( Substack Edwarda Pentina ) — Pápež Lev XIV. si doteraz získal mnoho uznania za aspekty svojej Petrovej služby – okrem iného za svoje kázanie zamerané na Krista, osobnú láskavosť a dôraz na mier a zmierenie.
Nedávne udalosti vo Vatikáne však zvýšili obavy, že Lev toleruje a možno dokonca schvaľuje prvky predchádzajúceho pontifikátu, ktoré boli pre duše obzvlášť škodlivé kvôli verejnému škandálu, ktorý spôsobili.
31. augusta pápež veľmi verejne prijal jezuitu otca Jamesa Martina, veľmi kontroverzného zástancu normalizácie homosexuálnych vzťahov v Cirkvi, ktorému prejavoval veľkú priazeň Levov zosnulý jezuitský predchodca. Po stretnutí otca Martina s Levom americký kňaz porušil pravidlo nezverejňovať obsah súkromnej pápežskej audiencie a podelil sa o svoj veľmi pozitívny pohľad na stretnutie, pričom povedal, že Svätý otec bol „ pokojný, radostný a povzbudzujúci “.
Tlačová kancelária Svätej stolice, ktorá stretnutie inzerovala vo svojej dennej tlačovej správe, v reakcii na to neposkytla žiadnu opravu ani potvrdenie cirkevného učenia, čo mnohých pochopiteľne viedlo k záveru, že Lev skutočne plne podporoval program otca Martina.
O niekoľko dní skôr sa Lev XIV. potichu stretol s dominikánskou sestrou Luciou Caramovou , disidentskou rehoľníčkou, ktorá verí, že žena by mala mať právo podstúpiť potrat a že páry rovnakého pohlavia by sa mali „ zosobášiť “ v kostole. Vyjadrila tiež pochybnosti o Máriinom večnom panenstve. Hoci stretnutie nebolo propagované, fotografia, na ktorej sa vrúcne zdravia, sa dostala na sociálne siete. Z Vatikánu sa opäť nevydalo žiadne vyhlásenie o náprave alebo ochote zmierniť škandál.
PREČÍTAJTE SI: Pápež Lev o LGBTQ: „Musíme zmeniť postoje skôr, ako zmeníme doktrínu“ Vortex: Nemastní-neslaní zmäkčilci
Tieto audiencie sa konali približne v rovnakom čase, keď skupine viac ako 1 000 LGBT katolíckych aktivistov bolo v rámci jubilejnej púte povolené vstúpiť do Baziliky svätého Petra s krížmi v dúhových farbách, držaním sa za ruky a s urážlivými sloganmi na oblečení. Vatikán vedel, že skupina navštívi baziliku, pretože svoju púť v jubilejnom kalendári mesiace predtým inzerovali. Po tom, čo sa škandál stal viditeľným na internete, Svätá stolica opäť mlčala.
Minulý týždeň sa ukázalo, že pápež Lev vymenoval za nového prezidenta Pápežskej akadémie výtvarných umení „ feministickú queer“ historičku umenia , ktorá kurátorovala výstavy s homosexuálnymi témami, nahotou a „sadomasochizmom a fetišizmom“.
Mnohých prekvapilo, že Lev nechal tieto incidenty prejdené bez komentára alebo opravy, vzhľadom na augustiniánske vzdelanie svätého otca a teda pravdepodobne aj na jeho jasné chápanie morálnej teológie.
Čo by si o nich teda myslel svätý Aurelius Augustín z Hippo?
Aby som to zistil, opýtal som sa profesora Johna Rista, všeobecne považovaného za jedného z najlepších cirkevných znalcov svätého Augustína a církevných otcov ranej Cirkvi. Rist, ktorý zastával katedru filozofie dominikánskeho otca Kurta Pritzla na Katolíckej univerzite v Amerike a je členom Kráľovskej spoločnosti v Kanade, je autorom knihy Augustín: Pokrstené staroveké myslenie , významného diela vydaného v roku 2008, ktoré sa snažilo poskytnúť podrobný a presný opis charakteru a účinkov Augustínovho myslenia ako celku.
Ako biskup z Padovy 20 rokov prenasledoval sv. pátra Pia
Rist zdieľal tieto komentáre e-mailom 12. septembra.
