Podstatné veci

Podstatné veci

Čo sú tie veci podstatné?

Evanjeliová jednoduchosť je až zarážajúca. Povedal….uveril….uzdravil sa. …..uverili i ostatní….Je to síce správa z tohto sveta spred 20. st., ale je to také jednoduché, akoby z inej planéty. My už žijeme v oveľa komplikovanejšom svete. Tu už to nie je také jednoznačné ako v rozprávke. Dobro so zlo je v našej realite oveľa viac poprepletané. Málokto jasne vidí, čo je biele a čo čierne. My sme už mentálne podkutejší a tieto jasné správy o víťazstve dobra už takto nezažívame. My sme už z pyšnejšieho sveta, kde je tým viac komplikácií, čím sa herecky tvárime, že sme dôležitejší. Čím sme bohatší vonku, na udalosti, na veci, na jedlo, na tituly, tým chudobnejšie sú naše správy o duchovnej sile, o ktorej čítame v Novom Zákone. Bratstvo znamená, že sa ku sebe chováme normálne ako seberovní. Temné sily zasiali medzi nás jed pýchy a to nás odcudzuje. Berie kresťanom silu jednoty v podstatných veciach. Definoval niekto niekde, čo sú to tie podstatné veci v etike a viere? Alebo si to má určiť každý ako chce, čo nepredpokladám. A všetko čo máme v katechizme zas podsatné nie je.

Kritické zmýšľanie

Stále bude dôležité tzv. kritické myslenie, ktoré je nevyhnutné filozofom, dnešným akademikom, aby sme sa učili rozlišovať a neboli ako naivné ovce, ktoré zobú z ruky kadekomu. Kto ho nemá, je chorý člen stáda a potrebuje sa vyliečiť, to znamená osamostatniť. Nabrať ten kráľovský odstup. Nebyť v duchu zlepený s nijakým stádom. Kto ho nemá, môže na svoju naivitu doplatiť. Kto ho má prehnane vyvinuté, spôsobí mu to tlak na iné časti mozgu. Nebude veriť nikomu a ničomu. Nádory agnosticizmu a skepticizmu v ňom začnú vládnuť. Udusia mu vieru, vyrabujú nádej a paralyzujú lásku. Nástroj slobody, čiže luxus myslenia, ho zotročí.

Tanec medzi črepinami.

Byť pre iných zrkadlom. A to nie krivým, ktoré urobí z človeka spotvoreninu. Karikatúru bez dôstojnosti s čapatými údmi a telom ako som to pred časom zažil v Prahe. Sto krivých zrkadiel a sto rôznych grimás. Ináč je to ohromná zábava. Ale tá exkurzia končila pohľadom do reálneho zrkadla . A to je Kristus. To je Pravda. Ostatní zakladatelia náboženstiev sú tie divné zrkadlá. Nekristovské sily to majú v pláne urobiť: nalákať ho na zábavu a sladkosti a potom z človeka vyrobiť najprv zábavnú karikatúru a neskôr aj znetvorenú obludu. Kristus to s nami myslí vážne. Tí iní si robia z nás posmech. Nebo pracuje na tom, aby z človeka niečo bolo, aby bol pekný a vznešený ako umelecké dielo. Aby bol zbavený ošklivosti, čiže gýča. A to na všetkých úrovniach. Ježiš uzdravuje celého človeka. Dnes sa o to pokúša tzv. holistická medicína. Náš Boh nás lieči integrálne, celistvo, vo všetkých oblastiach. Takto chápem katolicitu. Kto na ňu zabúda a venuje sa iba nejakej časti a na ostatné sa vykašle, to je sektár. Jeho ponuka je pár črepín z puknutej vázy kresťanstva. Duchovný život sa takto skomplikuje. Iba málokto sa dostane ku kráľovskému nadhľadu. Iba niektoré osobnosti zostanú bez úrazu po tanci medzi črepinami.

Podchladenie nelásky v chráme

V katedrále niekto zabudol zavrieť hlavné dvere. Hoci tam bolo príjemne temperované podlahové kúrenie z vonku išiel nepríjemný studený vzduch. Tá zima zvonku symbolizuje ducha sveta, ducha hriechu, ducha sebeckej lásky, ktorá sa dostáva do nášho chrámu. Či neviete, že sme Boží chrám ? Pýta sa sv. Pavol a v chráme máme povinnosť udržovať poriadok , chváliť Boha, počúvať múdrosť, zachovávať úctu, čistotu i teplo. Každá neláska je podchladenie. Je to ten nepríjemný studený prúd, čo chce z nášho chrámu vytisnúť príjemné teplo. Občas je dobré i vyvetrať na to je ten chlad, dobrý. Len treba vedieť, kedy zatvoriť, aby sme v cirkvi v rodine, vo vzťahoch, úplne nepremrzli.

Liečba tela a liečba ducha.

Šíria sa rôzne predsudky. Jeden z nich je, že je to za trest, byť kňazom v nemocnici. Pre niekoho možno aj, a pre iného skôr za odmenu. Veď oveľa viac chorí sú vonku, mimo nemocnice. Tu v špitáli sú ľudia skrotnutí a potrebujú modlitbu i Boha . Vonku sú tí tzv. telesne zdraví, ale majú vnútorné choroby. Napr. ateistický nádor na mozgu, žiarlivosťou napadnuté srdce, krv plnú tukov z dajakej nemiernosti. Niekto rieši rakovinu hrdla a iný nezmyselnosť svojho bytia. Niekto má dekubity lebo musí dlho ležať a inému už hnijú preležaniny v zabíjaní času. Liečiť iných je šľachetná práca. Liečba tela sa týka iba časnosti, ale liečba ducha večnosti. Je sto krát dôležitejšie. Možno som aj málo povedal.

Osvedčená prax, ale moderným jazykom.

Spirituálna chirurgia je exorcizmus. Kardiognostická diagnostika je tá správna duchovná rada. Hĺbková detoxikácia je dobrá sv.spoveď. Anamnéza je umenie výtiahnuť to podstatné z mnohých rečí. Hermeneutická exegéza je aktuálny výklad starobylých textov. Logoterapeutická indikácia je nájsťzmysel niečomu, čoho zmysel sme dosiaľ nechápali. Trefná kázeň je tak niečo úžasné, ako dať po dlhom zápase výťazný basketbalový kôš. Intepersonálna intervencia je taktné napomenutie. Vysokovibračná indícia ako tušenie niečoho utajeného. Metapsychológia je moderné pomenovanie teológie. Morálka sa bude volať raz etikoterapia. Vnuknutie strážneho anjela dnes voláme presná intuícia. Najvyššia forma komunikácie medzi ľuďmi je etika.
To pre toho, kto by mal komplexy, že vraj tomu, čo sa v Cirkvi venujeme je stredovek. Ponor do živej viery a tradície, čo ju zvonku chráni je stále čosi nové. To čo sa povrchným občanom zdá ako starožitnosť v sebe obsahuje supermoderná budúcnosť. Volá sa to aj večný život. Alebo aj práca s tajomstvom.

Hľadá sa dobrý človek

„Milosť predpokladá prirodzenosť.“ Je to starobylá zásada , dobrá a pravdivá dogma katolíckej viery. Čiže ten nadprirodzený nebeský život, ktorý spôsobujú sviatosti je dôstojné a správne dať tam, kde je niekto ľudský pripravený. Dostať sviatosti a veľa milostí dnes nie je náš problém. Máme toho viac než dosť. Nedostatkovým tovarom sa stáva ľudskosť, prirodzenosť a normálnosť. Kto si to zachová a pestuje, má čosi vzácne. A ak sa toho dotkne cez sviatosti Božia milosť, tak to bude krásne. Rôzne svätuškárske nepodarky, ktoré nechcú ani v zberných surovinách, sú tam, kde nie je normálny prirodzený základ. To potom bude vhodné iba ako číslo do nebeského cirkusu. Kto buduje svätosť a nerozvíja súčasne poctivú ľudskosť môže skončiť tragicky neslávne.

Herecká dokonalosť

Ošklivosť Cirkvi môže byť v tom, že máme prípravu na sviatosti, ale iba intelektuálnu. Naučiť sa nejaké formulky z katechizmu a odpapagájovať ich. Kto je dobrý papagáj, ten je aj dobre „pripravený“ prijať napr. sviatosť birmovania, či manželstva? A kto odpovedať nevie, je akože hlúpy a nepripravený? Po čase však zistíme, že intelektuálne na jednotku odpovedal možno aj neskorší zradca a poslabšie vedomosti mal ten, kto pri prenasledovaní Cirkvi sa zachoval charakterne. Budíček, bratia. Pekne odrecitovať to vedia najmä herci alebo počítačové stroje. Musíme si dať pozor a nemali by sme sa povyšovať na toho, kto nevie katechizmus naspamäť. Možno má iné kvality. Mučeníci v staroveku mnohé nevedeli a sú v nebi.

Prečo krstíte deti?

Pri návšteve traumatológie mi ktosi na izbe šplechol do očí: „Vy katolíci krstíte malé deti! Nanucujete tak svoju vieru ešte tomu, kto sa nedokáže brániť. To v našom zbore krstíme iba dospelých. Najprv treba uveriť, až potom treba pokrstiť.“ Zamyslel som sa. Nevedel som, čo na to povedať. Premýšľal som o tom. A asi na druhý deň som išiel znova na tú izbu a takto som ho poučil: „My krstíme, lebo taká je naša tradícia. Aj malé deti, ak si to želajú ich rodičia – katolíci, alebo niekto z príbuzných a rodičia nie sú proti. Je to iba pozvánka byť katolík. Nie rozkaz. A nikto nevie, či sa dieťa dožije dospelosti. A to má odísť nepokrstené? To by bola ale opovážlivá vizitka jeho rodičov, však?!“ Podobná chyba by bola nechať prirodzenosť dieťaťa neobmytú.

Cirkevníčenie? Jááj, cirkev ničenie…

„Je absolútne dôležité stať sa človekom.“ To je jedna z periel Benedikta XVI. Stať sa najskôr dobrým človekom je fakt zásadné. Strašné problémy svojmu okoliu robia namyslení „svätci“. Ich neľudská svätosť je žihadlo, tzv. osteň, ktorým zraňujú iných. Antikristovský a asi najhorší nepodarok, ktorý spôsobuje odpor voči Cirkvi a veľa trpkosti vo vzťahoch vnútri. Je to gýč, ktorý sa drzo tvári, že je to umelecké dielo. Ak sa niekto takto postihnutý dostane do čela, tie tlaky vydržia iba pokorní. Ostatní normálni sa urazia a založia si novú cirkvičku. Budú ponúkať novú črepinu. Začnú tak nevedome s ohlasovaním evanjelia cirkevníčiť, čiže cirkev ničiť. Za ich odpad raz však bude zodpovedať aj ten, kto ich svojou pýchou pohoršil.

Antikrist je neľudský Kristus

Sv.Ján apoštol definuje antikrista ako toho, kto neuznáva, že Ježiš prišiel v ľudskom tele. Hlbšie pochopené a pretlmočené do jazyka našej doby je to ohlasovanie Krista ale bez normálnosti a vyzretej ľudskosti. Neľudský kristus je Antikrist. Podobný extrém je prílišná až zmäkčilá ľudskosť. Stretol som sa s ním vo viacerých podobách aj uprostred cirkevného diania. Môžem iba dosvedčiť, že je to zropušená obluda. Žaba na prameni.
Nepríťažlivá a iných odpudzujúca. Za veľkou prácou vykonanou navonok ukrýva obrovské lajdáctvo pri vnútornej práci. Zanedbanie mystiky života. Podstaty. Je to ponuka očistcového provizória, čiže malého pekla, ktoré sa raz skončí.

O biskupovi

Biskup, podľa sv. Pavla má byť nie pijan a bitkár. Čo je povedané tak starodávnym jazykom. Do modernej reči by sa to malo asi lepšie preložiť, že nemá byť opitý nikým a ničím, ani sám sebou, ani mocou, ani predsudkami. Má mať triezvy pohľad na svet i na Cirkev. A že nemá byť bitkárom, znamená, že nemá vyvolávať konflikty. Benedikt XVI. v knihe Svetlo sveta trefne uvádza, že by mu nemala chýbať predovšetkým odvaha a schopnosť vytvárať tím božej rodiny okolo seba.
Pred rokom sme odprevadili na večnosť o. biskupa Rudolfa Baláža. Vysvätil nás ako prvých v 1990 r. z tých vyše dvesto kňazov za 2O.rokov. Páčila sa mi na ňom, a nielen mne, jeho razantnosť, lat. fortitudo. Vzbudzoval rešpekt ako poriadny chlap. Mal v sebe čosi z radikality a jednoznačnosti sv. Jána Krstiteľa a starostlivosti sv. Karola Boromejského. Veľký budovateľ a bojovník. Jeho obrovské pracovné nasadenie a cirkevná horlivosť boli nadpriemerné. V mnohom bol kňazom dobrým príkladom. Medzi slovenskými biskupmi mal asi najväčšiu odvahu.
managerské talenty i skalopevné sebavedomie. Za mnohé sme mu vďační. Keď kázal k veci, Slovensko nespalo. Pobitú diecézu navonok pozdvihol a obnovil. Raz som mu povedal, že v duchu mu boskávam prsteň za to, kde ma ako svojho kňaza umiestnil. Malo to koncepciu a bolo to podľa Božej vôle. Tú nám treba hľadať ako prioritu.
O ňu som sa veľmi vážne modlil a snažil, a bol to on, kto mi asi najviac v kňazskej službe pomohol a asi aj poranil. Aj to asi patrí k veci. Bola to veľká škola.

O titulíkoch a tituloch

Tituly, pečate moci tohto sveta sú potrebné ku tomu, aby sa človek stal účastným inštitúcií a ich pôsobenia. Dá sa tak do nich zaradiť a slúžiť ľuďom. Kto má tento úmysel, je to v poriadku a v súlade s dobrými mravmi. Ako všetko, aj toto sa dá zneužiť. Titulmi a mocou sa dá opiť. Vtedy už začína nemorálnosť. A niekomu sa môže stať, že sebaoslave prepadne, tak ako alkoholik. Nadbytočné tituly mu vykŕmia ego tak, ako vypasený pupkáč má desiatky centimetrov nadbytočnej slaniny pod košeľou. A ten človek sa stáva problémom aj pre iných. Sám je sprznený a przní aj študentov. A čím viac nadbytočných titulov si prisvojil, tým na bezvýznamnejších prácach v nebeskej spoločnosti sa podieľa. Robí sa potom dôležitý. Strápňuje sa, lebo má komplexy nedôležitosti. Tu sme len krátko.

O komplexe nedôležitosti

Doslova pchaním sa tam, kde to páchne, kde nepatria, spojením sa mocou, ktorá im neprináleží, sa človek postupne stáva nadčlovekom. A jeho pýcha sa bude prejavovať v takej neľudskosti, aká veľká bola jeho rozdrapenosť v duchu. Evanjelium nám odporúča chudobu v duchu, čiže pokoru. Svet ten ponúka nafúknuté falošné sebavedomie. Takýto zúfalci sú potom ješitní, robia sa dôležití. Prečo? Lebo prežívajú hrozne boľavé komplexy nedôležitosti. Tie sú vo vnútri tým silnejšie, čím sú navonok viac akože dôležitejšími. Aj toto je tzv. „inteligentný“ nihilizmus a opak bratstva.

Hrôzy nadváhy alebo neprizabiješ ani sám seba.

Žijeme v takom blahobyte, o akom sa našim predkom ani nesnívalo. Taká ponuka áut, elektroniky, šiat, cédečiek, kníh, topánok, jedál. Avšak vzduch je infikovaný túžbami stále sa čímsi kŕmiť, až prekrmovať. Je to zloduch konzumizmu. A my dýchame tento nemiernosťou zatoxikovaný vzduch našich miest. Nemôžeme ho nedýchať. Občas ideme do hôr, aby sme si oddýchli a nadýchali sa čerstvého vzduchu, v ktorom nie je toľko nemiernínu a pažravínu ako tam, kde žijú svetskí ľudia. Treba nám týždenne aspoň dva očistné dni, kedy jeme iba minimum. Lebo inak nám hrozí tuková rozdrapenosť. A s nadváhou prichádzajú aj ďalšie problémy. Napr. škaredenie. Aj estetika káže mierniť sa a telo veľa nenafukovať, ako keby malo o chvíľu explodovať. Treba kupovať iné šaty. Viac sa človek potí. Pot smrdí. Je unavený. Stále by nadbytočne spal. Nadváhu treba stále nosiť so sebou. Sú s ňou problémy pri dvíhaní, ak je človek v nemocnici či ako starší nevládny doma. Trpia kĺby, srdce, pečeň, obličky. Stráca sa zdravé sebavedomie. Dáva sa tým zlý signál pre okolie, že viac prijímame ako dávame, čiže že sme sebci. U nás kňazov je to aj hanba. Bachráč, ktorý otŕča všetkým svoj pomník nad padlým hrdinom na ukážku, iba prezentuje svoju neinteligenciu dlhodobé až trestuhodné nestaranie sa o seba samého.

Z posledného miesta

Niekto má tituly, vedie prednášku a ukazuje, aký je vedomosťami našprtaný. Ako je nad inými a ako poslucháči sú pod ním. Ťahalo ma to celý život radšej medzi tých žiakov, poslucháčov, sluhov. Lebo viem a som si viac ako istý, že sa to raz otočí. A poslední budú prví. Všimol som si, že ten, kto si niečo odžil a čo po prednáške dá jednu trefnú otázku alebo vtipne zdiagnostikuje tému je oveľa ďalej než ten, kto nás dlho poučoval iba naštudovaným, čiže odkukaním niečoho, čo zažil iný.

Kto je kráľ a kto blázon?

My muži máme v sebe tendenciu byť v niečom prví. Preto tá súťaživosť, snaha o predbiehanie sa, naháňanie sa za bodmi. Satan nás však klame, že byť kráľom je mať pozemky, peniaze, vládu nad osudmi iných, veľa žien, vojsko. To je iba vonkajšia pýcha. Pokora učí, že byť kráľom je ovládať poddaných svojho tela, napr. úst, brucha, túžby vynikať či pohlavného orgánu. Riadiť vlastnosti svojej duše, žiť svoj osobný príbeh, nebáť sa ako sraľko života, zakusovať radosť z tajomstiev prírody, , mať mnoho dobrých skutkov, lásku a pokoj v srdci. Čiže robiť poriadne mystiku. Teda vedieť niečo o spirituálnom kapitále. Tí, čo majú toho veľa vonku, predstierajú, že sú králi, sú iba veľkí blázni. A tí, čo im to závidia, lebo nemajú ani vonku ani vnútri sú blázni zatiaľ malí.
Príbuzní, niekedy horšie na tom než pacienti
Prídu nahlásiť ku nám do kaplnky chorého jeho príbuzní. Ako dnes. Buď je to manželka, dcéra, sestra, brat… Chvíľu ich počúvam. Keď porovnám ich stav oproti samému pacientovi, tak je ich stav po psychickej stránke oveľa horší, než pacientov. Aj po fyzickej stránke. Neraz sú to slzy a strach. Nenájdu vo mne plačka, čo s nimi budem lamentovať, ale mužne ich vyzývam k reálnemu postoju k veci. Ak vnímajú tak k duchovnému pohľadu. A tých najzrelších aj k duchovnému boju. Sebaľútosť, nedôstojné mraučanie a zbabelé jajkanie ponechávam pohanom a iným sociálnym služobníkom.

Na úteku pred tichom

Táto civilizácia, to sú ľudia na úteku. Nemocnica je miesto, v ktorom sú pacienti donútení okolnosťami sa spomaliť. Zdravotníci sú nútení sa niekedy zrýchliť. Systém ich núti podávať výkony. Stačilo by napr. prijať na oddelenia viac personálu. Na to však treba nejakú miliardu, ktorú potrebujeme radšej kdesi vytunelovať a použiť napr. na úplne zbytočné bilbordy. Nemocničné fofry sú nasadením sa za vec. Veď ide o život. A to treba oceniť. Najmä vtedy, ak každá sekunda je vzácna. Ale to nie je vždy. Pre ostatných by bol potrebný kľud v pohyboch aj reči. A ten má málokto. Kaplnka je tu na to, aby sme sa tu stíšili. Poďakovali, vpustili do seba Božiu lásku. A potom s láskou sa starali o chorých. Nepokojom im ublížime. A na seba prezrádzame, že duchovne spíme, ak pobehujeme bezducho hore-dole. Niektorí pacienti majú až príliš telesného pokoja, lebo celý deň ležia. Majú však niektorí nepokoj vo vnútri. Ak nevedia trpieť, vydávajú hlasné zvuky. Ak nevedia čo zo sebou, preháňajú personál. Jeho trápením sa asi nachvíľu zbavujú svojich múk. Nenaučili sa trpieť.
Tí, ktorí trpia s Kristom vedia byť nenápadní a ticho.

Dva druhy pokánia.

Jeden z posledných prejavov kardinála Špidlíka bol o dvoch druhoch pokánia.:
1. Metanoia
2. Penthés
Pokánie prvé je obrátenie sa v konkrétnom čase, skutok pokánia napr. pri sv. spovedi. Pokánie druhé je celoživotné. Je to dlhoročné hľadanie a plnenie Božej vôle a postupné opúšťanie všetkého zbytočného, čo nás duchovne zaťažuje. To prvé je pre amatérov, to druhé pre profesionálov. Pri začiatku každej sv. omši je úkon kajúcnosti. Aj tu sa deje čosi, čo pri spovedi. Aj toto je jedna z foriem pokánia, ak sa mechanicky neodflákne. Aj takto sa dánaše vnútro detoxikovať od tzv. hriešikov. Duchovne dozretí ľudia už primitívne páchanie hriechov ku potešeniu sa zo života nepotrebujú.

Rozkošný santa kontra zdravo prísny muž

Santa Klaus, alebo Sv. Mikuláš. Môžeme si vybrať, ktorého z nich budeme nasledovať ako mužský vzor. I keď sa hovorí, že poriadny chlap a dobrý otec nemusí nosiť darčeky, ale nech donesie rodine dar najpotrebnejší a to sám seba, predsa otec rodiny, či biskup ako otec diecézy, by mal obdarovať svoje deti či veriacich dobrými darmi, ako to robil sv. biskup Mikuláš. Iný vzor, muž bez zdravej prísnosti, Santa Claus, sa špecializuje na vonkajšiu i vnútornú obezitu. Rozmaznáva detičky zbytočnými darčekmi, od ktorých tučnejú, dáva prihlúpe otázky, jeho dobrota je teatrálna, chovanie šašovské, duchovne je mimo a sexuálne úchyl. Keďže plakať nad svojimi biedami nevie, radšej sa stále iba usmieva. A keď mu kútiky začnú padať, tak to okamžite doladí novým poldecákom. „Úžasný vzor“ pre pomýlených a nedozretých mužov, čo obdarúvajú ženy falošnými objatiami, infantilov rôznymi plieškami ako vyznamenaniami a deti doslova daromnicami, ktoré im už vypadávajú z plnej skrine.
Veľmi je dobre, že tieto dva protiklady máme navonok v Cirkvi i vo svete. Iba slepý by si nevšimol tie podstatné rozdiely u normálneho muža a u trápneho pupušbugriša.
Ak muž žije duchovne, premení sa tak na normálneho a potom na dôstojného až na svätého. Ak miluje nie Boha, ale svet, premení sa na šaša. A neskôr na starého blázna.

Vitajte medzi miliardármi.

Rozmýšľame vraj iba 5 percentami svojej kapacity a asi iba v jednej polovici mozgu. Osprostení vonkajším svetom si uvedomujeme iba moc peňazí. To, že máš normálnu pamäť je obrazne povedané iná miliarda. Alebo ak máš prácu čo ťa baví a je iným prospešná, to je tiež miliarda. Ak máš niekoho rád a on, ona teba, miliarda ďalšia. Ak máš oči a vidíš, či to nie je hodnota väčšia než miliarda? Alebo že počuješ, chodíš, cítiš, že ti chutí jesť, že normálne spíš… Ak si dostal slušných rodičov. Alebo že tvoj život má zmysel. Že máš zdravý úsudok. Dobrého priateľa. Milú kolegyňu. Kresťansko katolícku vieru. Zdravé dieťa vedľa seba. Či to duchovné večné dieťa v sebe. Iba veľký hlupák berie tieto veci ako samozrejmosť a neuvedomuje si, že každá z nich má hodnotu, obrazne povedané miliardy. Ba aj väčšiu. Chcieť plniť Božiu vôľu a snažiť sa o svätosť je bilión. Nejaká dvojmiliónová hypotéka vo finančnom svete je drobnosťou oproti spomenutému sociálnemu, intelektuálnemu, emocionálnemu, kultúrnemu a spirituálnemu kapitálu. To, že nám to doma, v kostole či v škole nepripomenuli svedčí o tom, že sme ale poriadne dorichtovaní falošným bohom – peniazmi. Asi aj kvalitne pookrádaní vo vnútri.

(viac…)

Spirituálna diagnostika

Spirituálna diagnostika

 

 

Seznam dogmat katolické církve

Věděli jste, že existuje 255 neomylně vyhlášených dogmat víry? Většina lidí si není vědoma obrovského množství dogmat. V době, ve které žijeme, kde je pravda pod útokem, je dobré si připomenout pravdu, která je vlastní katolické církvi.

