Etikoterapia
„Potrat to vyrieši“
Vyrieši, ale s akými následkami… Oslobodí nás od desaťtisíc povinností, a tisícov eur, ktoré sú dieťaťu dlžní dať jeho rodičia. Gynekogilotína túto prirodzenú hypotéku splatí. A okamžite. Ale vezme sa iná, neprirodzená. Tiesne z nej im budú verné do smrti. Pekelne páliace úroky bude splácať najmä citlivejšia matka. Dvadsať rokov bude plakať do vankúša za to, ako nezvratne zakopala jeden zo svojich talentov. Táto téma kradne spoľahlivo dobrú náladu aj každému citlivému človeku, ktorý sa nad ňou hlbšie zamyslí. Preto je lepšie nevenovať sa jej príliš, ak to nemôžeme zmeniť. Stratil by sa nám úsmev, ak by nechcené dieťa napr. bolo darované na adopciu bezdetným manželom? Nesebčime ľudia. Pomôžme si navzájom. Lebo potratmi vlastne ticho legalizujeme všetky vojny, ako nám to pripomenula Matka Tereza. Raz všetci spoznáme, že nadštandartným a falošným právom na likvidáciu nenarodených sme podporovali v podstate všetky ostatné bezprávia.
„Tie choroby mi bol asi čert dlžen“
Vedel to aj istý Bubo. Mal frajerku, čo užívala antikoncepciu, a ako „potrat“ mu stále nechávala sajrajt vo svedomí. Prešli roky a jemu rástlo ego a pribúdali diagnózy. Ani netušil, že si ich postupne posťahoval ako vírusy z internetu. Ako ovocie sa mu však ozýval stále silnejšia depresia. Tú riešil opíjaním sa. Až ho vyhodili z roboty. Nechala ho. Dnes sa túla ako bezďák. Sv.spoveď má budovať charakter. Ak nebuduje a sa zneužíva, treba nedať rozhrešenie, a hriech zadržať. A čo takto dospieť ku tomu nerobiť už zbytočné hriechy? Žiť tak, aby sme už museli donekonečna ospravedlňovať a ľutovať niečo, čo robiť nie je pre nás ani dôstojné ani správne. Telesní a povrchní ľudia si myslia, že pri sexualite sa vymieňajú iba duševné zážitky a telesné tekutiny. Duchovný človek vie, že sa tam dejú aj jemné duchovné výmeny. Ak sú chrámy zašpinené, tak sa človek až neskôr dozvie, akú špinu si do seba takto nainštaloval. Jeden si takto stiahol aj takú infekciu, ktorá mu po dvadsiatich rokoch spôsobila hnitie nôh. Páriaci sa totiž spoja duchovným putom. To spôsobí, že napr. po rokoch ona hreší už s iným a on to schytá ako chorobu. Lenže toto ľudia nevedia. Sú to tajné veci života. Keby to vedeli, boli by opatrnejší. A vážili by si vzťah s Kristom, ktorý jediný dokáže človeka čo ako hriechmi zababraného očistiť a prerušiť spojenie s nečistými svetmi. Sexualitu by mali vo väčšej úcte. A sviatosť zmierenia, čiže spoveď by sa tak neznevažovala, ako bolo vyššie spomenuté.
„Svätosť znamená nemať s nikým nič“
Jeden brat spomína, že bol celý život čistý ako ľalia. Necíti však z toho paradoxne vôbec vnútornú spokojnosť. Ozýva sa stále väčšia osamelosť bez pokoja blaženosti. To je memento na zamyslenie, či to nebolo už nesväté sebectvo. Alebo „reinkarnovaný“ neľudský puritanizmus a hranie sa na svätého. Bez úprimne a poctivo prežitej človečiny.
Kresťanstvo je systém lásky a vzťahov. Nemať s nikým vážne nič je veľmi dobrá rada pre mladíka, aby sa na život dobre pripravil. A potom mal rád iných nesebeckou láskou ako Ježiš. Ten, kto to zoberie vážne, tak sa aj za roky prípravy na to poriadne prichystá. Ale ten, čo sa uljeva, alebo tamten, čo si namýšľa že bude čistejší ako sv.Jozef, a pred každou ženou iba uteká alebo sa pretvaruje, že sa mu ani nepáči. Ten sa bude doučovať celý život v tom, čo mal urobiť ako študent. Ten nadpis je iba polovica príbehu. Prostriedok si zameniť za cieľ? Z prílišnej hygieny vznikajú agresívne alergie. Možno spomínam jednu z nich. A prosím neklamme sa, že sme už takí dobrí, že nikdy nerobíme chyby, z ktorých sa nepotrebujeme poučiť. Tým ultračistým to totiž hrozí. Aj nárast turborakovinového nádoru falošnej svätosti + ako malus čudácka to osamelosť v osobnej jeseni života.
„ Erós treba potlačiť a zničiť!“
Keď sa príroda ozýva nemusí to byť iba zlé. Azda by bolo dobré, aby nás napadlo, a nie iba na dialýze, že je veľkým Božím darom, ak nám toto zariadenie funguje. Za jeho funkčnosť treba byť vďačný. Ak nám iná funkcia pohlavných orgánov než vylučovacia kradne dobrú náladu, to asi patrí k vývoju človeka a pozýva na veľkú trpezlivosť aj so sebou. Bojuje s tým asi každý ľudský nástroj. Stroj, čiže nadčlovek a titan problém žiaden nemá. Ten zfrajerenou oceľovou vôľou svoj erós jednou ranou meča zabije. A takto si svoj problém veľmi rýchlo vyrieši. Ale zároveň aj položí neľudskosti žulový základ. Nielen pri kastrácii telesnej, ale aj tej duchovnej. Takto rýchlo to riešia pyšní anjeli. Pokorných čaká niekoľkoročný boj. Pri vývoji týchto intímnych oblastí a dobre utajených vecí je potrebná veľká pokora a zbožnosť. Ak sa tieto veci nedajú úplne Bohu na premenu vzniknú nepríjemné duchovné deviácie. Tým bizarnejšie, čím väčšia bola skrytá pýcha v hĺbkach človeka. Takýto „svätci“ boli známi svojmu okoliu ako divne sa chovajúci a za svätých neboli celkom správne vyhlásení. Premenili sa sami na gýče a podali o strate svojej originality a pravej svätosti mnoho dôkazov. Koreň problému nie je našom tele. Sídli v sebectve ducha. V nedôsledne očistených hľbkach človeka, v tzv.nečistom srdci. Do týchto hľbok nášho bytia sa naša vôľa nedostane. Tam má môžnosť vstúpiť iba Boh. Ak mu to v hlbokej oddanosti dovolíme. A On tam vstúpi tzv. krstom ohňom, bolestnými skúškami našej osobnej krížovej cesty. Iba tá nás zbaví našej sebalásky. Oslobodí nás od nás samých. To je ten hnus v našej intimite, ktorý sa občas každému dostane do vedomia pri vylučovaní nahromadenej erotickej energie. Deje sa to aj preto, aby sa nám zjavila všetka tajná špina, ktorú na dne srdca máme. Stretnutie sa s našim protipólom a občasné prebudenie nášho erósu nám nastavuje zrkadlo, aký vlastne vo vnútri naozaj sme. Iba herecká vonkajšia svätosť nás nespasí. Ani grobianske rozbitie zrkadla nás krajšími neurobí. To je iba alibistický diletantizmus. Kto ho pácha, uteká pred sebou. Beda aj tomu, kto krst ohňom neprešiel. Špina mu v hĺbke totiž ostane. A on si bude v naivite dlho myslieť, že problémom sú jeho vonkajšie telesné pohlavné orgány, ktoré falošne osočí ako koreň svojho problému. Tak to robil aj ešte nesvätý Augustín. Keď v duchovnom živote pokročil, zistil, že problém je duchovnejší a v hlbších oblastiach. V neplodných vnútorných pohlavných orgánoch, ktoré mali pri normálnom, teda poriadnom duchovnom živote splodiť zdravé duchovné božie dieťa v nás. A nie rozmaznané chudiatko, ktoré bude celý život jajkať, že na čo mu príroda dala vercajch, ktorý je taký ťažký nanosenie a vôbec nepotrebný na nejaké použitie.
