Aby sme ohlasovali nepančované evanjelium
K Ježišovmu evanjeliu sa hlási iba tretina zo 7 miliárd ľudí. Je to preto, lebo
je to pre nich veľmi vysoká morálna a intelektuálna latka, ktorú si preskočiť netrúfajú?
Vyše miliardy, čiže vyše tisíc mil. ľudí sa hlásime ku Katolíckej Cirkvi. Iná miliarda sú
nekatolícky kresťania roztrúsení v mnohých podobách kresťanstva. Keby chcela vyššia
moc, tak by bola iba jedna Cirkev. Bolo by to však úprimné? Boli by sme všetci
navonok katolíci a chodili by sme iba do katolíckych chrámov, ale boli by tam však aj
mnohí bludári, popierajúci podstatné dogmy viery a pristupovali by s veľkou
pravdepodobnosťou nehodne k platným sviatostiam.
Výsledok by bol, že by na nich i na nás ostatných prichádzali nie požehnania, ale stále
ťažšie tresty. Z vyššieho hľadiska je milosrdenstvom, že mnohí kresťania sú členmi
rôznych cirkvičiek z neplatnými sviatosťami, lebo im chýba apoštolská postupnosť ich
lídrov. Prijímajú “premenený“ chlieb a víno nie naozaj, ale iba ako symbol. Na svojich
zhomaždeniach tým viac tancujú a tešia sa, čím viac sú od pravej Eucharistie
vzdialení. Nás katolíkov niekedy zo svojej „výšky“ obvinia, že sme na svojich
zhromaždeniach príliš vážny. Nuž, ak sa trocha zamyslíme nad zmyslom nášho
stretnutia na sv.omši tak vážny a zdravo konzervatívny byť aj musíme.
Po spoločnej sv. obete by sme mali byť aj radostní, lebo keby nám chýbal
tento rozmer, bolo by to nekatolícke, až choré. Ak má však niekto svoje „kresťanské“
bohoslužby iba ako stále hlučnejšiu zábavu, ak sa ideme liečiť všetci ako hlúpe ovce
bez spomenutia zmyslu nesenia kríža, ako je to v niektorých nekatolíckych
spoločenstvách bežné, tam sa ponúka nie poctivá výživa, ale vo voňavom obale
duchovne zaplesnený chlebík bez Kristovej podstaty a pančovaným a prisladeným
vínom bez podstaty poctivej lásky.
V katolíckej tradícii je prísne dodržiavaná disciplína, že v omšovom víne nesmú byť
nijaké umelé prísady. V tomto cirkevnom predpise je ukrytý hlboký zmysel.
Ak si samozvaní lídri skopírujú od katolíkov bibliu a začnú ohlasovať evanjelium a takto
bez licencie nábožne podnikať, budú za to raz niesť aj zodpovednosť. Na žiadnej
ekumenickej bohoslužbe takúto nótu asi počuť nebudete. Asi by to v zárodku narušilo
vzťahy. Ak by sa pridala ku nej aj naša sebakritika, že aj my katolíci budeme ešte
vážnejšie zodpovední za pančovanie evanjelia iným spôsobom, tak by naše
ekumenické vzťahy nabrali iba hlbší rozmer. Ak sa verejne niekde ignorujú
tri katolícke piliere/ tisíc krát dôležitejšie než tie dôchodkové/ čiže
panenská Ježišova matka, pápežská autorita a platná eucharistia,
pridáva sa tak do Božieho Kráľovstva akoby umelá želatina do poctivého tvarohu.
Ak má v sebe ktosi priodvážny nenávisť voči týmto trom pilierom,
tak primiešava do svojho ohlasovania aj jed. Mal by ho niekto aj napomenúť.
Na jednej strane je dobré, že sa evanjelium ohlasuje, ale na strane druhej to nemôže
byť dobré, ak niekto dlhé roky iných zavádza, kŕmi mnohých týždeň čo týždeň neplatne
vyslúženými sviatosťami a káže o vyprázdnenom Kristovom kríži./ čiže ohlasuje
kresťanstvo iba ako zábavu a radosť bez nesenia si osobného kríža/ A aby dosiahol
„dokonalosť“ ešte sa aj s obrovskou drzosťou zahryzne ako had do trpiacich kresťanov
a označí ich za strestaných „bohom“. A vyškerí sa im do tváre aký je len „zdravý a
úspešný“. To je fakt vrchol, ale nekresťanského a neľudského cynizmu.
Na bohoslužbách kresťanov sa produkuje aj istý pokrm pre telo i ducha.
Totálna neznalosť, až trestuhodná slepota je tvrdiť, že je všade rovnaká kvalita.
Rozum sme dostali aj na to, aby sme rozlišovali.
Katolíci sa nezvykneme/ až na výnimky/ o nekatolíkoch vyjadrovať pohrdlivo.
Aj keď vieme, že sa tam ponúkajú kresťanské produkty v rôznych stupňoch nekvality.
Tak ako sa ponúkajú v hypermarketoch zlacnené ovocia v rôznych stupňoch nahnitosti.
Čím sú horšom stave, tým sú lacnejšie. Teda aj dostupnejšie pre darmožráčov.
Ten, kto nestratil sebaúctu, ten si do svojho tela nahnitú potravinu nedáva, lebo vie, že
by si tak sám spôsobil zdravotné komplikácie. Keď sa však na Sv. Katolícku Cirkev
ktosi osopí a kôli nejakému Judášovi, ktorý sa v nej nemôže nenachádzať, a osočí sa
tak celé Božie Dielo ako prehnité, vtedy si myslím, že je našou povinnosťou sa ozvať
a nenechať kydať na hlavu tým, ktorým to nepatrí. Rôzne milosti, ktoré sú v rôznych
podobách po celom svete, aj v rôznych iba niekoľkoročných a nekompletných cirkvách,
sú totiž ovocím svätých obiet predovšetkým tej pôvodnej, čiže Petrovej Cirkvi.
Kto je pravý učeník, ten tomu rozumie, rozlišuje a Matku Cirkev bráni.
Aj sám Ježiš sa na krížovej ceste ozval, keď mu nejaký
darebák dal zaucho : „Ak som zle povedal, tak dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre,
prečo ma biješ ?!“ /Jn 18,23/
Čistota podľa patrónky Európy
„A preto, ak si praješ dosiahnúť čistoty, po ktorej túžiš, je treba, aby si zvládla predovšetkým tieto tri veci:
1. Spoj sa so mnou, Láskou a zachovávaj vo svojej pamäti živú spomienku na dobrodenia, ktoré si odo mňa dostala.
2. Zrakom intelektu kontempluj o cite mojej lásky, ktorou Vás nesmierne milujem.
3. A posudzuj ľudí mojou vôľou, nie ich zlou vôľou, pretože ich Sudcom som ja
a len ja, nie Vy. Týmto dosiahneš úplnej dokonalosti.“
/Sv. Katarína Sienská, Dialóg, kap. 100, str. 175/
Všimli ste si? Ani slovo o sexualite…
Čiže denne si sprítomniť veľkú Lásku Božiu.
Opätovať ju. Snažiť sa to neodfláknuť.
A primitívne iných neodsudzovať.
Mali by sme to napísať niekde na najväčší bigboard na Slovensku.
Dobre si zapamätajme kresťania, o čom je podstata sv.čistoty.
Tá neraz naša amatérska herecká asexuálnosť to nie je.
Ak sa niekto nikoho nedotkne, ani seba a na takejto puritánskej hygiene si zakladá,
a popritom odsudzuje až sa mu z hlavy práši, alebo sa robí príliš dôležitý, aby zakryl
svoje komplexy menejcennosti, či tisne sa tam, kde to nevonia ,
ten je ešte vo farizejskej špine.
Inkarnácia alebo reinkarnácia?
Ktosi ma osočil, že vraj šírim reinkarnáciu.
Doba boľavá už z toho skončila, nastal čas očistiť si meno, tak si prečítajte môj názor.
Pseudokatechizmy hinduizmu, budhizmu a new age ponúkajú reinkarnáciu ako svoju
predstavu večného života. Čo na to kresťanstvo? Je celkom proti. Považuje takú
eschatológiu /náuka o posledných veciach človeka/ nielen za škuľavú, ale i čaptavú.
Prečo?
Lebo odporúčania tohto ducha nie sú férové.
Je to duch darebáctva, ktorý si nič nerobí z prepadnutia žiaka v škole. Však príde on
znova a doučí sa potrebnú látku. Je to zlozvyk odkladania na inokedy. Schudnutia,
prestania s pitím alkoholu, uprataním si vo vzťahoch či vecí okolo seba. Je to zloduch
lenivosti, ktorý si hlivie vo svojich nerestiach a odsúva boj proti nim na nejaký iný život.
Je to aj jed zbabelej nezodpovednosti, ktorý za pecou čuší, keď sa treba ozvať a necháva
si mučenícke svedectvo pravde asi na inú dobu. Je to duch ilúzie, ktorý nehorázne klame,
že vraj sa tu budeme donekonečna zrodzovať, až kým vraj ráčime dôjsť k pochopeniu a
rozlíšeniu čo je dobro a čo zlo. Je to duch okultizmu, ktorý ponúka ako 100 % účinné
preháňadlo na akúkoľvek karmickú zápchu asi každá ortodoxná bosorka.
Je to duch utekania pred krížom. Veľmi rád ho ponecháva iným.
Byť poriadnym človekom a potom sa snažiť aj o svätosť sa mu vraj „ete nekce?“
A pre pánajána kedy s tým chce to rozmaznané decko začať!!??
Posledný Súd sa približuje. Beda nepripraveným, hovorí kresťanstvo.
Iné cesty sú v „pohode“. Žiadne stresy. Máme vraj nekonečne veľa času, Bože!
To sa deje aj v cirkvách medzi vo viere nedospelými, ktorí si zníženú zámku zo správania
zvolili za doživotný ideál.
Slovo ktoré sa telom stalo a inkarnovalo sa na zem na to, aby nás v obrovskom zápase
vykúpilo od moci zlého, tak tejto obrovskej Božej Láske reinkarnační apoštoli ako
vesmírni hasiči odpovedajú chladivým súcitom? Dávajú Krista s neslýchanou
ľahostajnosťou na jednu úroveň s inými nekompletnými osobnosťami alebo pobehajmi?
Či je spravodlivé dať slnko na jednu úroveň s lampášmi?
Duch reinkarnácie je duchom tohto sveta. Je to duch zabávania sa. Postráda primeranú
vážnosť alebo naopak je to duch vážnosti až smrtonosnej. Preto to nemôže byť duch
kresťanstva. Je vlastne jeho opakom. Jeho hrdinovia netúžia po Otcovom pálaci, ale po
ďalšom pobyte na planéte, kde prostitútka zarába 1O x viacej ako zdravotná sestra. A
kde zabiť proroka je bežnou prevádzkou toho, kto tu vládne…
Preto takto tvrdšie píšem, aby to zatriaslo tými, čo reinkarnáciu, čiže falošnú nádej, že sa
tu budeme neustále opakovane zrodzovať, považujú za akože normálnu.
Inkarnácia /vtelenie/ Krista v konkrétnom čase a mieste a Jeho radikálne plnenie
Otcovho plánu je jasný antidarebácky štýl. Ježišov učeník, ak nechce stratiť svoju
identitu, sa má tohto štýlu verne držať. My by sme sa nemali pútať iba na túto zem, lebo
tá má veľmi ďaleko od normálnosti. Tento svet niekedy pripomína blázinec inokedy
polepšovňu a asi najčastejšie cirkus. Pohŕda Duchom Svätým a preto nemá pravú radosť.
