Duchovná práca

Duchovná práca

Duchovná práca alebo veda svätých

I. Adorácia
II. Trpezlivé nesenie si kríža
III . Sv. ruženec
IV. Posväcovať umŕtvovaním
V. „Pranie“ úzkostí na svojom tele
VI. Ničenie vírusov v požehnanej samote
VII. My pomenujme, On liečbu dokončí
VIII. Dávať zmysel nezmyselnému
IX. Čím niekedy horšie, tým lepšie
X.Autoexorcizmus
XI. Spovedanie sa  z hriechov.
XII. Práca s paradoxami
XIII. Modlitba tichom – meditácia
XIV. Znášanie osočení
XV. Spiritualizácia tela
XVI. Spirituálna diagnostika
XVII. Duchovný boj
XVIII. Modlitba s veľkým výkrikom
XIX. Tisíce tichých exorcizmov
XX.Umenie  rozlišovať
XXI. Toto sú veľké veci.
XXII. Nezabúdať na svoju ľudskosť.

Každý z nás kresťanov, najmä my zasvätení, by sme mali byť aspoň trochu mystikmi. Ten, kto spoznal, že tú ide o veľmi cennú perlu, a prácu, ktorú prehlbuje a zdokonaľuje, ten a tá sú za vodou. Ostatným netreba hádzať perly pred svine.
Raz budú strašne ľutovať, že nežili duchovne. Najmä v samote a modlitbe ma Duch Sv. všeličo naučil. Viacnež cez knihy a cez ľudí. Azda Vás niektorá tzv. duchovná práca povzbudí, a naznačí, ako rôznorodo sa dá pracovať pre Božie Kráľovstvo. Svet o tom nemusí vôbec ani tušiťčo všeličo sa deje v jeho zákulisí. Stačí keď o tom vie nebo. Je to tzv. veda svätých, ktorá zachraňuje a ozdravuje, čiže posväcuje svet cez Cirkev zvnútra. Neraz nenápadne a potichu.
Majstrovské práce maliarov, také krásne, nech sú Vám podnety pre inú, stokrát dôležitejšiu duchovnú maľbu, čiže vyrábania niečoho  spirituálne krásneho pomocou
talentu živej viery.

18

 Autoexorcizmus
Veľa krát sa mi v duchovnom boji stalo, že som napáchol negatívnou atmosférou, asi tak, ako keď napáchnete dlhším pobytom v zafajčenej krčme. Citliví to nechtiac nasajú ako špongia. Dostal som na niektoré veci ultra jemnú citlivosť. V tichu sa to zlé z človeka dostáva. Ponorením do hĺbky v tichej meditácii duchovné telo to akoby „zomelie“. Spracuje tú nelásku a vypustí ako smradľavý dym s komína. Aj toto je auto exorcizmus.
Niekedy veľmi jemná duchovná štruktúra je napadnutá duchovnými špinavosťami jedincov na duchu hrubších.
Tie sa po stretnutí s nimi začnú prejavovať vo svojej nahote. Napr. ako silne spavý vírus, ktorý mystika ochromí tak, že mu ide sánku vyskočiť od zívania. Alebo iná infekcia je, že napáchnete strašidelnou ľahostajnosťou toho, s kým ste pred hodinou komunikoval.
Aj takto sa duchovne pracuje.

 Spovedanie od hriechov.
My kňazi máme od Krista moc odpúšťať hriechy. Je radosťou, keď človeku trpiacemu výčitkami dáme rozhrešenie. Poradíme ako ďalej. Vlastne Duch Sv. cez nás. Keď sa penitent modlí k Duchu Sv. tak kňaza napadne práve to, čo treba. Po dobrej spovedi sa má človek čítiť ako po odchode z kúpeľne, kde sa zbavil špiny, ktorá ho zbytočne ťažila. Mali by sme ľudí učiť tomu, aby sa čistili aj sami, a nehádzali všetko na spovedníka. A aby ťažké hriechy nerobili, lebo je to primitívne.

/Ukážky z diela , text má 37 strán/ Úvod do tejto dôležitej témy Konverzáciou sa aj obohacujeme aj kontaminujeme Len keď sa s niekým človek rozpráva, už sa napája na jeho svet, na jeho ducha, na jeho či jej neviditeľno. Ak je ten človek nesvätý, tak sa ním aj kontaminuje. Doslova sa priotrávi jeho nedokonalosťami. Dostať potom tieto jedy z vnútra cez telo – to chce spirituálnu prácu. Pred chvíľou som sa modlil za brata, ktorý sa mi cez mobil ozval a sprchoval som si vnútro od špiny ľahostajnosti, bezbožnosti a ducha spavého. Tak ako sa auto zašpiní idúc po blate, tak sa aj senzitívny človek zašpiní duchovným blatom, ak silno preciťuje vnútorné svety. Doslova to teba presvetliť modlitbou, aby sa tých nenormálností človek zbavil. A cítil sa normálne a bez napätí, vo sv. pokoji. Bohom milovaný a žartujúci. To je tá tzv. milosť posväcujúca. Strácame z nej vtedy, keď sa s ľuďmi v nej nežijúcimi stretávame a rozprávame . Ešte viac keď im otvárame svoje vnútro sympatiami. A najviac strácame zo stromu života, ktorým máme byť, keď sa venujeme stromu poznania dobra a zla. A vo falošne duchovných záležitostiach zachádzame priďaleko a telesných prejavoch ideme zbytočne prihlboko. Rozpúšťať jedy v iných a viesť ich cez špinu do čistoty je jeden aspektov milosrdenstva. Pýcha je aj byť navonok a pred ľuďmi čistý. Ale iba sám pre seba. I.Adorácia V prvom rade je to adorácia. S bázňou si ctiť Božiu prítomnosť medzi nami v eucharistii. Aj keď sme vo svojej izbe, a ideme do vnútra, chodíme tam my kresťania Adorovať Krista, ďakovať, prosiť, všeličo cez neho spracovávať, pýtať sa na Jeho Plán s nami. Odovzdať mu tú najväčšiu lásku ktorej sme schopní. To je podstata. Ku nej sa treba denne vrátiť. Uctievať si ho nielen navonok, ale aj vnútri. Adorovať ho nie iba v sebe, ale aj v pomoci núdznym. Sv.Ján Krstiteľ „Sila maliara je v jeho samote.“ Leonardo Da Vinci: Kto adoruje ako jogín božstvo v sebe, ale neprijíma eucharistiu, vystavuje sa nebezpečenstvu, že začne adorovať svoje falošné ja. Aj to sme dlžní pripomenúť rôznym nekatolíckym adeptom mystiky. Potom prídu bizarné medziľudské vzťahy a aj ďalšie patálie. Katolíkom zasa hrozí extrém, že adorujú Krista v eucharistii a nepomôžu mu, keď leží zrazený na zemi pred kostolom. Protestantský extrém je adorovať ho v biblii, nevšímať si ho trpiaceho v blížnom, ktorý napr. prežíva dlhší neúspech. Hieronym Bosch: Ježiž nesúci si kríž II. Trpezlivé nesenie si kríža Preto mnohí utekajú zo samoty, lebo tam to viac bolí. Ale tí, čo dozrievajú, budú ju stále intenzívnejšie vyhľadávať a účasť na všelijakých spoločenských akciách umenšovať. Tam napr. doznejú pocity zo stretnutia z pred pár hodín. Niekoho zabolí už 14 rok v hrdle, iného zabolí nedôležitosť a nedocenenosť. Ďalšiu bolí to, že nemôže mať vlastné dieťa a iného mladíka bolí už dlhšie neopätovaná láska k dievčaťu. Chorého bolí zlomená noha. Iná sestra trpí tým, že ju vydedil vlastný brat. Kríž má veľmi rôzne podoby. Ktosi ho trpezlivo nesie s Kristom, modlí sa pritom o pomoc, poplače si ide sa trochu rozptýliť aby potom znova sa ponoril do tejto práce, robí dôležitú duchovnú prácu. Tá mu raz prinesie krásne ovocie v podobe nejakej kvalitnej cnosti. A okrem toho môže vyprosiť niekomu inému vzácne milosti. Tie totiž môžu človeka zmeniť, keď ho reči nemenia. A na nebeský účet sa mu zaráta nebeský kredit. Tým väčší, čím menej naň myslí.

Iba Duch Svätý
nám pomáha spoznať
čo je pravda a čo klam
učí nás rozlišovať medzi zrnom a plevami
Láska má byť postavená na skale pravdy.

Čo je na piesku, to raz pominie…

Zdravá spiritualita znamená chybujúceho aj napomenúť…

Patologická spiritualita čuší, strká hlavu do piesku, ignoruje…

Alebo trápne sa s niekým falošne objíma a unáhlene usmieva,

hoci jeden je vonku zablatený bludmi a druhý je vnútri pripitý naivitou,

len aby bola akože jednota. Aby sme iným zahrali divadlo, ako sa „milujeme“?

Toto je duchovne veru nie zdravé, a  sa volá to irenizmus.

Obsah

1. Skreening pani demokracie
2. Kvapky do očí pre adventistov
3. Elektošoky pre Posolstvo grálu
4. Röntgen Angelológie dejín I.
5. Infúzie pre Univerzálny život
6. Biopsia u rosikruciánov
7. Kolonoskopia svedkov Jehovových
8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lidé.cz
9. Endoskopia u mormonov
10. Punkcia spoločenstva Milosť
11. MR u anglikánov
12. CT pražskej „mystickej školy“
13. Antibiotiká na horúčky apokalyptických hnutí
14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista
15. „ boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem“
16. Odporcom „apostatického gesta“, ducha Assisi
17. Poučili sme sa z Prvého slovenského štátu?

19

1.Skreening pani demokracie.

Idea demokracie je v ľudstve už dávno. Má svoju veľkú hodnotu.
Ale s falošnou axiómou, že nič lepšie ľudstvo dosiaľ nevymyslelo ako
je jej terajšia podoba zásadne nesúhlasím. A nie som v tom sám.
Iba nedôstojne lenivý mozog a slepá sociologická supervízia by si
nechcela vidieť ďalej od nosa. Lenivosť v myslení je nedôstojná.
Demokracia mala , má a môže mať veľmi rôzne podoby.
Prečo by sme si nesplnili nepísanú povinnosť voči životu a
nepouvažovali zdokonaliť niečo, čo tu už je. A prečo by sme sa
nepokúsili po sebe zanechať krajší svet, než sme ho našli?
Vzhľadom na normálnosť a spravodlivosť súčasná podoba demokracie
vo svete aj na Slovensku má poriadne čo doháňať a vylepšovať.
Trochu pouvažujme, ak sme myslenia hodní. Je spravodlivé napr. aby
hlas čestného univerzitného profesora mal takú istú váhu
pri voľbách ako hlas vraha v kriminále, ktorý si bohapusto neprizná
svoj ťažký zločin, a ten mu bol jasne a opakovane dokázaný ?
Či je správne aby hlas statočnej matky piatich detí bol daný na
tú istú úroveň ako hlas darebáka? Či to nie je poriadna nespravodlivosť,
až stupídnosť, ak má rovnaké práva ten, kto roky pre spoločnosť
pracuje s tým, čo za dlhé roky na ňu kašle? A robiť sa mu nechce!?
Politikov neraz sa oháňajúcich kresťanstvom či heslom spravodlivosť
by to mohlo napadnúť, a mohli by niečo preto aj urobiť. Nečudujme sa,
keď u mladej generácie strácame rešpekt. Pravidlá sú neraz nastavené
na posmech. Ten, čo má veľa detí a nerobí napr. dostane 75O euro,
a ten čo pracuje 5OO. To čo je ? Naša realita? Nespíme my, keď nás
ani hromy v hymne roky nebudia? Alebo jedna statočná pani odrobila
poctivých 39 rokov ako kuchárka a štát jej vymeral dôchodok 22O euro.
Iná mladá slečna asi 3O ročná neurobila ešte v práci nič, ale má
invalidný dôchodok 33O euro. Absurdistan? Ale kdeže: podľa zákonov
Slovenskej republiky.
Bolo by tu až takým problémom napr. zaviesť
napr. trochu inteligentnejší volebný systém, ktorý by mal trochu
širší záber ako ten terajší? A ktorý by dal väčšiu morálnu váhu tomu,
kto sa viac osobne i spoločensky snažil ? Byť občanom tohto štátu by
napr. znamenalo jeden pevný bod. Za absolvovanú základnú, strednú
a vysokú školu by boli tri body. Za negatívny nález v registri
trestov by bol piaty bod. Za to, že človek pristupuje k manželstvu
zodpovedne a nerozviedol sa, bod šiesty.Za postaranie
sa o svoje deti bod sedem. Za aktívne členstvo v cirkvi bod osem.
Za to že človek pracuje alebo chce pracovať bod deviaty. A napr. za
darcovstvo krvi , adoptovanie dieťaťa alebo činnosť v spoločensky
prospešnej organizácii bod desiaty. Neísť voliť by bol priestupok
voči spoločným záujmom celej komunity. Akt nezodpovednosti
a bol by primerane aj pokutovaný. Veď je to nezáujem o to, čo nás
všetkých svojprávnych a dospelých zaujímať jednoducho má a musí.
Demokracia môže mať toľko podôb, koľko je demokratov. Ak by sme to
s touto ideou mysleli vážne, tak by sme dali možnosť aj tým, ktorí sú
sklamaní zo všetkých politických strán a nedôverujú nijakej. Svoje
kredity a body by odovzdali napr. nejakej mimovládnej organizácii alebo
verejnoprospešným nominovaným nestraníckym kandidátom, ktorí by
sa takto mali možnosť dostať do parlamentu národa. Chronickým
povaľačom a väzňom by nebolo dočasne dovolené ovplyvňovať veci
verejné. Nech sa skúsia polepšiť, a až potom dostanú plné občianske
práva. Alebo ak by sme to mysleli s demokraciou aj trošku žartovne,
tak by sme voličovi dali s hlasovacími lístkami aj napr. 5O eurovku,
ktorú by mal volič vhodiť v obálke spolu so svojím hlasom ako svoju
podporu konkrétnej strane, skupine či jednotlivcovi. Veď tie peniaze
strany aj tak po voľbách ako štátnu dotáciu dostanú.
Oni by mnohé zmizli, však? Ale aspoň by sa pri voľbách veľmi
konkrétne zistilo, koho podporujú občania so zlodejskými sklonmi.
Ak raz nebude našim príliš nedostupným luxusom aj myslieť, a ak sa
ktosi nad tým, čo ste čítali sa ktosi aj zamyslí a bodaj by nabral odvahu
niečo podobné aj uviesť do praxe. Pozdravujem ho, a držím mu palce.
Skoro polovica ľudí nechodí voliť. Sú terajším systémom asi sklamaní.
Čakajú aj niečo iné, a zatiaľ ich nikto niečím alternatívnym neoslovil.
Ak chceme, aby si nás malých niekto vo svete všimol, môžeme začať.
Oveľa lepší spoločenský systém než demokracia, ktorá tu je posledných
dvesto rokov bola monarchia. Trvala v rôznych podobách a po tisícročia.
Keby nám vládol spravodlivý kráľ, tak by jedným jeho rozkazom zmizla
napr. pouličná prostitúcia či obťažovanie pouličných predavačov.
Nespravodlivo nadobudnutý majetok nejakého tunelára by bol za krátko
daný na i prospech všetkým či menej majetným. Jedným slovom
by bol potrestaný niekto, kto narobil veľa zla a ani stovky sudcov
a policajtov si s ním roky nevedia poradiť, lebo ľahko je zločiny páchať
a ťažko je to u prefíkaných kriminálnikov dokázať. Bohatá menšina si
zaplatí agentov, a tí nabulikajú väčšine, že idú voľby, a aby si vybrali
niekoho z dvoch či viacerých táborov, ktorí trochu inak vlastne podporia
status quo, ktoré pomáha bohatým bohatnúť a chudobným chudobnieť.
Žiadna skupina model modernej podoby monarchie neponúka. Napr.
konštitučnej či nejakej inej, väčšinou slušných ľudí aj regulovanej.
Máme toľko otitulovaných či inteligentov, nebuďme až tak spohodlnení,
že to odbijeme frázou, vraj sa to nedá. Takíto lenivci majú ešte ďaleko
od ľudí slobodných v duchu. Ak je takých tzv. väčšina, potrebujú na
prevýchovu ešte tvrdú ruku : diktatúru. Strany , fúrera či peňazí.
Ponuka demokracie určite nie je kompletná. My sa na tu slobodu iba
hráme.Presnejšie povedané nedôstojne sa klameme, že sme už slobodní,
a pritom sme iba ako odtrhnutý pes od reťaze, ktorý nie je vychovaný.
Dať peniaze a „slobodu“ ožranom a smilníkom, to je vláda p. Neresti.
V skutočnosti tu vládnu čísla v bankách počítačov, teda peniaze, ktoré
sú mnohé iba virtuálne a ich manipulátori v pozadí. Myslia si akú len
majú veľkú moc. Ani len netušia, že taká moc je veľmi dočasná a krehká.
Politický cirkus s pripraveným scenárom, ktorý je iba maskou pre vládu
peňazí a tých, čo s nimi v zákulisí vedia čarovať. Z jednej miliardy
urobia tri iba kliknutím na tom správnom počítači a na správnom účte.
Tento systém niekomu náramne vyhovuje. Až sa väčšine čudujem, že
tento extrémisický štýl spravovania spoločnosti cez peniaze toleruje a ho
podporuje. Asi ľudstvo ešte iného systému nie je hodné. Od monarchie
sme sa akoby unáhlene vzdialili, lebo sa bojíme sa jej veľkej slabosti,
veľa krát v histórii opakovanej, keď dobrého kráľa neraz zabil nejaký
mocou opitý gauner, a nastolil na trón veľmi rýchlo svoje výmysly a
novú tyraniu. A dlhé roky s tým všetci ostatní nevedeli urobiť nič,
iba masochizmom tlmili jeho sadizmus. Žeby sa nedali vymyslieť
zákonné preventívne opatrenia, aby ku tomu nedošlo? V ére toľkých
médií a počítačov? Nerobme sa až takí hlúpi. Či rozmýšľajú tí, čo
zvelebujú nadovšetko iba jednu podobu demokracie, a nevidia jej oveľa
väčšie úskalia než som spomenul u nezrelej monarchii? Napr. ak sa
teraz niekto prachatý rozhodne podplatiť zákonodarcov, a tí väčšinou
odhlasujú, že biela je čierna alebo že slnko nesvieti, tak ono asi
prestane svietiť a tráva bude zrazu ružová ? Veď takto sa môže
zavraždiť zdravý rozum a veci nenormálne môžu začať vládnuť nad
normálnymi. Takto si môžu diktátori, o ktorých ani verejnosť nebude
vedieť kde a kto vlastne sú, lebo budú poťahovať nitky za oponou, dať
odhlasovať i nespravodlivé vojny. Neľudia, ktorí budú mať na účte
trochu viac núl než ľudia, si môžu zaplatiť a odhlasovať svoje deviácie
ako etické normy. Toto môže pre ľudstvo byť a neraz aj je oveľa väčšie
nebezpečenstvo než všeličo iné, páni polodemokrati polobusinesmani.
Ľudia sa tu infantilne manipulujú, že vraj vládnu. Oni však iba občas
zamiešajú pri voľbách karty pre tých, čo pokračujú bez nich vo svojom
rozohratom pokeri, z ktorého voliči niečo aj majú, ale vždy ten menší
úžitok. Ku zrelšej monarchii sa ľudstvo ešte vráti. Odporúčali ju ako
najprimeranejšiu formu spravovania vecí verejných nielen sv. Tomáš
Aquinský či pápež Pius VI. Bodaj by náš národ dozrel a zaslúžil si niečo,
na čo by bol aj oprávnene hrdý. Bodaj by to bol väčšinový ľud tzv. dobrej
vôle. Bárs by nezabudol aj požiadať nie secondhandovú či hocikým
založenú , ale dobrú matku  katolícku Cirkev o pomoc pri výbere
spravodlivého kráľa, ktorý by chcel plniť iba vôľu Božiu. Bárs by sa
vynašiel správny modus so férovými pravidlami na dlhodobú ochranu
takéhoto trónu. Až vtedy tu totiž bude dobre. Dovtedy budú veci verejné
iba očistcovým provizóriom.

13


2. Kvapky do očí pre adventistov

Nebojte sa spýtať samých seba, kto nás vlastne založil. A kto ho
poveril? Ako si overíme, že to bol muž boží a nie samozvanec?
Azda si myslíte, že pred 150 r. tu pravá kresťanská viera nebola?
Veríte, že Vaša hlavná prorokyňa Elenka Biela Vám potvrdila , že je
správne, aby ste ako adventisti svätili soboty. Zachovával ju vraj aj
pán Ježiš a apoštoli. To je pravda. Ale je lož, ak sa tvrdí, že zavedenie
nedele sa nariadilo zo zlomyseľnosti. Vzkriesenie sa udialo v nedeľu.
Preto bola Katolíckou Cirkvou úplne prirodzene zavedená ako sviatok.
Z našej praxi by ste zistili, že v nedele naplno ohlasujeme evanjelium,
a sme z toho aj unavení. Preto náš deň odpočinku je napr. pondelok.
Pápeži oddychujú v utorok. Vadí to niekomu?
Vás až nezdravo zjednocuje sobota. Prečo ju chcete nanútiť aj ostatným?
Myslíte si, že Sv. písmo treba chápať doslova? To máme kameňovať
neverníkov a vypichnúť si oko pri erotickejšom pohľade?
Keď doslovne, tak doslovne. To je jedno z otroctiev, a prajem Vám, aby
ste sa z toho dostali. Doslovné bratie soboty a iných častí biblie je
duchovnou slabomyseľnosťou. Čiže iba slabým chápaním reality.
Keď však v nedele pracujete, niekde až tak, že to poriadne na stavbe
počuť miešačku, myslíte si že to pomôže Božiemu Kráľovstvu?
Keď neveriaci na nás rozhádaných v podstatnom vidia, ako jeden
cirkevný zbor v nedeľu pracuje a iná farnosť svätí nedele, či sa
nepriatelia kresťanstva škodoradostne nezačnú na nás kresťanoch
posmešne uchechtávať? Ak sa totiž stráca sila jednoty v podstatných
veciach medzi kresťanmi, tak to jednoznačne posiluje našich
nepriateľov. Dbáte viac ako iní na telo, ktoré je chrámom Ducha Sv.
To je Vám na chválu. Byť vegetariánom či abstinentom nás však
nespasí. Bolo by to málo. Vaša prorokyňa píše veľmi pekne a precítene
o Ježišovi, jeho živote i Jeho tajomstvách. Napr. o tom, že olej
v lampách verných panien je Duch Svätý. To je múdre. Ale opovážlivo
nerozumné sú časti napr. v jej knihe V tieni slávy, kde sa vyjadruje
veľmi nepekne o Cirkvi, ktorú nezaložili ľudia a ktorá sa v histórii od
nikoho neoddelila. Pápež je tu označený ako krutovládca???
Katolícki kňazi vraj kostolnou mágiou, keď slúžia sv. omše robia veci
odporné Bohu??? Ale ale!! Problém je vtedy, ak sú v stave
pokrytectva. Ale nie sme takí všetci. A tie obvinenia na našu adresu
sú, prepáčte, ale nehoráznosťou. Takto si na nás netrúfli vyrútiť sa ani
najatí komunistickí politrúci. My sa takto o Vašich akciách a
bohoslužbách nevyjadrujeme. Akoby u Vás zvelebovanej prorokyne
zúfalo absentovalo trocha povinnej historickej spravodlivosti
a elementárne rozlišovanie duchov.
„Prorokyňa“ vydala o sebe až príliš jasné svedectvo. A je to v jej
spisoch veľmi jasne napísané aj preto, aby sa každý bedliaci dozvedel
zdroj, odkiaľ inšpirácia asi prišla. Veľká lož sa u Vás zahniezdila,
keď neuznávate existenciu ducha po smrti tela. Píšem aj preto, aby
som Vás upozornil na to, kde je pravda, a aby ste kôli vlastnej spáse
v pokore prehodnotili, ktorú z autorít budete poslúchať.

Pani Whiteová
si neláskavým odsúdením Kristom zriadenej autority si

autoritu zobrala  sama.

Je to jedna zo sestier, ktorú netreba dávať na miesto pápežky…

29

3. Elektrošoky pre Posolstvo grálu

Veríte, že táto kniha Vo svetle pravdy je pokračovaním biblie
a komplexne systematickým výkladom zákonov stvorenia. A veru
píšu sa v nej mnohé zaujímavé veci a hlboké súvislosti vedúce
ku pochopeniu diania , šľachetnosti a charakteru. Sú však v nej aj
extrascestné názory, čitateľa priam mätúce, ktoré teda „stoja za to“.
V celej rosiahlej práci nie je ani raz spomenuté slovo milosrdenstvo.
Iba duch veľkej vážnosti, ostrej prísnosti a železných zákonov
Stvoriteľa. Hlavne v počiatočných kapitolách.

Nie je tam ani štipka humoru… Čiže je to posolstvo bez vzkriesenia…

Pozor na to, aby ste z toho neochoreli. Ku láske patrí aj
radosť detí, a tá v tomto posolstve až očividne a bolestne chýba.
Prezrádza to iba o autorovi jeho až smrtonosnú vážnosť. Ale aj to,
že jeho inšpirácia prišla z podobných duchovných oblastí. Ale určite
neprišla z nebeských najvyšších sfér. Ultra hlbokým pesimizmom
preniknuté je autorovo najhoršie tvrdenie,

že v Kristovom ukrižovaní
sa ľudstvo ešte viac zaťažilo než bolo,

                                        že nenastalo žiadne vykúpenie.                                         

  Toto je kardinááálny blud.

Zaklincovaný ešte tým, ako vzkriesenie vraj nenastalo telesne,

vraj iba duchovne.Čiže ten kameň, čo bol  od hrobu odvalený,

bola zbytočnosť…Ďalší je ten, že v človeku nie je nič božské. 

                                             Že sme chrámom Ducha Sv. nájdete opakovane v biblii. Ak tvrdíte, že                                          o Vás to neplatí, môžno hovoríte aj pravdu. Len to už nie je kresťanstvo.

Ďalší úlet , keď obeta kresťanských mučeníkov sa dáva na úroveň
samovrahov? To snáď nemyslel autor vážne! Hrozná urážka zdravého
rozumu. Do neba volajúca strata rozlišovania. A tiež absencia
zdravého úsudku. Ajajaj – jajajaj.! Pravdy spolu s bludmi. A najväčší
blud si odovzdávajú učeníci Abd-ru-shina  potichu, keď ho dávajú na
rovnakú úroveň s Kristom, a robia z neho tzv. inkarnáciu „ducha
svätého“. Odporúčam Vám nerobte to. Neprinesie Vám to požehnanie.
Tieto „tajomstvá“ grálu sú ťažkými omylmi, ktoré považujete za nové
pravdy. Sú to poruchy logiky a zdravého myslenia. Veľmi sa Vám
čudujem, že Vaša viera v tieto lži je veľmi silná. Preto Vám píšem, aby
som nepatril medzi tých, čo Vás na tieto závažné defekty neupozornil.
Byť tak na Vašom mieste sa dám na útek pred „sebou samým“.
Nemilosrdností a krutostí má ľudstvo viac než dosť. Toto posolstvo
má ďaleko od tzv. víťazného poznania, na ktoré sa iba hrá.

Obalka SK velka

4. Röntgen Angelológie dejín I.

Táto kniha, ktorú prezentuje jej autor ako čosi prevratné, neprináša
niečo až tak veľmi nové a podstatné. To, že anjeli sú a pôsobia sa vie
už dávno. To že existuje synchronicita udalostí v historickom vývoji
na to upozornil C.G. Jung už pred polstoročím. Trojkilová kniha je
plná veľkej snahy a mnohých zaujímavostí a duchovných súvislostí.
Len je akási príliš „nebeská“. Vznešeno, ktoré sa duchovnej reality
dotýka nie až tak hlboko. Veľký problém si vyrobil jej autor Dr.Emil
Páleš, keď ju vyhlásil za vedecké dielo a chcel tak dobromyseľne
vyprovokovať vedeckú diskusiu. Ako si však ostatní, vrátane tých,
čo sa za vedcov považujú, majú overiť, či predkladané nové názvy
archanjelov majú naozaj také mená ako im kniha dáva, to nám už
autor novej duchovnej vedy neprezradil.
Ani to, ako si môžeme overiť, či sa duchovia času striedajú v presne
stanovenom čase ako apoštoli v pražskom orloji. Zostáva nám iba
veriť ďalšej samozvanej vedeckej autorite a jej interpretáciám?
Mužom s kritickým myslením zapína výstražná kontrolka. Možno
nejakí nábožní jedinci so ženskou dušou to aj s radosťou prijmú…
Na vedeckú úroveň je to veru málo. Ale ako inšpirácia to je ok.
Tunajšia duchovná veda sa položila na nesprávny základ. Autor
píše, že sa opieral o gnostické pramene, ktoré sú v mnohom v protiklade
s kresťanským učením. A za elementárny základ si zvolil objav nesvätého
benediktínskeho opáta Trithemia. Čerpal nie iba zo svojich osobných
spirituálnych zážitkov, kde pri neusmernení hrozí extrém ontologizmu,
ale i z bohatstva dejín. Jeho prehľad je priam omračujúci, ale jeho
bizarná výčitka na adresu katolíckej Cirkvi, že tá vlastne o anjeloch
„nevie nič,“ iba prezradila adolescentnú nezrelosť mysle inak sčítaného
a inteligentného autora. História svätcov v dejinách cirkvi vie
o anjeloch nie všetko, ale dosť veľa. Aj biblia je ich pôsobením priam
preplnená. Len sa treba o spoľahlivé pramene viac zaujímať,
a neorientovať sa príliš veľkou dôverou na ezoterické knihy, v ktorých
je veľa o anjeloch, ale mnohokrát sú to padlí anjeli. Táto veľká kniha
o anjeloch akoby zabudla na veľký duchovný boj medzi týmito dvoma
úplne protikladnými ríšami padlých a Bohu verných duchovných
bytostí, a preto sa sama zaradila medzi romantickú literatúru, ktorej
akoby ušla vlastne podstata témy. Už apoštol Pavol nás upozorňoval,
aby sme neprejavovali príliš veľkú nadúctu a pozornosť anjelom. Tá
patrí Bohu. Oni sú jeho služobníci. A čím sú bližšie pri Ňom, tým
viac ich bolí, ak niekto zvelebuje iba ich samých či ich funkcie. Čím
je niekto „padlejší“ , tým väčšiu pozornosť na seba a na svoje poslanie
vyžaduje od iných. Tým na seba iba prezrádza, ako biedne si plní svoju
úlohu v nebeskom orchestri. Jeho hviezda zhasína, a tak si vynucuje
potlesk. V diele ktoré má názov angelológia by malo byť toto rozlíšenie
medzi falošne a pekne spievajúcimi anjelmi ako prvoradá priorita.
Ostatné veci ako príroda, veda či história sú v tejto oblasti druhoradé.
A malo by mať aj časť zvanú démonológia, a táto kniha ju nemá, preto je
iba poloangelológiou. Napr. píše sa tam niekde, že tí s tmavými krídlami
huckajú ľudí do necudnosti, pochabosti, po lakomosti po peniazoch?
Že zabíjajú v nich detskú nevinnosť, že sa vysmievajú pannám, že kresťanské
cirkvi obracajú raz na posmech a inokedy ich lynčujú? Malo by sa to tam
varovne napísať. Kôli sláve teraz a tu, čiže primitívnej sebaoslave, sú tu mnohí
ochotní obetovať aj charakter, aj svoju intimitu, aj normálnosť aj stratu
Krista. Tam, kde tieto upozornenia nie sú, chýba v téme niečo veľmi
podstatné. A následne sa potom za niečo dôležité v tejto téme venuje
veľká pozornosť tomu menej dôležitému. Ak sa nepripájame nadšene
ku tlieskajúcim jednej z takýchto prác, tak je to pre tieto i ďalšie
dôvody. Existujú totiž aj iní a kvalitnejší anjeli, než akí sa tu, ako akože
novoobjavení, spomínajú a dávajú za príklad ku tým klasickým.
Nestriedajú sa iba ako veľkí šéfovia niekde mimo planéty v ovzduší,
ale celkom konkrétne slúžia iným. Nevyžívajú sa iba vo vládnutí, čiže
v predčasnej osobnej dôležitosti bez prinesenia veľkých obetí za ľud.
Archanjelskými a anjelskými bytosťami sú až po smrti. Tu na zemi sú
najskôr ako ozajstní ľudia. Voláme ich svätci. A tí boli Kristovej Cirkvi
verní a neodsudzovali ju ani keď zakusovali veľké psychické tlaky
prenasledovania od svätuškárov, čiže od „padlých anjelov“ v jej vnútri
alebo od fyzicky likvidačných útokov zdémonizovaných neprajníkov
zvonku. Ten tlak a boj ich vyzdvihol do oveľa väčších výšok, než tzv.
je úroveň romantických nových „archanjelov“ akoby zo starokatolíckeho
speváckeho zboru. Tých kvalitnejších a bez ušpinených krídel prezrádza
ich hlboká ľudskosť a pokora. Neraz i nenápadnosť. Svoju anjelskú
prirodzenosť a kvality nepotrebujú vystavovať teraz na prilacný obdiv.
Neraz sú ukrytí pred necudným svetom ako princezná v myšom
kožušku alebo ako princ ukrytý v šatách žobráka. Najstaršiu cirkev si
vážili ako dobrú matku. Padlé bytosti sa tu kúpu v zlate a v prepychu
a neraz sa škodoradostne bavia ako „verných anjelov“ ponižujú. Tým viac
predstierajú urodzenosť, čím viac od Boha odpadli, chudáci.
Dielo, ktoré v histórii kresťanstva na Slovensku nemá páru svojou
rosiahlosťou, by si zaslúžilo odbornú polemiku nejakého odborníka, o čo
autor cirkevné autority u nás viac krát neúspešne žiadal. Problém by sa
mohol pohnúť možno k lepšej komunikácii, ak by autor upustil od
prehlásení, že napr. RKC je vlk ovčom rúchu alebo že jezuitská
poslušnosť je iba považovať biele za čierne, keď to povie predstavený…
Ako upozornenie je to správne, ale ak by sa ostalo iba pritom
negatívnom, bolo by to neúctivé znevažovanie.
PS. Autor pomáha mnohým na Slovensku sa zorientovať v labyrinte
ezoteriky, ale sám by potreboval odborne poradiť. Ak ho jeho uctievači
nekriticky adorujú, tak mu tým aj nevedome ubližujú…

20

5. Infúzie pre Univerzálny život

Veľmi pekná je Vaša snaha o vnútorný život
s bratom Kristom. Celkom moderne ostatným
pripomínate tzv. vnútorné záležitosti. Napr.
o bedlivom prežívaní prítomného okamihu.
Pozoruhodné je Vaše učenie o 7. duchovných centrách v človeku,
ktoré originálne pomenúvate. Kresťanstvo je o tom nad nami, nie iba v nás.
Máte veľmi peknú prax vnútornej duch. cesty a odovzdávaní svojich
vnútorných negatívnych emócií Božskému Kristovi, ktorý jediný
premení túto biedu na pravé pozitívum. Vaše spoločenstvo prehlasuje,
že sa nedržíte žiadnych dogiem. Toto je Vaša podstata? A tá jediná
dogma, ktorej sa predsa len držať musíte?… Kresťanstvo totiž pevné
články viery mať musí. Ako dopadne šport či rodina bez pravidiel?
Sami sa tak zaraďujete medzi sektárov. To Vám vôbec nevadí??
Ak spoznáte, že sa v tomto fatálne mýlite, a napriek tomu zostanete vo
Vašom spoločenstve, tak prezrádzate, že ho milujete viac než pravdu.
Prakresťania, prazvláštne pomenovanie. To, že nepotrebujete vôbec
žiadne kostoly, ani kňazov, ani klasické Sv.písmo, ani krst, ani
eucharistiu, svedčí, že „kristus“, ktorý hovorí cez Vašu prorokyňu
Gabrielu nie je totožný s Kristom Nového zákona. To, že nástupca
apoštola Petra, čiže pápež, nie je pre Vás morálnou a vieroučnou
autoritou, to len prezrádza, že máte svoju novú pápežku, a miesto
Vatikánu svoj Wúrzburg. Vďaka za prorocké upozornenie, že naši
hierarchovia sa správajú ako farizeji. Pozor ale, že nie vždy a všade.
Máme aj apoštolskú postupnosť aj mnohé iné, na čo môžeme byť hrdí.
Karmu a reinkarnáciu nedávate do kategórie večného trápenia?
Myslíte si, že posielať znovu duchov do tohto nemravného sveta nie je
nemravné? Myslíte si, že toto je ten večný život spomínaný v biblii?
Vôbec proti nemu razantne nebojujete. Chcete byť súčasťou tohto
bláznivého vesmírneho kolotoča so stále horšou politickou psychiatriou
organizovanou prachatými mizantropickými sociopatmi v zákulisí?
Akoby ste odporúčali tento blázinec sveta ako cieľ duchovnej cesty…
Vážení reinkarnační apoštoli, zobuďte sa. Toto je bosorácka ideológia
ktorú vypotilo relatívno a jeho adorátori. Kresťanské kladivo z absolútna
je jasne antireinkarnačné a protikarmické. Jeho idea je totiž inkarnácia.
Tá túto diagnózu pomenúva presne ako nekresťanskú zvrhlosť.
Duch Svätý nás totiž vedie do neba. Duch nesvätý nás robí tulákov po
chladnom vesmíre či obeťami nejakých polobludov a poloprávd.
Panna Mária nie je podľa Vás hodna úcty a modlitba ruženca je
zbytočnosť? Týmto sa sami radíte medzi tých, čo takto pre bedliacich
svedčia iba o vlastnej neúcte ku svojmu osobnému panictvu či
panenstvu alebo asi aj o poškvrnenom historickom počatí Vašej
denominácie. Sú do neba volajúce ťažké chyby. Pobyt v našom tele je pre
Vašu prorokyňu iba boľavý pobyt v mäse? Prezrádza na seba, že svoje
telo potrebuje akútne spiritualizovať a posvätiť, lebo v nej pôsobí nejaká
nesvätá sila. Ak to odmietnete, budete stále vážnejší. A táto starina Vám
bude brať zdravý humor zo života. Tá Vaša vysoká škola ducha má
vážne nedostatky a také chyby na úrovni osýpok z materskej škôlky.
Odporúčate svoje moderne ladené meditácie s gymnastikou, ale nikde
napr.modlitbu na kolenách. Celibát a zasvätený život v panenstve či
panictve je pre Vás blúdenie. Ale to, že v podstatných veciach sa
kardinálne mýlite, na to ste ešte neprišli? Večné peklo neveríte,
čo svedčí o Vašej prajnosti, ale vyslovene odporuje Kristovým slovám
z evanjelia podľa Matúša kap.25. Nie všetci budú spasení, jasne sa to
píše v pravých evanjeliách, ktoré netreba opravovať, lebo hovoria
pravdu. Váš kristus sa podujal na opravu „božieho slova“ ale nie
z pravoverného evanjelia, ale nejakého apokryfného.
Odporúčam Vám nájsť si čas na pravé Božie Slovo.
Nečítajte iba Vašu „poopravenú“ bibliu. Pozrite si prosím pravé
štyri evanjeliá. A nás katolíkov prosím nemajte za až takých hlupákov,
a našu históriu nevysvetľujte iba podľa tých negatív, ktoré sa nemohli
nevyskytnúť. Napr. križiacke výpravy boli v začiatkoch obrannou
vojnou proti vyčíňaniu mohamedánov vo Sv. Zemi, a nie vojnou
cynickou a útočnou. Kristus je nie iba v nás, ako to jednostranne tvrdíte.
To tvrdia iba nedozretí mystici, až nenávidiaci tzv. celostný prístup.
Je aj v histórii tejto planéty, kedy jeho Inkarnácia pokračuje už 20.st.
v jeho Cirkvi. Aj našou povinnosťou ako kresťanov je, inkarnovať do
svojho tela i vnútra živého Krista, najmä do našich vzťahov, povolania
i do liturgie. Nie jednostranne a individualisticky iba do svojho vnútra,
kde má byť podľa Vás Božia Ríša. Že tu adeptovi hrozí sebaklaňanie
nižšiemu egu, na toto vážne vôbec neupozorňujete! Je to poznačené
nebezpečne silným individualizmom. A ak dlhé roky znevažujete
právoplatnú autoritu pápeža tak sa topíte iba v tzv. modernistických
úletoch z reality, na ktoré upozorňoval nielen sv. Pius X. Treba nám
teraz žiť naplno, žiť sväto, a nie odkladať to na inokedy. Lebo to je
polovičatosť smerujúca k duchovnej schizofrénii. Patrí sa nám nie
polovičato, ale radikálne odpovedať na Božie Zjavenie a tak nasledovať
Krista v zasvätenom živote v kláštore, kňazstve či vo svete alebo
v rodinnom spoločenstve. Čím menej to niekto chápe a nežije, tým je
to väčšia hanba. Myslíte si, že Váš kristus, čo svätosť neodporúča
a zasvätený osobný život nepotrebuje, je to, čo ľudstvo ako vzor
potrebuje? Sami sa tak posielate do nižšej ligy. Dajte pozor na veľké
klamstvá hada, lebo padlému ľudstvu tu nebude daná možnosť
nekonečných zábavných vteľovaní do ľudských tiel. Raz príde Posledný
súd Kristov, a veľké beda nepripraveným. Nepôjdu všetci do Nebeského
Mesta Jeruzalema, aj keď si rôzne kinderskupinky obľúbili uspávanku
o spasení všetkých. Tzv. apokatastáza je aj infantilná, aj nespravodlivá.
Podľa Krista z evanjelií mnohí idú pohodlnou cestou do zatratenia
a nie všetci budú zachránení. Kríž, na ktorom je korpus/telo/ Ježišovo
je podľa Vašej prorokyne iba negatívnym symbolom. Veľký omyl!
Vraj by mal byť kríž iba Vzkrieseného, ten je symbolom pozitívnym.
V skutočnosti tým iba prezrádzate, že nemáte v úcte Kristove bolesti.
Neznesiete na ne asi ani pohľad, ani to nemáte v programe života.
A tie Jeho rany sú tu aj dnes v jeho oddaných maličkých,
čiže pokorných kresťanov, čo sa snažia o poctivú spiritualitu.
Kristove tajomstvá treba ohlasovať kompletne a verne,
odkazuje Vám jedno z jasných pravidiel katolíckej Cirkvi.
Pozor na prorockú ženu, môže sa aj mýliť a dá sa ľahšie oklamať.
Mať kresťanského boha iba s dvoma osobami je síce originálny
príspevok do dejín kresťanstva, ale škoda že iba do dejín bludov.
Ide iba o zmutovaný blud, s ktorým mala matka cirkev problém v prvých
storočiach, a bol vyoperovaný na rímskej synode v r.382
a zdiagnostikovaný ako blud macedoniazmu.

medzi žralokmi


6.Biopsia u rosikruciánov

Keď sa človek začíta do Lectorium rosikrucianum má silný pocit,
že sa vo Vás stretá s nevšedným duchovným talentom, keď na
veľa stranách veľmi sofistikovaným spôsobom hovoríte tak
pútavo o niečom úplne tajuplnom, že nachytáte ťažkého, ale aj
naivného intelektuála, sklamaného surfovaním iba v materiálnom
svete. Čím má totiž niekto predčasne vyspelú väčšiu svoju inteligenciu
tým ľahšie sa dá nachytať na premyslene nastraženú tajuplnú
filozofickú pascu, ktorej podstata môže byť prekvapivo primitívna.
Náš čas je vzácny a netreba ho zbytočne zabíjať v motaní sa v bočných
uličkách. Aj študent Vás po čase prekukne, že novognózou zavádzate
a chytáte na medové motúzy ľudí, ktorí hľadajú platonické duchovno.
Vaša gnóza, to sú iba zmutované staré bosoráctva, ktoré sa tiahnu
dejinami, a sú podávané v stále kvalitnejšej podobe. Vašim
zakladateľom bol pravdepodobne už Adam, prvý slobodomurár.
Hovoríte o tzv. transfigurácii, o premenení sa, a zároveň aj
o Kristovi, ktorý podľa Vášho učenia vôbec na kríži netrpel a neumrel.
Vedzte, že ak takto zmýšľate o Jeho ťažkej práci pri vykúpení, ktorá
dala základ všetkého dobrého, tak tá Vaša transfigurácia bude, ale
najskôr iluzórna a potom pri ďalších zasväteniach až veľmi
nepríjemne reálna. Máte zaujímavé veci o mystike, spirituálnej
alchýmii, kultivované vystupovanie. A tak sa pokúsim kultivovane
Vás upozorniť na kardinálny omyl doketizmu, ktorý tvrdil, že Ježiš
mal nie ľudsky normálne, ale iba zdanlivé ľudské telo.
Je to podľa sv. apoštola Jána zásadné klamstvo antikrista, a pravý
kresťan sa toho pevne drží, a nedá sa nalapať na rečičky čo kradnú
podstatu kresťanstva a podporujú slobodomurárske interpretácie
v stále rafinovanejšej odrode. Rímski pápeži niekoľkokrát v priebehu
stáročí upozorňovali všetkých ľudí dobrej vôle, že tento gnostický
prúd je pre človeka zavádzajúci a nebezpečný, a naozaj ku skutočnej
záchrane a pravej transfigurácii ,čiže premene človeka na Boží obraz
nevedie. Ide tu iba o jednu z pohodlných ciest, ktorá nevedie do nebies.
Je to o tajomstvách, ktoré keď odhalíte, zastane tam prázdno a
nesvätý smiech. Toto nie je tá najlepšia vizitka duchovných ľudí…
Sv. bázeň pred božským a absolútnym tam veru nebude.
Niečo podobné sa skýva za tajomstvami FEDu a nášho finančného
systému. Točí sa to všetko okolo ničoho. Pre zasvätených a tých hore je
to úžasná zábava, ale pre miliardy tých dolu je to otrocky nastavený
očistec. A pre niektorých zbankrotovaných aj pozemské peklo.
Ak máte rozum na rozmýšľanie, tak uvažujte.

28

7. Kolonoskopia u svedkov Jehovových

So spevákov, ktorí sa pokúšajú spievať na duchovnej scéne je
Váš spev najfalošnejší. Ste veľmi horliví, ale to nie je pravá horlivosť.
Ide o drzé vnucovanie falošných výkladov biblie. Zabíjanie času.
A neraz o trápne obťažovanie ľudí. Toto slušní ľudia iným nerobia.
Tým viac prestierate svoje falošné istoty, čím menej v ne veríte. Tým
viac sa potrebuje ľuďom niečo nanucovať, čím je v tom viac klamu.
Podieľate sa na pyšnom poučovaní a obrovskej duchovnej krádeži.
Beriete Kristovi božský titul, kresťanstvu Najsvätejšiu Trojicu, Márii
panenstvo, pápežovi primát, atď. Sú to somárske bludy ktoré šírite,
a nebeská zdravotná polícia Vás bude musieť dať do závažnej karantény
ako nosičov ťažkých infekcií. Miesto učenia Vám radšej radím, konajte
radšej dobré skutky. Učte sa nie toľko obkecávať a duchovnejších iba
poučovať, ale učte sa ich počúvať. Zanechajte čím skôr svoje výmysly,
ak sa nechcete raz od hanby prepadnúť. Robíte sa medzi veriacimi
ľuďmi prví. Nie že budete, už teraz ste medzi nimi ako poslední. Vaše
komentáre biblie sú tak prudko kontaminované rôznymi stupídnymi
obvineniami, že Vás nebeský hygienik aj celý Váš spolok bude musieť
pre dobro Vaše i celej populácie ako intenzívnych bacilonosičov
zakázať. Ježiš ani raz nenazval Boha Jehova, ale Otec. Vy ste viac ako
On, že tu Vaše interpretácie povyšujete nad neho? Ježiš povedal sám na
seba JA SOM /Jn 8,28/ A povedal pravdu, za ktorú ho poslali farizeji na
smrť ukrižovaním, lebo to bolo v ich vnímaní ako bohorúhanie.
Ak Vám toto ušlo, tak ešte tvrdo spíte a kto Vás zobudí.
Váš pacifizmus je na zamyslenie. Aj Vaše nasadenie vyučovať svet.
Chodíte ľudí ako nepozvaní doučovať, a predvádzate sa ako pávy
ako len viete papagájovať a chŕlite biblické citáty. Ale vaše ťažisko je
starý zákon. Veľmi by Vám prospelo byť tichými, aj trochu pozorne
počúvať vzdelanejších a pokornejších pred životom. Vaša spása sa
počne asi vtedy, ak sa začnete zamýšľať trochu hlbšie aj nad iným
výkladom Sv. písma než nad jehovistickým a prestanete ľudí klamať,
že ste vážni bádatelia biblie. A jediní kompetentní na tie najsprávnejšie
interpretácie. Za predstieranou veľkou vážnosťou si robíte
z evanjelizácie veľkú zábavu. Držíte verejne časopis “ Zobuďte sa“,
ale zaspatejších medzi veriacimi, čo sa týka vieroučných záležitostí,
asi niet. Čo sa týka vzájomnej pomoci medzi sebou, tak ste na tom
paradoxne veľmi dobre. Držíte sa jednej vety zo Skutkov apoštolov, a kôli                 

                               nej zakazujete napr.zomierajúcemu dieťaťu transfúziu krvi, ktorá by mu                                                                 zachránila život. Ježiš o starozákonnom zakazovaní jedenia krvi nehovoril                                                nič, ale to, že svojimi výkladmi zabíjate to nevinné dieťa?                

A čím má spoločenstvo dokonalejšiu ortodoxiu, a čím viac pomáha celej
vonkajšej spoločnosti, ako je to napr.u nás katolíkov, tým hojnejšími a
tým smutnejšími sa tam opačne paradoxne stávajú ľahostajnosť,
anonymita, individualizmus, polovičatosť, cynizmus, svätuškárstvo,
a ďalšie rôzne až bizarné sociopatie.

26

8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lide.cz

Niečo také,čo ponúkate, lačné moderné publikum priam hlce.
Predstava, že sme v kozme nie sami. A kontakt s mimozemšťanmi…
Bodaj by Vašich čitateľov napadla aj kritická myšlienka, koľko je
z uvedeného pravdy, a koľko asi ilúzií. Aj či to už nie je sektárstvo na
kozmický spôsob. Nie ste Vy príliš zamilovaní do mimozemského?
Tam sa nachádzajú Vaši kozmickí záchranári, čo nám diktujú recepty
a varovania, ale nechávajú ľudstvo dosť dlho v štychu. Kukaním
po oblohe nám vážení uniká to podstatné: žitie tu a v realite. Čakaním
na evakuáciu ako náhražka nádeje a vzkriesenia tela? O tom svete
mimozemskom mi tu zatiaľ nevieme, pravdepodobne existujú
mnohoraké podoby života i mimo našej planéty. My však musíme
žiť aj tu, a neopájať sa inými svetmi ako kozmoholici. Aj si musíme dať
pozor napr. na chanelingové diktáty kto vie odkadiaľ. Či to nebude
postmoderná verzia špiritistických kontaktov? Spomínate aj Ježiša
Krista, a to pozitívne, ale oveľa väčší dôraz dávate na slová iných
„anjelských“ bytostí, a to dôležité, čo Kristus ako dôležité hovoril a konal
odsúvate na okraj? Prehlásením, že Ježiš vlastne na kríži netrpel
sa Vaši anjeli šepkári prezrádzajú, že Vás klamú. Spravte si revíziu
infantilností! Hovoríte o láske, ale cudnosť, rodinu a zodpovednosť
či prikázania nepotrebuje? Varujete ľudstvo pred očipovaním,
chystané tunajšími vládcami. Nevarujete nás vôbec o tom, že toto
očipovanie tela je skoro bezvýznamné pred „očipovaním“ duše
rôznymi psychickými deviáciami a opečatením ducha výmyslami,
mnohými bludmi a ľúbivo nemorálnymi radami či necudnosťami.
Pred zloduchmi, čo do medových pascí lapajú naivných a degenerujú
populáciu, čiže cynicky a škodoradostne posielajú mnohých do pekla.
Vaše 95 až 99 perc. presné merania zamorenia ľudí temnom sú až
trápne nepresné. Hovoria viac o Vás než o svete. Sú hlbokou
pesimistickou správou pre civilizáciu, ktorú by ste radi presvetlili.
Máme z Vás viacerí zvláštny pocit aj z toho Vášho zvláštneho svetla
z kozmických lampášov. Pomôže Vám hľadať a poslúchať pravého
Ježiša realistu, nie „ježíška“, sladkého mimozemštana. Je to jeden
z falošných kristov. Iba „večne“ sľubuje. Ako notorický pijan.
Falošná láska je tá, čo sa vôbec nedotýka rán tohto sveta obetou.
Keby bola olympiáda, ktorá stránka na internete je prejavila najväčší
výkon v disciplíne kozmofilný hyperinfantilizmus, tá Vaša by určite
získala v tomto obore kvalitnú značku. Vari sa nad ťoľkým Vašim
materiálom vážnejšie zamyslia aspoň viacerí neveriaci, že niečo nad
nami jednoducho byť musí.

9. Endoskopia u mormonov

Vďaka za Vašu ponuku učiť sa zdarma angličtinu.
Potom prišiel hlavný program, ktorý odpílil 2000 r. dejiny
Katolíckej Cirkvi jednou vetou, že vraj sa v nej stratilo už v 2. storočí
Kňazstvo, teda aj Božie vedenie a týmto ste akože s nami skoncovali?
Jednou lživou vetou takto popraviť dobrotivú Matku Cirkev?…
Fakt vôbec nevyzeráte až na takých duchovných primitívov.
A ponúkli ste nám alternatívu, že teda akože pravé kňazstvo
sa objavilo u Vás v Amerike len nedávno. Vtipné ako Chaplin!
Ešte viac publikum zabávate serióznou ponukou mnohoženstva.
A prekvapujete aj pokusom o reálny kresťanský komunizmus.
Dostali ste vraj nové zjavenie, nové pokračovanie biblie
v tzv. knihe Mormonovej, kde božie kráľovstvo bude v Amerike.
Volá sa to pseudokresťanský ultranacionalizmus. Toto zjavenie
anjela je podozrivé, a apoštol Pavol by bol voči nemu veľmi prísny.
Odvádza ľudí totiž od pôvodného Zjavenia a na jeho úroveň kladie
niečo, čo ani zďaleka podobnú úroveň biblie vôbec nedosahuje.
Serióznejší bádatelia o Vás vedia, že máte slobodomurárske pozadie.
S takými výnimočnými zaoceánskymi kalerábmi to budete na blšom
trhu so zábavnými pseudonáboženskými spoločnosťami určite
v popredí. Možno to dotiahnete až na riaditeľov cirkusu,
Tak ako to Charles Chaplin dotiahol na kráľa medzi zábavačmi.

10. Punkcia kresťanského spoločenstva Milosť.

Zapálenosť za kresťanské záležitosti nemožno uprieť členom tohto
spoločenstva. Vaša nadšená oslava Mesiáša v zhromaždení je
pozoruhodná. Len si dajte pozor, aby ste v tom prihlučnom chválení
Božieho Mena nezabudli na podstatu evanjelia. Z viacerých strán totiž
je o Vás počuť, že podľa Vás je správny kresťan ten, kto je zdravý
a úspešný. Ak je niekto chorý, tak má v sebe nepožehnanie. A tvrdíte
vraj že i toto je diabolstvo, ktoré treba z neho vyhnať?… Pretože podľa
Vás je Boh iba zdravý, a choroby sú od diabla. Dovoľte mi upozorniť
Vás, ako sa ale ultrafatálne v tomto bode tzv. teologickej prosperity
mýlite. A doslova duchovne spíte, ak
si nevážite svoj kríž, ktorý nie je pre nás vždy trestom. Neraz ľudia sú
úspešní a zdraví, a predsa idú do duchovnej záhuby. A keď ich to kdesi
začne bolieť, začnú sa modliť. A stávajú sa hlbšími. A toto je podľa
Vás od zlého? Ráčte sa zobudiť. V antikatolíckej odiozite úspešní
veru ste. Snaha o kompletnosť Vám prekáža? Lebo toto robia uctievači
nejakej čiastočnosti. Je to pod mikroskopom ťažký sektársky vírus. Máte
nás za modlárov, a vlastné modlárstvo nebadáte? Čo tým myslím? Aj
napr. ten Váš nemilosrdný postoj voči trpiacim, veď je to už len
teoreticky hrozná krutosť voči nemocnému človeku. Veď on môže
trpieť nevinne ako Kristus, a Vy ho ešte navštívite takýmto
„vieroučným“ kopancom na jeho krížovej ceste??? Ak trpí nevinne,
veď v ňom trpí aj náš Pán! Len aby Vám z toho nezamrzol raz úsmev.
Kristov príchod sa približuje, a píšem tieto riadky aj preto, aby ste sa
zamysleli kým je čas, že Mesiáš musel aj trpieť… A tak to bude aj
s jeho vernými nasledovníkmi. Kto predčasne jačí slávou, a povyšuje
sa, tak nech dá pozor, aby nebol raz za tú pýchu trpko ponížený.
Ste jedným zo spoločenstiev, kde zvolávate Ducha Sv. bez účasti
Panny Márie. Neviem či Vás na to niekto upozornil, a či ste aj ochotní
sa nad takým upozornením aj hlbšie zamyslieť, ale takéto niečo môže
byť aj nebezpečné. Odmietate tak veľkú pokoru a hlbokú ľudskosť,
odmietate krásnu podstatu celého Božieho diela prítomnú v Márii,
ktorá je v tejto krásnej bytosti jedinečným spôsobom prítomná. Ak nás
obviňujete, že z nej robíme modlu, a povyšujeme ju nad Boha, tak tu
už osočujete. Nebude požehnaný ten, kto vrhá klamstvá a obvinenia na
iného. To je tiež ovocie tej nepokory, s ktorou ste sa začali intenzívne
kontaktovať. Sv. Panna bola služobnicou Pána. Verne stála pod
krížom, keď sa Ježiš obetoval za našu spásu. Duchovne mu pomáhala
a asistovala pri diele vykúpenia. Tak robila po celý svoj život. Viera je
totiž o poslušnosti Bohu. Ona bola v tou najlepšou zo žien,
kráľovnou. Keďže dávala vždy prednosť Bohu, a seba dávala do
úzadia. Bohu sa to páčilo, a dal jej prednosť pred ostatnými ctiteľmi.
Títo budú ochránení a nespyšnejú. Sú aj takí medzi kresťanmi, ktorí
tomu nerozumejú, a tejto veľkej pokore ani rozumieť nechcú. Je to
veľká chyba a preto tu píšem tieto riadky, aby som na to upozornil.
Byť totiž kresťanom bez veľkej pokory je hanba. A raz to bude veľká
hanba. Veľká hlučnosť, ktorá sprevádza bohoslužobné zhromaždenia
týchto nepokorných učeníkov je a bude nebu tak nepríjemná, aký veľký
hluk sa na nej robí. U nás katolíkov sa odovzdáva Duch Svätý tichým
položením rúk pri kňazskej vysviacke, jemným dotykom pri birmovaní,
či pokojným slovom pri vysluhovaní si manželstva. Ak niekto robí väčší
hluk aj u nás, ten ešte nie je v dospelom veku. Ešte nevie, čo zo sebou.
Na zhromaždeniach, kde sa idú všetci len a len uzdravovať je čosi veľmi
duchovne choré. Veľká väčšina z nich sa aj tak neuzdraví, a to
neznamená, že nemajú vieru. Znamená to, že majú prijať kríž
a trpezlivo si ho niesť.
Ale to by už museli rozmýšľať nad katolíckym katechizmom,
však, a nie nad Vašimi „múdrosťami“, ktoré sú tým viac vzdialené
pravde, čím sú hlučnejšie prezentované. A v dobrom Vás napomínam,
dajte si pozor aj na extrémne exorcizovanie všetkého a všetkých,
samozrejme okrem samých seba. Neraz si totiž premietate svoje tiene,
čiže nečistoty vlastného srdca do iných učeníkov, ktorí majú v sebe
nejakú smietku, a Vy si nevšímate v sebe svoje brvno.
Je pozoruhodné, že nechcete patriť medzi náboženských sedmospáčov
a hovoríte často o duchovnom boji, len dajte si
poradiť aj od skúsenejších duchovných bojovníkov v iných
spoločenstvách, aby sa Vám nestalo, že zo zdravého človeka vyháňate
rakovinu, a toho s ťažkým nádorom potľapkáte po pleci ako zdravého.
Volá sa to aj spirituálny diletantizmus
alebo aj duchovná slepota. A to, keď si niekto nedá poradiť od
skúsenejšieho a staršieho, tak to je ťažká frajerina, ktorou boli napadnutí
farizeji a v evanjeliu sa vôbec nespomína, že by tohto arcidémona bolo
možné vyhnať nejakým tradičným exorcizmom. Za zlomenie tejto
luciferskej moci musel Kristus vykrvácať na kríži, aby s ňou pohol
a zlomil ju. Kto je proti právoplatnému a dobrému pápežovi, odsudzuje
sa sám na podriadenosť nejakému pseudopápežovi. A kto
znevažuje Jeho pokornú matku, ten na seba iba prezrádza stupeň svojej
duchovnej rozdrapenosti. Jej veľká pokora je mu asi riadne proti srsti.
Normálni kresťania pracujú na tom, aby najskôr vyhnali tieto vírusy zo
svojho srdca, až potom idú robiť operácie na iných pacientoch…

11. Magnetická rezonancia u anglikánov

Dve miliardy ľudí vraj sledovalo svadbu storočia stojacu sto miliónov
libier. Milióny Angličanov jačali od šťastia, keď sa princezná a princ
pobozkali. Povrchného diváka by napadlo, že je to vlastne skoro
rovnaké s katolicizmom. Keď však nakuknete do histórie tak sa
pripravte na desivý šok. Pred päťsto rokmi bol anglický kráľ Henrich
VIII. dvadsať rokov ženatý a žena mu dala desať detí. Zostala mu iba
jedna dcéra, ostatné deti umreli. Poriadne z toho nazlostený chcel
následníka trónu a chcel inú ženu. Pápež mu to nedovolil, iba
potvrdil, že pôvodné manželstvo je platné. Kráľ sa naštval, odtrhol
Anglicko od Katolíckej Cirkvi a sám sa dosadil na miesto pápeža.
Okrem tejto obludnosti popravil dve zo svojich šesť žien a začal
prenasledovať katolíkov. Okrem pár hrdinov odpadla s kráľom
väčšina. Túto „cirkev“ prezentujú ako high church, čiže ako cirkevnú
špičku, a bohatstvo a sláva angličanov tomu dodáva vznešené
pozadie. Okrem iného dnes podporuje aj biskupovanie lesbičky. Davy
zaujímajúce sa o povrch si asi vôbec neuvedomujú, ako to všetko raz
dopadne. Tí, čo sú dnes prví, budú poslední. Prajem Vám, aby Váš
veľmi sa povyšujúci zakladateľ nebol raz na mieste poslednom.
Ak neskončil v pekle, tak by ma to ozaj prekvapilo.
Zamýšľajú sa vôbec členovia takéhoto spoločenstva nad svojimi
koreňmi? Mať za zakladateľa svojej viery rozhnevanú obludu,
niekoľkonásobného vraha, smilníka a zastrašovateľa?
A spájať toto s evanjeliom a Ježišom Kristom? Majú
obrovskú „odvahu“ s takouto vizitkou predstúpiť pred Boží súd. Ak
by mali trocha súdnosti, tak by sa z takejto „cirkvi“ poponáhľali čím
skôr nájsť si niečo slušnejšie. Ak v nej totiž zostávajú, tak s tým
činom antikráľa sami po toľkých rokoch vlastne ticho súhlasia…

12. Centrálny tomograf Pražské „mystické školy“.

Vznikla v zač. 2O st. v Prahe. Veľkému záujmu o tajomné veci, ktoré
je prítomné u nie málo hľadajúcich nielen pražákov dala silné podnety
k práci a premýšľaniu. Bola akousi duchovnou alternatívou a ponúkala
necirkevný prístav tým, čo sa zaujímali o to božské v nás. Išlo o silné, ale
ešte nevyzreté nadšenie, ktoré miešalo mystické s okultným, a nemalo
jasnú schopnosť rozlišovania medzi nimi. Popularizovať mystiku a dať
sa aj do občianskeho spolku praktizujúcich mystikov nezostalo však bez
problémov a zatúlania sa do bočných uličiek v labyrinte světa a ráji
srdce. Český národ vôbec nie je taký ateistický, za aký ho má povrchná
štatistika. Jeho kultúra, najmä múdre pohádky, rôzne duchovné smery
i táto škola svedčia o tom, že ide o jeden z najduchovnejších národov.
V mnohých knihách popularizujúcich vnútorný život, ktoré sa začali
objavovať, a priam si ich pýtalo lačné publikum , boli legendou a
pražským priekopníkom Karlom Weinfurterom a jeho spolkom Psyché,
zverejnené mnohé mnohokrát utajené zaujímavosti z duchovného
sveta. Samozrejme aj zo života katolíckych svätých. Boli ale pospájané
s mysticizmom iných ezoterikov, aj pohanských náboženstiev , ich
fakírov a rôznych čudných guruov. V jeho kľúčovej knihe Ohnivý keř sa
odhaluje mystická cesta, umenie koncentrácie, žiť s Kristom vo vnútri
atď., čo sú všetko úžasné záležitosti, ktoré sú viac než zaujímavé.
Dielo je venované jeho manželke Boženke. Akoby sa tým naznačovalo,
že ide iba o menšie veci a nie o veľkú mystickú svadbu Stvoriteľa
s jemu verným ľudstvom. Písmenové cvičenia cvičili i viacerí kňazi
a rehoľníci. Malo to však rosikruciánske pozadie. Tieto recepty
prinášali reálne duchovné zážitky, ale mali aj svoje úskalia a vedľajšie
účinky. Hovoriť o Kristovi, sústrediť sa na neho vo svojom srdci,
prebúdzať jeho život v celom tele, počínajúc nohami sú úchvatné veci.
Ale skryté nebezpečie toho všetkého snaženia bolo, že ak sa napojí
učeník na zdroj vody, ktorý je zlúčením čistého prameňa s nečistými
prameňmi nekresťanských náboženstiev, potom nech sa nečuduje, keď
nastanú nečakané prehánky. Ak niekto nestavia na základe, ktorý sám
Ježiš položil, keď založil svoju Cirkev, a postupne sa tak vtelil cez ňu
aj do dejín tejto zeme, robí tzv. svojvoľnú „murárčinu“. A ak pokračuje
v stavaní bez dôrazu predovšetkým na solídnu ľudskosť, postaví iba
naklonený múr. Toto pražským „mystikom“ ušlo a to zabudli do svojich
urýchlených projektov zahrnúť. Ide skôr o mysticizmus, poznačený
individualizmom, ktorý sa v ich vzťahoch začal aj prejavovať. Praví
mystici neboli iba individualisti, a učili sa od originálnej Cirkvi, kde
neraz na jej okraji robili veľkú duchovnú prácu. Neboli až tak nadšení
za rôznorodé kópie. Ak niekto ide do vnútra ku svojej božskej podstate
bez eucharistického Krista a bez ochrany sv. Panny, robí niečo
nebezpečne priodvážne, a môže mu to priniesť okrem zážitkov aj silné
tlaky a duchovné škody. Na toto už táto škola neupozorňuje. Išlo totiž
o nadšencov, ktorí hľadali kade tade, a neboli ešte spoľahlivo v Kristovom
učení zakorenení. Zachádzali aj mimo jeho učenia, čo bola chyba.
Taká mystika už nebola čistá. Bolo v nej primiešané mnoho iných
aj nečistých prísad. Ako umelá želatina v poctivom tvarohu.
Celebrite Karlovi sa podarilo evanjeliové zásady až srandistickým
spôsobom spájať s nekresťanskými tézami. V čechách tomu říkají
i kočkopes. Autor mal pozitívny vzťah ku kresťanstvu, ale ku sv.omši
iba platonický. Na svoju škodu. Miesto biskupa si zvolil za idol
slobodomurára Kerninga a za garanta celej školy si akoby vybral miesto
pápeža hinduistického guru Maharišiho. Čím o sebe vlastne prezradil,
že jeho team je iba predkapelou new age. A netreba ho brať príliš
vážne. Pokúšal sa o univerzálnu syntézu, ale synkretistickým štýlom.
Jeho stotožnenia Sv. Panny s necudnou silou kundalini sú silnou
kávou a aj urážajúcim odklonom od podstaty kresťanskej viery. Hoci
im išlo o mystiku a mali dobrú vôľu, pohanské nesvätosti im rozkvitli
do ješitností a rôznych bizarných spolkových medziľudských vzťahov.
Dať na jednu úroveň ezoterických pobehajov s ozaj svätými bol ten
podstatný omyl týchto „veľkých mystikov“, ale ešte aj diletantov.
Stádovitosť inteligentnejšieho druhu bol omyl ďalší. Tiež netrpezlivé
vystavovanie seba na obdiv spoločne s mystikou, táto malá sláva už
tu, bol omyl tiež, a nie malý. Skutoční mystici nepotrebovali byť
takýto šašovskí exhibicionisti. Presne naopak. Robili svoju duchovnú
prácu nenápadne. Čím bola dôležitejšia, tým sa to dialo vo väčšom
tichu. Učiť ešte všelijako nedozretých ľudí tajomstvám mystiky je
niečo podobné, ako keď niekto predčasne učí mladých ľudí technikám
sexu. Oni otvorenými ústami budú hltať rôzne odhalenia, ale potom
narazia na tvrdú realitu. Tá ich tak silno odcudzí a odhodí od seba, ako
unáhlene a silno spolu spájali telá. Príliš rýchlo ísť do hĺbok rozkoší tela
znamená koledovať si aj o rýchle sklamanie sa v sexualite. Podobné
sklamanie budeme mať z jedincov, ktorí budú zasvätení do rôznych
oblastí napr. ekonomiky, a pritom nás vydesí ich cynizmus, keď vám
napr. primitívne nevrátia peniaze. Veľký primitivizmus totiž hrozí aj
inteligentným, čo prišli rýchlo a nepoctivo k diplomu či k utajeným
informáciám. Pravá mystika to nie sú iba naše snahy a naše výkony.
To možno sľubujú guruovia z východu. Kresťanskí svätci v ozajstnej
pokore pripomínajú, že to je viac dar z neba. A predchádzať im má
normálna ľudská prirodzenosť a poctivo dozretá spiritualita.
Psyché bolo poznačené dedičným hriechom naivity a netrpezlivosti.

halik-papez

13. Antibiotiká na horúčky tzv. apokalyptických hnutí.

Bolo ich a je mnoho. Sú na zamyslenie. Jeden z príkladov. V roku 1534
sa anabaptisti na čele Johanom von Leiden, ktorý sa vyhlásil za
mesiáša, zmocnili vlády v Múnsteri. Tam začali budovať vytúžené
„kristovo“ kráľovstvo Nový Sion a mesto premenovali na Nový
Jeruzalem. Cestou teroru sa pokúsili zrealizovať ideál úplnej rovnosti:
majetok mešťanov vyhlásili za spoločné vlastníctvo, odstránili
peniaze a zaviedli mnohoženstvo. Sám von Leiden mal osemnásť žien.
Išlo tu asi o prvé radikálne vlelenie komunistickej utópie v dejinách.
Táto ozbrojená diktatúra anabaptistov bola predobrazom Parížskej
komúny aj boľševickej revolúcie v Rusku. Tento revolučný zápal
jedného z chiliastických hnutí sa preniesol na britské ostrovy a tam sa
stal dušou anglickej revolúcie. Bolo to iba pokračovaním histórie
židovského chiliazmu v „ kresťanskom“ prezlečení. Bolo akoby detskou
kolískou ďalších podobných revolúcií s mnohými socialistickými či
komunistickými odnožami. Anabaptisti robili rozdiel medzi vonkajším
zjavením zvestovaným vo Svätom písme a zjavením vnútorným,
uskutočňujúcim sa v dušiach „bohom“ vyvolených ľudí, skrze „ducha
svätého“, ktorý na nich zostúpil a obdaril ich prorockým darom. Jeden
z najdôslednejších hovorcov Nikolas Storch okrem ohlasovania nového
príchodu spasiteľa požadoval neoharaničenú slobodu človeka, jeho
absolútnu spoločenskú rovnosť, odmietal súkromné vlastníctvo, ktoré
vraj treba rozdeliť medzi chudobných. A takto nastoliť tzv. „vládu
osvietených“ Že by inšpirácia aj pre profesionálnych revolucionárov?

14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista.