Pán profesor Rist, sme len štyri mesiace po začiatku pontifikátu Leva XIV., no napriek tomu narastajú obavy, že svätý otec sa nebude zaoberať problémami, ktoré vyšli na povrch počas Františkovho pontifikátu, ale namiesto toho ich bude možno ignorovať alebo dokonca podporovať v záujme „kontinuity“ a akéhosi „falošného irenizmu“. Aký je váš názor na tieto obavy? Mohlo by to byť spôsobené neochotou čeliť zlu, alebo možno dokonca nejakým ušľachtilým prístupom, o ktorom nevieme?
Počas teraz už skončeného pápežstva Jorgeho Bergoglia sa zdalo, že pápež popiera mnohé z katolíckeho učenia, a to ako svojimi nejednoznačnými slovami, tak aj skutkami, v mnohých otázkach, v neposlednom rade týkajúcich sa sexuálnej morálky, kde dokonca odmietol príkaz Pána [príkaz daný priamo Kristom] o nemožnosti opätovného manželstva po rozvode počas života manželského partnera.
Keďže však Bergogliove činy biskupi nikdy nespochybnili (okrem veľmi málo jednotlivých prípadov), problém zostáva nevyriešený. Čo sa teda teraz stane s bergoglianizmom? Je úlohou prevosta normalizovať bergoglianizmus alebo ho napraviť? Ak sa nenapraví, samozrejme, on potom pretrvá, či už v tomto novom pontifikáte alebo v nejakom pontifikáte neskôr v budúcnosti.
Vzhľadom na to, že Cirkev má teraz svojho vôbec prvého pápeža z Rádu svätého Augustína (OSA), ktorý uznáva svätca z 5. storočia ako svojho otca, učiteľa a duchovného vodcu, aké rady dal svätý Augustín cirkevným vodcom v takejto situácii?
Bergoglio zanechal kardinálske kolégium, z ktorého približne dve tretiny tvorili ním vymenovaní členovia, mnohí z nich boli jeho silní podporovatelia, iní boli ľahostajní. Bolo preto pravdepodobné, že bude zvolený niekto prijateľný pre bergoglianizmus, ale do akej miery bude skutočný bergoglián? Nakoniec bol zvolený kardinál Robert Prevost, augustinián, takže stojí za to sa opýtať, čo by si samotný Augustín myslel o viacerých Prevostových nedávnych činoch a nečinnostiach, najmä v oblasti sexuálnej morálky, kde sa, zdá sa, kladie prvá skúška budúcnosti bergoglianizmu.
Väčšina týchto nedávnych udalostí sa týka homosexuality, ale jedna, zdanlivo priateľské audiencia s dominikánskou sestrou Caramovou, sa týkala aj širšieho záujmu, keďže je nielen silnou zástankyňou „manželstiev“ osôb rovnakého pohlavia v Katolíckej cirkvi, ale aj potratov. A vieme, čo by si Augustín o takýchto presvedčeniach myslel: vedel by, že kresťania od samého začiatku bezvýhradne odsudzovali potraty, a súhlasil by. Bol by teda prekvapený a dokonca zhrozený, keby videl, že člen augustiniánskeho rádu – ktorý hojne cituje spisy samotného Majstra – sa javí ako tolerantný k takémuto úplne nekatolíckemu správaniu. Okamžite by sa čudoval, prečo Prevost nepovedal deviantnej sestre, aby ihneď zmenila svoje názory, ak si želá zostať dominikánskou sestrou v dobrom stave.
Svätý Augustín sa jasne vyjadril k smrteľnému hriechu sodomie vo Vyznaniach aj v knihe O Božom meste, pričom v prvej z nich ju opísal ako ohavnú, protiprirodzenú a zaslúžiacu si trest vždy a kdekoľvek sa takéto činy spáchajú. Povedal by tiež, že ak by všetky národy praktizovali sodomiu, všetky by boli vinné podľa Božieho zákona. Čo by si teda myslel o zdanlivej tolerancii augustiniánskeho pápeža k tým, ktorí propagujú normalizáciu takéhoto správania?
Augustín nemal vôbec čas na homosexuálne správanie, hoci bolo vo svete, v ktorom žil, bežné. Hriech Sodomy opakovane odsudzuje ako ohavnosť, takže by ho očividne prekvapilo a znechutilo, keby augustinián zdanlivo schvaľoval, alebo by ho nepriamo schvaľoval.
