veriť

Úvodné slovo.  Triplicitné paraboly.

Tri dimenzie svätého krstu.

Zdravé katolícke ale.

Podobenstvo o Božom paláci

Lexigramové podobenstvá.

Podobenstvá zo zoológie.

Podobenstvo o známkach po živote.

Podobenstvo o duchovných školách.

IQ + EI + SQ = nový človek.

Dobrý chlieb a chutné víno.

Kráľovská presnosť.

Pozemšťania, mimozemšťania a nebešťania.

Telo, duša a duch.

Panenstvo tela, duše a ducha.

Čnosti, neresti a sv. neresti.        

        vedieť

Dozrievame asi iba vďaka zraneniam.

Abeceda pre nemocného človeka.

Strach a stres je následok nedôvery.

Príčiny našich nemocí.

Kto trpí za seba a kto za iných ?

Obeta chvály.

O ranách, čo nás budia.

Ako rany správne liečiť ?

 Liečenie vnútra na rôznych úrovniach.

Túžba vyzdravieť nemá byť modla.

Povolanie k nenápadnému mučeníctvu.

Nebezpečie príliš ľudského.

Diagnózy dnešnej doby.

Exorcizmus svätuškárstva.

Je kríza viery okolo nás, či v nás ?

Pánbožkárstvo pod mikroskopom.

Na tom našom malebnom Slovensku.

O veľkonočnej radosti.

Spása od večnej smrti.

Slová, ktoré sa dotkli podstaty.

Spirituálna diagnostika v NZ a v praxi.

Liečba zrkadlom a protijedmi.

Tvoja viera ťa uzdravila.

Skryté zázraky.

Komplexy staršieho brata.

Večnosť začína už dnes.

Kristus, pravý garant normálnosti.

Čakanie na koniec sveta.

Spolupráca na uzdravení.

Podobenstvo o zrnku piesku.

Duchovno v nemocnici.        

  vidieť              

Cirkev alebo cirkus? 

 Nestotožňujme vieru s našimi mindrákmi.

Prameň a citerny.

O talentoch úplne inak.

S človekom majú zámer.

Cirkev je zdravie a sekta je úchylka.

Zrkadlo vyčistené pokorou.

O zubných kazoch.

Nevytunelovateľné bratstvo.

O húseniciach a motýľoch.

Duchovná sekera na hlúposti.

 Pas moje baránky, pas moje ovečky.

V podstatnom jednota, v ostatnom sloboda.

Zákaly duchovného zraku.

Návrat strateného raja.

Stále silnejšia infekcia smútku.

Obetný baránok.

Dospelé detstvo.

Prečo milovať nepriateľov?                

Aby sme sa nestali obeťami svadboholizmu.

Slová na záver

ukážky z knihy, celý jej obsah

sa dá objednať cez kontakt

 

 

 i

 

                   Úvodné  slovo

 

 

Dostali sme do daru kresťanskú vieru.

 

Nemal každý to šťastie.

Vačšina ľudí kráča po iných cestách.

 

Európa stojí na trojitom

historickom základe:

 

na gréckej filozofii,

rímskom práve

a židovsko kresťanskej viere

 

Našou povinnosťou je poctivo ju

žiť a odovzdať ďalšej generácii

  Na to, čo sa tvári ako viera, ale ňou nie je,

                máme aspoň upozorniť.

 

To, čo tu potrebujeme, je neostať

 

naivnými veriacimi a nekompletnými.

 

Začiatočníckym a adolescentným

formám prežívania

 

tej správnej viery

 

treba napomáhať k dozretiu.V dospelejšej,

 

jasnejšej a ucelenej podobe.

 

A potom bodaj by sme sa dostali

 

až k múdrym slovám A. Pronzata:

 

„Nie ostať deťmi, ale stať sa deťmi je

vrchol dospelosti.“

 

Ak sme aj dospelí, nepovažujme sa

za hotových.

 

Cez Ducha Sv. sa dohotovujme!

 

Čiže odvážme sa vojsť i do komnát

tzv. tajomstiev viery.

 

Kresťan by nemal prešľapovať roky iba na

jednom mieste. Mal by ako pútnik prísť až

do Sv.zeme. Nie tej s Jeruzalemom, ale mal

by svoje vnútro i telo premeniť na svätú zem.

S pravým pokojom v centre srdca. Reálne i

spirituálne pracovať a uvažovať, aby jeho

              nie nepoctivé uverenie

 prechádzalo do vedenia,

a vedenie do videnia.

       Čiže do nenaivne milujúceho a radostného

     detského pohľadu na život.

    Zámerom tejto práce je obohatiť

  mystagogickú katechézu.

Je tu pospolu trocha filozofie s trochou

teológie, trocha poézie s trochou prozaických

skúseností, trocha mystiky s trochou

jemného humoru.

    Potrebujeme supervíziu. Čiže odborný

dohľad , nadhľad a aj zdravý odstup.To nech

  ako duchovný revízor kontroluje našu

realitu. Občas treba dať pod zdravo

kritický mikroskop aj našu zbožnosť, vzťahy,

národ spiritualitu, neveru či dobu.

Pozrieť sa niekedy duchovným ďalekohľadom

aj do diaľok minulosti či budúcnosti.

Necestovať iba do zemepisných či

intelektuálnych šírok,

           ale ponoriť sa aj do tzv. hlbín                               duchovného mora.

   Nech nám pomáha v boji proti chorobám rôzneho druhu, bludiskám poloprávd i biede nevedomosti ten pravý Lekár, Priateľ a Osloboditeľ 

 nefalošný Ježiš Kristus.

 

 

TRI DIMENZIE SV. KRSTU

 

Ježiš sa dal pokrstiť v Jordáne vodou

v dospelom veku. Sám Ján Krstiteľ

povedal ľudu:

„Ja vás krstím iba vodou,

ale po mne prichádza väčší ako som ja,

a ten vás bude

krstiť Duchom Svätým a ohňom.“

Čo je krst Duchom Sv?

Dlhoročný poctivý duchovný život.

Denné pýtanie sa na Boží plán.

Zhováranie sa s Bohom v modlitbe.

Práca v Božom diele a vari aj

snaha o férové medziľudské vzťahy.

Ján akoby očisťuje od duchovnej špiny

náš vonkajšok,

Čiže robí nás kultúrnymi a slušnými ľuďmi.
Ježiš aj naše najhlbšie vnútro.
Pomáha nám stať sa vernými anjelmi.

Ján je príklad pre správneho muža a ozajstného duchovného
vodcu.Nebolo v ňom chlapskej samoľúbosti.Väčšina chlapov sa hrá na to, že sú tí najdôležitejší.Neunesú to, že niekto je lepší či múdrejší od nich. Tak ako sa Evine dcéry „dorábajú“, aké sú krásne, zúria a žiarlia, ak je niektorá úspešnejšia. Máloktorá vie ako Mária oceniť kvality inej.Máloktorý džentlmen vie uznať: „Tamten je lepší než ja.“ Ján to vedel.V tom bola jeho pravá veľkosť.Ani sa nehneval, keď ho opustil okruh uctievačov a išli za lepším duchovným vodcom, ktorý ich viac naučil ako on.Úzkoprsí intelektuáli farizeji to nedokázali.Ani zakrpatení návštevníci nazaretskej synagógy. Keď postrehli, že Ježiš ich presahuje a nehladká im egá , skalpelom im reže do nádoru nacionalistických lží, veľmi ho znenávideli .Malí ľudia penili veľkú závisť a odsudzovanie.Zmarili v sebe Boží zámer zaštepiť ich do Stromu Života. Samoohlúpnutí konformizmom uhasili pozvánku k veľkodušnosti.Byť pokrstený znamená slúžiť Svätej Rodine.Nekrstení pohania žijú iba pre seba a pre svoju rodinu. Voda,krásne pokorný živel prírody, obmýva našu špinu. Našu komediantskú „veľkosť a nevinnosť“,
ktoré sú iba našou biedou.Duch Svätý nám otvára rozum a srdcia pre väčšie a spoločné veci.Ponára nás neustále do väčších hľbok nového celostného poznania.Zasväcuje nás do stále hlbších, osvietenejších pohľadov.

 

Ako učeníci evanjelia by sme mali aj vedieť,

čo je krst ohňom.

Je to prežitie si veľkého utrpenia.

Ježiš ho spomína pred ukrižovaním.

Prežiť dôsledne túto duchovnú cestu,

             prečistiť si chrám od drzého                     

     šarapatenia a vyčíňania

 

    falošného, sebeckého a pyšného ja,

  to je mystérium svätého krstu

 

       PODOBENSTVÁ ZO ZOOLÓGIE

 

Je vo veľkom omyle ten, kto si myslí, že oslobodiť človeka treba iba od nadvlády tzv. teroristov alebo iba od pliagy vonkajších závislostí.
V skutočnosti sme zajatcami mnohých utajených otroctiev. Závislostí vnútorných.Vonkajší otrokári sú na nás dopustení neraz iba preto,
aby sa z naivného veriaceho stal vediaci. Skvalitnil sa, poučil a stal sa do hlbších vecí             života vidiacim. Čiže chápajúcim.                 A pomáhajúcim.
Väčšina ľudí sa potrebuje dostať z toho, že sú ako ovce.Čiže dosť nesamostatní a bez vlastného názoru.  Grupujú sa zo strachu do stáda. Spolu sa pasú, bľačia i mlčia.Vyplašené nie iba z vlka, ale i zo seba samých.Ak ovca naberie odvahu a začne si žiť svoj      

vlastný príbeh,
stáva sa, že sa zatúla. Dobrý pastier si ju nájde.A má z jej odvahy, ktorá sa zmýlila a možno aj precenila, väčšiu radosť, ako zo zbabelej „poslušnosti“ ostatných, ktoré svoje vyššie ciele nemajú. Ak si však nezabudne koordinovať svoju cestu s vnútorným Dobrým Pastierom, tak nikdy nezablúdi. A stane sa ako On raz obetným baránkom.To je pravé nasledovanie Krista. Pápežovi boli zverené práve tieto typy.
Sú však individualisti, ktorí sa odvážia od stáda oddeliť, bez pokory a vypasú si nie iba svoje bruchá a mozgy, ale i nižšie a falošné egá.
Po čase sa z nich stanú tvrdohlaví barani idúci aj proti múru a robiaci slepo revolučne kvôli nejakému zdanlivému dobru aj rebéliu a vraždy.
Úplne iná je sv. tvrdohlavosť u baránkov, ktorí si Božiu prácu robia napriek tomu, že iní jej nerozumejú a neprebudený priemer im hádže polená pod nohy.Baran predivný sa zátvrdlivým nepočúvaním dobrých rád stane zaťatým somárom.Ak si svoje komplexy neúspešnosti pôjde
unáhlene a netrpezlivo liečiť do verejného domu, tam mu luciferove asistentky veľmi ochotne napomôžu jeho alchymistickú premenu na capa smradľavého.

