Nie je ľahké pochopiť súčasnú krízu zla v Cirkvi,
ktorá sa niekedy môže zdať nielen znepokojujúca, ale reálne až vydesí.
Benedikt XVI. naznačil, že Tyconiova teológia môže Cirkvi pomôcť pochopiť, ako odhaliť a nakoniec poraziť zlo „falošných bratov“, ktorí sa v nej ukrývajú. Tyconiove postrehy sa rôznym spôsobom prelínajú s fatimským posolstvom. Ak vezmeme do úvahy Benediktove komentáre o Fatime vo svetle tykonskej teológie posledných čias, ponúka sa nám jedinečný pohľad na povahu Cirkvi a anticirkvi počas ich záverečnej konfrontácie.
„Biskupi pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla.“
– Tyconius, „Komentár k Apokalypse“, štvrté storočie
„Antikrist patrí do Cirkvi, rastie v nej a s ňou až do veľkej diskusie, ktorá iniciuje konečné zjavenie.“
– Joseph Ratzinger, „Postrehy k Tyconiovej koncepcii cirkvi“, 1956
„Nie je možné, aby cirkev prežila, ak pasívne odkladá riešenie konfliktu, ktorý roztrháva „telo z dvoch častí“ na koniec vekov.“– Giorgio Agamben, „Tajomstvo zla: Benedikt XVI. a koniec časov“, 2013
„Veľký teológ“
Počas svojej generálnej audiencie v stredu 22. apríla 2009 pápež Benedikt XVI. urobil pozoruhodný odkaz na neznámeho starovekého kresťanského spisovateľa zo severnej Afriky, Tyconia. Dokonca aj medzi erudovanými učencami a fanúšikmi cirkevnej histórie je meno Tyconius často neznáme. Ak študent pri štúdiu latinských otcov niekedy narazí na zmienku o Tyconiusovi, je to zvyčajne len mimochodom, sotva na druhý pohľad.
Označením Tyconia v ten aprílový deň za „veľkého teológa“ – donatistu, ktorý žil asketickým životom modlitby na púšti a pravdepodobne zomrel oddelený od katolíckej cirkvi[i] – Dúfal Benedikt, že aspoň niektoré duše, ktoré sa snažia pochopiť mätúce skúšky Cirkvi v týchto časoch, sa budú čudovať prečo? Ak si to nikto okamžite nevšimol, bol si Svätý Otec istý, že jeho narážka na Tyconia poslúži ako znamenie, ktoré bude v budúcnosti odhalené a lepšie pochopené?
Pápež Benedikt, ktorý sa prihovoril davu na Námestí svätého Petra, nenápadne upustil od Tyconia náznaky a náznaky, zdalo sa, že ho spomenul len mimochodom, zatiaľ čo svoj prejav zameral na iného pomerne nejasného spisovateľa latinskej cirkvi, Ambróza Autperta:
Autpert sa dostal do kontaktu s výkladom Apokalypsy[ii] nám odkázal Tyconius[iii] … Vo svojom komentári [Tyconius] vidí Apokalypsu predovšetkým ako odraz tajomstva Cirkvi. Tyconius dospel k presvedčeniu, že Cirkev je bipartitné telo: na jednej strane, ako hovorí, patrí Kristovi, ale je tu aj iná časť Cirkvi, ktorá patrí diablovi.
Benedikt XVI. vo svojej katechéze odovzdal niekoľko význačných ukazovateľov vlastného chápania skutočnej podstaty eschatologickej drámy, ktorá sa v súčasnosti odohráva v Cirkvi. V skutočnosti nie je prehnané povedať, že ktokoľvek, kto nepozná Tyconiov teologický pohľad na knihu Apokalypsa, nie je v konečnom dôsledku schopný pochopiť zdanlivo nevysvetliteľné myšlienky a správanie Benedikta XVI. v reakcii na krízu Cirkvi v našej dobe.
Pre Benedikta poskytuje Tyconiova koncepcia toho, čo sa stane s Cirkvou v posledných časoch, dôležitý „chýbajúci článok“ na pochopenie bezprecedentného momentu v ekonómii spásy, v ktorom Svätý otec verí, že Cirkev a svet teraz dospeli. a zároveň ponúka pohľad na jeho výnimočne záhadnú „rezignáciu“.
Už v roku 1956 Josepha Ratzingera zaujal africký teológ zo 4. storočia , keď ako mladý začínajúci kňaz a profesor vytvoril a publikoval esej s názvom „Úvahy o Tyconiovej koncepcii cirkvi v ‚ Liber Regularum ‚“. Esej skúma to, čo Ratzinger nazýva „paradox“ Tyconia: „skutočnosť, že človek sa vedome a dobrovoľne stavia mimo akéhokoľvek konkrétneho cirkevného spoločenstva, pričom chce zostať kresťanom a verí, že patrí k pravej Cirkvi. “ V čase, keď Benedikt XVI. predniesol svoje poznámky na audiencii v roku 2009, investoval viac ako polstoročie úvah o Tyconiovom vnímaní osudu Cirkvi v ére Apokalypsy („koniec časov“ ).
Nedá sa neubrániť domnienke, že postranným motívom Benedikta pri zdôrazňovaní tohto „veľkého teológa“ bolo konkrétne pozvať svojich poslucháčov, aby vstúpili do Tyconiovho eschatologického svetonázoru prostredníctvom preskúmania Tyconiovho primárneho existujúceho diela „Výklad apokalypsy“.
„Čierni aj krásni“ – Falošní bratia v Cirkvi
Tyconiusov výklad, napísaný niekedy okolo roku 390, bol prvým komentárom svojho druhu k poslednej knihe Svätého písma, komentárom, ktorý „formoval latinskú recepciu a interpretáciu Apokalypsy na ďalších osemsto rokov“.[viii] Tyconius v Expozícii postuluje , že „na svete sú dve mestá, jedno od Boha a jedno od diabla, jedno pochádzajúce z priepasti a druhé z neba“.[ix]
Tyconius však nepovažoval svet za úhľadne alebo nápadne oddelený na tieto dve zrejmé časti. Skôr poznamenáva, že existuje ďalšie rozdvojenie: „ľudia diabla sú tiež rozdelení na dve časti, ktoré bojujú len proti jednej. Z tohto dôvodu sa cirkev nazýva „tretia časť“ a falošní bratia ďalšou tretinou a pohanský svet tretinou.[x] Ďalší dôkaz tohto dvojitého zloženia ľudu diabla vidíme, keď Tyconius označuje mesto diabla za Babylon. „Babylon… je zlý,“ píše Tyconius, „či už u pohanov, alebo u falošných bratov.
