Etikoterapia

Etikoterapia

„Potrat to vyrieši“
Vyrieši, ale s akými následkami… Oslobodí nás od desaťtisíc povinností, a tisícov eur, ktoré sú dieťaťu dlžní dať jeho rodičia. Gynekogilotína túto prirodzenú hypotéku splatí. A okamžite. Ale vezme sa iná, neprirodzená. Tiesne z nej im budú verné do smrti. Pekelne páliace úroky bude splácať najmä citlivejšia matka. Dvadsať rokov bude plakať do vankúša za to, ako nezvratne zakopala jeden zo svojich talentov. Táto téma kradne spoľahlivo dobrú náladu aj každému citlivému človeku, ktorý sa nad ňou hlbšie zamyslí. Preto je lepšie nevenovať sa jej príliš, ak to nemôžeme zmeniť. Stratil by sa nám úsmev, ak by nechcené dieťa napr. bolo darované na adopciu bezdetným manželom? Nesebčime ľudia. Pomôžme si navzájom. Lebo potratmi vlastne ticho legalizujeme všetky vojny, ako nám to pripomenula Matka Tereza. Raz všetci spoznáme, že nadštandartným a falošným právom na likvidáciu nenarodených sme podporovali v podstate všetky ostatné bezprávia.

„Tie choroby mi bol asi čert dlžen“
Vedel to aj istý Bubo. Mal frajerku, čo užívala antikoncepciu, a ako „potrat“ mu stále nechávala sajrajt vo svedomí. Prešli roky a jemu rástlo ego a pribúdali diagnózy. Ani netušil, že si ich postupne posťahoval ako vírusy z internetu. Ako ovocie sa mu však ozýval stále silnejšia depresia. Tú riešil opíjaním sa. Až ho vyhodili z roboty. Nechala ho. Dnes sa túla ako bezďák. Sv.spoveď má budovať charakter. Ak nebuduje a sa zneužíva, treba nedať rozhrešenie, a hriech zadržať. A čo takto dospieť ku tomu nerobiť už zbytočné hriechy? Žiť tak, aby sme už museli donekonečna ospravedlňovať a ľutovať niečo, čo robiť nie je pre nás ani dôstojné ani správne. Telesní a povrchní ľudia si myslia, že pri sexualite sa vymieňajú iba duševné zážitky a telesné tekutiny. Duchovný človek vie, že sa tam dejú aj jemné duchovné výmeny. Ak sú chrámy zašpinené, tak sa človek až neskôr dozvie, akú špinu si do seba takto nainštaloval. Jeden si takto stiahol aj takú infekciu, ktorá mu po dvadsiatich rokoch spôsobila hnitie nôh. Páriaci sa totiž spoja duchovným putom. To spôsobí, že napr. po rokoch ona hreší už s iným a on to schytá ako chorobu. Lenže toto ľudia nevedia. Sú to tajné veci života. Keby to vedeli, boli by opatrnejší. A vážili by si vzťah s Kristom, ktorý jediný dokáže človeka čo ako hriechmi zababraného očistiť a prerušiť spojenie s nečistými svetmi. Sexualitu by mali vo väčšej úcte. A sviatosť zmierenia, čiže spoveď by sa tak neznevažovala, ako bolo vyššie spomenuté.

„Svätosť znamená nemať s nikým nič“
Jeden brat spomína, že bol celý život čistý ako ľalia. Necíti však z toho spokojnosť. Ozýva sa stále väčšia osamelosť bez pokoja blaženosti. To je memento na zamyslenie, či to nebolo sebectvo. Alebo „reinkarnovaný“ puritánsky janzenizmus.
Kresťanstvo je systém lásky a vzťahov. Nemať s nikým vážne nič je veľmi dobrá rada pre mladíka, aby sa na život dobre pripravil. A potom mal rád iných nesebeckou láskou ako Ježiš. Ten, kto to zoberie vážne, tak sa aj za roky prípravy na to poriadne prichystá. Ale ten, čo sa uljeva, alebo tamten, čo si namýšľa že bude čistejší ako sv.Jozef, a pred každou ženou iba uteká. Ten sa bude doučovať celý život v tom, čo mal urobiť ako študent. Ten nadpis je iba polovica príbehu. Prostriedok si zameniť za cieľ? Z prílišnej hygieny vznikajú zákerné alergie. A prosím neklamme sa, že sme už takí dobrí, že nikdy nerobíme chyby, z ktorých sa nepotrebujeme poučiť. Tým ultračistým to totiž hrozí. Aj čudácka osamelosť v jeseni života.

„ Erós treba potlačiť a zničiť!“
Keď sa príroda ozýva nemusí to byť iba zlé. Azda by bolo dobré, aby nás napadlo, a nie iba na dialýze, že je veľkým Božím darom, ak nám toto zariadenie funguje. Za jeho funkčnosť treba byť vďačný. Ak nám iná funkcia pohlavných orgánov než vylučovacia kradne dobrú náladu, to asi patrí k vývoju človeka a pozýva na veľkú trpezlivosť aj so sebou. Bojuje s tým asi každý ľudský nástroj. Stroj, čiže nadčlovek a titan problém žiaden nemá. Ten zfrajerenou oceľovou vôľou svoj erós jednou ranou meča zabije. A takto si svoj problém veľmi rýchlo vyrieši. Ale zároveň aj položí neľudskosti žulový základ. Nielen pri kastrácii telesnej, ale aj tej duchovnej. Takto rýchlo to riešia pyšní anjeli. Pokorných čaká niekoľkoročný boj. Pri vývoji týchto intímnych oblastí a dobre utajených vecí je potrebná veľká pokora a zbožnosť. Ak sa tieto veci nedajú úplne Bohu na premenu vzniknú nepríjemné duchovné deviácie. Tým bizarnejšie, čím väčšia bola skrytá pýcha v hĺbkach človeka. Takýto „svätci“ boli známi svojmu okoliu ako divne sa chovajúci a za svätých neboli celkom správne vyhlásení. Premenili sa sami na gýče a podali o strate svojej originality a pravej svätosti mnoho dôkazov. Koreň problému nie je našom tele. Sídli v sebectve ducha. V nedôsledne očistených hľbkach človeka, v tzv.nečistom srdci. Do týchto hľbok nášho bytia sa naša vôľa nedostane. Tam má môžnosť vstúpiť iba Boh. Ak mu to v hlbokej oddanosti dovolíme. A On tam vstúpi tzv. krstom ohňom, bolestnými skúškami našej osobnej krížovej cesty. Iba tá nás zbaví našej sebalásky. Oslobodí nás od nás samých. To je ten hnus v našej intimite, ktorý sa občas každému dostane do vedomia pri vylučovaní nahromadenej erotickej energie. Deje sa to aj preto, aby sa nám zjavila všetka tajná špina, ktorú na dne srdca máme. Stretnutie sa s našim protipólom a občasné prebudenie nášho erósu nám nastavuje zrkadlo, aký vlastne vo vnútri naozaj sme. Iba herecká vonkajšia svätosť nás nespasí. Ani grobianske rozbitie zrkadla nás krajšími neurobí. To je iba alibistický diletantizmus. Kto ho pácha, uteká pred sebou. Beda aj tomu, kto krst ohňom neprešiel. Špina mu v hĺbke totiž ostane. A on si bude v naivite dlho myslieť, že problémom sú jeho vonkajšie telesné pohlavné orgány, ktoré falošne osočí ako koreň svojho problému. Tak to robil aj ešte nesvätý Augustín. Keď v duchovnom živote pokročil, zistil, že problém je duchovnejší a v hlbších oblastiach. V neplodných vnútorných pohlavných orgánoch, ktoré mali pri normálnom, teda poriadnom duchovnom živote splodiť zdravé duchovné božie dieťa v nás. A nie rozmaznané chudiatko, ktoré bude celý život jajkať, že na čo mu príroda dala vercajch, ktorý je taký ťažký nanosenie a vôbec nepotrebný na nejaké použitie.

Duch Sv. nás postupne učí. Odhaľuje nám tajomstvá nielen Boha, ale i človeka. Nepokojom nás neraz upozorňuje na bahno sebalásky, ktoré sa musíme raz radikálne odhodlať začať zo seba odpratávať ponorom do hľbok, keď nám už ani opakované sebaľútosti nepomáhajú. Tí, čo sa odhodlajú na duchovný boj, ale nie ten amatérsky voči erósu či ženskej sukni, ale voči nemiernemu egu v sebe, až tí si zaslúžia po víťazstve pokoj v tejto oblasti. Bude to nie naša zásluha, ale dar z nebies. Problémy u duchovných ľudí sú iba výzvami, aby sme s jedom v sebe zápasili a nasmerovali sa správne do ríše pokoja. Ak raz v nás už jedu sebalásky nebude, a čosi aj odtrpíme, telo sa postupne bude spiritualizovať. Autoerotika už nebude problém. Duch Sv. to elegantne vyrieši. A toto kvalitné doladenie bude stáť potom za to. Beda tomu, to sa neodovzdá Bohu. A trúfne si intímne svety svojvoľne dohotovovať. Spoznáte ho podľa stále nenormálnejších medziľudských vzťahov. V jednom narastajú komplexy a začne sa robiť dôležitým. Iný sa masochisticky obviňuje. Ďalší kecá a kecá, lebo sa nemôže už roky z temného erósu vykecať. A ani sa nikdy nevykecá…Iný dáva pocítiť svoju moc, lebo má asi problémy s udržaním vnútorného moču. Jeden tak dopadol, že masturbuje v manželke, ktorú z toho bolieva hlava. Druhý zas odbavuje svoje ropušie mindráky na kolegoch, keď ich oblieva kýblami octu. Tretí sa predvádza ako páv s nadbytonými titulmi, zastrašuje študentov, svojimi prednáškami ich ide unudiť a utrápiť Vysáva ich z bioenergie aj z nadšenia. Štvrtý si pozdvihuje svoje sebavedomie tak, že ho zhadzuje tomu, kto je lepší od neho. Piaty si nájde frajerku, zaplatí jej, a ona tie jedy z neho vysaje a odovzdá ako infekciu inému. Tieto príklady primitívneho zasmilnenia vzťahov sú od tzv. inteligentov, ktorí sa tvária, že žijú slušne. V skutočnosti sami cítia, že vlastne nevedia, na čo majú toľkú svoju potenciu používať. Je to však ešte ďaleko od ideálu čistoty. Hrozné je ak sa ktosi sebaprzní narcizmom či dlabe cynicky na blížnych. Najhoršie je asi nekonečné ukájanie sa s ultraješitným jajaja. Táto pliaga sa získava dvojako. Rýhlokurz je v telesne realizovanej homosexuaite. A pomalšia verzia je dostupná v každodennom vytrvalom a skrytom potláčaní osobného erósu tvrdo pyšnou pelagiánskou svojvôľou. Veľmi špinaví a veľmi čistí extrémisti si raz veľmi dobre porozumejú v pachtení sa po vonkajšej moci , lebo tú vnútornú nad sebou postupne strácajú. Toto vytvorí raz sadistického diktátora a masochistickú masu. Budú sa tak v blázinci spolu liečiť a klamať si navzájom, že žijú život. Ide však iba o prípravku na ľudskosť. Nejeden učeník sa trápi nad ešte nespracovanou vlastnou sexualitou. Prvá pomoc spočíva v zmene ťažiska. Myslím tu na odstup od samého seba. Lebo ak niekto považuje za stredobod duchovného života vlastnú spokojnosť a absolútnu čistotu teraz a hneď, ide o ešte veľkú nezrelosť. Vari aj nevedomú mládežnícku pýchu, ktorá chce byť prirýchlo svätá. A ak sa jej to nepodarí, zrúti sa jej celý svet. Z tohto seba obletujúceho kvietizmu sa treba dostať ako z duchovnej puberty. A tiež z novodobej mutácie manicheizmu, čo pohŕda manželstvom či teológiou vlastného tela. Nedá a nevšimnúť, ako všelijakí „divní vtáci na konároch Cirkvi“ /ako ich raz pomenoval dnešný pápež ešte ako pán profesor/si dôsledne nevšímajú a tiež celoživotne obchádzajú Kristove varovania o zhubnosti zvlášť náboženského pokrytectva. Rôzne varianty sebaoslavy spájajú s evanjeliovým posolstvom. To budú asi tí poloveriaci vo vnútri Cirkvi, ktorých čaká po zobudení dosť dlhý vývoj. Farizejom išlo o pravú vieru aj o Božie kráľovstvo. Išli však na to prirýchlo a zúfalo amatérsky. Zabudli si prečistiť svoje chrámy do hľbky a vyžívali sa vo vonkajšom náboženstve a v povrchnom očisťovaní. Ich dnešní nasledovníci, chronickí zabúdači na podstatu, nenávistným kyjakom tlčú aj do vlastného erósu, a nazývajú ho iba hriechom. Aj žalúdok treba zničiť, ak zatúži niečo zjesť? Sú leniví rozlišovať zdravé od chorého a trochu sa nad podstatou života. Zničia si tak i svoje zdravie a útočisko budú hľadať v náhradných strojoch erotickej dialýzy? Neľudsky sa zmrzačiť a to ponúknuť ako vzor na obdivovanie ako moderné mučeníctvo? Za roky sebapotláčania oslepli duchom natoľko, že ani nespomenú napr. krásne duchovné priateľstvo medzi sv.Františkom Assiským a sv.Klárou, či sv. Františkom Saleským a sv. Janou. Bez duchovných žien hrozí totiž duchovným mužom bizarný vývoj. Kto ignoruje spiritualitu erósu a nepotrebuje ľudskú lásku, obviní ju a zhodí, ten asi chudák stratil súdnosť vôbec ani nečítal encykliku Boh je láska. Nemôže byť dobrým kresťanom, kto sa nestal najskôr dobrým a vyrovnaným človekom.

„Svadba musí byť iba v kostole!“
To je krásny ideál. Ale nanucovať sviatosť tým, čo nechcú žiť sväto? Môže sa to nepríjemne vypomstiť práve tomu, kto čosi také iniciuje. V USA vraj v tamojšej Katolíckej Cirkvi uzavrie v kostole sobáš 200 tisíc párov. A cirkevné súdy
vystavia ročne 50 tisíc anulácií manželstiev. Po skúmaní cirkevný súd usúdi, že tí sobášení boli ešte v viere nezrelí a sviatosť manželstva medzi nimi vlastne ani nenastala. Teda štvrtina párov si tam nábožne čo ? Zašaškuje? A kňaz je spolupáchateľ? Budú tam však aj deti. Tieň nezrelosti rodičov sa vrhá najviac na nich. Možno sú medzi nimi aj sobáše, ktoré pri troche skromnosti ešte nemuseli byť. Bodaj by bolo čím viac rodín normálnych aj svätých. Unáhlených sobášov nech je čím menej. Aj toto by mohla byť jedna zo spoločných prosieb v liturgii. Z falošných vzťahov treba včas dôstojne vystúpiť. Najlepšie ešte pred sobášnymi sľubmi. Keď sa nevieme rozhodnúť, treba ísť s pokorou pred eucharistického Krista. Tam sa úprimne modliť dovtedy, pokiaľ nedostaneme jasnú odpoveď. A počkať i dva roky na istú odpoveď. Čo je však dôležité predtým? Zieknuť sa svojej vôle a hľadať tú Božiu. Veľká chyba je modliť sa iba za to, aby sa splnili iba moje chute po peknom tele, ktoré sa mi zdá ako výhodná partia, či za urýchlené vyriešenie si materinských komplexov. Taká modlitba pripomína manipulačnú mágiu a potresce nepríjemne toho, kto začína s takouto opovážlivosťou. Neraz sa stáva, že títo zbojníci lásky sa o pár rokov modlia o pomoc pri zbavení sa toho, o kom kedysi romanticky rojčili. Manželstvo je vážna vec a sviatosť. Čiže čosi posvätné. Podstatne niečo iné ako profánny civilný zväzok. A dobrá rodina základ spoločnosti, radí náš katechizmus. Kto chce prijať sviatosť v chráme, mal by rešpektovať sakrálnu povahu manželstva. Nemal by mu chýbať predovšetkým vážny vzťah k Bohu. Nemala mu byť cudzia vernosť. Mal by vychovať deti k viere a dať im dobrý príklad. Komu je to cudzie, nech tam radšej nešaškuje. Nech sa radšej, aj pre svoje dobro aj pre iných, o erotické hókuspókusy na posvätnej pôde ani nepokúša.

„Proti antikoncepcii treba bojovať“
Učenie Cirkvi ohľadom antikoncepcie je správne. Nič na tom nezmení ani protirečivá väčšina. Na čo však nemôžeme zabúdať, že tento ideál nemôžeme dať ako normu tomu, čo nežije vieru a ani nevie, čo je to milosť posväcujúca. Nevidí si od svojho nosa ten, kto si neuvedomuje, že pre väčšinu ľudí sú antikoncepčné pomôcky prejavom ich zodpovedného správania. Vzaté samozrejme z pozemského hľadiska. Vyhýbajú sa neželanému tehotenstvu. Zaplatí to najmä žena negatívnymi vedľajšími účinkami na svojom tele a spolu s mužom zhrubnú na duchu. Svätí tieto pomôcky pre amatérov nepotrebovali ani nebudú potrebovať. Koľko je ich však percent z celej populácie? Ak by sa zaviedlo zrušenie antikoncepcie všetkým hneď a teraz, stúpol by iba zbytočne počet potratov a pohlavných chorôb. Novopohanstvom poznačená väčšina vidí v antikoncepcii svoju „spásu, zdravý rozum a ochranu“. Nás majú za pomätencov, a sami chudáci nebadajú, akí sú nimi sami. Narastá v nich totiž skrytý egoizmus. A strach. Sebaokrádajúce „milovanie sa“ naruší kontakt s duchovným svetom a bude huckať iných do mamony, ktorú už ľuďom ani nebude treba. A zabávanie sa v sexe končí stále väčším odporom. Rastie tým iba ego chlapa a moc živočíšnych žien. Tie potom s chlapmi tak zatočia, až to desí. To je jeden z trestov pre mužov, ktorí boli sami duchovne neverní. Milosť Ducha Sv. nerozumne vymenili za čertov cukrík. A ako sveták Ezau strácajú požehnanie za misku šošovice. V blahobytných krajinách sa nám stráca prirodzená radosť zo života. Je to aj následok našich hriešnych radostí. Paradoxné aj je, že máme mnoho technických prostriedkov ako sa spojiť, a predsa sa vnútorne od seba vzďaľujeme. Antikoncepčná mentalita vzťahy spovrchňuje. Zvonku veci uľahčuje, ale krv a ducha zadymí. Cirkev tu vôbec nie je staromódna. Staromódni sú dnešní novátori, čo sa povyšujú nad Jej rady.

