odborne o teologických bludoch v dejinách cirkvi
synkretizmus – patologické zmiešavanie všetkých spiritualít do falošnej jednoty. Čalamáda zo všetkých náboženstiev, blud dávajúci všetky spirituality na jednu úroveň, povyšuje choré na zdravé a pravdu mieša s klamstvami, premúdro ich berie všetky na začiatku akože trochu vážne, až nakoniec táto pálenka spôsobí, že nebudeme brať vážne nikoho a nič,
a po skonzumovaní tohto zázračného elixíru budete mať miesto
plnosti pravdy a istoty skôr „plné gate“…a v rozume chaos
prozelytizmus – veriaci z inej denominácie sa stávajú objektom presviedčania, namiesto toho, aby boli partnermi v dialógu spájajúcom nás na základe rovnakej ľudskej prirodzenosti a spoločného
hľadania pravdy o našej existencii. Nehľadanie toho správneho spoločenstva pre iného
Manipulačné preťahovanie iných do toho môjho / hlavne iba podľa mňa/ správneho košiara, sebecká, násilná , trápna, strašiaca vrajponuka cesty do neba, tiež nanucovanie vonkajšou mocou všetkým, aby boli iba katolíci či moslimovia , a to, že budú z nich zrazu praví pokrytci im nevadí, farizejom ?
sedeprivacionizmus – pokonciloví pápeži vraj nedosiahli plnosť pápežstva, doktrinálny postoj v rámci tradicionalistického katolicizmu, ktorý zastáva názor, že súčasným obyvateľom Svätej stolice je riadne zvolený pápež, ale chýba mu autorita a schopnosť učiť sa alebo vládnuť, pokiaľ neodvolá zmeny, ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil. Doktrína tvrdí, že od tohto koncilu sú obyvateľmi Petrovej stolice pápeži materialiter sed non formaliter , teda „materiálne, ale nie formálne“ Etymológia termínu „znamená to, že v osobe, ktorá sedí na stoličke svätého Petra, je nedostatok, teda niečo, čo mu chýba“. „sede“ („sídlo“ vlatinčine) a „privationizmus“ (lat. „privatio“, čo znamená „súkromie“ a prípona„izmus
sedesvakantizmus – hnutie neuznávajúce pápežov, ktorých máme po II. Vatikánkom koncile, tvária sa a v mnohom sú aj pravoverní, ale odporúčajú za vzor aj svoju pýchu predivnú, klamú seba aj iných, mysliac si, že katolícka doktrína sa už zastavila a nesmie sa ďalej vyvíjať , podobný blud bol luciferianizmus zo 4 st alebo sedemenefregizmus
sentimentalizmus – milosť Božia je v nás vraj iba vtedy,
keď ju cítime, ak ju necítime, tak už nie je
kvietizmus – (z latinského quies, kľud, pokoj, odpočinok): je forma spirituality, ktorá uznáva úplnú pasivitu duše, už blaženej vraj preto, že je už spojená s Bohom, a Bohom a v Bohu premenená. Toto učenie, zastávané v 17. storočí pani Guyonovou a Fénelonom, vedie najmä potlačeniu osobnej zodpovednosti a odmietaním akejkoľvek individuálnej iniciatívy, ktorá by mohla narušiť modlu palácového pohodlnizmu, je to učenie hlásajúce pasívny nazeravý vzťah k životu a zrieknutie sa aktívnej činnosti, ľahostajnosť k dobru i zlu, zmierenie sa s každým utrpením, krivdou a podvodmi, vraj toto je to pravé a bezpodmienečné podriadenie sa „božej vôli“, antihorlivosť, odporúčal pasivitu a anihiláciu ega. Subjektívny a falošný pokojík, absenciu každej túžby a nebojovanie s hriechmi v sebe či naokolo akoby povýšil na božstvo. Nedať sa ničím rozrušiť. Do ničoho radšej nezasahovať. Byť iba budhistickkým pozorovateľom v kresťanských šatách. Uletená mystika. Je aj semikvietizmus – tiež dlhodobá pasivita na tele i na duchu, zakrytá teatrálnou mikročinnosťou, akože niečo aj proti zlu troška robíme… však všetko už vyriešil na kríži náš Spasiteľ, my už riešiť zlo nemusíme…
Dobrovoľný kríž umrtvovania je vraj zbytočná záťaž, ktorou sa oni neráčia zaťažovať
probabilizmus – Ak existuje poznateľná pochybnosť o tom, či je nejaký čin konať morálne dovolené alebo zakázaný, a existujú pre neho rozumné argumenty (t.j. je pravdepodobný), potom je dovolené konať podľa toho názoru – aj keď opačný názor je pravdepodobnejší. Predstavte si veriaceho, ktorý sa spovedá z nejakého činu a nevie, či bol hriechom. Spovedník (kňaz) hľadá v teologických príručkách a autoritách. Ak nájde aspoň jedného vážneho (dôveryhodného) teológa alebo školu, ktorá tvrdí, že daný čin nie je hriech (alebo je len ľahkým hriechom), potom je podľa probabilizmu dovolené veriacemu odpustiť (ak ten veriaci konal podľa tohto „pravdepodobného“ názoru), aj keď väčšina teológov tvrdí opak (že to hriech je). Príklad: Je dovolené požičať si peniaze na úrok (lichvu), ak existuje aspoň jeden renomovaný teológ, ktorý to považuje za prípustné za určitých okolností – aj keď väčšina to považuje za hriech. Cieľ: Zamedziť prílišnému zotročeniu svedomia (tzv. rigorizmus či tutiorizmus), kedy by človek musel vždy konať len podľa toho názoru, ktorý je najbezpečnejší (tzn. najprísnejší), čo mohlo viesť k úzkosti a prehnaným obavám z hriechu. Uľahčiť pastoráciu veriacich a spovednícku prax. Uznávať pluralitu názorov v rámci ortodoxnej katolíckej teológie. Doporučovali ho najmä jezuiti ako opak rigorózneho jansenizmu, ktorý by sv. prijímanie či sviatosť manželstva umožnil iba etickým jednotkárom
aequiprobabilizmus – veriť si heterodoxné názory je rovnako dovolené, veď možno sú aj pravdepodobné, a môžeme si ich vraj ponechať tak isto ako tie bezpečnejšie a ortodoxné
infantilizmus – odmieta žiť v realite, neuvedomuje si nepríjemné fakty, bagatelizuje nebezpečné varovanie, pred hrozným svetom sa pravidelne zdekuje do detských predstáv, uverí hocijakej manipulácii, zhadzuje potom vinu iba na toho, kto ho oklamal, pri dlhšom sledovaní tv správ a ignorovaní alternatívy vedome osprostieva a ani si už neuvedomuje, aký je trápny, divné správanie neprimerané svojmu veku, živené v mladosti sebeckou tvrdohlavosťou a v starobe stareckou prefíkanosťou
dolorizmus – falošné nesenie si svojho kríža, pánbožkárske bolestníctvo, ktoré v nás buduje už skrytú pýchu, masochistická potreba trpieť a tak sa chlácholiť, že som na tej správnej a úzkej ceste do neba, opakovanie trápností povchného pokáníčka, ale aj nerozlišovanie, či je to utrpenie aj prirodzené či umelo našimi hlúposťami spoluspôsobené, vyžívanie sa v umelých trápeniach, ktoré sa vôbec nemusia páčiť Bohu, a v druhej fáze osobnostného rozkladu je to až sadistické nanucovanie iným tejto umelo neprirodzenej pseudospirituality
voluntarizmus – pripisoval našej ľudskej vôli božskú silu
irenizmus – trápne unáhlené zmierovanie sa, zbabelé padanie
si do náručia s protivníkom, za každú cenu dosiahnutie
dohody, aj za cenu lacného výpredaja svojej identity,
naivné, až arogantné prehliadanie vzájomných rozdielov
tzv. „opičia láska“ v preudoekumenických kostolných šatách
monizmus – príroda je v ňom bohom, uznáva iba jediný
princíp, u tzv. monistov existuje paradoxný dualizmus, lebo
spirituálny m. zvelebuje ducha a materialistický m. hmotu
konformizmus – zbabelá a mentálne lenivá falošná
spokojnosť , nemať svoj vlastný názor a tváriť sa, že máme
názor ako ostatní a ťažiť z toho výhody či kariérny postup,
duševná prostitúcia alebo „umenie“ nemať svoju tvár
nacionalizmus – zbožňovanie svojho štátu,
a fatálne pomýlenie si pozemskej vlasti z nebeskou,
politického vodcu povyšoval na boha a spasiteľa
naturalizmus – uznáva jednostranne iba materiálnu
prírodu, žiadnu metafyziku či duchovné dimenzie bytia, príliš tolerantný vôči všetkému prírodnému, absencia napr. cudnosti, štátny naturalizmus – popieranie povinnosti štátu uznávať Boha a nadprirodzený poriadok – ktorý Lev XIII. opísal ako „právne odpadnutie spoločnosti“, keď už skoro každá vláda v Európe vylučuje náboženstvo zo svojich verejných činov. Občianske mocnosti sa znesväcujú: vláda je bez náboženstva; a ak je vláda bez náboženstva, aj vzdelanie musí byť bez náboženstva. Rúhanie je povýšené na úroveň privilégia a práva. Kresťanstvo bude vyhlásené za nepriateľa a zároveň sa materializmus prezentuje ašpiráciám národov ako hybná sila pokroku a boh budúcnosti.
