Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v druhej kategórii etickej nahnitosti. Ak niekto nežije tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka, ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu postihnutý najťažšou herézou moderného veriaceho človeka.
„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou,
ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,
treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“
Radosť a nádej 43 kap.
Zapamätajme si, že
ORTODOXIA je mať to správne spirituálne poznanie a chápanie.
ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia, lebo znamená mať správne konanie.
Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.
Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení budú rozhodovať milosrdné skutky.
Dať hladnému jesť a smädnému piť…
Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.
ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie, znamená pre nás urobiť ten správny krok,
ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle urobiť.
Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.
Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha. Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.
V súčasnosti v vyčíňajú medzi katolíkmi mnohí
adorátori diletantizmu a napr. tieto polokatolícko až hereticko – praktické deviácie:
hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch… spirituálni pubertiaci
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iný je presvedčený, že pápeža ovládajú slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu, umelé oplodnenie či rozvody… poloamorálni darebáci
skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú „prebudených“ od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné,
ale ktovieprečo sa pretvarujú, lebo skryto pre jej ciele pracujú
hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco.
Vedome napr.ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť, kážu iným o odpúšťaní, ale v zásade neodpúšťajú,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, chrapúnski zaklamú niekomu priamo do očí vo vážnej veci…
toto trénujú, ovládajú, zdokonaľujú a veru majstrovsky aj vedia… a idú z prijímania sviatostí a z kostola…
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. A že Božie mlyny zomelú aj tie naše fikcie o karme…
starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti… Zberné suroviny pre odpadnutých katolíkov…
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť… Alebo mať iný názor…
Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť..
superkatolíci: moderní farizeji, píšu SVATY OTEC vždy iba s veľkými písmenami, navonok až divadelne predstierajú obrovskú lásku voči pápežovi, a hneď na to absolútne ignorujú to, čo si od pápeža vypočuli. Ako herci manekýni chodia vždy iba v prečistých šatách, ale krádež dobrej povesti iného ich nezaujíma. Majú navonok zopäté ruky k modlitbe, a pritom im nerobí problém napr. šikanovanie iných či ignorovanie evanjeliových zásad. Majú bezbrehú toleranciu pre pochlebovačných kolegov, ktorí adorujú ich hriechy alebo podriadených, ktorí adorujú ich funkciu. Veľkú úctu prejavujú diktátorom, a to, že majú na svedomí mnoho podvodov alebo zabitých im vôbec nevadí. Vzorne a zbabelo o rôznych trestných činoch aj roky čušia. Hlavne aby neohrozili svoju modlu – kariéru. Problémy riešia v zásade tak, že zvalia vinu na nejakého obetného baránka… Robia iným zo života peklo, lebo ho nosia v sebe a maskujú to zbožnými frázami.
Sú tu rôzne náboženské grimasy
ktoré inteligentný človek
nikdy
nebude stotožňovať s katolíckym ideálom
hriech treba nenávidieť, ale hriešnika treba milovať
Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených..
Teda aj tých, čo sa správne s Božou pomocou dohotovia a zostanú normálni. Svätuškári a fanatici sú nepodarkami a hanbou v cirkevnom prostredí. Sú to ťažkí pacienti ducha, ktorí sa musia liečiť. Ak ich niekto dáva za príklad, slúži temným silám, ktoré si robia posmech z posvätných vecí!
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri napr. pod sociopatickými tlakmi nejakého kariéristu – superkatolíka…
Iba práva a bez žiadnych povinností ???
Na Slovensku skapíňa na ulici vraj okolo
22 000 bezdomovcov
Vraj na nich nie sú peniaze…
Napíšte o ľudskej dôstojnosti aj na Slovensku. Človek tu chodí celý mesiac do práce, len preto, aby zaplatil byt, dopravu, dane, smeti, elektriku, plyn, odvody, trochu sa najedol a keď si nasporí kúpi si niečo na seba. Na nič iné mu už neostane. Je toto dôstojný život, keď 80 percent ľudí žije z ruky do úst? Keď z 80 percent ľudí sú vlastne žobráci – je toto pán Fico dôstojné?????? Fero S.
Nuž milí Ferovia, čiže všetci féroví chlapi, peňazí je tu dosť, ale nie je tu asi chuť alebo čas, naťukať do mobilu niekoľko čísel z toho 885 000 000 eurového zisku, ktoré by sa dali jedným dvojtretinovým zasadaním parlamentu zdaniť v prospech toho milióna skoro otročiacich slovákov a ešte sa nenašiel nik, kto by im nejakú tú stovku či dve pridal cez internet banking k výplate, aby mohli dôstojnejšie žiť… My kresťania sa nevieme podeliť. Musí prísť nový antiteista Lenin aby nás to naučil?
V slovenských nemocniciach nemáme na toaletný papier. Vraj sa musíme uskromňovať. Kdeže by sme mi nabrali na zvýšenie platov už zotročeného nemocničného personálu, však …
Na jednému utečenca dáva Európska únia mesačnú dotáciu 1500 euro. Preto ako hladní vlci migranti utekajú nie ku nám, ale najmä do Nemecka. Sú to neraz aj darebáci a špekulanti, čo pre EU neurobili ešte nič. Ak niekto budoval EU dvadsať či tridsať rokov a prišiel o prácu, po polročnej podpore ho členská krajina Slovensko podporí mesačnou čiastkou 61,60 euro, a to musí ešte niekde odpracovať 30 hodín. A to má za sebou návštevu sto miest kde hľadal dôstojnú prácu, žobranie peňazí od známych a zápas so samovražednými úmyslami z tejto biedy. Stretal aj takých, čo mali dve práce alebo nadštandartný dôchodok plus druhá práca, a to napr. aj medzi „kresťanmi“.
Žijú na Slovensku, obaja sú zamestnaní a VŠ vzdelaní. Po zaplatení hypotéky a potrebných účtov im na mesiac zostane 100 euro na zábavu. Takýchto rodín pribúda… Mnohí pracujú za minimálne mzdy. Prostitútka dokáže legálne zarobiť 5000 euro. Všetci máme povinnosť sa na to nemo prizerať?
Slovensko eviduje vyše 400 tisíc nezamestnaných, a asi 150 tis. poberá dávku v hmotnej núdzi 61,60. Ak neodpracujú tých tridsať hodín, čo sú vlastne už nútené práce zakázané Ústavou SR, tak asi polovicu.
„Nedá sa s tým nič robiť“
Tak toto je falošná dogma veriacich v tento náš chorý systém
Byť ticho je diagnóza nazývaná v medicíne masochizmus
Je to veľmi nebezpečná a antikresťanská strata
osobnej ľudskej dôstojnosti
Pozrite sa s nadhľadom, koľko je na svete chudobných…
je najcennejším bohatstvom, ktoré človek vlastní. Na základe svojej dôstojnosti je človek sám osebe a sám pre seba vždy hodnotou. Preto sa nesmie s ním zaobchádzať ako s použiteľným predmetom alebo vecou. Osobná dôstojnosť je základom rovnosti všetkých ľudí aj ich vzájomnej solidarity sv. Ján Pavol II. (ChFL, 38).
Všimnite si, že
základné dokumenty našej euroatlantickej civilizácie sú preplnené samými ľudskými právami
Neboli tí naši zákonodarci tými právami bez povinností ale poriadne pripití?
Treba upozorniť všetkých rozumných verejných činiteľov
aby nerozmaznávali ľudí iba stále ďalšími tzv. ľudskými právami
ale pripomínali im a vyžadovali od nich aj plnenie si
pár elementárnych povinností človeka
správať sa slušne
povinnosť hľadať pravdu
komunikovať bez vulgarizmov a osočovaní
pracovať nejakým spôsobom pre spoločenstvo
zachovávať osobnú hygienu
udržovať veci vo svojom okolí v poriadku
absolvovať si aspoň základné vzdelanie
povinnosť pestovať si charakter
povinnosť chrániť si zdravie
alebo brániť si svoju vlasť, kultúru, rodinu či česť
Matka cirkev počas celých svojich dejín nezabúdala ľuďom
pripomínať aj ich povinnosti
Ak sa totiž niekto dožaduje iba svojich práv
a neplní si svoje občianske či náboženské povinnosti
tak je to degenerovaná ľudská bytosť
Práve preto tí,
čo sa domáhajú svojich práv,
a pritom celkom zabúdajú na svoje povinnosti
alebo ich zanedbávajú podobajú sa ľuďom
ktorí rúcajú jednou rukou to, čo druhou postavili
Povinnosti ľudskej osoby
Nerozlučný vzťah medzi právami a povinnosťami u tej istej osoby
Prirodzené práva, ktoré sme práve uviedli, sú nerozlučne prepojené v tom istom človeku, ktorému náležia, s toľkými istými povinnosťami. Tieto práva a povinnosti majú svoje korene, svoju živnú pôdu a nezničiteľnú silu v prirodzenom zákone, ktorý ich udeľuje, alebo ukladá.
Aby sme uviedli niektoré príklady, právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy
s povinnosťou čoraz prenikavejšie a rozsiahlejšie poznať pravdu.
sv. Ján XXIII. Pacem in terris I,12
Niektorí klerici za socializmu pochopili a aplikovali túto encykliku unikátne a
„kto nechce pracovať, nech ani nekonzumuje jedlo“
sv.apoštol Pavol
„S povinnosťou pracovať, ktorú ukladá človeku príroda,
primerane súvisí prirodzené právo človeka žiadať si,
aby za preukázanú prácu mohol pokryť životné potreby svoje a svojich detí:
tak dôrazne vyžaduje príroda udržiavať človeka“
Pius XII.
Povinnosť kresťanov je ochraňovať ľudské práva
ale aj byť vzorom pri plnení si povinností
Veľmi nebezpečný je ultraliberálny postoj,
ktorý klame občanom, že
náboženské či občianske povinnosti nemajú
vraj žiadne
majú povinnosti otrokov
ktoré sú iba v ich v omráčených hlavách
a to čušať, otročiť na panskom a platiť účty…
A ešte majú „povinnosť sa hanbiť“ za to, že ešte zostali slušní…
To toto je ten vrchol pokroku a ľudskej civilizácie??
To toto je tá úžasná naša vraj sloboda??
ale veď je to iba rafinovane zmanipulovaný
primitívny totalitno – kapitalistický koncentrák
kde sa bohatí zasa rehocú z tých chudobných
a tí čudní šliapu po tých cudných
V knihe Zjavenia sv.apoštola Jána čiže v Apokalypse sa píše, že 666 je číslo šelmy je to vraj číslo padlého človeka. Určite ste si prečítali rôzne interpretácie, čo toto číslo znamená od čiarových kódov až po to, že toto číslo znamená číselnú podobu písmena W, čiže www internetu.
Magistérium matky cirkvi sa ku tomu oficiálne zatiaľ nevyjadruje.
Skúste sa zamyslieť nad jednou verziou vysvetlenia, čo toto číslo asi bude znamenať. Bez toho, aby ho hlbšie pochopili, ho sami predstavitelia a uctievači zlého sprejujú na múry ako stopu, že kdesi boli a niečo zlé tam vyviedli.
V biblii je sedmička číslom plnosti. Je to symbol začiatku už božských sfér absolútna. Šestka potom môže znamenať snahy človeka. A tri šestky znamenajú iba a len snahy človeka, ktoré akoby symbolizujú odmietnutie sedmičky. Konkrétne aplikované do reality to znamená prehnaný humanizmus. Presne to, čo nazval filozof Nietsche ako ľudské, príliš ľudské. Normálni chlapi by to nazvali zoženštilé, príliš zmäkčilé… A jednoznačne nezodpovedné!
To sa deje v našej realite s takzvanými ľudskými právami. Aj Vatikán je za ne, ale nie za všetko, čo má tendenciu sa tváriť, že je to ľudské právo, a duchovne premieňa ľudskú bytosť najprv na degeneráta a potom aj na padlého anjela. Tí, čo podliehajú našepkávaniu padlých anjelov sa celý svet pokúšajú presvedčiť, že právo na potrat, právo na to aby sa človek mohol živiť prostitúciou, právo na pseudomanželstvo rovnakého pohlavia, právo na samovraždu, právo na uctievanie satana a pod. sú podľa nich tzv. „ľudské práva“ a nás, ktorí s tým jednoznačne nesúhlasíme onálepkujú za staromódnych, spiatočníckych či homofóbnych… Ani o sebe netušia, že sú „stigmatizovaný“ uctievaním čísla 666. Ich humanizmus sa dostal na šikmú plochu a skĺzol do niečoho antiľudského. Laserové očipovanie, ktoré vraj elity na nás v blízkej budúcnosti chystajú bude ako horká pilulka na pár minúť, oproti duchovnej morálnej rakovine, ktorou je očipovaný už dávno vnútorný svet mnohých, na ktorých vnútornom zohavení pracujú skryto, vytrvalo a škodoradostne padlí anjeli so svojimi extradobre zaplatenými pozemskými tajtrlíkmi vo vládach a roztrubovačmi v sektách. Kráľovská rodina, ktorá velí týmto elitám je roky trénovaná v utajovanej perverznosti, ktorú biblia volá šelma alebo aj beštia. Táto vláda urodzených a ultraprachatých zvrhlíkov zakrátko končí. Preto sa tak zo zvrhlosťami a rozoštvávaním vojen ponáhľajú, lebo veľmi jasne cítia, že ich koniec a návrat Kristov na zem je o chvíľu už tu.
TELO, DUŠA A DUCH
O zdravie nášho tela sa starajú desiatky všeobecných a odborných
lekárov.Internisti, chirurgovia, stomatológovia, onkológovia, ortopédi,
neurológovia, kardiológovia. Ich pomôckami sú stovky prístrojov, tisíce
druhov liekov. Bojujú proti zápalom, infekciám, sepsám, tumorom,
vredom, záchvatom, horúčkam, skriveniam, zlomeninám, nádorom,
ranám, metastázam, alergiám, vyrážkam, kazom, plesniam,
hnisom,baktériám či vírusom.
O našu psyché – dušu sa zaujímajú psychológovia, psychiatri, psycho-
analytici a psychoterapeuti.Zbavujú nás škodlivých závislostí, komple-
xov, fóbií, mánií, psychóz, tráum, stresov, agresií, neuróz či depresií.
Lekármi duší sú aj učitelia, ktorí nám pomáhajú vyliečiť sa z nevedo-
mosti. Alebo i rodičia, ktorým záleží na správnej výchove svojich detí.
Kto má paranoju, hysterické záchvaty, bulímiu, nechutenstvo do jedla,
je narcis, narkoman, alkoholik, gembler, psychopat, oligofrenik, alebo
má sklony k samovražde, zajakáva sa,
toto a mnoho iného treba liečiť ambulantne.
Zdravá duša znamená mať vyvinutý zdravý rozum,
nepoškodenú vôľu a pamäť.
Doladené emócie.
Zdravú otvorenosť a kritickosť.
Ľudská bytosť má ešte jednu, a to najdôležitejšiu a najhlbšiu oblasť.
Tou je náš nesmrteľný duch. Duša našej duše. Biblické duchovné srdce.
Naša podstata – svedomie. To je zdravé vtedy, ak človek ľúbi. Zdravo,
nie dravo. Správne sám seba. Viac ako seba iných ľudí. A nadovšetko
Boha,Darcu života. Ak sa tu vyskytnú nejaké defekty, pomáhajú ich
liečiť kňazi. Liečia pomocou Božej milosti.Dávajú penitenta do rúk
Kráľa a Lekára tohto chorého sveta, do rúk Ježiša Krista. Ten svedo-
mie vôbec nespomína. Nie že by ho nemal. On je ním sám. Kto je čudný,
závidí, nenávidí, je lakomý, nemierny, nespravodlivý, zbabelý, chlípny,
úzkoprsý, ohlúpnutý, nečestný, nafúkaný, neverný, uzavretý, uletený,
prispatý, bezcitný a pod.
Ten je chorý duchovne.
Vo svedomí poškvrnený,
teda hriešny.
Kristoterapia je pravá veda ducha,
ktorá nás od týchto
nesvedomitostí,
škaredostí do „špiku kosti“
oslobodzuje a
detoxikuje.
