Jej životný príbeh je ako napínavý historický román plný odvahy, vizionárstva a nezlomnej vôle. Predstavte si Anglicko na prelome 16. a 17. storočia, kde katolíci čelia krutému prenasledovaniu…Páter Adam Contzen v už citovanom liste hovorí: „Pani Mary sama utrpela v Anglicku väzenie; bol jej vynesený rozsudok smrti za náboženstvo, ale poprava nebola vykonaná zo strachu pred nenávisťou.“ Páter Dominic Bissel uvádza, že „znovu získala slobodu vďaka starostlivosti a usilovnosti svojich priateľov“ a jej benediktínsky životopisec pridáva – „Jej priatelia zaplatili peniaze.“ Mária sa opäť oslobodila, „šťastne preplávala more, navštívila našich v St. Omer a tak ďalej do Liege.“
„Nikdy sa mi nepáčilo klamstvo a nadovšetko nie sebaklam“
„Myslím si, že pre človeka, ktorý odhodlane a nadovšetko hľadá Boha a chce mu slúžiť, nejestvuje väčšie utrpenie, ako neistota o Božej vôli. A predsa by som ju nechcela spoznať za zlacnenú cenu.„
„Svoj pokoj a mier nachádzame v Bohu, nie v ľuďoch.“
Neznala většího požitku, než když mohla
uprostřed ruchu a slavnostního veselí v koutě jak aristokratická dáma
v salonu sednouti na pohovku s člověkem hledajícím království Boží.
V roku 1611, keď sa modlila, ju premohlo osvietenie a jasne počula slová: „prijmi to isté od Spoločnosti“, čím chápala „Spoločnosť Ježišovu“ založenú svätým Ignácom z Loyoly. Predtým skúšala byť v kláštore klarisiek, kde ju nechali aj žobrať ako súčasť ich charizmy. Generálny vizitátor jej odporučil, že to nie je pre ňu. Odišla, hľadala a trápila sa, ako podľa Božieho plánu má vlastne slúžiť nebu. Až dostala milosť, aby zvyšok svojho života má stráviť rozvíjaním kongregácie rehoľníčok podľa ignaciánskeho vzoru, na čo potrebovala, ale nepodarilo sa jej získať, pápežský súhlas. Nebolo jej to umožnené, a musela prijať zabitie cti a extrémne spoločenské poníženie. Až čiastočne po 2. a celkom po 4. storočiach mohli byť Jezuitky aj činné v prostredí cirkvi. Jak charizma bola oslobodiť rehoľníčky z extrémnej pokory a ponúknuť matke cirkvi pokročilejšiu a slobodnejšiu formu zasväteného života. A nakoniec zistila, že najviac čo môže pre Boha urobiť to, že prijme veľké poníženie a prenasledovanie od zjavne ešte nevykúpených a nedohotovených vrajmužov vo vnútri v cirkvi. Katolícke rehoľníčky boli v Anglicku považované za podvratné živly, pretože podporovali „pápežencov“. A samí jezuiti, ktorí inak aj revolučne podporovali vzdelávanie, boli proti jej snahe o autonómiu od mužských rádov. Ultrakonzervatívni cirkevní predstavitelia považovali jej plány za príliš „moderné“ a nezlučiteľné s dlhodobými a tradičnými predstavami o úlohe žien v Cirkvi. Miestni biskupi, najmä v Münsteri, Ríme či Prahe odmietali jej model ženského apoštolátu a obávali sa narušenia tradičných štruktúr. Niektorí ju obviňovali z „prílišnej slobody“ pre zasvätené sestry. Anglickí kňazi aj kardinál z Viedne písali do Ríma o nich silno negatívne svedectvá.
Kardinál sv. Robert Bellarmino (1542–1621) ako člen Rímskej inkvizície (od 1599) sa podieľal na vyšetrovaní heretických názorov, ale väčšina jeho úlohy bola teologická – vyvracal protestantské učenie a obhajoval katolícku dogmu. Napríklad bol aj zapojený do procesu s Giordanom Brunom, ktorý bol upálený v roku 1600, ale nebol hlavným sudcom a jeho úloha bola skôr poradenská (pomáhal Brunovi odvolať jeho názory) Bellarmino bol kľúčovou postavou v prvom procese s Galileom (1616). Inkvizícia pod jeho vplyvom označila heliocentrizmus za „formálne heretický“ a nariadila Galileovi, aby ho nepropagoval ako pravdu, ale len ako hypotézu. Bellarmino sám varoval Galilea pred porušením cirkevného učenia a odporúčal mu opatrnosť, no nebol priamo zodpovedný za jeho neskoršie odsúdenie v roku 1633 (to už viedol pápež Urban VIII.) Jeho list z roku 1616, v ktorom uvádza, že Galilei „nesmie obhajovať ani učiť“ heliocentrizmus, sa stal dôležitým dôkazom v druhom procese. Tiež prekvapivo ako jeden z jezuitov prispel tiež ku tlaku proti charizme jezuitiek, tak ako je podivný jeho podpis pod dekrétom na upálenie kacíra. To bola tiež „svätosť“?? Jezuiti sa majú aj začo hanbiť, a málokto z nich zverejní tieto aj iné ich historické tiene. Napriek kontroverziám bol Bellarmino v roku 1930 kanonizovaný a vyhlásený za učiteľa Cirkvi za svoje zásluhy v teológii, nie za jeho vedľajšiu činnosť, účasť na súdnych procesoch
„Bůh nám prokázal velikou milost — již znám naši cestu. Před chvílí mně přestala
horečka, a když jsem v tom oddechu chtěla děkovat Pánu, uslyšela jsem náhle hlas, zřetelný
a pevný: „Přijmi pravidla Tovaryšstva Ježíšova.
Otec generál se bude zdráhat. Jdi však bez bázně k němu! … pochop přece, že to musí činiti Bůh sám,
já budu jenom jeho nástrojem !”
„To je ďábelské pokušení, sestro!”
„Svatý Ignác nám výslovně zakázal, abychom se zabývali vedením ženských klášterů.”
„Proto jsem asi dostala ono vyzvání já a ne vy, pátře!”
Ale ich pôvodnú charizmu sa akosi pozabudlo Vyzretých dám sa nedokončení chlapci aj medzi jezuitmi boja. Nevedia, kde ich majú nasadiť v duchovnom boji. A jezuita pp František ich prečo viac nezviditeľnil?! Ten mal radšej všelijaké heterodoxné Zuzany v prezidentských palácoch či propotratárske aktivistky, alebo homoagendu elgébeťákov či Pačamámu s chudobným zaodením a narušenú pani Klímu, však…
„Ty Angličanky jsou zvláštní osoby”, mluvilo se na trhu u kašny. „Oblékají se jako vdovy,
žijí jako řeholnice a při tom nám vychovávají naše dcery skoro zadarmo.”
„To je vskutku pravda”, vkládá se do řeči objemná zelinářka. „Moje děvčata vyučují jako
nějaké princezny.
Potlačenie kongregácie
Trikrát sa so svojimi spoločníkmi /aj pešky cca 1500 km / vydala z Flámska do Ríma, dvakrát, aby sa pokúsila získať toto schválenie, a tretíkrát ako bola ako väzeňkyňa inkvizície v Mníchove 9 týždňov po tom, čo pápež Urban VIII. v roku 1631 zakázal jej kongregáciu a zatakač na ňu vydal kardinál Barberini. Počas tohto obdobia zakladala domy a školy v Belgicku, Taliansku, Nemecku, Rakúsku, na území dnešnej Českej republiky a Slovenska a na iných miestach, často na žiadosť miestnych vládcov a biskupov. Mala ale aj mnoho odporcov, ktorí o nej a jej sestrách šírili paranoidné vražedné klebety a strašidelné písomné udania až do Vatikánu.
Svoju vernosť prežívala s radosťou a vášňou pre pravdu, ktorú si po dlhom boľavom čakaní, čo je Božia vôľa pre jej život, a ktoré si svätými túžbami vymodlila. A dostala aj jasnú odpoveď.
