Čo Vám polokatolíci nikdy nepovedia II. – ctiť si Krista, ale aj v jeho mnohorakej prítomnosti tu
ak niekto iného udá alebo inak vážne ublíži, vzťah či priateľstvo zradí, ide sa vyspovedať, ALE nezmieri sa aj s tým bratom či sestrou, a tí ho nechcú ani vidieť, o akom pokání a uzdravení vzťahov
mi potom tárame?!
Spoveď (sviatosť pokánia) v prvých storočiach kresťanstva (približne 1. – 4. storočie) vyzerala výrazne inak ako dnes. Bola verejnejšia, slávnostnejšia a zameraná na vážne hriechy. Tu je hlavný priebeh a charakteristiky:
Zameranie na ťažké hriechy: Spoveď sa týkala najmä „kapitálnych hriechov“, ktoré vážne narúšali spoločenstvo a oddanosť Kristovi:
Odpadlíctvo (apostázia): Odvrat od viery, najmä počas prenasledovania (napr. obetovanie pohanským bohom).
Vražda.
Cudzoložstvo.
Závažné udania, zrady sv. viery, krádeže a podvody.
Odpadlíctvo od Krista bolo považované za najťažší hriech. Po prenasledovaniach biskupi zvažovali, ako sa majú zachovať voči slabším vo viere, čo priamo zapreli alebo si zohnali falošnú potvrdenku. A prestávali byť takí radikálni na kajúcnikov ako v prvých storočiach, pamätajúci na zapretie apoštola Petra.
Verejný charakter:
Verejné vyznanie: Hriešnik sa verejne vyznal zo svojho hriechu pred celou komunitu (ekléziou), zvyčajne počas bohoslužby. Nešlo o anonymnú knižnicu ako dnes.
Verejné pokánie: Po vyznaní nasledovalo verejné pokánie. Hriešnik bol vylúčený z úplného spoločenstva s veriacimi. Musel:
Stáť alebo kľačať pri vchode do kostola (v neskoršom období).
Nosiť vrecovinu a posypať si hlavu popolom (symbol pokory a žiaľu).
Postiť sa.
Modliť sa.
Prosiť veriacich o modlitby.
Bol vylúčený z Eucharistie.
Dlhý proces pokánia (Exomologéza):
Pokánie bolo dlhodobý proces, nie jednorazový akt. Trvalo často mesiace až roky, v závislosti od závažnosti hriechu a hlavne od rozhodnutia biskupa ako sudcu.
Hriešnik musel preukázať skutočnú ľútosť a úsilie o nápravu.
Rôzne stupne pokánia: Niekedy existovali stupne kajúcnosti (plačúci, počúvajúci, kľakajúci, stojaci), ktoré postupne umožňovali väčšiu účasť na bohoslužbách, stále však bez prijímania Eucharistie.
Lev Nikolajevič Tolstoj – Spoveď
Rola biskupa:
Biskup (najvyšší predstavený miestnej komunity) bol kľúčovou postavou. On:
Prijímal verejné vyznanie.
Ukladal druh a dĺžku pokánia.
Rozhodoval o prijateľnosti a spôsoboch konania pokánia (či bolo úprimné a dostatočné).
Na Veľkú noc alebo v čase mučeníkov (ak boli v komunite) udeľoval rozhrešenie (zmierenie) prostredníctvom vkladania rúk a modlitby. Toto bola slávnostná udalosť, kedy bol hriešnik opätovne prijatý do plného spoločenstva a mohol prijímať Eucharistiu.
Jednorazová príležitosť (najmä v 2.-3. storočí):
Pre najťažšie hriechy (najmä odpadlíctvo) bola možnosť verejného pokánia a rozhrešenia veľmi často ponúkaná len raz za život. Toto bolo motivované snahou o vážnosť obrátenia a varovaním pred ľahkovážnosťou. Opakovanie takýchto hriechov po rozhrešení bolo považované za mimoriadne vážne (aj keď v praxi existovali výnimky).
Bežné hriechy:
Pre bežné každodenné hriechy (pýcha, hnev, lakomosť, ohovárania atď.) neexistovala formálna sviatosť pokánia v podobe spovede ako dnes.
Odpustenie sa hľadalo prostredníctvom:
Súkromnej modlitby a prosby o odpustenie Bohu.
