+ biskup Rudolf Baláž v BB katedrále povedal mladým jasne: “ Jediný izmus, ktorý Vám odporúčam, je Katechizmus„
Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v druhej kategórii etickej nahnitosti. Ak niekto nežije tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka, ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu postihnutý najťažšou herézou moderného veriaceho človeka.
„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou,
ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,
treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“
Radosť a nádej 43 kap.
Zapamätajme si, že
ORTODOXIA je mať to správne spirituálne poznanie a chápanie.
ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia, lebo znamená mať správne konanie.
Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.
Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení budú rozhodovať milosrdné skutky.
Dať hladnému jesť a smädnému piť…
Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.
ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie, znamená pre nás urobiť ten správny krok,
ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle urobiť.
Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.
Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha. Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.
Slovo „heréza“ teda kacírstvo, pochádza z gréckeho heresis, čo znamená zvoliť si svojvoľný smer myslenia, t. j. uprednostňovať vlastný názor. A ignorovať odborný, objektívnejší a vyzretejší pohľad
heterodoxný názor je alternatívny a ortodoxiu doplňujúci / napr. k mužskému ten ženský pohľad na vec/ tiež ešte nevyzretý, nedokončený, ku pravde smerujúci, ale ešte nie s ňou jednotný či totožný
špekulácia o tom, čo by mohlo byť pravdivé, čo raní kresťanskí teológovia nazývali „ilúziami, výmyslami“ (grécky fantázia), musíme sa začať tým, že sa naučíme utíšiť tie mnohé súperiace hlasy, ktoré prehlušujú Slovo Božie, a najmä hlas Zlého, ktorý sa nás pokúša chytiť do pasce (otcami nazývaný logismoi). Katolícka teológia je spirituálna disciplína, čo sa za 20 storočí vyopracovala na vedu a veľmi praktickými spôsobmi nás učí potláčať nutkanie tárať, to znamená, že sa musíme aj naučiť potláčať túžbu presadzovať pre všetkých iba ten svoj vlastný, polovzdelaný, subjektívny či neideálny názor, ktorý čím je nekvalitnejší, tým sa zvykne iným viac nanucovať
„Ak sa niekto drží jednej z týchto (heréz), nie je katolík“
– pápež Lev XIII. (z encykliky Satis Cognitum:28)
máme právo na vlastný názor, na osobné spirituálne zážitky, na voľbu žiť nejakú spiritualitu, ale mali by sme sa postupne oslobodzovať od svojvôle, a nezabudnúť, že tu boli mnohí pred nami, ktorí na niečo dôležité prišli, a že naše zážitky treba porovnať aj s inými mystickými zážitkami duchovne od nás kvalitnejších, ktorých nazývame svätci, a urobíme niečo dôstojné a správne, keď sa necháme poučiť Magistériom Petrovej cirkvi, ktoré bolo určené samým Ježišom, aby nastavilo správne pravidlá pre všetkých duchovne hľadajúcich