Pre Tyconia mesto diabla existuje mimo Cirkvi aj vnútri Cirkvi – nielen medzi pohanmi, ale aj medzi podvodníkmi kresťanmi.
S odkazom na „falošných bratov“ Tyconius hovorí v biblickom zmysle podľa príkladu svätého Pavla[xii] a svätého Jána.[xiii] Tyconius sa teda odvoláva na tajomnú prítomnosť zla v dejinách spásy, ktorá je viditeľná v celom Svätom písme a vrcholí v bipartitnej štruktúre Cirkvi: pozostáva z dvoch odlišných tiel, ktoré koexistujú v tej istej viditeľnej inštitúcii, aj keď sú diametrálne odlišné od seba.
Ako poznamenáva David Robinson, autor úvodu k anglickému prekladu Tyconius‘ Exposition : „Pre Tyconia… existuje ľavá a pravá časť tela Pána. Cirkev je čierna aj krásna, dobrá aj zlá, nepriateľská aj milovaná.“ Podľa vlastných slov Tyconius vyjadruje toto presvedčenie rôznymi spôsobmi: „v jednom tele sú dve časti: jedna vytrvalá, druhá prestupujúca“; „dobrí sa miešajú so zlom v cirkvi až do konca vekov“;„cirkev nevyvrhne každého zlého človeka, ale [iba] niektorých, aby svetu ukázala, aké bude posledné prenasledovanie. Ale s jednou mysľou toleruje ostatných. Hoci sú duchovne vonku, zdá sa, že sú vo vnútri aktívni“;[xvii] „v kostole sú dve budovy, jedna [postavená] na skale a druhá na piesku“;
„to sú tí, ktorí sa zdajú byť v cirkvi, ale [naozaj] sú mimo“;„falošní bratia, ktorí odmietli Krista, vyznávajú ho svojimi ústami, ale svojimi činmi hovoria: Nemáme kráľa okrem cisára“; a „rúhanie nie je len medzi kráľmi sveta, ktorými sú odsúdení tí vo vnútri [Cirkvi]; ale je to aj v tých, ktorí sú vo vnútri.“
Tyconius vníma tento bipartitný typologický spis veľký od začiatku Biblie až do konca – u Kaina a Ábela; v synoch Noeho (Sem a Japeth sú požehnaní, zatiaľ čo Ham je prekliaty); v Izmaelovi a Izákovi; v Ezauovi a Jakubovi; v Júdskom a Izraelskom kráľovstve.
Vzor je prítomný v dvanástich apoštoloch, medzi ktorými je diabol (Judáš). Ježiš sa o tom často zmieňuje vo svojom kázaní: burina a pšenica; sieť hodená do mora, ktorá zbiera ryby každého druhu, dobré aj zlé; desať panien, z ktorých päť bolo hlúpych a päť múdrych; ovce a kozlovia.
V knihe Apokalypsa tento teologický konštrukt prevláda v anjelských vyhláseniach, ktoré boli prednesené každej zo siedmich cirkví, z ktorých všetky poukazujú na prítomnosť prvku v Cirkvi, ktorý je nesvätý.
Neustály stret Cirkvi s diablom je ústrednou témou Tyconiovho komentára, no napriek tomu je obzvlášť zaujatý vojnou vedenou v Cirkvi.
Robinson opäť ponúka pohľad, ktorý je zarážajúci v kontexte súčasnej krízy Cirkvi: „Hlavným záujmom [Tyconia je historický a duchovný konflikt medzi Pánovým telom (cirkvou) a telom diabla, ktoré Tyconius často volá nepriateľské telo. Výraz „anti-cirkev“ je výstižné označenie pre telo diabla, pretože jeho telo sa vydáva za cirkev. Napríklad Tyconius poznamenáva, že Kristova nevesta aj babylonská dievka sú ozdobené zlatom, striebrom a drahými kameňmi. Telo diabla napodobňuje sväté telo Pánovo, aby sa dal zviesť podobnosťou nádhery.“
Tyconius identifikuje toto nepriateľské telo, ktoré sa maskuje vonkajšími ozdobami Cirkvi, pomocou dvoch biblických pojmov, ktoré považuje za vzájomne zameniteľné – „tajomstvo neprávosti“ a „ohavnosť spustošenia“.[xxx] Podľa Tyconia bude táto nespravodlivá, ohavná, nepriaznivá entita plne odhalená až v čase toho, čo Tyconius nazýva veľká discessio , latinské slovo, ktoré použil svätý Hieronym vo svojom preklade 2. Tesaloničanom 2:3 na to, čo sv. Pavol v gréčtine nazýva ἀποστασία: ápostasía
„Ne quis vos seducat ullo modo quoniam nisi venerit discessio primum et revelatus fuerit homo peccati filius perditionis – Nech vás nikto nijakým spôsobom nezvedie : lebo ak [ a človek hriechu nebude prvý, buď zjavený, syn zatratenia.“
Mnohé anglické preklady prekladajú toto slovo ako „odpadlíctvo“ alebo „vzbura“. Latinský výraz má jasne význam „odpadnutie“ alebo „oddelenie“. Až v čase „odpadnutia“ bude bipartitný stav sveta – dve mestá, jedno Božie a jedno diablovo – úplne odhalený a zobrazený v tom, čo bude v skutočnosti „tripartitné“ rozdelenie – pravá Cirkev, falošná cirkev a pohanský svet.