Almužny.
Pôstu.
Modlitby Pána (Otčenáš) – najmä slová „odpusť nám naše viny“.
Vzájomného vyznávania hriechov medzi veriacimi (na základe Jak 5,16: „Vyznávajte si navzájom svoje hriechy“).
Účasti na Eucharistii, ktorá sa považovala za prostriedok očisty od každodenných hriechov.
Vývoj a zmena:
Tento systém verejného pokánia sa začal meniť v 4. a 5. storočí.
Príchod mníchov do púšte (napr. v Egypte) a ich prax duchovného sprievodcovstva viedla k vzniku súkromnejšej formy vyznávania hriechov a rady pred starším (abbom/abatišou).
Šírenie kresťanstva a zmena sociálnej štruktúry (koniec prenasledovaní, masové konverzie) spôsobili, že dlhé verejné pokánie bolo pre veľké komunity nepraktické a príliš prísne.
Irskí a anglickí misionári (6.-7. storočie) významne prispeli k rozvoju súkromnej, opakovateľnej spovede pred kňazom (tzv. „tarifná“ spoveď), ktorá sa postupne rozšírila na celý Západ a stala sa základom modernej praxe.
Kľúčový rozdiel oproti dnešku: V prvých storočiach išlo predovšetkým o verejný, slávnostný akt zmierenia s Cirkvou po spáchaní najvážnejších hriechov, pričom proces bol dlhý a prísny. Bežné hriechy sa riešili inými, nesviatostnými cestami. Až neskorší vývoj priniesol súkromnú, častejšiu a univerzálnejšiu prax sviatosti pokánia, akú poznáme dnes.
Bc Robert Kendera : Penitenčná prax od počiatku kresťanstva po prelom tisícročia
Kto zaviedol spoveď v spovedelnici?
Spoveď v tej podobe, ako ju poznáme dnes — teda vysluhovanú v tzv. spovedelnici — bola zavedená v 16. storočí. Za zavedenie spovedelnice je často označovaný taliansky kňaz svätý Karol Boromejský (San Carlo Borromeo, 1538–1584), ktorý bol milánskym arcibiskupom. Spovedelnice začali byť oficiálne rozširované práve v rámci jeho diecézy po Tridentskom koncile (1545–1563), ktorý upravil otázky sviatosti pokánia a zdôraznil nutnosť individuálnej spovede. Zavedením spovedelnice sa mala posilniť diskrétnosť, anonymita a morálna čistota sviatosti zmierenia.
Pred zavedením spovedelnice bola bežná spoveď tzv. tzv. „public confession“ (verejná spoveď) alebo osobná spoveď priamo tvárou v tvár. Spovedelnica ako miesto oddeľujúce kajúcnika od kňaza mala chrániť dôvernosť a diskrétnosť rozhovoru, najmä v západných krajinách.
MÔŽE KŇAZ NEUDELIŤ ROZHREŠENIE?
Vraj dar hriechy odpustiť mali aj opáti a abatyše? V ktorom storočí?
Áno, je pravda, že niektorí opáti a abatyše mali v minulosti udelený dar odpúšťať hriechy, čo znamená, že im bolo dovolené vysluhovať niektoré formy sviatosti pokánia (spovede). Tento dar im bol spravidla udelený ako výnimka a súvisel s ich postavením v kláštornom spoločenstve, kde často slúžili aj ako duchovní správcovia komunity.
Tento zvyk sa rozšíril hlavne v časoch stredoveku, konkrétne od 9. do 13. storočia. V tom období bola sviatosť zmierenia ešte veľmi rozmanitá a nebola striktne centralizovaná len v rukách biskupov alebo kňazov priamo menovaných na túto úlohu.
Postupne sa však Cirkevná disciplína utvrdzovala a postupom času, najmä po reformách Tridentského koncilu (16. storočie), sa rozdeľovanie spovede a vysluhovanie sviatosti pokánia upresnilo a sprísnilo, čím sa znížil počet osôb oprávnených túto sviatosť udeľovať.
