Obsah Inšpektora histórie

Sebareflexia tisícročia od pápeža Františka

7x Moja vina za 2OOO r.histórie kresťanstva sv. Jána Pavla II.

Souhrn chyb nesvatého vedení církve

Sedem hriechov cirkvi

Bola exkomunikovaná, ale je aj svätá: Mary Mac Killop

Slávny a zatracovaný Origenes

Zakázaná a prikázaná náboženská sloboda

Kauza Galileo Galilei
O Janovi Husovi po 6OO rokoch

Odvážne vety II.Vatikánskeho koncilu

Nesvätý Pius IV. a  svätý Pius V.

Upálená ako bosorka : Svätá Jana z Arku

Zabudnutý svätý Valentín

Jak se časem mění učení katolické církve

Súdruhovia v cirkvi a likvidátori sv. Metoda

Nesvätý Štefan V. o Vichingovi a sv.Metodovi

Zákonník z Veľkej Moravy (Zakon Sudnyj Ljudem)

Manipulovaný prejav Jozefa Tisu ku tzv. SNP

Pápeži, ktorí sa v dejinách zriekli svojho úradu

Zaujímavé predpovede

Ku všeobecnému vzdelaniu a nadhľadu je veru dôstojné a správne,

ak si pripomenieme

niektoré historické udalosti

veľká sebareflexia

od pápeža Františka

ktorá nemá obdobu po dobu dvoch tisícročí

alebo sme aj „ telom, ktoré nemôže prežiť, ak nemá výživu a ak o seba nedbá“:


Vatikán 22. Decembra 2014

Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť.
„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).

2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).

3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).

4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez to, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť… – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv. omše 30. novembra 2014 v Turecku).

5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.

6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami.

7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).

8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).

9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!

10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí, a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.


11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.

12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humoru! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]

13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý… Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.

14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).

15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“

Svätý otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu: „Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“

Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to On, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia – osobného i komunitného – liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“.


“nebojte sa pravdy!“

7x MEA CULPA ZA ODPUSTENIE

v chráme sv. Petra na 1. Pôstnu nedeľu, 12. marca 2000

Pápež Jan Pavol II:

Milí bratia a sestry, volajme s dôverou k Bohu nášmu Otcovi, ktorý je
milosrdný a trpezlivý, bohatý na milosrdenstvo, lásku a vernosť. Nech prijme
ľútosť svojho ľudu, ktorý v pokore vyznáva svoju vinu a nech mu dá svoje
milosrdenstvo.

I. Všeobecné vyznanie viny

Kardinál Bernardin Gantin:
Daj, nech Duch Svätý osvieti naše vyznanie a našu ľútosť. Naša bolesť je
úprimná a hlboká. Keď v pokore uvažujeme nad vinou minulosti a úprimne si
očistíme našu pamäť, priveď nás na cestu pravého obrátenia.

Pápež Ján Pavol II.:
Pane Bože náš, ty neustále posväcuješ svoju Cirkev na jej ceste časom krvou
svojho Syna. Po všetky veky poznáš jej údy, ktoré svojou svätosťou žiaria v
jej lone, ale vieš aj o iných, ktoré sú ti neposlušné a odporujú vyznaniu
viery a svätému evanjeliu. Ty zostávaš verný, aj keď my sa stávame
nevernými. Odpusť nám naše viny a daj, nech sme medzi ľuďmi pravými svedkami o tebe. O to prosíme skrze Krista nášho Pána.

(Pred krížom sa zapáli jedno svetlo)

II. Vyznanie viny v službe pravde

Kardinál Joseph Ratzinger:
Nech každý z nás dôjde k názoru, že aj ľudia Cirkvi v mene viery a morálky
vo svojom potrebnom nasadení na ochranu pravdy občas siahli na metódy, ktoré nezodpovedajú evanjeliu.
Pomôž nám napodobňovať Ježiša Krista, ktorý je
mierny a pokorný srdcom.

Pápež Ján Pavol II.:
Pane, ty si Bohom všetkých ľudí. V niektorých obdobiach histórie pripustili
kresťania metódy neznášanlivosti. Pretože nenasledovali veľkú modlitbu
lásky, znetvorili tvár tvojej nevesty Cirkvi. Zľutuj sa na svojimi
hriešnymi deťmi a prijmi naše predsavzatie slúžiť pravde v miernosti lásky a
stále si uvedomovať, že pravda sa presadzuje len silou pravdy samotnej. O to
prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

III. Vyznanie hriechov proti jednote Kristovho Tela

Kardinál Roger Etchegaray:
Daj, nech vyznanie hriechov, ktoré narušili jednotu Kristovho Tela a zranili
bratskú lásku, urovnalo cestu zmiereniu a spoločenstvu kresťanov.

Pápež Ján Pavol II.:
Milosrdný Otče, večer pred svojím utrpením sa tvoj Syn modlil za to, aby
veriaci v ňom boli jedno. Avšak oni nesplnili jeho vôľu. Vytvorili
protiklady a rozdelenia. Navzájom sa odsudzovali a bojovali proti sebe.
Vrúcne vzývame tvoje milosrdenstvo a prosíme ťa o kajúce srdce, aby sa
všetci kresťania zmierili v tebe a medzi sebou navzájom. Zjednotení v jednom
tele a jednom duchu nech znovu prežívajú radosť z úplného spoločenstva. O to
prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

IV. Vyznanie viny vo vzťahu k Izraelu

Kardinál Edward Idris Cassidy:
Daj, aby kresťania mysleli na utrpenie, ktoré sa izraelskému národu
spôsobilo v histórii. Daj, nech uznajú svoje hriechy, ktoré mnohí z nich
spáchali proti národu Zmluvy a blahoslavenstiev a tak očistili svoje srdce.


Pápež Ján Pavol II.:
Bože našich otcov, ty si vyvolil Abraháma a jeho potomkov, aby priniesli
tvoje meno národom. Sme hlboko zarmútení pre správanie sa všetkých, ktorí v
priebehu histórie spôsobili tvojim synom a dcéram utrpenie. Prosíme o
odpustenie a chceme sa zasadzovať za to, aby s národom Zmluvy vládlo pravé
bratstvo. O to prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

V. Vyznanie viny za previnenia proti láske, pokoju, právam národov, úcte ku
kultúram a náboženstvám

Arcibiskup Stefan Fumio Hamao:
Daj, nech kresťania hľadia na Ježiša, ktorý je náš Pán a náš pokoj. Daj, aby
dokázali oľutovať to, v čom zhrešili slovami a skutkami. Niekedy sa nechali
viesť hrdosťou a nenávisťou, vôľou iných ovládať, nepriateľstvom voči
príslušníkom iných náboženstiev a spoločenským skupinám, ktoré boli slabšie
ako oni, ako napríklad prisťahovalci a Rómovia.

Pápež Ján Pavol II.:
Pán sveta, Otec všetkých ľudí, skrze svojho Syna si nás prosil milovať aj
nepriateľa, robiť dobre tým, ktorí nás nenávidia a modliť sa za tých, ktorí
nás prenasledujú. Avšak kresťania často popreli evanjelium a podľahli logike
násilia. Práva kmeňov a národov porušovali, ich kultúrami a náboženskými
tradíciami pohŕdali. Ukáž nám svoju trpezlivosť a svoje milosrdenstvo!
Odpusť nám! O tom prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

VI. Vyznanie hriechov proti dôstojnosti ženy a jednote ľudského pokolenia

Kardinál Francis Arinze:
Modlime sa za všetkých, ktorí boli zranení vo svojej ľudskej dôstojnosti a
ktorých práva boli porušované. Modlime sa za ženy, ktoré boli príliš často
ponižované a vytláčané na okraj. Priznávame, že aj kresťania na seba uvalili
vinu rôzneho druhu, aby si ľudí podrobili.
Pápež Ján Pavol II.:
Pane, náš Boh, ty si náš Otec. Ty si stvoril človeka ako muža a ženu, na
svoj obraz a podobu. Ty si chcel rôznorodosť národov v jednote ľudskej
rodiny. Avšak občas sa rovnaká dôstojnosť tvojich detí neuznávala. Aj
kresťania sa previnili tým, že vytláčali ľudí na okraj a zahradzovali im
cesty. Pripúšťali diskrimináciu na základe rôznej rasy a farby pleti. Odpusť
nám a daj nám milosť vyliečiť rany, ktoré kvôli hriechu v tvojom
spoločenstve ešte stále existujú, aby sme sa všetci mohli cítiť ako tvoji
synovia a dcéry. O to prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

VII. Vyznanie hriechov v oblasti základných práv ľudskej osoby

Arcibiskup Francois Xavier Nguyen Van Thuan:
Modlime sa za všetkých ľudí na zemi, najmä za maloletých, ktorí boli
zneužívaní, za chudobných, vytláčaných na okraj a tých najposlednejších.
Modlime sa za tých, ktorí majú najmenej ochrany, za nenarodené deti, ktoré
sa zabíjajú v matkinom tele a za tých, ktorých používajú dokonca na výskumy
tí, ktorí ich zneužili možnosťami, ktoré ponúka biotechnológia.
Tak znetvorili ciele vedy.


Pápež Ján Pavol II.:
Bože, náš Otec, ty vždy vypočuješ výkrik chudobných. Ako často ťa ani
kresťania nespoznali v hladujúcich, smädiacich a nahých, v prenasledovaných
a väznených, v tých, ktorí boli už na začiatku svojej existencie bezbranne
vystavení nástrahám. Za všetkých, ktorí páchali neprávosti tým, že sa
starali o bohatstvo a moc a „maličkých“ trestajú pohŕdaním, prosíme o
odpustenie. Zmiluj sa nad nami a prijmi našu ľútosť. O to prosíme skrze
Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

Pápež Ján Pavol II.:
Milosrdný Otče, tvoj Syn Ježiš Kristus, Sudca všetkých živých a mŕtvych,
vyslobodil v poníženosti svojho prvého príchodu ľudstvo z hriechu. Keď znovu
príde v sláve, vyzve za týchto všetkých na zodpovednosť našich otcov, bratov
a sestry i nás, tvojich služobníkov. Duchom Svätým vedení vraciame sa s
kajúcim srdcom naspäť k tebe. Daj nám svoje milosrdenstvo a odpustenie
našich hriechov. O to prosíme skrze Krista nášho Pána.

Keď riadili Božie dielo z 2/3 nesvätí pápeži, ani tak sa nerozpadlo…

To je jeden z dôkazov, že je riadená absolútnom, a nie iba ľuďmi.

Kristus sa inkarnoval do ľudského tela, ale jeho vtelenie

pokračuje v histórii v jeho sv. Cirkvi.

Souhrn chyb nesvatého vedení církve

/jak je uvedl např. rakouský deník Der Standard/

Článek shrnuje chyby církevního vedení do následujících 8 bodů:

Prenasledovanie heretikov (kacírov): Herézou (z gréčtiny hairesis – výber)
rozumie katolícka Cirkev mylné pojatie viery, ktoré vyberá jednu alebo
viacero čiastkových právd z organického celku výkladu viery. V roku 385 na
príkaz katolíckych biskupov bol v Trevíri popravený heretik Priscillianus a
niekoľko jeho prívržencov. Jeho učenie vyzývalo na obrátenie sa k pôvodnému
učeniu Ježiša z Nazaretu, od ktorého sa kresťanstvo podľa Priscilliana
odklonilo v roku 313, keď ho cisár Konštantín povýšil na štátne náboženstvo.
Hnutie heretikov bolo úplne zlikvidované.

Inkvizícia: Páchatelia niektorých zločinov a heretici boli nielen v
kresťanstve od neskorej antiky prenasledovaní. V Európe dostala inkvizícia
zvláštnu podobu v 12. storočí vplyvom spolupráce svetskej a duchovnej moci.
Vystúpenie katarov a valdenských, ktorí boli rozšírení najmä v južnom
Francúzsku, Nemecku a Taliansku, viedlo v roku 1215 na zavedenie inkvizície
pápežom Innocentom III. Pápež Gregor IX. ako prvý vymenoval pápežských
inkvizítorov. Inkvizícia sa však začala zneužívať, preto ju pápež Pavol III.
zreorganizoval. V Portugalsku a Španielsku, kde bola inkvizícia riadená
generálnym inkvizítorom, sa udržala až do roku 1821, resp.1834.

Križiacke výpravy: Historicky sedem krížových výprav (1096-1291) sa javí ako
globálny spor medzi kresťanstvom a islamom. Vojenské ťaženia západného
kresťanstva mali za cieľ dobyť Jeruzalem ako miesto Kristovho hrobu.
Používali sa aj proti pohanom a kacírom. Počas prvej križiackej výpravy
(1096- 1101) dobyli francúzski a normanskí rytieri Palestínu. Druhú
križiacku výpravu vyhlásil v roku 1146 Bernard z Clairvaux. Tretia križiacka
výprava (1189-92), pri ktorej zahynul cisár Fridrich I. Barbarossa,
reagovala na pád Jeruzalema. Vo štvrtej a piatej križiackej výprave bol
znovu dobytý Konštantinopol a Jeruzalem.

Pohania: Doslovný význam slova pohan je hrubý, stojaci nízko. V kresťanstve
sa týmto pojmom označovali ľudia, ktorí neprijali krst a neboli Židia.
Násilné nútenie prijímal kresťanstvo sa obracalo proti germánskym a
slovanským kmeňom. Ich príslušníci si museli vybrať – buď prijmú krst, alebo zomrú.

Dobytie Ameriky: Stopäťdesiat rokov po jeho objavení zahynulo na americkom
kontinente 100 miliónov ľudí – vyše 90 percent obyvateľstva. Španieli
napríklad vešali nad oheň vždy 13 Indiánov, ako hovorili „na počesť
apoštolov a Ježiša Krista“.

Reformácia a protireformácia: V roku 1415 bol uznesením koncilu v Kostnici
upálený katolícky kňaz Ján Hus, na ktorého myšlienky neskôr nadviazal
Martin Luther. Jeho prívržencov deportovali. Hoci boli sami prenasledovaní,
bojovali proti niektorým skupinám, napríklad proti židom alebo
novokrstencom. V Paríži bolo v roku 1572 počas Bartolomejskej noci
zavraždených asi 5000 hugenotov (francúzskych protestantov).

Obchodovanie s otrokmi: Od objavenia Ameriky do konca 19. storočia bolo na
tento kontinent privezených 13 miliónov zotročených Afričanov. Otroctvo
legitimizoval pápež Mikuláš V. bulou Divino amore Communiti z 18. júna 1452.

Prenasledovanie čarodejníc: Pod čarodejníctvom sa chápe využívanie
magických praktík na získanie kontroly nad inými ľuďmi a prírodnými javmi.
Rozpracované bolo od 13. storočia. V roku 1484 vydal pápež Innocent VIII. o
čarodejníctve zvláštnu bulu, ktorá začala tisíce procesov s čarodejnicami.
Do konca 18. storočia si táto hystéria vyžiadala odhadom 40 000 – 300 000
ľudských životov.

7 hříchů církve –

komentář Vatikánu – Pietro Marini

Papežský ceremonář biskup Pietro Marini, uvádí význam omluvy takto: „Tato liturgie otevírá cestu ke konverzi a ke změně ve vztahu k minulosti“ a vyjmenovává chyby, které papež již dříve označil jako hříchy minulosti a které se k 7 Mea Culpa vztahují. Jsou to tyto:

  1. hříchy spáchané ve službě pravdě: netolerance a násilí vůči disidentům,náboženské války, násilí, zvláště během křižáckých válek

a násilnické způsoby inkvizice,

  1. hříchy, které narušily jednotu těla Kristova: exkomunikace,

pronásledování a rozdělení křesťanů,

  1. hříchy spáchané ve vztahu k lidu Izraele: pohrdání, nepřátelství,

mlčení ke křivdám,

4) hříchy proti lásce a pokoji, proti lidským právům, proti úctě vůči jiným kulturám a jiným náboženstvím v souvislosti s hlásáním evangelia,

5) hříchy proti důstojnosti člověka a jednotě lidského pokolení: proti ženám, rasám a etnickým skupinám,

6) hříchy v oblasti základních lidských práv a proti sociální spravedlnosti: proti ubohým, bezmocným, chudým, nenarozeným, odsunutým na okraj společností, proti ekonomické a sociální spravedlnosti.

život sv. Mary MacKillop

prvá svätica Austrálie


Táto svätá rehoľnica a zakladateľka Sestier sv. Jozefa a Božského Srdca (Jozefínky) sa narodila 15. 1. 1842 ako prvá zo siedmich detí.
Jej otec aj matka boli Európania, ktorí krátko
pred svojím zoznámením a sobášom pricestovali do Austrálie.
Mary od strnástich rokov pracovala ako úradníčka v Melbourne a potom v Penola v Južnej Austrálii, kde začala robiť vychovávateľku
detí u istej rodiny. Zárove zhromažďovala chudobné deti z okolia a učila aj tie. V Penola prišla do kontaktu s kňazom Juliánom
Edmundom Woodsom, budúcim spoluzakladateľom rehole s názvom Sestry sv. Jozefa a Božského srdca. Založila tu školu, v ktorej bol otec Woods
vedúcim vyučovania. Začínali v stajni a vyučovali
okolo pädesiat detí. Mary sa v tej dobe (1867), spolu s niekokými sestrami, zasvätila Bohu a obliekla si čierne šaty.
Ďalsiu školu založila v Adelaide na žiadosť tamojšieho biskupa Sheila. Ten schválil aj nové reholné pravidlá sestier Jozefínok vytvorené sestrou
Mary a otcom Woodsom. Pravidlá zdôrazovali chudobu,
závislosť na Božej prozretelnosti, ochotu ísť k tím najpotrebnejším.
Po schválení začala rehola rýchlo rásť. Za dva roky mali 70 sestier a 21 škôl.
V diecéze Adelaide však boli značné zmätky spôsobené zlým zdravím biskupa Sheila, ten za celú dobu svojej biskupskej služby iba dva roky rezidoval v Adelaide. Diecéza bola v podstate bez vedenia, medzi kňazmi
nastali značné rozbroje a nejednota bola aj medzi laikmi.
Biskup Sheil určil otca Woodsa za vedúceho katolíckeho vyučovania vo svojej diecéze. Woods sa dostal do konfliktu s niektorými kňazmi ohľadne
názoru na spôsob vyučovania a títo kňazi začali diskreditačnú kampaň proti sestrám Jozefínkam. Všade rozprávali, že sú
finančne neschopné a že Mary má problém s alkoholom. Skutočnosťou bolo, ze sestra Mary mala chorobu, kvôli ktorej jej lekár prikázal užívať víno.
Pre túto chorobu bola viackrát aj pripútaná na lôžko.
Začiatkom roku 1870 sa sestry Jozefínky dopočuli, ze „otec“

Patrik Keating z farnosti Kapunda
severne od Adelaide zneužíva deti. Sestry o tom informovali otca Woodsa, ktorý to oznámil generálnemu vikárovi Johnovi Shmithovi.
Otec Shmith poslal okamžite Keatinga do Írska
a zahmlilo sa to ,,vysvetlením“, ze farár z Kapunda musel odísť kvôli alkoholu. Keatingov kolega z farnosti Kapunda, otec Charel Horan sa

veľmi nahneval, že jeho spolupracovníka odstránili.
Nedlho potom sa otec Horan stal generálnym vikárom a z tejto pozície začal bojovať proti sestrám Jozefínkam. Dňa 21. 9. 1871 prišiel za biskupom
Sheilom a presvedčil ho, že je nutné zmeniť konštitúcie sestier.
Na druhý deň si biskup zavolal sestru Mary a prikázal jej
zmeniť konštitúcie. Mary tento nezmyselný príkaz rázne odmietla. Biskup ju preto exkomunikoval za neposlušnosť. Sestry Jozefínky neboli síce oficiálne zrušené, ale väčšina ich škôl bola vplyvom štvavej kampane

zlikvidovaná. Nik v Cirkvi sa nesmel zo sestrou Mary

stýkať, preto bola prakticky vyhodená na ulicu.

Našla útočisko v jednej židovskej rodine a podporili ju aj jezuitskí kňazi.

Niektoré sestry sa dostali pod diecéznu kontrolu, ostatné
Mary povzbudzovala, aby vytrvali v tejto predivnej skúške.
Za pol roka sa stalo, ze biskup Sheil na svojej smrtenej posteli prikázal exkomunikáciu zo sestry Mary sňať. Neskôr ju ešte oficiálne očistila
aj biskupská komisia. V rokoch 1872 ­a 1873 bola sestra Mary v Ríme,
kde pápež Pius IX. potvrdil jej reholu.
Z Európy prišla s pätnástimi novými sestrami a získanou literatúrou potrebnou k vyučovaniu. Sestry však boli naďalej očierňované mnohými kňazmi a viacerými biskupmi/aha, tí nesvätí a tvrdo proti svätým/.
Stav sa nezmenil ani vtedy, keď bola Mary v roku 1875 znova zvolená za generálnu predstavenú. Viacerí biskupi ich prenasledovali, pretože im nevyhovovalo, ze sestry nie sú podriadené im, ale svojej generálnej predstavenej. Ke bol roku 1883 do Sydney menovaný nový
arcibiskupom Roger Vaughan pre Mary a jej sestry to znamenalo ľahší život,
už nie z takými „úžasnými milosťami“, teda psychickými tlakmi.. Podporoval ich aj biskup Reynold z Adelaide, ale keď Vaughan zomrel, jediným cieľom Reynolda bolo zničiť Jozefínky. Podarilo sa mu však iba to, že Mary musela odísť z jeho diecézy
a odovzdala funkciu generálnej predstavenej inej sestre. Bola to satanská škodoradosť z ponižovania svätice, ktorá je taká typická pre padlých anjelov, ktorí svoju službu v Cirkvi ako herci predstierajú? Nebola hodna tohto biskupa a on asi nebol „hoden“ jej. Nemohol sestry rozpustiť, ani nad nimi získať kontrolu. Nový arcibiskup Sydney Moran mal na Jozefínky pozitívny pohľad, ale odstránenie Mary z pozície generálnej predstavenej schválil. Lev XIII. potom ustanovil sestry Jozefínky roku 1885 za kongregáciu pápežského práva.
Sestra Mary MacKillop zomrela 8. 8. 1909.

Pri jej smrtelnej posteli bol arcibiskup Sydney,
kardinál Moran, ktorý vtedy povedal:

,,Dnes som bol pri smrtenej posteli svätice“.


Blahorečená bola Jánom Pavlom II. roku 1995.
a svätorečená Benediktom XVI. 17. 10. 2010

Slávny a zatracovaný Origenes

azda najslávnejší exegéta Sv. písma a mystik v staroveku,

ktorý pomohol kresťanstvu položiť základy filozofie,

ako sv.Pavol mu pomohol položiť základy teológie.

Bol už za života zvelebovanáňý i zatracovaný,

17. storočí

oficiálne „popravený“ a bol aj exkomunikovaný

klebetné kydy o ňom dodnes po fakultách tvrdia,

že bol vraj vykastrovaný

a že vraj bol bludárom či zmäteným mysliteľom.

Ako jeden z mnohých zažil aj cirkevnú šikanu, a stáročnú

V roku 216, keď dal cisárCaracalla zavrieť alexandrijskú školu, odišiel do Palestíny, kde ho cézareiský biskup poveril výkladom Písma kňazom. Tým sa však rozpútal spor, pretože Origenov predstavený v Alexandrii, biskup Demetrios, protestoval, že je neslýchané, aby laik vykladal Písmo kňazom. Origenes sa teda vracia do Alexandrie. O pätnásť rokov neskôr však bol na svojej ceste Palestínou vysvätený na kňaza, aby sa predišlo podobným sporom. Tým však vznikol nový, vážnejší spor, lebo podľa disciplíny cirkvi Origenes nemohol byť vysvätený, pretože sa sám dal vraj vykastrovať. Nakoniec ho alexandrijský biskup Demetrios exkomunikoval a túto exkomunikáciu zopakoval v roku 232 aj jeho nástupca Héraklas, Origenov žiak.

231253: Origenes odišiel do Palestíny, kde miestny biskup ignoroval alexandrijskú exkomunikáciu. V Cézarei založil Origenes novú školu, ktorú viedol skoro dvadsať rokov. Za Deciovho prenasledovania veľa si vytrpel a po mučení nakoniec zraneniam podľahol. Zomrel v Týre v roku 253 (dátum smrti je neistý, niektorí udávajú rok 251).

Origenove spisy sa nám zachovali iba v zlomku, pravdepodobne vinou sporu o origenizmus, ktorý viedol nakoniec v roku 553 na 2. konštantínopolskom koncile k posmrtnému odsúdeniu samotného Origena, a tým niekedy aj k priamemu ničeniu jeho spisov

PS. O žiadnom doporučovaní či zvelebovaní kastrácie sa v jeho spisoch nedočítate…

Je to asi najcitovanejší autor / aj pápežmi/ kresťanského staroveku…

Vatikán (25. Apríla, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes predstavil veriacim celého sveta vo svojej audienčnej katechéze Origena Alexandrijského – „osobu s rozhodujúcim významom pre vývoj kresťanského myslenia“. Jeho teologický prínos nazval Benedikt XVI. „nezvratným obratom“ a jeho osobu skutočným majstrom, ktorého mali žiaci veľmi radi nielen ako rozhľadeného teológa, ale aj ako príkladného svedka toho, čo vyučoval. Ako píše Eusébius z Cézarey, získal preto mnohých za nasledovníkov.