„Sex patrí iba do manželstva“
To je múdra rada z tradície Sv.Cirkvi. Problém nastáva, keď nejaké samozvané gestapo považuje objatie, bozk či pohladenie za sex a dáva ho na rovnakú úroveň s telesným prienikom. Treba jasne rozlíšiť, že sexualita znamená vstúpiť pohlavím za panenskú hranicu tela, kde je riziko zrodu nového človeka. To sú už vážne veci, ktoré ozaj patria manželom. Sto vecí predtým sú tzv. erotikou. Tá by si nemala stačiť iba sama, a mala by sa spriateliť s agapé. Erós je urobiť dobre sebe samému, agapé nezištne tej druhej strane, blížnemu. Ak by sme jedno alebo druhé vo vzťahu vylúčili, tak ublížime. K duševnému zdraviu stretnutie s inými potrebujeme. Kto si koľko môže dovoliť v tejto oblasti evanjelium nespomína ani katechizmus do detailov nerozoberá. Asi sa tým naznačuje, že to nie je to najdôležitejšie. Kto spolupracuje s Duchom Sv. ten sa hranicu postupne dozvie. A neskôr aj zistí, že rôzne osoby ju majú rôznu, a treba sa to naučiť rešpektovať. Tiež nenanucovať iným svoje hranice a nevyhlasovať ich za nové dogmy či normy pre všetkých ostatných. To je už extrém. Ak má muž pochybnosti, nech si všíma duchovnú ženu, ktorá mu bola daná na pomoc, čo to s ňou robí. Lebo ona sa neraz rozplače, akoby hadom uštipnutá, ak sa napr. deje spájanie bez plodenia. Pri počatí dieťaťa je blažená, ale pri počatí ničoho prichádza smútok a plač. A čo iné je iba neplodné sexovanie? Niečo sa tam síce rodí, ale nie pekné. Plodí sa tam nejaká smrť. A preto napríklad prichádza plač. Menej duchovný muž sa čuduje že prečo. Telo ženy to totiž intuitívne cíti. Telesná žena cit stratila. Tá „chápe a toleruje“ všetko. Aj opitie, aj neveru, aj porno. Ale sama ide do záhuby. A ťahá tam každého, komu sa oddá. S duchovnou ženou sú problémy, lebo tá nerobí mužovi všetko, čo sa mu zachce. Ak jej nanúti antikoncepciu, bude si síce viac telesne užívať, ale stratí jemný cit. Sex bez lásky je smilstvo. A to nielen mimo manželstva. Život bez lásky je samé trápenie. Preto vážme si zdravo zbožné ženy a nezabudnime sa učiť od ich intuícií. Náš ješitný machizmus /tvrdá nadvláda mužov/ do blaženosti neprivádza.

„Ani kvapku“
Radikálne ani sa pálenky nedotknúť musia silní alkoholici, ktorí abstinujú. Ak by sa totiž flašky dotkli, zrúbali by sa. A tak by sadli za volant a nevediac o sebe ohrozovali by život iným i sebe. Ale nie sme všetci pijani či v abstinentnej polepšovni. Tí, ktorí sú slabí vo viere, a miesto veľkej lásky tam majú veľký strach, tí riešia stále tú podstatnú nečistotu. Svoje ego. Niektorí sú také špiny, že svojho strachu sa zbavujú tak, že primitívne zastrašujú iných. Odsúdia niekoho, že sa opovážil niečoho či niekoho dotknúť, ale ani ich nenapadne obviniť seba a pokúsiť sa vytiahnuť svoje ja z bahna sebalásky, v ktorom sa kŕčovite topia. Najsrandovnejšie je , ak zúrivo abstinujúci špehuje ostatných, súdi ich za to, že si trocha vypili. A po zvyšok života nanucuje iným biblické posolstvo bez jedinej kvapky vína. Určite si všimnete, že tam, kde trénujú morálku sa viac posudzuje. U liberálov to nehrozí. Je veľmi nepríjemné, ak to prerastie do namysleného odsudzovania. Zapamätajme si, že kto odpisuje iného pre smietku v jeho oku, ten má ešte vo svojom vnútri niečo veľmi podobné, ale oveľa väčšie. Hrozný mrak neviditeľnej špiny, tzv. brvno. Kto chybu nevidí, je naivný. Čiže duchovne podobne nevidiaci alebo ľudsky nezrelý. Kto má čistý pohľad chybu registruje, ale ju láskavým pohľadom či konkrétnou pomocou lieči.

„Aké pekné obrázky“
Veľké zahaľovanie tiel je jedným z extrémov východu a prudké odhaľovania extrémom druhým na západe. Treba nám nájsť zlatú strednú cestu. Do našich krajov sa tiež vrútil stále silnejúci extrém obnažených tiel, ktorý je vraj normálny a zdanlivo neškodný. Neškodná je iba cudná nahota. Alebo tá, ktorú letmo nechtiac zahliadneme, a nevenujeme jej dlhšiu pozornosť. Podobne neškodné je prejsť rýchlo ukazovákom cez plameň horiacej sviečky. Nič sa prstu nestane a je to dobrá zábava. Beda však tomu, kto si v plameni prst nechá dlhšie. Začne horieť! Podobne je to s nahými telami. Beda tomu, kto sa do rafinovaných nahotín hlbšie zahľadí. Jeho duch nasaje nevedome prudkú pýchu. Tou sú totiž exhibicionistické telá priam presiaknuté. Tá začne v jeho bytosti po čase rozkladu svoj ničivý proces. Preto nám veriacim dáva Duch Sv. výčitky svedomia už v začiatkoch, aby nás chránil. Svetáci sa nám čudujú, a myslia si, že sme slabí a bigotní. Oni sami sú však o podstatu a cudnosť pekelnými mlynmi vymletí. Raz im to dôjde, len aby už nebolo neskoro. Ženské nahé telá sú nabité veľkou magnetickou príťažlivosťou. Tým väčšou, čím je v nich viac „pomilovaní“, mužských hriešnych obdivov, diablových programov, tzv. chobotín. Tá veľká atraktívnosť je však umelý gýč. Ide o zhmotnenie drzostí a necudností mnohých duchovne nič neznamenajúcich. Cudné telá nie sú dnes až také atraktívne. Telá necudné sú nabité aj reálne silnou démonskou mocou a nechávajú sa zaplatiť primerane veľkými peniazmi. Je to však iba bublina, ktorá raz spľasne. Zostane po nej iba sprostý smrad. Je to zaručená jedovatá mucholapka bosoriek a bosorákov v pozadí na neduchovných frajerov. Kto na ňu sadne, tak mu treba. Stane sa po čase členom ich fan klubu. Ako istý Jano, ktorý dlho do noci sledoval televíznu laktibúdku prepchatú „krásou“, „slobodou“ a falošnou jednotou „milovaním sa navzájom“. Ako sa četri ženili, na to bol po nociach až priveľmo zvedavý. Po čase pôsobenia týchto pohlavne zgebrených návštev sa mu začala smola lepiť na päty. Ani netušil, že ňou platia všetky obete pornografie za famózne úspechy svojich pornohercov. Vo svojej rodine bol zhrozený zo svojej ženy, do ktorej vošiel diabol, a začala mu robiť zo života peklo. Po vyznaní sa z tejto biedy a rozplakaním sa vo farskej kancelárii mu kňaz poradil, aby prestal obviňovať ženu a kvalitnou sekerou aby preťal každý pornokanál. To bola totiž pravá príčina jeho zúfalstva. Nečakané nešťastia, rozbité kamarátske vzťahy, kriminalita, drogy, havárie, besná žena či pojašené deti sú toho iba následok.

„Dieťa o tom nemá vedieť nič “
Ešte nedospelí adolescenti a už vedia skoro všetko. Aspoň si to myslia. Inštruktáž im dala ulica. Dieťa by malo dostať základné informácie. Najlepšie od svojich rodičov. A ideálne by bolo od nie čudných rodičov. K téme o láske, sexualite a odovzdávaní života patrí úcta. Kto tú úctu zachová, je človek. Kto ju nemá, je iba živočích. Kto chce dávať mládeži sexuálnu výchovu bez rodinnej výchovy je ako sociálny sektár. Kto neučí o cudnosti v intimite, ten mládež začína znemravňovať. Ak sa v tom pokračuje, vedie to ku zlu. Desaťročnému dieťaťu netreba hovoriť podrobnosti o šiestom príkaze, stačilo by vari povedať, že porušujú ho tí, ktorí napr. nenosia plavky. A ukazujú svoje tajomstvo všetkým. Vlastne ani žiadne tajomstvo nemajú. Asi osobné čaro stratili, alebo sa oň ozbíjali. Samozrejme treba pridať dobrý príklad. Príklad dobrého pastiera. A ten môžu a majú dať deťom rodičia. Ak niekto nemá na to, aby bol dobrým vzorom, bolo by mu lepšie nebyť vôbec rodičom. Aj tento, jeden z najdôležitejších spoločenských titulov si treba zaslúžiť, a nie nepoctivo v hocijakom vzťahu narýchlo uchmatnúť.

„Manželstvo nežijete, tak nám do toho nekecajte“
Takýchto hlasov pribúda. Chcú jednou vetou zoťať autoritu jedinej originálnej Cirkvi. Ostatné cirkvi sú totiž iba kópie. Máme i ženatých kňazov vo východných obradoch, za chrbátom dvetisícročné skúsenosti. To nemá hocikto. I svoje osobné pozorovania života. Tie sú síce z odstupom, ale práve ten nadhľad môže byť rozhodujúci. Pretože ten, kto je v probléme vzťahov ponorený úplne, nadhľad nemusí mať. A svedčiť bude iba o svojom príbehu a vzťahu. A ten chce aplikovať na všetky iné vzťahy? Ktoré sú každý o niekom a niečom inom? To je osobná a amatérska rada. Máme na ňu právo. I vari povinnosť ju mať. Odborné poradenstvo je syntézou mnohých skúseností z mnohých rokov u mnohých ľudí. Preto treba prihliadať viac na názor Cirkvi.
Najpresnejšie rady sú však iba od Ducha Svätého. Unáhlený individualizmus by nanucoval svoje lieky na celkom iné diagnózy. Bola by to až trestuhodná mentálna slepota. Telesne sa spájajúci si odovzdávajú nie iba svoje telá, ale všeličo z duševnej a duchovnej dimenzie. To sú veci neviditeľné, ale skutočné. A neraz dôležitejšie než tie telesné. Sú hodné vedeckého výskumu. Lebo mnohokrát si ľudia milovaním vymenia veľmi príjemné energie, ktoré sa môžu po čase premeniť na veľmi nepríjemnú realitu. Sexualitou sa totiž vzťahy začnú komplikovať. Ľudia netušia prečo, lebo spolu doslova spávajú. Nebedlia, čiže vôbec si duchovnú danie neuvedomujú. Mnohé, čo si trúfalo nazveme láskou, sami zistíme, že bolo iba tajnou duchovnou špinou zmiešanou s vonkajším prirodzeným očarením. Končiace často odporom alebo rozvodom. Sú to hrozné veci, ktoré zasahujú aj ostatných z rodiny a asi najviac ich deti. Ani sa človek nenazdá, ako sa ľahko zamoce pri nezodpovednom párení. Ako je krásny vzťah kúskom neba, tak je vzťah zbabraný kúskom pekla na zemi. Dosť týchto vzťahov pripomína pozemskú verziu očistca. Preto počúvajme aj skúsenosti o duchovný život zaujímajúcich sa mužov i ženy, lebo oni povedia niečo k Veci. Vzťahy neduchovné a fekálne výrazy, ktoré ich sprevádzajú sú iba presným náznakom, že o čo tam naozaj ide. Vlastne o nič, ktoré bude ešte aj páchnuť. Ako voda vo váze, ktorú po pár dňoch treba iba vyliať do záchodu. Čo ako krásne kvety na tomto zákone entropie nezmenia veru nič. Stále neslušnejšie vtipy, ktoré sa zvyknú robiť z intimity prezrádzajú stále väčšiu vážnosť situácie. Stratu sebaúcty i úcty k podstate života. Diskrétnosť sprevádzajúca vzťahy jemnejšie naznačuje, že tu ide o pravé tajomstvá. Rešpekt a slušnosť okrem iného prezrádzajú, že sa tu jedná o niečo hodné spoločenskej úcty.

„Diskriminujete inak orientovaných!“
Aj oni sú povolaní ku šťastiu, i keď už majú účasť na odchýlke od normálu. Bez čistoty to však nepôjde. Byť buzerantom nie je ľudské právo. Ak by bolo, tak sa potom k „ľudským právam“ môžu začať hlásiť pedofili či kanibali. V spoločnosti totiž máme rôznych inak orientovaných. Legalizáciou napr. iba lesbických párov sa majú povzbudiť aj napr. „práva“ zoofilov či nekrofilov? Sú aj takí, ktorých potom silno diskriminuje aj počet 1+1, a za rodinu považujú exotické spolužitie napr. dvoch mužov a piatich žien? Takto sa otvorí Pandorina skrinka. Nie je to skutočne morálne, čiže duchovne dobré, ak niekto, kto deviantné sklony má, ich realizuje aj sexuálnymi aktivitami natvrdo s inými. Takto sa totiž ďalekosiahle zdevastuje antiláskou, ktorá sa neskôr prejaví raz napr. cynickou márnomyseľnosťou. Takéto falošné „nežnosti“ vyrábajú ukrutnosti. Milo sa do očí síce usmieva a poza chrbát potom kruto zotne. Ukrutnosti na iných predchádzajú krutosti voči samému sebe. Hlboko sa mýli ten, kto nedoceňuje náuku Katolíckej Cirkvi voči devipostihnutým. Jedine ona im totiž skutočne pomáha, keď pomenúva smilstvo smilstvom a nezaradzuje ho medzi cnosti. Tiež vedie ku zdržanlivosti, obetavej službe iným a platonickým vzťahom. Takéto rady dobrej Matky sa dotyčným zdajú v ich praxi neuskutočniteľné. Ak by žili svoj stav čestne a pristupovali by úprimne k eucharistii, zvládli by to všetko s úsmevom. Ak touto ponukou pohrdnú, budú svoju bizzarneurózu riešiť falošným šťastím, a to ich raz bude ale veľmi mrzieť. Neprísnosťou ku svojmu stavu sa porozmaznávajú a budú stupňovať agresívne svoje stále desivejšie požiadavky. Duchovne sa takýmto štýlom premieňajú do démonských podôb. Tí, ktorí im pomáhajú legalizovať ich extravagantné smilstvá zrodené z kultu uletenej rozmaznanosti budú raz pred Božím Súdom zobratí na veľkú zodpovednosť a posadení na trestnú lavicu spolu s ultraopovážlivými legalizátormi vojen, potratov či pornozábavy. Kto pracuje pre tieto ružové a šedé mafie, tomu závidí asi iba poloblázon. Ak sa nedajú včas na pokánie, na hlavy im raz popadá to hnusné a neľudské „maslo“.

„Vy ešte nie ste rozvedení?“
Rozvodov oproti minulosti závratne pribúda Napr. v Banskobystrickom kraji je t už 55 percent. Liberálny duch sekularizmu nám ako had našepkáva, že je to v poriadku. A že je to prejav slobody. To ,že je to vizitka nezodpovednosti sa už nahlas obáva vysloviť málokto. Aby sme vraj niekoho neurazili… Pred sobášom sa je treba nie náhliť, ale v prvom rade modliť, či to má vôbec vzniknúť. Veď tu ide o život a vážne osobné i spoločné veci. Podcenia či odfláknu to aj niektorí veriaci. Postavia si totiž vzťah na piesku. Prídu skúšky a zo vzťahu zostanú iba trosky. Ak sa niečo veľmi rýchlo ide spojovať, potom sa to môže aj veľmi rýchlo dostať do odporu. Taká je prvá tretina z rozvedených. Vôbec sa nemali brať. Ani hrať divadlo v kostole. Mali sa včas a dôstojne ešte pred sexom rozísť. Tá druhá sú tí, ktorí by mali spolu žiť. Pri štipke pokory by sa to dalo. Ale nemajú ju a ani si ju cez modlitbu neprosia. Aj toto je veľká bieda. Väčšia než materiálna. Majú blízko lekáreň, a po lieky si neprídu. Aj takú hlúpu podobu má pýcha v človeku. Mohli by sa napr. slušne dohodnúť a žiť už kôli deťom ako brat so sestrou. Ale silná negatívna emocionalita im zaslepí zrak nenávisťou. A to je druhá skrytá tvár tzv. zamilovanosti. Sexualita je aj ako zosilovač a nafúkne tajné nečistoty srdca. A po sláve svadby prichádza hanba rozvodu. Diagnóza? Zanedbaný duchovný život a veľká láska k povrchnosti. Bodaj by mladí ľudia chceli počúvať a dať si poradiť niekým, kto do toho trochu viac vidí. Tretiu tretinu tvoria tí, ktorí boli málo ostražití, a nechali si rozbiť vzťah niekým tretím. U jedných to boli rodičia, ktorí dcére najprv sobáš nútili a potom tú manipuláciu zakončili jej rozvodom. Inde zasahovala svokra, ktorá ako škodoradostná čarodejnica chodila rozoštvávať mladých, až ich rozoštvala. Sama bola totiž ako prekliata a nezniesla nejakú harmóniu v rodine. Inde mladá žabka ponúkla silnejšiu erotickú zábavu, Išlo jej o majetky, sex použila iba ako zbraň, a mala „dobrý pocit“, že rodine ukradla manžela pre seba. A on akože inteligent, ale v skutočnosti duchovne hlupák, na to lízatko naletel a dodnes tú svoju kozu ešte nepreskočil. Je mnoho prípadov a mnoho variácií, len sa započúvajte, čo všeličo trápne sa dozviete. Akými všelijakými smútkami končia tanečné zábavy. Štát svojimi zákonmi ľuďom vraj „pomáha“ a rozvádza ako na páse. To, že aj takto sa krivia, biblicky pohoršujú, deti, si už málokto uvedomuje. Tí, čo sa nad vecou vážnejšie zamýšľajú, tí sa do sobáša veru zbrklo nehrnú. Je nemalý počet tzv. divokých vzťahov, ktoré nepotrebujú ten zdrap sobášneho papiera na to, aby spolu žili. Je to ich nezodpovedná vizitka. Aj papiere o legálnom užívaní auta sú iba zdrapom? A jazdiť bez šoférskeho oprávnenia je fér? Väčšie zlo však je, ak niekto nasľubuje pred oltárom hory doly a potom sa na to vydlabe. Robí tak nič neznamenajúci zdrap zo svojho slova i charakteru a poškodzuje aj reputáciu Kristovej Cirkvi.

„Cirkev tomu nerozumie“
Všetkému rozumie iba Boh. Ale v podstatných veciach sa ráčiť nemýli. Vetu v nadpise povedal istý povrchný mladý otec, ktorý poslal svoju neplodnú ženu na umelé oplodnenie. Obaja boli nešťastní a chceli veľmi dieťa. Ale takto nasilu? Pápež dáva otcovskú radu, že toto nie je OK. Je to neprirodzené, sebecké a nedôstojné. Bodka. Je pár, ktorý si niesol podobný kríž. A po ôsmych rokoch sa dieťatka dočkal. Pár iný si iné deti osvojil. Ďalší pár ostal bezdetný, a svoje rodičovské city uplatňuje v spoločnosti a rôznorodo. Netreba sa unáhliť. Treba v adorácii skúmať, čo chce Pán. Zbrklí rodičia môžu okrem iného zhodiť na umelo počaté bábo svoju netrpezlivosť. Na svete je kvantity ľudí už dosť. Ak chceme životu priniesť čosi veľké, nezabúdajme na duchovnú kvalitu.