Duch Sv. nás postupne učí. Odhaľuje nám tajomstvá nielen Boha, ale i človeka. Nepokojom nás neraz upozorňuje na bahno sebalásky, ktoré sa musíme raz radikálne odhodlať začať zo seba odpratávať ponorom do hľbok, keď nám už ani opakované sebaľútosti nepomáhajú. Tí, čo sa odhodlajú na duchovný boj, ale nie ten amatérsky voči erósu či ženskej sukni, ale voči nemiernemu egu v sebe, až tí si zaslúžia po víťazstve pokoj v tejto oblasti. Bude to nie naša zásluha, ale dar z nebies. Problémy u duchovných ľudí sú iba výzvami, aby sme s jedom v sebe zápasili a nasmerovali sa správne do ríše pokoja. Ak raz v nás už jedu sebalásky nebude, a čosi aj odtrpíme, telo sa postupne bude spiritualizovať. Autoerotika už nebude problém. Duch Sv. to elegantne vyrieši. A toto kvalitné doladenie bude stáť potom za to. Beda tomu, to sa neodovzdá Bohu. A trúfne si intímne svety svojvoľne dohotovovať. Spoznáte ho podľa stále nenormálnejších medziľudských vzťahov. V jednom narastajú komplexy a začne sa robiť dôležitým. Iný sa masochisticky obviňuje. Ďalší kecá a kecá, lebo sa nemôže už roky z temného erósu vykecať. A ani sa nikdy nevykecá…Iný dáva pocítiť svoju moc, lebo má asi problémy s udržaním vnútorného moču. Jeden tak dopadol, že masturbuje v manželke, ktorú z toho bolieva hlava. Druhý sa zas odbavuje tak, že svoju extratvrdú intímnu autoaskézu zhadzuje zropušenými mindrákami na kolegov, bez príčiny na nich ziape a oblieva ich kýblami octu. Klame seba aj iných že aký je len v sexuálnej oblasti prečistý, ale tým občasným posadnutím démonom ziapania na seba prezrádza, že si asi veľmi niekde sám dušu poškodil, však? A ešte neprišiel na to kde a kedy. Že to môže mať príčinu vo fanatickom každodennom podpaplónovom autosadizme, to mu jeho otitulovaní poradcovia nikdy neprezradia. Tretí sa predvádza ako páv s nadbytonými titulmi, zastrašuje študentov, svojimi ipsáciou nabitými prednáškami ich ide unudiť a utrápiť . Vysáva ich z bioenergie aj z nadšenia. Štvrtý si pozdvihuje svoje sebavedomie tak, že ho zhadzuje tomu, kto je argumentačne trochu lepší od neho. Piaty si nájde frajerku, zaplatí jej, a ona tie jedy z neho vysaje a odovzdá ako infekciu inému. Tieto príklady primitívneho zasmilnenia vzťahov sú od tzv. inteligentov, ktorí sa tvária, že žijú slušne. V skutočnosti sami cítia, že vlastne nevedia, na čo majú toľkú svoju potenciu používať. Je to však ešte ďaleko od ideálu čistoty. Hrozné je ak sa ktosi sebaprzní narcizmom či dlabe cynicky na blížnych. Najhoršie je asi nekonečné ukájanie sa s ultraješitným jajaja. Táto pliaga sa získava dvojako. Rýchlokurz je v telesne do hĺbok zrealizovanej homosexuaite. A pomalšia verzia je dostupná v každodennom vytrvalom a skrytom potláčaní osobného erósu tvrdo pyšnou pelagiánskou svojvôľou. Veľmi špinaví a veľmi čistí extrémisti si raz veľmi dobre porozumejú v pachtení sa po vonkajšej moci , lebo tú vnútornú nad sebou postupne strácajú. Toto vytvorí raz sadistického diktátora a masochistickú masu. Budú sa tak v blázinci spolu liečiť a klamať si navzájom, že žijú život. Ide však iba o prípravku na ľudskosť. Nejeden učeník sa trápi nad ešte nespracovanou vlastnou sexualitou. Prvá pomoc spočíva v zmene ťažiska. Myslím tu na odstup od samého seba. Lebo ak niekto považuje za stredobod duchovného života vlastnú spokojnosť a absolútnu čistotu teraz a hneď, ide o ešte veľkú nezrelosť. Vari aj nevedomú mládežnícku pýchu, ktorá chce byť prirýchlo svätá. A ak sa jej to nepodarí, zrúti sa jej celý svet. Z tohto seba obletujúceho kvietizmu sa treba dostať ako z duchovnej puberty. A tiež z novodobej mutácie manicheizmu, čo pohŕda manželstvom či teológiou vlastného tela. Nedá a nevšimnúť, ako všelijakí „divní vtáci na konároch Cirkvi“ /ako ich raz pomenoval dnešný pápež ešte ako pán profesor/si dôsledne nevšímajú a tiež celoživotne obchádzajú Kristove varovania o zhubnosti zvlášť náboženského pokrytectva. Rôzne varianty sebaoslavy spájajú s evanjeliovým posolstvom. To budú asi tí poloveriaci vo vnútri Cirkvi, ktorých čaká po zobudení dosť dlhý vývoj. Farizejom išlo o pravú vieru aj o Božie kráľovstvo. Išli však na to prirýchlo a zúfalo amatérsky. Zabudli si prečistiť svoje chrámy do hľbky a vyžívali sa vo vonkajšom náboženstve a v povrchnom očisťovaní. Ich dnešní nasledovníci, chronickí zabúdači na podstatu, nenávistným kyjakom tlčú aj do vlastného erósu, a nazývajú ho iba hriechom. Aj žalúdok treba zničiť, ak zatúži niečo zjesť? Sú leniví rozlišovať zdravé od chorého a trochu sa nad podstatou života. Zničia si tak i svoje zdravie a útočisko budú hľadať v náhradných strojoch erotickej dialýzy? Neľudsky sa zmrzačiť a to ponúknuť ako vzor na obdivovanie ako moderné mučeníctvo? Za roky sebapotláčania oslepli duchom natoľko, že ani nespomenú napr. krásne duchovné priateľstvo medzi sv.Františkom Assiským a sv.Klárou, či sv. Františkom Saleským a sv. Janou. Bez duchovných žien hrozí totiž duchovným mužom bizarný vývoj. Kto ignoruje spiritualitu erósu a nepotrebuje ľudskú lásku, obviní ju a zhodí, ten asi chudák stratil súdnosť vôbec ani nečítal encykliku Boh je láska. Nemôže byť dobrým kresťanom, kto sa nestal najskôr dobrým a vyrovnaným človekom.
„Svadba musí byť iba v kostole!“
To je krásny ideál. Ale nanucovať sviatosť tým, čo nechcú žiť sväto? Môže sa to nepríjemne vypomstiť práve tomu, kto čosi také iniciuje. V USA vraj v tamojšej Katolíckej Cirkvi uzavrie v kostole sobáš 200 tisíc párov. A cirkevné súdy
vystavia ročne 50 tisíc anulácií manželstiev. Po skúmaní cirkevný súd usúdi, že tí sobášení boli ešte v viere nezrelí a sviatosť manželstva medzi nimi vlastne ani nenastala. Teda štvrtina párov si tam nábožne čo ? Zašaškuje? A kňaz je spolupáchateľ? Budú tam však aj deti. Tieň nezrelosti rodičov sa vrhá najviac na nich. Možno sú medzi nimi aj sobáše, ktoré pri troche skromnosti ešte nemuseli byť. Bodaj by bolo čím viac rodín normálnych aj svätých. Unáhlených sobášov nech je čím menej. Aj toto by mohla byť jedna zo spoločných prosieb v liturgii. Z falošných vzťahov treba včas dôstojne vystúpiť. Najlepšie ešte pred sobášnymi sľubmi. Keď sa nevieme rozhodnúť, treba ísť s pokorou pred eucharistického Krista. Tam sa úprimne modliť dovtedy, pokiaľ nedostaneme jasnú odpoveď. A počkať i dva roky na istú odpoveď. Čo je však dôležité predtým? Zieknuť sa svojej vôle a hľadať tú Božiu. Veľká chyba je modliť sa iba za to, aby sa splnili iba moje chute po peknom tele, ktoré sa mi zdá ako výhodná partia, či za urýchlené vyriešenie si materinských komplexov. Taká modlitba pripomína manipulačnú mágiu a potresce nepríjemne toho, kto začína s takouto opovážlivosťou. Neraz sa stáva, že títo zbojníci lásky sa o pár rokov modlia o pomoc pri zbavení sa toho, o kom kedysi romanticky rojčili. Manželstvo je vážna vec a sviatosť. Čiže čosi posvätné. Podstatne niečo iné ako profánny civilný zväzok. A dobrá rodina základ spoločnosti, radí náš katechizmus. Kto chce prijať sviatosť v chráme, mal by rešpektovať sakrálnu povahu manželstva. Nemal by mu chýbať predovšetkým vážny vzťah k Bohu. Nemala mu byť cudzia vernosť. Mal by vychovať deti k viere a dať im dobrý príklad. Komu je to cudzie, nech tam radšej nešaškuje. Nech sa radšej, aj pre svoje dobro aj pre iných, o erotické hókuspókusy na posvätnej pôde ani nepokúša.
„Proti antikoncepcii treba bojovať“
Učenie Cirkvi ohľadom antikoncepcie je správne. Nič na tom nezmení ani protirečivá väčšina. Na čo však nemôžeme zabúdať, že tento ideál nemôžeme dať ako normu tomu, čo nežije vieru a ani nevie, čo je to milosť posväcujúca. Nevidí si od svojho nosa ten, kto si neuvedomuje, že pre väčšinu ľudí sú antikoncepčné pomôcky prejavom ich zodpovedného správania. Vzaté samozrejme z pozemského hľadiska. Vyhýbajú sa neželanému tehotenstvu. Zaplatí to najmä žena negatívnymi vedľajšími účinkami na svojom tele a spolu s mužom zhrubnú na duchu. Svätí tieto pomôcky pre amatérov nepotrebovali ani nebudú potrebovať. Koľko je ich však percent z celej populácie? Ak by sa zaviedlo zrušenie antikoncepcie všetkým hneď a teraz, stúpol by iba zbytočne počet potratov a pohlavných chorôb. Novopohanstvom poznačená väčšina vidí v antikoncepcii svoju „spásu, zdravý rozum a ochranu“. Nás majú za pomätencov, a sami chudáci nebadajú, akí sú nimi sami. Narastá v nich totiž skrytý egoizmus. A strach. Sebaokrádajúce „milovanie sa“ naruší kontakt s duchovným svetom a bude huckať iných do mamony, ktorú už ľuďom ani nebude treba. A zabávanie sa v sexe končí stále väčším odporom. Rastie tým iba ego chlapa a moc živočíšnych žien. Tie potom s chlapmi tak zatočia, až to desí. To je jeden z trestov pre mužov, ktorí boli sami duchovne neverní. Milosť Ducha Sv. nerozumne vymenili za čertov cukrík. A ako sveták Ezau strácajú požehnanie za misku šošovice. V blahobytných krajinách sa nám stráca prirodzená radosť zo života. Je to aj následok našich hriešnych radostí. Paradoxné aj je, že máme mnoho technických prostriedkov ako sa spojiť, a predsa sa vnútorne od seba vzďaľujeme. Antikoncepčná mentalita vzťahy spovrchňuje. Zvonku veci uľahčuje, ale krv a ducha zadymí. Cirkev tu vôbec nie je staromódna. Staromódni sú dnešní novátori, čo sa povyšujú nad Jej rady.
„Sex patrí iba do manželstva“
To je múdra rada z tradície Sv.Cirkvi. Problém nastáva, keď nejaké samozvané gestapo považuje objatie, bozk či pohladenie za sex a dáva ho na rovnakú úroveň s telesným prienikom. Treba jasne rozlíšiť, že sexualita znamená vstúpiť pohlavím za panenskú hranicu tela, kde je riziko zrodu nového človeka. To sú už vážne veci, ktoré ozaj patria manželom. Sto vecí predtým sú tzv. erotikou. Tá by si nemala stačiť iba sama, a mala by sa spriateliť s agapé. Erós je urobiť dobre sebe samému, agapé nezištne tej druhej strane, blížnemu. Ak by sme jedno alebo druhé vo vzťahu vylúčili, tak ublížime. K duševnému zdraviu stretnutie s inými potrebujeme. Kto si koľko môže dovoliť v tejto oblasti evanjelium nespomína ani katechizmus do detailov nerozoberá. Asi sa tým naznačuje, že to nie je to najdôležitejšie. Kto spolupracuje s Duchom Sv. ten sa hranicu postupne dozvie. A neskôr aj zistí, že rôzne osoby ju majú rôznu, a treba sa to naučiť rešpektovať. Tiež nenanucovať iným svoje hranice a nevyhlasovať ich za nové dogmy či normy pre všetkých ostatných. To je už extrém. Ak má muž pochybnosti, nech si všíma duchovnú ženu, ktorá mu bola daná na pomoc, čo to s ňou robí. Lebo ona sa neraz rozplače, akoby hadom uštipnutá, ak sa napr. deje spájanie bez plodenia. Pri počatí dieťaťa je blažená, ale pri počatí ničoho prichádza smútok a plač. A čo iné je iba neplodné sexovanie? Niečo sa tam síce rodí, ale nie pekné. Plodí sa tam nejaká smrť. A preto napríklad prichádza plač. Menej duchovný muž sa čuduje že prečo. Telo ženy to totiž intuitívne cíti. Telesná žena cit stratila. Tá „chápe a toleruje“ všetko. Aj opitie, aj neveru, aj porno. Ale sama ide do záhuby. A ťahá tam každého, komu sa oddá. S duchovnou ženou sú problémy, lebo tá nerobí mužovi všetko, čo sa mu zachce. Ak jej nanúti antikoncepciu, bude si síce viac telesne užívať, ale stratí jemný cit. Sex bez lásky je smilstvo. A to nielen mimo manželstva. Život bez lásky je samé trápenie. Preto vážme si zdravo zbožné ženy a nezabudnime sa učiť od ich intuícií. Náš ješitný machizmus /tvrdá nadvláda mužov/ do blaženosti neprivádza.