„Materiálny heretik“ je výraz, ktorý teológovia používajú na označenie katolíka, ktorý sa v dobrej viere mýli, pokiaľ ide o nejaké učenie Cirkvi, ale ktorý ho nepopiera úmyselne, ako tzv. popletený katolík, , pretože existujú určité veci, ktorých sa musí každý dospelý človek z nevyhnutnosti držať, aby bol katolíkom, Sú to tí, ktorí nepoznajú to, čo musia z nevyhnutnosti vedieť, aby boli spasení…“/ Benedikt XIV/. Pápež sv. Pius X., Acerbo Nimis (# 2), 15. apríl 1905: „A tak mal náš predchodca, Benedikt XIV., náležitú príčinu, aby napísal: ‘Vyhlasujeme, že veľké množstvo tých, čo sú odsúdení na večný trest, trpí touto večnou pohromou pre neznalosť tých tajomstiev viery, ktoré sa musia poznať a v ktoré sa musí veriť, aby bol človek započítaný medzi vyvolených.“ Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 2), 6. január 1928: „Takéto pokusy sa katolíkmi rozhodne nijak schvaľovať nemôžu, keďže sa zakladajú na tom bludnom názore, ktorý považuje všetky náboženstvá za viac-menej dobré a chvályhodné, keďže všetky rozličnými spôsobmi prejavujú a značia ten zmysel, ktorý je v nás všetkých vrodený a ktorým sme vedení k Bohu a poslušnému uznaniu jeho zákona. Nielenže sú tí, čo sa tohto názoru držia, v omyle a oklamaní, ale tiež prekrúcajú ideu pravého náboženstva, odmietajú ho, a kúsok po kúsku sa uchyľujú k naturalizmu a ateizmu, ako sa to nazýva; z čoho jasne vyplýva, že ten, čo podporuje tých, čo tieto teórie zastávajú a pokúšajú sa ich zrealizovať, celkom opúšťa božsky zjavené náboženstvo.“
Formálni heretici: 1) veľmi dobre poznajú dogmy, ktoré popierajú; 2) ako „katolíci“ sú povinní poznať katolícku vieru, obzvlášť dogmy, ktoré popierajú; a 3) nedržia sa a protirečia základným tajomstvám viery, ktorých sa človek musí držať, aby bol katolíkom.
Ak je heréza verejná, zjavná a notorická, zodpovedajúca vonkajšiemu fóru ohlasovania evanjelia,
Kánon 188.4, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Existujú určité príčiny, ktoré spôsobujú tichú rezignáciu z úradu, ktorá je prijatá vopred na základe pôsobenia zákona, a preto je účinná bez akéhokoľvek vyhlásenia. Tieto príčiny sú… (4) ak verejne odpadol od viery.“
Sv. Róbert Bellarmín, De Romano Pontifice, II, 30: „…lebo ľudia nie sú povinní alebo schopní čítať srdcia; ale keď vidia, že niekto je heretikom na základe jeho vonkajších skutkov, súdia, že je heretikom, jasno a prosto, a odsúdia ho ako heretika.“
Predpokladajme, že máte ovce a ustanovili ste pastiera, aby na nich dozeral. Predpokladajme, že jedného dňa sa pastiera stane vlk a začne ovce žrať a trhať ich na kusy. Trvali by ste na tom, aby bol vlk hlavou oviec, keď sa staráte o ich blaho? Vyžadovali by ste, aby sa ostatné, ešte nezjedené ovce podriadili vlkovi, a tým sa vystavili bezprostrednému nebezpečenstvu, že budú zjedené? Samozrejme, že by ste to neurobili, a ani Boh by to neurobil.
Boh by nikdy nedovolil, aby si ten, čo na vonkajšom fóre prehlasuje herézu, udržal v Cirkvi autoritu alebo mohol vyžadovať podriadenosť katolíkov, bez ohľadu na to, aké sú jeho úmysly. Pamätajte, že heréza zabíja duše.
Navyše, ktorý vlk, čo sa snaží ľudí oklamať, by sa otvorene vyhlásil za nekatolíka alebo nepriateľa Cirkvi?
Evanjelium podľa Matúša 7:15 – „Chráňte sa falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, zvnútra však sú dravými vlkmi.“
Formálnym heretikom je každý pokrstený, ktorý tvrdošijne popiera nejakú dogmu alebo ju spochybňuje. Materiálnym heretikom je vtedy, ak si nie je vedomý protirečenia s dogmou.
HERÉZA je vo všeobecnom význame zásadná odchýlka od akéhokoľvek filozofického, náboženského, politického či iného oficiálneho názoru (učenia); názor, ktorý si volí alebo vyberá určitý odlišný pohľad nezlučiteľný so všeobecne uznávaným názorom (presvedčením, vierou), s ortodoxiou; Na rozdiel od apostázy heréza znamená popieranie len niektorých vieroučných alebo mravoučných článkov náboženstva. Na rozdiel od schizmy, ktorá znamená rozštiepenie cirkvi na nové subjekty pri zachovaní spoločnej vierouky, heréza je odchýlkou od základných dogiem vnútri cirkvi.
