Presvetlenie erósu
Kde sú korene zla v človeku?
Sv.Katarína Sienská nám odkázala, že korene zla sú v prílišnej sebaláske. Sv.apoštol Pavol napísal, že je to v prehnanom milovaní peňazí. Sv. Bazil si myslí, že je to v zachovávaní iba niektorých Božích prikázaní. Na zložitú otázku odpovedáme zjednodušene: v neposlušnosti! Možno je to aj prílišná láska ku vlastnému názoru, neraz až komicky povrchnému. Toto aj čosi iné môže byť tým rajským zlyhaním či odfláknutým postojom k životu. Potom nasledovala aj strata osobnej dôstojnosti. Vonkajšej či vnútornej čistoty. Strata komunikácie s nebesami splodila prvú samoexkomunikáciu. Vonkajší raj je málo. Musíme hľadať a nájsť aj ten vnútorný. Bez zachovávania pravidiel vnútorného očisťovania a aj vonkajšej cudnosti sa tam veru nedostaneme.
.Ľudia sa delia na čudných a cudných.
Cudnosťou je tu myslený celkový stav človeka, ktorý sa rozhodol ísť do nebies. Patrí ku nej aj charakternosť, slušnosť, čestnosť či dôstojnosť. Ostatní sú v skutočnosti ľudia čudní. Postupne sa sami okrádajú o svoju podstatu. Zneľudšťujú sa. S pomocou iných výtržníkov a ich necudností hlúpnu. Škaredia sa. Premieňajú sa na zvieratá a končia ako beštie. Na tie obludy, čo ich ako padlí anjeli inšpirujú a im rôzne výmysly šepkajú. Keďže stratili komunikáciu s čistými nebesami a otvorili sa pre nejaký iný kanál s duchovnými nesvätými splaškami. Zavíria si tak svoj biopočítač deštruktívnymi programami, čo spôsobuje postupné „zamrznutie“ jeho funkcií.
Z týchto neľudí potom niečo až „mrazí“. Stretnutie s cudným človekom hreje pri srdci.
Na čo sú dobré sklamania?
Pápež Benedikt XVI. napísal, že aby sme pochopili čo je to nádej, musíme ju odlíšiť od rôznych falošných nádejí. A aby sme pochopili, čo je to cudnosť a čistota, treba nám na poučenie spomenúť aj rôzne špinavosti. Tie sú dopustené nie iba preto, aby sme ako svätuškári híkali a odsudzovali, ale aj na to, aby sme pochopili kadiaľ cesta k blaženosti nevedie. Neraz totiž prežívame silné emócie, a po čase sa ocitneme v slepej uličke zúfalstva. A to, čo sme si dobromyseľne mysleli, že bolo láskou, po čase vieme presne, že tam bolo množstvo naivity, vášne a klamstva. Čiže nečistoty. To, že sme sa popálili pri unáhlenom zjednocovaní sa tiel, nech je nám poučením, že k majstrom sveta máme všetci dosť ďaleko. Neúspech je neraz lepší učiteľ ako úspech.
Kto sa nafukuje, ten raz aj spľasne.
Strata alebo zachovanie si cudnosti je kľúčovou témou. Od nej totiž závisí, či nadviažeme kontakt s Duchom Svätým, alebo ho stratíme. Necudný svet, tak ho vystihujúco krátko nazvala sv.Klára, ponúka svoje falše a podvody v stále zvrhlejšej podobe. Na veľkú „radosť“ tých, čo sa rozhodli „slobodne“ sa zdegenerovať. Svoje odbrzdené necudnosti prezentujú ako zdravý štýl života.
Pýchu, ktorá je za ňou skrytá privádzajú do stále dokonalejšej, čiže rozdrapenejšej podoby. Z cudnosti, a pokory v nej ukrytej, si robia stále šťavňatejší posmech. Takto nám prejdú roky. Ten, kto zabúda, aký to bude mať koniec v hanbe a sláve, je chudák obeťou ťažkého kreténizmu. Kto nezabúda na podstatné, je inteligent. Ak sa denne niekto prekrmuje necudnými rozkošami, za nejaký čas sa v ňom tieto smilstvá rozložia, a nadobudnú pravú podobu. Tie nežnosti plné klamstva a kriminálností sa ukážu v pravej podobe. Najprv sa budú medzi sebou vadiť, potom budú obsedantne nutkavou neurózou zatlačení k múru života, kde budú mať potrebu navzájom sa pobiť. A ak s tým nič očistné neráčia robiť, tak nazhromaždené tlaky spôsobené nečistým štýlom života budú ventilovať „čistiť a ukľudňovať“ mafiánskymi ukrutnosťami a vraždami. Ak absentuje zdravá prísnosť vo výchove, ak sa príliš rozmaznávame a prekrmujeme klamlivými nežnosťami, po čase sa ukáže ich pravá tvár, ktorá bude mať v sebe ukrutnosti. Krv potom tečie iba preto, lebo sme sa neočistili v Krvi Baránka. Neuvedomovať si tieto paradoxy života a ich vzájomný súvis je tiež duchovnou slepotou. Najprv smilniť a cudzoložiť a potom sa v rôznych vojnách vraždiť – toto je podstatná časť histórie bytostí, ktoré si mysleli, že sú ľudia, ale mali ku tomu ešte ďaleko. Ak by nejaká moc zobrala všetkých slušných odtiaľto zrazu preč, loď s necudnými pirátmi by zakrátko stroskotala na skalách krutosti. To, že svet ako tak funguje, a že úplne všetko neovládajú mafiánske skupiny, za to môže menšina cudných.
Antitajomstvá
Tak ako ma Boh z človekom svoje tajomstvá, a hneď mu všetko neprezradí, tak má diabol z ním svoje plány tiež. Prvé, čo v človeku zúrivo napadne je strata vedomia života po smrti. Čiže aj zodpovednosti na prežité činy. Keďže osprostie v bode prvom, nasleduje bod druhý. Okradnutie o pocit studu. Najprv sa to roztočí so sto ženami, až sa mu ženské telo zhnusí. Potom so sto mužmi, aby sa tak umelo doplnila mužnosť, ktorá sa kdesi vyparila. Aj to sa po čase preje. Potom sa prechádza do obťažovania detí, aby sa z nich uchmatla chýbajúca nevinnosť. Silné vášne uhasí potom capina zoofílie a keď sa absolvuje zvrhlosť kompletná aj priepasť nekrofílie. Stupňujúca sa nenávisť ku vlastnému telu sa pri tejto pohodlnej ceste do zatratenia rovná stále trápnejším deviáciám, čiže odchýleniam od normálu. Zrada na Duchu sa prejavuje stále čudnejšími medziľudskými vzťahmi. Končí to bizarnou sebadevastáciou, ktorá si somársky zaťato bude klamať, že je to všetko v poriadku. Utužovať s podobne zvrhlými vo falošných ľudských právach. Budú aj spoločne zvádzať tých, čo sa dostali na šikmú plochu. A ak si myslia, že sa takto budú hrajkať donekonečna, fatálne sa mýlia. Zastaví ich blesk Posledného Súdu a železná päsť Spravodlivosti. A dostanú svoje pravé telá, ktoré zrazu začnú stárnuť, tmavnúť a chlpatieť. A ešte budú páchnuť žumpou. To bude to vzkriesenie tiel na večnú hanbu. Evidentne s tým roky hriešnici nerátajú. Ani netušia, že čím väčšie smilstvá, tým budú i viac ako capkovia smrdieť. Ich pýcha, čo sa iba bavila aj keď Kristus krvácal na kríži, dostane spravodlivú výplatu. Tí šťastnejší majú už pri malých prešľapoch hraníc dovoleného výčitky svedomia. Tie nám našťastie hlásia, že už odbáčame z Cesty. Blažený ten, kto svoj život nasmeruje na cudné cesty a radikálne opustí chrapúňstva a prasačiny.
Snaha ostať čistý v špinavom svete.