Zháňa si náhražku v rôznych zábavných umelinách. Miesto prirodzenej tváre má sto
grimás. Alebo pod vyškerenou maskou zúfalstvo, ako raz napísal pápež B XVI.
Naša vlasť je v nebi. Otcov príkaz je večný život / Jn 12, 50/
Reparáty v ďalšej pozemskej destinácii sú čarovným lákadlom falošnej a krutej matky,
karmy Baby Jagy, z ktorého sú potom ľudia veľmi nepríjemne rozčarovaní.
Túto falošnú verziu večného života nazval Ježiš presne, ako večné trápenie.
A priniesol na ňu aj spoľahlivý liek : žité evanjelium.
PS. Ten kto ma z hlásania tohto strašného bludu obvinil, ten ním chudák trpel sám…
Až taký debil nie som, aby som išiel do školstva radiť žiakom aby prepadli.
A keď proti niečomu bojujem, ak sa zamyslím, či to vôbec existuje. Lebo ak by sme
bojovali proti Fantomasovi či Babe Jage, ktoré sú iba vo filme či v rozprávke, tak
sme boli iba ako šašovia, ktorých boj by bol na posmech.
Malomocenstvo primitivizmu
Neviem či ste si všimli, ale napriek obrovskej ponuke rôznych múdrostí
máme okolo seba dosť produktov z dielne primitívov.Volali sme ich pôvodne hriešnici.
Neraz sú to ľudia so skončenou vysokou školou. Inteligenciu si v apatieke nekúpia.
Paradoxne Vás neraz prekvapia svojou životnou múdrosťou či schopnosťou triezvo
rozlišovať jednoduchší ľudia bez titulov či dôležitého spoločenského postavenia.
Pohladíte dieťa, až Vás podozrievajú, že ste pedofil. Idete s nejakou mladšou
slečnou na večeru, už ste smilník. Poviete slovo vibrácia či aura, už ste namočený
celý v New Age. Opýtate sa kdesi nahlas, či reinkarnácia nie je moderným slovom
vyjadrené to, čo sa v biblii nazýva večným trápením, už Vás primitívi označia, že
veríte a hlásate v Cirkvi reinkarnáciu. To ako keby zhodili lekára, že išiel do medicíny
šíriť syfilis, iba preto, že ho kdesi zdiagnostikoval a pokúšal sa ho liečiť. Alebo
deklasovali učiteľa, že do školstva prišiel doporučovať, aby žiaci prepadli.
Duchovní somári totiž takto iných odpisujú. Neraz kôli jednej vete vytrhnutej z kontextu.
Mám s tým svoje dlhoročné skúsenosti. Aj to sú vážni pacienti a potrebujú asi špeciálne
sanatórium. Ak sa pokúsite ich rehabilitovať, modlite sa aj o dvadsaťročnú trpezlivosť.
Neraz Vás tupo odpíšu a osočia iba za vyslovenie Vášho názoru a necitia potrebu
sa ospravedlniť. Presne touto diagnózou trpeli farizeji, čo uštvali Krista až na kríž.
Ukazujú iným svoju „úroveň“ a „čistotu“ a nevadí im ukradnutie dobrej povesti inému.
A to boli naslovovzatí odborníci na vtedajšiu teológiu, morálku i právo.
Čím sa stanete vernejší pravde, tým čakajte silnejšie obkydávanie na svoju hlavu.
Zakomplexovaní simplexovia tú kvalitu jasnozrivo vycítia a začnú nálety ako šváby na
pivo.Primitíva napadne zo sto možností tá najsprostejšia ako prvá i posledná. Drží sa
iba tohoto debilného dojmu, dlho mu slepo verí, dlho sa z toho dostáva a nakoniec sa
hanbí. Tak veľmi, ako ťažko bol zadlávený predsudkami, čiže primitívnosťami. Pokánie
vraj za to robiť nepotrebuje. Kritické myslenie a zváženie iného názoru, iných možností,
porovnanie či štipka elementárnej empatie, je pre neho nedostupný luxus.
Toto je jedna najväčších ľudských bied. Spirituálne malomocenstvo.
Rodný brat Peter mi raz povedal, že ak Ti niekto ubližuje tak Ťa prosí o pomoc.
Uznávam dva životu prospešné izmy, katechizmus a antiprimitivizmus.
Oba nás spoľahlivo vyvádzajú zo zúfalého labyrintu doby povrchovej.
Možno raz bude v katechizme úvaha o primitivizme ako o pozadí dedičného hriechu.
Z primitivizmu sa mi za 22 rokov nespovedal nik. Ja som sa ho dopustil viackrát.
A ak Vás ktosi označí za špinu iba preto, lebo zbadá Vaše špinavé monterky,
vedzte, že jeho pohľad má v sebe aj kúsok pravdy. Ale tá pravda väčšia, ktorú o sebe
ešte nevie, znie, že tých najťažšie chorých veru nemáme v nemocnici.
Sú to neraz zdravo vyzerajúci a namysleno rozdrapení jedinci, ktorí občas brízgajú na
pápežskú neomylnosť aby svetu dosť často ukázali, že ju vlastnia len a len oni sami…
Pri ich pozornejšom počúvaní zaťato čiže fanaticky si obhajujú svoje pravdy pomiešané
s bludmi, svoje dobré skutky spolu s vážnymi sociopatiami, čiže ťažkými hriechami.
Absentuje u nich schopnosť rozlišovania, a tento defekt nemajú záujem si poopraviť.
V ríši primitívov sa klaňajú verne týmto božstvám, ktoré sa volajú aj krivé zrkadlá. Kto
by im chcel dať do optiky zrkadlo reálne, toho vyštvú a to zrkadlo pošpinia či rozbijú.
Ak ich zbytočne nedráždite neskrivenou realitou a pozeráte s nimi na ich krivuliaky,ste
ich súdruh kamarát a je to „zábava.“
Šalamún – symbol mudrca, ale aj arcihlupáka?
Určite ste počuli o židovskom kráľovi Šalamúnovi, ktorý žil pred tri tisíc rokmi,
aký bol len múdry. Veru začal dobre, ale hrozne dopadol. Modlil sa o múdrosť,
4O rokov bol kráľom, podľa biblie sa mu Jahve dva krát zjavil, spomínajú ho dve
SZ knihy a on je vraj autorom troch biblických kníh. Nie hocijaká celebrita, jedna z
najväčších. Príbeh hoden zamyslenia sa. Treba nielen dobre začať, ale i skončiť.
Biblia však nezamlčuje jeho nešťastný koniec.Opustil Pána a prednosť dal modlám.
Kamošovi, Aštarte a Molochovi. Ak si niečo vyhľadáte z biblických slovníkov napr.
o Molochovi, tak sa pripravte na vydesenie.
Človeku napadá, na čo mu bolo to kúpanie sa v zlate a prepychu?
Na čo mu bol ten hárem s tisíc ženami? Načo toľko snaženia pri budovaní
kolosálnych priestorov vonkajšieho chrámu, keď sa fatálne zbúra ten vnútorný?
Keď nám uletí podstata všetkého…
O čom to vlastne všetko bolo, o klamstve ? O strašne povrchnom žití života?
Prečo ho Boh nechal tú druhú polovicu života žiť, a skončiť v takejto hanbe?
Aj tí prví sa môžu stať poslednými, ak sa prestanú modliť.
Ak začnú stvorenia milovať viac ako Stvoriteľa.
Možno preto sa to stalo a je to v biblii.
Pre povrchných čitateľov biblie je Šalamún vzorom múdrosti.
Pre tých čo čítajú ďalej a hlbšie je symbolom arcihlupáka.
Vraj zobuďme sa
„Zobuďte sa!“ je názov časopisu, ktorí držia otrčený pre všetkých okoloidúcich
dve panie. Ide o jehovistky. S bibliou Vám ponúknu aj kvalitné somárske bludy.
Vraj Najsvätejšia Trojica nie je a Ježiš nie je Druhá Božská Osoba a podobne.
„Prebuďte sa!“ vyzýva čitateľov Posolstvo Grálu. A o pár strán neskôr doporučí,
aby sme si ani Ježiša za vodcu života nezvolili alebo že jeho ukrižovanie nič
pozitívne neprinieslo, iba nás vesmírne zákony ešte viac vytrestajú.
„Lidé – budíček!“ bombardujú Vás „láskou“ na 7. tisícoch stranách ufo nadšenci,
www. vesmírnílidé.cz Dočítate sa na nich aj, že Ježiš na kríži neumrel. Teda…
Aj vo vnútri kresťanstva sme mnohokrát vyzývaní rozlepiť si karpiny na očiach.
Napr. v knihe „Bedlite“ nám páter Mello dáva mnoho návodov, ako máme konečne
intelektuálne precitnúť. Ozaj mu to rôznorodo kvalitne páli, ale ani raz tam
nespomenie, že si treba niesť svoj kríž s Kristom. To podstatné mu uniklo.
Ešte sa ako kresťan asi v tejto oblasti neprebral. Oprávnene ho kard.Ratzinger
viac krát na rôzne úlety upozornil. Aj jeho čitateľov. Pripiť sa dá aj „bedlivosťou“.
Iný pán farár vlastným príkladom chce iných prebudiť z nemorálnej záplavy okolo
tak, že roky iba umŕtvuje svoj erós, až si poškodí svoje duševné i telesné zdravie.
Vôbec si nevšimne a ani nespomenie učenie posledných pápežov, že
erós treba v tele zduchovniť a skultivovať? A nie ho zaškrtiť! Keby sa prebudil,
zameral by sa oveľa viac na umŕtvenie pýchy a sebalásky než na pohlavnú silu.
Tu páchame napáchnutí svetom kadejakými záchvatmi dôležitosti väčšiu hanbu.
Iný horlivec dal do kostola veľký obraz Božieho milosrdenstva, aby všetkým ukázal,
kadiaľ vedie cesta, ale “ ješitnejšieho, tvrdohlavejšieho a vnútornou ukrutnosťou
poznačeného človeka som nestretol“, povie Vám o ňom kolega, čo s ním pár rokov žil
v komunite. Asi ho tak poznačila homofilná časť jeho predchádzajúceho svetského
života a jeho správanie bol dôležitý odkaz, ktorý nám do Cirkvi priniesol, že aká je
vlastne pravá tvár takéhoto hriešneho štýlu života. Vo svete sa to sotva dozviete.
Veru zobuďme sa, a bez odsudzovania sa snažme ostatných pochopiť.
Veď všetko čo sa deje nesie nejaké posolstvo a môže nás o niečom poučiť, prebudiť.
Aj príklady, ktoré som spomenul nám paradoxne svojim rôzno úrovňovým
duchovným spánkom môžu pomôcť rôznorodo precitnúť.
Veď kto z nás vníma úplnú realitu?
O kardinálnych cnostiach,
a nie iba tak platonicky…
Momentálne s evanjeliom ohlasujeme ako kardinálne cnosti
Múdrosť, Rozvážnosť, Spravodlivosť a Miernosť.
Je zaujímavé, že autorita Cirkvi zatiaľ schválila iba tieto, ktorých autorom je síce
inteligentný, ale pohanský filozof Platón. Čakalo by sa, že ich bude skôr sedem,
a to tých, ktoré sú opakom 7. hlavných hriechov, ktoré určil pápež Gregor Veľký.
Asi dvadsať rokov uvažujem nad cnosťami, a dosť dlho som meditoval, ktoré sú
tie hlavné, z ktorých pochádzajú tie iné, menej dôležité, ale určite tiež cenné.
Aj katechizmus sa vyvíja a v tom dnešnom sú veci, ktoré neboli v tom včerajšom.