„Dajte  eucharistiu  konečne aj rozvedeným!“                                                                                                                                                                                                                                                                                    Zdanlivo mimoriadne ťažká situácia sa dá elegantne vyriešiť, ak by taký pár dospel do vzťahu brat a sestra. Ak by spoznal, že sexualita nie je potrebná, ba ducha zaťažuje a vzťah komplikuje, ako to spoznalo mnoho sv. párov v histórii, to by bolo nielen pre nich dôstojné a správne. Predpokladá to však spiritualizáciu ich tiel. Tá však nastane keď sa zúčastníme krížových ciest nie iba niekde vonku, ale aj reálne vo vnútri. Folklórna viera pomôže, ale pobiede, iba ku kvalitnejšiemu pofňukávaniu. Možno sú mnohí rozvedení povolaní práve ku tomuto ideálu, a nie iba k zatrpknutým spomienkam či večným hladovaním po rodine. Pápež František umožnil pristúpiť ku sv.prijímaniu výnimočne aj niekomu, okoštoval trpkosť rozvodu. Ale ho tí ultrakonzervatívni katolíci poriadne odsúdili. Urobil to ako akt milosrdenstva, nie aby destabilizoval spoločnosť.

„Kňazi by sa mali oženiť“
Táto veta pochádza zo závisti nad slobodou. Veď oni sú už ženatí. S nebesami. A ich rodina je tá Božia. V pozemskej rodine sme iba na pá rôčkov, doslova v provizóriu. V rodine duchovnej budeme navždy. Posvätným celibátom anticipujeme, čiže zakusujeme budúcnosť. Ak si to niekto predstavuje ako nudu či večnú zoctovatelosť, tak ju trpko a v neduchovnom vzťahu koštuje asi sám. Katolícke kňazstvo a zasvätený život je pozvánkou na nebeskú svadbu. Aj keď to nie je napísané štvormetrovými písmenami na svätopeterskej bazilike, tak na to trocha poriadnejší katolík prísť raz musí. A ak pôjde do hľbky viery a nebude ju flákať, bude mu zjavené, že jej ovocím je aj zrod duchovného detstva v nás, ktoré je večné. Ostatní vedia iba o sviežej sile detí, preto ich túžia tak mať, ale to je iba dočasu. Večnú mladosť detí zdedia verní a svätí, čo nestratili duchovné panictvo a panenstvo. Tím duchovný život prinesie aj rodičovskú radosť
zo zrodu duchovného večného božského dieťaťa v srdci. To sú tí šťastnejší. Nešťastníci sa vrhajú na deti. Má to hroznú podobu v obťažovaní maloletých u jedincov, čo sa ani nemali stať kňazmi. Alebo trápnu v pseudomanželskej rýchlovýrobni u iných jedincov, ktorí sa radšej nemali stať rodičmi. Natisli sa do pozície, na ktorú nemajú. Manipulujú napr. vlastné deti či podplácajú vnúčatá, aby sa občas objavili. Tieto veci sú príznakmi poškodeného duchovného stavu. Nechápanie zasvätenia sa naplno Božím Veciam je príznakom nezrelej a aj slabej viery.

„Za mníšku ide iba sprostá“
Keď to povedala istá matka svojej dcére, tak som ju jemne pokarhal, že nech toto viac nevyslovuje. Lebo beda tomu, kto kriví deti. Aj toto je krivenie. Nerozumné je iba to dievča, ktoré je v kláštore, a Boh si ju praje niekde inde. Neveriaci a Duchom Svätým neosvietení majú podobné narážky, ale každý sa z nich bude mať dosť času nad zasvätenými osobami zamyslieť, prečo tak žijú a aký to má asi zmysel. Rehoľnice konajú pokánie nie iba za seba, robia ho aj za iných. A najmä za tých čo s chuťou hrešia a miesto vône vďaky vypúšťajú hore svoje necudné exhaláty. Keby tu nebol sv. filter zasvätených duší, vzduch. by bol iba kontaminovanejší smútkom a vzťahy ešte viac poznačené hádkami. Keď sa niekde zjaví panna v rehoľnom rúchu, okolie sa zjemní a ľudia sú slušnejší a lepší. A nezvládnuteľné deti v triede ako očarené zrazu niekoho aj s rešpektom počúvajú. Panna, ktorá odovzdá svoju intimitu Nebeskému Ženíchovi robí v tomto čudnom svete niečo veľmi dôležité pre rovnováhu sveta. Bez toho by storako masturbujúci svet množil baktérie a zanedlho by asi vyhnil.

„Kde nemôže prísť čert, tam pošle ženu“
Istá slečna zvonila na fare. Kňaz vedel kto zvoní, a preto neotvoril. Bolo totiž medzi ňou a ním zvýšené erotické napätie, a on si chránil svoju čistotu. Dievča skočilo z mosta a zabilo sa. A on mal celý život výčitku, že jej mal otvoriť. Ak by mal svedomie čisté, tak by sa mu táto otázka stále neobjavovala… Aj takéto príbehy píše život. A je dobre, ak sa nad nimi zamyslíme. Išlo o strach? Láska strach vyháňa. Podobne darmo bude zo seba niekto robiť soliďáka, keď splodil s niekým dieťa a vydlabal sa na matku i dieťa. Táto situácia iba vyjavila, že je ako chrapúň. Veru nebude mať vnútorného pokoja ten, kto iným robí zo života peklo. Ženy sú tu aj na to, aby nám nastavovali zrkadlo. Zjavili navonok, čo my muži zatĺkame vo vnútri. Duchovná žena je ako špongia, ktorá nasaje problémy svojho okolia do seba a má z toho veľké tlaky v psychike. Tá určite nemá sexuálne potreby na prvom mieste ako to v sebe má žena živočíšna. Ak prichádza za kňazom, môže to byť jej prosba o duchovnú pomoc. Vypočutie, snaha o otcovské pochopenie a modlitba, to je to, pre čo prišla. Inej „sestre“ drzej ako opica, opakujucej sa ako papagáj a dotieravej ako hnusná mucha, musel kňaz povedať, že sa jej nemôže venovať, lebo on má od šéfa dovolenie pásť iba pokorné ovečky a mierne baránky. Kto sa tak správa, zaslúži si pozornosť dobrého pastiera. Kto si chce z chuti zakvíkať, zaerdžať či zaškriekať, nech si hľadá zverolekára v nejakej sebepodobnej Zoo, a nech radšej neobťažuje božích sluhov.

„ Inak orientovaných sú iba 4 percentá“
Z rozhovoru so známym českým režisérom, úprimne si priznávajúcim inú orientáciu, Zdeňkom Troškom.
– Štyri percentá oproti devadesiatimšiestim?
„Áno, ale ja som k týmto číslam skeptický. Z kategorizácie amerického sexuológa Kinseye vychádza trochu iný pomer. Na prvom mieste je čistý heterosexuál, ktorého iná alternatíva ani nenapadne. Na druhom mieste však už je heterosexuál príležitostne homosexuálny. To je prípad väzníc, dlhých plavieb na mori, skrátka znemožnený prístup k druhému pohlaviu. Na treťom mieste je bisexuál, ktorý nerozlišuje pohlavia. Nasleduje homosexuál príležitostne heterosexuálny, ktorému sa možno na mejdane stane, že ho v opitosti zlomí nejaká dievčina. A konečne sú tu čistí homosexuáli. V tomto rebríčku je teda z piatich kategórií v štyroch obsiahnutá homosexualita. Takže žiadne štyri percentá, možno 44 percent. Asi by sa veľa manželiek čudovalo, ako šikovného partnera majú po boku“.
– To je ale trochu žalostný pohľad, nemyslíte?
„Viete ale, čím to je? Pretože nefunguje kvalitný manželský sex. Stane sa z neho trápne divadielko a rutina, ktorá partnerov prestane baviť. Nedokážu si hneď na začiatku povedať, čo ich vzrušuje, čo ich baví, že sa bojí alebo hanbí povedať si všetko naplno. Herečka H. Rúžičková vravievala, že veľa takýchto nepríjemností, omylov a sklamaní pramení z toho, že sa veci nepomenúvajú pravým menom. Len tak sa dá s vecou pracovať, keď dostane meno. Inak je to klamanie, zahmlievanie, a život je na prd, pretože je to založené na omyle.“
Pán režisér si myslí, že problém je telesného pôvodu. Tým na seba prezrádza, že podcenil duchovný život a obeťou iného omylu je tiež sám. Napriek vonkajšej úprimnosti mu chýba úprimnosť vnútorná. Ako mnohým ďalším v tzv. zábavnom priemysle, kde ich je skoro polovica s nejasnou intímnou orientáciou a užívaním „slobody“ a promiskuitným párením sa ich identita viac krát počas života môže zmeniť a stále viac sa zahmlievať. Skončia síce vonku slávni a bohatí ale vo vnútri nenachádzajú pokoja. Niektorí skončia samovraždou a to je ich neslávna bodka za neduchovným štýlom . Títo padlí anjeli s jedným krídlom bielym a druhým tmavým, si robia zo svätých posmech, ale ocitnú sa v ňom raz sami. Všimnite si, že napr.s peniazmi nemajú žiaden problém. Porušovanie pravidiel je súčasťou ich osobnosti. Bičovanie cudnosti v národe je im úžasnou zábavou. Strata vážnosti samozrejmosťou. Kde sa berie ten zvláštny spoločenský vírus? Mať potešenie z toho, čo je už na pohľad hnusné? A ak sa prekoná prvotný ostych a prehlási sa, že je to vlastne v poriadku, prejde tá hnusoba do duchovných rozmerov človeka, a to už je veľmi vážne. Začína to teda posmechom zo svätých. Vyradením normálneho studu z repertoáru a zaradením ho do nudného žánru. Pokračuje romantickými prehnanými očakávaniami o obrovskej sile ľudskej lásky, narazí to po čase tvrdým sklamaním z reality, pokračuje bizarnými sexperimentami a končí to trhaním fialiek dynamitom. Toto musia riešiť ľudia, ktorí podcenili čistotu Sv. Panny. Tí iní, pomazaní Duchom Svätým vedia, že sú povolaní k čistote svojho stavu. A ak sa niekedy odchýlia od správnej cesty, dostanú jasné napomenutia, aby sa vrátili na správnu cestu a do nečistých svetov sa zbytočne netisli. Kto nie je ozaj zbožný, tomu malé beda už tu. Kto nedoceňuje vieru, pre toho je ľudské vrabčenie sa všetkým. Kto ignoruje hľbku viery pre toho sa pozemské sexuálne zjednotenie stáva božstvom. Kto nesprávne žije vieru, toho s otvorenou náručou čakajú rôznorodé deviantné sféry. Ututlávanie a pokrytecké správanie je tu cestou do pekla. Začať veci úprimne pred svedomím pomenúvať je začiatkom k záchrane. Náznaky úprimnosti nám nepomôžu. Tu sa diskrétnosť neodporúča, skôr úprimná ľútosť. Ak sa intímne veci u manželov dejú správne, tí vôbec necítia potrebu o tom verejne hovoriť, ako to robia. Ale svetu ukážu dobre vychované deti. Patologicky intímne komunikujúci, čiže smilniaci, majú silné nutkanie svoje tajné výčiny zverejňovať a nanucovať iným presvedčenie, že ich sexuálne kriminálnosti sú hodné nielen pozornosti,ale vraj sú rovnakého práva a hodnoty ako u ľudí normálnych. Takto volajú vlastne ostatných nielen o súcit, ale i o pomoc. Odignorovať ich či odsúdiť by nebolo správne. Treba ich nasmerovať do správnej lekárne. Bez sily sviatostí to sotva zvládnu. Lepšiu pomoc a správnejšiu radu na tomto svete už nenájdu. Kto ich nasmeruje iba na ľudskú pomoc, iba na psychoterapeutické sedenia či ležania alebo im odporučí potláčať svojou vôľou svoj stav, vôbec im v podstate nepomáha, iba ich ponecháva v smutnom stave bytia, v ktorom je asi sám. Kto legalizuje, čiže odporúča zvrhlosti, toho nebeský zatykač neminie. A ak im niekto iný odporučí si nič z toho nerobiť a smilniť stále častejšie, bude ich život zrazu prudko veselý, ale jeho koniec bude veľmi smutná duchovná samovražda svojej identity. Takto sa z čistého ducha stáva duch nečistý. Strata tejto poctivosti a panictva je závažnejšia než toho fyzického. Takto sa človek dostane na šikmú plochu a jeho následné pokrivenie jeho charakteru temnými silami bude už nie veľkým problémom. To je pre tých, čo si chcú v tejto veci vypočuť holú pravdu už teraz.

„ Na nudapláži je to ako v raji“
Je to raj , ale falošný. A vôbec nie je u ľudí prirodzené odhaľovať sa pred všetkými. Muž, čo nechá hocijakým chrapúňom nakúkať do intimity svojej ženy a chuligánskych naháčov pobehovať pred svojimi ďeťmi je napadnutý prudkoťažkým adamovským debilizmom. Táto strata hanby bude pokračovať stratou hanby v iných spoločenských oblastiach, kde okradnúť a zosmiešniť iného bude potom tiež „normálne“. Kde nezaplatiť za dodaný tovar či urobenú prácu bude tiež „prirodzené“. Keď poriadky začne robiť čierna mafia, je to iba dôsledok v spoločnosti, kde neplatí základná slušnosť, a stále viac sa rozdrapuje mafia ružová. Kde najhoršie pohlavné orgány sa beztresne pretŕčajú a pohoršujú už deti, súdne orgány stratili súdnosť a tie policajné to akože sledujú. Túžba odhaľovať sa je preto, lebo ľudia majú vo svojom vnútri masky. Ich nosenie ich stále viac ťaží. Preto sa potrebujú odhaľovať a ukazovať. Aby si tak akože nachvíľu oddýchli. Tie masky si sami inštalujú predstieranými orgazmami a klamstvami naplnenými zjednocovaniami tiel. Bodaj by im to vysvetlil už niekto normálny v škole, kde ich násilím učia tisíce nedôležitých iných vecí. Preto je najmä mládež zatoxikovaná besnotou. Čím väčšia túžba je cmúľať sa na verejnosti, tým väčšou frajerinou sú postihnutí. Čím väčšia túžba kopulovať pred inými ako zvieratá, tým väčšia ničota je medzi takto sa páriacimi. Láska u ľudí potrebuje intimitu. Nehu. Rafinované čaro zahalenia. Úctu k intimite partnera či partnerky. Toto zdravo konzervatívne je večnou módou u cudných. Čudní sú v takomto štýle nesvoji a akoby v neznesiteľnom väzení. Majú silnú potrebu sa nafukovať a rozdrapovať až kým ich pýcha razom nespľasne úderom osudového blesku. Ich odbrzdený erós ich bude zasväcovať do hlbín úchylného väzenia vo vlastnom tele . Čím do neho hlbšie zájdu, tým budú hrdší na svoje deviácie a tým z väčšou drzosťou budú obviňovať niekoho iného vrátane rodičov a Boha za svoj zúfalý stav bytia. Nutkaví vyzliekači do naha napr. sami v lese či verejne na pláži sú tí, čo už nemajú pokoj z prirodzeného studu. Potom sa takto sviežim vzduchom lesa či ozónom mora s ostatnými podobne postihnutými liečia a volajú o pomoc ani nevedia koho. Asi matku prírodu. Ich nepríjemná diagnóza znie: necítia sa vo svojom tele doma a v šatách dobre. Ocitli sa síce vo vonkajšej slobode, ale vo vlastnom vnútri nastúpili súdom neohlásený prapodivný výkon osobného trestu vo veľmi divnom pozemskom väzení.

Miluj aj seba samého

 2. júna 2015  Pavel  0 Comments

images

Aj naše telo je náš blížny

nad ktorým by sme sa mali

zmilovať

Miesto zmľandravenosti

by sme mali byť na seba prísni

lebo aj to patrí

ku zdravej sebaúcte

Tí čo sú krutí na iných

boli dávno predtým

strašne krutí na seba

lebo asi príliš

rozmaznávali svoje telo

Mať seba správne rád

je tiež Božie prikázanie

dané nám ľuďom

 ako povinnosť

Ak sa stretnete s niekým

kto Vám ukradol dobrú náladu

bol to jeden z tých

čo seba už dlhšie správne nemilujú

 imgres

Kresťan však lásku ku sebe dáva

až na tretie miesto

Pohan duchovne darebáči
žije povrchne a nezodpovedne
pestuje kult tela
hladká si svoje brucho
 leští si svoje falošné ego
  svoje telo tisícorako rozmaznáva
svoje výmysly podporuje v rozdrapovaní
svedomie si čičíka a uspáva
charakter mnohostranne devastuje
svoj matrix nafukuje až do prasknutia
a  pohŕdanie Bohom
zoťatie kresťanských zásad i svojej spásy
dostane od pekla ako extra bonus
Klania sa
všelijakým božstvám a svojským názorom
ktoré sú v podstate trápne modly
svoje telo nesprávne spiritualizuje
alebo naň vyslovene dlabe
a premieňa ho to na stále divejšiu zver
a na stále rozrehotanejšieho nešťastníka
                                                                      alebo ultravážneho sociopata
Čím dosahuje v tomto športe lepšie výsledky
tým kvalitnejšie peklo zo života robí potom
zo života tým iným
prezrádza ho falošná radosť – škodoradosť
Dávno predtým, než začal ubližovať ostatným
ublížil strašným spôsobom sám sebe
 tajomstva

Diabol chce

aby sme sa nenávideli

a sami seba ničili a zničili

O hriechu
čiže tomu, čo sa Bohu nepáči
a človeku je to ako exkrement zbytočné
nám chce nabulikať
že je to veľká hodnota
  a že ho treba až do odpadnutia opakovať
aby sme sa kvalitne samozohavili
On sa bude na tom s chuti rehotať
aby si trochu uľavil zo svojich večných múk
Čím viac človek napácha hriechov
tým viac bude zakusovať hrôzu ničoty
pretože hriechy sú svojou podstatou
inkarnáciou antisveta
a vyrábaním ničoty

images

to opičenie sa po prachatých orangutánoch

a

fekálne vtipy našej spoločenskej smotánky

sú jasný prejav dekadencie

že pod maskou veľkého vonkajšieho luxusu

je ukrytá veľká ničota

pod maskou veľkých vonkajších úspechov

sa nachádza iba veľká prehra pred Bohom

pripité verejné srandičky zo sexu svedčia

iba o spirituálnej impotencii

ale aj toho

že tie živočíšne spájania si svojich tiel

je vlastne iba veľká , nedôstojná zábava a

patologické uctievanie čínskeho bôžika srandy

 images

Mať rád dobrého Boha,

svojho blížneho

aj seba samého

je to najpodstatnejšie  

v našom živote

Keďže nerozumieme, čo to znamená

     potrebujeme to vysvetliť v konkrétnej podobe

dostali sme spresnenie

v Desiatich Božích prikázaniach a blahoslavenstvách

Komu ani to nestačí

tak tu má ešte 1752  cirkevných prikázaní

a tisícky spoločenských zákonov a iných predpisov

Čím viac máme všelijakých náboženských predpisov

tým len na seba ako ľudia prezrádzame

ako  máme nedostatok pravdy

Čím viac musíme mať predpisov v štáte

tým len prezentujeme že nám absentuje

vzájomná úcta

a škrípe komunikácia

DME_1121

Kresťania sa delíme na tých

ktorí sa hlboko zamyslia nad dvoma

podstatnými prikázaniami 

o láske k Bohu a k blížnemu

/teda aj ku sebe samému/

Ostatné príkazy im prídu samé

Voláme ich svätci

Stačí im láska k Bohu

a oni žijú krásne Ježišove blahoslavenstvá

Tí, ktorí túto podstatu nechápu

nevedia čo tá láska vlastne konkrétne znamená

tí sa stále zaoberajú tisícorakými predpismi

a najmä Desatorom

ktoré chápu iba okyptené alebo sprísnené v 6.a 9…

1. 8. a 10. napríklad nedodržujú pravidelne

topia sa stále v niečom negatívnom

Voláme ich hriešnici

Máme aj darebákov

ktorí Desatoro ignorujú

a svoj zmysel života vidia  tom

že si vymýšľajú opovážlivo

rôzne vlastné pravidlá

Pre nich sú potrebné

tisícoraké zákony a vyhlášky v štáte

aby sa navzájom

nedohrýzli , nedoozbíjali a nedomrzačili 

S6300714

 Topiaci sa Peter 
  akryl na plátne,100 x 100 cm 
 na predaj 
Fyzické, duševné, duchovné zdravie
to sú spirituálne reálne miliardy
o ktorých sa dozvieme
až keď ich začneme strácať
Normálne a pekné medziľudské vzťahy
sú na zemi nie samozrejmosťou
ale kultúrnym luxusom

