Vakcínam, pri výrobe ktorých boli použité bunkové línie z potratených detí, majú zdravotníci a otcovia rodín odvážne so sv. vierou ODPOROVAŤ
sv. Ján Pavol II. 2005, príklad tzv. ortodoxie a katolíckeho ideálu
Vakcíny, o ktorých odborníci prehlásili, že sú dobré, /aj keď sú poškvrnené potratenými plodmi?/, sú vraj už morálne prípustné… Nerozumiem tým, čo sa očkovať nechcú… Veď je to ako samovražda!
„Očkovať sa považujem za svoju povinnosť
Je to skutok nezištnej lásky.“
pp František 2021, príkladná heterodoxia a zníženie morálnej laťky, ktoré pochádzajú z informácií od neúprimných poradcov, čiže diletantov a pochádza to z prílišnej ľudskosti a panického strachu
/ Polovica slovenských katolíkov, čo sa držala svojho svedomia a odkazu sv. JP II boli zastrašovaní a vyhadzovaní z práce, lámali ich na násilnú vakcináciu, nedali im informovaný súhlas a nik im nevysvetlil, čo sú lipidové nanočastice, čo je MRNA, čo robí v tele spike proteín, nebola pripustená dosť dlhý čas na bohoslužby v kostole. čiže boli už za svoju kresťanskú vieru prenasledovaní.
V hlavnoprúdových médiách boli prenasledovaní ako nezodpovední dezoláti/
Zakázaná a prikázaná náboženská sloboda
/v rôznych storočiach a v tej istej matke cirkvi/
Ak sa povie napr. nejaké
„A“ z cirkevnej histórie…
Pápež Gregor XVI. v encyklike „Mirari vos“z roku 1832:
„…Cirkev je dnes postihnutá ďalším zlom, ktorým je náboženský indiferentizmus (ľahostajnosť k pravému náboženstvu), ktorý sa podvodom šíri v spoločnosti zvrátenými ľuďmi. Blud je v tom , že vraj spásu možno získať akýmkoľvek náboženstvom pokiaľ ľudia sa správajú spravodlivo a čestne…A z tohto zhnitého zdroja ľahostajnosti vychádza absurdný a mylný názor alebo lepšie povedané pomätenosť, že totiž sloboda svedomia musí byť vyžadovaná a chránená pre každého…plná sloboda názorov sa šíri k skaze nadprirodzeného života ako aj spoločenského dobra…Pretože zábrany , ktorými ľudia boli chránení pred bludmi sa odstránili, a keďže ľudská prirodzenosť je naklonená viac k zlu celá ľudská prirodzenosť sa zrúti do priepasti…“
Pápež Pius IX. v encyklike „Quanta cura“ z roku 1864:
„…neboja sa šíriť bludný názor, veľmi nebezpečný Cirkvi a spáse duší. Náš predchodca Gregor XVI. to nazval pomätenosťou, že totiž sloboda svedomia a náboženstva je vlastným právom každého človeka a že táto sloboda by mala byť legalizovaná v každej právnej spoločnosti…a že táto sloboda by nemala byť brzdená žiadnou cirkevnou a civilnou vrchnosťou a mala by sa šíriť verejne, či už hlasom, tlačou alebo inou cestou…Týmto si oni neuvedomujú, že je to sloboda záhuby… V starosti o spásu duší a o blaho samotnej ľudskej spoločnosti…odmietame všetky tieto zvrátené názory a našou najvyššou apoštolskou právomocou ich zakazujeme, preklíname a chceme aby synovia Katolíckej Cirkvi ich považovali za plne odsúdené, zakázane a zavrhnuté.“
Pápež Lev XIII. v encyklike „Libertas praestantisimum“1888.:
„…Popierať Božiu zvrchovanosť alebo nechcieť ju uznať, podriadiť sa jej, nie je známkou slobodného človeka, ale buriča, ktorý zneužíva svoju slobodu a práve z tohto zmýšľania pochádza základný omyl liberalizmu… Nie je v žiadnom prípade dovolené obhajovať alebo zaručovať neobmedzenú slobodu myslenia, písania, vyučovania a výberu náboženstva ako keby to patrilo k prirodzenosti človeka…
Pápež Lev XIII.v encyklike „Immortale Dei“z roku 1885:
„…pretože nikto nemá byť ľahostajný v službe Bohu, je hlavnou povinnosťou ľudí priľnúť sa k náboženstvu , k jeho náuke a praxi, ale nie k náboženstvu, aké by oni uprednostňovali, ale k náboženstvu, ktoré založil Boh…“
Pápež Pius XI. v encyklike „Quas primas “ z roku 1925:
„…pre upevnenie mieru nevidím účinnejšieho prostriedku , než je obnova vlády Kristovej…z hypostatického spojenia plynie, že Kristus má moc nad všetkým stvorenstvom…veľmi by sa niekto mýlil, kto by Kristovi-človekovi popieral vládu nad všetkými občianskymi záležitosťami..
Ak je Boh a Ježiš vylúčený zo zákonodarstva a z verejného života a ak sa neodvodzuje autorita od Boha, ale od ľudí, sú vyvrátené stĺpy každej autority…a tým sa otrasie celá spoločnosť…
Kristova ríša sa nevzťahuje iba na katolícke národy… ale zahŕňa bez výnimky všetkých tých, ktorí majú účasť na kresťanskej viere…
Jeho kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý štátny život bol usporiadaný podľa Božích prikázaní a kresťanských zásad a to v zákonodarstve, súdnictve, vo výchove mládeže atď…
Mor laicizmu …začal popierať zvrchovanosť Krista nad všetkými národmi..