Cirkev hlása cudnosť. Svet ponúka necudnosť. Každý z nás má slobodu si vybrať, ktorou cestou pôjde. Ak by nebola sloboda vybrať si, to by nebol ani život hoden človeka. Treba však nechať právo slobody tomu, kto pácha zvrhlosti? To, že vo svete sú jedinci podnikajúci s prasačinami desaťkrát viac odmeňovaní ako tí s ovčím syrom, môže na prvé uvedomenie si tohto stavu vyvolať zdesenie. Ale pri hlbšom zamyslení človek príde na to, že Boh raz tisíckrát viac obdarí jemu verných, než diabol dnes obdarúva nepoctivými peniazmi tých svojich. Je to síce neľahká skúška, ale treba si ňou asi dlhodobo prejsť a nedať sa nachytať na Judášových tridsať strieborných a zapredať tak fatálne Lásku. Je to aj znamenie, že veci vonku ovláda stále knieža pirátov a v takom svete netreba hľadať slávu. Ani sa týmto svetom netreba až tak znepokojovať a kotviť ňom. Máme každý možnosť v slobode sa dohotovovať. Keby to tak na tento čas skúšky nebolo, mohli by sme to Stvoriteľovi raz zatrpknuto vytýkať, že nám nanútil nebo. On však je veľmi ďaleko od takejto úzkoprsosti. Jeho veľkodušnosť a tolerantnosť je väčšia než tušíme. Ak sa ktosi chce Boha spustiť, a začne sa odúvať s pýchou, ten sa dostane do otroctiev všelijakých závislostí a škaredostí. Stratí miernosť a uletí. Nečistoty, ktoré si do seba vpustil, mu zvrátia hodnoty. Oslepí mu to duchovný zrak, a stratí schopnosť rozlišovať. Príde o súdnosť. Smilstvami počína alzhaimer, strata pamäti. Keby to ľudia tušili, chránili by si duševné zdravie, a necudnosti by cenzurovali viac ako keď sa zakazujú pokazené potraviny.
Keď si ušpiníme šaty…
Treba ich vyprať. Ak to nepustí, treba to dať do čistiarne, kde to zvládne chémia. Mať špinavé šaty by bolo nedôstojné. Podobne sa treba starať o svoje vnútro. Kto to zanedbáva, má narušenú sebaúctu a mal by s tým niečo robiť. Olej v aute si na čas vymeníš, v počítači si často zapneš antivírový program, izbu si povysávaš a telo si osprchuješ…A staráš sa podobne aj o svoje dušené a duchovné zdravie? Tých darebákov čo smrdia by mala zdravotná polícia zatknúť, odvšivaviť a dať prevychovať, lebo svojim neumývaním sa rozširujú infekcie aj na iných. Niečo podobné sa deje aj v našom vnútornom svete. Inteligentní ľudia si nájdu čas na dennú vnútornú hygienu. Hlupáci sú na svoje pachy a zápachy hrdí. Čistota im nevonia. Poriadok vadí. Neresti sú im cnosti. Zvykli si na špinu. Zaujímavé, že im to udržuje imunitu v lepšom stave, ako u tých, kde majú druhý extrém, a starajú sa prehnane o hygienu. U tých ultračistotných sa vyskytujú nové a neznáme alergie, ktoré naberajú na sile. Aj u niektorých príliš svätých navonok sa vyskytujú rôzne agresivity v komunikácii, ktoré iba upozorňujú, že tu pravá svätosť nesídli. Ušpinené šaty nás možno pred touto falošnosťou chránia.
Rôzne druhy vnútornej nehygieny
Ivetka, ktorej sa zjavila Nepoškvrnená Čistota v Litmanovej, podala vo filme svoje svedectvo. Povedala aj vzácnu vetu, že čistota neznamená čistotu iba v sexuálnej oblasti. Žije čisto ten, kto má vo svojej izbe či vzťahoch neporiadok? Je čistý ten, kto predstiera, že Vám ide pomôcť a myslí pritom iba na vlastný prospech? Kto nevie uznať lepšie kvality kolegu, ale ide ho zničiť ako farizeji Ježiša? V mene Božom vystrájať takéto nehoráznosti? Nie je toto náhodou hriech proti Duchu Sv? Alebo kto robí prácu iba pre peniaze? Či nemá charakter? Šíri náboženské bludy? Manipuluje? Je čisté to hovädo v nás čo odsudzuje? Žiarli? Závidí? Chvasce sa? Tisne sa? Nadáva? Straší? Gáni? Špekuluje? Buzeruje? Hnevá sa? Obviňuje,osočuje? Trucuje? Nenávidí? Táto špina srdca je veru závažná. Smilstvo je hanba pozemská. Tu ide ale aj vyhnúť sa hanbe večnej. A tých, čo z čnosti čistoty robia iba a len prísnu gynekologickú poradňu sú iba trápni nekatolíci, čo sa svojou jednostrannosťou pokúšajú zatieniť celkovosť. Podarí sa im to však iba u povrchných a primitívnejších. Raz budú za toto sektárčenie aj zodpovední. Mať čisté srdce znamená debordelizovať ho od spomenutej aj inej špiny. Božské Srdce Ježišovo a čisté Máriino srdce sú tie vzory a sily, ktoré nám pritom spoľahlivo radi pomôžu, ak o to prejavíme úprimný záujem.
Kedy sa mení duchovná čistota na špinu?
Ani skúsení duchovní ľudia nevedia hneď rozlíšíť, čo je čisté a čo už nečisté konanie. Farizej, ten má vždy jasno. Čisté je to, k čomu on dospel že je čisté, a všetci ostatní to musia zachovávať presne ako on. Ak sa pokúsi niekto urobiť čosi inak, tak ho odsúdi nevraživosťou. Že je to zúfalá do seba zahľadenosť, to ho roky ani nenapadne. Ani si to potom neuvedomí a ani neoľutuje, amatér. Aj toto je ešte vážna infekcia v srdci. Asi takto sa chudák z preveľkej lásky k jednému aspektu čistoty podľahol inej, závažnejšej spirituálnej špine. Telesne sa nikoho ani nedotkol, ale ponára sa do farizejského bahna duchovnej pýchy. Teda ten, čo žije morálku a cudnosť iba navonok, ešte nevyhral. Očista vnútra je proces dôležitejší a dlhší. Tí, čo sa hrali, že sú najčistejší, boli tajne najväčšími pokrytcami. Aj o tomto hovorí jasne evanjelium. A ten, čo ho hlása alebo bedlivo číta, si tieto závažnosti nemôže dovoliť nevšimnúť. Tí, čo ohlasujete snažíte sa žiť evanjelium, všimnite si, ako táto kľúčová téma je „ veľkými kresťanmi“ odsúvaná na okraj. Aj toto je práca temných síl. Byť náboženským pokrytcom bude vážnejšia vec než napr. rozvedeným. Rozviesť sa s Cudnosťou, s úprimnosťou, čiže Pravdou, je vážnejšie než s ľudskou láskou a povrchnými interpretáciami. Tento svet je plný paradoxov. Tí najčistejší môžu byť najväčšími špinami?
Zažratá špina vo vnútri nás robí nešťastnými
Žijeme v karnevalovom svete. Maskám sa nevyhneme. Jednou z nich môže byť aj tzv. „svätá čistota“. Ak sa nestane aj čistotou vnútornou. Ak mu chýba duchovný rozmer. Kto spomína milosrdenstvo, ale nechápe iných a ani nechce pochopiť, je to mentálna krutosť, opak milosrdenstva. Podobne je to s unáhleným posudzovaním. Spomínam iba to asi najčastejšie. Podstatné je nebojovať s hriechom sám. Nepotláčať to iba svojou vôľou. Ako to robia moderní pelagiáni, ktorí nie sú iba v New age. Odovzdávať to pokorne Kristovi. To on je Záchranca, nie ja. Trpezlivo čakať, kým sa to nízke v nás nestane šľachetnejším. Kto to robí bez Božej milosti, stvorí si sám svojou vôľou čistú, ale pyšnú masku. A tá bude iných s takou chuťou škodoradostne posudzovať a odsudzovať natoľko, ako je falošne prečistá a presvätá. Kto ju bude dlho nosiť tak sa u to môže dostať hlboko pod kožu. Bude mať síce mnoho vonkajších zážitkov, možno bude vo vonkajšom svete stále niečo viac znamenať, ale sám v sebe bude pociťovať stále intenzívnejšiu opustenosť. Žiť čisto znamená aj ľudí dobrej vôle viac spájať, v tichu pociťovať blaženú spolupatričnosť. Opustenosť zažijú tie nerozumné panny, čiže duše čakajúce na Ženícha, ktoré leštili a čistili iba vonkajšiu časť lampy viery a zabudli na vnútro. Sú po rokoch lopotenia sa v Pánovej vinici sú bez oleja radosti. Kradnú iným nadšenie, lebo ho sami nemajú, a takto zdochýnajú v priamom prenose až do smrti. Takto dopadá asi polovica z tých, čo sa hlásia ku Kristovi a pokúšali sa ho nasledovať.