Jeden z obrovských trapasov medzi driemajúcimi učeníkmi je čakanie
na vystúpenie antikristovej vlády vraj iba na konci čias. A tí mnohí
antikristi v dvetisícročných dejinách Cirkvi nás ešte nestihli prebudiť?
Už sv. apoštol Ján vo svojom treťom liste nás v prvom storočí
upozorňuje na namysleného biskupa Diotrefa a odporúča solídneho
Demetria. Ako inak nazvať ako antikristi asi štyridsať protipápežov
v dejinách, čo mali tú drzosť, aj s tými, čo im pomohli do tohto
najtrápnejšieho úradu všetkých čias nastúpiť a osopiť sa na
právoplatných pápežov? Ako inak nazvať troch nemeckých biskupov
z 9 st., ktorí dali uväzniť, súdiť aj bičovať svojho kolegu Metoda,
ktorý konal čestne a podľa práva. Aj Wiching , jeho nástupca pre kraje
Veľkej Moravy ,čo asi “s veľkonočnou radosťou“ intrigoval, očierňoval
a falšoval buly bol kresťan katolík? Bol, ale nesvätým a pokryteckým.
Ako nazvať niekoho, kto vyleje kýbel octu na spolubrata a ide
zo sv. liturgie? Alebo toho, kto buzerantsky obcuje a považuje to za
prirodzený prejav, a mladých ľudí ide učiť čistote? Čo je to za
otrasný cynizmus, keď niekto nepoužíva slovo prepáč, a je odborník na
slušné správanie? Alebo sa dlhoročne przní sebaoslavou, a tára iným
o pokore? Či nanucuje svojim ďeťom životný stav? Nepodelí sa so
súrodencami? Toto a všeličo iné je pod maskou kresťanstva? Rátajú
nositelia týchto anticností vôbec s tým, že Boh existuje a raz prídeme
na posledný súd? A že všetko skryté bude odhalené? Ak tvrdia, že
rátajú, tak klamú. Prepadli by sa už teraz od hanby a išli by sa hanbiť
do kúta, ak by s posmrtným životom ozaj rátali. Neľudskosť je ich
znamenie, že sú ešte slepci a tvrdí egoisti. A pritom mali akože jasno
a tvárili sa ako farizeji, že zachovávajú ortodoxnú náuku. Pritom
vyznávajú iba zúfalý a prispatý polokatolicizmus. Predbehnú ich tí,
čo v mnohom z viery možno aj úprimne pochybovali, ale sa chovali
v podstatnom charakterne. Antikrist je tieňom Krista. Pôsobí tu už 20
st. Až sadisticky sa teší, keď môže trápiť svätých. Hrá sa v kostole na
dokonalého kresťana a robí z niekoho iného obetného baránka. Zhadzuje
na neho svoje viny a považuje to za niečo úplne normálne. Táto
škodoradosť je jeho jedinou ozajstnou „potechou“ a špecializuje sa
predovšetkým na ňu. A ráta s tým, že to nikto z hora nevidí a že za to
nebude niesť zodpovednosť. Toto je naozajstná nevera, nie ateizmus.

21

15. “boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem.“

Ak máš v úcte Boha, a ctíš si ho, to je výborné. Dovoľ mi však
pripomenúť Ti a opýtať sa Ťa, že či je to ten Boh kresťanov? Lebo je
mnoho rôznych bohov, a iba Jeden je Najvyšší. Ten Boh kresťanský je
Otec Ježiša a tiež Duch Svätý. Boh tri krát Svätý. Ten, ktorý sa stal
pred 2O. storočiami človekom, a má aj neodvolateľne ľudskú tvár. Ak
by sme mali tohto Boha, neboli by sme proti Jeho Cirkvi, ktorú tu cez
apoštolov založil. Ak je totiž niekto proti katolíckej Cirkvi, boh v jeho
vnútri pravdepodobne nie je v jednote s kresťanským Bohom, ale
podlieha vplyvu iných božstiev. Niekto si za boha považuje svoj
vlastný názor a za učiteľský úrad iba vlastné skúsenosti. Takýchto
individualistických antipápežov máme až až. Sú vo svojej súkromnej
sekte a radikálne poslúchajú asi iba svoje rozmary. Sami sa delegovali
za „pápeža“ ak toho v Ríme nepotrebujú. V ich liberalizme je ukrytý
libertinizmus /smer ku zvrhlosti/ a ich veľká tolerancia bludov končí
inkvizítorským odsúdením nejakej dôležitej pravdy. Ich zábavný santa
klaus sa postupne sa zmení na kruťasa. To je súčasť ich vývoja.
Z jedného extrému sa nechiac ocitnú v druhom. Ak niekto tvrdí, že je
katolík, a ignoruje eucharistické zhromaždenia, je to nie katolík, ale
lajdák. Je poznačený silným individualizmom aj pohodlnizmom.
Pravý kresťan totiž hľadá Boží hlas aj v samote, ale vie, že aj
spoločenstvo Cirkvi nie hocijakej, ale Svätej , je dôležité a potrebné.
Aj spoločenstvo dobrých ľudí je dôležité ako neskrivené zrkadlo.
V jednom i druhom sa budujú špecifické cnosti. Kto sa hrá, že už má
celého boha v sebe, môže skončiť ako vykradnutý ťuťkosektár,
v literatúre priliehavo nazvaný chrobák Truhlík, ktorý „všade bol
a všetko vie“ a na konci života už nemá rád naozaj skoro nikoho, ani
sám seba. Cez bohovskú autošaškáreň zdedí trpkú samotu. Ak má moc,
tak sa jej zaťato drží a strpčuje život podriadeným. Podobne si
ubližuje ten, kto uteká pred samotou iba do povrchových spolkov.
Boh kresťanov je Láska. Teda patria ku nemu aj normálne a pekné
vzťahy. Zlé vzťahy sú semiačka od zlého a záprdky necností. Je
normálnym vzťahom ignorovať účasť na eucharistii, ktorú nám dal
Ježiš aj na to, aby sme na podstatu nezabúdali? Duch Boží je aj v lese
ak ho tam vzývame, ale adorácia čiže poklona Bohu cez tajomstvo
eucharistie je nenahraditeľná. Prečo? Lebo v lese nám pri modlitbe
bude napr. vnuknuté, že ako sa mám postarať o svoje deti, ale pred
eucharistiou mi to bude spresnené, že sú aj iné deti než tie moje,
o ktoré sa treba postarať. V prírode mi duch vnukne, ako si mám robiť
doktorát, ale až pred eucharistiou mi bude objasnené, že mám začať
intenzívnejšou modlitbou liečiť choré vzťahy v rodine. Pri televízore
ma boh vnútri rozcíti nad zemetrasením na Haiti, ale v kostole sa deje
konkrétna zbierka na pomoc pre haiťanov. Pri počíťači sa môžem
dozvedieť skoro všetky informácie, ale tie podstatné pre život farnosti
sa dozviem až z kázne svojho kňaza, ktorý nedlabe na Božie Veci, ale
sa modlí predtým, ako ide kázať. Preto katolícky svätci a svätice
čerpali par excellence /predovšetkým/z čistého prameňa sv. eucharistie
a nie iba z kníh, z iných ľudí či z detoxikačno – relaxačných meditácií
v prírode. Tam si svoje božstvo nájde aj zvieratko a netreba mu na to prečítať
ani jednu knihu. My sme stvorení nie iba na to, aby sme boli vo svojom
individuálnom raji, ale sme tu aj pre spoločenstvo s ostatnými. Na lásku musíme
byť aspoň dvaja, však? Je veru rozdiel medzi božským Kristom v eucharistii
a malom Jezuliatku v nás. Iné je veru kópia a iné je originál.
Aj keď sa trochu na seba podobajú.

PS: Tí, čo chcú iba Tatry, a tvrdia, že nepotrebujú sprievodcov, horskú či

záchrannú službu, robia veľkú chybu individualizmu, pochádzajúcu z pýchy.

Môžu na svoju mladícku nerozvážnosť to doplatiť  životom…

A tí, čo podobne ignorujú sprievodcov z matky cirkvi,

ohrozia si život večný…

16. Odporcom „apostatického gesta“ tzv. ducha Assisi.

Možno to Janko Paľko II. s tým milosrdenstvom niekedy aj prehnal,
ale hádzať ho do pekla spolu s dnešným pápežom je asi najväčšia
drzosť medzi súčasnými nehoráznosťami. Druhé miesto na olympiáde
náboženských zvrhlostí. Prvé majú zaručene tí, čo v mene svojho „šéfa“
vyhadzujú atentátmi do luftu iných“neveriacich“, neraz nevinných.
Takto na seba privolávajú odpor a nenávisť ľudstva, ktorú svojimi
„odvážnymi“ činmi zasiali. Osobne si myslím, a dúfam, že na to mám
právo, že pápeži majú ako jednu zo svojich vážnych povinností ako
hovorcovia kresťanstva a lídri katolíkov oslovovať všetkých veriacich
ľudí tejto planéty. A snažiť sa s nimi nadviazať priateľský dialóg.
To je ten duch Assisi, toto je aj súčasť viery katolíkov celého sveta,
o ktorom vyhlasujú niektorí superortodoxní, že je duchom antikrista.
Nie je, treba im pokojne odpovedať, aj keď ich to ešte asi viac rozzúri.
Ide o pokus nerozoštvávať náboženské vášne, ktorých bolo v histórii
ľudstva viac ako dosť v mnohých vojnách, ktoré nám neveriaci možno
právom vytýkajú. Ježiš nám to v evanjeliu trvalo pripomína, že príde
doba, kedy pravých učeníkov zavraždia, a budú si myslieť, že tým
slúžia „bohu“. Nikdy však Otca nepoznali, ak takto konali, odkazuje
im sám Boží Syn. Veď on sám bol obeťou ťažkoslepých náboženských
fanatikov! Kto upaluje iného pre jeho názor, ten evanjelium vôbec
nepochopil. Možno evanjelium pochopil, ale to apokryfné, podľa Judáša.
Ani sa nad Kristovým posolstvom lásky hlbšie nezamyslel.
A bibliu porozumel asi len do polovice Starého zákona, a to aj určite
vynechal serióznejšie poznámky ku tisícročným textom.
Tí samozvanci na Ukrajine sa správajú stále arogantnejšie,
exkomunikujú postupne celý svet, a na koniec asi aj samých seba.
Vidia smietku v oku brata, a vo svojom nevidia brvno. Nevyhnutnú
snahu dobrého pápeža vysvetľujú ako najväčšiu zradu. Infantilne ho
upaľujú vo svojich poplachoch na internete. Ide z nich smrtonosná
pravovernosť a absentuje, u kresťanov vari aj povinná, štipka detskej
radosti. Stratili nadhľad i cit. Podobné typy sa vyžívali v upaľovaní
kacírov a čarodejníc v stredoveku, keď boli pri akej – takej moci.
Narobili tak sebe i svojej cirkvi veľkú hanbu aj po svojej smrti, pretože
v nich nebolo zmilovania a zakvitla v nich asi iba plnosť satanskej
škodoradosti. Osočujú iných ako antikristov, ale sami sa tak správajú.
Bez lásky idú tvrdo brániť svoj poloortodoxný polofanatický názor.
Dejiny boli plné revolučných bujakov , ktorí asi mali v sebe
poriadnu duchovnú zápchu a tej sa potrebovali nejako urgentne
a asi čo narýchlejšie cez iných zbaviť. Preháňadlo na svoje vnútorné
stavy úzkosti si väčšinou našli v žabomyších verbálnych vojnách,
v rozoštvávaní a duchovno – krčmových bitkách za svoju malú veľkú
pravdičku. A nafúkli to na veľký problém, ktorým sa majú všetci okolo
ako zdravotníci zaoberať, lebo si ho nedokázali vyriešiť ticho,
v pokore a v sebe sami… Ich militantnosť je možno aj alergickou
reakciou slepého čreva v mystickom tele Cirkvi na prehnané
mierumilovné bratríčkovanie, ktorým sme už skoro všetci pripití.
Ak nevedieme duchovný boj, a fajčíme premilosrdnú fajku mieru už
pomaly s každým, o pekle a diablovi nepovieme nič, to v tele vyvoláva
všelijaké nedôstojné napätia a podobné komunikačné hnačky.
„Pravoverní“ z Východu sa rozhodli chlapsky udrieť po stole a
vojensky udrieť a to rovno na generálny štáb vo Vatikáne. Ak vyrobia

22

novú sektu, myslia si, že svojimi škuľavými gumipuškami
a vybuchujúcou pyrotechnikou vo virtuálnom digitálnom svete nás
prebudia ? Ide o jedno z trápnych amatérskych divadiel na ktorom sa
pobavia akurát ateisti a budú živiť karikaturisti. Takto podobne rozdelili
Cirkev na východnú a západnú už v roku 1054, prekliali pápeža,
a kliatba sa im za 9 st. vrátila v podobe ukrutného tsunami komunizmu.
Čo totiž zasejeme, budeme aj raz žať. Ide nie zápas o pravovernú vieru,
ale dnes už neprimerané a zbytočné znovuštiepenie kresťanských síl.

17. Poučili sme sa z 1.Slovenského štátu?

Jeden zo zaujímavých unikátov sa udial u nás v r. 1939 – 45.
Naokolo zúrila 2.svetová vojna a u nás sa budovalo. Slovenský štát
nemožno hodnotiť čiernobielo. Bola vojnová doba. Prezident robil, jako
vedel. V prvom rade chránil svoj národ. Ako kresťanský politik bol
svojský, mal dobrú vôľu pozdvihnúť národ, chcel jeho vonkajšiu
prosperitu, ale ako katolíckemu kňazovi mu vyhlásenie za svätého
nehrozí. Od duchovného sa totiž očakáva predovšetkým prosperita
vnútorná. To vonkajšie má byť až druhoradé. Je to príklad, ako môže
dopadnúť jeden z nás, ktorý má ohlasovať Kristovo Božie Kráľovstvo,
ale pomýli si ho s pozemskými záležitosťami. Amatérčina ako hrom.
Nazývame to moderne strata kňazskej identity. Úspechy vonku nám
toťiž môžu otupiť duchovný zrak, stratíme bedlivosť a nebadane
sa zamoceme. Toľkokrát sa to už opakovalo. Poučíme sa niekedy?
Je nevyzretosťou viery a veľkou naivitou takto prilacno podľahnúť
pokušeniu nacionalizmu a trocha i mesiášskym komplexom.
Mučeníci boli za pravdu evanjelia umučení. S vlkmi sa nekamarátili.
Tiso bol poslancom, ministrom zdravotníctva ,

                                                          predsedom vlády aj prvým slovenským prezidentom      

Bol aj profesorom katolíckej morálky,

čiže mal byť odborníkom špecialistom
na rozlišovanie dobra a zla.

12

                                       Navonok skvelá značka. Ale vo vnútri nie.                                          

Češi nás držali nakrátko. Maďari na nás striehli ako mačka na myš.

11.3. 1939 sa vzdal nezištne predsedníctva vlády a odišiel na faru
do Bánoviec kde bol ešte aj farárom. Veľa funkcií naraz, aj to my
tu roky trénujeme. Ak by sme žili bratstvo, tak by sme sa aj podelili.
V Európe diktoval politiku Hitler. Ten za ním poslal svojich agentov
s tým , že nám pomôže bleskovo sa osamostatniť od Čechov. Tí o
samostatnosti– autonómii, nechceli dlho počuť nič. 13.marca si Hitler
predvolal Tisu do Berlína a tam ho naplašil, že nášmu národu hrozí
„zánik“ a rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Vraj jediná možnosť:
samostatné Slovensko. 14.3. po vypočutí odkazu z Berlína sa poslanci
SNR rozhodli jednohlasne vyhlásiť náš prvý slovenský štát .
Sice pod tlakom, ale pre národ to bola historická chvíľa a veľká vec.
Tak nám vlastne osud a fúrer pomohol, na čo sme si stáročia netrúfli.
Tisu zvolili za prvého prezidenta. Vo štátiku bol pokoj, prosperita,
v školách sa učilo po kresťansky. Cirkevné ideály išli do praxe a boli
sme slováci a kresťania zrazu na vrchole. Nebola to zásluha iba
politiky, ale isto aj zbožnosti ľudu, ktorý sa modlí už stáročia aj
k Sedembolestnej Panne. Pánmi skúšaný a bitý slovenský národ sa
konečne nadýchol, po tisícročí nadobudol samostatnosť. Paradoxne
cez vojnu, keď iné národy vzdychali. Nemecké okupačné vojská
ustupovali cez naše územie po prehratej bitke pri Stalingrade. Na
Slovensku v 1944 vypuklo proti nim povstanie. Jeho čelný predák a
neskorší československý prezident Gustáv Husák o SNP napísal:
“ V podstate to nebolo ani slovenské ani národné povstanie,
nestála za ním ani väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to
komunisti, čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa
slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom
Dr.Tisom.“ Je zaujímavé, že keď nemecké vojská vyhrávali, tak sme
boli ticho a v strachu. Keď začali prehrávať a ustupovať cez naše
územie, tak sme chytili zbrane a začali sme bojovať. Neboli sme my
až takí velkí víťazi a vojnoví hrdinovia. Kde bola láska k nepriateľom
v hodine navštívenia? Ak by sme ostali neutrálni, front by prešiel a
mohli sme sa krviprelievaniu vyhnúť. Netrestali našu nenávisť aj
prehrávajúci nacisti aj takou tvrdou silou navonok, s akou sa stretli
v našom vnútri? A či sa národu komunisti po vojne nepomstili takou
železnou pasťou, akou bol náš tvrdý boj proti boľševizmu pod
vedením pána prezidenta? Ten ako kňaz nás mal poučiť niečo
o duchovnom boji, nie iba tom vonkajšom. „Zástupca stvoriteľa“ a
arcisociopat Hitler vyhlásil vojnu celému svetu. Preto sa ten svet
v sebaobrane spojil, aby ho spacifikoval. Tak sa stalo v máji 1945.
Tiso pravdepodobne naivne uveril, že nemecké vojská sú vojská božie,
lebo chránili slovenskú vládu a kresťanský štátik, bojovali voči
bezbožnému komunizmu aj proti židovskému kapitálu, ktorý hýbe
farinovane týmto svetom. Po 2.svet. vojne však zostali desiatky mil.
mŕtvych a obrovské škody po zbombardovaných mestách. Ovocie
šialených plánov. Určite nie vojsk božích. Našich židov odišlo
sedemdesiattisíc .Nie však pracovať, ako nás nemci oklamali, ale do
plynovej pece. 8 židovských rabínov prosilo, aby Tiso prezidentom
ostal. Mnohým totiž udelil prezidentskú výnimku.Tak im zachránil
život. Takých bolo vraj až 33 000. Deportácie by Nemci spravili i bez
slovenskej vlády. Ale oveľa dôslednejšie. Židov sme chránili, a čo
kresťanov? Či sme tým dali správnu orientáciu ? Orientáciu
na Božiu ríšu ? Za vonkajšie zrazuúspechy však zaplatil náš
prezident trpkou osobnou prehrou. Že bol nielen trochu namočený
do politikárčenia, svedčí viac skutočností. Napr. 3O.10.1944
v Banskej Bystrici. Vraj v neplánovanom programe po tichej sv.omši
v tunajšej katedrále rečnil na námestí, kde doslova zvolal:
„česť fúrerovi A.H. a jeho vojskám i pomocníkom SS.“ Vyznamenal osobne
nemeckých vojakov, bojovníkov proti odbojným partizánom povstania.
Doboví svedkovia tvrdia, že tak zachránil Zvolen, Martin a Banskú
Bystricu pred nemeckou odvetou, chystaným bombardovaním.
A vraj niekoľko zajatých slovenských vojakov pred zastrelením.
Keďže sa to nie vždy pripomína, tak preto to píšem. Nepriatelia
katolíkov ukážu v dokumente iba dobové zábery, a keď sa ku nim
nepridá hlbší komentár, tak to aj škodoradostne zneužijú. Svätý
biskup Gojdič sa ozval. Jasne cítil, že sa nedeje všetko kóšér, a že to
                               môže raz poškodiť renomé Cirkvi. Neskôr sa ozvali i 4.biskupi na ochranu                                                                  židovských obyvateľov. Prezident udelil vari tisíc výnimiek niektorým židom,                                  a tak im zachránil život. Ale fatálnu  chybu spravil
aj vtedy, keď v liste pápežovi tvrdil, že katolícke sociálne
encykliky sú rovnakého ducha ako idey národného socializmu. Ojojoj.
Podstatný úlet mimo. Po veľkej pýche národného socializmu prišiel
aj na nadľudí hrozný pád. Po vojne tu zavládli komunisti a razantne
na tzv. klérofašistov ktorí boli až příliš zadobre s veľkonemeckou ríšou
                            a udreli tvrdou päsťou. Keby sme si boli zachovali od pokušenia jednostranných                      politických pronemeckých sympatií a antiboľševických antipatií zdravý odstup ,ten
úder by asi taký tvrdý nebol. Po bitke je ľahké byť generálom a ľahko
vynášať súdy. Osobná zodpovednosť a náhle rozhodovanie vtedy veru
nebolo ľahké. V 1950 zatkli rehoľníkov a rehoľnice ako kriminálnikov.
Spomína sa veľakrát tento násilnícky akt, ale nespomíname už, čo mu
predchádzalo. Pomsta bolševických víťazov bola taká veľká, aká bola
naša predčasná hurá pseudokatolícka sláva spred pár rokov.
Azda aj aká bola aj nenávisť voči nim. Pripomínam, že kresťan má
povinnosť milovať aj nepriateľa. To je náš program, kterého sa máme
držať. V mieri či vo vojne. Boľševický program bol nenávisť voči
bohatým vykorisťovateľom i voči všetkým cirkvám.
Ak ho oni dôsledne dodržovali, tak sme si mali my dodržiavať
ten svoj. Čudujeme sa keď si niektorí intelektuáli idú od nás
„oddýchnuť“ do ateizmu a majú antiklerikálne alergie? Lebo neraz
niečo iné deklarujeme a iné žijeme. Volá sa to jednoducho:
pokrytectvo. Predstierame profesionalitu a sme ako diletanti.
Národ sa zdesil, keď prezidenta po vojne obesili ako vlastizradcu.
A on vo svojej rozlúčkovej reči nám všetkým dal svoj odkaz:
“ Za Boha a za národ!“ Cítil sa byť mučeníkom v boji proti
boľševizmu. Išlo však skôr asi o polomučeníctvo. Čiže nie až tak
celkom čistú, duchovnú svätú prácu. Čo je najpozoruhodnejšie:
necítil ani štipku ľútosti nad tým, čo urobil. Máme my tu viacej
takých i podobných majstrov sveta, čo za roky svojho účinkovania
na scéne fakt slovko prepáč nepoužívajú. Toto je kresťanská zásada?
Skôr póza nadčlověka. Vtedajší biskupi sa ho až nekriticky zastávali.
Vraj mal tie najlepšie úmysly. Ozaj najlepšie? Nič podozrivé si
nevšimli? Ozaj im tam nič nepáchlo?? My mladší všetci až takto
sladko všetci nespíme! Ani nie sme až tak vlastným národíkom či
postavením úplne sťatí. Toto je nebezpečnejšie než alkoholizmus.
Z toho po čase človek vytriezvie. Ale pozor, s utajenou opitosťou mocou
sa aj umiera. Tí, ktorí si prajú Tisovo svätorečenie, spia tuho a sladko.
Len ich treba nechať mávať, aby sa ako svätuškári zviditelnili.
Tak ako obrovsky on „miloval“ svoj národ, tak duchovne opitá časť
národa „miluje“ obrovsky dodnes jeho. Svetloplacho a nekriticky.
Preto to oživujem v pamäti, aby som pripomenul všetkým slovákom
to, čo nám ako zrkadlo vlastne nastavili naše dejiny.Sme riadne
dorichtovaní nielen pálenkou, ale i svojskou slovanskou
duchovnou pubertou. Predstierame že máme vieru, ale tá je ešte
všeličím zakalená. Raz mamonou či pozemským štátikom, inokedy
pozemskou rodinou. Naša vlasť má byť v nebi a našou pravou rodinou
je spoločenstvo svätých. Tvárime sa totiž navonok neraz ako
superkatolíci. Ale je to iba trochu trápna póza polokatolíkov.
Polokatolicizmus ten tu vyčíňa, a storočia. Nielen u nás.
Nacisti boli poriadne zropušení nadľudia a súčasne podľudské
beštie. Ich svetlo bola tma. Nečudujme sa, keď na naše ohlasovanie
evanjelia inteligentní ľudia niekedy reagujú najprv zívaním,
pokračujú nadávaním a končia ignoranciou. Asi stále si väčšina
vôbec neuvedomuje ako Božie mená berieme ľahkovážne
aj dlhé roky nadarmo, zatoxikujeme priestory chrámu dymom
nekresťanského modlárstva. To, čo je vyslovene niekedy
až do oči bijúco neľudské a trápne nekristovské,
my bez hanby a primitívne stotožňujeme s kresťanským a katolickým?
Čušíme o tom, a toho, kto na to upozorní, udrieme valaškou po hlave?
Toto nie je duchovný život, ale sakrálny podvod. Akurát tak vyklonuje
po čase poloovcu polovlka, čo onemie vtedy, keď príde hodina pravdy
a láme sa chlieb. Aby sme sa nezaradili medzi tých, čo Božie kráľovstvo
nenašli a mali ho plné ústa. A išlo im v podstate iba o vonkajší blahobyt…
To je ideál nie kresťana, ale jeho dlho chudobného a malého príbuzného.
Tiso chcel vraj podľa vlastnej obhajoby oslobodiť tento národ od
smrtonosných komplexov menejcennosti, ktoré mal on sám a jemu
podobní , ktorým je on asi ideálnym patrónom. Podobne je pre iných
politických dobrodruhov hrdinom dvojnásobný zradca Svätopluk či pre
ďalších samozvaných frajerov zbojník Jánošík. Spojenie imperiálne
panenského slovenského národa so zvlčilo vražedným nemeckým
manažmentom, či má všetko v hlave poriadku ten, čo tomu ešte i po
rokoch nadšene tlieska? My sme boli odjakživa národom služobníkov.
A na toto môžeme byť právom aj zdravo hrdí.
Od čias sv. Cyrila a sv. Metoda sme si za Otca zvolili toho najlepšieho
z otcov, a za Matku a Ochrankou tú najlepšiu z mám. Sme v lone
katolíckej svätej Cirkvi. Väčšina národa sa ku nej hrdo hlási.
Nebuďme však iba povrchnými kresťanmi. Lebo zažijeme hanbu už tu.
Najväčšia chyba bola, že zrazu z národa sluhov tu chcel ktosi urobiť
národ pánov. Také unáhlené ako dedičný hriech. Plné netrpezlivosti.
Fatálna strata duchovnej bedlivosti. Aj toto je memento na zamyslenie.
Z romanticky infantilného, úzkoprsého a príliš pozemského „katolicizmu“
sa tento národ vari trocha už pooslobodil. Praví svedkovia evanjelia,
tomu ako vedia pomáhajú. Polobačovia a súčasne polovlci volajú raz
na slávu nemeckému cisárovi, inokedy zas na slávu zvlčilej ruskej
strane, demokratickým čarodejníkom s peniazmi či svojej sebaoslave.
Tým iba prezentujú a na seba prezrádzajú, že jadro evanjelia nechápu.
Každá doba nás odskúša, či sme dobrí pastieri alebo nájomníci. Kým
Jozef Tiso si zvyšok svojej ľudskej a kňazskej dôstojnosti zachoval
až do konca, nezutekal do Ameriky, ale išiel aj na súd, a tam si za svoju
polovičnú pravdu, teda za boj proti boľševizmu, slušne a
dôstojne bojoval až do konca, arcivzor padlých anjelov Hitler skončil
ako veľký antihrdina, ktorý nevedel to ľudsky jednoduché: prehrávať.
Jeho obrovská bojová odvaha, ktorú si dokazoval v bleskových vojnách a
v diktátoch celému svetu, ukázala svoju pravú tvár. Pod maskou vodcu a
imperátora sa tam ukrýval iba klasicky amorálny zbabelý posero. Za jeho
veľkou inteligenciou boli iba sofistikované a nafúknuté hyperfičúrske
bludy. Pod jeho obrovskou vojenskou disciplínou bol iba veľký „bordel.“
Za viac hodinovým sebavedomým rečnením , fanatickým presviedčaním
vyvoleného nemeckého národa bola iba silná dôvera v osobné lži a falošné
istoty. Za úchvatným pracovným nasadením a menením planéty bolo
iba úbohé a asi aj totálne zanedbanie duchovnej práce na sebe. Za jeho
novým človekom boli iba prastaré bosoráctva. Vyhlásil  SZ a jeho10. prikázaní
vraj už za prekonané a chcel ľudstvo oslobodiť výčitek svedomia, že vraj
ľudí ponižujúceho židovského vynálezu. Skutočne neslýchaná odvaha.
Za namysleným nadčlovečenstvom skrýval asi kompletný podľudský
a polozvierací suterén. Bedliaci vedeli presne, že tá prozreteľnosť, ktorú
často spomínal, a ktorej sa cítil pozemským veľvyslancom, bolo samo
kniežatstvo tmy a rafinovaného podvodu. Kto sa nevedel zorientovať
mal počúvať pápeža Pia XI. V roku 1937, čiže dva roky pred začatím
II. svetovej vojny. V encyklike ľudí upozorňoval na nebezpečenstvá
tzv. národného socializmu. Kto nepočúval pápeža ale po cudzích
územiach lačného vlka, to bola už nielen chyba, ale aj veľký hriech a
spolupáchateľstvo na jeho výčinoch. Zasa sa iba ukázalo, že väčšina sú
nie kresťania, ale neskautsky formované a po majetkoch hladné vĺčatá.
To, čo sa stalo, bola a bude pre ľudstvo ďalšia nová tzv. stará škola.
Príbehy našich kňazských predchodcov by nám mali byť na zamyslenie.
To, že v kňazskom seminári v Bratislave /85 – 90/ nám o tom nepovedali
nič, svedčí iba kvalitnom vydesení sa . Asi aj o strachu a úteku pred
našim historickým vybočením. Alebo ešte dodnes nemáme vo veci jasno?
Riešime my všeličo a všelikoho. Nezabudnime vyriešiť aj seba.
A nebojme sa ani svojho tieňa. Mal ho Peter i Pavol, máme ho i my.
Na pobožných nadľudí sa hrať prestaňme. Nie je to na dospelých už
ani dôstojné ani správne. Kňazi máme demaskovať lži a hľadať pravdu
o človeku. Naša jednoznačná identita je byť aj prorokmi svojej doby.
Tiso mohol byť ozajstným mučeníkom.Ale mal jasne povedať po
svetovláde hladnému vlkovi, že je vlk, a vhodne to načasovať.
Nie s ním sympatizovať až za hrob. Veľakrát sa zopakoval podobný
dejinný rituál. Bude sa asi opakovať dovtedy, pokiaľ sa ľudstvo
„neodfetuje“ od svojich výmyslov a modiel. Aj náš národ si z extrému
do extrému, čiže svojou pubertou musel prejsť.
Každý sa totiž aj vyvýjame, platí to aj o národoch.
Kardinál Ratzinger nám pri prednáške v Bratislave v r.1992 okrem
iného spomenul, že úlohou štátu je udržiavať poriadok
v ľudskom spolunažívaní. Ak by sa pokúšal pretvoriť svet
na raj a predstieral absolútnosť, prekročil
by svoje hranice. Ak by sa staval do role Boha, stal by sa šelmou
vystupujúcou zo zeme a mocnosťou Antikrista, ako je to v Zjavení.
„Cirkev nesmie dať seba samu na miesto štátu, alebo chcieť pôsobiť
v ňom alebo nad ním ako mocenský orgán. Tým by sa sama robila
štátom a vytvárala by absolútny štát, proti čomu má vlastne
brojiť. Splynutím zo štátom by rozvrátila vlastnú podstatu štátu
i svoju“ povedal nám už vtedy s nadhľadom dnešný emeritný pápež.
A dodal, že pre Cirkev je potrebné mať od štátu primeraný odstup,
aby mu mohla svojimi cnosťami lepšie poslúžiť. Týmto vystihol to
podstatné pokušenie moci, ktorej podliehajú roztieskavači našho
Prvého štátu aj iných predčasných farských republík v dejinách.

Spirituálna diagnostika

Spirituálna diagnostika

DUCHOVNÁ PRÁCA alebo veda svätých

I.Adorácia II. Trpezlivé nesenie si kríža III . Sv. ruženec IV. Posväcovať umŕtvovaním V. „Pranie“ úzkostí na svojom tele VI. Ničenie vírusov v požehnanej samote VII. My pomenujme, On liečbu dokončí VIII. Dávať zmysel nezmyselnému IX. Čím niekedy horšie, tým lepšie X.Autoexorcizmus XI. Spovedanie sa z hriechov. XII. Práca s paradoxami XIII. Modlitba tichom – meditácia XIV. Znášanie osočení XV. Spiritualizácia tela XVI. Spirituálna diagnostika XVII. Duchovný boj XVIII. Modlitba s veľkým výkrikom XIX. Tisíce tichých exorcizmov XX.Umenie rozlišovať XXI. Toto sú veľké veci. XXII. Nezabúdať na svoju ľudskosť.

Každý z nás kresťanov, najmä my zasvätení, by sme mali byť aspoň trochu mystikmi. Ten, kto spoznal, že tú ide o veľmi cennú perlu, a prácu, ktorú prehlbuje a zdokonaľuje, ten a tá sú za vodou. Ostatným netreba hádzať perly pred svine. Raz budú strašne ľutovať, že nežili duchovne. Najmä v samote a modlitbe ma Duch Sv. všeličo naučil. Viacnež cez knihy a cez ľudí. Azda Vás niektorá tzv. duchovná práca povzbudí, a naznačí, ako rôznorodo sa dá pracovať pre Božie Kráľovstvo. Svet o tom nemusí vôbec ani tušiťčo všeličo sa deje v jeho zákulisí. Stačí keďo tom vie nebo. Je to tzv. veda svätých, ktorá zachraňuje a ozdravuje, čiže posväcuje svet cez Cirkev zvnútra. Neraz nenápadne a potichu. Majstrovské práce maliarov, také krásne, nech sú Vám podnety pre inú, stokrát dôležitejšiu duchovnú maľbu, čiže vyrábania niečoho spirituálne krásneho pomocou talentu živej viery. Sir Lawrence Alma-Tadema /Ukážky z diela , text má 37 strán/ Úvod do tejto dôležitej témy Konverzáciou sa aj obohacujeme aj kontaminujeme Len keď sa s niekým človek rozpráva, už sa napája na jeho svet, na jeho ducha, na jeho či jej neviditeľno. Ak je ten človek nesvätý, tak sa ním aj kontaminuje. Doslova sa priotrávi jeho nedokonalosťami. Dostať potom tieto jedy z vnútra cez telo – to chce spirituálnu prácu. Pred chvíľou som sa modlil za brata, ktorý sa mi cez mobil ozval a sprchoval som si vnútro od špiny ľahostajnosti, bezbožnosti a ducha spavého. Tak ako sa auto zašpiní idúc po blate, tak sa aj senzitívny človek zašpiní duchovným blatom, ak silno preciťuje vnútorné svety. Doslova to teba presvetliť modlitbou, aby sa tých nenormálností človek zbavil. A cítil sa normálne a bez napätí, vo sv. pokoji. Bohom milovaný a žartujúci. To je tá tzv. milosť posväcujúca. Strácame z nej vtedy, keď sa s ľuďmi v nej nežijúcimi stretávame a rozprávame . Ešte viac keď im otvárame svoje vnútro sympatiami. A najviac strácame zo stromu života, ktorým máme byť, keď sa venujeme stromu poznania dobra a zla. A vo falošne duchovných záležitostiach zachádzame priďaleko a telesných prejavoch ideme zbytočne prihlboko. Rozpúšťať jedy v iných a viesť ich cez špinu do čistoty je jeden aspektov milosrdenstva. Pýcha je aj byť navonok a pred ľuďmi čistý. Ale iba sám pre seba. I.Adorácia V prvom rade je to adorácia. S bázňou si ctiť Božiu prítomnosť medzi nami v eucharistii. Aj keď sme vo svojej izbe, a ideme do vnútra, chodíme tam my kresťania Adorovať Krista, ďakovať, prosiť, všeličo cez neho spracovávať, pýtať sa na Jeho Plán s nami. Odovzdať mu tú najväčšiu lásku ktorej sme schopní. To je podstata. Ku nej sa treba denne vrátiť. Uctievať si ho nielen navonok, ale aj vnútri. Adorovať ho nie iba v sebe, ale aj v pomoci núdznym. Sv.Ján Krstiteľ „Sila maliara je v jeho samote.“ Leonardo Da Vinci: Kto adoruje ako jogín božstvo v sebe, ale neprijíma eucharistiu, vystavuje sa nebezpečenstvu, že začne adorovať svoje falošné ja. Aj to sme dlžní pripomenúť rôznym nekatolíckym adeptom mystiky. Potom prídu bizarné medziľudské vzťahy a aj ďalšie patálie. Katolíkom zasa hrozí extrém, že adorujú Krista v eucharistii a nepomôžu mu, keď leží zrazený na zemi pred kostolom. Protestantský extrém je adorovať ho v biblii, nevšímať si ho trpiaceho v blížnom, ktorý napr. prežíva dlhší neúspech. Hieronym Bosch: Ježiž nesúci si kríž II. Trpezlivé nesenie si kríža Preto mnohí utekajú zo samoty, lebo tam to viac bolí. Ale tí, čo dozrievajú, budú ju stále intenzívnejšie vyhľadávať a účasť na všelijakých spoločenských akciách umenšovať. Tam napr. doznejú pocity zo stretnutia z pred pár hodín. Niekoho zabolí už 14 rok v hrdle, iného zabolí nedôležitosť a nedocenenosť. Ďalšiu bolí to, že nemôže mať vlastné dieťa a iného mladíka bolí už dlhšie neopätovaná láska k dievčaťu. Chorého bolí zlomená noha. Iná sestra trpí tým, že ju vydedil vlastný brat. Kríž má veľmi rôzne podoby. Ktosi ho trpezlivo nesie s Kristom, modlí sa pritom o pomoc, poplače si ide sa trochu rozptýliť aby potom znova sa ponoril do tejto práce, robí dôležitú duchovnú prácu. Tá mu raz prinesie krásne ovocie v podobe nejakej kvalitnej cnosti. A okrem toho môže vyprosiť niekomu inému vzácne milosti. Tie totiž môžu človeka zmeniť, keď ho reči nemenia. A na nebeský účet sa mu zaráta nebeský kredit. Tým väčší, čím menej naň myslí.

Autoexorcizmus
Veľa krát sa mi v duchovnom boji stalo, že som napáchol negatívnou atmosférou, asi tak, ako keď napáchnete dlhším pobytom v zafajčenej krčme. Citliví to nechtiac nasajú ako špongia. Dostal som na niektoré veci ultra jemnú citlivosť. V tichu sa to zlé z človeka dostáva. Ponorením do hĺbky v tichej meditácii duchovné telo to akoby „zomelie“. Spracuje tú nelásku a vypustí ako smradľavý dym s komína. Aj toto je auto exorcizmus.
Niekedy veľmi jemná duchovná štruktúra je napadnutá duchovnými špinavosťami jedincov na duchu hrubších.
Tie sa po stretnutí s nimi začnú prejavovať vo svojej nahote. Napr. ako silne spavý vírus, ktorý mystika ochromí tak, že mu ide sánku vyskočiť od zívania. Alebo iná infekcia je, že napáchnete strašidelnou ľahostajnosťou toho, s kým ste pred hodinou komunikoval.
Aj takto sa duchovne pracuje.

 Spovedanie od hriechov.
My kňazi máme od Krista moc odpúšťať hriechy. Je radosťou, keď človeku trpiacemu výčitkami dáme rozhrešenie. Poradíme ako ďalej. Vlastne Duch Sv. cez nás. Keď sa penitent modlí k Duchu Sv. tak kňaza napadne práve to, čo treba. Po dobrej spovedi sa má človek čítiť ako po odchode z kúpeľne, kde sa zbavil špiny, ktorá ho zbytočne ťažila. Mali by sme ľudí učiť tomu, aby sa čistili aj sami, a nehádzali všetko na spovedníka. A aby ťažké hriechy nerobili, lebo je to primitívne.

Iba Duch Svätý
nám pomáha spoznať
čo je pravda a čo klam
učí nás rozlišovať medzi zrnom a plevami
Láska má byť postavená na skale pravdy.

Čo je na piesku, to raz pominie…

Zdravá spiritualita znamená chybujúceho aj napomenúť…

Patologická spiritualita čuší, strká hlavu do piesku, ignoruje…

Alebo trápne sa s niekým falošne objíma a unáhlene usmieva,

hoci jeden je vonku zablatený bludmi a druhý je vnútri pripitý naivitou,

len aby bola akože jednota. Aby sme iným zahrali divadlo, ako sa „milujeme“?

Toto je duchovne veru nie zdravé, a  sa volá to irenizmus.

Obsah

1. Skreening pani demokracie
2. Kvapky do očí pre adventistov
3. Elektošoky pre Posolstvo grálu
4. Röntgen Angelológie dejín I.
5. Infúzie pre Univerzálny život
6. Biopsia u rosikruciánov
7. Kolonoskopia svedkov Jehovových
8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lidé.cz
9. Endoskopia u mormonov
10. Punkcia spoločenstva Milosť
11. MR u anglikánov
12. CT pražskej „mystickej školy“
13. Antibiotiká na horúčky apokalyptických hnutí
14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista
15. „ boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem“
16. Odporcom „apostatického gesta“, ducha Assisi
17. Poučili sme sa z Prvého slovenského štátu?

19

1.Skreening pani demokracie.

Idea demokracie je v ľudstve už dávno. Má svoju veľkú hodnotu.
Ale s falošnou axiómou, že nič lepšie ľudstvo dosiaľ nevymyslelo ako
je jej terajšia podoba zásadne nesúhlasím. A nie som v tom sám.
Iba nedôstojne lenivý mozog a slepá sociologická supervízia by si
nechcela vidieť ďalej od nosa. Lenivosť v myslení je nedôstojná.
Demokracia mala , má a môže mať veľmi rôzne podoby.
Prečo by sme si nesplnili nepísanú povinnosť voči životu a
nepouvažovali zdokonaliť niečo, čo tu už je. A prečo by sme sa
nepokúsili po sebe zanechať krajší svet, než sme ho našli?
Vzhľadom na normálnosť a spravodlivosť súčasná podoba demokracie
vo svete aj na Slovensku má poriadne čo doháňať a vylepšovať.
Trochu pouvažujme, ak sme myslenia hodní. Je spravodlivé napr. aby
hlas čestného univerzitného profesora mal takú istú váhu
pri voľbách ako hlas vraha v kriminále, ktorý si bohapusto neprizná
svoj ťažký zločin, a ten mu bol jasne a opakovane dokázaný ?
Či je správne aby hlas statočnej matky piatich detí bol daný na
tú istú úroveň ako hlas darebáka? Či to nie je poriadna nespravodlivosť,
až stupídnosť, ak má rovnaké práva ten, kto roky pre spoločnosť
pracuje s tým, čo za dlhé roky na ňu kašle? A robiť sa mu nechce!?
Politikov neraz sa oháňajúcich kresťanstvom či heslom spravodlivosť
by to mohlo napadnúť, a mohli by niečo preto aj urobiť. Nečudujme sa,
keď u mladej generácie strácame rešpekt. Pravidlá sú neraz nastavené
na posmech. Ten, čo má veľa detí a nerobí napr. dostane 75O euro,
a ten čo pracuje 5OO. To čo je ? Naša realita? Nespíme my, keď nás
ani hromy v hymne roky nebudia? Alebo jedna statočná pani odrobila
poctivých 39 rokov ako kuchárka a štát jej vymeral dôchodok 22O euro.
Iná mladá slečna asi 3O ročná neurobila ešte v práci nič, ale má
invalidný dôchodok 33O euro. Absurdistan? Ale kdeže: podľa zákonov
Slovenskej republiky.
Bolo by tu až takým problémom napr. zaviesť
napr. trochu inteligentnejší volebný systém, ktorý by mal trochu
širší záber ako ten terajší? A ktorý by dal väčšiu morálnu váhu tomu,
kto sa viac osobne i spoločensky snažil ? Byť občanom tohto štátu by
napr. znamenalo jeden pevný bod. Za absolvovanú základnú, strednú
a vysokú školu by boli tri body. Za negatívny nález v registri
trestov by bol piaty bod. Za to, že človek pristupuje k manželstvu
zodpovedne a nerozviedol sa, bod šiesty.Za postaranie
sa o svoje deti bod sedem. Za aktívne členstvo v cirkvi bod osem.
Za to že človek pracuje alebo chce pracovať bod deviaty. A napr. za
darcovstvo krvi , adoptovanie dieťaťa alebo činnosť v spoločensky
prospešnej organizácii bod desiaty. Neísť voliť by bol priestupok
voči spoločným záujmom celej komunity. Akt nezodpovednosti
a bol by primerane aj pokutovaný. Veď je to nezáujem o to, čo nás
všetkých svojprávnych a dospelých zaujímať jednoducho má a musí.
Demokracia môže mať toľko podôb, koľko je demokratov. Ak by sme to
s touto ideou mysleli vážne, tak by sme dali možnosť aj tým, ktorí sú
sklamaní zo všetkých politických strán a nedôverujú nijakej. Svoje
kredity a body by odovzdali napr. nejakej mimovládnej organizácii alebo
verejnoprospešným nominovaným nestraníckym kandidátom, ktorí by
sa takto mali možnosť dostať do parlamentu národa. Chronickým
povaľačom a väzňom by nebolo dočasne dovolené ovplyvňovať veci
verejné. Nech sa skúsia polepšiť, a až potom dostanú plné občianske
práva. Alebo ak by sme to mysleli s demokraciou aj trošku žartovne,
tak by sme voličovi dali s hlasovacími lístkami aj napr. 5O eurovku,
ktorú by mal volič vhodiť v obálke spolu so svojím hlasom ako svoju
podporu konkrétnej strane, skupine či jednotlivcovi. Veď tie peniaze
strany aj tak po voľbách ako štátnu dotáciu dostanú.
Oni by mnohé zmizli, však? Ale aspoň by sa pri voľbách veľmi
konkrétne zistilo, koho podporujú občania so zlodejskými sklonmi.
Ak raz nebude našim príliš nedostupným luxusom aj myslieť, a ak sa
ktosi nad tým, čo ste čítali sa ktosi aj zamyslí a bodaj by nabral odvahu
niečo podobné aj uviesť do praxe. Pozdravujem ho, a držím mu palce.
Skoro polovica ľudí nechodí voliť. Sú terajším systémom asi sklamaní.
Čakajú aj niečo iné, a zatiaľ ich nikto niečím alternatívnym neoslovil.
Ak chceme, aby si nás malých niekto vo svete všimol, môžeme začať.
Oveľa lepší spoločenský systém než demokracia, ktorá tu je posledných
dvesto rokov bola monarchia. Trvala v rôznych podobách a po tisícročia.
Keby nám vládol spravodlivý kráľ, tak by jedným jeho rozkazom zmizla
napr. pouličná prostitúcia či obťažovanie pouličných predavačov.
Nespravodlivo nadobudnutý majetok nejakého tunelára by bol za krátko
daný na i prospech všetkým či menej majetným. Jedným slovom
by bol potrestaný niekto, kto narobil veľa zla a ani stovky sudcov
a policajtov si s ním roky nevedia poradiť, lebo ľahko je zločiny páchať
a ťažko je to u prefíkaných kriminálnikov dokázať. Bohatá menšina si
zaplatí agentov, a tí nabulikajú väčšine, že idú voľby, a aby si vybrali
niekoho z dvoch či viacerých táborov, ktorí trochu inak vlastne podporia
status quo, ktoré pomáha bohatým bohatnúť a chudobným chudobnieť.
Žiadna skupina model modernej podoby monarchie neponúka. Napr.
konštitučnej či nejakej inej, väčšinou slušných ľudí aj regulovanej.
Máme toľko otitulovaných či inteligentov, nebuďme až tak spohodlnení,
že to odbijeme frázou, vraj sa to nedá. Takíto lenivci majú ešte ďaleko
od ľudí slobodných v duchu. Ak je takých tzv. väčšina, potrebujú na
prevýchovu ešte tvrdú ruku : diktatúru. Strany , fúrera či peňazí.
Ponuka demokracie určite nie je kompletná. My sa na tu slobodu iba
hráme.Presnejšie povedané nedôstojne sa klameme, že sme už slobodní,
a pritom sme iba ako odtrhnutý pes od reťaze, ktorý nie je vychovaný.
Dať peniaze a „slobodu“ ožranom a smilníkom, to je vláda p. Neresti.
V skutočnosti tu vládnu čísla v bankách počítačov, teda peniaze, ktoré
sú mnohé iba virtuálne a ich manipulátori v pozadí. Myslia si akú len
majú veľkú moc. Ani len netušia, že taká moc je veľmi dočasná a krehká.
Politický cirkus s pripraveným scenárom, ktorý je iba maskou pre vládu
peňazí a tých, čo s nimi v zákulisí vedia čarovať. Z jednej miliardy
urobia tri iba kliknutím na tom správnom počítači a na správnom účte.
Tento systém niekomu náramne vyhovuje. Až sa väčšine čudujem, že
tento extrémisický štýl spravovania spoločnosti cez peniaze toleruje a ho
podporuje. Asi ľudstvo ešte iného systému nie je hodné. Od monarchie
sme sa akoby unáhlene vzdialili, lebo sa bojíme sa jej veľkej slabosti,
veľa krát v histórii opakovanej, keď dobrého kráľa neraz zabil nejaký
mocou opitý gauner, a nastolil na trón veľmi rýchlo svoje výmysly a
novú tyraniu. A dlhé roky s tým všetci ostatní nevedeli urobiť nič,
iba masochizmom tlmili jeho sadizmus. Žeby sa nedali vymyslieť
zákonné preventívne opatrenia, aby ku tomu nedošlo? V ére toľkých
médií a počítačov? Nerobme sa až takí hlúpi. Či rozmýšľajú tí, čo
zvelebujú nadovšetko iba jednu podobu demokracie, a nevidia jej oveľa
väčšie úskalia než som spomenul u nezrelej monarchii? Napr. ak sa
teraz niekto prachatý rozhodne podplatiť zákonodarcov, a tí väčšinou
odhlasujú, že biela je čierna alebo že slnko nesvieti, tak ono asi
prestane svietiť a tráva bude zrazu ružová ? Veď takto sa môže
zavraždiť zdravý rozum a veci nenormálne môžu začať vládnuť nad
normálnymi. Takto si môžu diktátori, o ktorých ani verejnosť nebude
vedieť kde a kto vlastne sú, lebo budú poťahovať nitky za oponou, dať
odhlasovať i nespravodlivé vojny. Neľudia, ktorí budú mať na účte
trochu viac núl než ľudia, si môžu zaplatiť a odhlasovať svoje deviácie
ako etické normy. Toto môže pre ľudstvo byť a neraz aj je oveľa väčšie
nebezpečenstvo než všeličo iné, páni polodemokrati polobusinesmani.
Ľudia sa tu infantilne manipulujú, že vraj vládnu. Oni však iba občas
zamiešajú pri voľbách karty pre tých, čo pokračujú bez nich vo svojom
rozohratom pokeri, z ktorého voliči niečo aj majú, ale vždy ten menší
úžitok. Ku zrelšej monarchii sa ľudstvo ešte vráti. Odporúčali ju ako
najprimeranejšiu formu spravovania vecí verejných nielen sv. Tomáš
Aquinský či pápež Pius VI. Bodaj by náš národ dozrel a zaslúžil si niečo,
na čo by bol aj oprávnene hrdý. Bodaj by to bol väčšinový ľud tzv. dobrej
vôle. Bárs by nezabudol aj požiadať nie secondhandovú či hocikým
založenú , ale dobrú matku  katolícku Cirkev o pomoc pri výbere
spravodlivého kráľa, ktorý by chcel plniť iba vôľu Božiu. Bárs by sa
vynašiel správny modus so férovými pravidlami na dlhodobú ochranu
takéhoto trónu. Až vtedy tu totiž bude dobre. Dovtedy budú veci verejné
iba očistcovým provizóriom.

13


2. Kvapky do očí pre adventistov

Nebojte sa spýtať samých seba, kto nás vlastne založil. A kto ho
poveril? Ako si overíme, že to bol muž boží a nie samozvanec?
Azda si myslíte, že pred 150 r. tu pravá kresťanská viera nebola?
Veríte, že Vaša hlavná prorokyňa Elenka Biela Vám potvrdila , že je
správne, aby ste ako adventisti svätili soboty. Zachovával ju vraj aj
pán Ježiš a apoštoli. To je pravda. Ale je lož, ak sa tvrdí, že zavedenie
nedele sa nariadilo zo zlomyseľnosti. Vzkriesenie sa udialo v nedeľu.
Preto bola Katolíckou Cirkvou úplne prirodzene zavedená ako sviatok.
Z našej praxi by ste zistili, že v nedele naplno ohlasujeme evanjelium,
a sme z toho aj unavení. Preto náš deň odpočinku je napr. pondelok.
Pápeži oddychujú v utorok. Vadí to niekomu?
Vás až nezdravo zjednocuje sobota. Prečo ju chcete nanútiť aj ostatným?
Myslíte si, že Sv. písmo treba chápať doslova? To máme kameňovať
neverníkov a vypichnúť si oko pri erotickejšom pohľade?
Keď doslovne, tak doslovne. To je jedno z otroctiev, a prajem Vám, aby
ste sa z toho dostali. Doslovné bratie soboty a iných častí biblie je
duchovnou slabomyseľnosťou. Čiže iba slabým chápaním reality.
Keď však v nedele pracujete, niekde až tak, že to poriadne na stavbe
počuť miešačku, myslíte si že to pomôže Božiemu Kráľovstvu?
Keď neveriaci na nás rozhádaných v podstatnom vidia, ako jeden
cirkevný zbor v nedeľu pracuje a iná farnosť svätí nedele, či sa
nepriatelia kresťanstva škodoradostne nezačnú na nás kresťanoch
posmešne uchechtávať? Ak sa totiž stráca sila jednoty v podstatných
veciach medzi kresťanmi, tak to jednoznačne posiluje našich
nepriateľov. Dbáte viac ako iní na telo, ktoré je chrámom Ducha Sv.
To je Vám na chválu. Byť vegetariánom či abstinentom nás však
nespasí. Bolo by to málo. Vaša prorokyňa píše veľmi pekne a precítene
o Ježišovi, jeho živote i Jeho tajomstvách. Napr. o tom, že olej
v lampách verných panien je Duch Svätý. To je múdre. Ale opovážlivo
nerozumné sú časti napr. v jej knihe V tieni slávy, kde sa vyjadruje
veľmi nepekne o Cirkvi, ktorú nezaložili ľudia a ktorá sa v histórii od
nikoho neoddelila. Pápež je tu označený ako krutovládca???
Katolícki kňazi vraj kostolnou mágiou, keď slúžia sv. omše robia veci
odporné Bohu??? Ale ale!! Problém je vtedy, ak sú v stave
pokrytectva. Ale nie sme takí všetci. A tie obvinenia na našu adresu
sú, prepáčte, ale nehoráznosťou. Takto si na nás netrúfli vyrútiť sa ani
najatí komunistickí politrúci. My sa takto o Vašich akciách a
bohoslužbách nevyjadrujeme. Akoby u Vás zvelebovanej prorokyne
zúfalo absentovalo trocha povinnej historickej spravodlivosti
a elementárne rozlišovanie duchov.
„Prorokyňa“ vydala o sebe až príliš jasné svedectvo. A je to v jej
spisoch veľmi jasne napísané aj preto, aby sa každý bedliaci dozvedel
zdroj, odkiaľ inšpirácia asi prišla. Veľká lož sa u Vás zahniezdila,
keď neuznávate existenciu ducha po smrti tela. Píšem aj preto, aby
som Vás upozornil na to, kde je pravda, a aby ste kôli vlastnej spáse
v pokore prehodnotili, ktorú z autorít budete poslúchať.

Pani Whiteová
si neláskavým odsúdením Kristom zriadenej autority si

autoritu zobrala  sama.

Je to jedna zo sestier, ktorú netreba dávať na miesto pápežky…

29

3. Elektrošoky pre Posolstvo grálu

Veríte, že táto kniha Vo svetle pravdy je pokračovaním biblie
a komplexne systematickým výkladom zákonov stvorenia. A veru
píšu sa v nej mnohé zaujímavé veci a hlboké súvislosti vedúce
ku pochopeniu diania , šľachetnosti a charakteru. Sú však v nej aj
extrascestné názory, čitateľa priam mätúce, ktoré teda „stoja za to“.
V celej rosiahlej práci nie je ani raz spomenuté slovo milosrdenstvo.
Iba duch veľkej vážnosti, ostrej prísnosti a železných zákonov
Stvoriteľa. Hlavne v počiatočných kapitolách.

Nie je tam ani štipka humoru… Čiže je to posolstvo bez vzkriesenia…

Pozor na to, aby ste z toho neochoreli. Ku láske patrí aj
radosť detí, a tá v tomto posolstve až očividne a bolestne chýba.
Prezrádza to iba o autorovi jeho až smrtonosnú vážnosť. Ale aj to,
že jeho inšpirácia prišla z podobných duchovných oblastí. Ale určite
neprišla z nebeských najvyšších sfér. Ultra hlbokým pesimizmom
preniknuté je autorovo najhoršie tvrdenie,

že v Kristovom ukrižovaní
sa ľudstvo ešte viac zaťažilo než bolo,

                                        že nenastalo žiadne vykúpenie.                                         

  Toto je kardinááálny blud.

Zaklincovaný ešte tým, ako vzkriesenie vraj nenastalo telesne,

vraj iba duchovne.Čiže ten kameň, čo bol  od hrobu odvalený,

bola zbytočnosť…Ďalší je ten, že v človeku nie je nič božské. 

                                             Že sme chrámom Ducha Sv. nájdete opakovane v biblii. Ak tvrdíte, že                                          o Vás to neplatí, môžno hovoríte aj pravdu. Len to už nie je kresťanstvo.

Ďalší úlet , keď obeta kresťanských mučeníkov sa dáva na úroveň
samovrahov? To snáď nemyslel autor vážne! Hrozná urážka zdravého
rozumu. Do neba volajúca strata rozlišovania. A tiež absencia
zdravého úsudku. Ajajaj – jajajaj.! Pravdy spolu s bludmi. A najväčší
blud si odovzdávajú učeníci Abd-ru-shina  potichu, keď ho dávajú na
rovnakú úroveň s Kristom, a robia z neho tzv. inkarnáciu „ducha
svätého“. Odporúčam Vám nerobte to. Neprinesie Vám to požehnanie.
Tieto „tajomstvá“ grálu sú ťažkými omylmi, ktoré považujete za nové
pravdy. Sú to poruchy logiky a zdravého myslenia. Veľmi sa Vám
čudujem, že Vaša viera v tieto lži je veľmi silná. Preto Vám píšem, aby
som nepatril medzi tých, čo Vás na tieto závažné defekty neupozornil.
Byť tak na Vašom mieste sa dám na útek pred „sebou samým“.
Nemilosrdností a krutostí má ľudstvo viac než dosť. Toto posolstvo
má ďaleko od tzv. víťazného poznania, na ktoré sa iba hrá.

Obalka SK velka

4. Röntgen Angelológie dejín I.

Táto kniha, ktorú prezentuje jej autor ako čosi prevratné, neprináša
niečo až tak veľmi nové a podstatné. To, že anjeli sú a pôsobia sa vie
už dávno. To že existuje synchronicita udalostí v historickom vývoji
na to upozornil C.G. Jung už pred polstoročím. Trojkilová kniha je
plná veľkej snahy a mnohých zaujímavostí a duchovných súvislostí.
Len je akási príliš „nebeská“. Vznešeno, ktoré sa duchovnej reality
dotýka nie až tak hlboko. Veľký problém si vyrobil jej autor Dr.Emil
Páleš, keď ju vyhlásil za vedecké dielo a chcel tak dobromyseľne
vyprovokovať vedeckú diskusiu. Ako si však ostatní, vrátane tých,
čo sa za vedcov považujú, majú overiť, či predkladané nové názvy
archanjelov majú naozaj také mená ako im kniha dáva, to nám už
autor novej duchovnej vedy neprezradil.
Ani to, ako si môžeme overiť, či sa duchovia času striedajú v presne
stanovenom čase ako apoštoli v pražskom orloji. Zostáva nám iba
veriť ďalšej samozvanej vedeckej autorite a jej interpretáciám?
Mužom s kritickým myslením zapína výstražná kontrolka. Možno
nejakí nábožní jedinci so ženskou dušou to aj s radosťou prijmú…
Na vedeckú úroveň je to veru málo. Ale ako inšpirácia to je ok.
Tunajšia duchovná veda sa položila na nesprávny základ. Autor
píše, že sa opieral o gnostické pramene, ktoré sú v mnohom v protiklade
s kresťanským učením. A za elementárny základ si zvolil objav nesvätého
benediktínskeho opáta Trithemia. Čerpal nie iba zo svojich osobných
spirituálnych zážitkov, kde pri neusmernení hrozí extrém ontologizmu,
ale i z bohatstva dejín. Jeho prehľad je priam omračujúci, ale jeho
bizarná výčitka na adresu katolíckej Cirkvi, že tá vlastne o anjeloch
„nevie nič,“ iba prezradila adolescentnú nezrelosť mysle inak sčítaného
a inteligentného autora. História svätcov v dejinách cirkvi vie
o anjeloch nie všetko, ale dosť veľa. Aj biblia je ich pôsobením priam
preplnená. Len sa treba o spoľahlivé pramene viac zaujímať,
a neorientovať sa príliš veľkou dôverou na ezoterické knihy, v ktorých
je veľa o anjeloch, ale mnohokrát sú to padlí anjeli. Táto veľká kniha
o anjeloch akoby zabudla na veľký duchovný boj medzi týmito dvoma
úplne protikladnými ríšami padlých a Bohu verných duchovných
bytostí, a preto sa sama zaradila medzi romantickú literatúru, ktorej
akoby ušla vlastne podstata témy. Už apoštol Pavol nás upozorňoval,
aby sme neprejavovali príliš veľkú nadúctu a pozornosť anjelom. Tá
patrí Bohu. Oni sú jeho služobníci. A čím sú bližšie pri Ňom, tým
viac ich bolí, ak niekto zvelebuje iba ich samých či ich funkcie. Čím
je niekto „padlejší“ , tým väčšiu pozornosť na seba a na svoje poslanie
vyžaduje od iných. Tým na seba iba prezrádza, ako biedne si plní svoju
úlohu v nebeskom orchestri. Jeho hviezda zhasína, a tak si vynucuje
potlesk. V diele ktoré má názov angelológia by malo byť toto rozlíšenie
medzi falošne a pekne spievajúcimi anjelmi ako prvoradá priorita.
Ostatné veci ako príroda, veda či história sú v tejto oblasti druhoradé.
A malo by mať aj časť zvanú démonológia, a táto kniha ju nemá, preto je
iba poloangelológiou. Napr. píše sa tam niekde, že tí s tmavými krídlami
huckajú ľudí do necudnosti, pochabosti, po lakomosti po peniazoch?
Že zabíjajú v nich detskú nevinnosť, že sa vysmievajú pannám, že kresťanské
cirkvi obracajú raz na posmech a inokedy ich lynčujú? Malo by sa to tam
varovne napísať. Kôli sláve teraz a tu, čiže primitívnej sebaoslave, sú tu mnohí
ochotní obetovať aj charakter, aj svoju intimitu, aj normálnosť aj stratu
Krista. Tam, kde tieto upozornenia nie sú, chýba v téme niečo veľmi
podstatné. A následne sa potom za niečo dôležité v tejto téme venuje
veľká pozornosť tomu menej dôležitému. Ak sa nepripájame nadšene
ku tlieskajúcim jednej z takýchto prác, tak je to pre tieto i ďalšie
dôvody. Existujú totiž aj iní a kvalitnejší anjeli, než akí sa tu, ako akože
novoobjavení, spomínajú a dávajú za príklad ku tým klasickým.
Nestriedajú sa iba ako veľkí šéfovia niekde mimo planéty v ovzduší,
ale celkom konkrétne slúžia iným. Nevyžívajú sa iba vo vládnutí, čiže
v predčasnej osobnej dôležitosti bez prinesenia veľkých obetí za ľud.
Archanjelskými a anjelskými bytosťami sú až po smrti. Tu na zemi sú
najskôr ako ozajstní ľudia. Voláme ich svätci. A tí boli Kristovej Cirkvi
verní a neodsudzovali ju ani keď zakusovali veľké psychické tlaky
prenasledovania od svätuškárov, čiže od „padlých anjelov“ v jej vnútri
alebo od fyzicky likvidačných útokov zdémonizovaných neprajníkov
zvonku. Ten tlak a boj ich vyzdvihol do oveľa väčších výšok, než tzv.
je úroveň romantických nových „archanjelov“ akoby zo starokatolíckeho
speváckeho zboru. Tých kvalitnejších a bez ušpinených krídel prezrádza
ich hlboká ľudskosť a pokora. Neraz i nenápadnosť. Svoju anjelskú
prirodzenosť a kvality nepotrebujú vystavovať teraz na prilacný obdiv.
Neraz sú ukrytí pred necudným svetom ako princezná v myšom
kožušku alebo ako princ ukrytý v šatách žobráka. Najstaršiu cirkev si
vážili ako dobrú matku. Padlé bytosti sa tu kúpu v zlate a v prepychu
a neraz sa škodoradostne bavia ako „verných anjelov“ ponižujú. Tým viac
predstierajú urodzenosť, čím viac od Boha odpadli, chudáci.
Dielo, ktoré v histórii kresťanstva na Slovensku nemá páru svojou
rosiahlosťou, by si zaslúžilo odbornú polemiku nejakého odborníka, o čo
autor cirkevné autority u nás viac krát neúspešne žiadal. Problém by sa
mohol pohnúť možno k lepšej komunikácii, ak by autor upustil od
prehlásení, že napr. RKC je vlk ovčom rúchu alebo že jezuitská
poslušnosť je iba považovať biele za čierne, keď to povie predstavený…
Ako upozornenie je to správne, ale ak by sa ostalo iba pritom
negatívnom, bolo by to neúctivé znevažovanie.
PS. Autor pomáha mnohým na Slovensku sa zorientovať v labyrinte
ezoteriky, ale sám by potreboval odborne poradiť. Ak ho jeho uctievači
nekriticky adorujú, tak mu tým aj nevedome ubližujú…

20

5. Infúzie pre Univerzálny život

Veľmi pekná je Vaša snaha o vnútorný život
s bratom Kristom. Celkom moderne ostatným
pripomínate tzv. vnútorné záležitosti. Napr.
o bedlivom prežívaní prítomného okamihu.
Pozoruhodné je Vaše učenie o 7. duchovných centrách v človeku,
ktoré originálne pomenúvate. Kresťanstvo je o tom nad nami, nie iba v nás.
Máte veľmi peknú prax vnútornej duch. cesty a odovzdávaní svojich
vnútorných negatívnych emócií Božskému Kristovi, ktorý jediný
premení túto biedu na pravé pozitívum. Vaše spoločenstvo prehlasuje,
že sa nedržíte žiadnych dogiem. Toto je Vaša podstata? A tá jediná
dogma, ktorej sa predsa len držať musíte?… Kresťanstvo totiž pevné
články viery mať musí. Ako dopadne šport či rodina bez pravidiel?
Sami sa tak zaraďujete medzi sektárov. To Vám vôbec nevadí??
Ak spoznáte, že sa v tomto fatálne mýlite, a napriek tomu zostanete vo
Vašom spoločenstve, tak prezrádzate, že ho milujete viac než pravdu.
Prakresťania, prazvláštne pomenovanie. To, že nepotrebujete vôbec
žiadne kostoly, ani kňazov, ani klasické Sv.písmo, ani krst, ani
eucharistiu, svedčí, že „kristus“, ktorý hovorí cez Vašu prorokyňu
Gabrielu nie je totožný s Kristom Nového zákona. To, že nástupca
apoštola Petra, čiže pápež, nie je pre Vás morálnou a vieroučnou
autoritou, to len prezrádza, že máte svoju novú pápežku, a miesto
Vatikánu svoj Wúrzburg. Vďaka za prorocké upozornenie, že naši
hierarchovia sa správajú ako farizeji. Pozor ale, že nie vždy a všade.
Máme aj apoštolskú postupnosť aj mnohé iné, na čo môžeme byť hrdí.
Karmu a reinkarnáciu nedávate do kategórie večného trápenia?
Myslíte si, že posielať znovu duchov do tohto nemravného sveta nie je
nemravné? Myslíte si, že toto je ten večný život spomínaný v biblii?
Vôbec proti nemu razantne nebojujete. Chcete byť súčasťou tohto
bláznivého vesmírneho kolotoča so stále horšou politickou psychiatriou
organizovanou prachatými mizantropickými sociopatmi v zákulisí?
Akoby ste odporúčali tento blázinec sveta ako cieľ duchovnej cesty…
Vážení reinkarnační apoštoli, zobuďte sa. Toto je bosorácka ideológia
ktorú vypotilo relatívno a jeho adorátori. Kresťanské kladivo z absolútna
je jasne antireinkarnačné a protikarmické. Jeho idea je totiž inkarnácia.
Tá túto diagnózu pomenúva presne ako nekresťanskú zvrhlosť.
Duch Svätý nás totiž vedie do neba. Duch nesvätý nás robí tulákov po
chladnom vesmíre či obeťami nejakých polobludov a poloprávd.
Panna Mária nie je podľa Vás hodna úcty a modlitba ruženca je
zbytočnosť? Týmto sa sami radíte medzi tých, čo takto pre bedliacich
svedčia iba o vlastnej neúcte ku svojmu osobnému panictvu či
panenstvu alebo asi aj o poškvrnenom historickom počatí Vašej
denominácie. Sú do neba volajúce ťažké chyby. Pobyt v našom tele je pre
Vašu prorokyňu iba boľavý pobyt v mäse? Prezrádza na seba, že svoje
telo potrebuje akútne spiritualizovať a posvätiť, lebo v nej pôsobí nejaká
nesvätá sila. Ak to odmietnete, budete stále vážnejší. A táto starina Vám
bude brať zdravý humor zo života. Tá Vaša vysoká škola ducha má
vážne nedostatky a také chyby na úrovni osýpok z materskej škôlky.
Odporúčate svoje moderne ladené meditácie s gymnastikou, ale nikde
napr.modlitbu na kolenách. Celibát a zasvätený život v panenstve či
panictve je pre Vás blúdenie. Ale to, že v podstatných veciach sa
kardinálne mýlite, na to ste ešte neprišli? Večné peklo neveríte,
čo svedčí o Vašej prajnosti, ale vyslovene odporuje Kristovým slovám
z evanjelia podľa Matúša kap.25. Nie všetci budú spasení, jasne sa to
píše v pravých evanjeliách, ktoré netreba opravovať, lebo hovoria
pravdu. Váš kristus sa podujal na opravu „božieho slova“ ale nie
z pravoverného evanjelia, ale nejakého apokryfného.
Odporúčam Vám nájsť si čas na pravé Božie Slovo.
Nečítajte iba Vašu „poopravenú“ bibliu. Pozrite si prosím pravé
štyri evanjeliá. A nás katolíkov prosím nemajte za až takých hlupákov,
a našu históriu nevysvetľujte iba podľa tých negatív, ktoré sa nemohli
nevyskytnúť. Napr. križiacke výpravy boli v začiatkoch obrannou
vojnou proti vyčíňaniu mohamedánov vo Sv. Zemi, a nie vojnou
cynickou a útočnou. Kristus je nie iba v nás, ako to jednostranne tvrdíte.
To tvrdia iba nedozretí mystici, až nenávidiaci tzv. celostný prístup.
Je aj v histórii tejto planéty, kedy jeho Inkarnácia pokračuje už 20.st.
v jeho Cirkvi. Aj našou povinnosťou ako kresťanov je, inkarnovať do
svojho tela i vnútra živého Krista, najmä do našich vzťahov, povolania
i do liturgie. Nie jednostranne a individualisticky iba do svojho vnútra,
kde má byť podľa Vás Božia Ríša. Že tu adeptovi hrozí sebaklaňanie
nižšiemu egu, na toto vážne vôbec neupozorňujete! Je to poznačené
nebezpečne silným individualizmom. A ak dlhé roky znevažujete
právoplatnú autoritu pápeža tak sa topíte iba v tzv. modernistických
úletoch z reality, na ktoré upozorňoval nielen sv. Pius X. Treba nám
teraz žiť naplno, žiť sväto, a nie odkladať to na inokedy. Lebo to je
polovičatosť smerujúca k duchovnej schizofrénii. Patrí sa nám nie
polovičato, ale radikálne odpovedať na Božie Zjavenie a tak nasledovať
Krista v zasvätenom živote v kláštore, kňazstve či vo svete alebo
v rodinnom spoločenstve. Čím menej to niekto chápe a nežije, tým je
to väčšia hanba. Myslíte si, že Váš kristus, čo svätosť neodporúča
a zasvätený osobný život nepotrebuje, je to, čo ľudstvo ako vzor
potrebuje? Sami sa tak posielate do nižšej ligy. Dajte pozor na veľké
klamstvá hada, lebo padlému ľudstvu tu nebude daná možnosť
nekonečných zábavných vteľovaní do ľudských tiel. Raz príde Posledný
súd Kristov, a veľké beda nepripraveným. Nepôjdu všetci do Nebeského
Mesta Jeruzalema, aj keď si rôzne kinderskupinky obľúbili uspávanku
o spasení všetkých. Tzv. apokatastáza je aj infantilná, aj nespravodlivá.
Podľa Krista z evanjelií mnohí idú pohodlnou cestou do zatratenia
a nie všetci budú zachránení. Kríž, na ktorom je korpus/telo/ Ježišovo
je podľa Vašej prorokyne iba negatívnym symbolom. Veľký omyl!
Vraj by mal byť kríž iba Vzkrieseného, ten je symbolom pozitívnym.
V skutočnosti tým iba prezrádzate, že nemáte v úcte Kristove bolesti.
Neznesiete na ne asi ani pohľad, ani to nemáte v programe života.
A tie Jeho rany sú tu aj dnes v jeho oddaných maličkých,
čiže pokorných kresťanov, čo sa snažia o poctivú spiritualitu.
Kristove tajomstvá treba ohlasovať kompletne a verne,
odkazuje Vám jedno z jasných pravidiel katolíckej Cirkvi.
Pozor na prorockú ženu, môže sa aj mýliť a dá sa ľahšie oklamať.
Mať kresťanského boha iba s dvoma osobami je síce originálny
príspevok do dejín kresťanstva, ale škoda že iba do dejín bludov.
Ide iba o zmutovaný blud, s ktorým mala matka cirkev problém v prvých
storočiach, a bol vyoperovaný na rímskej synode v r.382
a zdiagnostikovaný ako blud macedoniazmu.

medzi žralokmi


6.Biopsia u rosikruciánov

Keď sa človek začíta do Lectorium rosikrucianum má silný pocit,
že sa vo Vás stretá s nevšedným duchovným talentom, keď na
veľa stranách veľmi sofistikovaným spôsobom hovoríte tak
pútavo o niečom úplne tajuplnom, že nachytáte ťažkého, ale aj
naivného intelektuála, sklamaného surfovaním iba v materiálnom
svete. Čím má totiž niekto predčasne vyspelú väčšiu svoju inteligenciu
tým ľahšie sa dá nachytať na premyslene nastraženú tajuplnú
filozofickú pascu, ktorej podstata môže byť prekvapivo primitívna.
Náš čas je vzácny a netreba ho zbytočne zabíjať v motaní sa v bočných
uličkách. Aj študent Vás po čase prekukne, že novognózou zavádzate
a chytáte na medové motúzy ľudí, ktorí hľadajú platonické duchovno.
Vaša gnóza, to sú iba zmutované staré bosoráctva, ktoré sa tiahnu
dejinami, a sú podávané v stále kvalitnejšej podobe. Vašim
zakladateľom bol pravdepodobne už Adam, prvý slobodomurár.
Hovoríte o tzv. transfigurácii, o premenení sa, a zároveň aj
o Kristovi, ktorý podľa Vášho učenia vôbec na kríži netrpel a neumrel.
Vedzte, že ak takto zmýšľate o Jeho ťažkej práci pri vykúpení, ktorá
dala základ všetkého dobrého, tak tá Vaša transfigurácia bude, ale
najskôr iluzórna a potom pri ďalších zasväteniach až veľmi
nepríjemne reálna. Máte zaujímavé veci o mystike, spirituálnej
alchýmii, kultivované vystupovanie. A tak sa pokúsim kultivovane
Vás upozorniť na kardinálny omyl doketizmu, ktorý tvrdil, že Ježiš
mal nie ľudsky normálne, ale iba zdanlivé ľudské telo.
Je to podľa sv. apoštola Jána zásadné klamstvo antikrista, a pravý
kresťan sa toho pevne drží, a nedá sa nalapať na rečičky čo kradnú
podstatu kresťanstva a podporujú slobodomurárske interpretácie
v stále rafinovanejšej odrode. Rímski pápeži niekoľkokrát v priebehu
stáročí upozorňovali všetkých ľudí dobrej vôle, že tento gnostický
prúd je pre človeka zavádzajúci a nebezpečný, a naozaj ku skutočnej
záchrane a pravej transfigurácii ,čiže premene človeka na Boží obraz
nevedie. Ide tu iba o jednu z pohodlných ciest, ktorá nevedie do nebies.
Je to o tajomstvách, ktoré keď odhalíte, zastane tam prázdno a
nesvätý smiech. Toto nie je tá najlepšia vizitka duchovných ľudí…
Sv. bázeň pred božským a absolútnym tam veru nebude.
Niečo podobné sa skýva za tajomstvami FEDu a nášho finančného
systému. Točí sa to všetko okolo ničoho. Pre zasvätených a tých hore je
to úžasná zábava, ale pre miliardy tých dolu je to otrocky nastavený
očistec. A pre niektorých zbankrotovaných aj pozemské peklo.
Ak máte rozum na rozmýšľanie, tak uvažujte.