Priateľky a milenky kňazov
V Starom zákone natrafíme u prorokov na mnohých miestach na výčitky Jahveho
svojmu ľudu, svojej neveste a šľachetnej vinici, aby radikálne opustila obcovanie so
škodlivými milencami, ktorí sa jej ponúkajú, až tisnú z okolitého pohanského sveta.
Dnes by napr. taký Jeremiáš nahlas pomenoval naše biedy aj v kňazských radoch.
Jeden dekan sa až opil láskou k Ješitnosti, iný farár po dlhoročnom intímnom vzťahu
s Obezitou čaká dvojičky , ďalší kaplánko sa najradšej cukruje s Povrchnosťou.
Našli by ste aj takého pacienta, ktorý sa nechá titulovať iba ako pán doktor, čo asi
10 x viac než Pána Ježiša i so všetkými svätými miluje svoju najmilšiu, /š/ tetku Kariéru.
Alebo aj toho, čo sa asi chystá na parody – olympiádu v prepadnutí sa hanbou a okrem
Lakomosti sa „sakrálne osobášil“ aj zo Zbabelosťou a Nemilosrdnosťou, ktorá sa denne
nadchne už len z toho, ak niekoho odsúdi. A on sa z toho tuším roky ani nespovedá…
Tieto „frajerky“ niekomu zdanlivo pomáhajú. Nie však do neba.
Robia peklo zo života iným kolegom, veriacim, a nakoniec i fičúrovi, ktorého
vernosť ku sebe samému asi desaťročia nepozná žiadnu neveru.
Frajerka to je tá sila, ktorá pomáha byť väčším frajerom. Čiže buduje pýchu.
Takéto „milenky“ sú zakázané. V sakrálnom priestore jednoducho nemôžu byť legálne.
V realite však bežne šarapatia. Paradoxne sa im darí aj pod celibátnou maskou.
Ak je niekto ozaj Kristovým kňazom , ten sa novozákonným farizejom stať netúži.
Ten si nájde určite nejakú dôstojnejšiu Priateľku.
Napr. Meditáciu. Či Liturgiu. Alebo Históriu. Či Spiritualitu sv.Ignáca. Pastorálnu
medicínu. Filozofiu. Alebo Vedu či Prírodovedu. Nie hocijakú Hudbu. Teológiu tela.
Hagioterapiu. Homiletiku. Misiológiu. Etiku či Estetiku. Patrológiu. Niekto si trúfne aj na Mystiku.
Veru, nie je dobre človeku samotnému…
Aj kňaz je len človek.
Cirkev je miesto, kde by sa to nemalo točiť všetko okolo padlých žien / čiže
stelesnených bludov a nerestí/ a peňazí, ako už skoro všade inde.
Tá naša infekcia predivná
Je zvláštne, že mnoho vecí, na ktoré kladieme zvláštny dôraz
Ježiš vôbec nevyslovil
Naopak, na mnohé veci, na ktoré my dôraz vôbec nekladieme
tie Ježiš robil
volá sa to aj pánbožkársky syndróm
Polokatolíci na Slovensku sú poznačení predivnou spirituálnou infekciou
Veľmi mnohí sa spovedajú zo 6.prikázania
akoby to bolo prikázanie prvé
Čiže nevyzretá láska ku sebe a tie moje malé a často hlúpe veci
alebo techtle mechtle s inými
To toto je v živote podstatné?
To toto predovšetkým majú riešiť Ježišovi učeníci ??
/infantilitas stupiditatis/
Z tejto trápnej puberty či až zoženštelosti sa musíme duchovní muži
jednoznačne a čo najskôr oslobodiť
lebo skončíme nedôstojne ako ťapákovskí trpáci a nevykúpení muži
Nahnité ovocie tejto desaťročiami neliečenej skrivenosti je aj to, že napr.
v životopisoch svätých v slovenskom jazyku sa zametajú hriechy
obvinenia proti čistote
u svätých „pod koberec“, akoby táto hanba vôbec v cirkvi neexistovala.
Problém existovať neprestane
ak pred ním teatrálno – asexuálne
privierame oči a máme ich zalepené stáročnými „karpinami“…
Je to pravdepodobne falošná hanba, pochádzajúca od našich
a z ich nesvätého „milovania sa navzájom“ vo svätohájoch
Voči moru necudnosti a nezosľachenému erósu
Cirkev musela robiť mnohé protiopatrenia
ale neraz to niektorí jej predstavitelia aj prehnali
Napr. košický biskup A. Fischer Colbrie,
inak vzdelaný muž ovládajúci 11 jazykov a žijúci v povesti svätosti
pred sto rokmi vydal nariadenie, že ak niekto navštívi kúpele aj
v plavkách, kde sú obidve pohlavia, má vraj ťažký hriech…
Sme tu my veru veľmi divne niektorí tou biblickou giga šestkou
ale poriadne“stigmatizovaní“…
Aj kôli tomuto nariadeniu nebude vyhlásený za svätého, lebo to bol blud.
Zbabelé udania a satanské osočenia
iba negativizovanie iného, čiže nenávisť
ničenie dobrej povesti a krádeže dobrého mena
neférové vyhodenia zo zamestnania
krivé prísahy a falošné spovede
nemilosrdné odsúdenia
upálenia či ukameňovania za iný názor
klamstvá priamo do očí
svätokrádežné sv. príjímania
šaškovania pred oltárom
„strkanie hláv do piesku“
sú napríklad
oveľa závažnejšie delikty a trestné činy
ako sú klasické hriechy proti 6. a 9. prikázaniu
Toto sú tzv. duchovné zasmilnenia par excellance, desaťnásobne horšie ako smilstvá telesné.V tých je totiž aj keď dogebrený, ale aspoň náznak toho, že chcem urobiť niekomu dobre, aj sebe, ale v tom zaprasačení duchovnom je vyslovené prianie zloby, robenie zla inému, a nie iba na krátku dobu, ale je to zloba aj dlhotrvajúca…Ak má niekto prevrátené hodnoty, tak ten je celoživotne zadlávený takýmito predsudkami a stratil schopnosť rozlišovať. Čiže je postihnutý veľmi vážnou chorobou, stratou zdravého úsudku, ktorú medicína volá demencia.
U pánbožkárov
čiže polokresťanov, čo majú gestá a masky superveriacich
je „dogmou“ niečo, čo učením viery vôbec nie je
a mienkotvorným je niečo
čo je eticky ale satanmi poriadne skrivené
Hlavne sa držia falošnej dogmy,ktorá nie je nikde napísaná:
„Čo len na to povedia ľudia“…
pre nich je najdôležitejší povrch a nie vnútro
Čo si o tom myslí Boh, evanjelium a nebešťania
to je vraj nie že nepodstatné, ale je to ako nič!
O podobných vyčíňaniach
kostolných hercov a manekýnov
praví proroci všetkých čias hovorili
ako o tom skutočnom
smilstve ducha
ktoré sa často
rado schováva pod náboženskou maskou
takzvanej „presvätej vernosti a čistoty“
Ďalšia obludnosť v našom správaní je napr. vtedy, keď sa poloslušný polokatolík začervená pri pohľade na fotku nahej ženy, a myslí si pri, že asi spáchal ten najväčší hriech, a že urobil to najväčšie hrdinstvo, keď svoj pohľad od toho obrázku odvrátil, ale absolútne ho netrápi to, že splodil nejakej žene dieťa, a potom sa na nich vykašlal, prepísal majetok po rodičoch iba na seba, a so súrodencami sa nemal potrebu podeliť a v krčme sa vychvaľuje s tým, ako volil toho, kto vytuneloval slovenskú krajinu… Chudák, hrá sa akože na pánbožkára, ale ovocie jeho života je trápna etická produkcia a robenie pekla iným zo života?
Je to ťažká pseudoreligiózna patogenita
je to vážny nádor na duchovnom mozgu
poškodenie bytia tzv. svätuškárstvom
a aj pseudokresťanským primitivizmom…
Inteligenti to pochopia hneď
ale primitívom to treba asi opakovane nakričať do
ich predsudkami zasmilnených „tekvíc a makovíc“
ťapákovsky zdarebáčeno zaprasačených myšlienkových zlozvykov
že poprehadzované hodnoty sú dielom temných síl
našou povinnosťou
je pochopiť podstatu problému
dospelo a mužne nečušať ako
zbabelý nemý sluha
nie iba zahanbene a porazenecky zvesiť hlavu
ale tento bordel začať upratovať
najlepšie okamžite
„Keď rozdávam biednym polievky a chlieb, tak ma volajú svätým.
A keď sa začnem pýtať, prečo nemajú tí biedni na ten chlieb a polievku,
tak ma začnú volať: aha – komunista“
brazílsky biskup Herder Camara
Diagnózy zúfalý polokatolicizmus
alebo aj konformistická omámenosť povrchom
sú asi následky dedičného hriechu pre mnohých z nás
Je to ukryté pod veľmi nebezpečnou maskou superkatolíka,
ktorý naoko predstiera obrovskú úctu voči SVATÉMU OTCOVI .
Volá sa to papalatria, je to nie zlomyselné,
ale už to môže zaváňať modlárstvom,
svedčiace o tom, že sme ešte v predpubertálnej fáze kresťanskej viery a
„olej v lampe“ ani spása duše z toho „nehrozia“
Vonkajšia úcta nestačí!
Hlboko úctivo pápežovu autoritu síce rešpektujeme
ale akoby sme v stave zamilovanosti neregistrovali to podstatné
čo nám náš súčasný pápež František konkrétne radí, aby sa náš život
nasmeroval do normálneho stavu dôstojného života
Dospelý kresťan na túto infantilitu jasne upozorní
a miesto manekýnsky našminkovaného superkatolicizmu
skúša žiť a byť príkladom v normálnych a úctivých vzťahoch
ku všetkým prolife spoločenským autoritám
ale najmä ku morálnej autorite č.1
tejto planéty a to je 266. nástupca apoštola Petra v Ríme
A túto úctu prejaví nie teatrálnym vrhaním sa
pred pápežom na kolená
ale skôr vážnym uvedomením si
ku čomu nás to František vyzýva
a snažením sa aplikovať jeho slov aj do praxe
Veľké túžby po zmene chorého systému
ktoré nosí s srdci každý slušný človek
sa aplikujú neraz do strašne veľa napísaných strán
v rôznych sociálnych analýzach, ako by to vraj malo byť…
Až desivé sú rozdiely medzi chudobnými a bohatými
treba urobiť čo sa nám dá a presadiť do ústavného zákona aby
v našej kresťanskej krajine bolo
elementárnou povinnosťou
správať sa slušne a žiť dôstojne
a bohatým bolo dané za povinnosť postarať sa o najchudobnejších
a ak si nebudú túto povinnosť chcieť plniť
tak budú ich nadbytočné zisky jednoducho zdanené
v prospech projektov pre ľudí žijúcich v biede
chudoba je mať iba to, čo potrebujeme na prežitie
bieda je nemať to základné, čo ku životu potrebujeme
žobrať musí ten, komu ide o holé prežitie
Zažil to, vidí to a upozorňuje na to
i náš pápež František
Skúste sa nie iba povrchne či na chvíľu zamyslieť
nad slovami a pre našu dobu veľmi dôležitými vetami,
ktoré povedal pri návšteve veľmi chudobnej časti mesta, tzv. favely
v Rio de Janeiro 25. 07. 2013
„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!
A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!
Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,
ktoré stále existujú vo svete!
Kiež by každý, podľa vlastných možností
a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,
aby sa urobil
koniec toľkým nespravodlivostiam.
Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,
často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.
Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!
Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,
„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných
je zásadne
proti už netolerovateľným
sociálnym a ekonomickým nerovnostiam
ktoré kričia do neba“
(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“
Jeho Svätosť pápež František "Karneval sa skončil."
Slováci, kresťania, najmä katolíci
čo konkrétne sme urobili?
okrem zdesenia a onemenia
pred už do prasknutia sa nafukujúcou
modlou bezbrehého zisku
ktorá zabezpečuje pár jednotlivcom
ktorí to ku dôstojnému životu už dávno nepotrebujú
prísun už nepotrebných stoviek miliónov eur?
Ich stav luxusu a doslova hriešneho nadbytku
je v porovnaní so živoriacim vyše milióna slovákov
privádza celý národ do stále nedôstojnejšieho stavu
nafukujúceho sa luxusu vchádzajúceho do obludných rozmerov
ktorá je tu vedľa donebavolajúcej biedy mnohých
Dal niekto v parlamente za 30 rokov
slušný návrh
aby sa zdanili
tie najväčšie príjmy tých najbohatších
a aby sa pomohlo
v slovenskom národe najnúdznejším
a ďalším zbedačeným?
