Správa z Misijnej nedeľe
Dnes 23.10.2011 som po 12 hodinovej službe v nemocnici. Robil som sám to, čo
zvykneme robiť štyria, dvaja kňazi a dvaja akolyti. Dve sv. omše plus pochodiť po
skoro všetkých poschodiach od 13 až po prvé a rozdať eucharistiu asi 30 pacientom.
Prišiel som pred 20 h domov, čo je asi 1 km pešo, telefonujem a ktosi volá, že na
neurologickej Jiske mu umiera mama a treba isť zaopatrovať. Malo by ma uchytiť,
veď som dýchal ten nemocničný vzduch celý deň, ale pokojne idem, zaopatrím. A
teraz žasnem z toho, že nie som vôbec unavený. Asi robím presne to čo robiť mám, a
preto taká neuveriteľná spokojnosť. Možno je to ovocie toho, že som sa v predošlých
dňoch dosť modlil, alebo sa za nás niekto modlí, lebo takto dobre sa cítiť po toľkých
behaniach nie je normálne. Keď to porovnám s dňami oddychu, keď som bol doma
a na práci som nič také vážne nemal, ale stačila jedna 20 min. návšteva jedného
môjho kolegu, čo sa túla a robí z kňazstva vrtuľu. Smrdel ako keby práve skončil
s umývaním dlhšie mŕtveho nebožtíka a skočila z neho do mňa taká akútnohrozná
spirituálna infekcia, že som mal skoro tri dni čo robiť, aby som sa z tých prudkých
stavov úzkostí nezbláznil. Doslova. Lapal som po dychu ako priškrtený. Tá veľká
citlivosť čo mám je niekedy veľkým problémom, lebo teraz zachytila hadí jed z tohto
hochštaplerusa lachtikarisa, ako keby ma poštípala jedovatá zmija, a ten jed ma chcel
rozhodiť. Neviem či mi uveríte, ale ostať sám a v duchovnom boji v samote proti
takejto pliage je oveľa, oveľa ťažšou robotou. Nielen duchovnou, ale aj fyzickú stránku
zasahujúcou prácou, než pre porovnanie dnešná duchovno fyzická služba v nemocnici
pri stovke pacientov v akože ťažkom nemocničnom vzduchu. Niečo podobné mi povedala
jedna sestrička, že akákoľvek ťažká je jej služba medzi pacientami, je to oveľa ľahšie
ako život s alkoholikom.
Čo nám najviac vysáva energiu? Prečo to Boh dopustí?, Pokušenie vonkajšej slobody,
Spomaliť sa, Ľahostajnosť kradnúca spirituálny elán, O boľavom vnútornom ohni,
Umenie je povzbudiť, gýč je iba vyčítať, Ako sa niekedy nezblázniť, Duch v obyčajných
slovách, Zlozvyky a dobré tradície, Obete spirituálnej debility, Aby sme nepadli ako
Lucifer, Rôzne druhy duchovnej slepoty, Čo po nás zostane?
Ten najhorší rozvod
Je nedobré, keď manželia všetko majú, ale nemajú sa radi. A preto sa rozvádzajú. Je ich
vraj už 50 percent.
Horšie je, ak odchádza kňaz zo služby. A rozvádza sa s kňazstvom. Odchádza ich do
roka 1000. Čo je u nás katolíkov O,25 percenta zo 400 tis. na svete. Oproti iným
povolaniam to nie je veľké číslo. Ale je boľavé. V roku kňazov v 2010, sa vrátilo ku
kňazstvu 460 bratov. Čo je jeden zo zázrakov, lebo inak to býva iba niekoľko desiatok.
Treba mať pochopenie aj pre toho, kto sa neodhadol či precenil. A vážiť si, ak si osobné
veci dá cez Vatikán do druhotnej disciplíny, lebo nechce žiť v pokrytectve. Najhoršie
v kresťanstve však je, ak niekto odpadne od lásky. A prestane mať iných rád. Škúli
odsudzovaním či gáni závisťou. To je naša najväčšia bieda. Svedčí o tom, že kto tak
robí, radosť z Božieho kráľovstva chudák ešte nenašiel.
Obnoviť si nadšenie, Zdanlivé a pravé klenoty, Dobrá rada bohatému mladíkovi,
Kde sa píše o pokore, pán profesor?, Platí?, Dva extrémy.
Počuli ste o americkej chrípke? Milosti vonkajšie a vnútorné, Ježišova viera je nad
všetky náboženstvá, Ak by Boh nechcel, tak čert nepohne ani chvostom
Kedy prestať pomáhať?
Ak chceš pomôcť, daj najesť, napiť, navštív, povzbuď, zaodej, ale nie zaplať. Nie sme
podľa evanjelia povinní platiť svojim blížnym kadejaké daromnice. Tí falošní blížni
sú tak prešpekulovaní, že ich treba skôr prísne napomenúť, než rozmaznávať. O našej
spáse rozhodnú ľudské skutky. To neznamená, že kostoly a sviatosti treba zrušiť. Veď
tie preto navštevujeme a preto prijímame , aby sme sa naučili rozlišovať ako slúžiť
správne. Ak bude niekto zatratený, bude to preto, že niečo potrebné neurobil, nie za to, že
niečo urobil chybne. Raz som pomáhal istej mamičke s dieťatkom všelijako ako som
vedel. Až mi začala nadávať, a to bol signál, aby som s pomocou už prestal. Už si ju
pravdepodobne odo mňa nezaslúžili.
Kresťania a tí čo sa na nich hrajú, Antikoncepcia v myslení, Rafinovanejšia
temnota, K božej sláve cez neslávnosť, Biedy väčšie než tie ekonomické
V Galilei so srdcom čo vidí
Kto ide v živote s Kristom, ten bude prežívať život akosi opačne, než svet. Stane sa
z neho „blázon pre Krista“. Tí, čo sa ich Kristus nedotkol si budú ťukať na čelo. Ten
bude milovať kríž, ide tam kde je to neharmonické, marginalizované, choré, chudobné,
slabé, dezolátne, nepovšimnuté, trpiace, staré, vyradené, malé, staré, opustené…
A pomáha tú biedu vykúpiť…To je pravdepodobne tá Galilea, o ktorej Vzkriesený
povedal, že tam bude a tam ho jeho učeníci majú hľadať. Zdanlivý okraj života, kde sa
dejú centrálne veci. Neraz v centre sú totiž lazníci z okraja duchovného diania.
Veľkým divadlom robia dojem, že sa deje čosi veľké a môže ísť o opak. Kto v osobnej
Galilei, teda v zdanlivo okrajových veciach v Cirkvi či spoločnosti, ktoré nie sú
v centre mediálneho záujmu, nájde v službe iným Pána, ten má vieru a srdce, ktoré
vidí.
Povinnosť dospieť, Čudné emócie pri lyžovačke, Aké vznešené. Aké jednoduché,
Ten, ktorý mi chcel ublížiť, tak ten mi nakoniec pomohol, Na čo sú dobré zlé
programy? , Šokujúce paradoxy, Dospelá viera, Čo má spoločné kňazský kolárik so
štítnou žľazou?, Duchovné boje versus „pohoda“, Z detského oddelenia,
Preboha, o čom to tu vlastne bolo?
Presne tento názov si rozmýšľa dať na hrob básnik, textár a cestovateľ Boris Filan. Zúfalý epitaf mnohých. Jeho úprimnosť neraz vyráža dych. A dokáže ju poprepletať kadejakými domyslenými asociáciami. Ponavštevovať všetky kúty planéty, trochu sa všade pohrajkať, pokukať a zabaviť. Boris sa raz priznal, ako sa potápa v koralových útesoch mexického zálivu a tam zistil, že ho to vlastne nebaví. Cenné svedectvo. Iných to tiež možno až tak nebavilo, ale
sa radšej chvália, že ako bolo tam a tam úžasne, aby im v tej závisti prišla aká taká
troškaradosť. Ak niekto nežije vieru tak vlastne to podstatné mu tu uniká. A to nie je
skutočne prežitý život. Na kedy si to žitie odkladajú? My sme tu prišli nie dovolenkovať, ale duchovne pracovať na spáse, čiže zdokonaľovaní svojom aj iných. Tí, čo to ešte nepochopili, tých čaká po tom pobehovaní hore dole tá Filanova veta.
Odborná rada
Naša osobná skúsenosť je neprenosná na iných. Amatér radí iba to, čo sám zažil
a naivne si myslí, že jeho skúsenosť bude vhodná aj na riešenie problémov iných, asi
„všetkých“. Odborník dáva tzv. odbornú radu. Tá zahŕňa výťažok zo skúseností aj
iných, veľmi mnohých a je vytvorená dlhoročným pozorovaním niekoľkých generácií
a stoviek príbehov z rozličných oblastí.