„Ani kvapku“
Radikálne ani sa pálenky nedotknúť musia silní alkoholici, ktorí abstinujú. Ak by sa totiž flašky dotkli, zrúbali by sa. A tak by sadli za volant a nevediac o sebe ohrozovali by život iným i sebe. Ale nie sme všetci pijani či v abstinentnej polepšovni. Tí, ktorí sú slabí vo viere, a miesto veľkej lásky tam majú veľký strach, tí riešia stále tú podstatnú nečistotu. Svoje ego. Niektorí sú také špiny, že svojho strachu sa zbavujú tak, že primitívne zastrašujú iných. Odsúdia niekoho, že sa opovážil niečoho či niekoho dotknúť, ale ani ich nenapadne obviniť seba a pokúsiť sa vytiahnuť svoje ja z bahna sebalásky, v ktorom sa kŕčovite topia. Najsrandovnejšie je , ak zúrivo abstinujúci špehuje ostatných, súdi ich za to, že si trocha vypili. A po zvyšok života nanucuje iným biblické posolstvo bez jedinej kvapky vína. Určite si všimnete, že tam, kde trénujú morálku sa viac posudzuje. U liberálov to nehrozí. Je veľmi nepríjemné, ak to prerastie do namysleného odsudzovania. Zapamätajme si, že kto odpisuje iného pre smietku v jeho oku, ten má ešte vo svojom vnútri niečo veľmi podobné, ale oveľa väčšie. Hrozný mrak neviditeľnej špiny, tzv. brvno. Kto chybu nevidí, je naivný. Čiže duchovne podobne nevidiaci alebo ľudsky nezrelý. Kto má čistý pohľad chybu registruje, ale ju láskavým pohľadom či konkrétnou pomocou lieči.
„Aké pekné obrázky“
Veľké zahaľovanie tiel je jedným z extrémov východu a prudké odhaľovania extrémom druhým na západe. Treba nám nájsť zlatú strednú cestu. Do našich krajov sa tiež vrútil stále silnejúci extrém obnažených tiel, ktorý je vraj normálny a zdanlivo neškodný. Neškodná je iba cudná nahota. Alebo tá, ktorú letmo nechtiac zahliadneme, a nevenujeme jej dlhšiu pozornosť. Podobne neškodné je prejsť rýchlo ukazovákom cez plameň horiacej sviečky. Nič sa prstu nestane a je to dobrá zábava. Beda však tomu, kto si v plameni prst nechá dlhšie. Začne horieť! Podobne je to s nahými telami. Beda tomu, kto sa do rafinovaných nahotín hlbšie zahľadí. Jeho duch nasaje nevedome prudkú pýchu. Tou sú totiž exhibicionistické telá priam presiaknuté. Tá začne v jeho bytosti po čase rozkladu svoj ničivý proces. Preto nám veriacim dáva Duch Sv. výčitky svedomia už v začiatkoch, aby nás chránil. Svetáci sa nám čudujú, a myslia si, že sme slabí a bigotní. Oni sami sú však o podstatu a cudnosť pekelnými mlynmi vymletí. Raz im to dôjde, len aby už nebolo neskoro. Ženské nahé telá sú nabité veľkou magnetickou príťažlivosťou. Tým väčšou, čím je v nich viac „pomilovaní“, mužských hriešnych obdivov, diablových programov, tzv. chobotín. Tá veľká atraktívnosť je však umelý gýč. Ide o zhmotnenie drzostí a necudností mnohých duchovne nič neznamenajúcich. Cudné telá nie sú dnes až také atraktívne. Telá necudné sú nabité aj reálne silnou démonskou mocou a nechávajú sa zaplatiť primerane veľkými peniazmi. Je to však iba bublina, ktorá raz spľasne. Zostane po nej iba sprostý smrad. Je to zaručená jedovatá mucholapka bosoriek a bosorákov v pozadí na neduchovných frajerov. Kto na ňu sadne, tak mu treba. Stane sa po čase členom ich fan klubu. Ako istý Jano, ktorý dlho do noci sledoval televíznu laktibúdku prepchatú „krásou“, „slobodou“ a falošnou jednotou „milovaním sa navzájom“. Ako sa četri ženili, na to bol po nociach až priveľmo zvedavý. Po čase pôsobenia týchto pohlavne zgebrených návštev sa mu začala smola lepiť na päty. Ani netušil, že ňou platia všetky obete pornografie za famózne úspechy svojich pornohercov. Vo svojej rodine bol zhrozený zo svojej ženy, do ktorej vošiel diabol, a začala mu robiť zo života peklo. Po vyznaní sa z tejto biedy a rozplakaním sa vo farskej kancelárii mu kňaz poradil, aby prestal obviňovať ženu a kvalitnou sekerou aby preťal každý pornokanál. To bola totiž pravá príčina jeho zúfalstva. Nečakané nešťastia, rozbité kamarátske vzťahy, kriminalita, drogy, havárie, besná žena či pojašené deti sú toho iba následok.
„Dieťa o tom nemá vedieť nič “
Ešte nedospelí adolescenti a už vedia skoro všetko. Aspoň si to myslia. Inštruktáž im dala ulica. Dieťa by malo dostať základné informácie. Najlepšie od svojich rodičov. A ideálne by bolo od nie čudných rodičov. K téme o láske, sexualite a odovzdávaní života patrí úcta. Kto tú úctu zachová, je človek. Kto ju nemá, je iba živočích. Kto chce dávať mládeži sexuálnu výchovu bez rodinnej výchovy je ako sociálny sektár. Kto neučí o cudnosti v intimite, ten mládež začína znemravňovať. Ak sa v tom pokračuje, vedie to ku zlu. Desaťročnému dieťaťu netreba hovoriť podrobnosti o šiestom príkaze, stačilo by vari povedať, že porušujú ho tí, ktorí napr. nenosia plavky. A ukazujú svoje tajomstvo všetkým. Vlastne ani žiadne tajomstvo nemajú. Asi osobné čaro stratili, alebo sa oň ozbíjali. Samozrejme treba pridať dobrý príklad. Príklad dobrého pastiera. A ten môžu a majú dať deťom rodičia. Ak niekto nemá na to, aby bol dobrým vzorom, bolo by mu lepšie nebyť vôbec rodičom. Aj tento, jeden z najdôležitejších spoločenských titulov si treba zaslúžiť, a nie nepoctivo v hocijakom vzťahu narýchlo uchmatnúť.
„Manželstvo nežijete, tak nám do toho nekecajte“
Takýchto hlasov pribúda. Chcú jednou vetou zoťať autoritu jedinej originálnej Cirkvi. Ostatné cirkvi sú totiž iba kópie. Máme i ženatých kňazov vo východných obradoch, za chrbátom dvetisícročné skúsenosti. To nemá hocikto. I svoje osobné pozorovania života. Tie sú síce z odstupom, ale práve ten nadhľad môže byť rozhodujúci. Pretože ten, kto je v probléme vzťahov ponorený úplne, nadhľad nemusí mať. A svedčiť bude iba o svojom príbehu a vzťahu. A ten chce aplikovať na všetky iné vzťahy? Ktoré sú každý o niekom a niečom inom? To je osobná a amatérska rada. Máme na ňu právo. I vari povinnosť ju mať. Odborné poradenstvo je syntézou mnohých skúseností z mnohých rokov u mnohých ľudí. Preto treba prihliadať viac na názor Cirkvi.
Najpresnejšie rady sú však iba od Ducha Svätého. Unáhlený individualizmus by nanucoval svoje lieky na celkom iné diagnózy. Bola by to až trestuhodná mentálna slepota. Telesne sa spájajúci si odovzdávajú nie iba svoje telá, ale všeličo z duševnej a duchovnej dimenzie. To sú veci neviditeľné, ale skutočné. A neraz dôležitejšie než tie telesné. Sú hodné vedeckého výskumu. Lebo mnohokrát si ľudia milovaním vymenia veľmi príjemné energie, ktoré sa môžu po čase premeniť na veľmi nepríjemnú realitu. Sexualitou sa totiž vzťahy začnú komplikovať. Ľudia netušia prečo, lebo spolu doslova spávajú. Nebedlia, čiže vôbec si duchovnú danie neuvedomujú. Mnohé, čo si trúfalo nazveme láskou, sami zistíme, že bolo iba tajnou duchovnou špinou zmiešanou s vonkajším prirodzeným očarením. Končiace často odporom alebo rozvodom. Sú to hrozné veci, ktoré zasahujú aj ostatných z rodiny a asi najviac ich deti. Ani sa človek nenazdá, ako sa ľahko zamoce pri nezodpovednom párení. Ako je krásny vzťah kúskom neba, tak je vzťah zbabraný kúskom pekla na zemi. Dosť týchto vzťahov pripomína pozemskú verziu očistca. Preto počúvajme aj skúsenosti o duchovný život zaujímajúcich sa mužov i ženy, lebo oni povedia niečo k Veci. Vzťahy neduchovné a fekálne výrazy, ktoré ich sprevádzajú sú iba presným náznakom, že o čo tam naozaj ide. Vlastne o nič, ktoré bude ešte aj páchnuť. Ako voda vo váze, ktorú po pár dňoch treba iba vyliať do záchodu. Čo ako krásne kvety na tomto zákone entropie nezmenia veru nič. Stále neslušnejšie vtipy, ktoré sa zvyknú robiť z intimity prezrádzajú stále väčšiu vážnosť situácie. Stratu sebaúcty i úcty k podstate života. Diskrétnosť sprevádzajúca vzťahy jemnejšie naznačuje, že tu ide o pravé tajomstvá. Rešpekt a slušnosť okrem iného prezrádzajú, že sa tu jedná o niečo hodné spoločenskej úcty.
„Diskriminujete inak orientovaných!“
Aj oni sú povolaní ku šťastiu, i keď už majú účasť na odchýlke od normálu. Bez čistoty to však nepôjde. Byť buzerantom nie je ľudské právo. Ak by bolo, tak sa potom k „ľudským právam“ môžu začať hlásiť pedofili či kanibali. V spoločnosti totiž máme rôznych inak orientovaných. Legalizáciou napr. iba lesbických párov sa majú povzbudiť aj napr. „práva“ zoofilov či nekrofilov? Sú aj takí, ktorých potom silno diskriminuje aj počet 1+1, a za rodinu považujú exotické spolužitie napr. dvoch mužov a piatich žien? Takto sa otvorí Pandorina skrinka. Nie je to skutočne morálne, čiže duchovne dobré, ak niekto, kto deviantné sklony má, ich realizuje aj sexuálnymi aktivitami natvrdo s inými. Takto sa totiž ďalekosiahle zdevastuje antiláskou, ktorá sa neskôr prejaví raz napr. cynickou márnomyseľnosťou. Takéto falošné „nežnosti“ vyrábajú ukrutnosti. Milo sa do očí síce usmieva a poza chrbát potom kruto zotne. Ukrutnosti na iných predchádzajú krutosti voči samému sebe. Hlboko sa mýli ten, kto nedoceňuje náuku Katolíckej Cirkvi voči devipostihnutým. Jedine ona im totiž skutočne pomáha, keď pomenúva smilstvo smilstvom a nezaradzuje ho medzi cnosti. Tiež vedie ku zdržanlivosti, obetavej službe iným a platonickým vzťahom. Takéto rady dobrej Matky sa dotyčným zdajú v ich praxi neuskutočniteľné. Ak by žili svoj stav čestne a pristupovali by úprimne k eucharistii, zvládli by to všetko s úsmevom. Ak touto ponukou pohrdnú, budú svoju bizzarneurózu riešiť falošným šťastím, a to ich raz bude ale veľmi mrzieť. Neprísnosťou ku svojmu stavu sa porozmaznávajú a budú stupňovať agresívne svoje stále desivejšie požiadavky. Duchovne sa takýmto štýlom premieňajú do démonských podôb. Tí, ktorí im pomáhajú legalizovať ich extravagantné smilstvá zrodené z kultu uletenej rozmaznanosti budú raz pred Božím Súdom zobratí na veľkú zodpovednosť a posadení na trestnú lavicu spolu s ultraopovážlivými legalizátormi vojen, potratov či pornozábavy. Kto pracuje pre tieto ružové a šedé mafie, tomu závidí asi iba poloblázon. Ak sa nedajú včas na pokánie, na hlavy im raz popadá to hnusné a neľudské „maslo“.