Boha, našeho Stvořitele a Pána, lze s jistotou poznat přirozeným světlem rozumu ze stvořených věcí.
Boží existence není pouze předmětem přirozeného racionálního poznání, ale také předmětem nadpřirozené víry.
Boží přirozenost je pro lidi nepochopitelná.
Požehnaní v nebi mají bezprostřední intuitivní znalost Božské esence.
Bezprostřední vize Boha přesahuje přirozenou sílu poznání lidské duše, a je proto nadpřirozená.
Duše, pro Bezprostřední vidění Boha, vyžaduje světlo slávy.
Boží esence je také nepochopitelná pro blažené v nebi.
Božské vlastnosti jsou skutečně totožné mezi sebou as Božskou esencí.
Bůh je naprosto dokonalý.
Bůh je vlastně nekonečný v každé dokonalosti.
Bůh je naprosto jednoduchý.
Je jen jeden Bůh.
Jediný Bůh je v ontologickém smyslu Pravý Bůh.
Bůh má nekonečnou schopnost poznání.
Bůh je absolutní Pravdivost.
Bůh je naprosto věrný.
Bůh je absolutní ontologická dobrota sama o sobě a ve vztahu k druhým.
Bůh je absolutní morální dobrota nebo svatost.
Bůh je absolutní laskavost.
Bůh je absolutně neměnný.
Bůh je věčný.
Bůh je nesmírný nebo absolutně nezměrný.
Bůh je přítomen všude ve stvořeném prostoru.
Boží poznání je nekonečné.
Bůh ví, co všechno je možné pouze znalostí prosté inteligence ( scientia simplicis intelligentiae ).
Bůh zná všechny skutečné věci v minulosti, přítomnosti a budoucnosti ( Scientia visionis ).
Znalostí vidění ( scientia visionis ) Bůh také předvídá svobodné činy rozumných tvorů s neomylnou jistotou.
Boží vůle je nekonečná.
Bůh se nutně miluje, ale miluje a chce tvoření mimobožských věcí, na druhé straně se svobodou.
Bůh je všemohoucí.
Bůh je Pánem nebes a země.
Bůh je nekonečně spravedlivý.
Bůh je nekonečně milosrdný.
V Bohu jsou tři osoby, Otec, Syn a Duch Svatý. Každá ze tří osob vlastní jednu (číselnou) Božskou podstatu.
V Bohu existují dvě vnitřní božská procesí.
Božské osoby, nikoli Božská přirozenost, jsou předmětem vnitřních božských průvodů (v aktivním i pasivním smyslu).
Druhá božská osoba vychází z první božské osoby generací, a proto je s ní spřízněna jako Syn s Otcem.
Duch Svatý vychází z Otce a ze Syna jako z jediného principu skrze jedinou inspiraci.
Duch Svatý nepostupuje skrze generování, ale skrze vnuknutí.
Vztahy v Bohu jsou skutečně totožné s Božskou přirozeností.
Tři božské osoby jsou jedna v druhé.
Všechny doplňkové aktivity Boží jsou společné všem třem osobám.
Vše, co existuje mimo Boha, bylo v celé své podstatě vytvořeno z ničeho Bohem.
Bůh byl pohnut svou dobrotou, aby stvořil svět.
Svět byl stvořen pro oslavu Boha.
Tři Božské Osoby jsou jediným společným Principem Stvoření.
Bůh stvořil svět osvobozený od vnějšího nutkání a vnitřní nutnosti.
Bůh stvořil dobrý svět.
Svět měl počátek v čase.
Bůh jediný stvořil svět.
Bůh udržuje všechny stvořené věci v existenci.
Bůh prostřednictvím své prozřetelnosti chrání a vede vše, co stvořil.
První člověk byl stvořen Bohem.
Člověk se skládá ze dvou základních částí – hmotného těla a duchovní duše.
Rozumná duše je sama o sobě základní formou těla.
Každá lidská bytost má individuální duši.
Bůh dal člověku nadpřirozený osud.
Naši první rodiče byli před pádem obdařeni posvěcující milostí.
Byli také obdařeni donum immortalitatis , tj. darem tělesné nesmrtelnosti.
Naši první rodiče v ráji těžce zhřešili porušením Božího zkušebního přikázání.
Skrze hřích naši prarodiče ztratili posvěcující milost a vyvolali Boží hněv a rozhořčení.
Naši první rodiče se stali předmětem smrti a nadvlády ďábla.
Adamův hřích se přenáší na jeho potomstvo nikoli napodobováním, ale sestupem.
Dědičný hřích se přenáší přirozeným pokolením.
Ve stavu prvotního hříchu je člověk zbaven milosti posvěcující a všeho, co z toho vyplývá, i nadpřirozených darů integrity.
Duše, které odejdou z tohoto života ve stavu prvotního hříchu, jsou vyloučeny z blažené vize Boha.
Na počátku času Bůh stvořil duchovní esence (anděly) z ničeho.
Povaha andělů je duchovní.
Vedlejším úkolem dobrých andělů je ochrana lidí a péče o jejich spásu.
Ďábel má určitou nadvládu nad lidstvem z důvodu Adamova hříchu.
Ježíš Kristus je Pravý Bůh a Pravý Syn Boží.
Kristus přijal skutečné tělo, ne tělo zdánlivé.
Kristus přijal nejen tělo, ale také rozumnou duši.
Kristus byl skutečně stvořen a narozen z dcery Adama, Panny Marie.
Božská a lidská přirozenost jsou hypostaticky sjednoceny v Kristu, tedy spojeny jedna s druhou v jednu osobu.
Vtělený Kristus je jediná, tedy jediná osoba. Je Bohem i člověkem zároveň.
Bůh-Logos je spojen s tělem vnitřním, fyzickým nebo podstatným sjednocením. Kristus není nositelem Boha, ale je skutečně Bohem.
Lidské a božské činnosti, které Kristus předpověděl ve Svatém Písmu a v Otcích, nemohou být rozděleny mezi dvě osoby nebo hypostáze, Člověk-Kristus a Bůh-Logos, ale musí být připsány jedinému Kristu, Logos se stane Tělem. Je to Božský Logos, který trpěl v těle, byl ukřižován, zemřel a vstal z mrtvých.
Svatá Panna je Matkou Boží, protože skutečně nesla Boha – Logo se stalo tělem.
V hypostatickém sjednocení každá ze dvou Kristových přirozeností pokračuje nepoškozená, netransformovaná a nesmíšená s tou druhou.
Každá ze dvou přirozeností v Kristu má svou vlastní přirozenou vůli a svůj vlastní přirozený způsob působení.
Hypostatické spojení Kristovy lidské přirozenosti s Božským Logosem se uskutečnilo v okamžiku početí.
Hypostatická unie nikdy nepřestane.
Hypostatická jednota byla způsobena třemi božskými osobami jednajícími společně.
Stala se pouze Druhá Božská Osoba
Nejen jako Bůh, ale také jako člověk je Ježíš Kristus přirozeným Božím Synem.
Bohočlověk Ježíš Kristus má být uctíván jediným způsobem uctívání, absolutním uctíváním Latrie, které náleží pouze Bohu.
Kristovy božské a lidské vlastnosti a činnosti mají být založeny na jediném vtěleném Slově.
Kristus byl osvobozen ode všeho hříchu, od prvotního hříchu i od každého osobního hříchu.
Kristova lidská přirozenost byla ucházející (schopná senzace a utrpení).
Syn Boží se stal člověkem, aby vykoupil lidi.
Padlý člověk se nemůže vykoupit.
Bohočlověk Ježíš Kristus je velekněz.
Kristus se obětoval na kříži jako pravá a náležitá oběť.
Kristus nás svou obětí na kříži vykoupil a smířil s Bohem.
Kristus nezemřel jen za předurčené.
Kristovo usmíření se nevztahuje na padlé anděly.
Kristus si svým utrpením a smrtí zasloužil odměnu od Boha.
Po Jeho smrti sestoupila Kristova duše, která byla oddělena od Jeho Těla, do podsvětí.
Třetího dne po své smrti Kristus slavně vstal z mrtvých.
Kristus vstoupil tělem a duší do nebe a sedí po pravici Otce.
Maria je skutečně Matkou Boží.
Maria byla počata bez poskvrny prvotního hříchu.
Maria počatá z Ducha Svatého bez součinnosti člověka.
Maria porodila svého Syna bez jakéhokoli porušení její panenské ryzosti.
Také po narození Ježíše zůstala Marie Pannou.
Maria byla Pannou před, během a po narození Ježíše Krista.
Marie byla vzata tělem i duší do nebe.
Dochází k nadpřirozenému Božímu zásahu do schopností duše, který předchází svobodnému jednání vůle.
Ve schopnostech duše existuje nadpřirozený vliv Boha, který se časově shoduje se svobodnou vůlí člověka.
Pro každý spásný akt je naprosto nezbytná vnitřní nadpřirozená Boží milost ( gratia elevans ).
Vnitřní nadpřirozená milost je naprosto nezbytná pro počátek víry a spásy.
Bez zvláštní Boží pomoci nemohou ospravedlnění vytrvat až do konce v ospravedlnění.
Ospravedlněný člověk se nemůže po celý svůj život vyhýbat všem hříchům, dokonce ani všedním, bez zvláštní výsady Boží milosti.
I v padlém stavu může člověk díky své přirozené intelektuální síle poznávat náboženské a mravní pravdy.
Pro provedení morálně dobrého jednání není zapotřebí posvěcující milost.
Ve stavu padlé přirozenosti je pro člověka bez nadpřirozeného zjevení morálně nemožné poznat snadno, s naprostou jistotou a bez příměsí omylů všechny náboženské a mravní pravdy přirozeného řádu.
Milost nelze zasloužit přírodními pracemi ani de condigno, ani de congruo .
Bůh dává veškerou spravedlivou dostatečnou milost ( gratia proxime vel remote sufficiens ) pro dodržování Božích přikázání.
Bůh svým věčným rozhodnutím vůle předurčil určité lidi k věčnému požehnání.
Bůh svým věčným rozhodnutím své vůle předurčuje určité lidi kvůli jejich předvídaným hříchům k věčnému zavržení.
Lidská vůle zůstává svobodná pod vlivem účinné milosti, které nelze odolat.
Existuje milost, která je skutečně dostatečná, a přesto zůstává neúčinná ( gratia vere et mere sufficiens ).
Hříšník se může a musí připravit pomocí skutečné milosti na přijetí milosti, kterou je ospravedlněn.
Ospravedlnění dospělého není možné bez víry.
Kromě víry musí být přítomny další akty dispozice.
Posvěcující milost posvěcuje duši.
Posvěcující milost činí ze spravedlivého Božího přítele.
Posvěcující milost činí ze spravedlivého člověka Boží dítě a dává mu nárok na dědictví nebes.
Tři božské neboli teologické ctnosti víry, naděje a lásky jsou naplněny posvěcující milostí.
Bez zvláštního Božího zjevení nemůže nikdo s jistotou víry vědět, zda je ve stavu milosti.
Míra ospravedlňující milosti není u všech spravedlivých stejná.
Milost lze zvýšit dobrými skutky.
Milost, kterou jsme ospravedlněni, může být ztracena a je ztracena každým těžkým [smrtelným, vážným] hříchem.
Ospravedlněný člověk svými dobrými skutky skutečně získává nárok na nadpřirozenou odměnu od Boha.
Spravedlivý člověk si zasluhuje každým dobrým skutkem vzrůst posvěcující milosti, věčný život (pokud zemře ve stavu milosti) a vzrůst nebeské slávy.
Církev byla založena Bohočlověkem Ježíšem Kristem.
Náš Vykupitel sám zachovává božskou mocí jím založenou společnost, církev.
Kristus je Božský Vykupitel Svého Těla, Církve.
Kristus založil Církev, aby pokračovala ve svém díle vykoupení po všechny časy.
Kristus dal své církvi hierarchickou ústavu.
Síly udělené apoštolům sestoupily na biskupy.
Kristus ustanovil apoštola Petra prvním ze všech apoštolů a viditelnou hlavou celé církve tím, že ho bezprostředně a osobně ustanovil do primátu jurisdikce.
Podle Kristova nařízení má mít Petr nástupce ve svém primátu nad celou církví a na věky.
Nástupci Petra v primátu jsou biskupové Říma.
Papež má plnou a nejvyšší jurisdikci nad celou církví, nejen ve věcech víry a morálky, ale také v církevní kázni a ve vládě církve.
Papež je neomylný, když mluví ex cathedra.
Na základě Božího práva mají biskupové řádnou vládu nad svými diecézemi.
Kristus je hlavou církve.
V konečném rozhodnutí o naukách týkajících se víry a morálky je církev neomylná.
Primárním předmětem neomylnosti jsou formálně zjevené pravdy křesťanské nauky týkající se víry a morálky.
Úplnost biskupů je neomylná, když oni, ať už shromážděni ve všeobecné radě, nebo rozptýleni po zemi, navrhují učení víry nebo morálky jako učení, které by měli držet všichni věřící.
Církev založená Kristem je jedinečná a jediná.
Církev založená Kristem je svatá.
Církev založená Kristem je katolická.
Církev založená Kristem je apoštolská.
Členství v Církvi je nezbytné pro všechny lidi pro spasení.
Je přípustné a užitečné uctívat Svaté v nebi a dovolávat se jejich přímluv.
Uctívání ostatků Svatých je přípustné a výnosné.
Je přípustné a ziskové uctívat obrazy Svatých.
Živí věřící mohou přijít na pomoc Duším v očistci svými přímluvami (volebními právy).
Svátosti Nové smlouvy obsahují milost, kterou znamenají, a udělují ji těm, kdo tomu nebrání.
Svátosti působí ex opere operato (prostě tím, že jsou vykonány).
Všechny svátosti Nové smlouvy udělují posvěcující milost příjemcům.
Tři svátosti, křest, biřmování a svěcení, vtiskují charakter, tedy nesmazatelný duchovní znak, a proto se nemohou opakovat.
Svátostný charakter je duchovní znamení vtisknuté do duše.
Svátostný charakter trvá minimálně do smrti svého nositele.
Všechny svátosti Nové smlouvy byly ustanoveny Ježíšem Kristem.
Existuje sedm svátostí Nového zákona.
Svátosti Nové smlouvy jsou nezbytné pro spásu lidstva.
Pro platné udílení svátostí je nutné, aby vysluhovatel vykonal svátostné znamení správným způsobem.
Služebník musí mít dále úmysl alespoň dělat to, co dělá církev.
U dospělých příjemců je morální způsobilost nezbytná pro důstojné nebo plodné přijímání svátostí.
Křest je pravá svátost ustanovená Ježíšem Kristem.
Materia remota svátosti křtu je pravá a přirozená voda.
Křest uděluje milost ospravedlnění.
Křest způsobuje odpuštění všech trestů za hřích, věčných i časných.
Pokud je Eva nedůstojně přijata, vtiskne platný křest do duše přijímajícího nesmazatelný duchovní znak, křestní charakter, a proto svátost nemůže být opakována.
Křest vodou ( Baptismus fluminis ) je od hlásání evangelia nezbytný pro všechny lidi bez výjimky ke spáse.
Křest může platně udělit kdokoli.
Křest může přijmout každá osoba v pocestném stavu, která ještě není pokřtěna.
Křest malých dětí je platný a povolený.
Biřmování je pravá svátost správně tzv.
Biřmování vtiskuje duši nesmazatelnou duchovní stopu, a proto se nemůže opakovat.
Řádným ministrem biřmování je pouze biskup.
Tělo a Krev Ježíše Krista jsou skutečně, skutečně a podstatně přítomny v eucharistii.
Kristus se stává přítomným ve svátosti oltářní tím, že se celá podstata chleba promění ve své Tělo a celá podstata vína ve svou krev.
Náhody chleba a vína pokračují i po změně podstaty.
Tělo a Krev Kristova spolu s Jeho Duší a Jeho Božstvím, a tedy Celý Kristus jsou skutečně přítomny v eucharistii.
Celý Kristus je přítomen pod každým ze dvou Druhů.
Když je kterýkoli zasvěcený druh rozdělen, je celý Kristus přítomen v každé části druhu.
Po dokončení zasvěcení jsou tělo a krev trvale přítomny v eucharistii.
Uctívání adorace (latria) musí být udělováno Kristu přítomnému v eucharistii.
Eucharistie je pravá svátost ustanovená Kristem.
Záležitostí pro dovršení eucharistie je chléb a víno.
U dětí před věkem rozumu není přijímání eucharistie ke spáse nutné.
Přijímání ve dvou formách není nutné pro žádného jednotlivého člena věřících, ať už z důvodu Božího přikázání, ani jako prostředek spásy.
Konsekrační moc má pouze platně vysvěcený kněz.
Svátost eucharistie může platně přijmout každý pokřtěný v pocestném stavu, včetně malých dětí.
K důstojnému přijímání eucharistie je nutný stav milosti i řádné a zbožné naladění.
Mše svatá je pravá a náležitá oběť.
V mši svaté se zpřítomňuje Kristova oběť na kříži, slaví se její památka a uplatňuje se její spásná síla.
V oběti mše a v oběti kříže jsou obětní dar a primární obětní kněz totožné; liší se pouze povaha a způsob nabídky.
Mše svatá není jen obětí chvály a díkůvzdání, ale také obětí odčinění a prosby.
Církev přijala od Krista moc odpouštět hříchy spáchané po křtu.
Rozhřešením církve jsou hříchy skutečně a okamžitě odpuštěny.
Moc církve odpouštět hříchy se vztahuje na všechny hříchy bez výjimky.
Uplatňování pravomoci církve odpouštět hříchy je soudním aktem.
Odpuštění hříchů, ke kterému dochází v Tribunálu pokání, je pravou a vlastní svátostí, která se liší od svátosti křtu.
Mimosvátostné ospravedlnění je uskutečněno dokonalým zármutkem pouze tehdy, je-li spojeno s touhou po svátosti ( votum sacramenti ).
Lítost pramenící z motivu strachu je morálně dobrý a nadpřirozený čin.
Svátostné vyznání hříchů je ustanoveno Bohem a je nezbytné ke spasení.
Na základě Božího nařízení podléhají povinnosti zpovědi všechny těžké hříchy (smrtelné, vážné) podle druhu a počtu, jakož i okolnosti, které mění jejich povahu.
Vyznání všedních hříchů není nutné, ale je dovoleno a je užitečné.
Všechny časné tresty za hřích nejsou vždy Bohem odpuštěny s vinou za hřích a věčným trestem.
Kněz má právo a povinnost, podle povahy hříchů a schopnosti kajícníka, ukládat spásné a přiměřené skutky zadostiučinění.
Mimosvátostná kajícná díla, jako je vykonávání dobrovolných kajícných praktik a trpělivé snášení zkoušek seslaných Bohem, mají uspokojivou hodnotu.
Forma svátosti pokání spočívá ve slovech rozhřešení.
Absolutorium ve spojení se skutky kajícníka způsobuje odpuštění hříchů.
Hlavním účinkem svátosti pokání je smíření hříšníka s Bohem.
Svátost pokání je nezbytná pro spasení těch, kteří po křtu upadnou do těžkého hříchu.
Jedinými držiteli církevní moci rozhřešení jsou biskupové a kněží.
Rozhřešení udělované jáhny, kleriky nižšího postavení a laiky není svátostným rozhřešením.
Svátost pokání může přijmout každý pokřtěný, který se po křtu dopustil těžkého nebo všedního hříchu.
Církev má moc udělovat odpustky.
Používání odpustků je užitečné a prospěšné pro věřící.
Krajní pomazání je pravá a vlastní svátost ustanovená Kristem.
Vzdálenou záležitostí Extreme Unction je ropa.
Forma spočívá v modlitbě kněze za nemocného, která doprovází pomazání.
Krajní pomazání dává nemocnému posvěcující milost, aby ho vzbudilo a posílilo.
Extrémní pomazání způsobuje odpuštění těžkých hříchů, které ještě zůstávají, a hříchů všedních.
Extrémní pomazání někdy působí na obnovu tělesného zdraví, pokud je to duchovní výhoda.
Pouze biskupové a kněží mohou platně udělovat extrémní pomazání.
Extrémní pomazání mohou přijmout pouze věřící, kteří jsou vážně nemocní.
Svatý řád je pravá a vlastní svátost, kterou ustanovil Kristus.
Svátost kněží je svátostí.
Biskupové jsou nadřazeni kněžím.
Svátost řádu uděluje příjemci posvěcující milost.
Svátost řádu vtiskne příjemci charakter.
Svátost řádu uděluje příjemci trvalou duchovní sílu.
Řádným udělovatelem všech stupňů řádu, svátostného i nesvátostného, je pouze platně vysvěcený biskup.
Manželství je pravá a vlastní svátost ustanovená Bohem.
Ze svátostné manželské smlouvy vzniká manželský svazek, který oba manželské partnery váže k celoživotnímu nedělitelnému společenství života.
Svátost manželství uděluje smluvním stranám milost posvěcující.
V současném řádu spasení je smrt trestem za hřích.
Všechny lidské bytosti podléhající prvotnímu hříchu podléhají zákonu smrti.
Duše spravedlivých, které jsou v okamžiku smrti osvobozeny od veškeré viny za hřích a trestu za hřích, vstupují do nebe.
Nebeská blaženost trvá celou věčnost.
Stupeň dokonalosti blažené vize udělené spravedlivému je úměrný zásluhám každého z nich.
Duše těch, kteří zemřou ve stavu osobního těžkého hříchu, vstupují do pekla.
Trest pekla trvá celou věčnost.
Duše spravedlivých, které jsou v okamžiku smrti zatíženy všedními hříchy nebo dočasnými tresty kvůli hříchům, vstupují do očistce.
Na konci světa Kristus znovu přijde ve slávě, aby vynesl soud.
Všichni mrtví vstanou v poslední den se svými těly.
Kristus při svém druhém příchodu bude soudit všechny lidi.

Obsah

1. Skreening pani demokracie
2. Kvapky do očí pre adventistov
3. Elektošoky pre Posolstvo grálu
4. Röntgen Angeológie dejín
5. Infúzie pre Univerzálny život
6. Biopsia u rosikruciánov
7. Kolonoskopia svedkov Jehovových
8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lidé.cz
9. Endoskopia u mormonov
10. Punkcia spoločenstva Milosť
11. MR u anglikánov
12. CT pražskej „mystickej školy“
13. Antibiotiká na horúčky apokalyptických hnutí
14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista
15. „ boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem“
16. Odporcom „apostatického gesta“, ducha Assisi
17. Poučili sme sa z Prvého slovenského štátu?
18. Vraj „pápež je antikrist a katolícka cirkev neviestka“

1.Skreening pani demokracie.
Idea demokracie je v ľudstve už dávno. Má svoju veľkú hodnotu.
Ale s falošnou axiómou, že nič lepšie ľudstvo dosiaľ nevymyslelo ako
je jej terajšia podoba zásadne nesúhlasím. A nie som v tom sám.
Iba nedôstojne lenivý mozog a slepá sociologická supervízia by si
nechcela vidieť ďalej od nosa. Lenivosť v myslení je nedôstojná.
Demokracia mala , má a môže mať veľmi rôzne podoby.
Prečo by sme si nesplnili nepísanú povinnosť voči životu a
nepouvažovali zdokonaliť niečo, čo tu už je. A prečo by sme sa
nepokúsili po sebe zanechať krajší svet, než sme ho našli?
Vzhľadom na normálnosť a spravodlivosť súčasná podoba demokracie
vo svete aj na Slovensku má poriadne čo doháňať a vylepšovať.
Trochu pouvažujme, ak sme myslenia hodní. Je spravodlivé napr. aby
hlas čestného univerzitného profesora mal takú istú váhu
pri voľbách ako hlas vraha v kriminále, ktorý si bohapusto neprizná
svoj ťažký zločin, a ten mu bol jasne a opakovane dokázaný ?
Či je správne aby hlas statočnej matky piatich detí bol daný na
tú istú úroveň ako hlas darebáka? Či to nie je poriadna nespravodlivosť,
až stupídnosť, ak má rovnaké práva ten, kto roky pre spoločnosť
pracuje s tým, čo za dlhé roky na ňu kašle? A robiť sa mu nechce!?
Politikov neraz sa oháňajúcich kresťanstvom či heslom spravodlivosť
by to mohlo napadnúť, a mohli by niečo preto aj urobiť. Nečudujme sa,
keď u mladej generácie strácame rešpekt. Pravidlá sú neraz nastavené
na posmech. Ten, čo má veľa detí a nerobí napr. dostane 75O euro,
a ten čo pracuje 5OO. To čo je ? Naša realita? Nespíme my, keď nás
ani hromy v hymne roky nebudia? Alebo jedna statočná pani odrobila
poctivých 39 rokov ako kuchárka a štát jej vymeral dôchodok 22O euro.
Iná mladá slečna asi 3O ročná neurobila ešte v práci nič, ale má
invalidný dôchodok 33O euro. Absurdistan? Ale kdeže: podľa zákonov
Slovenskej republiky.
Bolo by tu až takým problémom napr. zaviesť
napr. trochu inteligentnejší volebný systém, ktorý by mal trochu
širší záber ako ten terajší? A ktorý by dal väčšiu morálnu váhu tomu,
kto sa viac osobne i spoločensky snažil ? Byť občanom tohto štátu by
napr. znamenalo jeden pevný bod. Za absolvovanú základnú, strednú
a vysokú školu by boli tri body. Za negatívny nález v registri
trestov by bol piaty bod. Za to, že človek pristupuje k manželstvu
zodpovedne a nerozviedol sa, bod šiesty.Za postaranie
sa o svoje deti bod sedem. Za aktívne členstvo v cirkvi bod osem.
Za to že človek pracuje alebo chce pracovať bod deviaty. A napr. za
darcovstvo krvi , adoptovanie dieťaťa alebo činnosť v spoločensky
prospešnej organizácii bod desiaty. Neísť voliť by bol priestupok
voči spoločným záujmom celej komunity. Akt nezodpovednosti
a bol by primerane aj pokutovaný. Veď je to nezáujem o to, čo nás
všetkých svojprávnych a dospelých zaujímať jednoducho má a musí.
Demokracia môže mať toľko podôb, koľko je demokratov. Ak by sme to
s touto ideou mysleli vážne, tak by sme dali možnosť aj tým, ktorí sú
sklamaní zo všetkých politických strán a nedôverujú nijakej. Svoje
kredity a body by odovzdali napr. nejakej mimovládnej organizácii alebo
verejnoprospešným nominovaným nestraníckym kandidátom, ktorí by
sa takto mali možnosť dostať do parlamentu národa. Chronickým
povaľačom a väzňom by nebolo dočasne dovolené ovplyvňovať veci
verejné. Nech sa skúsia polepšiť, a až potom dostanú plné občianske
práva. Alebo ak by sme to mysleli s demokraciou aj trošku žartovne,
tak by sme voličovi dali s hlasovacími lístkami aj napr. 5O eurovku,
ktorú by mal volič vhodiť v obálke spolu so svojím hlasom ako svoju
podporu konkrétnej strane, skupine či jednotlivcovi. Veď tie peniaze
strany aj tak po voľbách ako štátnu dotáciu dostanú.
Oni by mnohé zmizli, však? Ale aspoň by sa pri voľbách veľmi
konkrétne zistilo, koho podporujú občania so zlodejskými sklonmi.
Ak raz nebude našim príliš nedostupným luxusom aj myslieť, a ak sa
ktosi nad tým, čo ste čítali sa ktosi aj zamyslí a bodaj by nabral odvahu
niečo podobné aj uviesť do praxe. Pozdravujem ho, a držím mu palce.
Skoro polovica ľudí nechodí voliť. Sú terajším systémom asi sklamaní.
Čakajú aj niečo iné, a zatiaľ ich nikto niečím alternatívnym neoslovil.
Ak chceme, aby si nás malých niekto vo svete všimol, môžeme začať.
Oveľa lepší spoločenský systém než demokracia, ktorá tu je posledných
dvesto rokov bola monarchia. Trvala v rôznych podobách a po tisícročia.
Keby nám vládol spravodlivý kráľ, tak by jedným jeho rozkazom zmizla
napr. pouličná prostitúcia či obťažovanie pouličných predavačov.
Nespravodlivo nadobudnutý majetok nejakého tunelára by bol za krátko
daný na i prospech všetkým či menej majetným. Jedným slovom
by bol potrestaný niekto, kto narobil veľa zla a ani stovky sudcov
a policajtov si s ním roky nevedia poradiť, lebo ľahko je zločiny páchať
a ťažko je to u prefíkaných kriminálnikov dokázať. Bohatá menšina si
zaplatí agentov, a tí nabulikajú väčšine, že idú voľby, a aby si vybrali
niekoho z dvoch či viacerých táborov, ktorí trochu inak vlastne podporia
status quo, ktoré pomáha bohatým bohatnúť a chudobným chudobnieť.
Žiadna skupina model modernej podoby monarchie neponúka. Napr.
konštitučnej či nejakej inej, väčšinou slušných ľudí aj regulovanej.
Máme toľko otitulovaných či inteligentov, nebuďme až tak spohodlnení,
že to odbijeme frázou, vraj sa to nedá. Takíto lenivci majú ešte ďaleko
od ľudí slobodných v duchu. Ak je takých tzv. väčšina, potrebujú na
prevýchovu ešte tvrdú ruku : diktatúru. Strany , fúrera či peňazí.
Ponuka demokracie určite nie je kompletná. My sa na tu slobodu iba
hráme.Presnejšie povedané nedôstojne sa klameme, že sme už slobodní,
a pritom sme iba ako odtrhnutý pes od reťaze, ktorý nie je vychovaný.
Dať peniaze a „slobodu“ ožranom a smilníkom, to je vláda p. Neresti.
V skutočnosti tu vládnu čísla v bankách počítačov, teda peniaze, ktoré
sú mnohé iba virtuálne a ich manipulátori v pozadí. Myslia si akú len
majú veľkú moc. Ani len netušia, že taká moc je veľmi dočasná a krehká.
Politický cirkus s pripraveným scenárom, ktorý je iba maskou pre vládu
peňazí a tých, čo s nimi v zákulisí vedia čarovať. Z jednej miliardy
urobia tri iba kliknutím na tom správnom počítači a na správnom účte.
Tento systém niekomu náramne vyhovuje. Až sa väčšine čudujem, že
tento extrémisický štýl spravovania spoločnosti cez peniaze toleruje a ho
podporuje. Asi ľudstvo ešte iného systému nie je hodné. Od monarchie
sme sa akoby unáhlene vzdialili, lebo sa bojíme sa jej veľkej slabosti,
veľa krát v histórii opakovanej, keď dobrého kráľa neraz zabil nejaký
mocou opitý gauner, a nastolil na trón veľmi rýchlo svoje výmysly a
novú tyraniu. A dlhé roky s tým všetci ostatní nevedeli urobiť nič,
iba masochizmom tlmili jeho sadizmus. Žeby sa nedali vymyslieť
zákonné preventívne opatrenia, aby ku tomu nedošlo? V ére toľkých
médií a počítačov? Nerobme sa až takí hlúpi. Či rozmýšľajú tí, čo
zvelebujú nadovšetko iba jednu podobu demokracie, a nevidia jej oveľa
väčšie úskalia než som spomenul u nezrelej monarchii? Napr. ak sa
teraz niekto prachatý rozhodne podplatiť zákonodarcov, a tí väčšinou
odhlasujú, že biela je čierna alebo že slnko nesvieti, tak ono asi
prestane svietiť a tráva bude zrazu ružová ? Veď takto sa môže
zavraždiť zdravý rozum a veci nenormálne môžu začať vládnuť nad
normálnymi. Takto si môžu diktátori, o ktorých ani verejnosť nebude
vedieť kde a kto vlastne sú, lebo budú poťahovať nitky za oponou, dať
odhlasovať i nespravodlivé vojny. Neľudia, ktorí budú mať na účte
trochu viac núl než ľudia, si môžu zaplatiť a odhlasovať svoje deviácie
ako etické normy. Toto môže pre ľudstvo byť a neraz aj je oveľa väčšie
nebezpečenstvo než všeličo iné, páni polodemokrati polobusinesmani.
Ľudia sa tu infantilne manipulujú, že vraj vládnu. Oni však iba občas
zamiešajú pri voľbách karty pre tých, čo pokračujú bez nich vo svojom
rozohratom pokeri, z ktorého voliči niečo aj majú, ale vždy ten menší
úžitok. Ku zrelšej monarchii sa ľudstvo ešte vráti. Odporúčali ju ako
najprimeranejšiu formu spravovania vecí verejných nielen sv. Tomáš
Aquinský či pápež Pius VI. Bodaj by náš národ dozrel a zaslúžil si niečo,
na čo by bol aj oprávnene hrdý. Bodaj by to bol väčšinový ľud tzv. dobrej
vôle. Bárs by nezabudol aj požiadať nie secondhandovú či hocikým
založenú , ale dobrú Matku Sv. Katolícku Cirkev o pomoc pri výbere
spravodlivého kráľa, ktorý by chcel plniť iba vôľu Božiu. Bárs by sa
vynašiel správny modus so férovými pravidlami na dlhodobú ochranu
takéhoto trónu. Až vtedy tu totiž bude dobre. Dovtedy budú veci verejné
iba očistcovým provizóriom. Amen

2. Kvapky do očí pre adventistov
Nebojte sa spýtať samých seba, kto nás vlastne založil. A kto ho
poveril? Ako si overíme, že to bol muž boží a nie samozvanec?
Azda si myslíte, že pred 150 r. tu pravá kresťanská viera nebola?
Veríte, že Vaša hlavná prorokyňa Elenka Biela Vám potvrdila , že je
správne, aby ste ako adventisti svätili soboty. Zachovával ju vraj aj
pán Ježiš a apoštoli. To je pravda. Ale je lož, ak sa tvrdí, že zavedenie
nedele sa nariadilo zo zlomyseľnosti. Vzkriesenie sa udialo v nedeľu.
Preto bola Katolíckou Cirkvou úplne prirodzene zavedená ako sviatok.
Z našej praxi by ste zistili, že v nedele naplno ohlasujeme evanjelium,
a sme z toho aj unavení. Preto náš deň odpočinku je napr. pondelok.
Pápeži oddychujú v utorok. Vadí to niekomu?
Vás až nezdravo zjednocuje sobota. Prečo ju chcete nanútiť aj ostatným?
Myslíte si, že Sv. písmo treba chápať doslova? To máme kameňovať
neverníkov a vypichnúť si oko pri erotickejšom pohľade?
Keď doslovne, tak doslovne. To je jedno z otroctiev, a prajem Vám, aby
ste sa z toho dostali. Doslovné bratie soboty a iných častí biblie je
duchovnou slabomyseľnosťou. Čiže iba slabým chápaním reality.
Keď však v nedele pracujete, niekde až tak, že to poriadne na stavbe
počuť miešačku, myslíte si že to pomôže Božiemu Kráľovstvu?
Keď neveriaci na nás rozhádaných v podstatnom vidia, ako jeden
cirkevný zbor v nedeľu pracuje a iná farnosť svätí nedele, či sa
nepriatelia kresťanstva škodoradostne nezačnú na nás kresťanoch
posmešne uchechtávať? Ak sa totiž stráca sila jednoty v podstatných
veciach medzi kresťanmi, tak to jednoznačne posiluje našich
nepriateľov. Dbáte viac ako iní na telo, ktoré je chrámom Ducha Sv.
To je Vám na chválu. Byť vegetariánom či abstinentom nás však
nespasí. Bolo by to málo. Vaša prorokyňa píše veľmi pekne a precítene
o Ježišovi, jeho živote i Jeho tajomstvách. Napr. o tom, že olej
v lampách verných panien je Duch Svätý. To je múdre. Ale opovážlivo
nerozumné sú časti napr. v jej knihe V tieni slávy, kde sa vyjadruje
veľmi nepekne o Cirkvi, ktorú nezaložili ľudia a ktorá sa v histórii od
nikoho neoddelila. Pápež je tu označený ako krutovládca???
Katolícki kňazi vraj kostolnou mágiou, keď slúžia sv. omše robia veci
odporné Bohu??? Ale ale!! Problém je vtedy, ak sú v stave
pokrytectva. Ale nie sme takí všetci. A tie obvinenia na našu adresu
sú, prepáčte, ale nehoráznosťou. Takto si na nás netrúfli vyrútiť sa ani
najatí komunistickí politrúci. My sa takto o Vašich akciách a
bohoslužbách nevyjadrujeme. Akoby u Vás zvelebovanej prorokyne
zúfalo absentovalo trocha povinnej historickej spravodlivosti
a elementárne rozlišovanie duchov.
„Prorokyňa“ vydala o sebe až príliš jasné svedectvo. A je to v jej
spisoch veľmi jasne napísané aj preto, aby sa každý bedliaci dozvedel
zdroj, odkiaľ inšpirácia asi prišla. Veľká lož sa u Vás zahniezdila,
keď neuznávate existenciu ducha po smrti tela. Píšem aj preto, aby
som Vás upozornil na to, kde je pravda, a aby ste kôli vlastnej spáse
v pokore prehodnotili, ktorú z autorít budete poslúchať. Pani Whiteová
si neláskavým odsúdením autoritu berie sama. V našom oku smietku
našla, ale vo vlastnom brvno veru nie.