Uniformita, „Litánie“ moderného kreténa,
Liečenie pevným objatím ,V preši doby, Aggiornamento, teda zdnešnenie ,Diagnóza:
zbabelec, Svet má tiež svoje poučenia, Je telo podrazák? Paradoxy v Ríme , Súkromné
zjavenia, Čistota podľa sv. Kataríny Sienskej, Veľká téma: Teológia tela, Nepodstatné
dôležitosti, Ja nie som dôležitý, Česť veľkému básnikovi Rúfusovi, Kto verí a kto nie
Poslední budú prví, Kríza v Cirkvi, či skôr v tvojej hlave?, Hlas laikov
Jedno zo svedectiev v nemocničnej kaplnke
V sobotu po sv.omši dávam tomu, kto chce priestor, aby povedal, čo zažil. Prihlásil sa
raz pán P. z Fončordy. Bolelo ho veľmi v uchu. Vyšetrenia , liečba, operácia.
Bolesť však neodchádzala. Znovu vyšetrenia, lieky, operácia. Nepomohol ani najlepší
odborník na danú oblasť. Po tejto neľahkej a nie krátkej krížovej ceste napadlo istú
pani doktorku, že problém môže mať korene v zuboch. A ozaj. Tam bolo hnisavé ložisko,
ktoré prerážalo ako prudká bolesť do ucha, ktoré však bolo v poriadku. Tam sa to
vyčistilo, bolesť prestala. Intuícia, ktorú tá pani dr. Dostala, bola podľa môjho
názoru vnuknutím Ducha Sv., ktorý si tento brat vymodlil sv. ružencom.
Polopokoj – polohektika, Necudný svet, Na spoločenskom okraji, ale
v duchovnom centre, Rôzne druhy čakania, Špeciálne čnosti v samote, Za keľo?,
Vyčítať, či povzbudiť, Zmysel života, Koľko je na svete pekného a koľko
škaredého?, Tri celkom iné pohľady na Afriku, O tituloch a otitulovaných,
O komplexe nedôležitosti
Chuť žiť je v štítnej žľaze?, Hrôzy nadváhy, Z posledného miesta,
Byť pravým kráľom, Príbuzní, niekedy horšie na tom než
pacienti, Choroba – pripomienka na smrť
Sloboda je poslúchať Boha
Túto veľmi presnú definíciu, čo je vlastne sloboda, priniesol na svet filozof Seneca. Bol
to nekresťan a doplniť ju hádam treba podstatne v tom, že o akého Boha ide. Lebo u
jedného je boh pohlavie, u druhého komunistická strana, u tretieho vlastné ego – rozum,
u ďalšieho vykonávať rozkazy morálneho kreténa nado mnou . U nás je to Otec, Ježiš
Kristus spolu s Duchom Svätým. Kto ho poslúcha, ten dôjde ku kráľovskej slobode.
Idolatria, Boh v NZ a SZ, Hriešiky, hriechy a hriešiská,
Umenie uvažovať, Úplne rozdielne nesenie kríža, Chudoba v duchu,
Iných osloví iba to, čo máme prežité
Nečistota pretvárky
Nečistota nie je iba v pohlavných veciach, ako si naivne možno myslíme. Pred
pohlavnými majú byť veci hlavné. A tam má podstatu i čistota. Sv. Cyril Jeruzalemský
nám krásne v breviári pripomenul aby nás nepristihli, že máme na svedomí nečistotu
pretvarovania.
Pozor na stratu panictva duše a ducha, Na stráži proti skriveninám, Krstite ľudí,
Umývame nohy či škodoradostne sa ošpiňujeme, Majster v hermeneutike
Boľavá samota, Vraj málo akcií, Nižší život musí ustúpiť vyššiemu, Budú chcieť
umrieť a nebudú môcť
Stala sa jej vôľa
V nemocnici na JIS-ke umiera mladý muž. Je po ťažkej autohavárii. Jeho žena v
hysterickom záchvate kričí od zúfalstva na Boha aby zachránil jej manžela a otca
dvoch nedospelých detí. Chlap sa z toho dostal. Neumrel. Prepustili ho a ona bola
šťastná, že má manžela. Do roka a do dňa sa stalo, že od nej odišiel. Ku mladšej. A
ona si uvedomila až teraz, že by bolo pre deti, pre ňu aj pre neho, ak by bol pred rokom
v tej nemocnici skonal. Z tej rany by sa dostala skôr ako z tejto, čo musí zažívať. Môj
manžel vôbec nemusí byť môj. Nie nadarmo je v evanjeliu Ježišova modlitba: „ Nie
moja, ale Tvoja nech sa vôľa stane.“ Niekedy až po rokoch zistíme, že Boh nás má oveľa
radšej ako my sa máme radi. A vidí oveľa lepšie do nášho osudu ako my, čo nevieme,
čo je za rohom nášho domu dnes.
O troch podstatných veciach , Deň otcov, Dovolenky rôzneho druhu, Planéta ako
predobraz inej dimenzie Povinnosť byť aspoň trochu mystikom , Čo všeličo patrí ku
zákalom očí…
Zaujímavé svedectvá
„Za komunizmu bolo prenasledovanie Cirkvi zvonku. Oveľa intenzívnejšie som ho
pocítil v demokracii. Akoby satana vystriedal rafinovanejší luciferko. Tlaky boli
najmä na psychiku, vo vnútri Cirkvi, od kolegov, od predstavených, od veriacich. A tie
najťažie boje boli v mojom vnútri.“ Skonštatoval jeden starší kňaz.
V roku kňazov 2010 bolo v Katolíckych novinách zaujímavé svedectvo iného staršieho
kňaza. Písal, že si od mladosti dával veľký pozor, aby sa v ničom neprehrešil proti
tzv.čistote. Tak robil celý život, a keď mal okolo 80 r., tak nemal z toho pocit
blaženosti.
Skôr taký divný pocit osamelosti a niečoho, čo nevedel ani pomenovať. Možno toho, že
aj keď sme v celibáte, nemali by sme odignorovať normálne medziľudské vzťahy…
Alebo ku sv.čistote asi patrí, že nemáme myslieť iba na svoju spásu a iba na svoju
dobrú povesť či nepoškvrnenosť?
Hľadali si prácu
Nechodili do kostola. Ale inak celkom fajn chlapci. Bolo o čom s nimi debatovať.
Prišli občas na návštevu do fary. Navhrol som im, aby sme sa za to začali modliť.
Juraj ten o to nejavil viackrát záujem. Dlho sa motal a práce nebolo. Václav ten so
mnou do kostola išiel. Neviem čo sa modlil, ale vydržal tam aj vyše hodiny. Keď som
z tej farnosti odišiel, volal mi, že náhodou išiel na chatu Bernardín nad Hroncom, a
druhou náhodou sa tam stal chatárom a plat dostal dvakrát väčší než priemer.
Keď sa muž zamiluje, Partnerská láska je sebecká
Falošný a pravý pohár slávy, Osamelá a nešťastná herečka, Silno verná manželka,
Keby sme my mali Ducha Svätého…Hriechy proti Duchu Svätému ,Práca pre fyzický a
duchovný svet, Sláva a Vďaka Bolestnej Panne.
Verím vo vzkriesenie tela.
Sektárstvo môže znamenať aj to, že naše kresťanstvo máme iba v hlave. Naštudujeme si
a odpovedáme, učíme a premýšľame. To je správne. Len treba ísť aj do srdca. Dať tomu
všetkému emócie. Božské i ľudské. Očistené aj umiernené. Božieho Ducha treba dať aj
do rúk. Do konania. Aké by to bolo kresťanstvo bez skutkov. Kresťanstvo nám treba
dať i do brucha, lebo ak máme nadváhu tak tu ešte nevládne Kristus, ale živočíšnosť,
telesnosť či nemiernosť. Vyberte si. Boží Duch nech prenikne naše nohy, aby išli iba
tam, kde chce Pán. A nech napokon prenikne naše najhlbšie intímne miesta. Ak by tam
totiž nebol Boží poriadok, neboli by sme ešte vykúpení celí.
