„Byť kresťanom je dôležitejšie ako byť biskupom alebo pápežom“ sv. Ján Pavol II
ako nesvätý Urban VIII. pošliapal česť Mary Ward a jezuitky prikázal vytrhnúť ako ničivú burinu…
sofistikované zbrane primitívov všetkých čias sú 1. nekritické milovanie a zbožňovanie a po sklamaní z toho 2. ibanegativizovanie + odsudzovanie + zatracovanie = intelektuálna puberta ako pre ortodoxných pseudospirituálnych ozembuchov
Nesväté „záchvaty“ IBApozitivizovania a nerealistického hodnotenia vysokého kléru, v ktorom absentuje normálnosť a triezvosť, je silným tieňom nadúcty ku cisárskej pozemskej moci. Spojením trónu a oltára prišla táto falošná úcta plná pochlebovania aj do vnútra cirkvi. Živia ju a podporujú oddaní kariéristi, a radi sa týmito týpkami pritakávačov obklopujú nedospelí muži, ktorí sa natisnú do vysokých cirkevných úradov bez triezveho vyhodnotenia situácie. Nadcenia si skrytou namyslenosťou často svoje schopnosti a opovážia sa prijať a riadiť úrad, na ktorý vôbec vnútorne nedozreli. Nebedliac sa samopovýšia a koledujú si o poníženie… Pri vetríkoch prenasledovania potom odpadávajú ako prvé hnilé hrušky zo stromu. Ako vystrašení ešte nepobirmovaní malí chlapci zo ZDŠky v telách už neraz dôchodcov. Keď ich niekoľkokrát aj synovsky úctivo alebo dôrazne bratsky napomeniete, schovajú sa a čušia. Sú odhodlaní v tomto stave opitosti svojou funkciou + stareckej prefíkanosti + autoškodoradosti / mikro666/ tak aj odísť na večnosť. A po opakovaných a už nekajúcich zradách evanjelia vojdú do dejín ako opampersovaní generáli, čo iným dávali 30 r. lekcie z posväcovania a keď zomreli, nik ich za svätých vyhlásiť dajako vôbec nechce…
Vtedajší pražský kardinál Tomášek ma pre podpis Charty 77 označil za neposlušného kňaza. Postupom času sa však jeho postoj voči mne pomaly menil. pražský biskup Václav Malý tiež prežil unáhlenú suspendáciu, o ktorej jeho verejné životopisy prečo mlčia?! Sloboda je zbaviť sa pokrytectva
O čom bol taký vrajduchovný život? O sebaklamaní? O permanentnom sebanadceňovaní??
Protestanti, anglikáni či pravoslávni chytajú z toho polospravodlivú zlosť a druhý extrém – IBAnegativizovania takýchto pokryteckých vrajkatolíkov. A výsledkom boli náboženské vojny či stáročná silná nevraživosť. Tá už dnes medzi cirkvami nie je. Skôr medzi kresťanmi vyčíňa falošné bratríčkovanie sa, čo má odborný názov irenizmus. Padanie si do náručia vo vrajláske, ale bez pravdy. To permanentné divadelné klišé a oslovovanie sa „bratia a sestry“ a reálne správanie sa nadbožsky uctievaných „otcov“ voči zinfantilizovaným „detičkám“ v dospelých telách, to nemôže neudrieť do očí ako poriadny antievanjeliový monokel. Že toto duchovné zneužívanie dôvery duchovných detí je 100 x vážnejšie v Božích Očiach ako zneužívanie ich nezrelých tiel, to je jedno z deep tajomstiev Vatikánskeho tajného archívu.