99

Naše telá sú chrámy Ducha Svätého
našou normálnou povinnosťou
je sa o ne starať
a robiť všetko čo sa nám dá
aby sme neboli pacientami
Ak sa niekto na seba vydlabe
robí niečo proti Božiemu zámeru
Ak si niekto poškodzuje psychické zdravie
je to ľudstvu nebezpečná
psychopatia
Ak niekto pestuje storaké čudáctva
to je asociálna
sociopatia
a ak niekto vyznáva sakrálnu anorexiu
alebo je deviantom na večné hodnoty
to je choroba ducha
 pneumopatia

stop%20Addictions

Kto realizuje všetky tieto deviácie

spolu s necudnosťou a bezbožnosťou

ten robí zo svojim životom

jeden fatálny

samovražedný experiment

A ak číta tieto riadky

tak bodaj by ním zatriasli

aby sa obrátil a šiel od smrti opačným smerom

do večného života

262
Slušní ľudia sa spájajú
v spoločnosti
máme tu však aj
spolonerestníkov
páchateľov kriminálnych činov
a tí sa zamýšľajú roky v base
nad hlbokosťou trestného zákona
ktorý bol pre nich špeciálne upravený

images323

A sú medzi nami aj spirituálne potulní
ktorí ani po 50 rokoch života nevedia
na čo sa tu vlastne narodili
a na náhrobný kameň si dajú nápis
ktorý až „prorocky“ vystihujúco
vymyslel textár Boris Filan

„Preboha!

o čom?

to tu vlastne??

všetko bolo???“

   Takto končí to
milovanie života a milovanie svojich výmyslov
a filozofovanie
bez Ducha Svätého

S6300712

Pravdy v pevnom systéme 
 akryl na dreve, 100 x 80 cm 
na predaj, 0908 232 014
Tvorivá alebo mučivá samota

Inteligentný človek sa vraj nikdy nenudí. Nájde si v samote vždy nejakú činnosť, ktorá je jemu alebo spoločnosti užitočná. Jednoduchší človek to má ťažšie. Nevie čo s ňou. Zabíja všelijako čas. Väčšinou sa nudí…

V samote sa totiž stretáme aj sami so sebou. So svojim vnútrom. Bohatým na myšlienky a city. Alebo prázdnotou.A to poriadne bolí.Aj inteligenta to občas zabolí, ale to je napr.pre spisovateľa čosi dôležitejšie ako písací stroj.Umelecky nadaný človek začne tvoriť. Spisovateľ písať, básnik básniť, maliar maľovať, hudobník pracuje s hudbou, mystička preciťuje niečo hlboké, kňaz sa modlí za svojich veriacich, trpiaci človek plače a volá nebo o pomoc. Všimnite si, koľko kadejakých zbytočných vedomostí nám natláčali za 17. rokov školy do hláv, ale nik nás neučil, ako plodne stráviť samotu.Primitívnejším stačí pustiť si laktibúdku a čumieť tam do blba na programy, ktoré nám pripravili iní. Po hodinách sledovania si nepamätá z toho nič, iba začne chrápať. A bude stále menej život chápať. Takto sa dá rokmi vytunelovať samého seba od podstaty života aj od prežívania niečoho originálneho. Vzdelanejší ľudia radšej sedia pri internete, kde si sami plánujú a programujú to, čo považujú za dôležité. Nie je to až taká tragédia, keď nám bulikajú odborníci, že sme závislí na novej digitálnej droge. Veď je to túžba po poznaní, a tej sa oplatí zasvätiť cenné chvíle svojho života. To nie je zabitý čas. To môže byť veľmi dobre investovaný čas samoty.

To je zabíjanie času, keď sa nudíme a konzumujeme televízne či digitálne gebuziny, z ktorých nám vnútorné prázdno narastá do veľkonudných rozmerov. Tým je táto situácia hrozivejšia, čím hlučnejšími pazvukmi vyrušujeme ľudí okolo seba.Alebo prezrádzame ostatným okolo seba veľkosť svojho prázdna tak, čím viac utekáme a tvárime sa ako sme zaneprázdnenejší.

Kto chce prežiť kvalitný vzťah, ten by pred boľavou samotou nemal utekať, ale mal by sa v nej naučiť tvoriť a nebyť iba odutým  prázdnom potulujúcim sa bezprízorne  po planéte.

Psychopati medzi nami

Včera sa mi nabúral do komentárov veľmi neopatrný psychopat. Jeho adresu či identitu je totiž ľahučké vypátrať. Ak budú komentáre ku niektorému z mojich blogov vypnuté, tak to preto, lebo nemám za povinnosť sa nechať verejne urážať. Vypol som komentáre iba preto, aby som zabránil tým pár psychopatom vylievať tie kýble špiny, ktoré si zabudli prečistiť a vrhajú ich na iných. Ubližujú tak ostatným, lebo likvidujú slušnú komunikáciu. Nechať ich tak robiť je vlastne schvaľovanie zla. Aj to je aplikácia etikoterapie.

406817_2969581608983_1545004770_2877322_784468164_n

Čo s nimi?

Buzeranti, teraz nemyslím na sexuálnu orientáciu, ale na sociopaticky poškodené charaktery niektorých jedincov, tí si vyberú nejaký objekt, a začnú ho buzerovať do nepríčetnosti ako keby boli posadnutí. Takéto správanie napĺňa skutkovú podstatu trestného zákona, a tomu kto takto vyčíňa odkazujem, že ak sa nespamätá, a bude nenávistne verejne opakovať svoje psychiatrické diagnózy a koprofagické synonymá spolu s niektorým menom, mojou povinnosťou je mu preukázať milosrdenstvo a oznámiť ho polícii.

Volá sa to kyberšikana. A šíri sa to s duchom “slobody” ako epidémia. Preto sa musíme zaregistrovať aj s adresami, lebo to nie je jeden prípad. Preto na BB psychiatrii vzniklo nedávno oddelenie pre takto postihnutých pacientov, ktorým treba odborne pomôcť.

Keď som pôsobil ako duchovný v Rooseveltovej nemocnici, tak tam do kaplnky chodili všelijakí pacienti. Aj tí psychicky postihnutí. Mali rôzne druhy postihnutia, a jedno spoločné: osočovali okrem iných záchvatov lekára alebo sestru či kňaza z tej hrôzy, ktorou trpeli sami. Jedna pacientka nám šesť rokov posielala denne asi tridsať krát výhražných a inokedy vtieravo podlízavých sms na služobný či osobné telefóny. Chodila sa z toho spovedať, ospravedlňovala sa, vyhovárala sa, vraj má “nervy”… Raz som ju musel doslova chytiť pod krk a vyraziť ju von z kancelárie, lebo nerešpektovala žiadne ani slušné ani prísne upozornenia, že teraz mám rozhovor s niekým iným, ona sa drzo pchala do dverí, chudera. Zaujímavé, že krik na ňu nezaberal, ale celkom psychicky vyčerpaný som ju láskavo poprosil, aby prestala, a ona videla, že už mám naložené dosť, a predstavte si prestala. Bola to psychická choroba alebo primitívna chuť niekomu trieskať po hlave? Raz mi napísala v liste, že toho démona nachytala vtedy, keď sa odbavila na erotickej linke. Iná kopala do dverí, a keď som ju upozornil prečo takto robí celému oddeleniu hanbu, ale aj nám, lebo chodila dolu do kaplnky, tak povedala že na vine sú lieky. Iná ma udala rovno u riaditeľa, že vraj sme mali techtle mechtle, a neboli ani techtle. Všetky tri vyskočené mníšky a fatálny nepokoj v duši. Ďalšia má už  dekubity z rozmaznanosti a Vám ponúkne, že či by ste nechceli mať s ňou dieťa, a keď jej slušne vysvetlíte, že to nie je možné, tak sa urazí, že Vás po celom meste ošpiní, hlavne medzi kresťanmi ,vraj ste taký extra smilník na pohľadanie. Keď je niekde silno zasmilnený vzduch, tak takto ho kolegovia kňazi celkom bežne čistíme, aby ste ostatní vedeli, že si iba na farách šunky neváľame, ale robíme aj tzv.duchovnú prácu.Cieľ nečistých duchov za podobným dianím  je pošpiniť meno, zhodiť, doviesť do blázinca…To sa pri takýchto, hlavne nešťastných pacientkách deje, a kto s nimi robí, vie o čom píšem.

Chytať ich však pod krk chlap v prvej frontovej línii niekedy jednoducho v sebaobrane výnimočne musí. Ako mám však pozbierať tie špinavé reči? Tak sa modlím. Každá bulvárne nafúknutá bublina raz spľasne. Niekomu pomôže psychiater, niekomu polícia, niekomu čas, niekomu prímluvná modlitba a niekomu iba sila Krista Spasiteľa cez exorcistu.

pariž

Kto miluje správne sám seba
ten si nájde čas i na filozofovanie
o tzv.podstatných veciach bytia

napríklad

E. Fromm hovorí o tendencii všetkých živých organizmov k životu, ktorá je inherentnou kvalitou, podstatou či esenciou všetkého živého (Fromm, 1969, s. 35). Všetky živé bytosti spája to, že „cítia“ bezmedzné nutkanie žiť, zachovávať, zveľaďovať a predlžovať svoje bytie. Život však nie je statický, nemožno ho redukovať na snahu zachovať sa, a teda čo najdlhšie „unikať smrti“. Sú v ňom výrazné prvky zmeny (formou kontinuity), čo na individuálnej úrovni možno pozorovať napríklad v podobe rastu: rastlina najprv vyklíči, potom vyrastie – musí, inak by bola mŕtva.

Fromm tieto črty nazval

„láskou k životu“ – biofíliou 

a vypracoval koncepciu biofilnej orientácie, ktorá, aplikovaná na človeka, nadobúda etický význam. Základným kameňom biofílie je tendencia k sebazáchove, ktorá je teda jej najjednoduchšou (i keď najpodstatnejšou) formou. Dynamický aspekt biofílie vyjadruje tendencie živých bytostí integrovať sa a štrukturálne rásť. U človeka sa plne rozvinutá biofília prejavuje najmä v tvorivej, aktívnej orientácii osoby. Biofilná osoba hľadá rast a uplatnenie v akejkoľvek oblasti záujmov, pričom aj druhým chce pomáhať rásť a ovplyvňovať ich láskou, rozumom, a najmä vlastným príkladom. Zjednodušene by sa dalo povedať, že

človek s plne rozvinutou biofíliou v sebe

je svätcom

akýmsi ideálom humanity (Fromm, 1969, s. 34 – 36). Ako nás však podľa Spinozu často ovládajú trpné afekty, ktorých neadekvátne idey sú koreňom omylov v úsudkoch, pôsobia na nás v protiklade ku tendenciám biofilným aj tendencie nekrofilné.

Nekrofília

ako „láska k smrti“

je opakom biofílie, pretože vyjadruje spôsob bytia a celkovej orientácie, ktorá smeruje, resp. je priťahovaná tým, čo nejakým spôsobom smeruje k popretiu života. Priemerný človek však nie je stopercentným biofilom ani nekrofilom; prejavujú sa v nás obe tendencie a obe na nás vplývajú, a to dokonca aj zároveň (viď. „morálne dilemy“). Dôležitý je stupeň biofílie či nekrofílie v danej osobe v porovnaní s protipôsobiacimi tendenciami; najdôležitejším aspektom je ale stupeň uvedomenia si ich (Fromm, 1969, s. 34).

Chápanie ako „láska k bohu“

Uvedomenie si príčin, ktoré determinujú naše konanie, je prvým vyústením ako Spinozovej, tak i Frommovej etiky. Keďže medzi základné faktory, ktoré vplývajú na rozhodovanie človeka medzi dobrom a zlom, patrí vedomie o afektoch, Spinoza konštatuje, že myseľ podlieha afektu tým menej, čím je nám známejší (Spinoza 1986, s. 306). Prevaha, ktorú má človek nad afektmi, tkvie v jeho schopnosti chápať – t. j. dospievať k adekvátnym ideám. A idea predsa nie je niečo nemé, pripomína Spinoza, ako maľba na doske; ale modus myslenia, teda samo chápanie (Spinoza 1986, s. 143). Druh poznania, ktorým dospievame k chápaniu, nazýva racionálnou intuíciou, a tá postupuje od adekvátnej idey formálnej esencie niektorých atribútov boha k adekvátnemu poznaniu esencie vecí, k intuitívnemu vedeniu (Spinoza, 1986, s. 141). Človek, ktorý pozná pravdivo, t. j. koho idea nejakej veci je pravdivá, zároveň vie, že poznáva pravdivo, takže má adekvátnu ideu svojho poznania a viac o ňom nemôže pochybovať (Spinoza, 1986, s. 143). Podstata intuitívneho vedenia spočíva v tom, že mať pravdivú ideu, t. j. vedieť (chápať), predchádza vedeniu o tom, že viem. Významnou črtou intuitívneho poznania (či vedenia) môže byť aj fenomén mravnej intuície. Niektorí autori sa domnievajú, že ľudia sa rodia s „intuitívnou etikou“, teda majú vrodenú pripravenosť cítiť súhlas či nesúhlas vzťahujúci sa na určité vzorce v udalostiach, týkajúcich sa aj ostatných (Haidt – Craig, 2004, s. 57). Ľudia v takých prípadoch jednoducho „vedia“, či je konkrétny morálny čin správny alebo nie, a ak nie, svoje hodnotenie zakladajú len na tomto intuitívnom rozpoznaní morálneho zla, pričom je často sprevádzané silným emočným nesúhlasom (Sauer, 2012, s. 258). Je zjavné, že intuícia vnáša nenahraditeľný a čiastočne nevysvetliteľný hodnotiaci aspekt do mravnej sféry; dalo by sa však o nej v istom zmysle hovoriť aj ako o súčasti mravnej prirodzenosti človeka? Jedným z vodítok môže byť aj pomyselná hranica medzi rozumovým a intuitívnym poznaním v Spinozovom učení, ktorou je (intuitívna) láska k bohu. Čím viac je totiž myseľ schopnejšia chápať jednotlivé veci, ako aj samu seba, vrátane afektov, ktoré na ňu pôsobia, tým viac chápe boha.

A čím viac myseľ boha chápe, tým viac ho nevyhnutne miluje;

a keďže ľudská myseľ je súčasťou mysle božej, toto poznanie a chápanie boha čiže prírody, táto rozumová láska k nemu, je láskou boha, ktorou „miluje“ sám seba. Ak teda človek poznáva a chápe veci adekvátne,

človek poznávajúci boha je boh poznávajúci seba samého

– človek je tak nástrojom sebapoznania boha (Spinoza, 1986, s. 324).

Poznávať, resp. chápať svet tretím druhom poznania, t. j. intuitívne, je najvyššou schopnosťou mysle – ba dokonca jej prirodzenosťou (Spinoza, 1986, s. 319). A ak je v prirodzenosti mysle „uvádzať veci na pravú mieru“, je takisto v jej prirodzenosti moc nad afektmi, ktorá je založená ako na ich intuitívnom poznaní, tak na oddelení samotných afektov od premýšľania o nich (Spinoza 1986, s. 316). Keďže afekty sú častým zdrojom omylov v úsudkoch, ktoré napokon často vedú aj k neadekvátnym mravným úsudkom, domnievam sa, že túto „najvyššiu schopnosť“ človeka možno zároveň pokladať za súčasť jeho (pomyselnej) mravnej prirodzenosti.

Súcit ako ľudskosť

Jestvuje však prinajmenšom jeden afekt, ktorý by sme nielen že mohli vyňať zo sféry negatívneho pôsobenia           afektov (podobne ako afekty vyplývajúce z afektu radosti, podporujúce ľudské schopnosti), ale rovnako ho           pokladať aj za súčasť mravnej prirodzenosti človeka. Týmto afektom je súcit, ktorý Spinoza definoval ako          „smútok sprevádzaný ideou zla, ktoré sa prihodilo niekomu inému.“(Spinoza 1986, s. 219).

Koncepciu súcitu podrobnejšie rozpracoval A. Schopenhauer, ktorý ho dokonca pokladal za univerzálny, metafyzický základ morálky. Keďže kritériom morálne hodnotného konania je podľa neho absencia akejkoľvek egoistickej motivácie, pokúsil sa nájsť takú morálnu pružinu, ktorá by egoizmus vo svojej podstate rušila. Je ňou súcit, pretože celé mystérium okolo tohto fenoménu vlastne spočíva na náhlom zrušení rozdielu medzi „egom“ a „svetom“.

Súcit je teda bezprostrednou, na všetkých iných ohľadoch nezávislou spoluúčasťou na utrpení druhého (Schopenhauer, 2007, s. 505).

Podľa Schopenhauera jestvujú dva stupne súcitu, v ktorých sa utrpenie druhého bezprostredne stáva motívom môjho konania: v prvom stupni sa navzdory protipôsobiacim egoistickým motívom zdržím toho, aby som druhému spôsobil utrpenie (základ cnosti spravodlivosti); v druhom stupni ma zase pozitívne pôsobiaci súcit pudí k aktívnej pomoci (základ cnosti agapé) (Schopenhauer, 2007, s. 508 – 509). Schopenhauer teda správne zdôrazňuje, že súcitné zmýšľanie utrpenie nielen reflektuje, ale mu aj zabraňuje. Tento pozitívny, „činný“ aspekt súcitu vyzdvihoval aj Spinoza, podľa ktorého je dôsledkom súcitu to, že pokiaľ budeme môcť, budeme sa usilovať vec, s ktorou súcitíme, zbaviť nešťastia; budeme teda mať „vôľu čiže pudenie činiť dobro“ (Spinoza 1986, s. 185). Súcit teda pomyselne možno odvodiť v prvom rade z afektu smútku, keďže reakciou na vonkajšiu príčinu je najskôr „automatický“ smútok; v tomto prípade je však smútok prechodom k väčšej dokonalosti. Zlo (utrpenie, smútok) je totiž „vynahradené“ dobrom (dojatie, dobrovoľná negácia utrpenia). Podľa Spinozu je pre človeka prirodzené, že ak si čo i len predstaví, že niekto „jemu podobný“ je v afekte smútku, bude pociťovať smútok aj on sám (Spinoza, 1986, s. 184); špecifická schopnosť a možnosť „vcítenia sa“ je akoby človeku vopred daná. Schopenhauer stotožnil súcit s ľudskosťou, pretože sa naň všade s dôverou apeluje ako na niečo, čo je vlastné každému človeku a je nezávislé na akýchkoľvek vonkajších faktoroch.