Štyria katolícki biskupi kľačiac pred sochou Panny Márie Fatimskej vykonali odprosujúcu pobožnosť za rúhavú LGBT púť. Hlavné vrajKatolícke média to ukážkovo zbabelo spoločne ututlali
Presne to sa aj stalo. Okrem sestry Caramovej prijal pápež na veľmi medializovanej audiencii otca Jamesa Martina, najodhodlanejšieho zo všetkých jezuitských zástancov cirkevného schvaľovania homosexuálnych činov. Po nej mala nasledovať „homosexuálna omša“ v jezuitskom kostole Gesu v Ríme, ktorej predsedal viceprezident talianskej biskupskej konferencie. Potom sa asi 1000 homosexuálov prešlo cez Rím do Baziliky sv. Petra, kde vstúpili „Svätou“ bránou s vlajúcimi vlajkami LGBT a sloganmi na podporu homosexuality v plnej paráde, pričom jeden muž držal za ruku svojho homosexuálneho partnera oblečeného v tričku s nápisom „*ebem na pravidlá“ – čo znamenalo, že Cirkev sa zaobíde bez akýchkoľvek morálnych pravidiel a už vôbec nie bez žiadnych, ktoré by odsudzovali homosexuálne činy.
Je na zváženie, či sa to zjavuje na rôznych miestach tá istá bytosť pod menom P.Márie
Pokiaľ viem, iba jeden tradičný biskup odsúdil tento cirkus, pričom sa objavila servilná myšlienka, že Prevost by mal potrestať „Vatikán“ za to, že povoľuje spomínané homo eskapády. Keďže Vatikán je v skutočnosti iba produkciou samotného pápeža, je ťažké nedospieť k záveru, že Prevost OSA celý tento homosexuálny cirkus sám schvaľoval. Napriek tomu by Augustín určite pozeral na celú posádku vrátane samotného pápeža s úplným pohŕdaním a nahlas by povedal, že svojimi činmi zradili Krista.
Určite by si tiež uvedomil, že ich „progresívne“ postoje sú často len figovým listom zakrývajúcim hlboký strach z nepopularity v súčasnom svete, a najmä medzi západnými elitami, ktorým tak túžia lichotiť. Mohol by si dokonca spomenúť na poznámku svojho takmer súčasníka svätého Bazila, ktorý, keď ho rímsky úradník požiadal o schválenie nejakej neresti, odmietol tak urobiť. To úradníka veľmi prekvapilo a potom povedal: „Bazil, tomu nerozumiem; požiadal som niekoľkých biskupov, aby urobili to, o čo som ťa požiadal, a všetci súhlasili.“ Na čo Bazil odpovedal: „Ešte ste nestretli skutočného biskupa.“
Ďalším aspektom, na ktorý sa poukázalo, je, že jedna vec je, keď sa tieto incidenty stanú, a druhá vec je, keď o nich pápež aj Vatikán potom mlčia. Odkedy sa tieto udalosti odohrali, nepadlo ani slovo o verejnej oprave alebo presadení cirkevného učenia. Povedal svätý Augustín niečo o nebezpečenstvách takéhoto opomenutia?
Reinkarnovaný Augustín by v tomto žalostnom zlyhaní augustiniánskeho pápeža – a to najmä takého, ktorý pravidelne cituje svoje vlastné spisy – určite rozpoznal odsúdenie činov, ktoré sú zjavne v úplnom rozpore s tradičným kresťanským morálnym učením a ktoré sprevádza servilnosť (toto slovo pochádza od biskupa Josipa Juraja Strossmayera, ktorý na Prvom vatikánskom koncile dôrazne odmietol navrhovanú definíciu neomylnosti) biskupov, ktorí sa zdajú byť ochotní tolerovať takmer všetko, čo pápež povie alebo urobí.
Ak by sa Augustína opýtali, prečo sa to všetko stalo, takmer určite by povedal, že mnohí biskupi a novší pápeži zabudli na doktrínu dedičného hriechu. A ak na ňu nezabudli, tak zámerne ignorujú fakt, že padlá ľudská prirodzenosť by nemala byť „sprevádzaná“, teda tolerovaná, ale pevne a jednoznačne naprávaná, a to aj v otázkach sexuálnej morálky, ktorej nebezpečenstvá si bol veľmi dobre vedomý.