V rímskokatolíckej cirkvi Kódex kánonického práva (Codex iuris canonici) rozlišuje medzi heretikom, ktorý je pokrstený, považuje sa za pokrsteného katolíka, ale popiera, resp. spochybňuje jeden alebo viac výrokov katolíckej viery definovaných cirkvou ako zjavenú pravdu, a schizmatikom, ktorý nie je ochotný podriadiť sa autorite pápeža. Heréza ako previnenie proti viere podlieha trestu, o ktorom rozhoduje cirkev. O tom, či dané učenie je v rozpore s náukou cirkvi, rozhoduje Kongregácia dnes Dikastérium pre náuku viery (od 1965, nástupkyňa Svätého ofícia), ktorá je podriadená pápežovi. Nekatolícke kresťanské cirkvi riešia otázku herézy podľa vlastných dogmatických zásad. V pravoslávnej cirkvi ju posudzuje miestny alebo všeobecný cirkevný snem. V anglikánskej cirkvi vyhlasuje nejaké učenie za heretické parlament.
Odlišný názor na učenie vlastnej cirkvi sa v protestantizme začal riešiť opustením cirkvi a prechodom k inej denominácii. Proces s heretikom nahradila interná výčitka nerešpektovania učenia cirkvi. Problém herézy v protestantských cirkvách sa dnes aplikuje len na nositeľov cirkevných úradov; tí sa pri ordinácii zaväzujú k pridŕžaniu sa učenia Biblie (u evanjelikov a. v. aj vierovyznanských spisov evanjelickej cirkvi; → Symbolické knihy). V súčasnosti sa k označeniu za heretika pristupuje opatrnejšie, pretože sa ukázalo, že údajní heretici môžu niekedy zastávať v cirkvi pozabudnutý element pravdy.
Mnohé odlišnosti v učení cirkví sú prehodnotené aj v súvislosti so šírením myšlienky ekumenizmu;
V judaizme bola tiež svojská osobná viera v idey, ktoré nie sú v súlade s ideami hlásanými náboženskými autoritami. Pretože judaizmus nemá oficiálnu formuláciu dogmy, nie je možné jasne definovať herézu ani postupy na jej posúdenie a potrestanie. V stredoveku posudzovali a určovali herézu jednotliví rabíni, obec alebo skupina obcí, pričom sociálne styky, manželstvo s heretikom a jeho rituálny pohreb boli zakázané. Tí, ktorí učili doktríny považované za herézy, boli vystavení kliatbe (cherem) platnej len v rámci komunity. Oficiálna cenzúra neexistovala
Sylabus moderných omylov od bl. Piusa IX
RUKOVEŤ SVÄTÉHO PIA X. ZAVRHUJÚCE BLUDY MODERNISTOV
pápež Benedikt XVI nazval II. Vatikánsky koncil antisylabom
„V každom blude je aj zrnko pravdy“ Pius XI.
„Jediná skutočná obrana proti heréze je humor.
Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne,
že sa z nej stane heréza, ale humor to zrelativizuje.
Preto totalitné režimy neznášajú žarty.“ Tomáš kardinál Špidlík
„heretici uctievajú svoje domnienky rovnako ako pohania svojich bohov“ sv. Vincent Lerinský
Heréza = náboženský blud. Považuje svoj výmysel sa za tú najsprávnejšiu
interpretáciu spirituálnej skutočnosti.
V extréme je to hadia lož, čo sa vydáva za pravé poznanie.
Čím väčšie má niekto ego, a pácha nečistú intimitu, tým viac mu to kriví poznanie.
Zadymí rozum. Otupí vôľu. Poškodí pamäť. Oslabí sv. vieru.