Nikto doteraz neprebúdza väčšinou katolícky slovenský národ
že je jeho povinnosťou
keďže je podľa Ústavy SR sú dospelí občania nositeľmi moci v krajine
poslať do výkonnej moci toho
kto spravodlivejšie prerozdelenie prostriedkov
pre dôstojný život pre ľudí dobrej vôle
aj uskutoční
Tým, že strkáme hlavy do piesku alebo neideme voliť
alebo volíme politikov, ktorí túto prioritu
tzv.subsidiarity
/ čiže vzájomnej výpomoci/
nemajú
vlastne
podporujeme zlo
a mali by sme z neho robiť všetci mentálne príčetní
Aby sme ohlasovali nepančované evanjelium
K Ježišovmu evanjeliu sa hlási iba tretina zo 7 miliárd ľudí. Je to preto, lebo je to pre nich veľmi vysoká morálna a intelektuálna latka, ktorú si preskočiť netrúfajú? Vyše miliardy, čiže vyše tisíc mil. ľudí sa hlásime ku Katolíckej Cirkvi. Iná miliarda sú nekatolícky kresťania roztrúsení v mnohých podobách kresťanstva. Keby chcela vyššia moc, tak by bola iba jedna Cirkev. Bolo by to však úprimné? Boli by sme všetci navonok katolíci a chodili by sme iba do katolíckych chrámov, ale boli by tam však aj mnohí bludári, popierajúci podstatné dogmy viery a pristupovali by s veľkou pravdepodobnosťou nehodne k platným sviatostiam. Výsledok by bol, že by na nich i na nás ostatných prichádzali nie požehnania, ale stále ťažšie tresty. Z vyššieho hľadiska je milosrdenstvom, že mnohí kresťania sú členmi rôznych cirkvičiek z neplatnými sviatosťami, lebo im chýba apoštolská postupnosť ich lídrov. Prijímajú “premenený“ chlieb a víno nie naozaj, ale iba ako symbol. Na svojich zhomaždeniach tým viac tancujú a tešia sa, čím viac sú od pravej Eucharistie vzdialení. Nás katolíkov niekedy zo svojej „výšky“ obvinia, že sme na svojich zhromaždeniach príliš vážny. Nuž, ak sa trocha zamyslíme nad zmyslom nášho stretnutia na sv.omši tak vážny a zdravo konzervatívny byť aj musíme. Po spoločnej sv. obete by sme mali byť aj radostní, lebo keby nám chýbal tento rozmer, bolo by to nekatolícke, až choré. Ak má však niekto svoje „kresťanské“ bohoslužby iba ako stále hlučnejšiu zábavu, ak sa ideme liečiť všetci ako hlúpe ovce bez spomenutia zmyslu nesenia kríža, ako je to v niektorých nekatolíckych spoločenstvách bežné, tam sa ponúka nie poctivá výživa, ale vo voňavom obale duchovne zaplesnený chlebík bez Kristovej podstaty a pančovaným a prisladeným vínom bez podstaty poctivej lásky. V katolíckej tradícii je prísne dodržiavaná disciplína, že v omšovom víne nesmú byť nijaké umelé prísady. V tomto cirkevnom predpise je ukrytý hlboký zmysel. Ak si samozvaní lídri skopírujú od katolíkov bibliu a začnú ohlasovať evanjelium a takto bez licencie nábožne podnikať, budú za to raz niesť aj zodpovednosť. Na žiadnej ekumenickej bohoslužbe takúto nótu asi počuť nebudete. Asi by to v zárodku narušilo vzťahy. Ak by sa pridala ku nej aj naša sebakritika, že aj my katolíci budeme ešte vážnejšie zodpovední za pančovanie evanjelia iným spôsobom, tak by naše ekumenické vzťahy nabrali iba hlbší rozmer. Ak sa verejne niekde ignorujú tri katolícke piliere/ tisíc krát dôležitejšie než tie dôchodkové/ čiže panenská Ježišova matka, pápežská autorita a platná eucharistia, pridáva sa tak do Božieho Kráľovstva akoby umelá želatina do poctivého tvarohu. Ak má v sebe ktosi priodvážny nenávisť voči týmto trom pilierom, tak primiešava do svojho ohlasovania aj jed. Mal by ho niekto aj napomenúť. Na jednej strane je dobré, že sa evanjelium ohlasuje, ale na strane druhej to nemôže byť dobré, ak niekto dlhé roky iných zavádza, kŕmi mnohých týždeň čo týždeň neplatne vyslúženými sviatosťami a káže o vyprázdnenom Kristovom kríži./ čiže ohlasuje kresťanstvo iba ako zábavu a radosť bez nesenia si osobného kríža/ A aby dosiahol „dokonalosť“ ešte sa aj s obrovskou drzosťou zahryzne ako had do trpiacich kresťanov a označí ich za strestaných „bohom“. A vyškerí sa im do tváre aký je len „zdravý a úspešný“. To je fakt vrchol, ale nekresťanského a neľudského cynizmu. Na bohoslužbách kresťanov sa produkuje aj istý pokrm pre telo i ducha. Totálna neznalosť, až trestuhodná slepota je tvrdiť, že je všade rovnaká kvalita. Rozum sme dostali aj na to, aby sme rozlišovali. Katolíci sa nezvykneme/ až na výnimky/ o nekatolíkoch vyjadrovať pohrdlivo. Aj keď vieme, že sa tam ponúkajú kresťanské produkty v rôznych stupňoch nekvality. Tak ako sa ponúkajú v hypermarketoch zlacnené ovocia v rôznych stupňoch nahnitosti. Čím sú horšom stave, tým sú lacnejšie. Teda aj dostupnejšie pre darmožráčov. Ten, kto nestratil sebaúctu, ten si do svojho tela nahnitú potravinu nedáva, lebo vie, že by si tak sám spôsobil zdravotné komplikácie. Keď sa však na Sv. Katolícku Cirkev ktosi osopí a kôli nejakému Judášovi, ktorý sa v nej nemôže nenachádzať, a osočí sa tak celé Božie Dielo ako prehnité, vtedy si myslím, že je našou povinnosťou sa ozvať a nenechať kydať na hlavu tým, ktorým to nepatrí. Rôzne milosti, ktoré sú v rôznych podobách po celom svete, aj v rôznych iba niekoľkoročných a nekompletných cirkvách, sú totiž ovocím svätých obiet predovšetkým tej pôvodnej, čiže Petrovej Cirkvi. Kto je pravý učeník, ten tomu rozumie, rozlišuje a Matku Cirkev bráni. Aj sám Ježiš sa na krížovej ceste ozval, keď mu nejaký darebák dal zaucho : „Ak som zle povedal, tak dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ ?!“ /Jn 18,23/
Čistota podľa patrónky Európy
„A preto, ak si praješ dosiahnúť čistoty, po ktorej túžiš, je treba, aby si zvládla predovšetkým tieto tri veci: 1. Spoj sa so mnou, Láskou a zachovávaj vo svojej pamäti živú spomienku na dobrodenia, ktoré si odo mňa dostala. 2. Zrakom intelektu kontempluj o cite mojej lásky, ktorou Vás nesmierne milujem. 3. A posudzuj ľudí mojou vôľou, nie ich zlou vôľou, pretože ich Sudcom som ja a len ja, nie Vy. Týmto dosiahneš úplnej dokonalosti.“ /Sv. Katarína Sienská, Dialóg, kap. 100, str. 175/ Všimli ste si? Ani slovo o sexualite… Čiže denne si sprítomniť veľkú Lásku Božiu. Opätovať ju. Snažiť sa to neodfláknuť. A primitívne iných neodsudzovať. Mali by sme to napísať niekde na najväčší bigboard na Slovensku. Dobre si zapamätajme kresťania, o čom je podstata sv.čistoty. Tá neraz naša amatérska herecká asexuálnosť to nie je. Ak sa niekto nikoho nedotkne, ani seba a na takejto puritánskej hygiene si zakladá, a popritom odsudzuje až sa mu z hlavy práši, alebo sa robí príliš dôležitý, aby zakryl svoje komplexy menejcennosti, či tisne sa tam, kde to nevonia , ten je ešte vo farizejskej špine.
Inkarnácia alebo reinkarnácia?
Ktosi ma osočil, že vraj šírim reinkarnáciu. Doba boľavá už z toho skončila, nastal čas očistiť si meno, tak si prečítajte môj názor. Pseudokatechizmy hinduizmu, budhizmu a new age ponúkajú reinkarnáciu ako svoju predstavu večného života. Čo na to kresťanstvo? Je celkom proti. Považuje takú eschatológiu /náuka o posledných veciach človeka/ nielen za škuľavú, ale i čaptavú. Prečo? Lebo odporúčania tohto ducha nie sú férové. Je to duch darebáctva, ktorý si nič nerobí z prepadnutia žiaka v škole. Však príde on znova a doučí sa potrebnú látku. Je to zlozvyk odkladania na inokedy. Schudnutia, prestania s pitím alkoholu, uprataním si vo vzťahoch či vecí okolo seba. Je to zloduch lenivosti, ktorý si hlivie vo svojich nerestiach a odsúva boj proti nim na nejaký iný život. Je to aj jed zbabelej nezodpovednosti, ktorý za pecou čuší, keď sa treba ozvať a necháva si mučenícke svedectvo pravde asi na inú dobu. Je to duch ilúzie, ktorý nehorázne klame, že vraj sa tu budeme donekonečna zrodzovať, až kým vraj ráčime dôjsť k pochopeniu a rozlíšeniu čo je dobro a čo zlo. Je to duch okultizmu, ktorý ponúka ako 100 % účinné preháňadlo na akúkoľvek karmickú zápchu asi každá ortodoxná bosorka. Je to duch utekania pred krížom. Veľmi rád ho ponecháva iným. Byť poriadnym človekom a potom sa snažiť aj o svätosť sa mu vraj „ete nekce?“ A pre pánajána kedy s tým chce to rozmaznané decko začať!!?? Posledný Súd sa približuje. Beda nepripraveným, hovorí kresťanstvo. Iné cesty sú v „pohode“. Žiadne stresy. Máme vraj nekonečne veľa času, Bože! To sa deje aj v cirkvách medzi vo viere nedospelými, ktorí si zníženú zámku zo správania zvolili za doživotný ideál. Slovo ktoré sa telom stalo a inkarnovalo sa na zem na to, aby nás v obrovskom zápase vykúpilo od moci zlého, tak tejto obrovskej Božej Láske reinkarnační apoštoli ako vesmírni hasiči odpovedajú chladivým súcitom? Dávajú Krista s neslýchanou ľahostajnosťou na jednu úroveň s inými nekompletnými osobnosťami alebo pobehajmi? Či je spravodlivé dať slnko na jednu úroveň s lampášmi? Duch reinkarnácie je duchom tohto sveta. Je to duch zabávania sa. Postráda primeranú vážnosť alebo naopak je to duch vážnosti až smrtonosnej. Preto to nemôže byť duch kresťanstva. Je vlastne jeho opakom. Jeho hrdinovia netúžia po Otcovom pálaci, ale po ďalšom pobyte na planéte, kde prostitútka zarába 1O x viacej ako zdravotná sestra. A kde zabiť proroka je bežnou prevádzkou toho, kto tu vládne… Preto takto tvrdšie píšem, aby to zatriaslo tými, čo reinkarnáciu, čiže falošnú nádej, že sa tu budeme neustále opakovane zrodzovať, považujú za akože normálnu. Inkarnácia /vtelenie/ Krista v konkrétnom čase a mieste a Jeho radikálne plnenie Otcovho plánu je jasný antidarebácky štýl. Ježišov učeník, ak nechce stratiť svoju identitu, sa má tohto štýlu verne držať. My by sme sa nemali pútať iba na túto zem, lebo tá má veľmi ďaleko od normálnosti. Tento svet niekedy pripomína blázinec inokedy polepšovňu a asi najčastejšie cirkus. Pohŕda Duchom Svätým a preto nemá pravú radosť. Zháňa si náhražku v rôznych zábavných umelinách. Miesto prirodzenej tváre má sto grimás. Alebo pod vyškerenou maskou zúfalstvo, ako raz napísal pápež B XVI. Naša vlasť je v nebi. Otcov príkaz je večný život / Jn 12, 50/ Reparáty v ďalšej pozemskej destinácii sú čarovným lákadlom falošnej a krutej matky, karmy Baby Jagy, z ktorého sú potom ľudia veľmi nepríjemne rozčarovaní. Túto falošnú verziu večného života nazval Ježiš presne, ako večné trápenie. A priniesol na ňu aj spoľahlivý liek : žité evanjelium. PS. Ten kto ma z hlásania tohto strašného bludu obvinil, ten ním chudák trpel sám… Až taký debil nie som, aby som išiel do školstva radiť žiakom aby prepadli. A keď proti niečomu bojujem, ak sa zamyslím, či to vôbec existuje. Lebo ak by sme bojovali proti Fantomasovi či Babe Jage, ktoré sú iba vo filme či v rozprávke, tak sme boli iba ako šašovia, ktorých boj by bol na posmech.
Malomocenstvo primitivizmu
Neviem či ste si všimli, ale napriek obrovskej ponuke rôznych múdrostí máme okolo seba dosť produktov z dielne primitívov.Volali sme ich pôvodne hriešnici. Neraz sú to ľudia so skončenou vysokou školou. Inteligenciu si v apatieke nekúpia. Paradoxne Vás neraz prekvapia svojou životnou múdrosťou či schopnosťou triezvo rozlišovať jednoduchší ľudia bez titulov či dôležitého spoločenského postavenia. Pohladíte dieťa, až Vás podozrievajú, že ste pedofil. Idete s nejakou mladšou slečnou na večeru, už ste smilník. Poviete slovo vibrácia či aura, už ste namočený celý v New Age. Opýtate sa kdesi nahlas, či reinkarnácia nie je moderným slovom vyjadrené to, čo sa v biblii nazýva večným trápením, už Vás primitívi označia, že veríte a hlásate v Cirkvi reinkarnáciu. To ako keby zhodili lekára, že išiel do medicíny šíriť syfilis, iba preto, že ho kdesi zdiagnostikoval a pokúšal sa ho liečiť. Alebo deklasovali učiteľa, že do školstva prišiel doporučovať, aby žiaci prepadli. Duchovní somári totiž takto iných odpisujú. Neraz kôli jednej vete vytrhnutej z kontextu. Mám s tým svoje dlhoročné skúsenosti. Aj to sú vážni pacienti a potrebujú asi špeciálne sanatórium. Ak sa pokúsite ich rehabilitovať, modlite sa aj o dvadsaťročnú trpezlivosť. Neraz Vás tupo odpíšu a osočia iba za vyslovenie Vášho názoru a necitia potrebu sa ospravedlniť. Presne touto diagnózou trpeli farizeji, čo uštvali Krista až na kríž. Ukazujú iným svoju „úroveň“ a „čistotu“ a nevadí im ukradnutie dobrej povesti inému. A to boli naslovovzatí odborníci na vtedajšiu teológiu, morálku i právo. Čím sa stanete vernejší pravde, tým čakajte silnejšie obkydávanie na svoju hlavu. Zakomplexovaní simplexovia tú kvalitu jasnozrivo vycítia a začnú nálety ako šváby na pivo.Primitíva napadne zo sto možností tá najsprostejšia ako prvá i posledná. Drží sa iba tohoto debilného dojmu, dlho mu slepo verí, dlho sa z toho dostáva a nakoniec sa hanbí. Tak veľmi, ako ťažko bol zadlávený predsudkami, čiže primitívnosťami. Pokánie vraj za to robiť nepotrebuje. Kritické myslenie a zváženie iného názoru, iných možností, porovnanie či štipka elementárnej empatie, je pre neho nedostupný luxus. Toto je jedna najväčších ľudských bied. Spirituálne malomocenstvo. Rodný brat Peter mi raz povedal, že ak Ti niekto ubližuje tak Ťa prosí o pomoc. Uznávam dva životu prospešné izmy, katechizmus a antiprimitivizmus. Oba nás spoľahlivo vyvádzajú zo zúfalého labyrintu doby povrchovej. Možno raz bude v katechizme úvaha o primitivizme ako o pozadí dedičného hriechu. Z primitivizmu sa mi za 22 rokov nespovedal nik. Ja som sa ho dopustil viackrát. A ak Vás ktosi označí za špinu iba preto, lebo zbadá Vaše špinavé monterky, vedzte, že jeho pohľad má v sebe aj kúsok pravdy. Ale tá pravda väčšia, ktorú o sebe ešte nevie, znie, že tých najťažšie chorých veru nemáme v nemocnici. Sú to neraz zdravo vyzerajúci a namysleno rozdrapení jedinci, ktorí občas brízgajú na pápežskú neomylnosť aby svetu dosť často ukázali, že ju vlastnia len a len oni sami… Pri ich pozornejšom počúvaní zaťato čiže fanaticky si obhajujú svoje pravdy pomiešané s bludmi, svoje dobré skutky spolu s vážnymi sociopatiami, čiže ťažkými hriechami. Absentuje u nich schopnosť rozlišovania, a tento defekt nemajú záujem si poopraviť. V ríši primitívov sa klaňajú verne týmto božstvám, ktoré sa volajú aj krivé zrkadlá. Kto by im chcel dať do optiky zrkadlo reálne, toho vyštvú a to zrkadlo pošpinia či rozbijú. Ak ich zbytočne nedráždite neskrivenou realitou a pozeráte s nimi na ich krivuliaky,ste ich súdruh kamarát a je to „zábava.“
Šalamún – symbol mudrca, ale aj arcihlupáka?
Určite ste počuli o židovskom kráľovi Šalamúnovi, ktorý žil pred tri tisíc rokmi, aký bol len múdry. Veru začal dobre, ale hrozne dopadol. Modlil sa o múdrosť, 4O rokov bol kráľom, podľa biblie sa mu Jahve dva krát zjavil, spomínajú ho dve SZ knihy a on je vraj autorom troch biblických kníh. Nie hocijaká celebrita, jedna z najväčších. Príbeh hoden zamyslenia sa. Treba nielen dobre začať, ale i skončiť. Biblia však nezamlčuje jeho nešťastný koniec.Opustil Pána a prednosť dal modlám. Kamošovi, Aštarte a Molochovi. Ak si niečo vyhľadáte z biblických slovníkov napr. o Molochovi, tak sa pripravte na vydesenie. Človeku napadá, na čo mu bolo to kúpanie sa v zlate a prepychu? Na čo mu bol ten hárem s tisíc ženami? Načo toľko snaženia pri budovaní kolosálnych priestorov vonkajšieho chrámu, keď sa fatálne zbúra ten vnútorný? Keď nám uletí podstata všetkého… O čom to vlastne všetko bolo, o klamstve ? O strašne povrchnom žití života? Prečo ho Boh nechal tú druhú polovicu života žiť, a skončiť v takejto hanbe? Aj tí prví sa môžu stať poslednými, ak sa prestanú modliť. Ak začnú stvorenia milovať viac ako Stvoriteľa. Možno preto sa to stalo a je to v biblii. Pre povrchných čitateľov biblie je Šalamún vzorom múdrosti. Pre tých čo čítajú ďalej a hlbšie je symbolom arcihlupáka.