28

7. Kolonoskopia u svedkov Jehovových

So spevákov, ktorí sa pokúšajú spievať na duchovnej scéne je
Váš spev najfalošnejší. Ste veľmi horliví, ale to nie je pravá horlivosť.
Ide o drzé vnucovanie falošných výkladov biblie. Zabíjanie času.
A neraz o trápne obťažovanie ľudí. Toto slušní ľudia iným nerobia.
Tým viac prestierate svoje falošné istoty, čím menej v ne veríte. Tým
viac sa potrebuje ľuďom niečo nanucovať, čím je v tom viac klamu.
Podieľate sa na pyšnom poučovaní a obrovskej duchovnej krádeži.
Beriete Kristovi božský titul, kresťanstvu Najsvätejšiu Trojicu, Márii
panenstvo, pápežovi primát, atď. Sú to somárske bludy ktoré šírite,
a nebeská zdravotná polícia Vás bude musieť dať do závažnej karantény
ako nosičov ťažkých infekcií. Miesto učenia Vám radšej radím, konajte
radšej dobré skutky. Učte sa nie toľko obkecávať a duchovnejších iba
poučovať, ale učte sa ich počúvať. Zanechajte čím skôr svoje výmysly,
ak sa nechcete raz od hanby prepadnúť. Robíte sa medzi veriacimi
ľuďmi prví. Nie že budete, už teraz ste medzi nimi ako poslední. Vaše
komentáre biblie sú tak prudko kontaminované rôznymi stupídnymi
obvineniami, že Vás nebeský hygienik aj celý Váš spolok bude musieť
pre dobro Vaše i celej populácie ako intenzívnych bacilonosičov
zakázať. Ježiš ani raz nenazval Boha Jehova, ale Otec. Vy ste viac ako
On, že tu Vaše interpretácie povyšujete nad neho? Ježiš povedal sám na
seba JA SOM /Jn 8,28/ A povedal pravdu, za ktorú ho poslali farizeji na
smrť ukrižovaním, lebo to bolo v ich vnímaní ako bohorúhanie.
Ak Vám toto ušlo, tak ešte tvrdo spíte a kto Vás zobudí.
Váš pacifizmus je na zamyslenie. Aj Vaše nasadenie vyučovať svet.
Chodíte ľudí ako nepozvaní doučovať, a predvádzate sa ako pávy
ako len viete papagájovať a chŕlite biblické citáty. Ale vaše ťažisko je
starý zákon. Veľmi by Vám prospelo byť tichými, aj trochu pozorne
počúvať vzdelanejších a pokornejších pred životom. Vaša spása sa
počne asi vtedy, ak sa začnete zamýšľať trochu hlbšie aj nad iným
výkladom Sv. písma než nad jehovistickým a prestanete ľudí klamať,
že ste vážni bádatelia biblie. A jediní kompetentní na tie najsprávnejšie
interpretácie. Za predstieranou veľkou vážnosťou si robíte
z evanjelizácie veľkú zábavu. Držíte verejne časopis “ Zobuďte sa“,
ale zaspatejších medzi veriacimi, čo sa týka vieroučných záležitostí,
asi niet. Čo sa týka vzájomnej pomoci medzi sebou, tak ste na tom
paradoxne veľmi dobre. Držíte sa jednej vety zo Skutkov apoštolov, a kôli                 

                               nej zakazujete napr.zomierajúcemu dieťaťu transfúziu krvi, ktorá by mu                                                                 zachránila život. Ježiš o starozákonnom zakazovaní jedenia krvi nehovoril                                                nič, ale to, že svojimi výkladmi zabíjate to nevinné dieťa?                

A čím má spoločenstvo dokonalejšiu ortodoxiu, a čím viac pomáha celej
vonkajšej spoločnosti, ako je to napr.u nás katolíkov, tým hojnejšími a
tým smutnejšími sa tam opačne paradoxne stávajú ľahostajnosť,
anonymita, individualizmus, polovičatosť, cynizmus, svätuškárstvo,
a ďalšie rôzne až bizarné sociopatie.

26

8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lide.cz

Niečo také,čo ponúkate, lačné moderné publikum priam hlce.
Predstava, že sme v kozme nie sami. A kontakt s mimozemšťanmi…
Bodaj by Vašich čitateľov napadla aj kritická myšlienka, koľko je
z uvedeného pravdy, a koľko asi ilúzií. Aj či to už nie je sektárstvo na
kozmický spôsob. Nie ste Vy príliš zamilovaní do mimozemského?
Tam sa nachádzajú Vaši kozmickí záchranári, čo nám diktujú recepty
a varovania, ale nechávajú ľudstvo dosť dlho v štychu. Kukaním
po oblohe nám vážení uniká to podstatné: žitie tu a v realite. Čakaním
na evakuáciu ako náhražka nádeje a vzkriesenia tela? O tom svete
mimozemskom mi tu zatiaľ nevieme, pravdepodobne existujú
mnohoraké podoby života i mimo našej planéty. My však musíme
žiť aj tu, a neopájať sa inými svetmi ako kozmoholici. Aj si musíme dať
pozor napr. na chanelingové diktáty kto vie odkadiaľ. Či to nebude
postmoderná verzia špiritistických kontaktov? Spomínate aj Ježiša
Krista, a to pozitívne, ale oveľa väčší dôraz dávate na slová iných
„anjelských“ bytostí, a to dôležité, čo Kristus ako dôležité hovoril a konal
odsúvate na okraj? Prehlásením, že Ježiš vlastne na kríži netrpel
sa Vaši anjeli šepkári prezrádzajú, že Vás klamú. Spravte si revíziu
infantilností! Hovoríte o láske, ale cudnosť, rodinu a zodpovednosť
či prikázania nepotrebuje? Varujete ľudstvo pred očipovaním,
chystané tunajšími vládcami. Nevarujete nás vôbec o tom, že toto
očipovanie tela je skoro bezvýznamné pred „očipovaním“ duše
rôznymi psychickými deviáciami a opečatením ducha výmyslami,
mnohými bludmi a ľúbivo nemorálnymi radami či necudnosťami.
Pred zloduchmi, čo do medových pascí lapajú naivných a degenerujú
populáciu, čiže cynicky a škodoradostne posielajú mnohých do pekla.
Vaše 95 až 99 perc. presné merania zamorenia ľudí temnom sú až
trápne nepresné. Hovoria viac o Vás než o svete. Sú hlbokou
pesimistickou správou pre civilizáciu, ktorú by ste radi presvetlili.
Máme z Vás viacerí zvláštny pocit aj z toho Vášho zvláštneho svetla
z kozmických lampášov. Pomôže Vám hľadať a poslúchať pravého
Ježiša realistu, nie „ježíška“, sladkého mimozemštana. Je to jeden
z falošných kristov. Iba „večne“ sľubuje. Ako notorický pijan.
Falošná láska je tá, čo sa vôbec nedotýka rán tohto sveta obetou.
Keby bola olympiáda, ktorá stránka na internete je prejavila najväčší
výkon v disciplíne kozmofilný hyperinfantilizmus, tá Vaša by určite
získala v tomto obore kvalitnú značku. Vari sa nad ťoľkým Vašim
materiálom vážnejšie zamyslia aspoň viacerí neveriaci, že niečo nad
nami jednoducho byť musí.

9. Endoskopia u mormonov

Vďaka za Vašu ponuku učiť sa zdarma angličtinu.
Potom prišiel hlavný program, ktorý odpílil 2000 r. dejiny
Katolíckej Cirkvi jednou vetou, že vraj sa v nej stratilo už v 2. storočí
Kňazstvo, teda aj Božie vedenie a týmto ste akože s nami skoncovali?
Jednou lživou vetou takto popraviť dobrotivú Matku Cirkev?…
Fakt vôbec nevyzeráte až na takých duchovných primitívov.
A ponúkli ste nám alternatívu, že teda akože pravé kňazstvo
sa objavilo u Vás v Amerike len nedávno. Vtipné ako Chaplin!
Ešte viac publikum zabávate serióznou ponukou mnohoženstva.
A prekvapujete aj pokusom o reálny kresťanský komunizmus.
Dostali ste vraj nové zjavenie, nové pokračovanie biblie
v tzv. knihe Mormonovej, kde božie kráľovstvo bude v Amerike.
Volá sa to pseudokresťanský ultranacionalizmus. Toto zjavenie
anjela je podozrivé, a apoštol Pavol by bol voči nemu veľmi prísny.
Odvádza ľudí totiž od pôvodného Zjavenia a na jeho úroveň kladie
niečo, čo ani zďaleka podobnú úroveň biblie vôbec nedosahuje.
Serióznejší bádatelia o Vás vedia, že máte slobodomurárske pozadie.
S takými výnimočnými zaoceánskymi kalerábmi to budete na blšom
trhu so zábavnými pseudonáboženskými spoločnosťami určite
v popredí. Možno to dotiahnete až na riaditeľov cirkusu,
Tak ako to Charles Chaplin dotiahol na kráľa medzi zábavačmi.

10. Punkcia kresťanského spoločenstva Milosť.

Zapálenosť za kresťanské záležitosti nemožno uprieť členom tohto
spoločenstva. Vaša nadšená oslava Mesiáša v zhromaždení je
pozoruhodná. Len si dajte pozor, aby ste v tom prihlučnom chválení
Božieho Mena nezabudli na podstatu evanjelia. Z viacerých strán totiž
je o Vás počuť, že podľa Vás je správny kresťan ten, kto je zdravý
a úspešný. Ak je niekto chorý, tak má v sebe nepožehnanie. A tvrdíte
vraj že i toto je diabolstvo, ktoré treba z neho vyhnať?… Pretože podľa
Vás je Boh iba zdravý, a choroby sú od diabla. Dovoľte mi upozorniť
Vás, ako sa ale ultrafatálne v tomto bode tzv. teologickej prosperity
mýlite. A doslova duchovne spíte, ak
si nevážite svoj kríž, ktorý nie je pre nás vždy trestom. Neraz ľudia sú
úspešní a zdraví, a predsa idú do duchovnej záhuby. A keď ich to kdesi
začne bolieť, začnú sa modliť. A stávajú sa hlbšími. A toto je podľa
Vás od zlého? Ráčte sa zobudiť. V antikatolíckej odiozite úspešní
veru ste. Snaha o kompletnosť Vám prekáža? Lebo toto robia uctievači
nejakej čiastočnosti. Je to pod mikroskopom ťažký sektársky vírus. Máte
nás za modlárov, a vlastné modlárstvo nebadáte? Čo tým myslím? Aj
napr. ten Váš nemilosrdný postoj voči trpiacim, veď je to už len
teoreticky hrozná krutosť voči nemocnému človeku. Veď on môže
trpieť nevinne ako Kristus, a Vy ho ešte navštívite takýmto
„vieroučným“ kopancom na jeho krížovej ceste??? Ak trpí nevinne,
veď v ňom trpí aj náš Pán! Len aby Vám z toho nezamrzol raz úsmev.
Kristov príchod sa približuje, a píšem tieto riadky aj preto, aby ste sa
zamysleli kým je čas, že Mesiáš musel aj trpieť… A tak to bude aj
s jeho vernými nasledovníkmi. Kto predčasne jačí slávou, a povyšuje
sa, tak nech dá pozor, aby nebol raz za tú pýchu trpko ponížený.
Ste jedným zo spoločenstiev, kde zvolávate Ducha Sv. bez účasti
Panny Márie. Neviem či Vás na to niekto upozornil, a či ste aj ochotní
sa nad takým upozornením aj hlbšie zamyslieť, ale takéto niečo môže
byť aj nebezpečné. Odmietate tak veľkú pokoru a hlbokú ľudskosť,
odmietate krásnu podstatu celého Božieho diela prítomnú v Márii,
ktorá je v tejto krásnej bytosti jedinečným spôsobom prítomná. Ak nás
obviňujete, že z nej robíme modlu, a povyšujeme ju nad Boha, tak tu
už osočujete. Nebude požehnaný ten, kto vrhá klamstvá a obvinenia na
iného. To je tiež ovocie tej nepokory, s ktorou ste sa začali intenzívne
kontaktovať. Sv. Panna bola služobnicou Pána. Verne stála pod
krížom, keď sa Ježiš obetoval za našu spásu. Duchovne mu pomáhala
a asistovala pri diele vykúpenia. Tak robila po celý svoj život. Viera je
totiž o poslušnosti Bohu. Ona bola v tou najlepšou zo žien,
kráľovnou. Keďže dávala vždy prednosť Bohu, a seba dávala do
úzadia. Bohu sa to páčilo, a dal jej prednosť pred ostatnými ctiteľmi.
Títo budú ochránení a nespyšnejú. Sú aj takí medzi kresťanmi, ktorí
tomu nerozumejú, a tejto veľkej pokore ani rozumieť nechcú. Je to
veľká chyba a preto tu píšem tieto riadky, aby som na to upozornil.
Byť totiž kresťanom bez veľkej pokory je hanba. A raz to bude veľká
hanba. Veľká hlučnosť, ktorá sprevádza bohoslužobné zhromaždenia
týchto nepokorných učeníkov je a bude nebu tak nepríjemná, aký veľký
hluk sa na nej robí. U nás katolíkov sa odovzdáva Duch Svätý tichým
položením rúk pri kňazskej vysviacke, jemným dotykom pri birmovaní,
či pokojným slovom pri vysluhovaní si manželstva. Ak niekto robí väčší
hluk aj u nás, ten ešte nie je v dospelom veku. Ešte nevie, čo zo sebou.
Na zhromaždeniach, kde sa idú všetci len a len uzdravovať je čosi veľmi
duchovne choré. Veľká väčšina z nich sa aj tak neuzdraví, a to
neznamená, že nemajú vieru. Znamená to, že majú prijať kríž
a trpezlivo si ho niesť.
Ale to by už museli rozmýšľať nad katolíckym katechizmom,
však, a nie nad Vašimi „múdrosťami“, ktoré sú tým viac vzdialené
pravde, čím sú hlučnejšie prezentované. A v dobrom Vás napomínam,
dajte si pozor aj na extrémne exorcizovanie všetkého a všetkých,
samozrejme okrem samých seba. Neraz si totiž premietate svoje tiene,
čiže nečistoty vlastného srdca do iných učeníkov, ktorí majú v sebe
nejakú smietku, a Vy si nevšímate v sebe svoje brvno.
Je pozoruhodné, že nechcete patriť medzi náboženských sedmospáčov
a hovoríte často o duchovnom boji, len dajte si
poradiť aj od skúsenejších duchovných bojovníkov v iných
spoločenstvách, aby sa Vám nestalo, že zo zdravého človeka vyháňate
rakovinu, a toho s ťažkým nádorom potľapkáte po pleci ako zdravého.
Volá sa to aj spirituálny diletantizmus
alebo aj duchovná slepota. A to, keď si niekto nedá poradiť od
skúsenejšieho a staršieho, tak to je ťažká frajerina, ktorou boli napadnutí
farizeji a v evanjeliu sa vôbec nespomína, že by tohto arcidémona bolo
možné vyhnať nejakým tradičným exorcizmom. Za zlomenie tejto
luciferskej moci musel Kristus vykrvácať na kríži, aby s ňou pohol
a zlomil ju. Kto je proti právoplatnému a dobrému pápežovi, odsudzuje
sa sám na podriadenosť nejakému pseudopápežovi. A kto
znevažuje Jeho pokornú matku, ten na seba iba prezrádza stupeň svojej
duchovnej rozdrapenosti. Jej veľká pokora je mu asi riadne proti srsti.
Normálni kresťania pracujú na tom, aby najskôr vyhnali tieto vírusy zo
svojho srdca, až potom idú robiť operácie na iných pacientoch…

11. Magnetická rezonancia u anglikánov

Dve miliardy ľudí vraj sledovalo svadbu storočia stojacu sto miliónov
libier. Milióny Angličanov jačali od šťastia, keď sa princezná a princ
pobozkali. Povrchného diváka by napadlo, že je to vlastne skoro
rovnaké s katolicizmom. Keď však nakuknete do histórie tak sa
pripravte na desivý šok. Pred päťsto rokmi bol anglický kráľ Henrich
VIII. dvadsať rokov ženatý a žena mu dala desať detí. Zostala mu iba
jedna dcéra, ostatné deti umreli. Poriadne z toho nazlostený chcel
následníka trónu a chcel inú ženu. Pápež mu to nedovolil, iba
potvrdil, že pôvodné manželstvo je platné. Kráľ sa naštval, odtrhol
Anglicko od Katolíckej Cirkvi a sám sa dosadil na miesto pápeža.
Okrem tejto obludnosti popravil dve zo svojich šesť žien a začal
prenasledovať katolíkov. Okrem pár hrdinov odpadla s kráľom
väčšina. Túto „cirkev“ prezentujú ako high church, čiže ako cirkevnú
špičku, a bohatstvo a sláva angličanov tomu dodáva vznešené
pozadie. Okrem iného dnes podporuje aj biskupovanie lesbičky. Davy
zaujímajúce sa o povrch si asi vôbec neuvedomujú, ako to všetko raz
dopadne. Tí, čo sú dnes prví, budú poslední. Prajem Vám, aby Váš
veľmi sa povyšujúci zakladateľ nebol raz na mieste poslednom.
Ak neskončil v pekle, tak by ma to ozaj prekvapilo.
Zamýšľajú sa vôbec členovia takéhoto spoločenstva nad svojimi
koreňmi? Mať za zakladateľa svojej viery rozhnevanú obludu,
niekoľkonásobného vraha, smilníka a zastrašovateľa?
A spájať toto s evanjeliom a Ježišom Kristom? Majú
obrovskú „odvahu“ s takouto vizitkou predstúpiť pred Boží súd. Ak
by mali trocha súdnosti, tak by sa z takejto „cirkvi“ poponáhľali čím
skôr nájsť si niečo slušnejšie. Ak v nej totiž zostávajú, tak s tým
činom antikráľa sami po toľkých rokoch vlastne ticho súhlasia…

12. Centrálny tomograf Pražské „mystické školy“.

Vznikla v zač. 2O st. v Prahe. Veľkému záujmu o tajomné veci, ktoré
je prítomné u nie málo hľadajúcich nielen pražákov dala silné podnety
k práci a premýšľaniu. Bola akousi duchovnou alternatívou a ponúkala
necirkevný prístav tým, čo sa zaujímali o to božské v nás. Išlo o silné, ale
ešte nevyzreté nadšenie, ktoré miešalo mystické s okultným, a nemalo
jasnú schopnosť rozlišovania medzi nimi. Popularizovať mystiku a dať
sa aj do občianskeho spolku praktizujúcich mystikov nezostalo však bez
problémov a zatúlania sa do bočných uličiek v labyrinte světa a ráji
srdce. Český národ vôbec nie je taký ateistický, za aký ho má povrchná
štatistika. Jeho kultúra, najmä múdre pohádky, rôzne duchovné smery
i táto škola svedčia o tom, že ide o jeden z najduchovnejších národov.
V mnohých knihách popularizujúcich vnútorný život, ktoré sa začali
objavovať, a priam si ich pýtalo lačné publikum , boli legendou a
pražským priekopníkom Karlom Weinfurterom a jeho spolkom Psyché,
zverejnené mnohé mnohokrát utajené zaujímavosti z duchovného
sveta. Samozrejme aj zo života katolíckych svätých. Boli ale pospájané
s mysticizmom iných ezoterikov, aj pohanských náboženstiev , ich
fakírov a rôznych čudných guruov. V jeho kľúčovej knihe Ohnivý keř sa
odhaluje mystická cesta, umenie koncentrácie, žiť s Kristom vo vnútri
atď., čo sú všetko úžasné záležitosti, ktoré sú viac než zaujímavé.
Dielo je venované jeho manželke Boženke. Akoby sa tým naznačovalo,
že ide iba o menšie veci a nie o veľkú mystickú svadbu Stvoriteľa
s jemu verným ľudstvom. Písmenové cvičenia cvičili i viacerí kňazi
a rehoľníci. Malo to však rosikruciánske pozadie. Tieto recepty
prinášali reálne duchovné zážitky, ale mali aj svoje úskalia a vedľajšie
účinky. Hovoriť o Kristovi, sústrediť sa na neho vo svojom srdci,
prebúdzať jeho život v celom tele, počínajúc nohami sú úchvatné veci.
Ale skryté nebezpečie toho všetkého snaženia bolo, že ak sa napojí
učeník na zdroj vody, ktorý je zlúčením čistého prameňa s nečistými
prameňmi nekresťanských náboženstiev, potom nech sa nečuduje, keď
nastanú nečakané prehánky. Ak niekto nestavia na základe, ktorý sám
Ježiš položil, keď založil svoju Cirkev, a postupne sa tak vtelil cez ňu
aj do dejín tejto zeme, robí tzv. svojvoľnú „murárčinu“. A ak pokračuje
v stavaní bez dôrazu predovšetkým na solídnu ľudskosť, postaví iba
naklonený múr. Toto pražským „mystikom“ ušlo a to zabudli do svojich
urýchlených projektov zahrnúť. Ide skôr o mysticizmus, poznačený
individualizmom, ktorý sa v ich vzťahoch začal aj prejavovať. Praví
mystici neboli iba individualisti, a učili sa od originálnej Cirkvi, kde
neraz na jej okraji robili veľkú duchovnú prácu. Neboli až tak nadšení
za rôznorodé kópie. Ak niekto ide do vnútra ku svojej božskej podstate
bez eucharistického Krista a bez ochrany sv. Panny, robí niečo
nebezpečne priodvážne, a môže mu to priniesť okrem zážitkov aj silné
tlaky a duchovné škody. Na toto už táto škola neupozorňuje. Išlo totiž
o nadšencov, ktorí hľadali kade tade, a neboli ešte spoľahlivo v Kristovom
učení zakorenení. Zachádzali aj mimo jeho učenia, čo bola chyba.
Taká mystika už nebola čistá. Bolo v nej primiešané mnoho iných
aj nečistých prísad. Ako umelá želatina v poctivom tvarohu.
Celebrite Karlovi sa podarilo evanjeliové zásady až srandistickým
spôsobom spájať s nekresťanskými tézami. V čechách tomu říkají
i kočkopes. Autor mal pozitívny vzťah ku kresťanstvu, ale ku sv.omši
iba platonický. Na svoju škodu. Miesto biskupa si zvolil za idol
slobodomurára Kerninga a za garanta celej školy si akoby vybral miesto
pápeža hinduistického guru Maharišiho. Čím o sebe vlastne prezradil,
že jeho team je iba predkapelou new age. A netreba ho brať príliš
vážne. Pokúšal sa o univerzálnu syntézu, ale synkretistickým štýlom.
Jeho stotožnenia Sv. Panny s necudnou silou kundalini sú silnou
kávou a aj urážajúcim odklonom od podstaty kresťanskej viery. Hoci
im išlo o mystiku a mali dobrú vôľu, pohanské nesvätosti im rozkvitli
do ješitností a rôznych bizarných spolkových medziľudských vzťahov.
Dať na jednu úroveň ezoterických pobehajov s ozaj svätými bol ten
podstatný omyl týchto „veľkých mystikov“, ale ešte aj diletantov.
Stádovitosť inteligentnejšieho druhu bol omyl ďalší. Tiež netrpezlivé
vystavovanie seba na obdiv spoločne s mystikou, táto malá sláva už
tu, bol omyl tiež, a nie malý. Skutoční mystici nepotrebovali byť
takýto šašovskí exhibicionisti. Presne naopak. Robili svoju duchovnú
prácu nenápadne. Čím bola dôležitejšia, tým sa to dialo vo väčšom
tichu. Učiť ešte všelijako nedozretých ľudí tajomstvám mystiky je
niečo podobné, ako keď niekto predčasne učí mladých ľudí technikám
sexu. Oni otvorenými ústami budú hltať rôzne odhalenia, ale potom
narazia na tvrdú realitu. Tá ich tak silno odcudzí a odhodí od seba, ako
unáhlene a silno spolu spájali telá. Príliš rýchlo ísť do hĺbok rozkoší tela
znamená koledovať si aj o rýchle sklamanie sa v sexualite. Podobné
sklamanie budeme mať z jedincov, ktorí budú zasvätení do rôznych
oblastí napr. ekonomiky, a pritom nás vydesí ich cynizmus, keď vám
napr. primitívne nevrátia peniaze. Veľký primitivizmus totiž hrozí aj
inteligentným, čo prišli rýchlo a nepoctivo k diplomu či k utajeným
informáciám. Pravá mystika to nie sú iba naše snahy a naše výkony.
To možno sľubujú guruovia z východu. Kresťanskí svätci v ozajstnej
pokore pripomínajú, že to je viac dar z neba. A predchádzať im má
normálna ľudská prirodzenosť a poctivo dozretá spiritualita.
Psyché bolo poznačené dedičným hriechom naivity a netrpezlivosti.

halik-papez

13. Antibiotiká na horúčky tzv. apokalyptických hnutí.

Bolo ich a je mnoho. Sú na zamyslenie. Jeden z príkladov. V roku 1534
sa anabaptisti na čele Johanom von Leiden, ktorý sa vyhlásil za
mesiáša, zmocnili vlády v Múnsteri. Tam začali budovať vytúžené
„kristovo“ kráľovstvo Nový Sion a mesto premenovali na Nový
Jeruzalem. Cestou teroru sa pokúsili zrealizovať ideál úplnej rovnosti:
majetok mešťanov vyhlásili za spoločné vlastníctvo, odstránili
peniaze a zaviedli mnohoženstvo. Sám von Leiden mal osemnásť žien.
Išlo tu asi o prvé radikálne vlelenie komunistickej utópie v dejinách.
Táto ozbrojená diktatúra anabaptistov bola predobrazom Parížskej
komúny aj boľševickej revolúcie v Rusku. Tento revolučný zápal
jedného z chiliastických hnutí sa preniesol na britské ostrovy a tam sa
stal dušou anglickej revolúcie. Bolo to iba pokračovaním histórie
židovského chiliazmu v „ kresťanskom“ prezlečení. Bolo akoby detskou
kolískou ďalších podobných revolúcií s mnohými socialistickými či
komunistickými odnožami. Anabaptisti robili rozdiel medzi vonkajším
zjavením zvestovaným vo Svätom písme a zjavením vnútorným,
uskutočňujúcim sa v dušiach „bohom“ vyvolených ľudí, skrze „ducha
svätého“, ktorý na nich zostúpil a obdaril ich prorockým darom. Jeden
z najdôslednejších hovorcov Nikolas Storch okrem ohlasovania nového
príchodu spasiteľa požadoval neoharaničenú slobodu človeka, jeho
absolútnu spoločenskú rovnosť, odmietal súkromné vlastníctvo, ktoré
vraj treba rozdeliť medzi chudobných. A takto nastoliť tzv. „vládu
osvietených“ Že by inšpirácia aj pre profesionálnych revolucionárov?

14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista.

Jeden z obrovských trapasov medzi driemajúcimi učeníkmi je čakanie
na vystúpenie antikristovej vlády vraj iba na konci čias. A tí mnohí
antikristi v dvetisícročných dejinách Cirkvi nás ešte nestihli prebudiť?
Už sv. apoštol Ján vo svojom treťom liste nás v prvom storočí
upozorňuje na namysleného biskupa Diotrefa a odporúča solídneho
Demetria. Ako inak nazvať ako antikristi asi štyridsať protipápežov
v dejinách, čo mali tú drzosť, aj s tými, čo im pomohli do tohto
najtrápnejšieho úradu všetkých čias nastúpiť a osopiť sa na
právoplatných pápežov? Ako inak nazvať troch nemeckých biskupov
z 9 st., ktorí dali uväzniť, súdiť aj bičovať svojho kolegu Metoda,
ktorý konal čestne a podľa práva. Aj Wiching , jeho nástupca pre kraje
Veľkej Moravy ,čo asi “s veľkonočnou radosťou“ intrigoval, očierňoval
a falšoval buly bol kresťan katolík? Bol, ale nesvätým a pokryteckým.
Ako nazvať niekoho, kto vyleje kýbel octu na spolubrata a ide
zo sv. liturgie? Alebo toho, kto buzerantsky obcuje a považuje to za
prirodzený prejav, a mladých ľudí ide učiť čistote? Čo je to za
otrasný cynizmus, keď niekto nepoužíva slovo prepáč, a je odborník na
slušné správanie? Alebo sa dlhoročne przní sebaoslavou, a tára iným
o pokore? Či nanucuje svojim ďeťom životný stav? Nepodelí sa so
súrodencami? Toto a všeličo iné je pod maskou kresťanstva? Rátajú
nositelia týchto anticností vôbec s tým, že Boh existuje a raz prídeme
na posledný súd? A že všetko skryté bude odhalené? Ak tvrdia, že
rátajú, tak klamú. Prepadli by sa už teraz od hanby a išli by sa hanbiť
do kúta, ak by s posmrtným životom ozaj rátali. Neľudskosť je ich
znamenie, že sú ešte slepci a tvrdí egoisti. A pritom mali akože jasno
a tvárili sa ako farizeji, že zachovávajú ortodoxnú náuku. Pritom
vyznávajú iba zúfalý a prispatý polokatolicizmus. Predbehnú ich tí,
čo v mnohom z viery možno aj úprimne pochybovali, ale sa chovali
v podstatnom charakterne. Antikrist je tieňom Krista. Pôsobí tu už 20
st. Až sadisticky sa teší, keď môže trápiť svätých. Hrá sa v kostole na
dokonalého kresťana a robí z niekoho iného obetného baránka. Zhadzuje
na neho svoje viny a považuje to za niečo úplne normálne. Táto
škodoradosť je jeho jedinou ozajstnou „potechou“ a špecializuje sa
predovšetkým na ňu. A ráta s tým, že to nikto z hora nevidí a že za to
nebude niesť zodpovednosť. Toto je naozajstná nevera, nie ateizmus.

21

15. “boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem.“

Ak máš v úcte Boha, a ctíš si ho, to je výborné. Dovoľ mi však
pripomenúť Ti a opýtať sa Ťa, že či je to ten Boh kresťanov? Lebo je
mnoho rôznych bohov, a iba Jeden je Najvyšší. Ten Boh kresťanský je
Otec Ježiša a tiež Duch Svätý. Boh tri krát Svätý. Ten, ktorý sa stal
pred 2O. storočiami človekom, a má aj neodvolateľne ľudskú tvár. Ak
by sme mali tohto Boha, neboli by sme proti Jeho Cirkvi, ktorú tu cez
apoštolov založil. Ak je totiž niekto proti katolíckej Cirkvi, boh v jeho
vnútri pravdepodobne nie je v jednote s kresťanským Bohom, ale
podlieha vplyvu iných božstiev. Niekto si za boha považuje svoj
vlastný názor a za učiteľský úrad iba vlastné skúsenosti. Takýchto
individualistických antipápežov máme až až. Sú vo svojej súkromnej
sekte a radikálne poslúchajú asi iba svoje rozmary. Sami sa delegovali
za „pápeža“ ak toho v Ríme nepotrebujú. V ich liberalizme je ukrytý
libertinizmus /smer ku zvrhlosti/ a ich veľká tolerancia bludov končí
inkvizítorským odsúdením nejakej dôležitej pravdy. Ich zábavný santa
klaus sa postupne sa zmení na kruťasa. To je súčasť ich vývoja.
Z jedného extrému sa nechiac ocitnú v druhom. Ak niekto tvrdí, že je
katolík, a ignoruje eucharistické zhromaždenia, je to nie katolík, ale
lajdák. Je poznačený silným individualizmom aj pohodlnizmom.
Pravý kresťan totiž hľadá Boží hlas aj v samote, ale vie, že aj
spoločenstvo Cirkvi nie hocijakej, ale Svätej , je dôležité a potrebné.
Aj spoločenstvo dobrých ľudí je dôležité ako neskrivené zrkadlo.
V jednom i druhom sa budujú špecifické cnosti. Kto sa hrá, že už má
celého boha v sebe, môže skončiť ako vykradnutý ťuťkosektár,
v literatúre priliehavo nazvaný chrobák Truhlík, ktorý „všade bol
a všetko vie“ a na konci života už nemá rád naozaj skoro nikoho, ani
sám seba. Cez bohovskú autošaškáreň zdedí trpkú samotu. Ak má moc,
tak sa jej zaťato drží a strpčuje život podriadeným. Podobne si
ubližuje ten, kto uteká pred samotou iba do povrchových spolkov.
Boh kresťanov je Láska. Teda patria ku nemu aj normálne a pekné
vzťahy. Zlé vzťahy sú semiačka od zlého a záprdky necností. Je
normálnym vzťahom ignorovať účasť na eucharistii, ktorú nám dal
Ježiš aj na to, aby sme na podstatu nezabúdali? Duch Boží je aj v lese
ak ho tam vzývame, ale adorácia čiže poklona Bohu cez tajomstvo
eucharistie je nenahraditeľná. Prečo? Lebo v lese nám pri modlitbe
bude napr. vnuknuté, že ako sa mám postarať o svoje deti, ale pred
eucharistiou mi to bude spresnené, že sú aj iné deti než tie moje,
o ktoré sa treba postarať. V prírode mi duch vnukne, ako si mám robiť
doktorát, ale až pred eucharistiou mi bude objasnené, že mám začať
intenzívnejšou modlitbou liečiť choré vzťahy v rodine. Pri televízore
ma boh vnútri rozcíti nad zemetrasením na Haiti, ale v kostole sa deje
konkrétna zbierka na pomoc pre haiťanov. Pri počíťači sa môžem
dozvedieť skoro všetky informácie, ale tie podstatné pre život farnosti
sa dozviem až z kázne svojho kňaza, ktorý nedlabe na Božie Veci, ale
sa modlí predtým, ako ide kázať. Preto katolícky svätci a svätice
čerpali par excellence /predovšetkým/z čistého prameňa sv. eucharistie
a nie iba z kníh, z iných ľudí či z detoxikačno – relaxačných meditácií
v prírode. Tam si svoje božstvo nájde aj zvieratko a netreba mu na to prečítať
ani jednu knihu. My sme stvorení nie iba na to, aby sme boli vo svojom
individuálnom raji, ale sme tu aj pre spoločenstvo s ostatnými. Na lásku musíme
byť aspoň dvaja, však? Je veru rozdiel medzi božským Kristom v eucharistii
a malom Jezuliatku v nás. Iné je veru kópia a iné je originál.
Aj keď sa trochu na seba podobajú.

PS: Tí, čo chcú iba Tatry, a tvrdia, že nepotrebujú sprievodcov, horskú či

záchrannú službu, robia veľkú chybu individualizmu, pochádzajúcu z pýchy.

Môžu na svoju mladícku nerozvážnosť to doplatiť  životom…

A tí, čo podobne ignorujú sprievodcov z matky cirkvi,

ohrozia si život večný…

16. Odporcom „apostatického gesta“ tzv. ducha Assisi.

Možno to Janko Paľko II. s tým milosrdenstvom niekedy aj prehnal,
ale hádzať ho do pekla spolu s dnešným pápežom je asi najväčšia
drzosť medzi súčasnými nehoráznosťami. Druhé miesto na olympiáde
náboženských zvrhlostí. Prvé majú zaručene tí, čo v mene svojho „šéfa“
vyhadzujú atentátmi do luftu iných“neveriacich“, neraz nevinných.
Takto na seba privolávajú odpor a nenávisť ľudstva, ktorú svojimi
„odvážnymi“ činmi zasiali. Osobne si myslím, a dúfam, že na to mám
právo, že pápeži majú ako jednu zo svojich vážnych povinností ako
hovorcovia kresťanstva a lídri katolíkov oslovovať všetkých veriacich
ľudí tejto planéty. A snažiť sa s nimi nadviazať priateľský dialóg.
To je ten duch Assisi, toto je aj súčasť viery katolíkov celého sveta,
o ktorom vyhlasujú niektorí superortodoxní, že je duchom antikrista.
Nie je, treba im pokojne odpovedať, aj keď ich to ešte asi viac rozzúri.
Ide o pokus nerozoštvávať náboženské vášne, ktorých bolo v histórii
ľudstva viac ako dosť v mnohých vojnách, ktoré nám neveriaci možno
právom vytýkajú. Ježiš nám to v evanjeliu trvalo pripomína, že príde
doba, kedy pravých učeníkov zavraždia, a budú si myslieť, že tým
slúžia „bohu“. Nikdy však Otca nepoznali, ak takto konali, odkazuje
im sám Boží Syn. Veď on sám bol obeťou ťažkoslepých náboženských
fanatikov! Kto upaluje iného pre jeho názor, ten evanjelium vôbec
nepochopil. Možno evanjelium pochopil, ale to apokryfné, podľa Judáša.
Ani sa nad Kristovým posolstvom lásky hlbšie nezamyslel.
A bibliu porozumel asi len do polovice Starého zákona, a to aj určite
vynechal serióznejšie poznámky ku tisícročným textom.
Tí samozvanci na Ukrajine sa správajú stále arogantnejšie,
exkomunikujú postupne celý svet, a na koniec asi aj samých seba.
Vidia smietku v oku brata, a vo svojom nevidia brvno. Nevyhnutnú
snahu dobrého pápeža vysvetľujú ako najväčšiu zradu. Infantilne ho
upaľujú vo svojich poplachoch na internete. Ide z nich smrtonosná
pravovernosť a absentuje, u kresťanov vari aj povinná, štipka detskej
radosti. Stratili nadhľad i cit. Podobné typy sa vyžívali v upaľovaní
kacírov a čarodejníc v stredoveku, keď boli pri akej – takej moci.
Narobili tak sebe i svojej cirkvi veľkú hanbu aj po svojej smrti, pretože
v nich nebolo zmilovania a zakvitla v nich asi iba plnosť satanskej
škodoradosti. Osočujú iných ako antikristov, ale sami sa tak správajú.
Bez lásky idú tvrdo brániť svoj poloortodoxný polofanatický názor.
Dejiny boli plné revolučných bujakov , ktorí asi mali v sebe
poriadnu duchovnú zápchu a tej sa potrebovali nejako urgentne
a asi čo narýchlejšie cez iných zbaviť. Preháňadlo na svoje vnútorné
stavy úzkosti si väčšinou našli v žabomyších verbálnych vojnách,
v rozoštvávaní a duchovno – krčmových bitkách za svoju malú veľkú
pravdičku. A nafúkli to na veľký problém, ktorým sa majú všetci okolo
ako zdravotníci zaoberať, lebo si ho nedokázali vyriešiť ticho,
v pokore a v sebe sami… Ich militantnosť je možno aj alergickou
reakciou slepého čreva v mystickom tele Cirkvi na prehnané
mierumilovné bratríčkovanie, ktorým sme už skoro všetci pripití.
Ak nevedieme duchovný boj, a fajčíme premilosrdnú fajku mieru už
pomaly s každým, o pekle a diablovi nepovieme nič, to v tele vyvoláva
všelijaké nedôstojné napätia a podobné komunikačné hnačky.
„Pravoverní“ z Východu sa rozhodli chlapsky udrieť po stole a
vojensky udrieť a to rovno na generálny štáb vo Vatikáne. Ak vyrobia

22

novú sektu, myslia si, že svojimi škuľavými gumipuškami
a vybuchujúcou pyrotechnikou vo virtuálnom digitálnom svete nás
prebudia ? Ide o jedno z trápnych amatérskych divadiel na ktorom sa
pobavia akurát ateisti a budú živiť karikaturisti. Takto podobne rozdelili
Cirkev na východnú a západnú už v roku 1054, prekliali pápeža,
a kliatba sa im za 9 st. vrátila v podobe ukrutného tsunami komunizmu.
Čo totiž zasejeme, budeme aj raz žať. Ide nie zápas o pravovernú vieru,
ale dnes už neprimerané a zbytočné znovuštiepenie kresťanských síl.

17. Poučili sme sa z 1.Slovenského štátu?

Jeden zo zaujímavých unikátov sa udial u nás v r. 1939 – 45.
Naokolo zúrila 2.svetová vojna a u nás sa budovalo. Slovenský štát
nemožno hodnotiť čiernobielo. Bola vojnová doba. Prezident robil, jako
vedel. V prvom rade chránil svoj národ. Ako kresťanský politik bol
svojský, mal dobrú vôľu pozdvihnúť národ, chcel jeho vonkajšiu
prosperitu, ale ako katolíckemu kňazovi mu vyhlásenie za svätého
nehrozí. Od duchovného sa totiž očakáva predovšetkým prosperita
vnútorná. To vonkajšie má byť až druhoradé. Je to príklad, ako môže
dopadnúť jeden z nás, ktorý má ohlasovať Kristovo Božie Kráľovstvo,
ale pomýli si ho s pozemskými záležitosťami. Amatérčina ako hrom.
Nazývame to moderne strata kňazskej identity. Úspechy vonku nám
toťiž môžu otupiť duchovný zrak, stratíme bedlivosť a nebadane
sa zamoceme. Toľkokrát sa to už opakovalo. Poučíme sa niekedy?
Je nevyzretosťou viery a veľkou naivitou takto prilacno podľahnúť
pokušeniu nacionalizmu a trocha i mesiášskym komplexom.
Mučeníci boli za pravdu evanjelia umučení. S vlkmi sa nekamarátili.
Tiso bol poslancom, ministrom zdravotníctva ,

                                                          predsedom vlády aj prvým slovenským prezidentom      

Bol aj profesorom katolíckej morálky,

čiže mal byť odborníkom špecialistom
na rozlišovanie dobra a zla.

12

                                       Navonok skvelá značka. Ale vo vnútri nie.                                          

Češi nás držali nakrátko. Maďari na nás striehli ako mačka na myš.

11.3. 1939 sa vzdal nezištne predsedníctva vlády a odišiel na faru
do Bánoviec kde bol ešte aj farárom. Veľa funkcií naraz, aj to my
tu roky trénujeme. Ak by sme žili bratstvo, tak by sme sa aj podelili.
V Európe diktoval politiku Hitler. Ten za ním poslal svojich agentov
s tým , že nám pomôže bleskovo sa osamostatniť od Čechov. Tí o
samostatnosti– autonómii, nechceli dlho počuť nič. 13.marca si Hitler
predvolal Tisu do Berlína a tam ho naplašil, že nášmu národu hrozí
„zánik“ a rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Vraj jediná možnosť:
samostatné Slovensko. 14.3. po vypočutí odkazu z Berlína sa poslanci
SNR rozhodli jednohlasne vyhlásiť náš prvý slovenský štát .
Sice pod tlakom, ale pre národ to bola historická chvíľa a veľká vec.
Tak nám vlastne osud a fúrer pomohol, na čo sme si stáročia netrúfli.
Tisu zvolili za prvého prezidenta. Vo štátiku bol pokoj, prosperita,
v školách sa učilo po kresťansky. Cirkevné ideály išli do praxe a boli
sme slováci a kresťania zrazu na vrchole. Nebola to zásluha iba
politiky, ale isto aj zbožnosti ľudu, ktorý sa modlí už stáročia aj
k Sedembolestnej Panne. Pánmi skúšaný a bitý slovenský národ sa
konečne nadýchol, po tisícročí nadobudol samostatnosť. Paradoxne
cez vojnu, keď iné národy vzdychali. Nemecké okupačné vojská
ustupovali cez naše územie po prehratej bitke pri Stalingrade. Na
Slovensku v 1944 vypuklo proti nim povstanie. Jeho čelný predák a
neskorší československý prezident Gustáv Husák o SNP napísal:
“ V podstate to nebolo ani slovenské ani národné povstanie,
nestála za ním ani väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to
komunisti, čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa
slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom
Dr.Tisom.“ Je zaujímavé, že keď nemecké vojská vyhrávali, tak sme
boli ticho a v strachu. Keď začali prehrávať a ustupovať cez naše
územie, tak sme chytili zbrane a začali sme bojovať. Neboli sme my
až takí velkí víťazi a vojnoví hrdinovia. Kde bola láska k nepriateľom
v hodine navštívenia? Ak by sme ostali neutrálni, front by prešiel a
mohli sme sa krviprelievaniu vyhnúť. Netrestali našu nenávisť aj
prehrávajúci nacisti aj takou tvrdou silou navonok, s akou sa stretli
v našom vnútri? A či sa národu komunisti po vojne nepomstili takou
železnou pasťou, akou bol náš tvrdý boj proti boľševizmu pod
vedením pána prezidenta? Ten ako kňaz nás mal poučiť niečo
o duchovnom boji, nie iba tom vonkajšom. „Zástupca stvoriteľa“ a
arcisociopat Hitler vyhlásil vojnu celému svetu. Preto sa ten svet
v sebaobrane spojil, aby ho spacifikoval. Tak sa stalo v máji 1945.
Tiso pravdepodobne naivne uveril, že nemecké vojská sú vojská božie,
lebo chránili slovenskú vládu a kresťanský štátik, bojovali voči
bezbožnému komunizmu aj proti židovskému kapitálu, ktorý hýbe
farinovane týmto svetom. Po 2.svet. vojne však zostali desiatky mil.
mŕtvych a obrovské škody po zbombardovaných mestách. Ovocie
šialených plánov. Určite nie vojsk božích. Našich židov odišlo
sedemdesiattisíc .Nie však pracovať, ako nás nemci oklamali, ale do
plynovej pece. 8 židovských rabínov prosilo, aby Tiso prezidentom
ostal. Mnohým totiž udelil prezidentskú výnimku.Tak im zachránil
život. Takých bolo vraj až 33 000. Deportácie by Nemci spravili i bez
slovenskej vlády. Ale oveľa dôslednejšie. Židov sme chránili, a čo
kresťanov? Či sme tým dali správnu orientáciu ? Orientáciu
na Božiu ríšu ? Za vonkajšie zrazuúspechy však zaplatil náš
prezident trpkou osobnou prehrou. Že bol nielen trochu namočený
do politikárčenia, svedčí viac skutočností. Napr. 3O.10.1944
v Banskej Bystrici. Vraj v neplánovanom programe po tichej sv.omši
v tunajšej katedrále rečnil na námestí, kde doslova zvolal:
„česť fúrerovi A.H. a jeho vojskám i pomocníkom SS.“ Vyznamenal osobne
nemeckých vojakov, bojovníkov proti odbojným partizánom povstania.
Doboví svedkovia tvrdia, že tak zachránil Zvolen, Martin a Banskú
Bystricu pred nemeckou odvetou, chystaným bombardovaním.
A vraj niekoľko zajatých slovenských vojakov pred zastrelením.
Keďže sa to nie vždy pripomína, tak preto to píšem. Nepriatelia
katolíkov ukážu v dokumente iba dobové zábery, a keď sa ku nim
nepridá hlbší komentár, tak to aj škodoradostne zneužijú. Svätý
biskup Gojdič sa ozval. Jasne cítil, že sa nedeje všetko kóšér, a že to
                               môže raz poškodiť renomé Cirkvi. Neskôr sa ozvali i 4.biskupi na ochranu                                                                  židovských obyvateľov. Prezident udelil vari tisíc výnimiek niektorým židom,                                  a tak im zachránil život. Ale fatálnu  chybu spravil
aj vtedy, keď v liste pápežovi tvrdil, že katolícke sociálne
encykliky sú rovnakého ducha ako idey národného socializmu. Ojojoj.
Podstatný úlet mimo. Po veľkej pýche národného socializmu prišiel
aj na nadľudí hrozný pád. Po vojne tu zavládli komunisti a razantne
na tzv. klérofašistov ktorí boli až příliš zadobre s veľkonemeckou ríšou
                            a udreli tvrdou päsťou. Keby sme si boli zachovali od pokušenia jednostranných                      politických pronemeckých sympatií a antiboľševických antipatií zdravý odstup ,ten
úder by asi taký tvrdý nebol. Po bitke je ľahké byť generálom a ľahko
vynášať súdy. Osobná zodpovednosť a náhle rozhodovanie vtedy veru
nebolo ľahké. V 1950 zatkli rehoľníkov a rehoľnice ako kriminálnikov.
Spomína sa veľakrát tento násilnícky akt, ale nespomíname už, čo mu
predchádzalo. Pomsta bolševických víťazov bola taká veľká, aká bola
naša predčasná hurá pseudokatolícka sláva spred pár rokov.
Azda aj aká bola aj nenávisť voči nim. Pripomínam, že kresťan má
povinnosť milovať aj nepriateľa. To je náš program, kterého sa máme
držať. V mieri či vo vojne. Boľševický program bol nenávisť voči
bohatým vykorisťovateľom i voči všetkým cirkvám.
Ak ho oni dôsledne dodržovali, tak sme si mali my dodržiavať
ten svoj. Čudujeme sa keď si niektorí intelektuáli idú od nás
„oddýchnuť“ do ateizmu a majú antiklerikálne alergie? Lebo neraz
niečo iné deklarujeme a iné žijeme. Volá sa to jednoducho:
pokrytectvo. Predstierame profesionalitu a sme ako diletanti.
Národ sa zdesil, keď prezidenta po vojne obesili ako vlastizradcu.
A on vo svojej rozlúčkovej reči nám všetkým dal svoj odkaz:
“ Za Boha a za národ!“ Cítil sa byť mučeníkom v boji proti
boľševizmu. Išlo však skôr asi o polomučeníctvo. Čiže nie až tak
celkom čistú, duchovnú svätú prácu. Čo je najpozoruhodnejšie:
necítil ani štipku ľútosti nad tým, čo urobil. Máme my tu viacej
takých i podobných majstrov sveta, čo za roky svojho účinkovania
na scéne fakt slovko prepáč nepoužívajú. Toto je kresťanská zásada?
Skôr póza nadčlověka. Vtedajší biskupi sa ho až nekriticky zastávali.
Vraj mal tie najlepšie úmysly. Ozaj najlepšie? Nič podozrivé si
nevšimli? Ozaj im tam nič nepáchlo?? My mladší všetci až takto
sladko všetci nespíme! Ani nie sme až tak vlastným národíkom či
postavením úplne sťatí. Toto je nebezpečnejšie než alkoholizmus.
Z toho po čase človek vytriezvie. Ale pozor, s utajenou opitosťou mocou
sa aj umiera. Tí, ktorí si prajú Tisovo svätorečenie, spia tuho a sladko.
Len ich treba nechať mávať, aby sa ako svätuškári zviditelnili.
Tak ako obrovsky on „miloval“ svoj národ, tak duchovne opitá časť
národa „miluje“ obrovsky dodnes jeho. Svetloplacho a nekriticky.
Preto to oživujem v pamäti, aby som pripomenul všetkým slovákom
to, čo nám ako zrkadlo vlastne nastavili naše dejiny.Sme riadne
dorichtovaní nielen pálenkou, ale i svojskou slovanskou
duchovnou pubertou. Predstierame že máme vieru, ale tá je ešte
všeličím zakalená. Raz mamonou či pozemským štátikom, inokedy
pozemskou rodinou. Naša vlasť má byť v nebi a našou pravou rodinou
je spoločenstvo svätých. Tvárime sa totiž navonok neraz ako
superkatolíci. Ale je to iba trochu trápna póza polokatolíkov.
Polokatolicizmus ten tu vyčíňa, a storočia. Nielen u nás.
Nacisti boli poriadne zropušení nadľudia a súčasne podľudské
beštie. Ich svetlo bola tma. Nečudujme sa, keď na naše ohlasovanie
evanjelia inteligentní ľudia niekedy reagujú najprv zívaním,
pokračujú nadávaním a končia ignoranciou. Asi stále si väčšina
vôbec neuvedomuje ako Božie mená berieme ľahkovážne
aj dlhé roky nadarmo, zatoxikujeme priestory chrámu dymom
nekresťanského modlárstva. To, čo je vyslovene niekedy
až do oči bijúco neľudské a trápne nekristovské,
my bez hanby a primitívne stotožňujeme s kresťanským a katolickým?
Čušíme o tom, a toho, kto na to upozorní, udrieme valaškou po hlave?
Toto nie je duchovný život, ale sakrálny podvod. Akurát tak vyklonuje
po čase poloovcu polovlka, čo onemie vtedy, keď príde hodina pravdy
a láme sa chlieb. Aby sme sa nezaradili medzi tých, čo Božie kráľovstvo
nenašli a mali ho plné ústa. A išlo im v podstate iba o vonkajší blahobyt…
To je ideál nie kresťana, ale jeho dlho chudobného a malého príbuzného.
Tiso chcel vraj podľa vlastnej obhajoby oslobodiť tento národ od
smrtonosných komplexov menejcennosti, ktoré mal on sám a jemu
podobní , ktorým je on asi ideálnym patrónom. Podobne je pre iných
politických dobrodruhov hrdinom dvojnásobný zradca Svätopluk či pre
ďalších samozvaných frajerov zbojník Jánošík. Spojenie imperiálne
panenského slovenského národa so zvlčilo vražedným nemeckým
manažmentom, či má všetko v hlave poriadku ten, čo tomu ešte i po
rokoch nadšene tlieska? My sme boli odjakživa národom služobníkov.
A na toto môžeme byť právom aj zdravo hrdí.
Od čias sv. Cyrila a sv. Metoda sme si za Otca zvolili toho najlepšieho
z otcov, a za Matku a Ochrankou tú najlepšiu z mám. Sme v lone
katolíckej svätej Cirkvi. Väčšina národa sa ku nej hrdo hlási.
Nebuďme však iba povrchnými kresťanmi. Lebo zažijeme hanbu už tu.
Najväčšia chyba bola, že zrazu z národa sluhov tu chcel ktosi urobiť
národ pánov. Také unáhlené ako dedičný hriech. Plné netrpezlivosti.
Fatálna strata duchovnej bedlivosti. Aj toto je memento na zamyslenie.
Z romanticky infantilného, úzkoprsého a príliš pozemského „katolicizmu“
sa tento národ vari trocha už pooslobodil. Praví svedkovia evanjelia,
tomu ako vedia pomáhajú. Polobačovia a súčasne polovlci volajú raz
na slávu nemeckému cisárovi, inokedy zas na slávu zvlčilej ruskej
strane, demokratickým čarodejníkom s peniazmi či svojej sebaoslave.
Tým iba prezentujú a na seba prezrádzajú, že jadro evanjelia nechápu.
Každá doba nás odskúša, či sme dobrí pastieri alebo nájomníci. Kým
Jozef Tiso si zvyšok svojej ľudskej a kňazskej dôstojnosti zachoval
až do konca, nezutekal do Ameriky, ale išiel aj na súd, a tam si za svoju
polovičnú pravdu, teda za boj proti boľševizmu, slušne a
dôstojne bojoval až do konca, arcivzor padlých anjelov Hitler skončil
ako veľký antihrdina, ktorý nevedel to ľudsky jednoduché: prehrávať.
Jeho obrovská bojová odvaha, ktorú si dokazoval v bleskových vojnách a
v diktátoch celému svetu, ukázala svoju pravú tvár. Pod maskou vodcu a
imperátora sa tam ukrýval iba klasicky amorálny zbabelý posero. Za jeho
veľkou inteligenciou boli iba sofistikované a nafúknuté hyperfičúrske
bludy. Pod jeho obrovskou vojenskou disciplínou bol iba veľký „bordel.“
Za viac hodinovým sebavedomým rečnením , fanatickým presviedčaním
vyvoleného nemeckého národa bola iba silná dôvera v osobné lži a falošné
istoty. Za úchvatným pracovným nasadením a menením planéty bolo
iba úbohé a asi aj totálne zanedbanie duchovnej práce na sebe. Za jeho
novým človekom boli iba prastaré bosoráctva. Vyhlásil  SZ a jeho10. prikázaní
vraj už za prekonané a chcel ľudstvo oslobodiť výčitek svedomia, že vraj
ľudí ponižujúceho židovského vynálezu. Skutočne neslýchaná odvaha.
Za namysleným nadčlovečenstvom skrýval asi kompletný podľudský
a polozvierací suterén. Bedliaci vedeli presne, že tá prozreteľnosť, ktorú
často spomínal, a ktorej sa cítil pozemským veľvyslancom, bolo samo
kniežatstvo tmy a rafinovaného podvodu. Kto sa nevedel zorientovať
mal počúvať pápeža Pia XI. V roku 1937, čiže dva roky pred začatím
II. svetovej vojny. V encyklike ľudí upozorňoval na nebezpečenstvá
tzv. národného socializmu. Kto nepočúval pápeža ale po cudzích
územiach lačného vlka, to bola už nielen chyba, ale aj veľký hriech a
spolupáchateľstvo na jeho výčinoch. Zasa sa iba ukázalo, že väčšina sú
nie kresťania, ale neskautsky formované a po majetkoch hladné vĺčatá.
To, čo sa stalo, bola a bude pre ľudstvo ďalšia nová tzv. stará škola.
Príbehy našich kňazských predchodcov by nám mali byť na zamyslenie.
To, že v kňazskom seminári v Bratislave /85 – 90/ nám o tom nepovedali
nič, svedčí iba kvalitnom vydesení sa . Asi aj o strachu a úteku pred
našim historickým vybočením. Alebo ešte dodnes nemáme vo veci jasno?
Riešime my všeličo a všelikoho. Nezabudnime vyriešiť aj seba.
A nebojme sa ani svojho tieňa. Mal ho Peter i Pavol, máme ho i my.
Na pobožných nadľudí sa hrať prestaňme. Nie je to na dospelých už
ani dôstojné ani správne. Kňazi máme demaskovať lži a hľadať pravdu
o človeku. Naša jednoznačná identita je byť aj prorokmi svojej doby.
Tiso mohol byť ozajstným mučeníkom.Ale mal jasne povedať po
svetovláde hladnému vlkovi, že je vlk, a vhodne to načasovať.
Nie s ním sympatizovať až za hrob. Veľakrát sa zopakoval podobný
dejinný rituál. Bude sa asi opakovať dovtedy, pokiaľ sa ľudstvo
„neodfetuje“ od svojich výmyslov a modiel. Aj náš národ si z extrému
do extrému, čiže svojou pubertou musel prejsť.
Každý sa totiž aj vyvýjame, platí to aj o národoch.
Kardinál Ratzinger nám pri prednáške v Bratislave v r.1992 okrem
iného spomenul, že úlohou štátu je udržiavať poriadok
v ľudskom spolunažívaní. Ak by sa pokúšal pretvoriť svet
na raj a predstieral absolútnosť, prekročil
by svoje hranice. Ak by sa staval do role Boha, stal by sa šelmou
vystupujúcou zo zeme a mocnosťou Antikrista, ako je to v Zjavení.
„Cirkev nesmie dať seba samu na miesto štátu, alebo chcieť pôsobiť
v ňom alebo nad ním ako mocenský orgán. Tým by sa sama robila
štátom a vytvárala by absolútny štát, proti čomu má vlastne
brojiť. Splynutím zo štátom by rozvrátila vlastnú podstatu štátu
i svoju“ povedal nám už vtedy s nadhľadom dnešný emeritný pápež.
A dodal, že pre Cirkev je potrebné mať od štátu primeraný odstup,
aby mu mohla svojimi cnosťami lepšie poslúžiť. Týmto vystihol to
podstatné pokušenie moci, ktorej podliehajú roztieskavači našho
Prvého štátu aj iných predčasných farských republík v dejinách.

Anna Katarína Emmerichová

Anna Katarína Emmerichová

Poklady viery

images

Je toho mnoho, čo bolo ľudstvu z neba zjavené.

Spoľahlivé svedectvo máme v biblických 4.evanjeliách.

A okrem nich sme dostali mnohé ďalšie poznatky a detaily,

napr. v mimoriadnych  videniach u blahoslavenej 

Anny Kataríny Emmerichovej

Annakathari

Thomas Wegener, najdôležitejší životopisec Anny Kataríny, píše:

„Boh opakovane zjavoval svojej služobnici, že poznanie svätých právd nebolo určené len jej, ale malo slúžiť na povzbudenie veriacich, malo byť znamením toho, že On neustále žije so svojou Cirkvou a je stále prítomný. Preto sa Anna Katarína vždy snažila sprostredkovať svoje videnia, ale až do veku štyridsaťštyri rokov nenašla nikoho, komu by s dôverou vyrozprávala to, čo jej bolo umožnené vidieť. Často prosila svojho spovedníka a ďalších kňazov, aby ju vypočuli, ale nikto si nedal tú námahu, aby podrobne napísal to, čo hovorila a aby bližšie analyzoval hodnotu a hodnovernosť jej videní.“

Anna Katarína o svojom vzťahu s básnikom, ktorý bol ochotný jej rozprávanie počúvať a zaznamenať ho, Clemensom Brentanom povedala:

„Veľmi skoro mi povedal, aby som mu vyrozprávala všetko, hoci svet by ma pokladal za bláznivú. Nikto ma totiž nechcel vypočuť a ku presvätým veciam, ktoré som videla a zažívala, sa ľudia stavali tak sarkasticky, že z obavy, aby ich nepoškvrnili, som ich ukrývala vo svojom vnútri. V nasledujúcom období som často vídala v diaľke obraz muža, ktorého som nepoznala, ako prichádza ku mne a pri mne píše. Tohoto muža som spoznala v pútnikovi.

Anna Katarína popísala aj dom Panny Márie v Tureckom Efeze, kde nikdy fyzicky nebola.

Meryemana – dom Panny Márie
Panna Mária žila istý čas v Efeze. Dom bol nájdený na základe vizionárskych videní rehoľnej sestry Anny Kataríny Emmerichovej, ktorá nikdy nebola v Efeze resp. Selcuku. Svoje videnia popísala nemeckému spisovateľovi Clemensovi Brentanovi, ktorý o tom napísal podrobnú knihu. V roku 1891 sa páter Pavol, predstavený rádu Lazaristov (Vincentiánov), vydal po stopách tejto knihy a našiel budovu vyhovujúcu presnému popisu nemeckej rehoľníčky. Archeológovia neskôr zistili, že jej základy pochádzajú z 1. storočia n. l. a budova samotná zo 6. storočia n. l.. V roku 1896 sa dom stal oficiálnou svätyňou rímsko-katolíckej Cirkvi a na tomto mieste bol postavený kostol. Toto miesto je uznávané ako sväté aj tunajšími moslimami

Kaplnku, ktorá sa nachádza na vŕšku Bulbul dag, spravujú kapucíni. Ako uviedol jeden z nich, páter Tarcy „na tomto mieste často vidieť mužov i ženy, mladých, či starých, plakať. Neplačú však preto, lebo sú smutní, ale preto, že sa ich dotklo niečo hlboké“.

/ukážky z jej bohatého duchovného diela/

Úvod
Anna Kateřina vyprávěla o viděních svého nejranějšího dětství: „Když jsem ve svých pěti nebo šesti letech rozjímala o prvním článku katolického Vyznání víry: ,Věřím v Boha, Otce všemohoucího, Stvořitele nebe i země,‘ tehdy jsem ve své duši spatřovala různé obrazy o stvoření podle Písma. Viděla jsem pád andělů., stvoření země i ráje, Adama a Evy, i první hřích. Domnívala jsem se, že to vše vidí každý člověk tak, jako vidíme ostatní věci kolem sebe, a tak jsem vyprávěla svým rodičům, sourozencům a druhům svých dětských her zcela otevřeně o tom, až jsem zpozorovala, že se mně smějí a ptali se mě, zda mám knihu, ve které je toto vše napsáno. Tu jsem počínala stále víc a více chápat, že je třeba o těchto věcech mlčet a myslela jsem si, že není vhodné o tom mluvit, ale nijak jsem se tím neznepokojovala. Mívala jsem toto vidění nejenom v noci, ale i ve dne, na poli, doma, v chůzi, při práci, za nejrůznějšího zaměstnání. Když jsem pak jednou ve škole zcela bez zlého úmyslu vyprávěla o vzkříšení jinak, než se učilo a to s naprostou jistotou a nezaujatě v domnění, že každý to musí vědět tak jako já a vůbec jsem netušila, že to je jen můj osobní dar, dostalo se mi od dětí výsměchu s údivem a žalovaly na mne u učitele, který mne pak vážně napomenul, abych si takové věci nepředstavovala. Ale měla jsem tato vidění mlčky dále, podobna dítěti, které prohlíží obrázky a vykládá si je po svém, aniž se ptá, co ten který obrázek znamená. Poněvadž jsem častěji vídala obyčejné obrázky svatých nebo hned také zobrazené výjevy z biblických dějin, ač šlo vždy o stejný výjev, aniž by to vyvolalo nějakou změnu v mé víře, domnívala jsem se, že dění, které mám, jsou mou obrázkovou knihou a hleděla jsem na ně ve všem pokoji a vždy s dobrým úmyslem: Všechno k větší cti a slávě Boží. V duchovních věcech jsem nikdy nevěřila v nic jiného, než co Bůh a Pán zjevil a skrze svatou katolickou Církev k věření předkládá, ať už to bylo výslovně napsáno, nebo ne. A nikdy jsem to, co jsem ve svých viděních spatřovala, nebrala na stejnou váhu. Pohlížela jsem na to stejně, jako jsem si

někdy nábožně prohlížela různé jesličky, aniž mne rušila jejich různost; a ták jsem se modlila u jedněch každých k témuž milému Jezulátku, a tak se mi vedlo i v těchto obrazech o stvoření nebe a země a člověka; klaněla jsem se v těchto viděních Bohu a Pánu, všemohoucímu Stvořiteli nebe a země.

Z PROROCTVÍ BL. ANNY KATEŘINY

Viděla jsem mnoho pastýřů zapletených do záležitostí nebezpečných pro Církev. Budovali velkou církev, velkou a EXTRAVAGANTNÍ. Do té měli být připuštěni všichni se stejnými právy: evangelíci, katolíci a nejrůznější sekty. Tak měla vzniknout nová církev……Viděla jsem mnoho starých kněží plakat, také někteří mladí plakali. Ale jiní mezi nimi byli vlažní….
Viděla jsem žalostné věci. V chrámě se hrály hazardní hry,pilo se a mluvilo. Dvořili se zde ženám. Pronikly sem všechny druhy hanebností. KNĚŽÍ VŠECHNO POVOLOVALI a panovala zde velká neúcta. Viděla jsem i židy, kteří se nacházeli pod podloubím chrámu. Všechno mě to naplňovalo velkým smutkem.
….protestantská nauka se všude šířila. Vidím na tomto místě Církev ohroženou tak rafinovaným zlem, že už zbývá sotva stovka kněží, kteří nejsou pomýleni. Všichni pracují na zničení, dokonce i klérus. Blíží se velká spoušť.
Pak jsem viděla svého nebeského ženicha a On ke mně dlouho promlouval……Řekl mi mimo jiné, že toto přemísťování Církve z místa na místo znamená, že se bude jevit jako v úplném úpadku. Ale znovu vstane. I kdyby zůstal jen jediný katolík, Církev by zvítězila,protože se nezakládá na lidských úmyslech a lidském rozumu…
Pak jsem viděla zjevení Matky Boží……..řekla, že tyto osoby se mají modlit především za to, ABY CÍRKEV TEMNOT OPUSTILA ŘÍM…..
Viděla jsem chrám svatého Petra.Byl celý zbořený s výjimkou presbytáře a hlavního oltáře. Svatý Michael sestoupil ve zbroji do chrámu a hrozil mečem určitému počtu nehodných pastýřů,kteří chtěli vstoupit do chrámu. Ty části chrámu, které byly zbořeny, byly rychle obnovovány, aby mohly být slaveny Bohoslužby tak, jak se patří. Ze všech částí světa přicházeli kněží a věřící a obnovovali chrám, protože ničitelé nebyli schopni pohnout těžkými základními kvádry………….“

Zdá se, že na začátku třetího tisíciletí byl satan skutečně spuštěn z řetězu a dostal svobodu uskutečnit své nenávistné záměry proti pokolení Beránka. Potvrzují nám to mnohá soukromá zjevení. Již téměř před dvěma staletími předpověděla osvobození od vplyvu zla blahoslavená Anna Kateřina Emmerichová.

„Uprostřed pekla jsem viděla strašnou temnou propast a v ní byl svržený Lucifer a byl spoután pevně řetězy.
…Sám Bůh to nařídil; bylo mi řečeno, pokud si dobře vzpomínám, že bude uvolněn na určitou dobu, padesát nebo šedesát let před rokem 2000. Určitý počet ďáblů bude uvolněn ještě dříve než Lucifer…“
„Viděla jsem falešnou církev, do města (Říma) přicházeli bludaři nejrůznějšího typu.
…Místní klérus byl vlažný, viděla jsem velkou temnotu…
Zdálo se, že klam se šíří na všechny strany. Celé katolické skupiny byly utiskovány, vyháněny, zbaveny svobody, všude velké utrpení, války a prolévání krve. Divoká a nevzdělaná lůza páchala násilí. Ale to všechno netrvalo dlouho.“ „Viděla jsem cizí církev, která byla zbudována proti všem pravidlům…
Nebyli zde andělé, aby bděli nad její výstavbou. V této církvi nebylo nic, co by přicházelo shůry.
…Bylo zde jen rozdělení a chaos. Byla to zřejmě církev lidského původu podle poslední módy, podobně jako nová nepravověrná církev v Římě, která se zdála té církvi podobná.

Anne Catherine Emmerich
Ježiša vyzliekajú ‒ Jonadabov súcit

„Dávali mu víno zmiešané s myrhou.“ (Mk 15,23)

Ježiš v malej jaskyni prosil Otca, aby mu dal pred popravou potrebnú silu. Štyria drábi ho vyvliekli z tohto väzenia a ťahali ho ku krížu.

Ani teraz nešetrili kopancami, buchnátmi a ponižovaním. Aj ľud sa mu posmieval a mrzko nadával. Rímski vojaci sa tvárili chladne a vážne a udržovali poriadok.

Zbožné ženy dali katom peniaze, aby dovolili Ježišovi napiť sa korenistého vína, lenže tí vypili víno sami.

Kati priniesli dve hnedé nádoby. V jednej bol ocot so žlčou a v druhej malo byť víno s palinou a myrhou. Z neho naliali do pohára a ponúkali spútanému Ježišovi. Ježiš ochutnal, ale nenapil sa.

Na popravisku bolo osemnásť katov. Šiesti, čo bičovali Ježiša, štyria, ktorí ho vliekli na povrazoch, dvaja, čo držali povrazy priviazané ku krížu, a šiesti, ktorí ho mali ukrižovať. Boli to nízki a silní chlapi surového, až zverského výzoru. Slúžili za peniaze Rimanom i Židom.