3. Elektrošoky pre Posolstvo grálu
Veríte, že táto kniha Vo svetle pravdy je pokračovaním biblie
a komplexne systematickým výkladom zákonov stvorenia. A veru
píšu sa v nej mnohé zaujímavé veci a hlboké súvislosti vedúce
ku pochopeniu diania , šľachetnosti a charakteru. Sú však v nej aj
extrascestné názory, čitateľa priam mätúce, ktoré teda „stoja za to“.
V celej rosiahlej práci nie je ani raz spomenuté slovo milosrdenstvo.
Iba duch veľkej vážnosti, ostrej prísnosti a železných zákonov
Stvoriteľa. Hlavne v počiatočných kapitolách. Nie je tam ani štipka
humoru. Pozor na to, aby ste z toho neochoreli. Ku láske patrí aj
radosť detí, a tá v tomto posolstve až očividne a bolestne chýba.
Prezrádza to iba o autorovi jeho až smrtonosnú vážnosť. Ale aj to,
že jeho inšpirácia prišla z podobných duchovných oblastí. Ale určite
neprišla z nebeských najvyšších sfér. Ultra hlbokým pesimizmom
preniknuté je autorovo najhoršie tvrdenie, že v Kristovom ukrižovaní
sa ľudstvo ešte viac zaťažilo než bolo, že nenastalo žiadne vykúpenie.
Toto je kardinááálny blud. Ďalší je ten, že v človeku nie je nič božské.
Že sme chrámom Ducha Sv. nájdete opakovane v biblii. Ak tvrdíte, že
o Vás to neplatí, môžno hovoríte aj pravdu. Len to už nie je kresťanstvo.
Ďalší úlet , keď obeta kresťanských mučeníkov sa dáva na úroveň
samovrahov? To snáď nemyslel autor vážne! Hrozná urážka zdravého
rozumu. Do neba volajúca strata rozlišovania. A tiež absencia
zdravého úsudku. Ajajaj – jajajaj.! A najdiamantovejší
blud si podávate učeníci Abd-ru-shina potichu, keď ho dávajú na
rovnakú úroveň s Kristom, a robíte z neho tzv. inkarnáciu „ducha
svätého“. Odporúčam Vám nerobte to. Neprinesie Vám to požehnanie.
Tieto „tajomstvá“ grálu sú ťažkými omylmi, ktoré považujete za nové
pravdy. Sú to poruchy logiky a zdravého myslenia. Veľmi sa Vám
čudujem, že Vaša viera v tieto lži je veľmi silná. Preto Vám píšem, aby
som nepatril medzi tých, čo Vás na tieto závažné defekty neupozornil.
Byť tak na Vašom mieste sa dám na útek pred „sebou samým“.
Nemilosrdností a krutostí má ľudstvo viac než dosť. Toto posolstvo
má ďaleko od tzv. víťazného poznania, na ktoré sa iba hrá.

4. Röntgen Angelológie dejín I.
Táto kniha, ktorú prezentuje jej autor ako čosi prevratné, neprináša
niečo až tak veľmi nové a podstatné. To, že anjeli sú a pôsobia sa vie
už dávno. To že existuje synchronicita udalostí v historickom vývoji
na to upozornil C.G. Jung už pred polstoročím. Trojkilová kniha je
plná veľkej snahy a mnohých zaujímavostí a duchovných súvislostí.
Len je akási príliš „nebeská“. Vznešeno, ktoré sa duchovnej reality
dotýka nie až tak hlboko. Veľký problém si vyrobil jej autor Dr.Emil
Páleš, keď ju vyhlásil za vedecké dielo a chcel tak dobromyseľne
vyprovokovať vedeckú diskusiu. Ako si však ostatní, vrátane tých,
čo sa za vedcov považujú, majú overiť, či predkladané nové názvy
archanjelov majú naozaj také mená ako im kniha dáva, to nám už
autor novej duchovnej vedy neprezradil.
Ani to, ako si môžeme overiť, či sa duchovia času striedajú v presne
stanovenom čase ako apoštoli v pražskom orloji. Zostáva nám iba
veriť ďalšej samozvanej vedeckej autorite a jej interpretáciám?
Mužom s kritickým myslením zapína výstražná kontrolka. Možno
nejakí nábožní jedinci so ženskou dušou to aj s radosťou prijmú…
Na vedeckú úroveň je to veru málo. Ale ako inšpirácia to je ok.
Tunajšia duchovná veda sa položila na nesprávny základ. Autor
píše, že sa opieral o gnostické pramene, ktoré sú v mnohom v protiklade
s kresťanským učením. A za elementárny základ si zvolil objav nesvätého
benediktínskeho opáta Trithemia. Čerpal nie iba zo svojich osobných
spirituálnych zážitkov, kde pri neusmernení hrozí extrém ontologizmu,
ale i z bohatstva dejín. Jeho prehľad je priam omračujúci, ale jeho
bizarná výčitka na adresu katolíckej Cirkvi, že tá vlastne o anjeloch
„nevie nič,“ iba prezradila adolescentnú nezrelosť mysle inak sčítaného
a inteligentného autora. História svätcov v dejinách cirkvi vie
o anjeloch nie všetko, ale dosť veľa. Aj biblia je ich pôsobením priam
preplnená. Len sa treba o spoľahlivé pramene viac zaujímať,
a neorientovať sa príliš veľkou dôverou na ezoterické knihy, v ktorých
je veľa o anjeloch, ale mnohokrát sú to padlí anjeli. Táto veľká kniha
o anjeloch akoby zabudla na veľký duchovný boj medzi týmito dvoma
úplne protikladnými ríšami padlých a Bohu verných duchovných
bytostí, a preto sa sama zaradila medzi romantickú literatúru, ktorej
akoby ušla vlastne podstata témy. Už apoštol Pavol nás upozorňoval,
aby sme neprejavovali príliš veľkú nadúctu a pozornosť anjelom. Tá
patrí Bohu. Oni sú jeho služobníci. A čím sú bližšie pri Ňom, tým
viac ich bolí, ak niekto zvelebuje iba ich samých či ich funkcie. Čím
je niekto „padlejší“ , tým väčšiu pozornosť na seba a na svoje poslanie
vyžaduje od iných. Tým na seba iba prezrádza, ako biedne si plní svoju
úlohu v nebeskom orchestri. Jeho hviezda zhasína, a tak si vynucuje
potlesk. V diele ktoré má názov angelológia by malo byť toto rozlíšenie
medzi falošne a pekne spievajúcimi anjelmi ako prvoradá priorita.
Ostatné veci ako príroda, veda či história sú v tejto oblasti druhoradé.
A malo by mať aj časť zvanú démonológia, a táto kniha ju nemá, preto je
iba poloangelológiou. Napr. píše sa tam niekde, že tí s tmavými krídlami
huckajú ľudí do necudnosti, pochabosti, po lakomosti po peniazoch?
Že zabíjajú v nich detskú nevinnosť, že sa vysmievajú pannám, že kresťanské
cirkvi obracajú raz na posmech a inokedy ich lynčujú? Malo by sa to tam
varovne napísať. Kôli sláve teraz a tu, čiže primitívnej sebaoslave, sú tu mnohí
ochotní obetovať aj charakter, aj svoju intimitu, aj normálnosť aj stratu
Krista. Tam, kde tieto upozornenia nie sú, chýba v téme niečo veľmi
podstatné. A následne sa potom za niečo dôležité v tejto téme venuje
veľká pozornosť tomu menej dôležitému. Ak sa nepripájame nadšene
ku tlieskajúcim jednej z takýchto prác, tak je to pre tieto i ďalšie
dôvody. Existujú totiž aj iní a kvalitnejší anjeli, než akí sa tu, ako akože
novoobjavení, spomínajú a dávajú za príklad ku tým klasickým.
Nestriedajú sa iba ako veľkí šéfovia niekde mimo planéty v ovzduší,
ale celkom konkrétne slúžia iným. Nevyžívajú sa iba vo vládnutí, čiže
v predčasnej osobnej dôležitosti bez prinesenia veľkých obetí za ľud.
Archanjelskými a anjelskými bytosťami sú až po smrti. Tu na zemi sú
najskôr ako ozajstní ľudia. Voláme ich svätci. A tí boli Kristovej Cirkvi
verní a neodsudzovali ju ani keď zakusovali veľké psychické tlaky
prenasledovania od svätuškárov, čiže od „padlých anjelov“ v jej vnútri
alebo od fyzicky likvidačných útokov zdémonizovaných neprajníkov
zvonku. Ten tlak a boj ich vyzdvihol do oveľa väčších výšok, než tzv.
je úroveň romantických nových „archanjelov“ akoby zo starokatolíckeho
speváckeho zboru. Tých kvalitnejších a bez ušpinených krídel prezrádza
ich hlboká ľudskosť a pokora. Neraz i nenápadnosť. Svoju anjelskú
prirodzenosť a kvality nepotrebujú vystavovať teraz na prilacný obdiv.
Neraz sú ukrytí pred necudným svetom ako princezná v myšom
kožušku alebo ako princ ukrytý v šatách žobráka. Katolícku Cirkev si
vážili ako dobrú matku. Padlé bytosti sa tu kúpu v zlate a v prepychu
a neraz sa škodoradostne bavia ako „verných anjelov“ ponižujú. Tým viac
predstierajú urodzenosť, čím viac od Boha odpadli, chudáci.
Dielo, ktoré v histórii kresťanstva na Slovensku nemá páru svojou
rosiahlosťou, by si zaslúžilo odbornú polemiku nejakého odborníka, o čo
autor cirkevné autority u nás viac krát neúspešne žiadal. Problém by sa
mohol pohnúť možno k lepšej komunikácii, ak by autor upustil od
prehlásení, že napr. RKC je vlk ovčom rúchu alebo že jezuitská
poslušnosť je iba považovať biele za čierne, keď to povie predstavený…
Ako upozornenie je to správne, ale ak by sa ostalo iba pritom
negatívnom, bolo by to neúctivé znevažovanie.
PS. Autor pomáha mnohým na Slovensku sa zorientovať v labyrinte
ezoteriky, ale sám by potreboval odborne poradiť. Ak ho jeho uctievači
nekriticky adorujú, tak mu tým aj nevedome ubližujú…

5. Infúzie pre Univerzálny život
Veľmi pekná je Vaša snaha o vnútorný život
s bratom Kristom. Celkom moderne ostatným
pripomínate tzv. vnútorné záležitosti. Napr.
o bedlivom prežívaní prítomného okamihu.
Pozoruhodné je Vaše učenie o 7. duchovných centrách v človeku,
ktoré originálne pomenúvate. Kresťanstvo je o tom nad nami, nie iba v nás.
Máte veľmi peknú prax vnútornej duch. cesty a odovzdávaní svojich
vnútorných negatívnych emócií Božskému Kristovi, ktorý jediný
premení túto biedu na pravé pozitívum. Vaše spoločenstvo prehlasuje,
že sa nedržíte žiadnych dogiem. Toto je Vaša podstata? A tá jediná
dogma, ktorej sa predsa len držať musíte?… Kresťanstvo totiž pevné
články viery mať musí. Ako dopadne šport či rodina bez pravidiel?
Sami sa tak zaraďujete medzi sektárov. To Vám vôbec nevadí??
Ak spoznáte, že sa v tomto fatálne mýlite, a napriek tomu zostanete vo
Vašom spoločenstve, tak prezrádzate, že ho milujete viac než pravdu.
Prakresťania, prazvláštne pomenovanie. To, že nepotrebujete vôbec
žiadne kostoly, ani kňazov, ani klasické Sv.písmo, ani krst, ani
eucharistiu, svedčí, že „kristus“, ktorý hovorí cez Vašu prorokyňu
Gabrielu nie je totožný s Kristom Nového zákona. To, že nástupca
apoštola Petra, čiže pápež, nie je pre Vás morálnou a vieroučnou
autoritou, to len prezrádza, že máte svoju novú pápežku, a miesto
Vatikánu svoj Wúrzburg. Vďaka za prorocké upozornenie, že naši
hierarchovia sa správajú ako farizeji. Pozor ale, že nie vždy a všade.
Máme aj apoštolskú postupnosť aj mnohé iné, na čo môžeme byť hrdí.
Karmu a reinkarnáciu nedávate do kategórie večného trápenia?
Myslíte si, že posielať znovu duchov do tohto nemravného sveta nie je
nemravné? Myslíte si, že toto je ten večný život spomínaný v biblii?
Vôbec proti nemu razantne nebojujete. Chcete byť súčasťou tohto
bláznivého vesmírneho kolotoča so stále horšou politickou psychiatriou
organizovanou prachatými mizantropickými sociopatmi v zákulisí?
Akoby ste odporúčali tento blázinec sveta ako cieľ duchovnej cesty…
Vážení reinkarnační apoštoli, zobuďte sa. Toto je bosorácka ideológia
ktorú vypotilo relatívno a jeho adorátori. Kresťanské kladivo z absolútna
je jasne antireinkarnačné a protikarmické. Jeho idea je totiž inkarnácia.
Tá túto diagnózu pomenúva presne ako nekresťanskú zvrhlosť.
Duch Svätý nás totiž vedie do neba. Duch nesvätý nás robí tulákov po
chladnom vesmíre či obeťami nejakých polobludov a poloprávd.
Panna Mária nie je podľa Vás hodna úcty a modlitba ruženca je
zbytočnosť? Týmto sa sami radíte medzi tých, čo takto pre bedliacich
svedčia iba o vlastnej neúcte ku svojmu osobnému panictvu či
panenstvu alebo asi aj o poškvrnenom historickom počatí Vašej
denominácie. Sú do neba volajúce ťažké chyby. Pobyt v našom tele je pre
Vašu prorokyňu iba boľavý pobyt v mäse? Prezrádza na seba, že svoje
telo potrebuje akútne spiritualizovať a posvätiť, lebo v nej pôsobí nejaká
nesvätá sila. Ak to odmietnete, budete stále vážnejší. A táto starina Vám
bude brať zdravý humor zo života. Tá Vaša vysoká škola ducha má
vážne nedostatky a také chyby na úrovni osýpok z materskej škôlky.
Odporúčate svoje moderne ladené meditácie s gymnastikou, ale nikde
napr.modlitbu na kolenách. Celibát a zasvätený život v panenstve či
panictve je pre Vás blúdenie. Ale to, že v podstatných veciach sa
kardinálne mýlite, na to ste ešte neprišli? Večné peklo neveríte,
čo svedčí o Vašej prajnosti, ale vyslovene odporuje Kristovým slovám
z evanjelia podľa Matúša kap.25. Nie všetci budú spasení, jasne sa to
píše v pravých evanjeliách, ktoré netreba opravovať, lebo hovoria
pravdu. Váš kristus sa podujal na opravu „božieho slova“ ale nie
z pravoverného evanjelia, ale nejakého apokryfného.
Odporúčam Vám nájsť si čas na pravé Božie Slovo.
Nečítajte iba Vašu „poopravenú“ bibliu. Pozrite si prosím pravé
štyri evanjeliá. A nás katolíkov prosím nemajte za až takých hlupákov,
a našu históriu nevysvetľujte iba podľa tých negatív, ktoré sa nemohli
nevyskytnúť. Napr. križiacke výpravy boli v začiatkoch obrannou
vojnou proti vyčíňaniu mohamedánov vo Sv. Zemi, a nie vojnou
cynickou a útočnou. Kristus je nie iba v nás, ako to jednostranne tvrdíte.
To tvrdia iba nedozretí mystici, až nenávidiaci tzv. celostný prístup.
Je aj v histórii tejto planéty, kedy jeho Inkarnácia pokračuje už 20.st.
v jeho Cirkvi. Aj našou povinnosťou ako kresťanov je, inkarnovať do
svojho tela i vnútra živého Krista, najmä do našich vzťahov, povolania
i do liturgie. Nie jednostranne a individualisticky iba do svojho vnútra,
kde má byť podľa Vás Božia Ríša. Že tu adeptovi hrozí sebaklaňanie
nižšiemu egu, na toto vážne vôbec neupozorňujete! Je to poznačené
nebezpečne silným individualizmom. A ak dlhé roky znevažujete
právoplatnú autoritu pápeža tak sa topíte iba v tzv. modernistických
úletoch z reality, na ktoré upozorňoval nielen sv. Pius X. Treba nám
teraz žiť naplno, žiť sväto, a nie odkladať to na inokedy. Lebo to je
polovičatosť smerujúca k duchovnej schizofrénii. Patrí sa nám nie
polovičato, ale radikálne odpovedať na Božie Zjavenie a tak nasledovať
Krista v zasvätenom živote v kláštore, kňazstve či vo svete alebo
v rodinnom spoločenstve. Čím menej to niekto chápe a nežije, tým je
to väčšia hanba. Myslíte si, že Váš kristus, čo svätosť neodporúča
a zasvätený osobný život nepotrebuje, je to, čo ľudstvo ako vzor
potrebuje? Sami sa tak posielate do nižšej ligy. Dajte pozor na veľké
klamstvá hada, lebo padlému ľudstvu tu nebude daná možnosť
nekonečných zábavných vteľovaní do ľudských tiel. Raz príde Posledný
súd Kristov, a veľké beda nepripraveným. Nepôjdu všetci do Nebeského
Mesta Jeruzalema, aj keď si rôzne kinderskupinky obľúbili uspávanku
o spasení všetkých. Tzv. apokatastáza je aj infantilná, aj nespravodlivá.
Podľa Krista z evanjelií mnohí idú pohodlnou cestou do zatratenia
a nie všetci budú zachránení. Kríž, na ktorom je korpus/telo/ Ježišovo
je podľa Vašej prorokyne iba negatívnym symbolom. Veľký omyl!
Vraj by mal byť kríž iba Vzkrieseného, ten je symbolom pozitívnym.
V skutočnosti tým iba prezrádzate, že nemáte v úcte Kristove bolesti.
Neznesiete na ne asi ani pohľad, ani to nemáte v programe života.
A tie Jeho rany sú tu aj dnes v jeho oddaných maličkých,
čiže pokorných kresťanov, čo sa snažia o poctivú spiritualitu.
Kristove tajomstvá treba ohlasovať kompletne a verne,
odkazuje Vám jedno z jasných pravidiel katolíckej Cirkvi.
Pozor na prorockú ženu, môže sa aj mýliť a dá sa ľahšie oklamať.
Mať kresťanského boha iba s dvoma osobami je síce originálny
príspevok do dejín kresťanstva, ale škoda že iba do dejín bludov.
Ide iba o zmutovaný blud, s ktorým mala matka cirkev problém v prvých
storočiach, a bol vyoperovaný na rímskej synode v r.382
a zdiagnostikovaný ako blud macedoniazmu.

6.Biopsia u rosikruciánov
Keď sa človek začíta do Lectorium rosikrucianum má silný pocit,
že sa vo Vás stretá s nevšedným duchovným talentom, keď na
veľa stranách veľmi sofistikovaným spôsobom hovoríte tak
pútavo o niečom úplne tajuplnom, že nachytáte ťažkého, ale aj
naivného intelektuála, sklamaného surfovaním iba v materiálnom
svete. Čím má totiž niekto predčasne vyspelú väčšiu svoju inteligenciu
tým ľahšie sa dá nachytať na premyslene nastraženú tajuplnú
filozofickú pascu, ktorej podstata môže byť prekvapivo primitívna.
Náš čas je vzácny a netreba ho zbytočne zabíjať v motaní sa v bočných
uličkách. Aj študent Vás po čase prekukne, že novognózou zavádzate
a chytáte na medové motúzy ľudí, ktorí hľadajú platonické duchovno.
Vaša gnóza, to sú iba zmutované staré bosoráctva, ktoré sa tiahnu
dejinami, a sú podávané v stále kvalitnejšej podobe. Vašim
zakladateľom bol pravdepodobne už Adam, prvý slobodomurár.
Hovoríte o tzv. transfigurácii, o premenení sa, a zároveň aj
o Kristovi, ktorý podľa Vášho učenia vôbec na kríži netrpel a neumrel.
Vedzte, že ak takto zmýšľate o Jeho ťažkej práci pri vykúpení, ktorá
dala základ všetkého dobrého, tak tá Vaša transfigurácia bude, ale
najskôr iluzórna a potom pri ďalších zasväteniach až veľmi
nepríjemne reálna. Máte zaujímavé veci o mystike, spirituálnej
alchýmii, kultivované vystupovanie. A tak sa pokúsim kultivovane
Vás upozorniť na kardinálny omyl doketizmu, ktorý tvrdil, že Ježiš
mal nie ľudsky normálne, ale iba zdanlivé ľudské telo.
Je to podľa sv. apoštola Jána zásadné klamstvo antikrista, a pravý
kresťan sa toho pevne drží, a nedá sa nalapať na rečičky čo kradnú
podstatu kresťanstva a podporujú slobodomurárske interpretácie
v stále rafinovanejšej odrode. Rímski pápeži niekoľkokrát v priebehu
stáročí upozorňovali všetkých ľudí dobrej vôle, že tento gnostický
prúd je pre človeka zavádzajúci a nebezpečný, a naozaj ku skutočnej
záchrane a pravej transfigurácii ,čiže premene človeka na Boží obraz
nevedie. Ide tu iba o jednu z pohodlných ciest, ktorá nevedie do nebies.
Je to o tajomstvách, ktoré keď odhalíte, zastane tam prázdno a
nesvätý smiech. Toto nie je tá najlepšia vizitka duchovných ľudí…
Sv. bázeň pred božským a absolútnym tam veru nebude.
Niečo podobné sa skýva za tajomstvami FEDu a nášho finančného
systému. Točí sa to všetko okolo ničoho. Pre zasvätených a tých hore je
to úžasná zábava, ale pre miliardy tých dolu je to otrocky nastavený
očistec. A pre niektorých zbankrotovaných aj pozemské peklo.
Ak máte rozum na rozmýšľanie, tak uvažujte.

7. Kolonoskopia u svedkov Jehovových
So spevákov, ktorí sa pokúšajú spievať na duchovnej scéne je
Váš spev najfalošnejší. Ste veľmi horliví, ale to nie je pravá horlivosť.
Ide o drzé vnucovanie falošných výkladov biblie. Zabíjanie času.
A neraz o trápne obťažovanie ľudí. Toto slušní ľudia iným nerobia.
Tým viac prestierate svoje falošné istoty, čím menej v ne veríte. Tým
viac sa potrebuje ľuďom niečo nanucovať, čím je v tom viac klamu.
Podieľate sa na pyšnom poučovaní a obrovskej duchovnej krádeži.
Beriete Kristovi božský titul, kresťanstvu Najsvätejšiu Trojicu, Márii
panenstvo, pápežovi primát, atď. Sú to somárske bludy ktoré šírite,
a nebeská zdravotná polícia Vás bude musieť dať do závažnej karantény
ako nosičov ťažkých infekcií. Miesto učenia Vám radšej radím, konajte
radšej dobré skutky. Učte sa nie toľko obkecávať a duchovnejších iba
poučovať, ale učte sa ich počúvať. Zanechajte čím skôr svoje výmysly,
ak sa nechcete raz od hanby prepadnúť. Robíte sa medzi veriacimi
ľuďmi prví. Nie že budete, už teraz ste medzi nimi ako poslední. Vaše
komentáre biblie sú tak prudko kontaminované rôznymi stupídnymi
obvineniami, že Vás nebeský hygienik aj celý Váš spolok bude musieť
pre dobro Vaše i celej populácie ako intenzívnych bacilonosičov
zakázať. Ježiš ani raz nenazval Boha Jehova, ale Otec. Vy ste viac ako
On, že tu Vaše interpretácie povyšujete nad neho? Ježiš povedal sám na
seba JA SOM /Jn 8,28/ A povedal pravdu, za ktorú ho poslali farizeji na
smrť ukrižovaním, lebo to bolo v ich vnímaní ako bohorúhanie.
Ak Vám toto ušlo, tak ešte tvrdo spíte a kto Vás zobudí.
Váš pacifizmus je na zamyslenie. Aj Vaše nasadenie vyučovať svet.
Chodíte ľudí ako nepozvaní doučovať, a predvádzate sa ako pávy
ako len viete papagájovať a chŕlite biblické citáty. Ale vaše ťažisko je
starý zákon. Veľmi by Vám prospelo byť tichými, aj trochu pozorne
počúvať vzdelanejších a pokornejších pred životom. Vaša spása sa
počne asi vtedy, ak sa začnete zamýšľať trochu hlbšie aj nad iným
výkladom Sv. písma než nad jehovistickým a prestanete ľudí klamať,
že ste vážni bádatelia biblie. A jediní kompetentní na tie najsprávnejšie
interpretácie. Za predstieranou veľkou vážnosťou si robíte
z evanjelizácie veľkú zábavu. Držíte verejne časopis Zobuďte
sa, ale zaspatejších medzi veriacimi, čo sa týka vieroučných záležitostí,
asi niet. Čo sa týka vzájomnej pomoci medzi sebou, tak ste na tom
paradoxne veľmi dobre.
PS.
Všimnite si, že čím je nejaké spoločenstvo poznačené vieroučnými
bludmi, tým viac si jeho členovia viac pomáhajú. Ako je to u svedkov
Jehovových. Ich ortopraxia, čiže vzájomná pomoc medzi nimi
je paradoxne tým dokonalejšia.
A čím má spoločenstvo dokonalejšiu ortodoxiu, a čím viac pomáha celej
vonkajšej spoločnosti, ako je to u katolíkov,
tým dokonalejšími sa tam opačne paradoxne stávajú ľahostajnosť,
anonymita, individualizmus, polovičatosť
a ďalšie rôzne až bizarné sociopatie.

8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lide.cz
Niečo také,čo ponúkate, lačné moderné publikum priam hlce.
Predstava, že sme v kozme nie sami. A kontakt s mimozemšťanmi…
Bodaj by Vašich čitateľov napadla aj kritická myšlienka, koľko je
z uvedeného pravdy, a koľko asi ilúzií. Aj či to už nie je sektárstvo na
kozmický spôsob. Nie ste Vy príliš zamilovaní do mimozemského?
Tam sa nachádzajú Vaši kozmickí záchranári, čo nám diktujú recepty
a varovania, ale nechávajú ľudstvo dosť dlho v štychu. Kukaním
po oblohe nám vážení uniká to podstatné: žitie tu a v realite. Čakaním
na evakuáciu ako náhražka nádeje a vzkriesenia tela? O tom svete
mimozemskom mi tu zatiaľ nevieme, pravdepodobne existujú
mnohoraké podoby života i mimo našej planéty. My však musíme
žiť aj tu, a neopájať sa inými svetmi ako kozmoholici. Aj si muíme dať
pozor napr. na chanelingové diktáty kto vie odkadiaľ. Či to nebude
postmoderná verzia špiritistických kontaktov? Spomínate aj Ježiša
Krista, a to pozitívne, ale oveľa väčší dôraz dávate na slová iných
„anjelských“ bytostí, a to dôležité, čo Kristus ako dôležité hovoril a konal
odsúvate na okraj? Prehlásením, že Ježiš vlastne na kríži netrpel
sa Vaši anjeli šepkári prezrádzajú, že Vás klamú. Spravte si revíziu
infantilností! Hovoríte o láske, ale cudnosť, rodinu a zodpovednosť
či prikázania nepotrebuje? Varujete ľudstvo pred očipovaním,
chystané tunajšími vládcami. Nevarujete nás vôbec o tom, že toto
očipovanie tela je skoro bezvýznamné pred „očipovaním“ duše
rôznymi psychickými deviáciami a opečatením ducha výmyslami,
mnohými bludmi a ľúbivo nemorálnymi radami či necudnostiami.
Pred zloduchmi, čo do medových pascí lapajú naivných a degenerujú
populáciu, čiže cynicky a škodoradostne posielajú mnohých do pekla.
Vaše 95 až 99 perc. presné merania zamorenia ľudí temnom sú až
trápne nepresné. Hovoria viac o Vás než o svete. Sú hlbokou
pesimistickou správou pre civilizáciu, ktorú by ste radi presvetlili.
Máme z Vás viacerí zvláštny pocit aj z toho Vášho zvláštneho svetla
z kozmických lampášov. Pomôže Vám hľadať a poslúchať pravého
Ježiša realistu, nie „ježíška“, sladkého mimozemštana. Je to jeden
z falošných kristov. Iba „večne“ sľubuje. Ako notorický pijan.
Falošná láska je tá, čo sa vôbec nedotýka rán tohto sveta obetou.
Keby bola olympiáda, ktorá stránka na internete je prejavila najväčší
výkon v disciplíne kozmofilný hyperinfantilizmus, tá Vaša by určite
získala v tomto obore kvalitnú značku. Vari sa nad ťoľkým Vašim
materiálom vážnejšie zamyslia aspoň viacerí neveriaci, že niečo nad
nami jednoducho byť musí.

9. Endoskopia u mormonov
Vďaka za Vašu ponuku učiť sa zdarma angličtinu.
Potom prišiel hlavný program, ktorý odpílil 2000 r. dejiny
Katolíckej Cirkvi jednou vetou, že vraj sa v nej stratilo už v 2. storočí
Kňazstvo, teda aj Božie vedenie a týmto ste akože s nami skoncovali?
Jednou lživou vetou takto popraviť dobrotivú Matku Cirkev?…
Fakt vôbec nevyzeráte až na takých duchovných primitívov.
A ponúkli ste nám alternatívu, že teda akože pravé kňazstvo
sa objavilo u Vás v Amerike len nedávno. Vtipné ako Chaplin!
Ešte viac publikum zabávate serióznou ponukou mnohoženstva.
A prekvapujete aj pokusom o reálny kresťanský komunizmus.
Dostali ste vraj nové zjavenie, nové pokračovanie biblie
v tzv. knihe Mormonovej, kde božie kráľovstvo bude v Amerike.
Volá sa to pseudokresťanský ultranacionalizmus. Toto zjavenie
anjela je podozrivé, a apoštol Pavol by bol voči nemu veľmi prísny.
Odvádza ľudí totiž od pôvodného Zjavenia a na jeho úroveň kladie
niečo, čo ani zďaleka podobnú úroveň biblie vôbec nedosahuje.
Serióznejší bádatelia o Vás vedia, že máte slobodomurárske pozadie.
S takými výnimočnými zaoceánskymi kalerábmi to budete na blšom
trhu so zábavnými pseudonáboženskými spoločnosťami určite
v popredí. Možno to dotiahnete až na riaditeľov cirkusu,
Tak ako to Charles Chaplin dotiahol na kráľa medzi zábavačmi.