Tyconius vysvetľuje: „Skôr ako dôjde k ‚odpadnutiu‘, každý je považovaný za Boží ľud. Keď dôjde k ‚odpadnutiu‘, potom sa objaví tretia časť Božieho ľudu, „lebo po jednote bude v poslednom zápase ďalšie oddelenie.“
Pre Tyconia je rozdiel medzi pravou Cirkvou a falošnou cirkvou konečne zjavný až vtedy, keď dôjde k „veľkému odpadnutiu“. „Až v tejto apostázii bude zjavený pravý Boží ľud, pravá časť Pánovho tela.“
Komentár k Apokalypse 8:12, ktorý znie:
A štvrtý anjel zatrúbil na trúbu a tretina slnka a tretina mesiaca a tretina hviezd bola udretá, takže sa zatmila tretina a tretina deň by sa javil ako noc
Tyconius píše:
Slnko, mesiac a hviezdy sú kostol, ktorého tretia časť bola zasiahnutá. „Tretí“ je označenie, nie množstvo. V kostole sú totiž dve časti, jedna denná a druhá noc…Preto bolo zasiahnuté, aby sa ukázalo, ktorá je tretia časť dňa a tretia časť noci, ktorá je Kristovou časťou a ktorá je diablovou časťou. On [apoštol Ján] nepovedal: ‚bolo to zasiahnuté a zatmelo sa‘, ale preto, aby sa to zatmelo a objavilo sa , pretože sa to nezdalo ako [noc v okamihu, keď bola zasiahnutá. Ale bolo zasiahnuté, to znamená, že bolo odovzdané svojim vlastným túžbam, za týmto účelom: aby sa ich hriechy stali hojnejšími a extrémnejšími, aby boli odhalené v pravý čas.
Aby som to zhrnul: Tyconius zastáva názor, že na svete sú dve mestá, jedno Božie a druhé diablove, a občas hovorí o oboch mestách ako o bipartitných. Napriek tomu Tyconius nerozdeľuje ľudstvo na štyri časti. Ako bolo uvedené vyššie, v skutočnosti si predstavuje ľudstvo len ako tripartitu. Je to preto, že hovorí o „falošných bratoch“ (jednej z troch častí), ktorí spadajú do oboch kategórií v rôznych časoch.
Zdá sa, že falošní bratia sú súčasťou Božieho mesta, ktorým je Cirkev, ale v skutočnosti patria diablovi. Duchovne obývajú mesto Babylon, aj keď to nie je navonok rozpoznateľné. Až keď bude Cirkev „zasiahnutá“v dôsledku discessio – veľkého „odpadnutia“ alebo „odpadnutia“ – budú „falošní bratia“ úplne „odhalení“ a „odhalení“ (pôvodný význam gréckeho slova apokalyptein ). Až potom sa pravá a falošná cirkev konečne výrazne rozlíšia.
Zdá sa, že praví veriaci opúšťajú Cirkev
Tyconius ďalej tvrdí, čo je pravdepodobne najpútavejším detailom v celom jeho komentári. Vyhlasuje, že diskusia o posledných časoch sa uskutoční spôsobom, ktorý úplne prevráti konvenčné chápanie tohto pojmu.
Verní kresťania zvyčajne predpokladajú, že „odpadnutie“ – „oddelenie“, „odchod“ – bude vyvolané húfmi ľudí, ktorí „opustia“ Cirkev, čo je masívny exodus neveriacich. Definícia „apostázie“ v Katechizme Katolíckej cirkvi – „úplné zavrhnutie kresťanskej viery“ – takúto myšlienku jasne vyjadruje.
Pre Tyconiusa je však opak pravdou. Tyconius chápe, že veľké „odpadnutie“ posledných čias nebude spôsobené tým, že neverní ľudia opustia Kristovu nevestu, ale skôr tým, že sa Kristova nevesta odtiahne od tých, ktorí sú v nej neverní. Inými slovami, pre Tyconia to nie sú neveriaci, ktorí „odpadnú“, ale skôr praví veriaci, ktorí sa stiahnu od zla v Cirkvi. Vskutku paradoxný obrat.
Pre Tyconia je to nový Izrael, kto musí odísť na svoj nový exodus. Sama pravá Cirkev spôsobí veľké odpadnutie ako cestu spásy od jej nepriateľov. V skutočnom zmysle pravá Cirkev vytlačí apostázu na svetlo, pretože telo diabla, prítomné vo falošných bratoch obývajúcich Cirkev, už je a vždy bolo odpadlíkom. Táto skutočnosť bola iba zatajená.
Vo vysvetľovaní Apokalypsy 16:19, ktorá začína: „A veľké mesto bolo rozdelené na tri časti,“ Tyconius hovorí: „Toto veľké mesto sú úplne všetci ľudia, každý, kto je pod nebom, ktorý bude rozdelený na tri časti, keď cirkev je rozdelená, čo má za následok, že pohania sú jednou časťou; a ‚ohavnosť spustošenia‘, ďalší; a cirkev, ktorá vyjde z jej stredu, tretia.“ A znova, v komentári k Apokalypse 18:4, „A počul som iný hlas z neba, ktorý hovoril: Vyjdite z neho, ľud môj, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby vás nezasiahlo. jej rany,“ píše Tyconius: „Tu [apoštol Ján] plnšie ukazuje, že Babylon pozostáva z dvoch oddelených častí, vonkajšej a vnútornej, z ktorých odídu aj svätí ľudia, ktorí boli jasne varovaní Bohom.
Ako píše Antonio Socci vo svojej analýze Tyconiovej teológie: „Latinské slovo discessio znamená oddelenie alebo rozdelenie, čo znamená veľké rozštiepenie alebo rozrezanie na dve časti. Má to tiež pocit stiahnutia sa.“[xl] Toto stiahnutie je jasne to, čo Tyconius vyvodzuje zo zjavení, ktoré dali Boží anjeli svätému Jánovi Apoštolovi – že rozštiepenie bude výsledkom stiahnutia.