U žien hrozí premena na hlúpu sliepku,čo mnoho kotkodáka ako ide zniesť vajce, ohovára slepačiny, zobe z ruky nejakému gýčovému pracháčovi a ide ako slepá pod kolesá.Dedinská hus si za svojho boha dávno zvolilaiba a len svojho manžela.Kačku zaujímajú zasa iba jej kačičky.Mačičky sa rady o kadekoho prenežne obtierajú a nechajú sa rozmaznávať. Ak žena žije duchovne, bude mať čosi zo vznešenej labute.Ak to v duchu fláka a stráca dôstojnosť, bude mať
pod maskou slušnosti drzosť opice.Tá ale narobí sajrajtu. Alebo až zlobu kozy.Tá skolí kolegyňu nemilosrdnými rohmi.Pekné žabky sa po čase žitia bez Ducha Sv. menia do tváre na staré ropuchy. Čím sú chlapi väčší bulovia, tým sú ženy väčšie líšky. Ak sú až  ireverzibilní bambulovia, menia sa na prudkonebezpečné zmije.

 

OBETA CHVÁLY

 

Cesta nášho života nás privedie aj ku krížu.Musíme sa rozhodnúť,
ako túto ľudsky ťažkú situáciu prežijeme.

Bolesti sa nikto z nás nevyhne. Sme ľudia,byť človekom je aj zmýliťsa. Byť chorým.  Trpieť.
Ak svoju bolesť nepochopíme a odmietneme ju, volíme si cestu lotra po Kristovej ľavici.Trpí a preklína.Rúha sa , lebo prežíva bolesť, a odmieta si priznať svoj podiel   viny.Odmieta sa modliť. Prosiť o pomoc od Boha. Prežíva peklo. A to je vedľa Ježiša.                   Duchovne oslepol,
lebo miloval klamstvá.Vôbec nechápe, prečo trpí. Nestihne si všimnúť ani veľkú Lásku vedľa seba, ktorá
naozaj majestátne a verne vykupuje človeka.
Takto končí život ten,kto sa sám vyhlási za „svätého“.Popritom sú na jeho rováši mnohé ťažké zločiny a bludy. Tento trpí iba za seba. Po Kristovej pravici je muž, čo sa nevyviňuje ako dopadol , ale svoju vinu priznáva.Pokarhá toho lotra naproti a zastane sa Ježiša.Prosí o pomoc.To je symbol človeka, ktorý trpí možno aj za hriechy iných,
       ale bez čistoty ducha. Je dúfajúci.                 Ako prvému je mu prisľúbený raj.
   Uprostred je ukrižovaná Sv. Láska.          Tá trpí iba za mnohých iných.
Nesťažuje sa, nenadáva, nevyhráža sa ani sa neľutuje. Je tichá.
A božsky trpezlivá.Obetuje svoju bolesť za tých, čo sú za ňu zodpovední, aj za mnohých iných. Odpúšťa aj svojim vrahom.
Modlí sa za nich. Tak ich profesionálne odklína!
Ježiš na kríži a Mária pod ním

Duchovne vedome spolu pracujú.

Chvália Boha, i keď je to navonok absurdné.
Najväčšie mínus v dejinách
spolu premieňajú
na to najväčšie plus.

 Dúfajú, že toto nie je hrozný koniec,                         ale bolestný začiatok.
Mali by sto dôvodov na Otca nadávať, ale oni mu aj tu Dôverujú. Slovami “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil !“ nahlas a s veľkým výkrikom
    pribíja Ježiš Kristus „víťaziacu“

bezbožnosť na tvrdé drevo kríža.

    Niet krajšieho a dokonalejšieho príkladu                   než je táto najvoňavejšia                  

Svätá Obeta Chvály.

 

.

 

     48.  NESTOTOŽŇUJME  VIERU                                                  

S  NAŠIMI MINDRÁKMI

 

„Prečo naše autority stáročia mlčia a nepomenujú ráznou výzvou, kto a ako tu vládne svetovým kapitálom, aké zločiny a potoky krvi sú za peniazmi tohto sveta.Či čušaním o tajných vládcoch svetového kapitálu prospievame Božej veci? Veľmi dobre mnohí tušia, kto svetu naozaj vládne.Tí, čo majú veľmi veľké prachy, a ktorých „práca“ je požičiavať ich iným,a tak ich zotročiť.A ostať rafinovane utajenými. Je tu vážne podozrenie ,či to niekomu nepomáha udržať sa na trónoch moci spolu s nimi? Aby sme sa však svojím mlčaním a svojimi priateľskými konkordátmi s herodesmi neocitli raz na smetisku duchovného sveta spolu s nimi.Kristus a jeho apoštoli boli zavraždení mocipánmi tohto sveta a my sa pri stretnútí s nimi na najvyššej úrovni usmievame a potľapkávame po pleci? Vraj „láskou k vlkom“ dokážeme najviac. Je to veru nechlapská láska ! Ide nám o spravodlivosť a dobro oviec? Alebo iba o to, aby nás nevyhodili do luftu? Čušanie a líškanie sa mocným sú možno veľkým nebezpečenstvom.Nejdeme my všetci spolu s nimi do večnej záhuby? Elity v pozadí geniálne cez svojich agentov poťahujú nitkami.Politici sú neraz najatými bábkami.Sú zodpovední za milióny potratených detí, za vojny, vraždy a násilenstvá v nich, ktoré boli naordinované svetu kvôli vláde pár ľudí a ucteniu si falošných bohov jazerami krvi.Také veľké lži sa málokomu zmestia do hlavy, aby si ich vôbec všimol.Raz sa to dozvieme.Boháči strážia a sponzoru- jú niekoľkonásobne viac bordely ako charitné diela, a to asi preto, lebo čím viacej smilstiev,tým ekonomika lepšie rastie a moc peňazí na zemi silnie.Ochrancami podsvetia sú mafiáni.Ochrancami prostitútok sú pasáci.A ochrancu týchto zvrhlostí ako nazvať? Kto toleruje takéto hriešne zákony? Česť výnimkám, ktoré sa ozvú. Končia na šibenici! Poriadny chlap sa konfrontácii teší a nebojí sa smrti,väzenia ani Boha. Je slobodný a nik ho nezastraší.Chlapček ten vykúka schovaný mame pod sukňou.Roky čumí a čuší. A keď sa dostane k slovu ,začne vždy tému, ktorá nie je hlavná a nikdy ľudí neznepokojí, a usmeje sa ako herec z Hollywoodu.A doma si mení plienky.Do neba sa mu, pravdu povediac, ani veľmi nechce.Vždy sa našiel vždy niekto, kto plné gate nemal. A ozval sa. Väčšinou dostal osudovým kyjakom od vlka, čo bol pri moci.A dnes? Dostane bakuľou od svojho baču!“

 

Ale, ale…

 

Čo takto dokázať svoju mužnosť nenápadnejším spôsobom, bratu?.. Touto otázkou sa prihovoril starší brat kňaz mladšiemu, autorovi tej predchádzajúcej klerikálne až komunisticko revolučnej úvahy, skopí- rovanej akoby priamo z teológie oslobodenia z Južnej Ameriky. Pápeži sa viackrát v histórii ozvali proti mocnostiam sveta a celkom obozretne nepodľahli ako Ježiš pokušeniu rozdeľovať tu „spravodlivo“ mamonu pre masy.Mužnosť a odvaha sa dá v Cirkvi prežiť aj múd- rejšie a spirituálnejšie. Skúsme byť naozaj sami sebou v záplave akožekresťanského konformizmu.Žime poctivo bez kariérneho pachtenia sa. Obstojme férovo v konfrontácii so svätuškárstvom. Alebo vydržme niekoľko rokov v misionárskom či nemocničnom prostredí.Či v dlhšej samote.V sekulárnej cudzote. V nedocenenosti.V radikálnom pokání kláštora.Či v riešení hĺbkovej očisty v ženskom svete.Či napr. v rómskej osade.Vydržíme učiť medzi unudenými grázlami v dnešných školách? Alebo v dlhoročnom mlčaní pri krivom obvinení nášho mena? Potľapkávať sa s úspešnými zvládne hocikto.Čo takto dať svoju mladú kňazskú silu neúspešným,rôzne chudobným, pomýleným a chorým… Robiť iba vonkajšiu a materiálne orientovanú revolúciu je jeden z ťaž- kých zákalov nespravodlivosti. Či na to prišiel Ježiš, aby sme ho ponížili ako rozhodcu medzi rozhádanými príbuznými kvôli lakomstvu? Vatikánsky nadhľad diplomacie Márii oddaných inteligentných večných mladíkov nás možno chráni pred zbytočným krviprelievaním. Idú pomaly, ale isto počas celých dejín Cirkvi Kristovej. Nebolo by spackaním evanjelia, keby Cirkev podľahla pokušeniu iba rozdeľovať funkcie, peniaze, budovy, šperky a pozemky a mlčala by o vnútorných bohatstvách ukrytých vo viere a  v človeku? Či má ona neraz nespravodlivým masám pomáhať iba  ku vonkajšiemu blahobytu? Boľševická revolúcia bola veľmi krutá lekcia.Rozdelila masám spoločný majetok, čo je na prvý pohľad veľmi ušľachtilé.Ale robiť to revolučne rýchlo? Cez vraždy? To poslalo Mať Rus na Golgotu. Majetkové a iné rozdiely boli aj budú. Iba slepý na duchu si nev- šimne, že rozdiely oveľa väčšie než medzi miliardárom a bezdomovcom sú napr.medzi človekom so zdravým úsudkom a mentálne retardovaným. Medzi slušnou matkou a ženou ozaj nehanebnou. Medzi kresťanom a pohanom. Medzi vidiacim a slepým. Medzi Kristovou mučenicou, ktorá obetuje iba svoje telo s láskou a medzi falošnou mučeníčkou, ktorá sa s nenávisťou voči Západu v hypermarkete odpáli ako samovražedná atentátnička a 3O ľudí zabije a 70 zraní. Sú obrovské rozdiely medzi charakterným chlapom a nezodpovedným chrapúňom, čo „nakotil“deti a potom sa na ne vykašľal. Oveľa väčší rozdiel v kvalite je medzi tým, kto má zdravé nohy a medzi chorým pripútaným na lôžko. Ešte väčší je rozdiel medzi krásou vonkajšou a vnútornou. Medzi životom v pravde a žitím v atmosfére opojných lží. Iba zúžené vedomie si myslí, že ak budeme mať všetci podobne veľa majetku,tak prídeme ku kvalite života. Veľká ilúzia. Závisť a nenávisť sa tým neodstráni. Na to bol dobrý ten socialistický experiment.Božia Ríša nie je iba o delení majetkov či konzumácii. Ale o vláde Boha v našej celej bytosti. Kto ho má, bude mať dosť,aj keď bude mať vecí menej.Podstata nie je vo veciach.Viera nám pomáha cez pokoru, úprimnosť a osvietený rozum oslobodzovať človeka. Aj nekompletné či talibanizmom poznačené pozemské ideály. Slepé egá tam zakopú míny strachu alebo uletenej horlivosti.Priatelia neba sú tam poslaní na to, aby to pomohli odmínovať. Najprv u seba a potom aj v spoločenstve, kde žijú. Až potom sa môže niečo pohnúť v okolitom svete. Ježiš ho premenil s 12 apoštolmi. Dve miliardy kresťanov si dnes nevie rady čo s ním? My sme asi so spoločnou vierou ešte nezačali, ak riešime iba akési svojské mindráky.