10. Punkcia kresťanského spoločenstva Milosť.
Zapálenosť za kresťanské záležitosti nemožno uprieť členom tohto
spoločenstva. Vaša nadšená oslava Mesiáša v zhromaždení je
pozoruhodná. Len si dajte pozor, aby ste v tom prihlučnom chválení
Božieho Mena nezabudli na podstatu evanjelia. Z viacerých strán totiž
je o Vás počuť, že podľa Vás je správny kresťan ten, kto je zdravý
a úspešný. Ak je niekto chorý, tak má v sebe nepožehnanie. A tvrdíte
vraj že i toto je diabolstvo, ktoré treba z neho vyhnať?… Pretože podľa
Vás je Boh iba zdravý, a choroby sú od diabla. Dovoľte mi upozorniť
Vás, ako sa ale ultrafatálne v tomto bode tzv. teologickej prosperity
mýlite. A doslova duchovne spíte, ak
si nevážite svoj kríž, ktorý nie je pre nás vždy trestom. Neraz ľudia sú
úspešní a zdraví, a predsa idú do duchovnej záhuby. A keď ich to kdesi
začne bolieť, začnú sa modliť. A stávajú sa hlbšími. A toto je podľa
Vás od zlého? Ráčte sa zobudiť. V antikatolíckej odiozite úspešní
veru ste. Snaha o kompletnosť Vám prekáža? Lebo toto robia uctievači
nejakej čiastočnosti. Je to pod mikroskopom ťažký sektársky vírus. Máte
nás za modlárov, a vlastné modlárstvo nebadáte? Čo tým myslím? Aj
napr. ten Váš nemilosrdný postoj voči trpiacim, veď je to už len
teoreticky hrozná krutosť voči nemocnému človeku. Veď on môže
trpieť nevinne ako Kristus, a Vy ho ešte navštívite takýmto
„vieroučným“ kopancom na jeho krížovej ceste??? Ak trpí nevinne,
veď v ňom trpí aj náš Pán! Len aby Vám z toho nezamrzol raz úsmev.
Kristov príchod sa približuje, a píšem tieto riadky aj preto, aby ste sa
zamysleli kým je čas, že Mesiáš musel aj trpieť… A tak to bude aj
s jeho vernými nasledovníkmi. Kto predčasne jačí slávou, a povyšuje
sa, tak nech dá pozor, aby nebol raz za tú pýchu trpko ponížený.
Ste jedným zo spoločenstiev, kde zvolávate Ducha Sv. bez účasti
Panny Márie. Neviem či Vás na to niekto upozornil, a či ste aj ochotní
sa nad takým upozornením aj hlbšie zamyslieť, ale takéto niečo môže
byť aj nebezpečné. Odmietate tak veľkú pokoru a hlbokú ľudskosť,
odmietate krásnu podstatu celého Božieho diela prítomnú v Márii,
ktorá je v tejto krásnej bytosti jedinečným spôsobom prítomná. Ak nás
obviňujete, že z nej robíme modlu, a povyšujeme ju nad Boha, tak tu
už osočujete. Nebude požehnaný ten, kto vrhá klamstvá a obvinenia na
iného. To je tiež ovocie tej nepokory, s ktorou ste sa začali intenzívne
kontaktovať. Sv. Panna bola služobnicou Pána. Verne stála pod
krížom, keď sa Ježiš obetoval za našu spásu. Duchovne mu pomáhala
a asistovala pri diele vykúpenia. Tak robila po celý svoj život. Viera je
totiž o poslušnosti Bohu. Ona bola v tou najlepšou zo žien,
kráľovnou. Keďže dávala vždy prednosť Bohu, a seba dávala do
úzadia. Bohu sa to páčilo, a dal jej prednosť pred ostatnými ctiteľmi.
Títo budú ochránení a nespyšnejú. Sú aj takí medzi kresťanmi, ktorí
tomu nerozumejú, a tejto veľkej pokore ani rozumieť nechcú. Je to
veľká chyba a preto tu píšem tieto riadky, aby som na to upozornil.
Byť totiž kresťanom bez veľkej pokory je hanba. A raz to bude veľká
hanba. Veľká hlučnosť, ktorá sprevádza bohoslužobné zhromaždenia
týchto nepokorných učeníkov je a bude nebu tak nepríjemná, aký veľký
hluk sa na nej robí. U nás katolíkov sa odovzdáva Duch Svätý tichým
položením rúk pri kňazskej vysviacke, jemným dotykom pri birmovaní,
či pokojným slovom pri vysluhovaní si manželstva. Ak niekto robí väčší
hluk aj u nás, ten ešte nie je v dospelom veku. Ešte nevie, čo zo sebou.
Na zhromaždeniach, kde sa idú všetci len a len uzdravovať je čosi veľmi
duchovne choré. Veľká väčšina z nich sa aj tak neuzdraví, a to
neznamená, že nemajú vieru. Znamená to, že majú prijať kríž
a trpezlivo si ho niesť.
Ale to by už museli rozmýšľať nad katolíckym katechizmom,
však, a nie nad Vašimi „múdrosťami“, ktoré sú tým viac vzdialené
pravde, čím sú hlučnejšie prezentované. A v dobrom Vás napomínam,
dajte si pozor aj na extrémne exorcizovanie všetkého a všetkých,
samozrejme okrem samých seba. Neraz si totiž premietate svoje tiene,
čiže nečistoty vlastného srdca do iných učeníkov, ktorí majú v sebe
nejakú smietku, a Vy si nevšímate v sebe svoje brvno.
Je pozoruhodné, že nechcete patriť medzi náboženských sedmospáčov
a hovoríte často o duchovnom boji, len dajte si
poradiť aj od skúsenejších duchovných bojovníkov v iných
spoločenstvách, aby sa Vám nestalo, že zo zdravého človeka vyháňate
rakovinu, a toho s ťažkým nádorom potľapkáte po pleci ako zdravého.
Volá sa to aj spirituálny diletantizmus
alebo aj duchovná slepota. A to, keď si niekto nedá poradiť od
skúsenejšieho a staršieho, tak to je ťažká frajerina, ktorou boli napadnutí
farizeji a v evanjeliu sa vôbec nespomína, že by tohto arcidémona bolo
možné vyhnať nejakým tradičným exorcizmom. Za zlomenie tejto
luciferskej moci musel Kristus vykrvácať na kríži, aby s ňou pohol
a zlomil ju. Kto je proti právoplatnému a dobrému pápežovi, odsudzuje
sa sám na podriadenosť nejakému pseudopápežovi. A kto
znevažuje Jeho pokornú matku, ten na seba iba prezrádza stupeň svojej
duchovnej rozdrapenosti. Jej veľká pokora je mu asi riadne proti srsti.
Normálni kresťania pracujú na tom, aby najskôr vyhnali tieto vírusy zo
svojho srdca, až potom idú robiť operácie na iných pacientoch…

11. Magnetická rezonancia u anglikánov
Dve miliardy ľudí vraj sledovalo svadbu storočia stojacu sto miliónov
libier. Milióny Angličanov jačali od šťastia, keď sa princezná a princ
pobozkali. Povrchného diváka by napadlo, že je to vlastne skoro
rovnaké s katolicizmom. Keď však nakuknete do histórie tak sa
pripravte na desivý šok. Pred päťsto rokmi bol anglický kráľ Henrich
VIII. dvadsať rokov ženatý a žena mu dala desať detí. Zostala mu iba
jedna dcéra, ostatné deti umreli. Poriadne z toho nazlostený chcel
následníka trónu a chcel inú ženu. Pápež mu to nedovolil, iba
potvrdil, že pôvodné manželstvo je platné. Kráľ sa naštval, odtrhol
Anglicko od Katolíckej Cirkvi a sám sa dosadil na miesto pápeža.
Okrem tejto obludnosti popravil dve zo svojich šesť žien a začal
prenasledovať katolíkov. Okrem pár hrdinov odpadla s kráľom
väčšina. Túto „cirkev“ prezentujú ako high church, čiže ako cirkevnú
špičku, a bohatstvo a sláva angličanov tomu dodáva vznešené
pozadie. Okrem iného dnes podporuje aj biskupovanie lesbičky. Davy
zaujímajúce sa o povrch si asi vôbec neuvedomujú, ako to všetko raz
dopadne. Tí, čo sú dnes prví, budú poslední. Prajem Vám, aby Váš
veľmi sa povyšujúci zakladateľ nebol raz na mieste poslednom.
Ak neskončil v pekle, tak by ma to ozaj prekvapilo.
Zamýšľajú sa vôbec členovia takéhoto spoločenstva nad svojimi
koreňmi? Mať za zakladateľa svojej viery rozhnevanú obludu,
niekoľkonásobného vraha, smilníka a zastrašovateľa?
A spájať toto s evanjeliom a Ježišom Kristom? Majú
obrovskú „odvahu“ s takouto vizitkou predstúpiť pred Boží súd. Ak
by mali trocha súdnosti, tak by sa z takejto „cirkvi“ poponáhľali čím
skôr nájsť si niečo slušnejšie. Ak v nej totiž zostávajú, tak s tým
činom antikráľa sami po toľkých rokoch vlastne ticho súhlasia…

12. Centrálny tomograf Pražské „mystické školy“.
Vznikla v zač. 2O st. v Prahe. Veľkému záujmu o tajomné veci, ktoré
je prítomné u nie málo hľadajúcich nielen pražákov dala silné podnety
k práci a premýšľaniu. Bola akousi duchovnou alternatívou a ponúkala
necirkevný prístav tým, čo sa zaujímali o to božské v nás. Išlo o silné, ale
ešte nevyzreté nadšenie, ktoré miešalo mystické s okultným, a nemalo
jasnú schopnosť rozlišovania medzi nimi. Popularizovať mystiku a dať
sa aj do občianskeho spolku praktizujúcich mystikov nezostalo však bez
problémov a zatúlania sa do bočných uličiek v labyrinte světa a ráji
srdce. Český národ vôbec nie je taký ateistický, za aký ho má povrchná
štatistika. Jeho kultúra, najmä múdre pohádky, rôzne duchovné smery
i táto škola svedčia o tom, že ide o jeden z najduchovnejších národov.
V mnohých knihách popularizujúcich vnútorný život, ktoré sa začali
objavovať, a priam si ich pýtalo lačné publikum , boli legendou a
pražským priekopníkom Karlom Weinfurterom a jeho spolkom Psyché,
zverejnené mnohé mnohokrát utajené zaujímavosti z duchovného
sveta. Samozrejme aj zo života katolíckych svätých. Boli ale pospájané
s mysticizmom iných ezoterikov, aj pohanských náboženstiev , ich
fakírov a rôznych čudných guruov. V jeho kľúčovej knihe Ohnivý keř sa
odhaluje mystická cesta, umenie koncentrácie, žiť s Kristom vo vnútri
atď., čo sú všetko úžasné záležitosti, ktoré sú viac než zaujímavé.
Dielo je venované jeho manželke Boženke. Akoby sa tým naznačovalo,
že ide iba o menšie veci a nie o veľkú mystickú svadbu Stvoriteľa
s jemu verným ľudstvom. Písmenové cvičenia cvičili i viacerí kňazi
a rehoľníci. Malo to však rosikruciánske pozadie. Tieto recepty
prinášali reálne duchovné zážitky, ale mali aj svoje úskalia a vedľajšie
účinky. Hovoriť o Kristovi, sústrediť sa na neho vo svojom srdci,
prebúdzať jeho život v celom tele, počínajúc nohami sú úchvatné veci.
Ale skryté nebezpečie toho všetkého snaženia bolo, že ak sa napojí
učeník na zdroj vody, ktorý je zlúčením čistého prameňa s nečistými
prameňmi nekresťanských náboženstiev, potom nech sa nečuduje, keď
nastanú nečakané prehánky. Ak niekto nestavia na základe, ktorý sám
Ježiš položil, keď založil svoju Cirkev, a postupne sa tak vtelil cez ňu
aj do dejín tejto zeme, robí tzv. svojvoľnú „murárčinu“. A ak pokračuje
v stavaní bez dôrazu predovšetkým na solídnu ľudskosť, postaví iba
naklonený múr. Toto pražským „mystikom“ ušlo a to zabudli do svojich
urýchlených projektov zahrnúť. Ide skôr o mysticizmus, poznačený
individualizmom, ktorý sa v ich vzťahoch začal aj prejavovať. Praví
mystici neboli iba individualisti, a učili sa od originálnej Cirkvi, kde
neraz na jej okraji robili veľkú duchovnú prácu. Neboli až tak nadšení
za rôznorodé kópie. Ak niekto ide do vnútra ku svojej božskej podstate
bez eucharistického Krista a bez ochrany sv. Panny, robí niečo
nebezpečne priodvážne, a môže mu to priniesť okrem zážitkov aj silné
tlaky a duchovné škody. Na toto už táto škola neupozorňuje. Išlo totiž
o nadšencov, ktorí hľadali kade tade, a neboli ešte spoľahlivo v Kristovom
učení zakorenení. Zachádzali aj mimo jeho učenia, čo bola chyba.
Taká mystika už nebola čistá. Bolo v nej primiešané mnoho iných
aj nečistých prísad. Ako umelá želatina v poctivom tvarohu.
Celebrite Karlovi sa podarilo evanjeliové zásady až srandistickým
spôsobom spájať s nekresťanskými tézami. V čechách tomu říkají
i kočkopes. Autor mal pozitívny vzťah ku kresťanstvu, ale ku sv.omši
iba platonický. Na svoju škodu. Miesto biskupa si zvolil za idol
slobodomurára Kerninga a za garanta celej školy si akoby vybral miesto
pápeža hinduistického guru Maharišiho. Čím o sebe vlastne prezradil,
že jeho team je iba predkapelou new age. A netreba ho brať príliš
vážne. Pokúšal sa o univerzálnu syntézu, ale synkretistickým štýlom.
Jeho stotožnenia Sv. Panny s necudnou silou kundalini sú silnou
kávou a aj urážajúcim odklonom od podstaty kresťanskej viery. Hoci
im išlo o mystiku a mali dobrú vôľu, pohanské nesvätosti im rozkvitli
do ješitností a rôznych bizarných spolkových medziľudských vzťahov.
Karel Weinfurter

Veľký český mystik, filozof, okultista, spisovateľ a prekladateľ.                                                                                 Zakladateľ českej mystickej školy a predseda Združenia praktických                                                                     mystikov, spolku Psyche.
Vydavateľ duchovné a mystické revue Psyche. Už od mladosti sa                                                                           intenzívne zaoberal duchovnými náukami a postupným vývojom                                                                          došiel až k ceste najvyššej – mystike. Svoje hlboké poznanie, získané                                                                            na tejto Ceste, nám odovzdal vo svojich knihách a prekladoch.                                                                                        Šírka duchovnej problematiky popísaná v jeho diele nemá v českej                                                                           literatúre obdobu a tvorí dokonalý ucelený systém, podľa ktorý                                                                           vzbudil veľký záujem u ľudí hľadajúcich hlbšiu spiritualitu.                                                                                                 Mnohí v cirkvách sú totiž poznačení povrchnosťou či agresivitou                                                                                     a týchto hlbších ľudí zraňujú a odrádzajú aj od toho dobrého,                                                                                      čo ich cirkvi majú.
Dať na jednu úroveň ezoterických pobehajov s ozaj svätými bol ten
podstatný omyl týchto „veľkých mystikov“, ale ešte aj diletantov.
Stádovitosť inteligentnejšieho druhu bol omyl ďalší. Tiež netrpezlivé
vystavovanie seba na obdiv spoločne s mystikou, táto malá sláva už
tu, bol omyl tiež, a nie malý. Skutoční mystici nepotrebovali byť
takýto šašovskí exhibicionisti. Presne naopak. Robili svoju duchovnú
prácu nenápadne. Čím bola dôležitejšia, tým sa to dialo vo väčšom
tichu. Učiť ešte všelijako nedozretých ľudí tajomstvám mystiky je
niečo podobné, ako keď niekto predčasne učí mladých ľudí technikám
sexu. Oni otvorenými ústami budú hltať rôzne odhalenia, ale potom
narazia na tvrdú realitu. Tá ich tak silno odcudzí a odhodí od seba, ako
unáhlene a silno spolu spájali telá. Príliš rýchlo ísť do hĺbok rozkoší tela
znamená koledovať si aj o rýchle sklamanie sa v sexualite. Podobné
sklamanie budeme mať z jedincov, ktorí budú zasvätení do rôznych
oblastí napr. ekonomiky, a pritom nás vydesí ich cynizmus, keď vám
napr. primitívne nevrátia peniaze. Veľký primitivizmus totiž hrozí aj
inteligentným, čo prišli rýchlo a nepoctivo k diplomu či k utajeným
informáciám. Pravá mystika to nie sú iba naše snahy a naše výkony.
To možno sľubujú guruovia z východu. Kresťanskí svätci v ozajstnej
pokore pripomínajú, že to je viac dar z neba. A predchádzať im má
normálna ľudská prirodzenosť a poctivo dozretá spiritualita.
Psyché bolo poznačené dedičným hriechom naivity a netrpezlivosti.

13. Antibiotiká na horúčky tzv. apokalyptických hnutí.
Bolo ich a je mnoho. Sú na zamyslenie. Jeden z príkladov. V roku 1534
sa anabaptisti na čele Johanom von Leiden, ktorý sa vyhlásil za
mesiáša, zmocnili vlády v Múnsteri. Tam začali budovať vytúžené
„kristovo“ kráľovstvo Nový Sion a mesto premenovali na Nový
Jeruzalem. Cestou teroru sa pokúsili zrealizovať ideál úplnej rovnosti:
majetok mešťanov vyhlásili za spoločné vlastníctvo, odstránili
peniaze a zaviedli mnohoženstvo. Sám von Leiden mal osemnásť žien.
Išlo tu asi o prvé radikálne vtelenie komunistickej utópie v dejinách.
Táto ozbrojená diktatúra anabaptistov bola predobrazom Parížskej
komúny aj boľševickej revolúcie v Rusku. Tento revolučný zápal
jedného z chiliastických hnutí sa preniesol na britské ostrovy a tam sa
stal dušou anglickej revolúcie. Bolo to iba pokračovaním histórie
židovského chiliazmu v „ kresťanskom“ prezlečení. Bolo akoby detskou
kolískou ďalších podobných revolúcií s mnohými socialistickými či
komunistickými odnožami. Anabaptisti robili rozdiel medzi vonkajším
zjavením zvestovaným vo Svätom písme a zjavením vnútorným,
uskutočňujúcim sa v dušiach „bohom“ vyvolených ľudí, skrze „ducha
svätého“, ktorý na nich zostúpil a obdaril ich prorockým darom. Jeden
z najdôslednejších hovorcov Nikolas Storch okrem ohlasovania nového
príchodu spasiteľa požadoval neoharaničenú slobodu človeka, jeho
absolútnu spoločenskú rovnosť, odmietal súkromné vlastníctvo, ktoré
vraj treba rozdeliť medzi chudobných. A takto nastoliť tzv. „vládu
osvietených“ Že by inšpirácia aj pre profesionálnych revolucionárov?

14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista.
Jeden z obrovských trapasov medzi driemajúcimi učeníkmi je čakanie
na vystúpenie antikristovej vlády vraj iba na konci čias. A tí mnohí
antikristi v dvetisícročných dejinách Cirkvi nás ešte nestihli prebudiť?
Už sv. apoštol Ján vo svojom treťom liste nás v prvom storočí
upozorňuje na namysleného biskupa Diotrefa a odporúča solídneho
Demetria. Ako inak nazvať ako antikristi asi štyridsať protipápežov
v dejinách, čo mali tú drzosť, aj s tými, čo im pomohli do tohto
najtrápnejšieho úradu všetkých čias nastúpiť a osopiť sa na
právoplatných pápežov? Ako inak nazvať troch nemeckých biskupov
z 9 st., ktorí dali uväzniť, súdiť aj bičovať svojho kolegu Metoda,
ktorý konal čestne a podľa práva. Aj Wiching , jeho nástupca pre kraje
Veľkej Moravy ,čo asi “s veľkonočnou radosťou“ intrigoval, očierňoval
a falšoval buly bol kresťan katolík? Bol, ale nesvätým a pokryteckým.
Ako nazvať niekoho, kto vyleje kýbel octu na spolubrata a ide
zo sv. liturgie? Alebo toho, kto buzerantsky obcuje a považuje to za
prirodzený prejav, a mladých ľudí ide učiť čistote? Čo je to za
otrasný cynizmus, keď niekto nepoužíva slovo prepáč, a je odborník na
slušné správanie? Alebo sa dlhoročne przní sebaoslavou, a tára iným
o pokore? Či nanucuje svojim ďeťom životný stav? Nepodelí sa so
súrodencami? Toto a všeličo iné je pod maskou kresťanstva? Rátajú
nositelia týchto anticností vôbec s tým, že Boh existuje a raz prídeme
na posledný súd? A že všetko skryté bude odhalené? Ak tvrdia, že
rátajú, tak klamú. Prepadli by sa už teraz od hanby a išli by sa hanbiť
do kúta, ak by s posmrtným životom ozaj rátali. Neľudskosť je ich
znamenie, že sú ešte slepci a tvrdí egoisti. A pritom mali akože jasno
a tvárili sa ako farizeji, že zachovávajú ortodoxnú náuku. Pritom
vyznávajú iba zúfalý a prispatý polokatolicizmus. Predbehnú ich tí,
čo v mnohom z viery možno aj úprimne pochybovali, ale sa chovali
v podstatnom charakterne. Antikrist je tieňom Krista. Pôsobí tu už 20
st. Až sadisticky sa teší, keď môže trápiť svätých. Hrá sa v kostole na
dokonalého kresťana a robí z niekoho iného obetného baránka. Zhadzuje
na neho svoje viny a považuje to za niečo úplne normálne. Táto
škodoradosť je jeho jedinou ozajstnou „potechou“ a špecializuje sa
predovšetkým na ňu. A ráta s tým, že to nikto z hora nevidí a že za to
nebude niesť zodpovednosť. Toto je naozajstná nevera, nie ateizmus.

15. “boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem.“
Ak máš v úcte Boha, a ctíš si ho, to je výborné. Dovoľ mi však
pripomenúť Ti a opýtať sa Ťa, že či je to ten Boh kresťanov? Lebo je
mnoho rôznych bohov, a iba Jeden je Najvyšší. Ten Boh kresťanský je
Otec Ježiša a tiež Duch Svätý. Boh tri krát Svätý. Ten, ktorý sa stal
pred 2O. storočiami človekom, a má aj neodvolateľne ľudskú tvár. Ak
by sme mali tohto Boha, neboli by sme proti Jeho Cirkvi, ktorú tu cez
apoštolov založil. Ak je totiž niekto proti katolíckej Cirkvi, boh v jeho
vnútri pravdepodobne nie je v jednote s kresťanským Bohom, ale
podlieha vplyvu iných božstiev. Niekto si za boha považuje svoj
vlastný názor a za učiteľský úrad iba vlastné skúsenosti. Takýchto
individualistických antipápežov máme až až. Sú vo svojej súkromnej
sekte a radikálne poslúchajú asi iba svoje rozmary. Sami sa delegovali
za „pápeža“ ak toho v Ríme nepotrebujú. V ich liberalizme je ukrytý
libertinizmus /smer ku zvrhlosti/ a ich veľká tolerancia bludov končí
inkvizítorským odsúdením nejakej dôležitej pravdy. Ich zábavný santa
klaus sa postupne sa zmení na kruťasa. To je súčasť ich vývoja.
Z jedného extrému sa nechtiac ocitnú v druhom. Ak niekto tvrdí, že je
katolík, a ignoruje eucharistické zhromaždenia, je to nie katolík, ale
lajdák. Je poznačený silným individualizmom aj pohodlnizmom.
Pravý kresťan totiž hľadá Boží hlas aj v samote, ale vie, že aj
spoločenstvo Cirkvi nie hocijakej, ale Svätej , je dôležité a potrebné.
Aj spoločenstvo dobrých ľudí je dôležité ako neskrivené zrkadlo.
V jednom i druhom sa budujú špecifické cnosti. Kto sa hrá, že už má
celého boha v sebe, môže skončiť ako vykradnutý ťuťkosektár,                                                                                        v literatúre priliehavo nazvaný chrobák Truhlík, ktorý „všade bol
a všetko vie“ a na konci života už nemá rád naozaj skoro nikoho, ani
sám seba. Cez bohovskú autošaškáreň zdedí trpkú samotu. Ak má moc,
tak sa jej zaťato drží a strpčuje život podriadeným. Podobne si
ubližuje ten, kto uteká pred samotou iba do povrchových spolkov.
Boh kresťanov je Láska. Teda patria ku nemu aj normálne a pekné
vzťahy. Zlé vzťahy sú semiačka od zlého a záprdky necností. Je
normálnym vzťahom ignorovať účasť na eucharistii, ktorú nám dal
Ježiš aj na to, aby sme na podstatu nezabúdali? Duch Boží je aj v lese
ak ho tam vzývame, ale adorácia čiže poklona Bohu cez tajomstvo
eucharistie je nenahraditeľná. Prečo? Lebo v lese nám pri modlitbe
bude napr. vnuknuté, že ako sa mám postarať o svoje deti, ale pred
eucharistiou mi to bude spresnené, že sú aj iné deti než tie moje,
o ktoré sa treba postarať. V prírode mi duch vnukne, ako si mám robiť
doktorát, ale až pred eucharistiou mi bude objasnené, že mám začať
intenzívnejšou modlitbou liečiť choré vzťahy v rodine. Pri televízore
ma boh vnútri rozcíti nad zemetrasením na Haiti, ale v kostole sa deje
konkrétna zbierka na pomoc pre Haiťanov. Pri počíťači sa môžem
dozvedieť skoro všetky informácie, ale tie podstatné pre život farnosti
sa dozviem až z kázne svojho kňaza, ktorý nedlabe na Božie Veci, ale
sa modlí predtým, ako ide kázať. Preto katolícky svätci a svätice
čerpali par excellence /predovšetkým/z čistého prameňa sv. eucharistie
a nie iba z kníh, z iných ľudí či z detoxikačno – relaxačných meditácií
v prírode. Tam si svoje božstvo nájde aj zvieratko a netreba mu na to prečítať
ani jednu knihu. My sme stvorení nie iba na to, aby sme boli vo svojom
individuálnom raji, ale sme tu aj pre spoločenstvo s ostatnými. Na lásku musíme
byť aspoň dvaja, však? Je veru rozdiel medzi božským Kristom v eucharistii
a malom Jezuliatku v nás. Iné je veru kópia a iné je originál.
Aj keď sa trochu na seba podobajú.

16. Odporcom „apostatického gesta“ tzv. ducha Assisi.
Možno to Janko Paľko II. s tým milosrdenstvom niekedy aj prehnal,
ale hádzať ho do pekla spolu s dnešným pápežom je asi najväčšia
drzosť medzi súčasnými nehoráznosťami. Druhé miesto na olympiáde
náboženských zvrhlostí. Prvé majú zaručene tí, čo v mene svojho „šéfa“
vyhadzujú atentátmi do luftu iných“neveriacich“, neraz nevinných.
Takto na seba privolávajú odpor a nenávisť ľudstva, ktorú svojimi
„odvážnymi“ činmi zasiali. Osobne si myslím, a dúfam, že na to mám
právo, že pápeži majú ako jednu zo svojich vážnych povinností ako
hovorcovia kresťanstva a lídri katolíkov oslovovať všetkých veriacich
ľudí tejto planéty. A snažiť sa s nimi nadviazať priateľský dialóg.
To je ten duch Assisi, toto je aj súčasť viery katolíkov celého sveta,
o ktorom vyhlasujú niektorí superortodoxní, že je duchom antikrista.
Nie je, treba im pokojne odpovedať, aj keď ich to ešte asi viac rozzúri.
Ide o pokus nerozoštvávať náboženské vášne, ktorých bolo v histórii
ľudstva viac ako dosť v mnohých vojnách, ktoré nám neveriaci možno
právom vytýkajú. Ježiš nám to v evanjeliu trvalo pripomína, že príde
doba, kedy pravých učeníkov zavraždia, a budú si myslieť, že tým
slúžia „bohu“. Nikdy však Otca nepoznali, ak takto konali, odkazuje
im sám Boží Syn. Veď on sám bol obeťou ťažkoslepých náboženských
fanatikov! Kto upaluje iného pre jeho názor, ten evanjelium vôbec
nepochopil. Možno evanjelium pochopil, ale to apokryfné, podľa Judáša.
Ani sa nad Kristovým posolstvom lásky hlbšie nezamyslel.
A bibliu porozumel asi len do polovice Starého zákona, a to aj určite
vynechal serióznejšie poznámky ku tisícročným textom.
Tí samozvanci na Ukrajine sa správajú stále arogantnejšie,
exkomunikujú postupne celý svet, a na koniec asi aj samých seba.
Vidia smietku v oku brata, a vo svojom nevidia brvno. Nevyhnutnú
snahu dobrého pápeža vysvetľujú ako najväčšiu zradu. Infantilne ho
upaľujú vo svojich poplachoch na internete. Ide z nich smrtonosná
pravovernosť a absentuje, u kresťanov vari aj povinná, štipka detskej
radosti. Stratili nadhľad i cit. Podobné typy sa vyžívali v upaľovaní
kacírov a čarodejníc v stredoveku, keď boli pri akej – takej moci.
Narobili tak sebe i svojej cirkvi veľkú hanbu aj po svojej smrti, pretože
v nich nebolo zmilovania a zakvitla v nich asi iba plnosť satanskej
škodoradosti. Osočujú iných ako antikristov, ale sami sa tak správajú.
Bez lásky idú tvrdo brániť svoj poloortodoxný polofanatický názor.
Dejiny boli plné revolučných bujakov , ktorí asi mali v sebe
poriadnu duchovnú zápchu a tej sa potrebovali nejako urgentne
a asi čo narýchlejšie cez iných zbaviť. Preháňadlo na svoje vnútorné
stavy úzkosti si väčšinou našli v žabomyších verbálnych vojnách,
v rozoštvávaní a duchovno – krčmových bitkách za svoju malú veľkú
pravdičku. A nafúkli to na veľký problém, ktorým sa majú všetci okolo
ako zdravotníci zaoberať, lebo si ho nedokázali vyriešiť ticho,
v pokore a v sebe sami… Ich militantnosť je možno aj alergickou
reakciou slepého čreva v mystickom tele Cirkvi na prehnané
mierumilovné bratríčkovanie, ktorým sme už skoro všetci pripití.
Ak nevedieme duchovný boj, a fajčíme premilosrdnú fajku mieru už
pomaly s každým, o pekle a diablovi nepovieme nič, to v tele vyvoláva
všelijaké nedôstojné napätia a podobné komunikačné hnačky.
„Pravoverní“ z Východu sa rozhodli chlapsky udrieť po stole a
vojensky udrieť a to rovno na generálny štáb vo Vatikáne. Ak vyrobia

novú sektu, myslia si, že svojimi škuľavými gumipuškami
a vybuchujúcou pyrotechnikou vo virtuálnom digitálnom svete nás
prebudia ? Ide o jedno z trápnych amatérskych divadiel na ktorom sa
pobavia akurát ateisti a budú živiť karikaturisti. Takto podobne rozdelili
Cirkev na východnú a západnú už v roku 1054, prekliali pápeža,
a kliatba sa im za 9 st. vrátila v podobe ukrutného tsunami komunizmu.
Čo totiž zasejeme, budeme aj raz žať. Ide nie zápas o pravovernú vieru,
ale dnes už neprimerané a zbytočné znovuštiepenie kresťanských síl.

17. Poučili sme sa z 1.Slovenského štátu?

Jeden zo zaujímavých unikátov sa udial u nás v r. 1939 – 45.
Naokolo zúrila 2.svetová vojna a u nás sa budovalo. Slovenský štát
nemožno hodnotiť čiernobielo. Bola vojnová doba. Prezident robil, jako
vedel. V prvom rade chránil svoj národ. Ako kresťanský politik bol
svojský, mal dobrú vôľu pozdvihnúť národ, chcel jeho vonkajšiu
prosperitu, ale ako katolíckemu kňazovi mu vyhlásenie za svätého
nehrozí. Od duchovného sa totiž očakáva predovšetkým prosperita
vnútorná. To vonkajšie má byť až druhoradé. Je to príklad, ako môže
dopadnúť jeden z nás, ktorý má ohlasovať Kristovo Božie Kráľovstvo,
ale pomýli si ho s pozemskými záležitosťami. Amatérčina ako hrom.
Nazývame to moderne strata kňazskej identity. Úspechy vonku nám
toťiž môžu otupiť duchovný zrak, stratíme bedlivosť a nebadane
sa zamoceme. Toľkokrát sa to už opakovalo. Poučíme sa niekedy?
Je nevyzretosťou viery a veľkou naivitou takto prilacno podľahnúť
pokušeniu nacionalizmu a trocha i mesiášskym komplexom.