Kristova mystická nevesta sa vymaní z „tajomstva neprávosti“ práve preto, aby odhalila zlo zahalené v jej vnútri, aby ho mohla následne poraziť. „V konečnom prenasledovaní vyjde najavo a bude odhalené ‚tajomstvo neprávosti‘, ktoré bolo zadržiavané a skryté v cirkvi.Toto tajomstvo nezákonnosti dosiahne svoj zenit a včlení sa do postavy Antikrista, ako vysvetľuje Tyconius: „Je potrebné, aby sa Antikrist zjavil v celom svete a aby bol všade prekonaný rovnakým spôsobom. pri cirkvi… Ale teraz je skrytý v cirkvi.“
Ako dôsledok toho, že sa pravá Cirkev vymanila z anticirkvi, Tyconius tvrdí, že Telo Kristovo bude so všetkými zámermi a účelmi aktivovať a iniciovať jej vlastnú vášeň.
Tyconius píše: „Skôr ako dôjde k ‚odpadnutiu‘ [2 Sol 2:3], každý je považovaný za Boží ľud. Keď dôjde k ‚odpadnutiu‘, potom sa objaví tretia časť Božieho ľudu.“Robinson poznamenáva: „Svätí vytrvajú a verne budú kázať Božie Slovo a falošní bratia budú odhalení, keď sa obrátia a budú prenasledovať cirkev: ‚tí, ktorí sú v spolku s diablom, hoci hovoria, že sú kresťania, budú bojovať proti kostol.’“[xliv] Robinson takto uzatvára: „Prenasledovanie konečne a úplne odhaľuje totožnosť svätých a falošných bratov.
Satanovým vyvoleným nástrojom: Biskupi
V tomto bode je prirodzená otázka: Či v čase predurčeného odpadnutia veriaci okamžite spoznajú falošných bratov, akí sú, a prerušia s nimi vzťah, alebo budú praví veriaci presvedčení, aby zostali v spojení s podvodníkmi, počúvať ich a nasledovať ich príklad? Ako budú falošní bratia oklamať ľudí, aby dôverovali ich vedeniu? Tyconius je v tomto bode jednoznačne dôrazný: títo falošní bratia sa často nachádzajú medzi predstaviteľmi Cirkvi, biskupmi.
Keď Tyconius odsudzuje pokrytectvo biskupov, podáva správu o „druhej šelme“ predstavenej v Apokalypse 13:11: „A videl som ďalšiu šelmu vystupovať z krajiny. A mal dva rohy podobné baránkovým rohom a hovoril ako had.“ Tyconius kritizuje:
Baránok pokračuje, keď had tajne vloží svoj jed [do neho]. Lebo keby hovoril otvorene ako had, nebol by podobný baránkovi. Teraz sa pretvára na baránka, cez ktorý [prestrojenie] útočí na bezpečného baránka. Hovorí za Boha, cez ktorý [prestrojenie] odvracia od cesty pravdy tých, ktorí hľadajú Boha. Preto Pán povedal: ‚Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.‘
Tyconius uzatvára túto pasáž jedným zo svojich najpreslivejších postrehov: „Biskupi pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla.“Biskupi ponúkajú šelme dyhu baránka, zatiaľ čo ona ich používa ako náustky pre svoju agendu.
V inej pasáži Apokalypsa sv. Jána pokračuje: „A videl som troch nečistých duchov [vychádzať] z úst draka a z úst šelmy az úst falošného proroka . Tyconius poznamenáva: „Pre draka, teda diabla; a šelma, telo diabla; a falošní proroci, čiže biskupi tela diabla, sú jeden duch.“
Okrem toho Tyconius vyhlasuje, že „trón šelmy je jeho cirkev“, kvôli duplicitným biskupom, ktorí budú pod jeho vplyvom. Títo zradní biskupi dajú tvar a formu diablovmu telu – falošnej cirkvi – dokonca aj vtedy, keď sa pravá Cirkev od nej odlúči.
Vášeň Cirkvi
Keď však bude uzákonené odpadnutie, Kristova nevesta (pravá Cirkev) bude bojovať nielen s falošnými bratmi, ale aj s pohanským svetom, ktorý sa spojí s falošnými bratmi v otvorene zjednotenom démonickom fronte: „Celému telu diabla to Boh dovolil.“ V mysli Tyconia však niet pochýb o konečnom výsledku pre Cirkev: „posledné prenasledovanie ju očistí až po siedmu trúbu“, ktorá bude znamenať „príchod Pána“.[lii] To bude „cirkev budúceho času, keď so zlými, ktorí sú už oddelení od stredu, budú s Kristom vládnuť len dobrí“.Tyconius si je teda istý, že „cirkev posledných čias, či už v jej biskupoch, alebo v jej ľuďoch, nie je v žiadnom prípade schopná zahynúť“.
Hoci bude prenasledovaná, ako jej Ženích, a dokonca sa bude zdať porazená, nemôže byť natrvalo zničená. Má účasť na Božskom živote Ženícha. Okrem toho zvíťazí nad Antikristom a nakoniec porazí falošnú cirkev. Napriek tomu si Tyconius nerobil žiadne ilúzie o závažnosti tohto konečného konfliktu. V časti, ktorá môže byť najjasnejšia a najčistejšia v celej svojej Expozícii , keď Tyconius kreslí paralelu medzi Kristom a Jeho Cirkvou, zdôrazňuje ich vzájomné prepojenie:
To, čo hlava raz trpela, teraz trpí skrze svoje údy, keďže sa obliekol do svojej cirkvi, a cirkev je denne zabíjaná pre Krista, aby s ním žila naveky. Nikto by si nemal myslieť, že iba apoštoli zomreli za Krista a že teraz ustalo mučeníctvo a že prenasledovatelia nie sú v cirkvi. Lebo je potrebné, aby Syn človeka vždy išiel „do Jeruzalema… veľa trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, aby bol zabitý a po troch dňoch vstal z mŕtvych“.
