zoznam katolíckych dogiem 

Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v druhej kategórii etickej nahnitosti. Ak niekto nežije tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka, ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu postihnutý najťažšou herézou moderného veriaceho človeka.

„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou,

ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,

treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“

Radosť a nádej  43 kap.

Zapamätajme si, že

ORTODOXIA je mať to správne spirituálne poznanie a chápanie.

ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia, lebo znamená mať správne konanie.

Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.

Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení budú rozhodovať milosrdné skutky.

Dať hladnému jesť a smädnému piť…

Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.   

 ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie, znamená pre nás urobiť ten správny krok,

ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle  urobiť.

Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.

           Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha. Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.

Slovo „heréza“ teda kacírstvo, pochádza z gréckeho heresis, čo znamená zvoliť si svojvoľný smer myslenia, t. j. uprednostňovať vlastný názor. A ignorovať odborný, objektívnejší  a vyzretejší pohľad

heterodoxný názor je alternatívny a ortodoxiu doplňujúci / napr. k mužskému ten ženský pohľad na vec/    tiež ešte nevyzretý, nedokončený, ku pravde smerujúci, ale ešte nie s ňou jednotný či totožný

špekulácia o tom, čo by mohlo byť pravdivé, čo raní kresťanskí teológovia nazývali „ilúziami, výmyslami“ (grécky fantázia), musíme sa začať tým, že sa naučíme utíšiť tie mnohé súperiace hlasy, ktoré prehlušujú Slovo Božie, a najmä hlas Zlého, ktorý sa nás pokúša chytiť do pasce (otcami nazývaný logismoi). Katolícka teológia je spirituálna disciplína, čo sa za 20 storočí vyopracovala na vedu a veľmi praktickými spôsobmi nás učí potláčať nutkanie tárať, to znamená, že sa musíme aj naučiť potláčať túžbu presadzovať pre všetkých iba ten svoj vlastný, polovzdelaný, subjektívny či neideálny názor, ktorý čím je nekvalitnejší, tým sa zvykne iným viac nanucovať

„Ak sa niekto drží jednej z týchto (heréz), nie je katolík“
– pápež Lev XIII. (z encykliky Satis Cognitum:28)

máme právo na vlastný názor, na osobné spirituálne zážitky, na voľbu žiť nejakú spiritualitu, ale mali by sme sa postupne oslobodzovať od svojvôle, a nezabudnúť, že tu boli mnohí pred nami, ktorí na niečo dôležité prišli, a že naše zážitky treba porovnať aj s inými mystickými zážitkami duchovne od nás kvalitnejších, ktorých nazývame svätci, a urobíme niečo dôstojné a správne, keď sa necháme poučiť Magistériom Petrovej cirkvi, ktoré bolo určené samým Ježišom, aby nastavilo správne pravidlá pre všetkých duchovne hľadajúcich

„Materiálny heretik“ je výraz, ktorý teológovia používajú na označenie katolíka, ktorý sa v dobrej viere mýli, pokiaľ ide o nejaké učenie Cirkvi, ale ktorý ho nepopiera úmyselne, ako tzv. popletený katolík, , pretože existujú určité veci, ktorých sa musí každý dospelý človek z nevyhnutnosti držať, aby bol katolíkom,  Sú to tí, ktorí nepoznajú to, čo musia z nevyhnutnosti vedieť, aby boli spasení…“/ Benedikt XIV/. Pápež sv. Pius X., Acerbo Nimis (# 2), 15. apríl 1905: „A tak mal náš predchodca, Benedikt XIV., náležitú príčinu, aby napísal: ‘Vyhlasujeme, že veľké množstvo tých, čo sú odsúdení na večný trest, trpí touto večnou pohromou pre neznalosť tých tajomstiev viery, ktoré sa musia poznať a v ktoré sa musí veriť, aby bol človek započítaný medzi vyvolených.“  Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 2), 6. január 1928: „Takéto pokusy sa katolíkmi rozhodne nijak schvaľovať nemôžu, keďže sa zakladajú na tom bludnom názore, ktorý považuje všetky náboženstvá za viac-menej dobré a chvályhodné, keďže všetky rozličnými spôsobmi prejavujú a značia ten zmysel, ktorý je v nás všetkých vrodený a ktorým sme vedení k Bohu a poslušnému uznaniu jeho zákona. Nielenže sú tí, čo sa tohto názoru držia, v omyle a oklamaní, ale tiež prekrúcajú ideu pravého náboženstva, odmietajú ho, a kúsok po kúsku sa uchyľujú k naturalizmu a ateizmu, ako sa to nazýva; z čoho jasne vyplýva, že ten, čo podporuje tých, čo tieto teórie zastávajú a pokúšajú sa ich zrealizovať, celkom opúšťa božsky zjavené náboženstvo.“ 

Formálni heretici: 1) veľmi dobre poznajú dogmy, ktoré popierajú; 2) ako „katolíci“ sú povinní poznať katolícku vieru, obzvlášť dogmy, ktoré popierajú; a 3) nedržia sa a protirečia základným tajomstvám viery, ktorých sa človek musí držať, aby bol katolíkom.

Ak je heréza verejná, zjavná a notorická,  zodpovedajúca vonkajšiemu fóru ohlasovania evanjelia,

Kánon 188.4, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Existujú určité príčiny, ktoré spôsobujú tichú rezignáciu z úradu, ktorá je prijatá vopred na základe pôsobenia zákona, a preto je účinná bez akéhokoľvek vyhlásenia. Tieto príčiny sú… (4) ak verejne odpadol od viery.“

Sv. Róbert Bellarmín, De Romano Pontifice, II, 30: „…lebo ľudia nie sú povinní alebo schopní čítať srdcia; ale keď vidia, že niekto je heretikom na základe jeho vonkajších skutkov, súdia, že je heretikom, jasno a prosto, a odsúdia ho ako heretika.“

Predpokladajme, že máte ovce a ustanovili ste pastiera, aby na nich dozeral. Predpokladajme, že jedného dňa sa pastiera stane vlk a začne ovce žrať a trhať ich na kusy. Trvali by ste na tom, aby bol vlk hlavou oviec, keď sa staráte o ich blaho? Vyžadovali by ste, aby sa ostatné, ešte nezjedené ovce podriadili vlkovi, a tým sa vystavili bezprostrednému nebezpečenstvu, že budú zjedené? Samozrejme, že by ste to neurobili, a ani Boh by to neurobil.

Boh by nikdy nedovolil, aby si ten, čo na vonkajšom fóre prehlasuje herézu, udržal v Cirkvi autoritu alebo mohol vyžadovať podriadenosť katolíkov, bez ohľadu na to, aké sú jeho úmysly. Pamätajte, že heréza zabíja duše.

Navyše, ktorý vlk, čo sa snaží ľudí oklamať, by sa otvorene vyhlásil za nekatolíka alebo nepriateľa Cirkvi?

Evanjelium podľa Matúša 7:15 – „Chráňte sa falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, zvnútra však sú dravými vlkmi.“

Formálnym heretikom je každý pokrstený, ktorý tvrdošijne popiera nejakú dogmu alebo ju spochybňuje. Materiálnym heretikom je vtedy, ak si nie je vedomý protirečenia s dogmou.

HERÉZA je vo všeobecnom význame zásadná odchýlka od akéhokoľvek filozofického, náboženského, politického či iného oficiálneho názoru (učenia); názor, ktorý si volí alebo vyberá určitý odlišný pohľad nezlučiteľný so všeobecne uznávaným názorom (presvedčením, vierou), s ortodoxiou; Na rozdiel od apostázy heréza znamená popieranie len niektorých vieroučných alebo mravoučných článkov náboženstva. Na rozdiel od schizmy, ktorá znamená rozštiepenie cirkvi na nové subjekty pri zachovaní spoločnej vierouky, heréza je odchýlkou od základných dogiem vnútri cirkvi.

V rímskokatolíckej cirkvi Kódex kánonického práva (Codex iuris canonici) rozlišuje medzi heretikom, ktorý je pokrstený, považuje sa za pokrsteného katolíka, ale popiera, resp. spochybňuje jeden alebo viac výrokov katolíckej viery definovaných cirkvou ako zjavenú pravdu, a schizmatikom, ktorý nie je ochotný podriadiť sa autorite pápeža. Heréza ako previnenie proti viere podlieha trestu, o ktorom rozhoduje cirkev. O tom, či dané učenie je v rozpore s náukou cirkvi, rozhoduje Kongregácia dnes Dikastérium pre náuku viery (od 1965, nástupkyňa Svätého ofícia), ktorá je podriadená pápežovi. Nekatolícke kresťanské cirkvi riešia otázku herézy podľa vlastných dogmatických zásad. V pravoslávnej cirkvi ju posudzuje miestny alebo všeobecný cirkevný snem. V anglikánskej cirkvi vyhlasuje nejaké učenie za heretické parlament. 

Odlišný názor na učenie vlastnej cirkvi sa v protestantizme začal riešiť opustením cirkvi a prechodom k inej denominácii. Proces s heretikom nahradila interná výčitka nerešpektovania učenia cirkvi. Problém herézy v protestantských cirkvách sa dnes aplikuje len na nositeľov cirkevných úradov; tí sa pri ordinácii zaväzujú k pridŕžaniu sa učenia Biblie (u evanjelikov a. v. aj vierovyznanských spisov evanjelickej cirkvi; → Symbolické knihy). V súčasnosti sa k označeniu za heretika pristupuje opatrnejšie, pretože sa ukázalo, že údajní heretici môžu niekedy zastávať v cirkvi pozabudnutý element pravdy.

Mnohé odlišnosti v učení cirkví sú prehodnotené aj v súvislosti so šírením myšlienky ekumenizmu;

V judaizme bola tiež svojská osobná viera v idey, ktoré nie sú v súlade s ideami hlásanými náboženskými autoritami. Pretože judaizmus nemá oficiálnu formuláciu dogmy, nie je možné jasne definovať herézu ani postupy na jej posúdenie a potrestanie. V stredoveku posudzovali a určovali herézu jednotliví rabíni, obec alebo skupina obcí, pričom sociálne styky, manželstvo s heretikom a jeho rituálny pohreb boli zakázané. Tí, ktorí učili doktríny považované za herézy, boli vystavení kliatbe (cherem) platnej len v rámci komunity. Oficiálna cenzúra neexistovala

Sylabus moderných omylov od bl. Piusa IX   

RUKOVEŤ SVÄTÉHO PIA X. ZAVRHUJÚCE BLUDY MODERNISTOV

                                         pápež Benedikt XVI  nazval II. Vatikánsky koncil antisylabom

„V každom blude je aj zrnko pravdy“ Pius XI.

„Jediná skutočná obrana proti heréze je humor.
Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne,
že sa z nej stane heréza, ale humor to zrelativizuje.
Preto totalitné režimy neznášajú žarty.“ Tomáš kardinál Špidlík

„heretici uctievajú svoje domnienky rovnako ako pohania svojich bohov“ sv. Vincent Lerinský 

Heréza = náboženský blud. Považuje svoj výmysel sa za tú najsprávnejšiu

interpretáciu spirituálnej skutočnosti.

V extréme je to hadia lož, čo sa vydáva za pravé poznanie.

Čím väčšie má niekto ego, a pácha nečistú intimitu, tým viac mu to kriví poznanie.

Zadymí rozum. Otupí vôľu. Poškodí pamäť. Oslabí sv. vieru.

Svoju nevykvasenú zlozvykovú optiku premieta drzo najmä do biblických svojvoľnomurárčín

Tým duchovne mladším to skomplikuje správny návod na život , zahmlieva im citlivosť pre pravdu bytia a sv.túžbu po večnom bytí.Tým zrelším však paradoxne lži a polopravdy napomáhajú vyhraniť sa ku tomu správnemu nasmerovaniu do nefalošných nebies. Pomocou:  téza + antitéza = syntéza, je úspešným zavŕšením filozofického či teologického hľadania, ak sa už niekomu podarí definovať jasný, presný a pravdivý názor na neviditeľnú skutočnosť. Na katolíckych konciloch sa storočné prežúvanie o niečom v mnohom ešte neistom skočilo vyhlásením pevného pravidla sv. viery, tzv. dogmou.  

     Heretik je ten, kto si v extrémnom subjektivizme vyberá z hlbín svojho zadymeného ega, neraz poškodeného nesvätým intímnym životom,   niekedy  až agresívne  iba to, čo vyhovuje jeho nevyzretým predstavám a neraz aj neliečeným deviantným sklonom. Na konfrontáciu s niečím objektívnym pneumopacient reaguje pýchou, ľahostajnosťou, podráždenosťou, hnevom či zaťatosťou.