Jeden deň kňazstva oproti trom titulom
Šport je pre mladého človeka veľmi dobre využitý čas, kde si môže nadobudnúť mnoho
morálne vôľových vlastností a mnoho zaujímavého spoznať a zažiť. Som vďačný
Prozreteľnosti za 6 rokov v Prievidzi skoro profesionálnej kariéry a 5 rokov ako tréner
bratislavských bohoslovcov, kde sme hrali za totality vysokoškolskú ligu. Šport je dobrý
vtedy, ak rozvíja cnosti. Ak už nimi pohŕda a ničí zdravie, tak treba s ním skončiť,
lebo privedie náš príbeh do slepej uličky. Na okraj šialeného športového jačania by som
chcel povedať, že aj ten najväčší pohár slávy a víťazstva je pohárom nepravým. A
veľmi dočasným. Pravý pohár je kalich s Kristovou krvou. Jeden deň poctivého
kňazského života je viac než tri tituly majstra Československa, ktoré som získal ako
študent gymnázia.
Toto som napísal, keď som kvalitne trpel.
Niektoré veci viem presne. Toto je jedna z nich.
Tanec medzi črepinami.
Byť pre iných zrkadlom. A to nie krivým, ktoré urobí z človeka spotvoreninu. Karikatúru bez dôstojnosti s čapatými údmi a telom ako som to pred časom zažil v Prahe. Sto krivých zrkadiel a sto rôznych grimás. Ináč je to ohromná zábava. Ale tá exkurzia končila pohľadom do reálneho zrkadla . A to je Kristus. To je Pravda. Ostatní zakladatelia náboženstiev sú tie divné zrkadlá. Nekristovské sily to majú v pláne urobiť: nalákať ho na zábavu a sladkosti a potom z človeka vyrobiť najprv zábavnú karikatúru a neskôr aj znetvorenú obludu. Kristus to s nami myslí vážne. Tí iní si robia z nás posmech. Nebo pracuje na tom, aby z človeka niečo bolo, aby bol pekný a vznešený ako umelecké dielo. Aby bol zbavený ošklivosti, čiže gýča. A to na všetkých úrovniach. Ježiš uzdravuje celého človeka. Dnes sa o to pokúša tzv. holistická medicína. Náš Boh nás lieči integrálne, celistvo, vo všetkých oblastiach. Takto chápem katolicitu. Kto na ňu zabúda a venuje sa iba nejakej časti a na ostatné sa vykašle, to je sektár. Jeho ponuka je pár črepín z puknutej vázy kresťanstva. Duchovný život sa takto skomplikuje. Iba málokto sa dostane ku kráľovskému nadhľadu. Iba niektoré osobnosti zostanú bez úrazu po tanci medzi črepinami.
Podchladenie nelásky v chráme
V katedrále niekto zabudol zavrieť hlavné dvere. Hoci tam bolo príjemne temperované podlahové kúrenie z vonku išiel nepríjemný studený vzduch. Tá zima zvonku symbolizuje ducha sveta, ducha hriechu, ducha sebeckej lásky, ktorá sa dostáva do nášho chrámu. Či neviete, že sme Boží chrám ? Pýta sa sv. Pavol a v chráme máme povinnosť udržovať poriadok , chváliť Boha, počúvať múdrosť, zachovávať úctu, čistotu i teplo. Každá neláska je podchladenie. Je to ten nepríjemný studený prúd, čo chce z nášho chrámu vytisnúť príjemné teplo. Občas je dobré i vyvetrať na to je ten chlad, dobrý. Len treba vedieť, kedy zatvoriť, aby sme v cirkvi v rodine, vo vzťahoch, úplne nepremrzli.
Liečba tela a liečba ducha.
Šíria sa rôzne predsudky. Jeden z nich je, že je to za trest, byť kňazom v nemocnici. Pre niekoho možno aj, a pre iného skôr za odmenu. Veď oveľa viac chorí sú vonku, mimo nemocnice. Tu v špitáli sú ľudia skrotnutí a potrebujú modlitbu i Boha . Vonku sú tí tzv. telesne zdraví, ale majú vnútorné choroby. Napr. ateistický nádor na mozgu, žiarlivosťou napadnuté srdce, krv plnú tukov z dajakej nemiernosti. Niekto rieši rakovinu hrdla a iný nezmyselnosť svojho bytia. Niekto má dekubity lebo musí dlho ležať a inému už hnijú preležaniny v zabíjaní času. Liečiť iných je šľachetná práca. Liečba tela sa týka iba časnosti, ale liečba ducha večnosti. Je sto krát dôležitejšie. Možno som aj málo povedal.
Osvedčená prax, ale moderným jazykom.
Spirituálna chirurgia je exorcizmus. Kardiognostická diagnostika je tá správna duchovná rada. Hĺbková detoxikácia je dobrá sv.spoveď. Anamnéza je umenie výtiahnuť to podstatné z mnohých rečí. Hermeneutická exegéza je aktuálny výklad starobylých textov. Logoterapeutická indikácia je nájsť zmysel niečomu, čoho zmysel sme dosiaľ nechápali. Trefná kázeň je tak niečo úžasné, ako dať po dlhom zápase výťazný basketbalový kôš. Intepersonálna intervencia je taktné napomenutie. Vysokovibračná indícia ako tušenie niečoho utajeného. Metapsychológia je moderné pomenovanie teológie. Morálka sa bude volať raz etikoterapia. Vnuknutie strážneho anjela dnes voláme presná intuícia. Najvyššia forma komunikácie medzi ľuďmi je etika.
To pre toho, kto by mal komplexy, že vraj tomu, čo sa v Cirkvi venujeme je stredovek. Ponor do živej viery a tradície, čo ju zvonku chráni je stále čosi nové. To čo sa povrchným občanom zdá ako starožitnosť v sebe obsahuje supermoderná budúcnosť. Volá sa to aj večný život. Alebo aj práca s tajomstvom.
z Misijnej nedele Dnes 23.10.2011 som po 12 hodinovej službe v nemocnici. Robil som sám to, čo zvykneme robiť štyria, dvaja kňazi a dvaja akolyti. Dve sv. omše plus pochodiť po skoro všetkých poschodiach od 13 až po prvé a rozdať eucharistiu asi 30 pacientom. Prišiel som pred 20 h domov, čo je asi 1 km pešo, telefonujem a ktosi volá, že na neurologickej Jiske mu umiera mama a treba isť zaopatrovať. Malo by ma uchytiť, veď som dýchal ten nemocničný vzduch celý deň, ale pokojne idem, zaopatrím. A teraz žasnem z toho, že nie som vôbec unavený. Asi robím presne to čo robiť mám, a preto taká neuveriteľná spokojnosť. Možno je to ovocie toho, že som sa v predošlých dňoch dosť modlil, alebo sa za nás niekto modlí, lebo takto dobre sa cítiť po toľkých behaniach nie je normálne. Keď to porovnám s dňami oddychu, keď som bol doma a na práci som nič také vážne nemal, ale stačila jedna 20 min. návšteva jedného môjho kolegu, čo sa túla a robí z kňazstva vrtuľu. Smrdel ako keby práve skončil s umývaním dlhšie mŕtveho nebožtíka a skočila z neho do mňa taká akútnohrozná spirituálna infekcia, že som mal skoro tri dni čo robiť, aby som sa z tých prudkých stavov úzkostí nezbláznil. Doslova. Lapal som po dychu ako priškrtený. Tá veľká citlivosť čo mám je niekedy veľkým problémom, lebo teraz zachytila hadí jed z tohto hochštaplerusa lachtikarisa, ako keby ma poštípala jedovatá zmija, a ten jed ma chcel rozhodiť. Neviem či mi uveríte, ale ostať sám a v duchovnom boji v samote proti takejto pliage je oveľa, oveľa ťažšou robotou. Nielen duchovnou, ale aj fyzickú stránku zasahujúcou prácou, než pre porovnanie dnešná duchovno fyzická služba v nemocnici pri stovke pacientov v akože ťažkom nemocničnom vzduchu. Niečo podobné mi povedala jedna sestrička, že akákoľvek ťažká je jej služba medzi pacientami, je to oveľa ľahšie ako život s alkoholikom.
PPplesoČo nám najviac vysáva energiu? Prečo to Boh dopustí?, Pokušenie vonkajšej slobody, Spomaliť sa, Ľahostajnosť kradnúca spirituálny elán, O boľavom vnútornom ohni, Umenie je povzbudiť, gýč je iba vyčítať, Ako sa niekedy nezblázniť, Duch v obyčajných slovách, Zlozvyky a dobré tradície, Obete spirituálnej debility, Aby sme nepadli ako Lucifer, Rôzne druhy duchovnej slepoty, Čo po nás zostane?