Útek a Volanie:
Mladá Mary, pochádzajúca z oddanej katolíckej rodiny z Yorkshire, cíti, že jej život nemá byť len ich útechou v ústraní. V jej srdci horí plameň viery a túžba slúžiť. Keď sa prenasledovanie vystupňuje, Mary, ešte ako teenegerka, riskantne uteká z Anglicka – nie pre svoju záchranu, ale aby mohla v kontinentálnej Európe vstúpiť do kláštora. Cestou sama, v preoblečení, cez nebezpečné územia, to bolo prvým aktom odvážnej nezávislosti a odhodlania. Sr Gregory Kirkus, CJ, vo svojej knihe napísal: „Vzali si vymyslené mená, aby zakryli stopy, a chodili, niekedy v rúchach, žiarivom tafte alebo bohatom brokáte bohatých, niekedy v skromnom vlyse chudobných. Každý pohyb, ktorý urobili, bol vždy na podporu ich apoštolátu; učili aktuálne potrebné cnosti aj svätú vieru, pripravovali ľudí na sviatosti, odvážne radili vplyvným, povzbudzovali prenasledovaných a navštevovali väzňov v ich odporných celách, nosili im jedlo a iné.
Vízia, ktorá otriasla svetom:
V kláštore klarisiek , kde jej ako bývalej šľachtičnej dali úlohu chodiť po žobraní, však Mary nenachádza úplný pokoj. Na radu kňaza jezuitu odtiaľ odišla. Dlho sa trápila, ako má slúžiť Bohu a ľudom. Jej myseľ je plná revolučnej vízie: Spoločenstvo žien, ktoré nebude zavreté za kláštornými múrmi, ale pôjde medzi ľudí! Žien, ktoré budú vzdelávať dievčatá ( vtedy niečo takmer nevídané!), pomáhať chudobným a šíriť vieru – aktívne, vo svete, podobne ako mužský rád jezuitov, ktorí ju inšpirovali. Nazvala ich „Anglické panny“ (po neskôr Institute of the Blessed Virgin Mary – IBVM) a ich motto bolo jasné: „Láska, úprimnosť, radosť a slobodná služba“. Predstaviť si to! Ženy bez habitov, žijúce zbožne aj v civilnom priestore v komunitách, ale nie v uzavretej klauzúre kláštora, slobodné pôsobiť tam, kde to bude treba. To bolo v cirkvi 17. storočia nemysliteľné! Rok čakala na pápežskú audienciu. Prosila o uznanie ich charizmy, ktorú nebo už schválilo . Pápež so 4. kardinálmi jej víziu skúmali, 3. sa týchto sestier vydesili a jeden z komisie takticky vycúval. Pozemské potvrdenie ich štýlu služby a života jej neudelili. Urban jej odpovedal: „Rozhodnem tak, ako mi vnukne Boh“.
Cesta plná svätého odhodlania, prekážok a statočnosti:
Mary Ward sa nevzdala. S hŕstkou rovnako odvážnych spolusestier sa vydala na nebezpečnú cestu späť do Anglicka – znova v preoblečení, znova riskujúc väzenie alebo smrť – aby tam zakoreňovala svoju prácu. Zakladala školy pre dievčatá, často v utajení, v podkrovných izbách alebo skrytých priestoroch. Jej zmužilo svätá energia bola pre jej sestry „nákazlivá“, ale aj pre pohoďákov kontroverzná. Zhavarovala iba preto, lebo cirkev riadili nesvätí generáli, čo plesali vo svojej bubline a nerozumeli problémom ľudí svojej doby.
Bohužel, kardinál Harrach rozhodl jinak. Nedůvěřoval novotám vůbec a tím méně církevně
neschváleným. Cožpak není dost vyčerpán v boji s luterány a kalvíny, může si zaváděti jako své
pomocnice ženy, které z Itálie předchází pověst kacířek?
Když bylo Matce oznámeno smýšlení kardinálovo, povzdechla si smutně: „Jak se má šířiti
na světě království Boží, když jeho hlasatelé a obránci si navzájem překážejí?” Kardinál Khlesl z Vídně, nelibě nesl, že tadle ženská instituce se vym yká jeho pravomoci. Pozvedl proti negativní hlas až do Říma.
Nebezpečná vizionárka?
Mary Ward sa stala sestrou klariskou v roku 1606 v kláštore v St Omer vo Flámsku. To, že bola menovaná ako externá sestra, jej bránilo zúčastňovať sa na Božom ofíciu a iných aspektoch modlitebného života klarisky. Čoskoro zistila, že toto nie je život, do ktorého ju Boh povoláva.
V marci 1607 jej generálny vizitátor františkánov, ktorý prišiel do kláštora, povedal, že nie je Božou vôľou, aby tam zostala ako externá sestra. Hoci jej bolo ľúto opustiť dom klarisiek v St Omer, zachovala si s nimi spojenie, aj keď založila nový dom pre anglické klarisky v Gravelines.
Snáď by tam našla spokojnosť, a šťastne by strávila zvyšok svojho života ako sestra zboru v Gravelines, ale Boh mal s ňou iné väčšie a hlbšie plány.
Na sviatok svätého Atanáza, 2. mája 1609, si prostredníctvom božského osvietenia po hlbokej modlitbe uvedomila, že Boh od nej žiada „niečo iné“. Aby opustila istoty v Gravelines a vrátila sa do protestantského Anglicka. A aby tiež neskôr riskovala farizejský odpor prelátov v RKC.
Táto novovznikajúca náboženská komunita bola postavená na základe flexibilnej mobility a misionárskeho zamerania jezuitov, ale starala sa špeciálne o ženy, čo svätý Ignác zakázal svojim nasledovníkom zakladať.
Neporozumenie, neprijatie jej charizmy a perzekúcia:
Jej najväčší boj však nebol s anglickými protestantskými úradmi, ale s vlastnou super-polokatolíckou hierarchiou, ktorá do hĺbky kontemplovala úctu k modle bojazlivosti. Jej vízia slobodnej, aktívnej ženskej rehole pre služobnice ale aj zdravo sebavedomé dámy bez prísnej klauzúry bola pre mnohých kardinálov a biskupov príliš odvážna, až škandálna. Hovorili o nich ako o „bláznivej Angličanke“ a jej „pobehliciach“. Napriek tomu, že osobne putovala do Ríma, aby obhájila svoju myšlienku pred pápežom, rok čakala na audienciu po vľúdnom prijatí a skúmaní jej charizmy nakoniec narazila na neočakávaný a hlboký odpor. Pápež Urban VIII. v roku 1631 jej inštitút mrazivým dekrétom ako zo severného pólu bez milosti zrušil. Najhoršie však bolo, že Mary bola obvinená z kacírstva, podnecovania schizmy a rebelstva proti cirkvi svätej, zatknutá a uväznená v kláštore San Ambrogio v Mníchove – vlastnou cirkvou! Predstava tejto vitálnej, vizionárskej ženy zavretej v chladných múroch je srdcervúca. V cele strávila takmer dva mesiace, chorľavá a veľmi ponížená, a už kruto prenasledovaná.
„Po celý svoj život budem vkladať svoju nádej iba do kríža“
Vytrvalosť a dedičstvo:
Aj keď bola nakoniec prepustená (čiastočne vďaka zásahu anglického kráľa!), poranila ju nespravodlivosť a také obludné znavažovanie a nepochopenie. Zomrela v roku 1645 v anglickom Yorku, relatívne neznáma a s inštitútom v podstate zakázaným. A to hlavné: so zabitou cťou asi 15 rokov. Od samého pápeža, ktorému chcela najoddanejšie zo všetkých žien slúžiť… Zdalo by sa, že jej nebeská vízia zomrela s ňou.
Ale nie! Jej myšlienky boli príliš silné, jej viera v poslanie oslobodených sestier príliš hlboká. Malé skupinky jej nasledovníčok prežili v ústraní, udržujúc plameň živý. Postupne, po jej smrti, sa začala uznávať genialita jej vízie. V roku 1877 pápež Pius IX. plne schválil pravidlá IBVM. Dnes pôsobia po celom svete (v rôznych vetvách: Loreto sestry, Congregatio Jesu) ako dôkaz jej vízie – vzdelávajú milióny dievčat a žien, vedú univerzity, školy, sociálne projekty, aktívne slúžia v spoločnosti.
Čo robí jej príbeh pútavým?
Dobrodružstvo a nebezpečenstvo: Úteky, preoblečenie, cestovanie v nebezpečných časoch, zakladanie škôl v utajení, znášanie udaní a osočení, väzenie! a nakoniec 15 r. život so zabitou dobrou povesťou…
Revolučná myšlienka: Predstaviť si ženskú rehoľnú činnosť bez klauzúry v 17. storočí bolo ako lietať na mesiac! Jej vízia slobodnej a vzdelanej ženy predbehla dobu o storočia.
Dramatický konflikt: Boj nielen s vonkajším svetom ( odpadnuté Anglicko), ale najmä s vlastnou cirkvou, ktorá ju nepochopila a perzekuovala. Jej uväznenie je vrcholom tragickej ironie dostrašených papalášov.