„Celý jeho život poznačila neprestajná túžba po mučeníctve. Mal 17 rokov, keď v desiatom roku vlády Settima Severa prepuklo v Alexandrii prenasledovanie kresťanov. Klement, jeho učiteľ, opustil mesto a jeho otec Leonidas bol uväznený. Syn vášnivo prahol po mučeníctve, ale nemohol túto túžbu uskutočniť. Napísal teda otcovi a povzbudil ho neodstúpiť od najvyššieho svedectva viery. A keď bol Leonidas sťatý, mladý Origenes pocítil, že musí prijať príklad jeho života.“


„Nič by mi neosožilo mať otca mučeníka, keby som si nezachoval dobré správanie a nerobil česť svojmu rodu, čiže mučeníctvu svojho otca a svedectvu, ktoré ho povýšilo v Kristovi,“ povedal Origenes neskôr v jednej z kázní v Cézarei. A v inej konštatoval: „Ak mi Boh dovolí byť obmytý svojou krvou a tak prijať druhý krst príjmuc Kristovu smrť, s istotou by som odišiel z tohto sveta… Ale blahoslavení sú tí, ktorí si to zaslúžia.“ Napokon sa mu toto želanie aspoň čiastočne vyplnilo, keď bol za Deciovej vlády uväznený a kruto mučený, na následky čoho potom o niekoľko rokov zomrel, keď nemal ešte 70 rokov. Svetu zanechal svoj „teologický obrat“. V čom spočívala táto novosť s takými závažnými dôsledkami?


„V podstate súvisí so založením teológie na vykladaní Písma. Tvoriť teológiu znamenalo pre neho predovšetkým vysvetľovať, chápať Písmo; alebo môžeme tiež povedať, že jeho teológia je dokonalou symbiózou medzi teológiou a exegézou. Naozaj, poznávacím znamením Origenovej náuky sa zdá byť práve neprestajné pozvanie prechádzať od litery k duchu Písem,

a tak rásť v poznaní Boha.“

Von Balthasar nazval túto Origenovu metódu „alegorizmom“. Inšpirovali sa ním mnohí ďalší vedci, takže tradícia a magistérium sa vyformovali ako „Písmo v akcii“. Origenes spísal svoju teóriu v bohatom diele 320 kníh a 310 kázní, avšak väčšina z nich sa nezachovala. Za najznámejšiu možno označiť jeho Hexaplu, čiže text Písma zoradený v šiestich paralelných stĺpcoch: po hebrejsky hebrejským písmom, po hebrejsky v gréckom prepise a potom v štyroch rôznych gréckych prekladoch na porovnanie. Ide o veľdielo najplodnejšieho autora prvých troch kresťanských storočí. Jeho záber siahal od exegézy k dogmatike, od filozofie k apologetike, od asketiky k mystike. „Predstavuje základnú a globálnu víziu kresťanského života,“ povedal Benedikt XVI. a priblížil poslucháčom tzv. trojité čítanie Biblie v záujme jej lepšieho pochopenia:

„Prvým bodom je presne spoznať, čo je napísané, text ako taký. Je tu význam doslovný, ale ten skrýva hĺbky, ktoré sa v prvej chvíli neobjavia; druhým rozmerom je význam morálny: čo máme robiť, aby sme žili slovo; a napokon význam duchovný, čiže jednota Písma, ktoré vo svojej celosti hovorí o Kristovi. A je to Duch Svätý, ktorý nám dáva porozumieť kristologický obsah, a teda jednotu Písma v jeho rôznosti.“


Ako Benedikt XVI. pripomenul, tieto rozličné rozmery Slova sa pokúsil vložiť do aktuálneho kontextu práve vo svojej najnovšej knihe Ježiš Nazaretský. Slovo nám totiž aj dnes vďaka svetlu Ducha Svätého ukazuje, ako žiť. V Origenovej dobe prichádzali s herézami o Svätom Písme najmä gnostici a marcioniti, ktorí sa stavali proti dvom zákonom a dospeli až k odmietaniu Starého zákona. Origenes im šikovne protirečil, keď kázal o tom, že on Starý zákon nenazýva starým, ale vidí ho vo svetle Ducha Svätého.


Zákon sa stáva Starým zákonom iba pre tých, ktorí ho chcú vnímať telesne, čiže ostávajú pri litere textu. Ale pre nás, ktorí ho chápeme a používame v Duchu a v zmysle evanjelia, je zákon stále nový a oba zákony sú pre nás novým zákonom, nie pre čas a dátum, ale pre novosť významu… No pre hriešnika a pre tých, ktorí neuznávajú zmluvu lásky, starnú aj evanjeliá (Hom. Num. 9, 14). Pozývam vás – a tým končím – prijať do svojho srdca náuku tohto veľkého učiteľa vo viere. (…) Modlime sa, aby nám Pán pomohol čítať Sväté Písmo modlitbovým spôsobom, aby nás naozaj sýtil pravým chlebom života, svojím Slovom.“

Modlitba a Cirkev. To sú dva kľúčové body náuky Origena Alexandrijského, o ktorom hovoril Svätý otec v audienčnej katechéze minulý týždeň. V túto stredu sa podrobnejšie venoval jeho životu a dielu, zvlášť čítaniu Svätého písma, ktoré je jeho jadrom a Origenes ním výrazne ovplyvnil cirkevnú tradíciu lectio divina, čiže posvätného čítania spojeného s modlitbou. Spoznávanie Písma si preto podľa Origena vyžaduje viac než samotné štúdium osobný vzťah s Kristom a modlitbu. Bol presvedčený, že prednostnou cestou k poznaniu Boha je láska a že Krista nemožno skutočne spoznať, kým sa do neho nezaľúbime. „V Liste Gregorovi Origenes pripomína: Oddávaj sa čítaniu božských Písem; venuj sa mu vytrvalo – povedal Svätý otec a pokračoval – Venuj sa čítaniu s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu. Ak sa počas čítania ocitneš pred zavretou bránou, búchaj a otvorí ti strážca, o ktorom Ježiš povedal: Správca mu otvorí. Venuj sa teda posvätnému čítaniu, hľadaj v Bohu s neoblomnou vernosťou a vierou zmysel božských Písem, ktorý sa v nich skrýva vo veľkej miere. Nesmieš sa však uspokojiť s búchaním a hľadaním: na pochopenie Božích vecí nevyhnutne potrebuješ modlitbu. Práve na povzbudenie do nej nám Spasiteľ nepovedal len: Hľadajte a nájdete, a Klopte a otvoria vám, ale dodal: Proste a dostanete (Ep. Gr. 4).“

Touto náukou zohral Origenes v dejinách lectio divina priekopnícku úlohu. Od neho sa naučil čítať Písmo biskup Ambróz z Milána, ktorý posvätné čítanie priniesol na Západ a odovzdal ho Augustínovi a následne mníšskej tradícii.


Ďalšou dôležitou časťou Origenovej náuky bola náuka o Cirkvi, zvlášť o všeobecnom kňazstve veriacich. Origenes v tejto súvislosti pripomínal zákaz vstúpiť do svätyne svätých daný Áronovi po smrti jeho dvoch synov a varoval veriacich, že ak niekto kedykoľvek vstúpi do svätyne bez povinnej prípravy, bez veľkňazského odevu a predpísaných obiet, zomrie… „Tento prejav sa týka nás všetkých. – Zdôraznil Benedikt XVI. vo svojej katechéze – Nariaďuje vlastne, aby sme vedeli, ako pristupovať k Božiemu oltáru. Alebo nevieš, že aj tebe, čiže celej Božej Cirkvi a veriacemu ľudu, bolo udelené kňazstvo? Počúvaj, ako sa Peter prihovára veriacim: Vyvolené, kráľovské, kňazské pokolenie, svätý národ, ľud, ktorý si Boh prisvojil. Ty máš teda kňazstvo, lebo si kňazským pokolením, a preto musíš ponúkať Bohu obetu… No aby si ju mohol ponúkať dôstojne, potrebuješ čisté rúcho odlišné od bežného odevu ostatných ľudí, nevyhnutne potrebuješ božský oheň“ (tamtiež). Takže na jednej strane „prepásané bedrá“ a „kňazský odev“, čiže čistý a čestný život, a na druhej strane „lampa stále zažatá“, čiže viera a znalosť Písem, sa stávajú neodmysliteľnými podmienkami na vykonávanie všeobecného kňazstva, ktoré si vyžaduje čistý a čestný život, vieru a znalosť Písem.

Generálna audiencia: Spoznávanie Krista a všeobecné kňazstvo v Origenovej náuke

Vatikán (2. mája, 2007)

Modlitba a Cirkev – to sú dva kľúčové body v náuke Origena Alexandrijského, o ktorom Benedikt XVI. hovoril pred týždňom v audienčnej katechéze. V stredu 2. mája sa jeho životu a dielu venoval podrobnejšie. Osobitnú pozornosť pritom venoval čítaniu Svätého písma, čo tvorí jadro Origenovej náuky. Origenes ním výrazne ovplyvnil lectio divina, čiže cirkevnú tradíciu posvätného čítania Svätého písma spojenú s modlitbou. Ako pápež pripomenul, Origenes pri všetkom bohatstve svojho teologického myslenia nepísal len čisto akademické traktáty, ale svoje exegetické a teologické diela neustále pretkával skúsenosťami a návodmi vychádzajúcimi z modlitby. „Porozumenie Svätému písmu si totiž podľa neho vyžaduje skôr osobný vzťah ku Kristovi a modlitbu, než jeho štúdium. Bol presvedčený, že prvoradou cestou k poznaniu Boha je láska a Krista nemožno skutočne spoznať, kým sa do neho nezaľúbime.
V Liste Gregorovi Origenes odporúča: ,Oddávaj sa čítaniu božských Písem; venuj sa mu vytrvalo. Čítaj s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu. Ak sa počas čítania ocitneš pred zavretou bránou, búchaj a otvorí ti strážca, o ktorom Ježiš povedal: Strážca mu otvorí. Venuj sa teda posvätnému čítaniu, s neoblomnou vernosťou a vierou v Boha hľadaj zmysel božských Písem, ktorý je v nich ukrytý. Nesmieš sa však uspokojiť s búchaním a hľadaním, lebo na pochopenie Božích vecí nevyhnutne potrebuješ modlitbu. Spasiteľ nám práve preto, aby nás k nej povzbudil, povedal: Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám, ale zároveň dodal: Proste a dostanete .“
Táto náuka predstavuje priekopnícky čin Origena v dejinách lectio divina. Milánsky biskup Ambróz, ktorý sa naučil čítať Sväté písmo práve od Origena, potom posvätné čítanie zaviedol na Západe, odovzdal ho Augustínovi a mníšskej tradícii. Ako sme už povedali, podľa Origena najvyšší stupeň poznania Boha pramení v láske. Aj medzi ľuďmi je to tak: jeden môže poznať druhého do hĺbky, iba ak je medzi nimi láska, ak si navzájom otvárajú srdcia. Origenes na to našiel výrečný príklad vo výklade hebrejského slova spoznať, ktoré sa používa aj na pomenovanie aktu ľudskej lásky: ,Adam poznal Evu, svoju ženu, a ona počala’ (Gn 4, 1). Tým sa vyjadruje, že jednota v láske poskytuje najautentickejšie poznanie. Ako sú muž a žena dvaja v jednom tele, tak sa aj Boh a veriaci stávajú dvoma v jednom duchu.“ Svätý otec povedal, že Origenova modlitba týmto spôsobom dosahuje najvyššiu úroveň mystiky. Ako príklad citoval jeho vyznanie zachované v prvej z Homílií o Piesni piesní, kde Origenes vyznal:
„Často – Boh je mi svedkom – som cítil, že Ženích sa ku mne veľmi priblížil; potom však náhle odišiel a ja som nemohol nájsť, čo som hľadal. Túžba po jeho príchode ma uchvátila znova, opäť sa vrátil a ukázal sa mi, a keď som ho držal v rukách, hľa, zasa mi unikol, a len čo sa mi stratil, znova ma podnietil hľadať ho “
V tejto súvislosti Svätý otec pripomenul slová svojho predchodcu Jána Pavla II. z apoštolského listu Novo millennio ineunte, kde hovoril, že „modlitba ako pravý a vlastný dialóg lásky môže pokročiť tak, že napokon ľudskú osobu úplne zaujme božský Miláčik, ona sa stane vnímavou na vnuknutia Ducha Svätého a ako Božie dieťa oddanou Srdcu nebeského Otca… Ide o cestu úplne závislú od milosti, ktorá však vyžaduje silné duchovné nasadenie a pozná aj bolestné očisťovania (,tmavú noc‘). Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti, prežívanej mystikmi

ako ,manželský zväzok‘ “


Benedikt XVI. povedal, že ďalšou dôležitou časťou Origenovej náuky bola náuka o Cirkvi, zvlášť o všeobecnom kňazstve veriacich. „Origenes v tejto súvislosti pripomínal zákaz, ktorý Pán uložil Áronovi po smrti jeho dvoch synov, ,že nesmie vstúpiť v ľubovoľnom čase do svätyne za oponou, čo je pred zľutovnicou na arche‘ (Lv 16, 2), a vo svojej deviatej Homílii na Leviticus takto varoval veriacich: ,To je doklad toho, že ak niekto vstupuje do svätyne bez povinnej prípravy, bez veľkňazského odevu a predpísaných obiet, aby sa páčil Bohu, zomrie… To sa týka nás všetkých. Prikazuje nám to totiž vedieť, ako máme pristupovať k Božiemu oltáru. Alebo nevieš, že aj tebe, čiže celej Božej Cirkvi a veriacemu ľudu, bolo udelené kňazstvo? Počúvaj, ako sa Peter prihovára veriacim: vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo. Ty máš teda kňazstvo, lebo si kňazským pokolením, a preto musíš ponúkať Bohu obetu… No aby si ju mohol prinášať dôstojne, potrebuješ čisté rúcho odlišné od bežného odevu, aký nosia ostatní ľudia, a nevyhnutne potrebuješ božský oheň’ (tamtiež).“


Po citáte pápež pokračoval vlastnými slovami: „Takže na jednej strane ,prepásané bedrá‘ a ,kňazský odev‘, čiže čistý a čestný život, a na druhej strane ,lampa stále zažatá‘, čiže viera a znalosť Písem, sa stávajú neodmysliteľnými podmienkami na vykonávanie všeobecného kňazstva, ktoré si vyžaduje čistý a čestný život, vieru a znalosť Písem. Pravdaže, tieto podmienky sú ešte nutnejšie pre služobné kňazstvo. Podľa Origena tieto podmienky – čiže celkové vedenie života, ale najmä prijímanie a štúdium slova – vytvárajú pravú ,hierarchiu svätosti‘ vo všeobecnom kňazstve kresťanov.Na vrchol tejto cesty k dokonalosti Origenes kládol mučeníctvo.Hovoril o ,ohni na zápalnú obetu‘, čiže o viere a znalosti Písem, ktorý nikdy nesmie vyhasnúť na oltári toho, kto vykonáva kňazskú službu.“
V daždi, ktorý sa spustil na účastníkov generálnej audiencie na Svätopeterskom námestí, náš pápež povzbudil pútnikov, aby aj vodu prijali ako znak požehnania – najmä keď sa teraz toľko hovorí o suchu. Svoj prejav však v jeho dôsledku skrátil a dodal len, že táto neúnavná púť dokonalosti sa týka nás všetkých, ak sa pohľad našich sŕdc upiera na kontempláciu Múdrosti a Pravdy, ktorou je Ježiš Kristus. Benedikt XVI. použil slová evanjelistu Lukáša, ktorý hovorí, že keď Ježiš kázal v Nazarete, „oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4, 20), a vyzval všetkých, aby aj napriek nepriaznivému počasiu upreli oči na Krista a tak nastúpili na pevnú a správnu cestu.
Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Zakázaná a prikázaná náboženská sloboda

/v rôznych storočiach a v tej istej matke cirkvi/

Ak sa povie napr. nejaké

„A“ z cirkevnej histórie…

Pápež Gregor XVI. v encyklike „Mirari vos“z roku 1832:

„…Cirkev je dnes postihnutá ďalším zlom, ktorým je náboženský indiferentizmus (ľahostajnosť k pravému náboženstvu), ktorý sa podvodom šíri v spoločnosti zvrátenými ľuďmi. Blud je v tom , že vraj spásu možno získať akýmkoľvek náboženstvom pokiaľ ľudia sa správajú spravodlivo a čestne…A z tohto zhnitého zdroja ľahostajnosti vychádza absurdný a mylný názor alebo lepšie povedané pomätenosť, že totiž sloboda svedomia musí byť vyžadovaná a chránená pre každého…plná sloboda názorov sa šíri k skaze nadprirodzeného života ako aj spoločenského dobra…Pretože zábrany , ktorými ľudia boli chránení pred bludmi sa odstránili, a keďže ľudská prirodzenosť je naklonená viac k zlu celá ľudská prirodzenosť sa zrúti do priepasti…“

Pápež Pius IX. v encyklike „Quanta cura“ z roku 1864:

„…neboja sa šíriť bludný názor, veľmi nebezpečný Cirkvi a spáse duší. Náš predchodca Gregor XVI. to nazval pomätenosťou, že totiž sloboda svedomia a náboženstva je vlastným právom každého človeka a že táto sloboda by mala byť legalizovaná v každej právnej spoločnosti…a že táto sloboda by nemala byť brzdená žiadnou cirkevnou a civilnou vrchnosťou a mala by sa šíriť verejne, či už hlasom, tlačou alebo inou cestou…Týmto si oni neuvedomujú, že je to sloboda záhuby… V starosti o spásu duší a o blaho samotnej ľudskej spoločnosti…odmietame všetky tieto zvrátené názory a našou najvyššou apoštolskou právomocou ich zakazujeme, preklíname a chceme aby synovia Katolíckej Cirkvi ich považovali za plne odsúdené, zakázane a zavrhnuté.“

Pápež Lev XIII. v encyklike „Libertas praestantisimum“1888.:

„…Popierať Božiu zvrchovanosť alebo nechcieť ju uznať, podriadiť sa jej, nie je známkou slobodného človeka, ale buriča, ktorý zneužíva svoju slobodu a práve z tohto zmýšľania pochádza základný omyl liberalizmu… Nie je v žiadnom prípade dovolené obhajovať alebo zaručovať neobmedzenú slobodu myslenia, písania, vyučovania a výberu náboženstva ako keby to patrilo k prirodzenosti človeka…

Pápež Lev XIII.v encyklike „Immortale Dei“z roku 1885:

„…pretože nikto nemá byť ľahostajný v službe Bohu, je hlavnou povinnosťou ľudí priľnúť sa k náboženstvu , k jeho náuke a praxi, ale nie k náboženstvu, aké by oni uprednostňovali, ale k náboženstvu, ktoré založil Boh…“

Pápež Pius XI. v encyklike „Quas primas „ z roku 1925:

„…pre upevnenie mieru nevidím účinnejšieho prostriedku , než je obnova vlády Kristovej…z hypostatického spojenia plynie, že Kristus má moc nad všetkým stvorenstvom…veľmi by sa niekto mýlil, kto by Kristovi-človekovi popieral vládu nad všetkými občianskymi záležitosťami..

Ak je Boh a Ježiš vylúčený zo zákonodarstva a z verejného života a ak sa neodvodzuje autorita od Boha, ale od ľudí, sú vyvrátené stĺpy každej autority…a tým sa otrasie celá spoločnosť…

Kristova ríša sa nevzťahuje iba na katolícke národy… ale zahŕňa bez výnimky všetkých tých, ktorí majú účasť na kresťanskej viere…

Jeho kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý štátny život bol usporiadaný podľa Božích prikázaní a kresťanských zásad a to v zákonodarstve, súdnictve, vo výchove mládeže atď…

Mor laicizmu …začal popierať zvrchovanosť Krista nad všetkými národmi..

o slobode svedomia do 20 st.hovorili iba tzv. osvietenci a slobodomurári

… treba dodať aj katolícke „B“ z našej súčasnosti

Všeobecné aspekty
náboženskej slobody

Predmet a základ náboženskej slobody

Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
Všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.

Dignitatis humanae, II. Vatikánsky koncil, 1965

Spoločné dedičstvo

Dalo by sa povedať, že medzi základnými právami a slobodami, ktoré sú zakorenené v dôstojnosti osoby, sa osobitnému postaveniu teší náboženská sloboda. Uznávaním náboženskej slobody sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby v jej koreňoch a tým sa posilňuje étos aj rôzne inštitúcie národov. Naopak, keď sa náboženská sloboda popiera a keď sa bráni ľuďom vyznávať ich náboženstvo či vieru a žiť v súlade s nimi, uráža to ľudskú dôstojnosť a zároveň ohrozuje spravodlivosť a pokoj, ktoré sa opierajú o správny spoločenský poriadok vybudovaný vo svetle najvyššej Pravdy a najvyššieho Dobra.
Náboženská sloboda je v tomto zmysle aj výdobytkom politickej a právnej civilizácie. Predstavuje základné dobro: každý človek musí mať možnosť individuálne i skupinovo vyznávať a prejavovať vlastné náboženstvo alebo vlastnú vieru – či už verejne alebo v súkromí, pri vyučovaní, vo svojich zvykoch, vyjadreniach, v kulte či v zachovávaní určitých obradov. Ak by sa niekto chcel pridať k inému náboženstvu alebo nevyznávať žiadne, nemalo by sa mu v tom brániť. V tejto oblasti sa ukazuje ako dôležitá medzinárodná smernica – ako základný referenčný bod pre všetky štáty –, ktorá neumožňuje žiadnu výnimku z náboženskej slobody, okrem legitímnych požiadaviek verejného poriadku založeného na spravodlivosti. Keďže právam náboženskej povahy priznáva ten istý status, aký majú právo na život a právo na osobnú slobodu, dosvedčuje, že všetky prináležia k podstatnému jadru práv človeka, k tým univerzálnym a prirodzeným právam, ktoré ľudský zákon nemôže nikdy poprieť.
Náboženská sloboda nie je výlučným dedičstvom veriacich, ale patrí celej rodine národov na zemi. Je pevnou súčasťou právneho štátu; nemožno ju poprieť bez toho, aby sa to zároveň nedotklo všetkých základných práv a slobôd, keďže ona je ich syntézou a vrcholom. Je to „lakmusový papierik, ktorým sa overuje rešpektovanie všetkých ostatných ľudských práv“.Umožňuje totiž nielen realizáciu najšpecifickejších ľudských schopností, ale vytvára aj nutné predpoklady pre integrálny rozvoj, ktorý sa týka celistvosti osoby

vo všetkých jej rozmeroch. Benedikt XVI. 1.1.2O11

Na niektoré veci musí človek vekom dozrieť. Aj nevesta cirkev si na

slobodu musela počkať dvadsať storočí, teda v oficiálnom učení…

Je to znakom, že je už dospelá. Asi sa bude zakrátko už vydávať…

Kauza Galileo Galilei

proces a pozdní rehabilitace

“ Já, Galileo Galilei v 70. roce svého života jako vězeň klečící na kolenou a před vámi, Vaše Eminence (10 kardinálů), mající před očima svaté Evangelium, kterého se dotýkám svýma rukama, odsuzuji proklínám a ošklivím si chyby a kacířství, že se země pohybuje…“

Tak doslova znělo potupné a vynucené doznání a tudíž neplatné, které mu papežská inkvizice předložila. Krátce na to kongregace Indexu zakázaných knih dala na index také Koperníkovu knihu

O otáčení se nebeských sfér“ . Teprve až v roce 1822 povoluje papež Pius VII. publikovat knihy zastávající heliocentrismus.

Kopernika predešli Pythagoras aneb i neznámý filozof Proklos.

Začátek aféry s Galileem se táhne prakticky od starého Řecka, kdy Anaxegoras (nar. ~ 500 BC) byl vyhoštěn do exilu za to, že tvrdil o Slunci že je větší než poloostrov na kterém stojí Atény. A nebyl to nikdo jiný než Platón (420 – 340), který „postavil“ Zemi do centra ideálního vesmíru a nebeské krystalové sféry popsal jako báně, které drží Slunce, Měsíc a hvězdy, když se otáčí kolem ploché země. Ačkoliv už Aristoteles si byl vědom toho, že vysvětlení dne a noci závisí od Slunce, které musí být nějak ve středu, heliocentrismus zamítl.

T ak s námi zůstal geocentrismus až do 16. století, do doby Mikuláše Koperníka, polského astronoma, matematika, lékaře a kanovníka (nebyl knězem). Ze strachu aby nebyl podezřelý z hereze za svůj heliocentrický názor, který zastával a dokazoval, v předmluvě ke své knize „O otáčení nebeských sfér“ (De Revolutionibus Orbium Celestium) píše, že ji předkládá pouze jako hypotetický model pro zjednodušení výpočtů pro budoucí pozice planet. Jen proto nebylo jeho dílo za jeho života prokleto církví.

Galilei se narodil v Pise v roce 1564, a v letech 1594 -1614 učil astronomii, včetně geocentrismu, v Padově. V roce 1611 sestrojil jako první dalekohled a pozoroval jím Měsíc a planety Venuši, Mars a Jupitera, a začal mít vážné pochybnosti o stávajícím kosmologickém systému. Od tohoto roku svého pozorování začíná otevřeně hájit Koperníkův heliocentrismus. V tu dobu už byl církevní zákaz pro profesory, heliocentrismus neučit tak strohý, že mezi sebou nesměli tuto novou teorii ani diskutovat a profesor filosofie na tamní univerzitě otevřeně prohlásil, že to je herese, aby Slunce bylo centrem vesmíru. Dóže Cosima a kardinál Matteo Barberini, pozdější papež Urban VIII., však nad Galileem v tu dobu drželi ochrannou ruku, ba dokonce v roce 1611 byl jimi pozván do Linceovy akademie v Římě, tehdejší první vědecké společnosti.

Začátek problémů však nastal, když se Galileo dozvěděl, že o něm tajně jedná florentský arcibiskup, a v roce 1614 proti němu poprvé ostře kázal jeden tamní dominikán. Další dominikán ho pak už formálně udává Svaté inkvizici. V tu dobu píše Galileo známý dopis vévodkyni Christíně, kde obhajuje své učení a pokouší se ho sjednotit s Biblí. Známá je z tohoto dopisu věta, že církvi nepřísluší učit „jak jedou nebesa, ale jak se jede do nebe“. V tu dobu už proti němu běží vyšetřování, ale tajně a bez něho. Dne 24. února 1616 jedenáct teologů píše Svaté inkvizici, že koperníkovské teorie jsou

„formálně heretické“.