„To, čeho se bojím, není Pařížská komuna – ne – to, čeho se bojím, je liberální katolicismus … To jsem řekl více než čtyřicetkrát a nyní vám to opakuji pro lásku, kterou k vám mám. Skutečnou pohromou Francie je liberální katolicismus, který se snaží sjednotit dva principy tak neslučitelné jako jsou sobě oheň a voda.“ bl.Pius IX.
o slobode svedomia do 20 st.hovorili iba tzv. osvietenci a slobodomurári
… treba dodať aj katolícke „B“ z našej súčasnosti
Všeobecné aspekty
náboženskej slobody
Predmet a základ náboženskej slobody
Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
Všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.
Dignitatis humanae, II. Vatikánsky koncil, 1965
Spoločné dedičstvo
Dalo by sa povedať, že medzi základnými právami a slobodami, ktoré sú zakorenené v dôstojnosti osoby, sa osobitnému postaveniu teší náboženská sloboda. Uznávaním náboženskej slobody sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby v jej koreňoch a tým sa posilňuje étos aj rôzne inštitúcie národov. Naopak, keď sa náboženská sloboda popiera a keď sa bráni ľuďom vyznávať ich náboženstvo či vieru a žiť v súlade s nimi, uráža to ľudskú dôstojnosť a zároveň ohrozuje spravodlivosť a pokoj, ktoré sa opierajú o správny spoločenský poriadok vybudovaný vo svetle najvyššej Pravdy a najvyššieho Dobra.
Náboženská sloboda je v tomto zmysle aj výdobytkom politickej a právnej civilizácie. Predstavuje základné dobro: každý človek musí mať možnosť individuálne i skupinovo vyznávať a prejavovať vlastné náboženstvo alebo vlastnú vieru – či už verejne alebo v súkromí, pri vyučovaní, vo svojich zvykoch, vyjadreniach, v kulte či v zachovávaní určitých obradov. Ak by sa niekto chcel pridať k inému náboženstvu alebo nevyznávať žiadne, nemalo by sa mu v tom brániť. V tejto oblasti sa ukazuje ako dôležitá medzinárodná smernica – ako základný referenčný bod pre všetky štáty –, ktorá neumožňuje žiadnu výnimku z náboženskej slobody, okrem legitímnych požiadaviek verejného poriadku založeného na spravodlivosti. Keďže právam náboženskej povahy priznáva ten istý status, aký majú právo na život a právo na osobnú slobodu, dosvedčuje, že všetky prináležia k podstatnému jadru práv človeka, k tým univerzálnym a prirodzeným právam, ktoré ľudský zákon nemôže nikdy poprieť.
Náboženská sloboda nie je výlučným dedičstvom veriacich, ale patrí celej rodine národov na zemi. Je pevnou súčasťou právneho štátu; nemožno ju poprieť bez toho, aby sa to zároveň nedotklo všetkých základných práv a slobôd, keďže ona je ich syntézou a vrcholom. Je to „lakmusový papierik, ktorým sa overuje rešpektovanie všetkých ostatných ľudských práv“.Umožňuje totiž nielen realizáciu najšpecifickejších ľudských schopností, ale vytvára aj nutné predpoklady pre integrálny rozvoj, ktorý sa týka celistvosti osoby
vo všetkých jej rozmeroch. Benedikt XVI. 1.1.2O11
Na niektoré veci musí človek vekom dozrieť. Aj nevesta cirkev si na
slobodu musela počkať dvadsať storočí, teda v oficiálnom učení…
Je to znakom, že je už dospelá. Asi sa bude zakrátko už vydávať
Rovnako nie sú celkom ponechané na ľubovôľu človeka jeho voľné prostriedky, totiž tie, ktoré nepotrebuje na zabezpečenie primeranej a dôstojnej životnej úrovne. Naopak, Sväté Písmo a svätí cirkevní otcovia jasne a vytrvalo pripomínajú bohatým vážnu povinnosť, ktorá ich zaväzuje k almužne, dobročinnosti a štedrosti. Povinnosť bohatých investovať nadbytočný zisk do vytvárania ďalších pracovných miest. A tak z princípov anjelského učiteľa možno vyvodiť, že investovanie týchto bohatších ziskov do diel, ktoré ponúkajú širšiu možnosť zamestnania, pokiaľ táto práca vedie k vytváraniu skutočne užitočných dobier, nielenže nepodlieha žiadnej vine alebo mravnej nedokonalosti, ale treba to, naopak, považovať za významný skutok cnosti veľkodušnosti, vo všetkom rešpektujúci potreby doby. Pius XI.
„Ak by nebolo na svete pápežského úradu
bolo by toľko druhov kresťanstva
koľko je kňazov“
Pius XI.
Prirodzené práva, ktoré sme práve uviedli, sú nerozlučne prepojené v tom istom človeku, ktorému náležia, s toľkými istými povinnosťami. Tieto práva a povinnosti majú svoje korene, svoju živnú pôdu a nezničiteľnú silu v prirodzenom zákone, ktorý ich udeľuje, alebo ukladá.
Aby sme uviedli niektoré príklady, právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy s povinnosťou čoraz prenikavejšie a rozsiahlejšie poznať pravdu. sv.Ján XXIII.
vývoj postoja cirkvi k interupciám
až do roku 1963 mali katolíci Zákaz kremácie
cirkevné učenie sa mení.bodka.