Nezlomná vôľa: Napriek všetkým prekážkam, odsudzovaniu, zákazom a väzeniu sa nikdy úplne nevzdala svojho presvedčenia.
Triumf ducha: Jej vízia nakoniec zvíťazila a ovplyvnila životy nespočetných žien a dievčat po celom svete. Jej dedičstvo žije, kvitne a prináša dobré ovocie.
Ľudská stránka: Nebola bezchybná svätica. Vedela byť sv. tvrdohlavá, možno až neúnosne energická, zažila pochybnosti a hlboké sklamanie. To ju robí prístupnou a ľudskou.
Mary Ward nebola len zakladateľkou rehole. Bola vizionárkou, reformátorkou, prvou svätou feministkou v cirkvi, ktorá verila, že žena má plné právo využiť svoj potenciál, intelekt a horlivosť na službu matke cirkvi – slobodne, aktívne a bez umelých obmedzení. Jej život bol dobrodružstvom sv. viery, ktoré napriek všetkým temným chvíľam skončilo tichým, ale o to silnejším víťazstvom.
Svojím dobrým príkladom a horlivými rozhovormi získala Mary Ward v roku 1609 v Londýne niekoľko nadšených žien pre život takto zasvätený Bohu. Z politicky ťažkého prostredia v anglickom kráľovstve odcestovali na európsky kontinent do Saint Omeru vo Francúzsku, aby slúžili Bohu pod vedením Mary Ward povzbudzované jej jedinečným príkladom a originálnou charizmou. Skladali, a bol pridaný 4. sľub neopustiť inštitút. Dámy aj laičky „zo svojej strany zostávajú viazané týmto pravidlom života tak dlho, ako sa našej predstavenej bude zdať vhodné ich dodržiavať a nebudú prepustené“. „Doteraz vás všetkých držala pohromade iba láska a žiadne iné puto ani povinnosť.“ Majú byť nezávislé aj od kontroly miestneho biskupa? to aj iné im vtedy vyrazilo dych ako opovážlivosti najvyššieho stupňa.
Congregatio JESU
Zakladateľka si pre svoje členky priala postoj jednoduchosti, nenáročnosti a spokojnosti a zanechala nám opis duchovného profilu z roku 1615, aký sme pozvané v sebe vybudovať. Nazvali sme ho „Spravodlivá duša“. Jej prvé spoločníčky ju definujú ako dušu v nevýslovnej kráse. Všetky jej kvality sú prepojené. Žije v slobode od naviazanosti na pozemské veci a je hlboko spojená s Bohom. Vďaka tomu vlastní pravú slobodu ducha, svätú indiferentnosť, duchovnú múdrosť a pripravenosť na všetko, čo si vyžaduje náš spôsob života, že máme podobne aj my konať. Na základe tohto dedičstva našej zakladateľky sa usilujeme žiť tri základné postoje:
Spravodlivosť – celkový postoj, akého chce mať Boh človeka, celkom prenechaného Jeho milujúcej vôli;
Pravdivosť – chápaná ako čistota charakteru, keď sa človek ukazuje taký, aký je, a je taký, aký sa ukazuje;
Sloboda – od uzavretosti do svojho vlastného „ja“ a dokonalá disponibilita pre všetky dobré skutky.
Takto zakotvené môžeme ísť a účinne slúžiť v našich poslaniach pre stále väčší vzrast Božej slávy a pomoc ľuďom. Vnútorná sloboda nám dáva ochotu kedykoľvek prijať akékoľvek poslanie a dáva nám odvahu a milosť ísť aj tam, kde iní poslúžiť nechcú. K tomu sa zaväzujeme osobitným štvrtým sľubom.
Mary Ward (1585–1645) bola žena revolučných myšlienok a nezlomnej viery. Jej výroky, často zaznamenané v listoch alebo správach jej spolusestier, odzrkadľujú jej hlbokú vieru, vizionársku odvahu a presvedčenie o dôležitosti slobodnej služby žien. Niektoré z najvýznamnejších a najinšpiratívnejších sú:
„Ženy budú v budúcnosti robiť veľké veci.“
(Women in time to come will do much.)
Prečo je silný: Tento výrok je srdcom jej vízie. V dobe, keď bolo pôsobenie žien v cirkvi a spoločnosti prísne obmedzené, Mary Ward predpovedala a verila v ich obrovský, ešte neobjavený a nepovšimnutý potenciál. Jej celoživotné dielo toto presvedčenie naplnilo.
„Polovici sveta prečo odmietate slúžiť a pomáhať!?“
(Half the World.)
Prečo je silný: Podľa svedectiev jej spolusestier Mary Ward často hovorila, že „nemôžeme nechať polovicu sveta bez pomoci“. Toto zhrnuje jej naliehavú túžbu slúžiť všade tam, kde je potreba, a zároveň implicitne uznáva ženy ako rovnocenné mužom, to je tiež tá :polokatolíckymi nevykúpenými mužmi? nepovšimnutá „polovica sveta“, ktorá má byť zapojená do jeho premeny.
„Láska, úprimnosť, radosť a slobodná služba.“
(Take the same of the Society [Jesuits]: love, sincerity, joy and freedom to serve.)
Prečo byť aj zdravo sebavedomé? : Toto bolo motto jej spoločenstva („Anglických panien“, neskôr IBVM). Vyjadruje podstatu jej duchovnosti a spôsobu života: autenticitu (úprimnosť), pozitívny prístup (radosť), zameranie na druhých (láska) a kľúčovú hodnotu – slobodu (freedom) – slúžiť bez byrokratických alebo klauzúrových prekážok tam, kde to situácia najviac vyžaduje.
„Buďte také, aké ste, a buďte v tom dobré.“
(Be such as you appear and appear such as you are.)
Prečo slobodné?: Volá po autenticite a integrite. Žiadna maska, žiadne predstieranie. Toto bola dôležitá zásada pre jej spoločenstvo, ktoré malo pôsobiť aj v „svete“, nie iba v izolácii. Vyžadovalo to vnútornú silu zmužilosť v ženskej sukni a pravdivosť.
„Máme sa radovať v Pánovi.“
(There is no such difference between men and women that women may not do great things… and I hope in God it will be seen that women in time to come will do much.) – Často spojované s myšlienkou: „Máme sa radovať v Pánovi.“
Čo je to byť duchovne silná: Kombinuje jej dôveru v schopnosti žien („ženy môžu robiť veľké veci“) s dôležitým postojom radostnej viery („máme sa radovať“), aj napriek prekážkam, odsudzovaniu, zlým rečiam a nepochopeniu, ktorým budeme čeliť.