Videla som, ako týchto ľudí vedú diabolské postavy, ktoré ich nabádali konať najväčšie hanebnosti.

Nad Spasiteľom som videla plačúcich anjelov. Anjeli sa vznášali aj nad Pannou Máriou a nad Ježišovými vernými.

Kati strhli nášmu Pánovi plášť, sňali mu opasok, ktorým bol spútaný, a jeho vlastný pás. Potom mu cez hlavu stiahli biele vlnené šaty. Nezošívané rúcho mu kvôli tŕňovej korune nemohli pretiahnuť cez hlavu, tak mu ju strhli z hlavy, čím mu znovu otvorili všetky rany na hlave.

Pán tam stál s bedrovým rúškom a s pásom vlnenej látky na pleciach, ktorá sa mu prilepila na rany. Keď mu ju strhli, nesmierne ho to bolelo.

Nevýslovné bolesti mu spôsobovala najhlbšia rana na pleci, ktorá sa vytvorila pod obrovskou ťarchou kríža. Chrbát a plecia mal zranené až na kosť, telo mal nesmierne zohavené, opuchnuté a plné rán.

Ježiš takmer odpadával od vyčerpania, ale kati ho posadili na kameň a na hlavu mu znovu vtlačili tŕňovú korunu. Podávali mu nádobu s octom a žlčou, ale Ježiš odvrátil tvár a ani teraz si neodpil. Kati ho teda zdvihli na nohy a strhli mu bedrové rúško. Táto nehorázna potupa vyvolala medzi jeho priateľmi výkriky plné bolesti a rozhorčené protesty.

Jeho Matka sa vrúcne modlila a už-už sa chcela vrhnúť k svojmu Synovi, aby ho zahalila vlastným závojom, keď zbadala, že Boh vypočul jej modlitbu. Z davu vybehol akýsi muž a hodil sa k Pánovým nohám podávajúc mu šatku, ktorú si Ježiš ovinul okolo pása.

Tohto muža poslal Boh na Máriinu žiadosť. Jeho odvaha na katov zapôsobila. Pohrozil im päsťou a povedal:

„A nechajte toho úbohého človeka, nech sa zakryje!“

Potom rýchlo zmizol v dave.

Ten muž sa volal Jonadab. Bol synovcom svätého Jozefa a býval neďaleko Betlehema. Nikdy neprejavil záujem o Ježišovo učenie a keď sa blížil čas ukrižovania, bol v chráme. Náhle pocítil veľké rozhorčenie nad krutosťou, ktorej bol Pán vystavený a čosi ho neodolateľne nútilo bežať na Golgotu, aby tam zakryl Ježišovu nahotu.

Keď Jonadab vykonal tento veľkolepý skutok milosrdenstva, cítil, že jeho srdce sa očistilo. Dojatý sa vrátil domov a rozprával svojej žene o ukrižovaní Ježiša Krista, ktorému poslúžil na Boží podnet.

Jonadab ostal osvietený v Kristovi a pridal sa ku kresťanskej komunite.

003412_58_044561


STVOŘENÍ
1. Pád andělů
Nejprve jsem spatřila, jak přede mnou vystupuje prostor bez hranic, plný světla, a v něm vysoko určitou světlejší kouli, podobnou slunci a v ní – jak jsem cítila – je jednota v Trojici. Sama pro sebe jsem to nazvala Souzvukem (Harmonií) a spatřila jsem, jak z ní vychází jakási činnost; tu povstaly pod touto koulí nějaké soustředěné, v sobě spočívající kruhy plné záře, prsteny, kůry duchů, nekonečně zářící a mocné a krásné. Tento svět slunce stál jako slunce pod oním vyšším sluncem.
Zprvu se tyto kruhy pohybovaly všechny jako v lásce z vyššího slunce. Najednou jsem spatřila, že část ze všech kruhů se v sobě zastavila, zahloubaná do vlastní krásy. Pociťovala vlastní rozkoš, viděla všechnu krásu jenom v sobě.
Nejprve byli všichni bez sebe ve vyšším pohybu, nyní se část zastavila, ponořena v sebe, a v témže okamžiku jsem spatřila, jak se tato celá část zářících kruhů-kůrů řítí dolů a jak se zatemňují, a ti ostatní jak se proti nim staví a zaujímají jejich místa, která jsou teď menší, ale neviděla jsem, že by je tito pronásledovali mimo obraz vidění. Oni stáli tiše ponoření do sebe a zřítili se, a ti, kteří nezůstali stát, nastoupili na jejich místa a toto vše se dalo současně.
Když se ti jedni zřítili, spatřila jsem, jak dole se tvoří kotouč stínů, jako by to bylo místem jejich pobytu, a viděla jsem, že upadli do jakéhosi stavu netrpělivosti. Ale prostor, který nyní dole zaujali, byl menší než ten, který dříve měli nahoře, takže se mi zdálo, že jsou mnohem více stěsnáni.
Od té doby, kdy jsem jako dítě viděla jejich pád, bála jsem se ve dne v noci jejich působení a vždy jsem si myslela, že Zemi asi velmi škodí. Jsou vždy kolem ní; ještě dobře, že nemají těla. Jinak by zastiňovali Slunce a my bychom je stále vídali jako stíny, vznášející se před slunečním kotoučem; to by bylo strašlivé.

Hned po jejich pádu jsem spatřila, že duchové zářících kruhů se pokořili před Božím majestátem, dávali najevo svou poddanost a úpěnlivě prosili, aby byla obnovena ona část, která se zřítila.
Nato jsem spatřila jakýsi pohyb a dění uvnitř Božího světelného kruhu, který až dosud stál v klidu a – jak jsem cítila – na tuto prosbu čekal.
Po tomto počínání kůrů duchů jsem poznala, že nyní zůstanou ustáleni v dobrém a že se víckrát nemohou rozpadnout. Byla jsem si však vědoma, že takový je Boží úradek a jeho věčný rozsudek proti nim: tak dlouho bude trvat svár, pokud tyto padlé kůry nebudou obnoveny. A spatřila jsem tuto dobu pro mou duši nekonečně dlouhou, ano, jakoby nemožnou. Ale tento boj se má odehrávat na zemi a tam nahoře už by nemělo být místo pro boj, tak to potvrdil Bůh.
Po tomto poznání jsem již nemohla mít soucit se Satanem, neboť jsem spatřila, že se zřítil ze svobodné zlé vůle svou silou. Také na Adama jsem se nemohla zlobit; vždyť jsem s ním měla velký soucit, neboť jsem si vždy myslela, že je to předurčeno.

2. Stvoření Země
Hned po úpěnlivé prosbě kůrů duchů, kteří zůstali, a po onom vnitřním pohybu uvnitř Božství jsem spatřila vedle kotouče stínů, který vznikl dole, vpravo nedaleko od něho vznikat temnou kouli.
Nyní jsem upírala zrak více na onu temnou kouli vpravo od kotouče stínů a spatřila jsem v ní jakýsi pohyb, jako by se stávala větší a větší a viděla jsem, jak z hmoty vystupují světlejší body a že ji obepínají jako světlé pásy a tu a tam se rozšiřují v zářící plochy, zároveň jsem viděla podobu vystupující pevniny, jak se ohraničuje a odděluje od vody. Pak jsem pozorovala ve světlých místech jakýsi pohyb, jako by v nich něco ožilo. A na pevné zemi jsem viděla, jak se vzhůru dere rostlinstvo a jak se mezi rostlinami hemží cosi živého. Ještě jako dítě jsem si myslela, že se rostliny pohybují.
Doposud bylo všechno šedivé, ale nyní se vše vyjasňovalo a podobalo se to východu Slunce. Bylo tomu tak jako za časného jitra na Zemi a jako by se vše probouzelo ze spánku. Všechno ostatní z tohoto obrazu mně vymizelo. Obloha byla modrá a slunce po ní postupovalo. I viděla jsem část Země ozářenou a osvětlenou pouze Sluncem a tato část byla nádherná a radostná a domnívala jsem se, že je to ráj.
Avšak všechno, jak se to na té temné kouli měnilo, spatřila jsem v podobě jakéhosi proudění, které vycházelo z onoho nejvyššího Božího okruhu. Vše bylo tak, když Slunce stoupalo výš jako zrána při probuzení a bylo to první jitro; ale o tom nevěděla žádná bytost. Byla zde jakoby od věčnosti – žila ještě v nevinnosti.
Jak Slunce stoupalo, viděla jsem, že i stromy a květiny se stávají většími a většími. Voda byla jasnější a světlejší, všechny barvy byly čistší a zářivější, všechno bylo nevýslovně příjemné; nebylo zde ještě ani stopy po tom, jak teď vyhlížejí tvorové. Všechny rostliny, květiny a stromy měly zcela jinou podobu; teď vypadá vše proti tomu zcela pustě a znetvořeně, nyní je všechno jako zvrhlé.
Často, když jsem v naší zahradě viděla rostliny nebo plody, které jsou v jižních krajinách zcela jiné, veliké, ušlechtilé a chutnější, jako kupříkladu meruňky, myslela jsem, že poměr našich plodů k jižnímu ovoci je asi takový jako poměr jižního ovoce – a to ještě mnohem horší – k plodům ráje. Viděla jsem tam (tj. v ráji) i růže, bílé a červené, a při tom jsem si myslela, že znamenají Kristovo utrpení a vykoupení. Viděla jsem i palmo vniky a velké stromy, které poskytovaly široký stín jako střecha.
Než jsem spatřila Slunce, vše na Zemi bylo zcela malé, pak větší a nakonec úplně velké. Stromy nestály vedle sebe hustě. Viděla jsem od každého druhu rostlin, alespoň u těch větších, jen jediný kus a spatřila jsem, že stojí odděleně, asi tak jak vysazujeme na zahradních záhonech jednotlivé druhy. Všechno bylo ostatně zcela zelené a zvláštně čisté, neporušené a nerozbité způsobem, který ničím nepřipomínal lidský úklid a čištění. Myslela jsem ještě, jak je zde všechno krásné, protože tady zatím nejsou lidé! Ještě tu nebylo hříchu, záhuby, zničení. Všechno je zdravé a svaté; zde stále není nic uzdraveno a opraveno; tady je všechno čisté a ne očištěné.
Území, které jsem spatřila, bylo líbezné a pahorkaté a všude pokryto porostem; uprostřed pak byl pramen, z něhož se vylévaly na všechny strany řeky, z nichž některé se opět spojovaly. V těchto vodách jsem nejprve pozorovala pohyb a živoucí tvory, ale pak jsem spatřila zvířata i tu a tam mezi keři a stromy, jako by se probouzela ze spánku a začala se rozhlížet. Nebyla plachá a zcela jinačí než dnes; ano, byla oproti dnešním zvířatům skoro jako lidé, byla čistá, ušlechtilá, rychlá, veselá a něžná. Nedá se to vyslovit, jaká byla. Většina zvířat mi byla cizí. Neviděla jsem skoro Žádné z dnešních zvířat. Viděla jsem slona, jelena, velblouda, zvláště pak jednoho jednorožce, kterého jsem spatřila i v arše, kde byl obzvláště milý a mírný. Byl kratší než kůň a měl kulatější hlavu. Neviděla jsem žádné
12
opice, žádný hmyz a žádná ubohá ošklivá zvířata; vždycky jsem se domnívala, že tato jsou trestem za hřích. Viděla jsem mnoho ptáků a slyšela jsem jejich přelíbezný zpěv, jako za jitra; ale neslyšela jsem žádné zvíře řvát, a neviděla jsem žádné dravce.
Ráj stále ještě existuje. Je však lidem zcela nemožné, aby se tam dostali. Viděla jsem, že existuje ještě ve svém lesku vysoko nahoře, šikmo odděleně od země, obdobně jako temný kotouč stínu je oddělen od nebe po pádu andělů.

3. Adam a Eva
Neviděla jsem, že by Adam byl stvořen v ráji, ale v krajině potomného Jeruzaléma. Viděla jsem ho zářícího vystupovat z jakéhosi žlutavého pahorku zeminy jako z nějaké formy. Slunce svítilo, a když jsem to viděla už jako dítě, vždy jsem si myslela, že sluníčko vytáhlo Adama svými paprsky z hory. Bylo to, jako by se narodil ze země, která byla panenská. Bůh jí požehnal a ona se stala jeho matkou. Nevystoupil ze země náhle, trvalo to jistou dobu, než vyšel. Ležel na pahorku na své levici, paži položenou přes hlavu a byl zahalen lehkou mlhou jakoby flórem. V jeho pravém boku jsem spatřila postavu a poznala jsem, že je to Eva, kterou odtud pak Bůh vytáhl, ten ho zavolal a bylo to, jako by se onen pahrbek z hlíny rozevřel a Adam z něho zvolna vystoupil. Kolem nebyly stromy, jen drobné květiny. Viděla jsem, že i zvířata vycházela ze země pouze jednotlivě, tj. pouze samci, a z nich se teprve oddělovaly samičky (to je obdobné jako vyšla Eva z Adama).
Viděla jsem, že Adam byl odsud odnesen daleko, do vysoko položené zahrady, do ráje. Bůh mu v ráji předvedl zvířata. Adam jim dával jména a ona jej následovala a hrála si kolem něho. Před prvním hříchem mu všechno sloužilo. Eva tehdy ještě z něho nebyla stvořena. Všechna zvířata, která pojmenoval, ho později následovala na zemi.
Adama jsem viděla v ráji nedaleko pramene uprostřed zahrady, jak povstává jakoby ze spánku mezi květinami a rostlinami. Byl zářivě bílý, jeho tělo se však přece jen podobalo spíše masu než duchu. Nedivil se ničemu, ani sobě samému, a procházel se mezi stromy a zvířaty, jako by byl na všechno zvyklý, jako někdo, kdo obhlíží svoje pole.
Viděla jsem Adama na pahorku u stromu při vodě, jak leží na levém boku, tvář podepřenou levou rukou. Bůh na něj seslal spánek a on byl uchvácen viděním.
14
Tu vyňal Bůh z Adamova pravého boku Evu na onom místě, kde byl později kopím otevřen Ježíšův bok. Viděla jsem Evu jemnou a drobnou. Rychle se zvětšovala, až byla dokonale velká a krásná. Kdyby nebylo prvního hříchu, rodili by se lidé takto ve sladkém spánku. Pahorek se rozestoupil a spatřila jsem, jak po Adamově boku vzniká skála, složená jakoby z krystalických drahokamů, na straně Evině se utvářelo bílé údolí, pokryté asi jemným bílým pylem.
Poté, když Eva byla utvořena, jsem viděla, že Bůh cosi Adamovi dal, nebo mu dal něco přitéci. Vypadalo to, jako by z Boha, který se zjevil v lidské podobě, plynuly z jeho čela, úst, hrudi a rukou proudy světla a spojily se ve světelný kotouč, který vstoupil do pravého boku Adamova, odkud byla vyňata Eva. Toto vše přijal pouze sám jediný Adam. Toto byl zárodek Božího požehnání. V tomto požehnání byla trojí stránka; požehnání, které Abrahám přijal od anděla, bylo jedno, které jevilo sice stejnou formu, ne však tak záfíá.
Eva stála vzpřímena před Adamem a ten jí podal ruku. Oba byli jako dvě děti, nevýslovně krásní a ušlechtilí. Byli zcela prostoupeni světlem, oděni paprsky jako závojem. Z Adamových úst jsem ještě zřela zářit široký proud světla a na jeho čele vážný vzhled. Kolem jeho úst zářilo něco podobné paprskovému slunci. Kolem Eviných úst to nebylo. Viděla jsem, že srdce bylo skoro jako nyní v člověku, ale hruď byla obklopena paprsky a uprostřed srdce byla zářící gloriola, a v ní malá postava, která jako by něco držela v ruce. Domnívám se, že tím byla znázorněna třetí božská osoba. Také z jejích rukou a nohou jsem viděla plynout paprsky světla. Její vlasy spadaly s hlavy v pěti zářících svazcích paprsků, dva na spáncích, dva za ušima, jeden vzadu na hlavě.
Vždy jsem měla pocit, že ranami Ježíšovými se otevřely brány lidského těla, které se prvním hříchem uzavřely, a že Longin ranou v boku Ježíšově otevřel znovu bránu znovuzrození člověka k věčnému životu. Proto nikdo do nebe nevešel, dokud nebyla tato brána otevřena.
Zářící svazky paprsků na hlavě Adamově jsem spatřila jako něco, co je navíc, jako jeho slávu, jako jeho vztah
15
k jiným emanacím světla a tato gloriola se opět ukazuje na oslavených duších a tělech. Naše vlasy jsou onou ztracenou, vyhaslou, ustrnulou gloriolou a jako se mají dnešní vlasy k paprskům, takový je i poměr našeho nynějšího těla k tělu Adamovu před prvním hříchem. Paprskové slunce kolem Adamových úst mělo vztah k požehnání pro jeho svaté potomstvo zrozené z Boha, kteréžto požehnání – nebýt prvního hříchu – by bylo působilo skrze Slovo.
Adam podal Evě ruku; procházeli od onoho krásného místa Evina stvoření rájem, všechno si prohlíželi a ze všeho měli radost. Ono místo bylo nejvýše položené v ráji, všechno tam bylo samý lesk a světlo, více než kde jinde.
16
4. Strom života a strom poznání
Uprostřed této zářící zahrady jsem spatřila jezírko a v něm ostrov, který na jedné straně byl hrází spojen s pevnou zemí. Tento ostrov i hráz byly porostlé krásnými stromy, však uprostřed ostrova stál nádherný strom, který všechny ostatní převyšoval, jako by je chránil. Jeho kořeny byly současně povrchem ostrova. Pokrýval celý ostrov, dole byl velmi široký, nahoře se zužoval až do nejjemnější šipky. Jeho větve se vodorovně rozpínaly a z těchto větví rostly do výše zase další větve podobné mateřskému stromu. Listy byly jemné, plody žluté a spočívaly v listovém lůžku, podobné rozvíjející se růži. Strom měl cosi příbuzného s cedrem. Nevzpomínám, že bych kdy spatřila Adama nebo Evu nebo nějaké zvíře na tomto ostrově blízko stromu, viděla jsem však krásné, ušlechtilé ptáky, které jsem slyšela zpívat v jeho větvích. Tento strom byl stromem života.
Právě před hrází, která vedla na ostrov, stál strom poznání. Jeho kmen byl šupinatý jako u palem, listy rostly bezprostředně z kmene, byly obrovské a široké a měly tvar chodidla lidské nohy. Vpředu ukryté v listech visely plody vždy po pěti v jakýchsi hroznech, jedna vpředu, čtyři seskupené kolem řapíku. Žlutý plod se méně podobal jablku, měl spíše tvar hrušky nebo fíku, dále pět žeber a oschlé lístky okvětí na povrchu plodu se podobaly pupku. Vnitřek plodu byl měkký jako u fíků,barvy hnědého cukru a protkaný rudými žilkami. Strom byl nahoře širší než dole, jeho větve se skláněly hluboko k zemi. Vidím tento druh stromů ještě v teplých krajinách. Sklánějí výhonky svých větví k zemi, kde zapouštějí kořeny a opět bujně vyrůstají jiné kmeny, které znovu takovým způsobem bují, takže takový strom často zakrývá velkou plochu hustým listím, pod kterým žijí početné rodiny.
Kousek cesty vpravo od stromu poznání jsem spatřila malý, mírně se svažující pahorek vejcovitého tvaru, který
17
se skládal z červených třpytících se zrnek a z všelijakých barevných drahokamů. Byl stupňovitý jako krystalický útvar. Byl dokola obklopen útlými stromky, které byly právě tak vysoké, aby člověk mohl nepozorován prodlévat na pahorku ; kolem byly rostliny a jiný porost. Tyto stromy a rostliny měly květy a plody, které byly veliké a barevné.
Kousek cesty vlevo od stromu poznání jsem spatřila dolinu, malé údolí. Bylo pokryto jakoby bílou jemnou zeminou nebo mlhou, posetou bílými kvítky a pylem. Také na této straně byl rozmanitý porost, byl však méně barvitý a měl jakoby více prachu než plodů.
Bylo to, jako by obě místa stála k sobě v určitém vztahu, jako by onen pahorek byl vykrojen z tohoto údolíčka. Byl to vztah jako setba a pole. Obě místa mi připadala svatá. Viděla jsem je, zvlášť pak zářící pahorek. Mezi nimi a stromem poznání rostly všelijaké drobné stromky a keře. Toto vše, jako vůbec celá příroda, bylo jakoby průhledné a naplněné světlem. Na těchto obou místech pobývali první lidé. Strom poznání byl něco jako předěl mezi těmito místy. Mám zato, že Bůh jim po stvoření tato místa vykázal. Zpočátku jsem je viděla pospolu jen velmi málo. Viděla jsem, že jsou bez žádostivosti a že každý se procházel sám na svém místě. Zvířata byla nepopsatelně ušlechtilá a zářící a sloužila jim. Všechna zvířata měla dle svého druhu místa, kde se zdržovala, kde přebývala, měla svoje cestičky, své okrsky a všechny tyto okrsky skrývaly v sobě velké tajemství Božího zákona a vzájemné souvislosti.
18
PRVOTNÍ HŘÍCH A JEHO NÁSLEDKY
1. Pád do hříchu
Spatřila jsem, jak Adam a Eva po prvé procházeli rájem. Zvířata jim vycházela v ústrety a provázela je; měla víc co činit s Evou než s Adamem. Eva měla v sobě daleko více společného se zemí a se vším stvořením, hleděla častěji k zemi, rozhlížela se více kolem sebe a zdála se zvědavější. Adam byl tišší a více obrácen k Bohu. Mezi všemi zvířaty bylo však jedno, které se přimklo více k Evě než ostatní všechna; bylo to neobyčejně přívětivé, přítulné, povolné zvíře; neznám jiné zvíře, které bych k němu mohla přirovnat. Bylo zcela hlaďounké a slabounké, jako by nemělo kostí, jehož zadní nohy byly krátké a běhalo po těchto nožkách vzpřímeně. Mělo špičatý ocásek, který visel na zem; zcela nahoře blízko hlavy mělo krátké drobné tlapky. Hlava byla kulatá a neobyčejně chytrá; mělo jemný, mrštný jazýček. Jeho břicho, hruď a krk mělo bělavožlutou barvu, celá záda byla hnědě skvrnitá, skoro jako u úhoře. Bylo vysoké asi jako desetileté dítě. Stále se pohybovalo kolem Evy a bylo tak přítulné a půvabné, tak pohyblivé a stále sem tam něco ukazovalo, že Eva měla v něm veliké zalíbení. Pro mne však to zvířátko mělo cosi děsivého. Stále je ještě mám jasně před očima. Neviděla jsem, že by se ho Adam nebo Eva kdy dotkli. Před prvotním hříchem byl veliký odstup mezi lidmi a zvířaty. Neviděla jsem, že by se první lidé kdy dotkli zvířete, přesto, že zvířata byla k lidem mnohem důvěrnější, byl mezi nimi větší odstup.
Když se Adam a Eva vrátili na ono svítící místo, přistoupila k nim zářící postaya, podobající se vážnému muži s bílými a lesklými vlasy a zdálo se, že krátkými slovy jim vše kolem ukazuje, všechno jim předává a něco jim poroučí. Nebyli plaší, nýbrž bez ostychu poslouchali. Když tata postava zmizela, zdáli se spokojenější, šťastnější, zdálo se, že daleko
20
lépe chápou a že nacházejí ve všem více řádu; neboť nyní pociťovali vděčnost Adam dřív než Eva, která myslela více na štěstí a na věci než na vděčnost. Nebyla tak zakotvena v Bohu jako Adam, tkvěla svou duší více v přírodě. Domnívám se, že rájem procházeli třikrát.
Nyní jsem viděla Adama, jak děkuje a obdivuje celé stvoření a stojí opět na onom zářícím místě – pahorku, na který byl ve spánku přenesen, když Bůh stvořil z jeho boku ženu. Adam stál pod stromy sám. Viděla jsem, jak se Eva blížila ke stromu poznání, jako by chtěla kolem něho přejít. Ono zvířátko bylo opět u ní a bylo ještě přítulnější a byla zcela uchvácena hadem a našla v něm veliké zalíbení. Had nyní vyšplhal po kmeni tak vysoko, že jeho hlava byla ve stejné výši s hlavou Evinou, přidržoval se nožičkama kmene, hlavu obracel k hlavě Evině a promluvil: Kdyby pojedli ovoce stromu, byli by svobodní, nebyli by více otroky a znali by, jakým způsobem se budou rozmnožovat. Oni už sice přijali výrok o svém rozmnožování; ale slyšela jsem, že ještě nepoznali, jak to Bůh učiní, a že kdyby to věděli a přesto upadli do hříchu, že by vykoupení již nebylo možné. Eva byla stále zamyšlenější a dychtivější po tom, co zvířátko povídalo, odehrávalo se v ní něco, co ji Činilo nižší; mně bylo úzko. Nyní se rozhlížela po Adamovi, který stál ještě zcela klidně pod stromy a zavolala ho a on přišel. Eva mu šla vstříc a opět se vrátila. Váhala a byla neklidná, šla znovu, jako by chtěla přejít kolem stromu; ale blížila se k němu z levé strany a stála za ním, zakryta jeho dlouhými, dolů visícími listy. Strom byl nahoře širší než dole a široké větve s listy visely hluboko k zemi. Tam, kde stála Eva, visel zvlášť krásný plod.
Když Adam přišel, uchopila ho Eva za rámě a ukazovala směrem k mluvícímu zvířeti a také Adam mu naslouchal. Když ho Eva takto uchopila za rámě, dotkla se ho poprvé, on se jí nedotkl, ale kolem nich se zešeřilo.
Spatřila jsem, že zvíře ukazovalo na plod, aby ho pro Evu utrhlo. Když však Eva po plodu zatoužila, zvíře jej utrhlo a podalo jí ho. Byl to prostřední, nejkrásnější plod z oněch pěti, které jako v hroznu spolu visely.
Spatřila jsem, že se nyní Eva blížila s plodem k Adamovi a podala mu ho, a že bez jeho svolení by nebylo
21
došlo k prvotnímu hříchu. Viděla jsem, že plod se v jeho ruce jako by otevřel a rozevřel a Adam v jeho vnitřku jako by zřel obrazy. Bylo to, jako by poznali něco, co neměli vědět. Vnitřek plodu byl rudý jako krev a protkán žilkami. Spatřila jsem, že oba ztemněli a že i jejich postavy se zmenšily. Bylo to, jako by i slunce ustoupilo. Zvíře slezlo se stromu a viděla jsem je odběhnout po všech čtyřech. Neviděla jsem, že by pojedli plod ústy jak to činíme my; ale plod mezi nimi zmizel.
Viděla jsem, že Eva zhřešila již tehdy, když had ještě seděl na stromě; neboť její vůle byla zajedno s jeho. Přitom jsem zažila něco, co nemohu dost dobře vystihnout Bylo to, jako by had měl její postavu a vzhled její vůle, jako by byli jedné bytosti, prostřednictvím které mohli všechno učinit a všeho dosáhnout. Tudy dovnitř vstoupil Satan.
Požitím zakázaného ovoce – plodu – nebyl hřích dovršen, ale toto ovoce se stromu, který své větve zapouští do země a tímto způsobem vyhání nové výhonky, které opět činí totéž, i po prvotním hříchu člověka, obsahoval v sobě pojem svévolného rozmnožení, smyslového rozmnožení jen v sobě, oddělujícího od Boha. Tak vzešlo z požití plodu a z neposlušnosti odloučení člověka od Boha a jeho rozmnožování sám v sobě a vlastním prostřednictvím a do lidské přirozenosti vešla sobecká žádostivost Požití ovoce, vzatého jako pojem o sobě, mělo za následek odvrácení od Boha, ponížení přirozenosti a hřích, tím i smrt.
Požehnání svatého, čistého rozmnožování z Boha a jeho prostřednictvím, kterého se Adamovi dostalo po stvoření Evy, mu bylo pro tento požitek opět odňato; neboť jsem spatřila, když Adam opustil svůj pahorek, aby šel za Evou; jak Pán, Hospodin, vztáhl za ním ruku a jako by mu něco odňal a bylo mně, jako by z toho jednou měla vzejít spása světa.
Když se mi jednou o svátku Neposkvrněného početí dostalo od Boha vidění o tomto tajemství, spatřila jsem, že v Adamovi a Evě je pojato tělesné i duševní bytí lidí a jak je prvotním hříchem zkažené a smíšené se zlem, čímž nad celým lidstvem získali moc padlí andělé. Spatřila jsem však druhou božskou osobu, jak sestupuje dolů
22
 a odnímá Adamovi pomocí jakési kosy požehnání dříve, než zhřešil. V témže okamžiku jsem spatřila vystupovat z Adamova boku Pannu a vznášet se jako světlý obláček k Bohu do jeho slávy.
Požitím plodu byli Adam a Eva jako opojeni a tím, že svolili ke hříchu, udala se s nimi veliká změna. Byl však u nich i had, byli jeho bytostí proniknuti a mezi pšenicí se objevil i koukol.
Jako trest, i za pokání, byla ustanovena obřízka. Tak jako u vinného keře musí být odříznut první výhonek, aby keř nezdivočel, nenesl trpké plody a stal se neplodným, obdobně se muselo stát i u člověka, aby byl opět zušlechtěn. Když mně bylo jednou spatřit ve vidění ozdravění z hříchu, viděla jsem Evu, jak vystupuje z Adamova boku a již otáčí hlavu po zakázaném ovoci a jak pospíchá ke stromu, aby jej objala. Ale v protějším obraze jsem spatřila Ježíše, který – sotva se zrodil z neposkvrněné Panny – spěchal ke kříži a objal ho i jeho kmen a viděla jsem, jak Evino potomstvo její vinou ztemnělé a roztříštěné je Kristovým utrpením očištěno a že bolestmi pokání musí být odstraněna ze všeho lidstva jeho domýšlivost. Slova epištoly z neděle Laetare z listu Galaťanům 4.30-31, podle nichž syn služky nemá být spoludědicem, jsem chápala vždy v tom smyslu, že pojem služky znamená tělo a jeho otrockou poslušnost hříchu. Manželství je stavem pokání a vyžaduje odříkání, modlitbu, posty, almužny a úmysl rozmnožit Boží království.
Vyhnání z ráje
Po jakési chvíli jsem spatřila, jak Adam a Eva ve velikém zármutku bloudí sem a tam. Byli temní, šli od sebe odděleně, jako by něco hledali, co ztratili. Styděli se jeden před druhým. Každým krokem stále sestupovali níže; bylo to jako by půda pod nimi ustupovala a kudy kráčeli, tam se zatemnilo, rostliny ztrácely svůj lesk, zešedly, a zvířata před nimi prchala. Ale oni hledali veliké listy a upletli si z nich jakýsi věnec kolem beder a bloudili stále od sebe odděleni.
A když již dost dlouho bloudili, bylo ono zářící místo, odkud vyšli, jako vzdálená výšina a oni se každý sám schovali pod křovím v jakési temnější rovině. Tu na ně zavolal jakýsi hlas z výšiny; oni se však neobjevili, bylo jim ještě více úzko, prchali dále a ještě více se skrývali. Bylo mně jich velice líto. Onen hlas však byl přísnější; rádi by se byli hlouběji skryli, byli však přinuceni vystoupit.
Objevila se vážná, zářící postava; předstoupili se svěšenou hlavou a na Pána nevzhlédli; dívali se na sebe navzájem a obviňovali se. Nyní jim vykázal ještě hlouběji ležící rovinu, kde byly keře a stromy a tam se stali pokornými a teprve teď poznali plně svůj bědný stav. Když byli o samotě, viděla jsem je modlit se. Odešli od sebe, vrhli se na kolena, pozvedli ruce, křičeli a plakali. Když jsem toto spanilá, cítila jsem, jaké dobrodiní je odloučenost v modlitbě.
Byli nyní oblečeni jakýmsi oděvem. Zahaloval tělo přes ramena a sahal až po kolena. Kolem pasu se přepásali pruhem lýka. Když opět prchali dále, zdálo se, jako by se ráj od nich vzdaloval jako oblak. Ale s nebe sestoupil ohnivý kruh, tak jak vidíme kolo kolem Slunce nebo Měsíce a tento kruh obklopil návrší, kde byl ráj.
Byli v ráji pouze jediný den. Ráj spatřuji nyní zdáli jako pruh pod Sluncem, když vychází/Vychází, když to
32
tak vidím, na konci tohoto pruhu vpravo. Ráj leží východně od Hory proroků, zcela tam, kde vychází Slunce a jeví se mi vždy jako vajíčko, vznášející se nad nepopsatelně jasnou vodou, která jej odděluje od země; a je to tak, jako by Hora proroků byla jakýmsi jeho předhůřím. Na ní vidíme kouzelné zelené nivy a mezi nimi hluboké strže a průrvy naplněné vodou. Viděla jsem již lidi, kteří vystupovali po jejích úbočích; nedošli však daleko.
Spatřila jsem, jak Adam a Eva došli na Zemi, místo jejich pokání. Byl to nepopsatelně dojemný pohled na oba kajícníky na holé zemi. Adam si směl vzít s sebou olivovou ratolest z ráje, kterou si nyní zde zasadil. Spatřila jsem, že později byl z tohoto dřeva zhotoven kříž. Byli nepopsatelně zarmouceni. Jak jsem je tu spanilá, odsud ráj již nikdy nezahlédli. Sestupovali stále níž a bylo tomu tak, jako by se cosi odvrátilo, a tak dospěli nocí a tmou na smutné místo svého pokání.
33
4. Rodina Adamova
Byla to končina Olivové hory, kam jsem viděla jít Adama a Evu. Tato krajina tehdy byla jiná než dnes; bylo mně ukázáno, že je to tato krajina. Viděla jsem, jak žili a jak se káli na tom místě Olivové hory, kde se Ježíš potil krví. Obdělávali pole. Viděla jsem, jak jsou obklopeni syny a jak volají k Bohu ve velikém zármutku, aby jim Pán dal i dceru. Měli přislíbení, že semeno ženy rozdrtí hadovi hlavu.
Eva rodila děti v určitých intervalech, mezi jednotlivými porody uběhla vždy řada let, strávených v pokání. Tak Eva porodila po sedmiletém pokání Seta, „Dítě přislíbení“ v Jeskyni jesliček, a zde jí zvěstoval anděl, že Set je syn, kterého jí Bůh daroval namísto Ábela. Set byl zde dlouho v úkrytu a byl také skryt v jeskyni, kde byl odkojen Abrahám, neboť jeho bratři usilovali, podobni bratřím Josefovým, o jeho život.
Jednou jsem spatřila asi dvanáct lidí: Adama, Evu, Kaina, Ábela a dvě sestry a několik menších dětí. Všichni byli oblečeni do kožešin, které měli podobně škapulíři přehozené a přepásané. Kolem hrudi byly kožešiny širší a sloužily zároveň jako tašky, kolem nohou byly delší a na stranách byly sešity. Muži měli kratší kožešiny a měli na nich našitou tašku, do které vkládali věci. Přes ramena až k lokti byly tyto kožešiny velmi bílé a jemné, a u žen byly v podpaží jednou sepjaty. Vyhlíželi ve svém oblečení velmi krásně a ušlechtile. Byly zde i chýše, částečně vyhloubené v zemi a nahoře přikryté rostlinami. Bylo to docela pořádné hospodářství. Viděla jsem pole s nízkými, ale dost silnými ovocnými stromy; měli také obilí, pšeničná zrna, která dal Bůh Adamovi k setbě.
Nemohu si vzpomenout, že bych byla spatřila v ráji pšenici a vinnou révu. V ráji nebyly žádné plody, které by musely být upravovány k jídlu. Úprava plodů k jídlu je teprve následek hříchu a proto i symbolem utrpení. Bůh dal Adamovi všechno, co musel vyšívat. Vzpomínám
34
si také, že jsem spatřila muže, kteří se podobali andělům, a ti přinášeli Noemovi něco, když vešel do archy, co připadalo mně jako vinná ratolest zapíchnutá do jablka.
Rostla zde také sama od sebe jakási divoká odrůda obilí, do kterého Adam musel našít ušlechtilou pšenici, pak se ono mladé obilí zušlechťovalo, ale tento druh vždy znovu upadal a stával se horším. Toto divoké obilí bylo v prvních dobách zcela dobré a jakoby zušlechtěné rostlo dále na východ v Indii nebo Číně, když tam ještě žilo málo lidí. Ale nedaří se mu tam, kde roste vinná réva a kde jsou ryby.
Pili mléko zvířat a jedli i sýr, který sušili na slunci. Ze zvířat jsem viděla zvláště ovce. Všechna zvířata, kterým dal Adam jméno, jej také následovala, ale pak před ním utekla a on si musel domácí zvířata teprve potravou k sobě přilákat a ochočit si je. Viděla jsem pobíhat i ptáky, malá zvířata a skokánky. Byl tam pořádek zcela jako doma v rodině. Viděla jsem Adamovy děti, jak ve vlastní chýši ležely kolem kamene, aby jedly, viděl jsem, jak se modlí a jak děkují.
Bůh Adama také poučil o oběti a on byl knězem ve své rodině. Kain a Ábel jimi byli též a viděla jsem, že přípravy k oběti se vždy konaly ve vlastní chýši.
Hlavu měli pokrytou čepcem na způsob lodičky, která byla sešita z listí a řapíků, vpředu trochu přečnívala, takže se zde dala uchopit. Měli lesklou, krásnou, žlutavou pleť jako hedvábí a měli zlatočervené vlasy. Adam měl také dlouhé vlasy. Zpočátku měl krátký, později dlouhý vous. Eva měla zpočátku velmi dlouhé vlasy, potom zavázány a spleteny do copu, ovinuty kolem hlavy, jako jakýsi čepec.
Oheň jsem viděla jako nějaký skrytý žár, jako v podzemí. Ponejprv ho přijali z nebe, Bůh je poučil, jak ho používat. Byla to žlutavá látka, jako země, jako uhlí, kterou zapalovali. Vařit jsem je nespatřila. Viděla jsem je zpočátku, jak praží na slunci, pšenici rozdrtili a pod jakousi upletenou rohoží v malých jamkách vystavovali slunci. Obilí, které jim Bůh dal, byla pšenice, žito a ječmen. Poučil je také, jak obilí pěstovat, jako je učil vždy všemu.
Veliké řeky, jako například Jordán, jsem ještě neviděla, byly zde ale prameny, které vytvářely rybníky. Před Ábelovou smrtí maso nejedli.
35
O hoře Kalvárii

jsem měla jednou vidění, jak prorok, průvodce Eliášův, na tomto místě, které tehdy bylo pahorkem s mnoha jeskyněmi a vyzděnými hroby, se odebral do jedné takové jeskyně pod zemí a v kamenném sarkofágu s kostmi uchopil Adamovu lebku. Stálo u něho andělské zjevení, které mu řeklo: „To je lebka Adamova,“ a zabránilo mu, aby ji ze sarkofágu vyňal. Na této lebce byly ještě tu a tam jemné žlutavé vlasy. Viděla jsem také, že pro toto prorokovo vyprávění bylo to místo nazváno místem Lebky. Přímo kolmo nad touto lebkou stála při ukřižování pata Kristova kříže. Dostalo se mně také zjevení, že toto místo je středem Země a byla mi ukázána vzdálenost na východ, na jih a na západ v číslech, která jsem ale zapomněla.
Melchisedech*
Často jsem vídala Melchisedecha, ale nikdy ne jako člověka, ale vždy jako bytost jiného druhu, jako anděla a vyslance Božího. Nikdy jsem neviděla žádné jiné místo, kde by přebýval, žádnou jeho vlast, žádnou rodinu, žádnou souvislost s něčím; nikdy jsem neviděla, že by jedl, že by pil, neviděla jsem ho spát a nikdy mně ani nepřipadla myšlenka, že by to byl člověk.
Byl tak oblečen, jako v jeho době tehdy na zemi nebyl oblečen žádný kněz, ale spatřovala jsem ho jako anděla v nebeském Jeruzalémě, a vídala jsem později, jak Mojžíš dal takový kněžský oděv zhotovit na Boží rozkaz. Viděla jsem, jak Melchisedech vystupuje zde i tam, zprostředkuje a zařizuje ve věcech, které se týkaly všech národů, například při oslavě vítězství tehdy tak strašlivých válek. Kde vystoupil a tam kde byl, vykonával vše silou, která nesnesla odporu a působil svou osobností. Nikdo mu nemohl odporovat a přece nepotřeboval žádné prostředky síly a všichni lidé, přestože sloužili modlám, dbali jeho rozhodnutí a dali na jeho radu. Nebyl nikdo, kdo by se mu vyrovnal, neměl žádného přítele, byl vždy zcela sám; někdy míval dva posly, které přijímal a byli to běžci, oděni bíle a v krátkém oděvu a jejich starostí bylo tam, kde bylo zapotřebí, ohlásit jeho příchod, potom je opět poslal zpět. To, co potřeboval, to měl, to se mu dostávalo. Lidé, od nichž něco přijal, to nepostrádali a dávali mu to s radostí. Všichni tam, kde byl, se pokládali za šťastné a měli k němu úctu i bázeň. Zlí o něm žvanili, ale přece se před ním pokořovali. Jemu, této bytosti vyššího druhu, se vedlo mezi těmito pohanskými lidmi, částečně
* Melchisedech (hebrejsky Melkit-sedek) byl král ze Salemu (Jeruzalém) a kněz nejvyššího Boha. V Novém zákoně poukazuje svatý Pavel v dopise k Židům 6,6-10; 7,1 nn. na Mel chsed echa jako na Ježíšův předobraz.
69
bezbožnými a částečně i smyslnými, jako se vede dodnes každému vynikajícímu a zbožnému člověku, který kdekoli vystupuje jako cizinec a rozšiřuje dobro. Tak jsem ho vídala na dvoře Semiramidy v Babylóně. Ta zde měla nepopsatelnou nádheru a moc. Na její rozkaz vykonávali otroci obrovské stavební práce a ona je utiskovala daleko krutěji než farao děti Jakubovy v Egyptě. Stejně hrozný a strašný byl i pohanský kult, kde lidé byli obětováni a až po krk zahrabáváni do země. Byla zde všude hojnost smyslné rozkoše, nádhery, bohatství a umění a vše hraničilo až s nemožným. Semiramis také vedla veliké války s obrovskými masami vojska, ale vždy téměř proti národům na východě, na západ nepřišla tak často, směrem na sever byly temné, tmavé národy.
V její zemi však byl četný kmen lidský, který zůstal po stavbě věže v Babylóně a ze kterého poznenáhlu vznikaly semitské kmeny. Žili jako malý pastýřský nárůdek pod stany, pěstovali dobytek a slavili svou bohoslužbu v noci ve stanu, který byl nahoře otevřen, nebo dokonce pod širým nebem. Měli mnoho požehnání. Vše se jim dařilo a jejich dobytek byl vždy zcela výjimečně krásný. Tento kmen chtěla Semiramis, ona ďábelská žena, vyhubit a podařilo se jí již jeho velkou část zničit. Z požehnání, které spočívalo na tomto kmeni, Semiramis poznala, že Bůh s ním má milosrdné úmysly, proto sama, jako satanův nástroj, ho utlačovala. Když bída tohoto kmene byla největší, viděla jsem, jak tam vstoupil Melchisedech. Přišel k Semiramidě a požadoval, že musí povolit, aby tento kmen odešel. Vytýkal jí také její nepravosti a ona mu neodporovala a on také vedl utiskovaný kmen rozdělený na různé skupiny směrem k Zaslíbené zemi. Melchisedech měl jako příbytek v Babylóně stan a zde lámal chléb tomuto dobrému kmeni, čímž tito lidé dostávali teprve sílu, aby se vydali na cestu. V Kanaanu jim vykázal tu i tam jednotlivá místa k obdělávání a dostali zemi, která měla rozdílnou hodnotu. Tito lidé byli sami jím rozděleni podle své čistoty s úmyslem, že se nesmí smísit s ostatními. Jejich jméno zní jako Šamanové nebo Semanové. Jednotlivým z nich přidělil Melchisedech krajinu u pozdějšího Mrtvého moře, aby ji osídlili, jejich město ale bylo zničené se Sodomou a Gomorou.
70
Semiramis přijala Melchisedecha s velikou bázní a s tajemným strachem před jeho moudrostí. Objevil se před ní jako král Jitřenky, tj. nejvýchodnější, nejvzdálenější země. Představovala si, že by si ji mohl vzít za ženu, ale on s ní jednal velmi stroze, vytýkal jí její ohavnosti a oznámil jí zničení pyramidy, kterou u Memfidy vybudovala. Zděsila se a byla velice malomyslná. Viděla jsem také trest, který ji postihl. Byla jako dobytče a byla velmi dlouhou dobu uvězněna. Lidé jí házeli s pohrdáním trávu a slámu do jeslí, jen jediný služebník u ní vytrval a ten jí dával jídlo. Opět byla osvobozena, ale svoje nepravosti konala zase dál a nanovo. Konečně zahynula strašlivým způsobem. Byly jí vytrhány z těla vnitřnosti. Dožila se stáří jednoho sta a sedmnácti roků.
Na Melchisedecha se lidé dívali jako na proroka, mudrce, jako na člověka vyššího řádu, kterému se vše daří. Tehdy a později také bývalo více zjevení takových bytostí vyššího řádu a to vše bylo tehdejším národům právě tak málo cizí, jako když andělé navštívili a mluvili s Abrahámem. Byla zde i zlá zjevení, vedle mnoha těchto dobrých, stejně jako vedle dobrých proroků se vyskytovali i proroci falešní. Vyvedení tohoto kmene z Babylónu mělo obdobu s historií a vyvedením Izraele z Egypta; přece však nebylo jich tolik jako Izraelitů.
Z kmene Šamanů, které Melchisedech přestěhoval do Zaslíbené země, viděla jsem tři muže v blízkosti Tábora u takzvané Hory rozmnožení chlebů, jak bydlí v jeskyních a to ještě dlouho před Abrahámovým příchodem. Měli hnědou pleť, hnědší než Abrahám, byli oblečeni do kůže a upevňovali si na hlavu veliký list na ochranu před sluncem. Podle Henochova způsobu vedli zde svatý život, měli jednoduché svaté náboženství a mívali zjevení a jednoduchá vidění. Bylo to v jejich náboženství, že Bůh se chce spojit s lidmi a že oni pro to musí uskutečnit vše, co je vůbec možné. Také obětovali, při čemž ze svého jednu třetinu zanechávali, aby se strávila na slunci, nebo ji tam snad položili pro jiné hladové, což jsem také vídala. Viděla jsem, že tito lidé žijí zcela osaměle a odlišují se od tamních obyvatel této země, kteří tam tehdy ještě nebyli ve
71
velikém počtu a tito lidé bydleli v sídlech daleko od sebe rozptýlených a tato sídla byla vystavěna na způsob pevných stanových městeček. Viděla jsem, jak tito mužové obcházejí různými částmi země, vykopávají prameny, vykořeňují jednotlivé nevázanosti a kladou základní kameny na jednotlivých místech, kde později byla vybudována města. Viděla jsem, jak zahánějí z celých krajin zlé duchy a jak je zapuzují na jiná zlá, bažinatá, mlžná místa. Viděla jsem zde opět, že zlí duchové se více zdržují v takových špatných končinách. Vídala jsem často, že tito mužové často s těmito duchy zápolili a proti nim bojovali. Zpočátku jsem se divila, jak na místech, kde položili kameny, tato místa potom opět zcela zpustla a zarostla travou, jak na těchto místech měla jednou vzniknout města a přece jsem viděla mnoho měst, která byla vybudována na těchto místech, které oni vyznačili kameny, jako například Safet, Betsaidu, Nazaret, kde oni na těchto místech pracovali, kde později stál domek, ve kterém se odehrálo andělovo zvěstování Panně Marii, Gatefer, Seforia, v krajině, kde později stával domek svaté Anny u Nazareta, Meggido, Naim, Ainon, jeskyně u Betléma a u Hebronu, viděla jsem i zakládání Michmethatu a mnoho jiných míst, která jsem již zapomněla.
Na této hoře jsem viděla, jak tito mužové zde každý měsíc se scházejí s Melchisedechem, který jim přinesl veliký čtyřhranný chléb, který byl jistě tři čtvrteční stopy veliký, poměrně silný a byl rozdělen v mnoho malých oddílů. Byl nahnědlý a byl pečen v popeli. Viděla jsem, že Melchisedech vždy k nim přišel sám, častokráte jsem vídala, že chléb nese zcela lehce, jako by se vznášel v jeho ruce, častokráte když se k nim již ale blížil, jsem vídala, jako by mu byl velký, těžký a měl ho na své šíji. Domnívala jsem se, že je to tím, protože on, když se k nim blížil, měl jim připadat jako člověk. Chovali se vůči němu s velikou úctou a vrhali se na svoje tváře. Učil ryto muže pěstovat i víno na hoře Tábor a také rozsévali semena nejrůznějších druhů rostlin na mnoha místech země, které on jim dal a které tam ještě nyní divoce rostou. Vídala jsem, jak denně z tohoto chleba jeden díl oddělovali hnědým rýčem, se kterým také pracovali. Jídali též
72
ptáky, kteří k nim přilétali ve velikém množství. Měli také určité svátky a znali také hvězdy, osmý den slavili obětmi a modlitbou a stejně tak několik dní na konci roku. Vídala jsem je, že také v neobydlené a neschůdné zemi vytvářejí mnoho cest k místům, kde položili svoje základní kameny, vykopali prameny, vyseli rostliny, takže lidé, kteří později do této krajiny přicházeli, sledovali tyto cesty a sami od sebe se usidlovali u pramenů a na životodárných místech, které jim tak připravili. Vídala jsem, že často při svých pracích byli obklopeni zlými duchy a mohli je i vidět, a vídala jsem, jak je zapuzovali modlitbou a rozkazem je posílali pryč do bažinatých pustých míst a jak oni prchali, a pak tito mužové ve své práci pokračovali a dále uklízeli a čistili.
Připravili i cesty do Kány, Naimu, Meggida a tímto způsobem připravili i rodná místa všech proroků. Položili i základy pro Abelmeholu i Dotaim a zřídili i nádherný pramen pro koupání u Betulie. Melchisedech procházel ještě neznám a sám kol dokola zemí a nikdo nevěděl, kde se zdržuje. Tito lidé byli starší, ale při tom ještě velmi čilí. U pozdějšího Mrtvého moře a v Judsku byla již města i nahoře v horní části země, jen ještě v jejím středu nebylo stále nic. Tito lidé si sami vykopali hrob a do něho se položili. Jeden byl u Hebronu, jiný na hoře Tábor, další v jeskyních u Hebronu nedaleko Safetu. Ve všeobecném smyslu byli pro Abraháma tím, čím byl Jan Křtitel pro Ježíše. Oni připravili a čistili zemi a připravovali cesty, rozsévali dobré plody a přiváděli vodu pro patriarchy Božího lidu. Jan ale připravoval cestu srdce k pokání a ke znovuzrození v Ježíši Kristu. Oni konali pro Izraele to, co Jan pro církev. Vídala jsem takové muže ale jednotlivě na jiných místech, byli tam ustanoveni Mechisedechem.
Často jsem vídal Melchisedecha, jak dávno před dobou Abrahámovou a Semiramidinou v Zaslíbené zemi, která tehdy byla ještě zcela pustá, se objevuje, jako by zemi pořádal, jako by poznamenával a připravoval jednotlivá místa. Vídala jsem ho zcela osamělého a myslívala jsem při tom, co zde chce tento muž tak záhy, vždyť zde nikdo není. Tak jsem ho vídala, jak na jakési hoře hloubí pramen, byl to pramen řeky Jordánu. Měl jakýsi dlouhý, jemný vrták, který pronikl do nitra hory jako paprsek. Tak jsem ho vídala na mnohých
73
místech země, jak otevírá prameny. V prvních dobách před potopou jsem vůbec nevídala, aby řeky pramenily tam jako dnes a tak tekly, vídala jsem však, jak mnoho vody stéká s jakési vysoké hory na východě.
Melchisedech přijal do držení mnoho zemí na východě v Zaslíbené zemi tím, že je označil. Vyměřoval také místo rybníku Bethesda. Položil kámen tam, kde měl jednou stát chrám, ještě dříve, než byl Jeruzalém. Viděla jsem ho také, jak zasadil jako zrna dvanáct kamenů-drahokamů, které ležely v Jordáně tam, kde při přechodu dětí Izraele řekou stáli kněží s Archou a ryto drahokamy vyrostly. Melchisedecha jsem vždy vídala samotného mimo doby, kdy měl co činit, aby usmiřoval, odděloval a vedl rodiny i celé kmeny národů.
Vídala jsem také, že Melchisedech vystavěl jakýsi zámek u Salemu. Ale spíše to byl stan s galeriemi a schodišti kolem dokola, na způsob zámku Mensorova v Arábii. Jen základ byl velmi pevný a vybudován z kamenů. Domnívám se, že ještě v době Janově jsem viděla čtyři rohy tam, kde stávaly hlavní pilíře. Tento zámek měl jenom velmi mohutný, kamenný základ, který vypadal jako opevnění porostlé trávou, protože Jan na tom postavil svou malou chatu z rákosí. Onen stanový zámek byl místem, kde se zdržovalo mnoho cizích lidí, kteří putovali krajinou, jakýsi druh volného, drahocenného útulku u příjemné vody. Snad tento zámek vlastnil Melchisedech, kterého jsem vždy vídala jako rádce a vůdce kmenů, které sem tam putovaly, byly to národy i kmeny. On je tam ubytovával a poučoval. Již tehdy to mělo jakýsi vztah ke křtu.
Melchisedech zde měl jakýsi bod, odkud vycházel ke svým stavbám v Jeruzalémě k Abrahámovi a jak bylo potřeba. Také zde shromažďoval a rozděloval rodiny a lidi, kteří se potom zde všude usidlovali. To vše bylo ještě před obětováním chleba a vína, které, jak se domnívám, se stalo v jakémsi údolí na jih od Jeruzaléma. Vybudoval Sálem, dříve ještě než budoval v Jeruzalémě. Tam, kde působil a stavěl, bylo to jako kdyby kladl základní kámen budoucí milosti, jako kdyby usměrňoval pozornost na jedno místo, jako kdyby započínal něco budoucího.
74
Melchisedech naleží k onomu kůru andělů, kteří jsou ustanoveni nad zeměmi a národy, andělé, kteří přicházeli k Abrahámovi a patriarchům a přinášeli jim poselství. Jsou protějškem archandělů Michaela, Gabriela a Rafaela.
Melchisedechova oběť chleba a vína
Melchisedecha jsem u Abraháma vídala častěji. Přišel způsobem, jakým obvykle k Abrahámovi chodí andělé. Jednou mu přikázal, aby přinesl trojnásobnou oběť a to holuby a jiné ptáky a prorokoval o Sodomě a o Lotovi, oznámil, že zase k němu přijde, aby obětoval chléb a víno, řekl také, o co by Abrahám měl Boha prosit. Abrahám měl k Melchisedechovi velikou úctu a byl plný očekávání na přislíbenou oběť, proto postavil překrásný oltář a obklopil ho listnatým loubím. Melchisedech, když přicházel k oběti chleba a vína, dal Abrahámovi vědět skrze posly o svém příchodu jako král ze Salemu. Abrahám mu vyšel vstříc, poklekl před ním a přijal jeho požehnání. Stalo se to v údolí jižně od úrodného údolí, které se táhne ke Gáze.
Melchisedech přišel směrem od pozdějšího Jeruzaléma. Měl při sobě zvíře, šedé a velmi rychlé, s krátkým širokým krkem, které bylo po obou stranách naloženo. Na jedné straně neslo nádobu s vínem, která na straně, jíž ležela na boku zvířete, byla plochá a na druhé straně neslo truhlici, ve které byly narovnány kulaté, ploché, vedle sebe naskládané chleby a tentýž kalich, který jsem později spatřila při ustanovení NejsvětějŠí svátosti při poslední večeři, a poháry, které měly podobu malých soudků. Tyto nádoby nebyly ani ze zlata, ani ze stříbra, ale byly průhledné, jakoby z nějakého hnědého drahokamu, jako by byly rostlé, ne udělané. Melchisedech při svém putování jako učitel vzbuzoval dojem jako pán. Byl velmi štíhlý a vysoký, neobyčejně vážný a jemný. Nosil dlouhé roucho, tak bílé a světlé, že mně často připomínalo bílé roucho, jaké se objevilo u našeho Pána při jeho proměnění. Bílé Abrahámovo roucho bylo proti tomu úplně bez světla. Nosil také pás s písmeny, jako to později nosili židovští kněží a viděla jsem, že i on jako oni nosil čepici se záhyby na hlavě
85
při oběti. Jeho vlasy byly zářivě žluté, jako světlé a dlouhé hedvábí. Jeho tvář byla plna záře.
Když se Melchisedech blížil, byl již král ze Sodomy u Abraháma ve stanu a kolem dokola bylo mnoho lidí se zvířaty, pytly a bednami. Všichni byli velmi tišší a slavnostní a plni úcty vůči Melchisedechovi, jehož přítomnost je učinila tak vážnými. Přistoupil k oltáři, na kterém byl jakýsi druh svatostánku, do kterého postavil kalich, na tomto oltáři byla také prohlubenina, domnívám se pro oběť. Abrahám zase jako vždy při oběti položil na oltář Adamovy kosti, které měl již před tím v arše Noe. Úpěnlivě prosili před ním, aby Bůh naplnil své přislíbení Mesiáše, přislíbení, které Bůh dal Adamovi. Melchisedech napřed položil přes oltář červenou pokrývku, kterou přinesl s sebou a přes tuto položil jinou průhlednou a bílou. Jeho slavnost mě připomínala mši svatou. Viděla jsem ho, jak pozvedá chleba a víno, jak obětuje, jak žehná a láme. Abrahámovi potom podal kalich, který se později stal kalichem poslední večeře, aby se napil, ostatní pili z menších nádobek, které podával Abrahám a nejpřednější mužové, kteří byli přítomni, celému množství lidu, podobně i nalámaný chléb. Dostali větší kousky, než byly ty, které byly rozdávány v první době při slavení poslední večeře. Viděla jsem, že tyto kousky zářily, byly však jenom posvěceny, ne proměněny. Andělé nemohou proměňovat. Všichni přítomní byli povzbuzeni a k Bohu obráceni.
Melchisedech podal Abrahámovi chléb a víno k požití, a on přijal jemnější, zářivější chléb než ostatní. Dostal také velkou sflu a takovou pevnost víry, že později vůbec neváhal, když měl obětovat na Boží rozkaz syna přislíbení. Prorokoval a vyřkl slova: „To není to, co dá na Sinaji Mojžíš levitům.“ Nevím, zda také Abrahám sám přinesl oběť chleba a vína, ale to vím, že kalich, ze kterého pil, je tentýž kalich, ve kterém Ježíš ustanovil Nejsvětější svátost.
Když Melchisedech žehnal Abrahámovi při obětování chleba a vína, tu ho posvětil na kněze. Vyslovil nad ním slova: „Mluví Pán k mému Pánu, posaď se po mé pravici, ty jsi kněz na věky podle řádu Melchisedechova. Pán to přísahal a nebude toho litovat!“ Vložil na Abraháma svoje ruce a tento mu potom dal desátek. I poznal, že to má velký
86
význam, že Abrahám po své posvěcení dal desátek. Již si více nevzpomínám na příčinu, proč toto bylo důležité. (Srovnej 7.kapitolu dopisu Židům). Viděla jsem také, když David napsal tento žalm, že měl vidění, ve kterém spatřil, jak Melchisedech světí Abraháma a prorocky opakoval slova: „Posaď se po mé pravici,“ která měla svůj vlastní smysl. Když mě bylo ukázáno ve formě vidění a obrazu věčné plození Syna z Otce, pak jsem vídala, jak Syn vychází z Otcovy pravice v jakési formě světla, které bylo ohraničeno trojúhelníkem, tak jak zobrazujeme Boží oko, v jehož horním rohu jsem spatřila Ducha svatého. Přece to vše se nedá vyslovit.
Evu jsem viděla, jak vystupuje z pravého boku Adamova, a viděla jsem, že Praotcové nosili požehnání na pravici, a že děti, jimž toto požehnání předávali, stavěli po své pravici. I Ježíš přijal ránu kopím do svého pravého boku a jak Církev vyrůstá také z jeho pravého boku. Tím, že vstupujeme do Církve, vstupujeme také do pravého boku Kristova a jsme ním spojeni se svým nebeským Otcem.
Domnívám se, že touto obětí a posvěcením Abraháma bylo na zemi naplněno Melchisedechovo poslání, neboť jsem ho potom již více nevídala. Kalich se Šesti poháry zanechal Abrahámovi.

Lazarova rodina
Lazarův otec se jmenoval Zarah nebo Zerah a pocházel z velmi vznešeného rodu z Egypta. Přebýval v Sýrii u hranic s Arábií a měl vztah k jistému syrskému králi. Pro svoje zásluhy v určité válce byl obdarován římským císařem statky u Jeruzaléma a v Galileji. Byl někým jako kníže a tedy velmi bohatý a získal ještě větší bohatství prostřednictvím své ženy Jezabel, židovky z farizejského pokolení. Stal se židem, byl zbožný a přísný podle způsobu farizeů. Náležela mu také městská čtvrť na hoře Sionu, tam, kde tekl potok průrvou podél chrámové hory. On však z tohoto vlastnictví odkázal největší díl chrámu, a přece však ještě rodině zůstala zachována spravedlivá část. Bylo to tam, kudy apoštolově vystupovali k večeřadlu, ale tato část již k ní nepatřila. Zámek v Betánii byl velmi veliký s mnoha zahradami, terasami a kašnami a byl obklopen dvojitou zahradou. Rodina věděla o proroctví Anny i Simeona a očekávala Mesiáše, znali se již v době Ježíšova dětství se svatou Rodinou, jako se ostatní, často vznešení zbožní lidé také stýkají s prostými zbožnými lidmi.
Lazarovi rodiče měli celkem patnáct dětí, ze kterých šest brzy zemřelo, devět se dožilo vyššího věku a jenom čtyři zbyly do časů, kdy Kristus učil. Tito čtyři byli: Lazar, Marta , o dva roky mladší Marie, která byla pokládána za slabomyslnou, potom Marie Magdaléna o pět let mladší než tato slabomyslná Marie. O této poslední v Písmu není zmínka a není vypočítávána, ale přece jenom před Bohem zde byla. V rodině ji vždy odsouvali stranou a je zcela neznámá.
Magdaléna,

nejmladší dcera, byla velmi krásná a již v raném věku byla velká a vyspělá jako urostlá dívka. Byla plná všelijakých kejklů a nejrůznějších šelmovských kousků. Když měla sedm let, zemřeli jí rodiče. Už od dětství je nemohla snést pro jejich přísné posty. Již jako dítě byla nevýslovně marnivá, mlsná, pyšná, změkčilá a umíněná. Nikdy nebyla věrná a visela na tom, co jí právě nejvíce lichotilo, přitom byla marnotratná a dobročinná ze smyslného soucitu, velmi dobromyslná a oddávala se všemu skvělému a pouze vnějšímu. Její matka měla podíl na jejím rozmaru a onen změkčilý soucit pocházel od ní.
Matka a její chůva rozmazlovaly Magdalénu, všude jí postrkovaly, aby její kejkle a způsoby byly obdivovány a často s ní vysedávaly vyšňořené u okna. Právě toto vysedávání u okna bylo prvním pramenem její zkázy. Vídala jsem ji u okna nebo na terasách v domě na přepychovém sedátku z koberců a polštářů. Lidé z ulice ji tak mohli vidět v její nádheře. Odcizovala také pamlsky, aby je donášela do zahrad zámku jiným dětem. Již ve svém devátém roce začala s milostnými pletkami.
S jejím vzrůstajícím nadáním a vlastnostmi rostl i rozruch a obdivování kolem ní. Měla také kolem sebe velkou společnost, byla rovněž vzdělaná a psala výroky o věcech lásky na malé svitky pergamenu a viděla jsem, že při tom počítala na prstech. Tyto svitky pak posílala kolem a vyměňovala je se svými oblíbenci a vůbec byla slavná a obdivovaná.
Nikdy jsem však nespatřila, že by někoho měla upřímně ráda a natož milovala. To všechno byla ješitnost, rozmazlenost, přehnaná úcta, dále obdiv k sobě samé a pýcha z krásy. Viděla jsem, že je také pohoršením pro své sourozence, kterými ona pro jejich prostší způsob života pohrdala a styděla se za ně.
Když si děti rozdělovaly otcovské statky, připadl jí losem zámek v Magdalu. Byl to zámek velmi krásný. Jako dítě tam Magdaléna přicházela často s rodinou a vždy měla zvláštní zálibu pro toto místo. Bylo jí asi dvanáct let, když se tam odebrala s mnohou okázalostí a s celou domácností děveček a služebných.
Magdalum bylo opevněné místo, které se sestávalo z více zámků, veřejných budov, velikých prostranství s alejemi a zahradami. Leželo osm hodin cesty od Nazareta východním směrem, asi tři hodiny od Kafarnaa a půldruhé od Betsaidy jižním směrem, asi jednu míli od jezera Genezaretského na návrší a také ještě jeho budovy sestupují dolů do údolí, které se prostírá k jezeru a vybíhá v cestu okolo břehu jezera. Jeden ze zámků patřil Herodovi, který vlastnil ještě jeden větší v úrodné krajině u Genezaretu. V Magdalu byla posádka Herodových vojáků, kteří také přispěli ke zkáze mravů. Důstojníci se stýkali s Magdalénou. Vcelku přebývalo v Magdalu kromě vojáků pár stovek lidí, ponejvíce úředníci, správci budov a služebnictvo. Nebyla zde ani jedna synagóga. Lidé docházeli do synagógy v Betsaidě. Magdalénin zámek byl nádhernější a vyšší než ostatní, s jehož střechy bylo možno přehlédnout hladinu Galilejského jezera a protější břeh. Do Magdaly vedlo pět cest a na každé z nich stála ve vzdálenosti jedné půlhodiny od opevněného města věž nad branami jako hláska, aby bylo možno bedlivě pozorovat okolí. Tyto věže neměly spolu žádné spojení a končina, kterou ohraničovaly, byla plná zahrad, polí a luk. Magdaléna měla služebníky a děvečky, pole a stáda, bylo to však hospodářství plné nepořádku a všechno dospělo k zániku.
Divokou strží do údolí, na jehož začátku leželo na výšině Magdalum, tekla říčka směrem k jezeru a zdržovalo se v něm mnoho divoké zvěře. Ta se sem stahovala ze tří pustin, které se napojovaly na toto údolí. Zde lovíval Herodes. Při svém zámku u Genezareta měl zoologickou zahradu.
Genezaretská končina začíná mezi Tiberiadou a Tarichejou, asi čtyři hodiny od Kafarnaa, a táhne se tři hodiny od jezera do nitra země a jižně do okolí Taricheje až k místu, kde vytéká Jordán. Půvabné údolí s uměle vytvořeným jezerem, které vytváří potok, s lázněmi u Betulie sousedí s touto končinou a jiné prameny tudy protékají do jezera. Tento potok vytváří více uměle vytvořených vodopádů a vzdušných rybníků v této krásné krajině, které tvoří souvislé řady zahrad, domů pro občerstvení, zámky, zahrady se zvěří, aleje, štěpnice, vinice a po celý rok je zde plno květů a každého druhu ovoce. Bohatí lidé a zvláště ti z Jeruzaléma mají zde svoje příbytky a zahrady. Všechno je výstavné a ozdobeno sady, besídkami, zelenými labyrinty a protkáno cestami, obklopenými stupňovitě členěnými pahorky. V této krajině nejsou žádná větší města. Zdejšími usedlíky jsou ponejvíce zahradníci a správci statků, také pastýři stád, tvořených zcela drobnými ovcemi a kozami. Chovají také nejrůznější vzácná zvířata a ptáky. Touto končinou neprochází žádná zemská silnice, avšak dvě cesty – jedna od jezera a druhá od Jordánu – ji obepínají.

Ježíš v Nazaretě
Ráno učil Ježíš znovu a potom k němu přišli dva farizeové z Nazareta, kteří ho přátelsky pozvali, aby je následoval k nim do školy, oni že tolik slyšeli v kraji o jeho učení. Přece by i jim měl vysvětlit proroky. Ježíš je následoval. Uvedli ho do domu jednoho farizea, kde bylo shromážděno ještě mnoho jiných farizeů. Jeho pět učedníků bylo s ním. Farizeové, kteří mu naslouchali, se k němu chovali přátelsky a on s nimi mluvil v tak překrásných podobenstvích, až se zdálo, že z jeho učení mají velikou radost a zavedli ho do synagógy. Zde bylo shromážděno mnoho lidí a Ježíš mluvil o Mojžíšovi a vykládal jim proroctví o Mesiáši. Protože však mluvil takovým způsobem, že vytušili, že by tím vším mohl myslet sám sebe, byli pobouřeni, přesto však mu připravili u jednoho farizea hostinu. Ježíš spal se svými pěti učedníky v útulku blízko školy.
Den nato poučoval Ježíš zástup celníků, kteří se ubírali ke křtu a znovu v synagóze učil o pšeničném zrnéčku, které musí být vloženo do země. Tu se na něho farizeové zlobili a začali mluvit o synu tesaře Josefa. Předhazovali mu také jeho stýkání se a rozmluvy s celníky a hříšníky. Ježíš jim odpověděl velmi přísně. Mluvili s ním také o esenech, jako by to byli pokrytci, kteří nežijí podle Zákona. Ježíš jim však vysvětlil, že oni věrněji plní zákon než farizeové a tak výtka o pokrytectví padla opět na ně. Ve své řeči došli až k tomu, že esenové žehnají, neboť je pobuřovalo i to, že Ježíš mnoho žehnal dětem a mluvili o tom, že u esenů bylo žehnání hodně používáno. Neboť zejména, když Ježíš vcházel do synagógy nebo z ní vycházel, přistupovaly k němu mnohé ženy se svými dětmi a prosily ho, aby jim požehnal.
Když zde ještě Ježíš bydlel, měl mnoho co dělat s dětmi, které u něho byly tiché a klidné a on jim žehnal, i když ještě byly vzpurné a plakaly. Matky, pamatujíce na to, přinášely mu svoje děti a chtěly vidět, zda Ježíš nebude pyšnější. Byly při tom některé děti, které se mocně vzpíraly a silně křičely. A hned po jeho požehnání se však utišily. Viděla jsem to, jak od některých vyšlo něco jako temný dým. Chlapcům pokládal ruku na hlavu a žehnal je na způsob požehnání patriarchů ve třech liniích od hlavy a obou ramen dolů k srdci, kde se tyto tři linie sbíhaly. Dívkám žehnal právě tak, ale bez vložení rukou na hlavu. Těmto však dělal znamení na ústech, myslela jsem přitom na to, že by neměly být tak povídavé, ale mohlo to znamenat také jiné tajemství. Ježíš přenocoval se svými učedníky v domě jednoho farizea.
Pohled na učedníky, jdoucí ke křtu
Viděla jsem, že učedníci, které Ježíš odeslal, přicházejí do Ka-farnaa, zřejmě jich bylo asi jenom pět nejbližších. Mluvili s Marií, dva odešli do Betsaidy a dovedli Petra a Ondřeje; Jakub Menší, Šimon, Tadeáš, Jan a Jakub Větší byli také přítomni. Učedníci vyprávěli o Ježíšově mírnosti, jemnosti a moudrosti; ostatní mluvili s největším nadšením o Janovi, o jeho přísném způsobu života a učení – k tomu, že nikdy neslyšeli tak krásný výklad proroků a Zákona. Sám Jan mluvil nadšeně o Křtiteli, i když Ježíše již znal, neboť jeho rodiče dříve bydleli jen několik hodin od Nazareta a Ježíš ho miloval již jako dítě. Slavili zde sabat.
Den nato jsem viděla devět učedníků, doprovázených těmi deseti jmenovanými, nahoře na cestě směrem na Tiberiadu, odkud pak šli směrem k Efronu pouští k Jerichu a putovali k Janovi. Petr a Ondřej zvláště horlivě mluvili pro Křtitele: že pochází z předního kněžského pokolení, na poušti ho vyučovali esenové, nestrpí žádný nepořádek a je stejně přísný jako je svatý. Učedníci se zase zmiňovali o Ježíšově mírnosti a o jeho moudrosti, ostatní jim zase namítali a odporovali, že jeho povolností vzešly mnohé nepořádky a uváděli o tom příklady: že i on byl vyučován eseny, když nedávno byl mimo domov. Na této cestě jsem více neslyšela, že by Jan něco říkal. Nešli stále zcela pohromadě, jen občas po několik hodin. Podle tohoto rozhovoru se domnívám, že tehdejší lidé byli stejní, jako my dnes.