V tomto vrcholiacom prenasledovaní, keď falošní bratia a pohanský svet neúnavne útočia na Cirkev, dosiahne zmiešanie utrpenia medzi Ježišom a Jeho tajomným telom a nevestou svoj vrchol: „V nej Pán dokončuje, čo začal. Preto v nej prijíma, čo dal, a je korunovaný v nej, ktorú korunuje. Lebo nič nerobí ani nemá bez svojho tela.“[lvi] Ježiš dal svoj život za svoju nevestu, Cirkev. Na konci časov sa pre Neho vydá tak, ako nikdy predtým. Tak ako Ježiš oslávil svojho Otca svojou sebaobetou a Jeho Otec Ho oslávil slávou, ktorú mal s Ním Jeho Syn pred začiatkom sveta,[lvii] takže aj konečná sebaobeta Cirkvi bude jej vrcholným momentom úplného odovzdania sa Kristovi a On ju na oplátku korunuje. On a Jeho Nevesta budú potom dokonale jedno vo svojom vzájomnom darovaní sa.
Tyconius, Fatima a veľké odpadlíctvo
Vo svetle tykonskej teológie nadobúdajú rôzne komentáre Benedikta XVI. o význame fatimského posolstva nový význam. Ukazuje sa, že Benedikt XVI. chápe Fatimské posolstvo v kontexte Tyconiovho tvrdenia, že najväčším zlom pre Cirkev v posledných časoch je zlo skryté v nej.
Počas púte Benedikta XVI. do Fatimy v máji 2010 sa reportér opýtal Svätého Otca:
Vaša Svätosť, aký význam pre nás dnes majú fatimské zjavenia? V júni 2000, keď ste vo vatikánskej tlačovej kancelárii prezentovali text tretieho tajomstva, sme tam boli viacerí aj naši bývalí kolegovia. Dostali ste otázku, či by sa posolstvo dalo rozšíriť, okrem útoku na Jána Pavla II., aj na iné utrpenia zo strany pápežov. Je podľa vás možné zahrnúť do tejto vízie utrpenie dnešnej Cirkvi?
Vzhľadom na to, že Svätá stolica v podstate zatvorila dvere k tretiemu fatimskému tajomstvu, Benediktova odpoveď bola len omračujúca. Teraz ho možno vnímať aj ako „tykonského“:
Popri tejto veľkej vízii pápežovho utrpenia, ktorú môžeme v prvom rade odkázať na pápeža Jána Pavla II., sú naznačené skutočnosti týkajúce sa budúcnosti Cirkvi, ktoré sa postupne formujú a sú evidentné. Je teda pravdou, že okrem momentu naznačeného vo vízii je tu zmienka o potrebe zanietenia Cirkvi, ktorá sa prirodzene odráža v osobe pápeža, no pápež stojí za Cirkvi a tak sú to ohlasované utrpenia Cirkvi.
Pán nám povedal, že Cirkev bude neustále trpieť rôznymi spôsobmi až do konca sveta… Čo sa týka nových vecí, ktoré dnes môžeme nájsť v tomto posolstve, je tu aj skutočnosť, že útoky na pápeža a Cirkev nepochádzajú len zvonku, ale utrpenia Cirkvi pochádzajú práve z vnútra Cirkvi, z hriechu existujúceho vo vnútri Cirkvi. Aj toto je niečo, čo sme vždy vedeli, ale dnes to vidíme skutočne desivým spôsobom: že najväčšie prenasledovanie Cirkvi nepochádza od jej vonkajších nepriateľov, ale pochádza z hriechu vnútri Cirkvi.
Keď Benedikt uvádza, že vízia trpiaceho pápeža „môže“ odkazovať „v prvom rade“ na Jána Pavla II., naznačuje, že vízia odkazuje na iného pápeža, alebo prinajmenšom, že sa neobmedzuje len na Jána Pavla II.
Ďalej, ak to, čo bolo deťom ukázané, stále zahŕňa „budúcnosť Cirkvi“, potom odhalenie Tretieho tajomstva rozhodne neskončilo a skončilo. Udalosti, na ktoré poukazuje Tretie tajomstvo, „postupne nadobúdajú tvar a sú evidentné“.
Benediktovým najviac teologickým vyjadrením však bola jeho poznámka o vízii označujúcej vášeň Cirkvi. Podľa Benediktovho hodnotenia bolo zjavenie trom malým deťom z Fatimy v prvom rade o tejto vášni – o nadchádzajúcom utrpení Cirkvi, ktoré sa ešte len rozvinie a „odzrkadlí sa v osobe pápeža“. A odkiaľ budú pochádzať útoky, ktoré spôsobujú túto vášeň? Potvrdil: „Práve zvnútra Cirkvi.
Okrem týchto poznámok z roku 2010 sú komentáre vtedajšieho kardinála Ratzingera v rozhovore pre časopis Jesus z roku 1984 tiež plné importu:
Reportér: „Kardinál Ratzinger, prečítali ste si to, čo sa nazýva Tretie fatimské tajomstvo: to, ktoré sestra Lucia poslala pápežovi Jánovi XXIII. a ktoré si pápež neželal zverejniť a odovzdať do vatikánskych archívov?
Ratzinger: „Áno, čítal som to.“
Anketár: „Prečo to nebolo odhalené?“
Ratzinger: „Pretože podľa úsudku pápežov nepridáva nič (doslova: ‚nič iné‘) k tomu, čo musí kresťan vedieť o tom, čo pochádza zo Zjavenia: tj radikálnu výzvu na obrátenie; absolútny význam histórie; nebezpečenstvá ohrozujúce vieru a život kresťana, a teda aj sveta. A potom dôležitosť „novissimi“ (posledné udalosti na konci času). Ak sa to nezverejní – aspoň zatiaľ – je to preto, aby sa náboženské proroctvo nepomýlilo s hľadaním senzácií (doslova: „za senzáciami“).
Ale veci obsiahnuté v tomto „treťom tajomstve“ zodpovedajú tomu, čo bolo ohlásené v Písme a bolo povedané znova a znova v mnohých iných mariánskych zjaveniach, predovšetkým vo Fatime, v tom, čo je už známe z toho, čo obsahuje jeho posolstvo.“
Pri analýze Ratzingerových komentárov jeden autor tvrdí:
Keď kardinál Ratzinger hovoril o nebezpečenstvách pre vieru a život kresťana, odvolával sa na iné mariánske zjavenia a odvolával sa na Sväté písmo – že to, čo je v treťom tajomstve, zodpovedá Písmu. Zodpovedá [tiež] tomu, čo sa znova a znova spomínalo v mnohých iných mariánskych zjaveniach.