Svoju nevykvasenú zlozvykovú optiku premieta drzo najmä do biblických svojvoľnomurárčín
Tým duchovne mladším to skomplikuje správny návod na život , zahmlieva im citlivosť pre pravdu bytia a sv.túžbu po večnom bytí.Tým zrelším však paradoxne lži a polopravdy napomáhajú vyhraniť sa ku tomu správnemu nasmerovaniu do nefalošných nebies. Pomocou: téza + antitéza = syntéza, je úspešným zavŕšením filozofického či teologického hľadania, ak sa už niekomu podarí definovať jasný, presný a pravdivý názor na neviditeľnú skutočnosť. Na katolíckych konciloch sa storočné prežúvanie o niečom v mnohom ešte neistom skočilo vyhlásením pevného pravidla sv. viery, tzv. dogmou.
Heretik je ten, kto si v extrémnom subjektivizme vyberá z hlbín svojho zadymeného ega, neraz poškodeného nesvätým intímnym životom, niekedy až agresívne iba to, čo vyhovuje jeho nevyzretým predstavám a neraz aj neliečeným deviantným sklonom. Na konfrontáciu s niečím objektívnym pneumopacient reaguje pýchou, ľahostajnosťou, podráždenosťou, hnevom či zaťatosťou.
Strážci viery boli tiež nevyzretí, keď miesto racionálnych argumentov alebo exorcizmov nanucovali iba neľudsky či ponižujúc iného pravovernejšiu verziu, vyhrážali sa mu pomstou a svetskej moci odovzdali na rituálne zavraždenie pneumopacienta? To je heréza 1000 x horšia, než mal ten kacírko. Videli smietku v oku brata, ale vo svojom oku brvno nebadali?..ako farizeji. Ako neľudskí otroci svojich extrémne negatívami zatoxikovaných emócií
V prvotnej cirkvi bolo prísne strážené pravoverné učenie.
To bol znak toho, že Božie Slová boli brané vážne. Ale bludári neboli fanatickým extrémizmom likvidovaní upalovaním ani druhým extrémom bagatelizovaní ignorovaním, ako sa to deje bežne dnes.
Tzv. separatistické, schizmatické hnutia
Spomína ich už apoštol Pavol /1 Kor 11,19/ Nezáleží im na jednote kresťanov, ale oveľa viac na tej ich individualistickej pravdičke. Miesto pápeža vo svojej bubline sa sami považujú za nadpápežov. Sú obete trápnej neznalosti, a ignorujú fakt, že Peter bol poverený nastavovať pravidlá v cirkvi, nie naše egá.
Aj apoštol Ján už na začiatku kresťanstva varuje ,
že do tohto sveta bolo vypustených mnoho antikristov.
Sv. Hieronym:
„Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá plamenného ducha
a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský Umelec.“
Sv. Augustín:
„Nemyslite si, bratia,že bludy môžu vznikať
z nejakých malých duší. Herézy vytvorili veľkí ľudia“
Varuje pred nimi ako pred úskaliami na duchovnej ceste.
Nazval ich aj expresívne „trusom“ v tele cirkvi / Sermo V,V,42/
Karol Rahner:
“ Cirkev spoznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým,
že počuje jej opak … a odmieta ho“
Poukazuje aj na to, že by bolo veľkým omylom stotožňovať bludárstvo so
zlobou a neuznávať, že sa „často zakladá na zvlášť horlivom úprimnom
osobnom hľadaní ozajstnej spásonosnej pravdy“.
+ biskup Rudolf Baláž v BB katedrále povedal mladým jasne: “ Jediný izmus, ktorý Vám odporúčam, je Katechizmus„
“V takom šialenom zmätku ideológií, ktoré sú tak rozšírené, je určite povinnosťou Cirkvi prevziať obranu právd a vykoreniť omyly z myslí.” Lev XIII.
správne názory nám dávajú tú správnu teóriu,
aby sme mohli konať správne činy
Bludy a lži v dějinách
Pravda prináša do vnútra stabilitu, pokoj a radosť.
kúkoľ poľný bludov prináša najprv naivný entuziazmus, potom poškodenie osobnostného vývoja a nakoniec demoláciu vnútorného chrámu. Ozajstné rozčarovanie a sklamanie. Môže nášho ducha premeniť na strašidlo a dlhodobé hriechofílie na démona.
