Čo sú tie veci podstatné?
Evanjeliová jednoduchosť je až zarážajúca. Povedal….uveril….uzdravil sa. …..uverili i ostatní….Je to síce správa z tohto sveta spred 20. st., ale je to také jednoduché, akoby z inej planéty. My už žijeme v oveľa komplikovanejšom svete. Tu už to nie je také jednoznačné ako v rozprávke. Dobro so zlo je v našej realite oveľa viac poprepletané. Málokto jasne vidí, čo je biele a čo čierne. My sme už mentálne podkutejší a tieto jasné správy o víťazstve dobra už takto nezažívame. My sme už z pyšnejšieho sveta, kde je tým viac komplikácií, čím sa herecky tvárime, že sme dôležitejší. Čím sme bohatší vonku, na udalosti, na veci, na jedlo, na tituly, tým chudobnejšie sú naše správy o duchovnej sile, o ktorej čítame v Novom Zákone. Bratstvo znamená, že sa ku sebe chováme normálne ako seberovní. Temné sily zasiali medzi nás jed pýchy a to nás odcudzuje. Berie kresťanom silu jednoty v podstatných veciach. Definoval niekto niekde, čo sú to tie podstatné veci v etike a viere? Alebo si to má určiť každý ako chce, čo nepredpokladám. A všetko čo máme v katechizme zas podsatné nie je.
Kritické zmýšľanie
Stále bude dôležité tzv. kritické myslenie, ktoré je nevyhnutné filozofom, dnešným akademikom, aby sme sa učili rozlišovať a neboli ako naivné ovce, ktoré zobú z ruky kadekomu. Kto ho nemá, je chorý člen stáda a potrebuje sa vyliečiť, to znamená osamostatniť. Nabrať ten kráľovský odstup. Nebyť v duchu zlepený s nijakým stádom. Kto ho nemá, môže na svoju naivitu doplatiť. Kto ho má prehnane vyvinuté, spôsobí mu to tlak na iné časti mozgu. Nebude veriť nikomu a ničomu. Nádory agnosticizmu a skepticizmu v ňom začnú vládnuť. Udusia mu vieru, vyrabujú nádej a paralyzujú lásku. Nástroj slobody, čiže luxus myslenia, ho zotročí.
Tanec medzi črepinami.
Byť pre iných zrkadlom. A to nie krivým, ktoré urobí z človeka spotvoreninu. Karikatúru bez dôstojnosti s čapatými údmi a telom ako som to pred časom zažil v Prahe. Sto krivých zrkadiel a sto rôznych grimás. Ináč je to ohromná zábava. Ale tá exkurzia končila pohľadom do reálneho zrkadla . A to je Kristus. To je Pravda. Ostatní zakladatelia náboženstiev sú tie divné zrkadlá. Nekristovské sily to majú v pláne urobiť: nalákať ho na zábavu a sladkosti a potom z človeka vyrobiť najprv zábavnú karikatúru a neskôr aj znetvorenú obludu. Kristus to s nami myslí vážne. Tí iní si robia z nás posmech. Nebo pracuje na tom, aby z človeka niečo bolo, aby bol pekný a vznešený ako umelecké dielo. Aby bol zbavený ošklivosti, čiže gýča. A to na všetkých úrovniach. Ježiš uzdravuje celého človeka. Dnes sa o to pokúša tzv. holistická medicína. Náš Boh nás lieči integrálne, celistvo, vo všetkých oblastiach. Takto chápem katolicitu. Kto na ňu zabúda a venuje sa iba nejakej časti a na ostatné sa vykašle, to je sektár. Jeho ponuka je pár črepín z puknutej vázy kresťanstva. Duchovný život sa takto skomplikuje. Iba málokto sa dostane ku kráľovskému nadhľadu. Iba niektoré osobnosti zostanú bez úrazu po tanci medzi črepinami.
Podchladenie nelásky v chráme
V katedrále niekto zabudol zavrieť hlavné dvere. Hoci tam bolo príjemne temperované podlahové kúrenie z vonku išiel nepríjemný studený vzduch. Tá zima zvonku symbolizuje ducha sveta, ducha hriechu, ducha sebeckej lásky, ktorá sa dostáva do nášho chrámu. Či neviete, že sme Boží chrám ? Pýta sa sv. Pavol a v chráme máme povinnosť udržovať poriadok , chváliť Boha, počúvať múdrosť, zachovávať úctu, čistotu i teplo. Každá neláska je podchladenie. Je to ten nepríjemný studený prúd, čo chce z nášho chrámu vytisnúť príjemné teplo. Občas je dobré i vyvetrať na to je ten chlad, dobrý. Len treba vedieť, kedy zatvoriť, aby sme v cirkvi v rodine, vo vzťahoch, úplne nepremrzli.
Liečba tela a liečba ducha.
Šíria sa rôzne predsudky. Jeden z nich je, že je to za trest, byť kňazom v nemocnici. Pre niekoho možno aj, a pre iného skôr za odmenu. Veď oveľa viac chorí sú vonku, mimo nemocnice. Tu v špitáli sú ľudia skrotnutí a potrebujú modlitbu i Boha . Vonku sú tí tzv. telesne zdraví, ale majú vnútorné choroby. Napr. ateistický nádor na mozgu, žiarlivosťou napadnuté srdce, krv plnú tukov z dajakej nemiernosti. Niekto rieši rakovinu hrdla a iný nezmyselnosť svojho bytia. Niekto má dekubity lebo musí dlho ležať a inému už hnijú preležaniny v zabíjaní času. Liečiť iných je šľachetná práca. Liečba tela sa týka iba časnosti, ale liečba ducha večnosti. Je sto krát dôležitejšie. Možno som aj málo povedal.
Osvedčená prax, ale moderným jazykom.
Spirituálna chirurgia je exorcizmus. Kardiognostická diagnostika je tá správna duchovná rada. Hĺbková detoxikácia je dobrá sv.spoveď. Anamnéza je umenie výtiahnuť to podstatné z mnohých rečí. Hermeneutická exegéza je aktuálny výklad starobylých textov. Logoterapeutická indikácia je nájsťzmysel niečomu, čoho zmysel sme dosiaľ nechápali. Trefná kázeň je tak niečo úžasné, ako dať po dlhom zápase výťazný basketbalový kôš. Intepersonálna intervencia je taktné napomenutie. Vysokovibračná indícia ako tušenie niečoho utajeného. Metapsychológia je moderné pomenovanie teológie. Morálka sa bude volať raz etikoterapia. Vnuknutie strážneho anjela dnes voláme presná intuícia. Najvyššia forma komunikácie medzi ľuďmi je etika.
To pre toho, kto by mal komplexy, že vraj tomu, čo sa v Cirkvi venujeme je stredovek. Ponor do živej viery a tradície, čo ju zvonku chráni je stále čosi nové. To čo sa povrchným občanom zdá ako starožitnosť v sebe obsahuje supermoderná budúcnosť. Volá sa to aj večný život. Alebo aj práca s tajomstvom.
