Ako obrodiť slovanov?

Odborno kritická spirituálna recenzia knihy
Pavol Peter Kysucký: Obroda kresťanského náboženstva Slovenov
r. 2023, vydavateľ Obroda Slovanov OZ

Šokujúce. Zaujímavé. Uletené. Bludné! Presne trafené. Odvážne. Nehorázne Originálne. Smiešne? Úprimné. Tieto pocity Vás budú sprevádzať, ak budete čítať túto knihu. Autor ako veľký kombajn zrovnáva všetky klasy aj s burinou. Celé inštitúcie, vedecké teórie či náboženstvá. Je asi našim najostrejším súčasným kritikom Biblie a Vatikánu. Má očividne predimenzovane nastavený výkon motora mužnosti a má aj občas problémy s brzdením svojich mienok. Tie sú akoby prírodným úkazom spadnutým tu ku nám niekde od sfér slovanských božstiev. Čitateľom skúša pootriasť všetky ich istoty. V pozdvihovaní slovanského sebavedomia je raz originálny inokedy až srandistický. Jeho svojský štýl písania môže byť nominovaný na olympiádu v panslovanskom šovinizme. Kde by tento náboženský autodidakt, arciprovokatér a autoritozemetrasovič dosiahol určite jedno z medailových ocenení. Jeho svojrázne národno-buditeľské antivatikánske obrodzovanie kresťanstva na slovanský spôsob je prudkou ľadovou sprchou pre podriemkávajúcich. Extrémny podnet k diskusii protiprúdu slovanofilov.

Sv. Tomáš Akvinský sa vyjadril takto:

„Spravodlivosť je trvalá ochota dať každému, na čo má právo.“

I.
Ktorá je v skutočnosti tá „ Najdôležitejšia kniha“?

Tak nazval autor /PPK/ v podtitule túto 392 stranovú publikáciu. Venoval mnoho večerných hodín svojho času na napísanie tejto poslednej z jeho kníh. Vydal ju na vlastné náklady, čím nám prezradil, že mu na jej vydaní a verejnom rozšírení, a podelením sa so svojimi objavmi, názormi, výskumami či svojskými experimentami medzi Slovákmi, asi veľmi záleží.
Ak sa chceme seriózne baviť o kresťanstve, mali by sme sa dohodnúť, že všetci kresťania v tých 33 tis. denomináciách považujeme za najdôležitejšiu knihu Bibliu, Božie Slovo. V tom sú už kresťania vo všetkých denomináciách stáročia dohodnutí. To žiadame rešpektovať aj od ostrých biblických kritikov, medzi ktorých sa zaradil aj autor PPK. Nikdy nemôžeme pripustiť, že nejaká iná kniha si má právo nárokovať mať tento titul. Bola by to totiž z pohľadu kresťanov krádež. Aj hlúpa opovážlivosť.
Problémom nás ľudí, aj kresťanov , je výklad tej Biblie. V každej cirkvi je totiž iný. Výsledok je, že vlastne ani potom sami nevieme, čo je kresťanská hodnota, a čo už nie je. U katolíkov je aký taký poriadok, lebo rešpektujú pápežské Magistérium. A ako dejinný vývoj jednotiaci vieroučný prvok jeho Katechizmus Katolíckej cirkvi , ako odborný a stále sa zlepšujúci výklad Biblie. Akútne nám chýba Vademecum biblicum. Bez neho je Biblia tou najlepšou aj najhoršou knihou na svete, píše americký kňaz R. Rohr.

U protestantov je taká babylonská rôznorodosť biblických výkladov, že to budí u pozorovateľov nielen úžas, ale doslova vnútorný chaos vo viere aj mravoch, čiže v teórii aj praxi.

Autor PPK sa tvorbou radí medzi extrémne protestujúcich voči zákonitej duchovnej autorite Vatikánu. Cirkevne je nezaradený. Má silný nábeh na vodcu v ďalšom občianskom združení. Nereprezentuje zatiaľ žiadnu kresťanskú denomináciu, ale je hovorcom mnohých podobne zmýšľajúcich, ktorí si radi v modernom svete pri sčítaní ľudu zaškrtnú kolonku „bez náboženského vyznania“. A popritom sú to občania často úprimne hľadajúci pravé duchovno či hlbší zmysel života než je primitívny materializmus alebo už prešpekulovaný ezoterizmus.

Sú často aj veriaci v Ježiša, ale veľmi svojsky si nevedome interpretujú jeho učenie. Prezentujú aj nekriticky vyhranené osobné názory, ktoré sú aj v prudkom rozpore s učením Biblie. Sú často nami kresťanmi nepovšimnutí a nenapomenutí.

Jasne treba pripomenúť napr. všetkým propagátorom „Ježiša“ ako nie člena židovského národa, ale národa napr. slovanského, austrálskeho či amerického, že ide o ďalšieho z falošných mesiášov.
Ak by niekto, zaoberajúci sa kresťanstvom trval na tom, že nejaká iná kniha alebo jeho osobné názory a nevyzreté experimentálne autoskúsenosti či predovšetkým iba jeho subjektívne nesväté výklady posvätného Božieho Slova v Biblii sú oveľa dôležitejšie, nemôžeme ho brať ani vážne.
Musíme ho ako Kristovi učeníci aj prorocky napomenúť. A napr. sa ho spýtať, či si ozaj myslí, že on je viac než všetci, čo doteraz budovali Božie dielo na zemi? Alebo že ich osoba dostala väčší mandát z neba, aby koordinovala prácu kresťanov, ako to dostal priamo od Ježiša apoštol Peter a jeho nástupcovia ako najvážnejšiu pastoračnú povinnosť a dejinnú úlohu? Lebo priamo v Biblii sa o tejto ústrednej autorite medzi kresťanmi píše v Mt, 16 kap a Jn v 21 kap. Kto sa chce byť ozajstný Ježišov priateľ, toho musí zákonite napadnúť, že či je rozumné toto usmernenie ignorovať a dôverovať niekomu modernému, kto v Biblii spomínaný ako nejaká spoločenská autorita vôbec ani nie je?..
Autor v názve svojej knihy „zamával veľkou antivatikánskou zástavou“ aby si ho všimli mnohí nespokojní polokresťania so súčasným dianím v často zlenivených veľkých cirkvách a zboroch či skorumpovanej politike, ktorá sa neraz prezentuje kresťanskými frázami. Ako riešenie ponúka svojské osobné zážitky a skúsenosti, filozofické úvahy o Satanovi, ktorý ovláda už skoro všetko na tejto zemi. Možno tým prezrádza viac o duchovne svojho ešte stále znesväteného vnútra, než o vonkajšom dianí. Pridávanie šokujúcich správ aj od akademikov, infantilné žonglovanie s tisíckami rokov dozadu, niektorých objavov zakladateľa hĺbkovej psychológie Carla Gustava Junga či nepreverené archeologické objavy nemusia byť zárukou tej najväčšej odbornosti. Neraz až čas preverí mnohé naše tvrdenia. Preto hranie sa na presnú vedu radšej ani nepredstierajme.

Naše rôznorodé autority a ich teórie si preverme. V tomto bode je odporúčanie autora PPK, v mnohých našich nevedomých naivnostiach či napr. pri historických falzifikátoch , aj správne. Len konkrétne. Zovšeobecňovanie by bolo nenáležité.

Toto dielo nemožno zaradiť medzi kresťanské reformné diela, lebo nie je zamerané v prvomrade na osobný vzťah ku Ježišovi Kristovi a Jeho kľúčovej téme tém: Božiemu Kráľovstvu. Skôr je snahou v novodobých slovenských literárnych dejinách asi o najopovážlivejšiu spisovateľskú provokáciu na tomto území. Oveľa razantnejšiu než sú provokácie od napr. Jozefa Banáša. Tá má asi poriadne zatriasť slovenskými čitateľmi, ktorí sa považujú za demokratických slušných občanov či kresťanov. Čo sa radi hrajú nielen na svätých, ale aj sebaistých. Autor asi chce, aby prehodnotili mnohé zo svojho myslenia či konania, či je to nie v rozpore nielen s Kristovými ideálmi , záujmami nášho slovenského spoločenstva , ale aj v súlade so zdravým rozumom.

II.
Ježiš vraj bol Sloven

Ak je intenciou tejto knihy obnoviť kresťanstvo do pôvodnej a čistej podoby, tento úmysel autora by bol aj chvályhodný. Avšak jeho viaceré tvrdenia, napr. že jeho zakladateľ bol Sloven, nie sú veru neomylné. Bol to jednoducho pôvodom Žid a Galilejčan. Táto základná téza a ďalšie na ňu nadväzujúce exegézy sú položené totiž na historicky nespoľahlivých pieskových základoch. Skutočné kresťanstvo je položené na pevnej skale. Pravom Kristovi, apoštoloch, Novom zákone a aj Biblii Zákona starého.
Ak sa niekto pokúša stavať svoju obnovu kresťanstva na základoch svojich, slovanských či iných, ten sa jednoducho mýli. Radím mu, aby takú stavbu zastavil, a vybral si „pevnejšiu pôdu pod nohami“… Radšej nenafukujme ani svoje ani egá tých, čo nás sledujú. Evanjelium odporúča mať ego malinké.
Autor sa odvážne snaží vzkriesiť v nás dlho a extrémne potlačované slovanské sebavedomie, čo je veľmi dobré. Ale iným extrémom panslovanského šovinizmu? Čo je už v zjavnom v protikade aj so slovenskou aj kresťanskou identitou. Preto jeho hókus – pókusy, akým navrhuje nové kresťanské náboženstvo slovanského typu, nemôžu byť tým pravým projektom na obnovu identity nášho národa či sv. viery.

Ak by sa snažil viac o osobnú svätosť a študoval by serióznu teológiu a mal aspoň 20 ročnú prax v niektorej z cirkevných denominácií, určite by mnohé vety, čo napísal, opravil a bludné aj vynechal. A svoje extrémne názory, ktoré si asi ani neuvedomuje, že ich propaguje, lebo nemá teologické vzdelanie, by iným ako recepty na obrodenie štátu či cirkví nedoporučoval.

III.
Osobné názory a zážitky

sú súčasťou nášho života. Nič proti nim. Každý ich vo vývoji potrebujeme. Máme na ne od Boha právo? Máme. Problémy si narobíme medzi inými hľadajúcimi vtedy, keď po zdieľaní osobne či písomne ich povýšime na vzorové z existujúcich ľudských skúseností. Samozrejme za diktátu nášho ega a bez poctivého a spravodlivého porovnávania so skúsenosťami iných. Napr. zbožnejších, čiže duchovne kvalitnejších od nás. Spravodlivosť velí. dať týmto kvalitnejším spojeniam z nebies jednoznačne prednosť.

Ak niekto zažije duchovný zážitok, ale nie je prečistený od svojho prežitého minulého hriešneho stavu, budú jeho osobné skúsenosti poznačené miesto nebeskej vône oveľa viac spirituálnym dymom. Tým väčším, čím bude väčšie naše neokresané ego a nevzdelanosť. Ak niekto vykladá kresťanské učenie bez Magistéria pápežov, bez ideálu, rád a skúsenosti mnohých svätcov a svätíc, bez poctivého ponorenia sa do stáročnej teologickej vedy, bude mať s prvotným nadšením za dobrú vec, zakrátko aj problémy so záťažou tieňa a nie evanjeliových pokriveností, pochádzajúcich od vlastného intelektuálneho individualizmu a osobnej nedozretosti.
Bude opakovať úplne zbytočne školácke chyby toho, kto začína robiť vedu s veľkou dávkou sebanaivity, že vie veľa viac ako tisícky vedcov pred ním združených vo vedeckej obci. S ktorou on ako samozvaný majstrík sveta, čiže aj diletant, odmietol ako namyslený pubertiak spolupracovať? Ak niekto zažíva rôznorodé sny, vízie, osvietenia mysle, odhalenia, nájdenia…, a nie je za tým Duch Svätý, a čistí anjeli ako strážcovia, ale nesvätí vydriduchovia, volá sa to odborne ezoterika. Tá nás určite nespasí. Tá dáva zbrklo neodborné, primitívno jednoduché, nedokončené, marketingové a väčšinou povrchné odpovede na zložité otázky. Môže byť ona vhodnou trochu aj filozofickou partnerkou na dialóg o vážnejších témach bytia, ale za novú a spoľahlivejšiu dogmatiku si ju určite nezamieňajme. Lebo visí často vo vzduchu alebo na rozbúrenej relativistickej vode. Odporučiť ako nejakú vedu by ju mohol iba podpitý hochštapler, znesvätený bosoráčik či rozpochabený srandista.
Autor PPK patrí asi medzi tých zábavnejších filozofujúcich autoproducentov. On aj jemu podobní objavitelia nových podtypov filozofií by mali byť niekým upozornení, keď sa idú vyjadrovať verejne v otázke najdôležitejšieho zo všetkých náboženstiev, kresťanského, že jeho verní služobníci počas 2000 r. jeho existencie nezaháľali, ale ho prepracovali do solídnej akademickej filozoficko – teologickej syntézy, ktorá má do detailov prepracované aj podoblasti aj hlavné pravidlá, ktoré boli kodifikované počas 21. koncilových zasadaní ako katolícke dogmy. Tie sú celkom iného ducha ako dogmy ateistické, ezoterické či moslimské. Čiže pevné pravidlá čo kresťanská pravda je, a čo už kresťanské nie je. Tie dvetisícročné skúsenosti veru nie sú povšimnutia nehodné.