Zamysleli sme sa my vôbec vážnejšie nad tým, ktoré cnosti sú tie hlavné?
Tak ticho sa trocha aj prihováram, aby sme si najmä duchovní muži, našli čas na veci
podstatné a zvážili iný, než iba Platónsky model,
kde by bolo napr. týchto 12 kardinálnych cností.
1. Nezištnosť / Diligentia, non avaritia /
2. Presnosť / Exactus, accuratio, subtilitas /
3. Miernosť / Temperantia /
4. Milosrdenstvo / Misericordia /
5. Vernosť / Fidelitas /
6. Spravodlivosť / Iustitia /
7. Pokora / Humilitas /
8. Múdrosť / Sapientia /
9. Umenie / Ars /
10. Sebaúcta / Honor sui/
11. Rozvaha / Prudentia /
12. Svätosť / Sanctitas /
Voči cnostiam by sme mali mať aj iný než platonický vzťah, však?
Nezabudnime, že ak s nejakou tou cnosťou sa z Božej milosti
priatelíme a s ňou spolupracujeme, je to väčšia hodnota ako miliarda v banke.
Z hľadiska viery je úplne iný pohľad, kto je naozaj boháč a kto chudák.
Táto optika, ktorá je dnes v pozemskom provizóriu u väčšiny na posmech,
bude zajtra v Nebeskom Jeruzaleme rozhodujúcou skutočnosťou .
Pár viet o milosrdenstve
Milosrdenstvo, „miseri cordia“ je v preklade z latinčiny „biednemu zo srdca“.
Výraz „rechem“ znamená v aramejčine vraj milosrdenstvo i materinské lono.
Opak tejto cnosti je ukrutnosť.
Ak je niekto krutý ku iným, dávno predtým bol krutý sám ku sebe.
Klasická krutosť ku sebe je žiť dlhšie s ťažkým hriechom, a dlabať na to.
Byť neotesaný, teda s hrubou kožou a bezcitný. Čiže mať zanedbanú spiritualitu.
Alebo sa až zadrhnúť zo šiestimi rezňami a nedať ani jeden tomu, čo nemá žiaden.
Alebo kecať hodinu iným o „nezištnej“ láske a nedať bratovi mikrofón ani na minútu.
Či byť ako opitá materinskou láskou a nevšimnúť si inú sestru, čo deti nemá.
Kto odsudzuje iných je ku nim krutý. Väčšinou mu vadí to, čo má nečisté v sebe sám.
Je treba byť milosrdný aj ku sebe / o.biskup Š.Sečka/
Ak niekto iba nerozumne odpúšťa, jeho dobrota môže podporovať zlo.
Nekonečné odpúšťanie môže pomáhať alkoholikovi upiť sa k smrti.
Neverníkovi sa úplne zdegenerovať. Narkomanovi si totálne zohaviť zdravie.
Odpúšťanie treba vyvažovať spravodlivosťou. Teda nasadiť po sérii odpustení
zdravú prísnosť, ktorá zdarebáčenému lenivcovi akútne chýba.
Sväté neodpustenie je tiež jedna z podôb milosrdenstva.
Ježiš hovoril, že treba odpustiť aj 77 krát, ale nie 777 krát a zblázniť sa z toho.
Ak sa chceme zajtra dožiť milosrdenstva od Boha voči nám, tak nezabúdajme
ho prejavovať tým, čo sú vedľa nás dnes.
Milosrdenstvo sa prejavuje aj v citlivých, jemných a taktných
medziľudských vzťahoch /A.Mello SJ/
Ak niekto pôjde do zatratenia,bude to podľa evanjelia nie ten, čo nečítal
bibliu či neprijímal sviatosti, ale ten, čo sa nezmiloval nad niekým, nad
ktorým sa zmilovať mal. Ak nepomohol niekomu, komu mohol pomôcť.
Povrchné spovedanie sa môže aj škodiť
Aj my katolíci by sme si mali dať pozor, aby sme niekedy nedopadli ako sektári.
Žiť katolicitu znamená snahu žiť kompletnosť, a nie iba nejakú časť z celku.
Konanie pokánia nie je iba sa spovedať. Samozrejme je to jedna z podstatných vecí.
Ale posúdťe sami, či nestratil súdnosť ten, kto sa spovedá každý mesiac z toho, že pribral
päť kilo na váhe, lebo sa objedal. Takto si to „oľutuje“ 12 x do roka a výsledok
je 6O kg nadváhy. Za dva roky 12O. A napomohol tomu – nahluchlý spovedník…
Ak by bol totiž pri zmysloch, tak by tomu nábožnému darebákovi asi v tretine tohoto
procesu rázne povedal, aby sa spovedať prestal, a začal chudnúť, lebo to zle dopadne.
Nadváha ješitnosti či lenivosti je oveľa závažnejšia než tá v tele.Lebo ju až tak nevidno…
Veru kňaz musí niekedy nedať rozhrešenie, ak má penitenta rád. Ježiš to veľmi múdro
naznačil vetou : “ Komu zadržíte hriechy, budú mu zadržané“. Prilacné odpustenia môžu
byť aj škodlivými. Treba bedliť, aby sme vychovávali charakter človeka. A tiež aby sme si
spoločne nerobili zo sviatosti pokánia vlastne trápny svätuškársky posmech.
Zadržanie odpustenia pri opakovanom opíjaní sa, alebo v partnerskom žití v hriechu,
alebo chronickom opakovaní ubližovania iným cez telefón a pod. je pedagogickou
nutnosťou, ktorá by mala byť súčasťou bedlivej pastorácie.Aj v medziľudských vzťahoch
niekedy nepodanie ruky sociálnemu kreténovi, ktorý nevie povedať slovo prepáč a
ani nemá záujem sa to naučiť, je sto krát väčšou pomocou ako mu robiť výčitky alebo sa
na neho falošne usmievať.
Pokánie alebo bulvár?
Nedávno som si bol zaplávať. Potom som išiel do parnej sauny. Stretol som tam
kamaráta Mudr.Jozefa. Vravím mu, že idem ešte do toho iného bazéna. On mi na to, že
aby som radšej nešiel, lebo sa tam ktosi pred hodinou vykadil. A že to asi dieťa nebolo.
Vďaka za upozornenie. A tak ma napadlo, že aj takéto otrasnosti sa stávajú. Aj horšie, a v
iných oblastiach. Človek snažiaci sa o hygienu chodí na WC a umýva si ruky. Sú však aj
jedinci, čo si svoje vnútorné tlaky uvoľňujú inak a netradične kreatívne.
Každý z nás potrebuje očistu. V Cirkvi vychovávame ľudí ku tomu, aby ju robili dôstojne.
V ospravedlnení sa. V spovednej miestnosti. V modlitbe. Pri začiatku každej sv.omši by
sme to nemali slávnostne odfláknuť, ale úprimne sa detoxikovať pri Kyrie eleison. Kto to
pochopí a robí, robí dobre. Je však nie málo tých, čo pokánie vraj nepotrebujú.
Vytvoria si tak zbytočný problém.
Nepriamo sa tak sami vyhlasujú za svätých a bedliacim na seba iba prezrádzajú, že žijú v
klamstve. Začne to v nich kvasiť. Po koktaile zo všelijakých gebuzín prichádza reálna
zápcha. Ani si to neuvedomujú, ale špina sa v nich hromadí a musí nejako von. Aby ich to
nerozdrapilo. Prvá pomoc je kúpiť si bulvár. Ten plní v spoločnosti funkciu čističky
odpadových vôd. Ktosi sa tam „vykadí“ a ostatní sa akože pohoršujú. A tak sa to trochu
aj perie. Veľká trápnosť vonku rieši akože naše trápnosti vo vnútri. Úspech bulvárom
nafúknutých talafatiek je veľký i preto, lebo je veľa tých, čo ho kupujú. Kŕmia sa
nafúknutými škandálmi aj preto, aby teatrálnym vydesením sa nad veľkými krádežami
sa trochu očistili od tých malých a svojských. Híkaním nad smilstvami celebrít sa aspoň
trochu očistili od sebauspokojovaní svojho ega, ktoré nehľadá Božiu Vôľu. Jačaním nad
nejakým vonkajším víťazstvom zabudli na svoje vnútorné prehry. Konšternovaním nad
nejakou vraždou sa povzniesli nad napr. zabitím cudnosti v sebe.
Novopohanská spoločnosť duchovne živorí a očisťuje sa podvedome tak, ako vie.
My sme však v centre duchovnej hygieny.
A my v Cirkvi potrebujeme primitívny bulvár neraz tiež?
Nafúkneme jednu nekompletnú vetu a odpíšeme celého človeka? Zo zbabelosti
nenapomenieme dotyčného medzi štyrmi očami, ale ho udáme niekomu inému? Tieto
ohovárania, odsudzovania a niekedy aj osočenia považujeme za normálne? Toto je
vizitka veriaceho? Snažme sa byť najskôr normálnymi ľuďmi.
Benedikt XVI.kňazom povedal: „Je absolútne zásadné byť najskôr človekom.“
Zmysel pôstnej doby nie je iba zhodiť nadbytočné kilá, hoci aj to by sa nám veru zišlo, ale
zbaviť sa napr.aj rôznorodého „kadenia do spoločného bazéna.“
Si perverzák? Ozvi sa…
„Si perverzák? Nestačí ti klasika? Volaj a č.tel“
Jeden zo stoviek inzerátov v našej tlači. Zvykli sme si a pomaly už nikto proti tomu
neprotestuje. Predstavte si podobný inzerát. “ Potrebujete odstreliť dlžníka? Alebo
navždy umlčať babičku, čo nemôže umrieť? Zavolajte na č.tel“
Okamžite by išla po nich polícia, zatykač, súd, väzenie. Ohrozovača spoločnosti by
sme okamžite izolovali, spoločnosť chránili. Falošného dobrodincu spoločnosti a
denegeráta populácie v inej oblasti až trestuhodne skoro všetci a vzorne otupene
„tolerujeme“. Aj pobehujúceho besného psa po ulici máme všetci iba nemo tolerovať ??
Aj my v Cirkvi radšej čušíme aby sme spoločnosť nevyrušovali. Nie je to pre nás asi
vôbec dôležité. Musíme sa asi všetci predovšetkým klaňať modle Ekonomiky a modle
inej: Slobode. Kresťan by modle na lep sadnúť naivne nemal, však?
Ak by polície nechránili občanov, ale chránili by vrahov či kriminálnikov, boli by to
čierne mafie. A vlády, ktoré ochraňujú perverzákov, nechajú ich slobodne podnikať zo
smilstvom a zarábať 5 až 10 x viac než občanov v oblasti školstva a zdravotníctva, tie
vlády skúste nazvať pravým menom sami. Mafie ružové? Pasáci pasákov?
A oni tancujú od šťastia keď idú vládnuť??
Byť raz na ich mieste pred Božím súdom by som veru nechcel.
Koho mám voliť ? Poraďte mi.
Idú voľby a mám problém.
Som kresťan a volil som vždy niekoho, o kom som si myslel, že presadí nejakú kresťanskú myšlienku vo veciach verejných.
Mám pokušenie sa zaradiť medzi 5O percent tých, čo sú sklamaní
a na voľby sa asi vykašlú.
Nevyznám sa v ekonomike, vidím ako sa pár jednotlivcom darí, a ostatní
sú naštvatí, lebo žijú LTT/ len tak tak/. Obávam sa, že tí bohatí sú v stále
väčšom ohrození, lebo čím viac bohatnú, tým ich väčšina viac nenávidí.
Môže to dospieť ku tomu, že ich rozhnevaný dav ušliape. Chudákov.