Hľadá sa dobrý človek
„Milosť predpokladá prirodzenosť.“ Je to starobylá zásada , dobrá a pravdivá dogma katolíckej viery. Čiže ten nadprirodzený nebeský život, ktorý spôsobujú sviatosti je dôstojné a správne dať tam, kde je niekto ľudský pripravený. Dostať sviatosti a veľa milostí dnes nie je náš problém. Máme toho viac než dosť. Nedostatkovým tovarom sa stáva ľudskosť, prirodzenosť a normálnosť. Kto si to zachová a pestuje, má čosi vzácne. A ak sa toho dotkne cez sviatosti Božia milosť, tak to bude krásne. Rôzne svätuškárske nepodarky, ktoré nechcú ani v zberných surovinách, sú tam, kde nie je normálny prirodzený základ. To potom bude vhodné iba ako číslo do nebeského cirkusu. Kto buduje svätosť a nerozvíja súčasne poctivú ľudskosť môže skončiť tragicky neslávne.
Herecká dokonalosť
Ošklivosť Cirkvi môže byť v tom, že máme prípravu na sviatosti, ale iba intelektuálnu. Naučiť sa nejaké formulky z katechizmu a odpapagájovať ich. Kto je dobrý papagáj, ten je aj dobre „pripravený“ prijať napr. sviatosť birmovania, či manželstva? A kto odpovedať nevie, je akože hlúpy a nepripravený? Po čase však zistíme, že intelektuálne na jednotku odpovedal možno aj neskorší zradca a poslabšie vedomosti mal ten, kto pri prenasledovaní Cirkvi sa zachoval charakterne. Budíček, bratia. Pekne odrecitovať to vedia najmä herci alebo počítačové stroje. Musíme si dať pozor a nemali by sme sa povyšovať na toho, kto nevie katechizmus naspamäť. Možno má iné kvality. Mučeníci v staroveku mnohé nevedeli a sú v nebi.
Prečo krstíte deti?
Pri návšteve traumatológie mi ktosi na izbe šplechol do očí: „Vy katolíci krstíte malé deti! Nanucujete tak svoju vieru ešte tomu, kto sa nedokáže brániť. To v našom zbore krstíme iba dospelých. Najprv treba uveriť, až potom treba pokrstiť.“ Zamyslel som sa. Nevedel som, čo na to povedať. Premýšľal som o tom. A asi na druhý deň som išiel znova na tú izbu a takto som ho poučil: „My krstíme, lebo taká je naša tradícia. Aj malé deti, ak si to želajú ich rodičia – katolíci, alebo niekto z príbuzných a rodičia nie sú proti. Je to iba pozvánka byť katolík. Nie rozkaz. A nikto nevie, či sa dieťa dožije dospelosti. A to má odísť nepokrstené? To by bola ale opovážlivá vizitka jeho rodičov, však?!“ Podobná chyba by bola nechať prirodzenosť dieťaťa neobmytú.
Cirkevníčenie? Jááj, cirkev ničenie…
„Je absolútne dôležité stať sa človekom.“ To je jedna z periel Benedikta XVI. Stať sa najskôr dobrým človekom je fakt zásadné. Strašné problémy svojmu okoliu robia namyslení „svätci“. Ich neľudská svätosť je žihadlo, tzv. osteň, ktorým zraňujú iných. Antikristovský a asi najhorší nepodarok, ktorý spôsobuje odpor voči Cirkvi a veľa trpkosti vo vzťahoch vnútri. Je to gýč, ktorý sa drzo tvári, že je to umelecké dielo. Ak sa niekto takto postihnutý dostane do čela, tie tlaky vydržia iba pokorní. Ostatní normálni sa urazia a založia si novú cirkvičku. Budú ponúkať novú črepinu. Začnú tak nevedome s ohlasovaním evanjelia cirkevníčiť, čiže cirkev ničiť. Za ich odpad raz však bude zodpovedať aj ten, kto ich svojou pýchou pohoršil.
Antikrist je neľudský Kristus
Sv.Ján apoštol definuje antikrista ako toho, kto neuznáva, že Ježiš prišiel v ľudskom tele. Hlbšie pochopené a pretlmočené do jazyka našej doby je to ohlasovanie Krista ale bez normálnosti a vyzretej ľudskosti. Neľudský kristus je Antikrist. Podobný extrém je prílišná až zmäkčilá ľudskosť. Stretol som sa s ním vo viacerých podobách aj uprostred cirkevného diania. Môžem iba dosvedčiť, že je to zropušená obluda. Žaba na prameni.
Nepríťažlivá a iných odpudzujúca. Za veľkou prácou vykonanou navonok ukrýva obrovské lajdáctvo pri vnútornej práci. Zanedbanie mystiky života. Podstaty. Je to ponuka očistcového provizória, čiže malého pekla, ktoré sa raz skončí.
O biskupovi
Biskup, podľa sv. Pavla má byť nie pijan a bitkár. Čo je povedané tak starodávnym jazykom. Do modernej reči by sa to malo asi lepšie preložiť, že nemá byť opitý nikým a ničím, ani sám sebou, ani mocou, ani predsudkami. Má mať triezvy pohľad na svet i na Cirkev. A že nemá byť bitkárom, znamená, že nemá vyvolávať konflikty. Benedikt XVI. v knihe Svetlo sveta trefne uvádza, že by mu nemala chýbať predovšetkým odvaha a schopnosť vytvárať tím božej rodiny okolo seba.
Pred rokom sme odprevadili na večnosť o. biskupa Rudolfa Baláža. Vysvätil nás ako prvých v 1990 r. z tých vyše dvesto kňazov za 2O.rokov. Páčila sa mi na ňom, a nielen mne, jeho razantnosť, lat. fortitudo. Vzbudzoval rešpekt ako poriadny chlap. Mal v sebe čosi z radikality a jednoznačnosti sv. Jána Krstiteľa a starostlivosti sv. Karola Boromejského. Veľký budovateľ a bojovník. Jeho obrovské pracovné nasadenie a cirkevná horlivosť boli nadpriemerné. V mnohom bol kňazom dobrým príkladom. Medzi slovenskými biskupmi mal asi najväčšiu odvahu.
managerské talenty i skalopevné sebavedomie. Za mnohé sme mu vďační. Keď kázal k veci, Slovensko nespalo. Pobitú diecézu navonok pozdvihol a obnovil. Raz som mu povedal, že v duchu mu boskávam prsteň za to, kde ma ako svojho kňaza umiestnil. Malo to koncepciu a bolo to podľa Božej vôle. Tú nám treba hľadať ako prioritu.
O ňu som sa veľmi vážne modlil a snažil, a bol to on, kto mi asi najviac v kňazskej službe pomohol a asi aj poranil. Aj to asi patrí k veci. Bola to veľká škola.
