zbabelci to tutlú ako sa im len dá, ale každá pravda sa raz zverejní, a potom to ľudí až vydesí….
Myslíme si naivne,
že duchovná moc v matke cirkvi nebola nikdy a nikým zneužitá?
„Keď totiž diabol videl, že pri všetkých prenasledovaniach zo strany pohanov Cirkev rastie a ešte viac prekvitá, zmenil svoj plán a nebojuje už otvorene, ale tajne nám strojí úklady a skrýva svoju zákernosť pod meno, ktoré oni nosia, aby sme trpeli to isté, čo kedysi naši otcovia, ale aby nebolo zrejmé, že trpíme pre Krista, pretože i prenasledovatelia nosia Kristove meno.”
sv. Bazil Velký
Zklamaní a nejvýš rozvzteklení Angličanése vším důrazem naléhali nyní na biskupa Gauchona,aby inkvisiční soud neváhal ihned vynesl ortel smrti nad kacířkou! A tak dne
29. května 1431 došlo k hlasování inkvisičního soudu nad životem Johanky. Vzdor tomu, že z 42 přísedících pouze 3 biskupové hlasovali pro smrt panny – nechtěl a nemohl ji osvoboditi zaprodaný „náměstek a sluha Boží“, biskup Gauchon, který co předseda soudu krátce oznámil, že příštího rána sám vynese konečný rozsudek a tak se stalo, že ne soud inkvisiční – ale o své újmě sám ničemný biskup Gauchon –
dne 30. května 1431
odsoudil šlechetnou vlastenku Johanku
k potupné smrti co kacířky na hranici,
aby se pomocí této vraždy mohl státi
arcibiskupem!
V 8 hodin ráno dostavil se k Johance do vězení dominikán Ladvenu, aby jí oznámil, že bude upálena na hranici a aby ji vyzpovídal! Po vykonané zpovědi přichází v jidášském ornátě biskup Gauchon, aby svou oběť odvedl na popraviště. Jakmile jej Johanka spatřila, zvolala naň silným hlasem:
“ Biskupe
umírám skrze vás
ale odvolávám se od vás k spravedlivému Bohu!”
Vyvedli ji oděnou v dlouhou bílou tuniku
a posadíce ji na katovskou káru,
vezli ji k popravišti na náměstí “starého trhu”
kde postavena byla vysoká hranice s nápisem:
“Johanna, která se dala zváti
“Panna”
lhářka
záhubná podvodnice lidu
čarodějka
pověrečná rouhačka Bohu
zpupná
nevěřící ve víru Ježíše Krista
modlářka
ukrutnice
necudná vzývatelka ďábla
odpadlice od pravé víry
rozkolnice
a kacířka!
13
lucifersko nehoráznych osočení
ktoré na ňu oslepnutí žalobci vrhli
boli to nie jej hriechy
ale
boli to presné pomenovania
„inkarnovaných diablov“
ktorí vyčíňali v tých
čo túto sväticu
takto ukrutne popravili
a poslali okamžite do neba
s drzosťou najvyššieho stupňa
“Najjasnejší znak Božieho hnevu a najstrašnejší trest,ktorý môže dopustiť na svet sa prejavuje,keď dopustí, aby sa jeho ľud dostal do rúk duchovných, ktorí sa kňazmi len nazývajú,no nekonajú tak, a ktorí sú skôr krutí ako draví vlci, než aby prejavovali lásku a starostlivosť oddaných pastierov. Opúšťajú Božie veci, aby sa venovali svetským veciam a vo svojom posvätnom povolaní ku svätosti idú za profánnymi a pozemskými cieľmi. Keď Boh takéto veci dopúšťa, je to veľmi jasný dôkaz, že sa na svoj ľud veľmi hnevá, a zosiela na nich svoj najstrašnejší hnev.”
Sv. Ján Eudes
až neuveriteľný je osud
inštitútu tzv. jezuitiek,
špeciálne verných žien pápežovi a cirkvi,
ktorý bol šokujúco samým právoplatným pápežom
/ale pýchou sveta teda poriadne silno napáchnutým/
heretička, schizmatička a rebelka proti cirkvi svatej
a zavrená v kláštore klarisiek v Anger.
“ Najväčšia bolesť je chcieť plniť Boží plán a pritom ho nepoznať“ MW
«Mária Wardová s odvahou a odhodlanosťou vo svojej dobe prerazila cestu
pre nový spôsob pôsobenia žien v Cirkvi.“
Benedikt XVI.
niektoré jej „NOVOTY“
ktoré vydesili vtedajších cirkevných predstaviteľov
Zasvätené osoby mohli žiť aj mimo kláštora, nosili nie cirkevný odev, ale normálny, predstavená mala byť v Ríme a domy nemali podliehať zásahom miestneho biskupa. Mary sa modlila aj po sediačky , Zasvätené ženy môžu byť aj trochu zdravo sebavedomé a vznešené ako dámy a nie iba ako prepokorné sestričky v uzavretej klauzúre kláštora, čo vtedy bola tá najväčšia opovážlivosť. Išli odvážne aj do znesväteného terénu evanjelizovať , vyučovať a slúžiť Bohu aj v ľuďoch.
Mala zjavenie z neba, aby zrealizovala ženskú vetvu jezuitov,
sami jezuitskí predstavení boli dlho proti dielu Božiemu
toto spoločenstvo bulou neobyčajne zdrvujúco odvrhol
Kristove sestry
surovo rozprášil
ale so synovcami páchnucimi po moci a kariére viedol pre cirkev
ako posledný z pápežov hanebné vojny
Opovážlivo namyslený najvyšší veľkňaz až v hrozivo panovačnej bule napísal
že jeho najťažšia povinnosť je chrániť vinicu pred nepovolanými robotníkmi, ktorí sejú burinu, ktorá dusí dobré sadenice a ktorá vraj má zničiť dobrú sejbu.Táto burina musí byť z cirkvi odstránená.Odvoláva sa na nariadenia antipápeža Jána XXIII., že on takéto zhubné vetvy na vetvách cirkvi kedysi už zakázal. Potulujú sa vraj podľa ľubovôle, obliekajú svetsky, nezachovávajú klauzúru. Vraj pracujú pod zámienkou spásy duší, podujímajú sa na rozličné úlohy, ktoré nesvedčia ich pohlaviu, ich slabému rozumu, ich ženskej skromnosti a predovšetkým ich panenskej počestnosti. Túto tŕňovú húštinu z poľa Cirkvi treba
okamžite odstrániť!
Svätá stolica ich vážne varovala, ale tieto ženy z arogantného vzdoru to neakceptovali a neprestali pracovať proti zdravému učeniu Cirkvi. Nunciovia dostali prísne opatrenia z obavy pred hroziacimi nebezpečenstvami a obávanými škandálmi. Aby sa tieto škodlivé rastliny v Božej Cirkvi nemohli ďalej šíriť, preto pápež používa tú najväčšiu prísnosť. Bujnejúce rastliny majú byť od koreňa zničené a vyhubené.Podľa rady troch kardinálov a podľa koncilových dekrétov prehlasuje pápež spoločnosť takzvaných jezuitiek, ich sektu a ich stav od počiatku ich jestvovania za nulu a ničotu…
Ich inštitút sa má považovať za pápežom zničený
Pod hrozbou veľkej exkomunikácie domy Inštitútu anglické panny musia opustiť. Nesmú sa v nich ďalej schádzať, ani v nich hovoriť o duchovných či svetských veciach.Nesmú sa označovať za rehoľníčky. Môžu vstúpiť do iného rádu alebo sa vydať. Veno sa im môže vrátiť.
/ podľa buly Pastoralis Romani pontificis z 13.1.1631/
toto je , vážení čitatelia, ukážkový dejinný príklad
majstrovského babráctva
a dokonalého zneužitia duchovnej moci v cirkvi
a kto ho nechce vidieť, nech sa dá včas vyšetriť
lebo trpí selektívnou historickouslepotou
to je ale hanba…
a nespomenúť to – nikdy
aby sa náhodou akože cirkev z toho „nezrútila“
teda sa z toho ani nepoučiť
je hanba ešte väčšia
Na Mary Wardovú bol vydaný zatykač od kardinála Barberiniho.
Išla do cirkevného väzenia.
Tam bola od 7. 2. do 14. 4.
Pápežove najvernejšie služobníčky dostali
poriadne „po hlave a to veľmi tvrdou bakulou“
tie najnemilosrdnejšie údery
od najvyššieho pastiera
ktorý sa na svätého roky iba hral
a svoju vnútornú hrôzu zhodil na túto sväticu
Toto je jeden z charakteristických prejavov pochabých 5. „panien či panicov“
V cirkevnom väzení nesmela prijímať sviatosti, keď bola z toľkých trápení blízko smrti, ponúkli jej zaopatrenie sviatosťami pod podmienkou, že podpíše odvolanie svojich „poblúdení“ a že ľutuje svoje všetko, čím sa previnila proti katolíckej viere. Odpovedala zdravo hrdo ako dáma: „Žiada to odo mňa Jeho Svätosť pápež alebo inkvizícia?“ Kňaz odpovedal, že miestny dekan. Vážne chorá Mary vtedy vážne povedala:
“ Nech ma Boh chráni, aby som sa pre odpustenie všedných hriechov dopustila hriechu ťažkého, ktorý by som takto urobila a zároveň by som pošpinila mnohé ,nevinné osoby, keby som prehlásila, že som niečo vravela či urobila proti svätej cirkvi. Nie! Keby som to urobila, dala by som za pravdu svojim žalobcom a utvrdila by som svet v domnienke, že som tu spravodlivo potrestaná. Nie, nie. Radšej sa hodím do náručia Božieho milosrdenstva, a zomriem bez sviatostí“
V najtemnejších chvíľach svojho života si zachovala svoju ľudskú dôstojnosť a podala tak dôkaz, že plaziť sa pred predstavenými je hanebnosť, a že byť osobnosťou nie je hriech. Pápež Urban VIII. potom nariadil, aby ju z väzenia prepustili. Neskôr o nej vyhlásil: “ Pokladáme ju nielen za veľmi múdru, ale aj za mimoriadne statočnú a schopnú ženu. Ale čo je oveľa viac – pokladáme ju za sväticu a za veľkú Božiu služobníčku.“ Napriek týmto slovám o nej jej spoločenstvo za jej života nepovolil. Jej povesť nechal na stáročia silno pošpinenú a jej snahy a dielo nechal zdemolované. Asi aj preto sa zaradil medzi chudákov nesvätých pápežov. Takéto dvojtvárne spôsoby správania nemal iba voči nej. Vyznal sa v kadečom od umenia cez poéziu po zbrane, ale elementárnu odvahu duchovného muža a schopnosť ku normálnym činom pápeža veru nemal. Podobne trápne sa zachoval voči astronómovi a vedcovi G. Galileovi. Žili si tam ako divní oligarchovia a tieto vzácne duchovné dámy či poctivých vedcov na svojom dvore nepotrebovali? História ich však odsunula na spravodlivé miesto na okraji dejinného cirkevného cintorína, a Mary spravodlivo dáva na popredné miesto medzi hrdinské osobnosti dejín ako
odvážnu ženu
a bojovníčku voči cirkevnej šikane
do spoločenstva svätých
Tí, ktorí v Mene Božom prenasledujú statočných kresťanov, slúžia komu? Padlým anjelom? A pretvarujú sa ako farizeji, že posluhujú Bohu? Veď učenie cirkvi a normálny zdravý rozum ponižovať iného zakazujú… Boli tí pri zdravom rozume? Čím boli opití? Sami sebou? Mocou nad osudmi iných? Kariérou, že niečo viac znamenajú ako iní? Alebo zaslepenou pýchou? Alebo sa jednalo o posadnutosť zlými silami?
Je zakladateľkou Sestier sv. Jozefa a Božského Srdca (Jozefínky)
Narodila sa 15. 1. 1842 ako prvá zo siedmich detí. Jej otec aj matka boli Európania, ktorí krátko pred svojím zoznámením a sobášom pricestovali do Austrálie. Mary od strnástich rokov pracovala ako úradníčka v Melbourne a potom v Penola v Južnej Austrálii, kde začala robiť vychovávateľku detí u istej rodiny. Zárove zhromažďovala chudobné deti z okolia a učila aj tie. V Penola prišla do kontaktu s kňazom Juliánom Edmundom Woodsom, budúcim spoluzakladateľom rehole s názvom Sestry sv. Jozefa a Božského srdca. Založila tu školu, v ktorej bol otec Woods vedúcim vyučovania.
Začínali v stajni a vyučovali okolo pädesiat detí.
Mary sa v tej dobe (1867), spolu s niekoľkými sestrami, zasvätila Bohu a obliekla si čierne šaty. Ďalsiu školu založila v Adelaide na žiadosť tamojšieho biskupa Sheila. Ten schválil aj nové reholné pravidlá sestier Jozefínok vytvorené sestrou Mary a otcom Woodsom. Pravidlá zdôrazovali chudobu, závislosť na Božej Prozreteľnosti, ochotu ísť ku tým, ktorí najviac potrebujú pomoc. Po schválení začala rehoľa rýchlo rásť. Za dva roky mali 70 sestier a 21 škôl. V diecéze Adelaide však boli značné zmätky spôsobené zlým zdravím biskupa Sheila, ten za celú dobu svojej biskupskej služby iba dva roky rezidoval v Adelaide. Diecéza bola v podstate bez vedenia, medzi kňazmi nastali značné rozbroje a nejednota bola aj medzi laikmi.
Biskup Sheil určil otca Woodsa za vedúceho katolíckeho vyučovania vo svojej diecéze. Woods sa dostal do konfliktu s niektorými kňazmi ohľadne názoru na spôsob vyučovania a títo kňazi začali diskreditačnú kampaň proti sestrám Jozefínkam. Tárali o nich a už aj nie iba ohovárali, že sú
vraj finančne neschopné
a že vraj Mary má problém s alkoholom.
Skutočnosťou bolo, že sestra Mary mala chorobu, kvôli ktorej jej lekár prikázal užívať víno. Pre túto chorobu bola viackrát aj pripútaná na lôžko. Začiatkom roku 1870 sa sestry Jozefínky dopočuli, ze „otec“ Patrik Keating z farnosti Kapunda severne od Adelaide
zneužíva deti.
Sestry o tom informovali otca Woodsa, ktorý to oznámil generálnemu vikárovi Johnovi Shmithovi. Otec Shmith poslal okamžite Keatinga do Írska a zahmlilo sa to ,,vysvetlením“, že farár z Kapunda musel odísť kvôli alkoholu. Keatingov kolega z farnosti Kapunda, otec Charel Horan
sa veľmi nahneval, že jeho spolupracovníka odstránili.
Nedlho potom sa otec Horan stal generálnym vikárom a z tejto pozície
začal bojovať proti sestrám Jozefínkam.
Dňa 21. 9. 1871 prišiel za biskupom Sheilom a cielenými intrigami ho presvedčil , že je nutné zmeniť konštitúcie sestier. Na druhý deň si biskup zavolal sestru Mary a prikázal jej zmeniť konštitúcie. Mary tento nezmyselný príkaz rázne odmietla. Biskup ju preto
exkomunikoval za neposlušnosť
Sestry Jozefínky neboli síce oficiálne zrušené, ale
väčšina ich škôl bola vplyvom štvavej kampane
zlikvidovaná.
Nik v Cirkvi sa nesmel zo sestrou Mary stýkať, preto
bola prakticky vyhodená na ulicu.
Našla útočisko v jednej židovskej rodine a podporili ju aj jezuitskí kňazi.
Niektoré sestry sa dostali pod diecéznu kontrolu, ostatné Mary povzbudzovala, aby vytrvali v tejto predivnej skúške, ktorá sa nejedenkrát v histórii prihodila i verným kresťanom. Za pol roka sa stalo, ze biskup Sheil na svojej smrtenej posteli prikázal exkomunikáciu zo sestry Mary sňať. Neskôr ju ešte oficiálne očistila aj biskupská komisia. V rokoch 1872 a 1873 bola sestra Mary v Ríme, kde pápež Pius IX. potvrdil jej reholu. Z Európy prišla s pätnástimi novými sestrami a získanou literatúrou potrebnou k vyučovaniu.
Sestry však boli naďalej
očierňované
mnohými kňazmi a viacerými biskupmi
Stav sa nezmenil ani vtedy, keď bola Mary v roku 1875 znova zvolená za generálnu predstavenú. Viacerí biskupi ich prenasledovali, pretože im nevyhovovalo, ze sestry nie sú podriadené im, ale svojej generálnej predstavenej. Ke bol roku 1883 do Sydney menovaný nový arcibiskupom Roger Vaughan pre Mary a jej sestry to znamenalo ľahší život, už nie z takými „úžasnými milosťami“, teda psychickými tlakmi.. Podporoval ich aj biskup Reynold z Adelaide, ale keď Vaughan zomrel,
jediným cieľom Reynolda bolo
zničiť Jozefínky.
Podarilo sa mu však iba to, že Mary musela odísť z jeho diecézy a odovzdala funkciu generálnej predstavenej inej sestre. Bola to satanská škodoradosť z ponižovania svätice, ktorá je taká typická pre padlých anjelov, ktorí svoju službu v Cirkvi ako herci predstierajú? A produkujú potom rôznorodé trápne nesvätosti… Nemohol sestry rozpustiť, ani nad nimi získať kontrolu. Nový arcibiskup Sydney Moran mal na Jozefínky pozitívny pohľad, ale odstránenie Mary z pozície generálnej predstavenej vlastne odobril.
Lev XIII. potom ustanovil sestry Jozefínky roku 1885 za kongregáciu pápežského práva. Sestra Mary MacKillop zomrela 8. 8. 1909.
Pri jej smrtelnej posteli bol arcibiskup Sydney, kardinál Moran, ktorý vtedy povedal:
,,Dnes som bol pri smrteľnej posteli svätice“.
MacKillop zemřela v roce 1909.
Sto let poté se arcibiskup z Adelaide Philip Wilson omluvil
za její křivé odsouzení.
„Sestra Mary byla obyčejný člověk, který žil svatý život.
Její motto
‚nedívej se nikdy na nouzi, aniž bys něco udělal‘
je výzvou všem věřícím,“
prohlásil tehdy arcibiskup Wilson.
Odkaz první australské světice dnes následuje přes
devět tisíc řeholních sester po celém kontinentě.
Mary MacKillop (1842-1909) Matka Marie od Kříže Patricia Treece, Anežka Hamplová, Slovo medzi nami 9/2010 , zdroj: www.kapky.eu
Dobré matky obyčejně vychovají dobré lidi.
Australanka Mary MacKillopová (1842-1909) však převýšila opravdovou dobrotu svých sourozenců a stala se svatou. Jednou řekla matce: „Všechno jsem se naučila od tebe.“ Kromě této jednoduché věty zůstávají hrdinské ctnosti Mary a hluboké myšlenky o Božích cestách zamlžené Božím tajemstvím. Nepsala si deník. Neměla zpovědníka, který by ji přežil a napsal o jejím vnitřním životě. Jestliže však kořeny zůstávají skryté, máme dostatek důkazů o tom, že Mary se dívala na život z neobyčejného hlediska. Už jako šestnáctiletá pracovala jako učitelka, aby pomáhala celé desetičlenné rodině – včetně jejího zbožného, ale beznadějně marnotratného otce. Věřila, že Bůh všechno co dopustí, promění v dobro. A když tomu věřila celým srdcem, nikdy nedovolila, aby ji zkoušky znechutily a změnily na přísnou a zamračenou ženu. „Nedokážu vám říct, jak krásná je Boží vůle,“ napsala. A většinou – přestože světci mají těžké dny – žila klidně a s radostí.
Blahoslavení jsou ti, kterým se křivdí.
Mary MacKillopová byla dcerou skotských přistěhovalců. Měla průbojného ducha, který jí dobře posloužil, když zadarmo v křesťanském duchu učila děti farmářů, horníků a železničních dělníků, kteří se usazovali v nových oblastech Austrálie. „Neodradila ji velká poušť, obrovské vnitrozemí Austrálie ani duchovní poušť, která zasáhla tolik jejich spoluobčanů,“ řekl Jan Pavel II. při jejím blahořečení v roce 1995. „Odvážně připravovala cestu Pánu v těch nejtěžších situacích.“ Bůh vedl Mary do práce, ke které ji povolal, zkouškami. Učila už deset roků, když jednoho dne přišel do školy inspektor, aby v její nepřítomnosti žáky zkoušel. Bez toho, aby o tom někdo věděl, představil její kolega žáky Mary jako svoje a svoje žáky jako její. „Její“ žáci podali tak slabý výkon, že Mary propustili.
Mary se nechtěla pomstít, ale tento podvod považovala za znamení, aby poslechla otce Juliana Tenisona Woodse, kněze, který chtěl založit novou řeholní kongregaci. Přijala jeho pozvání a stala se nejen první sestrou kongregace, ale i její představenou. Tento nový řád – kongregace sester sv. Josefa od Nejsvětějšího Srdce – měl jednoduché nekontroverzní poslání učit ty nejchudší děti v zemi. Řád rychle rostl a brzy se k Mary přidaly mnohé další sestry. Zdálo se, že oni i jejich vůdce si nezaslouží hněv jiných lidí. Ale Bůh stále znova dopouštěl, že dobrota Mary prošla zkouškami ze strany zarytých nepřátel. Zakusit křivdu – někdy ze strany slušných, ba dobrých lidí – a reagovat hrdinskou ctností bylo téma její cesty ke svatosti.
„Strašná chyba“.
Zapamatujte si jeden den v roce 1871, jen čtyři roky po založení kongregace sester sv. Josefa od Nejsvětějšího Srdce, kdy měla Mary 29 roků. Nyní se přiléhavě jmenovala Mary od Kříže. Klečela na holé klášterní dlážce a měla hnědý hábit z toho nejtrvanlivějšího materiálu. Právě přišel místní biskup s několika kněžími. Matka představená s dětskou tváří čekala na jeho požehnání. Namísto toho však Mary zavolali do klášterní kaple. Opět si poklekla před zestárlým a nemocným biskupem. Byl formálně oblečený ve svém ruchu s mitrou a biskupskou berlou v ruce. Byl vůči Mary laskavý a podporoval ji, ale uvěřil falešným zprávám, vyloučil ji z řádu a exkomunikoval ji. Mary
neupadla do falešné pokory,
která by ji vedla k názoru, že si takovýto přístup zasloužila.
„Drahý, starý biskup udělal strašnou chybu,“ napsala své matce. Nebyla však ani zničená, ani naštvaná. Mary si myslela, že tato chyba jí dala výsadní podíl na Kristově kříži pro Boží dobré a vykupitelské cíle – pro ni i pro ostatní. A jestliže to dopustil Bůh ve své velké lásce, neměla důvod, aby špatně smýšlela o těch, kteří to zavinili. Byli pouze jeho nástroji. Později Mary psala, že „se cítí jako ve snu“ a v této strašné chvíli cítí pokoj: „Zdálo se mi, že si neuvědomuji přítomnost biskupa a kněží. Vím, že jsem je neviděla, ale cítila jsem velikou lásku k jejich úřadu, lásku, určitou úctu vůči rozsudku, který na mne tehdy uvalili. Neumím ten pocit popsat, ale byla jsem nesmírně šťastná a
cítila jsem se k Bohu blíž než kdykoliv předtím.
Byl to pocit klidné, krásné Boží přítomnosti, na který nikdy nezapomenu.“ O pět měsíců později, jen šest dní před smrtí, si biskup uvědomil, že ho podvedli, aby uvěřil lžím o Mary. Přiznal si svou chybu a obnovil její postavení. Bylo to lehčí, protože Mary proti němu nikdy nevyslovila ani jedno slovo, ani ho nepovažovala za nepřítele. Přestože noviny vytroubily do světa křivdy, které snášela, Mary se vůbec neradovala, že vyhrála. Jen vyjádřila zármutek, že její rehabilitace přišla za cenu podkopání biskupovy autority.
Řešit těžké situace?
Mary stále znova projevovala takovou dobrotu a zdravý rozum, že se z jejího příkladu mohl poučit každý, kdo se ocitl v těžkých vztazích. Utrpení nikdy nevyhledávala. A když měli lidé škodlivé a nespravedlivé názory, vystoupila na obranu pravdy. Podle Mary však
pravda neznamená, že budeme jiné ponižovat anebo potupovat.
„Uspokojila se s tím, že poukazovala na chyby v obviněních proti ní,“ hovoří kněz, který sbíral informace na proces jejího svatořečení. Některé těžkosti nastaly, když místní duchovní chtěli sestry, které vyučovaly v jejich oblasti, ovládat. Byla to přirozená reakce. Řehole byla nová a neověřená. Neměli ještě schválenou reguli a sestry, mladé místní ženy, neměly vzdělání jako sestry v tradičných řeholích.
Aby Mary problémy vyřešila a zachovala jednotu řehole a svobodu vykonávat její poslání, podstoupila dlouho cestu lodí do Říma. Tam představila původní reguli, kterou ona i další sestry slíbili dodržovat. S velkou trpělivostí hovořila o kriticích a uznala chyby mladé řehole a omyly z nezkušenosti. Zároveň mluvila upřímně o tom, že řeholnice potřebují ochranu před zasahováním místních duchovních. Mary zapůsobila na papeže Pia IX. a další vatikánské úřady. Přestože požadovali určité změny regule, nová řehole byla vyhlášená za exemptní, byla podřízená přímo Římu. Naneštěstí se Mary ocitla v těžké situaci, když musela povědět pravdu otcovi Woodsovi, zbožnému a brilantnímu spoluzakladateli řádu. Zdá se, že navzdory jeho vysoké morálce a ideálům mu přílišná práce a vyčerpání zamlžily úsudek.
Dvě sestry předstíraly, že měly vidění, a otec Woods jejich podvod neodhalil. Mary mu říkala, že ty „mystičky“ jsou falešné, ale nedovolil jí, aby je propustila nebo aspoň napomenula. Řím nakonec, na základě různých zpráv o jeho nevyvážených skutcích, otce Woodse jako vůdce Kongregace sester sv. Josefa od Nejsvětějšího Srdce odvolal. Byl nazlobený a zraněný. Obvinil Mary, že zradila řeholi, když přijala změny regule. Nikdy nedovolila, aby jeho pomluvy a vytrvalé odmítání setkat se s ní bylo důvodem k tomu, aby ho považovala za nepřítele. Ačkoli se stal pro svoje podivínské chování nevítanou postavou v církevních kruzích, Mary vedla řeholi k tomu, aby ho uznávala a ctila si ho jako svého zakladatele.
Strážkyně vize
Mary byla díky milosti a osobnímu odhodlání známá svou laskavostí a povzbudivou radostí i navzdory bouřím ve svém životě. Ve všech těch zkouškách si však dovolila být i člověkem. Když její znechucení, zmatek nebo bolesti narušily pokoj, v tichosti vyhledala radu důvěrných přátel včetně svého bratra Donalda, jezuitského kněze. Jejich přátelství jí bylo velkou oporou, protože od duchovních, kteří nedbali na to, co říká Řím, přicházely metelice zuřivosti. Chtěli mít dohled nad všemi řeholnicemi v diecézích. Mary s pomocí arcibiskupa Sydney Rogera Bede Vaughna, kterého nazývala „stálým poradcem,“ a jiných církevních představitelů, obhájila svůj postoj.
V době, kdy se ženy často považovaly bez vedení mužů za nekompetentní, vytrvala v poslání, které jí dal Bůh. A když ji kritizovali za to, že je žena, mladá, tvrdohlavá a nevzdělaná „obyvatelka kolonie,“ tyto osobní útoky ji ani trochu nezlomily. Mary MacKillopová věděla, kým je v Božích očích, a to ostatní nebylo důležité. Duch svatý ji skrze opakované zkoušky vedl k tomu, aby vyrostla v ženu, která je dost silná na to, aby ochránila mladou řeholi, její členky a všechny, kterým sloužily. Páter Donald jí jednou v souvislosti s jiným knězem, který jí činil problémy, napsal: „Byla bys rovnocennou soupeřkou i pro 50 takových kněží.“
Považujte vše za radost
Papež Benedikt XVI. vyhlásil Mary MacKillopovou za svatou, protože se spoléhala na Boha, že ji bude vést a chránit ve všech zkouškách, se kterými se setkala. Svým příkladem odpuštění, otevřenosti a klidné důvěry položila řeholi na pevných základech a přinesla evangelium lidem, kteří o něm nikdy neslyšeli. Mary pochopila, že těžkosti, se kterými se bořila – ze strany lidí, kteří byli slepí, duchovně omezení anebo byli jednoduše produktem své doby – byli obilím pro Boží mlýn a vybrousili její svatost. Její život nás vyzývá, abychom „vše pokládali za radost.“ Víme, že Bůh použije naše zkoušky, aby vybudoval dokonalou vytrvalost, která vede k radosti, která se nikdy neskončí (Jak 1, 2-4).
Sv. Metod, náš prvý arcibiskup vo svojom Napomenutí vladárom bez vykrúcačiek a jednoznačne pripomína, že „vladárom zeme Božie slovo velí milovať spravodlivosť“. Podľa sv. Metoda „predovšetkým tí, čo od Boha moc prijali, nech dobre skúmajú spory ľudí, nachádzajúcich sa v ich oblasti a s trpezlivým vyskúmavaním nech každý deň rozsudzujú. Povinní sú podľa Božieho zákona nemať za lepšieho ani jedného človeka pod nimi súceho, ani brata, ani dieťa, ani druha, ani nikoho iného“.
Svätý Metod ostal verný slovanskej misii aj po Cyrilovej smrti, aj keď by bol mal všetky ľudské dôvody k návratu do vlasti a k spokojnému užívaniu si výsledkov svojej dovtedajšej práce. Namiesto toho sa ocitol vo franskom väzení, pod bičom biskupa Hermericha, ako väzeň vernosti poslaniu, ktoré mu pápež zveril. Aj vnútri Cirkvi musel sv. Metod bojovať nie jeden boj , boj s Vichingovými intrigami, boj s falošným učením, boj s laxizmom franského kléru – napriek tomu zostal Cirkvi stále verný, nezanevrel na ňu, nesťažoval sa na ňu ani pri prenasledovaní, ani kvôli ľudským slabostiam a hriechom jej predstaviteľov.
Dnes potrebujeme obnovu práva, verejného spoločenského i cirkevného života.