Strážci viery boli tiež nevyzretí, keď miesto racionálnych argumentov alebo exorcizmov nanucovali iba neľudsky či ponižujúc iného pravovernejšiu verziu, vyhrážali sa mu pomstou a svetskej moci odovzdali na rituálne zavraždenie  pneumopacienta? To je heréza 1000 x horšia, než mal ten kacírko. Videli smietku v oku brata, ale vo svojom oku brvno nebadali?..ako farizeji. Ako neľudskí otroci svojich extrémne negatívami zatoxikovaných emócií

        V prvotnej cirkvi bolo prísne strážené pravoverné učenie.

To bol znak toho, že Božie Slová boli brané vážne. Ale bludári neboli fanatickým extrémizmom likvidovaní upalovaním ani druhým extrémom  bagatelizovaní ignorovaním, ako sa to deje bežne dnes.

Tzv. separatistické, schizmatické hnutia
Spomína ich už apoštol Pavol /1 Kor 11,19/ Nezáleží im na jednote kresťanov, ale oveľa viac na tej ich individualistickej pravdičke. Miesto pápeža vo svojej bubline  sa sami považujú za nadpápežov. Sú obete trápnej neznalosti, a ignorujú fakt, že Peter bol poverený nastavovať pravidlá v cirkvi, nie naše egá.

Aj apoštol Ján už na začiatku kresťanstva varuje ,
že do tohto sveta bolo vypustených mnoho antikristov.

Sv. Hieronym:
„Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá plamenného ducha
a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský Umelec.“

Sv. Augustín:
„Nemyslite si, bratia,že bludy môžu vznikať
z nejakých malých duší. Herézy vytvorili veľkí ľudia“
Varuje pred nimi ako pred úskaliami na duchovnej ceste.
Nazval ich aj expresívne „trusom“ v tele cirkvi / Sermo V,V,42/

Karol Rahner:
“ Cirkev spoznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým,
                                                                 že počuje jej opak … a odmieta ho“

                                      Poukazuje aj na to, že by bolo veľkým omylom stotožňovať bludárstvo so
                                      zlobou a neuznávať, že sa „často zakladá na zvlášť horlivom úprimnom

                                                             osobnom hľadaní  ozajstnej spásonosnej pravdy“.

                                                                                      

           + biskup Rudolf Baláž v BB katedrále povedal mladým jasne:  “ Jediný izmus, ktorý Vám odporúčam, je Katechizmus„

“V takom šialenom zmätku ideológií, ktoré sú tak rozšírené, je určite povinnosťou Cirkvi prevziať obranu právd a vykoreniť omyly z myslí.” Lev XIII. 

                                                          správne názory nám dávajú tú správnu teóriu,

                                                                      aby sme mohli konať správne činy

Bludy a lži v dějinách

Pravda prináša do vnútra stabilitu, pokoj a radosť.
kúkoľ poľný bludov prináša najprv naivný entuziazmus, potom poškodenie osobnostného vývoja a nakoniec demoláciu vnútorného chrámu. Ozajstné rozčarovanie a sklamanie. Môže nášho ducha premeniť na strašidlo a dlhodobé hriechofílie na démona.

Prvým a najsamozrejmejším darom,
ktorý môže dať kňaz svojmu okoliu,
je slúžiť pravde, a to celej pravde, 
demaskovať blud a
vyvracať ho bez ohľadu na to,
do akej podoby je preoblečený
a v akej maske sa zakráda.

Pius XI.

bludné učenia, tzv. herézy

ktoré atakovali v histórii

akoby to boli tiež brány pekelné
kresťanstvo, ale paradoxne mu aj 

podstatne napomohli rozlišovať,
čo je stála pravda a čo je už ilúzia

judaizmus – z 1 st., fanaticky sa pridržiaval názoru, že treba
vraj zachovávať aj židovské predpisy Starého zákona pre spásu, aj fyzickú obriezku, nespásonosne sa zabrzdil pri duchovnej polovzdelanosti, zaťato sa pridržiaval najtragickejšej chyby v duchovných veciach = odmietal dospieť do zrelosti, správne sa dokončiť, prílišne sa zamiloval do starých poriadkov a agresívne odmietal to nové, nenávidel pokrok a vývoj,  orientoval sa na vonkajšiu prosperitu, na pozemky pri stredozemnom mori či iba na Jeruzalemský chrám a iba na Starý zákon

nikolaiti – z 1 st. spomínaní v Zj 2,6  ktorí vraj po vzore diakona Mikuláša darovali manželku aj inému bratovi, a takto sa liečili zo žiarlivosti, majetníctva vo vzťahu a sebectva. podobné typy nemajú výčitky svedomia v uplatňovaní si nadpráv v intímnych vzťahoch, čo jeden považuje za prísne zakázanú svojvôľu, druhý nemá výčitky a uplatňuje si svoju predstavu slobody, v extréme až bezohľadne

ebioniti – 1 st.  vznikli medzi židokresťanmi, chceli byť mostom medzi židovstvom a kresťanstvom, od oboch strán boli zavrhnutí, ich nadpoznanie ich robilo vraj nezávislých nad spoločenskými pravidlami,  neuznávali listy apoštola Pavla, ktorého považovali za apostatu,  Ježiš bol vraj iba spravodlivý prorok, nie Boží Syn, vraj bol synom Jozefa, na svojich mystériách používali bez hanby sexuálnu mágiu v kresťanských šatách – krv z menštruácie a mužské semeno ako vraj božský pokrm, kde je ukrytá skrytá sila duše. Manžel tam ponúkol svoju ženu „bratovi“… Praktizovali „agapé“ – komunitnú promiskuitu, vraj raz v roku . Urýchľovali tak dejinný vývoj sveta.  Spermatizácia ich vraj približovala k duchovnu. Aktívne hlásali chudobu, asketizmus a vegetariánstvo, V důsledku tohoto jejich učení dostali jméno ebionité, což znamená ‚nepatrné poznání‘. ‚Ebion‘ totiž znamená ‚žebrák‘.“ (Historia Ecclesiastica, III, 28

gnosticizmus – z 2.st, pochmúrny mysticizmus, v nespoľahlivých apokryfoch, hlásal, že spasí nás vyššie poznanie, je iba pre elity, gnostikov. Nižšie poznanie aj blaženosť mali pistici, čiže katolíci, a hmotou boli celkom pohltení hylici. Svet stvoril anjel – demiurg, aj hnevajúci sa Jehova Starého zákona. Mal absolútne pozitívny vzťah voči svetu, je súhrnný názov pre veľké množstvo veľmi rôznorodých a panteisticko-idealistických siekt, ktoré prekvitali už pred kresťanskou érou a prežili do 5. storočia a ktoré si osvojili frazeológiu a niektoré zásady hlavných náboženstiev , odporúča duchovno bez dogiem, adorovanie vlastných zážitkov, navonok pohoďáctvo, ale po tým agresívna individualistická bublina, silný existenčný pesimizmus, lebo hmota je vraj iba zlá. Miesto vzkriesenia tela, ktoré neexistuje, ponúka falošnú nádej v nových reinkarnáciách a odporúča klaňanie sa modle karmy

adamiti –  hlásali návrat k nevinnosti, v akej žili Adam a Eva v Rajskej záhrade. Svoje obrady vykonávali nahí, odmietali manželstvo a klasickú formu rodiny a obhajovali svojvoľný pohlavný styk. Prvé zmienky o adamitoch pochádzajú už z 2. storočia, objavili sa napr. aj v 15. storočí v Čechách medzi táboritmi

      patripassionizmus – z 2 st. (odkaz na utrpenie Otca), stotožňoval otca a syna, vraj otec sa narodil ako človek , vraj otec je božstvo syna a syn jeho človečenstvo / podobne aj modalizmus/ 

adopcionizmus – z 2 st. Ježiš vraj bol obyčajný človek, až krstom od Jána Krstiteľa sa zbožštil / pod. dynamický monarchianizmus, aj pauliciáni /

sabelianizmus – z 2.st. Trojica sa teda v Bohu týka iba vzťahov v sebe jediného Boha voči sebe a voči svetu. Vtelením Boh prestáva byť Otcom, nanebovstúpením prestáva byť Synom

valentinovci – z 2.st. najprepracovanejšia heterodoxná mystická skupina v Ríme.  Z Plerómy / Plnosti, PraBlaženosti/ vzniklo  30 duálnych párov /aióny, veky/. 4×2 bolo Tých najhlavnejších,  jedna božská bytosť z Nich, najnižšia – Múdrosť, Sofia, ako Pramanželka Boha?, odpadla od plánov Praotca a bola vyhostená z Blaženosti do chladného kozmu. Tu tvorí v inom vzťahu a s cudzoložným partnerom Demiurgom, ako falošným stvoriteľom,  rôzne formy iného než božského života.  Ježiš, pred svojim inkarnovaním vraj Prasyn tejto pramatky Sofie s Praotcom, bol sem vyslaný, aby sa spamätala , precitla a duchovne ožila. Aby jej potomstvo s nesprávnymi skúsenosťami / Achamót, nesväté tajomstvá?/ zbavil večného trápenia a priviedol ku pokániu.  Existujú tri typy ľudí: 1. duchovní, ktorí  sebe majú božské semeno, aj pravé poznanie, sú predurčení pre Plerómu a nijaké konanie im neublíži  2. duševní, tí žijú spásu nižšieho druhu, sú závislí na konaní dobrých skutkov a odpustení hriechov 3. materiálni, živočíšni, tí spasení nebudú

doketizmus – z 2.st., tvrdil to, že Ježiš nemal naše ľudské telo,
ale iba telo zdanlivé, éterické, a teda že na krížovej ceste
nemohol trpieť vraj žiadnu bolesť

montanizmus – z 2 st., asi pôvodcovia uletených charizmatikov, Urobili hókus-pókus o vzkriesenie charizmatickej starovekej cirkvi. Akoby tieň seriózneho kresťanstva, odbrzdená túžba robiť tzv. niečo veľké, „liek na jeho dogmatickú cirkevnú nudu“, antikonzervatívci aj s prorokujúcimi kňažkami, napojenie na duchovný svet cez zdanlivo sväté nevyzreté ženy, ale bez čistoty Sv.Panny, ochrankyne sv. cirkvi. Pohŕdali laxnosťou mainstreamových kresťanov,  boli absolútne negatívni voči svetu, podstata nášho žitia je dostať sa z Adamovskej mdloby, anestézy zajatia pozemského bytia, treba najmä vyhľadávať extravzrúšo, emotívno magickú mystifikáciu, milovanie iracionality, nezaškatuľkovanoť, extatické vydrážďovanie sa, podceňovanie intelektuálneho poznávania, poverčivosť, hysterické hĺbania,  až orgiastické zážitky, to sú vraj tie pravé tajiny,  žiadal prehnanú prísnosť, pohŕdal umením, hlásal útek zo sveta. Mali vlastný kánon ako doplnok ku NZ. Treba sa oslobodiť od obradov a hierarchie, ktoré spútavajú vanutie ducha, preceňovali charizmy, najmä tú prorockú, netriezve a úmyselné dráždili rímsku moc, aby ich perzekuovala a útek pred takýmto  vraj prenasledovaním považovali za najťažší duchovný zločin, pubertálni hipiessáci staroveku. Eschatologická netrpezlivosť. Ich zjavenia od Kybely, matky bohov,  v extaticko vytržení im nutkavo nabulikali, že súdny deň už nastáva, prehnane zdôrazňovali apokalyptické témy…ukážkový úlet z reality
Oni boli vraj tí praví svätci, pneumatici, vysoko stoja nad nižším rodom – psychikmi a dovedú ľudstvo k vyspelosti. SZ patril
Otcovi, NZ Synovi a prichádza tretia doba Ducha Sv.
Entuziazmus/ túto teóriu obnovil v 12 st. talian Joachim da Fiore/ rojčenie a rigorózna životospráva, zakladateľa považovali naivne dve prorokyne  za parakléta, jedna mravne uvolnená bola vraj inkarnovaná epinaea – prvotná božská tvorivá myšlienka, žili už vraj v novom jeruzaleme vo frýgijskom/ stredné Turecko/ mestečku Pepouze a skončili vraj sebazničením 

marcionizmus – z 2.st, tvrdil, že Jahve, Boh starého
zákona je zlý a krutý , a Boh Nového zákona je Dobrý.
SZ a židovstvo dával do protikladu s NZ a kresťanstvom
v 20 st. ho obnovili nacisti ako tzv. pozitívne kresťanstvo, kde vraj vyčistili NZ od znečistenia židovstvom