Dva extrémy
Sú dva extrémy, ktorým sa treba vyhnúť. Ten prvý hlásajú sektári že, „každá choroba je od diabla“ Život kresťana je potom už asi iba tancovanie a chichotanie sa? Klamári sprostí. Niesť nejaký kríž je vraj len pre katolíckych chudákov a starých ľudí. Toto je duchovný spánok. Ten druhý extrém, tiež sektársky a nájdete ho veru aj u nás, je prepchávať sa utrpením. Zostať po rokoch života vo viere bez radosti. A takto sa nechať zdeptať. To už nemusíme, lebo Ježiš vzal na seba najväčšie zdeptanie a tak svet spasil. My sa už na spasiteľov hrať nemusíme.
Počuli ste o americkej chrípke?
Fantastická kniha o pozitívnom myslení, kde sa na 500 stranách vyzdvihuje do nebies iba tzv. pozitívne myslenie a ako to všetko treba brať z tej lepšej stránky, ako treba byť za všetko vďační, akosi treba dopriať naplno si to tu všetko vychutnať ako prísť cez imagináciu k peniazom, ako postupovať v kariérnom raste, ako sa odbremeniť od pocitov viny, atď. Už len chýba návod ako a kde si dať vyoperovať svedomie. Potom už budete potichu kašľať na všetky biedy sveta a zo svojim opitým úsmevom kompletne zasvätení. A to že sa nám treba naučiť aj niesť kríž , a že treba svoje trápenie obetovať: o tom ani riadok !!!
Táto chrípka nebadane ľudí okráda o podstatu života.
Milosti vonkajšie a vnútorné
Dnes ma na kňazských rekolekciách napadlo, že našou cirkevnou charizmou je obliekanie veriacich do Božej milosti. I u sv. Pavla – oblečte si Krista. Je to zaobalenie človeka do dôstojnosti. Obrovskou chybou je , že nejdeme do hĺbok, ale stačí nám iba to vonkajšie pekné oblečenie. Čítal som nedávno zaujímavý článok o pozlacovaní liturgického kalicha zvonku tenulinkou vrstvou zlata, ktoré prekrýva vnútro z mosadze. Naše tzv. milosti sú akoby vonkajšie pozlátenie veriaceho. A na tom , čo je v jeho vnútri, čiže ďalej a hlbšie, už tak nezáleží? Mystika, čiže vnútorne náboženstvo, je odovzdať sa totálne do Božej Vôle i s tými skrytými vrstvami , nekvalitnými „mosadzami“ vo svojom vnútri. A Boh nás bude životom viesť tak, aby sme sa cez oheň zriekania a utrpenia pretavili do špiku kosti na duchovné zlato, čiže na cnosti v rôznych stupňoch. To sa prejaví aj v tele tvz. zrelosťou muža v plnej miere Kristovho vzrastu. Čiže je to pretavenie do normálneho prirodzeného dobrého a vyzretého chlapa, ktorý má rád Pravdu. Neuteká napr. pred nejakou otázkou, ktorá ho núti hlbšie sa nad vecou zamyslieť.
Ježišova viera je nad všetky náboženstvá
Ježišovi nešlo o to založiť nejaké náboženstvo, ale o to, aby ľudia vošli do hlbšieho života. Náboženstvá sú tu ako náhražka za Božie kráľovstvo. Jeho skonkrétnenie voláme viera. Do skutočného a hojného života, aby sa stali spravodliví, čiže, aby dali každému to, čo mu patrí. V prvom rade Bohu a to všetko, čim sme a čo máme potom ľudom. Vôbec nie rovnako, ale každému to, čo mu patrí. Učiteľka tiež nesmie dať každému jednotku, či všetkým päťku. Ale tak, ako si kto zaslúži Aj zamestnávateľ by bol veľkým čudákom, ak by dal rovnakú výplatu lajdákovi, absentérovi a ožranovi spolu s robotníkom, ktorý má opačné vlastnosti i výsledky práce. Evanjelium je o milosrdenstve, čo je tzv. vyššia spravodlivosť, azda až nespravodlivo dobrá dobrota. Komu je tento duch cudzí a ostáva len prísne spravodlivý v zákone tzv. karmy, kde je oko za oko, zub za zub, ten ostáva vyznavačom krutých vesmírnych zákonov a chladne bezcitnej prírody. Je to ťažké bremeno neľudskosti. Je to spiatočka do Starého Zákona. Ak však vyznávač evanjelia nevie ani nechce vedieť nič o týchto zákonoch tohoto sveta, ten je tak detinsky naivný, že to hraničí s trestným činom.
Ak by Boh nechcel, tak čert nepohne ani chvostom
Iba v infantilnej mysli je tma protivníkom svetla. Tma je iba nedostatkom svetla. V knihe Jób je satan jeden z božích synov. Jeho práca je trestať a búrať. Jeho povinnosťou je testovať svätých a skúšať spravodlivých. Aj keď mocní zabijú, mučeníka však mu dobre urobia. Vyexpedujú ho 1.triedou expresne do nebies z tohto miesta sĺz a chorôb, sveta chladu a moci peňazí. Veď sa nám dobre stane, čo máme plné gate zo smrti. Satanské sily nás skúšajú , hľadajú prasklinu, aby do nás vošli a rozhádzali nás. Budú to robiť dovtedy, pokiaľ nebudeme čistí , čiže dokonalí. Potom nás nechajú tak. Nebudú mať nad nami moc. Ak nás drví temnota, je to preto, lebo ešte mám v sebe niečo z nej.. Detinsko infantilný strach pred luciferom raz dospeje k pochopeniu že Boh je taký figliar, že i zlo používa na to, aby bolo viac dobra.
Kedy prestať pomáhať?
Ak chceš pomôcť, daj najesť, napiť, navštív, povzbuď, zaodej, ale nie zaplať. Nie sme podľa evanjelia povinní platiť svojim blížnym kadejaké daromnice. Tí falošní blížni sú tak prešpekulovaní, že ich treba skôr prísne napomenúť, než rozmaznávať. O našej spáse rozhodnú ľudské skutky. To neznamená, že kostoly a sviatosti treba zrušiť. Veď tie preto navštevujeme a preto prijímame , aby sme sa naučili rozlišovať ako slúžiť správne. Ak bude niekto zatratený, bude to preto, že niečo potrebné neurobil, nie za to, že niečo urobil chybne. Raz som pomáhal istej mamičke s dieťatkom všelijako ako som vedel. Až mi začala nadávať, a to bol signál, aby som s pomocou už prestal. Už si ju pravdepodobne odo mňa nezaslúžili.
Kresťania a tí čo sa na nich hrajú
Ježiš pozýva na svadbu, ale aj tvrdo, až radikálne hovorí o pokání. Je totiž veľkým trapasom, ak by sa niekto zúčastnil svadby, ale v sebe by ju nemal. Smrdel by od nerestí. Mal by v sebe nejaký bodrel. V kresťanstve sú tí, čo sa na nasledovníkov Krista hrajú a tí, čo nimi naozaj sú. Ak niekto miluje pohodlnú cestu, ten po premárnenom čase pohodlnizmu raz trpko zistí, že si zvolil ťažšiu cestu. Radikálna cesta je na začiatku náročná, ale po rokoch by nemala prerásť do fanatizmu, kde sa radikalizmus ordinuje iným. Mala by dôjsť ku prirodzenosti dôstojnej svadobnej vznešenosti. Cieľom pokánia nie je totiž umučenie seba i iných, ale očista od falošného ega a ozajstná svadba. Čiže prirodzená radosť. Detské šťastie.
Antikoncepcia v myslení
Ťažko presvedčíte niekoho, kto má sice bibliu v ruke ale v hlave má kvalitnú protestantskú antikoncepciu. Tomu každá hlbšia rada je akoby na nič. Nevidideľná gilotína zotne každej mystagogickej spermii hlavu, aby náhodou nedošlo k oplodneniu katolíckou pravdou. To by bolo treba začať poslúchať. Bolo treba by sa zmeniť. Bolo by nutné ísť vo svojej viere do hlbších vôd. Alergia na náročnejšie veci a utiekanie sa k liberálnejšiemu štýlu spolu súvisia. Podobnú „antikoncepčnú“ sekeru ukrutnosti majú v sebe tzv. fundamentalisti medzi veriacimi. Sú to začiatočníci a fanaticky sa držia svojho extrému. Čím je ich jednostrannosť, čiže škuľavosť ducha väčšia, tým viacej nanucujú svoj úlet iným. Ak sú už poloslepí tak aj zastrašujú. A úplná slepota a aktívny nihilizmus je zabíjať iných, lebo nepríjímajú trápne strašidlá.