A preto aj dnes, z hlbín vekov znejú prorocké Metodove slová: „Nech teda nikto z vladárov, keď ho diabol opantá, i keď ústami svojimi vypovedá, že je verný, nech srdcom ďaleko nestojí od Boha, nepokúšajúc sa brániť pre tmu nevedomosti, alebo z nejakej inej lenivosti, alebo telesnej žiadosti niečomu z tých písaných ustanovení a nech sa nedomnieva, že sám nie je podriadený odsúdeniu na večný oheň a na tomto svete Božiemu hnevu.“ / arc. Cyril Vasiľ, Terchová, 2013/
„NAPOMENUTÍ VLADAŘŮM“ od Sv. Metoda kto má plné ústa C+M dedičstva, a NENAPOMÍNA predstaviteľov dočasnej moci aj v našej 30 r. SR pri rôznorodých neprávostiach, ten je buď otitulované kinderko, príliš asi zamilované do svojho antidozrievacieho dudlíka na učičíkanie pri spoločenských tlakoch a neurózach alebo plnevedomý zbabelofilný novozákonný farizej
Commonitorium Obrana katolické víry proti novotám heretiků
Sv. Vincenc Lerinský
„Milujte spravedlnost, kdož vládnete zemí … Jestliže tedy slovo Boží přikazuje vládcům země milovat zákon, [je třeba] jako počátek blažené cesty konat spravedlivé skutky, neboť od spravedlivých skutků začínáme blažený život, abychom s bázní seznali, co o jeho zkáze hovoří zákon Boží … Přišel totiž prorok Mojžíš, poučený Bohem, a první hovořil vládcům: »Nepřijmi výpověď lichou«, pravil. O čem se praví, že je výpovědí lichou? Lichou je výpověď bez svědků a tu přijímám pouze po spásném a zjevném zákonném vyšetření. Především ti, kteří přijali vládu (panství a moc) od Boha, ať dobře zkoumají pře lidí, kteří jim náleží, každý den rozhodují o nich po trpělivém vyšetřování. Podle [obou] Božích zákonů jsou povinni nemít za lepšího ani jednoho jim podřízeného člověka, ani bratra, ani dítě, ani druha, ani žádného jiného… Proto každý kníže-(král) je povinen bez výjimky všechny, kteří jsou pod jeho mocí, vyučovat svatému Božímu zákonu Krista, i proroků a apoštolů a blažených Otců, a všem každý den přikazovat, aby nekřivdili nikomu ze slabších, ani nekonali nijaký pohanský obyčej, ani pohanské přísahy nebo se v něčem nedopustili bludu. Neboť nemá zajisté nic společného světlo se tmou ani synové světla – křesťané s pohany Je povinný udržiavať sa každý pokrstený v takej čistote ako svätý chrám Boží. Byť spokojný s manželkou a nič viac nezmýšľať, na spôsob hoväda za cudzími vášňami sa vláčiť A každý kresťan je povinný mať v úcte a bázni tú, ktorá si ho vybrala a posudzovať ju pri každom výskyte sporu podľa svätého Božieho zákona, ako je napísané v zákone. Ať se tedy žádný z vládců, – když ovládán ďáblem a vyznává svými ústy, že je věrný srdcem, – nevzdálí od Boha tak, aby se pokoušel pro tmu lhostejnosti nebo některé jiné nevědomosti či tělesné lásky nezachovávat něco z těchto psaných [ustanovení], a ať se nedomnívá, že sám nepodléhá odsouzení k věčnému ohni a na tomto světě Božímu hněvu… . A opět… . Spravedlnost povznáší národ, avšak hříchy a nespravedlnostmi upadají lidé do bídy. A mnoho jiného je, o čem svaté knihy hovoří a vyvolávají u vladařů hrůzu a bázeň“
sv. Angela z Foligna: odkaz na pravou svobodu křesťana a odkaz
na maskování této svobody u členů hnutí svobodného Ducha:
„Co je svobodné, není nikoho, a kdo si to přivlastňuje, páchá nespravedlnost. Nuže, mezi vším svobodným není nic tak svobodného jako vůle a kdo si ji přivlastňuje a odnímá jí tuto její ušlechtilou svobodu, páchá nespravedlnost… Ale když si někdo připisuje svobodu, ve které nezakouší už bolest a trápení pro hřích nebo pro to, co je proti Bohu, a naopak dělá, že je na to všechno netečný a necitlivý, nebo že je zde v čase již ve stavu, v jakém byl Kristus po vzkříšení, tak to není pravá, božská svoboda, jež pramení z pravého božského světla, ale je to svoboda ďábelská, přirozená, nečistá, falešná a klamná, která vychází ze světla přirozeného, falešného, klamného.“
„Ó nebeská moudrosti evangelní dokonalosti, jak jsi s věčným Bohem zjevila pošetilou moudrost tohoto světa! A ty, věčný Bože, vzbudil jsi v ní před lidmi ženu, před pyšnými pokornou duši, před vychytralými prostou, před učenými nevzdělanou, před náboženským pokrytectvím svaté pohrdání a odsouzení nás samých, před povalečskými mluvky a zahálčivýma rukama nádhernou horlivost skutků a mlčení slov, a proti obezřelosti těla obezřelost ducha, kterou je věda Kristova kříže“
Mlčaním sa svet pokazil
Óóch, beda, nešťastná moja duša! Otvorte oči a viďte tú nemravnú spustnutosť, ktorá sa priplazila na svet a už aj do tela svätej Cirkvi! Ó beda, bodaj by pukli naše srdcia i duše, keď vidia toľko a takých urážok Boha! Či nevidíte, ako pekelná šelma odnáša vzácne stvorenia, aj ovečky, ktoré sa pasú v záhrade svätej Cirkvi, a nie je toho, kto by čo len prstom pohol, aby mu ich vytrhol z jej pazúrov ?! Pastieri podriemkávajú v pochabom zameraní sa len na samých seba , vo vlčom hlade po pozemskom pohodlí, usalašili sa v nesvätostiach; sú tak opití namyslenosťou, že sa tvária, že spia a nie sú akoby príčetní, keď neregistrujú ako diabol, pekelný vlk, im kradne život v milosti posväcujúcej a tiež ich veriacim? Či je im to už jedno!? Príčinou všetkého zlého je naša prílišná sebaláska. Ó, ako nebezpečná je táto falošná náhražka lásky , či v predstavených alebo v podriadených! Ak je človek predstaveným a miluje seba láskou príliš do seba zameranou, potom vôbec nekarhá chyby svojich poddaných, pretože ten, kto miluje seba, a iba svoje nižšie ja, utopí sa v otrockej bojazlivosti. Preto nekarhá. Lebo keby ozaj miloval seba pre Boha, nebál by sa strachom otroka, ale smelo by statočným srdcom karhal aj chyby a nemlčal by ani by sa netváril, ako by to choré ani nevidel. Chcem, aby ste boli zbavení takejto príliš nízkej lásky, otcovia a bratia. Prosím vás, aby ste si počínali tak, aby Vám raz Kráľ Pravdy nepovedal s veľkou výčitkou tie najtvrdšie slová, hovoriac: ,, Preklínam Vás, lebo ste pri neprávostiach mlčali ako nemotou postihnutí! „ Ach nie! Nemlčte už dlhšie. Vykričte tie aj nepríjemné fakty radšej v mnohých jazykoch! Vidíme už všetci, ako je Vaším mlčaním svet stále viac skorumpovanejší. Nevesta Kristova je poblednutá, farbu ste jej vzali, pretože ste jej takto vypustili krv, a veru nie hocjakú, ale Sv. Krv Kristovu, ktorá nám bola darovaná z veľkej nezištnej lásky a nie iba z povinnosti; Tá sa s ľahkovážnosťou zneucťovať nesmie. Ani takto sa nepatrí uzurpovať si tú česť, ktorá má patriť iba Bohu. Uchmatnúť si ju iba sebaoslavu a vziať ju takto samému Bohu? Tolerovaním svätokrádeží, špekulatívnym manipulovaním s darmi a milosťami, ktoré sú nám spoločne darované cez veľké utrpenia a vyliatu krv Syna Božieho. Beda mi, umieram a nemôžem umrieť. Nespite už viacej v takej opovážlivej ľahostajnosti; vážte si prítomných chvíľ a darov , nakoľko len môžete! Svätá Katarína Sienská
Je tedy patrné, že Petrovo vůdčí postavení je zdůvodněno jeho vírou, pokorou, láskou, ano i chudobou a vytrvalostí v chudobě. Neboť v 3. kapitole Skutků řekl prosícímu o almužnu: „Stříbro a zlato nemám, ale co mám, to ti dám.“ A protože uslyšel od Mistra v 21. kapitole Lukášově: „Svou vytrvalostí získáte své duše“, zdá se pravděpodobné, že Petr vyšel ze zapření Mistra lépe připraven vytrpět mučednictví, a zvláště proto, že poznal ze zapření Mistra svou slabost, měl v čerstvé paměti svou chatrnost. Z toho důvodu se pokorně skláněl k jiným a byl pohotovější pro Pána, kterého zapřel, snášet žalářování až do smrti. A není pochyby, že pokorně snesl žalářování od Heroda v Jeruzalémě, žalářování od Teofila v Antiochii a žalářování od Nerona v Římě. Jestliže již po těchto cestách ctností kráčí povolaný náměstek Petrův, věříme, že je jeho pravým náměstkem a předním veleknězem církve, kterou spravuje. Jde-li však po cestách opačných, je posel antikristův a odpůrce Petrův i Pána Ježíše Krista. Proto píše blažený Bernard ve 4. knize Ad Eugenium takto: „Uprostřed toho ty, který jsi pastýř, se procházíš obklopen tak velkou pestrostí ve zlatém rouchu. Co z toho mají ovce ? Odvážil bych se říci, že to jsou spíše pastviny pro démony, než pro ovce. Tak si nepočínal Petr ani si tak nezahrával Pavel.“ A dodává: „Buď se lidu prokaž, že jsi pastýř, nebo to popři. Nebudeš to moci popřít, aniž zároveň popřeš, že jsi dědicem toho, jehož místo zaujímáš. O Petrovi nevíme, že by se byl procházel ozdoben drahokamy nebo v hedvábí. Ani se neoblékal do zlata, ani nejezdil na bílém koni, ani nebyl provázen stráží ani hemžícím se služebnictvem. A přece věřil, že i bez těchto věcí může dostatečně plnit spasitelné přikázání: Miluješ-li mne, pas mé ovce. V těchto věcech stal ses nástupcem nikoli Petra, nýbrž Konstantina.“ Tak Bernard. Tento svatý ví, že papež Eugen měl být náměstkem v chudobě a v pokoře, a že měl nikoli v pýše, ale v péči o ovce následovat Petra. Neboť člověk je pravým náměstkem toho, jehož místo zastává a od něhož přejímá podle zákonného oprávnění správcovskou moc. Avšak nikdo nezastává Kristovo nebo Petrovo místo opravdově a Kristu přijatelně, leč následuje-li ho v mravech, protože není žádný jiný přiměřený způsob následování než ten, který s mravním závazkem přijímá od Boha správcovskou moc. A tak se k takovému úřadu náměstka vyžaduje jak shodnost mravů, tak autorita ustanovitelova. A proto doporučil Spasitel při poslední večeři ustanovení velebné svátosti a zřídil
učedníky za náměstky, aby tak činili na jeho památku. V 13. kapitole Janově řekl: „Příklad zajisté dal jsem vám, abyste i vy podobně činili, jak já jsem učinil vám.“ A v 5. kapitole Matoušově řekl: „Kdo by činil i učil, ten bude nazván veliký v království nebeském.“ A k téže věci říká blažený Jeroným ve spise Ad Heliodorum, uvedeném v Dekretu v 40. distinkci: „Není snadné na místě svatého Petra a Pavla zasednout na stolici těch, kdo vládnou s Kristem. Proto se říká: Nejsou syny svatých, kdo zaujímají místa svatých, ale ti, kdo konají jejich skutky.“ A blažený Řehoř říká tamtéž: „Ani místa ani řády nás nepřibližují našemu Stvořiteli, nýbrž buď nás s ním spojují dobré zásluhy, nebo nás od něho odlučují zlé skutky.“ Dále říká Chrysostomus uvedený tamtéž: „Je mnoho kněží a je málo kněží. Mnoho jich je podle jména a málo podle skutku. Vizte tedy, jak zasednete na stolici, neboť nikoli stolice činí kněze,“ to jest posvěcuje ho, „ale kněz stolici“ posvěcuje důstojností. „Není to místo, které posvěcuje člověka, ale člověk místo. Není každý kněz svatý, ale každý svatý je knězem“, to jest obětníkem Krista i sebe. „Kdo dobře sedí na stolici, činí stolici čest. Kdo zle sedí, ten stolici křivdí. A proto zlý kněz i svým kněžstvím se dopouští zločinu a nenabývá důstojenství.“ Tak on. Podobně se uvádí na témž místě ze života mučedníka Bonifáce: „I když je kárán papež, který nedbá o spásu svou a svých bratří jako neužitečný a ledabylý ve svých skutcích, a který navíc zamlčuje dobro, -což více překáží, to jest škodí jemu i ovcím -, přesto přivádí s sebou valem nesčetné národy přímo do pekelného otroctví“ ďáblovi, který je zaprodancem pekla, „aby byl s ním mnohými ranami bičován až na věky.“ Ani není třeba se dovolávat mnoha svatých, poněvadž sám Nejvyšší velekněz a svatý svatých říká v 10. kapitole Janově: „Všichni, co jich kdy přišlo, jsou zloději a lotři.“ A v 5. kapitole Matoušově říká učedníkům: „Vy jste sůl země. Jestliže sůl bude zmařena, čím bude osolena ? K ničemu se nehodí, než aby byla ven vyhozena a od lidí pošlapána.“ A v 14. kapitole Lukášově říká: „Dobrá je sůl. Jestliže však sůl bude zmařena, čím bude okořeněna ? Ani do země ani do hnoje se nehodí, ale vyhazují ji ven.“ A protože nejlaskavější Spasitel a nejlepší Mistr chtěl tuto myšlenku vtisknout do lidských myslí, dodal hned: „Kdo máš uši k slyšení, slyš !“ Ať tedy každý kněz dbá o to, zda dobře přistoupil čist od zločinu s upřímným úmyslem ke cti Boží a k prospěchu církve, a zda žije hodným životem pohrdaje světskými poctami a ziskem světa. Neboť jinak je prolhaným antikristem a čím vyšší má úřad, tím větším je antikristem. Ať hledí pokorný křesťan na Krista, který v 14. kapitole Janově říká: „Já jsem cesta, pravda i život.“ Hle, zde je cesta, po níž chce jít, protože Kristus je cesta; kam chce jít, protože Kristus je pravda; a kde chce zůstat, protože Kristus je život.
KAPITOLA DEVÁTÁ, Jan Hus, De Ecclesia
„Sú takí skazení a páchajú všelijaké zlo! Ale Boh prikázal, že aj keby kňazi, pastieri a Kristus na zemi boli stelesnení diabli, aby sme boli poslušní a podriadení im, nie kvôli nim, ale kvôli Bohu a z poslušnosti voči Nemu.
Svätá Katarína Sienská povedala: „Aj keby bol vteleným diablom, nemali by sme proti nemu dvíhať hlavy,“ a opäť: „Ctíme Krista, ak ctíme pápeža, zneucťujeme Krista, ak znevažujeme pápeža… “„Sú takí skazení a páchajú všelijaké zlo! Ale Boh prikázal, že aj keby kňazi, pastieri a Kristus na zemi boli stelesnení diabli, aby sme boli poslušní a podriadení im, nie kvôli nim, ale kvôli Bohu a z poslušnosti voči Nemu
Není s dáblem tak spřátelené jako opilství a prostopášnost, jenž jest všech nepravostí ploditelkou. Sv. Jan Zlatoústý.
Takto a podobne, ak môže aj hojnejšie a dôkladnejšie, nech odpovie svojim nepriateľom vykúpená rodina Krista Pána a putujúca pospolitosť Krista Kráľa. Nech však nezabúda, že aj medzi nepriateľmi sú jej budúci občania, a nech nepokladá za neužitočné snášať sa s nimi, kým sa nestanú jej vyznavačmi.10) Tak isto boží štát, kým putuje na tomto svete, má v sebe mnohých, spojených sviatosťami, ktorých však nebude mať so sebou vo večnom dedičstve svätých, ktorí sú čiastočne skrytí, čiastočne zjavní, ktorí sa opovažujú s nepriateľmi reptať proti Bohu, ktorého svätosť v sebe nosia. S nimi chodia do divadiel, s nami zas do kostola. Ale ani nad obrátením týchto sa nemá zúfať, lebo aj medzi najotvorenejšími nepriateľmi sa nájdu vyvolení priatelia, ktorí ani sami o tom nevedia. Na tomto svete sú oba štáty zapletené do seba a vzájomne pomiešané, kým sa na poslednom súde nerozdelia. O počiatku, rozšírení a patričnom konci oboch, čo som si zaumienil povedať a kým s božou pomocou budem môcť, poviem pre slávu božieho štátu, ktorý sa v porovnaní so štátom našich odporcov zaskvie tým slávnejšie sv. Augustín, Boží štát
Terézii Avilskej, ako píše, sa „ukazuje Pán vo videní“ cez takýto vnútorný obraz:Předpokládejme, že máme u sebe zlaté pouzdro, v němž nosíme nějaký drahokam, který má velkou cenu a podivuhodné účinky. Nikdy jsme ho neviděly, ale jsme si jisté, že jej máme, a protože jej nosíme u sebe, nepřestáváme zakoušet jeho účinky a oceňujeme jeho moc, protože nás uzdravil z jistých chorob, pro jejichž léčení je vhodný. Avšak neodvažuje-me se na něj zadívat ani otevřít pouzdro. Ba ani to nemůžeme, neboť jen jeho majitel ví, jak se otevírá. On nám je totiž půjčil, abychom si jím pomohly, ale ponechal si klíč. Až bude chtít ukázat nám drahokam, otevře pouzdro jako svou věc; a když bude chtít, odnese si jej pryč, jak to dělává.
opisuje Katarína Sienská v liste svojmu spovedníkovi bratovi Raimundovi z Capuy: Kdo pozná tuto Pravdu a bude ženichem jejím, najde přikrytu nahotu svou a sebe oblečena rouchem svatebním ohně lásky, ohně smíchaného s krví, jež z lásky byla prolita a spojena s božstvím. V krvi bude se živiti a krmiti milosrdenstvím, v krvi rozhání tmu a okouší světla, protože v krvi ztrácí mrak smyslné sebelásky a bázeň otrockou, jež způsobuje útrapy, a obdržuje bázeň svatou a jistotu v Boží lásce, kterou nalezl v krvi.
svätý Augustín poznamenal, že dodržiavanie predpisov, ktoré Cirkev pridala neskôr, treba vyžadovať s miernosťou, aby „sa príliš nepreťažil život veriacich“ a naša viera sa nepremenila na otroctvo, keďže „Božie milosrdenstvo chcelo, aby bola slobodná“
Jedným z Veľkých obhajcov Katolíckej viery na západe bol svätý Hilár, biskup z Poitiers. On napísal Konštanciovi toto: „Ach, prečo som nežil v dobe Nerónovej alebo Déciovej! Vtedy prenasledovateľ aspoň nemal masku. Keby som bol vtedy odporoval mukám, aspoň by som bol vedel, že zomieram za Krista. A teraz…namiesto zjavného nepriateľa, máme prenasledovateľa, ktorý nás klame. Snaží sa nás podviesť a líška sa nám. Nezatvára nás do väzenia,…ale nás berie do paláca a zahŕňa nás poctami. Neodtína nám hlavu mečom, ale ju ničí zlatom. Volá sa kresťanom, ale pritom popiera Krista. Hovorí o jednote, ale nemôže byť jednota medzi bludom a učením. Buduje nám nádherné chrámy, a ničí vieru! Vyznáva, že verí v Krista, a robí všetko, aby ľudia neverili, že je Božím Synom…Vítaš nás bozkom, ale je to bozk, ktorý zrádza Krista. Skláňaš hlavu pri biskupskom požehnaní, a šliapeš pritom po viere…“
Slová, ktorá napísala veľká svätica – sv. Katarína Sienská. Nepochybujme, že dnes by ich napísala nanovo a ešte dôraznejšie. Tieto boli pápežovi Gregorovi XI. Ó, sladká a pravá Múdrosť, ktorá v sebe máš aj nôž svätej nenávisti a s touto medicínou, prostredníctvom našich svätých túžob, liečiš a zničíš každého lykožrúta aj s jeho húsenicami. Sú to škodcovia, ktorí napádajú a rozožierajú korene z nášho stromu, kôli tomu na ňom nie je ovocie života, ale iba suché ratolesti a zelené lístie. Lebo kto miluje príliš sám seba, je v ňom zvrátená pýcha, čo je zdroj a začiatok zla, nech by bol v akomkoľvek spoločenskom postavení, majte toto na pamäti. Ak je iba a len zamilovaný do seba, tak také „milkovanie sa“ nie je milé Bohu, nemôže to robiť nič iné ako zlo, a plodiť morbídnosť. Podobá sa to žene, ktorá rodí mŕtve deti. Takže takáto je skutočnosť: pretože v takom tvorovi nepôsobí žiaden život, a záleží mu potom iba na tom aby ho chválili a na jeho vlastnej sláve, ale nie na sláve Mena Božieho. Píšem Vám to priamo: Je to zvrátenosť, táto adorácia vlastného ega, ktorá neslúži iným. To človeka zotročí, urobí ho čudákom, ktorý postupne bude strácať zrak. Ak jeho poddaní robia chyby a hriech, tak sa tvári, aj to dáva za „vzor“, ako keby to nevidel. A ak to aj akože vidí, rieši to tak ľahostajne bez ohňa v srdci, že nič vlastne vyriešiť nechce. O všeličo iné a nepodstatné sa zaujíma, lebo je vyplašený, keď nastávajú problémy. A to sa deje pre túto jeho sebalásku. Inokedy sa znervózňuje a chce zrazu riešiť všetko okolo. Poviem Vám to je to najhoršie, čo sa robiť nemá. Tú ranu je potrebné vyoperovať ohnivým železom. Ak sa na ňu aplikuje iba mastička, to bude príčinou pacientovej smrti. Oh, beda, môj otče! To je dôvod, prečo sú všetky inštitúcie napadnuté a skorumpované. Varujem Vás , až taký je nebezpečný ten lykožrút, že nielen v pastieroch spôsobuje ich smrť, ale aj všetci ostatní umierajú kôli ich zlému príkladu a spoločne hynieme. Prečo náš pastier používa toľko mastičiek? Pretože on si ani nepripúšťa, že problém vôbec existuje. Pretože ak by odložil tie neúčinné mastičky, v ktorých nie je úplne žiaden svätý hnev, ktorý asi preto nepoužíva, lebo toho nie je schopný, zoženie si radšej nejakú mastičku, a nezaujíma ho utrpenie pacienta! Slepý je aj chorý, kto nepozná skutočné potreby ľudí. Slepý je aj pastier, ktorý im má byť lekárom, ale ich realitu nevidí a ani ho to nezaujíma. Skôr hľadá iba svoj vlastný prospech, lebo ten chirurgický nôž by začal používať. Ale my robíme to, čo Kristus povedal: ak slepý sprevádza slepého, obaja padnú do jamy. Aj nemocný aj lekár padajú do priepasti. Toto je ozajstné pasáctvo antikristov, pretože nielenže nevytrhujú svoje ovečky z rúk vlka, ale umožňujú im ovce roztrhať , aby neprišli za sladkým Ježišom, pravým pastierom, ktorý dal život za svoje ovce. O čom píšem je pre nich veľmi nebezpečné, tiež pre takéto v nich usalašené „milenky“… Prekážky pôsobenia Ducha Svätého v nás
!existuje aj fakeSpravodlivosť a plodí nejednotu
“ Pápežovým pokrmom nemá byť nič iné, než konať Božiu vôľu. A z toho budú čerpať všetky ostatné údy, potom sa vytvorí zdravé a celistvé telo už nebude zámienky oplakávať nemoc. To musí byť naša sláva – privádzať duše k Bohu. Och, túto slávu chcite mať – nie kôli tej sláve, ale iba preto, aby ste konali vôľu Božiu. Ráčte plniť to, čo napísal kráľ Dávid: Tvoji kňazi nech sa zaodejú spravodlivosťou, a Tvoji svätí plesaním / Ž 132, 9/ Vy máte byť tým, čo má dať ten pravý impulz ostatným. Ach! Že som musela napísať dať impulz , pretože nie je, sladká Pravda, svätá spravodlivosť vo svätej cirkvi. Keby v nej bola spravodlivosť, bola by jednotná. Avšak existuje
„spravodlivosť“ preplnená nespravodlivosťou.
Večné Slovo, nie je tu spravodlivosti, ale čaká sa iba na tie veci, ktoré prospievajú ku cti stvoreniam, a pri veciach slúžiacim ku cti Božej sa to robí tak, že sa nevidia, a to pod zástavami / farbami, značkou / milosrdenstva. Také milosrdenstvo nie je žiadne milosrdenstvo, ale nemilosrdnosť, ktorá privádza ku pekelnej priepasti.Ach, bodaj by sme zaobchádzali so našimi blížnymi , Kristovými údmi, s takým milosrdenstvom,
aby nás Boh nemohol označiť ako nemilosrdných!“
Ach, bodaj by sa nechceli, bodaj by sa nerobili väčšími ako ich hlava Kristus, ktorý povedal, že učeník nemá byť väčší, ako jeho Učiteľ a služobník dôležitejší ako jeho Pán.“
Sv. Mária Magdaléna de Pazzi , + 1607, list kardinálom rímskej kúrie
Sv. Peter Damiani (1007 – 1072) bol opát kláštora Fonte Avellana a následne sa stal kardinálom/biskupom Ostie. Patril medzi jedného z najvýznamnejších predstaviteľov reformy katolíckej Cirkvi v 11. storočí. Jeho dielo sa objavilo okolo roku 1049 – v dobe, kedy bola korupcia veľmi rozšírená, a to dokonca aj na vyšších pozíciách v Cirkvi.
V tomto spise, adresovanom pápežovi , odsudzuje Pater Damiani zvrátené zvyky svojej doby vyjadrujúc to rečou, ktorá nepozná falošné milosrdenstvo alebo kompromisy. Je presvedčený, že najväčším zo všetkých hriechov je sodomia – termín, ktorý zahŕňa všetky skutky konané proti prírode a ktorých cieľom je uspokojiť sexuálne túžby bez toho, aby došlo k vzniku nového života.
„Ak táto celkom hanebná a hnusná neresť nie je v okamihu a rázne zastavená – píše – dopadne na nás Boží hnev, ktorý prinesie skazu mnohým.“
„Zlo rakoviny homosexuality sa zahniezďuje do Cirkvi. Ako divoká zúriaca beštia besnie v Kristovom ovčinci s takou priebojnosťou a slobodou, že spása duší mnohých je bezpečnejšia pod jarmom služby laikov, ako po dobrovoľnom vstupe do božej služby pod neúprosným zákonom tyranie satana, ktorý vládne medzi klérom.“
svätý Peter Damiáni v r. 1049 práve zvolenému pápežovi Levovi IX. (1049-1054) odovzdal vo forme listu napísaný traktát Liber antigomorrhianus
V histórii (Cirkvi) dochádza k veľa prípadom, kedy je preniknutá svätosťou, ale tiež kedy zlyhanie jej členov spôsobuje jej úpadok do temnoty – čo vyzerá, akoby ju Božstvo celkom opustilo.
Hlas svätca Damianiho dnes zaznieva rovnako, ako vtedy; s povzbudením a útechou pre takých ako on – ktorí počas dejín bojovali, trpeli, volali a nádejali sa.
Svoje vyjadrovanie nezmiernil – aby vyjadril svoje rozhorčenie, udržal si zanietenosť. Voči hriechu sa staval s odporom, odvahou a nekompromisne, pričom práve to bolo vyjadrením jeho lásky k Pravde a Dobru.
Dnes, na začiatku tretieho tisícročia od narodenia Krista sa kňazi, biskupi a biskupské konferencie sporia pre ženbu kňazov; pochybujú o nezrušiteľnosti manželského zväzku medzi mužom a ženou a zároveň prijímajú ponúkanie zákona v prospech homosexuálnych pseudo-manželstiev. O sodomii sa nerozmýšľa ako o hriechu, ktorý si zasluhuje Boží trest, ale je rozptýlená v seminároch, kolégiách, cirkevných univerzitách a dokonca aj vo vnútri Vatikánu.
Pripomína nám, že je ešte niečo horšie, ako teoretizovaná a praktizovaná mravná skaza. Malo by prehovoriť ticho, mala by zasiahnuť zdržanlivosť, zväzok spoluvinníkov, ktorý je uzavretý medzi skazenými a zväzok tých, ktorí sú pod zámienkou škandálu ticho a keď sú ticho, tak majú súhlasný postoj.
Ešte vážnejšia je akceptácia homosexuality duchovnými, chápaná ako „pozitívne“ naťahovanie sa za dobrom, hodná pastoračnej starostlivosti a právnej ochrany, a nie ako ohavný hriech. V zhrňujúcej správe prvého týždňa synody biskupov v októbri 2014 jeden odsek prehlasoval, že homosexuáli disponujú darmi a vlastnosťami, ktoré možu ponúknuť kresťanskej komunite a pozýval biskupov: „…sme schopní privítať týchto ľudí a zabezpečiť im v našich spoločenstvách rodinné prostredie?“
Toto poburujúce vyjadrenie bolo zo záverečnej správy vylúčené, ale niektorí biskupi a kardináli – prítomní aj neprítomní v synodálnej miestnosti – trvali na žiadosti hľadať pozitívne aspekty zväzku, ktorý je neprirodzený, pričom zašli až k tomu, že dúfajú „v spôsob, ktorý opíše práva ľudí žijúcich vo zväzku s osobou rovnakého pohlavia.“
Sv. Peter Damiani – jednoduchý mních na pozícii kardinála, človek s vynikajúcim zmýšľaním – neváhal obžalúvať dokonca ani pápežov toho času, keď urobili nejakú škandalóznu chybu. Vnesie prečítanie diela Liber Gomorrhianus ducha sv. Petra Damianiho do sŕdc niektorých prelátov a laikov? Otrasie nimi v ich apatii a prinúti ich hovoriť a konať?
Aj keď máme veľmi ďaleko od svätosti a prorockého ducha sv. Petra Damianiho, vyjadrime podobne ako on aj my pobúrenie nad hriechom a slovami, ktorými uzatvára svoj traktát, obráťme sa na súčasného Kristovho nástupcu, pápeža Františka, ktorý tak môže zasiahnuť a skoncovať s mravnými a dogmatickými škandálmi: „Nech nám pomáha všemohúci Boh, najvelebnejší Otec, aby bola počas vášho apoštolátu zničená všetka hrôza tejto neresti, a aby stav Cirkvi – momentálne s postojom ľahostajnosti – opäť a celkom vzrástol v celej svojej sile.“
Naše Paní sv. Brigitě Švédské:
„Ale nyní ti řeknu Boží vůli v této věci… Věz také toto: že jestliže nějaký papež vydá kněžím povolení uzavřít tělesné manželství, Bůh jej duchovním způsobem odsoudí k trestu tak velkému jako je ten, jaký zákon po právu tělesným způsobem uvaluje na člověka, který se provinil tak závažně, že se mu musí vydloubnout oči, useknout jazyk a rty, nos a uši, utnout ruce a nohy, nechat krev jeho těla vylít až zcela vychladne, a nakonec celé jeho tělo bez krve odvrhnout, aby jej sežrali psi a jiné divoké šelmy. Podobné věci se skutečně stanou duchovním způsobem papeži, který by šel proti výše zmíněnému ustanovení a Boží vůli a vydal kněžím takové povolení uzavřít sňatek.
Protože by tentýž papež byl zcela Bohem zbaven svého duchovního zraku a sluchu, a svých duchovních slov a skutků. Všechna jeho duchovní moudrost by zcela vychladla; a nakonec po jeho smrti by byla jeho duše odvržena, aby byla věčně v pekle mučena, aby se tam věčně a bez konce stala potravou démonů.“
Jeden z mála dokumentov (list priateľovi) ktorý sa od sv. Bruna zachoval: Aký úžitok a božskú slasť prináša samota a ticho pustatiny tým, čo ich milujú, vedia len tí, ktorí to sami zakúsili.
Tu sa môžu pevní ľudia obrátiť dovnútra, kedykoľvek si želajú, zostať ponorení vo svojom vnútri, môžu usilovne pestovať výhonky cností a blažene sa živiť rajským ovocím. Tu sa snažíme získať oko, ktorého jasný pohľad zraňuje láskou božského Ženícha a ktorého čistota umožňuje vidieť Boha. Tu sa oddávame dobre naplnenému voľnému času a spočívame v pokojnej činnosti. Tu Boh dáva svojim atlétom vytúženú odmenu za namáhavý boj: pokoj, aký svet nepozná, a radosť v Duchu Svätom.
Taká je táto krásna, príjemne vyzerajúca Rachel. Aj keď dala Jakubovi menej detí než Lia, mal radšej ju než tú, ktorá bola síce plodnejšia, ale mala nevraživý pohľad. Synovia kontemplácie sú vskutku vzácnejší než synovia činnosti. A tak Jozef a Benjamín sú miláčikmi svojho otca viac než ostatní bratia.
Taký je lepší podiel, ktorý si Mária vybrala a ktorý jej nebude odňatý.
Taká je krásna Sunamitka, panna, ktorá jediná v celej izraelskej krajine bola hodná opatrovať zostarnutého Dávida a rozohrievať ho. Ako veľmi by som chcel, milovaný brat, aby si ju miloval nadovšetko, aby si sa rozohrial v jej náručí a horel Božou láskou. Nech sa v Tvojom srdci usadí táto láska, aby sa Ti sláva sveta, láskajúca a zradná zvodnosť čoskoro zdala úbohou, aby si ľahko zavrhol bohatstvo, pretože starosť oň zaťažuje dušu, a aby sa ti sprotivili potešenia, ktoré sú také škodlivé pre telo i ducha.
Tvoja múdrosť nemôže nevedieť, od koho pochádzajú tieto slová: „Ak niekto miluje svet a čo je vo svete – žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha – nie je v ňom Otcova láska“ a tieto: „Kto chce byt‘ priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“
Jestvuje teda väčšia nespravodlivosť, horšie bláznovstvo a úpadok ducha, škodlivejšia alebo nešťastnejšia vec, ako ked‘ chceš bojovať proti tomu, moci ktorého nemožno odolať a spravodlivej pomste ktorého nieje možné sa vyhnúť? Sme silnejší než on? Ak nás zatiaľ trpezlivá dobrota povzbudzuje k pokániu, nepotrestá nakoniec urážky tých, čo ním pohŕdajú? Čo je zvrátenejšie, čo je viac proti rozumu, spravodlivosti, samej prírode, než dávať prednosť stvoreniu pred stvoriteľom, vyhľadávať pominuteľné statky viac než večné, pozemské viac než nebeské?
Čo zamýšľaš urobiť, môj drahý priateľ? Čo teda, ak nie veriť Božím radám, veriť pravde, ktorá nemôže zradiť? Pretože ona dáva všetkým túto radu: „Príd’te ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ Nieje to príliš nevd’ačný a prázdny trest, keď sme zmietaní žiadostivosťou, bez prestania sužovaní starosťami, obavami, strachom a bolesťami, ktoré sú spôsobené takýmito túžbami? Aké bremeno je ťažšie než to, ktoré ťahá dušu z vrcholu jej ušľachtilej dôstojnosti až na dno, k opovrhnutiu spravodlivosťou? Uteč teda, brat môj, od všetkých týchto útrap, prejdi od búrky tohto sveta do pokojného a bezpečného prístavu.
Tvoja rozvážnosť pozná, čo nám hovorí sama Múdrosť: „Ak sa niekto nezriekne všetkého, čo má, nemôže byt‘ mojím učeníkom.“ Kto by nevidel, aké je krásne, užitočné a sladké prebývať pod vedením Ducha Svätého v jeho škole a učiť sa Božej filozofií, ktorá jediná môže dať skutočnú blaženosť?
Sv.Faustína mala víziu bičovania Pána Ježiša.
Vieme, že počas bičovania bol Ježiš strašne dobitý fyzicky, nie iba chrbát, ale celé Telo bolo v menšom, či väčšom stupni bičované a veľmi veľa krvi vtedy vytieklo z Ježišovho tela. Je to zázrak, že Pán Ježiš vtedy nevykrvácal na smrť.
Mala víziu štyroch ľudí, bez milosrdenstva vtedy roztrhávali telo Ježiša a hlavne plecia. Tiekla krv na všetky strany, na zem. Videla, ako prichádzajú biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a začínajú Ježiša ukrutne bičovať, ráňať Jeho telo, vytrhávať z Jeho chrbta. Potom aj tzv. verní z rôznych povolaní, veriaci celej Cirkvi vo veľkom počte začali bičovať Ježiša. A Ježiš povedal: „Vidíš ako veľmi ma zraňujú hriechy, hlavne mojich vyvolených. Najviac zraňujú moje srdce mne zasvätení. Iní zraňujú moje srdce z vonku, ale vyvolení prebodávajú Moje srdce.
Svätý Albert Veľký uvádza štyri dôvody, prečo považuje homosexuálne činy za najohavnejšie: Zrodili sa zo šialenstva; sú nechutne, odporné; tí, ktorí sa na nich stanú závislými, sú zriedka oslobodení od tejto neresti; sú nákazlivé ako mor, a rýchlo prechádza z jednej osoby na druhú. (Sv. Albert Veľký, In Evangelium Lucae XVII , 29, v J. McNeill, cit. dielo, s. 95) Kto iného človeka zvádza k hriechu, napodobňuje diabla, lebo diabol je sám zlý a chce aj iných urobiť zlými.
Čo náš Pán zjavil svätým o homosexuálnych aktoch. Svätá Katarína Sienská, sprostredkúva slová nášho Pána Ježiša Krista o SODOMSKEJ neresti proti Bohu a RODINE , ktorá svojho času zamorila časť kléru. O posvätných služobníkoch Ježiš hovorí: „Nielenže sa im nepodarí odolať tejto krehkosti [padlej ľudskej prirodzenosti] . . . ale robia ešte horšie, keď páchajú prekliaty hriech proti prírode. Ako slepí a hlúpi, ktorí zatemnili svetlo svojho chápania, nerozpoznajú chorobu a biedu, v ktorej sa nachádzajú. To Mi spôsobuje nielen bolesť a nevoľnosť, ale nepáči sa to dokonca aj samotným démonom, ktorých si tieto nešťastné stvorenia zvolili za svojich pánov. Pre Mňa je tento hriech taký ohavný, že len kvôli nemu bolo ponorených na zemi päť miest na rozsudku mojej Božskej spravodlivosti, ktorá ich už nemohla zniesť.
Chudobní v duchu sú pokorní Sv. Ján Pavol II
Pokora je pravda
Ak máme z čertov hrôzu, tak iba preto, že si ju spôsobujeme našim pripútaním k poctám, majetkom, rozkošiam. Sami sme si vtedy na vine, že nás pobijú našou vlastnou zbraňou a sami im vkladáme do rúk zbraň, ktorou sa máme proti nim brániť.
Nikdy nedovolím, aby ma ovládalo srdce alebo city, ale iba rozum a svedomie. Som unavená, nemám chuť do práce, ale urobím to z lásky ku Tebe, Ježišu
Jednej veľkej chyby sa dopúšťa ten, kto akokoľvek je vysoko, sa prestáva cvičiť v rozjímaní o ľudskosti nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista! sv. Terézia od Ježiša
Aj jedna duša je pre biskupa veľká diecéza sv. František Saleský
Láska nie je milovaná! sv. František z Assisi
Je lepšie trpieť pre Boha, než robiť zázraky. Ten, kto nevie trpieť pre Krista, nevie nič
Lepšie je skrotiť jazyk, ako sa postiť o chlebe a vode
Dokonalá duša sa raduje z toho, čím sa nedokonalá zarmucuje
Ten, kto nehľadá Kristov kríž, nehľadá ani jeho slávu Sv. Ján z Kríža
Boh Ti nestačí, ty lakomec! Majster Eckhardt
Ale keď som sa začala modliť, okamžite som pocítila predivnú nespokojnosť. Prestala som teda prosiť, a začala som ďakovať Pánovi za všetko, čo mi zosiela, Odovzdala som sa celá do jeho svätej vôle – a v duši som pocítila hlboký pokoj. Verne sa odovzdať do Božej vôle vždy a vo všetkom, v každej záležitosti a pri akýchkoľvek životných okolnostiach, vzdať Bohu veľkú chválu, také odovzdanie sa do jeho vôle má v Jeho očiach väčšiu hodnotu než dlhé pôsty, umŕtvovania či najprísnejšie kajúce praktiky. Ako veľká je odmena za jediný úkon lásky – úplného odovzdania sa do Božej vôle
Ďakujem Ti za každodenné malé krížiky, za protivenstvá v tom, čo zamýšľam, Za námahu spoločného života, za špatne interpretované úmysly, za ponižovanie od druhých, za trpký spôsob, s ktorým tu s nami zaobchádzajú, za ich nespravodlivé posudzovanie, za podlomené zdravie a vyčerpanie síl, za zaprenie vlastnej vôle, za zničenie vlastného ja, za neuznanie v ničom, za skríženie všetkých plánov. Ďakujem Ti Ježiš za vnútorné utrpenia, za vyprahlosti ducha, za obavy strach a neistoty, za temnotu a temný vnútorný mrak, za pokušenia a rôzne skúšky, za trápenia, o ktorých sa ťažko hovorí, a zvlášť za tie, v ktorých nám nikto nerozumie, za hodinu smrti, za ťažkosti v zápasoch pri nej, za všetku jej horkosť. Ďakujem Ti Ježišu, že si vypil ten kalich horkosti skôr, než si mi ho – už nie taký horký – podal Ty sv. Faustína od Božieho Milosrdenstva
Samota, to je rozkoš múdrych
Svet ma môže obrať o všetko, ale vždy mi zostane jedna skrýša preňho nedostupná: modlitba. sv. Rafael od sv. Jozefa
Samotou srdca sa platí za zrelosť
Strach z kríža je doprevádzaný rafinovane skrytou lenivosťou, pretože duchovná púť predpokladá zodpovednosť, stretnutie s neistotou, možnosť omylu, nutnosť opráv a trpezlivé čakanie. Človek tvárou v tvár všetkým týmto požiadavkám ľahko siahne po argumentoch k úteku
Oveľa dokonalejšia než pokora rozumová je pokora citová
Utrpenie zjemňuje nášho ducha a až tak môžeme
prenikať hlbšie do Božích tajomstiev
Bez utrpenia niet Božej lásky.
Zrieknuť sa vlastnej vôle je tou najťažšou obetou, ktorú môže človek priniesť Jerzy Zielinski, carm
Škoda námahy na niečo, čo sa robí polovičate
Ten, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta mi ukázal, že skutočná múdrosť spočíva v tom, že si človek praje byť neznámy a považovaný za nič
a že hľadá radosť v pohŕdaní sebou.
Bože vyberám si všetko. Nechcem byť svätou iba napoly. Nebojím sa trpieť pre Teba.