enkratyti – z 2 st. radikálno prísne vraj treba bojovať proti svojmu akoby iba živočíšnemu
telu a jeho potrebám, extrémne prudérna asketika, zlé sú vraj aj víno, mäso, nevhodné je vraj aj manželstvo, čiže rodenie nových ľudí. Medzi seba prijímali len tých, čo sa zriekli sveta a osobného vlastníctva materiálnych prostriedkov. Hmota je zlá, preto i telo je zlé, je prekážkou pre dušu, väzením duše. Enkratiti / z gr. zdržanliví/ popierali taktiež možnosť spásy prvého človeka A to, že telo je chrám Ducha Sv. nič?! Alebo že “ čistota je v miernosti“ /sv.Ján Pavol II/ 

patripasionizmus – z 2 st., vraj Otec a Syn sú jedna osoba,
v Synovi trpel aj Otec 

ascitáni – z 2. st. (z gr. ἀσκός , askos , mech s vínom ) boli zvláštnou montanistickou sektou kresťanov , ktorí na svojich  zhromaždeniach používali tanec okolo prasknutých mechov a  hovorili, že sú to tie nové nádoby naplnené novým vínom, ktoré Ježiš spomína,  Matúš 9:17:
„Ani nové víno nedávajú ľudia do starých mechov; inak mechy prasknú, víno s, a vyleje a mechy sa zničia, ale nové víno dávajú do čerstvých mechov a oboje sa zachová.“

dynamický monarchianizmus – z 2.st, Kristus je vraj
iba človekom, ktorého však až pri krste, keď mal asi 30 rokov,
naplnila Božia sila a až potom bol vraj spojený s božstvom

mitraizmus – z 2 st., kult nepremožiteľného slnka,
úplne vylúčil ženy, krst vodou a medom

karpokrati– z 2 st., vraj iba cez skúsenosť ozaj všetkého dôjde človek ku tomu pravému poznaniu, obhajoval páchanie aj deliktov, čiže vyskočme napr. z okna, aby sme poznali aké to potom bude? Treba nám poznať všetko? Karpokrates, ktorého Tertullianus (O duši, 35) nazýva mágom a smilníkom, učil, že pred kozmickými mocnosťami sa dalo uniknúť iba neplnením svojich povinností a nemorálnym správaním. Ignorovať všetky zákony a potopiť sa do Monády tým, že si spomenieme na svoju preexistenciu v Kozmickej jednote. Keďže morálny zákon bol daný Bohom Židov, preto odpor voči Bohu Židov bol povinnosťou, a porušovanie a nedodržiavanie mravného zákona sa považovalo za zvrchovanú povinnosť. Takáto sekta, nazývaná aj nikolaiti, existovala v apoštolských časoch. 

novacianizmus – z 3.st., fanúšikovia protipápeža Novaciána,
tvrdili, že tí, čo odpadli od viery pri prenasledovaní,
už nesmú byť nikdy členmi Cirkvi, vraj spáchali taký veľký hriech, že ho žiaden biskup či kňaz nemôžu odpustiť, to môže iba sám boh. Vraj tá cirkev, čo ich prijíma naspäť, je tá už znesvätená neviestka,  a len oni, verní a bez ťažkých hriechov zrady evanjelia, čo odolali útlakom, 
sú vraj pravá a čistá cirkev, prehnaní rigoristi

rozprávka o apokatastáze – z 3 st., veľký návrat všetkého do božstva,
vraj raz všetci, i padlí anjeli prídu raz do nebies
a trpieť natrvalo nebude vlastne nikto,
ignoruje ako slepá spravodlivosť i Posledný súd

manichejizmus – z 3.st, má pôvod v perzkom synkretizme, 
/ pokus o zmiešavanie rôznych náboženstiev spolu do jednej čalamády/, zdôrazňuje silný dualizmus svetla a tmy. To, čo sa mu pozdáva je od boha a čo nechápe je od diabla. A poďme tú čiernobielosť  nanucovať aj iným, ako sfanatizovaní pubertiaci alebo spolitizovaní horlivci za božiu vládu – zelóti? Vyslobodenie od moci tmy sa deje cez tri pečate :
1. zapečatenie úst: treba sa zdržiavať alkoholu, mäsitých jedál a neprotirečiť modle vyvolených učiteľov, 2. zapečatenie rúk: zdržiavať sa telesnej práce, chrániť zvieratá a rastliny, 3. Zapečatenie lona: teda zdržiavať sa manželstva a potomstva, ale nie sexuality. Nový zákon nahradil apokryfmi.           Božská podstata sa v nás vraj uvoľní aj správnymi jedlami.  
Boh stvoril iba hornú časť človeka a tú spodnú časť vraj dotvoril diabol, čím len na seba prezrádzali, že ich sexualita a tie hlbšie ľudské oblasti, či ich duchovné názory na hlboké tajomstvá viery, sú ešte nevykúpené, a v stave polozúfalstva.  9 rokov bol medzi nimi ako horlivý poslucháč sv. Augustín.  Jedna z odnoží heretického manicheizmu považovala hmotný svet za taký ničotný, že za predpokladu, že hriešnik zostáva neustále duchovne orientovaný na Krista, dokonca ani nezáleží na tom, aký ťažký telesný hriech bol spáchaný.

apotaktyci – 3 st., odriekači majetku, mäsa, vína, manželstva, lebo všetko to je hrozným zlom sveta iba poškvrnené , pýšia sa apokryfmi a extrémnou chudobou, pokánie bagatelizovali, sestry vo viere si nechávali iba pre seba, asi inakveriacim nechceli dať “ ich nepravovernými smeťami zahádzať svoje studne“

arianizmus – zo 4 st., popieranie , že Ježiš má božskú prirodzenosť a bol a je 2.Božskou Osobou, hlásal, že je iba človek, ale nie aj Boh.
Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSv. Trojicu Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu farizejského židovstva 

pelagianizmus – z 5 st., je učenie, že ľudia majú schopnosť hľadať Boha v sebe a v sebe nezávisle od akéhokoľvek hnutia Boha alebo Ducha Svätého , a teda že spasenie sa uskutočňuje ich vlastným úsilím, v ezoterike je to hlavná priorita, nezdravé sebavedomie, neveril v dedičný hriech, krst je zbytočný, vraj
to naše prirodzené je už nadprirodzené, Adamov hriech nám dal vraj iba zlý príklad, odporúčal spoliehať sa iba na vlastné sily, opieral sa v prvom rade o silnú asketiku ľudskej vôle, akoby úplne podceňoval potrebu Božej milosti a spoluprácu s ňou v modlitbe, spásu nám prinesú iba vraj moje výkony, nepripúšťal žiadne zmeny v ustanovených cirkevných pravidlách / indietrizmus čiže spiatočníctvo/ a chcel počet dogiem  rigídne natrvalo zabetónovať  = skostnatenosť , dôsledná a fiktívna samospasiteľnosť, mentálna stuhnutosť 

semi/polo/pelagianizmus –  6 st, popiera druhú časť pôsobenia milosti, ktorú čiastočne aj uznáva v časti prvej, a spolieha sa viac na vlastné sily, až prehnane sa bojí zmien či novôt /modla bojazlivosti/, v snahe obrániť to tradičné až agresívne útočí na kolegov čo chcú niečo inovovať /modla žiarlivosti/, čo vedie k „narcistickému a autoritatívnemu elitarizmu, v ktorom druhých namiesto evanjelizovania analyzujú i klasifikujú a namiesto toho, aby im uľahčili prístup k milosti, míňajú energiu na ich kontrolovanie“ (Evangelii gaudium, 94), nedokážu pochopiť, že ku správnym zásadám treba pripustiť aj opodstatnené výnimky / modlárstvo žiarlivosti v SZ /

neopelagianizmus – tí najnevinnejší medzi bludármi, ale s nahrozivejšími dopadmi pre vieru, vraj nepotrebujú k láske a spáse okrem svojej úzkoprsej bubliny iné spoločenstvo ani žiadne iné cirkvičky, okrem nich sú všetci sektári,  adorácia polovičatosti, uctievanie nedokončenosti, očistcová topprodukcia polodémonov – poloanjelov, spirituálna krpatosť, zlenivené darebáctvo čo nemá záujem odísť zo stavu pubertálneho a z polokresťanského do stavu zrelšieho, ani sa desaťročia neráči  zbabelo odhodlať na povinné dohotovenie sa z detinského polovývoja, trápne dorichtovanie sa na nejakého škriatka , polonábožné záchvatíky, kinderkovské vojničky, umelé udržiavanie statusu Quo, betónovači a uzatvárači systému, vedomá spirituálna retardácia až degenerácia, antivývoj, točenie sa iba v zastaralých aj polobludných kruhoch, sebaklam popierajúci prirodzený vývoj, ak je už extrémny a vo vážnych veciach môžu sa z týchto milovníkov každej záchrannej brzdy stať až kriminálnici toho najťažšieho kalibru = páchatelia hriechov proti Duchu Svätému / vražedná závisť/

polovičatosť – dosť častý jav u navonok zdanlivo silno veriacich je extrémna patológia polovzdelanosti či polosvätosti,  ide o divné pseudospirituálne  autofatamorgizovanie, napr. verným dodržiavaním nejakej časti z kresťanstva sa silno tak nekriticky sebaklamom zatoxikujú, že už sú vraj kompletne verní nebu, a pritom totálne bez sebareflexie zrádzajú neraz tie najdôležitejšie veci, okato zachovávajú tie nie až tak podstatné, vonkajšie a meniteľné… Rozvádzajú sa s Láskou, so Lžou ešte nespávajú, ale narastá v nich s flirtovaním s polopravdami už neľudská zloba. Tvária sa ako unáhlene božskí a zároveň sú málo ľudskí. Títo horlivci a vraj tuhí katolíci sú v podstate netrpezliví fanatici s falošnou pokorou, ktorej nevedomé vyčíňanie v podvedomí ich utvrdzuje v horlivosti. Ich zdanlivá pravovernosť je už stuhnutosť. Ich kariérnym autizmom poznačená askéza stráca miernosť voči iným

novozákonní farizeji – majú silnú túžbu slúžiť v cirkvi na kariérnom tróniku, a keď sa tam vyšplhajú a stretnú sa s niekým duchovne kvalitnejším či intelektuálne zdatnejším, začne ich démon žiarlivosti, závisti či ješitnosti tak gniaviť, že iného začnú ponižovať , urážať či ho aj vyštvú , topia sa v úzkoprsosti alebo v malichernostiach, väčšie veci im unikajú, sú pevne zabarikádovaní vo svojej strážnej vežičke či opevnenom hradíku vraj pravovernosti / v realite malej individualistickej rigídnej bubline/, kontemplujú miesto večnej blaženosti svoje istôtky, pravdičky, strachy a neurózy, sú stále priťahovaní ku nejakej podobe spirituálneho spiatočníctva či retardácie, podporujú udávanie sa a nenávisť, vyžívajú sa z nejakého iba negativizovania, aj hrubého osočovania, unáhleného obviňovania, žiarlia na lepších okolo nich, špehujú iných z nevery a tú svoju neregistrujú,  žíznia po trestaní či exkomunikovaní tých, čo predbehli svoju dobu alebo trocha sú odvážnejší, raz upalujú kacírov, inokedy osočia lepší názor ako dezinformáciu, lepší charakter ako burinu a predbiehajú sa v jej vytrhávaní z cirkevnej záhrady, pod maskou veľkej a prestieranej zbožnosti šaškujú na tróne svojej funkcie či vyčíňajú neraz zo zúfalstva ako sadistickí klauni a navonok hrajú urodzených papalášov, pred vlkom zdúchnu,  pri trestnej činnosti naokolo verne čušia  a strieľajú do plienok , držia basu a pijú falošne kolegiálnu bandu , obklopujú sa pritákávačmi, vyžadujú otrockú poslušnosť , sú neraz v cirkvách prví, nemali však na to byť dozretým vzorom, nevyprosili si milosť odchádzajúcu  a končia ako poslední duchovní mrzáci kôli antiinteligentnej skrytej pýche roky živenej pobytom v sakrálne, škodoradostne grilujú roky obetného baránka na ktorého svojou neprávosťou zhadzujú ako svojvoľnomurársky majstri svoje viny, v dementného pánbožka aj trochu veria, ale v Posledný súd určite nie, aj keby to /krivo/ odprisahali

       macedoniazmus – zo 4 st., hlásaný pneumatomachmi
popieral Božstvo Ducha Svätého, aj že je to 3. Božská Osoba