V Hermasovom Pastierovi (približne 1. – 2. storočie, pravdepodobne okolo roku 140–150) sa nachádza revolučná a kontroverzná myšlienka opakovaného pokánia – najmä pre tých, ktorí spáchali vážne hriechy po krste. Toto dielo (považované ranou Cirkvou za dôležité, niekedy aj za inšpirované, no neskôr nezaradené do biblického kánonu) odráža napätie medzi prísnou praxou jednorazového pokánia a pastorálnou potrebou milosrdenstva.
Hermas (hlavná postava diela) dostáva zjavenia od anjela (Pastiera), ktorý mu zvestuje, že veriaci majú dostávať len jednu mimoriadnu príležitosť na pokánie po krste – ale túto šancu možno využiť aj opakovane, ak človek upadne do hriechu. To bolo v prvej polovici 2. storočia nezvyčajné!
Výslovné ustanovenie „opakovania“:
V 8. prikázaní (Mandate 4, 3.1–3) Pastier priamo hovorí:
„Ak sa kajúci znova dopustia tých istých hriechov, majú sa kajať, ale len raz. Pre kňazov je však ťažké udeliť pokánie po druhý raz, no pre tých, ktorí hrešia, je to možné.“
Pokánie je možné opakovať, ale len výnimočne (ide o mimoriadnu milosť).
– Cirkvi (kňazom/biskupom) sa to má udeľovať ťažko/nepohodlne – nie pre prísnosť, ale preto, aby veriaci nepodceňovali vážnosť hriechu.
Obmedzenie na „jednu mimoriadnu príležitosť“:
V Videní 2.2.4–5 Hermas vypočuje varovanie:
„Po tom veľkom a svätom povolaní [krste] ak niekto, pokúšený diablom, zhreší, má jeden raz pokánie. Ak však potom zhreší úmyselne, pokánie je pre neho už neužitočné.“
Ak človek po tomto pokání znovu úmyselne ťažko zhreší, stratí nárok na ďalšiu šancu. Hermas tu však nezodpovedá, čo sa stane s tými, ktorí hrešia opakovane neúmyselne alebo v slabosti.
Dôraz na úprimnosť a zmenu života:
Pastier zdôrazňuje, že pokánie musí byť hlboko úprimné a spojené s konkrétnou zmenou srdca a činov (odovzdanie majetku chudobným, čestný život, modlitba). Bez tohto je formálne pokánie bezcenné.
Pastorálny cieľ: Povzbudenie pre odpadlíkov:
Dielo vzniklo po období prenasledovaní (pravdepodobne za vlády Trajána alebo Hadriána), keď mnohí kresťania odpadli od viery (obetovali pohanským bohom, zaprli Krista). Hermas dáva nádej odpadlíkom, že ak sa skutočne kájú, môžu byť opäť prijatí – aj keď len prostredníctvom tejto „výnimočnej“ druhej šance.
Historický význam:
– Prerušenie rigidného modelu: Hermas nabúral prísny jednorazový model pokánia (ktorý prevládal v 2. storočí) a otvoril cestu k pastorálnej milosti.
– Vplyv na teológiu: Dielo bolo v rannej Cirkvi veľmi čítané (citovali ho Origenes, Irenej, Tertulián) a prispelo k postupnej zmene pohľadu na pokánie.
– Hranice milosrdenstva: Napriek otvorenosti Hermas jasne vymedzuje, že zámerné a trvalé odmietanie pokánia vedie k záhube.
Pôvod súkromnej spovede:
Súkromná forma pokánia (vyznanie hriechov pred duchovným a individuálne rozhrešenie) nevznikla v Ríme, ale v prostredí keltských mníchov v Írsku a Británii v 6. storočí. Túto prax rozvinuli najmä svätí misionári ako Kolumbán a jeho žiaci.
Táto tzv. „tarifná“ alebo „penitenciálna“ spoveď bola:
Súkromná (medzi kňazom/kajútnikom).
Opakovateľná (na rozdiel od ranokresťanskej jednorazovej verejnej spovede pre ťažké hriechy).
Zameraná na všetky hriechy (nielen na ťažké).
Spojená s konkrétnymi pokútami (modlitby, pôsty, almužny) úmernými hriechu (odtiaľ „tarifná“).
Rola sv.pápeža Gregora Veľkého:
Gregor Veľký intenzívne podporoval misijnú činnosť, najmä misiu sv. Augustína z Canterbury, ktorý v roku 597 odišiel evanjeliuzovať Anglosasov v Anglicku.