Môj milovaný poučuje moju dušu, hovorí ku nej v mlčaní
a uprostred temnoty.
V spovednici nevidím človeka, spovedám sa Ježišovi
Čisté srdcia bývajú často korunované tŕním
Ježišu daj, aby sa mnou nikto nezaoberal, aby som bola pre Teba považovaná za zrniečko piesku nohami pošliapané a zabudnuté
Cítila som, že lepšie je hovoriť s Bohom ako o Bohu, lebo do duchovných rozhovorov sa vkráda veľa sebalásky.
Zem sa mi zdala vyhnanstvom a snívala som o nebi
Žiť láskou znamená utierať tvoju trpiacu tvár, Ježišu, vyprosovať odpustenie pre hriešnikov, ó, Bože Lásky!
Malí budú súdení s neobyčajne veľkou miernosťou. A malým sa dá zostať dokonca na najvyšších funkciách a žijúc veľmi dlho
Moja duša dozrievala v ohni vonkajších aj vnútorných skúšok
Až nebi uzrieme pravdu o všetkom. Na zemi je to nemožné
Mária je viac Matka než Kráľovná sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša Ten, kto hľadá pravdu, hľadá Boha, aj keby si to neuvedomoval
Vnútorný či vonkajší kríž, ktorý na nás ukladá sám Boh, je vždy účinnejší než umŕtvovanie podľa našej voľby. Nie každý je totiž schopný ustavične rozjímať. Aj spôsob rozjímania je u rôznych ľudí rôzny. Musíme sa naučiť znášať aj to, že niekto dvíha svoj kríž, a my mu nedokážeme pomôcť, uľahčiť mu ho, čo je často ťažšie než keď trpíme sami.
Kristus je Pravda, a diabol od počiatku klamár. Klamať – znamená sebe alebo iným predstavovať niečo trochu inak, trochu odchýlené od uznanej pravdy. Nemáme žiadnu povinnosť hovoriť každému všetko, čo vieme, ale keď už predstavujeme ako pravdu niečo, čo sami považujeme za nepravdivé, vtedy popierame pravdu sv. Terézia Benedikta od Kríža
Mária vždy a vo všetkom sv. Rafael od sv. Jozefa
Z prvního pokynu svatého Vincence Lerinského, kněze (Kap. 23: PL 50, 667-668) Vývoj doktríny Nemá se v Kristově církvi rozvíjet náboženství? Jistě, musí dojít k rozvoji, a to v co největším měřítku. Kdo může být tak nevraživý k lidem, tak plný nenávisti k Bohu, aby se tomu snažil zabránit? Musí to však být skutečně rozvoj víry, ne změna víry. Vývoj znamená, že každá věc se rozpíná do bytí sebou samým, zatímco změna znamená, že se věc mění z jedné věci v druhou. Chápání, poznání a moudrost všech, jednotlivců i celé církve, by tedy měly v průběhu věků a staletí dělat velký a energický pokrok, ale pouze po své vlastní vývojové linii, to znamená se stejnou naukou, stejným smyslem a stejným významem. Náboženství duší by se mělo řídit zákonem vývoje těl. I když se těla v průběhu let vyvíjejí a rozvíjejí své jednotlivé části, vždy zůstávají tím, čím byla. Je velký rozdíl mezi květem dětství a zralostí věku, ale ti, kteří zestárnou, jsou titíž lidé, kteří byli kdysi mladí. I když se stav a vzhled jednoho a téhož jedince může měnit, je to jedna a tatáž přirozenost, jedna a tatáž osoba. Drobní členové neodstavených dětí a dospělí členové mladých mužů jsou stále stejnými členy. Muži mají stejný počet končetin jako děti. Vše, co se vyvine v pozdějším věku, bylo již přítomno v semenné formě; Ve stáří není nic nového, co by nebylo latentní už v dětství. Není tedy pochyb o tom, že legitimním a správným pravidlem vývoje, ustanoveným a podivuhodným řádem růstu, je toto: u starších lidí plnost let vždy dovršuje ty údy a formy, které moudrost Stvořitele vytvořila v jejich dřívějších letech. Kdyby se však lidská podoba proměnila v nějaký tvar, který by nepatřil k její přirozenosti, nebo kdyby se k součtu jejích údů něco přidalo nebo z ní něco odebralo, muselo by celé tělo zahynout nebo by se stalo groteskním nebo by alespoň zesláblo. Stejně tak by se měla nauka křesťanského náboženství správně řídit těmito zákony vývoje, to znamená, že se v průběhu let upevňuje, v průběhu času se rozšiřuje, s přibývajícím věkem se zvětšuje. V dávných dobách naši předkové zasévali dobré semeno na pole sklizně Církve. Bylo by velmi nesprávné a nevhodné, kdybychom my, jejich potomci, neměli sklízet pravou zrno pravdy, ale dotěrný růst omylu. Avšak naopak, správné a vhodné je toto: mezi prvním a posledním by neměl být žádný rozpor, ale měli bychom sklízet pravou nauku z růstu pravého učení, abychom, až v průběhu času tyto první setby přinesou vzrůst, vzkvétalo a bylo o něj pečováno i v naší době.
Poznáte pravdu a pravda Vás vyslobodí Svätý Kráľ kráľov Ježiš Kristus
Ze „Skrytého pokladu“ sv. Veroniky Giuliani
U příležitosti 50. výročí kněžství svého zakladatele P. Štěpána Maria Manelliho nová komunita ve městě Castello vydala tuto malou publikaci a věnovala ji svému duchovnímu otci, který prožívá v takové plnosti své kněžství pod mateřským dohledem svaté Panny, Matky Nejvyššího a věčného Velekněze a všech kněží.
Toto kněžské výročí a zvláštní blízkost nové komunity k sv. Veronice Giuliani byly výjimečnou příležitostí vyhledat, co tato stigmatizovaná omilostněná světice z barokní doby může říct kněžím z třetího tisíciletí. Byl takto znovu objeven „skrytý poklad“. Deník světice, bohatství nauky a duchovní spirituality. Z více než 22 tis. stran bylo vybráno 50 úvah o křesťanském kněžství, které přivádí k úžasu a které zde byly shromážděny jako památka na 50. výročí kněžského svěcení otce zakladatele. Je to dílo kapucínské řeholnice, která neměla žádné teologické vzdělání a žila vždy ve stínu kláštera.
Tak se zrodila tato skromná publikace s výmluvným titulem Svatá Veronika hovoří ke kněžím.
Tato publikace nechť je určitým průvodcem pro každého kněze, který chce svatě prožívat své povolání ve škole světců, svatých františkánů a zvláště sv. Veroniky, kterou zvláštním způsobem, na to nezapomínejme, uctíval sv. otec Pio z Pietrelciny.
Obracejme se svými vytrvalými modlitbami k sv. Veronice, aby učinila z našich kněží dokonalý obraz Krista Kněze narozeného z Panny Marie ke slávě Otce a ke spáse duší.
1. ÚVODEM
Když jsem jednou šla do kostela, abych vykonala duchovní svaté přijímání, pocítila jsem silnou touhu přijmout svaté přijímání. Ó! Kéž bych mohla projít těmito mřížemi, abych Ho mohla alespoň políbit! Když jsem tak přemýšlela, řekla jsem všem kněžím: „Když se cítíte zarmouceni pro nějakou práci, proč neběžíte ihned k tomuto prameni života?“
Ó kněží, jestliže jste nikdy nemilovali utrpení, nyní je čas začít. Všechno vaše uspokojení nechť má své místo na holém kříži, tak to chce Bůh, a jen tak uspokojíte plně Boha. Proto „Ať žije kříž! Ať žije utrpení!“
Kněží, Bůh se chce s Vámi spojit skrze kříž. Nebuďte hluší k jeho volání, běžte za jeho výzvami, odpovídejte na jeho milosti a na jeho dary. On vás chce, chce skrze Vás a Vaše konání vykonat velké věci v duších, které svěřil Vašemu vedení.
Ó kněží, toto Vám doporučuji, abyste nikdy nenechali projít ani jediný den svého života, aniž byste sloužili mši svatou. Protože, buďte přesvědčeni, všechny skrupule, které na Vás přicházejí, jsou dílem pokušitele, který nechce, abyste přijímali božský Pokrm, který je v Nejsvětější Svátosti Oltářní.
Kněží, vězte, že Vaším lékem na všechny Vaše nemoci je božská Eucharistie; protože, když jsme slabí, Eucharistie nám dává sílu, když jsme chladní, pak nás hřeje, když jsme zarmouceni, nás těší, ale nikoliv útěchami, které sami sledujeme, nýbrž takovými, které nám posílají více trápení a soužení! Ó ano! To jsou pravé útěchy, které na nás prší z nebe.
Ó kněží, to, co Vám doporučuji, je: buďte tyrany sami sobě; nic si neodpouštějte; usmrťte v sobě všechno lidské, všechnu vlastní chuť a všechno pozemské. Chcete-li postupovat na cestě dokonalosti, neobdivujte minulé věci, ale z okamžiku na okamžik zkoumejte sami sebe, abyste byli více bdělí k tomu, co Bůh po vás chce, tj. Vaši smrt.
Žehnejte ruce, která vás pronásleduje; zpovědníci, buďte věrní Bohu, žijte v dokonalé kázni, zvláště pokud jde o duše řeholníků. Mějte lásku nikdy neodpouštět v řeholních komunitách žádné zlozvyky, ani ty nejmenší. Opakuji Vám to, protože tyto věci se Bohu velmi nelíbí. Z jedné malé věci vzejdou velké: „Bděte, bděte!“
Ó kněží, mějte vždy na mysli, že Pán má zalíbení v tom, když vidí své služebníky v ryzím utrpení, protože v něm se sjednocují více s Bohem. (…) Neboť není nic drahocennějšího v tomto životě než utrpení. Není zde drahocennější věci než kříž, není milejšího obsahu ani pravé radosti než v tom konat Boží vůli, vůli nejvyššího Dobra; není větší zábavy ani odpočinku než vyhledávat utrpení, není líbeznějšího oddechu než stát pod křížem s milovaným Dobrem. A v tom všem není zapotřebí hledat cit nebo duchovní uspokojení, nýbrž spíše hořkost; toto všechno je třeba konat ne s nějakými řečmi, nýbrž ve vnitřním úkonu nechtít nic jiného než to, co chce Bůh.
Ať Vám leží na srdci svatá láska, ó kněží, Bůh Vám nabízí takové příležitosti, nepřehlížejte je, nýbrž cvičte se v hrdinských skutcích, tak často, jak jen můžete. To jsou pravé plody, které se líbí nebeskému králi.
Dvě slova vlídnosti a lásky Vás, kněží, nic nestojí a skrze ně uděláte velké kroky na cestě k dokonalosti. Víte to lépe než já, že nebe získávají ti, kteří je uchvacují, tak i nás tato násilí táhnou vpřed. Přistupujte k nejvyššímu Dobru, porážejte sami sebe s velkodušností a učiňte, aby Vaše srdce ani Vaše mysl neobsahovaly ani nejmenší myšlenku na odplatu za přijaté urážky. Ti, kteří Vám je způsobili, ať jsou Vám dražší než ostatní. Tak se zavděčíte Bohu.
2. DUCHOVNÍ ZÁŽITKY
Jednou, když kněz nesl přijímání nemocným sestrám a dal mi políbit malou pixidu, Ježíšek mi dal pocítit tak živou víru v něho a řekl mi: „Dávám ti ho za tvého duchovního vůdce a on mě bude vždy zastupovat.“ Když pak se vracel, viděla jsem ho jako proměněného v onu božskou Osobu, kterou držel v rukou. A cítila jsem, jak mi v srdci říká: Dal jsem ti ho vidět takového, za jakého ho máš vždy považovat“. Neviděla jsem již jeho paramenta, ale viděla jsem ho pokrytého září, taková byla víra, kterou mi Bůh předal, že když se kněz vracel, byla bych ho nejraději objala a běžela za ním.
Když kněz, který nesl přijímání nemocným, mi dal políbit tuto svátost, kterou držel v rukou, neviděla jsem již jeho, ale byl zcela proměněn v osobu našeho Pána, a to se stávalo takovým způsobem, že nejsem schopna to vylíčit.
Po nějaké době, když jsem se v noci modlila, byla jsem vytržena do extáze a měla jsem toto vidění: Pán mi dal spatřit množství duší, které všechny držely v rukou různé kříže, jedny velké, jiné malé, a byly také různě oděny. V jedné chvíli se všechny seřadily a já jsem je mohla vidět všechny. (…) První měly velmi velký kříž a nesly ho v rukou, protože byly spokojeny, že ho mají, nesly ho s takovým jásotem a s radostí vyzývaly svět, aby je následoval. Druhé ho držely a objímaly jako nejdražší věc; třetí ho nesly na ramenou a zdálo se mi, jakoby některé byly skloněny tváří až k zemi, tak velice je tížil. Protože jsem toužila poznat smysl takového vidění, Pán mi dal pochopit, že ty, které kráčely vpředu, byly duše kněží, kteří nesli kříž v rukou jako znamení, že vynaložili mnoho námahy, aby poznali všechny věci, jejich hodnotu a cenu. Druhé byly řeholní osoby z různých řádů, objímaly kříž, protože milovaly mnoho trpět a Pán jim poskytoval něžnosti a žehnal jim. Třetí byly jiné řeholní a světské osoby, které nesly kříž s velkou námahou, protože byly lenivé a ještě nezakusily, co to znamená trpět.
V jednom vytržení jsem poroučela Pánu všechny kněze, aby kráčeli podle Božího zalíbení a všichni vykonávali kněžskou službu s onou dokonalostí, jakou vyžaduje jejich úřad. Pak mi dal Ježíš spatřit své otevřené Srdce a uvnitř některé kněze, a rychle zmizel.
V usebranosti jsem viděla vedle kněze dva anděly, kteří nesli v rukou dva prapory, jeden bílý, druhý červený. Chtěla jsem znát význam (…) Pán mi řekl: „Bílý prapor je znamení čistoty, jakou vyžaduje tento úřad, tj. stát na místě samotného Boha a to, že všechny radosti a všechny šperky a drahokamy, které je zdobily, byly získány utrpením vytrpěným s výkonem úřadu, protože každé sebemenší utrpení pro pomoc duším Bůh přetváří ve své výhni lásky, očišťuje a svýma rukama promění na drahokamy a perly. Červený prapor naopak znamená vítězství nade všemi protivenstvími a strádáním vytrpěným pro spásu bližních.
V jednom vidění mi dal Pán spatřit kněze s křížem v ruce, který se spojil s křížem, jaký držel Ježíš, až z nich byl kříž jediný. Z Kristova boku jsem pak viděla vycházet určitý paprsek, který zraňoval srdce kněze. Tento paprsek mu vléval velkou odvahu a sílu (…) Také z kříže začaly vycházet zářící paprsky jako plameny, které jakoby ho pálily, protože ho celého obklopovaly. Tyto plameny ho však činily stále krásnějším a postupně ho očišťovaly, takže se mi zdálo, že se třpytil jako nejzářivější křišťál. V tu chvíli mi Pán řekl, že jen cestou utrpení a kříže se duše očišťují. Pak všechno zmizelo.
V jednom vidění jsem viděla kněžskou duši, jak trpí v očistci, protože tento kněz se dopustil různých nedostatků v době šesti let, kdy byl představeným, především ve zpovědnici, ale hlavně, že nechal u nás projít mnoho nedbalostí, místo aby řešil tyto problémy našeho institutu. Trpěl také, protože si dělal přílišné starosti o své rodiče a pro mnoho důvodů, které jsem nepoznala. Hustý dým, který mu vycházel z úst, pocházel z nedbalostí, kterých se dopustil při mši svaté; nakonec byl na opuštěném místě, na kterém stál pro zalíbení, jaké hledalo jeho lidství, zatímco Bůh ho v životě nechával opuštěného a vyprahlého.
Když jsem se účastnila mše svaté, v okamžiku proměňování jsem byla u vytržení a viděla jsem anděla strážce, jak asistuje při svaté oběti. Nepochopila jsem, kdo byl celebrantem, ale viděla jsem ho ponořeného do velkého světla a obklopeného anděly bez počtu. Když pak byl úkon přijímání, jiný kněz, kterého jsem neznala, mi přinesl hostii. Můj anděl strážný mi řekl, že to byl svatý Dominik.
Když jsem doprovázela kněze, který nesl Sanctissimum nemocným, dal mi Pán pochopit, jakou důstojnost mají kněží. V okamžiku, kdy jsem byla za ním, zdálo se mi, že ho vidím proměněného v osobu Ježíše Krista. Pochopila jsem, jak mám ctít, a s vděčností si vážit všech, kdo představují Ježíše Krista na zemi.
V jednom vidění mi dal Pán spatřit své Srdce dokořán otevřené jako překrásný pokoj, který byl jako planoucí výheň a uvnitř bylo mnoho duší, které všechny hořely, ale současně se očišťovaly, a jak se očišťovaly, byly odívány do bělostného šatu. Mezi těmito dušemi jsem viděla také kněze, kteří měli jiné šaty než ostatní. Jejich šat byl pokryt květy. Květy představovaly množství duší, které tito kněží svou službou vtrhli z rukou Satana a uvedli je na cestu ctností.
Při jedné duchovní obnově jsem se obrátila na Pána a řekla mu: „Můj Snoubenče, prosím tě jen o jednu milost, obětuj za mě nebeskému Otci to, co jsi vytrpěl během 33 let za všechny kněze, abys probudil jejich živou víru, dokonalou a planoucí lásku. Můj Pane, chtěla bych, aby byli všichni svatí, aby milovali tebe, nejvyšší dobro. Zahrň je svou láskou, aby se zbavili všeho a vykonávali všechno s čistým a správným úmyslem. Zvláště jim dej milost, aby přistupovali k posvátnému oltáři s potřebnými milostmi. Pán mi pak sdělil, že tuto milost obdržím, ale bude mě stát mnoho utrpení.
Jednou ráno před svatým přijímáním mi dal zpovědník útěchu, krátkou, ale účinnou. Když začal hovořit, slyšela jsem uvnitř srdce. „Já, Bůh ve svátosti, hovořím v osobě tohoto mého služebníka“. Pocítila jsem velkou bolest pro své nevděčnosti; zdálo se mi, že se nacházím před soudem nikoliv k odsouzení, ale k milosrdenství. V každém slovu se mi zdálo, že slyším samotného Boha. Když pak řekl, že se rozhodl změnit mé jméno, jestliže nezměním svůj život, zapůsobilo to na mě tak, že jsem pocítila, jak mi puká srdce. Ale znovu jsem ožila a s rozhodnou duší jsem učinila jako můj svatý Pavel; a Pán mi důvěrně řekl: „Toto je, Ananie, pro tebe. Musíš mu říct všechno a ukázat mu mé milosrdenství.“
Při jedné mši svaté ve chvíli proměňování a pozdvihování jsem spatřila kněze jako v křišťálu a v jasném moři. Když pozvedal nejsvětější kalich, viděla jsem, jak do tohoto moře padá mnoho kapek nejdražší Krve, a pak jsem spatřila uvnitř určité věci, které se pohybovaly a zůstávaly u nohou kněze. Když kněz vložil do kalichu kousek hostie, ozval se ve mně hlas, který mi řekl význam tohoto vidění: moře, ve kterém se kněz nacházel, představovalo samotného Boha a kněz, který pozvedal kalich, z něhož padaly kapky Krve, znamenaly, že Boží služebník je zcela usebraný s úmyslem obrátit duše skrze božskou a Nejsvětější Ježíšovu Krev. Ty věci, které se pohybovaly u nohou kněze, byly hříšné duše, které skrze svátosti získávaly zvláštní milosti a světlo.
V okamžiku, když kněz pozvedal Svatou Hostii, viděla jsem, jak z ní vychází zář, takže tvář kněze vypadala jako slunce.
Jednou ráno když kněz přijímal, byla jsem uchvácena a spatřila jsem, jak do něho vstupuje krásné dítě celé zalité krví a korunované trním… Proudy krve vytékaly zvláště ze svatých ran; pochopila jsem, že skrze tyto rány kněz obdržel zvláštní milost, totiž obrácení jedné duše.
Vzpomínám si na jedno ráno, že kněz vstoupil do kláštera, aby přinesl přijímání mým nemocným, a zatím co já jsem přijímala, měla jsem milost spatřit nad rukou kněze zářivou hvězdu, která visela ve vzduchu. Tento pohled mi přinesl velké uspokojení. Po přijímání jsem měla vytržení, ve kterém mi Pán sdělil, že ona hvězda byl On sám a že mě vedla podle jeho zalíbení. Jeho skutky a jeho utrpení se staly mými vůdci a mými stezkami, jeho svaté rány mým bezpečným přístavem.
3. ÚVAHY O SVÁTOSTECH
Noc před svatým přijímáním jsem nikdy nedokázala odpočívat, tak jsem ji trávila v modlitbách a pokání a zvala jsem Pána, aby přišel duchovně do mého srdce. Ó Bože! Někdy tyto chvíle byly tak krásné, že jsem cítila samu chuť a účinky svátostného přijímání. Jakmile jsem Ho zavolala, vstupoval do mého srdce, takže jsem nestačila pochopit, jak dokážete vy kněží držet tohoto Boha ve svých rukou a nezešílíte láskou. Samo toto pomyšlení mě přivádělo do bezvědomí.
Když kněží kázali o Nejsvětější Svátosti, jak byla moje duše spokojena! (…) Chtěla bych, aby všichni uvažovali o této božské svátosti, aby jednoho dne dokázali pochopit velkou cenu tohoto vynálezu Boží lásky, aby mohl zůstávat s námi, aby byl pokrmem našich duší! Ó Bože! Je to skutečnost, která při pomyšlení vede až k šílenství. A pomyslete na toho, kdo ho přijímá s opravdovým citem! A kdo ho drží v rukou s opravdovým citem jako vy kněží! Myslím, že při úkonu proměňování to nejste vy a že se cítíte proměněni v samotného Boha, a jsem si jista, že se stáváte ohněm, protože když držíte v rukou samotnou božskou lásku, myslím, že celí planete a nedokážete vysvětlit slovy, co v tom okamžiku činí Boží láska ve vašich duších.
Často uvažuji a myslím na to, že kdybychom opravdu uvažovali o hodnotě Nejsvětější Svátosti, zešíleli bychom pro moc a sílu, jakou dává tak velká láska. Ó Bože! Naše srdce se stává chrámem Nejsvětější Trojice. Při úkonu svatého přijímání je možno říct: „Ave templum totius Trinitatis“(1).To, co lidská mysl nedokáže pochopit, přichází, aby vstoupilo do našich duší, stalo se s námi jednou věcí. A v noci jsem přemýšlela, jak bych se mohla co nejlépe připravit na přijetí božské Svátosti. Myslím, že vy kněží nikdy nespíte a nedokážete se sytit jiným duchovním pokrmem. Myslím, že jen v něm nacházíte své uspokojení a že tento božský svátostný pokrm je pro vás všechny životním pokrmem, myslím, že jiný ani nepožíváte.
Ve svátosti pokání se duše obmývají z hříchů, obnovují se tak drahocenným křtem, jakým je nejsvětější Ježíšova Krev. Jedna jediná kapička by postačila na spásu celého světa a milionů světů, kdyby zde existovaly. Ó Bože! Jaká je to milost! Měla jsem některá zjevení o Svátosti oltářní a o pokání (…), na kterých záleží všechno naše dobro, a bylo mi sděleno, že každý kněz by měl slavit oběť mše svaté s takovou čistotou, aby byl jasný jako křišťál.
Při jednom přijímaní mi dal Pán takovou víru k Nejsvětější Svátosti a také k osobě, která představuje samotného Pána (kněze), a takové světlo o všem tom, že to nedokážu vyprávět. Zůstala mi jen úcta, pokora, poslušnost a takové uchvácení, že jsem si připadala jako mrtvá na sebemenší pokyn vyslovený knězem.
V jednom vytržení mi Pán dal pochopit, že pokaždé, když přijímáme svaté přijímání pro svou duši, je to vždy znovu jako nové zasnoubení pro vnitřní láskyplné sjednocení, které Bůh v ní činí. (…) Tento dar, který Bůh dává všem duším, aby jim dal sám sebe za pokrm, uzavírá v sobě všechny dary a milosti, které nám Bůh vždy uděluje, a proto náš život, a zvláště život kněží musí být ustavičný nástroj k přípravě na tak velký dar.
Často když zpovědník ke mně promlouval, zdálo se mi, jako bych byla bez sebe a přepadala mě veliká bázeň. (…) Zdálo se mi, že se nacházím u Božích nohou a poslouchám samotného Boha. Po takových vnitřních pocitech jsem vykonala svatou zpověď a současně Bůh mi dopřával zvláštním způsobem pocítiti bolest nad svými hříchy. Když mi pak zpovědník dával rozhřešení z mých hříchů, pociťovala jsem, že Bůh potvrzuje své požehnání tím, že obmývá mou duši svou drahocennou krví.
V jednom vidění Pán káral můj odpor vůči zpovědníkovi; řekl, abych poslouchala slepě a bez jakékoliv výhrady toho, kdo stojí na jeho místě, protože zpovědníkův hlas je jeho hlas. On mluví na jeho místě. Sdělil mi, už nevím co, o tom, kdo stojí na jeho místě a nedokázala bych o tom nic vyprávět. Vím jen, že když přistupuji ke zpovědnici, velice mě zaujme to, kdo tam je. A zdá se mi, že jsem u nohou samotného Ježíše Krista.
(1) Buď zdráv, chráme Trojice
4. „JIDÁŠI“ ZRÁDCI
Tuto noc po dlouhém trápení jsem měla vidění, ve kterém mi Pán ukázal mnoho kněží, všechny oděné v kněžském šatu; ale současně mi dal na srozuměnou, že mezi nimi je mnoho jidášů a jeho nepřátel. (…) A náhle část z nich se stala pekelnými stvůrami, a co horšího, samotnými démony. Při tomto strašném pohledu Pán od hlavy až k patě ronil krev. Přitom mi řekl, že krev, kterou prolévá, způsobují hříchy a svatokrádeže, kterých se dopouštějí oni kněží, kteří byli jako meče a bodce, jako množství ran a úderů proti Jeho božskému majestátu. A dal mi spatřit, že jeho předrahá krev plyne na zem jako řeka, a já jsem viděla, jak málo úcty a málo uvědomění projevují ti, kteří mají moc držet ho v rukou, ale také ho nehodně přijímat, a to dělali všichni ti, které mi ukázal.
Zeptala jsem se ho, zda mi dovolí, abych je napomenula, ale On mi řekl: Ti si to neuvědomí až do Posledního soudu. Jsou všichni odsouzeni dověčného ohně. Odpověděla jsem: „Ať se stane tvá svatá vůle. Ale pověz mi, Pane, nevyvolil sis mě, abych byla prostředníkem mezi Tebou a hříšníky? Nuže, jsem připravená dát život a krev pro tvoji slávu a pro spásu těchto duší.“
Pán mi řekl: Ano, to je všechno pravda, ale pro takové jako oni není už léku, protože ustavičně po mně šlapou a bičují mě. Když to řekl, jeho tvář nabyla přísného vzezření, a řekl: Odejděte, zlořečení! Ó Bože, ihned jsem spatřila, jak zmizeli v hustém dýmu. Naopak ty, kteří kteří zůstali v kněžském šatu, Pán blahoslavil a potvrdil je jako správce svého Těla a své Krve. (D I, 926)
Jednou mi dal Pán pochopit, jak velice se mu nelíbí urážky, kterých se dopouštějí řeholníci, a zvláště ti, kteří se stali správci jeho nejsvětějšího Těla a Krve, tj. kněží. Pán mi řekl: Takoví jsou příčinou, která strhává dopropasti celý svět, protože jsou to ti, kteří si posluhují mnou, berou mě adrží ve svých rukou, nikoliv aby mě oslavovali, ale aby tupili a uráželi. Pak mi řekl: Hleď! A ihned jsem viděla, jak se z nich staly bytosti strašnější než samotní démoni: Nemohu mít pro ně slitování, ne, ne, ne! A znovu je od sebe zavrhl s prokletím.
Po svatém přijímání jsem byla vytržena do extáze a viděla jsem oslaveného Pána, který mi řekl: Jsem tvůj Ženich (…) Zůstávej vemně; utvrď se v mé vůli a nepochybuj. Jsem zde pro tebe. Jaké máš nejvroucnější přání? V tom okamžiku jsem mu doporučila jednu osobu, a on mi ji ve stejném okamžiku ukázal. Vypadala jako démon v pekle, tak strašný, že sám Pán si zakrýval tvář, aby ji neviděl. Zeptala jsem se Pána, kdo je tato příšera, a on mi řekl, že je to ta osoba, kterou mu doporučuji. Můj Bože, jak mě vyděsila. Nemohu říct, kdo to je, i když není z tohoto města, ale je zde a je to kněz. Bůh mi dal pochopit, že tento kněz všechno své myšlení zaměřuje k pozemským věcem, že mu mnoho záleží na lidských poctách, a to je věc, která se Bohu velmi nelíbí, protože taková srdce jsou připoutána k bohatství, vládne v nich skrytá pýcha, jakou Pán nemůže snést, zvláště ne u kněží.
Pochopila jsem, že Pán se ocitá v rukou takových osob, jako byly ruce Jidáše, zrádce. Pak ta osoba ihned zmizela v hustém dýmu.
Když jsem Pánu odporoučela současné potřeby, ukázal mi, jak je urážen jidáši, kteří ho každý den zrazují na svatém oltáři. Začala jsem mu tedy nabízet oběti, prosila jsem ho za odpuštění mých hříchů a mých nevděčností, prosila jsem ho pro jeho lásku, aby je netrestal. Nabídla jsem se, že budu trpět mučení a tresty na pokání za své hříchy a za hříchy druhých; žádala jsem ho o duše, o všechny duše a řekla jsem: „Můj Bože, Ty jsi celý láska, prokaž mi milost, odlož tresty a odpusť nám! Nabízím se Ti, že budu trpět muka z lásky k Tobě.“ Když jsem to řekla, viděla jsem, že mi prokáže milost, ale jen pro tentokrát. Ihned jsem odpověděla: „Můj Bože, chtěla bych tuto milost provždy!“ On mi odpověděl: Uděluji ti ji nyní, ale navždy ne! Pán byl skutečně urážen.
Jednou ráno po duchovním svatém přijímání jsem zakusila stejný pocit jako při svátostném přijímání a ocitla jsem se v extázi. Vzpomínám si, že Bůh mi doporučil zvláště kněze, především ty, kteří nejsou v milosti Boží, protože je jich mnoho, a jak mnoho!
V jedné extázi mi nejsvětější Maria řekla: Dcero, mnoho křesťanů žije jako šelmy; mezi věřícími není víra, žijí, jakoby Bůh neexistoval; a můj Syn již má důtky, aby je potrestal… Ó, kolik kněží a kolik řeholníků uráží Boha! Ti všichni šlapou po svátostech, pohrdají nejdražší Krví Ježíšovou a šlapou po ní. Ti otravují komunity a celá města; jsou jako nakažení morem, mají jméno křesťané, ale jsou horší než nevěřící. Dcero, modli se, posti se, trp tresty a snaž se, aby to všichni dělali, aby Bůh odložil bič.
Na konci mše jsem požádala nejsvětější Marii, aby požehnala spolu s knězem mým představeným, mým spolusestrám, všem, kteří pomáhají mé duši, papeži a všem ubohým křesťanům, a ona mi odpověděla.
Papež má málo těch, kteří jsou praví křesťané.
Dcero, modli se a vyzývej k modlitbě, především za kněze, kteří špatně zacházejí s mým Synem.
Věz, že nyní nastala doba, kdy je jen málo těch, kteří se spasí. Všichni urážejí Boha a protiví se jeho zákonu, ale hříchy, které se Bohu nejvíce nelíbí, jsou ty, kterých se dopouštějí řeholníci a kněží, kteří každý den ráno nehodně proměňují. Ó, jak mnoho jich jde do pekla! Dcero, Bůh chce, abys trpěla a modlila se zaně za všechny.
Panna Maria popsala Veronice sedm míst, těch nejbolestnějších, jaká v pekle jsou, a komu jsou určena:
První místo, kde je připoután sám Lucifer asním Jidáš, který mu dělá sedadlo, a tam jsou ti, kteří jsou následovníky Jidáše. Druhé místo je to, kde jsou všichni hierarchové a preláti svaté Církve, protože byli pozdviženi k důstojnosti, a oni zvrátili pocty a víru, šlapou po krvi Ježíše Krista, mého Syna, nesmírnými hříchy. (…) Na třetím místě, které jsi viděla, jsou řeholníci a řeholnice. Na čtvrtém místě jsou všichni zpovědníci, kteří oklamali duše, své penitenty, na pátém místě jsou duše soudců a správců spravedlnosti. Na šestém místě jsou všichni představení a představené řeholníků. Na sedmém místě jsou všichni ti, kteří chtěli žít podle vlastní vůle a dopouštěli se hříchů, zvláště tělesných.
Nejsvětější Panna řekla svaté Veronice: Ve vytržení jsi byla přenesena do pekla, abys zakusila nová muka, a po svém příchodu jsi viděla, jak velké množství duší padá do pekla, a každá z nich má tam místo svého trápení. Poznala jsi, že jsou to duše různých národností a různých stavů, křesťané inevěřící, řeholníci i kněží. Ti poslední jsou Luciferovi nejblíže a trpí tak, že to lidská mysl vůbec nemůže pochopit. Když tyto duše přijdou do pekla, celé peklo slaví svátek, okamžitě zakoušejí pekelná muka a urážejí Boha.
5. NEJSVĚTĚJŠÍ PANNA MARIA A KNĚŽÍ
Nejsvětější Panna řekla Veronice: Moje dcero, jestliže kněží setrvávají v pokoře a budou vždy věrně vykonávat svou službu, budu jim vždy po boku. Světské pocty vedou duše do záhuby, svatá pokora posvěcuje.
Během mše svaté jsem měla vidění Ježíše a Nejsvětější Panny Marie. Všichni svatí a andělé asistovali knězi, který byl právě v úkonu proměňování; dva paprsky, z nichž jeden vycházel ze Srdce Ježíšova a druhý z Mariina, ho osvěcovaly a činily ho tak jasným, že se jevil jako ryzí křišťál.
Po proměňovaní, při pozdvihování Nejsvětější svátosti jsem jasně viděla, jak se z kněze stal jakoby seraf a Hostie zářila jako slunce. (Říkám to, ale materiální slunce ve srovnání s ním je tmavé.) Nejsvětější Panna upřela svůj zrak na svatou Hostii, učinila hlubokou poklonu spolu se všemi svatými, kteří vytvářeli kolem věnec během celé mše svaté.
Při všech žehnáních, která kněz během mše svaté konal, viděla jsem, jak ho Panna Maria doprovází, a třikrát zvláštním způsobem mu dala své požehnání. Poprvé – když proměňoval, po druhé, když vzal Nejsvětější Svátost do rukou, aby ji přijal, potřetí, když dával požehnání lidu. Zdálo se mi, že v těchto požehnáních udělovala Nejsvětější Panna duši kněze zvláštní milost, a dala mi znovu pochopit, že je mu stále nápomocná.
Při jedné mši svaté jsem měla tu milost vidět Pannu Marii, jak bere do svých sepjatých rukou ruce kněze, Nejsvětější Hostii a přijímá s ním… Zdálo se mi, že z Marina Srdce vycházel paprsek, který se spojoval s Hostií a vnikal do srdce kněze spolu s Nejsvětější Svátostí. V tomto okamžiku jsem pochopila, že sama Maria vedla a řídila kněze ve všem, co konal.
Jednou ve chvíli, kdy kněz se modlil mešní texty, byla jsem u vytržení a zdálo se mi, že moji andělé strážní asistovali při svaté oběti, zatímco kněz proměňoval. Měli v rukou dva kalichy (jeden s Nejsvětější Krví Ježíšovou a druhý s Nejsvětějšími Slzami Panny Marie). Když kněz pozdvihoval Nejsvětější. Svátost, jak Hostii tak kalich, činili totéž se dvěma kalichy a obětovali Bohu onu Nejsvětější Krev a ony Slzy. Při úkonu přijímání jsem byla mimo své smysly a moji andělé mě položili k nohám Nejsvětější Panny Marie u paty oltáře. Kněz a Panna Maria mi podali svaté přijímání a při tomto úkonu jsem pocítila všechny city srdce a s nimi i bolest Mariinu.
Laus Deo!