apolinarizmus – zo 4 st., v Kristovi boli
vraj dve osoby, osoba prirodzená a osoba adoptovaná

donatizmus – zo 4 st., pravá cirkev nesmie strpieť vo
svojom lone hriešnikov, platnosť sviatostí je podmienená
mravnou čistotou svätosťou vysluhovateľa, vraj pravú cirkev
tvoria iba synovia mučeníkov, priemerní a zbabelci nie,
akoby Cirkev tvorili iba mravní jednotkári, teda mučeníci

nestorianizmus – z 5 st., Mária vraj podľa neho nie je
Bohorodička, porodila iba človeka

monofyzitizmus – 5 st., Kristus bol iba Boh, nie je aj pravý človek,
vraj nemohol mať také telo a dušu ako my všetci ľudia

eutychianizmus – 5 st. Kristova božská prirodzenosť vraj úplne pohltila jeho prirodzenosť ľudskú, spolupodstatný s Otcom, ale nie so svojim mužským človečenstvom

monoteletizmus – zo 6 st., vraj Ježiš mal iba jednu
božsko – ľudskú vôľu a len jednu z božsko – ľudskej činnosti

pauliciáni – zo 7 st. , hmota je vraj zlá, sv. krst vodou a eucharistiu netreba, ale deje sa vtedy, keď počúvame Božie slová, protestanti pred protestantizmom, komunita bez rasových rozdielov, boli proti rituálom, Ježiš bol anjel poslaný Bohom, jeho poslanie bolo iba učenie, nie obeta na kríži,  odmietali SZ,  aj časž NZ okrem evanjelií a listov apoštola Pavla, úctu ku krížu, hierarchiu…

ikonoklasmus – z 8.st., tzv. paulicianizmus až agresívne presadzoval odstránenie všetkých náboženských obrazov z chrámov, vraj je to diabolský vynález, ktorý odvracia ľudí od kresťanstva k pohanstvu, tzv. obrazoborectvo, niektorí protestanti a moslimovia to prísne zachovávajú

trojjazyčný blud – z 9.st, tvrdili, že Boha možno ctiť v chrámovej liturgii iba troma jazykmi, latinsky, hebrejsky a grécky. Namyslená úzkoprsosť západného kresťanstva, na východe bola prax iná

bogomilstvo – z 10 st. satan bol vraj prvorodený a ježiš jeho mladší brat, to viditeľné je vraj od zlého, odmietali Starý zákon, jahwe je vraj satan, čo obalamutil aj Mojžiša, ľudské telo je vraj od satana                 / ich predchodcovia – paulikáni/ 

filioque – z 11.st., vraj Duch Sv. vychádza iba z Otca
/ filioque znamená „Syna aj“ alebo „i Syna“/

katarizmus – z 12 st. tzv.“čistí“ žili v prísnej chudobe, boli proti majetku, mäsu, zbrani,  manželstvu,to osloodzuje z područia diabla,  ako  putovní kazatelia sa cvičili v najprísnejšej askéze, Satan bol pre nich bohom Starého zákona a stvoriteľom tohoto sveta, dobrý Boh je v duchovnom svete, Ježiš je jeden z anjelov, čo nás prišiel poučiť o skutočnom domove
ostro proti moci a bohatstvu Rímskej Cirkvi, nazývali ju satanova
synagóga, snívali o chudobnej cirkvi, pohŕdali svetom, Popierali
                  zmŕtvychvstanie. Považovali sa za už dokonalých, lebo viedli v niečom
aj prísnu askézu, niektorí končili život samovražednou hladovkou, endúrou. Zavrhli cirkevnú inštitúciu ale aj štátnu. Cisár je vraj satanov námestník. Odmietali napr. spoveď, lebo sviatosti sú vraj diablovo dielo /podobní  tiež albigénci, šľachtici, proti kráľovi/ 

petrobrusiáni – 12 st. nanucovali sa ženiť mníchom, rehoľniciam a kňazom, proti pápežovi a sviatostiam /podobne henriciáni, z fr./

panteizmus – z 13 st., vraj všetko čo existuje, je boh

amalriciáni – 13 st. v Paríži učili o trojitej inkarnácii, Boha Otca v Abrahámovi, Boha Syna v Ježišovi a Ducha Sv. v každom veriacom, boli proti pápežovi a sviatostiam, a žili si mravnú uvoľnenosť

inkvizítorstvo – zo 14 st., zneužitie súdnej moci, mučenie
nanucovanie priznania, podporovanie udavačstva, zastrašovanie,
pôvodne bola myslená pozitívne ako cenzúra a ochrana viery
ale prešla aj do hanebných extrémov, napr. upalovania za iný názor,
či väznenia a prenasledovania svätcov , otec inqviz. pápež Gregor IX. bulou Excommunicamus r.1231 povoľuje vinníka trestať aj upálením, poveril touto prácou dominikánov,  bula Inocenta IV.  Ad extrirpandum r. 1252 povoľovala pri vypočúvaní mučenie, čo pápež sv.Mikuláš I. r. 866 v liste Bulharom zakázal ako neprávosť

spiritualizmus – zo 14 st., uleteli v tom, že prehlasovali, že Ježiš a apoštoli boli vraj celkom nemajetní, čiže aj pravá cirkev má žiť asi skoro v absolútnej chudobe, a vraj toto je pravá charizma, sv. Františka, pápež Ján XXII. ich napomenul, niektorí neposlúchli a boli upálení,  sv. Tento smer posiela pápeža do jaskyne a do trabantu, a tak si z neho chce robiť vlastne asi nepriamo posmech, či?…

bratia a sestry slobodného ducha – zo 14 st. fraticelli, sen o dokonalom človeku, ktorý nemôže hrešiť, lebo splýva s božstvom, kto sa narodil z Boha už nemôže hrešiť, všetko je mu vraj dovolené, objatie má byť modlitba,mali  prísne stráženú erotickú vedu, nie iba posmrtný ale hlavne tento zduchovnelý život, telo a žiadostivosť  už nie sú nepriateľom,  ich stretnutia boli rajom, nepotrebujú vonkajšie sviatosti, lebo vraj iba láskou sa môžeme pozdvihnúť k Bohu, položením rúk obsiahli Ducha Sv., aj ženy vraj majú moc kľúčov, nikoho okrem Boha netreba poslúchať, modlitby budú účinnejšie, ak budeme celkom nahí, vraj ak je Boh prítomný v duši, tá sa týmto dostáva nad každý zákon, už nehreší,  a je už slobodná, a nemusí niesť zodpovednosť za svoje skutky dobré či zlé, keď príde dokonalé poznanie, skončí to, čo bolo iba čiastočné, išlo im o inkarnáciu Ducha Svätého a mystiku zbožštenia už tu

viklefizmus – 14.st. z angl,. predchodcovia reformácie, hlásali miesto transubstanciácie remanenciu/ Kristovu prítomnosť v chlebe a víne vnímal iba duchovnú a sviatostnú, podobnú ako duša v tele, a nie asi ako reálnu, hriešni preláti sú zbor satanov, kňazi vraj nemajú právo odpúšťať hriechy, pápež ak nenasleduje Krista je antikrist, odmietal božský pôvod pápežstva, iba Sv. písmo je neomylné, nie tradícia,         z cirkvi vraj nemožno niekoho vylúčiť, klérus sa nemá čo starať         o majetky, Viklef veril, že pápežova vláda nad každým národom je nebiblická tiež, že zlo do cirkvi prišlo s bohatstvom a mocou, zaplietol sa sám do politickej moci, bol proti pútiam, proti úcte ku relikviám, tvrdil, že pravé náboženstvo je o vzťahu jednotlivca             s Bohom a má byť bez klerikálneho manipulovania

husitizmus – z 15 st., mýlil sa napr. v tom, že hlásal o kňazovi žijúcom
v ťažkom hriechu, že vraj neplatne vysluhuje sviatosti, kráľ žijúci v hriechu vraj už nie je právoplatným kráľom,  a ďalšie extrémne názory ako defenestrácia kráľovských úradníkov na bodáky, hlavu Cirkvi uznával iba v Kristovi a popieral úlohu Petrovu, cirkev vraj nemá mať majetky,
neuznával cirkevnú poslušnosť, mnohé prišlo až po J. Husovi, a malo to aj trpké ovocie : praktizoval nesväté už aj výbojné  prepady kláštorov či vojny napr. na Slovenskom území, revolučná nepokora, vzbura aj voči  právoplatnej autorite, netrpezlivosť, Žižka tiež upaloval, napr. sektu adamitov, asi už psychiatrických pacientov, a bol napr. prísne za sv.prijímanie „pod obojí“ …

protestantizmus – zo 16.st, akčná neposlušnosť zákonitej autorite, pubertálne nahnevané netrpezlivé reformovanie liberalizácia kresťanstva, svojvoľné určovanie čo sa má veriť a čo nie, krátkozraká jednostrannosť / iba sv.Písmo
bez tradície, iba milosť bez našej snahy, iba viera bez skutkov/
Reformačný zápal bez pokory. Dôsledný subjektivizmus.“ Pápežom“ si je potom každý sám. Hovoril síce dôrazne o pevnej skale Božieho Slova, zároveň však položil na piesku rôznorodých osobných názorov pevné základy kresťanskej nejednoty a stvoril džungľu tisícok ďalších denominácií

anabaptizmus – zo 16 st. mnohoženstvo, všetci sú kňazmi, obrazoborectvo , spoločný majetok, ale na revolučného hulváta? „Všetky radosti, ktoré majú a užívajú bezbožní, môžeme mať aj my a tiež ich smieme slobodne užívať. Pretože my nimi velebíme Boha a bezbožní nimi uctievajú diabla.“

anglikanizmus – zo 16 st. utvoril tzv. high church tak, že miesto pápeža si za hlavu zvolil kráľa, ktorý za reformu považoval ultradrzosť, mnohé vraždy,
opakované hriešne sobáše, zastrašovanie poddaných, aj prenasledovanie

puritanizmus – zo 17 st. elitárstvo anglikánskych presbyteriánov, ktorí vonkajšou prehnanou „čistotou“ zakrývali asi prehnanú
vnútornú špinu. Považovali sa za vyvolený národ

janzenizmus – zo 17 st. malichernostiam prikladal veľkú vážnosť,
bol prehnane prísny a bojazlivý ohľadom prijímania sviatostí.
My vraj celkom nič nezmôžeme, však sa Boh o všetko postará…
Strašenie hriechom a peklom. Dotyk, bosk či nahota sú už ako zločiny? Pokrivené vnímanie reality / podľa kard.Ratzingera/  Nedôverčiivosť, až morbídnosť /podľa kard. Fernandéza/ Ako patrón bulváru rozdúchavali nafúknuté negatívne emócie, ktoré udúšali racionálne argumenty, kritické zmýšľanie či realistický nadhľad. Ich frustrácia a  zloba bola extrémne tvrdá aj pri atentáte na jezuitský rád. 

kariérizmus – navonok ušľachtilá túžba po svätosti a slúžení v cirkvi, ktorá je však iba maskou, pod ktorou sa skrývajú túžby neočisteného sebeckého  či namysleného ega, že sa pri tom vrajposväcovaní a cirkev-ní/i/čení aj nemilosrdne udáva, hrubo osočuje,  zabíja iným česť, kriví inému osud, šliape po ľudských právach, pohoršuje iných tieto „veľké“ veci novozákonným kariérnym farizejom nevadia, ale vyžívajú sa v predstieranej serióznosti, zaťatom nepokání ani za trestnú činnosť,  ignorovaní bratských napomenutí, v nafukovaní malicherností +  zastrašovaní iných, aby sa zbavovali ako bosoráčikovia svojich strachov. Straší im už psychiatricky vo „veži“ tým viac, čím viac sa potvrdzovali navzájom v „nepoškvrnenosti“ a nedotýkavosti svojho tela či neľudskej nábožnosti, čím viac sa tisnú do neba bez poctivo prežitej a dozretej človečiny. Majstri v zhadzovaní viny na iného , v dlhodobom kreatívnom osočovaní a v rozklade svojej osobnosti. Vedia sa pochabiť tak, že hrajú pred inými klauniádu, že adorujú pána, ale ten ich pánbožko je  nevyzretá , vykorenená, narcisticko patologická pseudosvätosť. Ich bohom svojvoľná sebaoslava, vlastná funkcia, škodoradostné zneužívanie moci, radikálne sebaklamanie a stvrdnutie srdca až na titán

deizmus – zo 17 st., domnieva sa, že Boh do diania sveta nijako nezasahuje, odmieta Zjavenie sa Boha

galikanizmus – zo 17 st., snaha utvoriť národnú cirkev,
požadoval mať rôzne osobitné práva, chcel zobrať moc pápežovi,
a dať ju kráľovi / podobný je cézaropapizmus napr. u Justiniána či Napoleona , alebo erastinianizmus  – zo 16 st. od Wiliema Tindalle, učil, že štát musí byť mocou nadradený aj nad cirkvou/

febronianizmus – z 18 st., navrhoval zobrať nadprávomoci pápežovi, a dať ich naspäť kolégiu biskupov, čo sa výnimočne stalo na Kostnickom sneme, aby sa vyriešilo trojpápežstvo, bolo to dekrétom zrušené Martinom V.  Hoci má pápežský stolec veľký symbolický význam – aj pre prípad nejakého koncilu – , vo výkone jurisdikcie, napríklad na území nejakej diecézy, nemá mať pápež vyššiu autoritu ako miestny biskup. Tak to videl vtedajší smer známy ako episkopalizmus.Národné monarchie sa nacionalizovali a uplatňovanie pápežskej autority na ich území sa začalo považovať za neadekvátne zasahovanie nielen do cirkevných, ale aj spoločenských a politických otázok. Na základe privilégií, ktoré sa súborne nazývajú patronátne právo, si španielska aj portugalská koruna mohli riešiť v kolóniách cirkevné záležitosti autonómne bez súhlasu Svätého stolca. . 