Papež Pavel V. / jehož jméno je dodnes napsáno třímetrovým písmem,

na fasádě nad vchodem do Svatopetrské baziliky/

to dal příkazem kardinálu Robertovi Bellarminovi,

aby Galileimu nařídil Koperníkovy teorie opustit.

V březnu 1616 má Galileo přesto přátelské setkání s papežem, ale kongregace Indexu zakázaných knih vydává už zavržení Koperníkových spisů „a všech knih, které učí totéž“. Galileo však ještě v něm jmenován není. V roce 1620 úřad Indexu opravuje původní vyhlášení o Koperníkovi a dodává, že Koperník měl v úmyslu použít hypotézu heliocentrismu jenom ke kalkulačním účelům.

V tutéž dobu Galileův přítel, kardinál Barberini, se stal papežem (Urban VIII.) a Galileo mu věnoval knihu, což papeže potěšilo, takže zve Galilea během jeho pobytu v Římě, týdně k setkání. Urban VIII. také řekl jednomu kardinálovi, že církev neodsoudila Koperníkův systém jako heretický, ale jenom jako „zbrklost, takže se nikdo nemusí obávat, že by se to někdy potvrdilo jako pravdivé“. V tu dobu Galileo však už píše další knihu, „Dialog dvou velkých světových systémů“. V předmluvě říká, že bude prezentovat pouze racionální argumenty proti aristotelismu ve prospěch Koperníkovy soustavy, a že jeho odmlčení od roku 1616 bylo čistě z náboženských, a ne z racionálních důvodů. Dialog je v knize popsán jako rozmluva mezi Sagredo, inteligentním a zvídavým pozorovatelem, který je pro Koperníkův systém, a Simpliciem, který se zuby nehty drží starého aristotelismu, akceptující vše bez jakékoliv otázky a pochybnosti. Kniha Dialog, aby mohla být publikována, musela splňovat cenzorovu podmínku, ukončit debatu papežovým sloganem, který používal Urban VIII. v této kauze velmi často: „Přesahovalo by meze, kdyby někdo chtěl donucovat Boží moc a moudrost pro svou směšnůstku“. Galileo však nešťastně vložil tuto větu do úst primitivního Simplicia, když ten ztratil veškerou protiargumantaci. Mnozí, kteří četli knihu ještě před tím než byla dána na index, identifikovali Simplicia s papežem Urbanem VIII., a navíc jméno Simplicius má pejorativní význam (prosťáček). Tato kniha proto rozhněvala papeže natolik, že ji zakázal a svolal teologickou komisi, aby ji ještě sama posoudila.

Komise, do jednoho nepřátelská Galileimu, vydává v září 1632 zprávu, že kniha Dialog podporuje heretické učení koperníkovského sytému. Galileo byl proto povolán do Říma a v roce 1633 s ním začal soud před inkvizičním úřadem. Když se jeden Galileův přítel pokoušel, aby byl Galileo vyslechnut, papež na to řekl, že „v těchto věcech Svatého Officia se jedná jenom o to, dohodnout se na cenzuře (Galilea) a obžalovaného předvolat, aby (blud) odvolal“.

Při rigorózním vyslýchání Galileo čtyřikrát zapřel, že by zastával koperníkovu doktrínu jako platnou po té, co ho varoval kardinál Bellarmin. Dne 16. června 1633 byl Galileo předvolán pro rozsudek, který zněl takto:

„Vyhlašujeme tímto rozsudek a prohlašujeme, že Vy…jste se stal podle tohoto Svatého Officia (dnes Kongregace pro nauku víry) velmi podezřelým z kacířství, protože jste zachovával a věřil učení, které je falešné a proti Božímu a svatému Písmu:

„že slunce je centrem vesmíru,
že se nepohybuje od východu na západ,
že se pohybuje Země, která není v centru vesmíru,
že se toto všechno může věřit a obhajovat, ačkoliv je to proti Bibli.“

Sedmdesátiletý geniální vědec a křesťan Galileo potom na kolenou předříkával odvolání (viz nahoře) a tím jeho veřejná vědecká práce skončila. Přesto však mu bylo dovoleno pokračovat v bádání i v domácím vězení, kde sepisuje své nejdůležitější dílo „Dialog o nových vědách“, které však bylo publikováno v protestantském Amsterodamu v roce 1638. Galileo umírá 8. ledna 1642, po obdržení pomazání nemocných s požehnáním od papeže Urbana VIII. Přesto jeho bývalý přítel zakazuje, aby byl Galileovi postaven pomník s epitafem, protože dovolit takovou věc by podle papežových slov bylo nevhodné dovolit „tomu, kdo… způsobil největší skandál v celém křesťanském světě, a způsobil urážku Svatého Officia“ tj. inkvizičního úřadu.

Důsledky Koperníka, Bruna a Galileiho pro vědecký svět

Galileo se řadí k těm, kteří položili základ vědeckému bádání (systematické metodě testování, měření a pozorování), a proto se od teprve od jeho aktivit odvozuje nástup vědy. Další její rozvoj, včetně astronomie, už ale nemůže být zastaven, takže heliocentrismus je postupně aplikován v navigaci na moři. Inkvizice však vidí a jedná stále černobíle, podobně jako vedení církve, které až v roce 1757 odstraňuje z Indexu spisy o pohybu země. Oficiální papežské prohlášení o uznání heliocentrismu se katolíci dozvídají až v roce 1822, téměř za 190 let. Teprve nyní je úředně dovoleno díla Galilea, Koperníka a Keplera číst a studovat.

Teologové se drželi tuhé disciplíny a z této neměnné fixní a statické pozice drželi na šňůře i rozvoj vynořující se přírodní filozofie a její nositele, přírodní vědce. Tak autorita církve triumfovala díky Svatému officiu, které využívalo papežskou moc k potlačování vyjadřování svobodných myšlenek v hledání pravdy o našem světě.

Myslím, že je důležité i dnes být na pozoru před jakoukoliv mocí, která je schopna se jen převléknout do jiných šatů, ale jde ji o tutéž kontrolu, i když dnes už velmi jemnými prostředky, protože dřívější donucovací moc jí schází.

Po Galileovi příchází Newton, narozený v roce kdy Galileo umírá, který v Anglii, na papeži nezávislé, dokončil základní stavbu nového paradigmatu vědy, ke kterému dali základy Koperník, Kepler a Galileo.

Tím, že se církev snažila umlčet veškerý intelektuální život a kontrolovala si nekomplexním jednáním čistotu své doktríny, začala být považována jako nepřítelkyně svobody a pokroku u vzdělané části populace v Evropě i v USA, a tak nastoupilo osvícenství.

Galileo namítal, že církev nikdy nevedla o geocentrismu dialog, a ani to nevyhlásila jako článek víry! Z historie se dá říct, že každá potlačovaná pravda v lidstvu, ať ji potláčí kdokoliv, bude tak dlouho rušit status quotěch, kteří ji chtějí smést a umlčet, až se nakonec prosadí. Pád „berlínské zdi“ roce 1989 je zde příkladem, bezbolestně spadla. Bůh v evoluci totiž jedná jen jemným naváděním a přesvědčováním, nikdy ne donucováním. Jen tak k sobě celý vesmír „vnadí“, analogicky se může jeho aktivita pojmenovat jako „podivný atraktor“, který je znám z chemie.

Zmiňujeme-li se o této kauze, je možné udělat analogii. Každá kauza, která je jí podobná, zdržuje vývojovou cestu lidstva. dnes si však už nemůžeme dovolit víc takových procesů. Co dělat? Budovat obrannou metodu jak nespravedlnosti zabraňovat od samého začátku. Indický filozof a hinduistický světec Mahatmá Gandi nám dal metodu dělat to nenásilným způsobem. za to doplatil zastřelením fanatickým hinduistou…

Na rehabilitaci Galilea se čekalo od roku 1633 celých 346 let. Teprve až 10.11.1979 papež Jan Pavel II. při příležitosti výročí oslav Newtona oznamuje, že katolická Církev udělala chybu, že odsoudila Galileiho za to, že zastával učení, že Země není centrem vesmíru. Papež řekl, že teologové 17. století věřili, že „literární smysl Písma“ vysvětluje i fyzikální svět. Papež přiznal, že „Galileo vyvinul lepší pravidla na interpretaci Písma, než jeho současní teologové“, a že mu inkvizice uškodila.

Sv.Jan Pavel II. dále zdůraznil, že Galileův případ je velmi důležitý pro budoucnost, aby se neudělala podobná chyba, pokud se vynoří podobný konflikt mezi náboženstvím a vědou. Proto je nutné na tuto kauzu poukazovat i dnes a varovat před umlčováním badatelů v teologii.

Asi aj preto má Vatikán najmodernejšie observatórium

v Arizone /USA/

aby sa vraj prípad Galileo viac neopakoval

Najväčšie a najprevratnejšie objavy boli v oblasti astronómie – spájajú sa s menom Mikuláša Kopernika, ktorý poprel stredoveký názor, že Slnko sa točí okolo Zeme a nahradil ho názorom, že práve Zem obieha okolo Slnka. Tvrdil však aj, že Slnko je stredom vesmíru. Talian Galileo Galilei zasa objavil, že Zem je guľatá, a bol zato prenasledovaný. Niektorí renesanční vedci za svoje názory zaplatili životom, ako napríklad Giordano Bruno, ktorý poopravil Kopernikov objav a tvrdil, že Zem síce obieha okolo Slnka, ale že Slnko nie je stredom vesmíru ale len jednou hviezdou z nekonečného množstva hviezd, z ktorých mnohé môžu mať aj planetárne sústavy.

Jan Pavel II. O Janu Husovi

Projev k účastníkům Sympozia o Mistru Janu Husovi v Římě při závěrečné audienci 17. 12. 1999

Vážení vládní činitelé,

pane kardinále,

ctihodní bratři v biskupském úřadu,

dámy a pánové!

1. Působí mi velikou radost, že vás mohu srdečně pozdravit při příležitosti vašeho sympozia o Janu Husovi, jež je dalším významným krokem k hlubšímu pochopení života a díla dobře známého českého kazatele, jednoho z nejproslulejších mezi mnoha slavnými mistry, kteří vzešli z pražské univerzity. Hus je pozoruhodná postava z mnoha důvodů. Byla to však jeho mravní odvaha tváří v tvář protivenstvím a smrti, co z něho učinilo postavu zvlášť významnou pro český národ, což se prokázalo v průběhu staletí. Jsem vám všem neobyčejně vděčný za to, že jste se účastnili práce Husovské ekumenické komise, kterou ustavil před několika lety pan kardinál Vlk k tomu cíli, aby bylo co nejpřesněji určeno místo, které má Jan Hus mezi reformátory církve.

2. Významná je skutečnost, že se tohoto sympozia zúčastnili odborníci nejen z České republiky, ale též ze sousedních zemí. Neméně příznačný je fakt, že navzdory napětím, jež v minulosti pustošila vztahy mezi českými křesťany, zde se sdružili odborníci z různých vyznání k tomu, aby si vyměňovali výsledky bádání. Poté, co bylo shrnuto nejlepší a nejnovější akademické bádání o Janu Husovi a o událostech, do nichž byl stržen, bude nejbližším krokem výsledky sympozia publikovat, aby co nejvíce lidí mohlo poznat lépe nejen jeho mimořádnou osobnost, ale i významný a složitý úsek dějin křesťanství a Evropy, v němž žil.

Dnes, v předvečer Velkého jubilea, cítím povinnost vyslovit hlubokou lítost nad krutou smrtí způsobenou Janu Husovi a nad následným zraněním mysli a srdce českého národa, v němž to vyvolalo konflikty a rozdělení. Už při své první návštěvě v Praze jsem vyslovil naději, že bude možno vykročit rozhodně po cestě vedoucí ke smíření a k pravé jednotě v Kristu. Rány minulých staletí je třeba léčit pomocí nového hledění vpřed a nastolení vztahů plně obnovených. Náš Pán Ježíš Kristus, který je „náš mír“ a zbořil „zeď, která rozděluje“ (Ef 2,14), kéž řídí chod dějin vašeho národa ke znovunalezení jednoty všech křesťanů, kterou všichni s vřelou touhou vyhlížíme v tisíciletí, na jehož prahu stojíme.

3. V této perspektivě má klíčový význam úsilí badatelů vynakládané na hlubší a úplnější poznání historické pravdy. Víra se nemá čeho obávat od usilovného historického bádání, když se i ono nakonec zaměřuje k pravdě, jež má svůj poslední zdroj v Bohu. Proto vzdávám díky našemu nebeskému Otci za vaše dílo spějící k závěru, stejně jako jsem vás povzbudil, když jste s ním začínali.

Psát dějiny naráží někdy na ideologické, politické a ekonomické překážky, což má za následek, že se zatemňuje pravda a historie se nakonec octne

v zajetí mocných.

Nejlepší obranou proti takovým tlakům a proti deformacím z nich případně plynoucím je poctivé vědecké bádání. Je sice velmi obtížné dospět k absolutně objektivní analýze, když různé osobní názory, hodnoty a zkušenosti nevyhnutelně působí na bádání a publikaci. To však nevylučuje možnost dospět k věcně nestrannému a tedy i pravdivému a osvobozujícímu vyvolání dějinných událostí.

Právě vaše práce je zkouškou, nakolik to je možné.

4. Pravda se může projevit nepříjemně, když od nás požaduje, abychom se odpoutali od zakořeněných předsudků a stereotypů. To platí pro církve a církevní společenství stejně jako pro státy a jedince. Přesto však pravda osvobozující od omylu současně osvobozuje k lásce; právě křesťanská láska se vaší komisi stala cílem, o jehož dosažení se snažila. Vaše práce ozřejmuje, že taková postava, jakou je Jan Hus, v minulosti velké jablko sváru, se nyní může stát předmětem dialogu, srovnávání a společného prohloubení.

V této hodině, kdy se mnozí snaží vytvořit nový typ jednoty v Evropě, může historické bádání podobné vašemu pomáhat k překračování těsných národních a státních hranic vstříc novým formám poctivého otevření a solidarity. Nepochybně to pomůže Evropanům pochopit, že jejich kontinent bude s to bezpečně postupovat k nové a trvalé jednotě, jestliže dokáže znovu se napojit, nově a tvořivě, na společné křesťanské kořeny a získat tu svou specifickou identitu, jež z nich vzešla.

5. Je tedy zřejmé, že vaše práce je významná služba nejen historické osobnosti Jana Husa, ale i obecněji křesťanům a evropské společnosti jako celku. A to proto, že konec konců je to služba pravdě o člověku, kterou si lidská rodina musí znovu osvojit, před vším ostatním, v červáncích třetího tisíciletí křesťanské éry.

Když pátráme po pravdě o člověku, nemůžeme pominout vzkříšeného Krista. Pouze on inkarnuje dokonale pravdu o člověku stvořeném k obrazu a podobě Boha. Prosím úpěnlivě toho, který je týž „včera, dnes i navěky“ (Žid 13,8), aby seslal do vašich srdcí své světlo. Jako svědectví milosti a míru v něm svolávám na vás, na vaše drahé i na celý český národ mnohá požehnání Nejvyššího, jemuž buď chvála, sláva, moudrost a díky na věčné věky (srov. Zj 87,12).

Odvážne vety II. Vatikánskeho koncilu

Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu.Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.

DIGNITATIS HUMANAE 1,2

Spôsoby a metódy, akými sa vykladá katolícka viera, v žiadnom prípade nesmú byť prekážkou dialógu s bratmi. Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel.
Zároveň treba dôkladnejšie a presnejšie vysvetľovať katolícku vieru takou formou a rečou, ktorej môžu dobre rozumieť aj oddelení bratia.
Okrem toho nech katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri skúmaní Božích tajomstiev pokračujú v ekumenickom dialógu s oddelenými bratmi s láskou k pravde, s pokorou a s kresťanskou láskou. Pri porovnávaní náuk nech nezabúdajú, že jestvuje poriadok, čiže „hierarchia“ právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný. Tak sa pripraví cesta, ktorá pomocou tohto bratského súťaženia bude všetkých podnecovať do hlbšieho poznávania a jasnejšieho vyjadrovania nevyspytateľného Kristovho bohatstva

/ irenizmus je unáhlené a prilacné padanie si do náručia s protivníkom,

len aby bola tzv.„ kresťanská jednota“/

UNITATIS REDINTEGRATIO 11

Pri budovaní Cirkvi sa kňazi musia k všetkým správať podľa Pánovho príkladu s nevšednou ľudskosťou. Nesmú však zaobchádzať s ľuďmi podľa ich chutí, ale podľa požiadaviek kresťanského učenia a života, poučujúc ich, ba aj napomínajúc, ako svoje milované deti podľa slov apoštola Pavla: „…naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2).
Preto kňazom ako vychovávateľom vo viere pripadá úloha osobne alebo prostredníctvom iných sa starať, aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil. Málo osožia ceremónie, čo ako pekné, a organizácie, čo ako prekvitajúce, ak nie sú schopné vychovávať ľudí k dosiahnutiu kresťanskej zrelosti. Dospieť k takejto zrelosti im pomáhajú kňazi, keď ich učia, aby v udalostiach – tak vo významných, ako aj vo všedných – poznávali, čo si okolnosti vyžadujú a aká je Božia vôľa.

PRESBYTERORUM ORDINIS 6

Tí, ktorí sa dobrovoľne usilujú udržať svoje srdce vzdialené od Boha a vyhýbať sa náboženským otázkam tým, že nesledujú podnety svojho svedomia, iste nie sú bez viny. Lenže aj sami veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť. Lebo ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale má rozmanité príčiny a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu na náboženstvá a v niektorých krajinách najmä na kresťanské náboženstvo. Na vzniku ateizmu teda môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva.

GAUDIUM ET SPES 19

Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.

GAUDIUM ET SPES 43

Lebo každý, kto sa pričiňuje o rozvoj ľudskej spoločnosti, čo sa týka rodiny, kultúry, hospodárskeho a sociálneho života, ako aj národnej i medzinárodnej politiky, ten podľa Božích plánov nemálo pomáha aj cirkevnému spoločenstvu, keďže aj ono závisí od vonkajších činiteľov. Ba čo viac, Cirkev uznáva, že mnoho získala a môže získať aj z odporu svojich protivníkov a prenasledovateľov.

GAUDIUM ET SPES 44

Nik sa nevládze oslobodiť od hriechu sám, svojimi vlastnými silami, ani prekonať samého seba. Nik nie je schopný úplne sa vymaniť zo svojich slabostí, zo svojej osamelosti, zo svojho otroctva.48 Všetci potrebujú Krista ako vzor, učiteľa, osloboditeľa, spasiteľa a oživovateľa.

AD GENTES 8

Nech sa odstránia nielen následky, ale aj príčiny nedostatkov. Pomoc nech sa organizuje takým spôsobom, aby sa tí, ktorí ju prijímajú, postupne oslobodili spod závislosti od iných a stali sa sebestačnými.

APOSTOLICAM ACTUOSITATEM 8

Niekedy v 30-tych rokoch počas španielskej občianskej vojny a zoči-voči eminentnému nebezpečenstvu z Nemecka a Talianska si Pius XI. položil nasledujúcu

otázku: „Kto sú najnebezpečnejší nepriatelia Cirkvi?” Odpoveď?

Najnebezpečnejší prenasledovatelia Cirkvi sú jej vlastní neverní biskupi, kňazi a veriaci. Útlak zvonku je hrozný, no vďaka nemu máme mnohých mučeníkov. Najväčším nepriateľom Cirkvi sú jej vlastní zradcovia.“

Nesvätý Pius IV. A  svätý Pius V.

Ghisleri je vynikajícím historickým příkladem a je stále svatým patronem Kongregace pro nauku víry. Inkvizice byla ve skutečnosti vedena takovýmito muži, muži velké vzdělanosti, dokonce světci spíše více než méně osvícenými. Dnes historici za „temnou legendou o inkvizici“ objevují překvapivou pravdu: byla to asi první skutečná soudní instituce, která poskytovala dostatečnou záruku práv obžalovaných.

Ale rychlé rozšíření protestantismu a dalších nakažlivých herezí vytvořilo v Římě napětí a paniku. Kdokoliv mohl upadnout do podezření. Ghisleri se musel zabývat některými nepříjemnými případy, jako například případem kardinála Morona, který byl obviněn z hereze bez kousku seriózního důkazu a později osvobozen nebo případem Bartolomea Carranza, arcibiskupa Toleda, který by ve Španělsku dokonce uvězněn. Ghisleri, moudrý a věrný strážce katolické nauky, se dokonce sám dostal do podezření ze strany papeže Pavla IV. „jehož mysl /byla/ stále temnější a násilnější“ (Pastor). Počátkem srpna 1559 poskytnul ubytování Carranzovu poslu a z tohoto jediného důvodu strávil Pavel IV. během zasedání konzistoře půl hodiny chrlením nadávek na něj. K rozpakům přítomných ho papež zhanobil, prohlásil ho za nehodného sboru kardinálů a pohrozil, že ho uvězní na Andělském hradě. Ghisleri v tichosti poslouchal pokořující atak. Už při dřívější příležitosti ho papež nazval „luteránem“ a „knězem zbaveným kněžského stavu“, zvláštní tvrdá zkouška pro člověka, který se měl stát svatým patronem Svatého oficia. Věci se však měly ještě zhoršit s novým papežem Gianangelem de´Medicim zvoleným jako Pius IV. v lednu 1560. Nejenže byl Ghisleri kvůli vzájemným rozporům vyhozen z postu Velkého inkvizitora, ale byl také připraven o své bydliště ve Vatikánu. Jen proto, že onemocněl nemocí, která ho trápila po zbytek jeho života, zůstal v Římě. Jaké byly ty rozpory? „Více než jedenkrát“, říká nám Pastor, „kardinál statečně tvrdým způsobem vzdoroval Piovi IV., zvláště při příležitosti, kdy na začátku roku 1563 měli být do kolegia kardinálů jmenování dva malí princové.“

Proto byli lidé překvapeni volbou po smrti Pia IV. Záznam Mikuláše Kusánského říká: „Na konkláve nebyl žádný kardinál, který byl víc opovrhovaný a znevážený od Pia IV. než Ghislieri“. Přesto byl přesně tím, kdo měl být zvolen. A ještě bylo další překvapení. Osobou nejvíce odpovědnou za volbu byl milánský kardinál sv. Karel Boromejský, synovec zesnulého papeže a – co je důležitější – přirozený kandidát na Petrův stolec, pro svou proslulost duchovního, svou svatost a věhlas.

Na konkláve byl tlak ze strany Španělů, Florenťanů a Francouzů; kardinálové Crispi, Ricci, Franese a Morone měli šanci jako kandidáti. „Španělský velvyslanec – který vetoval volbu Karla Boromejského – a prohnaní Florenťané neměli vysoké mínění o zkušenostech Karla Boromejského v chytrých úskocích a jeho zpovědník Bascape vyjadřoval stejný názor.“ (Pastor) Nicméně milánský kardinál volil Ghislieriho a nový papež pak přijal jméno Pius V. jako známku své úcty pro svatého biskupa, kterého by býval měl rád v Římě na své straně.

Nový papež vypadal asi takhle: bylo mu 62 let, byl plešatý a měl dlouhý bílý vous. „Působil dojmem starého muže“, říká Pastor. Byl průměrného vzrůstu, měl malé oči, ale pronikavý pohled, orlí nos, čistou a zdravou pleť, ostře řezané rysy. Celkový dojem asketika, který, jak napsal velvyslanec, byl celý kost a kůže.“

Svätá Johana z Arku

upálená ako bludárka „mužmi cirkvi“ na hranici 30. mája 1431

Prišla som v mene Boha a v mene Panny Márie“.

Johanky sa pýtali počas procesu „Ste si istá, že ste v stave milosti Božej?“.

Odvetila „Je to veľká vec, odpovedať na túto otázku“.

„Áno, je to veľká vec“ povedal jeden z prísediacich, teológ Fabri, „obvinená nie je povinná odpovedať.“

„Bolo by lepšie, keby si mlčal“ naplnený zlosťou zakričal Cauchon, biskup v Beauvais, na Fabriho.

„Ste v stave milosti?“ opakoval vyšetrovateľ.

„Ak nie som, Boh ma tam môže dostať, a ak som, tak ma jedine Boh môže tam udržať!“

Všetci zmĺkli a sklonili hlavy. Potom pokračovali vo výsluchu.

„A teraz nám povedzte, či sa podriadite rozhodnutiu Cirkvi“

„Podriadim sa rozhodnutiu nášho Boha, ktorý ma poslal, Panne Márii a všetkým svätým raji. A pokiaľ viem, je náš Boh a Cirkev jedno, čo nie je ťažké si predstaviť. Prečo robiť problémy, ak sú jedno?“

„Jestvuje víťazná Cirkev, tvorí ju Boh, svätí, anjeli a zachránené duše. Bojujúca Cirkev, čo je náš Svätý Otec, pápež, Boží zástupca na zemi, kardináli, biskupi a kňazi a všetci dobrí kresťania a katolíci. Táto Cirkev sa nemôže mýliť, a je vedená Duchom Svätým. Chcete, sa podriadiť bojujúcej Cirkvi?“

„V mene Boha, v mene Panny Márie a všetkých svätých mužov a žien v raji, na príkaz víťaznej Cirkvi v nebi som prišla ku kráľovi Francúzska. A tejto Cirkvi predkladám všetky svoje dobré skutky a odovzdávam všetko, čo som urobila, a urobím.“

„Viete o tom, že svätá Katarína a svätá Margita nenávidia Angličanov?

