Žijeme apokalyptickú dobu
Padlí anjeli končia
na tejto planéte svoje vyčíňanie
Kôň ktorý zdochýna, ten najviac kope
Mnohí duchovne žijúci ľudia cítia
útoky temných síl
Neveriaci nevedia o ničom. Spia totiž sladko…
príšerné vrieskanie
z exorcizovaných osôb snáď pochybovačov
zobudia
Prvá pomoc sa volá
autoexorcizmus alebo celonárodný exorcizmus v Mexiku
Keď služobníci cirkvi zabudli na povinnosť exorcizovať posadnutých, ktorú nám delegoval
profesionál a najlegitímnejší veľvyslanec nebies – Kristus
prišla doba vlády amatérov. Ich ovocie bolo upalovanie, inkvizičné mučenie, veľké zdesenie
miesto víťaznej radosti medzi kresťanmi nastal veľmi prepodivný veľký smútok a vláda strachu
| „Démonov vyháňajte“to prikázal svojím učeníkom sám Ježiša nehovoril pritom v podobenstvách Svedectvo exorcistu Eliasa Vellukatolíckeho kňaza z Malty /alebo ako sa treba prebudiť z naivity či duchovného spánku/Učil som, že diabol neexistuje „Som veľký hriešnik… V roku 1988 som bol predstaveným františkánov na Malte a prednášal som v seminári dogmatickú teológiu. Raz ma bratia z katolíckej charizmatickej obnovy presvedčili, aby som s nimi išiel na stretnutie do Írska, a tak na tom trvali, že som nakoniec išiel. Bolo tam zhromaždených asi 25.000 ľudí z celého sveta a asi 800 kňazov. Počas konferencie boli všetci rozdelení do malých skupiniek. Vedúci našej skupinky sa nás opýtal, prečo sme prišli do Dublinu. Ostatní kňazi odpovedali, že sa prišli stretnúť s Ježišom Kristom. To ma omráčilo. Nemohol som pochopiť, ako môže kňaz, ktorý denne slúži svätú omšu, povedať, že sa potrebuje stretnúť s Ježišom. Ani som si nikdy nemyslel, že som to ja, kto potrebuje obrátenie, to mi v živote nenapadlo. Ja som si totiž nebol vedomý, že som hriešnik. Slúžil som svätú omšu, modlil sa breviár, bral som to ako samozrejmosť, že sa stretávam s Ježišom Kristom. Keď na mňa prišiel rad, aby som povedal svoj motív – prečo som sem prišiel, chcel som jednoducho vysvetliť, že som prišiel, aby som sa dozvedel niečo o charizmatickej obnove. Pretože by mi to mohlo pomôcť pri mojich teologických prednáškach. Kňaz, ktorý viedol skupinku, mi pred všetkými povedal: „Otče, prosím vás, kľaknite si tu, pretože sa za vás musíme modliť.“ Bez toho, že by som vedel, čo sa deje, kľakol som si a všetci kňazi sa modlili za moje obrátenie. Od tej chvíle som začal chápať, že potrebujem obrátenie. Teraz pracujem na Malte ako exorcista. Ku službe exorcistu som sa dostal cez pastoračnú prácu, pri ktorej som sa stretával s mnohými ľuďmi, ktorí prežívali útoky diabla a potrebovali pomoc. Myslím si, že je to taký trest Boží, že musím tak veľa rozprávať o diablovi. Keď som bol totiž profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje. Bol som pod vplyvom niektorých nemeckých a holandských teológov, ktorí si myslia, že keď Ježiš Kristus hovorí o diablovi, tak to robí len preto, aby sa prispôsobil židovskej mentalite. Dnes som presvedčený, že diabol existuje. Teraz s ním zvádzam boje neustále. Keď Boh dovolil, aby som sa stretol s Ježišom ako s živou osobou, tak tiež dovolil, aby som sa stretol s diablom ako s osobou. Preto teraz, z poverenia biskupa, vykonávam túto pastoračnú prácu. Bojuje proti nám Čo vám teraz budem hovoriť, pochádza viac z mojej osobnej skúsenosti, než z kníh. Úplne prvé, čo by som tu chcel povedať a čo by vám malo byť načisto jasné, je: diabol existuje! Ježiš Kristus prišiel práve preto, aby bojoval proti diablovi a aby nad ním zvíťazil. Diabol dobre vie, že bojuje bitku, ktorú už prehral. Diabol proti nám bojuje zo žiarlivosti a z pýchy. Existujú ľudia, ktorí sa diabla skutočne boja, pretože si myslia, že negatívnym pôsobením ovláda ich životy. Je aj druhý extrém: ľudia, ktorí uctievajú diabla. Sú to satanisti, ktorí uctievajú satana ako svojho boha namiesto Ježiša. A potom sú iní ľudia, medzi nimi veľa kresťanov, ktorí dávajú prednosť tomu, že o diablovi nehovoria vôbec, ako keby ani neexistoval. Samozrejme, že z nich má diabol veľkú radosť. Ježiš Kristus hovorí: Choďte, učte, krstite, uzdravujte a vyháňajte démonov. Preto sme poslaní evanjelizovať, povolávať Ježišových učeníkova tiež uzdravovať a oslobodzovať od zlých duchov. Ježiš Kristus dáva svoju moc na oslobodzovanie od zlých duchov predovšetkým apoštolom, potom učeníkom a potom každému, kto verí. Hovorí, že tých, ktorí uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať démonov… (Mk 16,17). A preto, ak verím, mám moc toto robiť. Normálnou činnosťou diabla je pokúšať. Snaží sa nás klamať tým, že nám predkladá zlo a odťahuje nás od konania dobra. Ale nie každé pokušenie pochádza od diabla. Väčšina z nich pochádza z našej prirodzenosti, z prostredia, od ľudí okolo nás, z rôznych situácií, atď. Ale – či už priamo alebo nepriamo – diabol je v každom pokušení. Nepriamo tak, že aj keď pokušenie neprichádza priamo od neho, diabol túto situáciu využíva. Diabol útočí tak na ľudí, ktorí sú mimo Kristovej vlády – ktorí sú v hriechu, ako aj na tých, ktorí sú pod vládou Ježišovou – ktorí nežijú v hriechu. A často zisťujeme, že diabol útočí oveľa viac na tých, ktorí sú pod vládou Ježišovou, než na tých, ktorí sú mimo. Čím si bližšie Ježišovi, tým viac budeš musieť bojovať aj s diablom. Pokušenie Ľudia v charizmatickej obnove sa najčastejšie stretávajú s týmito tromi pokušeniami: Prvým je pokušenie proti láske (rozdelenie). Diabol sa nás bude snažiť rozdeliť. Pretože, ak sme medzi sebou rozdelení, nemôžeme vydávať svedectvo, že Ježiš je Mesiáš. Preto sa tak často v modlitbových skupinách stretávame s ľuďmi, ktorí medzi sebou bojujú. Stretávame sa s tým, že jedna modlitbová skupina je proti druhej. Za tým je skutočne diabolská taktika. Pretože modlitbové skupiny tu mali byť ako bunky lásky, ktoré svedčia o tom, že Boh je medzi nami. Druhým pokušením, ktoré prežívali ľudia v obnove, je túžba po moci. Preto v modlitbových skupinách veľmi často zisťujeme, že sú takto pokúšaní vedúci. Niekedy aj túžba po mimoriadnych daroch môže mať tento motív. Tretím častým pokušením je rozptyľovanie. Diabol sa snaží, aby sme svoju pozornosť zamerali na veci, ktoré nie sú podstatné a hlavné, aby odtrhol náš pohľad od Ježiša. Stretávame sa tak s modlitebnými skupinami a jednotlivcami, ktorí oveľa viac organizujú, než sa modlia. Zviazanosť Diabol sa nám tu predstavuje cez pokušenie, s ktorým máme všetci svoje skúsenosti. Ďalej sa prejavuje tiež cez tzv. zviazanosť (neodbytnosť, nutkavosť). To sú prípady, keď zistíme, že nad určitým hriechom alebo určitou oblasťou svojho jednania ako by sme nemali moc, aj keď inak robíme všetko, čo je v našej moci, aby sme žili dobrým kresťanským životom. Diabol odhalil tvoje slabé miesto a zameral naň všetko svoje úsilie. V tejto oblasti si ním zviazaný. Zviazanosť, to znamená, ako by bol človek v obkľúčení. Myslím, že skoro každý z nás má takú oblasť, kde cíti zviazanosť. V 16. kapitole Evanjelia podľa Mareka však čítame, že ak verím, mám moc zlého ducha premôcť. Zvlášť vo chvíli po svätom prijímaní, keď vieme, že sme naplnení Ježišom, môžeme vo svojom srdci povedať: Zriekam sa zlého ducha, ktorý je vo mne. Ducha nečistoty, žiarlivosti, pýchy, rúhania, akéhokoľvek zlého ducha, ktorý na nás útočí.Máš všetko právo rozkázať mu, aby odišiel: „V mene Ježiša Krista sa zriekam ducha nečistoty (a pod.).Ako syn (dcéra) Božia ti rozkazujem, aby si odišiel k Ježišovi, ktorý s tebou naloží podľa svojej vôle. A ja do tejto oblasti svojho života prijímam znovu Ježiša Krista.“ Najdôležitejšie slová tejto modlitby sú: zriekam a prijímam. Ide vlastne o obnovu krstného sľubu. Túto modlitbu sa môžeš modliť vždy po svätom prijímaní. A diabol ťa bude musieť opustiť, pretože v Ježišovom mene máme nad ním moc. Posadnutosť Ďalším typom diablovej prítomnosti je posadnutosť. Vyskytuje sa zriedkavo a nastane vtedy, keď sa diabol zmocní mysle, srdca, aj tela človeka. Na určitú dobu sa takýto človek stáva nástrojom v jeho rukách. (Neznamená to však, že dotyčný o sebe nevie. Kontrolu nad sebou stráca len v určitých chvíľach, často v prostredí intenzívnej modlitby, zvlášť modlitby exorcizmu. Inak je s ním možná normálna komunikácia, môže pristupovať ku sviatostiam a pod.) Aké sú znamenia na rozlíšenie posadnutosti? V rímskom rituáli o exorcizme sa uvádzajú tieto: Hovorenie v jazyku, ktorý človek nepozná. Alebo človek rozumie jazyku, ktorý sa nikdy neučil. Človek vie na diaľku o veciach, ktoré nikdy nevidel, vie o udalostiach, pri ktorých nebol. Vykazuje fyzickú silu, ktorá prevyšuje jeho vlastné možnosti. Prejavuje odpor voči posväteným veciam: krížu, Biblii, svätenej vode, posvätenému oleju, Panne Márii a pod.Niekedy posadnutý človek začína diskusie o teologických otázkach, ktoré presahujú jeho inteligenciu. Spomínam si na prípad, keď som sa modlil za oslobodenie trinásťročného dievčata a veľakrát sme diskutovali o veciach, ktoré boli úplne mimo jej prirodzenej inteligencie. Bolo to znamenie, že nejaký duch je prítomný. Často posadnutý nedokáže v modlitbe vysloviť meno Ježiš, osloviť Ježiša (aj keď o ňom môže diskutovať). Posadnutosť sama o sebe nie je hriechom. Oveľa vážnejšie je žiť v hriechu, než byť diabolsky posadnutým. Posadnutý za to, čo sa s ním deje, nenesie vinu. (Môže však byť vinný z toho, že otvoril diablovi prístupovú cestu, napr. zotrvávaním v hriechu, okultizmom, či satanizmom. O tom budeme hovoriť ďalej.) V prípade posadnutosti môže jedine exorcista poverený biskupom rozkázať zlému duchu, aby odišiel. Exorcista je kňaz, ktorý má pre konktérny prípad exorcizmu poverenie od biskupa. Modlí sa potom tzv. slávnostný exorcizmus, obsiahnutý v rímskom obrade.