jozefinizmus – z 18 st. zrušil napr. kontemplatívne rehole
na svojom území, lebo „nič pre iných nerobili“.
Povrchným osvietenstvom panovník Jozef II, / ako pripitý kostolník/ začal veliť v kostolnej liturgii či cirkevnej samospráve, a rozhodoval v niečom, čomu iba povrchne rozumel

racionalizmus – z 18 st., jediný zdroj poznania je ľudský rozum, preto žiadne zjavenie či viera podľa neho neobstoja. Prehnaný humanizmus. Jednostranné absolutizovanie toho nie hlbšieho intelektu, rozumkárstvo, odpisujúce druhú podstatnú filozofickú kategóriu  : sv.vieru

liberalizmus – z 18 st., jeho extrém – prílišná až pochabá zamilovanosť k slobode ho uvádza do pokušenia svojvolnosti, tzv. sloboda jednotlivca je uctievaná ako modla, nevedome tak plodí vnútorné okovy novootroctva, čiže duchovne invalidizuje. Navonok ľudí akože oslobodzuje, a vnútri ich dáva produkovaním ťažkých hriechov priamo pod vládu démonov. Za maskou veľkých liberálov sú duchovne zmäkčilí rozmaznaní chlapci. Po dlhšom už rozdrapovaní   ich dá do pozoru až nejaký diktátor / doma napr. aj žena – sekera/ Presnejší názov je libertinizmus, ten adoruje svojvôľu. Nefanatický liberalizmus, ten ešte zdravo bojuje za slobodu v rozhodovaní, lebo fanatické nanucovanie kresťanských hodnôt je naisto arcikacírstvo

ultramontanizmus – z 19 st.zmätočná a pohanská kontaminácia kresťanstva v jeho vedení, infantilne pripisuje pápežovi funkcie, úlohy a kompetencie, ktoré mu v skutočnosti vôbec neprináležia, ktorými Pán Ježiš apoštola Petra ALE vôbec nepoveril, napr. aby sa ako poloboh vystavoval narcisticky v chráme na obdiv na boskávanie sv.papúč, aby sa pasoval do role hlavného sponzora Vatikánskych umelcov, hlavného architekta Ríma, svetského panovníka pápežských štátov, faraóna aj nadcisára, hlavného nadpolitického mierotvorcu či armádneho generála v križiackych výpravách voči neveriacim, aby rozhodoval o politikej stratégii v nejakom štáte alebo aby koordinoval migračnú krízu ako komisár OSN, odporúčal nejaké aj zdraviu škodiace mRNA vrajvakcíny ako díler BigPharmy, miešal sa a schvaloval vedecké objavy v astronómii, aby inicioval hókus-pókusy v civilnej právnej ochrane vo  zväzkoch pre homopáry, aby sa miešal ako hlavný nadrozhodca do futbalového spolku FIFA či aby sa stal klimatickým alarmistom zachraňujúcim matku prírodu, ktorá tu je iba dočasu, či aby mnoho drahocenného času venoval ako ochotník pri teatrálnych audienciách pre mocných tohoto sveta / rôzni cirkusanti, celebritné pávy, politické líšky , finanční hadi, vyšportovaní capi , čierne ovce či dúhoví krtkovia… / a nemal potom čas sa stretnúť ani z vlastnými podriadenými, ktorí sú napr. prenasledovaní diviakojudášmi vo vnútri matky cirkvi / čiže na obetných baránkov a trpiaceho Krista v nich! /
Úloha pápeža je nie povrchne a diletantsky, ale vážne ohlasovať evanjelium, nie dávať žoviálne rozhovory o prázdnom pekle či možno nezatratenom Judášovi, ale správne smerovať kresťanov aj iných na nebo , kooperovať a riadiť v oblasti spásy nesmrteľných duší, ohlasovať najmä evanjelium a nie najprv svoje osobné často kreatívne heterodoxné názory, definovať zdravú kresťanskú doktrínu, varovať pred bludmi a sociopatiami, nebagatelizovať osobné, podpásové či sociálne hriechy, udržiavať vysokú morálnu laťku ako ideál, chrániť v prvom rade kresťanov, prorocky karhať mocných keď ubližujú bezmocným, keď pohoršujú maličkých, šliapu po ľudských či božských právach.
Mal by dať všetkým pastierom ten správny príkla a povzbudiť o viere. nedostal právo iných odkláňať k nejakému modlárstvu, pohoršovať či ohlodávať piliere pokladu sv. viery.
Má pripraviť ľudstvo na duchovnú premenu sveta i našich tiel, ohlásiť koniec stále besnejšieho stavu v geopolitike na tejto skorumpovanej planéte, bedlivo učiť rozlišovať medzi dobrom a zlom, varovať pred zatratením aj pred poslednou hrôzovládou antikrista a najsuverénnejšie zo všetkých lídrov ohlasovať II. slávny príchod Ježiša Krista a spravodlivý i nemilosrdný Posledný súd!!!
Všetko ostatné sú nepodstatnosti a neraz polodementné úlety mimo, na ktoré míňali veľa svojho drahocenného času a energie nesvätí pápeži, aj iní vrajpastieri – nájomníci, čo niekde postrácali veľmi nebedlivo katolícku identitu.
Nikdy sa za svojej kariéry – sebaoslavy nepostavili priamo voči nejakému vlkovi, čiže nie sú dospelí vo svojej viere ani v osobnej individuácii. Pobehovali ako tínedžeri hore dole riešili to aj hento, jednotu mali nie s Kristom, iba tú príliš ľudskú s cisárom Konštantínom.., Drahocenný čas na hlbšiu modlitbu a hlavné svoje povinnosti odkladali prečo nabok?! Lebo miesto Božej slávy milujú svoju hanbu? Toto ale nie je o večnom živote, či to to je viac o pozemom očistci a participácia už na večnom trápení?..

Všetko ostatné sú nepodstatnosti a polodementné úlety mimo, na ktoré míňali veľa svojho drahocenného času a energie nesvätí pápeži, čo strácali veľmi nebedlivo katolícku identitu

tradicionalizmus – z 19 st., iný extrém racionalizmu,
vraj náš rozum nie je schopný rozoznať, čo je pravda.
Tá je vraj iba v Zjavení a tradíciách

ontologizmus – z 19 st. prehnane uctieva iba našu intuíciu
ako hlavný prameň nášho poznávania

pozitivizmus – z 19 st., preceňoval prírodovedu, popieral
Zjavenie, nepotreboval metafyziku, uznával iba empirické poznanie
/ iba pomocou vlastných osobných skúseností/

modernizmus – z 20 st., syntéza všetkých heréz, absencia sakrálnosti, /nič už nie je sväté?/, náboženstvo je v podstate o dobrom pocite, dogma sa prirodzene vytratí vyvojom, pokrok ľudstva ako modla, keď sa demokracia zvrhne na démonkraciu a keď prílišné pachtenie sa po novotách naruší úctu  ku tradičným a trvalým hodnotám, odbrzdená neofília, ignorovanie tradície, lebo tá je vraj iba a len ľudským dielom, chronické znižovanie morálnej laťky, uľahčovanie náročných pravidiel, spochybňovanie katolíckych dogiem , unáhlené a nerozvážne podliehanie iba novým trendom, skrytí „zakuklenci“ racionalizmu
napr. výklad Sv. písma bez autority matky Cirkvi, hederodoxia/ iný neideálny názor/  už odtrhnutá od ortodoxie,  zbožťovanie individuálnosti, vlastného názoru či osobného neprenosného zážitku

integralizmus – z 20 st., vyčítal katolíkom akékoľvek
prispôsobenie sa modernej kultúre, adoruje staromódnosť

starokatolicizmus – z 20 st., podľa neho pápež vraj nebol
nie je a ani nikdy nemôže byť neomylným vo veciach viery a etiky
/ani keď povie že 2 + 2 = 4? /

socializmus – z 20 st., vychádza z povrchného historického
materializmu, správna snaha o sociálne zrovnoprávnenie,
ale adoruje iba plné brucho, vonkajšiu politiku a sociálne problémy ako vraj tie najdôležitejšie, a akoby aj ako jediné, 
má viac smerov, extrém zažil napr. u Hitlera / chcel oslobodiť ľudí od
Desatora, od výčitiek svedomia, od bremena osobného rozhodovania/

komunizmus – z 20 st., omamujúce sľuby o raji už tu na zemi,
rozoštvávanie závisti u chudobnejších voči bohatším, systematická likvidácia inteligentnejších, hrubý materialistický primitivizmus, prepracovaný antiteizmus, záchvaty kolektivizmu, chvála z rozpadu osobnosti, pokus o nadnárodný, internacionálne rozdrapený mesianizmus, čo sa plazil a labu lízal červenej krutej šelme, strane v moskovskom centre

synkretizmus – patologické zmiešavanie všetkých spiritualít do falošnej jednoty. Čalamáda zo všetkých náboženstiev, blud dávajúci všetky spirituality na jednu úroveň, povyšuje choré na zdravé a pravdu mieša s klamstvami, premúdro ich berie všetky na začiatku akože trochu vážne, až nakoniec táto pálenka spôsobí, že nebudeme brať vážne nikoho a nič,
a po skonzumovaní tohto zázračného elixíru budete mať miesto
plnosti pravdy a istoty skôr „plné gate“…a v rozume chaos

prozelytizmus – veriaci z inej denominácie sa stávajú objektom presviedčania, namiesto toho, aby boli partnermi v dialógu spájajúcom nás na základe rovnakej ľudskej prirodzenosti a spoločného
hľadania pravdy o našej existencii. Nehľadanie toho správneho spoločenstva pre iného
        Manipulačné preťahovanie iných do toho môjho / hlavne iba podľa mňa/  správneho košiara, sebecká, násilná , trápna, strašiaca vrajponuka cesty do neba, tiež nanucovanie vonkajšou mocou všetkým, aby boli iba katolíci či moslimovia , a to, že budú z nich zrazu praví pokrytci im nevadí, farizejom ?