Toto povedala Najsvätejšia Panna sestre Márii od Ježiša z Agredy. († 1666) Kompletné dielo zjavení nájdete v knihe Mystické mesto Božie – Životopis Panny Márie. „Synovia zatratenia, ktorí slúžia márnostiam, nevedia, aký poklad je znášať príkoria a odpúšťať ich a vystatujú sa pomstou, ktorá už aj podľa požiadaviek prirodzeného rozumu je trestuhodná a pochádza zo srdca skôr brutálneho a zvieracieho ako z ľudského. Naproti tomu ten, kto veľkodušne odpúšťa urážky a zabúda na ne, neholduje hroznej, brutálnej pomste, i keby nemal vieru v Boha ani svetlo evanjelia, stáva sa šľachetný a veľký. Keď sa neprávosť pomsty tak protiví už zákonom prírody, uváž, dcéra moja, ako veľmi sa potom protiví milosti, akí odporní a ohavní sú pomstychtiví ľudia v očiach môjho najsvätejšieho Syna, ktorý sa stal človekom, trpel i zomrel iba preto, aby odpustil a od Všemohúceho získal odpustenie urážok spáchaných ľudským pokolením. Pomsta smeruje proti všetkým snahám celého Jeho života a proti celej Jeho prirodzenosti; pomstivý človek ničí úplne ako Boha samého, tak i Jeho dielo. A za túto snahu zaslúži si plným právom, aby ho Boh zničil s celou svojou Mocou. Medzi človekom, ktorý trpí a odpúšťa urážky a medzi človekom pomstychtivým je ten istý rozdiel ako medzi jediným dedičom a nepriateľom na smrť; tento podnecuje hnev Boží, kdežto dedič dostáva všetko požehnanie, lebo touto cnosťou najlepšie ukazuje na sebe obraz nebeského Otca. Prajem si, ó duša, aby si pochopila, že trpieť urážky a úplne ich odpúšťať, aby sme sa zaľúbili Pánovi, bude v Jeho očiach príjemnejšie, ako keby si si z vlastnej vôle volila najprísnejšie pokánie a preliala pre Neho svoju krv. Pokoruj sa pred tými, ktorí ťa prenasledujú, miluj ich a modli sa za nich s úprimným srdcom; tým si nakloníš lásku Božieho srdca, povznesieš sa k dokonalosti a svätosti a budeš vo všetkom premáhať peklo.“
Ponorenie sa /sv.krst= lat.baptizó/ do večného života znamená aj radikálne rozlúčenie sa s večným trápením, ktoré moderná doba uctieva ako zákon karmy a reinkarnácie a Prokrastinácie
je to aj neotročenie svojmu nižšiemu ja – egu a jeho rozmarom
Krst má tri dimenzie
Pokrstenie vodou
ako vstupná brána do cirkvi
Krst Duchom Svätým
život v správnej spiritualite
Krst ohňom
skúšky, prenasledovania, duchovné boje či choroby
Duchovný boj proti lžiam, hriechom a nerestiam je znakom, že ideme do absolútna. Kto sa klania iba harmónii v tomto veľmi disharmonickom svete, ten je obeťou spirituálneho pohodlnizmu
Ak porazíme mocou Božou všetky nízkosti, neľudskosti, podlosti, lži, poloklamstvá. smútky, hnevy, chlípnosti, hrubosti, strachy, paranoje, obviňovania, nemiernosti, sebaľútosti… Každý rok skús zvíťaziť nad jednou neresťou, a to bude ten správny zmysel Tvojho života
Každý deň sa v niečom zdokonaľujeme, buď v nerestiach alebo v cnostiach. Každý náš čin nám zadymuje alebo očisťuje naše krídla. Každá naša myslienka či slovo nás posväcuje alebo znesväcuje.
Originálne obrazy vyžarujú niečo maliarovho ducha. V podstate je to biofilná alebo nekrofilná jemná sila. Ak je okrem zladených farieb, vyváženej kompozície v diele aj etické posolstvo, tak to tak, ako to byť má.
Kde sú korene zla v človeku? Sv.Katarína Sienská nám odkázala, že korene zla sú v prílišnej sebaláske. Sv.apoštol Pavol napísal, že je to v prehnanom milovaní peňazí. Sv. Bazil si myslí, že je to v zachovávaní iba niektorých Božích...
Čo je duchovné striebro a zlato? 1222 ľudských a kresťanských čností v trinástich európskych jazykoch Tých hlavných je v tomto diele 22. Zoznam tých ostatných zďaleka nie je úplný. Kto počas života nadobúda...
VĎAKA TI BOLESŤ. Byť chorým neznamená len stratu. Bolesť nás prinúti zamyslieť sa nad životnými hodnotami, a tým sa môže premeniť na náš duchovný zisk. Bolesť je pozvánka ku hlbším pohľadom! Keby sme boli iba zdraví ,boli by sme slepí voči hodnote zdravia. Možno sme...
Čo sú tie veci podstatné? Evanjeliová jednoduchosť je až zarážajúca. Povedal....uveril....uzdravil sa. .....uverili i ostatní....Je to síce správa z tohto sveta spred 20. st., ale je to také jednoduché, akoby z inej planéty. My už žijeme v oveľa komplikovanejšom...
Spirituálna diagnostika Obsah 1. Skreening pani demokracie2. Kvapky do očí pre adventistov3. Elektošoky pre Posolstvo grálu4. Röntgen Angeológie dejín5. Infúzie pre Univerzálny život6. Biopsia u rosikruciánov7. Kolonoskopia svedkov Jehovových8. Laparoskopia hnutia...
Človek je bio psycho sociálno duchovná bytosť.Na zdravie... a na ktoré? najpodstatnejšie je to zraku neviditeľné V Biblii sa pomenúvajú veci podstatné presne. Je to správne milovanie samého seba, milovanie blížneho tak ako seba a milovanie Boha nadovšetko. Ak nie...
Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v druhej kategórii etickej nahnitosti. Ak niekto nežije tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka, ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu postihnutý najťažšou herézou moderného veriaceho človeka.
„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou,
ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,
treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“
Radosť a nádej 43 kap.
Zapamätajme si, že
ORTODOXIA je mať to správne spirituálne poznanie a chápanie.
ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia, lebo znamená mať správne konanie.
Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.
Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení budú rozhodovať milosrdné skutky.
Dať hladnému jesť a smädnému piť…
Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.
ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie, znamená pre nás urobiť ten správny krok,
ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle urobiť.
Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.
Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha. Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.
Slovo „heréza“ teda kacírstvo, pochádza z gréckeho heresis, čo znamená zvoliť si svojvoľný smer myslenia, t. j. uprednostňovať vlastný názor. A ignorovať odborný, objektívnejší a vyzretejší pohľad
heterodoxný názor je alternatívny a ortodoxiu doplňujúci / napr. k mužskému ten ženský pohľad na vec/ tiež ešte nevyzretý, nedokončený, ku pravde smerujúci, ale ešte nie s ňou jednotný či totožný
špekulácia o tom, čo by mohlo byť pravdivé, čo raní kresťanskí teológovia nazývali „ilúziami, výmyslami“ (grécky fantázia), musíme sa začať tým, že sa naučíme utíšiť tie mnohé súperiace hlasy, ktoré prehlušujú Slovo Božie, a najmä hlas Zlého, ktorý sa nás pokúša chytiť do pasce (otcami nazývaný logismoi). Katolícka teológia je spirituálna disciplína, čo sa za 20 storočí vyopracovala na vedu a veľmi praktickými spôsobmi nás učí potláčať nutkanie tárať, to znamená, že sa musíme aj naučiť potláčať túžbu presadzovať pre všetkých iba ten svoj vlastný, polovzdelaný, subjektívny či neideálny názor, ktorý čím je nekvalitnejší, tým sa zvykne iným viac nanucovať
„Ak sa niekto drží jednej z týchto (heréz), nie je katolík“ – pápež Lev XIII. (z encykliky Satis Cognitum:28)
máme právo na vlastný názor, na osobné spirituálne zážitky, na voľbu žiť nejakú spiritualitu, ale mali by sme sa postupne oslobodzovať od svojvôle, a nezabudnúť, že tu boli mnohí pred nami, ktorí na niečo dôležité prišli, a že naše zážitky treba porovnať aj s inými mystickými zážitkami duchovne od nás kvalitnejších, ktorých nazývame svätci, a urobíme niečo dôstojné a správne, keď sa necháme poučiť Magistériom Petrovej cirkvi, ktoré bolo určené samým Ježišom, aby nastavilo správne pravidlá pre všetkých duchovne hľadajúcich
„Materiálny heretik“ je výraz, ktorý teológovia používajú na označenie katolíka, ktorý sa v dobrej viere mýli, pokiaľ ide o nejaké učenie Cirkvi, ale ktorý ho nepopiera úmyselne, ako tzv. popletený katolík, , pretože existujú určité veci, ktorých sa musí každý dospelý človek z nevyhnutnosti držať, aby bol katolíkom, Sú to tí, ktorí nepoznajú to, čo musia z nevyhnutnosti vedieť, aby boli spasení…“/ Benedikt XIV/. Pápež sv. Pius X., Acerbo Nimis (# 2), 15. apríl 1905: „A tak mal náš predchodca, Benedikt XIV., náležitú príčinu, aby napísal: ‘Vyhlasujeme, že veľké množstvo tých, čo sú odsúdení na večný trest, trpí touto večnou pohromou pre neznalosť tých tajomstiev viery, ktoré sa musia poznať a v ktoré sa musí veriť, aby bol človek započítaný medzi vyvolených.“ Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 2), 6. január 1928: „Takéto pokusy sa katolíkmi rozhodne nijak schvaľovať nemôžu, keďže sa zakladajú na tom bludnom názore, ktorý považuje všetky náboženstvá za viac-menej dobré a chvályhodné, keďže všetky rozličnými spôsobmi prejavujú a značia ten zmysel, ktorý je v nás všetkých vrodený a ktorým sme vedení k Bohu a poslušnému uznaniu jeho zákona. Nielenže sú tí, čo sa tohto názoru držia, v omyle a oklamaní, ale tiež prekrúcajú ideu pravého náboženstva, odmietajú ho, a kúsok po kúsku sa uchyľujú k naturalizmu a ateizmu, ako sa to nazýva; z čoho jasne vyplýva, že ten, čo podporuje tých, čo tieto teórie zastávajú a pokúšajú sa ich zrealizovať, celkom opúšťa božsky zjavené náboženstvo.“
Formálni heretici:1) veľmi dobre poznajú dogmy, ktoré popierajú; 2) ako „katolíci“ sú povinní poznať katolícku vieru, obzvlášť dogmy, ktoré popierajú; a 3) nedržia sa a protirečia základným tajomstvám viery, ktorých sa človek musí držať, aby bol katolíkom.
Ak je heréza verejná, zjavná a notorická, zodpovedajúca vonkajšiemu fóru ohlasovania evanjelia,
Kánon 188.4, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Existujú určité príčiny, ktoré spôsobujú tichú rezignáciu z úradu, ktorá je prijatá vopred na základe pôsobenia zákona, a preto je účinná bez akéhokoľvek vyhlásenia. Tieto príčiny sú… (4) ak verejne odpadol od viery.“
Sv. Róbert Bellarmín, De Romano Pontifice, II, 30: „…lebo ľudia nie sú povinní alebo schopní čítať srdcia; ale keď vidia, že niekto je heretikom na základe jeho vonkajších skutkov, súdia, že je heretikom, jasno a prosto, a odsúdia ho ako heretika.“
Predpokladajme, že máte ovce a ustanovili ste pastiera, aby na nich dozeral. Predpokladajme, že jedného dňa sa pastiera stane vlk a začne ovce žrať a trhať ich na kusy. Trvali by ste na tom, aby bol vlk hlavou oviec, keď sa staráte o ich blaho? Vyžadovali by ste, aby sa ostatné, ešte nezjedené ovce podriadili vlkovi, a tým sa vystavili bezprostrednému nebezpečenstvu, že budú zjedené? Samozrejme, že by ste to neurobili, a ani Boh by to neurobil.
Boh by nikdy nedovolil, aby si ten, čo na vonkajšom fóre prehlasuje herézu, udržal v Cirkvi autoritu alebo mohol vyžadovať podriadenosť katolíkov, bez ohľadu na to, aké sú jeho úmysly. Pamätajte, že heréza zabíja duše.
Navyše, ktorý vlk, čo sa snaží ľudí oklamať, by sa otvorene vyhlásil za nekatolíka alebo nepriateľa Cirkvi?
Evanjelium podľa Matúša 7:15 – „Chráňte sa falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, zvnútra však sú dravými vlkmi.“
Formálnym heretikom je každý pokrstený, ktorý tvrdošijne popiera nejakú dogmu alebo ju spochybňuje. Materiálnym heretikom je vtedy, ak si nie je vedomý protirečenia s dogmou.
HERÉZA je vo všeobecnom význame zásadná odchýlka od akéhokoľvek filozofického, náboženského, politického či iného oficiálneho názoru (učenia); názor, ktorý si volí alebo vyberá určitý odlišný pohľad nezlučiteľný so všeobecne uznávaným názorom (presvedčením, vierou), s ortodoxiou; Na rozdiel od apostázy heréza znamená popieranie len niektorých vieroučných alebo mravoučných článkov náboženstva. Na rozdiel od schizmy, ktorá znamená rozštiepenie cirkvi na nové subjekty pri zachovaní spoločnej vierouky, heréza je odchýlkou od základných dogiem vnútri cirkvi.
V rímskokatolíckej cirkvi Kódex kánonického práva (Codex iuris canonici) rozlišuje medzi heretikom, ktorý je pokrstený, považuje sa za pokrsteného katolíka, ale popiera, resp. spochybňuje jeden alebo viac výrokov katolíckej viery definovaných cirkvou ako zjavenú pravdu, a schizmatikom, ktorý nie je ochotný podriadiť sa autorite pápeža. Heréza ako previnenie proti viere podlieha trestu, o ktorom rozhoduje cirkev. O tom, či dané učenie je v rozpore s náukou cirkvi, rozhoduje Kongregácia dnes Dikastérium pre náuku viery (od 1965, nástupkyňa Svätého ofícia), ktorá je podriadená pápežovi. Nekatolícke kresťanské cirkvi riešia otázku herézy podľa vlastných dogmatických zásad. V pravoslávnej cirkvi ju posudzuje miestny alebo všeobecný cirkevný snem. V anglikánskej cirkvi vyhlasuje nejaké učenie za heretické parlament.
Odlišný názor na učenie vlastnej cirkvi sa v protestantizme začal riešiť opustením cirkvi a prechodom k inej denominácii. Proces s heretikom nahradila interná výčitka nerešpektovania učenia cirkvi. Problém herézy v protestantských cirkvách sa dnes aplikuje len na nositeľov cirkevných úradov; tí sa pri ordinácii zaväzujú k pridŕžaniu sa učenia Biblie (u evanjelikov a. v. aj vierovyznanských spisov evanjelickej cirkvi; → Symbolické knihy). V súčasnosti sa k označeniu za heretika pristupuje opatrnejšie, pretože sa ukázalo, že údajní heretici môžu niekedy zastávať v cirkvi pozabudnutý element pravdy.
Mnohé odlišnosti v učení cirkví sú prehodnotené aj v súvislosti so šírením myšlienky ekumenizmu;
V judaizme bola tiež svojská osobná viera v idey, ktoré nie sú v súlade s ideami hlásanými náboženskými autoritami. Pretože judaizmus nemá oficiálnu formuláciu dogmy, nie je možné jasne definovať herézu ani postupy na jej posúdenie a potrestanie. V stredoveku posudzovali a určovali herézu jednotliví rabíni, obec alebo skupina obcí, pričom sociálne styky, manželstvo s heretikom a jeho rituálny pohreb boli zakázané. Tí, ktorí učili doktríny považované za herézy, boli vystavení kliatbe (cherem) platnej len v rámci komunity. Oficiálna cenzúra neexistovala
pápež Benedikt XVI nazval II. Vatikánsky koncil antisylabom
„V každom blude je aj zrnko pravdy“ Pius XI.
„Jediná skutočná obrana proti heréze je humor. Heretici totiž berú jednu vec tak absolútne, že sa z nej stane heréza, ale humor to zrelativizuje. Preto totalitné režimy neznášajú žarty.“ Tomáš kardinál Špidlík
„heretici uctievajú svoje domnienky rovnako ako pohania svojich bohov“ sv. Vincent Lerinský
Heréza = náboženský blud. Považuje svoj výmysel sa za tú najsprávnejšiu
interpretáciu spirituálnej skutočnosti.
V extréme je to hadia lož, čo sa vydáva za pravé poznanie.
Čím väčšie má niekto ego, a pácha nečistú intimitu, tým viac mu to kriví poznanie.
Zadymí rozum. Otupí vôľu. Poškodí pamäť. Oslabí sv. vieru.
Svoju nevykvasenú zlozvykovú optiku premieta drzo najmä do biblických svojvoľnomurárčín
Tým duchovne mladším to skomplikuje správny návod na život , zahmlieva im citlivosť pre pravdu bytia a sv.túžbu po večnom bytí.Tým zrelším však paradoxne lži a polopravdy napomáhajú vyhraniť sa ku tomu správnemu nasmerovaniu do nefalošných nebies. Pomocou: téza + antitéza = syntéza, je úspešným zavŕšením filozofického či teologického hľadania, ak sa už niekomu podarí definovať jasný, presný a pravdivý názor na neviditeľnú skutočnosť. Na katolíckych konciloch sa storočné prežúvanie o niečom v mnohom ešte neistom skočilo vyhlásením pevného pravidla sv. viery, tzv. dogmou.
Heretik je ten, kto si v extrémnom subjektivizme vyberá z hlbín svojho zadymeného ega, neraz poškodeného nesvätým intímnym životom, niekedy až agresívne iba to, čo vyhovuje jeho nevyzretým predstavám a neraz aj neliečeným deviantným sklonom. Na konfrontáciu s niečím objektívnym pneumopacient reaguje pýchou, ľahostajnosťou, podráždenosťou, hnevom či zaťatosťou.
Strážci viery boli tiež nevyzretí, keď miesto racionálnych argumentov alebo exorcizmov nanucovali iba neľudsky či ponižujúc iného pravovernejšiu verziu, vyhrážali sa mu pomstou a svetskej moci odovzdali na rituálne zavraždenie pneumopacienta? To je heréza 1000 x horšia, než mal ten kacírko. Videli smietku v oku brata, ale vo svojom oku brvno nebadali?..ako farizeji. Ako neľudskí otroci svojich extrémne negatívami zatoxikovaných emócií
V prvotnej cirkvi bolo prísne strážené pravoverné učenie.
To bol znak toho, že Božie Slová boli brané vážne. Ale bludári neboli fanatickým extrémizmom likvidovaní upalovaním ani druhým extrémom bagatelizovaní ignorovaním, ako sa to deje bežne dnes.
Tzv. separatistické, schizmatické hnutia Spomína ich už apoštol Pavol /1 Kor 11,19/ Nezáleží im na jednote kresťanov, ale oveľa viac na tej ich individualistickej pravdičke. Miesto pápeža vo svojej bubline sa sami považujú za nadpápežov. Sú obete trápnej neznalosti, a ignorujú fakt, že Peter bol poverený nastavovať pravidlá v cirkvi, nie naše egá.
Aj apoštol Ján už na začiatku kresťanstva varuje , že do tohto sveta bolo vypustených mnoho antikristov.
Sv. Hieronym: „Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá plamenného ducha a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský Umelec.“
Sv. Augustín: „Nemyslite si, bratia,že bludy môžu vznikať z nejakých malých duší. Herézy vytvorili veľkí ľudia“ Varuje pred nimi ako pred úskaliami na duchovnej ceste. Nazval ich aj expresívne „trusom“ v tele cirkvi / Sermo V,V,42/
Karol Rahner: “ Cirkev spoznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým, že počuje jej opak … a odmieta ho“
Poukazuje aj na to, že by bolo veľkým omylom stotožňovať bludárstvo so zlobou a neuznávať, že sa „často zakladá na zvlášť horlivom úprimnom
osobnom hľadaní ozajstnej spásonosnej pravdy“.
+ biskup Rudolf Baláž v BB katedrále povedal mladým jasne: “ Jediný izmus, ktorý Vám odporúčam, je Katechizmus„
“V takom šialenom zmätku ideológií, ktoré sú tak rozšírené, je určite povinnosťou Cirkvi prevziať obranu právd a vykoreniť omyly z myslí.” Lev XIII.
Pravda prináša do vnútra stabilitu, pokoj a radosť. kúkoľ poľný bludov prináša najprv naivný entuziazmus, potom poškodenie osobnostného vývoja a nakoniec demoláciu vnútorného chrámu. Ozajstné rozčarovanie a sklamanie. Môže nášho ducha premeniť na strašidlo a dlhodobé hriechofílie na démona.
Prvým a najsamozrejmejším darom, ktorý môže dať kňaz svojmu okoliu, je slúžiť pravde, a to celej pravde, demaskovať blud a vyvracať ho bez ohľadu na to, do akej podoby je preoblečený a v akej maske sa zakráda.
akoby to boli tiež brány pekelné kresťanstvo, ale paradoxne mu aj
podstatne napomohli rozlišovať, čo je stála pravda a čo je už ilúzia
judaizmus – z 1 st., fanaticky sa pridržiaval názoru, že treba vraj zachovávať aj židovské predpisy Starého zákona pre spásu, aj fyzickú obriezku, nespásonosne sa zabrzdil pri duchovnej polovzdelanosti, zaťato sa pridržiaval najtragickejšej chyby v duchovných veciach = odmietal dospieť do zrelosti, správne sa dokončiť, prílišne sa zamiloval do starých poriadkov a agresívne odmietal to nové, nenávidel pokrok a vývoj, orientoval sa na vonkajšiu prosperitu, na pozemky pri stredozemnom mori či iba na Jeruzalemský chrám a iba na Starý zákon
nikolaiti – z 1 st. spomínaní v Zj 2,6 ktorí vraj po vzore diakona Mikuláša darovali manželku aj inému bratovi, a takto sa liečili zo žiarlivosti, majetníctva vo vzťahu a sebectva. podobné typy nemajú výčitky svedomia v uplatňovaní si nadpráv v intímnych vzťahoch, čo jeden považuje za prísne zakázanú svojvôľu, druhý nemá výčitky a uplatňuje si svoju predstavu slobody, v extréme až bezohľadne
ebioniti – 1 st. vznikli medzi židokresťanmi, chceli byť mostom medzi židovstvom a kresťanstvom, od oboch strán boli zavrhnutí, ich nadpoznanie ich robilo vraj nezávislých nad spoločenskými pravidlami, neuznávali listy apoštola Pavla, ktorého považovali za apostatu, Ježiš bol vraj iba spravodlivý prorok, nie Boží Syn, vraj bol synom Jozefa, na svojich mystériách používali bez hanby sexuálnu mágiu v kresťanských šatách – krv z menštruácie a mužské semeno ako vraj božský pokrm, kde je ukrytá skrytá sila duše. Manžel tam ponúkol svoju ženu „bratovi“… Praktizovali „agapé“ – komunitnú promiskuitu, vraj raz v roku . Urýchľovali tak dejinný vývoj sveta. Spermatizácia ich vraj približovala k duchovnu. Aktívne hlásali chudobu, asketizmus a vegetariánstvo, V důsledku tohoto jejich učení dostali jméno ebionité, což znamená ‚nepatrné poznání‘. ‚Ebion‘ totiž znamená ‚žebrák‘.“ (Historia Ecclesiastica, III, 28
gnosticizmus – z 2.st, pochmúrny mysticizmus, v nespoľahlivých apokryfoch, hlásal, že spasí nás vyššie poznanie, je iba pre elity, gnostikov. Nižšie poznanie aj blaženosť mali pistici, čiže katolíci, a hmotou boli celkom pohltení hylici. Svet stvoril anjel – demiurg, aj hnevajúci sa Jehova Starého zákona. Mal absolútne pozitívny vzťah voči svetu, je súhrnný názov pre veľké množstvo veľmi rôznorodých a panteisticko-idealistických siekt, ktoré prekvitali už pred kresťanskou érou a prežili do 5. storočia a ktoré si osvojili frazeológiu a niektoré zásady hlavných náboženstiev , odporúča duchovno bez dogiem, adorovanie vlastných zážitkov, navonok pohoďáctvo, ale po tým agresívna individualistická bublina, silný existenčný pesimizmus, lebo hmota je vraj iba zlá. Miesto vzkriesenia tela, ktoré neexistuje, ponúka falošnú nádej v nových reinkarnáciách a odporúča klaňanie sa modle karmy
adamiti – hlásali návrat k nevinnosti, v akej žili Adam a Eva v Rajskej záhrade. Svoje obrady vykonávali nahí, odmietali manželstvo a klasickú formu rodiny a obhajovali svojvoľný pohlavný styk. Prvé zmienky o adamitoch pochádzajú už z 2. storočia, objavili sa napr. aj v 15. storočí v Čechách medzi táboritmi
patripassionizmus – z 2 st. (odkaz na utrpenie Otca), stotožňoval otca a syna, vraj otec sa narodil ako človek , vraj otec je božstvo syna a syn jeho človečenstvo / podobne aj modalizmus/
adopcionizmus – z 2 st. Ježiš vraj bol obyčajný človek, až krstom od Jána Krstiteľa sa zbožštil / pod. dynamický monarchianizmus, ajpauliciáni/
sabelianizmus – z 2.st. Trojica sa teda v Bohu týka iba vzťahov v sebe jediného Boha voči sebe a voči svetu. Vtelením Boh prestáva byť Otcom, nanebovstúpením prestáva byť Synom
valentinovci – z 2.st. najprepracovanejšia heterodoxná mystická skupina v Ríme. Z Plerómy / Plnosti, PraBlaženosti/ vzniklo 30 duálnych párov /aióny, veky/. 4×2 bolo Tých najhlavnejších, jedna božská bytosť z Nich, najnižšia – Múdrosť, Sofia, ako Pramanželka Boha?, odpadla od plánov Praotca a bola vyhostená z Blaženosti do chladného kozmu. Tu tvorí v inom vzťahu a s cudzoložným partnerom Demiurgom, ako falošným stvoriteľom, rôzne formy iného než božského života. Ježiš, pred svojim inkarnovaním vraj Prasyn tejto pramatky Sofie s Praotcom, bol sem vyslaný, aby sa spamätala , precitla a duchovne ožila. Aby jej potomstvo s nesprávnymi skúsenosťami / Achamót, nesväté tajomstvá?/ zbavil večného trápenia a priviedol ku pokániu. Existujú tri typy ľudí: 1. duchovní, ktorí sebe majú božské semeno, aj pravé poznanie, sú predurčení pre Plerómu a nijaké konanie im neublíži 2. duševní, tí žijú spásu nižšieho druhu, sú závislí na konaní dobrých skutkov a odpustení hriechov 3. materiálni, živočíšni, tí spasení nebudú
doketizmus – z 2.st., tvrdil to, že Ježiš nemal naše ľudské telo, ale iba telo zdanlivé, éterické, a teda že na krížovej ceste nemohol trpieť vraj žiadnu bolesť
montanizmus – z 2 st., asi pôvodcovia uletených charizmatikov, Urobili hókus-pókus o vzkriesenie charizmatickej starovekej cirkvi. Akoby tieň seriózneho kresťanstva, odbrzdená túžba robiť tzv. niečo veľké, „liek na jeho dogmatickú cirkevnú nudu“, antikonzervatívci aj s prorokujúcimi kňažkami, napojenie na duchovný svet cez zdanlivo sväté nevyzreté ženy, ale bez čistoty Sv.Panny, ochrankyne sv. cirkvi. Pohŕdali laxnosťou mainstreamových kresťanov, boli absolútne negatívni voči svetu, podstata nášho žitia je dostať sa z Adamovskej mdloby, anestézy zajatia pozemského bytia, treba najmä vyhľadávať extravzrúšo, emotívno magickú mystifikáciu, milovanie iracionality, nezaškatuľkovanoť, extatické vydrážďovanie sa, podceňovanie intelektuálneho poznávania, poverčivosť, hysterické hĺbania, až orgiastické zážitky, to sú vraj tie pravé tajiny, žiadal prehnanú prísnosť, pohŕdal umením, hlásal útek zo sveta. Mali vlastný kánon ako doplnok ku NZ. Treba sa oslobodiť od obradov a hierarchie, ktoré spútavajú vanutie ducha, preceňovali charizmy, najmä tú prorockú, netriezve a úmyselné dráždili rímsku moc, aby ich perzekuovala a útek pred takýmto vraj prenasledovaním považovali za najťažší duchovný zločin, pubertálni hipiessáci staroveku. Eschatologická netrpezlivosť. Ich zjavenia od Kybely, matky bohov, v extaticko vytržení im nutkavo nabulikali, že súdny deň už nastáva, prehnane zdôrazňovali apokalyptické témy…ukážkový úlet z reality Oni boli vraj tí praví svätci, pneumatici, vysoko stoja nad nižším rodom – psychikmi a dovedú ľudstvo k vyspelosti. SZ patril Otcovi, NZ Synovi a prichádza tretia doba Ducha Sv. Entuziazmus/ túto teóriu obnovil v 12 st. talian Joachim da Fiore/ rojčenie a rigorózna životospráva, zakladateľa považovali naivne dve prorokyne za parakléta, jedna mravne uvolnená bola vraj inkarnovaná epinaea – prvotná božská tvorivá myšlienka, žili už vraj v novom jeruzaleme vo frýgijskom/ stredné Turecko/ mestečku Pepouze a skončili vraj sebazničením
marcionizmus – z 2.st, tvrdil, že Jahve, Boh starého zákona je zlý a krutý , a Boh Nového zákona je Dobrý. SZ a židovstvo dával do protikladu s NZ a kresťanstvom v 20 st. ho obnovili nacisti ako tzv. pozitívne kresťanstvo, kde vraj vyčistili NZ od znečistenia židovstvom
enkratyti – z 2 st. radikálno prísne vraj treba bojovať proti svojmu akoby iba živočíšnemu telu a jeho potrebám, extrémne prudérna asketika, zlé sú vraj aj víno, mäso, nevhodné je vraj aj manželstvo, čiže rodenie nových ľudí. Medzi seba prijímali len tých, čo sa zriekli sveta a osobného vlastníctva materiálnych prostriedkov. Hmota je zlá, preto i telo je zlé, je prekážkou pre dušu, väzením duše. Enkratiti / z gr. zdržanliví/ popierali taktiež možnosť spásy prvého človeka A to, že telo je chrám Ducha Sv. nič?! Alebo že “ čistota je v miernosti“ /sv.Ján Pavol II/
patripasionizmus – z 2 st., vraj Otec a Syn sú jedna osoba, v Synovi trpel aj Otec
ascitáni – z 2. st. (z gr. ἀσκός , askos , mech s vínom ) boli zvláštnou montanistickou sektou kresťanov , ktorí na svojich zhromaždeniach používali tanec okolo prasknutých mechov a hovorili, že sú to tie nové nádoby naplnené novým vínom, ktoré Ježiš spomína, Matúš 9:17: „Ani nové víno nedávajú ľudia do starých mechov; inak mechy prasknú, víno s, a vyleje a mechy sa zničia, ale nové víno dávajú do čerstvých mechov a oboje sa zachová.“
dynamický monarchianizmus – z 2.st, Kristus je vraj iba človekom, ktorého však až pri krste, keď mal asi 30 rokov, naplnila Božia sila a až potom bol vraj spojený s božstvom
mitraizmus – z 2 st., kult nepremožiteľného slnka, úplne vylúčil ženy, krst vodou a medom
karpokrati– z 2 st., vraj iba cez skúsenosť ozaj všetkého dôjde človek ku tomu pravému poznaniu, obhajoval páchanie aj deliktov, čiže vyskočme napr. z okna, aby sme poznali aké to potom bude? Treba nám poznať všetko? Karpokrates, ktorého Tertullianus (O duši, 35) nazýva mágom a smilníkom, učil, že pred kozmickými mocnosťami sa dalo uniknúť iba neplnením svojich povinností a nemorálnym správaním. Ignorovať všetky zákony a potopiť sa do Monády tým, že si spomenieme na svoju preexistenciu v Kozmickej jednote. Keďže morálny zákon bol daný Bohom Židov, preto odpor voči Bohu Židov bol povinnosťou, a porušovanie a nedodržiavanie mravného zákona sa považovalo za zvrchovanú povinnosť. Takáto sekta, nazývaná aj nikolaiti, existovala v apoštolských časoch.
novacianizmus – z 3.st., fanúšikovia protipápeža Novaciána, tvrdili, že tí, čo odpadli od viery pri prenasledovaní, už nesmú byť nikdy členmi Cirkvi, vraj spáchali taký veľký hriech, že ho žiaden biskup či kňaz nemôžu odpustiť, to môže iba sám boh. Vraj tá cirkev, čo ich prijíma naspäť, je tá už znesvätená neviestka, a len oni, verní a bez ťažkých hriechov zrady evanjelia, čo odolali útlakom, sú vraj pravá a čistá cirkev, prehnaní rigoristi
rozprávka o apokatastáze – z 3 st., veľký návrat všetkého do božstva, vraj raz všetci, i padlí anjeli prídu raz do nebies a trpieť natrvalo nebude vlastne nikto, ignoruje ako slepá spravodlivosť i Posledný súd
manichejizmus – z 3.st, má pôvod v perzkom synkretizme, / pokus o zmiešavanie rôznych náboženstiev spolu do jednej čalamády/, zdôrazňuje silný dualizmus svetla a tmy. To, čo sa mu pozdáva je od boha a čo nechápe je od diabla. A poďme tú čiernobielosť nanucovať aj iným, ako sfanatizovaní pubertiaci alebo spolitizovaní horlivci za božiu vládu – zelóti? Vyslobodenie od moci tmy sa deje cez tri pečate : 1. zapečatenie úst: treba sa zdržiavať alkoholu, mäsitých jedál a neprotirečiť modle vyvolených učiteľov, 2. zapečatenie rúk: zdržiavať sa telesnej práce, chrániť zvieratá a rastliny, 3. Zapečatenie lona: teda zdržiavať sa manželstva a potomstva, ale nie sexuality. Nový zákon nahradil apokryfmi. Božská podstata sa v nás vraj uvoľní aj správnymi jedlami. Boh stvoril iba hornú časť človeka a tú spodnú časť vraj dotvoril diabol, čím len na seba prezrádzali, že ich sexualita a tie hlbšie ľudské oblasti, či ich duchovné názory na hlboké tajomstvá viery, sú ešte nevykúpené, a v stave polozúfalstva. 9 rokov bol medzi nimi ako horlivý poslucháč sv. Augustín. Jedna z odnoží heretického manicheizmu považovala hmotný svet za taký ničotný, že za predpokladu, že hriešnik zostáva neustále duchovne orientovaný na Krista, dokonca ani nezáleží na tom, aký ťažký telesný hriech bol spáchaný.