O titulíkoch a tituloch
Tituly, pečate moci tohto sveta sú potrebné ku tomu, aby sa človek stal účastným inštitúcií a ich pôsobenia. Dá sa tak do nich zaradiť a slúžiť ľuďom. Kto má tento úmysel, je to v poriadku a v súlade s dobrými mravmi. Ako všetko, aj toto sa dá zneužiť. Titulmi a mocou sa dá opiť. Vtedy už začína nemorálnosť. A niekomu sa môže stať, že sebaoslave prepadne, tak ako alkoholik. Nadbytočné tituly mu vykŕmia ego tak, ako vypasený pupkáč má desiatky centimetrov nadbytočnej slaniny pod košeľou. A ten človek sa stáva problémom aj pre iných. Sám je sprznený a przní aj študentov. A čím viac nadbytočných titulov si prisvojil, tým na bezvýznamnejších prácach v nebeskej spoločnosti sa podieľa. Robí sa potom dôležitý. Strápňuje sa, lebo má komplexy nedôležitosti. Tu sme len krátko.
O komplexe nedôležitosti
Doslova pchaním sa tam, kde to páchne, kde nepatria, spojením sa mocou, ktorá im neprináleží, sa človek postupne stáva nadčlovekom. A jeho pýcha sa bude prejavovať v takej neľudskosti, aká veľká bola jeho rozdrapenosť v duchu. Evanjelium nám odporúča chudobu v duchu, čiže pokoru. Svet ten ponúka nafúknuté falošné sebavedomie. Takýto zúfalci sú potom ješitní, robia sa dôležití. Prečo? Lebo prežívajú hrozne boľavé komplexy nedôležitosti. Tie sú vo vnútri tým silnejšie, čím sú navonok viac akože dôležitejšími. Aj toto je tzv. „inteligentný“ nihilizmus a opak bratstva.
Hrôzy nadváhy alebo neprizabiješ ani sám seba.
Žijeme v takom blahobyte, o akom sa našim predkom ani nesnívalo. Taká ponuka áut, elektroniky, šiat, cédečiek, kníh, topánok, jedál. Avšak vzduch je infikovaný túžbami stále sa čímsi kŕmiť, až prekrmovať. Je to zloduch konzumizmu. A my dýchame tento nemiernosťou zatoxikovaný vzduch našich miest. Nemôžeme ho nedýchať. Občas ideme do hôr, aby sme si oddýchli a nadýchali sa čerstvého vzduchu, v ktorom nie je toľko nemiernínu a pažravínu ako tam, kde žijú svetskí ľudia. Treba nám týždenne aspoň dva očistné dni, kedy jeme iba minimum. Lebo inak nám hrozí tuková rozdrapenosť. A s nadváhou prichádzajú aj ďalšie problémy. Napr. škaredenie. Aj estetika káže mierniť sa a telo veľa nenafukovať, ako keby malo o chvíľu explodovať. Treba kupovať iné šaty. Viac sa človek potí. Pot smrdí. Je unavený. Stále by nadbytočne spal. Nadváhu treba stále nosiť so sebou. Sú s ňou problémy pri dvíhaní, ak je človek v nemocnici či ako starší nevládny doma. Trpia kĺby, srdce, pečeň, obličky. Stráca sa zdravé sebavedomie. Dáva sa tým zlý signál pre okolie, že viac prijímame ako dávame, čiže že sme sebci. U nás kňazov je to aj hanba. Bachráč, ktorý otŕča všetkým svoj pomník nad padlým hrdinom na ukážku, iba prezentuje svoju neinteligenciu dlhodobé až trestuhodné nestaranie sa o seba samého.
Z posledného miesta
Niekto má tituly, vedie prednášku a ukazuje, aký je vedomosťami našprtaný. Ako je nad inými a ako poslucháči sú pod ním. Ťahalo ma to celý život radšej medzi tých žiakov, poslucháčov, sluhov. Lebo viem a som si viac ako istý, že sa to raz otočí. A poslední budú prví. Všimol som si, že ten, kto si niečo odžil a čo po prednáške dá jednu trefnú otázku alebo vtipne zdiagnostikuje tému je oveľa ďalej než ten, kto nás dlho poučoval iba naštudovaným, čiže odkukaním niečoho, čo zažil iný.
Kto je kráľ a kto blázon?
My muži máme v sebe tendenciu byť v niečom prví. Preto tá súťaživosť, snaha o predbiehanie sa, naháňanie sa za bodmi. Satan nás však klame, že byť kráľom je mať pozemky, peniaze, vládu nad osudmi iných, veľa žien, vojsko. To je iba vonkajšia pýcha. Pokora učí, že byť kráľom je ovládať poddaných svojho tela, napr. úst, brucha, túžby vynikať či pohlavného orgánu. Riadiť vlastnosti svojej duše, žiť svoj osobný príbeh, nebáť sa ako sraľko života, zakusovať radosť z tajomstiev prírody, , mať mnoho dobrých skutkov, lásku a pokoj v srdci. Čiže robiť poriadne mystiku. Teda vedieť niečo o spirituálnom kapitále. Tí, čo majú toho veľa vonku, predstierajú, že sú králi, sú iba veľkí blázni. A tí, čo im to závidia, lebo nemajú ani vonku ani vnútri sú blázni zatiaľ malí.
Príbuzní, niekedy horšie na tom než pacienti
Prídu nahlásiť ku nám do kaplnky chorého jeho príbuzní. Ako dnes. Buď je to manželka, dcéra, sestra, brat… Chvíľu ich počúvam. Keď porovnám ich stav oproti samému pacientovi, tak je ich stav po psychickej stránke oveľa horší, než pacientov. Aj po fyzickej stránke. Neraz sú to slzy a strach. Nenájdu vo mne plačka, čo s nimi budem lamentovať, ale mužne ich vyzývam k reálnemu postoju k veci. Ak vnímajú tak k duchovnému pohľadu. A tých najzrelších aj k duchovnému boju. Sebaľútosť, nedôstojné mraučanie a zbabelé jajkanie ponechávam pohanom a iným sociálnym služobníkom.
Na úteku pred tichom
Táto civilizácia, to sú ľudia na úteku. Nemocnica je miesto, v ktorom sú pacienti donútení okolnosťami sa spomaliť. Zdravotníci sú nútení sa niekedy zrýchliť. Systém ich núti podávať výkony. Stačilo by napr. prijať na oddelenia viac personálu. Na to však treba nejakú miliardu, ktorú potrebujeme radšej kdesi vytunelovať a použiť napr. na úplne zbytočné bilbordy. Nemocničné fofry sú nasadením sa za vec. Veď ide o život. A to treba oceniť. Najmä vtedy, ak každá sekunda je vzácna. Ale to nie je vždy. Pre ostatných by bol potrebný kľud v pohyboch aj reči. A ten má málokto. Kaplnka je tu na to, aby sme sa tu stíšili. Poďakovali, vpustili do seba Božiu lásku. A potom s láskou sa starali o chorých. Nepokojom im ublížime. A na seba prezrádzame, že duchovne spíme, ak pobehujeme bezducho hore-dole. Niektorí pacienti majú až príliš telesného pokoja, lebo celý deň ležia. Majú však niektorí nepokoj vo vnútri. Ak nevedia trpieť, vydávajú hlasné zvuky. Ak nevedia čo zo sebou, preháňajú personál. Jeho trápením sa asi nachvíľu zbavujú svojich múk. Nenaučili sa trpieť.