sedeprivacionizmus – pokonciloví pápeži vraj nedosiahli plnosť pápežstva,  doktrinálny postoj v rámci tradicionalistického katolicizmu, ktorý zastáva názor, že súčasným obyvateľom Svätej stolice je riadne zvolený pápež, ale chýba mu autorita a schopnosť učiť sa alebo vládnuť, pokiaľ neodvolá zmeny, ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil. Doktrína tvrdí, že od tohto koncilu sú obyvateľmi Petrovej stolice pápeži materialiter sed non formaliter , teda „materiálne, ale nie formálne“  Etymológia termínu „znamená to, že v osobe, ktorá sedí na stoličke svätého Petra, je nedostatok, teda niečo, čo mu chýba“. „sede“ („sídlo“ vlatinčine) a „privationizmus“ (lat. „privatio“, čo znamená „súkromie“ a prípona„izmus

sedesvakantizmus – hnutie neuznávajúce pápežov, ktorých máme po II. Vatikánkom koncile, tvária sa a v mnohom sú aj pravoverní, ale odporúčajú za vzor aj svoju pýchu predivnú,  klamú seba aj iných, mysliac si, že katolícka doktrína sa už zastavila a nesmie sa ďalej vyvíjať , podobný blud bol luciferianizmus zo 4 st alebo sedemenefregizmus   

sentimentalizmus – milosť Božia je v nás vraj iba vtedy,
keď ju cítime, ak ju necítime, tak nie  je doktrinálny postoj v rámcitradicionalistického katolicizmu, ktorý zastáva názor, že súčasným obyvateľomSvätej stoliceje riadne zvolenýpápež, ale chýba mu autorita a schopnosť učiť sa alebo vládnuť, pokiaľ neodvolá zmeny, ktoré priniesolDruhý vatikánsky koncil. [ 1 ] Doktrína tvrdí, že od tohto koncilu sú obyvateľmi Petrovej stolice pápeži materialiter sed non formaliter , teda „materiálne, ale nie formálne“

kvietizmus – (z latinského quies, kľud, pokoj, odpočinok):  je forma spirituality, ktorá uznáva úplnú pasivitu duše, blaženej vraj preto, že je už spojená s Bohom, a Bohom a v Bohu premenená. Toto učenie, zastávané v 17. storočí pani Guyonovou a Fénelonom, vedie najmä potlačeniu osobnej zodpovednosti odmietaním akejkoľvek individuálnej iniciatívy,   je to učenie hlásajúce pasívny nazeravý vzťah k životu a zrieknutie sa aktívnej činnosti, ľahostajnosť k dobru i zlu, zmierenie sa s každým utrpením, krivdou a pod, vraj toto je to pravé a bezpodmienečné podriadenie sa božej vôli, antihorlivosť, odporúčal pasivitu a anihiláciu
ega. Subjektívny pokoj a absenciu každej túžby akoby povýšil na božstvo. Nedať sa ničím rozrušiť. Uletená mystika.
Dobrovoľný kríž umrtvovania je vraj zbytočná záťaž, ktorej sa treba iba zbaviť alebo ho úctivo

infantilizmus – odmieta žiť v realite, neuvedomuje si nepríjemné fakty, bagatelizuje nebezpečné varovanie, pred hrozným svetom sa  pravidelne zdekuje do detských predstáv, uverí hocijakej manipulácii, zhadzuje potom vinu iba na toho, kto ho oklamal, pri dlhšom sledovaní tv správ a ignorovaní alternatívy vedome osprostieva a ani si už neuvedomuje, aký je trápny, divné správanie neprimerané svojmu veku, živené v mladosti sebeckou tvrdohlavosťou a v starobe stareckou prefíkanosťou

dolorizmus – falošné nesenie si svojho kríža, pánbožkárske bolestníctvo, ktoré v nás buduje už skrytú pýchu, masochistická potreba trpieť a tak sa chlácholiť, že som na tej správnej a úzkej ceste do neba, opakovanie trápností povchného pokáníčka, ale aj nerozlišovanie, či je to utrpenie aj prirodzené či umelo našimi hlúposťami spoluspôsobené, vyžívanie sa v umelých trápeniach, ktoré sa vôbec nemusia páčiť Bohu, a v druhej fáze osobnostného rozkladu je to až sadistické nanucovanie iným tejto umelo neprirodzenej pseudospirituality

voluntarizmus – pripisoval našej ľudskej vôli božskú silu

irenizmus – trápne unáhlené zmierovanie sa, zbabelé padanie
si do náručia s protivníkom, za každú cenu dosiahnutie
dohody, aj za cenu lacného výpredaja svojej identity,
naivné, až arogantné prehliadanie vzájomných rozdielov
tzv. „opičia láska“ v preudoekumenických kostolných šatách

monizmus – príroda je v ňom bohom, uznáva iba jediný
princíp, u tzv. monistov existuje paradoxný dualizmus, lebo
spirituálny m. zvelebuje ducha a materialistický m. hmotu

konformizmus – zbabelá a mentálne lenivá falošná
spokojnosť , nemať svoj vlastný názor a tváriť sa, že máme
názor ako ostatní a ťažiť z toho výhody či kariérny postup,
duševná prostitúcia alebo „umenie“ nemať svoju tvár

nacionalizmus – zbožňovanie svojho štátu,
a fatálne pomýlenie si pozemskej vlasti z nebeskou,
politického vodcu povyšoval na boha a spasiteľa

naturalizmus – uznáva jednostranne iba materiálnu
prírodu, žiadnu metafyziku či duchovné dimenzie bytia, príliš tolerantný vôči všetkému prírodnému, absencia napr. cudnosti, štátny naturalizmus – popieranie povinnosti štátu uznávať Boha a nadprirodzený poriadok – ktorý Lev XIII. opísal ako „právne odpadnutie spoločnosti“, keď už skoro každá vláda v Európe vylučuje náboženstvo zo svojich verejných činov. Občianske mocnosti sa znesväcujú: vláda je bez náboženstva; a ak je vláda bez náboženstva, aj vzdelanie musí byť bez náboženstva. Rúhanie je povýšené na úroveň privilégia a práva. Kresťanstvo bude vyhlásené za nepriateľa a zároveň sa materializmus prezentuje ašpiráciám národov ako hybná sila pokroku a boh budúcnosti. 

fanatizmus – prílišná netolerantnosť. To, čo sa mu pozdáva je od boha a čo nie, je od diabla. A poďme tú čiernobielosť  či farbosleposť, jednostrannosť či nedospelosť  nanucovať tvrdo aj iným, nanucuje sa väčšinou to, v čom má fanatik sám silné strachy či pochybnosti

sociologizmus – jednostrané chápanie evanjelia
iba vraj ako sociálneho programu

slobodomurárstvo  –  Thomas Jefferson, americký prezident v r. 1800, napísal, že Ježiš bol síce múdry ,ale mal hlúpych apoštolov, a tí napísali Jeho učenie do Nového zákona, kde sú múdrosti s hlúposťami poprepletané, a o tom čo je čo rozhoduje moje infantilné prešibané ego, ktorého zbožťovanie je zárukou mystifikujúceho zmyslu života, dôsledný synkretizmus sa vzťahuje na spojenie rôznych presvedčení, praktík alebo myšlienkových škôl do jednotného, uceleného systému, uctieva veľkého architekta, padlého anjela, extrémny humanizmus + okultizmus

moderný spiritualizmus – skutočné jestvovanie vraj môžu mať iba
duchovné bytosti, hmota a ľudia sú iba iluzórnym prejavom ducha

individualizmus – povyšovanie osobného názoru na dogmu,
svojho štýlu vnímania a prežívania na to správne náboženstvo,
silná viera v neomylnosť falošného ega,
tvrdohlavá a dôsledná vernosť sebe samému,
ktorá nepozná žiadnu neveru

investitúra –  uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom

triumfalizmus – unáhlene si namýšľal je Ježiš už kraľuje aj politickou mocou, mýli si, že cirkev putujúca je už cirkvou víťaznou, že byť kresťanom znamená iba nad pohanmi v bojoch či spoločensky víťaziť, manipulačne triumfovať aj nad slobodnou vôľou blížnych, ochraňovať štát od bludov uplalovaním kacírov,  napr. pridávať aj cez zbytočné vojny nové pozemky pre cirkevný pozemský štát, že je legálne nanucovať nejaký typ kresťanstva podľa pohanského zvyku koho je územie, taký tu bude aj typ viery, urážať iných kresťanov, že ich úprimné priznanie sa, že neveria v nejakú dogmu, že už týmto spáchali neodpustiteľný hriech, budiť naivný dojem, že čím väčšiu katedrálu postavíme, tým sme aj viac nábožnejší, prezdobovať kostoly a nestarať sa o chudobných, nanucovať sviatosti …  

pacifizmus – z mieru robí modlu, odmieta akúkoľvek vojnu,
aj obrannú, sociálna naivita, slepota ducha, podpora mafií,
nemužné a nie veru spravodlivé preháňanie to s „dobrotou“

autosotérizmus – zachránim sa ja sám, lebo „ja“ som vykupiteľ,
ráta aj s vierou, ale pred Boha dáva ego

agnosticizmus – tvrdí, že my ľudia nie sme schopní
s určitosťou niečo ako pravda či absolútno poznať.
V extrémnom vydaní prechádza do diktatúry relativizmu.
V miernej podobe je to asi túžba po nadhľade nad tým babylonom
rôznych názorových prúdov, filozofií a náboženstiev

skepticizmus – jedno má za isté, že nič nie je isté,
až patologicky pochybuje o všetkom, a o tom svojom asi nepochybuje…

relativizmus – v ničom nenachádza pevnú pôdu,
iba pláva na vode, a tam sa neraz topí v protichodnostiach,
vedie až k extrémnej zneistenosti a nedisciplinovanej skepse,
aby sa zbavil prudkých samoúzkostí, nanucuje
potom iným až diktátorsky falošné a primitívne istoty

proporcionalizmus alebo tiež konzekvencionalizmus – po II. vatikánskom koncile okrem iného šíril osvetu, že v skutočnosti neexistujú žiadne jednoznačné a univerzálne morálne normy, čo je presne dobré a čo už zlé, lebo tzv. vnútorne zlé činy sú individuálne a u jedného môžu byť ťažkohriešne u iného ľahko, že nesmieme ignorovať a tiež prihliadať na dobrý úmysel aj mnoho zložitých okolností, neraz v živote je často v poriadku vybrať si v našej konkrétnej situácii “menšie zlo”

tzv. epikia = situačná etika, empatický zmysel pre výnimky, chápanie osobne nezavineného iregulárneho stavu/ napr. niekto sa nechcel rozviesť a je preto v inom vzťahu/.  V extréme môže dávať zelenú ľahostajnosti voči katolíckemu ideálu. Pretože “výnimky” majú nepríjemný zvyk stať sa časom pravidlom, keď sú v našich poloetických špekuláciách povýšené na prvé miesto

okultizmus – študuje a popisuje tajné duchovné fenomény,
duchovná veda ale bez podstaty, bez Ducha Svätého,
ďalšie stupne mágie sú čarodejníctvo a bosoráctvo

fundamenalizmus – chápe a vysvetľuje bibliu doslova,
dáva zjednodušené odpovede na zložité otázky, straší iných presne takým stupňom strachu, aký má v sebe a navonok to zakrýva hriešne namyslenou vrajhorlivosťou za trvalé hodnoty,  sebaistotou,
nanucuje fanaticky iným svoje „zamrazené polotovary“, komplexy a neistoty, vôbec nerozlišuje podstatu od vecí druho a treťoradých
/napr. ľahký a ťažký hriech, pevnú dogmu od slobodného názoru/

alibizmus – zhodiť zodpovednosť a iba na iného,
majstrovstvo vo výhovorkách, útek pred zodpovednosťou, dlhodobá ponuka svojho zbabelého čušania aj pri očividných spoločenských kriminálnostiach, farizejská sociopatia na hlbšej úrovni, spohodlnené bahnenie sa kaprov v rybníku, ktoré ho nemajú v pláne vypustiť, aj keď je voda už neznesiteľne špinavá

fideizmus – vierou a modlitbou chce vyriešiť všetko,
aj napr. operáciu slepého čreva, a úplne hlúpo im dieťa umrie,
podceňuje rozumové poznanie a praktické správanie

laicizmus – zvrátená mentalita na Západe, klerikofóbia, kde je všetko
sprofanizované, odcirkevníčené, a postupne už nič nie je sväté,
aj hnutie , ktoré hlása úplnú zbytočnosť kléru

 konzervativizmus – keď si intelektuálne stabilizovaní ochrancovia tradičnch hodnôt zabudnú všimnúť na konzerve dátum expirácie, a tam sa už vytvorili toxické látky, ktoré pri konzumácii spôsobujú nielen zdravotné problémy, ale aj nežiadúce dementné sociopatie, a nemajú chuť ani odvahu riešiť túto smutnejúcu podvýživu, a miesto toho ako starí blázni či staré páky nanucujú všetkým už iba staré zákony,  plesne to starých fotrov, akoby ich jediná radosť zo života bola táto trápna forma škodoradosťi a sociálnej retardácie

progresivizmus – správanie sa rozmaznaných pubertiakov v dospelých telách, neprimerané ich veku, pudovo odbrzdené adorácie svojvôle, ktoré už aj vynucovaním, násilím či aj propagandistickými podvodmi do iných indoktrinujú toxické novoty a nežiadúce zmeny, o ktorých si namýšľajú, že je nevyhnutné ich v slobodnej spoločnosti prijať, má aj extrémne koncovky napr. v ideológii gender , kde sa až trápne nanucuje všetkým napr. mnoho deviantných pohlaví, svojská extrémna intímna rozdrapenosť, pohlavná nejasnosť, prideová hlučná oslava zvieracích pudov, či absolútne nehanbenie sa už za nič, teatrálne nafukovanie si zvieracieho ega, končí to až nenávisťou ku klasickej rodine a tradičným hodnotám, ktoré sú zosmiešňované ako ukrutná nuda, ktorú asi sami intenzívne zo všetkého normálneho sami chudáci prežívajú po absolvovaní aj extra smilných bosoráckych ponúk