apotaktyci – 3 st., odriekači majetku, mäsa, vína, manželstva, lebo všetko to je hrozným zlom sveta iba poškvrnené , pýšia sa apokryfmi a extrémnou chudobou, pokánie bagatelizovali, sestry vo viere si nechávali iba pre seba, asi inakveriacim nechceli dať “ ich nepravovernými smeťami zahádzať svoje studne“
arianizmus – zo 4 st., popieranie , že Ježiš má božskú prirodzenosť a bol a je 2.Božskou Osobou, hlásal, že je iba človek, ale nie aj Boh. Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSv. Trojicu Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu farizejského židovstva
pelagianizmus– z 5 st., je učenie, že ľudia majú schopnosť hľadať Boha v sebe a v sebe nezávisle od akéhokoľvek hnutia Boha alebo Ducha Svätého , a teda že spasenie sa uskutočňuje ich vlastným úsilím, v ezoterike je to hlavná priorita, nezdravé sebavedomie, neveril v dedičný hriech, krst je zbytočný, vraj to naše prirodzené je už nadprirodzené, Adamov hriech nám dal vraj iba zlý príklad, odporúčal spoliehať sa iba na vlastné sily, opieral sa v prvom rade o silnú asketiku ľudskej vôle, akoby úplne podceňoval potrebu Božej milosti a spoluprácu s ňou v modlitbe, spásu nám prinesú iba vraj moje výkony, nepripúšťal žiadne zmeny v ustanovených cirkevných pravidlách / indietrizmus čiže spiatočníctvo/ a chcel počet dogiem rigídne natrvalo zabetónovať = skostnatenosť , dôsledná a fiktívna samospasiteľnosť, mentálna stuhnutosť
semi/polo/pelagianizmus – 6 st, popiera druhú časť pôsobenia milosti, ktorú čiastočne aj uznáva v časti prvej, a spolieha sa viac na vlastné sily, až prehnane sa bojí zmien či novôt /modla bojazlivosti/, v snahe obrániť to tradičné až agresívne útočí na kolegov čo chcú niečo inovovať /modla žiarlivosti/, čo vedie k „narcistickému a autoritatívnemu elitarizmu, v ktorom druhých namiesto evanjelizovania analyzujú i klasifikujú a namiesto toho, aby im uľahčili prístup k milosti, míňajú energiu na ich kontrolovanie“ (Evangelii gaudium, 94), nedokážu pochopiť, že ku správnym zásadám treba pripustiť aj opodstatnené výnimky / modlárstvo žiarlivosti v SZ /
neopelagianizmus – tí najnevinnejší medzi bludármi, ale s nahrozivejšími dopadmi pre vieru, vraj nepotrebujú k láske a spáse okrem svojej úzkoprsej bubliny iné spoločenstvo ani žiadne iné cirkvičky, okrem nich sú všetci sektári, adorácia polovičatosti, uctievanie nedokončenosti, očistcová topprodukcia polodémonov – poloanjelov, spirituálna krpatosť, zlenivené darebáctvo čo nemá záujem odísť zo stavu pubertálneho a z polokresťanského do stavu zrelšieho, ani sa desaťročia neráči zbabelo odhodlať na povinné dohotovenie sa z detinského polovývoja, trápne dorichtovanie sa na nejakého škriatka , polonábožné záchvatíky, kinderkovské vojničky, umelé udržiavanie statusu Quo, betónovači a uzatvárači systému, vedomá spirituálna retardácia až degenerácia, antivývoj, točenie sa iba v zastaralých aj polobludných kruhoch, sebaklam popierajúci prirodzený vývoj, ak je už extrémny a vo vážnych veciach môžu sa z týchto milovníkov každej záchrannej brzdy stať až kriminálnici toho najťažšieho kalibru = páchatelia hriechov proti Duchu Svätému / vražedná závisť/
polovičatosť – dosť častý jav u navonok zdanlivo silno veriacich je extrémna patológia polovzdelanosti či polosvätosti, ide o divné pseudospirituálne autofatamorgizovanie, napr. verným dodržiavaním nejakej časti z kresťanstva sa silno tak nekriticky sebaklamom zatoxikujú, že už sú vraj kompletne verní nebu, a pritom totálne bez sebareflexie zrádzajú neraz tie najdôležitejšie veci, okato zachovávajú tie nie až tak podstatné, vonkajšie a meniteľné… Rozvádzajú sa s Láskou, so Lžou ešte nespávajú, ale narastá v nich s flirtovaním s polopravdami už neľudská zloba. Tvária sa ako unáhlene božskí a zároveň sú málo ľudskí. Títo horlivci a vraj tuhí katolíci sú v podstate netrpezliví fanatici s falošnou pokorou, ktorej nevedomé vyčíňanie v podvedomí ich utvrdzuje v horlivosti. Ich zdanlivá pravovernosť je už stuhnutosť. Ich kariérnym autizmom poznačená askéza stráca miernosť voči iným
novozákonní farizeji – majú silnú túžbu slúžiť v cirkvi na kariérnom tróniku, a keď sa tam vyšplhajú a stretnú sa s niekým duchovne kvalitnejším či intelektuálne zdatnejším, začne ich démon žiarlivosti, závisti či ješitnosti tak gniaviť, že iného začnú ponižovať , urážať či ho aj vyštvú , topia sa v úzkoprsosti alebo v malichernostiach, väčšie veci im unikajú, sú pevne zabarikádovaní vo svojej strážnej vežičke či opevnenom hradíku vraj pravovernosti / v realite malej individualistickej rigídnej bubline/, kontemplujú miesto večnej blaženosti svoje istôtky, pravdičky, strachy a neurózy, sú stále priťahovaní ku nejakej podobe spirituálneho spiatočníctva či retardácie, podporujú udávanie sa a nenávisť, vyžívajú sa z nejakého iba negativizovania, aj hrubého osočovania, unáhleného obviňovania, žiarlia na lepších okolo nich, špehujú iných z nevery a tú svoju neregistrujú, žíznia po trestaní či exkomunikovaní tých, čo predbehli svoju dobu alebo trocha sú odvážnejší, raz upalujú kacírov, inokedy osočia lepší názor ako dezinformáciu, lepší charakter ako burinu a predbiehajú sa v jej vytrhávaní z cirkevnej záhrady, pod maskou veľkej a prestieranej zbožnosti šaškujú na tróne svojej funkcie či vyčíňajú neraz zo zúfalstva ako sadistickí klauni a navonok hrajú urodzených papalášov, pred vlkom zdúchnu, pri trestnej činnosti naokolo verne čušia a strieľajú do plienok , držia basu a pijú falošne kolegiálnu bandu , obklopujú sa pritákávačmi, vyžadujú otrockú poslušnosť , sú neraz v cirkvách prví, nemali však na to byť dozretým vzorom, nevyprosili si milosť odchádzajúcu a končia ako poslední duchovní mrzáci kôli antiinteligentnej skrytej pýche roky živenej pobytom v sakrálne, škodoradostne grilujú roky obetného baránka na ktorého svojou neprávosťou zhadzujú ako svojvoľnomurársky majstri svoje viny, v dementného pánbožka aj trochu veria, ale v Posledný súd určite nie, aj keby to /krivo/ odprisahali
macedoniazmus – zo 4 st., hlásaný pneumatomachmi popieral Božstvo Ducha Svätého, aj že je to 3. Božská Osoba
apolinarizmus – zo 4 st., v Kristovi boli vraj dve osoby, osoba prirodzená a osoba adoptovaná
donatizmus – zo 4 st., pravá cirkev nesmie strpieť vo svojom lone hriešnikov, platnosť sviatostí je podmienená mravnou čistotou svätosťou vysluhovateľa, vraj pravú cirkev tvoria iba synovia mučeníkov, priemerní a zbabelci nie, akoby Cirkev tvorili iba mravní jednotkári, teda mučeníci
monofyzitizmus – 5 st., Kristus bol iba Boh, nie je aj pravý človek, vraj nemohol mať také telo a dušu ako my všetci ľudia
eutychianizmus – 5 st. Kristova božská prirodzenosť vraj úplne pohltila jeho prirodzenosť ľudskú, spolupodstatný s Otcom, ale nie so svojim mužským človečenstvom
monoteletizmus – zo 6 st., vraj Ježiš mal iba jednu božsko – ľudskú vôľu a len jednu z božsko – ľudskej činnosti
pauliciáni – zo 7 st. , hmota je vraj zlá, sv. krst vodou a eucharistiu netreba, ale deje sa vtedy, keď počúvame Božie slová, protestanti pred protestantizmom, komunita bez rasových rozdielov, boli proti rituálom, Ježiš bol anjel poslaný Bohom, jeho poslanie bolo iba učenie, nie obeta na kríži, odmietali SZ, aj časž NZ okrem evanjelií a listov apoštola Pavla, úctu ku krížu, hierarchiu…
ikonoklasmus – z 8.st., tzv. paulicianizmus až agresívne presadzoval odstránenie všetkých náboženských obrazov z chrámov, vraj je to diabolský vynález, ktorý odvracia ľudí od kresťanstva k pohanstvu, tzv. obrazoborectvo, niektorí protestanti a moslimovia to prísne zachovávajú
trojjazyčný blud – z 9.st, tvrdili, že Boha možno ctiť v chrámovej liturgii iba troma jazykmi, latinsky, hebrejsky a grécky. Namyslená úzkoprsosť západného kresťanstva, na východe bola prax iná
bogomilstvo – z 10 st. satan bol vraj prvorodený a ježiš jeho mladší brat, to viditeľné je vraj od zlého, odmietali Starý zákon, jahwe je vraj satan, čo obalamutil aj Mojžiša, ľudské telo je vraj od satana / ich predchodcovia – paulikáni/
filioque – z 11.st., vraj Duch Sv. vychádza iba z Otca / filioque znamená „Syna aj“ alebo „i Syna“/
katarizmus – z 12 st. tzv.“čistí“ žili v prísnej chudobe, boli proti majetku, mäsu, zbrani, manželstvu,to osloodzuje z područia diabla, ako putovní kazatelia sa cvičili v najprísnejšej askéze, Satan bol pre nich bohom Starého zákona a stvoriteľom tohoto sveta, dobrý Boh je v duchovnom svete, Ježiš je jeden z anjelov, čo nás prišiel poučiť o skutočnom domove ostro proti moci a bohatstvu Rímskej Cirkvi, nazývali ju satanova synagóga, snívali o chudobnej cirkvi, pohŕdali svetom, Popierali zmŕtvychvstanie. Považovali sa za už dokonalých, lebo viedli v niečom aj prísnu askézu, niektorí končili život samovražednou hladovkou, endúrou. Zavrhli cirkevnú inštitúciu ale aj štátnu. Cisár je vraj satanov námestník. Odmietali napr. spoveď, lebo sviatosti sú vraj diablovo dielo /podobní tiež albigénci, šľachtici, proti kráľovi/
petrobrusiáni – 12 st. nanucovali sa ženiť mníchom, rehoľniciam a kňazom, proti pápežovi a sviatostiam /podobne henriciáni, z fr./
panteizmus – z 13 st., vraj všetko čo existuje, je boh
amalriciáni – 13 st. v Paríži učili o trojitej inkarnácii, Boha Otca v Abrahámovi, Boha Syna v Ježišovi a Ducha Sv. v každom veriacom, boli proti pápežovi a sviatostiam, a žili si mravnú uvoľnenosť
inkvizítorstvo – zo 14 st., zneužitie súdnej moci, mučenie nanucovanie priznania, podporovanie udavačstva, zastrašovanie, pôvodne bola myslená pozitívne ako cenzúra a ochrana viery ale prešla aj do hanebných extrémov, napr. upalovania za iný názor, či väznenia a prenasledovania svätcov , otec inqviz. pápež Gregor IX. bulou Excommunicamus r.1231 povoľuje vinníka trestať aj upálením, poveril touto prácou dominikánov, bula Inocenta IV. Ad extrirpandum r. 1252 povoľovala pri vypočúvaní mučenie, čo pápež sv.Mikuláš I. r. 866 v liste Bulharom zakázal ako neprávosť
spiritualizmus – zo 14 st., uleteli v tom, že prehlasovali, že Ježiš a apoštoli boli vraj celkom nemajetní, čiže aj pravá cirkev má žiť asi skoro v absolútnej chudobe, a vraj toto je pravá charizma, sv. Františka, pápež Ján XXII. ich napomenul, niektorí neposlúchli a boli upálení, sv. Tento smer posiela pápeža do jaskyne a do trabantu, a tak si z neho chce robiť vlastne asi nepriamo posmech, či?…
bratia a sestry slobodného ducha – zo 14 st. fraticelli, sen o dokonalom človeku, ktorý nemôže hrešiť, lebo splýva s božstvom, kto sa narodil z Boha už nemôže hrešiť, všetko je mu vraj dovolené, objatie má byť modlitba,mali prísne stráženú erotickú vedu, nie iba posmrtný ale hlavne tento zduchovnelý život, telo a žiadostivosť už nie sú nepriateľom, ich stretnutia boli rajom, nepotrebujú vonkajšie sviatosti, lebo vraj iba láskou sa môžeme pozdvihnúť k Bohu, položením rúk obsiahli Ducha Sv., aj ženy vraj majú moc kľúčov, nikoho okrem Boha netreba poslúchať, modlitby budú účinnejšie, ak budeme celkom nahí, vraj ak je Boh prítomný v duši, tá sa týmto dostáva nad každý zákon, už nehreší, a je už slobodná, a nemusí niesť zodpovednosť za svoje skutky dobré či zlé, keď príde dokonalé poznanie, skončí to, čo bolo iba čiastočné, išlo im o inkarnáciu Ducha Svätého a mystiku zbožštenia už tu
viklefizmus – 14.st. z angl,. predchodcovia reformácie, hlásali miesto transubstanciácie remanenciu/ Kristovu prítomnosť v chlebe a víne vnímal iba duchovnú a sviatostnú, podobnú ako duša v tele, a nie asi ako reálnu, hriešni preláti sú zbor satanov, kňazi vraj nemajú právo odpúšťať hriechy, pápež ak nenasleduje Krista je antikrist, odmietal božský pôvod pápežstva, iba Sv. písmo je neomylné, nie tradícia, z cirkvi vraj nemožno niekoho vylúčiť, klérus sa nemá čo starať o majetky, Viklef veril, že pápežova vláda nad každým národom je nebiblická tiež, že zlo do cirkvi prišlo s bohatstvom a mocou, zaplietol sa sám do politickej moci, bol proti pútiam, proti úcte ku relikviám, tvrdil, že pravé náboženstvo je o vzťahu jednotlivca s Bohom a má byť bez klerikálneho manipulovania
husitizmus – z 15 st., mýlil sa napr. v tom, že hlásal o kňazovi žijúcom v ťažkom hriechu, že vraj neplatne vysluhuje sviatosti, kráľ žijúci v hriechu vraj už nie je právoplatným kráľom, a ďalšie extrémne názory ako defenestrácia kráľovských úradníkov na bodáky, hlavu Cirkvi uznával iba v Kristovi a popieral úlohu Petrovu, cirkev vraj nemá mať majetky, neuznával cirkevnú poslušnosť, mnohé prišlo až po J. Husovi, a malo to aj trpké ovocie : praktizoval nesväté už aj výbojné prepady kláštorov či vojny napr. na Slovenskom území, revolučná nepokora, vzbura aj voči právoplatnej autorite, netrpezlivosť, Žižka tiež upaloval, napr. sektu adamitov, asi už psychiatrických pacientov, a bol napr. prísne za sv.prijímanie „pod obojí“ …
protestantizmus – zo 16.st, akčná neposlušnosť zákonitej autorite, pubertálne nahnevané netrpezlivé reformovanie liberalizácia kresťanstva, svojvoľné určovanie čo sa má veriť a čo nie, krátkozraká jednostrannosť / iba sv.Písmo bez tradície, iba milosť bez našej snahy, iba viera bez skutkov/ Reformačný zápal bez pokory. Dôsledný subjektivizmus.“ Pápežom“ si je potom každý sám. Hovoril síce dôrazne o pevnej skale Božieho Slova, zároveň však položil na piesku rôznorodých osobných názorov pevné základy kresťanskej nejednoty a stvoril džungľu tisícok ďalších denominácií
anabaptizmus – zo 16 st. mnohoženstvo, všetci sú kňazmi, obrazoborectvo , spoločný majetok, ale na revolučného hulváta? „Všetky radosti, ktoré majú a užívajú bezbožní, môžeme mať aj my a tiež ich smieme slobodne užívať. Pretože my nimi velebíme Boha a bezbožní nimi uctievajú diabla.“
anglikanizmus – zo 16 st. utvoril tzv. high church tak, že miesto pápeža si za hlavu zvolil kráľa, ktorý za reformu považoval ultradrzosť, mnohé vraždy, opakované hriešne sobáše, zastrašovanie poddaných, aj prenasledovanie
puritanizmus – zo 17 st. elitárstvo anglikánskych presbyteriánov, ktorí vonkajšou prehnanou „čistotou“ zakrývali asi prehnanú vnútornú špinu. Považovali sa za vyvolený národ
janzenizmus – zo 17 st. malichernostiam prikladal veľkú vážnosť, bol prehnane prísny a bojazlivý ohľadom prijímania sviatostí. My vraj celkom nič nezmôžeme, však sa Boh o všetko postará… Strašenie hriechom a peklom. Dotyk, bosk či nahota sú už ako zločiny? Pokrivené vnímanie reality / podľa kard.Ratzingera/ Nedôverčiivosť, až morbídnosť /podľa kard. Fernandéza/ Ako patrón bulváru rozdúchavali nafúknuté negatívne emócie, ktoré udúšali racionálne argumenty, kritické zmýšľanie či realistický nadhľad. Ich frustrácia a zloba bola extrémne tvrdá aj priatentáte na jezuitský rád.
kariérizmus – navonok ušľachtilá túžba po svätosti a slúžení v cirkvi, ktorá je však iba maskou, pod ktorou sa skrývajú túžby neočisteného sebeckého či namysleného ega, že sa pri tom vrajposväcovaní a cirkev-ní/i/čení aj nemilosrdne udáva, hrubo osočuje, zabíja iným česť, kriví inému osud, šliape po ľudských právach, pohoršuje iných tieto „veľké“ veci novozákonným kariérnym farizejom nevadia, ale vyžívajú sa v predstieranej serióznosti, zaťatom nepokání ani za trestnú činnosť, ignorovaní bratských napomenutí, v nafukovaní malicherností +zastrašovaní iných, aby sa zbavovali ako bosoráčikovia svojich strachov. Straší im už psychiatricky vo „veži“ tým viac, čím viac sa potvrdzovali navzájom v „nepoškvrnenosti“ a nedotýkavosti svojho tela či neľudskej nábožnosti, čím viac sa tisnú do neba bez poctivo prežitej a dozretej človečiny. Majstri v zhadzovaní viny na iného , v dlhodobom kreatívnom osočovaní a v rozklade svojej osobnosti. Vedia sa pochabiť tak, že hrajú pred inými klauniádu, že adorujú pána, ale ten ich pánbožko je nevyzretá , vykorenená, narcisticko patologická pseudosvätosť. Ich bohom svojvoľná sebaoslava, vlastná funkcia, škodoradostné zneužívanie moci, radikálne sebaklamanie a stvrdnutie srdca až na titán
deizmus – zo 17 st., domnieva sa, že Boh do diania sveta nijako nezasahuje, odmieta Zjavenie sa Boha
galikanizmus – zo 17 st., snaha utvoriť národnú cirkev, požadoval mať rôzne osobitné práva, chcel zobrať moc pápežovi, a dať ju kráľovi / podobný je cézaropapizmus napr. u Justiniána či Napoleona , alebo erastinianizmus– zo 16 st. od Wiliema Tindalle, učil, že štát musí byť mocou nadradený aj nad cirkvou/
febronianizmus – z 18 st., navrhoval zobrať nadprávomoci pápežovi, a dať ich naspäť kolégiu biskupov, čo sa výnimočne stalo na Kostnickom sneme, aby sa vyriešilo trojpápežstvo, bolo to dekrétom zrušené Martinom V. Hoci má pápežský stolec veľký symbolický význam – aj pre prípad nejakého koncilu – , vo výkone jurisdikcie, napríklad na území nejakej diecézy, nemá mať pápež vyššiu autoritu ako miestny biskup. Tak to videl vtedajší smer známy ako episkopalizmus.Národné monarchie sa nacionalizovali a uplatňovanie pápežskej autority na ich území sa začalo považovať za neadekvátne zasahovanie nielen do cirkevných, ale aj spoločenských a politických otázok. Na základe privilégií, ktoré sa súborne nazývajú patronátne právo, si španielska aj portugalská koruna mohli riešiť v kolóniách cirkevné záležitosti autonómne bez súhlasu Svätého stolca. .
jozefinizmus – z 18 st. zrušil napr. kontemplatívne rehole na svojom území, lebo „nič pre iných nerobili“. Povrchným osvietenstvom panovník Jozef II, / ako pripitý kostolník/ začal veliť v kostolnej liturgii či cirkevnej samospráve, a rozhodoval v niečom, čomu iba povrchne rozumel
racionalizmus – z 18 st., jediný zdroj poznania je ľudský rozum, preto žiadne zjavenie či viera podľa neho neobstoja. Prehnaný humanizmus. Jednostranné absolutizovanie toho nie hlbšieho intelektu, rozumkárstvo, odpisujúce druhú podstatnú filozofickú kategóriu : sv.vieru
liberalizmus – z 18 st., jeho extrém – prílišná až pochabá zamilovanosť k slobode ho uvádza do pokušenia svojvolnosti, tzv. sloboda jednotlivca je uctievaná ako modla, nevedome tak plodí vnútorné okovy novootroctva, čiže duchovne invalidizuje. Navonok ľudí akože oslobodzuje, a vnútri ich dáva produkovaním ťažkých hriechov priamo pod vládu démonov. Za maskou veľkých liberálov sú duchovne zmäkčilí rozmaznaní chlapci. Po dlhšom už rozdrapovaní ich dá do pozoru až nejaký diktátor / doma napr. aj žena – sekera/ Presnejší názov je libertinizmus, ten adoruje svojvôľu. Nefanatický liberalizmus, ten ešte zdravo bojuje za slobodu v rozhodovaní, lebo fanatické nanucovanie kresťanských hodnôt je naisto arcikacírstvo
ultramontanizmus – z 19 st.zmätočná a pohanská kontaminácia kresťanstva v jeho vedení, infantilne pripisuje pápežovi funkcie, úlohy a kompetencie, ktoré mu v skutočnosti vôbec neprináležia, ktorými Pán Ježiš apoštola Petra ALE vôbec nepoveril, napr. aby sa ako poloboh vystavoval narcisticky v chráme na obdiv na boskávanie sv.papúč, aby sa pasoval do role hlavného sponzora Vatikánskych umelcov, hlavného architekta Ríma, svetského panovníka pápežských štátov, faraóna aj nadcisára, hlavného nadpolitického mierotvorcu či armádneho generála v križiackych výpravách voči neveriacim, aby rozhodoval o politikej stratégii v nejakom štáte alebo aby koordinoval migračnú krízu ako komisár OSN, odporúčal nejaké aj zdraviu škodiace mRNA vrajvakcíny ako díler BigPharmy, miešal sa a schvaloval vedecké objavy v astronómii, aby inicioval hókus-pókusy v civilnej právnej ochrane vo zväzkoch pre homopáry, aby sa miešal ako hlavný nadrozhodca do futbalového spolku FIFA či aby sa stal klimatickým alarmistom zachraňujúcim matku prírodu, ktorá tu je iba dočasu, či aby mnoho drahocenného času venoval ako ochotník pri teatrálnych audienciách pre mocných tohoto sveta / rôzni cirkusanti, celebritné pávy, politické líšky , finanční hadi, vyšportovaní capi , čierne ovce či dúhoví krtkovia… / a nemal potom čas sa stretnúť ani z vlastnými podriadenými, ktorí sú napr. prenasledovaní diviakojudášmi vo vnútri matky cirkvi / čiže na obetných baránkov a trpiaceho Krista v nich! / Úloha pápeža je nie povrchne a diletantsky, ale vážne ohlasovať evanjelium, nie dávať žoviálne rozhovory o prázdnom pekle či možno nezatratenom Judášovi, ale správne smerovať kresťanov aj iných na nebo , kooperovať a riadiť v oblasti spásy nesmrteľných duší, ohlasovať najmä evanjelium a nie najprv svoje osobné často kreatívne heterodoxné názory, definovať zdravú kresťanskú doktrínu, varovať pred bludmi a sociopatiami, nebagatelizovať osobné, podpásové či sociálne hriechy, udržiavať vysokú morálnu laťku ako ideál, chrániť v prvom rade kresťanov, prorocky karhať mocných keď ubližujú bezmocným, keď pohoršujú maličkých, šliapu po ľudských či božských právach. Mal by dať všetkým pastierom ten správny príkla a povzbudiť o viere. nedostal právo iných odkláňať k nejakému modlárstvu, pohoršovať či ohlodávať piliere pokladu sv. viery. Má pripraviť ľudstvo na duchovnú premenu sveta i našich tiel, ohlásiť koniec stále besnejšieho stavu v geopolitike na tejto skorumpovanej planéte, bedlivo učiť rozlišovať medzi dobrom a zlom, varovať pred zatratením aj pred poslednou hrôzovládou antikrista a najsuverénnejšie zo všetkých lídrov ohlasovať II. slávny príchod Ježiša Krista a spravodlivý i nemilosrdný Posledný súd!!! Všetko ostatné sú nepodstatnosti a neraz polodementné úlety mimo, na ktoré míňali veľa svojho drahocenného času a energie nesvätí pápeži, aj iní vrajpastieri – nájomníci, čo niekde postrácali veľmi nebedlivo katolícku identitu. Nikdy sa za svojej kariéry – sebaoslavy nepostavili priamo voči nejakému vlkovi, čiže nie sú dospelí vo svojej viere ani v osobnej individuácii. Pobehovali ako tínedžeri hore dole riešili to aj hento, jednotu mali nie s Kristom, iba tú príliš ľudskú s cisárom Konštantínom.., Drahocenný čas na hlbšiu modlitbu a hlavné svoje povinnosti odkladali prečo nabok?! Lebo miesto Božej slávy milujú svoju hanbu? Toto ale nie je o večnom živote, či to to je viac o pozemom očistci a participácia už na večnom trápení?..
Všetko ostatné sú nepodstatnosti a polodementné úlety mimo, na ktoré míňali veľa svojho drahocenného času a energie nesvätí pápeži, čo strácali veľmi nebedlivo katolícku identitu
tradicionalizmus – z 19 st., iný extrém racionalizmu, vraj náš rozum nie je schopný rozoznať, čo je pravda. Tá je vraj iba v Zjavení a tradíciách
ontologizmus – z 19 st. prehnane uctieva iba našu intuíciu ako hlavný prameň nášho poznávania
pozitivizmus – z 19 st., preceňoval prírodovedu, popieral Zjavenie, nepotreboval metafyziku, uznával iba empirické poznanie / iba pomocou vlastných osobných skúseností/
modernizmus – z 20 st., syntéza všetkých heréz, absencia sakrálnosti, /nič už nie je sväté?/, náboženstvo je v podstateo dobrom pocite, dogma sa prirodzene vytratí vyvojom, pokrok ľudstva ako modla, keď sa demokracia zvrhne na démonkraciu a keď prílišné pachtenie sa po novotách naruší úctu ku tradičným a trvalým hodnotám, odbrzdená neofília, ignorovanie tradície, lebo tá je vraj iba a len ľudským dielom, chronické znižovanie morálnej laťky, uľahčovanie náročných pravidiel, spochybňovanie katolíckych dogiem , unáhlené a nerozvážne podliehanie iba novým trendom, skrytí „zakuklenci“ racionalizmu napr. výklad Sv. písma bez autority matky Cirkvi, hederodoxia/ iný neideálny názor/ už odtrhnutá od ortodoxie, zbožťovanie individuálnosti, vlastného názoru či osobného neprenosného zážitku
integralizmus – z 20 st., vyčítal katolíkom akékoľvek prispôsobenie sa modernej kultúre, adoruje staromódnosť
starokatolicizmus – z 20 st., podľa neho pápež vraj nebol nie je a ani nikdy nemôže byť neomylným vo veciach viery a etiky /ani keď povie že 2 + 2 = 4? /
socializmus – z 20 st., vychádza z povrchného historického materializmu, správna snaha o sociálne zrovnoprávnenie, ale adoruje iba plné brucho, vonkajšiu politiku a sociálne problémy ako vraj tie najdôležitejšie, a akoby aj ako jediné, má viac smerov, extrém zažil napr. u Hitlera / chcel oslobodiť ľudí od Desatora, od výčitiek svedomia, od bremena osobného rozhodovania/
komunizmus – z 20 st., omamujúce sľuby o raji už tu na zemi, rozoštvávanie závisti u chudobnejších voči bohatším, systematická likvidácia inteligentnejších, hrubý materialistický primitivizmus, prepracovaný antiteizmus, záchvaty kolektivizmu, chvála z rozpadu osobnosti, pokus o nadnárodný, internacionálne rozdrapený mesianizmus, čo sa plazil a labu lízal červenej krutej šelme, strane v moskovskom centre
synkretizmus – patologické zmiešavanie všetkých spiritualít do falošnej jednoty. Čalamáda zo všetkých náboženstiev, blud dávajúci všetky spirituality na jednu úroveň, povyšuje choré na zdravé a pravdu mieša s klamstvami, premúdro ich berie všetky na začiatku akože trochu vážne, až nakoniec táto pálenka spôsobí, že nebudeme brať vážne nikoho a nič, a po skonzumovaní tohto zázračného elixíru budete mať miesto plnosti pravdy a istoty skôr „plné gate“…a v rozume chaos
prozelytizmus – veriaci z inej denominácie sa stávajú objektom presviedčania, namiesto toho, aby boli partnermi v dialógu spájajúcom nás na základe rovnakej ľudskej prirodzenosti a spoločného hľadania pravdy o našej existencii. Nehľadanie toho správneho spoločenstva pre iného Manipulačné preťahovanie iných do toho môjho / hlavne iba podľa mňa/ správneho košiara, sebecká, násilná , trápna, strašiaca vrajponuka cesty do neba, tiež nanucovanie vonkajšou mocou všetkým, aby boli iba katolíci či moslimovia , a to, že budú z nich zrazu praví pokrytci im nevadí, farizejom ?
sedeprivacionizmus – pokonciloví pápeži vraj nedosiahli plnosť pápežstva, doktrinálny postoj v rámci tradicionalistického katolicizmu, ktorý zastáva názor, že súčasným obyvateľom Svätej stolice je riadne zvolený pápež, ale chýba mu autorita a schopnosť učiť sa alebo vládnuť, pokiaľ neodvolá zmeny, ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil. Doktrína tvrdí, že od tohto koncilu sú obyvateľmi Petrovej stolice pápeži materialiter sed non formaliter , teda „materiálne, ale nie formálne“ Etymológia termínu „znamená to, že v osobe, ktorá sedí na stoličke svätého Petra, je nedostatok, teda niečo, čo mu chýba“. „sede“ („sídlo“ vlatinčine) a „privationizmus“ (lat. „privatio“, čo znamená „súkromie“ a prípona„izmus
sedesvakantizmus – hnutie neuznávajúce pápežov, ktorých máme po II. Vatikánkom koncile, tvária sa a v mnohom sú aj pravoverní, ale odporúčajú za vzor aj svoju pýchu predivnú, klamú seba aj iných, mysliac si, že katolícka doktrína sa už zastavila a nesmie sa ďalej vyvíjať , podobný blud bol luciferianizmus zo 4 st alebo sedemenefregizmus
sentimentalizmus – milosť Božia je v nás vraj iba vtedy, keď ju cítime, ak ju necítime, tak nie je doktrinálny postoj v rámcitradicionalistického katolicizmu, ktorý zastáva názor, že súčasným obyvateľomSvätej stoliceje riadne zvolenýpápež, ale chýba mu autorita a schopnosť učiť sa alebo vládnuť, pokiaľ neodvolá zmeny, ktoré priniesolDruhý vatikánsky koncil. [ 1 ] Doktrína tvrdí, že od tohto koncilu sú obyvateľmi Petrovej stolice pápeži materialiter sed non formaliter , teda „materiálne, ale nie formálne“
kvietizmus – (z latinského quies, kľud, pokoj, odpočinok): je forma spirituality, ktorá uznáva úplnú pasivitu duše, blaženej vraj preto, že je už spojená s Bohom, a Bohom a v Bohu premenená. Toto učenie, zastávané v 17. storočí pani Guyonovou a Fénelonom, vedie najmä potlačeniu osobnej zodpovednosti odmietaním akejkoľvek individuálnej iniciatívy, je to učenie hlásajúce pasívny nazeravý vzťah k životu a zrieknutie sa aktívnej činnosti, ľahostajnosť k dobru i zlu, zmierenie sa s každým utrpením, krivdou a pod, vraj toto je to pravé a bezpodmienečné podriadenie sa božej vôli, antihorlivosť, odporúčal pasivitu a anihiláciu ega. Subjektívny pokoj a absenciu každej túžby akoby povýšil na božstvo. Nedať sa ničím rozrušiť. Uletená mystika. Dobrovoľný kríž umrtvovania je vraj zbytočná záťaž, ktorej sa treba iba zbaviť alebo ho úctivo
infantilizmus – odmieta žiť v realite, neuvedomuje si nepríjemné fakty, bagatelizuje nebezpečné varovanie, pred hrozným svetom sa pravidelne zdekuje do detských predstáv, uverí hocijakej manipulácii, zhadzuje potom vinu iba na toho, kto ho oklamal, pri dlhšom sledovaní tv správ a ignorovaní alternatívy vedome osprostieva a ani si už neuvedomuje, aký je trápny, divné správanie neprimerané svojmu veku, živené v mladosti sebeckou tvrdohlavosťou a v starobe stareckou prefíkanosťou
dolorizmus – falošné nesenie si svojho kríža, pánbožkárske bolestníctvo, ktoré v nás buduje už skrytú pýchu, masochistická potreba trpieť a tak sa chlácholiť, že som na tej správnej a úzkej ceste do neba, opakovanie trápností povchného pokáníčka, ale aj nerozlišovanie, či je to utrpenie aj prirodzené či umelo našimi hlúposťami spoluspôsobené, vyžívanie sa v umelých trápeniach, ktoré sa vôbec nemusia páčiť Bohu, a v druhej fáze osobnostného rozkladu je to až sadistické nanucovanie iným tejto umelo neprirodzenej pseudospirituality
voluntarizmus – pripisoval našej ľudskej vôli božskú silu
irenizmus – trápne unáhlené zmierovanie sa, zbabelé padanie si do náručia s protivníkom, za každú cenu dosiahnutie dohody, aj za cenu lacného výpredaja svojej identity, naivné, až arogantné prehliadanie vzájomných rozdielov tzv. „opičia láska“ v preudoekumenických kostolných šatách
monizmus – príroda je v ňom bohom, uznáva iba jediný princíp, u tzv. monistov existuje paradoxný dualizmus, lebo spirituálny m. zvelebuje ducha a materialistický m. hmotu
konformizmus – zbabelá a mentálne lenivá falošná spokojnosť , nemať svoj vlastný názor a tváriť sa, že máme názor ako ostatní a ťažiť z toho výhody či kariérny postup, duševná prostitúcia alebo „umenie“ nemať svoju tvár
nacionalizmus – zbožňovanie svojho štátu, a fatálne pomýlenie si pozemskej vlasti z nebeskou, politického vodcu povyšoval na boha a spasiteľa
naturalizmus – uznáva jednostranne iba materiálnu prírodu, žiadnu metafyziku či duchovné dimenzie bytia, príliš tolerantný vôči všetkému prírodnému, absencia napr. cudnosti, štátny naturalizmus – popieranie povinnosti štátu uznávať Boha a nadprirodzený poriadok – ktorý Lev XIII. opísal ako „právne odpadnutie spoločnosti“, keď už skoro každá vláda v Európe vylučuje náboženstvo zo svojich verejných činov. Občianske mocnosti sa znesväcujú: vláda je bez náboženstva; a ak je vláda bez náboženstva, aj vzdelanie musí byť bez náboženstva. Rúhanie je povýšené na úroveň privilégia a práva. Kresťanstvo bude vyhlásené za nepriateľa a zároveň sa materializmus prezentuje ašpiráciám národov ako hybná sila pokroku a boh budúcnosti.