Oficiálne Vatikánske médiá o tak závažných veciach neinformujú??? + sv. samota
Niektoré kľúčové texty svätého Augustína o „hnusných priestupkoch, ktoré sú proti ľudskej prirodzenosti“ (homosexuálne činy) 1. V knihe Vyznania, kniha 3, kapitola 8:
„Môže byť kedykoľvek a kdekoľvek nespravodlivé milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou a svojho blížneho ako seba samého? Preto majú byť tie ohavné priestupky, ktoré sú proti prirodzenosti, všade a vždy odsúdené a trestané, ako boli priestupky mužov Sodomy, ktoré by sa dopustili všetky národy, všetky by boli vinné z toho istého zločinu podľa Božieho zákona, ktorý nestvoril ľudí tak, aby sa navzájom tak zneužívali. Lebo aj ten styk, ktorý by mal byť medzi Bohom a nami, je porušený, keď je tá istá prirodzenosť, ktorej je On pôvodcom, poškvrnená zvrátenosťou žiadostivosti.“
Vassula Ryden Pozor na ducha Jezábel
V dnešnej dobe svet neverí v existenciu Satana ako zlého ducha či v akéhokoľvek iného zlého ducha, dokonca neverí ani v iné temné sily, ktoré zamorujú a sužujú Božie stvorenie. Prijať skutočnosť, že zlí duchovia skutočne existujú, už znamená vyhrať časť duchovného boja.
Jeden grécko pravoslávny otec vyhlásil: „Pravoslávna cirkev má zjavne živú obavu zo skutočnosti diabla ako neviditeľné osobnosti, ktorá nielenže sa neprestáva zmocňovať duší a tiel ľudí, ale tiež prebýva v materiálnych veciach ako sú domy, isté miestnosti, vzduch a voda. Voda, do ktorej sa ponorí krstená osoba, je vždy vopred exorcisovaná, aby bola oslobodená od démonických síl. Napr. kňaz sa modlí k Bohu, aby „sa od nás vzdialili všetky neviditeľné prízraky zo vzduchu a nech sa žiadny démon temnoty nemôže ukrývať v tejto vode. Vrúcne Ťa prosíme, ó Pane, dovoľ, nech od toho, ktorý je práve krstený, odíde akýkoľvek zlý duch, ktorý prináša závadné a bludné myšlienky.“ Potom trikrát fúkne do vody vo tvare kríža a tiež vodu označí dlaňou, ktorú do vody trikrát ponorí. Pritom hovorí: „Nech sú znamením Tvojho prevzácneho Kríža porazené všetky nepriateľské mocnosti!“
Veľa kresťanov si vôbec neuvedomuje, že sami môžu hostiť jedného alebo viacerých démonov. Ani ich nenapadne, že ktorákoľvek telesná alebo duševná choroba, ktorou trpia, by mohla byť zapríčinená zlými duchmi, ktorí v človeku prebývajú. Mnohé emočné poruchy, neurózy, zrútenia, úzkosti, strachy, migrény, astmy, alergie a ďalšie psychosomatické choroby, veľmi často spôsobujú démoni, ktorí sa zabývali v duši a tele človeka. Ak niekomu v dnešnej dobe poviete takú vec, bude sa smiať predstave, že má takého démona alebo si bude jednoducho myslieť, že máte stredoveké, zastarané alebo podozrievavé myslenie. Ak sa takýmto démonom nezaoberáte a dokonca ho ignorujete, spôsobí ešte väčšiu škodu a tento váš postoj sa stane pozvánkou, aby vo vás tento zlý duch trvalo zostal.
V tomto článku sa zameriam najmä na jedného ducha, ktorý je veľmi bežný a nachádza sa najmä v cirkevných kruhoch, ale aj na úradoch, v rodinách a medzi priateľmi. Ak človek pozná jeho správanie, potom ho veľmi ľahko odhalí. Je to výsledok otvorenia zmyslov zlému duchu. Ide o správanie, ktoré pôsobí skrze osobu, aby ovládala manipulatívnou, dominantnou a zastrašovacou taktikou. Ak sa objaví v Cirkvi, pokúša sa zrušiť vanutie Ducha. Diabol nenávidí prorocké vanutie Boha, pretože prorocká služba vyžaduje pokánie a nekompromisne vykoreňuje zlo. Prorok vždy vystupuje proti Jezábel. Zároveň prorocké slová vždy prichádzajú s tvorivou mocou, ktorá činí nepriateľa bezmocného. To vychádza aj z faktu, že Jezábel chcela zničiť Eliáša. Duch Jezábel nenávidí nekompromisný prorocký hlas.