Augustín a jeho spoločníci priniesli do Anglicka rímsku prax a disciplínu, ale zároveň sa stretli s odlišnou praxou miestnych keltských kresťanov (vrátane ich spovedného systému).
Gregor Veľký neodmietal túto írsku prax, naopak, videl v nej užitočný pastorálny nástroj. V jeho listoch (napr. Augustínovi) sa prejavuje pastorálna flexibilita a dôraz na milosrdenstvo.
Kľúčový prínos: Gregor Veľký výrazne prispel k rozšíreniu a akceptácii praxe kňazského rozhrešenia (nie len biskupom). V rámci svojej reformy posilnil úlohu kňazov v pastorácii. Toto pripravilo pôdu na prijatie súkromnej spovede, ako ju poznáme dnes .
Synoda v Tolede (589): Táto dôležitá synoda (pred Gregorovým pontifikátom, ale v jeho dobe vplyvná) výslovne povolila kňazom udeľovať rozhrešenie v núdzových prípadoch umierajúcim, ak nebol dostupný biskup. Toto oslabilo výlučnosť biskupov v udelovaní rozhrešenia.
Kto a kedy to „ustanovil“?
Súkromná spoveď sa vyvíjala postupne počas 7. – 12. storočia.
- Lateránsky koncil (1215) je kľúčový pre jej univerzálnu povinnosť a dnešnú podobu. Tento koncil prikázal:
Povinnosť spovede: Každý veriaci, ktorý dosiahol vek rozumu, sa musí aspoň raz ročne spovedať (t. j. vykonať sviatosť pokánia).
Povinnosť prijímania: Musí prijať sv. eucharistiu najmenej raz ročne, veľkonočný čas.
Záruka diskrétnosti: Výslovné uzákonenie pečate spovedného tajomstva (kňaz nesmie prezradiť nič, čo sa dozvedel vo spovednici, za žiadnych okolností).
Týmto koncilom sa súkromná, opakovateľná spoveď pred kňazom stala jediným a povinným spôsobom vykonávania sviatosti pokánia v Latinskej cirkvi.
Zhrnutie:
Gregor Veľký NEBOL zakladateľom súkromnej ušnej spovede.
Pôvod má v írskom mníšstve (6. storočie).
Gregor Veľký významne prispel k jej šíreniu a akceptácii tým, že:
Podporoval misie do Anglicka, kde sa rímska a írska prax stretli.
Podporoval úlohu kňazov v pastorácii a v udeľovaní rozhrešenia.
Prejavoval pastorálnu otvorenosť voči novým formám.
Definitívne zaviedol a univerzalizoval súkromnú spoveď až 4. Lateránsky koncil v roku 1215.
Gregor Veľký teda hral kľúčovú úlohu v procese, ktorý viedol k prijatiu súkromnej spovede, ale nebol jej priamym zakladateľom ani „ustanovovateľom“ v dnešnom zmysle. Jeho pastorálna vízia a podpora kňazov boli nevyhnutným predpokladom pre jej neskorší triumf.