Nijaká zo strán neponúka riešenie, že by tých bohatých pred týmto strašným
scenárom uchránila a tým menej bohatým tie nadbytočné miliardy, ktoré tí boháči
vlastne už ani nepotrebujú, trocha rozumnejšie prerozdelila. Naposledy to urobila
KSČ a to dosť kruto. Ich nasledovníkov sa voliť obávam. Skoro všetci politici sú pozitívne naklonení kresťanstvu. Avšak za dvadsať rokov
sa nenašiel niekto, kto by napr. razantne bojoval proti pornografii a „legálnemu“
smilneniu. Takže v tejto krajine sú aj preto stále besnejšie deti v školách, stále
častejšie depresie u dôchodcov a stále väčšia naštvatosť u strednej vrstvy.
Máme otrávené studne a rád by som volil niekoho, kto by toto otravovanie a
degenerovanie populácie zastavil.
Vďaka Vám, ak ma na takúto stranu či osobu do volieb upozorníte. Rád jej dám
svoj hlas. A možno i ďalší z tej polovice politikou znechutených občanov.
Katolícka Cirkev je perla, ostatné bižutéria
Tak znel nadpis nad rozhovorom so mnou v denníku Sme v roku 2007.
V diskusiách pod ním mi mnohí dali poriadny písomný preplesk za túto
arogantne znejúcu vetu. Vôbec som ju ani nevyslovil. Jej autor bol niekto
v redakcii. Dal ju tam zámerne a určite sa na tom preplesku dobre škodoradostne
pozabával. Čítajúc ten zoznam nadávok som si o autoroch tých príspevkov pomyslel
so súcitom, že je im treba fakt pomôcť. Vlastne skoro každý, kto sa objaví v liberálnych
médiách musí rátať, že ide do ringu, kde je dosť veľká nenávisť voči hocičomu
cirkevnému. S inkvizítorskými postojmi treba rátať. Dnes však u tých tzv. najväčších
liberálov, ktorí liberálmi / vyznavačmi slobody/ už ani nie sú, ale ich diagnóza sa volá
libertinisti, čiže odbrzdení uctievači svojvôle. Tí nazlostení hadi na seba iba priokato
prezrázdajú, že nerobia žiadnu detoxikáciu a jedov sa zbavujú uštipnutím iného.
Keby som dal rozhovoru nadpis, dal by som možno: „Iba jedna kresťanská cirkev je
originál, ostatné sú kópie.“ Tak ako je iba jeden originál Mony Lisy a veľa podarených
či nepodarených kópií. Aj pieseň Yesterday má vraj 2000 mutácií, ale jeden základ.
Ináč vďaka denníku Sme za možnosť sa u nich vyjadriť až na 13 stranách.
Aj ich redaktorovi Karolovi Sudorovi za verné tlmočenie rozhovoru i za nie prihlúple
otázky. My sme išli za kňazov preto, aby sme hlásali evanjelium a bránili Matku Cirkev.
Ak nám niekto vynadá, nemali by sme sa urážať. Testuje to asi našu pokoru. Aj to
patrí k našej službe. Tí najlepší z nás čelia neraz tomu najprimitívnejšiemu slovníku.
Mali by sme byť vďační aj napr. za každého novinára, ktorý nám pomáha
povedať niečo pozitívne o Božom kráľovstve.
Povinnosť bojovať proti karme
To čo orientálne filozofie volajú karma, to my na západe voláme božie mlyny.
Čo by ste si pomysleli o lekárovi, ktorý by nechal vykrvácať na urgente pacienta,
o ktorom sa dozvedel, že zhavaroval preto, lebo nedodržal dopravné predpisy?
Povinnosť lekára je zachraňovať život a nie filozofovať, či si zdravotnú pomoc niekto
zaslúži alebo nie, však? Ak by totiž do dôsledkov začal príliš premýšľať a bol by napr.
vyznavač bohyne New Age, Karmy, tak by pacientovi odkázal, že si trpieť zaslúži.
Že je to jeho karma /spravodlivý osud/. Stratil by ale úplne lekársku identitu.
Podobného cynizmu sa dopustila istá hinduistka, samozrejme ovplyvnená “ vierou“,
ktorá zakopala na smetisku svoje dieťa, lebo ho nemala kôli chudobe ako vychovať.
Dozvedela sa to Matka Tereza, vyhrabala ho, bolo ešte živé, umyla ho a našla mu
adoptívnych rodičov. Zaujímavé že sa na tú matku nehnevala.
Topil sa človek. Videl ho budhista a nechal ho tak. Veď je to jeho karma, pomyslel si.
Kresťan skočil do studenej vody, a robil všetko, aby ho zachránil.
Taký je rozdiel medzi praxou iných vierovyznaní a kresťanstva.
Tí, ktorí sú príliš „múdri“ môžu schvaľovať aj podobné neľudské hlúposti.
Proti zlému osudu sme povinní dôstojne bojovať.
To je jeden z podstatných odkazov milosrdnej matky , Sv. Katolíckej Cirkvi.
Je svätý krst iba liturgický obrad?
Ježiš sa dal pokrstiť v Jordáne vodou v dospelom veku.
Krst detí nie je nanucovaním viery, ale pozvánkou k viere.
Zmýva dedičný hriech a vyprosuje čisté svedomie. / 1Pt 3,21/
Bolo by nezodpovedné od rodičov nekrstiť svoje deti,
lebo nik nevie, či sa napr. dospelosti vôbec dožijú.
Sám Ján Krstiteľ povedal ľudu: „Ja vás krstím iba vodou,
ale po mne prichádza mocnejší ako som ja, a ten vás bude
krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ / Mt 3,11 /
Čo je to krst Duchom Svätým?
Rôzne protestantské smery majú na to čiastočné a svojské odpovede.
Rád by som sa nielen ja dozvedel aj katolícku odpoveď.
Pravdepodobne to je dlhoročný poctivý duchovný život.
Denné pýtanie sa na Boží plán zhováranie sa s Bohom v modlitbe.
Alebo keď po boľavej fáze pobytu v nejakej nevedomosti sa nás dotkne Duch Sv.
a zrazu čosi pochopíme. Obmyje sa naša nevedomosť. Príde istota.
A radosť z toho, že vieme, čo si želá Pán.
Krstenie, čiže ponáranie sa do Boha a Jeho Sv. Vôle. Deje sa to aj vtedy,
keď nás osloví nejaká kázeń alebo ozaj prežité svedectvo.
Keď nás nábožné reči nudia a ubíjajú, tam sa asi krst Duchom nekoná.
Tiež ak nám alergiu spôsobuje moralizovanie, za ktorými sú presne opačné činy,
ako sa iným kážu. Ak však niekto hovorí to, čo žije, to vzbudzuje rešpekt.
Jánova príprava začína očisťovať duchovnú špinu. Je to dôležitá časť, lebo najskôr
musíme byť dobrými ľuďmi až potom kresťanmi. Fatálna chyba, ak sa na to zabúda.
Ján je príklad pre správneho muža a ozajstného duchovného vodcu.
Nebolo v ňom chlapskej ješitnosti.Veľa chlapov sa hrá na
to, že sú tí najdôležitejší. Neunesú to, že niekto je lepší či múdrejší od
nich. Aj Evine dcéry sa „dorábajú“, aké sú krásne, a „škrípu zubami“,
ak je niektorá úspešnejšia. Máloktorá vie nezištne oceniť
kvality inej. Máloktorý džentlmen vie uznať: „Tamten je lepší než ja.“
Ján to vedel.V tom bola jeho pravá veľkosť.Ani sa nehneval, keď ho
opustil okruh uctievačov a išli za lepším duchovným vodcom, ktorý ich
viac naučil ako on. Úzkoprsí intelektuáli farizeji to nedokázali. Ani
zakrpatení návštevníci nazaretskej synagógy. Keď postrehli, že Ježiš
ich presahuje a nehladká im egá , skalpelom im reže do nádoru
nacionalistických lží, veľmi ho znenávideli .Malí ľudia, ale penili veľkú
nenávisť .Zmarili v sebe Boží zámer zaštepiť ich do stromu
Života. Samoohlúpnutí konformizmom uhasili pozvánku k veľkodušnosti.
Byť pokrstený znamená slúžiť Svätej Rodine.Nekrstení pohania
žijú iba pre seba a pre svoju rodinu. Alebo iba pre dočasnú vlasť.
Voda, krásne pokorný to živel prírody, obmýva našu špinu, ak sa jej umyť dáme.
Pokrstený iba vodou ale nežijúci duchovne sa prezradí
rôznymi primitívnosťami v chovaní či myslení, ktoré mu trčia ako slama z topánky.
Je potrebné, aby učeníkovi Duch Svätý ďalej otváral rozum
a srdce pre väčšie a spoločné veci. Aby sme si videli aj ďalej od nosa…
Ponára nás neustále do väčších hľbok nového celostného, kompletného
čiže katolíckeho poznania.
Zasväcuje nás do stále hlbších, osvietenejších pohľadov. Čím je niekto viac
v Duchu, tým viac chápe a tým menej odsudzuje. Kde sa ešte veľa súdi, osočuje či
obviňuje tam je ešte veľa pýchy a málo pochopenia.
Tam sa ešte nedôsledne či lajdácky duchovne žilo.
Ako učeníci evanjelia by sme mali aj vedieť, čo je krst ohňom.
Je to neherecké prežitie si osobného utrpenia. Niekedy aj veľkého.
Ježiš ho spomína pred ukrižovaním./ Lk 12,50 /
To očisťuje naše najhlbšie hĺbky, do ktorých sa akosi nevedia dostať naše opakované
spovede. Kto si prešiel krížovú cestu iba letmo, tomu zostane na dne duše ešte veľa
neočistenej samoľúbosti. Je to iba polokatolík. Maskuje to napr.superkatolicizmom.
Prežiť dôsledne túto duchovnú cestu, prečistiť si chrám od
drzého šarapatenia falošného, sebeckého a pyšného ja ja ja
to je mystérium svätého krstu.
Benedikt XVI. to vystihol, keď povedal: “ Kresťan je slobodný od seba samého“
Blahobytný chudobínec
Treba sa starať o chudobných, znejú rôzne hlasy z rôznych strán.
Chudoba však nie je iba finančná a na veci. Sú to i iné záležitosti.
Môže to byť napr. i osamelosť, čiže chudoba na ozajstné vzťahy.
Neradostná samota, ktorej akútne chýba vnímanie sv. pokoja.
Ateista je chudobný na nechápanie zmyslu života.
Zaťatý či zatrpknutý je ochudobnený o nádej.
Povrchný je samookradnutý o hlbšie vnímanie.
Nadbytočné veci, akcie, kilá, obrázky v TV, reči, zvuky…
a výsledný efekt? – neradosť zo života. Nuda.
Konzumizmus je chudoba na ducha obety či miernosť.
Konformizmus to je zúfalá bieda v tvorivosti.
Servilnosť či natískanie sa kde nepatrím, horšie ako rakovina.
Doslova. Je to nízkosť, až krpatosť.
Vonkajšie úspechy môžu zakrývať zúfalé vnútra.
Sebaľutovanie sa, to je asi signál skrytej pýchy,
chudoba na zdravé sebavedomie. Možno zbabelosť.
Egoizmus – zbedačená prezentácia v priamom prenose.
Žiarlivosť, čo iné než veľký strach, že mne nič nezostane.
Závisť ako tajné zúfalstvo nad úspechom iného.
Kierkegaard o ňom píše ako o negatívnom obdive.