„Vy ešte nie ste rozvedení?“
Rozvodov oproti minulosti závratne pribúda Napr. v Banskobystrickom kraji je t už 55 percent. Liberálny duch sekularizmu nám ako had našepkáva, že je to v poriadku. A že je to prejav slobody. To ,že je to vizitka nezodpovednosti sa už nahlas obáva vysloviť málokto. Aby sme vraj niekoho neurazili… Pred sobášom sa je treba nie náhliť, ale v prvom rade modliť, či to má vôbec vzniknúť. Veď tu ide o život a vážne osobné i spoločné veci. Podcenia či odfláknu to aj niektorí veriaci. Postavia si totiž vzťah na piesku. Prídu skúšky a zo vzťahu zostanú iba trosky. Ak sa niečo veľmi rýchlo ide spojovať, potom sa to môže aj veľmi rýchlo dostať do odporu. Taká je prvá tretina z rozvedených. Vôbec sa nemali brať. Ani hrať divadlo v kostole. Mali sa včas a dôstojne ešte pred sexom rozísť. Tá druhá sú tí, ktorí by mali spolu žiť. Pri štipke pokory by sa to dalo. Ale nemajú ju a ani si ju cez modlitbu neprosia. Aj toto je veľká bieda. Väčšia než materiálna. Majú blízko lekáreň, a po lieky si neprídu. Aj takú hlúpu podobu má pýcha v človeku. Mohli by sa napr. slušne dohodnúť a žiť už kôli deťom ako brat so sestrou. Ale silná negatívna emocionalita im zaslepí zrak nenávisťou. A to je druhá skrytá tvár tzv. zamilovanosti. Sexualita je aj ako zosilovač a nafúkne tajné nečistoty srdca. A po sláve svadby prichádza hanba rozvodu. Diagnóza? Zanedbaný duchovný život a veľká láska k povrchnosti. Bodaj by mladí ľudia chceli počúvať a dať si poradiť niekým, kto do toho trochu viac vidí. Tretiu tretinu tvoria tí, ktorí boli málo ostražití, a nechali si rozbiť vzťah niekým tretím. U jedných to boli rodičia, ktorí dcére najprv sobáš nútili a potom tú manipuláciu zakončili jej rozvodom. Inde zasahovala svokra, ktorá ako škodoradostná čarodejnica chodila rozoštvávať mladých, až ich rozoštvala. Sama bola totiž ako prekliata a nezniesla nejakú harmóniu v rodine. Inde mladá žabka ponúkla silnejšiu erotickú zábavu, Išlo jej o majetky, sex použila iba ako zbraň, a mala „dobrý pocit“, že rodine ukradla manžela pre seba. A on akože inteligent, ale v skutočnosti duchovne hlupák, na to lízatko naletel a dodnes tú svoju kozu ešte nepreskočil. Je mnoho prípadov a mnoho variácií, len sa započúvajte, čo všeličo trápne sa dozviete. Akými všelijakými smútkami končia tanečné zábavy. Štát svojimi zákonmi ľuďom vraj „pomáha“ a rozvádza ako na páse. To, že aj takto sa krivia, biblicky pohoršujú, deti, si už málokto uvedomuje. Tí, čo sa nad vecou vážnejšie zamýšľajú, tí sa do sobáša veru zbrklo nehrnú. Je nemalý počet tzv. divokých vzťahov, ktoré nepotrebujú ten zdrap sobášneho papiera na to, aby spolu žili. Je to ich nezodpovedná vizitka. Aj papiere o legálnom užívaní auta sú iba zdrapom? A jazdiť bez šoférskeho oprávnenia je fér? Väčšie zlo však je, ak niekto nasľubuje pred oltárom hory doly a potom sa na to vydlabe. Robí tak nič neznamenajúci zdrap zo svojho slova i charakteru a poškodzuje aj reputáciu Kristovej Cirkvi.
„Cirkev tomu nerozumie“
Všetkému rozumie iba Boh. Ale v podstatných veciach sa ráčiť nemýli. Vetu v nadpise povedal istý povrchný mladý otec, ktorý poslal svoju neplodnú ženu na umelé oplodnenie. Obaja boli nešťastní a chceli veľmi dieťa. Ale takto nasilu? Pápež dáva otcovskú radu, že toto nie je OK. Je to neprirodzené, sebecké a nedôstojné. Bodka. Je pár, ktorý si niesol podobný kríž. A po ôsmych rokoch sa dieťatka dočkal. Pár iný si iné deti osvojil. Ďalší pár ostal bezdetný, a svoje rodičovské city uplatňuje v spoločnosti a rôznorodo. Netreba sa unáhliť. Treba v adorácii skúmať, čo chce Pán. Zbrklí rodičia môžu okrem iného zhodiť na umelo počaté bábo svoju netrpezlivosť. Na svete je kvantity ľudí už dosť. Ak chceme životu priniesť čosi veľké, nezabúdajme na duchovnú kvalitu.
„Dajte eucharistiu konečne aj rozvedeným!“ Zdanlivo mimoriadne ťažká situácia sa dá elegantne vyriešiť, ak by taký pár dospel do vzťahu brat a sestra. Ak by spoznal, že sexualita nie je potrebná, ba ducha zaťažuje a vzťah komplikuje, ako to spoznalo mnoho sv. párov v histórii, to by bolo nielen pre nich dôstojné a správne. Predpokladá to však spiritualizáciu ich tiel. Tá však nastane keď sa zúčastníme krížových ciest nie iba niekde vonku, ale aj reálne vo vnútri. Folklórna viera pomôže, ale pobiede, iba ku kvalitnejšiemu pofňukávaniu. Možno sú mnohí rozvedení povolaní práve ku tomuto ideálu, a nie iba k zatrpknutým spomienkam či večným hladovaním po rodine. Pápež František umožnil pristúpiť ku sv.prijímaniu výnimočne aj niekomu, okoštoval trpkosť rozvodu. Ale ho tí ultrakonzervatívni katolíci poriadne odsúdili. Urobil to ako akt milosrdenstva, nie aby destabilizoval spoločnosť.
„Kňazi by sa mali oženiť“
Táto veta pochádza zo závisti nad slobodou. Veď oni sú už ženatí. S nebesami. A ich rodina je tá Božia. V pozemskej rodine sme iba na pá rôčkov, doslova v provizóriu. V rodine duchovnej budeme navždy. Posvätným celibátom anticipujeme, čiže zakusujeme budúcnosť. Ak si to niekto predstavuje ako nudu či večnú zoctovatelosť, tak ju trpko a v neduchovnom vzťahu koštuje asi sám. Katolícke kňazstvo a zasvätený život je pozvánkou na nebeskú svadbu. Aj keď to nie je napísané štvormetrovými písmenami na svätopeterskej bazilike, tak na to trocha poriadnejší katolík prísť raz musí. A ak pôjde do hľbky viery a nebude ju flákať, bude mu zjavené, že jej ovocím je aj zrod duchovného detstva v nás, ktoré je večné. Ostatní vedia iba o sviežej sile detí, preto ich túžia tak mať, ale to je iba dočasu. Večnú mladosť detí zdedia verní a svätí, čo nestratili duchovné panictvo a panenstvo. Tím duchovný život prinesie aj rodičovskú radosť
zo zrodu duchovného večného božského dieťaťa v srdci. To sú tí šťastnejší. Nešťastníci sa vrhajú na deti. Má to hroznú podobu v obťažovaní maloletých u jedincov, čo sa ani nemali stať kňazmi. Alebo trápnu v pseudomanželskej rýchlovýrobni u iných jedincov, ktorí sa radšej nemali stať rodičmi. Natisli sa do pozície, na ktorú nemajú. Manipulujú napr. vlastné deti či podplácajú vnúčatá, aby sa občas objavili. Tieto veci sú príznakmi poškodeného duchovného stavu. Nechápanie zasvätenia sa naplno Božím Veciam je príznakom nezrelej a aj slabej viery.
„Za mníšku ide iba sprostá“
Keď to povedala istá matka svojej dcére, tak som ju jemne pokarhal, že nech toto viac nevyslovuje. Lebo beda tomu, kto kriví deti. Aj toto je krivenie. Nerozumné je iba to dievča, ktoré je v kláštore, a Boh si ju praje niekde inde. Neveriaci a Duchom Svätým neosvietení majú podobné narážky, ale každý sa z nich bude mať dosť času nad zasvätenými osobami zamyslieť, prečo tak žijú a aký to má asi zmysel. Rehoľnice konajú pokánie nie iba za seba, robia ho aj za iných. A najmä za tých čo s chuťou hrešia a miesto vône vďaky vypúšťajú hore svoje necudné exhaláty. Keby tu nebol sv. filter zasvätených duší, vzduch. by bol iba kontaminovanejší smútkom a vzťahy ešte viac poznačené hádkami. Keď sa niekde zjaví panna v rehoľnom rúchu, okolie sa zjemní a ľudia sú slušnejší a lepší. A nezvládnuteľné deti v triede ako očarené zrazu niekoho aj s rešpektom počúvajú. Panna, ktorá odovzdá svoju intimitu Nebeskému Ženíchovi robí v tomto čudnom svete niečo veľmi dôležité pre rovnováhu sveta. Bez toho by storako masturbujúci svet množil baktérie a zanedlho by asi vyhnil.
„Kde nemôže prísť čert, tam pošle ženu“
Istá slečna zvonila na fare. Kňaz vedel kto zvoní, a preto neotvoril. Bolo totiž medzi ňou a ním zvýšené erotické napätie, a on si chránil svoju čistotu. Dievča skočilo z mosta a zabilo sa. A on mal celý život výčitku, že jej mal otvoriť. Ak by mal svedomie čisté, tak by sa mu táto otázka stále neobjavovala… Aj takéto príbehy píše život. A je dobre, ak sa nad nimi zamyslíme. Išlo o strach? Láska strach vyháňa. Podobne darmo bude zo seba niekto robiť soliďáka, keď splodil s niekým dieťa a vydlabal sa na matku i dieťa. Táto situácia iba vyjavila, že je ako chrapúň. Veru nebude mať vnútorného pokoja ten, kto iným robí zo života peklo. Ženy sú tu aj na to, aby nám nastavovali zrkadlo. Zjavili navonok, čo my muži zatĺkame vo vnútri. Duchovná žena je ako špongia, ktorá nasaje problémy svojho okolia do seba a má z toho veľké tlaky v psychike. Tá určite nemá sexuálne potreby na prvom mieste ako to v sebe má žena živočíšna. Ak prichádza za kňazom, môže to byť jej prosba o duchovnú pomoc. Vypočutie, snaha o otcovské pochopenie a modlitba, to je to, pre čo prišla. Inej „sestre“ drzej ako opica, opakujucej sa ako papagáj a dotieravej ako hnusná mucha, musel kňaz povedať, že sa jej nemôže venovať, lebo on má od šéfa dovolenie pásť iba pokorné ovečky a mierne baránky. Kto sa tak správa, zaslúži si pozornosť dobrého pastiera. Kto si chce z chuti zakvíkať, zaerdžať či zaškriekať, nech si hľadá zverolekára v nejakej sebepodobnej Zoo, a nech radšej neobťažuje božích sluhov.