Preto ak je pre nás nejaký čin „neľudský“, nemyslíme tým napokon nič iné než to, že ide o skutok natoľko nesúcitný a krutý, že nedokážeme pochopiť, ako ho mohla vykonať ľudská bytosť (Schopenhauer, 2007, s. 509).

Fromm napokon konštatuje, že človek môže bojovať proti svojim nekrofilným tendenciám koľko len chce a vládze, no ak stratí schopnosť súcitiť s utrpením druhého, jeho srdce tak zatvrdne, že už preňho nezostane žiadna nádej (ani možnosť) zvoliť si dobro (Fromm, 1969, s. 123).

Ak teda existuje jeden afekt, nad ktorý sa asi nič ľudskejšie nedá predstaviť, a ktorého podstatou je jeho bezpodmienečne pozitívne morálne pôsobenie, je ním práve súcit. Aj s ohľadom na jeho metafyzickú podstatu si preto myslím, že ho takisto možno pokladať za súčasť pomyselnej mravnej prirodzenosti človeka.

 Sloboda ako nevyhnutnosť

Napriek tomu je však prirodzenosťou jeho mysle dospievať k adekvátnemu poznaniu – chápaniu – ostatných ideí, ako aj najvšeobecnejšej a „najjasnejšej“ idey – boha čiže prírody. Človek na tejto ceste k poznaniu „splýva“ s bohom v myslení, pretože chápanie nie je trpným stavom, ale činným modom myslenia, t. j. takým, ktorý je v zhode s činnou esenciou boha chápaného cez atribút myslenia. Vždy, keď chápeme adekvátne,

aj boh v istom zmysle chápe samého seba.

A čo môže byť menej trpné, ako toto „činné splynutie s bohom“? V ňom sa nachádza horizont ľudskej slobody. Sloboda totiž nie je niečo, čo je nám nejakým spôsobom dané; veď potom by to už nebola sloboda. Na determinácii je najzvláštnejšie to, že je nám dané mať myseľ, ktorej prirodzenosťou je

dospievať k absolútnej „činnosti“, teda k absolútnej slobode.

A slobodu musíme najskôr pochopiť – práve tým, že pochopíme nevyhnutnosť. Reálna sloboda podľa Fromma leží v možnosti človeka zvoliť si medzi reálne existujúcimi alternatívami, čo potom môže byť definované ako „konanie na základe vedomia o alternatívach a ich dôsledkoch“ (Fromm, 1969, s. 117). Myslím však, že človek si vždy nejakým spôsobom uvedomuje, že možnosť, pre ktorú sa v konkrétnej situácii takto rozhodne, môže byť na základe dôsledkov vždy buď lepšia, alebo horšia ako tá druhá. Skutočná sloboda ale nemôže mať základ v tejto „reálnej“ slobode, pretože „vedomie o dôsledkoch“ musí byť vždy neadekvátne –

človek nikdy nemôže úplne vedieť, aké následky bude jeho rozhodnutie mať.

O etike vo všeobecnosti nemožno hovoriť len v súvislosti s motívmi či dôsledkami konania; s ohľadom na povahu morálky možno spolu s Wittgensteinom nastoliť otázku, či vôbec má zmysel o nej hovoriť (Wittgenstein, 2003, s. 167). Ak sa však predsa len pokúšame opísať neopísateľné, aspoň na základe toho, že nemôžeme žiť „aeticky“, a keď pripustíme možnosť, že

v ľudskej prirodzenosti jestvujú isté „šifry“,

ktoré môžu naznačovať niečo ako mravnú prirodzenosť, je nepochybné, že jej základom musí byť samotná možnosť života vyjadrená cez

biofilnú orientáciu.

Život je to, čo všetky živé bytosti spája i určuje; a porozumenie životu, ktoré v sebe sám život obsahuje, zahŕňa (v rozličných stupňoch) poznanie, že život (môj, tvoj, náš, ich) je nenarušiteľný vo svojej podstate. Na začiatku sme si iba vedomí, cieľom je chápať.

Mravná prirodzenosť

Skutočná podstata morálky, mravná prirodzenosť, je vo svojej podstate nevyjadriteľná, pretože „pravá dobrota zmýšľania, nezištná cnosť […] nevychádzajú z abstraktného poznania. Predsa však vychádzajú z poznania, a to bezprostredného a intuitívneho, o ktorom nemožno mudrovať, a ktoré práve preto, že nie je abstraktné, nemožno ani sprostredkúvať, ale každý sa k nemu musí dopracovať sám“ (Schopenhauer, 2010, s. 510). Podľa Spinozu myseľ poznáva adekvátne jedine vtedy, ak poznáva „zvnútra“, čiže sama zo seba, sebadetermináciou (Spinoza, 1986, s. 133), a najadekvátnejšie vtedy, ak zároveň postupuje od najvšeobecnejších ideí. Mravná prirodzenosť človeka je tak v podstate prirodzenosťou mysle dospievať k chápaniu, pričom to, čo „má“ myseľ pochopiť, (už vlastne) možno chápať cez lásku k životu, cez intuitívne vedenie, cez súcit, alebo cez možnosť slobody. Všetky tieto črty sú pôvodné, teda v istom zmysle neoddeliteľné od človeka. Ak myseľ dospieva k chápaniu svojej prirodzenosti, stanovuje si tým svoj vlastný ideál – možno hovoriť o ideáli ľudskej prirodzenosti. A tak sa životným cieľom ľudskej bytosti stáva to, aby sa čo najviac priblížila ideálu ľudskej prirodzenosti, ktorý si sama stanovila – inými slovami, aby na základe pochopenia nevyhnutnosti (a zároveň slobody) optimálne rástla podľa podmienok svojej existencie a tak naplnila to, čím potenciálne (esenciálne) je (Fromm, 1994, s. 13). Ak niečo môže byť „správne“ alebo „nesprávne“, implikuje to, že niekto alebo niečo musí byť schopný zhodnotiť to adekvátne. A kto iný, ak nie každý, koho prirodzenosť zahŕňa aj prirodzenosť jeho mysle? Pokiaľ však ako ľudské bytosti máme dané isté limity, konkrétne ten, že

nemôžeme žiť „aeticky“ (ako nemôžeme myslieť alogicky),

všetko, čo naša myseľ môže skutočne pochopiť, sa bezprostredne dotýka nášho života – a tak je to aj bezprostredne etické. Moralitu nemožno vynútiť, ani nijakým spôsobom kodifikovať, pretože ak by to bolo možné, už dávno by tak učinila legalita. Na mravnosť a jej formy možno apelovať jedine tak, že človek adekvátne pochopí svoju mravnú prirodzenosť, a o „vyplývajúcom“ už potom ani netreba hovoriť: možno o tom mlčať. Na záver musím súhlasiť s Lévinasovým postojom, že definíciou človeka nie je substancialita,

t. j. bytie v sebe a pre seba, ale bytie pre iných,

pre svet, pre ľudské bytosti a duchovné štruktúry (Lévinas 2009, s. 96). Aj etika sa vytvára až vo vzťahu k svetu ako celku, pretože ak človek „pochopí“ boha, rozumie svetu a svojmu miestu v ňom. Spinozovský osvietenec je tak večne slobodný, pretože postupuje nie od ega, ale od sveta, keďže žije pre čo najväčší celok, aký si je človek vôbec schopný predstaviť;

nazerá na svet

sub specie aeternitatis

/ pod zorným uhlom večnosti/

a poznáva jednotu duše s celou prírodou.

MICHAELA JOPPOVÁ

 

Väčšina ľudí sa domnieva, že láska je byť milovaný.

Ale opak je pravdou – láska znamená milovať.

Človek vo všetkých historických dobách i kultúrach

musí zodpovedať základnú otázku:

ako prekonať oddelenosť
a ako uskutočniť zjednotenie.

Psychoanalýzu a na ňu nadväzujúce terapie

chápe ako pokus pomôcť pacientovi

aby získal či obnovil svoju schopnosť milovať

Nekrofíliu

chápe ako patologický fenomén

ktorý vzniká, keď je narušená biofília (= láska k životu)

Nekrofil

miluje všetko, čo nerastie, je mechanické a neživé

Nekrofília sa prejavuje ničením životného prostredia

a fascináciou vraždami a nešťastiami rôzneho druhu

imgres

Erich Fromm

Charlie Chaplin

patří k největším uměleckým ikonám 20. století. Jeho strastiplné dětství, umělecké vlohy, vysoká pracovní morálka, odvaha, balancování na hranici geniality a šílenství, filmový mega úspěch i vleklé problémy se zákonem v něm za jeho 88 let trvající život zanechaly něco, co se sice stáří tradičně přisuzuje, ovšem ve skutečnosti to není pravidlem – hlubokou životní moudrost.

Tu památně vyobrazil v následujícím dopise, který údajně sepsal 16. dubna 1959 – tedy v den svých 70. narozenin.

 

Bez dalších zbytečných úvodů se už prosím pohodlně usaďme a nechme hovořit inspirativní a moudrá slova tuláka Charlieho.

„Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, dokázal jsem poznat, že psychická bolest a utrpení je pro mě pouze varováním, abych nežil proti své vlastní pravdě. Dnes vím, že se tomu říká AUTENTICITA.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, pochopil jsem, jak moc druhého zahanbuje, když mu vnucuji svá přání, ačkoli vím, že na to není ani vhodná doba, ani na to ten člověk není připravený – i kdybych tím dotyčným byl já sám. Dnes vím, že se tomu říká ÚCTA.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem toužit po jiném životě a dokázal vidět, že všechno kolem mě je výzvou k růstu. Dnes vím, že se tomu říkáZRALOST.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, pochopil jsem, že vždycky a při každé příležitosti jsem ve správný čas na správném místě a že všechno, co se děje, je správné. Od té doby jsem mohl být klidný. Dnes vím, že se tomu říkáUVĚDOMĚNÍ.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem se okrádat o volný čas a dělat velkolepé plány do budoucna. Dnes dělám jen to, co mě baví a působí mi radost, co miluji a co potěší mé srdce, dělám to po svém a svým vlastním tempem. Dnes vím, že se tomu říká JEDNODUCHOST.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, zbavil jsem se všeho, co pro mě nebylo zdravé. Jídla, lidí, věcí, situací a všeho dalšího, co mě neustále stahovalo dolů, pryč ode mě samotného. Zpočátku jsem to nazýval zdravým egoismem. Dnes však vím, že je to SEBELÁSKA.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem chtít mít vždycky pravdu, a tak jsem se méně často mýlil. Dnes jsem poznal, že se tomu říká NADHLED.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, nechtěl jsem už žít dál minulostí a starat se o svou budoucnost. Teď žiji už jen v tomto okamžiku, kde se děje VŠECHNO. Tak dnes prožívám každý den, a říkám tomu NAPLNĚNÍ.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, uvědomil jsem si, že ze mě mé smýšlení může udělat ubohého a chorého člověka. Když jsem však povolal na pomoc sílu svého srdce, dostal můj rozum významného partnera. Tomuto spojení dnes říkám MOUDROST.

Nemusím se už obávat sporů, konfliktů a problémů se sebou samým a s ostatními, protože dokonce i hvězdy se spolu někdy srazí a vzniknou tak nové světy. Dnes vím, že to je ŽIVOT.“


 Predchádzajúci

Ďalší 

TOPlist

Presvetlenie erósu

Presvetlenie erósu

 

 

 

Kde sú korene zla v človeku?

 

Sv.Katarína Sienská nám odkázala, že korene zla sú v prílišnej sebaláske. Sv.apoštol Pavol napísal, že je to v prehnanom milovaní peňazí. Sv. Bazil si myslí, že je to v zachovávaní iba niektorých Božích prikázaní. Na zložitú otázku odpovedáme zjednodušene: v neposlušnosti! Možno je to aj prílišná láska ku vlastnému názoru, neraz až komicky povrchnému. Toto aj čosi iné môže byť tým rajským zlyhaním či odfláknutým postojom k životu. Potom nasledovala aj strata osobnej dôstojnosti. Vonkajšej či vnútornej čistoty. Strata komunikácie s nebesami splodila prvú samoexkomunikáciu. Vonkajší raj je málo. Musíme hľadať a nájsť aj ten vnútorný. Bez zachovávania pravidiel vnútorného očisťovania a aj vonkajšej cudnosti sa tam veru nedostaneme.

 

 

.Ľudia sa delia na čudných a cudných.

 

Cudnosťou je tu myslený celkový stav človeka, ktorý sa rozhodol ísť do nebies. Patrí ku nej aj charakternosť, slušnosť, čestnosť či dôstojnosť. Ostatní sú v skutočnosti ľudia čudní. Postupne sa sami okrádajú o svoju podstatu. Zneľudšťujú sa. S pomocou iných výtržníkov a ich necudností hlúpnu. Škaredia sa. Premieňajú sa na zvieratá a končia ako beštie. Na tie obludy, čo ich ako padlí anjeli inšpirujú a im rôzne výmysly šepkajú. Keďže stratili komunikáciu s čistými nebesami a otvorili sa pre nejaký iný kanál s duchovnými nesvätými splaškami. Zavíria si tak svoj biopočítač deštruktívnymi programami, čo spôsobuje postupné „zamrznutie“ jeho funkcií.
Z týchto neľudí potom niečo až „mrazí“. Stretnutie s cudným človekom hreje pri srdci.

 

Na čo sú dobré sklamania?

Pápež Benedikt XVI. napísal, že aby sme pochopili čo je to nádej, musíme ju odlíšiť od rôznych falošných nádejí. A aby sme pochopili, čo je to cudnosť a čistota, treba nám na poučenie spomenúť aj rôzne špinavosti. Tie sú dopustené nie iba preto, aby sme ako svätuškári híkali a odsudzovali, ale aj na to, aby sme pochopili kadiaľ cesta k blaženosti nevedie. Neraz totiž prežívame silné emócie, a po čase sa ocitneme v slepej uličke zúfalstva. A to, čo sme si dobromyseľne mysleli, že bolo láskou, po čase vieme presne, že tam bolo množstvo naivity, vášne a klamstva. Čiže nečistoty. To, že sme sa popálili pri unáhlenom zjednocovaní sa tiel, nech je nám poučením, že k majstrom sveta máme všetci dosť ďaleko. Neúspech je neraz lepší učiteľ ako úspech.

 

 

 

Kto sa nafukuje, ten raz aj spľasne.

Strata alebo zachovanie si cudnosti je kľúčovou témou. Od nej totiž závisí, či nadviažeme kontakt s Duchom Svätým, alebo ho stratíme. Necudný svet, tak ho vystihujúco krátko nazvala sv.Klára, ponúka svoje falše a podvody v stále zvrhlejšej podobe. Na veľkú „radosť“ tých, čo sa rozhodli „slobodne“ sa zdegenerovať. Svoje odbrzdené necudnosti prezentujú ako zdravý štýl života.
Pýchu, ktorá je za ňou skrytá privádzajú do stále dokonalejšej, čiže rozdrapenejšej podoby. Z cudnosti, a pokory v nej ukrytej, si robia stále šťavňatejší posmech. Takto nám prejdú roky. Ten, kto zabúda, aký to bude mať koniec v hanbe a sláve, je chudák obeťou ťažkého kreténizmu. Kto nezabúda na podstatné, je inteligent. Ak sa denne niekto prekrmuje necudnými rozkošami, za nejaký čas sa v ňom tieto smilstvá rozložia, a nadobudnú pravú podobu. Tie nežnosti plné klamstva a kriminálností sa ukážu v pravej podobe. Najprv sa budú medzi sebou vadiť, potom budú obsedantne nutkavou neurózou zatlačení k múru života, kde budú mať potrebu navzájom sa pobiť. A ak s tým nič očistné neráčia robiť, tak nazhromaždené tlaky spôsobené nečistým štýlom života budú ventilovať „čistiť a ukľudňovať“ mafiánskymi ukrutnosťami a vraždami. Ak absentuje zdravá prísnosť vo výchove, ak sa príliš rozmaznávame a prekrmujeme klamlivými nežnosťami, po čase sa ukáže ich pravá tvár, ktorá bude mať v sebe ukrutnosti. Krv potom tečie iba preto, lebo sme sa neočistili v Krvi Baránka. Neuvedomovať si tieto paradoxy života a ich vzájomný súvis je tiež duchovnou slepotou. Najprv smilniť a cudzoložiť a potom sa v rôznych vojnách vraždiť – toto je podstatná časť histórie bytostí, ktoré si mysleli, že sú ľudia, ale mali ku tomu ešte ďaleko. Ak by nejaká moc zobrala všetkých slušných odtiaľto zrazu preč, loď s necudnými pirátmi by zakrátko stroskotala na skalách krutosti. To, že svet ako tak funguje, a že úplne všetko neovládajú mafiánske skupiny, za to môže menšina cudných.

 

 

Antitajomstvá

Tak ako ma Boh z človekom svoje tajomstvá, a hneď mu všetko neprezradí, tak má diabol z ním svoje plány tiež. Prvé, čo v človeku zúrivo napadne je strata vedomia života po smrti. Čiže aj zodpovednosti na prežité činy. Keďže osprostie v bode prvom, nasleduje bod druhý. Okradnutie o pocit studu. Najprv sa to roztočí so sto ženami, až sa mu ženské telo zhnusí. Potom so sto mužmi, aby sa tak umelo doplnila mužnosť, ktorá sa kdesi vyparila. Aj to sa po čase preje. Potom sa prechádza do obťažovania detí, aby sa z nich uchmatla chýbajúca nevinnosť. Silné vášne uhasí potom capina zoofílie a keď sa absolvuje zvrhlosť kompletná aj priepasť nekrofílie. Stupňujúca sa nenávisť ku vlastnému telu sa pri tejto pohodlnej ceste do zatratenia rovná stále trápnejším deviáciám, čiže odchýleniam od normálu. Zrada na Duchu sa prejavuje stále čudnejšími medziľudskými vzťahmi. Končí to bizarnou sebadevastáciou, ktorá si somársky zaťato bude klamať, že je to všetko v poriadku. Utužovať s podobne zvrhlými vo falošných ľudských právach. Budú aj spoločne zvádzať tých, čo sa dostali na šikmú plochu. A ak si myslia, že sa takto budú hrajkať donekonečna, fatálne sa mýlia. Zastaví ich blesk Posledného Súdu a železná päsť Spravodlivosti. A dostanú svoje pravé telá, ktoré zrazu začnú stárnuť, tmavnúť a chlpatieť. A ešte budú páchnuť žumpou. To bude to vzkriesenie tiel na večnú hanbu. Evidentne s tým roky hriešnici nerátajú. Ani netušia, že čím väčšie smilstvá, tým budú i viac ako capkovia smrdieť. Ich pýcha, čo sa iba bavila aj keď Kristus krvácal na kríži, dostane spravodlivú výplatu. Tí šťastnejší majú už pri malých prešľapoch hraníc dovoleného výčitky svedomia. Tie nám našťastie hlásia, že už odbáčame z Cesty. Blažený ten, kto svoj život nasmeruje na cudné cesty a radikálne opustí chrapúňstva a prasačiny.