„Je absolútne zásadné byť najskôr človekom“
„ Používanie takých metód ako mučenie či upalovanie
v skutočnosti znamenalo , že zodpovední ľudia /predstavitelia cirkvi/
nečítali evanjelium pozorne a v zásadných otázkach na neho zabudli“
„Človek by sa mal snažiť prežívať vlastný príbeh, a nie byť kópiou niekoho iného“
“Utekajte pred modloslužbou!“
„Hriech, vplyv satanizmu a tolerancia kacírstva sú koreňmi škandálov týkajúcich sa sexuálneho zneužívania kňazmi. Keďže je to Bohom založená inštitúcia, v ktorej sa sviatostne ’sprítomnil pre všetkých ľudí‛, diabol má záujem zničiť kňazstvo.“
„Byť v cirkvi nie je to isté ako byť v nejakom spolku, ale je to bytie v Pánovej sieti, ktorou on vyťahuje dobré aj zlé ryby z vôd smrti do krajiny života. Môžem si uvedomovať, že v tejto sieti som vlastne vedľa zlých rýb a pociťovať to, ale pravdou je, že ja tam nie som kvôli nim alebo kvôli iným, ale som tam preto, že je to sieť Pánova.“
„Cirkev by mala chrániť človeka pred sebazničením.“
„Viera je protijed proti sebectvu.“
„On je lekár a my sme pacienti. Uznať ho, je prvý krok k záchrane, k východu z bludiska, do ktorého sa sami zatvárame svojou namyslenosťou. Pozdvihnúť oči k nebu, vystrieť ruky a žiadať pomoc je tým východiskom – za predpokladu, že je tu Niekto, kto načúva, a kto nám môže prísť na pomoc.“
„V intelektuálnej a pedagogickej činnosti je pokora potrebná cnosť, ktorá nás chráni pred samoľúbosťou, ktorá uzatvára prístup k pravde. Nesmieme priťahovať študentov k nám samotným, ale posielať ich k onej Pravde, ktorú všetci hľadáme.“
„Musíme byť skutočne preniknutí Božou realitou, aby celý náš život – a nie iba niektoré myšlienky – bol liturgiou, bol uctievaním.“
„Nikdy nesmieme zabudnúť – ako kňazi – že jediným správnym prístupom k službe Pastiera nie je úspech, ale kríž.“
„Viera prirodzene musí byť znovu premyslená a predovšetkým žitá dnes novým spôsobom, aby sa stávala niečím, čo patrí prítomnosti.“
„Práve stretnutie s ľudskosťou Boha sa premenilo na radosť: jeho dobrota vytvára skutočnú slávnosť.“
„Nie je iba unavená Cirkev, ako tá v Európe.“
„Viera je priateľkou inteligencie.“
„Treba si zachovať úctu ku tajomstvu iného človeka.“
„Boh nepovyšuje svoj ľud na veľmoc,ale znova sa prejavuje a účinkuje cez to, čo je malé.“
„ Najväčšie chvíle Cirkvi sú chvíľami jej utrpenia a prenasledovania,
a nie obdobia, v ktorých má veľa peňazí a svetskú moc.“
„ Kľúč ku Starému zákonu nám dáva až Nový zákon.“
„Láska sa neprejavuje mäkkým srdcom, poddajnosťou, ale práve náročnosťou.“
„/Ku životu s Kristom/ patrí v určitej miere aj nepohodlnosť žiť z ťažkosťami jeho vlastnej rodiny“.
„Kresťan je človek slobodný od seba samého.“
„ Panna Mária je víťazka nad všetkými kacírstvami.“
„Najautentickejší výklad Svätého písma nám dávajú svätí.“
„Existuje aj jednoduchá, pokorná svätosť,
o ktorej nikto nepíše a ktorá je predsa taká podstatná pre život Cirkvi.“
„Aby sme sa stretli s Bohom, musíme sa naučiť pozerať srdcom. Srdcom mladým, nezaťaženým predsudkami či oslepeným pyšnými záujmami… Dajte si pozor na modly, vstupujúce do našej viery… Z Cirkvi treba vyhnať všetko, čo protirečí službe a dobrote, ktoré uzdravujú.“
“Kňazi, evanjelizujte internet!”
emeritný pápež Benedikt XVI.
v Rio de Janeiro 25. 07. 2013
„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!
A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!
Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,
ktoré stále existujú vo svete!
Kiež by každý, podľa vlastných možností
a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,
aby sa urobil
koniec toľkým nespravodlivostiam.
Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,
často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.
Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!
Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,
„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných
je zásadne
proti už netolerovateľným
sociálnym a ekonomickým nerovnostiam
ktoré kričia do neba“
(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“
Jeho Svätosť pápež František „Veľmi ma preto trápi, keď sa v niektorých komunitách a dokonca medzi zasvätenými osobami stretávam s rôznymi formami nenávisti, rozdelenia, ohovárania, pomsty, žiarlivosti, túžby vnucovať vlastné ideje za každú cenu až k perzekúciám, ktoré sa podobajú neúprosnému honu na čarodejnice. Koho chceme evanjelizovať týmto konaním?“ (Evangelli gaudium 100) Spirituálna diagnostika a veľká sebareflexia od pápeža Františka ktorá nemá obdobu po dobu dvoch tisícročí Vatikán 22. Decembra 2014 Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť. „1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10). 2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15). 3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005). 4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez to, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť… – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv. omše 30. novembra 2014 v Turecku). 5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie. 6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami. 7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19). 8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32). 9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia! 10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí, a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo. 11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil. 12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humoru! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“] 13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý… Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby. 14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17). 15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“ Svätý otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu: „Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“ Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to On, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia – osobného i komunitného – liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“ ENCYKLIKA PÁPEŹA PAVLA VI. POPULORUM PROGRESSIO, 1967
23. „Ak niekto má pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“21 Je známe, ako rozhodne cirkevní otcovia vymedzili vzťahy tých, čo majú, k tým, čo sú v núdzi: „Nie zo svojho uštedruješ chudobnému,“ tvrdí svätý Ambróz, „ale mu len vraciaš, čo mu patrí. Lebo si privlastňuješ to, čo je dané vedno do úžitku všetkým. Zem je daná všetkým, a nie iba boháčom.“22 To znamená, že súkromné vlastníctvo nie je pre nikoho ustanovené ako bezvýhradné a neobmedzené právo. Nik nie je oprávnený vyhradiť si pre svoj výlučný úžitok to, čo presahuje jeho potreby, keď ostatným chýba nevyhnutné. Slovom, „podľa tradičného učenia cirkevných otcov a veľkých teológov vlastnícke právo sa nikdy nemá uplatňovať na úkor spoločného dobra“. Ak sa stane, že vznikne spor „medzi nadobudnutým súkromným právom a základnými požiadavkami pospolitosti“, je povinnosťou verejných vrchností „usilovať sa ho rozriešiť za aktívnej účasti jednotlivcov a spoločenských skupín“.23
Použitie zisku
24. Verejené blaho teda niekedy vyžaduje vyvlastnenie, ak vzhľadom na svoju rozsiahlosť, na slabé alebo nijaké zužitkovanie, na biedu, ktorá z toho vyplýva obyvateľstvu, na značné škody spôsobené záujmom krajiny určité majetky sú na prekážku kolektívnej prosperity. Koncil toto jednoznačne potvrdil24 a nie menej jasne pripomenul, že disponovateľný zisk nie je ponechaný na úplnú ľubovôľu jednotlivcov a že sebecké špekulácie sa musia vylúčiť. Nebolo by teda prípustné, aby občania, ktorí majú hojné príjmy plynúce z národných zdrojov a národnej aktivity, prenášali značnú časť z nich jedine vo svoj prospech do cudziny bez ohľadu na očividnú škodu, ktorú tým spôsobujú svojej vlasti.25
Spriemyselňovanie ako znak a činiteľ rozvoja
25. Zavádzanie priemyslu, potrebné pre hospodársky rast a ľudský pokrok, je znakom a zároveň činiteľom rozvoja. Húževnatým uplatňovaním svojho rozumu a svojej práce človek sa postupne zmocňuje tajomstiev prírody a lepšie využíva jej bohatstvá. Súčasne s vtláčaním discipliny svojim návykom rozvíja v sebe bádateľské a objaviteľské záujmy, vystavuje sa vypočítanému riziku, pestuje odvážnosť v podnikaní, veľkodušnú iniciatívnosť, zmysel pre zodpovednosť.
Lev XIII
v roku 1884
Humanum genus
Pokolení lidské se rozdělilo na dva tábory stojící v ostrém protikladu,
a to již tehdy, když závistí ďáblovou hanebně odpadlo
od svého Stvořitele a Dárce nebeských darů,
od svého Boha.
A z těchto táborů jeden se ustavičně bije za pravdu a ctnost,
druhý za to, co je s pravdou a ctností v rozporu.
První tábor je království Boží na zemi, pravá to Církev Ježíše Krista, a ti, kdož k němu chtějí přináležet z hloubi duše své a cílevědomým úsilím o spásu, jsou ponoukáni k tomu, aby sloužili Bohu a Jeho Jednorozenému Synu celou svou myslí, s nejvyšším vypětím své vůle. Druhý tábor je královstvím Satanovým, jemuž jsou poddáni všichni ti, kdož se řídí neblahým vzorem svého vůdce a prarodičů, vzpírající se uposlechnout věčného Zákona Božího a mnoho věcí podnikající bez ohledu na Boha, mnoho pak proti Bohu. Toto dvojí království, jež se podobá dvěma obcím, řízeným protichůdným zákonodárstvím a sledujícím protichůdné cíle, jasně zřel a popsal sv. Augustin a těmito slovy stručně a výstižně vyjádřil příčinu, jež oběma dala vznik:
„Dvě lásky zplodily dvě obce:
pozemskou totiž lásku k sobě,
ústící až v pohrdání Bohem,
nebeskou vpravdě lásku k Bohu,
ústící až k pohrdání sebou.“
(De civitate Dei, XIV 17)
Zednářství obcí Satanovou
Vybaven nejrozmanitějšími zbraněmi a s využitím nejrůznější bojové taktiky srazil se během všech těch století jeden tábor s druhým, i když ne vždy se stejným zápalem a náporem. V dnešní době je však zřejmo, že stoupenci zla vcházejí ve spiknutí a za vedení a podpory tzv. zednářů – svazu, jež je široko a daleko rozvětven a má pevnou organizaci –
šikují se k rozhodnému boji.
Vždyť již vůbec neskrývají svých úmyslů a v nejvyšší opovážlivosti povstávají proti Božímu Majestátu, Církvi svaté veřejně a otevřeně chystají záhubu, a to s tím cílem, aby úplně oloupili, kdyby to bylo možné, křesťanské národy o dobrodiní, vykoupená Ježíšem Kristem, Spasitelem světa. Nás pak v zármutku nad těmito zly pudí láska, abychom často volali k Bohu: „Hle, jak zuří nepřátelé Tvoji a Ti, kdož Tě nenávidí, pozvedají hlavu. Na lid Tvůj se tajně smlouvají a v úradu vcházejí proti Tvým svatým. Pojďte, praví, vyhladíme je z počtu národů.“ (Žalm 82, 2-4)
„Keď rozdávam biednym polievky a chlieb, tak ma volajú svätým.