Mučeníci boli za pravdu evanjelia umučení. S vlkmi sa nekamarátili.
Tiso bol poslancom, ministrom zdravotníctcva , predsedom vlády i
prezidentom. Závratná kariéra. Tou sa ten skromný chlapec aj pripil. Bol 
profesorom katolíckej morálky, čiže mal byť odborníkom špecialistom
na rozlišovanie dobra a zla. Navonok skvelá značka. Ale vo vnútri nie.                                                                      Češi nás držali nakrátko. Maďari na nás striehli ako mačka na myš.
11.3. 1939 sa vzdal nekaríéristicky predsedníctva vlády a odišiel na faru
do Bánoviec kde bol ešte aj farárom. Veľa funkcií naraz, aj to my
tu roky trénujeme. Ak by sme žili bratstvo, tak by sme sa aj podelili.
V Európe diktoval politiku Hitler. Ten za ním poslal svojich agentov
s tým , že nám pomôže bleskovo sa osamostatniť od Čechov. Tí o
samostatnosti– autonómii, nechceli dlho počuť nič. 13.marca si Hitler
predvolal Tisu do Berlína a tam ho naplašil, že nášmu národu hrozí
„zánik“ a rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Vraj jediná možnosť:
samostatné Slovensko. 14.3. po vypočutí odkazu z Berlína sa poslanci
SNR rozhodli jednohlasne vyhlásiť náš prvý slovenský štát .
Sice pod tlakom, ale pre národ to bola historická chvíľa a veľká vec.
Tak nám vlastne fúrer pomohol, na čo sme si stáročia netrúfli.     

 Špinavá hra mocných mala paradoxne aj svetlú stránku.  Tisu                                                                                    zvolili za prvého prezidenta. Vo štátiku bol pokoj, prosperita.
V školách sa učilo po kresťansky. Cirkevné ideály išli do praxe a boli
sme Slováci a kresťania zrazu na vrchole. Nebola to zásluha iba
politiky, ale isto aj zbožnosti ľudu, ktorý sa modlí už stáročia aj
k Sedembolestnej Panne. Pánmi skúšaný a bitý slovenský národ sa
konečne nadýchol, po tisícročí nadobudol samostatnosť. Paradoxne
cez vojnu, keď iné národy vzdychali. Nemecké okupačné vojská
ustupovali cez naše územie po prehratej bitke pri Stalingrade. Na
Slovensku v 1944 vypuklo proti nim povstanie. Jeho čelný predák a
neskorší československý prezident Gustáv Husák o SNP napísal:
“ V podstate to nebolo ani slovenské ani národné povstanie,
nestála za ním ani väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to
komunisti, Čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa
slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom
Dr. Tisom.“ Je zaujímavé, že keď nemecké vojská vyhrávali, tak sme
boli ticho a v strachu. Keď začali prehrávať a ustupovať cez naše
územie, tak sme chytili zbrane a začali sme bojovať. Neboli sme my
až takí veľkí víťazi a vojnoví hrdinovia. Kde bola láska k nepriateľom
v hodine navštívenia? Ak by sme ostali neutrálni, front by prešiel a
mohli sme sa krviprelievaniu vyhnúť. Netrestali našu nenávisť aj
prehrávajúci nacisti aj takou tvrdou silou navonok, s akou sa stretli
v našom vnútri? A či sa národu komunisti po vojne nepomstili takou
železnou päsťou, akou bol náš tvrdý boj proti boľševizmu pod
vedením pána prezidenta? Ten ako kňaz nás mal poučiť niečo
o duchovnom boji, nie iba tom vonkajšom. „Zástupca stvoriteľa“ a
arci sociopat Hitler vyhlásil vojnu celému svetu. Preto sa ten svet
v sebaobrane spojil, aby ho spacifikoval. Tak sa stalo v máji 1945.
Tiso pravdepodobne naivne uveril, že nemecké vojská sú vojská božie,
lebo chránili slovenskú vládu a kresťanský štátik, bojovali voči
bezbožnému boľševizmu aj proti židovskému kapitálu, ktorý hýbe
rafinovane týmto svetom. Po 2. svet. vojne však zostali desiatky mil.
mŕtvych a obrovské škody po zbombardovaných mestách. Ovocie
šialených plánov. Určite nie vojsk božích.

Pápež ich včas v r. 1937 encyklikou varovne a jasne napomenul.                                                                                Nemeckí biskupi ich veľmi unáhlene do tohoto boja požehnali a                                                                              nemcov v pastierskom liste vyzvali poslúchať fanatického vodcu.       

II. SV začala 1.9. 1939. V 1942 prišla bitka pri Stalingrade, kde nemci                                                                                  prehrali a začali ustupovať. Na Rusko im osud nedovolil siahnuť                                                                                    a vylámali si na ňom zuby ako Napoleon. Veľkí a bohatí  oligarchovia                                                                              z jednej strany zaplatili ich úspechy a tí druhí porážku. Nemali na                                                                                  nich a tak sa začali kruto mstiť tým chudobnejším. Našich židov odišlo
sedemdesiattisíc. Nie však pracovať, ako nás nemci oklamali, ale do
plynovej pece. 8 židovských rabínov prosilo, aby Tiso prezidentom
ostal. Mnohým totiž udelil prezidentskú výnimku.Tak im zachránil
život. Takých bolo vraj až 33 000. Deportácie by Nemci spravili i bez
slovenskej vlády. Ale oveľa dôslednejšie.

Menšinu Židovských občanov sme chránili, väčšinu ale nie, a čo
kresťanov? Či sme tým dali správnu orientáciu ? Orientáciu
na Božiu ríšu ? Za vonkajšie dejinné úspechy však zaplatil náš
prezident trpkou osobnou prehrou. Že bol nielen trochu namočený
do politického hazardu, svedčí viac skutočností.

Porážka SNP 3O.10.1944 ako náš historický „zlatý klinec“?                                                                                            V Banskej Bystrici Nemci oslavovali svoje posledné „víťazstvo“ nad                                                                       partizánmi SNP. Vraj v neplánovanom programe po tichej sv. omši
v tunajšej katedrále rečnil potom na námestí, blízko Bú, kde volal na
česť fúrerovi , jeho vojskám i pomocníkom SS. Vyznamenal osobne
nemeckých vojakov, bojovníkov proti odbojným povstalcom. Keby                                                                              po Nemcoch nezačali strieľať, oni by odišli a nebolo by 111 strašne                                                                     vypálených obcí ani 13 tisíc obetí. 

Doboví svedkovia tvrdia, že tak zachránil Zvolen, Martin a Banskú
Bystricu pred nemeckou odvetou a nachystaným bombardovaním.
A vraj niekoľko zajatých slovenských vojakov pred zastrelením.
Keďže sa to nie vždy pripomína, tak preto to píšem. Nepriatelia
katolíkov ukážu v dokumente iba dobové zábery, a keď sa ku nim
nepridá hlbší komentár, tak to aj škodoradostne zneužijú. Svätý
biskup Gojdič sa ozval už v máji 1942, dva mesiace po prvom transporte.                                                                      Jasne ako svätec vycítil, že sa nedeje všetko s vyvážaním židovských                                                                              1000 dievčat z Popradu kóšér, a že to môže raz poškodiť renomé Cirkvi.                                                                      Dvaja zachránení z Osvienčimu po roku priniesli zvesť o holokauste.                                                                              Biskup Vojtaššák okamžite reagoval a transporty sa zastavili po č. 57.

Láska k pozemskej vlasti by nemala byť väčšia než láska k tej nebeskej, však?

Chybu spravil Tiso i vtedy, keď v liste pápežovi tvrdil, že katolícke sociálne
encykliky sú rovnakého ducha ako idey národného socializmu. Ojojóóój.
Podstatný úlet mimo. Po veľkej pýche národného socializmu prišiel
aj na nadľudí hrozný pád. Po vojne tu zavládli komunisti a razantne
na tzv. klérofašistov ktorí boli až příliš zadobre s veľkonemeckou
ríšou, udreli. Keby sme si boli zachovali od bojov zdravý odstup ten
úder by asi taký tvrdý nebol. Po bitke je ľahké byť generálom a ľahko
vynášať súdy. Osobná zodpovednosť a náhle rozhodovanie vtedy veru
nebolo ľahké. V 1950 zatkli rehoľníkov a rehoľnice ako kriminálnikov.
Spomína sa veľakrát tento násilnícky akt, ale nespomíname už, čo mu
predchádzalo. Pomsta bolševických víťazov bola taká veľká, aká bola
naša predčasná hurá pseudokatolícka sláva spred pár rokov.
Azda aj aká bola aj nenávisť voči nim. Pripomínam, že kresťan má
povinnosť milovať aj nepriateľa. To je náš program, kterého sa máme
držať. V mieri či vo vojne. Boľševický program bol nenávisť voči
bohatým vykorisťovateľom, inteligentom  i voči všetkým cirkvám.
Ak ho oni dôsledne dodržovali, tak sme si mali my dodržiavať
ten svoj. Čudujeme sa keď si niektorí intelektuáli idú od nás
„oddýchnuť“ do ateizmu a majú antiklerikálne alergie? Lebo neraz
niečo iné deklarujeme a iné žijeme. Volá sa to jednoducho:
pokrytectvo. Predstierame profesionalitu a sme ako diletanti.
Národ sa zdesil, keď prezidenta po vojne obesili ako vlastizradcu.
A on vo svojej rozlúčkovej reči nám všetkým dal svoj odkaz:
“ Za Boha a za národ!“ Cítil sa byť mučeníkom v boji proti
boľševizmu. Išlo však skôr asi o polomučeníctvo. Čiže nie až tak
celkom čistú, duchovnú svätú prácu. Čo je najpozoruhodnejšie:
necítil ani štipku ľútosti nad tým, čo urobil. Máme my tu viacej
takých i podobných majstrov sveta, čo za roky svojho účinkovania
na scéne fakt slovko prepáč nepoužívajú. Toto je kresťanská zásada?
Skôr póza nadčlověka. Vtedajší biskupi sa ho až nekriticky zastávali.
Vraj mal tie najlepšie úmysly. Ozaj najlepšie? Nič podozrivé si
nevšimli? Ozaj im tam nič nepáchlo??

Prezident má za povinnosť  ochraňovať občanov štátu.                                                                                                   Aj tých brutálne oklamaných židovských.  My mladší všetci až takto
sladko všetci nespíme! Ani nie sme až tak vlastným vyvoleným národíkom                                                                  či postavením úplne sťatí. Toto je nebezpečnejšie ako pálenka. 
Z tej po čase človek vytriezvie. Ale pozor, s utajenou opitosťou mocou
sa aj umiera. Tí, ktorí si prajú Tisovo svätorečenie, spia tuho a sladko.

Treba sa nám z dejín poučiť. A zvýšiť si trocha aj IQ a znížiť EI.
Tak ako obrovsky on „miloval“ svoj národ, tak duchovne opitá časť
národa „miluje“ obrovsky dodnes jeho. Svetloplacho a nekriticky.
Preto to oživujem v pamäti, aby som pripomenul všetkým slovákom
to, čo nám ako zrkadlo vlastne nastavili naše dejiny. Sme riadne
dorichtovaní nielen pálenkou, ale i svojskou slovanskou nademocionálnou
duchovnou pubertou. Predstierame že máme vieru, ale tá je ešte
všeličím zakalená. Raz mamonou či pozemským štátikom, inokedy
pozemskou rodinou. Naša vlasť má byť v nebi a našou pravou rodinou
je spoločenstvo svätých. Tvárime sa totiž navonok neraz ako
superkatolíci. Ale je to iba trochu trápna póza polokatolíkov.

Nademocionálny polokatolicizmus tu vyčíňa, a storočia. Nielen u nás.
Nacisti boli poriadne zropušení nadľudia a súčasne podľudské
beštie. Ich svetlo bola tma. Nečudujme sa, keď na naše ohlasovanie
evangelia inteligentní ľudia niekedy reagujú najprv zívaním,
pokračujú nadávaním a končia ignoranciou. Asi stále si väčšina
vôbec neuvedomuje ako Božie mená berieme ľahkovážne
aj dlhé roky nadarmo, zatoxikujeme priestory chrámu dymom
nekresťanského modlárstva. To, čo je vyslovene niekedy
až do oči bijúco neľudské a trápne nekristovské,
my bez hanby a primitívne stotožňujeme s kresťanským a katolickým?
Čušíme o tom, a toho, kto na to upozorní, udrieme valaškou po hlave?
Toto nie je duchovný život, ale sakrálny podvod. Akurát tak vyklonuje
po čase poloovcu polovlka, čo onemie vtedy, keď príde hodina pravdy
a láme sa chlieb. Aby sme sa nezaradili medzi tých, čo Božie kráľovstvo
nenašli a mali ho plné ústa. A išlo im v podstate iba o vonkajší blahobyt…
To je ideál nie kresťana, ale jeho dlho chudobného a malého príbuzného.

Tiso chcel vraj podľa vlastnej obhajoby oslobodiť tento národ od
smrtonosných komplexov menejcennosti, ktoré mal on sám a jemu
podobní , ktorým je on asi ideálnym patrónom. Podobne je pre iných
politických dobrodruhov hrdinom dvojnásobný zradca Svätopluk či pre
ďalších samozvaných frajerov zbojník Jánošík. Spojenie imperiálne
panenského slovenského národa so zvlčilo vražedným nemeckým
manažmentom, či má všetko v hlave poriadku ten, čo tomu ešte i po
rokoch nadšene tlieska? My sme boli odjakživa národom služobníkov.
A na toto môžeme byť právom aj zdravo hrdí.

Od čias sv. Cyrila a sv. Metoda sme si za Otca zvolili toho najlepšieho
z otcov, a za Matku a Ochrankou tú najlepšiu z mám. Sme v lone
katolíckej svätej Cirkvi. Väčšina národa sa ku nej hrdo hlási.
Nebuďme však iba povrchnými kresťanmi. Lebo zažijeme hanbu už tu.
Najväčšia chyba bola, že zrazu z národa sluhov tu chcel ktosi urobiť
národ pánov. Také unáhlené ako dedičný hriech. Plné netrpezlivosti.
Fatálna strata duchovnej bedlivosti. Aj toto je memento na zamyslenie.
Z romanticky infantilného, úzkoprsého a príliš pozemského „katolicizmu“
sa tento národ vari trocha už pooslobodil. Praví svedkovia evanjelia,
tomu ako vedia pomáhajú. Polobačovia a súčasne polovlci volajú raz
na slávu nemeckému cisárovi, inokedy zas na slávu zvlčilej ruskej
strane, demokratickým čarodejníkom s peniazmi či svojej sebaoslave.
Tým iba prezentujú a na seba prezrádzajú, že jadro evanjelia nechápu.
Každá doba nás odskúša, či sme dobrí pastieri alebo nájomníci. Kým
Jozef Tiso si zvyšok svojej ľudskej a kňazskej dôstojnosti zachoval
až do konca, nezutekal do Ameriky, ale išiel aj na súd, a tam si za svoju
polovičnú pravdu, teda za boj proti boľševizmu, slušne a navonok celkom
dôstojne bojoval až do konca, extrémny vzor padlých anjelov Hitler skončil
ako veľký antihrdina, ktorý nevedel to ľudsky jednoduché: prehrávať.
Jeho obrovská bojová odvaha, ktorú si dokazoval v bleskových vojnách a
v diktátoch celému svetu, ukázala svoju pravú tvár. Pod maskou vodcu a
imperátora sa tam ukrýval iba klasicky amorálny zbabelý posero. Za jeho
veľkou bojovou nažhavenosťou boli iba sofistikované a nafúknuté nadfičúrske
bludy. Pod jeho obrovskou vojenskou disciplínou bol iba veľký „bordel.“
Za viachodinovým sebavedomým rečnením , fanatickým presviedčaním
vyvoleného nemeckého národa bola iba silná dôvera v osobné lži a falošné
istoty. Za úchvatným pracovným nasadením a menením planéty bolo
iba úbohé a asi aj totálne zanedbanie duchovnej práce na sebe. Za jeho
novým človekom boli iba prastaré bosoráctva. Vyhlásil 10. prikázaní
vraj už za prekonané a chcel ľudstvo oslobodiť výčitek svedomia, že vraj
ľudí ponižujúceho židovského vynálezu. Skutočne neslýchaná odvaha.
Za namysleným nadčlovečenstvom skrýval asi kompletný podľudský
a polozvierací suterén. Bedliaci vedeli presne, že tá prozreteľnosť, ktorú
často spomínal, a ktorej sa cítil pozemským veľvyslancom, bolo samo
kniežatstvo tmy a rafinovaného podvodu. Kto sa nevedel zorientovať
mal počúvať pápeža Pia XI. V roku 1937, čiže dva roky pred začatím
II. svetovej vojny. V encyklike ľudí upozorňoval na nebezpečenstvá
tzv. národného socializmu. Kto nepočúval pápeža ale po cudzích
územiach lačného vlka, to bola už nielen chyba, ale aj veľký hriech a
spolupáchateľstvo na jeho výčinoch. Zasa sa iba ukázalo, že väčšina sú
nie kresťania, ale neskautsky formované a po majetkoch hladné vĺčatá.
To, čo sa stalo, bola a bude pre ľudstvo ďalšia nová tzv. stará škola.
Príbehy našich kňazských predchodcov by nám mali byť na zamyslenie.
To, že v kňazskom seminári v Bratislave /85 – 90/ nám o tom nepovedali
nič, svedčí iba kvalitnom vydesení sa . Asi aj o strachu a úteku pred
našim historickým vybočením. Alebo ešte dodnes nemáme vo veci jasno?
Riešime my všeličo a všelikoho. Nezabudnime vyriešiť aj seba.
A nebojme sa ani svojho tieňa. Mal ho Peter i Pavol, máme ho i my.
Na pobožných nadľudí sa hrať prestaňme. Nie je to na dospelých už
ani dôstojné ani správne. Kňazi máme demaskovať lži a hľadať pravdu
o človeku. Naša jednoznačná identita je byť aj prorokmi svojej doby.
Tiso mohol byť ozajstným mučeníkom. Ale mal jasne povedať po
svetovláde hladnému vlkovi, že je vlk, a vhodne to načasovať.
Nie s ním sympatizovať až za hrob. Veľakrát sa zopakoval podobný
dejinný rituál. Bude sa asi opakovať dovtedy, pokiaľ sa ľudstvo
„neodfetuje“ od svojich výmyslov a modiel. Aj náš národ si z extrému
do extrému, čiže svojou pubertou musel prejsť.
Každý sa totiž aj vyvíjame, platí to aj o národoch.

Kardinál Ratzinger nám pri prednáške v Bratislave v r.1992 okrem
iného spomenul, že úlohou štátu je udržiavať poriadok
v ľudskom spolunažívaní. Ak by sa pokúšal pretvoriť svet
na raj a predstieral absolútnosť, prekročil
by svoje hranice. Ak by sa staval do role Boha, stal by sa šelmou
vystupujúcou zo zeme a mocnosťou Antikrista, ako je to v Zjavení.
„Cirkev nesmie dať seba samu na miesto štátu, alebo chcieť pôsobiť
v ňom alebo nad ním ako mocenský orgán. Tým by sa sama robila
štátom a vytvárala by absolútny štát, proti čomu má vlastne
brojiť. Splynutím zo štátom by rozvrátila vlastnú podstatu štátu
i svoju“ povedal nám už vtedy s nadhľadom dnešný pápež.
A dodal, že pre Cirkev je potrebné mať od štátu primeraný odstup,
aby mu mohla svojimi cnosťami lepšie poslúžiť. Týmto vystihol to
podstatné pokušenie moci, ktorej podliehajú roztieskavači našho
Prvého štátu aj iných predčasných farských republík v dejinách.

18. Vraj „ pápež je antikrist a katolícka cirkev neviestka“
Toto je ich hlavné heslo, ktoré ich spája. Sú to nekatolícki „kresťania“,
ktorí idú do hĺbky svojho „kresťanstva“. Keby ostali na povrchu, ostali
by kľudní. Ponor do hĺbky ich robí fanatikmi. Pápežovi by radi vybrali
malú smietku z oka, ale najprv by si mali vybrať zo svojho veľké brvno.
Vatikánu vytýkajú že je vraj babylonom, ale sami sú členmi veľkého
pseudokresťanského Babylonu. Ani si to neuvedomujú. Začína sa
krádežou softvéru, čiže textov Sv. Písma. Skopírovať si niečo pre
vlastnú potrebu ešte krádežou byť nemusí. Ale podnikať s tým bez
autorskej licencie je čo ? Drzosť?
Toto robia tí charizmatickí vodcovia a novovzniknuté cirkvičky.
Vykladajú si bibliu tak, ako im to vyhovuje. Neuznávajú nad sebou
žiadnu pozemskú autoritu a klaňajú sa svojim interpretáciám.
Takto vraj každý týždeň na planéte vznikne na svete nový spolok,
a spolu je ich možno aj 2O tisíc. Na Slovensku ich je okolo 30.
V USA je zjednotených asi 25O cirkví do kresťanskej únie.
V každom kresťanskom spoločenstve sú určite dobré veci a ľudia
dobrej vôle. V každej sa rozvíja aj nejaká cnosť, ktorú sme mi katolíci
možno zabudli rozvíjať. Ale v každom takomto spoločenstve hrozí
aj nejaká skrytá pýcha jeho zakladateľa, ktorá po čase vykvitne ako
problém, ktorý môže mať veľké rozmery. Záchrana bude, ak sa
navrátia kajúcne ku svojej matke, Katolíckej Cirkvi, od ktorej sa počas
histórie postupne pooddeľovali. Ona sa neoddelila dvetisíc rokov od
nikoho, ani od svojho Ženícha. Ak však budú v srdci mať ku nej trvalý
odpor, a budú iba mútiť vodu, ktorá už dnes nie je zamútená, a budú
si kodifikovať všelijaké svetské neprirodzenosti, potom im beda.
Budú totiž členmi skutočného pseudoreligiózneho Babylonu, kde si
bude každý robiť to, čo sa mu zachce. Bibliu si bude vysvetľovať tak,
ako to bude vyhovovať jeho deviáciám. Tento bordel a neporiadok je tá
apokalyptická neviestka, čiže prostitútka. A jej vernými členmi sú tí, čo
v každej cirkvi, vrátane katolíckej, verejne a roky „masturbovali“, čiže
dávali svoje ego a jeho plány a výmysly do centra ohlasovania evanjelia.
Mnohorako boli až spití sebaoslavou, a dali sa každému, kto dobre
zaplatí… Nad to zásadné z Božieho Slova povyšovali to nepodstatné
a meniteľné. Zutekali skoro vždy, keď mali niesť poctivo kríž.
Alebo sa nepokorili pred pravdou, ktorá im nezapadala do ich systému.
Učili každý iné svojské teórie a zabúdali na podstatu. Takto sa rozbíja
jednota kresťanov a evanjeliovému posolstvu to berie silu.
Pápež Pius XI. vyjadril dlhoročnú skúsenosť matky Cirkvi: „Ak by
neexistoval pápežský úrad, bolo by toľko druhov kresťanstva, koľko je
kňazov.“ Ak ste ešte na to vážení nekatolíci ešte neprišli, bude to tým,
že ste príliš mladučkí. Ak budete dozrievať, prídete na to aj sami.
Kto nerešpektuje Magistérium Cirkvi a jeho správcu právoplatného
pápeža, ten sa povyšuje, a bude raz ponížený.

Filozofickým nadhľadom

 

 

 

 

 

 

 

Aby sme ohlasovali nepančované evanjelium

 

K Ježišovmu evanjeliu sa hlási iba tretina         zo 7 miliárd ľudí. Je to preto, lebo
je to pre nich veľmi vysoká morálna a intelektuálna latka, ktorú si preskočiť netrúfajú?
Vyše miliardy, čiže vyše tisíc mil. ľudí sa hlásime ku Katolíckej Cirkvi. Iná miliarda sú
nekatolícky kresťania roztrúsení v mnohých podobách kresťanstva. Keby chcela vyššia
moc, tak by bola iba jedna Cirkev. Bolo by to však úprimné? Boli by sme všetci
navonok katolíci a chodili by sme iba do katolíckych chrámov, ale boli by tam však aj
mnohí bludári, popierajúci podstatné dogmy viery a pristupovali by s veľkou
pravdepodobnosťou nehodne k platným sviatostiam.
Výsledok by bol, že by na nich i na nás ostatných prichádzali nie požehnania, ale stále
ťažšie tresty. Z vyššieho hľadiska je milosrdenstvom, že mnohí kresťania sú členmi
rôznych cirkvičiek z neplatnými sviatosťami, lebo im chýba apoštolská postupnosť ich
lídrov. Prijímajú “premenený“ chlieb a víno nie naozaj, ale iba ako symbol. Na svojich
zhomaždeniach tým viac tancujú a tešia sa, čím viac sú od pravej Eucharistie
vzdialení. Nás katolíkov niekedy zo svojej „výšky“ obvinia, že sme na svojich
zhromaždeniach príliš vážny. Nuž, ak sa trocha zamyslíme nad zmyslom nášho
stretnutia na sv.omši tak vážny a zdravo konzervatívny byť aj musíme.
Po spoločnej sv. obete by sme mali byť aj radostní, lebo keby nám chýbal
tento rozmer, bolo by to nekatolícke, až choré. Ak má však niekto svoje „kresťanské“
bohoslužby iba ako stále hlučnejšiu zábavu, ak sa ideme liečiť všetci ako hlúpe ovce
bez spomenutia zmyslu nesenia kríža, ako je to v niektorých nekatolíckych
spoločenstvách bežné, tam sa ponúka nie poctivá výživa, ale vo voňavom obale
duchovne zaplesnený chlebík bez Kristovej podstaty a pančovaným a prisladeným
vínom bez podstaty poctivej lásky.
V katolíckej tradícii je prísne dodržiavaná disciplína, že v omšovom víne nesmú byť
nijaké umelé prísady. V tomto cirkevnom predpise je ukrytý hlboký zmysel.
Ak si samozvaní lídri skopírujú od katolíkov bibliu a začnú ohlasovať evanjelium a takto
bez licencie nábožne podnikať, budú za to raz niesť aj zodpovednosť. Na žiadnej
ekumenickej bohoslužbe takúto nótu asi počuť nebudete. Asi by to v zárodku narušilo
vzťahy. Ak by sa pridala ku nej aj naša sebakritika, že aj my katolíci budeme ešte
vážnejšie zodpovední za pančovanie evanjelia iným spôsobom, tak by naše
ekumenické vzťahy nabrali iba hlbší rozmer. Ak sa verejne niekde ignorujú
tri katolícke piliere/ tisíc krát dôležitejšie než tie dôchodkové/ čiže
panenská Ježišova matka, pápežská autorita a platná eucharistia,
pridáva sa tak do Božieho Kráľovstva akoby umelá želatina do poctivého tvarohu.
Ak má v sebe ktosi priodvážny nenávisť voči týmto trom pilierom,
tak primiešava do svojho ohlasovania aj jed. Mal by ho niekto aj napomenúť.
Na jednej strane je dobré, že sa evanjelium ohlasuje, ale na strane druhej to nemôže
byť dobré, ak niekto dlhé roky iných zavádza, kŕmi mnohých týždeň čo týždeň neplatne
vyslúženými sviatosťami a káže o vyprázdnenom Kristovom kríži./ čiže ohlasuje
kresťanstvo iba ako zábavu a radosť bez nesenia si osobného kríža/ A aby dosiahol
„dokonalosť“ ešte sa aj s obrovskou drzosťou zahryzne ako had do trpiacich kresťanov
a označí ich za strestaných „bohom“. A vyškerí sa im do tváre aký je len „zdravý a
úspešný“. To je fakt vrchol, ale nekresťanského a neľudského cynizmu.
Na bohoslužbách kresťanov sa produkuje aj istý pokrm pre telo i ducha.
Totálna neznalosť, až trestuhodná slepota je tvrdiť, že je všade rovnaká kvalita.
Rozum sme dostali aj na to, aby sme rozlišovali.
Katolíci sa nezvykneme/ až na výnimky/ o nekatolíkoch vyjadrovať pohrdlivo.
Aj keď vieme, že sa tam ponúkajú kresťanské produkty v rôznych stupňoch nekvality.
Tak ako sa ponúkajú v hypermarketoch zlacnené ovocia v rôznych stupňoch nahnitosti.
Čím sú horšom stave, tým sú lacnejšie. Teda aj dostupnejšie pre darmožráčov.
Ten, kto nestratil sebaúctu, ten si do svojho tela nahnitú potravinu nedáva, lebo vie, že
by si tak sám spôsobil zdravotné komplikácie. Keď sa však na Sv. Katolícku Cirkev
ktosi osopí a kôli nejakému Judášovi, ktorý sa v nej nemôže nenachádzať, a osočí sa
tak celé Božie Dielo ako prehnité, vtedy si myslím, že je našou povinnosťou sa ozvať
a nenechať kydať na hlavu tým, ktorým to nepatrí. Rôzne milosti, ktoré sú v rôznych
podobách po celom svete, aj v rôznych iba niekoľkoročných a nekompletných cirkvách,
sú totiž ovocím svätých obiet predovšetkým tej pôvodnej, čiže Petrovej Cirkvi.
Kto je pravý učeník, ten tomu rozumie, rozlišuje a Matku Cirkev bráni.
Aj sám Ježiš sa na krížovej ceste ozval, keď mu nejaký
darebák dal zaucho : „Ak som zle povedal, tak dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre,
prečo ma biješ ?!“ /Jn 18,23/

 

Čistota podľa patrónky Európy

 

„A preto, ak si praješ dosiahnúť čistoty, po ktorej túžiš, je treba, aby si zvládla predovšetkým tieto tri veci:
1. Spoj sa so mnou, Láskou a zachovávaj vo svojej pamäti živú spomienku na dobrodenia, ktoré si odo mňa dostala.
2. Zrakom intelektu kontempluj o cite mojej lásky, ktorou Vás nesmierne milujem.
3. A posudzuj ľudí mojou vôľou, nie ich zlou vôľou, pretože ich Sudcom som ja
a len ja, nie Vy. Týmto dosiahneš úplnej dokonalosti.“

 

/Sv. Katarína Sienská, Dialóg, kap. 100, str. 175/

 

Všimli ste si? Ani slovo o sexualite…
Čiže denne si sprítomniť veľkú Lásku Božiu.
Opätovať ju. Snažiť sa to neodfláknuť.
A primitívne iných neodsudzovať.
Mali by sme to napísať niekde na najväčší bigboard na Slovensku.
Dobre si zapamätajme kresťania, o čom je podstata sv.čistoty.
Tá neraz naša amatérska herecká asexuálnosť to nie je.
Ak sa niekto nikoho nedotkne, ani seba a na takejto puritánskej hygiene si zakladá,
a popritom odsudzuje až sa mu z hlavy práši, alebo sa robí príliš dôležitý, aby zakryl
svoje komplexy menejcennosti, či tisne sa tam, kde to nevonia ,
ten je ešte vo farizejskej špine.