Nezodpovednosť
Odsudzovanie
Nevďačnosť
Krutosť
Bezcitnosť
Náhlenie sa
Nekultúrnosť
Naštvanosť
Primitívnosť
Vidieť triesku len a len v oku iných, a vo svojom 2.m brvno nezbadať…
Uštvať sa robotou okolo kostola, a „nemať čas“ na Eucharistiu a adoráciu.
Okukovať pamiatky Ríma a nerozumieť pápežovi, a iba zvonku čumieť na Cirkev.
To a mnohé iné sú hrozné nemé výkriky mnohorakej ožobráčenosti
na duchu tých, ktorí navonok telesne vôbec nemusia byť chudobní.
Registrujeme my, že takýchto biednych máme viac než bezdomovcov?
Lamentácie moderného kreténa
Za to, že mám brucho, môže Tesco. Za to, že máme doma nafajčené môže tabakový
priemysel. Že pijem, aby som zabudol, môže ten kto mi ublížil a pálenica. Že tu nevládne
KDH môže Fico. Za to, že sme prehrali vo finále môžu Rusi. Že som vykradnútý a závidím,
za to môžu zbohatlícke špiny. Za to, že mám natrúsené v hlave môže pornografia. Za to,
že mám upchaté cievy môže nedofinancované zdravotníctvo.
Za to, že všetko je na nič, môže Cirkev. Za to, že som nevychovaný, to bola chyba školy.Že
sa nemodlím, za to môže farár, čo nám nepochoval svokra. Že nechodím do kostola, to
kôli tým svätuškárom v prvej rade. Že neviem na čo vlastne žijem, za to je zodpovedná
biblia, v ktorej sú popísané také hrozné veci. Že porušujem pravidlá a následne sa mi to
zosype na hlavu ako nechuť žiť, za to je vinný Boh.
O celkom iných miliardách
Rozmýšľame vraj iba 5 percentami svojej kapacity a asi iba v jednej polovici mozgu.
Takto omráčení padlými anjelmi, majstrami bublifukármi a nimi riadeným vonkajším
svetom si príliš uvedomujeme iba jednu z nižších síl, tzv.moc peňazí.
To, že máš normálnu pamäť je obrazne povedané iná miliarda. Alebo ak máš prácu čo ťa
baví a je iným prospešná, to je tiež miliarda. Ak máš niekoho rád a on, ona teba, miliarda
ďalšia. Ak máš oči a vidíš, či to nie je hodnota väčšia než miliarda? Alebo že počuješ,
chodíš, cítiš, že ti chutí jesť, že normálne spíš… Ak si dostal slušných rodičov. Alebo že
tvoj život má zmysel. Že máš zdravý úsudok. Dobrého priateľa. Milú kolegyňu.
Kresťansko katolícku vieru. Zdravé dieťa vedľa seba. Či to duchovné večné dieťa v sebe.
Iba veľký hlupák berie tieto veci ako samozrejmosť a neuvedomuje si, že každá z nich
má hodnotu, obrazne povedané miliardy. Ba aj väčšiu. Mať nejaký dar Ducha Sv. a chcieť
plniť Božiu vôľu a snažiť sa o svätosť je bilión. Nejaká miliónová pôžička vo finančnom
svete je drobnosťou oproti spomenutému sociálnemu, intelektuálnemu,
emocionálnemu, kultúrnemu a spirituálnemu kapitálu.
Aj o ňom by sme mali teda ako duchovne prebudení ľudia niečo vedieť.
Nie ho iba trochu koštovať. A potom živoriť s vlčím hladom po trápnom prepchávaní sa,
ktoré skončí poškodením zdravia či narušenými vzťahmi. Každá umelo nafúknutá
bublina neslávne praskne. Aj tá finančná.
Nie je málo tých, čo sú poriadne dorichtovaní svetom a jeho falošným bohom – peniazmi.
Myslia si, že existuje iba kapitál finančný?
Ak ho majú málo a nemajú ani ten vnútorný, plačú nad tým, že niekto má na hranie
trochu väčšie pieskovisko? Škrípu zubami závisti, že má viacej kýblikov, lopatiek a
hrabličiek? Myslia si, že tí vyvolení, čo šikovne presúvajú nejaké čísla z jedného počítača
do iného, robia tie najdôležitejšie operácie či najhoršie tunelovania? A že iba títo majú
účasť na tzv.veľkých veciach?
Nevera amputuje človeka o hlbšie vnímanie života. Osprostie ho.
Až ten, kto túto detskú chorobu prekoná, je „za vodou.“
Iba šéf Drukos výnosu je vinný?
Prišiel do kaplnky v nemocnici zahlásiť priateľa, aby sme mu pomohli
prísť k viere. Pár krát sme sa stretli a vôbec som nemal dojem, že ide
o kriminálnika. Veľkú chybu urobil, že sa pustil do točenia peňazí
v nebankovom subjekte. Väčšiu vinu však majú tí, čo mu tie svoje peniaze
naposielali. Chceli rýchlo zbohatnúť a do rizika poslali toho, kto dostal dnes
osem a pol roka basy. Aj za nich. Volá sa to inak z reťaze odtrhnutá chamtivosť.
Osobášená s naivitou asi na tajnom Pride.
A najväčšiu chybu mali asi tí, ktorí vtedy vládli a vôbec dovolili také
hochštaplerské podnikanie.Podobne TV médiá, ktoré vysielali nefér reklamu za milióny,
ich správcovia sú nevinní? A svoje zisky si môžu pokojne užívať?
Týchto spoločníkov nik neobvinil ani neodsúdil.
Od roku 1950, kedy v USA nejaký podnikavec začal ľuďom dávať 50 % úroky z vkladov
sa zopakovalo veľakrát, že išlo to 3 – 4 roky a potom to krachlo. Pár šťastlivcov sa
nabalilo, ostatní prehrali.
Na pokušenia kapitalizmu nezvyknutí ľudia naleteli. Z naivity sme však trpko precitli.
Tí, čo majú ekonomické vzdelanie to mali vedieť a mali ostatných na to upozorniť,
ako to skončí, ako to vtedajšia ministerka financií B. Šmognerová v médiách viackrát
upozornila. Až tragicky zanedbanou povinnosťou vtedajšej vlády bolo , že vôbec
nemala dať nebankovým firmám licenciu na takýto druh rizika.
Toto je podstata celej kauzy. A keď súdi Najvyšší súd prečo na toto neprihliada?
Pretože pôjdeme všetci pred Súd Boží, a tam im podstata určite neunikne.
V „ateistických“ Čechách mali viac zdravého rozumu a takéto rýchlonádory nepovolili.
U nás si to národ odplakal a obetných baránkov chorého systému dávame do väzby.
František Mojžiš je jeden z nich. Pamätal na chudobných a chorých .Každý mesiac im
napr. rozdelil zo zisku firmy 300 tis.sk, a tak to bolo pár rokov. Nedal sa podsvetím
vydierať, keď sa mnohí zo strachu vydierať dali. Vieru má pevnú a vie že peniaze sú
oproti večným hodnotám skoro nič.
Počúval vtedy nesprávnych radcov a pripil sa ich radami. Určite ho to veľmi mrzí.
Myslím že sa popálil dosť aj poučil aj bez pobytu vo väzení. Prajem mu amnestiu.
Píšem to aj preto, lebo niekedy do basy ide otec piatich detí aj za hriechy iných, ktorí si
myslia že sú iba nevinní a iba poškodení, a že na vine je iba a len Fero.
Takto raz o všetko prídu tí, čo na lep sadnú našepkávaniu padlých anjelov.
Čo nepočúvajú dobré rady Matky Cirkvi, ktorá ich láskavo prísne varuje.
Prídu o všetko, a čaká ich oveľa väčšia hanba a kozmická basa.
„Priateľky a milenky“ kňazov
V Starom zákone natrafíme u prorokov na mnohých miestach na výčitky Jahveho
svojmu ľudu, svojej neveste a šľachetnej vinici, aby radikálne opustila obcovanie so
škodlivými milencami, ktorí sa jej ponúkajú, až tisnú z okolitého pohanského sveta.
Dnes by napr. taký Jeremiáš nahlas pomenoval naše biedy aj v kňazských radoch.
Jeden dekan sa opil láskou k Ješitnosti, iný farár s Obezitou čaká dvojičky , ďalší
kaplánko si obľúbil Povrchnosť.
Našli by ste aj takého pacienta, ktorý sa nachá titulovať iba ako pán doktor,
čo asi 10 x viac než Pána Ježiša i so všetkými svätými miluje svoju Kariéru.
Alebo aj toho, čo sa asi chystá na olympiádu v prepadnutí sa hanbou a okrem
Lakomosti sa „sakrálne osobášil“ aj zo Zbabelosťou a Neporiadkumilovnosťou.
A on sa z toho tuším roky ani nespovedá…
Tieto „frajerky“ niekomu zdanlivo pomáhajú. Nie však do neba. Robia peklo zo života.
Frajerka to je tá sila, ktorá pomáha byť väčším frajerom. Čiže buduje pýchu.
Takéto „milenky“ sú zakázané. V sakrálnom priestore nemôžu byť legálne.
V realite však bežne šarapatia. Paradoxne sa im darí aj pod celibátnou maskou.
Ak je niekto ozaj Kristovým kňazom , ten sa novozákonným farizejom stať netúži.
Ten si nájde určite nejakú dôstojnejšiu Priateľku.
Napr. Meditáciu. Či Liturgiu. Alebo Históriu. Či Spiritualitu sv.Ignáca. Pastorálnu
medicínu. Filozofiu. Alebo Vedu či Prírodovedu. Nie hocijakú Hudbu. Teológiu tela.
Hagioterapiu. Niekto si trúfne aj na Mystiku.
Veru, nie je dobre človeku samotnému…
Aj kňaz je len človek.
Cirkev je miesto, kde by sa to nemalo točiť všetko okolo padlých žien / čiže
stelesnených bludov a nerestí/ a peňazí, ako už skoro všade inde.
.
Páter Róbert nám raz na duchovných cvičeniach pripomenul, že
v tomto svete je veru umením , aby kňaz zostal normálnym človekom.
Kňazské ideály nás však vedú, aby sme išli ďalej, a prežívali aj čosi nadprirodzené,
až posvätné, nie iba priemerné a pozývali ku tomu s priateľkou Nezištnosťou aj iných.
Prečo Vatikán rozhodol tak ako rozhodol?/1/
Tí, čo poznáme pátra Róberta o ňom môžeme dosvedčiť, že je to dobrý človek.
Všetka česť reholi redemptoristov, že v tejto zmätočnej situácii to povedali verejne tiež.
Má ďaleko od zátvrdlivého bludára, nezodpovedného predstaveného či nemorálneho.
Pápež je ešte lepší než on. Kto si ho neváži, iba prezrádza stupeň svojej hlúposti.
Tak prečo nastala táto šokujúca situácia, ktorá sa u nás za 1149 r. ešte nestala?
Každá seriózna inštitúcia i človek má právo na svoje tajomstvá.
Keď niekto mlčí, aj to je odpoveď. Aj my aj Vatikán máme právo niekedy neodpovedať.
Mlčal aj napr. Ježiš pred Herodesom. Tak mu dával najavo, že nie je hoden komunikácie.
Čo také urobil arcibiskup Bezák?
Určite sa nad tým zamýšľa aj on aj celé slušnejšie Slovensko.
Osobne si myslím, že podstatná chyba, ktorú urobil , napriek jeho inteligencii,
rozhľadenosti a charakteru, bola jeho nedozretosť. Keď prišiel po menovaní do Trnavy,
razantne „rozprášil“ a „upratal“ svojich predchodcov. List Mons. Sokolovi, ktorí je
aj na internete je nie v duchu milosrdenstva, ale také malé gestapo. Odsunúť necitlivo
nabok starších kolegov biskupov, nebolo to presne to, čo pápeža Benedikta XVI.
hlboko rozosmutnelo? A jeho spolupracovníkov mohlo konšternovať k obrannej reakcii?