Pravoslávnym biskupom hrozí cirkevný trest za nedodržiavanie covidových opatrení
A vo vnútri tej istej cirkvi je tým vyhrotenejšia polarizácia, čím je navonok intenzívnejší ekumenizmus. Tým sú reálne a bezohľadnejšie vojny medzi prelátmi a klerikmi o vplyvné fleky, kde ani cirkevné právo ani etika zdá sa že pre niekoho z nadbohov neplatia, čím je viac v cirkvi svetskej slávy a nadbytočných majetkov. A tí, čo sa to dozvedia, radi pomlčia mafiánskou omertou o tých tieňich, lebo majú aktívnu účasť na rôznych benefitoch. Navonok sa napodiv ohlasuje podozrivo intenzívna propaganda synodality, vzájomného rešpektu a počúvania sa, záchvaty milosrdenstva a lovebombarding, ale po čase zistíte, že to sú masky a nepoctivé refrény na hlučnom discokarnevale. Reálne vzťahy sú o niečom úplne inom. Zistíte, že tí s najviac zopätými rukami pri liturgiách sa správajú neraz aj ako ťažko postihnutí patologickí narcisti alebo ješiťáci. Aj že v ležérnej a tisícročnej móde je bojazlivé nekresťanské čušanie o ich neotcovských móresoch. Miesto bratskej lásky a normálnych vzťahov prekvitajú rôzne sociopatie. A tam, kde klerikalizmus dosahuje obludné rozmery, tam sa najviac tvária, že vôbec neexistuje. Bežné je niekoho bez bratského napomenutia udať, hodiť cez palubu a ísť sa z toho „vyspovedať“…a asi aj škodoradostne nachichotať. To, že niekto odrobil pre matku cirkev vyše dve desaťročia, to pána papaláša klerikalistu nezaujíma? A potom o exkolegov dlhoročný absolútny nezáujem, či vôbec ešte žijú a čo vôbec robia? Nuž volá sa to neľudskosť. A je to okrem ťažkého hriechu aj bičovanie Krista v blížnych. O falošnom pokání ani slovo. A desaťročia…až do finále? Volá sa to stupídna hlúposť. Od kresťanskej viery to má ďaleko.
Miesto normálnych vzťahov poďme na púť, kde nás bude 400 tisíc a zatieskajme takým opampersovaným „generálom“?… A vraj toto je už tá sláva Tisícročného kráľovstva, čo vraj už prišla… Neprišla. Toto je doba Veľkého nielen súženia, ale aj pretvarovania sa. A tiež opovážlivé branie Božích Mien nadarmo. Ak im netieskam, tak pre toto spomínané, aj pre podobné vedomé a zbabelé zrady Kristových zásad. Keby boli aspoň nejaké náznaky to riešiť a tú pliagu zmeniť, nespomínal by som to.
A kto to začne presne diagnostikovať a pokúsi sa tie choroby liečiť, začne tomuto nesvätému aj neľudskému cirkevnému spolusystému prekážať. Vyštvú ho, napľujú a dostane aj preklínajúce dekréty od najťažšieho z tamojších pacientov. Presne bude stigmatizovaný tými diagnózami, ktoré sú tam najťažím problémom. A to ich „milosrdenstvo“ sa konkrétne prejaví od nich napr. tak, žev Vás od neho násilím oslobodia, za čo človek bude aj neskôr vďačný, aj keď to najprv veľmi bolí. Aj že Vám napomôžu aj s „odborným psychiatrickým pobytom“…ktorý keď odmietnete /podľa ˇUstavy SR čl. 17 na to máte ako občan plné právo/ budú Vás exkolegovia ohovárať, že buď ste neposlušný alebo musíte mať skrytú psychodiagnózu. Takto sa vlastne nepriamo priznajú, že tam toho psychodivného je až až.
Na otázku, či je možné vo vnútri kritizovať chyby či nesvätosti napr. pápeža odpovedal sám pp Francis odvážne že: „Ano. Možné to je“ Nuž len ten, kto ho kritizoval nebol kôli čomu normálne vypočutý?!…
Napr. biskup Joseph Strickland bol za prorockú kritiku samým pápežom odvolaný, traja švajčiarski gardisti aj biskup D.F. Torrés boli z práce vyhodený za oprávnenú výhradu vo svedomí pri trápnom + nezákonnom + násilnom očkovaní a arc. C.M. Vigano za 50. ročnú antikorupčnú službu Vatikánu aj kar. Fernandézom exkomunikovaný. Bez stretnutia a diskusie, nadiaľku a dekrétmi?! To je to synodálne počúvanie sa??? Veď to je iba nedôstojná vojna medzi nebu vernými a svetu vernými klerikmi
Čiže oficiálne môže katolík pápeža kritizovať. Samozrejme slušne a vecne. Ale opovážte sa kritizovať nejakého diecézneho papaláša! Budete mať po chlebe. A to doslova. Ten je tak extrémne a nekriticky uctievaný zotročenými polokatolíkmi ako egyptský faraón. Obklopený pritakávačmi a pochlebovačmi. „Ochraňovaný“ sfanatizovanými automatmi na stovky jajbolíto mantier. Ak to chcete riešiť s jeho kolegami biskupmi, zistíte, že ony majú „jednotu“ a nechcú si zasahovať do rozhodnutia ich kolegu. Ani pri zabití niekoho kňazstva a cti svätokrádežne vyhotovenými dekrétmi? Nuž, sebe tak činíte…
To, že to je infiltorovaný trójsky kôň nepriateľov spásy v samotnej cirkvi, a s vierou v takom národe to pôjde dolu vodou, a s morálkou tiež, Vám prezradí ako tajomstvo iba niekto výnimočne.