 

49. PRAMEŇ A CISTERNY

 

Nielen prorok Jeremiáš vyčítal Židom ich duchovnú neveru./12/ Opustili prameň živej vody, čiže Boha, a našli si popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu. Cisternou bola kedysi v orientálnom svete vykopaná jama, ktorá zachytávala dažďovú vodu. Poslúžila ako rezerva pre napojenie zvierat v čase sucha.Ale nebola to studňa s čistou pramenitou vodou. Bez vody človek neprežije. Máme voľbu, obrazne povedané: buď budeme brať čistú vodu z prameňa alebo tú špinavú z kaluže.Buď budeme čerpať silu života zo Zdroja, zo Sv. Ducha, alebo si budeme musieť nájsť nesvätú náhražku pre stádo zveri. Treba sa nám všetkým k dôstojnosti života a pre osobné šťastie nevyhnutne naučiť,ako sa máme napojiť na vnútorný Boží Zdroj a tak byť v kontakte s Absolútnom.Fakt iba niektorí to vedia.Ostatní sú roky kdesi mimo seba. Urobia zo seba úbohú stádovitú ovcu, ktorá po povrchne prijatých informáciách končí ako spoločenský upír. Tá nevie byť sama so sebou, nežije si v pokoji svoj príbeh a uteká neustále kdesi preč od zdroja, aby sa zavesila na nejakého podobného úbožiaka.Keď sa zbadajú, už sa neprirodzene usmievajú ako dve barly, čo sa našli. Iný druh „cisternizmu“ je obrovskú lásku a nádej vkladať do ľudskej lásky a odsunúť na okraj Lásku Božiu.Kto sa chce isto sklamať, tak nech začne takto.Zabíjanie času pri „pohárikoch z cisterny“ je náhradným programom spirituálneho analfabetizmu, ktorý sa nevie modliť. Ani sa neráči to naučiť. Oheň smútku treba vedieť

 

OBETOVAŤ

 

nie ho hasiť alkoholom. Zapálení pracanti, čo zarábajú iba dočasný kapitál, nech sa aj občas zastavia, kým ich nezastaví vážna choroba alebo smrť. Tá obhalí naše zásluhy pre nebo, čiže spirituálny a pravý kapitál. Bodaj by sme sa nezobudili na druhej strane bytia s „prázdnou peňaženkou“.Nepríčetným pozeraním do televízie či internetu s množ- stvom náhradných programov si môže človek sám uchmatnúť plnenie najpodstatnejšieho programu. Toho, ktorý má s nami Stvoriteľ. Ten sa dozvieme iba stíšením sa.

 

Adorácia Krista je čosi nenahraditeľné.  

 

Dlhými hodinami čumiac do rôznych hier a zabávaním sa iba prehlbuje človek svoju nudu.Stratu detstva, fantázie a čistého srdca. Tisíckami nedôležitých informácií môžeme nevedome poškodiť svoju pamäť.Tak sa môžeme oblbnúť,že sa nedozvieme tých pár ozajstných viet,ktoré má na každý deň pre nás pripravené Pán v meditačnom tichu. Shopolohizmom, liekmi či prácou sa depresií natrvalo nezbavíme. Hyperkonzumizmus je diagnózou toho,kto neprijíma dostatok duchovnej energie. Priveľa zábav je príznakom, že konáme veľa práce, ktorá nás nebaví a až chronicky unavuje.A ktorú si asi od nás nebo neželá. Je to asi vrcholom drzosti žiadať si iba mnohé práva a vykašľať sa na elementárne ľudské,rodičovské,občianske či náboženské povinnosti. To, že i toto je tresný čin, na to by veru Sv.Cirkev mala rázne poukázať. Tento jednostranný idiotizmus treba jednoznačne preplesknúť. Ján XXIII. v encyklike Pacem in terris to jasne ľudstvu pripomenul. Vrchol všetkého je deň nedeľný, kedy miesto poďakovania sa Bohu chlap bedáka, deti sa nudia a mama miesto receptov z Božieho Slova ako natrvalo opeknieť, rieši iba nové a nové recepty na naplnenie brucha. Ktoré čím je väčšie, tým nám viacej zavadzia žiť. Hrozíme sa množeniu rómov. To vyvoláva v mnohých až nenávisť. A čo takto sv.znenávidieť tie storaké tajné cigánstva v našich hlavách a srdciach, ktoré sa v nás usalašili. Väčšina ich veru zo seba preč nevyháňa.Keď nedodrží predvolebný sľub politik, tak vypeníme. Ale celkom spokojne žuveme žuvačku, keď sa nedodrží chlapské slovo inde. Miesto pohľadu zhora sa zaujímame o verejnú mienku?Miesto svätým starcom sa ukláňame boháčom? Miesto spozornení čo hovorí básnik, spozornieme čo tára rozdrapená a už aj úchylná „hviezda“ ? O nadhľad filozofov nejavíme veľký záujem, lebo asi chytáme strach z výšok. Miesto pravdy sa prikrmujeme pseudoduchovnými gebuzinami alebo lotériami ? Nekonečnými receptami a športovými tabuľkami. Aj v naše nedele? Miesto odsúdenia už zbachratenej zbabelosti v sebe sa pohoršlivo morálne odbavujeme na iných, tých zlých, zlodejoch, kriminálnikoch ? Čudujeme sa veľkým mafiám, ale malé rodinné, kostolné, úradné, kamarátske či finančné mafie nevidíme? Sme zhrození narkomanmi? Svojimi nafetovanými vypasenými egami a karnevalmi sa nehrozíme? Aby sme cisternové pirátstvo zavŕšili akože víťazne, na to slúži falošné šialenstvo športu. Kde už inde má ísť po kyslík Adam, keď zažíva samú prehru? Aspoň na chvíľu sa musí stotožniť s nejakým víťazom, moderným bohom, zarábajúcim rozprávkové peniaze, a nadýchať sa slávy, čo i len krátkotrvajúcej. Aspoň na chvíľu zažiť boj ,sa stať víťazom a pozdvihnúť si inak scapnuté sebavedomie.Podobné pocity si umelo vyrábajú Evy pozeraním sa na herecké výkony z neba padajúcich hviezd. Vďaka duchovným ženám, ktoré dávajú lásku inde… Učil nás tu niekto okrem náboženstva, že každý tu má svoju úlohu ? Náboženstvo je sice slobodné v školách, ale je trpené ako čosi okrajové. A neraz je tam prítomný diablik, ktorý robí všetko, aby vyučovanie sabotoval a kňaz či katechétka ho nemôže poslať za dvere. To sme teda dopadli! Žiak sa môže chovať ako terorista a učiteľ je na posmech? Niekto s veľmi silným hlasom by mal na Soche slobody v New Yorku vykríknuť tak, aby ho počul celý svet, že vyučovaním ľudí o ich ľudských právach bez poučenia o ich povinnostiach voči životu sa tu dáva „legálny“ základ všetkej neprávosti a hrôzy, ktorá je tu okolo nás. Máte pocit, že na toto dôležité pre normálne fungovanie spoločnosti niekto tvrdšie apeluje? Tomu, kto svedomie má, ten sa ozýva.Máte pocit, že tu niekto za túto spravodlivú vec aj bojuje? Kresťania by veru mali! Všíma si spoločnosť toho, kto si tie svoje povinnosti aj dlhodobo plní, a neraz si svoje práva ani nevyužije? Doceňuje spoločnosť týchto ľudí? Aj to je následok života v klamlivých cisternách. Cirkev pripomína, že majú možnosť, všetci a zdarma, sa obrátiť do svojho najhlbšieho vnútra ku živému Kristovi, k pravému

 

     PRAMEŇU ŽIVEJ  VODY .

 

Ten človeka bez peňazí, médií a potlesku docení pokojom, i keď ho chorý svet poníži, či nešťastní ľudia sklamú. Privedie ho k tichším, vnútorným odmenám a víťazstvám.

 

 

54. O ZUBNÝCH KAZOCH

 

Trpkosť kompenzujeme sladkým. Spôsobí to po čase na našich zuboch povlak, ktorý sa začne správať agresívne. Vytvorí zubný kaz. Ten v tichu pracuje, rozširuje sa, vŕta do hĺbky. Všimneme si to väčšinou až vtedy, keď nás zub zabolí. Ideme k zubárke. Aj keď vieme, čo nás čaká, dobrovoľne si sadneme do kresla bolesti a necháme sa vyšetriť.Sú výnimoční jedinci, čo žiaden kaz v ústach nemajú. Ale my ostatní vieme, čo je vŕtanie do boľavého zuba. Dosť kruté bolesti. Treba ich len vydržať.Sami si na chrup poriadne nevidíme. Zubárka nás trápi vŕtaním dovtedy, pokiaľ vidí niečo čierne v bielom zube. A predsa nikto z nás jej v zlosti nevynadá , že nám spôsobuje veľké bolesti.Všetci vieme , že tá vŕtačka nám vlastne pomáha. Ale nie všetci rozumieme Životu a Bohu. Mnohí mu vyčítame, ako nás trestá. Aký je krutý. Nespravodlivý. Ak nám niečo berie, myslíme si, že On to potrebuje. Raz nám dôjde, že nám pomohol zbaviť sa nejakého kazu.Tí, čo sa modlia, vedia, že Boh nám pomáha.A má nás rád viac ako my seba. Tí, čo sa nemodlia v to neveria.Ešte si robia posmech z príslovia: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Je iba samozrejmé, že tí, čo sa dajú do rúk zubárovi, budú viac teraz trpieť než tí, čo na svoje zuby kašlú. Ten, kto je v Božích rukách, je testovaný zo všetkých strán. Má oveľa ťažšie skúšky ako pohan,čo chráni iba svoje neisté výmysly. Ten je iba vo svojom narcistickom náručí matrixu, má viac pohody, ale nebadá, ako mu každý rok vypadne jeden zub, čiže nejaká hlavná cnosť z charakteru? Je lepšie podstúpiť bolestnú operáciu zo sladkej nevedomosti dnes, než ju podstúpiť o pár rokov neskôr. S oveľa väčšími následkami. Čo takto pozrieť sa na naše boľavé veci hlbšou, zubárskou optikou?

 

 

“S každým z nás má Pán osobitný plán.

Buďme tomuto plánu verní“

povedal nám na námestí v r.2003 v Banskej Bystrici Ján Pavol II.

A Benedikt XVI. nám múdro odporučil:

“Každý človek potrebuje tvorivú odvahu žiť svoj život a nerobiť

zo seba kópiu niekoho iného“./14/

 

 Každý z nás má nielen právo, ale i povinnosť mať svoj vlastný názor. Pastoračné utekanie či špehovanie iných sú iba príznaky neosobnosti a amatérskej neznalosti svojho špeciálneho plánu. Nie je veru dôstojné iba papagájovať a kopírovať názory iných.Ani spásonosné robiť si takto doktorát a na konci cesty sa prichytiť, kde som len urobil chybu. Ak si nebudeme vážiť tú dimenziu v nás, ktorá je našim skutočným svetom, i keď bude dlhšie nedokonalým, a budeme hrať pred sebou divadlo, akí sme navonok úžasní a bezchybní, dajme pozor, aby sme nevychovali zo seba herca, ktorý bude mať na vrchole síl, neskôr v nejakej funkcii, nielen „plnosť“ pravdy, ale zároveň i plnosť gatí. Nielen pravda, ale i poctivosť k sebe samému nás vyslobodí. Najprv sa budeme báť povedať iným, čo si úprimne myslíme, lebo to už nie je pravá viera.Potom sa budeme báť povedať kritiku niečoho ozaj chorého v Cirkvi, lebo to bude pýcha.Budeme sa báť zaútočiť na nejaké bašty zla v spoločnosti, lebo nás dajú na škripec médiá.Budeme sa báť povedať nepríjemné skutočnosti veriacim, aby sme ich neurazili. Budeme sa báť nepodať ruku Herodesovi, lebo by sa nám za to pomstil.Radšej pomlčíme a zavrieme obe oči, aby sme sa väčšine či mocným neznepáčili.A nakoniec sa po nahromadení strachov rôzneho druhu a mnohých rokov budem báť priznať si vinu aj sám sebe. Spávať s nádorom farizejstva? Tak toto je v pláne. Ale nie Božom.

