„biskup proti biskupovi“oddeľuje baránkov od capov – mužov viery od pochabiacich sa chlapcov
kríza „biskup proti biskupovi“ má aj jedno pozitívum – odkrýva utajenú realitu – oddeľuje baránkov od capov – dospelých mužov viery od pochabiacich sa chlapcov v episkopáte, ktorých cieľom nie je nebo, ale čo najdlhšie si pošantiť + pošafáriť a skončiť ako starý blázon
Ak kristovca ktosi „ovalil kyjakom, dokopal do hlavy a dobodal srdce“ a porozchyroval vražedné klebety, raz to prestane bolieť. Vnútorný človek v bojoch iba zosilnie. Kto nemá krst ohňom za sebou, nebude rytier, ale bojazlivec, ťuťko či tajtrlík. Podobné ataky od posadnutých nešťastníkov zažívajú mnohí kristovci a kristíny, neraz aj fyzicky drastickejšie, či až extrémne psychické týranie.
Ak to kresťan prijme, pochopí a spracuje ako obetu chvály cez spojené Dve Sväté Srdcia, bude to veľmi vzácna trofej. To najhoršie v živote nám sv. viera môže premeniť na to najcennejšie. Rany sa zmenia na charizmy. Iba u zasvätencov sa dozviete, že rôzne potupy, urážky, bičovania či poranenia sú iba jednou nepríjemnou stránkou života. Oni sa stanú zlatým kľúčikom čo otvorí zamknuté komnaty nášho vnútra, kde sú skryté Božie poklady. To je druhá stránka veci. Kto má milosť prísť aj tu, pochopí, že to zlé bolo aj na niečo dobré. Kto sa venuje kresťanstvu iba z povrchu, a iba zíza či mlčí, aby nebola žiadna konfrontácia a problémy, začne blbnúť. A vo vysokom cirkevnom úrade aj pohoršovať. Z vonkajšej prvej ligy sa prepadne do poslednej piatej . Nepochopil podstatu. Svojimi pózovaním vonku a falošnými trofejmi si zablokuje vnútro, zdementnie a začne prudko kristovcom závidieť. Mení sa totiž na polodémona napriek tomu, že sa pohybuje v kresťanských priestoroch, môže preberať rôzne ocenenia a navonok pôsobiť bezúhonne. Je to iba naivné divadlo pre podobných nedôsledných učeníkov či už apostatov
Charitatívna kliatba voči zaťatému ťažkému hriešnikovi je overená metóda na ukončenie herézy a zodpovednosť každého biskupa ako jeho „najväčší čin lásky“ táto prax je zanedbávaná a neraz klerikalizmom zneužitá na likvidáciu statočných svedkov viery od infantilných predstavených milujúch najmä svoje egá
Mužská odvaha
Veriaci katolíci porovnávajú dnešných biskupov so svätými biskupmi minulosti a považujú tých prvých za žalostne málo mužnej odvahy. Nezdá sa, že by konali tak, ako by sa Boží muži mali správať – s horlivosťou, naplnení vierou a láskou.