Ježíš mluví proti Herodovu cizoložství. Cesta svatých žen
Ráno odešel Ježíš do školy, kde se shromáždilo mnoho lidí. Učil jako obvykle o křtu, o Mesiášově blízkosti a o tom, že oni ho nepoznají. Poukázal na to, že umíněně lepěji na starých a prázdných zvyklostech, což bylo zvláště chybou těchto lidí. Vcelku byli značně prostí a vše vstřícně přijímali. Ježíš se potom dal ještě dovést představeným synagógy asi k deseti nemocným. Žádného neuzdravil, neboť řekl již Eliudovi a svým pěti učedníkům, že v blízkosti Jeruzaléma to před křtem dělat nebude. Byli to ponejvíce nemocní duševně a vodnatelností, rovněž ženy. Napomenul je a řekl každému zvlášť, co by duchovně měli dělat, protože jejich nemoci byly částečně tresty za hříchy. Jednotlivým poručil, aby se očistili a šli ke křtu.
V útulku byla ještě hostina a na ní byli mnozí muži z tohoto města. Před jídlem mluvili tito lidé o Herodovi, o jeho protizákonném manželství, haněli ho a vyptávali se Ježíše na osobní mínění. Ježíš přísně káral toto jednání. Řekl však také, že když chceme druhé soudit, musíme napřed soudit také sami sebe a mluvil přísně o cizoložství.
V tomto místě bylo také mnoho hříšníků a Ježíš s jednotlivými mluvil zvlášť a vážně jim poukazoval na jejich setrvávání v cizoložství. Mnohým říkal jejich zcela tajné hříchy a to každému odděleně tak, že oni ohromeni slíbili pokání. Odtud odešel směrem na Betánii, kam mohlo být dobře šest hodin cesty a vystoupil opět do hor. Nyní je v krajině zimní počasí, je mnoho mlhy a pošmourno, a v noci často bývá mrazivá jinovatka. Ježíš si zahalil hlavu šátkem. Jde teď zcela východním směrem.
Spatřila jsem svatou Pannu a čtyři svaté ženy na cestě polem u Teberiady a to, jak právě vycházely z domu. Doprovázeli je dva rybářští pomocníci. Jeden šel před nimi a nesl pytel vpředu na hrudi, druhý ho měl vzadu na zádech a na ramenou nesli hůl. Je to Jana Chuzova, Marie Kleofášova, jedna ze tří vdov, a s nimi i Marie Salome. I ony chtěly jít do Betánie, jdou obvyklou cestou kolem Sicharu, který nechaly po pravé straně. Ježíš ho pak minul z opačné strany. Svaté ženy šly ponejvíce v jedné řadě, jedna za druhou, od sebe vzdáleny několik kroků, což se zdá proto, že nejvíce cest, mimo široké vojenské silnice, byly jen užší stezky pro pěší a často vedly pohořím. Šly hbitě pevnými kroky a nekymácely se tolik, jako lidé tady u nás v kraji, a domnívám se proto, že již od mládí byly zvyklé na dlouhé pěší chůze. Na cestě měly pláště podkasané až do polu lýtek a nohy měly ovinuty pásy až ke kotníkům a šlapaly v silných, vystlaných sandálech, na hlavě měly závoj, který byl připevněn kolem šíje dlouhým úzkým šátkem. Tento šátek mají pak na hrudi zkřížen a pak přes záda přechází k pasu. Ruce mohou mít potom střídavě zasunuté za tento pás. Muž, který kráčel vpředu, připravoval cestu, otevíral branky, odstraňoval z cesty kamení, dělal pěšiny a staral se o to, kam měly přijít, objednával také místa v útulku. Druhý, který šel vzadu, zase vše uváděl do dřívějšího stavu.

21. Ježíš v Betánii
Na cestě do Betánie, která mohla být vzdálena ještě šest hodin cesty, přišel Ježíš opět do kopců. Večer dorazil několik hodin cesty severně od Jeruzaléma do města, které se sestávalo z jedné ulice, dlouhé půl hodiny chůze a vedoucí přes pahorek. Betánie může být odtud dobře ještě tři hodiny cesty. Odsud můžeme vidět krajinu do dálky, protože tato končina leží hlouběji v rovině. Od tohoto pahorku se rozprostírá na severovýchod pustina asi tři hodiny cesty směrem k další u Efronu a mezi těmito dvěma pustinami jsem viděla Marii a její společnost, jak zde nocuje.
Tento pahorek je týž, na kterém Joáb a Abisaj ustali v pronásledování Abnera, protože je oslovil. Tento pahorek se jmenuje Amma a leží severovýchodně od Jeruzaléma. Z města, kde Ježíš byl, je výhled na sever a na východ, domnívám se, že se jmenuje Giach a shlíží na pustinu Gabaon, která u jeho úpatí začíná a dále směřuje k pustině Efron. Byla asi tři hodiny cesty daleko. Ježíš tam přišel k večeru, vstoupil do jednoho domu a požádal o osvěžení. Omyli mu nohy, dali napít a podali malé chlebíčky. Brzy se kolem něho shromáždilo mnoho lidí a ptali se ho, protože pocházeli z Galileje, na onoho učitele z Nazareta, o kterém je možno tolik slyšet a o němž Jan také tolik vypráví; a zda potom je Janův křest dobrý? Ježíš poučoval jako vždy, vybízel je, aby křest přijali, konali pokání a mluvil o proroku z Nazareta a o Mesiáši, že se mezi nimi objeví a oni ho nepoznají, ano, budou ho pronásledovat a špatně s ním jednat, měli by na všechno dát dobrý pozor, protože čas se naplnil. On že se nezjeví v nádheře a v triumfu, ale bude chudý chodit mezi prostými lidmi. Tito lidé ho nepoznali, ale dobře přijali a měli k němu velikou úctu. Procházeli tudy pokřtění, kteří mluvili o Ježíšovi. Doprovázeli ho na cestě, potom, co si zde Ježíš asi dvě hodiny odpočinul.
Do Betánie přišel Ježíš v noci. Lazar byl ve svém domě v Jeruzalémě, který se nacházel na západním úpatí hory Siónu; na straně, kde čněl kalvarský pahorek, tam byl ještě před několika dny, ale vrátil se do Betánie, neboť prostřednictvím učedníků věděl o Ježíšově příchodu. Sídlo v Betánii náleželo vlastně Martě. Lazar zde ale býval raději a tak oba hospodařili společně. Očekávali Ježíše a připravili hostinu. Marta obývala dům ležící na druhé straně dvora. V domě byli hosté. U Marty byla Serafie (Veronika), Marie Markova a ještě jedna starší paní z Jeruzaléma. Bývala s Marií ve chrámě a ten opustila, i když by tam raději zůstala sloužit, ale řízením Božím se musela provdat. U Lazara byl Nikodém, Jan Marek, jeden ze synů Simeonových a jeden starý muž jménem Obéd, bratr nebo synovec Anny z chrámu. Všichni byli tajnými Ježíšovými přáteli, částečně prostřednictvím Jana Křtitele, zčásti rodinným příbuzenstvím a působením proroctví Simeona a Anny ve chrámě.
Nikodém byl hloubavý, přemýšlivý muž, který doufal v Ježíše a byl velmi dychtivý. Všichni přijali křest Janův. Přišli sem potají na Lazarovo pozvání. Nikodém potom sloužil Ježíšovi a jeho věci, ale vždy tajně.
Lazar vyslal sluhy, aby Ježíše dostihli na cestě a tak asi půl hodiny před Betánii se s ním setkal na cestě jeho starý věrný služebník, který se také později stal učedníkem. Vrhl se před Ježíšem na svoji tvář a říkal: „Jsem Lazarův sluha, kéž bych nalezl milost před tebou, svým pánem, následuj mne do jeho domu.“ Ježíš mu poručil, aby povstal a šel za ním. Choval se k němu přátelsky a přece úměrně ke své vznešenosti a právě to bylo na něm tím, co nejvíce uchvacovalo. Oni milovali člověka a ctili Boha. Služebník dovedl Ježíše do jakési předsíně před vchodem do Lazarova sídla u jistého pramene. Zde bylo vše připraveno: omyl Ježíšovi nohy, obul mu jiné opánky, protože jak sem přišel, měl na nohou zelené, vykládané a vypolštářované opánky. Zanechal je v této předsíni a obul si zde tvrdé opánky s koženými řeménky, které potom nosil stále. Služebník mu také vyvětral a vyklepal šaty. Když Ježíši umyli nohy, přišel Lazar se svými přáteli. Přinesli mu pohár a něco k snědku. Ježíš objal Lazara a ostatní pozdravil podáním ruky. Všichni mu sloužili s přátelskou pohostinností a doprovázeli ho do domu. Lazar však Ježíše napřed zavedl do Mariina příbytku. Ženy, které zde byly přítomny, vrhly se, zahaleny do závojů, k zemi, Ježíš je za ruku pozvedl a řekl Martě, že jeho Matka sem přijde, aby zde čekala na jeho návrat od křtu. Potom odešli do Lazarova domu a pojedli. Byl připraven pečený beránek a holubi, byl po ruce i med, malé chleby a plody, i zelenina a pohár. U stolu zde leželi na lehátkách s opěradly, vždy dva a dva, ženy jedly v předsíni. Ježíš se modlil před jídlem a všechna jídla požehnal. Byl velmi vážný a zarmoucený. Řekl jim mezi jídlem, ze se blíží zlé časy, on že nastupuje namáhavou cestu, která skončí hořce. Napomínal je, chtějí-li být jeho příteli, aby vytrvali, že budou s ním mnoho trpět. Mluvil tak dojemně, že plakali, ale přesto mu vůbec nerozuměli, nevěděli, že je Bůh.
Musím se stále divit jejich nechápavosti, protože já mám takové nesmírné přesvědčení o Ježíšově božství a jeho poslání. Stále musím myslet na to, proč přece těmto lidem nebylo také ukázáno to, co jsem tak jasně stále viděla před očima? Patřila jsem, jak byl člověk stvořen Bohem, dále byla z něho vzata Eva a připojena k němu jako jeho žena a jak zhřešili oba, viděla jsem přislíbení Mesiáše, rozptýlení lidí po zemi a obdivuhodné vedení a Svátosti boží až k dočkání svaté Panny. Zřela jsem cestu požehnání, kterou se Slovo boží stalo Tělem, jako cestu světla, jak probíhá všemi pokoleními Mariiných předků, viděla jsem konečně andělovo zvěstování Marii a paprsek Božství, který ji pronikl, když se Spasitel stal člověkem. A po všem to pak mně, nehodné, ubohé hříšnici se musí zdát obdivuhodné vidět tyto svaté současníky a přátele Kristovy v jeho blízkosti, jak ho milují a mají k němu úctu a přece všichni věří, že jeho království musí být jen něco pozemského, jak ho sice pokládají za přislíbeného Mesiáše, ale přece jen ne za Boha samého! Byl pro ně přece syn Josefův a jeho matkou byla Maria. Že Maria je pannou, netušil nikdo, neboť nic nevěděli o nadpřirozeném a neposkvrněném Početí. Vůbec neměli vědomí o Tajemství Archy úmluvy. Už to bylo mnoho a znamením mimořádné milosti, že ho milovali a uznávali. Farizeové, kteří znali proroctví Simeona a Anny při jeho obětování, kteří naslouchali jeho obdivuhodnému učení ve chrámě v jeho dvanácti letech, byli velmi zatvrzelí, tehdy po těch událostech se dobře vyptali na rodiče tohoto dítěte a později učitele, ale tito lidé byli pro ně příliš nepatrní, chudí a pohrdaní, oni chtěli jiného Mesiáše, plného nádhery. Lazar, Nikodém a mnozí jeho přívrženci věřili neustále s mlčením, že je povolán, aby se se svými učedníky zmocnil Jeruzaléma, Židy osvobodil od římského jha a obnovil království Izraele. Bylo to skutečně stejné jako dnes, kdy by každý chtěl mít Spasitelem toho, kdo by jeho vlasti zaopatřil její starou milovanou samostatnost a svobodu. Oni ani tehdy nevěděli, že království, které nám má vypomoci, není z tohoto světa. Ano, oni se v jednotlivých okamžicích utěšovali myšlenkou, že nyní již brzy skončí veliká podstata tohoto nebo onoho národního utrpení. Nikdo z nich se však neodvážil o tom s Ježíšem promluvit, neboť všichni stále setrvávali ve veliké plachosti, protože nikde necítili ani náznak potvrzení svého očekávání ze žádného rysu v jeho chování, ani v libovolném slově, které promluvil.
Po jídle odešli na místo určené k modlení a Ježíš tam vykonal děkovnou modlitbu, že jeho čas a úděl nastává nyní. Bylo to velmi dojemné a všichni plakali. Ženy byly při tom a stály v pozadí. Modlily se společně ještě všeobecné modlitby. Ježíš jim požehnal a Lazar ho dovedl na místo, kde měl spát. Byly tu také oddělené prostory ve veliké místnosti, kde spali všichni muži, ale tato místnost byla krásnější než v obyčejných domech; lože zde nebylo, jako obvykle bylo svinuto a trochu vyšší než obvykle tam, kde bývá přímo na zemi. Toto lože bylo pevné, vpředu mělo ozdobnou pelest, zhotovenou z mřížoví, bylo ozdobeno přikrývkami a střapci. Na stěnu, před kterou stálo lůžko, byla nahoře svinuta jemná rohož, kterou bylo možno jedním pohybem vytáhnout nahoru nebo spustit na zem před lože, takže tvořila jakousi šikmou stříšku, když zakrývala prázdné lože. Vedle něho stál nízký stoleček na odložení věcí a na stěně v jisté výši bylo umyvadlo, nad nímž byla vysoká nádrž na vodu a malá nádobka na čerpání a vylévání vody. Ze zdi také vyčnívala lampa a na ní visel šátek k osušení. Lazar zažehl lampu a vrhl se před Ježíšem na zemi. Ježíš mu ještě jednou požehnal a rozešli se.
Také Marie, Lazarova slabomyslná sestra, se neukázala; nikdy před lidmi nepromluvila ani slovo. Když ale byla sama ve své jizbě nebo v zahradě, mluvila tiše sama se sebou i se všemi věcmi, které byly okolo ní. Bylo to, jako by věci v její blízkosti byly živé, jen s lidmi nemluvila, před jinými čilá nebyla, hleděla do země a stála jako socha, na pozdrav se přece však uklonila a chovala se zcela přístojně, jenomže mlčela. Když byla o samotě, věnovala se nejrůznější Činnosti a starala se o svoje šaty a vše dělala pořádně. Byla velmi zbožná, neobjevila se však ve škole, ale modlila se ve svém pokoji. Domnívám se, že měla vidění a mluvila se zjeveními. Lpěla nevysvětlitelnou láskou ke svým sourozencům, zvláště k Magdaléně. Bylo tomu tak již od samého dětství. Měla svoje opatrovnice, ale byla velmi čistotná a nebylo na ní nic bláznivého.
O Magdaléně se dosud v Ježíšově přítomnosti nemluvilo; žila v Magdalu ve svém největším lesku.
V noci, ve které Ježíš přišel k Lazarovi, viděla jsem svatou Pannu, Janu Chuzovu, Marii Kleofášovu, vdovu Leu a Marii Salome jak nocují v jistém útulku mezi pouští Gibea a pouští Eřraim, asi pět hodin cesty od Betánie. Spaly v jakési kůlně, která ze všech stran byla uzavřena lehkými stěnami. Byla rozdělena na dvě místnosti, přední byla uspořádána ve dvě řady míst pro spaní, které nyní zaujaly svaté ženy, zadní prostora byla kuchyně. Před domem stála otevřená chýše, ve které hořel oheň. Mužští průvodci spali na tomto místě nebo zde hlídali, příbytek správce útulku byl v blízkosti.
Následujícího dne Ježíš zde i vedle procházel a učil ve dvoře i zahradách sídla. Mluvil velmi vážně a dojemně a byl tak láskyplný, tak vznešeně se choval a neřekl žádné zbytečné slovo. Všichni ho milovali a chodili za ním, a přesto byli velmi plaší, nejdůvěrnější vůči němu byl Lazar, ostatní muži byli naplněni obdivem a zdrženlivostí.

22. Ježíšovy rozmluvy s tichou Marií a Marií, jeho Matkou
Doprovázen Lazarem odešel Ježíš také k ženám a Marta ho dovedla ke své tiché sestře Marii, se kterou chtěl Ježíš mluvit. Prošli dveřmi v jedné zdi u velikého dvora na dvorek menší, přece však to byl prostranný zahradní dvůr obehnaný zdí, na kterou navazoval příbytek Marie. Ježíš zůstal v zahrádce a Marta odešla, aby zavolala svoji sestru.
Zahrádka byla velmi ozdobná, uprostřed stál veliký datlovník, mimo to zde rostlo nejrůznější koření a keře. Nacházel se zde také pramen, lemovaný roubením a do středu této nádrže bezpečně přešla tichá Marie po prkně a zde mohla sedět pod střechou ze stanového plátna, která byla napjata nad nádrží uprostřed vodní hladiny. Marta šla k ní a řekla jí, že by měla jít do dvora, tam že ji někdo očekává. Byla zcela poslušná, zahalila se závojem a vstoupila do dvora, aniž by řekla slovo, načež Marta odešla. Byla velmi krásná, urostlá a stará asi třicet roků. Ponejvíce shlížela k nebi a když jednou výjimečně pohlédla na tu stranu, kde přecházel Ježíš, stalo se tak jen zčásti a neurčitě, jako kdyby se dívala do dálky. Nikdy neříkala „já“ ale „ty“, když mluvila o sobě, tak zřejmě sebe viděla jako někoho jiného a sama se oslovovala a nevrhla se před ním na zem. Ježíš ji sám nejprve oslovil a procházeli se po zahradě, vlastně spolu ani nemluvili. Tichá Marie stále vzhlížela vzhůru a přijímala nebeské věci tak, jako by na ně patřila. I Ježíš se vyjadřoval tímto způsobem. Mluvil o nebeském Otci a současně s ním, přičemž Marie se nikdy na Ježíše nepodívala, jen někdy mluvila napůl obrácena k Ježíšovi. Jejich vzájemný rozhovor byl víc než modlitba, chvalozpěv, rozjímání, vyslovování tajemství či jenom pouhá rozmluva. Zdálo se, že Marie neví o tom, že žije, její duše se nalézá v jiném světě a tělo setrvává ještě na zemi.
Z jejich rozhovoru si ještě vzpomínám, že vzhlížejíc mluvila o Kristově vtělení, jako by je spatřovala coby dění ve svaté Trojici… Nedovedu opakovat její dětsky přístupné a přece vážné řeči. Mluvila, jako by to právě zřela, o tom, že Otec řekl Synu: že má sestoupit dolů k lidem a má být počat Pannou a nyní Marie popsala, jak všichni andělé se nad tím radovali a jak bude vyslán Gabriel k jedné Panně a tak promlouvala o všech kůrech andělů a které všechny s ním sestupovaly dolů, a tak dále, jako by mluvilo dítě o procesí, které prochází kolem a raduje se a chválí zbožnost a horlivost jednotlivých zúčastněných. Potom se dívala do komůrky Panny Marie a přála si, aby přijala andělovo poselství a viděla anděla, jak přichází a zvěstuje Panně Pána a promlouvala o tom všem, jako by tomu přihlížela a nahlas potom pronášela svoje myšlenky. Prodlévala dále zcela bezprostředně při tom, když svatá Panna si vše promyslela, dříve než odpověděla a řekla: „Vždyť tys učinila slib panenství, neboť kdybys bývala zaváhala stát se Matkou Páně, co by se bývalo stalo? Dala by se nalézt Panna, která by byla taková? Ještě dlouho bys musel vzdychat, svatý Izraeli!“ A nyní došla znovu k onomu štěstí, že Panna volila a chválila ji a tak došla k Ježíšovu narození a oslovila Děťátko a řekla: Máslo a med budeš požívat a probírala znovu proroctví Simeonovo a Anny a tak dále, vždy jako by to spatřovala, a mluvila se všemi, jako by byla v každé této chvíli současně přítomna. Tak došla až k přítomnosti a řekla: „Nyní jdeš tam cestou krušnou a těžkou …“ Přitom byla stále jakoby sama a ačkoliv věděla, že Pán je u ní, bylo to přece tak, jako by Pán jí nebyl blíže než všechna ostatní její vidění, o kterých promlouvala. Ježíš ji přerušoval modlitbou a díkem Bohu a velebením svého Otce a prosil za lidi, všechno na patřičném místě. Celý rozhovor byl nevýslovně dojemný a obdivuhodný.
Ježíš ji opustil a ona byla jako před tím klidná, nepohnutá a odešla zpět do svého příbytku. Když se Ježíš navrátil k Lazarovi a Martě, řekl jim toto: „Ona nepostrádá rozumu, avšak není svou duší na tomto světě a proto ho nevnímá a ani tomuto světu nerozumí, ona je šťastná a nehřeší!“
Tichá Marie ve svém stavu, který je zcela duchovní a proniknut patřením, nevěděla také skutečně vůbec, co se s ní a kolem ní děje a byla vždy taková jakoby duchem mimo. Před nikým tak ještě nemluvila jako před Ježíšem, přede všemi ostatními mlčela, ne proto, že by byla uzavřená nebo pyšná, proto ne, ale protože tyto lidi vnitřně neviděla, nespatřovala je v žádném vztahu k tomu, co ona sama viděla, věci nebeské a vykoupení. Mnohdy na ni promlouvali zbožní a učení přátelé domu, a potom ona řekla mile a hlasitě něco, avšak oni z toho nerozuměli ani slovu, protože to nebylo pokračováním jejich vlastního pohledu, ale bylo to něco z onoho celku, který ona sama viděla, ale to učeným zůstávalo uzavřeno! A tak ji celá rodina pokládala za slabomyslnou, a ona byla osamělá, jak jen sama mohla být a musela, neboť svou duší neprodlévala v denním shonu. Zaměstnávala se opatrování zahrádky a vyšíváním pro chrám, které jí Marta donesla, byla v tomto směru zručná a vše vykonávala v neustálém rozjímání a vidění. Modlila se velmi zbožně a uctivě a prožívala i jakýsi druh utrpení za hříchy druhých, neboť často spočinul na její duši takový tlak, jako by už na ni padal celý svět. Její příbytek byl pohodlně zařízen odpočívadly a veškerou výbavou. Jedla málo a sama. Zemřela bolestí nad velikostí Ježíšova utrpení, které již předem vídala ve svém duchu.
Marta mluvila s Ježíšem také o Magdaléně a o svém velikém zármutku nad ní; Ježíš ji utěšoval, že ona se jistě navrátí a oni skutečně nemají cítit únavu, ale mají se stále za ni modlit a domlouvat jí.
Kolem půl druhé přišla svatá Panna s Marií Chuzovou, Leou, Marií Salome a Marií Kleofášovou. Průvodce, který byl vyslán napřed, oznámil jejich přítomnost a Marta, Serafie, Marie Markova a Zuzana šly s nutnými věcmi a s osvěžením do téže haly na okraji pozemku, patřícího k zámku, aby je přijaly tam, kde včerejšího dne přijal Lazar Pána. Pozdravily se a přítomné ženy omyly přicházejícím nohy, svaté ženy si také oblékly nové šaty a vzaly si jiné závoje. Všechny byly oblečeny v bílé, žlutavé nebo hnědší nebarvené šaty z vlny. Přijaly malé osvěžení a odešly do Martina příbytku.
Ježíš a muži přišli, aby je pozdravili a Ježíš odešel sám se svatou Pannou a mluvil s ní. Řekl jí, avšak velmi láskyplně a vážně – že nyní začíná jeho životní dráha. Odchází, aby byl Janem pokřtěn, odtud se pak znovu k ní vrátí a bude s ní ještě krátký čas v končině u Samaří, potom však odejde na poušť a tam bude čtyřicet dní. Když Maria slyšela o této poušti, byla velmi zarmoucena a úpěnlivě prosila, že by přece neměl odcházet na toto strašlivé místo, že by neměl zahynout. Ježíš jí také řekl, že od této chvíle se nemá pokoušet svou lidskou starostlivostí tomu zabraňovat, že musí konat to, co má uloženo. Začíná svoji těžkou cestu a ti, kdo jsou s ním, musí s ním i trpět. On však teď nastoupil cestu svého poslání a ona nyní musí obětovat všechny pouhé lidské požadavky. Bude ji milovat jako vždycky, ale nyní musí být otevřen pro všechny lidi. Ona má konat to, co on řekne a jeho nebeský Otec ji odmění, neboť právě začíná to, co Simeon prorokoval: meč pronikne její duší. Svatá Panna byla velmi zarmoucená a vážná, ale i pevná a odevzdaná Bohu, neboť Ježíš byl velmi dobrotivý a láskyplný.
Večer ještě byla veliká hostina v Lazarově domě a pozvali Šimona a několik jiných farizeů. Ženy jedly v přilehlé místnosti, oddělené mřížovím, takže mohly naslouchat Ježíšovu učení. Ježíš učil o víře, naději a lásce a o poslušnosti. Ti, kdo ho chtějí následovat, nesmí se rozhlížet kolem sebe, ale dělat to, co on učí, a trpět to, co na ně přijde: on je neopustí. Mluvil také znovu o těžké cestě, na kterou se vydává a jak s ním lidé budou špatně jednat a pronásledovat ho, a jak všichni, kteří jsou jeho přáteli, budou trpět spolu s ním. Všichni mu naslouchali s údivem a dojetím, ale tomu, co Ježíš mluvil o velikém utrpení, dobře nerozuměli a také to tak vůbec nechápali, domnívali se, že je to takový prorocký způsob řeči a že se nesmí chápat doslova. Farizeům nepřipadala jeho řeč pohoršlivá, ačkoliv už byli zaujatější než ostatní, avšak Ježíš tentokráte ještě učil zcela umírněně.

Hle, Beránek Boží!
Ráno za rozbřesku dne odešel Ježíš se svými učedníky a jedním zástupcem, který se ubíral za nimi a který se zde k Ježíšovi přiřadil, směrem k Jordánu, který odtud mohl být tři hodiny, ne-li více, vzdálen. Jordán teče v širokém údolí, které po obou stranách dobře půl hodiny stoupá. Kámen, na kterém stála Archa úmluvy v uzavřeném prostoru, kde posledně byla slavnost, leží od křestního místa Janova asi jednu hodinu cesty, jdeme li přímo směrem od Jeruzaléma. Janova chýše leží u dvanácti kamenů ve směru od Betabary, poněkud více směrem severním než kámen, na kterém stála Archa úmluvy. Dvanáct kamenů se nachází půl hodiny od tohoto místa křtu ve směru ke Gilgalu. Gilgal leží na západní straně planiny, kde se toto návrší znovu trochu sklání.
Od křestního místa Janova byl krásný pohled na oba břehy vzhůru po toku Jordánu. Tyto břehy byly velmi plodné. Vlastní pruh byl opravdu příjemný, plný ovoce a bohatství u Galilejského moře, zde však a kolem Betléma více obdělávali pole a pěstovali durrhu, česnek, okurky a byly zde louky.
Ježíš již minul ono místo s kamenem, na kterém stávala Archa úmluvy a procházel asi čtvrt hodiny daleko od Janovy chýše, kde stál Jan a učil, putoval místem, kde se údolí otevíralo jen na velmi malý kousek, odkud bylo možno z dálky spatřit Jana, jak učí, jenom ne víc než několik minut. Avšak Jan, uchvácen Duchem, poukázal na Ježíše a zvolal: „Hle, Beránek boží, který snímá hříchy světa!“ Ježíš putoval kolem, jeho učedníci rozptýleni ve skupinách před ním i za ním. Zástup, který se přidal nakonec, byl poslední. Bylo to časně zrána, velmi mnoho lidí přibíhalo sem na Janova slova. Avšak Ježíš již přešel. Tito lidé volali slova slávy za ním, ale jeho již neoslovili.
Když se lidé vrátili zpátky, řekli Janovi: Tolik lidí jde s Ježíšem. Již se též dozvěděli, že jeho učedníci už také křtili, co má být? Jan jim ještě jednou opakoval, že on toto místo před Ježíšem brzo opustí, neboť je jenom předchůdcem a sluhou. Toto jeho učedníkům nepřipadalo správné, byli proto na Ježíšovy učedníky poněkud žárliví.
Ježíš se nyní ubíral svojí cestou severovýchodním směrem, Jericho zanechal po pravici a šel do Gilgalu, který ležel asi dvě hodiny cesty od Jericha. Ježíš se zastavoval na této cestě na mnoha místech, kde ho částečně doprovázely děti a zpívaly chvály, částečně vbíhaly do domů a přiváděly mu rodiče.

vodopády

Svatba v Káně
Kána, ležící na západní straně jednoho pahorku, je příjemné a bohaté místo, menší než Kafarnaum. Je tam jedna synagóga s třemi kněžími. V blízkosti synagógy je veřejný dvůr pro slavnosti, který má nádvoří a je obklopen loubím, kde bude také slavena svatba. Od tohoto domu až k synagóze je umístěno loubí a mnohé brány – oblouky, které jsou ověšeny věnci a plody. Jako slavnostní místnost domu slouží prostor, který vede od předsíně až k ohništi. Toto ohniště, vysoká a stupňovitá zeď, která je teď vyzdobena jako nějaký oltář nádobami, květinami a dary pro snoubence, má za sebou ještě třetinu prostoru, kde odděleně sedí ženy při svatební hostině. Nad tímto prostorem je vidět trámy domu ozdobené věnci, k těmto trámům je možno vystoupit, aby se daly zažehnout lampy na ně upevněné.
Když Ježíš s učedníky došel před Kanu, byli velmi uctivě přijati Marií, rodiči snoubenců, ženichem a ostatními, kteří jim vyšli vstříc. Ježíš přebýval se svými důvěrnými učedníky a zejména s pozdějšími apoštoly v jednom osamoceném domě, který patřil ženichově tetě, matčině sestře, která rovněž byla dcerou Sobe, Aniny sestry. Tato zaujímala při celé slavnosti místo matky při ženichovi. Otec nevěsty se jmenoval Izrael a pocházel od Rut z Betléma. Byl to majetný muž, který vlastnil veliký podnik pro přepravu, domy, kde se balilo zboží, velké nocležny a místa pro zásobování karavan podél vojenské silnice a měl mnoho vojenských úředníků. Celý blahobyt tohoto místa byl rozdělen mezi Izraele a několik jiných; většina obyvatel žila z výtěžku práce, kterou vykonávali u něj. Matka nevěsty byla trochu chromá, kulhala na jednu stranu a proto ji museli vodit.
Z Galileje se v Káni shromáždili všichni příbuzní sv. Anny a Jáchyma, vcelku přes sto lidí. Z Jeruzaléma přišla Marie Markova, Jan Marek, Obéd a Veronika. Ježíš sám přivedl z učedníků dobře na pětadvacet hostů.
Asi již ve svém dvanáctém roce řekl Ježíš, když děti spolu jedly v domě svaté Anny a on se vracel z chrámu, budoucímu ženichovi po několika tajemných řečech plných tajemství o chlebu a vínu, že on se jednou objeví na jeho svatbě; sama jeho nynější účast na této svatbě měla přece jako každá jiná událost jeho pozemského putování mimo vyšší tajemné příčiny také svoje vnější, zdánlivě obyčejné podněty. Již vícekrát požádala Maria Ježíše prostřednictvím poslů, aby přišel na tuto svatbu. Podle lidského způsobu se mezi příbuznými a známými svaté Anny mluvilo: Maria, jeho matka, je opuštěná vdova, on putuje zemí, nestará se o ni, ani o svoji rodinu. Ježíš proto chtěl přijít se svými přáteli a vzdát jí čest. Tak se ujal svatby jako své vlastní záležitosti a vzal na sebe jednu část výlohy za celou slavnost, proto zde Maria byla tak záhy a pomáhala vše připravovat. Ježíš převzal povinnost, že dodá na svatbu všechno víno, a proto Maria tak plna starostí řekla, že se ho nedostává. Ježíš do Kány také povolal Lazara a Martu, kteří Marii pomáhali při zařizování; a byl to Lazar, který převzal onen díl výdajů, což bylo známo pouze Ježíšovi a Marii. Ježíš k němu měl velikou důvěru. Rád od něho všechno přijímal a tento byl blažený, že může cokoliv dát. Lazar také byl až do konce pokladníkem obce. Po celou dobu slavnosti bylo s Lazarem nakládáno jako se zvlášť vznešeným pánem, s poskytováním předností se strany manželova otce, který sám se snažil osobně o jeho obsluhu. Lazar měl velmi jemné mravy, byl vážný, klidný a s přátelskou zdrženli¬vostí ve svém chování; mluvil málo a stále dával s vroucností na Ježíše pozor.
Mimo víno převzal Ježíš také jednu část hostiny, totiž zvláště vybraná jídla, plody, zeleninu a nejrůznější ptáky. O toto všechno se starala Veronika, která s sebou z Jeruzaléma vzala jeden koš obdivuhodných květin a umělecky vyrobených cukrovinek. Ježíš byl jako pán svatby, vedl všechny zábavy a obohacoval je . svým učením. On také uspořádal celý pořádek slavnosti a řekl, že všichni se v tyto dny dle zvyků a mravů obveselí, ale mají také ze všeho ve své radosti načerpat i moudrost. Mezi jiným řekl Ježíš, že denně dvakrát opustí dům, aby se ve volné přírodě pobavili.
Tak jsem spatřila svatební hosty, odděleně muže a ženy, jak se baví v zahradě pro osvěžení vzájemným rozhovorem a hrou. Muži leželi v kruhu na zemi, v jejich středu byly nejrůznější plody, které dle určitých pravidel si přehazovali s tím, že měly padat do určených prohlubní, kruhů, ale druzí se tomu měli snažit zabránit. Viděla jsem Ježíše, jak tuto hru s plody společně s nimi hraje s přátelskou vážností. Ježíš často řekl s úsměvem moudré slovo, které všichni obdivovali nebo dotčeni ho v tichosti přijímali, také jednotlivá napomenutí a dali si je od moudřejších vysvětlit. Ježíš uspořádal vnitřní kruhy pro hru i výhry a rozděloval je s krásnými, často zcela obdivuhodnými poznámkami. Mladší, kteří byli přítomni, běhali a skákali přes zelené závěsy loubí a plody. Zeny seděly o samotě a také hrály s plody, nevěsta seděla vždy mezi Marií a ženichovou tetou.
Provozovali i jakýsi druh tance. Děti hrály na hudební nástroje a mezi tím zpívaly sbory písně. Všichni tančící měli v rukou šátky, jimiž se muži a panny dotýkaly, když tančili v řadách nebo v uzavřených kruzích. Bez těchto šátků se nedotýkali. Nevěsta a ženich měli tyto šátky černé, ostatní žluté. Ženich a nevěsta tančili nejprve sami, potom tančili všichni společně. Panny byly zahaleny závojem, přesto byl závoj na tváři poněkud pood¬halen, jejich šaty byly vzadu dlouhé a vpředu poněkud podkasány šňůrkami. Tanec nebylo žádné hopsání a skákání, jak je tomu u nás, byl to pohyb v nejrůznějších řadách a při tom se často pohybovali podle hudby rukama, hlavou i tělem. Připomínali mně pohyby farizejských Židů při modlitbě, ale toto bylo veskrze půvabné a počestné. Z pozdějších apoštolů s nimi ne-tančil nikdo, jenom Natanael Chased, Obéd, Jonatan a ostatní učedníci. Tanečnicemi byly jenom panny; všechno bylo nesmírně uspořádané a plné klidné radosti.
S těmi učedníky, kteří se později stali jeho apoštoly, mluvil Ježíš mnoho v tyto dny o samotě, ostatní učedníci byli však přitom. Ježíš putoval však také se všemi učedníky a hosty i v této krajině kolem a učil, a později apoštolově vykládali znovu ostatním učení, které již dříve slyšeli. Toto putování hostů sloužilo k tomu, aby mohly být vykonány tím nerušeněji přípravy ke slavnosti, přece však často bývalo více učedníků a také Ježíš v domě a při přípravách, aby to i ono zařídili, protože mezi nimi bylo více těch, kteří měli každý svůj úkol při svatebním průvodu. Ježíš se při této slavnosti chtěl dát poznat všem svým přátelům a příbuzným a přál si, aby všichni, které si až dosud vyvolil, se seznámili mezi sebou navzájem a s jeho blízkými co nejlépe.
I v synagóze, kde byli shromážděni všichni hosté, učil Ježíš o radosti dobrého občerstvení, o jejím významu, její míře, vážnosti a moudrosti, potom také o manželství, o muži a ženě, zdrženlivosti, cudnosti a o duchovním manželství. Na konci učení předstoupil před Ježíše novomanželsky par a Ježíš je obdobně poučil.

Z vidění sv. Anny Kateřiny Emmerichové
(Vláda Antikrista – falošná cirkev)
„Viděla jsem obrovské množství lidí, kteří byli zaměstnáni bouráním dómu svatého Petra, ale také jiné, kteří se pokoušeli o jeho stavbu spojení všech jejich pomocníků obepínalo celý svět a já jsem žasla nad spojitostmi. Ničitelé strhávali celé kusy zdiva a byli mezi nimi obzvlášť přívrženci různých sekt a odpadlíci.
Jako podle plánu a příkazů bourali ti lidé, kteří byli oblečeni v bílé zástěry s modrým lemem a kapsami. Měli zednická kladívka zastrčena za pasem, ale na strhávání zdí se sami nepodíleli, nýbrž jen kladívky na zdivu naznačovali, kdo, kde a jak má vybrat kus zdiva. Jinak byli oblečeni v šatech různého typu.
Byli to velcí, tlustí, vážení lidé i v uniformách s hvězdičkami, ale ti sami nepracovali, jen řídili celou akci. K mému zděšení jsem viděla mezi těmito zednáři i katolické kněze někdy hned nevěděli, kde bourat dál aby si byli jistí, vyhledali jednoho ze svých, který měl velkou knihu, jakoby zakreslenou plány stavby a postupu ničení. Potom narýsovali zednickým kladívkem přesně, kde se má bourat dál a hned bylo zdivo dole. Tito lidé bourali s naprostým klidem a jistotou, ale utajeně a byli stále jako na číhané.
Celou noc jsem se musela dívat, jak nepřátelé vláčí Pána Ježíše na Kalvarii a trýzní jej!
Vidím takovou spoustu zrádců! Oni nesnášejí, když se jim říká, že je něco špatně. Všemu a každému dají za pravdu, jen aby se mohli dát oslavovat světem, nepřítelem Krista!
Budovali velikou a bláznivou církev, kde by si byli všichni rovni, a tam, kde stál oltář, bylo pusto a strašlivo…
Mělo to být pravé společenství nesvatých, jedno stádo pod jedním pastýřem, katolíci, evangelíci a všechny sekty se stejnými právy…“
—————————————————————————-

(12. září 1820)
V cizí církvi bylo všechno prováděno mechanicky. Všechno bylo podle lidského rozumu…
Viděla jsem nejrůznější osoby, věci, nauky a názory. Bylo v tom něco pyšného, domýšlivého a násilného a zdá se, že budovatelé byli velmi úspěšní. Neviděla jsem ani jednoho anděla nebo světce, který by jim pomáhal. Ale v pozadí v dálce jsem viděla krutý národ vyzbrojený oštěpy. A viděla jsem jednu postavu, která se smála a řekla: »Postavte ho tak pevný, jak můžete. Jen my ho srovnáme se zemí.«“ „Mezi tím, co jsem viděla, bylo také velké procesí biskupů. Poznávala jsem jejich myšlenky a slova skrze obrazy, které jim vycházely z úst. Jejich hříchy proti náboženství byly znázorněny deformacemi jejich těla. Někteří měli jen tělo s temným mrakem místo hlavy. Jiní měli jen hlavu a jejich těla a srdce byla jako hustá pára. Někteří byli chromí, jiní ochrnutí; jiní zase spali nebo vrávorali.

(1. června 1820)
Viděla jsem snad všechny biskupy světa, ale jen málo z nich bylo takových, jak mají být. Viděla jsem také Svatého otce pohrouženého do modlitby a bohabojného. Jeho zjevu nechybělo nic, ale byl zesláblý pro vysoký věk a mnoho utrpení. Hlava se klátila ze strany na stranu a padala na hruď, jako by usínal. Upadal často do mrákot a zdálo se, že umírá. Ale když se modlil, posilovala ho nebeská zjevení. V té chvíli byla jeho hlava vzpřímená, ale jakmile mu opět klesla na hruď, viděla jsem mnoho osob, jak se rychle ohlížely napravo i nalevo, tj. Směrem k světu. Pak jsem viděla všechno, co se týkalo protestantismu, který postupně nabýval vrchu a katolické náboženství se hroutilo do úplného úpadku. Mnoho kněží bylo přitahováno svůdnými naukami, které hlásali mladí učitelé, a ti všichni přispívali k dílu zkázy. V těch dnech víra upadne velmi hluboko a zachová se na málo místech a v nemnohých domech a rodinách, které Bůh uchrání od pohrom a válek.“

(1820)
„Viděla jsem mnoho církevních hodnostářů, kteří byli exkomunikováni, ale zdálo se, že se o to vůbec nestarají a neberou to na vědomí. Byli exkomunikováni, když spolupracovali s plány, vstupovali do sdružení a zastávali názory, na které bylo vysloveno anathema. Bylo možno vidět, jak Bůh potvrzuje dekrety, řády a interdikty, které vydává Hlava Církve a dodržuje je, i když lidé o ně nemají zájem, odmítají je a tropí si z nich posměch.“ „Viděla jsem jasně bludy, úchylky a nesčetné hříchy lidí. Viděla jsem jejich šílenství a zlobu jejich skutků proti pravdě a proti rozumu. Byli mezi nimi kněží a já jsem s velkou radostí snášela své utrpení, aby se obrátili a polepšili.“ „Viděla jsem mnoho pastýřů zapletených do záležitostí nebezpečných pro Církev. Budovali velkou církev, velkou a extravagantní. Do té měli být připuštěni všichni se stejnými právy: evangelíci, katolíci a nejrůznější sekty. Tak měla vzniknout nová církev….Ale Bůh měl jiné plány.

(22. dubna 1823)
Viděla jsem také různé oblasti země. Můj Průvodce (Ježíš) jmenoval Evropu a o jedné malé oblasti se vyjádřil překvapujícími slovy: »Hle, Prusko, nepřítel.« Pak mi ukázal jiné místo na severu a řekl: »Tato Moskva, země Moskvy přinese mnoho zla.«“ „Měla jsem vidění velkého soužení. Zdálo se mi, že klérus požadoval povolení, které nemohlo být schváleno. Viděla jsem mnoho starých kněží, kteří hořce plakali, zvláště jeden z nich. Také někteří mladí plakali. Ale jiní mezi nimi byli vlažní, a dělali bez námitek, co se po nich chtělo. Bylo to, jako by se lidé sami rozdělili na dvě strany.“

(12. dubna 1820)
„Preláti vnitřní hierarchie se zdáli být neupřímní a zbavení horlivosti; nelíbili se mi. Mluvila jsem s papežem o biskupech, kteří mají být jmenováni. Řekla jsem mu, že nesmí opouštět Řím. Kdyby to udělal, vznikl by velký chaos. Myslel si, že zlo je nevyhnutelné a že by měl odejít, aby zachránil mnoho věcí. Byl velmi nakloněn tomu opustiti Řím a povzbuzovali ho, aby to udělal.“ „Viděla jsem žalostné věci. V chrámě se hrály hazardní hry, pilo se a mluvilo. Dvořili se zde ženám. Pronikly sem všechny druhy hanebnosti. Kněží všechno povolovali a panovala zde velká neúcta. Viděla jsem i židy, kteří se nacházeli pod podloubím chrámu. Všechno mě to naplňovalo velkým smutkem.“

(27. září 1820)
„Církev se nacházela ve velkém nebezpečí. Musíme se modlit za papeže, aby neopouštěl Řím. Kdyby to udělal, vzniklo by tím nepředstavitelné zlo. Protestantská nauka a nauka schizmatických pravoslavných Řeků se všude šířila. Vidím na tomto místě Církev ohroženou tak rafinovaným zlem, že už zbývá sotva stovka kněží, kteří nejsou pomýlení. Všichni pracují na zničení, dokonce i klérus. Blíží se velká spoušť.“

(1. října 1820)
„Když jsem viděla chrám Svatého Petra v troskách a způsob, jak se na tomto díle zkázy podílí mnoho příslušníků kléru, – přitom nikdo to nechtěl dělat otevřeně před druhými – byla jsem z toho tak znechucená a volala jsem Ježíše ze všech sil a žádala jsem ho o milosrdenství. Pak jsem uviděla svého nebeského Ženicha a On ke mně dlouho promlouval… Řekl mi mezi jiným, že toto přemisťování Církve z místa na místo znamená, že se bude jevit jak v úplném úpadku. Ale znovu vstane. I kdyby zůstal je jeden jediný katolík, Církev by zvítězila, protože se nezakládá na lidských úmyslech a lidském rozumu. Dal mi spatřit, že nezůstal takřka žádný křesťan v prapůvodním smyslu slova

(4. Října 1820).
Pak jsem viděla zjevení Matky Boží, která řekla, že soužení bude velmi veliké. Řekla, že tyto osoby se musí velmi vroucně modlit. …Mají se modlit především za to, aby církev temnot opustila Řím.“

(25. října 1820)
„Viděla jsem chrám Svatého Petra. Byl celý zbořený s výjimkou presbytáře a hlavního oltáře. Svatý Michael sestoupil ve zbroji do chrámu a hrozil mečem určitému počtu nehodných pastýřů, kteří chtěli vstoupit do chrámu. Ty části chrámu, které byly zbořeny, byly rychle obnovovány, aby mohly být slaveny bohoslužby tak, jak se patří. Ze všech částí světa přicházeli kněží a věřící a obnovovali chrám, protože ničitelé nebyli schopni pohnout těžkými základními kvádry.“ (1)

(10. Září 1820)
Měla jsem vidění svatého císaře Jindřicha. Viděla jsem ho v noci, samotného na kolenou u hlavního oltáře velkého a krásného chrámu… A viděla jsem blahoslavenou Pannu, jak sama sestupuje. Položila na oltář rudé sukno a na ně bílé plátno, na to položila knihu intarzovanou drahými kameny, zapálila svíce a věčné světlo… Přišel osobně Spasitel v kněžském rouchu. Mše byla krátká. Na konci mše nebylo evangelium svatého Jana. Když mše skončila, Maria se obrátila k Jindřichovi, vztáhla k němu ruku a řekla, že to bylo uznání za jeho čistotu. Povzbudila ho, aby neváhal. Viděla jsem anděla, který se dotklchrániče jeho kyčle, jako Jakuba. Jindřich zakusil velkou bolest a od toho dne kulhal.“ (2)

(12. července 1820)
„Viděla jsem jiné mučedníky, nikoliv nynější, ale budoucí. Viděla jsem tajné sekty, které nelítostně ohrožovaly velkou Církev. Vedle nich jsem viděla strašnou šelmu, která vystupovala z moře… Na celém světě byly zbožné a dobré osoby, zvláště klérus, trýzněny, utlačovány a vězněny. Měla jsem pocit, že se mají stát jednou mučedníky.“ „Když byla Církev z velké části zničena a zůstaly jen svatyně a oltáře, viděla jsem, jak do chrámu vstupují ničitelé se šelmou. Tak se potkali se ženou vznešeného chování, která zřejmě měla v lůně dítě, protože kráčela pomalu. Při pohledu na ni se nepřátelé zděsili a šelma nebyla schopná udělat krok vpřed. Natáhla šíji k Ženě, jako by ji chtěla pozřít, ale Žena se vrhla na zem v prostraci (na znamení podřízenosti Bohu – pozn. redakce) a hlava se dotýkala země. Když to šelma spatřila, utekla zpět do moře a nepřátelé ve velkém zmatku prchali… Pak jsem spatřila v dálce velkolepé šiky, které se blížily. V jejich čele jsem viděla muže na bílém koni. Vězni byli osvobozeni a připojovali se k nim. Všichni nepřátelé byli zahnáni. Viděla jsem Církev, jak byla obnovena a byla velkolepější než dříve“

(10. srpna 1820).
„Minulou noc jsem byla zavedena do Říma, kde byl Svatý otec ponořen do velkého smutku a byl ještě ukryt, aby se vyhnul nebezpečným nástrahám. Byl velmi slabý a vyčerpaný bolestmi, starostmi a modlitbami. Mohl důvěřovat jen malému počtu osob a právě z toho důvodu se musel skrývat. Ale má s sebou stařičkého kněze, velmi prostého a zbožného. Byl to jeho přítel a pro jeho prostotu si mysleli, že není třeba ho odstranit. Ale tento muž přijímal od Boha velké milosti. Viděl a chápal mnoho věcí, o kterých informoval Svatého otce. Měla jsem pokušení informovat ho o zrádcích a pachatelích nepravostí, kteří byli členy staré hierarchie, aby je identifikoval.“ „Nevím, jakým způsobem jsem byla minulou noc přenesena do Říma a nacházela jsem se v blízkosti chrámu Santa Maria Maggiore. Viděla jsem velmi mnoho lidí zarmoucených a ustaraných, protože nikde nebylo vidět papeže, a také pro velký neklid a poplašné hlasy ve městě. Zdálo se, že lid nečeká, že by se brány chrámu otevřely, chtěl se jen modlit venku. Přivedlo je sem vnitřní vnuknutí. Ale já jsem se ocitla uvnitř v chrámě a otevřela jsem brány. Vstoupili překvapení a polekaní, že se brány otevřely. Zdálo se mi, že jsem za branou a že mě nemohli vidět. Nesloužil se zde žádný obřad, ale lampy byly rozsvíceny. Lid se pokojně modlil.“ „Když jsme procházeli se svatým Františkem a jinými světci Římem, viděli jsme velký palác zachvácený plameny odzdola až nahoru. Měla jsem velký strach, že obyvatelé paláce mohou uhořet, protože nikdo požár nehasil. Ale jak jsem se přiblížili, oheň se zmenšoval a viděli jsme začouzenou budovu. Procházeli jsme velkým počtem velkolepých komnat a konečně jsme našli papeže. Seděl potmě a spal na velkém křesle. Byl velmi nemocný a slabý a neschopný chůze.“ „Viděla jsem ještě jednou, že Petrova Církev byla ohrožována plánem, který zpracovala tajná sekta, a ničily ji blesky. Ale viděla jsem také, jak přišla pomoc právě, když utrpení vrcholilo. Viděla jsem blahoslavenou Pannu, jak sestupuje na Církev a rozprostírá nad ní svůj plášť. Viděla jsem papeže, který byl současně velice mírný a zároveň pevný… Viděla jsem velkou obnovu a Církev se vznášela vysoko k nebi.“ „Viděla jsem nového papeže, který bude velmi přísný. Převychová si chladné a vlažné biskupy. Není to Říman, ale Ital. Pochází z místa nedaleko Říma, myslím, že pochází ze zbožného královského rodu. Ale nějakou dobu musí být ještě mnoho bojů a zápasů“

(27. ledna 1822).
„Přijdou velmi zlé časy, kdy nekatolíci svedou na scestí mnoho osob. Výsledkem bude velký zmatek. Viděla jsem také bitvu. Nepřátelé byli velmi početní, ale malé vojsko věřících jich pobilo celé řady. Během bitvy se Maria nacházela na úpatí pahorku a oděla se do brnění. Byla to strašná bitva. Nakonec zbylo jen málo věrných bojovníků, kteří přežili, ale vítězství bylo jejich“

(22. října 1822).
„Vidím apoštoly, nikoliv ty z minulosti, ale apoštoly posledních časů a zdá se mi, že papež je mezi nimi.“ „Židé se vrátí do Palestiny a před koncem světa se stanou křesťany.“

Tmavé kúty

Tmavé kúty

Žijeme apokalyptickú dobu

Padlí anjeli končia

na tejto planéte svoje vyčíňanie

Kôň ktorý zdochýna, ten najviac kope

Mnohí duchovne žijúci ľudia cítia

útoky temných síl

Neveriaci nevedia o ničom. Spia totiž sladko…

príšerné vrieskanie

z exorcizovaných osôb snáď pochybovačov

zobudia

Prvá pomoc sa volá

autoexorcizmus  alebo celonárodný exorcizmus v Mexiku

Keď služobníci cirkvi zabudli na povinnosť exorcizovať posadnutých, ktorú nám delegoval

profesionál a najlegitímnejší veľvyslanec nebies – Kristus

prišla doba vlády amatérov. Ich ovocie bolo upalovanie, inkvizičné mučenie, veľké zdesenie

miesto víťaznej radosti medzi kresťanmi nastal veľmi prepodivný veľký smútok a vláda strachu

„Démonov vyháňajte“to prikázal svojím učeníkom sám Ježiša nehovoril pritom v podobenstvách !!!Svedectvoexorcistu Eliasa Vellukatolíckeho kňaza z Malty                                      /alebo ako sa treba prebudiť z naivity či duchovného spánku/Učil som, že diabol neexistuje
„Som veľký hriešnik… V roku 1988 som bol predstaveným františkánov na Malte a prednášal som v seminári dogmatickú teológiu. Raz ma bratia z katolíckej charizmatickej obnovy presvedčili, aby som s nimi išiel na stretnutie do Írska, a tak na tom trvali, že som nakoniec išiel. Bolo tam zhromaždených asi 25.000 ľudí z celého sveta a asi 800 kňazov. Počas konferencie boli všetci rozdelení do malých skupiniek.
Vedúci našej skupinky sa nás opýtal, prečo sme prišli do Dublinu. Ostatní kňazi odpovedali, že sa prišli stretnúť s Ježišom Kristom. To ma omráčilo. Nemohol som pochopiť, ako môže kňaz, ktorý denne slúži svätú omšu, povedať, že sa potrebuje stretnúť s Ježišom. Ani som si nikdy nemyslel, že som to ja, kto potrebuje obrátenie, to mi v živote nenapadlo. Ja som si totiž nebol vedomý, že som hriešnik. Slúžil som svätú omšu, modlil sa breviár, bral som to ako samozrejmosť, že sa stretávam s Ježišom Kristom. Keď na mňa prišiel rad, aby som povedal svoj motív – prečo som sem prišiel, chcel som jednoducho vysvetliť, že som prišiel, aby som sa dozvedel niečo o charizmatickej obnove. Pretože by mi to mohlo pomôcť pri mojich teologických prednáškach. Kňaz, ktorý viedol skupinku, mi pred všetkými povedal: „Otče, prosím vás, kľaknite si tu, pretože sa za vás musíme modliť.“ Bez toho, že by som vedel, čo sa deje, kľakol som si a všetci kňazi sa modlili za moje obrátenie. Od tej chvíle som začal chápať, že potrebujem obrátenie. Teraz pracujem na Malte ako exorcista.
Ku službe exorcistu som sa dostal cez pastoračnú prácu, pri ktorej som sa stretával s mnohými ľuďmi, ktorí prežívali útoky diabla a potrebovali pomoc. Myslím si, že je to taký trest Boží, že musím tak veľa rozprávať o diablovi. Keď som bol totiž profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje. Bol som pod vplyvom niektorých nemeckých a holandských teológov, ktorí si myslia, že keď Ježiš Kristus hovorí o diablovi, tak to robí len preto, aby sa prispôsobil židovskej mentalite. Dnes som presvedčený, že diabol existuje. Teraz s ním zvádzam boje neustále. Keď Boh dovolil, aby som sa stretol s Ježišom ako s živou osobou, tak tiež dovolil, aby som sa stretol s diablom ako s osobou. Preto teraz, z poverenia biskupa, vykonávam túto pastoračnú prácu.Bojuje proti nám
Čo vám teraz budem hovoriť, pochádza viac z mojej osobnej skúsenosti, než z kníh. Úplne prvé, čo by som tu chcel povedať a čo by vám malo byť načisto jasné, je: diabol existuje! Ježiš Kristus prišiel práve preto, aby bojoval proti diablovi a aby nad ním zvíťazil. Diabol dobre vie, že bojuje bitku, ktorú už prehral. Diabol proti nám bojuje zo žiarlivosti a z pýchy. Existujú ľudia, ktorí sa diabla skutočne boja, pretože si myslia, že negatívnym pôsobením ovláda ich životy. Je aj druhý extrém: ľudia, ktorí uctievajú diabla. Sú to satanisti, ktorí uctievajú satana ako svojho boha namiesto Ježiša. A potom sú iní ľudia, medzi nimi veľa kresťanov, ktorí dávajú prednosť tomu, že o diablovi nehovoria vôbec, ako keby ani neexistoval. Samozrejme, že z nich má diabol veľkú radosť. Ježiš Kristus hovorí:Choďte, učte, krstite, uzdravujte a vyháňajte démonov.Preto sme poslaní evanjelizovať, povolávať Ježišových učeníkova tiež uzdravovať a oslobodzovať od zlých duchov.Ježiš Kristus dáva svoju moc na oslobodzovanie od zlých duchov predovšetkým apoštolom, potom učeníkom a potom každému, kto verí. Hovorí, že tých, ktorí uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať démonov… (Mk 16,17). A preto, ak verím, mám moc toto robiť. Normálnou činnosťou diabla je pokúšať. Snaží sa nás klamať tým, že nám predkladá zlo a odťahuje nás od konania dobra. Ale nie každé pokušenie pochádza od diabla. Väčšina z nich pochádza z našej prirodzenosti, z prostredia, od ľudí okolo nás, z rôznych situácií, atď. Ale – či už priamo alebo nepriamo – diabol je v každom pokušení. Nepriamo tak, že aj keď pokušenie neprichádza priamo od neho, diabol túto situáciu využíva. Diabol útočí tak na ľudí, ktorí sú mimo Kristovej vlády – ktorí sú v hriechu, ako aj na tých, ktorí sú pod vládou Ježišovou – ktorí nežijú v hriechu. A často zisťujeme, že diabol útočí oveľa viac na tých, ktorí sú pod vládou Ježišovou, než na tých, ktorí sú mimo.Čím si bližšie Ježišovi, tým viac budeš musieť bojovať aj s diablom.                                                    PokušenieĽudia v charizmatickej obnove sa najčastejšie stretávajú s týmito tromi pokušeniami:
Prvým je pokušenie proti láske (rozdelenie). Diabol sa nás bude snažiť rozdeliť. Pretože, ak sme medzi sebou rozdelení, nemôžeme vydávať svedectvo, že Ježiš je Mesiáš. Preto sa tak často v modlitbových skupinách stretávame s ľuďmi, ktorí medzi sebou bojujú. Stretávame sa s tým, že jedna modlitbová skupina je proti druhej. Za tým je skutočne diabolská taktika. Pretože modlitbové skupiny tu mali byť ako bunky lásky, ktoré svedčia o tom, že Boh je medzi nami.
Druhým pokušením, ktoré prežívali ľudia v obnove, je túžba po moci. Preto v modlitbových skupinách veľmi často zisťujeme, že sú takto pokúšaní vedúci. Niekedy aj túžba po mimoriadnych daroch môže mať tento motív.
Tretím častým pokušením je rozptyľovanie. Diabol sa snaží, aby sme svoju pozornosť zamerali na veci, ktoré nie sú podstatné a hlavné, aby odtrhol náš pohľad od Ježiša. Stretávame sa tak s modlitebnými skupinami a jednotlivcami, ktorí oveľa viac organizujú, než sa modlia.Zviazanosť
Diabol sa nám tu predstavuje cez pokušenie, s ktorým máme všetci svoje skúsenosti. Ďalej sa prejavuje tiež cez tzv. zviazanosť (neodbytnosť, nutkavosť). To sú prípady, keď zistíme, že nad určitým hriechom alebo určitou oblasťou svojho jednania ako by sme nemali moc, aj keď inak robíme všetko, čo je v našej moci, aby sme žili dobrým kresťanským životom. Diabol odhalil tvoje slabé miesto a zameral naň všetko svoje úsilie. V tejto oblasti si ním zviazaný. Zviazanosť, to znamená, ako by bol človek v obkľúčení. Myslím, že skoro každý z nás má takú oblasť, kde cíti zviazanosť.
V 16. kapitole Evanjelia podľa Mareka však čítame, že ak verím, mám moc zlého ducha premôcť. Zvlášť vo chvíli po svätom prijímaní, keď vieme, že sme naplnení Ježišom, môžeme vo svojom srdci povedať: Zriekam sa zlého ducha, ktorý je vo mne. Ducha nečistoty, žiarlivosti, pýchy, rúhania, akéhokoľvek zlého ducha, ktorý na nás útočí.Máš všetko právo rozkázať mu, aby odišiel: „V mene Ježiša Krista sa zriekam ducha nečistoty (a pod.).Ako syn (dcéra) Božia ti rozkazujem, aby si odišiel k Ježišovi, ktorý s tebou naloží podľa svojej vôle. A ja do tejto oblasti svojho života prijímam znovu Ježiša Krista.“ Najdôležitejšie slová tejto modlitby sú: zriekam a prijímam. Ide vlastne o obnovu krstného sľubu. Túto modlitbu sa môžeš modliť vždy po svätom prijímaní. A diabol ťa bude musieť opustiť, pretože v Ježišovom mene máme nad ním moc.Posadnutosť
Ďalším typom diablovej prítomnosti je posadnutosť. Vyskytuje sa zriedkavo a nastane vtedy, keď sa diabol zmocní mysle, srdca, aj tela človeka. Na určitú dobu sa takýto človek stáva nástrojom v jeho rukách. (Neznamená to však, že dotyčný o sebe nevie. Kontrolu nad sebou stráca len v určitých chvíľach, často v prostredí intenzívnej modlitby, zvlášť modlitby exorcizmu. Inak je s ním možná normálna komunikácia, môže pristupovať ku sviatostiam a pod.)Aké sú znamenia na rozlíšenie posadnutosti?V rímskom rituáli o exorcizme sa uvádzajú tieto: Hovorenie v jazyku, ktorý človek nepozná. Alebo človek rozumie jazyku, ktorý sa nikdy neučil. Človek vie na diaľku o veciach, ktoré nikdy nevidel, vie o udalostiach, pri ktorých nebol. Vykazuje fyzickú silu, ktorá prevyšuje jeho vlastné možnosti. Prejavuje odpor voči posväteným veciam: krížu, Biblii, svätenej vode, posvätenému oleju, Panne Márii a pod.Niekedy posadnutý človek začína diskusie o teologických otázkach, ktoré presahujú jeho inteligenciu. Spomínam si na prípad, keď som sa modlil za oslobodenie trinásťročného dievčata a veľakrát sme diskutovali o veciach, ktoré boli úplne mimo jej prirodzenej inteligencie. Bolo to znamenie, že nejaký duch je prítomný. Často posadnutý nedokáže v modlitbe vysloviť meno Ježiš, osloviť Ježiša (aj keď o ňom môže diskutovať). Posadnutosť sama o sebe nie je hriechom. Oveľa vážnejšie je žiť v hriechu, než byť diabolsky posadnutým. Posadnutý za to, čo sa s ním deje, nenesie vinu. (Môže však byť vinný z toho, že otvoril diablovi prístupovú cestu, napr. zotrvávaním v hriechu, okultizmom, či satanizmom. O tom budeme hovoriť ďalej.) V prípade posadnutosti môže jedine exorcista poverený biskupom rozkázať zlému duchu, aby odišiel. Exorcista je kňaz, ktorý má pre konktérny prípad exorcizmu poverenie od biskupa. Modlí sa potom tzv. slávnostný exorcizmus, obsiahnutý v rímskom obrade.*(*Posledné vydanie rímskeho obradu bolo v roku 1952. V súčasnej dobe bol revidovaný a je v procese schvaľovania, pričom boli kópie rozoslané všetkým biskupom, aby k navrhovanému revidovanému zneniu dodali svoj komentár. Avšak modlitby exorcizmu, tu obsiahnuté, sú určené len pre kňazov, ktorí majú poverenie biskupa robiť tzv. slávny exorcizmus pri prípadoch diabolskej posadnutosti.Oblasť rozväzovania z rôznych foriem zviazanosti však patrí do kompetencie každého kňaza a je súčasťou jeho pastoračnej starostlivosti.Svojim spôsobom každý kňaz je exorcistom,pretože každý kňaz sa môže zaoberať prípadmi ľudí, ktorí sú sužovaní diablom. Rozlišujeme však slávny exorcizmus, ktorý je obsiahnutý v rímskom obrade, a potom modlitbu rozviazania pre prípady zviazanosti. Jeho prostredníctvom kňaz pomáha ľuďom, aby sa sami zriekli zlých duchov, ktorí ich utláčajú. Keď sa budete modliť a budete mať podozrenie, že niekto z prítomných ľudí je posadnutý,je lepšie vyhľadať skúseného kňaza, aby rozlíšil, o čo ide.Vo väčšine prípadov je totiž viac potrebný psychiater než exorcista.Prístupové cesty diablaJe potrebné, aby sme tzv. zavreli okná a dvere, aby diabol nemohol vstúpiť, aby sa nemohol zmocniť mysle a srdca človeka.1. Hriech
Pamätajte na to, že diabol je niečo ako zúrivý pes priviazaný na dlhej reťazi. Keď nevstúpim do priestoru, ktorý je vymedzený dĺžkou reťaze, diabol mi nemôže ublížiť. Ale ak prekročím hranicu a vstúpim, potom riskujem, že na mňa zaútočí. Každým hriechom takto prekračujem diablovu hranicu. Preto prístupovou cestou pre diabla je pornografia a sexuálne zvrátenosti: cudzoložstvo, nečisté skutky s inými ľuďmi, homosexualita, lesbizmus, atď. Ďalej alkoholizmus, obžerstvo, drogová závislosť, hra o peniaze a iné závislosti (aj nezdravá závislosť na človeku – viď Jer 17,5). Inou prístupovou cestou môže byť kriminalita a násilie. A jedným z hlavných vchodov /brána pekelná/  je okultizmus, satanizmus, hriechy proti 1. Božiemu prikázaniu 2. Vnútorné zranenia
Diabol môže použiť ako prístupovú cestu aj naše hlboké vnútorné zranenia. Je veľmi dôležité, aby sme boli uzdravení z hlbokých zranení zo svojej minulosti. Väčšinou z týchto hlbokých zranení nie sme vinní, ale diabol, pretože je náš nepriateľ, využíva naše slabosti. Môžem uviesť niekoľko prípadov, v ktorých ide o vnútorné zranenia. Napríklad žena, ktorá sa dopustila potratu. Ide, vyzná svoj hriech vo sviatosti zmierenia a je jej odpustené, ale v jej srdci stále zostáva rana. Niekedy môže krvácať celé roky. Pre túto ranu sa môže stať žena agresívnou alebo sa naopak dostane do depresie, bude plná strachu. Môže začať odmietať sama seba, odsudzovať sa, pohŕdať sebou. Začne si myslieť, že Ježiš ju vlastne nemôže milovať, že jej nemôže odpustiť, a tak sa dostáva do depresie. Pre diabla je veľmi jednoduché využiť takúto situáciu. On príde a bude ju ešte viac presviedčať, že ju Boh nemá rád, že nie je vôbec hodná toho, aby jej bolo odpustené, že zo svojej depresie nemôže byť uzdravená. Alebo na ňu bude útočiť, aby bola agresívna a plná hnevu. Vidíte, že aj keď už žena nenesie vinu, pretože jej bolo odpustené, napriek tomu potrebuje vnútorné uzdravenie, uzdravenie tejto rany v srdci. Inak sa táto rana stane dverami, kadiaľ vchádza diabol. Kým nedôjde k uzdraveniu, nemôže dôjsť ani k oslobodeniu.
Každý z nás si nesie so sebou zranenia zo svojho uplynutého života. Sú napríklad ľudia, ktorí boli v detstve sexuálne zneužívaní a táto rana v ich srdci nie je ešte uzdravená. Možno si nesieme vo svojom srdci veľa strachu. Koreň tohto strachu je niekde dávno v minulosti. Možno je v nás skrytý hnev voči Bohu, pretože sa nám zdá, že je nespravodlivý, keď dopustil určité situácie. Možno v sebe máme hnev voči sebe samému, pretože neprijímame svoje vlastné telo, neprijímame svoju ženskosť alebo svoju mužskosť, svoju sociálnu situáciu, svoje postavenie, svojich rodičov.Sebaodmietanie môže vzniknúť už pred narodením, a to neprijatím zo strany rodičov (nechcené dieťa, nechcené pohlavie). Často vidíme, že naši rodičia nás nemilovali tak, ako by nás mali milovať. Ale ak reagujeme na tieto zranenia trpkosťou a neodpustením – otvárame dvere diablovi. Satan je zosobnená nenávisť. Ak nájde v človeku atmosféru nenávisti a trpkosti – je tam doma.Navrhujem tiež, aby bola na uvedenie zlých vecí z minulosti človeka do poriadku, slúžená svätá omša. Modlitba za oslobodenie, rozviazanie, musí ísť ruka v ruke s modlitbou za vnútorné uzdravenie. Často ľudia, ktorí si prídu pre modlitbu za oslobodenie, potrebujú skôr modlitbu za vnútorné uzdravenie. Niekedy sa môže dokonca stať, že človek žiada o rozviazanie len preto, aby upútal pozornosť. Preto je treba veci skúmať a rozlišovať.
Pri modlitbe za uzdravenie začínate pozývať Ježiša Krista, aby sa stal Pánom každej oblasti života toho človeka. Napríklad, aby sa stal Pánom okamihu počatia, mesiacov tehotenstva, aby bol Pánom mužskosti alebo ženskosti toho človeka, a pod. Je to niečo veľmi jednoduché, ale pritom sa môžete dostať do bodu, keď je reakcia človeka až zúrivá. V tej chvíli musíte akoby položiť ruku na ranu, ktorá krváca. Teraz ste našli koreň veci. To je veľmi dôležitý moment.Nájsť koreň – znamená mať kľúč na vyriešenie mnohých problémov.Niekedy to potom vyžaduje čas a niekoľko stretnutí s týmto človekom, aby bola rana uzdravená.
Je tiež dôležité modlitbou pretrhnúť zväzky s minulými pokoleniami. Napríklad s rodičmi, ktorí sa zaoberali okultizmom, alebo s inými, s ktorými hrešili sexuálne, prevádzali okultizmus, na ktorých je nezdravo citovo naviazaný a pod. Vnútorne človeka oslobodzujeme cez vnútorné uzdravenie a zvonku odsekávame putá k iným ľuďom, ktorí by tomuto človeku mohli škodiť. Nielen aktom vôle toho človeka, ale mocou Ježiša Krista, vedieme človeka k tomu, aby povedal: V mene Ježiša Krista sa zriekam všetkých pút s X. Y. Prídeme k momentu, keď tento človek potrebuje odpustiť nejakým ľuďom. Musíme si uvedomiť, že keď niekomu odpustíme, sme od neho oslobodení. Pokým mu neodpustíme, sme s ním zviazaní a na ňom závislí. Potom je potrebné odpustiť samému sebe a ďakovať Bohu za to, aký alebo čím ten človek je. Potom nasleduje sviatosť zmierenia, a až potom modlitba za oslobodenie. Ako ste si všimli, môže to byť celkom dlhý proces. To však neznamená, že u každého človeka sa vyskytnú súčasne všetky tieto štádiá. Musíte ich však mať na mysli.3. Okultizmus
Treťou prístupovou cestou diabla je okultizmus. Veľakrát je pre nás ťažké rozlíšíť, ktoré metódy sú či nie sú okultné. Okultizmus je akousi satanovou arénou. Je to čisto jeho pole. Pretože v okultizme ti ponúka moc. A pre neho moc je tou najdôležitejšou vecou.
Do okultizmu môžeme zaradiť čiastočne aj satanizmus, špiritizmus, čarodejníctvo, kúzelníctvo, veštenie a množstvo ďalších vecí. V jednej pasáži z Biblie je jasne odsúdený satanizmus, okultizmus aj špiritizmus. Je to v 5. Knihe Mojžišovej 18,9… V okultizme je cieľom odtiahnuť tvoj pohľad od Ježiša. Čo vám poviem, bude možno znieť divne, ale je to pravda. Diabol vám môže pomôcť robiť skutočne aj dobro (čiastočne), ale za predpokladu, že ťa tým odtiahne od Ježiša. On vám môže dať dokonca aj moc uzdravovať za predpokladu, že sa prestanete dívať na Ježiša. On dokáže robiť aj zázraky.Preto svätý Augustín hovorí: „Ak vidíš zázrak, najprv zisti, či pochádza od diabla, alebo od Boha.“Naplnenie Duchom Svätým poznám na človeku nie podľa toho, aké má charizmy, ani nie z dobra, ktoré charizmami spôsobuje, ale jedine podľa ovocia Ducha Svätého. Ovocím Ducha Svätého je láska, radosť, pokoj, vernosť, tichosť, sebaovládanie atď. (Gal 5, 22).V okultizme človek Ježiša Krista vo svojom živote nepotrebuje, hľadá moc a spásu v sebe alebo v iných ľuďoch.Boha už nepotrebuješ?
Diabol je schopný dať vám niečo dobré, ale veľmi čiastočné. Nemôže ponúknuť uzdravenie celého človeka. Skutočne sa stretávame s mnohými ľuďmi, ktorí zažili uzdravenie od liečiteľa, neskôr však prichádza buď iná choroba (choroba sa presťahuje), s ktorou si nikto nevie dať rady, či depresia, chorobné pocity viny, strach a vnútorné napätie. Keď ku mne prichádzajú ľudia s takýmito problémami, veľmi často zistím, že prišli do styku s určitými liečiteľmi alebo veštcami.Liečiteľ môže uzdraviť len časť tvojho tela, ale nemôže ťa uzdraviť ako celého človeka (ducha, dušu a telo). Snahou diabla je presvedčiť ťa, že nepotrebuješ Boha, pretože všetku moc a energiu máš v sebe. Hnutie Nový vek (New Age) má už v Spojených štátoch a v západnej Európe milióny nasledovníkov. Vyzerá veľmi nevinne. Pomáha ti odhaliť sily, ktoré máš v sebe, aj sily v prírode. Prívrženci tohto hnutia hovoria, že veria v boha. Ale kto je ten boh, v ktorého veria? To nie je jediný Boh Otec, Syn a Duch Svätý, dokonca ani Alláh moslimov, Adonai židov, či hinduistický boh Šiva. Je to boh, ktorý je v prírode, a preto aj v tebe. Je to boh, ktorého ty sám tvoríš skrze svoju silu. Nakoniec budeš počuť: Nehľadaj Boha mimo seba, ty sám si Boh! Sám v sebe si všemohúci, nepotrebuješ Boha, aby ťa zachraňoval. Tvoje spasenie spočíva v tom, že odhalíš a rozvinieš sily, ktoré máš v sebe./ blud autosotérizmu spojený z bludom pelagianizmu/Mágia
Možno sa budete diviť, keď vám poviem, že Praha je jedným z troch miest na svete, v ktorých sa najviac praktizuje biela mágia. Vyplynulo to z výstavy mágov a kúzelníkov, ktorá prebiehala nedávno v Turíne. Ďalšími centrami bielej mágie sú Turín a Lyon.
Čierna mágia sa najviac pestuje znovu v Turíne, v Chicagu a Londýne. Za čiernu mágiu považujeme to, keď sa prostredníctvom kúzelníka, zaklínača a pod. uvaľuje na iného človeka kliatba, privoláva sa zlo. Robí sa to vzývaním zlých duchov. Opýtate sa: Môže mi teda niekto takto uškodiť, bez toho, že by som sa mohol brániť? Môžem vás uistiť, že všetky čarodejnice na Malte na mňa veľakrát vysielali svoje kliatby a zaklínadlá, a neuškodili mi. Nemusíte sa ničoho báť, pokým sme chránení Bohom cez ozajstnú modlitbu a sviatosti. Ak nie som pod Božou ochranou, diabol mi môže uškodiť, pretože to robí veľmi rád. Ale nemá žiadnu moc na synmi a dcérami Božími, ktorí sú verní Ježišovi Kristovi. Preto je našim cieľom evanjelizovať a priviesť ľudí k Ježišovi, pretože tým sú chránení.
Biela mágia je veľakrát oveľa nebezpečnejšia než čierna mágia, pretože ňou môžeme byť ľahko klamaní. Diabol tu prichádza a chce, aby sme si mysleli, že zlá vec je dobrá. Prídete k takému mágovi alebo liečiteľovi a na stenách uvidíte sväté obrázky alebo kríž, takže sa necháte oklamať a myslíte si, že stojíte pred svätým mužom, ktorého cieľom je len služba ľuďom. Určite, nemôžeme týchto ľudí odsudzovať, ale nemôžeme schvaľovať, čo robia. Niekedy nestačí len dobrý úmysel.Nestačí sa len modliť. Je potrebné tiež počúvať Boha.Liečitelia
Je potrebné rozlišovať tri typy liečiteľov.
Sú uzdravovatelia, ktorí uzdravujú v mene Ježiša Krista. Kedykoľvek napríklad organizujem bohoslužby za uzdravenia, pripomínam: „Ak budete uzdravení, chváľte za to Boha. Ak sa neuzdravíte, ja s tým nemám nič spoločného, pretože ja sám vás nemôžem uzdraviť. Ja nerozumiem Božím plánom. Ja nechápem, prečo Boh jedného človeka uzdraví a druhého nie. Ale budem sa modliť s vami a chcem pozvať aj vás, aby ste sa k nemu modlili za uzdravenie. Ale tým, kto uzdravuje, je jedine Ježiš Kristus.“
Potom sú ľudia, ktorí sa snažia uzdravovať cez svoje psychické sily a cez tvoju vieru, ktorú do nich vkladáš. Čím viac veríš v schopnosti liečiteľa, tým viac si disponovaný pre uzdravenie. Títo ľudia neuzdravujú v mene Ježiša Krista, ale vo svojom vlastnom mene. Skutočne môžu mať moc uzdravovať, ale uzdravujú čiastočne, nie celého človeka. Možno ti uzdravia ruku, ale nedajú ti pokoj do srdca, často pravý opak. Pomôžu telu a uškodia duši. Sú veľmi nebezpeční.
Tretí typ liečiteľov je ešte nebezpečnejší. Sú to tí, ktorí používajú na uzdravenie určité predmety. Tu už ide o jasný okultizmus. Dávajú ľuďom napríklad kamienky, amulety, semená rastlín, zrnká kadidla, olej, niečo, čomu hovoria svätená voda, soľ atď. Títo liečitelia sa snažia napodobňovať Cirkev v tom, že používajú cirkevné symboly a sväteniny. Keď žehná olej kňaz, robí tak prostredníctvom modlitby, ktorú mu určila Cirkev. Pritom posvätený olej nemá moc sám v sebe, ale ide o modlitbu, ktorá za ním stojí. Pre veštcov však má olej alebo iný predmet moc sám v sebe. Ak chodíme k liečiteľom, ktorí používajú špirály, kyvadielka, kamene a pod., môžeme si byť istí tým, že ide o okultizmus. Znovu opakujem: neodsudzujeme jednotlivých ľudí. Môže sa stať, že takýto človek robí niečo zlého bez toho, že by to vedel. Ale, ak je to v rozpore s Božím slovom, nemôžeme schvaľovať to, čo robí.
Viem, že s tým, čo hovorím, veľa ľudí nebude súhlasiť. Dokonca ani niektorí kňazi nepoznajú nebezpečenstvo týchto vecí. To sa nedeje len u vás, ale po celom svete. Napríklad, keď som v Taliansku, veľakrát musím povedať laikom, aby k určitým kňazom pre pomoc nechodili. Viem, že nepostupujú správnym spôsobom, pričom ich nechcem súdiť. Musíme dávať pozor tiež na prútikárstvo. Hlavne, keď ide o ľudí, ktorí chcú prútikom hľadať chorobu človeka alebo kladné a záporné zóny. Určite je dobré nechať si svoje domy požehnať a to nech je naša ochrana pred všetkým negatívnym. Ochrana nášho domu nemôže spočívať napríklad v nejakom kúsku kovu alebo plastovej krabičke. To je potom veľmi jasný okultizmus. Sú ľudia, ktorí sú veľmi senzitívni a môžu zistiť, či na nejakom mieste existujú určité škodlivé prúdenia či sily, ale potom našou ochranou je to, že tieto priestory zasvätíme Ježišovi. Myslím, že skutočne môžu existovať ľudia, ktorí majú niečo ako tzv. šiesty zmysel. Ale musí byť vložený úplne do rúk Ježišových. To platí aj o našom rozume, srdci, fantázii, pamäti. Musíme ich zasvätiť Ježišovi Kristovi.Horoskopy, znamenia zverokruhu
Neviem, ako sú u vás populárne horoskopy. Na Západe ich neustále nachádzame v televízii a v ďalších masovokomunikačných prostriedkoch a veľa ľudí sa nimi s veľkou vážnosťou zaoberá a vkladá do nich všetku svoju dôveru. Je to veľmi stará praktika a už prorok Izaiáš (47, 12-13) sa astrológom vysmieval a hovoril ľuďom, aby im neverili, aby verili Bohu a jemu zverili svoju budúcnosť.
Poverou je tiež nosenie znamení zverokruhu. Kresťan musí vydávať svedectvo, že verí Ježišovi, a nie svojmu znameniu zverokruhu. Keď vám určité znamenie pre vašu ochranu dá nejaká čarodejnica, to je veľmi riskantné. Je to modlárstvo, keď tento predmet uctievate. Ak niečo takého nosíš ako predmet, ktorý si si niekde kúpil v bižutérii, v tom nie je žiadny hriech. Ak sa však jedná o kresťanov, hovorím im, aby znamenia zverokruhu zložili, lebo takto nevydávajú svedectvo, že sú pokrstení ľudia a že patria k Ježišovi Kristovi.Alternatívna medicína
Ešte niekoľko slov k alternatívnej medicíne, pretože v sebe niekedy môže skrývať okultizmus. Alternatívna medicína nie je závadná sama o sebe, ale bohužiaľ mnohé jej metódy sú staré okultné praktiky alebo obsahujú okultné prvky. Okultizmus sa tu skrýva pod vedeckými názvami, aby ľahšie získal našu dôveru a rešpekt. Bol som napríklad veľmi prekvapený, keď som si prečítal zoznam okultných praktík, ktorý vytvorila Asociácia kresťanských terapeutov v Londýne. Asociácia je zložená z lekárov, psychiatrov, psychológov, kňazov a zdravotníkov a ďalších odborníkov, ktorí sa zaoberajú starostlivosťou o človeka. Zistil som, že do tohoto zoznamu vložili aj akupunktúru alebo jógu. Hovoril som si, prečo?
Akupunktúra pre mňa vždy vyzerala veľmi nevinne, ale dozvedel som sa, že za ňou pôvodne stojí náboženstvo pochádzajúce z Číny. Pre majstrov akupunktúry z Orientu znamenal každý vpich ihly vzývanie jedného špecifického čínskeho boha. Tým nechcem povedať, že akupunktúra je okultizmus. Myslím si, že pokiaľ akupunktúru používa nejaký západný lekár bez najmenšieho úmyslu dostávať pacienta pod ochranu nejakých božstiev, nemôžeme to nazývať okultizmom. Ake pokiaľ akupunktúru praktizuje niekto z Orientu, musíme byť oveľa opatrnejší, pretože s ňou môže byť spojený okultizmus. To isté sa týka aj hypnózy a ďalších praktík alternatívnej medicíny. Bylinkár sám o sebe nie je okultista. V používaní byliniek na liečenie nie je nič zlého. Ale nanešťastie, zvlášť v Taliansku, mnohí bylinkári súčasne patria medzi okultistov (používajú okultné praktiky na stanovenie diagnóz) alebo sa zaoberajú bielou mágiou.Jóga
Ďalšou vecou je jóga a všetky orientálne cvičenia. Vyzerajú veľmi nevinne, ale ja som mal veľa prípadov exorcizmu u ľudí, ktorí v minulosti intenzívne praktizovali jógu, karate a pod. Fyzické cvičenia z východu sú samé o sebe nevinné, ale nesmieme zabudnúť, že za nimi vždy stojí filozofia a náboženstvo. Väčšina týchto cvičení ťa vedie do štádia, keď sa vyprázdňuješ a odstraňuješ prekážky stojace v ceste silám, ktoré máš v sebe. Keď sa z fyzických cvičení prejde ku filozofii a meditácii, tak ťa postupne povedú k plnému zrieknutiu sa Ježiša. Pretože aj Ježiš Kristus je z ich hľadiska prekážkou toho, aby si bol sám sebou. Keď cvičenci opakujú v jóge svoje mantry, aj keď to nevedia, vzývajú v čínskom či indickom jazyku určité božstvo, určitého boha, aby sa ním nechali naplniť. Opäť, bez toho, že by sme odsudzovali ľudí a ich spôsob hľadania Boha, musíme byť veľmi bdelí a uvedomovať si nebezpečenstvo východných náboženstiev. Niekto by mohol namietnuť, že ide len o číry fundamentalizmus. Budeme hovoriť o týchto veciach ako v stredoveku? Veľa kňazov s týmito názormi nebude súhlasiť. Viem, že je to aktuálna téma. Keď pred niekoľkými rokmi rímsky vikár určil jedného kňaza za exorcistu, tento kňaz sa snažil nájsť nejakú príručku, ktorá by mu v tomto poslaní pomohla. Najnovšia, ktorú našiel, pochádzala zo 17. storočia! Z toho môžeme vidieť, že sa zaoberáme predmetom, ktorý je pre nás úplne nový, nezmapovaný. Nie preto, že by sa snáď okultizmus praktizoval až dnes. Nejde o nový predmet, ale o nový spôsob, ako sa uskutočňuje. Preto dnes môžeme robiť závery len zo skúseností súčasných exorcistov.Satanizmus
Satana ľudia uctievajú zo štyroch dôvodov.
Jedni ho uctievajú ako svojho boha, pretože túžia po moci. Preto medzi satanistami nájdeme ľudí na vysokých postoch v politickom živote. Sú to často ľudia veľmi vážení na verejnosti, a pritom mnohí z nich tajne vedú satanské rituály a orgie.
Iná skupina ľudí uctieva satana kvôli bohatstvu. Preto medzi satanistami nájdeme veľa podnikateľov. Satanizmus je často zviazaný s prostitúciou, pašovaním drog a so slobodomurárstvom. Preto títo podnikatelia získavajú skutočne veľa peňazí.
Tretia kategória satanistov sú mladí ľudia, ktorým ide o dobrodružstvo. Zvlášť preto, že sa im páčia sexuálne orgie. Sľubujú satanovi, že budú robiť všetko možné zlo. Tiež som sa stretol s mladými ľuďmi, ktorí chodili na modlitbové stretnutia, a zatiaľ, čo ostatní chválili Boha, oni vzývali satana.
Štvrtá skupina uctieva satana kvôli získaniu popularity. Nanešťastie sem patrí veľa rockových skupín. Viete, že veľa populárnych – zvlášť metalových skupín – má texty, ktorými priamo uctievajú satana, chvália sebavraždu, prostitúciu, kriminalitu alebo iné deštruktívne skutočnosti? Ľahko si domyslíte, že keď niekto takéto nahrávky často počúva, dochádza u neho k niečomu, ako je vymývanie mozgu. A je v tom obsiahnuté ešte niečo horšie, pretože vo veľa nahrávkach týchto skupín, keď si ich pustíta odzadu (tzv. back-masking), budete počuť veľmi jasné slová: satan je môj pán, satan je moj spasiteľ… Keď mladí ľudia tieto nahrávky počúvajú, často – bez toho, že by to vedeli – absorbujú do seba tieto satanské výroky. Veľakrát sa stretávam s mladými ľuďmi, ktorí nevedia, čo sa s nimi deje. Ďalej napríklad chodia na svätú omšu, ale nemôžu na nej vydržať, v určitom okamihu musia odísť. Alebo na nich prichádzajú chvíle, keď majú potrebu hrubo urážať Boha, kliať, pričom nevedia prečo. Dávam im jednoduchú otázku: Akú hudbu počúvaš? Veľmi často zistím, že sú závislí na heavymetalovej hudbe. Nehovorím tým, že všetka heavymetalová alebo roková hudba je sama o sebe zlá. Ale hovorím, že skutočne nanešťastie mnohí z jej spevákov sú satanisti. Keď si prečítate históriu mnohých týchto skupín, dozviete sa, že niektorí pred vydaním zasvätia určitú nahrávku satanovi a prosia ho, by sa dobre predávala a aby bola skupina populárna. Iné skupiny sa netaja tým, že sa celé zasvätili satanovi a z textov ich piesní je to zrejmé. Satanisti nie sú ateisti. Oni veria v Boha, ale snažia sa proti nemu bojovať. Pália Biblie. Majú svoju vlastnú satanskú bibliu, v ktorej je opak toho, čo je v normálnej Biblii. Prikázanie nenávideť, zabíjať, cudzoložiť, pravé opaky blahoslavenstiev, litánie k satanovi a ďalšie rituály. Počas svojich rituálov niekedy obetujú pri zvláštnych príležitostiach ľudí, prípadne telíčka potratených detí – hlavne cez Vianoce, Veľkú Noc alebo 1. augusta, čo je pre satanistov „najsvätejší“ deň. Inak svoje rituály prevádzajú hlavne v piatok a v nedeľu ako protiklad tomu, že piatok je pre kresťanov dňom spasenia a nedeľa dňom Zmŕtvychvstalého Pána. Bežné sú ich rituály pri splne. Mesiac je pre nich kráľom temnoty. Preto ich symbolika často obsahuje mesiac. Ich číslo je 666, pretože podľa knihy Zjavenia 13,18 je to číslo šelmy.Modlitba oslobodenia (rozviazania)
Dúfam, že po tejto prednáške si nezačnete myslieť, že každý z vás potrebuje nutne rozviazanie alebo exorcizmus. Nebudeme upierať svoj zrak na satana, ale na Ježiša. Opýtame sa, čo máme robiť, keď sa stretneme s človekom, ktorý v tejto oblasti potrebuje pomoc. Po prvé – máme všetku moc, aby sme diabla zo seba vypudili. Zvlášť po svätom prijímaní môžeš rozkázať zlému duchu, aby od teba odstúpil. Urob to v mene Ježiša Krista, mocou jeho svätej krvi, bez strachu. Diabol pokorený musí odísť. Bude sa pravdepodobne snažiť vrátiť. Nevadí – znovu mu rozkáž, aby odišiel. Nie je na tom nič zložitého, keď ide o nás samých.
Ak ide o modlitbu oslobodenia s druhými ľuďmi, nikdy priamo neoslovujte zlého ducha. Len pomôžte zviazanému človeku, aby to urobil on sám, aby sa diabla zriekol a potom prijal do vyčistenej oblasti Ježiša. Spočíva to v podstate v obnove krstných sľubov. Môžeme na to použiť liturgickú modlitbu z obradu ku krstu. Alebo postihnutého vyzveme, aby po nás opakoval:„V mene Ježiša Krista, mocou jeho svätej krvi a na príhovor Panny Márie, zriekam sa akejkoľvek väzby s akýmkoľvek zlým duchom, ktorý je vo mne alebo útočí proti mne. A prijímam Teba, Ježišu Kriste, ako svojho jediného Spasiteľa a Vykupiteľa.“Rozkazovať zlému duchu v inom človeku je veľmi riskantné. Duch môže obrátiť svoj útok na vás. Napríklad budete rozkazovať duchu žiarlivosti, aby od druhého človeka odstúpil, a potom zistíte, že sami ste plní žiarlivosti, pretože na vás útočí ten istý duch. Je veľmi dôležité, aby sa o tohoto človeka ďalej niekto staral, pretože inak sa stane terčom ďalších útokov. Preto tento človek musí byť chránený sviatosťami, zvlášť častou sviatosťou zmierenia a svätým prijímaním, a je potrebné, aby za ním stála skupina ľudí, ktorá s ním bude komunikovať a ktorá sa za neho bude modliť. Musíme si pamätať, že po modlitbe za oslobodenie sa často tento človek cíti oveľa viac pod útokom než predtým. Diabol sa snaží, aby sme verili, že je tam, kde nie je, a že nie je tam, kde je.Keď je človek oslobodený, je nutné ho zasvätiť Pánovi. Pretože nestačí človeka vyprázdniť od negatívneho, ale je potrebné ho znovu naplniť. Preto ho zasvätím Ježišovi a Panne Márii, aby bol naďalej v ich ochrane.Aký je rozdiel medzi modlitbou za oslobodenie (rozviazanie) a exorcizmom? Exorcizmus je špecifická modlitba v rímskom obrade, ktorú sa môže modliť jedine kňaz poverený biskupom pre špecifický prípad posadnutosti. Tomu sa hovorí oficiálny, slávny exorcizmus. Potom existuje ešte modlitba, ktorú zložil pápež Lev XIII. Aj keď to nie je oficiálny exorcizmus, je to napriek tomu exorcizmus a pred niekoľkými rokmi kardinál Ratzinger z kongregácie pre náuku viery vydal prehlásenie, že laici sa túto modlitbu modliť nemajú, pretože sa v nej objavuje priamy rozkaz, diskusia s diablom. Ale modlitba za rozviazanie nie je nič iného, než obnova vašich krstných sľubov. Tú môžeme doporučiť každému“                                                           

