Neznámou chybou Jana Husa bola neobhajoba právoplatného pápeža jeho doby Gregora XII. Sv. Katarína Sienská bola hlbšia a dôslednejšia. Tá jeho predchodcu Urbana VI. pred vzdoropápežom oveľa zmužilejšie obhajovala než mnohí urodzení duchovní muži tej doby
Proč upálili Mistra Jana? diskusia v TV
Kostnický koncil (1414-1418) Stojí koncil nad papežem?
30 obvinení – tvrdil, že väčšinu z nich vôbec ani nehlásal
Otázka Jána Husa ku pápežstvu počas Veľkého schizmatu (1378–1417) bola komplexnejšia a vyvíjala sa – od uznania „legitímneho“ pápeža k radikálnemu odmietnutiu celého úradu. Rozoberiem to krok za krokom:
jeden z fatálnych omylov väčšiny veriacich aj sveta v 15 st. + mistra Jana Husa bol, že vtedy nektriticky uverili, že Ján XXIII či Benedikt XIII. sú vôbec aj pápeži + Gregora XII. si nevšímali
O CÍRKVI
MISTR JAN HUS
1. Počiatočná pozícia: Uznanie Gregora XII. (do 1409)
- Spočiatku Hus uznával Gregora XII. (rímskeho pápeža) ako jediného legitímneho pontifika, pretože:
- Gregor bol zvolený podľa cirkevného práva pred schizmou.
- Hus videl schizmu ako dôsledok mravného úpadku cirkvi, nie neplatnosti úradu.
- V liste z roku 1408 píše:
„Pápežom je ten, ktorý bol zvolený podľa Kristovho zákona – a to je pán Gregor.“
- Situácia v Čechách: Kráľ Václav IV. a husitská otázka
- Počiatočná podpora (do 1409):
Čechy (pod vládou Václava IV.) spočiatku uznávali Gregora XII. ako legitímneho pápeža. Václav dokonca Gregorovi ponúkol asyl v Čechách, keď mal problémy v Ríme. - Obrat v roku 1409 – Dekrét kutnohorský:
Václav IV. sa rozhneval na Gregora XII., pretože pápež nepodporil jeho politiku vo Svätej rímskej ríši (Václav bol rímsky kráľ, ale stratil podporu kniežat).
Zároveň Václav potreboval vyhovieť husitským požiadavkám (reforma cirkvi). Gregor XII. však odmietal kompromisy s husitmi, čo oslabilo jeho pozíciu.
→ Václav prešiel na stranu pízskeho pápeža Alexandra V. (zvoleného na Písskom koncile v 1409), aby získal spojenca proti nemeckým odporcom. - Dôsledok:
Čechy prestali byť oporou Gregora XII. a priklonili sa k pízskemu (neskôr kostnickému) riešeniu schizmy.
2. Zmena po Písskom koncile (1409): Kritika všetkých troch pápežov
- Keď koncil v Pise zvolil tretieho pápeža (Alexandra V., neskôr Jána XXIII.), situácia sa pre Husa stala neudržateľnou:
- Všetci traja (Gregor XII., Benedikt XIII., Ján XXIII.) sa vzájomne popreklínali dekrétmi a prehlásili za jeden druhého kacírov. Budelo to zdanie, že ide o najnesvätejšiu trojicu v cirkevných dejinách. Bol z toho medzi katolíkmi a národmi poriadny neprehľadný chaos.
- Hus začal tvrdiť, že žiaden z nich nie je pravý pápež, pretože:
- Sú ovládaní hriechom (simónia, chtivosť).
- Ich spor rozvrací cirkev namiesto toho, aby ju viedol.
- V kázaniach (1410–1412) označil všetkých trach za „hlavy draka“ (symbol antikrista).
- Prečo Gregor XII. stratil podporu v celej Európe?
- a) Vyčerpanie z trojpápežstva:
Schizma trvala už 30 rokov (od 1378). Európa bola unavená z chaosu – cirkevné úrady sa predávali viackrát, farníci nevedeli, koho poslúchať. Gregor XII. (ako jediný „legitímny“) nebol schopný krízu vyriešiť. - b) Politický pragmatizmus krajín:
Väčšina štátov chcela rýchle riešenie, nie vernosť princípu. Preto:- Francúzsko podporovalo avignonského pápeža (Benedikta XIII.).
- Anglicko, Portugalsko, časť Nemecka podporovali pízskeho pápeža Jána XXIII. (po smrti Alexandra V. v 1410).
- Gregor XII. zostal izolovaný – okrem Benátok a pár talianskych mestských štátov nemal oporu.
- c) Nátlak na abdikáciu:
Gregor XII. síce sľúbil odstúpiť (ak odstúpi aj avignonský pápež), ale Benedikt XIII. to odmietol. Keď v roku 1409 Píssky koncil (bez Gregora) zvolil tretieho pápeža, Gregorova pozícia sa stala neudržateľnou. Krajiny ho považovali za prekážku jednoty.