“ Američania na jednej strane svojej zeme postavili Sochu slobody. Ale zabudli na druhej strane kontinentu postaviť Sochu zodpovednosti“ logoterapeut V. E. Frankl
Ak dnešným zväčša premoderným katolíkom poviete, aby brali Krista a Jeho evanjelium vážne, a snažili sa celý rok nepáchať ťažký hriech a tie ľahké si oľutovať pri začiatku každej sv. omše, a pri nejakom nechtiac ublížení inému ho požiadali o prepáčenie alebo že to nie je normálne sa chodiť spovedať, že som sa obžieral a zasa som pribral za mesiac 5 kg / za 2. roky 120!!/ a neudržovať si váhu chôdzou, pôstami, diétou, športom, pohybom či nejakou prácou
budú na Vás pozerať ako na veľkéééého čudáka, ale díleri „pampersiek“ sú modernistický „normál“, tí milujú každého klienta s „chronickou inkontinenciou“
Je zvláštnym fenoménom, že katolík zistí, že povie trom kňazom vo sv. spovedi, že v niečom zhrešil, a jeden povie že to je ťažký hriech, druhý že je to ľahký hriech a tretí sa kloní ku tomu, že to nie je hriech, a 8. div sveta je, že to každý z nich myslí úprimne
probabilizmus – Ak existuje poznateľná pochybnosť o tom, či je nejaký čin morálne dovolený alebo zakázaný, a existujú pre neho rozumné argumenty (t.j. je pravdepodobný), potom je dovolené konať podľa toho názoru – aj keď opačný názor je pravdepodobnejší. Predstavte si veriaceho, ktorý sa spovedá z nejakého činu a nevie, či bol hriechom. Spovedník (kňaz) hľadá v teologických príručkách a autoritách. Ak nájde aspoň jedného vážneho (dôveryhodného) teológa alebo školu, ktorá tvrdí, že daný čin nie je hriech (alebo je len ľahkým hriechom), potom je podľa probabilizmu dovolené veriacemu odpustiť (ak ten veriaci konal podľa tohto „pravdepodobného“ názoru), aj keď väčšina teológov tvrdí opak (že to hriech je). Príklad: Je dovolené požičať si peniaze na úrok (lichvu), ak existuje aspoň jeden renomovaný teológ, ktorý to považuje za prípustné za určitých okolností – aj keď väčšina to považuje za hriech. Cieľ: Zamedziť prílišnému zotročeniu svedomia (tzv. rigorizmus či tutiorizmus), kedy by človek musel vždy konať len podľa toho názoru, ktorý je najbezpečnejší (tzn. najprísnejší), čo mohlo viesť k úzkosti a prehnaným obavám z hriechu. Uľahčiť pastoráciu veriacich a spovednícku prax. Uznávať pluralitu názorov v rámci ortodoxnej katolíckej teológie. Doporučovali ho najmä jezuiti ako opak rigorózneho jansenizmu zo 17 st., ktorý by sv. prijímanie či sviatosť manželstva umožnil iba etickým jednotkárom
Jansenizmus bol vplyvné teologické hnutie v rámci rímskokatolíckej cirkvi v 17. a 18. storočí. Tu sú jeho kľúčové aspekty:
Pôvod a názov: Pomenované podľa holandského teológa a biskupa Cornelia Jansena (1585–1638), ktorého dielo Augustinus (vydané posmrtne v roku 1640) tvorilo základ hnutia. Jansen sa snažil o návrat k striktnej interpretácii učenia sv. Augustína.
Ústredná téma: Milost a ľudská prirodzenosť:
Zdôrazňovali absolútnu nevyhnutnosť Božej milosti pre dosiahnutie spásy.
Podľa nich bola ľudská prirodzenosť hlboko porušená hriechom (dôraz na dedičný hriech). Bez milosti je človek úplne neschopný konať dobro a dosiahnuť spásu.
Toto učenie bolo reakciou proti molinizmu (podľa Luisa de Moliny), ktorý zdôrazňoval väčšiu spoluprácu medzi ľudskou slobodnou vôľou a Božou milosťou a bol podporovaný najmä jezuitmi.
Hlavné črty učenia:
Predestinácia: Podobne ako Kalvín (ale s odlišnými dôrazmi), jansenisti učili o neodolateľnej milosti a predurčení (aj keď sa snažili udržať v rámci katolíckej ortodoxie). Spása závisí výlučne od Božieho rozhodnutia.
Prísna morálka: Žiadali veľmi prísny a asketický životný štýl. Odmietali akékoľvek „ľahšie“ prístupy k morálke, ktoré pripisovali jezuitom (tzv. laxizmus alebo probabilizmus).
Nedostupnosť sviatostí: Verili, že sviatosti (najmä Svätá Eucharistia) by mali byť prístupné len tým, ktorí sú v stave dokonalej čistoty a pokánia, čo v praxi znamenalo veľmi prísny prístup k spovedi a prijímaniu.
Centrum a predstavitelia: Hlavným centrom jansenizmu bolo opátstvo Port-Royal-des-Champs pri Paríži. Medzi významných predstaviteľov patrili:
Jean Duvergier de Hauranne (abbé de Saint-Cyran) – duchovný vodca Port-Royal.
Blaise Pascal – geniálny matematik a filozof, ktorý jansenizmus bránil vo svojich Provincialkách (Lettres provinciales), ostrých satirách proti jezuitom a molinizmu.
Antoine Arnauld – hlavný teológ hnutia.