IV.
Ostré iba negovanie Vatikánu?

To je ďalší obrovský neintelektuálny prešľap autora. Ak mnohí slovenskí intelektuáli navždy a bez komentára odložia z rúk túto knihu po prečítaní nadpisu a pár riadkov, je to pre tento už extrémistický defekt.
Vatikán je jednoznačne najcennejšia z inštitucionálnych starožitností na našej planéte. Fenomén, zasluhujúci rešpekt a aspoň elementárny záujem o jeho zázračné stáročné pôsobenie počas našich dejín. Malilinký miništátik so 44 hektárovou rozlohou v centre Ríma, ktorý však má historicky najďalekosiahlejší a celoplanetárny dosah na skoro dvesto štátov. Jej monarcha pápež môže účinne do svedomia vstúpiť akémukoľvek papalášovi, bankárovi, prokurátorovi, prezidentovi aj tej najväčšej mocnosti. Ktorý môže zmeniť biblickú sobotu na nedeľu. Môže zakázať sa ženiť 400 tis. katolíckym kňazom a môže im to jedným dekrétom povoliť. Je to sídlo nástupcov apoštola sv. Petra. Ten bol vo Vatikáne ukrižovaný dolu hlavou ako mučeník. Od Syna živého Boha, a nemá tú moc nik iný, dostali títo muži mandát pásť kresťanské ovečky a baránky, čiže právomoc nastavovať pravidlá v etike aj kresťanskej viere. Koordinovať ohlasovanie evanjelia počas celých dejín až do konca sveta. Dohliadať otcovsky aj na ľudskú rasu, aby sa správne duchovne vyvíjala a dohotovovala. Nijaká iná inštitúcia nie je pre otázky náboženstva, práva , viery a etiky dôležitejšia. Preto tá nadúcta a najväčšie očakávania dobrého príkladu a tých správnych slov, najmä od nás veriacich katolíkov. Ak pápeža niekto začne napádať, urážať a Vatikán iba negativizovať, bolí nás to, ako keby niekto toto robil s našimi starými rodičmi. Preto sa radšej štítime podobných kníh ako je táto.
Ak autor zažil rôzne odiozity od Slovákov, väčšinou katolíkov, je to pre túto príčinu. Ak im chcú autori podobného svetonáhľadu pomôcť vylepšiť ich neraz povrchnú kresťanskú vieru, mali by zvoliť inú komunikačnú stratégiu. Jednoduchší ľudia budú na nich gániť, a tí otitulovaní sa pudovo preľaknú už pri gilotínovom nadpise knihy. Ako balvan do rybníka, nazvala štýl písania jedna čitateľka. Klérus ju odporučí možno aj okamžite spáliť.
Určite aj vo Vatikáne sa nedeje všetko s kostolným poriadkom, aj tam sa dajú nájsť Judáši či neprávosti. No odpísať ho absolútne unáhlene v knihe, a opakovane ako „na sedláka“, a nič iné, je doslova inšpirované pohanskými nečistými duchmi. Alebo diktované arogantnou nevzdelanosťou či ešte nespiritualizovanými a nekultúrnymi pudmi. Je to urážka a hrubé porušenie Ježišovho slova:

„Nesúdťe, aby ste neboli súdení. Neodsudzujte, aby ste neboli odsúdení“

… Preto otcovsky varujem pána spisovateľa, aj jeho sympatizantov, že v tomto bode majstrovsky odsudzujú ako na skúškach v bosoráckej akadémii. Ukážkovo pohoršlivo a zlým príkladom porušujú Boží zákon. A vyzývam ich, aby z toho robili sebareflexnú a potom aj verejnú nápravu, lebo vydanie knihy je už verejná činnosť.

To, že kriticky komentujem tieto excesy, dávam Vám príklad, že autora neodsudzujem. Ale varovne ho napomínam. A pokúšam sa s ním aj viesť filozofický dialóg. Podobný štýl komunikácie s oponentom odporúčam aj iným.
Sv. Tomáš Aquinský napísal: „Spravodlivosť je snaha dať každému, čo mu patrí“. Aj Vatikánu, aj jeho hyperkritikom. Aj tým tisíc iným inštitúciám, situáciám, veciam a osobám, čo nás v živote postretnú. Ak to bude aj naša „vizitka“, môžeme potom povedať, že sme sa stretli v živote aj s nejakým tým šťastím…

V.
Kríž

ktorý máme v štátnom znaku, prezentuje autor ako praslovanský symbol. Fialový je vraj symbol Ducha. To je jeho originálny, ale ojedinelý názor. Aj to, že latinský kríž je vraj opakom slovanského. Kríž forsírujúci svedkami Jehovovými, čiže iba vertikálny kôl, sa tu ani nespomína.
Ak chce niekto vedieť o pôvodnom tvare kríža, na ktorom sa udiala spása sveta, odporúčam mu vízie blah. Anny Kataríny Emmerichovej, ktoré sa javia ako najpravdepodobnejšie. Mala tú milosť vidieť, že Ježiš umieral na kríži v tvare Y. Zaznamenal to osobný svedok pri nej , básnik Clemens Bretano. To je autorovi PPK aj veľmi mnohým Slovákom akoby celkom neznáme, preto to tu pripomínam. V Biblii to napísané nie je.
Tvar kríža nie je určite to podstatné. Skôr to, čo je viac krát zdôrazňované v Novom zákone Ježišom, aj apoštolom Petrom aj Pavlom, že mu máme dať hlbší, a najmä duchovný zmysel, cez tzv. svätú obetu. Tú katolíci prežívajú najmä pri svätých omšiach v kostoloch, aj pri prežívaní svojich osobných trápeniach. Prijať ich ako svoj kríž, niesť si ho trpezlivo s Kristom, a dúfať spolu s Ním aj v slávne vzkriesenie – to je tá kľúčová téma nielen pre pre ozajstných kresťanov, ale je to aj nebeskou pozvánkou pre všetkých ľudí dobrej vôle na Baránkovu svadbu. Toto neveriaci, agnostici či inak spirituálno vnímajúci fatálne podceňujú. Duchovne spia. Vôbec to nežijú! Toto si z náboženskej výchovy na ZDŠ asi nezapamätali, čo aspoň toto kľúčové pre osobnostný vývoj každého človeka teda mohli. V pamätníčkoch študentov sa to spomínalo ako motto: „Len tri slová v srdci maj, Miluj, trp a odpúšťaj“. V jednej vete vystihnutá podstata toho, čo je pravá viera oproti obrovskej presile neopohanských povier a svetonázorov už multifaktoriálne sfalzifikovaných.
Kresťanstvo ako jediné z tých vari 20 000 náboženstiev tohoto sveta má v centre svojho kultu stýraného a doráňaného 33. r. muža. Predpovedal to, aj tak sa to aj stalo. Prečo? Aby bol dobrým príkladom všetkým svojim nasledovníkom, keď budú niesť storakú podobu svojich osobných krížov. Takto sa vážení putuje do neba. Bez kadejakých vesmírnych túlačiek a nedôstojných pochechtávačiek.
Reinkarnáciu plánujú tí, čo sa im do neba ako kinderkom týmto svetom porozmaznávaným „eťe nekce“. Prezrádzajú oni, že nemilujú nadovšetko Boha, ale túto chorú planétku a svojich „Izáčikov“.
Najväčšie tajomstvo Ježišovho príbehu, ochraňovaného pápežským Magistériom, bolo – je a bude, že svojou smrťou porazil diabolské sily a vykúpil človeka. Prehrou paradoxne vyhral. Degenerácia ľudstva bola nahradená rozhodujúcou revitalizačnou regeneráciou.
Musím to napísať a oznámiť to každému, kto toto prečíta a pripomenúť, že toto je miliónkrát dôležitejšie pochopiť, ako riešiť na akom tvare kríža sa to stalo, kedy, s kým, kde a o koľkej… Alebo či bol za to zodpovedný viac doplašený rímsky vladár Pilát či zuboškrípači a závisťofilovia farizeji.

VI.
Ariánske kresťanstvo
To autor PP Kysucký prezentuje ako to vraj spoľahlivé a slovanské. Árius bol v roku 325 na koncile v dnes tureckej Nicei drvivou väčšinou biskupov označený ako heretik a bol za to vylúčený z matky cirkvi. Mal však mnohých vplyvných prívržencov aj na cisárskom dvore, ktorý po smrti cisára Konštantína forsírovali jeho iný názor po celej Rímskej ríši. Išlo o popieranie , že Ježiš má aj božskú podstatu bytia, a že bol a je Druhou Božskou Osobou. Árius hlásal, že je iba človek, ale nie aj vtelený Yahwe. Ako Boží Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSvätejšiu Trojicu, ktorá tvorí Jedného kresťanského Boha v Troch Osobách. Čiže najväčšie to z tajomstiev našej sv. viery. Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu tradičného farizejského židovstva. Oni vtedy mystérium Jedného pravého Boha sväto žiarlivo strážili, lebo ich obklopovala presila pohanských náboženských prestáv. kde mnohí bohovia boli v kulte samozrejmosťou.

Tí, čo brali kresťanstvo iba povrchne, tým sa zdalo, že prehlásenie z Niceiského koncilu unáhlene pridalo teda vraj do sv. viery patologickú anomáliu – okrem Boha Otca aj druhého Boha – Syna. Pre nich, ako aj pre Židov bol tento bod jasným heretickým bohorúhaním a zlyhaním, a divným návratom do pohanského polyteizmu, čiže spiatočka ku mnohobožstvu. Tento povrchný názor prijala aj sestra cisára, aj cisársky dvor, ktorý ochraňoval už nielen Rímsku ríšu, ale aj ako nečakanú novotu – cirkevné dianie. Božstvo Syna sa verejne a odvážne preto opovážil vyznávať iba málokto. Vtedajší štátny policajný mainstream bol „pravoverne a moderne ariánsky“. Pridala sa ku tomu predivnému cézaropapistickému diktátu aj väčšinová mienka zbabelých biskupov. Asi v tom sami nemali vôbec jasno. Možno sa tvárili ako tí dnešní preláti, že vakcíny s potratenými bunkovými líniami a samoskladajúcimi nanočasticami sú tá pravá sloboda, a nechceli si narobiť kariérne problémy. Táto brána pekelná prišla do cirkvi cisárskymi výhodami. Navonok mali svetskú slávu, a čím bola väčšia, tým väčšiu hanbu robili sebe aj dejinám cirkvi.

Božstvo Ducha Svätého bolo v RKC oficiálne prijaté až na Carihradskom koncile v r. 381. Zaujímavé, že nie už v r. 325.

Asi najodvážnejší svätý bojovník za kresťanského Boha v Troch Osobách bol vtedy biskup sv. Atanáz z Alexandrie. Päť krát počas 17. rokov ho kôli tomu mocibažní a väčšinoví a oveľa vplyvnejší ariáni šikanovali , zosadili z úradu a putoval do vyhnanstva. Pápež v Ríme Libérius, ktorý ho odhajoval, bol tiež z úradu vyhnaný kôli jednému slovku vo vyznaní viery / neprijal tú tézu, že Ježiš bol Otcovi iba podobný – homoiúsios, ale trval na prísne ortodoxnom znení, že mu bol aj spolupodstatný – z gr. homousios, lat. consubstantialis /. Cisár ho dal kôli inému výkladu viery a iba jednému písmenku v slove väzniť aj bičovať . Donútil ho nátlakom aj podpísať exkomunikáciu na Atanáza, ktorý bol nehoráznym spôsobom vyštvatý z biskupskej rezidencie procisárskym protibiskupom Gregorom, kde boli bité ako žito a z katedrály akoby gestapom násilím vyhodené vtedajšie rehoľné panny aj iní pravoverní katolíci. Kôli takej maličkosti, však? Za ktorou bolo v hre božstvo či nebožstvo Ježišej Osoby, čiže vec pre pravoverné kresťanstvo najvážnejšia. Preto my ariánsku verziu, ktorú znova na náboženskú scénu ako oprášenú priniesli v 19. st. Svedkovia Jehovovi nevyznávame ani ju neodporúčame, a máme ju za jeden z ťažkých a sv. vieru urážajúcich bludov.