fanatizmus – prílišná netolerantnosť. To, čo sa mu pozdáva je od boha a čo nie, je od diabla. A poďme tú čiernobielosť či farbosleposť, jednostrannosť či nedospelosť nanucovať tvrdo aj iným, nanucuje sa väčšinou to, v čom má fanatik sám silné strachy či pochybnosti
sociologizmus – jednostrané chápanie evanjelia
iba vraj ako sociálneho programu
scientizmus – je koncepcia, ktorá absolutizuje postavenie vedy v duchovnom živote spoločnosti; prehnaná úcta k vede, zinfantilnená viera vo vedu, namýšľajúca si, že vedci nás spasia, a prírodné vedy nám dajú správny zmysel života; vraj reálne a vedecké je iba to, čo je verifikovateľné, len to, čo sa dá hmotnými prístrojmi či ľudskou skúsenosťou overiť, zmerať, dokázať
slobodomurárstvo – Thomas Jefferson, americký prezident v r. 1800, napísal, že Ježiš bol síce múdry ,ale mal hlúpych apoštolov, a tí napísali Jeho učenie do Nového zákona, kde sú múdrosti s hlúposťami poprepletané, a o tom čo je čo rozhoduje moje infantilné prešibané ego, ktorého zbožťovanie je zárukou mystifikujúceho zmyslu života, dôsledný synkretizmus sa vzťahuje na spojenie rôznych presvedčení, praktík alebo myšlienkových škôl do jednotného, uceleného systému, uctieva veľkého architekta, padlého anjela, extrémny humanizmus + okultizmus
moderný spiritualizmus – skutočné jestvovanie vraj môžu mať iba
duchovné bytosti, hmota a ľudia sú iba iluzórnym prejavom ducha
chorobná imanencia – zabyvakovanie sa vo svojej uzatvorenej egobubline, uzavretie sa v čiastočnom poznaní , v povrchnom vyhodnotení krízovej situácie a následné chronické neprijímanie prorockého napomenutia ani od bratov
individualizmus – povyšovanie osobného názoru na dogmu, ako svoju modlu,
svojho štýlu vnímania a prežívania na to správne náboženstvo,
silná viera v neomylnosť falošného ega,
tvrdohlavá a dôsledná vernosť sebe samému,
ktorá nepozná žiadnu neveru
investitúra – uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom
triumfalizmus – unáhlene si namýšľal je Ježiš už kraľuje aj politickou mocou, mýli si, že cirkev putujúca je už cirkvou víťaznou, že byť kresťanom znamená iba nad pohanmi v bojoch či spoločensky víťaziť, manipulačne triumfovať aj nad slobodnou vôľou blížnych, ochraňovať štát od bludov uplalovaním kacírov, napr. pridávať aj cez zbytočné vojny nové pozemky pre cirkevný pozemský štát, že je legálne nanucovať nejaký typ kresťanstva podľa pohanského zvyku koho je územie, taký tu bude aj typ viery, urážať iných kresťanov, že ich úprimné priznanie sa, že neveria v nejakú dogmu, že už týmto spáchali neodpustiteľný hriech, budiť naivný dojem, že čím väčšiu katedrálu postavíme, tým sme aj viac nábožnejší, prezdobovať kostoly a nestarať sa o chudobných, nanucovať sviatosti …
angelolatria – úctu k anjelom povyšovať nad úctu ku Stvoriteľovi, padlých predstavovať za svetlých, vôbec pritom nerozlišovať, neprosiť ich o príhovor, ale spolupracovať s nimi najmä preto, aby mi poskytli moc, slávu či peniaze, čiže budovali sebaoslavu, nižšie ego a pýchu
autosotérizmus – zachránim sa ja sám, lebo „ja“ som vykupiteľ,
ráta aj s vierou, ale pred Boha dáva ego
agnosticizmus – tvrdí, že my ľudia nie sme schopní
s určitosťou niečo ako pravda či absolútno poznať.
V extrémnom vydaní prechádza do diktatúry relativizmu.
V miernej podobe je to asi túžba po nadhľade nad tým babylonom
rôznych názorových prúdov, filozofií a náboženstiev
skepticizmus – jedno má za isté, že nič nie je isté,
až patologicky pochybuje o všetkom, a o tom svojom asi nepochybuje…
relativizmus – v ničom nenachádza pevnú pôdu,
iba pláva na vode, a tam sa neraz topí v protichodnostiach,
vedie až k extrémnej zneistenosti a nedisciplinovanej skepse,
aby sa zbavil prudkých samoúzkostí, nanucuje
potom iným až diktátorsky falošné a primitívne istoty
Princíp najväčšieho šťastia Johna Stuarta Milla je všeobecne prijímaným kritériom toho, čo je objektívne žiaduce. Mill tvrdí, že žiaducnosť konania je čisté množstvo šťastia, ktoré prináša, počet ľudí, ktorým prináša šťastie, a trvanie tohto šťastia. Snaží sa vymedziť triedy šťastia, pričom niektoré sú výhodnejšie ako iné, ale klasifikácia takéhoto konceptu je náročná.
deontologická etika – etika povinnosti, zdôrazňuje dodržiavanie etických princípov alebo povinností. Spôsob definovania týchto povinností je však často predmetom diskusie. Jednou zo schém pravidiel, ktorú používajú deontológovia, je teória božského príkazu . Deontológia sa tiež spolieha na metaetický realizmus pri postulovaní existencie morálnych absolútnych hodnôt bez ohľadu na okolnosti. Immanuel Kant je považovaný za popredného teoretika deontologickej etiky.
konzekvencionalizmus – kladie do centra pozornosti dobro výsledkov konania , zakladá morálku konania na jeho výsledku.
proporcionalizmus – po II. vatikánskom koncile okrem iného šíril osvetu, že v skutočnosti neexistujú žiadne jednoznačné a univerzálne morálne normy, čo je presne dobré a čo už zlé, lebo tzv. vnútorne zlé činy sú individuálne a u jedného môžu byť ťažkohriešne u iného ľahko, že nesmieme ignorovať a tiež prihliadať na dobrý úmysel aj mnoho zložitých okolností, neraz v živote je často v poriadku vybrať si v našej konkrétnej situácii “menšie zlo”, napr pri používaní anntikoncepcie
tzv. epikia = situačná etika, empatický zmysel pre výnimky, chápanie osobne nezavineného iregulárneho stavu/ napr. niekto sa nechcel rozviesť a je preto v inom vzťahu/. V extréme môže dávať zelenú ľahostajnosti voči katolíckemu ideálu. Pretože “výnimky” majú nepríjemný zvyk stať sa časom pravidlom, keď sú v našich poloetických špekuláciách povýšené na prvé miesto
okultizmus – študuje a popisuje tajné duchovné fenomény,
duchovná veda ale bez podstaty, bez Ducha Svätého,
ďalšie stupne mágie sú čarodejníctvo a bosoráctvo
fundamenalizmus – chápe a vysvetľuje bibliu doslova,
dáva zjednodušené odpovede na zložité otázky, straší iných presne takým stupňom strachu, aký má v sebe a navonok to zakrýva hriešne namyslenou vrajhorlivosťou za trvalé hodnoty, sebaistotou,
nanucuje fanaticky iným svoje „zamrazené polotovary“, komplexy a neistoty, vôbec nerozlišuje podstatu od vecí druho a treťoradých
/napr. ľahký a ťažký hriech, pevnú dogmu od slobodného názoru/
alibizmus – zhodiť zodpovednosť a iba na iného,
majstrovstvo vo výhovorkách, útek pred zodpovednosťou, dlhodobá ponuka svojho zbabelého čušania aj pri očividných spoločenských kriminálnostiach, farizejská sociopatia na hlbšej úrovni, spohodlnené bahnenie sa kaprov v rybníku, ktoré ho nemajú v pláne vypustiť, aj keď je voda už neznesiteľne špinavá
fideizmus – vierou a modlitbou chce vyriešiť všetko,
aj napr. operáciu slepého čreva, a úplne hlúpo im dieťa umrie,
podceňuje rozumové poznanie a praktické správanie, Prílišná oddanosť a superdôraz iba na modlitbu a duchovný život môže prerásť do nerozumného emocionalizmu , ktorý vedie členov k ospravedlňovaniu škodlivého správania v mene viery alebo až bagatelizovaniu sociopatií či aj trestnej činnosti
laicizmus – zvrátená mentalita na Západe, klerikofóbia, kde je všetko
sprofanizované, odcirkevníčené, a postupne už nič nie je sväté,
je to hnutie , ktoré hlása úplnú zbytočnosť kléru
konzervativizmus – keď si intelektuálne stabilizovaní ochrancovia tradičnch hodnôt zabudnú všimnúť na konzerve dátum expirácie, a tam sa už vytvorili toxické látky, ktoré pri konzumácii spôsobujú nielen zdravotné problémy, ale aj nežiadúce dementné sociopatie, a nemajú chuť ani odvahu riešiť túto smutnejúcu podvýživu, a miesto toho ako starí blázni či staré páky nanucujú všetkým už iba staré zákony, plesne to starých fotrov, akoby ich jediná radosť zo života bola táto trápna forma škodoradosťi a sociálnej retardácie