Ak sa niekomu zrúti svet…
A siahne si na život preto, lebo mu nejaký vzťah stroskotal, tým iba prezrádza, že príliš iného človeka miloval. A na tom si všetko zakladal. Prehnal to. A sklamanie je vlastne otrasom, ktoré ho malo zobudiť a nie podnetom na samovraždu, ako mu to našepkalo jeho urazené nižšie ego. Alebo aj nečistí duchovia. Najväčšia láska, ktorej sme schopní patrí iba Bohu, nie človeku. Toto podstatné si je treba z biblie osvojiť, lebo inak nám beda. Kto ju dá Dalile či Izákovi, alkoholu či svojej dôležitosti robí asi nevedome ťažkú chybu. Bôžik ktorého si vytvoril ho bude nejaký čas tešiť, ale potom s ním zatočí. A obdarí ho tak silným sklamaním aká veľká bola jeho „láska“ k falošnému božstvu. Nie Boh, ale my sa sami trestáme presne tým, čím hrešíme. Koho obdaríme svojou superláskou, toho si volíme sami aj za kata. Jednému dobrému chlapíkovi sa „zbláznila“ žena. Išla za iným. A pritom mala všetko. Dostal sa z toho do zúfalstva. Po rokoch trápenia a obviňovania tej ženy prišiel v pokore na to, že chybu spravil v minulosti aj on. Väčšiu než ona. Príliš ju miloval a bol tak neverný Bohu. Ak zbankrotujeme, a prežijeme to, nebu poďakujme za dôležitú lekciu. Dobre že na tejto zemi nemáme trvalý pobyt.
Moderná bieda odhaľovania sa
Duchovné ženy sú neraz chránené tým, že nedostali prirodzene zvodné telo. Všimnite si, že tie ženy necudné majú telo čertovsky príťažlivé. A veľmi radi podliehajú pokušeniu ho vystavovať na obdiv. Osobný vrchol dosahujú keď zarobia na ňom veľké prachy. Teda na tzv. ničnerobení, iba na ukazovaní svojho ega. Svet predstiera slušnosť a tak vyberaným zahaleným kráskam ponúka astronomické sumy za manekýnske predvádzanie telo bohyne. Byť vešiakom na úrovni je byť „in“. Pretvarovanie povrchného sveta sa nielen v tomto dostáva fakt do dokonalosti. Tá ktorá niečo robí pre hodnoty národa ako matka či vychovávateľka je desaťkrát spoločensky menej ohodnotená ako prázdna pekná štetka. Toto je spoľahlivé merítko morálnej úrovne spoločnosti. A nie iba to, ako sa dokážeme postarať o nevládnych, alebo aké čisté máme záchody pri diaľniciach. Tvorcovia tohto systému, jeho ochrancovia a roztieskavači sú tu určite nie spadnutí z nebeských sfér. Plánujú postupné zavšivavenie svojich sympatizantov. Očividne majú radosť z toho, kto sa odváži na väčšiu zvrhlosť. Nad degenerátmi prejavujú súcit a nad deviantami pochopenie. Radia im vyhnúť sa miestam, kde by pociťovali nejakú vinu či zahanbenie. Najmä kostolom. Do médií dávajú stále viac zábavných programov so stále pikantnejšou erotikou a pritom ich vôbec netrápi stále väčšia besnota detí v školách za ktorú budú raz spoluzodpovední. Primárnou príčinou toho je odhaľovanie ženského tela, ktoré navonok ukazuje krásu, ale zvnútra vysiela agresívne bordelárske infekcie necudnej masy duchovne zdochýnajúcich sliedičov. Mocní, čo to tolerujú duchovne spia a nebudí ich ani stále väčšia kriminalita. Že sa to kotí s kriminálností intímnych, to ich za celý život ani len nenapadne. Mnohí, čo to obdivujú a podporujú, tí chrápu tiež. Tí, ktorí sa za to hanbia, musia znášať poníženie. Ale zachovajú si normálnosť. Neohnú pred veľkou neviestkou chrbát. Tým sa páči ženské telo, ale primerane zahalené. To dotvára mužovu fantáziu a robí príťažlivosť krajšou. Tak sa nestráca jemnosť u mužov a neha u žien. Tam, kde niet tajomstva a vytresnú sa všetkým pohlavné orgány akože na obdiv, tam ide nie o zábavu, ale o extrémizmus už v psychiatrickom stave. Týmto luciferovým najmilším a tým, čo ich chránia a platia by mal ktosi oznámiť, že sú v schizoidnom (napoly shizofrenickom) duševnom stave. Lebo ak bude raz svet normálny po druhom Kristovom príchode, tak sa to dozvedia. Už Freud napísal že strata cudnosti je slabomyseľnosť. Po nej nasleduje choromyseľnosť, čiže psychóza. Takto ticho sa spúšťa lavína hrubostí v ľuďoch a končí sa vo vojnovom besnení. Jedna mladá pani si ťažko spomínala na to, ako išla na potrat. Lebo ju ktosi znásilnil. Vpustila si ho ale sama do bytu a provokovala minisukňou. Na vine, dievčatá, nemusí byť iba ten druhý, nažhavený chlap.
Iba bolesť a iba nuda? Ajajááj…
Málo duchovní ľudia si myslia, že byť cudným je staromódne a je to iba skľučujúca bolesť. Že zostať v tichu je veľká nuda. Nemajú tušenia, že kto žije čisto, tak ide do svojej izby naplnenej pokojom. Kto si ju premodlí, bude mu malým rajom. Takým, že tam nájde lepší odpočinok, než na drahej dovolenke v luxusnom hoteli. Zaslepení svetom si myslia, že iba ďalekými cestami sa dá obohatiť. Minú tak mnoho peňazí, prichádzajú unavení a neraz obohatení aj o nové choroby. To však už pri chválenkárskom ukazovaní fotiek nepovedia. Tá plnosť vonkajších zážitkov z veľkého sveta môže byť maska vnútorného malého sveta. Atraktívne destinácie možno i náhražkou neatraktívneho vnútra. Romantika s cudzincami iba odskočením si od nudy s domácimi členmi. Tí, čo majú veľa peňazí majú aj viacej vonkajších možností. Povyšujú sa nad tých, čo si môžu dovoliť menej, ale vôbec netušia, že náš vnútorný svet nezavisí od množstva peňazí a prebujnelých vonkajších podnetov. Nebyť závislý od Boha prináša mnohé iné zvláštne závislosti. Byť sfetovaný drogami nie je až také zlo oproti ďalekosiahlej devastácii stále hladnejšieho erósu bez prísnej kontroly. Alkoholizmus je u primitívnejších jedincov akýmsi únikom pred zodpovednosťou, u iných je pokusom zabudnúť na výčitky svedomia a u ďalších, inteligentnejších nezvládnutou erotikou. Nevedia čo s tou veľkou túžbou po milovaní robiť. Nemodlia sa a tak pijú. Utekajú pred realitou. Bolesť na duši riešia rýchlou alchýmiou alkoholu či drogy do krvi, ktorá prinesie aspoň trochu krátku spomienku na raj. Je to však osobné zúfalstvo, čiže peklo, ktoré sa takto nezodpovedne prenáša na osudy iných. To je pravá tvár tohto falošného raja. Ako napísal už Pascal, nebudú vedieť vydržať sami zo sebou v jednej izbe. Toto a ďalšie následky budú ako pekelná stigma už dnes pre toho, kto sa neráči zamýšľať nad hodnotami Božieho Kráľovstva.