„Sláva, sláva, sláva na výsostiach Bohu.“ počula vraj Mary v anjelskej vízii
(Glory, glory, glory to God on high…)
Podľa svedectiev tieto slová opakovala aj v horúčkovom blúdení po prepustení z väzenia v San Ambrogio. V stavoch fyzického a emocionálneho vyčerpania, zdrvujúcom rozsudku, po hlbokom sklamaní a extrémnej nespravodlivosti, jej srdce zostávalo pokojné a otočené ako slnečnica len k Božej v chvále. To ukazuje jej neuveriteľnú vieru a oddanosť Bohu. Toto je niečo charizmatické, veľké a nadprirodzené. On sám jej zjavil nebeskú anjelskú hudbu a v nej 3 x slová sláva. To ju čakalo, ale musela si prežiť 3 x veľkú pozemskú hanbu. 1. psychiatrické tlaky + 2. duchovné boje + 15 r. spoločenskú hanbu zavraždenia dobrej povesti ako bludárky, schizmatičky a buričky, ako trpké to ovocie už bosoráckeho prekliatia od samotného pápežského dvora. To vtedy spalo hlbokým duchovným spánkom, topilo sa v pozemskej sláve a prosperite, nebedlivý Urban VIII. umlčiaval aj otca vedy G. Galilea ako konšpirátora, ktorý jeho názory dal v knihe do úst Simplicia / hlupáčika/ a Urbanovo veľké ego sa ráčilo uraziť. Sponzoroval nadbytočný prepych, zamestnávali sa tam mnohými vonkajšími nadbytočnosťami a zabávali sa vtipkovaním na piknikoch. Úradoval tam dve desaťročia jeden z nesvätých pápežov, ktorý sa rozumel viac zbraniam, knihám, stavbám, literárnym príbehom či dôvtipným bonmotom či pikoškám, než vede svätých. Ako posledný z pontifikov viedol ešte „božie“ vojny na rozšírenie pápežských štátov. A za najbližších spolupracovníkov si vybral a úkoloval kariéristických synovcov. Objednal si mnoho skvelých umeleckých diel, z ktorých mnohé, pravdaže, zobrazovali jeho samého, a bol patrónom veľkého sochára a maliara Gianlorenza Berniniho. Najznámejší je však tým, že svojou finančnou nezodpovednosťou takmer priviedol Cirkev k bankrotu + jeho hlavný radca bol šašo Nepotizmus a dvorné kurtizány čo dirigovali muziku Povrchnosť s dcérou Pochabosťou…Je sotva uveriteľné, aké obrovské bohatstvo rodina Barberiniovcov nahromadila vďaka protekcii. Nakoniec, sužovaný asi výčitkami svedomia týkajúcimi sa jeho réžii, sám dvakrát vymenoval špeciálny výbor teológov , aby preskúmal, či je pre jeho synovcov zákonné ponechať si svoj majetok, ale výbor zakaždým rozhodol v prospech jeho synovcov. / aj synov! , vytýkal im Savonarola/ Urban minul vysoké sumy na výzbroj, opevnenia a stavby všetkého druhu. V Castelfrancu postavil nákladnú, ale nepriaznivo situovanú pevnosť Fort Urbano, v Tivoli založil rozsiahlu manufaktúru na zbrane a premenil Civitavecchiu na vojenský prístav. Silno opevnil hrad Sant‘ Angelo, Monte Cavallo, a postavil rôzne opevnenia na pravej strane Tiberu v Ríme . Postavil krásne situovanú pápežskú vilu na hrade Gandolfo, založil vatikánsky seminár, postavil rôzne kostoly a kláštory , skrášlil ulice, námestia a fontány. Jeho Tri včely v jeho erbe priťahujú pozornosť každého pozorného návštevníka v Ríme . Úprimnejšie by boli asi osy… V Bazilike svätého Petra postavil baldachýn nad hlavným oltárom , hrobku grófky Matildy, pričom preniesol jej pozostatky z Mantovy , a svoju vlastnú grandióznu hrobku oproti hrobke Pavla III . Na niektoré z týchto stavieb použil bronz zo strechy Panteónu, čím spôsobil známu, ale neoprávnenú pasquinadu: „Quod non fecerunt Barbari, fecerunt Barberini.“ V bule z 22. apríla 1639 prísne zakázal akékoľvek otroctvo medzi Indiánmi v Paraguaji, Brazílii a celých Západných Indiách. Zaviedol do breviára mnoho nových ofícií. Dal vydať zbierku básní, ktorú napísal ešte predtým, ako sa stal pápežom , pod názvom: „Maphei Cardinalis Barberini poemata“ (Rím, 1637). Iné rády napr. lazaristi, reformovaní augustiniáni, sa tešili jeho priazni.
„Všetko na väčšiu slávu a službu Bohu.“
(All for the greater glory and service of God.)
Prečo je silný: Tento výrok, inšpirovaný jezuitským „Ad Maiorem Dei Gloriam“ (AMDG), bol základným smerovadlom pre všetko jej konanie. Všetko – vzdelávanie dievčat, pomoc chudobným, boj proti prekážkam – malo slúžiť tomuto najvyššiemu cieľu.
Čo spája tieto výroky?
Vízia budúcnosti: Dôveru v potenciál duchovných sestier a ich nevyhnutnú úlohu v cirkvi a svete.
Sloboda a služba: Neoddeliteľné spojenie slobodného konania a aktívnej služby tam, kde je treba.
Autenticita a radosť: Žiť pravdivo a s vnútorným pokojom/nádejou, aj v ťažkostiach.
Nezlomná viera a dôvera v Boha: Absolútne zameranie na Božiu slávu a službu, ktoré jej dávalo silu prekonať všetko.
Tieto slová nie sú len historickými citátmi. Dodnes žijú v srdciach a práci jej nástupkýň (sestry z Loreta, Congregatio Jesu a ďalších vetiev IBVM) po celom svete a sú trvalou inšpiráciou pre všetkých, ktorí veria v silu viery, vzdelania a slobodnej služby.
Maľovaný život
Existuje päťdesiat obrazov, každý s rozmermi 142 x 105 cm, známych ako „Maľovaný život Mary Wardovej“, ktoré zobrazujú jej duchovnú cestu. Sú vystavené v „Sále Mary Wardovej“ v Augsburgu v Nemecku
Benedikt XVI. podpísal dekrét umožňujúciu jej blahorečenie. V roku 2021 schválila formálnu rehabilitáciu jej odkazu Kongregácia pre náuku viery. Tým sa definitívne odstránila nálepka „kacírstva“ z jej diela a oficiálne uznala Congregatio Iesu (rád, ktorý založila) ako autentické katolícke združenie.
Pápež František sa o Mary Wardovú explicitne zmienil v rozhovore „Pomáhanie Kristovej Cirkvi vstávať“ (v origináli „Per aiutare la Chiesa di Cristo a rialzarsi“) pre La Civiltà Cattolica, publikovanom 6. novembra 2022: „Myslím na Mary Wardovú, ktorá chcela vytvoriť ženskú vetvu jezuitov. Bola odsúdená, nespravodlivo odsúdená. Súdilo ju Sväté ofícium a jej dielo bolo potlačené Rímom. Ale vydržala až do konca. Bola to žena reformátorka, skutočná reformátorka.“ František to povedal v časti rozhovoru venovanej „ženskému géniu“ a úlohe žien v reforme Cirkvi. Zdôraznil, že Wardová bola vizionárkou, ktorej dielo bolo potlačené kvôli dobovému nepochopeniu, no jej vytrvalosť a vernosť Cirkvi napriek prenasledovaniu sú príkladom aj pre dnešok. Tento výrok priamo poukazuje na historickú nespravodlivosť voči jej osobe a zároveň rehabilitáciu jej odkazu. Na tak veľkú sestru, nie je je príliš lakonické povšimnutie, za 12 r. jezuitského pápežovania?
Tento citát je historicky významný, pretože ide o prvé verejné pápežské priznanie cirkevnej viny voči Mary Wardovej a zároveň explicitné uznanie jej reformátorskej úlohy. Koncom júla pri oslavách sv.Ignáca však spoluzakladateľku vôbec nespomínajú. A to od nich tiež nie ani rytierske a ani fér.
veľké kristíny dejín matky cirkvi
Rovnako ako u jezuitov, dostupnosť bola vlastnosť, ktorú Mary Ward považovala za nevyhnutnú pre svoje členky, a preto si želala, aby boli oslobodené od sľubu stability.
Zatiaľ čo vzdelávanie bolo tradične ústredným prvkom práce jej sestier, ona sama chcela, aby jej členovia reagovali na potreby svojej doby. Ich služba, napísala, bude „starostlivosťou o vieru a iné skutky zodpovedajúce dobe“.
Sr Gregory Kirkus, CJ, vo svojej knihe napísal: „Vzali si vymyslené mená, aby zakryli stopy, a chodili, niekedy v rúškach, žiarivom tafte alebo bohatom brokáte bohatých, niekedy v skromnom vlyse chudobných.
Každý pohyb, ktorý urobili, bol vždy na podporu ich apoštolátu; učili vieru a pripravovali ľudí na sviatosti, povzbudzovali prenasledovaných a navštevovali väzňov v ich odporných celách, nosili im jedlo a iné potreby. Niekedy boli sami uväznení, no zostali neohrození. Niet divu, že o anglikánsky arcibiskup z Canterbury sa vyslovil, že „Mary Ward tu narobí viac škody ako šesť jezuitov!“
Ako čas plynul, stále viac a viac sa ozývalo proti „anglickým dámam“, ktoré boli obviňované z prílišnej slobody, napríklad z toho, že môžu chodiť po uliciach bez sprievodu muža!
Tento druh vraj normálneho a zdanlivo škandalózneho správania podnietil jej odporcov, aby hasili ich činnosť a životný štýl a tiež hanlivo označovali anglické dámy. Premietali do nich iba svoj nečistý tieň…
Celkovo a vrátane osamelých misionárov, ktorí sídlili v Anglicku, počet tých, ktorí zostali verní Mary Wardovej, pravdepodobne nepresiahol 50.