„Milujú to, čo Boh miluje a nenávidia to, čo Boh nenávidí.“

„Boh nenávidí Angličanov?“

„Či Boh miluje Angličanov alebo ich nenávidí a čo robí s ich dušami, to neviem. Ale viem, že budete vyvrhnutí z Francúzska, s výnimkou tých, ktorí tu zomrú. A Boh dá Francúzsku víťazstvo nad Angličanmi.“

Na Slovensku sa ešte nikdy nepripomenula jej spomienka vo verejnej liturgii,

ktorá je v katolíckej a univerzálnej Cirkvi 30.mája

Svätorečená bola skoro po 500 rokoch v r. 1920

Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Jana z Arku


Vatikán (26. januára, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes predpoludním v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Svätý otec vo svojej katechéze počas audiencie predstavil sv. Janu z Arku:

Drahí bratia a sestry,
dnes by som vám chcel porozprávať o Jane z Arku, mladej svätej z konca stredoveku, ktorá zomrela ako devätnásťročná v roku 1431. Táto svätá Francúzska, citovaná viackrát v Katechizme katolíckej Cirkvi, ktorá je mimoriadne blízkou svätej Kataríne Sienskej, patrónke Talianska a Európy, o ktorej som hovoril v jednej z nedávnych katechéz. Sú to dve mladé ženy z ľudu, laičky, zasvätené sľubu panenstva, mystičky, aktívne nie v kláštore, ale uprostred dramatických skutočností Cirkvi a sveta svojho času. Sú to snáď dve najcharakteristickejšie postavy spomedzi „silných žien“, ktoré na konci stredoveku bez strachu priniesli veľké svetlo evanjelia do komplexných udalostí dejín. Mohli by sme ich prirovnať ku svätým ženám, ktoré zostali na kalvárii blízko ukrižovaného Ježiša a jeho matky Márie, zatiaľ čo apoštoli ušli a samotný Peter ho trikrát zaprel. Cirkev v tom období prežívala hlbokú krízu veľkej schizmy Západu, ktorá trvala takmer 40 rokov. Keď Katarína Sienská zomrela v roku 1380, boli tu pápež a protipápež; keď sa Jana narodila v roku 1412, bol tu pápež a dokonca dvaja protipápeži. Spolu s týmto rozkolom vo vnútri Cirkvi pretrvávali bratovražedné vojny medzi kresťanskými národmi Európy. Spomedzi nich i nekonečná „storočná vojna“ medzi Francúzskom a Anglickom.

Jana z Arku nevedela čítať ani písať, ale môžeme ju spoznať v hĺbke jej duše vďaka dvom prameňom mimoriadnej historickej hodnoty: dvom procesom, ktoré sa jej týkali. Prvý – Proces odsúdenia (PCon) – obsahuje prepis dlhých a početných vyšetrovaní Jany počas posledných mesiacov jej života (február – máj 1431) a obsahuje aj slová samotnej svätice. Druhý – Proces zrušenia odsúdenia, alebo rehabilitácie (PNul) – obsahuje svedectvá približne 120 očitých svedkov všetkých období jej života (porov. Procès de Condamnation de Jeanne d’Arc, 3 vol. e Procès en Nullité de la Condamnation de Jeanne d’Arc, 5 vol., ed. Klincksieck, Paris l960-1989).



Jana sa narodila v obci Domrémy, malej dedinke, na hraniciach medzi vtedajším Francúzskom a Lotrinskom. Jej rodičia boli majetní sedliaci, známi medzi ľuďmi ako výnimoční kresťania. Od nich prijala dobrú náboženskú výchovu, so značným vplyvom spirituality Ježišovho mena, vyučovanej sv. Bernardínom Sienským a šírenej v Európe františkánmi. K Ježišovmu menu býva vždy pripojené meno Márie, a tak na pozadí ľudovej zbožnosti Janina spiritualita je hlboko kristocentrická a mariánska. Už od detstva preukazovala veľkú lásku a súcit k tým najbiednejším, chorým a všetkým trpiacim v dramatickom kontexte vojny.

Z jej vlastných slov vieme, že jej nábožný život dozrieva v mystických zážitkoch od jej trinástich rokov (PCon, I, s.47-48). Skrze „hlas archanjela Michala“ Jana sa cíti povolaná Pána zintenzívniť svoj kresťanský život a snažiť sa – v prvej osobe – o oslobodenie svojho ľudu. Jej okamžitou odpoveďou, jej „ánom“, je sľub panenstva s novým obnoveným úsilím v sviatostnom živote a modlitbe: každodenná účasť na svätej omši, častá svätá spoveď a sväté prijímanie, dlhé okamihy tichej modlitby pred krížom alebo obrazom Panny Márie. Súcit a snaha mladej francúzskej vidiečanky voči utrpeniu svojho ľudu sa stali intenzívnejšími kvôli mystickému vzťahu s Bohom. Jedným z najoriginálnejších aspektov tejto dievčiny je práve tento vzťah medzi mystickou skúsenosťou a politickým poslaním. Po rokoch skrytého života a vnútorného dospievania nasleduje dvojročný – krátky ale intenzívny – úsek jej verejného života:

jeden rok činnosti a jeden rok utrpenia.

Na začiatku roku 1429 Jana začína svoje dielo oslobodenia. Početné svedectvá nám ukazujú túto mladú sedemnásťročnú ženu ako osobu veľmi silnú a rozhodnú, schopnú presvedčiť neistých a nesmelých mužov. Prekonajúc všetky protivenstvá stretáva sa s francúzskym dauphinom, budúcim kráľom Karolom VII., ktorý ju v Poitiers podrobí skúške zo strany niektorých univerzitných teológov. Ich posudok je pozitívny: nevidia v nej nič zlé, iba dobrú kresťanku.

Jana, 22. marca 1429, nadiktuje dôležitý list anglickému kráľovi a jeho mužom, ktorí obsadili mesto Orleans (Tamtiež, s. 221-222). Navrhuje skutočný pokoj v spravodlivosti medzi dvoma kresťanskými národmi, vo svetle mien Ježiša a Márie. Jej ponuka je však odmietnutá a Jana musí bojovať o oslobodenie mesta, čo sa udialo 8. mája. Ďalším vrcholným okamihom jej politickej činnosti je korunovácia kráľa Karola VII. v Remeši 17. júla 1429. Počas celého roka Jana žila s vojakmi, plniac uprostred nich skutočné poslanie evanjelizácie. Zachovalo sa množstvo svedectiev týkajúcich sa jej dobroty, jej odvahy a mimoriadnej čistoty. Je všetkými nazývaná a ona sama sa definuje ako „pulzella“, čiže panna.

Janino utrpenie začína 23. mája 1430, keď sa stáva väzenkyňou v rukách nepriateľov. 23. decembra je odsúdená v meste Rouen. Tam prebehne dlhý a dramatický proces odsúdenia, ktorý začal vo februári a skončil 30. mája 1431jej upálením. Bol to veľký a slávnostný proces, predsedaný dvoma cirkevnými sudcami, biskupom Pierrom Cauchonom a inkvizítorom Jeanom le Maistreom, no v skutočnosti bol celý proces vedený početnou skupinou teológov slávnej Parížskej univerzity, ktorí sa zúčastnili procesu ako asesori. Boli to Francúzi, ktorí urobiac politické rozhodnutie opačné ako Jana, mali už a priori negatívny posudok o jej osobe a jej poslaní. Tento proces je nepríjemnou udalosťou dejín svätosti a zároveň udalosťou, ktorá osvetľuje mystérium Cirkvi, ktorá podľa slov Druhého vatikánskeho koncilu je „svätá a zároveň vždy potrebuje očisťovanie“ (LG, 8). Bolo to dramatické stretnutie medzi touto sväticou a jej sudcami, osobami Cirkvi. Nimi je Jana obvinená a odsúdená z herézy a poslaná na hroznú smrť upálením. Na rozdiel od svätých teológov, ktorí osvietili Parížsku univerzitu, ako sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský a blahoslavený Duns Scotus, o ktorých som už hovoril v katechézach, títo sudcovia boli teológmi, ktorým chýbala láska a pokora vidieť v tejto dievčine Božie konanie. Prichádzajú nám na myseľ Ježišove slová, podľa ktorých Božie tajomstvá sú zjavené tým, ktorí majú srdcia maličkých, zatiaľ čo sú ukryté učením a múdrym (porov. Lk 10,21). Tak Janini sudcovia sú vnútorne neschopní pochopiť ju, vidieť krásu jej duše:

nevedeli, že odsudzujú sväticu.
Janino odvolanie sa na pápežov posudok, 24. mája, bolo tribunálom zamietnuté. Ráno 30. mája prijala poslednýkrát sväté prijímanie vo väzení a ihneď bola odvedená na hranicu na námestí starého obchodu. Požiada jedného z kňazov, aby držal pred ňou procesijný kríž. Tak zomiera hľadiac na ukrižovaného Ježiša a viackrát nahlas zvolávajúc meno Ježiš (PNul, I, s. 457; KKC, 435). Približne o 25 rokov neskôr Proces zrušenia odsúdenia, nariadený pápežom Kalixtom III., skončí slávnostným vyhlásením zrušenia odsúdenia (7. júl 1456; Pnul, II, s. 604 – 610). Tento dlhý proces, ktorý zbieral vyhlásenia svedkov a posudkov mnohých teológov (všetky v Janin prospech), priniesol na svetlo jej nevinu a dokonalú vernosť Cirkvi. Jana z Arku bude neskôr svätorečená Benediktom XV. v roku 1920.

Drahí bratia a sestry, meno Ježiš, zvolávané našou sväticou v posledných okamihoch jej pozemského života, bolo akoby neustálym dýchaním jej duše, ako bitie jej srdca, centrum celého jej života. „Mystérium lásky Jany z Arku“, ktoré tak veľmi očarilo básnika Charlesa Péguyho, bola táto totálna láska k Ježišovi a k blížnemu v Ježišovi a skrze Ježiša. Táto svätica pochopila, že Láska objíma celú Božiu – ako aj ľudskú – skutočnosť, nebo a zem, Cirkev a svet. Ježiš je vždy na prvom mieste v jej živote podľa jej krásneho vyjadrenia: „Náš Pán obslúžený ako prvý“ (PCon, I, s. 288; porov. KKC, 223). Milovať ho znamená vždy sa podriadiť jeho vôli. Jana hovorí s úplnou dôverou a odovzdaním sa: „Zverujem sa Bohu, môjmu Stvoriteľovi, milujem ho z celého môjho srdca“ (Tamtiež, s. 337). Sľubom panenstva Jana exkluzívnym spôsobom zasvätila celú svoju osobu jedinej láske – Ježišovi: je to „jej sľub urobený nášmu Pánovi, zachovať si čistotu tela i duše“ (Tamtiež, s. 149 – 150). Čistota duše je stav milosti, najvyššia hodnota pre ňu cennejšia než život: je to Boží dar, ktorý je potrebné prijať a uchovávať s pokorou a dôverou. Jeden z najznámejších textov z prvého procesu s ňou sa týka práve tohto: „Na otázku, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala:

Ak v nej nie som, Boh ma ňou chce zahrnúť; ak v nej som, Boh ma v nej chce uchovať“ (Tamtiež, s. 62; porov KKC, 2005).


Naša svätica prežíva modlitbu vo forme neustáleho dialógu s Pánom a toto osvecuje aj jej dialóg so sudcami a vlieva do nej pokoj a istotu. S dôverou sa modlí: „Najsladší Bože, pre tvoje sväté Umučenie Ťa prosím, ak ma miluješ, zjav mi, ako mám odpovedať týmto mužom Cirkvi“ (Tamtiež, s. 252). Ježiš je Janou kontemplovaný ako „Kráľ neba i zeme“. Tak, na svojej štandarde, Jana nechala namaľovať obraz „Nášho Pána, ktorý drží svet“ (Tamtiež, s. 172): ikonu jej politického poslania. Oslobodenie jej ľudu je dielom ľudskej spravodlivosti, ktorú Jana koná s láskou, pre lásku k Ježišovi. Jej príklad je mimoriadnym príkladom svätosti pre laikov, pôsobiacich v politickom živote, predovšetkým v tých najzložitejších situáciách. Viera je svetlom, ktoré orientuje každé rozhodnutie, ako o tom bude svedčiť – o storočie neskôr – iný veľký svätec, Angličan Tomáš Morus. V Ježišovi Jana kontempluje aj celú skutočnosť Cirkvi, Cirkev oslávenú v nebi ako aj Cirkev putujúcu na zemi. Podľa jej slov, je to „všetko náš Pán a Cirkev“ (Tamtiež, s. 166). Toto tvrdenie citované v Katechizme katolíckej Cirkvi (č. 795), má skutočne heroický charakter v kontexte Procesu odsúdenia, tvárou v tvár svojim sudcom, mužom Cirkvi, ktorí ju prenasledovali a odsúdili. V Ježišovej láske Jana nachádza silu milovať Cirkev až do krajnosti aj v okamihu jej odsúdenia.

Rád pripomínam, že sv. Jana z Arku mala hlboký vplyv na jednu mladú sväticu modernej doby: Terezky Ježiškovej. Vo svojom živote – úplne odlišnom, prežívanom v klauzúre, karmelitánka z Lisieux, sa cítila veľmi blízka Jane, žijúc v srdci Cirkvi a majúc účasť na Kristovom utrpení pre spásu sveta. Cirkev ich zjednotila ako patrónky Francúzska, po Panne Márii. Sv. Terezka vyjadrila svoju túžbu zomrieť ako Jana, vyslovujúc meno Ježiš (Rukopis B, 3r), a bola napĺňaná tou istou veľkou láskou k Ježišovi a k blížnemu žijúc v zasvätenom panenstve.

Drahí bratia a sestry, svojím jasným svedectvom sv. Jana z Arku nás pozýva k veľkým výškam kresťanského života: urobiť z modlitby zjednocujúcim prvkom našich dní; mať plnú dôveru v plnení Božej vôle akákoľvek by bola; žiť lásku bez uprednostňovania niektorých ľudí, bez hraníc a čerpajúc, ako ona, v láske k Ježišovi hlbokú lásku k Cirkvi.

Sv. Valentín

V liturgickom kalendári na Slovensku sa 14. februára neslávi spomienka na tohto kňaza a mučeníka, hoci v  celosvetovej Cirkvi táto je tento malý sviatok od r. 496, kedy bol vytvorený pápežom Geláziom I. Ale spomíname si na sv. Cyrila a Metoda, čo je nadzbytočné, lebo si ich pripomíname aj 5.júla aj ako sviatok cirkevný aj štátny.

Valentínov máme v zozname svätých asi osem. Biskupa, kňaza, pustovníka..

Máme v histórii Cirkvi Valentína z II.st. i gnostického bludára.

Máme i jedného z pápežov.

Pápežom bol počas 40. dní v r. 827. O jeho živote vieme len veľmi málo. Pochádzal z vyššej triedy rímskej rodiny a bol arcidekan , keď bol zvolený pápežom. Hoci vtedajší zvyk z r.796 nedovoľoval  laikom hlasovať v pápežských voľbách, laici boli prítomní a zapojení do volieb tohto pápeža.

Podle historiků jsou souvislosti 14.2. se svátkem zamilovaných i v probouzející se přírodě, kdy ptáci začínají své svatební tance. Posílání Valentinských pohlednic má svůj počátek až v 15.stol., kdy první „valentinku“ prý manželce z londýnského vězení poslal orleánský vévoda Charles a tradice se rozšířila až v 19.století. Pak rostla se zájmy obchodníků.


Svätý Valentín, kňaz, lekár a mučeník

Vynikal v charitativní činnosti, v moudrosti a v neohroženosti při svém poslání kněze. Koruny mučednické dosáhl v Římě u Milvijského mostu na Flaminijské cestě. Tam byl také archeology objeven jeho hrob pod zříceninami jemu zasvěcené baziliky.

V Římě byl knězem pravděpodobně za panování císaře Claudia II. Gothica (268-270) a původně byl dle legendy i lékařem. Podle císařova názoru ženatí muži prý v armádě nepodávali tak dobré výsledky jako svobodní a z toho důvodu budoucím vojákům zakazoval vstup do manželství. Valentin však zamilované tajně sezdával.

Odtud může pramenit vztah k svátku zamilovaných.

Za to a hlavně pro svou víru byl předveden před císaře, aby se zodpovídal ze všeho co konal pro svůj vztah k Bohu. Když se ho císař zeptal proč neuctívá římské bohy, dle legendy odpověděl:

„Tito bohové jsou samá nečistota a hřích. Jen Kristus je pravý Bůh a pakliže mu uvěříš, bude tvá duše spasena a ty zvítězíš nad nepřáteli.“

Císař by se snad nechal i přesvědčit, zejména když byl zároveň utvrzován v tom, že křesťané nejsou nepřátelé říše a že Valentin k němu a ke všemu lidu chová upřímnou lásku. Ale pro císařovo okolí tomu bylo jinak. Císař předal Valentina náměstkovi a ten jej odevzdal soudci Asteriovi, aby zatím zůstal ve vazbě. Valentin se tam modlil za soudcovo obrácení a ten přišel, aby Valentina vyzkoušel. Dle legendy mu řekl: Je-li tvůj Bůh opravdu jediný pravý, jak říkáš, ať skrze tebe ukáže svou moc a mé slepé dceři opět dá zrak.“ Valentin přiložil svou dlaň na oči nevidomé a modlil se. Dívka pak znovu spatřila světlo. Protože začala vidět, Asterius s celou rodinou uvěřil v Krista a požádal o sv. křest. Valentin je před křtem naučil pravdám víry a potřebným znalostem.

Zprávy o uzdravení slepé a o obrácení soudce se roznesly po městě. Křesťané se radovali, pohany pojal hněv a zaútočili na soudcův dům. Valentina vyvlekli ven, ztloukli ho a odvedli na Flaminijskou cestu, kde byl sťat mečem.

Císař Klaudius se vyloženě nestavěl jako nepřítel křesťanů, ale přesto dopouštěl jejich pronásledování.

Asi vzhledem k většímu počtu legend, které se neshodovaly a u některých došlo i ke spojení s biskupem Valentinem, který míval připomínku v týž den, ale neprošel schválením do nového martyrologia, toto martyrologium je k Valentinovi velice stručné. Uvádí jej jako kněze, mučedníka a zná přesné místo jeho smrti. Dobu úmrtí jako nejistou. Uvedené legendární vyprávění není proto do detailu přesné na rozdíl od jména císaře a citací.

Valentin vynikal ve skutcích milosrdné lásky a byl Božím přítelem, protože konal to, co chtěl Ježíš (srov. Jan 15,14). Také pro nás platí, že jsme Ježíšovi přátelé, budeme-li činit to, co nám v evangeliu přikazuje. Pak poneseme ovoce a Otec nám dá oč ho v Kristově jménu poprosíme, podobně jako splnil prosbu sv. Valentina, když se modlil nad slepou dívkou.

Podľa jednej z mnohých legiend sviatok sv. mučeníka Valentína v istom zmysle nadväzuje na staré oslavy Grékov, Italov a Rimanov, ktorí 15. februára slávili sviatok pohanských bohov. Tento sviatok sa spájal s očistou po bojoch a obradným smilstvom. Časom to prerástlo do veľmi neviazaných a vášnivých orgií. Zakázal ich Augustus a aj pápež Gelázius v roku 494. Cirkev zmenila tento pohanský sviatok tak, že sv. Valentínovi, ktorý mal sviatok deň predtým, zverila do ochrany snúbencov a zaľúbených. Iná legenda hovorí, že sviatok sv. Valentína ako sviatok zamilovaných sa začal sláviť v stredoveku v Anglicku a Francúzsku. Práve v polovici februára si vtáci začínajú hľadať svoj pár, preto sa 14. február začal sláviť ako sviatok zamilovaných. Mnoho literatúry z tých čias odkazuje práve na tento zvyk. Zaujímavá je aj legenda, ktorá hovorí, že sv. Valentín mal rád ruže a iné voňavé kvety, ktorými obdarúval snúbencov a prial im šťastný život, a preto sa považuje za patróna snúbencov a mladomanželov. Iný výklad odkazu tohto sviatku zas hovorí o láske medzi Bohom a človekom, ktorý je stvorený na obraz Boha. V Láske prichádza pokoj a solidarita, jednota a čistota. Dnes je sviatok sv. Valentína populárny najmä ako sviatok zaľúbených.

Na sviatok sv. Valentína sa pápež František

stretol so snúbencami

  • V atikán 14. februára 2014 – Na Námestí sv. Petra sa dnes na sviatok svätého Valentína zišlo viac ako 20-tisíc snúbencov, aby sa stretli so Svätým Otcom a prijali jeho povzbudenie na cestu spoločného života. Pápež František odpovedal na otázky, ktoré mu predložili vybrané páry. Snúbenci, ktorí pricestovali z vyše 30 krajín na pozvanie Pápežskej rady pre rodinu, tak svojou prítomnosťou vydali svedectvo o hodnotách, na ktorých hodlajú budovať svoje manželstvo a rodinu. 

    Program pripravený pre snúbencov začal o 11. hod. a bol sprevádzaný hudobnými a choreografickými vystúpeniami rôznych umelcov. V rámci očakávania príchodu Svätého Otca vystúpili so svojimi svedectvami mladé páry, ale aj manželské dvojice, ktoré sa podelili so svojimi životnými príbehmi. Manželský pár Fiorella a Andrea, žijúci v Ríme, ktorí sú spolu viac ako 35 rokov, povzbudili mladých, aby sa so všetkým obracali na Pána. Vydali svedectvo, že počas spoločného života sa snažili a snažia riadiť pravidlom: Kde nie je láska, vlož tam lásku a nájdeš lásku.

    Ako ďalší sa prihovoril mladý anglo-americký pár Robert a Constance, pôsobiaci v Taliansku. Zaspomínali si na svoje prvé stretnutie a podelili sa s tým, ako ich vzťah rástol na každodenných situáciách a zážitkoch, ktoré spoločne prežívali. Najviac ich však spojila a zjednotila spoločná viera, po tom, čo sa Constance stala katolíčkou.

    Mladí okolo 12:30 hod. potleskom privítali Svätého Otca, ktorému páry mohli predložiť svoje otázky, dôležité pre ich budúci spoločný život. Svätému Otcovi a snúbencom sa prihovoril aj predseda Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenzo Paglia, ktorý s radosťou konštatoval, že kvôli veľkému záujmu snúbencov sa stretnutie neuskutočnilo v Aule Pavla VI., ale na Svätopeterskom námestí. Každý pár dostal ako symbolický darček malý biely vankúš s erbom pápeža Františka, ktorý im má v ich svadobný deň pripomenúť toto stretnutie so Svätým Otcom. 

    Ako prvý sa Svätému Otcovi predstavil pár zo Španielska Nicolas a Marie. Ako povedali, uvedomujú si, že sobáš je vážny krok. Neviazať sa na celý život sa zdá byť jednoduchšie, no napriek tomu cítia túžbu povedať si „áno“ a nepodľahnúť individualizmu a pohodliu. O radu Svätého Otca poprosili aj snúbenci Stefano a Valentina z Talianska, ktorí sa rozhodli kráčať spoločnou cestou s Bohom. Stefan dodáva, že po svojom obrátení si začal vážiť jednoduché veci a emócie a vnímať za tým Božie dary. Pár spomenul, že napriek svojim rozdielom túži mať rodinu založenú na vzájomnej láske a harmónii a na troch dôležitých slovách, ktoré Svätý Otec ustavične pripomína: ďakujem, prepáč a prosím. Ako posledný pár boli mladí snúbenci z Toskánska, Miriam a Marco, ktorí dodávajú, že manželstvo neznamená len dať zbohom slobode, ale predstavuje vzdanie si vzájomnej úcty pred oltárom a pred Bohom.

    V závere snúbenci predložili svoje prosby Bohu v rôznych svetových jazykoch, spolu so Svätým Otcom sa pomodlili Otče náš a prijali jeho požehnanie.

    Dojmyúčastníka zo Slovenska

    Na svätovalentínskom stretnutí so Svätým Otcom sa zúčastnilo aj niekoľko párov zo Slovenska. Hugo a Marta majú svadbu naplánovanú na júl. Čo si zo slov Svätého Otca odnesú do spoločného života? Odpovedá Hugo Gloss:  „Osobne ma veľmi oslovila tá zmena Otčenáša, ktorú navrhol Svätý Otec, stým, že sa mámemodliť nielen za chlieb náš každodenný, ale aj za lásku našu každodennú.Čiže vo vzťahu,tak ako Svätý Otec spomínal, nejde iba o todostať sa nejako na tú svadbu, alepotom každý deň obnovovať aprosiťBoha, aby nám dával každé ráno a dokaždého dňa novú dávku čerstvejautentickej lásky.“


    Nasleduje plné znenie odpovedí Svätého Otca na otázky snúbencov:

    Otázkač.1: Strach zo slova „navždy”

    Vaša Svätosť,mnohí sidnesmyslia,žesľúbiť sivernosťnacelýživot,jeprílišnáročné počínanie,mnohísadomnievajú,ževýzvaspolužitianavždyjekrásna,očarujúca,ale ajnáročná,takmernemožná.Poprosili by sme Vás o radu,abyste nám to objasnili.

    Ďakujem vám za vaše svedectvo a za otázku. Objasním vám, že otázky mi poslali vopred, to je pochopiteľné, aby som mohol reflektovať a premyslieť si trochu dôkladnejšiu odpoveď. 

    Je dôležité pýtať sa, či je možné milovať sa „navždy“. Toto je otázka, ktorú si musíme klásť: Je možné milovať sa navždy? Dnes sa mnoho ľudí bojí robiť rozhodnutia definitívne. Jeden mladík povedal svojmu biskupovi: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov.“ Mal strach z definitívneho rozhodnutia! Ale toto je všeobecný strach, vlastný našej kultúre. Robiť rozhodnutia na celý život sa zdá nemožné. Dnes sa všetko rýchlo mení, nič dlho nevydrží. A táto mentalita privádza mnohých, ktorí sa pripravujú na manželstvo ku konštatovaniu: „Budeme spolu, pokiaľ nám vydrží láska.“ A potom? „Pozdravujem, dovidenia.“ A takto manželstvo končí. Čo to je? Len nejaký cit, psychofyzický stav? Iste, ak je to tak, nie je možné budovať na niečom pevnom. Ale keď je láska vzťah, potom je to skutočnosť, ktorá rastie, a dá sa obrazne povedať, že sa buduje ako dom. Rastie a buduje sa ako dom!