„ Inak orientovaných sú iba 4 percentá“
Z rozhovoru so známym českým režisérom, úprimne si priznávajúcim inú orientáciu, Zdeňkom Troškom.
– Štyri percentá oproti devadesiatimšiestim?
„Áno, ale ja som k týmto číslam skeptický. Z kategorizácie amerického sexuológa Kinseye vychádza trochu iný pomer. Na prvom mieste je čistý heterosexuál, ktorého iná alternatíva ani nenapadne. Na druhom mieste však už je heterosexuál príležitostne homosexuálny. To je prípad väzníc, dlhých plavieb na mori, skrátka znemožnený prístup k druhému pohlaviu. Na treťom mieste je bisexuál, ktorý nerozlišuje pohlavia. Nasleduje homosexuál príležitostne heterosexuálny, ktorému sa možno na mejdane stane, že ho v opitosti zlomí nejaká dievčina. A konečne sú tu čistí homosexuáli. V tomto rebríčku je teda z piatich kategórií v štyroch obsiahnutá homosexualita. Takže žiadne štyri percentá, možno 44 percent. Asi by sa veľa manželiek čudovalo, ako šikovného partnera majú po boku“.
– To je ale trochu žalostný pohľad, nemyslíte?
„Viete ale, čím to je? Pretože nefunguje kvalitný manželský sex. Stane sa z neho trápne divadielko a rutina, ktorá partnerov prestane baviť. Nedokážu si hneď na začiatku povedať, čo ich vzrušuje, čo ich baví, že sa bojí alebo hanbí povedať si všetko naplno. Herečka H. Rúžičková vravievala, že veľa takýchto nepríjemností, omylov a sklamaní pramení z toho, že sa veci nepomenúvajú pravým menom. Len tak sa dá s vecou pracovať, keď dostane meno. Inak je to klamanie, zahmlievanie, a život je na prd, pretože je to založené na omyle.“
Pán režisér si myslí, že problém je telesného pôvodu. Tým na seba prezrádza, že podcenil duchovný život a obeťou iného omylu je tiež sám. Napriek vonkajšej úprimnosti mu chýba úprimnosť vnútorná. Ako mnohým ďalším v tzv. zábavnom priemysle, kde ich je skoro polovica s nejasnou intímnou orientáciou a užívaním „slobody“ a promiskuitným párením sa ich identita viac krát počas života môže zmeniť a stále viac sa zahmlievať. Skončia síce vonku slávni a bohatí ale vo vnútri nenachádzajú pokoja. Niektorí skončia samovraždou a to je ich neslávna bodka za neduchovným štýlom . Títo padlí anjeli s jedným krídlom bielym a druhým tmavým, si robia zo svätých posmech, ale ocitnú sa v ňom raz sami. Všimnite si, že napr.s peniazmi nemajú žiaden problém. Porušovanie pravidiel je súčasťou ich osobnosti. Bičovanie cudnosti v národe je im úžasnou zábavou. Strata vážnosti samozrejmosťou. Kde sa berie ten zvláštny spoločenský vírus? Mať potešenie z toho, čo je už na pohľad hnusné? A ak sa prekoná prvotný ostych a prehlási sa, že je to vlastne v poriadku, prejde tá hnusoba do duchovných rozmerov človeka, a to už je veľmi vážne. Začína to teda posmechom zo svätých. Vyradením normálneho studu z repertoáru a zaradením ho do nudného žánru. Pokračuje romantickými prehnanými očakávaniami o obrovskej sile ľudskej lásky, narazí to po čase tvrdým sklamaním z reality, pokračuje bizarnými sexperimentami a končí to trhaním fialiek dynamitom. Toto musia riešiť ľudia, ktorí podcenili čistotu Sv. Panny. Tí iní, pomazaní Duchom Svätým vedia, že sú povolaní k čistote svojho stavu. A ak sa niekedy odchýlia od správnej cesty, dostanú jasné napomenutia, aby sa vrátili na správnu cestu a do nečistých svetov sa zbytočne netisli. Kto nie je ozaj zbožný, tomu malé beda už tu. Kto nedoceňuje vieru, pre toho je ľudské vrabčenie sa všetkým. Kto ignoruje hľbku viery pre toho sa pozemské sexuálne zjednotenie stáva božstvom. Kto nesprávne žije vieru, toho s otvorenou náručou čakajú rôznorodé deviantné sféry. Ututlávanie a pokrytecké správanie je tu cestou do pekla. Začať veci úprimne pred svedomím pomenúvať je začiatkom k záchrane. Náznaky úprimnosti nám nepomôžu. Tu sa diskrétnosť neodporúča, skôr úprimná ľútosť. Ak sa intímne veci u manželov dejú správne, tí vôbec necítia potrebu o tom verejne hovoriť, ako to robia. Ale svetu ukážu dobre vychované deti. Patologicky intímne komunikujúci, čiže smilniaci, majú silné nutkanie svoje tajné výčiny zverejňovať a nanucovať iným presvedčenie, že ich sexuálne kriminálnosti sú hodné nielen pozornosti,ale vraj sú rovnakého práva a hodnoty ako u ľudí normálnych. Takto volajú vlastne ostatných nielen o súcit, ale i o pomoc. Odignorovať ich či odsúdiť by nebolo správne. Treba ich nasmerovať do správnej lekárne. Bez sily sviatostí to sotva zvládnu. Lepšiu pomoc a správnejšiu radu na tomto svete už nenájdu. Kto ich nasmeruje iba na ľudskú pomoc, iba na psychoterapeutické sedenia či ležania alebo im odporučí potláčať svojou vôľou svoj stav, vôbec im v podstate nepomáha, iba ich ponecháva v smutnom stave bytia, v ktorom je asi sám. Kto legalizuje, čiže odporúča zvrhlosti, toho nebeský zatykač neminie. A ak im niekto iný odporučí si nič z toho nerobiť a smilniť stále častejšie, bude ich život zrazu prudko veselý, ale jeho koniec bude veľmi smutná duchovná samovražda svojej identity. Takto sa z čistého ducha stáva duch nečistý. Strata tejto poctivosti a panictva je závažnejšia než toho fyzického. Takto sa človek dostane na šikmú plochu a jeho následné pokrivenie jeho charakteru temnými silami bude už nie veľkým problémom. To je pre tých, čo si chcú v tejto veci vypočuť holú pravdu už teraz.
„ Na nudapláži je to ako v raji“
Je to raj , ale falošný. A vôbec nie je u ľudí prirodzené odhaľovať sa pred všetkými. Muž, čo nechá hocijakým chrapúňom nakúkať do intimity svojej ženy a chuligánskych naháčov pobehovať pred svojimi ďeťmi je napadnutý prudkoťažkým adamovským debilizmom. Táto strata hanby bude pokračovať stratou hanby v iných spoločenských oblastiach, kde okradnúť a zosmiešniť iného bude potom tiež „normálne“. Kde nezaplatiť za dodaný tovar či urobenú prácu bude tiež „prirodzené“. Keď poriadky začne robiť čierna mafia, je to iba dôsledok v spoločnosti, kde neplatí základná slušnosť, a stále viac sa rozdrapuje mafia ružová. Kde najhoršie pohlavné orgány sa beztresne pretŕčajú a pohoršujú už deti, súdne orgány stratili súdnosť a tie policajné to akože sledujú. Túžba odhaľovať sa je preto, lebo ľudia majú vo svojom vnútri masky. Ich nosenie ich stále viac ťaží. Preto sa potrebujú odhaľovať a ukazovať. Aby si tak akože nachvíľu oddýchli. Tie masky si sami inštalujú predstieranými orgazmami a klamstvami naplnenými zjednocovaniami tiel. Bodaj by im to vysvetlil už niekto normálny v škole, kde ich násilím učia tisíce nedôležitých iných vecí. Preto je najmä mládež zatoxikovaná besnotou. Čím väčšia túžba je cmúľať sa na verejnosti, tým väčšou frajerinou sú postihnutí. Čím väčšia túžba kopulovať pred inými ako zvieratá, tým väčšia ničota je medzi takto sa páriacimi. Láska u ľudí potrebuje intimitu. Nehu. Rafinované čaro zahalenia. Úctu k intimite partnera či partnerky. Toto zdravo konzervatívne je večnou módou u cudných. Čudní sú v takomto štýle nesvoji a akoby v neznesiteľnom väzení. Majú silnú potrebu sa nafukovať a rozdrapovať až kým ich pýcha razom nespľasne úderom osudového blesku. Ich odbrzdený erós ich bude zasväcovať do hlbín úchylného väzenia vo vlastnom tele . Čím do neho hlbšie zájdu, tým budú hrdší na svoje deviácie a tým z väčšou drzosťou budú obviňovať niekoho iného vrátane rodičov a Boha za svoj zúfalý stav bytia. Nutkaví vyzliekači do naha napr. sami v lese či verejne na pláži sú tí, čo už nemajú pokoj z prirodzeného studu. Potom sa takto sviežim vzduchom lesa či ozónom mora s ostatnými podobne postihnutými liečia a volajú o pomoc ani nevedia koho. Asi matku prírodu. Ich nepríjemná diagnóza znie: necítia sa vo svojom tele doma a v šatách dobre. Ocitli sa síce vo vonkajšej slobode, ale vo vlastnom vnútri nastúpili súdom neohlásený prapodivný výkon osobného trestu vo veľmi divnom pozemskom väzení.