Hľa, Kristove sestry a takto ukážkovo surovo rozprášené. Samým pápežom, ktorému chceli byť špeciálne oddané. Ponúkli sa mu odvážne a odhodlane do služieb aj pre tie najnáročnejšie diela. Mary zistila a 14 r. nosila tŕňovú korunu hanby /pápežovu/, a zistila, že práve toto bola tá najnáročnejšia jej služba Bohu.
Poučili sa z toho samé jezuitky, ktoré akoby splynuli s ostatnými rehoľnicami, a nebadať na nich osobitnú charizmu svojej zakladateľky? Majú rehoľný odev ako všetky ostatné a také sú prepokorné, že kto vie ako by sa medzi nimi cítila sama zakladateľka dnes ako zasvätená grófka z vyššej spoločnosti? Kde sú tie vedomé ženy, zdravo sebavedomé? V háji?
Jedna súčasná slovenská jezuitka si nahlas povzdychla: „ Anglické panny sa dožili síce uznania. Volajú sa dnes Congregatio Jesu. Ale zažívame reálne to, že jezuiti akoby ani nevedeli, čo majú s nami ako spolupracovníčkami robiť. Ženskou vetvou jezuitského rádu sme iba na papieri“. Pôvodná odvážna ženská charizma, ktorú matke cirkvi Mary vyprosila a pretrpela akoby čaká na svoje plné zrealizovanie. Nuž, len to by sme museli mať medzi najvyššími prelátmi cirkvi odvážnych aristokratov ducha + vykúpených dozretých mužov, a nie spupušených opampersovaných polosvätých generálov, však?…
Jezuita Christoph Scheiner, vplyvný teológ, o nej napísal: „Jej tvrdenie, že dostala božské zjavenia, je čistá pýcha. Žiadna žena nemôže byť povolaná k takémuto vedeniu.“
Anglickí katolícki biskupi, ktorí sa obávali perzekúcie od protestantov, ju varovali: „Vaše aktivity pritiahnu pozornosť protestantov a ohrozia nás všetkých.„
Kardinál Ottavio Bandini, jeden z hlavných oponentov Mary Wardovej, ju obvinil z toho, že jej spoločenstvo ignoruje tradičné pravidlá klauzúry pre rehoľníčky: „Vaše spoločenstvo porušuje posvätné pravidlá klauzúry. Ženy nemôžu kázať ani pôsobiť vo svete ako muži.“ + „Vaše ženy sa pohybujú vo svete ako jezuiti, čo je nezlučiteľné s posvätným stavom panien zasvätených Bohu.“
Kardinál Albrecht von Wallenstein (Viedeň)
Ako vplyvný cirkevný hodnostár a blízky spolupracovník cisára Ferdinanda II. presadzoval zrušenie jej inštitútu, napísal: „Vaša snaha vytvoriť ženskú verziu Spoločnosti Ježišovej je nezmyselná a nebezpečná. Ženy nemajú miesto v takýchto úlohách.“ podporoval tradičný model klauzúry pre rehoľníčky. V korešpondencii s pápežom Urbanom VIII. napísal: „Wardová a jej ‚Jezuitky‘ sú nebezpečným precedensom. Ak ženy získajú rovnaké práva ako kňazi, naruší to božský poriadok.“
Urban VIII. „Márnivosť a nebezpečný pokus, ktorý narúša božský poriadok a autoritu Cirkvi.“
Odporúčací list biskupa Blaisa kniežaťu-biskupovi z Liege, týkajúci sa anglických panien. Preložené z latinčiny (s. 397). Najjasnejší knieža, anglické panny, vyznačujúce sa ušľachtilosťou a zbožnosťou, ktoré tu s nami zostávate, ma prosili, aby som Vašej Jasnosti odporučil ich Matku a sestry, ktoré nedávno odcestovali do mesta Liege kvôli lepšiemu zdraviu; a to skutočne robím veľmi ochotne, jednak kvôli jedinečnému príkladu zbožnosti a najnábožnejšieho správania, ktorým si obdivuhodným spôsobom získali mysle našich občanov, a tiež preto, že náš Najsvätejší Pán, vzhľadom na ich zbožné úsilie, mi ich nedávno odporučil najvrúcnejšími slovami, a nakoniec preto, že si myslím, že urobím niečo, čo sa Vašej Jasnosti veľmi poteší, ak sa pri tejto príležitosti odo mňa dozviete, akých hostí máte vo svojom meste a akí sú hodní priazne a ochrany Vašej Jasnosti, najmä ak sa pustia do učenia iných. A toto je vskutku mojím zámerom tu podporiť, aby sa ovocie dostalo k šľachticom našej krajiny, a tak dobré dielo mohlo byť prijateľnejšie pre Božskú Veličenstvo, pretože to prispeje k prospechu a spáse väčšieho počtu ľudí. Keby Vaša Jasnosť bývala v Liege, považoval by som toto odporúčanie za zbytočné. Lebo skromnosť, vážnosť a zbožnosť týchto panien samotných, a najmä pani Márie, ktorá predsedá ostatným, by ich odporučili Vašej Jasnosti bez ďalšieho svedectva, ale postačí, ak tieto veci naznačím len v niekoľkých slovách, aby som mohol splniť povinnosť lásky a oddanosti Vašej Jasnosti,
ktorú nech Všemohúci Boh dlho ochráni pre kresťanský
štát. Najoddanejší služobník Vašej Jasnosti,
O. Jakub, biskup zo St. Omera.
St. Omer, 2. februára 1617
Memorial Márie Wardovej a anglických panien
Pavlovi V., 1616 (s. 366). Preložené z latinskej kópie
v Archíve Spoločnosti Fesus, Rím; „Ratio
Instituti“ v Anglia Hist, 1590 1615. SCHÉMA INŠTITÚTU.
Keďže ťažko postihnutý štát Anglicko, naša rodná krajina, veľmi potrebuje duchovných pracovníkov a kňazov, ako rehoľní a svetskí príslušníci usilovne pracujú ako apoštoli v tejto žatve, zdá sa, že aj ženské pohlavie by malo a mohlo podobným spôsobom podniknúť niečo viac ako bežné v tejto spoločnej duchovnej potrebe. A tak ako mnohé z nášho pohlavia sväte slúžia Bohu v kláštoroch mimo Anglicka a dňom i nocou výrazne podporujú obrátenie kráľovstva svojimi modlitbami a zbožnými skutkami, tak aj my cítime v sebe zbožnú túžbu, ktorú do nás vlial Boh, a dôverujeme,
že prijmeme rehoľný stav a zároveň sa podľa našich obmedzených možností venujeme vykonávaniu tých skutkov kresťanskej lásky voči nášmu blížnemu, ktoré nemožno vykonávať v kláštoroch. Preto sa chystáme nasledovať zmiešaný druh života, taký život, aký pokladáme za Krista, nášho Pána a Majstra, aký učil Jeho učeníkov, taký život, aký zrejme žila Jeho blahoslavená Matka a ktorý zanechala tým, ktorí ju nasledujú, taký život, aký zrejme viedli sväté Mária Magdaléna, Marta, Praxedes, Pudentiana, Tekla, Cecília, Lucia a mnohé ďalšie sväté panny a vdovy; a to najmä v týchto časoch, v ktorých je Cirkev, rovnako ako v raných dobách, v našej krajine veľmi utláčaná;
aby sme týmto spôsobom mohli ľahšie vychovávať panny a
mladé dievčatá od ich najútlejšieho veku v zbožnosti, kresťanskej morálke a slobodných umeniach, aby neskôr podľa svojho povolania mohli s úspechom prijať buď svetský, alebo rehoľný stav.