Sv.Katarína Sienská nám odkazuje:

U všetkých, ktorí hľadajú sami seba a snažia sa zapáčiť ľuďom, súdia podľa vôle iných a nie podľa pravdy.Budú sa báť,že sa znepáčia a potom im všetko naháňa strach.“

Kto sa bojí života, bude sa raz báť i smrti. Najhorší je asi podvod na sebe, ak sa sluha neba bojí umrieť. Kto má v sebe ututlané hriechy a strachy, bude si na iných vybíjať svoje komplexy vyčítaním, akí sú hriešni.Bude zhadzovať sebavedomie bratom.Takto to robia nevykúpení muži. Ľud potrebuje povzbudiť. „A ty Peter, keď sa obrátiš, povzbudzuj svojich bratov,“ povedal Pán. Čím viac spávame so svojou sebaoslavou, tým viac budeme prenasledovať Krista prítomného vo vnútri Cirkvi v blížnych.Toto prenasledovanie statočných môže byť tak veľké, aká veľká je falošná sláva, ktorú sme si neférovo nadobudli vo svete alebo v Cirkvi. Ovce sa potom doráňajú tým, čo má odtrpieť ich pastier. Kto ráňa iných, robí ich skryto mučeníkmi. Ešte sa neobrátil. Pri krížovej ceste iba krasoreční. Nesie si iba svoj, nie Kristov kríž. Pásť ovce znamená niesť bremená spolu s nimi. V prvých storočiach byť biskupom znamenalo byť takmer s istotou aj byť mučeníkom.Odkedy nám cisár dal podiel na moci (313r.), odvtedy byť hierarchom znamená stále viac byť diplomatom. Čím má platničku viery prihriatu na slabší stupeň, tým cisár viac platí. Najspokojnejší je vtedy, keď sa mu podarí urobiť z presbytéria spolok pacifistov a pro- štátnych labulízačov. Z jedných urobiť pupušov, z iných kariéristov a z ďalších infantilných lokajov, ktorým došla všetka silnejšia munícia. Čo budú akoby na posmech strieľať s gumipuškou a cukríkmi v nej proti malým čertovinkám a veľké diabolstvá v spoločnosti ponechajú nedotknuté a nepomenované.Veľkým mafiánom vyhovuje, aby sa ich policajti báli,a ani nedotkli, a zamerali sa na odchytávanie malých rýb. Z evanjelia je jasné,že hriechy proti ľudskej láske Ježiša nejak netrápili. V prvom rade bojoval proti žralokom ducha. Každý si vyberá takého súpera, na ktorého si trúfa. Kto mu je kvalitami podobný.

Ani raz Ježiš Petrovi nepovedal:“ Klaňaj sa mi!“

Ale povedal mu párkrát : “ Nasleduj ma! “

Asi preto sa mu toľko klaniame a toľko sa ospravedlňujeme, lebo ho málo nasledujeme. Či Ježiš pri ohlasovaní nezobral niekedy aj bič ? Zmäkčilí falošní bratia sa bratríčkujú. Je bratská láska nemať radosť z úspechu spolubrata ? Čím väčšia závisť, tým väčšie by bolo naše ego. Kto je pri kanóne, nech strieľa. Ale nie do ovciec, ale do vlkov. Do svätuškárstiev storakej podoby.Treba nám svätcov, priekopníkov, nie manekýnov nahodených v plnej paráde,čo vedia okrem ukázania seba iba elegantne z každého náznaku konfrontácie bez svätého boja vycúvať.Máme niekde kostol Krista Proroka? Kňaz by mal aspoň občas prorocky vypáliť zopár ostrých slov, či sa to niekomu páči, alebo nie. A modlitbou zaútočiť na diabolské centrum, s ktorým sa stretne. Ak budeme pred pokrytcami stále mäkší a mäkší či tolerantnejší, synovia tmy budú stále tvrdší a bezcitnejší k slušným. A my s nimi? V Európe silnie kríza kresťanstva. Kristus áno, ale Cirkev nie. Možno je to chyba nielen Európy, ale aj naša. Nášho hrania sa na otcov a sme niekedy ako deti na pieskovisku, čo sa hádajú o kýblik,hrabličky a lopatku.A neponúknutí svetu príklad bratstva, ktoré vytvoria iba vyzretí chlapi, čo si vedia prihrávať a majú ťah na bránu súpera. To, o čo nás po strate duchovného panictva temné sily chcú okradnúť, je nadšenie a fortitúdo (z lat.sila,odvaha,ráznosť,zmužilosť,pevnosť). Nedajme si nikomu vytunelovať identitu normálneho chlapa, ktorý okrem dobroty a dodržania slova má mať i zdravú prísnosť. Najmä na seba. Ktorý sekerou Jána Krstiteľa zotne v sebe drakovu hlavu samoľúbosti, nezodpovednosti a nízkosti.O tomto je v prvom rade tzv.kňazský celibát. Kto to neurobí, skončí zvonku ako „svätý“ tajtrlík. Vo vnútri bude mať horký blen bigotnej starej dievky.S lampou kňazstva, ale bez oleja radosti. Kto žije,ako sa má, je ten, čo nasleduje Baránka všade.I na kríž. Kto to nevie,ide mu iba o detinské záujmy.

56. O HÚSENICIACH A MOTÝĽOCH

V Písme sv. 2 Jn 7 sa duch Antikrista definuje ako ten, ktorý popiera, že Boží Syn prišiel v tele. Pre Židov to asi bola úrážka najväč- šieho kalibru hovoriť, že Boh v nebi má Syna na zemi. Že Boh má aj ľudskú tvár.Že je prítomný normálnom tele ako jeden z nás. Jednoduchý,bez svetskej moci, vojska,nádhery. Keby mal svetskú moc a podelil by sa s ňou, až potom by ho akceptovali?Ale z ich pohľadu – obyčajný tesárov syn neurodzeného pôvodu.Nad tým zúrili.Oni zbožňovali asi iba vonkajší dojem.O pravdu vnútri až taký záujem nemali. To bolo asi plné lži a špiny.Mali k nemu vlastne odpor.A neráčili na tom ani nič meniť.Preto tá obrovská zamilovanosť do vonkajšku.

Do šiat. Do titulov. Do vonkajšej morálky.

Do modelingového chrámového divadla. Do vonkajších víťazstiev.

O tom je tento svet, riadený nie pravými mužmi. Pár modlárskych „židokresťanov“ im napomáha i kresťanstve. Hovoria síce kladne o Ježišovi ako o Kristovi, pravom Božom Synovi, ktorý prišiel v tele, ale ich najväčšiou láskou je etiketa,ľudské predpisy. Cirkevné právo a liturgia sú v službe evanjelia, nie nad ním.Snažme sa rozlíšiť čo je lešenie a čo je chrám, a za ťažisko svojej práce nemajme iba nekonečné inštalovanie nových a nových lešenárskych trubiek a upevňovanie pevnosti lešenia okolo kostola. To je potrebné , ale raz bude rozobraté.Čiže príde doba, keď ho už nebude treba.A kostol sa kvôli tomu nezrúti.Pobyt v chráme tela by nám nemal byť cudzí . Spiritualizácia tela znamená aj jeho postupnú premenu.Ježiš sa nasťahuje i do nášho tela,

aj tu sa INKARNUJE

a postupne tam vzkriesi a posvätí všetky naše ľudské časti a zamrznuté oblasti. A použije ich pre ciele Božieho Kráľovstva.Ak niekto takú nevykúpenú oblasť v sebe má, spoznáme ho podľa toho, že tú oblasť v sebe nemá rád u seba ani u iných.Je ešte sám sebe nepriateľom.Jeho hlavný boj je zameraný na jeho nízke telesné sklony. Na tzv.diabla ukrytého pod kožou. Kedy zistí, že zdravé telo s jeho funkciami je veľký Boží dar?A telo netreba ničiť, ale primeranou miernosťou udržiavať v činnosti. A čo treba radikálne zotnúť, je naša neúprimnosť a zbabelosť. Priveľké túžby po riešení veľkých problémov vonku, vo svete či Cirkvi najskôr zamerajme na túžbu vyriešiť uletenosti a komplexy v sebe. Ak sa nám to podarí, budeme sa ako svätí blázni raz iba tešiť. Ak by sme sa dali ozaj Kristovi a on by naozaj prevzal v nás vládu, nepociťovali by sme veľký hlad nemiernosti v niektorej z oblastí. Napríklad sa opiť, prejedať sa ,uľaviť si nadávaním či znásilnením. To túžia iba tí, ktorí nemajú ozajstnú radosť v paralelnej oblasti . Prerušená komunikácia na spiriruálnu milosť Sv. Ducha má za následok abúliu – stratu vôle a rôzne excesy.Prosto ešte tam šafári ego. Po česky chtíč. Po skutočnom vykúpení prahnúca niektorá oblasť.Ani abstinenti nie sú ešte za vodou.Sú iba v kajúcej očisťovacej fáze. Čím väčšie bolo spíjanie sa, tým dlhšia a prísnejšia musí byť ich abstinencia. Málokto si uvedomuje, že Slovo sa telom stalo, že Ježiš sa stal jedným z nás a prišiel v zdravom tele. On nebol a nie je zúrivý abstinent. Nepotreboval to, lebo sa nikdy neopil a ani opiť netúžil. Kto sa potrebuje spiť v nejakej oblasti, tak je to preto, lebo je v nej ešte nevyzretý a naivný.Teda skryto pyšný. Ježiš nás učí aj piť aj jesť. Tak to platí v každej oblasti nášho života.Pásť ovce kázal i Petrovi. Byť svätým znamená byť aj kompletným, normálnym, harmonickým v každej oblasti. Sv. miernosť je darom pre tých, čo zachovávajú vernosť Kristovi.A to ticho a nenápadne každý deň.Za neveru za veľmi draho platí osobným nešťastím.V čom sa hreší, v tej oblasti sa búcha hlavou o zem. A plodia sa neskoršie tresty.Porozbíjať potom zaschnutý betón spackanosti nie je veru príjemná práca.Niekedy to trvá aj boľavé roky. Ak niekto robí prísne osobné pokánie, je to v poriadku. Ale ak by to kládol ako normu morálky pre iných, to by už bola úchylka.Ak by niekto natískal pokánie iným a kontroloval ich či postia ,čo sa modlia, alebo stále ich podozrieval z techtlov-mechtlov,to by iba znamenalo jeho rozladeného ducha. Svoj nádor na duchu , svoju špinavú stránku, projektuje nevedome, čiže slepo arogantne iba do iných. V realite do podriadených, v duchu do nadriadených. Majster nám kázal umývať si navzájom nohy a nie liať lavór so špinavou vodou na iných, však? Za mentorovaním sa ukrýva nie láska, ale kopa strachu a utajenej pýchy. A na to si musia profíci dať pozor. Aby neboli ako húsenica, ktorá má vo svojej prirodzenosti škaredosť. Je plná odporu k sebe samej. Napcháva sa, plazí po zemi, kŕčovito sa drží nejakej zeliny, na ktorú sa horkoťažko vyšplhala a ktorá jej poskytuje trocha aj nadhľad nad svetom a ostatnými húsenicami.Ak sa k nej priblíži nejaký motýľ, tak puká od závisti nad jeho krásou, ľahkosťou a slobobou. Ani ho radšej nepustí k slovu, aby ostatné kolegyne nepomýlil svojimi radami a duchovným lietaním. Ak sa nejaká húsenica dostane tam, kde sa vydávajú rozkazy, tak tam je veselo. Možno sa vie oveľa lepšie vžiť do situácie iných a urýchli to ich oslobodenie. Problém nastane vtedy, keď sa zamotá sama do seba a nemôže sa vymotať.A toto „domotanie sa“ ešte aj kdesi zasekne. A následok je taký, že sa dezorientované húsenice z paniky začnú hrýzť navzájom miesto toho, aby si vzájomne pomáhali a spolupracovali.Ak si my budeme „statočne“ nadávať,akí sme hriešni a škaredí, budeme žiť kresťanstvo? Takáto „viera“ nebude správna.Toto chcú docieliť v nás temné sily.Ostať večnými a ustrašenými húsenicami, ktoré sa znenávidia najskôr samy a potom znenávidia aj iných.Pocit škaredosti a odporu k svojmu vonkajšiemu obalu by mal prestať, ak vnútro prešlo poctivou očistou a premenou. Cieľom je vyzliecť starého človeka a obliecť si nového, ako to výstižne vyjadril veľký teológ apoštol Pavol. Je to naše dočasné ja, naše pozemské meno, ten starý človek. To treba odložiť. Je to naše sebectvo u mužov a pýcha u žien. Naším cieľom je lietať a nie sa plaziť.Mať zo seba a života aj krásny, čiže blažený umelecký pocit.Brať život aj zľahka a nie byť udupaný a prilepený o zem.Toho sa už tu dožijú tí, ktorí nebrali Kristove slová rekreačne, na ľahkú váhu alebo nerobili zo seba ťažkých supermanov.