Rafinovanejšia temnota
Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota. Ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť iba povrchne v duchu. Raz vraj nemohol exorcista vyhnať z kohosi démona. Vyhnala ho ona tichou modlitbou. Aj žena laička môže byť exorcistka.
Modlitba sv. Tomáša Morusa
„Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“
Výročná správa zo zvieracej farmy
Niekedy pripomína náš život zoo, kde ľudia sú v klietkach a zvieratá sa potulujú slobodne… A ten najviac mazaný extrafilantropus ultracriminallis tomu zo zákulisia šéfuje a poťahuje neviditeľnými nitkami…
Talenty pre vesmírneho arciplaza sú podchytené pod krk už v mladosti. Za roky školskej dochádzky sú preťažené a zadlávené nepodstatnými informáciami – koninami, lebo všetok ten mentálny náklad utiahnu iba kone. Doma má málokto šťastie, aby dostal serióznu etickú či náboženskú výchovu, a miesto dobrého príkladu tam majú denne na tanieri všelijaké kraviny. Po škole ich kamaráti vyškolia všelijakým somarinám a v časopisoch im spevácke idoly ponúknu ako vzory správania svojské a drogami inšpirované hovadiny. Večer pri sledovaní televízie počujú a vidia opakované kvalitné vulgárne voloviny. A keď sa budú chcieť prikŕmiť pornografickými prasačinami, za pár sekúnd klikania sa ku týmto značkovým pomyjám v serverových válovoch aj dostanú. A keď ich to už ukrutne začne všetko nudiť, pricupitajú ochotne o polnoci na diskotéku, kde sa môžu spokojne vybujačiť až do rána, lebo rodičia im chechtákov na rozmaznávanie i rozdrapovanie dávajú dosť. Kriminálne capiny už mládež robí celkom spontánne. A ešte pred dvadsiatkou sa úspešne mení na divú zver. S jednotlivcami sa dá ako tak ešte vzdržať, ale keď sa spoja do stáda v nejakej školskej maštali, tak tam citlivejší pedagóg dlho medzi nimi nevydrží. Bolo by tam treba umiestniť na vstupné vráta tabuľu s nápisom: Pozor besnota! a ako stráž postaviť nejaké teľa. A vpustiť by tam mal iba inkvizítora s bičom a hrošou kožou, čo vie revať ako lev.
Toto režírujú a majú v pláne robiť najmä z mládežou istí kmotrovia s poslušnými biorobotmi… Škodoradostného šepkára im robí sám Fantomas zo svojho podmorského bunkra. Kto sa chcete premeniť na smradľavú nulu , určite tu nájdete odborné poradenstvo a toľko možností, koľko bude nazbíjaných chechtákov… A nakoľko kto nájde odvahy pri karnevalovom ošiali “sa odviazať”, tým bude jeho samodorichtovanie sa razantnejšie.
Padlí anjeli medzi kresťanmi.
Kto by si myslel, že sa medzi nimi nevyskytujú, tak ten je kandidátom na olympiádu v naivite.
Boli, sú a do konca sveta tu budú. Píše o nich vo svojom liste už apoštol Ján a nazýva ich antikristi.
Nosia meno kresťan, ale ich spôsoby ich prezrádzajú, že sú to infiltrované bytosti v kresťanských košiaroch na to, aby trápili svojich podriadených.
Byť kresťanom je totiž byť aj človekom, čo má radosť zo života. Tá pravá radosť sa prejavuje aj napr.tak, že obdarúva radosťou iného človeka. To je ten olej vo vnútri lampy vonkajšieho nábožestva. Sám Ježiš v podobenstve o desiatich pannách naznačuje a akoby aj presne predpovedá, že iba polovica jemu zasvätených a jeho nasledovníkov bude nositeľom tejto vnútornej radosti. Tá druhá polovica je nositeľom jej opaku, čiže sú vnútorne smutní. Niektorí až tragicky. Akosi Vám v ich prítomnosti nie je do smiechu, hoci Vám nič neurobili. Po čase, ak spolu s nimi musíte žiť pod jednou strechou sa Vám to celkom konkrétne ozrejmí, že príčinou ich hrozného stavu je nedostatok charakteru. Poväčšinou. Alebo závisť. Čiže vnútorná krpatosť ducha. A to sa navonok neraz prezentujú akí sú v niečom veľkí či predôležití. Zamilovanosť do svojej funkcie a neschopnosť riadiť v elementárnych veciach kolektív sú neraz príznaky ich diletantskej komunikácie.
Oklamanie iného do očí berú ako samozrejmosť. Nedodržanie svojho slova je jedna z ich zásad.
Mimoriadne sa im darí prežívať najmä v katolíckom prostredí, lebo v iných firmách by po prvých prieseroch leteli okamžite z vedúcich pozícií, aby firma neskrachovala. V Katolíckej cirkvi môže ich trapošenie trvať aj roky, lebo toto spoločenstvo sa nemá v pláne rozpadnúť a napriek sprisahaniu všelikoho možného počas 20 storočí sa iba rozrastá a skvalitňuje.
Ohlasovatelia vernosti a svätosti sú tam niektorí poznačení bizarnou clonou, ktorá akoby im vôbec nepripomínala, že sa za svoje šafárenie budú aj niekomu teda nie Hocikomu aj zodpovedať. A že ich čaká prísnejší súd než obyčajného človeka. Nie je ich málo, čo si myslia, že im to prejde poľahko a halabala. Mám silný pocit, že niektorí hlásatelia Posledného súdu v neho vôbec neveria. Lebo jeho podstatu neberú vážne. Títo nie katolíci, ale lakotíci to nemajú nastavené v hlave v poriadku, lebo ak by to mali, tak by sa správali tým poníženejšie, čím majú väčšiu funkciu. A hneď potom by ich správanie bolo veľmi úctivé ku svojim podriadeným, veď podľa biblie ich Pán je v tých maličkých pod nimi.Čiže ozaj pokorných Božích služobníkoch, ktorí pracujú na tom, aby boli vernými anjelmi v Božom diele.
„Adorátori“ polovičatosti
Sú všadeprítomnejší než coca cola. Akoby im táto planéta patrila.
Nemyslím tým na všetkých normálnych ľudí, ktorí robia aj nedokonalé veci, a potom sa skromne ospravedlnia za to, že urobili nechtiac aj s tým dobrým niečo zlé. Toto je úplne normálna a neškodná polovičatosť. Varujem pred sofistikovanými modernými gnostikmi, ktorí majú síce dar inteligencie prevyšujúci ľudský priemer, ale málokto prehliadne ich rafinované zahrávanie sa so svojimi obeťami. Čím viac im ubližujú a ich o dôstojný život okrádajú, tým viac sa z toho pod serióznou maskou diabolsky rehocú.
Nájdete ich medzi zdravotníkmi, učiteľmi, právnikmi, managermi, politikmi či kňazmi. Všade tam, kde bojuje dobro zo zlom.
Niekto Vám predstiera, ako Vám chce pomôcť, a neskôr zistíte, že z Vás chcel vytrieskať peniaze a zostala Vám nepotrebná vec a trpký pocit, že ste naivne niekomu naleteli.
Iný sa hrá na bezdomovca, predstiera, že pomoc potrebuje. Vy mu jeho prosbu splníte, dáte mu peniaze ,vraj na rohlíky, a za dve hodiny ho stretnete, ako si kupuje za vyžobrané cigarety. Alebo pani si pýta opakovane 1 euro na hygienické potreby a upotrebí to na kolotoč či dunihlavové víno.
Úplne bežná prax medzi primitívnymi špekulantami.
Ale aj tieto malé škody sú pre nás lekcie, v akom svete to tu vlastne žijeme.
Medzi inteligentnými špekulantami je to náročnejšie odhaliť ich vyčíňanie, lebo sú tak dobrí herci,
niektorí lepší než tí v z národného divadla. Navonok vedia vyvolať dôveru, a pritom na predraženej zakázke ošmeknú zákazníka o stovky, pri zakázke väčšej o tisícky eur. Do očí Vám povedia celkom niečo iné aká je skutočnosť. A bez výčitiek svedomia.
Také chovanie je v civilnom, sekulárnom a polopohanskom prostredí nie až tak prekvapujúce.
Zarážajúce je, ak sa s niečím podobným stretneme v prostredí sakrálnom. Jeho autormi sú tí, čo sa na anjelov hrajkajú, a asi pomáhajú sakrálne priestory infiltrovať neviditeľným dymom, ktorý zacítil pápež Pavol VI., a tak ho aj pomenoval.