Miluj aj seba samého
2. júna 2015 Pavel 0 Comments
Aj naše telo je náš blížny
nad ktorým by sme sa mali
zmilovať
Miesto zmľandravenosti
by sme mali byť na seba prísni
lebo aj to patrí
ku zdravej sebaúcte
Tí čo sú krutí na iných
boli dávno predtým
strašne krutí na seba
lebo asi príliš
rozmaznávali svoje telo
Mať seba správne rád
je tiež Božie prikázanie
dané nám ľuďom
ako povinnosť
Ak sa stretnete s niekým
kto Vám ukradol dobrú náladu
bol to jeden z tých
čo seba už dlhšie správne nemilujú
Kresťan však lásku ku sebe dáva
až na tretie miesto
Pohan duchovne darebáči
žije povrchne a nezodpovedne
pestuje kult tela
hladká si svoje brucho
leští si svoje falošné ego
svoje telo tisícorako rozmaznáva
svoje výmysly podporuje v rozdrapovaní
svedomie si čičíka a uspáva
charakter mnohostranne devastuje
svoj matrix nafukuje až do prasknutia
a pohŕdanie Bohom
zoťatie kresťanských zásad i svojej spásy
dostane od pekla ako extra bonus
Klania sa
všelijakým božstvám a svojským názorom
ktoré sú v podstate trápne modly
svoje telo nesprávne spiritualizuje
alebo naň vyslovene dlabe
a premieňa ho to na stále divejšiu zver
a na stále rozrehotanejšieho nešťastníka
alebo ultravážneho sociopata
Čím dosahuje v tomto športe lepšie výsledky
tým kvalitnejšie peklo zo života robí potom
zo života tým iným
prezrádza ho falošná radosť – škodoradosť
Dávno predtým, než začal ubližovať ostatným
ublížil strašným spôsobom sám sebe
Diabol chce
aby sme sa nenávideli
a sami seba ničili a zničili
O hriechu
čiže tomu, čo sa Bohu nepáči
a človeku je to ako exkrement zbytočné
nám chce nabulikať
že je to veľká hodnota
a že ho treba až do odpadnutia opakovať
aby sme sa kvalitne samozohavili
On sa bude na tom s chuti rehotať
aby si trochu uľavil zo svojich večných múk
Čím viac človek napácha hriechov
tým viac bude zakusovať hrôzu ničoty
pretože hriechy sú svojou podstatou
inkarnáciou antisveta
a vyrábaním ničoty
to opičenie sa po prachatých orangutánoch
a
fekálne vtipy našej spoločenskej smotánky
sú jasný prejav dekadencie
že pod maskou veľkého vonkajšieho luxusu
je ukrytá veľká ničota
pod maskou veľkých vonkajších úspechov
sa nachádza iba veľká prehra pred Bohom
pripité verejné srandičky zo sexu svedčia
iba o spirituálnej impotencii
ale aj toho
že tie živočíšne spájania si svojich tiel
je vlastne iba veľká , nedôstojná zábava a
patologické uctievanie čínskeho bôžika srandy
Mať rád dobrého Boha,
svojho blížneho
aj seba samého
je to najpodstatnejšie
v našom živote
Keďže nerozumieme, čo to znamená
potrebujeme to vysvetliť v konkrétnej podobe
dostali sme spresnenie
v Desiatich Božích prikázaniach a blahoslavenstvách
Komu ani to nestačí
tak tu má ešte 1752 cirkevných prikázaní
a tisícky spoločenských zákonov a iných predpisov
Čím viac máme všelijakých náboženských predpisov
tým len na seba ako ľudia prezrádzame
ako máme nedostatok pravdy
Čím viac musíme mať predpisov v štáte
tým len prezentujeme že nám absentuje
vzájomná úcta
a škrípe komunikácia
Kresťania sa delíme na tých
ktorí sa hlboko zamyslia nad dvoma
podstatnými prikázaniami
o láske k Bohu a k blížnemu
/teda aj ku sebe samému/
Ostatné príkazy im prídu samé
Voláme ich svätci
Stačí im láska k Bohu
a oni žijú krásne Ježišove blahoslavenstvá
Tí, ktorí túto podstatu nechápu
nevedia čo tá láska vlastne konkrétne znamená
tí sa stále zaoberajú tisícorakými predpismi
a najmä Desatorom
ktoré chápu iba okyptené alebo sprísnené v 6.a 9…
1. 8. a 10. napríklad nedodržujú pravidelne
topia sa stále v niečom negatívnom
Voláme ich hriešnici
Máme aj darebákov
ktorí Desatoro ignorujú
a svoj zmysel života vidia tom
že si vymýšľajú opovážlivo
rôzne vlastné pravidlá
Pre nich sú potrebné
tisícoraké zákony a vyhlášky v štáte
aby sa navzájom
nedohrýzli , nedoozbíjali a nedomrzačili
Topiaci sa Peter akryl na plátne,100 x 100 cm na predaj
Fyzické, duševné, duchovné zdravie
to sú spirituálne reálne miliardy
o ktorých sa dozvieme
až keď ich začneme strácať
Normálne a pekné medziľudské vzťahy
sú na zemi nie samozrejmosťou
ale kultúrnym luxusom
Naše telá sú chrámy Ducha Svätého
našou normálnou povinnosťou
je sa o ne starať
a robiť všetko čo sa nám dá
aby sme neboli pacientami
Ak sa niekto na seba vydlabe
robí niečo proti Božiemu zámeru
Ak si niekto poškodzuje psychické zdravie
je to ľudstvu nebezpečná
psychopatia
Ak niekto pestuje storaké čudáctva
to je asociálna
sociopatia
a ak niekto vyznáva sakrálnu anorexiu
alebo je deviantom na večné hodnoty
to je choroba ducha
pneumopatia
Kto realizuje všetky tieto deviácie
spolu s necudnosťou a bezbožnosťou
ten robí zo svojim životom
jeden fatálny
samovražedný experiment
A ak číta tieto riadky
tak bodaj by ním zatriasli
aby sa obrátil a šiel od smrti opačným smerom
do večného života
Slušní ľudia sa spájajú
v spoločnosti
máme tu však aj
spolonerestníkov
páchateľov kriminálnych činov
a tí sa zamýšľajú roky v base
nad hlbokosťou trestného zákona
ktorý bol pre nich špeciálne upravený
A sú medzi nami aj spirituálne potulní
ktorí ani po 50 rokoch života nevedia
na čo sa tu vlastne narodili
a na náhrobný kameň si dajú nápis
ktorý až „prorocky“ vystihujúco
vymyslel textár Boris Filan
„Preboha!
o čom?
to tu vlastne??
všetko bolo???“
Pravdy v pevnom systéme akryl na dreve, 100 x 80 cm na predaj, 0908 232 014
Tvorivá alebo mučivá samota
Inteligentný človek sa vraj nikdy nenudí. Nájde si v samote vždy nejakú činnosť, ktorá je jemu alebo spoločnosti užitočná. Jednoduchší človek to má ťažšie. Nevie čo s ňou. Zabíja všelijako čas. Väčšinou sa nudí…
V samote sa totiž stretáme aj sami so sebou. So svojim vnútrom. Bohatým na myšlienky a city. Alebo prázdnotou.A to poriadne bolí.Aj inteligenta to občas zabolí, ale to je napr.pre spisovateľa čosi dôležitejšie ako písací stroj.Umelecky nadaný človek začne tvoriť. Spisovateľ písať, básnik básniť, maliar maľovať, hudobník pracuje s hudbou, mystička preciťuje niečo hlboké, kňaz sa modlí za svojich veriacich, trpiaci človek plače a volá nebo o pomoc. Všimnite si, koľko kadejakých zbytočných vedomostí nám natláčali za 17. rokov školy do hláv, ale nik nás neučil, ako plodne stráviť samotu.Primitívnejším stačí pustiť si laktibúdku a čumieť tam do blba na programy, ktoré nám pripravili iní. Po hodinách sledovania si nepamätá z toho nič, iba začne chrápať. A bude stále menej život chápať. Takto sa dá rokmi vytunelovať samého seba od podstaty života aj od prežívania niečoho originálneho. Vzdelanejší ľudia radšej sedia pri internete, kde si sami plánujú a programujú to, čo považujú za dôležité. Nie je to až taká tragédia, keď nám bulikajú odborníci, že sme závislí na novej digitálnej droge. Veď je to túžba po poznaní, a tej sa oplatí zasvätiť cenné chvíle svojho života. To nie je zabitý čas. To môže byť veľmi dobre investovaný čas samoty.
To je zabíjanie času, keď sa nudíme a konzumujeme televízne či digitálne gebuziny, z ktorých nám vnútorné prázdno narastá do veľkonudných rozmerov. Tým je táto situácia hrozivejšia, čím hlučnejšími pazvukmi vyrušujeme ľudí okolo seba.Alebo prezrádzame ostatným okolo seba veľkosť svojho prázdna tak, čím viac utekáme a tvárime sa ako sme zaneprázdnenejší.
Kto chce prežiť kvalitný vzťah, ten by pred boľavou samotou nemal utekať, ale mal by sa v nej naučiť tvoriť a nebyť iba odutým prázdnom potulujúcim sa bezprízorne po planéte.
Psychopati medzi nami
Včera sa mi nabúral do komentárov veľmi neopatrný psychopat. Jeho adresu či identitu je totiž ľahučké vypátrať. Ak budú komentáre ku niektorému z mojich blogov vypnuté, tak to preto, lebo nemám za povinnosť sa nechať verejne urážať. Vypol som komentáre iba preto, aby som zabránil tým pár psychopatom vylievať tie kýble špiny, ktoré si zabudli prečistiť a vrhajú ich na iných. Ubližujú tak ostatným, lebo likvidujú slušnú komunikáciu. Nechať ich tak robiť je vlastne schvaľovanie zla. Aj to je aplikácia etikoterapie.
Čo s nimi?
Buzeranti, teraz nemyslím na sexuálnu orientáciu, ale na sociopaticky poškodené charaktery niektorých jedincov, tí si vyberú nejaký objekt, a začnú ho buzerovať do nepríčetnosti ako keby boli posadnutí. Takéto správanie napĺňa skutkovú podstatu trestného zákona, a tomu kto takto vyčíňa odkazujem, že ak sa nespamätá, a bude nenávistne verejne opakovať svoje psychiatrické diagnózy a koprofagické synonymá spolu s niektorým menom, mojou povinnosťou je mu preukázať milosrdenstvo a oznámiť ho polícii.
Volá sa to kyberšikana. A šíri sa to s duchom “slobody” ako epidémia. Preto sa musíme zaregistrovať aj s adresami, lebo to nie je jeden prípad. Preto na BB psychiatrii vzniklo nedávno oddelenie pre takto postihnutých pacientov, ktorým treba odborne pomôcť.
Keď som pôsobil ako duchovný v Rooseveltovej nemocnici, tak tam do kaplnky chodili všelijakí pacienti. Aj tí psychicky postihnutí. Mali rôzne druhy postihnutia, a jedno spoločné: osočovali okrem iných záchvatov lekára alebo sestru či kňaza z tej hrôzy, ktorou trpeli sami. Jedna pacientka nám šesť rokov posielala denne asi tridsať krát výhražných a inokedy vtieravo podlízavých sms na služobný či osobné telefóny. Chodila sa z toho spovedať, ospravedlňovala sa, vyhovárala sa, vraj má “nervy”… Raz som ju musel doslova chytiť pod krk a vyraziť ju von z kancelárie, lebo nerešpektovala žiadne ani slušné ani prísne upozornenia, že teraz mám rozhovor s niekým iným, ona sa drzo pchala do dverí, chudera. Zaujímavé, že krik na ňu nezaberal, ale celkom psychicky vyčerpaný som ju láskavo poprosil, aby prestala, a ona videla, že už mám naložené dosť, a predstavte si prestala. Bola to psychická choroba alebo primitívna chuť niekomu trieskať po hlave? Raz mi napísala v liste, že toho démona nachytala vtedy, keď sa odbavila na erotickej linke. Iná kopala do dverí, a keď som ju upozornil prečo takto robí celému oddeleniu hanbu, ale aj nám, lebo chodila dolu do kaplnky, tak povedala že na vine sú lieky. Iná ma udala rovno u riaditeľa, že vraj sme mali techtle mechtle, a neboli ani techtle. Všetky tri vyskočené mníšky a fatálny nepokoj v duši. Ďalšia má už dekubity z rozmaznanosti a Vám ponúkne, že či by ste nechceli mať s ňou dieťa, a keď jej slušne vysvetlíte, že to nie je možné, tak sa urazí, že Vás po celom meste ošpiní, hlavne medzi kresťanmi ,vraj ste taký extra smilník na pohľadanie. Keď je niekde silno zasmilnený vzduch, tak takto ho kolegovia kňazi celkom bežne čistíme, aby ste ostatní vedeli, že si iba na farách šunky neváľame, ale robíme aj tzv.duchovnú prácu.Cieľ nečistých duchov za podobným dianím je pošpiniť meno, zhodiť, doviesť do blázinca…To sa pri takýchto, hlavne nešťastných pacientkách deje, a kto s nimi robí, vie o čom píšem.