V ČR bolo po r. 1990 z 10 mil. – 4 milióny katolíkov a v SR z 5,5 mil. – 3, 8 milóna
po r. 2020 pri sčítaní ich v ČR je o 3,3 mil a v SR o 1 milión menej
Denne a po celých 35 rokov opúšťa RKC cca 300 Čechov a cca 90 Slovákov…
Nikto nám neobjasní, že tí exkatolíci často neopustili Boha, ale prejavili skôr nedôveru vedeniu RKC
Polokatolík obviní ako Adam Evu, že príčina je – sekularizácia modernej doby a tiež had z raja
Nikdy si nepriznajú, že na vine sú aj naši novozákonní chrámoví herci: falošne svätí pontifikovia, opampersovaní generáli vrajbiskupi a horliví superkatolíci s polokatolíckou nadcharizmou. Nikdy nezvyknú zo svojich predčasne sprivatizovaných vysokých pozícií abdikovať a klamú seba aj iných, že „na to majú“… Asi si vôbec neuvedomujú reálny stav vážnosti vecí, ako tínedžeri. Ich falošná pokora a falošní spolupracovníci ich s falošnou poslušnosťou utvrdzujú, že sú „vyvolení“, že nik z ich okolia nie je ich funkciu schopný robiť oveľa lepšie + zodpovednejšie, a v tomto klamstve + sebaoslave + devastácií ich stád sa aktívne zúčastnujú aj pravidelným potleskom na liturgiách
Za socializmu skandovali: Nech žije KSČ! a za liberalizmu „nemým výkrikom“ tlieskajú Nech žije NWO!
volá sa to aj pripitosť povrchnými mainstreamovými médiami + opitosť pozemskou mocou + spitosť svojou nekritickou sebaoslavou a to všetko pod maskou hurááá „katolicity“ a oslavy „pánbožka“
ktože pasie a neraz aj najkvalitnejšie mätie katolíkov? – hitparáda nesvätosti aj od „svätých otcov“
Maďarskí biskupi v Uhorsku aktívne podporovali maďarizáciu, vrátane obmedzovania slovenských bohoslužieb a náboženskej literatúry. Napríklad biskup Ignác Fábry (Trnavská diecéza) v 19. storočí nariadil, aby kázania v kostoloch s prevažne slovenským veriacimi boli len v maďarčine, čo viedlo k odporu medzi Slovákmi. Slovenských kňazov presúvali bežne na brdárky a označkovali ich ako „panslávov“. Podobne biskup Ján Simor (Ostrihomský arcibiskup) tlačil na slovenských kňazov, aby používali maďarčinu aj v pastorácii, čo mnohí vnímali ako útok na národnú identitu, trestal kňazov, ktorí odmietali maďarčinu v kázaniach, Cirkevné autority, ktoré kontrolovali maďarské štátne štruktúry, často blokovali vydávanie slovenských náboženských textov. biskup Otokár Prohászka (Segedínska diecéza), otvorene podporovali maďarský nacionalizmus a označovali slovenské národné hnutie za „nežiaduce“, v kázaniach varoval pred „slovanským vplyvom“ a podieľal sa na kampani proti slovenským školám, ktoré považoval za „centrá separatizmu“ biskup Ferdinand Palugyay (Rožňavská diecéza) údajne zakázal slovenské ľudové piesne pri cirkevných obradoch, pretože ich považoval za „pohanstvo“ a „národnostnú propagandu“. Tento zákaz vyvolal v niektorých farnostiach protesty V rámci územných reorganizácií boli slovenské farnosti často priraďované k maďarským dekanátom, kde boli kňazi nútení hlásať loajalitu k Maďarsku. Napríklad v diecéze Spiš boli v 19. storočí slovenskí farári presúvaní do maďarských regiónov a nahradzovaní maďarskými kňazmi, čo viedlo k poklesu slovenského vplyvuSpolupracoval s maďarskými županmi na perzekúcii slovenských národných aktivistov. Napríklad na žiadosť liptovského župana zakázal kňazom spovedať slovenských pútnikov, ktorí sa zúčastnili národných púti . Po Černovskej tragédii (1907), kde uhorskí četníci zastrelili 15 Slovákov protestujúcich proti maďarským kňazom, Radnay neprejavil súcit s obeťami, ale podporoval tvrdý postup vlády