                                    Exorcista Petričko rozpráva o svojej duchovnej práci

Ešte horšíako okultisti, bieli mágovia, falošní liečitelia sú

falošní klerici

ktorí navonok dokonale predstierajú,že vyznávajú pravú vieru a sú naoko verní pravým duchovným autoritámvedia krasorečneícky odpapagájovať katechizmusale prenasledujú iných v „rukavičkách“Potom sú veľmi nebezpeční „kresťanskí“ fanaticiktorí udanie a osočenie, krádež dobrého mena a posmech z blížnehopovažujú za svoju antikristovskú povinnosťa ich spôsob informačnej vojny voči slušným kresťanomLuciferkovia si ešte chvíľu po planéte pošantiasofistikovane a s úsmevom klamú a ich prvoradý cieľ je

ich sebaoslavná kariéra

ktorá falošne predstiera oslavu Boha

ale ide iba o primitívny narcizmus

a druhoradé ovocie je vytváranie priestoru pre temné silyešte  rafinovanejšie než sú tie za nimivo vnútri cirkví či v iných inštitúciách

Telesná sila a cudzie jazyky

V susednom Česku pôsobí hneď niekoľko oficiálnych exorcistov s biskupským poverením. Nielenže vedia, kde sa satan skrýva, ale i to, ako s ním bojovať.

Páter Jaroslav Brož, ktorý vedie na Katolíckej teologickej fakulte v Prahe Katedru biblických vied, nie je len vysokoškolským učiteľom, ale pôsobí aj v teréne ako exorcista. Ľudia posadnutí diablom sú podľa neho akoby spútaní, neschopní práce a radosti. Počujú hlasy, túžia po samovražde alebo aj po vražde. Zdôrazňuje však, že posadnutie samotným diablom je naozaj veľmi vzácny jav. Teda nič také, čo by cirkev riešila denne ako na bežiacom páse.

Pri zistení, že človeka skutočne posadol samotný diabol, dochádza k praktizovaniu vysokého exorcizmu najťažšieho kalibru. „To najdôležitejšie je hneď na začiatku úspešne rozlíšiť medzi posadnutím temnými silami a oveľa častejšou duševnou chorobou. Mnohí z tých, ktorí si myslia, že sa ich zmocnil démon alebo diabol, sú psychicky chorí ľudia a potrebujú pomoc psychiatra, nie exorcistu,“ vysvetľuje páter Brož.

Väčšina z nás si vďaka dnes už kultovému filmu Vyháňač diabla asi spomenie na dramatické zábery kŕčovitých záchvatov, ruky a nohy v pozíciách prekračujúcich možnosti ľudského tela, neovládateľné obscénne výkriky a gestá, používanie neznámych a prastarých jazykov či telekinézu.

Vyzerajú záchvaty človeka posadnutého diablom skutočne práve takto? Odpoveď ďalšieho z „profesionálnych“ exorcistov, otca Vojtěcha z jedného z pražských kláštorov, je veľmi vyhýbavá. Radšej sa vracia k ľahším zákrokom, pri ktorých pomohla úprimne mienená modlitba a presne daná obradná liturgia. Ľahšie posadnutie sa napokon netýka samotného diabla, ale nižších démonov.

„Ale zažil som prípad, pri ktorom mal posadnutý človek takú silu, že ho museli držať traja ľudia. Hovoril plynule cudzími rečami, ktoré vôbec neovládal, poškodzoval sa, ubližoval si, vyvádzal veľmi nepekné veci,“ dodáva otec Vojtěch.

Ako na nich

Exorcistov arzenál v boji so zlom je viac-menej klasický a neveľký. Už veľkí kresťanskí teoretici zo začiatku nášho letopočtu odporúčajú ako najjednoduchšiu a najbežnejšiu ochranu znamenie a symbol kríža. Výzbroj dnes dopĺňa svätená voda a stáročiami preverené postupy ukotvené v takzvanom rímskom rituáli.

To podstatné je však v samotnom človeku. Vyháňač diabla musí byť pevný a silný hlavne psychicky. Musí veriť a musí si veriť, nesmie zakolísať a zapochybovať. „Je to vlastne úplne jednoduché, všetka moja sila je v láske k Bohu a viere v jeho pomoc,“ tvrdí otec Vojtěch, novodobý bojovník s peklom.

Páter Jaroslav Brož dodáva, že ľudia posadnutí diablom dramaticky reagujú pri stretnutí so sväteninami, ako sú napríklad modlitby, kríž, svätená voda, kadidlo. „Desia sa ich, často z nich ‚niečo‘ dokonca začne hovoriť cudzím hlasom,“ vysvetľuje páter Brož. Výroky nečistých síl z úst obetí počul už veľakrát. Takzvaným exorcistom na plný úväzok je v Česku údajne len páter Pavel Havlát z Kláštora paulánov (rád najmenších bratov svätého Františka z Pauly, ktorého príslušníci žijú v trvalom pôste) vo Vranove pri Brne. Ďalší kňazi potrebujú na výkon tejto služby špeciálne poverenia, ktoré im udeľuje príslušný biskup.

S čím ľudia najčastejšie za „profesionálnym“ exorcistom prichádzajú? „Niekedy s tým, že sa u nich doma niečo deje, že počujú zvuky, hlasy, kroky… V tom prípade im radím, aby si zavolali miestneho kňaza, nech byt požehná, vykropí, nech sa rodina dobre modlí, pretože je to kresťanská rodina, ktorá posväcuje miesto, kde žije, kde prebýva. Keď to nepomáha, je niekedy potrebné urobiť exorcizmus domu. A keby sa tam stalo niečo vážne, silné, nech už by to bolo miesto, kde sa robil špiritizmus alebo tam bola nejaká vražda, alebo nejaké veľké nešťastie, tak je dobré na tom mieste odslúžiť svätú omšu.

Ľudia tiež prichádzajú s tým, že sa často v ich rodine deje veľa nešťastia, niečo veľmi zlé, úmrtia, jednoducho rôzne ťažké situácie. Alebo tiež vnímajú, že niečo zlé sa deje im, majú pocit, ako by ich niekto preklínal alebo im bral energiu, alebo niekto na nich posiela niečo zlé. Niekedy stačí modlitba za uzdravenie, niekedy stačí dobrá rada, niekedy modlitba za oslobodenie,“ vysvetľuje páter Havlát.

„V každej diecéze je niekoľko kňazov, ktorí sa vyháňaniu venujú,“ dodáva páter Brož s tým, že „predovšetkým v Prahe sú potrební. Aj ja sa exorcizmu venujem. Keď mám čas, tak aj niekoľkokrát za mesiac“.

Podľa neho sú služby exorcistu potrebné čoraz viac. „Ľudia totiž otvárajú diablovi dvere. Dobrovoľne sa mu upisujú. Dokonca má program v televízii, volá sa Volajte veštca. Satanizmus, okultizmus a kartárstvo len prekvitajú,“ dodáva prísne. Ľahkým terčom temných síl vraj môžu byť ľudia, ktorí sa nezodpovedne zahrávajú s „inými sférami“ či astrálnom. Všetci amatérski vyvolávači duchov, špiritistické médiá, satanisti či čarodejníci sa vraj pri svojich seansách a neuvážených okultných praktikách otvárajú a ponúkajú bytostiam, ktoré sa len trasú, aby sa na nich mohli prilepiť.


Okultnými praktikami sa vraj otvárame diablovi.

Kto pomôže?

Čo by teda páter Pavlát poradil tým, ktorí váhajú, či už ide o prípad pre exorcistu? „Asi prvé je ísť za svojím vlastným pastierom a otvoriť mu svoje srdce. Každý kňaz by mal byť schopný rozlíšiť, či je to naozaj vážne, alebo on sám by sa mohol pomodliť a pomôcť tým ľuďom. Keby to bolo niečo závažnejšie, tak by tých ľudí poslal za niekým, kto sa zaoberá službou uzdravovania a oslobodzovania.“

Exorcizmus dodnes tvorí súčasť súhrnnej katolíckej náuky a liturgie. Teória ho rozdeľuje na „malý“ a „veľký“. Malý exorcizmus má svoje miesto napríklad pri krste. Veľký exorcizmus, majstrovské umenie boja s diablom, je vyhradené len povereným cirkevným vyháňačom diabla. Mimochodom, exorcizmus alebo dejiny satanizmu sa dokonca dajú študovať na Vatikánskej univerzite – a napodiv, ide o relatívne mladý odbor, otvorený pre študentov len nedávno.

Exorcistická formula

Vyháňam ťa, najnečistejší duch, každé zasahovanie nepriateľa, každý prelud, každá diabolská légia, v mene Ježiša (znamenie kríža) Krista, aby si bol vykorenený a utiekol z tohto Božieho tvora. Boh (kríž) sám ti to nariaďuje, On, ktorý ti nariadil, aby si padol z nebeských výšin do najnižších miest krajiny. Nariaďuje ti to Ten, kto vymedzil hranice moriam, vetru a búrkam. Počúvaj dobre a tras sa, Satan, nepriateľ viery, odporca ľudí, príčina smrti, zlodej života, nepriateľ spravodlivosti, koreň všetkého zla, znášky nerestí, pokušiteľ ľudí, ty, ktorý podvádzaš národy, podnecuješ závisť, prebúdzaš chamtivosť… Zmizni v mene Otca (kríž) i Syna (kríž) i Ducha Svätého. Urob miesto Duchu Svätému kvôli tomuto znameniu (kríž) svätého kríža nášho Pána Ježiša Krista, ktorý s Otcom a Duchom Svätým žije a kraľuje na veky vekov. Amen.

(Zdroj: Exorcisté a psychiatři, Gabriel Amorth)

Vo svojej dobe veľmi dôležitý,

ale nesvätý kardinál

Richelieu

poslal na 4. roky

do vyhnanstva

svätca

imgres

Všetci, čo prenasledovali

počas svojho života niekoho svätého a hrali sa v cirkvi na kresťanov,

mali v sebe antikristovský syndróm

a aj kôli tomu nebudú nikdy matkou cirkvou vyhlásení za svätých

„svätí manekýni“ veľmi radi hádžu svoje hriechy na spravodlivých

Vyhnanstvá, kruté tresty, osočenia, poníženia

sú opakujúcou sa taktikou padlých anjelov

ktorí pravdepodobne v Posledný súd neveria

možno „veria“ v Boha, ale pravému Bohu neveria

„Brány pekelné /cirkev postavenú na skale/ nepremôžu“

povedal Ježiš apoštolovi Petrovi

To prenasledovanie spravodlivých od karéristov a falošných bratov

je  veľkou pravdepodobnosťou jedna z tých pekelných brán

Sv. Peter Fourier
 
  
zakladateľ-reformátor, 9. december
(1565-1640)
 bol verný životnej zásade: „Nikomu neškodiť, každému osožiť.“ Ľudia ho volali „dobrý otec“
Zažiaril na oblohe Cirkvi po Tridentskom koncile v období dejinných premien a veľkých reformných snáh vo všetkých náboženských oblastiach.
Jeho vlasťou bolo vtedy ešte samostatné Lotrinsko, ktoré sa vplyvom svojich katolíckych vojvodov uzatváralo pred škodlivými vplyvmi novodobých myšlienkových prúdov svetáckeho humanizmu a protestantizmu. Avšak mnohé zlozvyky i tu podkopávali náboženský a spoločenský život, a tak reformátori museli viesť tvrdý zápas. V ich prvej línii stál Peter Fourier (čít. furié).
Narodil sa v mestečku Mirecourt (čít. mirkúr) dňa 30. novembra 1565, dva roky po ukončení Tridentského koncilu. Jeho rodičia, bohatí obchodníci, boli hlboko nábožní a žiarlivo si chránili zásady pevnej viery. Podľa P. Bedela, prvého životopiscu Petra Fouriera, otec Dominik Fourier „by bol radšej strpel na svojej hrudi hada než jeden hriech vo svojej rodine“. Peter už od útlej mladosti prejavoval známky nadpriemerného kresťanského charakteru. Keď v jednej detskej bitke utŕžil zaucho, zniesol ho bez odporu, ba vo svojej šľachetnosti chránil útočníka pred rozhorčenými kamarátmi.
Ako 14-ročný začal študovať na katolíckej univerzite v Pont-a-Moussone (č. ponta muson), ktorú spravovali otcovia jezuiti. Univerzita mala predovšetkým apologetickú úlohu. Bola zložkou rozsiahleho organizmu, ktorý mal brániť Cirkev, ba i späť privádzať Cirkvi stratené územia. Mladý Peter študoval s elánom.Dvojitý cieľ sa vznášal pred jeho zrakom:veda a svätosť.V študentskom prostredí si starostlivo chránil krstnú nevinnosť. Zlej spoločnosti sa vyhýbal. V každodennom styku s otcami jezuitmi sa Petrovi otvorili nesmierne obzory náboženského sveta. Na univerzite dýchal atmosféru veľkého katolicizmu a apoštolského elánu. V ovzduší nadprirodzenej vitality dozrievalo Petrovo náboženské presvedčenie. Tu vzklíčilo aj semeno jeho rehoľného povolania. Záhaľku nenávidel. Ako o študentovi o ňom hovorili: „Alebo študuje alebo sa modlí“. Jeho sebadisciplína sa javila aj v tom, že sa uskromnil s jediným pôstnym jedlom denne. Ba tento podivný chlapec bol na ceste zničiť si zdravie výstredným umŕtvovaním. Keď sa o tom dozvedel jeho otec, navštívil Petra a robil mu výčitky. Ale Peter bol v tejto veci neústupčivý. Ba predniesol pred otcom taký chválospev na pokánie, že otec ho objal a povedal: „Zverujem ťa Božej prozreteľnosti. Poslúchaj jej vnuknutia. Nechcem ťa v ničom obmedzovať.“
Mimoriadna ľahkosť v učení a nevšedná húževnatosť mu dopomohli ku skvelému výsledku štúdií. Koncom roka 1586 dosiahol titul magistra umení. Prišiel na rázcestie, kedy sa mal rozhodnúť pre povolanie. Požiadal o prijatie u rehoľníkov sv. Augustína v opátstve Chaumousey (č. šomuze). Obdivoval sv. Augustína a priťahovala ho evanjelizácia más. Dom, do ktorého Peter vstúpil, nebol z najhorších, ale predsa jeho mravný stav bol žalostný. I tu sa odrážal všeobecný úpadok kláštorných inštitúcií. Peter sa hrdinsky usiloval žiť podľa prvotnej prísnosti reguly a ako budúci reformátor sa dal na cestu veľkorysej askézy. Jeho noviciát bol tvrdý. Rehoľníkom nevyhovovala skromnosť, nábožnosť a pôsty mladého novica. Opát ho dával ostatným za vzor, ale tým si ich iba podráždil. A pre Petra to bol začiatok tichého prenasledovania. Takto mohol osobne skúsiť celú vážnosť krízy rehoľných spoločností.
Zapísal sa na teologickú a právnickú fakultu a pokračoval ešte šesť rokov v štúdiách. Takto si osvojil všetky vedné odbory, ktoré neskôr potreboval v pastorácii. Univerzitu opustil v r. 1595, keď získal doktorát teológie, ako aj doktorát cirkevného a občianskeho práva.
Po návrate dostal Peter Fourier do správy faru Chaumousey. Okrem toho mu v kláštore zverili úrad hospodára. Ale medzi novým hospodárom a spolubratmi sa rozpútal boj. Najmä traja alebo štyria sa spojili proti nemu a robili mu život neznesiteľným.„Bratia“ si s nepodplatiteľným hospodáromvyrovnávali účty nadávkami, ba i päsťami.Robili mu napriek, ba ohrozovali jeho zdravie.Za takýchto okolností bolo nevyhnutné, aby sa vzdialil z kláštora.Rehoľníci sv. Augustína mali Rímom priznané právo spravovať fary a žiť mimo kláštora. Petrovi teda ponúkli tri fary. Rozhodol sa pre tú, kde sa dalo čakať veľa práce a málo odmeny. S povolením predstaveného prijal faru Mattaincourt (č. maténkúr). S opátom ostával i naďalej v úzkom styku a účtoval mu svedomito každý svoj čin i príjmy.
V Mattaincourte čakal Petra Fouriera tvrdý úhor. Ľud už nepoznal pravdy viery a ani najelementárnejšie zásady morálky. Panovala tu ľahostajnosť a zhýralosť. Obyvatelia prijali nového farára nedôverčivo, ba s odporom. Avšak odzbrojil ich už prvou kázňou, v ktorej vyhlásil, že sa dáva bez výhrady do ich služieb a že chce spasiť ich duše, a to i za cenu svojej krvi.
Askéza a umŕtvovanie, krajná chudoba a odpútanosť boli i tu jeho vernými spoločníkmi. Jeho životospráva sa stala životosprávou rehoľníka prísnej disciplíny. Živoril z almužny zámožných občanov, lebo príjmy fary, pozostávajúce zväčša z naturálií, rozdal chudobným. Jeho nevlastná matka sa ponúkla viesť mu domácnosť. Peter odmietol. „Bolo by pre mňa hanbou, keby som Vás prijal za slúžku. Túto odvahu mi zakazuje už prirodzený zákon.“ Týmto náhľadom nasledoval svojho otca sv. Augustína.
Prvou úlohou, ktorú si Peter Fourier vytýčil, bolo duchovné pozdvihnutie farnosti, v ktorej sa nízky naturalizmus bohatých obchodníkov stretával so zatrpknutosťou a neresťami veľkého počtu bedárov. Sviatky sa vôbec nesvätili. V nedeľu sa všetko rozbehlo po krčmách. K spovedi a sv. prijímaniu sa pristupovalo ak na Veľkú noc a ešte niekoľko starých žien vo dva-tri príležitostné dni v roku. Zanedbaný kostol bol málo navštevovaný. Bohoslužby ohlasoval trubač, lebo zvony boli porúchané. Mladý kňaz sa dal energicky do práce. Kostol sa čoskoro zaskvel v plnej kráse, k čomu prispelo vkusné zariadenie a žiarivé osvetlenie. Povzniesol vznešenosť bohoslužieb, z kostola vylúčil vojenské nápevy a ľahké piesne. Obrady sa konali dôstojne, obnovili sa náboženské sprievody. Vo funkcii farára Peter Fourier dokonale stelesnil učenie Tridentského koncilu. Do obce volal najlepších misionárov, ba i sám svojimi ohnivými kázňami dával misie. Farníci sa pomaly vo väčšom počte začali blížiť k spovednici, a to aj takí, ktorých pokladali za nenapraviteľných. Farnosť sa zmenila natoľko, že niektorí konali prísne kajúce skutky a vo Svätom týždni (pred Veľkou nocou) robotníci od polnoci klopali na farské dvere, aby ich prišiel vyspovedať. Celý život farnosti sa pomaly sústredil okolo farára, ktorý bol vodcom a kňazom par excellence.
Peter Fourier sa zamýšľal nad nevedomosťou detí a nad jej nebezpečnými následkami. Ukázala sa potreba verejných, dobre vedených škôl. Dievčatám treba poskytnúť také vzdelanie ako chlapcom. Veď sú to matky zajtrajška. I chytil sa tohoto „uprázdneného benefícia v Cirkvi“.
S pomocou Alexie (Alice) Le Clercovej založil rehoľu Notre Dame, ktorá otvorila v mestečku Poussey (č. puse) prvú bezplatnú dievčenskú školu dňa 2. júla 1598. A potom sa otvárali ďalšie školy nielen v Lotrinsku, ale i vo Francúzsku. Túto hrivnu si rehoľa Notre Dame ponechala dodnes. Ale pri vymáhaní cirkevného schválenia pre novú rehoľnú spoločnosť musel Peter Fourier zápasiť s neprekonateľnými prekážkami ústredných cirkevných úradov. Rímska kúria totiž v tejto dobe veľkých reformných snáh nepripúšťala zlučiteľnosť rehoľných sľubov s vyučovaním vonkajších žiačok a pre rehoľný život požadovala prísnu klauzúru. Napokon rehoľu schválil pápež Urban VIII. v roku 1628 a pririekol jej členkám názov Kanonisky sv. Augustína rehole Notre Dame. Titul „kanonisky“ vyplýval z povinnosti chórového recitovania posvätného ofícia (breviára).
Dojímavá bola starostlivosť Petra Fouriera o chudobných, ktorým patrili nielen jeho príjmy, ale aj srdce. Títo úbožiaci chodili na faru ako do svojej pokladne. V čase hladu sa im staral o živobytie. Keď sa k chudobe pridružila i choroba, svätý zdvojnásobil svoju horlivosť. Keď to vyžadovala potreba, nešetril ani striebrom. Chudobných chorých zahrnoval neuveriteľnou nežnosťou. Vytrvale ich navštevoval, trávil pri nich celé noci a staral sa o nich s láskou matky. Všetko, čo mal, rozdal chudobným, týmto Božím miláčikom. Nikdy nikoho neodmietol a keď sám nemal nič, otvoril pomocné pramene, lebo mal moc nad Božím Srdcom. Pre jeho dobrotu ho všeobecne nazývali „dobrý otec“.
Ešte jedno veľké dielo vykonal Peter Fourier – reformu kanonikov sv. Augustína v Lotrinsku. Uskutočnil ju založením novej kongregácie. Začal s výchovou novicov, ktorých viedol viac vlastným príkladom ako slovom. Boh mu dal zvláštne svetlo, ktorým prenikal tajomstvá sŕdc. Mužský Rád nášho Vykupiteľa bol schválený spolu s rehoľou Notre Dame v r. 1628.Ani verejný život nenechal Petra Fouriera ľahostajným. Keď v roku 1636 bola ohrozená samostatnosť Lotrinska, Peter Fourier v úsilí zachovať svoju vlasť ako nevyhnutnú zložku pre rovnováhu katolicizmu, svojimi radami lotrinským vojvodom prekazil pripojenie Lotrínska k Francúzsku. Preto musel odísť do vyhnanstva pred hnevom všemocného francúzskeho kancelára, kardinála Richelieu.Vypukla vojna a priniesla nevýslovné utrpenie. V meste Gray v Burgundsku, ktoré vtedy patrilo pod španielsku vládu, strávil Peter Fourier posledné štyri roky svojho života. Živo cítil rany, ktoré dopadali na jeho okupovanú vlasť a trápili ho ťažkosti, s ktorými sa borili ním založené rehoľné spoločenstvá. Dňa 9. decembra 1640 odovzdal svoju veľkú dušu Bohu. Jeho telesné pozostatky previezli do Mattaincourtu, kým jeho srdce si ponechalo mesto Gray.
Petra Fouriera vyhlásil za blahoslaveného pápež Benedikt XIII, v januári 1730 a za svätého pápež Lev XIII. v máji 1897.
(Pripravili Kanonisky sv. Augustína rehole Notre Dame) Prameň:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995
 Správa z jeho čias vyhnanstvaNesmierna bieda: vojna v Lotrinsku
Roky 1635-1636 boli pre Lotrinsko „dvoma hroznými rokmi“ . Krajina obsadená Francúzmi kládla odpor a vojna pokračovala, každý deň sa rozširovala a bola čoraz krutejšia. Po úteku svojho brata sa Karol IV. vyhlásil za nového panovníka. Bojoval za znovudobytie svojho územia, ktoré neprestajne gniavili nepriateľské vojská: Francúzi, luteránski Nemci a Švédi proti Lotrinčanom a cisárskym vojskám, do ktorých sa zapojili poľskí a uhorskí žoldnieri. Mestá uzavreté hradbami statočne bránili svoju slobodu, ale raz ich dobila jedna bojujúca strana, raz druhá. Pod menom „Cravates“ (znetvorený názov Chorvátov) partizánske oddiely dorážali na okupanta, ale sami naháňali obyvateľom hrôzu. A od tých zasa vymáhali poplatky vojaci. Za desať dní vyšlo mesto Mattaincourt na mizinu, pretože bolo nútené Francúzov ubytovať, živiť a platiť im žold. Fourier intervenoval a prostredníctvom sestier zo Châlons v júli 1634 získal pre svojich bývalých farníkov zníženie bremena. Avšak už nič nemohlo zadržať Lotrinsko v jeho páde do nesmiernej biedy: domy a úroda boli vyplienené a zničené, kým surovosť vojakov nepoznala hraníc: brali rukojemníkov proti výkupnému, páchali násilie, mučenie a vraždili.
Skaza krajiny bola pre Fouriera najbolestnejšou skúškou jeho dlhého života.Pred jeho očami sa Kongregácia Notre Dame, vybudovaná s toľkou námahou, rozpadlaa Kongregácia svätého Spasiteľa sa rozptýlila, vyhnaná z vylúpených a vypálených opátstiev. Ľudsky povedané, jeho dielo sa zdalo zničené, ale v srdci si zachovával neochvejnú dôveru v Prozreteľnosť a našiel silu vydať svoje posledné duchovné posolstvá.
Posledné roky v Lotrinsku prežil Fourierštvaný ako vyhnanecpretože Francúzsko prenasledovalo tých, čo zostali verní svojmu vojvodovi. V septembri 1634 utvorilo zvrchovanú Radu Lotrinska a Barrois, ktorá mala vykonávať spravodlivosť v mene kráľa. Všetci, čo vykonávali nejakú funkciu v štáte, museli zložiť prísahu vernosti Ľudovítovi XIII. Cirkevní hodnostári a predovšetkým rehoľníci sa cítili prenasledovaní. Viacerí františkáni a jezuiti prešli za hranice, aby mohli ochotne slúžiť vojvodovi. Fourierovi ako hlave rádu a pre jeho styky s dvorom hrozilo skladanie prísahy. Sestry zo Saint – Mihiel, ktoré napísali Niekoľko poznámok o živote zakladateľa, sa vyjadrili, že to bolo „niečo, čo mu naháňalo väčší strach ako smrť, pretože mal vždy úprimne a vrúcne rád jeho výsosť“. Vojvoda mu to rovnako odplácal, a vyhlásil, že nedbá, ak ho všetci ostatní opustia, len keď má pri sebe mattaincourtského otca, pričom dodal, že by to pokladal za novú skúšku od Boha, keby ho otec opustil.
Opustiť ho? O tom nemohlo byť ani reči, ale nedal sa ani vyvíjať otvorený odpor, ktorý by vyvolal Richelieuovu odvetu. Lepšie bolo upadnúť do zabudnutia. Fourier sa preto rozhodol sťahovať sa z miesta na miesto. Cestoval na svojom biednom  vozíku prikrytom plachtou, neprezradil, kde býva, a listy si dal posielať na meno tretieho. A predsa riskoval poslednú okružnú rozlúčkovú cestu po niekoľkých kláštoroch, ako Nomeny, Mety, Verdun, Bar-le-Duc, potom sa vrátil do seminára v Pont-à-Mousson pracovať na veciach oboch kongregácií. Avšak na jar 1635 sa tam už necítil bezpečný, pretože sa zhoršila vojnová situácia. Karol IV. stratil v Lotrinsku pôdu pod nohami a uchýlil sa do Brisachu. Fourier sa so svojou pokojnou odvahou, ktorá bola preňho charakteristická, rozhodol odísť do Saint-Mihiel, kde ho matka Gante začiatkom júna ubytovala v domčeku v kláštornej záhrade. Volali ho Malý Mattaincourt. Tam sa otec ukrýval; svoju omšu slávil o druhej hodine ráno, ale po niekoľkých dňoch ho zložila horúčka, taký bolvyčerpaný od únavy a rozrušenia.Po 15. auguste, keď sa začal zotavovať, zariadili mu vedľa jeho izby malú kaplnku, kde rád vzýval Máriu pred „veľmi zbožným obrazom Božej Matky, ktorá držala v náručí Ježiška“.
Raz v noci sa prívržencovi vojvodu podarilo vniknúť na námestie a vyhrážal sa, že zahrdúsi guvernéra, ak by ho chceli mešťania brániť. Nato sa lotrinské oddiely znova zmocnili mesta a zatiaľ Karol IV. za podpory rakúskeho generála Gallasa dobyl Remiremont, Baccarat a Rambervillers. No koncom septembra 1635 Ľudovít XIII., rozhorčený odporom nepriateľa, poslal na Saint-Mihiel obrovskú armádu. Fourier bol nútený znova ujsť.
Fourier s niekoľkými rehoľníkmi zostal ukrytý v seminári v Pont-à-Mousson, kde ho zastihli smutné správy z domov rehoľných kanonikov, ktorých sa chceli zmocniť luteránski nepriatelia, podnecovaní nenávisťou, čo pripomínalo, že sa začal konflikt v náboženskej vojne.
V lúpení a drancovaní tohto mesta mohla vojna získať „pekné umiestnenie v hitparáde hrôzy“, ako sa vyjadril Pierre Chaunu. Kostol zhorel, veriacich vraždili, mučili, kopili sa zrúcaniny a po dňoch zúrenia od 4. do 11. novembra 1635 boli dve tretiny Saint-Nicolas zničené. Po príchode Gallasových odielov mohli sestry ujsť, a tak prišli do kláštora v Nancy „celé zdesené, zúfalé, vyhladnuté a bez peňazí, bez chleba a takmer bez šiat“. Ôsmeho novembra poslal Fourier obežník všetkým rehoľníčkam Kongregácie, aby podrobne organizoval príjem utečencov. Sám vopchal do svojho biedneho batoha obraz Panny, od ktorého sa nikdy neodlúčil, a vydal sa na cestu do Verdunu a Saint-Pierremont. Tak ďaleko však nedošiel. Cesty odrezali oddiely. Po druhý raz sa uchýlil do Saint-Mihiel, kde zotrval až do konca februára 1636.
Fourier vytvoril z kláštora Saint-Mihiel významné miesto modlitby, organizoval nepretržitú adoráciu Oltárnej sviatosti na úmysly Lotrinska.Fourier sa rozhodol odísť do exilu, aby zabezpečil prežitie svojich dvoch kongregácií.Rozlúčil sa so Saint-Mihiel a znova sa dal na život utečenca, pustil sa smerom na Bar a Mirecourt, kde ho presuny vojenských oddielov donútili odpočinúť si. Začiatkom marca ho prichýlili sestry. Ukrýval sa v izbičke služobníctva. 12. apríla 1636 Fourier opustil rodné mesto a čoskoro nato aj svoju vlasť azačal žiť život utečenca.Vkročil na územie Franch-Comté a tým len vymenil jedno nebezpečenstvo za druhé. V tom období Comté, majetok španielskych Habsburgovcov, sa už nemal volať Franche (čiže slobodný), pretože španielsky kráľ Filip IV. tam suverénne vládol. A odvtedy, ako v máji 1635 Francúzsko vypovedalo vojnu Španielsku, krajina verná katolíckemu cisárovi bola vystavená vpádom bánd. 29. mája 1636 prijalo mesto Gray Petra Fouriera a ostatných utečencov. Fourier vkročil do mesta, poslednej etapy svojho života, pešo, s palicou v ruke. Fourier prijal len skromnú komôrku vo štvorcovej veži, ktorá stála na hlavnom nádvorí paláca Gauthiot d´Ancier. Od predposledného poschodia vystupoval do tejto malej miestnosti točitým schodišťom, ktoré mu umožňovalo úplne sa izolovať. Radní páni mesta Gray čoskoro zistili, kto je Fourier, a prišli sa k nemu poradiť o svojich problémoch. Onedlho ho správca mesta Élion d´Andelot a Antoine Inglois de Champrougier, prvý radca, varovali pred hroziacim nebezpečenstvom. Francúzsky kráľ žiadal, aby mu vydali mesto, inak ho bude obliehať. „Nebojte sa,“ povedal im otec. „Táto krajina je pod ochranou Božej Matky, nemôže ju dobyť.“ Poznal zbožnú úctu obyvateľov mesta Gray k soche, ktorú nazývali Panna Zázračná, lebo tak veľmi ich zahŕňala svojou priazňou. Fourier každého povzbudzoval, aby si zvolil Máriu za vodkyňu a orodovníčku, aby jej po všetky dni vzdával chvály a aby sa s veľkou dôverou vrhol do jej náručia. Koncom júla bolo Gray už mimo nebezpečenstva. Roku 1640 intervenoval v prospech svojho adoptívneho mesta.Richelieu chcel vyhladovať krajinua vydal príkaz, aby pokosili rašiacu trávu a kvitnúce obilie. Ľud sa s plačom uchýlil k Fourierovi, ktorý dal podľa svojho zvyku vyložiť Oltárnu sviatosť v kostoloch, nariadil pôst a modlitby a sám sa horlivo postil a modlil. Druhého júla sa kosci naozaj stiahli a jasajúci obyvatelia mesta Gray si zvolili Pannu Zázračnú za patrónku svojho mesta. Fouriera nazvali „svätý otec“ a ten mal mnoho starostí, ako sa vyhnúť ich poctám.
Bolo by nespravodlivé vyčítať Fourierovi, že ušiel do Gray a tým zanechal Kongregáciu nášho Spasiteľa. Za zástupcu ustanovil otca Maretsa, ktorému 10. Marca 1637 skromne napísal: „Problémy sa darí riešiť oveľa lepšie, než keby som bol tam (v Lotrinsku) a miešal by som sa do toho.“ Trpel však týmto odlúčením a hoci tvrdil, že jeho prítomnosť by v nijakom prípade otcom nepomohla, 15. Júna 1639 sa priznal, že by mu veľmi dobre padlo „žiť aj umrieť medzi nimi“, čo svedčilo o jeho vnútornom trápení. V každom prípade staroba, choroba a nebezpečenstvo na cestách mu nedovolili, aby sa vrátil do Lotrinska. Stav domov otcov sa vplyvom biedy, vojny, drancovania zo dňa na deň zhoršoval, až dosiahol smutnú bilanciu, zostavenú 25. mája 1640: dlhy dosiahli stodvadsaťtritisíc frankov a zo sto rehoľníkov, čo tvorili Kongregáciu, prežilo štyridsať. Materiálny úpadok Kongregácie ho však trápil menej ako známky morálneho úpadku. Zhrozil sa, keď zistil, že niektoré neporiadky sa rozmohli pod pláštikom vojnových nepokojov.
Fourier viedol čoraz prísnejší život. Hoci bol chorý, neprijal ani kúrenie, ani pohodlnú posteľ. Živil sa výlučne zeleninou. V júli 1640 mu mestská rada ponúkla správu strednej školy a on sa tam usadil s dvoma kanonikmi, čo prišli z Lotrinska, a zabezpečili vyučovanie v triedach. Zvykol si im pomáhať.
12. októbra dostal záchvat horúčky. 9. decembra ráno zveril otcovi Georgeovi rukopis Konštitúcií, aby ich poslal sestrám. Večer mal ešte dosť síl na to, aby otcom zo školy zveril šesť rád:„Vždy si zachovajte opravdivú vzájomnú lásku. Pestuje pokoru. Správajte sa medzi sebou veľmi úprimne a srdečne. Usilujte sa viac o spoločný záujem než o váš súkromný. Nerobte nič, kým sa neporadíte. K modlitbe sa uchyľujte aj pri najmenšom podujatí.“Asi o desiatej prijal sviatosť chorých. Šepkali mu do ucha slová, ktoré mu na jeho žiadosť opakovali počas agónie: „Habenum bonum Dominum“ a on dokončil: „et bonam Dominam“. V tomto poslednom návale dôvery v Boha a lásky k Márii vydýchol naposledy.

Pri mnohých dielach Božieho Kráľovstva

pôsobil Duch Svätý

cez duchovného otca spolu s duchovnou matkou

Aj takúto podobu má Božia Rodina

ALEXIE LE CLERC
Bl. Alexie

Pomocnicí  sv. Petra Fouriera a spoluzakladatelkou družiny byla mladá dívka z Remiremontu (Lotrinsko, Francie).  Narodila se 2. února 1576. Přišla na svět téhož roku jako sv. Vincenc z Pauly , zatímco na savojském zámku Františku Salleskému a v mirecourtské uličce Petru Fourierovi bylo 10 let.

Její životopis nám podává dva portréty z doby, kdy jí bylo sedmnáct let, a oba tyto portréty se skvěle doplňují.

První je od jejího životopisce: „Byla velká, urostlá, vybraného chování, pleť měla bílou a jemnou, oči modré, krásná, „ač trochu plochá ústa“, bystrý rozum, zdravý úsudek, okouzlující způsoby a byla snášenlivá, i když byla velmi temperamentní povahy.“

Druhý portrét je obsažen v prvních řádcích „Relace“ , kterou měla Alexie napsat z poslušnosti na konci svého života. Vypravuje nám, že měla ráda společnost, ráda se pěkně oblékala, hudba a tanec byly její vášní.

Pak následuje událost popisovaná jen třemi řádky: „Alexie onemocněla horečkou. Jeden její známý mladý muž jí půjčil knihu. Buď aby ji rozptýlil, nebo spíše, aby ji poškádlil. Alexie z dlouhé chvíle knihu přečetla. „Byla dárkem kniha nebo nemoc? Alexie četla knihu o Božím soudu a její duše zneklidněla. Zbytečně prolitá krev Vykupitele, mechanické zpovědi, všechny její drobné chybičky, všechno se jí jevilo jako bleskem ozářené. Protože spolupůsobila s milostí Boží, rozhodla se, jakmile se zotavila, jít ke sv. zpovědi. Potom chtěla její horlivá duše šířit nadšení i mezi přítelkyněmi.  „Známkou velkého povolání je často dojemná a nevinná horlivost, jež pudí duši, aby rozšiřovala dobro, z něhož sama okusila“, píše její životopisec Edmund Renard. Vábení Boží rozezvučelo v duši Alexiině úžasně čistou, křestní lásku. „Miloval jsem tě, proto jsem tě přivábil.“ (Píseň písní).

Obrácení však nebývá nikdy příliš rychlé. Padne-li zrno do země, musí nejdříve odumřít, má-li přinést užitek, – to je bolestná, ale nezbytná skutečnost. Po čtyři roky vítězí u Alexie

jednou milost a podruhé zase přirozenost.

Opět ji vábí různé radovánky a ona je neodmítá. Proč? Vždyť přece nedělá nic špatného! Znovu se objevuje ve veselé společnosti svých bývalých přátel.  Byla snad proto zmařena milost Boží v její duši? Alexie sama odpovídá ve své “Relaci“ jedinou, ale obsažnou větou: „Od té doby byl v mé duši i uprostřed radovánek velký smutek.“ To je známka Boží přítomnosti v duši. Zanechávala v ní smutek. Alexie se už nemohla oddávat dřívějším zábavám, zanechávaly v ní podivnou hořkost.  Bůh se jí dotkl, jak by ji mohl svět uspokojit? Ráda by se zřekla všech zábav, ale jak? Prozřetelnost přispěla na pomoc. Pan Le Clerc dost vážně onemocněl, takže lékaři nařídili změnu vzduchu. Vrátil se tedy s rodinou do rodné vesnice Hymont. Tam Alexie určitě začne žít hlubokým vnitřním životem, jehož potřebu nejasně tuší.  Ale ubohá lidská přirozenost! V Hymontu nebyl kostel, a tak musela chodit do půl míle vzdáleného Mattaincourtu. Zprvu na mši svatou, brzy i na zábavy. Alexie se vrátila do hlučného víru života. Avšak milost Boží ji pronásledovala, i když si toho nebyla vědoma. a Bůh jí připravoval rádce a osvíceného vůdce duší.

Roku 1597 přišel do Mattaincourtu Petr Fourier. Edmund Renard jej líčí takto: „Byl vtělená vyrovnanost, měl výborný praktický smysl. Byl klidný, vážný, soudný, nepřítel ukvapenosti a spěchu, dal si na všechno čas, až to druhé dráždilo. Mluvil, jen když znal dobře vše, byl moudrý, opatrný; nenutil-li ho vyšší zájem, byl vždy ochotný ustoupit, raději poslouchat než mluvit.“

a to vše se odráželo i v jejich pozdějším vztahu:

Fourier byl typ praktický – Alexie typ intuitivní,

Fourier vážil a počítal – Alexie vzplanula,

Fourier se blížil k Bohu s úctou – Alexie s dětinnou důvěrou.

Nedivme se tedy, že prvním jejich setkáním bylo – odmítnutí. Mattaincourtský farář, který ještě nikdy nikomu nic neodepřel, Alexii vzkazuje, když prosí o sv. zpověď, že nemá čas. Alexie se vrátila domů zaražená a rozzlobená… „Ztratila jsem zbožnost, jež neměla pevné základy“, napsala později ve své Relaci. Proč byla odmítnuta? Vždyť toužila po pomoci! Byla to psychologická strategie budoucího vůdce této velké duše? Byla to podivuhodná Boží prozřetelnost, která zdánlivě ničí lidské plány, aby z jejich trosek vybudovala své božské dílo? Určitě! Bůh není nikdy tak blízký jako tehdy, když se nám skrývá.

Jedné neděle byla Alexie na mši svaté. Rušila ji však hudba, která zaznívala od chrámové klenby. „Protože jsem ráda tančila“, přiznává se, „vábil mne ten zvuk tolik, že jsem se úplně zaposlouchala.“

Za týden se na témže místě a týmž způsobem kouzelná hudba opakovala. Je tím zmatena. Vyčítala si roztržitost, obviňovala se z lehkomyslnosti a zamyšlená se vracela do Hymontu.

Potřetí zaléhá podivná hudba k jejímu sluchu. Tentokrát ještě více než o předešlých nedělích. a ke zvukům se připojují obrazy: nádherný průvod masek provádí své tance… a brzy vidí i postavy bez masek. Ďábel vede zástup veselých, mladých mužů a bubnováním je táhne za sebou…

„Když jsem o tom rozvažovala,“ praví Alexie, „okamžitě jsem se rozhodla nikdy již nepatřit k tomuto zástupu.“ Tímto jednoduchým způsobem poznala, jak prázdné a zbytečné byly zábavy, které doposud vyhledávala. Prostě a s podivuhodným ovládáním sebe zaznamenává o této příhodě, že „bedlivě uvažovala, že se rozhodla, že si sama přiznala…“ Není zde ani stopy po nějakém okouzlení smyslů, po citovém hnutí, – bylo to klidné rozhodnutí: Alexie reagovala na osvícení rozumu i víry a učinila si plán. „Od této chvíle učiním vše, o čem poznám, že se to více Bohu líbí, i kdybych měla umřít.“ (Relace). Alexie se Bohu „nepropůjčuje“, ale úplně a zcela se mu dává.

Se zápalem své duše a svého mládí nastoupila rázně cestu. Neváhala, s nikým se neradila, odložila stuhy, drahé šaty a oblékla tmavý kroj a bílý závoj mladých venkovských dívek. Je zbytečné popisovat nespokojenost rodičů, úsměvy, zlomyslné narážky a vtipy.

Když lidé něčemu nerozumí, pomlouvají.

Rodiče pro ni chystali sňatek, aby ji přivedli na jiné myšlenky. Marná všechna námaha! Alexie už neustoupila. Měla „povolání“, to znamená, že byla „vyvolena“. Zřekla se všeho, co bylo nepravé. Ihned dala přednost Bohu a šla za Ním, protože náležela k duším, které se nezastavují u nedokonalého, ale jdou dál. Nezviklal ji výsměch lidí, její duše žíznila po Bohu, ale byla ještě nezkušená na této cestě. Kdo jí ukáže správný směr?

Rozhodla se jít k Petru Fourierovi. Trochu se bála. Vždyť byla nedávno odmítnuta. Jistě již o ní slyšel, protože se o ní mluvilo po celém kraji. Schválí její cestu?

Petr Fourier byl vtělená opatrnost. Nejdříve musel vědět, co znamenala ta vidění s ďáblem, ta náhlá a nerozvážná změna způsobu života, i slib, který učinila bez porady. Káral ji za její smělost, nezávislost a pýchu. Tyto hříchy měla odstranit generální zpovědí. Příliš si to ovšem nekomplikovala. Viděla sebe jasně a brzy byla hotova se zpytováním svědomí. Což nebyla lehkovážnost její největší chybou?  Ráda se bavila, pěkně se oblékala, ráda tančila… ale Fourier měl za to, že se velmi brzy a lehce zbavila práce. Propustil kajícnici, aby si lépe a důkladněji prozpytovala svědomí.

Když si druhého dne pročetla knížečku, kterou dostala od Fouriera, byla její duše zaplavena hořkostí a úzkostí. Zdálo se jí, že se dopustila všech hříchů, které tam byly vyjmenovány. Půl roku chodila Alexie často po cestě, která vede z Hymontu do Mattaincourtu, aby ve zpovědnici slzami omývala své hříchy a nedostatky.

A co říkali lidé? Pomlouvali dále. Alexie však žila v otcovském domě jako poustevnice ve stálém pohroužení v modlitbu a v Boha, – jiného si nevšímala. Chce být řeholnicí? Dobře, dají ji tedy do kláštera ke klariskám v Point-a-Mousson, jak navrhoval Fourier. Ale panu Le Clerc se zdála tato řehole pro jeho dceru příliš přísnou. Pošle ji raději do kláštera třetího řádu svaté Alžběty. Tak si to vymysleli lidé, ovšem nikoliv Bůh. a 

Alexie klidně čekala na znamení Boží. A dostala je.

Měla sen: „Viděla jsem průvod bíle oděných řeholníků. Šla jsem za nimi až na místo, kde byly vztyčeny čtyři sloupy. Mezi dvěma z těchto sloupů seděly sv. Klára a sv. Alžběta. Představila jsem se jim a požádala je, aby mne přijaly za svou dceru. Ale ani jedna ani druhá mě nechtěly přijmout. Ukázaly mi na něco uprostřed sloupů a pravily, že tam je mé povolání. Byla to kolébka, do níž se dávají spát děti, doprostřed ní bylo zasazeno ovesné stéblo, nesoucí klas s latou a zrnem… vedle kolébky bylo veliké železné kladivo, které samočinně bušilo do stébla podle toho, jak se kolébka nakláněla. Napadlo mi, že řád, ve kterém budu, zakusí mnohá pronásledování, ale nebude zrušen. To mělo naznačit křehké stéblo, které nebylo kladivem přeraženo ani zlámáno, neboť Bůh jej posílil a upevnil.“

Jak správná byla tato vize, víme my, kteří žijeme v této době. Kolikrát v minulých staletích dopadlo kladivo na stéblo, ohýbalo je, ale nezlomilo.

Kolik „útěků do Egypta“ zakusila tato kongregace.

Kolik nenávisti pocítila!

„Je třeba vystavět dům, kde by se konalo nejvíce dobra“ – neustále říkala svému zpovědníku. On to však neschvaloval. Založit řád? Proč? a jak? Alexie sama nevěděla, jen vyslovila to, co cítila v duši. a tato slova ji natolik tlačila, že je neustále opakovala Fourierovi. Ale ten je příliš opatrný, než aby tak snadno uvěřil ženské obrazivosti, ale také příliš opatrný, aby nezarmoutil Ducha svatého, je-li to jeho dílo. Proto se modlil a pak řekl Alexii: „Jděte a hledejte si družky.“ Z lidského hlediska  byl takový nábor v Mattaincourtu nemožný. a přece! Tři povolání v šesti týdnech! Šly za svým duchovním vůdcem a řekly:

„Chceme žít společně a konat co nejvíce dobra.“

a tak konečně nastala vánoční noc roku 1597, kdy se zrodila kongregace zasvěcená Matce Boží.

Alexie byla vzorem svým sestrám. Byla vzorem opravdové řeholnice a svědomité učitelky. Milovala dětské duše, do nichž vkládala nejen základy vzdělání a výchovy, ale i lásku k Bohu a přesvaté Matce Panně Marii.

Nedožila se dlouhého věku, protože její život byl prožit ve velké kajícnosti. Zemřela 9. ledna 1622. Bylo jí 46 let. Před smrtí doporučovala sestrám „jednotu a lásku“. Jen tak bude zachováno jejich společné dílo.

Při její smrti bylo už založeno 13 domů. Roku 1627 napsal Petr Fourier: „Všichni páni biskupové zblízka i zdáli žádají o naše sestry, a to do Toul, Met, Verdunu, Chalonsu, Soussonsu, Laonu, Vitry… Jeho Výsost vévoda lotrinský do většiny svých měst: do Nancy, Bar, Saint-Nikolas, Epinal, Chatel, Mirecourtu… arcivévodkyně, která je v Nizozemí, si přeje sestry do svého města Lucemburku.“  Při smrti Petra Fouriera bylo 47 kvetoucích klášterů.

vývoj náuky aj u pápežov

vývoj náuky aj u pápežov

Zakázaná a prikázaná náboženská sloboda

/v rôznych storočiach a v tej istej matke cirkvi/

Ak sa povie napr. nejaké
„A“ z cirkevnej histórie…

Pápež Gregor XVI. v encyklike „Mirari vos“z roku 1832:
„…Cirkev je dnes postihnutá ďalším zlom, ktorým je náboženský indiferentizmus (ľahostajnosť k pravému náboženstvu), ktorý sa podvodom šíri v spoločnosti zvrátenými ľuďmi. Blud je v tom , že vraj spásu možno získať akýmkoľvek náboženstvom pokiaľ ľudia sa správajú spravodlivo a čestne…A z tohto zhnitého zdroja ľahostajnosti vychádza absurdný a mylný názor alebo lepšie povedané pomätenosť, že totiž sloboda svedomia musí byť vyžadovaná a chránená pre každého…plná sloboda názorov sa šíri k skaze nadprirodzeného života ako aj spoločenského dobra…Pretože zábrany , ktorými ľudia boli chránení pred bludmi sa odstránili, a keďže ľudská prirodzenosť je naklonená viac k zlu celá ľudská prirodzenosť sa zrúti do priepasti…“
Pápež Pius IX. v encyklike „Quanta cura“ z roku 1864:
„…neboja sa šíriť bludný názor, veľmi nebezpečný Cirkvi a spáse duší. Náš predchodca Gregor XVI. to nazval pomätenosťou, že totiž sloboda svedomia a náboženstva je vlastným právom každého človeka a že táto sloboda by mala byť legalizovaná v každej právnej spoločnosti…a že táto sloboda by nemala byť brzdená žiadnou cirkevnou a civilnou vrchnosťou a mala by sa šíriť verejne, či už hlasom, tlačou alebo inou cestou…Týmto si oni neuvedomujú, že je to sloboda záhuby… V starosti o spásu duší a o blaho samotnej ľudskej spoločnosti…odmietame všetky tieto zvrátené názory a našou najvyššou apoštolskou právomocou ich zakazujeme, preklíname a chceme aby synovia Katolíckej Cirkvi ich považovali za plne odsúdené, zakázane a zavrhnuté.“
Pápež Lev XIII. v encyklike „Libertas praestantisimum“1888.:
„…Popierať Božiu zvrchovanosť alebo nechcieť ju uznať, podriadiť sa jej, nie je známkou slobodného človeka, ale buriča, ktorý zneužíva svoju slobodu a práve z tohto zmýšľania pochádza základný omyl liberalizmu… Nie je v žiadnom prípade dovolené obhajovať alebo zaručovať neobmedzenú slobodu myslenia, písania, vyučovania a výberu náboženstva ako keby to patrilo k prirodzenosti človeka…
Pápež Lev XIII.v encyklike „Immortale Dei“z roku 1885:
„…pretože nikto nemá byť ľahostajný v službe Bohu, je hlavnou povinnosťou ľudí priľnúť sa k náboženstvu , k jeho náuke a praxi, ale nie k náboženstvu, aké by oni uprednostňovali, ale k náboženstvu, ktoré založil Boh…“
Pápež Pius XI. v encyklike „Quas primas “ z roku 1925:
„…pre upevnenie mieru nevidím účinnejšieho prostriedku , než je obnova vlády Kristovej…z hypostatického spojenia plynie, že Kristus má moc nad všetkým stvorenstvom…veľmi by sa niekto mýlil, kto by Kristovi-človekovi popieral vládu nad všetkými občianskymi záležitosťami..
Ak je Boh a Ježiš vylúčený zo zákonodarstva a z verejného života a ak sa neodvodzuje autorita od Boha, ale od ľudí, sú vyvrátené stĺpy každej autority…a tým sa otrasie celá spoločnosť…
Kristova ríša sa nevzťahuje iba na katolícke národy… ale zahŕňa bez výnimky všetkých tých, ktorí majú účasť na kresťanskej viere…
Jeho kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý štátny život bol usporiadaný podľa Božích prikázaní a kresťanských zásad a to v zákonodarstve, súdnictve, vo výchove mládeže atď…
Mor laicizmu …začal popierať zvrchovanosť Krista nad všetkými národmi..

„To, čeho se bojím, není Pařížská komuna – ne – to, čeho se bojím, je liberální katolicismus … To jsem řekl více než čtyřicetkrát a nyní vám to opakuji pro lásku, kterou k vám mám. Skutečnou pohromou Francie je liberální katolicismus, který se snaží sjednotit dva principy tak neslučitelné jako jsou sobě oheň a voda.“  bl.Pius IX.

o slobode svedomia do 20 st.hovorili iba tzv. osvietenci a slobodomurári

… treba dodať aj katolícke „B“ z našej súčasnosti

Všeobecné aspekty
náboženskej slobody

Predmet a základ náboženskej slobody

Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
Všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.
Dignitatis humanae, II. Vatikánsky koncil, 1965

Spoločné dedičstvo

Dalo by sa povedať, že medzi základnými právami a slobodami, ktoré sú zakorenené v dôstojnosti osoby, sa osobitnému postaveniu teší náboženská sloboda. Uznávaním náboženskej slobody sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby v jej koreňoch a tým sa posilňuje étos aj rôzne inštitúcie národov. Naopak, keď sa náboženská sloboda popiera a keď sa bráni ľuďom vyznávať ich náboženstvo či vieru a žiť v súlade s nimi, uráža to ľudskú dôstojnosť a zároveň ohrozuje spravodlivosť a pokoj, ktoré sa opierajú o správny spoločenský poriadok vybudovaný vo svetle najvyššej Pravdy a najvyššieho Dobra.
Náboženská sloboda je v tomto zmysle aj výdobytkom politickej a právnej civilizácie. Predstavuje základné dobro: každý človek musí mať možnosť individuálne i skupinovo vyznávať a prejavovať vlastné náboženstvo alebo vlastnú vieru – či už verejne alebo v súkromí, pri vyučovaní, vo svojich zvykoch, vyjadreniach, v kulte či v zachovávaní určitých obradov. Ak by sa niekto chcel pridať k inému náboženstvu alebo nevyznávať žiadne, nemalo by sa mu v tom brániť. V tejto oblasti sa ukazuje ako dôležitá medzinárodná smernica – ako základný referenčný bod pre všetky štáty –, ktorá neumožňuje žiadnu výnimku z náboženskej slobody, okrem legitímnych požiadaviek verejného poriadku založeného na spravodlivosti. Keďže právam náboženskej povahy priznáva ten istý status, aký majú právo na život a právo na osobnú slobodu, dosvedčuje, že všetky prináležia k podstatnému jadru práv človeka, k tým univerzálnym a prirodzeným právam, ktoré ľudský zákon nemôže nikdy poprieť.
Náboženská sloboda nie je výlučným dedičstvom veriacich, ale patrí celej rodine národov na zemi. Je pevnou súčasťou právneho štátu; nemožno ju poprieť bez toho, aby sa to zároveň nedotklo všetkých základných práv a slobôd, keďže ona je ich syntézou a vrcholom. Je to „lakmusový papierik, ktorým sa overuje rešpektovanie všetkých ostatných ľudských práv“.Umožňuje totiž nielen realizáciu najšpecifickejších ľudských schopností, ale vytvára aj nutné predpoklady pre integrálny rozvoj, ktorý sa týka celistvosti osoby
vo všetkých jej rozmeroch. Benedikt XVI. 1.1.2O11

Na niektoré veci musí človek vekom dozrieť. Aj nevesta cirkev si na
slobodu musela počkať dvadsať storočí, teda v oficiálnom učení…
Je to znakom, že je už dospelá. Asi sa bude zakrátko už vydávať

Rovnako nie sú celkom ponechané na ľubovôľu človeka jeho voľné prostriedky, totiž tie, ktoré nepotrebuje na zabezpečenie primeranej a dôstojnej životnej úrovne. Naopak, Sväté Písmo a svätí cirkevní otcovia jasne a vytrvalo pripomínajú bohatým vážnu povinnosť, ktorá ich zaväzuje k almužne, dobročinnosti a štedrosti. Povinnosť bohatých investovať nadbytočný zisk do vytvárania ďalších pracovných miest. A tak z princípov anjelského učiteľa možno vyvodiť, že investovanie týchto bohatších ziskov do diel, ktoré ponúkajú širšiu možnosť zamestnania, pokiaľ táto práca vedie k vytváraniu skutočne užitočných dobier, nielenže nepodlieha žiadnej vine alebo mravnej nedokonalosti, ale treba to, naopak, považovať za významný skutok cnosti veľkodušnosti, vo všetkom rešpektujúci potreby doby. Pius XI.

