I. Adorácia II. Trpezlivé nesenie si kríža III . Sv. ruženec IV. Posväcovať umŕtvovaním V. „Pranie“ úzkostí na svojom tele VI. Ničenie vírusov v požehnanej samote VII. My pomenujme, On liečbu dokončí VIII. Dávať zmysel nezmyselnému IX. Čím niekedy horšie, tým lepšie X. Autoexorcizmus XI. Spovedanie sa z hriechov. XII. Práca s paradoxami XIII. Modlitba tichom – meditácia XIV. Znášanie osočení XV. Spiritualizácia tela XVI. Spirituálna diagnostika XVII. Duchovný boj XVIII. Modlitba s veľkým výkrikom XIX. Tisíce tichých exorcizmov XX. Umenie rozlišovať XXI. Toto sú veľké veci. XXII. Nezabúdať na svoju ľudskosť.
Každý z nás kresťanov, najmä my zasvätení, by sme mali byť aspoň trochu mystikmi. Ten, kto spoznal, že tú ide o veľmi cennú perlu, a prácu, ktorú prehlbuje a zdokonaľuje, ten a tá sú za vodou. Ostatným netreba hádzať perly pred svine. Raz budú strašne ľutovať, že nežili duchovne. Najmä v samote a modlitbe ma Duch Sv. všeličo naučil. Viac než cez knihy a cez ľudí.
Azda Vás niektorá tzv. duchovná práca povzbudí, a naznačí, ako rôznorodo sa dá pracovať pre Božie Kráľovstvo. Svet o tom nemusí vôbec ani tušiť, čo všeličo sa deje v jeho zákulisí. Stačí keď o tom vie nebo. Je to tzv. veda svätých, ktorá zachraňuje a ozdravuje, čiže posväcuje svet cez naše vnútro. Neraz nenápadne a potichu. Majstrovské práce maliarov, také krásne, nech sú Vám podnety pre inú, stokrát dôležitejšiu duchovnú maľbu, čiže vyrábania niečoho spirituálne krásneho pomocou talentu živej viery.
Konverzáciou sa aj obohacujeme aj kontaminujeme Len keď sa s niekým človek rozpráva, už sa napája na jeho svet, na jeho ducha, na jeho či jej neviditeľno. Ak je ten človek nesvätý, tak sa ním aj kontaminuje. Doslova sa priotrávi jeho nedokonalosťami. Dostať potom tieto jedy z vnútra cez telo – to chce spirituálnu prácu. Pred chvíľou som sa modlil za brata, ktorý sa mi cez mobil ozval a sprchoval som si vnútro od špiny ľahostajnosti, bezbožnosti a ducha spavého. Tak ako sa auto zašpiní idúc po blate, tak sa aj senzitívny človek zašpiní duchovným blatom, ak silno preciťuje vnútorné svety. Doslova to teba presvetliť modlitbou, aby sa tých nenormálností človek zbavil. A cítil sa normálne a bez napätí, vo sv. pokoji. Bohom milovaný a žartujúci. To je tá tzv. milosť posväcujúca. Strácame z nej vtedy, keď sa s ľuďmi v nej nežijúcimi stretávame a rozprávame . Ešte viac keď im otvárame svoje vnútro sympatiami. A najviac strácame zo stromu života, ktorým máme byť, keď sa venujeme stromu poznania dobra a zla. A vo falošne duchovných záležitostiach zachádzame priďaleko a telesných prejavoch ideme zbytočne prihlboko. Rozpúšťať jedy v iných a viesť ich cez špinu do čistoty je jeden aspektov milosrdenstva. Pýcha je aj byť navonok a pred ľuďmi čistý. Ale iba sám pre seba.
I. Adorácia
V prvom rade je to adorácia. S bázňou si ctiť Božiu prítomnosť medzi nami v eucharistii. Aj keď sme vo svojej izbe, a ideme do vnútra, chodíme tam my kresťania Adorovať Krista, ďakovať, prosiť, všeličo cez neho spracovávať, pýtať sa na Jeho Plán s nami. Odovzdať mu tú najväčšiu lásku ktorej sme schopní. To je podstata. Ku nej sa treba denne vrátiť. Uctievať si ho nielen navonok, ale aj vnútri. Adorovať ho nie iba v sebe, ale aj v pomoci núdznym. Sv.Ján Krstiteľ „Sila maliara je v jeho samote.“ Leonardo Da Vinci: Kto adoruje ako jogín božstvo v sebe, ale neprijíma eucharistiu, vystavuje sa nebezpečenstvu, že začne adorovať svoje falošné ja. Aj to sme dlžní pripomenúť rôznym nekatolíckym adeptom mystiky. Potom prídu bizarné medziľudské vzťahy a aj ďalšie patálie. Katolíkom zasa hrozí extrém, že adorujú Krista v eucharistii a nepomôžu mu, keď leží zrazený na zemi pred kostolom. Protestantský extrém je adorovať ho v biblii, nevšímať si ho trpiaceho v blížnom, ktorý napr. prežíva dlhší neúspech.
II. Trpezlivé nesenie si kríža
Preto mnohí utekajú zo samoty, lebo tam to viac bolí. Ale tí, čo dozrievajú, budú ju stále intenzívnejšie vyhľadávať a účasť na všelijakých spoločenských akciách umenšovať. Tam napr. doznejú pocity zo stretnutia z pred pár hodín. Niekoho zabolí už 14 rok v hrdle, iného zabolí nedôležitosť a nedocenenosť. Ďalšiu bolí to, že nemôže mať vlastné dieťa a iného mladíka bolí už dlhšie neopätovaná láska k dievčaťu. Chorého bolí zlomená noha. Iná sestra trpí tým, že ju vydedil vlastný brat. Kríž má veľmi rôzne podoby. Ktosi ho trpezlivo nesie s Kristom, modlí sa pritom o pomoc, poplače si ide sa trochu rozptýliť aby potom znova sa ponoril do tejto práce, robí dôležitú duchovnú prácu. Tá mu raz prinesie krásne ovocie v podobe nejakej kvalitnej cnosti. A okrem toho môže vyprosiť niekomu inému vzácne milosti. Tie totiž môžu človeka zmeniť, keď ho reči nemenia. A na nebeský účet sa mu zaráta nebeský kredit. Tým väčší, čím menej naň myslí.
III . Sv. ruženec
Mám skúsenosťami veľakrát overené, že keď sa modlím sv. ružence, tak sa mi mimoriadne darí v komunikácii s ľuďmi. Ako magnet to priťahuje tvz. náhody za ktorými určite sú anjelské bytosti, ktoré napomáhajú ľudom dobrej vôle si pomáhať navzájom lepšie žiť. Je doba, kde ľudia napriek toľkým vynálezom vzájomnej komunikácie sú akýsi osamelejší a smutnejší. Kto sa modlí ruženec, zažije sériu neuveriteľných zhôd okolností. Až sa bude človek čudovať, ako všetko zrazu ide. Čím viac sa ponáram do Krista, tak tým viac nenormálne trpím. Keď k Otcovi, je zaujímavé, že mi dal zažiť aj Jeho veľkú Lásku aj zvláštnu samotu. Keď ku Sv. Duchu, tak mi pošlú nejaký ťažký prípad vyžadujúci dlhotrvajúce uzdravovanie. Keď rosím spolu s Pannou Máriou, tak výsledky sú okamžité, aj v malých detailoch. Aká je to fantastická pomoc Predobrej Matky z Nebies, ktorá sa naozaj stará. Dúfam že ju mám Rád. Jej patrí moja kňazská služba. Nech si ju použije na svoje zámery v Cirkvi i vo svete.
IV. Posväcovať umŕtvovaním Dnes ma v kňazskom breviári oslovilo slovko umŕtvovanie. Často je používané v asketickej literatúre. Tu je chápané ako sebazapieranie. Ak má adept sklony piť, tak je to zrieknutie sa alkoholu,. Ak je tučný ako bugriš, tak je to nezjedenie už druhého zákusku. Ak má skony gemblera a nahádže niekoľko tisíc do automatu, aby niečo vyhral, lebo skoro všade inde prehráva, tak je nutné sa umŕtviť a skoncovať s tým. Podobne s drogami. To je to najhrubšie umŕtvovanie, či moderne povedané „seknutie“ s niečím, čo nám robí zo života umelý raj, čiže peklo. U mystika , ktorý je už na jemnejšej a vyššej – skôr hlbšej úrovni je umŕtvovanie iné. Mystik je zušľachtený duch, ktorý sa nepotrebuje trýzniť a prudko brzdiť ako živočíšny capko. Veď jemu je priam odporné sa prejesť, či opiť. Muky mu spôsobuje i hlučná spoločnosť. Pre toho je umŕtvovanie zriekanie sa nesprávnych túžob a sklonov, čo sa mu ešte zvnútra ako nečistoty ozývajú , že tam sú. Mystici nechali v sebe pracovať Sv. Ducha. Neraz nasali ako špongia vírusy nesvätostí od iných a zabíjali ich, čiže duchovne umŕtvovali. Rozpúšťali v tichu ten prázdny rozruch. Takto čistili spoločenský vzduch. Robili niečo, čo zanedbali urobiť iní. Aj toto je súčasť pokánia. To treba konať, lebo inak nám podľa evanjelia beda.
V. „Pranie“ úzkostí na svojom tele I svojou prítomnosťou požehnávame miesto, kde sme ak tam ľúbime Boha a ľudí, modlíme sa , rozmýšľame a trpíme, tak tam vnášame neviditeľné svetlo, ktoré nám pomáha žiť a uľahčuje náš pozemský pobyt. A tam kde takého anjela niet, tam sa zhromažďujú ťažké kovy v atmosfére a tam sa ozaj ťažko dýcha. A ak sa tam trpí, je to malé peklo. Žijeme v sekularizovanom svete, znesvätenom svete. A naša úloha je ho posväcovať všade, kde prídeme . Aj cez pohľad vysielajme požehnanie. Prítomnosť jedného anjela v ľudskom tele na oddelení pôsobí ako svetlo presvetľujúce rôzne temnoty. Neutralizuje tam zlú atmosféru. Perie nesväté sebecké nízke pyšné či hrubé myšlienky, ktorých je okolo nás ako neviditeľných hmlistých chuchvalcov až až. Citliví ľudia to prežívajú ako silné úzkosti. Je potrebné upratovať a prečisťovať atmosférické bacily tak, ako to robí čistička odpadových vôd, alebo ako absorbér špinavého vzduchu. Filter, okysličovač a teplomer v akváriu je veľmi dôležitý.Ľudia ducha sú pre spoločnosť ešte dôležitejší.
VI. Ničenie vírusov v požehnanej samote Keď sa počítač pripojí na internet, iba normálne jeho používanie a prezeranie si stránok spôsobia, že sa dostanú do neho z internetu vírusy. Tie spôsobia tzv. zamrznutie, znefunkčnenie počítača. Preto ho treba očisťovať tzv. antivírusovým programom, ktorý ako muchy vírusy pochytá a ponechá v počítači normálny stav. Očistí ho od kazisvetov o ktorých vieme že šarapatia a nikto z nás ich nevidel. Niečo podobné sa deje v nás. Veď svet techniky iba napodobňuje to, čo je v človeku, v jeho mozgu, v jeho vnútri. Doslova prečistiť mi treba chrám tela, duše i ducha, osprchovať ho od všetkého nízkeho, nečistého . A to sa mi darí v luxuse samoty, ktorá je pre neduchovného jedinca vraj strašná. Čím hlasnejšie si niečo pustí, tým má väčšie úzkosti. Pre vyvolených je požehnaná. To sú tí, čo si v nej svoje pretrpeli a nedali sa pred ňou na útek. Tým sa toto kruté a púštne údolie zmení na prameň z občerstvujúcou vodou. Kto si netrpezlivo boľavú samotu umelo vyrieši, vráti sa mu to dlhotrvajúcejšou bolesťou neskôr. Veľa krát v starobe.
VII. My pomenujme, On liečbu dokončí
Ako jedno auto ošpliecha druhé a ani si to neuvedomuje, tak iný, úfúľaný človek, Vám ošpliecha svojimi nesvätosťami a nešľachetnosťami duchovné šaty. Ak by ste nepoužili stierač, tak by ste mohli zhavarovať. Treba ísť často do vnútra a zriekať sa všetkého nebožského, čím sme ošpliechaní. Pomenovať to presne, akoby sme nad tou biedou začali mať tak vplyv, a odovzdať to sv. Duchu Kristovmu, aby sa toho definitívne ujal a pretavil. Ak sa spirituálna práca podarí, potom sa nám vráti aj úsmev a radosť zo života. Blažený, kto vie takto pracovať. Tí ostatní budú neočistení a naštvatí. Budú stále utekať niekde za zábavou a na dovolenky, lebo na prameň sviežej radosti ktorý je hlboko v nich ešte nemali milosť sa napojiť. Sú ako domorodci v Afrike, ktorí chudáci kilometre putujú po vodu, lebo v ich dedine im ešte nikto nespravil vrt do hĺbok pod nimi, kde sa voda nachádza.
Kôli vlastnému darebáctvu, čiže povrchne žitej viere, si svoj prameň ducha mnohí neočistia, a tak im tam žaba sebalásky špiní vodu, ktorá je preto taká horká.
VIII. Dávať zmysel nezmyselnému Jedna z vážnych duchovných chorôb moderného človeka je strata zmyslu. Je to pravdepodobne signál nášho vnútorného sveta, ktorý nám jemne naznačuje, že sme odbočili z hlavnej línie nášho príbehu do bočnej uličky a tam sa túlame. Presná a jednoduchá diagnóza na neraz veľmi komplikované vnútra. Strata zmyslu života nás upozorňuje, aby sme sa netúlali iba a len v labyrinte sveta ale hľadali raj srdca. A vrátili sa spať. To je to podstatné obrátenie sa k trvalým hodnotám. Je to asi dôležitá rada Ducha Svätého, čo nás vedie od hanby k sláve. Aj ozajstný veriaci kresťan môže zakúsiť stratu zmyslu života bez toho, že sa niekde zatúla, kde nepatrí. Je to ľudské a tento pocit by nám nemal byť cudzí. Čo vtedy robiť? Viera nám káže modliť sa. A premodliť to. Duch sa nám určite vnukne, ako ďalej. Dať zmysel nezmyselným okamihom. je jedna z duchovných prác, pre mystika. A získať znovu nadšenie, ktoré ochladlo. Treba sa to naučiť, ako to v mysli spracovať a obetovať to cez Krista Otcovi. Chce to istú dávku pokory, prirodzenej inteligencie a vytrvalosti.
IX. Čím niekedy horšie, tým lepšie
Ľudí treba naučiť, ako sa duchovne zamestnať. Kto to nevie, bude sa nudiť, a čím viac, tým bude jeho peklo v mysli väčšie. A paradoxne má okolo seba neraz blahobyt. Inteligentný človek sa nenudí. A mystik si váži dar času. Vie aký je vzácny. Aj keď si ľahne do postele, aj tam dokáže v duchu cez svoje telo spirituálne meniť smrad vo vôňu. Vo svojom tele urobí mnoho duchovnej práce, takej, o ktorej sa neduchovným ľuďom ani nesníva. Tí o nej vedia málo, a preto ako otroci robia iba vonku ako Marta. Niekedy veľa a tvrdo. A z toho im tvrdnú srdcia. Robia prácu, ktorú nemajú radi, stretávajú sa s ľuďmi, ktorých si nevážia. A to len preto, aby zarobili veľa peňazí na veci, ktoré ani nepotrebujú. Potom im prestane chutiť jesť a ochorejú. Takto to geniálne prežil a vystihol Boris Filan. Pobehovaním po svete a rozširovaním si obzorov môže človek stratiť vnútorné prežívanie. Aj toto je obezita inéh druhu. Čím niekto je opovrhovanejší a nenápadnejší, tým môžu mať jeho modlitby, trápenia a obety väčšiu hodnotu v Božích očiach. Čím väčší kríž, tým viac milostí. Čím dlhšie to trvá, tým sú to väčšie poklady.
X. Autoexorcizmus
Veľa krát sa mi v duchovnom boji stalo, že som napáchol negatívnou atmosférou, asi tak, ako keď napáchnete dlhším pobytom v zafajčenej krčme. Citliví to nechtiac nasajú ako špongia. Dostal som na niektoré veci ultra jemnú citlivosť. V tichu sa to zlé z človeka dostáva. Ponorením do hĺbky v tichej meditácii duchovné telo to akoby „zomelie“. Spracuje tú nelásku a vypustí ako smradľavý dym s komína. Aj toto je auto exorcizmus.
Niekedy veľmi jemná duchovná štruktúra je napadnutá duchovnými špinavosťami jedincov na duchu hrubších.
Tie sa po stretnutí s nimi začnú prejavovať vo svojej nahote. Napr. ako silne spavý vírus, ktorý mystika ochromí tak, že mu ide sánku vyskočiť od zívania. Alebo iná infekcia je, že napáchnete strašidelnou ľahostajnosťou toho, kto Vám zatelefonoval. Alebo po rozhovore s nejakým frajerom vám nafúkne črevá a musíte vypustiť zo seba tie frajerské plyny cez konečník.
Aj takto sa duchovne pracuje. Cez biochemickú továreň nášho tela sa detoxikujú duchovné jedy, ktoré sú skrytými ľudskými biedami. Vonkajšia evanjelizácia ani katechéza na najvyššej úrovni ich nevie vyriešiť. Dajú sa mnohorako detoxikovať.
XI. Spovedanie od hriechov. My kňazi máme od Krista moc odpúšťať hriechy. Je radosťou, keď človeku trpiacemu výčitkami dáme rozhrešenie. Poradíme ako ďalej. Vlastne Duch Sv. cez nás. Keď sa penitent modlí k Duchu Sv. tak kňaza napadne práve to, čo treba. Po dobrej spovedi sa má človek čítiť ako po odchode z kúpeľne, kde sa zbavil špiny, ktorá ho zbytočne ťažila. Mali by sme ľudí učiť tomu, aby sa čistili aj sami, a nehádzali všetko na spovedníka. A aby ťažké hriechy nerobili, lebo je to primitívne.
XII. Práca s paradoxami Ak si odopriem obed, ktorý mi spôsobí krátkodobú radosť, trošku to zabolí, ale prinesie mi to radosť dlhodobú, že sa zbavím nadbytočného kilogramu, ktorý nie a nie niekedy zhodiť. Aj v chudnutí, čiže zbavovaní sa nadbytočného rozvoja života sa rodí nový život. Aj v stíšení, čiže v pokornom umŕtvovaní schopnosti myslieť sa rodia tie správne slová. Aj v chorobe, ktorá nám pripomína našu slabosť, aj to, že raz umrieme, sa rodí nové vnímanie reality. Aj hodnoty sa nám úplne poprehadzujú. Aj vtedy, keď dievča odmietne chlapca sa môže rodiť láska. Aj vtedy, ak zažijeme prehru môžeme sa naučiť vyhrávať nad iným súperom než sme boli zvyknutí doteraz.
XIII. Modlitba tichom Modlitba ktorú sa rád modlím je ísť do srdca, zostať tam ticho, malý ako zrnko makové, a čakať čo dá Duch Svätý. Neraz je problémom naše veľké ja, a jeho veľké „záchranné“ plány. Zdá sa mi, že máme veľa slov, ktoré svedčia o našom nepokoji. Najhlbšie veci sa dajú povedať bez slov. A z prílišnej veľkosti sa treba dostať. Každé stíšenie sa je vlastne zmenšenie sa na minimum.
XIV. Znášanie osočení Každý chlap chce niečo znamenať. Pri ohlasovaní evanjelia tiež potrebujeme cítiť, že sme niekým, ale mali by sme byť umelcami v tom, že ku tomu dôjdeme cez službu a cvičenie sa v tom, ako by sme boli skoro nikým. A ku veľkým výhram v živote by sme mali dokázať cez Krista prísť aj cez veľké prehry. Kto tomu nerozumie, tak kto vie či pochopil Kristovo kňazstvo. Potom sa trápne pachtí po tituloch, ktoré uznáva svet. Každý rok dostávam nejaké nové hanebné meno a už som si zvykol, že to ku našej práci patrí. Napr. : vodca sekty, sviňa, aj pohlavný orgán, hajzel, satan, klamár, narcis, nie človek, fekália, otec dvoch nemanželských detí, pedofil, homosexuál, ten s poruchou osobnosti, frajerkár, mamonár, ten čo nedodrží slovo… No kvalitné nehoráznosti. Istý kolega ma osočil, že napr. hlásam reinkarnáciu. Ohlasoval ju chudák sám. Pyšnou askézou, ktorá smerovala k psychiatrii. Až som sa čudoval, koľkí tomu uverili. Asi život v pravde chudáci odkladajú na iný život a nie tento. Ťažký primitivizmus. Vyoperovať ho, rátajte aj s dvoma desaťročiami. Málokoho zaujíma, čo je na tom pravdy a priamo sa opýta. Sme spokojný iba s tým, čo kto na iného kydol? Až taký debil nie som, aby som do nemocnice prišiel ohlasovať syfilis alebo do školy žiakom aby prepadli. Ako môžu mať v sebe pokoj takýto zbabelí a nízki autori? Ako „krstitelia“ šplechnú na Vás presne to, čím sa zožierajú vo vnútri. Je to neraz tá špina ktorú majú v sebe nespracovanú. A asi nás pri stále nových promóciách za stále kvalitnejšie špiny prosia o modlitby, aby sme im pomohli vyhnať z nich toho démona. Ten sa v nich ubytoval, lebo ho asi pozvali a uhostili. Jeho meno si prezradia sami. Vtedy, keď ho kydnú na kňaza alebo na nevinného veriaceho. Ako na obetného baránka. Zbadal som, že na nejakej veci som ako kňaz dlhšie spirituálne pracoval, a tým titulom sa akoby práca na nejakej riadnej pakárni ukončievala. Dostala ešte záverečné razítko z pekla. A spoznal som, že ak ma niečo z toho urazilo, tak v tom bolo niečo aj pravdy. Ak som čistý, odbavím to s úsmevom. Aj keď sa pohnoja vyorané brázdy, aj tak to prispieva ku kvalitnejšej úrode. Čím má niekto väčšiu úctu k Pravde, tým bude osočenejší väčším kusom hnoja. Sv. Vincent povedal, že aj prenasledovania sú milosťou. Vidieť veci takto je umenie. Beháme hore dole, robíme kdejaké pastoračné ipsácie, a zabúdame na svoju identitu zmývať z iných špinu hriechu. A miesto umývania si nôh navzájom vykydneme lavór špinavej vody na iného brata. A na Krista v ňom tiež. Keď som svojho spolužiaka ohovoril, tak som si to hlbšie uvedomil, že presne tú špinu ktorú mám v sebe neočistenú kydám na iného. Je dobré na toto dôležité nezabúdať.
XV. Spiritualizácia tela Mnoho sme sa naučili a napočúvali. Čo je dôležité si to do hĺbky počas života poprežívať. Budeme slabí ak tie múdrosti budeme mať iba vo svojej mentálnej a emocionálnej sfére. Treba nám to pretaviť aj do hĺbok ducha tak, že svoje fyzické telo nebudeme mľandravieť, ale mu dáme zabrať. Nech sa dá do konkrétnej služby iným. Ako a kde, to si musí každý sám vymodliť. A vedieť ako, to treba pokusom a naprávaním omylov. Kňazstvo je o inkarnácii Krista najprv v našom duchu a potom postupne aj v našom tele. Bez fyzického tela by to nebolo o pravom Kristovi, Bohu i človeku. Teológia tela, čiže jeho spiritualizácia, od hrubších vecí ku tým jemnejším, je v katolíckom programe dňa. Kto telo odignoruje, a preháňa to iba s duchovnými cvičeniami, ten je nie poriadny katolík. Obišiel a nepostaral sa o ten najdôležitejší chrám svojho života. Viac než hrozné.
XVI. Spirituálna diagnostika Je veľkým umením pomenovať neviditeľné veci pravým menom. Aj to patrí k našej kňazskej práci. Nastaviť zrkadlo. Bodaj by bolo čisté, nezhrdzavené a nie krivé. Kto má také duchovné a intelektuálne kvality, ten má účasť na veľkých veciach. Neraz sa nás ľudia všeličo pýtajú. Ešteže sa pýtajú. Povedať im niečo múdre a zadarmo, aj to sú dôležité veci. Mali by si to ľudia vážiť. Aj to, že im poskytuje Cirkev sviatosti a poradenstvo veľakrát bezplatne.
XVII. Duchovný boj Včera som mal deň, kedy ma celý deň i pol noci držala depresia. Asi na mňa naskočila ako blcha –či skôr stádo nízkofrekvenčných bĺch z istého M., s ktorým sme sa rozprávali. Asi som sa mu príliš pre tieto vplyvy otvoril. Celú sobotu som pociťoval škrtenie clivoty. Písmo ich nazýva povrazy smrti, úzkosti, záhrobia, či jama hrôzy. Vtedy zásadne nikam nejdem a nehádžem ich na nejakú návštevu ako nejaký zbabelec. Nechal som to v sebe pracovať. Keby som sa nemodlil, tak by ma to zadusilo. Naučil som sa i trpieť v samote. Obetoval som to Bohu . Pre kňaza sú to vzácne chvíle a škodí sebe i iným ten, kto ich nevie spracovať a premeniť . Kto nevie trpieť tak o akom Kristovi to hovorí? V liturgii bola krásna veta, že nám treba pochopiť, že cez utrpenie sa ide k slávnemu vzkrieseniu. Netreba príliš milovať bolesť ako masochista, lebo to môže splodiť aj pýchu. Treba ľúbiť Boha, potom príde i kríž akosi prirodzene a ten sa dá cez obetu premeniť. To je niečo podstatné v duchovnom živote a prináša vzácny kapitál ducha.
XVIII. Modlitba s veľkým výkrikom Niektoré primitívne nízkosti, ktoré nám iní pošlú, treba poslať zo seba von z veľkým krikom, v mene Ježiša Krista. Ak by to mystik neurobil, hrozila by mu psychiatria. Rokmi nahromadená, nečistená a ultra zažratá duchovná špina sa takto začne riešiť. Na hrubé vrece hrubú záplatu.
XIX. Tisíce tichých exorcizmov
Koľkokrát som len zažil úzkosť plnú jedov z iných ľudí. Citlivé antény môjho ducha všeličo zachytia napr. v rozhovore, ale až v samote sa mi dostávajú mnohé skryté veci z povrchu do vedomia. Zduchovnelé telo sa mi stalo laboratóriom, kde tieto ich jedy strácali svoju jedovatosť a ako dym z komína sa dostávali z tela von. Bolo akoby vysokou pecou, kde sa tavili ťažké kovy necností iných. Popritom aj mojich.
Treba po tom zhmotnenom zápachu vyvetrať. Doslova.
Radšej pomlčím o spôsobe, ktorým sa dá na diaľku
dostať špina z duše inej osoby do môjho tela. A máte čo robiť pol dňa aby ste tie jedy zneutralizovali a spláchli.
Beda by mi bolo, keby som si nevzal na pomoc Sv. Pannu.
S ňou sa táto veľmi špinavá robota zmení na ľahkú a čistú.
Tomuto spovedaniu na hlbšej úrovni bude už veru 22. plných rokov. Aj takto sa dá potichu robiť jeden z mnohých druhov tzv. tichých exorcizmov. Aj sv. spoveď je inteligentným druhom exorcizovania človeka. Čím je niekto ako duchovná osoba hlbší a kvalitnejší, tým môže zájsť do väčších ľudských hĺbok. Bez kriku, ticho a nenápadne. Vie o tom Pán, a to nám má stačiť.
Sv. Katarína Sienská tichou modlitbou vyhnala démona, ktorý kohosi trápil, a exorcista ho nemohol hlasnými oficiálnymi modlitbami vyhnať. Aj žena môže byť exorcistka. Len musí byť podobne svätá.
XX.Umenie rozlišovať Dosť kresťanov nevie, čo je to krst Duchom Sv. Je to napr. rozlišovanie, či je nejaký nápad z Ducha sv. či je to výmysel a pokušenie. Napr. vám ponúknu prácu v Austrálii. Je ponuka ísť do sobáša či do rehole. Má to svoje úskalia, má to rôzne výhody, ale… Je to vôľa Božia? Je to podľa jeho plánu v mojom živote? To treba predložiť v tichu v modlitbe Bohu. Keď je túžba odísť treba sa jej v duchu zriecť. Nechať tomu a čas prirodzený priebeh. Opätovne sa modliť. Po čase príde istota choď tam, alebo nechoď. Niekedy veľmi zložité veci majú veľmi jednoduché riešenie. Kto má večnú neistotu, ten má stále tlsté ego. O plnenie Božej vôle mu až tak vážne nejde. Hľadá výhody či kariéru alebo miluje svoje hriechy a hľadá, kde sa mu bude lepšie ich páchať. Takto si babre život. A nikdy pravdu o svojom osude nenájde. Jeden z darov Ducha Sv. je dar rozlišovania. Veľmi potrebný dar. Každý učeník by ho mal mať. Má Tisícorakú podobu a používame ho každý deň. Na malé rozhodnutia sa modliť netreba, tie zvládne zdravý rozum. Ale na väčšie veci ignorovať Božiu pomoc, nedať si Duchu Sv. zamýšľané podujatia si overiť je amatérske hochštaplerstvo, ktoré prinesie tak trpké sklamanie ako veľké boli naše plány a vynaložené úsilia.
XXI. Toto sú veľké veci. Modliť sa za tých, čo sa nemodlia, čiže darebáčia, lebo mnohí znich sú veriaci. Klaňať sa za tých, čo sa Bohu neklaňajú. Ďakovať zatých, čo neďakujú. Odprosovať za rôzne hriechy, ktoré iní s rozkošou páchajú. Vzprosovať milosti aj pre seba aj pre iných. Posväcovať okolie
XXII. Nezabúdať na svoju ľudskosť. Čiže aj na svoju malosť. Aj biedu. Na pýchu sme my vôbec nie stavaní. Blažený tí, čo na to nezabudnú.
Práca pre fyzický a duchovný svet Tak ako žena túži po kočíku a po dieťatku, tak muž ku šťastiu potrebuje ešte aj robotu, ktorá ho baví. Občas sa nám stane, že ochorieme alebo zostaneme sami. Možno je to preto, aby sme sa naučili pracovať spirituálne. Ak to človek nevie nebude šťastným. Denne vidieť 16 hodín chlapa napr. v garáži či úrade, to sú pracovné orgie toho, kto zabudol, že tá najdôležitejšia práca nie je na veciach materiálnych. Napr. v nedeľu je vhodné si pripomenúť, že to na čom sa cez týždeň toľko fyzicky nadrieme raz skončí vo vesmírnom prachu ako nič. Duchovná práca však ostáva. Kto seje pre telo, bude žať porušenie. Kto pre ducha, zožne požehnanie a život.
Čo je na piesku, to raz pominie…
Zdravá spiritualita znamená chybujúceho aj napomenúť…
Patologická spiritualita čuší, strká hlavu do piesku, ignoruje…
Alebo trápne sa s niekým falošne objíma a unáhlene usmieva,
hoci jeden je vonku zablatený bludmi a druhý je vnútri pripitý naivitou,
len aby bola akože jednota. Aby sme iným zahrali divadlo, ako sa „milujeme“?
Toto je duchovne veru nie zdravé, a sa volá to irenizmus.
Spirituálna diagnostika : Obsah
1. Skreening pani demokracie 2. Kvapky do očí pre adventistov 3. Elektošoky pre Posolstvo grálu 4. Röntgen Angelológie dejín I. 5. Infúzie pre Univerzálny život 6. Biopsia u rosikruciánov 7. Kolonoskopia svedkov Jehovových 8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lidé.cz 9. Endoskopia u mormonov 10. Punkcia spoločenstva Milosť 11. MR u anglikánov 12. CT pražskej „mystickej školy“ 13. Antibiotiká na horúčky apokalyptických hnutí 14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista 15. „ boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem“ 16. Odporcom „apostatického gesta“, ducha Assisi 17. Poučili sme sa z Prvého slovenského štátu?
1.Skreening pani demokracie.
Idea demokracie je v ľudstve už dávno. Má svoju veľkú hodnotu. Ale s falošnou axiómou, že nič lepšie ľudstvo dosiaľ nevymyslelo ako je jej terajšia podoba zásadne nesúhlasím. A nie som v tom sám. Iba nedôstojne lenivý mozog a slepá sociologická supervízia by si nechcela vidieť ďalej od nosa. Lenivosť v myslení je nedôstojná. Demokracia mala , má a môže mať veľmi rôzne podoby. Prečo by sme si nesplnili nepísanú povinnosť voči životu a nepouvažovali zdokonaliť niečo, čo tu už je. A prečo by sme sa nepokúsili po sebe zanechať krajší svet, než sme ho našli? Vzhľadom na normálnosť a spravodlivosť súčasná podoba demokracie vo svete aj na Slovensku má poriadne čo doháňať a vylepšovať. Trochu pouvažujme, ak sme myslenia hodní. Je spravodlivé napr. aby hlas čestného univerzitného profesora mal takú istú váhu pri voľbách ako hlas vraha v kriminále, ktorý si bohapusto neprizná svoj ťažký zločin, a ten mu bol jasne a opakovane dokázaný ? Či je správne aby hlas statočnej matky piatich detí bol daný na tú istú úroveň ako hlas darebáka? Či to nie je poriadna nespravodlivosť, až stupídnosť, ak má rovnaké práva ten, kto roky pre spoločnosť pracuje s tým, čo za dlhé roky na ňu kašle? A robiť sa mu nechce!? Politikov neraz sa oháňajúcich kresťanstvom či heslom spravodlivosť by to mohlo napadnúť, a mohli by niečo preto aj urobiť. Nečudujme sa, keď u mladej generácie strácame rešpekt. Pravidlá sú neraz nastavené na posmech. Ten, čo má veľa detí a nerobí napr. dostane 75O euro, a ten čo pracuje 5OO. To čo je ? Naša realita? Nespíme my, keď nás ani hromy v hymne roky nebudia? Alebo jedna statočná pani odrobila poctivých 39 rokov ako kuchárka a štát jej vymeral dôchodok 22O euro. Iná mladá slečna asi 3O ročná neurobila ešte v práci nič, ale má invalidný dôchodok 33O euro. Absurdistan? Ale kdeže: podľa zákonov Slovenskej republiky. Bolo by tu až takým problémom napr. zaviesť napr. trochu inteligentnejší volebný systém, ktorý by mal trochu širší záber ako ten terajší? A ktorý by dal väčšiu morálnu váhu tomu, kto sa viac osobne i spoločensky snažil ? Byť občanom tohto štátu by napr. znamenalo jeden pevný bod. Za absolvovanú základnú, strednú a vysokú školu by boli tri body. Za negatívny nález v registri trestov by bol piaty bod. Za to, že človek pristupuje k manželstvu zodpovedne a nerozviedol sa, bod šiesty.Za postaranie sa o svoje deti bod sedem. Za aktívne členstvo v cirkvi bod osem. Za to že človek pracuje alebo chce pracovať bod deviaty. A napr. za darcovstvo krvi , adoptovanie dieťaťa alebo činnosť v spoločensky prospešnej organizácii bod desiaty. Neísť voliť by bol priestupok voči spoločným záujmom celej komunity. Akt nezodpovednosti a bol by primerane aj pokutovaný. Veď je to nezáujem o to, čo nás všetkých svojprávnych a dospelých zaujímať jednoducho má a musí. Demokracia môže mať toľko podôb, koľko je demokratov. Ak by sme to s touto ideou mysleli vážne, tak by sme dali možnosť aj tým, ktorí sú sklamaní zo všetkých politických strán a nedôverujú nijakej. Svoje kredity a body by odovzdali napr. nejakej mimovládnej organizácii alebo verejnoprospešným nominovaným nestraníckym kandidátom, ktorí by sa takto mali možnosť dostať do parlamentu národa. Chronickým povaľačom a väzňom by nebolo dočasne dovolené ovplyvňovať veci verejné. Nech sa skúsia polepšiť, a až potom dostanú plné občianske práva. Alebo ak by sme to mysleli s demokraciou aj trošku žartovne, tak by sme voličovi dali s hlasovacími lístkami aj napr. 5O eurovku, ktorú by mal volič vhodiť v obálke spolu so svojím hlasom ako svoju podporu konkrétnej strane, skupine či jednotlivcovi. Veď tie peniaze strany aj tak po voľbách ako štátnu dotáciu dostanú. Oni by mnohé zmizli, však? Ale aspoň by sa pri voľbách veľmi konkrétne zistilo, koho podporujú občania so zlodejskými sklonmi. Ak raz nebude našim príliš nedostupným luxusom aj myslieť, a ak sa ktosi nad tým, čo ste čítali sa ktosi aj zamyslí a bodaj by nabral odvahu niečo podobné aj uviesť do praxe. Pozdravujem ho, a držím mu palce. Skoro polovica ľudí nechodí voliť. Sú terajším systémom asi sklamaní. Čakajú aj niečo iné, a zatiaľ ich nikto niečím alternatívnym neoslovil. Ak chceme, aby si nás malých niekto vo svete všimol, môžeme začať. Oveľa lepší spoločenský systém než demokracia, ktorá tu je posledných dvesto rokov bola monarchia. Trvala v rôznych podobách a po tisícročia. Keby nám vládol spravodlivý kráľ, tak by jedným jeho rozkazom zmizla napr. pouličná prostitúcia či obťažovanie pouličných predavačov. Nespravodlivo nadobudnutý majetok nejakého tunelára by bol za krátko daný na i prospech všetkým či menej majetným. Jedným slovom by bol potrestaný niekto, kto narobil veľa zla a ani stovky sudcov a policajtov si s ním roky nevedia poradiť, lebo ľahko je zločiny páchať a ťažko je to u prefíkaných kriminálnikov dokázať. Bohatá menšina si zaplatí agentov, a tí nabulikajú väčšine, že idú voľby, a aby si vybrali niekoho z dvoch či viacerých táborov, ktorí trochu inak vlastne podporia status quo, ktoré pomáha bohatým bohatnúť a chudobným chudobnieť. Žiadna skupina model modernej podoby monarchie neponúka. Napr. konštitučnej či nejakej inej, väčšinou slušných ľudí aj regulovanej. Máme toľko otitulovaných či inteligentov, nebuďme až tak spohodlnení, že to odbijeme frázou, vraj sa to nedá. Takíto lenivci majú ešte ďaleko od ľudí slobodných v duchu. Ak je takých tzv. väčšina, potrebujú na prevýchovu ešte tvrdú ruku : diktatúru. Strany , fúrera či peňazí. Ponuka demokracie určite nie je kompletná. My sa na tu slobodu iba hráme.Presnejšie povedané nedôstojne sa klameme, že sme už slobodní, a pritom sme iba ako odtrhnutý pes od reťaze, ktorý nie je vychovaný. Dať peniaze a „slobodu“ ožranom a smilníkom, to je vláda p. Neresti. V skutočnosti tu vládnu čísla v bankách počítačov, teda peniaze, ktoré sú mnohé iba virtuálne a ich manipulátori v pozadí. Myslia si akú len majú veľkú moc. Ani len netušia, že taká moc je veľmi dočasná a krehká. Politický cirkus s pripraveným scenárom, ktorý je iba maskou pre vládu peňazí a tých, čo s nimi v zákulisí vedia čarovať. Z jednej miliardy urobia tri iba kliknutím na tom správnom počítači a na správnom účte. Tento systém niekomu náramne vyhovuje. Až sa väčšine čudujem, že tento extrémisický štýl spravovania spoločnosti cez peniaze toleruje a ho podporuje. Asi ľudstvo ešte iného systému nie je hodné. Od monarchie sme sa akoby unáhlene vzdialili, lebo sa bojíme sa jej veľkej slabosti, veľa krát v histórii opakovanej, keď dobrého kráľa neraz zabil nejaký mocou opitý gauner, a nastolil na trón veľmi rýchlo svoje výmysly a novú tyraniu. A dlhé roky s tým všetci ostatní nevedeli urobiť nič, iba masochizmom tlmili jeho sadizmus. Žeby sa nedali vymyslieť zákonné preventívne opatrenia, aby ku tomu nedošlo? V ére toľkých médií a počítačov? Nerobme sa až takí hlúpi. Či rozmýšľajú tí, čo zvelebujú nadovšetko iba jednu podobu demokracie, a nevidia jej oveľa väčšie úskalia než som spomenul u nezrelej monarchii? Napr. ak sa teraz niekto prachatý rozhodne podplatiť zákonodarcov, a tí väčšinou odhlasujú, že biela je čierna alebo že slnko nesvieti, tak ono asi prestane svietiť a tráva bude zrazu ružová ? Veď takto sa môže zavraždiť zdravý rozum a veci nenormálne môžu začať vládnuť nad normálnymi. Takto si môžu diktátori, o ktorých ani verejnosť nebude vedieť kde a kto vlastne sú, lebo budú poťahovať nitky za oponou, dať odhlasovať i nespravodlivé vojny. Neľudia, ktorí budú mať na účte trochu viac núl než ľudia, si môžu zaplatiť a odhlasovať svoje deviácie ako etické normy. Toto môže pre ľudstvo byť a neraz aj je oveľa väčšie nebezpečenstvo než všeličo iné, páni polodemokrati polobusinesmani. Ľudia sa tu infantilne manipulujú, že vraj vládnu. Oni však iba občas zamiešajú pri voľbách karty pre tých, čo pokračujú bez nich vo svojom rozohratom pokeri, z ktorého voliči niečo aj majú, ale vždy ten menší úžitok. Ku zrelšej monarchii sa ľudstvo ešte vráti. Odporúčali ju ako najprimeranejšiu formu spravovania vecí verejných nielen sv. Tomáš Aquinský či pápež Pius VI. Bodaj by náš národ dozrel a zaslúžil si niečo, na čo by bol aj oprávnene hrdý. Bodaj by to bol väčšinový ľud tzv. dobrej vôle. Bárs by nezabudol aj požiadať nie secondhandovú či hocikým založenú , ale dobrú matku katolícku Cirkev o pomoc pri výbere spravodlivého kráľa, ktorý by chcel plniť iba vôľu Božiu. Bárs by sa vynašiel správny modus so férovými pravidlami na dlhodobú ochranu takéhoto trónu. Až vtedy tu totiž bude dobre. Dovtedy budú veci verejné iba očistcovým provizóriom.
2. Kvapky do očí pre adventistov
Nebojte sa spýtať samých seba, kto nás vlastne založil. A kto ho poveril? Ako si overíme, že to bol muž boží a nie samozvanec? Azda si myslíte, že pred 150 r. tu pravá kresťanská viera nebola? Veríte, že Vaša hlavná prorokyňa Elenka Biela Vám potvrdila , že je správne, aby ste ako adventisti svätili soboty. Zachovával ju vraj aj pán Ježiš a apoštoli. To je pravda. Ale je lož, ak sa tvrdí, že zavedenie nedele sa nariadilo zo zlomyseľnosti. Vzkriesenie sa udialo v nedeľu. Preto bola Katolíckou Cirkvou úplne prirodzene zavedená ako sviatok. Z našej praxi by ste zistili, že v nedele naplno ohlasujeme evanjelium, a sme z toho aj unavení. Preto náš deň odpočinku je napr. pondelok. Pápeži oddychujú v utorok. Vadí to niekomu? Vás až nezdravo zjednocuje sobota. Prečo ju chcete nanútiť aj ostatným? Myslíte si, že Sv. písmo treba chápať doslova? To máme kameňovať neverníkov a vypichnúť si oko pri erotickejšom pohľade? Keď doslovne, tak doslovne. To je jedno z otroctiev, a prajem Vám, aby ste sa z toho dostali. Doslovné bratie soboty a iných častí biblie je duchovnou slabomyseľnosťou. Čiže iba slabým chápaním reality. Keď však v nedele pracujete, niekde až tak, že to poriadne na stavbe počuť miešačku, myslíte si že to pomôže Božiemu Kráľovstvu? Keď neveriaci na nás rozhádaných v podstatnom vidia, ako jeden cirkevný zbor v nedeľu pracuje a iná farnosť svätí nedele, či sa nepriatelia kresťanstva škodoradostne nezačnú na nás kresťanoch posmešne uchechtávať? Ak sa totiž stráca sila jednoty v podstatných veciach medzi kresťanmi, tak to jednoznačne posiluje našich nepriateľov. Dbáte viac ako iní na telo, ktoré je chrámom Ducha Sv. To je Vám na chválu. Byť vegetariánom či abstinentom nás však nespasí. Bolo by to málo. Vaša prorokyňa píše veľmi pekne a precítene o Ježišovi, jeho živote i Jeho tajomstvách. Napr. o tom, že olej v lampách verných panien je Duch Svätý. To je múdre. Ale opovážlivo nerozumné sú časti napr. v jej knihe V tieni slávy, kde sa vyjadruje veľmi nepekne o Cirkvi, ktorú nezaložili ľudia a ktorá sa v histórii od nikoho neoddelila. Pápež je tu označený ako krutovládca??? Katolícki kňazi vraj kostolnou mágiou, keď slúžia sv. omše robia veci odporné Bohu??? Ale ale!! Problém je vtedy, ak sú v stave pokrytectva. Ale nie sme takí všetci. A tie obvinenia na našu adresu sú, prepáčte, ale nehoráznosťou. Takto si na nás netrúfli vyrútiť sa ani najatí komunistickí politrúci. My sa takto o Vašich akciách a bohoslužbách nevyjadrujeme. Akoby u Vás zvelebovanej prorokyne zúfalo absentovalo trocha povinnej historickej spravodlivosti a elementárne rozlišovanie duchov. „Prorokyňa“ vydala o sebe až príliš jasné svedectvo. A je to v jej spisoch veľmi jasne napísané aj preto, aby sa každý bedliaci dozvedel zdroj, odkiaľ inšpirácia asi prišla. Veľká lož sa u Vás zahniezdila, keď neuznávate existenciu ducha po smrti tela. Píšem aj preto, aby som Vás upozornil na to, kde je pravda, a aby ste kôli vlastnej spáse v pokore prehodnotili, ktorú z autorít budete poslúchať.
Pani Whiteová si neláskavým odsúdením Kristom zriadenej autority si autoritu zobrala sama.
Je to jedna zo sestier, ktorú netreba dávať na miesto pápežky…
3. Elektrošoky pre Posolstvo grálu
Veríte, že táto kniha Vo svetle pravdy je pokračovaním biblie a komplexne systematickým výkladom zákonov stvorenia. A veru píšu sa v nej mnohé zaujímavé veci a hlboké súvislosti vedúce ku pochopeniu diania , šľachetnosti a charakteru. Sú však v nej aj extrascestné názory, čitateľa priam mätúce, ktoré teda „stoja za to“. V celej rosiahlej práci nie je ani raz spomenuté slovo milosrdenstvo. Iba duch veľkej vážnosti, ostrej prísnosti a železných zákonov Stvoriteľa. Hlavne v počiatočných kapitolách.
Nie je tam ani štipka humoru… Čiže je to posolstvo bez vzkriesenia…
Pozor na to, aby ste z toho neochoreli. Ku láske patrí aj radosť detí, a tá v tomto posolstve až očividne a bolestne chýba. Prezrádza to iba o autorovi jeho až smrtonosnú vážnosť. Ale aj to, že jeho inšpirácia prišla z podobných duchovných oblastí. Ale určite neprišla z nebeských najvyšších sfér. Ultra hlbokým pesimizmom preniknuté je autorovo najhoršie tvrdeni, a to že v Kristovom ukrižovaní sa ľudstvo ešte viac zaťažilo než bolo,
že nenastalo žiadne vykúpenie. Toto je kardinááálny blud.
Zaklincovaný ešte tým, ako vzkriesenie vraj nenastalo telesne,vraj iba duchovne. Čiže ten kameň, čo bol od hrobu odvalený bola zbytočnosť…Ďalší je ten, že v človeku nie je nič božské.To že sme chrámom Ducha Sv. nájdete opakovane v biblii. Ak tvrdíte, že o Vás to neplatí, môžno hovoríte aj pravdu. Len to už nie je kresťanstvo. Vykúpenie a sv. vieru ešte neprijal autor tohoto diela.
Ďalší úlet , keď obeta kresťanských mučeníkov sa dáva na úroveň samovrahov? To snáď nemyslel autor vážne! Hrozná urážka zdravého rozumu. Do neba volajúca strata rozlišovania. A tiež absencia zdravého úsudku. Ajajaj – jajajaj.! Pravdy spolu s bludmi. A najväčší blud si odovzdávajú učeníci Abd-ru-shina potichu, keď ho dávajú na rovnakú úroveň s Kristom, a robia z neho tzv. inkarnáciu „ducha svätého“. Odporúčam Vám nerobte to. Neprinesie Vám to požehnanie. Tieto „tajomstvá“ grálu sú ťažkými omylmi, ktoré považujete za nové pravdy. Sú to poruchy logiky a zdravého myslenia. Veľmi sa Vám čudujem, že Vaša viera v tieto lži je veľmi silná. Preto Vám píšem, aby som nepatril medzi tých, čo Vás na tieto závažné defekty neupozornil. Byť tak na Vašom mieste sa dám na útek pred „sebou samým“. Nemilosrdností a krutostí má ľudstvo viac než dosť. Toto posolstvo má ďaleko od tzv. víťazného poznania, na ktoré sa iba hrá.