progresivizmus – správanie sa rozmaznaných pubertiakov v dospelých telách, neprimerané ich veku, pudovo odbrzdené adorácie svojvôle, ktoré už aj vynucovaním, násilím či aj propagandistickými podvodmi do iných indoktrinujú toxické novoty a nežiadúce zmeny, o ktorých si namýšľajú, že je nevyhnutné ich v slobodnej spoločnosti prijať, má aj extrémne koncovky napr. v ideológii gender , kde sa až trápne nanucuje všetkým napr. mnoho deviantných pohlaví, svojská extrémna intímna rozdrapenosť, pohlavná nejasnosť, prideová hlučná oslava zvieracích pudov, či absolútne nehanbenie sa už za nič, teatrálne nafukovanie si zvieracieho ega, končí to až nenávisťou ku klasickej rodine a tradičným hodnotám, ktoré sú zosmiešňované ako ukrutná nuda, ktorú asi sami intenzívne zo všetkého normálneho sami chudáci prežívajú po absolvovaní aj extra smilných bosoráckych ponúk
unitarizmus – sfanatizované „židovčenie“, má obrovské problémy prijať, že Boh je v Troch Osobách, a drží sa zaťato až agresívne iba mohamedánskej verzie, že to musí byť iba osoba jedna
dogmatizmus – intelektuálna obmedzenosť, bojazlivá úzkoprsosť, ktorá aj ochotne prijme nejakú dogmu viery, ale drží sa iba jej jediného a povrchného výkladu a nenávidí výklad iný a hlbší, v podstate je to strach pred hlbším poznaním pravdy
prozelitizmus – robenie nátlaku, aby kresťan zmenil denomináciu v ktorej sa momentálne nachádza, za tú, ktorú mu doporučuje evanjelizátor
indietrizmus – spiatočníctvo, duchovná zaostalosť, spolok superkatolíkov, ktorí sa bránia novým trendom a štítia sa normálneho vývoj, starohorlivosť, idealizujú si minulosť a nekriticky neregistrujú jej omyly, priatelia starých poriadkov, ktorí obranu kresťanskej viery stotožňujú s návratom o stovky rokov vzad, strach pred akoukoľvek zmenou či novotou, nevidia na nových trendoch nič pozitívne, rigidita, skostnatenosť, mentálna stuhnutosť, adorovanie iba „záchrannej brzdy a iba negativizovanie stúpania na plyn“ , negativizujú niečo nové, strašne sa toho boja, akoby sa celá katedrála mala zrútiť za to, že v nej povie pár slov diakonysa, ktorá bola prvé storočia bežne aj v cirkvi aj v sanktuáriu
etatizmus – do kresťanstva sa infikoval od 4 st. Je to uprednostňovanie štátnej moci pred mocou Božou. Otrocké poslúchanie na slovo cisára, kráľa, komunistickú či nacistickú stranu či hlavného hygienika pri fakepandemy. Dôsledné čušanie pri neprávostiach vyčíňania pozemskej moci. Povrchofília v extrémnej a mimoriadne trápno – zbabelej podobe, politické pohoďáctvo
klerikalizmus – príliš namyslení kňazi a biskupi, ktorí úplne
ignorovali činnosť laikov, preráža v ich správaní opakované ješitné autoritárstvo, alebo ich neodborné miešanie sa do vzťahov iných, prírodovedy, politiky a občianskeho života, niektorí si namýšľajú, že im patrí cirkev, a nie Ježišovi, stotožňujú sa až trápne s funkciou na ktorú nedorástli, škodoradostne zneužívajú svoju moc, páchajú svojvôľu, ponižujú podriadených, prenasledujú spravodlivých, nerešpektujú ani kánony ani ľudské práva, sú ako nemí palácoví psi, tvária sa že problémy nevidia, čo iba čušia aj pri veľkých osobných krivdách či poškodeniach svojich veriacich, odmietajú sa dotýkať rán v kresťanoch/ čiže aj Kristových sv.rán/, alebo v ľudoch dobrej vôle, nechajú ich krvácať, a miesto toho sa hrajú na doktorov, sú ako na drogách s titulovými orgiami, iba mlčia aj pri antinárodnej totalite, bezpráví či prenasledovaní kresťanov, lebo chcú mať asi podiel na tej zlobe, s utajeného dôvodu, aby čo najdlhšie zostali vo funkcii, mali z toho výhody a pohodlný život, majstri v sebaoslave, radi si hojdajú svoje egá, potľapkávajú sa navzájom po pleciach za vlastizrady aj neveru evanjeliovým ideálom, ako verní pudlíci mopslíkujú iba mocným a bohatým, vedia to maskovať bohaoslavou, hereckou poníženosťou či zbožnými rečičkami, po napomenutí nie sú schopní sebareflexie ani pokánia, sú už zaživa potrestaní najväčšími trestami – stratou vážnosti a šašovským syndrómom, a čím sú tieto hrozivé tresty skrytejšie a mäkšie , tým viac sa prihlúplo iba na všetko usmievajú, je to duchovne dlhodobo praktizovaný sodomizmus a autosadomasochizmus končiaci premenou na nečistého ducha až démona
globalofília – zachraňovanie platéty v jej skorumpovanom stave, prehnané uctievanie modličky Pačamamy – čiže matky prírody, klamanie iným, že terajší stav zeme bude taký navždy. Vedomé a fatálne zamlčiavanie apokalyptických predpovedí o záverečnej vláde antikrista, o beštii z mora / finančná moc + BIGmafiou unesená štátna moc/ , o falošnom prorokovi čiže antipápež, čo mu bude robiť roztieskávača, o zradnom klére, ktoré ho čušaním podporujú a spolu vytvárajú šelmu zo zeme, čo sa tvári ako Baránok, ale hovorí ako drak, čiže ide o neviestku, /zneužitá duchovná moc/, nič nehovoria o znaku šelmy, nič o záverečnej skúške prenasledovania kresťanov, nič o premene zeme a II.Kristovom príchode.
Miesto toho ako nebiblickú spásu podporujú anonymnú moc neľudských globalistov v depopulačnej agende 2030, podpora zeleného komunizmu, spolupráca na najväčšej vyvlastňovacej superkrádeži v dejinách, spolupáchateľstvo na transhumanizme, digitálny koncentrák, holografické falošné zjavenia na oblohe, falošná invázia UFO s ukradnutými technológiami reverzného inžinierstva, globálna vláda , pedofilné gangy, dlhodobo tajené a nachystané od predkapelníkov antikrista + extrémne prachatých bosorákov s AI , CBDC, pseudoklímou, proxyvojnami či s plandémiami
Ich obete sa pokúšajú až komediantsky spasiť si svoje najmä telesné zdravie devastovaním si svojho tela a imunity hocjakými neoverenými boostrami aj so zneplodňujúcim žabím slizom a samoskladajúcou nanotechnológiou, spolupracujú aj s waxyterorom, hlavne na tých iných, čo sa nenechali ozbíjať amorálnymi strachopudnými hochštaplermi o výhradu vo svedomí, poslúchajú ako otroci podplatených vrajodborníkov, ktorí vyhodili z verejnej diskusie tých iných, zrelších odborníkov, adorujú vonkajší strach a ignorujú vnútro, tvária sa, že oni sú tí zodpovední, pokrokoví či integrálni…
Nekriticky hlcú mediálne manipulácie, zbabelo iba mlčia o zločinoch finančnej či homo mafie, nehovoria roky absolútne nič o sodomii či cudzoložstve, podporujú umelo rozoštvané vojenské konflikty, inváziou premnožených ekonomických migrantov, bagatelizujú kriminálne riadenie počasia, súhlasia s nehoráznym zdražovaním, zadlžovaním štátov, plytvaním, znemravňovaním mládeže extrémami genderu, satanizáciou v kultúre, otravovaním potravín, odnárodňovaním občanov, vyrábaním bezdomovcov, hyenistickými exekúciami, tolerovaním najhoršej zločinnosti, zákerným zneužívaním medicíny, manipuláciou volieb, korumpovaním inštitúcií…
Miesto tradičných hodnôt sa homogénne agresívne všetko przní a spupušuje, nezákonnosti sa nevyšetrovaním a netrestaním podporujú, občania sa cielene osprostievajú, veriaci sa infantilizujú, hybridné hrozby od pánov sveta sa bagatelizujú, a tí odvážnejší či uvedomelejší sa zosmiešňujú a zaháňajú do kúta, opozičné názory sa dehonestujú, kritické weby sa vypínajú, produkcia to miništrantov antikrista, ktorí spolupracujú na vytváraní umelého chaosu, a keď sa zjaví ten „inkarnovaný“ diabol, budú mu tlieskať standing ovation, lebo im ponúkne po chrapúňsky vyrábanom chaose či nedostatku dopredu pripravené riešenia, aby ich vrajzachránil, cez značku šelmy a zábavnú slobodu stiahol do pekla, ktoré je vraj prázdne, ako sa vyjadril o ňom celoplanetárne nedávno ten vraj najväčší náboženský expert..