„Ak by nebolo na svete pápežského úradu

bolo by toľko druhov kresťanstva

koľko je kňazov“

Pius XI.

Prirodzené práva, ktoré sme práve uviedli, sú nerozlučne prepojené v tom istom človeku, ktorému náležia, s toľkými istými povinnosťami. Tieto práva a povinnosti majú svoje korene, svoju živnú pôdu a nezničiteľnú silu v prirodzenom zákone, ktorý ich udeľuje, alebo ukladá.
Aby sme uviedli niektoré príklady, právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy s povinnosťou čoraz prenikavejšie a rozsiahlejšie poznať pravdu.      sv.Ján XXIII.

cirkevná história

vývoj postoja cirkvi k interupciám

anulácie manželstiev v USA

až do roku 1963 mali katolíci Zákaz kremácie

cirkevné učenie sa mení.bodka.

„Je absolútne zásadné byť najskôr človekom“

„ Používanie takých metód ako mučenie či upalovanie

v skutočnosti znamenalo , že zodpovední ľudia /predstavitelia cirkvi/

nečítali evanjelium pozorne a v zásadných otázkach na neho zabudli“

„Človek by sa mal snažiť prežívať vlastný príbeh, a nie byť kópiou niekoho iného“

“Utekajte pred modloslužbou!“

„Hriech, vplyv satanizmu a tolerancia kacírstva sú koreňmi škandálov týkajúcich sa sexuálneho zneužívania kňazmi. Keďže je to Bohom založená inštitúcia, v ktorej sa sviatostne ’sprítomnil pre všetkých ľudídiabol má záujem zničiť kňazstvo.“

„Byť v cirkvi nie je to isté ako byť v nejakom spolku, ale je to bytie v Pánovej sieti, ktorou on vyťahuje dobré aj zlé ryby z vôd smrti do krajiny života. Môžem si uvedomovať, že v tejto sieti som vlastne vedľa zlých rýb a pociťovať to, ale pravdou je, že ja tam nie som kvôli nim alebo kvôli iným, ale som tam preto, že je to sieť Pánova.“

„Cirkev by mala chrániť človeka pred sebazničením.“

„Viera je protijed proti sebectvu.“

„On je lekár a my sme pacienti. Uznať ho, je prvý krok k záchrane, k východu z bludiska, do ktorého sa sami zatvárame svojou namyslenosťou. Pozdvihnúť oči k nebu, vystrieť ruky a žiadať pomoc je tým východiskom – za predpokladu, že je tu Niekto, kto načúva, a kto nám môže prísť na pomoc.“

„V intelektuálnej a pedagogickej činnosti je pokora potrebná cnosť, ktorá nás chráni pred samoľúbosťou, ktorá uzatvára prístup k pravde. Nesmieme priťahovať študentov  k nám samotným, ale posielať ich k onej Pravde, ktorú všetci hľadáme.“

„Musíme byť skutočne preniknutí Božou realitou, aby celý náš život – a nie iba niektoré myšlienky – bol liturgiou, bol uctievaním.“

         „Nikdy nesmieme zabudnúť – ako kňazi – že jediným správnym prístupom k službe Pastiera nie je úspech,         ale kríž.“

images (2)

„Viera prirodzene musí byť znovu premyslená a predovšetkým žitá dnes novým spôsobom, aby sa stávala niečím, čo patrí prítomnosti.“

„Práve stretnutie s ľudskosťou Boha sa premenilo na radosť: jeho dobrota vytvára skutočnú slávnosť.“

„Nie je iba unavená  Cirkev, ako tá v Európe.“

„Viera je priateľkou inteligencie.“

„Treba si zachovať úctu ku tajomstvu iného človeka.“

„Boh nepovyšuje svoj ľud na veľmoc,ale znova sa prejavuje a účinkuje cez to, čo je malé.“

„ Najväčšie chvíle Cirkvi sú chvíľami jej utrpenia a prenasledovania,

a nie obdobia, v ktorých má veľa peňazí a svetskú moc.“

„ Kľúč ku Starému zákonu nám dáva až Nový zákon.“

„Láska sa neprejavuje mäkkým srdcom, poddajnosťou, ale práve náročnosťou.“

„/Ku životu s Kristom/ patrí v určitej miere aj nepohodlnosť žiť z ťažkosťami jeho vlastnej rodiny“.

„Kresťan je človek slobodný od seba samého.“

„ Panna Mária je víťazka nad všetkými kacírstvami.“

„Najautentickejší výklad Svätého písma nám dávajú svätí.“

„Existuje aj jednoduchá, pokorná svätosť,

o ktorej nikto nepíše a ktorá je predsa taká podstatná pre život Cirkvi.“

„Aby sme sa stretli s Bohom, musíme sa naučiť pozerať srdcom. Srdcom mladým, nezaťaženým predsudkami či oslepeným  pyšnými záujmami… Dajte si pozor na modly, vstupujúce do našej viery… Z Cirkvi treba vyhnať všetko, čo protirečí službe a dobrote, ktoré uzdravujú.“

“Kňazi, evanjelizujte internet!”

95

emeritný pápež Benedikt XVI.

v Rio de Janeiro 25. 07. 2013 

„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!

A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!

Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,

ktoré stále existujú vo svete!

Kiež by každý, podľa vlastných možností

a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,

aby sa urobil

koniec toľkým nespravodlivostiam.

Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,

často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.

Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!

Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,

„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných

je zásadne

proti už netolerovateľným

sociálnym a ekonomickým nerovnostiam

ktoré kričia do neba“

(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“

Jeho Svätosť pápež František 

 „Veľmi ma preto trápi, keď sa v niektorých komunitách a dokonca medzi zasvätenými osobami stretávam s rôznymi formami nenávisti, rozdelenia, ohovárania, pomsty, žiarlivosti, túžby vnucovať vlastné ideje za každú cenu až k perzekúciám, ktoré sa podobajú neúprosnému honu na čarodejnice.
Koho chceme evanjelizovať týmto konaním?“
(Evangelli gaudium)
Spirituálna diagnostika a veľká sebareflexia od pápeža Františka
ktorá nemá obdobu po dobu dvoch tisícročí
Vatikán 22. Decembra 2014
Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť.
„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).
2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).
3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).
4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez to, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť… – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv. omše 30. novembra 2014 v Turecku).
5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.
6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami.
7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).
8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).
9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!
10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí, a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.
11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.
12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humoru! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]
13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý… Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.
14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).
15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“
Svätý otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu:
„Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“
Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to On, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia – osobného i komunitného – liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“ 

Lev XIII

v roku 1884

Humanum genus


Pokolení lidské se rozdělilo na dva tábory stojící v ostrém protikladu,

a to již tehdy, když závistí ďáblovou hanebně odpadlo

od svého Stvořitele a Dárce nebeských darů,

od svého Boha.

A z těchto táborů jeden se ustavičně bije za pravdu a ctnost,

druhý za to, co je s pravdou a ctností v rozporu.

První tábor je království Boží na zemi, pravá to Církev Ježíše Krista, a ti, kdož k němu chtějí přináležet z hloubi duše své a cílevědomým úsilím o spásu, jsou ponoukáni k tomu, aby sloužili Bohu a Jeho Jednorozenému Synu celou svou myslí, s nejvyšším vypětím své vůle. Druhý tábor je královstvím Satanovým, jemuž jsou poddáni všichni ti, kdož se řídí neblahým vzorem svého vůdce a prarodičů, vzpírající se uposlechnout věčného Zákona Božího a mnoho věcí podnikající bez ohledu na Boha, mnoho pak proti Bohu. Toto dvojí království, jež se podobá dvěma obcím, řízeným protichůdným zákonodárstvím a sledujícím protichůdné cíle, jasně zřel a popsal sv. Augustin a těmito slovy stručně a výstižně vyjádřil příčinu, jež oběma dala vznik:

„Dvě lásky zplodily dvě obce:

pozemskou totiž lásku k sobě,

ústící až v pohrdání Bohem,

nebeskou vpravdě lásku k Bohu,

ústící až k pohrdání sebou.“

(De civitate Dei, XIV 17)

Zednářství obcí Satanovou

Vybaven nejrozmanitějšími zbraněmi a s využitím nejrůznější bojové taktiky srazil se během všech těch století jeden tábor s druhým, i když ne vždy se stejným zápalem a náporem. V dnešní době je však zřejmo, že stoupenci zla vcházejí ve spiknutí a za vedení a podpory tzv. zednářů – svazu, jež je široko a daleko rozvětven a má pevnou organizaci –

šikují se k rozhodnému boji.

Vždyť již vůbec neskrývají svých úmyslů a v nejvyšší opovážlivosti povstávají proti Božímu Majestátu, Církvi svaté veřejně a otevřeně chystají záhubu, a to s tím cílem, aby úplně oloupili, kdyby to bylo možné, křesťanské národy o dobrodiní, vykoupená Ježíšem Kristem, Spasitelem světa. Nás pak v zármutku nad těmito zly pudí láska, abychom často volali k Bohu: „Hle, jak zuří nepřátelé Tvoji a Ti, kdož Tě nenávidí, pozvedají hlavu. Na lid Tvůj se tajně smlouvají a v úradu vcházejí proti Tvým svatým. Pojďte, praví, vyhladíme je z počtu národů.“ (Žalm 82, 2-4)

„Keď  rozdávam biednym polievky a chlieb, tak ma volajú svätým.

A keď sa začnem pýtať, prečo nemajú tí biedni na ten chlieb a polievku,

tak ma začnú volať: aha – komunista“  

 brazílsky biskup Herder Camara 

images
Diagnózy zúfalý polokatolicizmus
alebo aj konformistická omámenosť povrchom
sú asi následky dedičného hriechu pre mnohých z nás
Je to ukryté pod veľmi nebezpečnou maskou superkatolíka,
ktorý naoko predstiera obrovskú úctu voči SVATÉMU OTCOVI .
Volá sa to papalatria, je to nie zlomyselné,
ale už to môže zaváňať modlárstvom,
svedčiace o tom, že sme ešte v predpubertálnej fáze kresťanskej viery a
„olej v lampe“ ani spása duše z toho „nehrozia“

Vonkajšia úcta nestačí!

Hlboko úctivo pápežovu autoritu síce rešpektujeme
ale akoby sme v stave zamilovanosti neregistrovali to podstatné
čo nám náš súčasný pápež František konkrétne radí, aby sa náš život 
nasmeroval do normálneho stavu dôstojného života
Dospelý kresťan na túto infantilitu jasne upozorní
a miesto manekýnsky našminkovaného superkatolicizmu
skúša žiť a byť príkladom v normálnych a úctivých vzťahoch
ku všetkým prolife spoločenským autoritám

ale najmä ku morálnej autorite č.1

tejto planéty a to je 266. nástupca apoštola Petra v Ríme

A túto úctu prejaví nie teatrálnym vrhaním sa

pred pápežom na kolená

ale skôr vážnym uvedomením si

ku čomu nás to František vyzýva

a snažením sa aplikovať jeho slov aj do praxe

13
Veľké túžby po zmene chorého systému
ktoré nosí s srdci každý slušný človek
sa aplikujú neraz do strašne veľa napísaných strán
v rôznych sociálnych analýzach, ako by to vraj malo byť…

Až desivé sú rozdiely medzi chudobnými a bohatými

treba urobiť čo sa nám dá a presadiť do ústavného zákona aby
v našej kresťanskej krajine bolo
elementárnou povinnosťou
správať sa slušne a žiť dôstojne
 a bohatým bolo dané za povinnosť postarať sa o najchudobnejších
a ak si nebudú túto povinnosť chcieť plniť
tak budú ich nadbytočné zisky jednoducho zdanené
v prospech projektov pre ľudí žijúcich v biede 

chudoba je mať iba to, čo potrebujeme na prežitie

bieda je nemať to základné, čo ku životu potrebujeme

žobrať musí ten, komu ide o holé prežitie

images
Zažil to, vidí to a upozorňuje na to
i náš pápež František

Skúste sa nie iba povrchne či na chvíľu zamyslieť

nad slovami a pre našu dobu veľmi dôležitými vetami,

ktoré povedal pri návšteve veľmi chudobnej časti mesta, tzv. favely 

v Rio de Janeiro 25. 07. 2013 

„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!

A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!

Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,

ktoré stále existujú vo svete!

Kiež by každý, podľa vlastných možností

a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,

aby sa urobil

koniec toľkým nespravodlivostiam.

Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,

často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.

Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!

Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,

„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných

je zásadne

proti už netolerovateľným

sociálnym a ekonomickým nerovnostiam

ktoré kričia do neba“

(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“

Jeho Svätosť pápež František 

"Karneval sa skončil."
zdroj

Slováci, kresťania, najmä katolíci

čo konkrétne sme urobili?

okrem zdesenia a onemenia
pred už do prasknutia sa nafukujúcou

modlou bezbrehého zisku

ktorá zabezpečuje pár jednotlivcom
ktorí to ku dôstojnému životu už dávno nepotrebujú
prísun už nepotrebných stoviek miliónov eur?
Ich stav luxusu a doslova hriešneho nadbytku
je v porovnaní so živoriacim vyše milióna  slovákov
privádza celý národ do stále nedôstojnejšieho stavu
nafukujúceho sa luxusu vchádzajúceho do obludných rozmerov
ktorá je tu vedľa donebavolajúcej biedy mnohých

Dal niekto v parlamente za 26 rokov

slušný návrh

aby sa zdanili

tie najväčšie príjmy tých najbohatších

a aby sa pomohlo

v slovenskom národe najnúdznejším

a ďalším zbedačeným?

Nikto doteraz neprebúdza väčšinou katolícky slovenský národ

že je jeho povinnosťou

keďže je podľa Ústavy SR  sú dospelí občania nositeľmi moci v krajine
poslať do výkonnej moci toho
kto spravodlivejšie prerozdelenie prostriedkov
pre dôstojný život pre ľudí dobrej vôle
aj uskutoční
Tým, že strkáme hlavy do piesku alebo neideme voliť
alebo volíme politikov, ktorí túto prioritu

tzv.subsidiarity
/ čiže vzájomnej výpomoci/
nemajú

vlastne
podporujeme zlo
a mali by sme z neho robiť všetci mentálne príčetní


napríklad trojdňové celonárodné
pokánie


a až po ňom išli povinne všetci k voľbám
inšpirácie

inšpirácie

Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v druhej kategórii etickej nahnitosti. Ak niekto nežije tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka, ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu postihnutý najťažšou herézou moderného veriaceho človeka.

„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou,
ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,
treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“
Radosť a nádej  43 kap.
99
Zapamätajme si, že
ORTODOXIA je mať to správne spirituálne poznanie a chápanie.
ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia, lebo znamená mať správne konanie.

Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.

Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení budú rozhodovať milosrdné skutky.

Dať hladnému jesť a smädnému piť…

Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.   

 ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie, znamená pre nás urobiť ten správny krok,
ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle  urobiť.
Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.

           Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha. Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.

„V každom blude je aj zrnko pravdy“      Pius XI.
„Jediná skutočná obrana  proti heréze je humor.
Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne,
že sa z nej stane heréza, ale humor to zrelativizuje.
Preto totalitné režimy neznášajú žarty.“

Tomáš kardinál Špidlík
Heréza = náboženský blud. Lož, čo sa vydáva za biblickú pravdu.
Heretik je ten, kto si vyberá to, čo vyhovuje
jeho nevyzretým predstavám a neraz aj deviantným sklonom.
Tzv. separatistické hnutia
Spomína ich už apoštol Pavol /1 Kor 11,19/
Aj apoštol Ján už na začiatku kresťanstva varuje ,
že do tohto sveta bolo vypustených mnoho antikristov.
Sv. Hieronym:

„Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá plamenného ducha
a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský Umelec.“
Sv.Augustín:

„Nemyslite si, bratia,že bludy môžu vznikať
z nejakých malých duší. Herézy vytvorili veľkí ľudia“
Varuje pred nimi ako pred úskaliami na duchovnej ceste.
Nazval ich aj expresívne „výkalmi cirkvi“/ SermoV,V,42/

sv. Augustin v De civitate Dei (XVI, 2, 1) píše:

„Mnoho totiž z toho, co patří ke katolické víře, je-li napadáno horkokrevnými a neklidnými bludaři a má-li být proti nim hájeno, je bedlivěji rozvažováno i jasněji chápáno a horlivěji hlásáno, takže otázka rozvířená protivníkem, se stane příležitostí k poučení.“

Karol Rahner:
“ Cirkev spoznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým,
že počuje jej opak … a odmietne ho.“

kúkoľ poľný                                                                   prinesie raz ozajstné                                                                                                                  rozčarovanie…

                        V súčasnosti v vyčíňajú  medzi katolíkmi mnohí
         adorátori  diletantizmu a napr. tieto polokatolícko až hereticko –                                                                praktické deviácie:

hurákatolíci:  idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch… spirituálni pubertiaci

vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iný je presvedčený, že pápeža ovládajú slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu, umelé oplodnenie či rozvody… poloamorálni  darebáci

skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami  po  hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú „prebudených“ od poslúchania zákonitej duchovnej autorite

kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné,
ale ktovieprečo sa pretvarujú, lebo skryto pre jej ciele pracujú

hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco.
Vedome napr.ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…

hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť, kážu iným o odpúšťaní, ale v zásade neodpúšťajú,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, chrapúnski zaklamú niekomu priamo do očí vo vážnej veci…

toto trénujú, ovládajú, zdokonaľujú a veru majstrovsky aj vedia… a idú z prijímania sviatostí a z kostola…

karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. A že Božie mlyny zomelú aj tie naše fikcie o karme…

starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti… Zberné suroviny pre odpadnutých katolíkov…

bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…   Alebo mať iný názor…
Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť..

superkatolíci: moderní farizeji, píšu SVATY OTEC vždy iba s veľkými písmenami, navonok až divadelne predstierajú obrovskú lásku voči pápežovi, a hneď na to absolútne ignorujú to, čo si od pápeža vypočuli. Ako herci manekýni chodia vždy iba v prečistých šatách, ale krádež dobrej povesti iného ich nezaujíma. Majú navonok zopäté ruky k modlitbe, a pritom im nerobí problém napr. šikanovanie iných či ignorovanie evanjeliových zásad. Majú bezbrehú toleranciu pre pochlebovačných kolegov, ktorí adorujú ich hriechy alebo podriadených, ktorí adorujú ich funkciu. Veľkú úctu prejavujú diktátorom, a to, že majú na svedomí mnoho podvodov alebo zabitých im vôbec nevadí. Vzorne a zbabelo o rôznych trestných činoch  aj roky čušia. Hlavne aby neohrozili svoju modlu – kariéru. Problémy riešia v zásade tak, že zvalia vinu na nejakého obetného baránka… Robia iným zo života peklo, lebo ho nosia v sebe a maskujú to zbožnými frázami.

Sú tu rôzne náboženské grimasy
ktoré inteligentný človek

nikdy

nebude stotožňovať s katolíckym ideálom
images

„uvidíme, čo sa s tým dá robiť“…

hriech treba nenávidieť, ale hriešnika treba milovať

Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok  nebu…Veľa nás je totiž  povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených..
                  Teda aj tých, čo sa správne s Božou pomocou dohotovia a zostanú normálni.                    Svätuškári a fanatici  sú nepodarkami a hanbou v cirkevnom prostredí. Sú to ťažkí pacienti ducha, ktorí sa musia liečiť. Ak ich niekto dáva za príklad, slúži temným silám, ktoré si robia posmech z posvätných vecí!
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri napr. pod sociopatickými tlakmi nejakého kariéristu – superkatolíka…

Iba práva a bez žiadnych povinností ???

 2. septembra 2015  Pavel  0 Comments

Na Slovensku skapíňa na ulici vraj okolo

22 000 bezdomovcov

Vraj na nich nie sú peniaze…

Napíšte o ľudskej dôstojnosti aj na Slovensku. Človek tu chodí celý mesiac do práce, len preto, aby zaplatil byt, dopravu, dane, smeti, elektriku, plyn, odvody, trochu sa najedol a keď si nasporí kúpi si niečo na seba. Na nič iné mu už neostane. Je toto dôstojný život, keď 80 percent ľudí žije z ruky do úst? Keď z 80 percent ľudí sú vlastne žobráci – je toto pán Fico dôstojné??????     Fero S.

Nuž milí Ferovia, čiže všetci féroví chlapi, peňazí je tu dosť, ale nie je tu asi chuť alebo čas, naťukať do mobilu niekoľko čísel z toho 885 000 000 eurového zisku, ktoré by sa dali jedným dvojtretinovým zasadaním parlamentu zdaniť v prospech toho milióna skoro otročiacich slovákov a ešte sa nenašiel nik, kto by im nejakú tú stovku či dve pridal cez internet banking k výplate, aby mohli dôstojnejšie žiť… My kresťania sa nevieme podeliť. Musí prísť nový antiteista Lenin aby nás to naučil?

V slovenských nemocniciach nemáme na toaletný papier. Vraj sa musíme uskromňovať. Kdeže by sme mi nabrali na zvýšenie platov už zotročeného nemocničného personálu, však … 

Na jednému utečenca dáva Európska únia mesačnú dotáciu 1500 euro. Preto ako hladní vlci migranti utekajú nie ku nám, ale najmä do Nemecka. Sú to neraz aj darebáci a špekulanti, čo pre EU neurobili ešte nič. Ak niekto budoval EU dvadsať či tridsať rokov a prišiel o prácu, po polročnej podpore ho členská krajina Slovensko podporí mesačnou čiastkou 61,60 euro, a to musí ešte niekde odpracovať 30 hodín. A to má za sebou návštevu sto miest kde hľadal dôstojnú prácu, žobranie peňazí od známych a zápas so samovražednými úmyslami z tejto biedy. Stretal aj takých, čo mali dve práce alebo nadštandartný dôchodok plus druhá práca, a to napr. aj medzi „kresťanmi“.

Žijú na Slovensku, obaja sú zamestnaní a VŠ vzdelaní. Po zaplatení hypotéky a potrebných účtov im na mesiac zostane 100 euro na zábavu. Takýchto rodín pribúda… Mnohí pracujú za minimálne mzdy. Prostitútka dokáže legálne zarobiť 5000 euro. Všetci máme povinnosť sa na to nemo prizerať?

Slovensko eviduje vyše 400 tisíc nezamestnaných, a asi 150 tis. poberá dávku v hmotnej núdzi 61,60. Ak neodpracujú tých tridsať hodín, čo sú vlastne už nútené práce zakázané Ústavou SR, tak asi polovicu.

„Nedá sa s tým nič robiť“
Tak toto je falošná dogma veriacich v tento  náš chorý systém
Byť ticho je diagnóza nazývaná v medicíne masochizmus
Je to veľmi nebezpečná a antikresťanská strata
osobnej ľudskej dôstojnosti

Pozrite sa s nadhľadom, koľko je na svete chudobných…

Osobná dôstojnosť

je najcennejším bohatstvom, ktoré človek vlastní. Na základe svojej dôstojnosti je človek sám osebe a sám pre seba vždy hodnotou. Preto sa nesmie s ním zaobchádzať ako s použiteľným predmetom alebo vecou. Osobná dôstojnosť je základom rovnosti všetkých ľudí aj ich vzájomnej solidarity  sv. Ján Pavol II. (ChFL, 38).

Všimnite si, že

základné dokumenty našej euroatlantickej civilizácie sú preplnené samými ľudskými právami

Neboli tí naši zákonodarci tými právami bez povinností ale poriadne pripití?

Treba upozorniť všetkých rozumných verejných činiteľov

aby nerozmaznávali ľudí iba stále ďalšími tzv. ľudskými právami

ale pripomínali im a vyžadovali od nich aj plnenie si

   elementárnych povinností človeka

správať sa slušne

povinnosť hľadať pravdu

komunikovať bez vulgarizmov a osočovaní

pracovať nejakým spôsobom pre spoločenstvo

zachovávať osobnú hygienu

udržovať veci vo svojom okolí v poriadku

absolvovať si aspoň základné vzdelanie

povinnosť pestovať si charakter

povinnosť chrániť si zdravie

alebo brániť si svoju vlasť, kultúru, rodinu či česť

Matka cirkev počas celých svojich dejín nezabúdala ľuďom

pripomínať aj ich povinnosti

Ak sa totiž niekto dožaduje iba svojich práv

a neplní si svoje občianske či náboženské povinnosti

tak je to degenerovaná ľudská bytosť

images

Práve preto tí,

čo sa domáhajú svojich práv,

a pritom celkom zabúdajú na svoje povinnosti

alebo ich zanedbávajú podobajú sa ľuďom

ktorí rúcajú jednou rukou to, čo druhou postavili

Povinnosti ľudskej osoby
Nerozlučný vzťah medzi právami a povinnosťami u tej istej osoby

Prirodzené práva, ktoré sme práve uviedli, sú nerozlučne prepojené v tom istom človeku, ktorému náležia, s toľkými istými povinnosťami. Tieto práva a povinnosti majú svoje korene, svoju živnú pôdu a nezničiteľnú silu v prirodzenom zákone, ktorý ich udeľuje, alebo ukladá.
Aby sme uviedli niektoré príklady, právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy

s povinnosťou čoraz prenikavejšie a  rozsiahlejšie poznať pravdu.  

        sv. Ján XXIII. Pacem in terris I,12      

Niektorí klerici za socializmu pochopili a aplikovali túto encykliku unikátne a

svojráznym spôsobom

„kto nechce pracovať, nech ani nekonzumuje jedlo“

sv.apoštol Pavol

„S povinnosťou pracovať, ktorú ukladá človeku príroda,

primerane súvisí prirodzené právo človeka žiadať si,

aby za preukázanú prácu mohol pokryť životné potreby svoje a svojich detí:

tak dôrazne vyžaduje príroda udržiavať človeka“ 

   Pius XII.

Povinnosť kresťanov je ochraňovať ľudské práva

ale aj byť vzorom pri plnení si povinností

Veľmi nebezpečný je ultraliberálny postoj,

ktorý klame občanom, že 

náboženské či občianske povinnosti nemajú

vraj žiadne

majú povinnosti otrokov

ktoré sú iba v ich v omráčených hlavách

a to čušať, otročiť na panskom a platiť účty…

A ešte majú „povinnosť sa hanbiť“ za to, že  ešte zostali slušní…

To toto je ten vrchol pokroku a ľudskej civilizácie??

To toto je tá úžasná naša vraj sloboda??

ale veď je to iba rafinovane zmanipulovaný

primitívny totalitno – kapitalistický  koncentrák

kde sa bohatí zasa rehocú z tých chudobných

a tí čudní šliapu po tých cudných

V knihe Zjavenia sv.apoštola Jána čiže v Apokalypse sa píše, že 666 je číslo šelmy je to vraj číslo padlého človeka. Určite ste si prečítali rôzne interpretácie, čo toto číslo znamená od čiarových kódov až po to, že toto číslo znamená číselnú podobu písmena W, čiže www internetu.

Magistérium matky cirkvi sa ku tomu oficiálne zatiaľ nevyjadruje.

Skúste sa zamyslieť nad jednou verziou vysvetlenia, čo toto číslo asi bude znamenať. Bez toho, aby ho hlbšie pochopili, ho sami predstavitelia a uctievači zlého sprejujú na múry ako stopu, že kdesi boli a niečo zlé tam vyviedli.

V biblii je sedmička číslom plnosti. Je to symbol začiatku už božských sfér absolútna. Šestka potom môže znamenať snahy človeka. A tri šestky znamenajú iba a len snahy človeka, ktoré akoby symbolizujú odmietnutie sedmičky. Konkrétne aplikované do reality to znamená prehnaný humanizmus. Presne to, čo nazval filozof Nietsche ako ľudské, príliš ľudské. Normálni chlapi by to nazvali zoženštilé, príliš zmäkčilé… A jednoznačne nezodpovedné!
To sa deje v našej realite s takzvanými ľudskými právami. Aj Vatikán je za ne, ale nie za všetko, čo má tendenciu sa tváriť, že je to ľudské právo, a duchovne premieňa ľudskú bytosť najprv na degeneráta a potom aj na padlého anjela. Tí, čo podliehajú našepkávaniu padlých anjelov sa celý svet pokúšajú presvedčiť, že právo na potrat, právo na to aby sa človek mohol živiť prostitúciou, právo na pseudomanželstvo rovnakého pohlavia, právo na samovraždu, právo na uctievanie satana a pod. sú podľa nich tzv. „ľudské práva“ a nás, ktorí s tým jednoznačne nesúhlasíme onálepkujú za staromódnych, spiatočníckych či homofóbnych… Ani o sebe netušia, že sú „stigmatizovaný“ uctievaním čísla 666. Ich humanizmus sa dostal na šikmú plochu a skĺzol do niečoho antiľudského. Laserové očipovanie, ktoré vraj elity na nás v blízkej budúcnosti chystajú bude ako horká pilulka na pár minúť, oproti duchovnej morálnej rakovine, ktorou je očipovaný už dávno vnútorný svet mnohých, na ktorých vnútornom zohavení  pracujú skryto, vytrvalo a škodoradostne padlí anjeli so svojimi extradobre zaplatenými pozemskými tajtrlíkmi vo vládach a roztrubovačmi v sektách. Kráľovská rodina, ktorá velí týmto elitám je roky trénovaná v utajovanej perverznosti, ktorú biblia volá šelma alebo aj beštia. Táto vláda urodzených a ultraprachatých zvrhlíkov zakrátko končí. Preto sa tak zo zvrhlosťami a rozoštvávaním vojen ponáhľajú, lebo veľmi jasne cítia, že ich koniec a návrat Kristov na zem je o chvíľu už tu.

TELO, DUŠA  A  DUCH

O zdravie nášho tela sa starajú desiatky všeobecných a odborných

lekárov.Internisti, chirurgovia, stomatológovia, onkológovia, ortopédi,

neurológovia, kardiológovia. Ich pomôckami sú stovky prístrojov, tisíce

druhov liekov. Bojujú proti zápalom, infekciám, sepsám, tumorom,

vredom, záchvatom, horúčkam, skriveniam, zlomeninám, nádorom,

 ranám, metastázam, alergiám, vyrážkam, kazom, plesniam,

hnisom,baktériám či vírusom.

O našu psyché – dušu sa zaujímajú psychológovia, psychiatri, psycho-

analytici a psychoterapeuti.Zbavujú nás škodlivých závislostí, komple-

xov, fóbií, mánií, psychóz, tráum, stresov, agresií, neuróz či depresií.

Lekármi duší sú aj učitelia, ktorí nám pomáhajú vyliečiť sa z nevedo-

mosti. Alebo i rodičia, ktorým záleží na správnej výchove svojich detí.

Kto má paranoju, hysterické záchvaty, bulímiu, nechutenstvo do jedla,

je narcis, narkoman, alkoholik, gembler, psychopat, oligofrenik, alebo

má sklony k samovražde, zajakáva sa,

toto a mnoho iného treba liečiť ambulantne.

Zdravá duša znamená mať vyvinutý zdravý rozum,

nepoškodenú vôľu a pamäť.

Doladené emócie.

Zdravú otvorenosť a kritickosť.

Ľudská bytosť má ešte jednu, a to najdôležitejšiu a najhlbšiu oblasť.

Tou je náš nesmrteľný duch. Duša našej duše. Biblické duchovné srdce.
Naša podstata – svedomie. To je zdravé vtedy, ak človek ľúbi. Zdravo,

nie dravo. Správne sám seba. Viac ako seba iných ľudí. A nadovšetko

Boha,Darcu života. Ak sa tu vyskytnú nejaké defekty, pomáhajú ich

liečiť kňazi. Liečia pomocou Božej milosti.Dávajú penitenta do rúk

Kráľa a Lekára tohto chorého sveta, do rúk Ježiša Krista. Ten svedo-

mie vôbec nespomína. Nie že by ho nemal. On je ním sám. Kto je čudný,

závidí, nenávidí, je lakomý, nemierny, nespravodlivý, zbabelý, chlípny,

úzkoprsý, ohlúpnutý, nečestný, nafúkaný, neverný, uzavretý, uletený,

prispatý, bezcitný a pod.

Ten je chorý duchovne.

  Vo svedomí poškvrnený,

teda hriešny.

Kristoterapia je pravá veda ducha,

ktorá nás od týchto

nesvedomitostí,

škaredostí do „špiku kosti“

oslobodzuje a

detoxikuje.

Priateľky a milenky kňazov

V Starom zákone natrafíme u prorokov na mnohých miestach na výčitky Jahveho

svojmu ľudu, svojej neveste a šľachetnej vinici, aby radikálne opustila obcovanie so

škodlivými milencami, ktorí sa jej ponúkajú, až tisnú z okolitého pohanského sveta.

Dnes by napr. taký Jeremiáš nahlas pomenoval naše biedy aj v kňazských radoch.

Jeden dekan sa až opil láskou k Ješitnosti, iný farár po dlhoročnom intímnom vzťahu

s Obezitou čaká dvojičky , ďalší kaplánko sa najradšej cukruje s Povrchnosťou.

Našli by ste aj takého pacienta, ktorý sa nechá titulovať iba ako pán doktor, čo asi

10 x viac než Pána Ježiša i so všetkými svätými miluje svoju najmilšiu, /š/ tetku Kariéru.

Alebo aj toho, čo sa asi chystá na parody – olympiádu v prepadnutí sa hanbou a okrem

Lakomosti sa „sakrálne osobášil“ aj zo Zbabelosťou a Nemilosrdnosťou, ktorá sa denne

nadchne už len z toho, ak niekoho odsúdi. A on sa z toho tuším roky ani nespovedá…

Tieto „frajerky“ niekomu zdanlivo pomáhajú. Nie však do neba.

Robia peklo zo života iným kolegom, veriacim, a nakoniec i fičúrovi, ktorého

vernosť ku sebe samému asi desaťročia nepozná žiadnu neveru.

Frajerka to je tá sila, ktorá pomáha byť väčším frajerom. Čiže buduje pýchu.

Takéto „milenky“ sú zakázané. V sakrálnom priestore jednoducho nemôžu byť legálne.

V realite však bežne šarapatia. Paradoxne sa im darí aj pod celibátnou maskou.

Ak je niekto ozaj Kristovým kňazom , ten sa novozákonným farizejom stať netúži.

Ten si nájde určite nejakú dôstojnejšiu Priateľku.

Napr. Meditáciu. Či Liturgiu. Alebo Históriu. Či Spiritualitu sv.Ignáca. Pastorálnu

medicínu. Filozofiu. Alebo Vedu či Prírodovedu. Nie hocijakú Hudbu. Teológiu tela.

Hagioterapiu. Homiletiku. Misiológiu. Etiku či Estetiku. Patrológiu. Niekto si trúfne aj na Mystiku.

Veru, nie je dobre človeku samotnému…

Aj kňaz je len človek.

Cirkev je miesto, kde by sa to nemalo točiť všetko okolo padlých žien / čiže

stelesnených bludov a nerestí/ a peňazí, ako už skoro všade inde.

Tá naša infekcia predivná

 3. apríla 2015  Pavel  0 Comments

Je zvláštne, že mnoho vecí, na ktoré kladieme zvláštny dôraz
Ježiš vôbec nevyslovil
Naopak, na mnohé veci, na ktoré my dôraz vôbec nekladieme
Ježiš robil

Richard Rohr

volá sa to aj pánbožkársky syndróm

Polokatolíci na Slovensku sú poznačení predivnou spirituálnou infekciou

Veľmi mnohí sa spovedajú zo 6.prikázania

akoby to bolo prikázanie prvé

Čiže nevyzretá láska ku sebe  a tie moje malé a často hlúpe veci

alebo techtle mechtle s inými

To  toto je  v živote podstatné?

         To toto predovšetkým majú riešiť Ježišovi učeníci ??        

  /infantilitas stupiditatis/

Z tejto trápnej puberty či až zoženštelosti sa musíme duchovní muži

jednoznačne a čo najskôr oslobodiť

lebo skončíme nedôstojne ako ťapákovskí trpáci a nevykúpení muži

Nahnité ovocie tejto desaťročiami neliečenej skrivenosti je aj to, že napr.

 v životopisoch svätých v slovenskom jazyku sa zametajú hriechy 

obvinenia proti čistote

  u svätých „pod koberec“, akoby táto hanba vôbec v cirkvi  neexistovala.

Problém existovať neprestane

 ak pred ním teatrálno – asexuálne

 privierame oči a máme ich zalepené stáročnými „karpinami“…

Je to pravdepodobne falošná hanba, pochádzajúca od našich

pohansko slovanských predkov

a z ich nesvätého „milovania sa navzájom“ vo svätohájoch

Voči moru necudnosti a nezosľachenému erósu

Cirkev musela robiť mnohé protiopatrenia

ale neraz to niektorí jej predstavitelia aj prehnali

Napr. košický biskup A. Fischer Colbrie,

    inak vzdelaný  muž ovládajúci 11 jazykov a žijúci v povesti svätosti     

 pred sto rokmi vydal nariadenie, že ak niekto navštívi kúpele aj 

v plavkách, kde sú obidve pohlavia, má vraj ťažký hriech…

Sme tu my veru veľmi divne niektorí tou biblickou giga šestkou

ale poriadne“stigmatizovaní“…

Aj kôli tomuto nariadeniu nebude vyhlásený za svätého, lebo to bol blud.

milenarizmus1
Zbabelé udania a satanské osočenia
iba negativizovanie iného, čiže nenávisť 
ničenie dobrej povesti a krádeže dobrého mena
neférové vyhodenia zo zamestnania
krivé prísahy a falošné spovede
nemilosrdné odsúdenia
upálenia či ukameňovania za iný názor
klamstvá priamo do očí
svätokrádežné sv. príjímania
  šaškovania pred oltárom
„strkanie hláv do piesku“
sú napríklad 
oveľa závažnejšie delikty a trestné činy
ako sú klasické hriechy proti 6. a 9. prikázaniu

 Toto sú tzv. duchovné zasmilnenia par excellance, desaťnásobne horšie ako smilstvá telesné.V tých je totiž aj keď dogebrený, ale aspoň náznak toho, že chcem urobiť niekomu dobre, aj sebe, ale v tom zaprasačení duchovnom je vyslovené prianie zloby, robenie zla inému, a nie iba na krátku dobu, ale je to zloba aj dlhotrvajúca…Ak má niekto prevrátené hodnoty, tak ten je  celoživotne zadlávený takýmito predsudkami a stratil schopnosť rozlišovať. Čiže je postihnutý veľmi vážnou chorobou, stratou zdravého úsudku, ktorú medicína volá demencia.

U pánbožkárov
čiže polokresťanov, čo majú gestá a masky superveriacich
 je „dogmou“ niečo, čo učením viery vôbec nie je
a mienkotvorným  je niečo
čo je eticky ale satanmi  poriadne skrivené
Hlavne sa držia falošnej dogmy,ktorá nie je nikde napísaná:
„Čo len na to povedia ľudia“…
pre nich je najdôležitejší povrch a nie vnútro
Čo si o tom myslí Boh, evanjelium a nebešťania
to je vraj nie že nepodstatné, ale je to ako nič!

O podobných vyčíňaniach

kostolných hercov a manekýnov 

praví proroci všetkých čias hovorili

ako o tom skutočnom

smilstve ducha

ktoré sa často

rado schováva pod náboženskou maskou

takzvanej „presvätej vernosti a čistoty“

Ďalšia obludnosť v našom správaní je napr. vtedy, keď sa poloslušný polokatolík začervená pri pohľade na fotku nahej ženy, a myslí si pri, že asi spáchal ten najväčší hriech, a že urobil to najväčšie hrdinstvo, keď svoj pohľad od toho obrázku odvrátil, ale absolútne ho netrápi to, že splodil nejakej žene dieťa, a potom sa na nich vykašlal, prepísal majetok po rodičoch iba na seba, a so súrodencami sa nemal potrebu podeliť a v krčme sa vychvaľuje s tým, ako volil toho, kto vytuneloval slovenskú krajinu…  Chudák, hrá sa akože na pánbožkára, ale ovocie jeho života je trápna etická produkcia a robenie pekla iným zo života?
 

Je to ťažká pseudoreligiózna patogenita

je to vážny nádor na duchovnom mozgu

 poškodenie bytia tzv. svätuškárstvom

a aj pseudokresťanským  primitivizmom…

Inteligenti to pochopia hneď

ale primitívom to treba asi opakovane nakričať do

ich predsudkami zasmilnených „tekvíc a makovíc“

ťapákovsky zdarebáčeno zaprasačených myšlienkových zlozvykov

že poprehadzované hodnoty sú dielom temných síl

našou povinnosťou
je pochopiť podstatu problému
dospelo a mužne nečušať ako
zbabelý nemý sluha
nie iba zahanbene a porazenecky zvesiť hlavu
ale tento bordel začať upratovať
najlepšie okamžite

„Keď  rozdávam biednym polievky a chlieb, tak ma volajú svätým.

A keď sa začnem pýtať, prečo nemajú tí biedni na ten chlieb a polievku,

tak ma začnú volať: aha – komunista“  

 brazílsky biskup Herder Camara 

images
Diagnózy zúfalý polokatolicizmus
alebo aj konformistická omámenosť povrchom
sú asi následky dedičného hriechu pre mnohých z nás
Je to ukryté pod veľmi nebezpečnou maskou superkatolíka,
ktorý naoko predstiera obrovskú úctu voči SVATÉMU OTCOVI .
Volá sa to papalatria, je to nie zlomyselné,
ale už to môže zaváňať modlárstvom,
svedčiace o tom, že sme ešte v predpubertálnej fáze kresťanskej viery a
„olej v lampe“ ani spása duše z toho „nehrozia“

Vonkajšia úcta nestačí!

Hlboko úctivo pápežovu autoritu síce rešpektujeme
ale akoby sme v stave zamilovanosti neregistrovali to podstatné
čo nám náš súčasný pápež František konkrétne radí, aby sa náš život 
nasmeroval do normálneho stavu dôstojného života
Dospelý kresťan na túto infantilitu jasne upozorní
a miesto manekýnsky našminkovaného superkatolicizmu
skúša žiť a byť príkladom v normálnych a úctivých vzťahoch
ku všetkým prolife spoločenským autoritám

ale najmä ku morálnej autorite č.1

tejto planéty a to je 266. nástupca apoštola Petra v Ríme

A túto úctu prejaví nie teatrálnym vrhaním sa

pred pápežom na kolená

ale skôr vážnym uvedomením si

ku čomu nás to František vyzýva

a snažením sa aplikovať jeho slov aj do praxe

13
Veľké túžby po zmene chorého systému
ktoré nosí s srdci každý slušný človek
sa aplikujú neraz do strašne veľa napísaných strán
v rôznych sociálnych analýzach, ako by to vraj malo byť…

Až desivé sú rozdiely medzi chudobnými a bohatými

treba urobiť čo sa nám dá a presadiť do ústavného zákona aby
v našej kresťanskej krajine bolo
elementárnou povinnosťou
správať sa slušne a žiť dôstojne
 a bohatým bolo dané za povinnosť postarať sa o najchudobnejších
a ak si nebudú túto povinnosť chcieť plniť
tak budú ich nadbytočné zisky jednoducho zdanené
v prospech projektov pre ľudí žijúcich v biede 

chudoba je mať iba to, čo potrebujeme na prežitie

bieda je nemať to základné, čo ku životu potrebujeme

žobrať musí ten, komu ide o holé prežitie

images
Zažil to, vidí to a upozorňuje na to
i náš pápež František

Skúste sa nie iba povrchne či na chvíľu zamyslieť

nad slovami a pre našu dobu veľmi dôležitými vetami,

ktoré povedal pri návšteve veľmi chudobnej časti mesta, tzv. favely 

v Rio de Janeiro 25. 07. 2013 

„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!

A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!

Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,

ktoré stále existujú vo svete!

Kiež by každý, podľa vlastných možností

a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,

aby sa urobil

koniec toľkým nespravodlivostiam.

Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,

často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.

Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!

Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,

„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných

je zásadne

proti už netolerovateľným

sociálnym a ekonomickým nerovnostiam

ktoré kričia do neba“

(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“

                                          Jeho Svätosť pápež František 

                                              "Karneval sa skončil."

Slováci, kresťania, najmä katolíci

čo konkrétne sme urobili?

okrem zdesenia a onemenia
pred už do prasknutia sa nafukujúcou

modlou bezbrehého zisku

ktorá zabezpečuje pár jednotlivcom
ktorí to ku dôstojnému životu už dávno nepotrebujú
prísun už nepotrebných stoviek miliónov eur?
Ich stav luxusu a doslova hriešneho nadbytku
je v porovnaní so živoriacim vyše milióna  slovákov
privádza celý národ do stále nedôstojnejšieho stavu
nafukujúceho sa luxusu vchádzajúceho do obludných rozmerov
ktorá je tu vedľa donebavolajúcej biedy mnohých

Dal niekto v parlamente za 30 rokov

slušný návrh

aby sa zdanili

tie najväčšie príjmy tých najbohatších

a aby sa pomohlo

v slovenskom národe najnúdznejším

a ďalším zbedačeným?

Nikto doteraz neprebúdza väčšinou katolícky slovenský národ

že je jeho povinnosťou

keďže je podľa Ústavy SR  sú dospelí občania nositeľmi moci v krajine
poslať do výkonnej moci toho
kto spravodlivejšie prerozdelenie prostriedkov
pre dôstojný život pre ľudí dobrej vôle
aj uskutoční
Tým, že strkáme hlavy do piesku alebo neideme voliť
alebo volíme politikov, ktorí túto prioritu

tzv.subsidiarity
/ čiže vzájomnej výpomoci/
nemajú

vlastne
podporujeme zlo
a mali by sme z neho robiť všetci mentálne príčetní


napríklad trojdňové celonárodné
pokánie


a až po ňom išli povinne všetci k voľbá
Aby sme ohlasovali nepančované evanjelium K Ježišovmu evanjeliu sa hlási iba tretina zo 7 miliárd ľudí. Je to preto, lebo je to pre nich veľmi vysoká morálna a intelektuálna latka, ktorú si preskočiť netrúfajú? Vyše miliardy, čiže vyše tisíc mil. ľudí sa hlásime ku Katolíckej Cirkvi. Iná miliarda sú nekatolícky kresťania roztrúsení v mnohých podobách kresťanstva. Keby chcela vyššia moc, tak by bola iba jedna Cirkev. Bolo by to však úprimné? Boli by sme všetci navonok katolíci a chodili by sme iba do katolíckych chrámov, ale boli by tam však aj mnohí bludári, popierajúci podstatné dogmy viery a pristupovali by s veľkou pravdepodobnosťou nehodne k platným sviatostiam. Výsledok by bol, že by na nich i na nás ostatných prichádzali nie požehnania, ale stále ťažšie tresty. Z vyššieho hľadiska je milosrdenstvom, že mnohí kresťania sú členmi rôznych cirkvičiek z neplatnými sviatosťami, lebo im chýba apoštolská postupnosť ich lídrov. Prijímajú “premenený“ chlieb a víno nie naozaj, ale iba ako symbol. Na svojich zhomaždeniach tým viac tancujú a tešia sa, čím viac sú od pravej Eucharistie vzdialení. Nás katolíkov niekedy zo svojej „výšky“ obvinia, že sme na svojich zhromaždeniach príliš vážny. Nuž, ak sa trocha zamyslíme nad zmyslom nášho stretnutia na sv.omši tak vážny a zdravo konzervatívny byť aj musíme. Po spoločnej sv. obete by sme mali byť aj radostní, lebo keby nám chýbal tento rozmer, bolo by to nekatolícke, až choré. Ak má však niekto svoje „kresťanské“ bohoslužby iba ako stále hlučnejšiu zábavu, ak sa ideme liečiť všetci ako hlúpe ovce bez spomenutia zmyslu nesenia kríža, ako je to v niektorých nekatolíckych spoločenstvách bežné, tam sa ponúka nie poctivá výživa, ale vo voňavom obale duchovne zaplesnený chlebík bez Kristovej podstaty a pančovaným a prisladeným vínom bez podstaty poctivej lásky. V katolíckej tradícii je prísne dodržiavaná disciplína, že v omšovom víne nesmú byť nijaké umelé prísady. V tomto cirkevnom predpise je ukrytý hlboký zmysel. Ak si samozvaní lídri skopírujú od katolíkov bibliu a začnú ohlasovať evanjelium a takto bez licencie nábožne podnikať, budú za to raz niesť aj zodpovednosť. Na žiadnej ekumenickej bohoslužbe takúto nótu asi počuť nebudete. Asi by to v zárodku narušilo vzťahy. Ak by sa pridala ku nej aj naša sebakritika, že aj my katolíci budeme ešte vážnejšie zodpovední za pančovanie evanjelia iným spôsobom, tak by naše ekumenické vzťahy nabrali iba hlbší rozmer. Ak sa verejne niekde ignorujú tri katolícke piliere/ tisíc krát dôležitejšie než tie dôchodkové/ čiže panenská Ježišova matka, pápežská autorita a platná eucharistia, pridáva sa tak do Božieho Kráľovstva akoby umelá želatina do poctivého tvarohu. Ak má v sebe ktosi priodvážny nenávisť voči týmto trom pilierom, tak primiešava do svojho ohlasovania aj jed. Mal by ho niekto aj napomenúť. Na jednej strane je dobré, že sa evanjelium ohlasuje, ale na strane druhej to nemôže byť dobré, ak niekto dlhé roky iných zavádza, kŕmi mnohých týždeň čo týždeň neplatne vyslúženými sviatosťami a káže o vyprázdnenom Kristovom kríži./ čiže ohlasuje kresťanstvo iba ako zábavu a radosť bez nesenia si osobného kríža/ A aby dosiahol „dokonalosť“ ešte sa aj s obrovskou drzosťou zahryzne ako had do trpiacich kresťanov a označí ich za strestaných „bohom“. A vyškerí sa im do tváre aký je len „zdravý a úspešný“. To je fakt vrchol, ale nekresťanského a neľudského cynizmu. Na bohoslužbách kresťanov sa produkuje aj istý pokrm pre telo i ducha. Totálna neznalosť, až trestuhodná slepota je tvrdiť, že je všade rovnaká kvalita. Rozum sme dostali aj na to, aby sme rozlišovali. Katolíci sa nezvykneme/ až na výnimky/ o nekatolíkoch vyjadrovať pohrdlivo. Aj keď vieme, že sa tam ponúkajú kresťanské produkty v rôznych stupňoch nekvality. Tak ako sa ponúkajú v hypermarketoch zlacnené ovocia v rôznych stupňoch nahnitosti. Čím sú horšom stave, tým sú lacnejšie. Teda aj dostupnejšie pre darmožráčov. Ten, kto nestratil sebaúctu, ten si do svojho tela nahnitú potravinu nedáva, lebo vie, že by si tak sám spôsobil zdravotné komplikácie. Keď sa však na Sv. Katolícku Cirkev ktosi osopí a kôli nejakému Judášovi, ktorý sa v nej nemôže nenachádzať, a osočí sa tak celé Božie Dielo ako prehnité, vtedy si myslím, že je našou povinnosťou sa ozvať a nenechať kydať na hlavu tým, ktorým to nepatrí. Rôzne milosti, ktoré sú v rôznych podobách po celom svete, aj v rôznych iba niekoľkoročných a nekompletných cirkvách, sú totiž ovocím svätých obiet predovšetkým tej pôvodnej, čiže Petrovej Cirkvi. Kto je pravý učeník, ten tomu rozumie, rozlišuje a Matku Cirkev bráni. Aj sám Ježiš sa na krížovej ceste ozval, keď mu nejaký darebák dal zaucho : „Ak som zle povedal, tak dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ ?!“ /Jn 18,23/ Čistota podľa patrónky Európy „A preto, ak si praješ dosiahnúť čistoty, po ktorej túžiš, je treba, aby si zvládla predovšetkým tieto tri veci: 1. Spoj sa so mnou, Láskou a zachovávaj vo svojej pamäti živú spomienku na dobrodenia, ktoré si odo mňa dostala. 2. Zrakom intelektu kontempluj o cite mojej lásky, ktorou Vás nesmierne milujem. 3. A posudzuj ľudí mojou vôľou, nie ich zlou vôľou, pretože ich Sudcom som ja a len ja, nie Vy. Týmto dosiahneš úplnej dokonalosti.“ /Sv. Katarína Sienská, Dialóg, kap. 100, str. 175/ Všimli ste si? Ani slovo o sexualite… Čiže denne si sprítomniť veľkú Lásku Božiu. Opätovať ju. Snažiť sa to neodfláknuť. A primitívne iných neodsudzovať. Mali by sme to napísať niekde na najväčší bigboard na Slovensku. Dobre si zapamätajme kresťania, o čom je podstata sv.čistoty. Tá neraz naša amatérska herecká asexuálnosť to nie je. Ak sa niekto nikoho nedotkne, ani seba a na takejto puritánskej hygiene si zakladá, a popritom odsudzuje až sa mu z hlavy práši, alebo sa robí príliš dôležitý, aby zakryl svoje komplexy menejcennosti, či tisne sa tam, kde to nevonia , ten je ešte vo farizejskej špine. Inkarnácia alebo reinkarnácia? Ktosi ma osočil, že vraj šírim reinkarnáciu. Doba boľavá už z toho skončila, nastal čas očistiť si meno, tak si prečítajte môj názor. Pseudokatechizmy hinduizmu, budhizmu a new age ponúkajú reinkarnáciu ako svoju predstavu večného života. Čo na to kresťanstvo? Je celkom proti. Považuje takú eschatológiu /náuka o posledných veciach človeka/ nielen za škuľavú, ale i čaptavú. Prečo? Lebo odporúčania tohto ducha nie sú férové. Je to duch darebáctva, ktorý si nič nerobí z prepadnutia žiaka v škole. Však príde on znova a doučí sa potrebnú látku. Je to zlozvyk odkladania na inokedy. Schudnutia, prestania s pitím alkoholu, uprataním si vo vzťahoch či vecí okolo seba. Je to zloduch lenivosti, ktorý si hlivie vo svojich nerestiach a odsúva boj proti nim na nejaký iný život. Je to aj jed zbabelej nezodpovednosti, ktorý za pecou čuší, keď sa treba ozvať a necháva si mučenícke svedectvo pravde asi na inú dobu. Je to duch ilúzie, ktorý nehorázne klame, že vraj sa tu budeme donekonečna zrodzovať, až kým vraj ráčime dôjsť k pochopeniu a rozlíšeniu čo je dobro a čo zlo. Je to duch okultizmu, ktorý ponúka ako 100 % účinné preháňadlo na akúkoľvek karmickú zápchu asi každá ortodoxná bosorka. Je to duch utekania pred krížom. Veľmi rád ho ponecháva iným. Byť poriadnym človekom a potom sa snažiť aj o svätosť sa mu vraj „ete nekce?“ A pre pánajána kedy s tým chce to rozmaznané decko začať!!?? Posledný Súd sa približuje. Beda nepripraveným, hovorí kresťanstvo. Iné cesty sú v „pohode“. Žiadne stresy. Máme vraj nekonečne veľa času, Bože! To sa deje aj v cirkvách medzi vo viere nedospelými, ktorí si zníženú zámku zo správania zvolili za doživotný ideál. Slovo ktoré sa telom stalo a inkarnovalo sa na zem na to, aby nás v obrovskom zápase vykúpilo od moci zlého, tak tejto obrovskej Božej Láske reinkarnační apoštoli ako vesmírni hasiči odpovedajú chladivým súcitom? Dávajú Krista s neslýchanou ľahostajnosťou na jednu úroveň s inými nekompletnými osobnosťami alebo pobehajmi? Či je spravodlivé dať slnko na jednu úroveň s lampášmi? Duch reinkarnácie je duchom tohto sveta. Je to duch zabávania sa. Postráda primeranú vážnosť alebo naopak je to duch vážnosti až smrtonosnej. Preto to nemôže byť duch kresťanstva. Je vlastne jeho opakom. Jeho hrdinovia netúžia po Otcovom pálaci, ale po ďalšom pobyte na planéte, kde prostitútka zarába 1O x viacej ako zdravotná sestra. A kde zabiť proroka je bežnou prevádzkou toho, kto tu vládne… Preto takto tvrdšie píšem, aby to zatriaslo tými, čo reinkarnáciu, čiže falošnú nádej, že sa tu budeme neustále opakovane zrodzovať, považujú za akože normálnu. Inkarnácia /vtelenie/ Krista v konkrétnom čase a mieste a Jeho radikálne plnenie Otcovho plánu je jasný antidarebácky štýl. Ježišov učeník, ak nechce stratiť svoju identitu, sa má tohto štýlu verne držať. My by sme sa nemali pútať iba na túto zem, lebo tá má veľmi ďaleko od normálnosti. Tento svet niekedy pripomína blázinec inokedy polepšovňu a asi najčastejšie cirkus. Pohŕda Duchom Svätým a preto nemá pravú radosť. Zháňa si náhražku v rôznych zábavných umelinách. Miesto prirodzenej tváre má sto grimás. Alebo pod vyškerenou maskou zúfalstvo, ako raz napísal pápež B XVI. Naša vlasť je v nebi. Otcov príkaz je večný život / Jn 12, 50/ Reparáty v ďalšej pozemskej destinácii sú čarovným lákadlom falošnej a krutej matky, karmy Baby Jagy, z ktorého sú potom ľudia veľmi nepríjemne rozčarovaní. Túto falošnú verziu večného života nazval Ježiš presne, ako večné trápenie. A priniesol na ňu aj spoľahlivý liek : žité evanjelium. PS. Ten kto ma z hlásania tohto strašného bludu obvinil, ten ním chudák trpel sám… Až taký debil nie som, aby som išiel do školstva radiť žiakom aby prepadli. A keď proti niečomu bojujem, ak sa zamyslím, či to vôbec existuje. Lebo ak by sme bojovali proti Fantomasovi či Babe Jage, ktoré sú iba vo filme či v rozprávke, tak sme boli iba ako šašovia, ktorých boj by bol na posmech. Malomocenstvo primitivizmu Neviem či ste si všimli, ale napriek obrovskej ponuke rôznych múdrostí máme okolo seba dosť produktov z dielne primitívov.Volali sme ich pôvodne hriešnici. Neraz sú to ľudia so skončenou vysokou školou. Inteligenciu si v apatieke nekúpia. Paradoxne Vás neraz prekvapia svojou životnou múdrosťou či schopnosťou triezvo rozlišovať jednoduchší ľudia bez titulov či dôležitého spoločenského postavenia. Pohladíte dieťa, až Vás podozrievajú, že ste pedofil. Idete s nejakou mladšou slečnou na večeru, už ste smilník. Poviete slovo vibrácia či aura, už ste namočený celý v New Age. Opýtate sa kdesi nahlas, či reinkarnácia nie je moderným slovom vyjadrené to, čo sa v biblii nazýva večným trápením, už Vás primitívi označia, že veríte a hlásate v Cirkvi reinkarnáciu. To ako keby zhodili lekára, že išiel do medicíny šíriť syfilis, iba preto, že ho kdesi zdiagnostikoval a pokúšal sa ho liečiť. Alebo deklasovali učiteľa, že do školstva prišiel doporučovať, aby žiaci prepadli. Duchovní somári totiž takto iných odpisujú. Neraz kôli jednej vete vytrhnutej z kontextu. Mám s tým svoje dlhoročné skúsenosti. Aj to sú vážni pacienti a potrebujú asi špeciálne sanatórium. Ak sa pokúsite ich rehabilitovať, modlite sa aj o dvadsaťročnú trpezlivosť. Neraz Vás tupo odpíšu a osočia iba za vyslovenie Vášho názoru a necitia potrebu sa ospravedlniť. Presne touto diagnózou trpeli farizeji, čo uštvali Krista až na kríž. Ukazujú iným svoju „úroveň“ a „čistotu“ a nevadí im ukradnutie dobrej povesti inému. A to boli naslovovzatí odborníci na vtedajšiu teológiu, morálku i právo. Čím sa stanete vernejší pravde, tým čakajte silnejšie obkydávanie na svoju hlavu. Zakomplexovaní simplexovia tú kvalitu jasnozrivo vycítia a začnú nálety ako šváby na pivo.Primitíva napadne zo sto možností tá najsprostejšia ako prvá i posledná. Drží sa iba tohoto debilného dojmu, dlho mu slepo verí, dlho sa z toho dostáva a nakoniec sa hanbí. Tak veľmi, ako ťažko bol zadlávený predsudkami, čiže primitívnosťami. Pokánie vraj za to robiť nepotrebuje. Kritické myslenie a zváženie iného názoru, iných možností, porovnanie či štipka elementárnej empatie, je pre neho nedostupný luxus. Toto je jedna najväčších ľudských bied. Spirituálne malomocenstvo. Rodný brat Peter mi raz povedal, že ak Ti niekto ubližuje tak Ťa prosí o pomoc. Uznávam dva životu prospešné izmy, katechizmus a antiprimitivizmus. Oba nás spoľahlivo vyvádzajú zo zúfalého labyrintu doby povrchovej. Možno raz bude v katechizme úvaha o primitivizme ako o pozadí dedičného hriechu. Z primitivizmu sa mi za 22 rokov nespovedal nik. Ja som sa ho dopustil viackrát. A ak Vás ktosi označí za špinu iba preto, lebo zbadá Vaše špinavé monterky, vedzte, že jeho pohľad má v sebe aj kúsok pravdy. Ale tá pravda väčšia, ktorú o sebe ešte nevie, znie, že tých najťažšie chorých veru nemáme v nemocnici. Sú to neraz zdravo vyzerajúci a namysleno rozdrapení jedinci, ktorí občas brízgajú na pápežskú neomylnosť aby svetu dosť často ukázali, že ju vlastnia len a len oni sami… Pri ich pozornejšom počúvaní zaťato čiže fanaticky si obhajujú svoje pravdy pomiešané s bludmi, svoje dobré skutky spolu s vážnymi sociopatiami, čiže ťažkými hriechami. Absentuje u nich schopnosť rozlišovania, a tento defekt nemajú záujem si poopraviť. V ríši primitívov sa klaňajú verne týmto božstvám, ktoré sa volajú aj krivé zrkadlá. Kto by im chcel dať do optiky zrkadlo reálne, toho vyštvú a to zrkadlo pošpinia či rozbijú. Ak ich zbytočne nedráždite neskrivenou realitou a pozeráte s nimi na ich krivuliaky,ste ich súdruh kamarát a je to „zábava.“ Šalamún – symbol mudrca, ale aj arcihlupáka? Určite ste počuli o židovskom kráľovi Šalamúnovi, ktorý žil pred tri tisíc rokmi, aký bol len múdry. Veru začal dobre, ale hrozne dopadol. Modlil sa o múdrosť, 4O rokov bol kráľom, podľa biblie sa mu Jahve dva krát zjavil, spomínajú ho dve SZ knihy a on je vraj autorom troch biblických kníh. Nie hocijaká celebrita, jedna z najväčších. Príbeh hoden zamyslenia sa. Treba nielen dobre začať, ale i skončiť. Biblia však nezamlčuje jeho nešťastný koniec.Opustil Pána a prednosť dal modlám. Kamošovi, Aštarte a Molochovi. Ak si niečo vyhľadáte z biblických slovníkov napr. o Molochovi, tak sa pripravte na vydesenie. Človeku napadá, na čo mu bolo to kúpanie sa v zlate a prepychu? Na čo mu bol ten hárem s tisíc ženami? Načo toľko snaženia pri budovaní kolosálnych priestorov vonkajšieho chrámu, keď sa fatálne zbúra ten vnútorný? Keď nám uletí podstata všetkého… O čom to vlastne všetko bolo, o klamstve ? O strašne povrchnom žití života? Prečo ho Boh nechal tú druhú polovicu života žiť, a skončiť v takejto hanbe? Aj tí prví sa môžu stať poslednými, ak sa prestanú modliť. Ak začnú stvorenia milovať viac ako Stvoriteľa. Možno preto sa to stalo a je to v biblii. Pre povrchných čitateľov biblie je Šalamún vzorom múdrosti. Pre tých čo čítajú ďalej a hlbšie je symbolom arcihlupáka. Vraj zobuďme sa „Zobuďte sa!“ je názov časopisu, ktorí držia otrčený pre všetkých okoloidúcich dve panie. Ide o jehovistky. S bibliou Vám ponúknu aj kvalitné somárske bludy. Vraj Najsvätejšia Trojica nie je a Ježiš nie je Druhá Božská Osoba a podobne. „Prebuďte sa!“ vyzýva čitateľov Posolstvo Grálu. A o pár strán neskôr doporučí, aby sme si ani Ježiša za vodcu života nezvolili alebo že jeho ukrižovanie nič pozitívne neprinieslo, iba nás vesmírne zákony ešte viac vytrestajú. „Lidé – budíček!“ bombardujú Vás „láskou“ na 7. tisícoch stranách ufo nadšenci, www. vesmírnílidé.cz Dočítate sa na nich aj, že Ježiš na kríži neumrel. Teda… Aj vo vnútri kresťanstva sme mnohokrát vyzývaní rozlepiť si karpiny na očiach. Napr. v knihe „Bedlite“ nám páter Mello dáva mnoho návodov, ako máme konečne intelektuálne precitnúť. Ozaj mu to rôznorodo kvalitne páli, ale ani raz tam nespomenie, že si treba niesť svoj kríž s Kristom. To podstatné mu uniklo. Ešte sa ako kresťan asi v tejto oblasti neprebral. Oprávnene ho kard.Ratzinger viac krát na rôzne úlety upozornil. Aj jeho čitateľov. Pripiť sa dá aj „bedlivosťou“. Iný pán farár vlastným príkladom chce iných prebudiť z nemorálnej záplavy okolo tak, že roky iba umŕtvuje svoj erós, až si poškodí svoje duševné i telesné zdravie. Vôbec si nevšimne a ani nespomenie učenie posledných pápežov, že erós treba v tele zduchovniť a skultivovať? A nie ho zaškrtiť! Keby sa prebudil, zameral by sa oveľa viac na umŕtvenie pýchy a sebalásky než na pohlavnú silu. Tu páchame napáchnutí svetom kadejakými záchvatmi dôležitosti väčšiu hanbu. Iný horlivec dal do kostola veľký obraz Božieho milosrdenstva, aby všetkým ukázal, kadiaľ vedie cesta, ale “ ješitnejšieho, tvrdohlavejšieho a vnútornou ukrutnosťou poznačeného človeka som nestretol“, povie Vám o ňom kolega, čo s ním pár rokov žil v komunite. Asi ho tak poznačila homofilná časť jeho predchádzajúceho svetského života a jeho správanie bol dôležitý odkaz, ktorý nám do Cirkvi priniesol, že aká je vlastne pravá tvár takéhoto hriešneho štýlu života. Vo svete sa to sotva dozviete. Veru zobuďme sa, a bez odsudzovania sa snažme ostatných pochopiť. Veď všetko čo sa deje nesie nejaké posolstvo a môže nás o niečom poučiť, prebudiť. Aj príklady, ktoré som spomenul nám paradoxne svojim rôzno úrovňovým duchovným spánkom môžu pomôcť rôznorodo precitnúť. Veď kto z nás vníma úplnú realitu? O kardinálnych cnostiach, a nie iba tak platonicky… Momentálne s evanjeliom ohlasujeme ako kardinálne cnosti Múdrosť, Rozvážnosť, Spravodlivosť a Miernosť. Je zaujímavé, že autorita Cirkvi zatiaľ schválila iba tieto, ktorých autorom je síce inteligentný, ale pohanský filozof Platón. Čakalo by sa, že ich bude skôr sedem, a to tých, ktoré sú opakom 7. hlavných hriechov, ktoré určil pápež Gregor Veľký. Asi dvadsať rokov uvažujem nad cnosťami, a dosť dlho som meditoval, ktoré sú tie hlavné, z ktorých pochádzajú tie iné, menej dôležité, ale určite tiež cenné. Aj katechizmus sa vyvíja a v tom dnešnom sú veci, ktoré neboli v tom včerajšom. Zamysleli sme sa my vôbec vážnejšie nad tým, ktoré cnosti sú tie hlavné? Tak ticho sa trocha aj prihováram, aby sme si najmä duchovní muži, našli čas na veci podstatné a zvážili iný, než iba Platónsky model, kde by bolo napr. týchto 12 kardinálnych cností. 1. Nezištnosť / Diligentia, non avaritia / 2. Presnosť / Exactus, accuratio, subtilitas / 3. Miernosť / Temperantia / 4. Milosrdenstvo / Misericordia / 5. Vernosť / Fidelitas / 6. Spravodlivosť / Iustitia / 7. Pokora / Humilitas / 8. Múdrosť / Sapientia / 9. Umenie / Ars / 10. Sebaúcta / Honor sui/ 11. Rozvaha / Prudentia / 12. Svätosť / Sanctitas / Voči cnostiam by sme mali mať aj iný než platonický vzťah, však? Nezabudnime, že ak s nejakou tou cnosťou sa z Božej milosti priatelíme a s ňou spolupracujeme, je to väčšia hodnota ako miliarda v banke. Z hľadiska viery je úplne iný pohľad, kto je naozaj boháč a kto chudák. Táto optika, ktorá je dnes v pozemskom provizóriu u väčšiny na posmech, bude zajtra v Nebeskom Jeruzaleme rozhodujúcou skutočnosťou . Pár viet o milosrdenstve Milosrdenstvo, „miseri cordia“ je v preklade z latinčiny „biednemu zo srdca“. Výraz „rechem“ znamená v aramejčine vraj milosrdenstvo i materinské lono. Opak tejto cnosti je ukrutnosť. Ak je niekto krutý ku iným, dávno predtým bol krutý sám ku sebe. Klasická krutosť ku sebe je žiť dlhšie s ťažkým hriechom, a dlabať na to. Byť neotesaný, teda s hrubou kožou a bezcitný. Čiže mať zanedbanú spiritualitu. Alebo sa až zadrhnúť zo šiestimi rezňami a nedať ani jeden tomu, čo nemá žiaden. Alebo kecať hodinu iným o „nezištnej“ láske a nedať bratovi mikrofón ani na minútu. Či byť ako opitá materinskou láskou a nevšimnúť si inú sestru, čo deti nemá. Kto odsudzuje iných je ku nim krutý. Väčšinou mu vadí to, čo má nečisté v sebe sám. Je treba byť milosrdný aj ku sebe / o.biskup Š.Sečka/ Ak niekto iba nerozumne odpúšťa, jeho dobrota môže podporovať zlo. Nekonečné odpúšťanie môže pomáhať alkoholikovi upiť sa k smrti. Neverníkovi sa úplne zdegenerovať. Narkomanovi si totálne zohaviť zdravie. Odpúšťanie treba vyvažovať spravodlivosťou. Teda nasadiť po sérii odpustení zdravú prísnosť, ktorá zdarebáčenému lenivcovi akútne chýba. Sväté neodpustenie je tiež jedna z podôb milosrdenstva. Ježiš hovoril, že treba odpustiť aj 77 krát, ale nie 777 krát a zblázniť sa z toho. Ak sa chceme zajtra dožiť milosrdenstva od Boha voči nám, tak nezabúdajme ho prejavovať tým, čo sú vedľa nás dnes. Milosrdenstvo sa prejavuje aj v citlivých, jemných a taktných medziľudských vzťahoch /A.Mello SJ/ Ak niekto pôjde do zatratenia,bude to podľa evanjelia nie ten, čo nečítal bibliu či neprijímal sviatosti, ale ten, čo sa nezmiloval nad niekým, nad ktorým sa zmilovať mal. Ak nepomohol niekomu, komu mohol pomôcť. Povrchné spovedanie sa môže aj škodiť Aj my katolíci by sme si mali dať pozor, aby sme niekedy nedopadli ako sektári. Žiť katolicitu znamená snahu žiť kompletnosť, a nie iba nejakú časť z celku. Konanie pokánia nie je iba sa spovedať. Samozrejme je to jedna z podstatných vecí. Ale posúdťe sami, či nestratil súdnosť ten, kto sa spovedá každý mesiac z toho, že pribral päť kilo na váhe, lebo sa objedal. Takto si to „oľutuje“ 12 x do roka a výsledok je 6O kg nadváhy. Za dva roky 12O. A napomohol tomu – nahluchlý spovedník… Ak by bol totiž pri zmysloch, tak by tomu nábožnému darebákovi asi v tretine tohoto procesu rázne povedal, aby sa spovedať prestal, a začal chudnúť, lebo to zle dopadne. Nadváha ješitnosti či lenivosti je oveľa závažnejšia než tá v tele.Lebo ju až tak nevidno… Veru kňaz musí niekedy nedať rozhrešenie, ak má penitenta rád. Ježiš to veľmi múdro naznačil vetou : “ Komu zadržíte hriechy, budú mu zadržané“. Prilacné odpustenia môžu byť aj škodlivými. Treba bedliť, aby sme vychovávali charakter človeka. A tiež aby sme si spoločne nerobili zo sviatosti pokánia vlastne trápny svätuškársky posmech. Zadržanie odpustenia pri opakovanom opíjaní sa, alebo v partnerskom žití v hriechu, alebo chronickom opakovaní ubližovania iným cez telefón a pod. je pedagogickou nutnosťou, ktorá by mala byť súčasťou bedlivej pastorácie.Aj v medziľudských vzťahoch niekedy nepodanie ruky sociálnemu kreténovi, ktorý nevie povedať slovo prepáč a ani nemá záujem sa to naučiť, je sto krát väčšou pomocou ako mu robiť výčitky alebo sa na neho falošne usmievať. Pokánie alebo bulvár? Nedávno som si bol zaplávať. Potom som išiel do parnej sauny. Stretol som tam kamaráta Mudr.Jozefa. Vravím mu, že idem ešte do toho iného bazéna. On mi na to, že aby som radšej nešiel, lebo sa tam ktosi pred hodinou vykadil. A že to asi dieťa nebolo. Vďaka za upozornenie. A tak ma napadlo, že aj takéto otrasnosti sa stávajú. Aj horšie, a v iných oblastiach. Človek snažiaci sa o hygienu chodí na WC a umýva si ruky. Sú však aj jedinci, čo si svoje vnútorné tlaky uvoľňujú inak a netradične kreatívne. Každý z nás potrebuje očistu. V Cirkvi vychovávame ľudí ku tomu, aby ju robili dôstojne. V ospravedlnení sa. V spovednej miestnosti. V modlitbe. Pri začiatku každej sv.omši by sme to nemali slávnostne odfláknuť, ale úprimne sa detoxikovať pri Kyrie eleison. Kto to pochopí a robí, robí dobre. Je však nie málo tých, čo pokánie vraj nepotrebujú. Vytvoria si tak zbytočný problém. Nepriamo sa tak sami vyhlasujú za svätých a bedliacim na seba iba prezrádzajú, že žijú v klamstve. Začne to v nich kvasiť. Po koktaile zo všelijakých gebuzín prichádza reálna zápcha. Ani si to neuvedomujú, ale špina sa v nich hromadí a musí nejako von. Aby ich to nerozdrapilo. Prvá pomoc je kúpiť si bulvár. Ten plní v spoločnosti funkciu čističky odpadových vôd. Ktosi sa tam „vykadí“ a ostatní sa akože pohoršujú. A tak sa to trochu aj perie. Veľká trápnosť vonku rieši akože naše trápnosti vo vnútri. Úspech bulvárom nafúknutých talafatiek je veľký i preto, lebo je veľa tých, čo ho kupujú. Kŕmia sa nafúknutými škandálmi aj preto, aby teatrálnym vydesením sa nad veľkými krádežami sa trochu očistili od tých malých a svojských. Híkaním nad smilstvami celebrít sa aspoň trochu očistili od sebauspokojovaní svojho ega, ktoré nehľadá Božiu Vôľu. Jačaním nad nejakým vonkajším víťazstvom zabudli na svoje vnútorné prehry. Konšternovaním nad nejakou vraždou sa povzniesli nad napr. zabitím cudnosti v sebe. Novopohanská spoločnosť duchovne živorí a očisťuje sa podvedome tak, ako vie. My sme však v centre duchovnej hygieny. A my v Cirkvi potrebujeme primitívny bulvár neraz tiež? Nafúkneme jednu nekompletnú vetu a odpíšeme celého človeka? Zo zbabelosti nenapomenieme dotyčného medzi štyrmi očami, ale ho udáme niekomu inému? Tieto ohovárania, odsudzovania a niekedy aj osočenia považujeme za normálne? Toto je vizitka veriaceho? Snažme sa byť najskôr normálnymi ľuďmi. Benedikt XVI.kňazom povedal: „Je absolútne zásadné byť najskôr človekom.“ Zmysel pôstnej doby nie je iba zhodiť nadbytočné kilá, hoci aj to by sa nám veru zišlo, ale zbaviť sa napr.aj rôznorodého „kadenia do spoločného bazéna.“ Si perverzák? Ozvi sa… „Si perverzák? Nestačí ti klasika? Volaj a č.tel“ Jeden zo stoviek inzerátov v našej tlači. Zvykli sme si a pomaly už nikto proti tomu neprotestuje. Predstavte si podobný inzerát. “ Potrebujete odstreliť dlžníka? Alebo navždy umlčať babičku, čo nemôže umrieť? Zavolajte na č.tel“ Okamžite by išla po nich polícia, zatykač, súd, väzenie. Ohrozovača spoločnosti by sme okamžite izolovali, spoločnosť chránili. Falošného dobrodincu spoločnosti a denegeráta populácie v inej oblasti až trestuhodne skoro všetci a vzorne otupene „tolerujeme“. Aj pobehujúceho besného psa po ulici máme všetci iba nemo tolerovať ?? Aj my v Cirkvi radšej čušíme aby sme spoločnosť nevyrušovali. Nie je to pre nás asi vôbec dôležité. Musíme sa asi všetci predovšetkým klaňať modle Ekonomiky a modle inej: Slobode. Kresťan by modle na lep sadnúť naivne nemal, však? Ak by polície nechránili občanov, ale chránili by vrahov či kriminálnikov, boli by to čierne mafie. A vlády, ktoré ochraňujú perverzákov, nechajú ich slobodne podnikať zo smilstvom a zarábať 5 až 10 x viac než občanov v oblasti školstva a zdravotníctva, tie vlády skúste nazvať pravým menom sami. Mafie ružové? Pasáci pasákov? A oni tancujú od šťastia keď idú vládnuť?? Byť raz na ich mieste pred Božím súdom by som veru nechcel. Koho mám voliť ? Poraďte mi. Idú voľby a mám problém. Som kresťan a volil som vždy niekoho, o kom som si myslel, že presadí nejakú kresťanskú myšlienku vo veciach verejných. Mám pokušenie sa zaradiť medzi 5O percent tých, čo sú sklamaní a na voľby sa asi vykašlú. Nevyznám sa v ekonomike, vidím ako sa pár jednotlivcom darí, a ostatní sú naštvatí, lebo žijú LTT/ len tak tak/. Obávam sa, že tí bohatí sú v stále väčšom ohrození, lebo čím viac bohatnú, tým ich väčšina viac nenávidí. Môže to dospieť ku tomu, že ich rozhnevaný dav ušliape. Chudákov. Nijaká zo strán neponúka riešenie, že by tých bohatých pred týmto strašným scenárom uchránila a tým menej bohatým tie nadbytočné miliardy, ktoré tí boháči vlastne už ani nepotrebujú, trocha rozumnejšie prerozdelila. Naposledy to urobila KSČ a to dosť kruto. Ich nasledovníkov sa voliť obávam. Skoro všetci politici sú pozitívne naklonení kresťanstvu. Avšak za dvadsať rokov sa nenašiel niekto, kto by napr. razantne bojoval proti pornografii a „legálnemu“ smilneniu. Takže v tejto krajine sú aj preto stále besnejšie deti v školách, stále častejšie depresie u dôchodcov a stále väčšia naštvatosť u strednej vrstvy. Máme otrávené studne a rád by som volil niekoho, kto by toto otravovanie a degenerovanie populácie zastavil. Vďaka Vám, ak ma na takúto stranu či osobu do volieb upozorníte. Rád jej dám svoj hlas. A možno i ďalší z tej polovice politikou znechutených občanov. Katolícka Cirkev je perla, ostatné bižutéria Tak znel nadpis nad rozhovorom so mnou v denníku Sme v roku 2007. V diskusiách pod ním mi mnohí dali poriadny písomný preplesk za túto arogantne znejúcu vetu. Vôbec som ju ani nevyslovil. Jej autor bol niekto v redakcii. Dal ju tam zámerne a určite sa na tom preplesku dobre škodoradostne pozabával. Čítajúc ten zoznam nadávok som si o autoroch tých príspevkov pomyslel so súcitom, že je im treba fakt pomôcť. Vlastne skoro každý, kto sa objaví v liberálnych médiách musí rátať, že ide do ringu, kde je dosť veľká nenávisť voči hocičomu cirkevnému. S inkvizítorskými postojmi treba rátať. Dnes však u tých tzv. najväčších liberálov, ktorí liberálmi / vyznavačmi slobody/ už ani nie sú, ale ich diagnóza sa volá libertinisti, čiže odbrzdení uctievači svojvôle. Tí nazlostení hadi na seba iba priokato prezrázdajú, že nerobia žiadnu detoxikáciu a jedov sa zbavujú uštipnutím iného. Keby som dal rozhovoru nadpis, dal by som možno: „Iba jedna kresťanská cirkev je originál, ostatné sú kópie.“ Tak ako je iba jeden originál Mony Lisy a veľa podarených či nepodarených kópií. Aj pieseň Yesterday má vraj 2000 mutácií, ale jeden základ. Ináč vďaka denníku Sme za možnosť sa u nich vyjadriť až na 13 stranách. Aj ich redaktorovi Karolovi Sudorovi za verné tlmočenie rozhovoru i za nie prihlúple otázky. My sme išli za kňazov preto, aby sme hlásali evanjelium a bránili Matku Cirkev. Ak nám niekto vynadá, nemali by sme sa urážať. Testuje to asi našu pokoru. Aj to patrí k našej službe. Tí najlepší z nás čelia neraz tomu najprimitívnejšiemu slovníku. Mali by sme byť vďační aj napr. za každého novinára, ktorý nám pomáha povedať niečo pozitívne o Božom kráľovstve.