4. Röntgen Angelológie dejín I.
Táto kniha, ktorú prezentuje jej autor ako čosi prevratné, neprináša niečo až tak veľmi nové a podstatné. To, že anjeli sú a pôsobia sa vie už dávno. To že existuje synchronicita udalostí v historickom vývoji na to upozornil C.G. Jung už pred polstoročím. Trojkilová kniha je plná veľkej snahy a mnohých zaujímavostí a duchovných súvislostí. Len je akási príliš „nebeská“. Vznešeno, ktoré sa duchovnej reality dotýka nie až tak hlboko. Veľký problém si vyrobil jej autor Dr.Emil Páleš, keď ju vyhlásil za vedecké dielo a chcel tak dobromyseľne vyprovokovať vedeckú diskusiu. Ako si však ostatní, vrátane tých, čo sa za vedcov považujú, majú overiť, či predkladané nové názvy archanjelov majú naozaj také mená ako im kniha dáva, to nám už autor novej duchovnej vedy neprezradil. Ani to, ako si môžeme overiť, či sa duchovia času striedajú v presne stanovenom čase ako apoštoli v pražskom orloji. Zostáva nám iba veriť ďalšej samozvanej vedeckej autorite a jej interpretáciám? Mužom s kritickým myslením zapína výstražná kontrolka. Možno nejakí nábožní jedinci so ženskou dušou to aj s radosťou prijmú… Na vedeckú úroveň je to veru málo. Ale ako inšpirácia to je ok. Tunajšia duchovná veda sa položila na nesprávny základ. Autor píše, že sa opieral o gnostické pramene, ktoré sú v mnohom v protiklade s kresťanským učením. A za elementárny základ si zvolil objav nesvätého benediktínskeho opáta Trithemia. Čerpal nie iba zo svojich osobných spirituálnych zážitkov, kde pri neusmernení hrozí extrém ontologizmu, ale i z bohatstva dejín. Jeho prehľad je priam omračujúci, ale jeho bizarná výčitka na adresu katolíckej Cirkvi, že tá vlastne o anjeloch „nevie nič,“ iba prezradila adolescentnú nezrelosť mysle inak sčítaného a inteligentného autora. História svätcov v dejinách cirkvi vie o anjeloch nie všetko, ale dosť veľa. Aj biblia je ich pôsobením priam preplnená. Len sa treba o spoľahlivé pramene viac zaujímať, a neorientovať sa príliš veľkou dôverou na ezoterické knihy, v ktorých je veľa o anjeloch, ale mnohokrát sú to padlí anjeli. Táto veľká kniha o anjeloch akoby zabudla na veľký duchovný boj medzi týmito dvoma úplne protikladnými ríšami padlých a Bohu verných duchovných bytostí, a preto sa sama zaradila medzi romantickú literatúru, ktorej akoby ušla vlastne podstata témy. Už apoštol Pavol nás upozorňoval, aby sme neprejavovali príliš veľkú nadúctu a pozornosť anjelom. Tá patrí Bohu. Oni sú jeho služobníci. A čím sú bližšie pri Ňom, tým viac ich bolí, ak niekto zvelebuje iba ich samých či ich funkcie. Čím je niekto „padlejší“ , tým väčšiu pozornosť na seba a na svoje poslanie vyžaduje od iných. Tým na seba iba prezrádza, ako biedne si plní svoju úlohu v nebeskom orchestri. Jeho hviezda zhasína, a tak si vynucuje potlesk. V diele ktoré má názov angelológia by malo byť toto rozlíšenie medzi falošne a pekne spievajúcimi anjelmi ako prvoradá priorita. Ostatné veci ako príroda, veda či história sú v tejto oblasti druhoradé. A malo by mať aj časť zvanú démonológia, a táto kniha ju nemá, preto je iba poloangelológiou. Napr. píše sa tam niekde, že tí s tmavými krídlami huckajú ľudí do necudnosti, pochabosti, po lakomosti po peniazoch? Že zabíjajú v nich detskú nevinnosť, že sa vysmievajú pannám, že kresťanské cirkvi obracajú raz na posmech a inokedy ich lynčujú? Malo by sa to tam varovne napísať. Kôli sláve teraz a tu, čiže primitívnej sebaoslave, sú tu mnohí ochotní obetovať aj charakter, aj svoju intimitu, aj normálnosť aj stratu Krista. Tam, kde tieto upozornenia nie sú, chýba v téme niečo veľmi podstatné. A následne sa potom za niečo dôležité v tejto téme venuje veľká pozornosť tomu menej dôležitému. Ak sa nepripájame nadšene ku tlieskajúcim jednej z takýchto prác, tak je to pre tieto i ďalšie dôvody. Existujú totiž aj iní a kvalitnejší anjeli, než akí sa tu, ako akože novoobjavení, spomínajú a dávajú za príklad ku tým klasickým. Nestriedajú sa iba ako veľkí šéfovia niekde mimo planéty v ovzduší, ale celkom konkrétne slúžia iným. Nevyžívajú sa iba vo vládnutí, čiže v predčasnej osobnej dôležitosti bez prinesenia veľkých obetí za ľud. Archanjelskými a anjelskými bytosťami sú až po smrti. Tu na zemi sú najskôr ako ozajstní ľudia. Voláme ich svätci. A tí boli Kristovej Cirkvi verní a neodsudzovali ju ani keď zakusovali veľké psychické tlaky prenasledovania od svätuškárov, čiže od „padlých anjelov“ v jej vnútri alebo od fyzicky likvidačných útokov zdémonizovaných neprajníkov zvonku. Ten tlak a boj ich vyzdvihol do oveľa väčších výšok, než tzv. je úroveň romantických nových „archanjelov“ akoby zo starokatolíckeho speváckeho zboru. Tých kvalitnejších a bez ušpinených krídel prezrádza ich hlboká ľudskosť a pokora. Neraz i nenápadnosť. Svoju anjelskú prirodzenosť a kvality nepotrebujú vystavovať teraz na prilacný obdiv. Neraz sú ukrytí pred necudným svetom ako princezná v myšom kožušku alebo ako princ ukrytý v šatách žobráka. Najstaršiu cirkev si vážili ako dobrú matku. Padlé bytosti sa tu kúpu v zlate a v prepychu a neraz sa škodoradostne bavia ako „verných anjelov“ ponižujú. Tým viac predstierajú urodzenosť, čím viac od Boha odpadli, chudáci. Dielo, ktoré v histórii kresťanstva na Slovensku nemá páru svojou rosiahlosťou, by si zaslúžilo odbornú polemiku nejakého odborníka, o čo autor cirkevné autority u nás viac krát neúspešne žiadal. Problém by sa mohol pohnúť možno k lepšej komunikácii, ak by autor upustil od prehlásení, že napr. RKC je vlk ovčom rúchu alebo že jezuitská poslušnosť je iba považovať biele za čierne, keď to povie predstavený… Ako upozornenie je to správne, ale ak by sa ostalo iba pritom negatívnom, bolo by to neúctivé znevažovanie. PS. Autor pomáha mnohým na Slovensku sa zorientovať v labyrinte ezoteriky, ale sám by potreboval odborne poradiť. Ak ho jeho uctievači nekriticky adorujú, tak mu tým aj nevedome ubližujú…
5. Infúzie pre Univerzálny život
Veľmi pekná je Vaša snaha o vnútorný život s bratom Kristom. Celkom moderne ostatným pripomínate tzv. vnútorné záležitosti. Napr. o bedlivom prežívaní prítomného okamihu. Pozoruhodné je Vaše učenie o 7. duchovných centrách v človeku, ktoré originálne pomenúvate. Kresťanstvo je o tom nad nami, nie iba v nás. Máte veľmi peknú prax vnútornej duch. cesty a odovzdávaní svojich vnútorných negatívnych emócií Božskému Kristovi, ktorý jediný premení túto biedu na pravé pozitívum. Vaše spoločenstvo prehlasuje, že sa nedržíte žiadnych dogiem. Toto je Vaša podstata? A tá jediná dogma, ktorej sa predsa len držať musíte?… Kresťanstvo totiž pevné články viery mať musí. Ako dopadne šport či rodina bez pravidiel? Sami sa tak zaraďujete medzi sektárov. To Vám vôbec nevadí?? Ak spoznáte, že sa v tomto fatálne mýlite, a napriek tomu zostanete vo Vašom spoločenstve, tak prezrádzate, že ho milujete viac než pravdu. Prakresťania, prazvláštne pomenovanie. To, že nepotrebujete vôbec žiadne kostoly, ani kňazov, ani klasické Sv.písmo, ani krst, ani eucharistiu, svedčí, že „kristus“, ktorý hovorí cez Vašu prorokyňu Gabrielu nie je totožný s Kristom Nového zákona. To, že nástupca apoštola Petra, čiže pápež, nie je pre Vás morálnou a vieroučnou autoritou, to len prezrádza, že máte svoju novú pápežku, a miesto Vatikánu svoj Wúrzburg. Vďaka za prorocké upozornenie, že naši hierarchovia sa správajú ako farizeji. Pozor ale, že nie vždy a všade. Máme aj apoštolskú postupnosť aj mnohé iné, na čo môžeme byť hrdí. Karmu a reinkarnáciu nedávate do kategórie večného trápenia? Myslíte si, že posielať znovu duchov do tohto nemravného sveta nie je nemravné? Myslíte si, že toto je ten večný život spomínaný v biblii? Vôbec proti nemu razantne nebojujete. Chcete byť súčasťou tohto bláznivého vesmírneho kolotoča so stále horšou politickou psychiatriou organizovanou prachatými mizantropickými sociopatmi v zákulisí? Akoby ste odporúčali tento blázinec sveta ako cieľ duchovnej cesty… Vážení reinkarnační apoštoli, zobuďte sa. Toto je bosorácka ideológia ktorú vypotilo relatívno a jeho adorátori. Kresťanské kladivo z absolútna je jasne antireinkarnačné a protikarmické. Jeho idea je totiž inkarnácia. Tá túto diagnózu pomenúva presne ako nekresťanskú zvrhlosť. Duch Svätý nás totiž vedie do neba. Duch nesvätý nás robí tulákov po chladnom vesmíre či obeťami nejakých polobludov a poloprávd. Panna Mária nie je podľa Vás hodna úcty a modlitba ruženca je zbytočnosť? Týmto sa sami radíte medzi tých, čo takto pre bedliacich svedčia iba o vlastnej neúcte ku svojmu osobnému panictvu či panenstvu alebo asi aj o poškvrnenom historickom počatí Vašej denominácie. Sú do neba volajúce ťažké chyby. Pobyt v našom tele je pre Vašu prorokyňu iba boľavý pobyt v mäse? Prezrádza na seba, že svoje telo potrebuje akútne spiritualizovať a posvätiť, lebo v nej pôsobí nejaká nesvätá sila. Ak to odmietnete, budete stále vážnejší. A táto starina Vám bude brať zdravý humor zo života. Tá Vaša vysoká škola ducha má vážne nedostatky a také chyby na úrovni osýpok z materskej škôlky. Odporúčate svoje moderne ladené meditácie s gymnastikou, ale nikde napr.modlitbu na kolenách. Celibát a zasvätený život v panenstve či panictve je pre Vás blúdenie. Ale to, že v podstatných veciach sa kardinálne mýlite, na to ste ešte neprišli? Večné peklo neveríte, čo svedčí o Vašej prajnosti, ale vyslovene odporuje Kristovým slovám z evanjelia podľa Matúša kap.25. Nie všetci budú spasení, jasne sa to píše v pravých evanjeliách, ktoré netreba opravovať, lebo hovoria pravdu. Váš kristus sa podujal na opravu „božieho slova“ ale nie z pravoverného evanjelia, ale nejakého apokryfného. Odporúčam Vám nájsť si čas na pravé Božie Slovo. Nečítajte iba Vašu „poopravenú“ bibliu. Pozrite si prosím pravé štyri evanjeliá. A nás katolíkov prosím nemajte za až takých hlupákov, a našu históriu nevysvetľujte iba podľa tých negatív, ktoré sa nemohli nevyskytnúť. Napr. križiacke výpravy boli v začiatkoch obrannou vojnou proti vyčíňaniu mohamedánov vo Sv. Zemi, a nie vojnou cynickou a útočnou. Kristus je nie iba v nás, ako to jednostranne tvrdíte. To tvrdia iba nedozretí mystici, až nenávidiaci tzv. celostný prístup. Je aj v histórii tejto planéty, kedy jeho Inkarnácia pokračuje už 20.st. v jeho Cirkvi. Aj našou povinnosťou ako kresťanov je, inkarnovať do svojho tela i vnútra živého Krista, najmä do našich vzťahov, povolania i do liturgie. Nie jednostranne a individualisticky iba do svojho vnútra, kde má byť podľa Vás Božia Ríša. Že tu adeptovi hrozí sebaklaňanie nižšiemu egu, na toto vážne vôbec neupozorňujete! Je to poznačené nebezpečne silným individualizmom. A ak dlhé roky znevažujete právoplatnú autoritu pápeža tak sa topíte iba v tzv. modernistických úletoch z reality, na ktoré upozorňoval nielen sv. Pius X. Treba nám teraz žiť naplno, žiť sväto, a nie odkladať to na inokedy. Lebo to je polovičatosť smerujúca k duchovnej schizofrénii. Patrí sa nám nie polovičato, ale radikálne odpovedať na Božie Zjavenie a tak nasledovať Krista v zasvätenom živote v kláštore, kňazstve či vo svete alebo v rodinnom spoločenstve. Čím menej to niekto chápe a nežije, tým je to väčšia hanba. Myslíte si, že Váš kristus, čo svätosť neodporúča a zasvätený osobný život nepotrebuje, je to, čo ľudstvo ako vzor potrebuje? Sami sa tak posielate do nižšej ligy. Dajte pozor na veľké klamstvá hada, lebo padlému ľudstvu tu nebude daná možnosť nekonečných zábavných vteľovaní do ľudských tiel. Raz príde Posledný súd Kristov, a veľké beda nepripraveným. Nepôjdu všetci do Nebeského Mesta Jeruzalema, aj keď si rôzne kinderskupinky obľúbili uspávanku o spasení všetkých. Tzv. apokatastáza je aj infantilná, aj nespravodlivá. Podľa Krista z evanjelií mnohí idú pohodlnou cestou do zatratenia a nie všetci budú zachránení. Kríž, na ktorom je korpus/telo/ Ježišovo je podľa Vašej prorokyne iba negatívnym symbolom. Veľký omyl! Vraj by mal byť kríž iba Vzkrieseného, ten je symbolom pozitívnym. V skutočnosti tým iba prezrádzate, že nemáte v úcte Kristove bolesti. Neznesiete na ne asi ani pohľad, ani to nemáte v programe života. A tie Jeho rany sú tu aj dnes v jeho oddaných maličkých, čiže pokorných kresťanov, čo sa snažia o poctivú spiritualitu. Kristove tajomstvá treba ohlasovať kompletne a verne, odkazuje Vám jedno z jasných pravidiel katolíckej Cirkvi. Pozor na prorockú ženu, môže sa aj mýliť a dá sa ľahšie oklamať. Mať kresťanského boha iba s dvoma osobami je síce originálny príspevok do dejín kresťanstva, ale škoda že iba do dejín bludov. Ide iba o zmutovaný blud, s ktorým mala matka cirkev problém v prvých storočiach, a bol vyoperovaný na rímskej synode v r.382 a zdiagnostikovaný ako blud macedoniazmu.
6.Biopsia u rosikruciánov
Keď sa človek začíta do Lectorium rosikrucianum má silný pocit, že sa vo Vás stretá s nevšedným duchovným talentom, keď na veľa stranách veľmi sofistikovaným spôsobom hovoríte tak pútavo o niečom úplne tajuplnom, že nachytáte ťažkého, ale aj naivného intelektuála, sklamaného surfovaním iba v materiálnom svete. Čím má totiž niekto predčasne vyspelú väčšiu svoju inteligenciu tým ľahšie sa dá nachytať na premyslene nastraženú tajuplnú filozofickú pascu, ktorej podstata môže byť prekvapivo primitívna. Náš čas je vzácny a netreba ho zbytočne zabíjať v motaní sa v bočných uličkách. Aj študent Vás po čase prekukne, že novognózou zavádzate a chytáte na medové motúzy ľudí, ktorí hľadajú platonické duchovno. Vaša gnóza, to sú iba zmutované staré bosoráctva, ktoré sa tiahnu dejinami, a sú podávané v stále kvalitnejšej podobe. Vašim zakladateľom bol pravdepodobne už Adam, prvý slobodomurár. Hovoríte o tzv. transfigurácii, o premenení sa, a zároveň aj o Kristovi, ktorý podľa Vášho učenia vôbec na kríži netrpel a neumrel. Vedzte, že ak takto zmýšľate o Jeho ťažkej práci pri vykúpení, ktorá dala základ všetkého dobrého, tak tá Vaša transfigurácia bude, ale najskôr iluzórna a potom pri ďalších zasväteniach až veľmi nepríjemne reálna. Máte zaujímavé veci o mystike, spirituálnej alchýmii, kultivované vystupovanie. A tak sa pokúsim kultivovane Vás upozorniť na kardinálny omyl doketizmu, ktorý tvrdil, že Ježiš mal nie ľudsky normálne, ale iba zdanlivé ľudské telo. Je to podľa sv. apoštola Jána zásadné klamstvo antikrista, a pravý kresťan sa toho pevne drží, a nedá sa nalapať na rečičky čo kradnú podstatu kresťanstva a podporujú slobodomurárske interpretácie v stále rafinovanejšej odrode. Rímski pápeži niekoľkokrát v priebehu stáročí upozorňovali všetkých ľudí dobrej vôle, že tento gnostický prúd je pre človeka zavádzajúci a nebezpečný, a naozaj ku skutočnej záchrane a pravej transfigurácii ,čiže premene človeka na Boží obraz nevedie. Ide tu iba o jednu z pohodlných ciest, ktorá nevedie do nebies. Je to o tajomstvách, ktoré keď odhalíte, zastane tam prázdno a nesvätý smiech. Toto nie je tá najlepšia vizitka duchovných ľudí… Sv. bázeň pred božským a absolútnym tam veru nebude. Niečo podobné sa skýva za tajomstvami FEDu a nášho finančného systému. Točí sa to všetko okolo ničoho. Pre zasvätených a tých hore je to úžasná zábava, ale pre miliardy tých dolu je to otrocky nastavený očistec. A pre niektorých zbankrotovaných aj pozemské peklo. Ak máte rozum na rozmýšľanie, tak uvažujte.
7. Kolonoskopia u svedkov Jehovových
So spevákov, ktorí sa pokúšajú spievať na duchovnej scéne je Váš spev najfalošnejší. Ste veľmi horliví, ale to nie je pravá horlivosť. Ide o drzé vnucovanie falošných výkladov biblie. Zabíjanie času. A neraz o trápne obťažovanie ľudí. Toto slušní ľudia iným nerobia. Tým viac prestierate svoje falošné istoty, čím menej v ne veríte. Tým viac sa potrebuje ľuďom niečo nanucovať, čím je v tom viac klamu. Podieľate sa na pyšnom poučovaní a obrovskej duchovnej krádeži. Beriete Kristovi božský titul, kresťanstvu Najsvätejšiu Trojicu, Márii panenstvo, pápežovi primát, atď. Sú to somárske bludy ktoré šírite, a nebeská zdravotná polícia Vás bude musieť dať do závažnej karantény ako nosičov ťažkých infekcií. Miesto učenia Vám radšej radím, konajte radšej dobré skutky. Učte sa nie toľko obkecávať a duchovnejších iba poučovať, ale učte sa ich počúvať. Zanechajte čím skôr svoje výmysly, ak sa nechcete raz od hanby prepadnúť. Robíte sa medzi veriacimi ľuďmi prví. Nie že budete, už teraz ste medzi nimi ako poslední. Vaše komentáre biblie sú tak prudko kontaminované rôznymi stupídnymi obvineniami, že Vás nebeský hygienik aj celý Váš spolok bude musieť pre dobro Vaše i celej populácie ako intenzívnych bacilonosičov zakázať. Ježiš ani raz nenazval Boha Jehova, ale Otec. Vy ste viac ako On, že tu Vaše interpretácie povyšujete nad neho? Ježiš povedal sám na seba JA SOM /Jn 8,28/ A povedal pravdu, za ktorú ho poslali farizeji na smrť ukrižovaním, lebo to bolo v ich vnímaní ako bohorúhanie. Ak Vám toto ušlo, tak ešte tvrdo spíte a kto Vás zobudí. Váš pacifizmus je na zamyslenie. Aj Vaše nasadenie vyučovať svet. Chodíte ľudí ako nepozvaní doučovať, a predvádzate sa ako pávy ako len viete papagájovať a chŕlite biblické citáty. Ale vaše ťažisko je starý zákon. Veľmi by Vám prospelo byť tichými, aj trochu pozorne počúvať vzdelanejších a pokornejších pred životom. Vaša spása sa počne asi vtedy, ak sa začnete zamýšľať trochu hlbšie aj nad iným výkladom Sv. písma než nad jehovistickým a prestanete ľudí klamať, že ste vážni bádatelia biblie. A jediní kompetentní na tie najsprávnejšie interpretácie. Za predstieranou veľkou vážnosťou si robíte z evanjelizácie veľkú zábavu. Držíte verejne časopis “ Zobuďte sa“, ale zaspatejších medzi veriacimi, čo sa týka vieroučných záležitostí, asi niet. Čo sa týka vzájomnej pomoci medzi sebou, tak ste na tom paradoxne veľmi dobre. Držíte sa jednej vety zo Skutkov apoštolov, a kôli nej zakazujete napr.zomierajúcemu dieťaťu transfúziu krvi, ktorá by mu zachránila život. Ježiš o starozákonnom zakazovaní jedenia krvi nehovoril nič, ale to, že svojimi výkladmi zabíjate to nevinné dieťa?
A čím má spoločenstvo dokonalejšiu ortodoxiu, a čím viac pomáha celej vonkajšej spoločnosti, ako je to napr.u nás katolíkov, tým hojnejšími a tým smutnejšími sa tam opačne paradoxne stávajú ľahostajnosť, anonymita, individualizmus, polovičatosť, cynizmus, svätuškárstvo, a ďalšie rôzne až bizarné sociopatie.
8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lide.cz
Niečo také,čo ponúkate, lačné moderné publikum priam hlce. Predstava, že sme v kozme nie sami. A kontakt s mimozemšťanmi… Bodaj by Vašich čitateľov napadla aj kritická myšlienka, koľko je z uvedeného pravdy, a koľko asi ilúzií. Aj či to už nie je sektárstvo na kozmický spôsob. Nie ste Vy príliš zamilovaní do mimozemského? Tam sa nachádzajú Vaši kozmickí záchranári, čo nám diktujú recepty a varovania, ale nechávajú ľudstvo dosť dlho v štychu. Kukaním po oblohe nám vážení uniká to podstatné: žitie tu a v realite. Čakaním na evakuáciu ako náhražka nádeje a vzkriesenia tela? O tom svete mimozemskom mi tu zatiaľ nevieme, pravdepodobne existujú mnohoraké podoby života i mimo našej planéty. My však musíme žiť aj tu, a neopájať sa inými svetmi ako kozmoholici. Aj si musíme dať pozor napr. na chanelingové diktáty kto vie odkadiaľ. Či to nebude postmoderná verzia špiritistických kontaktov? Spomínate aj Ježiša Krista, a to pozitívne, ale oveľa väčší dôraz dávate na slová iných „anjelských“ bytostí, a to dôležité, čo Kristus ako dôležité hovoril a konal odsúvate na okraj? Prehlásením, že Ježiš vlastne na kríži netrpel sa Vaši anjeli šepkári prezrádzajú, že Vás klamú. Spravte si revíziu infantilností! Hovoríte o láske, ale cudnosť, rodinu a zodpovednosť či prikázania nepotrebuje? Varujete ľudstvo pred očipovaním, chystané tunajšími vládcami. Nevarujete nás vôbec o tom, že toto očipovanie tela je skoro bezvýznamné pred „očipovaním“ duše rôznymi psychickými deviáciami a opečatením ducha výmyslami, mnohými bludmi a ľúbivo nemorálnymi radami či necudnosťami. Pred zloduchmi, čo do medových pascí lapajú naivných a degenerujú populáciu, čiže cynicky a škodoradostne posielajú mnohých do pekla. Vaše 95 až 99 perc. presné merania zamorenia ľudí temnom sú až trápne nepresné. Hovoria viac o Vás než o svete. Sú hlbokou pesimistickou správou pre civilizáciu, ktorú by ste radi presvetlili. Máme z Vás viacerí zvláštny pocit aj z toho Vášho zvláštneho svetla z kozmických lampášov. Pomôže Vám hľadať a poslúchať pravého Ježiša realistu, nie „ježíška“, sladkého mimozemštana. Je to jeden z falošných kristov. Iba „večne“ sľubuje. Ako notorický pijan. Falošná láska je tá, čo sa vôbec nedotýka rán tohto sveta obetou. Keby bola olympiáda, ktorá stránka na internete je prejavila najväčší výkon v disciplíne kozmofilný hyperinfantilizmus, tá Vaša by určite získala v tomto obore kvalitnú značku. Vari sa nad ťoľkým Vašim materiálom vážnejšie zamyslia aspoň viacerí neveriaci, že niečo nad nami jednoducho byť musí.
9. Endoskopia u mormonov
Vďaka za Vašu ponuku učiť sa zdarma angličtinu. Potom prišiel hlavný program, ktorý odpílil 2000 r. dejiny Katolíckej Cirkvi jednou vetou, že vraj sa v nej stratilo už v 2. storočí Kňazstvo, teda aj Božie vedenie a týmto ste akože s nami skoncovali? Jednou lživou vetou takto popraviť dobrotivú Matku Cirkev?… Fakt vôbec nevyzeráte až na takých duchovných primitívov. A ponúkli ste nám alternatívu, že teda akože pravé kňazstvo sa objavilo u Vás v Amerike len nedávno. Vtipné ako Chaplin! Ešte viac publikum zabávate serióznou ponukou mnohoženstva. A prekvapujete aj pokusom o reálny kresťanský komunizmus. Dostali ste vraj nové zjavenie, nové pokračovanie biblie v tzv. knihe Mormonovej, kde božie kráľovstvo bude v Amerike. Volá sa to pseudokresťanský ultranacionalizmus. Toto zjavenie anjela je podozrivé, a apoštol Pavol by bol voči nemu veľmi prísny. Odvádza ľudí totiž od pôvodného Zjavenia a na jeho úroveň kladie niečo, čo ani zďaleka podobnú úroveň biblie vôbec nedosahuje. Serióznejší bádatelia o Vás vedia, že máte slobodomurárske pozadie. S takými výnimočnými zaoceánskymi kalerábmi to budete na blšom trhu so zábavnými pseudonáboženskými spoločnosťami určite v popredí. Možno to dotiahnete až na riaditeľov cirkusu, Tak ako to Charles Chaplin dotiahol na kráľa medzi zábavačmi.
10. Punkcia kresťanského spoločenstva Milosť.
Zapálenosť za kresťanské záležitosti nemožno uprieť členom tohto spoločenstva. Vaša nadšená oslava Mesiáša v zhromaždení je pozoruhodná. Len si dajte pozor, aby ste v tom prihlučnom chválení Božieho Mena nezabudli na podstatu evanjelia. Z viacerých strán totiž je o Vás počuť, že podľa Vás je správny kresťan ten, kto je zdravý a úspešný. Ak je niekto chorý, tak má v sebe nepožehnanie. A tvrdíte vraj že i toto je diabolstvo, ktoré treba z neho vyhnať?… Pretože podľa Vás je Boh iba zdravý, a choroby sú od diabla. Dovoľte mi upozorniť Vás, ako sa ale ultrafatálne v tomto bode tzv. teologickej prosperity mýlite. A doslova duchovne spíte, ak si nevážite svoj kríž, ktorý nie je pre nás vždy trestom. Neraz ľudia sú úspešní a zdraví, a predsa idú do duchovnej záhuby. A keď ich to kdesi začne bolieť, začnú sa modliť. A stávajú sa hlbšími. A toto je podľa Vás od zlého? Ráčte sa zobudiť. V antikatolíckej odiozite úspešní veru ste. Snaha o kompletnosť Vám prekáža? Lebo toto robia uctievači nejakej čiastočnosti. Je to pod mikroskopom ťažký sektársky vírus. Máte nás za modlárov, a vlastné modlárstvo nebadáte? Čo tým myslím? Aj napr. ten Váš nemilosrdný postoj voči trpiacim, veď je to už len teoreticky hrozná krutosť voči nemocnému človeku. Veď on môže trpieť nevinne ako Kristus, a Vy ho ešte navštívite takýmto „vieroučným“ kopancom na jeho krížovej ceste??? Ak trpí nevinne, veď v ňom trpí aj náš Pán! Len aby Vám z toho nezamrzol raz úsmev. Kristov príchod sa približuje, a píšem tieto riadky aj preto, aby ste sa zamysleli kým je čas, že Mesiáš musel aj trpieť… A tak to bude aj s jeho vernými nasledovníkmi. Kto predčasne jačí slávou, a povyšuje sa, tak nech dá pozor, aby nebol raz za tú pýchu trpko ponížený. Ste jedným zo spoločenstiev, kde zvolávate Ducha Sv. bez účasti Panny Márie. Neviem či Vás na to niekto upozornil, a či ste aj ochotní sa nad takým upozornením aj hlbšie zamyslieť, ale takéto niečo môže byť aj nebezpečné. Odmietate tak veľkú pokoru a hlbokú ľudskosť, odmietate krásnu podstatu celého Božieho diela prítomnú v Márii, ktorá je v tejto krásnej bytosti jedinečným spôsobom prítomná. Ak nás obviňujete, že z nej robíme modlu, a povyšujeme ju nad Boha, tak tu už osočujete. Nebude požehnaný ten, kto vrhá klamstvá a obvinenia na iného. To je tiež ovocie tej nepokory, s ktorou ste sa začali intenzívne kontaktovať. Sv. Panna bola služobnicou Pána. Verne stála pod krížom, keď sa Ježiš obetoval za našu spásu. Duchovne mu pomáhala a asistovala pri diele vykúpenia. Tak robila po celý svoj život. Viera je totiž o poslušnosti Bohu. Ona bola v tou najlepšou zo žien, kráľovnou. Keďže dávala vždy prednosť Bohu, a seba dávala do úzadia. Bohu sa to páčilo, a dal jej prednosť pred ostatnými ctiteľmi. Títo budú ochránení a nespyšnejú. Sú aj takí medzi kresťanmi, ktorí tomu nerozumejú, a tejto veľkej pokore ani rozumieť nechcú. Je to veľká chyba a preto tu píšem tieto riadky, aby som na to upozornil. Byť totiž kresťanom bez veľkej pokory je hanba. A raz to bude veľká hanba. Veľká hlučnosť, ktorá sprevádza bohoslužobné zhromaždenia týchto nepokorných učeníkov je a bude nebu tak nepríjemná, aký veľký hluk sa na nej robí. U nás katolíkov sa odovzdáva Duch Svätý tichým položením rúk pri kňazskej vysviacke, jemným dotykom pri birmovaní, či pokojným slovom pri vysluhovaní si manželstva. Ak niekto robí väčší hluk aj u nás, ten ešte nie je v dospelom veku. Ešte nevie, čo zo sebou. Na zhromaždeniach, kde sa idú všetci len a len uzdravovať je čosi veľmi duchovne choré. Veľká väčšina z nich sa aj tak neuzdraví, a to neznamená, že nemajú vieru. Znamená to, že majú prijať kríž a trpezlivo si ho niesť. Ale to by už museli rozmýšľať nad katolíckym katechizmom, však, a nie nad Vašimi „múdrosťami“, ktoré sú tým viac vzdialené pravde, čím sú hlučnejšie prezentované. A v dobrom Vás napomínam, dajte si pozor aj na extrémne exorcizovanie všetkého a všetkých, samozrejme okrem samých seba. Neraz si totiž premietate svoje tiene, čiže nečistoty vlastného srdca do iných učeníkov, ktorí majú v sebe nejakú smietku, a Vy si nevšímate v sebe svoje brvno. Je pozoruhodné, že nechcete patriť medzi náboženských sedmospáčov a hovoríte často o duchovnom boji, len dajte si poradiť aj od skúsenejších duchovných bojovníkov v iných spoločenstvách, aby sa Vám nestalo, že zo zdravého človeka vyháňate rakovinu, a toho s ťažkým nádorom potľapkáte po pleci ako zdravého. Volá sa to aj spirituálny diletantizmus alebo aj duchovná slepota. A to, keď si niekto nedá poradiť od skúsenejšieho a staršieho, tak to je ťažká frajerina, ktorou boli napadnutí farizeji a v evanjeliu sa vôbec nespomína, že by tohto arcidémona bolo možné vyhnať nejakým tradičným exorcizmom. Za zlomenie tejto luciferskej moci musel Kristus vykrvácať na kríži, aby s ňou pohol a zlomil ju. Kto je proti právoplatnému a dobrému pápežovi, odsudzuje sa sám na podriadenosť nejakému pseudopápežovi. A kto znevažuje Jeho pokornú matku, ten na seba iba prezrádza stupeň svojej duchovnej rozdrapenosti. Jej veľká pokora je mu asi riadne proti srsti. Normálni kresťania pracujú na tom, aby najskôr vyhnali tieto vírusy zo svojho srdca, až potom idú robiť operácie na iných pacientoch…
11. Magnetická rezonancia u anglikánov
Dve miliardy ľudí vraj sledovalo svadbu storočia stojacu sto miliónov libier. Milióny Angličanov jačali od šťastia, keď sa princezná a princ pobozkali. Povrchného diváka by napadlo, že je to vlastne skoro rovnaké s katolicizmom. Keď však nakuknete do histórie tak sa pripravte na desivý šok. Pred päťsto rokmi bol anglický kráľ Henrich VIII. dvadsať rokov ženatý a žena mu dala desať detí. Zostala mu iba jedna dcéra, ostatné deti umreli. Poriadne z toho nazlostený chcel následníka trónu a chcel inú ženu. Pápež mu to nedovolil, iba potvrdil, že pôvodné manželstvo je platné. Kráľ sa naštval, odtrhol Anglicko od Katolíckej Cirkvi a sám sa dosadil na miesto pápeža. Okrem tejto obludnosti popravil dve zo svojich šesť žien a začal prenasledovať katolíkov. Okrem pár hrdinov odpadla s kráľom väčšina. Túto „cirkev“ prezentujú ako high church, čiže ako cirkevnú špičku, a bohatstvo a sláva angličanov tomu dodáva vznešené pozadie. Okrem iného dnes podporuje aj biskupovanie lesbičky. Davy zaujímajúce sa o povrch si asi vôbec neuvedomujú, ako to všetko raz dopadne. Tí, čo sú dnes prví, budú poslední. Prajem Vám, aby Váš veľmi sa povyšujúci zakladateľ nebol raz na mieste poslednom. Ak neskončil v pekle, tak by ma to ozaj prekvapilo. Zamýšľajú sa vôbec členovia takéhoto spoločenstva nad svojimi koreňmi? Mať za zakladateľa svojej viery rozhnevanú obludu, niekoľkonásobného vraha, smilníka a zastrašovateľa? A spájať toto s evanjeliom a Ježišom Kristom? Majú obrovskú „odvahu“ s takouto vizitkou predstúpiť pred Boží súd. Ak by mali trocha súdnosti, tak by sa z takejto „cirkvi“ poponáhľali čím skôr nájsť si niečo slušnejšie. Ak v nej totiž zostávajú, tak s tým činom antikráľa sami po toľkých rokoch vlastne ticho súhlasia…
12. Centrálny tomograf Pražské „mystické školy“.
Vznikla v zač. 2O st. v Prahe. Veľkému záujmu o tajomné veci, ktoré je prítomné u nie málo hľadajúcich nielen pražákov dala silné podnety k práci a premýšľaniu. Bola akousi duchovnou alternatívou a ponúkala necirkevný prístav tým, čo sa zaujímali o to božské v nás. Išlo o silné, ale ešte nevyzreté nadšenie, ktoré miešalo mystické s okultným, a nemalo jasnú schopnosť rozlišovania medzi nimi. Popularizovať mystiku a dať sa aj do občianskeho spolku praktizujúcich mystikov nezostalo však bez problémov a zatúlania sa do bočných uličiek v labyrinte světa a ráji srdce. Český národ vôbec nie je taký ateistický, za aký ho má povrchná štatistika. Jeho kultúra, najmä múdre pohádky, rôzne duchovné smery i táto škola svedčia o tom, že ide o jeden z najduchovnejších národov. V mnohých knihách popularizujúcich vnútorný život, ktoré sa začali objavovať, a priam si ich pýtalo lačné publikum , boli legendou a pražským priekopníkom Karlom Weinfurterom a jeho spolkom Psyché, zverejnené mnohé mnohokrát utajené zaujímavosti z duchovného sveta. Samozrejme aj zo života katolíckych svätých. Boli ale pospájané s mysticizmom iných ezoterikov, aj pohanských náboženstiev , ich fakírov a rôznych čudných guruov. V jeho kľúčovej knihe Ohnivý keř sa odhaluje mystická cesta, umenie koncentrácie, žiť s Kristom vo vnútri atď., čo sú všetko úžasné záležitosti, ktoré sú viac než zaujímavé. Dielo je venované jeho manželke Boženke. Akoby sa tým naznačovalo, že ide iba o menšie veci a nie o veľkú mystickú svadbu Stvoriteľa s jemu verným ľudstvom. Písmenové cvičenia cvičili i viacerí kňazi a rehoľníci. Malo to však rosikruciánske pozadie. Tieto recepty prinášali reálne duchovné zážitky, ale mali aj svoje úskalia a vedľajšie účinky. Hovoriť o Kristovi, sústrediť sa na neho vo svojom srdci, prebúdzať jeho život v celom tele, počínajúc nohami sú úchvatné veci. Ale skryté nebezpečie toho všetkého snaženia bolo, že ak sa napojí učeník na zdroj vody, ktorý je zlúčením čistého prameňa s nečistými prameňmi nekresťanských náboženstiev, potom nech sa nečuduje, keď nastanú nečakané prehánky. Ak niekto nestavia na základe, ktorý sám Ježiš položil, keď založil svoju Cirkev, a postupne sa tak vtelil cez ňu aj do dejín tejto zeme, robí tzv. svojvoľnú „murárčinu“. A ak pokračuje v stavaní bez dôrazu predovšetkým na solídnu ľudskosť, postaví iba naklonený múr. Toto pražským „mystikom“ ušlo a to zabudli do svojich urýchlených projektov zahrnúť. Ide skôr o mysticizmus, poznačený individualizmom, ktorý sa v ich vzťahoch začal aj prejavovať. Praví mystici neboli iba individualisti, a učili sa od originálnej Cirkvi, kde neraz na jej okraji robili veľkú duchovnú prácu. Neboli až tak nadšení za rôznorodé kópie. Ak niekto ide do vnútra ku svojej božskej podstate bez eucharistického Krista a bez ochrany sv. Panny, robí niečo nebezpečne priodvážne, a môže mu to priniesť okrem zážitkov aj silné tlaky a duchovné škody. Na toto už táto škola neupozorňuje. Išlo totiž o nadšencov, ktorí hľadali kade tade, a neboli ešte spoľahlivo v Kristovom učení zakorenení. Zachádzali aj mimo jeho učenia, čo bola chyba. Taká mystika už nebola čistá. Bolo v nej primiešané mnoho iných aj nečistých prísad. Ako umelá želatina v poctivom tvarohu. Celebrite Karlovi sa podarilo evanjeliové zásady až srandistickým spôsobom spájať s nekresťanskými tézami. V čechách tomu říkají i kočkopes. Autor mal pozitívny vzťah ku kresťanstvu, ale ku sv.omši iba platonický. Na svoju škodu. Miesto biskupa si zvolil za idol slobodomurára Kerninga a za garanta celej školy si akoby vybral miesto pápeža hinduistického guru Maharišiho. Čím o sebe vlastne prezradil, že jeho team je iba predkapelou new age. A netreba ho brať príliš vážne. Pokúšal sa o univerzálnu syntézu, ale synkretistickým štýlom. Jeho stotožnenia Sv. Panny s necudnou silou kundalini sú silnou kávou a aj urážajúcim odklonom od podstaty kresťanskej viery. Hoci im išlo o mystiku a mali dobrú vôľu, pohanské nesvätosti im rozkvitli do ješitností a rôznych bizarných spolkových medziľudských vzťahov. Dať na jednu úroveň ezoterických pobehajov s ozaj svätými bol ten podstatný omyl týchto „veľkých mystikov“, ale ešte aj diletantov. Stádovitosť inteligentnejšieho druhu bol omyl ďalší. Tiež netrpezlivé vystavovanie seba na obdiv spoločne s mystikou, táto malá sláva už tu, bol omyl tiež, a nie malý. Skutoční mystici nepotrebovali byť takýto šašovskí exhibicionisti. Presne naopak. Robili svoju duchovnú prácu nenápadne. Čím bola dôležitejšia, tým sa to dialo vo väčšom tichu. Učiť ešte všelijako nedozretých ľudí tajomstvám mystiky je niečo podobné, ako keď niekto predčasne učí mladých ľudí technikám sexu. Oni otvorenými ústami budú hltať rôzne odhalenia, ale potom narazia na tvrdú realitu. Tá ich tak silno odcudzí a odhodí od seba, ako unáhlene a silno spolu spájali telá. Príliš rýchlo ísť do hĺbok rozkoší tela znamená koledovať si aj o rýchle sklamanie sa v sexualite. Podobné sklamanie budeme mať z jedincov, ktorí budú zasvätení do rôznych oblastí napr. ekonomiky, a pritom nás vydesí ich cynizmus, keď vám napr. primitívne nevrátia peniaze. Veľký primitivizmus totiž hrozí aj inteligentným, čo prišli rýchlo a nepoctivo k diplomu či k utajeným informáciám. Pravá mystika to nie sú iba naše snahy a naše výkony. To možno sľubujú guruovia z východu. Kresťanskí svätci v ozajstnej pokore pripomínajú, že to je viac dar z neba. A predchádzať im má normálna ľudská prirodzenosť a poctivo dozretá spiritualita. Psyché bolo poznačené dedičným hriechom naivity a netrpezlivosti.
13. Antibiotiká na horúčky tzv. apokalyptických hnutí.
Bolo ich a je mnoho. Sú na zamyslenie. Jeden z príkladov. V roku 1534 sa anabaptisti na čele Johanom von Leiden, ktorý sa vyhlásil za mesiáša, zmocnili vlády v Múnsteri. Tam začali budovať vytúžené „kristovo“ kráľovstvo Nový Sion a mesto premenovali na Nový Jeruzalem. Cestou teroru sa pokúsili zrealizovať ideál úplnej rovnosti: majetok mešťanov vyhlásili za spoločné vlastníctvo, odstránili peniaze a zaviedli mnohoženstvo. Sám von Leiden mal osemnásť žien. Išlo tu asi o prvé radikálne vlelenie komunistickej utópie v dejinách. Táto ozbrojená diktatúra anabaptistov bola predobrazom Parížskej komúny aj boľševickej revolúcie v Rusku. Tento revolučný zápal jedného z chiliastických hnutí sa preniesol na britské ostrovy a tam sa stal dušou anglickej revolúcie. Bolo to iba pokračovaním histórie židovského chiliazmu v „ kresťanskom“ prezlečení. Bolo akoby detskou kolískou ďalších podobných revolúcií s mnohými socialistickými či komunistickými odnožami. Anabaptisti robili rozdiel medzi vonkajším zjavením zvestovaným vo Svätom písme a zjavením vnútorným, uskutočňujúcim sa v dušiach „bohom“ vyvolených ľudí, skrze „ducha svätého“, ktorý na nich zostúpil a obdaril ich prorockým darom. Jeden z najdôslednejších hovorcov Nikolas Storch okrem ohlasovania nového príchodu spasiteľa požadoval neoharaničenú slobodu človeka, jeho absolútnu spoločenskú rovnosť, odmietal súkromné vlastníctvo, ktoré vraj treba rozdeliť medzi chudobných. A takto nastoliť tzv. „vládu osvietených“ Že by inšpirácia aj pre profesionálnych revolucionárov?
14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista.
Jeden z obrovských trapasov medzi driemajúcimi učeníkmi je čakanie na vystúpenie antikristovej vlády vraj iba na konci čias. A tí mnohí antikristi v dvetisícročných dejinách Cirkvi nás ešte nestihli prebudiť? Už sv. apoštol Ján vo svojom treťom liste nás v prvom storočí upozorňuje na namysleného biskupa Diotrefa a odporúča solídneho Demetria. Ako inak nazvať ako antikristi asi štyridsať protipápežov v dejinách, čo mali tú drzosť, aj s tými, čo im pomohli do tohto najtrápnejšieho úradu všetkých čias nastúpiť a osopiť sa na právoplatných pápežov? Ako inak nazvať troch nemeckých biskupov z 9 st., ktorí dali uväzniť, súdiť aj bičovať svojho kolegu Metoda, ktorý konal čestne a podľa práva. Aj Wiching , jeho nástupca pre kraje Veľkej Moravy ,čo asi “s veľkonočnou radosťou“ intrigoval, očierňoval a falšoval buly bol kresťan katolík? Bol, ale nesvätým a pokryteckým. Ako nazvať niekoho, kto vyleje kýbel octu na spolubrata a ide zo sv. liturgie? Alebo toho, kto buzerantsky obcuje a považuje to za prirodzený prejav, a mladých ľudí ide učiť čistote? Čo je to za otrasný cynizmus, keď niekto nepoužíva slovo prepáč, a je odborník na slušné správanie? Alebo sa dlhoročne przní sebaoslavou, a tára iným o pokore? Či nanucuje svojim ďeťom životný stav? Nepodelí sa so súrodencami? Toto a všeličo iné je pod maskou kresťanstva? Rátajú nositelia týchto anticností vôbec s tým, že Boh existuje a raz prídeme na posledný súd? A že všetko skryté bude odhalené? Ak tvrdia, že rátajú, tak klamú. Prepadli by sa už teraz od hanby a išli by sa hanbiť do kúta, ak by s posmrtným životom ozaj rátali. Neľudskosť je ich znamenie, že sú ešte slepci a tvrdí egoisti. A pritom mali akože jasno a tvárili sa ako farizeji, že zachovávajú ortodoxnú náuku. Pritom vyznávajú iba zúfalý a prispatý polokatolicizmus. Predbehnú ich tí, čo v mnohom z viery možno aj úprimne pochybovali, ale sa chovali v podstatnom charakterne. Antikrist je tieňom Krista. Pôsobí tu už 20 st. Až sadisticky sa teší, keď môže trápiť svätých. Hrá sa v kostole na dokonalého kresťana a robí z niekoho iného obetného baránka. Zhadzuje na neho svoje viny a považuje to za niečo úplne normálne. Táto škodoradosť je jeho jedinou ozajstnou „potechou“ a špecializuje sa predovšetkým na ňu. A ráta s tým, že to nikto z hora nevidí a že za to nebude niesť zodpovednosť. Toto je naozajstná nevera, nie ateizmus.
15. “boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem.“
Ak máš v úcte Boha, a ctíš si ho, to je výborné. Dovoľ mi však pripomenúť Ti a opýtať sa Ťa, že či je to ten Boh kresťanov? Lebo je mnoho rôznych bohov, a iba Jeden je Najvyšší. Ten Boh kresťanský je Otec Ježiša a tiež Duch Svätý. Boh tri krát Svätý. Ten, ktorý sa stal pred 2O. storočiami človekom, a má aj neodvolateľne ľudskú tvár. Ak by sme mali tohto Boha, neboli by sme proti Jeho Cirkvi, ktorú tu cez apoštolov založil. Ak je totiž niekto proti katolíckej Cirkvi, boh v jeho vnútri pravdepodobne nie je v jednote s kresťanským Bohom, ale podlieha vplyvu iných božstiev. Niekto si za boha považuje svoj vlastný názor a za učiteľský úrad iba vlastné skúsenosti. Takýchto individualistických antipápežov máme až až. Sú vo svojej súkromnej sekte a radikálne poslúchajú asi iba svoje rozmary. Sami sa delegovali za „pápeža“ ak toho v Ríme nepotrebujú. V ich liberalizme je ukrytý libertinizmus /smer ku zvrhlosti/ a ich veľká tolerancia bludov končí inkvizítorským odsúdením nejakej dôležitej pravdy. Ich zábavný santa klaus sa postupne sa zmení na kruťasa. To je súčasť ich vývoja. Z jedného extrému sa nechiac ocitnú v druhom. Ak niekto tvrdí, že je katolík, a ignoruje eucharistické zhromaždenia, je to nie katolík, ale lajdák. Je poznačený silným individualizmom aj pohodlnizmom. Pravý kresťan totiž hľadá Boží hlas aj v samote, ale vie, že aj spoločenstvo Cirkvi nie hocijakej, ale Svätej , je dôležité a potrebné. Aj spoločenstvo dobrých ľudí je dôležité ako neskrivené zrkadlo. V jednom i druhom sa budujú špecifické cnosti. Kto sa hrá, že už má celého boha v sebe, môže skončiť ako vykradnutý ťuťkosektár, v literatúre priliehavo nazvaný chrobák Truhlík, ktorý „všade bol a všetko vie“ a na konci života už nemá rád naozaj skoro nikoho, ani sám seba. Cez bohovskú autošaškáreň zdedí trpkú samotu. Ak má moc, tak sa jej zaťato drží a strpčuje život podriadeným. Podobne si ubližuje ten, kto uteká pred samotou iba do povrchových spolkov. Boh kresťanov je Láska. Teda patria ku nemu aj normálne a pekné vzťahy. Zlé vzťahy sú semiačka od zlého a záprdky necností. Je normálnym vzťahom ignorovať účasť na eucharistii, ktorú nám dal Ježiš aj na to, aby sme na podstatu nezabúdali? Duch Boží je aj v lese ak ho tam vzývame, ale adorácia čiže poklona Bohu cez tajomstvo eucharistie je nenahraditeľná. Prečo? Lebo v lese nám pri modlitbe bude napr. vnuknuté, že ako sa mám postarať o svoje deti, ale pred eucharistiou mi to bude spresnené, že sú aj iné deti než tie moje, o ktoré sa treba postarať. V prírode mi duch vnukne, ako si mám robiť doktorát, ale až pred eucharistiou mi bude objasnené, že mám začať intenzívnejšou modlitbou liečiť choré vzťahy v rodine. Pri televízore ma boh vnútri rozcíti nad zemetrasením na Haiti, ale v kostole sa deje konkrétna zbierka na pomoc pre haiťanov. Pri počíťači sa môžem dozvedieť skoro všetky informácie, ale tie podstatné pre život farnosti sa dozviem až z kázne svojho kňaza, ktorý nedlabe na Božie Veci, ale sa modlí predtým, ako ide kázať. Preto katolícky svätci a svätice čerpali par excellence /predovšetkým/z čistého prameňa sv. eucharistie a nie iba z kníh, z iných ľudí či z detoxikačno – relaxačných meditácií v prírode. Tam si svoje božstvo nájde aj zvieratko a netreba mu na to prečítať ani jednu knihu. My sme stvorení nie iba na to, aby sme boli vo svojom individuálnom raji, ale sme tu aj pre spoločenstvo s ostatnými. Na lásku musíme byť aspoň dvaja, však? Je veru rozdiel medzi božským Kristom v eucharistii a malom Jezuliatku v nás. Iné je veru kópia a iné je originál. Aj keď sa trochu na seba podobajú.
PS: Tí, čo chcú iba Tatry, a tvrdia, že nepotrebujú sprievodcov, horskú či
záchrannú službu, robia veľkú chybu individualizmu, pochádzajúcu z pýchy.
Môžu na svoju mladícku nerozvážnosť to doplatiť životom…
A tí, čo podobne ignorujú sprievodcov z matky cirkvi,
ohrozia si život večný…
16. Odporcom „apostatického gesta“ tzv. ducha Assisi.
Možno to Janko Paľko II. s tým milosrdenstvom niekedy aj prehnal, ale hádzať ho do pekla spolu s dnešným pápežom je asi najväčšia drzosť medzi súčasnými nehoráznosťami. Druhé miesto na olympiáde náboženských zvrhlostí. Prvé majú zaručene tí, čo v mene svojho „šéfa“ vyhadzujú atentátmi do luftu iných“neveriacich“, neraz nevinných. Takto na seba privolávajú odpor a nenávisť ľudstva, ktorú svojimi „odvážnymi“ činmi zasiali. Osobne si myslím, a dúfam, že na to mám právo, že pápeži majú ako jednu zo svojich vážnych povinností ako hovorcovia kresťanstva a lídri katolíkov oslovovať všetkých veriacich ľudí tejto planéty. A snažiť sa s nimi nadviazať priateľský dialóg. To je ten duch Assisi, toto je aj súčasť viery katolíkov celého sveta, o ktorom vyhlasujú niektorí superortodoxní, že je duchom antikrista. Nie je, treba im pokojne odpovedať, aj keď ich to ešte asi viac rozzúri. Ide o pokus nerozoštvávať náboženské vášne, ktorých bolo v histórii ľudstva viac ako dosť v mnohých vojnách, ktoré nám neveriaci možno právom vytýkajú. Ježiš nám to v evanjeliu trvalo pripomína, že príde doba, kedy pravých učeníkov zavraždia, a budú si myslieť, že tým slúžia „bohu“. Nikdy však Otca nepoznali, ak takto konali, odkazuje im sám Boží Syn. Veď on sám bol obeťou ťažkoslepých náboženských fanatikov! Kto upaluje iného pre jeho názor, ten evanjelium vôbec nepochopil. Možno evanjelium pochopil, ale to apokryfné, podľa Judáša. Ani sa nad Kristovým posolstvom lásky hlbšie nezamyslel. A bibliu porozumel asi len do polovice Starého zákona, a to aj určite vynechal serióznejšie poznámky ku tisícročným textom. Tí samozvanci na Ukrajine sa správajú stále arogantnejšie, exkomunikujú postupne celý svet, a na koniec asi aj samých seba. Vidia smietku v oku brata, a vo svojom nevidia brvno. Nevyhnutnú snahu dobrého pápeža vysvetľujú ako najväčšiu zradu. Infantilne ho upaľujú vo svojich poplachoch na internete. Ide z nich smrtonosná pravovernosť a absentuje, u kresťanov vari aj povinná, štipka detskej radosti. Stratili nadhľad i cit. Podobné typy sa vyžívali v upaľovaní kacírov a čarodejníc v stredoveku, keď boli pri akej – takej moci. Narobili tak sebe i svojej cirkvi veľkú hanbu aj po svojej smrti, pretože v nich nebolo zmilovania a zakvitla v nich asi iba plnosť satanskej škodoradosti. Osočujú iných ako antikristov, ale sami sa tak správajú. Bez lásky idú tvrdo brániť svoj poloortodoxný polofanatický názor. Dejiny boli plné revolučných bujakov , ktorí asi mali v sebe poriadnu duchovnú zápchu a tej sa potrebovali nejako urgentne a asi čo narýchlejšie cez iných zbaviť. Preháňadlo na svoje vnútorné stavy úzkosti si väčšinou našli v žabomyších verbálnych vojnách, v rozoštvávaní a duchovno – krčmových bitkách za svoju malú veľkú pravdičku. A nafúkli to na veľký problém, ktorým sa majú všetci okolo ako zdravotníci zaoberať, lebo si ho nedokázali vyriešiť ticho, v pokore a v sebe sami… Ich militantnosť je možno aj alergickou reakciou slepého čreva v mystickom tele Cirkvi na prehnané mierumilovné bratríčkovanie, ktorým sme už skoro všetci pripití. Ak nevedieme duchovný boj, a fajčíme premilosrdnú fajku mieru už pomaly s každým, o pekle a diablovi nepovieme nič, to v tele vyvoláva všelijaké nedôstojné napätia a podobné komunikačné hnačky. „Pravoverní“ z Východu sa rozhodli chlapsky udrieť po stole a vojensky udrieť a to rovno na generálny štáb vo Vatikáne.
Ak vyrobia
novú sektu, myslia si, že svojimi škuľavými gumypuškami a vybuchujúcou pyrotechnikou vo virtuálnom digitálnom svete nás prebudia ? Ide o jedno z trápnych amatérskych divadiel na ktorom sa pobavia akurát ateisti a budú živiť karikaturisti. Takto podobne rozdelili Cirkev na východnú a západnú už v roku 1054, prekliali pápeža, a kliatba sa im za 9 st. vrátila v podobe ukrutného tsunami komunizmu. Čo totiž zasejeme, budeme aj raz žať. Ide nie zápas o pravovernú vieru, ale dnes už neprimerané a zbytočné znovuštiepenie kresťanských síl.
17. Poučili sme sa z 1.Slovenského štátu?
Jeden zo zaujímavých unikátov sa udial u nás v r. 1939 – 45. Naokolo zúrila 2.svetová vojna a u nás sa budovalo. Slovenský štát nemožno hodnotiť čiernobielo. Bola vojnová doba. Prezident robil, jako vedel. V prvom rade chránil svoj národ. Ako kresťanský politik bol svojský, mal dobrú vôľu pozdvihnúť národ, chcel jeho vonkajšiu prosperitu, ale ako katolíckemu kňazovi mu vyhlásenie za svätého nehrozí. Od duchovného sa totiž očakáva predovšetkým prosperita vnútorná. To vonkajšie má byť až druhoradé. Je to príklad, ako môže dopadnúť jeden z nás, ktorý má ohlasovať Kristovo Božie Kráľovstvo, ale pomýli si ho s pozemskými záležitosťami. Amatérčina ako hrom. Nazývame to moderne strata kňazskej identity. Úspechy vonku nám toťiž môžu otupiť duchovný zrak, stratíme bedlivosť a nebadane sa zamoceme. Toľkokrát sa to už opakovalo. Poučíme sa niekedy? Je nevyzretosťou viery a veľkou naivitou takto prilacno podľahnúť pokušeniu nacionalizmu a trocha i mesiášskym komplexom. Mučeníci boli za pravdu evanjelia umučení. S vlkmi sa nekamarátili. Tiso bol poslancom, ministrom zdravotníctva predsedom vlády aj prvým slovenským prezidentom
Bol aj profesorom katolíckej morálky,
čiže mal byť odborníkom špecialistom na rozlišovanie dobra a zla.
Navonok skvelá značka. Ale vo vnútri nie.
Češi nás držali nakrátko. Maďari na nás striehli ako mačka na myš.