Chytať ich však pod krk chlap v prvej frontovej línii niekedy jednoducho v sebaobrane výnimočne musí. Ako mám však pozbierať tie špinavé reči? Tak sa modlím. Každá bulvárne nafúknutá bublina raz spľasne. Niekomu pomôže psychiater, niekomu polícia, niekomu čas, niekomu prímluvná modlitba a niekomu iba sila Krista Spasiteľa cez exorcistu.
Kto miluje správne sám seba
ten si nájde čas i na filozofovanie
o tzv.podstatných veciach bytia
napríklad
E. Fromm hovorí o tendencii všetkých živých organizmov k životu, ktorá je inherentnou kvalitou, podstatou či esenciou všetkého živého (Fromm, 1969, s. 35). Všetky živé bytosti spája to, že „cítia“ bezmedzné nutkanie žiť, zachovávať, zveľaďovať a predlžovať svoje bytie. Život však nie je statický, nemožno ho redukovať na snahu zachovať sa, a teda čo najdlhšie „unikať smrti“. Sú v ňom výrazné prvky zmeny (formou kontinuity), čo na individuálnej úrovni možno pozorovať napríklad v podobe rastu: rastlina najprv vyklíči, potom vyrastie – musí, inak by bola mŕtva.
Fromm tieto črty nazval
„láskou k životu“ – biofíliou
a vypracoval koncepciu biofilnej orientácie, ktorá, aplikovaná na človeka, nadobúda etický význam. Základným kameňom biofílie je tendencia k sebazáchove, ktorá je teda jej najjednoduchšou (i keď najpodstatnejšou) formou. Dynamický aspekt biofílie vyjadruje tendencie živých bytostí integrovať sa a štrukturálne rásť. U človeka sa plne rozvinutá biofília prejavuje najmä v tvorivej, aktívnej orientácii osoby. Biofilná osoba hľadá rast a uplatnenie v akejkoľvek oblasti záujmov, pričom aj druhým chce pomáhať rásť a ovplyvňovať ich láskou, rozumom, a najmä vlastným príkladom. Zjednodušene by sa dalo povedať, že
človek s plne rozvinutou biofíliou v sebe
je svätcom
akýmsi ideálom humanity (Fromm, 1969, s. 34 – 36). Ako nás však podľa Spinozu často ovládajú trpné afekty, ktorých neadekvátne idey sú koreňom omylov v úsudkoch, pôsobia na nás v protiklade ku tendenciám biofilným aj tendencie nekrofilné.
ako „láska k smrti“
je opakom biofílie, pretože vyjadruje spôsob bytia a celkovej orientácie, ktorá smeruje, resp. je priťahovaná tým, čo nejakým spôsobom smeruje k popretiu života. Priemerný človek však nie je stopercentným biofilom ani nekrofilom; prejavujú sa v nás obe tendencie a obe na nás vplývajú, a to dokonca aj zároveň (viď. „morálne dilemy“). Dôležitý je stupeň biofílie či nekrofílie v danej osobe v porovnaní s protipôsobiacimi tendenciami; najdôležitejším aspektom je ale stupeň uvedomenia si ich (Fromm, 1969, s. 34).
Chápanie ako „láska k bohu“
Uvedomenie si príčin, ktoré determinujú naše konanie, je prvým vyústením ako Spinozovej, tak i Frommovej etiky. Keďže medzi základné faktory, ktoré vplývajú na rozhodovanie človeka medzi dobrom a zlom, patrí vedomie o afektoch, Spinoza konštatuje, že myseľ podlieha afektu tým menej, čím je nám známejší (Spinoza 1986, s. 306). Prevaha, ktorú má človek nad afektmi, tkvie v jeho schopnosti chápať – t. j. dospievať k adekvátnym ideám. A idea predsa nie je niečo nemé, pripomína Spinoza, ako maľba na doske; ale modus myslenia, teda samo chápanie (Spinoza 1986, s. 143). Druh poznania, ktorým dospievame k chápaniu, nazýva racionálnou intuíciou, a tá postupuje od adekvátnej idey formálnej esencie niektorých atribútov boha k adekvátnemu poznaniu esencie vecí, k intuitívnemu vedeniu (Spinoza, 1986, s. 141). Človek, ktorý pozná pravdivo, t. j. koho idea nejakej veci je pravdivá, zároveň vie, že poznáva pravdivo, takže má adekvátnu ideu svojho poznania a viac o ňom nemôže pochybovať (Spinoza, 1986, s. 143). Podstata intuitívneho vedenia spočíva v tom, že mať pravdivú ideu, t. j. vedieť (chápať), predchádza vedeniu o tom, že viem. Významnou črtou intuitívneho poznania (či vedenia) môže byť aj fenomén mravnej intuície. Niektorí autori sa domnievajú, že ľudia sa rodia s „intuitívnou etikou“, teda majú vrodenú pripravenosť cítiť súhlas či nesúhlas vzťahujúci sa na určité vzorce v udalostiach, týkajúcich sa aj ostatných (Haidt – Craig, 2004, s. 57). Ľudia v takých prípadoch jednoducho „vedia“, či je konkrétny morálny čin správny alebo nie, a ak nie, svoje hodnotenie zakladajú len na tomto intuitívnom rozpoznaní morálneho zla, pričom je často sprevádzané silným emočným nesúhlasom (Sauer, 2012, s. 258). Je zjavné, že intuícia vnáša nenahraditeľný a čiastočne nevysvetliteľný hodnotiaci aspekt do mravnej sféry; dalo by sa však o nej v istom zmysle hovoriť aj ako o súčasti mravnej prirodzenosti človeka? Jedným z vodítok môže byť aj pomyselná hranica medzi rozumovým a intuitívnym poznaním v Spinozovom učení, ktorou je (intuitívna) láska k bohu. Čím viac je totiž myseľ schopnejšia chápať jednotlivé veci, ako aj samu seba, vrátane afektov, ktoré na ňu pôsobia, tým viac chápe boha.
A čím viac myseľ boha chápe, tým viac ho nevyhnutne miluje;
a keďže ľudská myseľ je súčasťou mysle božej, toto poznanie a chápanie boha čiže prírody, táto rozumová láska k nemu, je láskou boha, ktorou „miluje“ sám seba. Ak teda človek poznáva a chápe veci adekvátne,
človek poznávajúci boha je boh poznávajúci seba samého
– človek je tak nástrojom sebapoznania boha (Spinoza, 1986, s. 324).
Poznávať, resp. chápať svet tretím druhom poznania, t. j. intuitívne, je najvyššou schopnosťou mysle – ba dokonca jej prirodzenosťou (Spinoza, 1986, s. 319). A ak je v prirodzenosti mysle „uvádzať veci na pravú mieru“, je takisto v jej prirodzenosti moc nad afektmi, ktorá je založená ako na ich intuitívnom poznaní, tak na oddelení samotných afektov od premýšľania o nich (Spinoza 1986, s. 316). Keďže afekty sú častým zdrojom omylov v úsudkoch, ktoré napokon často vedú aj k neadekvátnym mravným úsudkom, domnievam sa, že túto „najvyššiu schopnosť“ človeka možno zároveň pokladať za súčasť jeho (pomyselnej) mravnej prirodzenosti.
Súcit ako ľudskosť
Jestvuje však prinajmenšom jeden afekt, ktorý by sme nielen že mohli vyňať zo sféry negatívneho pôsobenia afektov (podobne ako afekty vyplývajúce z afektu radosti, podporujúce ľudské schopnosti), ale rovnako ho pokladať aj za súčasť mravnej prirodzenosti človeka. Týmto afektom je súcit, ktorý Spinoza definoval ako „smútok sprevádzaný ideou zla, ktoré sa prihodilo niekomu inému.“(Spinoza 1986, s. 219).
Koncepciu súcitu podrobnejšie rozpracoval A. Schopenhauer, ktorý ho dokonca pokladal za univerzálny, metafyzický základ morálky. Keďže kritériom morálne hodnotného konania je podľa neho absencia akejkoľvek egoistickej motivácie, pokúsil sa nájsť takú morálnu pružinu, ktorá by egoizmus vo svojej podstate rušila. Je ňou súcit, pretože celé mystérium okolo tohto fenoménu vlastne spočíva na náhlom zrušení rozdielu medzi „egom“ a „svetom“.
Súcit je teda bezprostrednou, na všetkých iných ohľadoch nezávislou spoluúčasťou na utrpení druhého (Schopenhauer, 2007, s. 505).
Podľa Schopenhauera jestvujú dva stupne súcitu, v ktorých sa utrpenie druhého bezprostredne stáva motívom môjho konania: v prvom stupni sa navzdory protipôsobiacim egoistickým motívom zdržím toho, aby som druhému spôsobil utrpenie (základ cnosti spravodlivosti); v druhom stupni ma zase pozitívne pôsobiaci súcit pudí k aktívnej pomoci (základ cnosti agapé) (Schopenhauer, 2007, s. 508 – 509). Schopenhauer teda správne zdôrazňuje, že súcitné zmýšľanie utrpenie nielen reflektuje, ale mu aj zabraňuje. Tento pozitívny, „činný“ aspekt súcitu vyzdvihoval aj Spinoza, podľa ktorého je dôsledkom súcitu to, že pokiaľ budeme môcť, budeme sa usilovať vec, s ktorou súcitíme, zbaviť nešťastia; budeme teda mať „vôľu čiže pudenie činiť dobro“ (Spinoza 1986, s. 185). Súcit teda pomyselne možno odvodiť v prvom rade z afektu smútku, keďže reakciou na vonkajšiu príčinu je najskôr „automatický“ smútok; v tomto prípade je však smútok prechodom k väčšej dokonalosti. Zlo (utrpenie, smútok) je totiž „vynahradené“ dobrom (dojatie, dobrovoľná negácia utrpenia). Podľa Spinozu je pre človeka prirodzené, že ak si čo i len predstaví, že niekto „jemu podobný“ je v afekte smútku, bude pociťovať smútok aj on sám (Spinoza, 1986, s. 184); špecifická schopnosť a možnosť „vcítenia sa“ je akoby človeku vopred daná. Schopenhauer stotožnil súcit s ľudskosťou, pretože sa naň všade s dôverou apeluje ako na niečo, čo je vlastné každému človeku a je nezávislé na akýchkoľvek vonkajších faktoroch.