Keď sa odvoláva na Písmo, špecifikuje eschatologické texty Písma, keď použil túto frázu v taliančine, i novissimi [“posledné veci”]. Niektorí sa dosť nečestne pokúšali tvrdiť, že keď hovoríme o „posledných veciach“, hovoríme o smrti, súde, nebi a pekle – o štyroch posledných veciach. Ale to zrejme nie je to, o čom hovoril kardinál Ratzinger; to nie je možno to, o čom Panna Mária hovorila. Ak sa chceme dozvedieť o posledných štyroch veciach, stačí, aby sme nahliadli do katechizmu; je to tam veľmi jasne uvedené. Panna Mária nezostúpila z neba, aby odovzdala jednoduchú lekciu katechizmu.
Keď kardinál hovoril o posledných veciach, mal na mysli to, čo sa podľa proroka Daniela nakoniec stane. Odvolával sa na posledné časy – posledné veci; alebo ako by sme povedali po grécky, eschata. Eschatologické veci, eschatologické texty Písma. Toto je tretie tajomstvo[lxi]
Pri hodnotení iných posolstiev Preblahoslavenej Panny Márie z miest zjavenia schválených Cirkvou sa dá s týmto autorom súhlasiť. Okrem toho dvaja kardináli, ktorí si osobne prečítali Tretie tajomstvo, dávajú tomuto názoru ďalšiu dôveru.
Po prvé, kardinál Oddi, osobný priateľ pápeža Jána XXIII., ktorý s ním o tomto tajomstve hovoril, v roku 1990 povedal talianskemu novinárovi: „To [tretie tajomstvo] nemá nič spoločné s Gorbačovom. Presvätá Bohorodička nás varovala pred odpadlíctvom v Cirkvi.“
Po druhé, kardinál Ciappi, osobný pápežský teológ pápežov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I. a Jána Pavla II., v oznámení istému profesorovi Baumgartnerovi v Salzburgu prezradil: „V treťom tajomstve je okrem iného predpovedané veci, že veľké odpadnutie v Cirkvi začne na vrchole.“
Alberto Cosmedo Amaral, biskup z Fatimy v rokoch 1972–1993, prikývol rovnakým smerom – apostázou – keď v roku 1984 na Technickej univerzite vo Viedni potvrdil:
Tajomstvo Fatimy nehovorí ani o atómových bombách, ani o jadrových hlaviciach, ani o raketách Pershing, ani o SS-20. Jeho obsah sa týka len našej viery. Stotožniť Tajomstvo s katastrofickými oznámeniami alebo s jadrovým holokaustom znamená deformovať význam správy. Strata viery kontinentu je horšia ako zničenie národa; a je pravda, že viera v Európe neustále ubúda.
Ako posledné potvrdenie tejto perspektívy otec Gabriel Amorth, bývalý hlavný exorcista Ríma, ktorý osobne poznal pátra Pia dvadsaťšesť rokov, poskytol takmer identické overenie, ktoré pripisoval veľkému kapucínskemu svätcovi a mimoriadnemu mystikovi. Tu je časť jeho výmeny so španielskym autorom José María Zavalom počas rozhovoru v roku 2011:
„Odpusť mi, že som trval na treťom fatimskom tajomstve: Súvisel to teda páter Pio so stratou viery v Cirkvi?“
Fr. Gabriele zvraští obočie a vystrčí bradu. Zdá sa, že je veľmi dotknutý.
„Naozaj,“ hovorí, „jedného dňa mi páter Pio veľmi smutne povedal: „Vieš, Gabriele? Je to Satan, ktorý bol uvedený do lona Cirkvi a vo veľmi krátkom čase bude vládnuť falošnej Cirkvi.“
‚Och môj Bože! Nejaký druh Antikrista! Kedy ti to prorokoval?‘ Pýtam sa [Zavala].
‚Muselo to byť asi v roku 1960, keďže vtedy som už bol kňazom.‘
„Preto mal Ján XXIII takú paniku ohľadom zverejnenia tretieho fatimského tajomstva, aby si ľudia nemysleli, že je protipápežom alebo čo to bolo…?“
Mierny, ale vedomý úsmev zvlní pery otca Amortha.
„Povedal vám páter Pio ešte niečo o budúcich katastrofách: zemetraseniach, záplavách, vojnách, epidémiách, hlade…? Narážal na tie isté rany, ktoré sú prorokované vo Svätom písme?‘
„Na ničom takom mu nezáležalo, akokoľvek boli strašné, okrem veľkého odpadnutia v Cirkvi. Toto bol problém, ktorý ho skutočne mučil a za ktorý sa modlil a obetoval veľkú časť svojho utrpenia, ukrižovaného z lásky.“
„Tretie fatimské tajomstvo?“
„Presne tak.“
Čo má chronologicky a teologicky spoločné „veľké odpadnutie od viery“ s „ i novissimi “, o ktorom hovoril Ratzinger? Je to ich základný kameň. Svätý Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom potvrdzuje, že veľké odpadnutie od viery je spúšťacou udalosťou pre začiatok „posledných vecí“, ktoré odomykajú dvere pre príchod „syna zatratenia“/ „nezákonného“ / „Antikrist“.[lxvi] Po uvedení do pohybu už niet cesty späť. Svet a celé ľudstvo sa dostanú do kolízie s osudom.