fanatizmus – prílišná netolerantnosť. To, čo sa mu pozdáva je od boha a čo nie, je od diabla. A poďme tú čiernobielosť či farbosleposť, jednostrannosť či nedospelosť nanucovať tvrdo aj iným, nanucuje sa väčšinou to, v čom má fanatik sám silné strachy či pochybnosti
sociologizmus – jednostrané chápanie evanjelia iba vraj ako sociálneho programu
slobodomurárstvo – Thomas Jefferson, americký prezident v r. 1800, napísal, že Ježiš bol síce múdry ,ale mal hlúpych apoštolov, a tí napísali Jeho učenie do Nového zákona, kde sú múdrosti s hlúposťami poprepletané, a o tom čo je čo rozhoduje moje infantilné prešibané ego, ktorého zbožťovanie je zárukou mystifikujúceho zmyslu života, dôsledný synkretizmus sa vzťahuje na spojenie rôznych presvedčení, praktík alebo myšlienkových škôl do jednotného, uceleného systému, uctieva veľkého architekta, padlého anjela, extrémny humanizmus + okultizmus
moderný spiritualizmus – skutočné jestvovanie vraj môžu mať iba duchovné bytosti, hmota a ľudia sú iba iluzórnym prejavom ducha
individualizmus – povyšovanie osobného názoru na dogmu, svojho štýlu vnímania a prežívania na to správne náboženstvo, silná viera v neomylnosť falošného ega, tvrdohlavá a dôsledná vernosť sebe samému, ktorá nepozná žiadnu neveru
investitúra – uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom
triumfalizmus – unáhlene si namýšľal je Ježiš už kraľuje aj politickou mocou, mýli si, že cirkev putujúca je už cirkvou víťaznou, že byť kresťanom znamená iba nad pohanmi v bojoch či spoločensky víťaziť, manipulačne triumfovať aj nad slobodnou vôľou blížnych, ochraňovať štát od bludov uplalovaním kacírov, napr. pridávať aj cez zbytočné vojny nové pozemky pre cirkevný pozemský štát, že je legálne nanucovať nejaký typ kresťanstva podľa pohanského zvyku koho je územie, taký tu bude aj typ viery, urážať iných kresťanov, že ich úprimné priznanie sa, že neveria v nejakú dogmu, že už týmto spáchali neodpustiteľný hriech, budiť naivný dojem, že čím väčšiu katedrálu postavíme, tým sme aj viac nábožnejší, prezdobovať kostoly a nestarať sa o chudobných, nanucovať sviatosti …
pacifizmus – z mieru robí modlu, odmieta akúkoľvek vojnu, aj obrannú, sociálna naivita, slepota ducha, podpora mafií, nemužné a nie veru spravodlivé preháňanie to s „dobrotou“
autosotérizmus – zachránim sa ja sám, lebo „ja“ som vykupiteľ, ráta aj s vierou, ale pred Boha dáva ego
agnosticizmus – tvrdí, že my ľudia nie sme schopní s určitosťou niečo ako pravda či absolútno poznať. V extrémnom vydaní prechádza do diktatúry relativizmu. V miernej podobe je to asi túžba po nadhľade nad tým babylonom rôznych názorových prúdov, filozofií a náboženstiev
skepticizmus – jedno má za isté, že nič nie je isté, až patologicky pochybuje o všetkom, a o tom svojom asi nepochybuje…
relativizmus – v ničom nenachádza pevnú pôdu, iba pláva na vode, a tam sa neraz topí v protichodnostiach, vedie až k extrémnej zneistenosti a nedisciplinovanej skepse, aby sa zbavil prudkých samoúzkostí, nanucuje potom iným až diktátorsky falošné a primitívne istoty
proporcionalizmus alebo tiež konzekvencionalizmus – po II. vatikánskom koncile okrem iného šíril osvetu, že v skutočnosti neexistujú žiadne jednoznačné a univerzálne morálne normy, čo je presne dobré a čo už zlé, lebo tzv. vnútorne zlé činy sú individuálne a u jedného môžu byť ťažkohriešne u iného ľahko, že nesmieme ignorovať a tiež prihliadať na dobrý úmysel aj mnoho zložitých okolností, neraz v živote je často v poriadku vybrať si v našej konkrétnej situácii “menšie zlo”
tzv. epikia = situačná etika, empatický zmysel pre výnimky, chápanie osobne nezavineného iregulárneho stavu/ napr. niekto sa nechcel rozviesť a je preto v inom vzťahu/. V extréme môže dávať zelenú ľahostajnosti voči katolíckemu ideálu. Pretože “výnimky” majú nepríjemný zvyk stať sa časom pravidlom, keď sú v našich poloetických špekuláciách povýšené na prvé miesto
okultizmus – študuje a popisuje tajné duchovné fenomény, duchovná veda ale bez podstaty, bez Ducha Svätého, ďalšie stupne mágie sú čarodejníctvo a bosoráctvo
fundamenalizmus – chápe a vysvetľuje bibliu doslova, dáva zjednodušené odpovede na zložité otázky, straší iných presne takým stupňom strachu, aký má v sebe a navonok to zakrýva hriešne namyslenou vrajhorlivosťou za trvalé hodnoty, sebaistotou, nanucuje fanaticky iným svoje „zamrazené polotovary“, komplexy a neistoty, vôbec nerozlišuje podstatu od vecí druho a treťoradých /napr. ľahký a ťažký hriech, pevnú dogmu od slobodného názoru/
alibizmus – zhodiť zodpovednosť a iba na iného, majstrovstvo vo výhovorkách, útek pred zodpovednosťou, dlhodobá ponuka svojho zbabelého čušania aj pri očividných spoločenských kriminálnostiach, farizejská sociopatia na hlbšej úrovni, spohodlnené bahnenie sa kaprov v rybníku, ktoré ho nemajú v pláne vypustiť, aj keď je voda už neznesiteľne špinavá
fideizmus – vierou a modlitbou chce vyriešiť všetko, aj napr. operáciu slepého čreva, a úplne hlúpo im dieťa umrie, podceňuje rozumové poznanie a praktické správanie
laicizmus – zvrátená mentalita na Západe, klerikofóbia, kde je všetko sprofanizované, odcirkevníčené, a postupne už nič nie je sväté, aj hnutie , ktoré hlása úplnú zbytočnosť kléru
konzervativizmus – keď si intelektuálne stabilizovaní ochrancovia tradičnch hodnôt zabudnú všimnúť na konzerve dátum expirácie, a tam sa už vytvorili toxické látky, ktoré pri konzumácii spôsobujú nielen zdravotné problémy, ale aj nežiadúce dementné sociopatie, a nemajú chuť ani odvahu riešiť túto smutnejúcu podvýživu, a miesto toho ako starí blázni či staré páky nanucujú všetkým už iba staré zákony, plesne to starých fotrov, akoby ich jediná radosť zo života bola táto trápna forma škodoradosťi a sociálnej retardácie
progresivizmus – správanie sa rozmaznaných pubertiakov v dospelých telách, neprimerané ich veku, pudovo odbrzdené adorácie svojvôle, ktoré už aj vynucovaním, násilím či aj propagandistickými podvodmi do iných indoktrinujú toxické novoty a nežiadúce zmeny, o ktorých si namýšľajú, že je nevyhnutné ich v slobodnej spoločnosti prijať, má aj extrémne koncovky napr. v ideológii gender , kde sa až trápne nanucuje všetkým napr. mnoho deviantných pohlaví, svojská extrémna intímna rozdrapenosť, pohlavná nejasnosť, prideová hlučná oslava zvieracích pudov, či absolútne nehanbenie sa už za nič, teatrálne nafukovanie si zvieracieho ega, končí to až nenávisťou ku klasickej rodine a tradičným hodnotám, ktoré sú zosmiešňované ako ukrutná nuda, ktorú asi sami intenzívne zo všetkého normálneho sami chudáci prežívajú po absolvovaní aj extra smilných bosoráckych ponúk
unitarizmus – sfanatizované „židovčenie“, má obrovské problémy prijať, že Boh je v Troch Osobách, a drží sa zaťato až agresívne iba mohamedánskej verzie, že to musí byť iba osoba jedna
dogmatizmus – intelektuálna obmedzenosť, bojazlivá úzkoprsosť, ktorá aj ochotne prijme nejakú dogmu viery, ale drží sa iba jej jediného a povrchného výkladu a nenávidí výklad iný a hlbší, v podstate je to strach pred hlbším poznaním pravdy
prozelitizmus – robenie nátlaku, aby kresťan zmenil denomináciu v ktorej sa momentálne nachádza, za tú, ktorú mu doporučuje evanjelizátor
indietrizmus – spiatočníctvo, duchovná zaostalosť, hnutie, ktoré sa bráni novým trendom a normálnemu vývoju, starohorlivosť, priatelia starých poriadkov, ktorí obranu kresťanskej viery stotožňujú s návratom o sto rokov vzad, strach pred akoukoľvek zmenou či novotou, rigidita, skostnatenosť, mentálna stuhnutosť, adorovanie iba „záchrannej brzdy a iba negativizovanie stúpania na plyn“
etatizmus – do kresťanstva sa infikoval od 4 st. Je to uprednostňovanie štátnej moci pred mocou Božou. Otrocké poslúchanie na slovo cisára, kráľa, komunistickú či nacistickú stranu či hlavného hygienika pri fakepandemy. Dôsledné čušanie pri neprávostiach vyčíňania pozemskej moci. Povrchofília v extrémnej a mimoriadne trápno – zbabelej podobe, politické pohoďáctvo
klerikalizmus – príliš namyslení kňazi a biskupi, ktorí úplne ignorovali činnosť laikov, preráža v ich správaní opakované ješitné autoritárstvo, alebo ich neodborné miešanie sa do vzťahov iných, prírodovedy, politiky a občianskeho života, niektorí si namýšľajú, že im patrí cirkev, a nie Ježišovi, stotožňujú sa až trápne s funkciou na ktorú nedorástli, škodoradostne zneužívajú svoju moc, páchajú svojvôľu, ponižujú podriadených, prenasledujú spravodlivých, nerešpektujú ani kánony ani ľudské práva, sú ako nemí palácoví psi, tvária sa že problémy nevidia, čo iba čušia aj pri veľkých osobných krivdách či poškodeniach svojich veriacich, odmietajú sa dotýkať rán v kresťanoch/ čiže aj Kristových sv.rán/, alebo v ľudoch dobrej vôle, nechajú ich krvácať, a miesto toho sa hrajú na doktorov, sú ako na drogách s titulovými orgiami, iba mlčia aj pri antinárodnej totalite, bezpráví či prenasledovaní kresťanov, lebo chcú mať asi podiel na tej zlobe, s utajeného dôvodu, aby čo najdlhšie zostali vo funkcii, mali z toho výhody a pohodlný život, majstri v sebaoslave, radi si hojdajú svoje egá, potľapkávajú sa navzájom po pleciach za vlastizrady aj neveru evanjeliovým ideálom, ako verní pudlíci mopslíkujú iba mocným a bohatým, vedia to maskovať bohaoslavou, hereckou poníženosťou či zbožnými rečičkami, po napomenutí nie sú schopní sebareflexie ani pokánia, sú už zaživa potrestaní najväčšími trestami – stratou vážnosti a šašovským syndrómom, a čím sú tieto hrozivé tresty skrytejšie a mäkšie , tým viac sa prihlúplo iba na všetko usmievajú, je to duchovne dlhodobo praktizovaný sodomizmus a autosadomasochizmus končiaci premenou na nečistého ducha až démona
globalofília – zachraňovanie platéty v jej skorumpovanom stave, prehnané uctievanie modličky Pačamamy – čiže matky prírody, klamanie iným, že terajší stav zeme bude taký navždy. Vedomé a fatálne zamlčiavanie apokalyptických predpovedí o záverečnej vláde antikrista, o beštii z mora / finančná moc + BIGmafiou unesená štátna moc/ , o falošnom prorokovi čiže antipápež, čo mu bude robiť roztieskávača, o zradnom klére, ktoré ho čušaním podporujú a spolu vytvárajú šelmu zo zeme, čo sa tvári ako Baránok, ale hovorí ako drak, čiže ide o neviestku, /zneužitá duchovná moc/, nič nehovoria o znaku šelmy, nič o záverečnej skúške prenasledovania kresťanov, nič o premene zeme a II.Kristovom príchode.
Miesto toho ako nebiblickú spásu podporujú anonymnú moc neľudských globalistov v depopulačnej agende 2030, podpora zeleného komunizmu, spolupráca na najväčšej vyvlastňovacej superkrádeži v dejinách, spolupáchateľstvo na transhumanizme, digitálny koncentrák, holografické falošné zjavenia na oblohe, falošná invázia UFO s ukradnutými technológiami reverzného inžinierstva, globálna vláda , pedofilné gangy, dlhodobo tajené a nachystané od predkapelníkov antikrista + extrémne prachatých bosorákov s AI , CBDC, pseudoklímou, proxyvojnami či s plandémiami
Ich obete sa pokúšajú až komediantsky spasiť si svoje najmä telesné zdravie devastovaním si svojho tela a imunity hocjakými neoverenými boostrami aj so zneplodňujúcim žabím slizom a samoskladajúcou nanotechnológiou, spolupracujú aj s waxyterorom, hlavne na tých iných, čo sa nenechali ozbíjať amorálnymi strachopudnými hochštaplermi o výhradu vo svedomí, poslúchajú ako otroci podplatených vrajodborníkov, ktorí vyhodili z verejnej diskusie tých iných, zrelších odborníkov, adorujú vonkajší strach a ignorujú vnútro, tvária sa, že oni sú tí zodpovední, pokrokoví či integrálni…
Nekriticky hlcú mediálne manipulácie, zbabelo iba mlčia o zločinoch finančnej či homo mafie, nehovoria roky absolútne nič o sodomii či cudzoložstve, podporujú umelo rozoštvané vojenské konflikty, inváziou premnožených ekonomických migrantov, bagatelizujú kriminálne riadenie počasia, súhlasia s nehoráznym zdražovaním, zadlžovaním štátov, plytvaním, znemravňovaním mládeže extrémami genderu, satanizáciou v kultúre, otravovaním potravín, odnárodňovaním občanov, vyrábaním bezdomovcov, hyenistickými exekúciami, tolerovaním najhoršej zločinnosti, zákerným zneužívaním medicíny, manipuláciou volieb, korumpovaním inštitúcií…
Miesto tradičných hodnôt sa homogénne agresívne všetko przní a spupušuje, nezákonnosti sa nevyšetrovaním a netrestaním podporujú, občania sa cielene osprostievajú, veriaci sa infantilizujú, hybridné hrozby od pánov sveta sa bagatelizujú, a tí odvážnejší či uvedomelejší sa zosmiešňujú a zaháňajú do kúta, opozičné názory sa dehonestujú, kritické weby sa vypínajú, produkcia to miništrantov antikrista, ktorí spolupracujú na vytváraní umelého chaosu, a keď sa zjaví ten „inkarnovaný“ diabol, budú mu tlieskať standing ovation, lebo im ponúkne po chrapúňsky vyrábanom chaose či nedostatku dopredu pripravené riešenia, aby ich vrajzachránil, cez značku šelmy a zábavnú slobodu stiahol do pekla, ktoré je vraj prázdne, ako sa vyjadril o ňom celoplanetárne nedávno ten vraj najväčší náboženský expert..
transfigurácia – Jej dôsledkom je vylúčenie zo života Ježiša Krista všetkého božského a následkom defigurácie je naopak premena historického života Ježiša na už pokrivenú a nie ľudskú podobu – Jej dôsledkom je vylúčenie zo života Ježiša Krista všetko božské a dôsledkom defigurácie je naopak premena historického života Ježiša Krista pokrivenou vierou
amerikanizmus – 19 st , spomenul ho Lev XIII 22. 1. 1899 v liste Testem benevolentiae arcibiskupovi z Baltimoru Jamesi Gibbonsovi, kde nariekal nad Spojenými štátmi, kde sú cirkev a štát rozvedení, Pius XII. to predefinoval ako „heréza aktivizmu“ rozvoj tých hlavných. tzv. aktívnych cností. Hyperaktivita vonku a podceňovaná práca vo vnútri, zameranie na vonkajšie bohatstvo, prosperitu a úspechy a pod ich maskou rôzne prehry, neresti a sociopatické biedy, 500 stranová kniha o Pozitívnom myslení a ani jedna veta o nesení si kríža s Kristom, amerikanisti navrhovali marginalizáciu nesrozumitelných dogiem , kritizovali autoritárstvo učitelskej profesie , uprednostňovánie jednania pred kontempláciou , odmietanie rehoľných sľubov, ktoré nezdravo obmedzujú slobodu a pestujú tzv. pasívne cnosti, extrémny pragmatizmus
sekularizmus – štát a ľudia majú byť vraj bez vplyvu Cirkvi a viery, je za ich prísne oddelenie, ignoruje náboženstvá, adoruje ducha sveta a nezávislosť, praktický ateizmus
ezoterika – duchovné hľadanie a aj nachádzanie mnohých súvislostí, ktoré iniciuje hlavne naše ego a nižšie polospirituálne túžby človeka, postupné odhaľovanie skrytých zákonitostí, ale bez Ducha Svätého, ako prekvapko je vyjdenie z labyrintu vonkajšieho sveta pomocou Ariadninej nite, ale nie východom do nebeského svetla, ale premeditovaný adept sa ocitne opäť za sexuálnym vchodom do ženského tela ?! posielanie takto aj inak znesvätených duší znovu sa zrodiť do tohoto besného sveta, toto je tá kľúčová rada od osvietených a prebudených a vraj s vyšším poznaním?!? preťaženie mysle nepodstatnými informáciami a fatálne zanedbanie tých podstatných duchovných vecí, ktoré by hľadajúci veru neopomenul, keby prijal sv. krst a s ním anjela strážneho priamo z neba, nie takéto fakerady z náboženského secondhandu či očistcového polosvätého devachanu, miesto modlitby ponúka relaxačnú hudbu, miesto sv. boja proti zlozvykom volí prímerie, vážne veci neberie vážne, za najdôležitejšie považuje nie Boží príbeh a Jeho plán spásy, ale moje spirituálne objavy a naše bezbreho stolerované individuálne aj celkom protichodné etické či vieroučné názory
reinkarnácia – ktorá je ohlasovaná v ezoterike ako samozrejmosť je falošnou verziou večného života, Ježiš v Mt 25 kap. ju demaskoval a presnejšie pomenoval ako večné trápenie pre padlých anjelov, ide v podstate o trucovanie mnohých duší, ktoré si asi príliš zamilovali prírodné krásy na tejto chorej planétke a ako dunihlavom podpití si ju pletú s nebesami, kde sa im „ete nekce“? asi chcú takto bizarne potrestať Ocka a anjelov v Nebi, a neprišli ešte na to, že trestajú sami seba pochabou svetofíliou, o ktorej sebe aj iným podlo klamú, že to nebude mať koniec v Poslednom súde, jej súčasť tzv. karma sú vlastne tzv. Božie mlyny, čo melú pomaly, ale isto, zomelú nás všetkých a všetko, ale dajú sa zrýchliť modlitbou a pôstom, a u kresťanov má nad nimi moc Kristovej Sv. Krvi a Božej milosti, čo ezoterická bublina odmieta, vraj nás spasí naše vnútorné svetlo alebo „něco nad náma“, čo nikdy nie je 3x Svätou Osobou, ale vraj vesmírnou všetkoprenikajúcou a všetkoasiužtolerujúcou energiou
chiliazmus – doslovné a spolitizované chápanie tisícročnej ríše, tiež milenarizmus, unáhlené inkorporovanie fikcie božieho kráľovstva na neobnovenú hriešnu zem, hlavne tými NAŠIMI SILAMI, ale bez reálnej parúzie II. Kristovho príchodu /pred r. 1000 napr. , alebo vyhlásenie Kristovej republiky v 15.st. vo Florencii Savonarolom, v 16 st. v Munsteri anabaptistami, či tisícročná 3. ríša nacistov v 20 st. či v 21 st. hnutie sibírskeho vrajježiša /
chazarofilizmus – moderná heréza z judaizmu,ohlasuje ako spirituálnu prioritu vznik a uctievanie židovského štátu z r. 1948, robí si z toho ústrednú modlu, symbol geopolitickej nadvlády, zameriava sa do iba politicko-sionistických cieľov štátu Izrael , ktoré s pod ochranou správcov peňazí, ADORUJE tiež IBA čiastočné poznania duchovných zásad a radikálneho odporu ku správnemu a povinnému kristovskému dohotoveniu sa , antiduchovne bagatelizuje aj neetické postupy ateistickej a mnohom nespravodlivej vládnej politiky voči pôvodným obyvateľom Palestínčanom, ktorým nespravodllivo dodnes nedopraje štátnu samostatnosť a normálny život, hoci ich OSN ku tomu v počiatkoch zaviazala do 5 r. + dohodou v Oslo, a preto sú tam z toho nekonečné vojenské konflikty , podlieha sebaklamom, že pozemky pre novožidovských osadníkov je legálne aj násilím rozširovať podľa biblickeho vykolíkovania spred 3 tisíc rokov, ako oslepení hadím jedom títo aj silno biblickí vrajevanjelizátori neregistrujú žiadne ani antikristovské neprávosti zneužívanej moci, ignorujú zrušenie Starozákonných predpisov príchodom Mesiáša, nerozumne si nevšímajú ortodoxných židov, ktorí nesúhlasia s agresívnou politikou takejto podoby politickej vlády v Izraeli a ktorí sú na strane utláčaných Palestínčanov, pokúšajú sa nabulikať kresťanom pri evanjelizovaní a špeciálne pri vychvacovaní pravej cirkvi do nebies, že viera obrátených Židov v závere dejín je vraj podstatná pre záchranu kresťanstva, klamú, že žiadna duchovná Izrael neexistuje, príliš sa venujú svojskými zamilovaniami obnoveniu tretieho Jeruzalemského chrámu a židovským legendám, na slušne vyslovené racionálne kritické argumenty že sa aj mýlia reagujú extrémne emocionálne až alergicky a iba odmietavo / čiže farizejsky, hlúpo a pyšne/, od vypínania komentárov, cez ignorovanie až po obviňovanie z antisemitizmu či likvidáciu nositeľov opozičných názorov = dôkaz, že majú silno ilúziami či neľudskosťou poškodený svoj duchovný stav
nihilizmus – zbožňovanie ničoty. Antizmysel našiel v v kreténskej axióme, vraj „život nemá žiaden zmysel“ Radikálne prežívanie tejto zvrhlosti pokračuje potom nanucovaním tohoto bordelu iným, a v tomto prežíva aké také sadisticko masochistické „potešenie“. Satanizmus na vyššej úrovni než je tá primitívna, kriminálna.
chiliazmus – doslovné a spolitizované chápanie tisícročnej ríše,ALEBO TZV. milenarizmus, unáhlené inkorporovanie fikcie božieho kráľovstva na neobnovenú hriešnu zem, hlavne tými NAŠIMI SILAMI, ale bez reálnej parúzie II. Kristovho príchodu /pred r. 1000 napr. , alebo vyhlásenie Kristovej republiky v 15.st. vo Florencii Savonarolom, v 16 st. v Munsteri anabaptistami, či tisícročná 3. ríša nacistov v 20 st. či v 21 st. hnutie sibírskeho vrajježiša / VRAJ TO 1000 ročné kráľovstvo spomínané v Zj 20 kap. sa unáhlene inkarnovalo už do tohoto veku starého hriešneho sveta, v nejakej podobe zdanlivo ideálnej politickej moci, v cirkevnej podobe nejakého zdanlivo ideálneho spoločenstva, alebo v extrémnej podobe nezištných vzťahov medzi kresťanmi, ktorú ako archetyp uletenosti ponúkol sv.Petrom vybraný diakon Mikuláš, ktorý ponúkol svoju veľmi peknú manželku všetkým, hoci predtým na ňu silno žiarlil, a robili tak po jeho vzore jeho infantilní nasledovníci – milulášenci, nikolaiti, /Nicolaite preto znamená „ovládnuť laikov“/, ktorých za tú „lásku nebeskú“ prísne musel pokarhať už apoštol Ján Zj 2, 6- 15
Tu spomínané mentálne deviácie sú už luciferiázou, čiže satanizáciou. Zaburinením alebo zadymením svojho chrámu, Božej záhrady. Keď nerobíme jej kultiváciu, keď nevetráme, keď veríme a aplikujeme blud za bludom, a už nám to ani nevadí, že krivíme aj iných, vyrobíme z chrámu zoo. A ak posilňnujeme bludy aj s neresťami, premeníme svoju bytosť na šelmičku až na tzv.cynické monštrum
Takú duchovne spustnutú bytosť obsadia démoni, a začnú robiť peklo.
Tá obeť nebude mať výčitky svedomia ani pri terorizme. Ale má otupenú cynickú pseudorozkoš z demolovania hodnôt, inštitúcií, cirkví a cností. Popieranie akejkoľvek autority. Antifilozofické mafiánstvo v praxi. Bosorácka metla v akčnom závere. Anarchia, rozklad a chaos ako originálne „ciele“ a “ideály“ Degeneráti ducha ,čo sa premenili na antikultúrne beštie, na konci svojho zvráteného vývoja.
Správna a zdravá spiritualita spolupracuje s anjelmi, používa prostriedky posväcovania, pôst aj pokánie. A nie je iba o jedle a nápoji, sexe a funkciách, ale je to pokoj a radosť v Duchu Svätom a snaží sa o úctivé vzťahy.
Ak pomenuje lekár chorobu a trafí sa do správnej diagnózy, tak má polovicu liečby za sebou. Aj duchovných veciach sa dá ochorieť či uletieť. V histórii Katolíckej Cirkvi sa za 2O st. udialo toho veľa. Dá sa z toho mnohému priučiť. Aj tu bol vývoj v myslení. Viera tu bola, Písmo Sv. tiež, ale nebolo vždy jasné a postupne sa prichádzalo na to, kde je pravda, a čo je už blud, čo je kresťanstvo a čo už nie je. Bludy paradoxne prispeli ku tomu, že intelektuálne vyprovokovali biskupov ku tomu, aby sa na konciloch kodifikovali katolícke dogmy, skalopevné pravidlá, ktoré dávajú kresťanstvu orthodoxiu /pravovernosť/ teda aj našej viere akoby „pravidlá spisovného jazyka“.
Aby sa dala jasne rozlíšiť pravda od bludu, duchovné zdravie od duchovnej choroby, Svätú cirkev od nesvätých cirkví, kresťanstvo od sekty. Kto spisovný jazyk kresťanstva nezachováva, ten hovorí iba svojským nárečím, ktoré je tým viac poznačené stratou vážnosti, teda srandou, čím viac je pravým kresťanským článkom viery vzdialené. Tým viac robí okolo seba viac kriku, čím sa viac mýli a je vzdialené kresťanským a ľudským cnostiam. A samozrejme aj pravému Bohu. Existencia duchovných deviácií má ale ten dôležitý zmysel v dejinách spirituality, intelektuálneho dozrievania a vyjasňovania , že ich odhalením a pomenovaním sa napomáha kresťanovi katolíkovi presne zorientovať, kde je tzv. víťazné poznanie, aby sa neocitol v neortodoxnej oblasti, ktorá už ku zdravému rozumu a identite viery nepatrí. Skale, Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežom sme všetci kresťania dlžní vďaku, lebo definovali správne dogmy, dali tak pevnú konštrukciu kresťanskému chrámu , Kresťanská teológia dostala potrebné zdravé hranice. Omylom a bludom by sme mali byť vďačný za to, že definovali to, čo sa v Cirkvi vyskytlo, ale kresťanstvom nebolo, a pomohlo sa tak definovať, čo je už choroba ducha.
hurákatolíci: idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch…
vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iní je presvedčený, že pápeža ovládajú slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu umelé oplodnenie či rozvody skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami po hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú iných od poslúchania zákonitej duchovnej autorite
kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné, ale ktovieprečo klamú, lebo skryto pre jej ciele pracujú
hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco. Vedome napr.ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…
hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť, mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, toto trénujú, ovládajú, oživujú a veru majstrovsky aj vedia
karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti…
bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…Alebo mať iný názor… Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť.. Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok nebu…Veľa nás je totiž povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených… Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri
Dejinné útoky na kresťanskú civilizáciu.
1517 – protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie 1789 – racionalizmus: Boh áno, Kristus nie 1917 – ateizmus: Boh je vraj mŕtvy (dokonca akoby vôbec nikdy ani neexistoval)
Pius XII. v r.1945 v príhovore k predstaviteľom Katolíckej akcie: 1517 – náboženský útok /revolučný protestantizmus/ 1789 – politický útok / francúzka revolúcia/ 1917 – ekonomický útok / boľševická revolúcia/ Lev XIII.
1968 – érou beatlemánie začína sa na Západe tzv. antikultúrna revolúcia adorujúca nie „bio“, ale „nekro“ Vraj neexistuje už žiadna pevne zistiteľná pravda Nastupuje diktatúra relativizmu a apokalyptický ošiaľ, tzv.opíjanie sa „slobodou“ Na filozofickú „vodu“ a morálny „piesok“ sa posúva už v spoločnosti skoro všetko Rozklad zdravej rodiny, glorifikácia deviácií, poctivá žena s čestný muž začína byť na posmech… Krádeže detí a kradnutie destva, ich prznenie ako posledná fáza zvrhlosti a odpadu od Božích pravidiel v tzv.apokalyptickej dobe /posledná fáza boja dobra a zla pred II.príchodom Kristovým/
Pápež v tomto liste opisuje úlohu prefekta Dikastéria pre náuku viery a vyjadruje sa, že cirkev „oceňuje a podporuje charizmu teológov a ich úsilie v oblasti teologického výskumu“ (Evangelii gaudium, 133), pokiaľ sa „neuspokoja s teológiou od zeleného stola“ (tamže) s „chladnou a tvrdou logikou, ktorá sa snaží všetko kontrolovať“ (Gaudete et exsultate, 39).
Na otázku, čo znamená dnes „strážiť“ vieru, argentínsky teológ odpovedá slovami o tom, že podľa pápeža Františka je výraz „strážiť“ bohatý na významy.
„Určite nevylučuje bdelosť, ale vyjadruje, že učenie viery sa uchováva predovšetkým tým, že rastieme v jej chápaní. Dokonca aj situácia, keď je potrebné riešiť prípadnú herézu, by mala viesť k novému teologickému rozvoju, ktorý dozrieva v chápaní náuky, a to je najlepší spôsob, ako strážiť vieru,“ skonštatoval Víctor Fernández.
Povedal tiež, že počas vedenia diecézy sa nechal viesť cirkevnými právnikmi a aj sám sa vzdelával, „ale s obrovským utrpením zo strachu, aby som nebol nespravodlivý voči jedným alebo druhým“.
„Kardinál Ladaria (bývalý prefekt, pozn.) mi raz povedal, že by si želal, aby sa našiel nejaký heretik, ktorý by nás prinútil prehĺbiť našu vieru,“ dodal Fernández.
„A keďže medzi „pašované destiláty“ koncilu patrí aj zásada, že v rámci katolicizmu už nemožno odsúdiť žiaden omyl, ak sa nechce prehrešiť proti prvoradej povinnosti porozumenia a dialógu, je dnes pre teológov a pastierov ťažké mať odvahu rázne a vytrvalo odsudzovať jedy, ktoré postupne omamujú nevinný Boží ľud.“ kardinál Giacomo Biffi
Věděli jste, že existuje 255 neomylně vyhlášených dogmat víry?
Většina lidí si není vědoma obrovského množství dogmat. V době, ve které žijeme, kde je pravda pod útokem, je dobré si připomenout pravdu, která je vlastní katolické církvi.
„Potrat to vyrieši“
Vyrieši, ale s akými následkami… Oslobodí nás od desaťtisíc povinností, a tisícov eur, ktoré sú dieťaťu dlžní dať jeho rodičia. Gynekogilotína túto prirodzenú hypotéku splatí. A okamžite. Ale vezme sa iná, neprirodzená. Tiesne z nej im budú verné do smrti. Pekelne páliace úroky bude splácať najmä citlivejšia matka. Dvadsať rokov bude plakať do vankúša za to, ako nezvratne zakopala jeden zo svojich talentov. Táto téma kradne spoľahlivo dobrú náladu aj každému citlivému človeku, ktorý sa nad ňou hlbšie zamyslí. Preto je lepšie nevenovať sa jej príliš, ak to nemôžeme zmeniť. Stratil by sa nám úsmev, ak by nechcené dieťa napr. bolo darované na adopciu bezdetným manželom? Nesebčime ľudia. Pomôžme si navzájom. Lebo potratmi vlastne ticho legalizujeme všetky vojny, ako nám to pripomenula Matka Tereza. Raz všetci spoznáme, že nadštandartným a falošným právom na likvidáciu nenarodených sme podporovali v podstate všetky ostatné bezprávia.
„Tie choroby mi bol asi čert dlžen“
Vedel to aj istý Bubo. Mal frajerku, čo užívala antikoncepciu, a ako „potrat“ mu stále nechávala sajrajt vo svedomí. Prešli roky a jemu rástlo ego a pribúdali diagnózy. Ani netušil, že si ich postupne posťahoval ako vírusy z internetu. Ako ovocie sa mu však ozýval stále silnejšia depresia. Tú riešil opíjaním sa. Až ho vyhodili z roboty. Nechala ho. Dnes sa túla ako bezďák. Sv.spoveď má budovať charakter. Ak nebuduje a sa zneužíva, treba nedať rozhrešenie, a hriech zadržať. A čo takto dospieť ku tomu nerobiť už zbytočné hriechy? Žiť tak, aby sme už museli donekonečna ospravedlňovať a ľutovať niečo, čo robiť nie je pre nás ani dôstojné ani správne. Telesní a povrchní ľudia si myslia, že pri sexualite sa vymieňajú iba duševné zážitky a telesné tekutiny. Duchovný človek vie, že sa tam dejú aj jemné duchovné výmeny. Ak sú chrámy zašpinené, tak sa človek až neskôr dozvie, akú špinu si do seba takto nainštaloval. Jeden si takto stiahol aj takú infekciu, ktorá mu po dvadsiatich rokoch spôsobila hnitie nôh. Páriaci sa totiž spoja duchovným putom. To spôsobí, že napr. po rokoch ona hreší už s iným a on to schytá ako chorobu. Lenže toto ľudia nevedia. Sú to tajné veci života. Keby to vedeli, boli by opatrnejší. A vážili by si vzťah s Kristom, ktorý jediný dokáže človeka čo ako hriechmi zababraného očistiť a prerušiť spojenie s nečistými svetmi. Sexualitu by mali vo väčšej úcte. A sviatosť zmierenia, čiže spoveď by sa tak neznevažovala, ako bolo vyššie spomenuté.
„Svätosť znamená nemať s nikým nič“
Jeden brat spomína, že bol celý život čistý ako ľalia. Necíti však z toho paradoxne vôbec vnútornú spokojnosť. Ozýva sa stále väčšia osamelosť bez pokoja blaženosti. To je memento na zamyslenie, či to nebolo už nesväté sebectvo. Alebo „reinkarnovaný“ neľudský puritanizmus a hranie sa na svätého. Bez úprimne a poctivo prežitej človečiny.
Kresťanstvo je systém lásky a vzťahov. Nemať s nikým vážne nič je veľmi dobrá rada pre mladíka, aby sa na život dobre pripravil. A potom mal rád iných nesebeckou láskou ako Ježiš. Ten, kto to zoberie vážne, tak sa aj za roky prípravy na to poriadne prichystá. Ale ten, čo sa uljeva, alebo tamten, čo si namýšľa že bude čistejší ako sv.Jozef, a pred každou ženou iba uteká alebo sa pretvaruje, že sa mu ani nepáči. Ten sa bude doučovať celý život v tom, čo mal urobiť ako študent. Ten nadpis je iba polovica príbehu. Prostriedok si zameniť za cieľ? Z prílišnej hygieny vznikajú agresívne alergie. Možno spomínam jednu z nich. A prosím neklamme sa, že sme už takí dobrí, že nikdy nerobíme chyby, z ktorých sa nepotrebujeme poučiť. Tým ultračistým to totiž hrozí. Aj nárast turborakovinového nádoru falošnej svätosti + ako malus čudácka to osamelosť v osobnej jeseni života.
„ Erós treba potlačiť a zničiť!“
Keď sa príroda ozýva nemusí to byť iba zlé. Azda by bolo dobré, aby nás napadlo, a nie iba na dialýze, že je veľkým Božím darom, ak nám toto zariadenie funguje. Za jeho funkčnosť treba byť vďačný. Ak nám iná funkcia pohlavných orgánov než vylučovacia kradne dobrú náladu, to asi patrí k vývoju človeka a pozýva na veľkú trpezlivosť aj so sebou. Bojuje s tým asi každý ľudský nástroj. Stroj, čiže nadčlovek a titan problém žiaden nemá. Ten zfrajerenou oceľovou vôľou svoj erós jednou ranou meča zabije. A takto si svoj problém veľmi rýchlo vyrieši. Ale zároveň aj položí neľudskosti žulový základ. Nielen pri kastrácii telesnej, ale aj tej duchovnej. Takto rýchlo to riešia pyšní anjeli. Pokorných čaká niekoľkoročný boj. Pri vývoji týchto intímnych oblastí a dobre utajených vecí je potrebná veľká pokora a zbožnosť. Ak sa tieto veci nedajú úplne Bohu na premenu vzniknú nepríjemné duchovné deviácie. Tým bizarnejšie, čím väčšia bola skrytá pýcha v hĺbkach človeka. Takýto „svätci“ boli známi svojmu okoliu ako divne sa chovajúci a za svätých neboli celkom správne vyhlásení. Premenili sa sami na gýče a podali o strate svojej originality a pravej svätosti mnoho dôkazov. Koreň problému nie je našom tele. Sídli v sebectve ducha. V nedôsledne očistených hľbkach človeka, v tzv.nečistom srdci. Do týchto hľbok nášho bytia sa naša vôľa nedostane. Tam má môžnosť vstúpiť iba Boh. Ak mu to v hlbokej oddanosti dovolíme. A On tam vstúpi tzv. krstom ohňom, bolestnými skúškami našej osobnej krížovej cesty. Iba tá nás zbaví našej sebalásky. Oslobodí nás od nás samých. To je ten hnus v našej intimite, ktorý sa občas každému dostane do vedomia pri vylučovaní nahromadenej erotickej energie. Deje sa to aj preto, aby sa nám zjavila všetka tajná špina, ktorú na dne srdca máme. Stretnutie sa s našim protipólom a občasné prebudenie nášho erósu nám nastavuje zrkadlo, aký vlastne vo vnútri naozaj sme. Iba herecká vonkajšia svätosť nás nespasí. Ani grobianske rozbitie zrkadla nás krajšími neurobí. To je iba alibistický diletantizmus. Kto ho pácha, uteká pred sebou. Beda aj tomu, kto krst ohňom neprešiel. Špina mu v hĺbke totiž ostane. A on si bude v naivite dlho myslieť, že problémom sú jeho vonkajšie telesné pohlavné orgány, ktoré falošne osočí ako koreň svojho problému. Tak to robil aj ešte nesvätý Augustín. Keď v duchovnom živote pokročil, zistil, že problém je duchovnejší a v hlbších oblastiach. V neplodných vnútorných pohlavných orgánoch, ktoré mali pri normálnom, teda poriadnom duchovnom živote splodiť zdravé duchovné božie dieťa v nás. A nie rozmaznané chudiatko, ktoré bude celý život jajkať, že na čo mu príroda dala vercajch, ktorý je taký ťažký nanosenie a vôbec nepotrebný na nejaké použitie.