Preto ak je pre nás nejaký čin „neľudský“, nemyslíme tým napokon nič iné než to, že ide o skutok natoľko nesúcitný a krutý, že nedokážeme pochopiť, ako ho mohla vykonať ľudská bytosť (Schopenhauer, 2007, s. 509).
Fromm napokon konštatuje, že človek môže bojovať proti svojim nekrofilným tendenciám koľko len chce a vládze, no ak stratí schopnosť súcitiť s utrpením druhého, jeho srdce tak zatvrdne, že už preňho nezostane žiadna nádej (ani možnosť) zvoliť si dobro (Fromm, 1969, s. 123).
Ak teda existuje jeden afekt, nad ktorý sa asi nič ľudskejšie nedá predstaviť, a ktorého podstatou je jeho bezpodmienečne pozitívne morálne pôsobenie, je ním práve súcit. Aj s ohľadom na jeho metafyzickú podstatu si preto myslím, že ho takisto možno pokladať za súčasť pomyselnej mravnej prirodzenosti človeka.
Sloboda ako nevyhnutnosť
Napriek tomu je však prirodzenosťou jeho mysle dospievať k adekvátnemu poznaniu – chápaniu – ostatných ideí, ako aj najvšeobecnejšej a „najjasnejšej“ idey – boha čiže prírody. Človek na tejto ceste k poznaniu „splýva“ s bohom v myslení, pretože chápanie nie je trpným stavom, ale činným modom myslenia, t. j. takým, ktorý je v zhode s činnou esenciou boha chápaného cez atribút myslenia. Vždy, keď chápeme adekvátne,
aj boh v istom zmysle chápe samého seba.
A čo môže byť menej trpné, ako toto „činné splynutie s bohom“? V ňom sa nachádza horizont ľudskej slobody. Sloboda totiž nie je niečo, čo je nám nejakým spôsobom dané; veď potom by to už nebola sloboda. Na determinácii je najzvláštnejšie to, že je nám dané mať myseľ, ktorej prirodzenosťou je
dospievať k absolútnej „činnosti“, teda k absolútnej slobode.
A slobodu musíme najskôr pochopiť – práve tým, že pochopíme nevyhnutnosť. Reálna sloboda podľa Fromma leží v možnosti človeka zvoliť si medzi reálne existujúcimi alternatívami, čo potom môže byť definované ako „konanie na základe vedomia o alternatívach a ich dôsledkoch“ (Fromm, 1969, s. 117). Myslím však, že človek si vždy nejakým spôsobom uvedomuje, že možnosť, pre ktorú sa v konkrétnej situácii takto rozhodne, môže byť na základe dôsledkov vždy buď lepšia, alebo horšia ako tá druhá. Skutočná sloboda ale nemôže mať základ v tejto „reálnej“ slobode, pretože „vedomie o dôsledkoch“ musí byť vždy neadekvátne –
človek nikdy nemôže úplne vedieť, aké následky bude jeho rozhodnutie mať.
O etike vo všeobecnosti nemožno hovoriť len v súvislosti s motívmi či dôsledkami konania; s ohľadom na povahu morálky možno spolu s Wittgensteinom nastoliť otázku, či vôbec má zmysel o nej hovoriť (Wittgenstein, 2003, s. 167). Ak sa však predsa len pokúšame opísať neopísateľné, aspoň na základe toho, že nemôžeme žiť „aeticky“, a keď pripustíme možnosť, že
v ľudskej prirodzenosti jestvujú isté „šifry“,
ktoré môžu naznačovať niečo ako mravnú prirodzenosť, je nepochybné, že jej základom musí byť samotná možnosť života vyjadrená cez
biofilnú orientáciu.
Život je to, čo všetky živé bytosti spája i určuje; a porozumenie životu, ktoré v sebe sám život obsahuje, zahŕňa (v rozličných stupňoch) poznanie, že život (môj, tvoj, náš, ich) je nenarušiteľný vo svojej podstate. Na začiatku sme si iba vedomí, cieľom je chápať.
Mravná prirodzenosť
Skutočná podstata morálky, mravná prirodzenosť, je vo svojej podstate nevyjadriteľná, pretože „pravá dobrota zmýšľania, nezištná cnosť […] nevychádzajú z abstraktného poznania. Predsa však vychádzajú z poznania, a to bezprostredného a intuitívneho, o ktorom nemožno mudrovať, a ktoré práve preto, že nie je abstraktné, nemožno ani sprostredkúvať, ale každý sa k nemu musí dopracovať sám“ (Schopenhauer, 2010, s. 510). Podľa Spinozu myseľ poznáva adekvátne jedine vtedy, ak poznáva „zvnútra“, čiže sama zo seba, sebadetermináciou (Spinoza, 1986, s. 133), a najadekvátnejšie vtedy, ak zároveň postupuje od najvšeobecnejších ideí. Mravná prirodzenosť človeka je tak v podstate prirodzenosťou mysle dospievať k chápaniu, pričom to, čo „má“ myseľ pochopiť, (už vlastne) možno chápať cez lásku k životu, cez intuitívne vedenie, cez súcit, alebo cez možnosť slobody. Všetky tieto črty sú pôvodné, teda v istom zmysle neoddeliteľné od človeka. Ak myseľ dospieva k chápaniu svojej prirodzenosti, stanovuje si tým svoj vlastný ideál – možno hovoriť o ideáli ľudskej prirodzenosti. A tak sa životným cieľom ľudskej bytosti stáva to, aby sa čo najviac priblížila ideálu ľudskej prirodzenosti, ktorý si sama stanovila – inými slovami, aby na základe pochopenia nevyhnutnosti (a zároveň slobody) optimálne rástla podľa podmienok svojej existencie a tak naplnila to, čím potenciálne (esenciálne) je (Fromm, 1994, s. 13). Ak niečo môže byť „správne“ alebo „nesprávne“, implikuje to, že niekto alebo niečo musí byť schopný zhodnotiť to adekvátne. A kto iný, ak nie každý, koho prirodzenosť zahŕňa aj prirodzenosť jeho mysle? Pokiaľ však ako ľudské bytosti máme dané isté limity, konkrétne ten, že
nemôžeme žiť „aeticky“ (ako nemôžeme myslieť alogicky),
všetko, čo naša myseľ môže skutočne pochopiť, sa bezprostredne dotýka nášho života – a tak je to aj bezprostredne etické. Moralitu nemožno vynútiť, ani nijakým spôsobom kodifikovať, pretože ak by to bolo možné, už dávno by tak učinila legalita. Na mravnosť a jej formy možno apelovať jedine tak, že človek adekvátne pochopí svoju mravnú prirodzenosť, a o „vyplývajúcom“ už potom ani netreba hovoriť: možno o tom mlčať. Na záver musím súhlasiť s Lévinasovým postojom, že definíciou človeka nie je substancialita,
t. j. bytie v sebe a pre seba, ale bytie pre iných,
pre svet, pre ľudské bytosti a duchovné štruktúry (Lévinas 2009, s. 96). Aj etika sa vytvára až vo vzťahu k svetu ako celku, pretože ak človek „pochopí“ boha, rozumie svetu a svojmu miestu v ňom. Spinozovský osvietenec je tak večne slobodný, pretože postupuje nie od ega, ale od sveta, keďže žije pre čo najväčší celok, aký si je človek vôbec schopný predstaviť;
nazerá na svet
sub specie aeternitatis
/ pod zorným uhlom večnosti/
a poznáva jednotu duše s celou prírodou.
MICHAELA JOPPOVÁ
Väčšina ľudí sa domnieva, že láska je byť milovaný.
Ale opak je pravdou – láska znamená milovať.
Človek vo všetkých historických dobách i kultúrach
musí zodpovedať základnú otázku:
ako prekonať oddelenosť
a ako uskutočniť zjednotenie.
Psychoanalýzu a na ňu nadväzujúce terapie
chápe ako pokus pomôcť pacientovi
aby získal či obnovil svoju schopnosť milovať
Nekrofíliu
chápe ako patologický fenomén
ktorý vzniká, keď je narušená biofília (= láska k životu)
miluje všetko, čo nerastie, je mechanické a neživé
Nekrofília sa prejavuje ničením životného prostredia
a fascináciou vraždami a nešťastiami rôzneho druhu
Charlie Chaplin
patří k největším uměleckým ikonám 20. století. Jeho strastiplné dětství, umělecké vlohy, vysoká pracovní morálka, odvaha, balancování na hranici geniality a šílenství, filmový mega úspěch i vleklé problémy se zákonem v něm za jeho 88 let trvající život zanechaly něco, co se sice stáří tradičně přisuzuje, ovšem ve skutečnosti to není pravidlem – hlubokou životní moudrost.
Tu památně vyobrazil v následujícím dopise, který údajně sepsal 16. dubna 1959 – tedy v den svých 70. narozenin.
Bez dalších zbytečných úvodů se už prosím pohodlně usaďme a nechme hovořit inspirativní a moudrá slova tuláka Charlieho.
„Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, dokázal jsem poznat, že psychická bolest a utrpení je pro mě pouze varováním, abych nežil proti své vlastní pravdě. Dnes vím, že se tomu říká AUTENTICITA.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, pochopil jsem, jak moc druhého zahanbuje, když mu vnucuji svá přání, ačkoli vím, že na to není ani vhodná doba, ani na to ten člověk není připravený – i kdybych tím dotyčným byl já sám. Dnes vím, že se tomu říká ÚCTA.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem toužit po jiném životě a dokázal vidět, že všechno kolem mě je výzvou k růstu. Dnes vím, že se tomu říkáZRALOST.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, pochopil jsem, že vždycky a při každé příležitosti jsem ve správný čas na správném místě a že všechno, co se děje, je správné. Od té doby jsem mohl být klidný. Dnes vím, že se tomu říkáUVĚDOMĚNÍ.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem se okrádat o volný čas a dělat velkolepé plány do budoucna. Dnes dělám jen to, co mě baví a působí mi radost, co miluji a co potěší mé srdce, dělám to po svém a svým vlastním tempem. Dnes vím, že se tomu říká JEDNODUCHOST.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, zbavil jsem se všeho, co pro mě nebylo zdravé. Jídla, lidí, věcí, situací a všeho dalšího, co mě neustále stahovalo dolů, pryč ode mě samotného. Zpočátku jsem to nazýval zdravým egoismem. Dnes však vím, že je to SEBELÁSKA.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem chtít mít vždycky pravdu, a tak jsem se méně často mýlil. Dnes jsem poznal, že se tomu říká NADHLED.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, nechtěl jsem už žít dál minulostí a starat se o svou budoucnost. Teď žiji už jen v tomto okamžiku, kde se děje VŠECHNO. Tak dnes prožívám každý den, a říkám tomu NAPLNĚNÍ.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, uvědomil jsem si, že ze mě mé smýšlení může udělat ubohého a chorého člověka. Když jsem však povolal na pomoc sílu svého srdce, dostal můj rozum významného partnera. Tomuto spojení dnes říkám MOUDROST.
Nemusím se už obávat sporů, konfliktů a problémů se sebou samým a s ostatními, protože dokonce i hvězdy se spolu někdy srazí a vzniknou tak nové světy. Dnes vím, že to je ŽIVOT.“