unitarizmus – sfanatizované „židovčenie“, má obrovské problémy prijať, že Boh je v Troch Osobách, a drží sa zaťato až agresívne iba mohamedánskej verzie, že to musí byť iba osoba jedna 

dogmatizmus – intelektuálna obmedzenosť, bojazlivá úzkoprsosť, ktorá aj ochotne prijme nejakú dogmu viery, ale drží sa iba jej jediného a povrchného výkladu a nenávidí výklad iný a hlbší, v podstate je to strach pred hlbším poznaním pravdy

prozelitizmus – robenie nátlaku, aby kresťan zmenil denomináciu v ktorej sa momentálne nachádza, za tú, ktorú mu doporučuje evanjelizátor

indietrizmus – spiatočníctvo, duchovná zaostalosť, hnutie, ktoré sa bráni novým trendom a normálnemu vývoju, starohorlivosť, priatelia starých poriadkov, ktorí obranu kresťanskej viery stotožňujú s návratom o sto rokov vzad, strach pred akoukoľvek zmenou či novotou, rigidita, skostnatenosť, mentálna stuhnutosť, adorovanie iba „záchrannej brzdy a iba negativizovanie stúpania na plyn“ 

etatizmus – do kresťanstva sa infikoval od 4 st. Je to uprednostňovanie štátnej moci pred mocou Božou. Otrocké poslúchanie na slovo cisára, kráľa, komunistickú či nacistickú stranu či hlavného hygienika pri fakepandemy. Dôsledné čušanie pri neprávostiach vyčíňania pozemskej moci. Povrchofília v extrémnej a mimoriadne trápno – zbabelej podobe, politické pohoďáctvo

klerikalizmus – príliš namyslení kňazi a biskupi, ktorí úplne
ignorovali činnosť laikov, preráža v ich správaní opakované ješitné autoritárstvo, alebo ich neodborné miešanie sa do vzťahov iných, prírodovedy, politiky a občianskeho života, niektorí si namýšľajú, že im patrí cirkev, a nie Ježišovi, stotožňujú sa až trápne s funkciou na ktorú nedorástli, škodoradostne zneužívajú svoju moc, páchajú svojvôľu, ponižujú podriadených, prenasledujú spravodlivých, nerešpektujú ani kánony ani ľudské práva, sú ako nemí palácoví psi, tvária sa že problémy nevidia, čo iba čušia aj pri veľkých osobných krivdách či poškodeniach svojich veriacich, odmietajú sa dotýkať rán v kresťanoch/ čiže aj Kristových sv.rán/, alebo v ľudoch dobrej vôle, nechajú ich krvácať, a miesto toho sa hrajú na doktorov, sú ako na drogách s titulovými orgiami, iba mlčia aj pri antinárodnej totalite, bezpráví či prenasledovaní kresťanov, lebo chcú mať asi podiel na tej zlobe, s utajeného dôvodu, aby čo najdlhšie zostali vo funkcii, mali     z toho výhody a pohodlný život, majstri v sebaoslave, radi si hojdajú svoje egá, potľapkávajú sa navzájom po pleciach za vlastizrady aj neveru evanjeliovým ideálom, ako verní pudlíci mopslíkujú iba mocným a bohatým, vedia to maskovať bohaoslavou, hereckou poníženosťou či zbožnými rečičkami, po napomenutí nie sú schopní sebareflexie ani pokánia, sú už zaživa potrestaní najväčšími trestami – stratou vážnosti a šašovským syndrómom, a čím sú tieto hrozivé tresty skrytejšie a mäkšie , tým viac sa prihlúplo iba na všetko usmievajú, je to duchovne dlhodobo praktizovaný sodomizmus a autosadomasochizmus  končiaci premenou na nečistého ducha až démona

globalofília – zachraňovanie platéty v jej skorumpovanom stave, prehnané uctievanie modličky Pačamamy – čiže matky prírody, klamanie iným, že terajší stav zeme bude taký navždy. Vedomé a fatálne zamlčiavanie apokalyptických predpovedí o záverečnej vláde antikrista, o beštii z mora / finančná moc + BIGmafiou unesená štátna moc/ , o falošnom prorokovi čiže antipápež, čo mu bude robiť roztieskávača, o zradnom klére, ktoré ho čušaním podporujú a spolu vytvárajú šelmu zo zeme, čo sa tvári ako Baránok, ale hovorí ako drak, čiže ide o neviestku, /zneužitá duchovná moc/, nič nehovoria o znaku šelmy, nič o záverečnej skúške prenasledovania kresťanov, nič o premene zeme a II.Kristovom príchode.

Miesto toho ako nebiblickú spásu podporujú anonymnú moc neľudských globalistov v depopulačnej agende 2030, podpora zeleného komunizmu, spolupráca na najväčšej vyvlastňovacej superkrádeži v dejinách, spolupáchateľstvo na transhumanizme, digitálny koncentrák, holografické falošné zjavenia na oblohe, falošná invázia UFO s ukradnutými technológiami reverzného inžinierstva, globálna vláda , pedofilné gangy, dlhodobo tajené a nachystané od predkapelníkov antikrista + extrémne prachatých bosorákov s AI , CBDC, pseudoklímou, proxyvojnami či s plandémiami

Ich obete sa pokúšajú až komediantsky spasiť si svoje najmä telesné zdravie devastovaním si svojho tela a imunity hocjakými neoverenými boostrami aj so zneplodňujúcim žabím slizom a samoskladajúcou nanotechnológiou, spolupracujú aj s waxyterorom, hlavne na tých iných, čo sa nenechali ozbíjať amorálnymi strachopudnými hochštaplermi o výhradu vo svedomí, poslúchajú ako otroci podplatených vrajodborníkov, ktorí vyhodili z verejnej diskusie tých iných, zrelších odborníkov, adorujú vonkajší strach a ignorujú vnútro, tvária sa, že oni sú tí zodpovední, pokrokoví či integrálni…

Nekriticky hlcú mediálne manipulácie, zbabelo iba mlčia o zločinoch finančnej či homo mafie, nehovoria roky absolútne nič o sodomii či cudzoložstve, podporujú umelo rozoštvané vojenské konflikty, inváziou premnožených ekonomických migrantov, bagatelizujú kriminálne riadenie počasia, súhlasia s nehoráznym zdražovaním, zadlžovaním štátov, plytvaním, znemravňovaním mládeže extrémami genderu, satanizáciou v kultúre,  otravovaním potravín, odnárodňovaním občanov, vyrábaním bezdomovcov, hyenistickými exekúciami, tolerovaním najhoršej zločinnosti, zákerným zneužívaním medicíny, manipuláciou volieb, korumpovaním inštitúcií…

Miesto tradičných hodnôt sa homogénne agresívne všetko przní a spupušuje, nezákonnosti sa nevyšetrovaním a netrestaním podporujú, občania sa cielene osprostievajú, veriaci sa infantilizujú, hybridné hrozby od pánov sveta sa bagatelizujú, a tí odvážnejší či uvedomelejší sa zosmiešňujú a zaháňajú do kúta, opozičné názory sa dehonestujú, kritické weby sa vypínajú, produkcia to miništrantov antikrista, ktorí spolupracujú na vytváraní umelého chaosu, a keď sa zjaví ten „inkarnovaný“ diabol, budú mu tlieskať standing ovation, lebo im ponúkne po chrapúňsky vyrábanom chaose či nedostatku dopredu pripravené riešenia, aby ich vrajzachránil, cez značku šelmy a zábavnú slobodu stiahol do pekla, ktoré je vraj prázdne, ako sa vyjadril o ňom celoplanetárne nedávno ten vraj najväčší náboženský expert..

polokresťanstvo polosatanizmus – zábavno nebezpečná forma „evanjelizácie“, alebo ten pravý návod, ako sa premeniť na nečistého ducha , aplikácia v praxi cez infantilné ťapuškovanie sa s nacistami, komunistami či WEF

transfigurácia  – Jej dôsledkom je vylúčenie zo života Ježiša Krista všetkého božského a následkom defigurácie je naopak premena historického života Ježiša na už pokrivenú a nie ľudskú podobu – Jej dôsledkom je vylúčenie zo života Ježiša Krista všetko božské a dôsledkom defigurácie je naopak premena historického života Ježiša Krista pokrivenou vierou

amerikanizmus –   19 st , spomenul ho Lev XIII 22. 1. 1899 v liste Testem benevolentiae  arcibiskupovi z Baltimoru Jamesi Gibbonsovi, kde nariekal nad Spojenými štátmi, kde sú cirkev a štát rozvedení, Pius XII. to predefinoval ako „heréza aktivizmu“ rozvoj tých hlavných. tzv. aktívnych cností. Hyperaktivita vonku a podceňovaná práca vo vnútri, zameranie na vonkajšie bohatstvo, prosperitu a úspechy a pod ich maskou rôzne prehry, neresti a sociopatické biedy, 500 stranová kniha o Pozitívnom myslení a ani jedna veta o nesení si kríža s Kristom, amerikanisti navrhovali marginalizáciu nesrozumitelných dogiem , kritizovali autoritárstvo učitelskej profesie , uprednostňovánie jednania pred kontempláciou , odmietanie rehoľných sľubov, ktoré nezdravo obmedzujú slobodu a pestujú tzv. pasívne cnosti, extrémny pragmatizmus

sekularizmus – štát a ľudia majú byť vraj bez vplyvu Cirkvi a viery,
je za ich prísne oddelenie, ignoruje náboženstvá,
adoruje ducha sveta a nezávislosť, praktický ateizmus 

ezoterika – duchovné hľadanie a aj nachádzanie mnohých súvislostí, ktoré iniciuje hlavne naše ego a nižšie polospirituálne túžby človeka, postupné odhaľovanie skrytých zákonitostí, ale bez Ducha Svätého, ako prekvapko je vyjdenie z labyrintu vonkajšieho sveta pomocou Ariadninej nite, ale nie východom do nebeského svetla, ale premeditovaný adept sa ocitne opäť za sexuálnym vchodom do ženského tela ?! posielanie takto aj inak znesvätených duší znovu sa zrodiť do tohoto besného sveta, toto je tá kľúčová rada od osvietených a prebudených a vraj s vyšším poznaním?!?
preťaženie mysle nepodstatnými informáciami a fatálne zanedbanie tých podstatných duchovných vecí, ktoré by hľadajúci veru neopomenul, keby prijal sv. krst a s ním anjela strážneho priamo z neba, nie takéto fakerady z náboženského secondhandu či očistcového polosvätého devachanu, miesto modlitby ponúka relaxačnú hudbu, miesto sv. boja proti zlozvykom volí prímerie, vážne veci neberie vážne, za najdôležitejšie považuje nie Boží príbeh a Jeho plán spásy, ale moje spirituálne objavy a naše bezbreho stolerované individuálne aj celkom protichodné etické či vieroučné názory    

reinkarnácia –  ktorá je ohlasovaná v ezoterike ako samozrejmosť je falošnou verziou večného života, Ježiš v Mt 25 kap. ju demaskoval a presnejšie pomenoval ako večné trápenie pre padlých anjelov, ide v podstate o trucovanie mnohých duší, ktoré si asi príliš zamilovali prírodné krásy na tejto chorej planétke a ako dunihlavom podpití si ju pletú s nebesami, kde sa im „ete nekce“? asi chcú takto bizarne potrestať Ocka a anjelov v Nebi, a neprišli ešte na to, že trestajú sami seba pochabou svetofíliou, o ktorej sebe aj iným podlo klamú, že to nebude mať koniec v Poslednom súde, jej súčasť tzv. karma sú vlastne tzv. Božie mlyny, čo melú pomaly, ale isto, zomelú nás všetkých a všetko, ale dajú sa zrýchliť modlitbou a pôstom, a u kresťanov má nad nimi moc Kristovej Sv. Krvi a Božej milosti, čo ezoterická bublina odmieta, vraj nás spasí naše vnútorné svetlo alebo „něco nad náma“, čo nikdy nie je 3x Svätou Osobou, ale vraj vesmírnou všetkoprenikajúcou a všetkoasiužtolerujúcou energiou

