracie, v ktorej je mnoho korupciu úplne zastavili, a nahradili ju pôvodnými občinovými jednoduchými pravidlami našich slovanských predkov, ktoré boli oveľa spravodlivejšie, než sú pravidlá súčasné? Neviem. Toto slovko tiež rád používa autor vo svojich filozofických úvahách. Čím prezrádza, že je oveľa viac hľadajúcim človekom, než novodobým náboženským fanatikom. Keďže ide o hyperkritiku súčasného tzv. Západu, kresťanstva aj demokratického stále intenzívnejšieho podvodu, autorom PPK, človekom, ktorý nedostal dar svätej viery, toto by si mali v prvomrade uvedomiť pohoršení vraj kresťania či mocou podpití demokrati medzi čitateľmi. Miesto zdesenia nech si vezmú dobrú radu pána spisovateľa a trochu viac radšej popri iba naivnom verení viac vonkajším ilúziám než Bohu aj popremýšľajú, či náhodou nemá v mnohom napísanom aj pravdu. Aj keď ich to bude trochu bolieť. Intelektuálni primitívi zvyknú iba odsudzovať, kým filozofi miesto takého plytvania času investujú dosť vzácnych chvíľ svojho života aj zdravo kritickému prehodnoteniu všetkých dôležitých hodnôt. Pri pokuse o aspoň elementárnu platonickú empatiu do svojho blížneho snáď pochopia čitatelia aj spisovateľov miestami dosť pritvrdený poloprovokačný – poloprorocký slovansko – filozofický zámer. Keby bol autor viac duchovne od tzv. Jungovských „tieňov v duši“ očistený, jeho tvorba by bola oveľa viac eticky hlbšia, zlepšováky kristovskejšie, diagnózy doby presnejšie a ovocie zrelšie. Väčšinou na kresťanov útočí ten, kto ich prosí o pomoc. Odsúdením či ignorovaním mu tú pomoc rozhodne neposkytneme. Iba prezradíme svoje veľké defekty v aplikovaní druhej najdôležitejšej kresťanskej hodnoty, tzv. milovania blížneho svojho. Dojem pri čítaní jeho úvah mám, že to myslí úprimne. A že sa písaním aj asi hriešne zabáva, ako mnohých z nás veriacich poriadne aj naštve.
14.6.2023, Vysoké Tatry, www.umeniezit.eu Mgr Eu Pavel Pakoš, katolícky teológ a moderátor v internetovom rádiu SV
„Pohoršenie vzniká tam, kde sa vedie dvojitý život.
Niečo sa ohlasuje a celkom niečo opačné sa koná“
pápež František
Slovenskú krajinu skúšali už mnohí Boží spolupracovníci pokresťančiť, ale sú tu mnohí, ktorí ešte o evanjeliu nepočuli. A sú tu aj tí, ktorí si ho vypočuli, ale nasledujú všelijaké iné učenia. Sú aj takí, čo tvrdia, že sú kresťania a skúšajú žiť tzv.presväté tajomstvá, a jeden Vám zaklame do očí, iný pred oltárom nasľubuje hory doly a o pár týždňov si už na to nepamätá. Ďalší si myslí, že kresťanstvo je iba liturgia v kostole a keď ho niekto poprosí o pomoc, tak mu ani radou ani inak nepomôže?
Kto sa bude snažiť oslobodiť kresťanskú vieru
od svätuškárskych individualistov
a povrchnosť milujúcich bacilonosičov
nech sa nečuduje, ak dostane tvrdý úder od farizejov
podobný ako ho dostali starozákonní proroci
Ak niekto naberie odvahu z Ducha Svätého
a začne nahlas pomenúvať rôzne naše biedy
čiže ak si začne plniť iba svoju prorockú povinnosť
danú mu pri samotnom svätom krste
tak mu ale velmi rýchlo vypnú mikrofón
aby vraj spoločnosť “neznepokojoval” …
To toto je slováci
to naše „najpravovernejšie“
svojvoľno – murárske “kresťanstvo”
v praxi?
To toto
je tá hojivá “atmosféra lásky”
v našich košiaroch?
Lepšie skončiť ako slušný agnostik
ako takto večnou adoráciou polovičatosti
spotvorený „kresťan“ a takto dorichtovaný“katolík”…
To čo tu potrebujeme
je spirituálny realizmus
čiže neopitosť nikým a ničím
Toto a mnohé podobné sú znaky toho
že nie sme poriadnou kresťanskou krajinou
na kresťanov sa tu mnohí iba hráme
Sme duchovne pobití z našej histórie
stáročným šovinizmom maďarských biskupov
klérofašizmom
klérokomunizmom
aj klérodemokratmi
Boli tu a stále ešte sú nevyliečené nezdravé vplyvy
hrubokožného kráľa Svätopluka s ľstivým hadom biskupom Vichingom,
nebezpečne priveľké sympatie ku zbojníkovi Jánošíkovi
alebo jednostranné slepo obdivné milovanie či nekritické zatracovanie nášho prvého prezidenta