 

57. DUCHOVNÁ SEKERA NA HLÚPOSTI

Jednu z vecí, ktorá nás nielen trápi, ale doslova štve a neustále nám kazí dobrú náladu je fakt, že mnohé doslova hlúpe veci okolo nás nemáme moc zmeniť na lepšie. Po rôznych duchovných obnovách sme ako kresťania nažhavení, že ideme meniť svet na Božie Kráľovstvo, ale pri konfrontácii s novopohanskou silno väčšinovou realitou nám nadšenie ktosi rýchlo schladí. Dovolíme negativizmu, aby zaujal silné pozície.Z extrému nadšenia sa nájdeme v extrémoch veľkej ľahos- tajnosti. Treba nám umelo sa na štadióne hecovať a potom byť z toho frustrovaný ? Pozor na náboženské zápaly a spasiteľské komplexy. Vyškolený adept začne s veľkým elánom, narazí na betóny egoizmov a pokračuje tzv.syndrómom vyhorenia a končí sklamaním zo seba, zo svojej práce, zo sveta a niektorí i z Boha.Vstave nezrelosti nasľubuje Bohu absolútnu čistotu ,chudobu a poslušnosť a môže sa mu stať, že skončí vyhladovaný ako vlk po sexe, majetkoch a jeho dlhoročné umelé ponižovanie sa skončí akoby somársky zaťatou neposlušnosťou? Prečo je to tak ? Možno preto, lebo vežu svojho duchovného života staviame nie na skale osobne prežitého, ale na piesku nepoctivosti. Ten pevný základ je pokorné spoznanie, že naše ego nie je mesiáš. Mesiáš je Ježiš a on už svet na Kalvárii vykúpil. Ja nie som boh, čo má mať všetko pod kontrolou. Toto nie je moja planéta, kde ja budem rozhodovať, čo sa tu bude diať. Je to miesto, s ktorým má Boh svoj zámer. Je to miesto očisty, kde sa musím zmieriť napr. s tým, že väčšina asi nedozrela na to, aby boli hneď zajtra kresťanmi katolíkmi.Že trápnosti ako sú vojny, kriminalita, prostitúcia či sekty sú asi súčasťou tunajšieho pobytu a musíme sa s mnohým odporným aj zmieriť. Mnohí mystici prišli na to, že tento svet vonku je v poriadku. Odzrkadľuje iba babylon v nás. A mnoho chorého vonku je trest, napomenutie pre ľudstvo, ktoré miluje iba vonkajšie exteriéry a zabúda na svojho Boha vo svojom interiéri. Rôzne peklá vonku sú asi iba napomenutím nám všetkým, aby sme sa veľmi do tejto planéty nezamilovávali.

Lev XIII. ju nazval miestom vyhnanstva./15/

Ak sa tu niekto cíti ako doma, čaká ho skôr či neskôr osudový preplesk a ten ho prebudí do reality, aby vedel, kde je sever a kde smer nebo. Miesto sebaľútostného bedákania nad tým, ako by to malo byť a ako to je, by sme mali skôr porozmýšľať zmeniť to, čo zmeniť je v našej moci. A to sú tisícoraké záležitosti v našom vnútri. Čas nášho života sa dá využiť zmysluplne napríklad tak, že sa postupne budem zbavovať nesprávnych návykov, uletených túžob, sebeckých žiadostí, sklonov iným rozkazovať, pretvarovať sa, riešiť veci nepoctivo, lajdáčiť, všetko komentovať, podozrievať, zľahčovať.To a mnohé iné zmeniť môžem. Aj konať jednoducho dobro.Prečo to nerobím? Miesto poriadku v sebe a svojom okolí idem spasiteľsky robiť celonárodné poriadky s inými alebo sa tisnem lakťami tam a do toho, do čoho ma nič nie je. V istej austrálskej kultúre sa chlapec zaradí medzi chlapov vtedy, keď odíde do samoty a vyrobí si tam sekeru. Veru to je krásny symbol mužského dozretia. Mám na mysli však sekeru vo vôli, citoch a rozume, nie tú v ruke. Schopnosť odseknúť lož od koreňa pravdy. Vedieť si rozkázať a zriecť sa napr. škodlivej sebaľútosti. Dokázať sa zriecť v citoch nesprávneho zamilovania sa. Odseknúť sklony zízať na pornografiu. Od alkoholu. Či oslobodiť sa od vplyvu rodiny alebo väčšiny. Mať silu opustiť túlanie sa v bočnej uličke.Vrátiť sa na hlavnú cestu. To je niečo, čo robí chlapca chlapom. A na to potrebuje sekeru ducha Jána Krstiteľa. Tá má pripraviť priamu a nepokrivenú cestu Kristovi. Ak chceme byť kresťanmi, musíme byť najskôr dobrými ľuďmi. Ak totiž nezotneme svoju ješitnosť, svoj egoizmus, svoju nepoctivosť, svoje cigánstva, vyrobíme zo seba iba pseudovianočný gýč. Toto je jadro adventu. To je ten pevný základ na skale.Kto stavia svoju vežu duchovného života bez tohto, tak sa mu veža začne nakláňať tým viac, čím vyššie pôjde. Prezradí sa tým, že čím viac právd vie, tým je väčší bojko.

 

58. PAS MOJE OVEČKY , PAS MOJE BARÁNKY !

 

Prišiel Mojžiš, ukázal na rozum a povedal, že tu sa skrýva to podstatné. Prišiel Ježiš, ukázal na srdce a zdôraznil, že tu sídli to najdôležitejšie.

 

Prišiel Marx, ukázal na brucho a vyhlásil, že tu je náš hlavný problém. Prišiel Freud, ukázal na pohlavie a tvrdil, že o tomto to vlastne celé je. A prišiel Einstein, ten vedecky dokázal, že je relatívne, čo z toho je najdôležitejšie. Ozajstný Kristus však prišiel vykúpiť nie iba jednu časť v človeku. Všetko z toho je dôležité.

 

A je ozaj zaujímavé, že niekedy je najdôležitejšie sa najesť. Inokedy sa vyplakať. Táto nadčasová a podarená parabola hovorí o stupňoch nášho bytia.O našich viacrozmerných ľudských potrebách.V každej z nich sa dá byť skutočne hladným a smädným.Chorým a uväzneným. Cestujúcim,či hľadajúcim. Alebo trpiacim. Ak si niektorí zúžia problém pozemského človeka iba na hlad po jedle, to sú skrytí marxisti.Ich charita je iba o rozdávaní polievok a starých šiat. Bolo by veľmi povrchné zostať iba pri tom. Dávať stále piť a jesť ťažko hrešiacim lajdákom? Ich páchané hriechy za zosypú na hlavu takejto charity.Je to vlastne podpora ďalej ich lajdáčiť.A čo takto ich učiť zbierať smeti, či odhádzať sneh? A mať aj zdravú sebaúctu.

 

Povinnosťou človeka je pracovať.Telesne, duševne alebo duchovne! Kto nepracuje, nech ani neje, skonštatoval múdro sv.Pavol.

 

A kto nerobí nič pre spoločnosť, to je sebec a jeho potulovanie sa je trestný čin. Ak niekto ignoruje hlad po chlebe a smäd po čistom víne v niektorých zo štyroch oblastí dlhé roky, sám skončí v hladomorni v nejakej dimenzii svojho ľudského.Jeho nečestná krádež voči daru života sa raz obráti proti nemu. Bude bojovať sám proti sebe. Kto sa ničí, ten pácha zlo. Je našou svätou povinnosťou urobiť zo seba chrám. „ Môžu nám zobrať všetko, zavrieť nás do väzenia, ako to urobili s nami, ak však žijete v pravde a podľa pravdy, ste vnútorne slobodní a v konečnom dôsledku šťastní. Nikdy si nedajte vziať vašu vnútornú slobodu“, povzbudzuje nás náš slovenský kardinál J. Ch. Korec.