 

 

 

Inkarnácia alebo reinkarnácia?
Ktosi ma osočil, že vraj šírim reinkarnáciu.
Doba boľavá už z toho skončila, nastal čas očistiť si meno, tak si prečítajte môj názor.
Pseudokatechizmy hinduizmu, budhizmu a new age ponúkajú reinkarnáciu ako svoju
predstavu večného života. Čo na to kresťanstvo? Je celkom proti. Považuje takú
eschatológiu /náuka o posledných veciach človeka/ nielen za škuľavú, ale i čaptavú.
Prečo?
Lebo odporúčania tohto ducha nie sú férové.
Je to duch darebáctva, ktorý si nič nerobí z prepadnutia žiaka v škole. Však príde on
znova a doučí sa potrebnú látku. Je to zlozvyk odkladania na inokedy. Schudnutia,
prestania s pitím alkoholu, uprataním si vo vzťahoch či vecí okolo seba. Je to zloduch
lenivosti, ktorý si hlivie vo svojich nerestiach a odsúva boj proti nim na nejaký iný život.
Je to aj jed zbabelej nezodpovednosti, ktorý za pecou čuší, keď sa treba ozvať a necháva
si mučenícke svedectvo pravde asi na inú dobu. Je to duch ilúzie, ktorý nehorázne klame,
že vraj sa tu budeme donekonečna zrodzovať, až kým vraj ráčime dôjsť k pochopeniu a
rozlíšeniu čo je dobro a čo zlo. Je to duch okultizmu, ktorý ponúka ako 100 % účinné
preháňadlo na akúkoľvek karmickú zápchu asi každá ortodoxná bosorka.
Je to duch utekania pred krížom. Veľmi rád ho ponecháva iným.
Byť poriadnym človekom a potom sa snažiť aj o svätosť sa mu vraj „ete nekce?“
A pre pánajána kedy s tým chce to rozmaznané decko začať!!??
Posledný Súd sa približuje. Beda nepripraveným, hovorí kresťanstvo.
Iné cesty sú v „pohode“. Žiadne stresy. Máme vraj nekonečne veľa času, Bože!
To sa deje aj v cirkvách medzi vo viere nedospelými, ktorí si zníženú zámku zo správania
zvolili za doživotný ideál.
Slovo ktoré sa telom stalo a inkarnovalo sa na zem na to, aby nás v obrovskom zápase
vykúpilo od moci zlého, tak tejto obrovskej Božej Láske reinkarnační apoštoli ako
vesmírni hasiči odpovedajú chladivým súcitom? Dávajú Krista s neslýchanou
ľahostajnosťou na jednu úroveň s inými nekompletnými osobnosťami alebo pobehajmi?
Či je spravodlivé dať slnko na jednu úroveň s lampášmi?
Duch reinkarnácie je duchom tohto sveta. Je to duch zabávania sa. Postráda primeranú
vážnosť alebo naopak je to duch vážnosti až smrtonosnej. Preto to nemôže byť duch
kresťanstva. Je vlastne jeho opakom. Jeho hrdinovia netúžia po Otcovom pálaci, ale po
ďalšom pobyte na planéte, kde prostitútka zarába 1O x viacej ako zdravotná sestra. A
kde zabiť proroka je bežnou prevádzkou toho, kto tu vládne…
Preto takto tvrdšie píšem, aby to zatriaslo tými, čo reinkarnáciu, čiže falošnú nádej, že sa
tu budeme neustále opakovane zrodzovať, považujú za akože normálnu.
Inkarnácia /vtelenie/ Krista v konkrétnom čase a mieste a Jeho radikálne plnenie
Otcovho plánu je jasný antidarebácky štýl. Ježišov učeník, ak nechce stratiť svoju
identitu, sa má tohto štýlu verne držať. My by sme sa nemali pútať iba na túto zem, lebo
tá má veľmi ďaleko od normálnosti. Tento svet niekedy pripomína blázinec inokedy
polepšovňu a asi najčastejšie cirkus. Pohŕda Duchom Svätým a preto nemá pravú radosť.
Zháňa si náhražku v rôznych zábavných umelinách. Miesto prirodzenej tváre má sto
grimás. Alebo pod vyškerenou maskou zúfalstvo, ako raz napísal pápež B XVI.
Naša vlasť je v nebi. Otcov príkaz je večný život / Jn 12, 50/
Reparáty v ďalšej pozemskej destinácii sú čarovným lákadlom falošnej a krutej matky,
karmy Baby Jagy, z ktorého sú potom ľudia veľmi nepríjemne rozčarovaní.
Túto falošnú verziu večného života nazval Ježiš presne, ako večné trápenie.
A priniesol na ňu aj spoľahlivý liek : žité evanjelium.
PS. Ten kto ma z hlásania tohto strašného bludu obvinil, ten ním chudák trpel sám…
Až taký debil nie som, aby som išiel do školstva radiť žiakom aby prepadli.
A keď proti niečomu bojujem, ak sa zamyslím, či to vôbec existuje. Lebo ak by sme
bojovali proti Fantomasovi či Babe Jage, ktoré sú iba vo filme či v rozprávke, tak
sme boli iba ako šašovia, ktorých boj by bol na posmech.

 

 

 

Malomocenstvo primitivizmu

Neviem či ste si všimli, ale napriek obrovskej ponuke rôznych múdrostí
máme okolo seba dosť produktov z dielne primitívov.Volali sme ich pôvodne hriešnici.
Neraz sú to ľudia so skončenou vysokou školou. Inteligenciu si v apatieke nekúpia.
Paradoxne Vás neraz prekvapia svojou životnou múdrosťou či schopnosťou triezvo
rozlišovať jednoduchší ľudia bez titulov či dôležitého spoločenského postavenia.
Pohladíte dieťa, až Vás podozrievajú, že ste pedofil. Idete s nejakou mladšou
slečnou na večeru, už ste smilník. Poviete slovo vibrácia či aura, už ste namočený
celý v New Age. Opýtate sa kdesi nahlas, či reinkarnácia nie je moderným slovom
vyjadrené to, čo sa v biblii nazýva večným trápením, už Vás primitívi označia, že
veríte a hlásate v Cirkvi reinkarnáciu. To ako keby zhodili lekára, že išiel do medicíny
šíriť syfilis, iba preto, že ho kdesi zdiagnostikoval a pokúšal sa ho liečiť. Alebo
deklasovali učiteľa, že do školstva prišiel doporučovať, aby žiaci prepadli.
Duchovní somári totiž takto iných odpisujú. Neraz kôli jednej vete vytrhnutej z kontextu.
Mám s tým svoje dlhoročné skúsenosti. Aj to sú vážni pacienti a potrebujú asi špeciálne
sanatórium. Ak sa pokúsite ich rehabilitovať, modlite sa aj o dvadsaťročnú trpezlivosť.
Neraz Vás tupo odpíšu a osočia iba za vyslovenie Vášho názoru a necitia potrebu
sa ospravedlniť. Presne touto diagnózou trpeli farizeji, čo uštvali Krista až na kríž.
Ukazujú iným svoju „úroveň“ a „čistotu“ a nevadí im ukradnutie dobrej povesti inému.
A to boli naslovovzatí odborníci na vtedajšiu teológiu, morálku i právo.
Čím sa stanete vernejší pravde, tým čakajte silnejšie obkydávanie na svoju hlavu.
Zakomplexovaní simplexovia tú kvalitu jasnozrivo vycítia a začnú nálety ako šváby na
pivo.Primitíva napadne zo sto možností tá najsprostejšia ako prvá i posledná. Drží sa
iba tohoto debilného dojmu, dlho mu slepo verí, dlho sa z toho dostáva a nakoniec sa
hanbí. Tak veľmi, ako ťažko bol zadlávený predsudkami, čiže primitívnosťami. Pokánie
vraj za to robiť nepotrebuje. Kritické myslenie a zváženie iného názoru, iných možností,
porovnanie či štipka elementárnej empatie, je pre neho nedostupný luxus.
Toto je jedna najväčších ľudských bied. Spirituálne malomocenstvo.
Rodný brat Peter mi raz povedal, že ak Ti niekto ubližuje tak Ťa prosí o pomoc.
Uznávam dva životu prospešné izmy, katechizmus a antiprimitivizmus.
Oba nás spoľahlivo vyvádzajú zo zúfalého labyrintu doby povrchovej.
Možno raz bude v katechizme úvaha o primitivizme ako o pozadí dedičného hriechu.
Z primitivizmu sa mi za 22 rokov nespovedal nik. Ja som sa ho dopustil viackrát.
A ak Vás ktosi označí za špinu iba preto, lebo zbadá Vaše špinavé monterky,
vedzte, že jeho pohľad má v sebe aj kúsok pravdy. Ale tá pravda väčšia, ktorú o sebe
ešte nevie, znie, že tých najťažšie chorých veru nemáme v nemocnici.
Sú to neraz zdravo vyzerajúci a namysleno rozdrapení jedinci, ktorí občas brízgajú na
pápežskú neomylnosť aby svetu dosť často ukázali, že ju vlastnia len a len oni sami…
Pri ich pozornejšom počúvaní zaťato čiže fanaticky si obhajujú svoje pravdy pomiešané
s bludmi, svoje dobré skutky spolu s vážnymi sociopatiami, čiže ťažkými hriechami.
Absentuje u nich schopnosť rozlišovania, a tento defekt nemajú záujem si poopraviť.
V ríši primitívov sa klaňajú verne týmto božstvám, ktoré sa volajú aj krivé zrkadlá. Kto
by im chcel dať do optiky zrkadlo reálne, toho vyštvú a to zrkadlo pošpinia či rozbijú.
Ak ich zbytočne nedráždite neskrivenou realitou a pozeráte s nimi na ich krivuliaky,ste
ich súdruh kamarát a je to „zábava.“

 

Šalamún – symbol mudrca, ale aj arcihlupáka?

Určite ste počuli o židovskom kráľovi Šalamúnovi, ktorý žil pred tri tisíc rokmi,
aký bol len múdry. Veru začal dobre, ale hrozne dopadol. Modlil sa o múdrosť,
4O rokov bol kráľom, podľa biblie sa mu Jahve dva krát zjavil, spomínajú ho dve
SZ knihy a on je vraj autorom troch biblických kníh. Nie hocijaká celebrita, jedna z
najväčších. Príbeh hoden zamyslenia sa. Treba nielen dobre začať, ale i skončiť.
Biblia však nezamlčuje jeho nešťastný koniec.Opustil Pána a prednosť dal modlám.
Kamošovi, Aštarte a Molochovi. Ak si niečo vyhľadáte z biblických slovníkov napr.
o Molochovi, tak sa pripravte na vydesenie.
Človeku napadá, na čo mu bolo to kúpanie sa      v zlate a prepychu?
Na čo mu bol ten hárem s tisíc ženami?         Načo toľko snaženia pri budovaní
kolosálnych priestorov vonkajšieho chrámu, keď sa fatálne zbúra ten vnútorný?
Keď nám uletí podstata všetkého…
O čom to vlastne všetko bolo, o klamstve ?         O strašne povrchnom žití života?
Prečo ho Boh nechal tú druhú polovicu života žiť, a skončiť v takejto hanbe?
Aj tí prví sa môžu stať poslednými, ak sa prestanú modliť.
Ak začnú stvorenia milovať viac ako Stvoriteľa.
Možno preto sa to stalo a je to v biblii.
Pre povrchných čitateľov biblie je Šalamún vzorom múdrosti.
Pre tých čo čítajú ďalej a hlbšie je symbolom arcihlupáka.

Vraj zobuďme sa

„Zobuďte sa!“ je názov časopisu, ktorí držia otrčený pre všetkých okoloidúcich
dve panie. Ide o jehovistky. S bibliou Vám ponúknu aj kvalitné somárske bludy.
Vraj Najsvätejšia Trojica nie je a Ježiš nie je Druhá Božská Osoba a podobne.
„Prebuďte sa!“ vyzýva čitateľov Posolstvo Grálu. A o pár strán neskôr doporučí,
aby sme si ani Ježiša za vodcu života nezvolili alebo že jeho ukrižovanie nič
pozitívne neprinieslo, iba nás vesmírne zákony ešte viac vytrestajú.
„Lidé – budíček!“ bombardujú Vás „láskou“ na 7. tisícoch stranách ufo nadšenci,
www. vesmírnílidé.cz Dočítate sa na nich aj, že Ježiš na kríži neumrel. Teda…
Aj vo vnútri kresťanstva sme mnohokrát vyzývaní rozlepiť si karpiny na očiach.
Napr. v knihe „Bedlite“ nám páter Mello dáva mnoho návodov, ako máme konečne
intelektuálne precitnúť. Ozaj mu to rôznorodo kvalitne páli, ale ani raz tam
nespomenie, že si treba niesť svoj kríž s Kristom. To podstatné mu uniklo.
Ešte sa ako kresťan asi v tejto oblasti neprebral. Oprávnene ho kard.Ratzinger
viac krát na rôzne úlety upozornil. Aj jeho čitateľov. Pripiť sa dá aj „bedlivosťou“.
Iný pán farár vlastným príkladom chce iných prebudiť z nemorálnej záplavy okolo
tak, že roky iba umŕtvuje svoj erós, až si poškodí svoje duševné i telesné zdravie.
Vôbec si nevšimne a ani nespomenie učenie posledných pápežov, že
erós treba v tele zduchovniť a skultivovať?         A nie ho zaškrtiť! Keby sa prebudil,
zameral by sa oveľa viac na umŕtvenie pýchy a sebalásky než na pohlavnú silu.
Tu páchame napáchnutí svetom kadejakými záchvatmi dôležitosti väčšiu hanbu.
Iný horlivec dal do kostola veľký obraz Božieho milosrdenstva, aby všetkým ukázal,
kadiaľ vedie cesta, ale “ ješitnejšieho, tvrdohlavejšieho a vnútornou ukrutnosťou
poznačeného človeka som nestretol“, povie Vám o ňom kolega, čo s ním pár rokov žil
v komunite. Asi ho tak poznačila homofilná časť jeho predchádzajúceho svetského
života a jeho správanie bol dôležitý odkaz, ktorý nám do Cirkvi priniesol, že aká je
vlastne pravá tvár takéhoto hriešneho štýlu života. Vo svete sa to sotva dozviete.
Veru zobuďme sa, a bez odsudzovania sa snažme ostatných pochopiť.
Veď všetko čo sa deje nesie nejaké posolstvo a môže nás o niečom poučiť, prebudiť.
Aj príklady, ktoré som spomenul nám paradoxne svojim rôzno úrovňovým
duchovným spánkom môžu pomôcť rôznorodo precitnúť.
Veď kto z nás vníma úplnú realitu?

 

O kardinálnych cnostiach,
a nie iba tak platonicky…

Momentálne s evanjeliom ohlasujeme ako kardinálne cnosti
Múdrosť, Rozvážnosť, Spravodlivosť a Miernosť.
Je zaujímavé, že autorita Cirkvi zatiaľ schválila iba tieto, ktorých autorom je síce
inteligentný, ale pohanský filozof Platón. Čakalo by sa, že ich bude skôr sedem,
a to tých, ktoré sú opakom 7. hlavných hriechov, ktoré určil pápež Gregor Veľký.
Asi dvadsať rokov uvažujem nad cnosťami, a dosť dlho som meditoval, ktoré sú
tie hlavné, z ktorých pochádzajú tie iné, menej dôležité, ale určite tiež cenné.
Aj katechizmus sa vyvíja a v tom dnešnom sú veci, ktoré neboli v tom včerajšom.
Zamysleli sme sa my vôbec vážnejšie nad tým, ktoré cnosti sú tie hlavné?
Tak ticho sa trocha aj prihováram, aby sme si najmä duchovní muži, našli čas na veci
podstatné a zvážili iný, než iba Platónsky model,
kde by bolo napr. týchto 12 kardinálnych cností.

1. Nezištnosť / Diligentia, non avaritia /
2. Presnosť / Exactus, accuratio, subtilitas /
3. Miernosť / Temperantia /
4. Milosrdenstvo / Misericordia /
5. Vernosť / Fidelitas /
6. Spravodlivosť / Iustitia /
7. Pokora / Humilitas /
8. Múdrosť / Sapientia /
9. Umenie / Ars /
10. Sebaúcta / Honor sui/
11. Rozvaha / Prudentia /
12. Svätosť / Sanctitas /

Voči cnostiam by sme mali mať aj iný než platonický vzťah, však?
Nezabudnime, že ak s nejakou tou cnosťou sa z Božej milosti
priatelíme a s ňou spolupracujeme, je to väčšia hodnota ako miliarda v banke.
Z hľadiska viery je úplne iný pohľad, kto je naozaj boháč a kto chudák.
Táto optika, ktorá je dnes v pozemskom provizóriu u väčšiny na posmech,
bude zajtra v Nebeskom Jeruzaleme rozhodujúcou skutočnosťou .

 

Pár viet o milosrdenstve

Milosrdenstvo, „miseri cordia“ je v preklade        z latinčiny „biednemu zo srdca“.
Výraz „rechem“ znamená v aramejčine vraj milosrdenstvo i materinské lono.
Opak tejto cnosti je ukrutnosť.
Ak je niekto krutý ku iným, dávno predtým bol krutý sám ku sebe.
Klasická krutosť ku sebe je žiť dlhšie s ťažkým hriechom, a dlabať na to.
Byť neotesaný, teda s hrubou kožou a bezcitný. Čiže mať zanedbanú spiritualitu.
Alebo sa až zadrhnúť zo šiestimi rezňami a nedať ani jeden tomu, čo nemá žiaden.
Alebo kecať hodinu iným o „nezištnej“ láske a nedať bratovi mikrofón ani na minútu.
Či byť ako opitá materinskou láskou a nevšimnúť si inú sestru, čo deti nemá.
Kto odsudzuje iných je ku nim krutý. Väčšinou mu vadí to, čo má nečisté v sebe sám.
Je treba byť milosrdný aj ku sebe / o.biskup Š.Sečka/
Ak niekto iba nerozumne odpúšťa, jeho dobrota môže podporovať zlo.
Nekonečné odpúšťanie môže pomáhať alkoholikovi upiť sa k smrti.
Neverníkovi sa úplne zdegenerovať. Narkomanovi si totálne zohaviť zdravie.
Odpúšťanie treba vyvažovať spravodlivosťou. Teda nasadiť po sérii odpustení
zdravú prísnosť, ktorá zdarebáčenému lenivcovi akútne chýba.
Sväté neodpustenie je tiež jedna z podôb milosrdenstva.
Ježiš hovoril, že treba odpustiť aj 77 krát, ale nie 777 krát a zblázniť sa z toho.
Ak sa chceme zajtra dožiť milosrdenstva od Boha voči nám, tak nezabúdajme
ho prejavovať tým, čo sú vedľa nás dnes.
Milosrdenstvo sa prejavuje aj v citlivých, jemných a taktných
medziľudských vzťahoch /A.Mello SJ/
Ak niekto pôjde do zatratenia,bude to podľa evanjelia nie ten, čo nečítal
bibliu či neprijímal sviatosti, ale ten, čo sa nezmiloval nad niekým, nad
ktorým sa zmilovať mal. Ak nepomohol niekomu, komu mohol pomôcť.

Povrchné spovedanie sa môže aj škodiť

Aj my katolíci by sme si mali dať pozor, aby sme niekedy nedopadli ako sektári.
Žiť katolicitu znamená snahu žiť kompletnosť, a nie iba nejakú časť z celku.
Konanie pokánia nie je iba sa spovedať. Samozrejme je to jedna z podstatných vecí.
Ale posúdťe sami, či nestratil súdnosť ten, kto sa spovedá každý mesiac z toho, že pribral
päť kilo na váhe, lebo sa objedal. Takto si to „oľutuje“ 12 x do roka a výsledok
je 6O kg nadváhy. Za dva roky 12O. A napomohol tomu – nahluchlý spovedník…
Ak by bol totiž pri zmysloch, tak by tomu nábožnému darebákovi asi v tretine tohoto
procesu rázne povedal, aby sa spovedať prestal, a začal chudnúť, lebo to zle dopadne.
Nadváha ješitnosti či lenivosti je oveľa závažnejšia než tá v tele.Lebo ju až tak nevidno…
Veru kňaz musí niekedy nedať rozhrešenie, ak má penitenta rád. Ježiš to veľmi múdro
naznačil vetou : “ Komu zadržíte hriechy, budú mu zadržané“. Prilacné odpustenia môžu
byť aj škodlivými. Treba bedliť, aby sme vychovávali charakter človeka. A tiež aby sme si
spoločne nerobili zo sviatosti pokánia vlastne trápny svätuškársky posmech.
Zadržanie odpustenia pri opakovanom opíjaní sa, alebo v partnerskom žití v hriechu,
alebo chronickom opakovaní ubližovania iným cez telefón a pod. je pedagogickou
nutnosťou, ktorá by mala byť súčasťou bedlivej pastorácie.Aj v medziľudských vzťahoch
niekedy nepodanie ruky sociálnemu kreténovi, ktorý nevie povedať slovo prepáč a
ani nemá záujem sa to naučiť, je sto krát väčšou pomocou ako mu robiť výčitky alebo sa
na neho falošne usmievať.

Pokánie alebo bulvár?

Nedávno som si bol zaplávať. Potom som išiel do parnej sauny. Stretol som tam
kamaráta Mudr.Jozefa. Vravím mu, že idem ešte do toho iného bazéna. On mi na to, že
aby som radšej nešiel, lebo sa tam ktosi pred hodinou vykadil. A že to asi dieťa nebolo.
Vďaka za upozornenie. A tak ma napadlo, že aj takéto otrasnosti sa stávajú. Aj horšie, a v
iných oblastiach. Človek snažiaci sa o hygienu chodí na WC a umýva si ruky. Sú však aj
jedinci, čo si svoje vnútorné tlaky uvoľňujú inak a netradične kreatívne.
Každý z nás potrebuje očistu. V Cirkvi vychovávame ľudí ku tomu, aby ju robili dôstojne.
V ospravedlnení sa. V spovednej miestnosti.      V modlitbe. Pri začiatku každej sv.omši by
sme to nemali slávnostne odfláknuť, ale úprimne sa detoxikovať pri Kyrie eleison. Kto to
pochopí a robí, robí dobre. Je však nie málo tých, čo pokánie vraj nepotrebujú.
Vytvoria si tak zbytočný problém.
Nepriamo sa tak sami vyhlasujú za svätých a bedliacim na seba iba prezrádzajú, že žijú v
klamstve. Začne to v nich kvasiť. Po koktaile zo všelijakých gebuzín prichádza reálna
zápcha. Ani si to neuvedomujú, ale špina sa v nich hromadí a musí nejako von. Aby ich to
nerozdrapilo. Prvá pomoc je kúpiť si bulvár. Ten plní v spoločnosti funkciu čističky
odpadových vôd. Ktosi sa tam „vykadí“ a ostatní sa akože pohoršujú. A tak sa to trochu
aj perie. Veľká trápnosť vonku rieši akože naše trápnosti vo vnútri. Úspech bulvárom
nafúknutých talafatiek je veľký i preto, lebo je veľa tých, čo ho kupujú. Kŕmia sa
nafúknutými škandálmi aj preto, aby teatrálnym vydesením sa nad veľkými krádežami
sa trochu očistili od tých malých a svojských. Híkaním nad smilstvami celebrít sa aspoň
trochu očistili od sebauspokojovaní svojho ega, ktoré nehľadá Božiu Vôľu. Jačaním nad
nejakým vonkajším víťazstvom zabudli na svoje vnútorné prehry. Konšternovaním nad
nejakou vraždou sa povzniesli nad napr. zabitím cudnosti v sebe.
Novopohanská spoločnosť duchovne živorí a očisťuje sa podvedome tak, ako vie.
My sme však v centre duchovnej hygieny.
A my v Cirkvi potrebujeme primitívny bulvár neraz tiež?
Nafúkneme jednu nekompletnú vetu a odpíšeme celého človeka? Zo zbabelosti
nenapomenieme dotyčného medzi štyrmi očami, ale ho udáme niekomu inému? Tieto
ohovárania, odsudzovania a niekedy aj osočenia považujeme za normálne? Toto je
vizitka veriaceho? Snažme sa byť najskôr normálnymi ľuďmi.
Benedikt XVI.kňazom povedal: „Je absolútne zásadné byť najskôr človekom.“
Zmysel pôstnej doby nie je iba zhodiť nadbytočné kilá, hoci aj to by sa nám veru zišlo, ale
zbaviť sa napr.aj rôznorodého „kadenia do spoločného bazéna.“

 

Si perverzák? Ozvi sa…

 

„Si perverzák? Nestačí ti klasika? Volaj a č.tel“
Jeden zo stoviek inzerátov v našej tlači. Zvykli sme si a pomaly už nikto proti tomu
neprotestuje. Predstavte si podobný inzerát. “ Potrebujete odstreliť dlžníka? Alebo
navždy umlčať babičku, čo nemôže umrieť? Zavolajte na č.tel“
Okamžite by išla po nich polícia, zatykač, súd, väzenie. Ohrozovača spoločnosti by
sme okamžite izolovali, spoločnosť chránili. Falošného dobrodincu spoločnosti a
denegeráta populácie v inej oblasti až trestuhodne skoro všetci a vzorne otupene
„tolerujeme“. Aj pobehujúceho besného psa po ulici máme všetci iba nemo tolerovať ??
Aj my v Cirkvi radšej čušíme aby sme spoločnosť nevyrušovali. Nie je to pre nás asi
vôbec dôležité. Musíme sa asi všetci predovšetkým klaňať modle Ekonomiky a modle
inej: Slobode. Kresťan by modle na lep sadnúť naivne nemal, však?
Ak by polície nechránili občanov, ale chránili by vrahov či kriminálnikov, boli by to
čierne mafie. A vlády, ktoré ochraňujú perverzákov, nechajú ich slobodne podnikať zo
smilstvom a zarábať 5 až 10 x viac než občanov v oblasti školstva a zdravotníctva, tie
vlády skúste nazvať pravým menom sami. Mafie ružové? Pasáci pasákov?
A oni tancujú od šťastia keď idú vládnuť??
Byť raz na ich mieste pred Božím súdom by som veru nechcel.

 

 

Koho mám voliť ? Poraďte mi.

 

Idú voľby a mám problém.
Som kresťan a volil som vždy niekoho, o kom som si myslel, že presadí nejakú kresťanskú myšlienku vo veciach verejných.
Mám pokušenie sa zaradiť medzi 5O percent tých, čo sú sklamaní
a na voľby sa asi vykašlú.
Nevyznám sa v ekonomike, vidím ako sa pár jednotlivcom darí, a ostatní
sú naštvatí, lebo žijú LTT/ len tak tak/. Obávam sa, že tí bohatí sú v stále
väčšom ohrození, lebo čím viac bohatnú, tým ich väčšina viac nenávidí.
Môže to dospieť ku tomu, že ich rozhnevaný dav ušliape. Chudákov.
Nijaká zo strán neponúka riešenie, že by tých bohatých pred týmto strašným
scenárom uchránila a tým menej bohatým tie nadbytočné miliardy, ktoré tí boháči
vlastne už ani nepotrebujú, trocha rozumnejšie prerozdelila. Naposledy to urobila
KSČ a to dosť kruto. Ich nasledovníkov sa voliť obávam. Skoro všetci politici sú pozitívne naklonení kresťanstvu. Avšak za dvadsať rokov
sa nenašiel niekto, kto by napr. razantne bojoval proti pornografii a „legálnemu“
smilneniu. Takže v tejto krajine sú aj preto stále besnejšie deti v školách, stále
častejšie depresie u dôchodcov a stále väčšia naštvatosť u strednej vrstvy.
Máme otrávené studne a rád by som volil niekoho, kto by toto otravovanie a
degenerovanie populácie zastavil.
Vďaka Vám, ak ma na takúto stranu či osobu do volieb upozorníte. Rád jej dám
svoj hlas. A možno i ďalší z tej polovice politikou znechutených občanov. 

 

 

Katolícka Cirkev je perla, ostatné bižutéria

 

Tak znel nadpis nad rozhovorom so mnou v denníku Sme v roku 2007.
V diskusiách pod ním mi mnohí dali poriadny písomný preplesk za túto
arogantne znejúcu vetu. Vôbec som ju ani nevyslovil. Jej autor bol niekto
v redakcii. Dal ju tam zámerne a určite sa na tom preplesku dobre škodoradostne
pozabával. Čítajúc ten zoznam nadávok som si o autoroch tých príspevkov pomyslel
so súcitom, že je im treba fakt pomôcť. Vlastne skoro každý, kto sa objaví v liberálnych
médiách musí rátať, že ide do ringu, kde je dosť veľká nenávisť voči hocičomu
cirkevnému. S inkvizítorskými postojmi treba rátať. Dnes však u tých tzv. najväčších
liberálov, ktorí liberálmi / vyznavačmi slobody/ už ani nie sú, ale ich diagnóza sa volá
libertinisti, čiže odbrzdení uctievači svojvôle. Tí nazlostení hadi na seba iba priokato
prezrázdajú, že nerobia žiadnu detoxikáciu a jedov sa zbavujú uštipnutím iného.
Keby som dal rozhovoru nadpis, dal by som možno: „Iba jedna kresťanská cirkev je
originál, ostatné sú kópie.“ Tak ako je iba jeden originál Mony Lisy a veľa podarených
či nepodarených kópií. Aj pieseň Yesterday má vraj 2000 mutácií, ale jeden základ.
Ináč vďaka denníku Sme za možnosť sa u nich vyjadriť až na 13 stranách.
Aj ich redaktorovi Karolovi Sudorovi za verné tlmočenie rozhovoru i za nie prihlúple
otázky. My sme išli za kňazov preto, aby sme hlásali evanjelium a bránili Matku Cirkev.
Ak nám niekto vynadá, nemali by sme sa urážať. Testuje to asi našu pokoru. Aj to
patrí k našej službe. Tí najlepší z nás čelia neraz tomu najprimitívnejšiemu slovníku.
Mali by sme byť vďační aj napr. za každého novinára, ktorý nám pomáha
povedať niečo pozitívne o Božom kráľovstve.

 

Povinnosť bojovať proti karme

 

To čo orientálne filozofie volajú karma, to my na západe voláme božie mlyny.
Čo by ste si pomysleli o lekárovi, ktorý by nechal vykrvácať na urgente pacienta,
o ktorom sa dozvedel, že zhavaroval preto, lebo nedodržal dopravné predpisy?
Povinnosť lekára je zachraňovať život a nie filozofovať, či si zdravotnú pomoc niekto
zaslúži alebo nie, však? Ak by totiž do dôsledkov začal príliš premýšľať a bol by napr.
vyznavač bohyne New Age, Karmy, tak by pacientovi odkázal, že si trpieť zaslúži.
Že je to jeho karma /spravodlivý osud/. Stratil by ale úplne lekársku identitu.
Podobného cynizmu sa dopustila istá hinduistka, samozrejme ovplyvnená “ vierou“,
ktorá zakopala na smetisku svoje dieťa, lebo ho nemala kôli chudobe ako vychovať.
Dozvedela sa to Matka Tereza, vyhrabala ho, bolo ešte živé, umyla ho a našla mu
adoptívnych rodičov. Zaujímavé že sa na tú matku nehnevala.
Topil sa človek. Videl ho budhista a nechal ho tak. Veď je to jeho karma, pomyslel si.
Kresťan skočil do studenej vody, a robil všetko, aby ho zachránil.
Taký je rozdiel medzi praxou iných vierovyznaní a kresťanstva.
Tí, ktorí sú príliš „múdri“ môžu schvaľovať aj podobné neľudské hlúposti.
Proti zlému osudu sme povinní dôstojne bojovať.
To je jeden z podstatných odkazov milosrdnej matky , Sv. Katolíckej Cirkvi.

 

 

 

Je svätý krst iba liturgický obrad?