Ten, kto sa chová neprirodzene presväto, je väčšinou nahodený manekýn, ktorý je plný toho dymu.
Zobral si všetko z pravoverného učenia, navonok s tým jednoznačne súhlasí, predstiera oddanosť predstaveným a hlavne pápežovi, ale nemá čisté úmysly. Realita, skutky a sociopatická prax ho usvedčujú, že jeho vonkajšia dokonalosť je lož. Divadlo podarenejšie, než v reálnom divadelnom predstavení.
Takto sa aj do nášho slovenského košiara dostala zákerná infekcia nesvätosti. Navonok javí ako superkatolicizmus, no v skutočnosti je jeho presný názov polokatolicizmus. Poväčšine mu chýba rozmer dozretej ľudskosti a zakrýva to pod masku zvýšenej nábožnosti, teatrálnej pokory či až puritánskej čistoty.
Z desiatich katolíkov je asi osem postihnutých touto pliagou.
Jeden sa tvári ako ultrakatolík, a popritom verejne zhadzuje autoritu pokoncilových pápežov.
Druhý catholicus darebacis sa ku viere pri sčítaní ľudu prihlási, ale na nedeľné sv.omše počas celého roka dlabe. Vraj mu stačí jedna polnočná… Tretí vrajkatolík má aj manželku aj milenku.Súhlasí s rozvodmi, registroanými buzerantami, eutanáziou, pochvaluje si aj antikoncepciu.
Štvrý hurákatolík odsudzuje až sa mu z hlavy práši, a hlavne to, v čom sa vôbec nevyzná. Obracia iných na pravú vieru s takou razanciou, až ich sáče do neba. A predčasne zatracujePiaty ajajajkatolík sociopat roky nevie povedať slovo prepáč.Šiesty kryptokatolík žije akože dôstojne, ale po čase zistíte, že miluje svojho „izáka“, nejakú tú svoju „lásku“ , fľašku či funkciu asi desaťkrát viac než Stvoriteľa. Siedmy má navonok tituly, tvári sa dôležito, je to vodca hnutia, plno svätých rečí vo sv. rádiu, až na takú fatálnu drobnosť, hodí kolegu cez palubu, zaklame mu do očí a vykašle sa celkom na neho. Dáva sa volať pán doktor, nie dôstojný pán. Ide však o ťažkého pacienta, súdruha „katolíka“. Osmy sa toľko narobil rozličných umŕtvovaní, že sa stal z tuhého katolíka už akýmsi stuhnutým človekom podivínom. Neposmievam sa tu, len konštatujem. Som totiž člen kongregácie realistov. Väčšinou sme iba ako diváci. Tí dôležití sú na javisku a nám hrajú „život“…
Aj Vás najprv vydesia, niekedy rozplačú, potom ak vydžíte v divadle aj poriadne zabavia
Ak máte šťastie, stretnete aj katolíka brata či sestru , a normálneho dobrého človeka. To je ako sviatok. Vážte si to, ak máte niekoho takého vo svojom okolí. A nečudujte sa, ak sa stretnete s nejakou podobou sakrálnej polovičatosti. Tá sa totiž hojne vyskytuje v každej z cirkví. Nie je to nič nenormálne. Hrôza nastáva až vtedy, ak niekto začne deviantnú nekompletnosť adorovať, dávať iným za nemravný príklad a ponúkať tieto gýče iným spolu s originalitou evanjelia.
“Ďábelská inteligence” Tomáše Halíka
“Pokud by náboženstvím budoucnosti měl být všepohlcující průmysl zábavy a stav, v němž nikomu není nic svaté, pokládám za svou povinnost varovat také před tímto cynickým trendem naší západní kultury.” Píše Halík o Charlie Habdo
Prečo sa ho zastal pražský kardinál?
Mnohí sa čudujú, že prečo toho, kto bol odvolaný pre nekolegialitu a tiež zažil divnú nekolegiálnosť svojich slovenských kolegov, sa zastal niekto, kto to vôbec nemal ako povinnosť… A “vylepil” nám slovákom – superkatolíkom polokatolíckym, ale poriadne zaucho…
Pražský emeritný kardinál Miloslav Vlk by sa vôbec nemusel angažovať v prípade odvolania slovenského arcibiskupa.Angažoval sa a mnohých slovenských katolíkov prekvapil.Prečo tak neurobili slovenskí biskupi? Pýtame sa skoro všetky slovenské baránky a ovečky. Pridali sa mediálne papagáje, zaťatí antiklerikálni somári, drzé žurnalistické opice, kostolní slimáci – tzv. jednoročiaci, prelietavé ezoterické motýle, ozývajú sa aj ateistickí ježkovia a tuším aj nejaký smradľavý capko z druhej strany barikády.
Keď bol otec kardinál ešte za totality radovým kňazom, komunistickí truhlíci ho odstavili a bol mimo oficiálnej pastoračnej činnosti. 11.rokov. Sám o tom v jednom televíznom dokumente svedčil, že umýval vtedy po Prahe okná. Osud mu dal naplno zažiť a precítiť, že “jsem vlastně nikdo”. Tí, čo týmto krstom ohňom neprešli, a sú v spoločnosti “někdo”, tí dlho pociťujú, že sú iba veľmi dôležití a stále pracujú aby mali viac titulov a aby boli viac iba obdivovaní a iba ctení. Neraz sa obklopia iba poslušnými a nekritickými služobníkmi. Čiže žijú nie bratstvo, ale bratríčkovanie, ako to raz presne vystihol emeritný pápež Benedikt XVI. Tí tých, ktorí sú v spoločnosti hodení cez nejakú palubu a sú zrazu nikým, pochopia veľmi ťažko. Nemajú potrebnú empatiu a nevedia sa do takejto situácie vžiť. Ťažko pochopia toho, kto ju zažíva. A pravdepodobne preto mu ani nevedia pomôcť…
Možno arcibiskup Róbert zažil takúto situáciu aj na to, aby týchto ľudí pochopil, vedel sa vcítiť do ich situácie a v budúcnosti im aj účinne vedel pomôcť.Takých ľudí na svete nie je totiž málo.Nič sa nedeje náhodou. My niekedy až po rokoch pochopíme, prečo sa nám niečo veľmi nepríjemné stalo. Kôli niečomu to Boh dopúšťa. Kôli niečomu dobrému a hlbokému. Kôli tomu, aby sme sa mali radi navzájom, a aby sme neskončili iba ako pravoverní herci v chráme.
Občas nám nebo dá pocítiť našu malosť. Niekedy aj ničotu. To patrí ku našemu šťastiu. A ku normálnej ľudskosti. Lebo ak má niekto život iba o tom ako je on vo funkcii veľký, iba gýčovito úspešný a ako poloboh dôležitý, z toho prichádza na nás bieda vnútorného neúspechu. Ak by sa neliečila skončí až v bezcitnosti prepodivnej či sociálnej slepote…
Ezoterika neezoterickou optikou
Pozvali ma na včerajšie prednášky Harmoniafest v hoteli Lux v Banskej Bystrici. Prezentácie a mnohé ponuky tzv.zdravého životného štýlu. To sú veci, ktoré sú dobré a povšimnutiahodné. Ale tzv.alternatívne duchovno oproti kresťanstvu, ktoré v týchto končinách nazývame slovom ezoterika, na to by mal byť spirituálny človek aj opatrný.
Deň začal veľmi peknou prednáškou o homeopatii veľmi seriózne pôsobiacou pani Renátou. Potom veľmi rozumné rady ako schudnúť pomaličky bez jojo efektov od nášho klasika Mudr. Igora. Cez zaujímavú prednášku od vitálneho topspisovateľa Jozefa ala dana browna o light verzii evanjelií, ktorú obľubujú najmä tí, ktorí sa celoživotne ukrývajú radi v pohodlnej zóne. Potom sa to začalo už kultúrne zvrhávať a zážitkovým “vrcholom” dňa bola asi umelecká magistra Zuzana, ktorá učila dvojice neprirodzene hľadieť niekoľko minút na seba a potom sa emocionálne odviazať a vyškierať sa na toho druhého aj z vyplazeným jazykom ako krčme štvrtej cenovej u Bosorky… A večer skončil novou 20.r. alternatívnou vedou – jógou smiechu, od indického lekára, kde dospelí ľudia dali navyše tri eurá za to, aby v kruhu tlieskali ako deti v materskej škôlke ťapy ťapy ťapušky a ozaj ich to rozosmievalo. Bolo to však aj trápne infantilné a bizarný návod na správanie neprimerané svojmu veku. Napriek naplno spustenej klimatizácii tam plná sála poslucháčov odpadávala z ťažkého a vydýchaného vzduchu, ktorý akoby symbolizoval toto nie vážne duchovno a sekulárny chrám, kde je nízky strop a nedá sa tam vetrať.