11.3. 1939 sa vzdal nezištne predsedníctva vlády a odišiel na faru do Bánoviec kde bol ešte aj farárom. Veľa funkcií naraz, aj to my tu roky trénujeme. Ak by sme žili bratstvo, tak by sme sa aj podelili. V Európe diktoval politiku Hitler. Ten za ním poslal svojich agentov s tým , že nám pomôže bleskovo sa osamostatniť od Čechov. Tí o samostatnosti– autonómii, nechceli dlho počuť nič. 13.marca si Hitler predvolal Tisu do Berlína a tam ho naplašil, že nášmu národu hrozí „zánik“ a rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Vraj jediná možnosť: samostatné Slovensko. 14.3. po vypočutí odkazu z Berlína sa poslanci SNR rozhodli jednohlasne vyhlásiť náš prvý slovenský štát . Sice pod tlakom, ale pre národ to bola historická chvíľa a veľká vec. Tak nám vlastne osud a fúrer pomohol, na čo sme si stáročia netrúfli. Tisu zvolili za prvého prezidenta. Vo štátiku bol pokoj, prosperita, v školách sa učilo po kresťansky. Cirkevné ideály išli do praxe a boli sme slováci a kresťania zrazu na vrchole. Nebola to zásluha iba politiky, ale isto aj zbožnosti ľudu, ktorý sa modlí už stáročia aj k Sedembolestnej Panne. Pánmi skúšaný a bitý slovenský národ sa konečne nadýchol, po tisícročí nadobudol samostatnosť. Paradoxne cez vojnu, keď iné národy vzdychali. Nemecké okupačné vojská ustupovali cez naše územie po prehratej bitke pri Stalingrade. Na Slovensku v 1944 vypuklo proti nim povstanie. Jeho čelný predák a neskorší československý prezident Gustáv Husák o SNP napísal: “ V podstate to nebolo ani slovenské ani národné povstanie, nestála za ním ani väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to komunisti, čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom Dr.Tisom.“ Je zaujímavé, že keď nemecké vojská vyhrávali, tak sme boli ticho a v strachu. Keď začali prehrávať a ustupovať cez naše územie, tak sme chytili zbrane a začali sme bojovať. Neboli sme my až takí velkí víťazi a vojnoví hrdinovia. Kde bola láska k nepriateľom v hodine navštívenia? Ak by sme ostali neutrálni, front by prešiel a mohli sme sa krviprelievaniu vyhnúť. Netrestali našu nenávisť aj prehrávajúci nacisti aj takou tvrdou silou navonok, s akou sa stretli v našom vnútri? A či sa národu komunisti po vojne nepomstili takou železnou pasťou, akou bol náš tvrdý boj proti boľševizmu pod vedením pána prezidenta? Ten ako kňaz nás mal poučiť niečo o duchovnom boji, nie iba tom vonkajšom. „Zástupca stvoriteľa“ a arcisociopat Hitler vyhlásil vojnu celému svetu. Preto sa ten svet v sebaobrane spojil, aby ho spacifikoval. Tak sa stalo v máji 1945. Tiso pravdepodobne naivne uveril, že nemecké vojská sú vojská božie, lebo chránili slovenskú vládu a kresťanský štátik, bojovali voči bezbožnému komunizmu aj proti židovskému kapitálu, ktorý hýbe farinovane týmto svetom. Po 2.svet. vojne však zostali desiatky mil. mŕtvych a obrovské škody po zbombardovaných mestách. Ovocie šialených plánov. Určite nie vojsk božích. Našich židov odišlo sedemdesiattisíc .Nie však pracovať, ako nás nemci oklamali, ale do plynovej pece. 8 židovských rabínov prosilo, aby Tiso prezidentom ostal. Mnohým totiž udelil prezidentskú výnimku.Tak im zachránil život. Takých bolo vraj až 33 000. Deportácie by Nemci spravili i bez slovenskej vlády. Ale oveľa dôslednejšie. Židov sme chránili, a čo kresťanov? Či sme tým dali správnu orientáciu ? Orientáciu na Božiu ríšu ? Za vonkajšie zrazuúspechy však zaplatil náš prezident trpkou osobnou prehrou. Že bol nielen trochu namočený do politikárčenia, svedčí viac skutočností. Napr. 3O.10.1944 v Banskej Bystrici. Vraj v neplánovanom programe po tichej sv.omši v tunajšej katedrále rečnil na námestí, kde doslova zvolal: „česť fúrerovi A.H. a jeho vojskám i pomocníkom SS.“ Vyznamenal osobne nemeckých vojakov, bojovníkov proti odbojným partizánom povstania. Doboví svedkovia tvrdia, že tak zachránil Zvolen, Martin a Banskú Bystricu pred nemeckou odvetou, chystaným bombardovaním. A vraj niekoľko zajatých slovenských vojakov pred zastrelením. Keďže sa to nie vždy pripomína, tak preto to píšem. Nepriatelia katolíkov ukážu v dokumente iba dobové zábery, a keď sa ku nim nepridá hlbší komentár, tak to aj škodoradostne zneužijú. Svätý biskup Gojdič sa ozval. Jasne cítil, že sa nedeje všetko kóšér, a že to môže raz poškodiť renomé Cirkvi. Neskôr sa ozvali i 4.biskupi na ochranu židovských obyvateľov. Prezident udelil vari tisíc výnimiek niektorým židom, a tak im zachránil život. Ale fatálnu chybu spravil aj vtedy, keď v liste pápežovi tvrdil, že katolícke sociálne encykliky sú rovnakého ducha ako idey národného socializmu. Ojojoj. Podstatný úlet mimo. Po veľkej pýche národného socializmu prišiel aj na nadľudí hrozný pád. Po vojne tu zavládli komunisti a razantne na tzv. klérofašistov ktorí boli až příliš zadobre s veľkonemeckou ríšou a udreli tvrdou päsťou. Keby sme si boli zachovali od pokušenia jednostranných politických pronemeckých sympatií a antiboľševických antipatií zdravý odstup ,ten úder by asi taký tvrdý nebol. Po bitke je ľahké byť generálom a ľahko vynášať súdy. Osobná zodpovednosť a náhle rozhodovanie vtedy veru nebolo ľahké. V 1950 zatkli rehoľníkov a rehoľnice ako kriminálnikov. Spomína sa veľakrát tento násilnícky akt, ale nespomíname už, čo mu predchádzalo. Pomsta bolševických víťazov bola taká veľká, aká bola naša predčasná hurá pseudokatolícka sláva spred pár rokov. Azda aj aká bola aj nenávisť voči nim. Pripomínam, že kresťan má povinnosť milovať aj nepriateľa. To je náš program, kterého sa máme držať. V mieri či vo vojne. Boľševický program bol nenávisť voči bohatým vykorisťovateľom i voči všetkým cirkvám. Ak ho oni dôsledne dodržovali, tak sme si mali my dodržiavať ten svoj. Čudujeme sa keď si niektorí intelektuáli idú od nás „oddýchnuť“ do ateizmu a majú antiklerikálne alergie? Lebo neraz niečo iné deklarujeme a iné žijeme. Volá sa to jednoducho: pokrytectvo. Predstierame profesionalitu a sme ako diletanti. Národ sa zdesil, keď prezidenta po vojne obesili ako vlastizradcu. A on vo svojej rozlúčkovej reči nám všetkým dal svoj odkaz: “ Za Boha a za národ!“ Cítil sa byť mučeníkom v boji proti boľševizmu. Išlo však skôr asi o polomučeníctvo. Čiže nie až tak celkom čistú, duchovnú svätú prácu. Čo je najpozoruhodnejšie: necítil ani štipku ľútosti nad tým, čo urobil. Máme my tu viacej takých i podobných majstrov sveta, čo za roky svojho účinkovania na scéne fakt slovko prepáč nepoužívajú. Toto je kresťanská zásada? Skôr póza nadčlověka. Vtedajší biskupi sa ho až nekriticky zastávali. Vraj mal tie najlepšie úmysly. Ozaj najlepšie? Nič podozrivé si nevšimli? Ozaj im tam nič nepáchlo?? My mladší všetci až takto sladko všetci nespíme! Ani nie sme až tak vlastným národíkom či postavením úplne sťatí. Toto je nebezpečnejšie než alkoholizmus. Z toho po čase človek vytriezvie. Ale pozor, s utajenou opitosťou mocou sa aj umiera. Tí, ktorí si prajú Tisovo svätorečenie, spia tuho a sladko. Len ich treba nechať mávať, aby sa ako svätuškári zviditelnili. Tak ako obrovsky on „miloval“ svoj národ, tak duchovne opitá časť národa „miluje“ obrovsky dodnes jeho. Svetloplacho a nekriticky. Preto to oživujem v pamäti, aby som pripomenul všetkým slovákom to, čo nám ako zrkadlo vlastne nastavili naše dejiny.Sme riadne dorichtovaní nielen pálenkou, ale i svojskou slovanskou duchovnou pubertou. Predstierame že máme vieru, ale tá je ešte všeličím zakalená. Raz mamonou či pozemským štátikom, inokedy pozemskou rodinou. Naša vlasť má byť v nebi a našou pravou rodinou je spoločenstvo svätých. Tvárime sa totiž navonok neraz ako superkatolíci. Ale je to iba trochu trápna póza polokatolíkov. Polokatolicizmus ten tu vyčíňa, a storočia. Nielen u nás. Nacisti boli poriadne zropušení nadľudia a súčasne podľudské beštie. Ich svetlo bola tma. Nečudujme sa, keď na naše ohlasovanie evanjelia inteligentní ľudia niekedy reagujú najprv zívaním, pokračujú nadávaním a končia ignoranciou. Asi stále si väčšina vôbec neuvedomuje ako Božie mená berieme ľahkovážne aj dlhé roky nadarmo, zatoxikujeme priestory chrámu dymom nekresťanského modlárstva. To, čo je vyslovene niekedy až do oči bijúco neľudské a trápne nekristovské, my bez hanby a primitívne stotožňujeme s kresťanským a katolickým? Čušíme o tom, a toho, kto na to upozorní, udrieme valaškou po hlave? Toto nie je duchovný život, ale sakrálny podvod. Akurát tak vyklonuje po čase poloovcu polovlka, čo onemie vtedy, keď príde hodina pravdy a láme sa chlieb. Aby sme sa nezaradili medzi tých, čo Božie kráľovstvo nenašli a mali ho plné ústa. A išlo im v podstate iba o vonkajší blahobyt… To je ideál nie kresťana, ale jeho dlho chudobného a malého príbuzného. Tiso chcel vraj podľa vlastnej obhajoby oslobodiť tento národ od smrtonosných komplexov menejcennosti, ktoré mal on sám a jemu podobní , ktorým je on asi ideálnym patrónom. Podobne je pre iných politických dobrodruhov hrdinom dvojnásobný zradca Svätopluk či pre ďalších samozvaných frajerov zbojník Jánošík. Spojenie imperiálne panenského slovenského národa so zvlčilo vražedným nemeckým manažmentom, či má všetko v hlave poriadku ten, čo tomu ešte i po rokoch nadšene tlieska? My sme boli odjakživa národom služobníkov. A na toto môžeme byť právom aj zdravo hrdí. Od čias sv. Cyrila a sv. Metoda sme si za Otca zvolili toho najlepšieho z otcov, a za Matku a Ochrankou tú najlepšiu z mám. Sme v lone katolíckej svätej Cirkvi. Väčšina národa sa ku nej hrdo hlási. Nebuďme však iba povrchnými kresťanmi. Lebo zažijeme hanbu už tu. Najväčšia chyba bola, že zrazu z národa sluhov tu chcel ktosi urobiť národ pánov. Také unáhlené ako dedičný hriech. Plné netrpezlivosti. Fatálna strata duchovnej bedlivosti. Aj toto je memento na zamyslenie. Z romanticky infantilného, úzkoprsého a príliš pozemského „katolicizmu“ sa tento národ vari trocha už pooslobodil. Praví svedkovia evanjelia, tomu ako vedia pomáhajú. Polobačovia a súčasne polovlci volajú raz na slávu nemeckému cisárovi, inokedy zas na slávu zvlčilej ruskej strane, demokratickým čarodejníkom s peniazmi či svojej sebaoslave. Tým iba prezentujú a na seba prezrádzajú, že jadro evanjelia nechápu. Každá doba nás odskúša, či sme dobrí pastieri alebo nájomníci. Kým Jozef Tiso si zvyšok svojej ľudskej a kňazskej dôstojnosti zachoval až do konca, nezutekal do Ameriky, ale išiel aj na súd, a tam si za svoju polovičnú pravdu, teda za boj proti boľševizmu, slušne a dôstojne bojoval až do konca, arcivzor padlých anjelov Hitler skončil ako veľký antihrdina, ktorý nevedel to ľudsky jednoduché: prehrávať. Jeho obrovská bojová odvaha, ktorú si dokazoval v bleskových vojnách a v diktátoch celému svetu, ukázala svoju pravú tvár. Pod maskou vodcu a imperátora sa tam ukrýval iba klasicky amorálny zbabelý posero. Za jeho veľkou inteligenciou boli iba sofistikované a nafúknuté hyperfičúrske bludy. Pod jeho obrovskou vojenskou disciplínou bol iba veľký „bordel.“ Za viac hodinovým sebavedomým rečnením , fanatickým presviedčaním vyvoleného nemeckého národa bola iba silná dôvera v osobné lži a falošné istoty. Za úchvatným pracovným nasadením a menením planéty bolo iba úbohé a asi aj totálne zanedbanie duchovnej práce na sebe. Za jeho novým človekom boli iba prastaré bosoráctva.
Vyhlásil SZ a jeho10. prikázaní
vraj už za prekonané a chcel ľudstvo oslobodiť výčitiek svedomia, že vraj ľudí ponižujúceho židovského vynálezu. Skutočne neslýchaná odvaha. Za namysleným nadčlovečenstvom skrýval asi kompletný podľudský a polozvierací suterén.
Bedliaci vedeli presne, že tá prozreteľnosť, ktorú často spomínal, a ktorej sa cítil pozemským veľvyslancom, bolo samo kniežatstvo tmy a rafinovaného podvodu. Kto sa nevedel zorientovať mal počúvať pápeža Pia XI. V roku 1937, čiže dva roky pred začatím II. svetovej vojny. V encyklike ľudí upozorňoval na nebezpečenstvá tzv. národného socializmu. Kto nepočúval pápeža ale po cudzích územiach lačného vlka, to bola už nielen chyba, ale aj veľký hriech a spolupáchateľstvo na jeho výčinoch. Zasa sa iba ukázalo, že väčšina sú nie kresťania, ale neskautsky formované a po majetkoch hladné vĺčatá. To, čo sa stalo, bola a bude pre ľudstvo ďalšia nová tzv. stará škola. Príbehy našich kňazských predchodcov by nám mali byť na zamyslenie. To, že v kňazskom seminári v Bratislave /85 – 90/ nám o tom nepovedali nič, svedčí iba kvalitnom vydesení sa . Asi aj o strachu a úteku pred našim historickým vybočením. Alebo ešte dodnes nemáme vo veci jasno? Riešime my všeličo a všelikoho. Nezabudnime vyriešiť aj seba. A nebojme sa ani svojho tieňa. Mal ho Peter i Pavol, máme ho i my. Na pobožných nadľudí sa hrať prestaňme. Nie je to na dospelých už ani dôstojné ani správne. Kňazi máme demaskovať lži a hľadať pravdu o človeku. Naša jednoznačná identita je byť aj prorokmi svojej doby. Tiso mohol byť ozajstným mučeníkom. Ale mal jasne povedať po svetovláde hladnému vlkovi, že je vlk, a vhodne to načasovať. Nie s ním sympatizovať až za hrob. Veľakrát sa zopakoval podobný dejinný rituál. Bude sa asi opakovať dovtedy, pokiaľ sa ľudstvo „neodfetuje“ od svojich výmyslov a modiel. Aj náš národ si z extrému do extrému, čiže svojou pubertou musel prejsť. Každý sa totiž aj vyvíjame, platí to aj o národoch.
Kardinál Ratzinger nám pri prednáške v Bratislave v r.1992 okrem iného spomenul, že úlohou štátu je udržiavať poriadok v ľudskom spolunažívaní. Ak by sa pokúšal pretvoriť svet na raj a predstieral by absolútnosť, prekročil by svoje hranice. Ak by sa staval do role Boha, stal by sa šelmou vystupujúcou zo zeme a mocnosťou Antikrista, ako je to v Zjavení. „Cirkev nesmie dať seba samu na miesto štátu, alebo chcieť pôsobiť v ňom alebo nad ním ako mocenský orgán. Tým by sa sama robila štátom a vytvárala by absolútny štát, proti čomu má vlastne brojiť. Splynutím zo štátom by rozvrátila vlastnú podstatu štátu i svoju“ povedal nám už vtedy s nadhľadom dnešný emeritný pápež. A dodal, že pre Cirkev je potrebné mať od štátu primeraný odstup, aby mu mohla svojimi cnosťami lepšie poslúžiť. Týmto vystihol to podstatné pokušenie moci, ktorej podliehajú roztieskavači našho Prvého štátu aj iných predčasných farských republík v dejinách.
I.Adorácia II. Trpezlivé nesenie si kríža III . Sv. ruženec IV. Posväcovať umŕtvovaním V. „Pranie“ úzkostí na svojom tele VI. Ničenie vírusov v požehnanej samote VII. My pomenujme, On liečbu dokončí VIII. Dávať zmysel nezmyselnému IX. Čím niekedy horšie, tým lepšie X.Autoexorcizmus XI. Spovedanie sa z hriechov. XII. Práca s paradoxami XIII. Modlitba tichom – meditácia XIV. Znášanie osočení XV. Spiritualizácia tela XVI. Spirituálna diagnostika XVII. Duchovný boj XVIII. Modlitba s veľkým výkrikom XIX. Tisíce tichých exorcizmov XX.Umenie rozlišovať XXI. Toto sú veľké veci. XXII. Nezabúdať na svoju ľudskosť.
Každý z nás kresťanov, najmä my zasvätení, by sme mali byť aspoň trochu mystikmi. Ten, kto spoznal, že tú ide o veľmi cennú perlu, a prácu, ktorú prehlbuje a zdokonaľuje, ten a tá sú za vodou. Ostatným netreba hádzať perly pred svine. Raz budú strašne ľutovať, že nežili duchovne. Najmä v samote a modlitbe ma Duch Sv. všeličo naučil. Viacnež cez knihy a cez ľudí. Azda Vás niektorá tzv. duchovná práca povzbudí, a naznačí, ako rôznorodo sa dá pracovať pre Božie Kráľovstvo. Svet o tom nemusí vôbec ani tušiťčo všeličo sa deje v jeho zákulisí. Stačí keďo tom vie nebo. Je to tzv. veda svätých, ktorá zachraňuje a ozdravuje, čiže posväcuje svet cez Cirkev zvnútra. Neraz nenápadne a potichu. Majstrovské práce maliarov, také krásne, nech sú Vám podnety pre inú, stokrát dôležitejšiu duchovnú maľbu, čiže vyrábania niečoho spirituálne krásneho pomocou talentu živej viery. Sir Lawrence Alma-Tadema /Ukážky z diela , text má 37 strán/ Úvod do tejto dôležitej témy Konverzáciou sa aj obohacujeme aj kontaminujeme Len keď sa s niekým človek rozpráva, už sa napája na jeho svet, na jeho ducha, na jeho či jej neviditeľno. Ak je ten človek nesvätý, tak sa ním aj kontaminuje. Doslova sa priotrávi jeho nedokonalosťami. Dostať potom tieto jedy z vnútra cez telo – to chce spirituálnu prácu. Pred chvíľou som sa modlil za brata, ktorý sa mi cez mobil ozval a sprchoval som si vnútro od špiny ľahostajnosti, bezbožnosti a ducha spavého. Tak ako sa auto zašpiní idúc po blate, tak sa aj senzitívny človek zašpiní duchovným blatom, ak silno preciťuje vnútorné svety. Doslova to teba presvetliť modlitbou, aby sa tých nenormálností človek zbavil. A cítil sa normálne a bez napätí, vo sv. pokoji. Bohom milovaný a žartujúci. To je tá tzv. milosť posväcujúca. Strácame z nej vtedy, keď sa s ľuďmi v nej nežijúcimi stretávame a rozprávame . Ešte viac keď im otvárame svoje vnútro sympatiami. A najviac strácame zo stromu života, ktorým máme byť, keď sa venujeme stromu poznania dobra a zla. A vo falošne duchovných záležitostiach zachádzame priďaleko a telesných prejavoch ideme zbytočne prihlboko. Rozpúšťať jedy v iných a viesť ich cez špinu do čistoty je jeden aspektov milosrdenstva. Pýcha je aj byť navonok a pred ľuďmi čistý. Ale iba sám pre seba. I.Adorácia V prvom rade je to adorácia. S bázňou si ctiť Božiu prítomnosť medzi nami v eucharistii. Aj keď sme vo svojej izbe, a ideme do vnútra, chodíme tam my kresťania Adorovať Krista, ďakovať, prosiť, všeličo cez neho spracovávať, pýtať sa na Jeho Plán s nami. Odovzdať mu tú najväčšiu lásku ktorej sme schopní. To je podstata. Ku nej sa treba denne vrátiť. Uctievať si ho nielen navonok, ale aj vnútri. Adorovať ho nie iba v sebe, ale aj v pomoci núdznym. Sv.Ján Krstiteľ „Sila maliara je v jeho samote.“ Leonardo Da Vinci: Kto adoruje ako jogín božstvo v sebe, ale neprijíma eucharistiu, vystavuje sa nebezpečenstvu, že začne adorovať svoje falošné ja. Aj to sme dlžní pripomenúť rôznym nekatolíckym adeptom mystiky. Potom prídu bizarné medziľudské vzťahy a aj ďalšie patálie. Katolíkom zasa hrozí extrém, že adorujú Krista v eucharistii a nepomôžu mu, keď leží zrazený na zemi pred kostolom. Protestantský extrém je adorovať ho v biblii, nevšímať si ho trpiaceho v blížnom, ktorý napr. prežíva dlhší neúspech. Hieronym Bosch: Ježiž nesúci si kríž II. Trpezlivé nesenie si kríža Preto mnohí utekajú zo samoty, lebo tam to viac bolí. Ale tí, čo dozrievajú, budú ju stále intenzívnejšie vyhľadávať a účasť na všelijakých spoločenských akciách umenšovať. Tam napr. doznejú pocity zo stretnutia z pred pár hodín. Niekoho zabolí už 14 rok v hrdle, iného zabolí nedôležitosť a nedocenenosť. Ďalšiu bolí to, že nemôže mať vlastné dieťa a iného mladíka bolí už dlhšie neopätovaná láska k dievčaťu. Chorého bolí zlomená noha. Iná sestra trpí tým, že ju vydedil vlastný brat. Kríž má veľmi rôzne podoby. Ktosi ho trpezlivo nesie s Kristom, modlí sa pritom o pomoc, poplače si ide sa trochu rozptýliť aby potom znova sa ponoril do tejto práce, robí dôležitú duchovnú prácu. Tá mu raz prinesie krásne ovocie v podobe nejakej kvalitnej cnosti. A okrem toho môže vyprosiť niekomu inému vzácne milosti. Tie totiž môžu človeka zmeniť, keď ho reči nemenia. A na nebeský účet sa mu zaráta nebeský kredit. Tým väčší, čím menej naň myslí.
Autoexorcizmus Veľa krát sa mi v duchovnom boji stalo, že som napáchol negatívnou atmosférou, asi tak, ako keď napáchnete dlhším pobytom v zafajčenej krčme. Citliví to nechtiac nasajú ako špongia. Dostal som na niektoré veci ultra jemnú citlivosť. V tichu sa to zlé z človeka dostáva. Ponorením do hĺbky v tichej meditácii duchovné telo to akoby „zomelie“. Spracuje tú nelásku a vypustí ako smradľavý dym s komína. Aj toto je auto exorcizmus. Niekedy veľmi jemná duchovná štruktúra je napadnutá duchovnými špinavosťami jedincov na duchu hrubších. Tie sa po stretnutí s nimi začnú prejavovať vo svojej nahote. Napr. ako silne spavý vírus, ktorý mystika ochromí tak, že mu ide sánku vyskočiť od zívania. Alebo iná infekcia je, že napáchnete strašidelnou ľahostajnosťou toho, s kým ste pred hodinou komunikoval. Aj takto sa duchovne pracuje.
Spovedanie od hriechov. My kňazi máme od Krista moc odpúšťať hriechy. Je radosťou, keď človeku trpiacemu výčitkami dáme rozhrešenie. Poradíme ako ďalej. Vlastne Duch Sv. cez nás. Keď sa penitent modlí k Duchu Sv. tak kňaza napadne práve to, čo treba. Po dobrej spovedi sa má človek čítiť ako po odchode z kúpeľne, kde sa zbavil špiny, ktorá ho zbytočne ťažila. Mali by sme ľudí učiť tomu, aby sa čistili aj sami, a nehádzali všetko na spovedníka. A aby ťažké hriechy nerobili, lebo je to primitívne.
Zdravá spiritualita znamená chybujúceho aj napomenúť…
Patologická spiritualita čuší, strká hlavu do piesku, ignoruje…
Alebo trápne sa s niekým falošne objíma a unáhlene usmieva,
hoci jeden je vonku zablatený bludmi a druhý je vnútri pripitý naivitou,
len aby bola akože jednota. Aby sme iným zahrali divadlo, ako sa „milujeme“?
Obsah
1. Skreening pani demokracie 2. Kvapky do očí pre adventistov 3. Elektošoky pre Posolstvo grálu 4. Röntgen Angelológie dejín I. 5. Infúzie pre Univerzálny život 6. Biopsia u rosikruciánov 7. Kolonoskopia svedkov Jehovových 8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lidé.cz 9. Endoskopia u mormonov 10. Punkcia spoločenstva Milosť 11. MR u anglikánov 12. CT pražskej „mystickej školy“ 13. Antibiotiká na horúčky apokalyptických hnutí 14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista 15. „ boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem“ 16. Odporcom „apostatického gesta“, ducha Assisi 17. Poučili sme sa z Prvého slovenského štátu?
1.Skreening pani demokracie.
Idea demokracie je v ľudstve už dávno. Má svoju veľkú hodnotu. Ale s falošnou axiómou, že nič lepšie ľudstvo dosiaľ nevymyslelo ako je jej terajšia podoba zásadne nesúhlasím. A nie som v tom sám. Iba nedôstojne lenivý mozog a slepá sociologická supervízia by si nechcela vidieť ďalej od nosa. Lenivosť v myslení je nedôstojná. Demokracia mala , má a môže mať veľmi rôzne podoby. Prečo by sme si nesplnili nepísanú povinnosť voči životu a nepouvažovali zdokonaliť niečo, čo tu už je. A prečo by sme sa nepokúsili po sebe zanechať krajší svet, než sme ho našli? Vzhľadom na normálnosť a spravodlivosť súčasná podoba demokracie vo svete aj na Slovensku má poriadne čo doháňať a vylepšovať. Trochu pouvažujme, ak sme myslenia hodní. Je spravodlivé napr. aby hlas čestného univerzitného profesora mal takú istú váhu pri voľbách ako hlas vraha v kriminále, ktorý si bohapusto neprizná svoj ťažký zločin, a ten mu bol jasne a opakovane dokázaný ? Či je správne aby hlas statočnej matky piatich detí bol daný na tú istú úroveň ako hlas darebáka? Či to nie je poriadna nespravodlivosť, až stupídnosť, ak má rovnaké práva ten, kto roky pre spoločnosť pracuje s tým, čo za dlhé roky na ňu kašle? A robiť sa mu nechce!? Politikov neraz sa oháňajúcich kresťanstvom či heslom spravodlivosť by to mohlo napadnúť, a mohli by niečo preto aj urobiť. Nečudujme sa, keď u mladej generácie strácame rešpekt. Pravidlá sú neraz nastavené na posmech. Ten, čo má veľa detí a nerobí napr. dostane 75O euro, a ten čo pracuje 5OO. To čo je ? Naša realita? Nespíme my, keď nás ani hromy v hymne roky nebudia? Alebo jedna statočná pani odrobila poctivých 39 rokov ako kuchárka a štát jej vymeral dôchodok 22O euro. Iná mladá slečna asi 3O ročná neurobila ešte v práci nič, ale má invalidný dôchodok 33O euro. Absurdistan? Ale kdeže: podľa zákonov Slovenskej republiky. Bolo by tu až takým problémom napr. zaviesť napr. trochu inteligentnejší volebný systém, ktorý by mal trochu širší záber ako ten terajší? A ktorý by dal väčšiu morálnu váhu tomu, kto sa viac osobne i spoločensky snažil ? Byť občanom tohto štátu by napr. znamenalo jeden pevný bod. Za absolvovanú základnú, strednú a vysokú školu by boli tri body. Za negatívny nález v registri trestov by bol piaty bod. Za to, že človek pristupuje k manželstvu zodpovedne a nerozviedol sa, bod šiesty.Za postaranie sa o svoje deti bod sedem. Za aktívne členstvo v cirkvi bod osem. Za to že človek pracuje alebo chce pracovať bod deviaty. A napr. za darcovstvo krvi , adoptovanie dieťaťa alebo činnosť v spoločensky prospešnej organizácii bod desiaty. Neísť voliť by bol priestupok voči spoločným záujmom celej komunity. Akt nezodpovednosti a bol by primerane aj pokutovaný. Veď je to nezáujem o to, čo nás všetkých svojprávnych a dospelých zaujímať jednoducho má a musí. Demokracia môže mať toľko podôb, koľko je demokratov. Ak by sme to s touto ideou mysleli vážne, tak by sme dali možnosť aj tým, ktorí sú sklamaní zo všetkých politických strán a nedôverujú nijakej. Svoje kredity a body by odovzdali napr. nejakej mimovládnej organizácii alebo verejnoprospešným nominovaným nestraníckym kandidátom, ktorí by sa takto mali možnosť dostať do parlamentu národa. Chronickým povaľačom a väzňom by nebolo dočasne dovolené ovplyvňovať veci verejné. Nech sa skúsia polepšiť, a až potom dostanú plné občianske práva. Alebo ak by sme to mysleli s demokraciou aj trošku žartovne, tak by sme voličovi dali s hlasovacími lístkami aj napr. 5O eurovku, ktorú by mal volič vhodiť v obálke spolu so svojím hlasom ako svoju podporu konkrétnej strane, skupine či jednotlivcovi. Veď tie peniaze strany aj tak po voľbách ako štátnu dotáciu dostanú. Oni by mnohé zmizli, však? Ale aspoň by sa pri voľbách veľmi konkrétne zistilo, koho podporujú občania so zlodejskými sklonmi. Ak raz nebude našim príliš nedostupným luxusom aj myslieť, a ak sa ktosi nad tým, čo ste čítali sa ktosi aj zamyslí a bodaj by nabral odvahu niečo podobné aj uviesť do praxe. Pozdravujem ho, a držím mu palce. Skoro polovica ľudí nechodí voliť. Sú terajším systémom asi sklamaní. Čakajú aj niečo iné, a zatiaľ ich nikto niečím alternatívnym neoslovil. Ak chceme, aby si nás malých niekto vo svete všimol, môžeme začať. Oveľa lepší spoločenský systém než demokracia, ktorá tu je posledných dvesto rokov bola monarchia. Trvala v rôznych podobách a po tisícročia. Keby nám vládol spravodlivý kráľ, tak by jedným jeho rozkazom zmizla napr. pouličná prostitúcia či obťažovanie pouličných predavačov. Nespravodlivo nadobudnutý majetok nejakého tunelára by bol za krátko daný na i prospech všetkým či menej majetným. Jedným slovom by bol potrestaný niekto, kto narobil veľa zla a ani stovky sudcov a policajtov si s ním roky nevedia poradiť, lebo ľahko je zločiny páchať a ťažko je to u prefíkaných kriminálnikov dokázať. Bohatá menšina si zaplatí agentov, a tí nabulikajú väčšine, že idú voľby, a aby si vybrali niekoho z dvoch či viacerých táborov, ktorí trochu inak vlastne podporia status quo, ktoré pomáha bohatým bohatnúť a chudobným chudobnieť. Žiadna skupina model modernej podoby monarchie neponúka. Napr. konštitučnej či nejakej inej, väčšinou slušných ľudí aj regulovanej. Máme toľko otitulovaných či inteligentov, nebuďme až tak spohodlnení, že to odbijeme frázou, vraj sa to nedá. Takíto lenivci majú ešte ďaleko od ľudí slobodných v duchu. Ak je takých tzv. väčšina, potrebujú na prevýchovu ešte tvrdú ruku : diktatúru. Strany , fúrera či peňazí. Ponuka demokracie určite nie je kompletná. My sa na tu slobodu iba hráme.Presnejšie povedané nedôstojne sa klameme, že sme už slobodní, a pritom sme iba ako odtrhnutý pes od reťaze, ktorý nie je vychovaný. Dať peniaze a „slobodu“ ožranom a smilníkom, to je vláda p. Neresti. V skutočnosti tu vládnu čísla v bankách počítačov, teda peniaze, ktoré sú mnohé iba virtuálne a ich manipulátori v pozadí. Myslia si akú len majú veľkú moc. Ani len netušia, že taká moc je veľmi dočasná a krehká. Politický cirkus s pripraveným scenárom, ktorý je iba maskou pre vládu peňazí a tých, čo s nimi v zákulisí vedia čarovať. Z jednej miliardy urobia tri iba kliknutím na tom správnom počítači a na správnom účte. Tento systém niekomu náramne vyhovuje. Až sa väčšine čudujem, že tento extrémisický štýl spravovania spoločnosti cez peniaze toleruje a ho podporuje. Asi ľudstvo ešte iného systému nie je hodné. Od monarchie sme sa akoby unáhlene vzdialili, lebo sa bojíme sa jej veľkej slabosti, veľa krát v histórii opakovanej, keď dobrého kráľa neraz zabil nejaký mocou opitý gauner, a nastolil na trón veľmi rýchlo svoje výmysly a novú tyraniu. A dlhé roky s tým všetci ostatní nevedeli urobiť nič, iba masochizmom tlmili jeho sadizmus. Žeby sa nedali vymyslieť zákonné preventívne opatrenia, aby ku tomu nedošlo? V ére toľkých médií a počítačov? Nerobme sa až takí hlúpi. Či rozmýšľajú tí, čo zvelebujú nadovšetko iba jednu podobu demokracie, a nevidia jej oveľa väčšie úskalia než som spomenul u nezrelej monarchii? Napr. ak sa teraz niekto prachatý rozhodne podplatiť zákonodarcov, a tí väčšinou odhlasujú, že biela je čierna alebo že slnko nesvieti, tak ono asi prestane svietiť a tráva bude zrazu ružová ? Veď takto sa môže zavraždiť zdravý rozum a veci nenormálne môžu začať vládnuť nad normálnymi. Takto si môžu diktátori, o ktorých ani verejnosť nebude vedieť kde a kto vlastne sú, lebo budú poťahovať nitky za oponou, dať odhlasovať i nespravodlivé vojny. Neľudia, ktorí budú mať na účte trochu viac núl než ľudia, si môžu zaplatiť a odhlasovať svoje deviácie ako etické normy. Toto môže pre ľudstvo byť a neraz aj je oveľa väčšie nebezpečenstvo než všeličo iné, páni polodemokrati polobusinesmani. Ľudia sa tu infantilne manipulujú, že vraj vládnu. Oni však iba občas zamiešajú pri voľbách karty pre tých, čo pokračujú bez nich vo svojom rozohratom pokeri, z ktorého voliči niečo aj majú, ale vždy ten menší úžitok. Ku zrelšej monarchii sa ľudstvo ešte vráti. Odporúčali ju ako najprimeranejšiu formu spravovania vecí verejných nielen sv. Tomáš Aquinský či pápež Pius VI. Bodaj by náš národ dozrel a zaslúžil si niečo, na čo by bol aj oprávnene hrdý. Bodaj by to bol väčšinový ľud tzv. dobrej vôle. Bárs by nezabudol aj požiadať nie secondhandovú či hocikým založenú , ale dobrú matku katolícku Cirkev o pomoc pri výbere spravodlivého kráľa, ktorý by chcel plniť iba vôľu Božiu. Bárs by sa vynašiel správny modus so férovými pravidlami na dlhodobú ochranu takéhoto trónu. Až vtedy tu totiž bude dobre. Dovtedy budú veci verejné iba očistcovým provizóriom.
2. Kvapky do očí pre adventistov
Nebojte sa spýtať samých seba, kto nás vlastne založil. A kto ho poveril? Ako si overíme, že to bol muž boží a nie samozvanec? Azda si myslíte, že pred 150 r. tu pravá kresťanská viera nebola? Veríte, že Vaša hlavná prorokyňa Elenka Biela Vám potvrdila , že je správne, aby ste ako adventisti svätili soboty. Zachovával ju vraj aj pán Ježiš a apoštoli. To je pravda. Ale je lož, ak sa tvrdí, že zavedenie nedele sa nariadilo zo zlomyseľnosti. Vzkriesenie sa udialo v nedeľu. Preto bola Katolíckou Cirkvou úplne prirodzene zavedená ako sviatok. Z našej praxi by ste zistili, že v nedele naplno ohlasujeme evanjelium, a sme z toho aj unavení. Preto náš deň odpočinku je napr. pondelok. Pápeži oddychujú v utorok. Vadí to niekomu? Vás až nezdravo zjednocuje sobota. Prečo ju chcete nanútiť aj ostatným? Myslíte si, že Sv. písmo treba chápať doslova? To máme kameňovať neverníkov a vypichnúť si oko pri erotickejšom pohľade? Keď doslovne, tak doslovne. To je jedno z otroctiev, a prajem Vám, aby ste sa z toho dostali. Doslovné bratie soboty a iných častí biblie je duchovnou slabomyseľnosťou. Čiže iba slabým chápaním reality. Keď však v nedele pracujete, niekde až tak, že to poriadne na stavbe počuť miešačku, myslíte si že to pomôže Božiemu Kráľovstvu? Keď neveriaci na nás rozhádaných v podstatnom vidia, ako jeden cirkevný zbor v nedeľu pracuje a iná farnosť svätí nedele, či sa nepriatelia kresťanstva škodoradostne nezačnú na nás kresťanoch posmešne uchechtávať? Ak sa totiž stráca sila jednoty v podstatných veciach medzi kresťanmi, tak to jednoznačne posiluje našich nepriateľov. Dbáte viac ako iní na telo, ktoré je chrámom Ducha Sv. To je Vám na chválu. Byť vegetariánom či abstinentom nás však nespasí. Bolo by to málo. Vaša prorokyňa píše veľmi pekne a precítene o Ježišovi, jeho živote i Jeho tajomstvách. Napr. o tom, že olej v lampách verných panien je Duch Svätý. To je múdre. Ale opovážlivo nerozumné sú časti napr. v jej knihe V tieni slávy, kde sa vyjadruje veľmi nepekne o Cirkvi, ktorú nezaložili ľudia a ktorá sa v histórii od nikoho neoddelila. Pápež je tu označený ako krutovládca??? Katolícki kňazi vraj kostolnou mágiou, keď slúžia sv. omše robia veci odporné Bohu??? Ale ale!! Problém je vtedy, ak sú v stave pokrytectva. Ale nie sme takí všetci. A tie obvinenia na našu adresu sú, prepáčte, ale nehoráznosťou. Takto si na nás netrúfli vyrútiť sa ani najatí komunistickí politrúci. My sa takto o Vašich akciách a bohoslužbách nevyjadrujeme. Akoby u Vás zvelebovanej prorokyne zúfalo absentovalo trocha povinnej historickej spravodlivosti a elementárne rozlišovanie duchov. „Prorokyňa“ vydala o sebe až príliš jasné svedectvo. A je to v jej spisoch veľmi jasne napísané aj preto, aby sa každý bedliaci dozvedel zdroj, odkiaľ inšpirácia asi prišla. Veľká lož sa u Vás zahniezdila, keď neuznávate existenciu ducha po smrti tela. Píšem aj preto, aby som Vás upozornil na to, kde je pravda, a aby ste kôli vlastnej spáse v pokore prehodnotili, ktorú z autorít budete poslúchať.
Pani Whiteová si neláskavým odsúdením Kristom zriadenej autority si
autoritu zobrala sama.
Je to jedna zo sestier, ktorú netreba dávať na miesto pápežky…
3. Elektrošoky pre Posolstvo grálu
Veríte, že táto kniha Vo svetle pravdy je pokračovaním biblie a komplexne systematickým výkladom zákonov stvorenia. A veru píšu sa v nej mnohé zaujímavé veci a hlboké súvislosti vedúce ku pochopeniu diania , šľachetnosti a charakteru. Sú však v nej aj extrascestné názory, čitateľa priam mätúce, ktoré teda „stoja za to“. V celej rosiahlej práci nie je ani raz spomenuté slovo milosrdenstvo. Iba duch veľkej vážnosti, ostrej prísnosti a železných zákonov Stvoriteľa. Hlavne v počiatočných kapitolách.
Nie je tam ani štipka humoru… Čiže je to posolstvo bez vzkriesenia…
Pozor na to, aby ste z toho neochoreli. Ku láske patrí aj radosť detí, a tá v tomto posolstve až očividne a bolestne chýba. Prezrádza to iba o autorovi jeho až smrtonosnú vážnosť. Ale aj to, že jeho inšpirácia prišla z podobných duchovných oblastí. Ale určite neprišla z nebeských najvyšších sfér. Ultra hlbokým pesimizmom preniknuté je autorovo najhoršie tvrdenie,
že v Kristovom ukrižovaní sa ľudstvo ešte viac zaťažilo než bolo,
že nenastalo žiadne vykúpenie.
Toto je kardinááálny blud.
Zaklincovaný ešte tým, ako vzkriesenie vraj nenastalo telesne,
vraj iba duchovne.Čiže ten kameň, čo bol od hrobu odvalený,
bola zbytočnosť…Ďalší je ten, že v človeku nie je nič božské.
Že sme chrámom Ducha Sv. nájdete opakovane v biblii. Ak tvrdíte, že o Vás to neplatí, môžno hovoríte aj pravdu. Len to už nie je kresťanstvo.
Ďalší úlet , keď obeta kresťanských mučeníkov sa dáva na úroveň samovrahov? To snáď nemyslel autor vážne! Hrozná urážka zdravého rozumu. Do neba volajúca strata rozlišovania. A tiež absencia zdravého úsudku. Ajajaj – jajajaj.! Pravdy spolu s bludmi. A najväčší blud si odovzdávajú učeníci Abd-ru-shina potichu, keď ho dávajú na rovnakú úroveň s Kristom, a robia z neho tzv. inkarnáciu „ducha svätého“. Odporúčam Vám nerobte to. Neprinesie Vám to požehnanie. Tieto „tajomstvá“ grálu sú ťažkými omylmi, ktoré považujete za nové pravdy. Sú to poruchy logiky a zdravého myslenia. Veľmi sa Vám čudujem, že Vaša viera v tieto lži je veľmi silná. Preto Vám píšem, aby som nepatril medzi tých, čo Vás na tieto závažné defekty neupozornil. Byť tak na Vašom mieste sa dám na útek pred „sebou samým“. Nemilosrdností a krutostí má ľudstvo viac než dosť. Toto posolstvo má ďaleko od tzv. víťazného poznania, na ktoré sa iba hrá.
4. Röntgen Angelológie dejín I.
Táto kniha, ktorú prezentuje jej autor ako čosi prevratné, neprináša niečo až tak veľmi nové a podstatné. To, že anjeli sú a pôsobia sa vie už dávno. To že existuje synchronicita udalostí v historickom vývoji na to upozornil C.G. Jung už pred polstoročím. Trojkilová kniha je plná veľkej snahy a mnohých zaujímavostí a duchovných súvislostí. Len je akási príliš „nebeská“. Vznešeno, ktoré sa duchovnej reality dotýka nie až tak hlboko. Veľký problém si vyrobil jej autor Dr.Emil Páleš, keď ju vyhlásil za vedecké dielo a chcel tak dobromyseľne vyprovokovať vedeckú diskusiu. Ako si však ostatní, vrátane tých, čo sa za vedcov považujú, majú overiť, či predkladané nové názvy archanjelov majú naozaj také mená ako im kniha dáva, to nám už autor novej duchovnej vedy neprezradil. Ani to, ako si môžeme overiť, či sa duchovia času striedajú v presne stanovenom čase ako apoštoli v pražskom orloji. Zostáva nám iba veriť ďalšej samozvanej vedeckej autorite a jej interpretáciám? Mužom s kritickým myslením zapína výstražná kontrolka. Možno nejakí nábožní jedinci so ženskou dušou to aj s radosťou prijmú… Na vedeckú úroveň je to veru málo. Ale ako inšpirácia to je ok. Tunajšia duchovná veda sa položila na nesprávny základ. Autor píše, že sa opieral o gnostické pramene, ktoré sú v mnohom v protiklade s kresťanským učením. A za elementárny základ si zvolil objav nesvätého benediktínskeho opáta Trithemia. Čerpal nie iba zo svojich osobných spirituálnych zážitkov, kde pri neusmernení hrozí extrém ontologizmu, ale i z bohatstva dejín. Jeho prehľad je priam omračujúci, ale jeho bizarná výčitka na adresu katolíckej Cirkvi, že tá vlastne o anjeloch „nevie nič,“ iba prezradila adolescentnú nezrelosť mysle inak sčítaného a inteligentného autora. História svätcov v dejinách cirkvi vie o anjeloch nie všetko, ale dosť veľa. Aj biblia je ich pôsobením priam preplnená. Len sa treba o spoľahlivé pramene viac zaujímať, a neorientovať sa príliš veľkou dôverou na ezoterické knihy, v ktorých je veľa o anjeloch, ale mnohokrát sú to padlí anjeli. Táto veľká kniha o anjeloch akoby zabudla na veľký duchovný boj medzi týmito dvoma úplne protikladnými ríšami padlých a Bohu verných duchovných bytostí, a preto sa sama zaradila medzi romantickú literatúru, ktorej akoby ušla vlastne podstata témy. Už apoštol Pavol nás upozorňoval, aby sme neprejavovali príliš veľkú nadúctu a pozornosť anjelom. Tá patrí Bohu. Oni sú jeho služobníci. A čím sú bližšie pri Ňom, tým viac ich bolí, ak niekto zvelebuje iba ich samých či ich funkcie. Čím je niekto „padlejší“ , tým väčšiu pozornosť na seba a na svoje poslanie vyžaduje od iných. Tým na seba iba prezrádza, ako biedne si plní svoju úlohu v nebeskom orchestri. Jeho hviezda zhasína, a tak si vynucuje potlesk. V diele ktoré má názov angelológia by malo byť toto rozlíšenie medzi falošne a pekne spievajúcimi anjelmi ako prvoradá priorita. Ostatné veci ako príroda, veda či história sú v tejto oblasti druhoradé. A malo by mať aj časť zvanú démonológia, a táto kniha ju nemá, preto je iba poloangelológiou. Napr. píše sa tam niekde, že tí s tmavými krídlami huckajú ľudí do necudnosti, pochabosti, po lakomosti po peniazoch? Že zabíjajú v nich detskú nevinnosť, že sa vysmievajú pannám, že kresťanské cirkvi obracajú raz na posmech a inokedy ich lynčujú? Malo by sa to tam varovne napísať. Kôli sláve teraz a tu, čiže primitívnej sebaoslave, sú tu mnohí ochotní obetovať aj charakter, aj svoju intimitu, aj normálnosť aj stratu Krista. Tam, kde tieto upozornenia nie sú, chýba v téme niečo veľmi podstatné. A následne sa potom za niečo dôležité v tejto téme venuje veľká pozornosť tomu menej dôležitému. Ak sa nepripájame nadšene ku tlieskajúcim jednej z takýchto prác, tak je to pre tieto i ďalšie dôvody. Existujú totiž aj iní a kvalitnejší anjeli, než akí sa tu, ako akože novoobjavení, spomínajú a dávajú za príklad ku tým klasickým. Nestriedajú sa iba ako veľkí šéfovia niekde mimo planéty v ovzduší, ale celkom konkrétne slúžia iným. Nevyžívajú sa iba vo vládnutí, čiže v predčasnej osobnej dôležitosti bez prinesenia veľkých obetí za ľud. Archanjelskými a anjelskými bytosťami sú až po smrti. Tu na zemi sú najskôr ako ozajstní ľudia. Voláme ich svätci. A tí boli Kristovej Cirkvi verní a neodsudzovali ju ani keď zakusovali veľké psychické tlaky prenasledovania od svätuškárov, čiže od „padlých anjelov“ v jej vnútri alebo od fyzicky likvidačných útokov zdémonizovaných neprajníkov zvonku. Ten tlak a boj ich vyzdvihol do oveľa väčších výšok, než tzv. je úroveň romantických nových „archanjelov“ akoby zo starokatolíckeho speváckeho zboru. Tých kvalitnejších a bez ušpinených krídel prezrádza ich hlboká ľudskosť a pokora. Neraz i nenápadnosť. Svoju anjelskú prirodzenosť a kvality nepotrebujú vystavovať teraz na prilacný obdiv. Neraz sú ukrytí pred necudným svetom ako princezná v myšom kožušku alebo ako princ ukrytý v šatách žobráka. Najstaršiu cirkev si vážili ako dobrú matku. Padlé bytosti sa tu kúpu v zlate a v prepychu a neraz sa škodoradostne bavia ako „verných anjelov“ ponižujú. Tým viac predstierajú urodzenosť, čím viac od Boha odpadli, chudáci. Dielo, ktoré v histórii kresťanstva na Slovensku nemá páru svojou rosiahlosťou, by si zaslúžilo odbornú polemiku nejakého odborníka, o čo autor cirkevné autority u nás viac krát neúspešne žiadal. Problém by sa mohol pohnúť možno k lepšej komunikácii, ak by autor upustil od prehlásení, že napr. RKC je vlk ovčom rúchu alebo že jezuitská poslušnosť je iba považovať biele za čierne, keď to povie predstavený… Ako upozornenie je to správne, ale ak by sa ostalo iba pritom negatívnom, bolo by to neúctivé znevažovanie. PS. Autor pomáha mnohým na Slovensku sa zorientovať v labyrinte ezoteriky, ale sám by potreboval odborne poradiť. Ak ho jeho uctievači nekriticky adorujú, tak mu tým aj nevedome ubližujú…
5. Infúzie pre Univerzálny život
Veľmi pekná je Vaša snaha o vnútorný život s bratom Kristom. Celkom moderne ostatným pripomínate tzv. vnútorné záležitosti. Napr. o bedlivom prežívaní prítomného okamihu. Pozoruhodné je Vaše učenie o 7. duchovných centrách v človeku, ktoré originálne pomenúvate. Kresťanstvo je o tom nad nami, nie iba v nás. Máte veľmi peknú prax vnútornej duch. cesty a odovzdávaní svojich vnútorných negatívnych emócií Božskému Kristovi, ktorý jediný premení túto biedu na pravé pozitívum. Vaše spoločenstvo prehlasuje, že sa nedržíte žiadnych dogiem. Toto je Vaša podstata? A tá jediná dogma, ktorej sa predsa len držať musíte?… Kresťanstvo totiž pevné články viery mať musí. Ako dopadne šport či rodina bez pravidiel? Sami sa tak zaraďujete medzi sektárov. To Vám vôbec nevadí?? Ak spoznáte, že sa v tomto fatálne mýlite, a napriek tomu zostanete vo Vašom spoločenstve, tak prezrádzate, že ho milujete viac než pravdu. Prakresťania, prazvláštne pomenovanie. To, že nepotrebujete vôbec žiadne kostoly, ani kňazov, ani klasické Sv.písmo, ani krst, ani eucharistiu, svedčí, že „kristus“, ktorý hovorí cez Vašu prorokyňu Gabrielu nie je totožný s Kristom Nového zákona. To, že nástupca apoštola Petra, čiže pápež, nie je pre Vás morálnou a vieroučnou autoritou, to len prezrádza, že máte svoju novú pápežku, a miesto Vatikánu svoj Wúrzburg. Vďaka za prorocké upozornenie, že naši hierarchovia sa správajú ako farizeji. Pozor ale, že nie vždy a všade. Máme aj apoštolskú postupnosť aj mnohé iné, na čo môžeme byť hrdí. Karmu a reinkarnáciu nedávate do kategórie večného trápenia? Myslíte si, že posielať znovu duchov do tohto nemravného sveta nie je nemravné? Myslíte si, že toto je ten večný život spomínaný v biblii? Vôbec proti nemu razantne nebojujete. Chcete byť súčasťou tohto bláznivého vesmírneho kolotoča so stále horšou politickou psychiatriou organizovanou prachatými mizantropickými sociopatmi v zákulisí? Akoby ste odporúčali tento blázinec sveta ako cieľ duchovnej cesty… Vážení reinkarnační apoštoli, zobuďte sa. Toto je bosorácka ideológia ktorú vypotilo relatívno a jeho adorátori. Kresťanské kladivo z absolútna je jasne antireinkarnačné a protikarmické. Jeho idea je totiž inkarnácia. Tá túto diagnózu pomenúva presne ako nekresťanskú zvrhlosť. Duch Svätý nás totiž vedie do neba. Duch nesvätý nás robí tulákov po chladnom vesmíre či obeťami nejakých polobludov a poloprávd. Panna Mária nie je podľa Vás hodna úcty a modlitba ruženca je zbytočnosť? Týmto sa sami radíte medzi tých, čo takto pre bedliacich svedčia iba o vlastnej neúcte ku svojmu osobnému panictvu či panenstvu alebo asi aj o poškvrnenom historickom počatí Vašej denominácie. Sú do neba volajúce ťažké chyby. Pobyt v našom tele je pre Vašu prorokyňu iba boľavý pobyt v mäse? Prezrádza na seba, že svoje telo potrebuje akútne spiritualizovať a posvätiť, lebo v nej pôsobí nejaká nesvätá sila. Ak to odmietnete, budete stále vážnejší. A táto starina Vám bude brať zdravý humor zo života. Tá Vaša vysoká škola ducha má vážne nedostatky a také chyby na úrovni osýpok z materskej škôlky. Odporúčate svoje moderne ladené meditácie s gymnastikou, ale nikde napr.modlitbu na kolenách. Celibát a zasvätený život v panenstve či panictve je pre Vás blúdenie. Ale to, že v podstatných veciach sa kardinálne mýlite, na to ste ešte neprišli? Večné peklo neveríte, čo svedčí o Vašej prajnosti, ale vyslovene odporuje Kristovým slovám z evanjelia podľa Matúša kap.25. Nie všetci budú spasení, jasne sa to píše v pravých evanjeliách, ktoré netreba opravovať, lebo hovoria pravdu. Váš kristus sa podujal na opravu „božieho slova“ ale nie z pravoverného evanjelia, ale nejakého apokryfného. Odporúčam Vám nájsť si čas na pravé Božie Slovo. Nečítajte iba Vašu „poopravenú“ bibliu. Pozrite si prosím pravé štyri evanjeliá. A nás katolíkov prosím nemajte za až takých hlupákov, a našu históriu nevysvetľujte iba podľa tých negatív, ktoré sa nemohli nevyskytnúť. Napr. križiacke výpravy boli v začiatkoch obrannou vojnou proti vyčíňaniu mohamedánov vo Sv. Zemi, a nie vojnou cynickou a útočnou. Kristus je nie iba v nás, ako to jednostranne tvrdíte. To tvrdia iba nedozretí mystici, až nenávidiaci tzv. celostný prístup. Je aj v histórii tejto planéty, kedy jeho Inkarnácia pokračuje už 20.st. v jeho Cirkvi. Aj našou povinnosťou ako kresťanov je, inkarnovať do svojho tela i vnútra živého Krista, najmä do našich vzťahov, povolania i do liturgie. Nie jednostranne a individualisticky iba do svojho vnútra, kde má byť podľa Vás Božia Ríša. Že tu adeptovi hrozí sebaklaňanie nižšiemu egu, na toto vážne vôbec neupozorňujete! Je to poznačené nebezpečne silným individualizmom. A ak dlhé roky znevažujete právoplatnú autoritu pápeža tak sa topíte iba v tzv. modernistických úletoch z reality, na ktoré upozorňoval nielen sv. Pius X. Treba nám teraz žiť naplno, žiť sväto, a nie odkladať to na inokedy. Lebo to je polovičatosť smerujúca k duchovnej schizofrénii. Patrí sa nám nie polovičato, ale radikálne odpovedať na Božie Zjavenie a tak nasledovať Krista v zasvätenom živote v kláštore, kňazstve či vo svete alebo v rodinnom spoločenstve. Čím menej to niekto chápe a nežije, tým je to väčšia hanba. Myslíte si, že Váš kristus, čo svätosť neodporúča a zasvätený osobný život nepotrebuje, je to, čo ľudstvo ako vzor potrebuje? Sami sa tak posielate do nižšej ligy. Dajte pozor na veľké klamstvá hada, lebo padlému ľudstvu tu nebude daná možnosť nekonečných zábavných vteľovaní do ľudských tiel. Raz príde Posledný súd Kristov, a veľké beda nepripraveným. Nepôjdu všetci do Nebeského Mesta Jeruzalema, aj keď si rôzne kinderskupinky obľúbili uspávanku o spasení všetkých. Tzv. apokatastáza je aj infantilná, aj nespravodlivá. Podľa Krista z evanjelií mnohí idú pohodlnou cestou do zatratenia a nie všetci budú zachránení. Kríž, na ktorom je korpus/telo/ Ježišovo je podľa Vašej prorokyne iba negatívnym symbolom. Veľký omyl! Vraj by mal byť kríž iba Vzkrieseného, ten je symbolom pozitívnym. V skutočnosti tým iba prezrádzate, že nemáte v úcte Kristove bolesti. Neznesiete na ne asi ani pohľad, ani to nemáte v programe života. A tie Jeho rany sú tu aj dnes v jeho oddaných maličkých, čiže pokorných kresťanov, čo sa snažia o poctivú spiritualitu. Kristove tajomstvá treba ohlasovať kompletne a verne, odkazuje Vám jedno z jasných pravidiel katolíckej Cirkvi. Pozor na prorockú ženu, môže sa aj mýliť a dá sa ľahšie oklamať. Mať kresťanského boha iba s dvoma osobami je síce originálny príspevok do dejín kresťanstva, ale škoda že iba do dejín bludov. Ide iba o zmutovaný blud, s ktorým mala matka cirkev problém v prvých storočiach, a bol vyoperovaný na rímskej synode v r.382 a zdiagnostikovaný ako blud macedoniazmu.