Tí, ktorí trpia s Kristom vedia byť nenápadní a ticho.
Dva druhy pokánia.
Jeden z posledných prejavov kardinála Špidlíka bol o dvoch druhoch pokánia.:
1. Metanoia
2. Penthés
Pokánie prvé je obrátenie sa v konkrétnom čase, skutok pokánia napr. pri sv. spovedi. Pokánie druhé je celoživotné. Je to dlhoročné hľadanie a plnenie Božej vôle a postupné opúšťanie všetkého zbytočného, čo nás duchovne zaťažuje. To prvé je pre amatérov, to druhé pre profesionálov. Pri začiatku každej sv. omši je úkon kajúcnosti. Aj tu sa deje čosi, čo pri spovedi. Aj toto je jedna z foriem pokánia, ak sa mechanicky neodflákne. Aj takto sa dánaše vnútro detoxikovať od tzv. hriešikov. Duchovne dozretí ľudia už primitívne páchanie hriechov ku potešeniu sa zo života nepotrebujú.
Rozkošný santa kontra zdravo prísny muž
Santa Klaus, alebo Sv. Mikuláš. Môžeme si vybrať, ktorého z nich budeme nasledovať ako mužský vzor. I keď sa hovorí, že poriadny chlap a dobrý otec nemusí nosiť darčeky, ale nech donesie rodine dar najpotrebnejší a to sám seba, predsa otec rodiny, či biskup ako otec diecézy, by mal obdarovať svoje deti či veriacich dobrými darmi, ako to robil sv. biskup Mikuláš. Iný vzor, muž bez zdravej prísnosti, Santa Claus, sa špecializuje na vonkajšiu i vnútornú obezitu. Rozmaznáva detičky zbytočnými darčekmi, od ktorých tučnejú, dáva prihlúpe otázky, jeho dobrota je teatrálna, chovanie šašovské, duchovne je mimo a sexuálne úchyl. Keďže plakať nad svojimi biedami nevie, radšej sa stále iba usmieva. A keď mu kútiky začnú padať, tak to okamžite doladí novým poldecákom. „Úžasný vzor“ pre pomýlených a nedozretých mužov, čo obdarúvajú ženy falošnými objatiami, infantilov rôznymi plieškami ako vyznamenaniami a deti doslova daromnicami, ktoré im už vypadávajú z plnej skrine.
Veľmi je dobre, že tieto dva protiklady máme navonok v Cirkvi i vo svete. Iba slepý by si nevšimol tie podstatné rozdiely u normálneho muža a u trápneho pupušbugriša.
Ak muž žije duchovne, premení sa tak na normálneho a potom na dôstojného až na svätého. Ak miluje nie Boha, ale svet, premení sa na šaša. A neskôr na starého blázna.
Vitajte medzi miliardármi.
Rozmýšľame vraj iba 5 percentami svojej kapacity a asi iba v jednej polovici mozgu. Osprostení vonkajším svetom si uvedomujeme iba moc peňazí. To, že máš normálnu pamäť je obrazne povedané iná miliarda. Alebo ak máš prácu čo ťa baví a je iným prospešná, to je tiež miliarda. Ak máš niekoho rád a on, ona teba, miliarda ďalšia. Ak máš oči a vidíš, či to nie je hodnota väčšia než miliarda? Alebo že počuješ, chodíš, cítiš, že ti chutí jesť, že normálne spíš… Ak si dostal slušných rodičov. Alebo že tvoj život má zmysel. Že máš zdravý úsudok. Dobrého priateľa. Milú kolegyňu. Kresťansko katolícku vieru. Zdravé dieťa vedľa seba. Či to duchovné večné dieťa v sebe. Iba veľký hlupák berie tieto veci ako samozrejmosť a neuvedomuje si, že každá z nich má hodnotu, obrazne povedané miliardy. Ba aj väčšiu. Chcieť plniť Božiu vôľu a snažiť sa o svätosť je bilión. Nejaká dvojmiliónová hypotéka vo finančnom svete je drobnosťou oproti spomenutému sociálnemu, intelektuálnemu, emocionálnemu, kultúrnemu a spirituálnemu kapitálu. To, že nám to doma, v kostole či v škole nepripomenuli svedčí o tom, že sme ale poriadne dorichtovaní falošným bohom – peniazmi. Asi aj kvalitne pookrádaní vo vnútri.
Dedičné hriechy zmenené na charizmy.
Dedičný hriech, čiže poškodené zdedené gény sú asi jedinou dogmou viery, ktorá sa dá vedecky dokázať. Ak sme zdedili po predkoch niečo veľmi škaredé, nevyčítajme to Bohu. To je možno rana, ktorou máme trpieť prvú polovicu života. Tú máme obetovať Bohu cez Krista ako svoj kríž. Ten sa nám premení a príde malé vzkriesenie. Tá zahojená rana nám prinesie charizmu. Otec alkoholik je čosi hrozné, ale u jednému bratovi to prinieslo veľmi triezvy životný pohľad. Inej sestre s podobným osudom dobrého manžela a otca jej detí. Aj to, že si prehľbila vzťah s Otcom v nebi a neorientovala sa na otca pozemského.
Vďaka Bohu, ak o kríži netáram
Ľudia chorí radi chodia do kaplnky pomodliť sa a posilniť na duchu, vypočuť si povzbudivé slová. Som veľmi rád, že ich môžem poučiť a povzbudiť. Som tak rád, že mi dala Prozreteľnosť prežiť si aj dlhoročnú krížovú cestu. A vtedy keď kážem, aby sme si niesli kríž, objali kríž, boli trpezliví pri nesení kríža, obetovali svoj kríž, niesli ho s láskou spolu s Ježišom, tak vtedy cítim, že ich to oslovuje. Duch Svätý sa ich dotýka a krstí ich. Je to preto, lebo som čosi aj odžil a odtrpel. Ak o nesení kríža netárame do luftu, tak veľká vďaka Bohu.