Vcelku pre organizátorov úspešná akcia. Pre ľudí milá sobotná zábava s poučeniami o staraní sa o telo, ktoré kresťania síce teoreticky prehlasujú za boží chrám, ale prakticky ho devastujú nielen prejedacími či sexuálnymi bulímiami, ale aj všelijakými metafyzickými či erotickými anorexiami. A potom im naskočia do vzťahov sociopatie predivné a nevedia z kade sa len nabrali. Myslia si že všetky iba z pekla. Ale väčšina z toho sa nakotí nie od lúčov z inej galaxie, ale z nášho prozaického prebytočného tuku sabaosláv, bohapustom zvlčilo vyhladovanom prežieraní či zo sofistikovane extrémistických hladomorní. A najmä nevedomých pohodlností a intelektuálneho darebáctva. To je ale kresťanská vizitka…
V biblii sú spomínaní ako samaritáni, čiže tí, ktorí majú zmiešané pohanstvo s pravou vierou, a preto sú nedôveryhodní. Dnes ich nazývame ezoterici. Hádžeme ich primitívne do jedného vreca, pretože rozlišovať je nad naše sily alebo sme tak zmľandravení, že sa nám do toho oddelovania zŕn od pliev vlastne ani nechce. My “kresťania” sme totiž ako majstri sveta, neraz naša arogantnosť prechádza do rozdrapenosti, odsúdime nejakú knihu, ktorú sme si ani neráčili prečítať a iba sme o nej počuli smradľavý chýr. Takúto háveď ukrývame vraj pod pokornou maskou. A sme takí hlúpi, že si myslíme, že nikto to neprekukne. Sme neraz ako ten pravoverný kňaz, čo sa absolútne vykašľal na dobitého a ležiaceho človeka, čiže v podobenstve na svoje telo, ktoré ponechávame ako kreténi v dezolátnom stave a ujme sa ho paradoxne nepravoverný samaritán…
Iba ťažkí diletanti ducha,ktorí prišli k moci natláčali všetkým iba jednú správnu politickú stranu stranu a iba jedno pravé náboženstvo. Bolo to vlastne nekresťanské znásilňovanie iných. Nanucovanie im právoplatných sviatostí, ktoré vlastne nehodne prijímali a potom na nich prichádzali stále väčšie tresty. Pre mnohých je totiž kresťanstvo vysoká latka a oni si to iba úprimne priznávajú. A aj podľa náuky katolíckej Cirkvi dnes majú právo si od 14.rokov samostatne zvoliť si vieru, ku ktorej chcú počas života patriť. A tak si ju mnohí volia, napríklad tú ezoterickú cestu, a my máme za povinnosť ich rešpektovať a mať radi. A mať rád neznamená iného odsúdiť, hodiť kameň a jedovato si odpľuť ani ho v jeho miestach stretnutí nenavštíviť alebo iba to negatívne na ňom vidieť. Ale presne naopak.
Stalo sa už neraz v histórii, že veľkí čerti sa usalašili na trónoch v pravoverných inštitúciách a svoju pravovernosť dokazovali ovečkám tak, že pľuvali na malých čertov, ktorí si vytvorili neinštitučnú podobu alternatívnej služby. Takí bačovia majú rôzne metódy, ale jedno spoločné: hrajú sa počas života na svätých ale po ich smrti ich za svätých nechce vyhlásiť nikto…
Alternatíva či opozícia byť totiž musí, a inteligentný človek ju vždy pripúšťa a rešpektuje. A ak je múdry tak sa z nej aj niečo naučí. Ak je ešte luxusne aj taktný, tak upozorní toho, koho sa to týka na nebezpečia, ktoré sú na jeho ceste či smere, v ktorom sa ten človek rozhodol životom kráčať.
Invencie otitulovaného kreténa
Niektorí jednoduchší ľudia bez VŠ titulov prekvapia svojimi múdrymi postrehmi.
A niektorí niekoľkonásobne otitulovaní zasa šokujú svojimi primitívnymi myšlienkovými pochodmi.
Za to, že som pod papučou môže tá, čo ma ulovila.
Za to, že sa ideme rozviesť môže jednoznačne svokra.
Za to, že chodím domov pripitý môžu kamaráti z krčmy.
Za to že vyfajčím denne krabičku cigariet môže firma Marlboro.
Za to, že sú ľudia lakomí a bezcharakterní môžu na sto percent peniaze.
Za to že mám tridsať kilo nadváhu môže Tesco s Kauflandom.
Za to, že nenávidím cirkev môže farár, čo mi dal pred 20 rokmi facku.
Za to, že nepočúvam pápeža Františka môžu Borgiovci zpred 500 rokov.
Za to, že mám natrúsené v hlave môže pornobiznis.
Za to že mám informačný chaos môže americká Socha slobody a internet.
Za to, že neviem poriadne po anglicky môže tá oná – anglická výslovnosť.
Za to, že slováci sú hlupáci môžu stupídne televízne programy.
Za to že mám bordel vo vnútorných hodnotách môže vláda s premiérom.
Že som ochorel, to isto preto, lebo zdravotníctvo je nedofinancované a farmafirmy na nás bohatnú.
Že ignorujem bibliu, to preto, lebo Dávid zabil Goliáša a pokrytecky sa tam odporúča iným vraj Nezabiješ.
Že neviem, na čo som sa vlastne narodil, za to je zodpovedný nejaký boh, o ktorom neviem a nechcem vedieť nič.
Hókus pókusy moralizovať iných
Má morálne právo niekto niekomu hovoriť, ako má žiť, ak to sám nežije? Veru niekedy má. Aj povinnosť upozorniť. Ale ak tomu chýba správny spôsob,nikoho tým lepším neurobí a stvorí voči sebe také alergie, ako sa pokúša iných polepšovať.
Máme podľa ústavy SR právo na svoj názor.
A kto nám toto právo berie začína robiť niečo priestupkové a ak neprestane skončí to po čase trestným činom.
Samozrejme že ten, čo deti nemá, nebude pri zdravom rozume robiť moralizačné prednášky tomu, kto tie deti má a ich vychováva. Ale pozerá sa na tú výchovu inou optikou a niekedy môže byť taktne prejavený názor aj pre rodiča prínosom napr. od kňaza, ktorý sám deti nemá.
A zasa klerikálna ješitnosť kňazov si nedá absolútne hovoriť nič tzv.laikom do úrovne kázní či fungovania cirkví. Rozumní biskupi a kňazi si radi vypočujú aj pohľady laikov, ako na nich niečo pôsobí a aký majú z toho pocit.
Pýcha, ktorá je slepá a sa rada rozdrapuje a robí pritom školácke chyby je vizitka primitíva.
Inteligentný človek sa zamýšľa aj nad opozíciou, aj nad opačným názorom, aj nad kritikou aj si rád vypočuje niekoho múdrejšieho či odborníka. Pretože byť odborníkom v jednej – dvoch oblastiach je dnes umenie. A byť odborníkom dnes na všetko, to o sebe prehlási iba klient na psychiatrii.
Tak ako majú niektorí jedinci hudobný sluch a po pár sekundách vedia, či niekto spieva falošne alebo skvele, tak majú charakterní ľudia aj jemnocit, a vycítia, či niekto tára, či sa niekto dorába, či káže niečo iným, čo nežije a popritom trápne moralizuje. Cítia to neomylne totiž tak, že ich z takýchto kázní bolia uši a chytá ich aj svätý hnev. A takto sa dá vytušiť aj opak, že niekto hovorí úprimne a k veci, aj keď im niekedy vstúpi do svedomia, tak ich to neuráža, ale bližšie vedie ku Pravde.
Žiť naplno
Definíciu toho správneho štýlu života, ktorý má byť prežitý tak, ako byť prežitý ozaj má, to nech si slobodne vyberie každý sám. Inteligentný človek má tu svoju verziu a vypočuje si pokojne aj niečo iné.
“Život naplno je pre mňa zarobiť veľa peňazí a potom si ich aj užiť na to, čo je mne a mojej frajerke príjemné….