*(*Posledné vydanie rímskeho obradu bolo v roku 1952. V súčasnej dobe bol revidovaný a je v procese schvaľovania, pričom boli kópie rozoslané všetkým biskupom, aby k navrhovanému revidovanému zneniu dodali svoj komentár. Avšak modlitby exorcizmu, tu obsiahnuté, sú určené len pre kňazov, ktorí majú poverenie biskupa robiť tzv. slávny exorcizmus pri prípadoch diabolskej posadnutosti.Oblasť rozväzovania z rôznych foriem zviazanosti však patrí do kompetencie každého kňaza a je súčasťou jeho pastoračnej starostlivosti. Svojim spôsobom každý kňaz je exorcistom,pretože každý kňaz sa môže zaoberať prípadmi ľudí, ktorí sú sužovaní diablom. Rozlišujeme však slávny exorcizmus, ktorý je obsiahnutý v rímskom obrade, a potom modlitbu rozviazania pre prípady zviazanosti. Jeho prostredníctvom kňaz pomáha ľuďom, aby sa sami zriekli zlých duchov, ktorí ich utláčajú. Keď sa budete modliť a budete mať podozrenie, že niekto z prítomných ľudí je posadnutý, je lepšie vyhľadať skúseného kňaza, aby rozlíšil, o čo ide.Vo väčšine prípadov je totiž viac potrebný psychiater než exorcista. Prístupové cesty diabla Je potrebné, aby sme tzv. zavreli okná a dvere, aby diabol nemohol vstúpiť, aby sa nemohol zmocniť mysle a srdca človeka. 1. Hriech Pamätajte na to, že diabol je niečo ako zúrivý pes priviazaný na dlhej reťazi. Keď nevstúpim do priestoru, ktorý je vymedzený dĺžkou reťaze, diabol mi nemôže ublížiť. Ale ak prekročím hranicu a vstúpim, potom riskujem, že na mňa zaútočí. Každým hriechom takto prekračujem diablovu hranicu. Preto prístupovou cestou pre diabla je pornografia a sexuálne zvrátenosti: cudzoložstvo, nečisté skutky s inými ľuďmi, homosexualita, lesbizmus, atď. Ďalej alkoholizmus, obžerstvo, drogová závislosť, hra o peniaze a iné závislosti (aj nezdravá závislosť na človeku – viď Jer 17,5). Inou prístupovou cestou môže byť kriminalita a násilie. A jedným z hlavných vchodov /brána pekelná/ je okultizmus, satanizmus, hriechy proti 1. Božiemu prikázaniu 2. Vnútorné zranenia Diabol môže použiť ako prístupovú cestu aj naše hlboké vnútorné zranenia. Je veľmi dôležité, aby sme boli uzdravení z hlbokých zranení zo svojej minulosti. Väčšinou z týchto hlbokých zranení nie sme vinní, ale diabol, pretože je náš nepriateľ, využíva naše slabosti. Môžem uviesť niekoľko prípadov, v ktorých ide o vnútorné zranenia. Napríklad žena, ktorá sa dopustila potratu. Ide, vyzná svoj hriech vo sviatosti zmierenia a je jej odpustené, ale v jej srdci stále zostáva rana. Niekedy môže krvácať celé roky. Pre túto ranu sa môže stať žena agresívnou alebo sa naopak dostane do depresie, bude plná strachu. Môže začať odmietať sama seba, odsudzovať sa, pohŕdať sebou. Začne si myslieť, že Ježiš ju vlastne nemôže milovať, že jej nemôže odpustiť, a tak sa dostáva do depresie. Pre diabla je veľmi jednoduché využiť takúto situáciu. On príde a bude ju ešte viac presviedčať, že ju Boh nemá rád, že nie je vôbec hodná toho, aby jej bolo odpustené, že zo svojej depresie nemôže byť uzdravená. Alebo na ňu bude útočiť, aby bola agresívna a plná hnevu. Vidíte, že aj keď už žena nenesie vinu, pretože jej bolo odpustené, napriek tomu potrebuje vnútorné uzdravenie, uzdravenie tejto rany v srdci. Inak sa táto rana stane dverami, kadiaľ vchádza diabol . Kým nedôjde k uzdraveniu, nemôže dôjsť ani k oslobodeniu. Každý z nás si nesie so sebou zranenia zo svojho uplynutého života. Sú napríklad ľudia, ktorí boli v detstve sexuálne zneužívaní a táto rana v ich srdci nie je ešte uzdravená. Možno si nesieme vo svojom srdci veľa strachu. Koreň tohto strachu je niekde dávno v minulosti. Možno je v nás skrytý hnev voči Bohu, pretože sa nám zdá, že je nespravodlivý, keď dopustil určité situácie. Možno v sebe máme hnev voči sebe samému, pretože neprijímame svoje vlastné telo, neprijímame svoju ženskosť alebo svoju mužskosť, svoju sociálnu situáciu, svoje postavenie, svojich rodičov. Sebaodmietanie môže vzniknúť už pred narodením, a to neprijatím zo strany rodičov (nechcené dieťa, nechcené pohlavie). Často vidíme, že naši rodičia nás nemilovali tak, ako by nás mali milovať. Ale ak reagujeme na tieto zranenia trpkosťou a neodpustením – otvárame dvere diablovi. Satan je zosobnená nenávisť. Ak nájde v človeku atmosféru nenávisti a trpkosti – je tam doma.Navrhujem tiež, aby bola na uvedenie zlých vecí z minulosti človeka do poriadku, slúžená svätá omša. Modlitba za oslobodenie, rozviazanie, musí ísť ruka v ruke s modlitbou za vnútorné uzdravenie. Často ľudia, ktorí si prídu pre modlitbu za oslobodenie, potrebujú skôr modlitbu za vnútorné uzdravenie. Niekedy sa môže dokonca stať, že človek žiada o rozviazanie len preto, aby upútal pozornosť. Preto je treba veci skúmať a rozlišovať. Pri modlitbe za uzdravenie začínate pozývať Ježiša Krista, aby sa stal Pánom každej oblasti života toho človeka. Napríklad, aby sa stal Pánom okamihu počatia, mesiacov tehotenstva, aby bol Pánom mužskosti alebo ženskosti toho človeka, a pod. Je to niečo veľmi jednoduché, ale pritom sa môžete dostať do bodu, keď je reakcia človeka až zúrivá. V tej chvíli musíte akoby položiť ruku na ranu, ktorá krváca. Teraz ste našli koreň veci. To je veľmi dôležitý moment. Nájsť koreň – znamená mať kľúč na vyriešenie mnohých problémov. Niekedy to potom vyžaduje čas a niekoľko stretnutí s týmto človekom, aby bola rana uzdravená. Je tiež dôležité modlitbou pretrhnúť zväzky s minulými pokoleniami. Napríklad s rodičmi, ktorí sa zaoberali okultizmom, alebo s inými, s ktorými hrešili sexuálne, prevádzali okultizmus, na ktorých je nezdravo citovo naviazaný a pod. Vnútorne človeka oslobodzujeme cez vnútorné uzdravenie a zvonku odsekávame putá k iným ľuďom, ktorí by tomuto človeku mohli škodiť. Nielen aktom vôle toho človeka, ale mocou Ježiša Krista, vedieme človeka k tomu, aby povedal: V mene Ježiša Krista sa zriekam všetkých pút s X. Y. Prídeme k momentu, keď tento človek potrebuje odpustiť nejakým ľuďom. Musíme si uvedomiť, že keď niekomu odpustíme, sme od neho oslobodení. Pokým mu neodpustíme, sme s ním zviazaní a na ňom závislí. Potom je potrebné odpustiť samému sebe a ďakovať Bohu za to, aký alebo čím ten človek je. Potom nasleduje sviatosť zmierenia, a až potom modlitba za oslobodenie. Ako ste si všimli, môže to byť celkom dlhý proces. To však neznamená, že u každého človeka sa vyskytnú súčasne všetky tieto štádiá. Musíte ich však mať na mysli. 3. Okultizmus Treťou prístupovou cestou diabla je okultizmus. Veľakrát je pre nás ťažké rozlíšíť, ktoré metódy sú či nie sú okultné. Okultizmus je akousi satanovou arénou. Je to čisto jeho pole. Pretože v okultizme ti ponúka moc. A pre neho moc je tou najdôležitejšou vecou. Do okultizmu môžeme zaradiť čiastočne aj satanizmus, špiritizmus, čarodejníctvo, kúzelníctvo, veštenie a množstvo ďalších vecí. V jednej pasáži z Biblie je jasne odsúdený satanizmus, okultizmus aj špiritizmus. Je to v 5. Knihe Mojžišovej 18,9… V okultizme je cieľom odtiahnuť tvoj pohľad od Ježiša. Čo vám poviem, bude možno znieť divne, ale je to pravda. Diabol vám môže pomôcť robiť skutočne aj dobro (čiastočne), ale za predpokladu, že ťa tým odtiahne od Ježiša. On vám môže dať dokonca aj moc uzdravovať za predpokladu, že sa prestanete dívať na Ježiša. On dokáže robiť aj zázraky.Preto svätý Augustín hovorí: „Ak vidíš zázrak, najprv zisti, či pochádza od diabla, alebo od Boha.