„inkluzívny kapitalizmus“ je v podstate „dymovou clonou“ nad plánmi globálnej elity do budúcnosti, ktorú môžeme nazvať postkapitalizmom alebo novým feudalizmom. Globálna elita je pripravená vzdať sa snahy o maximálny zisk, ale za žiadnych okolností sa nevzdá moci. „Veľký reset“ je určený na zachovanie a posilnenie moci existujúcej globálnej elity.
polokresťanstvo polosatanizmus – zábavno nebezpečná forma „evanjelizácie“, alebo ten pravý návod, ako sa premeniť na nečistého ducha , aplikácia v praxi cez infantilné ťapuškovanie sa s nacistami, komunistami či WEF
transfigurácia – Jej dôsledkom je vylúčenie zo života Ježiša Krista všetkého božského a následkom defigurácie je naopak premena historického života Ježiša na už pokrivenú a nie ľudskú podobu , ale na niečo abstraktno kozmické, bez Jeho reálnej inkarnácie v ľudskom tele. Jej dôsledkom je vylúčenie zo života Ježiša Krista všetkého božského a dôsledkom defigurácie je naopak premena historického života Ježiša Krista na pokrivenú vieru spolu s ezobludmi
amerikanizmus – 19 st , spomenul ho Lev XIII 22. 1. 1899 v liste Testem benevolentiae arcibiskupovi z Baltimoru Jamesi Gibbonsovi, kde nariekal nad Spojenými štátmi, kde sú cirkev a štát rozvedení, Neprijal ani ich tézu o aktívnych a pasívnych cnostiach. Pius XII. to predefinoval ako „heréza aktivizmu“ rozvoj tých hlavných. tzv. aktívnych cností. Hyperaktivita vonku a podceňovaná práca vo vnútri, zameranie na vonkajšie bohatstvo, prosperitu a úspechy a pod ich maskou rôzne prehry, neresti a sociopatické biedy, 500 stranová kniha o Pozitívnom myslení a ani jedna veta o nesení si kríža s Kristom, amerikanisti navrhovali marginalizáciu nezrozumitelných dogiem , kritizovali autoritárstvo učitelskej profesie , uprednostňovánie jednania pred kontempláciou , odmietanie rehoľných sľubov, ktoré nezdravo obmedzujú slobodu a pestujú tzv. pasívne cnosti, extrémny pragmatizmus
/ v Amerike vraj treba evanjelizovať po americky, od pátra Izáka Heckera/ aby aj inoverci tým ľahšie ku katolicizmu získaní boli, musí sa cirkev
vzdelanosti ľudstva do mužného veku vstupujúceho viac sa prispôsobiť a zanechajúc starej prísnosti, treba vyhovieť moderným prianiam
a potrebám národov. Amerikanisti sa domnievajú, že to neplatí
len o úprave spôsobu života, ale tiež o náukách viery a tvrdia,
že sa odporúča, aby inoverci získaní boli, niektoré dogmatické
body ako menej dôležité je treba odložiť
sekularizmus – štát a ľudia majú byť vraj bez vplyvu Cirkvi a viery,
je za ich prísne oddelenie, ignoruje náboženstvá,
adoruje ducha sveta a nezávislosť, praktický ateizmus
ezoterika – duchovné hľadanie a aj nachádzanie mnohých súvislostí, ktoré iniciuje hlavne naše ego a nižšie polospirituálne túžby človeka, postupné odhaľovanie skrytých zákonitostí, ale bez Ducha Svätého, ako prekvapko je vyjdenie z labyrintu vonkajšieho sveta pomocou Ariadninej nite, ale nie východom do nebeského svetla, ale premeditovaný adept sa ocitne opäť za sexuálnym vchodom do ženského tela ?! posielanie takto aj inak znesvätených duší znovu sa zrodiť do tohoto besného sveta, toto je tá kľúčová rada od osvietených a prebudených a vraj s vyšším poznaním?!?
preťaženie mysle nepodstatnými informáciami a fatálne zanedbanie tých podstatných duchovných vecí, ktoré by hľadajúci veru neopomenul, keby prijal sv. krst a s ním anjela strážneho priamo z neba, nie takéto fakerady z náboženského secondhandu či očistcového polosvätého devachanu, miesto modlitby ponúka relaxačnú hudbu, miesto sv. boja proti zlozvykom volí prímerie, vážne veci neberie vážne, za najdôležitejšie považuje nie Boží príbeh a Jeho plán spásy, ale moje spirituálne objavy a naše bezbreho stolerované individuálne aj celkom protichodné etické či vieroučné názory
reinkarnácia – ktorá je ohlasovaná v ezoterike ako samozrejmosť je falošnou verziou večného života, Ježiš v Mt 25 kap. ju demaskoval a presnejšie pomenoval ako večné trápenie pre padlých anjelov, ide v podstate o trucovanie mnohých duší, ktoré si asi príliš zamilovali prírodné krásy na tejto chorej planétke a ako dunihlavom podpití si ju pletú s nebesami, kde sa im „ete nekce“? asi chcú takto bizarne potrestať Ocka a anjelov v Nebi, a neprišli ešte na to, že trestajú sami seba pochabou svetofíliou, o ktorej sebe aj iným podlo klamú, že to nebude mať koniec v Poslednom súde, jej súčasť tzv. karma sú vlastne tzv. Božie mlyny, čo melú pomaly, ale isto, zomelú nás všetkých a všetko, ale dajú sa zrýchliť modlitbou a pôstom, a u kresťanov má nad nimi moc Kristovej Sv. Krvi a Božej milosti, čo ezoterická bublina odmieta, vraj nás spasí naše vnútorné svetlo alebo „něco nad náma“, čo nikdy nie je 3x Svätou Osobou, ale vraj vesmírnou všetkoprenikajúcou a všetkoasiuž tolerujúcou energiou
Liberalizmus – ten je ešte zdravou filozofiou, obhajujúcou slobodné rozhodnutia človeka, deviáciou je tzv. libertinizmus, propagujúci aj zvrátenosti pri slobodnom rozhodovaní, to hlásali už v 2 st. karpokrati, je to chorá vôľa, čo sa nechce dať liečiť, a slabomyseľnosť rozumu, čo uviazla v pasci extrémizmu. Nerozlišovanie medzi zdravým liberalizmom a nemocným libertinizmom je príznak buď demencie alebo nevzdelanosti
„kresťanský“ sionizmus – slepé zamilovanie sa do židovského národa, ktoré považuje obnovené zrodenie štátu Izrael 14. 5. 1948 za druhý zázrak po Vzkriesení, nevie oddeliť spravodlivý boj Židov v SZ o svoju vlasť / Dt 5 – 8 kap./ od ich súčasnej situácie, namýšľa si že majú právo dnes konať ako ich predkovia pred 2 – 3 tis. rokmi, vraj majú právo na celé územie tzv. veľkého Izraela spomenutého v biblii, /Num 34 kap/ klamú, že aj dnes majú na to vlastnícke „božie“ právo, aj keď ho stratili ukrižovaním Pravého Mesiáša, z toho sa nepoučili, pokánie žiadne! + aj extrémne lstivo a agresívne presadzujú svoje egoistické záujmy
vraj majú právo aj na bezohľadné vysídlovanie pôvodného palestínskeho etnika / z 10 mil. cca 2 mil/ z týchto území, vôbec si nechcú všímať hrubé porušovanie ľudských práv, medzinárodných dohôd ani príkazy Desatora a podporujú aj dlhodobé a gradujúce agresívne aktivity vlády moderného Izraela, oprávnenú kritiku považujú za antisemitizmus, čo je lboko nespravodlivé a falošné, ako fanatici si melú len tú svoju heretickú verziu teatrálno trápne nevidiaciu ani genocídu v Gaze, pod videami vypínajú komentáre, aby sa nedozvedeli reálnu situáciu, ktorá robí iným peklo zo života a zakončujú to ohlasovaním skorého vychvátenia do nebies najmä pre podobných ohlasovateľov a konzumentov rýchlospásy + neľudských zvrhlostí, nikdy nespomenú názor ozajstných judaistických rabínov, ktorí sú na strane utlačovaných Palestíncov,a po žiadnych ukradnutých pozemkoch pri Stredozemnom mori ale vôbec netúžia, a obnovenie štátnosti spred dvoch tisícročí nepovažujú ku životu ani spáse ani potrebné
nechcú sa dať absolútne poučiť, aký je rozdiel medzi náboženským judaizmom a politickým sionizmom
nikdy nespomenú, že Vatikán až v r. 1994 uznal štát Izrael a v r. 2015 priznal štátu Palestína právo na existenciu a na hranice určené v OSN, a tí, čo podobné vysvetlenie považujú za útok na SZ prorokov sú ako ožratí s bibliou v ruke, ušla im podstata, že Židia stratili požehnanie, lebo ukrižovali Pravého Mesiáša, požehnanie prešlo na kresťanstvo, ani že ani Pán Ježiš nehovoril nič o Izraelskom štátnom znovuzrodení v 20 st. či povinnom vrátení pozemkov ich znovunavráteným potomkom, nič o vraj nevyhnutnosti znovupostavenia III chrámu v Jeruzaleme, ani to, že majú „božské“ právo Palestínčanom robiť bezprávie, lebo Jeho II. slávny príchod vraj nenastane, pokým Židia neobetujú červenú jalovicu pred sedemramennými svietnikmi na chrámovej hore … to sú nekresťanské fámy, už skôr deje z Apokalypsy, ktoré chystajú trón antikristovi
Izrael: Plné diplomatické uznanie a nadviazanie vzťahov – 15. jún 1994 (po podpise Základnej dohody 1993).