    A dom sa buduje spoločne, nie každý po svojom! Budovať tu znamená podporovať rast a napomáhať mu. Drahí snúbenci, vy sa pripravujete, aby ste rástli spolu, aby ste postavili tento dom, v ktorom budete žiť navždy spolu. Nechcete ho postaviť na piesku citov, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ale na skale pravej lásky, lásky, ktorá prichádza od Boha. Rodina vzniká z tohto projektu lásky, chce rásť, ako sa stavia dom, ktorý je miestom lásky, pomoci, nádeje a opory. Všetko spolu: láska, pomoc, nádej, opora! Ako je Božia láska trvalá a navždy, tak chceme, aby aj láska, na ktorej je založená rodina, bola stabilná a navždy. Prosím vás, nemôžeme sa nechať premôcť „kultúrou provizórnosti“! Tou kultúrou, ktorá nás dnes všetkých zasahuje. Toto nie!

    Teda ako sa vyliečiť zo strachu z onoho „navždy“? Ako sa lieči tento strach zo slova „navždy“? Lieči sa spoliehaním sa na Pána Ježiša, deň po dni, v živote, ktorý sa stane každodennou duchovnou cestou, tvorenou z krokov, z malých krokov, krokov spoločného rastu, urobených v snahe stať sa zrelými ženami a mužmi viery. Preto, drahí snúbenci, to „navždy“ nie je len otázkou trvania! Manželstvo nie je vydarené už len tým, že trvá, ale je dôležitá jeho kvalita. Byť spolu a vedieť sa milovať navždy je výzva adresovaná kresťanským manželom. Prichádza mi na myseľ zázrak rozmnoženia chlebov. Aj kvôli vám Pán môže znásobiť vašu lásku a darovať vám ju novú a krásnu každý deň.

    Má jej nekonečné zásoby! On vám dá lásku, ktorá je základom vášho manželstva a každý deň ho obnoví, posilní. A to o to viac, keď rodina rastie s deťmi. Na tejto ceste je nevyhnutná modlitba. Stále on za ňu a ona za neho a obidvaja spolu. Proste Ježiša, aby rozmnožoval vašu lásku. V modlitbe Pána hovoríme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Manželia sa môžu naučiť modliť aj takto: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“, pretože každodenná láska manželov je ich chlieb. Skutočný chlieb duše, ktorý ich posilňuje, aby išli ďalej! Môžeme si vyskúšať túto modlitbu, aby sme vedeli, či ju poznáme: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Všetci spolu: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Toto je modlitba snúbencov a manželov. Nauč nás milovať sa navzájom, mať sa radi! Čím viac sa budete zverovať jemu, tým viac bude vaša láska „navždy“, bude schopná obnovovať sa a víťaziť nad každou ťažkosťou. Toto som vám chcel povedať v odpovedi na túto otázku. Ďakujem!



2. otázka:Žiť spolu:„štýl“ manželského života

Vaša Svätosť, spoločné prežívanie každodennosti je krásne, dáva radosť, oporu. No je to úloha, ku ktorej sa trebavedieť postaviť.Myslíme si, že je potrebné učiť sa vzájomnej láske.Je to istý „štýl“ života vo dvojici, istá spiritualita každodennosti, ktorej sa chceme naučiť.Mohli by ste nám v tomto pomôcť, Svätý Otec?

Žiť spolu, to je umenie, cesta trpezlivá, krásna a očarujúca. Nekončí sa tým, že získate jeden druhého… Naopak, práve tam sa to začína! Toto každodenné putovanie má svoje pravidlá, ktoré sa dajú zhrnúť do tých troch slov, ktoré si spomenul, slová, ktoré som už veľakrát opakoval rodinám: prosím, čiže môžem, ďakujem a prepáč.

Môžem, prosím. – To je ohľaduplná prosba, aby sme mohli vstúpiť do života niekoho iného s úctou a pozornosťou. Treba sa naučiť poprosiť: môžem toto urobiť? Bude sa ti páčiť, keď to urobíme takto? Že sa pustíme do tejto veci, že budeme takto vychovávať deti? Chceš, aby sme dnes večer išli von? Skrátka, prosiť o dovolenie znamená vedieť vstúpiť s úctivosťou do života druhých. Dobre si to uvedomte: vedieť s úctou vstúpiť do života druhých! Nie je to ľahké. Nie je to jednoduché!

Občas používame i hrubé spôsoby, ako v nejakých horských bagančiach. Pravá láska sa nepresadzuje tvrdosťou a agresivitou. V Kvietkoch sv. Františka nájdeme takéto vyjadrenie: «Vedz, že zdvorilosť je jednou z Božích vlastností … a zdvorilosť je sestrou dobročinnosti, ktorá uháša nenávisť a udržiava lásku» (kap. 37). Áno, zdvorilosť udržiava lásku. A dnes v našich rodinách, v našom svete, často násilnom a arogantnom, potrebujeme mnoho zdvorilosti. A toto môže začať doma.

Ďakujem. – Zdá sa ľahké vysloviť toto slovo, no vieme, že to tak nie je… Je to však dôležité! Učíme ho deti, ale potom ho zabúdame! Vďačnosť je dôležitý cit! Jedna starenka v Buenos Aires mi raz povedala: „Vďačnosť je kvet, ktorý vyrastá z jemnej zeme“. Je potrebná táto jemnosť duše, aby rástol tento kvet. Spomínate si na Lukášovo evanjelium? Ježiš uzdraví desiatich malomocných, no iba jeden z nich sa potom vráti, aby sa Ježišovi poďakoval. A Pán hovorí: A kde sú ostatní deviati? Toto platí aj pre nás: vieme poďakovať? Vo vašom vzťahu, a zakrátko vo vašom manželskom živote, je dôležité mať živo na pamäti, že ten druhý je darom Božím, a na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ Na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ A v tomto vnútornom postoji si máme vzájomne ďakovať, za každú vec. Nie je to akési zdvorilostné slovo, ktoré používame voči cudzím ako prejav vychovanosti. Treba si vedieť navzájom ďakovať, aby sa spoločnému manželskému životu dobre darilo.

Tretie slovo:Prepáč.V živote robíme mnoho, mnoho chýb. Robíme ich všetci. Je tu azda niekto, kto nikdy neurobil chybu? Zdvihnite ruku, ak je tu niekto taký, človek, čo nikdy neurobil chybu. Všetci ich robíme! Všetci! Azda niet takého dňa, v ktorom by sme neurobili nejakú chybu. Biblia hovorí: „Ten najspravodlivejší hreší sedem ráz za deň“. A takto aj my robíme chyby… Tu vidno nevyhnutnosť používať to jednoduché slovko: „prepáč“. V princípe, každý z nás je schopný obviňovať druhého, aby sám seba ospravedlnil a nemusel povedať „prepáč“. Toto sa začalo u nášho otca Adama, keď sa ho Boh pýtal: „Adam, ty si jedol z toho ovocia?“ „Ja? Ja nie! To ona mi ho dala!“ Obviniť druhého, aby sme nemuseli povedať „prepáč“, „odpusť“. Je to starý príbeh! Je to inštinkt, ktorý stojí pri zrode toľkých katastrof. Učme sa vedieť uznať naše pochybenia a prosiť o odpustenie. „Prepáč, že som dnes zvýšil hlas“, „prepáč, že som prešiel bez pozdravu“, „prepáč, že som sa oneskoril“, „prepáč, ak som bol tento týždeň príliš bez reči“, „ak som priveľa rozprával a vôbec nepočúval“, „prepáč, zabudol som“, „prepáč, bol som nahnevaný, a tak som sa s tebou pochytil“… Toľko tých „prepáč“ môžeme denne povedať. Aj takto rastie kresťanská rodina.

Vieme všetci, že neexistuje ideálna rodina, a ani ideálny manžel alebo ideálna manželka. Nehovoriac o ideálnej svokre! (smiech) Existujeme my, hriešnici. Ježiš, ktorý nás dobre pozná, nás učí tajomstvu: nikdy neskončiť deň bez slova zmierenia, bez toho, aby sa pokoj vrátil do nášho domu, do našej rodiny. Je to bežné medzi manželmi, že sa vyskytnú zvady, vždy sa niečo nájde: pohádali sme sa… Možno ste sa pohnevali, možno letel tanier, no prosím vás, pamätajte na jedno: nikdy neskončite deň bez udobrenia. Nikdy, nikdy, nikdy! Toto je to tajomstvo, tajomstvo udržania lásky. A na udobrenie sa netreba robiť krasorečnenie… Neraz postačí gesto… a pokoj je na svete. Nikdy nezakonči deň v hneve, pretože ak ho skončíš bez uzmierenia, to, čo v sebe budeš mať na druhý deň, bude chladné a tvrdé, a bude to ťažšie sa udobriť. Pamätajte si to dobre: nikdy nezakončite deň bez uzmierenia! Ak sa naučíme prosiť o odpustenie a odpúšťať si navzájom, manželstvo vytrvá a bude sa mu dariť. Keď prichádzajú na audiencie alebo na omšu tu do Domu sv. Marty starší manželia, ktorí slávia 50-ku, dávam im otázku: „Kto znášal koho?“ A to je krásne! Pozerajú po sebe, pozerajú na mňa, a hovoria mi: „Nuž, obaja!“ A toto je krásne! Toto je krásne svedectvo!
Otázkač.3: Štýl slávenia svadby

Vaša Svätosť,vtýchto mesiacochrobímeveľképrípravyspojené s našousvadbou.Môžetenámdaťnejakúradu,ako dobre osláviť našu svadbu?

Urobte to tak, aby to bol skutočný sviatok, pretože svadba je sviatok, kresťanský sviatok, nie nejaká svetská oslava! Najhlbší dôvod na radosť z toho dňa nám predkladá Jánovo evanjelium. Spomínate si na zázrak na svadbe v Káne? V istej chvíli chýba víno, slávnosť sa zdá byť pokazená. Predstavte si končiť hostinu pri pití čaju. To nejde! Bez vína nie je hostina! Na Máriin podnet sa Ježiš v tej situácii po prvýkrát zjavuje a dáva znamenie: premieňa vodu na víno, a tým zachraňuje svadobnú hostinu. Čo sa stalo v Káne pred dvetisíc rokmi, stáva sa v skutočnosti na každej svadobnej hostine: to, čo urobí vašu svadbu plnohodnotnou a naozaj opravdivou, bude prítomnosť Pána, ktorý sa zjavuje a dáva svoju milosť. Jeho prítomnosť dáva „dobré víno“, on je tým tajomstvom plnej radosti, ktorá skutočne ohrieva srdce. Je to prítomnosť Ježiša na tejto hostine. Nuž, nech je to pekná hostina, a nech je s Ježišom. Nie v svetskom duchu! Nie! To sa cíti, keď je tam Ježiš prítomný.

Súčasne však bude dobre, keď bude vaša svadba striedma a dá vyniknúť tomu, čo je naozaj dôležité. Niektorí sú viac ustarostení vonkajšími vecami, ako pohostenie, fotografie, oblečenie a kvety… Tieto veci sú k oslave dôležité, ale iba v prípade, že dokážu poukázať na skutočný dôvod vašej radosti: na Božie požehnanie vašej lásky. Urobte to rovnako ako s vínom v Káne, nech vonkajšie znaky vašej oslavy odrážajú prítomnosť Pána a nech pripomínajú vám a všetkým pôvod a dôvod vašej radosti.

Ale je tu ešte niečo z toho, čo si povedal, a toho sa chcem hneď chytiť, aby to neušlo pozornosti. Manželstvo je aj každodennou prácou, a mohol by som povedať prácou tvorivou, tak ako remeslo zlatníka, pretože úlohou manžela je urobiť manželku viac ženou a úlohou manželky urobiť manžela viac mužom. Rásť aj v ľudskosti ako muž a ako žena. Toto sa deje medzi vami. Toto sa nazýva vzájomný rast. Neprichádza to však zo vzduchu! Pán tomu žehná, ale prichádza to cez vaše ruky, cez vaše postoje, cez to, ako žijete, ako sa máte radi. Pomáhajte si rásť! Vždy dbajte o rast toho druhého. Pracujte na tom. A takto, neviem, ale predstavujem si ťa ako jedného dňa, keď budeš kráčať ulicou tvojej obce, ľudia povedia: „No pozri, aká pekná, aká silná je táto žena!“ … „Vďaka mužovi, ktorého má!“ Aj tebe povedia: „Pozri len na tohto muža, aký je!“ „To vďaka žene, ktorú má!“ Je treba dospieť k tomuto: pomáhať si vzájomne rásť. A vaše deti si odnesú toto dedičstvo, že majú takého otca a mamu, ktorí dozreli spoločne, keď si jeden druhému pomáhali byť viac mužom a viac ženou!



.

pápež František

„Keď sme my kresťania uzatvorení v našej skupine, v našom hnutí, v našej farnosti, v našom prostredí, zostávame uzavretí a prihodí sa nám to, čo sa deje zakaždým, keď je niekto zatvorený. V uzavretej miestnosti sa hromadí potuchlina a vlhkosť. A ak je v tej izbe niekto zavretý, ochorie! Keď je kresťan uzatvorený vo svojej skupine, vo svojej farnosti, vo svojom hnutí, je uzavretý, stáva sa chorým. Ak kresťan vychádza do ulíc, na periférie, môže sa mu prihodiť to, čo sa prihodí na ulici hocikomu: nehoda. Koľkokrát sme už videli dopravné nehody. Ale hovorím vám: tisíc ráz dám prednosť Cirkvi v ktorej sú nehody pred takou Cirkvou, ktorá je chorá! Takej Cirkvi a takému katechétovi, ktorým nechýba odvaha riskovať pri vychádzaní von, a nie takému, čo študuje a všetko vie, ale je stále uzavretý. Tento je chorý. A niekedy je chorý od hlavy“…

„Ti nejvíce nesnášenliví, netolerantní a fanatičtí věřící jsou podle mého názoru lidé, kteří sami mají velké pochybnosti. Vlastně bojují sami se sebou, se svými vlastními nepřiznanými pochybnostmi, jež však nebyli schopni přijmout a unést. A proto si je promítají do těch druhých, a tam ve skutečnosti bojují se svým vlastním stínem „

T.Halik

Jak se časem mění učení katolické církve

aneb Ecclesia semper reformanda


Autor: Flickr.com / Creative commons

Mnozí současní kritici katolické církve poukazují na její konzervatismus. Argumentují, že církev odmítá reflektovat aktuální realitu a „nedrží krok s dobou“. Běžně se odvolávájí na rigidnost a neměnnost jejího učení v zásadních společenských otázkách. Ačkoliv jsou takovéto výhrady často míněny jako podněty ke konfrontaci a provokaci, neměly by být brány na lehkou váhu.

Ve skutečnosti to s církevním „konservatismem“ není až tak jednoduché. V dějinách jsme doposud byli a stále jsme svědky různých větších či menších změn a proměn v názorech na některé klíčové oblasti života ze strany katolické církve a jejího Magisteria, tedy Učitelského úřadu. Názorová konzistence církve není až tak jednoznačná, jak by se mohlo na první pohled zdát. Obrat – mnohdy zásadní – v pohledu na společenskou praxi zaznamenalo katolické učení víckrát. A zdá se, že některé změny nejsou vyloučeny ani v budoucnu.

O svobodě svědomí

Otázka svobody svědomí a jejího rozsahu je hojně diskutována už několik století, přičemž je zjevné, že tato diskuze ani dnes nijak zvlášť neutichá. Výhrada svědomí například při výkonu lékařského povolání, zejména v oblasti poskytování antikoncepce nebo zákroků vyvolávajících potrat, se stala agendou nejedné křesťansko-demokratické politické strany. Shodu v této otázce paradoxně nacházejí křesťané s liberály, kteří už z podstaty liberalismu podporují svobodnou volbu člověka a svobodu volit si svůj světonázor a životní cestu za podmínky, že tím neohrožují svobodu a život jiného člověka. Zanedlouho svatý papež Jan Pavel II. vysoce oceňoval hodnotu svobody svědomí. Doložil to vícekrát ve svých projevech a dokumentech. Výmluvným příkladem je poselství o hodnotě svobody svědomí a náboženské svobody z listopadu 1980, který adresoval hlavám států, které v roce 1975 podepsaly Závěrečný akt helsinské Konference o bezpečnosti a spolupráci v Evropě. Ve svém dopise explicitně uvádí, že „svoboda svědomí a náboženského vyznání (…) je primárním a nezcizitelným právem lidské osoby“. Takovéto vyjádření je v ostrém kontrastu s předchozím učením katolické církve, které reprezentuje třeba encyklika Řehoře XVI. Mirari vos z roku 1832. V ní tehdejší papež rezolutně odmítá ideu svobody svědomí a náboženského vyznání, když hřímá, že hanebným zdrojem náboženské lhostejnosti je chybná domněnka, podle které „svoboda svědomí musí být zajištěna pro každého“. Papež si bere na paškál i další „omyly“ tehdejší doby: „Zkušenost, dokonce z nejstarších dob, ukazuje, že města známá pro své bohatství, úctyhodnost a slávu se vytratily jako důsledek jednoho jediného zla, totiž přílišné svobody názoru, povolení svobody projevu a tužby po novotách“. Ve stejném duchu odporu ke všemu novému napsal svou encykliku Quanta cura v roce 1864 dnes již blahoslavený papež Pius IX. Svobodnou diskuzi v tomto dokumentu označil za „nebezpečné blábolení“ (cf. Sigmund, 1987, s. 536-537). Jak kontrastně tato slova vypadají v konfrontaci s učením Druhého vatikánského koncilu, který ve své deklaraci Dignitatis humanae o náboženské svobodě z roku 1965 uvádí, že „není dovoleno nutit člověka, aby konal proti svému svědomí“ a taktéž, že „je třeba ve společnosti dodržovat pravidlo úplné svobody, podle kterého se musí člověku přiznat co největší možná svoboda a není dovoleno ji omezovat, jenom v případě a v míře, jak je to nevyhnutné“. K potřebě uznat „v plném rozsahu“ právo na život podle svědomí, „které je vázané přirozenou a zjevenou pravdou“ vyzývá i Jan Pavel II. v encyklice Centesimus annus (1991).

O nejvhodnějším politickém zřízení

Poznatky politologické subdisciplíny zvané „dějiny politického myšlení“ neboli „historie idejí“, mohou být vhodným průvodcem toho, co přední katoličtí teologové a myslitelé minulosti považovali za ideální formu politického zřízení. Zřejmě největší autoritou mezi nimi byl sv. Tomáš Akvinský. Autoritu Andělského doktora v systému katolické nauky ostatně v roce 1879 svou encyklikou Aeterni Patris stvrdil papež Lev XIII. I když Tomášovy názory na nejvhodnější politické zřízení se v jeho jednotlivých spisech do jisté míry liší, lze je rekonstruovat. Do skupiny nespravedlivých zřízení řadí tyranii, oligarchii a demokracii. Přívlastek „spravedlivé“ mají pro něj politea, aristokracie a království (monarchie), přičemž poslední jmenovanou považuje za nejlepší, a to ze tří důvodů. Za prvé, je efektivní a díky ní je nejlépe naplněn obecní zájem: společné dobro. Za druhé, monarchie má nejmenší sklon zvrátit se do podoby tyranie. Za třetí, monarchie jako vláda jednoho krále nad svým královstvím je analogická Boží vládě nad světem (cf. Valeš, 2013, s. 141-142; Kulašik a kol., 2003, s. 59). Na druhé straně, Tomáš připouští, že lidé žijící v království můžou nabýt dojmu, že jejich příspěvek ke společnému dobru jim nebude prospěšný, ale naopak bude prospěšný králi, což se může proměnit do nezájmu o společné záležitosti (cf. Chabada, 2013, s. 184).

Sv. Tomáš Akvinský na oltařním obraze z 15. století v italském Ascoli Piceno


Tentýž papež, který postavil Tomáše na piedestal hierarchie katolických teologů všech dob, připouští, že není věcí církve rozhodnout, které politické zřízení je to nejsprávnější. V sedmé kapitole své encykliky Diuturnum z roku 1881 píše, že když je respektována spravedlnost, nemělo by se lidem bránit, aby si vybrali takovou formu vlády, kterou považují pro sebe za nejvhodnější. Ne příliš odlišně se vyjadřuje v encyklice Au milieu des sollicitudes o jedenáct let později, ve které se věnoval vztahu církve a státu ve Francii. Podle pontifika je každé zřízení dobré, když vede k jednomu konečnému cíli, kterým je společné dobro. K preferování demokracie jako nejvhodnějšího zřízení dochází zřejmě definitivně na poli katolické sociální nauky po roce 1989. Jedním z nejvíc pregnantních hodnocení demokratické formy vlády je tvrzení Jana Pavla II. v již zmíněné encyklice Centesimus annus o tom, že „církev si velice váží demokracie jako systému, který zabezpečuje občanům účast na politických rozhodnutích a podřízeným zaručuje možnost své vlády volit a kontrolovat a tam, kde je to potřebné, pokojnou cestou je odvolávat“.

O kompetencích uvnitř církve

S příchodem Františka na svatopetrský stolec se intenzivně mluví (konečně i uvnitř církve samotné) o potřebě zásadní reformy církevních struktur, zejména těch vatikánských. Ve své loňské posynodální apoštolské exhortaci Evangelii gaudium, která vyvolala řadu bouřlivých ohlasů v odborné i laické veřejnosti, píše dokonce o „konverzi papežství“. Přímo vyzývá, aby papežství a centrální struktury církve poslechly výzvu pro pastorační obrácení. „Přílišná centralizace namísto toho, aby byla nápomocná, komplikuje život církve a její misionářskou dynamiku,“ píše Svatý otec. Zatímco jeden papež dnes volá po „zdravé decentralizaci“, jeho předchůdce ve funkci Kristova náměstka před více než stoletím takovouto možnost ani nepřipouštěl. Svatý Pius X. v encyklice Pascendi Dominici gregis (1907) zpochybňuje tehdejší požadavky „modernistů“, kteří se dožadovali, „aby podíl na církevní správě měli i nižší stupně kléru a dokonce laikové“, jakož i aby „byla decentralizována autorita (církve, pozn. red.), která je příliš koncentrovaná“. V tomtéž dokumentu papež nedokáže uvěřit tomu, jak si modernisté vůbec dovolují, aby byl v tom samém duchu upraven index Svatého ofícia (rozuměj index zakázaných knih) a římské kongregace. Když odhlédneme od toho, že neslavně známý Index librorum prohibitorum byl formálně zrušen ve druhé polovině 60. let minulého století papežem Pavlem VI., museli bychom současnou hlavu církve v duchu slov její svatého předchůdce označit jako přinejmenším modernistu, ne-li přímo kacíře.

O kremaci zesnulých a pohřbívání sebevrahů

Mnohem víc kontroverzní než zmíněná decentralizace kompetencí uvnitř církve se jeví některé otázky, které zásadné ovlivňují život běžného laického věřícího. Jednou z nich je možnost zpopelnění zesnulých. Dlouhou dobu církev striktně odmítala tuto možnost proto, že údajně popírá víru v nesmrtelnost duše a vzkříšení těla na konci věků. Ještě v Kodexu kanonického práva z roku 1917 se z kánonu 1203 dozvídáme, že kremace těl zesnulých se zapovídá. Přišel 8. květen 1963, tedy doba na sklonku pontifikátu Jana XXIII., a světlo světa uzřela instrukce Piam et constantem, kterou vydalo Svaté ofícium, dnešní Kongregace pro nauku víry. V ní se uvádí, že sice praxe pohřbívání těl zesnulých přímo do země je chvályhodná a měla by se dále udržovat, ale jejich kremace by měla být umožněna, pokud není v rozporu s církevním učením o vzkříšení zesnulých a nesmrtelnosti duše člověka. O několik let později je povoleno vykonávání katolických obřadů během kremačního aktu. Rovněž současně platný Katechizmus katolické církve (1992) se v bodu 2301 zmiňuje, že katolická církev kremaci povoluje za podmínky, že není popřena víra ve vzkříšení těla. V kánonu 1176 platného Kodexu kanonického práva (1983) nalezneme učení stejného rázu.

Řehoř XVI., vlastním jménem Bartolomeo Alberto Cappellari.

Byl 254. papežem v letech 1831–1846.


V této souvislosti mnohým zajisté přijde na mysl problematika přístupu církve k lidem, kteří odešli ze světa z vlastního rozhodnutí. Sebevrahové byli církví dlouho nahlíženi jako „zemřelí druhé kategorie“. Katolické obřady jim byly odpírány a jejich místo na hřbitově bylo ve zřetelné distanci od ostatních zemřelých. Dnes je všechno jinak. I když je sebevražda považována nadále za těžký hřích, který podle katechizmu „protiřečí přirozené náklonnosti člověka zachovat a udržet si svůj život“ (b. 2281), církev zohledňuje okolnosti, za kterých se skutek stal, přičemž „těžké psychické poruchy, úzkost nebo velký strach před nějakou životní zkouškou, utrpením nebo mučením můžou zmenšit odpovědnost sebevraha“ (b. 2282). V praktické rovině tedy připouští „ospravedlnění“ sebevraždy, jelikož není vždy dokonale možné nahlédnout na motivy osoby, která takový skutek vykonala. Zcela běžnými už dnes jsou pohřby sebevrahů, včetně kněží, kteří se rozhodli odejít ze světa dobrovolně.

Minulost a budoucnost: Co dál?