A keď sa začnem pýtať, prečo nemajú tí biedni na ten chlieb a polievku,
tak ma začnú volať: aha – komunista“
brazílsky biskup Herder Camara
Diagnózy zúfalý polokatolicizmus
alebo aj konformistická omámenosť povrchom
sú asi následky dedičného hriechu pre mnohých z nás
Je to ukryté pod veľmi nebezpečnou maskou superkatolíka,
ktorý naoko predstiera obrovskú úctu voči SVATÉMU OTCOVI .
Volá sa to papalatria, je to nie zlomyselné,
ale už to môže zaváňať modlárstvom,
svedčiace o tom, že sme ešte v predpubertálnej fáze kresťanskej viery a
„olej v lampe“ ani spása duše z toho „nehrozia“
Vonkajšia úcta nestačí!
Hlboko úctivo pápežovu autoritu síce rešpektujeme
ale akoby sme v stave zamilovanosti neregistrovali to podstatné
čo nám náš súčasný pápež František konkrétne radí, aby sa náš život
nasmeroval do normálneho stavu dôstojného života
Dospelý kresťan na túto infantilitu jasne upozorní
a miesto manekýnsky našminkovaného superkatolicizmu
skúša žiť a byť príkladom v normálnych a úctivých vzťahoch
ku všetkým prolife spoločenským autoritám
ale najmä ku morálnej autorite č.1
tejto planéty a to je 266. nástupca apoštola Petra v Ríme
A túto úctu prejaví nie teatrálnym vrhaním sa
pred pápežom na kolená
ale skôr vážnym uvedomením si
ku čomu nás to František vyzýva
a snažením sa aplikovať jeho slov aj do praxe
Veľké túžby po zmene chorého systému
ktoré nosí s srdci každý slušný človek
sa aplikujú neraz do strašne veľa napísaných strán
v rôznych sociálnych analýzach, ako by to vraj malo byť…
Až desivé sú rozdiely medzi chudobnými a bohatými
treba urobiť čo sa nám dá a presadiť do ústavného zákona aby
v našej kresťanskej krajine bolo
elementárnou povinnosťou
správať sa slušne a žiť dôstojne
a bohatým bolo dané za povinnosť postarať sa o najchudobnejších
a ak si nebudú túto povinnosť chcieť plniť
tak budú ich nadbytočné zisky jednoducho zdanené
v prospech projektov pre ľudí žijúcich v biede
chudoba je mať iba to, čo potrebujeme na prežitie
bieda je nemať to základné, čo ku životu potrebujeme
žobrať musí ten, komu ide o holé prežitie
Zažil to, vidí to a upozorňuje na to
i náš pápež František
Skúste sa nie iba povrchne či na chvíľu zamyslieť
nad slovami a pre našu dobu veľmi dôležitými vetami,
ktoré povedal pri návšteve veľmi chudobnej časti mesta, tzv. favely
v Rio de Janeiro 25. 07. 2013
„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!
A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!
Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,
ktoré stále existujú vo svete!
Kiež by každý, podľa vlastných možností
a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,
aby sa urobil
koniec toľkým nespravodlivostiam.
Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,
často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.
Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!
Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,
„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných
je zásadne
proti už netolerovateľným
sociálnym a ekonomickým nerovnostiam
ktoré kričia do neba“
(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“
Jeho Svätosť pápež František "Karneval sa skončil."
zdroj
Slováci, kresťania, najmä katolíci
čo konkrétne sme urobili?
okrem zdesenia a onemenia
pred už do prasknutia sa nafukujúcou
modlou bezbrehého zisku
ktorá zabezpečuje pár jednotlivcom
ktorí to ku dôstojnému životu už dávno nepotrebujú
prísun už nepotrebných stoviek miliónov eur?
Ich stav luxusu a doslova hriešneho nadbytku
je v porovnaní so živoriacim vyše milióna slovákov
privádza celý národ do stále nedôstojnejšieho stavu
nafukujúceho sa luxusu vchádzajúceho do obludných rozmerov
ktorá je tu vedľa donebavolajúcej biedy mnohých
Dal niekto v parlamente za 26 rokov
slušný návrh
aby sa zdanili
tie najväčšie príjmy tých najbohatších
a aby sa pomohlo
v slovenskom národe najnúdznejším
a ďalším zbedačeným?
Nikto doteraz neprebúdza väčšinou katolícky slovenský národ
že je jeho povinnosťou
keďže je podľa Ústavy SR sú dospelí občania nositeľmi moci v krajine
poslať do výkonnej moci toho
kto spravodlivejšie prerozdelenie prostriedkov
pre dôstojný život pre ľudí dobrej vôle
aj uskutoční
Tým, že strkáme hlavy do piesku alebo neideme voliť
alebo volíme politikov, ktorí túto prioritu
tzv.subsidiarity / čiže vzájomnej výpomoci/nemajú
vlastne
podporujeme zlo
a mali by sme z neho robiť všetci mentálne príčetní
napríklad trojdňové celonárodné
pokánie
Sapientiae Christianae
Papež Lev XIII. – 1890
Patriarchům, primasům, arcibiskupům a biskupům katolického světa v milosti a společenství s Apoštolským stolcem.