Panenstvo a panictvo
U tuhých pozemšťanov je považované za hanbu. Odpľúvajú si pred ním, lebo je im symbolom sebectva. Je niečím, čím pohŕdajú, lebo sa im spája s predstavou neplodnosti a neradosti zo života. Nemať deti je u nich zločin prvého rádu. Potomstvo je podstatou ich večnosti. Ľudí však pribúda geometrickým radom a neplodné je každé šieste manželstvo. Sú mnohí, čo deti nemajú a radi by ich možno mali. Keď nás bude ako číňanov, tak celibát príde aj do módy. To čo sa zdalo starožitnosťou, bude zrazu supermoderné. A kto na to nebude pripravený, bude mať problémy. U nás v Cirkvi trénujeme osobnú samostatnosť už od počiatku. Inteligentní ľudia sa v samote nenudia. Duchovní majstri sú doma a pracujú čímsi originálnym pre spoločnú vec Veľkej Jednoty. Nepobehujú hore dole ako neurotickí tovariši, či netrieskajú do bubnov ako učni, čo nevedia čo so sebou. Duchovne zdraví nezvelebujú individualizmus, ktorým sme dosť skoro všetci už poznačení, ani neničia dar sexuality. Kto tak robí, tak ide svojvolným čudáctvom a nie katolíckymi cestami. Za svätého nebol vyhlásený ani jeden vykastrovaný. Ani nebudú tí, ktorí nezvládajú svoj erós, tak ho dôkladne iba svojimi silami umŕtvujú, že ich to stále viac bolí a strpčujú svojmu okoliu aj preto život. Je to pre neporiadny duchovný život. Dar panenstva je čosi vzácne. Patrí ako dar manželovi alebo u zasvätených Kristovej Cirkvi. Ak tomu väčšina nerozumie, nič to na tomto jedinečnom ideále nemení. Ak dievča skočí do pasce a o tento talent sa pripraví, bude to ľutovať a rozladí ju to na ďalšie roky. A ten výtržník, čo sa podieľal na tomto ozbíjaní tiež nebude mať pokoja, ak sa o to dievča nepostará. Nečistí duchovia túžia ľudí tiež znečistiť a striehnu, ako iných oskalpovať o túto hodnotu. Panenská blana vôbec nie je v ženskom tele zbytočnosťou. Presne naopak. Chráni jemnejšie telo pred vnikaním infekcií. Aj vo fyzickom svete a viac v tom duchovnom. Gentleman túto oblasť v žene chráni a ide do územia za ňou iba keď ide s láskou plodiť potomstvo. Nedozretých to tam silno ťahá. Bodaj by dozreli a hlbšie veci včas pochopili. Sfrajerení hrubokožci tam chodia stále po rozkoše, ale uštipne ich had, ktorý je v tomto mieste tajomne ukrytý. Rozladia ženu, a tá im začne napr. rozkazovať tak, ako naviac bola „pomilovaná“. Duchovne rozhádzaná bude strpčovať mužovi náladami život a ponižovať ho. Alebo o jemnosť okradnutá ho bude huckať do nadbytočnej mamony. Začne napr. aj hysterčiť. Chlap dlho nebude tušiť, prečo a kde sa mu tak spotvorila. Iba mu bude svojsky žensky vracať jeho utajené „masturbačné“ ovocie. To bude iba u ženy duchovnej. Tá telesná je iná káva, a tá reaguje opačne, a s mužom pije ako dúha či alkohol alebo živočíšny sex. Bude ponárať muža i seba do stále hlbšej karmickej priepasti. Paradoxne čím viac budú spolu neduchovní jedinci vyčíňať, tým sa ich vzťah viac utuží. U duchovných párov však vznikajú boje a napätia. Čistý vnútorný svet sa môže stratiť i neduchovnou feláciou, kedy ženy spravidla za peniaze urobia síce mužovi ústami „veľmi dobre“, ale nainštalujú mu do intímnych spodných sfér besné programy svoje i všetkých svojich ctiteľov. A tak sa z chlapa môže stať po sérii príjemností niečo veľmi nepríjemné. V jeho horných svetoch to začne zbojnícky prekvitať. Priotrávený začne ústami iným napr.primitívne verbálne ubližovať. Aj takto aj inak môžu tzv. mrchy, preniesť časť hadieho jedu zo svojho zadymeného duchovného sveta do iných svetov. Odtabuizované magazíny sú plné rád, ako si svoje telo i vzťahy kvalitne pohnojiť. Skrytý jed následne rozbíja rodiny či priateľstvá. Vonkajšie nenormálne správanie prichádza preto, lebo dávno predtým v skrytosti intimity sa páchali krádeže. My čo sprevádzame iných by sme mali niečo o tom vedieť a nie dávať iným iba zahmlievajúce odpovede úplne ako neznalí daného problému. Byť neinformovaný ako mimozemšťan, základnú orientáciu v týchto veciach nevedieť je hochštaplerstvo. Podobne vadné je vyhladovane špehovať, kto čo v intimite robí. Nedôstojná naivita. Ak sú tajné veci v poriadku, tak sa o nich nehovorí ani nesnorí. Hovoriť treba, ale s jemnocitom, ak tam niečo nefunguje či bolí. Vonkajšiu neúctu ľudí ku sebe navzájom predchádza sebazneucťovanie vlastnej intimity. Neváženie si panenstva a panictva na telesnej, duševnej a duchovnej úrovni.
Nuda je zasmilnený duch
Boli mladí a zamilovaní. Roztočili to na plné obrátky aj päť krát za deň. Svet tomu tlieska. Viacerí závideli ich pojašené úsmevy. Boha nepotrebovali a Cirkev im bola dobrá akurát na srandu. Čím však človek hreší, tým trestaný býva. Už si to stihli aj absolvovať. To čo ich najviac tešilo, teda sex, to ich začalo stále viac hrozne nudiť. Toto sa za pornofilmami nepíše. A z prudkej príťažlivosti si vysmilnili podobne prudký vzájomný odpor. Každé necudné „milovanie“ bez ducha takto skôr či neskôr končí. Trápny rozchod a obojstranné obviňovanie je už iba zákonité doriešenie tejto amatérskej klasiky. Zachádzať príliš hlboko do tela, ísť tam na plný plyn a potom zhavarovať, tak robia nezbožní. Preto to spomínam, lebo je to dosť častý prípad mladíckej debility, čo sa opája láskou a svojim šťastím a nevidí si ďalej od nosa. Ak ešte vrhnú svoju nezodpovednosť na deti, tak sú to práve tí, na lásku bohatí, čo budú prepustení naprázdno. Bohatým sa totiž možno stať nie iba na peniaze či diamanty. Prežívať pekný vzťah je väčšie bohatstvo než mamona. Po ukľudnení hormónov prichádza vytriezvenie. Zo slávnych víťazov na v erotickom štadióne sú z niektorých zrazu porazení, čo nevedia niesť ani ten menší kríž. Zhadzujú ho na iných. Tak vo svojom športovaní pokračujú. To je však už ich veľká duchovná bieda. Málokto si ju prizná. Budú ešte aj od seba navzájom rozprášení, ak v srdci necudne a namyslene zmýšľali, ako im to presne predpovedá nádherná modlitba Magnifikat. Hladní po Božej Vôli budú Sv. Duchom nasýtení. Ak žijú podľa jeho pravidiel, tak úctivý vzťah navzájom im ostane. Ak tak nie je, hľadajme si chybu sami v sebe, nie v inom človeku či Bohu. Možno sme to niekde prehnali či niečo zanedbali.
Mútne vody samoty
Ten, kto je duchovne čistý, ten keď je sám, sa nenudí. Toto neduchovní ľudia nezažívajú, lebo im sa v samote objavujú také silné úzkosti, ako sú ešte znečistení. A také silné strachy, aké sú ešte deti, hoci sú už dospelí. Aj duchovný človek pozná tieto stavy, ale rieši ich slušným spoločenstvom, službou a modlitebným bojom. Ide často o zdedenú rodinnú výbavu, ktorú treba prečistiť. A to trvá niekedy i roky. Ak si to človek poctivo absolvuje v prvej polovici života, tú druhú časť dostane za odmenu ako požehnanie z radostnej samoty. Ak to však niekto odflákne, modlí sa iba akože, namiesto služby iným rozkazuje, unáhlene sa pári a prepcháva si život iba inými osudmi miesto Boha, príde na neho ťažké duchovné olovo opustenosti. To sa deje ako trest za duchovné darebáctvo storakého mojkania sa iba s inými. Takto dopadá útek pred serióznym duchovnom. Preto si mnohí netrpezlivci trestuhodne rýchlo urobia deti, aby si nahradili stratu vnútorného detstva. Pociťujú akoby dopredu aj existenčnú úzkozť, a majú silnú predtuchu, že raz budú pociťovať veľkú opustenosť, a tak si ju napr. takto prirodzene zmiernia a na ňu nachystajú. V starobe robia rôzne svadboholické manipulácie a až agresívne túžia po vnúčatách, až musia od nich vlastné deti utekať bývať niekde ďalej aby ich tie psychické tlaky neudusili. Robia tak nevedome a iba preto, aby si aspoň trochu oddýchli pri ovzduší, ktoré malé deti vyžarujú, lebo svoje duchovné detstvo si ešte nevybudovali. Vychovať bôžské dieťa vo vnútri je veľká vec. Náročnejšie než fyzicky vychovávať svoje deti.