Jak je z předcházejícího výčtu patrné, církev dokázala měnit v průběhu času svůj názor a flexibilně přizpůsobovat svoje učení ohledně mnohých klíčových oblastí. A to jsme podrobně nezmínili takové případy, jako byla změna postoje k učení o Zemi jako středu vesmíru, o Písmu svatém, jeho jazykové dostupnosti všem věřícím a výzkumu pomocí historicko-kritické metody, kterou povolil Pius XII. v encyklice Divino afflante Spiritu (1943), k upalování jako kacířů těch, kteří projevili nesouhlas s oficiálním učením církve, k Darwinově evoluční teorii, kterou po počátečném odmítání oficiálně připustil jako vědeckou teorii rovněž Pius XII. v encyklice Humani generis v roce 1950, k možnosti slavit liturgii v národních jazycích, kterou po staletích povolil až Druhý vatikánský koncil v konstituci Sacrosanctum concilium (body 36 a 54). Ne nezajímavé je také srovnání pohledu církve na to, kdy se z lidského plodu stává lidský jedinec obdařen duší. Podle teologického názoru sv. Tomáše Akvinského, Učitele církve, se duše spojuje až několik desítek dnů po úkonu početí, přičemž se jejich počet lišil v závislosti od pohlaví plodu. Přesněji: „V člověku je od početí lidská duše, ale nejdřív jenom vegetativní duše, potom po výměně s ním vegetativní a senzitivní a později po výměně s ním vegetativní, senzitivní a nakonec i racionální duše“, jak objasňuje přední odborník na Tomášovo myšlení, profesor Peter Volek. O několik staletí později církev prostřednictvím instrukce Donum vitae (1987) z produkce Kongregace pro nauku víry učí o „animaci“ (oduševnění), že už od momentu početí je život každé lidské osoby okamžitě obdařen duší, což potvrdil i Jan Pavel II. ve své encyklice Evangelium vitae z roku 1995 (b. 60 a 61).

Tyto a mnohé jiné oblasti dotýkající se života jednotlivce prošly důkladným rozvažováním a dnes potvrzují, že katolická církev není tak konzervativní institucí, jak by se mohlo jevit na první pohled. Není tedy vhodné úplně vyloučit možnost, že některé další oblasti, ve kterých církev dnes zastává striktní postoj, nebudou v budoucnu podrobeny revizi. Jisté náznaky už jsou patrné v otázce přijímaní Eucharistie rozvedenými katolíky, kteří uzavřeli nový, civilní sňatek. Výzvou zůstává rovněž postoj katolické doktríny k homosexuálním osobám. I když homosexualitu označuje katechizmus za „zvrácenost“ a homosexuální styk za „vnitřní povahou nezřízený“ a odporující přirozenému právu (b. 2537), současně varuje před nespravedlivou diskriminací homosexuálních osob (b. 2538). Takovýto do jisté míry vstřícný přístup církve by byl před několika desítkami let úplně nepředstavitelný. Realita života stovek tisíc lidí, kterým je díky několika větám v katechizmu zakázáno milovat a doporučeno „povolání k čistotě“, tedy vybrat si nedobrovolně tentýž životní stav, ke kterému se dobrovolně zavazují řeholníci a kněží, se možná jednoho dne stane impulzem i pro revizi pohledu na tuto životní oblast.

Církev je totiž vždy ze své podstaty schopna vnitřní reformy.

Ecclesia semper reformanda

Církev (má být) stále reformovaná (obnovovaná).

Zo života sv.Metoda

Tak r. 867 so súhlasom veľkomoravských panovníkov Rastislava a Svätopluka sa vybrali do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou sa zastavili v Blatenskom kniežatsve kniežaťa Koceľa, Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali.

Pápež v Ríme prijal slovanské knihy, posvätil ich, položil ich na oltár v chráme sv. Márie (Santa Maria Maggiore) a spolu s bratmi spievali liturgiu

v slovanskom jazyku. Pápež navyše nariadil, aby sa aj v ďalších štyroch rímskych kostoloch, nevynímajúc chrám sv. Petra, konali bohoslužby

v slovanskom jazyku. Bolo to veľké víťazstvo. Potom pápež nechal niektorých žiakov vysvätiť za kňazov (Gorazda, Nauma a Klimenta), medziinými aj samotného Metoda, ktorý bol dovtedy diakon.

Medzitým sa situácia v Carihrade skomplikovala, došlo ku krvavému štátnemu prevratu, preto Konštantín sa rozhodol zostať v Ríme a vstúpiť do kláštora. Prijal rehoľné meno Cyril. Ako mních tu však žil len 50 dní a na následky chatrného zdravia 14. februára roku 869 zomrel. Metod sa rozhodol svojho brata pochovať v kostole sv. Klimenta, pre pamiatku ktorého toľko vykonal. Tu sa môžeme aj dnes pokloniť mužovi, ktorý prišiel do našej vlasti, aby položil základy kultúrneho a náboženského pokroku všetkých Slovanov.

Metod splnil sľub, ktorý dal bratovi Cyrilovi na smrteľnej posteli, že sa vráti a bude pokračovať v diele, ktoré spolu začali. Zakrátko na to, Metod

v hodnosti pápežského legáta a misijného biskupa niesol list určený pre všetkých troch panovníkov (Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi) Koceľ žiada, aby bol Metod ustanovený za panónsko-moravského arcibiskupa so sídlom v Sriemskej Mitrovici. A tak skutočne r. 869 Metod prichádza do Panónie v hodnosti pápežského legáta a arcibiskupa. Veľká Morava tým bola vyňatá spod cirkevnej sféry Bavorska a na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým arcibiskupom.

Pomery mu však neumožňovali pokojne pracovať vo svojom arcibiskupstve, pretože došlo k rozbrojom medzi Rastislavom a Svätoplukom a Metod padol do rúk pasovského biskupa Hermanricha. Dva a pol roka bol väznený v Bavorsku a skončil v kláštornom väzení

v Erlangene. Týrali ho a musel znášať obrovské príkoria, čo dokazuje rozsiahla pápežská korešpondencia. Až po návrate Svätopluka na veľkomoravský panovnícky stolec a vďaka ráznemu konaniu pápeža Jána VIII. sa podarilo vypátrať miesto, kde bol Metod väznený. Pápež vyslal svojho zvláštneho legáta so suspendiáciami pre bavorských biskupov a povinnosťou usadiť Metoda na jeho zákonitý arcibiskupský veľkomoravský stolec.

Metod prišiel na Veľkú Moravu a ujal sa svojho úradu. Tu prežil celý zvyšok svojho požehnaného života až do 6.apríla roku 885. Nebol to ľahký život. Franskí kňazi ho obvinili z hlásania bludov v súvislosti s učením o svätej Trojici, čo musel ísť vysvetľovať až do Ríma pred pápežskú komisiu. Ubránil sa. Jeho odporcovia sa žiarlivo dívali na úspech slovanskej misie a robili všetko preto, aby zabránili je šíreniu, hoci mala veľké úspechy najmä medzi pospolitým ľudom.

V r. 880 sa Veľká Morava prvýkrát pokúsila rozdeliť svoje územie na diecézy. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave.

Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list, v ktorom:

  • Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu naroveň Východofranskej ríši,
  • potvrdil Metodove úlohy a funkcie,
  • prikázal, aby do Ríma bol vyslaný kňaz, ktorého by mohol urobiť biskupom ďalšieho regiónu Veľkej Moravy (okrem Nitry),
  • prikázal, aby z Veľkej Moravy bol vyhnaný všetok klérus, ktorý sa Metodovi postavil na odpor,
  • schválil používanie slovanského písma a prikázal, aby sa bohoslužby konali v slovanskom jazyku (okrem evanjelia, ktoré sa malo čítať najprv po latinsky a potom po slovensky),
  • prikázal, aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu.

Metod dôsledne stál vedľa svojho panovníka, ktorý veľkú Moravu rozširoval na rozsiahlu stredoeurópsku ríšu. Putoval s ním do Čiech, medzi lužických Slovanov, k Vislanom do Poľska, šíril kresťanstvo v Zadunajsku a v Potisí. Neohrozene bojoval za udržanie slovienskej liturgie, hoci videl, že pre pápežskú politiku plnil viac politické a mocenské ciele ako náboženské poslanie.

Aby uchránil svoju cirkev, spolupracovníkov si vybral z radov domácich veľmožov- za svojho nástupcu si vybral Gorazda. Na jar roku 885 zakrátko po obradoch Kvetnej nedeli, kedy požehnal cisárovi, kniežaťu a duchovenstvu, zoslabnutý metropolita zomrel. So svojim metropolitom sa prišlo rozlúčiť množstvo ľudí a obrady sa konali v troch jazykoch,

v gréckom, latinskom a slovanskom. Bol pochovaný v našej zemi, avšak doposiaľ nevieme kde sú uložené jeho pozostatky.

Vyzval nás, „aby sme žili dôstojne podľa svojho povolania….aby sme stáli vedľa Krista a Boha nášho…“, aby sa mohol prihovoriť za nás, za všetkých, ktorým s takou láskou spolu so svojim bratom prinášali veľkú myšlienku kresťanskej kultúry a pokory.

Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga (už druhýkrát) za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy. Wiching krátko pred Metodovou smrťou očiernil Metoda v Ríme, a tak pápež v r. 886 odsúdil Metodovu činnosť. Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby. Dal zatvoriť Veľkomoravské učilište, zakázal Gorazdovi vyučovať a začal likvidovať Metodových prívržencov, ktorí odmietli prestúpiť na latinskú liturgiu. Boli uvrhnutí do väzenia a potom ich vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci a ich pokračovatelia potom vykonali misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. Vo Veľkej Morave sa teda znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.

Takto to bolo ďalších tisíc rokov. Nesvätý pápež Štefan V. sa spojil s nesvätým kráľom Svatoplukom a tiež z biskupom padúchom Vichingom,

/ zradil benediktínsky ideál, falšoval pápežské buly a podlo ošpiňoval/

ktorí rozprášili svätých učeníkov, po väzení ich vyhnali nahých za Dunaj ako bludárov. Medodove pozostatky asi zničili, lebo jeho hrob je neznámy. A postarali sa o to, aby jeho pamiatka a dobrá povesť boli „veky“ zneuctené a liturgický experiment so staroslovienčinou zabudnutý. Ten predbehol svoju dobu o 11 storočí, dnes je praxou v celej univerzálnej Cirkvi.

Metod je svätý spolupatrón Európy. Národ si ho spolu s bratom sv.Cyrilom váži. Ich prenasledovatelia sa dostali na smetisko dejín…

Ku tzv. cyrilometodskému odkazu pre náš národ podstatne patrí aj boj dobra a zla vo vnútri Cirkvi, kde sú a asi do konca sveta budú svätci spolu s pánbožkármi, ktorí sa neraz dostali do funkcií, a používali svoju moc na to, že šikanovali spravodlivých a milovali nie Pána, ale vlastnú večnú hanbu.

Sv. Cyril a Metod, mnísi, slovanskí vierozvetci, spolupatróni Európy od roku 1980. Predtým bolo ich uctievanie na našom území nie oficiálne dovolené. Oživenie prišlo až tisíc rokov po ich smrti štúrovským národným obrodením a prácou banskobystrického biskupa Štefana Moysesa a pápeža Leva XIII.


     Slávni slovanskí vierozvestci, sv. Cyril a Metod, tvoria v dejinách Slovanov a zvlášť Slovákov jednu z najdôležitejších kapitol. Pochádzali zo Solúna (Thessaloniké). Ich otec, menom Lev, mal vysoké postavenie v štátnej správe. O matke nevieme nič. Metod bol zrejme najstarší. Narodil sa azda okolo roku 815. Metod bolo jeho rehoľné meno, krstným menom sa volal možno Michal. Cyril bol najmladším z detí, krstným menom sa volal Konštantín. Narodil sa asi okolo roku 827. Pretože v okolí žilo mnoho Slovanov, predpokladá sa, že obaja dobre poznali slovanský jazyk. Metod, starší z bratov, sa stal dôležitým civilným úradníkom. Po čase ho však svetské záležitosti unavili, a preto sa utiahol do kláštora. Konštantín sa stal učencom a profesorom, známym ako „Filozof“, v Konštantínopole. No tiež odišiel za svojím bratom Metodom do toho istého kláštora. V r. 860 sa Konštantín a Metod vydali na misie na územie dnešnej Ukrajiny ku Chazarom. Tam našli pozostatky pápeža sv. Klementa, ktorý tam bol vo vyhnanstve (zomrel okolo r. 100). Domov sa vrátili roku 862. Keď sa byzantský panovník Michal III. rozhodol vyhovieť požiadavke moravského kniežaťa Rastislava, aby mu na jeho územie poslal misionárov, prirodzene boli Metod a Konštantín tou najlepšou voľbou; poznali totiž jazyk, boli schopní po organizačnej stránke a taktiež sa už ukázalo, že sú vhodní pre misijné poslanie. Za touto požiadavkou sa však skrývalo omnoho viac, než len žiadosť o pokresťančenie. Rastislav, tak ako ostatné slovanské kniežatá, bojoval o nezávislosť spod germánskeho vplyvu a invázií. Kresťanskí misionári z Východu mohli pomôcť Rastislavovi upevniť moc v krajine, a to najmä ak hovorili slovanskou rečou.
     Roku 863 teda Konštantín a Metod spolu s niekoľkými spoločníkmi (Kliment, Sava, Angelár, Naum, Vavrinec a ďalší) opustili svoju rodnú zem, aby prišli na Veľkú Moravu a šírili tu kresťanstvo a kultúru. Správne pochopili, že ak chcú byť úspešní, musia sa prispôsobiť rečou i kultúrou miestnemu obyvateľstvu (tzv. inkulturácia). Konštantín, ešte predtým, než odišli na svoju misiu, zostavil pre Slovanov písmo, ktoré je dnes známe ako hlaholika. Tá sa považuje za predchodkyňu cyriliky, písmo, ktoré dostalo meno práve po sv. Cyrilovi. Do jazyka starých Slovanov preložili dokonca aj celú liturgiu (texty bohoslužieb) a takisto aj časť Biblie. Bola to veľká revolúcia v tom čase, keďže pri bohoslužbách sa používali len tri jazyky: gréčtina, hebrejčina a latinčina. Keď zistili, že na našom území sa slávi liturgia v západnom (latinskom, rímskom) obrade, prispôsobili sa tomu, hoci predtým slúžievali v byzantskom obrade. V roku 867 sa vydali na cestu do Ríma, aby získali povolenie slúžiť latinskú liturgiu v reči ľudu. So sebou niesli aj pozostatky sv. Klementa. Pápež Hadrián II. ich roku 868 s radosťou prijal a vyhovel všetkým požiadavkám. Ostatky sv. Klementa slávnostne preniesli do baziliky sv. Klementa. 
     Konštantín sa však už nikdy nevrátil na územie Veľkej Moravy. V Ríme ochorel, vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a zakrátko tam 14. februára roku 869 zomrel. Pápež Hadrián II. dal Metodovi list pre slovienskych vladárov, ktorý obsahuje vyhovenie všetkým trom požiadavkám: Ustanovenie školy na čele s Metodom, vysvätenie slovienskych učeníkov na rozličné stupne kňazstva a potvrdenie slovanskej bohoslužobnej reči. Tento dokument patrí k najdôležitejším v histórii Slovenska. Metod sa však na Veľkú Moravu nedostal. Medzi Rastislavom a Nemcami sa totiž rozpútala vojna. Metod zostal v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Ten vyslal k pápežovi posolstvo so žiadosťou, aby ustanovil Metoda za biskupa v Panónii. Pápež vyhovel, Metod sa stal v roku 869 biskupom. Pápež ho vymenoval za arcibiskupa a pápežského legáta s právomocou pre slovanské národy.

Franským biskupom sa to nepáčilo, a tak sa stala neslýchaná vec: Metoda roku 870 uväznili vo Švábsku v kláštore, ktorý bol mimo ciest, a tak tam bol Metod akoby skrytý. Metod protestoval so slovami: „Keby to územie bolo vaše, hneď by som vám ho zanechal, ale je sv. Petra.“ Napriek všetkým prekážkam sa istému mníchovi Lazárusovi podarilo poslať do Ríma posolstvo, ako sa veci majú.

Pápež Hadrián II. dvakrát rázne zakročil, no nič nepomáhalo. Až jeho nástupca Ján VIII. Roku 873 zakázal dvom biskupom vykonávať biskupský úrad a jedného si povolal do Ríma, aby sa zodpovedal. Všetci to oľutovali, Metod bol prepustený a v sprievode pápežského legáta prišiel na Veľkú Moravu. Legát ho uviedol do úradu arcibiskupa. Kde však presne sídlil, nevieme, pravdepodobné sa zdá miesto Hradište pri Mikulčiciach na Morave. Na Morave vtedy už vládol Svätopluk, ktorý bol dosť ovplyvnený nemeckým kňazom Vichingom. Toho navrhol za biskupa do Nitry a zároveň Metoda u pápeža obvinil, že nie je pravoverný. Metod musel do Ríma. Pápež sa presvedčil, že má pred sebou veľkého a svätého apoštola. Svätoplukovi napísal list – bulu Industriae Tuae (jún 880). V nej píše veľmi priaznivo voči Slovanom a Metodovi. Uznáva a potvrdzuje ho za nielen panónskeho, ale aj moravského arcibiskupa. No zároveň aj vysvätil Vichinga za biskupa do Nitry. Aj keď mu prikázal poslušnosť Metodovi, Viching stále kul intrigy, dokonca falšoval pápežské listy. Metod komunikoval s Rímom, pápež mu stále dôveroval a priaznivo sa vyjadroval voči nemu. Metod Vichinga nakoniec poslal k Vislanom na misie (krakovské kniežatstvo). Potom sa naďalej snažil a vyvíjal veľké úsilie, aby prehĺbil kresťanskú vieru medzi Slovanmi. Mal vplyv aj na Čechov, Maďarov a Vislanov. Pokrstil vladárov, ktorí boli na čele týchto národov.
     V roku 882 sa vybral do svojej vlasti na pozvanie byzantského cisára Bazila I. Ten ho prijal s veľkou radosťou a poctou. Metod však cítil, že mu ubúda síl. Chcel ešte dokončiť preklad Sv. písma do staroslovienčiny. Vybral si k tomu dvoch zo svojich žiakov a v priebehu ôsmich mesiacov toto veľké dielo dokončil. Zomrel vo veku sedemdesiat rokov 6. apríla 885. Tesne pred smrťou určil za svojho nástupcu Gorazda, jedného zo svojich učeníkov slovanského pôvodu. Miesto jeho smrti a hrobu bolo pravdepodobne hlavné mesto Veľkej Moravy, avšak nevieme určiť jeho polohu.
     Sviatok sv. Cyrila pripadol na 14. februára a sv. Metoda na 6. apríla. Chorvátsko, Čechy a Slovensko však dostali povolenie sláviť pamiatku obidvoch naraz, a to 5. júla. 31. decembra 1980 vyhlásil pápež Ján Pavol II. solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ich sviatok u nás sa stal slávnosťou. Uctievame si ich ako tých, ktorí stáli pri kultúrnom a náboženskom zrode nášho národa. Ich vplyv – dedičstvo otcov, ako zvykneme hovorievať – cítiť dodnes.

Nesvätý pápež Štefan V. chváli biskupa – padúcha

Vichinga i panovníka – nemravníka Svätopluka

a  haní svätého Metoda i jeho dielo.

Kôli očierňujúcim rečiam aj po jeho smrti bol

vydaný tento rozkaz, úplne protikladný od jeho predchodcov

pápežov Hadriána II. a Jána VIII.

Zistili sme, že aj Wiching, ctihodný biskup a najdrahší spolubrat, je vyučený v tejto cirkevnej náuke, a preto sme Vám ho znova poslali, aby spravoval Bohom mu zverenú cirkev, lebo sme sa presvedčili, že je Ti najvernejší a o Teba vo všetkom veľmi starostlivý. Prijmite ho, vážte si ho a zahŕňajte náležitou cťou a povinnou úctou z úprimného srdca ako duchovného otca a vlastného pastiera, pretože jemu preukázanú česť vzdávate Kristovi, ako sám hovorí: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma Toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10,40). Teda nech on má na starosti všetky cirkevné záležitosti a úrady a nech ich spravuje, majúc pred očami bázeň Božiu, lebo i za ne, i za duše ľudu jemu zvereného sám bude prísnemu sudcovi skladať účty. Vo veci pôstu teda vedz, že bol schválený zákonom (Písma svätého), prorokmi a samým Pánom v evanjeliu. Veď aj Mojžiš, aby dostal zákon, štyridsať dní a nocí sa postil. Eliáš, ktorý modlitbami zatvoril nebesá, aby tri roky a šesť mesiacov nepršalo, a opäť modlitbami ich otvoril, a nebesá vydali dážď a pôda vydala svoje plody, postil sa štyridsať dní a nocí. Aj sám pôvodca zákona, náš Pán Ježiš Kristus, postil sa štyridsať dní a nocí. Ak však niekto zavrhuje pôst, nech zavrhuje aj modlitbu a nech rúhavo tvrdí, že zlých duchov vyháňať je zlo, zatiaľ čo Pán vraví: „Tento druh (diabolstva) nedá sa ináč vyhnať, iba modlitbou a pôstom“ (Mt 17, 21). Prikázaním je totiž postiť sa, no v ktoré dni sa treba postiť a v ktoré jesť, nebolo ustanovené prikázaním Pána ani apoštolov, avšak cirkev sa pridržiava starej obyčaje otcov, pretože aj ustanovenia predchodcov, aj obyčaj predkov treba zachovávať ako zákon. V štvrtý deň (stredu) sa treba postiť, lebo podľa evanjelia v štvrtý deň týždňa sa Židia uzhodli, že Ježiša ľsťou chytia a zabijú. Šiesty deň týždňa (piatok) právom je venovaný pôstu z úcty k umučeniu Pána. Avšak aj v sobotu sa treba postiť na obnovenie pamiatky udalosti, že učeníci predstavujúci si Pána ako človeka v ten deň ho ležiaceho v hrobe oplakali. O piatom dni sa však niektorí domnievali, že je zrušený (pôst), pretože na ten deň pripadá uzmierenie kajúcnikova v ten deň sa posviaca svätá križma, v ten deň Vykupiteľ s učeníkmi večeral a podal im sviatosť svojho tela a krvi, v ten deň pred zrakmi učeníkov vstúpil na nebesá. Deň Pánov (nedeľa) je pre slávu zmŕtvychvstania a príchod Ducha Svätého právom zasvätený radosti. Ostávajúce dva (dni) ponechávame každému na vlastné rozhodnutie; myslím, v týchto (dňoch) treba dbať o to, aby ten, kto je, nepohŕdal tým, ktorý neje, a ten, kto neje, neodsudzoval toho, ktorý je, aby sme, čokoľvek robíme, konali na slávu Božiu. Pôst totiž, ktorý sa nazýva kántrami, starí otcovia nie nadarmo ustanovili zachovávať, ako vraví žalmista: „Pána chcem velebiť v každom čase“ (Ž 34,2), aby sme v jednotlivých a ktorýchkoľvek ročných obdobiach pokorovali dušu postom. Tak pôst v prvom mesiaci prikázal zachovávať Pán v Exode, pôst v štvrtom, siedmom a desiatom skrze proroka Zachariáša, aby sme v každom čase pokáním pevne dôverovali v milosrdenstvo. Nech Ti postačí toto málo povedané o pôste, hoci by sa mohlo hovoriť o jeho premnohých významoch, ktoré teraz vysvetľovať niet času. Ver však, tento pôst je Bohu nadovšetko milý: roztrhni spojivá s bezbožnosťou, uvoľni putá utláčajúce ho, prepusť na slobodu tých, ktorí boli pokorení, a odstráň každé bremeno. Toto treba ozdobiť týmito klenotmi. „Daj hladnému svoj chlieb a biednych a potulných voveď do svojho domu“ (Iz 58, 7). Vedz, toto sú Bohu milé svetlá, ktorými treba každodenne zdobiť pôst, aby sa Bohu zapáčil. Keď sme sa však dozvedeli, že Metod sa oddáva bludu, nie budovaniu, sváru, nie pokoju, veľmi sme sa zadivili; ak je to tak, ako sme počuli, jeho blud celkom zavrhujeme. Kliatba však, ktorú on riekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa na jeho hlavu. Ty však a Tvoj ľud budete pred súdom Ducha Svätého bez viny, ak, pravda, budete neporušene zachovávať vieru, ktorú hlása rímska cirkev. Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu a keď výklad evanjelia či apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovoľujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej moci rozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od vašich hraníc.

Učeníci sv.Cyrila a Metoda boli uvaznení a nahí vyštvaný za Dunaj.Pozostatky sv.Metoda boli jeho protivníkmi tak rozprášené, aby bola „naveky“ pamiatka po ňom zničená. Táto ich misia bola v Cirkvi ukrižovaná i vzkriesená.

Zákonník z Veľkej Moravy (Zakon Sudnyj Ljudem)

Z čias pred vznikom veľkomoravského štátu sa nám nezachoval nijaký podrobný, súbor práva, ako ich poznáme napr. z oblasti Východofranskej ríše, Byzancie atď. Možno však predpokladať, že sa určitý vlastný súbor práva, prevažne asi obyčajového vytvoril i v časoch predchádzajúcich vzniku Veľkej Moravy v Nitre a na Morave. Nepriamym dokladom pre to je aj údaj Fuldských análov z r. 849 o rokovaní Frankov so Slovanmi z Čiech, pre ktoré boli určení muži znalí zákonov a zvykov slovanských. Je dôležité, že kronikár rozlišoval zákony a zvyky – leges et consuetudines. V tom čase totiž bolo všeobecne zaužívané pravidlo, že sa zákony vydávali spravidla iba vtedy, keď bolo potrebné zmeniť alebo nahradiť určité zvyky, alebo obyčaje tak, aby vyhovovali novým potrebám. Zvyky a obyčaje, ktoré veľmožom vyhovovali a ktoré sa používali, nebolo pochopiteľne potrebné osobitne fixovať v zákonnej forme. Keďže zápis vznikol iba 16 rokov od vzniku VM, možno predpokladať, že spomínané zvyky a obyčaje pochádzajú ešte zo starších čias.