Vraj zobuďme sa
„Zobuďte sa!“ je názov časopisu, ktorí držia otrčený pre všetkých okoloidúcich dve panie. Ide o jehovistky. S bibliou Vám ponúknu aj kvalitné somárske bludy. Vraj Najsvätejšia Trojica nie je a Ježiš nie je Druhá Božská Osoba a podobne. „Prebuďte sa!“ vyzýva čitateľov Posolstvo Grálu. A o pár strán neskôr doporučí, aby sme si ani Ježiša za vodcu života nezvolili alebo že jeho ukrižovanie nič pozitívne neprinieslo, iba nás vesmírne zákony ešte viac vytrestajú. „Lidé – budíček!“ bombardujú Vás „láskou“ na 7. tisícoch stranách ufo nadšenci, www. vesmírnílidé.cz Dočítate sa na nich aj, že Ježiš na kríži neumrel. Teda… Aj vo vnútri kresťanstva sme mnohokrát vyzývaní rozlepiť si karpiny na očiach. Napr. v knihe „Bedlite“ nám páter Mello dáva mnoho návodov, ako máme konečne intelektuálne precitnúť. Ozaj mu to rôznorodo kvalitne páli, ale ani raz tam nespomenie, že si treba niesť svoj kríž s Kristom. To podstatné mu uniklo. Ešte sa ako kresťan asi v tejto oblasti neprebral. Oprávnene ho kard.Ratzinger viac krát na rôzne úlety upozornil. Aj jeho čitateľov. Pripiť sa dá aj „bedlivosťou“. Iný pán farár vlastným príkladom chce iných prebudiť z nemorálnej záplavy okolo tak, že roky iba umŕtvuje svoj erós, až si poškodí svoje duševné i telesné zdravie. Vôbec si nevšimne a ani nespomenie učenie posledných pápežov, že erós treba v tele zduchovniť a skultivovať? A nie ho zaškrtiť! Keby sa prebudil, zameral by sa oveľa viac na umŕtvenie pýchy a sebalásky než na pohlavnú silu. Tu páchame napáchnutí svetom kadejakými záchvatmi dôležitosti väčšiu hanbu. Iný horlivec dal do kostola veľký obraz Božieho milosrdenstva, aby všetkým ukázal, kadiaľ vedie cesta, ale “ ješitnejšieho, tvrdohlavejšieho a vnútornou ukrutnosťou poznačeného človeka som nestretol“, povie Vám o ňom kolega, čo s ním pár rokov žil v komunite. Asi ho tak poznačila homofilná časť jeho predchádzajúceho svetského života a jeho správanie bol dôležitý odkaz, ktorý nám do Cirkvi priniesol, že aká je vlastne pravá tvár takéhoto hriešneho štýlu života. Vo svete sa to sotva dozviete. Veru zobuďme sa, a bez odsudzovania sa snažme ostatných pochopiť. Veď všetko čo sa deje nesie nejaké posolstvo a môže nás o niečom poučiť, prebudiť. Aj príklady, ktoré som spomenul nám paradoxne svojim rôzno úrovňovým duchovným spánkom môžu pomôcť rôznorodo precitnúť. Veď kto z nás vníma úplnú realitu?
O kardinálnych cnostiach, a nie iba tak platonicky…
Momentálne s evanjeliom ohlasujeme ako kardinálne cnosti Múdrosť, Rozvážnosť, Spravodlivosť a Miernosť. Je zaujímavé, že autorita Cirkvi zatiaľ schválila iba tieto, ktorých autorom je síce inteligentný, ale pohanský filozof Platón. Čakalo by sa, že ich bude skôr sedem, a to tých, ktoré sú opakom 7. hlavných hriechov, ktoré určil pápež Gregor Veľký. Asi dvadsať rokov uvažujem nad cnosťami, a dosť dlho som meditoval, ktoré sú tie hlavné, z ktorých pochádzajú tie iné, menej dôležité, ale určite tiež cenné. Aj katechizmus sa vyvíja a v tom dnešnom sú veci, ktoré neboli v tom včerajšom. Zamysleli sme sa my vôbec vážnejšie nad tým, ktoré cnosti sú tie hlavné? Tak ticho sa trocha aj prihováram, aby sme si najmä duchovní muži, našli čas na veci podstatné a zvážili iný, než iba Platónsky model, kde by bolo napr. týchto 12 kardinálnych cností. 1. Nezištnosť / Diligentia, non avaritia / 2. Presnosť / Exactus, accuratio, subtilitas / 3. Miernosť / Temperantia / 4. Milosrdenstvo / Misericordia / 5. Vernosť / Fidelitas / 6. Spravodlivosť / Iustitia / 7. Pokora / Humilitas / 8. Múdrosť / Sapientia / 9. Umenie / Ars / 10. Sebaúcta / Honor sui/ 11. Rozvaha / Prudentia / 12. Svätosť / Sanctitas / Voči cnostiam by sme mali mať aj iný než platonický vzťah, však? Nezabudnime, že ak s nejakou tou cnosťou sa z Božej milosti priatelíme a s ňou spolupracujeme, je to väčšia hodnota ako miliarda v banke. Z hľadiska viery je úplne iný pohľad, kto je naozaj boháč a kto chudák. Táto optika, ktorá je dnes v pozemskom provizóriu u väčšiny na posmech, bude zajtra v Nebeskom Jeruzaleme rozhodujúcou skutočnosťou .
Pár viet o milosrdenstve
Milosrdenstvo, „miseri cordia“ je v preklade z latinčiny „biednemu zo srdca“. Výraz „rechem“ znamená v aramejčine vraj milosrdenstvo i materinské lono. Opak tejto cnosti je ukrutnosť. Ak je niekto krutý ku iným, dávno predtým bol krutý sám ku sebe. Klasická krutosť ku sebe je žiť dlhšie s ťažkým hriechom, a dlabať na to. Byť neotesaný, teda s hrubou kožou a bezcitný. Čiže mať zanedbanú spiritualitu. Alebo sa až zadrhnúť zo šiestimi rezňami a nedať ani jeden tomu, čo nemá žiaden. Alebo kecať hodinu iným o „nezištnej“ láske a nedať bratovi mikrofón ani na minútu. Či byť ako opitá materinskou láskou a nevšimnúť si inú sestru, čo deti nemá. Kto odsudzuje iných je ku nim krutý. Väčšinou mu vadí to, čo má nečisté v sebe sám. Je treba byť milosrdný aj ku sebe / o.biskup Š.Sečka/ Ak niekto iba nerozumne odpúšťa, jeho dobrota môže podporovať zlo. Nekonečné odpúšťanie môže pomáhať alkoholikovi upiť sa k smrti. Neverníkovi sa úplne zdegenerovať. Narkomanovi si totálne zohaviť zdravie. Odpúšťanie treba vyvažovať spravodlivosťou. Teda nasadiť po sérii odpustení zdravú prísnosť, ktorá zdarebáčenému lenivcovi akútne chýba. Sväté neodpustenie je tiež jedna z podôb milosrdenstva. Ježiš hovoril, že treba odpustiť aj 77 krát, ale nie 777 krát a zblázniť sa z toho. Ak sa chceme zajtra dožiť milosrdenstva od Boha voči nám, tak nezabúdajme ho prejavovať tým, čo sú vedľa nás dnes. Milosrdenstvo sa prejavuje aj v citlivých, jemných a taktných medziľudských vzťahoch /A.Mello SJ/ Ak niekto pôjde do zatratenia,bude to podľa evanjelia nie ten, čo nečítal bibliu či neprijímal sviatosti, ale ten, čo sa nezmiloval nad niekým, nad ktorým sa zmilovať mal. Ak nepomohol niekomu, komu mohol pomôcť. Povrchné spovedanie sa môže aj škodiť Aj my katolíci by sme si mali dať pozor, aby sme niekedy nedopadli ako sektári. Žiť katolicitu znamená snahu žiť kompletnosť, a nie iba nejakú časť z celku. Konanie pokánia nie je iba sa spovedať. Samozrejme je to jedna z podstatných vecí. Ale posúdťe sami, či nestratil súdnosť ten, kto sa spovedá každý mesiac z toho, že pribral päť kilo na váhe, lebo sa objedal. Takto si to „oľutuje“ 12 x do roka a výsledok je 6O kg nadváhy. Za dva roky 12O. A napomohol tomu – nahluchlý spovedník… Ak by bol totiž pri zmysloch, tak by tomu nábožnému darebákovi asi v tretine tohoto procesu rázne povedal, aby sa spovedať prestal, a začal chudnúť, lebo to zle dopadne. Nadváha ješitnosti či lenivosti je oveľa závažnejšia než tá v tele.Lebo ju až tak nevidno… Veru kňaz musí niekedy nedať rozhrešenie, ak má penitenta rád. Ježiš to veľmi múdro naznačil vetou : “ Komu zadržíte hriechy, budú mu zadržané“. Prilacné odpustenia môžu byť aj škodlivými. Treba bedliť, aby sme vychovávali charakter človeka. A tiež aby sme si spoločne nerobili zo sviatosti pokánia vlastne trápny svätuškársky posmech. Zadržanie odpustenia pri opakovanom opíjaní sa, alebo v partnerskom žití v hriechu, alebo chronickom opakovaní ubližovania iným cez telefón a pod. je pedagogickou nutnosťou, ktorá by mala byť súčasťou bedlivej pastorácie.Aj v medziľudských vzťahoch niekedy nepodanie ruky sociálnemu kreténovi, ktorý nevie povedať slovo prepáč a ani nemá záujem sa to naučiť, je sto krát väčšou pomocou ako mu robiť výčitky alebo sa na neho falošne usmievať.
Pokánie alebo bulvár?
Nedávno som si bol zaplávať. Potom som išiel do parnej sauny. Stretol som tam kamaráta Mudr.Jozefa. Vravím mu, že idem ešte do toho iného bazéna. On mi na to, že aby som radšej nešiel, lebo sa tam ktosi pred hodinou vykadil. A že to asi dieťa nebolo. Vďaka za upozornenie. A tak ma napadlo, že aj takéto otrasnosti sa stávajú. Aj horšie, a v iných oblastiach. Človek snažiaci sa o hygienu chodí na WC a umýva si ruky. Sú však aj jedinci, čo si svoje vnútorné tlaky uvoľňujú inak a netradične kreatívne. Každý z nás potrebuje očistu. V Cirkvi vychovávame ľudí ku tomu, aby ju robili dôstojne. V ospravedlnení sa. V spovednej miestnosti. V modlitbe. Pri začiatku každej sv.omši by sme to nemali slávnostne odfláknuť, ale úprimne sa detoxikovať pri Kyrie eleison. Kto to pochopí a robí, robí dobre. Je však nie málo tých, čo pokánie vraj nepotrebujú. Vytvoria si tak zbytočný problém. Nepriamo sa tak sami vyhlasujú za svätých a bedliacim na seba iba prezrádzajú, že žijú v klamstve. Začne to v nich kvasiť. Po koktaile zo všelijakých gebuzín prichádza reálna zápcha. Ani si to neuvedomujú, ale špina sa v nich hromadí a musí nejako von. Aby ich to nerozdrapilo. Prvá pomoc je kúpiť si bulvár. Ten plní v spoločnosti funkciu čističky odpadových vôd. Ktosi sa tam „vykadí“ a ostatní sa akože pohoršujú. A tak sa to trochu aj perie. Veľká trápnosť vonku rieši akože naše trápnosti vo vnútri. Úspech bulvárom nafúknutých talafatiek je veľký i preto, lebo je veľa tých, čo ho kupujú. Kŕmia sa nafúknutými škandálmi aj preto, aby teatrálnym vydesením sa nad veľkými krádežami sa trochu očistili od tých malých a svojských. Híkaním nad smilstvami celebrít sa aspoň trochu očistili od sebauspokojovaní svojho ega, ktoré nehľadá Božiu Vôľu. Jačaním nad nejakým vonkajším víťazstvom zabudli na svoje vnútorné prehry. Konšternovaním nad nejakou vraždou sa povzniesli nad napr. zabitím cudnosti v sebe. Novopohanská spoločnosť duchovne živorí a očisťuje sa podvedome tak, ako vie. My sme však v centre duchovnej hygieny. A my v Cirkvi potrebujeme primitívny bulvár neraz tiež? Nafúkneme jednu nekompletnú vetu a odpíšeme celého človeka? Zo zbabelosti nenapomenieme dotyčného medzi štyrmi očami, ale ho udáme niekomu inému? Tieto ohovárania, odsudzovania a niekedy aj osočenia považujeme za normálne? Toto je vizitka veriaceho? Snažme sa byť najskôr normálnymi ľuďmi. Benedikt XVI.kňazom povedal: „Je absolútne zásadné byť najskôr človekom.“ Zmysel pôstnej doby nie je iba zhodiť nadbytočné kilá, hoci aj to by sa nám veru zišlo, ale zbaviť sa napr.aj rôznorodého „kadenia do spoločného bazéna.“
Si perverzák? Ozvi sa…
„Si perverzák? Nestačí ti klasika? Volaj a č.tel“ Jeden zo stoviek inzerátov v našej tlači. Zvykli sme si a pomaly už nikto proti tomu neprotestuje. Predstavte si podobný inzerát. “ Potrebujete odstreliť dlžníka? Alebo navždy umlčať babičku, čo nemôže umrieť? Zavolajte na č.tel“ Okamžite by išla po nich polícia, zatykač, súd, väzenie. Ohrozovača spoločnosti by sme okamžite izolovali, spoločnosť chránili. Falošného dobrodincu spoločnosti a denegeráta populácie v inej oblasti až trestuhodne skoro všetci a vzorne otupene „tolerujeme“. Aj pobehujúceho besného psa po ulici máme všetci iba nemo tolerovať ?? Aj my v Cirkvi radšej čušíme aby sme spoločnosť nevyrušovali. Nie je to pre nás asi vôbec dôležité. Musíme sa asi všetci predovšetkým klaňať modle Ekonomiky a modle inej: Slobode. Kresťan by modle na lep sadnúť naivne nemal, však? Ak by polície nechránili občanov, ale chránili by vrahov či kriminálnikov, boli by to čierne mafie. A vlády, ktoré ochraňujú perverzákov, nechajú ich slobodne podnikať zo smilstvom a zarábať 5 až 10 x viac než občanov v oblasti školstva a zdravotníctva, tie vlády skúste nazvať pravým menom sami. Mafie ružové? Pasáci pasákov? A oni tancujú od šťastia keď idú vládnuť?? Byť raz na ich mieste pred Božím súdom by som veru nechcel.
Koho mám voliť ? Poraďte mi.
Idú voľby a mám problém. Som kresťan a volil som vždy niekoho, o kom som si myslel, že presadí nejakú kresťanskú myšlienku vo veciach verejných. Mám pokušenie sa zaradiť medzi 5O percent tých, čo sú sklamaní a na voľby sa asi vykašlú. Nevyznám sa v ekonomike, vidím ako sa pár jednotlivcom darí, a ostatní sú naštvatí, lebo žijú LTT/ len tak tak/. Obávam sa, že tí bohatí sú v stále väčšom ohrození, lebo čím viac bohatnú, tým ich väčšina viac nenávidí. Môže to dospieť ku tomu, že ich rozhnevaný dav ušliape. Chudákov. Nijaká zo strán neponúka riešenie, že by tých bohatých pred týmto strašným scenárom uchránila a tým menej bohatým tie nadbytočné miliardy, ktoré tí boháči vlastne už ani nepotrebujú, trocha rozumnejšie prerozdelila. Naposledy to urobila KSČ a to dosť kruto. Ich nasledovníkov sa voliť obávam. Skoro všetci politici sú pozitívne naklonení kresťanstvu. Avšak za dvadsať rokov sa nenašiel niekto, kto by napr. razantne bojoval proti pornografii a „legálnemu“ smilneniu. Takže v tejto krajine sú aj preto stále besnejšie deti v školách, stále častejšie depresie u dôchodcov a stále väčšia naštvatosť u strednej vrstvy. Máme otrávené studne a rád by som volil niekoho, kto by toto otravovanie a degenerovanie populácie zastavil. Vďaka Vám, ak ma na takúto stranu či osobu do volieb upozorníte. Rád jej dám svoj hlas. A možno i ďalší z tej polovice politikou znechutených občanov.