Rezignácia a „biskup oblečený v bielom“
Uvažujme teda aspoň o niektorých prvkoch, ktoré mal pred sebou pápež Benedikt XVI. Ako kardinál už potvrdil, že tretie fatimské tajomstvo sa týka „posledných vecí“ a viaceré spoľahlivé zdroje potvrdili, že sa vzťahuje konkrétne na veľké odpadnutie od viery. Ak Benedikt prijme Tyconiusovu interpretáciu toho, ako toto odpadnutie začína a pôsobí z tohto uhla pohľadu, nemôže to vrhnúť svetlo na jeho bizarnú a kontroverznú „rezignáciu“? Môže byť jeho rozhodnutie „odstúpiť“ v roku 2013 výsledkom rozlúštenia tretieho tajomstva z úplne jedinečného pohľadu, ovplyvneného jeho štúdiom Tyconia? Považuje teológiu Tyconia za neoddeliteľne spätú s Máriiným posolstvom vo Fatime? A ak áno, uvedomil si, že ako pápež
S týmito otázkami sa pozrime nanovo na časť Tretieho tajomstva (prepísaná samotnou sestrou Luciou), ktorá sa týka pápeža:
A videli sme v nesmiernom svetle, ktorým je Boh: „niečo podobné tomu, ako sa ľudia objavujú v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“ biskupa oblečeného v bielom – „mali sme dojem, že je to Svätý Otec“. Iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky stúpali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž z nahrubo otesaných kmeňov ako z korkového stromu s kôrou; predtým, ako tam Svätý Otec prišiel, prešiel veľkým mestom napoly v ruinách a napoly trasúcim sa zastavujúcim krokom, sužovaný bolesťou a smútkom, modlil sa za duše mŕtvol, ktoré stretol na svojej ceste.[
Antonio Socci, ktorý sa zamýšľa nad víziou sestry Lucie, navrhuje, aby „biskup oblečený v bielom“ a „Svätý Otec“ mohli byť v skutočnosti dve odlišné osoby. Provokatívne sa pýta: „Hovorí…to ‚tajomstvo‘, ktoré má v strede dve postavy – ‚biskupa oblečeného v bielom‘ a starého pápeža – k nám o súčasnosti? Kto sú tieto dve postavy?“ Ďalej Socci zaznamenáva skutočne ohromujúci vývoj: „12. mája 2017 vo Fatime sám pápež Bergoglio povedal, že je ‚biskupom oblečeným v bielom‘.“
Myšlienka, že vízia odkazuje na dvoch rôznych ľudí, nie je nepravdepodobná. Samotná sestra Lucia poskytuje dvojnásobné objasnenie identity „biskupa oblečeného v bielom“. Svoje popisné postrehy dala dokonca do úvodzoviek, aby ich ohraničila.
Pôvodný portugalský dokument používa dve sady úvodzoviek (použité aj v anglickom preklade vyššie) bezprostredne pred slovom „biskup v bielom“ a bezprostredne po ňom.
Po prvé, sestra Lucia hovorí, že ona a jej dvaja mladí spoločníci videli vzhľad „biskupa“ ako „niečo podobné tomu, ako sa ľudia javia v zrkadle, keď pred ním prechádzajú“. Potom povedala: „Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.“ Neskôr však v dokumente jednoznačne hovorí o „Svätom Otcovi“.
Na podporu argumentu, že videnie označuje dvoch rôznych ľudí, možno tvrdiť, že deti z Fatimy si neboli isté, kto je biskup oblečený v bielom. Malé deti zo zapadákov v Portugalsku by sa nikdy nepozreli na niekoho oblečeného v bielom a nepomysleli by si, že je to biskup. Katolícke deti v malej európskej dedine na začiatku dvadsiateho storočia poznali iba jedného cirkevného vodcu, ktorý sa obliekal v bielom: pápeža.
Navyše, ak by si mysleli, že osoba oblečená v bielom, ktorú videli, je pápež, nehovorila by o ňom Lucia jednoducho od samého začiatku? Je nevysvetliteľné, že by ho opísala ako „biskupa oblečeného v bielom“, pokiaľ v skutočnosti deti nejakým spôsobom nezistili alebo intuíciou, že jednotlivec, ktorého videli, bol iba biskup v bielom.
Neskôr v tom istom svedectve, keď Lucia naznačuje, že videla „Svätého Otca“, vôbec neváha, na koho sa pozerá a na pravdivosť svojho tvrdenia. Ak by to bol ten istý človek, nehovorila by ho sestra Lucia aj naďalej ako „biskupa v bielom“? Sestra Lucia bola vždy mimoriadne pozorná k detailom a pozorná, aby odovzdala presne to, čo jej Panna Mária zjavila. Bolo by pre ňu celkom jednoduché stále hovoriť o „biskupovi v bielom“, ak by to bola v skutočnosti jedna a tá istá osoba. Toto však neurobila. Z jej slov je jasné, že existujú dve odlišné osoby: „biskup v bielom“ a „Svätý otec“.
Mal Benedikt XVI. predvídavo pochopiť, že jeho zjavným nástupcom bude biskup oblečený v bielom, dávno predtým, ako bol Bergoglio vôbec „zvolený“? Pochopil Benedikt s dostatočným predstihom, o čom Socci jedného dňa špekuluje, že je významom tretieho tajomstva? Bol prvým pápežom, ktorý pochopil, že tretie tajomstvo označuje skutočného pápeža a falošného – zjavného pápeža, ktorý je v skutočnosti iba biskupom oblečeným v bielom – čo sa snažila povedať sestra Lucia (a samozrejme aj Presvätá Bohorodička ) od začiatku?
Benedikt dobre poznal rámec Tyconiovej teológie posledných čias. Vedel, že „ po zjednotení dôjde v poslednom zápase k ďalšiemu oddeleniu“. Vedel tiež, že „svätí ľudia, ktorí boli jasne varovaní Bohom, opustia“ falošnú cirkev, čo spôsobí „veľký odchod “.
V rámci takéhoto chápania „eschatologickej ekleziológie“ – čo sa musí stať s Cirkvou v posledných časoch – by dve postavy opísané sestrou Luciou nadobudli jedinečný význam v akútne teologicky uvedomelej mysli Josepha Ratzingera.
Benedikt ako Abrahám
Zdá sa celkom možné, že v určitom bode pápež Benedikt XVI. zistil presah a priesečník fatimského posolstva a Tyconiovej teológie a tým si uvedomil svoje ohromujúce a monumentálne poslanie – že bol nazývaný ako Abrahám, vydať sa vo viere, „nevedejúc, kam má ísť“.[lxxi] Zobrať Cirkev, ako Abrahám vzal Izáka, a pripraviť ju obetovať ako holokaust.[lxxii] Takže „od jedného muža, ktorý je ako mŕtvy“jedného dňa vzídu početní potomkovia kvôli Benediktovej viere. Krok, ktorý bolo možné urobiť len na priame a osobné volanie od Boha. Krok, ktorý by nedával zmysel, ak by sa uvažoval z hľadiska ľudskej vypočítavosti alebo svetskej obozretnosti. Ale krok, ktorý by inicioval nový exodus pre nový Izrael v hodine jej „poslednej Veľkej noci, keď bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a zmŕtvychvstaní“.