Prvým a najsamozrejmejším darom,
ktorý môže dať kňaz svojmu okoliu,
je slúžiť pravde, a to celej pravde,
demaskovať blud a
vyvracať ho bez ohľadu na to,
do akej podoby je preoblečený
a v akej maske sa zakráda.
Pius XI.
Ak pomenuje lekár chorobu a trafí sa do
správnej diagnózy, tak má polovicu liečby za sebou.
Aj duchovných veciach sa dá ochorieť či uletieť.
V histórii Katolíckej Cirkvi sa za 2O st. udialo toho veľa.
Dá sa z toho mnohému priučiť. Aj tu bol vývoj v myslení.
Viera tu bola, Písmo Sv. tiež, ale nebolo vždy jasné
a postupne sa prichádzalo na to, kde je pravda, a čo je už blud,
čo je kresťanstvo a čo už nie je.
Bludy paradoxne prispeli ku tomu,
že intelektuálne vyprovokovali biskupov ku tomu,
aby sa na konciloch
kodifikovali katolícke dogmy, skalopevné pravidlá,
ktoré dávajú kresťanstvu orthodoxiu /pravovernosť/
teda aj našej viere akoby „pravidlá spisovného jazyka“.
Aby sa dala jasne rozlíšiť pravda od bludu,
duchovné zdravie od duchovnej choroby,
Svätú cirkev od nesvätých cirkví, kresťanstvo od sekty.
Kto spisovný jazyk kresťanstva nezachováva,
ten hovorí iba svojským nárečím,
ktoré je tým viac poznačené stratou vážnosti, teda srandou,
čím viac je pravým kresťanským článkom viery vzdialené.
Tým viac robí okolo seba viac kriku, čím sa viac mýli a
je vzdialené kresťanským a ľudským cnostiam.
A samozrejme aj pravému Bohu.
Existencia duchovných deviácií má ale
ten dôležitý zmysel v dejinách spirituality,
intelektuálneho dozrievania a vyjasňovania ,
že ich odhalením a pomenovaním sa napomáha
kresťanovi katolíkovi presne zorientovať, kde je tzv.
víťazné poznanie, aby sa neocitol v neortodoxnej oblasti,
ktorá už ku zdravému rozumu a identite viery nepatrí.
Skale, Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežom sme všetci
kresťania dlžní vďaku, lebo definovali správne dogmy,
dali tak pevnú konštrukciu kresťanskému chrámu ,
Kresťanská teológia dostala potrebné zdravé hranice.
Omylom a bludom by sme mali byť vďačný za to,
že definovali to, čo sa v Cirkvi vyskytlo,
ale kresťanstvom nebolo,
a pomohlo sa tak definovať, čo je už choroba ducha.
hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch…
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iní je presvedčený, že pápeža ovládajú slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu umelé oplodnenie či rozvody
skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú iných od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné,
ale ktovieprečo klamú, lebo skryto pre jej ciele pracujú
hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco. Vedome napr.ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, toto trénujú, ovládajú, oživujú a veru majstrovsky aj vedia
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti…
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť.. Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených…
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri
Dejinné útoky na kresťanskú civilizáciu.
1517 – protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie
1789 – racionalizmus: Boh áno, Kristus nie
1917 – ateizmus: Boh je vraj mŕtvy
(dokonca akoby vôbec nikdy ani neexistoval)
Pius XII. v r.1945 v príhovore k predstaviteľom Katolíckej akcie:
1517 – náboženský útok /revolučný protestantizmus/
1789 – politický útok / francúzka revolúcia/
1917 – ekonomický útok / boľševická revolúcia/
Lev XIII.