Katolícka Cirkev je perla, ostatné bižutéria
Tak znel nadpis nad rozhovorom so mnou v denníku Sme v roku 2007. V diskusiách pod ním mi mnohí dali poriadny písomný preplesk za túto arogantne znejúcu vetu. Vôbec som ju ani nevyslovil. Jej autor bol niekto v redakcii. Dal ju tam zámerne a určite sa na tom preplesku dobre škodoradostne pozabával. Čítajúc ten zoznam nadávok som si o autoroch tých príspevkov pomyslel so súcitom, že je im treba fakt pomôcť. Vlastne skoro každý, kto sa objaví v liberálnych médiách musí rátať, že ide do ringu, kde je dosť veľká nenávisť voči hocičomu cirkevnému. S inkvizítorskými postojmi treba rátať. Dnes však u tých tzv. najväčších liberálov, ktorí liberálmi / vyznavačmi slobody/ už ani nie sú, ale ich diagnóza sa volá libertinisti, čiže odbrzdení uctievači svojvôle. Tí nazlostení hadi na seba iba priokato prezrázdajú, že nerobia žiadnu detoxikáciu a jedov sa zbavujú uštipnutím iného. Keby som dal rozhovoru nadpis, dal by som možno: „Iba jedna kresťanská cirkev je originál, ostatné sú kópie.“ Tak ako je iba jeden originál Mony Lisy a veľa podarených či nepodarených kópií. Aj pieseň Yesterday má vraj 2000 mutácií, ale jeden základ. Ináč vďaka denníku Sme za možnosť sa u nich vyjadriť až na 13 stranách. Aj ich redaktorovi Karolovi Sudorovi za verné tlmočenie rozhovoru i za nie prihlúple otázky. My sme išli za kňazov preto, aby sme hlásali evanjelium a bránili Matku Cirkev. Ak nám niekto vynadá, nemali by sme sa urážať. Testuje to asi našu pokoru. Aj to patrí k našej službe. Tí najlepší z nás čelia neraz tomu najprimitívnejšiemu slovníku. Mali by sme byť vďační aj napr. za každého novinára, ktorý nám pomáha povedať niečo pozitívne o Božom kráľovstve.
Extrémisti
Sme nastavení na snahu o dokonalosť
Ak tomu však bude chýbať zdravý spirituálny rozmer
tak táto ľudská túžba sa môže zblázniť
a prejde do extrémnych nie normálnych rozmerov
Vo svete to volajú extrémizmus
v náboženstve to voláme praktický satanizmus
Adorácie kultu tela končia ignoráciami zdravého rozumu
Je to trest za zamedbanie spirituálneho rozmeru človeka
Nemiernosti rôzneho druhu sú peklá na zemi, inkarnované do ľudských tiel
Jedni podliehajú rozkoši z prežierania sa
A tí druhí rozkoši z hladovania
Ak to človek prestane mať pod kontrolou,
prídu veľmi nedôstojné následky
Treba sa nám modliť, a zaháňať s pomocou Krista tieto extrémy
nezabudnime
že oveľa horšie budú na tom bulimici a anorektici
v intelektuálnej či emocionálnej
a najmä spirituálnej oblasti bytia
ku ktorej patrí aj tá oblasť intímna
Odborníci na extrémy sú antikristi.
extrémy tela má na starosti satanistická skupina…
a extrémy na duchu tá luciferská…
Diabol prehral si…
Kristus na kríži ťa definitívne porazil
Svojou extrémne drastickou obetou
stopol každý druh extrémizmu!
Preto si kresťania tak veľmi ctia jeho obetu na kríži
Degenerácia ľudstva sa zastavila a prišla jeho regenerácia
S pomocou Kristovej sily sa dá premôcť každý extrém
Tí, ktorí kašlú na kresťanskú vieru
tí svojim extrémom podliehajú a tvrdia,
že sa s tým nedá nič robiť
a že iba musíme tolerovať ich úlety
na ktoré vraj oni majú „posvätné“ ľudské práva
Za adorovanímpestrofarebne hriešneho pride štýluje aj ignorovanie Božích zámerov
a skrýva ako bonus aj 50 odtieňov
sivej priepasti nudy…a spoločné nafúknutie falošného ega…
Zatiaľ je to iba ako cirkusová zábava
ale horšie to budekeď niekto bude mať takto zohavené vzkriesené teloktoré nebude voňať, ale raziť záprdkovým zápachom a takým silným, aká bola „hrdosť“ na svoju zaprasačenosť…
Extrémizmus
označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Druhou charakteristickou črtou extrémizmu a s ním spájaných aktivít je, že útočia na systém základných práv a slobôd garantovaný ústavou a medzinárodnými ľudsko-právnymi dokumentmi, alebo sa snažia svojimi aktivitami uplatňovanie týchto práv sťažiť, či znemožniť. Za ďalšie charakteristické znaky extrémizmu sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločenskej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku.
Kriminalitou extrémistov a kriminalitou extrémistických skupín sa vo všeobecnosti rozumejú trestné činy a iná protispoločenská činnosť s extrémistickým prvkom vrátane trestných činov a priestupkov motivovaných rasovou či národnostnou neznášanlivosťou, alebo spáchaných priaznivcami extrémistických skupín a to bez ohľadu na konečnú trestnoprávnu kvalifikáciu jednotlivých prípadov.
Právny poriadok Slovenskej republiky pojem extrémizmus nedefinuje. Pre potreby odhaľovania, objasňovania, dokumentovania takejto trestnej činnosti a v neposlednom rade aj pre účely preventívneho pôsobenia Policajného zboru na Slovensku v súčasnosti sledujeme tri základné orientácie extrémizmu:
- pravicovo orientovaný – prezentovaný presadzovaním ideí rasizmu, fašizmu, nacizmu, neonacizmu – fungujúcich na princípe a ideológii národného socializmu,
- ľavicovo orientovaný – prezentovaný prevažne anarchistickými, antiglobalistickými a antikorporativistickými ideami, radikálnymi ekológmi,
- nábožensky orientovaný – prezentovaný náboženskými zoskupeniami, ktoré svojou ideológiou, názormi a z nich následne vyvíjanými aktivitami a činnosťami môžu ohrozovať život, zdravie alebo majetok osôb a porušovať všeobecne záväzné právne predpisy.
Tá naša infekcia predivná
Je zvláštne, že mnoho vecí, na ktoré kladieme zvláštny dôraz
Ježiš vôbec nevyslovil
Naopak, na mnohé veci, na ktoré my dôraz vôbec nekladieme
Ježiš robil
volá sa to aj pánbožkársky syndróm
Polokatolíci na Slovensku sú poznačení predivnou spirituálnou infekciou
Veľmi mnohí sa spovedajú zo 6.prikázania
akoby to bolo prikázanie prvé
Čiže nevyzretá láska ku sebe a tie moje malé a často hlúpe veci
alebo techtle mechtle s inými
To toto je v živote podstatné?
To toto predovšetkým majú riešiť Ježišovi učeníci ??
/infantilitas stupiditatis/
Z tejto trápnej puberty či až zoženštelosti sa musíme duchovní muži
jednoznačne a čo najskôr oslobodiť
lebo skončíme nedôstojne ako ťapákovskí trpáci a nevykúpení muži
Nahnité ovocie tejto desaťročiami neliečenej skrivenosti je aj to, že napr.
v životopisoch svätých v slovenskom jazyku sa zametajú hriechy
obvinenia proti čistote
u svätých „pod koberec“, akoby táto hanba vôbec v cirkvi neexistovala.
Problém existovať neprestane
ak pred ním teatrálno – asexuálne
privierame oči a máme ich zalepené stáročnými „karpinami“…
Je to pravdepodobne falošná hanba, pochádzajúca od našich
a z ich nesvätého „milovania sa navzájom“ vo svätohájoch
Voči moru necudnosti a nezosľachenému erósu
Cirkev musela robiť mnohé protiopatrenia
ale neraz to niektorí jej predstavitelia aj prehnali
Napr. košický biskup A. Fischer Colbrie,
inak vzdelaný muž ovládajúci 11 jazykov a žijúci v povesti svätosti
pred sto rokmi vydal nariadenie, že ak niekto navštívi kúpele aj
v plavkách, kde sú obidve pohlavia, má vraj ťažký hriech…
Sme tu my veru veľmi divne niektorí tou biblickou giga šestkou
ale poriadne“stigmatizovaní“…
Aj kôli tomuto nariadeniu nebude vyhlásený za svätého, lebo to bol blud.
Zbabelé udania a satanské osočenia
iba negativizovanie iného, čiže nenávisť
ničenie dobrej povesti a krádeže dobrého mena
neférové vyhodenia zo zamestnania
krivé prísahy a falošné spovede
nemilosrdné odsúdenia
upálenia či ukameňovania za iný názor
klamstvá priamo do očí
svätokrádežné sv. príjímania
šaškovania pred oltárom
„strkanie hláv do piesku“
sú napríklad
oveľa závažnejšie delikty a trestné činy
ako sú klasické hriechy proti 6. a 9. prikázaniu
Toto sú tzv. duchovné zasmilnenia par excellance, desaťnásobne horšie ako smilstvá telesné.V tých je totiž aj keď dogebrený, ale aspoň náznak toho, že chcem urobiť niekomu dobre, aj sebe, ale v tom zaprasačení duchovnom je vyslovené prianie zloby, robenie zla inému, a nie iba na krátku dobu, ale je to zloba aj dlhotrvajúca…Ak má niekto prevrátené hodnoty, tak ten je celoživotne zadlávený takýmito predsudkami a stratil schopnosť rozlišovať. Čiže je postihnutý veľmi vážnou chorobou, stratou zdravého úsudku, ktorú medicína volá demencia.
U pánbožkárov
čiže polokresťanov, čo majú gestá a masky superveriacich
je „dogmou“ niečo, čo učením viery vôbec nie je
a mienkotvorným je niečo
čo je eticky ale satanmi poriadne skrivené
Hlavne sa držia falošnej dogmy,ktorá nie je nikde napísaná:
„Čo len na to povedia ľudia“…
pre nich je najdôležitejší povrch a nie vnútro
Čo si o tom myslí Boh, evanjelium a nebešťania
to je vraj nie že nepodstatné, ale je to ako nič!
O podobných vyčíňaniach
kostolných hercov a manekýnov
praví proroci všetkých čias hovorili
ako o tom skutočnom
smilstve ducha
ktoré sa často
rado schováva pod náboženskou maskou
takzvanej „presvätej vernosti a čistoty“
Ďalšia obludnosť v našom správaní je napr. vtedy, keď sa poloslušný polokatolík začervená pri pohľade na fotku nahej ženy, a myslí si pri, že asi spáchal ten najväčší hriech, a že urobil to najväčšie hrdinstvo, keď svoj pohľad od toho obrázku odvrátil, ale absolútne ho netrápi to, že splodil nejakej žene dieťa, a potom sa na nich vykašlal, prepísal majetok po rodičoch iba na seba, a so súrodencami sa nemal potrebu podeliť a v krčme sa vychvaľuje s tým, ako volil toho, kto vytuneloval slovenskú krajinu… Chudák, hrá sa akože na pánbožkára, ale ovocie jeho života je trápna etická produkcia a robenie pekla iným zo života?
Je to ťažká pseudoreligiózna patogenita
je to vážny nádor na duchovnom mozgu
poškodenie bytia tzv. svätuškárstvom
a aj pseudokresťanským primitivizmom…
Inteligenti to pochopia hneď
ale primitívom to treba asi opakovane nakričať do
ich predsudkami zasmilnených „tekvíc a makovíc“
ťapákovsky zdarebáčeno zaprasačených myšlienkových zlozvykov
že poprehadzované hodnoty sú dielom temných síl
našou povinnosťou
je pochopiť podstatu problému
dospelo a mužne nečušať ako
zbabelý nemý sluha
nie iba zahanbene a porazenecky zvesiť hlavu
ale tento bordel začať upratovať
najlepšie okamžite
Sv. Ján Vianney
bol obvinený, že je nemanželským otcom jedného dieťaťa v Arse. Tam nastalo „peklo“ obvinenia voči farárovi, toho to naštartovalo do veľkého pokánia, ukľudnilo sa to až za dva roky, kedy ozajstný otec toho dieťaťa prinútený okolnosťami /zadlávený stromom/ prehlásil, že otec je on, a že ich farár je nevinný.
Sv. Katarína Sienská
bola obvinená, že je lesbička. Obvinila ju z toho jedna Andrea, ktorá tak zapáchala, že ju nik nechcel preto opatrovať. Raz jej sv.Katarína boskala ranu, iba ako Kristovu ranu, a primitívna pacientka ju osočila vraj z nemravnosti… Rana v jej necudnom srdci bola oveľa závažnejšia, ako tie na hnisajúcom tele…
Sv. Tomáš Aquinský
Rodina nesúhlasila s jeho zasvätením sa Božiemu kráľovstvu, a tak ho vrhli do zamknutej miestnosti, a sotili mu tam ľahkú ženu, aby ho zviedla. On chytil v sebaobrane na ňu horiacu fakľu
Sv. Gerard Majella
bol obvinený z nelegálneho sexovania jednou paňou, u ktorej prenocoval. Mlčal a modlil sa, a judáška mala silné výčitky svedomia, a priznala sa, že tohoto svätca sprosto osočila.
ako biskup zobral na seba obvinenie, že on je otec jedného dieťaťa, aby zachránil pred potupou jeho matku. V skutočnosti otcom nebol, použil iba svätú lesť, aby zachránil vojvodovej dcére česť.
charakterovo asi veľmi čistý biskup z prvých storočí, lebo bol osočený sprostými nemravníkmi z extra veľkých nemravností…
Tohoto biskupa zo 4 st. ariánski bludári, ktorí sa pchali do kresťanských pozícií, priamo v lone cirkvi nehoráznym spôsobom prenasledovali tohoto svätca a opakovane ho posielali asi päť krát spolu 17 rokov do vyhnanstiev, nahuckali a na koncile pred biskupmi pošpiňovali bez hanby povesť poctivého pravoverného biskupa a nechali na neho žumpáriť vymyslené smilné eskapády od úbohej štetky
Dym pod svätopeterskou kopulou
Z 266 nástupcov apoštola Petra bolo vyhlásených za svätých iba 77. Sama matka cirkev priznáva, že väčšina tých, čo sa roky dávali za svojho života volať „svätými otcami“
nebola veru svätá alebo dobrotivo otcovská.
Čiže väčšie či menšie pokrytectvo bolo a je v cirkvi prítomné.
A všimnite si, že pretvárka je v evanjeliu na zozname duchovných zločinov u Ježiša Krista na mieste prvom.
U jeho učeníkov je na ich zozname na mieste poslednom. A na niektorých miestach sa nielen toleruje, ale aj pestuje. Toto do cirkvi nainštalovali diabli a pri živote to udržiavajú tí, čo sa tvária, že veria…
Cirkev nezanikla, ani keď ju viedli svätuškárski diletanti či rôzni neduchovní kariéristi. Jednou z povinností pápeža je byť príkladom svätého života. Ak na to niekto v tejto funkcii nemá, jeho povinnosťou je sa zriecť úradu, a dať priestor niekomu lepšiemu. Inak sa dopúšťa tej najvyššej trúfalosti.Mnohí pápeži histórie sa precenili a vôbec si neuvedomili, aká je ich základná povinnosť. Zhubný vplyv to malo na milióny ľudí a na dlhé stáročia. Poškodzovali cirkev zvnútra neraz tým viac, čím arogantnejšie sa správali voči podriadeným a čím prepychovejšie stavby stavali navonok.
Katolícka Cirkev je chránená nebom a má skalopevný základ. Nezanikla by ani vtedy, keby ju viedli Borgiovci do konca sveta, ani keby ju riadil nejaký antipápež.
„Brány pekelné ju nepremôžu“,
to prisľúbil apoštolom sám Ježiš. Pokrytectvo je určite jednou z týchto brán, ktorou temné sily narúšajú z vnútra Božie dielo. Ak sa s ním v cirkevnom prostredí stretneme a dáme hlavu do piesku, nezabudnime, že tak ho aj podporujeme vo vyčíňaní. A sme spolupáchatelia a komplici padlých anjelov, ktorí bojujú proti anjelom verným.
Posvieťme si trochu viac na jedného zo „svätých otcov“ 17.storočia.
Urban VIII. Pápežom sa stal 55 ročný, a bol ním 21 rokov
vlastným menom Maffeo Barberini, (* 5. apríl 1568, Florencia – † 29. júl 1644, Rím), bol 235. pápež. Pápežský úrad zastával od 6. augusta 1623 do svojej smrti.
Urban VIII. bol posledný pápež, ktorý rozširoval územie štátu vojenskou silou. Bol významný mecenáš umenia. Obrovské dlhy, ktoré vznikli počas jeho pontifikátu, značne oslabili jeho nástupcov, ktorí neboli už schopní udržať svoj politický, alebo vojenský vplyv v Európe. Zúčastnil sa tiež sporu s Galileom a jeho teóriou heliocentrizmu. Veľkým plusom tohoto pontifikátu bolo potlačenie bludu jansenizmu.