Reportáž z Kocúrkova
Boli Dvojkovci a Trojkovci. Obe rodiny mali dcéry s nemanželskými deťmi. Pani Dvojková zahysterčila, že ona to tušila. Otec sa hanbil, ale dcére ako vedel pomohol. U Trojkovcov z toho nerobili tragédiu. A tá zviedla ženatého, nie ako slečna Dvojková, čo sa mala vydávať, ale ju oklamal. Pán Trojka zavolal známemu, a poslal dcéru na interrupciu. Matka upozornila, aby sa z toho dcéra aj vyspovedať. A bolo po probléme. Pani Štvorková so susedou Päťkovou odsúdili verejne slečnu Dvojkovú, že sklamala a pohoršila! Že jej patrí posledné miesto v kostole, pri dverách a v prievane. Nevediac podstatu veci pochválili Trojkovcov, a dodali, že takých slušných ako sú oni je dnes medzi nami už málo. Dekan Šestka to s nadhľadom uzavrel, že Cirkev sa nemôže venovať iba jednotkárom.
Prečo nás ten erós stále vyrušuje
Prečo sa erós ozýva aj v spokojnom manželstve? Prečo nedá pokoj mužovi a myslí ako by to bolo s inou ženou? Asi aj preto, aby sme si z rodinnej pohody nerobili božstvo a konečný cieľ svojho bytia. My sme iba malé kúsky z Lásky Boha. Naša láska je iba kvapkou v mori. Sme stvorení na to, aby sme boli šťastní. Šťastie iba v mojej rodine by bolo malým šťastím. My sme tu aj pre väčšie veci. Mali by sme myslieť aj na šťastie iných, na jednotu celku. Ak na to zabudneme, tak nepokoj v intímnej oblasti príde aj preto, aby nás upozornil, že sú tu aj iní. Pracujeme nejako aj na zjednotení iných s veľkou Láskou Božou? Alebo nám úzkoprso stačí len náš malý svet. Nespokojná intimita je nie preto, aby sme skočili do inej postele, ale aby sme sa viac zduchovnili. A rôzne krízy sú iba pozvánkou k hlbšiemu vnímaniu viery, vzťahov i reality.
Čo symbolizovala obriezka?
Odrezať rituálne už u malého chlapca predkožku z pohlavného údu bolo nielen u židov niečím, ako je dnes u kresťanov krst. Dalo sa tak človeku meno a voviedol sa do spoločenstva ostatných. Ježiš sa ( Jn 7 kap.) vyjadril, že tento vynález je z ľudskej tradície, nie z Božieho nariadenia. Prvotná Cirkev riešila, či je nutné zachovať túto tradíciu. Apoštol Pavol nás poučil, že je nutné obrezať si duchovné srdce od nerestných sklonov, a nie sa spoliehať na vykonanie vonkajšej obriezky. Veriaci ľudia si totiž už dávno všimli, že svojim chúťkam musíme dávať brzdu. Lebo bez nej nám narastie pri prejedaní nedôstojné brucho, pri nadmernom pití alkoholu prichádza hanba, a pri neprísnosti nad sebou v sexuálnej oblasti prichádza degenerácia. Poranenie intimity akoby symbolizovalo, že v tejto pre ľudské túžby asi najpríjemnejšej oblasti si nebudeme môcť dovoľovať všetko, na čo si zmyslíme a dostaneme chuť. Lebo tí neobrezaní si uctievajú Veľkú Prostitútku z Apokalypsy a sú verní jedinej dogme, ktorá znie: “Rob si čo chceš!”. Toto je prapodstata veľkého spoločenského bordelu. Žena, ktorá to žije, a verne sa zasvätí do tejto nesvätej pasce, sa bude postupne premieňať na bordelmamá, a muž na bordelpapá. Čím sa hlbšie ponoria do antitajomstiev tejto Veľkej Ku—y, tým viac budú nenávidieť Sv.Pannu a svätú cirkev.
Budeme aj všelijako zranení, okresávaní a ponížení. A to iba preto, aby sme nabrali ušľachtilejšiu podobu v duchovnej oblasti. Duchovní ľudia tomu rozumejú. Tí neduchovní to majú na smiech. Žiadne obmedzovania ich privedú do veľkej obmedzenosti. Lži plných predsudkov sa budú kŕčovito pridržiavať. Zakázané uvoľňovania sa im vyrobia rôzne telesné anomálie, duševné slabomyseľnosti, duchovné bludy či nenormálne vzťahy.
Bezdomovecké malomocenstvo
Najprv žil normálne. Po čase ho nebavilo otročiť šéfovi, čo sa vyžíval, keď ho zbuzeroval. Ani manželke, ktorá ho stále viac sekírovala, lebo sa neokresával sám. V intímnom živote to po čase bolo o ničom, asi preto, lebo to bolo u nich predtým akože o všetkom, a po čase tá vášeň ukázala svoju pravú tvár. A tak sa rozviedli. Išiel za inou, čo to vedela, a mala cenné skúsenosti. Užil si, ale nachytal z nej aj prudkú bezdomoveckú prašinu. Neochránili ho ani spoľahlivé kondómy. To sa nikde nepíše, ale funguje. Objavili to duchovní bádatelia. Mala v sebe tajne skoncentrovaný antiduchovný výťažok z tých sto chlapov, a rada ho cez sex niekomu dala. Inde sa to nazýva prenos démonickej sily. Či odplata z antisveta. Takto sa dajú preniesť veľmi príjemne aj veľmi nepríjemné choroby či údery osudu. Keďže tých sto chlapov asi nikde duchovne nepatrilo, neboli totiž doma vo svojom tele ani vo svojej rodine, vytvorilo to silnú bezdomoveckú kvintesenciu. Duchovnú infekciu si tento chlapík nevedome stiahol z tej súdružky, ktorej sa uľavilo. Lebo odovzdala veľkú špinu stoprvému ochotníkovi, ktorí začal platiť dlh za ostatných, čo sa takto tajne zadlžujú. Túto veľkú špinu vláči už pár rokov. Začal drogovať, aby sa posilnil. Aj piť aby zabudol. Býva pod mostom a stretá sa s podobnými prípadmi. Žijú ako komunita, zo všetkým sa delia a je to aj dobrodružstvo. Nič nerobiť a užívať si darebáckej slobody. Vraj sa mu už nechce vrátiť do toho sveta vytvoreného chamtivcami. To, čo na scéne života predviedol on, bola vlastne tiež iná, menšia, ale sebecká chamtivosť. Len na to ešte nestihol prísť. Svoje výčitky si odbavuje na odsudzovaní ešte väčších lakomcov, na ktorých nemá. Duchovní darebáci vo svojich mysliach takýto „úchvatný“ životný štýl podporujú ako jednu z podôb slobody a nechávajú hniť a zdochýnať v priamom prenose aj ďalších. Nie je to však tresný čin zabíjania seba samého?
Čo robiť s prebytkami testosterónu?