Sám Ježiš hromovým hlasom povedal:

Ak neuveríte, že Ja Som / čiže Ten, čo Naozaj Existujem, teraz, tu, Ja Som ten Váš Yahwe, Osobne vtelený a prítomný!!!/ zomriete vo svojich hriechoch!“ / Jn 8, 24 /

A preto, že zaťato nechceli prijať túto najrevolučnejšiu a oslobodzujúcu pravdu, povedal im, že „ Váš otec je vrah, klamár a diabol!“ Jn 8,44 Ale je pozoruhodné, že svoje božstvo sám až na túto výnimočnú hádku z farizejmi ukrýval, a až do konca svojho života prikázal apoštolom, aby o tomto určite veľkom tajomstve radšej pomlčali. Nesplnili si svoju historickú úlohu, a dôstojne neukončili poriadky Starého zákona a tiež židovskú teologickú predstavu o Bohu. Miesto toho agresívne až diabolsky zaútočili na Kráľa prorokov. Zabili novú a draho zaplatenú pravdu. A tej to neprekáža. Zvykne na tretí deň vstať z hrobu…

Že nešlo o krátkodobý teologický problém dokazuje, že ešte pápež sv. Ján I. + v r. 526 , čiže v 6 st. bol cisárom z Konštantínopolu tlačený k múru, aby urobil ústupky ariánom. Keď to odmietol, bol kruto umučený. Táto pravda o Najsv. Trojici, ktorú všetci kresťania berú dnes ako nejakú samozrejmosť , bola stáročia tvrdo agresívnymi bludármi pri moci prenasledovaná.

Pomocný biskup Athanasius Schneider z Astany o tých dosť teda turbulentných časoch povedal toto:
„Boli aj časy, ako počas ariánskej krízy vo štvrtom storočí, keď čistotu katolíckej viery udržiavali skôr laici ako biskupi. Bol to čas, povedal svätý John Henry Newman, keď „bolo dočasné pozastavenie funkcií Ecclesia docens “
Vo svojom slávnom diele On Consulting the Faithful in Matters of Doctrine Newman napísal: „V tom čase obrovského zmätku bola božská dogma o božskosti nášho Pána vyhlásená, presadzovaná, udržiavaná a (ľudsky povedané) zachovaná, oveľa viac Ecclesia docta než Ecclesia docens; že kolégium biskupov bolo neverné svojmu povereniu, kým „telo laikov“ bolo verné svojmu krstu. Raz pápež, inokedy patriarchálne, metropolitné a iné veľké prestoly, inokedy generálne koncily hovorili to, čo nemali povedať, alebo robili to, čo zatemňovalo a kompromitovalo zjavenú pravdu; kým na druhej strane to bol kresťanský ľud, ktorý bol pod Prozreteľnostnou cirkevnou silou sv. Atanáza, Hilária, Eusébia Vercelského a iných veľkých osamelých vyznavačov, lebo ten ľud by bez nich zlyhal.“
Rozsiahly doktrinálny zmätok vo štvrtom storočí sa nápadne podobá našej dobe. To, čo o tom čase povedal svätý John Henry Newman, možno dobre aplikovať na súčasný doktrinálny a disciplinárny zmätok, ktorý vytvárajú rôzne synodálne procesy a prípravné dokumenty vydané Svätým stolcom za posledný rok. Kardinál Newman o ariánskej kríze napísal: „Zbor biskupov zlyhal vo vyznaní viery. Hovorili rôzne, jeden proti druhému; po Nicaei nebolo nič pevného, nemenného a konzistentného svedectva takmer šesťdesiat rokov. Boli nedôveryhodné synody, neverní biskupi; bola tam slabosť, strach z následkov, zavádzanie, klam, halucinácie, akoby nekonečné a beznádejné, ktoré sa šírili takmer do každého kúta katolíckej cirkvi. Pomerne málo bolo tých, ktorí zostali verní, mnohí boli zdiskreditovaní a vyštvatí do vyhnanstva; ostatní boli buď podvodníci, alebo boli sami podvedení.“

„Vezměme znovu utrpení, které později působili
ariánští Vandalové. Ze čtyři sta šedesáti biskupů
v Africe jich poslali čtyřicet šest pryč ze země do
zdraví škodlivého místa a přinutili je k tvrdé práci,
a tři sta dva jich poslali do různých částí Afriky. Po
deseti letech poslali do vyhnanství dalších dvě stě
dvacet. Jindy vyrvali přes čtyři tisíce křesťanů,
duchovních i laiků z jejich domovů a hnali je přes pobřeží, dokud nezemřeli vyčerpáním nebo špatným
zacházením. Jiné drásali biči, pálili je rozpáleným
železem a usekávali jim údy.“ /sv. J.H.Newman, Čas Antikrista, 111 str/

Rôzne dokumenty vydané počas súčasného synodálneho procesu predstavujú druh zmätku, pred ktorým varoval učiteľ cirkvi svätý Hilár z Poitiers zo štvrtého storočia: „Je nemožné, je nerozumné, miešať pravdu a nepravdu, zamieňať svetlo s temnotou a dávať to do jednoty, mienky akéhokoľvek druhu, deň spolu s nocou“ ( In Constantium , 1)
Takto prísni boli v náuke prvotní cirkevní otcovia. A to preto, aby ten najvzácnejší mladý strom nového poznania nebol ohrozovaný starými burinami či povrchne vnímajúcimi novú vieru.

VII.
Demokraciu

autor zadupáva pod čiernu zem ako iba zlo. Ona má však aj svoju pozitívnu stránku. Tú do praxe aplikovali už starí antickí Gréci. Bola prítomná aj v mníšskych rádoch u benediktínov pred tisíc rokmi napr. pri volení opáta. Či medzi kardinálmi voliacimi pápeža. Je to primeraný nástroj na mierumilovný spôsob spolužitia či na pokojnú zmenu vlád.
Vrajdemokracia, ktorá nás obklopuje je už zdegenerovaná na démonkraciu. Tu autor PPK triafa presne. Lebo je pokrytecká a podporujúca nie záujem občianskeho celku, ale extrémnu chamtivosť pár prešibaných viťúzov na čele veľkých firiem. Vlády prepojené s bigkorporáciami = neofašizmus. Už nerozhodujú čestní voliči, ale podľa pápeža Benedikta XVI. je to tzv. anonymná moc. Čiže tí nevolení oligarchovia v pozadí a manipulácia ich médií v popredí. V tom má autor v mnohom aj pravdu, že nás to vedie všetkých spoľahlivo do ďalšej svetovej vojny.

Ak vládnu peniaze + korupcia a cirkevní lídri sa na to príliš tolerantne a hlavne nemo dlho iba prizerajú, nie je to určite kresťanská spoločnosť, čiže Božie Kráľovstvo medzi nami. Skôr sú to „očistcové stony“ občanov aj veriacich, podkurované škodoradosťou prachatých ako povedala sv. Katarína Sienská „vtelených diablov“, nezdravo zabivakovaných v utajenom vrchole skorumpovanej finančnej pyramídy.
Tisícročia fungovala spoločnosť v monarchiách. To odporučil aj sv. Tomáš Aquinský aj viacerí pápeži ako najlepšiu formu spravovania vecí verejných. Čo takto zvoliť si demokraticky na istý čas svojho monarchu? Keďže to postmoderní zdegenerovaní polodemokrati už nikde neponúkajú, ale ako diví iba mopslíkujú profesionálnym úžerníkom z Deep state a virtuálnym veľkým peniazom v ich kvantovom počítači. Asi ani netušia, že napomáhajú aj liberálnemu rozvratu, odnárodňovaniu a hrozno-trápno etickými pablbmi a politickými primitívmi dookypťovanej podoby vrajdemokracie. S často nulovou vymožiteľnosťou práva pre obyčajného občana. Demokratické právne peklo… Vyhráva ten, kto má viac peňazí? Morálny kreténizmus!.
Čiže v Apokalypse predpovedaný nespravodlivý antikristovský systém. Ak sa pritom hráme aj na kresťanov, sme ako smiešni šašovia. Pochabé a trápne panny, čo sa tvária, že čakajú Ženícha, ale oni skôr čakajú na tisícky eur či dolárov, a ktorým zabuchnú pred nosom nebeskú bránu.

Páni spisovatelia, kde je Váš návod, ako oslobodiť ľudstvo od hypnotického vplyvu toho kvantového Rotchildovského počítača, v ktorom sú desiatky núl vari 300 biliónov dolárov umelo a neznesiteľne zadĺženého už celého osem miliardového ľudstva?! Všetci sa mu tupo iba klaniame!? Či to dejinné arcidielo skazy musíme dovŕšiť do záverečnej antikristovskej totalcontol zo znakom šelmy na ruke a čele?! Kde ľudstvo dostane 21 obrovských úderov zhora ako tresty za svoje pohoršujúce apostázy…

VIII.
Idealizácia Slovenstva

v knihe je podobná zamilovanému mladíkovi, čo si idealizuje svoju vyvolenú. Potom, ak si ju aj zoberie, a po rokoch zažije už nielen povrch, ale aj hľbku osoby a vzťahu, zistí, že to idealizovanie bola dôvtipná pasca matky prírody, aby sa ľudský rod zachovával. Starí Sloveni, naši predkovia mali mnohé pozitíva, na ktoré si treba nielen spomenúť, ale vari ich aj kultúrne obnoviť. Napr. až posvätný vzťah ku našej malebnej prírode, jednoduchší spôsob života, nekontaminovanú výživu, prírodnú liečbu, zdravé pracovné návyky, obdivuhodný tanečný folklór, duchaplné rozprávky, ľudové zvyky a nádherné piesne, občinové právo či výnimočné naše celodejinné nerobenie výbojných vojen, rodinného ducha a neovládanie kmeňov iných.
Prečo sa na rovnováhu aj poučenie nespomínajú aj naše negatíva? Napr. klaňanie sa bohovi Paromovi či bohyni vraj obojpohlavnej, Šive/Žive? My kresťania ich máme za falošné božstvá, čiže padlých anjelov. To, ako naši predkovia žili viac živočíšne, než duchovne, keď si napr. uctievali aj bohyňu plodnosti Mokoš tak, že si vymieňali vo svätohájoch občas aj manželky, čo nielen Vatikán má za vážny hriech cudzoložstva? Alebo zbožšťovali oveľa viac ako Stvoriteľa svoju dedovizeň, kvetinky, les, med, hory, vzduch, blesky, potôčik či zvieratá, ako raj, to je blud panteizmu. Alebo že boli poznačení malosťou závisti, xenofóbiou, nevzdelanosťou, otrockou mentalitou, či iba pozemskou prácou a rodinkou.

Autor PPK Slovenov opakovane považuje za pokoriteľov Rímskej ríše?

To by bolo treba aj historicky viac preveriť. Ktovie, či kmene : Markomani, Kvádi, Ostrogóti, Vizigóti, Vandali, Nemci, Huni, Frankovia, Góti, Etruskovia, atď. majú aj nejaké slovanské gény. Toto jeho predivné tvrdenie je nielen prekvapivé, ale veľmi unáhlené, asi aj nepravdepodobné.
Pápež Pius XI. povedal, že všetci sme Semiti. Podľa Biblie pochádzame z prarodičov Adama a Evy. Ich príbeh sa odohral niečo viac pred 7000 rokmi. Autor PPK opakovane tvrdí, že Sloveni tu boli už pred 8000 rokmi. Ak to opakovane tvrdí, vôbec to nemusí byť už aj hneď vedecký fakt. Nie je to skôr jeho predsudok a zajatie v ňom? Žeby toto tvrdenie od ruského akademika bolo hodnovernejšie než celá Biblia? Ctitelia Božieho Slova sa pýtame, odkiaľ čerpajú autori takú až pred osem tisícročnú istotu? Nie je to ich praslovanský infantilizmus? Toto sa nám, dnešnej generácii, nedá jednoducho overiť, ani serióznym vedcom. To je iba naša jedna z antisemitských špekulácií, majúca asi za zámer ponížiť Biblické svedectvo, židovský národ a povýšiť vlastnú národnosť nad pôvodných zhora samým Yahwem určených semitov. On sa tam rozhodol vteliť do Sv. Panny a narodiť ako Syn človeka. Židia boli zhora či pre svoje najkvalitnešie gény či pre ich malosť medzi národmi, či pre ich monoteizmus jednoducho určení, aby boli lokomotívou duchovného, dejinného a spoločenského diania. Toto je tá Bibliou spomínaná „vyvolenosť“. Každý ďalší duch antisemitizmu s tým má opakovaný veliký problém.
Autor PPK tvrdí niečo iné. Vraj slovanské gény sú oveľa duchovnejšie a kvalitnejšie. Naskočil tak na futuristickú vlnu zobúdzajúcich sa a dlho anglosasmi marginalizovaných Slovanov, ktorá je za tzv. propagáciou ešte väčšej nadvyvolenosti slovanstva nad všetky ostatné národy?
Slovanstvo fakt zvíťazí, nie telesnými génami, ale duchovnou kvalitou cností nad neresťami.
Ak bude víťaziť atómovými ruskými zbraňami, nebude to tá duchovne najsprávnejšia výhra. Veď prehráme potom všetci!.