 

A dodal ešte veľmi krásne : „Nedajme sa!“/16/

 

To sú slová chlapa, a nie onuce, ako on zvykne niekedy prirovnať, keď chce pomenovať neporiadneho chlapa k niečomu úbohému.Všetky hlavné i pohlavné oblasti treba v nás oslobodiť od vlády nižších síl. V duchu sa ich zrieknuť.Očistiť ich tak od špiny hriechu a zlého a

 

ODOVZDAŤ

 

ich pod Božskú vládu Ježiša Krista. Ten každú oblasť posvätí pravdou a oslobodí od „života“ podľa lží. A podľa prísľubu z evanjelia bude ozajstný učeník mať zo života už tu na zemi stokrát väčší úžitok ako ten, kto sa vláde Božej nepodrobil a Otcov plán odmietol. Veľa je tých ,čo so lžou ešte nežijú , ale s Pravdou sa už rozviedli. Ako to prorocky vystihol v jednej svojej piesni Karel Kryl. Tí veľkí a unáhlene dospelí si radi dávajú priodvážne svojské a bulvárne pravidlá hry do svojho života. My v Cirkvi sa snažíme aj keď starneme, nezabúdať byť aj malými. Hlavne pred Božou vôľou. Strácame z lásky slobodu. Dávame ju Bohu. Hľadáme jeho pravidlá.Tak je to správne. Malo by v nás byť stále sa prehlbujúce vedomie, že sme Božími priateľmi. Slobodní od slobody zisťujeme, že to, čo strácame, v konečnom dôsledku inak nadobúdame. Tak čo si, hriešnik a či Boží chrám? Vyjasni si to, kým máš zdravý rozum. Ak sme chrámom Boha, tak je rovnako posvätné, keď sedíš na sv.omši, ako keď si napr.v kúpeľni. Ak si niekto nadáva sedemkrát za deň do hriešnikov, tak sa ním aj o pár rokov stane. Odporným a zlým. Bez svätej hrdosti. Falošne sebavedomí, v osobnej hriešnej jame sa nachádzajúci a v skutočnosti nevykúpení, nevyzretí zvodcovia štátov, rodín a spolkov môžu urobiť zo seba strašiakov , zo žien hriešnice a z detí zakríknuté a neskôr vzdorovité pokolenie. Potom sa nečudujme rôznej nude a ľahostajnosti. Nálade porazeného opampersovaného zakríknutého mužstva. Ak sa Slovo telom stalo, tak sa nad tým ráčme aj zamyslieť. Telo znamená aj jazyk aj zadok.Aj mozog ,slepé črevo aj semenníky. Ten, kto nezaspal, ale poctivo duchovne pracuje, ten vpustí Sv. Ducha postupne všade.Odovzdá svoje telo ako nástroj nebu a bude to ďalšia živá časť Tela Kristovho.Taký človek si bude občas hlboko uvedomovať a v tichej modlitbe si denne pripomenie, že už nepatrí sebe, ale Bohu.

 

Túto mystagógiu tu pripomínam viackrát, lebo je leitmotívom celej tejto písomnej práce.

 

 

 

62. STÁLE SILNEJŠIA INFEKCIA SMÚTKU

 

Dýchajúc vzduch tejto planéty nedá sa vyhnúť tomu, aby sa aj do slušného človeka nedostala infekcia smútku alebo zúfalstva. Tieto vírusy vyrábajú všetci, čo nezachovávajú Božie zákony. Sme v konzumistickej Európe, kde oveľa viac chceme od života brať ako mu dávať. Svoj „bruchopohodlnizmus“ berieme už ako samozrejmosť. Odprírodnili sme sa a tiež „odbožštili.“ A následok? Napriek tisícerým technickým vynálezom máme hlavu v smútku. Blahobyt vonku nám neprináša vnútornú blaženosť. Skôr opačne. Naše depresie silnejú. Napriek mnohým komunikačným vynálezom sme akísi odcudzenejší. Spirituálnym výskumom som všeličo zistil. Cítime viacerí, že koniec veľmi boľavej etapy našich dejín sa blíži.Veľké zabávanie sa a smilnenie je dopustené na to, aby urýchlilo trpký záver neľudských hriechov a pôrod vyšších vecí človeka.Vyčíňanie hriešnikov vytvára veľmi hrubé vibrácie spirituálneho smogu.Tieto neviditeľné, ale skutočné špinavé oblaky v atmosfére robia veľmi silné tlaky zvlášť na hľadajúcich Boha, na citlivých a zvlášť na osamelých. Najpostihnutejšie sú deti. Tie sú chúďatá stále agresívnejšie, ani nevedia prečo.Hlavne keď sú v partii.Ženy gniavi zasa zvnútra osamelosť a zvonku silný a reálny neviditeľný agresívny tlak tzv. depresie. Bolo mi objasnené,že je to dočasne dopustené ako urýchľovač duchovného vývoja pre vyvolených.To sú nie protekčné deti Božie, ale tí, čo si sami vyvolili Boha.Grupujú sa do spoločenstiev, lebo mnohých samota mučí. Tí, ktorí ju vydržia, sú v Božom preši, ktorý z nich dostáva von všetok hnis sebeckej lásky. Napĺňa ich olejom pokoja Ducha Svätého.Iba ten z nás vyháňa ničivých parazitov z dielne nečistých duchov. Vo vonkajšom svete už prebieha vojna proti teroristom. Knieža svetovládcov sa dostáva do konfliktu s náčelníkom Orientu. Ľudia registrujúci aj „bezkalerábový“ pohľad na svet tušia, že niekto v pozadí má záujem tieto dva svety rozoštvať do konfliktu, z ktorého sa,ako to už zvyčajne býva,vyťaží rozprávkový kapitál a celoplanetárna moc pre niekoho tretieho, kto sa rehoce v zákulisí, poťahuje nitkami tak, aby jeho rafinované ciele boli dotiahnuté do úspešného konca. Nie je ťažké náboženských fanatikov poštvať proti sebe a chytiť do nastraženej pasce.Uznávajú vraj jediného Boha.Ale nie Boha kresťanov, ktorý má Syna, ktorý káže odpúšťať. Tento Jediný síce hovorí: Nezabiješ, ale prečoby sa oni unúvali to zachovávať,keď ide o tzv „vyššie božské“ záujmy.Zbombardovať civilov či odpáliť sa v mene božom je súčasťou “svätej vojny.“ Ježiš o tom jasne povedal, že nikdy Nebeského Otca nepoznal ten,kto v Božom mene s nenávisťou vraždí iných. Sekulárna Európa berie náboženstvo oveľa vážnejšie. Aj keď Boha do svojej ústavy nedala.Nespomenúť Boha v Európskej ústave je oveľa menším zlom ako urobiť ho aj legislatívne otcom lži a vojen. V Európe sa ešte vieme hanbiť za vraždu aj cudzinca aj inoverca. Natoľko sme ešte neohlúpli. Tak ako to so širokým úsmevom zvyknú robiť za oceánom.Alebo s podobne veľmi vážnou tvárou sa tomu vedia pomstiť vyznavači iného “ jediného boha “.Je to však ríša potkanov a postupne sa ničí sama. Infekcia smútku je každodennou realitou mnohých, čo sa zahľadeli iba do vonkajšieho sveta.Keď sa človek obráti dovnútra a naučí sa meditáciou detoxikovať svoj chrám od stále zákernejšie zbesnených mikróbov znesväteného radikálne sekulárno – puritánskeho karnevalu, zachráni svoju dobrú náladu.Lekcia, ktorú sa tu hlavne veriaci učíme, je vysporadúvanie sa s tým, že beh dejín bez Boha nie je v našej moci zmeniť. Tí, čo sa nemodlia, vravia, že je to stále horšie. Lenže horšie je to iba v nich.Dejiny ľudstvo polepšujú.Napr.dnes národy bojujú medzi sebou viac na ihriskách než vo vojnách, ako to bolo v minulých storočiach. Neraz nejaká vonkajšia bieda nám pomohla zmobilizovať sily. Preto zbytočne neplytvajme svoju energiu na prerážanie hrubého múru, ktorý iba rozbíja baranom tvrdohlavú hlavu a vlkom vylamuje zuby. Podobne nedráždime zbytočne nejakú naprogramovanú gorilu, ktorá sa ocitla osudom pri inštitucionálnych pákach, lebo tá reaguje na provokatívne otázky zvyčajne po svojom.Rozzúri sa. Hádže šutre po všetkých, lebo sa ktosi opovážil hodiť do nej lieskový oriešok. A stane sa, že nejakému návštevníkovi ZOO vybije aj predné zuby. Keď sa nám niečo, čo nás zraňuje, vonku nedá a nedá vyriešiť, tak to nasilu neriešme.Skôr si cez Krista zahojme svoje rany. A tak zdanlivo sebecky, ale v skutočnosti nezištne, pomôžeme liečiť chorý stav vecí okolo.Vyrieši to totiž Kristus globálne inak, než sme si to predstavovali vyriešiť lokálne my našou krátkozrakou hektikou tela. Kto si to v sebe nerieši a zabúda nielen na mystiku, ale i základnú vnútornú hygienu, toho cit pre normálnosť bude vyrábať permanentnú naštvanosť. Stále kvalitnejší a hustejší osobný negativizmus.A sám si strpčí život pre niečo mimo jeho kompetencie, čo mu nebolo dané ako povinnosť riešiť. Zostane mu urazené ego.Od obrovskej nadzodpovednosti sa treba oslobodiť.Väčšinou ňou trpia chlapi, ktorí roky nevedia spasiť niečo vo svojom tele či svojich vzťahoch, a umelo to kompenzujú riešením celoplanetárnej politiky a virtuálnymi medzištátnymi súbojmi. Prečo riešime to, čím nás osud nepoveril ? Nehráme sa tak náhodou na krčmových spasiteľov ? Alebo na bohov, čo skončia ako trpaslíci? Radosť tu je nebyť bohom, ale človekom.Byť radšej priateľom Boha. Naša jediná spása, samozrejme okrem plnenia si svojich povinností a nepáchania ťažkých hriechov, je denne si do svojho vnútra pozývať projekt Ducha Svätého.Ten, iba ten nás skutočne a trvalo poteší. Iba ten nám svojím svätým olejom premaže každé zákutie našej duše, a dá do nej pravý a hlboký posvätný kľud. Toto je ten pravý Jeruzalem. Ostatní nesvätí duchovia potešia nachvíľu a zdúchnu. A uchmatnú z nás i radosť zo života. Vtrhnú do nás a začnú sa rozdrapovať. A ich trpké ovocie je nejaká forma zakomplexovanosti. Veľká frajerina a končí trpko zadubene. Zákonite nasleduje obrátenie sa von a tam pahltné robenie niečoho,čo nám stratenú radosť aspoň na chvíľu vynahradí.Keďže nás už kontakt so Stvoriteľom neteší , je tu milión jeho stvorení, ktoré si ako hračky na chvíľu prisvojíme a pohrajkáme sa najprv s jednou a keď nás omrzí, tak s druhou a potom s ďalšou. Tým viac ich niekto potrebuje navyše, čím viac sa od Boha vzdialil a svoje vnútro si lacnými „chechtákmi“  vytuneloval.Ak si niekto dopraje strašne silné dávky nejakých bezduchých rozkoší, jeho neželaným končiskom okrem nejakej boľavej „zlatej žily“ bude, že sa v tej oblasti premení na vyhladovaného vlka. Tým hladnejšieho, čím viac bolo nazbíjaných sebaoslavných potešovaní sa! Toho neuspokoja ani miliardy, ani tisíc žien ani kraľovanie nad stovkou krajín.Takíto vlci sa neraz prevraždili na prvé miesta v riadení veľmocí. Predstierali neraz ovčím rúchom lojalitu aj voči Cirkvi. A tam sa neraz stretli a veľmi dobre si porozumeli s falošnými duchovnými mužmi, ktorí boli zas vyhladovaní ako vlci v žalúdkovej či pohlavnej oblasti.Davy, čo toto divadlo musia, sú samy podobne podvyživené.Dávajú mu k tomu moc svojou obrovskou láskou, ktorú zabudli dať Bohu. Rôznym zvodcom pomôžu vyplaviť sa pravidelne na vrchol a ich milovaním „ožívajú“,aspoň na chvíľu „vstávajú z mŕtvych“ pri svojom tunajšom „bohu“. Len si dobre pozrite filmy o diktátoroch. Všimnite si, koľké zástupy im adorovali? Ako chlapom horeli nadšením v rukách zbrane a ženám mávatká ? A keď prišiel medzi nich pravý kráľ, dav reval na Piláta, aby ho dal ukrižovať. Hriechy túžime robiť iba preto, lebo v nich nachádzame chýbajúcu radosť.Potom si tresty sami naprogramujeme.Ten, kto komunikuje s Bohom, ten sa v ňom i kochá. Má stokrát viac radosti zo života ako všelijako bachratí, nútení páchať rôzne a mnohé capiny, aby sa upokojili. Kto žive duchovne, ten sa nepotrebuje uleteno „capiť“, aby sa potešil, ani byť vycapený na každom rohu, aby cítil, že je niekým 