Je preto nevyhnutné, aby každý, kto chce slúžiť Bohu v tejto najmenšej rodine, dobre pochopil cieľ tohto nášho povolania a správny alebo správny spôsob, akým ho možno získať. Naším cieľom je teda neustále pracovať na zdokonaľovaní našich vlastných duší pod štandardou kríža, a to ako získavaním všetkých cností, tak zrieknutím sa všetkej svojvôle a usilovným vykorenením sebalásky. Cnosť by sme si vskutku tak veľmi cenili u všetkých, ktorí by prijali náš spôsob života, že každý, kto ju nemá, by mal byť považovaný za neschopného nášho stavu, bez ohľadu na to, aké sú jeho ďalšie talenty a obdarenosti, o čo viac tento istý nedostatok cnosti diskvalifikuje človeka pre úlohu vlády a pre výkon akejkoľvek inej dôležitej funkcie v inštitúcii. Okrem starostlivosti o našu vlastnú dokonalosť si želáme, aby sme sa mohli ako druhoradému, venovať sa s celkovou usilovnosťou a rozvážnou horlivosťou podpore alebo dosiahnutiu spásy nášho blížneho prostredníctvom výchovy dievčat alebo akýmikoľvek inými prostriedkami, ktoré sú primerané dobe, alebo o ktorých sa usudzuje, že môžeme svojou prácou prispieť k väčšej sláve Božej a kdekoľvek ďalej šíriť našu svätú Matku, Katolícku cirkev. Aby sme mohli pevnejšie a neustále vytrvalí vo svojom zámere a aby sme teraz aj v budúcnosti boli oslobodení od akéhokoľvek podozrenia z obťažovania iných, chceme, aby hneď po zložení sľubov všetci a každý z nás zložil sľub, že nikdy nebude priamo ani nepriamo hľadať, ani, pokiaľ to v nich spočíva, nedovolí iným hľadať, ani nepripustí, ak by to, bez nášho vedomia, spôsobili iní, aby nás okrem Najvyššieho pápeža, ktorému jedinému pokorne prosíme podriadiť sa, akýkoľvek rehoľný rád, akákoľvek osoba, alebo akýkoľvek biskup alebo ktokoľvek iný, koho pápež ustanovil, aby nás navštívil, aby nás tak zveril svojej starostlivosti, že nad nami bude vykonávať autoritu, moc alebo jurisdikciu. Aby sme dosiahli náš cieľ, je navyše z rôznych a naliehavých dôležitých dôvodov a pre potreby nášho inštitútu v týchto časoch nevyhnutné a zdá sa, že je to aj pre väčšiu slávu Božiu, či už dbáme na dobro našich vlastných duší alebo našich blížnych, aby táto naša najmenšia a najnehodnejšia kongregácia mohla so súhlasom alebo povolením Apoštolskej stolice začať a vykonávať svoje povinnosti bez obmedzenia, pretože inak náš inštitút a spôsob života nemožno ani dodržiavať, ani praktizovať s nádejou na dosiahnutie ovocia, ktoré z neho chceme čerpať. Naše oblečenie by však malo byť také, aby navonok predstavovalo vzor kresťanskej vážnosti a skromnosti a všetkých ostatných náboženských cností, keďže by sa mal vždy dbať na chudobu, čistotu a náboženskú slušnosť; štýl oblečenia by mal byť z väčšej časti v súlade so štýlom, ktorý bežne nosia cnostné dámy v tých krajinách alebo provinciách, kde tie naše žijú alebo bývajú. Vždy majúc na zreteli veci, ktoré sa týkajú väčšej dokonalosti, naši nikdy nepripustia používanie ničoho, čo by pripomínalo aj najmenšiu svetskosť alebo márnivosť, ale vždy majú pred očami slávu Božiu a veľké spoločné dobro.
Hoci sa náš spôsob života môže zdať len obyčajný, keďže inštitút nikto nie je povinný dodržiavať prísne obmedzenia, nosiť určený rehoľný rúch alebo vykonávať vonkajšie pokánie a askézu, v našich stanovách bude napriek tomu ustanovenie alebo klauzula, ktorá každému predpisuje vykonávanie mnohých cností a používanie určitých pevných umŕtvovaní a pri ich praktizovaní podriaďuje každé z nich uváženiu predstaveného takým spôsobom, že dúfame, že v tomto ohľade nebude chýbať nič, čo by bolo zjavne potrebné alebo užitočné, či už berieme do úvahy náš vlastný duchovný pokrok, poučenie alebo povzbudenie blížneho alebo dosiahnutie cieľa a zámeru, ktorý sme si sami stanovili.
Je tiež potrebné, aby všetci naši pri vstupe do tohto spôsobu života vedeli, že nie sú povolaní k životu, v ktorom sa môžu venovať len sebe; ale že majúc na zreteli iba Božiu lásku, majú sa pripraviť na akúkoľvek prácu pri výchove a vzdelávaní panien a mladých dievčat. po prvé, tým, že ich všeobecne poučíme o ich povinnostiach voči Bohu, teda o tých veciach, ktoré sú všetci kresťania viazaní poznaním, a všetkých príkladom a modlitbou podnietime k prijatiu katolíckej viery s najväčšou horlivosťou. Po druhé, všetkým, medzi ktorými naši pracujú, treba zvlášť odporúčať, aby často pristupovali k svätým sviatostiam, aby recitovali Božie ofícium a aby sa zúčastňovali na kázňach; majú sa tiež učiť metóde mentálnej modlitby a spytovania svedomia a majú sa tiež cvičiť v používaní iných duchovných cvičení podľa vlastnej príťažlivosti a schopností. S plnou usilovnosťou a láskou im treba podobne pomáhať a povzbudzovať ich, aby vstúpili do tých rehoľných rádov, do ktorých sa zdajú byť Bohom povolaní. Keďže však nie všetci sú takí šťastní, že sú povolaní do rehoľného stavu, panny, ktoré nemajú toto povolanie, majú byť rovnako starostlivo poučené o spôsoboch a cnostiach potrebných pre chvályhodný kresťanský život vo svete. Vždy a všade, berúc do úvahy väčšiu Božiu slávu, by mal byť každý z nás pripravený konať podľa príkazov svätej poslušnosti akékoľvek skutky lásky a pokory.
Ďalej považujeme za potrebné v Pánovi nielen to, aby počas skúšobnej doby, ale aj potom, by mala mať naša Kongregácia právomoc prepustiť osoby, ktoré nie sú vhodné na cieľ, ktorý máme na mysli, alebo ktoré sú akýmkoľvek spôsobom problematické alebo búriace sa. Toto opatrenie sa javí veľmi účelné, aby si ním naša Kongregácia zachovala svojho prvotného ducha v čistote a sile; len pre tých, ktorých považujeme za vhodných pre našu Spoločnosť, ktorí, priťahovaní čisto horlivosťou pre väčšiu Božiu slávu, pokorne prosia o prijatie do nášho rádu; keďže u nás nie sú žiadne väznice, v ktorých by mohli byť trestaní neposlušní, ani žiadne bolestivé pokánia, ktorými by mohli byť napravení; pretože každá si vyberie len tie pokánia, ktoré sa jej s radou alebo povolením
predstavenej zdajú byť potrebné pre jej duchovný pokrok.
Považujeme za najvhodnejšie preto čo najskôr prepustiť tých, o ktorých sme zistili, že nie sú prispôsobení nášmu spôsobu života, aby ich zlý príklad nebol na škodu iným; Od tohto uznesenia sa v žiadnom prípade nenecháme odradiť, a to ako v záujme spoločného dobra našej Kongregácie, tak aj v záujme osobitného dobra tých, ktorí sú prepustení. Takýmto prepustením sa vyslaným osobám nespôsobuje žiadna ujma, pretože toto nariadenie im bude plne vysvetlené predtým, ako budú prijatí medzi nás, a za tohto zákona a podmienok vstúpia do našej Spoločnosti. Táto naša Kongregácia pozostáva zo štyroch stupňov osôb, a to noviciek, pridružených členiek alebo asistentiek, učiteliek a profesoriek. Obdobie noviciátu zvyčajne trvá dva roky, počas ktorých by učiteľky, ktoré majú na starosti novicky, mali dbať na to, aby boli cvičené v pevných cnostiach a správne poučené v praxi modlitby, aby sa stali aktívnymi milovníčkami pevného umŕtvovania a skutočnými nepriateľkami svojvôle a sebalásky. Ak na konci dvojročnej probácie vytrvajú vo svojej túžbe pokračovať a napredovať na ceste, ktorou sa vydali, a ak vo všetkom, čo sa týka spôsobov a pokroku, počas probácie obstoja pred nášou hlavnou predstavenou, zložia tri základné náboženské sľuby – chudobu, čistotu a poslušnosť – podľa spôsobu života predpísaného v Stanovách. Tieto sľuby však nie sú slávnostné, ale jednoduché, pokiaľ z nejakého zvláštneho dôvodu a vo výnimočnom prípade nie je niekto okamžite pripustený k profesii alebo … [prázdne v rukopise.]