1968 – érou beatlemánie začína sa na Západe
tzv. antikultúrna revolúcia adorujúca nie „bio“, ale „nekro“
Vraj neexistuje už žiadna pevne zistiteľná pravda
Nastupuje diktatúra relativizmu
a apokalyptický ošiaľ, tzv.opíjanie sa „slobodou“
Na filozofickú „vodu“ a morálny „piesok“
sa posúva už v spoločnosti skoro všetko
Rozklad zdravej rodiny, glorifikácia deviácií,
poctivá žena s čestný muž začína byť na posmech…
Krádeže detí a kradnutie detstva, ich prznenie
ako posledná fáza zvrhlosti a odpadu od Božích pravidiel
v tzv.apokalyptickej dobe
/posledná fáza boja dobra a zla pred II.príchodom Kristovým/
Kontrolou úverov ovládajú iluminátski (kabalistickí) židovskí centrálni bankári aj obchod, vládu, kultúru a médiá. Satanistickým cieľom je zničenie kresťanskej západnej civilizácie a zotročenie/vyvlastnenie ľudstva.
Sionizmus je v podstate falošná opozícia voči komunistickému svetovému poriadku, ktorá má poskytnúť zámienku na 3. svetovú vojnu.
Ilumináti nás podrobujú rovnakému sociálnemu inžinierstvu ako ZSSR. Máme de facto komunizmus a ani o tom nevieme. Pozrite sa na firemných sponzorov. Centrálnym bankárom stačí vlastniť 3-5% akcií, aby mohli kontrolovať korporáciu.
Feminizmus je navrhnutý tak, aby podkopal západnú spoločnosť rozbitím rodiny. Podobne diverzita, migrácia, zmiešané rody, pornografia a rodová dysfória sú navrhnuté tak, aby zničili Západ. Gójovia si nevšímajú tento neúnavný okultný útok, pretože sa vykresľuje ako „progresívny“ namiesto „samovražedného“.
Pápež v tomto liste opisuje úlohu prefekta Dikastéria pre náuku viery a vyjadruje sa, že cirkev „oceňuje a podporuje charizmu teológov a ich úsilie v oblasti teologického výskumu“ (Evangelii gaudium, 133), pokiaľ sa „neuspokoja s teológiou od zeleného stola“ (tamže) s „chladnou a tvrdou logikou, ktorá sa snaží všetko kontrolovať“ (Gaudete et exsultate, 39).
Na otázku, čo znamená dnes „strážiť“ vieru, argentínsky teológ odpovedá slovami o tom, že podľa pápeža Františka
je výraz „strážiť“ bohatý na významy.
„Určite nevylučuje bdelosť, ale vyjadruje, že učenie viery sa uchováva predovšetkým tým, že rastieme v jej chápaní. Dokonca aj situácia, keď je potrebné riešiť prípadnú herézu, by mala viesť k novému teologickému rozvoju, ktorý dozrieva v chápaní náuky, a to je najlepší spôsob, ako strážiť vieru,“ skonštatoval Víctor Fernández.
Povedal tiež, že počas vedenia diecézy sa nechal viesť cirkevnými právnikmi a aj sám sa vzdelával, „ale s obrovským utrpením zo strachu, aby som nebol nespravodlivý voči jedným alebo druhým“.
„Kardinál Ladaria (bývalý prefekt, pozn.) mi raz povedal, že by si želal, aby sa našiel nejaký heretik, ktorý by nás prinútil prehĺbiť našu vieru,“
dodal Fernández.
„A keďže medzi „pašované destiláty“ koncilu patrí aj zásada, že v rámci katolicizmu už nemožno odsúdiť žiaden omyl, ak sa nechce prehrešiť proti prvoradej povinnosti porozumenia a dialógu, je dnes pre teológov a pastierov ťažké mať odvahu rázne a vytrvalo odsudzovať jedy, ktoré postupne omamujú nevinný Boží ľud.“ kardinál Giacomo Biffi
Věděli jste, že existuje 255 neomylně vyhlášených dogmat víry?
Většina lidí si není vědoma obrovského množství dogmat. V době, ve které žijeme, kde je pravda pod útokem, je dobré si připomenout pravdu, která je vlastní katolické církvi.
Vyhlasovanie dogmy ako kolektívna zodpovedná práca