Žiaden verný katolík by sa neodvážil urobiť taký krok odlúčenia, odstúpenia od toho, čo sa javí ako pravá Cirkev, pokiaľ by nenasledoval Petrovho nástupcu. Nemohlo by dôjsť k žiadnemu definitívnemu oddeleniu, žiadnemu „veľkému rozoznaniu“ pravej Cirkvi od falošnej, pokiaľ by sám Peter nevykročil vo viere, vedený Duchom Svätým.
Podobne, ak by falošná cirkev mala byť „dokonalá“ vo svojej neprávosti, vyžadovala by si vlastného falošného vládcu, ako to predpovedal páter Pio,[lxxvi] vo chvíli veľkej diskusie: falošný pápež. Ten, ktorý sa tvári ako pápež, ale v skutočnosti je iba biskupom, zo skupiny biskupov, ktorí podľa Tyconiových slov „pod rúškom daru cirkvi robia to, čo podporuje vôľu diabla“.
Falzifikát pravej Cirkvi, ale iba ilúzia, niečo, čo sa vidí „ako v zrkadle“ – má moc oklamať celý svet a takmer celú Cirkev, aby odhalila a odhalila „tajomstvo neprávosti“ ukryté v Cirkvi, ktorá má byť teraz definitívne zničená vyslobodením, ktoré poskytne sám Boh.
Ctihodný Fulton Sheen opísal prichádzajúcu anticirkev s neuveriteľnou presnosťou už v roku 1948:
[Antikrist] bude mať jedno veľké tajomstvo, ktoré nikomu nepovie: neuverí v Boha. Pretože jeho náboženstvom bude bratstvo bez Božieho otcovstva, oklame aj vyvolených. Založí proticirkev, ktorá bude opicou Cirkvi, pretože on, Diabol, je opicou Božou. Bude mať všetky noty a charakteristiky Cirkvi, ale naopak a bez svojho božského obsahu. Bude to mystické telo Antikrista, ktoré sa bude vo všetkých vonkajškoch podobať na mystické telo Kristovo. [lxxix]
Sheenove prorocké výroky rezonujú s príhovorom, ktorý predniesol kardinál Karol Wojtyla, budúci pápež Ján Pavol II., vo svojom prejave na Eucharistickom kongrese vo Philadelphii v Pensylvánii v roku 1976:
Teraz stojíme tvárou v tvár najväčšej historickej konfrontácii, akú kedy ľudstvo zažilo. Nemyslím si, že široký okruh Americkej spoločnosti alebo celý široký okruh kresťanskej komunity si to plne uvedomujú. Teraz stojíme pred konečnou konfrontáciou medzi Cirkvou a anticirkvou, medzi evanjeliom a anti-evanjeliom, medzi Kristom a Antikristom. Konfrontácia spočíva v plánoch Božej Prozreteľnosti. Je to teda v Božom pláne a musí to byť skúška, ktorú Cirkev musí prijať a odvážne jej čeliť.
Počítal Benedikt XVI. z Tretieho tajomstva v súlade s Tyconiovým učením, že v Božích prozreteľnostných plánoch môže dôjsť k vyvrcholeniu konfrontácie medzi pravou Cirkvou a anticirkvou len vtedy, keď platný Petrov nástupca povolil príchod „biskup oblečený v bielom“?
To, čo bolo ukázané fatimským deťom, bolo presne to, čo opisuje sestra Lucia – „zrkadlový obraz“ – ten, ktorý sa javí ako Svätý Otec, ale v skutočnosti je len dvojník? Snažila sa sestra Lucia dodatočne komunikovať a zdôrazniť toto „zdanie pápeža“, keď povedala: „Mali sme dojem, že je to Svätý otec“? Chcela v tejto vete klásť dôraz na slovo „dojem“? “Mali sme dojem, že to bol Svätý Otec.” Bolo to preto, že keď sa konečne objaví „biskup oblečený v bielom“, celý svet bude pod rovnakým „dojmom“? Zatiaľ čo biskup v bielom by sa v skutočnosti podobal iba na pápeža, tak ako obraz videný v zrkadle pripomína realitu – imitácia… prázdna reprodukcia… uzurpátor.
Ak áno, viedlo toto uvedomenie Benedikta XVI. k tomu, aby sa vydal vo viere, ako Abrahám, „nevedejúc, kam ide“,[lxxxi] odovzdanie praktickej moci nad viditeľnou štruktúrou cirkvi „biskupovi oblečenému v bielom“, aby sa začal „veľký exodus, odchod, lat. discessio “?
Pretlačené so súhlasom A Marian Soul .
POZNÁMKY POD ČAROU
Z Encyclopedia Britannica: „Tyconius, jeden z najvýznamnejších biblických teológov severoafrického latinského kresťanstva 4. storočia . Hoci sa o jeho živote málo vie, jeho postoje k teológii cirkvi (ekleziológii) v konečnom dôsledku poskytli jeho mladšiemu súčasníkovi a cirkevnému otcovi sv. Augustínovi zásadné argumenty proti donatistom (schizmatickej cirkvi v severnej Afrike). Okrem toho Tyconiova antimilenárna interpretácia tradične miléniových Písiem, ako je kniha Daniel v Starom zákone a Zjavení v Novom zákone, si prisvojili generácie latinsko-kresťanských biblických komentátorov a teológov, od Hieronýma na konci 4. storočia po Bedu a Beata z Liebany v 8. storočí. Cirkevná oddanosť jeho priaznivcov však len demonštruje iróniu a osamelosť Tyconiovho postoja: hoci bol donatistom, ktorý si odsúdil vlastnú cirkev , nikdy neprešiel ku katolíkom. Paula Fredriksen, „Tyconius: kresťanský teológ“,