Narodil sa vo významnej florentskej rodine. Učili ho jezuiti a získal právnický doktorát na univerzite v Pise v roku 1589. Barberini bola silná rodina, rozvetvená v Ríme a vo Florencii , ktorá dala cirkvi niekoľko kardinálov. Maffeo sa narodil vo florentskej rodine v 1568. Jeho otec zomrel, keď mal iba tri roky; jeho matka trvala na tom, aby bol vzdelávaný jezuitmi, najprv vo Florencii, a neskôr v Ríme na jezuitskom Collegio Romano . Tu žil so svojím strýkom, Francesco Barberini, ktorý zastával vysokú cirkevný úrad ako apoštolský protonotár.
V roku 1601 Maffeo využil vplyv svojho strýka na Klementa VIII. a stal sa pápežským legátom na dvore francúzskeho kráľa Henricha IV. V roku 1604 ho pápež vymenoval za titulárneho arcibiskupa v Nazarete a pápežského nuncia vo Francúzsku. Pavol V. ho vymenoval za kardinála a pápežského legáta v Bologni.. 6.augusta 1623 sa stal nástupcom Gregora XV. a prijal meno Urban VIII..
Pontifikát začal vtipne. O svojom zvolení povedal: „Máte šťastie vidieť Maffea Barberiniho ktorý sa pred chvíľou stal pápežom, ale my (množné číslo majestatis), máme také šťastie, že Bernini žije v čase nášho pontifikátu.“
Ten pontifikát nebol až tak vtipný, lebo skoro každý nesvätý pápež prenasledoval svätého či poctivého roky aj niekoho pod sebou. Svedčia o tom životopisy ctihodnej Mary Wardovej a vedca Galilea Galileiho.
Počas Urbanovho pontifikátu ubehlo 21 rokov tridsaťročnej vojny a ten pontifikát bol nabitý udalosťami. Kanonizoval Alžbetu Portugalskú a Andrea Corsiniho a vydal pápežskú bulu, ktorá predznamenala kanonizáciu Ignáca z Loyoly a Františka Xaverského jeho nástupcom na pápežskom stolci. V roku 1626, po smrti posledného člena vojvodského rodu della Rovere, sa vyhlásil z titulu lénneho pána za dediča urbinského panstva a pripojil Urbino k pápežskému štátu. V tom čase to boli rosiahle územia v strede Talianska.
Hoci bol ako kardinál veľmi otvorený a tolerantný k novým vedeckým poznatkom (najmä v astronómii a fyzike), ako pápež zastával úzkoprsé „dogmatické“ stanovisko, ktoré vôbec nebolo súčasťou pokladu viery, ale bolo zasahovaním do kompetencií, ktoré má na starosti prírodná veda. Ani vzájomné priateľstvo s Galileim a počiatočná podpora jeho myšlienok nezabránila Urbanovi VIII. povolať astronóma v roku 1633 do Ríma, kde sa musel verejne zriecť výsledkov svojej práce.
Ako pápež uplatňoval nepotizmus vo veľkej miere: veľa členov jeho rodiny získalo vďaka nemu značný vplyv či bohatstvo. Dnes to voláme klientelizmus alebo rodinkárstvo…PROTEKCIE a v takom úrade sú hanebnosť.
Písal aj latinsky poéziu, ktorá sa hojne publikovala. Jeho záľuba bola v znalosti zbraní, bol vynikajúci rečník a diskutér, patrón spisovateľov a básnikov. Hral sa na aristokrata, ale bol poznačený márnomyseľnoťou. Neraz mu pri potrebných rozhodovaniach trčala slama nielen z topánky, ale aj spoza tiary, a mnohí si to veru nemohli nevšimnúť. Dnes je nám až príliš jasné, že od svätca mal ďaleko.
Urobil asi príliš rýchlu a závratnú kariéru.
Na až smrtonosné nebezpečie kariérizmu Vás v cirkvi nikdy žiaden kariérista v nej neupozorní.
Bol ukážkový a odstrašujúci príklad tých, ktorým sláva dôležitosti stúpla do hlavy
a začal vyrábať aj kvalitné problémy poctivým katolíkom.
Pápež a jeho rodina utrácali obrovské sumy na vedenie vojen a na umelecký sponzoring. Dlh pápežského dvora sa vyšplhal zo 16 miliónov skudov na 35 miliónov. 80 percent príjmov išlo na splácanie dlhov. Španielski kardináli boli jeho obrovským plytvaním na zbrane a opevnené stavby a aj márnotratnosťou či protežovaním príbuzných zhrození. Kuli plány, ako ho zosadiť.Boli odhalení a z Ríma vyhostení. Do histórie sa zapísal aj nariadením, aby sa kardináli nazývali eminencie.
Počas svojho dlhého pontifikátu podporoval a reformoval misijnú prácu. Založil diecézy a vikariáty v rôznych misijných územiach a založil školu pre výcvik misionárov. Zrušil monopol na misijnú prácu v Číne a Japonsku uskutočnenú jezuitmi v roku 1585. V roku 1639 zakázal otroctvo medzi indiánmi Brazílie, Paraguaja a Západnej Indie.
Mal strach o osud Ríma a preto dal postaviť nové impozantné múry medzi Porta Portese a Porta Cavalleggeri .
Správanie pápeža počas tridsaťročnej vojny bolo často ovplyvnené viac túžbou rozšíriť majetky rodu Barberini, než jeho duchovnou misiou alebo záujmom katolíckych štátov zapojených do vojny.
Počas tohto obdobia pre vonkajšiu moc pápežstva bola najväčším nebezpečenstvom habsburská dynastia, ktorá vládla zväčša z nemecky hovoriacej oblasti Európy, južného Holandska a Španielska. Španielsky vplyv v Taliansku bol na vzostupe a kráľovstvo Neapol a Sicília boli pod španielskou vládou, boli hneď na juh od pápežského štátu. Z tohto dôvodu, Urban VIII. favorizoval anti – habsburgovskú politiku Francúzov, a zanedbával podporovať katolícke vplyvy v Nemecku.
Urban VIII. dohliadal na to ako rodina Barberini ťažila z jeho pontifikátu. Jeho brat a dvaja synovci boli kardinálmi. Ostatní členovia rodiny pomáhali pápežovi v nadobúdaní majetku a titulov. Dokonca šiel tak ďaleko, aby vojnu v Parme, Toskánsku , Modene, a Benátkach organizovali jeho synovcovia – kardináli. Pápež Urban posilnil opevnenia a výzbroj v pápežských územiach. Nadštandartne podporoval umelcov, medzi ktorými bol lídrom Giovanni Lorenzo Bernini, ktorý skrášlil aj katedrálu aj obdaril Vatikánske námestie impozantnou kolonádou. Urban dal bronzové nosníky rímskeho Pantheonu roztaviť a vyrobil z nich delá a použil ich aj na ďalšie objekty. Charakterizoval ho anekdotický epigram: „Čo barbari nestihli urobiť, to urobil Barberini“.
V roku 1611 prišiel obdivovať Galileovu inteligenciu a ostrovtip. Počas jedného večera pri ktorom Galileo obhajoval svoj názor o obehoch nebeských telies s ním sympatizoval. Keď sa však stal pápežom tak spyšnel. Urazil sa preto, lebo Galileo jeho neschopnosti neadoroval a vo svojom spise ho dal do podobenstva ako Hlupáčika /Simplicio/. Urban sa v tom spoznal, urazil sa, to mu emocionálne zatoxikovalo rozum natoľko, že bol ku tomuto zakladateľovi modernej vedy už len nemilosrdný.
Celkovo dlhý pontifikát pápeža Urbana VIII. dosť oslabil pápežskú úlohu v Európe. Spôsobil na ďalšie dlhé roky rozvod medzi rímskou cirkvou a vedeckými poznatkami. To malo dlhotrvajúci nepriaznivý účinok na tom, ako bol katolicizmus vnímaný v nasledujúcich storočiach. Heliocentrická teória podporovaná Kopernikom bola odsúdená v roku 1616 inkvizíciou. Galilei bol v priateľskom vzťahu s oboma pápežmi aj Ferdinandom II, veľkovojvodom Toskánska. Rozhodol sa oživiť vedeckú diskusiu a vydal v roku 1632 Dialóg týkajúci sa dvoch hlavných svetových systémov, pri ktorých boli prezentované dve teórie, ktoré sú popísané vo forme dialógu medzi zástancami oboch systémov. Kniha však bola považovaná inkvizíciou ako zosmiešňovanie geocentrickej teórie a roku 1633 Galilei bol povolaný do Ríma. Pod hrozbou mučenia, sedemdesiat rokov starý vedec ponúkol prepísať niektoré kapitoly knihy; trest bol vydaný v Convento di S. Maria sopra Minerva : Galileimu bolo nariadené, aby sa verejne zriekol svojich názorov, jeho kniha bola vyhlásená za kacírsku a zakázaná a bol odsúdený na trest odňatia slobody na dobu neurčitú. Táto časť trestu bola zmenená do akéhosi domáceho väzenia v jeho vile v Arcetri, blízko Florencie.
Galileo bol oficiálne rehabilitovaný cirkev v roku 1741, kedy bol zrušený zákaz na jeho knihy. V roku 1992 pápež Ján Pavol II. dnes už svätorečený, vyjadril poľutovanie nad tým, ako bolo s jeho procesom a s ním nakladané.
Špecialitou 12 dňového pontifikátu Urbana VII. bola aj bol rozkaz, ktorým zakázal fajčiarom fajčiť tabak, novotu, ktorá prišla zpoza oceánu, ktorá vraj podľa buly spôsobuje telesné vzrušenie podobné tomu erotickému. Za fajčenie na posvätných miestach sa vyhrážal exkomunikáciou. Toto nariadenie zrušil pápež Benedikt XIII. o sto rokov neskôr. Asi si chcela Jeho svätosť alebo niekto v jej okolí legálne zapáliť, a po sto rokoch dostal omilostenie z najvyššieho duchovného úradu…
Do svojho erbu si dal tri včely, ale do histórie cirkvi sa zapísal ako ten, čo so svojim protekčne dosadeným tímom vedeli poštípať ako podráždený roj s osami…
Dodnes sa nenašiel nik, kto by „svätého otca“ Urbana VIII. chcel svätorečiť a dať za pozitívny príklad. Všetci jezuiti a jezuitky zhrození čítajú jeho fatálne a ukrutné rozhodnutia, napísané horlivým a elegantným literárnym štýlom…
Zdroj: New Catholic Encyclopedia
ukážky z jeho „poetickej“ tvorby, ktoré pre niektoré statočné
kresťanky boli vtedy teda ale ultra sakramentsky dramatické...
Spoločnosť Anglických panien, ktoré chceli špeciálne byť a boli verné pápežovi, bola
jeho pápežskou bulou neobyčajne zdrvujúco zakázaná… sestry rozprášené…ich všetky dobré snahy boli
skoro dokonale a zákonitou autoritou rozmiaždené!
Podobne to urobili „padlí anjeli“ medzi nami ,obludní náboženskí podvodníci – farizeji s Ježišom Kristom.
Bojovali sme síce v 17.st. razantne napr. s fajčiarmi
ale takú frajerskú „cigaru + dym, aký on dopustil a vypustil“
v sakrálnych priestoroch
tak to bola sila…
Nezabudnuteľné dejinné vypustenie smrtonosného dymu
a hanba par excellance
na tie Sv.cirkvi verné sestry, čo si to ale vôbec nezaslúžili.
Možno kôli tejto zjavnej dlhoročnej skrivodlivosti zo strany predstaviteľov cirkvi
budú v nebi vyššie než tí normálni svätí.
Pápež v bule píše, že jeho najťažšia povinnosť je chrániť vinicu pred nepovolanými robotníkmi, ktorí sejú burinu, ktorá dusí dobré sadenice a ktorá vraj má zničiť dobrú sejbu.
Vraj: „Táto burina musí byť z cirkvi odstránená!!!“
Odvoláva sa na nariadenia protipápeža Jána XXIII. a zbabelého nepotistu Klementa V. ,že oni takéto zhubné vetvy na vetvách cirkvi kedysi už zakázali. Potulujú sa vraj podľa ľubovôle, obliekajú svetsky, nezachovávajú klauzúru. Vraj pracujú pod zámienkou spásy duší, podujímajú sa na rozličné úlohy, ktoré nesvedčia ich pohlaviu, ich slabému rozumu, ich ženskej skromnosti a predovšetkým ich panenskej počestnosti. Túto tŕňovú húštinu z poľa Cirkvi treba okamžite odstrániť. Svätá stolica ich vážne varovala, ale tieto ženy z arogantného vzdoru to neakceptovali a neprestali pracovať proti zdravému učeniu Cirkvi. Nunciovia dostali prísne opatrenia z obavy pred hroziacimi nebezpečenstvami a obávanými škandálmi. Aby sa tieto škodlivé rastliny v Božej Cirkvi nemohli ďalej šíriť, preto pápež používa tú najväčšiu prísnosť. Bujnejúce rastliny majú byť od koreňa zničené a vyhubené.Podľa rady troch kardinálov a podľa koncilových dekrétov prehlasuje pápež spoločnosť takzvaných jezuitiek, ich sektu a ich stav od počiatku ich jestvovania za nulu a ničotu.Ich inštitút sa má považovať za pápežom zničený. Pod hrozbou veľkej exkomunikácie domy Inštitútu anglické panny musia opustiť. Nesmú sa v nich ďalej schádzať, ani v nich hovoriť o duchovných či svetských veciach.Nesmú sa označovať za rehoľníčky. Môžu vstúpiť do iného rádu alebo sa vydať.
/ podľa buly Urbana VIII. Pastoralis Romani pontificis z 13.1.1631/
Bol vydaný príkaz, aby predstavená Mary Wardová bola inkvizíciou zatknutá ako rebelka, bludárka a odpadlíčka od katolíckej viery. Dnes je tento inštitút Congregatio Iesu oficiálne fungujúci v katolíckej Cirkvi a jezuitská rehoľa má v nich svoju sesterskú oporu. Pápežovi verní jezuiti a jezuitky, ktorí boli samými pápežmi nemilosrdne zrušení a neskôr obnovení, nám boli daní ako príklad, že aj duchovná moc bola veľakrát, nie iba v ich prípadoch nespravodlivo použitá.
Práve táto rehoľa by mala mať súcit so všetkými
ktorým je nejako vo vnútri cirkvi ubližované.
Po vyhlásení pápežskej neomylnosti v r.1870 sa už podobné skrivodlivé rozhodnutia
zo strany pápežského úradu stávať nezvyknú…
Nuž čo dodať?
Čím má niekto raketovejšiu kariéru, tým asi raketovejšie sú jeho dekréty…
A čím sa niekto viac rozmaznáva desaťročia pohodlím,
tým tvrdšie a zdrvujúcejšie sú jeho údery do obetných baránkov jeho života.
Jednou zo zbabelostí a polospánkov u polokatolíkov je, že sa
v katechetických príkladoch či školských učebniciach
o podobných prípadoch v dejinách vôbec nepíšu.
Predstierame to, až na výnimky, aj v tzv. „katolíckych“ médiách,
akoby všetko bolo v poriadku,
akoby žiadne judášstva
a zneužitia duchovnej moci v dejinách už neboli?
Myslíme si, že narušíme pápežskú autoritu alebo ju zneuctíme?
Je to iba smietka oproti brvnám, o ktorých sa tu píše…
A tá smietka zdravej kritiky môže niekoho aj spasiteľne poučiť, však?