Tváriť sa je ľudské a pretvarovať sa čo najdlhšie je ešte „ľudskejšie“…
Tvária sa, čiže sa už zbabelo pretvarujú, že v katolíckej cirkvi žiadna kríza nie je, žiadna infiltrácia slobodomurárskymi živlami neprebieha, majú na Slovensku plné kostoly a užívajú si dočasnú palácovú či mediálnu slávu + výhody, nekritizujú vzrastajúcu stále desivejšiu korupciu vo svojich krajinách. Blokujú reálne informácie antikristovským cenzúrnym embargom. Takto vyrábajú zo svojich médií polokatolícke monštrá , zo svojich spolupracovníkovnedôstojných vazalov a z veriaceho stáda neinformované vystrašené stádo. Po napomenutí zotrvávajú v tomto zjavne hriešnom stave spirituálnej obsedantno neurotickej vývojovej zaseknutosti Petrov Panov a intelektuálnej hybernácie. Že z toho je reálna spoločenská stagnácia, etický chaos, že s kresťanskými hodnotami to ide prudko dolu vodou, že vznikajú sociopatie storakého druhu, vojny v rodinách a tiež zväčšujúca sa apostáza, štatisticky asi 90 katolíkov denne a tri desaťročia, to by ich zaujímať veru aj malo. Ak by boli už v dospelom stave osobného bytia, však? Miesto plnenia si svojich elementárnych pracovných povinností duchovných pastierov si živoria v náhražkovom programe: v hyperaktivizme + vo svojej divno selektívne prebiehajúcej veľkej vrajsynodalite čo nechce vôbec ani preberať veľké nepríjemnosti. V „spávaní na mesiaci“ či vo vyhľadávaní nekresťanských bublín, antimilosrdnom odkopnutí pripomínačov reálnych problémov sveta a cirkvi stále viac strácajú kontakt s realitou a chodia sa schovávať do svojej ulity či zabyvakujú sa medzi svojimi uctievačmi. Stráviť svoj pobyt na zemi takto až do konca je ale fatálna chyba. Aj strata otcovskej identity. Kto ich na to slušne opakovanie upozorňuje, je opakovane buď nevypočutý alebo ignorovaný, a niektorí najodvážnejší sú hodení jednou ukrutnou vetou či listom medzi konšpirátorov. Pod maskou superkatolicizmu je to však už úbohosť na dosť vysokom leveli. Súčasť našej apokalyptickej doby…
liberálni biskupi homopožehnania odporúčajú, konzervatívni odprosujú nebo za ohavnosť
Na území ČR a SR sa biskupi navonok tvária, že majú rovnaké názory a že to najdôležitejšie v ich službe je udržiavať jednotu. Je to neúprimné, nemužné a neotcovsky aj nezodpovedné. Ani jeden z nich sa nezastal prenasledovaných pri násilnom očkovaní! Ani jeden z nich sa nezastane niekoho, koho sa apostatovaný biskup zločinne rozhodne prenasledovať!! Ani jeden z nich nekritizoval nebezpečné heterodoxie Francisa!!! Odporúčanie žehnať homopáry slovenským kňazom a tváriť sa, že nevidia pol planéty, ktoré sa proti tomu jasne vzbúrilo a myslieť si opak, a tancovať okolo mnohých Francisových úletov je vážna sociopatia a pokrytectvo, ktoré UŽ neslávne vošlo do našich dejín. Zbabelý polokatolícky mainstream to „verne“ ututláva!!!
Duchovne zdravšie prostredie je tam, kde sa biskupi nehrajú na neúprimnú + infantilnú jednotu, ale sa verejne neraz aj protichodne vyjadrujú. Prezentujú tak reálnejší obraz katolicizmu, ktorý má za ako úplne normálny stav progresívnejšie aj konzervatívnejšie názory, ktoré sa gentlemansky rešpektujú. A pri vážnej zrade kresťanských hodnôt sa neváhajú spasiteľne napomenuť aj pre poučenie iných, ale najmä pre spásu duší. Hranie sa na falošne svätých či jednotných nepovažuje za dôstojný prejav duchovného života. Ani za niečo, čo môže moderný svet osloviť pri jeho evanjelizácii.
Je to často maska nevyzretých chlapcov Petrov Panov, čo odmietajú dlhodobo dospieť + nesprávajú sa primerane svojmu veku ani spoločenskému postaveniu. Sú už v dôchodkovom veku, ale nestihli sa správne dohotoviť napriek desiatkami tisíc sv. omší… Nie sú vbec v jednote s Kristom, ani sami so sebou, a takouto nesvätou stareckou prefíkanosťou im ide nie o bránenie matky cirkvi, ale ochraňovanie vlastnej verejnej sebaoslavy + páchajú nekajúco hriechy zbabelosti + vychutnávajú si navonok pohodlný život, ale nechty majú z nervozity doobrhýzané a zdravie dopoškodzované + nechcú sa vystavovať verejnej konfrontácii + nechcenej pozornosti nadriadených vo Vatikáne, lebo to by ohrozilo ich falošné kraľovanie ega + za prioritu majú úzkoprsé a sebecké snahy o zotrvanie vo vplyvnom úrade čo najdlhšie
Čo by dnešnému pápežovi Levovi XIV. povedal sv. Augustín?