Pravdepodobne preto sa cítili povinní nepríjemne zasiahnuť.
Lebo takéto šaty sa v Cirkvi nenosia… A takáto rocková hudba do chrámu nepatrí…
On dobre vie, že toto bol problém. Aj to v poslednom vystúpení naznačil.
Teda nie peniaze, ale nebratské vzťahy voči niekomu, kto si posťažoval.
Nepredpokladal však nik, že to bude ten vážny dôvod jeho odvolania.
Rozhodovalo sa o tom určite nie zbrklo alebo zo zlým úmyslom, ktorý polokatolícki
truhlíkovia Vatikánu pripisujú. Aj reči o tuneli v Cirkvi sú asi iba konšpirácia.
Pápežský vizitátor sa vraj nezaujímal v prvomrade o účty a pozemky, ale o vzťahy.
Nie malému krížu sa rýchlo vyhol, ale sám si tak pripravil kríž väčší a dlhotrvajúcejší.
Na festivale Pohoda sa medzi mladými rozkokošil, a sú záznamy o tom, že “ Boh je
najväčší pohoďák“, že „Teológia tela je veľmi erotická, je veľmi telesná“ a pod. Keď
som to videl, tak som už tušil, že začína tancovať na vlastnom hrobe. Sú to vety
vytrhnuté z kontextu, ale jednému arcibiskupovi až takto šantiť v tejto apokalyptickej
dobe sa teda nepatrí. Získal tým niekoho pre nebo, či skôr sám sebe ublížil?
Trnava je malý Rím. Je to centrum katolíckeho konzervativizmu, a keby mal Róbert
tých správnych poradcov, tak by mu to nezabúdali častejšie pripomenúť. A on by to aj
pre svoje dobro mal rešpektovať. Nepripil sa náhodou sebou aj slávou a Vatikán mu
oprávnene pristrihol krídla? Biskupi, ktorí sú príliš moderní takto neraz končia.
Všimnite si, že ho vyzvali, aby odstúpil sám a dali mu na to týždeň. Ďalšiu veľkú chybu
Róbert urobil, že odpovedal frajersky a hneď, že nevidí dôvod, prečo by tak mal urobiť.
A na druhý deň bol odvolaný a poslaný ani nevie sám kam. Keby pár dní počkal, vec
premodlil a premyslel, sám by ponúkol svoju abdikáciu, čiže prejavil by len elementárnu
pokoru, ktorá sa pri takomto vysokom poste predpokladá, možno by bol menovaný za
biskupa do Banskej Bystrice alebo niekde inde. Čakala ho osobná audiencia u prefekta
pre biskupov a určite nejaká mimotrnavská biskupská ponuka. To bolo náhle useknuté.
Keďže abdikácia bola v hodine pravdy nad jeho sily, tak si situáciu aj sám skomplikoval.
Audienciu mu zatrhli a prišlo celoslovenské rozčarovanie. A nečakaný a neobvyklý kríž.
Uvidíme ďalej, ako sa to vyvŕbi.
PS: správa z The Tablet
Tlačové správy naznačujú, že Bezák mal spor s emeritným arcibiskupom Sokolom,
keď jeho predchodca ho obvinil z diskriminácie a obmedzovania jeho prístupu
do trnavskej kúrie.
Prečo Vatikán rozhodol tak ako rozhodol? /2/
Šíri sa fáma, že pápež už vôbec nerozhoduje,že je iba manipulovaný ľuďmi okolo neho.
Tak to rozhorčene prezentoval jeden náš „kolega“ priamo pod pápežskými oknami.
Má pápeža za dementa ?? Registruje vôbec, ako sa zdementieva jemu?
Takto sa šíria z nášho vnútra poplašné správy.
Nie od bulvár vytvárajúcich tetiek, ale aj od renomovaných tetkošov.
U nás na Slovensku je vo vzduchu jed podozrenia, že cirkevnú muziku u nás pritvrdila
podplatená mafia vo Vatikáne, že Benedikt XVI. vraj o ničom ani nevedel.
Ak teoreticky pripustíme pravdivosť tohto názoru, tak treba s tým niečo urobiť.
Najlepšie ísť napr.za kardinálom Tomkom, ktorého pápež určite na osobnej audiencii
príjme a otázku či vie niečo o boľavom odvolaní či nevie jednoznačne zodpovie.
Ak by o ničom nevedel, tak mafia má po chlebe. Budú v nej ako komplici prefekt
kongregácie pre biskupov, apoštolský nuncius v Bratislave aj celý slovenský episkopát.
Pretože tí všetci tvrdili, že o tom pápež vedel a že rozhodol on. Ak by to tak nebolo,
boli by usvedčení spomenutí spolupracovníci pod ním, že vedome a verejne klamali
a vo vážnej veci. Čiže, že sú to podvodníci, čo nemajú na svojich miestach čo hľadať.
To sú dôsledky tej prvej verzie. Kto jej verí, nech nekecá, a nech koná!
Myslím si osobne, že je naivná, trápna a falošná.
Verzia iná je, že niekto pápeža a jeho spolupracovníkov diskredituje. Nie prvý raz, že?
Dnes sú to „pravoverní“, ktorí za sektárov a svätuškárov považovali len tých iných.
„Mamka nám zobrala hračku, a tak mamka je teraz kakaná“. Keď sme hračku mali, tak
nám bola dobrá. A treba ju ťahať za sukňu. Aby sme jej ukázali, ako sa na ňu
hnevkáme. Ako to robia tak asi šesťroční Jojkovia.
Takto infantilne sa totiž správajú niektorí telom dospelí, čo sú v duchu ako
malí chlapci. Na rôznych pieskoviskách rôznym spôsobom jajkajú. Nevedia či tu ide
o kýbliky, lopatky alebo hrabličky. Alebo že by išlo o piesok a ukradol ho sám Bobo?
Takto sa trasieme o hmotu a kde je tu duchovne dospelý pohľad? Uvedomujú si, že
šíria neraz krivé svedectvá? Dávajú tak hlavne seba do centra diania?
Musíme si dať všetci pozor, aby sme svoje pocity nevydávali iným ako nové dogmy.
Lebo aj naše pocity sa môžu mýliť, a po čase budeme vedieť o veci viac a cítiť budeme
aj inak. Volá sa to aj nebezpečné milovanie predsudkov. Náhrádza to vieru v pravdu.
Mali by sme si dať veľký pozor, aby sme nerobili z jedného emeritného arcibiskupa
fackovacieho panáka a z iného lacného hrdinu. Takto čiernobielo to vnímajú iba
povrchní konzumenti médií, čo pred nimi zahnívajú. Alebo tzv. šedé existencie.
Vo svete je „normálne“ ukazovať svoje pohlavné orgány a čumieť iným do intimity.
My to v Cirkvi voláme necudnosť a hlásame, že takto sa to žiť teda nemá.
Títo jedinci stratili úctu pred tajomstvom iného človeka.
Nežijú pravdepodobne duchovne a už dávnejšie sa ozbíjali o svoje osobné tajomstvá.
Ich prechod od ľudskosti ku stavu živočícha sprevádza drzé zízanie iným do taniera.
A takto chcú snoriť aj do pápežských tajomstiev. Keďže sa im to nepodarí, tak svoju
flirtujúcu túžbu po teatrálnej komunikácii naštvane ukončia obvinením a osočením
Matky Cirkvi vo Vatikáne presne z toho,
v čom je ich tajný problém, z ktorého sa chronicky zabúdajú alebo vraj nepotrebujú
vyspovedať. Ten skrytý nádor im tlačí na mozog…
/väčšinou je to vlčí hlad po pozemkoch či miliónoch
alebo neuroticky smädné špehovanie po parafílii medzi zasvätenými/
Prečo Vatikán rozhodol tak ako rozhodol? /3/
Vraj na odvolaného arcibiskupa našili 1300 strán nepríjemných vecí.
Aj otec nuncius naznačil, že išlo o mnohé sťažnosti kňazov a veriacich.
Verejnosť pozná z toho jednu stotinu, a trúfame z toho robiť uzávery?…
Odhadujem, že sám obvinený a odvolaný bol oboznámený a úprimne
napomenutý najprv medzi 4.očami asi tak z desatinou z tých materiálov.
Možno som aj prehnal. Ostatné boli gýčové manuskripty made in Slovakia
z firmy „Poza chrbát“ s.r.o. Veľmi rád by som sa v tejto prognóze mýlil.
V našich krajoch máme totiž viacročné skúsenosti s touto heretickou ortopraxiou.
Sme vyškolovaní v podrobnostiach bioetických nuáns na odborných
podujatiach, nadbytočné tituly môžeme začať vyvážať už na Mars, cválame
z pútí na festivaly, a elementárna slušnosť je vážené súdružky a súdruhovia
kde? Asi „v háji“. A to je hanba väčšia než čokoľvek iné.
Jeden pán farár , keď mal gazdinú na fare, tak to nikomu nevadilo. Keď sa
však išiel s ňou poprechádzať pri rieku, to už vraj bolo pohoršenie. Tak nafúknuto
to prezentoval istý miestny spisovateľ, snorič a perohryz, a napísal na neho. Problém
nebola gazdiná, ale cirkevný pozemok, ktorého sa opováááážil dotknúť, predal ho
a investoval tam, kde to považoval vo farnosti za užitočnejšie. Bol za to preložený.
Vrúcny vzťah k pôde, ktorú Cirkvi daroval ktosi pred 300 rokmi je tu asi čosi presväté!..
Svätuškári aspoň trocha v tej ukrutnej nude pookriali, škodoradostne sa potešili, lebo
asi iný druh „veľkonočnej radosti“ ešte nepoznajú. Väčšinu to zabolelo, lebo bol
odstavený dobrý človek. Vraj tam za posledné roky v poradí už štvrtý. Keď sa medzi
bratmi posťažoval, dozvedel sa, že jeden z nich bol na základe udania preložený
tri krát. Noviny o tom nepísali. Bral to v tichosti ako kríž a obetoval to za Cirkev.
Kolegu inde navštívila istá celebrita,/ to je tá, ktorá príde do kostola raz za rok, a vie
urobiť tzv.veľké veci, čiže narobí silné vetry/ ktorá mu polichotila aký je len úžasný.
Potom poodhalila aj svoje „tajomstvá“ a o pár dní sa dozvedel jej tajomstvo najhlbšie.
Ošpinila ho na Bú, že ju sexuálne obťažoval. Vydesený biskup miesto aby ho podržal
ho ponížil tak, že ho poslal na psychiatrické vyšetrenie. A na druhý deň išiel na
sympózium, kde mal prednášku o opravdivých medziľudských vzťahoch…
Inde ktosi udal kňaza iného, že bol na dovolenke. So svojou nastávajúcou. Dostal za to
preplesk ako z ťažkého guľometu. Chudák, nenašiel sa v kňazstve, nezvládol samotu.
Asi sa precenil. Rád by aj v Cirkvi pracoval, ale službu ženatého diakona mu nik
seminári ako alternatívu neponúkol.
Vo veľkej nemocnici sa všeličo dozviete.
To je časť našich vnútorných problémov už od čias sv. Cyrila a Metoda.
Občas to praskne a ten hnis z mnohých častí tela cez boľavý vred vytečie von.
Aj takto sa organizmus mystického Tela Kristovho čistí od zákerných infekcií.
Teraz to prasklo trocha hlasnejšie než inokedy.