Duch Sv. nás postupne učí. Odhaľuje nám tajomstvá nielen Boha, ale i človeka. Nepokojom nás neraz upozorňuje na bahno sebalásky, ktoré sa musíme raz radikálne odhodlať začať zo seba odpratávať ponorom do hľbok, keď nám už ani opakované sebaľútosti nepomáhajú. Tí, čo sa odhodlajú na duchovný boj, ale nie ten amatérsky voči erósu či ženskej sukni, ale voči nemiernemu egu v sebe, až tí si zaslúžia po víťazstve pokoj v tejto oblasti. Bude to nie naša zásluha, ale dar z nebies. Problémy u duchovných ľudí sú iba výzvami, aby sme s jedom v sebe zápasili a nasmerovali sa správne do ríše pokoja. Ak raz v nás už jedu sebalásky nebude, a čosi aj odtrpíme, telo sa postupne bude spiritualizovať. Autoerotika už nebude problém. Duch Sv. to elegantne vyrieši. A toto kvalitné doladenie bude stáť potom za to. Beda tomu, to sa neodovzdá Bohu. A trúfne si intímne svety svojvoľne dohotovovať. Spoznáte ho podľa stále nenormálnejších medziľudských vzťahov. V jednom narastajú komplexy a začne sa robiť dôležitým. Iný sa masochisticky obviňuje. Ďalší kecá a kecá, lebo sa nemôže už roky z temného erósu vykecať. A ani sa nikdy nevykecá…Iný dáva pocítiť svoju moc, lebo má asi problémy s udržaním vnútorného moču. Jeden tak dopadol, že masturbuje v manželke, ktorú z toho bolieva hlava. Druhý sa zas odbavuje tak, že svoju extratvrdú intímnu autoaskézu zhadzuje zropušenými mindrákami na kolegov, bez príčiny na nich ziape a oblieva ich kýblami octu. Klame seba aj iných že aký je len v sexuálnej oblasti prečistý, ale tým občasným posadnutím démonom ziapania na seba prezrádza, že si asi veľmi niekde sám dušu poškodil, však? A ešte neprišiel na to kde a kedy. Že to môže mať príčinu vo fanatickom každodennom podpaplónovom autosadizme, to mu jeho otitulovaní poradcovia nikdy neprezradia. Tretí sa predvádza ako páv s nadbytonými titulmi, zastrašuje študentov, svojimi ipsáciou nabitými prednáškami ich ide unudiť a utrápiť . Vysáva ich z bioenergie aj z nadšenia. Štvrtý si pozdvihuje svoje sebavedomie tak, že ho zhadzuje tomu, kto je argumentačne trochu lepší od neho. Piaty si nájde frajerku, zaplatí jej, a ona tie jedy z neho vysaje a odovzdá ako infekciu inému. Tieto príklady primitívneho zasmilnenia vzťahov sú od tzv. inteligentov, ktorí sa tvária, že žijú slušne. V skutočnosti sami cítia, že vlastne nevedia, na čo majú toľkú svoju potenciu používať. Je to však ešte ďaleko od ideálu čistoty. Hrozné je ak sa ktosi sebaprzní narcizmom či dlabe cynicky na blížnych. Najhoršie je asi nekonečné ukájanie sa s ultraješitným jajaja. Táto pliaga sa získava dvojako. Rýchlokurz je v telesne do hĺbok zrealizovanej homosexuaite. A pomalšia verzia je dostupná v každodennom vytrvalom a skrytom potláčaní osobného erósu tvrdo pyšnou pelagiánskou svojvôľou. Veľmi špinaví a veľmi čistí extrémisti si raz veľmi dobre porozumejú v pachtení sa po vonkajšej moci , lebo tú vnútornú nad sebou postupne strácajú. Toto vytvorí raz sadistického diktátora a masochistickú masu. Budú sa tak v blázinci spolu liečiť a klamať si navzájom, že žijú život. Ide však iba o prípravku na ľudskosť. Nejeden učeník sa trápi nad ešte nespracovanou vlastnou sexualitou. Prvá pomoc spočíva v zmene ťažiska. Myslím tu na odstup od samého seba. Lebo ak niekto považuje za stredobod duchovného života vlastnú spokojnosť a absolútnu čistotu teraz a hneď, ide o ešte veľkú nezrelosť. Vari aj nevedomú mládežnícku pýchu, ktorá chce byť prirýchlo svätá. A ak sa jej to nepodarí, zrúti sa jej celý svet. Z tohto seba obletujúceho kvietizmu sa treba dostať ako z duchovnej puberty. A tiež z novodobej mutácie manicheizmu, čo pohŕda manželstvom či teológiou vlastného tela. Nedá a nevšimnúť, ako všelijakí „divní vtáci na konároch Cirkvi“ /ako ich raz pomenoval dnešný pápež ešte ako pán profesor/si dôsledne nevšímajú a tiež celoživotne obchádzajú Kristove varovania o zhubnosti zvlášť náboženského pokrytectva. Rôzne varianty sebaoslavy spájajú s evanjeliovým posolstvom. To budú asi tí poloveriaci vo vnútri Cirkvi, ktorých čaká po zobudení dosť dlhý vývoj. Farizejom išlo o pravú vieru aj o Božie kráľovstvo. Išli však na to prirýchlo a zúfalo amatérsky. Zabudli si prečistiť svoje chrámy do hľbky a vyžívali sa vo vonkajšom náboženstve a v povrchnom očisťovaní. Ich dnešní nasledovníci, chronickí zabúdači na podstatu, nenávistným kyjakom tlčú aj do vlastného erósu, a nazývajú ho iba hriechom. Aj žalúdok treba zničiť, ak zatúži niečo zjesť? Sú leniví rozlišovať zdravé od chorého a trochu sa nad podstatou života. Zničia si tak i svoje zdravie a útočisko budú hľadať v náhradných strojoch erotickej dialýzy? Neľudsky sa zmrzačiť a to ponúknuť ako vzor na obdivovanie ako moderné mučeníctvo? Za roky sebapotláčania oslepli duchom natoľko, že ani nespomenú napr. krásne duchovné priateľstvo medzi sv.Františkom Assiským a sv.Klárou, či sv. Františkom Saleským a sv. Janou. Bez duchovných žien hrozí totiž duchovným mužom bizarný vývoj. Kto ignoruje spiritualitu erósu a nepotrebuje ľudskú lásku, obviní ju a zhodí, ten asi chudák stratil súdnosť vôbec ani nečítal encykliku Boh je láska. Nemôže byť dobrým kresťanom, kto sa nestal najskôr dobrým a vyrovnaným človekom.
„Svadba musí byť iba v kostole!“
To je krásny ideál. Ale nanucovať sviatosť tým, čo nechcú žiť sväto? Môže sa to nepríjemne vypomstiť práve tomu, kto čosi také iniciuje. V USA vraj v tamojšej Katolíckej Cirkvi uzavrie v kostole sobáš 200 tisíc párov. A cirkevné súdy
vystavia ročne 50 tisíc anulácií manželstiev. Po skúmaní cirkevný súd usúdi, že tí sobášení boli ešte v viere nezrelí a sviatosť manželstva medzi nimi vlastne ani nenastala. Teda štvrtina párov si tam nábožne čo ? Zašaškuje? A kňaz je spolupáchateľ? Budú tam však aj deti. Tieň nezrelosti rodičov sa vrhá najviac na nich. Možno sú medzi nimi aj sobáše, ktoré pri troche skromnosti ešte nemuseli byť. Bodaj by bolo čím viac rodín normálnych aj svätých. Unáhlených sobášov nech je čím menej. Aj toto by mohla byť jedna zo spoločných prosieb v liturgii. Z falošných vzťahov treba včas dôstojne vystúpiť. Najlepšie ešte pred sobášnymi sľubmi. Keď sa nevieme rozhodnúť, treba ísť s pokorou pred eucharistického Krista. Tam sa úprimne modliť dovtedy, pokiaľ nedostaneme jasnú odpoveď. A počkať i dva roky na istú odpoveď. Čo je však dôležité predtým? Zieknuť sa svojej vôle a hľadať tú Božiu. Veľká chyba je modliť sa iba za to, aby sa splnili iba moje chute po peknom tele, ktoré sa mi zdá ako výhodná partia, či za urýchlené vyriešenie si materinských komplexov. Taká modlitba pripomína manipulačnú mágiu a potresce nepríjemne toho, kto začína s takouto opovážlivosťou. Neraz sa stáva, že títo zbojníci lásky sa o pár rokov modlia o pomoc pri zbavení sa toho, o kom kedysi romanticky rojčili. Manželstvo je vážna vec a sviatosť. Čiže čosi posvätné. Podstatne niečo iné ako profánny civilný zväzok. A dobrá rodina základ spoločnosti, radí náš katechizmus. Kto chce prijať sviatosť v chráme, mal by rešpektovať sakrálnu povahu manželstva. Nemal by mu chýbať predovšetkým vážny vzťah k Bohu. Nemala mu byť cudzia vernosť. Mal by vychovať deti k viere a dať im dobrý príklad. Komu je to cudzie, nech tam radšej nešaškuje. Nech sa radšej, aj pre svoje dobro aj pre iných, o erotické hókuspókusy na posvätnej pôde ani nepokúša.
„Proti antikoncepcii treba bojovať“
Učenie Cirkvi ohľadom antikoncepcie je správne. Nič na tom nezmení ani protirečivá väčšina. Na čo však nemôžeme zabúdať, že tento ideál nemôžeme dať ako normu tomu, čo nežije vieru a ani nevie, čo je to milosť posväcujúca. Nevidí si od svojho nosa ten, kto si neuvedomuje, že pre väčšinu ľudí sú antikoncepčné pomôcky prejavom ich zodpovedného správania. Vzaté samozrejme z pozemského hľadiska. Vyhýbajú sa neželanému tehotenstvu. Zaplatí to najmä žena negatívnymi vedľajšími účinkami na svojom tele a spolu s mužom zhrubnú na duchu. Svätí tieto pomôcky pre amatérov nepotrebovali ani nebudú potrebovať. Koľko je ich však percent z celej populácie? Ak by sa zaviedlo zrušenie antikoncepcie všetkým hneď a teraz, stúpol by iba zbytočne počet potratov a pohlavných chorôb. Novopohanstvom poznačená väčšina vidí v antikoncepcii svoju „spásu, zdravý rozum a ochranu“. Nás majú za pomätencov, a sami chudáci nebadajú, akí sú nimi sami. Narastá v nich totiž skrytý egoizmus. A strach. Sebaokrádajúce „milovanie sa“ naruší kontakt s duchovným svetom a bude huckať iných do mamony, ktorú už ľuďom ani nebude treba. A zabávanie sa v sexe končí stále väčším odporom. Rastie tým iba ego chlapa a moc živočíšnych žien. Tie potom s chlapmi tak zatočia, až to desí. To je jeden z trestov pre mužov, ktorí boli sami duchovne neverní. Milosť Ducha Sv. nerozumne vymenili za čertov cukrík. A ako sveták Ezau strácajú požehnanie za misku šošovice. V blahobytných krajinách sa nám stráca prirodzená radosť zo života. Je to aj následok našich hriešnych radostí. Paradoxné aj je, že máme mnoho technických prostriedkov ako sa spojiť, a predsa sa vnútorne od seba vzďaľujeme. Antikoncepčná mentalita vzťahy spovrchňuje. Zvonku veci uľahčuje, ale krv a ducha zadymí. Cirkev tu vôbec nie je staromódna. Staromódni sú dnešní novátori, čo sa povyšujú nad Jej rady.
„Sex patrí iba do manželstva“
To je múdra rada z tradície Sv.Cirkvi. Problém nastáva, keď nejaké samozvané gestapo považuje objatie, bozk či pohladenie za sex a dáva ho na rovnakú úroveň s telesným prienikom. Treba jasne rozlíšiť, že sexualita znamená vstúpiť pohlavím za panenskú hranicu tela, kde je riziko zrodu nového človeka. To sú už vážne veci, ktoré ozaj patria manželom. Sto vecí predtým sú tzv. erotikou. Tá by si nemala stačiť iba sama, a mala by sa spriateliť s agapé. Erós je urobiť dobre sebe samému, agapé nezištne tej druhej strane, blížnemu. Ak by sme jedno alebo druhé vo vzťahu vylúčili, tak ublížime. K duševnému zdraviu stretnutie s inými potrebujeme. Kto si koľko môže dovoliť v tejto oblasti evanjelium nespomína ani katechizmus do detailov nerozoberá. Asi sa tým naznačuje, že to nie je to najdôležitejšie. Kto spolupracuje s Duchom Sv. ten sa hranicu postupne dozvie. A neskôr aj zistí, že rôzne osoby ju majú rôznu, a treba sa to naučiť rešpektovať. Tiež nenanucovať iným svoje hranice a nevyhlasovať ich za nové dogmy či normy pre všetkých ostatných. To je už extrém. Ak má muž pochybnosti, nech si všíma duchovnú ženu, ktorá mu bola daná na pomoc, čo to s ňou robí. Lebo ona sa neraz rozplače, akoby hadom uštipnutá, ak sa napr. deje spájanie bez plodenia. Pri počatí dieťaťa je blažená, ale pri počatí ničoho prichádza smútok a plač. A čo iné je iba neplodné sexovanie? Niečo sa tam síce rodí, ale nie pekné. Plodí sa tam nejaká smrť. A preto napríklad prichádza plač. Menej duchovný muž sa čuduje že prečo. Telo ženy to totiž intuitívne cíti. Telesná žena cit stratila. Tá „chápe a toleruje“ všetko. Aj opitie, aj neveru, aj porno. Ale sama ide do záhuby. A ťahá tam každého, komu sa oddá. S duchovnou ženou sú problémy, lebo tá nerobí mužovi všetko, čo sa mu zachce. Ak jej nanúti antikoncepciu, bude si síce viac telesne užívať, ale stratí jemný cit. Sex bez lásky je smilstvo. A to nielen mimo manželstva. Život bez lásky je samé trápenie. Preto vážme si zdravo zbožné ženy a nezabudnime sa učiť od ich intuícií. Náš ješitný machizmus /tvrdá nadvláda mužov/ do blaženosti neprivádza.
„Ani kvapku“
Radikálne ani sa pálenky nedotknúť musia silní alkoholici, ktorí abstinujú. Ak by sa totiž flašky dotkli, zrúbali by sa. A tak by sadli za volant a nevediac o sebe ohrozovali by život iným i sebe. Ale nie sme všetci pijani či v abstinentnej polepšovni. Tí, ktorí sú slabí vo viere, a miesto veľkej lásky tam majú veľký strach, tí riešia stále tú podstatnú nečistotu. Svoje ego. Niektorí sú také špiny, že svojho strachu sa zbavujú tak, že primitívne zastrašujú iných. Odsúdia niekoho, že sa opovážil niečoho či niekoho dotknúť, ale ani ich nenapadne obviniť seba a pokúsiť sa vytiahnuť svoje ja z bahna sebalásky, v ktorom sa kŕčovite topia. Najsrandovnejšie je , ak zúrivo abstinujúci špehuje ostatných, súdi ich za to, že si trocha vypili. A po zvyšok života nanucuje iným biblické posolstvo bez jedinej kvapky vína. Určite si všimnete, že tam, kde trénujú morálku sa viac posudzuje. U liberálov to nehrozí. Je veľmi nepríjemné, ak to prerastie do namysleného odsudzovania. Zapamätajme si, že kto odpisuje iného pre smietku v jeho oku, ten má ešte vo svojom vnútri niečo veľmi podobné, ale oveľa väčšie. Hrozný mrak neviditeľnej špiny, tzv. brvno. Kto chybu nevidí, je naivný. Čiže duchovne podobne nevidiaci alebo ľudsky nezrelý. Kto má čistý pohľad chybu registruje, ale ju láskavým pohľadom či konkrétnou pomocou lieči.
„Aké pekné obrázky“
Veľké zahaľovanie tiel je jedným z extrémov východu a prudké odhaľovania extrémom druhým na západe. Treba nám nájsť zlatú strednú cestu. Do našich krajov sa tiež vrútil stále silnejúci extrém obnažených tiel, ktorý je vraj normálny a zdanlivo neškodný. Neškodná je iba cudná nahota. Alebo tá, ktorú letmo nechtiac zahliadneme, a nevenujeme jej dlhšiu pozornosť. Podobne neškodné je prejsť rýchlo ukazovákom cez plameň horiacej sviečky. Nič sa prstu nestane a je to dobrá zábava. Beda však tomu, kto si v plameni prst nechá dlhšie. Začne horieť! Podobne je to s nahými telami. Beda tomu, kto sa do rafinovaných nahotín hlbšie zahľadí. Jeho duch nasaje nevedome prudkú pýchu. Tou sú totiž exhibicionistické telá priam presiaknuté. Tá začne v jeho bytosti po čase rozkladu svoj ničivý proces. Preto nám veriacim dáva Duch Sv. výčitky svedomia už v začiatkoch, aby nás chránil. Svetáci sa nám čudujú, a myslia si, že sme slabí a bigotní. Oni sami sú však o podstatu a cudnosť pekelnými mlynmi vymletí. Raz im to dôjde, len aby už nebolo neskoro. Ženské nahé telá sú nabité veľkou magnetickou príťažlivosťou. Tým väčšou, čím je v nich viac „pomilovaní“, mužských hriešnych obdivov, diablových programov, tzv. chobotín. Tá veľká atraktívnosť je však umelý gýč. Ide o zhmotnenie drzostí a necudností mnohých duchovne nič neznamenajúcich. Cudné telá nie sú dnes až také atraktívne. Telá necudné sú nabité aj reálne silnou démonskou mocou a nechávajú sa zaplatiť primerane veľkými peniazmi. Je to však iba bublina, ktorá raz spľasne. Zostane po nej iba sprostý smrad. Je to zaručená jedovatá mucholapka bosoriek a bosorákov v pozadí na neduchovných frajerov. Kto na ňu sadne, tak mu treba. Stane sa po čase členom ich fan klubu. Ako istý Jano, ktorý dlho do noci sledoval televíznu laktibúdku prepchatú „krásou“, „slobodou“ a falošnou jednotou „milovaním sa navzájom“. Ako sa četri ženili, na to bol po nociach až priveľmo zvedavý. Po čase pôsobenia týchto pohlavne zgebrených návštev sa mu začala smola lepiť na päty. Ani netušil, že ňou platia všetky obete pornografie za famózne úspechy svojich pornohercov. Vo svojej rodine bol zhrozený zo svojej ženy, do ktorej vošiel diabol, a začala mu robiť zo života peklo. Po vyznaní sa z tejto biedy a rozplakaním sa vo farskej kancelárii mu kňaz poradil, aby prestal obviňovať ženu a kvalitnou sekerou aby preťal každý pornokanál. To bola totiž pravá príčina jeho zúfalstva. Nečakané nešťastia, rozbité kamarátske vzťahy, kriminalita, drogy, havárie, besná žena či pojašené deti sú toho iba následok.
„Dieťa o tom nemá vedieť nič “
Ešte nedospelí adolescenti a už vedia skoro všetko. Aspoň si to myslia. Inštruktáž im dala ulica. Dieťa by malo dostať základné informácie. Najlepšie od svojich rodičov. A ideálne by bolo od nie čudných rodičov. K téme o láske, sexualite a odovzdávaní života patrí úcta. Kto tú úctu zachová, je človek. Kto ju nemá, je iba živočích. Kto chce dávať mládeži sexuálnu výchovu bez rodinnej výchovy je ako sociálny sektár. Kto neučí o cudnosti v intimite, ten mládež začína znemravňovať. Ak sa v tom pokračuje, vedie to ku zlu. Desaťročnému dieťaťu netreba hovoriť podrobnosti o šiestom príkaze, stačilo by vari povedať, že porušujú ho tí, ktorí napr. nenosia plavky. A ukazujú svoje tajomstvo všetkým. Vlastne ani žiadne tajomstvo nemajú. Asi osobné čaro stratili, alebo sa oň ozbíjali. Samozrejme treba pridať dobrý príklad. Príklad dobrého pastiera. A ten môžu a majú dať deťom rodičia. Ak niekto nemá na to, aby bol dobrým vzorom, bolo by mu lepšie nebyť vôbec rodičom. Aj tento, jeden z najdôležitejších spoločenských titulov si treba zaslúžiť, a nie nepoctivo v hocijakom vzťahu narýchlo uchmatnúť.
„Manželstvo nežijete, tak nám do toho nekecajte“
Takýchto hlasov pribúda. Chcú jednou vetou zoťať autoritu jedinej originálnej Cirkvi. Ostatné cirkvi sú totiž iba kópie. Máme i ženatých kňazov vo východných obradoch, za chrbátom dvetisícročné skúsenosti. To nemá hocikto. I svoje osobné pozorovania života. Tie sú síce z odstupom, ale práve ten nadhľad môže byť rozhodujúci. Pretože ten, kto je v probléme vzťahov ponorený úplne, nadhľad nemusí mať. A svedčiť bude iba o svojom príbehu a vzťahu. A ten chce aplikovať na všetky iné vzťahy? Ktoré sú každý o niekom a niečom inom? To je osobná a amatérska rada. Máme na ňu právo. I vari povinnosť ju mať. Odborné poradenstvo je syntézou mnohých skúseností z mnohých rokov u mnohých ľudí. Preto treba prihliadať viac na názor Cirkvi.
Najpresnejšie rady sú však iba od Ducha Svätého. Unáhlený individualizmus by nanucoval svoje lieky na celkom iné diagnózy. Bola by to až trestuhodná mentálna slepota. Telesne sa spájajúci si odovzdávajú nie iba svoje telá, ale všeličo z duševnej a duchovnej dimenzie. To sú veci neviditeľné, ale skutočné. A neraz dôležitejšie než tie telesné. Sú hodné vedeckého výskumu. Lebo mnohokrát si ľudia milovaním vymenia veľmi príjemné energie, ktoré sa môžu po čase premeniť na veľmi nepríjemnú realitu. Sexualitou sa totiž vzťahy začnú komplikovať. Ľudia netušia prečo, lebo spolu doslova spávajú. Nebedlia, čiže vôbec si duchovnú danie neuvedomujú. Mnohé, čo si trúfalo nazveme láskou, sami zistíme, že bolo iba tajnou duchovnou špinou zmiešanou s vonkajším prirodzeným očarením. Končiace často odporom alebo rozvodom. Sú to hrozné veci, ktoré zasahujú aj ostatných z rodiny a asi najviac ich deti. Ani sa človek nenazdá, ako sa ľahko zamoce pri nezodpovednom párení. Ako je krásny vzťah kúskom neba, tak je vzťah zbabraný kúskom pekla na zemi. Dosť týchto vzťahov pripomína pozemskú verziu očistca. Preto počúvajme aj skúsenosti o duchovný život zaujímajúcich sa mužov i ženy, lebo oni povedia niečo k Veci. Vzťahy neduchovné a fekálne výrazy, ktoré ich sprevádzajú sú iba presným náznakom, že o čo tam naozaj ide. Vlastne o nič, ktoré bude ešte aj páchnuť. Ako voda vo váze, ktorú po pár dňoch treba iba vyliať do záchodu. Čo ako krásne kvety na tomto zákone entropie nezmenia veru nič. Stále neslušnejšie vtipy, ktoré sa zvyknú robiť z intimity prezrádzajú stále väčšiu vážnosť situácie. Stratu sebaúcty i úcty k podstate života. Diskrétnosť sprevádzajúca vzťahy jemnejšie naznačuje, že tu ide o pravé tajomstvá. Rešpekt a slušnosť okrem iného prezrádzajú, že sa tu jedná o niečo hodné spoločenskej úcty.
„Diskriminujete inak orientovaných!“
Aj oni sú povolaní ku šťastiu, i keď už majú účasť na odchýlke od normálu. Bez čistoty to však nepôjde. Byť buzerantom nie je ľudské právo. Ak by bolo, tak sa potom k „ľudským právam“ môžu začať hlásiť pedofili či kanibali. V spoločnosti totiž máme rôznych inak orientovaných. Legalizáciou napr. iba lesbických párov sa majú povzbudiť aj napr. „práva“ zoofilov či nekrofilov? Sú aj takí, ktorých potom silno diskriminuje aj počet 1+1, a za rodinu považujú exotické spolužitie napr. dvoch mužov a piatich žien? Takto sa otvorí Pandorina skrinka. Nie je to skutočne morálne, čiže duchovne dobré, ak niekto, kto deviantné sklony má, ich realizuje aj sexuálnymi aktivitami natvrdo s inými. Takto sa totiž ďalekosiahle zdevastuje antiláskou, ktorá sa neskôr prejaví raz napr. cynickou márnomyseľnosťou. Takéto falošné „nežnosti“ vyrábajú ukrutnosti. Milo sa do očí síce usmieva a poza chrbát potom kruto zotne. Ukrutnosti na iných predchádzajú krutosti voči samému sebe. Hlboko sa mýli ten, kto nedoceňuje náuku Katolíckej Cirkvi voči devipostihnutým. Jedine ona im totiž skutočne pomáha, keď pomenúva smilstvo smilstvom a nezaradzuje ho medzi cnosti. Tiež vedie ku zdržanlivosti, obetavej službe iným a platonickým vzťahom. Takéto rady dobrej Matky sa dotyčným zdajú v ich praxi neuskutočniteľné. Ak by žili svoj stav čestne a pristupovali by úprimne k eucharistii, zvládli by to všetko s úsmevom. Ak touto ponukou pohrdnú, budú svoju bizzarneurózu riešiť falošným šťastím, a to ich raz bude ale veľmi mrzieť. Neprísnosťou ku svojmu stavu sa porozmaznávajú a budú stupňovať agresívne svoje stále desivejšie požiadavky. Duchovne sa takýmto štýlom premieňajú do démonských podôb. Tí, ktorí im pomáhajú legalizovať ich extravagantné smilstvá zrodené z kultu uletenej rozmaznanosti budú raz pred Božím Súdom zobratí na veľkú zodpovednosť a posadení na trestnú lavicu spolu s ultraopovážlivými legalizátormi vojen, potratov či pornozábavy. Kto pracuje pre tieto ružové a šedé mafie, tomu závidí asi iba poloblázon. Ak sa nedajú včas na pokánie, na hlavy im raz popadá to hnusné a neľudské „maslo“.
„Vy ešte nie ste rozvedení?“
Rozvodov oproti minulosti závratne pribúda Napr. v Banskobystrickom kraji je t už 55 percent. Liberálny duch sekularizmu nám ako had našepkáva, že je to v poriadku. A že je to prejav slobody. To ,že je to vizitka nezodpovednosti sa už nahlas obáva vysloviť málokto. Aby sme vraj niekoho neurazili… Pred sobášom sa je treba nie náhliť, ale v prvom rade modliť, či to má vôbec vzniknúť. Veď tu ide o život a vážne osobné i spoločné veci. Podcenia či odfláknu to aj niektorí veriaci. Postavia si totiž vzťah na piesku. Prídu skúšky a zo vzťahu zostanú iba trosky. Ak sa niečo veľmi rýchlo ide spojovať, potom sa to môže aj veľmi rýchlo dostať do odporu. Taká je prvá tretina z rozvedených. Vôbec sa nemali brať. Ani hrať divadlo v kostole. Mali sa včas a dôstojne ešte pred sexom rozísť. Tá druhá sú tí, ktorí by mali spolu žiť. Pri štipke pokory by sa to dalo. Ale nemajú ju a ani si ju cez modlitbu neprosia. Aj toto je veľká bieda. Väčšia než materiálna. Majú blízko lekáreň, a po lieky si neprídu. Aj takú hlúpu podobu má pýcha v človeku. Mohli by sa napr. slušne dohodnúť a žiť už kôli deťom ako brat so sestrou. Ale silná negatívna emocionalita im zaslepí zrak nenávisťou. A to je druhá skrytá tvár tzv. zamilovanosti. Sexualita je aj ako zosilovač a nafúkne tajné nečistoty srdca. A po sláve svadby prichádza hanba rozvodu. Diagnóza? Zanedbaný duchovný život a veľká láska k povrchnosti. Bodaj by mladí ľudia chceli počúvať a dať si poradiť niekým, kto do toho trochu viac vidí. Tretiu tretinu tvoria tí, ktorí boli málo ostražití, a nechali si rozbiť vzťah niekým tretím. U jedných to boli rodičia, ktorí dcére najprv sobáš nútili a potom tú manipuláciu zakončili jej rozvodom. Inde zasahovala svokra, ktorá ako škodoradostná čarodejnica chodila rozoštvávať mladých, až ich rozoštvala. Sama bola totiž ako prekliata a nezniesla nejakú harmóniu v rodine. Inde mladá žabka ponúkla silnejšiu erotickú zábavu, Išlo jej o majetky, sex použila iba ako zbraň, a mala „dobrý pocit“, že rodine ukradla manžela pre seba. A on akože inteligent, ale v skutočnosti duchovne hlupák, na to lízatko naletel a dodnes tú svoju kozu ešte nepreskočil. Je mnoho prípadov a mnoho variácií, len sa započúvajte, čo všeličo trápne sa dozviete. Akými všelijakými smútkami končia tanečné zábavy. Štát svojimi zákonmi ľuďom vraj „pomáha“ a rozvádza ako na páse. To, že aj takto sa krivia, biblicky pohoršujú, deti, si už málokto uvedomuje. Tí, čo sa nad vecou vážnejšie zamýšľajú, tí sa do sobáša veru zbrklo nehrnú. Je nemalý počet tzv. divokých vzťahov, ktoré nepotrebujú ten zdrap sobášneho papiera na to, aby spolu žili. Je to ich nezodpovedná vizitka. Aj papiere o legálnom užívaní auta sú iba zdrapom? A jazdiť bez šoférskeho oprávnenia je fér? Väčšie zlo však je, ak niekto nasľubuje pred oltárom hory doly a potom sa na to vydlabe. Robí tak nič neznamenajúci zdrap zo svojho slova i charakteru a poškodzuje aj reputáciu Kristovej Cirkvi.
„Cirkev tomu nerozumie“
Všetkému rozumie iba Boh. Ale v podstatných veciach sa ráčiť nemýli. Vetu v nadpise povedal istý povrchný mladý otec, ktorý poslal svoju neplodnú ženu na umelé oplodnenie. Obaja boli nešťastní a chceli veľmi dieťa. Ale takto nasilu? Pápež dáva otcovskú radu, že toto nie je OK. Je to neprirodzené, sebecké a nedôstojné. Bodka. Je pár, ktorý si niesol podobný kríž. A po ôsmych rokoch sa dieťatka dočkal. Pár iný si iné deti osvojil. Ďalší pár ostal bezdetný, a svoje rodičovské city uplatňuje v spoločnosti a rôznorodo. Netreba sa unáhliť. Treba v adorácii skúmať, čo chce Pán. Zbrklí rodičia môžu okrem iného zhodiť na umelo počaté bábo svoju netrpezlivosť. Na svete je kvantity ľudí už dosť. Ak chceme životu priniesť čosi veľké, nezabúdajme na duchovnú kvalitu.
„Dajte eucharistiu konečne aj rozvedeným!“ Zdanlivo mimoriadne ťažká situácia sa dá elegantne vyriešiť, ak by taký pár dospel do vzťahu brat a sestra. Ak by spoznal, že sexualita nie je potrebná, ba ducha zaťažuje a vzťah komplikuje, ako to spoznalo mnoho sv. párov v histórii, to by bolo nielen pre nich dôstojné a správne. Predpokladá to však spiritualizáciu ich tiel. Tá však nastane keď sa zúčastníme krížových ciest nie iba niekde vonku, ale aj reálne vo vnútri. Folklórna viera pomôže, ale pobiede, iba ku kvalitnejšiemu pofňukávaniu. Možno sú mnohí rozvedení povolaní práve ku tomuto ideálu, a nie iba k zatrpknutým spomienkam či večným hladovaním po rodine. Pápež František umožnil pristúpiť ku sv.prijímaniu výnimočne aj niekomu, okoštoval trpkosť rozvodu. Ale ho tí ultrakonzervatívni katolíci poriadne odsúdili. Urobil to ako akt milosrdenstva, nie aby destabilizoval spoločnosť.
„Kňazi by sa mali oženiť“
Táto veta pochádza zo závisti nad slobodou. Veď oni sú už ženatí. S nebesami. A ich rodina je tá Božia. V pozemskej rodine sme iba na pá rôčkov, doslova v provizóriu. V rodine duchovnej budeme navždy. Posvätným celibátom anticipujeme, čiže zakusujeme budúcnosť. Ak si to niekto predstavuje ako nudu či večnú zoctovatelosť, tak ju trpko a v neduchovnom vzťahu koštuje asi sám. Katolícke kňazstvo a zasvätený život je pozvánkou na nebeskú svadbu. Aj keď to nie je napísané štvormetrovými písmenami na svätopeterskej bazilike, tak na to trocha poriadnejší katolík prísť raz musí. A ak pôjde do hľbky viery a nebude ju flákať, bude mu zjavené, že jej ovocím je aj zrod duchovného detstva v nás, ktoré je večné. Ostatní vedia iba o sviežej sile detí, preto ich túžia tak mať, ale to je iba dočasu. Večnú mladosť detí zdedia verní a svätí, čo nestratili duchovné panictvo a panenstvo. Tím duchovný život prinesie aj rodičovskú radosť
zo zrodu duchovného večného božského dieťaťa v srdci. To sú tí šťastnejší. Nešťastníci sa vrhajú na deti. Má to hroznú podobu v obťažovaní maloletých u jedincov, čo sa ani nemali stať kňazmi. Alebo trápnu v pseudomanželskej rýchlovýrobni u iných jedincov, ktorí sa radšej nemali stať rodičmi. Natisli sa do pozície, na ktorú nemajú. Manipulujú napr. vlastné deti či podplácajú vnúčatá, aby sa občas objavili. Tieto veci sú príznakmi poškodeného duchovného stavu. Nechápanie zasvätenia sa naplno Božím Veciam je príznakom nezrelej a aj slabej viery.
„Za mníšku ide iba sprostá“
Keď to povedala istá matka svojej dcére, tak som ju jemne pokarhal, že nech toto viac nevyslovuje. Lebo beda tomu, kto kriví deti. Aj toto je krivenie. Nerozumné je iba to dievča, ktoré je v kláštore, a Boh si ju praje niekde inde. Neveriaci a Duchom Svätým neosvietení majú podobné narážky, ale každý sa z nich bude mať dosť času nad zasvätenými osobami zamyslieť, prečo tak žijú a aký to má asi zmysel. Rehoľnice konajú pokánie nie iba za seba, robia ho aj za iných. A najmä za tých čo s chuťou hrešia a miesto vône vďaky vypúšťajú hore svoje necudné exhaláty. Keby tu nebol sv. filter zasvätených duší, vzduch. by bol iba kontaminovanejší smútkom a vzťahy ešte viac poznačené hádkami. Keď sa niekde zjaví panna v rehoľnom rúchu, okolie sa zjemní a ľudia sú slušnejší a lepší. A nezvládnuteľné deti v triede ako očarené zrazu niekoho aj s rešpektom počúvajú. Panna, ktorá odovzdá svoju intimitu Nebeskému Ženíchovi robí v tomto čudnom svete niečo veľmi dôležité pre rovnováhu sveta. Bez toho by storako masturbujúci svet množil baktérie a zanedlho by asi vyhnil.
„Kde nemôže prísť čert, tam pošle ženu“
Istá slečna zvonila na fare. Kňaz vedel kto zvoní, a preto neotvoril. Bolo totiž medzi ňou a ním zvýšené erotické napätie, a on si chránil svoju čistotu. Dievča skočilo z mosta a zabilo sa. A on mal celý život výčitku, že jej mal otvoriť. Ak by mal svedomie čisté, tak by sa mu táto otázka stále neobjavovala… Aj takéto príbehy píše život. A je dobre, ak sa nad nimi zamyslíme. Išlo o strach? Láska strach vyháňa. Podobne darmo bude zo seba niekto robiť soliďáka, keď splodil s niekým dieťa a vydlabal sa na matku i dieťa. Táto situácia iba vyjavila, že je ako chrapúň. Veru nebude mať vnútorného pokoja ten, kto iným robí zo života peklo. Ženy sú tu aj na to, aby nám nastavovali zrkadlo. Zjavili navonok, čo my muži zatĺkame vo vnútri. Duchovná žena je ako špongia, ktorá nasaje problémy svojho okolia do seba a má z toho veľké tlaky v psychike. Tá určite nemá sexuálne potreby na prvom mieste ako to v sebe má žena živočíšna. Ak prichádza za kňazom, môže to byť jej prosba o duchovnú pomoc. Vypočutie, snaha o otcovské pochopenie a modlitba, to je to, pre čo prišla. Inej „sestre“ drzej ako opica, opakujucej sa ako papagáj a dotieravej ako hnusná mucha, musel kňaz povedať, že sa jej nemôže venovať, lebo on má od šéfa dovolenie pásť iba pokorné ovečky a mierne baránky. Kto sa tak správa, zaslúži si pozornosť dobrého pastiera. Kto si chce z chuti zakvíkať, zaerdžať či zaškriekať, nech si hľadá zverolekára v nejakej sebepodobnej Zoo, a nech radšej neobťažuje božích sluhov.