Sv. Ján Pavol II. nám raz odkázal: „Nebojme sa pravdy.“
Táto diagnóza sa volá falošná svätosť a evanjelium nás na ňu upozorňuje a pred ňou varuje. A kto o nej niečo z dejín láskavo poinformuje, ten nie je nepriateľ svätej Cirkvi, ako to o ňom pánbožkári začnú rozširovať. Prestaňme my už „fajčiť v sakrálnom prostredí takýto prudko spirituálne jedovatý, spáse neprospievajúci
neúprimný, zbabelý a farizejský tabak“…
A tak keď si fajčiari niekedy tú cigarku aj zapálite, tak sa pritom aj poďakujte nebu, že ste sa narodili v inom než 17. storočí. A nefajčite príliš, lebo si tým môžete aj ublížiť. Ide to aj do peňazí. Tie keby ste dali miesto tých troch eur za škatuľku za celý rok do pančuchy, tak by to bolo aj pre celú Vašu rodinu na zájazd do Vatikánu. Tam si môžete napr. víťazoslávne pobafkať niekde blízko pri hrobe Vášho úhlavného dejinného nepriateľa, a potom chodťe popočúvať na audienciu určite nie „svätého otca“
ale vynikajúceho pápeža Františka.
Pozvánka na veľkú svadbu
21. marca 2015 Pavel 0 Comments
Niekto Vás ako ateista pozve kontemplovať večnú ničotu, iný ponúka nekonečné návraty
reinkarnácií na túto boľavú planétu, iný rojčí o iných dimenziách v iných galaxiách.
My kresťania sa pripravujeme na stretnutie s našim Kráľom, ktorý sľúbil, že sa sem vráti.
Pre pripravených, čiže morálne a spirituálne správne žijúcich je prichystaná
veľká svadba a sláva,
pre duchovne zdarebáčených a nemorálnych je nachystaný
prísny súd a hanba.
Žiť morálne, čiže podľa správnych morálnych zásad, je prejavom úcty
voči nášmu Stvoriteľovi.
Je to vizitka inteligentného človeka.
Etika, čiže to, čo je mravné a duchovne človeku prospešné,
v biblii Nového zákona je o správnom pochopení a o milosrdenstve.
Je vyššia než príkazy a zákazy Starého zákona. Toho akože iba spravodlivého „zub za zub“…
- Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.
- Nevezmeš meno Božie nadarmo.
- Spomni, aby si deň sviatočný svätil.
- Cti otca svojho i matku svoju.
- Nezabiješ.
- Nezosmilníš.
- Nepokradneš.
- Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.
- Nepožiadaš manželku blížneho svojho
- Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je Ak si niekto myslí, že byť veriacim znamená uznávať iba Mojžišovo Desatoro prikázaní, tak to je ten, čo z biblie rešpektuje iba Starý zákon. Ak si myslí, že je kresťan, tak je na veľkom omyle.
Aj keby dodržiaval poctivo celé Desatoro, bol by iba židom. Kresťan si musí dať morálnu latku
o „meter vyššie“. Ten zachovávaním evanjelia dosahuje tzv.kráľovskú slobodu, aj keby bol vo väzení…
My sa snažíme žiť Ježišove slová, ktorých podstata je v zásadách ôsmych blahoslavenstviev a v lekciách milosrdenstva v medziľudských vzťahoch, ktoré sú jasne popísané v tzv. Poslednom súde.
Ak chcete byť verný nebu, tak toto si dobre zapamätajte.
Nič dôležitejšie ako sú nasledujúce slová si už na zemi neprečítate.
Na 100 %
Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia. Ich vyhlásenie preberá prisľúbenia dané vyvolenému národu od čias Abraháma. Privádza ich k dokonalosti tým, že ich už nezameriava iba na vlastnenie určitej krajiny, ale na nebeské kráľovstvo:
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5,3-12)
Blahoslavenstvá vykresľujú tvár Ježiša Krista a opisujú jeho lásku; vyjadrujú povolanie veriacich pridružených k sláve jeho umučenia a zmŕtvychvstania; objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života; sú paradoxnými prisľúbeniami, ktoré udržiavajú nádej v utrpeniach; zvestujú požehnania a odmeny, ktoré učeníci už tajomným spôsobom dostávajú; začali sa uskutočňovať v živote Panny Márie a všetkých svätých.
Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu po šťastí. Táto túžba má božský pôvod. Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť.
„Zaiste všetci chceme žiť šťastne a v ľudskom pokolení niet nikoho, kto by nesúhlasil s týmto tvrdením ešte skôr, ako by bolo jasne vyslovené.“
„Akože ťa teda mám hľadať, Pane? Lebo keď hľadám teba, svojho Boha, hľadám blažený život. Budem ťa hľadať, aby žila moja duša. Lebo moje telo žije z mojej duše a moja duša žije z teba.“
„Jedine Boh nasycuje.“
Blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie, posledný cieľ ľudských činov: Boh nás volá do svojej blaženosti. Týmto volaním sa obracia na každého osobne, ale aj na celú Cirkev, nový ľud zložený z tých, čo prijali prisľúbenie a žijú z neho vo viere.
Nový zákon používa viaceré výrazy, aby charakterizoval blaženosť, ku ktorej Boh volá človeka: príchod Božieho kráľovstva; videnie Boha – Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8); vstup do radosti Pána; vstup do Božieho pokoja:
„Tam budeme odpočívať a vidieť. Budeme vidieť a milovať. Budeme milovať a chváliť. Tak to bude na konci bez konca. Veď aký iný cieľ máme, ak nie prísť do Kráľovstva, ktoré nebude mať konca?“
Veď Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, jemu slúžili a jeho milovali, a tak prišli do raja. Blaženosť nám dáva účasť na Božej prirodzenosti a na večnom živote. S ňou človek vchádza do Kristovej slávy a do radosti života Najsvätejšej Trojice.
Takáto blaženosť presahuje rozum a čisto ľudské sily. Je nezaslúženým darom Božej milosti. Preto sa volá nadprirodzená, takisto ako milosť, ktorá človeka disponuje vojsť do Božej radosti.
„ Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.‘ Ale ,nikto nemôže vidieť Boha‘ v jeho veľkosti a nevýslovnej sláve ,a zostať nažive‘, lebo Otec je nepochopiteľný. Ale z lásky a dobroty voči ľuďom a vo svojej všemohúcnosti umožňuje tým, čo ho milujú, vidieť Boha…‚lebo čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu‘.“
Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby. Vyzýva nás, aby sme si očistili srdce od zlých náklonností a hľadali Božiu lásku nadovšetko. Učí nás, že pravé šťastie nie je ani v bohatstve alebo blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo moci, ani v nijakom ľudskom výtvore, nech by bol akokoľvek osožný, ako je veda, technika, umenie, ani v nijakom stvorení, ale jedine v Bohu, prameni každého dobra a každej lásky:
„Všetci sa skláňajú pred bohatstvom. Veľké množstvo ľudí mu inštinktívne vzdáva poctu. Šťastie merajú bohatstvom a bohatstvom merajú aj úctyhodnosť… Je to hold, ktorý vyplýva z presvedčenia …, že bohatstvom možno dosiahnuť všetko. Bohatstvo je jednou z modiel našich čias a druhou je popularita… Popularita, čiže všeobecná známosť vo verejnosti – čo by sa mohlo nazvať ,tlačové renomé‘ –, sa považuje za veľké dobro samo osebe a za základ uctievania.“
Desatoro, Ježišova reč na vrchu a katechéza (učenie) apoštolov nám ukazujú cesty, ktoré vedú do nebeského kráľovstva. Posilňovaní milosťou Ducha Svätého usilujeme sa po nich kráčať krok za krokom každodennými skutkami. Pôsobením Kristovho slova pomaly prinášame v Cirkvi ovocie na Božiu slávu.
Blahoslavenstvá preberajú a privádzajú k dokonalosti Božie prisľúbenia od čias Abraháma tým, že ich zameriavajú na nebeské kráľovstvo. Odpovedajú na túžbu po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca človeka.
Blahoslavenstvá nás učia, aký je posledný cieľ, ku ktorému nás Boh volá. Je ním Kráľovstvo, videnie Boha, účasť na Božej prirodzenosti, večný život, Božie synovstvo a spočinutie v Bohu.
Blaženosť večného života je nezaslúžený dar Božej milosti; je nadprirodzená takisto ako milosť, ktorá ku nej vedie.
Blahoslavenstvá nás stavajú pred rozhodujúce voľby, čo sa týka pozemských dobier; očisťujú nám srdce, aby nás naučili milovať Boha nadovšetko.
Nebeská blaženosť určuje kritériá rozlišovania na používanie pozemských dobier v súlade s Božím zákonom.
Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
Posledný súd
Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“
Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“
Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“
/evanjelium podľa Matúša 25 kap./
Slúžiť Bohu znamená kraľovať.
Kristus je Kráľ kráľov, a my jeho učeníci veríme, že kraľovať začal už na kríži, a čakáme jeho slávne kráľovstvo, ktoré príde vtedy, keď si ľudstvo bude myslieť, že je všetko to normálne, dôstojné a pravdivé totálne pošliapané a zneuctené…
Na toto pamätať znamená spirituálne nedrichmať.
HODINA SLOVANŮ MÁ TEPRVE PŘIJÍT
V pátek 16.4.2010 ve 21.00 hodin zemřel v Římě kardinál Tomáš Špidlík, nejvýznamnější český teolog žijící v zahraničí, světově proslulý znalec spirituality křesťanského Východu, významný představitel ekumenického úsilí a uznávaný reprezentant a propagátor české kultury. Celý svůj život zasvětil badatelskému úsilí na poli studia a praktické služby pro jednotu křesťanů.
Ke vzpomínce na kardinála Tomáše Špidlíka zde uvádíme výběr z knižního rozhovoru s Janem Paulasem Duše poutníka.
- Co je podle vás z cyrilometodějské ideje dodnes nosné a inspirativní? Svatí Cyril a Metoděj jsou patroni Evropy. Jak by asi vnímali dnešní Evropu?
Cyrilometodějská otázka mi byla vždycky velmi blízká a často jsem měl také příležitost o tom mluvit. Například na kongresech v Římě, Soluni či Ochridu jsem rozvinul téma, které bylo do té doby opomenuté: duchovní příbuznost Cyrila a Řehoře Naziánského. Cyril si ho totiž už od mládí zvolil za osobního patrona a jeho autobiografickou báseň znal zřejmě zpaměti. Jaký byl osobní postoj Řehoře? Jako básník si byl dobře vědom, že má zvláštní dar jazyka. Zasvěcuje jej tedy Bohu – chce, aby skrze jeho ústa mluvil Kristus řecky. Přítel svatý Basil ho proto nazval “ústy Kristovými”.
Svatý Cyril si byl vědom, že jeho znalost slovanské řeči je podobný dar. Vzal si tedy za úkol, aby jeho ústy mluvil Kristus zase slovansky, aby se vyjadřoval v řeči a mentalitě našich předků. Základní problém náboženské literatury bývá u národů většinou tento: Jak dát duchovní výraz slovům vzatým z profánního prostředí? U nás je to v jistém slova smyslu vyřešené už od počátku, protože naše první literatura byla posvátná, ta světská přišla ke slovu až později. Možná si to ani neuvědomujeme, jak některá obecná slova stále ještě zavánějí svým posvátným původem.
O aktuálnosti cyrilometodějské tradice jsem nedávno mluvil na poměrně vysoké úrovni. Bylo to při setkání ruského viceministra kultury a italského ministra kulturních památek, kdy jsem řekl víceméně následující: Starověký kulturní svět se po rozdělení na dvojí říši, západní a východní, začínal také dělit – jednota kulturního světa se začala rozpadat. V 8. století už bylo schizma na spadnutí, ale vznikla nečekaně nová situace. Mezi obě části starého impéria se vsunula masa nových slovanských národů. Vyvstala tedy otázka, kam budou patřit, zda na Východ, nebo na Západ. Obě strany si je snažily přisvojit a posílaly k nim své misionáře. Moravský kníže Rostislav totiž udělal odvážný politický krok – do země, kterou si už přisvojil Západ, povolal misii z východního Cařihradu. To se nemohlo obejít bez konfliktů na církevním poli, které bylo tehdy od státního řízení neodlučitelné. Cyril a Metoděj byli prozíraví, věděli, že se konflikt bez rostoucí papežské autority nevyřeší. Vydali se tedy na cestu do Říma a tam se stalo něco, co bylo zřejmě z vnuknutí Ducha svatého. Papež pochopil, že by se Slované mohli stát třetí mocností světa, jakýmsi mostem mezi znepřátelenými bloky. Naši věrozvěsti dostali tedy zvláštní privilegia k vytvoření nezávislé slovanské církevní provincie. Dnes už víme, jak to skončilo. Nebudeme hledat, kdo všechno na tom nesl vinu, ale faktem zůstává, že svět byl v té době už tak rozdělen, že i Slované, kteří se měli stát středovým mostem, se rozpadli na Slovany západní a východní.
A jaká je situace dnes? I dnes jsou ve světě velké znepřátelené bloky…
- Někteří politologové dokonce varují před nebezpečím střetu kultur…
A v situaci Velké Moravy je dnes celá Evropa, která by se měla stát středem a mostem smíření. Nejdřív si ale musí být sama vědoma celé své bohaté křesťanské minulosti, která je východní i západní. Bohužel si svého poslání nejsou dobře vědomi ani sami Slované. Při utváření staré Evropy byli pokřtěni naposledy – jako dělníci na vinici v onom evangelijním podobenství, kteří byli povoláni až v hodině polední. Takoví jsou podle velkých ruských myslitelů i dnešní Slované. Byli příliš exkluzivně západní nebo východní, ale své skutečné vlohy dané od Boha dosud ještě dobře nerozvinuli. Jak píše Solovjov, nejenom každý člověk, ale i každý národ má od Boha určité poslání pro svět, a k tomu prorocky dodává: “Víme, co dali světové církvi Židé, stejně tak je nám známý přínos Řeků, Římanů, latinských a germánských národů; co ale dali světové církvi Slované, se zatím neprojevilo, jejich hodina má tedy právě přijít.” Prorocké vize jsou vždycky záhadné, ale stojí za uváženou. Když mluví i papež o dýchání oběma stranami plic, když on sám rozhodl, aby jeho první návštěva ve východoevropských zemích po pádu komunistického totalitarismu byla na Velehradě, když generál jezuitů svolal setkání jezuitů pracujících na poli ekumenismu právě na Velehrad, kde se uctívá obraz Matky Unie – tak to všechno jsou jakési zvláštní náznaky, že existují lidé, kterým Solovjovovo proroctví něco v duchu říká. A zdá se, že se množí…
- Myslíte si, že slovanská spiritualita může obstát i v dnešním globalizujícím se světě či alespoň v multikulturní Evropě?
Při globalizované potravě žaludek strádá, hledá proto malé přirozené restaurace. V globalizované kultuře trpí zase kult srdce, “jehož hlas žádný neutlumí, až k hrobu šepce teskné svoje dumy”.
Čím mohou dnes Slované přispět k obohacení Evropy, tomu jsem ostatně věnoval celou knihu Ruská idea. Jde především o originální přínos pravého personalismu a kultury srdce.
- Zkusme se vrátit trochu zpět. Proč jste se věnoval studiu východní spirituality?
Přes cyrilometodějskou tradici jsem měl pochopitelně sklon k Východu, ale konkrétní povolání přišlo zase shodou okolností. Když jsem se stal v Římě spirituálem Nepomucena, chodil jsem aspoň jednou týdně na oběd do Orientálního ústavu – jako jezuita jsem tam byl totiž právně přičleněn. Při styku s tamními pátery mě napadlo, že bych si tam mohl udělat i licenciát a doktorát. Stalo se tak během čtyř let. Jako spirituál jsem si zvolil také spirituální téma u P. Hausherra, který byl prakticky zakladatel tohoto oboru. Tento stárnoucí profesor ve mně pak viděl svého budoucího nástupce a později mne takto představoval i na univerzitě. Začal jsem tedy hned kurzem o ruské spiritualitě, který jsem převzal po smrtelně nemocnému P. Kologrivovi, ale Hausherr nechtěl, abych se ruskými tématy tuze zabýval. Byl přesvědčen, že zde není mnoho zajímavého – Slované byli pokřtěni pozdě, kdy už byla hlavní témata na Východě vyzrálá. Doporučoval mi naopak učit se arménsky, protože v tamní duchovní literatuře je mnoho krásného a dosud neznámého. Začal jsem se tedy učit arménsky, ale brzy jsem s tím skončil. Už se mi nechtělo začínat se zcela neznámým jazykem.