Škoda že autor nerozoberá kľúčové dielo Ľ. Štúra : Slovanstvo a svet budúcnosti. Praví Slovania, ktorým patrí aj podľa ezoterického toplídra Rudolfa Steinera budúcnosť, sú podľa nás Kristových učeníkov nie tí , podľa telesnej genetiky, s kolektívnejším a menej individualistickým svetonáhľadom, ale sú to tí, v každom národe prítomní, čo vážne a verne nasledujú vo svojom osobnom príbehu pravého Ježiša, vtelené to Slovo priamo od Boha Otca.
Ak začneme chápať, že liečenie našich geneticky reálnych a nepríjemne traumatizujúcich komplexov menejcennosti si takýmto solidárnym potľapkávaním sa po slovanských pleciach nevyliečime. S týmto faktom sa radšej nie prepokorne, ale celkom normálne zmierme, a vyhneme sa tak zbytočnému neurotickému obhrýzaniu nechtov, tiež antisemitským fóbiám či neurózam, a nasadeniu podobných už toxických novotabletiek so všelijakými ultranacionalistickými vedľajšími účinkami, myslím si.

IX.
Najbizarnejšie vety,

ktoré kniha obsahuje, určite nie všetky, sú asi tieto:

Metod je Ježiš Kristus a Cyril je Mária Magdaléna

Keby tie mená boli v uvodzovkách, dalo by sa snáď nad to povzniesť a trochu aj o tom podumať pri teozofickom táboráku. Nie je to autorom adekvátne dovysvetlované. Preto to vyznieva ako najpodivnejšia nominácia na blasfémiu v našej literatúre. Tento ukážkový intelektuálno predivný mentálny výron asi z kmeňa genderus gebuzincus sa dá vôbec vysvetliť ako podobenstvo? Tí hlavní vierozvestovia pravej viery sú v prvomrade Ježiš a jeho svätá matka Panna Mária, a pestún sv. Jozef, apoštoli, mučeníci , nie iba obrátená hriešnica sv. Mária Magdaléna, či sv. Cyril s Metodom až z 9 st.

Celá história je sfalšovaná. Vatikánska biblia je totálne sfalšovaná

To sú veľmi zneucťujúce slová. Aj krivé svedectvo. V tejto knihe aj opakovaný ťažký hriech takto to verejne tvrdiť. Ak nebude vedieť, z čoho sa má autor vyznať pri sv. spovedi, týmto môže veľmi užitočne začať. Možno má na mysli Starý zákon a komplikované textové pasáže o trestajúcom Yahwem.

V závere 33 kap. knihy Exodus je málokým povšimnutá dôležitá zmienka, že vládu nad vzdorovitými Izraelitmi a ich trestanie nerobil Najvyšší osobne a sám , ale zveril to podriadenému anjelovi, ktorý ako poverený „bachár“ robil tie tvrdé údery. Odborný detail, však? Ale zmení nám úplne optiku. Povrchní čitatelia Biblie ako nie správne informovaní pripisujú tresty iba Bohu, ktorého si pri rýchlom čítaní môžu zmýliť s inou bytosťou a drastickejším dočasným vychovávateľom.

Origenes, najväčší znalec Svätého pásma, nás učil, že povrchne čítaný biblický text je neraz ako odpudivo horká zelená šupka na orechu. To je niekedy dojem z doslovného znenia či opisovaného historického faktu. Treba nám ísť hlbšie, a objavíme aj tvrdú škrupinu priamo pod tou šupkou. Čiže skryté etické poučenie v texte.
Odhalia ho iba tí, čo vedia čítať medzi riadkami, inteligenti. „Inter legere“ znamená z latinčiny „medzi čítaným“…
A odporúčal čitateľom Biblie rozlúsknuť aj tú tvrdosť škrupiny, čiže iba vonkajšiu morálku, a okoštovať aj spirituálne jadro. To sa podarí iba mystikom a svätcom, ktorým je dopriate tento najhlbší význam textu objaviť a nachádzajú tam tú správnu výživu pre svojho ducha. Povrchní čitatelia sa priotrávia iba zelenou šupkou, tí obyčajní veriaci neraz ostávajú pozornosťou iba pri nejedlej ochrannej škrupine. A z toho im tvrdnú srdcia. Takto napr. vzniká fanatizmus. Ak ostanú iba pritom povrchnom nájdení čohosi dôležitého, nebude ich viera tešiť, uspokojovať, a budú riešiť potom svojské vnútorné protirečenia, do tela si naordinujú sami neurasténie /nervové preťaženosti/ a vo vzťahoch si navyrábajú sociopatie / čudáctva/.

Mentálny svet si samozablokujú intelektuálnou oligofréniou, budú sa nekonečnúčko iba spovedíkovať z rôznych suicidiálnych sklonov, odiozít, fóbií či abúlií, nazvú si to hriechy či hriešiky. Toto vrajpokáníčko ich bude ireverzibilne infantilizovať. Alebo nebudú vedieť, prečo sú vyhladovaní ako vlci presne po tom, čo si v rôznych prehnaných autozákazoch avitaminizovali či ako vystresovaní unáhlene deaktivizovali…

Vytvorme nové kresťanstvo, pôvodné, slovanské a vzdajme sa toho Vatikánskeho

Nevidieť žiadne pozitíva na Vatikáne je historická slepota. Už len zamyslenie sa nad tým, že ide o zázračne existujúcu 2 tis. r. najstaršiu inštitúciu na svete, každému intelektuálovi vzbudí nielen veľký údiv , ale aj pri hlbšom štúdiu gradujúcu úctyhodnosť. Iba intelektuálny pochábeľ je schopný zoťať túto duchovnú aj historickú sekvoju sekerou jednej znevažujúcej vety. Neuvedomovať si to, že prvých tridsať rímskych biskupov nemalo podiel na cisárskych majetkoch a moci a zomrelo ako mučeníci za sv. vieru je čo, hrubé barbarstvo ducha?
A čo takto sa nechať Vatikánom aj poučiť? Čo tak nájsť na ňom aj niečo hodnotné? Napr. v umeleckej oblasti. Pracovalo tam niekoľko geniálnych umelcov. Sídli tam aj líder a spíker kresťanov. V knihe nie je vôbec zmienka o tom, aký je pôvod tohoto najsledovanejšieho svetového monarchu v dejinách. To je obrovská chyba tejto publikácie. Taká arciurážka, že mnohí kôli tomu odložia túto knihu len po letmom prečítaní takého veľmi unáhleného antivatikanizmu.
Pred pol tisícročím by bol v prudko kresťanskej Európe autor takto radikálne kritizujúcej knihy odchytený inkvizítormi a upálený na najbližšom veľkomestskom námestí ako odstrašujúci prípad. Dnes žijeme v druhom jednoznačne antikresťanskom extréme, že hlásačov extrémnych či bludných názorov skoro bohorovne tí otitulovaní akoby z vysokého poschodia už len ignorujú. Všimnúť si niekoho hľadajúceho či volajúceho o pomoc v suteréne či skočiť do vody alebo aspoň hodiť topiacemu záchranné koleso je nad ich veľkospyšnené sily?
V prvých storočiach kresťanstva sa pravoverní kristovskí intelektuáli nemohli nestretnúť aj s kontra názormi. Ani ich nenapadlo riešiť komunikáciu s inak zmýšľajúcimi vzdelancami násilným „kyjakom.“ To sa vyskytlo v kresťanstve v druhom tisícročí mnohokrát. Napr. v 1415 boli na Koncile v Kostnici sadisticky upálení za svoje iné názory jeden z najpoctivejších kňazov teológov mistr Jan Hus a o rok neskôr provokácie milujúci intelektuál Jeroným Pražský. Keby len oni!? Akokeby symbolicky týmito dvoma Čechmi bola ukončená skoro 40 r. trojpápežská veľká západná schizma. Oni asi nevedome zobrali do svojho osudu veľkú hanbu a tresty ich súčasníkov, dvoch antipápežov Jána XXIII. a avignonského Benedikta XIII., ktorí sa osopili s donebavolajúcou drzosťou na právoplatného vari 90 r. Gregora XII. v Ríme.
V XVIII. storočí bojoval proti bludom v Čechách, násilne pokatolíčtených po bitke na Bílé hoře v r. 1620 neslávne známy jezuitský páter Koniáš. Ten osobne spálil v ohni tisíce neortodoxných, väčšinou asi protestantských kníh. A z mnohých iných osobne povytrhával niektoré stránky, kde boli publikované nevhodné myšlienky, ktoré vraj podľa neho mohli otráviť jedom bludov nesmrteľné duše. Bol to dosť podstatný pokrok oproti upalovaniu osôb. Ale aj tak z dnešného pohľadu išlo až o trápno-komický dobový fanatizmus, ktorí nik z normálnych rodičov, klerikov či pedagógov už nerobí. Takáto prax, hlboko neľudská či smiešna, čo sa vyskytla v dejinách kresťanstva, zasluhujúca tú najostrejšiu kritiku , lebo doslova protirečí Ježišovým slovám na Poslednej večeri:

„Vylúčia Vás z cirkví, ba prichádza hodina, keď každý, kto Vás zabije, si bude namýšľať, že takto sa slúži Bohu. Budú tak robiť preto, že nikdy nepoznali ani Mňa ani môjho Otca“ / Jn, 16, 1 – 3/

Vatikánske cirkevné majetky treba znárodniť

Čiže stávalo sa mnohokrát v našich dejinách, že si ktosi nebedlivo a hrubo svojvoľne pozmenil veľmi dôležitú kresťanskú hodnotu za hrubú pohanskú antihodnotu. Bolo to aj preto, že sa stratila rovnosť medzi kresťanmi. A počas celých dejín tu bola a je dodnes hlboká priepasť medzi bohatými papalášmi a tými bežnými občanmi či chudobnými. Tých pár mocných si vždy robilo, čo sa im zachcelo, a veľké stádo bolo odsúdené sa na to dostrašene či nemo prizerať. Čakať aj 600 rokov, že sa ktosi za to hore aj ospravedlní. Do čela kresťanských kráľovstiev sa mnohokrát dostali nie mravní jedinci. Aj na čelo diecéz nie čestní kňazi . Aj na pápežský trón nie tí najzbožnejší z biskupov. Jedným dvojslovom: kariérni diletanti. A tí začali amatérsky aj vyčíňať. To potom zanechalo veľmi trpké dejinné ovocie. Kto vie, či toto nie je jedna z tých pekelných brán, ktoré cirkev Kristovu nikdy nepremôžu.
Nie iba v susednej ČR, kde po 300 r. prenasledovaní nekatolíkov má väčšina tohto národa posledných sto rokov odpor ku všetkému katolíckemu. Podobnú animozitu voči Vatikánu má autor na slovanský spôsob. Škoda, že neišiel v knihe hlbšie aj do historických podrobností. Pridalo by to jeho práci viac na dôveryhodnosti.
V počiatočných storočiach kresťanstva sa riešil názorový spor medzi názorovými svetmi pokresťansky. Napr. Klement Alexandrijský v 2. st. V knihe Výpisky z Teodota takým štýlom, že na jednej strane tej knihy bol stĺpec z Valentínovskej heterodoxnej verzie a vedľa neho bol druhý stĺpec z textami zo Sv. písma ako porovnanie. V pokoji, inteligentne a profesionálne. Žiaden ani náznak zlikvidovať či dourážať oponenta. Jeho žiak Origenes si vybral na obhajobu pravoverného kresťanstva platónskeho filozofa Celsa. Podrobne a trpezlivo vysvetluje v dlhom texte jeho kritiku voči kresťanstvu. Takto to robili odborníci. Diletanti pri moci v stredoveku mali miesto pokory v sebe démonov netrpezlivosti a pýchy, a nositeľov heterodoxných mienok či bludných náuk, čiže heréz, mali v unáhlenom úmysle iba „zraziť k zemi a podupať.“ Čiže ich nekultúrne prizabiť. Takto to Ježiš apoštolom nekázal robiť. Kde je v tom láska k blížnemu? Kde je v tom milosrdná starostlivosť o svetonázorovo či myšlienkovo nie zdravého či dozretého ?
Evanjelista by im pripomenul, že „ smietku v oku iného videli, ale brvno vo vlastnom nie“ Tento hadí farizejský jedovatý syndróm sa nielen priplazil, ale aj usalašil medzi kresťanmi. A to preto, lebo mnohí pastieri intelektuálne spohodlneli, telesne stlstli a mentálne zleniveli vo svojich palácoch a začali strácať postupne nielen svoju kresťanskú identitu , ale aj vzdelanostnú odbornosť, či tiež aj prirodzenú ľudskú dobrotu. Preto nebo občas dopustí aj znárodnenie cirkevných majetkov, ako to urobil Napoleon či komunisti, aby cirkevní služobníci pri násilnom odmajetkovaní či vo väzniciach ako prenasledovaní učeníci pre vieru tú identitu, vnútornú slobodu a normálnosť znovu aj našli. Lebo dali mnoho dôkazov, že sloboda vonku bola nad ich ľudské sily. Neboli ešte slobodní od seba samého, ako to postrehol presne pápež Benedikt XVI.