Nedokonalý obraz o práve a procese na svetských súdoch – tzv. placita secularia – vo Veľkomoravskej ríši možno si aspoň sčasti doplniť zo zlomkovitých údajov z kroník, najmä východofranskej proveniencie a ďalej porovnávaním s niektorými inštitúciami najstarších právach pamiatok českých, slovanských vôbec a uhorských. Z uhorských právnych pamiatok je to napr. tzv. Regestum Varadiense, ktoré vlastne bolo záznamom o vykonaných božích súdoch. Už samé označenie príslušného súdneho tribunálu – iudicium ad praudam /pravdam/ – svedčí o jeho vzniku ešte v období pred vznikom Uhorska. Bezprostredný vzťah k Veľkomoravskej ríši, resp. K Nitriansku je daný tým, že hranice pôsobnosti tohto tribunálu siahali až k pohraničnej oblasti, ktorá ju delila od Nitrianska. Naznačujú to konečne aj štruktúry uhorského kráľa Kolomana, ktoré povoľovali konať tieto „iudieja'“ len v biskupských sídlach, pričom výnimkou bola práve Nitra a Bratislava z toho dôvodu, že mala ako súdna stolica už veľkú tradíciu. Je veľmi pravdepodobné, že určitú súvislosť s veľkomoravským právom majú aj niektoré staré slovanské termíny a ustanovenia tzv. Štatútov kniežaťa Konráda Otu /Statuta ducis Ottonis/, ktoré boli vydané asi koncom 12. stor. Zachovali sa však v troch neskorších redakciách a to pre údel znojemský /1222/, brnenský /1229/ a břeclavský 1123, t.j. práve pre bývalé centrálne oblasti veľkomoravského štátu. Sú to napr. Staré právne termíny : nárok /nárok/, ktorý sa uvádza aj v Metodovom preklade nomokanomu, ďalej zok /sok/, druho /druh/, zuod /svod/, powod /pôvod/, zlubni zud /sľubný súd/, Wiboy /výboj/ hirdozt /hrdosť/, wrez /vrez/, pohonce /póhončie/, nestoite /nestojte/, kiy /kyj/. Avšak sú to tiež predpisy o božích súdoch /iudicium ferri, porovnaj aj kroniku Kosmasovu, iudicium aguae/. Tiež funkcia vetuly /stareny/ pri týchto ordáloch má asi veľmi staré korene a o svedkoch /“sub tesíimonio … probos viros“, ktoré majú veľa spoločného s príslušnými predpismi Zákona súdneho Ljudem a s tzv. Metodovou homíliou /zo zborníka Glagolita Clozianus/. Z oblasti štátnej správy sa pripomínajú suppani /župani, tak isto ich uvádza aj zákon súdny ljudem/. Z českých právnych pamiatok treba z tohto aspektu ďalej skúmať i tzv. Knihu Rožmberskú.

Tiež franské pramene dosvedčujú, že sa vo Veľkej Morave používali ako dôkazný prostriedok „božie súdy“ /ordály/, alebo prísaha, ktorá však slúžila i na poistenie záväzku, okrem podania ruky, prípadne odovzdania rukojemníkov. Veľmi častou používanou inštitúciou bol azyl. Ako trest sa tiež používalo vyhnanstvo. Výkon rozsudku zabezpečovali orgány verejnej moci, drábi a žoldnieri a vecné príslušenstvo : žaláre, väzenia, železné okovy, klady atď.

V pohraničných oblastiach sa snažili získať vplyv na moravské súdnictvo franské komiti. Všeobecne možno predpokladať, že vplyv franského práva bol pomerne veľký, aj keď nebol vítaný. Významný bol však aj byzantský vplyv /recepcia byzantského práva/. Podľa presvedčivých lingvistických dôkazov J. Vašicu totiž treba považovať tzv. Zákon sudnyj ljudem /najstaršiu známu slovanskú právnu pamiatku, za dielo, ktoré vytvoril pre Veľkomoravskú ríšu na žiadosť Rastislava a jeho veľmožov, resp. Županov, Konštantín spolu s Metodom, približne v druhej polovici 9. stor. /po príchode ich misie na Moravu v r. 863/.

Zákon sudnyj ljudem vypracovali jeho autori podľa byzantských vzorov, najmä podľa tzv. Eklogy, no s určitými markantnými zmenami a doplnkami západorímskeho, resp. slovanského charakteru. Zákon sudnyj ljudem obsahuje v 33 článkoch predovšetkým predpisy trestného práva : delikty proti viere, proti mravnosti a delikty majetkové – krádeže a podpaľačstvo – ďalej právo azylu, ustanovenia o rozdelení vojnovej koristi a o svedkoch. Zo súkromného práva sú to najmä ustanovenia o rodinnom práve – monogamné manželstvo a jeho prekážky, rozluka, atď./, ďalej kommodatum /podobne príslušné články zo zákonov kráľa Ladislava v Uhorsku/ a náhrada škody a konečne aj ustanovenia o vykúpení vojnových zajatcov.

Spomínané odchýlky textu ZSL od byzantskej Eklogy sú zvýraznené v tzv. Anonymnej – tiež Metodovej – homílii /zo zbierky Glagolita Clozianus/, ktorá je akousi adhortáciou ku kniežatám – sudcom, aby dodržiavali ustanovenia ZSL. Boli to najmä tieto zmeny, spôsobilé prevažne recipovaním predpisov západorímskeho cirkevného práva : aktívna účasť svedkov v procese, nahradenia krutých telesných trestov Eklogy cirkevnými pôstmi a zákaz pohanských prísah a obyčají. Okrem toho táto homília zdôrazňovala niektoré ďalšie ustanovenia a predpisy ZSL, významné z hľadiska cirkvi, ako napr. : nestrannosť na súdoch, zákaz manželstva medzi osobami duchovne príbuznými, zásadu monogamného manželstva a jeho nerozlučiteľnosti a najmä nadradenosť tzv. „božích“, cirkevných zákonov nad zákonmi svetskými.

Pomerne neúplná systematika a rovnako i samotný obsah tohto zákona, ktorý upravoval alebo menil najmä také právne vzťahy, na ktorých mala eminentný záujem cirkev, dosvedčujú, že Zákon sudnyj Ijudem sa používal vo Veľkomoravskej ríši pravdepodobne iba ako doplňujúca a pomocná norma už existujúceho vlastného právneho súboru a právneho poriadku vôbec, ktorého základom bolo obyčajné právo. Zákon sudnyj ljudem dosvedčuje nielen existenciu, ale i životaschopnosť vlastného systému práva. Toto slovänsko – moravské právo nielenže nepodľahlo ako celok recepcii vyspelého byzantského práva, ale naopak tvorivým spôsobom transformovalo niektoré jeho predpisy v súlade s vlastnými inštitúciami a celkovými spoločenskými vzťahmi vôbec.

Z tohto obdobia sa zachovali aj významné pamiatky cirkevného práva. Okrem už spomínanej tzv. Anonymnej, resp. Metodovej homílie to bol predovšetkým Metodov preklad tzv. Nomokánonu. Predlohou pre tento preklad bola Metodovi byzantská zbierka kanonického práva, ktorej autorom bol carihradský patriarcha Ján Scholastikus 1565-5111 a to tzv. Synagóga o 50 tituloch, ktorú uznávala nielen východorímska, ale aj západorímska cirkev, preto bola vhodná aj pre Veľkú Moravu. Aj tak však Metod svoj nomokánon skrátil o 142 kánonov, Synagóga ich mala 377. Preklad nomokánonu obsahuje tieto termíny, ktoré sú azda moravského pôvodu .““istina“ /vo význame ukradnutej veci/, tento termín je aj v českej Knihe Rožmberskej, ďalej „rok“ /uvádza aj Dalimilova kronika/, „nárok“ /uvádza aj Kniha Rožmberská a Štatúty Konráda Otu/, „obrok“, „uvarovati“ /dieťa/ atď. Zo štátnej organizácie sú to tieto termíny „snem“ /aj v Životoch Konštantína a Metoda/ „oblasť“ a „predel“ /porovnaj medza, meza/.

Ďalšou významnou zbierkou kanonického práva, tentoraz vyslovene západorím-skeho charakteru, je tzv. Collectio canonum /tiež „Rozšírená Hadriana“, ktorú dostal Metod pri jednej zo svojich ciest do Ríma od pápeža na posilnenie svojej arcibiskupskej, metropolitnej právomoci nad podriadenými biskupmi, suffragánrni. Collectio canonum je významné aj preto, že obsahuje najstaršie známe slovanské glosy, tzv. Emerámske /glosovaný je 35.34./ kánon, „De primátu apiscoporum“. Cirkevné kanonické právo a dokonca aj predpisy biblie mali vo všeobecnosti veľký vplyv na svetské právo a najmä proces.

Začítajme sa teda priamo do textu najstaršieho zachovaného Slovanského zákonníka vôbec, ktorým sa museli riadiť naši predkovia na Slovensku, Morave a Čechách pred viac ako 1100 rokmi. Tento zákonník je dôkazom vysokej kultúrnej, sociálnej, ale najmä právnej úrovne našich Slovanských predkov. K jednotlivým ustanoveniam sa pokúsim dať krátky komentár, prípadne k nemu uvediem konkrétne ustanovenie Trestného zákona, Trestného poriadku, alebo Občianskeho zákonníka Slovenskej republiky, ktoré sú platné v dnešnej dobe a ktoré dokazujú pokrokovosť niektorých ustanovení zákonníka. Mnohé jeho ustanovenia a princípy totiž platia (samozrejme nie doslova) aj v modernom právnom poriadku.

Zakon Sudnyj Ljudem(Veľká Morava 9. Storočie)

1. Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.
2. V každom spore, žalobe a udaní treba dodržať, aby knieža a sudcaneprijímali udanie bez vypočutia mnohých svedkov. Treba povedať stranám, žalobcom a udavačom: Ak to nedokážete s pomocou svedkov, ako káže i zákon Boží, očakávajte, že prijmete rovnaký trest, aký ste vyslovili proti druhému. Tak prikazuje Boží zákon, a kto ho nezachováva, nech je prekliaty.

3. O koristi. Kto sa vypravil proti nepriateľovi do boja, má sa vystríhať všetkých zlých slov a skutkov. Má mať na mysli Boha, modliť sa a s rozvahou viesť boj. Lebo pomoc od Boha dostávajú tí, čo majú rozvážne srdcia. Víťazstvo totiž nespočíva v premnohej sile, pretože sila je od Boha. Ak dá Boh víťazstvo, šiesty diel nech si vezme knieža a zvyšok nech si rozdelia všetci ľudia rovnakým dielom, či sú veľkí alebo malí. Pretože županom má stačiť kniežací podiel a prírastok žoldu ich mužstva. Ak sa nájdu medzi nimi niektorí, buď kmeťovia alebo jednoduchí vojaci, čo vďaka odvahe a chrabrosti vykonajú hrdinské činy, nech im knieža alebo prítomný vojvoda pridá z kniežacieho podielu, ako sa patrí, aby ich vyznamenal. Rovnakú sumu, ako dostanú tí, čo sa zúčastnili na boji, majú dostať aj tí, čo zostali v tábore. Lebo tak povedal, napísal a ustanovilprorokDávid.
(4. Kto má vlastnú manželku a zhreší s otrokyňou, ak sa tento prečin potvrdí, je potrebné, aby ju knieža tejto krajiny predalo do inej krajiny a suma získaná za ňu sa má rozdeliť medzi chudobných. Rovnako smilník má byť podľa zákona Božieho kniežaťom daný k dispozícii kňazom na sedemročné pokánie: dva roky nech stojí počas omše pred chrámom Božím, dva ďalšie roky nech ide do chrámu po čítanie evanjelia a zvyšok omše nech strávi vonku a počúva omšu a ďalšie dva roky môže zostať až do Verím v jedného Boha. Posledný, siedmy rok nech stojí v chráme, ale nech neprijíma. Po uplynutí siedmich rokov na ôsmy rok nech už prijíma. (Odsúdení) sú povinní nejesť nič iné okrem chleba a vody po sedem liet.
5. Kto zhreší s cudzou otrokyňou, nech zaplatí 30 zlatých pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí sedemročnému pokániu, ako sme už povedali, aby nebol pokutovaný. Ak je chudobný, nech podľa (veľkosti) svojho majetku zaplatí pánovi otrokyne a sám nech sa podrobíspomínanémupôstu.


6. Kto sa dopúšťa smilstva s rehoľníčkou, tomu podľa svetského zákona odrežú nos, podľa cirkevného nech sa mu však uloží pätnásťročné pokánie.
7. Kto si vezme za manželku matku svojho kmotrenca, podľa svetského zákona im obom odrežú nosy a rozlúčia ich. Podľa cirkevného zákona nech sú rozlúčení a nech sa podrobia pokániu 15 rokov. Poriadok pôstu je takýto: päť rokov stáť vonku (pred chrámom) s plačom a počúvať omšu, potom štyri roky môžu byť v chráme do svätého evanjelia a tri roky do Verím v jedného Boha a ďalšie tri roky až do konca omše o chlebe a vode. A tak keď skončia pôstnu lehotu, v šestnástom roku nech už prijímajú. Rovnaký trest nech stihne toho, kto sa ožení s krstnou dcérou alebo sa prehreší s vydatou ženou.
7a. O svedkoch. Nad všetkými týmito (previnilcami) má knieža a sudca pri každom spore so všetkou starostlivosťou a trpezlivosťou konať vyšetrovanie a neodsudzovať bez svedkov. Treba však hľadať svedkov pravdivých, bojacich sa Boha, vážených a takých, Čo nemajú nijakú nenávisť ani zlobu, ani hnev, ani spor, ani obvinenie proti tomu, o kom svedčia, ale iba strach z Boha a jeho spravodlivosti. Počet svedkov nech je jedenásť alebo aj viac ako tento počet. V malom spore od siedmich do troch, ale nie menej ako tento počet. Sudca má však moc prijať záloh od toho, proti komu vypovedajú, a určiť svedkom prísahu alebo aj pokutu, alebo rovnaký trest, ak sa niekedy ukáže, že klamali. Ani v jednom spore sa nemajú prijímať za svedkov tí, ktorých niekedy usvedčili, že klamú alebo prestupujú zákon Boží, alebo vedú zvrátený život, alebo ktorí sa ako nespôsobilí vylučujú z prísahy.

8. Keď niekto zviedol pannu bez súhlasu rodičov a keď sa tí o tom neskôr dozvedia, ak si ju chce vziať a chcú to i jej rodičia, nech sa koná svadba. Ak sa však bude jeden z nich zdráhať a bude to (človek) vážený pre svoje bohatstvo, nech dá dievčaťu za zneuctenie litru zlata, t. j. 72 zlatých solidov. Ak je chudobnejší, nech dá polovicu svojho majetku. Ak je však nemajetný, nech ho dá sudca zbičovať a vyhostiť zo svojho obvodu. Je tiež povinný podrobiť sa pokániu počas siedmich rokov, ako sme napísali.

9. Kto znásilnil pannu na opustenom mieste, kde nebolo nikoho, kto by jej mohol pomôcť, nech je pokutovaný a jeho majetok nech sa dá dievčaťu.

10. Kto zviedol dospievajúce dievča pred dovŕšením trinásteho roku, nech je pokutovaný (stratou.) všetkého svojho majetku a výnos z neho nech sa dá dievčaťu. Podľa cirkevného zákona on i ten, kto sa dopustil násilia na dievčati zasnúbenom mužovi, všetci podliehajú sedemročnému pokániu, ako sme to už prv spomenuli pri vydatej žene.

11. Kto zviedol dievčinu zasnúbenú inému mužovi, aj keď k nej vošiel s jeho súhlasom, tomu treba odrezať nos.
12. Krvismilníci, ktorí uzavreli manželstvo s pokrvnými (príbuznými), nechsúrozlúčení.
13. Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov.

14. Kto podpaľuje cudzí les alebo v ňom rúbe stromy, nech zaplatí dvojnásobnú náhradu.

15. Kto z nepriateľstva alebo kvôli lúpeži majetku podpaľuje ohňom obytné budovy, nech ho upália, ak je to v meste. Ak je to na dedine alebo v usadlosti, nech ho popravia mečom. Ale podľa cirkevného práva sa odovzdáva na pokánie na 12 rokov, lebo je to nepriateľ. Ak chce niekto spáliť strnisko alebo krovie na svojom pozemku a zapáli oheň a ten preskočí a zapáli cudzie pole alebo cudziu vinicu, treba celú vec posúdiť a vyšetriť. Ak k tomu prišlo tak, že z nevedomosti alebo ľahkomyseľnosti zapálil oheň, nech postihnutého odškodní. Ak by zapálil oheň vo veternom dni alebo neurobil potrebné opatrenia hovoriac: oheň sa nerozšíri, alebo z lenivosti, alebo že nemôže a oheň narobí škody, nech zaplatí a nech je zbičovaný. Ak by však zachoval všetky opatrenia a náhle prišla búrka a preto sa oheň veľmi rozšíril, nech nie je odsúdený. Ak sa zapáli niečí dom od blesku a zhorí buď jeho vlastné obydlie, alebo sa oheň rozšíri a zhoria aj domy jeho susedov, pretože tento požiar vznikol znenazdania, nemá sa súdiť.

16. Nikto nech nevyvádza násilím z chrámu toho, kto sa v ňom uchýli. Ten, čo sa sem utieka, nech oboznámi kňaza so svojou záležitosťou a vinou, ktorú spáchal. Kňaz nech ho prijme ako utečenca, aby bol jeho zločin podľa zákona vyšetrený a preskúmaný. Ak sa niekto pokúsi, nech je to ktokoľvek, vyviesť násilím z chrámu toho, kto sa sem utiekal, nech dostane 140 palíc. Potom nech sa náležité preskúma zločin toho, kto sa sem utiekal.

17. Ak má niekto s niekým spor a neoznámi to vladykom a sporí sa o svojej ujme, chcejúc buď mocou alebo násilím presadiť svoj zámer, ak to urobí, aj keď má pravdu, nech príde o svoju vec a nech ju vráti. Ak by vzal niečo cudzie, nech ho vladyka toho kraja palicuje, pretože sa nepodrobuje moci a sám sa stáva svojím pomstiteľom. A ak si takto počína, nech vráti to, čo vzal.

18. Ak si rodičia a deti navzájom protirečia, nech sa im neverí. A ani v prospech pána, ani proti nemu nech nevystupuje otrok alebo prepustenec ako svedok.


19. Ak niekto kúpi od cudzích vojakov vojnového zajatca a vezme ho k sebe do domu, ak má zajatec pri sebe takú sumu, za ktorú bol kúpený, nech ju dá za seba a môže slobodne odísť.

20. Svedkovia z počutia nech nesvedčia a nech nehovoria: Počuli sme od niekoho, že tento je dlžníkom, alebo ak o niečom inom svedčia z počutia. Nemajú svedčiť ani v tom prípade, ak ide o županov.
21. Vojaci, ktorí boli zajatí a zapreli svoju kresťanskú vieru, sa pri návrate do svojej krajiny a k svojmu občianskemu právu majú odovzdať cirkvi.

22. Ak si niekto požičia koňa na cestu do istého miesta alebo ho pošle a stane sa, že sa kôň poraní alebo uhynie, musí požičiavateľ odškodniť majiteľa koňa.
23. Kto zajal cudzí dobytok a buď ho hladom umoril alebo nejakým iným spôsobom zahubil, nech je odsúdený na dvojnásobnú náhradu.

24. Kto kradne vo vojne, ak je to zbraň, nech je zbitý. Ak je to kôň, nechzaplatípokutu.

25. Ak si chce pán ponechať takého otroka, ktorý kradne, nech nahradí škodu. Ak nechce mať viac tohto otroka, nech ho odovzdá dootroctvaokradnutému.

26. Kto cudzie stádo odoženie, ak to urobil po prvý raz, nech je zbitý. Ak to urobil druhý raz, nech je vyhnaný zo zeme. Ak to urobil tretí raz, nech je vystavený trestu, ale až potom, keď vráti všetko, čo odohnal.

27. Kto mŕtvych v hrobe zoblieka, nech je potrestaný.
28. Kto vnikne k oltáru vo dne alebo v noci a zoberie niečo z posvätných nádob alebo rúch, alebo akúkoľvek inú vec, nech je potrestaný. Kto vezme niečo z ostatných častí kostola, nech je palicovaný, ostrihaný a vyhnaný z krajiny ako bezbožník.

29. Kto zajme slobodného človeka a predá ho alebo zotročí, nech je zotročený aj sám, keďže i on slobodného zotročil, nech sám zakúsi otroctvo.


30. Kto láka k sebe cudzieho otroka, skrýva ho a nepovie, kde je, je povinný vrátiť ho jeho pánovi alebo mu dať iného, alebo jeho cenu.

30a. Spor manželov. Múdrosť tvorcu a Spasiteľa nášho Pána Boha nás učí, že manželské spolužitie je od Boha nerozlučné. Ten totiž, keď stvoril nejestvujúceho človeka v bytosť, nestvoril rovnako ženu tak, že by bol vzal hlinu zo zeme, hoci mohol, ale vzal rebro z muža a stvoril ju, aby takto múdro spojením jedného tela v dvoch osobách uzákonil nerozlučné manželstvo. Preto ani ženu, keď ľsťou diabla začala ochutnávať horkosť a dala z nej okúsiť aj mužovi, od muža neodlúčiť. Ani muža, ktorý prestúpil s manželkou príkaz Boží, od ženy neodlúčil, ale potrestal ich za ten hriech utrpením. Ich manželstvo však zachoval. Týmto zákonom teda – už zjaveným a evanjeliom potvrdeným vtedy, keď sa farizeji pýtali Krista Boha nášho, či je dovolené prepustiť vlastnú ženu pre každý hriech a Ježiš odpovedal: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje okrem príčiny cudzoložstva – aj my sa riadime ako ozajstní učeníci Krista Boha a neodvažujeme sa nič iné uzákoniť. Keďže však diabol zasieva medzi manželov nenávisť pre žaloby, alebo pre telesné či iné neresti, preto medzi príčiny, pre ktoré sa manželia rozlučujú, ustanovujeme zákonom tieto: muž sa odlúči od svojej manželky pre taký hriech, ak bude manželka usvedčená, že strojila úklady proti jeho životu alebo aj keď sa dozvedela o nejakých zlých skutkoch cudzích osôb namierených proti manželovi a neoznámila mu to, alebo keď upadne do choroby malomocenstva. Žena sa odlúči od svojho manžela vtedy, ak jej bude strojiť úklady alebo to vie o iných a nepovie jej to, ako aj vtedy, ak upadne do choroby malomocenstva. A aj v prípade, ak jeden z nich pred manželským stykom upadne do zlej choroby. Toto všetko prislúcha kniežaťu a sudcom so svedkami vyšetriť, ako sme o tom prv písali, pred Božím súdom, kde sa majú všetky ľudské neresti kniežatami súdiť. A preto nesmieme hľadieť na nikoho, ale všetkých deň čo deň vyučovať v Božom zákone a dúfať v Krista Boha, že na poslednom súde začujeme blažený hlas: Poďte, blahoslavení služobníci verní, nad mnohými vás ustanovím, vojdite do radosti Pána Boha vášho a veseľte sa s anjelmi na veky vekov.

Ako niektorí „historici“ manipulujú

Prejav prezidenta J.Tisa v Banskej Bystrici

pri oslave „víťazstva“ nad partizánmi.

Prečo nebude náš prvý prezident nikdy vyhlásený za svätého?

alebo ako Slovenská vláda a prezident zachraňovali, čo mohli

Po potlačení povstania v Banskej Bystrici generál Höfle organizoval oslavy víťazstva nad nepriateľom. Medzi pozvanými bol aj prezident Tiso a členovia slovenskej vlády. Tiso najprv odslúžil v katedrále tichú ďakovnú omšu a potom predniesol na námestí pred vojakmi i obecenstvom nasledujúci prejav (Höfle mu dodal aj osnovu prejavu vypracovanú Prof. Raschhoferom, ktorú však Tiso nepoužil):

„Ťažko hovoriť ústami vtedy, keď je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto padlým slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili len preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu. (…) Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme aj Slovenského štátu – Beneš – vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka Slovenský štát. Od robotníka počnúc, až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci vedeli, že len Slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde, takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti Slovenskému štátu. Preto nemohol vydať heslo: Do boja proti Slovenskému štátu! Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za Slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci, do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta! Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili! (…) Mali sme nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nazhadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila. A česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi a ostatným veliteľom divízií, že nám prišli pomôcť a ako ste počuli z úst pána generála, prišli nám znova nastoliť samostatný Slovenský štát. Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je pochovaný ani slovenský národ. Keď sa nám vytýka zo strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam: Vy ste čiou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti Slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svoju, vy ste išli za korisťou, ktorá mala byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel.“

Tiso potom vyznamenal nemeckých vojakov, ktorí sa najviac zaslúžili o potlačenie povstania. Toto sa často uvádza ako dôkaz Tisovej „kolaborácie“ s nacizmom. Tisov prejav rozhodne odzrkadľoval z veľkej miery jeho postoj k povstaniu. Veď Tiso sa snažil Slovenský štát budovať v súlade s kresťanským a národným princípom, ktorý považoval za najprospešnejší. V roku 1944 proti tomuto vystúpili boľševické, čechoslovakistické (a iné) skupiny a ich sympatizanti začali vyhadzovať do vzduchu infraštruktúru, strieľať občanov SR a snažili sa zničiť Slovenský štát. Ich praktiky by aj podľa súčasnej legislatívy napĺňali definíciu terorizmu (§ 419 zákona 300/2005 Z. z. (Trestný zákon)).