 

 

Snaha ostať čistý v špinavom svete.

Cirkev hlása cudnosť. Svet ponúka necudnosť. Každý z nás má slobodu si vybrať, ktorou cestou pôjde. Ak by nebola sloboda vybrať si, to by nebol ani život hoden človeka. Treba však nechať právo slobody tomu, kto pácha zvrhlosti? To, že vo svete sú jedinci podnikajúci s prasačinami desaťkrát viac odmeňovaní ako tí s ovčím syrom, môže na prvé uvedomenie si tohto stavu vyvolať zdesenie. Ale pri hlbšom zamyslení človek príde na to, že Boh raz tisíckrát viac obdarí jemu verných, než diabol dnes obdarúva nepoctivými peniazmi tých svojich. Je to síce neľahká skúška, ale treba si ňou asi dlhodobo prejsť a nedať sa nachytať na Judášových tridsať strieborných a zapredať tak fatálne Lásku. Je to aj znamenie, že veci vonku ovláda stále knieža pirátov a v takom svete netreba hľadať slávu. Ani sa týmto svetom netreba až tak znepokojovať a kotviť ňom. Máme každý možnosť v slobode sa dohotovovať. Keby to tak na tento čas skúšky nebolo, mohli by sme to Stvoriteľovi raz zatrpknuto vytýkať, že nám nanútil nebo. On však je veľmi ďaleko od takejto úzkoprsosti. Jeho veľkodušnosť a tolerantnosť je väčšia než tušíme. Ak sa ktosi chce Boha spustiť, a začne sa odúvať s pýchou, ten sa dostane do otroctiev všelijakých závislostí a škaredostí. Stratí miernosť a uletí. Nečistoty, ktoré si do seba vpustil, mu zvrátia hodnoty. Oslepí mu to duchovný zrak, a stratí schopnosť rozlišovať. Príde o súdnosť. Smilstvami počína alzhaimer, strata pamäti. Keby to ľudia tušili, chránili by si duševné zdravie, a necudnosti by cenzurovali viac ako keď sa zakazujú pokazené potraviny.

 

Keď si ušpiníme šaty…

Treba ich vyprať. Ak to nepustí, treba to dať do čistiarne, kde to zvládne chémia. Mať špinavé šaty by bolo nedôstojné. Podobne sa treba starať o svoje vnútro. Kto to zanedbáva, má narušenú sebaúctu a mal by s tým niečo robiť. Olej v aute si na čas vymeníš, v počítači si často zapneš antivírový program, izbu si povysávaš a telo si osprchuješ…A staráš sa podobne aj o svoje dušené a duchovné zdravie? Tých darebákov čo smrdia by mala zdravotná polícia zatknúť, odvšivaviť a dať prevychovať, lebo svojim neumývaním sa rozširujú infekcie aj na iných. Niečo podobné sa deje aj v našom vnútornom svete. Inteligentní ľudia si nájdu čas na dennú vnútornú hygienu. Hlupáci sú na svoje pachy a zápachy hrdí. Čistota im nevonia. Poriadok vadí. Neresti sú im cnosti. Zvykli si na špinu. Zaujímavé, že im to udržuje imunitu v lepšom stave, ako u tých, kde majú druhý extrém, a starajú sa prehnane o hygienu. U tých ultračistotných sa vyskytujú nové a neznáme alergie, ktoré naberajú na sile. Aj u niektorých príliš svätých navonok sa vyskytujú rôzne agresivity v komunikácii, ktoré iba upozorňujú, že tu pravá svätosť nesídli. Ušpinené šaty nás možno pred touto falošnosťou chránia.

 

 

 

Rôzne druhy vnútornej nehygieny

Ivetka, ktorej sa zjavila Nepoškvrnená Čistota v Litmanovej, podala vo filme svoje svedectvo. Povedala aj vzácnu vetu, že čistota neznamená čistotu iba v sexuálnej oblasti. Žije čisto ten, kto má vo svojej izbe či vzťahoch neporiadok? Je čistý ten, kto predstiera, že Vám ide pomôcť a myslí pritom iba na vlastný prospech? Kto nevie uznať lepšie kvality kolegu, ale ide ho zničiť ako farizeji Ježiša? V mene Božom vystrájať takéto nehoráznosti? Nie je toto náhodou hriech proti Duchu Sv? Alebo kto robí prácu iba pre peniaze? Či nemá charakter? Šíri náboženské bludy? Manipuluje? Je čisté to hovädo v nás čo odsudzuje? Žiarli? Závidí? Chvasce sa? Tisne sa? Nadáva? Straší? Gáni? Špekuluje? Buzeruje? Hnevá sa? Obviňuje,osočuje? Trucuje? Nenávidí? Táto špina srdca je veru závažná. Smilstvo je hanba pozemská. Tu ide ale aj vyhnúť sa hanbe večnej. A tých, čo z čnosti čistoty robia iba a len prísnu gynekologickú poradňu sú iba trápni nekatolíci, čo sa svojou jednostrannosťou pokúšajú zatieniť celkovosť. Podarí sa im to však iba u povrchných a primitívnejších. Raz budú za toto sektárčenie aj zodpovední. Mať čisté srdce znamená debordelizovať ho od spomenutej aj inej špiny. Božské Srdce Ježišovo a čisté Máriino srdce sú tie vzory a sily, ktoré nám pritom spoľahlivo radi pomôžu, ak o to prejavíme úprimný záujem.

 

 

 

Kedy sa mení duchovná čistota na špinu?

Ani skúsení duchovní ľudia nevedia hneď rozlíšíť, čo je čisté a čo už nečisté konanie. Farizej, ten má vždy jasno. Čisté je to, k čomu on dospel že je čisté, a všetci ostatní to musia zachovávať presne ako on. Ak sa pokúsi niekto urobiť čosi inak, tak ho odsúdi nevraživosťou. Že je to zúfalá do seba zahľadenosť, to ho roky ani nenapadne. Ani si to potom neuvedomí a ani neoľutuje, amatér. Aj toto je ešte vážna infekcia v srdci. Asi takto sa chudák z preveľkej lásky k jednému aspektu čistoty podľahol inej, závažnejšej spirituálnej špine. Telesne sa nikoho ani nedotkol, ale ponára sa do farizejského bahna duchovnej pýchy. Teda ten, čo žije morálku a cudnosť iba navonok, ešte nevyhral. Očista vnútra je proces dôležitejší a dlhší. Tí, čo sa hrali, že sú najčistejší, boli tajne najväčšími pokrytcami. Aj o tomto hovorí jasne evanjelium. A ten, čo ho hlása alebo bedlivo číta, si tieto závažnosti nemôže dovoliť nevšimnúť. Tí, čo ohlasujete snažíte sa žiť evanjelium, všimnite si, ako táto kľúčová téma je „ veľkými kresťanmi“ odsúvaná na okraj. Aj toto je práca temných síl. Byť náboženským pokrytcom bude vážnejšia vec než napr. rozvedeným. Rozviesť sa s Cudnosťou, s úprimnosťou, čiže Pravdou, je vážnejšie než s ľudskou láskou a povrchnými interpretáciami. Tento svet je plný paradoxov. Tí najčistejší môžu byť najväčšími špinami?

 

 

 

Zažratá špina vo vnútri nás robí nešťastnými

Žijeme v karnevalovom svete. Maskám sa nevyhneme. Jednou z nich môže byť aj tzv. „svätá čistota“. Ak sa nestane aj čistotou vnútornou. Ak mu chýba duchovný rozmer. Kto spomína milosrdenstvo, ale nechápe iných a ani nechce pochopiť, je to mentálna krutosť, opak milosrdenstva. Podobne je to s unáhleným posudzovaním. Spomínam iba to asi najčastejšie. Podstatné je nebojovať s hriechom sám. Nepotláčať to iba svojou vôľou. Ako to robia moderní pelagiáni, ktorí nie sú iba v New age. Odovzdávať to pokorne Kristovi. To on je Záchranca, nie ja. Trpezlivo čakať, kým sa to nízke v nás nestane šľachetnejším. Kto to robí bez Božej milosti, stvorí si sám svojou vôľou čistú, ale pyšnú masku. A tá bude iných s takou chuťou škodoradostne posudzovať a odsudzovať natoľko, ako je falošne prečistá a presvätá. Kto ju bude dlho nosiť tak sa u to môže dostať hlboko pod kožu. Bude mať síce mnoho vonkajších zážitkov, možno bude vo vonkajšom svete stále niečo viac znamenať, ale sám v sebe bude pociťovať stále intenzívnejšiu opustenosť. Žiť čisto znamená aj ľudí dobrej vôle viac spájať, v tichu pociťovať blaženú spolupatričnosť. Opustenosť zažijú tie nerozumné panny, čiže duše čakajúce na Ženícha, ktoré leštili a čistili iba vonkajšiu časť lampy viery a zabudli na vnútro. Sú po rokoch lopotenia sa v Pánovej vinici sú bez oleja radosti. Kradnú iným nadšenie, lebo ho sami nemajú, a takto zdochýnajú v priamom prenose až do smrti. Takto dopadá asi polovica z tých, čo sa hlásia ku Kristovi a pokúšali sa ho nasledovať.

 

 

 

Ak sa niekomu zrúti svet…

A siahne si na život preto, lebo mu nejaký vzťah stroskotal, tým iba prezrádza, že príliš iného človeka miloval. A na tom si všetko zakladal. Prehnal to. A sklamanie je vlastne otrasom, ktoré ho malo zobudiť a nie podnetom na samovraždu, ako mu to našepkalo jeho urazené nižšie ego. Alebo aj nečistí duchovia. Najväčšia láska, ktorej sme schopní patrí iba Bohu, nie človeku. Toto podstatné si je treba z biblie osvojiť, lebo inak nám beda. Kto ju dá Dalile či Izákovi, alkoholu či svojej dôležitosti robí asi nevedome ťažkú chybu. Bôžik ktorého si vytvoril ho bude nejaký čas tešiť, ale potom s ním zatočí. A obdarí ho tak silným sklamaním aká veľká bola jeho „láska“ k falošnému božstvu. Nie Boh, ale my sa sami trestáme presne tým, čím hrešíme. Koho obdaríme svojou superláskou, toho si volíme sami aj za kata. Jednému dobrému chlapíkovi sa „zbláznila“ žena. Išla za iným. A pritom mala všetko. Dostal sa z toho do zúfalstva. Po rokoch trápenia a obviňovania tej ženy prišiel v pokore na to, že chybu spravil v minulosti aj on. Väčšiu než ona. Príliš ju miloval a bol tak neverný Bohu. Ak zbankrotujeme, a prežijeme to, nebu poďakujme za dôležitú lekciu. Dobre že na tejto zemi nemáme trvalý pobyt.

Moderná bieda odhaľovania sa
Duchovné ženy sú neraz chránené tým, že nedostali prirodzene zvodné telo. Všimnite si, že tie ženy necudné majú telo čertovsky príťažlivé. A veľmi radi podliehajú pokušeniu ho vystavovať na obdiv. Osobný vrchol dosahujú keď zarobia na ňom veľké prachy. Teda na tzv. ničnerobení, iba na ukazovaní svojho ega. Svet predstiera slušnosť a tak vyberaným zahaleným kráskam ponúka astronomické sumy za manekýnske predvádzanie telo bohyne. Byť vešiakom na úrovni je byť „in“. Pretvarovanie povrchného sveta sa nielen v tomto dostáva fakt do dokonalosti. Tá ktorá niečo robí pre hodnoty národa ako matka či vychovávateľka je desaťkrát spoločensky menej ohodnotená ako prázdna pekná štetka. Toto je spoľahlivé merítko morálnej úrovne spoločnosti. A nie iba to, ako sa dokážeme postarať o nevládnych, alebo aké čisté máme záchody pri diaľniciach. Tvorcovia tohto systému, jeho ochrancovia a roztieskavači sú tu určite nie spadnutí z nebeských sfér. Plánujú postupné zavšivavenie svojich sympatizantov. Očividne majú radosť z toho, kto sa odváži na väčšiu zvrhlosť. Nad degenerátmi prejavujú súcit a nad deviantami pochopenie. Radia im vyhnúť sa miestam, kde by pociťovali nejakú vinu či zahanbenie. Najmä kostolom. Do médií dávajú stále viac zábavných programov so stále pikantnejšou erotikou a pritom ich vôbec netrápi stále väčšia besnota detí v školách za ktorú budú raz spoluzodpovední. Primárnou príčinou toho je odhaľovanie ženského tela, ktoré navonok ukazuje krásu, ale zvnútra vysiela agresívne bordelárske infekcie necudnej masy duchovne zdochýnajúcich sliedičov. Mocní, čo to tolerujú duchovne spia a nebudí ich ani stále väčšia kriminalita. Že sa to kotí s kriminálností intímnych, to ich za celý život ani len nenapadne. Mnohí, čo to obdivujú a podporujú, tí chrápu tiež. Tí, ktorí sa za to hanbia, musia znášať poníženie. Ale zachovajú si normálnosť. Neohnú pred veľkou neviestkou chrbát. Tým sa páči ženské telo, ale primerane zahalené. To dotvára mužovu fantáziu a robí príťažlivosť krajšou. Tak sa nestráca jemnosť u mužov a neha u žien. Tam, kde niet tajomstva a vytresnú sa všetkým pohlavné orgány akože na obdiv, tam ide nie o zábavu, ale o extrémizmus už v psychiatrickom stave. Týmto luciferovým najmilším a tým, čo ich chránia a platia by mal ktosi oznámiť, že sú v schizoidnom (napoly shizofrenickom) duševnom stave. Lebo ak bude raz svet normálny po druhom Kristovom príchode, tak sa to dozvedia. Už Freud napísal že strata cudnosti je slabomyseľnosť. Po nej nasleduje choromyseľnosť, čiže psychóza. Takto ticho sa spúšťa lavína hrubostí v ľuďoch a končí sa vo vojnovom besnení. Jedna mladá pani si ťažko spomínala na to, ako išla na potrat. Lebo ju ktosi znásilnil. Vpustila si ho ale sama do bytu a provokovala minisukňou. Na vine, dievčatá, nemusí byť iba ten druhý, nažhavený chlap.


Iba bolesť a iba nuda? Ajajááj…


Málo duchovní ľudia si myslia, že byť cudným je staromódne a je to iba skľučujúca bolesť. Že zostať v tichu je veľká nuda. Nemajú tušenia, že kto žije čisto, tak ide do svojej izby naplnenej pokojom. Kto si ju premodlí, bude mu malým rajom. Takým, že tam nájde lepší odpočinok, než na drahej dovolenke v luxusnom hoteli. Zaslepení svetom si myslia, že iba ďalekými cestami sa dá obohatiť. Minú tak mnoho peňazí, prichádzajú unavení a neraz obohatení aj o nové choroby. To však už pri chválenkárskom ukazovaní fotiek nepovedia. Tá plnosť vonkajších zážitkov z veľkého sveta môže byť maska vnútorného malého sveta. Atraktívne destinácie možno i náhražkou neatraktívneho vnútra. Romantika s cudzincami iba odskočením si od nudy s domácimi členmi. Tí, čo majú veľa peňazí majú aj viacej vonkajších možností. Povyšujú sa nad tých, čo si môžu dovoliť menej, ale vôbec netušia, že náš vnútorný svet nezavisí od množstva peňazí a prebujnelých vonkajších podnetov. Nebyť závislý od Boha prináša mnohé iné zvláštne závislosti. Byť sfetovaný drogami nie je až také zlo oproti ďalekosiahlej devastácii stále hladnejšieho erósu bez prísnej kontroly. Alkoholizmus je u primitívnejších jedincov akýmsi únikom pred zodpovednosťou, u iných je pokusom zabudnúť na výčitky svedomia a u ďalších, inteligentnejších nezvládnutou erotikou. Nevedia čo s tou veľkou túžbou po milovaní robiť. Nemodlia sa a tak pijú. Utekajú pred realitou. Bolesť na duši riešia rýchlou alchýmiou alkoholu či drogy do krvi, ktorá prinesie aspoň trochu krátku spomienku na raj. Je to však osobné zúfalstvo, čiže peklo, ktoré sa takto nezodpovedne prenáša na osudy iných. To je pravá tvár tohto falošného raja. Ako napísal už Pascal, nebudú vedieť vydržať sami zo sebou v jednej izbe. Toto a ďalšie následky budú ako pekelná stigma už dnes pre toho, kto sa neráči zamýšľať nad hodnotami Božieho Kráľovstva.