 

Ježiš sa dal pokrstiť v Jordáne vodou v dospelom veku.
Krst detí nie je nanucovaním viery, ale pozvánkou k viere.
Zmýva dedičný hriech a vyprosuje čisté svedomie. / 1Pt 3,21/
Bolo by nezodpovedné od rodičov nekrstiť svoje deti,
lebo nik nevie, či sa napr. dospelosti vôbec dožijú.
Sám Ján Krstiteľ povedal ľudu: „Ja vás krstím iba vodou,
ale po mne prichádza mocnejší ako som ja, a ten vás bude
krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ / Mt 3,11 /
Čo je to krst Duchom Svätým?
Rôzne protestantské smery majú na to čiastočné a svojské odpovede.
Rád by som sa nielen ja dozvedel aj katolícku odpoveď.
Pravdepodobne to je dlhoročný poctivý duchovný život.
Denné pýtanie sa na Boží plán zhováranie sa s Bohom v modlitbe.
Alebo keď po boľavej fáze pobytu v nejakej nevedomosti sa nás dotkne Duch Sv.
a zrazu čosi pochopíme. Obmyje sa naša nevedomosť. Príde istota.
A radosť z toho, že vieme, čo si želá Pán.
Krstenie, čiže ponáranie sa do Boha a Jeho Sv. Vôle. Deje sa to aj vtedy,
keď nás osloví nejaká kázeń alebo ozaj prežité svedectvo.
Keď nás nábožné reči nudia a ubíjajú, tam sa asi krst Duchom nekoná.
Tiež ak nám alergiu spôsobuje moralizovanie, za ktorými sú presne opačné činy,
ako sa iným kážu. Ak však niekto hovorí to, čo žije, to vzbudzuje rešpekt.
Jánova príprava začína očisťovať duchovnú špinu. Je to dôležitá časť, lebo najskôr
musíme byť dobrými ľuďmi až potom kresťanmi. Fatálna chyba, ak sa na to zabúda.
Ján je príklad pre správneho muža a ozajstného duchovného vodcu.
Nebolo v ňom chlapskej ješitnosti.Veľa chlapov sa hrá na
to, že sú tí najdôležitejší. Neunesú to, že niekto je lepší či múdrejší od
nich. Aj Evine dcéry sa „dorábajú“, aké sú krásne, a „škrípu zubami“,
ak je niektorá úspešnejšia. Máloktorá vie nezištne oceniť
kvality inej. Máloktorý džentlmen vie uznať: „Tamten je lepší než ja.“
Ján to vedel.V tom bola jeho pravá veľkosť.Ani sa nehneval, keď ho
opustil okruh uctievačov a išli za lepším duchovným vodcom, ktorý ich
viac naučil ako on. Úzkoprsí intelektuáli farizeji to nedokázali. Ani
zakrpatení návštevníci nazaretskej synagógy. Keď postrehli, že Ježiš
ich presahuje a nehladká im egá , skalpelom im reže do nádoru
nacionalistických lží, veľmi ho znenávideli .Malí ľudia, ale penili veľkú
nenávisť .Zmarili v sebe Boží zámer zaštepiť ich do stromu
Života. Samoohlúpnutí konformizmom uhasili pozvánku k veľkodušnosti.
Byť pokrstený znamená slúžiť Svätej Rodine.Nekrstení pohania
žijú iba pre seba a pre svoju rodinu. Alebo iba pre dočasnú vlasť.
Voda, krásne pokorný to živel prírody, obmýva našu špinu, ak sa jej umyť dáme.
Pokrstený iba vodou ale nežijúci duchovne sa prezradí
rôznymi primitívnosťami v chovaní či myslení, ktoré mu trčia ako slama z topánky.
Je potrebné, aby učeníkovi Duch Svätý ďalej otváral rozum
a srdce pre väčšie a spoločné veci. Aby sme si videli aj ďalej od nosa…
Ponára nás neustále do väčších hľbok nového celostného, kompletného
čiže katolíckeho poznania.
Zasväcuje nás do stále hlbších, osvietenejších pohľadov. Čím je niekto viac
v Duchu, tým viac chápe a tým menej odsudzuje. Kde sa ešte veľa súdi, osočuje či
obviňuje tam je ešte veľa pýchy a málo pochopenia.
Tam sa ešte nedôsledne či lajdácky duchovne žilo.
Ako učeníci evanjelia by sme mali aj vedieť, čo je krst ohňom.
Je to neherecké prežitie si osobného utrpenia. Niekedy aj veľkého.
Ježiš ho spomína pred ukrižovaním./ Lk 12,50 /
To očisťuje naše najhlbšie hĺbky, do ktorých sa akosi nevedia dostať naše opakované
spovede. Kto si prešiel krížovú cestu iba letmo, tomu zostane na dne duše ešte veľa
neočistenej samoľúbosti. Je to iba polokatolík. Maskuje to napr.superkatolicizmom.
Prežiť dôsledne túto duchovnú cestu, prečistiť si chrám od
drzého šarapatenia falošného, sebeckého a pyšného ja ja ja
to je mystérium svätého krstu.
Benedikt XVI. to vystihol, keď povedal: “ Kresťan je slobodný od seba samého“

 

Blahobytný chudobínec

 

Treba sa starať o chudobných, znejú rôzne hlasy z rôznych strán.
Chudoba však nie je iba finančná a na veci. Sú to i iné záležitosti.
Môže to byť napr. i osamelosť, čiže chudoba na ozajstné vzťahy.
Neradostná samota, ktorej akútne chýba vnímanie sv. pokoja.
Ateista je chudobný na nechápanie zmyslu života.
Zaťatý či zatrpknutý je ochudobnený o nádej.
Povrchný je samookradnutý o hlbšie vnímanie.
Nadbytočné veci, akcie, kilá, obrázky v TV, reči, zvuky…
a výsledný efekt? – neradosť zo života. Nuda.
Konzumizmus je chudoba na ducha obety či miernosť.
Konformizmus to je zúfalá bieda v tvorivosti.
Servilnosť či natískanie sa kde nepatrím, horšie ako rakovina.
Doslova. Je to nízkosť, až krpatosť.
Vonkajšie úspechy môžu zakrývať zúfalé vnútra.
Sebaľutovanie sa, to je asi signál skrytej pýchy,
chudoba na zdravé sebavedomie. Možno zbabelosť.
Egoizmus – zbedačená prezentácia v priamom prenose.
Žiarlivosť, čo iné než veľký strach, že mne nič nezostane.
Závisť ako tajné zúfalstvo nad úspechom iného.
Kierkegaard o ňom píše ako o negatívnom obdive.
Nezodpovednosť
Odsudzovanie
Nevďačnosť
Krutosť
Bezcitnosť
Náhlenie sa
Nekultúrnosť
Naštvanosť
Primitívnosť
Vidieť triesku len a len v oku iných, a vo svojom 2.m brvno nezbadať…
Uštvať sa robotou okolo kostola, a „nemať čas“ na Eucharistiu a adoráciu.
Okukovať pamiatky Ríma a nerozumieť pápežovi, a iba zvonku čumieť na Cirkev.
To a mnohé iné sú hrozné nemé výkriky mnohorakej ožobráčenosti
na duchu tých, ktorí navonok telesne vôbec nemusia byť chudobní.
Registrujeme my, že takýchto biednych máme viac než bezdomovcov?

 

 

 

Lamentácie moderného kreténa

Za to, že mám brucho, môže Tesco. Za to, že máme doma nafajčené môže tabakový
priemysel. Že pijem, aby som zabudol, môže ten kto mi ublížil a pálenica. Že tu nevládne
KDH môže Fico. Za to, že sme prehrali vo finále môžu Rusi. Že som vykradnútý a závidím,
za to môžu zbohatlícke špiny. Za to, že mám natrúsené v hlave môže pornografia. Za to,
že mám upchaté cievy môže nedofinancované zdravotníctvo.
Za to, že všetko je na nič, môže Cirkev. Za to, že som nevychovaný, to bola chyba školy.Že
sa nemodlím, za to môže farár, čo nám nepochoval svokra. Že nechodím do kostola, to
kôli tým svätuškárom v prvej rade. Že neviem na čo vlastne žijem, za to je zodpovedná
biblia, v ktorej sú popísané také hrozné veci. Že porušujem pravidlá a následne sa mi to
zosype na hlavu ako nechuť žiť, za to je vinný Boh.

 

O celkom iných miliardách

Rozmýšľame vraj iba 5 percentami svojej kapacity a asi iba v jednej polovici mozgu.
Takto omráčení padlými anjelmi, majstrami bublifukármi a nimi riadeným vonkajším
svetom si príliš uvedomujeme iba jednu z nižších síl, tzv.moc peňazí.
To, že máš normálnu pamäť je obrazne povedané iná miliarda. Alebo ak máš prácu čo ťa
baví a je iným prospešná, to je tiež miliarda. Ak máš niekoho rád a on, ona teba, miliarda
ďalšia. Ak máš oči a vidíš, či to nie je hodnota väčšia než miliarda? Alebo že počuješ,
chodíš, cítiš, že ti chutí jesť, že normálne spíš… Ak si dostal slušných rodičov. Alebo že
tvoj život má zmysel. Že máš zdravý úsudok. Dobrého priateľa. Milú kolegyňu.
Kresťansko katolícku vieru. Zdravé dieťa vedľa seba. Či to duchovné večné dieťa v sebe.
Iba veľký hlupák berie tieto veci ako samozrejmosť a neuvedomuje si, že každá z nich
má hodnotu, obrazne povedané miliardy. Ba aj väčšiu. Mať nejaký dar Ducha Sv. a chcieť
plniť Božiu vôľu a snažiť sa o svätosť je bilión. Nejaká miliónová pôžička vo finančnom
svete je drobnosťou oproti spomenutému sociálnemu, intelektuálnemu,
emocionálnemu, kultúrnemu a spirituálnemu kapitálu.
Aj o ňom by sme mali teda ako duchovne prebudení ľudia niečo vedieť.
Nie ho iba trochu koštovať. A potom živoriť s vlčím hladom po trápnom prepchávaní sa,
ktoré skončí poškodením zdravia či narušenými vzťahmi. Každá umelo nafúknutá
bublina neslávne praskne. Aj tá finančná.
Nie je málo tých, čo sú poriadne dorichtovaní svetom a jeho falošným bohom – peniazmi.
Myslia si, že existuje iba kapitál finančný?
Ak ho majú málo a nemajú ani ten vnútorný, plačú nad tým, že niekto má na hranie
trochu väčšie pieskovisko? Škrípu zubami závisti, že má viacej kýblikov, lopatiek a
hrabličiek? Myslia si, že tí vyvolení, čo šikovne presúvajú nejaké čísla z jedného počítača
do iného, robia tie najdôležitejšie operácie či najhoršie tunelovania? A že iba títo majú
účasť na tzv.veľkých veciach?
Nevera amputuje človeka o hlbšie vnímanie života. Osprostie ho.
Až ten, kto túto detskú chorobu prekoná, je „za vodou.“

Iba šéf Drukos výnosu je vinný?

Prišiel do kaplnky v nemocnici zahlásiť priateľa, aby sme mu pomohli
prísť k viere. Pár krát sme sa stretli a vôbec som nemal dojem, že ide
o kriminálnika. Veľkú chybu urobil, že sa pustil do točenia peňazí
v nebankovom subjekte. Väčšiu vinu však majú tí, čo mu tie svoje peniaze
naposielali. Chceli rýchlo zbohatnúť a do rizika poslali toho, kto dostal dnes
osem a pol roka basy. Aj za nich. Volá sa to inak z reťaze odtrhnutá chamtivosť.
Osobášená s naivitou asi na tajnom Pride.
A najväčšiu chybu mali asi tí, ktorí vtedy vládli a vôbec dovolili také
hochštaplerské podnikanie.Podobne TV médiá, ktoré vysielali nefér reklamu za milióny,
ich správcovia sú nevinní? A svoje zisky si môžu pokojne užívať?
Týchto spoločníkov nik neobvinil ani neodsúdil.
Od roku 1950, kedy v USA nejaký podnikavec začal ľuďom dávať 50 % úroky z vkladov
sa zopakovalo veľakrát, že išlo to 3 – 4 roky a potom to krachlo. Pár šťastlivcov sa
nabalilo, ostatní prehrali.
Na pokušenia kapitalizmu nezvyknutí ľudia naleteli. Z naivity sme však trpko precitli.
Tí, čo majú ekonomické vzdelanie to mali vedieť a mali ostatných na to upozorniť,
ako to skončí, ako to vtedajšia ministerka financií B. Šmognerová v médiách viackrát
upozornila. Až tragicky zanedbanou povinnosťou vtedajšej vlády bolo , že vôbec
nemala dať nebankovým firmám licenciu na takýto druh rizika.
Toto je podstata celej kauzy. A keď súdi Najvyšší súd prečo na toto neprihliada?
Pretože pôjdeme všetci pred Súd Boží, a tam im podstata určite neunikne.
V „ateistických“ Čechách mali viac zdravého rozumu a takéto rýchlonádory nepovolili.
U nás si to národ odplakal a obetných baránkov chorého systému dávame do väzby.
František Mojžiš je jeden z nich. Pamätal na chudobných a chorých .Každý mesiac im
napr. rozdelil zo zisku firmy 300 tis.sk, a tak to bolo pár rokov. Nedal sa podsvetím
vydierať, keď sa mnohí zo strachu vydierať dali. Vieru má pevnú a vie že peniaze sú
oproti večným hodnotám skoro nič.
Počúval vtedy nesprávnych radcov a pripil sa ich radami. Určite ho to veľmi mrzí.
Myslím že sa popálil dosť aj poučil aj bez pobytu vo väzení. Prajem mu amnestiu.
Píšem to aj preto, lebo niekedy do basy ide otec piatich detí aj za hriechy iných, ktorí si
myslia že sú iba nevinní a iba poškodení, a že na vine je iba a len Fero.
Takto raz o všetko prídu tí, čo na lep sadnú našepkávaniu padlých anjelov.
Čo nepočúvajú dobré rady Matky Cirkvi, ktorá ich láskavo prísne varuje.
Prídu o všetko, a čaká ich oveľa väčšia hanba a kozmická basa.

„Priateľky a milenky“ kňazov

V Starom zákone natrafíme u prorokov na mnohých miestach na výčitky Jahveho
svojmu ľudu, svojej neveste a šľachetnej vinici, aby radikálne opustila obcovanie so
škodlivými milencami, ktorí sa jej ponúkajú, až tisnú z okolitého pohanského sveta.
Dnes by napr. taký Jeremiáš nahlas pomenoval naše biedy aj v kňazských radoch.
Jeden dekan sa opil láskou k Ješitnosti, iný farár s Obezitou čaká dvojičky , ďalší
kaplánko si obľúbil Povrchnosť.
Našli by ste aj takého pacienta, ktorý sa nachá titulovať iba ako pán doktor,
čo asi 10 x viac než Pána Ježiša i so všetkými svätými miluje svoju Kariéru.
Alebo aj toho, čo sa asi chystá na olympiádu v prepadnutí sa hanbou a okrem
Lakomosti sa „sakrálne osobášil“ aj zo Zbabelosťou a Neporiadkumilovnosťou.
A on sa z toho tuším roky ani nespovedá…
Tieto „frajerky“ niekomu zdanlivo pomáhajú. Nie však do neba. Robia peklo zo života.
Frajerka to je tá sila, ktorá pomáha byť väčším frajerom. Čiže buduje pýchu.
Takéto „milenky“ sú zakázané. V sakrálnom priestore nemôžu byť legálne.
V realite však bežne šarapatia. Paradoxne sa im darí aj pod celibátnou maskou.
Ak je niekto ozaj Kristovým kňazom , ten sa novozákonným farizejom stať netúži.
Ten si nájde určite nejakú dôstojnejšiu Priateľku.
Napr. Meditáciu. Či Liturgiu. Alebo Históriu. Či Spiritualitu sv.Ignáca. Pastorálnu
medicínu. Filozofiu. Alebo Vedu či Prírodovedu. Nie hocijakú Hudbu. Teológiu tela.
Hagioterapiu. Niekto si trúfne aj na Mystiku.
Veru, nie je dobre človeku samotnému…
Aj kňaz je len človek.
Cirkev je miesto, kde by sa to nemalo točiť všetko okolo padlých žien / čiže
stelesnených bludov a nerestí/ a peňazí, ako už skoro všade inde.
.
Páter Róbert nám raz na duchovných cvičeniach pripomenul, že
v tomto svete je veru umením , aby kňaz zostal normálnym človekom.
Kňazské ideály nás však vedú, aby sme išli ďalej, a prežívali aj čosi nadprirodzené,
až posvätné, nie iba priemerné a pozývali ku tomu s priateľkou Nezištnosťou aj iných.

 

Prečo Vatikán rozhodol tak ako rozhodol?/1/

Tí, čo poznáme pátra Róberta o ňom môžeme dosvedčiť, že je to dobrý človek.
Všetka česť reholi redemptoristov, že v tejto zmätočnej situácii to povedali verejne tiež.
Má ďaleko od zátvrdlivého bludára, nezodpovedného predstaveného či nemorálneho.
Pápež je ešte lepší než on. Kto si ho neváži, iba prezrádza stupeň svojej hlúposti.
Tak prečo nastala táto šokujúca situácia, ktorá sa u nás za 1149 r. ešte nestala?
Každá seriózna inštitúcia i človek má právo na svoje tajomstvá.
Keď niekto mlčí, aj to je odpoveď. Aj my aj Vatikán máme právo niekedy neodpovedať.
Mlčal aj napr. Ježiš pred Herodesom. Tak mu dával najavo, že nie je hoden komunikácie.
Čo také urobil arcibiskup Bezák?
Určite sa nad tým zamýšľa aj on aj celé slušnejšie Slovensko.
Osobne si myslím, že podstatná chyba, ktorú urobil , napriek jeho inteligencii,
rozhľadenosti a charakteru, bola jeho nedozretosť. Keď prišiel po menovaní do Trnavy,
razantne „rozprášil“ a „upratal“ svojich predchodcov. List Mons. Sokolovi, ktorí je
aj na internete je nie v duchu milosrdenstva, ale také malé gestapo. Odsunúť necitlivo
nabok starších kolegov biskupov, nebolo to presne to, čo pápeža Benedikta XVI.
hlboko rozosmutnelo? A jeho spolupracovníkov mohlo konšternovať k obrannej reakcii?
Pravdepodobne preto sa cítili povinní nepríjemne zasiahnuť.
Lebo takéto šaty sa v Cirkvi nenosia… A takáto rocková hudba do chrámu nepatrí…
On dobre vie, že toto bol problém. Aj to v poslednom vystúpení naznačil.
Teda nie peniaze, ale nebratské vzťahy voči niekomu, kto si posťažoval.
Nepredpokladal však nik, že to bude ten vážny dôvod jeho odvolania.
Rozhodovalo sa o tom určite nie zbrklo alebo zo zlým úmyslom, ktorý polokatolícki
truhlíkovia Vatikánu pripisujú. Aj reči o tuneli v Cirkvi sú asi iba konšpirácia.
Pápežský vizitátor sa vraj nezaujímal v prvomrade o účty a pozemky, ale o vzťahy.
Nie malému krížu sa rýchlo vyhol, ale sám si tak pripravil kríž väčší a dlhotrvajúcejší.
Na festivale Pohoda sa medzi mladými rozkokošil, a sú záznamy o tom, že “ Boh je
najväčší pohoďák“, že „Teológia tela je veľmi erotická, je veľmi telesná“ a pod. Keď
som to videl, tak som už tušil, že začína tancovať na vlastnom hrobe. Sú to vety
vytrhnuté z kontextu, ale jednému arcibiskupovi až takto šantiť v tejto apokalyptickej
dobe sa teda nepatrí. Získal tým niekoho pre nebo, či skôr sám sebe ublížil?
Trnava je malý Rím. Je to centrum katolíckeho konzervativizmu, a keby mal Róbert
tých správnych poradcov, tak by mu to nezabúdali častejšie pripomenúť. A on by to aj
pre svoje dobro mal rešpektovať. Nepripil sa náhodou sebou aj slávou a Vatikán mu
oprávnene pristrihol krídla? Biskupi, ktorí sú príliš moderní takto neraz končia.
Všimnite si, že ho vyzvali, aby odstúpil sám a dali mu na to týždeň. Ďalšiu veľkú chybu
Róbert urobil, že odpovedal frajersky a hneď, že nevidí dôvod, prečo by tak mal urobiť.
A na druhý deň bol odvolaný a poslaný ani nevie sám kam. Keby pár dní počkal, vec
premodlil a premyslel, sám by ponúkol svoju abdikáciu, čiže prejavil by len elementárnu
pokoru, ktorá sa pri takomto vysokom poste predpokladá, možno by bol menovaný za
biskupa do Banskej Bystrice alebo niekde inde. Čakala ho osobná audiencia u prefekta
pre biskupov a určite nejaká mimotrnavská biskupská ponuka. To bolo náhle useknuté.
Keďže abdikácia bola v hodine pravdy nad jeho sily, tak si situáciu aj sám skomplikoval.
Audienciu mu zatrhli a prišlo celoslovenské rozčarovanie. A nečakaný a neobvyklý kríž.
Uvidíme ďalej, ako sa to vyvŕbi.

PS: správa z The Tablet
Tlačové správy naznačujú, že Bezák mal spor s emeritným arcibiskupom Sokolom,
keď jeho predchodca ho obvinil z diskriminácie a obmedzovania jeho prístupu
do trnavskej kúrie.

Prečo Vatikán rozhodol tak ako rozhodol? /2/

Šíri sa fáma, že pápež už vôbec nerozhoduje,že je iba manipulovaný ľuďmi okolo neho.
Tak to rozhorčene prezentoval jeden náš „kolega“ priamo pod pápežskými oknami.
Má pápeža za dementa ?? Registruje vôbec, ako sa zdementieva jemu?
Takto sa šíria z nášho vnútra poplašné správy.
Nie od bulvár vytvárajúcich tetiek, ale aj od renomovaných tetkošov.
U nás na Slovensku je vo vzduchu jed podozrenia, že cirkevnú muziku u nás pritvrdila
podplatená mafia vo Vatikáne, že Benedikt XVI. vraj o ničom ani nevedel.
Ak teoreticky pripustíme pravdivosť tohto názoru, tak treba s tým niečo urobiť.
Najlepšie ísť napr.za kardinálom Tomkom, ktorého pápež určite na osobnej audiencii
príjme a otázku či vie niečo o boľavom odvolaní či nevie jednoznačne zodpovie.
Ak by o ničom nevedel, tak mafia má po chlebe. Budú v nej ako komplici prefekt
kongregácie pre biskupov, apoštolský nuncius v Bratislave aj celý slovenský episkopát.
Pretože tí všetci tvrdili, že o tom pápež vedel a že rozhodol on. Ak by to tak nebolo,
boli by usvedčení spomenutí spolupracovníci pod ním, že vedome a verejne klamali
a vo vážnej veci. Čiže, že sú to podvodníci, čo nemajú na svojich miestach čo hľadať.
To sú dôsledky tej prvej verzie. Kto jej verí, nech nekecá, a nech koná!
Myslím si osobne, že je naivná, trápna a falošná.
Verzia iná je, že niekto pápeža a jeho spolupracovníkov diskredituje. Nie prvý raz, že?
Dnes sú to „pravoverní“, ktorí za sektárov a svätuškárov považovali len tých iných.

„Mamka nám zobrala hračku, a tak mamka je teraz kakaná“. Keď sme hračku mali, tak
nám bola dobrá. A treba ju ťahať za sukňu. Aby sme jej ukázali, ako sa na ňu
hnevkáme. Ako to robia tak asi šesťroční Jojkovia.
Takto infantilne sa totiž správajú niektorí telom dospelí, čo sú v duchu ako
malí chlapci. Na rôznych pieskoviskách rôznym spôsobom jajkajú. Nevedia či tu ide
o kýbliky, lopatky alebo hrabličky. Alebo že by išlo o piesok a ukradol ho sám Bobo?
Takto sa trasieme o hmotu a kde je tu duchovne dospelý pohľad? Uvedomujú si, že
šíria neraz krivé svedectvá? Dávajú tak hlavne seba do centra diania?

Musíme si dať všetci pozor, aby sme svoje pocity nevydávali iným ako nové dogmy.
Lebo aj naše pocity sa môžu mýliť, a po čase budeme vedieť o veci viac a cítiť budeme
aj inak. Volá sa to aj nebezpečné milovanie predsudkov. Náhrádza to vieru v pravdu.
Mali by sme si dať veľký pozor, aby sme nerobili z jedného emeritného arcibiskupa
fackovacieho panáka a z iného lacného hrdinu. Takto čiernobielo to vnímajú iba
povrchní konzumenti médií, čo pred nimi zahnívajú. Alebo tzv. šedé existencie.
Vo svete je „normálne“ ukazovať svoje pohlavné orgány a čumieť iným do intimity.
My to v Cirkvi voláme necudnosť a hlásame, že takto sa to žiť teda nemá.
Títo jedinci stratili úctu pred tajomstvom iného človeka.
Nežijú pravdepodobne duchovne a už dávnejšie sa ozbíjali o svoje osobné tajomstvá.
Ich prechod od ľudskosti ku stavu živočícha sprevádza drzé zízanie iným do taniera.
A takto chcú snoriť aj do pápežských tajomstiev. Keďže sa im to nepodarí, tak svoju
flirtujúcu túžbu po teatrálnej komunikácii naštvane ukončia obvinením a osočením
Matky Cirkvi vo Vatikáne presne z toho,
v čom je ich tajný problém, z ktorého sa chronicky zabúdajú alebo vraj nepotrebujú
vyspovedať. Ten skrytý nádor im tlačí na mozog…
/väčšinou je to vlčí hlad po pozemkoch či miliónoch
alebo neuroticky smädné špehovanie po parafílii medzi zasvätenými/

 

Prečo Vatikán rozhodol tak ako rozhodol? /3/

 

Vraj na odvolaného arcibiskupa našili 1300 strán nepríjemných vecí.
Aj otec nuncius naznačil, že išlo o mnohé sťažnosti kňazov a veriacich.
Verejnosť pozná z toho jednu stotinu, a trúfame z toho robiť uzávery?…
Odhadujem, že sám obvinený a odvolaný bol oboznámený a úprimne
napomenutý najprv medzi 4.očami asi tak z desatinou z tých materiálov.
Možno som aj prehnal. Ostatné boli gýčové manuskripty made in Slovakia
z firmy „Poza chrbát“ s.r.o. Veľmi rád by som sa v tejto prognóze mýlil.

 

V našich krajoch máme totiž viacročné skúsenosti s touto heretickou ortopraxiou.
Sme vyškolovaní v podrobnostiach bioetických nuáns na odborných
podujatiach, nadbytočné tituly môžeme začať vyvážať už na Mars, cválame
z pútí na festivaly, a elementárna slušnosť je vážené súdružky a súdruhovia
kde? Asi „v háji“. A to je hanba väčšia než čokoľvek iné.
Jeden pán farár , keď mal gazdinú na fare, tak to nikomu nevadilo. Keď sa
však išiel s ňou poprechádzať pri rieku, to už vraj bolo pohoršenie. Tak nafúknuto
to prezentoval istý miestny spisovateľ, snorič a perohryz, a napísal na neho. Problém
nebola gazdiná, ale cirkevný pozemok, ktorého sa opováááážil dotknúť, predal ho
a investoval tam, kde to považoval vo farnosti za užitočnejšie. Bol za to preložený.
Vrúcny vzťah k pôde, ktorú Cirkvi daroval ktosi pred 300 rokmi je tu asi čosi presväté!..
Svätuškári aspoň trocha v tej ukrutnej nude pookriali, škodoradostne sa potešili, lebo
asi iný druh „veľkonočnej radosti“ ešte nepoznajú. Väčšinu to zabolelo, lebo bol
odstavený dobrý človek. Vraj tam za posledné roky v poradí už štvrtý. Keď sa medzi
bratmi posťažoval, dozvedel sa, že jeden z nich bol na základe udania preložený
tri krát. Noviny o tom nepísali. Bral to v tichosti ako kríž a obetoval to za Cirkev.
Kolegu inde navštívila istá celebrita,/ to je tá, ktorá príde do kostola raz za rok, a vie
urobiť tzv.veľké veci, čiže narobí silné vetry/ ktorá mu polichotila aký je len úžasný.
Potom poodhalila aj svoje „tajomstvá“ a o pár dní sa dozvedel jej tajomstvo najhlbšie.
Ošpinila ho na Bú, že ju sexuálne obťažoval. Vydesený biskup miesto aby ho podržal
ho ponížil tak, že ho poslal na psychiatrické vyšetrenie. A na druhý deň išiel na
sympózium, kde mal prednášku o opravdivých medziľudských vzťahoch…
Inde ktosi udal kňaza iného, že bol na dovolenke. So svojou nastávajúcou. Dostal za to
preplesk ako z ťažkého guľometu. Chudák, nenašiel sa v kňazstve, nezvládol samotu.
Asi sa precenil. Rád by aj v Cirkvi pracoval, ale službu ženatého diakona mu nik
seminári ako alternatívu neponúkol.
Vo veľkej nemocnici sa všeličo dozviete.
To je časť našich vnútorných problémov už od čias sv. Cyrila a Metoda.
Občas to praskne a ten hnis z mnohých častí tela cez boľavý vred vytečie von.
Aj takto sa organizmus mystického Tela Kristovho čistí od zákerných infekcií.
Teraz to prasklo trocha hlasnejšie než inokedy.
Vďaka Bohu, že to nie sú pedofilné škandály ako inde vo svete.
Raz za 22 r. kňazstva som raz kohosi pociťoval vo svedomí oznámiť. Bol som totiž
svedkom, ako sa jeho pokrytectvo už obludne rozdrapuje. Aby som to neodflákol,
tak som dotyčného napomenul medzi 4. a potom medzi 6.očami. Nepomohlo a tak
nasledoval slušný list biskupovi so stručným opisom otrasnej situácie. Stretli sme sa,
aby sme si spolu veci vyjasnili. Tam ma „spolubrat“ nečakane osočil, že som klamár.
Vyrazilo mi to dych. Ja klamár nie som, ale on už postúpil od súdruha ku chrapúňovi.
To som si už stihol iba pomyslieť. Poradí mi niekto, ako sa mám ku nemu zachovať?
Čo to prosím Vás znamená „chovaj sa potom ku nemu ako k pohanovi a mýtnikovi“ ?
Bez ospravedlnenia sa totiž na iných usmieva a slúži verne tzv. kostolnú službu…
Špičkových zlodejov dobrej nálady tu veru máme.
A na tú olympiádu v obkydávaní máme my veru koho nominovať. Nie sme až tak malí.
Aj takto sa „milujeme“ navzájom. Je to okrem iného aj hojná voda na mlyn sektárom.
Na tom Poslednom súde bude niekomu veru nie veselo.
V takýchto situáciách sa to prevalí, že niektorí medzi nami v tento Súd súdov neveria.
To sú skutoční ateisti. Nie tí, čo sa úprimne priznávajú, že o katechizme pochybujú.
To, čo bulvár považuje za škandály, to sú možno naše
najdôležitejšie okamihy života. Nad ktorými netreba fňukať, ale ich
treba ponúknuť ako obetu cez Kristov kríž nebu. Aby sme o tom
kríži iba iných naprázdno s evanjeliom nekázali. Takto by sme ho
“ vyprázdnili“. To je jedno z najdôležitejších pápežských tajomstiev.
Mnohí tu rozjímame nad Božím Slovom. Niektorí jedinci idú do
takých závratných hľbok, že výrok : „ Vtedy mnohí odpadnú, budú
sa udávať a nenávidieť“ a „v mnohých vychladne láska“
/ Mt, 24,10/ ich uchváti natoľko, že mu „zasvätia“ svoj zbabraný
život. Sú to asi pravoverní svedkovia evanjelia podľa Judáša.
Tam kde sú u povolaných tie najkvalitnejšie judášstva,
tam určite bude aj u vyvolených to najkvalitnejšie duchovno.
Ak si niekto myslí, že to je kríza v Cirkvi, ešte duchovne spí.
Krízu má iba vo svojej viere a hlave.