Tí simplexnejší to neriešia. Tí sa trochu viac najedia a majú kľud. Čím má niekto viac inteligencie, tým má viac potrebu milovať. Akoby viac poznania v nás prinášalo aj silnejší erós. Normálneho chlapa to prirodzene ťahá do roboty. Unaví sa, zarobí peniaze, žena je spokojná aj on. Ten čo však trochu viac rozmýšľa nad životom, zisťuje, že nie sme tu iba na zodratie sa v práci. Ako sa napĺňa hlbšími pravdami, aj erós má stále väčšie požiadavky. Rodinu si však rozbiť neverou nechce, a tak ho to privedie k športu. Vidieť stále nové víťazstvá, aby sme nemysleli na svoje prehry. Alebo poriadne telo unaviť pohybmi, aby sme nemysleli na iné ženy. Keď sa po čase zoderú kĺby, zisťuje, že preháňať to aj v športe sa už nepatrí a neoplatí. A čo teda s tým? Robiť nebeské športy a zduchovnieť telo, bratu. Ak muž totiž zostane stáť a duchovne sa nevyvíja, bude považovať športové boje za stále dôležité, čím len na seba okoliu prezrádza, že je iba v duchovnej puberte. My sme sa sem však narodili aj pre vyššie veci, nie iba na nepravé jačanie nad neduchovnými kovmi. Pohár víťazov všetkých pohárov bude mať iba ten, kto zvíťazí nad všetkými nízkosťami v sebe. Ten, kto s Božou pomocou zvíťazí nad neresťami, ktoré nám blokujú stav rajskej blaženosti. Preto múdri muži opúšťajú v duchu iba veci tohto vonkajšieho sveta, a obracajú stále viac ku poctivej spiritualite. Tá učí aj o správnom pohľade n ženu. Nescudzoložiť už pohľadom je dôležitá fáza duchovného vývoja. Kto sa nad ňou vôbec nezamýšľa a zíza po iných ženách tak, ako samu zachce, bude mať raz veľké problémy so stratou vlastnej chlapskej identity. To, že naplnenie vlastná manželka prinesie, ale iba čiastočné, na to prídu muži po nie dlhom čase. Čo však robiť ďalej? Čo s túžbou po iných ženách? Ako sa pozerať po ich telách, ktoré ako magnet priťahujú už naše pohľady? Ako ostať verným Ježišovej požiadavke necudzoložiť už pohľadom? A pritom milovať aj iných, nie iba svoju rodinu. Podobné otázky normálny muž rieši. Možno všeličo aj vyskúša. Spisovateľ Ch. Džibrán prišiel na to a radí, že to dôležité sa deje medzi nami, a nie je to v spájaní našich tiel. Telesné spojenia sa skôr či neskôr prejedia. Normálny človek hľadá to duchovné medzi nami. Blaženosť zamilovanosti je akoby pozvánkou na duchovnú svadbu. Najkrajšie veci sú duchovné. Tie telesné spojenia, čo ako atraktívne, po čase prestanú baviť. Sú to výzvy vidieť si aj ďalej od nosa, teda pracovať aj na väčšej rodine než na svojej. Zaujímať sa aj o iných. Hľadať spôsoby, ako niečo urobiť pre veľkú jednotu ľudstva a nerozbiť si rodinu vlastnú či poškodiť vlastnú identitu. Obviňovať ušpinený svet z rozvodov či odvážne odhalené ženy z nepokoja v našom vnútri je takou istou trápnosťou, ako je nadávanie na kapitalizmus preto, že máš veľký pupok. Problém nie je iba vonku. A vôbec nie iba v ženách. Necudnosti vonku nám paradoxne môžu pomôcť ku radikálnejšiemu obratu a k očiste vlastného srdca. Aj hriech, ktorého sa Boží priateľ dopustí sa môže stať prostriedkom, ktorý urýchli naše dozretie a spoznanie, kadiaľ cesta nevedie. Ak sa rozhodne učeník srdce čistiť, je na správnej ceste. Zistí aj, že sám si s tým neporadí. A bude tým viac prosiť Boha o pomoc, čím viac ho bude problém gniaviť. A takto sa proces urýchli a raz sa dokáže aj na inú ženu čisto pozrieť. A tú tento obdivný pohľad nevyruší, ale poteší. Manželku nezraní. Takéto objatie rodinu nerozbije, deťom neublíži. A svedomie ostane pokojné. To je jeden z cieľov duchovného vývoja. Ak sú v niekom ešte vyhladovano žiadostivé pohľady, čo urážajú cudné ženy, či objatia, čo manželke prebodávajú duchovné srdce, tam je prítomná ničota, ktorú voláme hriechom.
Poučenie z krízového vývoja
Farizeji vlastne túžili byť morálni a čistí, ale nedotiahli to až do konca. Zostali na povrchu a tam umývali iba vonkajšie čaše. V modernom jazyku to priliehavejšie voláme polovičatosťou.Sakrálnym amatérizmom. Učeník Kristov nesmie zostať iba vonku a vybrať si z tajomstiev viery iba jeden či dva zaujímavé aspekty. Všetci sme povinní zamýšľať sa nad celkom, nad katolicitou viery. Nad celým telom nie iba nad jedným údom. Nad celými dejinami nie iba na svojej dobe. Nad celou vierou nie iba nad jej časťou. Robiť nám treba aj vonkajšiu hygienu a neodfláknuť hygienu vnútornú. Oslavovať aj vonku, ale aj vo vnútri. Jeden odstrašujúci prípad nekatolíckeho správania v Katolíckej Cirkvi z jej nedávnej histórie z írskeho ostrova. Vedúcim komunity bol neopelagiánsky superaskét. Navonok: duchovná úroveň a olympijská čistota. Roky potláčal a udusil v sebe každý erós. Prednú bránu tela si dokonale uzavrel. Otvorila sa mu však dokorán oblasť zadná. Takto si nechal nedôstojne lízať labu. A ovocie? Sociopaticky nenormálne vzťahy. Mal svojich sympatizantov, ktorí síce zachovávali po vzore svojho idolu navonok „dokonalosť“, ale ich bratríčkovanie bola stále väčšia umelina. Pozemským ideálom vedúcich heteosexuálov v komunite bola ich radikálna asexulita. Navonok sa im to za roky umŕtvovania aj podarilo. Nevedome však splodili u seba homosexualitu spirituálnu. A tá bola po čase skrytou vodou na mlyn homosexualite telesnej, ktorú si tam tajne vychutnávali niektorí polonábožní takto orientovaní buzíci. Vôbec sa o tom nevedelo. Bolo to hermeticky ututlané. Tí čo takto žijú, veria oni vôbec, že sa to raz odhalí? Sotva. Umelý raj posvätnej naivity sa však skončil a nastala nepríjemná fujavica. Tí lapaji sa navzájom telesne prejedli a ktosi z nich zatúžil po mladších ročníkoch, aby sa uspokojil. A vybuchlo to ako škandál, ktorý médiá s veľkou škodoradosťou nafúkli a rozkotkodákali. Zdesení slabšie veriaci začali z Cirkvi utekať. Mládež sa bála vkročiť do fár. Vydesení boli aj tamojší predstavení a na takú skúšku neboli pripravení. Kde sa dalo sa ospravedlňovali a príkladne hanbili. Asi preto, lebo mali spolupodiel na vine. Dodnes netušia aký. Nepriateľ našiel toto slabé miesto a zaútočil. My sme nútení uvažovať ako podobným zahanbeniam predchádzať. Jednu podstatnú chybu asi urobili, keď sa z duchovnej pýchy pokúsili zbaviť ľudskej prirodzenosti. Ich anjelský život už na zemi odignoroval vlastnú sexualitu ako nepotrebnú a asi iba zlú. Takto si poškodili svoje chrámy. Druhú veľkú chybu urobili, keď odohnali od seba všetky aj duchovné sestry, lebo im iné neduchovné ženy pred pár rokmi narobili iné problémy. Odohnali tým nie iba rôzne Evy , ale aj Márie. Na tieto podstatné chyby neboli dlhé roky upozorňovaní. Ak sa totiž pritvrdzuje iba jednopohlavná spirituálna atmosféra, tá si raz pritiahne ako magnet veľké problémy. Také ako je zaťažená nejakou extrémistickou nenormálnosťou a polaritnou nevyváženosťou. Mali by sme sa naučiť rozlišovať medzi telesnou ženou, čo nás ťahá ho záhuby, a medzi duchovnou sestrou, ktorá nám pomáha prísť bližšie k Bohu. Kto má pred duchovnou sestrou strach, a nemá ku nej úctu, ten nie je v poriadku. Uteká pred zrkadlom. Aj ten je čudný, čo nerozlišuje, a podľa jedného prípadu odsudzuje všetky ostatné. Je plný strachu, čiže seba, a nie Boha. Nežije pravdu, ale sa topí ešte v polopravdách. Je ešte na osamelom ostrove a bojí sa žralokov plávajúcich okolo. Na druhej strane oceánu bola príčina iná. Tam aj kôli nebezpečiam blahobytu, nemodleniu sa sv. ruženca, liberálnemu postoju voči Učiteľskému úradu vo Vatikáne a prílišnej mäkkosti hierarchie začal bujnieť nebezpečný nádor, ktorý je viac problémom celej spoločnosti než Cirkvi. Je ako hrozivý tieň tzv. sexuálnej revolúcie, ktorá vyše pol storočia devastuje populáciu a zneužíva deti napr. na donebavolajúce zločiny sexturistiky. Je od v správcov médií veľmi pokrytecké, keď si to nevšímajú a odbavujú si svoje pohoršenia iba kopaním lopty na jednu, a to cirkevnú bránu. Niekoľkonásobne väčšie zneužitia v iných oblastiach ich nezaujímajú a pre nich neexistujú?