“Naplnenie Duchom Svätým poznám na človeku nie podľa toho, aké má charizmy, ani nie z dobra, ktoré charizmami spôsobuje, ale jedine podľa ovocia Ducha Svätého. Ovocím Ducha Svätého je láska, radosť, pokoj, vernosť, tichosť, sebaovládanie atď. (Gal 5, 22).V okultizme človek Ježiša Krista vo svojom živote nepotrebuje, hľadá moc a spásu v sebe alebo v iných ľuďoch. Boha už nepotrebuješ? Diabol je schopný dať vám niečo dobré, ale veľmi čiastočné. Nemôže ponúknuť uzdravenie celého človeka. Skutočne sa stretávame s mnohými ľuďmi, ktorí zažili uzdravenie od liečiteľa, neskôr však prichádza buď iná choroba (choroba sa presťahuje), s ktorou si nikto nevie dať rady, či depresia, chorobné pocity viny, strach a vnútorné napätie. Keď ku mne prichádzajú ľudia s takýmito problémami, veľmi často zistím, že prišli do styku s určitými liečiteľmi alebo veštcami.Liečiteľ môže uzdraviť len časť tvojho tela, ale nemôže ťa uzdraviť ako celého človeka (ducha, dušu a telo). Snahou diabla je presvedčiť ťa, že nepotrebuješ Boha, pretože všetku moc a energiu máš v sebe. Hnutie Nový vek (New Age) má už v Spojených štátoch a v západnej Európe milióny nasledovníkov. Vyzerá veľmi nevinne. Pomáha ti odhaliť sily, ktoré máš v sebe, aj sily v prírode. Prívrženci tohto hnutia hovoria, že veria v boha. Ale kto je ten boh, v ktorého veria? To nie je jediný Boh Otec, Syn a Duch Svätý, dokonca ani Alláh moslimov, Adonai židov, či hinduistický boh Šiva. Je to boh, ktorý je v prírode, a preto aj v tebe. Je to boh, ktorého ty sám tvoríš skrze svoju silu. Nakoniec budeš počuť: Nehľadaj Boha mimo seba, ty sám si Boh! Sám v sebe si všemohúci, nepotrebuješ Boha, aby ťa zachraňoval. Tvoje spasenie spočíva v tom, že odhalíš a rozvinieš sily, ktoré máš v sebe./ blud autosotérizmu spojený z bludom pelagianizmu/ Mágia Možno sa budete diviť, keď vám poviem, že Praha je jedným z troch miest na svete, v ktorých sa najviac praktizuje biela mágia. Vyplynulo to z výstavy mágov a kúzelníkov, ktorá prebiehala nedávno v Turíne. Ďalšími centrami bielej mágie sú Turín a Lyon. Čierna mágia sa najviac pestuje znovu v Turíne, v Chicagu a Londýne. Za čiernu mágiu považujeme to, keď sa prostredníctvom kúzelníka, zaklínača a pod. uvaľuje na iného človeka kliatba, privoláva sa zlo. Robí sa to vzývaním zlých duchov. Opýtate sa: Môže mi teda niekto takto uškodiť, bez toho, že by som sa mohol brániť? Môžem vás uistiť, že všetky čarodejnice na Malte na mňa veľakrát vysielali svoje kliatby a zaklínadlá, a neuškodili mi. Nemusíte sa ničoho báť, pokým sme chránení Bohom cez ozajstnú modlitbu a sviatosti. Ak nie som pod Božou ochranou, diabol mi môže uškodiť, pretože to robí veľmi rád. Ale nemá žiadnu moc na synmi a dcérami Božími, ktorí sú verní Ježišovi Kristovi. Preto je našim cieľom evanjelizovať a priviesť ľudí k Ježišovi, pretože tým sú chránení. Biela mágia je veľakrát oveľa nebezpečnejšia než čierna mágia, pretože ňou môžeme byť ľahko klamaní. Diabol tu prichádza a chce, aby sme si mysleli, že zlá vec je dobrá. Prídete k takému mágovi alebo liečiteľovi a na stenách uvidíte sväté obrázky alebo kríž, takže sa necháte oklamať a myslíte si, že stojíte pred svätým mužom, ktorého cieľom je len služba ľuďom. Určite, nemôžeme týchto ľudí odsudzovať, ale nemôžeme schvaľovať, čo robia. Niekedy nestačí len dobrý úmysel. Nestačí sa len modliť. Je potrebné tiež počúvať Boha.Liečitelia Je potrebné rozlišovať tri typy liečiteľov. Sú uzdravovatelia, ktorí uzdravujú v mene Ježiša Krista. Kedykoľvek napríklad organizujem bohoslužby za uzdravenia, pripomínam: „Ak budete uzdravení, chváľte za to Boha. Ak sa neuzdravíte, ja s tým nemám nič spoločného, pretože ja sám vás nemôžem uzdraviť. Ja nerozumiem Božím plánom. Ja nechápem, prečo Boh jedného človeka uzdraví a druhého nie. Ale budem sa modliť s vami a chcem pozvať aj vás, aby ste sa k nemu modlili za uzdravenie. Ale tým, kto uzdravuje, je jedine Ježiš Kristus.“ Potom sú ľudia, ktorí sa snažia uzdravovať cez svoje psychické sily a cez tvoju vieru, ktorú do nich vkladáš. Čím viac veríš v schopnosti liečiteľa, tým viac si disponovaný pre uzdravenie. Títo ľudia neuzdravujú v mene Ježiša Krista, ale vo svojom vlastnom mene. Skutočne môžu mať moc uzdravovať, ale uzdravujú čiastočne, nie celého človeka. Možno ti uzdravia ruku, ale nedajú ti pokoj do srdca, často pravý opak. Pomôžu telu a uškodia duši. Sú veľmi nebezpeční. Tretí typ liečiteľov je ešte nebezpečnejší. Sú to tí, ktorí používajú na uzdravenie určité predmety. Tu už ide o jasný okultizmus. Dávajú ľuďom napríklad kamienky, amulety, semená rastlín, zrnká kadidla, olej, niečo, čomu hovoria svätená voda, soľ atď. Títo liečitelia sa snažia napodobňovať Cirkev v tom, že používajú cirkevné symboly a sväteniny. Keď žehná olej kňaz, robí tak prostredníctvom modlitby, ktorú mu určila Cirkev. Pritom posvätený olej nemá moc sám v sebe, ale ide o modlitbu, ktorá za ním stojí. Pre veštcov však má olej alebo iný predmet moc sám v sebe. Ak chodíme k liečiteľom, ktorí používajú špirály, kyvadielka, kamene a pod., môžeme si byť istí tým, že ide o okultizmus. Znovu opakujem: neodsudzujeme jednotlivých ľudí. Môže sa stať, že takýto človek robí niečo zlého bez toho, že by to vedel. Ale, ak je to v rozpore s Božím slovom, nemôžeme schvaľovať to, čo robí. Viem, že s tým, čo hovorím, veľa ľudí nebude súhlasiť. Dokonca ani niektorí kňazi nepoznajú nebezpečenstvo týchto vecí. To sa nedeje len u vás, ale po celom svete. Napríklad, keď som v Taliansku, veľakrát musím povedať laikom, aby k určitým kňazom pre pomoc nechodili. Viem, že nepostupujú správnym spôsobom, pričom ich nechcem súdiť. Musíme dávať pozor tiež na prútikárstvo. Hlavne, keď ide o ľudí, ktorí chcú prútikom hľadať chorobu človeka alebo kladné a záporné zóny. Určite je dobré nechať si svoje domy požehnať a to nech je naša ochrana pred všetkým negatívnym. Ochrana nášho domu nemôže spočívať napríklad v nejakom kúsku kovu alebo plastovej krabičke. To je potom veľmi jasný okultizmus. Sú ľudia, ktorí sú veľmi senzitívni a môžu zistiť, či na nejakom mieste existujú určité škodlivé prúdenia či sily, ale potom našou ochranou je to, že tieto priestory zasvätíme Ježišovi. Myslím, že skutočne môžu existovať ľudia, ktorí majú niečo ako tzv. šiesty zmysel. Ale musí byť vložený úplne do rúk Ježišových. To platí aj o našom rozume, srdci, fantázii, pamäti. Musíme ich zasvätiť Ježišovi Kristovi. Horoskopy, znamenia zverokruhu Neviem, ako sú u vás populárne horoskopy. Na Západe ich neustále nachádzame v televízii a v ďalších masovokomunikačných prostriedkoch a veľa ľudí sa nimi s veľkou vážnosťou zaoberá a vkladá do nich všetku svoju dôveru. Je to veľmi stará praktika a už prorok Izaiáš (47, 12-13) sa astrológom vysmieval a hovoril ľuďom, aby im neverili, aby verili Bohu a jemu zverili svoju budúcnosť. Poverou je tiež nosenie znamení zverokruhu. Kresťan musí vydávať svedectvo, že verí Ježišovi, a nie svojmu znameniu zverokruhu. Keď vám určité znamenie pre vašu ochranu dá nejaká čarodejnica, to je veľmi riskantné. Je to modlárstvo, keď tento predmet uctievate. Ak niečo takého nosíš ako predmet, ktorý si si niekde kúpil v bižutérii, v tom nie je žiadny hriech. Ak sa však jedná o kresťanov, hovorím im, aby znamenia zverokruhu zložili, lebo takto nevydávajú svedectvo, že sú pokrstení ľudia a že patria k Ježišovi Kristovi. Alternatívna medicína Ešte niekoľko slov k alternatívnej medicíne, pretože v sebe niekedy môže skrývať okultizmus. Alternatívna medicína nie je závadná sama o sebe, ale bohužiaľ mnohé jej metódy sú staré okultné praktiky alebo obsahujú okultné prvky. Okultizmus sa tu skrýva pod vedeckými názvami, aby ľahšie získal našu dôveru a rešpekt. Bol som napríklad veľmi prekvapený, keď som si prečítal zoznam okultných praktík, ktorý vytvorila Asociácia kresťanských terapeutov v Londýne. Asociácia je zložená z lekárov, psychiatrov, psychológov, kňazov a zdravotníkov a ďalších odborníkov, ktorí sa zaoberajú starostlivosťou o človeka. Zistil som, že do tohoto zoznamu vložili aj akupunktúru alebo jógu. Hovoril som si, prečo? Akupunktúra pre mňa vždy vyzerala veľmi nevinne, ale dozvedel som sa, že za ňou pôvodne stojí náboženstvo pochádzajúce z Číny. Pre majstrov akupunktúry z Orientu znamenal každý vpich ihly vzývanie jedného špecifického čínskeho boha. Tým nechcem povedať, že akupunktúra je okultizmus. Myslím si, že pokiaľ akupunktúru používa nejaký západný lekár bez najmenšieho úmyslu dostávať pacienta pod ochranu nejakých božstiev, nemôžeme to nazývať okultizmom. Ake pokiaľ akupunktúru praktizuje niekto z Orientu, musíme byť oveľa opatrnejší, pretože s ňou môže byť spojený okultizmus. To isté sa týka aj hypnózy a ďalších praktík alternatívnej medicíny. Bylinkár sám o sebe nie je okultista. V používaní byliniek na liečenie nie je nič zlého. Ale nanešťastie, zvlášť v Taliansku, mnohí bylinkári súčasne patria medzi okultistov (používajú okultné praktiky na stanovenie diagnóz) alebo sa zaoberajú bielou mágiou. Jóga Ďalšou vecou je jóga a všetky orientálne cvičenia. Vyzerajú veľmi nevinne, ale ja som mal veľa prípadov exorcizmu u ľudí, ktorí v minulosti intenzívne praktizovali jógu, karate a pod. Fyzické cvičenia z východu sú samé o sebe nevinné, ale nesmieme zabudnúť, že za nimi vždy stojí filozofia a náboženstvo. Väčšina týchto cvičení ťa vedie do štádia, keď sa vyprázdňuješ a odstraňuješ prekážky stojace v ceste silám, ktoré máš v sebe. Keď sa z fyzických cvičení prejde ku filozofii a meditácii, tak ťa postupne povedú k plnému zrieknutiu sa Ježiša. Pretože aj Ježiš Kristus je z ich hľadiska prekážkou toho, aby si bol sám sebou. Keď cvičenci opakujú v jóge svoje mantry, aj keď to nevedia, vzývajú v čínskom či indickom jazyku určité božstvo, určitého boha, aby sa ním nechali naplniť. Opäť, bez toho, že by sme odsudzovali ľudí a ich spôsob hľadania Boha, musíme byť veľmi bdelí a uvedomovať si nebezpečenstvo východných náboženstiev. Niekto by mohol namietnuť, že ide len o číry fundamentalizmus. Budeme hovoriť o týchto veciach ako v stredoveku? Veľa kňazov s týmito názormi nebude súhlasiť. Viem, že je to aktuálna téma. Keď pred niekoľkými rokmi rímsky vikár určil jedného kňaza za exorcistu, tento kňaz sa snažil nájsť nejakú príručku, ktorá by mu v tomto poslaní pomohla. Najnovšia, ktorú našiel, pochádzala zo 17. storočia! Z toho môžeme vidieť, že sa zaoberáme predmetom, ktorý je pre nás úplne nový, nezmapovaný. Nie preto, že by sa