6.Biopsia u rosikruciánov
Keď sa človek začíta do Lectorium rosikrucianum má silný pocit, že sa vo Vás stretá s nevšedným duchovným talentom, keď na veľa stranách veľmi sofistikovaným spôsobom hovoríte tak pútavo o niečom úplne tajuplnom, že nachytáte ťažkého, ale aj naivného intelektuála, sklamaného surfovaním iba v materiálnom svete. Čím má totiž niekto predčasne vyspelú väčšiu svoju inteligenciu tým ľahšie sa dá nachytať na premyslene nastraženú tajuplnú filozofickú pascu, ktorej podstata môže byť prekvapivo primitívna. Náš čas je vzácny a netreba ho zbytočne zabíjať v motaní sa v bočných uličkách. Aj študent Vás po čase prekukne, že novognózou zavádzate a chytáte na medové motúzy ľudí, ktorí hľadajú platonické duchovno. Vaša gnóza, to sú iba zmutované staré bosoráctva, ktoré sa tiahnu dejinami, a sú podávané v stále kvalitnejšej podobe. Vašim zakladateľom bol pravdepodobne už Adam, prvý slobodomurár. Hovoríte o tzv. transfigurácii, o premenení sa, a zároveň aj o Kristovi, ktorý podľa Vášho učenia vôbec na kríži netrpel a neumrel. Vedzte, že ak takto zmýšľate o Jeho ťažkej práci pri vykúpení, ktorá dala základ všetkého dobrého, tak tá Vaša transfigurácia bude, ale najskôr iluzórna a potom pri ďalších zasväteniach až veľmi nepríjemne reálna. Máte zaujímavé veci o mystike, spirituálnej alchýmii, kultivované vystupovanie. A tak sa pokúsim kultivovane Vás upozorniť na kardinálny omyl doketizmu, ktorý tvrdil, že Ježiš mal nie ľudsky normálne, ale iba zdanlivé ľudské telo. Je to podľa sv. apoštola Jána zásadné klamstvo antikrista, a pravý kresťan sa toho pevne drží, a nedá sa nalapať na rečičky čo kradnú podstatu kresťanstva a podporujú slobodomurárske interpretácie v stále rafinovanejšej odrode. Rímski pápeži niekoľkokrát v priebehu stáročí upozorňovali všetkých ľudí dobrej vôle, že tento gnostický prúd je pre človeka zavádzajúci a nebezpečný, a naozaj ku skutočnej záchrane a pravej transfigurácii ,čiže premene človeka na Boží obraz nevedie. Ide tu iba o jednu z pohodlných ciest, ktorá nevedie do nebies. Je to o tajomstvách, ktoré keď odhalíte, zastane tam prázdno a nesvätý smiech. Toto nie je tá najlepšia vizitka duchovných ľudí… Sv. bázeň pred božským a absolútnym tam veru nebude. Niečo podobné sa skýva za tajomstvami FEDu a nášho finančného systému. Točí sa to všetko okolo ničoho. Pre zasvätených a tých hore je to úžasná zábava, ale pre miliardy tých dolu je to otrocky nastavený očistec. A pre niektorých zbankrotovaných aj pozemské peklo. Ak máte rozum na rozmýšľanie, tak uvažujte.
7. Kolonoskopia u svedkov Jehovových
So spevákov, ktorí sa pokúšajú spievať na duchovnej scéne je Váš spev najfalošnejší. Ste veľmi horliví, ale to nie je pravá horlivosť. Ide o drzé vnucovanie falošných výkladov biblie. Zabíjanie času. A neraz o trápne obťažovanie ľudí. Toto slušní ľudia iným nerobia. Tým viac prestierate svoje falošné istoty, čím menej v ne veríte. Tým viac sa potrebuje ľuďom niečo nanucovať, čím je v tom viac klamu. Podieľate sa na pyšnom poučovaní a obrovskej duchovnej krádeži. Beriete Kristovi božský titul, kresťanstvu Najsvätejšiu Trojicu, Márii panenstvo, pápežovi primát, atď. Sú to somárske bludy ktoré šírite, a nebeská zdravotná polícia Vás bude musieť dať do závažnej karantény ako nosičov ťažkých infekcií. Miesto učenia Vám radšej radím, konajte radšej dobré skutky. Učte sa nie toľko obkecávať a duchovnejších iba poučovať, ale učte sa ich počúvať. Zanechajte čím skôr svoje výmysly, ak sa nechcete raz od hanby prepadnúť. Robíte sa medzi veriacimi ľuďmi prví. Nie že budete, už teraz ste medzi nimi ako poslední. Vaše komentáre biblie sú tak prudko kontaminované rôznymi stupídnymi obvineniami, že Vás nebeský hygienik aj celý Váš spolok bude musieť pre dobro Vaše i celej populácie ako intenzívnych bacilonosičov zakázať. Ježiš ani raz nenazval Boha Jehova, ale Otec. Vy ste viac ako On, že tu Vaše interpretácie povyšujete nad neho? Ježiš povedal sám na seba JA SOM /Jn 8,28/ A povedal pravdu, za ktorú ho poslali farizeji na smrť ukrižovaním, lebo to bolo v ich vnímaní ako bohorúhanie. Ak Vám toto ušlo, tak ešte tvrdo spíte a kto Vás zobudí. Váš pacifizmus je na zamyslenie. Aj Vaše nasadenie vyučovať svet. Chodíte ľudí ako nepozvaní doučovať, a predvádzate sa ako pávy ako len viete papagájovať a chŕlite biblické citáty. Ale vaše ťažisko je starý zákon. Veľmi by Vám prospelo byť tichými, aj trochu pozorne počúvať vzdelanejších a pokornejších pred životom. Vaša spása sa počne asi vtedy, ak sa začnete zamýšľať trochu hlbšie aj nad iným výkladom Sv. písma než nad jehovistickým a prestanete ľudí klamať, že ste vážni bádatelia biblie. A jediní kompetentní na tie najsprávnejšie interpretácie. Za predstieranou veľkou vážnosťou si robíte z evanjelizácie veľkú zábavu. Držíte verejne časopis “ Zobuďte sa“, ale zaspatejších medzi veriacimi, čo sa týka vieroučných záležitostí, asi niet. Čo sa týka vzájomnej pomoci medzi sebou, tak ste na tom paradoxne veľmi dobre. Držíte sa jednej vety zo Skutkov apoštolov, a kôli
nej zakazujete napr.zomierajúcemu dieťaťu transfúziu krvi, ktorá by mu zachránila život. Ježiš o starozákonnom zakazovaní jedenia krvi nehovoril nič, ale to, že svojimi výkladmi zabíjate to nevinné dieťa?
A čím má spoločenstvo dokonalejšiu ortodoxiu, a čím viac pomáha celej vonkajšej spoločnosti, ako je to napr.u nás katolíkov, tým hojnejšími a tým smutnejšími sa tam opačne paradoxne stávajú ľahostajnosť, anonymita, individualizmus, polovičatosť, cynizmus, svätuškárstvo, a ďalšie rôzne až bizarné sociopatie.
8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lide.cz
Niečo také,čo ponúkate, lačné moderné publikum priam hlce. Predstava, že sme v kozme nie sami. A kontakt s mimozemšťanmi… Bodaj by Vašich čitateľov napadla aj kritická myšlienka, koľko je z uvedeného pravdy, a koľko asi ilúzií. Aj či to už nie je sektárstvo na kozmický spôsob. Nie ste Vy príliš zamilovaní do mimozemského? Tam sa nachádzajú Vaši kozmickí záchranári, čo nám diktujú recepty a varovania, ale nechávajú ľudstvo dosť dlho v štychu. Kukaním po oblohe nám vážení uniká to podstatné: žitie tu a v realite. Čakaním na evakuáciu ako náhražka nádeje a vzkriesenia tela? O tom svete mimozemskom mi tu zatiaľ nevieme, pravdepodobne existujú mnohoraké podoby života i mimo našej planéty. My však musíme žiť aj tu, a neopájať sa inými svetmi ako kozmoholici. Aj si musíme dať pozor napr. na chanelingové diktáty kto vie odkadiaľ. Či to nebude postmoderná verzia špiritistických kontaktov? Spomínate aj Ježiša Krista, a to pozitívne, ale oveľa väčší dôraz dávate na slová iných „anjelských“ bytostí, a to dôležité, čo Kristus ako dôležité hovoril a konal odsúvate na okraj? Prehlásením, že Ježiš vlastne na kríži netrpel sa Vaši anjeli šepkári prezrádzajú, že Vás klamú. Spravte si revíziu infantilností! Hovoríte o láske, ale cudnosť, rodinu a zodpovednosť či prikázania nepotrebuje? Varujete ľudstvo pred očipovaním, chystané tunajšími vládcami. Nevarujete nás vôbec o tom, že toto očipovanie tela je skoro bezvýznamné pred „očipovaním“ duše rôznymi psychickými deviáciami a opečatením ducha výmyslami, mnohými bludmi a ľúbivo nemorálnymi radami či necudnosťami. Pred zloduchmi, čo do medových pascí lapajú naivných a degenerujú populáciu, čiže cynicky a škodoradostne posielajú mnohých do pekla. Vaše 95 až 99 perc. presné merania zamorenia ľudí temnom sú až trápne nepresné. Hovoria viac o Vás než o svete. Sú hlbokou pesimistickou správou pre civilizáciu, ktorú by ste radi presvetlili. Máme z Vás viacerí zvláštny pocit aj z toho Vášho zvláštneho svetla z kozmických lampášov. Pomôže Vám hľadať a poslúchať pravého Ježiša realistu, nie „ježíška“, sladkého mimozemštana. Je to jeden z falošných kristov. Iba „večne“ sľubuje. Ako notorický pijan. Falošná láska je tá, čo sa vôbec nedotýka rán tohto sveta obetou. Keby bola olympiáda, ktorá stránka na internete je prejavila najväčší výkon v disciplíne kozmofilný hyperinfantilizmus, tá Vaša by určite získala v tomto obore kvalitnú značku. Vari sa nad ťoľkým Vašim materiálom vážnejšie zamyslia aspoň viacerí neveriaci, že niečo nad nami jednoducho byť musí.
9. Endoskopia u mormonov
Vďaka za Vašu ponuku učiť sa zdarma angličtinu. Potom prišiel hlavný program, ktorý odpílil 2000 r. dejiny Katolíckej Cirkvi jednou vetou, že vraj sa v nej stratilo už v 2. storočí Kňazstvo, teda aj Božie vedenie a týmto ste akože s nami skoncovali? Jednou lživou vetou takto popraviť dobrotivú Matku Cirkev?… Fakt vôbec nevyzeráte až na takých duchovných primitívov. A ponúkli ste nám alternatívu, že teda akože pravé kňazstvo sa objavilo u Vás v Amerike len nedávno. Vtipné ako Chaplin! Ešte viac publikum zabávate serióznou ponukou mnohoženstva. A prekvapujete aj pokusom o reálny kresťanský komunizmus. Dostali ste vraj nové zjavenie, nové pokračovanie biblie v tzv. knihe Mormonovej, kde božie kráľovstvo bude v Amerike. Volá sa to pseudokresťanský ultranacionalizmus. Toto zjavenie anjela je podozrivé, a apoštol Pavol by bol voči nemu veľmi prísny. Odvádza ľudí totiž od pôvodného Zjavenia a na jeho úroveň kladie niečo, čo ani zďaleka podobnú úroveň biblie vôbec nedosahuje. Serióznejší bádatelia o Vás vedia, že máte slobodomurárske pozadie. S takými výnimočnými zaoceánskymi kalerábmi to budete na blšom trhu so zábavnými pseudonáboženskými spoločnosťami určite v popredí. Možno to dotiahnete až na riaditeľov cirkusu, Tak ako to Charles Chaplin dotiahol na kráľa medzi zábavačmi.
10. Punkcia kresťanského spoločenstva Milosť.
Zapálenosť za kresťanské záležitosti nemožno uprieť členom tohto spoločenstva. Vaša nadšená oslava Mesiáša v zhromaždení je pozoruhodná. Len si dajte pozor, aby ste v tom prihlučnom chválení Božieho Mena nezabudli na podstatu evanjelia. Z viacerých strán totiž je o Vás počuť, že podľa Vás je správny kresťan ten, kto je zdravý a úspešný. Ak je niekto chorý, tak má v sebe nepožehnanie. A tvrdíte vraj že i toto je diabolstvo, ktoré treba z neho vyhnať?… Pretože podľa Vás je Boh iba zdravý, a choroby sú od diabla. Dovoľte mi upozorniť Vás, ako sa ale ultrafatálne v tomto bode tzv. teologickej prosperity mýlite. A doslova duchovne spíte, ak si nevážite svoj kríž, ktorý nie je pre nás vždy trestom. Neraz ľudia sú úspešní a zdraví, a predsa idú do duchovnej záhuby. A keď ich to kdesi začne bolieť, začnú sa modliť. A stávajú sa hlbšími. A toto je podľa Vás od zlého? Ráčte sa zobudiť. V antikatolíckej odiozite úspešní veru ste. Snaha o kompletnosť Vám prekáža? Lebo toto robia uctievači nejakej čiastočnosti. Je to pod mikroskopom ťažký sektársky vírus. Máte nás za modlárov, a vlastné modlárstvo nebadáte? Čo tým myslím? Aj napr. ten Váš nemilosrdný postoj voči trpiacim, veď je to už len teoreticky hrozná krutosť voči nemocnému človeku. Veď on môže trpieť nevinne ako Kristus, a Vy ho ešte navštívite takýmto „vieroučným“ kopancom na jeho krížovej ceste??? Ak trpí nevinne, veď v ňom trpí aj náš Pán! Len aby Vám z toho nezamrzol raz úsmev. Kristov príchod sa približuje, a píšem tieto riadky aj preto, aby ste sa zamysleli kým je čas, že Mesiáš musel aj trpieť… A tak to bude aj s jeho vernými nasledovníkmi. Kto predčasne jačí slávou, a povyšuje sa, tak nech dá pozor, aby nebol raz za tú pýchu trpko ponížený. Ste jedným zo spoločenstiev, kde zvolávate Ducha Sv. bez účasti Panny Márie. Neviem či Vás na to niekto upozornil, a či ste aj ochotní sa nad takým upozornením aj hlbšie zamyslieť, ale takéto niečo môže byť aj nebezpečné. Odmietate tak veľkú pokoru a hlbokú ľudskosť, odmietate krásnu podstatu celého Božieho diela prítomnú v Márii, ktorá je v tejto krásnej bytosti jedinečným spôsobom prítomná. Ak nás obviňujete, že z nej robíme modlu, a povyšujeme ju nad Boha, tak tu už osočujete. Nebude požehnaný ten, kto vrhá klamstvá a obvinenia na iného. To je tiež ovocie tej nepokory, s ktorou ste sa začali intenzívne kontaktovať. Sv. Panna bola služobnicou Pána. Verne stála pod krížom, keď sa Ježiš obetoval za našu spásu. Duchovne mu pomáhala a asistovala pri diele vykúpenia. Tak robila po celý svoj život. Viera je totiž o poslušnosti Bohu. Ona bola v tou najlepšou zo žien, kráľovnou. Keďže dávala vždy prednosť Bohu, a seba dávala do úzadia. Bohu sa to páčilo, a dal jej prednosť pred ostatnými ctiteľmi. Títo budú ochránení a nespyšnejú. Sú aj takí medzi kresťanmi, ktorí tomu nerozumejú, a tejto veľkej pokore ani rozumieť nechcú. Je to veľká chyba a preto tu píšem tieto riadky, aby som na to upozornil. Byť totiž kresťanom bez veľkej pokory je hanba. A raz to bude veľká hanba. Veľká hlučnosť, ktorá sprevádza bohoslužobné zhromaždenia týchto nepokorných učeníkov je a bude nebu tak nepríjemná, aký veľký hluk sa na nej robí. U nás katolíkov sa odovzdáva Duch Svätý tichým položením rúk pri kňazskej vysviacke, jemným dotykom pri birmovaní, či pokojným slovom pri vysluhovaní si manželstva. Ak niekto robí väčší hluk aj u nás, ten ešte nie je v dospelom veku. Ešte nevie, čo zo sebou. Na zhromaždeniach, kde sa idú všetci len a len uzdravovať je čosi veľmi duchovne choré. Veľká väčšina z nich sa aj tak neuzdraví, a to neznamená, že nemajú vieru. Znamená to, že majú prijať kríž a trpezlivo si ho niesť. Ale to by už museli rozmýšľať nad katolíckym katechizmom, však, a nie nad Vašimi „múdrosťami“, ktoré sú tým viac vzdialené pravde, čím sú hlučnejšie prezentované. A v dobrom Vás napomínam, dajte si pozor aj na extrémne exorcizovanie všetkého a všetkých, samozrejme okrem samých seba. Neraz si totiž premietate svoje tiene, čiže nečistoty vlastného srdca do iných učeníkov, ktorí majú v sebe nejakú smietku, a Vy si nevšímate v sebe svoje brvno. Je pozoruhodné, že nechcete patriť medzi náboženských sedmospáčov a hovoríte často o duchovnom boji, len dajte si poradiť aj od skúsenejších duchovných bojovníkov v iných spoločenstvách, aby sa Vám nestalo, že zo zdravého človeka vyháňate rakovinu, a toho s ťažkým nádorom potľapkáte po pleci ako zdravého. Volá sa to aj spirituálny diletantizmus alebo aj duchovná slepota. A to, keď si niekto nedá poradiť od skúsenejšieho a staršieho, tak to je ťažká frajerina, ktorou boli napadnutí farizeji a v evanjeliu sa vôbec nespomína, že by tohto arcidémona bolo možné vyhnať nejakým tradičným exorcizmom. Za zlomenie tejto luciferskej moci musel Kristus vykrvácať na kríži, aby s ňou pohol a zlomil ju. Kto je proti právoplatnému a dobrému pápežovi, odsudzuje sa sám na podriadenosť nejakému pseudopápežovi. A kto znevažuje Jeho pokornú matku, ten na seba iba prezrádza stupeň svojej duchovnej rozdrapenosti. Jej veľká pokora je mu asi riadne proti srsti. Normálni kresťania pracujú na tom, aby najskôr vyhnali tieto vírusy zo svojho srdca, až potom idú robiť operácie na iných pacientoch…
11. Magnetická rezonancia u anglikánov
Dve miliardy ľudí vraj sledovalo svadbu storočia stojacu sto miliónov libier. Milióny Angličanov jačali od šťastia, keď sa princezná a princ pobozkali. Povrchného diváka by napadlo, že je to vlastne skoro rovnaké s katolicizmom. Keď však nakuknete do histórie tak sa pripravte na desivý šok. Pred päťsto rokmi bol anglický kráľ Henrich VIII. dvadsať rokov ženatý a žena mu dala desať detí. Zostala mu iba jedna dcéra, ostatné deti umreli. Poriadne z toho nazlostený chcel následníka trónu a chcel inú ženu. Pápež mu to nedovolil, iba potvrdil, že pôvodné manželstvo je platné. Kráľ sa naštval, odtrhol Anglicko od Katolíckej Cirkvi a sám sa dosadil na miesto pápeža. Okrem tejto obludnosti popravil dve zo svojich šesť žien a začal prenasledovať katolíkov. Okrem pár hrdinov odpadla s kráľom väčšina. Túto „cirkev“ prezentujú ako high church, čiže ako cirkevnú špičku, a bohatstvo a sláva angličanov tomu dodáva vznešené pozadie. Okrem iného dnes podporuje aj biskupovanie lesbičky. Davy zaujímajúce sa o povrch si asi vôbec neuvedomujú, ako to všetko raz dopadne. Tí, čo sú dnes prví, budú poslední. Prajem Vám, aby Váš veľmi sa povyšujúci zakladateľ nebol raz na mieste poslednom. Ak neskončil v pekle, tak by ma to ozaj prekvapilo. Zamýšľajú sa vôbec členovia takéhoto spoločenstva nad svojimi koreňmi? Mať za zakladateľa svojej viery rozhnevanú obludu, niekoľkonásobného vraha, smilníka a zastrašovateľa? A spájať toto s evanjeliom a Ježišom Kristom? Majú obrovskú „odvahu“ s takouto vizitkou predstúpiť pred Boží súd. Ak by mali trocha súdnosti, tak by sa z takejto „cirkvi“ poponáhľali čím skôr nájsť si niečo slušnejšie. Ak v nej totiž zostávajú, tak s tým činom antikráľa sami po toľkých rokoch vlastne ticho súhlasia…
12. Centrálny tomograf Pražské „mystické školy“.
Vznikla v zač. 2O st. v Prahe. Veľkému záujmu o tajomné veci, ktoré je prítomné u nie málo hľadajúcich nielen pražákov dala silné podnety k práci a premýšľaniu. Bola akousi duchovnou alternatívou a ponúkala necirkevný prístav tým, čo sa zaujímali o to božské v nás. Išlo o silné, ale ešte nevyzreté nadšenie, ktoré miešalo mystické s okultným, a nemalo jasnú schopnosť rozlišovania medzi nimi. Popularizovať mystiku a dať sa aj do občianskeho spolku praktizujúcich mystikov nezostalo však bez problémov a zatúlania sa do bočných uličiek v labyrinte světa a ráji srdce. Český národ vôbec nie je taký ateistický, za aký ho má povrchná štatistika. Jeho kultúra, najmä múdre pohádky, rôzne duchovné smery i táto škola svedčia o tom, že ide o jeden z najduchovnejších národov. V mnohých knihách popularizujúcich vnútorný život, ktoré sa začali objavovať, a priam si ich pýtalo lačné publikum , boli legendou a pražským priekopníkom Karlom Weinfurterom a jeho spolkom Psyché, zverejnené mnohé mnohokrát utajené zaujímavosti z duchovného sveta. Samozrejme aj zo života katolíckych svätých. Boli ale pospájané s mysticizmom iných ezoterikov, aj pohanských náboženstiev , ich fakírov a rôznych čudných guruov. V jeho kľúčovej knihe Ohnivý keř sa odhaluje mystická cesta, umenie koncentrácie, žiť s Kristom vo vnútri atď., čo sú všetko úžasné záležitosti, ktoré sú viac než zaujímavé. Dielo je venované jeho manželke Boženke. Akoby sa tým naznačovalo, že ide iba o menšie veci a nie o veľkú mystickú svadbu Stvoriteľa s jemu verným ľudstvom. Písmenové cvičenia cvičili i viacerí kňazi a rehoľníci. Malo to však rosikruciánske pozadie. Tieto recepty prinášali reálne duchovné zážitky, ale mali aj svoje úskalia a vedľajšie účinky. Hovoriť o Kristovi, sústrediť sa na neho vo svojom srdci, prebúdzať jeho život v celom tele, počínajúc nohami sú úchvatné veci. Ale skryté nebezpečie toho všetkého snaženia bolo, že ak sa napojí učeník na zdroj vody, ktorý je zlúčením čistého prameňa s nečistými prameňmi nekresťanských náboženstiev, potom nech sa nečuduje, keď nastanú nečakané prehánky. Ak niekto nestavia na základe, ktorý sám Ježiš položil, keď založil svoju Cirkev, a postupne sa tak vtelil cez ňu aj do dejín tejto zeme, robí tzv. svojvoľnú „murárčinu“. A ak pokračuje v stavaní bez dôrazu predovšetkým na solídnu ľudskosť, postaví iba naklonený múr. Toto pražským „mystikom“ ušlo a to zabudli do svojich urýchlených projektov zahrnúť. Ide skôr o mysticizmus, poznačený individualizmom, ktorý sa v ich vzťahoch začal aj prejavovať. Praví mystici neboli iba individualisti, a učili sa od originálnej Cirkvi, kde neraz na jej okraji robili veľkú duchovnú prácu. Neboli až tak nadšení za rôznorodé kópie. Ak niekto ide do vnútra ku svojej božskej podstate bez eucharistického Krista a bez ochrany sv. Panny, robí niečo nebezpečne priodvážne, a môže mu to priniesť okrem zážitkov aj silné tlaky a duchovné škody. Na toto už táto škola neupozorňuje. Išlo totiž o nadšencov, ktorí hľadali kade tade, a neboli ešte spoľahlivo v Kristovom učení zakorenení. Zachádzali aj mimo jeho učenia, čo bola chyba. Taká mystika už nebola čistá. Bolo v nej primiešané mnoho iných aj nečistých prísad. Ako umelá želatina v poctivom tvarohu. Celebrite Karlovi sa podarilo evanjeliové zásady až srandistickým spôsobom spájať s nekresťanskými tézami. V čechách tomu říkají i kočkopes. Autor mal pozitívny vzťah ku kresťanstvu, ale ku sv.omši iba platonický. Na svoju škodu. Miesto biskupa si zvolil za idol slobodomurára Kerninga a za garanta celej školy si akoby vybral miesto pápeža hinduistického guru Maharišiho. Čím o sebe vlastne prezradil, že jeho team je iba predkapelou new age. A netreba ho brať príliš vážne. Pokúšal sa o univerzálnu syntézu, ale synkretistickým štýlom. Jeho stotožnenia Sv. Panny s necudnou silou kundalini sú silnou kávou a aj urážajúcim odklonom od podstaty kresťanskej viery. Hoci im išlo o mystiku a mali dobrú vôľu, pohanské nesvätosti im rozkvitli do ješitností a rôznych bizarných spolkových medziľudských vzťahov. Dať na jednu úroveň ezoterických pobehajov s ozaj svätými bol ten podstatný omyl týchto „veľkých mystikov“, ale ešte aj diletantov. Stádovitosť inteligentnejšieho druhu bol omyl ďalší. Tiež netrpezlivé vystavovanie seba na obdiv spoločne s mystikou, táto malá sláva už tu, bol omyl tiež, a nie malý. Skutoční mystici nepotrebovali byť takýto šašovskí exhibicionisti. Presne naopak. Robili svoju duchovnú prácu nenápadne. Čím bola dôležitejšia, tým sa to dialo vo väčšom tichu. Učiť ešte všelijako nedozretých ľudí tajomstvám mystiky je niečo podobné, ako keď niekto predčasne učí mladých ľudí technikám sexu. Oni otvorenými ústami budú hltať rôzne odhalenia, ale potom narazia na tvrdú realitu. Tá ich tak silno odcudzí a odhodí od seba, ako unáhlene a silno spolu spájali telá. Príliš rýchlo ísť do hĺbok rozkoší tela znamená koledovať si aj o rýchle sklamanie sa v sexualite. Podobné sklamanie budeme mať z jedincov, ktorí budú zasvätení do rôznych oblastí napr. ekonomiky, a pritom nás vydesí ich cynizmus, keď vám napr. primitívne nevrátia peniaze. Veľký primitivizmus totiž hrozí aj inteligentným, čo prišli rýchlo a nepoctivo k diplomu či k utajeným informáciám. Pravá mystika to nie sú iba naše snahy a naše výkony. To možno sľubujú guruovia z východu. Kresťanskí svätci v ozajstnej pokore pripomínajú, že to je viac dar z neba. A predchádzať im má normálna ľudská prirodzenosť a poctivo dozretá spiritualita. Psyché bolo poznačené dedičným hriechom naivity a netrpezlivosti.
13. Antibiotiká na horúčky tzv. apokalyptických hnutí.
Bolo ich a je mnoho. Sú na zamyslenie. Jeden z príkladov. V roku 1534 sa anabaptisti na čele Johanom von Leiden, ktorý sa vyhlásil za mesiáša, zmocnili vlády v Múnsteri. Tam začali budovať vytúžené „kristovo“ kráľovstvo Nový Sion a mesto premenovali na Nový Jeruzalem. Cestou teroru sa pokúsili zrealizovať ideál úplnej rovnosti: majetok mešťanov vyhlásili za spoločné vlastníctvo, odstránili peniaze a zaviedli mnohoženstvo. Sám von Leiden mal osemnásť žien. Išlo tu asi o prvé radikálne vlelenie komunistickej utópie v dejinách. Táto ozbrojená diktatúra anabaptistov bola predobrazom Parížskej komúny aj boľševickej revolúcie v Rusku. Tento revolučný zápal jedného z chiliastických hnutí sa preniesol na britské ostrovy a tam sa stal dušou anglickej revolúcie. Bolo to iba pokračovaním histórie židovského chiliazmu v „ kresťanskom“ prezlečení. Bolo akoby detskou kolískou ďalších podobných revolúcií s mnohými socialistickými či komunistickými odnožami. Anabaptisti robili rozdiel medzi vonkajším zjavením zvestovaným vo Svätom písme a zjavením vnútorným, uskutočňujúcim sa v dušiach „bohom“ vyvolených ľudí, skrze „ducha svätého“, ktorý na nich zostúpil a obdaril ich prorockým darom. Jeden z najdôslednejších hovorcov Nikolas Storch okrem ohlasovania nového príchodu spasiteľa požadoval neoharaničenú slobodu človeka, jeho absolútnu spoločenskú rovnosť, odmietal súkromné vlastníctvo, ktoré vraj treba rozdeliť medzi chudobných. A takto nastoliť tzv. „vládu osvietených“ Že by inšpirácia aj pre profesionálnych revolucionárov?
14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista.
Jeden z obrovských trapasov medzi driemajúcimi učeníkmi je čakanie na vystúpenie antikristovej vlády vraj iba na konci čias. A tí mnohí antikristi v dvetisícročných dejinách Cirkvi nás ešte nestihli prebudiť? Už sv. apoštol Ján vo svojom treťom liste nás v prvom storočí upozorňuje na namysleného biskupa Diotrefa a odporúča solídneho Demetria. Ako inak nazvať ako antikristi asi štyridsať protipápežov v dejinách, čo mali tú drzosť, aj s tými, čo im pomohli do tohto najtrápnejšieho úradu všetkých čias nastúpiť a osopiť sa na právoplatných pápežov? Ako inak nazvať troch nemeckých biskupov z 9 st., ktorí dali uväzniť, súdiť aj bičovať svojho kolegu Metoda, ktorý konal čestne a podľa práva. Aj Wiching , jeho nástupca pre kraje Veľkej Moravy ,čo asi “s veľkonočnou radosťou“ intrigoval, očierňoval a falšoval buly bol kresťan katolík? Bol, ale nesvätým a pokryteckým. Ako nazvať niekoho, kto vyleje kýbel octu na spolubrata a ide zo sv. liturgie? Alebo toho, kto buzerantsky obcuje a považuje to za prirodzený prejav, a mladých ľudí ide učiť čistote? Čo je to za otrasný cynizmus, keď niekto nepoužíva slovo prepáč, a je odborník na slušné správanie? Alebo sa dlhoročne przní sebaoslavou, a tára iným o pokore? Či nanucuje svojim ďeťom životný stav? Nepodelí sa so súrodencami? Toto a všeličo iné je pod maskou kresťanstva? Rátajú nositelia týchto anticností vôbec s tým, že Boh existuje a raz prídeme na posledný súd? A že všetko skryté bude odhalené? Ak tvrdia, že rátajú, tak klamú. Prepadli by sa už teraz od hanby a išli by sa hanbiť do kúta, ak by s posmrtným životom ozaj rátali. Neľudskosť je ich znamenie, že sú ešte slepci a tvrdí egoisti. A pritom mali akože jasno a tvárili sa ako farizeji, že zachovávajú ortodoxnú náuku. Pritom vyznávajú iba zúfalý a prispatý polokatolicizmus. Predbehnú ich tí, čo v mnohom z viery možno aj úprimne pochybovali, ale sa chovali v podstatnom charakterne. Antikrist je tieňom Krista. Pôsobí tu už 20 st. Až sadisticky sa teší, keď môže trápiť svätých. Hrá sa v kostole na dokonalého kresťana a robí z niekoho iného obetného baránka. Zhadzuje na neho svoje viny a považuje to za niečo úplne normálne. Táto škodoradosť je jeho jedinou ozajstnou „potechou“ a špecializuje sa predovšetkým na ňu. A ráta s tým, že to nikto z hora nevidí a že za to nebude niesť zodpovednosť. Toto je naozajstná nevera, nie ateizmus.
15. “boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem.“
Ak máš v úcte Boha, a ctíš si ho, to je výborné. Dovoľ mi však pripomenúť Ti a opýtať sa Ťa, že či je to ten Boh kresťanov? Lebo je mnoho rôznych bohov, a iba Jeden je Najvyšší. Ten Boh kresťanský je Otec Ježiša a tiež Duch Svätý. Boh tri krát Svätý. Ten, ktorý sa stal pred 2O. storočiami človekom, a má aj neodvolateľne ľudskú tvár. Ak by sme mali tohto Boha, neboli by sme proti Jeho Cirkvi, ktorú tu cez apoštolov založil. Ak je totiž niekto proti katolíckej Cirkvi, boh v jeho vnútri pravdepodobne nie je v jednote s kresťanským Bohom, ale podlieha vplyvu iných božstiev. Niekto si za boha považuje svoj vlastný názor a za učiteľský úrad iba vlastné skúsenosti. Takýchto individualistických antipápežov máme až až. Sú vo svojej súkromnej sekte a radikálne poslúchajú asi iba svoje rozmary. Sami sa delegovali za „pápeža“ ak toho v Ríme nepotrebujú. V ich liberalizme je ukrytý libertinizmus /smer ku zvrhlosti/ a ich veľká tolerancia bludov končí inkvizítorským odsúdením nejakej dôležitej pravdy. Ich zábavný santa klaus sa postupne sa zmení na kruťasa. To je súčasť ich vývoja. Z jedného extrému sa nechiac ocitnú v druhom. Ak niekto tvrdí, že je katolík, a ignoruje eucharistické zhromaždenia, je to nie katolík, ale lajdák. Je poznačený silným individualizmom aj pohodlnizmom. Pravý kresťan totiž hľadá Boží hlas aj v samote, ale vie, že aj spoločenstvo Cirkvi nie hocijakej, ale Svätej , je dôležité a potrebné. Aj spoločenstvo dobrých ľudí je dôležité ako neskrivené zrkadlo. V jednom i druhom sa budujú špecifické cnosti. Kto sa hrá, že už má celého boha v sebe, môže skončiť ako vykradnutý ťuťkosektár, v literatúre priliehavo nazvaný chrobák Truhlík, ktorý „všade bol a všetko vie“ a na konci života už nemá rád naozaj skoro nikoho, ani sám seba. Cez bohovskú autošaškáreň zdedí trpkú samotu. Ak má moc, tak sa jej zaťato drží a strpčuje život podriadeným. Podobne si ubližuje ten, kto uteká pred samotou iba do povrchových spolkov. Boh kresťanov je Láska. Teda patria ku nemu aj normálne a pekné vzťahy. Zlé vzťahy sú semiačka od zlého a záprdky necností. Je normálnym vzťahom ignorovať účasť na eucharistii, ktorú nám dal Ježiš aj na to, aby sme na podstatu nezabúdali? Duch Boží je aj v lese ak ho tam vzývame, ale adorácia čiže poklona Bohu cez tajomstvo eucharistie je nenahraditeľná. Prečo? Lebo v lese nám pri modlitbe bude napr. vnuknuté, že ako sa mám postarať o svoje deti, ale pred eucharistiou mi to bude spresnené, že sú aj iné deti než tie moje, o ktoré sa treba postarať. V prírode mi duch vnukne, ako si mám robiť doktorát, ale až pred eucharistiou mi bude objasnené, že mám začať intenzívnejšou modlitbou liečiť choré vzťahy v rodine. Pri televízore ma boh vnútri rozcíti nad zemetrasením na Haiti, ale v kostole sa deje konkrétna zbierka na pomoc pre haiťanov. Pri počíťači sa môžem dozvedieť skoro všetky informácie, ale tie podstatné pre život farnosti sa dozviem až z kázne svojho kňaza, ktorý nedlabe na Božie Veci, ale sa modlí predtým, ako ide kázať. Preto katolícky svätci a svätice čerpali par excellence /predovšetkým/z čistého prameňa sv. eucharistie a nie iba z kníh, z iných ľudí či z detoxikačno – relaxačných meditácií v prírode. Tam si svoje božstvo nájde aj zvieratko a netreba mu na to prečítať ani jednu knihu. My sme stvorení nie iba na to, aby sme boli vo svojom individuálnom raji, ale sme tu aj pre spoločenstvo s ostatnými. Na lásku musíme byť aspoň dvaja, však? Je veru rozdiel medzi božským Kristom v eucharistii a malom Jezuliatku v nás. Iné je veru kópia a iné je originál. Aj keď sa trochu na seba podobajú.
PS: Tí, čo chcú iba Tatry, a tvrdia, že nepotrebujú sprievodcov, horskú či
záchrannú službu, robia veľkú chybu individualizmu, pochádzajúcu z pýchy.
Môžu na svoju mladícku nerozvážnosť to doplatiť životom…
A tí, čo podobne ignorujú sprievodcov z matky cirkvi,
ohrozia si život večný…
16. Odporcom „apostatického gesta“ tzv. ducha Assisi.
Možno to Janko Paľko II. s tým milosrdenstvom niekedy aj prehnal, ale hádzať ho do pekla spolu s dnešným pápežom je asi najväčšia drzosť medzi súčasnými nehoráznosťami. Druhé miesto na olympiáde náboženských zvrhlostí. Prvé majú zaručene tí, čo v mene svojho „šéfa“ vyhadzujú atentátmi do luftu iných“neveriacich“, neraz nevinných. Takto na seba privolávajú odpor a nenávisť ľudstva, ktorú svojimi „odvážnymi“ činmi zasiali. Osobne si myslím, a dúfam, že na to mám právo, že pápeži majú ako jednu zo svojich vážnych povinností ako hovorcovia kresťanstva a lídri katolíkov oslovovať všetkých veriacich ľudí tejto planéty. A snažiť sa s nimi nadviazať priateľský dialóg. To je ten duch Assisi, toto je aj súčasť viery katolíkov celého sveta, o ktorom vyhlasujú niektorí superortodoxní, že je duchom antikrista. Nie je, treba im pokojne odpovedať, aj keď ich to ešte asi viac rozzúri. Ide o pokus nerozoštvávať náboženské vášne, ktorých bolo v histórii ľudstva viac ako dosť v mnohých vojnách, ktoré nám neveriaci možno právom vytýkajú. Ježiš nám to v evanjeliu trvalo pripomína, že príde doba, kedy pravých učeníkov zavraždia, a budú si myslieť, že tým slúžia „bohu“. Nikdy však Otca nepoznali, ak takto konali, odkazuje im sám Boží Syn. Veď on sám bol obeťou ťažkoslepých náboženských fanatikov! Kto upaluje iného pre jeho názor, ten evanjelium vôbec nepochopil. Možno evanjelium pochopil, ale to apokryfné, podľa Judáša. Ani sa nad Kristovým posolstvom lásky hlbšie nezamyslel. A bibliu porozumel asi len do polovice Starého zákona, a to aj určite vynechal serióznejšie poznámky ku tisícročným textom. Tí samozvanci na Ukrajine sa správajú stále arogantnejšie, exkomunikujú postupne celý svet, a na koniec asi aj samých seba. Vidia smietku v oku brata, a vo svojom nevidia brvno. Nevyhnutnú snahu dobrého pápeža vysvetľujú ako najväčšiu zradu. Infantilne ho upaľujú vo svojich poplachoch na internete. Ide z nich smrtonosná pravovernosť a absentuje, u kresťanov vari aj povinná, štipka detskej radosti. Stratili nadhľad i cit. Podobné typy sa vyžívali v upaľovaní kacírov a čarodejníc v stredoveku, keď boli pri akej – takej moci. Narobili tak sebe i svojej cirkvi veľkú hanbu aj po svojej smrti, pretože v nich nebolo zmilovania a zakvitla v nich asi iba plnosť satanskej škodoradosti. Osočujú iných ako antikristov, ale sami sa tak správajú. Bez lásky idú tvrdo brániť svoj poloortodoxný polofanatický názor. Dejiny boli plné revolučných bujakov , ktorí asi mali v sebe poriadnu duchovnú zápchu a tej sa potrebovali nejako urgentne a asi čo narýchlejšie cez iných zbaviť. Preháňadlo na svoje vnútorné stavy úzkosti si väčšinou našli v žabomyších verbálnych vojnách, v rozoštvávaní a duchovno – krčmových bitkách za svoju malú veľkú pravdičku. A nafúkli to na veľký problém, ktorým sa majú všetci okolo ako zdravotníci zaoberať, lebo si ho nedokázali vyriešiť ticho, v pokore a v sebe sami… Ich militantnosť je možno aj alergickou reakciou slepého čreva v mystickom tele Cirkvi na prehnané mierumilovné bratríčkovanie, ktorým sme už skoro všetci pripití. Ak nevedieme duchovný boj, a fajčíme premilosrdnú fajku mieru už pomaly s každým, o pekle a diablovi nepovieme nič, to v tele vyvoláva všelijaké nedôstojné napätia a podobné komunikačné hnačky. „Pravoverní“ z Východu sa rozhodli chlapsky udrieť po stole a vojensky udrieť a to rovno na generálny štáb vo Vatikáne. Ak vyrobia
novú sektu, myslia si, že svojimi škuľavými gumipuškami a vybuchujúcou pyrotechnikou vo virtuálnom digitálnom svete nás prebudia ? Ide o jedno z trápnych amatérskych divadiel na ktorom sa pobavia akurát ateisti a budú živiť karikaturisti. Takto podobne rozdelili Cirkev na východnú a západnú už v roku 1054, prekliali pápeža, a kliatba sa im za 9 st. vrátila v podobe ukrutného tsunami komunizmu. Čo totiž zasejeme, budeme aj raz žať. Ide nie zápas o pravovernú vieru, ale dnes už neprimerané a zbytočné znovuštiepenie kresťanských síl.
17. Poučili sme sa z 1.Slovenského štátu?
Jeden zo zaujímavých unikátov sa udial u nás v r. 1939 – 45. Naokolo zúrila 2.svetová vojna a u nás sa budovalo. Slovenský štát nemožno hodnotiť čiernobielo. Bola vojnová doba. Prezident robil, jako vedel. V prvom rade chránil svoj národ. Ako kresťanský politik bol svojský, mal dobrú vôľu pozdvihnúť národ, chcel jeho vonkajšiu prosperitu, ale ako katolíckemu kňazovi mu vyhlásenie za svätého nehrozí. Od duchovného sa totiž očakáva predovšetkým prosperita vnútorná. To vonkajšie má byť až druhoradé. Je to príklad, ako môže dopadnúť jeden z nás, ktorý má ohlasovať Kristovo Božie Kráľovstvo, ale pomýli si ho s pozemskými záležitosťami. Amatérčina ako hrom. Nazývame to moderne strata kňazskej identity. Úspechy vonku nám toťiž môžu otupiť duchovný zrak, stratíme bedlivosť a nebadane sa zamoceme. Toľkokrát sa to už opakovalo. Poučíme sa niekedy? Je nevyzretosťou viery a veľkou naivitou takto prilacno podľahnúť pokušeniu nacionalizmu a trocha i mesiášskym komplexom. Mučeníci boli za pravdu evanjelia umučení. S vlkmi sa nekamarátili. Tiso bol poslancom, ministrom zdravotníctva ,
predsedom vlády aj prvým slovenským prezidentom
Bol aj profesorom katolíckej morálky,
čiže mal byť odborníkom špecialistom na rozlišovanie dobra a zla.
Navonok skvelá značka. Ale vo vnútri nie.
Češi nás držali nakrátko. Maďari na nás striehli ako mačka na myš.
11.3. 1939 sa vzdal nezištne predsedníctva vlády a odišiel na faru do Bánoviec kde bol ešte aj farárom. Veľa funkcií naraz, aj to my tu roky trénujeme. Ak by sme žili bratstvo, tak by sme sa aj podelili. V Európe diktoval politiku Hitler. Ten za ním poslal svojich agentov s tým , že nám pomôže bleskovo sa osamostatniť od Čechov. Tí o samostatnosti– autonómii, nechceli dlho počuť nič. 13.marca si Hitler predvolal Tisu do Berlína a tam ho naplašil, že nášmu národu hrozí „zánik“ a rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Vraj jediná možnosť: samostatné Slovensko. 14.3. po vypočutí odkazu z Berlína sa poslanci SNR rozhodli jednohlasne vyhlásiť náš prvý slovenský štát . Sice pod tlakom, ale pre národ to bola historická chvíľa a veľká vec. Tak nám vlastne osud a fúrer pomohol, na čo sme si stáročia netrúfli. Tisu zvolili za prvého prezidenta. Vo štátiku bol pokoj, prosperita, v školách sa učilo po kresťansky. Cirkevné ideály išli do praxe a boli sme slováci a kresťania zrazu na vrchole. Nebola to zásluha iba politiky, ale isto aj zbožnosti ľudu, ktorý sa modlí už stáročia aj k Sedembolestnej Panne. Pánmi skúšaný a bitý slovenský národ sa konečne nadýchol, po tisícročí nadobudol samostatnosť. Paradoxne cez vojnu, keď iné národy vzdychali. Nemecké okupačné vojská ustupovali cez naše územie po prehratej bitke pri Stalingrade. Na Slovensku v 1944 vypuklo proti nim povstanie. Jeho čelný predák a neskorší československý prezident Gustáv Husák o SNP napísal: “ V podstate to nebolo ani slovenské ani národné povstanie, nestála za ním ani väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to komunisti, čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom Dr.Tisom.“ Je zaujímavé, že keď nemecké vojská vyhrávali, tak sme boli ticho a v strachu. Keď začali prehrávať a ustupovať cez naše územie, tak sme chytili zbrane a začali sme bojovať. Neboli sme my až takí velkí víťazi a vojnoví hrdinovia. Kde bola láska k nepriateľom v hodine navštívenia? Ak by sme ostali neutrálni, front by prešiel a mohli sme sa krviprelievaniu vyhnúť. Netrestali našu nenávisť aj prehrávajúci nacisti aj takou tvrdou silou navonok, s akou sa stretli v našom vnútri? A či sa národu komunisti po vojne nepomstili takou železnou pasťou, akou bol náš tvrdý boj proti boľševizmu pod vedením pána prezidenta? Ten ako kňaz nás mal poučiť niečo o duchovnom boji, nie iba tom vonkajšom. „Zástupca stvoriteľa“ a arcisociopat Hitler vyhlásil vojnu celému svetu. Preto sa ten svet v sebaobrane spojil, aby ho spacifikoval. Tak sa stalo v máji 1945. Tiso pravdepodobne naivne uveril, že nemecké vojská sú vojská božie, lebo chránili slovenskú vládu a kresťanský štátik, bojovali voči bezbožnému komunizmu aj proti židovskému kapitálu, ktorý hýbe farinovane týmto svetom. Po 2.svet. vojne však zostali desiatky mil. mŕtvych a obrovské škody po zbombardovaných mestách. Ovocie šialených plánov. Určite nie vojsk božích. Našich židov odišlo sedemdesiattisíc .Nie však pracovať, ako nás nemci oklamali, ale do plynovej pece. 8 židovských rabínov prosilo, aby Tiso prezidentom ostal. Mnohým totiž udelil prezidentskú výnimku.Tak im zachránil život. Takých bolo vraj až 33 000. Deportácie by Nemci spravili i bez slovenskej vlády. Ale oveľa dôslednejšie. Židov sme chránili, a čo kresťanov? Či sme tým dali správnu orientáciu ? Orientáciu na Božiu ríšu ? Za vonkajšie zrazuúspechy však zaplatil náš prezident trpkou osobnou prehrou. Že bol nielen trochu namočený do politikárčenia, svedčí viac skutočností. Napr. 3O.10.1944 v Banskej Bystrici. Vraj v neplánovanom programe po tichej sv.omši v tunajšej katedrále rečnil na námestí, kde doslova zvolal: „česť fúrerovi A.H. a jeho vojskám i pomocníkom SS.“ Vyznamenal osobne nemeckých vojakov, bojovníkov proti odbojným partizánom povstania. Doboví svedkovia tvrdia, že tak zachránil Zvolen, Martin a Banskú Bystricu pred nemeckou odvetou, chystaným bombardovaním. A vraj niekoľko zajatých slovenských vojakov pred zastrelením. Keďže sa to nie vždy pripomína, tak preto to píšem. Nepriatelia katolíkov ukážu v dokumente iba dobové zábery, a keď sa ku nim nepridá hlbší komentár, tak to aj škodoradostne zneužijú. Svätý biskup Gojdič sa ozval. Jasne cítil, že sa nedeje všetko kóšér, a že to môže raz poškodiť renomé Cirkvi. Neskôr sa ozvali i 4.biskupi na ochranu židovských obyvateľov. Prezident udelil vari tisíc výnimiek niektorým židom, a tak im zachránil život. Ale fatálnu chybu spravil aj vtedy, keď v liste pápežovi tvrdil, že katolícke sociálne encykliky sú rovnakého ducha ako idey národného socializmu. Ojojoj. Podstatný úlet mimo. Po veľkej pýche národného socializmu prišiel aj na nadľudí hrozný pád. Po vojne tu zavládli komunisti a razantne na tzv. klérofašistov ktorí boli až příliš zadobre s veľkonemeckou ríšou a udreli tvrdou päsťou. Keby sme si boli zachovali od pokušenia jednostranných politických pronemeckých sympatií a antiboľševických antipatií zdravý odstup ,ten úder by asi taký tvrdý nebol. Po bitke je ľahké byť generálom a ľahko vynášať súdy. Osobná zodpovednosť a náhle rozhodovanie vtedy veru nebolo ľahké. V 1950 zatkli rehoľníkov a rehoľnice ako kriminálnikov. Spomína sa veľakrát tento násilnícky akt, ale nespomíname už, čo mu predchádzalo. Pomsta bolševických víťazov bola taká veľká, aká bola naša predčasná hurá pseudokatolícka sláva spred pár rokov. Azda aj aká bola aj nenávisť voči nim. Pripomínam, že kresťan má povinnosť milovať aj nepriateľa. To je náš program, kterého sa máme držať. V mieri či vo vojne. Boľševický program bol nenávisť voči bohatým vykorisťovateľom i voči všetkým cirkvám. Ak ho oni dôsledne dodržovali, tak sme si mali my dodržiavať ten svoj. Čudujeme sa keď si niektorí intelektuáli idú od nás „oddýchnuť“ do ateizmu a majú antiklerikálne alergie? Lebo neraz niečo iné deklarujeme a iné žijeme. Volá sa to jednoducho: pokrytectvo. Predstierame profesionalitu a sme ako diletanti. Národ sa zdesil, keď prezidenta po vojne obesili ako vlastizradcu. A on vo svojej rozlúčkovej reči nám všetkým dal svoj odkaz: “ Za Boha a za národ!“ Cítil sa byť mučeníkom v boji proti boľševizmu. Išlo však skôr asi o polomučeníctvo. Čiže nie až tak celkom čistú, duchovnú svätú prácu. Čo je najpozoruhodnejšie: necítil ani štipku ľútosti nad tým, čo urobil. Máme my tu viacej takých i podobných majstrov sveta, čo za roky svojho účinkovania na scéne fakt slovko prepáč nepoužívajú. Toto je kresťanská zásada? Skôr póza nadčlověka. Vtedajší biskupi sa ho až nekriticky zastávali. Vraj mal tie najlepšie úmysly. Ozaj najlepšie? Nič podozrivé si nevšimli? Ozaj im tam nič nepáchlo?? My mladší všetci až takto sladko všetci nespíme! Ani nie sme až tak vlastným národíkom či postavením úplne sťatí. Toto je nebezpečnejšie než alkoholizmus. Z toho po čase človek vytriezvie. Ale pozor, s utajenou opitosťou mocou sa aj umiera. Tí, ktorí si prajú Tisovo svätorečenie, spia tuho a sladko. Len ich treba nechať mávať, aby sa ako svätuškári zviditelnili. Tak ako obrovsky on „miloval“ svoj národ, tak duchovne opitá časť národa „miluje“ obrovsky dodnes jeho. Svetloplacho a nekriticky. Preto to oživujem v pamäti, aby som pripomenul všetkým slovákom to, čo nám ako zrkadlo vlastne nastavili naše dejiny.Sme riadne dorichtovaní nielen pálenkou, ale i svojskou slovanskou duchovnou pubertou. Predstierame že máme vieru, ale tá je ešte všeličím zakalená. Raz mamonou či pozemským štátikom, inokedy pozemskou rodinou. Naša vlasť má byť v nebi a našou pravou rodinou je spoločenstvo svätých. Tvárime sa totiž navonok neraz ako superkatolíci. Ale je to iba trochu trápna póza polokatolíkov. Polokatolicizmus ten tu vyčíňa, a storočia. Nielen u nás. Nacisti boli poriadne zropušení nadľudia a súčasne podľudské beštie. Ich svetlo bola tma. Nečudujme sa, keď na naše ohlasovanie evanjelia inteligentní ľudia niekedy reagujú najprv zívaním, pokračujú nadávaním a končia ignoranciou. Asi stále si väčšina vôbec neuvedomuje ako Božie mená berieme ľahkovážne aj dlhé roky nadarmo, zatoxikujeme priestory chrámu dymom nekresťanského modlárstva. To, čo je vyslovene niekedy až do oči bijúco neľudské a trápne nekristovské, my bez hanby a primitívne stotožňujeme s kresťanským a katolickým? Čušíme o tom, a toho, kto na to upozorní, udrieme valaškou po hlave? Toto nie je duchovný život, ale sakrálny podvod. Akurát tak vyklonuje po čase poloovcu polovlka, čo onemie vtedy, keď príde hodina pravdy a láme sa chlieb. Aby sme sa nezaradili medzi tých, čo Božie kráľovstvo nenašli a mali ho plné ústa. A išlo im v podstate iba o vonkajší blahobyt… To je ideál nie kresťana, ale jeho dlho chudobného a malého príbuzného. Tiso chcel vraj podľa vlastnej obhajoby oslobodiť tento národ od smrtonosných komplexov menejcennosti, ktoré mal on sám a jemu podobní , ktorým je on asi ideálnym patrónom. Podobne je pre iných politických dobrodruhov hrdinom dvojnásobný zradca Svätopluk či pre ďalších samozvaných frajerov zbojník Jánošík. Spojenie imperiálne panenského slovenského národa so zvlčilo vražedným nemeckým manažmentom, či má všetko v hlave poriadku ten, čo tomu ešte i po rokoch nadšene tlieska? My sme boli odjakživa národom služobníkov. A na toto môžeme byť právom aj zdravo hrdí. Od čias sv. Cyrila a sv. Metoda sme si za Otca zvolili toho najlepšieho z otcov, a za Matku a Ochrankou tú najlepšiu z mám. Sme v lone katolíckej svätej Cirkvi. Väčšina národa sa ku nej hrdo hlási. Nebuďme však iba povrchnými kresťanmi. Lebo zažijeme hanbu už tu. Najväčšia chyba bola, že zrazu z národa sluhov tu chcel ktosi urobiť národ pánov. Také unáhlené ako dedičný hriech. Plné netrpezlivosti. Fatálna strata duchovnej bedlivosti. Aj toto je memento na zamyslenie. Z romanticky infantilného, úzkoprsého a príliš pozemského „katolicizmu“ sa tento národ vari trocha už pooslobodil. Praví svedkovia evanjelia, tomu ako vedia pomáhajú. Polobačovia a súčasne polovlci volajú raz na slávu nemeckému cisárovi, inokedy zas na slávu zvlčilej ruskej strane, demokratickým čarodejníkom s peniazmi či svojej sebaoslave. Tým iba prezentujú a na seba prezrádzajú, že jadro evanjelia nechápu. Každá doba nás odskúša, či sme dobrí pastieri alebo nájomníci. Kým Jozef Tiso si zvyšok svojej ľudskej a kňazskej dôstojnosti zachoval až do konca, nezutekal do Ameriky, ale išiel aj na súd, a tam si za svoju polovičnú pravdu, teda za boj proti boľševizmu, slušne a dôstojne bojoval až do konca, arcivzor padlých anjelov Hitler skončil ako veľký antihrdina, ktorý nevedel to ľudsky jednoduché: prehrávať. Jeho obrovská bojová odvaha, ktorú si dokazoval v bleskových vojnách a v diktátoch celému svetu, ukázala svoju pravú tvár. Pod maskou vodcu a imperátora sa tam ukrýval iba klasicky amorálny zbabelý posero. Za jeho veľkou inteligenciou boli iba sofistikované a nafúknuté hyperfičúrske bludy. Pod jeho obrovskou vojenskou disciplínou bol iba veľký „bordel.“ Za viac hodinovým sebavedomým rečnením , fanatickým presviedčaním vyvoleného nemeckého národa bola iba silná dôvera v osobné lži a falošné istoty. Za úchvatným pracovným nasadením a menením planéty bolo iba úbohé a asi aj totálne zanedbanie duchovnej práce na sebe. Za jeho novým človekom boli iba prastaré bosoráctva. Vyhlásil SZ a jeho10. prikázaní vraj už za prekonané a chcel ľudstvo oslobodiť výčitek svedomia, že vraj ľudí ponižujúceho židovského vynálezu. Skutočne neslýchaná odvaha. Za namysleným nadčlovečenstvom skrýval asi kompletný podľudský a polozvierací suterén. Bedliaci vedeli presne, že tá prozreteľnosť, ktorú často spomínal, a ktorej sa cítil pozemským veľvyslancom, bolo samo kniežatstvo tmy a rafinovaného podvodu. Kto sa nevedel zorientovať mal počúvať pápeža Pia XI. V roku 1937, čiže dva roky pred začatím II. svetovej vojny. V encyklike ľudí upozorňoval na nebezpečenstvá tzv. národného socializmu. Kto nepočúval pápeža ale po cudzích územiach lačného vlka, to bola už nielen chyba, ale aj veľký hriech a spolupáchateľstvo na jeho výčinoch. Zasa sa iba ukázalo, že väčšina sú nie kresťania, ale neskautsky formované a po majetkoch hladné vĺčatá. To, čo sa stalo, bola a bude pre ľudstvo ďalšia nová tzv. stará škola. Príbehy našich kňazských predchodcov by nám mali byť na zamyslenie. To, že v kňazskom seminári v Bratislave /85 – 90/ nám o tom nepovedali nič, svedčí iba kvalitnom vydesení sa . Asi aj o strachu a úteku pred našim historickým vybočením. Alebo ešte dodnes nemáme vo veci jasno? Riešime my všeličo a všelikoho. Nezabudnime vyriešiť aj seba. A nebojme sa ani svojho tieňa. Mal ho Peter i Pavol, máme ho i my. Na pobožných nadľudí sa hrať prestaňme. Nie je to na dospelých už ani dôstojné ani správne. Kňazi máme demaskovať lži a hľadať pravdu o človeku. Naša jednoznačná identita je byť aj prorokmi svojej doby. Tiso mohol byť ozajstným mučeníkom.Ale mal jasne povedať po svetovláde hladnému vlkovi, že je vlk, a vhodne to načasovať. Nie s ním sympatizovať až za hrob. Veľakrát sa zopakoval podobný dejinný rituál. Bude sa asi opakovať dovtedy, pokiaľ sa ľudstvo „neodfetuje“ od svojich výmyslov a modiel. Aj náš národ si z extrému do extrému, čiže svojou pubertou musel prejsť. Každý sa totiž aj vyvýjame, platí to aj o národoch. Kardinál Ratzinger nám pri prednáške v Bratislave v r.1992 okrem iného spomenul, že úlohou štátu je udržiavať poriadok v ľudskom spolunažívaní. Ak by sa pokúšal pretvoriť svet na raj a predstieral absolútnosť, prekročil by svoje hranice. Ak by sa staval do role Boha, stal by sa šelmou vystupujúcou zo zeme a mocnosťou Antikrista, ako je to v Zjavení. „Cirkev nesmie dať seba samu na miesto štátu, alebo chcieť pôsobiť v ňom alebo nad ním ako mocenský orgán. Tým by sa sama robila štátom a vytvárala by absolútny štát, proti čomu má vlastne brojiť. Splynutím zo štátom by rozvrátila vlastnú podstatu štátu i svoju“ povedal nám už vtedy s nadhľadom dnešný emeritný pápež. A dodal, že pre Cirkev je potrebné mať od štátu primeraný odstup, aby mu mohla svojimi cnosťami lepšie poslúžiť. Týmto vystihol to podstatné pokušenie moci, ktorej podliehajú roztieskavači našho Prvého štátu aj iných predčasných farských republík v dejinách.