Noviciátne obdobie končí skladaním sľubov a tí, ktorí ich zložili, sú týmto začlenení do našej kongregácie, pričom sa stávajú buď pani, alebo časnými asistentkami; a zo svojej strany zostávajú viazaní týmto pravidlom života tak dlho, ako sa našej predstavenej bude zdať vhodné ho dodržiavať a nie sú prepustení. Druhý stupeň je stupeň pridružených alebo asistentiek, ktoré sú určené na domáce práce a záležitosti; sú však tiež viazané dodržiavať všeobecné pravidlá, pokiaľ podľa úsudku predstavenej nepotrebujú kvôli svojej väčšej práci určité zmiernenie pravidiel a vhodnejšiu stravu. Treba dbať na to, aby sa im prejavovala čo najväčšia láska a aby sa o ne dobre starali. Tretí stupeň, ktorý tvoria novicmajsterky / the Mistresses/ , nie je časovo obmedzený. Jeho trvanie je určené vôľou a úsudkom hlavnej predstavenej, ktorá okrem toho, že každú osobu vypočuje osobne alebo prostredníctvom zástupcu, získa aj úplné informácie o správaní, charaktere a pokroku vyšetrovanej osoby zo svedectva tých, s ktorými žila. Predstavená zistí, ako ďaleko je osoba pokročilá v upevňovaní cností, akými talentmi je obdarená, či veľmi pohŕda sama sebou a aké dôkazy preukázala o zapretí seba samej aj svojvôli. O všetkých týchto bodoch sa hlavná predstavená postará o to, aby bola plne informovaná predtým, ako povýši ktorúkoľvek z paní na vyšší stupeň v kongregácii; pretože tam, kde neprekvitá pravá láska k umŕtvovaniu a duchovnému pokroku, tam veľké talenty spôsobujú len veľké problémy. Všetci v tomto stupni by mali pochopiť, že by mali byť vždy čo najpripravenejší, bez akejkoľvek voľby, ale so všetkou usilovnosťou a ochotou, učiť sa a vykonávať akúkoľvek povinnosť, úrad alebo zamestnanie, ktoré predstavená uzná za vhodné uplatniť pre väčšiu slávu Božiu, spoločné dobro našej kongregácie alebo pre službu blížnemu; a pokiaľ ide o jej klamstvá, každá by mala pre svoje väčšie poníženie, odriekanie a duchovný prospech dobrovoľne vyhľadávať povinnosti alebo zamestnania, ktoré sa považujú za odporné a úbohé, alebo ku ktorým má veľký prirodzený odpor, pamätajúc na pokoru nášho Pána, ktorý, hoci bol jedno so svojím Otcom v nebi a Stvoriteľom všetkých vecí, napriek tomu pre poučenie ľudí vykonával na zemi každodenné a bežné remeslo svojho otčima sv. Jozefa.
Podobne by sa mali aj naše, aj tie ako urodzenejšie narodené, venovať učeniu a poučovaniu iných s rovnakou pokorou, bez toho, aby kohokoľvek odsudzovali, a majúc na zreteli iba Božiu lásku, nech sú pripravené učiť a poučovať kohokoľvek svojho pohlavia, pričom u svojich žiačiek vždy nech berú do úvahy hodnotu ich nesmrteľných duší, aj keď by tieto žiačky mali byť nižšieho alebo skromného pôvodu. Nech všetci v tomto stupni chápu, že sa v žiadnom prípade, ani osobne, ani prostredníctvom iných, nemajú snažiť, ašpirovať ani žiadnym spôsobom usilovať o povýšenie na stupeň profesoriek, ale že by mali túto záležitosť úplne nechať v rukách predstavenej. Medzitým sa musia snažiť svojou cnosťou, skromnosťou, talentom a všetkým ostatným, čo môže byť potrebné, aby sa stali schopnými a hodnými prijatia do tohto stupňa, ak by ich predstavená kedykoľvek povýšila. Predtým, ako predstavená pripustí niekoho do tohto stupňa, nech dbá na to, aby osoba, ktorá má byť povýšená, počas obdobia aspoň šiestich mesiacov, alebo ak bude príležitosť a ak sa to bude považovať za vhodné, počas celého
roka, opäť prešla nejakým noviciátom a tam sa cvičila v pokorných prácach, náboženských povinnostiach a iných praktikách určených na posilnenie jej upevnených cností, pokiaľ sa to bude považovať za vhodné pre ňu v našom Pánovi. Kým sú naše v stupni Mistress, dvakrát ročne, podľa vôle predstavenej, obnovia svoje jednoduché sľuby; a aby sa táto obnova uskutočnila s ovocím a nie
zo zvyku, strávia predtým niekoľko dní v duchovnej rekonvalescencii. Keď ukončia svoju probáciu
a dostanú náležité zadosťučinenie, zložia svoju profesiu verejným zložením troch základných náboženských sľubov, ku ktorým súkromne pridajú určité ďalšie sľuby, ako napríklad: Nikdy neurobiť žiadne zmeny v inštitúte; Pokiaľ ide o náš cieľ, nikdy nebudeme hľadať ani dovoľovať žiadnu inú podriadenosť, než je tá, ktorá bola vyššie deklarovaná, ani žiadne iné prostriedky na dosiahnutie dokonalosti, či už osobne alebo vo výchove dievčat, čo budú vždy sľubovať. Zložia aj niektoré ďalšie sľuby týkajúce sa čistoty ducha a zachovania horlivosti, ako bude podrobnejšie vysvetlené inde.
Nakoniec, štvrtý a najvyšší stupeň je stupeň sľubov, ktoré po zložení sľubu majú byť nazývané Matkami; z čoho je zrejmé, že nikto nemá byť prijatou do tohto stupňa, pokiaľ nebola predtým dobre vycvičená v pevných cnostiach a zrelosťou svojho správania sa nemôže považovať za takú. Okrem toho by mali vedieť, ako podať správu o svojom inštitúte a mali by byť horlivými dodržiavateľkami jeho stanov a mali by dobre vedieť, čo je dokonalosť a akými prostriedkami vlastnými inštitútu sa to dá najlepšie dosiahnuť.
Ak je teda zrieknutie sa svojvoľnosti a / subjektívneho/ úsudku, spojené s rastúcim bojom o vykorenenie všetkej sebalásky, také potrebné pre všetkých v tejto kongregácii, o to viac je potrebné u tých, ktorí majú byť jej svetlami a vodcami v cnosti; Preto od nich predovšetkým vyžadujeme dokonalú rozvážnosť, zrelosť a triezvosť, aby okrem starostlivosti o správne riadenie našich rodín alebo spoločenstiev mohli s povznesením a úžitkom udržiavať aj komunikáciu s vonkajšími ľuďmi, keďže náš Pán nie zriedka používa slabé nástroje, aby sa cnosť a moc Jeho milosti viac prejavili. Z tých, ktorí tvoria stupeň po sľuboch, sa má vždy vyberať naša hlavná predstavená, ako aj jej asistenti, ktorí sa po dlhom skúšaní a skúsenostiach ukážu ako skutočne pokorní, rozvážni v Kristovi, preslávení cnosťou, dokonalou čistotou života a veľkou statočnosťou, čo všetko by mali prejavovať vo významnej miere na Božiu slávu a byť pripravení podstúpiť ťažkosti aj námahu pri najmenšom náznaku / straty/ poslušnosti. Preto, ak by sa Božej dobrote páčilo, aby táto naša najmenšia kongregácia trochu vzrástla a sa rozrástla, dúfame, že predstavená každého domu, osoba, ktorej je zverená starostlivosť o duchovné záležitosti, a tiež osoba, ktorej je zverená hlavná starostlivosť o výchovu mládeže, budú vybrané z počtu sľubujúcich; pretože úrady tohto druhu sa sotva zverujú niekomu inému, okrem tých, ktorí sú dobre vycvičení, duchovní a rozvážni v Pánovi.