snáď okultizmus praktizoval až dnes. Nejde o nový predmet, ale o nový spôsob, ako sa uskutočňuje. Preto dnes môžeme robiť závery len zo skúseností súčasných exorcistov. Satanizmus Satana ľudia uctievajú zo štyroch dôvodov. Jedni ho uctievajú ako svojho boha, pretože túžia po moci. Preto medzi satanistami nájdeme ľudí na vysokých postoch v politickom živote. Sú to často ľudia veľmi vážení na verejnosti, a pritom mnohí z nich tajne vedú satanské rituály a orgie. Iná skupina ľudí uctieva satana kvôli bohatstvu. Preto medzi satanistami nájdeme veľa podnikateľov. Satanizmus je často zviazaný s prostitúciou, pašovaním drog a so slobodomurárstvom. Preto títo podnikatelia získavajú skutočne veľa peňazí. Tretia kategória satanistov sú mladí ľudia, ktorým ide o dobrodružstvo. Zvlášť preto, že sa im páčia sexuálne orgie. Sľubujú satanovi, že budú robiť všetko možné zlo. Tiež som sa stretol s mladými ľuďmi, ktorí chodili na modlitbové stretnutia, a zatiaľ, čo ostatní chválili Boha, oni vzývali satana. Štvrtá skupina uctieva satana kvôli získaniu popularity. Nanešťastie sem patrí veľa rockových skupín. Viete, že veľa populárnych – zvlášť metalových skupín – má texty, ktorými priamo uctievajú satana, chvália sebavraždu, prostitúciu, kriminalitu alebo iné deštruktívne skutočnosti? Ľahko si domyslíte, že keď niekto takéto nahrávky často počúva, dochádza u neho k niečomu, ako je vymývanie mozgu. A je v tom obsiahnuté ešte niečo horšie, pretože vo veľa nahrávkach týchto skupín, keď si ich pustíta odzadu (tzv. back-masking), budete počuť veľmi jasné slová: satan je môj pán, satan je moj spasiteľ… Keď mladí ľudia tieto nahrávky počúvajú, často – bez toho, že by to vedeli – absorbujú do seba tieto satanské výroky. Veľakrát sa stretávam s mladými ľuďmi, ktorí nevedia, čo sa s nimi deje. Ďalej napríklad chodia na svätú omšu, ale nemôžu na nej vydržať, v určitom okamihu musia odísť. Alebo na nich prichádzajú chvíle, keď majú potrebu hrubo urážať Boha, kliať, pričom nevedia prečo. Dávam im jednoduchú otázku: Akú hudbu počúvaš? Veľmi často zistím, že sú závislí na heavymetalovej hudbe. Nehovorím tým, že všetka heavymetalová alebo roková hudba je sama o sebe zlá. Ale hovorím, že skutočne nanešťastie mnohí z jej spevákov sú satanisti. Keď si prečítate históriu mnohých týchto skupín, dozviete sa, že niektorí pred vydaním zasvätia určitú nahrávku satanovi a prosia ho, by sa dobre predávala a aby bola skupina populárna. Iné skupiny sa netaja tým, že sa celé zasvätili satanovi a z textov ich piesní je to zrejmé. Satanisti nie sú ateisti. Oni veria v Boha, ale snažia sa proti nemu bojovať. Pália Biblie. Majú svoju vlastnú satanskú bibliu, v ktorej je opak toho, čo je v normálnej Biblii. Prikázanie nenávideť, zabíjať, cudzoložiť, pravé opaky blahoslavenstiev, litánie k satanovi a ďalšie rituály. Počas svojich rituálov niekedy obetujú pri zvláštnych príležitostiach ľudí, prípadne telíčka potratených detí – hlavne cez Vianoce, Veľkú Noc alebo 1. augusta, čo je pre satanistov „najsvätejší“ deň. Inak svoje rituály prevádzajú hlavne v piatok a v nedeľu ako protiklad tomu, že piatok je pre kresťanov dňom spasenia a nedeľa dňom Zmŕtvychvstalého Pána. Bežné sú ich rituály pri splne. Mesiac je pre nich kráľom temnoty. Preto ich symbolika často obsahuje mesiac. Ich číslo je 666, pretože podľa knihy Zjavenia 13,18 je to číslo šelmy. Modlitba oslobodenia (rozviazania) Dúfam, že po tejto prednáške si nezačnete myslieť, že každý z vás potrebuje nutne rozviazanie alebo exorcizmus. Nebudeme upierať svoj zrak na satana, ale na Ježiša. Opýtame sa, čo máme robiť, keď sa stretneme s človekom, ktorý v tejto oblasti potrebuje pomoc. Po prvé – máme všetku moc, aby sme diabla zo seba vypudili. Zvlášť po svätom prijímaní môžeš rozkázať zlému duchu, aby od teba odstúpil. Urob to v mene Ježiša Krista, mocou jeho svätej krvi, bez strachu. Diabol pokorený musí odísť. Bude sa pravdepodobne snažiť vrátiť. Nevadí – znovu mu rozkáž, aby odišiel. Nie je na tom nič zložitého, keď ide o nás samých. Ak ide o modlitbu oslobodenia s druhými ľuďmi, nikdy priamo neoslovujte zlého ducha. Len pomôžte zviazanému človeku, aby to urobil on sám, aby sa diabla zriekol a potom prijal do vyčistenej oblasti Ježiša. Spočíva to v podstate v obnove krstných sľubov. Môžeme na to použiť liturgickú modlitbu z obradu ku krstu. Alebo postihnutého vyzveme, aby po nás opakoval:„V mene Ježiša Krista, mocou jeho svätej krvi a na príhovor Panny Márie, zriekam sa akejkoľvek väzby s akýmkoľvek zlým duchom, ktorý je vo mne alebo útočí proti mne. A prijímam Teba, Ježišu Kriste, ako svojho jediného Spasiteľa a Vykupiteľa.“Rozkazovať zlému duchu v inom človeku je veľmi riskantné. Duch môže obrátiť svoj útok na vás. Napríklad budete rozkazovať duchu žiarlivosti, aby od druhého človeka odstúpil, a potom zistíte, že sami ste plní žiarlivosti, pretože na vás útočí ten istý duch. Je veľmi dôležité, aby sa o tohoto človeka ďalej niekto staral, pretože inak sa stane terčom ďalších útokov. Preto tento človek musí byť chránený sviatosťami, zvlášť častou sviatosťou zmierenia a svätým prijímaním, a je potrebné, aby za ním stála skupina ľudí, ktorá s ním bude komunikovať a ktorá sa za neho bude modliť. Musíme si pamätať, že po modlitbe za oslobodenie sa často tento človek cíti oveľa viac pod útokom než predtým. Diabol sa snaží, aby sme verili, že je tam, kde nie je, a že nie je tam, kde je.Keď je človek oslobodený, je nutné ho zasvätiť Pánovi. Pretože nestačí človeka vyprázdniť od negatívneho, ale je potrebné ho znovu naplniť. Preto ho zasvätím Ježišovi a Panne Márii, aby bol naďalej v ich ochrane.Aký je rozdiel medzi modlitbou za oslobodenie (rozviazanie) a exorcizmom? Exorcizmus je špecifická modlitba v rímskom obrade, ktorú sa môže modliť jedine kňaz poverený biskupom pre špecifický prípad posadnutosti. Tomu sa hovorí oficiálny, slávny exorcizmus. Potom existuje ešte modlitba, ktorú zložil pápež Lev XIII. Aj keď to nie je oficiálny exorcizmus, je to napriek tomu exorcizmus a pred niekoľkými rokmi kardinál Ratzinger z kongregácie pre náuku viery vydal prehlásenie, že laici sa túto modlitbu modliť nemajú, pretože sa v nej objavuje priamy rozkaz, diskusia s diablom. Ale modlitba za rozviazanie nie je nič iného, než obnova vašich krstných sľubov. Tú môžeme doporučiť každému“ |
Exorcista Petričko rozpráva o svojej duchovnej práci
Ešte horšíako okultisti, bieli mágovia, falošní liečitelia sú
falošní klerici
ktorí navonok dokonale predstierajú,že vyznávajú pravú vieru a sú naoko verní pravým duchovným autoritámvedia krasorečneícky odpapagájovať katechizmusale prenasledujú iných v „rukavičkách“Potom sú veľmi nebezpeční „kresťanskí“ fanaticiktorí udanie a osočenie, krádež dobrého mena a posmech z blížnehopovažujú za svoju antikristovskú povinnosťa ich spôsob informačnej vojny voči slušným kresťanomLuciferkovia si ešte chvíľu po planéte pošantiasofistikovane a s úsmevom klamú a ich prvoradý cieľ je
ich sebaoslavná kariéra
ktorá falošne predstiera oslavu Boha
ale ide iba o primitívny narcizmus
a druhoradé ovocie je vytváranie priestoru pre temné silyešte rafinovanejšie než sú tie za nimivo vnútri cirkví či v iných inštitúciách
Telesná sila a cudzie jazyky
V susednom Česku pôsobí hneď niekoľko oficiálnych exorcistov s biskupským poverením. Nielenže vedia, kde sa satan skrýva, ale i to, ako s ním bojovať.
Páter Jaroslav Brož, ktorý vedie na Katolíckej teologickej fakulte v Prahe Katedru biblických vied, nie je len vysokoškolským učiteľom, ale pôsobí aj v teréne ako exorcista. Ľudia posadnutí diablom sú podľa neho akoby spútaní, neschopní práce a radosti. Počujú hlasy, túžia po samovražde alebo aj po vražde. Zdôrazňuje však, že posadnutie samotným diablom je naozaj veľmi vzácny jav. Teda nič také, čo by cirkev riešila denne ako na bežiacom páse.
Pri zistení, že človeka skutočne posadol samotný diabol, dochádza k praktizovaniu vysokého exorcizmu najťažšieho kalibru. „To najdôležitejšie je hneď na začiatku úspešne rozlíšiť medzi posadnutím temnými silami a oveľa častejšou duševnou chorobou. Mnohí z tých, ktorí si myslia, že sa ich zmocnil démon alebo diabol, sú psychicky chorí ľudia a potrebujú pomoc psychiatra, nie exorcistu,“ vysvetľuje páter Brož.
Väčšina z nás si vďaka dnes už kultovému filmu Vyháňač diabla asi spomenie na dramatické zábery kŕčovitých záchvatov, ruky a nohy v pozíciách prekračujúcich možnosti ľudského tela, neovládateľné obscénne výkriky a gestá, používanie neznámych a prastarých jazykov či telekinézu.
Vyzerajú záchvaty človeka posadnutého diablom skutočne práve takto? Odpoveď ďalšieho z „profesionálnych“ exorcistov, otca Vojtěcha z jedného z pražských kláštorov, je veľmi vyhýbavá. Radšej sa vracia k ľahším zákrokom, pri ktorých pomohla úprimne mienená modlitba a presne daná obradná liturgia. Ľahšie posadnutie sa napokon netýka samotného diabla, ale nižších démonov.
„Ale zažil som prípad, pri ktorom mal posadnutý človek takú silu, že ho museli držať traja ľudia. Hovoril plynule cudzími rečami, ktoré vôbec neovládal, poškodzoval sa, ubližoval si, vyvádzal veľmi nepekné veci,“ dodáva otec Vojtěch.