Sme proroci či „nebeskí“ diplomati
Nechať ľudí darebáčiť je trestný čin. Nechať ľudí opíjať sa tak isto. Toto dovolia iba darebáci a opilci na duchu. „Znemravňovať mládež je zločin!“ povedal raz arcibiskup z Košíc A. Tkáč. Prekvapivo, lebo je ináč je dosť taktný. Kto to dovolí a nerobí nič proti tomu je fakt duchovne zločinec. Kto napomáha homosexuálom stať sa promiskuitnými buzerantami je satanov najmilší. Je podobný tomu, kto narkomanom chce legalizovať kokaín a ožranov liečiť slivovicou. Raz bude za to aj vážne zodpovedný. Kto dovoľuje mládeži pozerať pornografiu a tak ju štope besnotou je Luciferov spolupracovník. A kto im doporučuje smilstvá a potraty ako „ ľudské právo“ je jeden z padlých anjelov. A beda mu! Takto sa vyjadrovali proroci. My sme však len ako šašovia diplomati, ak to prorocké v sebe vykastrujeme. A budeme ohlasovať tak aby sme nikoho neoslovili alebo akože neurazili pri páchaní nehorázností. Takí „apoštoli“ sú trochu aj na posmech.
Neporiadok
Keď má niekto permanentne bordelík okolo seba, naznačuje tým okoliu, že ho má aj sám v sebe. Porozkladané veci jedno na druhom, bez disciplíny a poriadku, ponakupované daromnice, zapáchajúce fusakle, neodhodené kartóny, nepozametaná podlaha, špinavá kuchyňa, smradľavá chladnička, mastné fľaky na šatách, zavírený počítač, nenabitý mobil, spotené tričko, rozrastajúce sa brucho, pozeranie televízie bez výberu, prepchatá garáž daromnicami, stohy kníh čo už prerastajú cez hlavu, povyťahované zbytočnosti,…To a mnohé iné je jasným dôkazom vlády chaosu v nás. Debordelizovať hlavu a opustiť sebadeštruktívne programy! To by sa im malo dať ako úloha č.1.
Božie mlyny melú pomaly, ale isto.
Božie mlyny melú pomaly, ale melú isto. Túto svätú pravdu si môže overiť každá generácia. Beriem do rúk ruženec, ten boží mlynček a veľmi dobre viem, že zomelie tvrdý suchý rohlík, čiže problém, na potrebnú strúhanku. Aj mlynček každej svätej omše robí čosi, vo väčšom. Keď sa spoja tieto sily do veľkého mlyna tisícich omší, tiež zomelú každú nehoráznosť fašizmu, komunizmu, či liberálneho nihilizmu na fašírku. Každú hrôzu prechádzajúcu z pekla tieto Božie mlyny pomelú. A nepriateľov Cirkvi aj úctivo odprevadia na cintorín.
Aj prenasledovania sa zmenia na víťazstvá Cirkvi.
Kto si myslí, že pri zabití mučeníka sa Cirkev dostane do krízy, tak ešte sa duchovne neprebral k živej viere. Božie veci iba naberú väčší vplyv. Kto hovorí o kríze v Cirkvi, má ju v sebe sám. Je tu Božie Kráľovstvo aj keby sa všetci čerti rozliali od nenávisti na kolomaž, aj tak to nezmenia.
Tvorivý neporiadok
Byť kresťanom znamená nebyť otrokom. Ani otrokom poriadku. Taký tvorivý neporiadok je vlastne krásny. On teda nie, ale cez špinavú handru a neporiadok v ateliéri vzniká krása vo výslednom obraze. Vete aká je dôležitá pri tvorbe taká obyčajná handra na utieranie štetcov? Kto je prehnane poriadkumilovný, puntičkár a pedant, ten asi nie je umelec. A čo vyrába, je iba sériová výroba. Nič, nad čím by sa mali iní zastaviť a zamyslieť. Ten okato prísny poriadok neraz zakrýva nejaký chaos. V hlave? V citoch? Vo vzťahoch?
Slovo chlapa, to je tá jeho podstatná váha.
Pribral som nejakých pár kíl a zaujímavé, že mi to nevadí. U chlapa to nie je podstatné. Keby to bolo, tak by bol asi manekýn, čo sa bojí, že príde o prácu. Poriadny chlap má budiť rešpekt. Nemá to byť vychudnuté tintítko, ktoré sa začne triasť a ohýbať, keď zafúka prudší vetrík. Pár kíl navyše, asi do 10 kíl, vôbec nie je na škodu. V zime nás ochráni pred chladom. Napríklad. A v lete ich zhodíme a budeme sa mať na čo tešiť. Netreba sa módne znásilňovať. Je asi zoženštelé stále sa vážiť a panikáriť pre pár kíl. Slovo muža má mať tú podstatnú váhu, nie jeho meniace sa kilá.
Prečo netreba dávať úplatky?
Istý Vlado umieral na Áre. Zaopatril som ho sviatosťami. Jeho priateľke, ktorá pri bola pri ňom celá bojazlivá som povedal, aby sa za neho modlila. A keby bola Božia vôľa, aby bola pripravená aj na jeho odchod do večnosti. On sa však z toho dostal. V kaplnke mi prišiel povedať, že má za sebou 13 operácií. Kdesi na juhu Slovenska mu operatéri asi nechtiac poškodili. Vraj ich podplácali. A čím bolo operácií viac, tým to s ním bolo horšie. Prišiel ku nám do Rooseveltovej nemocnice, kde sa ho ujal prof. Kotháj. Prvý krát sa na to pozrel asi pri 4 hod. predoperácii a druhý krát to bol 3 hod. zákrok. Zachránil mu život. Úplatok nebolo treba. Mali by sme sa naučiť poďakovať sa aj Bohu za dar zdravia, aj lekárovi za operáciu či sestrám za starostlivosť. Ale po hospitalizácii. Úplatky predtým sú príznakom strachu a neprinášajú požehnanie.
Odborná rada
Naša osobná skúsenosť je neprenosná na iných. Amatér radí iba to, čo sám zažil a naivne si myslí, že jeho skúsenosť bude vhodná aj na riešenie problémov iných, asi „všetkých“. Odborník dáva tzv. odbornú radu. Tá zahŕňa výťažok zo skúseností aj iných, veľmi mnohých a je vytvorená dlhoročným pozorovaním niekoľkých generácií a stoviek príbehov z rozličných oblastí. Toto veľmi múdro poznamenal kňaz Tomáš Halík. Osobná rada je vhodná ako svedectvo. Aj to je vzácne. Odborná rada je čosi väčšie. Širokospektrálne a konkrétne zároveň.
Skúšky
Prečo Boh, ak existuje dopustí na svete toľko nemorálností? Uvažujú nahlas stále viacerí. Je ich dosť, čo už do viery odpadli. Mýlia si totiž tento dočasný svet s večnosťou. Toto tu je iba dočasná skúška. A nie náš trvalý pobyt. A ten, kto nás to skúša asi má s týmto svetom nový zámer. Veď preto je to ťažké, lebo nás to testuje. Ak je niekto kvalitný, ten vydrží a charakter si zachová. Ani vieru si nedá ukradnúť. A nájde dosť aj krásnych vzorov okolo, aj mnohých svätých v histórii. My sa chystáme na iný svet a tieto dni budeme mať ako dôkazový filmový materiál, čo o nás povie viac než dosť.