Přesto jsem však musel zvolit jisté omezení, protože spiritualita Východu je téma obsáhlé a různorodé. Omezil jsem se tedy víceméně na první začátky, hlavně v řeckém prostředí, a pak jsem přece jenom postoupil i ke Slovanům. Dodnes přesvědčuji svět, že v duchovním směru nejsou tak druhořadí a neoriginální, jak se o nich tvrdí. Naopak se směji, když se na mne někdo obrací jako na odborníka v pseudojogínských meditacích dalekého Východu. Je pravda, že o daném tématu také něco vím, ale jenom v souvislosti s křesťanskými mnichy, jimž podobné metody nebyly cizí. Ale i v okruhu, kde jsem se studijně zabydlel, existují v duchovních směrech a metodách značné rozdíly. Není tedy moudré hned tvrdit, jaká je “spiritualita křesťanského Východu”. Držel jsem se postoje svého velkého předchůdce Hausherra, že ke spiritualitě se musí přistupovat jako k umění: hledat to, co je kde nejhezčí, a tudíž vždycky originální. Proto jsem si postupem času našel své autory a směry, které mne zaujaly, či témata, která bylo potřeba objevit. I když jsem se stal známým především svými systematickými manuály, můj osobní zájem se soustředil především na modlitbu srdce a prioritu svobodné osoby nad absolutní nutností.
- Někdo ovšem může namítnout, že takové duchovní hledání potom připomíná jakýsi “švédský stůl”, kde je spousta lákavých jídel a vy si nezávazně vybíráte jenom to, co vám chutná…
Pokud bych seděl u stolu sám, tak by k tomu mohlo dojít. Spiritualita ovšem předpokládá, že je mým hostitelem Bůh a že on sám mi nabízí, co by bylo pro mne nejlepší – a já to s nadšením přijímám…
- Zastavme se u obou zmíněných témat. Jednou jste napsal, že neopakovatelnost lidské osoby plyne právě především z její svobody…
Říká se, že východní spiritualita vyrostla ze syntézy biblického zjevení a staré řecké tradice myšlení. Nemíním to popírat, ale tato syntéza začala základním protikladem. Křesťanství vstoupilo do světa v periodě, kdy převážná většina filozofických škol byla přesvědčena, že jediný základ vesmíru a všeho lidského myšlení je potřeba hledat v Bohu. Dá se říci, že mohli recitovat: “Věřím v jednoho Boha…” Autoři křesťanského Kréda si však byli plně vědomi toho, že přinášejí něco zásadně nového: “Věřím v jednoho Boha Otce.” A spolu s Otcem se zjevuje i Syn a Duch svatý. Samozřejmě tím nechtěli popřít víru v jednoho Boha. Problémem, který však museli řešit, byla otázka, jak tyto tři vrcholně svobodné Osoby vytvoří absolutní nutnost jednoho Boha. Nad tím žasnou mystikové všech dob, zvláště ti východní, a dovedou z toho odvodit důsledky pro autentický křesťanský život, jehož vrcholem je podle Evagria “kontemplace nejsvětější Trojice”.
Na Západě však k tomuto tajemství převládl jiný přístup. Krédo začíná vyznáním v jednoho Boha, v jehož absolutní jednotě a nutnosti jsou tři Božské Osoby. Takto nám to zjevuje víra, ale otázka zní: Má toto zjevení živý vztah k našemu životu? Kant o tom silně pochybuje, katolické knihy morálky se o tom nezmiňují a dogmatičtí teologové převážně podpírají své úvahy tím, že vycházejí z Boží jednoty, tj. z filozofického pojmu absolutní nutné existence, směrem k Osobám, které jsou zjevením Boží svobody. Podle Berďajeva je to ale nelogické. Nemůžeme vycházet z absolutní nutnosti směrem ke svobodě, protože tam pro ni není místo. Ivan, který je v Dostojevského Bratřích Karamazových zosobněním lidského racionalismu, nevidí proto jiné řešení než to, které předkládá Velký inkvizitor: omezit nutnost na to nejnutnější a svobodu zase na dostatečné uspokojení buržoazního jednotlivce, tedy zůstat na poloviční cestě – něco musím a něco mohu. Mravnost je však od svobody neodlučitelná. Svoboda tedy musí proniknout všude, i do sféry nutnosti. To je sice lidsky nemožné, ale je to uskutečnitelné v Kristu.
Bojím se, že tento neřešitelný problém se na Západě stále opakuje i u tzv. zastánců nového personalismu – i oni by rádi dali osobě prioritu; bez zakotvení v prvním tajemství křesťanské víry, v nejsvětější Trojici, je ale tato otázka lidsky neřešitelná. Lidská osoba se dá plně pochopit jenom ve světle Božích Osob, a naopak – osobního Boha poznáme zase jenom z tajemství lidské osoby, která je Božím obrazem a podobenstvím (Gn 1,26-27).
Často se uvažuje o tom, jaká je společná lidská “přirozenost”, ale zapomínáme se ptát, v čem je vlastně lidská osoba neopakovatelná.
- Co je tedy nejhlubším důvodem její jedinečnosti?
Nejlépe se to vyjadřuje biblickým výrazem “srdce”. V něm se totiž soustředí duchovní život a poměr k osobnímu Bohu daný osobním rozhovorem, tj. modlitbou.
- Problémem lidské svobody se zabývá také Dostojevskij, zejména ve své pověstné Legendě o Velkém inkvizitorovi v románu Bratři Karamazovi. I po jejím přečtení čtenář získá dojem, že je celý problém neřešitelný. Jak tuto Legendu čtete vy?
Nejdříve je potřeba si uvědomit způsob, jak číst Dostojevského. V osobách, které v románech prezentuje, zkoumá sám sebe, jakoby chtěl říci: Když v sobě budu sledovat tyto sklony, budu mluvit a jednat tak a tak a skončím takto; když budu sledovat zase jiný svůj sklon, budu takový a takový. V Bratřích Karamazových jsou klíčové především čtyři osoby a všechny předpokládají, že člověk “touží všude po neomezené svobodě a všude se nachází jako otrok”. Je tu starý Karamazov, který se nedá ničím omezit v sexu. Skončí tím, že ho zabije jeho nevlastní syn. Pak je tu racionalista Ivan, který chce všechno rozřešit svobodným lidským rozumem. Skončí jako schizofrenik. Je tu Dimitrij, který užívá svobody lehkomyslně k nevázanosti. Skončí ve vězení. Člověk tedy automaticky dojde k závěru, který podle rozumu udělá i Ivan ve své Legendě o Velkém inkvizitorovi: absolutní svoboda je destruktivní, démonická (jiný Dostojevského román na toto téma má titul Démoni), není pro omezeného člověka. Zničila by naši společnost – uzavírá Velký inkvizitor, a tak se musíme spokojit se svobodou omezenou. Kristus, který chce dát lidem plnost svobody, nemá v naší společnosti místo. Inkvizitor jej nakonec propouští z vězení se slovy: “Odejdi a nevracej se už nikdy!” Dostojevského odpověď je až v postavě Aljoši. Plnost svobody skutečně není lidská, nýbrž božská. Aljoša se však osobně sjednotil s Kristem a od toho okamžiku může dělat všechno, co chce. A protože to chce spolu s Kristem, jeho svoboda není destruktivní, ale naopak tvořivá.
Někteří mysleli, že je Legenda polemicky protikatolická. To je omyl. Dostojevskij ji umístil do takového prostředí, aby prošla cenzurou carského Ruska. Problém, který v ní předkládá, je ale všelidský a zvláště evropský. Evropa totiž řeší problém svobody a řádu kompromisem, který se stále posouvá z jedné strany na druhou. Jsou doby, které volají po větším pořádku, a jiné zase bojují za větší svobodu. Dostojevskij chce ukázat, ostatně jako i jinde, že tzv. zásadní lidské problémy jsou neřešitelné bez Krista. Jeho duchovní následovatelé v této myšlence pak pokračují: Kristus nás uvádí do života Božího, tj. do nejsvětější Trojice, a tam – jak jsme se už zmínili – se spojuje absolutnost Božího jsoucna se svobodou tří Osob v jednotě jednoho Boha.
O aktuálnosti problémů, položených Dostojevským, mluví nejen duchaplně, ale i upřímně Berďajev, když píše: “Já rozlišuji lidi podle toho, čtou-li Dostojevského, nebo ne. S těmi, kdo ho nedokážou číst, nemám co diskutovat.”
- Zastavme se teď u druhého výrazu, který jste označil jako základní ve svém studiu, tj. u modlitby srdce. Ve východní spiritualitě má srdce velký význam, zatímco u nás je často jen symbolickým pojmem. Proč je ten rozdíl? A je možná náboženská zkušenost mimo srdce?
Téma “srdce” ve spirituálním životě se pro mne stalo polem bojů a mnoha diskusí. Uznávám, že v našem denním slovníku je pojem “srdce” zbanalizovaný – považujeme je za sídlo citovosti, a té přece nemůžeme dávat přednost před rozumem či svobodnými rozhodnutími učiněnými na základě pevné vůle. Ale srdce v Písmu, v mystice a v původním slovníku národů už takový omezený význam nemá. Rusové například říkali, že nejnešťastnější je takový člověk, který nemůže žít po sercu. Proto také Boha i bližního musíme milovat “celým srdcem”. Nemůžeme tedy číst tolik krásných duchovních textů, zvláště ne východních, nevrátíme-li výrazu jeho původní bohatý význam.
Na toto téma jsem už napsal mnohé. Jak to shrnout v krátkosti? Když to chci vyjádřit co nejpopulárněji, užívám tří přirovnání. První navazuje na mou zkušenost z dětství. Měl jsem matce donést z kostela konvici svěcené vody, ale když má kluk něco udělat, hned začne spekulovat. Můj “geniální” nápad byl tento: Nemohl by kněz přijít k nám domů a posvětit naši studnu, abychom měli svěcenou vodu už natrvalo? Později na studiích teologie jsem se ptal profesora liturgie, bylo-li by to možné. Odpověděl vyhýbavě, že by to asi možné bylo, ale že takového svěcení církev neužívá. Dnes už vím, že toho užívají duchovní osoby v jednom velmi konkrétním případě: snaží se posvětit své srdce, aby se stalo stálým pramenem dobrých myšlenek a skutků. Srdce tedy znamená nikoliv jenom jeden dobrý skutek, ale celý osobní postoj. Proto je podle Písma člověk takový, jaký je v srdci.
Druhý příklad je z poslední doby. Měl jsem do večera dokončit článek pro jeden časopis. Snažil jsem se tedy uzavřít a přerušit všechny styky s okolím. Přesto ale někdo klepal neodbytně na dveře. Pustil jsem ho dovnitř a byl to zrovna člověk, který nesnadno končí s řečí. Co s ním? Vyhodit ho? Udělám ze sebe asketu: “Posaďte se, jsem rád, že vás vidím,” řekl jsem. Byl to dobrý skutek? Možná byste mě pochválili, že se dovedu zapřít. V životě je toho často zapotřebí, ale jedná se jenom o prostředek k dosažení dokonalosti, ne o cíl. Byl jsem tehdy vnitřně rozdělen, protože to nebylo z celého srdce, ze vší mysli, ze vší síly. Zapírání má za cíl tuto vnitřní rozdělenost překonat – což v duchovním životě platí především v modlitbě, aby se člověk modlil celý, a ne jenom částí své osoby.
Třetí příklad je zase ze vzpomínek. Když nás katecheta připravoval na první svaté přijímání, vypravoval nám na poučení zvláštní historku. Byl jednou jeden mládenec, který žil svatě a čistě jak svatý Alois. V šestnácti letech se však dopustil svého prvního těžkého hříchu. Šel se koupat a utonul. Nyní je pro svůj těžký hřích v pekle. Vzpomínám si, že jsem nad tím už jako chlapec kroutil hlavou, že to nemůže být reálné. Copak je tak snadné přejít z čistého života do těžkého hříchu? Je pravda, že svatá Terezie z Avily se této nebezpečné lidské situace bála. Ale báli bychom se my o svatou Terezii, že by se po letech zbožného života tak snadno dopustila odpadu od Boha? Co tím chci říci? Všichni víme, že se i velký hříšník může po letech obrátit, ale je to zázrak Boží milosti. Člověk však nabývá stálost v postoji k lidem i k Bohu přirozenou cestou. Tato stálost je stav srdce. Je-li stav našeho srdce dobrý, je to záruka spásy, o kterou se opíráme. Tím se vracím k prvnímu příkladu – cílem duchovního snažení je posvětit stálý pramen našeho jednání, tj. srdce. Pěkný příklad čteme v životopise svatého Františka z Assisi: “František se nemodlil, stal se modlitbou.”
Ale teď přichází vážná praktická otázka. Jednotlivé skutky sice můžeme hodnotit, nakolik jsou dobré nebo špatné (v knihách morálky se k tomu dočteme mnoho rad), ale jaký je stav našeho srdce, jací doopravdy jsme před Bohem? Západní moralista zde vyzná svou nevědomost: srdce zná jenom Bůh. Východní autoři jsou naopak přesvědčeni, že všichni máme jakýsi druh intuice o tom, jací jsme a jací jsou lidé, s nimiž se stýkáme. Vyjadřuje se to například větou: “Nemohu proti němu říct nic negativního, ale něco se mi na něm stále nelíbí.” Nebo naopak: “To, co provedl, je zlé, ale jsem si jist, že má přesto dobré srdce.”
- Můžeme těmto intuicím věřit?
Východní autoři odpovídají, že můžeme, ale pod jednou podmínkou – pokud máme čisté srdce. “Očišťovat srdce” je to, čemu se na Východě říká “vnitřní praxe”, a té se věnuje mnoho pozornosti, zatímco na Západě se v katechismu vyučuje převážně jenom “vnější praxe”, tj. zachovávání vnějších příkazů. Obojí přitom patří k sobě, a proto je přínos východní spirituality v tomto směru pozoruhodný. Problematice “jak očišťovat srdce” jsem ostatně věnoval i samostatnou knížku.
- Ve spisech východních Otců se v této souvislosti často užívá termínu “duchovní boj”, který se dnes už pomalu vytratil. Co je vůbec podstatou duchovního boje?
“Začátek všeho zla je zlá myšlenka,” stanovili Otcové. Zlých nápadů máme stále plnou hlavu, ale dnešní člověk si s nimi neví rady – bojuje totiž jen proti vnějším situacím a vnějšími metodami, třeba i užíváním různých drog. Neumí si udělat pořádek ve své hlavě. Proč má moje malá knížka o očistě srdce takový úspěch, že byla vydána už v tolika jazycích? Protože pro většinu lidí je to objev, že vnitřní klid je jenom výsledek vnitřního boje.
- Co vlastně znamená výraz “modlitba srdce”?
Začnu otázkou: Co se stane se srdcem, které je čisté? Jeho hlavní zisk je ten, že má intuici Boha. Syrští autoři rádi přirovnávají srdce k fontáně – když je čistá, odráží se v ní nebe. To je pak stav, jemuž na Východě říkají “modlitba srdce”. Osvětlím to zase příkladem. Na Krétě jednou probíhalo sympozium pravoslavných a katolíků o modlitbě, a já jsem tenkrát uvedl jako téma své přednášky “Modlitba srdce u svatého Františka z Assisi a svatého Ignáce z Loyoly”. Můj dobrý přítel, profesor pravoslavného bohosloví v Soluni, mne varoval, že to nemohu dokázat, protože na Západě modlitbu srdce neznají. Zasmál jsem se a předložil mu návrh v duchu praktického západníka: “Když to dokážu, zaplatíš litr vína?” Vyhrál jsem hlavně citátem z ignaciánských Exercicií: “Napadají nás myšlenky… Jsou-li zvenku, mohou být dobré nebo špatné. Ale přicházejí-li z nitra, jsou jistě od Boha.” V jedné větě je tu vyjádřeno to, co rozvádějí východní autoři. Očistí-li se člověk od špatných myšlenek a náklonností, ozve se hlas srdce – v něm sídlí Duch svatý, a ten inspiruje stále k dobrému. Věnovat těmto vnitřním inspiracím plnou pozornost, to se nazývá “modlit se srdcem”. Je jisté, že aktuálnost této modlitby je naléhavá zvláště pro dnešní společnost, která chce všeho dobrého dosáhnout vnější indoktrinací, která po celé hodiny sleduje televizi nebo naslouchá rozhlasovým stanicím a neví, jak je krásné slyšet inspirace svého vlastního srdce.