Ako na nich
Exorcistov arzenál v boji so zlom je viac-menej klasický a neveľký. Už veľkí kresťanskí teoretici zo začiatku nášho letopočtu odporúčajú ako najjednoduchšiu a najbežnejšiu ochranu znamenie a symbol kríža. Výzbroj dnes dopĺňa svätená voda a stáročiami preverené postupy ukotvené v takzvanom rímskom rituáli.
To podstatné je však v samotnom človeku. Vyháňač diabla musí byť pevný a silný hlavne psychicky. Musí veriť a musí si veriť, nesmie zakolísať a zapochybovať. „Je to vlastne úplne jednoduché, všetka moja sila je v láske k Bohu a viere v jeho pomoc,“ tvrdí otec Vojtěch, novodobý bojovník s peklom.
Páter Jaroslav Brož dodáva, že ľudia posadnutí diablom dramaticky reagujú pri stretnutí so sväteninami, ako sú napríklad modlitby, kríž, svätená voda, kadidlo. „Desia sa ich, často z nich ‚niečo‘ dokonca začne hovoriť cudzím hlasom,“ vysvetľuje páter Brož. Výroky nečistých síl z úst obetí počul už veľakrát. Takzvaným exorcistom na plný úväzok je v Česku údajne len páter Pavel Havlát z Kláštora paulánov (rád najmenších bratov svätého Františka z Pauly, ktorého príslušníci žijú v trvalom pôste) vo Vranove pri Brne. Ďalší kňazi potrebujú na výkon tejto služby špeciálne poverenia, ktoré im udeľuje príslušný biskup.
S čím ľudia najčastejšie za „profesionálnym“ exorcistom prichádzajú? „Niekedy s tým, že sa u nich doma niečo deje, že počujú zvuky, hlasy, kroky… V tom prípade im radím, aby si zavolali miestneho kňaza, nech byt požehná, vykropí, nech sa rodina dobre modlí, pretože je to kresťanská rodina, ktorá posväcuje miesto, kde žije, kde prebýva. Keď to nepomáha, je niekedy potrebné urobiť exorcizmus domu. A keby sa tam stalo niečo vážne, silné, nech už by to bolo miesto, kde sa robil špiritizmus alebo tam bola nejaká vražda, alebo nejaké veľké nešťastie, tak je dobré na tom mieste odslúžiť svätú omšu.
Ľudia tiež prichádzajú s tým, že sa často v ich rodine deje veľa nešťastia, niečo veľmi zlé, úmrtia, jednoducho rôzne ťažké situácie. Alebo tiež vnímajú, že niečo zlé sa deje im, majú pocit, ako by ich niekto preklínal alebo im bral energiu, alebo niekto na nich posiela niečo zlé. Niekedy stačí modlitba za uzdravenie, niekedy stačí dobrá rada, niekedy modlitba za oslobodenie,“ vysvetľuje páter Havlát.
„V každej diecéze je niekoľko kňazov, ktorí sa vyháňaniu venujú,“ dodáva páter Brož s tým, že „predovšetkým v Prahe sú potrební. Aj ja sa exorcizmu venujem. Keď mám čas, tak aj niekoľkokrát za mesiac“.
Podľa neho sú služby exorcistu potrebné čoraz viac. „Ľudia totiž otvárajú diablovi dvere. Dobrovoľne sa mu upisujú. Dokonca má program v televízii, volá sa Volajte veštca. Satanizmus, okultizmus a kartárstvo len prekvitajú,“ dodáva prísne. Ľahkým terčom temných síl vraj môžu byť ľudia, ktorí sa nezodpovedne zahrávajú s „inými sférami“ či astrálnom. Všetci amatérski vyvolávači duchov, špiritistické médiá, satanisti či čarodejníci sa vraj pri svojich seansách a neuvážených okultných praktikách otvárajú a ponúkajú bytostiam, ktoré sa len trasú, aby sa na nich mohli prilepiť.
Okultnými praktikami sa vraj otvárame diablovi.
Kto pomôže?
Čo by teda páter Pavlát poradil tým, ktorí váhajú, či už ide o prípad pre exorcistu? „Asi prvé je ísť za svojím vlastným pastierom a otvoriť mu svoje srdce. Každý kňaz by mal byť schopný rozlíšiť, či je to naozaj vážne, alebo on sám by sa mohol pomodliť a pomôcť tým ľuďom. Keby to bolo niečo závažnejšie, tak by tých ľudí poslal za niekým, kto sa zaoberá službou uzdravovania a oslobodzovania.“
Exorcizmus dodnes tvorí súčasť súhrnnej katolíckej náuky a liturgie. Teória ho rozdeľuje na „malý“ a „veľký“. Malý exorcizmus má svoje miesto napríklad pri krste. Veľký exorcizmus, majstrovské umenie boja s diablom, je vyhradené len povereným cirkevným vyháňačom diabla. Mimochodom, exorcizmus alebo dejiny satanizmu sa dokonca dajú študovať na Vatikánskej univerzite – a napodiv, ide o relatívne mladý odbor, otvorený pre študentov len nedávno.
Exorcistická formula
Vyháňam ťa, najnečistejší duch, každé zasahovanie nepriateľa, každý prelud, každá diabolská légia, v mene Ježiša (znamenie kríža) Krista, aby si bol vykorenený a utiekol z tohto Božieho tvora. Boh (kríž) sám ti to nariaďuje, On, ktorý ti nariadil, aby si padol z nebeských výšin do najnižších miest krajiny. Nariaďuje ti to Ten, kto vymedzil hranice moriam, vetru a búrkam. Počúvaj dobre a tras sa, Satan, nepriateľ viery, odporca ľudí, príčina smrti, zlodej života, nepriateľ spravodlivosti, koreň všetkého zla, znášky nerestí, pokušiteľ ľudí, ty, ktorý podvádzaš národy, podnecuješ závisť, prebúdzaš chamtivosť… Zmizni v mene Otca (kríž) i Syna (kríž) i Ducha Svätého. Urob miesto Duchu Svätému kvôli tomuto znameniu (kríž) svätého kríža nášho Pána Ježiša Krista, ktorý s Otcom a Duchom Svätým žije a kraľuje na veky vekov. Amen.
(Zdroj: Exorcisté a psychiatři, Gabriel Amorth)
Vo svojej dobe veľmi dôležitý,
ale nesvätý kardinál
Richelieu
poslal na 4. roky
do vyhnanstva
svätca
Všetci, čo prenasledovali
počas svojho života niekoho svätého a hrali sa v cirkvi na kresťanov,
mali v sebe antikristovský syndróm
a aj kôli tomu nebudú nikdy matkou cirkvou vyhlásení za svätých
„svätí manekýni“ veľmi radi hádžu svoje hriechy na spravodlivých
Vyhnanstvá, kruté tresty, osočenia, poníženia
sú opakujúcou sa taktikou padlých anjelov
ktorí pravdepodobne v Posledný súd neveria
možno „veria“ v Boha, ale pravému Bohu neveria
„Brány pekelné /cirkev postavenú na skale/ nepremôžu“
povedal Ježiš apoštolovi Petrovi
To prenasledovanie spravodlivých od karéristov a falošných bratov
je veľkou pravdepodobnosťou jedna z tých pekelných brán
| Sv. Peter Fourier | |
| zakladateľ-reformátor, 9. december (1565-1640) | |
| bol verný životnej zásade: „Nikomu neškodiť, každému osožiť.“ Ľudia ho volali „dobrý otec“ | |
| Zažiaril na oblohe Cirkvi po Tridentskom koncile v období dejinných premien a veľkých reformných snáh vo všetkých náboženských oblastiach. Jeho vlasťou bolo vtedy ešte samostatné Lotrinsko, ktoré sa vplyvom svojich katolíckych vojvodov uzatváralo pred škodlivými vplyvmi novodobých myšlienkových prúdov svetáckeho humanizmu a protestantizmu. Avšak mnohé zlozvyky i tu podkopávali náboženský a spoločenský život, a tak reformátori museli viesť tvrdý zápas. V ich prvej línii stál Peter Fourier (čít. furié). Narodil sa v mestečku Mirecourt (čít. mirkúr) dňa 30. novembra 1565, dva roky po ukončení Tridentského koncilu. Jeho rodičia, bohatí obchodníci, boli hlboko nábožní a žiarlivo si chránili zásady pevnej viery. Podľa P. Bedela, prvého životopiscu Petra Fouriera, otec Dominik Fourier „by bol radšej strpel na svojej hrudi hada než jeden hriech vo svojej rodine“. Peter už od útlej mladosti prejavoval známky nadpriemerného kresťanského charakteru. Keď v jednej detskej bitke utŕžil zaucho, zniesol ho bez odporu, ba vo svojej šľachetnosti chránil útočníka pred rozhorčenými kamarátmi. Ako 14-ročný začal študovať na katolíckej univerzite v Pont-a-Moussone (č. ponta muson), ktorú spravovali otcovia jezuiti. Univerzita mala predovšetkým apologetickú úlohu. Bola zložkou rozsiahleho organizmu, ktorý mal brániť Cirkev, ba i späť privádzať Cirkvi stratené územia. Mladý Peter študoval s elánom.Dvojitý cieľ sa vznášal pred jeho zrakom:veda a svätosť.V študentskom prostredí si starostlivo chránil krstnú nevinnosť. Zlej spoločnosti sa vyhýbal. V každodennom styku s otcami jezuitmi sa Petrovi otvorili nesmierne obzory náboženského sveta. Na univerzite dýchal atmosféru veľkého katolicizmu a apoštolského elánu. V ovzduší nadprirodzenej vitality dozrievalo Petrovo náboženské presvedčenie. Tu vzklíčilo aj semeno jeho rehoľného povolania. Záhaľku nenávidel. Ako o študentovi o ňom hovorili: „Alebo študuje alebo sa modlí“. Jeho sebadisciplína sa javila aj v tom, že sa uskromnil s jediným pôstnym jedlom denne. Ba tento podivný chlapec bol na ceste zničiť si zdravie výstredným umŕtvovaním. Keď sa o tom dozvedel jeho otec, navštívil Petra a robil mu výčitky. Ale Peter bol v tejto veci neústupčivý. Ba predniesol pred otcom taký chválospev na pokánie, že otec ho objal a povedal: „Zverujem ťa Božej prozreteľnosti. Poslúchaj jej vnuknutia. Nechcem ťa v ničom obmedzovať.“ Mimoriadna ľahkosť v učení a nevšedná húževnatosť mu dopomohli ku skvelému výsledku štúdií. Koncom roka 1586 dosiahol titul magistra umení. Prišiel na rázcestie, kedy sa mal rozhodnúť pre povolanie. Požiadal o prijatie u rehoľníkov sv. Augustína v opátstve Chaumousey (č. šomuze). Obdivoval sv. Augustína a priťahovala ho evanjelizácia más. Dom, do ktorého Peter vstúpil, nebol z najhorších, ale predsa jeho mravný stav bol žalostný. I tu sa odrážal všeobecný úpadok kláštorných inštitúcií. Peter sa hrdinsky usiloval žiť podľa prvotnej prísnosti reguly a ako budúci reformátor sa dal na cestu veľkorysej askézy. Jeho noviciát bol tvrdý. Rehoľníkom nevyhovovala skromnosť, nábožnosť a pôsty mladého novica. Opát ho dával ostatným za vzor, ale tým si ich iba podráždil. A pre Petra to bol začiatok tichého prenasledovania. Takto mohol osobne skúsiť celú vážnosť krízy rehoľných spoločností. Zapísal sa na teologickú a právnickú fakultu a pokračoval ešte šesť rokov v štúdiách. Takto si osvojil všetky vedné odbory, ktoré neskôr potreboval v pastorácii. Univerzitu opustil v r. 1595, keď získal doktorát teológie, ako aj doktorát cirkevného a občianskeho práva. Po návrate dostal Peter Fourier do správy faru Chaumousey. Okrem toho mu v kláštore zverili úrad hospodára. Ale medzi novým hospodárom a spolubratmi sa rozpútal boj. Najmä traja alebo štyria sa spojili proti nemu a robili mu život neznesiteľným.