Ak autor PPK navrhuje znárodniť cirkevné majetky, mal by nám vysvetliť, aký by to malo ústredný zmysel. Lebo ak by to bola nadrozmerná lakomosť zmocniť sa jedným neoboľševickým dekrétom pozemkov a druhého neonapoleónskeho rozkazu kostolov a iných budov tejto vraj najbohatšej a historicky najstaršej inštitúcie na svete, bolo by to zjavne proti 7. / Nepokradneš/ aj 10. Božiemu prikázaniu /Nepožiadaš majetku svojho blížneho/. Nebola by to opakovaná neoboľševická krádež? A tiež návod aj na trestnú činnosť veľkého rozsahu?!
Ak by autor chcel napomôcť teda ku šíreniu pôvodného kresťanstva, aj jeho pozemskému vylepšeniu v tej pôvodnej matke cirkvi, aby si lepšie plnila svoje dejinné poslanie, a aby v nej napr. bolo menej korupcie, iba vtedy by to znárodnenie mohlo byť spoločensky prospešné a etické. Inak to je násilie a nie podľa momentálne platného občianskeho či cirkevného práva.
Ak zbrklo zavrieme ľuďom kostoly, budeme stavať nové väznice, polepšovne či psychiatrie. Ak potupíme matku cirkev, porozkvitajú nám sekty.

Čím viac vzývame kresťanského Boha, tým vraj viac vzývame Satana, vládcu tohto vesmíru

Každá kniha, aj táto, má svoje plusy a mínusy. V tomto bode urážka kresťanov dosahuje asi vrchol arogantnosti. Možno boli myslené ako provokácia. Takto sa však s posvätných vecí a veriacich v Krista posmech ozaj robiť nepatrí. Slabšieho vo viere to totiž môže vyprovokovať do krčmovej bitky. Priemerný kresťan si odpľuje. A ten hlbší sa zamyslí, prečo nás takto ten PPK uráža? Neprosí nás on takto o pomoc? A pomodlí sa za neho.
Na urážky ako člen RKC skúšam reagovať inteligentne.Týmto komentárom mu tvorivo aj odpovedám na jeho pochybnosti, otázky či názory s nádejou, že bude mať vari aj čas sa nad tými slovami hlbšie zamyslieť. Autor raz napísal, ako oslovil niekoľko sto slovenských akademikov svojimi článkami či knihami, a odpovedali mu z nich iba šiesti?! Ak nevie prečo, tak preto, že tie provokácie v jeho knihách sú už vážne prestrelenými urážkami voči tomu, čo máme ako kresťania v posvätnej úcte. Ak by autor zmenil štýl na umiernenejší a ponor do komentovaných vecí by mal viac úctivejší, odbornejší a menej individualistický, reakcií od vzdelancov by bolo určite viac. Duch v kresťanstve je duchom priateľského spoločenstva a vzájomného rešpektu. Čím menej ho v sebe máme, tým väčší individualizmus, diletantizmus a vzájomné znevažovanie, čiže bezbožnosť, sa medzi nami zákonite začne vyskytovať. Veríme, že Kristova Bytosť je prítomné aj v blížnom, aj preto tá úcta.
Ak boli satanské sily v prevahe v našom vesmíre, čo je aj reálne konštatovanie, situácia sa radikálne zmenila po Kristovej obeti na Kalvárii. Tam boli paradoxne jeho prehrou porazené. Smrť tam dostala smrteľný úder. Toto veríme. A toho, kto v to neverí za poriadneho kresťana ani nepovažujeme. Boží Duch a Kristus je aj tu tajomne prítomný na zemi, prehlásili biskupi na Trulánskej synode v r. 692: Konkrétne: po 1. v Božom slove , po 2. vo sv. Eucharistii a po 3. v bratskom spoločenstve. Kto sa chce s Ježišom osobne stretnúť, toto mu odporučíme, okrem úprimnej modlitby či pobyte v prírode.

Strach je najzákladnejšia sila Satana, ako ovládnuť človeka!!!!!

Autor pridáva ku tomu aj náš ľudský strach z hriechu, trestu po smrti a viní z toho matku cirkev. Je vraj 800 druhov strachov. A nemusí to byť iba negatívum. Ženské obavy sú ochranou pre rodinu a najmä deti. Ak prejdú do extrému hystérie, to už dobré nie je. Autor nespomína vôbec svätý strach. Čiže bázeň pred Bohom a absolútnom. Asi ju sám nepociťuje. Ale tento pocit je najdôležitejší z citov. Nepomôže nám ani super zreformované kresťanstvo ani ideálna vláda, ak toto mať nebudeme. To je ten olej v lampách, ktorý ak polovica panien, čiže polovica zasvätených kresťanov, z podobenstva v Mt 25 kap. budú mať vo svojich lampách, Nebeský Ženích pri svojom Druhom príchode im povie, že ich ani nepozná, na Svadbu svadieb sa nedostanú, a dvere do nebies im zabuchnú pred nosmi. Vie to tom vôbec autor, čo sa asi považuje za veľkého slovanského reformátora kresťanstva?! Ak si myslí, že nepotrebuje zreformovať svoje hodnoty, tak mu píšem, že potrebuje to viac, než robiť revolúciu niekde vonku a na iných…

Najhrubšia blasfémia: katolíkov napáda ako „kanibalov“

To, že nás takto výsmešne verejne autor uráža, keď iba poslúchame svojho Sv. Zakladateľa a chodíme v kostoloch ku sv. prijímaniu Jeho Sv. Tela a Krvi, iba nám odhaľuje, že sa o najsvätejšie z náboženstiev iba veľmi povrchne obtrel. Tak robia aj mnohí iní, a to je od nich veľmi neprospešné znevažovanie v prvom rade ich samých. Zosmiešňovaním, čiže mentálnym prenasledovaním, oni kresťanstvu neublížia. To tí praslovanskí duchovia, čo autora ku škodoradostnému písaniu inšpirujú, majú stále problém s týmto výsmešným a zjavne démonským vplyvom, ktorý je pripisovaný absolútne nespravodlivo nám. C. G. Jung tento jav popisuje ako zákon projekcie svojich tieňov, čiže ťažkých hriechov v našom srdci, nevedome a neraz aj „na hulváta“ drzo do iných, o slušnosť či svätosť sa snažiacich bytostí. Evanjelium na túto afilozofickú trapošinu upozorňuje ako na hriech nebedlivosti + nerozvážnosti. Odporúčam aj autorovi aj tým , čo majú podobnú duchovnú diagnózu, aby si tento jav v jeho hĺbkovej filozofii poctivo doštudovali. Kôli povinnej výbave sebaúcty sa pokúsili si hlbšie sebareflexne uvedomiť svoju reálnu neradostnú osobnú situáciu. Asi tu niekde totiž začína duchovný alzheimer, horší ako ten mentálny, ktorý moderná medicína v odbore psychiatria už bezradne a lakonicky neraz pomenúva ako schizofréniu či asociálnosť. Cez extrapochabé ignorovanie rôznych sociopatií najmä v intímnej oblasti môže dopadnúť aj ako ireverzibilná porucha vo vývoji osobnosti. Obviňovať z tejto autodevastácie nejaké peklo je smiešne. Ide totiž priamo nami osobne a konkrétne spôsobený aj zavinený inkarnovaný autosatanizmus. Čiže službu otcovi lži.
Kresťanstvo je celkom iný, opačný inkarnačný proces Kristovej vôle a Osoby do nášho tela , mysle, vzťahov aj konania. Minimalizovanie infantilných mentálnych ohňostrojov či nevypúšťanie planých rakiet iba našich zážitkov do vesmíru od nášho neskroteného, úzkoprsého a po rozdrapovaní túžiaceho nevykúpeného smiešneho ega.
Čo je treba, je včas sa odpochabiť. A zobrať vážne Kristove posolstvo.
Dá sa s tým niečo konkrétne robiť. Všetci proroci to nazvali jedným slovo: pokánie. Návrat k Bytiu.
Toto hriešne vyzdvihovanie sebavedomia, hrubé osočovanie iných či trápne sebazbožťujúca vzdorovitosť sa spoľahlivo v cirkvách zmýva svätým krstom vodou. A tí, čo už boli ako kinderká pokrstení, ale nežijú svoj krst, tým napomôže úprimná svätá spoveď u katolíckeho či pravoslávneho kňaza prítomného aj na poslednej dedine. Overte si to, malo by to byť zadarmo. To najdôležitejšie tá vraj najlakomejšia neviestka cirkev asi zabudla spoplatniť… Stačí naša štipka dobrej vôle. Tú zvyknú ako poslednú a najdôležitejšiu z pekelných operácií v ľudskej duši uchmatnúť ľuďom démoni, ak si my príliš zamilujeme svoje hriešne chúťky či nevyzreté názory. A zabudneme sa po ktovieakom ošiali cez vyhľadávanie rôznych životných eskapád pozrieť občas aj do reálneho zrkadla. V Prahe pod Petřínskou rozhlednou je zaujímavý kultúrny objekt s množstvom krivých zrkadiel, ktorých prehliadka je zakončená zrkadlom uzdravujúcim, reálnym.
Ak moderní hľadači zážitkov nekajúco aj umrú, premenia sa tiež na nečistú podobu, a diabolská antipráca na „dokonalosti“ je úspešne dokončená. Príčina tejto najväčšiej tragédie vo vesmíre je jednoduchá – absencia zbožnosti. Tiež dlhodobá antiinteligentná spolupráca s temnými silami na sebavyzmizíkovaní sakrálna a Božieho detstva vo svojom nesmrteľnom duchu. To, čo Vatikán dlhé stáročia chráni. Preto ho kedysi gnostici a teraz slobodomurári chcú jeho topkapitál vplyvu umlčať.