Spišský biskup Sándor Párvy bol známy svojím konfliktom s kňazom a národným aktivistom Andrejom Hlinkom. Ich spor bol súčasťou širšieho konfliktu medzi maďarizačnou politikou uhorskej cirkevnej hierarchie a slovenským národným hnutím. Párvy nariadil, aby kázania v slovenských farnostiach boli vedené v maďarčine, čo Hlinka odmietal dodržiavať V roku 1906 bol Hlinka preto suspendovaný z kňazských funkcií a obvinený zo „vzbúrenectva“ za podporu slovenských politických kandidátov: ako : „podpaľač kostolov, burič a svätokupec“ ktorého aktivity je nutné exemplárne „vydusiť“ + podporoval trestné stíhanie Hlinku za „podvratnú činnosť“. V roku 1906 bol Hlinka odsúdený na 2,5 roka väzenia za podporu slovenských národných záujmov. Keď bol Hlinka vo väzení, Párvy nariadil, aby nový kostol v Černovej (Hlinkovom rodisku) bol posvätený maďarskými kňazmi, hoci ho financovali miestni slovenskí veriaci. Pri posviacke došlo k protestom, na ktoré uhorské četníci odpovedali streľbou – zahynulo 15 ľudí a desiatky boli zranené. Tento incident (známy ako Černovská masakra) vyvolal medzinárodnú pozornosť na už neznesiteľne gradujúci útlak Slovákov v Uhorsku. Hlinka sa odvolal k Vatikánu, ktorý mu neskôr dal za pravdu a zrušil jeho suspendáciu, čo bola pre Párvyho porážka. Hlinka sa po prepustení z väzenia stal symbolom slovenského odporu proti maďarizácii.
Biskup Wolfgang Radnay (maď. Radnai Farkas; 1848–1935), ktorý pôsobil ako banskobystrický diecézny biskup v rokoch 1904–1920, bol jednou z kľúčových postáv maďarizačnej politiky cirkevnej hierarchie v Uhorsku a následne aj výrazným odporcom vzniku ČSR. Po rozpade Uhorska v roku 1918 Radnay otvorene odmietal uznanie Československa. Vo vianočnom pastierskom liste z roku 1918 ignoroval vznik novej republiky a naďalej podporoval uhorskú štátnu príslušnosť Slovenska bol predsedom maďarizačného spolku FEMKE (Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok), ktorý systematicky potláčal slovenský jazyk a kultúru. Nariadil, aby administratíva farností a biskupskej kúrie prebiehala výhradne v maďarčine, čo vyvolalo odpor medzi slovenskými kňazmi . Zakázal kňazom Karolovi Antovi Medveckému kandidovať v parlamentných voľbách, pretože bol národne uvedomelý Slovák. Kázal iba v maďarčine a na birmovky chodieval v panskom koči v sprievode žandárov, pretože sa obával odporu slovenských veriacich. V marci 1919 ho československá vláda internovala a následne vyhostila do Maďarska, kde žil až do svojej smrti v roku 1935. Presunul sviatok sv. Cyrila a Metoda z 5. júla na 7. júl, čo malo oslabiť jeho národný význam. Keď sa proti tomu postavil farár František Šujanský z Seliec, Radnay ho izoloval – po Šujanského smrti v roku 1907 sa kanonici báli pochovať ho verejne, aby nevyvolali protesty . Zakázal slovenské kázania na pútnickom mieste Staré Hory aj rozhrešenie slovenských pútnikov, čo podľa svedectiev viedlo k hlbokému rozhorčeniu veriacich. Napriek autoritatívnemu správaniu venoval značné finančné sumy na charitu, napríklad podporoval chudobné obyvateľstvo počas 1. svetovej vojny , ale podľa mnohých svedectiev sa však k ľudu správal povýšenecky a ignoroval sociálne problémy Slovákov, ktorí trpeli desaťročia pod antikresťanským maďarským útlakom
Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie (1863–1925) bol významnou postavou slovenskej cirkevnej histórie, no jeho pôsobenie bolo spojené aj s niekoľkými kontroverznými alebo nezvyčajnými rozhodnutiami. Ovládal 13 jazykov, vrátane latinčiny, hebrejčiny a arabčiny, a bol považovaný za jedného z najvzdelanejších biskupov svojej doby. Svoje diela písal prevažne po latinsky, zomrel „v povesť svätosti“. Hoci sa naučil po slovensky a podporoval slovenskú náboženskú literatúru, bol kritizovaný za „zaujatosť voči Slovákom“ a lojalitu k maďarským kruhom. Po vzniku ČSR v roku 1918 odmietal nové politické pomery a údajne prejavoval nepriateľstvo voči Čechom V pastierskom liste zakázal svojim veriacim kúpať sa v spoločnom bazéne muži som ženami ako nemravnosť s váhou ťažkého hriechu.
Kardinál Adolf Bertram bol čele nemeckej RKC už v ranom štádiu rozpoznal národný socializmus ako hrozbu a herézu a varoval pred ním. Uväznený v korzete štátnej cirkvi však po uchopení moci ponúkol národným socialistom spoluprácu. Ako hildesheimský biskup opísal svoj biskupský obraz seba samého: „Medzi cirkevnou a štátnou autoritou by malo byť harmonické puto…“, pretože „nesúlad medzi týmito dvoma autoritami neprospieva ani jednej.“ Harmonický vzťah medzi cirkvou a štátom videl ako „základ kresťanského svetonázoru“. Nacisti boli po demokratických voľbách pri vláde, a preto pre neho boli „Bohom danou“ autoritou. Vo svojom hodnotení Hitlera ako „dobrého katolíka“ urobil osudovú chybu . Knieža-arcibiskup sa spoliehal na silu písomných petícií; opakovane kritizoval nezákonné zásahy do života Cirkvi, ale bez úspechu. Nevyjadril sa k eutanázii ani k prenasledovaniu Židov, ku nacistickému zrušeniu Starého zákona s Desatorom, ku ich hriešnej agresívnej geopilitike, ani nepovažoval obranu univerzálnych ľudských práv za svoju sv. povinnosť. Pri bombardovaní Varšavy dal vyzváňať zvony po celej krajine na znak víťazného dobytia vraj ich pôvodných území. Z 27. vtedajších sídelných biskupov boli iba traja proti fúrerovi. Dva týždne po vypuknutí II. sv. vojny ju odobrili a požehnali vyzvali všetkých „verných“ poslušnosti voči Hitlerovi a jeho vojnovým plánom vraj proti boľševizmu a medzinárodnej „židovskej“ klike. Až 12. septembra 1943 sa ozvali pastierskym listom proti hrôzam svojej doby. Hrdinsky sa správal iba biskup z Múnsteru Gallén.
Vtedajší turzovský farár a dekan K. Točík do farskej kroniky poznamenal: „Na Vyšnom Konci v Turzovke náš farník Matúš Lašút sa chválil, že sa P. Mária zjavila. K tomu primerano začal chodiť horlivo na sv. omšu. Denne od 6 h ráno už bol v kostole a na všetkých omšách bol prítomný. … Ničím nie je posiaľ potvrdené údajne zjavenie menovaného Lašúta. Toto sa malo stať v mesiaci júni, júli, august, sept., oktob., november 1958.“ Farár o prípade 18. decembra 1958 informoval svojho biskupa v Nitre. Eduard Nécsey (1948-1968) postoj odobril s tým, aby dal svojim veriacim na vedomie, že cirkevná hierarchia po preskúmaní prípadu nadobudla presvedčenie, že v danom prípade nešlo o nadprirodzené zjavenie.