„Bratia“ si s nepodplatiteľným hospodáromvyrovnávali účty nadávkami, ba i päsťami.Robili mu napriek, ba ohrozovali jeho zdravie.Za takýchto okolností bolo nevyhnutné, aby sa vzdialil z kláštora.Rehoľníci sv. Augustína mali Rímom priznané právo spravovať fary a žiť mimo kláštora. Petrovi teda ponúkli tri fary. Rozhodol sa pre tú, kde sa dalo čakať veľa práce a málo odmeny. S povolením predstaveného prijal faru Mattaincourt (č. maténkúr). S opátom ostával i naďalej v úzkom styku a účtoval mu svedomito každý svoj čin i príjmy. V Mattaincourte čakal Petra Fouriera tvrdý úhor. Ľud už nepoznal pravdy viery a ani najelementárnejšie zásady morálky. Panovala tu ľahostajnosť a zhýralosť. Obyvatelia prijali nového farára nedôverčivo, ba s odporom. Avšak odzbrojil ich už prvou kázňou, v ktorej vyhlásil, že sa dáva bez výhrady do ich služieb a že chce spasiť ich duše, a to i za cenu svojej krvi. Askéza a umŕtvovanie, krajná chudoba a odpútanosť boli i tu jeho vernými spoločníkmi. Jeho životospráva sa stala životosprávou rehoľníka prísnej disciplíny. Živoril z almužny zámožných občanov, lebo príjmy fary, pozostávajúce zväčša z naturálií, rozdal chudobným. Jeho nevlastná matka sa ponúkla viesť mu domácnosť. Peter odmietol. „Bolo by pre mňa hanbou, keby som Vás prijal za slúžku. Túto odvahu mi zakazuje už prirodzený zákon.“ Týmto náhľadom nasledoval svojho otca sv. Augustína. Prvou úlohou, ktorú si Peter Fourier vytýčil, bolo duchovné pozdvihnutie farnosti, v ktorej sa nízky naturalizmus bohatých obchodníkov stretával so zatrpknutosťou a neresťami veľkého počtu bedárov. Sviatky sa vôbec nesvätili. V nedeľu sa všetko rozbehlo po krčmách. K spovedi a sv. prijímaniu sa pristupovalo ak na Veľkú noc a ešte niekoľko starých žien vo dva-tri príležitostné dni v roku. Zanedbaný kostol bol málo navštevovaný. Bohoslužby ohlasoval trubač, lebo zvony boli porúchané. Mladý kňaz sa dal energicky do práce. Kostol sa čoskoro zaskvel v plnej kráse, k čomu prispelo vkusné zariadenie a žiarivé osvetlenie. Povzniesol vznešenosť bohoslužieb, z kostola vylúčil vojenské nápevy a ľahké piesne. Obrady sa konali dôstojne, obnovili sa náboženské sprievody. Vo funkcii farára Peter Fourier dokonale stelesnil učenie Tridentského koncilu. Do obce volal najlepších misionárov, ba i sám svojimi ohnivými kázňami dával misie. Farníci sa pomaly vo väčšom počte začali blížiť k spovednici, a to aj takí, ktorých pokladali za nenapraviteľných. Farnosť sa zmenila natoľko, že niektorí konali prísne kajúce skutky a vo Svätom týždni (pred Veľkou nocou) robotníci od polnoci klopali na farské dvere, aby ich prišiel vyspovedať. Celý život farnosti sa pomaly sústredil okolo farára, ktorý bol vodcom a kňazom par excellence. Peter Fourier sa zamýšľal nad nevedomosťou detí a nad jej nebezpečnými následkami. Ukázala sa potreba verejných, dobre vedených škôl. Dievčatám treba poskytnúť také vzdelanie ako chlapcom. Veď sú to matky zajtrajška. I chytil sa tohoto „uprázdneného benefícia v Cirkvi“. S pomocou Alexie (Alice) Le Clercovej založil rehoľu Notre Dame, ktorá otvorila v mestečku Poussey (č. puse) prvú bezplatnú dievčenskú školu dňa 2. júla 1598. A potom sa otvárali ďalšie školy nielen v Lotrinsku, ale i vo Francúzsku. Túto hrivnu si rehoľa Notre Dame ponechala dodnes. Ale pri vymáhaní cirkevného schválenia pre novú rehoľnú spoločnosť musel Peter Fourier zápasiť s neprekonateľnými prekážkami ústredných cirkevných úradov. Rímska kúria totiž v tejto dobe veľkých reformných snáh nepripúšťala zlučiteľnosť rehoľných sľubov s vyučovaním vonkajších žiačok a pre rehoľný život požadovala prísnu klauzúru. Napokon rehoľu schválil pápež Urban VIII. v roku 1628 a pririekol jej členkám názov Kanonisky sv. Augustína rehole Notre Dame. Titul „kanonisky“ vyplýval z povinnosti chórového recitovania posvätného ofícia (breviára). Dojímavá bola starostlivosť Petra Fouriera o chudobných, ktorým patrili nielen jeho príjmy, ale aj srdce. Títo úbožiaci chodili na faru ako do svojej pokladne. V čase hladu sa im staral o živobytie. Keď sa k chudobe pridružila i choroba, svätý zdvojnásobil svoju horlivosť. Keď to vyžadovala potreba, nešetril ani striebrom. Chudobných chorých zahrnoval neuveriteľnou nežnosťou. Vytrvale ich navštevoval, trávil pri nich celé noci a staral sa o nich s láskou matky. Všetko, čo mal, rozdal chudobným, týmto Božím miláčikom. Nikdy nikoho neodmietol a keď sám nemal nič, otvoril pomocné pramene, lebo mal moc nad Božím Srdcom. Pre jeho dobrotu ho všeobecne nazývali „dobrý otec“. Ešte jedno veľké dielo vykonal Peter Fourier – reformu kanonikov sv. Augustína v Lotrinsku. Uskutočnil ju založením novej kongregácie. Začal s výchovou novicov, ktorých viedol viac vlastným príkladom ako slovom. Boh mu dal zvláštne svetlo, ktorým prenikal tajomstvá sŕdc. Mužský Rád nášho Vykupiteľa bol schválený spolu s rehoľou Notre Dame v r. 1628.Ani verejný život nenechal Petra Fouriera ľahostajným. Keď v roku 1636 bola ohrozená samostatnosť Lotrinska, Peter Fourier v úsilí zachovať svoju vlasť ako nevyhnutnú zložku pre rovnováhu katolicizmu, svojimi radami lotrinským vojvodom prekazil pripojenie Lotrínska k Francúzsku. Preto musel odísť do vyhnanstva pred hnevom všemocného francúzskeho kancelára, kardinála Richelieu.Vypukla vojna a priniesla nevýslovné utrpenie. V meste Gray v Burgundsku, ktoré vtedy patrilo pod španielsku vládu, strávil Peter Fourier posledné štyri roky svojho života. Živo cítil rany, ktoré dopadali na jeho okupovanú vlasť a trápili ho ťažkosti, s ktorými sa borili ním založené rehoľné spoločenstvá. Dňa 9. decembra 1640 odovzdal svoju veľkú dušu Bohu. Jeho telesné pozostatky previezli do Mattaincourtu, kým jeho srdce si ponechalo mesto Gray. Petra Fouriera vyhlásil za blahoslaveného pápež Benedikt XIII, v januári 1730 a za svätého pápež Lev XIII. v máji 1897. (Pripravili Kanonisky sv. Augustína rehole Notre Dame) Prameň: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995 Správa z jeho čias vyhnanstvaNesmierna bieda: vojna v Lotrinsku Roky 1635-1636 boli pre Lotrinsko „dvoma hroznými rokmi“ . Krajina obsadená Francúzmi kládla odpor a vojna pokračovala, každý deň sa rozširovala a bola čoraz krutejšia. Po úteku svojho brata sa Karol IV. vyhlásil za nového panovníka. Bojoval za znovudobytie svojho územia, ktoré neprestajne gniavili nepriateľské vojská: Francúzi, luteránski Nemci a Švédi proti Lotrinčanom a cisárskym vojskám, do ktorých sa zapojili poľskí a uhorskí žoldnieri. Mestá uzavreté hradbami statočne bránili svoju slobodu, ale raz ich dobila jedna bojujúca strana, raz druhá. Pod menom „Cravates“ (znetvorený názov Chorvátov) partizánske oddiely dorážali na okupanta, ale sami naháňali obyvateľom hrôzu. A od tých zasa vymáhali poplatky vojaci. Za desať dní vyšlo mesto Mattaincourt na mizinu, pretože bolo nútené Francúzov ubytovať, živiť a platiť im žold. Fourier intervenoval a prostredníctvom sestier zo Châlons v júli 1634 získal pre svojich bývalých farníkov zníženie bremena. Avšak už nič nemohlo zadržať Lotrinsko v jeho páde do nesmiernej biedy: domy a úroda boli vyplienené a zničené, kým surovosť vojakov nepoznala hraníc: brali rukojemníkov proti výkupnému, páchali násilie, mučenie a vraždili. Skaza krajiny bola pre Fouriera najbolestnejšou skúškou jeho dlhého života.Pred jeho očami sa Kongregácia Notre Dame, vybudovaná s toľkou námahou, rozpadlaa Kongregácia svätého Spasiteľa sa rozptýlila, vyhnaná z vylúpených a vypálených opátstiev. Ľudsky povedané, jeho dielo sa zdalo zničené, ale v srdci si zachovával neochvejnú dôveru v Prozreteľnosť a našiel silu vydať svoje posledné duchovné posolstvá. Posledné roky v Lotrinsku prežil Fourierštvaný ako vyhnanecpretože Francúzsko prenasledovalo tých, čo zostali verní svojmu vojvodovi. V septembri 1634 utvorilo zvrchovanú Radu Lotrinska a Barrois, ktorá mala vykonávať spravodlivosť v mene kráľa. Všetci, čo vykonávali nejakú funkciu v štáte, museli zložiť prísahu vernosti Ľudovítovi XIII. Cirkevní hodnostári a predovšetkým rehoľníci sa cítili prenasledovaní. Viacerí františkáni a jezuiti prešli za hranice, aby mohli ochotne slúžiť vojvodovi. Fourierovi ako hlave rádu a pre jeho styky s dvorom hrozilo skladanie prísahy. Sestry zo Saint – Mihiel, ktoré napísali Niekoľko poznámok o živote zakladateľa, sa vyjadrili, že to bolo „niečo, čo mu naháňalo väčší strach ako smrť, pretože mal vždy úprimne a vrúcne rád jeho výsosť“. Vojvoda mu to rovnako odplácal, a vyhlásil, že nedbá, ak ho všetci ostatní opustia, len keď má pri sebe mattaincourtského otca, pričom dodal, že by to pokladal za novú skúšku od Boha, keby ho otec opustil. Opustiť ho? O tom nemohlo byť ani reči, ale nedal sa ani vyvíjať otvorený odpor, ktorý by vyvolal