 

63. OBETNÝ BARÁNOK

 

Keď si spoločenstvo nezvolí žiť Božiu vôľu, tak si nevedome, ale isto volí život vo svojvôli. V takzvanej POHODE. Tá má ďaleko od nejakej kajúcnosti.Tak sa žilo napr. na cárskom dvore v Rusku dlhé roky, až kým neprišiel Lenin a s veľkou nenávisťou s tamojšou spoločenskou smotánkou kruto nezatočil. Kto číta napr. Puškinovu spoveď, spozná tak pomery cárskeho dvora , jeho pýchu a nutný pád. “Ak nebudete robiť pokánie, všetci tragicky zahyniete,“ píše sa v Knihe kníh ako jeden z odkazov nášho Kráľa a Majstra svetu. Kto nemá v pláne premárniť svoj život, ten sa bude miesto zúfalého nadávania na prekliaty svet túžiť obetovať ako On. Netreba sa ísť niekde núkať aby nás popravili,stačí sa ticho úprimne modliť pred živým Bohom čo aj v malom kostolíku. Kto si netúži neustále vylešťovať iba svoje ego, toho si Prozreteľnosť nájde sama.Čím viac sa bude od tieňov očisťovať, tým sa bude stávať pre pre iných napr. akýmsi neviditeľnejším. Lebo nebude zdieľať ich ilúzie.

 

A jeho nenápadné žitie bude sprevádzané aj tým, že sa

 

naňho tajomným spôsobom cez svet vykupujúceho

 

Krista ZVALÍ VINA z účtov nekajúceho spoločenstva. 

 

To treba prijať.

Ako baránok, ktorého vedú na zabitie. Neodporovať tomu.Ľudia sa neraz veľmi čudujú, prečo toľko trpia práve oni s jemným srdcom a tí s hrubosťou v srdci sa bavia a hlasno rehlia. Raz precitneme a zachytíme hlbšiu realitu. Keď zostúpime s Kristom do pekiel, ktoré sú veru rôzne aj tu na zemi.

Kontakt s Duchom Svätým nám dáva

ISTOTU ,

 že poctivá krížová cesta skončí vzkriesením.Nie nedeľným zúfalstvom nad pohnojením cintorína. Ale kraľovaním s Kristom v tej oblasti a nad tými, za ktorých si niesol kríž a si sa obetoval. S láskou a nezištne. Kto tieto spirituálne túžby slúžiť a obetovať sa nemá, toho láska je biedna. Ak nie je žiadna, tak ide o tzv. duchovne mŕtveho.Veľkého sebca. Aby sme sa stali obetnými baránkami, na to musíme dozrieť z naivnej viery k zrelšiemu poznaniu a k srdcu, ktoré vidí. Ako nám to pripomína Benedikt XVI. v Deus caritas est./17/ To sú tí panici z Apokalypsy, ktorí nasledujú Božieho Baránka všade, kde treba ísť,čiže kde je niečo choré a kde treba aj liečiť./18/ Na negatíva nenadávajú ako slepci ducha, ale berú ich ako šancu k spirituálnej práci.

Skôr ticho ďakujú za PRÍLEŽITOSŤ.

Treba aj upratať tam, kde to niekto porozhadzoval. Michaela má rakovinu prsníka.Podstúpila jeho amputáciu. Ako žena bola zdrvená.Ale pokorne to znáša a prináša ako obetu za tie ženy, ktoré sa necudne pýšia pekným poprsím. Radoslav má rakovinu žalúdka.Z jedla nemá žiadnu radosť.Skôr opak.Dlhšie mu trvalo kým prijal svoje navštívenie ťažkým krížom. Rozmýšľa nad tým, že Kristus v ňom asi trpí za mnohých, čo žijú príliš konzumne, hrešia žalúdkom a bez výčitiek sa až obžierajú. Tadea, rehoľná sestra, nemá zo sexuálneho života nič.Pochopila, že sa má obetovať napr.za tých, čo smilnia láskou,ktorej chýba Láska. Martinovi odišla manželka.Veľmi ho to bolí, lebo ju má stále rád. Čo, keď v ňom trpí Ježiš za mnohých, čo sa unáhlene rozvádzajú? Dana nemohla mať osem rokov s manželom dieťa.Veľmi ich bolelo, že tie, čo dieťa mať môžu, idú na interupciu.Alebo iné idú na umelé oplodnenie.Asi Ducha Sv. v nich to bolelo.Títo manželia to prežívali s vierou. Dieťatko sa narodilo.Ich krížová cesta trvala osem rokov. Jozef sa zamiloval.Dievča ho dva roky odmietalo a ľahkovážne sa zahrávalo s jeho citmi.Prežil si z toho poriadnu kalváriu.Svitlo mu, že asi takto trpí možno aj Boh, keď mnohí odmietajú Jeho Lásku. Toto a mnohé iné sa deje v skrytosti.Mnohé aj iné prekrásne príbehy naplnené nie hereckou obetou a láskou svet ani netuší, že sa tu dejú. Raz sa o nich dozvieme úplnú a dojímavú pravdu.A to, čo dnes bulvár považuje za strašne dôležité, bude ničím a bude smrdieť ako záprdky na smetisku.Tí však, čo nezabudli na Pána ,nebudú veru zahanbení.

 

64. DOSPELÉ DETSTVO

Väčšina z nás sa narodila v usporiadanej rodine, počali nás z lásky, mali sme starostlivého otca a milujúcu mamu.Detstvo bolo plné zážitkov a vianočných darčekov. Mnohí nevieme, čo je hlad ani vojnová hrôza.Veľká noc bola pre väčšinu z nás o kačičkách, zajačikoch, sliepočkách,husičkách a vajíčkach. Symboloch prebúdzajúcej sa jari života. Polievačka vodou s korbáčom v ruke a popíjaním po domoch a voňavkovaním dievčat je síce zaujímavou iniciáciou na inšpiráciu, ale poriadneho, čiže aj duchovného muža, nutne musí niekedy napadnúť, že na tieto zábavky pre mládež stvorený nebol. A žiť len pre nejaké symboly a tradície to je pre prebudenú bytosť a dospelého muža ako šaškáreň. Tak sa bavkajú iba chlapci, čo nestihli poniektorí ešte ani na dôchodku dospieť.Bodaj by každé dieťa zažilo svoj detský raj vo svojej rodine. Avšak príde koniec nášmu telesnému detstvu a máme tuším aj povinnosť vojsť do stavu dospelého človeka. A tu dostáva naša infantilná a dlhé roky živená naivná ilúzia o len pozemskom raji poriadny úder. Zistíme, že nie všetky deti zažili to, čo my.Niektoré boli kruto počaté v znásilnení, iné v stave opitosti a ďalšie sú dodnes zabíjané. Mnoho je tých, čo sú vychovávaní v rozvedených, nekompletných rodinách ,či odložené v detských domovoch.Mnoho ľudí žije pre človeka v nedôstojných pomeroch.Naše správy pre dospelých prinášajú denne zvesti o tom, že okolo nás sú rôzne podoby zúfalstva. A v kostole zistíme, že Veľká noc nie je o mláďatkách, ale o zrade a zabití Krista, ktorý učil ľudí, aby sa mali navzájom radi, a skončil za to ako zločinec ukrižovaný na kríži.Po tomto zistení, o čom je veru tiež tunajší život, stŕpnu od hrôzy i tí najsilnejší . Málokto si v dospelom veku a jeseni života zachová

neskalenú detskú radosť

vo svojom pohľade na okolitý svet.A predsa sa to dá. Kto si zachová milosť Božiu v srdci a počas života robí pokánie za iných, ten bude radostne detsky ľúbiaci i keď bude jeho telo staršie, i keď videl mnoho boľavého a veľmi smutného. Zbehovia si vychutnávajú porážku.Zbití svetom, ufrflaní, umraučaní,sťažujúci sa, apatickí, obviňujúci, sklamaní, nepoetickí, hluční, nehumorní…To sú tí,čo veľmi milovali vonkajší svet, a umožnili mu, aby sa do nich nasťahoval.Amatéri života.Zabudli premýšľať, miesto toho si vymýšľali, nafukovaním sa si namýšľali, a v starobe im zostane iba domýšľanie.Stratu detskej nevinnosti v duši prezrádzajú agresívnym hladom po ďeťoch a vnúčatách. A to len preto ,lebo zabudli truľkovia na to najpodstatnejšie: nasledovať Božieho Baránka v jeho veľkej obeti.Vrchol dospelosti je detský stav ducha.Ten sa neklame, že je dohotovený.Ak sa má dostať muž z detsko-mládeneckého stavu do pravej mužskej zrelosti, tak jednoducho príde čas a toto si v živote veru musí absolvovať.A žena má v tom duchovnom boji mužovi pomáhať svojou spoluúčasťou.Ako Mária, ktorá verne stála pod krížom. Tam, kde sa má zrodiť normálny človek, tam majú byť zjednotení v láske muž a žena. Otec a matka. Muži sa bez žien nestanú otcami, ale octami.Preto mal ozajstný svätý aj nejakú svätú kdesi nablízku. Ak ste svedkami otrasných vecí v spoločenstve, vedzte, že za tým je nejaké dlhoročné skryté vyčíňanie spirituálnych homošov, lesieb, pedofilov.

 

Životu treba dať PORIADOK.

Nekriviť poranenú prirodzenosť, ale milosťou ju narovnať, uzdraviť a pozdvihnúť k nebesám. Kristova Láska to s nami myslí vážne. Priemieňa nás na vznešených. A toho, kto na ňu vážne neodpovedal, zdrapnú postupne temné sily. Naštopajú ho pilinami a vykvasí na debila.Dogebrí sa sám.

Jeho vnútro bude obsadzovať tzv. dočasná japonská vláda, ktorej prezidentom bude Harašimu, premiérom Šidilidi a predsedom parlamentu Kakanato. Ministrom financii Šiditaky, ministrom vnútra Mocehoto, ministrom kultúry Jetobulo. Ministerstva zdravotníctva sa ujme Očipuči, ministerstva práce Máhysáki a ministerstva obrany Akýsi Vypisito…

Čiže záver karnevalu bude pre hlupákov poriadne komický, a tiež i tragický. Nech nás len učí jemne inteligentný humor Ducha Svätého. Nesvätých duchov čakajú extrémy.Po rehleniach strašidelne zvážnejú. 