Panenstvo a panictvo


U tuhých pozemšťanov je považované za hanbu. Odpľúvajú si pred ním, lebo je im symbolom sebectva. Je niečím, čím pohŕdajú, lebo sa im spája s predstavou neplodnosti a neradosti zo života. Nemať deti je u nich zločin prvého rádu. Potomstvo je podstatou ich večnosti. Ľudí však pribúda geometrickým radom a neplodné je každé šieste manželstvo. Sú mnohí, čo deti nemajú a radi by ich možno mali. Keď nás bude ako číňanov, tak celibát príde aj do módy. To čo sa zdalo starožitnosťou, bude zrazu supermoderné. A kto na to nebude pripravený, bude mať problémy. U nás v Cirkvi trénujeme osobnú samostatnosť už od počiatku. Inteligentní ľudia sa v samote nenudia. Duchovní majstri sú doma a pracujú čímsi originálnym pre spoločnú vec Veľkej Jednoty. Nepobehujú hore dole ako neurotickí tovariši, či netrieskajú do bubnov ako učni, čo nevedia čo so sebou. Duchovne zdraví nezvelebujú individualizmus, ktorým sme dosť skoro všetci už poznačení, ani neničia dar sexuality. Kto tak robí, tak ide svojvolným čudáctvom a nie katolíckymi cestami. Za svätého nebol vyhlásený ani jeden vykastrovaný. Ani nebudú tí, ktorí nezvládajú svoj erós, tak ho dôkladne iba svojimi silami umŕtvujú, že ich to stále viac bolí a strpčujú svojmu okoliu aj preto život. Je to pre neporiadny duchovný život. Dar panenstva je čosi vzácne. Patrí ako dar manželovi alebo u zasvätených Kristovej Cirkvi. Ak tomu väčšina nerozumie, nič to na tomto jedinečnom ideále nemení. Ak dievča skočí do pasce a o tento talent sa pripraví, bude to ľutovať a rozladí ju to na ďalšie roky. A ten výtržník, čo sa podieľal na tomto ozbíjaní tiež nebude mať pokoja, ak sa o to dievča nepostará. Nečistí duchovia túžia ľudí tiež znečistiť a striehnu, ako iných oskalpovať o túto hodnotu. Panenská blana vôbec nie je v ženskom tele zbytočnosťou. Presne naopak. Chráni jemnejšie telo pred vnikaním infekcií. Aj vo fyzickom svete a viac v tom duchovnom. Gentleman túto oblasť v žene chráni a ide do územia za ňou iba keď ide s láskou plodiť potomstvo. Nedozretých to tam silno ťahá. Bodaj by dozreli a hlbšie veci včas pochopili. Sfrajerení hrubokožci tam chodia stále po rozkoše, ale uštipne ich had, ktorý je v tomto mieste tajomne ukrytý. Rozladia ženu, a tá im začne napr. rozkazovať tak, ako naviac bola „pomilovaná“. Duchovne rozhádzaná bude strpčovať mužovi náladami život a ponižovať ho. Alebo o jemnosť okradnutá ho bude huckať do nadbytočnej mamony. Začne napr. aj hysterčiť. Chlap dlho nebude tušiť, prečo a kde sa mu tak spotvorila. Iba mu bude svojsky žensky vracať jeho utajené „masturbačné“ ovocie. To bude iba u ženy duchovnej. Tá telesná je iná káva, a tá reaguje opačne, a s mužom pije ako dúha či alkohol alebo živočíšny sex. Bude ponárať muža i seba do stále hlbšej karmickej priepasti. Paradoxne čím viac budú spolu neduchovní jedinci vyčíňať, tým sa ich vzťah viac utuží. U duchovných párov však vznikajú boje a napätia. Čistý vnútorný svet sa môže stratiť i neduchovnou feláciou, kedy ženy spravidla za peniaze urobia síce mužovi ústami „veľmi dobre“, ale nainštalujú mu do intímnych spodných sfér besné programy svoje i všetkých svojich ctiteľov. A tak sa z chlapa môže stať po sérii príjemností niečo veľmi nepríjemné. V jeho horných svetoch to začne zbojnícky prekvitať. Priotrávený začne ústami iným napr.primitívne verbálne ubližovať. Aj takto aj inak môžu tzv. mrchy, preniesť časť hadieho jedu zo svojho zadymeného duchovného sveta do iných svetov. Odtabuizované magazíny sú plné rád, ako si svoje telo i vzťahy kvalitne pohnojiť. Skrytý jed následne rozbíja rodiny či priateľstvá. Vonkajšie nenormálne správanie prichádza preto, lebo dávno predtým v skrytosti intimity sa páchali krádeže. My čo sprevádzame iných by sme mali niečo o tom vedieť a nie dávať iným iba zahmlievajúce odpovede úplne ako neznalí daného problému. Byť neinformovaný ako mimozemšťan, základnú orientáciu v týchto veciach nevedieť je hochštaplerstvo. Podobne vadné je vyhladovane špehovať, kto čo v intimite robí. Nedôstojná naivita. Ak sú tajné veci v poriadku, tak sa o nich nehovorí ani nesnorí. Hovoriť treba, ale s jemnocitom, ak tam niečo nefunguje či bolí. Vonkajšiu neúctu ľudí ku sebe navzájom predchádza sebazneucťovanie vlastnej intimity. Neváženie si panenstva a panictva na telesnej, duševnej a duchovnej úrovni.

 

Nuda je zasmilnený duch


Boli mladí a zamilovaní. Roztočili to na plné obrátky aj päť krát za deň. Svet tomu tlieska. Viacerí závideli ich pojašené úsmevy. Boha nepotrebovali a Cirkev im bola dobrá akurát na srandu. Čím však človek hreší, tým trestaný býva. Už si to stihli aj absolvovať. To čo ich najviac tešilo, teda sex, to ich začalo stále viac hrozne nudiť. Toto sa za pornofilmami nepíše. A z prudkej príťažlivosti si vysmilnili podobne prudký vzájomný odpor. Každé necudné „milovanie“ bez ducha takto skôr či neskôr končí. Trápny rozchod a obojstranné obviňovanie je už iba zákonité doriešenie tejto amatérskej klasiky. Zachádzať príliš hlboko do tela, ísť tam na plný plyn a potom zhavarovať, tak robia nezbožní. Preto to spomínam, lebo je to dosť častý prípad mladíckej debility, čo sa opája láskou a svojim šťastím a nevidí si ďalej od nosa. Ak ešte vrhnú svoju nezodpovednosť na deti, tak sú to práve tí, na lásku bohatí, čo budú prepustení naprázdno. Bohatým sa totiž možno stať nie iba na peniaze či diamanty. Prežívať pekný vzťah je väčšie bohatstvo než mamona. Po ukľudnení hormónov prichádza vytriezvenie. Zo slávnych víťazov na v erotickom štadióne sú z niektorých zrazu porazení, čo nevedia niesť ani ten menší kríž. Zhadzujú ho na iných. Tak vo svojom športovaní pokračujú. To je však už ich veľká duchovná bieda. Málokto si ju prizná. Budú ešte aj od seba navzájom rozprášení, ak v srdci necudne a namyslene zmýšľali, ako im to presne predpovedá nádherná modlitba Magnifikat. Hladní po Božej Vôli budú Sv. Duchom nasýtení. Ak žijú podľa jeho pravidiel, tak úctivý vzťah navzájom im ostane. Ak tak nie je, hľadajme si chybu sami v sebe, nie v inom človeku či Bohu. Možno sme to niekde prehnali či niečo zanedbali.

Mútne vody samoty


Ten, kto je duchovne čistý, ten keď je sám, sa nenudí. Toto neduchovní ľudia nezažívajú, lebo im sa v samote objavujú také silné úzkosti, ako sú ešte znečistení. A také silné strachy, aké sú ešte deti, hoci sú už dospelí. Aj duchovný človek pozná tieto stavy, ale rieši ich slušným spoločenstvom, službou a modlitebným bojom. Ide často o zdedenú rodinnú výbavu, ktorú treba prečistiť. A to trvá niekedy i roky. Ak si to človek poctivo absolvuje v prvej polovici života, tú druhú časť dostane za odmenu ako požehnanie z radostnej samoty. Ak to však niekto odflákne, modlí sa iba akože, namiesto služby iným rozkazuje, unáhlene sa pári a prepcháva si život iba inými osudmi miesto Boha, príde na neho ťažké duchovné olovo opustenosti. To sa deje ako trest za duchovné darebáctvo storakého mojkania sa iba s inými. Takto dopadá útek pred serióznym duchovnom. Preto si mnohí netrpezlivci trestuhodne rýchlo urobia deti, aby si nahradili stratu vnútorného detstva. Pociťujú akoby dopredu aj existenčnú úzkozť, a majú silnú predtuchu, že raz budú pociťovať veľkú opustenosť, a tak si ju napr. takto prirodzene zmiernia a na ňu nachystajú. V starobe robia rôzne svadboholické manipulácie a až agresívne túžia po vnúčatách, až musia od nich vlastné deti utekať bývať niekde ďalej aby ich tie psychické tlaky neudusili. Robia tak nevedome a iba preto, aby si aspoň trochu oddýchli pri ovzduší, ktoré malé deti vyžarujú, lebo svoje duchovné detstvo si ešte nevybudovali. Vychovať bôžské dieťa vo vnútri je veľká vec. Náročnejšie než fyzicky vychovávať svoje deti.

 

Reportáž z Kocúrkova


Boli Dvojkovci a Trojkovci. Obe rodiny mali dcéry s nemanželskými deťmi. Pani Dvojková zahysterčila, že ona to tušila. Otec sa hanbil, ale dcére ako vedel pomohol. U Trojkovcov z toho nerobili tragédiu. A tá zviedla ženatého, nie ako slečna Dvojková, čo sa mala vydávať, ale ju oklamal. Pán Trojka zavolal známemu, a poslal dcéru na interrupciu. Matka upozornila, aby sa z toho dcéra aj vyspovedať. A bolo po probléme. Pani Štvorková so susedou Päťkovou odsúdili verejne slečnu Dvojkovú, že sklamala a pohoršila! Že jej patrí posledné miesto v kostole, pri dverách a v prievane. Nevediac podstatu veci pochválili Trojkovcov, a dodali, že takých slušných ako sú oni je dnes medzi nami už málo. Dekan Šestka to s nadhľadom uzavrel, že Cirkev sa nemôže venovať iba jednotkárom.

 

Prečo nás ten erós stále vyrušuje


Prečo sa erós ozýva aj v spokojnom manželstve? Prečo nedá pokoj mužovi a myslí ako by to bolo s inou ženou? Asi aj preto, aby sme si z rodinnej pohody nerobili božstvo a konečný cieľ svojho bytia. My sme iba malé kúsky z Lásky Boha. Naša láska je iba kvapkou v mori. Sme stvorení na to, aby sme boli šťastní. Šťastie iba v mojej rodine by bolo malým šťastím. My sme tu aj pre väčšie veci. Mali by sme myslieť aj na šťastie iných, na jednotu celku. Ak na to zabudneme, tak nepokoj v intímnej oblasti príde aj preto, aby nás upozornil, že sú tu aj iní. Pracujeme nejako aj na zjednotení iných s veľkou Láskou Božou? Alebo nám úzkoprso stačí len náš malý svet. Nespokojná intimita je nie preto, aby sme skočili do inej postele, ale aby sme sa viac zduchovnili. A rôzne krízy sú iba pozvánkou k hlbšiemu vnímaniu viery, vzťahov i reality.

 

Čo symbolizovala obriezka?


Odrezať rituálne už u malého chlapca predkožku z pohlavného údu bolo nielen u židov niečím, ako je dnes u kresťanov krst. Dalo sa tak človeku meno a voviedol sa do spoločenstva ostatných. Ježiš sa ( Jn 7 kap.) vyjadril, že tento vynález je z ľudskej tradície, nie z Božieho nariadenia. Prvotná Cirkev riešila, či je nutné zachovať túto tradíciu. Apoštol Pavol nás poučil, že je nutné obrezať si duchovné srdce od nerestných sklonov, a nie sa spoliehať na vykonanie vonkajšej obriezky. Veriaci ľudia si totiž už dávno všimli, že svojim chúťkam musíme dávať brzdu. Lebo bez nej nám narastie pri prejedaní nedôstojné brucho, pri nadmernom pití alkoholu prichádza hanba, a pri neprísnosti nad sebou v sexuálnej oblasti prichádza degenerácia. Poranenie intimity akoby symbolizovalo, že v tejto pre ľudské túžby asi najpríjemnejšej oblasti si nebudeme môcť dovoľovať všetko, na čo si zmyslíme a dostaneme chuť. Lebo tí neobrezaní si uctievajú Veľkú Prostitútku z Apokalypsy a sú verní jedinej dogme, ktorá znie: “Rob si čo chceš!”. Toto je prapodstata veľkého spoločenského bordelu. Žena, ktorá to žije, a verne sa zasvätí do tejto nesvätej pasce, sa bude postupne premieňať na bordelmamá, a muž na bordelpapá. Čím sa hlbšie ponoria do antitajomstiev tejto Veľkej Ku—y, tým viac budú nenávidieť Sv.Pannu a svätú cirkev.
Budeme aj všelijako zranení, okresávaní a ponížení. A to iba preto, aby sme nabrali ušľachtilejšiu podobu v duchovnej oblasti. Duchovní ľudia tomu rozumejú. Tí neduchovní to majú na smiech. Žiadne obmedzovania ich privedú do veľkej obmedzenosti. Lži plných predsudkov sa budú kŕčovito pridržiavať. Zakázané uvoľňovania sa im vyrobia rôzne telesné anomálie, duševné slabomyseľnosti, duchovné bludy či nenormálne vzťahy.

Bezdomovecké malomocenstvo


Najprv žil normálne. Po čase ho nebavilo otročiť šéfovi, čo sa vyžíval, keď ho zbuzeroval. Ani manželke, ktorá ho stále viac sekírovala, lebo sa neokresával sám. V intímnom živote to po čase bolo o ničom, asi preto, lebo to bolo u nich predtým akože o všetkom, a po čase tá vášeň ukázala svoju pravú tvár. A tak sa rozviedli. Išiel za inou, čo to vedela, a mala cenné skúsenosti. Užil si, ale nachytal z nej aj prudkú bezdomoveckú prašinu. Neochránili ho ani spoľahlivé kondómy. To sa nikde nepíše, ale funguje. Objavili to duchovní bádatelia. Mala v sebe tajne skoncentrovaný antiduchovný výťažok z tých sto chlapov, a rada ho cez sex niekomu dala. Inde sa to nazýva prenos démonickej sily. Či odplata z antisveta. Takto sa dajú preniesť veľmi príjemne aj veľmi nepríjemné choroby či údery osudu. Keďže tých sto chlapov asi nikde duchovne nepatrilo, neboli totiž doma vo svojom tele ani vo svojej rodine, vytvorilo to silnú bezdomoveckú kvintesenciu. Duchovnú infekciu si tento chlapík nevedome stiahol z tej súdružky, ktorej sa uľavilo. Lebo odovzdala veľkú špinu stoprvému ochotníkovi, ktorí začal platiť dlh za ostatných, čo sa takto tajne zadlžujú. Túto veľkú špinu vláči už pár rokov. Začal drogovať, aby sa posilnil. Aj piť aby zabudol. Býva pod mostom a stretá sa s podobnými prípadmi. Žijú ako komunita, zo všetkým sa delia a je to aj dobrodružstvo. Nič nerobiť a užívať si darebáckej slobody. Vraj sa mu už nechce vrátiť do toho sveta vytvoreného chamtivcami. To, čo na scéne života predviedol on, bola vlastne tiež iná, menšia, ale sebecká chamtivosť. Len na to ešte nestihol prísť. Svoje výčitky si odbavuje na odsudzovaní ešte väčších lakomcov, na ktorých nemá. Duchovní darebáci vo svojich mysliach takýto „úchvatný“ životný štýl podporujú ako jednu z podôb slobody a nechávajú hniť a zdochýnať v priamom prenose aj ďalších. Nie je to však tresný čin zabíjania seba samého?

Čo robiť s prebytkami testosterónu?


Tí simplexnejší to neriešia. Tí sa trochu viac najedia a majú kľud. Čím má niekto viac inteligencie, tým má viac potrebu milovať. Akoby viac poznania v nás prinášalo aj silnejší erós. Normálneho chlapa to prirodzene ťahá do roboty. Unaví sa, zarobí peniaze, žena je spokojná aj on. Ten čo však trochu viac rozmýšľa nad životom, zisťuje, že nie sme tu iba na zodratie sa v práci. Ako sa napĺňa hlbšími pravdami, aj erós má stále väčšie požiadavky. Rodinu si však rozbiť neverou nechce, a tak ho to privedie k športu. Vidieť stále nové víťazstvá, aby sme nemysleli na svoje prehry. Alebo poriadne telo unaviť pohybmi, aby sme nemysleli na iné ženy. Keď sa po čase zoderú kĺby, zisťuje, že preháňať to aj v športe sa už nepatrí a neoplatí. A čo teda s tým? Robiť nebeské športy a zduchovnieť telo, bratu. Ak muž totiž zostane stáť a duchovne sa nevyvíja, bude považovať športové boje za stále dôležité, čím len na seba okoliu prezrádza, že je iba v duchovnej puberte. My sme sa sem však narodili aj pre vyššie veci, nie iba na nepravé jačanie nad neduchovnými kovmi. Pohár víťazov všetkých pohárov bude mať iba ten, kto zvíťazí nad všetkými nízkosťami v sebe. Ten, kto s Božou pomocou zvíťazí nad neresťami, ktoré nám blokujú stav rajskej blaženosti. Preto múdri muži opúšťajú v duchu iba veci tohto vonkajšieho sveta, a obracajú stále viac ku poctivej spiritualite. Tá učí aj o správnom pohľade n ženu. Nescudzoložiť už pohľadom je dôležitá fáza duchovného vývoja. Kto sa nad ňou vôbec nezamýšľa a zíza po iných ženách tak, ako samu zachce, bude mať raz veľké problémy so stratou vlastnej chlapskej identity. To, že naplnenie vlastná manželka prinesie, ale iba čiastočné, na to prídu muži po nie dlhom čase. Čo však robiť ďalej? Čo s túžbou po iných ženách? Ako sa pozerať po ich telách, ktoré ako magnet priťahujú už naše pohľady? Ako ostať verným Ježišovej požiadavke necudzoložiť už pohľadom? A pritom milovať aj iných, nie iba svoju rodinu. Podobné otázky normálny muž rieši. Možno všeličo aj vyskúša. Spisovateľ Ch. Džibrán prišiel na to a radí, že to dôležité sa deje medzi nami, a nie je to v spájaní našich tiel. Telesné spojenia sa skôr či neskôr prejedia. Normálny človek hľadá to duchovné medzi nami. Blaženosť zamilovanosti je akoby pozvánkou na duchovnú svadbu. Najkrajšie veci sú duchovné. Tie telesné spojenia, čo ako atraktívne, po čase prestanú baviť. Sú to výzvy vidieť si aj ďalej od nosa, teda pracovať aj na väčšej rodine než na svojej. Zaujímať sa aj o iných. Hľadať spôsoby, ako niečo urobiť pre veľkú jednotu ľudstva a nerozbiť si rodinu vlastnú či poškodiť vlastnú identitu. Obviňovať ušpinený svet z rozvodov či odvážne odhalené ženy z nepokoja v našom vnútri je takou istou trápnosťou, ako je nadávanie na kapitalizmus preto, že máš veľký pupok. Problém nie je iba vonku. A vôbec nie iba v ženách. Necudnosti vonku nám paradoxne môžu pomôcť ku radikálnejšiemu obratu a k očiste vlastného srdca. Aj hriech, ktorého sa Boží priateľ dopustí sa môže stať prostriedkom, ktorý urýchli naše dozretie a spoznanie, kadiaľ cesta nevedie. Ak sa rozhodne učeník srdce čistiť, je na správnej ceste. Zistí aj, že sám si s tým neporadí. A bude tým viac prosiť Boha o pomoc, čím viac ho bude problém gniaviť. A takto sa proces urýchli a raz sa dokáže aj na inú ženu čisto pozrieť. A tú tento obdivný pohľad nevyruší, ale poteší. Manželku nezraní. Takéto objatie rodinu nerozbije, deťom neublíži. A svedomie ostane pokojné. To je jeden z cieľov duchovného vývoja. Ak sú v niekom ešte vyhladovano žiadostivé pohľady, čo urážajú cudné ženy, či objatia, čo manželke prebodávajú duchovné srdce, tam je prítomná ničota, ktorú voláme hriechom.