Padlí anjeli
Padlí anjeli sú aj medzi umelcami. Sú to bytosti, ktoré vedia majstrovsky klamať telom. Jeden má taký krásny hlas, keď spieva, tak okúzli davy. Ale príklad jeho života? Chvasce sa smilstvami, robí si z cirkvi posmech a rodinu si založí v sedemdesiatke. Jeho drogou je úspech a potlesk. Ide na to, ako auto na benzín. A má spotrebu milión korún, či dolárov na mesiac. A to spieva dojímavo o tom, ako devastujeme planétu. Ak by sme žili v prepychu ako on, veru vydrancovali by sme ju za jednu generáciu. Alebo iná hviezda. Skáče z postele do postele a občas ide zaspievať i do kostola. Ezoterické predajne sú plné kníh o anjeloch. Treba byť opatrný, lebo môže ísť o anjelov padlých. Nikde nám nedali kritériá, podľa ktorých môžeme rozlíšiť svetlo od tmy. Vlastne dali nám a to podstatné. Dobrí anjeli nás vedú k úcte k Bohu a tí padlí k neposlušnosti voči Bohu a adorovaní svojho ega a občasnom spomenutí si na ňom, akoby na posmech. O tom, či sa Otcovi páči, máme poučení z evanjelia dosť. Padlí anjeli majú iné evanjelia, kde sa hovorí o láske, ale nič o kríži a o obeti. Trepe sa tam o milovaní, ale bez cudnosti. Padlí anjeli šarapatia aj v Cirkvi. Sú to herci svätosti a ide z nich hrôza neľudskosti. Anjeli učia pokore a modlitbe a čerti mágií a uletenej nezávislosti. Tí svetlí učia, ako slúžiť, tí tmaví ako rozkazovať a klaňať sa modle Sochy slobody. Tí, čo ju uctievajú urobili veľmi podstatnú chybu, že zabudli na druhej strane oceánu postaviť Sochu zodpovednosti, ako to vystihol E. Fromm.
Božie dieťa v nás
Veru, veru, nájsť v Ježišovi Mesiáša je v živote to najpodstatnejšie. Máme v pláne veľa plánov, ešte toto si kúpiť, ešte tamto ísť dovolenkovať. Chceme toho zažiť a hentomu sa radšej vyhnúť. Špekulujeme ako zlatnícky učeň, ako prísť k novému zlatu, novým peniazom, novým vonkajším zážitkom. Ale dobre si všímame svoje najhlbšie vnútro? Je šťastné? Je moje svedomie spokojné? Je Božie dieťa vo mne usmiate? Alebo plače, zúfa a má veľa soplíkov. Niekde je i pokakané a nie a nie ho okúpať. To dôležité je očiam neviditeľné, odkázal svetu malý princ, čiže Božie dieťa.
Pravý raj
Ako je možné, že Adam s Evou zhrešili? Veď boli v raji. Tam bolo všetko a v harmónii. Ale iba vonku. V ich vnútri asi raj nebol. Tam vládla naivita. A to nie je raj. Tú napadol zlý. Asi preto, aby nás z tej naivnej „svätosti“ dostal. Pravý raj nehľadajme iba vonku. Najprv ho treba nájsť vo svojom vnútri a v našich zrelých vzťahoch.
Pýcha predchádza pád
Modlím sa rád. Cítim, že je to potrebné. Kto sa nemodlí, či zle modlí, uletí mu podstata života. Ostane mu iba živorenie. Prosím Krv Kristovu, tú, kde je Božia moc, spolu so Zdravasmi o záchranu od toho, aby nás nepohltila neľudskosť. To je tu démon číslo 1. A démonom č.2 je fanatizmus ženúci veci do extrémov. Pochádza to z pýchy a vedie do nešťastia. Katastrofa nastáva vtedy, ak sa nám to dostane pod kožu a považuje sa to za „katolícku vieru“. Ohavnosť! „Byť slušným komunistom bude raz lepšie než zlým katolíkom“ – povedal ďeťom na náboženstve skúsený starší pán farár.
Čistá mužská energia
Z omše na omšu, z domu do domu. Vianočné sviatky kňaza vyčerpávajú. Prvá pomoc je dobre sa z toho vyspať a nenastavovať si budík. Aj keď nás niekto počúva pri kázni, je to magická chvíľa, kde sa čosi podstatné deje. Ľudia radi kázne počúvajú a tak nás vysávajú aj z bioenergie. A to unaví, vyčerpá tak, ako by človek rúbal drevo. Ľudia chodia do kostola, majú radi kázne, lebo cítia, že im to dodáva silu. Reálnu silu. Najmä ženy, duchovné to bytosti, potrebujú čistú mužskú energiu z múdreho a nepošpineného muža, ktorý sa modlí. Lebo z tej pošpinenej mužskej energie doma je im niekedy zle.
Rafinovanejšia je tzv.„biblická“ temnota
Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota, ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť iba povrchne v duchu.
Doniesť svetlo do tmy
Prečo som sa len dostal na toto pracovné miesto? Sťažuje sa v duchu istý mladý kresťan. Veď sú tu špekulanti, fotky nahých žien, posmechy z Cirkvi atď. Priateľu, presne na to, aby si tam priniesol Kristove svetlo. Podobne mala na Pána ťažké srdce istá kresťanka. Až sa rozplakala, keď si uvedomila, do akej rodiny sa to vydala. Choré vzťahy, modla mamony, liberálne názory každého druhu. Preto si tam, aby si tam doniesla betlehemské svetlo nezištnej lásky a pokornej služby. Dostala to ako odpoveď na svoje modlitby a zaznelo to v jednej kázni. Aj takto k nám prichádza svetlo, aby sme ho zaniesli tam, kde je nejaké zúfalstvo temnoty.
My tu nemraučime, že okolo nás nie je nebo. To si vybudujme v sebe, a podávajme o ňom svedectvo iným.
Brat dekan zo Zv.0 Vojtech raz v kaplnke povedal krásne svedectvo o evanjeličke, ktorá sa chcela stať katolíčkou.
Na otázku prečo odpovedala, že má nevestu katolíčku, ktorá berie svoju vieru tak naozaj a tak sa pekne správa, že jej dala príklad, kde je pravá viera.
Život v luxuse
Kde ideš silvestrovať? Opýtal sa na konci služby kamarát Pavel, plastický chirurg. Odpovedal som, že do luxusu. Myslel, že do hotela Lux. Nie, do luxusu samoty. Ďalším luxusom je zdravie, iným dôležitým pekný vzťah, priateľstvo, alebo práca, ktorá užitočná a aj nás baví. Nemá veru každý takýto luxus. A azda ten najväčší je žiť v milosti posväcujúcej. Materiálny luxus, ako výsledok množstva peňazí je iba jeden z mnohých druhov luxusu. Asi ten najmenej dôležitý. A ak niekto pozná iba tento druh, tak vôbec nežije naplno.