Po zložení sľubov sú všetky členky tejto kongregácie rehoľnice, rovnako ako sľubujúce; ani nemôžu prejsť z tohto do iného rehoľného rádu bez súhlasu hlavnej predstavenej, ktorej poslušnosťou podliehajú všetky osoby všetkých stupňov v tejto Spoločnosti; ale dúfame a pokorne prosíme, aby ani biskup, ani nikto určený na vykonávanie výročnej Vizitácie, že nebude mať nad nami žiadnu inú právomoc, než aby sa informoval o presnom dodržiavaní pravidiel a inštitútu, ale že na nich nemôže nič meniť ani pridávať, či už ide o náš cieľ alebo o prostriedky, ktoré sa majú dosiahnuť. Naša Matka, hlavná predstavená, má moc prijímať osoby do rôznych stupňov a rozdeľovať dôležitejšie úrady, napríklad menovať predstavené domov, a ak budú neskôr medzi nimi a hlavnou predstavenou ustanovené sprostredkujúce úrady, všetky budú odvodzovať svoju autoritu bezprostredne od hlavnej predstavenej, rovnako ako duchovné matky
či sestry novicky laičky. Nielen hlavná predstavená, ale aj všetci tí, ktorí sú ustanovení za riadenie, by mali mať vždy pred očami vrúcnu lásku Krista, nášho Pána, hlbokú a bezhraničnú pokoru Panny Márie a príklad všetkých svätých a tomuto vzoru by sa mali, pokiaľ je to možné, prispôsobovať vo všetkých svojich činoch. Ako prejav pokory, ktorý nikdy nemožno dostatočne chváliť, a ako prostriedok na výrazné posilnenie disciplíny a náboženského dodržiavania je vhodné, aby všetci poddaní tejto Kongregácie boli povinní poslúchať nielen Matku hlavnú predstavenú, v ktorej osobe predovšetkým rozpoznávajú Krista, nášho Pána, a vidia Jeho akoby v nej prítomného, a aby jej preukazovali všetku patričnú úctu, ale aby poslúchali aj ostatné predstavené a prostrednice vo všetkom, čo patrí do ich právomoci. Profesky a novicmajsterky sa budú každý deň modliť Ofícium Rímskeho breviára, pokiaľ ich predstavená z oprávnených dôvodov od tejto povinnosti nezbaví.
Čo sa týka čistoty, mala by byť úplne anjelská a jej porušenie nebude mať za následok menší trest ako ipso facto neodvolateľné vylúčenie z našej Spoločnosti; preto ukladáme predstaveným čo najprísnejšie, aby boli v tejto veci čo najostražitejšie. a aj keby spozorovali čokoľvek, čo smeruje opačným smerom, nech to okamžite oznámia hlavnej predstavenej a nech sa nevyhýbajú používaniu žiadnej z vecí, ktoré sú predpísané ako lieky. Všetci by mali byť horliví v praktizovaní náboženskej chudoby,
ktorá spočíva v jednoduchom používaní vecí bez toho, aby mali nad nimi akékoľvek vlastníctvo. Preto nemôžu nič považovať za svoje vlastné, ani si nemôžu bez súhlasu predstaveného vziať nič pre vlastnú potrebu, a preto budú všetci žiť spoločne.
Domy noviciek a domy výchovy môžu mať fixné príjmy. Toto je stručné zhrnutie nášho inštitútu, ktorý sme
zamýšľali ponúknuť na schválenie Apoštolskému stolcu, pokorne prosíme o našu vlastnú útechu, na potvrdenie spôsobu života, ktorý sme si zvolili, a aby sme mali istejšie vedenie Ducha Svätého v našom pokroku, aby sa týmito prostriedkami zvýšila odvaha tých, ktoré sa s nami spojili v tomto spôsobe života, aby tým pomohli našej biednej a sužovanej krajine, pre ktorú a
pre spásu duší dúfame, že strávime svoje životy a majetok, pokiaľ sa v tom dajú uplatniť malé talenty, ktoré nám Boh dal. V tejto veci sme pracovali viac-menej sedem rokov v diecéze Najctihodnejšieho preláta a Pána, Pána biskupa zo St. Omer, v provincii Artois,
kde teraz máme šesťdesiat osôb; Ďalšie členky našej Spoločnosti a niektoré externistky tiež pracujú v Anglicku v spolupráci s nami, či už skutočne alebo túžobne, a posielajú sem ušľachtilé mladé panny, aby sa vzdelávali, a iné v zrelšom veku, aby sa pripravili na sväté náboženstvo, zatiaľ čo zachraňujú iných pred čeľusťami bezprostrednej smrti herézy a nerestí; všade skutočne nachádzame ľudí, ktorí dychtivo prijímajú náš inštitút, keby bol len životný stav vyhlásený za schválený Apoštolským stolcom. Medzi týmito osobami je mnoho ľudí dobrého pôvodu, z urodzených rodín a veľkého majetku. Dobrý Bože! akými nástrojmi by len boli pri získavaní duší, pri privádzaní k viere svojich príbuzných, známostí, priateľov a seberovných, pri zabezpečovaní obydlí, rezidencií a platov pre kňazov. Preto, ako je povedané na začiatku tohto odseku, pokorne sa kľačíme pri nohách Vašej Svätosti a prosíme,
aby tento náš inštitút bol potvrdený Svätou stolicou, korunovaný vavrínovým vencom rehoľného života, alebo aspoň názvom zbožný inštitút, a aby týmto spôsobom naše úsilie a snahy mohli byť ocenené a zdokonalené. Ak by sa však úspech nášho projektu javil ako pochybný a jeho potvrdenie by sa v dôsledku toho odložilo, pokorne prosíme, aby Vaša Svätosť aspoň uráčila tým, že nám udelí svoju priazeň a schválenie, zvýšiť našu súčasnú horlivosť a dať nám nádej, že ak vytrváme v rehoľnej zbožnosti a v takej
práci pre dobro duší, ktoré sme, ako sme povedali, už vykonali, môžeme byť aspoň v hodine smrti považovaní za rehoľníkov a tak ukončiť svoj život. Nakoniec sa pokorne podriaďujeme teraz vládnucemu rímskemu pápežovi a jeho legitímnym nástupcom a pokorne prosíme,
aby náš Svätý otec a Pán Pavol V. privolil vziať túto našu najmenšiu kongregáciu pod svoju ochranu a ochranu a udeliť nám tie odpustky a priazne, ktoré
môžu prispieť k úteche a pokroku jej služobníčok a ktoré môžu byť udelené tým, ktorí sa sami podieľajú na našich prácach, hoci nie sú údmi nášho tela. O všetko toto prosíme, majúc len s ohľadom (Boh vie), aby sme lepšie slúžili nášmu Bohu a Jeho Neveste, Svätej Katolíckej Cirkvi, na večnú česť a slávu
Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
zdroj str 375 – 385
Vtedajší najvyšší veľkňaz až v hrozivo panovačnej bule im po rokoch „skúmania“ odpísal:
že jeho najťažšia povinnosť je chrániť vinicu pred nepovolanými robotníkmi, ktorí sejú burinu, ktorá dusí dobré sadenice a ktorá vraj má zničiť dobrú sejbu.Táto burina musí byť z cirkvi odstránená.Odvoláva sa na nariadenia /antipápeža/ Jána XXIII., že on takéto zhubné vetvy na vetvách cirkvi kedysi už zakázal. Potulujú sa vraj podľa ľubovôle, obliekajú svetsky, nezachovávajú klauzúru. Vraj pracujú pod zámienkou spásy duší, podujímajú sa na rozličné úlohy, ktoré nesvedčia ich pohlaviu, ich slabému rozumu, ich ženskej skromnosti a predovšetkým ich panenskej počestnosti. Túto tŕňovú húštinu z poľa Cirkvi treba okamžite odstrániť!
Svätá stolica ich vážne varovala, ale tieto ženy z arogantného vzdoru to neakceptovali a neprestali pracovať proti zdravému učeniu Cirkvi. Nunciovia dostali prísne opatrenia z obavy pred hroziacimi nebezpečenstvami a obávanými škandálmi. Aby sa tieto škodlivé rastliny v Božej Cirkvi nemohli ďalej šíriť, preto pápež používa tú najväčšiu prísnosť. Tieto bujnejúce rastliny majú byť od koreňa zničené a vyhubené. Podľa rady troch kardinálov a podľa koncilových dekrétov prehlasuje pápež spoločnosť takzvaných jezuitiek, ich sektu a ich stav od počiatku ich jestvovania za nulu a za ničotu…
Ich inštitút sa má považovať za pápežom zničený!!!
Pod hrozbou veľkej exkomunikácie domy Inštitútu anglické panny musia opustiť. Nesmú sa v nich ďalej schádzať, ani v nich hovoriť o duchovných či svetských veciach.Nesmú sa označovať za rehoľníčky. Môžu vstúpiť do iného rádu alebo sa vydať. Veno sa im môže vrátiť.
/ Urban VIII. Pastoralis Romani pontificis z 13.1.1631/
Mary žila s touto tŕňovou korunou ešte 15 r.
Bola pochovaná na protestantskom cintoríne v Yorku v Anglicku. Zomrela 30. januára 1645 v Yorku. Bola pochovaná na tamojšom protestantskom cintoríne. Počas obdobia perzekúcie katolíkov, ale jej telo bolo neskôr prevezené, miesto jej hrobu bolo dlho neznáme. Súčasné miesto: Jej hrob sa nachádza v krytej kaplnke kostola sv. Anděla (St. Angela Kloster) v Osnabrücku, v Nemecku, ktorý je spojený s jej rehoľným dielom.