Keď služobníci cirkvi zabudli na povinnosť exorcizovať posadnutých, ktorú nám delegoval
profesionál a najlegitímnejší veľvyslanec nebies – Kristus
prišla doba vlády amatérov. Ich ovocie bolo upalovanie, inkvizičné mučenie, veľké zdesenie
miesto víťaznej radosti medzi kresťanmi nastal veľmi prepodivný veľký smútok a vláda strachu
„Démonov vyháňajte“to prikázal svojím učeníkom sám Ježiša nehovoril pritom v podobenstvách
Svedectvo exorcistu Eliasa Vellukatolíckeho kňaza z Malty /alebo ako sa treba prebudiť z naivity či duchovného spánku/Učil som, že diabol neexistuje
„Som veľký hriešnik… V roku 1988 som bol predstaveným františkánov na Malte a prednášal som v seminári dogmatickú teológiu. Raz ma bratia z katolíckej charizmatickej obnovy presvedčili, aby som s nimi išiel na stretnutie do Írska, a tak na tom trvali, že som nakoniec išiel. Bolo tam zhromaždených asi 25.000 ľudí z celého sveta a asi 800 kňazov. Počas konferencie boli všetci rozdelení do malých skupiniek. Vedúci našej skupinky sa nás opýtal, prečo sme prišli do Dublinu. Ostatní kňazi odpovedali, že sa prišli stretnúť s Ježišom Kristom. To ma omráčilo. Nemohol som pochopiť, ako môže kňaz, ktorý denne slúži svätú omšu, povedať, že sa potrebuje stretnúť s Ježišom. Ani som si nikdy nemyslel, že som to ja, kto potrebuje obrátenie, to mi v živote nenapadlo. Ja som si totiž nebol vedomý, že som hriešnik. Slúžil som svätú omšu, modlil sa breviár, bral som to ako samozrejmosť, že sa stretávam s Ježišom Kristom. Keď na mňa prišiel rad, aby som povedal svoj motív – prečo som sem prišiel, chcel som jednoducho vysvetliť, že som prišiel, aby som sa dozvedel niečo o charizmatickej obnove. Pretože by mi to mohlo pomôcť pri mojich teologických prednáškach. Kňaz, ktorý viedol skupinku, mi pred všetkými povedal: „Otče, prosím vás, kľaknite si tu, pretože sa za vás musíme modliť.“ Bez toho, že by som vedel, čo sa deje, kľakol som si a všetci kňazi sa modlili za moje obrátenie. Od tej chvíle som začal chápať, že potrebujem obrátenie. Teraz pracujem na Malte ako exorcista. Ku službe exorcistu som sa dostal cez pastoračnú prácu, pri ktorej som sa stretával s mnohými ľuďmi, ktorí prežívali útoky diabla a potrebovali pomoc. Myslím si, že je to taký trest Boží, že musím tak veľa rozprávať o diablovi. Keď som bol totiž profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje. Bol som pod vplyvom niektorých nemeckých a holandských teológov, ktorí si myslia, že keď Ježiš Kristus hovorí o diablovi, tak to robí len preto, aby sa prispôsobil židovskej mentalite. Dnes som presvedčený, že diabol existuje. Teraz s ním zvádzam boje neustále. Keď Boh dovolil, aby som sa stretol s Ježišom ako s živou osobou, tak tiež dovolil, aby som sa stretol s diablom ako s osobou. Preto teraz, z poverenia biskupa, vykonávam túto pastoračnú prácu.
Bojuje proti nám
Čo vám teraz budem hovoriť, pochádza viac z mojej osobnej skúsenosti, než z kníh. Úplne prvé, čo by som tu chcel povedať a čo by vám malo byť načisto jasné, je: diabol existuje! Ježiš Kristus prišiel práve preto, aby bojoval proti diablovi a aby nad ním zvíťazil. Diabol dobre vie, že bojuje bitku, ktorú už prehral. Diabol proti nám bojuje zo žiarlivosti a z pýchy. Existujú ľudia, ktorí sa diabla skutočne boja, pretože si myslia, že negatívnym pôsobením ovláda ich životy. Je aj druhý extrém: ľudia, ktorí uctievajú diabla. Sú to satanisti, ktorí uctievajú satana ako svojho boha namiesto Ježiša. A potom sú iní ľudia, medzi nimi veľa kresťanov, ktorí dávajú prednosť tomu, že o diablovi nehovoria vôbec, ako keby ani neexistoval. Samozrejme, že z nich má diabol veľkú radosť. Ježiš Kristus hovorí: Choďte, učte, krstite, uzdravujte a vyháňajte démonov. Preto sme poslaní evanjelizovať, povolávať Ježišových učeníkova tiež uzdravovať a oslobodzovať od zlých duchov.
Ježiš Kristus dáva svoju moc na oslobodzovanie od zlých duchov predovšetkým apoštolom, potom učeníkom a potom každému, kto verí. Hovorí, že tých, ktorí uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať démonov… (Mk 16,17). A preto, ak verím, mám moc toto robiť. Normálnou činnosťou diabla je pokúšať. Snaží sa nás klamať tým, že nám predkladá zlo a odťahuje nás od konania dobra. Ale nie každé pokušenie pochádza od diabla. Väčšina z nich pochádza z našej prirodzenosti, z prostredia, od ľudí okolo nás, z rôznych situácií, atď. Ale – či už priamo alebo nepriamo – diabol je v každom pokušení. Nepriamo tak, že aj keď pokušenie neprichádza priamo od neho, diabol túto situáciu využíva. Diabol útočí tak na ľudí, ktorí sú mimo Kristovej vlády – ktorí sú v hriechu, ako aj na tých, ktorí sú pod vládou Ježišovou – ktorí nežijú v hriechu. A často zisťujeme, že diabol útočí oveľa viac na tých, ktorí sú pod vládou Ježišovou, než na tých, ktorí sú mimo.
Čím si bližšie Ježišovi, tým viac budeš musieť bojovať aj s diablom. Pokušenie
Ľudia v charizmatickej obnove sa najčastejšie stretávajú s týmito tromi pokušeniami: Prvým je pokušenie proti láske (rozdelenie). Diabol sa nás bude snažiť rozdeliť. Pretože, ak sme medzi sebou rozdelení, nemôžeme vydávať svedectvo, že Ježiš je Mesiáš. Preto sa tak často v modlitbových skupinách stretávame s ľuďmi, ktorí medzi sebou bojujú. Stretávame sa s tým, že jedna modlitbová skupina je proti druhej. Za tým je skutočne diabolská taktika. Pretože modlitbové skupiny tu mali byť ako bunky lásky, ktoré svedčia o tom, že Boh je medzi nami. Druhým pokušením, ktoré prežívali ľudia v obnove, je túžba po moci. Preto v modlitbových skupinách veľmi často zisťujeme, že sú takto pokúšaní vedúci. Niekedy aj túžba po mimoriadnych daroch môže mať tento motív. Tretím častým pokušením je rozptyľovanie. Diabol sa snaží, aby sme svoju pozornosť zamerali na veci, ktoré nie sú podstatné a hlavné, aby odtrhol náš pohľad od Ježiša. Stretávame sa tak s modlitebnými skupinami a jednotlivcami, ktorí oveľa viac organizujú, než sa modlia.
Zviazanosť
Diabol sa nám tu predstavuje cez pokušenie, s ktorým máme všetci svoje skúsenosti. Ďalej sa prejavuje tiež cez tzv. zviazanosť (neodbytnosť, nutkavosť). To sú prípady, keď zistíme, že nad určitým hriechom alebo určitou oblasťou svojho jednania ako by sme nemali moc, aj keď inak robíme všetko, čo je v našej moci, aby sme žili dobrým kresťanským životom. Diabol odhalil tvoje slabé miesto a zameral naň všetko svoje úsilie. V tejto oblasti si ním zviazaný. Zviazanosť, to znamená, ako by bol človek v obkľúčení. Myslím, že skoro každý z nás má takú oblasť, kde cíti zviazanosť. V 16. kapitole Evanjelia podľa Mareka však čítame, že ak verím, mám moc zlého ducha premôcť. Zvlášť vo chvíli po svätom prijímaní, keď vieme, že sme naplnení Ježišom, môžeme vo svojom srdci povedať: Zriekam sa zlého ducha, ktorý je vo mne. Ducha nečistoty, žiarlivosti, pýchy, rúhania, akéhokoľvek zlého ducha, ktorý na nás útočí.Máš všetko právo rozkázať mu, aby odišiel: „V mene Ježiša Krista sa zriekam ducha nečistoty (a pod.).Ako syn (dcéra) Božia ti rozkazujem, aby si odišiel k Ježišovi, ktorý s tebou naloží podľa svojej vôle. A ja do tejto oblasti svojho života prijímam znovu Ježiša Krista.“ Najdôležitejšie slová tejto modlitby sú: zriekam a prijímam. Ide vlastne o obnovu krstného sľubu. Túto modlitbu sa môžeš modliť vždy po svätom prijímaní. A diabol ťa bude musieť opustiť, pretože v Ježišovom mene máme nad ním moc.
Posadnutosť
Ďalším typom diablovej prítomnosti je posadnutosť. Vyskytuje sa zriedkavo a nastane vtedy, keď sa diabol zmocní mysle, srdca, aj tela človeka. Na určitú dobu sa takýto človek stáva nástrojom v jeho rukách. (Neznamená to však, že dotyčný o sebe nevie. Kontrolu nad sebou stráca len v určitých chvíľach, často v prostredí intenzívnej modlitby, zvlášť modlitby exorcizmu. Inak je s ním možná normálna komunikácia, môže pristupovať ku sviatostiam a pod.) Aké sú znamenia na rozlíšenie posadnutosti? V rímskom rituáli o exorcizme sa uvádzajú tieto: Hovorenie v jazyku, ktorý človek nepozná. Alebo človek rozumie jazyku, ktorý sa nikdy neučil. Človek vie na diaľku o veciach, ktoré nikdy nevidel, vie o udalostiach, pri ktorých nebol. Vykazuje fyzickú silu, ktorá prevyšuje jeho vlastné možnosti. Prejavuje odpor voči posväteným veciam: krížu, Biblii, svätenej vode, posvätenému oleju, Panne Márii a pod.Niekedy posadnutý človek začína diskusie o teologických otázkach, ktoré presahujú jeho inteligenciu. Spomínam si na prípad, keď som sa modlil za oslobodenie trinásťročného dievčata a veľakrát sme diskutovali o veciach, ktoré boli úplne mimo jej prirodzenej inteligencie. Bolo to znamenie, že nejaký duch je prítomný. Často posadnutý nedokáže v modlitbe vysloviť meno Ježiš, osloviť Ježiša (aj keď o ňom môže diskutovať). Posadnutosť sama o sebe nie je hriechom. Oveľa vážnejšie je žiť v hriechu, než byť diabolsky posadnutým. Posadnutý za to, čo sa s ním deje, nenesie vinu. (Môže však byť vinný z toho, že otvoril diablovi prístupovú cestu, napr. zotrvávaním v hriechu, okultizmom, či satanizmom. O tom budeme hovoriť ďalej.) V prípade posadnutosti môže jedine exorcista poverený biskupom rozkázať zlému duchu, aby odišiel. Exorcista je kňaz, ktorý má pre konktérny prípad exorcizmu poverenie od biskupa. Modlí sa potom tzv. slávnostný exorcizmus, obsiahnutý v rímskom obrade.*(*Posledné vydanie rímskeho obradu bolo v roku 1952. V súčasnej dobe bol revidovaný a je v procese schvaľovania, pričom boli kópie rozoslané všetkým biskupom, aby k navrhovanému revidovanému zneniu dodali svoj komentár. Avšak modlitby exorcizmu, tu obsiahnuté, sú určené len pre kňazov, ktorí majú poverenie biskupa robiť tzv. slávny exorcizmus pri prípadoch diabolskej posadnutosti.Oblasť rozväzovania z rôznych foriem zviazanosti však patrí do kompetencie každého kňaza a je súčasťou jeho pastoračnej starostlivosti.
Svojim spôsobom každý kňaz je exorcistom,pretože každý kňaz sa môže zaoberať prípadmi ľudí, ktorí sú sužovaní diablom. Rozlišujeme však slávny exorcizmus, ktorý je obsiahnutý v rímskom obrade, a potom modlitbu rozviazania pre prípady zviazanosti. Jeho prostredníctvom kňaz pomáha ľuďom, aby sa sami zriekli zlých duchov, ktorí ich utláčajú. Keď sa budete modliť a budete mať podozrenie, že niekto z prítomných ľudí je posadnutý, je lepšie vyhľadať skúseného kňaza, aby rozlíšil, o čo ide.Vo väčšine prípadov je totiž viac potrebný psychiater než exorcista.
Prístupové cesty diabla Je potrebné, aby sme tzv. zavreli okná a dvere, aby diabol nemohol vstúpiť, aby sa nemohol zmocniť mysle a srdca človeka. 1. Hriech Pamätajte na to, že diabol je niečo ako zúrivý pes priviazaný na dlhej reťazi. Keď nevstúpim do priestoru, ktorý je vymedzený dĺžkou reťaze, diabol mi nemôže ublížiť. Ale ak prekročím hranicu a vstúpim, potom riskujem, že na mňa zaútočí. Každým hriechom takto prekračujem diablovu hranicu. Preto prístupovou cestou pre diabla je pornografia a sexuálne zvrátenosti: cudzoložstvo, nečisté skutky s inými ľuďmi, homosexualita, lesbizmus, atď. Ďalej alkoholizmus, obžerstvo, drogová závislosť, hra o peniaze a iné závislosti (aj nezdravá závislosť na človeku – viď Jer 17,5). Inou prístupovou cestou môže byť kriminalita a násilie. A jedným z hlavných vchodov /brána pekelná/ je okultizmus, satanizmus, hriechy proti 1. Božiemu prikázaniu
2. Vnútorné zranenia
Diabol môže použiť ako prístupovú cestu aj naše hlboké vnútorné zranenia. Je veľmi dôležité, aby sme boli uzdravení z hlbokých zranení zo svojej minulosti. Väčšinou z týchto hlbokých zranení nie sme vinní, ale diabol, pretože je náš nepriateľ, využíva naše slabosti. Môžem uviesť niekoľko prípadov, v ktorých ide o vnútorné zranenia. Napríklad žena, ktorá sa dopustila potratu. Ide, vyzná svoj hriech vo sviatosti zmierenia a je jej odpustené, ale v jej srdci stále zostáva rana. Niekedy môže krvácať celé roky. Pre túto ranu sa môže stať žena agresívnou alebo sa naopak dostane do depresie, bude plná strachu. Môže začať odmietať sama seba, odsudzovať sa, pohŕdať sebou. Začne si myslieť, že Ježiš ju vlastne nemôže milovať, že jej nemôže odpustiť, a tak sa dostáva do depresie. Pre diabla je veľmi jednoduché využiť takúto situáciu. On príde a bude ju ešte viac presviedčať, že ju Boh nemá rád, že nie je vôbec hodná toho, aby jej bolo odpustené, že zo svojej depresie nemôže byť uzdravená. Alebo na ňu bude útočiť, aby bola agresívna a plná hnevu. Vidíte, že aj keď už žena nenesie vinu, pretože jej bolo odpustené, napriek tomu potrebuje vnútorné uzdravenie, uzdravenie tejto rany v srdci.
Inak sa táto rana stane dverami, kadiaľ vchádza diabol
. Kým nedôjde k uzdraveniu, nemôže dôjsť ani k oslobodeniu. Každý z nás si nesie so sebou zranenia zo svojho uplynutého života. Sú napríklad ľudia, ktorí boli v detstve sexuálne zneužívaní a táto rana v ich srdci nie je ešte uzdravená. Možno si nesieme vo svojom srdci veľa strachu. Koreň tohto strachu je niekde dávno v minulosti. Možno je v nás skrytý hnev voči Bohu, pretože sa nám zdá, že je nespravodlivý, keď dopustil určité situácie. Možno v sebe máme hnev voči sebe samému, pretože neprijímame svoje vlastné telo, neprijímame svoju ženskosť alebo svoju mužskosť, svoju sociálnu situáciu, svoje postavenie, svojich rodičov.
Sebaodmietanie môže vzniknúť už pred narodením, a to neprijatím zo strany rodičov (nechcené dieťa, nechcené pohlavie). Často vidíme, že naši rodičia nás nemilovali tak, ako by nás mali milovať. Ale ak reagujeme na tieto zranenia trpkosťou a neodpustením – otvárame dvere diablovi. Satan je zosobnená nenávisť. Ak nájde v človeku atmosféru nenávisti a trpkosti – je tam doma.Navrhujem tiež, aby bola na uvedenie zlých vecí z minulosti človeka do poriadku, slúžená svätá omša. Modlitba za oslobodenie, rozviazanie, musí ísť ruka v ruke s modlitbou za vnútorné uzdravenie. Často ľudia, ktorí si prídu pre modlitbu za oslobodenie, potrebujú skôr modlitbu za vnútorné uzdravenie. Niekedy sa môže dokonca stať, že človek žiada o rozviazanie len preto, aby upútal pozornosť. Preto je treba veci skúmať a rozlišovať. Pri modlitbe za uzdravenie začínate pozývať Ježiša Krista, aby sa stal Pánom každej oblasti života toho človeka. Napríklad, aby sa stal Pánom okamihu počatia, mesiacov tehotenstva, aby bol Pánom mužskosti alebo ženskosti toho človeka, a pod. Je to niečo veľmi jednoduché, ale pritom sa môžete dostať do bodu, keď je reakcia človeka až zúrivá. V tej chvíli musíte akoby položiť ruku na ranu, ktorá krváca. Teraz ste našli koreň veci. To je veľmi dôležitý moment.
Nájsť koreň – znamená mať kľúč na vyriešenie mnohých problémov.
Niekedy to potom vyžaduje čas a niekoľko stretnutí s týmto človekom, aby bola rana uzdravená. Je tiež dôležité modlitbou pretrhnúť zväzky s minulými pokoleniami. Napríklad s rodičmi, ktorí sa zaoberali okultizmom, alebo s inými, s ktorými hrešili sexuálne, prevádzali okultizmus, na ktorých je nezdravo citovo naviazaný a pod. Vnútorne človeka oslobodzujeme cez vnútorné uzdravenie a zvonku odsekávame putá k iným ľuďom, ktorí by tomuto človeku mohli škodiť. Nielen aktom vôle toho človeka, ale mocou Ježiša Krista, vedieme človeka k tomu, aby povedal: V mene Ježiša Krista sa zriekam všetkých pút s X. Y. Prídeme k momentu, keď tento človek potrebuje odpustiť nejakým ľuďom. Musíme si uvedomiť, že keď niekomu odpustíme, sme od neho oslobodení. Pokým mu neodpustíme, sme s ním zviazaní a na ňom závislí. Potom je potrebné odpustiť samému sebe a ďakovať Bohu za to, aký alebo čím ten človek je. Potom nasleduje sviatosť zmierenia, a až potom modlitba za oslobodenie. Ako ste si všimli, môže to byť celkom dlhý proces. To však neznamená, že u každého človeka sa vyskytnú súčasne všetky tieto štádiá. Musíte ich však mať na mysli.
3. Okultizmus
Treťou prístupovou cestou diabla je okultizmus. Veľakrát je pre nás ťažké rozlíšíť, ktoré metódy sú či nie sú okultné. Okultizmus je akousi satanovou arénou. Je to čisto jeho pole. Pretože v okultizme ti ponúka moc. A pre neho moc je tou najdôležitejšou vecou. Do okultizmu môžeme zaradiť čiastočne aj satanizmus, špiritizmus, čarodejníctvo, kúzelníctvo, veštenie a množstvo ďalších vecí. V jednej pasáži z Biblie je jasne odsúdený satanizmus, okultizmus aj špiritizmus. Je to v 5. Knihe Mojžišovej 18,9… V okultizme je cieľom odtiahnuť tvoj pohľad od Ježiša. Čo vám poviem, bude možno znieť divne, ale je to pravda. Diabol vám môže pomôcť robiť skutočne aj dobro (čiastočne), ale za predpokladu, že ťa tým odtiahne od Ježiša. On vám môže dať dokonca aj moc uzdravovať za predpokladu, že sa prestanete dívať na Ježiša. On dokáže robiť aj zázraky.Preto svätý Augustín hovorí: „Ak vidíš zázrak, najprv zisti, či pochádza od diabla, alebo od Boha.“Naplnenie Duchom Svätým poznám na človeku nie podľa toho, aké má charizmy, ani nie z dobra, ktoré charizmami spôsobuje, ale jedine podľa ovocia Ducha Svätého. Ovocím Ducha Svätého je láska, radosť, pokoj, vernosť, tichosť, sebaovládanie atď. (Gal 5, 22).V okultizme človek Ježiša Krista vo svojom živote nepotrebuje, hľadá moc a spásu v sebe alebo v iných ľuďoch.
Boha už nepotrebuješ?
Diabol je schopný dať vám niečo dobré, ale veľmi čiastočné. Nemôže ponúknuť uzdravenie celého človeka. Skutočne sa stretávame s mnohými ľuďmi, ktorí zažili uzdravenie od liečiteľa, neskôr však prichádza buď iná choroba (choroba sa presťahuje), s ktorou si nikto nevie dať rady, či depresia, chorobné pocity viny, strach a vnútorné napätie. Keď ku mne prichádzajú ľudia s takýmito problémami, veľmi často zistím, že prišli do styku s určitými liečiteľmi alebo veštcami.Liečiteľ môže uzdraviť len časť tvojho tela, ale nemôže ťa uzdraviť ako celého človeka (ducha, dušu a telo). Snahou diabla je presvedčiť ťa, že nepotrebuješ Boha, pretože všetku moc a energiu máš v sebe. Hnutie Nový vek (New Age) má už v Spojených štátoch a v západnej Európe milióny nasledovníkov. Vyzerá veľmi nevinne. Pomáha ti odhaliť sily, ktoré máš v sebe, aj sily v prírode. Prívrženci tohto hnutia hovoria, že veria v boha. Ale kto je ten boh, v ktorého veria? To nie je jediný Boh Otec, Syn a Duch Svätý, dokonca ani Alláh moslimov, Adonai židov, či hinduistický boh Šiva. Je to boh, ktorý je v prírode, a preto aj v tebe. Je to boh, ktorého ty sám tvoríš skrze svoju silu. Nakoniec budeš počuť: Nehľadaj Boha mimo seba, ty sám si Boh! Sám v sebe si všemohúci, nepotrebuješ Boha, aby ťa zachraňoval. Tvoje spasenie spočíva v tom, že odhalíš a rozvinieš sily, ktoré máš v sebe./ blud autosotérizmu spojený z bludom pelagianizmu/
Mágia
Možno sa budete diviť, keď vám poviem, že Praha je jedným z troch miest na svete, v ktorých sa najviac praktizuje biela mágia. Vyplynulo to z výstavy mágov a kúzelníkov, ktorá prebiehala nedávno v Turíne. Ďalšími centrami bielej mágie sú Turín a Lyon. Čierna mágia sa najviac pestuje znovu v Turíne, v Chicagu a Londýne. Za čiernu mágiu považujeme to, keď sa prostredníctvom kúzelníka, zaklínača a pod. uvaľuje na iného človeka kliatba, privoláva sa zlo. Robí sa to vzývaním zlých duchov. Opýtate sa: Môže mi teda niekto takto uškodiť, bez toho, že by som sa mohol brániť? Môžem vás uistiť, že všetky čarodejnice na Malte na mňa veľakrát vysielali svoje kliatby a zaklínadlá, a neuškodili mi. Nemusíte sa ničoho báť, pokým sme chránení Bohom cez ozajstnú modlitbu a sviatosti. Ak nie som pod Božou ochranou, diabol mi môže uškodiť, pretože to robí veľmi rád. Ale nemá žiadnu moc na synmi a dcérami Božími, ktorí sú verní Ježišovi Kristovi. Preto je našim cieľom evanjelizovať a priviesť ľudí k Ježišovi, pretože tým sú chránení. Biela mágia je veľakrát oveľa nebezpečnejšia než čierna mágia, pretože ňou môžeme byť ľahko klamaní. Diabol tu prichádza a chce, aby sme si mysleli, že zlá vec je dobrá. Prídete k takému mágovi alebo liečiteľovi a na stenách uvidíte sväté obrázky alebo kríž, takže sa necháte oklamať a myslíte si, že stojíte pred svätým mužom, ktorého cieľom je len služba ľuďom. Určite, nemôžeme týchto ľudí odsudzovať, ale nemôžeme schvaľovať, čo robia. Niekedy nestačí len dobrý úmysel.
Nestačí sa len modliť. Je potrebné tiež počúvať Boha.Liečitelia
Je potrebné rozlišovať tri typy liečiteľov. Sú uzdravovatelia, ktorí uzdravujú v mene Ježiša Krista. Kedykoľvek napríklad organizujem bohoslužby za uzdravenia, pripomínam: „Ak budete uzdravení, chváľte za to Boha. Ak sa neuzdravíte, ja s tým nemám nič spoločného, pretože ja sám vás nemôžem uzdraviť. Ja nerozumiem Božím plánom. Ja nechápem, prečo Boh jedného človeka uzdraví a druhého nie. Ale budem sa modliť s vami a chcem pozvať aj vás, aby ste sa k nemu modlili za uzdravenie. Ale tým, kto uzdravuje, je jedine Ježiš Kristus.“ Potom sú ľudia, ktorí sa snažia uzdravovať cez svoje psychické sily a cez tvoju vieru, ktorú do nich vkladáš. Čím viac veríš v schopnosti liečiteľa, tým viac si disponovaný pre uzdravenie. Títo ľudia neuzdravujú v mene Ježiša Krista, ale vo svojom vlastnom mene. Skutočne môžu mať moc uzdravovať, ale uzdravujú čiastočne, nie celého človeka. Možno ti uzdravia ruku, ale nedajú ti pokoj do srdca, často pravý opak. Pomôžu telu a uškodia duši. Sú veľmi nebezpeční. Tretí typ liečiteľov je ešte nebezpečnejší. Sú to tí, ktorí používajú na uzdravenie určité predmety. Tu už ide o jasný okultizmus. Dávajú ľuďom napríklad kamienky, amulety, semená rastlín, zrnká kadidla, olej, niečo, čomu hovoria svätená voda, soľ atď. Títo liečitelia sa snažia napodobňovať Cirkev v tom, že používajú cirkevné symboly a sväteniny. Keď žehná olej kňaz, robí tak prostredníctvom modlitby, ktorú mu určila Cirkev. Pritom posvätený olej nemá moc sám v sebe, ale ide o modlitbu, ktorá za ním stojí. Pre veštcov však má olej alebo iný predmet moc sám v sebe. Ak chodíme k liečiteľom, ktorí používajú špirály, kyvadielka, kamene a pod., môžeme si byť istí tým, že ide o okultizmus. Znovu opakujem: neodsudzujeme jednotlivých ľudí. Môže sa stať, že takýto človek robí niečo zlého bez toho, že by to vedel. Ale, ak je to v rozpore s Božím slovom, nemôžeme schvaľovať to, čo robí. Viem, že s tým, čo hovorím, veľa ľudí nebude súhlasiť. Dokonca ani niektorí kňazi nepoznajú nebezpečenstvo týchto vecí. To sa nedeje len u vás, ale po celom svete. Napríklad, keď som v Taliansku, veľakrát musím povedať laikom, aby k určitým kňazom pre pomoc nechodili. Viem, že nepostupujú správnym spôsobom, pričom ich nechcem súdiť. Musíme dávať pozor tiež na prútikárstvo. Hlavne, keď ide o ľudí, ktorí chcú prútikom hľadať chorobu človeka alebo kladné a záporné zóny. Určite je dobré nechať si svoje domy požehnať a to nech je naša ochrana pred všetkým negatívnym. Ochrana nášho domu nemôže spočívať napríklad v nejakom kúsku kovu alebo plastovej krabičke. To je potom veľmi jasný okultizmus. Sú ľudia, ktorí sú veľmi senzitívni a môžu zistiť, či na nejakom mieste existujú určité škodlivé prúdenia či sily, ale potom našou ochranou je to, že tieto priestory zasvätíme Ježišovi. Myslím, že skutočne môžu existovať ľudia, ktorí majú niečo ako tzv. šiesty zmysel. Ale musí byť vložený úplne do rúk Ježišových. To platí aj o našom rozume, srdci, fantázii, pamäti. Musíme ich zasvätiť Ježišovi Kristovi.
Horoskopy, znamenia zverokruhu
Neviem, ako sú u vás populárne horoskopy. Na Západe ich neustále nachádzame v televízii a v ďalších masovokomunikačných prostriedkoch a veľa ľudí sa nimi s veľkou vážnosťou zaoberá a vkladá do nich všetku svoju dôveru. Je to veľmi stará praktika a už prorok Izaiáš (47, 12-13) sa astrológom vysmieval a hovoril ľuďom, aby im neverili, aby verili Bohu a jemu zverili svoju budúcnosť. Poverou je tiež nosenie znamení zverokruhu. Kresťan musí vydávať svedectvo, že verí Ježišovi, a nie svojmu znameniu zverokruhu. Keď vám určité znamenie pre vašu ochranu dá nejaká čarodejnica, to je veľmi riskantné. Je to modlárstvo, keď tento predmet uctievate. Ak niečo takého nosíš ako predmet, ktorý si si niekde kúpil v bižutérii, v tom nie je žiadny hriech. Ak sa však jedná o kresťanov, hovorím im, aby znamenia zverokruhu zložili, lebo takto nevydávajú svedectvo, že sú pokrstení ľudia a že patria k Ježišovi Kristovi.
Alternatívna medicína
Ešte niekoľko slov k alternatívnej medicíne, pretože v sebe niekedy môže skrývať okultizmus. Alternatívna medicína nie je závadná sama o sebe, ale bohužiaľ mnohé jej metódy sú staré okultné praktiky alebo obsahujú okultné prvky. Okultizmus sa tu skrýva pod vedeckými názvami, aby ľahšie získal našu dôveru a rešpekt. Bol som napríklad veľmi prekvapený, keď som si prečítal zoznam okultných praktík, ktorý vytvorila Asociácia kresťanských terapeutov v Londýne. Asociácia je zložená z lekárov, psychiatrov, psychológov, kňazov a zdravotníkov a ďalších odborníkov, ktorí sa zaoberajú starostlivosťou o človeka. Zistil som, že do tohoto zoznamu vložili aj akupunktúru alebo jógu. Hovoril som si, prečo? Akupunktúra pre mňa vždy vyzerala veľmi nevinne, ale dozvedel som sa, že za ňou pôvodne stojí náboženstvo pochádzajúce z Číny. Pre majstrov akupunktúry z Orientu znamenal každý vpich ihly vzývanie jedného špecifického čínskeho boha. Tým nechcem povedať, že akupunktúra je okultizmus. Myslím si, že pokiaľ akupunktúru používa nejaký západný lekár bez najmenšieho úmyslu dostávať pacienta pod ochranu nejakých božstiev, nemôžeme to nazývať okultizmom. Ake pokiaľ akupunktúru praktizuje niekto z Orientu, musíme byť oveľa opatrnejší, pretože s ňou môže byť spojený okultizmus. To isté sa týka aj hypnózy a ďalších praktík alternatívnej medicíny. Bylinkár sám o sebe nie je okultista. V používaní byliniek na liečenie nie je nič zlého. Ale nanešťastie, zvlášť v Taliansku, mnohí bylinkári súčasne patria medzi okultistov (používajú okultné praktiky na stanovenie diagnóz) alebo sa zaoberajú bielou mágiou.
Jóga
Ďalšou vecou je jóga a všetky orientálne cvičenia. Vyzerajú veľmi nevinne, ale ja som mal veľa prípadov exorcizmu u ľudí, ktorí v minulosti intenzívne praktizovali jógu, karate a pod. Fyzické cvičenia z východu sú samé o sebe nevinné, ale nesmieme zabudnúť, že za nimi vždy stojí filozofia a náboženstvo. Väčšina týchto cvičení ťa vedie do štádia, keď sa vyprázdňuješ a odstraňuješ prekážky stojace v ceste silám, ktoré máš v sebe. Keď sa z fyzických cvičení prejde ku filozofii a meditácii, tak ťa postupne povedú k plnému zrieknutiu sa Ježiša. Pretože aj Ježiš Kristus je z ich hľadiska prekážkou toho, aby si bol sám sebou. Keď cvičenci opakujú v jóge svoje mantry, aj keď to nevedia, vzývajú v čínskom či indickom jazyku určité božstvo, určitého boha, aby sa ním nechali naplniť. Opäť, bez toho, že by sme odsudzovali ľudí a ich spôsob hľadania Boha, musíme byť veľmi bdelí a uvedomovať si nebezpečenstvo východných náboženstiev. Niekto by mohol namietnuť, že ide len o číry fundamentalizmus. Budeme hovoriť o týchto veciach ako v stredoveku? Veľa kňazov s týmito názormi nebude súhlasiť. Viem, že je to aktuálna téma. Keď pred niekoľkými rokmi rímsky vikár určil jedného kňaza za exorcistu, tento kňaz sa snažil nájsť nejakú príručku, ktorá by mu v tomto poslaní pomohla. Najnovšia, ktorú našiel, pochádzala zo 17. storočia! Z toho môžeme vidieť, že sa zaoberáme predmetom, ktorý je pre nás úplne nový, nezmapovaný. Nie preto, že by sa snáď okultizmus praktizoval až dnes. Nejde o nový predmet, ale o nový spôsob, ako sa uskutočňuje. Preto dnes môžeme robiť závery len zo skúseností súčasných exorcistov.
Satanizmus
Satana ľudia uctievajú zo štyroch dôvodov. Jedni ho uctievajú ako svojho boha, pretože túžia po moci. Preto medzi satanistami nájdeme ľudí na vysokých postoch v politickom živote. Sú to často ľudia veľmi vážení na verejnosti, a pritom mnohí z nich tajne vedú satanské rituály a orgie. Iná skupina ľudí uctieva satana kvôli bohatstvu. Preto medzi satanistami nájdeme veľa podnikateľov. Satanizmus je často zviazaný s prostitúciou, pašovaním drog a so slobodomurárstvom. Preto títo podnikatelia získavajú skutočne veľa peňazí. Tretia kategória satanistov sú mladí ľudia, ktorým ide o dobrodružstvo. Zvlášť preto, že sa im páčia sexuálne orgie. Sľubujú satanovi, že budú robiť všetko možné zlo. Tiež som sa stretol s mladými ľuďmi, ktorí chodili na modlitbové stretnutia, a zatiaľ, čo ostatní chválili Boha, oni vzývali satana. Štvrtá skupina uctieva satana kvôli získaniu popularity. Nanešťastie sem patrí veľa rockových skupín. Viete, že veľa populárnych – zvlášť metalových skupín – má texty, ktorými priamo uctievajú satana, chvália sebavraždu, prostitúciu, kriminalitu alebo iné deštruktívne skutočnosti? Ľahko si domyslíte, že keď niekto takéto nahrávky často počúva, dochádza u neho k niečomu, ako je vymývanie mozgu. A je v tom obsiahnuté ešte niečo horšie, pretože vo veľa nahrávkach týchto skupín, keď si ich pustíta odzadu (tzv. back-masking), budete počuť veľmi jasné slová: satan je môj pán, satan je moj spasiteľ… Keď mladí ľudia tieto nahrávky počúvajú, často – bez toho, že by to vedeli – absorbujú do seba tieto satanské výroky. Veľakrát sa stretávam s mladými ľuďmi, ktorí nevedia, čo sa s nimi deje. Ďalej napríklad chodia na svätú omšu, ale nemôžu na nej vydržať, v určitom okamihu musia odísť. Alebo na nich prichádzajú chvíle, keď majú potrebu hrubo urážať Boha, kliať, pričom nevedia prečo. Dávam im jednoduchú otázku: Akú hudbu počúvaš? Veľmi často zistím, že sú závislí na heavymetalovej hudbe. Nehovorím tým, že všetka heavymetalová alebo roková hudba je sama o sebe zlá. Ale hovorím, že skutočne nanešťastie mnohí z jej spevákov sú satanisti. Keď si prečítate históriu mnohých týchto skupín, dozviete sa, že niektorí pred vydaním zasvätia určitú nahrávku satanovi a prosia ho, by sa dobre predávala a aby bola skupina populárna. Iné skupiny sa netaja tým, že sa celé zasvätili satanovi a z textov ich piesní je to zrejmé. Satanisti nie sú ateisti. Oni veria v Boha, ale snažia sa proti nemu bojovať. Pália Biblie. Majú svoju vlastnú satanskú bibliu, v ktorej je opak toho, čo je v normálnej Biblii. Prikázanie nenávideť, zabíjať, cudzoložiť, pravé opaky blahoslavenstiev, litánie k satanovi a ďalšie rituály. Počas svojich rituálov niekedy obetujú pri zvláštnych príležitostiach ľudí, prípadne telíčka potratených detí – hlavne cez Vianoce, Veľkú Noc alebo 1. augusta, čo je pre satanistov „najsvätejší“ deň. Inak svoje rituály prevádzajú hlavne v piatok a v nedeľu ako protiklad tomu, že piatok je pre kresťanov dňom spasenia a nedeľa dňom Zmŕtvychvstalého Pána. Bežné sú ich rituály pri splne. Mesiac je pre nich kráľom temnoty. Preto ich symbolika často obsahuje mesiac. Ich číslo je 666, pretože podľa knihy Zjavenia 13,18 je to číslo šelmy.
Modlitba oslobodenia (rozviazania)
Dúfam, že po tejto prednáške si nezačnete myslieť, že každý z vás potrebuje nutne rozviazanie alebo exorcizmus. Nebudeme upierať svoj zrak na satana, ale na Ježiša. Opýtame sa, čo máme robiť, keď sa stretneme s človekom, ktorý v tejto oblasti potrebuje pomoc. Po prvé – máme všetku moc, aby sme diabla zo seba vypudili. Zvlášť po svätom prijímaní môžeš rozkázať zlému duchu, aby od teba odstúpil. Urob to v mene Ježiša Krista, mocou jeho svätej krvi, bez strachu. Diabol pokorený musí odísť. Bude sa pravdepodobne snažiť vrátiť. Nevadí – znovu mu rozkáž, aby odišiel. Nie je na tom nič zložitého, keď ide o nás samých. Ak ide o modlitbu oslobodenia s druhými ľuďmi, nikdy priamo neoslovujte zlého ducha. Len pomôžte zviazanému človeku, aby to urobil on sám, aby sa diabla zriekol a potom prijal do vyčistenej oblasti Ježiša. Spočíva to v podstate v obnove krstných sľubov. Môžeme na to použiť liturgickú modlitbu z obradu ku krstu. Alebo postihnutého vyzveme, aby po nás opakoval:„V mene Ježiša Krista, mocou jeho svätej krvi a na príhovor Panny Márie, zriekam sa akejkoľvek väzby s akýmkoľvek zlým duchom, ktorý je vo mne alebo útočí proti mne. A prijímam Teba, Ježišu Kriste, ako svojho jediného Spasiteľa a Vykupiteľa.“Rozkazovať zlému duchu v inom človeku je veľmi riskantné. Duch môže obrátiť svoj útok na vás. Napríklad budete rozkazovať duchu žiarlivosti, aby od druhého človeka odstúpil, a potom zistíte, že sami ste plní žiarlivosti, pretože na vás útočí ten istý duch. Je veľmi dôležité, aby sa o tohoto človeka ďalej niekto staral, pretože inak sa stane terčom ďalších útokov. Preto tento človek musí byť chránený sviatosťami, zvlášť častou sviatosťou zmierenia a svätým prijímaním, a je potrebné, aby za ním stála skupina ľudí, ktorá s ním bude komunikovať a ktorá sa za neho bude modliť. Musíme si pamätať, že po modlitbe za oslobodenie sa často tento človek cíti oveľa viac pod útokom než predtým. Diabol sa snaží, aby sme verili, že je tam, kde nie je, a že nie je tam, kde je.Keď je človek oslobodený, je nutné ho zasvätiť Pánovi. Pretože nestačí človeka vyprázdniť od negatívneho, ale je potrebné ho znovu naplniť. Preto ho zasvätím Ježišovi a Panne Márii, aby bol naďalej v ich ochrane.Aký je rozdiel medzi modlitbou za oslobodenie (rozviazanie) a exorcizmom? Exorcizmus je špecifická modlitba v rímskom obrade, ktorú sa môže modliť jedine kňaz poverený biskupom pre špecifický prípad posadnutosti. Tomu sa hovorí oficiálny, slávny exorcizmus. Potom existuje ešte modlitba, ktorú zložil pápež Lev XIII. Aj keď to nie je oficiálny exorcizmus, je to napriek tomu exorcizmus a pred niekoľkými rokmi kardinál Ratzinger z kongregácie pre náuku viery vydal prehlásenie, že laici sa túto modlitbu modliť nemajú, pretože sa v nej objavuje priamy rozkaz, diskusia s diablom. Ale modlitba za rozviazanie nie je nič iného, než obnova vašich krstných sľubov. Tú môžeme doporučiť každému“
Ešte horšíako okultisti, bieli mágovia, falošní liečitelia sú
falošní klerici
ktorí navonok dokonale predstierajú,že vyznávajú pravú vieru a sú naoko verní pravým duchovným autoritámvedia krasorečneícky odpapagájovať katechizmusale prenasledujú iných v „rukavičkách“Potom sú veľmi nebezpeční „kresťanskí“ fanaticiktorí udanie a osočenie, krádež dobrého mena a posmech z blížnehopovažujú za svoju antikristovskú povinnosťa ich spôsob informačnej vojny voči slušným kresťanomLuciferkovia si ešte chvíľu po planéte pošantiasofistikovane a s úsmevom klamú a ich prvoradý cieľ je
ich sebaoslavná kariéra
ktorá falošne predstiera oslavu Boha
ale ide iba o primitívny narcizmus
a druhoradé ovocie je vytváranie priestoru pre temné silyešte rafinovanejšie než sú tie za nimivo vnútri cirkví či v iných inštitúciách
Telesná sila a cudzie jazyky
V susednom Česku pôsobí hneď niekoľko oficiálnych exorcistov s biskupským poverením. Nielenže vedia, kde sa satan skrýva, ale i to, ako s ním bojovať.
Páter Jaroslav Brož, ktorý vedie na Katolíckej teologickej fakulte v Prahe Katedru biblických vied, nie je len vysokoškolským učiteľom, ale pôsobí aj v teréne ako exorcista. Ľudia posadnutí diablom sú podľa neho akoby spútaní, neschopní práce a radosti. Počujú hlasy, túžia po samovražde alebo aj po vražde. Zdôrazňuje však, že posadnutie samotným diablom je naozaj veľmi vzácny jav. Teda nič také, čo by cirkev riešila denne ako na bežiacom páse.
Pri zistení, že človeka skutočne posadol samotný diabol, dochádza k praktizovaniu vysokého exorcizmu najťažšieho kalibru. „To najdôležitejšie je hneď na začiatku úspešne rozlíšiť medzi posadnutím temnými silami a oveľa častejšou duševnou chorobou. Mnohí z tých, ktorí si myslia, že sa ich zmocnil démon alebo diabol, sú psychicky chorí ľudia a potrebujú pomoc psychiatra, nie exorcistu,“ vysvetľuje páter Brož.
Väčšina z nás si vďaka dnes už kultovému filmu Vyháňač diabla asi spomenie na dramatické zábery kŕčovitých záchvatov, ruky a nohy v pozíciách prekračujúcich možnosti ľudského tela, neovládateľné obscénne výkriky a gestá, používanie neznámych a prastarých jazykov či telekinézu.
Vyzerajú záchvaty človeka posadnutého diablom skutočne práve takto? Odpoveď ďalšieho z „profesionálnych“ exorcistov, otca Vojtěcha z jedného z pražských kláštorov, je veľmi vyhýbavá. Radšej sa vracia k ľahším zákrokom, pri ktorých pomohla úprimne mienená modlitba a presne daná obradná liturgia. Ľahšie posadnutie sa napokon netýka samotného diabla, ale nižších démonov.
„Ale zažil som prípad, pri ktorom mal posadnutý človek takú silu, že ho museli držať traja ľudia. Hovoril plynule cudzími rečami, ktoré vôbec neovládal, poškodzoval sa, ubližoval si, vyvádzal veľmi nepekné veci,“ dodáva otec Vojtěch.
Ako na nich
Exorcistov arzenál v boji so zlom je viac-menej klasický a neveľký. Už veľkí kresťanskí teoretici zo začiatku nášho letopočtu odporúčajú ako najjednoduchšiu a najbežnejšiu ochranu znamenie a symbol kríža. Výzbroj dnes dopĺňa svätená voda a stáročiami preverené postupy ukotvené v takzvanom rímskom rituáli.
To podstatné je však v samotnom človeku. Vyháňač diabla musí byť pevný a silný hlavne psychicky. Musí veriť a musí si veriť, nesmie zakolísať a zapochybovať. „Je to vlastne úplne jednoduché, všetka moja sila je v láske k Bohu a viere v jeho pomoc,“ tvrdí otec Vojtěch, novodobý bojovník s peklom.
Páter Jaroslav Brož dodáva, že ľudia posadnutí diablom dramaticky reagujú pri stretnutí so sväteninami, ako sú napríklad modlitby, kríž, svätená voda, kadidlo. „Desia sa ich, často z nich ‚niečo‘ dokonca začne hovoriť cudzím hlasom,“ vysvetľuje páter Brož. Výroky nečistých síl z úst obetí počul už veľakrát. Takzvaným exorcistom na plný úväzok je v Česku údajne len páter Pavel Havlát z Kláštora paulánov (rád najmenších bratov svätého Františka z Pauly, ktorého príslušníci žijú v trvalom pôste) vo Vranove pri Brne. Ďalší kňazi potrebujú na výkon tejto služby špeciálne poverenia, ktoré im udeľuje príslušný biskup.
S čím ľudia najčastejšie za „profesionálnym“ exorcistom prichádzajú? „Niekedy s tým, že sa u nich doma niečo deje, že počujú zvuky, hlasy, kroky… V tom prípade im radím, aby si zavolali miestneho kňaza, nech byt požehná, vykropí, nech sa rodina dobre modlí, pretože je to kresťanská rodina, ktorá posväcuje miesto, kde žije, kde prebýva. Keď to nepomáha, je niekedy potrebné urobiť exorcizmus domu. A keby sa tam stalo niečo vážne, silné, nech už by to bolo miesto, kde sa robil špiritizmus alebo tam bola nejaká vražda, alebo nejaké veľké nešťastie, tak je dobré na tom mieste odslúžiť svätú omšu.
Ľudia tiež prichádzajú s tým, že sa často v ich rodine deje veľa nešťastia, niečo veľmi zlé, úmrtia, jednoducho rôzne ťažké situácie. Alebo tiež vnímajú, že niečo zlé sa deje im, majú pocit, ako by ich niekto preklínal alebo im bral energiu, alebo niekto na nich posiela niečo zlé. Niekedy stačí modlitba za uzdravenie, niekedy stačí dobrá rada, niekedy modlitba za oslobodenie,“ vysvetľuje páter Havlát.
„V každej diecéze je niekoľko kňazov, ktorí sa vyháňaniu venujú,“ dodáva páter Brož s tým, že „predovšetkým v Prahe sú potrební. Aj ja sa exorcizmu venujem. Keď mám čas, tak aj niekoľkokrát za mesiac“.
Podľa neho sú služby exorcistu potrebné čoraz viac. „Ľudia totiž otvárajú diablovi dvere. Dobrovoľne sa mu upisujú. Dokonca má program v televízii, volá sa Volajte veštca. Satanizmus, okultizmus a kartárstvo len prekvitajú,“ dodáva prísne. Ľahkým terčom temných síl vraj môžu byť ľudia, ktorí sa nezodpovedne zahrávajú s „inými sférami“ či astrálnom. Všetci amatérski vyvolávači duchov, špiritistické médiá, satanisti či čarodejníci sa vraj pri svojich seansách a neuvážených okultných praktikách otvárajú a ponúkajú bytostiam, ktoré sa len trasú, aby sa na nich mohli prilepiť.
Okultnými praktikami sa vraj otvárame diablovi.
Kto pomôže?
Čo by teda páter Pavlát poradil tým, ktorí váhajú, či už ide o prípad pre exorcistu? „Asi prvé je ísť za svojím vlastným pastierom a otvoriť mu svoje srdce. Každý kňaz by mal byť schopný rozlíšiť, či je to naozaj vážne, alebo on sám by sa mohol pomodliť a pomôcť tým ľuďom. Keby to bolo niečo závažnejšie, tak by tých ľudí poslal za niekým, kto sa zaoberá službou uzdravovania a oslobodzovania.“
Exorcizmus dodnes tvorí súčasť súhrnnej katolíckej náuky a liturgie. Teória ho rozdeľuje na „malý“ a „veľký“. Malý exorcizmus má svoje miesto napríklad pri krste. Veľký exorcizmus, majstrovské umenie boja s diablom, je vyhradené len povereným cirkevným vyháňačom diabla. Mimochodom, exorcizmus alebo dejiny satanizmu sa dokonca dajú študovať na Vatikánskej univerzite – a napodiv, ide o relatívne mladý odbor, otvorený pre študentov len nedávno.
Exorcistická formula
Vyháňam ťa, najnečistejší duch, každé zasahovanie nepriateľa, každý prelud, každá diabolská légia, v mene Ježiša (znamenie kríža) Krista, aby si bol vykorenený a utiekol z tohto Božieho tvora. Boh (kríž) sám ti to nariaďuje, On, ktorý ti nariadil, aby si padol z nebeských výšin do najnižších miest krajiny. Nariaďuje ti to Ten, kto vymedzil hranice moriam, vetru a búrkam. Počúvaj dobre a tras sa, Satan, nepriateľ viery, odporca ľudí, príčina smrti, zlodej života, nepriateľ spravodlivosti, koreň všetkého zla, znášky nerestí, pokušiteľ ľudí, ty, ktorý podvádzaš národy, podnecuješ závisť, prebúdzaš chamtivosť… Zmizni v mene Otca (kríž) i Syna (kríž) i Ducha Svätého. Urob miesto Duchu Svätému kvôli tomuto znameniu (kríž) svätého kríža nášho Pána Ježiša Krista, ktorý s Otcom a Duchom Svätým žije a kraľuje na veky vekov. Amen.
Pomocnicí sv. Petra Fouriera a spoluzakladatelkou družiny byla mladá dívka z Remiremontu (Lotrinsko, Francie). Narodila se 2. února 1576. Přišla na svět téhož roku jako sv. Vincenc z Pauly , zatímco na savojském zámku Františku Salleskému a v mirecourtské uličce Petru Fourierovi bylo 10 let.
Její životopis nám podává dva portréty z doby, kdy jí bylo sedmnáct let, a oba tyto portréty se skvěle doplňují.