Richelieuovu odvetu. Lepšie bolo upadnúť do zabudnutia. Fourier sa preto rozhodol sťahovať sa z miesta na miesto. Cestoval na svojom biednom vozíku prikrytom plachtou, neprezradil, kde býva, a listy si dal posielať na meno tretieho. A predsa riskoval poslednú okružnú rozlúčkovú cestu po niekoľkých kláštoroch, ako Nomeny, Mety, Verdun, Bar-le-Duc, potom sa vrátil do seminára v Pont-à-Mousson pracovať na veciach oboch kongregácií. Avšak na jar 1635 sa tam už necítil bezpečný, pretože sa zhoršila vojnová situácia. Karol IV. stratil v Lotrinsku pôdu pod nohami a uchýlil sa do Brisachu. Fourier sa so svojou pokojnou odvahou, ktorá bola preňho charakteristická, rozhodol odísť do Saint-Mihiel, kde ho matka Gante začiatkom júna ubytovala v domčeku v kláštornej záhrade. Volali ho Malý Mattaincourt. Tam sa otec ukrýval; svoju omšu slávil o druhej hodine ráno, ale po niekoľkých dňoch ho zložila horúčka, taký bolvyčerpaný od únavy a rozrušenia.Po 15. auguste, keď sa začal zotavovať, zariadili mu vedľa jeho izby malú kaplnku, kde rád vzýval Máriu pred „veľmi zbožným obrazom Božej Matky, ktorá držala v náručí Ježiška“. Raz v noci sa prívržencovi vojvodu podarilo vniknúť na námestie a vyhrážal sa, že zahrdúsi guvernéra, ak by ho chceli mešťania brániť. Nato sa lotrinské oddiely znova zmocnili mesta a zatiaľ Karol IV. za podpory rakúskeho generála Gallasa dobyl Remiremont, Baccarat a Rambervillers. No koncom septembra 1635 Ľudovít XIII., rozhorčený odporom nepriateľa, poslal na Saint-Mihiel obrovskú armádu. Fourier bol nútený znova ujsť. Fourier s niekoľkými rehoľníkmi zostal ukrytý v seminári v Pont-à-Mousson, kde ho zastihli smutné správy z domov rehoľných kanonikov, ktorých sa chceli zmocniť luteránski nepriatelia, podnecovaní nenávisťou, čo pripomínalo, že sa začal konflikt v náboženskej vojne. V lúpení a drancovaní tohto mesta mohla vojna získať „pekné umiestnenie v hitparáde hrôzy“, ako sa vyjadril Pierre Chaunu. Kostol zhorel, veriacich vraždili, mučili, kopili sa zrúcaniny a po dňoch zúrenia od 4. do 11. novembra 1635 boli dve tretiny Saint-Nicolas zničené. Po príchode Gallasových odielov mohli sestry ujsť, a tak prišli do kláštora v Nancy „celé zdesené, zúfalé, vyhladnuté a bez peňazí, bez chleba a takmer bez šiat“. Ôsmeho novembra poslal Fourier obežník všetkým rehoľníčkam Kongregácie, aby podrobne organizoval príjem utečencov. Sám vopchal do svojho biedneho batoha obraz Panny, od ktorého sa nikdy neodlúčil, a vydal sa na cestu do Verdunu a Saint-Pierremont. Tak ďaleko však nedošiel. Cesty odrezali oddiely. Po druhý raz sa uchýlil do Saint-Mihiel, kde zotrval až do konca februára 1636. Fourier vytvoril z kláštora Saint-Mihiel významné miesto modlitby, organizoval nepretržitú adoráciu Oltárnej sviatosti na úmysly Lotrinska.Fourier sa rozhodol odísť do exilu, aby zabezpečil prežitie svojich dvoch kongregácií.Rozlúčil sa so Saint-Mihiel a znova sa dal na život utečenca, pustil sa smerom na Bar a Mirecourt, kde ho presuny vojenských oddielov donútili odpočinúť si. Začiatkom marca ho prichýlili sestry. Ukrýval sa v izbičke služobníctva. 12. apríla 1636 Fourier opustil rodné mesto a čoskoro nato aj svoju vlasť azačal žiť život utečenca.Vkročil na územie Franch-Comté a tým len vymenil jedno nebezpečenstvo za druhé. V tom období Comté, majetok španielskych Habsburgovcov, sa už nemal volať Franche (čiže slobodný), pretože španielsky kráľ Filip IV. tam suverénne vládol. A odvtedy, ako v máji 1635 Francúzsko vypovedalo vojnu Španielsku, krajina verná katolíckemu cisárovi bola vystavená vpádom bánd. 29. mája 1636 prijalo mesto Gray Petra Fouriera a ostatných utečencov. Fourier vkročil do mesta, poslednej etapy svojho života, pešo, s palicou v ruke. Fourier prijal len skromnú komôrku vo štvorcovej veži, ktorá stála na hlavnom nádvorí paláca Gauthiot d´Ancier. Od predposledného poschodia vystupoval do tejto malej miestnosti točitým schodišťom, ktoré mu umožňovalo úplne sa izolovať. Radní páni mesta Gray čoskoro zistili, kto je Fourier, a prišli sa k nemu poradiť o svojich problémoch. Onedlho ho správca mesta Élion d´Andelot a Antoine Inglois de Champrougier, prvý radca, varovali pred hroziacim nebezpečenstvom. Francúzsky kráľ žiadal, aby mu vydali mesto, inak ho bude obliehať. „Nebojte sa,“ povedal im otec. „Táto krajina je pod ochranou Božej Matky, nemôže ju dobyť.“ Poznal zbožnú úctu obyvateľov mesta Gray k soche, ktorú nazývali Panna Zázračná, lebo tak veľmi ich zahŕňala svojou priazňou. Fourier každého povzbudzoval, aby si zvolil Máriu za vodkyňu a orodovníčku, aby jej po všetky dni vzdával chvály a aby sa s veľkou dôverou vrhol do jej náručia. Koncom júla bolo Gray už mimo nebezpečenstva. Roku 1640 intervenoval v prospech svojho adoptívneho mesta.Richelieu chcel vyhladovať krajinua vydal príkaz, aby pokosili rašiacu trávu a kvitnúce obilie. Ľud sa s plačom uchýlil k Fourierovi, ktorý dal podľa svojho zvyku vyložiť Oltárnu sviatosť v kostoloch, nariadil pôst a modlitby a sám sa horlivo postil a modlil. Druhého júla sa kosci naozaj stiahli a jasajúci obyvatelia mesta Gray si zvolili Pannu Zázračnú za patrónku svojho mesta. Fouriera nazvali „svätý otec“ a ten mal mnoho starostí, ako sa vyhnúť ich poctám. Bolo by nespravodlivé vyčítať Fourierovi, že ušiel do Gray a tým zanechal Kongregáciu nášho Spasiteľa. Za zástupcu ustanovil otca Maretsa, ktorému 10. Marca 1637 skromne napísal: „Problémy sa darí riešiť oveľa lepšie, než keby som bol tam (v Lotrinsku) a miešal by som sa do toho.“ Trpel však týmto odlúčením a hoci tvrdil, že jeho prítomnosť by v nijakom prípade otcom nepomohla, 15. Júna 1639 sa priznal, že by mu veľmi dobre padlo „žiť aj umrieť medzi nimi“, čo svedčilo o jeho vnútornom trápení. V každom prípade staroba, choroba a nebezpečenstvo na cestách mu nedovolili, aby sa vrátil do Lotrinska. Stav domov otcov sa vplyvom biedy, vojny, drancovania zo dňa na deň zhoršoval, až dosiahol smutnú bilanciu, zostavenú 25. mája 1640: dlhy dosiahli stodvadsaťtritisíc frankov a zo sto rehoľníkov, čo tvorili Kongregáciu, prežilo štyridsať. Materiálny úpadok Kongregácie ho však trápil menej ako známky morálneho úpadku. Zhrozil sa, keď zistil, že niektoré neporiadky sa rozmohli pod pláštikom vojnových nepokojov. Fourier viedol čoraz prísnejší život. Hoci bol chorý, neprijal ani kúrenie, ani pohodlnú posteľ. Živil sa výlučne zeleninou. V júli 1640 mu mestská rada ponúkla správu strednej školy a on sa tam usadil s dvoma kanonikmi, čo prišli z Lotrinska, a zabezpečili vyučovanie v triedach. Zvykol si im pomáhať. 12. októbra dostal záchvat horúčky. 9. decembra ráno zveril otcovi Georgeovi rukopis Konštitúcií, aby ich poslal sestrám. Večer mal ešte dosť síl na to, aby otcom zo školy zveril šesť rád:„Vždy si zachovajte opravdivú vzájomnú lásku. Pestuje pokoru. Správajte sa medzi sebou veľmi úprimne a srdečne. Usilujte sa viac o spoločný záujem než o váš súkromný. Nerobte nič, kým sa neporadíte. K modlitbe sa uchyľujte aj pri najmenšom podujatí.“Asi o desiatej prijal sviatosť chorých. Šepkali mu do ucha slová, ktoré mu na jeho žiadosť opakovali počas agónie: „Habenum bonum Dominum“ a on dokončil: „et bonam Dominam“. V tomto poslednom návale dôvery v Boha a lásky k Márii vydýchol naposledy. |
Pri mnohých dielach Božieho Kráľovstva
pôsobil Duch Svätý
cez duchovného otca spolu s duchovnou matkou
Aj takúto podobu má Božia Rodina
ALEXIE LE CLERC
Pomocnicí sv. Petra Fouriera a spoluzakladatelkou družiny byla mladá dívka z Remiremontu (Lotrinsko, Francie). Narodila se 2. února 1576. Přišla na svět téhož roku jako sv. Vincenc z Pauly , zatímco na savojském zámku Františku Salleskému a v mirecourtské uličce Petru Fourierovi bylo 10 let.
Její životopis nám podává dva portréty z doby, kdy jí bylo sedmnáct let, a oba tyto portréty se skvěle doplňují.
První je od jejího životopisce: „Byla velká, urostlá, vybraného chování, pleť měla bílou a jemnou, oči modré, krásná, „ač trochu plochá ústa“, bystrý rozum, zdravý úsudek, okouzlující způsoby a byla snášenlivá, i když byla velmi temperamentní povahy.“
Druhý portrét je obsažen v prvních řádcích „Relace“ , kterou měla Alexie napsat z poslušnosti na konci svého života. Vypravuje nám, že měla ráda společnost, ráda se pěkně oblékala, hudba a tanec byly její vášní.
Pak následuje událost popisovaná jen třemi řádky: „Alexie onemocněla horečkou. Jeden její známý mladý muž jí půjčil knihu. Buď aby ji rozptýlil, nebo spíše, aby ji poškádlil. Alexie z dlouhé chvíle knihu přečetla. „Byla dárkem kniha nebo nemoc? Alexie četla knihu o Božím soudu a její duše zneklidněla. Zbytečně prolitá krev Vykupitele, mechanické zpovědi, všechny její drobné chybičky, všechno se jí jevilo jako bleskem ozářené. Protože spolupůsobila s milostí Boží, rozhodla se, jakmile se zotavila, jít ke sv. zpovědi. Potom chtěla její horlivá duše šířit nadšení i mezi přítelkyněmi. „Známkou velkého povolání je často dojemná a nevinná horlivost, jež pudí duši, aby rozšiřovala dobro, z něhož sama okusila“, píše její životopisec Edmund Renard. Vábení Boží rozezvučelo v duši Alexiině úžasně čistou, křestní lásku. „Miloval jsem tě, proto jsem tě přivábil.“ (Píseň písní).