Palestína: Praktické/implicitné uznanie prostredníctvom dohody používajúcej názov „State of Palestine“ – 26. jún 2015. Plné diplomatické vzťahy nadviazané 2. januára 2017.
Sväty stolec dôsledne podporuje dvojštátové riešenie (Izrael a Palestína existujúce vedľa seba v bezpečných a medzinárodne uznaných hraniciach) a aktívne podnecuje mierový proces. Jeho postoj k uznaniu Palestíny je súčasťou tejto politiky.
Mimoriadne úspešní pri formovaní ideológie kresťanského sionizmu boli puritáni. Zastávali názor, že aj po ukrižovaní Krista na Golgote a po dobytí Judey Rimanmi a zničení jeruzalemského chrámu (v roku 70 n. l.) zostali Židia (alebo skôr Židia, teda aj tí neetnickí , napr. chazarskí , obrátení iba povrchne na politickí orientovaný sionizmus)) “vyvoleným Božím národom”. A že poslaním “pravých kresťanov” (čítaj: protestantov, presnejšie puritánov) je chrániť a zachraňovať zvyšky “Bohom vyvoleného ľudu”. Anglickí puritáni naliehali na svojho patróna O. Cromwella, aby umožnil presídlenie “Bohom vyvoleného ľudu” z európskeho kontinentu na ostrovy Hmlistého Albionu. A ďalej, aby urobil všetko pre to, aby pomohol “Božiemu vyvolenému ľudu” presťahovať sa do “zasľúbenej zeme”, t. j. do Palestíny. A potom obnoviť Judeu (Izrael), obnoviť Jeruzalemský chrám atď. A ďalej, aby urobil všetko pre to, aby pomohol “Božiemu vyvolenému ľudu” presťahovať sa do “zasľúbenej zeme”, t. j. do Palestíny. A potom obnoviť Judeu (Izrael), obnoviť Jeruzalemský chrám a vrátiť im pozemskú štátnu moc a stratený najväčší dejinný kapitál vplyvu
Najväčšiu proizraelskú organizáciu v USA dnes netvoria Židia, ale evanjelickí kresťania, ktorých je spolu 7 miliónov, čo je o viac ako 2 milióny viac ako celá americká židovská komunita. “Zjednotení kresťania za Izrael” CUFI je jednou z mnohých organizácií, ktoré v priebehu americkej histórie podporovali sionizmus na základe potreby urýchliť ‘druhý príchod’. Okrem toho sa tieto skupiny v posledných rokoch po prvýkrát v histórii stali vplyvnými pri moci – v Izraeli aj v Spojených štátoch. V USA žije viac ako 20 miliónov tzv. kresťanských sionistov, ktorí predstavujú dôležitý segment voličov, ktorí tradične podporujú Republikánsku stranu.
“britský izraelizmus” – je najelitnešia rasistická ideológia, na ktorej základoch bolo postavené britské impérium. Na základe tejto anglosaskej ideológie rasizmu by sa potom zrodil britský fašizmus (dokonca sa objavil skôr ako jeho talianska a nemecká verzia). Vzor našiel napr u “charizmatika” ktorým bol škótsky kráľ Jakub VI. alias Jakub I. Anglický a I. (1566 – 1625), ktorý sa považoval za kráľa Izraela. Sebavedome tvrdil, že britský ľud je priamym potomkom desiatich stratených kmeňov Izraela a že britský panovník je skutočným dedičom kráľovstva Dávida, najslávnejšieho starovekého izraelského kráľa. Samozrejme, jedným z najvýznamnejších predstaviteľov proizraelského protestantizmu bol Oliver Cromwell. Jedným zo základných kameňov ideologickej platformy je ich tvrdenie, že britská kráľovská rodina je pokrvným a duchovným dedičom izraelského kráľa Dávida. A ich dejinná predurčenosť a poslanie je svetovláda.
Približne pred 400 rokmi sa v Novom Anglicku usadilo 30 000 charizmatických puritánov, aby tu založili teokratickú spoločnosť. Puritáni, baptisti, metodisti a ďalší nábožensky založení britskí kolonisti nemilosrdne vyvražďovali miestnych Indiánov. Aktívna kolonizácia Nového sveta Britmi pokračovala viac ako dve storočia.
Práve ich protestantizmus s príchuťou britského izraelizmu sa stal dominantnou ideológiou v Novom svete. Bez zohľadnenia tohto ideologického a náboženského základu Ameriky je ťažké pochopiť zahraničnú politiku USA v novoveku a najmä v súčasnosti a tiež pochopiť neviditeľnú spoločnú črtu USA a Veľkej Británie, ktorá tvorí jednotný anglosaský svet, ktorý sa snaží podmaniť si zvyšok ľudstva. Vraj to má byť z pozemského mesta Jeruzalema, čo podobne ohlasujú fanatickí náboženskí sionisti, ktorí zneužili aj politický sionizmus aj židovskú vieru, oklamali celý svet svojou vraj večnou vyvolenosťou a nadvládou nad všetkými, kabalou kontaminovali doslovné heretické výklady SZ a slintajú po pozemskej svetovláde nad otrokmi gojimami a pohanmi, predkapelníci falošného mesiáša
chazarofilizmus – moderná heréza z judaizmu, ohlasuje ako spirituálnu prioritu vznik a uctievanie židovského štátu z r. 1948, robí si z toho ústrednú modlu, symbol geopolitickej nadvlády, zameriava sa do iba politicko-sionistických cieľov štátu Izrael , ktoré s pod ochranou správcov peňazí, ADORUJE tiež IBA čiastočné poznania duchovných zásad a radikálneho odporu ku správnemu a povinnému kristovskému dohotoveniu sa , antiduchovne bagatelizuje aj neetické postupy ateistickej a mnohom nespravodlivej vládnej politiky voči pôvodným obyvateľom Palestínčanom, ktorým nespravodllivo dodnes nedopraje štátnu samostatnosť a normálny život, hoci ich OSN ku tomu v počiatkoch zaviazala do 5 r. + dohodou v Oslo, a preto sú tam z toho nekonečné vojenské konflikty , podlieha sebaklamom, že pozemky pre novožidovských osadníkov je legálne aj násilím rozširovať podľa biblickeho vykolíkovania spred 3 tisíc rokov, ako oslepení hadím jedom títo aj silno biblickí vrajevanjelizátori neregistrujú žiadne ani antikristovské neprávosti zneužívanej moci, ignorujú zrušenie Starozákonných predpisov príchodom Mesiáša, nerozumne si nevšímajú ortodoxných židov, ktorí nesúhlasia s agresívnou politikou takejto podoby politickej vlády v Izraeli a ktorí sú na strane utláčaných Palestínčanov, pokúšajú sa nabulikať kresťanom pri evanjelizovaní a špeciálne pri vychvacovaní pravej cirkvi do nebies, že viera obrátených Židov v závere dejín je vraj podstatná pre záchranu kresťanstva, klamú, že žiadna duchovná Izrael neexistuje, príliš sa venujú svojskými zamilovaniami obnoveniu tretieho Jeruzalemského chrámu a židovským legendám, na slušne vyslovené racionálne kritické argumenty že sa aj mýlia reagujú extrémne emocionálne až alergicky a iba odmietavo / čiže farizejsky, hlúpo a pyšne/, od vypínania komentárov, cez ignorovanie až po obviňovanie z antisemitizmu či gestapácku likvidáciu nositeľov opozičných názorov = dôkaz, že majú silno ilúziami či neľudskosťou poškodený svoj duchovný stav