Ale zúfalo jednodimenzionálne.
Svätosť je u nás non stop trendy
V časopise Milujte sa som sa dočítal, že svätosť znamená plnosť ľudskosti. Brilantne vystihnuté. A krásne pravdivé. O toto nám v Božom Kráľovstve vlastne ide. O pozdvihnutie človečenstva s pomocou milostí posväcujúcej a pomáhajúcej do stavu nového človeka, prežiareného Duchom svätým, ktorého telo bude spiritualizované, vzťahy zjemnené a výzor dôstojný. Boli by sme ťažkými amatérmi a myslím, že by to malo byť aj trestné, ak niekto neupozorní tých, čo sa snažia o ideál svätosti, že sú v tejto oblasti mnohé nepodarky. Existuje svätosť, ktorá nie je pravá, čiže je falošná. Väčšina sv. otcov, čiže pápežov nebola samou cirkvou vyhlásená za svätých a volali ich zaživa svätý otec. Čiže bola to falošná pesnička. V Cirkvi je svätosť v permanentnej móde.
Zásady dobrého chlapa
1. Žije v pravde.
2. Dodrží svoje slovo.
3. Vie si priznať chybu a ospravedlniť sa.
4. Dáva dobrý príklad.
5. Znesie samotu.
6. Nereaguje unáhlene a prudko, vážnejšie veci si v tichu najprv premyslí.
7. Nefňuká na verejnosti, ale bojuje.
8. Stráži si triezvosť.
9. Nezhadzuje zodpovednosť na iného.
10. Nie je primitívny a sebecký, vidí si ďalej od nosa.
11. Nefandí extrémom, zdebilňovaniu ani infantilite.
12. Nepachtí po plieškoch a sebaoslavách.
13. Vie aj o tichých víťazstvách.
14. Stará sa ako dobrý otec.
15. Odsekne rázne škodlivý konár
16. Ochraňuje slabších
17. Je bohatý, cnostný, silný, pokorný.
18. Vie že cudnosť je dôležitá.
Podobné s podobným
Biele prádlo je potrebné prať s bielym, tmavé s tmavým. Ak sa totiž do bieleho prádla dostane tmavé tričko, to pustí tmavú farbu a biele sa stane šedým. A všetko. Taká je skúsenosť aj moja, aj mnohých iných. Keď nám prali rehoľné sestry, tak som to nevedel. Keď sme si kúpili práčku, tak som to zistil. Keď nám robia iní, ako sluhovia, napr. tieto domáce práce, tak sa sami okradáme o mnohé potrebné skúsenosti. Aj anjeli nech žijú s anjelmi, čertice s diablami. Tak to má asi byť. Aby sa navzájom nedogebrili a neurobili niečo nerovnorodé, čo nie je ani čert, ani anjel.
Kto je väčší pacient?
To, že v starom, trpiacom na rakovinu a smutnom je ukrytý aj trpiaci Ježiš, to vieme. Ale to, že oveľa ťažší, možno až stokrát ťažší pacient je v mlado a zdravo vyzerajúcom „spolubratovi“, ktorý je celý opitý ješitnosťou, pokrytectvom a krutosťou, tak v tomto nevidíme pacienta? A chudáka 100 x viac postihnutého?
Aretológia
Arete je z gréčtiny, znamená vraj to, čo budí obdiv, úžas. Virtus je z latinčiny, znamená silu, hodnotu. Aretológia je náuka o čnostiach. Sv. Augustín definoval, že „cnosti dávajú láske poriadok“. Katechizmus ich definuje ako „trvalý stav ku konaniu dobra“. Moja definícia cnosti je: „kvalita ducha“. Alebo „trvalá hodnota“. Tiež „spirituálne zlato“. Venovať sa cnostiam, učiť sa ich, cvičiť sa v nich, znamená osvojovať si jazyk jazykov, ktorý je univerzálnym a komunikuje sa ním v nebi.
Prapôvodný jazyk Európy
Goethe napísal toho veľa. Vraj by to trvalo 10 rokov, keby to chcel ktosi odpísať. Kardinál Kônig z Viedne ho kritizoval, lebo čosi nevhodné napísal proti Najsvätejšej Trojici. Asi oprávnene. Ale ja ho pochválim, za to, že nám prezradil v tom svojom napísanom, ktorý z jazykov je pôvodným jazykom Európy. A dalo by sa pridať i našej modernej civilizácie: Je to kresťanstvo a 4.evanjeliá – napísal Goethe. Veľmi presne. A kto sa ho snaží žiť, a hlbšie spoznávať, ten študuje ten správny jazyk.
Pozor na extrémy
Extrémizmus v náboženstve je jasným znakom, že ide o chorobu. Je to opak katolíckej pravej viery. Jeden extrém je podľa Benedikta XVI. ľahostajnosťou v duchovnej oblasti a ten extrém druhý je fundamentalizmus, ktorý nanucuje svoje názory na duchovné veci iným cez násilie a zastrašovanie. Tento extrémizmus je cesta do záhuby. Aj jedna strana, aj tá druhá ničí a ponižuje človeka. A navzájom sa ničia tiež. Katolícka viera dáva extrémy
do kľudu, hovorí o zlatej strednej ceste, o miernosti medzi dvoma formami uletenosti. Vo veľmi nenápadnom liste Júdovom sa spomína, aby sme vieru v Pána Ježiša Krista nestotožňovali s výstrednosťami. Inak. preložené s extrémizmom. Netreba však zabúdať, že Ježiš nás miloval do krajnosti, čiže do extrému.
Ekonomika a oikonómia
Ekonomika je božstvom tohto sveta. U nás v Cirkvi máme nebeskú ekonomiku, tzv. oikonómiu, plán spásy. Tí, čo žijú hlbokým životom s Kristom, tí sú v tejto oblasti, ktorá je skrytá vonkajšiemu zraku, majstrami a veľkými boháčmi. Skutočné bohatstvo sú iba peniaze platiace v nebi. Tu na zemi ich voláme cnosti. Alebo zásluhy, milosti, dobré skutky, či skúsenosti. Múdrosť je toto si hlboko uvedomovať. A hlúposť je na túto podstatu zabúdať, alebo si z nej robiť posmech. Takto sa to odporúča v tzv. sekulárnom svete. Tam už nič nie je pomaly sväté a kde sa tolerujú aj veci, ktoré človeku vyslovene škodia. Cirkev nesmie mlčať. Ani nasilu iných robiť cnostnými. Dnes prví budú poslednými a poslední prvými.