Konflikt s cirkvou a odsúdenie:
Učenie jansenizmu bolo opakovane odsúdené pápežmi ako blud:
Inocenc X. (1653) – v bule Cum occasione odsúdil 5 tezí z Jansenhovho Augustinusa ako kacírske.
Alexander VII. (1656, 1665) – potvrdil odsúdenie.
Klement XI. (1713) – v bule Unigenitus Dei Filius odsúdil 101 tezí z diela jansenistu Pasquiera Quesnela ako „zlomyseľné, urážlivé, znevažujúce cirkev a jej moc, podnecujúce neposlušnosť, kacírske a blasfemické“.
Francúzska kráľovská moc (Ludovít XIV.) jansenizmus silne potláčala, lebo v ňom videla zdroj neposlušnosti voči kráľovi aj pápežovi. Port-Royal bolo zničené (1710).
Dedičstvo: Hoci bolo hnutie oficiálne potlačené, jeho vplyv pretrvával najmä vo Francúzsku, Holandsku a časti Talianska až do konca 18. storočia. Prísny morálny rigorizmus a dôraz na vnútornú zbožnosť ovplyvnili neskoršie katolícke obrodné hnutia. „Jansenistické“ sa niekedy používa ako označenie pre príliš prísny či pesimistický pohľad na človeka a milosť.
Zhrnutie: Jansenizmus bol rigoristické, augustínske orientované teologické hnutie v katolicizme, ktoré bolo opakovane odsúdené cirkvou ako bludné pre svoj prílišný dôraz na predurčenie, neodolateľnú milosť a prísnu morálku v protiklade k prevládajúcemu molinizmu. Jeho historický význam spočíva v hlbokých teologických a politických sporoch, ktoré rozdelili cirkev a Francúzsko v 17. a 18. storočí.
probabilizmus, čo to je?
Hmm, užívateľ sa pýta na termín „probabilizmus“, ktorý som spomenul v predchádzajúcej odpovedi o jansenizme. Vidím, že ho zaujali teologické súvislosti – asi chce lepšie pochopiť ten kontrast medzi prísnym jansenizmom a „ľahšou“ etikou jezuitov.
Poznám jeho predchádzajúci dopyt o jansenizmus, takže teraz logicky naväzuje. Mohol by byť študentom teológie, histórie, alebo len intelektuálne zvedavý človek. Keďže v slovenčine pýta, odpoveď budem písať kultúrne citlivo, s dôrazom na katolícky kontext, ktorý je v našom prostredí relevantnejší.
Probabilizmus je komplexná téma – musím vysvetliť nielen definíciu, ale aj historický konflikt s jansenizmom a praktické dôsledky v pastorácii. Užívateľ asi ocení konkrétne príklady, ako ten princíp fungoval v živote veriacich.
Opatrne musím vyvážiť objektívny výklad s upozornením na kontroverzie. Aj keď cirkev probabilizmus nikdy neodsúdila ako blud, jansenisti ho oprávnene kritizovali pre prílišnú ľahkomyseľnosť. To je dôležité pre pochopenie, prečo vôbec jansenizmus vznikol ako reakcia.
Najprv stručne definujem jadro učenia, potom historický kontext so vzťahom k jezuitom, následne praktické aplikácie a nakoniec kritiku. Dám pozor, aby som nepoužíval príliš odborné termíny bez vysvetlenia – napríklad „probabiliorizmus“ bude potrebovať jednoduchú definíciu.
Aha, a nesmiem zabudnúť spomenúť Pascala! Jeho Provincialky sú kľúčové pre pochopenie, ako vnímal probabilizmus oponent. To prepojí odpoveď s predchádzajúcim tématom.
Nakoniec dôrazne oddelím faktický popis od hodnotenia – nechcem, aby to vyznelo ako obhajoba ani odsúdenie, len vysvetlenie historického fenoménu. Použijem neutrálny tón, ale s pochopením pre obe strany sporu.
Probabilizmus (z lat. probabilis = pravdepodobný) bola teologická a morálna metóda, ktorá sa rozšírila najmä v rámci rímskokatolíckej cirkvi v 16. – 18. storočí (hlavne medzi jezuitmi) a ktorá sa týkala rozhodovania v pochybných morálnych situáciách.