Nemecká armáda skutočne pomohla v potlačení týchto nepokojov, takže za toto jej Tiso rozhodne bol vďačný.

Na druhej strane si ale Tiso týmto vystúpením zároveň otvoril možnosť intervencií v prospech Slovákov. Za odvetu po potlačení povstania mali byť zbombardované a vypálené tri mestá, ktoré boli hlavným ohniskom povstania: Zvolen, Brezno a Banská Bystrica. Tiso sa snažil generála Höfleho od tohto odhovoriť. Ten súhlasil, avšak pod podmienkou, že Tiso vyznamená niekoľkých nemeckých vojakov. Jozef Tiso o tom neskôr povedal: „Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie, a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďašie generácie.“ Nemci dodržali svoje slovo a žiadne z troch na represálie odsúdených slovenských miest nebolo zrovnané so zemou.

Aj minister vnútra Alexander Mach a iní členovia vlády sa do záchranných akcií pustili s plným nasadením. Tiso sa o tom vyjadril: „My sme v takej situácii, že zachraňujeme, čo môžeme.“ Dokonca aj Dr. Igor Daxner, sudca tzv. „Národného súdu“ uznal, že „od prvých dní Slovenského národného povstania sa Mach dokázateľne zaslúžil o záchranu životov mnohých politicky, národne alebo rasove prenasledovaných.“

Zaujímavý je tiež prípad z decembra 1944. Partizáni sabotážne zničili telefonické vedenie v Banskej Bystrici. Následkom toho bolo vo väznici Gestapa v Banskej Bystrici zadržaných 10 rukojemníkov (účastníkov povstania). Miestny rozhlas vyhlásil, že budú všetci zastrelení, ak sa neprihlásia páchatelia tohto trestného činu. Na toto člen Štátnej rady Dr. Ján Balko a prezident Tiso intervenovali u generála Höfleho. Nakoniec bola poprava zrušená tak, že sa vyhlásilo, že sabotéri boli zaistení.

Jozef Tiso vyznamenal nemeckých vojakov. „Ďakujem Bohu, že mi tými pár plieškami umožnil zachrániť toľko slovenských životov,“ vyjadril sa neskôr o tom.

Upravený prejav Dr. Jozefa Tisa – k tzv. povstaniu

30.10.1944

…Ťažko hovoriť ústami vtedy, ked je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu.

…Iba krátky úsek z bojového frontu som prekonal cestou sem a videl som hrozné stopy toho, čo porobili naši protivníci. Rozbúrané mosty, zničené hradské, popálené domy, po cestách sa túlajúci ľudia a aj na vás vidím, aké hrozné stopy nechal vo vašich srdciach ten sľubovaný „raj“. Čo som videl tu po našich cestách, videl som kedysi na Ukrajine. Beznádejne valiace sa zástupy ľudí, ktorí nevedeli, kam idú, z ktorých tvárí nevedel sa vylúdiť úsmev, ktorých ústa nedávali nijaké sebavedomie, lebo zotročený ukrajinský ľud za štvrťstoročného boľševického jarma stratil svoju ľudskú podobizeň. A Slováci, vy ste v tom „raji“ boli dva mesiace. Bol že to raj! Iba cherub vám ešte chýbal, aby ste pamätali, že je to naozaj raj. Ten plamenný meč cheruba bol medzi vami. Chodili chlapčiská medzi vami, bili a vraždili, kto im pod ruku prišiel. Nuž, myslím, všetci Slováci máte toho raja dosť. Máte dostatočnú pamiatku, aby ste povedali, že Slovák si nikdy viac nežiada takýto „raj“.

…Oslobodením Banskej Bystrice bola zasypaná priepasť, ktorú odveký náš protivník vykopal nielen do nášho štátneho územia, ale vykopal túto priepasť aj do nášho slovenského národa, aby ho na večné veky zabil, zničil a pochoval. Tohto si musíme byť dobre vedomí, lebo ani dnešný boj na Slovensku sa nevedie pre nič inšie ako v prvom rade pre život slovenského národa. Pre život slovenského národa vrhli sa naši nepriatelia útokom aj proti slovenskému štátu, v ktorom štáte musí vidieť každý rozumný človek, a to nielen Slovák, ale aj nepriateľ, najvhodnejší nástroj národného vzrastu a slovenského života. Kto chce ubiť národ, musí mu najprv rozbiť štát. Keď mu rozbije štát, s národom si ľahko poradí. Naši nepriatelia nemohli otvorene takto vysloviť, čo sledujú, že im zavadzia slovenský štát. A je to celkom prirodzené.

…14. marcom roku 1939 k menu „slovenský národ“ pristúpilo slovo slovenský „štát“. K pôvodnej prekážke, ktorou bol národ, pridala sa prekážka druhá — štát. Samozrejme, že starý nepriateľ, ktorý dávno horel nenávisťou proti nám ktorý chcel zničiť slovenský národ, keď popri národe povstal aj štát slovenský, usiloval sa urobiť všetko, aby mu slovenský štát z cesty vyhol. Pánov, ktorí po dvadsať ročnom trvaní republiky Československej museli opustiť národ a štát, ktorí považovali za dobré utiahnuť sa do zahraničia, nechajúc doma aj všetky honosné tituly — zriekli sa prezidentstiev, ministerstiev, samozrejme, vtedy im ani nenapadlo, že by si mohli robiť opäť nárok na starú republiku a na všetky honosné miesta v nej. Vieme dobre, že po znovuusporiadaní pomerov v republike, novozvolenému prezidentovi telegraficky blahoželali a želali mu všetko dobré, novú vládu uznávali, lebo sa im ani nesnívalo, že by mohli neskoršie sami niečo začať. Na dobré staré časy sa ťažko zabúda a títo páni tiež na ne nezabudli. Len čo sa im naskytla prvá známka nejakých nádejí, že by mohli znovu pokúsiť sa o nové Československo, zapriahli sa do práce, ale ako? Zasa je pravdou, že čím raz hrniec napáchne, bude smrdieť naveky, až kým sa nerozbije. A títo páni sú podobní takémuto hrncu, ktorý napáchol. Čím? Podvodom, lžou, egoistickými zámermi a záškodníckymi údermi na nevinného človeka. Touto psychológiou vedení začali svoje plány. Akým spôsobom, to vám je známe.

…Keď vojnové udalosti ukazovali, že by bolo dobré obrátiť sa na východ k sovietskemu Rusku, nechal Poliakov a chytro sa nastrčil sovietom za sprostredkovateľa medzi sovietskym Ruskom a medzi Európou. Prirodzene na takéto partie je vítaný každý hráč, tým väčšmi taký, ktorého sa možno čo najľahšie zbaviť. Takto sa zrodila zmluva Beneša so sovietskym Ruskom. Táto zmluva vraj hovorí o utvorení Československej republiky. Pýtam sa ale z tohto miesta, kto dal Benešovi právo, aby mohol hovoriť v mene Slovákov? A idem ďalej: mohol by som sa pýtať, kto poveril Beneša, aby konal v mene českého národa, aby v mene českého národa robil zmluvu so sovietskym Ruskom? Viem o protestoch, ako Česi doma zatracujú politiku Beneša so sovietmi. My Slováci tým väčšmi sa ohradzujeme, aby Beneš v mene našom hovoril, že aj my by sme mali patriť do Československej republiky, ktorá by bola v sfére sovietskeho Ruska. Slovák nechce byť nikdy iným ako Slovákom. Boli sme proti boľševizmu za starej republiky i vtedy, keď sa uzavierala prvá kultúrna dohoda so sovietskym Ruskom a budeme proti tomu i teraz, lebo sme nielen z kníh a časopisov poučení o tom, čo je boľševizmus, ale skúsili sme to na vlastnej koži. Po Slovensku sú rozsiate hroby, popálené domy, zničené mosty, zničené existencie Slovákov a povyháňaný ľud zo svojich domovov. To je boľševizmus! Nuž Slovák bol a bude proti boľševizmu. Neželá si ho a bude proti nemu bojovať do poslednej kvapky krvi.

…Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme, aj slovenského štátu — Beneš — vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka slovenský štát. Od robotníka počnúc až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci videli, že len slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti slovenskému štátu. Sami ste mali možnosť pozorovať, kto všetko sa to dal nahuckať, naverbovať do partizánskych bojov proti slovenskému štátu. Videli ste tam robotníka, roľníka, statočného inteligenta, remeselníka, alebo živnostníka? Tí všetci sa držali tak, ako — dnes to už môžem povedať — tých tritisíc parašutistov, čo nám sem nahádzali, ktorých ako slovenských zajatcov donútili vstúpiť do tzv. československej armády; títo parašutisti hľadali tu dôverníkov, len čo sa dostali na našu zem, a odkazovali: povedzte v Bratislave, že sme neprišli bojovať proti slovenskému štátu. Dali sme sa naverbovať len preto, aby sme sa dostali domov. My zostaneme verní slovenskému národu a štátu. Beneš dobre vedel, že sa Slováci nedajú nahuckať. Preto nemohol vydať heslo, do boja proti slovenskému štátu. Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta. Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili!

/ Tu je text „historikom“ zámerne vynechaný. Zistíte ho z predošlého článku /

Beneš a jeho ľudia prišli s tým, že Nemci odvliekli slovenskú vládu! A zasa hľa, tu sú so mnou činitelia tej vlády. Beneš povedal ďalej, že poďte proti Nemcom a bratislavským zradcom, ktorí sa spájajú s Nemcami, lebo Nemci prišli vraždiť Slovákov tak, ako vraždia všetkých Slovanov. Benešovi by bolo bývalo po chuti, keby sa boli dali Slováci do boja, vtedy by nás bol pochválil. Videl, že sme mali nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nashadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila.

Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je ani pochovaný slovenský národ. Keď sa nám vytýka so strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam, vy ste čou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svojeti, vy ste išli za korisťou, ktorá má byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel.

My so smútkom a zármutkom dívame sa na spustošenie po Slovensku a na všetky hmotné, duchovné a iné škody. Keď človek stojí a díva sa na svoju zhorenú chalupu, nechová sa každý rovnako. Sú takí, ktorí zalamujú rukami, plačú, kvília a nevedia si nájsť potešenie. A pohorenisko horí ďalej. Ale sú aj takí, ktorí nad pohoreniskom stoja bez slz v očiach, bez zatrpklosti, ale s pozorným obličajom, aby sledovali, ako to zhorenisko vyzerá., čo je súce na ďalší život, a z toho pohoreniska chcú znovu vybudovať pekný domov. Ako chceme stáť my nad slovenským pohoreniskom? Máme fňukať, nariekať, odovzdávať sa falošnému kritizovaniu minulosti? Kto by to chcel robiť, nech si zapamätá, že sa dáva do služieb cudzej propagandy. Cudzia propaganda sa neopovážila doteraz kritizovať našu budovateľskú prácu. Za celých päť rokov našej samostatnosti nemohla nič konkrétneho povedať proti nám. Z Londýna nám iba nadávali. Nemohli sa odvážiť kritizovať to, čo robíme, lebo by sa im bol kde-kto vysmial do očú. Chváliť nechceli a kritizovať nemohli, preto nadávali. Slováci nebudú fňukať, plakať, nariekať, alebo kritizovať, ale stanú si do práce a do boja za slovenskú domovizeň a otcovizeň. Máme nejaké výhľady do budúcnosti? Keby som neveril v Boha, nemohol by som ani …venskej rodine. Pevne to verím, a preto aj verím v pomoc božiu. Keby sme boli osamotení vo svete, keby sme boli poslúchali našich odvekých nepriateľov, aby sme sa izolovali na všetky strany a zostávali bez pomoci, zasa by som sa neodvažoval povedať vám: bratia, vydržte!

Máme ochrancu Veľkonemeckú ríšu a jej vodcu Adolfa Hitlera.

S jej pomocou dúfame znovu začať a ísť napred. Ďalej je tu slovenský charakter, slovenská povaha. Táto má dve vlastnosti – skromnosť a pracovitosť.

V  skromných pomeroch sme všetci vyrástli a skromnými sme ostali, aj keď sme sa dožili vrcholných postavení. Tejto skromnosti sa Slovák nezriekne nikdy, lebo v nej vidí a bude vidieť talizman všetkých svojich úspechov.

Pracovitosť? Pracoval Slovák vždy, avšak iba posledných päť rokov pracoval pre seba. A pozrite sa, aké diela hlásajú našu pracovitosť. Týmito piatimi rokmi povzbudení sme a odhodlaní i ďalej pracovať, ale len na svojom, po svojom a pre seba; nikomu cudziemu! Som presvedčený, že keď vo viere v Boha, opierajúc sa o veľkodušnú pomoc nemeckú, stužíme celú svoju životnú skromnosť a pracovitosť, že Pán Boh bude žehnať slovenskému národu a štátu a budeme zasa šťastní a náš život požehnaný a naše Slovensko bude znovu pokojnou oázou Európy.

Po desiatykrát budú kardináli voliť nového pápeža

ešte za života jeho predchodcu



K ardináli voliči, ktorých úlohou bude v nasledujúcich dňoch zvoliť Petrovho nástupcu po Benediktovi XVI., sa do určitej miery ocitnú v podobnej historickej situácii, ako ich predchodcovia počas deviatich konkláve, keď bol nový pápež zvolený ešte za života jeho predchodcu. Podľa dostupných relevantných zdrojov, keď započítame nastávajúce konkláve, sa uskutočnilo desať takýchto volieb pápeža. V predchádzajúcich prípadoch sa niektorí pápeži vzdali úradu z vlastnej vôle, iní k tomu boli donútení a iní zasa zvrhnutí, uväznení, odsúdení do vyhnanstva a na nútené práce.

1. sv. Poncián (21. júl 230 – 28. september 235)
Bol odsúdený na nútené práce v bani na Sardínii. Na jeho miesto bol zvolený sv. Anter (Anteros).

2. sv. Silverius (8. jún 536 – 11. marec alebo 11. november 537)
Silverius bol poslaný do vyhnanstva v Malej Ázii (Licia/Patara), pretože ho obvinili zo spojenectva s Gótmi. Bol zatknutý a bola mu odňatá biskupská hodnosť. Na jeho miesto bol zvolený pápež Vigilius. Neskôr sa do Ríma vrátil a bol zbavený všetkých obvinení. Petrov stolec už nezaujal, aj pre veľký odpor jeho nástupcu Vigilia.

3. sv. Martin I. (5. júl 649 – 16. september 655)
Bol zatknutý v Lateránskej bazilike 15. júna 653, odkiaľ ho previezli do Nassa a následne do Konštantínopolu. Nakoniec bol odsúdený do vyhnanstva v Chersone na Kryme, kam došiel 26. marca 655. Tam aj zomrel 16. septembra 655 a na jeho miesto bol zvolený pápež sv. Eugen I.

4. Ján XII. (16. december 955 – 14. máj 694)
Bol zosadený z trónu cisárom Otom I. v roku 963 a za jeho nástupcu nechal cisár zvoliť Leva VIII. v roku 964. Ottaviano dei Conti di Tuscolo zosadil Leva VIII. a znovu dosadil na Petrov stolec Jána XII. Po smrti Jána XII. sa už Lev VIII. nemohol vrátiť do úradu. Preto bol zvolený pápež Benedikt V.

5. Benedikt V. (máj 964 – 4. júl 964/965)
Cisár Oto I. dosiahol na jednej synode odsúdenie Benedikta ako uzurpátora. Protipápež Lev VIII. mu „na hlave rozlámal berlu“. Táto príhoda je významná, pretože je prvou zmienkou o existencii osobitného pápežského žezla. Benedikt V. v roku 964 ušiel do Konštantínopolu. Na jeho miesto bol zvolený Ján XIII.
6. Ján XVIII (25. december – jún/júl 1009)
Podľa dvoch dôveryhodných stredovekých prameňov Ján XVIII., po päť a pol roka ponitifikátu, v júni alebo v júli 1009, „pravdepodobne abdikoval, unavený hrôzami a intrigami moci a utiahol sa do kláštora Baziliky sv. Pavla za hradbami“, kde onedlho zomrel. Na jeho miesto bol zvolený pápež Sergej IV.
7. Benedikt IX. (cca 1012 – 9. január 1056)
Bol tri razy pápežom Katolíckej cirkvi: od roku 1032 do roku 1044, druhý raz medzi marcom a májom 1045 a tretíkrát od októbra 1047 do júla 1048. „Pontifikát Benedikta IX. bol prvýkrát prerušený dosadením Silvestra III., v druhom prípade sa Benedikt úradu vzdal a nahradil ho Gregor V.. Opäť sa stal pápežom po smrti Klementa II.” (Annuario Pontificio). Po skončení jeho „tretieho mandátu” bol na jeho miesto zvolený Damaz II.

8. Sv. Celestín V. (júl/august 1294 – december 1294)
Zvolený 5. júla 1294, uvedený do úradu v Aquile 29. augusta toho istého roka v bazilike s. Maria di Collemaggio, kde je i pochovaný. 13. decembra 1294, takmer štyri mesiace po prevzatí úradu, Celestín V. počas konzistória oznámil listom zrieknutie sa úradu rímskeho veľkňaza. Na jeho miesto bol zvolený Bonifác VIII.

9. Gregor XII. (1406 – 1415)
Gregor XII. je predposledný, pred Benediktom XVI., ktorý uzatvára zoznam pápežov, ktorí sa zriekli Petrovho ministéria. Bol prvý, ktorý ponúkol svoju abdikáciu, lebo vtedy bol v cirkvi problém, že boli okrem neho až dvaja protipápeži. Na jeho miesto bol zvolený Martin V. Po demisii Gregora XII. nastáva obdobie protipápežstva so sídlami v Avignone a Pise. Gregor XII. prežil posledné roky života v Ancone. Pochovaný je v Recanati. Pápeži nasledujúci po ňom boli už pochovávaní iba v Ríme

Wikipedia: Viem všetko!
Google: Nájdem všetko!
Facebook: Poznám každého!
Internet: Bezomňa ste nič!
Elektrina: Len sa hádajte…

 Předpověď sv. Františka o velké roztržce v Církvi a řádu

Před smrtí svolal sv. František své bratry a povzbudil je k vytrvalosti v budoucích bouřích a útrapách, řekl jim „Bratři, jednejte mužně, buďte silní a vytrvalí. Nastanou velké útrapy a svízele, kdy nastane mnoho tělesných i duchovních bouří a rozbrojů, kdy ochladne láska mnohých a nabude převahy hřích a neřest. Moc zlých duchů se netušeně rozpoutá, naše neposkvrněná čistota i jiných řádů bude znečištěna a jen málo křesťanů zůstane věrná papeži a římské Církvi. Papež bude zvolen nesprávnou volbou a v tom bouřlivém čase bude podávat mnohým falešné a smrtonosné své učení. Rozmnoží se pohoršení a náš řád bude rozdvojen, mnozí budou ztraceni, protože nebudou odporovat bludu, ale s ním souhlasit. Bude tolik mínění a bludných rozkolů v lidu, u řeholníků a duchovních, že kdyby tyto dny nebyly zkráceny, dle slov evangelia, byli by do bludu strženi i vyvolení, kdyby je neřídilo v tom zmatku nesmírné Boží milosrdenství. Na naši řeholi a náš život budou mnozí krutě útočit a přijdou nesmírná pokušení. Kdo však tehdy obstojí, ten obdrží korunu života. Běda těm kdo ztratí důvěru ve svůj řád a nebudou pevně stát proti pokušením, která jsou seslána na zkoušku vyvolených. Ti pak co zůstanou věrní zbožnosti a zachovají si plamen lásky, budou pronásledováni a tupeni jakožto neposlušní a rozkolníci. Jejich pronásledovatelé, oklamáni zlým duchem, se budou domnívat, že slouží Bohu, když je zabijí a vyhubí ze země. A tehdy bude Pán útočištěm trpících a spasí je, budou-li v něj doufat. Aby se stali podobnými Pánu, dá jim sílu, že zůstanou věrní a získají za život časný život věčný, poslechnou-li více Boha než lidi. Než souhlas s klamem a lží, raději podstoupí smrt. V tom čase bude od některých kazatelů pravda zahalena mlčením, od jiných zase zapřena a zavržena. Svatost života bude mnohým pro smích, právě proto jim Pán Ježíš Kristus nesešle hodného pastýře, ale velikého škůdce.

Matka Boží se zjevila v japonské Akitě 1973

„Činnost satana pronikne až do nitra Církve. Kardinálové povstanou proti kardinálům, biskupové proti biskupům. Kněží, kteří mne ctí, budou v opovržení a napadáni svými spolubratry, kostely a oltáře budou zpustošeny. Církev bude plná těch, kteří přijímají kompromisy, satan bude vykonávat nátlak na mnoho kněží a posvěcených osob, aby opustili službu Pánu…..“

„kouř satanův pronikl až pod kopuli sv. Petra“.Pavel VI.

Panna Maria ve francouzském La Salette, 1846 ,

dvěma dětem: Melanii Calvatové a Maximu Giraudovi.

„ďábel pronikne až na nejvyšší místa v Církvi…“

a upozorňuje, že mnoho biskupů a kněží se mu zaprodá.

3. fatimské tajemství 1917

„Po dvou částech, které jsem již vysvětlila, jsme po levici Naší Paní a kousek výš viděli anděla s planoucím mečem v levé ruce, který se blýskal, a vyletovaly z něj plameny, které vypadaly, že by dokázaly zapálit celý svět, ale hasly, když se setkaly s září, jež vycházela k andělovi z pravice Naší Paní. Anděl s pravicí napřaženou k zemi hlasitě zvolal: ,Pokání, pokání, pokání.‘
A toto jsme viděli v nesmírném světle, kterým je Bůh. Podobně jako vypadají lidé, když přechází před zrcadlem bíle oděný biskup. Měli jsme dojem, že je to Svatý otec. Další biskupové, kněží, řeholníci a řeholnice vystupovali na strmou horu, na jejímž vrcholu byl velký kříž z hrubě osekaných kmenů a korkový strom s loďkou, než tam Svatý otec došel, procházel velkým zpola rozbořeným městem a chvěje se, zasažen bolestí a žalem, modlil se za duše mrtvých, jež cestou míjel.
Když dorazil na vrchol, byl zabit kleče u paty velkého kříže skupinou vojáků, kteří po něm stříleli kulkami a šípy a stejným způsobem tam umírali jeden po druhém biskupové, kněží, řeholnice a řeholníci i různí laici z různých postavení a pozic. Pod dvěma rameny kříže byli dva andělé, každý s křišťálovou kropenkou, do níž sbírali krev mučedníků a kropili s ní duše odcházející k Bohu.“

Malachiášovo proroctví: „Během extrémního pronásledování svaté římské církve bude sedět na stolci „Petrus Romanus“ (Petr Římský), který bude pást své stádce uprostřed mnoha soužení; po jejich skončení bude město na sedmi pahorcích zničeno a obávaný Soudce bude soudit svůj lid. Konec.“


svědectví římského stigmatika Antonia Ruffiniho. Papež Pius XII. povolil požehnání kaple na místě, kde Ruffini obdržel stigmata na Via Appia a otec Tomaselli, divotvůrce, o něm napsal brožuru – krátký popis života Ruffiniho. Znám Ruffiniho po mnoho let. Na počátku 90.let 20.století byl požádán, a řekl rovnou upřímně ve svém domě: „Je Jan Pavel II. tím papežem, který uskuteční zasvěcení Ruska? On odpověděl: Ne, to není Jan Pavel II. To nebude jeho bezprostřední nástupce, ale ten až po něm. On bude tím, který zasvětí Rusko.” (tzn. zasvětí dle přesných požadavků Panny Marie ve Fatimě z r.1917)

o. Kramer: To znamená, že nástupce Benedikta, během této doby světové války a pronásledování církve, bude tím, kdo konečně udělá zasvěcení,

a pak začne obnova a triumf

Neposkvrněného Srdce Panny Marie.



  Z poselství Garabandalu

Až papež navštíví Moskvu a vrátí se, začne pronásledování Katolické církve v Evropě. Kněží budou vražděni a kostely uzamčeny. Mše se budou sloužit tajně. Ruská komunistická armáda dobyje Evropu.

Když bude nejhůř dá Bůh na nebi i vnitřně každé duši zázračné VAROVÁNÍ.

Do roka po varování dá Bůh i zázračná uzdravování a trvalé znamení ve španělském Garabandalu. Když se ani poté lidé nenapraví a nenavrátí k Bohu, přijde zázračný Boží trest (pravděpodobně ty 3 dny a 3 noci bez světla, kdy zemře většina lidí, jak o tom prorokovala blahoslavená Taigi, sv. Pio stigmatizovaný -Nejspíš to bude r.2017 – prý to předpověděla sv. Matrona Moskevská).



Jak říká svatý Řehoř Veliký, bude Antikrist „hlavou všech pokrytců“. Bude předstírat všechny možné ctnosti: zbožnost, čestnost, upřímnost, dobrosrdečnost a svatost, čímž k sobě naláká srdce všech Židů. Zvláště bude pokrytecky dávat najevo laskavost a dobrotu, aby si získal důvěru lidí.

Také v tom bude podobný ďáblovi, který se rád zjevuje jako „anděl světla“ a tím je přirozeně mnohem nebezpečnější, než kdyby se ukazoval ve své pravé podobě „jako lev řvoucí, který obchází a číhá, koho by pohltil“. – Lstivostí, kterou u lidí dosáhl obliby, si upraví cestu k trůnu.

Lžiprorok vyšle do světa mnoho apoštolů. Svatý papež Řehoř Veliký vysvětluje, že celá armáda kněží bude Antikristovi připravovat cestu.

Svatá Hildegarda k tomu říká: „Antikristovy bludy budou svobodně hlásat falešní učitelé. Pak bude nevědomost v křesťanské víře tak veliká, že lidé upadnou do pochybností, mají-li ji uznat za Boží.“