Minulé životy sú v knihe spomínané ako samozrejmosť

Väčšina z nás by musela klamať a si vymýšľať, ak by tvrdila iným, čo kto z nás bol v tzv. minulom živote. Pretože naša prirodzená pamäť si spomína od 3 – 5 r. nášho terajšieho života a predtým na nič. Reinkarnáciu majú vo svojej náuke nekresťanské náboženstvá a spomína sa aj u platonikov, ezoterikov či sympatizantov New Age. Kresťania túto ich predstavu nezdieľajú. Je to falošná verzia večného života, ktorú Ježiš nazval presnejšie ako večné trápenie. Jeho učenie je o večnom živote s Otcom a Jemu vernými anjelmi v nebesiach. Točiť sa ako hadi iba okolo tejto chorej planétky, kde dodnes vládnu cez peniaze a médiá čierni mafiáni v bielych golieroch, to je niečo podobné, ako sa v kinematografii povie, že prepadák. Duchovne zdiagnostikované : určite nie zdravý zmysel života.
Kresťanstvo je medzi náboženstvami revolučné vo fenoméne zvanom inkarnácia. Čiže vtelenie sa Božieho Syna do ľudského tela. Boh Otec takto miloval tento hriešny svet, že nám poslal svojho Syna, aby ho zachránil. My sme tomu uverili, opätujeme mu lásku ako vieme a snažíme sa teraz a tu, do svojho tela tiež inkarnovať toľko zo sumy cností, ako stihneme. Do rozumu pravdu, do srdca lásku, do žalúdka miernosť, do pohlavia disciplínu. Svojim nohám, z vďačnosti Bohu, že ich máme , dávame pokyn, aby chodili tam, kde je to užitočné. Svoje ruky používame na konanie milosrdných skutkov. Snažíme sa svoje telo posväcovať modlitbou a prijímaním Božieho Slova a Sv. Tela a Krvi v chrámoch. Ak by sme tento štýl odkladali na nejaký iný čas do iných tiel, o ktorých nevieme doslova nič, to by bola nezodpovedná prokrastinácia, čiže ťažký hriech lenivosti. Lajdáckosť, nemužnosť, nedospelosť a nezodpovednosť.
Karmu mi nepropagujeme, ale proti nej inteligentne bojujeme. My viac hovoríme o Božej milosti, nie o chladných železných zákonoch vesmíru. Voláme to ľudovo Božie mlyny, ktoré melú pomaly, ale melú isto. Občas im modlitbami napomôžeme ku zrýchlenému procesu. Snažíme sa tak byť verní Ježišovi, ktorý ani vôbec podrobne nerozoberal minulý život svoj, ale viac krát upriamil pre svojich poslucháčov život budúci, večný. Jeho najmilší učeník sv. Ján zachytil ako jediný aj jeho jednu z podstatných viet:
„Otcov príkaz z Neba je večný život!“
Preto ezoterické zameranie sa na minulé životy a ďalšie iba pozemské životíky v inej destinácii prísne odmietame. A máme tu tomuto fenoménu prístup podobný, ako medicína ku zápalu mozgových blán či rakovine.

Biblia je totálne sfalšovaná. V SZ ich židovský boh Jehova je čistý Satan

Toto si mysleli aj nemeckí nacisti a na jednom svojom sneme sa rozhodli Starý zákon odhodiť do koša. A ponúkali vo svojej propagande tzv. Pozitívne kresťanstvo. Čiže zrušili si aj Desatoro Božích prikázaní, kde piate je Nezabiješ. Toto aplikované bosoráctvo v politike malo pretrpké ovocie v desiatkach miliónoch zavraždených v II. Svetovej vojne. A Hitler ako arciblázon prehlásil, že je povolaný „Prozreteľnosťou oslobodiť ľudské pokolenie od svedomia“ , podľa neho vraj židovského vynálezu.
Tento názor sa objavil aj v 2. storočí, kde syn biskupa Marcion vyučoval, že Boh Nového zákona je Boh dobrý, a ten Starozákonný je vraj iba zlý. Magistériom cirkvi je tento smer navždy zaradený medzi tzv. výkaly cirkvi, ako to pomenoval sv. Augustín, čiže medzi bludné náuky.

Opakujem čitateľom odborný fakt, že sám Yahwe, a nie falošné meno Jehova, odovzdal do výchovnonápravného procesu vzdorovitých židov jednému zo svojich anjelov, ktorý robil zhora miesto neho „tvrdé údery a záchranné operácie“. Pár krát je v Biblii aj napísané, že chcel ten šomrajúci vyvolený národ anihilovať, ale Mojžiš ho uprosil, aby sa nad ním zmiloval.

Preto pripisovať všetko židovskému Bohu Yahwemu, ktorého pravá tvár, hlboko ľudská a dobrotivá, sa nám zjavila až v inkarnovanom Ježišovi, v ktorom vôbec nebola ješitnosť či pomstychtivosť, je ale úplne scestné.

Vatikán musí vyhlásiť okamžite Bratislavu za sväté mesto

jééé to rozosmeje a liečivo zahreje pri srdci každého nábožného Slováka…
Kde sa v nás, a veru nie v málo Slovákoch, berie to utajené presvedčenie, že sme pupkom sveta s tými najkvalitnejšími génmi na svete?! Nie sú to už odkuklené symptómy našich tisícročných komplexov menejcennosti? Ktoré si na nás všimol náš prvý prezident vdp. Jozef Tiso, ktorý robil ako len vedel, aj s hrôzostrašným Hitlerom sa skamarátil, aby nás ich ako šibnutím čarovného prútika zrazu zbavil?
Autor píše, aby sa všetci Sloveni zjednotili… Nie je to utópia? A naučili sa všetci hlavne po slovensky… Nie je to už nedôstojné vnucovanie svojej národnej identity a jazyka národom iným?

Ľudské práva sú Satanova myseľ

V Ústave SR je vari 30 ľudských práv, a sú aj správne, ale žiadna povinnosť byť slušným človekom, pracovať, hľadať pravdu a nesebecký zmysel života, úctivo komunikovať ,dodržiavať pravidlá, či nesmrdieť. Strašná to nerovnováha vytvorená polokresťanmi – polosatanistami.

Korán je vraj kniha totálnej nenávisti voči nemoslimom

To nie je presné. Uctievači proroka Mohameda sú nie všetci fanatickí bojovníci za svojho Alláha, ale vďaka Bohu je z nich väčšina umiernená. Inak veriacich nechávajú žiť, ale musia im platiť dane za tzv. verenie inak. Určite ich viera nemá lepšiu duchovnú teóriu ani prax než u kresťanov. Pápež František prehlásil, že pravý výklad Koránu je vraj ten nenásilný. To je viac jeho osobné zbožné prianie. História počas 14. storočí je svedkom, že oni väčšinou pochopili Korán výbojne, nie tak, ako by sme si my priali. Požehnanie Božie podľa Biblie je na ľudskej generačnej vetve: Abrahám, Izák a Jakub, čo je židovstvo. Izáka mal od šľachetnej a inteligentnej prvej ženy Sáry. A nie na vetve prvého syna Abraháma – Izmaela, praotca mohamedánov, ktorého mal z otrokyňou Hagar, druhou svojou ženou, ktorú poslal od seba pre vzťahové konflikty so synom od seba do púšte preč.

Kto do mňa kameňom, ja mu odseknem hlavu

Pán spisovateľ, takto chcete zreformovať kresťanstvo?! Kde toto Pán Ježiš učil? Nikde! Toto žijú radikálni talibanci voči ich nepriateľom. Aj hinduista inteligent Mahátmá Gándhí prišiel na to, že ak budeme žiť oko za oko, zakrátko bude celý svet slepý.
Inde píšete, že treba okamžite zabiť geneticky poškodeného spoločensky vyššie postaveného kriminálnika. Na koncile v Kostnici v r. 1415 bol vraj väznený s Janom Husom vrajkacír s podobným názorom, čo tvrdil, že zabitie tyrana je spoločensky dobrým skutkom. Je toto však ozajstná láska k blížnemu?! To pravé kresťanstvo je o milovaní aj hriešnika a nenávidení hriechu, napísal vzdelanec medzi biskupmi sv. Augustín. Tyrana sa dá aj zosadiť, „odmocniť“ a spacifikovať. Pápež František nám posiela odkaz, že trestanie smrťou sa má už ukončiť.

Sv. nemilosrdnosť používali vo sv. boji proti hriechu svätí pápeži, napr. Gregor VII. V 11. st. , keď exkomunikoval z cirkvi cisára Henricha IV. Ak by to používali pápeži v storočí XX. aj XXI. , bolo by na svete menej korupcie a viac poriadku. Tá naša dnešná extrémna vraj milosrdnosť bez spravodlivosti je možno aj extrémna a zoženštelá zmäkčilosť. Sv. Mária Magdaléna de Pazzi v liste kardinálom napísala už pred 400 r., že nás môže priviesť na okraj priepasti miesto neba.

Definitívne som pochopil, že prostitúcia vznikla zo satanskej monogamie

Autor sa verejne vo svojej knihe akoby spovedá, ako zistil, že momogamia je po čase vo vzťahu aj boľavá trýzeň, a ako sa ju experimentálne pokúsil aj prešibane vyliečiť. Pripomenul nám ako sa asi spovedali prvotní kresťania – verejne. Ale potom sa snažili už ťažko nezhrešiť. Túto druhú ,tiež dôležitú časť, už autor svojrázneho kysuckého knižného vrajpokáníčka iným nepripomína. Chválenkársky odporúča vraj pre ľudí prirodzenejšiu polygamiu miesto monogamie.
V tomto bode nespomínať Ježišovu prísnosť voči hriechom cudzoložstva nie je moc kresťanské, však? Kto nemá Ducha Svätého, má oveľa viac živočíšnych sklonov a prejavov, ako keby sme boli šimpanzy z pralesa v africkom Zaire. A tým nami lomcujú stále smädnejšie plnopudné sexuálne túžby, čím je hlbšie to karpokratické prezážitkovanie našej modly neláskou podchladeného tela. My sme povolaní určite na niečo dôstojnejšie. Monogamia môže byť aj malý rodinný raj. Pre tých, čo dajú pozor na toho rajského hada, ktorého autor ktovie prečo asi preskočil pri čítaní Biblie.
Je interesantné, že toto isté je pre živočíšnejších a vrajosvietených jedincov zrengenovaných najmä nekresťanskými božstvami, sa stáva trestajúcim predpeklím. Takým povahám odporúča matka cirkev dlhodobú spiritualizáciu svojho tela. Čím si niekto viac v intímnych vzťahoch uľavuje už aj zakázaným uvoľnením, aj rôznymi samopovolenkami či exotickými dovolenkami, tým si iba nezdravú závislosť zvätšuje. Pobyt v očistcových ohňoch vlastných už porozdrapovaných pudov zbytočne predlžuje.

Sv. pápež Ján Pavol II. nám všetkým v katechézach o Teológii tela odkazuje: „Čistota je v miernosti“.

Dobre to popísal už Lev N. Tolstoj v Kreutzerovej sonáte. Ako sa týmto príliš liberálnym obrovským zamilovaním sa do nádherného tela vlastnej manželky príde k nečakanej premene. Vznikne ku tomu istému ženskému telu po jeho nesvätom partnerskom spolukonzumovaní strašidelný odpor. Mnohí karpokrati tomu nemôžu uveriť, potrebujú si to vyskúšať, overiť a osobne zažiť. Aj preto máme polovicu manželstiev rozvedených. Alebo množstvo boľavo škrípajúcich partnerských vzťahov.

Milujeme si totiž navzájom telá bezducho a bez jemnocitu ako diví. Skúsme byť radšej pravdiví.

Ráňame sa potom navzájom. Vyrábame si nevedome umeliny, trapošiny a manipulácie. Asi to budú tie biblické smilstvá. Mnohokrát to opakujeme ako duchovne niečím predivným postihnutí a vylágrovaní diletanti z osobitnej školy života.
Autor svoje sklony úprimne pomenúva, čo je aj na obdiv, ale neľutuje to? Nepociťuje žiadnu hanbu? Doporučuje aj iným v mladšom veku experimentálne vyskúšať telá desiatok prostitútok? A dospieť nakoniec ku takému samoznesvätenému vrajriešeniu, že tiesnivé pocity v monogamnom vzťahu si vyrieši pán veľkoužnemožný tak, že pomiluje iné ženy sebaukájaním svojej egokoncovky v intimite svojej partnerky? Miesto predchádzajúceho a dôležitého „poumývania vo svätenej vode“? Ak jej to nebude vadiť, nebude ona viac ozembuchnutá opica, zdomestikovaná prostitútka či špinavá handra než normálna žena? Pretože kresťanská žena, v ktorej pracuje Duch Svätý, a ktorá sa nechce v tzv. láske nechať ozbíjať svojim milencom o posledné zvyšky duchovného jemnocitu, tú to bude stále viac zraňovať. Dlho toto „obrábanie kovov“ iných žien v jej tele skrátka neunesie. Takého mača intímnou s nevoňavou značkou „incurvatio in se ipsum“ prirodzene odmietne. A ten zošokovaný bude riešiť úplne neplánovaný stále pre oboch boľavejší nesvätý partnerský celibát. Ak kôli tomuto nastáva rozvod, je to v plánoch. Ale nie Božích.
Naše pudy, aj ten sexuálny, treba nie svojvoľne odbrzďovať, ani neľudsky priškrcovať. Sv. pápež Pavol VI. ich odporúča sublimovať a iní seriózni duchovní autori ich odporúčajú spiritualizovať. Čiže zjemniť . To naisto človek nedosiahne žiadnymi iba prednáškami, knihami, fanatickým umŕtvovaním svojho pudu či iba svojimi vlastnými silami. Na to potrebujeme milosť z neba, ktorú si vyprosíme iba v modlitbe. A vo sviatosti hodného a úctivého sv. prijímania Tela a Krvi Kristovej / bez ťažkého hriechu v našej duši/. Presne to, čo autor výsmešne „skanibalizoval“. A to bez toho, aby tento spirituálny svätý liek všetkých liekov hlbšie preskúmal a overil, o čo veriacim v prijímaní tejto najsvätejšej sviatosti ide.
Ak nám niekto vypína stud, otupuje nám aj jemnocit na pravú a falošnú lásku. Bez neho bude každé tzv. duchovno „v háji“ a bez prvých troch písmen. Nadržaní bujaci, antierotickí kastráti, prehriati sodomiti, vychechtaní pedofili, už uletení zoofili, prostitútky so slepačincami a radodajné necudnice sú extrémne patologické nepodarky v intímnom vývoji ľudstva. Produkujú iba hnoj. Snáď aj niečím bude užitočný pre úrodu…