Pražskí farári podali na Husa žalobu u Jána XXIII. Pápež vyhlásil nad Husom falošnú veľkú kliatbu a interdikt nad Prahou a nad každým miestom, kam Hus príde. Súčasne nariadil zboriť Betlehemskú kaplnku. Hus proti tomu apeloval na všeobecný cirkevný snem a na „najvyššieho sudcu“ Ježiša Krista. Prahu však musel opustiť. Utiahol sa na Kozí Hrádek pri Tábore.
Medzitým 9. augusta v Bratislave Žigmund, nahnevaný skutočnosťou, že Ladislav mal pápežovu podporu, zakázal uhorskej cirkvi odvádzať akékoľvek poplatky Rímu a prijímať odtiaľ akékoľvek príkazy. Nato pápež Žigmunda exkomunikoval a Žigmund zas na oplátku na sneme v Bratislave v roku 1404 vydal Placetum regium, ktorým obmedzil práva pápeža v Uhorsku a do niektorých cirkevných funkcií menoval svetských gubernátorov
3. Radikalizácia: Pápežstvo ako nástroj antikrista (po 1412)
- Po vyhlásení križiackej výpravy proti Neapolu pápežom Jánom XXIII. (1412), ktorý predával odpustky na financovanie vojny, Hus dospel k záveru:
- Pápežský úrad sám o sebe je skazený a nemôže byť nástrojom spásy.
- V traktáte O cirkvi (De ecclesia, 1413) píše:
„Ak pápež žije proti Kristovi, je súčasťou tela antikristovho.“ - Rozhodujúca autorita nie je pápež, ale Kristus a Písmo. Preto:
- Kresťania nemusia poslúchať pápeža, ak je v rozpore s Bibliou.
- Skutočnou hlavou cirkvi je len Kristus.
- Prečo ho „opustili“ aj jeho vlastní kardináli?
Väčšina Gregorovho kolegia kardinálov ho opustila už v roku 1408 a pripojila sa k Písskemu koncilu.
Dôvod: Považovali Gregora za slabého a nerozhodného, ktorý nedokáže schizmu ukončiť. Boli presvedčení, že koncil (aj bez pápeža) je jediná cesta.
4. Gregor XII. a Kostnický koncil: Obrat k zodpovednosti
Napriek opusteniu väčšinou sveta sa Gregor XII. nevrhol do úplnej izolácie. V roku 1415 učinil stratégny ťah:
Podmienečne uznal Kostnický koncil: Súhlasil, že koncil zvolá jeho vlastný legát (kardinál Giovanni Dominici), čím mu dodal legitímnosť podľa cirkevného práva.
Abdikoval dobrovoľne (4. júl 1415): Tým umožnil voľbu nového, jednotného pápeža Martina V.
→ Tento akt mu zabezpečil úctu ako „pápežovi obety“ a zároveň zachránil tvár Rímskej línie.
4. Hus pred Kostnickým koncilom (1415): Odmietnutie úradu ako takého
- Na koncile Hus odmietol uznávať ktoréhokoľvek pápeža (aj po abdikácii Gregora XII.):
- V odpovedi na žaloby ohľadom „vzdorovania pápežskej autorite“ prehlásil:
„Pápež nie je hlavou cirkvi, ak nie je v spojení s Kristom.“ - Podľa neho boli traja pretendenti „kňazmi diabla“, pretože:
- Vedú ľudí k modloslužbe (uctievanie úradu namiesto Boha).
- Ničia evanjelické ideály chudoby a pokory.
- V odpovedi na žaloby ohľadom „vzdorovania pápežskej autorite“ prehlásil:
5. Kľúčové dôvody Husovho obratu
| Faktor | Vplyv na Husov názor |
|---|---|
| Korupcia pápežov | Predaj úradov (simónia), odpustky, finančné zneužívanie. |
| Politizácia cirkvi | Pápeži podporovali vojny (výprava proti Neapolu), kardináli boli politickými hráčmi. |
| Vplyv Johna Wyclifa | Hus prevzal myšlienku, že „skazený pápež = antikrist“ a cirkev musí reformovať ľud, nie hierarchia. |
| Husova biblická hermeneutika | Literálne čítanie Písma: Kristus neustanovil pápežstvo ako svetskú moc. |
Záver: Husova evolúcia od rozlišovania k úplnému odmietnutiu
- 1400–1408: Uznáva Gregora XII. ako legitímneho pápeža.
- 1409–1411: Všetci traja sú vraj neplatní kvôli nemorálnosti a schizme.
- Od 1412: Celé pápežstvo je nástrojom antikrista – pretože sa postavilo nad Krista.
Jeho stanovisko bolo v Kostnici chápané ako kacírske, pretože popieralo hierarchickú štruktúru cirkvi. Hus však zostal konzistentný: Skutočná autorita vychádza z vernosti Kristovi, nie z úradu. Jeho tvrdenie, že „pápež, ktorý poruší Boží zákon, automaticky prestáva byť pápežom“, predbehlo dobu a stalo sa základom protestantskej reformácie.
Oblasti pôsobenia
„pápeža“ Jána XIII. čo „vládol“ vtedy v Ríme a mal vplyv aj na Čechy
- Taliansko:
- Bologna (ako arcibiskup, 1403–1410): Hlavné mocenské centrum, odkiaľ riadil vojenské operácie.