Tóra versus Talmud – to sú výklady Starého zákona s celkom opačným obsahom. Duch Tóry má v úcte Boha a bázeň pred ním. Hoci neuznáva Ježiša ako inkarnovaného Yahweho, predsa dúfa príchod Mesiáša na konci čias. Udržiava to cnostné a chválihodné, čo bolo a je v židovstve. Talmud je zbierka zradikalizovaných rabínov, ktorí sa podučili aj ich čarodejníckemu umeniu vo vyhnanstve v Babylone pred 26 st. Karhal ich za to prorok Ezechiel , tí napáchli dymom sveta a ich potomci sa tiež opakovane nedokázali zmieriť z prehrou a rozprášením od Rimanov dovtedy permanentne víťaziacich a vyvolených Izraelitov po r. 70. Kresťanstvu / pre nich fiktívnemu Edomu + Západu/ prajú pomstu a porážku a celý čas strávený v diaspore sveta zbierali muníciu na svetovládu. Potomci chazarov majú podobnú odiozitu voči Rusom, ktorí ich rozprášili v r. 1040. Títo pseudoizraeliti sa z rôznych svetových strán spojili, a sú proti Zjaveniu a cirkvi vnucujú všetkým násilné Revolúcie a povalenia kresťanských trónov a hodnôt. Srší z nich nenávisť ku kresťanom aj ku Ježišovi. Agresivitu voči aj iným gojimom, „nežidom“, ktorí sú vraj osudom predurčení ku otročeniu im ako pánom dejín, v skutočnosti ku tým, čo nezdieľajú ich heretický výklad SZ,a sú verní výkladu ortodoxnému. Svoju neľudskú taktiku ospravedlňujú bojom Jozueho voči kannánskym kmeňom pred 3 tis. rokmi a násilne ho aplikujú dnes a klamú seba aj iných, že toto je vôľa ich „božstva“ a nikto nemá právo tomu zabraňovať, lebo je to tak Prozreteľnosťou dané + veľké bezbožnosti globalizmu skrývajú pod maskou Izraela
Má to svoje pokračovanie v slobodomurárskych lóžach, v učení Kabaly či v čarovaní s peniazmi a mocou + manipulácie tajných služieb pre antikrist team
Medzinárodný inštitút rabinizmu, t. j. predstavitelia ortodoxného judaizmu, stále nepodporujú tento výklad a považujú výstup na Chrámovú horu za hriech pre Žida. Kresťanskí sionisti, ktorí vytvárajú spojenectvá so sekulárnymi a židovskými náboženskými sionistami, už viac ako storočie ovplyvňujú politiku západných vlád. Až do súčasnosti.
nihilizmus – zbožňovanie ničoty. Antizmysel našiel
v v kreténskej axióme, vraj „život nemá žiaden zmysel“
Radikálne prežívanie tejto zvrhlosti pokračuje potom
nanucovaním tohoto bordelu iným, a v tomto prežíva aké také
sadisticko masochistické „potešenie“.
Satanizmus na vyššej úrovni než je tá primitívna, kriminálna
dispenzacionalizmus – Pro-mileniálni dispenzacionalisti [PMD] popierajú, že matka Cirkev je už začiatkom a predprípravným záchranným projektom Tisícročnej vlády J. Krista, o ktorej sa hovorí v Zjavení 20:4-6. , berú „tisícročnú“ vládu doslovne , žiadna symbolicita , robia falošný rozdiel medzi Izraelom a Cirkvou. Duchovný Izrael, sv. matka cirkev, čiže aj Krista inkarnovaného do dejín a vyvolených kresťanov – svätcov a spravodlivých, oni neuznávajú, ale apoštol Pavol o tej epochálnej TOPzmene SZ v NZ jasne písal. Volá sa to teológia náhrady Božieho požehnania pre synagógu, ktorá už fatálne zlyhala, novou vinicou a kresťanským hnutím.
Falošne vysvetľujú Zjavenie a tak spájajú Rimanom 11:26 „a tak bude spasený celý Izrael“ s falošnými predmilenialistickými výkladmi. Takíto dispenzacionalisti si myslia, že Pavol hovorí o Izraeli podľa tela [“celý Izrael bude spasený”], pričom v skutočnosti hovorí o tom, že Boh privádza aj pohanov do Novej zmluvy, a tak je to vlastne odkaz na znovuzriadený Izrael Mesiáša.
Chybou pro-tisícročného dispenzacionalistu je naivnopovrchná viera, že Božie zasľúbenia stále patria Izraelu podľa tela namiesto doktríny vysvetlenej vo svätom Pavlovi, že Kristus privádza Izrael podľa tela / vonkajšku/ do skutočnej zasľúbenej zeme a Sionu / do Božej vlasti, ku osobnému vykúpeniu z otroctva rôznych podôb hriechu, ku očisteniu od démonských vplyvov, ku predblaženosti už teraz, ku nádeji spásy, ku celistvosti/ len tým, ak sa stanú novým stvorením v Kristovi, pretože „Cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí “ (Rim 10:4).
Pravý Jeruzalem je život v Duchu Svätom, kráľovstvo kňazov (1Pt 2:5,9). Skutočný Jeruzalem už nie je pozemským mestom, kedysi tým biblicky preslávnym „veľkým mestom“ zo Zjavenia 18, ktoré bolo zničené (a pomenované v Zj 11:8 ako pôvodný fyzický Jeruzalem, kde bol „Pán ukrižovaný“).
Pozemský Jeruzalem bol prekonaný a ukončený samým Bohom v roku 70 nášho letopočtu, a tak bol zjavený Nový Jeruzalem zo Zjavenia 21 ako záruka, že „Božie dary a volanie sú neodvolateľné“ (Rim 11:29). Ako ten Boží Jeruzalem už nie je pozemským mestom, tak ani duchovný Izrael vôbec nemusí byť pozemským štátom od čias Kristovho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia po Božej pravici
neochiliazmus – z pravoslávia, uctievači veľkého Pohoďáka, jeho nasledovníci sú až agresívne podráždení a netolerantní, keď počujú niekoho hovoriť o prebiehajúcej svetovej apostazi, o vystúpení Antikrista, o Druhom príchode Krista, o konci sveta, o strašnom Poslednom súde…viera v postupný vývoj ľudstva na hriešnej zemi, vraj je Kristova Cirkev povolaná najmä k tomu, aby ešte tu na zemi poskytla ľuďom „rajský“ život – aby im pomohla zaistiť plnú spokojnosť, plné bruchá, šťastie, mier a prosperitu
chiliazmus – doslovné a spolitizované chápanie tisícročnej ríše, alebo tzv. milenarizmus, unáhlené inkorporovanie fikcie božieho kráľovstva na neobnovenú hriešnu zem, hlavne tými NAŠIMI SILAMI, ale bez reálnej parúzie II. Kristovho príchodu /pred r. 1000 napr. , alebo netrpezlivé vyhlásenie Kristovej republiky v 15.st. vo Florencii Savonarolom, v 16 st. v Munsteri anabaptistami, či tisícročná 3. ríša nacistov v 20 st. či v 21 st. hnutie sibírskeho vrajježiša expolicajta / vraj to 1000 ročné kráľovstvo spomínané v Zj 20 kap. sa unáhlene inkarnovalo už do tohoto veku starého hriešneho sveta, v nejakej podobe zdanlivo ideálnej politickej moci, či v cirkevnej podobe nejakého zdanlivo ideálneho spoločenstva, alebo v extrémnej podobe nezištných vzťahov medzi kresťanmi, ktorú ako archetyp uletenosti ponúkol sv.Petrom vybraný diakon Mikuláš, ktorý ponúkol svoju veľmi peknú manželku všetkým, hoci predtým na ňu silno žiarlil, a robili tak po jeho vzore jeho infantilní nasledovníci – milulášenci, nikolaiti, /Nicolaite preto znamená „ovládnuť laikov“ /, ktorých za tú „lásku nebeskú“ prísne musel pokarhať už apoštol Ján Zj 2, 6- 15
Tu spomínané mentálne deviácie sú už luciferiázou, čiže satanizáciou. Zaburinením alebo zadymením svojho chrámu, Božej záhrady. Keď nerobíme jej kultiváciu, keď nevetráme, keď veríme a aplikujeme blud za bludom, a už nám to ani nevadí, že krivíme aj iných, vyrobíme z chrámu zoo a bordel. A ak posilňujeme bludy aj s neresťami, premeníme svoju bytosť na šelmičku až na tzv.cynické monštrum
Z nevykvaseného vína, pôvodne aj dobrého hesla, vznikajú potom zhubné ideológie končiace totalitou
Takú duchovne spustnutú bytosť obsadia démoni, a začnú robiť peklo.