Zvláštne je, že autor sa pri písaní o svojej experimentálnej inthimtherapy za svoje činy vôbec ako novodobý karpokrat slobodomurárik panslovenský ani neľutuje. Čiže za dobrý príklad ho dať iným kresťanom nemôžme. Pohoršenie sa môže spôsobiť, ak sa tento intímny liberalizmus odporúča aj iným. Ježiš nás varoval:

„ Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza“ a na inom mieste: „Beda tomuto svetu pre pohoršenia!“

Už praví židia boli na túto oblasť zvlášť citliví. Falošní hľadači duchovna odorúčajú sebe aj iným rôzne spôsoby sebaodbrzďovania, sebakastrácie či sebadevastácie. Takto zo svojich tiel vyháňame milosti Ducha Svätého, ktorého zárodky sme zdarma dostali pri sv. krste. To môže pri dlhodobom zohrievaní sa navzájom byť už satanské. Preto nám vládnu sebeckí diabli, lebo väčšina z nás žije sebecky nesväto, ako intímni zlodeji, poloľudia či skoro zvieratá.
Najprv máme poškodený vzťah k Bohu. Potom falošne milkujeme iných. A napokon zničíme aj seba. Nehanbíme sa snoriť iným osobám do nahoty? Potom sa nebudeme hanbiť keď iných oklameme či okradneme. A napokon niekto takým autovývojom zhrubnutý iného zabije, a nebude sa hanbiť. Toto chcú temné sily. Ísť s prostitútkou do vzťahu je silné znesvätenie svojho chrámu. Predchádzalo tomu vytunelovanie svojich hodnôt od sebaúcty. Neprečistenie napr. zasmilnenej genetiky našich predkov. Prejavuje sa to potom v mnohých iných oblastiach. Prajem verejnému spovedačovi, pánovi spisovateľovi Pavlovi Petrovi , aby stihol v tomto živote spoznať, že experimenty v tejto oblasti s takou ženskou nekvalitou extrémne demolujú jemnocit a duchovnú inteligenciu na obidvoch stranách. Ale vraj zvyšujú prešibané IQ. Urobiť duchovnú sebanápravu treba čím skôr. Niesť následky z tak ťažkých vzťahových poškodení trvá aj desaťročia.
Ak neviete, kde sa berie to more pochabenia sa, tak veru je to najmä tejto našej skrytosti. Miesto reformovania kresťanstva na slovanský typ by autor oveľa lepšie urobil, aby začal reformovať svoj osobný mravný profil. Lebo týmto antietickým štýlom tzv. nevery po slovensky zrealizovaním medzi hříšními lidmi města Pražského, čiže unáhleným vrajmilovaním ženských či mužských tiel, sa ľudské bytosti menia na nečistých duchov. Tie ženy či mužov aj seba síce rýchlo/ netrpezlivo čiže pyšne/ telesne obohacujeme , ale aj spirituálne dlhodobo poškodzujeme. Toto je Pravým Bohom zakázané ako smilstvo. Vzťahový diletantizmus doporučujú falošné božstvá. Zgebrené telesné spojenia nie sú ani dôstojné ani správne. Je to podporovanie klamania sa v milovaní. Miesto slávy budeme riešiť storakú podobu hanby. Už aj teraz a tu.

A náš cieľ je meniť sa na anjelov. Ešte predtým, než si ľudia v dospelosti všeličo sami napovoľujú, je dôstojné a správne im oznámiť ako študentom neomylnú zásadu overenú časom, ktorú prezradil deťom na náboženstve starší pán farár: „Kto čím hreší, tým trestaný aj býva.“ V Katechizme sú dobre nastavené pravidlá, najmä pre tých mladších. Tí starší poprichádzajú neskôr aj na výnimky.
Curvó je po latinsky pokrivené. Propagáciu tejto pohanskej dôležitej hodnoty Vatikán v oficiálnych odporúčaniach nikdy nemal. Spolu s Nepoškvrnenou Pannou Máriou voči neverám, nízkosti a chlípnosti razantne vždy bojoval. Viac teoreticky. Asi par exellance, čiže predovšetkým preto, je dlhodobo silno boľavým tŕňom v oku sympatizantom slobodomutrárskej aj intímnej uvoľnenosti. Romanticky si väčšina idealizuje nielen amerických indiánov, ale aj našich v mnohom nevzdelaných a všelijako spárených predkov, neraz príliš bezducho zamilovaných iba do pozemskej podoby lásky.

My Slovania máme podstatne jkvalitnejšiu genetiku než iné zdegenerované rasy. Sme najduchovnejší medzi ostatnými národmi. Vianoce sme tu slávili už pred 3000 rokmi. Volali to Zázrak Slova

Toto prvý krát čítame ako novotu, ktovie či reálnu…
Zázrak zažijeme, ak my muži slovo dodržíme. A ak naše slová budú mať aj primeranú vážnosť.
Miesto praslovanských sviatkov je duchovne lepšie mať sviatky ozaj Kristovské a Mariánske.
Veľkým pokrokom je pomenúvať pravými menami a presnými slovami náš život a dianie okolo. Alebo dodržať tzv.chlapské slovo. Či netárať, napr…
Ozaj chceme vrátiť časy pred Cyrilo-Metodejské? Radostné fidlikanie si iba na malých slovanských píšťalkách, ktoré končilo neraz aj v pochabých škodoradostiach, to je iba detský stav bytia. My sme povolaní sv. krstom hrať vo väčšom orchestri. Chápať veci aj hlbšie , aj počúvať vážnejšiu hudbu, aj hrať nebeské skladby, nie tancovať iba slovenský folklór.
Nezdravo sa v nás zdomestikoval intímny liberalizmus a panteizmus. Kto sa pokúsi o hókus pókusy s dobrodružkami či dobrodruhmi, z rodinnej blízkosti bratov a sestier budeme zažívať nepríjemné odcudzenie ako súdruhovia a súdružky. Aj medzi kolegami, aj medzi manželmi aj v kresťanských cirkvách medzi kňazmi a rehoľnicami. Naše vzájomné nevernosti Božím pravidlám, aj keď budú robené v arcisvätohájoch či extrapyramídach, nám ku spáse nepomôžu. Vzrastať budú miesto úcty, rešpektu a priateľstva iba sociopatie.
Extrémne antipatie vôbec len z pomyslenia na Vatikán či pápeža je historicky ešte naša nezmytá pudovo alergická reakcia adolescenta na výchovný nevyhnutný pokyn svojej dobrej matky cirkvi. My sa kceme síce miluvať, ale nie až tak svätô, viac tak po ľudsky a úprimne, nie po latinsky, ale po slovansky. S Pánom Ježišom, to áno, ale čisto a nadprirodzene aj s Pannou Máriou, to už nie? Ani cirkev žiadnu my vraj nemusíme… načo?! Aby nám to naše praprirodzenô ešte nepokrstené, a chichotanie sa navzájom, strpčovala? Do oného… túším stále bôžika, ale už vo výpredajnej akcii – Do Paroma! To radšej ideme na rande s podbohyňkou Mokoš alebo nadbohyňou Živou? Pokračuje to mobingovým manipulatívnym svadboholickým tlačením na pílu .. a ako to končí? Bossingovým rozkazovaním miestnej bosorky, svokry, čo rozbila náš vzťah…
Tu sa ukrýva ten už práchnivejúci, ale stále ešte živý koreň našej praslovanskej duchovnej schizofrénie. Tu Slovanov a najmä Slovákov ešte treba „dokrstiť aj dobirmovať“ Duchom Svätým.… čiže pri evanjelizácii poučiť aj doučiť. Aby neskončili ako milovníci so širokým srdcom a zároveň aj trápni majstríkovia diletanti. Niečo ich napadne, rýchlo to zrobia, A JE TO…

Pápež Pius XII. raz povedal, že najväčším omylom ľudstva XX.storočia je, že už nič sa akoby nepovažuje za hriech.

Čo je vlastne ten hriech? /gr. hamartolos, v preklade: netrafenie do stredu terča, alebo nepotrafenie do cieľa/ Hriech je jednoducho povedané, keď neposlušné dieťa vo vážnej veci uráža svojich dobrých rodičov. A veriaci svojho Stvoriteľa. To zraňuje ich lásku a narušuje vzťahy v rodine.

Autor PPK ponúka zreformované kresťanstvo na slovanskú podobu. Pravidlá a stáročia si určuje sám? Žiadnu spirituálnu autoritu nad svojim duchovnom nemá? A to chce reformovať kresťanstvo?!? Výčitky za donebavolajúce urážky nepociťuje?! Potom ide skôr o gnostický štýl karpokratizmu, ktorý tiež nepovažoval nič za hriech, ale za človeku potrebné skúsenosti. Vraj ich treba všetky rad radom pozažívať, a vraj až potom prídeme ku pravému osvieteniu. Matka cirkev tento blud odsúdila v 2. storočí ako scestnú náuku, lebo mentálne podporuje v podstate všetky druhy nielen prirodzených skúseností, ale aj neľudských zvrhlostí. Ktoré naši predkovia nazvali capiny. Páchnu totiž už intímnou kriminalitou. Slobodomurárstvo má podobný štýl ľudského špekulovania, končiaceho niekedy aj antiľudskosťou.
Vari treba ku tomu aj dodať, že ak aj žijeme v hanbe aj hriechu, ak sme spadli do akejkokoľvek vzťahovej špinavej kaluže či sírou páchnúceho pornobahna, našou úlohou je poučiť sa z toho. Našou povinnosťou je odtiaľ včas odísť. Nemusíme vôbec skončiť v hanbe a špine navždy.

Ja sa chcem osobne vyjadriť ku každej teórii!! Som schopný odhaliť akékoľvek Satanské podvody psychológie, filozofie

Autor aj každý z nás má právo ako laik prejaviť svoj osobný názor na čokoľvek. Ale iba hlupák by si myslel, že náš v mnohom neodborný názor, by bol aj správnou či presnou odpoveďou na tisíc oblastí, ktoré sme preleteli tryskáčom z autobazáru. Všetkým odvetviam a v nich dôležitým detailom jednoducho nemôžme hneď porozumieť. V tej druhej vete sa autor zjavne neodhadol aj dosť prudko nadcenil. Asi mu chýba normálny priateľ…
Ak by jeho extrémy skúmal psychiater, zdiagnostikoval by mu asi narcistickú poruchu osobnosti. Bača z lazou by ho varuvau, aby nebou až taký oňííí, veľmô namyslení… Ortodoxný kňaz by mu našiel ťažké bludy na každej strane knihy. Farizej by ho škodoradostne + sadisticky odsúdil a úpálil. Dobrý brat by mu medzi štyrmi očami povedal, že Tvoj problém je veľké ego. Nachytal si ho a nafúkol v hriešnom spájaní sa s telami nečistých žien. Ja ku tomu dodám, že podstatnú chybu svojho života spravil v nekritickom milovaní nesprávnych božstiev. Myslím, že je schopný ich opustiť, vyčistiť si chrám tela i mysle od pohanských modiel a svetských hodnôt. Autor PPK niektoré z nich aj úspešne v knihe z piedestálov hlúposti „povaľuje.“

Dajme si pozor na naše sklony absolutizovať mnohé svoje názory, fílie či predsudky miesto faktov. Na tzv. uctievanie modiel. Pred tým proroci v Biblii varujú najviac. Aby sme nepodľahli pokušeniu iracionálnosti, neľudskosti či extrémizmu. Ku tomu nám všetkým pomôže poctivá sebareflexia , kritické zmýšľanie a zdravé spoločenstvo. Indivindy je ako oslepujúca droga. Snaha reformovať, odvážne slová či úprimnosť, ktoré autor má v nadštandartnej výbave, to nestačí.

Dielo správne dovŕši iba sám Duch Svätý. Iní duchovia nás neberú vážne.