  

65. PREČO MILOVAŤ NEPRIATEĽOV ?

 

Ako had sa plazia niektorí jedinci a striehnu na pätu, čiže na vhodnú chvíľu či slabé miesto tomu, kto s nadšením koná niečo užitočné. Potom ho do tej päty uštipnú a vstreknú prudký jed.Ten naivného nadšenca privedie do stavu, kedy sa chce vykašlať na všetkých a na všetko. Ten zákerný jed má meno ľahostajnosť. Každý kto chce slúžiť a pomáhať dobrým zámerom v spoločnosti a Cirkvi sa s niečím podobným stretne. Týmto jedom sú naplnení tí, čo sa plazia po zemi, čiže sú zameraní iba na pozemské záujmy. A rôznych jedov sú plní preto, lebo nežijú poriadne duchovným životom. Možno ich poštípal niekto iný. Možno svoju sepsu v krvi poriadne neprečistili. Možno sa totálne spi- rituálne zanedbali. Čo s tým, ak sa do nás táto pliaga smrti dostane? Tá sa na potešenie temných síl dostáva a rada napchá práve k tým najhorlivejším a najcnostnejším. Vtedy treba nechať každú robotu a poriadne sa z toho, ako pri telesnej chorobe, vyliečiť. Zobrať lieky samoty a infúzie modlitieb.

 

 Najlepšie rozpúšťadlo všetkých jedov je sv.ruženec.

Je tu veru duchovná vojna.Temno útočí na tých najlepších na druhej strane barikády. Kto nevie o čom píšem, tak sladko spí. Zlodeji dobrej nálady sú všade. Pozor na nich.Najprv chcú unaviť a potom uštvať. Lampu viery chcú vykradnúť o olej nadšenia a hľbky. Prečo ich máme milovať, to však neznamená si s nimi padať do náručia, je aj to, že nás upozorňujú na naše slabé miesta.Na tzv.pätu. Nezakrytú slabinu v našom duchovne. Neraz sa stane, že usmievajúci sa priateľ nám naše slabé miesta prehliadne, ale útočiaci nepriateľ, tomu akoby čosi vnukalo, aby sa pustil presne tam, kde nás to „položí.“ A za toto je naozaj milovania hoden. Vyspelí duchovia nevyhľadávajú neustále tých, čo ich potľapkávajú po pleci. To robia iba duchovní učni. Tovaryš cíti, že v problémoch jeho viera rastie. Majster, ten sa rôznym, pre učňov navonok hrôzam, priam teší, aby dokázal svoje majstrovstvo. A svätec preto, aby si odskúšal, či jeho svätosť nie je iba predstieraná.

 

66. ABY SME SA NESTALI

OBEŤAMI SVADBOHOLIZMU.

 

Predstavte si svadobné zhromaždenie v katedrále. Všetci pekne oblečení. Kňaz povzbudí prítomných patetickou kázňou o hodnote vernosti. Všetko prebieha podľa kostolného poriadku. Ženích s nevestou si nasľubujú hory – doly. Svadobný pochod ich vyprevádza von, kde by sa ženích zahľadel na inú ženu s veľkým poprsím až tak, že by mu sánky spadli. Hoci ide iba o ľahký hriech, ako by sa asi cítila nevesta? Asi by mu dala kyticou po hlave. A ako by sa cítil ženích a jeho rodina, ak by si nevesta odskočila počas svadobnej zábavy zašpásovať si i iným fešákom? Asi tak sa cíti Duch Sv. v nás, ak sme neverní v ľahkých či ťažších pokostolných nevernostiach. Myslím tým modlárčenie v storakých podobách. Čiže to, že svoju najväčšiu lásku a pozornosť, ktorej sme schopní, dávame stvoreniam a nie tomu, komu patrí: Stvoriteľovi.Zachovať si čisté srdce znamená totiž dať si pozor presne na toto. Neraz naše svadby zakrývajú iba naše spoločné modlárstvo. A potom sa čudujeme, že máme toľko vtipov o ľudskej láske, ktoré iba nadľahčujú často ťažobnú rodinnú reality show.Preto je tam toľko trápenia a sľz. Začína to rozjarenou zamilovanou opitosťou a končí veľkou osamelosťou u žien a zatrpknutosťou u mužov. Málokto skúma, prečo je to tak. Málokto z mužov sa úprimne modlí pred sobášom, či náhodou nežiada za manželku tú, ktorú Božie plány neurčili niekomu inému . Niektorí to zistia až po troch deťoch. Máloktorú zo žien napadne, ako sa asi cíti pravý Ženích pri jej silných bábetkových záchvatoch.Neraz sa stáva,že mladý človek je pod tlakom svojej rodiny, ktorý ho núti plniť rodové programy s nesvätým pozadím. Tie túžia veľmi silno po vnúčatách.Po detskej nevinnosti, o ktorú sa pred rokmi unáhlene a polofrajersky pookrádala, a v malých detváčikoch si myslia, že k nej ľahko prídu.Prídu, ale iba dočasu.Podobne nachvíľu si vyrieši svoje chúťky nepravý manžel, ktorý si myslel, že v tele svojej ženy našiel tú konečnú drogu, ktorá ho trvalo nasýti. Zakrátko zistí, ako sa zmýlil. A podobne sa zmýlila i mladá pani, keď si myslí, že tá najväčšia istota a antiosamelín, aké môže mať, spočíva iba v pozemskej rodine. To, čo spomínam sú tie modličky, s ktorými si zákonite „posmilnia“ tí, čo nedali prvé miesto v srdci Bohu. Ak na toto nebezpečie modlárstva neupozorní kňaz, a začne dávať najväčší dôraz na veci v manželstve druhoradé a treťoradé, čiže na rôzne veci telesné, materiálne a iba fiktívne, prezradil by iba svoju neprofesionalitu. Katolíckosť nepohŕda nijakou z oblastí života. Venuje sa čestne každej.Ale má bedlivo strážiť veci podstatné a má im dať oveľa väčšiu vážnosť ako tým nepodstatným záležitostiam. Jednou s najväčších modiel, ktorú ľudia hlboko uctievajú je svadba. Preto zažívajú toľko trpkého octu v tejto oblasti po hltaní zákuskov. Pozemská svadba nie je našim konečným cieľom. Je a má byť predobrazom a prípravou na svadbu nebeskú. Kde sa sobáši ľudská bytosť s Kristom, Pravým Ženíchom. Preto sa praví manželia neponáhľajú ani s párením ani svadbením. A dávajú pozor, aby si neurobili jeden z druhého „boha a bohyňu“. Ani zo svojich detí a vnúčat bôžikov, čiže absolútne hodnoty bytia. Či pachtenie sa muža po sexe a ženy po bábätku je sviatosť ? Začal s kresťanstvom ten, kto miluje 1O x viac ako Boha svojho manžela? Viac svoju manželku než Cirkev.Nadovšetko svoje deti? Modla je veľká hodnota, ktorú nerozumne povyšujeme nad Boha. Kto si dá na to pozor, vyhne sa mnohým sklamaniam. Tí, čo tajne modlárčia, sami si takto programujú svoje budúce tresty. A odovzdávajú tieto„dedičstvá“ako rôzne tlaky na svojich potomkov. Tá pravá svadba sa začína úprimným odovzdaním sa Bohu. Kde on miluje v nej Pannu a Matku, a ona v ňom Pravého Ženícha. Muž so ženou majú vydržať až do smrti. Tá môže byť nielen fyzická, ale i citová, ,morálna či náboženská. Pravej láske ani smrť neublíži. Boh a jemu verná bytosť posielajú lásku aj tomu, kto neverne zlyhal. Kto modlárčil, prejde zo zamilovanosti do stavu závisti a nenávisti. Chyba, ktorej sa nevyhne väčšina, ktorá podceňuje vieru, je náhlenie sa v spojení s druhým pohlavím. Toto spojenie sa pociťuje ako spásonosné. Ide totiž o zážitok zjednotenia. Človek sám je bez svojho doplnku ako ochrnutý. A pri láske k inému pohlaviu je zrazu ako očarovaný.Zažíva konečne radostnú kompletnosť.Keďže sa tu plodia aj deti a tvorí rodina, dáva to zmysel a ľudí to robí aj zodpovednými.

 

Rozčarovanie sa však dostaví za krátky čas. Muž zistí, že je vitamínami svojej manželky akýsi predávkovaný a začne vyhladovane pokukovať po iných ženách.

 

Ju zas stále častejšie bolí hlava z mužovho stále väčšieho smädu po uspokojení. A čím má väčšie ego, tým duchovná žena viac trpí a odháňa ho od seba, a potešenie nachádza v starostlivosti o detičky. Neduchovný muž z nej utvára stále ostrejšiu sekeru.

 

Málokto tie tlaky vydrží.Preto sa dosť ľudí rozvádza.

 

To sa deje tam, kde podcenili modlitbu a obetu.Samoláska si hľadá pohodlnejšiu partnerku či partnera a je teda hrozné, ak sa tieto hriechy rodičov hádžu na potomstvo. Eštehoršie je,ak si niekto zrealizuje aj po fyzickej stránke vzťah k rovnakému pohlaviu. Tu sú záchranouou iba platonické vzťahy. Ak sa to nedokáže, rastú hriešne egá a zväčšujú sa trápenia. Rozklad ducha po vystriedaní mnohých z opačného pohlavia a potom aj niekoľkých z toho svojho končí vyhladovaním po tom, čo bude inten- zívne chýbať: po deťoch. Boh netvorí pedofilov. Rodia sa ony sami za dlhoročnej hriešnej spoluasistencie toho, kto zabudol v erotike brzdiť. Tak tento hrozný scenár by sa mal vyhnúť tomu,kto si ľudskú lásku nedáva na prvé miesto. Tomu sú vzácnymi prostriedkami čistota, panenstvo a celibát. Viacerí duchovní manželia zistili, že im po rokoch sex prináša iba problémy a zvolia si bratskosesterské vzťahy.Čiže partnerský druh celibátu. A sú v ňom šťastní. Toto by mal byť náš cieľ: tešiť sa z Božej prítomnosti v sebe i vo vzájomných vzťahoch. Erós je v nám v tom pomôckou. Ak budeme žiť pravdu, nebudeme ho mať za nepriateľa, lebo nám napomáha stať sa novým človekom. Kto žije v lži, ženie ho to k svadboholizmu s človekom starým a neskôr aj úchylným

 

SLOVÁ NA ZÁVER.

 

Na svete je veľa bolesti. Napriek všetkému je každý náš deň Božím darom. Keďže utrpenia sú veľké, musí existovať ich protipól, veľké radosti. My Kristovi služobníci vieme, že po Veľkej noci príde Veľké ráno. Bolesť nám iba pripravuje miesto pre ozajstné radosti. Kto sa odovzdá do Božích rúk, bude mu neraz do plaču. Ale za istý čas, a už tu, to bude stáť za to. Nech nás nemýli a neznepokojuje fakt, že nie je veľa tých, čo to chápu a zvolia si úzku cestu do Života. A je mnoho tých, čo idú po tej pohodlnej do stále väšieho trápenia. Či nie sme pozvaní na Baránkovu Hostinu všetci?

 

 

 

A KTO SI VOLÍ POHODLNEJŠIU, ĽAHŠIU CESTU,

PO ČASE SÁM ZISTÍ, ŽE SI ZVOLIL

NEROZUMNÚ OBCHÁDZKU.

CESTU DLHŠIU A ŤAŽŠIU.

 

 

 

Sedembolestná Sv.Panna

  

 

Príčina našej radosti, pomáhaj nám spoznávať aká je naša autentická cesta k Bohu, a zostať Božiemu plánu v našom pozemskom živote verným, aj vtedy, keď sa nám darí, ale i vtedy, ak k nám prídu ťažké chvíle.

  

celá e-book kniha sa dá objednať cez kontakt