Bol Rubens vizionár?
Skúsme pripustiť, že strom uprostred rajskej záhrady bol stromom v našom vnútri a nie vonku. Ako pohlavná sila. Symbolický rodostrom nášho života. Aj tá je uprostred nášho tela, našej záhadnej záhrady. Čo ak prvý hriech bol túžbou po dieťati? Rýchlou túžbou vyriešiť si hneď svoju existenčnú úzkosť. Pretože človek rastie do dospelosti a ak nemá v sebe rozvinuté vnútorné detstvo tak pociťuje stále intenzívnejšie vnútorné tlaky tzv. starého človeka. Ten cíti, že starne, že bude opustený, že bude raz potrebovať pomoc od niekoho, kto bude cítiť za povinnosť sa o neho postarať. Čo ak tá prapôvodná neposlušnosť bola v tejto klasickej človečine. V tak častej našej netrpezlivosti a nie v mágii, sexe či iba v jablku? Keď si prví ľudia siahli na niečo, na čo ešte vôbec neboli pripravení a chceli si uchmatnúť nezrelé ovocie… A začali obrazne povedané šklbať zelené jablká a stŕpli im zuby a začalo ich bolieť brucho a preháňať. Keby boli počkali, dozreté jabľčko by im padlo samé do náručia. Nie kyslé, ale chutné a bez vedľajších negatívnych účinkov. Latinsky málum je jablko a malum je zlo. Preto asi zvolili maliari toto ovocie, hoci sa v biblii jablko nespomína, ale ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Potom sa tam spomína ešte i druhý strom, strom života. S pokorou ku týmto textom musíme priznať, že nevieme, čo presne sa stalo. Iba sa rôznorodo domnievame. Tak ako diabol naviedol Evu ovocie zjesť, možno si iba telesne užívať, tak dodnes zvádza ľudí aby budovali svoj vonkajší a umelý raj a vykašľali na strom života, na seriózny duchovný život. Ak by sme pripustili tento výklad, teda mať unáhlenú túžbu mať vonkajšie fyzické dieťa ešte predtým, než by prví ľudia dozreli najskôr k dieťaťu duchovnému, vnútornému, znamenalo by to aj túžbu človeka budovať si najprv a iba ten vonkajší svet a zabudnúť na budovanie Božieho Kráľovstva vo svojom vnútri. Pozemskú rodinu uprednostniť pred nebeskou. Čo sa opakuje u mnohých dodnes s storakých podobách a je tou klasickou padlou človečinou asi všetkých čias. Plaziaci had je zasa vhodným symbolom prízemnej bytosti, ktorá sa plazí celým svojim telom po zemi. Hlce prach a hucká ľudí aby sa vydlabali na Boha, na Jeho pravidlá, na večnosť a vnútorný život. To spôsobuje hroznú starinu. Odcudzuje nás ľudí navzájom tým viac, čím sa viac na seba tisneme. Čím nás je viac, tým sme osamelejší. Čím menej duchovného je medzi mužom a ženou, tým väčšie problémy sú s deťmi. Nepožehnanie alebo prekliatie prechádza totiž zákonite na potomstvo. Miesto Božieho programu sa im dostali do biopočítača zavírené súbory s deštruktívnymi programami. To sa zhmotnilo v Kainovi, ktorý bol stigmatizovaný nešťastím, závisťou a zlosťou. Tej sa „zbavil“ bratovraždou Ábela. Biblia spomína ešte tretieho syna Seta. Sú rôzne výklady v čom spočíval hriech prarodičov. O tom, že to bola túžba po dieťati naznačuje iba tento Rubensov obraz. Ako to bolo naozaj nám odpovie raz iba nebo. Poukazujem naň preto, lebo v ďalšej kapitole bude spomínaný raj vnútorný, ktorý hovorí o zasvätení a detstve vnútornom. Pokušenie byť ako Boh je aj splodiť nový život. Ak sa to nedeje dôstojným spôsobom, tak je to jednoducho hriech. A hanba tým väčšia pre toho, kto už žiadnu hanbu ani pri opilstve či znásilnení nepociťuje. Adamov spolupodiel bol v tom, že Evu pred útokom temných síl nebránil. Asi čušal a prizeral sa, ako to dopadne. Čert si mädlil ruky, ako nás lacno dostal. Čerti sa tešia i dnes, ak sa im podarí oklamať naivných ľudí.
Infiltrujú sa i do Kristovej Cirkvi, tam navyvádzajú škandály a potom nabulikajú publiku, že to celá inštitúcia je vadná. Deviantov nasadia do vplyvných miest a škodoradostne sa bavia na tom, ako sa im darí klamať ženy, strpčovať život spravodlivým mužom, doplašiť deti, pokriviť mládež a devastovať to, čo má ešte hodnotu. Pokorujú statočných k plazeniu sa po zemi. Čiže iba k zarábaniu peňazí, k rastu cien či brúch a k odbrzdenému rozkošníctvu „slobody“. Ak niekto znemravňuje mládež, ten pácha zločin. A kto sa spolupodieľa na ničení či pokrivení duchovného a božského detstva v sebe a v ľudskom spoločenstve, toho to bude mrzieť najdlhšie. V nejednej rozprávke sa až vizionársky naznačuje, že knieža temnôt žerie deti. Robí tak preto, lebo si vyžral nevinnosť vlastnú a vykradol sa dávno od detskej sviežosti. Vraj by sa rád zbavil svojho jestvovania, ale to sa mu nedá. Má v sebe tiež božiu večnosť. A tak sa aspoň „ukľudňuje“ tým, že iných vrhá do pekiel. Prečo niečo také dobrý Otec v nebi dopustí? Keby niečo také nedopustil, bolo by jeho dielo dokonalé? Veď by sme museli všetci byť dobrí a vykonávať svoje povinnosti ako mravce. Človek je povolaný k vážnejším veciam slobody a lásky. Musí asi prejsť náročnými testami tohto života.