Poučenie z krízového vývoja


Farizeji vlastne túžili byť morálni a čistí, ale nedotiahli to až do konca. Zostali na povrchu a tam umývali iba vonkajšie čaše. V modernom jazyku to priliehavejšie voláme polovičatosťou.Sakrálnym amatérizmom. Učeník Kristov nesmie zostať iba vonku a vybrať si z tajomstiev viery iba jeden či dva zaujímavé aspekty. Všetci sme povinní zamýšľať sa nad celkom, nad katolicitou viery. Nad celým telom nie iba nad jedným údom. Nad celými dejinami nie iba na svojej dobe. Nad celou vierou nie iba nad jej časťou. Robiť nám treba aj vonkajšiu hygienu a neodfláknuť hygienu vnútornú. Oslavovať aj vonku, ale aj vo vnútri. Jeden odstrašujúci prípad nekatolíckeho správania v Katolíckej Cirkvi z jej nedávnej histórie z írskeho ostrova. Vedúcim komunity bol neopelagiánsky superaskét. Navonok: duchovná úroveň a olympijská čistota. Roky potláčal a udusil v sebe každý erós. Prednú bránu tela si dokonale uzavrel. Otvorila sa mu však dokorán oblasť zadná. Takto si nechal nedôstojne lízať labu. A ovocie? Sociopaticky nenormálne vzťahy. Mal svojich sympatizantov, ktorí síce zachovávali po vzore svojho idolu navonok „dokonalosť“, ale ich bratríčkovanie bola stále väčšia umelina. Pozemským ideálom vedúcich heteosexuálov v komunite bola ich radikálna asexulita. Navonok sa im to za roky umŕtvovania aj podarilo. Nevedome však splodili u seba homosexualitu spirituálnu. A tá bola po čase skrytou vodou na mlyn homosexualite telesnej, ktorú si tam tajne vychutnávali niektorí polonábožní takto orientovaní buzíci. Vôbec sa o tom nevedelo. Bolo to hermeticky ututlané. Tí čo takto žijú, veria oni vôbec, že sa to raz odhalí? Sotva. Umelý raj posvätnej naivity sa však skončil a nastala nepríjemná fujavica. Tí lapaji sa navzájom telesne prejedli a ktosi z nich zatúžil po mladších ročníkoch, aby sa uspokojil. A vybuchlo to ako škandál, ktorý médiá s veľkou škodoradosťou nafúkli a rozkotkodákali. Zdesení slabšie veriaci začali z Cirkvi utekať. Mládež sa bála vkročiť do fár. Vydesení boli aj tamojší predstavení a na takú skúšku neboli pripravení. Kde sa dalo sa ospravedlňovali a príkladne hanbili. Asi preto, lebo mali spolupodiel na vine. Dodnes netušia aký. Nepriateľ našiel toto slabé miesto a zaútočil. My sme nútení uvažovať ako podobným zahanbeniam predchádzať. Jednu podstatnú chybu asi urobili, keď sa z duchovnej pýchy pokúsili zbaviť ľudskej prirodzenosti. Ich anjelský život už na zemi odignoroval vlastnú sexualitu ako nepotrebnú a asi iba zlú. Takto si poškodili svoje chrámy. Druhú veľkú chybu urobili, keď odohnali od seba všetky aj duchovné sestry, lebo im iné neduchovné ženy pred pár rokmi narobili iné problémy. Odohnali tým nie iba rôzne Evy , ale aj Márie. Na tieto podstatné chyby neboli dlhé roky upozorňovaní. Ak sa totiž pritvrdzuje iba jednopohlavná spirituálna atmosféra, tá si raz pritiahne ako magnet veľké problémy. Také ako je zaťažená nejakou extrémistickou nenormálnosťou a polaritnou nevyváženosťou. Mali by sme sa naučiť rozlišovať medzi telesnou ženou, čo nás ťahá ho záhuby, a medzi duchovnou sestrou, ktorá nám pomáha prísť bližšie k Bohu. Kto má pred duchovnou sestrou strach, a nemá ku nej úctu, ten nie je v poriadku. Uteká pred zrkadlom. Aj ten je čudný, čo nerozlišuje, a podľa jedného prípadu odsudzuje všetky ostatné. Je plný strachu, čiže seba, a nie Boha. Nežije pravdu, ale sa topí ešte v polopravdách. Je ešte na osamelom ostrove a bojí sa žralokov plávajúcich okolo. Na druhej strane oceánu bola príčina iná. Tam aj kôli nebezpečiam blahobytu, nemodleniu sa sv. ruženca, liberálnemu postoju voči Učiteľskému úradu vo Vatikáne a prílišnej mäkkosti hierarchie začal bujnieť nebezpečný nádor, ktorý je viac problémom celej spoločnosti než Cirkvi. Je ako hrozivý tieň tzv. sexuálnej revolúcie, ktorá vyše pol storočia devastuje populáciu a zneužíva deti napr. na donebavolajúce zločiny sexturistiky. Je od v správcov médií veľmi pokrytecké, keď si to nevšímajú a odbavujú si svoje pohoršenia iba kopaním lopty na jednu, a to cirkevnú bránu. Niekoľkonásobne väčšie zneužitia v iných oblastiach ich nezaujímajú a pre nich neexistujú?

Bol Rubens vizionár?
Skúsme pripustiť, že strom uprostred rajskej záhrady bol stromom v našom vnútri a nie vonku. Ako pohlavná sila. Symbolický rodostrom nášho života. Aj tá je uprostred nášho tela, našej záhadnej záhrady. Čo ak prvý hriech bol túžbou po dieťati? Rýchlou túžbou vyriešiť si hneď svoju existenčnú úzkosť. Pretože človek rastie do dospelosti a ak nemá v sebe rozvinuté vnútorné detstvo tak pociťuje stále intenzívnejšie vnútorné tlaky tzv. starého človeka. Ten cíti, že starne, že bude opustený, že bude raz potrebovať pomoc od niekoho, kto bude cítiť za povinnosť sa o neho postarať. Čo ak tá prapôvodná neposlušnosť bola v tejto klasickej človečine. V tak častej našej netrpezlivosti a nie v mágii, sexe či iba v jablku? Keď si prví ľudia siahli na niečo, na čo ešte vôbec neboli pripravení a chceli si uchmatnúť nezrelé ovocie… A začali obrazne povedané šklbať zelené jablká a stŕpli im zuby a začalo ich bolieť brucho a preháňať. Keby boli počkali, dozreté jabľčko by im padlo samé do náručia. Nie kyslé, ale chutné a bez vedľajších negatívnych účinkov. Latinsky málum je jablko a malum je zlo. Preto asi zvolili maliari toto ovocie, hoci sa v biblii jablko nespomína, ale ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Potom sa tam spomína ešte i druhý strom, strom života. S pokorou ku týmto textom musíme priznať, že nevieme, čo presne sa stalo. Iba sa rôznorodo domnievame. Tak ako diabol naviedol Evu ovocie zjesť, možno si iba telesne užívať, tak dodnes zvádza ľudí aby budovali svoj vonkajší a umelý raj a vykašľali na strom života, na seriózny duchovný život. Ak by sme pripustili tento výklad, teda mať unáhlenú túžbu mať vonkajšie fyzické dieťa ešte predtým, než by prví ľudia dozreli najskôr k dieťaťu duchovnému, vnútornému, znamenalo by to aj túžbu človeka budovať si najprv a iba ten vonkajší svet a zabudnúť na budovanie Božieho Kráľovstva vo svojom vnútri. Pozemskú rodinu uprednostniť pred nebeskou. Čo sa opakuje u mnohých dodnes s storakých podobách a je tou klasickou padlou človečinou asi všetkých čias. Plaziaci had je zasa vhodným symbolom prízemnej bytosti, ktorá sa plazí celým svojim telom po zemi. Hlce prach a hucká ľudí aby sa vydlabali na Boha, na Jeho pravidlá, na večnosť a vnútorný život. To spôsobuje hroznú starinu. Odcudzuje nás ľudí navzájom tým viac, čím sa viac na seba tisneme. Čím nás je viac, tým sme osamelejší. Čím menej duchovného je medzi mužom a ženou, tým väčšie problémy sú s deťmi. Nepožehnanie alebo prekliatie prechádza totiž zákonite na potomstvo. Miesto Božieho programu sa im dostali do biopočítača zavírené súbory s deštruktívnymi programami. To sa zhmotnilo v Kainovi, ktorý bol stigmatizovaný nešťastím, závisťou a zlosťou. Tej sa „zbavil“ bratovraždou Ábela. Biblia spomína ešte tretieho syna Seta. Sú rôzne výklady v čom spočíval hriech prarodičov. O tom, že to bola túžba po dieťati naznačuje iba tento Rubensov obraz. Ako to bolo naozaj nám odpovie raz iba nebo. Poukazujem naň preto, lebo v ďalšej kapitole bude spomínaný raj vnútorný, ktorý hovorí o zasvätení a detstve vnútornom. Pokušenie byť ako Boh je aj splodiť nový život. Ak sa to nedeje dôstojným spôsobom, tak je to jednoducho hriech. A hanba tým väčšia pre toho, kto už žiadnu hanbu ani pri opilstve či znásilnení nepociťuje. Adamov spolupodiel bol v tom, že Evu pred útokom temných síl nebránil. Asi čušal a prizeral sa, ako to dopadne. Čert si mädlil ruky, ako nás lacno dostal. Čerti sa tešia i dnes, ak sa im podarí oklamať naivných ľudí.
Infiltrujú sa i do Kristovej Cirkvi, tam navyvádzajú škandály a potom nabulikajú publiku, že to celá inštitúcia je vadná. Deviantov nasadia do vplyvných miest a škodoradostne sa bavia na tom, ako sa im darí klamať ženy, strpčovať život spravodlivým mužom, doplašiť deti, pokriviť mládež a devastovať to, čo má ešte hodnotu. Pokorujú statočných k plazeniu sa po zemi. Čiže iba k zarábaniu peňazí, k rastu cien či brúch a k odbrzdenému rozkošníctvu „slobody“. Ak niekto znemravňuje mládež, ten pácha zločin. A kto sa spolupodieľa na ničení či pokrivení duchovného a božského detstva v sebe a v ľudskom spoločenstve, toho to bude mrzieť najdlhšie. V nejednej rozprávke sa až vizionársky naznačuje, že knieža temnôt žerie deti. Robí tak preto, lebo si vyžral nevinnosť vlastnú a vykradol sa dávno od detskej sviežosti. Vraj by sa rád zbavil svojho jestvovania, ale to sa mu nedá. Má v sebe tiež božiu večnosť. A tak sa aspoň „ukľudňuje“ tým, že iných vrhá do pekiel. Prečo niečo také dobrý Otec v nebi dopustí? Keby niečo také nedopustil, bolo by jeho dielo dokonalé? Veď by sme museli všetci byť dobrí a vykonávať svoje povinnosti ako mravce. Človek je povolaný k vážnejším veciam slobody a lásky. Musí asi prejsť náročnými testami tohto života.

Zasvätenie sa Bohu rodí duchovné detstvo


Jeden z pokladov Katolíckej Cirkvi je zasvätený život. Dať Bohu všetko a žiť iba pre Jeho Kráľovstvo. Kto to môže pochopiť nech pochopí, odkázal učeníkom Kristus. Ak sa učeník zriekne seba, počne sa tak v ňom vnútorné božie dieťa. Miesto svojho starého a dospelého ega dostane novú identitu. Toto detstvo nie je na nejaký čas, ako u telesných detí, ale je na stálo, na večnosť. Toto dieťa v nás žije a stále nás teší nádhernou nevinnou sviežosťou a chuťou žiť. Aj osemdesiatročný ak má toto dieťa v sebe sa teší ako malý chlapec iba z toho, že je. Ako povedal básnik Rúfus: „Iba v starobe spoznáme, že bytie je zázrak.“ Kto toto detstvo v sebe nemá, je stále smutnejší. To sa stáva aj niektorým kňazom a preto odchádzajú z kňazskej služby splodiť vonkajšie dieťa. Dôvod nebol ani tak žena či sex, ale stále boľavejšia samota. A zúfalá neprítomnosť vnútorného radostného oleja v lampe viery napriek všetkým vonkajším prostriedkom, ktoré v Cirkvi dostávame. Byť bez drog nadšený a v rajskom stave úžasu, to je život malých detí. Preto ich ľudia túžia mať, lebo to čo z detí vyžaruje, im doslova dobíja slabnúce baterky a oni si to najmä pri malých detvákoch vychutnávajú. Deti na krátky čas ten nebeský elixír v sebe majú, ale si ho neuvedomujú. Majú teda božské detstvo, ale o ňom nevedia. Ich rodičia ho silno vnímajú, ale zistia, že toto detstvo je iba dočasu. Na pár rokov, ktoré rýchlo prejdú. Potom ich čaká iné trápenie, čakanie na vnúčatá. Ak zostane človek iba pri tomto, je to málo. Je to príliš pozemské, príliš ľudské. Normálny človek pociťuje aj vyššie veci. Spiritualitu, Božiu Rodinu, meditáciu či nebo. Veru, kôli tomu žijeme predovšetkým, len na duchovné veci zostáva málo času tomu, kto musí zabezpečiť rodinnú prevádzku. To, že lepšie je zasvätiť a byť samostatný, na to prídu po čase aj viacerí už manželstvom unavení duchovní muži. Bolo by nenáležité povyšovať duchovný život nad ten rodinný. Lebo bez obety našich rodičov by nebolo žiadneho zasväteného či iného života.

Na ceste k celistvosti bytia


Každý z nás má kúsok lásky z Boha, ktorý je obrovskou Láskou. Túžba po jednote je nám naprogramovaná kdesi v hľbkach našich bytostí. To, že napr. neexistuje okrem Cirkvi na univerzitách žiadna vysoká škola lásky ani výskumný ústav medziľudských vzťahov, ale miliardy dávame na výrobu zbraní je príznakom našej hroznej biedy napriek materiálnemu blahu. Mnoho trápnych rozchodov či trpkých rozvodov je znakom nášho unáhleného zjednocovania sa navzájom. Sebavedome si namýšľame, skúsenosti nás preplesknú aby sme uvažovali skromnejšie. Cirkev tu bola zriadená aj na to, aby nám pripomínala podstatné veci. A aj brzdila celý vlak spoločnosti, ale záchrannou brzdou. Oznamom o vykupiteľskom diele je azda jedno z najdôležitejších je upozornenie, že bez zjednotenia sa s Kristom sa nám zjednotenie navzájom nepodarí. Sme totiž ako pubertiaci, ktorí idú na to rýchlo a zvonku a potom si život a vzťahy aj rýchlo zbabrú. Prvý hriech našich prarodičov sa neustále opakuje. Pokus o samostatnosť, nezávislosť, dospelosť je normálnou snahou tu žiť a normálne sa vyvíjať. Robiť to však bez Božích pravidiel, ktoré nás vedú k pokore a cudnosti sa nevypláca. Ak zažijeme nejaké trapasy, aj za tie sa poďakujme. Oni sú tiež naši tréneri, ktorí nám oznamujú, že sme sa ocitli v nejakej bočnej uličke, z ktorej by sme mali čo najskôr dôstojne vycúvať. Ak sa zachováme inteligentne, poučíme sa a budeme vedieť, kadiaľ cesta nevedie. Ak však budeme chcieť ostať sprostými, tak sa tam natrvalo zamocme a začnime metať blesky obviňovania.

Kde nájsť svätý pokoj


Pravda je taká, že ľudská láska je krásna, ale nie je to všetko. Keď sa chlapec zaľúbi, obrovsky túži po mandarinke, ktorú si vyhliadol. Keď ju je, myslí si, aký je on frajer a aký sú biedni všetci, čo takto ako on nejedia. Keď ju však má na večeru každý deň, tak sa mu to aj obohrá. A začne pokukovať po pomarančoch u susedov či jahodách vo vedľajšej kancelárii. A keby si vyskúšal všetky ženy ako Šalamún, ostalo by mu ako vnútorné ovocie iba ťažké olovo. Tým je poznačená kniha Kazateľ. Hrozná starina a preťažké znechutenie zo života, ktoré si tento superkráľ nachytal kde inde než zo svojich stoviek žien. Navonok bol síce slávnym kráľom, ale vo vnútri sa stával stále trápnejším šašom. Biblia nezamlčiava jeho postupné odkláňanie sa od pravdy a správneho smeru. Pre mnoho mužov je jeho štýl života idolom a robia mnoho riskantných vecí, aby zbohatli a aby si mohli ako on užívať. Že ich čaká bolenie brucha a tvrdý pád na vlastnú papuľu ani netušia. Tento falošný multivitamín sa nenachádza v bezduchom sexovaní so všetkými, ako to nebedliacim mužom našepkávajú nečistí duchovia a ich šéfovia padlí démoni s necudnou plnou výbavou. Stane sa tak iba v jednote s tri krát Svätým Bohom. My sme iba malé kúsočky z Neho. Každý z nás je vitamínom, ktorý lieči, ale aj pri predávkovaní iným škodí. Úloha erósu je aj znepokojovať nás, vytrhávať nás zo sebestačnosti, núti nás zaujímať sa aj vážne o niekoho iného. Napätie a uspokojenie, ktoré sa vo vzťahoch striedajú pripomínajú večné trápenie sa. Krátka slasť z jednoty vzájomného spojenia a dlhá bolesť z odlúčenia na tisícoraké podoby, to je ľudská láska. Sprevádza ju neustály strach a nepokoj. Ak raz človek dozrie na vyššie veci, príde aj na to, že svätý pokoj nájde iba v pravom Bohu. V pravom Ženíchovi, v Ježišovi Kristovi. V spiritualizovaní našich tiel i vzťahov. V tzv. duchovnej svadbe. Vo veľkom Diele Jednoty. Netoxický multivitamín nájde iba v spoločenstve svätých a v jej kráľovnej, Prečistej Panne.

Blahoslavení čistého srdca


„Vieš, čo je to čistota srdca?“ opýtal sa svätý František. „ Že už človek nemá chyby, ktoré by si vyčítal,“ odpovedal brat Lev. „ Tak teraz rozumiem tvojmu smútku, pretože vždy budeš mať nejaké chyby.“ „Ver mi, Lev, nestaraj sa toľko o čistotu tvojej duše. Zameraj svoj pohľad na Boha. Obdivuj Ho, teš sa z neho, veď on je dokonale Svätý. Ďakuj mu kvôli nemu samému. Takto, menší brat, máš čisté srdce. A keď si sa takto obrátil k Bohu, nevracaj sa už späť k sebe. Nepýtaj sa, ako si na tom voči Bohu. Smútok z toho, že nie si dokonalý a že poznávaš aký si hriešnik, je už zase len ľudský, príliš ľudský pocit. Ty musíš svoj pohľad zdvihnúť omnoho vyššie. Tam vyššie je Boh, Božia veľkosť a Jeho nezmeniteľná nádhera. Čisté srdce je srdce, ktoré sa ustavične klania pravému a večnému Bohu. Svätosť to nie je naše vlastné zdokonalenie, ani plnosť, ktorú si dáme my sami. Svätosť je predovšetkým prázdnota, ktorú človek v sebe objaví a prijme, a ktorú Boh naplní do takej miery, do akej sa otvoríme Plnosti, ktorou je On. Naše nič, ak ho prijmeme, sa stane prázdnym priestorom, v ktorom môže Boh veľa vykonať. On totiž vezme chudáka za ruku, ťahá ho hore zo špiny a dáva mu zasadnúť medzi urodzenými svojho ľudu, aby ten chudák videl Jeho nádheru. Boh sa tak stane nebom jeho duše.“ povedal František.
„Ako sa to ale dá dosiahnuť?“ opýtal sa brat Lev. „ Je potrebné nenechať si nič zo seba, všetko vymiesť, aj bolestné zaoberanie sa vlastnou biedou. Mať čistý stôl, prijať, že som chudobný. Vzdať sa toho, čo ťa tlačí dolu, zvlášť tiaže svojich chýb. Vidieť len nádheru Pána a nechať sa ňou ožarovať. Boh je, to stačí. Potom sa srdce odľahčí. Nevníma už samo seba – ako lastovička, ktorá je opitá farbou a veľkosťou neba. Vzdaj sa všetkých starostí a nepokoja.“

Spirituálny kapitál

Spirituálny kapitál