Falošné exorcizmy
Sú duchovní nadšenci, ktorí chcú, bojovať voči temným silám exorcizmami. Niekedy sa strápňujú a označia iného za posadnutého démonom, ktorý im samým straší v ich vlastnej nečistej hlave. Alebo unáhlene pretínajú v inom dlhotrvajúcou modlitbou kanál, cez ktorý prúdi do nás bolesť. Nezabúdajme,že neraz treba mnohé odtrpieť a nie zbavovať rýchlo kohosi kríža. Taká neprirodzenosť môže byť poškvrňujúca. Veď takto ich okrádajú o požehnanie, ktoré by po poctivej krížovej ceste nasledovalo. Infantilné zbavovanie nedozretých učeníkov kríža a hádzanie ich iba do oblasti netrpezlivosťou poznačenej radosti, aj to môže byť tou neprávosťou, ktorú spomína Ježiš. Raz môžu túto amatérčinu zaplatiť sami. Alebo ich žena či dieťa.
Lapanie po čistom vzduchu
Milovníci čistého vzduchu podstúpia radi aj námahu, len aby vyšli kdesi hore. A tam dýchajú nádherný svieži vzduch. A zakusujú čosi z prirodzenej blaženosti, pre ktorú sme stvorení. Presne to im totiž chýba, keď sú doma, kde je to otrávené, ani nevedia čím. Niekde napr. závisťou, inde hektikou. V meste, kde je dýchanie zaťažené smogom alebo v médiách, kde je to zatoxikované povrchným bulvárnym škúlením na realitu. Ten vzduch je stále akýsi ťažší a depresívnejší. Ako stále špinavšia voda v akváriu bez filtra. Raz bude mať ľudstvo jemné prístroje, kde sa presne zmeria a znázorní infekcia hriešneho konania. Takých potom zatknú a izolujú. Ale to už bude Božia Ríša na Zemi.
O tzv. rodových koreňoch
Ako je v ezoterickom svete zvykom zvaliť vinu na minulé životy, ak niekto prežíva vo svojom živote smolu, tak do našich katolíckych kruhov prišla vlna uzdravovania tzv. rodových koreňov. Čiže vina za to, že sa mne dnes nedarí, majú moji predkovia. Francúzski biskupi sa správne ku tomu vyjadrili, že je to chyba, ak takto zvaľujeme vinu na niekoho iného a neprijíma osobnú zodpovednosť za svoj život. Iba hlupák by nevedel, že ak pil otec, bude mať sklon piť aj syn. Ale treba voči tým zlým sklonom bojovať modlitbou, nie obviňovaním otca. Ak ten bol veľký pijan, jeho syn si môže vymodliť charizmu veľkého triezveho uvažovania. Jedna slečna trpela roky, že mala otca pijana. Ťažko si nám predstaviť, koľko hrôzy si museli vytrpieť. Obetovala to, pretrpela, a Pán ju požehnal veľmi dobrým manželom a deťmi. Aj dobrým pánom farárom.
Tvrdá askéza
Vyznávači permanentnej celoživotnej tvrdej askézy sú po rokoch plní napätia, a okrem toho aj agresívnej nevraživosti. Táto vnútorná až zurvalecká „svätosť“ je niečím doslova neľudským a odstrašujúcim. Sú to frontoví vojaci, ktorí stále vidia kdesi nepriateľa. A kto ich tak dorichtoval? Tá tvrdá askéza, ktorá je dobrá pri obrátení, aj občas ju treba použiť ak sa po zatúlaní vrátime. Ale ak si ju niekto zamiluje príliš, a preženie to s ňou, najprv vytrestá sám seba a potom bude zastrašovať iných. Vygradovaný pelagianizmus, chudákizmus, ktorý má veľmi ďaleko od radostnej zvesti evanjelia aj od vnútorného pokoja. Zatvrdzuje srdce z inej strany a inou formou tvrdosti ako život v hriechu. Jeho zákernosť je, že sa maskuje „milosťami a katolicizmom“.
Charizma proroctva
Prorok je ten, kto oznamuje Božiu vôľu. Prorocký dialóg je vtedy, ak sa v ňom dozvieme, ako máme vyjsť z labyrintu problémov von a tým správnym smerom. Charizmu proroctva bude mať ten, kto sa snaží plniť verne Boží plán. Bude nenápadne vplývať na iných a svietiť im na ceste.
Kde je čistota?
V Teológii tela od Jána Pavla II, je doslova prorocká veta: „Čistota je v miernosti.“ Čiže tí, čo v niečom preháňajú, sú v nemiernosti, teda v nečistote. Biblicky sa to volalo smilstvo. V modernom jazyku extrémizmus. Mimo duchovného života a mimo blaženého pokoja budú tí, čo to v nejakej oblasti roztočia a vydráždia rozkoše do maxima. Dožijú sa takého zhnusenia a prázdnoty, ako veľmi sa prejedali… A tí iní extrémisti, čo tzv. potreby tela iba zatĺkajú a donekonečna umŕtvujú, poriadne vyhladnú presne v tom, v čom sa až ukrutne odriekali. Niektorí ako vlci. Kto nežije čisto, čiže mierne, jeho duša je vo vojnovom stave a telo mu začne postupne vyrábať nepríjemnú deviáciu. Aj takto dopadá strata bedlenia.
Uniformita
V Ježišovi sa nám zjavil pravý Boh. A Ježiš sa iným predstavoval ako syn človeka. Bol Boh a hovoril o sebe, že je človek. Mal som vo svojom živote fázu, keď som svojmu okoliu dával najavo že som niečo iné, výnimočné. Dlho som nerozumel tomu, prečo som za to vo vlastnej cirkvi nepochopený a odstrkovaný. Bolo to preto, lebo tu sa pestuje uniformita. Tu sa spieva zborovo. Sólista môže byť iba biskup. Ten zas podlieha inému levelu kolegiality. Všetci ostatní musia pochodovať podľa rytmu a všetci rovnako. V tom je naša vonkajšia sila, ktorá zakrýva našu slabosť. A tak som dozrel, už nie som „pyšný“ a snažím sa byť ako iní. A svoju neobyčajnosť skrývam pod masku obyčajnosti. A takto už okoliu neprekážam.
Liečenie pevným objatím
Istá nemecká psychologička českého pôvodu, Jiřina Prekopová, vynašla nový psychoterapeutický systém. Nazvala ho liečenie pevným objatím. Zo svojej skúsenosti zistila, že keď bola nervózna, plná nepokoja, búchala a reagovala protivne, tak ju manžel, slovák, stisol tak silno a z lásky, až jej kosti zaprašťali. A výsledok? Po objatí tých sto čertov z nej vyšlo. Zostal kľud. Láskavé objatie ju vyliečilo. Dala to do systému a radí iným, ako napríklad besné deti zbaviť besnoty. Len to je materinská láska. My chlapi milujeme s odstupom. A nám objatie slúži iba na záver II. sv. vojny alebo pri víťaznom góle. Napríklad sv. Vincent objal modlitbou sv. ruženca zomierajúceho, ktorý ho predtým od lôžka vyhodil. To je chlapské objatie. Otcovské.