Den ode dne je stále zřejmější, jak je nutné, aby se stále připomínaly zásady křesťanské moudrosti a aby život, mravy a instituce národů byly zcela v souladu s nimi. Neboť když se tyto zásady přehlížejí, nahromadilo se zlo tak obrovské, že žádný správně smýšlející člověk nemůže čelit zkouškám doby bez vážné úzkosti nebo bez obav uvažovat o budoucnosti. Pokrok, vskutku nezanedbatelný, byl učiněn směrem k zajištění blahobytu těla a hmotných věcí, ale hmotný svět s bohatstvím, mocí a zdroji, i když může dobře opatřit pohodlí a zvýšit radost ze života, není schopen uspokojit naši duši stvořenou pro vyšší a slavnější věci. Rozjímat o Bohu a pečovat o Něj je nejvyšším zákonem života člověka. Byli jsme totiž stvořeni k božskému obrazu a podobě a jsme svou přirozeností pobízeni k tomu, abychom se těšili z našeho Stvořitele. K Bohu však nepostupujeme tělesným pohybem nebo úsilím, nýbrž skutky duše, to jest poznáním a láskou. Neboť Bůh je vskutku první a nejvyšší pravdou a mysl se živí pouze pravdou. Bůh je dokonalá svatost a svrchované dobro, po němž může toužit a dosáhnout ho pouze vůle, je-li ctnost jeho vůdcem.
2. Ale to, co platí pro jednotlivé lidi, platí stejně i pro společnost, jak pro domácí, tak pro občanskou. Příroda nevytvořila společnost proto, aby v ní člověk hledal svůj poslední cíl, nýbrž proto, aby v ní a jejím prostřednictvím nacházel vhodné pomůcky k dosažení své vlastní dokonalosti. Pokud tedy politická vláda usiluje pouze o vnější výhody a o dosažení kulturního a prosperujícího života; je-li při správě veřejných záležitostí zvyklá odsouvat Boha stranou a neprojevuje žádnou starost o dodržování mravního zákona, žalostně se odklání od svého správného směru a od příkazů přírody; Ani by neměla být považována za společnost nebo společenství lidí, ale pouze za klamnou napodobeninu nebo zdání společnosti.
3. Pokud jde o to, co jsme nazvali dobrem duše, které spočívá hlavně v praktikování pravého náboženství a v neochvějném zachovávání křesťanských předpisů, vidíme, že denně ztrácejí mezi lidmi úctu, ať už kvůli zapomnětlivosti nebo nedbalosti, a to takovým způsobem, že se zdá, že vše, co je získáno pro blaho těla, je ztraceno pro blaho duše. Pádným důkazem umenšování a oslabování křesťanské víry jsou urážky, které jsou až příliš často páchány na katolické církvi, otevřeně a veřejně – urážky, které by věk milující náboženství netoleroval. Z těchto důvodů je neuvěřitelné množství lidí v nebezpečí, že nedosáhnou spásy; a dokonce ani samotné národy a říše nemohou dlouho zůstat nepoškozeny, protože když křesťanské instituce a morálka upadají, jde s nimi i hlavní základ lidské společnosti. K zachování veřejného klidu a pořádku zůstane pouze síla. Síla je však velmi slabá, když je odstraněna bašta náboženství, a protože má větší sklon plodit otroctví než poslušnost, nese v sobě zárodky stále rostoucích potíží. Současné století se setkalo s památnými katastrofami a není jisté, zda některé stejně strašlivé nehrozí.
Doba, ve které žijeme, nás varuje, abychom hledali nápravu tam, kde jedině ji lze nalézt, totiž v tom, že v rodinném kruhu a v celé společnosti znovu zavedeme nauky a praktiky křesťanského náboženství. V tom spočívá jediný způsob, jak nás osvobodit od neduhů, které nás nyní tíží, jak předejít nebezpečím, která nyní ohrožují svět. K dosažení tohoto cíle, ctihodní bratři, musíme vynaložit veškerou činnost a píli, která je v naší moci. Ačkoliv jsme se již za jiných okolností a kdykoli to vyžadovalo, zabývali jsme se těmito věcmi, považujeme za účelné v tomto dopise podrobněji vymezit povinnosti katolíků, protože by při jejich přísném dodržování podivuhodně přispěly k dobru společenství. Upadli jsme do doby, kdy se odehrává prudká a téměř každodenní bitva o věci nejvyšší důležitosti, bitva, v níž je těžké nenechat se někdy oklamat, nesejít z cesty a pro mnohé neklesat na mysli. Sluší se, ctihodní bratři, varovat, poučovat a napomínat každého věřícího s opravdovostí, která se hodí k této příležitosti, aby nikdo neopustil cestu pravdy. [1]
4. Nemůže být pochyb o tom, že na katolíky spočívají četnější a důležitější povinnosti než na těch, kteří buď nejsou dostatečně osvíceni ve vztahu ke katolické víře, nebo nejsou vůbec obeznámeni s jejím učením. Vzhledem k tomu, že Ježíš Kristus ihned po vynesení spasení pro lidstvo vložil svým apoštolům příkaz „kázat evangelium všemu stvoření“, uložil, jak je zřejmé, povinnost důkladně se učit a věřit tomu, čemu byli učeni. Tato povinnost je úzce spjata s dosažením věčné spásy: „Kdo uvěří a pokřtí se, bude spasen; ale kdo nevěří, bude odsouzen.“ [2] Ale člověk, který přijal křesťanskou víru, jak je to z povinnosti povinné, je právě tím poddaným církve jako jedno z dětí, které se z ní narodily, a stává se údem onoho největšího a nejsvětějšího těla, jemuž je římský papež zvláštním pověřením, aby mu vládl nejvyšší mocí. pod jeho neviditelnou hlavou, Ježíšem Kristem.