První je od jejího životopisce: „Byla velká, urostlá, vybraného chování, pleť měla bílou a jemnou, oči modré, krásná, „ač trochu plochá ústa“, bystrý rozum, zdravý úsudek, okouzlující způsoby a byla snášenlivá, i když byla velmi temperamentní povahy.“
Druhý portrét je obsažen v prvních řádcích „Relace“ , kterou měla Alexie napsat z poslušnosti na konci svého života. Vypravuje nám, že měla ráda společnost, ráda se pěkně oblékala, hudba a tanec byly její vášní.
Pak následuje událost popisovaná jen třemi řádky: „Alexie onemocněla horečkou. Jeden její známý mladý muž jí půjčil knihu. Buď aby ji rozptýlil, nebo spíše, aby ji poškádlil. Alexie z dlouhé chvíle knihu přečetla. „Byla dárkem kniha nebo nemoc? Alexie četla knihu o Božím soudu a její duše zneklidněla. Zbytečně prolitá krev Vykupitele, mechanické zpovědi, všechny její drobné chybičky, všechno se jí jevilo jako bleskem ozářené. Protože spolupůsobila s milostí Boží, rozhodla se, jakmile se zotavila, jít ke sv. zpovědi. Potom chtěla její horlivá duše šířit nadšení i mezi přítelkyněmi. „Známkou velkého povolání je často dojemná a nevinná horlivost, jež pudí duši, aby rozšiřovala dobro, z něhož sama okusila“, píše její životopisec Edmund Renard. Vábení Boží rozezvučelo v duši Alexiině úžasně čistou, křestní lásku. „Miloval jsem tě, proto jsem tě přivábil.“ (Píseň písní).
Obrácení však nebývá nikdy příliš rychlé. Padne-li zrno do země, musí nejdříve odumřít, má-li přinést užitek, – to je bolestná, ale nezbytná skutečnost. Po čtyři roky vítězí u Alexie
jednou milost a podruhé zase přirozenost.
Opět ji vábí různé radovánky a ona je neodmítá. Proč? Vždyť přece nedělá nic špatného! Znovu se objevuje ve veselé společnosti svých bývalých přátel. Byla snad proto zmařena milost Boží v její duši? Alexie sama odpovídá ve své “Relaci“ jedinou, ale obsažnou větou: „Od té doby byl v mé duši i uprostřed radovánek velký smutek.“ To je známka Boží přítomnosti v duši. Zanechávala v ní smutek. Alexie se už nemohla oddávat dřívějším zábavám, zanechávaly v ní podivnou hořkost. Bůh se jí dotkl, jak by ji mohl svět uspokojit? Ráda by se zřekla všech zábav, ale jak? Prozřetelnost přispěla na pomoc. Pan Le Clerc dost vážně onemocněl, takže lékaři nařídili změnu vzduchu. Vrátil se tedy s rodinou do rodné vesnice Hymont. Tam Alexie určitě začne žít hlubokým vnitřním životem, jehož potřebu nejasně tuší. Ale ubohá lidská přirozenost! V Hymontu nebyl kostel, a tak musela chodit do půl míle vzdáleného Mattaincourtu. Zprvu na mši svatou, brzy i na zábavy. Alexie se vrátila do hlučného víru života. Avšak milost Boží ji pronásledovala, i když si toho nebyla vědoma. a Bůh jí připravoval rádce a osvíceného vůdce duší.
Roku 1597 přišel do Mattaincourtu Petr Fourier. Edmund Renard jej líčí takto: „Byl vtělená vyrovnanost, měl výborný praktický smysl. Byl klidný, vážný, soudný, nepřítel ukvapenosti a spěchu, dal si na všechno čas, až to druhé dráždilo. Mluvil, jen když znal dobře vše, byl moudrý, opatrný; nenutil-li ho vyšší zájem, byl vždy ochotný ustoupit, raději poslouchat než mluvit.“
a to vše se odráželo i v jejich pozdějším vztahu:
Fourier byl typ praktický – Alexie typ intuitivní,
Fourier vážil a počítal – Alexie vzplanula,
Fourier se blížil k Bohu s úctou – Alexie s dětinnou důvěrou.
Nedivme se tedy, že prvním jejich setkáním bylo – odmítnutí. Mattaincourtský farář, který ještě nikdy nikomu nic neodepřel, Alexii vzkazuje, když prosí o sv. zpověď, že nemá čas. Alexie se vrátila domů zaražená a rozzlobená… „Ztratila jsem zbožnost, jež neměla pevné základy“, napsala později ve své Relaci. Proč byla odmítnuta? Vždyť toužila po pomoci! Byla to psychologická strategie budoucího vůdce této velké duše? Byla to podivuhodná Boží prozřetelnost, která zdánlivě ničí lidské plány, aby z jejich trosek vybudovala své božské dílo? Určitě! Bůh není nikdy tak blízký jako tehdy, když se nám skrývá.
Jedné neděle byla Alexie na mši svaté. Rušila ji však hudba, která zaznívala od chrámové klenby. „Protože jsem ráda tančila“, přiznává se, „vábil mne ten zvuk tolik, že jsem se úplně zaposlouchala.“
Za týden se na témže místě a týmž způsobem kouzelná hudba opakovala. Je tím zmatena. Vyčítala si roztržitost, obviňovala se z lehkomyslnosti a zamyšlená se vracela do Hymontu.
Potřetí zaléhá podivná hudba k jejímu sluchu. Tentokrát ještě více než o předešlých nedělích. a ke zvukům se připojují obrazy: nádherný průvod masek provádí své tance… a brzy vidí i postavy bez masek. Ďábel vede zástup veselých, mladých mužů a bubnováním je táhne za sebou…
„Když jsem o tom rozvažovala,“ praví Alexie, „okamžitě jsem se rozhodla nikdy již nepatřit k tomuto zástupu.“ Tímto jednoduchým způsobem poznala, jak prázdné a zbytečné byly zábavy, které doposud vyhledávala. Prostě a s podivuhodným ovládáním sebe zaznamenává o této příhodě, že „bedlivě uvažovala, že se rozhodla, že si sama přiznala…“ Není zde ani stopy po nějakém okouzlení smyslů, po citovém hnutí, – bylo to klidné rozhodnutí: Alexie reagovala na osvícení rozumu i víry a učinila si plán. „Od této chvíle učiním vše, o čem poznám, že se to více Bohu líbí, i kdybych měla umřít.“ (Relace). Alexie se Bohu „nepropůjčuje“, ale úplně a zcela se mu dává.
Se zápalem své duše a svého mládí nastoupila rázně cestu. Neváhala, s nikým se neradila, odložila stuhy, drahé šaty a oblékla tmavý kroj a bílý závoj mladých venkovských dívek. Je zbytečné popisovat nespokojenost rodičů, úsměvy, zlomyslné narážky a vtipy.
Když lidé něčemu nerozumí, pomlouvají.
Rodiče pro ni chystali sňatek, aby ji přivedli na jiné myšlenky. Marná všechna námaha! Alexie už neustoupila. Měla „povolání“, to znamená, že byla „vyvolena“. Zřekla se všeho, co bylo nepravé. Ihned dala přednost Bohu a šla za Ním, protože náležela k duším, které se nezastavují u nedokonalého, ale jdou dál. Nezviklal ji výsměch lidí, její duše žíznila po Bohu, ale byla ještě nezkušená na této cestě. Kdo jí ukáže správný směr?
Rozhodla se jít k Petru Fourierovi. Trochu se bála. Vždyť byla nedávno odmítnuta. Jistě již o ní slyšel, protože se o ní mluvilo po celém kraji. Schválí její cestu?
Petr Fourier byl vtělená opatrnost. Nejdříve musel vědět, co znamenala ta vidění s ďáblem, ta náhlá a nerozvážná změna způsobu života, i slib, který učinila bez porady. Káral ji za její smělost, nezávislost a pýchu. Tyto hříchy měla odstranit generální zpovědí. Příliš si to ovšem nekomplikovala. Viděla sebe jasně a brzy byla hotova se zpytováním svědomí. Což nebyla lehkovážnost její největší chybou? Ráda se bavila, pěkně se oblékala, ráda tančila… ale Fourier měl za to, že se velmi brzy a lehce zbavila práce. Propustil kajícnici, aby si lépe a důkladněji prozpytovala svědomí.
Když si druhého dne pročetla knížečku, kterou dostala od Fouriera, byla její duše zaplavena hořkostí a úzkostí. Zdálo se jí, že se dopustila všech hříchů, které tam byly vyjmenovány. Půl roku chodila Alexie často po cestě, která vede z Hymontu do Mattaincourtu, aby ve zpovědnici slzami omývala své hříchy a nedostatky.
A co říkali lidé? Pomlouvali dále. Alexie však žila v otcovském domě jako poustevnice ve stálém pohroužení v modlitbu a v Boha, – jiného si nevšímala. Chce být řeholnicí? Dobře, dají ji tedy do kláštera ke klariskám v Point-a-Mousson, jak navrhoval Fourier. Ale panu Le Clerc se zdála tato řehole pro jeho dceru příliš přísnou. Pošle ji raději do kláštera třetího řádu svaté Alžběty. Tak si to vymysleli lidé, ovšem nikoliv Bůh. a
Alexie klidně čekala na znamení Boží. A dostala je.
Měla sen: „Viděla jsem průvod bíle oděných řeholníků. Šla jsem za nimi až na místo, kde byly vztyčeny čtyři sloupy. Mezi dvěma z těchto sloupů seděly sv. Klára a sv. Alžběta. Představila jsem se jim a požádala je, aby mne přijaly za svou dceru. Ale ani jedna ani druhá mě nechtěly přijmout. Ukázaly mi na něco uprostřed sloupů a pravily, že tam je mé povolání. Byla to kolébka, do níž se dávají spát děti, doprostřed ní bylo zasazeno ovesné stéblo, nesoucí klas s latou a zrnem… vedle kolébky bylo veliké železné kladivo, které samočinně bušilo do stébla podle toho, jak se kolébka nakláněla. Napadlo mi, že řád, ve kterém budu, zakusí mnohá pronásledování, ale nebude zrušen. To mělo naznačit křehké stéblo, které nebylo kladivem přeraženo ani zlámáno, neboť Bůh jej posílil a upevnil.“
Jak správná byla tato vize, víme my, kteří žijeme v této době. Kolikrát v minulých staletích dopadlo kladivo na stéblo, ohýbalo je, ale nezlomilo.
Kolik „útěků do Egypta“ zakusila tato kongregace.
Kolik nenávisti pocítila!
„Je třeba vystavět dům, kde by se konalo nejvíce dobra“ – neustále říkala svému zpovědníku. On to však neschvaloval. Založit řád? Proč? a jak? Alexie sama nevěděla, jen vyslovila to, co cítila v duši. a tato slova ji natolik tlačila, že je neustále opakovala Fourierovi. Ale ten je příliš opatrný, než aby tak snadno uvěřil ženské obrazivosti, ale také příliš opatrný, aby nezarmoutil Ducha svatého, je-li to jeho dílo. Proto se modlil a pak řekl Alexii: „Jděte a hledejte si družky.“ Z lidského hlediska byl takový nábor v Mattaincourtu nemožný. a přece! Tři povolání v šesti týdnech! Šly za svým duchovním vůdcem a řekly:
„Chceme žít společně a konat co nejvíce dobra.“
a tak konečně nastala vánoční noc roku 1597, kdy se zrodila kongregace zasvěcená Matce Boží.
Alexie byla vzorem svým sestrám. Byla vzorem opravdové řeholnice a svědomité učitelky. Milovala dětské duše, do nichž vkládala nejen základy vzdělání a výchovy, ale i lásku k Bohu a přesvaté Matce Panně Marii.
Nedožila se dlouhého věku, protože její život byl prožit ve velké kajícnosti. Zemřela 9. ledna 1622. Bylo jí 46 let. Před smrtí doporučovala sestrám „jednotu a lásku“. Jen tak bude zachováno jejich společné dílo.
Při její smrti bylo už založeno 13 domů. Roku 1627 napsal Petr Fourier: „Všichni páni biskupové zblízka i zdáli žádají o naše sestry, a to do Toul, Met, Verdunu, Chalonsu, Soussonsu, Laonu, Vitry… Jeho Výsost vévoda lotrinský do většiny svých měst: do Nancy, Bar, Saint-Nikolas, Epinal, Chatel, Mirecourtu… arcivévodkyně, která je v Nizozemí, si přeje sestry do svého města Lucemburku.“ Při smrti Petra Fouriera bylo 47 kvetoucích klášterů.
Vakcínam, pri výrobe ktorých boli použité bunkové línie z potratených detí, majú zdravotníci a otcovia rodín odvážne so sv. vierou ODPOROVAŤ sv. Ján Pavol II. 2005, príklad tzv. ortodoxie a katolíckeho ideálu
Vakcíny, o ktorých odborníci prehlásili, že sú dobré, /aj keď sú poškvrnené potratenými plodmi?/, sú vraj už morálne prípustné… Nerozumiem tým, čo sa očkovať nechcú… Veď je to ako samovražda! „Očkovať sa považujem za svoju povinnosť Je to skutok nezištnej lásky.“ pp František 2021, príkladná heterodoxia a zníženie morálnej laťky, ktoré pochádzajú z informácií od neúprimných poradcov, čiže diletantov a pochádza to z prílišnej ľudskosti a panického strachu
/ Polovica slovenských katolíkov, čo sa držala svojho svedomia a odkazu sv. JP II boli zastrašovaní a vyhadzovaní z práce, lámali ich na násilnú vakcináciu, nedali im informovaný súhlas a nik im nevysvetlil, čo sú lipidové nanočastice, čo je MRNA, čo robí v tele spike proteín, nebola pripustená dosť dlhý čas na bohoslužby v kostole. čiže boli už za svoju kresťanskú vieru prenasledovaní. V hlavnoprúdových médiách boli prenasledovaní ako nezodpovední dezoláti/
Ak sa povie napr. nejaké „A“ z cirkevnej histórie…
Pápež Gregor XVI. v encyklike „Mirari vos“z roku 1832: „…Cirkev je dnes postihnutá ďalším zlom, ktorým je náboženský indiferentizmus (ľahostajnosť k pravému náboženstvu), ktorý sa podvodom šíri v spoločnosti zvrátenými ľuďmi. Blud je v tom , že vraj spásu možno získať akýmkoľvek náboženstvom pokiaľ ľudia sa správajú spravodlivo a čestne…A z tohto zhnitého zdroja ľahostajnosti vychádza absurdný a mylný názor alebo lepšie povedané pomätenosť, že totiž sloboda svedomia musí byť vyžadovaná a chránená pre každého…plná sloboda názorov sa šíri k skaze nadprirodzeného života ako aj spoločenského dobra…Pretože zábrany , ktorými ľudia boli chránení pred bludmi sa odstránili, a keďže ľudská prirodzenosť je naklonená viac k zlu celá ľudská prirodzenosť sa zrúti do priepasti…“ Pápež Pius IX. v encyklike „Quanta cura“ z roku 1864: „…neboja sa šíriť bludný názor, veľmi nebezpečný Cirkvi a spáse duší. Náš predchodca Gregor XVI. to nazval pomätenosťou, že totiž sloboda svedomia a náboženstva je vlastným právom každého človeka a že táto sloboda by mala byť legalizovaná v každej právnej spoločnosti…a že táto sloboda by nemala byť brzdená žiadnou cirkevnou a civilnou vrchnosťou a mala by sa šíriť verejne, či už hlasom, tlačou alebo inou cestou…Týmto si oni neuvedomujú, že je to sloboda záhuby… V starosti o spásu duší a o blaho samotnej ľudskej spoločnosti…odmietame všetky tieto zvrátené názory a našou najvyššou apoštolskou právomocou ich zakazujeme, preklíname a chceme aby synovia Katolíckej Cirkvi ich považovali za plne odsúdené, zakázane a zavrhnuté.“ Pápež Lev XIII. v encyklike „Libertas praestantisimum“1888.: „…Popierať Božiu zvrchovanosť alebo nechcieť ju uznať, podriadiť sa jej, nie je známkou slobodného človeka, ale buriča, ktorý zneužíva svoju slobodu a práve z tohto zmýšľania pochádza základný omyl liberalizmu… Nie je v žiadnom prípade dovolené obhajovať alebo zaručovať neobmedzenú slobodu myslenia, písania, vyučovania a výberu náboženstva ako keby to patrilo k prirodzenosti človeka… Pápež Lev XIII.v encyklike „Immortale Dei“z roku 1885: „…pretože nikto nemá byť ľahostajný v službe Bohu, je hlavnou povinnosťou ľudí priľnúť sa k náboženstvu , k jeho náuke a praxi, ale nie k náboženstvu, aké by oni uprednostňovali, ale k náboženstvu, ktoré založil Boh…“ Pápež Pius XI. v encyklike „Quas primas “ z roku 1925: „…pre upevnenie mieru nevidím účinnejšieho prostriedku , než je obnova vlády Kristovej…z hypostatického spojenia plynie, že Kristus má moc nad všetkým stvorenstvom…veľmi by sa niekto mýlil, kto by Kristovi-človekovi popieral vládu nad všetkými občianskymi záležitosťami.. Ak je Boh a Ježiš vylúčený zo zákonodarstva a z verejného života a ak sa neodvodzuje autorita od Boha, ale od ľudí, sú vyvrátené stĺpy každej autority…a tým sa otrasie celá spoločnosť… Kristova ríša sa nevzťahuje iba na katolícke národy… ale zahŕňa bez výnimky všetkých tých, ktorí majú účasť na kresťanskej viere… Jeho kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý štátny život bol usporiadaný podľa Božích prikázaní a kresťanských zásad a to v zákonodarstve, súdnictve, vo výchove mládeže atď… Mor laicizmu …začal popierať zvrchovanosť Krista nad všetkými národmi..
„To, čeho se bojím, není Pařížská komuna – ne – to, čeho se bojím, je liberální katolicismus … To jsem řekl více než čtyřicetkrát a nyní vám to opakuji pro lásku, kterou k vám mám. Skutečnou pohromou Francie je liberální katolicismus, který se snaží sjednotit dva principy tak neslučitelné jako jsou sobě oheň a voda.“ bl.Pius IX.
o slobode svedomia do 20 st.hovorili iba tzv. osvietenci a slobodomurári
… treba dodať aj katolícke „B“ z našej súčasnosti
Všeobecné aspekty náboženskej slobody
Predmet a základ náboženskej slobody
Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom. Všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok. Dignitatis humanae, II. Vatikánsky koncil, 1965
Dalo by sa povedať, že medzi základnými právami a slobodami, ktoré sú zakorenené v dôstojnosti osoby, sa osobitnému postaveniu teší náboženská sloboda. Uznávaním náboženskej slobody sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby v jej koreňoch a tým sa posilňuje étos aj rôzne inštitúcie národov. Naopak, keď sa náboženská sloboda popiera a keď sa bráni ľuďom vyznávať ich náboženstvo či vieru a žiť v súlade s nimi, uráža to ľudskú dôstojnosť a zároveň ohrozuje spravodlivosť a pokoj, ktoré sa opierajú o správny spoločenský poriadok vybudovaný vo svetle najvyššej Pravdy a najvyššieho Dobra. Náboženská sloboda je v tomto zmysle aj výdobytkom politickej a právnej civilizácie. Predstavuje základné dobro: každý človek musí mať možnosť individuálne i skupinovo vyznávať a prejavovať vlastné náboženstvo alebo vlastnú vieru – či už verejne alebo v súkromí, pri vyučovaní, vo svojich zvykoch, vyjadreniach, v kulte či v zachovávaní určitých obradov. Ak by sa niekto chcel pridať k inému náboženstvu alebo nevyznávať žiadne, nemalo by sa mu v tom brániť. V tejto oblasti sa ukazuje ako dôležitá medzinárodná smernica – ako základný referenčný bod pre všetky štáty –, ktorá neumožňuje žiadnu výnimku z náboženskej slobody, okrem legitímnych požiadaviek verejného poriadku založeného na spravodlivosti. Keďže právam náboženskej povahy priznáva ten istý status, aký majú právo na život a právo na osobnú slobodu, dosvedčuje, že všetky prináležia k podstatnému jadru práv človeka, k tým univerzálnym a prirodzeným právam, ktoré ľudský zákon nemôže nikdy poprieť. Náboženská sloboda nie je výlučným dedičstvom veriacich, ale patrí celej rodine národov na zemi. Je pevnou súčasťou právneho štátu; nemožno ju poprieť bez toho, aby sa to zároveň nedotklo všetkých základných práv a slobôd, keďže ona je ich syntézou a vrcholom. Je to „lakmusový papierik, ktorým sa overuje rešpektovanie všetkých ostatných ľudských práv“.Umožňuje totiž nielen realizáciu najšpecifickejších ľudských schopností, ale vytvára aj nutné predpoklady pre integrálny rozvoj, ktorý sa týka celistvosti osoby vo všetkých jej rozmeroch. Benedikt XVI. 1.1.2O11
Na niektoré veci musí človek vekom dozrieť. Aj nevesta cirkev si na slobodu musela počkať dvadsať storočí, teda v oficiálnom učení… Je to znakom, že je už dospelá. Asi sa bude zakrátko už vydávať
Rovnako nie sú celkom ponechané na ľubovôľu človeka jeho voľné prostriedky, totiž tie, ktoré nepotrebuje na zabezpečenie primeranej a dôstojnej životnej úrovne. Naopak, Sväté Písmo a svätí cirkevní otcovia jasne a vytrvalo pripomínajú bohatým vážnu povinnosť, ktorá ich zaväzuje k almužne, dobročinnosti a štedrosti. Povinnosť bohatých investovať nadbytočný zisk do vytvárania ďalších pracovných miest. A tak z princípov anjelského učiteľa možno vyvodiť, že investovanie týchto bohatších ziskov do diel, ktoré ponúkajú širšiu možnosť zamestnania, pokiaľ táto práca vedie k vytváraniu skutočne užitočných dobier, nielenže nepodlieha žiadnej vine alebo mravnej nedokonalosti, ale treba to, naopak, považovať za významný skutok cnosti veľkodušnosti, vo všetkom rešpektujúci potreby doby. Pius XI.
Prirodzené práva, ktoré sme práve uviedli, sú nerozlučne prepojené v tom istom človeku, ktorému náležia, s toľkými istými povinnosťami. Tieto práva a povinnosti majú svoje korene, svoju živnú pôdu a nezničiteľnú silu v prirodzenom zákone, ktorý ich udeľuje, alebo ukladá. Aby sme uviedli niektoré príklady, právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy s povinnosťou čoraz prenikavejšie a rozsiahlejšie poznať pravdu. sv.Ján XXIII.
„ Používanie takých metód ako mučenie či upalovanie
v skutočnosti znamenalo , že zodpovední ľudia /predstavitelia cirkvi/
nečítali evanjelium pozorne a v zásadných otázkach na neho zabudli“
„Človek by sa mal snažiť prežívať vlastný príbeh, a nie byť kópiou niekoho iného“
“Utekajte pred modloslužbou!“
„Hriech, vplyv satanizmu a tolerancia kacírstva sú koreňmi škandálov týkajúcich sa sexuálneho zneužívania kňazmi. Keďže je to Bohom založená inštitúcia, v ktorej sa sviatostne ’sprítomnil pre všetkých ľudí‛, diabol má záujem zničiť kňazstvo.“
„Byť v cirkvi nie je to isté ako byť v nejakom spolku, ale je to bytie v Pánovej sieti, ktorou on vyťahuje dobré aj zlé ryby z vôd smrti do krajiny života. Môžem si uvedomovať, že v tejto sieti som vlastne vedľa zlých rýb a pociťovať to, ale pravdou je, že ja tam nie som kvôli nim alebo kvôli iným, ale som tam preto, že je to sieť Pánova.“
„Cirkev by mala chrániť človeka pred sebazničením.“
„Viera je protijed proti sebectvu.“
„On je lekár a my sme pacienti. Uznať ho, je prvý krok k záchrane, k východu z bludiska, do ktorého sa sami zatvárame svojou namyslenosťou. Pozdvihnúť oči k nebu, vystrieť ruky a žiadať pomoc je tým východiskom – za predpokladu, že je tu Niekto, kto načúva, a kto nám môže prísť na pomoc.“
„V intelektuálnej a pedagogickej činnosti je pokora potrebná cnosť, ktorá nás chráni pred samoľúbosťou, ktorá uzatvára prístup k pravde. Nesmieme priťahovať študentov k nám samotným, ale posielať ich k onej Pravde, ktorú všetci hľadáme.“
„Musíme byť skutočne preniknutí Božou realitou, aby celý náš život – a nie iba niektoré myšlienky – bol liturgiou, bol uctievaním.“
„Nikdy nesmieme zabudnúť – ako kňazi – že jediným správnym prístupom k službe Pastiera nie je úspech, ale kríž.“
„Viera prirodzene musí byť znovu premyslená a predovšetkým žitá dnes novým spôsobom, aby sa stávala niečím, čo patrí prítomnosti.“
„Práve stretnutie s ľudskosťou Boha sa premenilo na radosť: jeho dobrota vytvára skutočnú slávnosť.“
„Nie je iba unavená Cirkev, ako tá v Európe.“
„Viera je priateľkou inteligencie.“
„Treba si zachovať úctu ku tajomstvu iného človeka.“
„Boh nepovyšuje svoj ľud na veľmoc,ale znova sa prejavuje a účinkuje cez to, čo je malé.“
„ Najväčšie chvíle Cirkvi sú chvíľami jej utrpenia a prenasledovania,
a nie obdobia, v ktorých má veľa peňazí a svetskú moc.“
„ Kľúč ku Starému zákonu nám dáva až Nový zákon.“
„Láska sa neprejavuje mäkkým srdcom, poddajnosťou, ale práve náročnosťou.“
„/Ku životu s Kristom/ patrí v určitej miere aj nepohodlnosť žiť z ťažkosťami jeho vlastnej rodiny“.
„Kresťan je človek slobodný od seba samého.“
„ Panna Mária je víťazka nad všetkými kacírstvami.“
„Najautentickejší výklad Svätého písma nám dávajú svätí.“
„Existuje aj jednoduchá, pokorná svätosť,
o ktorej nikto nepíše a ktorá je predsa taká podstatná pre život Cirkvi.“
„Aby sme sa stretli s Bohom, musíme sa naučiť pozerať srdcom. Srdcom mladým, nezaťaženým predsudkami či oslepeným pyšnými záujmami… Dajte si pozor na modly, vstupujúce do našej viery… Z Cirkvi treba vyhnať všetko, čo protirečí službe a dobrote, ktoré uzdravujú.“
„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!
A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!
Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,
ktoré stále existujú vo svete!
Kiež by každý, podľa vlastných možností
a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,
aby sa urobil
koniec toľkým nespravodlivostiam.
Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,
často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.
Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!
Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,
„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných
je zásadne
proti už netolerovateľným
sociálnym a ekonomickým nerovnostiam
ktoré kričia do neba“
(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“
Jeho Svätosť pápež František
„Veľmi ma preto trápi, keď sa v niektorých komunitách a dokonca medzi zasvätenými osobami stretávam s rôznymi formami nenávisti, rozdelenia, ohovárania, pomsty, žiarlivosti, túžby vnucovať vlastné ideje za každú cenu až k perzekúciám, ktoré sa podobajú neúprosnému honu na čarodejnice.Koho chceme evanjelizovať týmto konaním?“
(Evangelli gaudium 100)
Spirituálna diagnostika a veľká sebareflexia od pápeža Františka
ktorá nemá obdobu po dobu dvoch tisícročí
Vatikán 22. Decembra 2014
Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť.
„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).
2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).
3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).
4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez to, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť… – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv. omše 30. novembra 2014 v Turecku).
5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.
6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami.
7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).
8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).
9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!
10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí, a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.
11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.
12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humoru! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]
13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý… Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.
14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).
15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“
Svätý otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu:
„Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“
Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to On, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia – osobného i komunitného – liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“
ENCYKLIKA PÁPEŹA PAVLA VI.
POPULORUM PROGRESSIO, 1967
23. „Ak niekto má pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“21 Je známe, ako rozhodne cirkevní otcovia vymedzili vzťahy tých, čo majú, k tým, čo sú v núdzi: „Nie zo svojho uštedruješ chudobnému,“ tvrdí svätý Ambróz, „ale mu len vraciaš, čo mu patrí. Lebo si privlastňuješ to, čo je dané vedno do úžitku všetkým. Zem je daná všetkým, a nie iba boháčom.“22 To znamená, že súkromné vlastníctvo nie je pre nikoho ustanovené ako bezvýhradné a neobmedzené právo. Nik nie je oprávnený vyhradiť si pre svoj výlučný úžitok to, čo presahuje jeho potreby, keď ostatným chýba nevyhnutné. Slovom, „podľa tradičného učenia cirkevných otcov a veľkých teológov vlastnícke právo sa nikdy nemá uplatňovať na úkor spoločného dobra“. Ak sa stane, že vznikne spor „medzi nadobudnutým súkromným právom a základnými požiadavkami pospolitosti“, je povinnosťou verejných vrchností „usilovať sa ho rozriešiť za aktívnej účasti jednotlivcov a spoločenských skupín“.23 Použitie zisku 24. Verejené blaho teda niekedy vyžaduje vyvlastnenie, ak vzhľadom na svoju rozsiahlosť, na slabé alebo nijaké zužitkovanie, na biedu, ktorá z toho vyplýva obyvateľstvu, na značné škody spôsobené záujmom krajiny určité majetky sú na prekážku kolektívnej prosperity. Koncil toto jednoznačne potvrdil24 a nie menej jasne pripomenul, že disponovateľný zisk nie je ponechaný na úplnú ľubovôľu jednotlivcov a že sebecké špekulácie sa musia vylúčiť. Nebolo by teda prípustné, aby občania, ktorí majú hojné príjmy plynúce z národných zdrojov a národnej aktivity, prenášali značnú časť z nich jedine vo svoj prospech do cudziny bez ohľadu na očividnú škodu, ktorú tým spôsobujú svojej vlasti.25 Spriemyselňovanie ako znak a činiteľ rozvoja 25. Zavádzanie priemyslu, potrebné pre hospodársky rast a ľudský pokrok, je znakom a zároveň činiteľom rozvoja. Húževnatým uplatňovaním svojho rozumu a svojej práce človek sa postupne zmocňuje tajomstiev prírody a lepšie využíva jej bohatstvá. Súčasne s vtláčaním discipliny svojim návykom rozvíja v sebe bádateľské a objaviteľské záujmy, vystavuje sa vypočítanému riziku, pestuje odvážnosť v podnikaní, veľkodušnú iniciatívnosť, zmysel pre zodpovednosť.
Lev XIII
v roku 1884
Humanum genus
Pokolení lidské se rozdělilo na dva tábory stojící v ostrém protikladu,
a to již tehdy, když závistí ďáblovou hanebně odpadlo
od svého Stvořitele a Dárce nebeských darů,
od svého Boha.
A z těchto táborů jeden se ustavičně bije za pravdu a ctnost,
druhý za to, co je s pravdou a ctností v rozporu.
První tábor je království Boží na zemi, pravá to Církev Ježíše Krista, a ti, kdož k němu chtějí přináležet z hloubi duše své a cílevědomým úsilím o spásu, jsou ponoukáni k tomu, aby sloužili Bohu a Jeho Jednorozenému Synu celou svou myslí, s nejvyšším vypětím své vůle. Druhý tábor je královstvím Satanovým, jemuž jsou poddáni všichni ti, kdož se řídí neblahým vzorem svého vůdce a prarodičů, vzpírající se uposlechnout věčného Zákona Božího a mnoho věcí podnikající bez ohledu na Boha, mnoho pak proti Bohu. Toto dvojí království, jež se podobá dvěma obcím, řízeným protichůdným zákonodárstvím a sledujícím protichůdné cíle, jasně zřel a popsal sv. Augustin a těmito slovy stručně a výstižně vyjádřil příčinu, jež oběma dala vznik:
„Dvě lásky zplodily dvě obce:
pozemskou totiž lásku k sobě,
ústící až v pohrdání Bohem,
nebeskou vpravdě lásku k Bohu,
ústící až k pohrdání sebou.“
(De civitate Dei, XIV 17)
Zednářství obcí Satanovou
Vybaven nejrozmanitějšími zbraněmi a s využitím nejrůznější bojové taktiky srazil se během všech těch století jeden tábor s druhým, i když ne vždy se stejným zápalem a náporem. V dnešní době je však zřejmo, že stoupenci zla vcházejí ve spiknutí a za vedení a podpory tzv. zednářů – svazu, jež je široko a daleko rozvětven a má pevnou organizaci –
šikují se k rozhodnému boji.
Vždyť již vůbec neskrývají svých úmyslů a v nejvyšší opovážlivosti povstávají proti Božímu Majestátu, Církvi svaté veřejně a otevřeně chystají záhubu, a to s tím cílem, aby úplně oloupili, kdyby to bylo možné, křesťanské národy o dobrodiní, vykoupená Ježíšem Kristem, Spasitelem světa. Nás pak v zármutku nad těmito zly pudí láska, abychom často volali k Bohu: „Hle, jak zuří nepřátelé Tvoji a Ti, kdož Tě nenávidí, pozvedají hlavu. Na lid Tvůj se tajně smlouvají a v úradu vcházejí proti Tvým svatým. Pojďte, praví, vyhladíme je z počtu národů.“ (Žalm 82, 2-4)
„Keď rozdávam biednym polievky a chlieb, tak ma volajú svätým.
A keď sa začnem pýtať, prečo nemajú tí biedni na ten chlieb a polievku,
nad slovami a pre našu dobu veľmi dôležitými vetami,
ktoré povedal pri návšteve veľmi chudobnej časti mesta, tzv. favely
v Rio de Janeiro 25. 07. 2013
„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!
A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!
Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,
ktoré stále existujú vo svete!
Kiež by každý, podľa vlastných možností
a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,
aby sa urobil
koniec toľkým nespravodlivostiam.
Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,
často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.
Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!
Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,
„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných
je zásadne
proti už netolerovateľným
sociálnym a ekonomickým nerovnostiam
ktoré kričia do neba“
(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“
Jeho Svätosť pápež František
"Karneval sa skončil."
ktorí to ku dôstojnému životu už dávno nepotrebujú
prísun už nepotrebných stoviek miliónov eur?
Ich stav luxusu a doslova hriešneho nadbytku
je v porovnaní so živoriacim vyše milióna slovákov
privádza celý národ do stále nedôstojnejšieho stavu
nafukujúceho sa luxusu vchádzajúceho do obludných rozmerov
ktorá je tu vedľa donebavolajúcej biedy mnohých
Dal niekto v parlamente za 26 rokov
slušný návrh
aby sa zdanili
tie najväčšie príjmy tých najbohatších
a aby sa pomohlo
v slovenskom národe najnúdznejším
a ďalším zbedačeným?
Nikto doteraz neprebúdza väčšinou katolícky slovenský národ
že je jeho povinnosťou
keďže je podľa Ústavy SR sú dospelí občania nositeľmi moci v krajine poslať do výkonnej moci toho kto spravodlivejšie prerozdelenie prostriedkov pre dôstojný život pre ľudí dobrej vôle aj uskutoční Tým, že strkáme hlavy do piesku alebo neideme voliť alebo volíme politikov, ktorí túto prioritu tzv.subsidiarity / čiže vzájomnej výpomoci/nemajú vlastne podporujeme zlo a mali by sme z neho robiť všetci mentálne príčetní napríklad trojdňové celonárodné pokánie
Patriarchům, primasům, arcibiskupům a biskupům katolického světa v milosti a společenství s Apoštolským stolcem.
Den ode dne je stále zřejmější, jak je nutné, aby se stále připomínaly zásady křesťanské moudrosti a aby život, mravy a instituce národů byly zcela v souladu s nimi. Neboť když se tyto zásady přehlížejí, nahromadilo se zlo tak obrovské, že žádný správně smýšlející člověk nemůže čelit zkouškám doby bez vážné úzkosti nebo bez obav uvažovat o budoucnosti. Pokrok, vskutku nezanedbatelný, byl učiněn směrem k zajištění blahobytu těla a hmotných věcí, ale hmotný svět s bohatstvím, mocí a zdroji, i když může dobře opatřit pohodlí a zvýšit radost ze života, není schopen uspokojit naši duši stvořenou pro vyšší a slavnější věci. Rozjímat o Bohu a pečovat o Něj je nejvyšším zákonem života člověka. Byli jsme totiž stvořeni k božskému obrazu a podobě a jsme svou přirozeností pobízeni k tomu, abychom se těšili z našeho Stvořitele. K Bohu však nepostupujeme tělesným pohybem nebo úsilím, nýbrž skutky duše, to jest poznáním a láskou. Neboť Bůh je vskutku první a nejvyšší pravdou a mysl se živí pouze pravdou. Bůh je dokonalá svatost a svrchované dobro, po němž může toužit a dosáhnout ho pouze vůle, je-li ctnost jeho vůdcem.
2. Ale to, co platí pro jednotlivé lidi, platí stejně i pro společnost, jak pro domácí, tak pro občanskou. Příroda nevytvořila společnost proto, aby v ní člověk hledal svůj poslední cíl, nýbrž proto, aby v ní a jejím prostřednictvím nacházel vhodné pomůcky k dosažení své vlastní dokonalosti. Pokud tedy politická vláda usiluje pouze o vnější výhody a o dosažení kulturního a prosperujícího života; je-li při správě veřejných záležitostí zvyklá odsouvat Boha stranou a neprojevuje žádnou starost o dodržování mravního zákona, žalostně se odklání od svého správného směru a od příkazů přírody; Ani by neměla být považována za společnost nebo společenství lidí, ale pouze za klamnou napodobeninu nebo zdání společnosti.
3. Pokud jde o to, co jsme nazvali dobrem duše, které spočívá hlavně v praktikování pravého náboženství a v neochvějném zachovávání křesťanských předpisů, vidíme, že denně ztrácejí mezi lidmi úctu, ať už kvůli zapomnětlivosti nebo nedbalosti, a to takovým způsobem, že se zdá, že vše, co je získáno pro blaho těla, je ztraceno pro blaho duše. Pádným důkazem umenšování a oslabování křesťanské víry jsou urážky, které jsou až příliš často páchány na katolické církvi, otevřeně a veřejně – urážky, které by věk milující náboženství netoleroval. Z těchto důvodů je neuvěřitelné množství lidí v nebezpečí, že nedosáhnou spásy; a dokonce ani samotné národy a říše nemohou dlouho zůstat nepoškozeny, protože když křesťanské instituce a morálka upadají, jde s nimi i hlavní základ lidské společnosti. K zachování veřejného klidu a pořádku zůstane pouze síla. Síla je však velmi slabá, když je odstraněna bašta náboženství, a protože má větší sklon plodit otroctví než poslušnost, nese v sobě zárodky stále rostoucích potíží. Současné století se setkalo s památnými katastrofami a není jisté, zda některé stejně strašlivé nehrozí.
Doba, ve které žijeme, nás varuje, abychom hledali nápravu tam, kde jedině ji lze nalézt, totiž v tom, že v rodinném kruhu a v celé společnosti znovu zavedeme nauky a praktiky křesťanského náboženství. V tom spočívá jediný způsob, jak nás osvobodit od neduhů, které nás nyní tíží, jak předejít nebezpečím, která nyní ohrožují svět. K dosažení tohoto cíle, ctihodní bratři, musíme vynaložit veškerou činnost a píli, která je v naší moci. Ačkoliv jsme se již za jiných okolností a kdykoli to vyžadovalo, zabývali jsme se těmito věcmi, považujeme za účelné v tomto dopise podrobněji vymezit povinnosti katolíků, protože by při jejich přísném dodržování podivuhodně přispěly k dobru společenství. Upadli jsme do doby, kdy se odehrává prudká a téměř každodenní bitva o věci nejvyšší důležitosti, bitva, v níž je těžké nenechat se někdy oklamat, nesejít z cesty a pro mnohé neklesat na mysli. Sluší se, ctihodní bratři, varovat, poučovat a napomínat každého věřícího s opravdovostí, která se hodí k této příležitosti, aby nikdo neopustil cestu pravdy. [1]
4. Nemůže být pochyb o tom, že na katolíky spočívají četnější a důležitější povinnosti než na těch, kteří buď nejsou dostatečně osvíceni ve vztahu ke katolické víře, nebo nejsou vůbec obeznámeni s jejím učením. Vzhledem k tomu, že Ježíš Kristus ihned po vynesení spasení pro lidstvo vložil svým apoštolům příkaz „kázat evangelium všemu stvoření“, uložil, jak je zřejmé, povinnost důkladně se učit a věřit tomu, čemu byli učeni. Tato povinnost je úzce spjata s dosažením věčné spásy: „Kdo uvěří a pokřtí se, bude spasen; ale kdo nevěří, bude odsouzen.“ [2] Ale člověk, který přijal křesťanskou víru, jak je to z povinnosti povinné, je právě tím poddaným církve jako jedno z dětí, které se z ní narodily, a stává se údem onoho největšího a nejsvětějšího těla, jemuž je římský papež zvláštním pověřením, aby mu vládl nejvyšší mocí. pod jeho neviditelnou hlavou, Ježíšem Kristem.
5. Jestliže nám přirozený zákon přikazuje, abychom oddaně milovali a bránili zemi, ve které jsme se narodili a v níž jsme byli vychováni, takže každý dobrý občan váhá, zda nechce pro svou vlast zemřít, tím spíše je naléhavou povinností křesťanů, aby byli stále povzbuzováni podobnými pocity vůči církvi. Církev je totiž svaté město živého Boha, zrozené ze samého Boha a jím vybudované a upevněné. Na této zemi sice uskutečňuje svou pouť, ale poučováním a vedením lidí je povolává k věčnému štěstí. Jsme tedy povinni vroucně milovat zemi, z níž jsme obdrželi prostředky k požitku, který nám tento smrtelný život poskytuje, ale máme mnohem naléhavější povinnost milovat vroucí láskou církev, které vděčíme za život duše, život, který bude trvat navěky. Neboť je vhodné dávat přednost dobru duše před blahem těla, protože povinnosti vůči Bohu jsou mnohem posvěcenější než povinnosti vůči lidem.
6. A dále, chceme-li správně soudit, nadpřirozená láska k církvi a přirozená láska k naší vlasti vycházejí z téhož věčného principu, protože Bůh sám je jejich původcem a původní příčinou. Z toho vyplývá, že mezi povinnostmi, které jim přikazují, se ani jedna z nich nemůže dostat do kolize s druhou. Jistě můžeme a měli bychom milovat sami sebe, chovat se laskavě ke svým bližním, živit náklonnost ke státu a vládnoucí moci; ale zároveň můžeme a musíme pěstovat vůči církvi pocit synovské úcty a milovat Boha nejhlubší láskou, které jsme schopni. Pořadí těchto povinností je však někdy buď pod tlakem veřejných pohrom, nebo kvůli zvrácené vůli lidí obráceno. Vyskytují se totiž případy, kdy se zdá, že stát požaduje od lidí jako poddaných něco úplně jiného a náboženství od lidí jako křesťanů něco zcela jiného; a to ve skutečnosti bez jakéhokoli jiného důvodu, než že vládcové státu buď nemají posvátnou moc Církve žádnou cenu, nebo se ji snaží podřídit své vlastní vůli. Z toho vyplývá konflikt a příležitost, aby se ctnost vystavila důkazu. Obě mocnosti jsou konfrontovány a naléhají na své příkazy v opačném smyslu; Poslouchat obojí je zcela nemožné. Nikdo nemůže sloužit dvěma pánům,[3] protože zalíbit se jednomu znamená pohrdat druhým.
7. Pokud jde o to, čemu by se mělo dát přednost, nikdo by neměl ani na okamžik váhat. Je vskutku těžkým zločinem odejmout věrnost Bohu, aby se zalíbil lidem, je skutkem dokonalé zkaženosti porušovat zákony Ježíše Krista, podřizovat se poslušnosti pozemským vládcům, nebo pod záminkou zachovávání občanského zákona ignorovat práva Církve; „měli bychom poslouchat Boha více než lidi.“ [4] Tuto odpověď, kterou dávný Petr a ostatní apoštolové dávali občanským autoritám, které přikazovaly nespravedlivé věci, musíme za podobných okolností dávat vždy a bez váhání. Není lepšího občana, ať už v době míru nebo války, než křesťan, který si je vědom své povinnosti; ale takový člověk by měl být připraven vytrpět všechny věci, dokonce i samotnou smrt, než aby opustil věc Boží nebo Církve.
8. Proto ti, kteří obviňují a nazývají vzpourou tento neochvějný postoj při volbě povinnosti, nepochopili správně sílu a povahu pravého zákona. Mluvíme o věcech, které jsou všeobecně známy a které jsme již nejednou plně vysvětlili. Zákon je ze své podstaty mandátem zdravého rozumu, vyhlášeným řádně ustanovenou autoritou pro obecné dobro. Pravá a oprávněná autorita je však neschválená, pokud nepochází od Boha, nejvyššího Vládce a Pána všeho. Jedině Všemohoucí může svěřit člověku moc nad jeho bližními; [5] Ani to nelze považovat za správný rozum, který je v rozporu s pravdou a s Božím rozumem; ani to, co je považováno za pravé dobro, které odporuje nejvyššímu a nezměnitelnému dobru, nebo co odtrhává a odvádí lidskou vůli od Boží lásky.
9. V myslích křesťanů je tedy posvěcena samotná myšlenka veřejné autority, v níž uznávají jakousi podobnost a symbol božského majestátu, i když je vykonáván někým nehodným. Spravedlivá a náležitá úcta k zákonům v nich nespočívá z násilí a hrozeb, ale z vědomí povinnosti; „Neboť Bůh nám nedal ducha bázně.“ [6]
10. Jsou-li však státní zákony zjevně v rozporu s Božím zákonem, jsou-li obsažena ustanovení, která jsou pro Církev škodlivá, nebo předávají-li příkazy, které jsou v rozporu s povinnostmi uloženými náboženstvím, nebo porušují-li v osobě nejvyššího pontifika autoritu Ježíše Krista, pak se vskutku odpor stává pozitivní povinností, uposlechnout, zločin; zločin navíc spojený s přestupkem proti státu samému, protože každý přestupek proti náboženství je také hříchem proti státu. Zde se znovu ukazuje, jak nespravedlivá je pohana pobuřování; Neboť poslušnost vládců a zákonodárců není odmítnuta, ale odchylka od jejich vůle je jen v těch příkazech, které nemají moci přikázat. Příkazy, které jsou vydány v rozporu se ctí náležející Bohu, a proto jsou mimo rámec spravedlnosti, musí být považovány spíše za něco jiného než za zákony. Jste si plně vědomi, ctihodní bratři, že právě to tvrdí apoštol sv. Pavel, který v dopise Titovi poté, co připomněl křesťanům, že se mají „podřizovat knížatům a mocnostem a poslouchat na slovo“, dodává: „A být připraven ke každému dobrému skutku.“ [7] Tím otevřeně prohlašuje, že pokud lidské zákony obsahují příkazy, které jsou v rozporu s věčným Božím zákonem, je správné je neposlouchat. Podobně Kníže apoštolů dal tuto odvážnou a vznešenou odpověď těm, kteří by ho chtěli připravit o svobodu kázat evangelium: „Je-li spravedlivé slyšet vás více než Boha, suďte, neboť nemůžeme nemluvit to, co jsme viděli a slyšeli.“ [8]
33. Pokud jde o ty, kteří se chtějí podílet na veřejném dění, ať se co nejpečlivěji vyvarují dvou trestných excesů: takzvané opatrnosti a falešné odvahy. Jsou vskutku někteří, kteří tvrdí, že není vhodné směle útočit na zlo v jeho síle a na vzestupu, aby, jak říkají, odpor nepopudil již nepřátelské mysli. Ty vyvolávají dohady, zda jsou pro Církev nebo proti ní, protože na jedné straně se vydávají za vyznavače katolické víry, a přesto si přejí, aby Církev dovolila, aby se některé názory, které jsou v rozporu s jejím učením, beztrestně šířily. Naříkají nad ztrátou víry a zvráceností mravů, a přesto se trápí, aby nepřinesli žádný lék; Ba nezřídka dokonce zvyšují intenzitu neštěstí přílišnou shovívavostí nebo škodlivým přetvářkou. Titíž jedinci nechtějí, aby někdo pochyboval o jejich dobré vůli vůči Svatému stolci; přesto mají vždy něco jako výtku vůči nejvyššímu papeži. 34. Opatrnost lidí tohoto druhu je toho druhu, který apoštol Pavel nazývá „moudrostí těla“ a „smrtí“ duše, „protože není poddána Božímu zákonu a ani nemůže být“. [32] Nic není méně vypočítané k nápravě takových neduhů než opatrnost tohoto druhu. Neboť nepřátelé Církve mají za cíl – a neváhají to hlásat a mnozí z nich se tím chlubí – zničit pokud možno katolické náboženství, které jediné je pravým náboženstvím. S takovým záměrem se nezaleknou ničeho, protože jsou si plně vědomi toho, že čím bázlivějšími se stanou ti, kteří jim odporují, tím snadnější bude uskutečňovat jejich zlou vůli. Proto ti, kteří ctí „prozíravost těla“ a kteří předstírají, že si neuvědomují, že každý křesťan by měl být statečným vojákem Krista; Ti, kteří by rádi získali odměnu náležející vítězům, zatímco vedou životy zbabělců, nedotčeni v boji, jsou tak vzdáleni od toho, aby zmařili další pochod zlých lidí, že jim naopak pomáhají kupředu. 37… Každý ať má na paměti ono nejmoudřejší učení Řehoře Velikého: „Poddaní ať nejsou ukvapeně napomínáni, aby soudili své preláty, i kdyby náhodou viděli, že jednají bezúhonně, aby nebyli svedeni pýchou k ještě většímu zlu, když spravedlivě kárají, co je špatné. Je třeba je varovat před nebezpečím, že se postaví do troufalého odporu proti představeným, jejichž nedostatků si mohou všimnout. Pokud by se tedy představení skutečně dopustili těžkých hříchů, jejich podřízení, proniknuti bázní Boží, by jim neměli odepřít uctivou podřízenost. Jednání představených by nemělo být zasaženo mečem slova, i když jsou právem posouzeni jako zasluhující pokárání.“ 43. A nyní se zdá, že jsme se dotkli těch věcí, které by katolíci měli v dnešní době hlavně sledovat nebo se jim hlavně vyhýbat. Záleží na vás, ctihodní bratři, abyste učinili opatření, aby náš hlas doléhal všude a aby všichni do jednoho pochopili, jak naléhavé je omezit učení vyložené v tomto našem listě na praxi. Plnění těchto povinností nemůže být obtížné nebo obtížné, neboť jho Ježíše Krista je sladké a Jeho břímě lehké. Zdá-li se však, že je něco příliš obtížné, pomůžete autoritou svého příkladu, aby každý z věřících mohl vynaložit větší úsilí a projevit duši nepřemoženou těžkostmi. Připomeňte jim to, jak jsme je sami mnohokrát varovali, že v sázce jsou věci nejvyššího okamžiku a hodné veškeré úcty, pro jejichž ochranu je třeba ochotně snášet každou nejnamáhavější námahu. a že za námahu křesťanského života je připravena vznešená odměna. Na druhou stranu, zdržet se boje za Ježíše Krista se rovná boji proti Němu; On sám nás ujišťuje: „Zapře před svým Otcem v nebesích ty, kteří Ho odmítli vyznat na zemi.“ Pokud jde o nás a vás všechny, nedovolíme, aby autorita Naše, rady Naše a starost Naše v tomto sporu jakkoli chyběly, dokud bude trvat život. Nelze pochybovat ani o tom, že dokud bude boj trvat, bude stádci i pastýřům poskytována zvláštní pomoc velkého Boha.
Podporováni touto důvěrou, jako záruku nebeských darů a naší milující laskavosti v Pánu vám, ctihodní bratři, vašemu kléru a celému vašemu lidu, udělujeme apoštolské požehnání.
Dáno v bazilice sv. Petra v Římě desátého dne měsíce ledna 1890, ve dvanáctém roce našeho pontifikátu.
Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v druhej kategórii etickej nahnitosti. Ak niekto nežije tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka, ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu postihnutý najťažšou herézou moderného veriaceho človeka.
„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou,
ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,
treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“
Radosť a nádej 43 kap.
Zapamätajme si, že
ORTODOXIA je mať to správne spirituálne poznanie a chápanie.
ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia, lebo znamená mať správne konanie.
Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.
Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení budú rozhodovať milosrdné skutky.
Dať hladnému jesť a smädnému piť…
Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.
ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie, znamená pre nás urobiť ten správny krok,
ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle urobiť.
Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.
Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha. Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.
V súčasnosti v vyčíňajú medzi katolíkmi mnohí adorátori diletantizmu a napr. tieto polokatolícko až hereticko – praktické deviácie:
hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch… spirituálni pubertiaci
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iný je presvedčený, že pápeža ovládajú slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu, umelé oplodnenie či rozvody… poloamorálni darebáci
skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú „prebudených“ od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné, ale ktovieprečo sa pretvarujú, lebo skryto pre jej ciele pracujú
hihikatolíci:vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco. Vedome napr.ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť, kážu iným o odpúšťaní, ale v zásade neodpúšťajú, mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, chrapúnski zaklamú niekomu priamo do očí vo vážnej veci…
toto trénujú, ovládajú, zdokonaľujú a veru majstrovsky aj vedia… a idú z prijímania sviatostí a z kostola…
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. A že Božie mlyny zomelú aj tie naše fikcie o karme…
starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti… Zberné suroviny pre odpadnutých katolíkov…
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť… Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť..
superkatolíci: moderní farizeji, píšu SVATY OTEC vždy iba s veľkými písmenami, navonok až divadelne predstierajú obrovskú lásku voči pápežovi, a hneď na to absolútne ignorujú to, čo si od pápeža vypočuli. Ako herci manekýni chodia vždy iba v prečistých šatách, ale krádež dobrej povesti iného ich nezaujíma. Majú navonok zopäté ruky k modlitbe, a pritom im nerobí problém napr. šikanovanie iných či ignorovanie evanjeliových zásad. Majú bezbrehú toleranciu pre pochlebovačných kolegov, ktorí adorujú ich hriechy alebo podriadených, ktorí adorujú ich funkciu. Veľkú úctu prejavujú diktátorom, a to, že majú na svedomí mnoho podvodov alebo zabitých im vôbec nevadí. Vzorne a zbabelo o rôznych trestných činoch aj roky čušia. Hlavne aby neohrozili svoju modlu – kariéru. Problémy riešia v zásade tak, že zvalia vinu na nejakého obetného baránka… Robia iným zo života peklo, lebo ho nosia v sebe a maskujú to zbožnými frázami.
Sú tu rôzne náboženské grimasy
ktoré inteligentný človek
nikdy
nebude stotožňovať s katolíckym ideálom
hriech treba nenávidieť, ale hriešnika treba milovať
Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených..
Teda aj tých, čo sa správne s Božou pomocou dohotovia a zostanú normálni. Svätuškári a fanatici sú nepodarkami a hanbou v cirkevnom prostredí. Sú to ťažkí pacienti ducha, ktorí sa musia liečiť. Ak ich niekto dáva za príklad, slúži temným silám, ktoré si robia posmech z posvätných vecí!
Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri napr. pod sociopatickými tlakmi nejakého kariéristu – superkatolíka…
Napíšte o ľudskej dôstojnosti aj na Slovensku. Človek tu chodí celý mesiac do práce, len preto, aby zaplatil byt, dopravu, dane, smeti, elektriku, plyn, odvody, trochu sa najedol a keď si nasporí kúpi si niečo na seba. Na nič iné mu už neostane. Je toto dôstojný život, keď 80 percent ľudí žije z ruky do úst? Keď z 80 percent ľudí sú vlastne žobráci – je toto pán Fico dôstojné?????? Fero S.
Nuž milí Ferovia, čiže všetci féroví chlapi, peňazí je tu dosť, ale nie je tu asi chuť alebo čas, naťukať do mobilu niekoľko čísel z toho 885 000 000 eurového zisku, ktoré by sa dali jedným dvojtretinovým zasadaním parlamentu zdaniť v prospech toho milióna skoro otročiacich slovákov a ešte sa nenašiel nik, kto by im nejakú tú stovku či dve pridal cez internet banking k výplate, aby mohli dôstojnejšie žiť… My kresťania sa nevieme podeliť. Musí prísť nový antiteista Lenin aby nás to naučil?
V slovenských nemocniciach nemáme na toaletný papier. Vraj sa musíme uskromňovať. Kdeže by sme mi nabrali na zvýšenie platov už zotročeného nemocničného personálu, však …
Na jednému utečenca dáva Európska únia mesačnú dotáciu 1500 euro. Preto ako hladní vlci migranti utekajú nie ku nám, ale najmä do Nemecka. Sú to neraz aj darebáci a špekulanti, čo pre EU neurobili ešte nič. Ak niekto budoval EU dvadsať či tridsať rokov a prišiel o prácu, po polročnej podpore ho členská krajina Slovensko podporí mesačnou čiastkou 61,60 euro, a to musí ešte niekde odpracovať 30 hodín. A to má za sebou návštevu sto miest kde hľadal dôstojnú prácu, žobranie peňazí od známych a zápas so samovražednými úmyslami z tejto biedy. Stretal aj takých, čo mali dve práce alebo nadštandartný dôchodok plus druhá práca, a to napr. aj medzi „kresťanmi“.
Žijú na Slovensku, obaja sú zamestnaní a VŠ vzdelaní. Po zaplatení hypotéky a potrebných účtov im na mesiac zostane 100 euro na zábavu. Takýchto rodín pribúda… Mnohí pracujú za minimálne mzdy. Prostitútka dokáže legálne zarobiť 5000 euro. Všetci máme povinnosť sa na to nemo prizerať?
Slovensko eviduje vyše 400 tisíc nezamestnaných, a asi 150 tis. poberá dávku v hmotnej núdzi 61,60. Ak neodpracujú tých tridsať hodín, čo sú vlastne už nútené práce zakázané Ústavou SR, tak asi polovicu.
„Nedá sa s tým nič robiť“
Tak toto je falošná dogma veriacich v tento náš chorý systém
Byť ticho je diagnóza nazývaná v medicíne masochizmus
Je to veľmi nebezpečná a antikresťanská strata
osobnej ľudskej dôstojnosti
Pozrite sa s nadhľadom, koľko je na svete chudobných…
je najcennejším bohatstvom, ktoré človek vlastní. Na základe svojejdôstojnosti je človek sám osebe a sám pre seba vždy hodnotou. Preto sa nesmie s ním zaobchádzať ako s použiteľným predmetom alebo vecou. Osobná dôstojnosť je základom rovnosti všetkých ľudí aj ich vzájomnej solidarity sv. Ján Pavol II. (ChFL, 38).
Všimnite si, že
základné dokumenty našej euroatlantickej civilizácie sú preplnené samými ľudskými právami
Neboli tí naši zákonodarci tými právami bez povinností ale poriadne pripití?
Treba upozorniť všetkých rozumných verejných činiteľov
aby nerozmaznávali ľudí iba stále ďalšími tzv. ľudskými právami
ale pripomínali im a vyžadovali od nich aj plnenie si
pár elementárnych povinností človeka
správať sa slušne
povinnosť hľadať pravdu
komunikovať bez vulgarizmov a osočovaní
pracovať nejakým spôsobom pre spoločenstvo
zachovávať osobnú hygienu
udržovať veci vo svojom okolí v poriadku
absolvovať si aspoň základné vzdelanie
povinnosť pestovať si charakter
povinnosť chrániť si zdravie
alebo brániť si svoju vlasť, kultúru, rodinu či česť
Matka cirkev počas celých svojich dejín nezabúdala ľuďom
pripomínať aj ich povinnosti
Ak sa totiž niekto dožaduje iba svojich práv
a neplní si svoje občianske či náboženské povinnosti
tak je to degenerovaná ľudská bytosť
Práve preto tí,
čo sa domáhajú svojich práv,
a pritom celkom zabúdajú na svoje povinnosti
alebo ich zanedbávajú podobajú sa ľuďom
ktorí rúcajú jednou rukou to, čo druhou postavili
Povinnosti ľudskej osoby Nerozlučný vzťah medzi právami a povinnosťami u tej istej osoby
Prirodzené práva, ktoré sme práve uviedli, sú nerozlučne prepojené v tom istom človeku, ktorému náležia, s toľkými istými povinnosťami. Tieto práva a povinnosti majú svoje korene, svoju živnú pôdu a nezničiteľnú silu v prirodzenom zákone, ktorý ich udeľuje, alebo ukladá. Aby sme uviedli niektoré príklady, právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy
s povinnosťou čoraz prenikavejšie a rozsiahlejšie poznať pravdu.
sv. Ján XXIII. Pacem in terris I,12
Niektorí klerici za socializmu pochopili a aplikovali túto encykliku unikátne a
„S povinnosťou pracovať, ktorú ukladá človeku príroda,
primerane súvisí prirodzené právo človeka žiadať si,
aby za preukázanú prácu mohol pokryť životné potreby svoje a svojich detí:
tak dôrazne vyžaduje príroda udržiavať človeka“
Pius XII.
Povinnosť kresťanov je ochraňovať ľudské práva
ale aj byť vzorom pri plnení si povinností
Veľmi nebezpečný je ultraliberálny postoj,
ktorý klame občanom, že
náboženské či občianske povinnosti nemajú
vraj žiadne
majú povinnosti otrokov
ktoré sú iba v ich v omráčených hlavách
a to čušať, otročiť na panskom a platiť účty…
A ešte majú „povinnosť sa hanbiť“ za to, že ešte zostali slušní…
To toto je ten vrchol pokroku a ľudskej civilizácie??
To toto je tá úžasná naša vraj sloboda??
ale veď je to iba rafinovane zmanipulovaný
primitívny totalitno – kapitalistický koncentrák
kde sa bohatí zasa rehocú z tých chudobných
a tí čudní šliapu po tých cudných
V knihe Zjavenia sv.apoštola Jána čiže v Apokalypse sa píše, že 666 je číslo šelmy je to vraj číslo padlého človeka. Určite ste si prečítali rôzne interpretácie, čo toto číslo znamená od čiarových kódov až po to, že toto číslo znamená číselnú podobu písmena W, čiže www internetu.
Magistérium matky cirkvi sa ku tomu oficiálne zatiaľ nevyjadruje.
Skúste sa zamyslieť nad jednou verziou vysvetlenia, čo toto číslo asi bude znamenať. Bez toho, aby ho hlbšie pochopili, ho sami predstavitelia a uctievači zlého sprejujú na múry ako stopu, že kdesi boli a niečo zlé tam vyviedli.
V biblii je sedmička číslom plnosti. Je to symbol začiatku už božských sfér absolútna. Šestka potom môže znamenať snahy človeka. A tri šestky znamenajú iba a len snahy človeka, ktoré akoby symbolizujú odmietnutie sedmičky. Konkrétne aplikované do reality to znamená prehnaný humanizmus. Presne to, čo nazval filozof Nietsche ako ľudské, príliš ľudské. Normálni chlapi by to nazvali zoženštilé, príliš zmäkčilé… A jednoznačne nezodpovedné! To sa deje v našej realite s takzvanými ľudskými právami. Aj Vatikán je za ne, ale nie za všetko, čo má tendenciu sa tváriť, že je to ľudské právo, a duchovne premieňa ľudskú bytosť najprv na degeneráta a potom aj na padlého anjela. Tí, čo podliehajú našepkávaniu padlých anjelov sa celý svet pokúšajú presvedčiť, že právo na potrat, právo na to aby sa človek mohol živiť prostitúciou, právo na pseudomanželstvo rovnakého pohlavia, právo na samovraždu, právo na uctievanie satana a pod. sú podľa nich tzv. „ľudské práva“ a nás, ktorí s tým jednoznačne nesúhlasíme onálepkujú za staromódnych, spiatočníckych či homofóbnych… Ani o sebe netušia, že sú „stigmatizovaný“ uctievaním čísla 666. Ich humanizmus sa dostal na šikmú plochu a skĺzol do niečoho antiľudského. Laserové očipovanie, ktoré vraj elity na nás v blízkej budúcnosti chystajú bude ako horká pilulka na pár minúť, oproti duchovnej morálnej rakovine, ktorou je očipovaný už dávno vnútorný svet mnohých, na ktorých vnútornom zohavení pracujú skryto, vytrvalo a škodoradostne padlí anjeli so svojimi extradobre zaplatenými pozemskými tajtrlíkmi vo vládach a roztrubovačmi v sektách. Kráľovská rodina, ktorá velí týmto elitám je roky trénovaná v utajovanej perverznosti, ktorú biblia volá šelma alebo aj beštia. Táto vláda urodzených a ultraprachatých zvrhlíkov zakrátko končí. Preto sa tak zo zvrhlosťami a rozoštvávaním vojen ponáhľajú, lebo veľmi jasne cítia, že ich koniec a návrat Kristov na zem je o chvíľu už tu.
TELO, DUŠA A DUCH
O zdravie nášho tela sa starajú desiatky všeobecných a odborných
inak vzdelaný muž ovládajúci 11 jazykov a žijúci v povesti svätosti
pred sto rokmi vydal nariadenie, že ak niekto navštívi kúpele aj
v plavkách, kde sú obidve pohlavia, má vraj ťažký hriech…
Sme tu my veru veľmi divne niektorí tou biblickou giga šestkou
ale poriadne“stigmatizovaní“…
Aj kôli tomuto nariadeniu nebude vyhlásený za svätého, lebo to bol blud.
Zbabelé udania a satanské osočenia
iba negativizovanie iného, čiže nenávisť
ničenie dobrej povesti a krádeže dobrého mena
neférové vyhodenia zo zamestnania
krivé prísahy a falošné spovede
nemilosrdné odsúdenia
upálenia či ukameňovania za iný názor
klamstvá priamo do očí
svätokrádežné sv. príjímania
šaškovania pred oltárom
„strkanie hláv do piesku“
sú napríklad
oveľa závažnejšie delikty a trestné činy
ako sú klasické hriechy proti 6. a 9. prikázaniu
Toto sú tzv. duchovné zasmilnenia par excellance, desaťnásobne horšie ako smilstvá telesné.V tých je totiž aj keď dogebrený, ale aspoň náznak toho, že chcem urobiť niekomu dobre, aj sebe, ale v tom zaprasačení duchovnom je vyslovené prianie zloby, robenie zla inému, a nie iba na krátku dobu, ale je to zloba aj dlhotrvajúca…Ak má niekto prevrátené hodnoty, tak ten je celoživotne zadlávený takýmito predsudkami a stratil schopnosť rozlišovať. Čiže je postihnutý veľmi vážnou chorobou, stratou zdravého úsudku, ktorú medicína volá demencia.
U pánbožkárov
čiže polokresťanov, čo majú gestá a masky superveriacich
je „dogmou“ niečo, čo učením viery vôbec nie je
a mienkotvorným je niečo
čo je eticky ale satanmi poriadne skrivené
Hlavne sa držia falošnej dogmy,ktorá nie je nikde napísaná:
„Čo len na to povedia ľudia“…
pre nich je najdôležitejší povrch a nie vnútro
Čo si o tom myslí Boh, evanjelium a nebešťania
to je vraj nie že nepodstatné, ale je to ako nič!
O podobných vyčíňaniach
kostolných hercov a manekýnov
praví proroci všetkých čias hovorili
ako o tom skutočnom
smilstve ducha
ktoré sa často
rado schováva pod náboženskou maskou
takzvanej „presvätej vernosti a čistoty“
Ďalšia obludnosť v našom správaní je napr. vtedy, keď sa poloslušný polokatolík začervená pri pohľade na fotku nahej ženy, a myslí si pri, že asi spáchal ten najväčší hriech, a že urobil to najväčšie hrdinstvo, keď svoj pohľad od toho obrázku odvrátil, ale absolútne ho netrápi to, že splodil nejakej žene dieťa, a potom sa na nich vykašlal, prepísal majetok po rodičoch iba na seba, a so súrodencami sa nemal potrebu podeliť a v krčme sa vychvaľuje s tým, ako volil toho, kto vytuneloval slovenskú krajinu… Chudák, hrá sa akože na pánbožkára, ale ovocie jeho života je trápna etická produkcia a robenie pekla iným zo života?
nad slovami a pre našu dobu veľmi dôležitými vetami,
ktoré povedal pri návšteve veľmi chudobnej časti mesta, tzv. favely
v Rio de Janeiro 25. 07. 2013
„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!
A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!
Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,
ktoré stále existujú vo svete!
Kiež by každý, podľa vlastných možností
a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,
aby sa urobil
koniec toľkým nespravodlivostiam.
Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,
často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.
Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!
Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,
„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných
je zásadne
proti už netolerovateľným
sociálnym a ekonomickým nerovnostiam
ktoré kričia do neba“
(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“
Jeho Svätosť pápež František
"Karneval sa skončil."
Slováci, kresťania, najmä katolíci
čo konkrétne sme urobili?
okrem zdesenia a onemenia
pred už do prasknutia sa nafukujúcou
modlou bezbrehého zisku
ktorá zabezpečuje pár jednotlivcom
ktorí to ku dôstojnému životu už dávno nepotrebujú
prísun už nepotrebných stoviek miliónov eur?
Ich stav luxusu a doslova hriešneho nadbytku
je v porovnaní so živoriacim vyše milióna slovákov
privádza celý národ do stále nedôstojnejšieho stavu
nafukujúceho sa luxusu vchádzajúceho do obludných rozmerov
ktorá je tu vedľa donebavolajúcej biedy mnohých
Dal niekto v parlamente za 30 rokov
slušný návrh
aby sa zdanili
tie najväčšie príjmy tých najbohatších
a aby sa pomohlo
v slovenskom národe najnúdznejším
a ďalším zbedačeným?
Nikto doteraz neprebúdza väčšinou katolícky slovenský národ
že je jeho povinnosťou
keďže je podľa Ústavy SR sú dospelí občania nositeľmi moci v krajine poslať do výkonnej moci toho kto spravodlivejšie prerozdelenie prostriedkov pre dôstojný život pre ľudí dobrej vôle aj uskutoční Tým, že strkáme hlavy do piesku alebo neideme voliť alebo volíme politikov, ktorí túto prioritu
tzv.subsidiarity
/ čiže vzájomnej výpomoci/
nemajú
vlastne podporujeme zlo a mali by sme z neho robiť všetci mentálne príčetní
Aby sme ohlasovali nepančované evanjelium
K Ježišovmu evanjeliu sa hlási iba tretina zo 7 miliárd ľudí. Je to preto, lebo je to pre nich veľmi vysoká morálna a intelektuálna latka, ktorú si preskočiť netrúfajú? Vyše miliardy, čiže vyše tisíc mil. ľudí sa hlásime ku Katolíckej Cirkvi. Iná miliarda sú nekatolícky kresťania roztrúsení v mnohých podobách kresťanstva. Keby chcela vyššia moc, tak by bola iba jedna Cirkev. Bolo by to však úprimné? Boli by sme všetci navonok katolíci a chodili by sme iba do katolíckych chrámov, ale boli by tam však aj mnohí bludári, popierajúci podstatné dogmy viery a pristupovali by s veľkou pravdepodobnosťou nehodne k platným sviatostiam. Výsledok by bol, že by na nich i na nás ostatných prichádzali nie požehnania, ale stále ťažšie tresty. Z vyššieho hľadiska je milosrdenstvom, že mnohí kresťania sú členmi rôznych cirkvičiek z neplatnými sviatosťami, lebo im chýba apoštolská postupnosť ich lídrov. Prijímajú “premenený“ chlieb a víno nie naozaj, ale iba ako symbol. Na svojich zhomaždeniach tým viac tancujú a tešia sa, čím viac sú od pravej Eucharistie vzdialení. Nás katolíkov niekedy zo svojej „výšky“ obvinia, že sme na svojich zhromaždeniach príliš vážny. Nuž, ak sa trocha zamyslíme nad zmyslom nášho stretnutia na sv.omši tak vážny a zdravo konzervatívny byť aj musíme. Po spoločnej sv. obete by sme mali byť aj radostní, lebo keby nám chýbal tento rozmer, bolo by to nekatolícke, až choré. Ak má však niekto svoje „kresťanské“ bohoslužby iba ako stále hlučnejšiu zábavu, ak sa ideme liečiť všetci ako hlúpe ovce bez spomenutia zmyslu nesenia kríža, ako je to v niektorých nekatolíckych spoločenstvách bežné, tam sa ponúka nie poctivá výživa, ale vo voňavom obale duchovne zaplesnený chlebík bez Kristovej podstaty a pančovaným a prisladeným vínom bez podstaty poctivej lásky. V katolíckej tradícii je prísne dodržiavaná disciplína, že v omšovom víne nesmú byť nijaké umelé prísady. V tomto cirkevnom predpise je ukrytý hlboký zmysel. Ak si samozvaní lídri skopírujú od katolíkov bibliu a začnú ohlasovať evanjelium a takto bez licencie nábožne podnikať, budú za to raz niesť aj zodpovednosť. Na žiadnej ekumenickej bohoslužbe takúto nótu asi počuť nebudete. Asi by to v zárodku narušilo vzťahy. Ak by sa pridala ku nej aj naša sebakritika, že aj my katolíci budeme ešte vážnejšie zodpovední za pančovanie evanjelia iným spôsobom, tak by naše ekumenické vzťahy nabrali iba hlbší rozmer. Ak sa verejne niekde ignorujú tri katolícke piliere/ tisíc krát dôležitejšie než tie dôchodkové/ čiže panenská Ježišova matka, pápežská autorita a platná eucharistia, pridáva sa tak do Božieho Kráľovstva akoby umelá želatina do poctivého tvarohu. Ak má v sebe ktosi priodvážny nenávisť voči týmto trom pilierom, tak primiešava do svojho ohlasovania aj jed. Mal by ho niekto aj napomenúť. Na jednej strane je dobré, že sa evanjelium ohlasuje, ale na strane druhej to nemôže byť dobré, ak niekto dlhé roky iných zavádza, kŕmi mnohých týždeň čo týždeň neplatne vyslúženými sviatosťami a káže o vyprázdnenom Kristovom kríži./ čiže ohlasuje kresťanstvo iba ako zábavu a radosť bez nesenia si osobného kríža/ A aby dosiahol „dokonalosť“ ešte sa aj s obrovskou drzosťou zahryzne ako had do trpiacich kresťanov a označí ich za strestaných „bohom“. A vyškerí sa im do tváre aký je len „zdravý a úspešný“. To je fakt vrchol, ale nekresťanského a neľudského cynizmu. Na bohoslužbách kresťanov sa produkuje aj istý pokrm pre telo i ducha. Totálna neznalosť, až trestuhodná slepota je tvrdiť, že je všade rovnaká kvalita. Rozum sme dostali aj na to, aby sme rozlišovali. Katolíci sa nezvykneme/ až na výnimky/ o nekatolíkoch vyjadrovať pohrdlivo. Aj keď vieme, že sa tam ponúkajú kresťanské produkty v rôznych stupňoch nekvality. Tak ako sa ponúkajú v hypermarketoch zlacnené ovocia v rôznych stupňoch nahnitosti. Čím sú horšom stave, tým sú lacnejšie. Teda aj dostupnejšie pre darmožráčov. Ten, kto nestratil sebaúctu, ten si do svojho tela nahnitú potravinu nedáva, lebo vie, že by si tak sám spôsobil zdravotné komplikácie. Keď sa však na Sv. Katolícku Cirkev ktosi osopí a kôli nejakému Judášovi, ktorý sa v nej nemôže nenachádzať, a osočí sa tak celé Božie Dielo ako prehnité, vtedy si myslím, že je našou povinnosťou sa ozvať a nenechať kydať na hlavu tým, ktorým to nepatrí. Rôzne milosti, ktoré sú v rôznych podobách po celom svete, aj v rôznych iba niekoľkoročných a nekompletných cirkvách, sú totiž ovocím svätých obiet predovšetkým tej pôvodnej, čiže Petrovej Cirkvi. Kto je pravý učeník, ten tomu rozumie, rozlišuje a Matku Cirkev bráni. Aj sám Ježiš sa na krížovej ceste ozval, keď mu nejaký darebák dal zaucho : „Ak som zle povedal, tak dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ ?!“ /Jn 18,23/
Čistota podľa patrónky Európy
„A preto, ak si praješ dosiahnúť čistoty, po ktorej túžiš, je treba, aby si zvládla predovšetkým tieto tri veci: 1. Spoj sa so mnou, Láskou a zachovávaj vo svojej pamäti živú spomienku na dobrodenia, ktoré si odo mňa dostala. 2. Zrakom intelektu kontempluj o cite mojej lásky, ktorou Vás nesmierne milujem. 3. A posudzuj ľudí mojou vôľou, nie ich zlou vôľou, pretože ich Sudcom som ja a len ja, nie Vy. Týmto dosiahneš úplnej dokonalosti.“ /Sv. Katarína Sienská, Dialóg, kap. 100, str. 175/ Všimli ste si? Ani slovo o sexualite… Čiže denne si sprítomniť veľkú Lásku Božiu. Opätovať ju. Snažiť sa to neodfláknuť. A primitívne iných neodsudzovať. Mali by sme to napísať niekde na najväčší bigboard na Slovensku. Dobre si zapamätajme kresťania, o čom je podstata sv.čistoty. Tá neraz naša amatérska herecká asexuálnosť to nie je. Ak sa niekto nikoho nedotkne, ani seba a na takejto puritánskej hygiene si zakladá, a popritom odsudzuje až sa mu z hlavy práši, alebo sa robí príliš dôležitý, aby zakryl svoje komplexy menejcennosti, či tisne sa tam, kde to nevonia , ten je ešte vo farizejskej špine.
Inkarnácia alebo reinkarnácia?
Ktosi ma osočil, že vraj šírim reinkarnáciu. Doba boľavá už z toho skončila, nastal čas očistiť si meno, tak si prečítajte môj názor. Pseudokatechizmy hinduizmu, budhizmu a new age ponúkajú reinkarnáciu ako svoju predstavu večného života. Čo na to kresťanstvo? Je celkom proti. Považuje takú eschatológiu /náuka o posledných veciach človeka/ nielen za škuľavú, ale i čaptavú. Prečo? Lebo odporúčania tohto ducha nie sú férové. Je to duch darebáctva, ktorý si nič nerobí z prepadnutia žiaka v škole. Však príde on znova a doučí sa potrebnú látku. Je to zlozvyk odkladania na inokedy. Schudnutia, prestania s pitím alkoholu, uprataním si vo vzťahoch či vecí okolo seba. Je to zloduch lenivosti, ktorý si hlivie vo svojich nerestiach a odsúva boj proti nim na nejaký iný život. Je to aj jed zbabelej nezodpovednosti, ktorý za pecou čuší, keď sa treba ozvať a necháva si mučenícke svedectvo pravde asi na inú dobu. Je to duch ilúzie, ktorý nehorázne klame, že vraj sa tu budeme donekonečna zrodzovať, až kým vraj ráčime dôjsť k pochopeniu a rozlíšeniu čo je dobro a čo zlo. Je to duch okultizmu, ktorý ponúka ako 100 % účinné preháňadlo na akúkoľvek karmickú zápchu asi každá ortodoxná bosorka. Je to duch utekania pred krížom. Veľmi rád ho ponecháva iným. Byť poriadnym človekom a potom sa snažiť aj o svätosť sa mu vraj „ete nekce?“ A pre pánajána kedy s tým chce to rozmaznané decko začať!!?? Posledný Súd sa približuje. Beda nepripraveným, hovorí kresťanstvo. Iné cesty sú v „pohode“. Žiadne stresy. Máme vraj nekonečne veľa času, Bože! To sa deje aj v cirkvách medzi vo viere nedospelými, ktorí si zníženú zámku zo správania zvolili za doživotný ideál. Slovo ktoré sa telom stalo a inkarnovalo sa na zem na to, aby nás v obrovskom zápase vykúpilo od moci zlého, tak tejto obrovskej Božej Láske reinkarnační apoštoli ako vesmírni hasiči odpovedajú chladivým súcitom? Dávajú Krista s neslýchanou ľahostajnosťou na jednu úroveň s inými nekompletnými osobnosťami alebo pobehajmi? Či je spravodlivé dať slnko na jednu úroveň s lampášmi? Duch reinkarnácie je duchom tohto sveta. Je to duch zabávania sa. Postráda primeranú vážnosť alebo naopak je to duch vážnosti až smrtonosnej. Preto to nemôže byť duch kresťanstva. Je vlastne jeho opakom. Jeho hrdinovia netúžia po Otcovom pálaci, ale po ďalšom pobyte na planéte, kde prostitútka zarába 1O x viacej ako zdravotná sestra. A kde zabiť proroka je bežnou prevádzkou toho, kto tu vládne… Preto takto tvrdšie píšem, aby to zatriaslo tými, čo reinkarnáciu, čiže falošnú nádej, že sa tu budeme neustále opakovane zrodzovať, považujú za akože normálnu. Inkarnácia /vtelenie/ Krista v konkrétnom čase a mieste a Jeho radikálne plnenie Otcovho plánu je jasný antidarebácky štýl. Ježišov učeník, ak nechce stratiť svoju identitu, sa má tohto štýlu verne držať. My by sme sa nemali pútať iba na túto zem, lebo tá má veľmi ďaleko od normálnosti. Tento svet niekedy pripomína blázinec inokedy polepšovňu a asi najčastejšie cirkus. Pohŕda Duchom Svätým a preto nemá pravú radosť. Zháňa si náhražku v rôznych zábavných umelinách. Miesto prirodzenej tváre má sto grimás. Alebo pod vyškerenou maskou zúfalstvo, ako raz napísal pápež B XVI. Naša vlasť je v nebi. Otcov príkaz je večný život / Jn 12, 50/ Reparáty v ďalšej pozemskej destinácii sú čarovným lákadlom falošnej a krutej matky, karmy Baby Jagy, z ktorého sú potom ľudia veľmi nepríjemne rozčarovaní. Túto falošnú verziu večného života nazval Ježiš presne, ako večné trápenie. A priniesol na ňu aj spoľahlivý liek : žité evanjelium. PS. Ten kto ma z hlásania tohto strašného bludu obvinil, ten ním chudák trpel sám… Až taký debil nie som, aby som išiel do školstva radiť žiakom aby prepadli. A keď proti niečomu bojujem, ak sa zamyslím, či to vôbec existuje. Lebo ak by sme bojovali proti Fantomasovi či Babe Jage, ktoré sú iba vo filme či v rozprávke, tak sme boli iba ako šašovia, ktorých boj by bol na posmech.
Malomocenstvo primitivizmu
Neviem či ste si všimli, ale napriek obrovskej ponuke rôznych múdrostí máme okolo seba dosť produktov z dielne primitívov.Volali sme ich pôvodne hriešnici. Neraz sú to ľudia so skončenou vysokou školou. Inteligenciu si v apatieke nekúpia. Paradoxne Vás neraz prekvapia svojou životnou múdrosťou či schopnosťou triezvo rozlišovať jednoduchší ľudia bez titulov či dôležitého spoločenského postavenia. Pohladíte dieťa, až Vás podozrievajú, že ste pedofil. Idete s nejakou mladšou slečnou na večeru, už ste smilník. Poviete slovo vibrácia či aura, už ste namočený celý v New Age. Opýtate sa kdesi nahlas, či reinkarnácia nie je moderným slovom vyjadrené to, čo sa v biblii nazýva večným trápením, už Vás primitívi označia, že veríte a hlásate v Cirkvi reinkarnáciu. To ako keby zhodili lekára, že išiel do medicíny šíriť syfilis, iba preto, že ho kdesi zdiagnostikoval a pokúšal sa ho liečiť. Alebo deklasovali učiteľa, že do školstva prišiel doporučovať, aby žiaci prepadli. Duchovní somári totiž takto iných odpisujú. Neraz kôli jednej vete vytrhnutej z kontextu. Mám s tým svoje dlhoročné skúsenosti. Aj to sú vážni pacienti a potrebujú asi špeciálne sanatórium. Ak sa pokúsite ich rehabilitovať, modlite sa aj o dvadsaťročnú trpezlivosť. Neraz Vás tupo odpíšu a osočia iba za vyslovenie Vášho názoru a necitia potrebu sa ospravedlniť. Presne touto diagnózou trpeli farizeji, čo uštvali Krista až na kríž. Ukazujú iným svoju „úroveň“ a „čistotu“ a nevadí im ukradnutie dobrej povesti inému. A to boli naslovovzatí odborníci na vtedajšiu teológiu, morálku i právo. Čím sa stanete vernejší pravde, tým čakajte silnejšie obkydávanie na svoju hlavu. Zakomplexovaní simplexovia tú kvalitu jasnozrivo vycítia a začnú nálety ako šváby na pivo.Primitíva napadne zo sto možností tá najsprostejšia ako prvá i posledná. Drží sa iba tohoto debilného dojmu, dlho mu slepo verí, dlho sa z toho dostáva a nakoniec sa hanbí. Tak veľmi, ako ťažko bol zadlávený predsudkami, čiže primitívnosťami. Pokánie vraj za to robiť nepotrebuje. Kritické myslenie a zváženie iného názoru, iných možností, porovnanie či štipka elementárnej empatie, je pre neho nedostupný luxus. Toto je jedna najväčších ľudských bied. Spirituálne malomocenstvo. Rodný brat Peter mi raz povedal, že ak Ti niekto ubližuje tak Ťa prosí o pomoc. Uznávam dva životu prospešné izmy, katechizmus a antiprimitivizmus. Oba nás spoľahlivo vyvádzajú zo zúfalého labyrintu doby povrchovej. Možno raz bude v katechizme úvaha o primitivizme ako o pozadí dedičného hriechu. Z primitivizmu sa mi za 22 rokov nespovedal nik. Ja som sa ho dopustil viackrát. A ak Vás ktosi označí za špinu iba preto, lebo zbadá Vaše špinavé monterky, vedzte, že jeho pohľad má v sebe aj kúsok pravdy. Ale tá pravda väčšia, ktorú o sebe ešte nevie, znie, že tých najťažšie chorých veru nemáme v nemocnici. Sú to neraz zdravo vyzerajúci a namysleno rozdrapení jedinci, ktorí občas brízgajú na pápežskú neomylnosť aby svetu dosť často ukázali, že ju vlastnia len a len oni sami… Pri ich pozornejšom počúvaní zaťato čiže fanaticky si obhajujú svoje pravdy pomiešané s bludmi, svoje dobré skutky spolu s vážnymi sociopatiami, čiže ťažkými hriechami. Absentuje u nich schopnosť rozlišovania, a tento defekt nemajú záujem si poopraviť. V ríši primitívov sa klaňajú verne týmto božstvám, ktoré sa volajú aj krivé zrkadlá. Kto by im chcel dať do optiky zrkadlo reálne, toho vyštvú a to zrkadlo pošpinia či rozbijú. Ak ich zbytočne nedráždite neskrivenou realitou a pozeráte s nimi na ich krivuliaky,ste ich súdruh kamarát a je to „zábava.“
Šalamún – symbol mudrca, ale aj arcihlupáka?
Určite ste počuli o židovskom kráľovi Šalamúnovi, ktorý žil pred tri tisíc rokmi, aký bol len múdry. Veru začal dobre, ale hrozne dopadol. Modlil sa o múdrosť, 4O rokov bol kráľom, podľa biblie sa mu Jahve dva krát zjavil, spomínajú ho dve SZ knihy a on je vraj autorom troch biblických kníh. Nie hocijaká celebrita, jedna z najväčších. Príbeh hoden zamyslenia sa. Treba nielen dobre začať, ale i skončiť. Biblia však nezamlčuje jeho nešťastný koniec.Opustil Pána a prednosť dal modlám. Kamošovi, Aštarte a Molochovi. Ak si niečo vyhľadáte z biblických slovníkov napr. o Molochovi, tak sa pripravte na vydesenie. Človeku napadá, na čo mu bolo to kúpanie sa v zlate a prepychu? Na čo mu bol ten hárem s tisíc ženami? Načo toľko snaženia pri budovaní kolosálnych priestorov vonkajšieho chrámu, keď sa fatálne zbúra ten vnútorný? Keď nám uletí podstata všetkého… O čom to vlastne všetko bolo, o klamstve ? O strašne povrchnom žití života? Prečo ho Boh nechal tú druhú polovicu života žiť, a skončiť v takejto hanbe? Aj tí prví sa môžu stať poslednými, ak sa prestanú modliť. Ak začnú stvorenia milovať viac ako Stvoriteľa. Možno preto sa to stalo a je to v biblii. Pre povrchných čitateľov biblie je Šalamún vzorom múdrosti. Pre tých čo čítajú ďalej a hlbšie je symbolom arcihlupáka.
Vraj zobuďme sa
„Zobuďte sa!“ je názov časopisu, ktorí držia otrčený pre všetkých okoloidúcich dve panie. Ide o jehovistky. S bibliou Vám ponúknu aj kvalitné somárske bludy. Vraj Najsvätejšia Trojica nie je a Ježiš nie je Druhá Božská Osoba a podobne. „Prebuďte sa!“ vyzýva čitateľov Posolstvo Grálu. A o pár strán neskôr doporučí, aby sme si ani Ježiša za vodcu života nezvolili alebo že jeho ukrižovanie nič pozitívne neprinieslo, iba nás vesmírne zákony ešte viac vytrestajú. „Lidé – budíček!“ bombardujú Vás „láskou“ na 7. tisícoch stranách ufo nadšenci, www. vesmírnílidé.cz Dočítate sa na nich aj, že Ježiš na kríži neumrel. Teda… Aj vo vnútri kresťanstva sme mnohokrát vyzývaní rozlepiť si karpiny na očiach. Napr. v knihe „Bedlite“ nám páter Mello dáva mnoho návodov, ako máme konečne intelektuálne precitnúť. Ozaj mu to rôznorodo kvalitne páli, ale ani raz tam nespomenie, že si treba niesť svoj kríž s Kristom. To podstatné mu uniklo. Ešte sa ako kresťan asi v tejto oblasti neprebral. Oprávnene ho kard.Ratzinger viac krát na rôzne úlety upozornil. Aj jeho čitateľov. Pripiť sa dá aj „bedlivosťou“. Iný pán farár vlastným príkladom chce iných prebudiť z nemorálnej záplavy okolo tak, že roky iba umŕtvuje svoj erós, až si poškodí svoje duševné i telesné zdravie. Vôbec si nevšimne a ani nespomenie učenie posledných pápežov, že erós treba v tele zduchovniť a skultivovať? A nie ho zaškrtiť! Keby sa prebudil, zameral by sa oveľa viac na umŕtvenie pýchy a sebalásky než na pohlavnú silu. Tu páchame napáchnutí svetom kadejakými záchvatmi dôležitosti väčšiu hanbu. Iný horlivec dal do kostola veľký obraz Božieho milosrdenstva, aby všetkým ukázal, kadiaľ vedie cesta, ale “ ješitnejšieho, tvrdohlavejšieho a vnútornou ukrutnosťou poznačeného človeka som nestretol“, povie Vám o ňom kolega, čo s ním pár rokov žil v komunite. Asi ho tak poznačila homofilná časť jeho predchádzajúceho svetského života a jeho správanie bol dôležitý odkaz, ktorý nám do Cirkvi priniesol, že aká je vlastne pravá tvár takéhoto hriešneho štýlu života. Vo svete sa to sotva dozviete. Veru zobuďme sa, a bez odsudzovania sa snažme ostatných pochopiť. Veď všetko čo sa deje nesie nejaké posolstvo a môže nás o niečom poučiť, prebudiť. Aj príklady, ktoré som spomenul nám paradoxne svojim rôzno úrovňovým duchovným spánkom môžu pomôcť rôznorodo precitnúť. Veď kto z nás vníma úplnú realitu?
O kardinálnych cnostiach, a nie iba tak platonicky…
Momentálne s evanjeliom ohlasujeme ako kardinálne cnosti Múdrosť, Rozvážnosť, Spravodlivosť a Miernosť. Je zaujímavé, že autorita Cirkvi zatiaľ schválila iba tieto, ktorých autorom je síce inteligentný, ale pohanský filozof Platón. Čakalo by sa, že ich bude skôr sedem, a to tých, ktoré sú opakom 7. hlavných hriechov, ktoré určil pápež Gregor Veľký. Asi dvadsať rokov uvažujem nad cnosťami, a dosť dlho som meditoval, ktoré sú tie hlavné, z ktorých pochádzajú tie iné, menej dôležité, ale určite tiež cenné. Aj katechizmus sa vyvíja a v tom dnešnom sú veci, ktoré neboli v tom včerajšom. Zamysleli sme sa my vôbec vážnejšie nad tým, ktoré cnosti sú tie hlavné? Tak ticho sa trocha aj prihováram, aby sme si najmä duchovní muži, našli čas na veci podstatné a zvážili iný, než iba Platónsky model, kde by bolo napr. týchto 12 kardinálnych cností. 1. Nezištnosť / Diligentia, non avaritia / 2. Presnosť / Exactus, accuratio, subtilitas / 3. Miernosť / Temperantia / 4. Milosrdenstvo / Misericordia / 5. Vernosť / Fidelitas / 6. Spravodlivosť / Iustitia / 7. Pokora / Humilitas / 8. Múdrosť / Sapientia / 9. Umenie / Ars / 10. Sebaúcta / Honor sui/ 11. Rozvaha / Prudentia / 12. Svätosť / Sanctitas / Voči cnostiam by sme mali mať aj iný než platonický vzťah, však? Nezabudnime, že ak s nejakou tou cnosťou sa z Božej milosti priatelíme a s ňou spolupracujeme, je to väčšia hodnota ako miliarda v banke. Z hľadiska viery je úplne iný pohľad, kto je naozaj boháč a kto chudák. Táto optika, ktorá je dnes v pozemskom provizóriu u väčšiny na posmech, bude zajtra v Nebeskom Jeruzaleme rozhodujúcou skutočnosťou .
Pár viet o milosrdenstve
Milosrdenstvo, „miseri cordia“ je v preklade z latinčiny „biednemu zo srdca“. Výraz „rechem“ znamená v aramejčine vraj milosrdenstvo i materinské lono. Opak tejto cnosti je ukrutnosť. Ak je niekto krutý ku iným, dávno predtým bol krutý sám ku sebe. Klasická krutosť ku sebe je žiť dlhšie s ťažkým hriechom, a dlabať na to. Byť neotesaný, teda s hrubou kožou a bezcitný. Čiže mať zanedbanú spiritualitu. Alebo sa až zadrhnúť zo šiestimi rezňami a nedať ani jeden tomu, čo nemá žiaden. Alebo kecať hodinu iným o „nezištnej“ láske a nedať bratovi mikrofón ani na minútu. Či byť ako opitá materinskou láskou a nevšimnúť si inú sestru, čo deti nemá. Kto odsudzuje iných je ku nim krutý. Väčšinou mu vadí to, čo má nečisté v sebe sám. Je treba byť milosrdný aj ku sebe / o.biskup Š.Sečka/ Ak niekto iba nerozumne odpúšťa, jeho dobrota môže podporovať zlo. Nekonečné odpúšťanie môže pomáhať alkoholikovi upiť sa k smrti. Neverníkovi sa úplne zdegenerovať. Narkomanovi si totálne zohaviť zdravie. Odpúšťanie treba vyvažovať spravodlivosťou. Teda nasadiť po sérii odpustení zdravú prísnosť, ktorá zdarebáčenému lenivcovi akútne chýba. Sväté neodpustenie je tiež jedna z podôb milosrdenstva. Ježiš hovoril, že treba odpustiť aj 77 krát, ale nie 777 krát a zblázniť sa z toho. Ak sa chceme zajtra dožiť milosrdenstva od Boha voči nám, tak nezabúdajme ho prejavovať tým, čo sú vedľa nás dnes. Milosrdenstvo sa prejavuje aj v citlivých, jemných a taktných medziľudských vzťahoch /A.Mello SJ/ Ak niekto pôjde do zatratenia,bude to podľa evanjelia nie ten, čo nečítal bibliu či neprijímal sviatosti, ale ten, čo sa nezmiloval nad niekým, nad ktorým sa zmilovať mal. Ak nepomohol niekomu, komu mohol pomôcť. Povrchné spovedanie sa môže aj škodiť Aj my katolíci by sme si mali dať pozor, aby sme niekedy nedopadli ako sektári. Žiť katolicitu znamená snahu žiť kompletnosť, a nie iba nejakú časť z celku. Konanie pokánia nie je iba sa spovedať. Samozrejme je to jedna z podstatných vecí. Ale posúdťe sami, či nestratil súdnosť ten, kto sa spovedá každý mesiac z toho, že pribral päť kilo na váhe, lebo sa objedal. Takto si to „oľutuje“ 12 x do roka a výsledok je 6O kg nadváhy. Za dva roky 12O. A napomohol tomu – nahluchlý spovedník… Ak by bol totiž pri zmysloch, tak by tomu nábožnému darebákovi asi v tretine tohoto procesu rázne povedal, aby sa spovedať prestal, a začal chudnúť, lebo to zle dopadne. Nadváha ješitnosti či lenivosti je oveľa závažnejšia než tá v tele.Lebo ju až tak nevidno… Veru kňaz musí niekedy nedať rozhrešenie, ak má penitenta rád. Ježiš to veľmi múdro naznačil vetou : “ Komu zadržíte hriechy, budú mu zadržané“. Prilacné odpustenia môžu byť aj škodlivými. Treba bedliť, aby sme vychovávali charakter človeka. A tiež aby sme si spoločne nerobili zo sviatosti pokánia vlastne trápny svätuškársky posmech. Zadržanie odpustenia pri opakovanom opíjaní sa, alebo v partnerskom žití v hriechu, alebo chronickom opakovaní ubližovania iným cez telefón a pod. je pedagogickou nutnosťou, ktorá by mala byť súčasťou bedlivej pastorácie.Aj v medziľudských vzťahoch niekedy nepodanie ruky sociálnemu kreténovi, ktorý nevie povedať slovo prepáč a ani nemá záujem sa to naučiť, je sto krát väčšou pomocou ako mu robiť výčitky alebo sa na neho falošne usmievať.
Pokánie alebo bulvár?
Nedávno som si bol zaplávať. Potom som išiel do parnej sauny. Stretol som tam kamaráta Mudr.Jozefa. Vravím mu, že idem ešte do toho iného bazéna. On mi na to, že aby som radšej nešiel, lebo sa tam ktosi pred hodinou vykadil. A že to asi dieťa nebolo. Vďaka za upozornenie. A tak ma napadlo, že aj takéto otrasnosti sa stávajú. Aj horšie, a v iných oblastiach. Človek snažiaci sa o hygienu chodí na WC a umýva si ruky. Sú však aj jedinci, čo si svoje vnútorné tlaky uvoľňujú inak a netradične kreatívne. Každý z nás potrebuje očistu. V Cirkvi vychovávame ľudí ku tomu, aby ju robili dôstojne. V ospravedlnení sa. V spovednej miestnosti. V modlitbe. Pri začiatku každej sv.omši by sme to nemali slávnostne odfláknuť, ale úprimne sa detoxikovať pri Kyrie eleison. Kto to pochopí a robí, robí dobre. Je však nie málo tých, čo pokánie vraj nepotrebujú. Vytvoria si tak zbytočný problém. Nepriamo sa tak sami vyhlasujú za svätých a bedliacim na seba iba prezrádzajú, že žijú v klamstve. Začne to v nich kvasiť. Po koktaile zo všelijakých gebuzín prichádza reálna zápcha. Ani si to neuvedomujú, ale špina sa v nich hromadí a musí nejako von. Aby ich to nerozdrapilo. Prvá pomoc je kúpiť si bulvár. Ten plní v spoločnosti funkciu čističky odpadových vôd. Ktosi sa tam „vykadí“ a ostatní sa akože pohoršujú. A tak sa to trochu aj perie. Veľká trápnosť vonku rieši akože naše trápnosti vo vnútri. Úspech bulvárom nafúknutých talafatiek je veľký i preto, lebo je veľa tých, čo ho kupujú. Kŕmia sa nafúknutými škandálmi aj preto, aby teatrálnym vydesením sa nad veľkými krádežami sa trochu očistili od tých malých a svojských. Híkaním nad smilstvami celebrít sa aspoň trochu očistili od sebauspokojovaní svojho ega, ktoré nehľadá Božiu Vôľu. Jačaním nad nejakým vonkajším víťazstvom zabudli na svoje vnútorné prehry. Konšternovaním nad nejakou vraždou sa povzniesli nad napr. zabitím cudnosti v sebe. Novopohanská spoločnosť duchovne živorí a očisťuje sa podvedome tak, ako vie. My sme však v centre duchovnej hygieny. A my v Cirkvi potrebujeme primitívny bulvár neraz tiež? Nafúkneme jednu nekompletnú vetu a odpíšeme celého človeka? Zo zbabelosti nenapomenieme dotyčného medzi štyrmi očami, ale ho udáme niekomu inému? Tieto ohovárania, odsudzovania a niekedy aj osočenia považujeme za normálne? Toto je vizitka veriaceho? Snažme sa byť najskôr normálnymi ľuďmi. Benedikt XVI.kňazom povedal: „Je absolútne zásadné byť najskôr človekom.“ Zmysel pôstnej doby nie je iba zhodiť nadbytočné kilá, hoci aj to by sa nám veru zišlo, ale zbaviť sa napr.aj rôznorodého „kadenia do spoločného bazéna.“
Si perverzák? Ozvi sa…
„Si perverzák? Nestačí ti klasika? Volaj a č.tel“ Jeden zo stoviek inzerátov v našej tlači. Zvykli sme si a pomaly už nikto proti tomu neprotestuje. Predstavte si podobný inzerát. “ Potrebujete odstreliť dlžníka? Alebo navždy umlčať babičku, čo nemôže umrieť? Zavolajte na č.tel“ Okamžite by išla po nich polícia, zatykač, súd, väzenie. Ohrozovača spoločnosti by sme okamžite izolovali, spoločnosť chránili. Falošného dobrodincu spoločnosti a denegeráta populácie v inej oblasti až trestuhodne skoro všetci a vzorne otupene „tolerujeme“. Aj pobehujúceho besného psa po ulici máme všetci iba nemo tolerovať ?? Aj my v Cirkvi radšej čušíme aby sme spoločnosť nevyrušovali. Nie je to pre nás asi vôbec dôležité. Musíme sa asi všetci predovšetkým klaňať modle Ekonomiky a modle inej: Slobode. Kresťan by modle na lep sadnúť naivne nemal, však? Ak by polície nechránili občanov, ale chránili by vrahov či kriminálnikov, boli by to čierne mafie. A vlády, ktoré ochraňujú perverzákov, nechajú ich slobodne podnikať zo smilstvom a zarábať 5 až 10 x viac než občanov v oblasti školstva a zdravotníctva, tie vlády skúste nazvať pravým menom sami. Mafie ružové? Pasáci pasákov? A oni tancujú od šťastia keď idú vládnuť?? Byť raz na ich mieste pred Božím súdom by som veru nechcel.
Koho mám voliť ? Poraďte mi.
Idú voľby a mám problém. Som kresťan a volil som vždy niekoho, o kom som si myslel, že presadí nejakú kresťanskú myšlienku vo veciach verejných. Mám pokušenie sa zaradiť medzi 5O percent tých, čo sú sklamaní a na voľby sa asi vykašlú. Nevyznám sa v ekonomike, vidím ako sa pár jednotlivcom darí, a ostatní sú naštvatí, lebo žijú LTT/ len tak tak/. Obávam sa, že tí bohatí sú v stále väčšom ohrození, lebo čím viac bohatnú, tým ich väčšina viac nenávidí. Môže to dospieť ku tomu, že ich rozhnevaný dav ušliape. Chudákov. Nijaká zo strán neponúka riešenie, že by tých bohatých pred týmto strašným scenárom uchránila a tým menej bohatým tie nadbytočné miliardy, ktoré tí boháči vlastne už ani nepotrebujú, trocha rozumnejšie prerozdelila. Naposledy to urobila KSČ a to dosť kruto. Ich nasledovníkov sa voliť obávam. Skoro všetci politici sú pozitívne naklonení kresťanstvu. Avšak za dvadsať rokov sa nenašiel niekto, kto by napr. razantne bojoval proti pornografii a „legálnemu“ smilneniu. Takže v tejto krajine sú aj preto stále besnejšie deti v školách, stále častejšie depresie u dôchodcov a stále väčšia naštvatosť u strednej vrstvy. Máme otrávené studne a rád by som volil niekoho, kto by toto otravovanie a degenerovanie populácie zastavil. Vďaka Vám, ak ma na takúto stranu či osobu do volieb upozorníte. Rád jej dám svoj hlas. A možno i ďalší z tej polovice politikou znechutených občanov.
Katolícka Cirkev je perla, ostatné bižutéria
Tak znel nadpis nad rozhovorom so mnou v denníku Sme v roku 2007. V diskusiách pod ním mi mnohí dali poriadny písomný preplesk za túto arogantne znejúcu vetu. Vôbec som ju ani nevyslovil. Jej autor bol niekto v redakcii. Dal ju tam zámerne a určite sa na tom preplesku dobre škodoradostne pozabával. Čítajúc ten zoznam nadávok som si o autoroch tých príspevkov pomyslel so súcitom, že je im treba fakt pomôcť. Vlastne skoro každý, kto sa objaví v liberálnych médiách musí rátať, že ide do ringu, kde je dosť veľká nenávisť voči hocičomu cirkevnému. S inkvizítorskými postojmi treba rátať. Dnes však u tých tzv. najväčších liberálov, ktorí liberálmi / vyznavačmi slobody/ už ani nie sú, ale ich diagnóza sa volá libertinisti, čiže odbrzdení uctievači svojvôle. Tí nazlostení hadi na seba iba priokato prezrázdajú, že nerobia žiadnu detoxikáciu a jedov sa zbavujú uštipnutím iného. Keby som dal rozhovoru nadpis, dal by som možno: „Iba jedna kresťanská cirkev je originál, ostatné sú kópie.“ Tak ako je iba jeden originál Mony Lisy a veľa podarených či nepodarených kópií. Aj pieseň Yesterday má vraj 2000 mutácií, ale jeden základ. Ináč vďaka denníku Sme za možnosť sa u nich vyjadriť až na 13 stranách. Aj ich redaktorovi Karolovi Sudorovi za verné tlmočenie rozhovoru i za nie prihlúple otázky. My sme išli za kňazov preto, aby sme hlásali evanjelium a bránili Matku Cirkev. Ak nám niekto vynadá, nemali by sme sa urážať. Testuje to asi našu pokoru. Aj to patrí k našej službe. Tí najlepší z nás čelia neraz tomu najprimitívnejšiemu slovníku. Mali by sme byť vďační aj napr. za každého novinára, ktorý nám pomáha povedať niečo pozitívne o Božom kráľovstve.
Treba sa nám modliť, a zaháňať s pomocou Krista tieto extrémy
nezabudnime
že oveľa horšie budú na tom bulimici a anorektici
v intelektuálnej či emocionálnej
a najmä spirituálnej oblasti bytia
ku ktorej patrí aj tá oblasť intímna
Odborníci na extrémy sú antikristi.
extrémy tela má na starosti satanistická skupina…
a extrémy na duchu tá luciferská…
Diabol prehral si…
Kristus na kríži ťa definitívne porazil
Svojou extrémne drastickou obetou
stopol každý druh extrémizmu!
Preto si kresťania tak veľmi ctia jeho obetu na kríži
Degenerácia ľudstva sa zastavila a prišla jeho regenerácia
S pomocou Kristovej sily sa dá premôcť každý extrém
Tí, ktorí kašlú na kresťanskú vieru
tí svojim extrémom podliehajú a tvrdia,
že sa s tým nedá nič robiť
a že iba musíme tolerovať ich úlety
na ktoré vraj oni majú „posvätné“ ľudské práva
Za adorovanímpestrofarebne hriešneho pride štýluje aj ignorovanie Božích zámerov a skrýva ako bonus aj 50 odtieňov sivej priepasti nudy…a spoločné nafúknutie falošného ega…
Zatiaľ je to iba ako cirkusová zábava
ale horšie to budekeď niekto bude mať takto zohavené vzkriesené teloktoré nebude voňať, ale raziť záprdkovým zápachom a takým silným, aká bola „hrdosť“ na svoju zaprasačenosť…
Extrémizmus
označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Druhou charakteristickou črtou extrémizmu a s ním spájaných aktivít je, že útočia na systém základných práv a slobôd garantovaný ústavou a medzinárodnými ľudsko-právnymi dokumentmi, alebo sa snažia svojimi aktivitami uplatňovanie týchto práv sťažiť, či znemožniť. Za ďalšie charakteristické znaky extrémizmu sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločenskej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku.
Kriminalitou extrémistov a kriminalitou extrémistických skupín sa vo všeobecnosti rozumejú trestné činy a iná protispoločenská činnosť s extrémistickým prvkom vrátane trestných činov a priestupkov motivovaných rasovou či národnostnou neznášanlivosťou, alebo spáchaných priaznivcami extrémistických skupín a to bez ohľadu na konečnú trestnoprávnu kvalifikáciu jednotlivých prípadov.
Právny poriadok Slovenskej republiky pojem extrémizmus nedefinuje. Pre potreby odhaľovania, objasňovania, dokumentovania takejto trestnej činnosti a v neposlednom rade aj pre účely preventívneho pôsobenia Policajného zboru na Slovensku v súčasnosti sledujeme tri základné orientácie extrémizmu:
pravicovo orientovaný – prezentovaný presadzovaním ideí rasizmu, fašizmu, nacizmu, neonacizmu – fungujúcich na princípe a ideológii národného socializmu,
ľavicovo orientovaný – prezentovaný prevažne anarchistickými, antiglobalistickými a antikorporativistickými ideami, radikálnymi ekológmi,
nábožensky orientovaný – prezentovaný náboženskými zoskupeniami, ktoré svojou ideológiou, názormi a z nich následne vyvíjanými aktivitami a činnosťami môžu ohrozovať život, zdravie alebo majetok osôb a porušovať všeobecne záväzné právne predpisy.
Tá naša infekcia predivná
Je zvláštne, že mnoho vecí, na ktoré kladieme zvláštny dôraz
Ježiš vôbec nevyslovil
Naopak, na mnohé veci, na ktoré my dôraz vôbec nekladieme
inak vzdelaný muž ovládajúci 11 jazykov a žijúci v povesti svätosti
pred sto rokmi vydal nariadenie, že ak niekto navštívi kúpele aj
v plavkách, kde sú obidve pohlavia, má vraj ťažký hriech…
Sme tu my veru veľmi divne niektorí tou biblickou giga šestkou
ale poriadne“stigmatizovaní“…
Aj kôli tomuto nariadeniu nebude vyhlásený za svätého, lebo to bol blud.