Obrácení však nebývá nikdy příliš rychlé. Padne-li zrno do země, musí nejdříve odumřít, má-li přinést užitek, – to je bolestná, ale nezbytná skutečnost. Po čtyři roky vítězí u Alexie
jednou milost a podruhé zase přirozenost.
Opět ji vábí různé radovánky a ona je neodmítá. Proč? Vždyť přece nedělá nic špatného! Znovu se objevuje ve veselé společnosti svých bývalých přátel. Byla snad proto zmařena milost Boží v její duši? Alexie sama odpovídá ve své “Relaci“ jedinou, ale obsažnou větou: „Od té doby byl v mé duši i uprostřed radovánek velký smutek.“ To je známka Boží přítomnosti v duši. Zanechávala v ní smutek. Alexie se už nemohla oddávat dřívějším zábavám, zanechávaly v ní podivnou hořkost. Bůh se jí dotkl, jak by ji mohl svět uspokojit? Ráda by se zřekla všech zábav, ale jak? Prozřetelnost přispěla na pomoc. Pan Le Clerc dost vážně onemocněl, takže lékaři nařídili změnu vzduchu. Vrátil se tedy s rodinou do rodné vesnice Hymont. Tam Alexie určitě začne žít hlubokým vnitřním životem, jehož potřebu nejasně tuší. Ale ubohá lidská přirozenost! V Hymontu nebyl kostel, a tak musela chodit do půl míle vzdáleného Mattaincourtu. Zprvu na mši svatou, brzy i na zábavy. Alexie se vrátila do hlučného víru života. Avšak milost Boží ji pronásledovala, i když si toho nebyla vědoma. a Bůh jí připravoval rádce a osvíceného vůdce duší.
Roku 1597 přišel do Mattaincourtu Petr Fourier. Edmund Renard jej líčí takto: „Byl vtělená vyrovnanost, měl výborný praktický smysl. Byl klidný, vážný, soudný, nepřítel ukvapenosti a spěchu, dal si na všechno čas, až to druhé dráždilo. Mluvil, jen když znal dobře vše, byl moudrý, opatrný; nenutil-li ho vyšší zájem, byl vždy ochotný ustoupit, raději poslouchat než mluvit.“
a to vše se odráželo i v jejich pozdějším vztahu:
Fourier byl typ praktický – Alexie typ intuitivní,
Fourier vážil a počítal – Alexie vzplanula,
Fourier se blížil k Bohu s úctou – Alexie s dětinnou důvěrou.
Nedivme se tedy, že prvním jejich setkáním bylo – odmítnutí. Mattaincourtský farář, který ještě nikdy nikomu nic neodepřel, Alexii vzkazuje, když prosí o sv. zpověď, že nemá čas. Alexie se vrátila domů zaražená a rozzlobená… „Ztratila jsem zbožnost, jež neměla pevné základy“, napsala později ve své Relaci. Proč byla odmítnuta? Vždyť toužila po pomoci! Byla to psychologická strategie budoucího vůdce této velké duše? Byla to podivuhodná Boží prozřetelnost, která zdánlivě ničí lidské plány, aby z jejich trosek vybudovala své božské dílo? Určitě! Bůh není nikdy tak blízký jako tehdy, když se nám skrývá.
Jedné neděle byla Alexie na mši svaté. Rušila ji však hudba, která zaznívala od chrámové klenby. „Protože jsem ráda tančila“, přiznává se, „vábil mne ten zvuk tolik, že jsem se úplně zaposlouchala.“
Za týden se na témže místě a týmž způsobem kouzelná hudba opakovala. Je tím zmatena. Vyčítala si roztržitost, obviňovala se z lehkomyslnosti a zamyšlená se vracela do Hymontu.
Potřetí zaléhá podivná hudba k jejímu sluchu. Tentokrát ještě více než o předešlých nedělích. a ke zvukům se připojují obrazy: nádherný průvod masek provádí své tance… a brzy vidí i postavy bez masek. Ďábel vede zástup veselých, mladých mužů a bubnováním je táhne za sebou…
„Když jsem o tom rozvažovala,“ praví Alexie, „okamžitě jsem se rozhodla nikdy již nepatřit k tomuto zástupu.“ Tímto jednoduchým způsobem poznala, jak prázdné a zbytečné byly zábavy, které doposud vyhledávala. Prostě a s podivuhodným ovládáním sebe zaznamenává o této příhodě, že „bedlivě uvažovala, že se rozhodla, že si sama přiznala…“ Není zde ani stopy po nějakém okouzlení smyslů, po citovém hnutí, – bylo to klidné rozhodnutí: Alexie reagovala na osvícení rozumu i víry a učinila si plán. „Od této chvíle učiním vše, o čem poznám, že se to více Bohu líbí, i kdybych měla umřít.“ (Relace). Alexie se Bohu „nepropůjčuje“, ale úplně a zcela se mu dává.
Se zápalem své duše a svého mládí nastoupila rázně cestu. Neváhala, s nikým se neradila, odložila stuhy, drahé šaty a oblékla tmavý kroj a bílý závoj mladých venkovských dívek. Je zbytečné popisovat nespokojenost rodičů, úsměvy, zlomyslné narážky a vtipy.
Když lidé něčemu nerozumí, pomlouvají.
Rodiče pro ni chystali sňatek, aby ji přivedli na jiné myšlenky. Marná všechna námaha! Alexie už neustoupila. Měla „povolání“, to znamená, že byla „vyvolena“. Zřekla se všeho, co bylo nepravé. Ihned dala přednost Bohu a šla za Ním, protože náležela k duším, které se nezastavují u nedokonalého, ale jdou dál. Nezviklal ji výsměch lidí, její duše žíznila po Bohu, ale byla ještě nezkušená na této cestě. Kdo jí ukáže správný směr?
Rozhodla se jít k Petru Fourierovi. Trochu se bála. Vždyť byla nedávno odmítnuta. Jistě již o ní slyšel, protože se o ní mluvilo po celém kraji. Schválí její cestu?
Petr Fourier byl vtělená opatrnost. Nejdříve musel vědět, co znamenala ta vidění s ďáblem, ta náhlá a nerozvážná změna způsobu života, i slib, který učinila bez porady. Káral ji za její smělost, nezávislost a pýchu. Tyto hříchy měla odstranit generální zpovědí. Příliš si to ovšem nekomplikovala. Viděla sebe jasně a brzy byla hotova se zpytováním svědomí. Což nebyla lehkovážnost její největší chybou? Ráda se bavila, pěkně se oblékala, ráda tančila… ale Fourier měl za to, že se velmi brzy a lehce zbavila práce. Propustil kajícnici, aby si lépe a důkladněji prozpytovala svědomí.
Když si druhého dne pročetla knížečku, kterou dostala od Fouriera, byla její duše zaplavena hořkostí a úzkostí. Zdálo se jí, že se dopustila všech hříchů, které tam byly vyjmenovány. Půl roku chodila Alexie často po cestě, která vede z Hymontu do Mattaincourtu, aby ve zpovědnici slzami omývala své hříchy a nedostatky.
A co říkali lidé? Pomlouvali dále. Alexie však žila v otcovském domě jako poustevnice ve stálém pohroužení v modlitbu a v Boha, – jiného si nevšímala. Chce být řeholnicí? Dobře, dají ji tedy do kláštera ke klariskám v Point-a-Mousson, jak navrhoval Fourier. Ale panu Le Clerc se zdála tato řehole pro jeho dceru příliš přísnou. Pošle ji raději do kláštera třetího řádu svaté Alžběty. Tak si to vymysleli lidé, ovšem nikoliv Bůh. a
Alexie klidně čekala na znamení Boží. A dostala je.
Měla sen: „Viděla jsem průvod bíle oděných řeholníků. Šla jsem za nimi až na místo, kde byly vztyčeny čtyři sloupy. Mezi dvěma z těchto sloupů seděly sv. Klára a sv. Alžběta. Představila jsem se jim a požádala je, aby mne přijaly za svou dceru. Ale ani jedna ani druhá mě nechtěly přijmout. Ukázaly mi na něco uprostřed sloupů a pravily, že tam je mé povolání. Byla to kolébka, do níž se dávají spát děti, doprostřed ní bylo zasazeno ovesné stéblo, nesoucí klas s latou a zrnem… vedle kolébky bylo veliké železné kladivo, které samočinně bušilo do stébla podle toho, jak se kolébka nakláněla. Napadlo mi, že řád, ve kterém budu, zakusí mnohá pronásledování, ale nebude zrušen. To mělo naznačit křehké stéblo, které nebylo kladivem přeraženo ani zlámáno, neboť Bůh jej posílil a upevnil.“
Jak správná byla tato vize, víme my, kteří žijeme v této době. Kolikrát v minulých staletích dopadlo kladivo na stéblo, ohýbalo je, ale nezlomilo.
Kolik „útěků do Egypta“ zakusila tato kongregace.
Kolik nenávisti pocítila!
„Je třeba vystavět dům, kde by se konalo nejvíce dobra“ – neustále říkala svému zpovědníku. On to však neschvaloval. Založit řád? Proč? a jak? Alexie sama nevěděla, jen vyslovila to, co cítila v duši. a tato slova ji natolik tlačila, že je neustále opakovala Fourierovi. Ale ten je příliš opatrný, než aby tak snadno uvěřil ženské obrazivosti, ale také příliš opatrný, aby nezarmoutil Ducha svatého, je-li to jeho dílo. Proto se modlil a pak řekl Alexii: „Jděte a hledejte si družky.“ Z lidského hlediska byl takový nábor v Mattaincourtu nemožný. a přece! Tři povolání v šesti týdnech! Šly za svým duchovním vůdcem a řekly:
„Chceme žít společně a konat co nejvíce dobra.“
a tak konečně nastala vánoční noc roku 1597, kdy se zrodila kongregace zasvěcená Matce Boží.
Alexie byla vzorem svým sestrám. Byla vzorem opravdové řeholnice a svědomité učitelky. Milovala dětské duše, do nichž vkládala nejen základy vzdělání a výchovy, ale i lásku k Bohu a přesvaté Matce Panně Marii.
Nedožila se dlouhého věku, protože její život byl prožit ve velké kajícnosti. Zemřela 9. ledna 1622. Bylo jí 46 let. Před smrtí doporučovala sestrám „jednotu a lásku“. Jen tak bude zachováno jejich společné dílo.
Při její smrti bylo už založeno 13 domů. Roku 1627 napsal Petr Fourier: „Všichni páni biskupové zblízka i zdáli žádají o naše sestry, a to do Toul, Met, Verdunu, Chalonsu, Soussonsu, Laonu, Vitry… Jeho Výsost vévoda lotrinský do většiny svých měst: do Nancy, Bar, Saint-Nikolas, Epinal, Chatel, Mirecourtu… arcivévodkyně, která je v Nizozemí, si přeje sestry do svého města Lucemburku.“ Při smrti Petra Fouriera bylo 47 kvetoucích klášterů.