5. Jestliže nám přirozený zákon přikazuje, abychom oddaně milovali a bránili zemi, ve které jsme se narodili a v níž jsme byli vychováni, takže každý dobrý občan váhá, zda nechce pro svou vlast zemřít, tím spíše je naléhavou povinností křesťanů, aby byli stále povzbuzováni podobnými pocity vůči církvi. Církev je totiž svaté město živého Boha, zrozené ze samého Boha a jím vybudované a upevněné. Na této zemi sice uskutečňuje svou pouť, ale poučováním a vedením lidí je povolává k věčnému štěstí. Jsme tedy povinni vroucně milovat zemi, z níž jsme obdrželi prostředky k požitku, který nám tento smrtelný život poskytuje, ale máme mnohem naléhavější povinnost milovat vroucí láskou církev, které vděčíme za život duše, život, který bude trvat navěky. Neboť je vhodné dávat přednost dobru duše před blahem těla, protože povinnosti vůči Bohu jsou mnohem posvěcenější než povinnosti vůči lidem.
6. A dále, chceme-li správně soudit, nadpřirozená láska k církvi a přirozená láska k naší vlasti vycházejí z téhož věčného principu, protože Bůh sám je jejich původcem a původní příčinou. Z toho vyplývá, že mezi povinnostmi, které jim přikazují, se ani jedna z nich nemůže dostat do kolize s druhou. Jistě můžeme a měli bychom milovat sami sebe, chovat se laskavě ke svým bližním, živit náklonnost ke státu a vládnoucí moci; ale zároveň můžeme a musíme pěstovat vůči církvi pocit synovské úcty a milovat Boha nejhlubší láskou, které jsme schopni. Pořadí těchto povinností je však někdy buď pod tlakem veřejných pohrom, nebo kvůli zvrácené vůli lidí obráceno. Vyskytují se totiž případy, kdy se zdá, že stát požaduje od lidí jako poddaných něco úplně jiného a náboženství od lidí jako křesťanů něco zcela jiného; a to ve skutečnosti bez jakéhokoli jiného důvodu, než že vládcové státu buď nemají posvátnou moc Církve žádnou cenu, nebo se ji snaží podřídit své vlastní vůli. Z toho vyplývá konflikt a příležitost, aby se ctnost vystavila důkazu. Obě mocnosti jsou konfrontovány a naléhají na své příkazy v opačném smyslu; Poslouchat obojí je zcela nemožné. Nikdo nemůže sloužit dvěma pánům,[3] protože zalíbit se jednomu znamená pohrdat druhým.
7. Pokud jde o to, čemu by se mělo dát přednost, nikdo by neměl ani na okamžik váhat. Je vskutku těžkým zločinem odejmout věrnost Bohu, aby se zalíbil lidem, je skutkem dokonalé zkaženosti porušovat zákony Ježíše Krista, podřizovat se poslušnosti pozemským vládcům, nebo pod záminkou zachovávání občanského zákona ignorovat práva Církve; „měli bychom poslouchat Boha více než lidi.“ [4] Tuto odpověď, kterou dávný Petr a ostatní apoštolové dávali občanským autoritám, které přikazovaly nespravedlivé věci, musíme za podobných okolností dávat vždy a bez váhání. Není lepšího občana, ať už v době míru nebo války, než křesťan, který si je vědom své povinnosti; ale takový člověk by měl být připraven vytrpět všechny věci, dokonce i samotnou smrt, než aby opustil věc Boží nebo Církve.
8. Proto ti, kteří obviňují a nazývají vzpourou tento neochvějný postoj při volbě povinnosti, nepochopili správně sílu a povahu pravého zákona. Mluvíme o věcech, které jsou všeobecně známy a které jsme již nejednou plně vysvětlili. Zákon je ze své podstaty mandátem zdravého rozumu, vyhlášeným řádně ustanovenou autoritou pro obecné dobro. Pravá a oprávněná autorita je však neschválená, pokud nepochází od Boha, nejvyššího Vládce a Pána všeho. Jedině Všemohoucí může svěřit člověku moc nad jeho bližními; [5] Ani to nelze považovat za správný rozum, který je v rozporu s pravdou a s Božím rozumem; ani to, co je považováno za pravé dobro, které odporuje nejvyššímu a nezměnitelnému dobru, nebo co odtrhává a odvádí lidskou vůli od Boží lásky.