Zbabelé udania a satanské osočenia
iba negativizovanie iného, čiže nenávisť
ničenie dobrej povesti a krádeže dobrého mena
neférové vyhodenia zo zamestnania
krivé prísahy a falošné spovede
nemilosrdné odsúdenia
upálenia či ukameňovania za iný názor
klamstvá priamo do očí
svätokrádežné sv. príjímania
šaškovania pred oltárom
„strkanie hláv do piesku“
sú napríklad
oveľa závažnejšie delikty a trestné činy
ako sú klasické hriechy proti 6. a 9. prikázaniu
Toto sú tzv. duchovné zasmilnenia par excellance, desaťnásobne horšie ako smilstvá telesné.V tých je totiž aj keď dogebrený, ale aspoň náznak toho, že chcem urobiť niekomu dobre, aj sebe, ale v tom zaprasačení duchovnom je vyslovené prianie zloby, robenie zla inému, a nie iba na krátku dobu, ale je to zloba aj dlhotrvajúca…Ak má niekto prevrátené hodnoty, tak ten je celoživotne zadlávený takýmito predsudkami a stratil schopnosť rozlišovať. Čiže je postihnutý veľmi vážnou chorobou, stratou zdravého úsudku, ktorú medicína volá demencia.
U pánbožkárov
čiže polokresťanov, čo majú gestá a masky superveriacich
je „dogmou“ niečo, čo učením viery vôbec nie je
a mienkotvorným je niečo
čo je eticky ale satanmi poriadne skrivené
Hlavne sa držia falošnej dogmy,ktorá nie je nikde napísaná:
„Čo len na to povedia ľudia“…
pre nich je najdôležitejší povrch a nie vnútro
Čo si o tom myslí Boh, evanjelium a nebešťania
to je vraj nie že nepodstatné, ale je to ako nič!
O podobných vyčíňaniach
kostolných hercov a manekýnov
praví proroci všetkých čias hovorili
ako o tom skutočnom
smilstve ducha
ktoré sa často
rado schováva pod náboženskou maskou
takzvanej „presvätej vernosti a čistoty“
Ďalšia obludnosť v našom správaní je napr. vtedy, keď sa poloslušný polokatolík začervená pri pohľade na fotku nahej ženy, a myslí si pri, že asi spáchal ten najväčší hriech, a že urobil to najväčšie hrdinstvo, keď svoj pohľad od toho obrázku odvrátil, ale absolútne ho netrápi to, že splodil nejakej žene dieťa, a potom sa na nich vykašlal, prepísal majetok po rodičoch iba na seba, a so súrodencami sa nemal potrebu podeliť a v krčme sa vychvaľuje s tým, ako volil toho, kto vytuneloval slovenskú krajinu… Chudák, hrá sa akože na pánbožkára, ale ovocie jeho života je trápna etická produkcia a robenie pekla iným zo života?
bol obvinený, že je nemanželským otcom jedného dieťaťa v Arse. Tam nastalo „peklo“ obvinenia voči farárovi, toho to naštartovalo do veľkého pokánia, ukľudnilo sa to až za dva roky, kedy ozajstný otec toho dieťaťa prinútený okolnosťami /zadlávený stromom/ prehlásil, že otec je on, a že ich farár je nevinný.
Sv. Katarína Sienská
bola obvinená, že je lesbička. Obvinila ju z toho jedna Andrea, ktorá tak zapáchala, že ju nik nechcel preto opatrovať. Raz jej sv.Katarína boskala ranu, iba ako Kristovu ranu, a primitívna pacientka ju osočila vraj z nemravnosti… Rana v jej necudnom srdci bola oveľa závažnejšia, ako tie na hnisajúcom tele…
Sv. Tomáš Aquinský
Rodina nesúhlasila s jeho zasvätením sa Božiemu kráľovstvu, a tak ho vrhli do zamknutej miestnosti, a sotili mu tam ľahkú ženu, aby ho zviedla. On chytil v sebaobrane na ňu horiacu fakľu
Sv. Gerard Majella
bol obvinený z nelegálneho sexovania jednou paňou, u ktorej prenocoval. Mlčal a modlil sa, a judáška mala silné výčitky svedomia, a priznala sa, že tohoto svätca sprosto osočila.
ako biskup zobral na seba obvinenie, že on je otec jedného dieťaťa, aby zachránil pred potupou jeho matku. V skutočnosti otcom nebol, použil iba svätú lesť, aby zachránil vojvodovej dcére česť.
Tohoto biskupa zo 4 st. ariánski bludári, ktorí sa pchali do kresťanských pozícií, priamo v lone cirkvi nehoráznym spôsobom prenasledovali tohoto svätca a opakovane ho posielali asi päť krát spolu 17 rokov do vyhnanstiev, nahuckali a na koncile pred biskupmi pošpiňovali bez hanby povesť poctivého pravoverného biskupa a nechali na neho žumpáriť vymyslené smilné eskapády od úbohej štetky
Dym pod svätopeterskou kopulou
Z 266 nástupcov apoštola Petra bolo vyhlásených za svätých iba 77. Sama matka cirkev priznáva, že väčšina tých, čo sa roky dávali za svojho života volať „svätými otcami“
nebola veru svätá alebo dobrotivo otcovská.
Čiže väčšie či menšie pokrytectvo bolo a je v cirkvi prítomné.
A všimnite si, že pretvárka je v evanjeliu na zozname duchovných zločinov u Ježiša Krista na mieste prvom.
U jeho učeníkov je na ich zozname na mieste poslednom. A na niektorých miestach sa nielen toleruje, ale aj pestuje. Toto do cirkvi nainštalovali diabli a pri živote to udržiavajú tí, čo sa tvária, že veria…
Cirkev nezanikla, ani keď ju viedli svätuškárski diletanti či rôzni neduchovní kariéristi. Jednou z povinností pápeža je byť príkladom svätého života. Ak na to niekto v tejto funkcii nemá, jeho povinnosťou je sa zriecť úradu, a dať priestor niekomu lepšiemu. Inak sa dopúšťa tej najvyššej trúfalosti.Mnohí pápeži histórie sa precenili a vôbec si neuvedomili, aká je ich základná povinnosť. Zhubný vplyv to malo na milióny ľudí a na dlhé stáročia. Poškodzovali cirkev zvnútra neraz tým viac, čím arogantnejšie sa správali voči podriadeným a čím prepychovejšie stavby stavali navonok.
Katolícka Cirkev je chránená nebom a má skalopevný základ. Nezanikla by ani vtedy, keby ju viedli Borgiovci do konca sveta, ani keby ju riadil nejaký antipápež.
„Brány pekelné ju nepremôžu“,
to prisľúbil apoštolom sám Ježiš. Pokrytectvo je určite jednou z týchto brán, ktorou temné sily narúšajú z vnútra Božie dielo. Ak sa s ním v cirkevnom prostredí stretneme a dáme hlavu do piesku, nezabudnime, že tak ho aj podporujeme vo vyčíňaní. A sme spolupáchatelia a komplici padlých anjelov, ktorí bojujú proti anjelom verným.
Posvieťme si trochu viac na jedného zo „svätých otcov“ 17.storočia.
Urban VIII. Pápežom sa stal 55 ročný, a bol ním 21 rokov vlastným menom Maffeo Barberini, (* 5. apríl 1568, Florencia – † 29. júl 1644, Rím), bol 235. pápež. Pápežský úrad zastával od 6. augusta 1623 do svojej smrti. Urban VIII. bol posledný pápež, ktorý rozširoval územie štátu vojenskou silou. Bol významný mecenáš umenia. Obrovské dlhy, ktoré vznikli počas jeho pontifikátu, značne oslabili jeho nástupcov, ktorí neboli už schopní udržať svoj politický, alebo vojenský vplyv v Európe. Zúčastnil sa tiež sporu s Galileom a jeho teóriou heliocentrizmu. Veľkým plusom tohoto pontifikátu bolo potlačenie bludu jansenizmu. Narodil sa vo významnej florentskej rodine. Učili ho jezuiti a získal právnický doktorát na univerzite v Pise v roku 1589. Barberini bola silná rodina, rozvetvená v Ríme a vo Florencii , ktorá dala cirkvi niekoľko kardinálov. Maffeo sa narodil vo florentskej rodine v 1568. Jeho otec zomrel, keď mal iba tri roky; jeho matka trvala na tom, aby bol vzdelávaný jezuitmi, najprv vo Florencii, a neskôr v Ríme na jezuitskom Collegio Romano . Tu žil so svojím strýkom, Francesco Barberini, ktorý zastával vysokú cirkevný úrad ako apoštolský protonotár.
V roku 1601 Maffeo využil vplyv svojho strýka na Klementa VIII. a stal sa pápežským legátom na dvore francúzskeho kráľa Henricha IV. V roku 1604 ho pápež vymenoval za titulárneho arcibiskupa v Nazarete a pápežského nuncia vo Francúzsku. Pavol V. ho vymenoval za kardinála a pápežského legáta v Bologni.. 6.augusta 1623 sa stal nástupcom Gregora XV. a prijal meno Urban VIII.. Pontifikát začal vtipne. O svojom zvolení povedal: „Máte šťastie vidieť Maffea Barberiniho ktorý sa pred chvíľou stal pápežom, ale my (množné číslo majestatis), máme také šťastie, že Bernini žije v čase nášho pontifikátu.“
Ten pontifikát nebol až tak vtipný, lebo skoro každý nesvätý pápež prenasledoval svätého či poctivého roky aj niekoho pod sebou. Svedčia o tom životopisy ctihodnej Mary Wardovej a vedca Galilea Galileiho.
Počas Urbanovho pontifikátu ubehlo 21 rokov tridsaťročnej vojny a ten pontifikát bol nabitý udalosťami. Kanonizoval Alžbetu Portugalskú a Andrea Corsiniho a vydal pápežskú bulu, ktorá predznamenala kanonizáciu Ignáca z Loyoly a Františka Xaverského jeho nástupcom na pápežskom stolci. V roku 1626, po smrti posledného člena vojvodského rodu della Rovere, sa vyhlásil z titulu lénneho pána za dediča urbinského panstva a pripojil Urbino k pápežskému štátu. V tom čase to boli rosiahle územia v strede Talianska. Hoci bol ako kardinál veľmi otvorený a tolerantný k novým vedeckým poznatkom (najmä v astronómii a fyzike), ako pápež zastával úzkoprsé „dogmatické“ stanovisko, ktoré vôbec nebolo súčasťou pokladu viery, ale bolo zasahovaním do kompetencií, ktoré má na starosti prírodná veda. Ani vzájomné priateľstvo s Galileim a počiatočná podpora jeho myšlienok nezabránila Urbanovi VIII. povolať astronóma v roku 1633 do Ríma, kde sa musel verejne zriecť výsledkov svojej práce. Ako pápež uplatňoval nepotizmus vo veľkej miere: veľa členov jeho rodiny získalo vďaka nemu značný vplyv či bohatstvo. Dnes to voláme klientelizmus alebo rodinkárstvo…PROTEKCIE a v takom úrade sú hanebnosť. Písal aj latinsky poéziu, ktorá sa hojne publikovala. Jeho záľuba bola v znalosti zbraní, bol vynikajúci rečník a diskutér, patrón spisovateľov a básnikov. Hral sa na aristokrata, ale bol poznačený márnomyseľnoťou. Neraz mu pri potrebných rozhodovaniach trčala slama nielen z topánky, ale aj spoza tiary, a mnohí si to veru nemohli nevšimnúť. Dnes je nám až príliš jasné, že od svätca mal ďaleko.
Urobil asi príliš rýchlu a závratnú kariéru.
Na až smrtonosné nebezpečie kariérizmu Vás v cirkvi nikdy žiaden kariérista v nej neupozorní.
Bol ukážkový a odstrašujúci príklad tých, ktorým sláva dôležitosti stúpla do hlavy
a začal vyrábať aj kvalitné problémy poctivým katolíkom.
Pápež a jeho rodina utrácali obrovské sumy na vedenie vojen a na umelecký sponzoring. Dlh pápežského dvora sa vyšplhal zo 16 miliónov skudov na 35 miliónov. 80 percent príjmov išlo na splácanie dlhov. Španielski kardináli boli jeho obrovským plytvaním na zbrane a opevnené stavby a aj márnotratnosťou či protežovaním príbuzných zhrození. Kuli plány, ako ho zosadiť.Boli odhalení a z Ríma vyhostení. Do histórie sa zapísal aj nariadením, aby sa kardináli nazývali eminencie.
Počas svojho dlhého pontifikátu podporoval a reformoval misijnú prácu. Založil diecézy a vikariáty v rôznych misijných územiach a založil školu pre výcvik misionárov. Zrušil monopol na misijnú prácu v Číne a Japonsku uskutočnenú jezuitmi v roku 1585. V roku 1639 zakázal otroctvo medzi indiánmi Brazílie, Paraguaja a Západnej Indie.
Mal strach o osud Ríma a preto dal postaviť nové impozantné múry medzi Porta Portese a Porta Cavalleggeri . Správanie pápeža počas tridsaťročnej vojny bolo často ovplyvnené viac túžbou rozšíriť majetky rodu Barberini, než jeho duchovnou misiou alebo záujmom katolíckych štátov zapojených do vojny. Počas tohto obdobia pre vonkajšiu moc pápežstva bola najväčším nebezpečenstvom habsburská dynastia, ktorá vládla zväčša z nemecky hovoriacej oblasti Európy, južného Holandska a Španielska. Španielsky vplyv v Taliansku bol na vzostupe a kráľovstvo Neapol a Sicília boli pod španielskou vládou, boli hneď na juh od pápežského štátu. Z tohto dôvodu, Urban VIII. favorizoval anti – habsburgovskú politiku Francúzov, a zanedbával podporovať katolícke vplyvy v Nemecku.
Urban VIII. dohliadal na to ako rodina Barberini ťažila z jeho pontifikátu. Jeho brat a dvaja synovci boli kardinálmi. Ostatní členovia rodiny pomáhali pápežovi v nadobúdaní majetku a titulov. Dokonca šiel tak ďaleko, aby vojnu v Parme, Toskánsku , Modene, a Benátkach organizovali jeho synovcovia – kardináli. Pápež Urban posilnil opevnenia a výzbroj v pápežských územiach. Nadštandartne podporoval umelcov, medzi ktorými bol lídrom Giovanni Lorenzo Bernini, ktorý skrášlil aj katedrálu aj obdaril Vatikánske námestie impozantnou kolonádou. Urban dal bronzové nosníky rímskeho Pantheonu roztaviť a vyrobil z nich delá a použil ich aj na ďalšie objekty. Charakterizoval ho anekdotický epigram: „Čo barbari nestihli urobiť, to urobil Barberini“.
V roku 1611 prišiel obdivovať Galileovu inteligenciu a ostrovtip. Počas jedného večera pri ktorom Galileo obhajoval svoj názor o obehoch nebeských telies s ním sympatizoval. Keď sa však stal pápežom tak spyšnel. Urazil sa preto, lebo Galileo jeho neschopnosti neadoroval a vo svojom spise ho dal do podobenstva ako Hlupáčika /Simplicio/. Urban sa v tom spoznal, urazil sa, to mu emocionálne zatoxikovalo rozum natoľko, že bol ku tomuto zakladateľovi modernej vedy už len nemilosrdný. Celkovo dlhý pontifikát pápeža Urbana VIII. dosť oslabil pápežskú úlohu v Európe. Spôsobil na ďalšie dlhé roky rozvod medzi rímskou cirkvou a vedeckými poznatkami. To malo dlhotrvajúci nepriaznivý účinok na tom, ako bol katolicizmus vnímaný v nasledujúcich storočiach. Heliocentrická teória podporovaná Kopernikom bola odsúdená v roku 1616 inkvizíciou. Galilei bol v priateľskom vzťahu s oboma pápežmi aj Ferdinandom II, veľkovojvodom Toskánska. Rozhodol sa oživiť vedeckú diskusiu a vydal v roku 1632 Dialóg týkajúci sa dvoch hlavných svetových systémov, pri ktorých boli prezentované dve teórie, ktoré sú popísané vo forme dialógu medzi zástancami oboch systémov. Kniha však bola považovaná inkvizíciou ako zosmiešňovanie geocentrickej teórie a roku 1633 Galilei bol povolaný do Ríma. Pod hrozbou mučenia, sedemdesiat rokov starý vedec ponúkol prepísať niektoré kapitoly knihy; trest bol vydaný v Convento di S. Maria sopra Minerva : Galileimu bolo nariadené, aby sa verejne zriekol svojich názorov, jeho kniha bola vyhlásená za kacírsku a zakázaná a bol odsúdený na trest odňatia slobody na dobu neurčitú. Táto časť trestu bola zmenená do akéhosi domáceho väzenia v jeho vile v Arcetri, blízko Florencie. Galileo bol oficiálne rehabilitovaný cirkev v roku 1741, kedy bol zrušený zákaz na jeho knihy. V roku 1992 pápež Ján Pavol II. dnes už svätorečený, vyjadril poľutovanie nad tým, ako bolo s jeho procesom a s ním nakladané.
Špecialitou 12 dňového pontifikátu Urbana VII. bola aj bol rozkaz, ktorým zakázal fajčiarom fajčiť tabak, novotu, ktorá prišla zpoza oceánu, ktorá vraj podľa buly spôsobuje telesné vzrušenie podobné tomu erotickému. Za fajčenie na posvätných miestach sa vyhrážal exkomunikáciou. Toto nariadenie zrušil pápež Benedikt XIII. o sto rokov neskôr. Asi si chcela Jeho svätosť alebo niekto v jej okolí legálne zapáliť, a po sto rokoch dostal omilostenie z najvyššieho duchovného úradu…
Do svojho erbu si dal tri včely, ale do histórie cirkvi sa zapísal ako ten, čo so svojim protekčne dosadeným tímom vedeli poštípať ako podráždený roj s osami…
Dodnes sa nenašiel nik, kto by „svätého otca“ Urbana VIII. chcel svätorečiť a dať za pozitívny príklad. Všetci jezuiti a jezuitky zhrození čítajú jeho fatálne a ukrutné rozhodnutia, napísané horlivým a elegantným literárnym štýlom…
Zdroj: New Catholic Encyclopedia
ukážky z jeho „poetickej“ tvorby, ktoré pre niektoré statočné
kresťanky boli vtedy teda ale ultra sakramentsky dramatické...
Spoločnosť Anglických panien, ktoré chceli špeciálne byť a boli verné pápežovi, bola
jeho pápežskou bulou neobyčajne zdrvujúco zakázaná… sestry rozprášené…ich všetky dobré snahy boli
skoro dokonale a zákonitou autoritou rozmiaždené!
Podobne to urobili „padlí anjeli“ medzi nami ,obludní náboženskí podvodníci – farizeji s Ježišom Kristom.
Bojovali sme síce v 17.st. razantne napr. s fajčiarmi
ale takú frajerskú „cigaru + dym, aký on dopustil a vypustil“
na tie Sv.cirkvi verné sestry, čo si to ale vôbec nezaslúžili.
Možno kôli tejto zjavnej dlhoročnej skrivodlivosti zo strany predstaviteľov cirkvi
budú v nebi vyššie než tí normálni svätí.
Pápež v bule píše, že jeho najťažšia povinnosť je chrániť vinicu pred nepovolanými robotníkmi, ktorí sejú burinu, ktorá dusí dobré sadenice a ktorá vraj má zničiť dobrú sejbu.
Vraj: „Táto burina musí byť z cirkvi odstránená!!!“
Odvoláva sa na nariadenia protipápeža Jána XXIII. a zbabelého nepotistu Klementa V. ,že oni takéto zhubné vetvy na vetvách cirkvi kedysi už zakázali. Potulujú sa vraj podľa ľubovôle, obliekajú svetsky, nezachovávajú klauzúru. Vraj pracujú pod zámienkou spásy duší, podujímajú sa na rozličné úlohy, ktoré nesvedčia ich pohlaviu, ich slabému rozumu, ich ženskej skromnosti a predovšetkým ich panenskej počestnosti. Túto tŕňovú húštinu z poľa Cirkvi treba okamžite odstrániť. Svätá stolica ich vážne varovala, ale tieto ženy z arogantného vzdoru to neakceptovali a neprestali pracovať proti zdravému učeniu Cirkvi. Nunciovia dostali prísne opatrenia z obavy pred hroziacimi nebezpečenstvami a obávanými škandálmi. Aby sa tieto škodlivé rastliny v Božej Cirkvi nemohli ďalej šíriť, preto pápež používa tú najväčšiu prísnosť. Bujnejúce rastliny majú byť od koreňa zničené a vyhubené.Podľa rady troch kardinálov a podľa koncilových dekrétov prehlasuje pápež spoločnosť takzvaných jezuitiek, ich sektu a ich stav od počiatku ich jestvovania za nulu a ničotu.Ich inštitút sa má považovať za pápežom zničený. Pod hrozbou veľkej exkomunikácie domy Inštitútu anglické panny musia opustiť. Nesmú sa v nich ďalej schádzať, ani v nich hovoriť o duchovných či svetských veciach.Nesmú sa označovať za rehoľníčky. Môžu vstúpiť do iného rádu alebo sa vydať.
/ podľa buly Urbana VIII. Pastoralis Romani pontificis z 13.1.1631/
Bol vydaný príkaz, aby predstavená Mary Wardová bola inkvizíciou zatknutá ako rebelka, bludárka a odpadlíčka od katolíckej viery. Dnes je tento inštitút Congregatio Iesu oficiálne fungujúci v katolíckej Cirkvi a jezuitská rehoľa má v nich svoju sesterskú oporu. Pápežovi verní jezuiti a jezuitky, ktorí boli samými pápežmi nemilosrdne zrušení a neskôr obnovení, nám boli daní ako príklad, že aj duchovná moc bola veľakrát, nie iba v ich prípadoch nespravodlivo použitá.
Práve táto rehoľa by mala mať súcit so všetkými
ktorým je nejako vo vnútri cirkvi ubližované.
Po vyhlásení pápežskej neomylnosti v r.1870 sa už podobné skrivodlivé rozhodnutia
zo strany pápežského úradu stávať nezvyknú…
Nuž čo dodať?
Čím má niekto raketovejšiu kariéru, tým asi raketovejšie sú jeho dekréty…
A čím sa niekto viac rozmaznáva desaťročia pohodlím,
tým tvrdšie a zdrvujúcejšie sú jeho údery do obetných baránkov jeho života.
Jednou zo zbabelostí a polospánkov u polokatolíkov je, že sa
v katechetických príkladoch či školských učebniciach
o podobných prípadoch v dejinách vôbec nepíšu.
Predstierame to, až na výnimky, aj v tzv. „katolíckych“ médiách,
akoby všetko bolo v poriadku,
akoby žiadne judášstva
a zneužitia duchovnej moci v dejinách už neboli?
Myslíme si, že narušíme pápežskú autoritu alebo ju zneuctíme?
Je to iba smietka oproti brvnám, o ktorých sa tu píše…
A tá smietka zdravej kritiky môže niekoho aj spasiteľne poučiť, však?
Sv. Ján Pavol II. nám raz odkázal: „Nebojme sa pravdy.“
Táto diagnóza sa volá falošná svätosť a evanjelium nás na ňu upozorňuje a pred ňou varuje. A kto o nej niečo z dejín láskavo poinformuje, ten nie je nepriateľ svätej Cirkvi, ako to o ňom pánbožkári začnú rozširovať. Prestaňme my už „fajčiť v sakrálnom prostredí takýto prudko spirituálne jedovatý, spáse neprospievajúci
neúprimný, zbabelý a farizejský tabak“…
A tak keď si fajčiari niekedy tú cigarku aj zapálite, tak sa pritom aj poďakujte nebu, že ste sa narodili v inom než 17. storočí. A nefajčite príliš, lebo si tým môžete aj ublížiť. Ide to aj do peňazí. Tie keby ste dali miesto tých troch eur za škatuľku za celý rok do pančuchy, tak by to bolo aj pre celú Vašu rodinu na zájazd do Vatikánu. Tam si môžete napr. víťazoslávne pobafkať niekde blízko pri hrobe Vášho úhlavného dejinného nepriateľa, a potom chodťe popočúvať na audienciu určite nie „svätého otca“
ale vynikajúceho pápeža Františka.
Pozvánka na veľkú svadbu
21. marca 2015 Pavel 0 Comments
Niekto Vás ako ateista pozve kontemplovať večnú ničotu, iný ponúka nekonečné návraty
reinkarnácií na túto boľavú planétu, iný rojčí o iných dimenziách v iných galaxiách.
My kresťania sa pripravujeme na stretnutie s našim Kráľom, ktorý sľúbil, že sa sem vráti.
Pre pripravených, čiže morálne a spirituálne správne žijúcich je prichystaná
veľká svadba a sláva,
pre duchovne zdarebáčených a nemorálnych je nachystaný
prísny súd a hanba.
Žiť morálne, čiže podľa správnych morálnych zásad, je prejavom úcty
voči nášmu Stvoriteľovi.
Je to vizitka inteligentného človeka.
Etika, čiže to, čo je mravné a duchovne človeku prospešné,
v biblii Nového zákona je o správnom pochopení a o milosrdenstve.
Je vyššia než príkazy a zákazy Starého zákona. Toho akože iba spravodlivého „zub za zub“…
Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.
Nevezmeš meno Božie nadarmo.
Spomni, aby si deň sviatočný svätil.
Cti otca svojho i matku svoju.
Nezabiješ.
Nezosmilníš.
Nepokradneš.
Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.
Nepožiadaš manželku blížneho svojho
Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je Ak si niekto myslí, že byť veriacim znamená uznávať iba Mojžišovo Desatoro prikázaní, tak to je ten, čo z biblie rešpektuje iba Starý zákon. Ak si myslí, že je kresťan, tak je na veľkom omyle.
Aj keby dodržiaval poctivo celé Desatoro, bol by iba židom. Kresťan si musí dať morálnu latku
o „meter vyššie“. Ten zachovávaním evanjelia dosahuje tzv.kráľovskú slobodu, aj keby bol vo väzení…
My sa snažíme žiť Ježišove slová, ktorých podstata je v zásadách ôsmych blahoslavenstviev a v lekciách milosrdenstva v medziľudských vzťahoch, ktoré sú jasne popísané v tzv. Poslednom súde.
Ak chcete byť verný nebu, tak toto si dobre zapamätajte.
Nič dôležitejšie ako sú nasledujúce slová si už na zemi neprečítate.
Na 100 %
Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia. Ich vyhlásenie preberá prisľúbenia dané vyvolenému národu od čias Abraháma. Privádza ich k dokonalosti tým, že ich už nezameriava iba na vlastnenie určitej krajiny, ale na nebeské kráľovstvo:
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5,3-12)
Blahoslavenstvá vykresľujú tvár Ježiša Krista a opisujú jeho lásku; vyjadrujú povolanie veriacich pridružených k sláve jeho umučenia a zmŕtvychvstania; objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života; sú paradoxnými prisľúbeniami, ktoré udržiavajú nádej v utrpeniach; zvestujú požehnania a odmeny, ktoré učeníci už tajomným spôsobom dostávajú; začali sa uskutočňovať v živote Panny Márie a všetkých svätých.
Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu po šťastí. Táto túžba má božský pôvod. Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť. „Zaiste všetci chceme žiť šťastne a v ľudskom pokolení niet nikoho, kto by nesúhlasil s týmto tvrdením ešte skôr, ako by bolo jasne vyslovené.“ „Akože ťa teda mám hľadať, Pane? Lebo keď hľadám teba, svojho Boha, hľadám blažený život. Budem ťa hľadať, aby žila moja duša. Lebo moje telo žije z mojej duše a moja duša žije z teba.“ „Jedine Boh nasycuje.“
Blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie, posledný cieľ ľudských činov: Boh nás volá do svojej blaženosti. Týmto volaním sa obracia na každého osobne, ale aj na celú Cirkev, nový ľud zložený z tých, čo prijali prisľúbenie a žijú z neho vo viere.
Nový zákon používa viaceré výrazy, aby charakterizoval blaženosť, ku ktorej Boh volá človeka: príchod Božieho kráľovstva; videnie Boha – Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8); vstup do radosti Pána; vstup do Božieho pokoja: „Tam budeme odpočívať a vidieť. Budeme vidieť a milovať. Budeme milovať a chváliť. Tak to bude na konci bez konca. Veď aký iný cieľ máme, ak nie prísť do Kráľovstva, ktoré nebude mať konca?“
Veď Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, jemu slúžili a jeho milovali, a tak prišli do raja. Blaženosť nám dáva účasť na Božej prirodzenosti a na večnom živote. S ňou človek vchádza do Kristovej slávy a do radosti života Najsvätejšej Trojice.
Takáto blaženosť presahuje rozum a čisto ľudské sily. Je nezaslúženým darom Božej milosti. Preto sa volá nadprirodzená, takisto ako milosť, ktorá človeka disponuje vojsť do Božej radosti. „ Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.‘ Ale ,nikto nemôže vidieť Boha‘ v jeho veľkosti a nevýslovnej sláve ,a zostať nažive‘, lebo Otec je nepochopiteľný. Ale z lásky a dobroty voči ľuďom a vo svojej všemohúcnosti umožňuje tým, čo ho milujú, vidieť Boha…‚lebo čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu‘.“
Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby. Vyzýva nás, aby sme si očistili srdce od zlých náklonností a hľadali Božiu lásku nadovšetko. Učí nás, že pravé šťastie nie je ani v bohatstve alebo blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo moci, ani v nijakom ľudskom výtvore, nech by bol akokoľvek osožný, ako je veda, technika, umenie, ani v nijakom stvorení, ale jedine v Bohu, prameni každého dobra a každej lásky: „Všetci sa skláňajú pred bohatstvom. Veľké množstvo ľudí mu inštinktívne vzdáva poctu. Šťastie merajú bohatstvom a bohatstvom merajú aj úctyhodnosť… Je to hold, ktorý vyplýva z presvedčenia …, že bohatstvom možno dosiahnuť všetko. Bohatstvo je jednou z modiel našich čias a druhou je popularita… Popularita, čiže všeobecná známosť vo verejnosti – čo by sa mohlo nazvať ,tlačové renomé‘ –, sa považuje za veľké dobro samo osebe a za základ uctievania.“
Desatoro, Ježišova reč na vrchu a katechéza (učenie) apoštolov nám ukazujú cesty, ktoré vedú do nebeského kráľovstva. Posilňovaní milosťou Ducha Svätého usilujeme sa po nich kráčať krok za krokom každodennými skutkami. Pôsobením Kristovho slova pomaly prinášame v Cirkvi ovocie na Božiu slávu.
Blahoslavenstvá preberajú a privádzajú k dokonalosti Božie prisľúbenia od čias Abraháma tým, že ich zameriavajú na nebeské kráľovstvo. Odpovedajú na túžbu po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca človeka.
Blahoslavenstvá nás učia, aký je posledný cieľ, ku ktorému nás Boh volá. Je ním Kráľovstvo, videnie Boha, účasť na Božej prirodzenosti, večný život, Božie synovstvo a spočinutie v Bohu.
Blaženosť večného života je nezaslúžený dar Božej milosti; je nadprirodzená takisto ako milosť, ktorá ku nej vedie.
Blahoslavenstvá nás stavajú pred rozhodujúce voľby, čo sa týka pozemských dobier; očisťujú nám srdce, aby nás naučili milovať Boha nadovšetko.
Nebeská blaženosť určuje kritériá rozlišovania na používanie pozemských dobier v súlade s Božím zákonom.
Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
Posledný súd
Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“
Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“
Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“
/evanjelium podľa Matúša 25 kap./
Slúžiť Bohu znamená kraľovať.
Kristus je Kráľ kráľov, a my jeho učeníci veríme, že kraľovať začal už na kríži, a čakáme jeho slávne kráľovstvo, ktoré príde vtedy, keď si ľudstvo bude myslieť, že je všetko to normálne, dôstojné a pravdivé totálne pošliapané a zneuctené…
Na toto pamätať znamená spirituálne nedrichmať.
HODINA SLOVANŮ MÁ TEPRVE PŘIJÍT
V pátek 16.4.2010 ve 21.00 hodin zemřel v Římě kardinál Tomáš Špidlík, nejvýznamnější český teolog žijící v zahraničí, světově proslulý znalec spirituality křesťanského Východu, významný představitel ekumenického úsilí a uznávaný reprezentant a propagátor české kultury. Celý svůj život zasvětil badatelskému úsilí na poli studia a praktické služby pro jednotu křesťanů.
Ke vzpomínce na kardinála Tomáše Špidlíka zde uvádíme výběr z knižního rozhovoru s Janem Paulasem Duše poutníka.
Co je podle vás z cyrilometodějské ideje dodnes nosné a inspirativní? Svatí Cyril a Metoděj jsou patroni Evropy. Jak by asi vnímali dnešní Evropu?
Cyrilometodějská otázka mi byla vždycky velmi blízká a často jsem měl také příležitost o tom mluvit. Například na kongresech v Římě, Soluni či Ochridu jsem rozvinul téma, které bylo do té doby opomenuté: duchovní příbuznost Cyrila a Řehoře Naziánského. Cyril si ho totiž už od mládí zvolil za osobního patrona a jeho autobiografickou báseň znal zřejmě zpaměti. Jaký byl osobní postoj Řehoře? Jako básník si byl dobře vědom, že má zvláštní dar jazyka. Zasvěcuje jej tedy Bohu – chce, aby skrze jeho ústa mluvil Kristus řecky. Přítel svatý Basil ho proto nazval “ústy Kristovými”.
Svatý Cyril si byl vědom, že jeho znalost slovanské řeči je podobný dar. Vzal si tedy za úkol, aby jeho ústy mluvil Kristus zase slovansky, aby se vyjadřoval v řeči a mentalitě našich předků. Základní problém náboženské literatury bývá u národů většinou tento: Jak dát duchovní výraz slovům vzatým z profánního prostředí? U nás je to v jistém slova smyslu vyřešené už od počátku, protože naše první literatura byla posvátná, ta světská přišla ke slovu až později. Možná si to ani neuvědomujeme, jak některá obecná slova stále ještě zavánějí svým posvátným původem.
O aktuálnosti cyrilometodějské tradice jsem nedávno mluvil na poměrně vysoké úrovni. Bylo to při setkání ruského viceministra kultury a italského ministra kulturních památek, kdy jsem řekl víceméně následující: Starověký kulturní svět se po rozdělení na dvojí říši, západní a východní, začínal také dělit – jednota kulturního světa se začala rozpadat. V 8. století už bylo schizma na spadnutí, ale vznikla nečekaně nová situace. Mezi obě části starého impéria se vsunula masa nových slovanských národů. Vyvstala tedy otázka, kam budou patřit, zda na Východ, nebo na Západ. Obě strany si je snažily přisvojit a posílaly k nim své misionáře. Moravský kníže Rostislav totiž udělal odvážný politický krok – do země, kterou si už přisvojil Západ, povolal misii z východního Cařihradu. To se nemohlo obejít bez konfliktů na církevním poli, které bylo tehdy od státního řízení neodlučitelné. Cyril a Metoděj byli prozíraví, věděli, že se konflikt bez rostoucí papežské autority nevyřeší. Vydali se tedy na cestu do Říma a tam se stalo něco, co bylo zřejmě z vnuknutí Ducha svatého. Papež pochopil, že by se Slované mohli stát třetí mocností světa, jakýmsi mostem mezi znepřátelenými bloky. Naši věrozvěsti dostali tedy zvláštní privilegia k vytvoření nezávislé slovanské církevní provincie. Dnes už víme, jak to skončilo. Nebudeme hledat, kdo všechno na tom nesl vinu, ale faktem zůstává, že svět byl v té době už tak rozdělen, že i Slované, kteří se měli stát středovým mostem, se rozpadli na Slovany západní a východní.
A jaká je situace dnes? I dnes jsou ve světě velké znepřátelené bloky…
Někteří politologové dokonce varují před nebezpečím střetu kultur…
A v situaci Velké Moravy je dnes celá Evropa, která by se měla stát středem a mostem smíření. Nejdřív si ale musí být sama vědoma celé své bohaté křesťanské minulosti, která je východní i západní. Bohužel si svého poslání nejsou dobře vědomi ani sami Slované. Při utváření staré Evropy byli pokřtěni naposledy – jako dělníci na vinici v onom evangelijním podobenství, kteří byli povoláni až v hodině polední. Takoví jsou podle velkých ruských myslitelů i dnešní Slované. Byli příliš exkluzivně západní nebo východní, ale své skutečné vlohy dané od Boha dosud ještě dobře nerozvinuli. Jak píše Solovjov, nejenom každý člověk, ale i každý národ má od Boha určité poslání pro svět, a k tomu prorocky dodává: “Víme, co dali světové církvi Židé, stejně tak je nám známý přínos Řeků, Římanů, latinských a germánských národů; co ale dali světové církvi Slované, se zatím neprojevilo, jejich hodina má tedy právě přijít.” Prorocké vize jsou vždycky záhadné, ale stojí za uváženou. Když mluví i papež o dýchání oběma stranami plic, když on sám rozhodl, aby jeho první návštěva ve východoevropských zemích po pádu komunistického totalitarismu byla na Velehradě, když generál jezuitů svolal setkání jezuitů pracujících na poli ekumenismu právě na Velehrad, kde se uctívá obraz Matky Unie – tak to všechno jsou jakési zvláštní náznaky, že existují lidé, kterým Solovjovovo proroctví něco v duchu říká. A zdá se, že se množí…
Myslíte si, že slovanská spiritualita může obstát i v dnešním globalizujícím se světě či alespoň v multikulturní Evropě?
Při globalizované potravě žaludek strádá, hledá proto malé přirozené restaurace. V globalizované kultuře trpí zase kult srdce, “jehož hlas žádný neutlumí, až k hrobu šepce teskné svoje dumy”.
Čím mohou dnes Slované přispět k obohacení Evropy, tomu jsem ostatně věnoval celou knihu Ruská idea. Jde především o originální přínos pravého personalismu a kultury srdce.
Zkusme se vrátit trochu zpět. Proč jste se věnoval studiu východní spirituality?
Přes cyrilometodějskou tradici jsem měl pochopitelně sklon k Východu, ale konkrétní povolání přišlo zase shodou okolností. Když jsem se stal v Římě spirituálem Nepomucena, chodil jsem aspoň jednou týdně na oběd do Orientálního ústavu – jako jezuita jsem tam byl totiž právně přičleněn. Při styku s tamními pátery mě napadlo, že bych si tam mohl udělat i licenciát a doktorát. Stalo se tak během čtyř let. Jako spirituál jsem si zvolil také spirituální téma u P. Hausherra, který byl prakticky zakladatel tohoto oboru. Tento stárnoucí profesor ve mně pak viděl svého budoucího nástupce a později mne takto představoval i na univerzitě. Začal jsem tedy hned kurzem o ruské spiritualitě, který jsem převzal po smrtelně nemocnému P. Kologrivovi, ale Hausherr nechtěl, abych se ruskými tématy tuze zabýval. Byl přesvědčen, že zde není mnoho zajímavého – Slované byli pokřtěni pozdě, kdy už byla hlavní témata na Východě vyzrálá. Doporučoval mi naopak učit se arménsky, protože v tamní duchovní literatuře je mnoho krásného a dosud neznámého. Začal jsem se tedy učit arménsky, ale brzy jsem s tím skončil. Už se mi nechtělo začínat se zcela neznámým jazykem.
Přesto jsem však musel zvolit jisté omezení, protože spiritualita Východu je téma obsáhlé a různorodé. Omezil jsem se tedy víceméně na první začátky, hlavně v řeckém prostředí, a pak jsem přece jenom postoupil i ke Slovanům. Dodnes přesvědčuji svět, že v duchovním směru nejsou tak druhořadí a neoriginální, jak se o nich tvrdí. Naopak se směji, když se na mne někdo obrací jako na odborníka v pseudojogínských meditacích dalekého Východu. Je pravda, že o daném tématu také něco vím, ale jenom v souvislosti s křesťanskými mnichy, jimž podobné metody nebyly cizí. Ale i v okruhu, kde jsem se studijně zabydlel, existují v duchovních směrech a metodách značné rozdíly. Není tedy moudré hned tvrdit, jaká je “spiritualita křesťanského Východu”. Držel jsem se postoje svého velkého předchůdce Hausherra, že ke spiritualitě se musí přistupovat jako k umění: hledat to, co je kde nejhezčí, a tudíž vždycky originální. Proto jsem si postupem času našel své autory a směry, které mne zaujaly, či témata, která bylo potřeba objevit. I když jsem se stal známým především svými systematickými manuály, můj osobní zájem se soustředil především na modlitbu srdce a prioritu svobodné osoby nad absolutní nutností.
Někdo ovšem může namítnout, že takové duchovní hledání potom připomíná jakýsi “švédský stůl”, kde je spousta lákavých jídel a vy si nezávazně vybíráte jenom to, co vám chutná…
Pokud bych seděl u stolu sám, tak by k tomu mohlo dojít. Spiritualita ovšem předpokládá, že je mým hostitelem Bůh a že on sám mi nabízí, co by bylo pro mne nejlepší – a já to s nadšením přijímám…
Zastavme se u obou zmíněných témat. Jednou jste napsal, že neopakovatelnost lidské osoby plyne právě především z její svobody…
Říká se, že východní spiritualita vyrostla ze syntézy biblického zjevení a staré řecké tradice myšlení. Nemíním to popírat, ale tato syntéza začala základním protikladem. Křesťanství vstoupilo do světa v periodě, kdy převážná většina filozofických škol byla přesvědčena, že jediný základ vesmíru a všeho lidského myšlení je potřeba hledat v Bohu. Dá se říci, že mohli recitovat: “Věřím v jednoho Boha…” Autoři křesťanského Kréda si však byli plně vědomi toho, že přinášejí něco zásadně nového: “Věřím v jednoho Boha Otce.” A spolu s Otcem se zjevuje i Syn a Duch svatý. Samozřejmě tím nechtěli popřít víru v jednoho Boha. Problémem, který však museli řešit, byla otázka, jak tyto tři vrcholně svobodné Osoby vytvoří absolutní nutnost jednoho Boha. Nad tím žasnou mystikové všech dob, zvláště ti východní, a dovedou z toho odvodit důsledky pro autentický křesťanský život, jehož vrcholem je podle Evagria “kontemplace nejsvětější Trojice”.
Na Západě však k tomuto tajemství převládl jiný přístup. Krédo začíná vyznáním v jednoho Boha, v jehož absolutní jednotě a nutnosti jsou tři Božské Osoby. Takto nám to zjevuje víra, ale otázka zní: Má toto zjevení živý vztah k našemu životu? Kant o tom silně pochybuje, katolické knihy morálky se o tom nezmiňují a dogmatičtí teologové převážně podpírají své úvahy tím, že vycházejí z Boží jednoty, tj. z filozofického pojmu absolutní nutné existence, směrem k Osobám, které jsou zjevením Boží svobody. Podle Berďajeva je to ale nelogické. Nemůžeme vycházet z absolutní nutnosti směrem ke svobodě, protože tam pro ni není místo. Ivan, který je v Dostojevského Bratřích Karamazových zosobněním lidského racionalismu, nevidí proto jiné řešení než to, které předkládá Velký inkvizitor: omezit nutnost na to nejnutnější a svobodu zase na dostatečné uspokojení buržoazního jednotlivce, tedy zůstat na poloviční cestě – něco musím a něco mohu. Mravnost je však od svobody neodlučitelná. Svoboda tedy musí proniknout všude, i do sféry nutnosti. To je sice lidsky nemožné, ale je to uskutečnitelné v Kristu.
Bojím se, že tento neřešitelný problém se na Západě stále opakuje i u tzv. zastánců nového personalismu – i oni by rádi dali osobě prioritu; bez zakotvení v prvním tajemství křesťanské víry, v nejsvětější Trojici, je ale tato otázka lidsky neřešitelná. Lidská osoba se dá plně pochopit jenom ve světle Božích Osob, a naopak – osobního Boha poznáme zase jenom z tajemství lidské osoby, která je Božím obrazem a podobenstvím (Gn 1,26-27).
Často se uvažuje o tom, jaká je společná lidská “přirozenost”, ale zapomínáme se ptát, v čem je vlastně lidská osoba neopakovatelná.
Co je tedy nejhlubším důvodem její jedinečnosti?
Nejlépe se to vyjadřuje biblickým výrazem “srdce”. V něm se totiž soustředí duchovní život a poměr k osobnímu Bohu daný osobním rozhovorem, tj. modlitbou.
Problémem lidské svobody se zabývá také Dostojevskij, zejména ve své pověstné Legendě o Velkém inkvizitorovi v románu Bratři Karamazovi. I po jejím přečtení čtenář získá dojem, že je celý problém neřešitelný. Jak tuto Legendu čtete vy?
Nejdříve je potřeba si uvědomit způsob, jak číst Dostojevského. V osobách, které v románech prezentuje, zkoumá sám sebe, jakoby chtěl říci: Když v sobě budu sledovat tyto sklony, budu mluvit a jednat tak a tak a skončím takto; když budu sledovat zase jiný svůj sklon, budu takový a takový. V Bratřích Karamazových jsou klíčové především čtyři osoby a všechny předpokládají, že člověk “touží všude po neomezené svobodě a všude se nachází jako otrok”. Je tu starý Karamazov, který se nedá ničím omezit v sexu. Skončí tím, že ho zabije jeho nevlastní syn. Pak je tu racionalista Ivan, který chce všechno rozřešit svobodným lidským rozumem. Skončí jako schizofrenik. Je tu Dimitrij, který užívá svobody lehkomyslně k nevázanosti. Skončí ve vězení. Člověk tedy automaticky dojde k závěru, který podle rozumu udělá i Ivan ve své Legendě o Velkém inkvizitorovi: absolutní svoboda je destruktivní, démonická (jiný Dostojevského román na toto téma má titul Démoni), není pro omezeného člověka. Zničila by naši společnost – uzavírá Velký inkvizitor, a tak se musíme spokojit se svobodou omezenou. Kristus, který chce dát lidem plnost svobody, nemá v naší společnosti místo. Inkvizitor jej nakonec propouští z vězení se slovy: “Odejdi a nevracej se už nikdy!” Dostojevského odpověď je až v postavě Aljoši. Plnost svobody skutečně není lidská, nýbrž božská. Aljoša se však osobně sjednotil s Kristem a od toho okamžiku může dělat všechno, co chce. A protože to chce spolu s Kristem, jeho svoboda není destruktivní, ale naopak tvořivá.
Někteří mysleli, že je Legenda polemicky protikatolická. To je omyl. Dostojevskij ji umístil do takového prostředí, aby prošla cenzurou carského Ruska. Problém, který v ní předkládá, je ale všelidský a zvláště evropský. Evropa totiž řeší problém svobody a řádu kompromisem, který se stále posouvá z jedné strany na druhou. Jsou doby, které volají po větším pořádku, a jiné zase bojují za větší svobodu. Dostojevskij chce ukázat, ostatně jako i jinde, že tzv. zásadní lidské problémy jsou neřešitelné bez Krista. Jeho duchovní následovatelé v této myšlence pak pokračují: Kristus nás uvádí do života Božího, tj. do nejsvětější Trojice, a tam – jak jsme se už zmínili – se spojuje absolutnost Božího jsoucna se svobodou tří Osob v jednotě jednoho Boha.
O aktuálnosti problémů, položených Dostojevským, mluví nejen duchaplně, ale i upřímně Berďajev, když píše: “Já rozlišuji lidi podle toho, čtou-li Dostojevského, nebo ne. S těmi, kdo ho nedokážou číst, nemám co diskutovat.”
Zastavme se teď u druhého výrazu, který jste označil jako základní ve svém studiu, tj. u modlitby srdce. Ve východní spiritualitě má srdce velký význam, zatímco u nás je často jen symbolickým pojmem. Proč je ten rozdíl? A je možná náboženská zkušenost mimo srdce?
Téma “srdce” ve spirituálním životě se pro mne stalo polem bojů a mnoha diskusí. Uznávám, že v našem denním slovníku je pojem “srdce” zbanalizovaný – považujeme je za sídlo citovosti, a té přece nemůžeme dávat přednost před rozumem či svobodnými rozhodnutími učiněnými na základě pevné vůle. Ale srdce v Písmu, v mystice a v původním slovníku národů už takový omezený význam nemá. Rusové například říkali, že nejnešťastnější je takový člověk, který nemůže žít po sercu. Proto také Boha i bližního musíme milovat “celým srdcem”. Nemůžeme tedy číst tolik krásných duchovních textů, zvláště ne východních, nevrátíme-li výrazu jeho původní bohatý význam.
Na toto téma jsem už napsal mnohé. Jak to shrnout v krátkosti? Když to chci vyjádřit co nejpopulárněji, užívám tří přirovnání. První navazuje na mou zkušenost z dětství. Měl jsem matce donést z kostela konvici svěcené vody, ale když má kluk něco udělat, hned začne spekulovat. Můj “geniální” nápad byl tento: Nemohl by kněz přijít k nám domů a posvětit naši studnu, abychom měli svěcenou vodu už natrvalo? Později na studiích teologie jsem se ptal profesora liturgie, bylo-li by to možné. Odpověděl vyhýbavě, že by to asi možné bylo, ale že takového svěcení církev neužívá. Dnes už vím, že toho užívají duchovní osoby v jednom velmi konkrétním případě: snaží se posvětit své srdce, aby se stalo stálým pramenem dobrých myšlenek a skutků. Srdce tedy znamená nikoliv jenom jeden dobrý skutek, ale celý osobní postoj. Proto je podle Písma člověk takový, jaký je v srdci.
Druhý příklad je z poslední doby. Měl jsem do večera dokončit článek pro jeden časopis. Snažil jsem se tedy uzavřít a přerušit všechny styky s okolím. Přesto ale někdo klepal neodbytně na dveře. Pustil jsem ho dovnitř a byl to zrovna člověk, který nesnadno končí s řečí. Co s ním? Vyhodit ho? Udělám ze sebe asketu: “Posaďte se, jsem rád, že vás vidím,” řekl jsem. Byl to dobrý skutek? Možná byste mě pochválili, že se dovedu zapřít. V životě je toho často zapotřebí, ale jedná se jenom o prostředek k dosažení dokonalosti, ne o cíl. Byl jsem tehdy vnitřně rozdělen, protože to nebylo z celého srdce, ze vší mysli, ze vší síly. Zapírání má za cíl tuto vnitřní rozdělenost překonat – což v duchovním životě platí především v modlitbě, aby se člověk modlil celý, a ne jenom částí své osoby.
Třetí příklad je zase ze vzpomínek. Když nás katecheta připravoval na první svaté přijímání, vypravoval nám na poučení zvláštní historku. Byl jednou jeden mládenec, který žil svatě a čistě jak svatý Alois. V šestnácti letech se však dopustil svého prvního těžkého hříchu. Šel se koupat a utonul. Nyní je pro svůj těžký hřích v pekle. Vzpomínám si, že jsem nad tím už jako chlapec kroutil hlavou, že to nemůže být reálné. Copak je tak snadné přejít z čistého života do těžkého hříchu? Je pravda, že svatá Terezie z Avily se této nebezpečné lidské situace bála. Ale báli bychom se my o svatou Terezii, že by se po letech zbožného života tak snadno dopustila odpadu od Boha? Co tím chci říci? Všichni víme, že se i velký hříšník může po letech obrátit, ale je to zázrak Boží milosti. Člověk však nabývá stálost v postoji k lidem i k Bohu přirozenou cestou. Tato stálost je stav srdce. Je-li stav našeho srdce dobrý, je to záruka spásy, o kterou se opíráme. Tím se vracím k prvnímu příkladu – cílem duchovního snažení je posvětit stálý pramen našeho jednání, tj. srdce. Pěkný příklad čteme v životopise svatého Františka z Assisi: “František se nemodlil, stal se modlitbou.”
Ale teď přichází vážná praktická otázka. Jednotlivé skutky sice můžeme hodnotit, nakolik jsou dobré nebo špatné (v knihách morálky se k tomu dočteme mnoho rad), ale jaký je stav našeho srdce, jací doopravdy jsme před Bohem? Západní moralista zde vyzná svou nevědomost: srdce zná jenom Bůh. Východní autoři jsou naopak přesvědčeni, že všichni máme jakýsi druh intuice o tom, jací jsme a jací jsou lidé, s nimiž se stýkáme. Vyjadřuje se to například větou: “Nemohu proti němu říct nic negativního, ale něco se mi na něm stále nelíbí.” Nebo naopak: “To, co provedl, je zlé, ale jsem si jist, že má přesto dobré srdce.”
Můžeme těmto intuicím věřit?
Východní autoři odpovídají, že můžeme, ale pod jednou podmínkou – pokud máme čisté srdce. “Očišťovat srdce” je to, čemu se na Východě říká “vnitřní praxe”, a té se věnuje mnoho pozornosti, zatímco na Západě se v katechismu vyučuje převážně jenom “vnější praxe”, tj. zachovávání vnějších příkazů. Obojí přitom patří k sobě, a proto je přínos východní spirituality v tomto směru pozoruhodný. Problematice “jak očišťovat srdce” jsem ostatně věnoval i samostatnou knížku.
Ve spisech východních Otců se v této souvislosti často užívá termínu “duchovní boj”, který se dnes už pomalu vytratil. Co je vůbec podstatou duchovního boje?
“Začátek všeho zla je zlá myšlenka,” stanovili Otcové. Zlých nápadů máme stále plnou hlavu, ale dnešní člověk si s nimi neví rady – bojuje totiž jen proti vnějším situacím a vnějšími metodami, třeba i užíváním různých drog. Neumí si udělat pořádek ve své hlavě. Proč má moje malá knížka o očistě srdce takový úspěch, že byla vydána už v tolika jazycích? Protože pro většinu lidí je to objev, že vnitřní klid je jenom výsledek vnitřního boje.
Co vlastně znamená výraz “modlitba srdce”?
Začnu otázkou: Co se stane se srdcem, které je čisté? Jeho hlavní zisk je ten, že má intuici Boha. Syrští autoři rádi přirovnávají srdce k fontáně – když je čistá, odráží se v ní nebe. To je pak stav, jemuž na Východě říkají “modlitba srdce”. Osvětlím to zase příkladem. Na Krétě jednou probíhalo sympozium pravoslavných a katolíků o modlitbě, a já jsem tenkrát uvedl jako téma své přednášky “Modlitba srdce u svatého Františka z Assisi a svatého Ignáce z Loyoly”. Můj dobrý přítel, profesor pravoslavného bohosloví v Soluni, mne varoval, že to nemohu dokázat, protože na Západě modlitbu srdce neznají. Zasmál jsem se a předložil mu návrh v duchu praktického západníka: “Když to dokážu, zaplatíš litr vína?” Vyhrál jsem hlavně citátem z ignaciánských Exercicií: “Napadají nás myšlenky… Jsou-li zvenku, mohou být dobré nebo špatné. Ale přicházejí-li z nitra, jsou jistě od Boha.” V jedné větě je tu vyjádřeno to, co rozvádějí východní autoři. Očistí-li se člověk od špatných myšlenek a náklonností, ozve se hlas srdce – v něm sídlí Duch svatý, a ten inspiruje stále k dobrému. Věnovat těmto vnitřním inspiracím plnou pozornost, to se nazývá “modlit se srdcem”. Je jisté, že aktuálnost této modlitby je naléhavá zvláště pro dnešní společnost, která chce všeho dobrého dosáhnout vnější indoktrinací, která po celé hodiny sleduje televizi nebo naslouchá rozhlasovým stanicím a neví, jak je krásné slyšet inspirace svého vlastního srdce.