Tá obeť nebude mať výčitky svedomia ani pri terorizme. Ale má
otupenú cynickú pseudorozkoš z demolovania hodnôt, inštitúcií,
cirkví a cností. Popieranie akejkoľvek autority. Antifilozofické
mafiánstvo v praxi. Bosorácka metla v akčnom závere.
Anarchia, rozklad a chaos ako originálne „ciele“ a “ideály“
Degeneráti ducha ,čo sa premenili na antikultúrne beštie,
na konci svojho zvráteného vývoja.
Správna a zdravá spiritualita spolupracuje s Bohu vernými anjelmi, používa prostriedky posväcovania, sväté rozlišovanie zŕn od pliev, pôst aj pokánie. A nie je iba o jedle a nápoji, sexe a funkciách, ale je to pokoj a radosť v Duchu Svätom a snaží sa o úctivé a normálne vzťahy.
Ak pomenuje lekár chorobu a trafí sa do
správnej diagnózy, tak má polovicu liečby za sebou.
Aj duchovných veciach sa dá ochorieť či uletieť.
V histórii Katolíckej Cirkvi sa za 2O st. udialo toho veľa.
Dá sa z toho mnohému priučiť. Aj tu bol vývoj v myslení.
Viera tu bola, Písmo Sv. tiež, ale nebolo vždy jasné
a postupne sa prichádzalo na to, kde je pravda, a čo je už blud,
čo je kresťanstvo a čo už nie je.
Bludy paradoxne prispeli ku tomu, že intelektuálne vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa na konciloch
kodifikovali katolícke dogmy, skalopevné pravidlá,
ktoré dávajú kresťanstvu orthodoxiu /pravovernosť/
teda aj našej viere akoby „pravidlá spisovného jazyka“.
Aby sa dala jasne rozlíšiť pravda od bludu,
duchovné zdravie od duchovnej choroby,
Svätú cirkev od nesvätých cirkví, kresťanstvo od sekty.
Kto spisovný jazyk kresťanstva nezachováva,
ten hovorí iba svojským nárečím,
ktoré je tým viac poznačené stratou vážnosti, teda srandou,
čím viac je pravým kresťanským článkom viery vzdialené.
Tým viac robí okolo seba viac kriku, čím sa viac mýli a
je vzdialené kresťanským a ľudským cnostiam.
A samozrejme aj pravému Bohu.
Existencia duchovných deviácií má ale
ten dôležitý zmysel v dejinách spirituality,
intelektuálneho dozrievania a vyjasňovania ,
že ich odhalením a pomenovaním sa napomáha
kresťanovi katolíkovi presne zorientovať, kde je tzv.
víťazné poznanie, aby sa neocitol v neortodoxnej oblasti,
ktorá už ku zdravému rozumu a identite viery nepatrí.
Skale, Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežom sme všetci
kresťania dlžní vďaku, lebo definovali správne dogmy,
dali tak pevnú konštrukciu kresťanskému chrámu ,
Kresťanská teológia dostala potrebné zdravé hranice.
Omylom a bludom by sme mali byť vďačný za to,
že definovali to, čo sa v Cirkvi vyskytlo,
ale kresťanstvom nebolo,
a pomohlo sa tak definovať, čo je už choroba ducha.
hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných,
a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery.
Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch…
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný
za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iní je presvedčený, že pápeža ovládajú
slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu
umelé oplodnenie či rozvody skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú iných od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné,
ale ktovieprečo klamú, lebo skryto pre jej ciele v mnohom pracujú
chichikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco. Vedome napr. ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, toto trénujú, ovládajú, oživujú a veru majstrovsky aj vedia
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti…
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť.. Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených…
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri
Dejinné útoky na kresťanskú civilizáciu.
1517 – protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie
1789 – racionalizmus: Boh áno, Kristus nie
1917 – ateizmus: Boh je vraj mŕtvy
(dokonca akoby vôbec nikdy ani neexistoval)
Pius XII. v r.1945 v príhovore k predstaviteľom Katolíckej akcie:
1517 – náboženský útok /revolučný protestantizmus/
1789 – politický útok / francúzka revolúcia/
1917 – ekonomický útok / boľševická revolúcia/
Lev XIII.
1968 – érou beatlemánie začína sa na Západe
tzv. antikultúrna revolúcia adorujúca nie „bio“, ale „nekro“
Vraj neexistuje už žiadna pevne zistiteľná pravda
Nastupuje diktatúra relativizmu
a apokalyptický ošiaľ, tzv.opíjanie sa „slobodou“
Na filozofickú „vodu“ a morálny „piesok“
sa posúva už v spoločnosti skoro všetko
Rozklad zdravej rodiny, glorifikácia deviácií,
poctivá žena s čestný muž začína byť na posmech…
Krádeže detí a kradnutie destva, ich prznenie
ako posledná fáza zvrhlosti a odpadu od Božích pravidiel
v tzv.apokalyptickej dobe
/posledná fáza boja dobra a zla pred II.príchodom Kristovým/
probabilizmus – Ak existuje poznateľná pochybnosť o tom, či je nejaký čin morálne dovolený alebo zakázaný, a existujú pre neho rozumné argumenty (t.j. je pravdepodobný), potom je dovolené konať podľa toho názoru – aj keď opačný názor je pravdepodobnejší. Predstavte si veriaceho, ktorý sa spovedá z nejakého činu a nevie, či bol hriechom. Spovedník (kňaz) hľadá v teologických príručkách a autoritách. Ak nájde aspoň jedného vážneho (dôveryhodného) teológa alebo školu, ktorá tvrdí, že daný čin nie je hriech (alebo je len ľahkým hriechom), potom je podľa probabilizmu dovolené veriacemu odpustiť (ak ten veriaci konal podľa tohto „pravdepodobného“ názoru), aj keď väčšina teológov tvrdí opak (že to hriech je). Príklad: Je dovolené požičať si peniaze na úrok (lichvu), ak existuje aspoň jeden renomovaný teológ, ktorý to považuje za prípustné za určitých okolností – aj keď väčšina to považuje za hriech. Cieľ: Zamedziť prílišnému zotročeniu svedomia (tzv. rigorizmus či tutiorizmus), kedy by človek musel vždy konať len podľa toho názoru, ktorý je najbezpečnejší (tzn. najprísnejší), čo mohlo viesť k úzkosti a prehnaným obavám z hriechu. Uľahčiť pastoráciu veriacich a spovednícku prax. Uznávať pluralitu názorov v rámci ortodoxnej katolíckej teológie. Doporučovali ho najmä jezuiti ako opak rigorózneho jansenizmu zo 17 st., ktorý by sv. prijímanie či sviatosť manželstva umožnil iba etickým jednotkárom
Jansenizmus bol vplyvné teologické hnutie v rámci rímskokatolíckej cirkvi v 17. a 18. storočí. Tu sú jeho kľúčové aspekty:
Pôvod a názov: Pomenované podľa holandského teológa a biskupa Cornelia Jansena (1585–1638), ktorého dielo Augustinus (vydané posmrtne v roku 1640) tvorilo základ hnutia. Jansen sa snažil o návrat k striktnej interpretácii učenia sv. Augustína.
Ústredná téma: Milost a ľudská prirodzenosť:
Zdôrazňovali absolútnu nevyhnutnosť Božej milosti pre dosiahnutie spásy.
Podľa nich bola ľudská prirodzenosť hlboko porušená hriechom (dôraz na dedičný hriech). Bez milosti je človek úplne neschopný konať dobro a dosiahnuť spásu.
Toto učenie bolo reakciou proti molinizmu (podľa Luisa de Moliny), ktorý zdôrazňoval väčšiu spoluprácu medzi ľudskou slobodnou vôľou a Božou milosťou a bol podporovaný najmä jezuitmi.
Hlavné črty učenia:
Predestinácia: Podobne ako Kalvín (ale s odlišnými dôrazmi), jansenisti učili o neodolateľnej milosti a predurčení (aj keď sa snažili udržať v rámci katolíckej ortodoxie). Spása závisí výlučne od Božieho rozhodnutia.
Prísna morálka: Žiadali veľmi prísny a asketický životný štýl. Odmietali akékoľvek „ľahšie“ prístupy k morálke, ktoré pripisovali jezuitom (tzv. laxizmus alebo probabilizmus).
Nedostupnosť sviatostí: Verili, že sviatosti (najmä Svätá Eucharistia) by mali byť prístupné len tým, ktorí sú v stave dokonalej čistoty a pokánia, čo v praxi znamenalo veľmi prísny prístup k spovedi a prijímaniu.