Potrebujem v živote niečo znamenať, byť niekým, podieľať sa sa niečom veľkom…
Staroba je iba sa uskromňovať a spomínať. Som mladý, mám chuť do života a idem na plný plyn…
Ja potrebujem veľa cestovať, spoznávať svet a nebyť otrokyňou tohoto malomeštiackeho zúfalo provinčného prostredia, ktoré nemá ani more…
Mojim zmyslom života je mať veľkú rodinu a takto žiť pre iných…
Túžim veľmi milovať a byť milovaná, a na pohlaví mi absolútne nezáleží. Žiadnej biblii si do toho kecať nedovolím…”
Tieto rozmanité názory majú jedno spoločné. Sú novopohansky ibapozemské. Diagnóza megabullus ozembuchus. A sú aj polopravdami poloklamstvami, ktoré sa na život prežitý naplno iba hrajkajú
Veriaci človek nie je proti tomu spomínanému, čo je človeku príjemné či iným užitočné, ale ten sa pýta Stvoriteľa, čo je z Jeho pohľadu to podstatné a pre nás ľudí i pre nás osobne dôležité. Aký je ten plán neba s nami tu na zemi.
“S každým z nás má Dobrý Otec originálny plán. My sa modlime a skúmajme ho a buďme tomuto plánu verný” sv. Ján Pavol II.
Veru, spoznať ho, plniť ho a vydržať až do konca je tá najlepšia definícia, čo znamená žiť naplno, ku akej som sa počas života dopracoval. A dozvedieť sa to jasne dokážeme v tichu modlitby. Vyjasniť si to presne vie iba ten, kto sa zaujíma o mystérium eucharistie.
PS. Ak si niekto myslí, že pravá radosť je sa prepchávať až do prasknutia, raz si bude priznať pred zrkadlom, že je to široká cesta do pekla. Ak si niekto namýšľa, že jazdiť naplno je ísť stále s pedálom na podlahe, ešte sa z puberty života nedostal, a snáď sa prebudí pri platení pokuty…
Tunajším nevychovancom!
Keby človek žil na planéte sám alebo ako Yetti kdesi v neprístupných horách, žiadne pravidlá by nepotreboval. Ak sme však členmi spoločenstva čo len dvoch osôb, pravidlá sa stávajú nutnosťou.
Načo sú nám pravidlá?
V puberte prichádza do mladého človeka vzdor, a začína sa búriť pravidlám svojich rodičov.Chce si ich totiž nastaviť sám a ešte nemá trpezlivosť, ani dostatok rozumu,ani spoločenskú samostatnosť. Niektorí jedinci sa z puberty nedostanú ani v dospelosti. Lomcuje nimi puberta politická, náboženská,občianska či partnerská. Svoju predstavu slobody majú čiernobielu a odtrhnutú od koreňov slušnosti. Adorujúcou zásadu buď – alebo. Nič medzi tým. Extrémisti. Chudáci, nedospeli ku ničomu hlbšiemu. Namýšľajú si, že sa dá žiť bez pravidiel. To, že prejdú na červenú, prekračujú rýchlosť alebo sú v protismere im nevadí? Ako by to bolo, ak by premávka na cestách bola bez dopravných značiek či semafórov? Iba idiot by to nechápal, ignoroval a ohrozoval by život sebe či druhým. Niektorí antisociálni exoti považujú nabúranie do iného auta za celkom zábavnú kratochvíľu…
Aj pravidlá cestnej premávky sú dôležité, aj keď sa o nich nič nepíše v biblii.
Aj naša komunikácia musí mať svoje pravidlá. Etické kódexy správania rôzneho druhu na rôznych miestach. A kto ich porušuje musí byť napomenutý. Kto ich hrubo porušuje potrestaný alebo aj vylúčený z hry. Každý šport sa musí držať svojich vlastných pravidiel a tým si zachová svoju špecifickosť a krásu. A tí, ktorí sa klaňajú neestetike, nech si v slobodnom prostredí vytvoria svoj priestor, kde sa budú ako na deviantnej záchytke “obdarúvať” dávením sa navzájom, ak im to teda ku šťastiu chýba, ale nech tým neobťažujú normálnych občanov, ktorým je takáto sociopatická úchylka aj cudzia aj odporná.
Niektorí komentátori blogových príspevkov majú taký talent, ktorý treba urgentne asi podchytiť pod krk…Ich komentáre absolútne nehodnotia blogový príspevok, ale primitívnym spôsobom verbálne zaútočia na osobu blogera alebo na niekoho, kto sa tam spomína. A s úškľabkom sa mikrosadisticky vyžívajú v tom, ako mu naložili, ako niekoho, koho ani nepoznajú zohavili, ako sa aspoň teatrálne pokúsili ho vytisnúť z verejného priestoru, do ktorého sa svojou aroganciou skúšajú napchať. Kedže nemajú vecné argumenty k diskusii, utierajú si svoje soplíky či sopliská do šiat iných, a komunikáciu sa snažia nadviazať akože tým, keď nakydajú niekomu do suterénov či skrachovancom. Prezentujú vtedy oveľa viac svoj autoportrét než toho, o kom niečo takto píšu.
Alebo Vám nanucujú neexistujúce žlčovité a nenávistné pudy pri písaní blogu, ktorými chudáci pacienti trpia pri prispievaní sami…Nosia oni ale extra špicaté topánky, ktorými majú veľkú chuť niekoho nakopnúť či dokopať…A myslia si že všetci ostatní také topánky a jedovaté sliny nosíme tiež…
Spomeniem jeden expresívny príklad, ale reálne sa v jednom meste aj stal. A to preto, lebo si ho zapamätáte ešte dlhé roky, teda tí, čo podobne v mediálnom prostredí konáte. Prišiel ktosi na plaváreň a urobil si v spoločnom bazéne veľkú potrebu.Ostatní to museli riešiť spolu s ním a postaral sa im o “úžasný”zážitok.Pre plavčíka, ktorý mi to rozprával to bol nezabudnuteľný návštevník plavárne.Jeden z tých, čo si nastavil vlastné pravidlá a iní ho veľmi nezaujímali.Spomínam to preto, lebo takýchto expertov chrobákov truhlíkov a návštevníkov mediálnych priestorov plavární nie je málo…
Je kultúrne a etické im takéto “slobodné” správanie s obidvoma prižmúrenými očami bezbreho aj tolerovať?
Smietka v oku iného
Keď podľahneme pokušeniu nemať radi niekoho iného, dáme si medzi neho a seba tým väčšiu lupu, čím je silnejší náš odpor.Určite na ňom nejakú tú smietku nájdeme. Kto by totiž tvrdil, že on na sebe žiaden prášok nemá ani nikdy nemal, to by bol ukážkový idiot.
Keď si túto záležitosť dáme pod mikroskop, zistíme, že stáva sa nám neraz, že nenávidíme na inom presne to, čo v sebe nemáme spoznané, spracované a očistené. Lichtenberg už dávno na to prišiel, ako sa v iných aj milujeme aj nenávidíme.
Dočítal som posledný blog od iného blogera. Kto vie prečo sa ku nemu nedá slušne vyjadriť v komentároch. A tak to robím tu.Zobral si ako posmešný terč už niekoľký krát v tomto digitálnom priestore Zem a Vek. Škodoradostne ho má chuť zadupať pod čiernu zem.
Ani netuší, akú reklamu tomuto časopisu takto robí…
Osoba šéfredaktora spomínaného časopisu je tu vykreslená totálne dehonestujúco. Konštruktívna kritika ho môže pri vhodných dávkach uchrániť od narcizmu, ktorý číha na každého z nás. Ale tu je to v takých okatých megadávkach, že rozumnejšiemu čitateľovi to spôsobuje okamžité alergie na podobné unáhlené a silno jednostranné arcinegatívne posudky. A naznačí to oveľa viac o vnútornom svete kritika než toho, kto je takto verejne znevažovaný.
Poškodzovať niekomu verejne česť môže mať aj trestnoprávne dôsledky.
Nechať sa mlátiť po hlave je tuším masochizmus, však?
Zhadzovať inému , konkrétne menovite, sebavedomie, aby si pozdvihol to svoje, to sa tu často a u viacerých vyskytuje, je úbohosť.
Gentlemani sa takto nesprávajú. Takto si svoje mindráky neliečia… Je to zúfalý pozostatok nekultúrneho primitivizmu.
Kristus povedal: Pokrytec! Prečo vidíš iba smietku v oku brata a vôbec neregistruješ vo svojom pohľade brvno?
Inteligentní ľudia si na toto pozor dávajú. Nekultúrni barbari si z toho robia posmech…
Kto sa občas pozrie do ďalekohľadu, že všetko dobré aj zlé sa nám raz vráti, alebo to dopadne na deti či vnúčatá, tak si to radšej rozmyslí, a tákéto pochabé šantenie po hlavách iných radšej skúšať v triezvom stave nebude.