( Substack Edwarda Pentina ) — Pápež Lev XIV. si doteraz získal mnoho uznania za aspekty svojej Petrovej služby – okrem iného za svoje kázanie zamerané na Krista, osobnú láskavosť a dôraz na mier a zmierenie. Nedávne udalosti vo Vatikáne však zvýšili obavy, že Lev toleruje a možno dokonca schvaľuje prvky predchádzajúceho pontifikátu, ktoré boli pre duše obzvlášť škodlivé kvôli verejnému škandálu, ktorý spôsobili.
Svätý Augustín sa jasne vyjadril k smrteľnému hriechu sodomie vo Vyznaniach aj v knihe O Božom meste, pričom v prvej z nich ju opísal ako ohavnú, protiprirodzenú a zaslúžiacu si trest vždy a kdekoľvek sa takéto činy spáchajú. Povedal by tiež, že ak by všetky národy praktizovali sodomiu, všetky by boli vinné podľa Božieho zákona. Čo by si teda myslel o zdanlivej tolerancii augustiniánskeho pápeža k tým, ktorí propagujú normalizáciu takéhoto správania?
Ak by sa Augustína opýtali, prečo sa to všetko stalo, takmer určite by povedal, že mnohí biskupi a novší pápeži zabudli na doktrínu dedičného hriechu. A ak na ňu nezabudli, tak zámerne ignorujú fakt, že padlá ľudská prirodzenosť by nemala byť „sprevádzaná“, teda tolerovaná, ale pevne a jednoznačne naprávaná, a to aj v otázkach sexuálnej morálky, ktorej nebezpečenstvá si bol veľmi dobre vedomý.
Niektoré kľúčové texty svätého Augustína o „hnusných priestupkoch, ktoré sú proti ľudskej prirodzenosti“ (homosexuálne činy) 1. V knihe Vyznania, kniha 3, kapitola 8:
„Môže byť kedykoľvek a kdekoľvek nespravodlivé milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou a svojho blížneho ako seba samého? Preto majú byť tie ohavné priestupky, ktoré sú proti prirodzenosti, všade a vždy odsúdené a trestané, ako boli priestupky mužov Sodomy, ktoré by sa dopustili všetky národy, všetky by boli vinné z toho istého zločinu podľa Božieho zákona, ktorý nestvoril ľudí tak, aby sa navzájom takto zneužívali. Lebo aj ten vzťah, ktorý by mal byť medzi Bohom a nami, je porušený, keď je tá istá prirodzenosť, ktorej je On pôvodcom, poškvrnená zvrátenosťou žiadostivosti.“
V 16. knihe, 30. kapitole knihy Božie mesto:
Svätý Augustín sa tu zaoberá „hriechom Sodomy“ a vysvetľuje, že zničenie Sodomy ohňom bolo trestom za jej rozšírenú nemorálnosť – najmä sodomiu – a zároveň varovaním pred prichádzajúcim Božím súdom. Anjeli, ktorí zakazujú Lótovej rodine obzerať sa späť, interpretujú ako ponaučenie, aby sa človek nevracal s túžbou k hriešnemu životu, keď už bol spasený milosťou. Lótova manželka, ktorá sa po obzretí sa späť stala soľným stĺpom, slúži ako varovný príklad pre ostatných.
Celý úryvok:
„Po tomto zasľúbení bol Lót vyslobodený zo Sodomy a ohnivý dážď z neba premenil na popol celú oblasť bezbožného mesta, kde zvyky rozšírili sodomiu tak, ako inde zákony rozšírili iné druhy neprávosti. Ale tento ich trest bol ukážkou budúceho Božieho súdu. Čo sa totiž myslí tým, že anjeli zakazujú tým, ktorí boli vyslobodení, obzerať sa späť, ak nie to, aby sme sa v srdci neobzerali späť na starý život, ktorý sme, znovuzrodení milosťou, odložili, ak si myslíme, že unikneme poslednému súdu? Lótova žena, keď sa obzrela späť, zostala a premenená na soľ poskytla veriacim ľuďom korenie, ktorým si mohli do istej miery vychutnať varovanie, ktoré z tohto príkladu vyplýva.“