Pozitívne ma inšpiroval autor v tejto knihe filozofickými úvahami, napr :

Vytvorme Nové náboženstvo – skutočné pôvodné kresťanské Slovenské – teda myslenie nášho Ježiša Krista!!

no pozrime, o čo autorovi ide, či to nie je veľmi šľachetný zámer?

Slovenský dvojkríž vo fialovej farbe je symbol Ducha

môže to tak byť aj nemusí

Centrum duchovného odporu voči vláde zla bolo aj je na Slovensku

jeééé , žeby? , bodajby

Slovenský jazyk je vraj najstarším a pôvodným slovanským jazykom

je to možné?

Psychologický rozbor vzťahov muži – ženy

v tom je autor napriemerný pozorovateľ a vzťahový poradca, posilňuje sebavedomie mužov a dosť ponižuje hlúpe neduchovné ženy, správne robí rozdiel medzi múdrou a hlúpou ženou, ktorou sa netreba dať manipulovať

Veríte, ale nepremýšľate

súhlas, encyklika od sv. Jána Pavla II. Fides et ratio / rozum a viera/ nás vyzýva niečomu obdobnému, podstatná chyba bola : iba jedno alebo iba druhé

Treba si dať pozor na lacnú ezoteriku aj tzv. Pozitívne myslenie, zrelá rada, tí, čo sa pachtia iba po tom subjektívnom či pozitívnom, majú v sebe nespracované mnoho negatívneho

Tím akademika Anatolija Fomenka zistil, že historické dokumenty sú sfalšované, okamžite by som im dal preveriť pápežskú bulu „Quia te zelo fidei“ z 9 .st., o ktorej nielen historik Jonáš Záborský či kňaz V. Sasinek tvrdia, že asi bola Vichingom sfalšovaná. Je v nej až podozrivo totiž vychválený a sv. Metod silno pošpinený. Kôli tejto listine bolo od nás vyštvatých vyše 200 učeníkov sv. Cyrila a Metoda za Dunaj a niektorí boli predaní do otroctva, pravdepodobne išlo o fazifikát, učite budú historické dokumenty „doupravované“ aj mnohé iné

Originálne úvahy o Satanovi, čo vládne v tomto vesmíre

ale to, že tu na zemi už čoskoro končí, autor vôbec nespomína, asi o tom nevie. Kresťanstvo je totiž aj o porazení týchto síl v duchovnom boji na kríži a Jeho Druhom slávnom príchode sem, kde vláda zla bude s hanbou pre nekajúcich ukončená.

Upozornenie na C.G. Junga, na jeho hľbkovú psychológiu, autor tu správne čitateľov dovzdeláva

autor prekvapuje zaujímavými osobnými ezoterickými duchovnými zážitkami, prezrádza to jeho prekvapivo viacdimenzionálne rozvinutý vnútorný svet a filozoficko – psychologické talenty

My Slovania sa musíme zjednotiť

už to asi nestihneme, môžeme však schôdzovať či snívať

Rusi sú naše deti, nebojujme proti nim

ktovie či sú naše deti či rodičia, skôr mladší bratia, a bojovať fakt proti nim Slováci nebudú aj keď ich do toho boja budú všelijako nanucovať

Navrhujem vytvoriť Radu Starších, treba urobiť vo vhodnej chvíli revolúciu a prevziať moc aj násilím, lebo nám vládnu mafie

výborný to nápad, dopĺňam autora a prihováram sa, aby tá Rada nebola bez múdrych žien aj aspoň dvoch duchovných mužov.

Ak by autor mal kresťanskú nádej, vložil by tisíckrát viac svoje túžby nie do novej násilnej revolúcie, ale do Druhého príchodu Kristovho, ktorý tu zavládne nevídanou spravodlivosťou a každý mafián sa bude triasť pred jeho božskou mocou. Mačacie testy nebude treba. Pôjde sa razantne podľa zásad Posledného súdu Mt 25 kap. Podľa Katechizmu KC tam bude každé ľudské telo

autorova kritika satanských prvkov v kapitalizme a tzv. demokracii

je veru opodstatnená, už je to veru aplikovaná neznesiteľná démonkracia

Satanský individualizmus a sebectvo Západu nie je rovné Božskému kolektivizmu a súcitu slovanskému

trefne vystihnuté, dobre rozvinuté, vari treba doplniť aj našimi Štúrovcami

Individualizmus sa prejavuje aj zbytočným nadceňovaním vzťahu muži a ženy. Pravé kresťanstvo dáva nad toto ochranu detí a rodín

Slovanstvo by malo dať chápavejšieho ducha do súdneho systému

blahoželám, Osobná zodpovednosť sudcov za ich rozhodnutia, korupcia tu je poriadny šoking , utajené novopohanstvo

O tom ako premýšľanie mnohých Slovákov bolí

veru veru, nech si dajú miesto poldecákov radšej trocha čerstvého Tatranského vzduchu či hodinku týždenne hlbšieho zamyslenia sa nad životom

Neviem. Možno sa mýlim. Kto mi pomôže? Nikto mi neodpovedá

Takto sa nezvykne vyjadrovať ani fanatik, ani duševne chorý človek, však?
Vážení kresťania, najmä tí otitulovaní. Ak má niekto iní názor, ako Vy, tak ste ho zvykli v stredoveku upalovať. Dnes ho „pravoverne“ ignorujete? Oboje sú nielen extrémy aplikovanej neetiky, ale patologickým interpersonálnym prejavom. Dávam Vám touto recenziou príklad, že aj na tú najagresívnejšiu kritiku našej viery s akou som sa v živote stretol sa dá zareagovať inteligentne. Aj evanjelizačne a poučne pre autora, aj jeho čitateľov.
O čom je naša vzdelanosť? O čom je naše kresťanstvo? Či o ignorovaní toho, kto je smädný po kontakte, troche nášho času, o usmerňujúcich odpovediach na mnoho jeho po hlbšej pravde smädných otázok?
Aby sme neskončili ako farizej či levita, čo videli doráňaného človeka, ale nepomohli mu, lebo sme mali naponáhlo ísť do inej práce či na bohoslužby do značkovej cirkvi. Ježiš si toto všimol, a dal to ako odstrašujúci príklad pre kresťanov všetkých čias. Pochválil vtedajšieho ezoterika – samaritána, ktorý mu pomohol, ako vedel. V náboženskej alternatíve žijúci Samaritáni, Zachejovia či kajúce Márie Magdalény budú raz anjelmi v nebesiach. A renomovaní odborníci z frajereného mainstreamu, zropušení odborníci na duchovno – farizeji, zákonníci či leviti sa môžu ocitnúť medzi démonmi v pekle. Na Poslednom súde budú rozhodujúce konkrétne milosrdné skutky voči blížnym. Tzv. ortopraxia. Nie tituly, majetky, názory, členstvo v najelitnejšom klube či papagájovanie tej najsprávnejšej náboženskej teórie. Čiže ortodoxia, ktorá je tiež dôležitá, ale nie je pre nebo najdôležitejšia.

Som duchovný bojovník

Takto sa autor Pavol Peter Kysucký v knihe pasoval za rytiera možno vznikajúceho nového slovanského rádu Radí iným neľutovať sa, čo je veľmi dobrá mužná rada. Bojuje knihami ako vie a povaľuje jednu modlu za druhou. Odporúča brániť sa preklínaním? Toto Ježiš niekde niekomu radil ! ? Ak Slováci podobného zmýšľania chcete na čele duchovnej obrody nášho štátu, je kandidátom do čela Vášho vojska. Na pár dôležitých vecí som Vás upozornil, a prajem Vám, aby ste si ich všimli. Myslím, že sa Vám zídu. Máme vzácny čas, prevdepodobne posledné mesiace slobody. Ak globalisti „zajtra“ na hulváta prepadnú planétu a zdemolujú štátnu suverenitu skoro všade, nech nás to neprekvapí. Netaja sa tým, a verejne o svojich svetovládnych plánoch o totálnej kontrole cez syntetickú biológiu a internet už viac rokov hovoria. Ak príde 10 sevetových vládcov a po nich antikrist, sme v závere dejín. Pomáhajte tomuto slovenskému ľudu a buďte mu príkladom charakterného správania. Lebo Ježiš nám predpovedal, že v závere vychladne medzi ľuďmi láska, budú sa zo zbabelosti udávať a nenávidieť. Kto vytrvá do konca, bude spasený.

Na záver

Prekvapilo ma príjemne, že mi okrem nezištného venovania dvoch kusov zveril napísať aj recenziu ku tejto jeho práci. Do telefónu som mu povedal, že nebudem ho ale tou recenziou šetriť, lebo on vo svojich hodnoteniach od titulnej strany vôbec neberie ohľad na najstarobilejšiu inštitúciu v našej histórii – na Vatikán a tiež najposvätnejšiu zo všetkých kníh – Bibliu. Vraj je tam všetko sfalšované. S úsmevom mi odpovedal, že mu to nevadí. Čím len prezradil, že za jeho zdanlivou extrémnou hyperkritikou toho najúctivejšieho pre nás katolíkov , sa skrýva popri pudovom hľadaní nefalšovaných dejín nie jeho osobná zloba, bezbožnosť či primitíva nenávisť antiteistického hulváta, ale oveľa viac duch kysuckej satiry z jeho bojovného vrajslovanského nadhľadu.
Pri osobnom stretnutí som nemal vôbec pocit, že ide o môjho nepriateľa, skôr naopak. O čo mu teda ide, ak nie o kopanie do matky cirkvi? Jedna možnosť je, že mu ide o slávu a zisk z predaja jeho kníh. Alebo o intelektuálne zosmiešňovanie tých mnohých naivne veriacich katolíkov, čo prehliadajú početné chyby v prežívaní svojej kresťanskej viery a všelijakom amatérizme u ich duchovných pastierov? Alebo je to najaktívnejší z hovorcov ešte nepokrstenej časti tzv. Slovanského ducha na tomto území? Chce dať dokopy aj ďalších podobne zmýšľajúcich, ktorí majú existenčnú averziu voči vyše tisícročnému kresťanstvu na tomto území, a radi by jeho činnosť zrušili, cirkevné majetky vyvlastnili? Divnú podobu demokracie, v ktorej je mnoho korupciu úplne zastavili, a nahradili ju pôvodnými občinovými jednoduchými pravidlami našich slovanských predkov, ktoré boli oveľa spravodlivejšie, než sú pravidlá súčasné?
Neviem. Toto slovko tiež rád používa autor vo svojich filozofických úvahách. Čím prezrádza, že je oveľa viac hľadajúcim človekom, než novodobým náboženským fanatikom.
Keďže ide o hyperkritiku súčasného tzv. Západu, kresťanstva aj demokratického stále intenzívnejšieho podvodu, autorom PPK, človekom, ktorý nedostal dar božskej katolíckej viery, toto by si mali v prvomrade uvedomiť pohoršení vraj kresťania či mocou podpití demokrati medzi čitateľmi. Miesto zdesenia nech si vezmú dobrú radu pána spisovateľa a trochu viac radšej popri iba naivnom verení viac vonkajším ilúziám než Bohu aj popremýšľajú, či náhodou nemá v mnohom napísanom aj pravdu. Aj keď ich to bude trochu bolieť. Intelektuálni primitívi zvyknú iba odsudzovať, kým filozofi miesto takého plytvania času investujú dosť vzácnych chvíľ svojho života aj zdravo kritickému prehodnoteniu všetkých dôležitých hodnôt.
Pri pokuse o aspoň elementárnu platonickú empatiu do svojho blížneho snáď pochopia čitatelia aj spisovateľov miestami dosť pritvrdený poloprovokačný – poloprorocký slovansko – filozofický zámer.
Keby bol autor viac duchovne od tzv. Jungovských „tieňov v duši“ očistený, jeho tvorba by bola oveľa viac eticky hlbšia, zlepšováky kristovskejšie, diagnózy doby presnejšie a ovocie jeho úvah zrelšie.
Väčšinou na kresťanov útočí ten, kto ich prosí o pomoc. Odsúdením či ignorovaním mu tú pomoc rozhodne neposkytneme. Iba prezradíme svoje veľké defekty v aplikovaní druhej najdôležitejšej kresťanskej hodnoty, tzv. milovania blížneho svojho. Dojem pri čítaní jeho úvah mám, že to myslí úprimne. A že sa písaním aj asi hriešne zabáva, ako mnohých z nás veriacich poriadne aj naštve.

20.6.2023, Vysoké Tatry
Mgr Eu Pavel Pakoš
katolícky teológ a moderátor v internetovom rádiu SV