/v kostoloch kňazi varovne vyhlásili v oznamoch , že ísť vtedy na púť do Turzovky = ťažký hriech/
/neskôr to biskup odvolal = žiadny hriech/
kard. J Ch. Korec prehlásil, že ísť na horu Živčák = dobrý skutok…
Katolícka cirkev v súvislosti s informáciami o prvých zjaveniach Matúša Lašuta tieto
zamietla, ako nepravé a vydala zákaz vykonávania pútí na miesto údajného zjavenia, ktorý bol
zverejnený 22. decembra 1958 na všetkých farských úradoch v okrese Čadca.
Biskup Dr. Eduard Nécsey vydal zákaz pristupovania k sviatosti pre šíriteľov zvestí o údajnom zázraku.
Kňazi sa mali k zjaveniu na Zivčákovej stavať negatívne. Zo správy Biskupského úradu v Nitre, zo dňa 22. decembra 1958, ktorej kópia je súčasťou spisu výpovede Matúša Lašuta.
Súkromný archív dcéry vizionára Márie Mališovej: Správa Biskupského úradu v Nitre. Strojopis.: „Na základe vášho oznámenia zo dňa 18.dec. 1958 a posudku odborných lekárov dávam o prípade Matúša Lašuta túto úpravu: Váš doterajší odmietavý postoj schvaľujem a žiadam Vás, aby ste veriacim dali na vedomie, že Cirk. vrchnosť po preskúmaní prípadu nadobudla presvedčenie, že nejde tu o nadprirodzenie zjavenie, ale o halucináciu pochádzajúcu z duševnej poruchy mapovaného… V skutočnosti reálnou psychiatrickou plnogatnou paranoiu bola reakcia vtedajšieho vrajotca. “ Nasledovalo šikanovanie
Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu tu neplatí??
Dňa 1. júna 1958 mal Matúš Lašut súkromné zjavenie Panny Márie na hore Zivčák. Správu o ňom podal 7. septembra 1958. Na druhý deň horu navštívilo údajne asi tisíc ľudí z okolia.
Súkromný archív dcéry vizionára Márie Mališovej: Správa Biskupského úradu v Nitre. Strojopis.: „Na základe vášho oznámenia zo dňa 18.dec. 1958 a posudku odborných lekárov dávam o prípade Matúša Lašuta túto úpravu: Váš doterajší odmietavý postoj schvaľujem a žiadam Vás, aby ste veriacim dali na vedomie, že Cirk. vrchnosť po preskúmaní prípadu nadobudla presvedčenie, že nejde tu o nadprirodzenie zjavenie, ale o halucináciu pochádzajúcu z duševnej poruchy mapovaného… “
V tento deň mal byť Matúš Lašut zatknutý príslušníkmi ŠTB, na odpor sa postavili prítomní pútnici, preto sa Matúš Lašut dostavil na policajné oddelenie sám o deň neskôr.
„Na VB ma zatkli a vypočúvali. Bol som obvinený z poburovania ľudu (§ 127). Po celé tri dni ma vozili v aute z miesta na miesto nielen po okrese Čadca, ale aj Žilina a Martin. Vždy boli so mnou v aute štyria príslušníci VB a ŠTB v civile. Na každej okresnej stanici VB, alebo aj v aute so mnou spisovali zápisnicu, po troch dňoch ich bolo 120. Každú som musel podpísať. “ Dňa 6. aug. 1959 ho zbavili svojprávnosti a uznesením okr. prokurátora v Čadci zo dňa 1.9.1960 čís. Pv 427/60 – čo je už zločin voči ľudskosti!
Nasledovala takmer päťročná internácia v psychiatrických liečebniach v Bytčici a Mladej Boleslavy, v liečebni Kosmonosy. Celkom bol zatknutý a prepustený tri razy. Ďalšie trestné činy.
„Po lekárskej stránke ma najprv vyšetroval MUDr. Koš -psychiater. Chcel zistiť, ako mi pracuje rozum. „
,,Aj mne skúšali tie svoje metódy, ktoré boli skôr na zabitie, než na liečenie.