Centrum a predstavitelia: Hlavným centrom jansenizmu bolo opátstvo Port-Royal-des-Champs pri Paríži. Medzi významných predstaviteľov patrili:
Jean Duvergier de Hauranne (abbé de Saint-Cyran) – duchovný vodca Port-Royal.
Blaise Pascal – geniálny matematik a filozof, ktorý jansenizmus bránil vo svojich Provincialkách (Lettres provinciales), ostrých satirách proti jezuitom a molinizmu.
Antoine Arnauld – hlavný teológ hnutia.
Konflikt s cirkvou a odsúdenie:
Učenie jansenizmu bolo opakovane odsúdené pápežmi ako blud:
Inocenc X. (1653) – v bule Cum occasione odsúdil 5 tezí z Jansenhovho Augustinusa ako kacírske.
Alexander VII. (1656, 1665) – potvrdil odsúdenie.
Klement XI. (1713) – v bule Unigenitus Dei Filius odsúdil 101 tezí z diela jansenistu Pasquiera Quesnela ako „zlomyseľné, urážlivé, znevažujúce cirkev a jej moc, podnecujúce neposlušnosť, kacírske a blasfemické“.
Francúzska kráľovská moc (Ludovít XIV.) jansenizmus silne potláčala, lebo v ňom videla zdroj neposlušnosti voči kráľovi aj pápežovi. Port-Royal bolo zničené (1710).
Dedičstvo: Hoci bolo hnutie oficiálne potlačené, jeho vplyv pretrvával najmä vo Francúzsku, Holandsku a časti Talianska až do konca 18. storočia. Prísny morálny rigorizmus a dôraz na vnútornú zbožnosť ovplyvnili neskoršie katolícke obrodné hnutia. „Jansenistické“ sa niekedy používa ako označenie pre príliš prísny či pesimistický pohľad na človeka a milosť.
Zhrnutie: Jansenizmus bol rigoristické, augustínske orientované teologické hnutie v katolicizme, ktoré bolo opakovane odsúdené cirkvou ako bludné pre svoj prílišný dôraz na predurčenie, neodolateľnú milosť a prísnu morálku v protiklade k prevládajúcemu molinizmu. Jeho historický význam spočíva v hlbokých teologických a politických sporoch, ktoré rozdelili cirkev a Francúzsko v 17. a 18. storočí.
probabilizmus, čo to je?
Hmm, užívateľ sa pýta na termín „probabilizmus“, ktorý som spomenul v predchádzajúcej odpovedi o jansenizme. Vidím, že ho zaujali teologické súvislosti – asi chce lepšie pochopiť ten kontrast medzi prísnym jansenizmom a „ľahšou“ etikou jezuitov.
Poznám jeho predchádzajúci dopyt o jansenizmus, takže teraz logicky naväzuje. Mohol by byť študentom teológie, histórie, alebo len intelektuálne zvedavý človek. Keďže v slovenčine pýta, odpoveď budem písať kultúrne citlivo, s dôrazom na katolícky kontext, ktorý je v našom prostredí relevantnejší.
Probabilizmus je komplexná téma – musím vysvetliť nielen definíciu, ale aj historický konflikt s jansenizmom a praktické dôsledky v pastorácii. Užívateľ asi ocení konkrétne príklady, ako ten princíp fungoval v živote veriacich.
Opatrne musím vyvážiť objektívny výklad s upozornením na kontroverzie. Aj keď cirkev probabilizmus nikdy neodsúdila ako blud, jansenisti ho oprávnene kritizovali pre prílišnú ľahkomyseľnosť. To je dôležité pre pochopenie, prečo vôbec jansenizmus vznikol ako reakcia.
Najprv stručne definujem jadro učenia, potom historický kontext so vzťahom k jezuitom, následne praktické aplikácie a nakoniec kritiku. Dám pozor, aby som nepoužíval príliš odborné termíny bez vysvetlenia – napríklad „probabiliorizmus“ bude potrebovať jednoduchú definíciu.
Aha, a nesmiem zabudnúť spomenúť Pascala! Jeho Provincialky sú kľúčové pre pochopenie, ako vnímal probabilizmus oponent. To prepojí odpoveď s predchádzajúcim tématom.
Nakoniec dôrazne oddelím faktický popis od hodnotenia – nechcem, aby to vyznelo ako obhajoba ani odsúdenie, len vysvetlenie historického fenoménu. Použijem neutrálny tón, ale s pochopením pre obe strany sporu.
Probabilizmus (z lat. probabilis = pravdepodobný) bola teologická a morálna metóda, ktorá sa rozšírila najmä v rámci rímskokatolíckej cirkvi v 16. – 18. storočí (hlavne medzi jezuitmi) a ktorá sa týkala rozhodovania v pochybných morálnych situáciách.
Tu je jej podstata a kľúčové body:
Základná myšlienka:
Ak existuje poznateľná pochybnosť o tom, či je nejaký čin morálne dovolený alebo zakázaný, a existujú pre neho rozumné argumenty (t.j. je pravdepodobný), potom je dovolené konať podľa toho názoru – aj keď opačný názor je pravdepodobnejší.
Inými slovami: Stačí, ak existuje seriózny (pravdepodobný) dôvod domnievať sa, že čin je dovolený, aby bolo morálne prípustné ho vykonať. Netreba, aby bol tento názor najpravdepodobnejší.
Ako to fungovalo v praxi (napr. pri spovedi):
Predstavte si veriaceho, ktorý sa spovedá z nejakého činu a nevie, či bol hriechom.
Spovedník (kňaz) hľadá v teologických príručkách a autoritách.
Ak nájde aspoň jedného vážneho (dôveryhodného) teológa alebo školu, ktorá tvrdí, že daný čin nie je hriech (alebo je len ľahkým hriechom), potom je podľa probabilizmu dovolené veriacemu odpustiť (ak ten veriaci konal podľa tohto „pravdepodobného“ názoru), aj keď väčšina teológov tvrdí opak (že to hriech je).
Príklad: Je dovolené požičať si peniaze na úrok (lichvu), ak existuje aspoň jeden renomovaný teológ, ktorý to považuje za prípustné za určitých okolností – aj keď väčšina to považuje za hriech.
Cieľ (podľa zastancov):
Zamedziť prílišnému zotročeniu svedomia (tzv. rigorizmus či tutiorizmus), kedy by človek musel vždy konať len podľa toho názoru, ktorý je najbezpečnejší (tzn. najprísnejší), čo mohlo viesť k úzkosti a prehnaným obavám z hriechu.
Uľahčiť pastoráciu veriacich a spovednícku prax.
Uznávať pluralitu názorov v rámci ortodoxnej katolíckej teológie.
Hlavní propagátori:
Probabilizmus bol najmä spojený s jezuitmi (Spoločnosť Ježišova).
Medzi jeho raných obhajcov patrili teológovia ako Bartolomé de Medina (1527–1581), ktorý formuloval základný princíp („Si est opinio probabilis, licitum est eam sequi, licet opposita probabilior sit.“ – „Ak je názor pravdepodobný, je dovolené ho nasledovať, aj keď opačný je pravdepodobnejší.“), a neskôr napr. Luis Molina (1535–1600).
Kritici a kontroverzia:
Probabilizmus sa stal hlavným terčom kritiky jansenistov (ako Blaise Pascal v jeho Provincialkách), ktorí ho považovali za príliš ľahostajný a prispôsobivý, vedúci k morálnemu laxizmu (ľahkovážnosti). Videli v ňom snahu „obchádzať“ Boží zákon.
Kritici tvrdili, že probabilizmus:
Podkopáva objektívnu morálku a spolieha sa na subjektívne názory.
Vedie k hriešnemu konaniu pod zámienkou „pravdepodobnosti“.
Je nástrojom jezuitov na získavanie vplyvu a „ľahkého“ života pre veriacich.
Cirkvený postoj: Aj keď samotný probabilizmus ako metóda nebol nikdy formálne odsúdený ako blud pápežom, niektoré jeho extrémne formy (tzv. laxizmus, ktorý pripúšťal aj veľmi slabé či pochybné argumenty ako „pravdepodobné“) boli odsúdené (napr. pápežom Inocentom XI. v roku 1679). Cirkvi oficiálne uprednostnila probabiliorizmus (človek by mal konať podľa názoru, ktorý je pravdepodobnejší) alebo aequiprobabilizmus (názory sú rovnako pravdepodobné) ako bezpečnejšie prístupy.
Zhrnutie:
Probabilizmus bol morálno-teologická metóda, ktorá umožňovala konať na základe akéhokoľvek seriózneho (pravdepodobného) názoru na dovolenosť činu, aj keď opačný názor bol pravdepodobnejší. Hoci chcela chrániť svedomie pred prehnaným rigorizmom, stala sa symbolom morálnej ľahkosti a cieľom ostrých útokov (najmä od jansenistov), ktorí ju považovali za úpadok morálnych noriem. Je neoddeliteľne spätá so sporom medzi jezuitmi a jansenistami v ranom novoveku.