Tu je jej podstata a kľúčové body:
Základná myšlienka:
Ak existuje poznateľná pochybnosť o tom, či je nejaký čin morálne dovolený alebo zakázaný, a existujú pre neho rozumné argumenty (t.j. je pravdepodobný), potom je dovolené konať podľa toho názoru – aj keď opačný názor je pravdepodobnejší.
Inými slovami: Stačí, ak existuje seriózny (pravdepodobný) dôvod domnievať sa, že čin je dovolený, aby bolo morálne prípustné ho vykonať. Netreba, aby bol tento názor najpravdepodobnejší.
Ako to fungovalo v praxi (napr. pri spovedi):
Predstavte si veriaceho, ktorý sa spovedá z nejakého činu a nevie, či bol hriechom.
Spovedník (kňaz) hľadá v teologických príručkách a autoritách.
Ak nájde aspoň jedného vážneho (dôveryhodného) teológa alebo školu, ktorá tvrdí, že daný čin nie je hriech (alebo je len ľahkým hriechom), potom je podľa probabilizmu dovolené veriacemu odpustiť (ak ten veriaci konal podľa tohto „pravdepodobného“ názoru), aj keď väčšina teológov tvrdí opak (že to hriech je).
Príklad: Je dovolené požičať si peniaze na úrok (lichvu), ak existuje aspoň jeden renomovaný teológ, ktorý to považuje za prípustné za určitých okolností – aj keď väčšina to považuje za hriech.
Cieľ (podľa zastancov):
Zamedziť prílišnému zotročeniu svedomia (tzv. rigorizmus či tutiorizmus), kedy by človek musel vždy konať len podľa toho názoru, ktorý je najbezpečnejší (tzn. najprísnejší), čo mohlo viesť k úzkosti a prehnaným obavám z hriechu.
Uľahčiť pastoráciu veriacich a spovednícku prax.
Uznávať pluralitu názorov v rámci ortodoxnej katolíckej teológie.
Hlavní propagátori:
Probabilizmus bol najmä spojený s jezuitmi (Spoločnosť Ježišova).
Medzi jeho raných obhajcov patrili teológovia ako Bartolomé de Medina (1527–1581), ktorý formuloval základný princíp („Si est opinio probabilis, licitum est eam sequi, licet opposita probabilior sit.“ – „Ak je názor pravdepodobný, je dovolené ho nasledovať, aj keď opačný je pravdepodobnejší.“), a neskôr napr. Luis Molina (1535–1600).
Kritici a kontroverzia:
Probabilizmus sa stal hlavným terčom kritiky jansenistov (ako Blaise Pascal v jeho Provincialkách), ktorí ho považovali za príliš ľahostajný a prispôsobivý, vedúci k morálnemu laxizmu (ľahkovážnosti). Videli v ňom snahu „obchádzať“ Boží zákon.
Kritici tvrdili, že probabilizmus:
Podkopáva objektívnu morálku a spolieha sa na subjektívne názory.
Vedie k hriešnemu konaniu pod zámienkou „pravdepodobnosti“.
Je nástrojom jezuitov na získavanie vplyvu a „ľahkého“ života pre veriacich.
Cirkvený postoj: Aj keď samotný probabilizmus ako metóda nebol nikdy formálne odsúdený ako blud pápežom, niektoré jeho extrémne formy (tzv. laxizmus, ktorý pripúšťal aj veľmi slabé či pochybné argumenty ako „pravdepodobné“) boli odsúdené (napr. pápežom Inocentom XI. v roku 1679). Cirkvi oficiálne uprednostnila probabiliorizmus (človek by mal konať podľa názoru, ktorý je pravdepodobnejší) alebo aequiprobabilizmus (názory sú rovnako pravdepodobné) ako bezpečnejšie prístupy.
Zhrnutie:
Probabilizmus bol morálno-teologická metóda, ktorá umožňovala konať na základe akéhokoľvek seriózneho (pravdepodobného) názoru na dovolenosť činu, aj keď opačný názor bol pravdepodobnejší. Hoci chcela chrániť svedomie pred prehnaným rigorizmom, stala sa symbolom morálnej ľahkosti a cieľom ostrých útokov (najmä od jansenistov), ktorí ju považovali za úpadok morálnych noriem. Je neoddeliteľne spätá so sporom medzi jezuitmi a jansenistami v ranom novoveku.