 

Zdravotníctvo z duchovného pohľadu.

 

Človek ani nevie, aké cenné je jeho zdravie. Dozvie sa to až vtedy, keď ho bude strácať. Až
keď bude treba platiť veľké sumy za operácie, až potom si uvedomí, akú má hodnotu. Viac
než zdravé telo je zdravá duša. Čiže nestratiť zdravý rozum a súdnosť, mať pevnú vôľu
a nepoškodenú pamäť. Dospieť k nadhľadu a aj správnemu zmyslu života. A najdôležitejšie je
nestratiť zdravie nesmrteľného ducha. Čiže mať rád Boha, ľudí i seba. Teda žiť duchovne.
Spolupracovať s Duchom Svätým. Nevyháňať ho zo seba hlúposťami.
Tí, čo sa starajú o niektorú z úrovní zdravia človeka robia veľmi šľachetnú prácu. Aj keď nie je
docenená z vonku peniazmi, prináša vnútorný dobrý pocit. A ak sa deje v milosti
posväcujúcej, tak prináša mnoho spirituálneho kapitálu.
Protest časti lekárov vyvolal v spoločnosti i médiách rozruch. Na niečo ten cirkus bol dobrý.
Systému zdravotníctva treba akútne pomôcť. A nie iba ďalším navýšením financií. Tých by
bolo aj dosť, ak by sa vo viacerých prípadoch nerozkotúľali zbytočne na účty jednotlivcov
a firiem, ktoré si to vedeli zariadiť, a pacientov ani nevidia. Sú to praskliny na vodovodnom
potrubí, kde sa mnoho vody stráca a na konci sú zdravotníci v prvej línii nielen smädní, ale
i vyčerpaní a znechutení. Vedia už dlho, že sa „šikovní“ nezdravotníci priživujú na ich práci.
Parazitujúcemu imelu sa darí až príliš, ale strom vyschýna.
Terajší systém dovoľuje, aby zdravotná poisťovňa mala napr. legálny zisk za jeden rok pol
miliardy/sk/ a mnohí lekári sú zúfalí, lebo im poisťovne preplatia iba polovicu výkonov. Alebo
sa dozvedia, že za hotelové služby má istá firma milión za mesiac bočný zisk a sestre v službe
dajú jednu plachtu na výmenu, kde je skoro 30 pacientov. Chýba tam niekedy základná
výbava. Na inom poschodí si kúpili mikroskop nie za dva milióny, ale ten kvalitnejší, za štyri.
Legálne a zo štátneho. Niekto to nazýva rozkrádaním, ale presnejší názov toho je
nekolegiálny cynizmus. A aj hochštaplerský syndróm. Ten treba z tela akútne vyoperovať. Má
metastázy mnohých podôb na viacerých miestach organizmu zdravotníckeho systému..
Vlády vedia dobre, že ak sa do tohto deravého suda naleje viac vody, ona sa kdesi stratí.
Modliaci sa človek zistí hlavný problém. Ten nie je finančný, ale duchovný. „Tajné“ ložisko
mizérie je beztresné zabíjanie nenarodených. Vraj u nás aj 40 denne. Ak by matka odhodila
porodené dieťa po pôrode, hrozí jej kriminál na šesť rokov. Ak ho popraví pol roka predtým,
„nič jej nehrozí“. Je to akoby zabila muchu. Toto je veľké spoločenské pokrytectvo. Dať ho na
adopciu si ho nevedia vraj jeho rodičia ráčiť predstaviť.
Skántriť ho, to dokážu. A nielen predstaviť. A neplodný je každý šiesty pár.
Oveľa horší sebecký cynizmus ako uliatie nejakého milióna. Ak sa toto deje, prichádza preto
nepožehnanie na vládu a parlament, ktorí s tým nič nerobia. Ale aj na nemocnice a ľudí v
nich, ktorí sú tichí spoločníci. Pár pro life aktivistov, ktorí ich napomenú, majú na posmech
a najradšej by boli, aby sme touto témou už konečne viac spoločnosť neotravovali. Cirkev a
ľudia zo svedomím nemôžu byť iba ticho a občas pripomenú, že pokiaľ toto spoločnosť
nevyrieši, potiaľ bude aj zdravotníctvo ako zakliate.
Keď pre nás neplatí Nezabiješ, potom prečo by malo platiť Nepokradneš?..
Čo si má myslieť bežný občan, keď sa dozvie, že zdravotná poisťovňa nájde dva mil. sk na
operáciu pečene tomu, kto si ju prepil, ale tretinu tej sumy nemá kto už roky dať na opravu
strechy v návštevnej hale v krajskej nemocnici, kde prší stovkám ľudí na hlavu? Ako je to
možné, že záchranná služba vezie na urgentný príjem opilca, ktorý je hospitalizovaný, ale
darmo iný pacient zháňa v kúpeľni toaletný papier či príbor v kuchynke. Vraj na to niet. Až
takto sme dopadli…
Treba zastaviť nehorázne plytvanie!
Tí, čo to majú kontrolovať na ministerstve, v zdravotných poisťovniach či v manažmentoch
nemocníc sú opití, na dovolenke alebo podplatení?
Dúfajme, že sa raz dožijeme aj triezveho vedenia aj revízie v rezorte.
Trochu sme pocítili aj núdzový stav. Keby ten stav bol naozaj núdzový, okamžite by sa konalo
a legislatívne diery v sude by zmizli. Nerozumné úniky väčších financií by sa usmernili lepším
smerom, než na účty tých za vodou, ktorí na ten nemilosrdný zisk z trpiacich pacientov
a uštvatých a naštvatých zdravotníkov mnohokrát už ani nie sú veru odkázaní. A našlo by sa
aj na platy. A nie iba lekárov, ale i sestier a ďalších. Asi musí prísť ozaj núdzový stav, aby sa
kompetentní zobudili a niečo urobili nie iba pre bohatých, ale aj pre väčšinu občanov? Lebo
v normálnom stave sa chronické a do oči bijúce zanedbané veci stále iba akoby odkladali. Ak
ich nevyrieši za desaťročia mnoho otitulovaných inteligentov, poradí si s nimi raz jeden
primitívny diktátor. A za pár dní.
Niekomu totiž ten terajší nemocničný socializmus s nekonečným kapitalistickým zadlžovaním
náramne vyhovuje. Ale väčšina ľudí to nie je.
V zdravotníctve pracujú aj katolíci. Česť tým, ktorí neutekajú do práce a z práce, a zastavia sa
v kaplnke na tichú adoráciu. Vďaka tým, čo neignorujú Eucharistiu, a nájdu si čas na tzv.
trvalé hodnoty. Je nás však málo. Väčšina beží za svojimi modlami a miesto nedelí ide
odpočívať na diskotéku, kde sa tancuje okolo zlatého teľaťa. A preto tá väčšina po zábave aj
po práci nadáva, lebo kapelníci, oligarchovia, pritvrdzujú kapitalistickú muziku. Ale veď od
tej väčšiny dostávajú neviditeľnú elektrickú šťavu, noty aj hudobné nástroje. Myslíte si, že na
vine sú oni, či boh tohoto sveta – peniaze? Veľký omyl. Ak neobviníme najskôr seba
a nebudeme spupne potrebovať pokánie , sami na seba si pletieme bič.

 

 

 

Za cudné Slovensko

 

V sobotu 16.júna 2012 sme sa dvadsiati odvážlivci zišli na Štrbskom plese
na výstupe na horu našich hôr, na Kriváň. Úmysel tejto náročnej
celodennej túry sme si zvolili duchovný. Moderná púť spojená
s fyzickou námahou, modlitbami a sv. omšou v dvoch tretinách
výstupu ako obeta zmierenia za rôzne čudné veci okolo nás.
Žijeme vo svete, ktorý si robí zo slobody modlu a extrémisticky ju
uctieva. Pomaly mu už nič nie je sväté. Pribúda nezodpovedných
jedincov, čo nemajú pocit hanby ani pri kriminálnych činoch.
Veci nenormálne sa stávajú normálnymi. Napr. udať iného bez
predchádzajúceho napomenutia medzi štyrmi očami. Ošpiniť
povesť. Šaškovať v kostole, nasľubovať tam hory doly a „zabudnúť na
to“. Nevyplatiť mzdu pracujúcemu. Odložiť si bokom tajne nejakú
miliardu a vôbec sa netrápiť že niekde napr. polovica mladých ľudí
nemá prácu. Nechať jednu časť ľudí robiť ako roboty, ktoré majú
podávať stále väčšie výkony a druhú časť ľudí nechať roky totálne
darebáčiť. Mať pneumatiku tuku okolo pása a nerobiť s tým nič.
Tolerovať hrubé oplzlosti. Zneucťovania autorít vrátane tej Božej.
Považovať vystavovanie intímnych miest za druh zábavy. Hodiť iného
cez palubu a škodoradostne sa nad tým usmievať. Alebo hanba asi
najväčšia: poznať pravé evanjelium a nebrať ho vážne.
Sú to trpké plody trápnej zbabelosti a nadutej pýchy.
Rozklad človeka začína príjemne, nebadane: napr. hladným čumením
na cudzie nahé telá. Pokračuje cez storakú sebadeštrukciu a končí to
vraždami a znásilňovaním vo vojnách. Tolerovať začíname pomaly aj
cmúľanie sa dvoch „mužov“ na námestí. Starý zákon bol na toto veľmi
prísny. V Zákone novom je jasne naznačené Ježišom : „Judáš, bozkom
zrádzaš Syna človeka?“ / Lk 22,48/
Jedno je isté, kto okráda iných okradol predtým sám seba. Kto iných
zneucťuje, zneuctil svoj chrám. Kto nekriticky adoruje gýče je modlár.
Ak sa niekto správa slušne, snaží sa žiť vieru a nestratil ešte všetok
pocit studu je osočený necudnými, že je čudný. Čudní sú však oni, nie
tí, čo v sebe majú Ducha Sv. a ctia si Nepoškvrnené Srdce Panny
Márie. Modlili sme sa aj za nich aj za seba, aby sme neskončili ako
národ medzi ozajstnými čudákmi, ktorí oslavujú duchovných
samovrahov. Veru treba niečo proti čudným vlnám robiť. Formu
pokánia si môžeme zvoliť sami. Odsudzovaním alebo nadávaním pri
obrazovke na necudný svet nikomu nepomôžeme.
PS.
Asi sedem týždňov od tejto akcie som bol udaný, obvinený z necudnosti
a hodený cez palubu po 22. r. kňazskej služby. Aj oklamaný, že vraj na tri mesiace.
Už je to 27. mesiacov. Moja kňazská služba pokračuje nečakaným spôsobom.
Viem, čo to je byť desiatky krát na úrade práce, čo to je žiť z bezdomovcami, čo to je
chodiť z brigády na inú brigádu, čo to je žiť zo 62 eu mesačne, čo to je robiť robotu, kde
cítite, že nepatríte, čo to je byť odmietaný na sto miestach, že pre Vás prácu nemajú,
čo to je žobrať od kamarátov peniaze, aby ste mali na prežitie, čo to je chodiť po meste,
a niektorí bývalí veriaci sa na Vás pozrú zaprasačeným pohľadom, lebo o Vás čosi
nepekné počuli, viem ako je to, keď sa Vám smejú do očí tí, čo iným hovoria o Božej
láske a majú tri roboty alebo tisícky na účte, viem ako je to, keď do Vám kopne do hlavy
bývalý kolega miesto toho aby Vás navštívil, a spýtal sa, či ešte žijete…
A viem aj, ako sa Pán o človeka stará, a pomôžu mu neznámy ľudia, ak sa neprestane
modliť. Viem, že „aj prenasledovania sú milosťou“, ako to povedal sv. Vincent.
Tá posledná veta je asi to najmúdrejšie, čo je tu napísané.
Zánik patriarchátu?
Niektorí znalci histórie tvrdia, že matriarchát, čiže vláda žien, tu bol 20 tisíc rokov
pred patriarchátom, ktorý je vraj na zemi 5 tisíc rokov.
Vláda mužov v našej spoločnosti je navonok zjavná. Ale vo vnútri v mnohých
rodinách a v spoločenstvách poťahujú za nitky alebo vydávajú rozkazy ženy.
Tie sú stvorené na submisivitu, na podriadenosť. Ak vládnu a rozkazujú, tak im
to až tak nesluší. Ak to v histórii bolo toľké tisícročia, tak asi preto, lebo muži ešte
neboli dovivinutí, a boli tu iba chlapci…
Feministické hnutia chcú vraj ženy oslobodiť od ich tradičných a druhoradých
spoločenských úloh a od ich zotročenia mužmi. A veru môžu mať aj kus pravdy.
Lebo muži si z nich niekde urobili otrokyne. A to nie je ani dôstojné ani správne.
Toto spôsobili tzv. machovia /mačovia/, nepraví a nedozretí muži.
Navonok sa predvádzajú ako veľkí machri až supermani, ukazujúci veľa prachov,
zbytočných vecí či drahé auto, a v ich vnútri sa neraz skrýva namyslený pubertiak.
Alebo desaťročné rozmaznané decko, ktoré sa nafúklo na viac než sto kíl a vymenilo
menšie hračky za tie väčšie. Nezdravým sebavedomím, ktoré uráža iných a zhadzuje
sebavedomie iných mužov, aby sa udržalo na svojej falošnej výške, to je vizitka
maskulínneho diletantizmu. Títo jedinci sú mimo života, kdesi v bočnej slepej uličke.
Ak muž správne dozreje, tak pózu navoňaného fičúra nepotrebuje. Chová sa normálne
a prirodzene. Váži si iný názor, celkom inakší od toho svojho, ale nestráca svoju
optiku videnia sveta. Iný názor ho obohacuje. Všimnite si, že u labilných mužov
z falošným sebavedomím iný názor začne rozrušovať a vytáčať. A čím je ten náror
pravdivejší, a vzdialenejší od hlásačov poloprávd, tak toto im začne dvíhať tlak, až ich
to niekedy priam rozzúri. Toto je jeden druh nevyzretých extrémistov. Tí adorujú
svoj neobjektívny názor, čiže svoje predsudky, polopravdy či amatérsko škuľavé
pohľady na vec. A ak v tom budú dôslední, čaká ich náruč fanatizmu.
Iný extrém sú tí, čo už pochopili, že ako ťažkí primitívi skončiť netúžia. Vedie ich to
snahou o ten objektívnejší pohľad. A dajú nie iba na seba, ale aj na iných odborníkov
z rôznych oblastí. A tak sa dozvedia u jedných astronómov, že vesmír je konečný
a u tých druhých, že je nekonečný. Jedna medicínska kapacita tvrdí, že očkovanie
je potrebné, a iná v televíznom vysielaní dokazuje na príkladoch z praxe, že to isté
očkovanie je pre deti vyslovene škodlivé. Jedna cirkev oficiálne vyhlási, že umelé
oplodnenie je ťažký hriech a cirkevný predstaviteľ iný povie, že je to dobrý skutok.
A takto úplne protirečivé sú informácie v ďalších sto iných oblastí života. Výsledok
je tak intenzívny relativizmus, ktorý inteligentného muža zaženie do kúta, kde sa
vlastne hanbí za to, že nevie kde je holá pravda. A tento pocit bude tým väčší, čím
viac sa danej oblasti venoval, čím viac pátral a počúval a dal na tzv. renomovaných
odborníkov. Stane sa z neho najskôr skeptik, potom agnostik či až ateista.
Čím viac sa zamýšľa a nechce zostať iba na povrchu, tým pochybnosti silnejú.
Toto žena vycíti, a zaregistruje, že je zle. A začne rozkazovať. Častokrát preto, aby
zachránila situáciu v rodine či vo firme. Ak si myslíme, že to je jej chyba, tak sa
mýlime. To v nás mužoch je porucha. Ak totiž nemáme sebaistotu, ale raž mraučíme,
že nám ktosi ublížil, inokedy nevieme čo je morálne a čo nie, alebo zhadzujeme toho,
kto je v niečom lepší od nás, to iba ženám, čo nás pozorujú prezrádzame, že
nám treba liečebný pobyt niekde „na suchu“, lebo to čo je v nás, je všetko už
„na vode“… Ak neponúkame žene a ďeťom ochranu a istotu, a východiská zo
zložitých životných situácií, je to už od nás nie mužné. Ba môže to byť aj zlé.
A čím je to horšie a zmäkčilejšie, tým väčšiu „sekeru“ na nás vezme ženské pokolenie.
A urobí nám zo života asi len to, čo nám nedozretým až zdarebáčeným mužom patrí.
Ješitný bulo na scéne

 

Taká je realita medzi nami mužmi, že nám mnohým nie je cudzia ješitnosť.

 

Spisovne sa to povie vraj márnomyselnosť. Pod mikroskop dané, je to pocit dôležitosti,

 

ktorý je prírodou nám mužom daný v testosteróne. Nič proti nemu, ak je v krvi v tých

 

správnych číslach. Veď to patrí ku našej mužnej podstate. Máme to po našom Stvoriteľovi,

 

ktorý keď začal experiment s ľudským pokolením, tak začal od Adama a od nuly, však?

 

A po tvorovi urobil potvoru.

 

Radi si pospíme a takto strávime tretinu života. Niektorí z nás si radi pospinkajú aj vo

 

vertikálnej polohe. A zvolia si patologickú spiritualitu ako to pre nich najvhodnejšie.

 

To je taká, ktorá robí z muža stále väčšiu nulu a na jej konci skončí ako šašo, ktorého nebudú

 

brať vážne ani členovia jeho rodiny, do ktorej investoval to, že sa pre nich skoro zodral.

 

Zdravý životný štýl totiž vedie aj ku zdravej sebaúcte. Patologický štýl je taký, ktorý vedie

 

ku nekonečnému zneucťovaniu samého seba. Pokračuje trápnym zhadzovaním iných názorov

 

a dobrých snáh tých naokolo. Na dennom poriadku je niktošovanie vlastných potomkov.

 

A obdarovávanie ich zbytočnými vecami, ktoré ich rozmaznávajú. Buzerácie na vyššej úrovni

 

pokračujú v práci na kolegoch, najmä na podriadených. Kde sa pri veľkých problémoch strčí

 

hlava do piesku a pri tých malichernostiach sa na iného verbálne úplne zbytočne naziape.

 

A potom ako kohút na pieskovisku zakikiríkame to, čo nariadili zhora a ideme si

 

pokotkodákať na nič nové neprinášajúcu poradu.

 

Čím má niekto vo svojom biopočítači viac napadnuté súbory vírusom komplexu dôležitosti,

 

tým radšej sa navonok prezentuje, aký je len predôležitý. Tým viac zhadzuje nejakého

 

odborníka v danej oblasti, čím viac mu infekcia namyslenosti intoxikuje mozog.

 

Obklopuje sa falošnými priateľmi, ktorý ho adorujú, aj tie jeho už sociopatické deviácie.

 

Slovo prepáč v zásade nepoužíva, lebo by to narušilo jeho auru neomylnosti.

 

Sofistikované klamstvá ovláda a majstrovsky používa. Navonok sa prezentuje ako herec,

 

a neraz hrá tak dobre, že ostatní tomu aj uveria. Robí všetko preto, aby zostal v nejakej

 

dôležitejšej funkcii. Lebo ak by ju nemal, stratil by zmysel svojho života. Sliepočky naokolo

 

mu to pozobú, ale vyspelejšie labute ho prekuknú. A tým sa on rád vyhne, lebo by nastala pre

 

neho hodina pravdy. Radšej roky toho sladkého klamu…že som niekto, a nie som nula.

 

Toto je nad existencionálne sily ješitného bula. Normálny chlap sa s tým zmieri, a nič to na

 

jeho živote v podstate nezmení, keď napr. príde o nejakú funkciu. Veď pravda je taká, že

 

všetko je tu dočasu. Pre toho s komplexami predôležitosti nastáva koniec všetkého, ak už nie

 

som navonok dôležitým. Nasleduje už len zbabelá samovražda. Normálny muž to berie ako

 

jednu z užitočných lekcií, ktorú mu život daruje, a miesto sebadeštrukcie ho napadnú iné

 

možnosti, kde a ako byť iným užitočný. Berie to totiž športovo, ako prehru, ktorou si trochu

 

oddýchne od iných tichých víťazstiev. Ješitný muž to nevie. Pre neho sú tie scény, kde on má

 

rolu niekoho dôležitého, ako niečo fatálne. Neide mu totiž o holú pravdu a o nadobudnutie si

 

vlastnej tváre ale o falošné a dočasné úlohy v divadle zvanom

 

život.

 

 

Virosis classica ecclesiastica

Virosis classica ecclesiastica

 

 

téma spirituálnych diagnóz

 

je niekedy až strašne vážna,

 

teda ak ideme pomenúvať reálny

stav v duchovnom

svete, ktorý sa niekomu nevydaril,

pretože sa dal

oklamať profesionálnymi amatérmi a

sofistikovanými podvodníkmi so

spirituálnym kapitálom. 

  Preto je nutné

zo zdravotného hľadiska

pre každého, kto sa touto témou

hlbšie zaoberá na

vyváženie tých rôznych hrôz ísť si

trochu oddýchnuť

tam, kde sa normálny človek

 

úprimne zo srdca zasmeje

 

 

 

pietatis simulator

 

svätuškár, pánbožkovanie ako trápna útecha

 

falošné modlikanie, teatrálne lamentovanie a jajkanie 

 tiež drzé falšovanie cností, vtieravá

 

vľúdnosť, umelá milota

 

vôbec neberie vieru vážne, ale to predstiera

 

 

querulans permanens

 

chronický sťažovateľ, zožiera ho nepokoj

 

systematické obviňovanie iného

 

zhadzovanie problému na iných

 

osopenie sa na nevinného

 

udávanie ako adrenalínový šport

 

škodoradosť ako úľava a princíp

 

 

infantilitas

 

/ facilis, gravis, gravissima

 

– ľahká, ťažká, najťažšia/

 

zdetinštelosť, trápne nedozretie,

 

chovanie neprimerané svojmu veku

 

odmietanie prijať zodpovednosť

 

veľké ružové okuliare, až nebezpečná naivita

 

 

beri – beri spirituale

 

duchovná spavá nemoc, neuvedomovanie si

 

čo verím, počúvam, žijem a robím. Povrchnosť a

 

nebedlivosť, čo vážne záležitosti zabúda brať vážne

 

 

chronicus obstructus

 

neustále odmietanie urobiť si vo vnútri poriadok

 

odkladanie pokánia na inokedy

 

falošné večné sľuby,

 

strata sebaúcty, sebadeštrukcia

 

 

persona simplex

 

primitív, adorátor prílišnej jednoduchosti

 

 

vulgaris coprolaliae

 

chorobné nutkanie oplzlo sa vyjadrovať

 

 

utopicus idealis

 

realite vzdialený idealista, rojko

 

 

aphilosoficus debilitas

 

duchovné darebáctvo

 

lenivosť zmeniť názor za lepší

 

silné zamilovanie sa predsudkov

 

absencia kritického myslenia

 

 

phariseus constans

 

dlhoročný pobyt v sebaklamaní

 

vzývanie už iba seba samého

 

osprostenie na najhlbšej úrovni

 

radikálne neospravedlňovanie sa nikomu

 

ťažké spirituálne frajerstvo

 

nezvratné sebavykrádanie

 

miesto normálnych vzťahov sociopatia

 

sadistické vyžívanie sa v ponižovaní iných

 

 

lapsus cardinalis

 

mýli sa a v podstatnej veci

 

 

pseudounicatus exhibitionis

 

pyšný na vyčíňanie, chvasce sa neresťami

 

nepravý hrdina, falošná celebrita

 

 

propheta falzus

 

falošný prorok, samozvanec,

 

obeť falošných vízií

 

klamstvo spojené s drzosťou a egocentizmom

 

 

anorexia sacralis

 

dôsledné a dlhoročné ignorovanie sviatostného

 

života a kostola, útek pred spoločenstvom 

 

pohŕdanie vonkajšími náboženskými prejavmi

 

choro namyslené vyhladovanie sa

 

od Božích milostí

 

 

bulimia sacramentalis

 

prejedanie sa posvätnými vecami

 

a potom kýblami octu oblievať iných

 

sebazneľudšťovanie pomocou náboženstva

 

                 

pseudospes graviditatis

 

ľahkovážne uverenie nesprávnym autoritám

 

a falošným dogmám

 

zamotanie sa do sebatrápností

 

krutý následok nezachovávania

 

elementárnych Božích prikázaní

 

živorenie v nesprávnej nádeji

 

striedavé obviňovanie seba a iných

 

                 

histrionus inbecilitatis

 

predstieranie umeleckého nadania

 

napr. u maliara, čo nevie pekne maľovať

 

záchvaty sebadôležitosti, intelektuálny čudákizmus

 

                 

pseudomysticus typicus

 

falošná mystika, mysticizmus

 

fakty pomiešané s mýtusmi

 

polopravdy zmiešané s polobludmi

 

osobné zjavenia povyšované nad Zjavenie

 

vizionár je v centre

 

a viera vytisnutá na okraj

 

                 

dolorismus fatalis

 

zdôrazňovanie iba jednej stránky kresťanstva

 

tej ťažkej a boľavej, tzv. bolestníctvo

 

čvachtanie sa iba v negativizmoch

 

osudová jednostrannosť

 

večná temná noc

 

masochistické vyžívanie sa sebatrýznení

 

zbožná, ale fatálna absencia

 

vzkriesenia a radosti

 

                 

hypergaudium stupiditatis

 

neprirodzené vyhľadávanie iba radosti

 

dôsledné utekanie pred obetovaním sa

 

ťažká slepota na bolestnú stránku života

 

falošné vzkriesenie bez krížovej cesty

 

namyslená oslava, nedôstojné vtipy

 

                 

semiovis – semilupus

 

poloovca – polovlk

 

poloserióznosť – polobláznovstvo

 

polokresťan – polopohan, napr.poloakloholik

 

spirituálna schizofrenia, polodarebáctvo

 

napr. poloúprimne – poloherecky

 

verný adorátor polovičatosti

         

 

semipelagianus – semicatholicus

 

polopelagián, tzv. kontroverzná osoba

 

nezrieknutie sa dôsledne svojho falošného ja,

 

 aj sa modlí, ale neporiadne,

nemiluje poriadne ani seba ani ľudí ani Boha

 

festinatio pastoralis

 

 evanjelizačné tiky z nerozumnej horlivosti

 

náhrada duchovnej pokojnej práce

 

náhlenie sa na rôznych už nadbytočných

 

pastoračných rozplašovačkách

         

megalomania pseudogloriae

 

naháňanie sa za falošnou slávou

 

záchvaty velikášstva, slávomanový komplex

 

tým viac sa robí niekým, čím väčšia je to nula

         

 

figo superficies

 

skalopevná povrchnosť

 

surfovanie iba po povrchu života

 

alergia a zlosť na hlbšie veci

         

sanctus tristis

 

navonok charakterný, ale smutný „svätý“

čím viac sa venuje „viere“, tým chorobne vážnie

vyžíva sa v zhadzovaní sebavedomia u iných

nevie iných povzbudiť, á dar iných rozosmutieť

v extréme napr. exkomunikuje toho,

kto nemá jeho názor

hlásateľ smrtonosnej vážnosti,

ktorú iní vraj potrebujú

prezrádza o sebe absenciu duchovného

detstva a radosti

         

complexio oppositorum

 

obsedantno nutkavá duchovná neuróza

neustále protirečiť, rozoštvávať, zveličovať, rebelovať

pozemský pobyt v pekle vnútornej nespokojnosti

natískanie „spásy“ , nedôstojné pchanie sa

do  pozornosti

         

casus urgens

 

treba riešiť tento konkrétny prípad

všetko iné sa stáva vedľajšie

         

 

chimerismus hemiparesis

 

nebadane naletieť na nejakú hlúposť a

tak urobiť zo seba hlupáka

čím väčší „inteligent“, tým má väčšie sklony

naletieť na väčšiu primitívnosť

nezapnuté kritické zmýšľanie

ochrnutie vnímania

strata súdnosti

         

ultracatholicus extrafanathicus

 

hrá sa navonok na zúrivého katolíka,

a pritom mu hrabe ako čkoveku

a nemá doštudovaný ani katechizmus

         

hypererothicus anticatholicus

 

odbrzdený Valentín, čo má veľa  zbytočných

vedomostí,

a zabúda na evanjelium a na úctu ku Sv.Panne

         

 

supercatholicus antihumanitas

 

taký tuhý superkatolík, že je už asi zaživa stuhnutý

cituje už len autority a svoj názor ani nemá

slepo poslúcha, a nerozmýšľa ani aké príkazy

jeho láska ku pozemskej kariére je

10 x väčšia než k nebu

premenil sa na cynika, bezpohlavnú bytosť

nik, ani on, nevie, prečo je

po deťoch hladný ako vlk

 

 

 

A tu sú niektoré diagnózy srandovné

 

clericus vagabundus 

klerik, čo nevie kde vlastne patrí

 

megabullus ozembuchus

ješitný chlap, a silno natvrdlý

 

potentatus hyperbanbularis

šašo na tróne

 

decubitus darebacis

             

      už preležaniny a z darebáctva

 

ultratrpacus radicalis

zatĺka a nepovie prepáč

 

reparatus trapasis

 opakované trapasy

 

circus maximus

napr. žiarlivostná scéna či

  odsúdenie nevinného

 

 

               cultus lapiduchus

       ezoterik, špiritista

 

babracus dogebrecis

otrok pornografie či otrok závislosti

 

rectoscopus labulizalis

pätolízač, verný análofil

 

acuta spermotoxicosis

                                     

         otrava prudkou askézou

vidriduchus telephonicus

šikanovanie cez telefón

 

hokus – pocus experimentale

ak niekto začína robiť vedu bez

 

vedeckej obce,  poletovanie z kvetu

na kvet, unáhlený sobáš

 

ultrafanaticus antieroticus

                             

    obriezku dotiahol ku kastrácii

 

šperhacus provocacionis

vrták, provokatér či  posmeškár

 

reproductorus echolaliae

                             

    šéfov otrok a dokonalý papagáj

 

speculantus buldozeris

nasadený agent, tzv. lobbista

 

bublifucus bulvaris

bulvárne nafukovanie

 

reverendo verclicare

           

       nezáživný kazateľ uctievač                          modly nudy

 

buzeratia sociopathica

sadistická buzerácia

 

chimerismus piafraus

káže to, čo sám vôbec nežije

 

buzerantismo brutale

sobáš rovnakého pohlavia

 

tulacus chudacis

                         

     potulovanie milujúci bezdomovec    

 

hochštaplerus lachtikaris

hochštaplerský syndróm

 

scriptoribus arcikacirus

škodoradostný udavač

 

arogantius trpacis

akčne drzý arcichruňo

 

faraonus strachopudis

šéf, keď straší podriadených

 

tajtrlicus srandisimus

predôležitá úradnícka krysa

 

švindlerus akutis

 podvodník pri skúške

 

olympionicus automutilatoris

šampión v sebaničení

 

bibliobludus ultrasomarus

s bibliou hlása aj ťažké bludy

 

špehuvandus kukadrzis

                             

    snorič do taniera, aj do intimity

 

mazano gebuzini

 značka škaredého obrazu

 

dlabando bruchandi

je mu jedno, že má 55 kg nadváhy

 

diletantus primitivus

                           

    adorátor deviácií alebo švindľov    

 

                   

         arcidebillus ultrahororrus

veriaci, ktorý nikomu neverí

a už len straší