Vďaka Bohu, že to nie sú pedofilné škandály ako inde vo svete.
Raz za 22 r. kňazstva som raz kohosi pociťoval vo svedomí oznámiť. Bol som totiž
svedkom, ako sa jeho pokrytectvo už obludne rozdrapuje. Aby som to neodflákol,
tak som dotyčného napomenul medzi 4. a potom medzi 6.očami. Nepomohlo a tak
nasledoval slušný list biskupovi so stručným opisom otrasnej situácie. Stretli sme sa,
aby sme si spolu veci vyjasnili. Tam ma „spolubrat“ nečakane osočil, že som klamár.
Vyrazilo mi to dych. Ja klamár nie som, ale on už postúpil od súdruha ku chrapúňovi.
To som si už stihol iba pomyslieť. Poradí mi niekto, ako sa mám ku nemu zachovať?
Čo to prosím Vás znamená „chovaj sa potom ku nemu ako k pohanovi a mýtnikovi“ ?
Bez ospravedlnenia sa totiž na iných usmieva a slúži verne tzv. kostolnú službu…
Špičkových zlodejov dobrej nálady tu veru máme.
A na tú olympiádu v obkydávaní máme my veru koho nominovať. Nie sme až tak malí.
Aj takto sa „milujeme“ navzájom. Je to okrem iného aj hojná voda na mlyn sektárom.
Na tom Poslednom súde bude niekomu veru nie veselo.
V takýchto situáciách sa to prevalí, že niektorí medzi nami v tento Súd súdov neveria.
To sú skutoční ateisti. Nie tí, čo sa úprimne priznávajú, že o katechizme pochybujú.
To, čo bulvár považuje za škandály, to sú možno naše
najdôležitejšie okamihy života. Nad ktorými netreba fňukať, ale ich
treba ponúknuť ako obetu cez Kristov kríž nebu. Aby sme o tom
kríži iba iných naprázdno s evanjeliom nekázali. Takto by sme ho
“ vyprázdnili“. To je jedno z najdôležitejších pápežských tajomstiev.
Mnohí tu rozjímame nad Božím Slovom. Niektorí jedinci idú do
takých závratných hľbok, že výrok : „ Vtedy mnohí odpadnú, budú
sa udávať a nenávidieť“ a „v mnohých vychladne láska“
/ Mt, 24,10/ ich uchváti natoľko, že mu „zasvätia“ svoj zbabraný
život. Sú to asi pravoverní svedkovia evanjelia podľa Judáša.
Tam kde sú u povolaných tie najkvalitnejšie judášstva,
tam určite bude aj u vyvolených to najkvalitnejšie duchovno.
Ak si niekto myslí, že to je kríza v Cirkvi, ešte duchovne spí.
Krízu má iba vo svojej viere a hlave.
Zdravotníctvo z duchovného pohľadu.
Človek ani nevie, aké cenné je jeho zdravie. Dozvie sa to až vtedy, keď ho bude strácať. Až
keď bude treba platiť veľké sumy za operácie, až potom si uvedomí, akú má hodnotu. Viac
než zdravé telo je zdravá duša. Čiže nestratiť zdravý rozum a súdnosť, mať pevnú vôľu
a nepoškodenú pamäť. Dospieť k nadhľadu a aj správnemu zmyslu života. A najdôležitejšie je
nestratiť zdravie nesmrteľného ducha. Čiže mať rád Boha, ľudí i seba. Teda žiť duchovne.
Spolupracovať s Duchom Svätým. Nevyháňať ho zo seba hlúposťami.
Tí, čo sa starajú o niektorú z úrovní zdravia človeka robia veľmi šľachetnú prácu. Aj keď nie je
docenená z vonku peniazmi, prináša vnútorný dobrý pocit. A ak sa deje v milosti
posväcujúcej, tak prináša mnoho spirituálneho kapitálu.
Protest časti lekárov vyvolal v spoločnosti i médiách rozruch. Na niečo ten cirkus bol dobrý.
Systému zdravotníctva treba akútne pomôcť. A nie iba ďalším navýšením financií. Tých by
bolo aj dosť, ak by sa vo viacerých prípadoch nerozkotúľali zbytočne na účty jednotlivcov
a firiem, ktoré si to vedeli zariadiť, a pacientov ani nevidia. Sú to praskliny na vodovodnom
potrubí, kde sa mnoho vody stráca a na konci sú zdravotníci v prvej línii nielen smädní, ale
i vyčerpaní a znechutení. Vedia už dlho, že sa „šikovní“ nezdravotníci priživujú na ich práci.
Parazitujúcemu imelu sa darí až príliš, ale strom vyschýna.
Terajší systém dovoľuje, aby zdravotná poisťovňa mala napr. legálny zisk za jeden rok pol
miliardy/sk/ a mnohí lekári sú zúfalí, lebo im poisťovne preplatia iba polovicu výkonov. Alebo
sa dozvedia, že za hotelové služby má istá firma milión za mesiac bočný zisk a sestre v službe
dajú jednu plachtu na výmenu, kde je skoro 30 pacientov. Chýba tam niekedy základná
výbava. Na inom poschodí si kúpili mikroskop nie za dva milióny, ale ten kvalitnejší, za štyri.
Legálne a zo štátneho. Niekto to nazýva rozkrádaním, ale presnejší názov toho je
nekolegiálny cynizmus. A aj hochštaplerský syndróm. Ten treba z tela akútne vyoperovať. Má
metastázy mnohých podôb na viacerých miestach organizmu zdravotníckeho systému..
Vlády vedia dobre, že ak sa do tohto deravého suda naleje viac vody, ona sa kdesi stratí.
Modliaci sa človek zistí hlavný problém. Ten nie je finančný, ale duchovný. „Tajné“ ložisko
mizérie je beztresné zabíjanie nenarodených. Vraj u nás aj 40 denne. Ak by matka odhodila
porodené dieťa po pôrode, hrozí jej kriminál na šesť rokov. Ak ho popraví pol roka predtým,
„nič jej nehrozí“. Je to akoby zabila muchu. Toto je veľké spoločenské pokrytectvo. Dať ho na
adopciu si ho nevedia vraj jeho rodičia ráčiť predstaviť.
Skántriť ho, to dokážu. A nielen predstaviť. A neplodný je každý šiesty pár.
Oveľa horší sebecký cynizmus ako uliatie nejakého milióna. Ak sa toto deje, prichádza preto
nepožehnanie na vládu a parlament, ktorí s tým nič nerobia. Ale aj na nemocnice a ľudí v
nich, ktorí sú tichí spoločníci. Pár pro life aktivistov, ktorí ich napomenú, majú na posmech
a najradšej by boli, aby sme touto témou už konečne viac spoločnosť neotravovali. Cirkev a
ľudia zo svedomím nemôžu byť iba ticho a občas pripomenú, že pokiaľ toto spoločnosť
nevyrieši, potiaľ bude aj zdravotníctvo ako zakliate.
Keď pre nás neplatí Nezabiješ, potom prečo by malo platiť Nepokradneš?..
Čo si má myslieť bežný občan, keď sa dozvie, že zdravotná poisťovňa nájde dva mil. sk na
operáciu pečene tomu, kto si ju prepil, ale tretinu tej sumy nemá kto už roky dať na opravu
strechy v návštevnej hale v krajskej nemocnici, kde prší stovkám ľudí na hlavu? Ako je to
možné, že záchranná služba vezie na urgentný príjem opilca, ktorý je hospitalizovaný, ale
darmo iný pacient zháňa v kúpeľni toaletný papier či príbor v kuchynke. Vraj na to niet. Až
takto sme dopadli…
Treba zastaviť nehorázne plytvanie!
Tí, čo to majú kontrolovať na ministerstve, v zdravotných poisťovniach či v manažmentoch
nemocníc sú opití, na dovolenke alebo podplatení?
Dúfajme, že sa raz dožijeme aj triezveho vedenia aj revízie v rezorte.
Trochu sme pocítili aj núdzový stav. Keby ten stav bol naozaj núdzový, okamžite by sa konalo
a legislatívne diery v sude by zmizli. Nerozumné úniky väčších financií by sa usmernili lepším
smerom, než na účty tých za vodou, ktorí na ten nemilosrdný zisk z trpiacich pacientov
a uštvatých a naštvatých zdravotníkov mnohokrát už ani nie sú veru odkázaní. A našlo by sa
aj na platy. A nie iba lekárov, ale i sestier a ďalších. Asi musí prísť ozaj núdzový stav, aby sa
kompetentní zobudili a niečo urobili nie iba pre bohatých, ale aj pre väčšinu občanov? Lebo
v normálnom stave sa chronické a do oči bijúce zanedbané veci stále iba akoby odkladali. Ak
ich nevyrieši za desaťročia mnoho otitulovaných inteligentov, poradí si s nimi raz jeden
primitívny diktátor. A za pár dní.
Niekomu totiž ten terajší nemocničný socializmus s nekonečným kapitalistickým zadlžovaním
náramne vyhovuje. Ale väčšina ľudí to nie je.
V zdravotníctve pracujú aj katolíci. Česť tým, ktorí neutekajú do práce a z práce, a zastavia sa
v kaplnke na tichú adoráciu. Vďaka tým, čo neignorujú Eucharistiu, a nájdu si čas na tzv.
trvalé hodnoty. Je nás však málo. Väčšina beží za svojimi modlami a miesto nedelí ide
odpočívať na diskotéku, kde sa tancuje okolo zlatého teľaťa. A preto tá väčšina po zábave aj
po práci nadáva, lebo kapelníci, oligarchovia, pritvrdzujú kapitalistickú muziku. Ale veď od
tej väčšiny dostávajú neviditeľnú elektrickú šťavu, noty aj hudobné nástroje. Myslíte si, že na
vine sú oni, či boh tohoto sveta – peniaze? Veľký omyl. Ak neobviníme najskôr seba
a nebudeme spupne potrebovať pokánie , sami na seba si pletieme bič.
Za cudné Slovensko
V sobotu 16.júna 2012 sme sa dvadsiati odvážlivci zišli na Štrbskom plese
na výstupe na horu našich hôr, na Kriváň. Úmysel tejto náročnej
celodennej túry sme si zvolili duchovný. Moderná púť spojená
s fyzickou námahou, modlitbami a sv. omšou v dvoch tretinách
výstupu ako obeta zmierenia za rôzne čudné veci okolo nás.
Žijeme vo svete, ktorý si robí zo slobody modlu a extrémisticky ju
uctieva. Pomaly mu už nič nie je sväté. Pribúda nezodpovedných
jedincov, čo nemajú pocit hanby ani pri kriminálnych činoch.
Veci nenormálne sa stávajú normálnymi. Napr. udať iného bez
predchádzajúceho napomenutia medzi štyrmi očami. Ošpiniť
povesť. Šaškovať v kostole, nasľubovať tam hory doly a „zabudnúť na
to“. Nevyplatiť mzdu pracujúcemu. Odložiť si bokom tajne nejakú
miliardu a vôbec sa netrápiť že niekde napr. polovica mladých ľudí
nemá prácu. Nechať jednu časť ľudí robiť ako roboty, ktoré majú
podávať stále väčšie výkony a druhú časť ľudí nechať roky totálne
darebáčiť. Mať pneumatiku tuku okolo pása a nerobiť s tým nič.
Tolerovať hrubé oplzlosti. Zneucťovania autorít vrátane tej Božej.
Považovať vystavovanie intímnych miest za druh zábavy. Hodiť iného
cez palubu a škodoradostne sa nad tým usmievať. Alebo hanba asi
najväčšia: poznať pravé evanjelium a nebrať ho vážne.