9. V myslích křesťanů je tedy posvěcena samotná myšlenka veřejné autority, v níž uznávají jakousi podobnost a symbol božského majestátu, i když je vykonáván někým nehodným. Spravedlivá a náležitá úcta k zákonům v nich nespočívá z násilí a hrozeb, ale z vědomí povinnosti; „Neboť Bůh nám nedal ducha bázně.“ [6]
10. Jsou-li však státní zákony zjevně v rozporu s Božím zákonem, jsou-li obsažena ustanovení, která jsou pro Církev škodlivá, nebo předávají-li příkazy, které jsou v rozporu s povinnostmi uloženými náboženstvím, nebo porušují-li v osobě nejvyššího pontifika autoritu Ježíše Krista, pak se vskutku odpor stává pozitivní povinností, uposlechnout, zločin; zločin navíc spojený s přestupkem proti státu samému, protože každý přestupek proti náboženství je také hříchem proti státu. Zde se znovu ukazuje, jak nespravedlivá je pohana pobuřování; Neboť poslušnost vládců a zákonodárců není odmítnuta, ale odchylka od jejich vůle je jen v těch příkazech, které nemají moci přikázat. Příkazy, které jsou vydány v rozporu se ctí náležející Bohu, a proto jsou mimo rámec spravedlnosti, musí být považovány spíše za něco jiného než za zákony. Jste si plně vědomi, ctihodní bratři, že právě to tvrdí apoštol sv. Pavel, který v dopise Titovi poté, co připomněl křesťanům, že se mají „podřizovat knížatům a mocnostem a poslouchat na slovo“, dodává: „A být připraven ke každému dobrému skutku.“ [7] Tím otevřeně prohlašuje, že pokud lidské zákony obsahují příkazy, které jsou v rozporu s věčným Božím zákonem, je správné je neposlouchat. Podobně Kníže apoštolů dal tuto odvážnou a vznešenou odpověď těm, kteří by ho chtěli připravit o svobodu kázat evangelium: „Je-li spravedlivé slyšet vás více než Boha, suďte, neboť nemůžeme nemluvit to, co jsme viděli a slyšeli.“ [8]
33. Pokud jde o ty, kteří se chtějí podílet na veřejném dění, ať se co nejpečlivěji vyvarují dvou trestných excesů: takzvané opatrnosti a falešné odvahy. Jsou vskutku někteří, kteří tvrdí, že není vhodné směle útočit na zlo v jeho síle a na vzestupu, aby, jak říkají, odpor nepopudil již nepřátelské mysli. Ty vyvolávají dohady, zda jsou pro Církev nebo proti ní, protože na jedné straně se vydávají za vyznavače katolické víry, a přesto si přejí, aby Církev dovolila, aby se některé názory, které jsou v rozporu s jejím učením, beztrestně šířily. Naříkají nad ztrátou víry a zvráceností mravů, a přesto se trápí, aby nepřinesli žádný lék; Ba nezřídka dokonce zvyšují intenzitu neštěstí přílišnou shovívavostí nebo škodlivým přetvářkou. Titíž jedinci nechtějí, aby někdo pochyboval o jejich dobré vůli vůči Svatému stolci; přesto mají vždy něco jako výtku vůči nejvyššímu papeži. 34. Opatrnost lidí tohoto druhu je toho druhu, který apoštol Pavel nazývá „moudrostí těla“ a „smrtí“ duše, „protože není poddána Božímu zákonu a ani nemůže být“. [32] Nic není méně vypočítané k nápravě takových neduhů než opatrnost tohoto druhu. Neboť nepřátelé Církve mají za cíl – a neváhají to hlásat a mnozí z nich se tím chlubí – zničit pokud možno katolické náboženství, které jediné je pravým náboženstvím. S takovým záměrem se nezaleknou ničeho, protože jsou si plně vědomi toho, že čím bázlivějšími se stanou ti, kteří jim odporují, tím snadnější bude uskutečňovat jejich zlou vůli. Proto ti, kteří ctí „prozíravost těla“ a kteří předstírají, že si neuvědomují, že každý křesťan by měl být statečným vojákem Krista; Ti, kteří by rádi získali odměnu náležející vítězům, zatímco vedou životy zbabělců, nedotčeni v boji, jsou tak vzdáleni od toho, aby zmařili další pochod zlých lidí, že jim naopak pomáhají kupředu. 37… Každý ať má na paměti ono nejmoudřejší učení Řehoře Velikého: „Poddaní ať nejsou ukvapeně napomínáni, aby soudili své preláty, i kdyby náhodou viděli, že jednají bezúhonně, aby nebyli svedeni pýchou k ještě většímu zlu, když spravedlivě kárají, co je špatné. Je třeba je varovat před nebezpečím, že se postaví do troufalého odporu proti představeným, jejichž nedostatků si mohou všimnout. Pokud by se tedy představení skutečně dopustili těžkých hříchů, jejich podřízení, proniknuti bázní Boží, by jim neměli odepřít uctivou podřízenost. Jednání představených by nemělo být zasaženo mečem slova, i když jsou právem posouzeni jako zasluhující pokárání.“ 43. A nyní se zdá, že jsme se dotkli těch věcí, které by katolíci měli v dnešní době hlavně sledovat nebo se jim hlavně vyhýbat. Záleží na vás, ctihodní bratři, abyste učinili opatření, aby náš hlas doléhal všude a aby všichni do jednoho pochopili, jak naléhavé je omezit učení vyložené v tomto našem listě na praxi. Plnění těchto povinností nemůže být obtížné nebo obtížné, neboť jho Ježíše Krista je sladké a Jeho břímě lehké. Zdá-li se však, že je něco příliš obtížné, pomůžete autoritou svého příkladu, aby každý z věřících mohl vynaložit větší úsilí a projevit duši nepřemoženou těžkostmi. Připomeňte jim to, jak jsme je sami mnohokrát varovali, že v sázce jsou věci nejvyššího okamžiku a hodné veškeré úcty, pro jejichž ochranu je třeba ochotně snášet každou nejnamáhavější námahu. a že za námahu křesťanského života je připravena vznešená odměna. Na druhou stranu, zdržet se boje za Ježíše Krista se rovná boji proti Němu; On sám nás ujišťuje: „Zapře před svým Otcem v nebesích ty, kteří Ho odmítli vyznat na zemi.“ Pokud jde o nás a vás všechny, nedovolíme, aby autorita Naše, rady Naše a starost Naše v tomto sporu jakkoli chyběly, dokud bude trvat život. Nelze pochybovat ani o tom, že dokud bude boj trvat, bude stádci i pastýřům poskytována zvláštní pomoc velkého Boha.
Podporováni touto důvěrou, jako záruku nebeských darů a naší milující laskavosti v Pánu vám, ctihodní bratři, vašemu kléru a celému vašemu lidu, udělujeme apoštolské požehnání.
Dáno v bazilice sv. Petra v Římě desátého dne měsíce ledna 1890, ve dvanáctém roce našeho pontifikátu.