Extrémisti

 13. apríla 2015  Pavel  0 Comments

images369

Sme nastavení na snahu o dokonalosť

Ak tomu však bude chýbať zdravý spirituálny rozmer

tak táto ľudská túžba sa môže zblázniť

a prejde do extrémnych nie normálnych rozmerov

mentální anorexie
images6666

Vo svete to volajú extrémizmus

v náboženstve to voláme praktický satanizmus

images7458

Adorácie kultu tela končia ignoráciami zdravého rozumu

index487
images458

Je to trest za zamedbanie spirituálneho rozmeru človeka

images998

Nemiernosti rôzneho druhu sú peklá na zemi, inkarnované do ľudských tiel

Jedni podliehajú rozkoši z prežierania sa

A tí druhí rozkoši z hladovania

78999
Ak to človek prestane mať pod kontrolou,
prídu veľmi nedôstojné následky
images478

  Toto je nie v Božom pláne,

ale je to v pláne temných síl

images

Treba sa nám modliť, a zaháňať s pomocou Krista tieto extrémy

 nezabudnime

že oveľa horšie budú na tom bulimici a anorektici

intelektuálnej či emocionálnej 

a najmä spirituálnej oblasti bytia

ku ktorej patrí aj tá oblasť intímna

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt lucifer

Odborníci na extrémy sú antikristi.

extrémy tela má na starosti satanistická skupina…

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt lucifer

a extrémy na duchu tá luciferská…

images

Diabol prehral si…

Kristus na kríži ťa definitívne porazil

Svojou extrémne drastickou obetou
stopol každý druh extrémizmu!
Preto si kresťania tak veľmi ctia jeho obetu na kríži

Degenerácia ľudstva sa zastavila a prišla jeho regenerácia

S pomocou Kristovej sily sa dá premôcť každý extrém
Tí, ktorí kašlú na kresťanskú vieru
tí svojim extrémom podliehajú a tvrdia,
že sa s tým nedá nič robiť
a že iba musíme tolerovať ich úlety
na ktoré vraj oni majú „posvätné“ ľudské práva

Za adorovanímpestrofarebne hriešneho pride štýluje aj ignorovanie Božích zámerov
a skrýva ako bonus aj 50 odtieňov
sivej priepasti nudy…a spoločné nafúknutie  falošného ega…

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt pride

   Zatiaľ je to iba ako cirkusová zábava

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt pride

   ale horšie to budekeď niekto bude mať takto zohavené vzkriesené teloktoré nebude voňať, ale raziť záprdkovým zápachom                                                                 a takým silným, aká bola „hrdosť“ na svoju                                                                    zaprasačenosť…

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt pride

Extrémizmus 

označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Druhou charakteristickou črtou extrémizmu a s ním spájaných aktivít je, že útočia na systém základných práv a slobôd garantovaný ústavou a medzinárodnými ľudsko-právnymi dokumentmi, alebo sa snažia svojimi aktivitami uplatňovanie týchto práv sťažiť, či znemožniť. Za ďalšie charakteristické znaky extrémizmu sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločenskej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku.

Kriminalitou extrémistov a kriminalitou extrémistických skupín sa vo všeobecnosti rozumejú trestné činy a iná protispoločenská činnosť s extrémistickým prvkom vrátane trestných činov a priestupkov motivovaných rasovou či národnostnou neznášanlivosťou, alebo spáchaných priaznivcami extrémistických skupín a to bez ohľadu na konečnú trestnoprávnu kvalifikáciu jednotlivých prípadov.

Právny poriadok Slovenskej republiky pojem extrémizmus nedefinuje. Pre potreby odhaľovania, objasňovania, dokumentovania takejto trestnej činnosti a v neposlednom rade aj pre účely preventívneho pôsobenia Policajného zboru na Slovensku v súčasnosti sledujeme tri základné orientácie extrémizmu:

  • pravicovo orientovaný – prezentovaný presadzovaním ideí rasizmu, fašizmu, nacizmu, neonacizmu – fungujúcich na princípe a ideológii národného socializmu,
  • ľavicovo orientovaný – prezentovaný prevažne anarchistickými, antiglobalistickými a antikorporativistickými ideami, radikálnymi ekológmi,
  • nábožensky orientovaný – prezentovaný náboženskými zoskupeniami, ktoré svojou ideológiou, názormi a z nich následne vyvíjanými aktivitami a činnosťami môžu ohrozovať život, zdravie alebo majetok osôb a porušovať všeobecne záväzné právne predpisy.

Tá naša infekcia predivná

 3. apríla 2015  Pavel  0 Comments

Je zvláštne, že mnoho vecí, na ktoré kladieme zvláštny dôraz
Ježiš vôbec nevyslovil
Naopak, na mnohé veci, na ktoré my dôraz vôbec nekladieme
Ježiš robil

Richard Rohr

volá sa to aj pánbožkársky syndróm

Polokatolíci na Slovensku sú poznačení predivnou spirituálnou infekciou

Veľmi mnohí sa spovedajú zo 6.prikázania

akoby to bolo prikázanie prvé

Čiže nevyzretá láska ku sebe  a tie moje malé a často hlúpe veci

alebo techtle mechtle s inými

To  toto je  v živote podstatné?

         To toto predovšetkým majú riešiť Ježišovi učeníci ??        

  /infantilitas stupiditatis/

Z tejto trápnej puberty či až zoženštelosti sa musíme duchovní muži

jednoznačne a čo najskôr oslobodiť

lebo skončíme nedôstojne ako ťapákovskí trpáci a nevykúpení muži

Nahnité ovocie tejto desaťročiami neliečenej skrivenosti je aj to, že napr.

 v životopisoch svätých v slovenskom jazyku sa zametajú hriechy 

obvinenia proti čistote

  u svätých „pod koberec“, akoby táto hanba vôbec v cirkvi  neexistovala.

Problém existovať neprestane

 ak pred ním teatrálno – asexuálne

 privierame oči a máme ich zalepené stáročnými „karpinami“…

Je to pravdepodobne falošná hanba, pochádzajúca od našich

pohansko slovanských predkov

a z ich nesvätého „milovania sa navzájom“ vo svätohájoch

Voči moru necudnosti a nezosľachenému erósu

Cirkev musela robiť mnohé protiopatrenia

ale neraz to niektorí jej predstavitelia aj prehnali

Napr. košický biskup A. Fischer Colbrie,

    inak vzdelaný  muž ovládajúci 11 jazykov a žijúci v povesti svätosti     

 pred sto rokmi vydal nariadenie, že ak niekto navštívi kúpele aj 

v plavkách, kde sú obidve pohlavia, má vraj ťažký hriech…

Sme tu my veru veľmi divne niektorí tou biblickou giga šestkou

ale poriadne“stigmatizovaní“…

Aj kôli tomuto nariadeniu nebude vyhlásený za svätého, lebo to bol blud.

milenarizmus1
Zbabelé udania a satanské osočenia
iba negativizovanie iného, čiže nenávisť 
ničenie dobrej povesti a krádeže dobrého mena
neférové vyhodenia zo zamestnania
krivé prísahy a falošné spovede
nemilosrdné odsúdenia
upálenia či ukameňovania za iný názor
klamstvá priamo do očí
svätokrádežné sv. príjímania
  šaškovania pred oltárom
„strkanie hláv do piesku“
sú napríklad 
oveľa závažnejšie delikty a trestné činy
ako sú klasické hriechy proti 6. a 9. prikázaniu

 Toto sú tzv. duchovné zasmilnenia par excellance, desaťnásobne horšie ako smilstvá telesné.V tých je totiž aj keď dogebrený, ale aspoň náznak toho, že chcem urobiť niekomu dobre, aj sebe, ale v tom zaprasačení duchovnom je vyslovené prianie zloby, robenie zla inému, a nie iba na krátku dobu, ale je to zloba aj dlhotrvajúca…Ak má niekto prevrátené hodnoty, tak ten je  celoživotne zadlávený takýmito predsudkami a stratil schopnosť rozlišovať. Čiže je postihnutý veľmi vážnou chorobou, stratou zdravého úsudku, ktorú medicína volá demencia.

U pánbožkárov
čiže polokresťanov, čo majú gestá a masky superveriacich
 je „dogmou“ niečo, čo učením viery vôbec nie je
a mienkotvorným  je niečo
čo je eticky ale satanmi  poriadne skrivené
Hlavne sa držia falošnej dogmy,ktorá nie je nikde napísaná:
„Čo len na to povedia ľudia“…
pre nich je najdôležitejší povrch a nie vnútro
Čo si o tom myslí Boh, evanjelium a nebešťania
to je vraj nie že nepodstatné, ale je to ako nič!

O podobných vyčíňaniach

kostolných hercov a manekýnov 

praví proroci všetkých čias hovorili

ako o tom skutočnom

smilstve ducha

ktoré sa často

rado schováva pod náboženskou maskou

takzvanej „presvätej vernosti a čistoty“

Ďalšia obludnosť v našom správaní je napr. vtedy, keď sa poloslušný polokatolík začervená pri pohľade na fotku nahej ženy, a myslí si pri, že asi spáchal ten najväčší hriech, a že urobil to najväčšie hrdinstvo, keď svoj pohľad od toho obrázku odvrátil, ale absolútne ho netrápi to, že splodil nejakej žene dieťa, a potom sa na nich vykašlal, prepísal majetok po rodičoch iba na seba, a so súrodencami sa nemal potrebu podeliť a v krčme sa vychvaľuje s tým, ako volil toho, kto vytuneloval slovenskú krajinu…  Chudák, hrá sa akože na pánbožkára, ale ovocie jeho života je trápna etická produkcia a robenie pekla iným zo života?
 

Je to ťažká pseudoreligiózna patogenita

je to vážny nádor na duchovnom mozgu

 poškodenie bytia tzv. svätuškárstvom

a aj pseudokresťanským  primitivizmom…

Inteligenti to pochopia hneď

ale primitívom to treba asi opakovane nakričať do

ich predsudkami zasmilnených „tekvíc a makovíc“

ťapákovsky zdarebáčeno zaprasačených myšlienkových zlozvykov

že poprehadzované hodnoty sú dielom temných síl

našou povinnosťou
je pochopiť podstatu problému
dospelo a mužne nečušať ako
zbabelý nemý sluha
nie iba zahanbene a porazenecky zvesiť hlavu
ale tento bordel začať upratovať
najlepšie okamžite

Sv. Ján Vianney

bol obvinený, že je nemanželským otcom jedného dieťaťa v Arse. Tam nastalo „peklo“ obvinenia voči farárovi, toho to naštartovalo do veľkého pokánia, ukľudnilo sa to až za dva roky, kedy  ozajstný otec toho dieťaťa prinútený okolnosťami /zadlávený stromom/ prehlásil, že otec je on, a že ich farár je nevinný. 

Sv. Katarína Sienská

bola obvinená, že je lesbička. Obvinila ju z toho jedna Andrea, ktorá tak zapáchala, že ju nik nechcel preto opatrovať. Raz jej sv.Katarína boskala  ranu, iba ako Kristovu ranu, a primitívna pacientka ju osočila vraj z nemravnosti… Rana v jej necudnom srdci bola oveľa závažnejšia, ako tie na hnisajúcom tele…

Sv. Tomáš Aquinský

Rodina nesúhlasila s jeho zasvätením sa Božiemu kráľovstvu, a tak ho vrhli do zamknutej miestnosti, a sotili mu tam ľahkú ženu, aby ho zviedla. On chytil v sebaobrane na ňu horiacu fakľu

Sv. Gerard Majella

bol obvinený z nelegálneho sexovania jednou paňou, u ktorej prenocoval. Mlčal a modlil sa, a judáška mala silné výčitky svedomia, a priznala sa, že tohoto svätca sprosto osočila.

Sv. Emerám

ako biskup zobral na seba obvinenie, že on je otec jedného dieťaťa, aby zachránil pred potupou jeho matku. V skutočnosti otcom nebol, použil iba svätú lesť, aby zachránil vojvodovej dcére česť.

Sv. Narcis

charakterovo asi veľmi čistý biskup z prvých storočí, lebo bol osočený sprostými nemravníkmi z extra veľkých nemravností…

sv Atanáz

Tohoto biskupa zo 4 st. ariánski bludári, ktorí sa pchali do kresťanských pozícií, priamo v lone cirkvi nehoráznym spôsobom prenasledovali tohoto svätca a opakovane ho posielali asi päť krát spolu 17 rokov do vyhnanstiev, nahuckali a na koncile pred biskupmi pošpiňovali bez hanby povesť poctivého pravoverného biskupa a nechali na neho žumpáriť vymyslené smilné eskapády od úbohej štetky

Dym pod svätopeterskou kopulou

 26. marca 2015  Pavel  0 Comments

Z 266 nástupcov apoštola Petra bolo vyhlásených za svätých iba 77. Sama matka cirkev priznáva, že väčšina tých, čo sa roky dávali za svojho života volať „svätými otcami“
nebola veru svätá alebo dobrotivo otcovská. 
         Čiže väčšie či menšie pokrytectvo  bolo a je v cirkvi  prítomné.

A všimnite si, že pretvárka je v evanjeliu na zozname duchovných zločinov u Ježiša Krista na mieste prvom.

U jeho učeníkov je na ich zozname na mieste poslednom. A na niektorých miestach sa nielen toleruje, ale aj pestuje. Toto do cirkvi nainštalovali diabli a pri živote to udržiavajú tí, čo sa tvária, že veria…

Cirkev nezanikla, ani keď ju viedli svätuškárski diletanti či rôzni neduchovní kariéristi. Jednou z povinností pápeža je byť príkladom svätého života. Ak na to niekto v tejto funkcii nemá, jeho povinnosťou je sa zriecť úradu, a dať priestor niekomu lepšiemu. Inak sa dopúšťa tej najvyššej trúfalosti.Mnohí pápeži histórie sa precenili a vôbec si neuvedomili, aká je ich základná povinnosť. Zhubný vplyv to malo na milióny ľudí a na dlhé stáročia. Poškodzovali cirkev zvnútra neraz tým viac, čím arogantnejšie sa správali voči podriadeným a čím prepychovejšie stavby stavali navonok.

Katolícka Cirkev  je chránená nebom a má skalopevný základ. Nezanikla by ani vtedy, keby ju viedli Borgiovci do konca sveta, ani keby ju riadil nejaký antipápež.

„Brány pekelné ju nepremôžu“,
to prisľúbil apoštolom sám Ježiš. Pokrytectvo je určite jednou z týchto brán, ktorou temné sily narúšajú z vnútra Božie dielo. Ak sa s ním v cirkevnom prostredí stretneme a dáme hlavu do piesku, nezabudnime, že tak ho aj podporujeme vo vyčíňaní. A sme spolupáchatelia a komplici padlých anjelov, ktorí bojujú proti anjelom verným.
Posvieťme si trochu viac na jedného zo „svätých otcov“ 17.storočia.
55

Urban VIII. Pápežom sa stal 55 ročný, a bol ním 21 rokov
vlastným menom Maffeo Barberini, (* 5. apríl 1568, Florencia – † 29. júl 1644, Rím), bol 235. pápež. Pápežský úrad zastával od 6. augusta 1623 do svojej smrti.
Urban VIII. bol posledný pápež, ktorý rozširoval územie štátu vojenskou silou. Bol významný mecenáš umenia. Obrovské dlhy, ktoré vznikli počas jeho pontifikátu, značne oslabili jeho nástupcov, ktorí neboli už schopní udržať svoj politický, alebo vojenský vplyv v Európe. Zúčastnil sa tiež sporu s Galileom a jeho teóriou heliocentrizmu. Veľkým plusom tohoto  pontifikátu bolo potlačenie bludu  jansenizmu.
Narodil sa vo významnej florentskej rodine. Učili ho jezuiti a získal právnický doktorát na univerzite v Pise v roku 1589. Barberini bola silná rodina, rozvetvená v Ríme a vo Florencii , ktorá dala cirkvi niekoľko kardinálov. Maffeo sa narodil vo florentskej rodine v 1568. Jeho otec zomrel, keď mal iba tri roky; jeho matka trvala na tom, aby bol vzdelávaný jezuitmi, najprv vo Florencii, a neskôr v Ríme na jezuitskom Collegio Romano . Tu žil so svojím strýkom, Francesco Barberini, ktorý zastával vysokú cirkevný úrad ako apoštolský protonotár.

V roku 1601 Maffeo využil vplyv svojho strýka na Klementa VIII. a stal sa pápežským legátom na dvore francúzskeho kráľa Henricha IV. V roku 1604 ho pápež vymenoval za titulárneho arcibiskupa v Nazarete a pápežského nuncia vo Francúzsku. Pavol V. ho vymenoval za kardinála a pápežského legáta v Bologni.. 6.augusta 1623 sa stal nástupcom Gregora XV. a prijal meno Urban VIII..
Pontifikát začal vtipne. O svojom zvolení povedal: „Máte šťastie vidieť Maffea Barberiniho ktorý sa pred chvíľou stal pápežom, ale my (množné číslo majestatis), máme také šťastie, že Bernini žije v čase nášho pontifikátu.“

Ten pontifikát nebol až tak vtipný, lebo skoro každý nesvätý pápež prenasledoval svätého či poctivého roky aj niekoho pod sebou. Svedčia o tom životopisy ctihodnej Mary Wardovej a vedca Galilea Galileiho.

Počas Urbanovho pontifikátu ubehlo 21 rokov tridsaťročnej vojny a ten pontifikát bol nabitý udalosťami. Kanonizoval Alžbetu Portugalskú a Andrea Corsiniho a vydal pápežskú bulu, ktorá predznamenala kanonizáciu Ignáca z Loyoly a Františka Xaverského jeho nástupcom na pápežskom stolci. V roku 1626, po smrti posledného člena vojvodského rodu della Rovere, sa vyhlásil z titulu lénneho pána za dediča urbinského panstva a pripojil Urbino k pápežskému štátu. V tom čase to boli rosiahle územia v strede Talianska.
Hoci bol ako kardinál veľmi otvorený a tolerantný k novým vedeckým poznatkom (najmä v astronómii a fyzike), ako pápež zastával úzkoprsé „dogmatické“ stanovisko, ktoré vôbec nebolo súčasťou pokladu viery, ale bolo zasahovaním do kompetencií, ktoré má na starosti prírodná veda. Ani vzájomné priateľstvo s Galileim a počiatočná podpora jeho myšlienok nezabránila Urbanovi VIII. povolať astronóma v roku 1633 do Ríma, kde sa musel verejne zriecť výsledkov svojej práce.
Ako pápež uplatňoval nepotizmus vo veľkej miere: veľa členov jeho rodiny získalo vďaka nemu značný vplyv či  bohatstvo. Dnes to voláme klientelizmus alebo rodinkárstvo…PROTEKCIE a v takom úrade sú hanebnosť.
Písal aj latinsky poéziu, ktorá sa hojne publikovala.  Jeho záľuba bola v znalosti zbraní, bol vynikajúci rečník a diskutér, patrón spisovateľov a básnikov. Hral sa na aristokrata, ale bol poznačený  márnomyseľnoťou. Neraz  mu pri potrebných rozhodovaniach trčala slama nielen  z topánky, ale aj spoza tiary, a mnohí si to veru nemohli nevšimnúť. Dnes je nám až príliš jasné, že od svätca mal ďaleko.

Urobil asi príliš  rýchlu a závratnú kariéru.

Na až smrtonosné nebezpečie kariérizmu Vás v cirkvi nikdy žiaden kariérista v nej neupozorní.

Bol ukážkový a odstrašujúci príklad tých, ktorým sláva dôležitosti  stúpla do hlavy

a začal vyrábať aj kvalitné problémy poctivým katolíkom.

Pápež a jeho rodina utrácali obrovské sumy na vedenie vojen a na umelecký sponzoring. Dlh pápežského dvora sa vyšplhal zo 16 miliónov skudov na 35 miliónov. 80 percent príjmov išlo na splácanie dlhov. Španielski kardináli boli jeho obrovským plytvaním na zbrane a opevnené stavby a aj márnotratnosťou či protežovaním príbuzných zhrození. Kuli plány, ako ho zosadiť.Boli odhalení a z Ríma vyhostení.  Do histórie sa zapísal aj nariadením, aby sa kardináli nazývali eminencie.

Počas svojho dlhého pontifikátu podporoval a reformoval  misijnú prácu. Založil diecézy a vikariáty v rôznych misijných územiach a založil školu pre výcvik misionárov. Zrušil monopol na misijnú prácu v Číne a Japonsku uskutočnenú jezuitmi v roku 1585. V roku 1639 zakázal otroctvo medzi indiánmi Brazílie, Paraguaja a Západnej Indie.

Mal strach o osud Ríma a preto dal postaviť nové impozantné múry medzi Porta Portese a Porta Cavalleggeri .
Správanie pápeža počas tridsaťročnej vojny bolo často ovplyvnené viac túžbou rozšíriť majetky rodu Barberini, než jeho duchovnou misiou alebo záujmom katolíckych štátov zapojených do vojny.
Počas tohto obdobia pre vonkajšiu moc pápežstva bola najväčším nebezpečenstvom habsburská dynastia, ktorá vládla zväčša z nemecky hovoriacej oblasti Európy, južného Holandska a  Španielska. Španielsky vplyv v Taliansku bol na vzostupe a kráľovstvo Neapol a Sicília boli pod španielskou vládou, boli hneď na juh od pápežského štátu. Z tohto dôvodu, Urban VIII. favorizoval anti – habsburgovskú politiku Francúzov, a zanedbával podporovať katolícke vplyvy v Nemecku.

20100901_urban_w

Urban VIII. dohliadal na to ako rodina Barberini ťažila z jeho pontifikátu. Jeho brat a dvaja synovci boli kardinálmi. Ostatní členovia rodiny pomáhali pápežovi v nadobúdaní majetku a titulov. Dokonca šiel tak ďaleko, aby vojnu v Parme, Toskánsku , Modene, a Benátkach organizovali jeho synovcovia – kardináli. Pápež Urban posilnil opevnenia a výzbroj v pápežských územiach. Nadštandartne podporoval umelcov, medzi ktorými bol lídrom Giovanni Lorenzo Bernini, ktorý skrášlil aj katedrálu aj obdaril Vatikánske námestie impozantnou kolonádou. Urban dal bronzové nosníky rímskeho Pantheonu roztaviť a vyrobil z nich delá a použil ich aj na ďalšie objekty. Charakterizoval ho anekdotický epigram: „Čo barbari nestihli urobiť, to urobil Barberini“.

U1

V roku 1611 prišiel obdivovať Galileovu inteligenciu a ostrovtip. Počas jedného večera pri ktorom Galileo obhajoval svoj názor o obehoch nebeských telies s ním sympatizoval. Keď sa však stal pápežom tak spyšnel. Urazil sa preto, lebo Galileo jeho neschopnosti neadoroval a vo svojom spise ho dal do podobenstva ako  Hlupáčika /Simplicio/. Urban sa v tom spoznal, urazil sa, to mu emocionálne   zatoxikovalo rozum natoľko, že bol ku tomuto zakladateľovi modernej vedy        už len nemilosrdný.
Celkovo dlhý pontifikát pápeža Urbana VIII. dosť oslabil pápežskú úlohu v Európe. Spôsobil na ďalšie dlhé roky rozvod medzi rímskou cirkvou a vedeckými poznatkami. To malo dlhotrvajúci nepriaznivý účinok na tom, ako bol katolicizmus vnímaný v nasledujúcich storočiach. Heliocentrická teória podporovaná Kopernikom bola odsúdená v roku 1616 inkvizíciou. Galilei bol v priateľskom vzťahu s oboma pápežmi aj Ferdinandom II, veľkovojvodom Toskánska. Rozhodol sa oživiť vedeckú diskusiu a vydal v roku 1632 Dialóg týkajúci sa dvoch hlavných svetových systémov, pri ktorých boli prezentované dve teórie, ktoré sú popísané vo forme dialógu medzi zástancami oboch systémov. Kniha však bola považovaná inkvizíciou ako zosmiešňovanie geocentrickej teórie a roku 1633 Galilei bol povolaný do Ríma. Pod hrozbou mučenia, sedemdesiat rokov starý vedec ponúkol prepísať niektoré kapitoly knihy; trest bol vydaný v Convento di S. Maria sopra Minerva : Galileimu bolo nariadené, aby sa verejne zriekol svojich názorov, jeho kniha bola vyhlásená za kacírsku a zakázaná a bol odsúdený na trest odňatia slobody na dobu neurčitú. Táto časť trestu bola zmenená do akéhosi domáceho väzenia v jeho vile v Arcetri, blízko Florencie.
Galileo bol oficiálne rehabilitovaný cirkev v roku 1741, kedy bol zrušený zákaz na jeho knihy. V roku 1992 pápež Ján Pavol II. dnes už svätorečený, vyjadril poľutovanie nad tým, ako bolo s jeho procesom a s ním nakladané.

44

Špecialitou  12 dňového pontifikátu Urbana VII. bola aj bol rozkaz, ktorým  zakázal  fajčiarom  fajčiť  tabak, novotu, ktorá prišla  zpoza oceánu, ktorá vraj podľa buly spôsobuje telesné vzrušenie podobné tomu erotickému. Za fajčenie na posvätných miestach sa vyhrážal exkomunikáciou. Toto nariadenie zrušil  pápež Benedikt XIII. o sto rokov neskôr. Asi si chcela Jeho svätosť  alebo niekto v jej okolí legálne zapáliť, a po sto rokoch dostal omilostenie  z najvyššieho duchovného úradu…

7755

Do  svojho erbu si dal  tri včely, ale do histórie cirkvi sa zapísal ako ten, čo so svojim protekčne dosadeným tímom vedeli poštípať ako podráždený roj s osami…

Dodnes sa nenašiel nik, kto by „svätého otca“  Urbana VIII. chcel svätorečiť a dať za pozitívny príklad. Všetci jezuiti a jezuitky zhrození čítajú jeho fatálne a ukrutné rozhodnutia, napísané horlivým a elegantným literárnym štýlom…

Zdroj: New Catholic Encyclopedia

                     ukážky z jeho „poetickej“ tvorby, ktoré pre niektoré statočné

kresťanky boli vtedy teda ale ultra sakramentsky dramatické...

Spoločnosť Anglických panien, ktoré chceli špeciálne byť a boli verné pápežovi, bola

jeho pápežskou bulou neobyčajne zdrvujúco zakázaná… sestry rozprášené…ich všetky dobré snahy boli

skoro dokonale a zákonitou autoritou rozmiaždené!

Podobne to urobili „padlí anjeli“ medzi nami ,obludní náboženskí podvodníci – farizeji s Ježišom Kristom.

666

 Bojovali sme síce v 17.st. razantne napr. s fajčiarmi

                                    ale takú frajerskú „cigaru + dym, aký on dopustil  a vypustil“                           

v sakrálnych priestoroch

tak to bola sila…

Nezabudnuteľné dejinné vypustenie smrtonosného dymu

a hanba par excellance

 na tie Sv.cirkvi verné sestry, čo si to ale vôbec nezaslúžili.

Možno kôli tejto zjavnej dlhoročnej skrivodlivosti zo strany predstaviteľov cirkvi

budú v nebi vyššie než tí normálni svätí.

Pápež v bule píše, že jeho najťažšia povinnosť je chrániť vinicu pred nepovolanými robotníkmi, ktorí sejú burinu, ktorá dusí dobré sadenice a ktorá vraj má zničiť dobrú sejbu.

             Vraj: „Táto burina musí byť z cirkvi odstránená!!!“

Odvoláva sa na nariadenia protipápeža  Jána XXIII. a zbabelého nepotistu Klementa V. ,že oni takéto zhubné vetvy na vetvách cirkvi kedysi už  zakázali. Potulujú sa vraj podľa ľubovôle, obliekajú svetsky, nezachovávajú klauzúru. Vraj pracujú pod zámienkou spásy duší, podujímajú sa na rozličné úlohy, ktoré nesvedčia ich pohlaviu, ich slabému rozumu, ich ženskej skromnosti a predovšetkým ich panenskej počestnosti. Túto tŕňovú húštinu z poľa Cirkvi treba okamžite  odstrániť. Svätá stolica ich vážne varovala, ale tieto ženy z arogantného vzdoru to neakceptovali a neprestali pracovať proti zdravému učeniu Cirkvi. Nunciovia dostali prísne opatrenia z obavy pred hroziacimi nebezpečenstvami a obávanými škandálmi. Aby sa tieto škodlivé rastliny v Božej Cirkvi nemohli ďalej šíriť, preto pápež používa tú najväčšiu prísnosť. Bujnejúce rastliny majú byť od koreňa zničené a vyhubené.Podľa rady troch kardinálov a podľa koncilových dekrétov prehlasuje pápež spoločnosť takzvaných jezuitiek, ich sektu a ich stav od počiatku ich jestvovania za nulu a ničotu.Ich inštitút sa má považovať za pápežom zničený. Pod hrozbou veľkej exkomunikácie domy Inštitútu anglické panny musia opustiť. Nesmú sa v nich ďalej schádzať, ani v nich hovoriť o duchovných či svetských  veciach.Nesmú sa označovať za rehoľníčky. Môžu vstúpiť do iného rádu alebo sa vydať.

/ podľa buly Urbana VIII. Pastoralis Romani pontificis z 13.1.1631/

Bol vydaný príkaz, aby predstavená Mary Wardová bola inkvizíciou zatknutá ako rebelka, bludárka a odpadlíčka od katolíckej viery. Dnes je tento inštitút Congregatio Iesu oficiálne fungujúci v katolíckej Cirkvi a jezuitská rehoľa má v nich svoju sesterskú oporu. Pápežovi verní jezuiti a jezuitky, ktorí boli samými pápežmi nemilosrdne zrušení a neskôr obnovení, nám boli daní ako príklad, že aj duchovná moc bola veľakrát, nie iba v ich prípadoch nespravodlivo použitá.

Práve táto rehoľa by mala mať súcit so všetkými
ktorým je nejako vo vnútri cirkvi ubližované.

Po vyhlásení pápežskej neomylnosti v r.1870 sa už podobné skrivodlivé rozhodnutia

zo strany pápežského úradu stávať nezvyknú…

 Nuž čo dodať?

Čím má niekto raketovejšiu kariéru, tým asi raketovejšie sú jeho dekréty…

A čím sa niekto viac rozmaznáva desaťročia pohodlím,

tým tvrdšie a zdrvujúcejšie sú jeho údery do obetných baránkov jeho života.

Jednou zo zbabelostí a polospánkov u polokatolíkov je, že sa
v  katechetických príkladoch či školských učebniciach
o podobných prípadoch v dejinách vôbec nepíšu.

Predstierame to, až na výnimky, aj v tzv. „katolíckych“ médiách,

akoby všetko bolo v poriadku,

akoby žiadne judášstva

a zneužitia duchovnej moci v dejinách už  neboli?

Myslíme si, že narušíme pápežskú autoritu alebo ju zneuctíme?

Je to iba smietka oproti brvnám, o ktorých sa tu píše…

A tá smietka zdravej kritiky môže niekoho aj spasiteľne poučiť, však?

Sv. Ján Pavol II. nám raz odkázal: „Nebojme sa pravdy.“

Táto diagnóza sa volá falošná svätosť a evanjelium nás na ňu upozorňuje a pred ňou varuje. A kto o nej niečo z dejín láskavo poinformuje, ten nie je nepriateľ svätej Cirkvi, ako to o ňom pánbožkári začnú rozširovať. Prestaňme my už „fajčiť v sakrálnom prostredí takýto prudko spirituálne jedovatý, spáse neprospievajúci

neúprimný, zbabelý a farizejský tabak“…

index9999

A tak keď si fajčiari  niekedy tú cigarku aj zapálite, tak sa pritom aj poďakujte nebu, že ste sa narodili v inom než 17. storočí. A nefajčite príliš, lebo si tým môžete aj ublížiť. Ide to aj do peňazí. Tie keby ste dali miesto tých troch eur za škatuľku za celý rok do pančuchy, tak by to bolo aj pre celú Vašu rodinu na zájazd do Vatikánu. Tam si môžete napr. víťazoslávne pobafkať niekde blízko pri hrobe Vášho úhlavného dejinného nepriateľa, a potom  chodťe popočúvať na audienciu určite nie „svätého otca“

ale vynikajúceho pápeža Františka.

Pozvánka na veľkú svadbu

 21. marca 2015  Pavel  0 Comments

Niekto Vás ako ateista pozve kontemplovať večnú ničotu, iný ponúka nekonečné návraty
reinkarnácií na túto boľavú planétu, iný rojčí o iných dimenziách v iných galaxiách.
My kresťania sa pripravujeme na stretnutie s našim Kráľom, ktorý sľúbil, že sa sem vráti.
Pre pripravených, čiže morálne a spirituálne správne žijúcich je prichystaná
veľká svadba a sláva,
pre duchovne zdarebáčených a nemorálnych je nachystaný
prísny súd a hanba.
              Žiť morálne, čiže podľa správnych morálnych zásad, je prejavom úcty
voči nášmu Stvoriteľovi.
Je to  vizitka inteligentného človeka.
 

Etika, čiže to, čo je mravné a duchovne človeku prospešné,

v biblii Nového zákona je o správnom pochopení a o milosrdenstve.

Je vyššia než príkazy a zákazy Starého zákona. Toho akože iba spravodlivého „zub za zub“…

  1. Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.
  2. Nevezmeš meno Božie nadarmo.
  3. Spomni, aby si deň sviatočný svätil.
  4. Cti otca svojho i matku svoju.
  5. Nezabiješ.
  6. Nezosmilníš.
  7. Nepokradneš.
  8. Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.
  9. Nepožiadaš manželku blížneho svojho
  10.                                         Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je                                                                                                                                                                                                                                   Ak si niekto myslí, že byť veriacim znamená uznávať iba Mojžišovo Desatoro prikázaní, tak to je ten, čo z biblie rešpektuje iba Starý zákon. Ak si myslí, že je kresťan, tak je na veľkom omyle.

           Aj keby dodržiaval poctivo celé Desatoro, bol by iba židom. Kresťan si musí dať morálnu latku

           o „meter vyššie“. Ten zachovávaním evanjelia dosahuje tzv.kráľovskú slobodu, aj keby bol vo väzení… 

                               My sa snažíme žiť Ježišove slová, ktorých podstata je v zásadách ôsmych blahoslavenstviev                                     a v lekciách milosrdenstva v medziľudských vzťahoch, ktoré sú jasne popísané v tzv. Poslednom súde.

      Ak chcete byť verný nebu, tak toto si dobre zapamätajte.

                  Nič dôležitejšie ako sú nasledujúce slová si už na zemi neprečítate.
                                                                        Na 100 % 
koruna

Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia. Ich vyhlásenie preberá prisľúbenia dané vyvolenému národu od čias Abraháma. Privádza ich k dokonalosti tým, že ich už nezameriava iba na vlastnenie určitej krajiny, ale na nebeské kráľovstvo:

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5,3-12)

Blahoslavenstvá vykresľujú tvár Ježiša Krista a opisujú jeho lásku; vyjadrujú povolanie veriacich pridružených k sláve jeho umučenia a zmŕtvychvstania; objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života; sú paradoxnými prisľúbeniami, ktoré udržiavajú nádej v utrpeniach; zvestujú požehnania a odmeny, ktoré učeníci už tajomným spôsobom dostávajú; začali sa uskutočňovať v živote Panny Márie a všetkých svätých.

Túžba po šťastí

Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu po šťastí. Táto túžba má božský pôvod. Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť.
„Zaiste všetci chceme žiť šťastne a v ľudskom pokolení niet nikoho, kto by nesúhlasil s týmto tvrdením ešte skôr, ako by bolo jasne vyslovené.“
„Akože ťa teda mám hľadať, Pane? Lebo keď hľadám teba, svojho Boha, hľadám blažený život. Budem ťa hľadať, aby žila moja duša. Lebo moje telo žije z mojej duše a moja duša žije z teba.“
„Jedine Boh nasycuje.“

Blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie, posledný cieľ ľudských činov: Boh nás volá do svojej blaženosti. Týmto volaním sa obracia na každého osobne, ale aj na celú Cirkev, nový ľud zložený z tých, čo prijali prisľúbenie a žijú z neho vo viere.

Kresťanská blaženosť

Nový zákon používa viaceré výrazy, aby charakterizoval blaženosť, ku ktorej Boh volá človeka: príchod Božieho kráľovstva; videnie Boha – Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8); vstup do radosti Pána; vstup do Božieho pokoja:
„Tam budeme odpočívať a vidieť. Budeme vidieť a milovať. Budeme milovať a chváliť. Tak to bude na konci bez konca. Veď aký iný cieľ máme, ak nie prísť do Kráľovstva, ktoré nebude mať konca?“

Veď Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, jemu slúžili a jeho milovali, a tak prišli do raja. Blaženosť nám dáva účasť na Božej prirodzenosti a na večnom živote. S ňou človek vchádza do Kristovej slávy a do radosti života Najsvätejšej Trojice.

Takáto blaženosť presahuje rozum a čisto ľudské sily. Je nezaslúženým darom Božej milosti. Preto sa volá nadprirodzená, takisto ako milosť, ktorá človeka disponuje vojsť do Božej radosti.
„ Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.‘ Ale ,nikto nemôže vidieť Boha‘ v jeho veľkosti a nevýslovnej sláve ,a zostať nažive‘, lebo Otec je nepochopiteľný. Ale z lásky a dobroty voči ľuďom a vo svojej všemohúcnosti umožňuje tým, čo ho milujú, vidieť Boha…‚lebo čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu‘.“

Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby. Vyzýva nás, aby sme si očistili srdce od zlých náklonností a hľadali Božiu lásku nadovšetko. Učí nás, že pravé šťastie nie je ani v bohatstve alebo blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo moci, ani v nijakom ľudskom výtvore, nech by bol akokoľvek osožný, ako je veda, technika, umenie, ani v nijakom stvorení, ale jedine v Bohu, prameni každého dobra a každej lásky:
„Všetci sa skláňajú pred bohatstvom. Veľké množstvo ľudí mu inštinktívne vzdáva poctu. Šťastie merajú bohatstvom a bohatstvom merajú aj úctyhodnosť… Je to hold, ktorý vyplýva z presvedčenia …, že bohatstvom možno dosiahnuť všetko. Bohatstvo je jednou z modiel našich čias a druhou je popularita… Popularita, čiže všeobecná známosť vo verejnosti – čo by sa mohlo nazvať ,tlačové renomé‘ –, sa považuje za veľké dobro samo osebe a za základ uctievania.“

Desatoro, Ježišova reč na vrchu a katechéza (učenie) apoštolov nám ukazujú cesty, ktoré vedú do nebeského kráľovstva. Posilňovaní milosťou Ducha Svätého usilujeme sa po nich kráčať krok za krokom každodennými skutkami. Pôsobením Kristovho slova pomaly prinášame v Cirkvi ovocie na Božiu slávu.

Blahoslavenstvá preberajú a privádzajú k dokonalosti Božie prisľúbenia od čias Abraháma tým, že ich zameriavajú na nebeské kráľovstvo. Odpovedajú na túžbu po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca človeka.

Blahoslavenstvá nás učia, aký je posledný cieľ, ku ktorému nás Boh volá. Je ním Kráľovstvo, videnie Boha, účasť na Božej prirodzenosti, večný život, Božie synovstvo a spočinutie v Bohu.

Blaženosť večného života je nezaslúžený dar Božej milosti; je nadprirodzená takisto ako milosť,                      ktorá ku nej vedie.

Blahoslavenstvá nás stavajú pred rozhodujúce voľby, čo sa týka pozemských dobier; očisťujú nám srdce, aby nás naučili milovať Boha nadovšetko.

Nebeská blaženosť určuje kritériá rozlišovania na používanie pozemských dobier v súlade s Božím zákonom.

KK

 Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.                                           A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“

                                                                              Posledný súd
             Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy.           Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava.  Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“
             Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ  im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“
            Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“  A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“

                                                                  /evanjelium podľa Matúša 25 kap./

KK3

Slúžiť Bohu znamená kraľovať.

Kristus je Kráľ kráľov, a my jeho učeníci veríme, že kraľovať začal už na kríži, a čakáme jeho slávne kráľovstvo, ktoré príde vtedy, keď si ľudstvo bude myslieť, že je všetko to normálne, dôstojné a pravdivé totálne pošliapané a zneuctené…

Na toto pamätať znamená spirituálne nedrichmať.

HODINA SLOVANŮ MÁ TEPRVE PŘIJÍT

Hodina Slovanů má teprve přijít - kardinál Tomáš Špidlík

V pátek 16.4.2010 ve 21.00 hodin zemřel v Římě kardinál Tomáš Špidlík, nejvýznamnější český teolog žijící v zahraničí, světově proslulý znalec spirituality křesťanského Východu, významný představitel ekumenického úsilí a uznávaný reprezentant a propagátor české kultury. Celý svůj život zasvětil badatelskému úsilí na poli studia a praktické služby pro jednotu křesťanů.

Ke vzpomínce na kardinála Tomáše Špidlíka zde uvádíme výběr z knižního rozhovoru s Janem Paulasem Duše poutníka.

  • Co je podle vás z cyrilometodějské ideje dodnes nosné a inspirativní? Svatí Cyril a Metoděj jsou patroni Evropy. Jak by asi vnímali dnešní Evropu?

Cyrilometodějská otázka mi byla vždycky velmi blízká a často jsem měl také příležitost o tom mluvit. Například na kongresech v Římě, Soluni či Ochridu jsem rozvinul téma, které bylo do té doby opomenuté: duchovní příbuznost Cyrila a Řehoře Naziánského. Cyril si ho totiž už od mládí zvolil za osobního patrona a jeho autobiografickou báseň znal zřejmě zpaměti. Jaký byl osobní postoj Řehoře? Jako básník si byl dobře vědom, že má zvláštní dar jazyka. Zasvěcuje jej tedy Bohu – chce, aby skrze jeho ústa mluvil Kristus řecky. Přítel svatý Basil ho proto nazval “ústy Kristovými”.

Svatý Cyril si byl vědom, že jeho znalost slovanské řeči je podobný dar. Vzal si tedy za úkol, aby jeho ústy mluvil Kristus zase slovansky, aby se vyjadřoval v řeči a mentalitě našich předků. Základní problém náboženské literatury bývá u národů většinou tento: Jak dát duchovní výraz slovům vzatým z profánního prostředí? U nás je to v jistém slova smyslu vyřešené už od počátku, protože naše první literatura byla posvátná, ta světská přišla ke slovu až později. Možná si to ani neuvědomujeme, jak některá obecná slova stále ještě zavánějí svým posvátným původem.

O aktuálnosti cyrilometodějské tradice jsem nedávno mluvil na poměrně vysoké úrovni. Bylo to při setkání ruského viceministra kultury a italského ministra kulturních památek, kdy jsem řekl víceméně následující: Starověký kulturní svět se po rozdělení na dvojí říši, západní a východní, začínal také dělit – jednota kulturního světa se začala rozpadat. V 8. století už bylo schizma na spadnutí, ale vznikla nečekaně nová situace. Mezi obě části starého impéria se vsunula masa nových slovanských národů. Vyvstala tedy otázka, kam budou patřit, zda na Východ, nebo na Západ. Obě strany si je snažily přisvojit a posílaly k nim své misionáře. Moravský kníže Rostislav totiž udělal odvážný politický krok – do země, kterou si už přisvojil Západ, povolal misii z východního Cařihradu. To se nemohlo obejít bez konfliktů na církevním poli, které bylo tehdy od státního řízení neodlučitelné. Cyril a Metoděj byli prozíraví, věděli, že se konflikt bez rostoucí papežské autority nevyřeší. Vydali se tedy na cestu do Říma a tam se stalo něco, co bylo zřejmě z vnuknutí Ducha svatého. Papež pochopil, že by se Slované mohli stát třetí mocností světa, jakýmsi mostem mezi znepřátelenými bloky. Naši věrozvěsti dostali tedy zvláštní privilegia k vytvoření nezávislé slovanské církevní provincie. Dnes už víme, jak to skončilo. Nebudeme hledat, kdo všechno na tom nesl vinu, ale faktem zůstává, že svět byl v té době už tak rozdělen, že i Slované, kteří se měli stát středovým mostem, se rozpadli na Slovany západní a východní.

A jaká je situace dnes? I dnes jsou ve světě velké znepřátelené bloky…

  • Někteří politologové dokonce varují před nebezpečím střetu kultur…

A v situaci Velké Moravy je dnes celá Evropa, která by se měla stát středem a mostem smíření. Nejdřív si ale musí být sama vědoma celé své bohaté křesťanské minulosti, která je východní i západní. Bohužel si svého poslání nejsou dobře vědomi ani sami Slované. Při utváření staré Evropy byli pokřtěni naposledy – jako dělníci na vinici v onom evangelijním podobenství, kteří byli povoláni až v hodině polední. Takoví jsou podle velkých ruských myslitelů i dnešní Slované. Byli příliš exkluzivně západní nebo východní, ale své skutečné vlohy dané od Boha dosud ještě dobře nerozvinuli. Jak píše Solovjov, nejenom každý člověk, ale i každý národ má od Boha určité poslání pro svět, a k tomu prorocky dodává: “Víme, co dali světové církvi Židé, stejně tak je nám známý přínos Řeků, Římanů, latinských a germánských národů; co ale dali světové církvi Slované, se zatím neprojevilo, jejich hodina má tedy právě přijít.” Prorocké vize jsou vždycky záhadné, ale stojí za uváženou. Když mluví i papež o dýchání oběma stranami plic, když on sám rozhodl, aby jeho první návštěva ve východoevropských zemích po pádu komunistického totalitarismu byla na Velehradě, když generál jezuitů svolal setkání jezuitů pracujících na poli ekumenismu právě na Velehrad, kde se uctívá obraz Matky Unie – tak to všechno jsou jakési zvláštní náznaky, že existují lidé, kterým Solovjovovo proroctví něco v duchu říká. A zdá se, že se množí…

  • Myslíte si, že slovanská spiritualita může obstát i v dnešním globalizujícím se světě či alespoň v multikulturní Evropě?

Při globalizované potravě žaludek strádá, hledá proto malé přirozené restaurace. V globalizované kultuře trpí zase kult srdce, “jehož hlas žádný neutlumí, až k hrobu šepce teskné svoje dumy”.

Čím mohou dnes Slované přispět k obohacení Evropy, tomu jsem ostatně věnoval celou knihu Ruská idea. Jde především o originální přínos pravého personalismu a kultury srdce.

  • Zkusme se vrátit trochu zpět. Proč jste se věnoval studiu východní spirituality?

Přes cyrilometodějskou tradici jsem měl pochopitelně sklon k Východu, ale konkrétní povolání přišlo zase shodou okolností. Když jsem se stal v Římě spirituálem Nepomucena, chodil jsem aspoň jednou týdně na oběd do Orientálního ústavu – jako jezuita jsem tam byl totiž právně přičleněn. Při styku s tamními pátery mě napadlo, že bych si tam mohl udělat i licenciát a doktorát. Stalo se tak během čtyř let. Jako spirituál jsem si zvolil také spirituální téma u P. Hausherra, který byl prakticky zakladatel tohoto oboru. Tento stárnoucí profesor ve mně pak viděl svého budoucího nástupce a později mne takto představoval i na univerzitě. Začal jsem tedy hned kurzem o ruské spiritualitě, který jsem převzal po smrtelně nemocnému P. Kologrivovi, ale Hausherr nechtěl, abych se ruskými tématy tuze zabýval. Byl přesvědčen, že zde není mnoho zajímavého – Slované byli pokřtěni pozdě, kdy už byla hlavní témata na Východě vyzrálá. Doporučoval mi naopak učit se arménsky, protože v tamní duchovní literatuře je mnoho krásného a dosud neznámého. Začal jsem se tedy učit arménsky, ale brzy jsem s tím skončil. Už se mi nechtělo začínat se zcela neznámým jazykem.

Přesto jsem však musel zvolit jisté omezení, protože spiritualita Východu je téma obsáhlé a různorodé. Omezil jsem se tedy víceméně na první začátky, hlavně v řeckém prostředí, a pak jsem přece jenom postoupil i ke Slovanům. Dodnes přesvědčuji svět, že v duchovním směru nejsou tak druhořadí a neoriginální, jak se o nich tvrdí. Naopak se směji, když se na mne někdo obrací jako na odborníka v pseudojogínských meditacích dalekého Východu. Je pravda, že o daném tématu také něco vím, ale jenom v souvislosti s křesťanskými mnichy, jimž podobné metody nebyly cizí. Ale i v okruhu, kde jsem se studijně zabydlel, existují v duchovních směrech a metodách značné rozdíly. Není tedy moudré hned tvrdit, jaká je “spiritualita křesťanského Východu”. Držel jsem se postoje svého velkého předchůdce Hausherra, že ke spiritualitě se musí přistupovat jako k umění: hledat to, co je kde nejhezčí, a tudíž vždycky originální. Proto jsem si postupem času našel své autory a směry, které mne zaujaly, či témata, která bylo potřeba objevit. I když jsem se stal známým především svými systematickými manuály, můj osobní zájem se soustředil především na modlitbu srdce a prioritu svobodné osoby nad absolutní nutností.

  • Někdo ovšem může namítnout, že takové duchovní hledání potom připomíná jakýsi “švédský stůl”, kde je spousta lákavých jídel a vy si nezávazně vybíráte jenom to, co vám chutná…

Pokud bych seděl u stolu sám, tak by k tomu mohlo dojít. Spiritualita ovšem předpokládá, že je mým hostitelem Bůh a že on sám mi nabízí, co by bylo pro mne nejlepší – a já to s nadšením přijímám…

  • Zastavme se u obou zmíněných témat. Jednou jste napsal, že neopakovatelnost lidské osoby plyne právě především z její svobody…

Říká se, že východní spiritualita vyrostla ze syntézy biblického zjevení a staré řecké tradice myšlení. Nemíním to popírat, ale tato syntéza začala základním protikladem. Křesťanství vstoupilo do světa v periodě, kdy převážná většina filozofických škol byla přesvědčena, že jediný základ vesmíru a všeho lidského myšlení je potřeba hledat v Bohu. Dá se říci, že mohli recitovat: “Věřím v jednoho Boha…” Autoři křesťanského Kréda si však byli plně vědomi toho, že přinášejí něco zásadně nového: “Věřím v jednoho Boha Otce.” A spolu s Otcem se zjevuje i Syn a Duch svatý. Samozřejmě tím nechtěli popřít víru v jednoho Boha. Problémem, který však museli řešit, byla otázka, jak tyto tři vrcholně svobodné Osoby vytvoří absolutní nutnost jednoho Boha. Nad tím žasnou mystikové všech dob, zvláště ti východní, a dovedou z toho odvodit důsledky pro autentický křesťanský život, jehož vrcholem je podle Evagria “kontemplace nejsvětější Trojice”.

Na Západě však k tomuto tajemství převládl jiný přístup. Krédo začíná vyznáním v jednoho Boha, v jehož absolutní jednotě a nutnosti jsou tři Božské Osoby. Takto nám to zjevuje víra, ale otázka zní: Má toto zjevení živý vztah k našemu životu? Kant o tom silně pochybuje, katolické knihy morálky se o tom nezmiňují a dogmatičtí teologové převážně podpírají své úvahy tím, že vycházejí z Boží jednoty, tj. z filozofického pojmu absolutní nutné existence, směrem k Osobám, které jsou zjevením Boží svobody. Podle Berďajeva je to ale nelogické. Nemůžeme vycházet z absolutní nutnosti směrem ke svobodě, protože tam pro ni není místo. Ivan, který je v Dostojevského Bratřích Karamazových zosobněním lidského racionalismu, nevidí proto jiné řešení než to, které předkládá Velký inkvizitor: omezit nutnost na to nejnutnější a svobodu zase na dostatečné uspokojení buržoazního jednotlivce, tedy zůstat na poloviční cestě – něco musím a něco mohu. Mravnost je však od svobody neodlučitelná. Svoboda tedy musí proniknout všude, i do sféry nutnosti. To je sice lidsky nemožné, ale je to uskutečnitelné v Kristu.

Bojím se, že tento neřešitelný problém se na Západě stále opakuje i u tzv. zastánců nového personalismu – i oni by rádi dali osobě prioritu; bez zakotvení v prvním tajemství křesťanské víry, v nejsvětější Trojici, je ale tato otázka lidsky neřešitelná. Lidská osoba se dá plně pochopit jenom ve světle Božích Osob, a naopak – osobního Boha poznáme zase jenom z tajemství lidské osoby, která je Božím obrazem a podobenstvím (Gn 1,26-27).

Často se uvažuje o tom, jaká je společná lidská “přirozenost”, ale zapomínáme se ptát, v čem je vlastně lidská osoba neopakovatelná.

  • Co je tedy nejhlubším důvodem její jedinečnosti?

Nejlépe se to vyjadřuje biblickým výrazem “srdce”. V něm se totiž soustředí duchovní život a poměr k osobnímu Bohu daný osobním rozhovorem, tj. modlitbou.

  • Problémem lidské svobody se zabývá také Dostojevskij, zejména ve své pověstné Legendě o Velkém inkvizitorovi v románu Bratři Karamazovi. I po jejím přečtení čtenář získá dojem, že je celý problém neřešitelný. Jak tuto Legendu čtete vy?

Nejdříve je potřeba si uvědomit způsob, jak číst Dostojevského. V osobách, které v románech prezentuje, zkoumá sám sebe, jakoby chtěl říci: Když v sobě budu sledovat tyto sklony, budu mluvit a jednat tak a tak a skončím takto; když budu sledovat zase jiný svůj sklon, budu takový a takový. V Bratřích Karamazových jsou klíčové především čtyři osoby a všechny předpokládají, že člověk “touží všude po neomezené svobodě a všude se nachází jako otrok”. Je tu starý Karamazov, který se nedá ničím omezit v sexu. Skončí tím, že ho zabije jeho nevlastní syn. Pak je tu racionalista Ivan, který chce všechno rozřešit svobodným lidským rozumem. Skončí jako schizofrenik. Je tu Dimitrij, který užívá svobody lehkomyslně k nevázanosti. Skončí ve vězení. Člověk tedy automaticky dojde k závěru, který podle rozumu udělá i Ivan ve své Legendě o Velkém inkvizitorovi: absolutní svoboda je destruktivní, démonická (jiný Dostojevského román na toto téma má titul Démoni), není pro omezeného člověka. Zničila by naši společnost – uzavírá Velký inkvizitor, a tak se musíme spokojit se svobodou omezenou. Kristus, který chce dát lidem plnost svobody, nemá v naší společnosti místo. Inkvizitor jej nakonec propouští z vězení se slovy: “Odejdi a nevracej se už nikdy!” Dostojevského odpověď je až v postavě Aljoši. Plnost svobody skutečně není lidská, nýbrž božská. Aljoša se však osobně sjednotil s Kristem a od toho okamžiku může dělat všechno, co chce. A protože to chce spolu s Kristem, jeho svoboda není destruktivní, ale naopak tvořivá.

Někteří mysleli, že je Legenda polemicky protikatolická. To je omyl. Dostojevskij ji umístil do takového prostředí, aby prošla cenzurou carského Ruska. Problém, který v ní předkládá, je ale všelidský a zvláště evropský. Evropa totiž řeší problém svobody a řádu kompromisem, který se stále posouvá z jedné strany na druhou. Jsou doby, které volají po větším pořádku, a jiné zase bojují za větší svobodu. Dostojevskij chce ukázat, ostatně jako i jinde, že tzv. zásadní lidské problémy jsou neřešitelné bez Krista. Jeho duchovní následovatelé v této myšlence pak pokračují: Kristus nás uvádí do života Božího, tj. do nejsvětější Trojice, a tam – jak jsme se už zmínili – se spojuje absolutnost Božího jsoucna se svobodou tří Osob v jednotě jednoho Boha.

O aktuálnosti problémů, položených Dostojevským, mluví nejen duchaplně, ale i upřímně Berďajev, když píše: “Já rozlišuji lidi podle toho, čtou-li Dostojevského, nebo ne. S těmi, kdo ho nedokážou číst, nemám co diskutovat.”

  • Zastavme se teď u druhého výrazu, který jste označil jako základní ve svém studiu, tj. u modlitby srdce. Ve východní spiritualitě má srdce velký význam, zatímco u nás je často jen symbolickým pojmem. Proč je ten rozdíl? A je možná náboženská zkušenost mimo srdce?

Téma “srdce” ve spirituálním životě se pro mne stalo polem bojů a mnoha diskusí. Uznávám, že v našem denním slovníku je pojem “srdce” zbanalizovaný – považujeme je za sídlo citovosti, a té přece nemůžeme dávat přednost před rozumem či svobodnými rozhodnutími učiněnými na základě pevné vůle. Ale srdce v Písmu, v mystice a v původním slovníku národů už takový omezený význam nemá. Rusové například říkali, že nejnešťastnější je takový člověk, který nemůže žít po sercu. Proto také Boha i bližního musíme milovat “celým srdcem”. Nemůžeme tedy číst tolik krásných duchovních textů, zvláště ne východních, nevrátíme-li výrazu jeho původní bohatý význam.

Na toto téma jsem už napsal mnohé. Jak to shrnout v krátkosti? Když to chci vyjádřit co nejpopulárněji, užívám tří přirovnání. První navazuje na mou zkušenost z dětství. Měl jsem matce donést z kostela konvici svěcené vody, ale když má kluk něco udělat, hned začne spekulovat. Můj “geniální” nápad byl tento: Nemohl by kněz přijít k nám domů a posvětit naši studnu, abychom měli svěcenou vodu už natrvalo? Později na studiích teologie jsem se ptal profesora liturgie, bylo-li by to možné. Odpověděl vyhýbavě, že by to asi možné bylo, ale že takového svěcení církev neužívá. Dnes už vím, že toho užívají duchovní osoby v jednom velmi konkrétním případě: snaží se posvětit své srdce, aby se stalo stálým pramenem dobrých myšlenek a skutků. Srdce tedy znamená nikoliv jenom jeden dobrý skutek, ale celý osobní postoj. Proto je podle Písma člověk takový, jaký je v srdci.

Druhý příklad je z poslední doby. Měl jsem do večera dokončit článek pro jeden časopis. Snažil jsem se tedy uzavřít a přerušit všechny styky s okolím. Přesto ale někdo klepal neodbytně na dveře. Pustil jsem ho dovnitř a byl to zrovna člověk, který nesnadno končí s řečí. Co s ním? Vyhodit ho? Udělám ze sebe asketu: “Posaďte se, jsem rád, že vás vidím,” řekl jsem. Byl to dobrý skutek? Možná byste mě pochválili, že se dovedu zapřít. V životě je toho často zapotřebí, ale jedná se jenom o prostředek k dosažení dokonalosti, ne o cíl. Byl jsem tehdy vnitřně rozdělen, protože to nebylo z celého srdce, ze vší mysli, ze vší síly. Zapírání má za cíl tuto vnitřní rozdělenost překonat – což v duchovním životě platí především v modlitbě, aby se člověk modlil celý, a ne jenom částí své osoby.

Třetí příklad je zase ze vzpomínek. Když nás katecheta připravoval na první svaté přijímání, vypravoval nám na poučení zvláštní historku. Byl jednou jeden mládenec, který žil svatě a čistě jak svatý Alois. V šestnácti letech se však dopustil svého prvního těžkého hříchu. Šel se koupat a utonul. Nyní je pro svůj těžký hřích v pekle. Vzpomínám si, že jsem nad tím už jako chlapec kroutil hlavou, že to nemůže být reálné. Copak je tak snadné přejít z čistého života do těžkého hříchu? Je pravda, že svatá Terezie z Avily se této nebezpečné lidské situace bála. Ale báli bychom se my o svatou Terezii, že by se po letech zbožného života tak snadno dopustila odpadu od Boha? Co tím chci říci? Všichni víme, že se i velký hříšník může po letech obrátit, ale je to zázrak Boží milosti. Člověk však nabývá stálost v postoji k lidem i k Bohu přirozenou cestou. Tato stálost je stav srdce. Je-li stav našeho srdce dobrý, je to záruka spásy, o kterou se opíráme. Tím se vracím k prvnímu příkladu – cílem duchovního snažení je posvětit stálý pramen našeho jednání, tj. srdce. Pěkný příklad čteme v životopise svatého Františka z Assisi: “František se nemodlil, stal se modlitbou.”

Ale teď přichází vážná praktická otázka. Jednotlivé skutky sice můžeme hodnotit, nakolik jsou dobré nebo špatné (v knihách morálky se k tomu dočteme mnoho rad), ale jaký je stav našeho srdce, jací doopravdy jsme před Bohem? Západní moralista zde vyzná svou nevědomost: srdce zná jenom Bůh. Východní autoři jsou naopak přesvědčeni, že všichni máme jakýsi druh intuice o tom, jací jsme a jací jsou lidé, s nimiž se stýkáme. Vyjadřuje se to například větou: “Nemohu proti němu říct nic negativního, ale něco se mi na něm stále nelíbí.” Nebo naopak: “To, co provedl, je zlé, ale jsem si jist, že má přesto dobré srdce.”

  • Můžeme těmto intuicím věřit?

Východní autoři odpovídají, že můžeme, ale pod jednou podmínkou – pokud máme čisté srdce. “Očišťovat srdce” je to, čemu se na Východě říká “vnitřní praxe”, a té se věnuje mnoho pozornosti, zatímco na Západě se v katechismu vyučuje převážně jenom “vnější praxe”, tj. zachovávání vnějších příkazů. Obojí přitom patří k sobě, a proto je přínos východní spirituality v tomto směru pozoruhodný. Problematice “jak očišťovat srdce” jsem ostatně věnoval i samostatnou knížku.

  • Ve spisech východních Otců se v této souvislosti často užívá termínu “duchovní boj”, který se dnes už pomalu vytratil. Co je vůbec podstatou duchovního boje?

“Začátek všeho zla je zlá myšlenka,” stanovili Otcové. Zlých nápadů máme stále plnou hlavu, ale dnešní člověk si s nimi neví rady – bojuje totiž jen proti vnějším situacím a vnějšími metodami, třeba i užíváním různých drog. Neumí si udělat pořádek ve své hlavě. Proč má moje malá knížka o očistě srdce takový úspěch, že byla vydána už v tolika jazycích? Protože pro většinu lidí je to objev, že vnitřní klid je jenom výsledek vnitřního boje.

  • Co vlastně znamená výraz “modlitba srdce”?

Začnu otázkou: Co se stane se srdcem, které je čisté? Jeho hlavní zisk je ten, že má intuici Boha. Syrští autoři rádi přirovnávají srdce k fontáně – když je čistá, odráží se v ní nebe. To je pak stav, jemuž na Východě říkají “modlitba srdce”. Osvětlím to zase příkladem. Na Krétě jednou probíhalo sympozium pravoslavných a katolíků o modlitbě, a já jsem tenkrát uvedl jako téma své přednášky “Modlitba srdce u svatého Františka z Assisi a svatého Ignáce z Loyoly”. Můj dobrý přítel, profesor pravoslavného bohosloví v Soluni, mne varoval, že to nemohu dokázat, protože na Západě modlitbu srdce neznají. Zasmál jsem se a předložil mu návrh v duchu praktického západníka: “Když to dokážu, zaplatíš litr vína?” Vyhrál jsem hlavně citátem z ignaciánských Exercicií: “Napadají nás myšlenky… Jsou-li zvenku, mohou být dobré nebo špatné. Ale přicházejí-li z nitra, jsou jistě od Boha.” V jedné větě je tu vyjádřeno to, co rozvádějí východní autoři. Očistí-li se člověk od špatných myšlenek a náklonností, ozve se hlas srdce – v něm sídlí Duch svatý, a ten inspiruje stále k dobrému. Věnovat těmto vnitřním inspiracím plnou pozornost, to se nazývá “modlit se srdcem”. Je jisté, že aktuálnost této modlitby je naléhavá zvláště pro dnešní společnost, která chce všeho dobrého dosáhnout vnější indoktrinací, která po celé hodiny sleduje televizi nebo naslouchá rozhlasovým stanicím a neví, jak je krásné slyšet inspirace svého vlastního srdce.