Sú to trpké plody trápnej zbabelosti a nadutej pýchy.
Rozklad človeka začína príjemne, nebadane: napr. hladným čumením
na cudzie nahé telá. Pokračuje cez storakú sebadeštrukciu a končí to
vraždami a znásilňovaním vo vojnách. Tolerovať začíname pomaly aj
cmúľanie sa dvoch „mužov“ na námestí. Starý zákon bol na toto veľmi
prísny. V Zákone novom je jasne naznačené Ježišom : „Judáš, bozkom
zrádzaš Syna človeka?“ / Lk 22,48/
Jedno je isté, kto okráda iných okradol predtým sám seba. Kto iných
zneucťuje, zneuctil svoj chrám. Kto nekriticky adoruje gýče je modlár.
Ak sa niekto správa slušne, snaží sa žiť vieru a nestratil ešte všetok
pocit studu je osočený necudnými, že je čudný. Čudní sú však oni, nie
tí, čo v sebe majú Ducha Sv. a ctia si Nepoškvrnené Srdce Panny
Márie. Modlili sme sa aj za nich aj za seba, aby sme neskončili ako
národ medzi ozajstnými čudákmi, ktorí oslavujú duchovných
samovrahov. Veru treba niečo proti čudným vlnám robiť. Formu
pokánia si môžeme zvoliť sami. Odsudzovaním alebo nadávaním pri
obrazovke na necudný svet nikomu nepomôžeme.
PS.
Asi sedem týždňov od tejto akcie som bol udaný, obvinený z necudnosti
a hodený cez palubu po 22. r. kňazskej služby. Aj oklamaný, že vraj na tri mesiace.
Už je to 27. mesiacov. Moja kňazská služba pokračuje nečakaným spôsobom.
Viem, čo to je byť desiatky krát na úrade práce, čo to je žiť z bezdomovcami, čo to je
chodiť z brigády na inú brigádu, čo to je žiť zo 62 eu mesačne, čo to je robiť robotu, kde
cítite, že nepatríte, čo to je byť odmietaný na sto miestach, že pre Vás prácu nemajú,
čo to je žobrať od kamarátov peniaze, aby ste mali na prežitie, čo to je chodiť po meste,
a niektorí bývalí veriaci sa na Vás pozrú zaprasačeným pohľadom, lebo o Vás čosi
nepekné počuli, viem ako je to, keď sa Vám smejú do očí tí, čo iným hovoria o Božej
láske a majú tri roboty alebo tisícky na účte, viem ako je to, keď do Vám kopne do hlavy
bývalý kolega miesto toho aby Vás navštívil, a spýtal sa, či ešte žijete…
A viem aj, ako sa Pán o človeka stará, a pomôžu mu neznámy ľudia, ak sa neprestane
modliť. Viem, že „aj prenasledovania sú milosťou“, ako to povedal sv. Vincent.
Tá posledná veta je asi to najmúdrejšie, čo je tu napísané.
Zánik patriarchátu?
Niektorí znalci histórie tvrdia, že matriarchát, čiže vláda žien, tu bol 20 tisíc rokov
pred patriarchátom, ktorý je vraj na zemi 5 tisíc rokov.
Vláda mužov v našej spoločnosti je navonok zjavná. Ale vo vnútri v mnohých
rodinách a v spoločenstvách poťahujú za nitky alebo vydávajú rozkazy ženy.
Tie sú stvorené na submisivitu, na podriadenosť. Ak vládnu a rozkazujú, tak im
to až tak nesluší. Ak to v histórii bolo toľké tisícročia, tak asi preto, lebo muži ešte
neboli dovivinutí, a boli tu iba chlapci…
Feministické hnutia chcú vraj ženy oslobodiť od ich tradičných a druhoradých
spoločenských úloh a od ich zotročenia mužmi. A veru môžu mať aj kus pravdy.
Lebo muži si z nich niekde urobili otrokyne. A to nie je ani dôstojné ani správne.
Toto spôsobili tzv. machovia /mačovia/, nepraví a nedozretí muži.
Navonok sa predvádzajú ako veľkí machri až supermani, ukazujúci veľa prachov,
zbytočných vecí či drahé auto, a v ich vnútri sa neraz skrýva namyslený pubertiak.
Alebo desaťročné rozmaznané decko, ktoré sa nafúklo na viac než sto kíl a vymenilo
menšie hračky za tie väčšie. Nezdravým sebavedomím, ktoré uráža iných a zhadzuje
sebavedomie iných mužov, aby sa udržalo na svojej falošnej výške, to je vizitka
maskulínneho diletantizmu. Títo jedinci sú mimo života, kdesi v bočnej slepej uličke.
Ak muž správne dozreje, tak pózu navoňaného fičúra nepotrebuje. Chová sa normálne
a prirodzene. Váži si iný názor, celkom inakší od toho svojho, ale nestráca svoju
optiku videnia sveta. Iný názor ho obohacuje. Všimnite si, že u labilných mužov
z falošným sebavedomím iný názor začne rozrušovať a vytáčať. A čím je ten náror
pravdivejší, a vzdialenejší od hlásačov poloprávd, tak toto im začne dvíhať tlak, až ich
to niekedy priam rozzúri. Toto je jeden druh nevyzretých extrémistov. Tí adorujú
svoj neobjektívny názor, čiže svoje predsudky, polopravdy či amatérsko škuľavé
pohľady na vec. A ak v tom budú dôslední, čaká ich náruč fanatizmu.
Iný extrém sú tí, čo už pochopili, že ako ťažkí primitívi skončiť netúžia. Vedie ich to
snahou o ten objektívnejší pohľad. A dajú nie iba na seba, ale aj na iných odborníkov
z rôznych oblastí. A tak sa dozvedia u jedných astronómov, že vesmír je konečný
a u tých druhých, že je nekonečný. Jedna medicínska kapacita tvrdí, že očkovanie
je potrebné, a iná v televíznom vysielaní dokazuje na príkladoch z praxe, že to isté
očkovanie je pre deti vyslovene škodlivé. Jedna cirkev oficiálne vyhlási, že umelé
oplodnenie je ťažký hriech a cirkevný predstaviteľ iný povie, že je to dobrý skutok.
A takto úplne protirečivé sú informácie v ďalších sto iných oblastí života. Výsledok
je tak intenzívny relativizmus, ktorý inteligentného muža zaženie do kúta, kde sa
vlastne hanbí za to, že nevie kde je holá pravda. A tento pocit bude tým väčší, čím
viac sa danej oblasti venoval, čím viac pátral a počúval a dal na tzv. renomovaných
odborníkov. Stane sa z neho najskôr skeptik, potom agnostik či až ateista.
Čím viac sa zamýšľa a nechce zostať iba na povrchu, tým pochybnosti silnejú.
Toto žena vycíti, a zaregistruje, že je zle. A začne rozkazovať. Častokrát preto, aby
zachránila situáciu v rodine či vo firme. Ak si myslíme, že to je jej chyba, tak sa
mýlime. To v nás mužoch je porucha. Ak totiž nemáme sebaistotu, ale raž mraučíme,
že nám ktosi ublížil, inokedy nevieme čo je morálne a čo nie, alebo zhadzujeme toho,
kto je v niečom lepší od nás, to iba ženám, čo nás pozorujú prezrádzame, že
nám treba liečebný pobyt niekde „na suchu“, lebo to čo je v nás, je všetko už
„na vode“… Ak neponúkame žene a ďeťom ochranu a istotu, a východiská zo
zložitých životných situácií, je to už od nás nie mužné. Ba môže to byť aj zlé.
A čím je to horšie a zmäkčilejšie, tým väčšiu „sekeru“ na nás vezme ženské pokolenie.
A urobí nám zo života asi len to, čo nám nedozretým až zdarebáčeným mužom patrí.
Ješitný bulo na scéne
Taká je realita medzi nami mužmi, že nám mnohým nie je cudzia ješitnosť.
Spisovne sa to povie vraj márnomyselnosť. Pod mikroskop dané, je to pocit dôležitosti,
ktorý je prírodou nám mužom daný v testosteróne. Nič proti nemu, ak je v krvi v tých
správnych číslach. Veď to patrí ku našej mužnej podstate. Máme to po našom Stvoriteľovi,
ktorý keď začal experiment s ľudským pokolením, tak začal od Adama a od nuly, však?
A po tvorovi urobil potvoru.
Radi si pospíme a takto strávime tretinu života. Niektorí z nás si radi pospinkajú aj vo
vertikálnej polohe. A zvolia si patologickú spiritualitu ako to pre nich najvhodnejšie.
To je taká, ktorá robí z muža stále väčšiu nulu a na jej konci skončí ako šašo, ktorého nebudú
brať vážne ani členovia jeho rodiny, do ktorej investoval to, že sa pre nich skoro zodral.
Zdravý životný štýl totiž vedie aj ku zdravej sebaúcte. Patologický štýl je taký, ktorý vedie
ku nekonečnému zneucťovaniu samého seba. Pokračuje trápnym zhadzovaním iných názorov
a dobrých snáh tých naokolo. Na dennom poriadku je niktošovanie vlastných potomkov.
A obdarovávanie ich zbytočnými vecami, ktoré ich rozmaznávajú. Buzerácie na vyššej úrovni
pokračujú v práci na kolegoch, najmä na podriadených. Kde sa pri veľkých problémoch strčí
hlava do piesku a pri tých malichernostiach sa na iného verbálne úplne zbytočne naziape.
A potom ako kohút na pieskovisku zakikiríkame to, čo nariadili zhora a ideme si
pokotkodákať na nič nové neprinášajúcu poradu.
Čím má niekto vo svojom biopočítači viac napadnuté súbory vírusom komplexu dôležitosti,
tým radšej sa navonok prezentuje, aký je len predôležitý. Tým viac zhadzuje nejakého
odborníka v danej oblasti, čím viac mu infekcia namyslenosti intoxikuje mozog.
Obklopuje sa falošnými priateľmi, ktorý ho adorujú, aj tie jeho už sociopatické deviácie.
Slovo prepáč v zásade nepoužíva, lebo by to narušilo jeho auru neomylnosti.
Sofistikované klamstvá ovláda a majstrovsky používa. Navonok sa prezentuje ako herec,
a neraz hrá tak dobre, že ostatní tomu aj uveria. Robí všetko preto, aby zostal v nejakej
dôležitejšej funkcii. Lebo ak by ju nemal, stratil by zmysel svojho života. Sliepočky naokolo
mu to pozobú, ale vyspelejšie labute ho prekuknú. A tým sa on rád vyhne, lebo by nastala pre
neho hodina pravdy. Radšej roky toho sladkého klamu…že som niekto, a nie som nula.
Toto je nad existencionálne sily ješitného bula. Normálny chlap sa s tým zmieri, a nič to na
jeho živote v podstate nezmení, keď napr. príde o nejakú funkciu. Veď pravda je taká, že
všetko je tu dočasu. Pre toho s komplexami predôležitosti nastáva koniec všetkého, ak už nie
som navonok dôležitým. Nasleduje už len zbabelá samovražda. Normálny muž to berie ako
jednu z užitočných lekcií, ktorú mu život daruje, a miesto sebadeštrukcie ho napadnú iné
možnosti, kde a ako byť iným užitočný. Berie to totiž športovo, ako prehru, ktorou si trochu
oddýchne od iných tichých víťazstiev. Ješitný muž to nevie. Pre neho sú tie scény, kde on má
rolu niekoho dôležitého, ako niečo fatálne. Neide mu totiž o holú pravdu a o nadobudnutie si
vlastnej tváre ale o falošné a dočasné úlohy v divadle zvanom
život.