Zasvätenie sa Bohu rodí duchovné detstvo
Jeden z pokladov Katolíckej Cirkvi je zasvätený život. Dať Bohu všetko a žiť iba pre Jeho Kráľovstvo. Kto to môže pochopiť nech pochopí, odkázal učeníkom Kristus. Ak sa učeník zriekne seba, počne sa tak v ňom vnútorné božie dieťa. Miesto svojho starého a dospelého ega dostane novú identitu. Toto detstvo nie je na nejaký čas, ako u telesných detí, ale je na stálo, na večnosť. Toto dieťa v nás žije a stále nás teší nádhernou nevinnou sviežosťou a chuťou žiť. Aj osemdesiatročný ak má toto dieťa v sebe sa teší ako malý chlapec iba z toho, že je. Ako povedal básnik Rúfus: „Iba v starobe spoznáme, že bytie je zázrak.“ Kto toto detstvo v sebe nemá, je stále smutnejší. To sa stáva aj niektorým kňazom a preto odchádzajú z kňazskej služby splodiť vonkajšie dieťa. Dôvod nebol ani tak žena či sex, ale stále boľavejšia samota. A zúfalá neprítomnosť vnútorného radostného oleja v lampe viery napriek všetkým vonkajším prostriedkom, ktoré v Cirkvi dostávame. Byť bez drog nadšený a v rajskom stave úžasu, to je život malých detí. Preto ich ľudia túžia mať, lebo to čo z detí vyžaruje, im doslova dobíja slabnúce baterky a oni si to najmä pri malých detvákoch vychutnávajú. Deti na krátky čas ten nebeský elixír v sebe majú, ale si ho neuvedomujú. Majú teda božské detstvo, ale o ňom nevedia. Ich rodičia ho silno vnímajú, ale zistia, že toto detstvo je iba dočasu. Na pár rokov, ktoré rýchlo prejdú. Potom ich čaká iné trápenie, čakanie na vnúčatá. Ak zostane človek iba pri tomto, je to málo. Je to príliš pozemské, príliš ľudské. Normálny človek pociťuje aj vyššie veci. Spiritualitu, Božiu Rodinu, meditáciu či nebo. Veru, kôli tomu žijeme predovšetkým, len na duchovné veci zostáva málo času tomu, kto musí zabezpečiť rodinnú prevádzku. To, že lepšie je zasvätiť a byť samostatný, na to prídu po čase aj viacerí už manželstvom unavení duchovní muži. Bolo by nenáležité povyšovať duchovný život nad ten rodinný. Lebo bez obety našich rodičov by nebolo žiadneho zasväteného či iného života.
Na ceste k celistvosti bytia
Každý z nás má kúsok lásky z Boha, ktorý je obrovskou Láskou. Túžba po jednote je nám naprogramovaná kdesi v hľbkach našich bytostí. To, že napr. neexistuje okrem Cirkvi na univerzitách žiadna vysoká škola lásky ani výskumný ústav medziľudských vzťahov, ale miliardy dávame na výrobu zbraní je príznakom našej hroznej biedy napriek materiálnemu blahu. Mnoho trápnych rozchodov či trpkých rozvodov je znakom nášho unáhleného zjednocovania sa navzájom. Sebavedome si namýšľame, skúsenosti nás preplesknú aby sme uvažovali skromnejšie. Cirkev tu bola zriadená aj na to, aby nám pripomínala podstatné veci. A aj brzdila celý vlak spoločnosti, ale záchrannou brzdou. Oznamom o vykupiteľskom diele je azda jedno z najdôležitejších je upozornenie, že bez zjednotenia sa s Kristom sa nám zjednotenie navzájom nepodarí. Sme totiž ako pubertiaci, ktorí idú na to rýchlo a zvonku a potom si život a vzťahy aj rýchlo zbabrú. Prvý hriech našich prarodičov sa neustále opakuje. Pokus o samostatnosť, nezávislosť, dospelosť je normálnou snahou tu žiť a normálne sa vyvíjať. Robiť to však bez Božích pravidiel, ktoré nás vedú k pokore a cudnosti sa nevypláca. Ak zažijeme nejaké trapasy, aj za tie sa poďakujme. Oni sú tiež naši tréneri, ktorí nám oznamujú, že sme sa ocitli v nejakej bočnej uličke, z ktorej by sme mali čo najskôr dôstojne vycúvať. Ak sa zachováme inteligentne, poučíme sa a budeme vedieť, kadiaľ cesta nevedie. Ak však budeme chcieť ostať sprostými, tak sa tam natrvalo zamocme a začnime metať blesky obviňovania.
Kde nájsť svätý pokoj
Pravda je taká, že ľudská láska je krásna, ale nie je to všetko. Keď sa chlapec zaľúbi, obrovsky túži po mandarinke, ktorú si vyhliadol. Keď ju je, myslí si, aký je on frajer a aký sú biedni všetci, čo takto ako on nejedia. Keď ju však má na večeru každý deň, tak sa mu to aj obohrá. A začne pokukovať po pomarančoch u susedov či jahodách vo vedľajšej kancelárii. A keby si vyskúšal všetky ženy ako Šalamún, ostalo by mu ako vnútorné ovocie iba ťažké olovo. Tým je poznačená kniha Kazateľ. Hrozná starina a preťažké znechutenie zo života, ktoré si tento superkráľ nachytal kde inde než zo svojich stoviek žien. Navonok bol síce slávnym kráľom, ale vo vnútri sa stával stále trápnejším šašom. Biblia nezamlčiava jeho postupné odkláňanie sa od pravdy a správneho smeru. Pre mnoho mužov je jeho štýl života idolom a robia mnoho riskantných vecí, aby zbohatli a aby si mohli ako on užívať. Že ich čaká bolenie brucha a tvrdý pád na vlastnú papuľu ani netušia. Tento falošný multivitamín sa nenachádza v bezduchom sexovaní so všetkými, ako to nebedliacim mužom našepkávajú nečistí duchovia a ich šéfovia padlí démoni s necudnou plnou výbavou. Stane sa tak iba v jednote s tri krát Svätým Bohom. My sme iba malé kúsočky z Neho. Každý z nás je vitamínom, ktorý lieči, ale aj pri predávkovaní iným škodí. Úloha erósu je aj znepokojovať nás, vytrhávať nás zo sebestačnosti, núti nás zaujímať sa aj vážne o niekoho iného. Napätie a uspokojenie, ktoré sa vo vzťahoch striedajú pripomínajú večné trápenie sa. Krátka slasť z jednoty vzájomného spojenia a dlhá bolesť z odlúčenia na tisícoraké podoby, to je ľudská láska. Sprevádza ju neustály strach a nepokoj. Ak raz človek dozrie na vyššie veci, príde aj na to, že svätý pokoj nájde iba v pravom Bohu. V pravom Ženíchovi, v Ježišovi Kristovi. V spiritualizovaní našich tiel i vzťahov. V tzv. duchovnej svadbe. Vo veľkom Diele Jednoty. Netoxický multivitamín nájde iba v spoločenstve svätých a v jej kráľovnej, Prečistej Panne.
Blahoslavení čistého srdca
„Vieš, čo je to čistota srdca?“ opýtal sa svätý František. „ Že už človek nemá chyby, ktoré by si vyčítal,“ odpovedal brat Lev. „ Tak teraz rozumiem tvojmu smútku, pretože vždy budeš mať nejaké chyby.“ „Ver mi, Lev, nestaraj sa toľko o čistotu tvojej duše. Zameraj svoj pohľad na Boha. Obdivuj Ho, teš sa z neho, veď on je dokonale Svätý. Ďakuj mu kvôli nemu samému. Takto, menší brat, máš čisté srdce. A keď si sa takto obrátil k Bohu, nevracaj sa už späť k sebe. Nepýtaj sa, ako si na tom voči Bohu. Smútok z toho, že nie si dokonalý a že poznávaš aký si hriešnik, je už zase len ľudský, príliš ľudský pocit. Ty musíš svoj pohľad zdvihnúť omnoho vyššie. Tam vyššie je Boh, Božia veľkosť a Jeho nezmeniteľná nádhera. Čisté srdce je srdce, ktoré sa ustavične klania pravému a večnému Bohu. Svätosť to nie je naše vlastné zdokonalenie, ani plnosť, ktorú si dáme my sami. Svätosť je predovšetkým prázdnota, ktorú človek v sebe objaví a prijme, a ktorú Boh naplní do takej miery, do akej sa otvoríme Plnosti, ktorou je On. Naše nič, ak ho prijmeme, sa stane prázdnym priestorom, v ktorom môže Boh veľa vykonať. On totiž vezme chudáka za ruku, ťahá ho hore zo špiny a dáva mu zasadnúť medzi urodzenými svojho ľudu, aby ten chudák videl Jeho nádheru. Boh sa tak stane nebom jeho duše.“ povedal František.
„Ako sa to ale dá dosiahnuť?“ opýtal sa brat Lev. „ Je potrebné nenechať si nič zo seba, všetko vymiesť, aj bolestné zaoberanie sa vlastnou biedou. Mať čistý stôl, prijať, že som chudobný. Vzdať sa toho, čo ťa tlačí dolu, zvlášť tiaže svojich chýb. Vidieť len nádheru Pána a nechať sa ňou ožarovať. Boh je, to stačí. Potom sa srdce odľahčí. Nevníma už samo seba – ako lastovička, ktorá je opitá farbou a veľkosťou neba. Vzdaj sa všetkých starostí a nepokoja.“