- Rím (1410–1413): Ovládal mesto s podporou neapolského kráľa Ladislava.
- Nemecko/Čechy:
- Spolupracoval s kráľom Žigmundom Luxemburským (1414), ktorý ho presvedčil zvolať Kostnický koncil.
- Kostnica (1414–1415): Usadil sa tu ako „pápež“, no koncil sa proti nemu obrátil.
- Útek a väzenie:
- 20. marec 1415: Utekol z Kostnice v preoblečení za loveckého sluhu.
- Schoval sa v Schaffhausene (Švajčiarsko) a neskôr Radoľfzell (Bádensko), kde ho zajal Žigmundov vojvoda.
Obvinenia na Kostnickom koncile (1415):
Koncil ho formálne obvinil z 71 zločinov, vrátane:
- Simónia (predaj cirkevných úradov)
- Vražda (otrávenie Alexandra V. v 1410 – nepreukázané, ale všeobecne sa verilo)
- Sodomia (homosexuálne praktiky)
- Kacírske bludy (popieranie vzkriesenia)
- Svätoznesenie (znesvätenie sviatostí)
- Neslávne mravy (cudzoložstvo, korupcia, mučenie)
Dokumenty koncilu zdôrazňovali, že je zrazu už „nehodný a nebezpečný pre cirkev“. - Hus im kriticky vyčítal, že sa mu len prednedávnom ako faraónovi klaňali a lichotili mu
4. Hodnosť po zosadení:
- Kardinálske tituly mu boli odňaté, no koncil mu ponechal hodnosť biskupa.
- V máji 1415 bol degradovaný na diecézneho biskupa Frascati (mestečko pri Ríme).
- Nikdy nevykonával funkciu – až do smrti žil pod dohľadom v Taliansku.
Benedikt XIII. (vlastným menom Pedro Martínez de Luna y Pérez de Gotor), bol jedným z najvýznamnejších a najvytrvalejších protipápežov obdobia západného schizmatu (1378–1417). Jeho osud bol dramatický a skončil v ústraní a exkomunikácii. Tu je stručný prehľad:
Pôvod a začiatky: Španielsky kardinál (z rodiny aragónskej šľachty), zvolený v roku 1394 avignonskými kardinálmi ako nástupca protipápeža Klementa VII. Veril, že je legitímnym pápežom.
Vytrvalosť v nároku: Napriek snahám ukončiť schizmu (napr. odstúpenie oboch súčasných pápežov) Benedikt XIII. tvrdošijne trval na svojom nároku. Odmietal odstúpiť, čo bolo hlavnou prekážkou riešenia.
Strata podpory:
Koncil v Pise (1409): Koncil zvolal nového pápeža (Alexandra V., neskôr Jána XXIII.), ale Benedikt (aj rímsky pápež Gregor XII.) sa odmietli vzdať. Schizma sa tak prehĺbila na troch súperiacich pápežov.
Koncil v Konstanci (1414–1418): Tento koncil, ktorý schizmu definitívne vyriešil, Benedikta XIII. oficiálne zosadil (júl 1417) a exkomunikoval ho ako heretika a schizmatika. Legitímnym pápežom bol zvolený Martin V.
Útek a izolácia: Po Konstanckom koncile stratil takmer všetkých stúpencov. Najprv utiekol do svojho rodného Aragónska, ale pod tlakom kráľa Ferdinanda I. musel odísť.
Posledný útočisko v Peñiscole: V rokoch 1415–1423 žil v hrade Peñíscola na východnom pobreží Španielska. Tu vytvoril svoj vlastný „dvor“ s hŕstkou verných kardinálov a pokračoval v nárokoch na pápežský úrad.
Smrť a následky:
Benedikt XIII. zomrel v Peñiscole 23. mája 1423 vo veku 94 rokov, stále presvedčený o svojej legitímite.
Jeho poslední kardináli (hlavne Jean Carrier) ešte zvolili nástupcu, protipápeža Klementa VIII., ale ten sa vzdal v roku 1429. Menšia skupina (ktorá sa stala známou ako „Clementini“) následne zvolila ďalšieho protipápeža, Benedikta XIV. (Bernard Garnier), ale jeho vplyv bol zanedbateľný a línia definitívne zanikla.
Pápež Martin V., napriek Benediktovej exkomunikácii a schizmatickému postaveniu, z úcty k jeho veku a pôvodnému postaveniu (ako kardinálovi) povolil jeho pohreb v Peñiscole. Benediktove pozostatky boli neskôr prenesené do rodného Illuecy (Španielsko).
Zhrnutie osudu: Osud Benedikta XIII. je príbehom mimoriadnej vytrvalosti a neoblomnosti, ktorá sa však stala hlavnou prekážkou ukončenia cirkevnej krízy. Napriek strate všetkej politickej podpory a exkomunikácii nikdy neskoľol vo svojom presvedčení, že je pravým pápežom. Zomrel v úplnom ústraní ako posledný významný predstaviteľ avignonskej línie protipápežov, čím sa jeho schizmatická línia prakticky uzavrela.