Dostal som 10 elektrických šokov. “ Nehorázne už satanské chrapúňstvo
,,Raz ku mne poslali šesť hypnotizérov, boli so mnou na
izbe, ako pacienti. Vydávali sa za farárov, ale zvláštne bolo, že sa nikto z nich nemodlil. „
Po poslednom zatknutí bol prevezený z Bytčice do Mladej Boleslavi. ,,Mal som tam byť pôvodne šesť mesiacov, ale v skutočnosti som tam pobudol len dva a pol mesiaca. Bolo to úplne iné prostredie, ako v Bytčici, aspoň pre mňa samotného. Lekári so mnou zaobchádzali veľmi objektívne, neverili správam, ktoré im o mne zaslali ich slovenskí kolegovia. „
Proti Matúšovi Lašutovi boli vedené viaceré trestné stíhania, ako „trestné stíhanie pre trestný čin šírenia poplašnej správy a bolo mu nanútené „podľa zákona“ psychiatrické liečenie. „
Počas tzv. „ochrannej liečby“ bola jeho rodina v hmotnej núdzi, keď prišla o svojho živiteľa. Okrem iného bola vystavená viacerým domovým prehliadkam, pri ktorých jej boli odobraté potraviny a peniaze, o ktorých sa uvažovalo, ako o daroch od pútnikov, vďaka upozorneniam blízkych príbuzných a susedov.
Pochybnosti o zjavení a príklon k negatívnemu vnímaniu týchto udalostí pretrval u blízkej rodiny dodnes.
Mária Mališová, dcéra Matúša Lašuta v tom čase navštevovala gymnázium, kde ju pravidelne vypočúvali, po psychickom nátlaku štúdium prerušila. Späť sa vrátila až po zásahu
triednej profesorky a riaditeľa.
Po niekoľko týždňovej internácii v Kosmonosoch sa vrátil Matúš Lašut domov pri plnom psychickom zdraví, jeho osobnosť nebola pozmenená, svoje tvrdenia nikdy neodvolal.
Po návrate domov bol tiež vyšetrovaný lekármi, ktorí mali sledovať jeho psychické zmeny.
Objavil sa u neho len panický strach z lekárskeho prostredia a bielych plášťov. Po prepustení z liečebne sa vrátil k práci v lese, ako lesný robotník. Ochotne vo svojom dome prijímal návštevy pútnikov, duchovných predstaviteľov a venoval sa im až do svojej smrti
Matúš Lašút si zachoval svoj pozoruhodný zmysel pre humor a optimizmus počas celého svojho života,
všimnúť si to možno aj pri sekvenciách rukopisu z jeho životopisu, ktorý bol nútený opakovane písať po
aplikovaní liekov v psychiatrickej liečebni.
Kardinál J. Ch. Korec povolil výstavbu tejto kaplnky s tým, že je nutné zaistiť dôstojne miesto na slávenie svätých omší pre množstvu pútnikov, ale v nijakom prípade to nie je zmena stanoviska biskupského úradu, teda, žeby týmto spôsobom postavenia kaplnky uznal zjavenia Božej Matky. od 19. októbra 2008 je vrch Živčáková oficiálne vyhlásený za mariánske pútnické miesto žilinskej diecézy, ale znovu je nutné zdôrazniť, že ani on nijakým spôsobom nepromulgoval údajné zjavenia za opravdivé. Stále platí. že len Apoštolskému stolcu zostáva výhradné právo, aby vyhlásil „constat de supernalitate“,(konštatovanie nadprirodzena) alebo „constat de non supernalitate“(nič nadprirodzené) vo vzťahu k medžugorským udalostiam a celkom iste ani k Turzovke
ŠKANDÁL TISÍCROČIA od KBS v r. 2021 , pri kovidterore boli na strane agresorov
vraj Výhradu vo svedomí si voči očkovaniu nemožno uplatniť, nie je v princípe zlé
dodnes nerobia za to žiadne pokánie a chodia na nehodné sv. prijímania…?
pastierske listy k riešeniu tzv. „židovskej otázky“ 1942 od katolíckych a evanjelických biskupov