 chiliazmus – doslovné a spolitizované chápanie tisícročnej ríše, tiež milenarizmus, unáhlené inkorporovanie fikcie božieho kráľovstva na neobnovenú hriešnu zem, hlavne tými NAŠIMI SILAMI, ale bez reálnej parúzie II. Kristovho príchodu /pred r. 1000 napr. , alebo vyhlásenie Kristovej republiky  v 15.st. vo Florencii Savonarolom, v 16 st. v Munsteri anabaptistami, či tisícročná 3. ríša nacistov v 20 st. či v 21 st. hnutie sibírskeho vrajježiša /

chazarofilizmus –  moderná heréza z judaizmu,  ohlasuje ako spirituálnu prioritu vznik a uctievanie židovského štátu z r. 1948, robí si z toho ústrednú modlu, symbol geopolitickej nadvlády, zameriava sa do iba politicko-sionistických cieľov štátu Izrael , ktoré s pod ochranou správcov peňazí,  ADORUJE tiež IBA čiastočné poznania duchovných zásad a radikálneho odporu ku správnemu a povinnému kristovskému dohotoveniu sa , antiduchovne bagatelizuje aj neetické postupy ateistickej a  mnohom nespravodlivej vládnej politiky voči pôvodným obyvateľom Palestínčanom, ktorým nespravodllivo dodnes nedopraje štátnu samostatnosť a normálny život, hoci ich OSN ku tomu v počiatkoch zaviazala do 5 r. + dohodou v Oslo, a preto sú tam z toho nekonečné vojenské konflikty , podlieha sebaklamom, že pozemky pre novožidovských osadníkov je legálne aj násilím rozširovať podľa biblickeho vykolíkovania spred 3 tisíc rokov, ako oslepení hadím jedom títo aj silno biblickí vrajevanjelizátori neregistrujú žiadne ani antikristovské  neprávosti zneužívanej moci, ignorujú zrušenie Starozákonných predpisov príchodom Mesiáša, nerozumne si nevšímajú ortodoxných židov, ktorí nesúhlasia  s agresívnou politikou takejto podoby politickej vlády v Izraeli a ktorí sú na strane utláčaných Palestínčanov, pokúšajú sa nabulikať kresťanom pri evanjelizovaní a špeciálne pri vychvacovaní pravej cirkvi do nebies, že viera obrátených Židov v závere dejín je vraj podstatná pre záchranu kresťanstva, klamú, že žiadna duchovná Izrael neexistuje, príliš sa venujú svojskými zamilovaniami obnoveniu tretieho Jeruzalemského chrámu a židovským legendám,  na slušne vyslovené racionálne kritické argumenty že sa aj mýlia reagujú extrémne emocionálne až alergicky a iba odmietavo / čiže farizejsky, hlúpo a pyšne/, od vypínania komentárov, cez ignorovanie až po obviňovanie z antisemitizmu či likvidáciu nositeľov opozičných názorov = dôkaz, že majú silno ilúziami  či neľudskosťou poškodený svoj duchovný stav 

nihilizmus – zbožňovanie ničoty. Antizmysel našiel
v v kreténskej axióme, vraj „život nemá žiaden zmysel“
Radikálne prežívanie tejto zvrhlosti pokračuje potom
nanucovaním tohoto bordelu iným, a v tomto prežíva aké také
sadisticko masochistické „potešenie“.
Satanizmus na vyššej úrovni než je tá primitívna, kriminálna. 

chiliazmus – doslovné a spolitizované chápanie tisícročnej ríše,ALEBO TZV.  milenarizmus, unáhlené inkorporovanie fikcie božieho kráľovstva na neobnovenú hriešnu zem, hlavne tými NAŠIMI SILAMI, ale bez reálnej parúzie II. Kristovho príchodu /pred r. 1000 napr. , alebo vyhlásenie Kristovej republiky  v 15.st. vo Florencii Savonarolom, v 16 st. v Munsteri anabaptistami, či tisícročná 3. ríša nacistov v 20 st. či v 21 st. hnutie sibírskeho vrajježiša / VRAJ TO 1000 ročné kráľovstvo spomínané v Zj 20 kap. sa unáhlene inkarnovalo už do tohoto veku starého hriešneho sveta, v nejakej podobe zdanlivo ideálnej politickej moci, v cirkevnej podobe nejakého zdanlivo ideálneho spoločenstva, alebo v extrémnej podobe nezištných vzťahov medzi kresťanmi, ktorú ako archetyp uletenosti ponúkol sv.Petrom vybraný diakon Mikuláš, ktorý ponúkol svoju veľmi peknú manželku všetkým, hoci predtým na ňu silno žiarlil, a robili tak po jeho vzore jeho infantilní nasledovníci – milulášenci, nikolaiti, /Nicolaite preto znamená „ovládnuť laikov“/, ktorých za tú „lásku nebeskú“ prísne musel pokarhať už  apoštol Ján Zj 2, 6- 15

Tu spomínané mentálne deviácie sú už luciferiázou, čiže satanizáciou. Zaburinením alebo zadymením  svojho chrámu, Božej záhrady. Keď nerobíme jej kultiváciu, keď nevetráme, keď veríme a aplikujeme blud za bludom, a už nám to ani nevadí, že krivíme aj iných, vyrobíme z chrámu zoo. A ak posilňnujeme bludy aj s neresťami, premeníme svoju bytosť na šelmičku až na tzv.cynické monštrum

Takú duchovne spustnutú bytosť obsadia démoni, a začnú robiť peklo.

Tá obeť nebude mať výčitky svedomia ani pri terorizme. Ale má
otupenú cynickú pseudorozkoš z demolovania hodnôt, inštitúcií,
cirkví a cností. Popieranie akejkoľvek autority. Antifilozofické
mafiánstvo v praxi. Bosorácka metla v akčnom závere.
Anarchia, rozklad a chaos ako originálne „ciele“ a “ideály“
Degeneráti ducha ,čo sa premenili na antikultúrne beštie,
na konci svojho zvráteného vývoja.

Správna a zdravá spiritualita spolupracuje s anjelmi, používa prostriedky posväcovania, pôst aj pokánie. A nie je iba o jedle a nápoji, sexe a funkciách, ale je to pokoj a radosť v Duchu Svätom a snaží sa o úctivé vzťahy.

Ak pomenuje lekár chorobu a trafí sa do
správnej diagnózy, tak má polovicu liečby za sebou.
Aj duchovných veciach sa dá ochorieť či uletieť.
V histórii Katolíckej Cirkvi sa za 2O st. udialo toho veľa.
Dá sa z toho mnohému priučiť. Aj tu bol vývoj v myslení.
Viera tu bola, Písmo Sv. tiež, ale nebolo vždy jasné
a postupne sa prichádzalo na to, kde je pravda, a čo je už blud,
čo je kresťanstvo a čo už nie je.
Bludy paradoxne prispeli ku tomu, že intelektuálne vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa na konciloch
kodifikovali katolícke dogmy, skalopevné pravidlá,
ktoré dávajú kresťanstvu orthodoxiu /pravovernosť/
teda aj našej viere akoby „pravidlá spisovného jazyka“.

Aby sa dala jasne rozlíšiť pravda od bludu,
duchovné zdravie od duchovnej choroby,
Svätú cirkev od nesvätých cirkví, kresťanstvo od sekty.
Kto spisovný jazyk kresťanstva nezachováva,
ten hovorí iba svojským nárečím,
ktoré je tým viac poznačené stratou vážnosti, teda srandou,
čím viac je pravým kresťanským článkom viery vzdialené.
Tým viac robí okolo seba viac kriku, čím sa viac mýli a
je vzdialené kresťanským a ľudským cnostiam.
A samozrejme aj pravému Bohu.
Existencia duchovných deviácií má ale
ten dôležitý zmysel v dejinách spirituality,
intelektuálneho dozrievania a vyjasňovania ,
že ich odhalením a pomenovaním sa napomáha
kresťanovi katolíkovi presne zorientovať, kde je tzv.
víťazné poznanie, aby sa neocitol v neortodoxnej oblasti,
ktorá už ku zdravému rozumu a identite viery nepatrí.
Skale, Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežom sme všetci
kresťania dlžní vďaku, lebo definovali správne dogmy,
dali tak pevnú konštrukciu kresťanskému chrámu ,
Kresťanská teológia dostala potrebné zdravé hranice.
Omylom a bludom by sme mali byť vďačný za to,
že definovali to, čo sa v Cirkvi vyskytlo,
ale kresťanstvom nebolo,
a pomohlo sa tak definovať, čo je už choroba ducha.

 

hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch…

vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný
za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iní je presvedčený, že pápeža ovládajú
slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu
umelé oplodnenie či rozvody skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú iných od poslúchania zákonitej duchovnej autorite

kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné,
ale ktovieprečo klamú, lebo skryto pre jej ciele pracujú

hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco. Vedome napr.ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…

hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, toto trénujú, ovládajú, oživujú a veru majstrovsky aj vedia

karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok,      ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti…

bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť.. Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených…
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri

Dejinné útoky na kresťanskú civilizáciu.

1517 – protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie
1789 – racionalizmus: Boh áno, Kristus nie
1917 – ateizmus: Boh je vraj mŕtvy
(dokonca akoby vôbec nikdy ani neexistoval)

Pius XII. v r.1945 v príhovore k predstaviteľom Katolíckej akcie:
1517 – náboženský útok /revolučný protestantizmus/
1789 – politický útok / francúzka revolúcia/
1917 – ekonomický útok / boľševická revolúcia/
Lev XIII.

1968 – érou beatlemánie začína sa na Západe
tzv. antikultúrna revolúcia adorujúca nie „bio“, ale „nekro“
Vraj neexistuje už žiadna pevne zistiteľná pravda
Nastupuje diktatúra relativizmu
a apokalyptický ošiaľ, tzv.opíjanie sa „slobodou“
Na filozofickú „vodu“ a morálny „piesok“
sa posúva už v spoločnosti skoro všetko
Rozklad zdravej rodiny, glorifikácia deviácií,
poctivá žena s čestný muž začína byť na posmech…
Krádeže detí a kradnutie destva, ich prznenie
ako posledná fáza zvrhlosti a odpadu od Božích pravidiel
v tzv.apokalyptickej dobe
/posledná fáza boja dobra a zla pred II.príchodom Kristovým/

Pápež v tomto liste opisuje úlohu prefekta Dikastéria pre náuku viery a vyjadruje sa, že cirkev „oceňuje a podporuje charizmu teológov a ich úsilie v oblasti teologického výskumu“ (Evangelii gaudium, 133), pokiaľ sa „neuspokoja s teológiou od zeleného stola“ (tamže) s „chladnou a tvrdou logikou, ktorá sa snaží všetko kontrolovať“ (Gaudete et exsultate, 39).

Na otázku, čo znamená dnes „strážiť“ vieru, argentínsky teológ odpovedá slovami o tom, že podľa pápeža Františka je výraz „strážiť“ bohatý na významy.

„Určite nevylučuje bdelosť, ale vyjadruje, že učenie viery sa uchováva predovšetkým tým, že rastieme v jej chápaní. Dokonca aj situácia, keď je potrebné riešiť prípadnú herézu, by mala viesť k novému teologickému rozvoju, ktorý dozrieva v chápaní náuky, a to je najlepší spôsob, ako strážiť vieru,“ skonštatoval Víctor Fernández.

Povedal tiež, že počas vedenia diecézy sa nechal viesť cirkevnými právnikmi a aj sám sa vzdelával, „ale s obrovským utrpením zo strachu, aby som nebol nespravodlivý voči jedným alebo druhým“.

„Kardinál Ladaria (bývalý prefekt, pozn.) mi raz povedal, že by si želal, aby sa našiel nejaký heretik, ktorý by nás prinútil prehĺbiť našu vieru,“ dodal Fernández.

„A keďže medzi „pašované destiláty“ koncilu patrí aj zásada, že v rámci katolicizmu už nemožno odsúdiť žiaden omyl, ak sa nechce prehrešiť proti prvoradej povinnosti porozumenia a dialógu, je dnes pre teológov a pastierov ťažké mať odvahu rázne a vytrvalo odsudzovať jedy, ktoré postupne omamujú nevinný Boží ľud.“ kardinál Giacomo Biffi

Věděli jste, že existuje 255 neomylně vyhlášených dogmat víry?

Většina lidí si není vědoma obrovského množství dogmat. V době, ve které žijeme, kde je pravda pod útokem, je dobré si připomenout pravdu, která je vlastní katolické církvi.

Vyhlasovanie dogmy ako kolektívna zodpovedná práca