„ Inak orientovaných sú iba 4 percentá“
Z rozhovoru so známym českým režisérom, úprimne si priznávajúcim inú orientáciu, Zdeňkom Troškom.
– Štyri percentá oproti devadesiatimšiestim?
„Áno, ale ja som k týmto číslam skeptický. Z kategorizácie amerického sexuológa Kinseye vychádza trochu iný pomer. Na prvom mieste je čistý heterosexuál, ktorého iná alternatíva ani nenapadne. Na druhom mieste však už je heterosexuál príležitostne homosexuálny. To je prípad väzníc, dlhých plavieb na mori, skrátka znemožnený prístup k druhému pohlaviu. Na treťom mieste je bisexuál, ktorý nerozlišuje pohlavia. Nasleduje homosexuál príležitostne heterosexuálny, ktorému sa možno na mejdane stane, že ho v opitosti zlomí nejaká dievčina. A konečne sú tu čistí homosexuáli. V tomto rebríčku je teda z piatich kategórií v štyroch obsiahnutá homosexualita. Takže žiadne štyri percentá, možno 44 percent. Asi by sa veľa manželiek čudovalo, ako šikovného partnera majú po boku“.
– To je ale trochu žalostný pohľad, nemyslíte?
„Viete ale, čím to je? Pretože nefunguje kvalitný manželský sex. Stane sa z neho trápne divadielko a rutina, ktorá partnerov prestane baviť. Nedokážu si hneď na začiatku povedať, čo ich vzrušuje, čo ich baví, že sa bojí alebo hanbí povedať si všetko naplno. Herečka H. Rúžičková vravievala, že veľa takýchto nepríjemností, omylov a sklamaní pramení z toho, že sa veci nepomenúvajú pravým menom. Len tak sa dá s vecou pracovať, keď dostane meno. Inak je to klamanie, zahmlievanie, a život je na prd, pretože je to založené na omyle.“
Pán režisér si myslí, že problém je telesného pôvodu. Tým na seba prezrádza, že podcenil duchovný život a obeťou iného omylu je tiež sám. Napriek vonkajšej úprimnosti mu chýba úprimnosť vnútorná. Ako mnohým ďalším v tzv. zábavnom priemysle, kde ich je skoro polovica s nejasnou intímnou orientáciou a užívaním „slobody“ a promiskuitným párením sa ich identita viac krát počas života môže zmeniť a stále viac sa zahmlievať. Skončia síce vonku slávni a bohatí ale vo vnútri nenachádzajú pokoja. Niektorí skončia samovraždou a to je ich neslávna bodka za neduchovným štýlom . Títo padlí anjeli s jedným krídlom bielym a druhým tmavým, si robia zo svätých posmech, ale ocitnú sa v ňom raz sami. Všimnite si, že napr.s peniazmi nemajú žiaden problém. Porušovanie pravidiel je súčasťou ich osobnosti. Bičovanie cudnosti v národe je im úžasnou zábavou. Strata vážnosti samozrejmosťou. Kde sa berie ten zvláštny spoločenský vírus? Mať potešenie z toho, čo je už na pohľad hnusné? A ak sa prekoná prvotný ostych a prehlási sa, že je to vlastne v poriadku, prejde tá hnusoba do duchovných rozmerov človeka, a to už je veľmi vážne. Začína to teda posmechom zo svätých. Vyradením normálneho studu z repertoáru a zaradením ho do nudného žánru. Pokračuje romantickými prehnanými očakávaniami o obrovskej sile ľudskej lásky, narazí to po čase tvrdým sklamaním z reality, pokračuje bizarnými sexperimentami a končí to trhaním fialiek dynamitom. Toto musia riešiť ľudia, ktorí podcenili čistotu Sv. Panny. Tí iní, pomazaní Duchom Svätým vedia, že sú povolaní k čistote svojho stavu. A ak sa niekedy odchýlia od správnej cesty, dostanú jasné napomenutia, aby sa vrátili na správnu cestu a do nečistých svetov sa zbytočne netisli. Kto nie je ozaj zbožný, tomu malé beda už tu. Kto nedoceňuje vieru, pre toho je ľudské vrabčenie sa všetkým. Kto ignoruje hľbku viery pre toho sa pozemské sexuálne zjednotenie stáva božstvom. Kto nesprávne žije vieru, toho s otvorenou náručou čakajú rôznorodé deviantné sféry. Ututlávanie a pokrytecké správanie je tu cestou do pekla. Začať veci úprimne pred svedomím pomenúvať je začiatkom k záchrane. Náznaky úprimnosti nám nepomôžu. Tu sa diskrétnosť neodporúča, skôr úprimná ľútosť. Ak sa intímne veci u manželov dejú správne, tí vôbec necítia potrebu o tom verejne hovoriť, ako to robia. Ale svetu ukážu dobre vychované deti. Patologicky intímne komunikujúci, čiže smilniaci, majú silné nutkanie svoje tajné výčiny zverejňovať a nanucovať iným presvedčenie, že ich sexuálne kriminálnosti sú hodné nielen pozornosti,ale vraj sú rovnakého práva a hodnoty ako u ľudí normálnych. Takto volajú vlastne ostatných nielen o súcit, ale i o pomoc. Odignorovať ich či odsúdiť by nebolo správne. Treba ich nasmerovať do správnej lekárne. Bez sily sviatostí to sotva zvládnu. Lepšiu pomoc a správnejšiu radu na tomto svete už nenájdu. Kto ich nasmeruje iba na ľudskú pomoc, iba na psychoterapeutické sedenia či ležania alebo im odporučí potláčať svojou vôľou svoj stav, vôbec im v podstate nepomáha, iba ich ponecháva v smutnom stave bytia, v ktorom je asi sám. Kto legalizuje, čiže odporúča zvrhlosti, toho nebeský zatykač neminie. A ak im niekto iný odporučí si nič z toho nerobiť a smilniť stále častejšie, bude ich život zrazu prudko veselý, ale jeho koniec bude veľmi smutná duchovná samovražda svojej identity. Takto sa z čistého ducha stáva duch nečistý. Strata tejto poctivosti a panictva je závažnejšia než toho fyzického. Takto sa človek dostane na šikmú plochu a jeho následné pokrivenie jeho charakteru temnými silami bude už nie veľkým problémom. To je pre tých, čo si chcú v tejto veci vypočuť holú pravdu už teraz.
„ Na nudapláži je to ako v raji“
Je to raj , ale falošný. A vôbec nie je u ľudí prirodzené odhaľovať sa pred všetkými. Muž, čo nechá hocijakým chrapúňom nakúkať do intimity svojej ženy a chuligánskych naháčov pobehovať pred svojimi ďeťmi je napadnutý prudkoťažkým adamovským debilizmom. Táto strata hanby bude pokračovať stratou hanby v iných spoločenských oblastiach, kde okradnúť a zosmiešniť iného bude potom tiež „normálne“. Kde nezaplatiť za dodaný tovar či urobenú prácu bude tiež „prirodzené“. Keď poriadky začne robiť čierna mafia, je to iba dôsledok v spoločnosti, kde neplatí základná slušnosť, a stále viac sa rozdrapuje mafia ružová. Kde najhoršie pohlavné orgány sa beztresne pretŕčajú a pohoršujú už deti, súdne orgány stratili súdnosť a tie policajné to akože sledujú. Túžba odhaľovať sa je preto, lebo ľudia majú vo svojom vnútri masky. Ich nosenie ich stále viac ťaží. Preto sa potrebujú odhaľovať a ukazovať. Aby si tak akože nachvíľu oddýchli. Tie masky si sami inštalujú predstieranými orgazmami a klamstvami naplnenými zjednocovaniami tiel. Bodaj by im to vysvetlil už niekto normálny v škole, kde ich násilím učia tisíce nedôležitých iných vecí. Preto je najmä mládež zatoxikovaná besnotou. Čím väčšia túžba je cmúľať sa na verejnosti, tým väčšou frajerinou sú postihnutí. Čím väčšia túžba kopulovať pred inými ako zvieratá, tým väčšia ničota je medzi takto sa páriacimi. Láska u ľudí potrebuje intimitu. Nehu. Rafinované čaro zahalenia. Úctu k intimite partnera či partnerky. Toto zdravo konzervatívne je večnou módou u cudných. Čudní sú v takomto štýle nesvoji a akoby v neznesiteľnom väzení. Majú silnú potrebu sa nafukovať a rozdrapovať až kým ich pýcha razom nespľasne úderom osudového blesku. Ich odbrzdený erós ich bude zasväcovať do hlbín úchylného väzenia vo vlastnom tele . Čím do neho hlbšie zájdu, tým budú hrdší na svoje deviácie a tým z väčšou drzosťou budú obviňovať niekoho iného vrátane rodičov a Boha za svoj zúfalý stav bytia. Nutkaví vyzliekači do naha napr. sami v lese či verejne na pláži sú tí, čo už nemajú pokoj z prirodzeného studu. Potom sa takto sviežim vzduchom lesa či ozónom mora s ostatnými podobne postihnutými liečia a volajú o pomoc ani nevedia koho. Asi matku prírodu. Ich nepríjemná diagnóza znie: necítia sa vo svojom tele doma a v šatách dobre. Ocitli sa síce vo vonkajšej slobode, ale vo vlastnom vnútri nastúpili súdom neohlásený prapodivný výkon osobného trestu vo veľmi divnom pozemskom väzení.
v Desiatich Božích prikázaniach a blahoslavenstvách
Komu ani to nestačí
tak tu má ešte 1752 cirkevných prikázaní
a tisícky spoločenských zákonov a iných predpisov
Čím viac máme všelijakých náboženských predpisov
tým len na seba ako ľudia prezrádzame
ako máme nedostatok pravdy
Čím viac musíme mať predpisov v štáte
tým len prezentujeme že nám absentuje
vzájomná úcta
a škrípe komunikácia
Kresťania sa delíme na tých
ktorí sa hlboko zamyslia nad dvoma
podstatnými prikázaniami
o láske k Bohu a k blížnemu
/teda aj ku sebe samému/
Ostatné príkazy im prídu samé
Voláme ich svätci
Stačí im láska k Bohu
a oni žijú krásne Ježišove blahoslavenstvá
Tí, ktorí túto podstatu nechápu
nevedia čo tá láska vlastne konkrétne znamená
tí sa stále zaoberajú tisícorakými predpismi
a najmä Desatorom
ktoré chápu iba okyptené alebo sprísnené v 6.a 9…
1. 8. a 10. napríklad nedodržujú pravidelne
topia sa stále v niečom negatívnom
Voláme ich hriešnici
Máme aj darebákov
ktorí Desatoro ignorujú
a svoj zmysel života vidia tom
že si vymýšľajú opovážlivo
rôzne vlastné pravidlá
Pre nich sú potrebné
tisícoraké zákony a vyhlášky v štáte
aby sa navzájom
nedohrýzli , nedoozbíjali a nedomrzačili
Topiaci sa Peter
akryl na plátne,100 x 100 cm
na predaj
Fyzické, duševné, duchovné zdravie
to sú spirituálne reálne miliardy
o ktorých sa dozvieme
až keď ich začneme strácať
Normálne a pekné medziľudské vzťahy
sú na zemi nie samozrejmosťou
ale kultúrnym luxusom
Naše telá sú chrámy Ducha Svätého
našou normálnou povinnosťou
je sa o ne starať
a robiť všetko čo sa nám dá
aby sme neboli pacientami
Ak sa niekto na seba vydlabe
robí niečo proti Božiemu zámeru
Ak si niekto poškodzuje psychické zdravie
je to ľudstvu nebezpečná
psychopatia
Ak niekto pestuje storaké čudáctva
to je asociálna
sociopatia
a ak niekto vyznáva sakrálnu anorexiu
alebo je deviantom na večné hodnoty
to je choroba ducha
pneumopatia
Kto realizuje všetky tieto deviácie
spolu s necudnosťou a bezbožnosťou
ten robí zo svojim životom
jeden fatálny
samovražedný experiment
A ak číta tieto riadky
tak bodaj by ním zatriasli
aby sa obrátil a šiel od smrti opačným smerom
do večného života
Slušní ľudia sa spájajú
v spoločnosti
máme tu však aj
spolonerestníkov
páchateľov kriminálnych činov
a tí sa zamýšľajú roky v base
nad hlbokosťou trestného zákona
ktorý bol pre nich špeciálne upravený
A sú medzi nami aj spirituálne potulní
ktorí ani po 50 rokoch života nevedia
na čo sa tu vlastne narodili
a na náhrobný kameň si dajú nápis
ktorý až „prorocky“ vystihujúco
vymyslel textár Boris Filan
„Preboha!
o čom?
to tu vlastne??
všetko bolo???“
Takto končí to
milovanie života a milovanie svojich výmyslov
a filozofovanie
bez Ducha Svätého
Pravdy v pevnom systéme
akryl na dreve, 100 x 80 cm
na predaj, 0908 232 014
Tvorivá alebo mučivá samota
Inteligentný človek sa vraj nikdy nenudí. Nájde si v samote vždy nejakú činnosť, ktorá je jemu alebo spoločnosti užitočná. Jednoduchší človek to má ťažšie. Nevie čo s ňou. Zabíja všelijako čas. Väčšinou sa nudí…
V samote sa totiž stretáme aj sami so sebou. So svojim vnútrom. Bohatým na myšlienky a city. Alebo prázdnotou.A to poriadne bolí.Aj inteligenta to občas zabolí, ale to je napr.pre spisovateľa čosi dôležitejšie ako písací stroj.Umelecky nadaný človek začne tvoriť. Spisovateľ písať, básnik básniť, maliar maľovať, hudobník pracuje s hudbou, mystička preciťuje niečo hlboké, kňaz sa modlí za svojich veriacich, trpiaci človek plače a volá nebo o pomoc. Všimnite si, koľko kadejakých zbytočných vedomostí nám natláčali za 17. rokov školy do hláv, ale nik nás neučil, ako plodne stráviť samotu.Primitívnejším stačí pustiť si laktibúdku a čumieť tam do blba na programy, ktoré nám pripravili iní. Po hodinách sledovania si nepamätá z toho nič, iba začne chrápať. A bude stále menej život chápať. Takto sa dá rokmi vytunelovať samého seba od podstaty života aj od prežívania niečoho originálneho. Vzdelanejší ľudia radšej sedia pri internete, kde si sami plánujú a programujú to, čo považujú za dôležité. Nie je to až taká tragédia, keď nám bulikajú odborníci, že sme závislí na novej digitálnej droge. Veď je to túžba po poznaní, a tej sa oplatí zasvätiť cenné chvíle svojho života. To nie je zabitý čas. To môže byť veľmi dobre investovaný čas samoty.
To je zabíjanie času, keď sa nudíme a konzumujeme televízne či digitálne gebuziny, z ktorých nám vnútorné prázdno narastá do veľkonudných rozmerov. Tým je táto situácia hrozivejšia, čím hlučnejšími pazvukmi vyrušujeme ľudí okolo seba.Alebo prezrádzame ostatným okolo seba veľkosť svojho prázdna tak, čím viac utekáme a tvárime sa ako sme zaneprázdnenejší.
Kto chce prežiť kvalitný vzťah, ten by pred boľavou samotou nemal utekať, ale mal by sa v nej naučiť tvoriť a nebyť iba odutým prázdnom potulujúcim sa bezprízorne po planéte.
Psychopati medzi nami
Včera sa mi nabúral do komentárov veľmi neopatrný psychopat. Jeho adresu či identitu je totiž ľahučké vypátrať. Ak budú komentáre ku niektorému z mojich blogov vypnuté, tak to preto, lebo nemám za povinnosť sa nechať verejne urážať. Vypol som komentáre iba preto, aby som zabránil tým pár psychopatom vylievať tie kýble špiny, ktoré si zabudli prečistiť a vrhajú ich na iných. Ubližujú tak ostatným, lebo likvidujú slušnú komunikáciu. Nechať ich tak robiť je vlastne schvaľovanie zla. Aj to je aplikácia etikoterapie.
Čo s nimi?
Buzeranti, teraz nemyslím na sexuálnu orientáciu, ale na sociopaticky poškodené charaktery niektorých jedincov, tí si vyberú nejaký objekt, a začnú ho buzerovať do nepríčetnosti ako keby boli posadnutí. Takéto správanie napĺňa skutkovú podstatu trestného zákona, a tomu kto takto vyčíňa odkazujem, že ak sa nespamätá, a bude nenávistne verejne opakovať svoje psychiatrické diagnózy a koprofagické synonymá spolu s niektorým menom, mojou povinnosťou je mu preukázať milosrdenstvo a oznámiť ho polícii.
Volá sa to kyberšikana. A šíri sa to s duchom “slobody” ako epidémia. Preto sa musíme zaregistrovať aj s adresami, lebo to nie je jeden prípad. Preto na BB psychiatrii vzniklo nedávno oddelenie pre takto postihnutých pacientov, ktorým treba odborne pomôcť.
Keď som pôsobil ako duchovný v Rooseveltovej nemocnici, tak tam do kaplnky chodili všelijakí pacienti. Aj tí psychicky postihnutí. Mali rôzne druhy postihnutia, a jedno spoločné: osočovali okrem iných záchvatov lekára alebo sestru či kňaza z tej hrôzy, ktorou trpeli sami. Jedna pacientka nám šesť rokov posielala denne asi tridsať krát výhražných a inokedy vtieravo podlízavých sms na služobný či osobné telefóny. Chodila sa z toho spovedať, ospravedlňovala sa, vyhovárala sa, vraj má “nervy”… Raz som ju musel doslova chytiť pod krk a vyraziť ju von z kancelárie, lebo nerešpektovala žiadne ani slušné ani prísne upozornenia, že teraz mám rozhovor s niekým iným, ona sa drzo pchala do dverí, chudera. Zaujímavé, že krik na ňu nezaberal, ale celkom psychicky vyčerpaný som ju láskavo poprosil, aby prestala, a ona videla, že už mám naložené dosť, a predstavte si prestala. Bola to psychická choroba alebo primitívna chuť niekomu trieskať po hlave? Raz mi napísala v liste, že toho démona nachytala vtedy, keď sa odbavila na erotickej linke. Iná kopala do dverí, a keď som ju upozornil prečo takto robí celému oddeleniu hanbu, ale aj nám, lebo chodila dolu do kaplnky, tak povedala že na vine sú lieky. Iná ma udala rovno u riaditeľa, že vraj sme mali techtle mechtle, a neboli ani techtle. Všetky tri vyskočené mníšky a fatálny nepokoj v duši. Ďalšia má už dekubity z rozmaznanosti a Vám ponúkne, že či by ste nechceli mať s ňou dieťa, a keď jej slušne vysvetlíte, že to nie je možné, tak sa urazí, že Vás po celom meste ošpiní, hlavne medzi kresťanmi ,vraj ste taký extra smilník na pohľadanie. Keď je niekde silno zasmilnený vzduch, tak takto ho kolegovia kňazi celkom bežne čistíme, aby ste ostatní vedeli, že si iba na farách šunky neváľame, ale robíme aj tzv.duchovnú prácu.Cieľ nečistých duchov za podobným dianím je pošpiniť meno, zhodiť, doviesť do blázinca…To sa pri takýchto, hlavne nešťastných pacientkách deje, a kto s nimi robí, vie o čom píšem.
Chytať ich však pod krk chlap v prvej frontovej línii niekedy jednoducho v sebaobrane výnimočne musí. Ako mám však pozbierať tie špinavé reči? Tak sa modlím. Každá bulvárne nafúknutá bublina raz spľasne. Niekomu pomôže psychiater, niekomu polícia, niekomu čas, niekomu prímluvná modlitba a niekomu iba sila Krista Spasiteľa cez exorcistu.
Kto miluje správne sám seba
ten si nájde čas i na filozofovanie
o tzv.podstatných veciach bytia
napríklad
E. Fromm hovorí o tendencii všetkých živých organizmov k životu, ktorá je inherentnou kvalitou, podstatou či esenciou všetkého živého (Fromm, 1969, s. 35). Všetky živé bytosti spája to, že „cítia“ bezmedzné nutkanie žiť, zachovávať, zveľaďovať a predlžovať svoje bytie. Život však nie je statický, nemožno ho redukovať na snahu zachovať sa, a teda čo najdlhšie „unikať smrti“. Sú v ňom výrazné prvky zmeny (formou kontinuity), čo na individuálnej úrovni možno pozorovať napríklad v podobe rastu: rastlina najprv vyklíči, potom vyrastie – musí, inak by bola mŕtva.
Fromm tieto črty nazval
„láskou k životu“ – biofíliou
a vypracoval koncepciu biofilnej orientácie, ktorá, aplikovaná na človeka, nadobúda etický význam. Základným kameňom biofílie je tendencia k sebazáchove, ktorá je teda jej najjednoduchšou (i keď najpodstatnejšou) formou. Dynamický aspekt biofílie vyjadruje tendencie živých bytostí integrovať sa a štrukturálne rásť. U človeka sa plne rozvinutá biofília prejavuje najmä v tvorivej, aktívnej orientácii osoby. Biofilná osoba hľadá rast a uplatnenie v akejkoľvek oblasti záujmov, pričom aj druhým chce pomáhať rásť a ovplyvňovať ich láskou, rozumom, a najmä vlastným príkladom. Zjednodušene by sa dalo povedať, že
človek s plne rozvinutou biofíliou v sebe
je svätcom
akýmsi ideálom humanity (Fromm, 1969, s. 34 – 36). Ako nás však podľa Spinozu často ovládajú trpné afekty, ktorých neadekvátne idey sú koreňom omylov v úsudkoch, pôsobia na nás v protiklade ku tendenciám biofilným aj tendencie nekrofilné.
je opakom biofílie, pretože vyjadruje spôsob bytia a celkovej orientácie, ktorá smeruje, resp. je priťahovaná tým, čo nejakým spôsobom smeruje k popretiu života. Priemerný človek však nie je stopercentným biofilom ani nekrofilom; prejavujú sa v nás obe tendencie a obe na nás vplývajú, a to dokonca aj zároveň (viď. „morálne dilemy“). Dôležitý je stupeň biofílie či nekrofílie v danej osobe v porovnaní s protipôsobiacimi tendenciami; najdôležitejším aspektom je ale stupeň uvedomenia si ich (Fromm, 1969, s. 34).
Chápanie ako „láska k bohu“
Uvedomenie si príčin, ktoré determinujú naše konanie, je prvým vyústením ako Spinozovej, tak i Frommovej etiky. Keďže medzi základné faktory, ktoré vplývajú na rozhodovanie človeka medzi dobrom a zlom, patrí vedomie o afektoch, Spinoza konštatuje, že myseľ podlieha afektu tým menej, čím je nám známejší (Spinoza 1986, s. 306). Prevaha, ktorú má človek nad afektmi, tkvie v jeho schopnosti chápať – t. j. dospievať k adekvátnym ideám. A idea predsa nie je niečo nemé, pripomína Spinoza, ako maľba na doske; ale modus myslenia, teda samo chápanie (Spinoza 1986, s. 143). Druh poznania, ktorým dospievame k chápaniu, nazýva racionálnou intuíciou, a tá postupuje od adekvátnej idey formálnej esencie niektorých atribútov boha k adekvátnemu poznaniu esencie vecí, k intuitívnemu vedeniu (Spinoza, 1986, s. 141). Človek, ktorý pozná pravdivo, t. j. koho idea nejakej veci je pravdivá, zároveň vie, že poznáva pravdivo, takže má adekvátnu ideu svojho poznania a viac o ňom nemôže pochybovať (Spinoza, 1986, s. 143). Podstata intuitívneho vedenia spočíva v tom, že mať pravdivú ideu, t. j. vedieť (chápať), predchádza vedeniu o tom, že viem. Významnou črtou intuitívneho poznania (či vedenia) môže byť aj fenomén mravnej intuície. Niektorí autori sa domnievajú, že ľudia sa rodia s „intuitívnou etikou“, teda majú vrodenú pripravenosť cítiť súhlas či nesúhlas vzťahujúci sa na určité vzorce v udalostiach, týkajúcich sa aj ostatných (Haidt – Craig, 2004, s. 57). Ľudia v takých prípadoch jednoducho „vedia“, či je konkrétny morálny čin správny alebo nie, a ak nie, svoje hodnotenie zakladajú len na tomto intuitívnom rozpoznaní morálneho zla, pričom je často sprevádzané silným emočným nesúhlasom (Sauer, 2012, s. 258). Je zjavné, že intuícia vnáša nenahraditeľný a čiastočne nevysvetliteľný hodnotiaci aspekt do mravnej sféry; dalo by sa však o nej v istom zmysle hovoriť aj ako o súčasti mravnej prirodzenosti človeka? Jedným z vodítok môže byť aj pomyselná hranica medzi rozumovým a intuitívnym poznaním v Spinozovom učení, ktorou je (intuitívna) láska k bohu. Čím viac je totiž myseľ schopnejšia chápať jednotlivé veci, ako aj samu seba, vrátane afektov, ktoré na ňu pôsobia, tým viac chápe boha.
A čím viac myseľ boha chápe, tým viac ho nevyhnutne miluje;
a keďže ľudská myseľ je súčasťou mysle božej, toto poznanie a chápanie boha čiže prírody, táto rozumová láska k nemu, je láskou boha, ktorou „miluje“ sám seba. Ak teda človek poznáva a chápe veci adekvátne,
človek poznávajúci boha je boh poznávajúci seba samého
– človek je tak nástrojom sebapoznania boha (Spinoza, 1986, s. 324).
Poznávať, resp. chápať svet tretím druhom poznania, t. j. intuitívne, je najvyššou schopnosťou mysle – ba dokonca jej prirodzenosťou (Spinoza, 1986, s. 319). A ak je v prirodzenosti mysle „uvádzať veci na pravú mieru“, je takisto v jej prirodzenosti moc nad afektmi, ktorá je založená ako na ich intuitívnom poznaní, tak na oddelení samotných afektov od premýšľania o nich (Spinoza 1986, s. 316). Keďže afekty sú častým zdrojom omylov v úsudkoch, ktoré napokon často vedú aj k neadekvátnym mravným úsudkom, domnievam sa, že túto „najvyššiu schopnosť“ človeka možno zároveň pokladať za súčasť jeho (pomyselnej) mravnej prirodzenosti.
Súcit ako ľudskosť
Jestvuje však prinajmenšom jeden afekt, ktorý by sme nielen že mohli vyňať zo sféry negatívneho pôsobenia afektov (podobne ako afekty vyplývajúce z afektu radosti, podporujúce ľudské schopnosti), ale rovnako ho pokladať aj za súčasť mravnej prirodzenosti človeka. Týmto afektom je súcit, ktorý Spinoza definoval ako „smútok sprevádzaný ideou zla, ktoré sa prihodilo niekomu inému.“(Spinoza 1986, s. 219).
Koncepciu súcitu podrobnejšie rozpracoval A. Schopenhauer, ktorý ho dokonca pokladal za univerzálny, metafyzický základ morálky. Keďže kritériom morálne hodnotného konania je podľa neho absencia akejkoľvek egoistickej motivácie, pokúsil sa nájsť takú morálnu pružinu, ktorá by egoizmus vo svojej podstate rušila. Je ňou súcit, pretože celé mystérium okolo tohto fenoménu vlastne spočíva na náhlom zrušení rozdielu medzi „egom“ a „svetom“.
Súcit je teda bezprostrednou, na všetkých iných ohľadoch nezávislou spoluúčasťou na utrpení druhého (Schopenhauer, 2007, s. 505).
Podľa Schopenhauera jestvujú dva stupne súcitu, v ktorých sa utrpenie druhého bezprostredne stáva motívom môjho konania: v prvom stupni sa navzdory protipôsobiacim egoistickým motívom zdržím toho, aby som druhému spôsobil utrpenie (základ cnosti spravodlivosti); v druhom stupni ma zase pozitívne pôsobiaci súcit pudí k aktívnej pomoci (základ cnosti agapé) (Schopenhauer, 2007, s. 508 – 509). Schopenhauer teda správne zdôrazňuje, že súcitné zmýšľanie utrpenie nielen reflektuje, ale mu aj zabraňuje. Tento pozitívny, „činný“ aspekt súcitu vyzdvihoval aj Spinoza, podľa ktorého je dôsledkom súcitu to, že pokiaľ budeme môcť, budeme sa usilovať vec, s ktorou súcitíme, zbaviť nešťastia; budeme teda mať „vôľu čiže pudenie činiť dobro“ (Spinoza 1986, s. 185). Súcit teda pomyselne možno odvodiť v prvom rade z afektu smútku, keďže reakciou na vonkajšiu príčinu je najskôr „automatický“ smútok; v tomto prípade je však smútok prechodom k väčšej dokonalosti. Zlo (utrpenie, smútok) je totiž „vynahradené“ dobrom (dojatie, dobrovoľná negácia utrpenia). Podľa Spinozu je pre človeka prirodzené, že ak si čo i len predstaví, že niekto „jemu podobný“ je v afekte smútku, bude pociťovať smútok aj on sám (Spinoza, 1986, s. 184); špecifická schopnosť a možnosť „vcítenia sa“ je akoby človeku vopred daná. Schopenhauer stotožnil súcit s ľudskosťou, pretože sa naň všade s dôverou apeluje ako na niečo, čo je vlastné každému človeku a je nezávislé na akýchkoľvek vonkajších faktoroch.
Preto ak je pre nás nejaký čin „neľudský“, nemyslíme tým napokon nič iné než to, že ide o skutok natoľko nesúcitný a krutý, že nedokážeme pochopiť, ako ho mohla vykonať ľudská bytosť (Schopenhauer, 2007, s. 509).
Fromm napokon konštatuje, že človek môže bojovať proti svojim nekrofilným tendenciám koľko len chce a vládze, no ak stratí schopnosť súcitiť s utrpením druhého, jeho srdce tak zatvrdne, že už preňho nezostane žiadna nádej (ani možnosť) zvoliť si dobro (Fromm, 1969, s. 123).
Ak teda existuje jeden afekt, nad ktorý sa asi nič ľudskejšie nedá predstaviť, a ktorého podstatou je jeho bezpodmienečne pozitívne morálne pôsobenie, je ním práve súcit. Aj s ohľadom na jeho metafyzickú podstatu si preto myslím, že ho takisto možno pokladať za súčasť pomyselnej mravnej prirodzenosti človeka.
Sloboda ako nevyhnutnosť
Napriek tomu je však prirodzenosťou jeho mysle dospievať k adekvátnemu poznaniu – chápaniu – ostatných ideí, ako aj najvšeobecnejšej a „najjasnejšej“ idey – boha čiže prírody. Človek na tejto ceste k poznaniu „splýva“ s bohom v myslení, pretože chápanie nie je trpným stavom, ale činným modom myslenia, t. j. takým, ktorý je v zhode s činnou esenciou boha chápaného cez atribút myslenia. Vždy, keď chápeme adekvátne,
aj boh v istom zmysle chápe samého seba.
A čo môže byť menej trpné, ako toto „činné splynutie s bohom“? V ňom sa nachádza horizont ľudskej slobody. Sloboda totiž nie je niečo, čo je nám nejakým spôsobom dané; veď potom by to už nebola sloboda. Na determinácii je najzvláštnejšie to, že je nám dané mať myseľ, ktorej prirodzenosťou je
dospievať k absolútnej „činnosti“, teda k absolútnej slobode.
A slobodu musíme najskôr pochopiť – práve tým, že pochopíme nevyhnutnosť. Reálna sloboda podľa Fromma leží v možnosti človeka zvoliť si medzi reálne existujúcimi alternatívami, čo potom môže byť definované ako „konanie na základe vedomia o alternatívach a ich dôsledkoch“ (Fromm, 1969, s. 117). Myslím však, že človek si vždy nejakým spôsobom uvedomuje, že možnosť, pre ktorú sa v konkrétnej situácii takto rozhodne, môže byť na základe dôsledkov vždy buď lepšia, alebo horšia ako tá druhá. Skutočná sloboda ale nemôže mať základ v tejto „reálnej“ slobode, pretože „vedomie o dôsledkoch“ musí byť vždy neadekvátne –
človek nikdy nemôže úplne vedieť, aké následky bude jeho rozhodnutie mať.
O etike vo všeobecnosti nemožno hovoriť len v súvislosti s motívmi či dôsledkami konania; s ohľadom na povahu morálky možno spolu s Wittgensteinom nastoliť otázku, či vôbec má zmysel o nej hovoriť (Wittgenstein, 2003, s. 167). Ak sa však predsa len pokúšame opísať neopísateľné, aspoň na základe toho, že nemôžeme žiť „aeticky“, a keď pripustíme možnosť, že
v ľudskej prirodzenosti jestvujú isté „šifry“,
ktoré môžu naznačovať niečo ako mravnú prirodzenosť, je nepochybné, že jej základom musí byť samotná možnosť života vyjadrená cez
biofilnú orientáciu.
Život je to, čo všetky živé bytosti spája i určuje; a porozumenie životu, ktoré v sebe sám život obsahuje, zahŕňa (v rozličných stupňoch) poznanie, že život (môj, tvoj, náš, ich) je nenarušiteľný vo svojej podstate. Na začiatku sme si iba vedomí, cieľom je chápať.
Mravná prirodzenosť
Skutočná podstata morálky, mravná prirodzenosť, je vo svojej podstate nevyjadriteľná, pretože „pravá dobrota zmýšľania, nezištná cnosť […] nevychádzajú z abstraktného poznania. Predsa však vychádzajú z poznania, a to bezprostredného a intuitívneho, o ktorom nemožno mudrovať, a ktoré práve preto, že nie je abstraktné, nemožno ani sprostredkúvať, ale každý sa k nemu musí dopracovať sám“ (Schopenhauer, 2010, s. 510). Podľa Spinozu myseľ poznáva adekvátne jedine vtedy, ak poznáva „zvnútra“, čiže sama zo seba, sebadetermináciou (Spinoza, 1986, s. 133), a najadekvátnejšie vtedy, ak zároveň postupuje od najvšeobecnejších ideí. Mravná prirodzenosť človeka je tak v podstate prirodzenosťou mysle dospievať k chápaniu, pričom to, čo „má“ myseľ pochopiť, (už vlastne) možno chápať cez lásku k životu, cez intuitívne vedenie, cez súcit, alebo cez možnosť slobody. Všetky tieto črty sú pôvodné, teda v istom zmysle neoddeliteľné od človeka. Ak myseľ dospieva k chápaniu svojej prirodzenosti, stanovuje si tým svoj vlastný ideál – možno hovoriť o ideáli ľudskej prirodzenosti. A tak sa životným cieľom ľudskej bytosti stáva to, aby sa čo najviac priblížila ideálu ľudskej prirodzenosti, ktorý si sama stanovila – inými slovami, aby na základe pochopenia nevyhnutnosti (a zároveň slobody) optimálne rástla podľa podmienok svojej existencie a tak naplnila to, čím potenciálne (esenciálne) je (Fromm, 1994, s. 13). Ak niečo môže byť „správne“ alebo „nesprávne“, implikuje to, že niekto alebo niečo musí byť schopný zhodnotiť to adekvátne. A kto iný, ak nie každý, koho prirodzenosť zahŕňa aj prirodzenosť jeho mysle? Pokiaľ však ako ľudské bytosti máme dané isté limity, konkrétne ten, že
nemôžeme žiť „aeticky“ (ako nemôžeme myslieť alogicky),
všetko, čo naša myseľ môže skutočne pochopiť, sa bezprostredne dotýka nášho života – a tak je to aj bezprostredne etické. Moralitu nemožno vynútiť, ani nijakým spôsobom kodifikovať, pretože ak by to bolo možné, už dávno by tak učinila legalita. Na mravnosť a jej formy možno apelovať jedine tak, že človek adekvátne pochopí svoju mravnú prirodzenosť, a o „vyplývajúcom“ už potom ani netreba hovoriť: možno o tom mlčať. Na záver musím súhlasiť s Lévinasovým postojom, že definíciou človeka nie je substancialita,
t. j. bytie v sebe a pre seba, ale bytie pre iných,
pre svet, pre ľudské bytosti a duchovné štruktúry (Lévinas 2009, s. 96). Aj etika sa vytvára až vo vzťahu k svetu ako celku, pretože ak človek „pochopí“ boha, rozumie svetu a svojmu miestu v ňom. Spinozovský osvietenec je tak večne slobodný, pretože postupuje nie od ega, ale od sveta, keďže žije pre čo najväčší celok, aký si je človek vôbec schopný predstaviť;
patří k největším uměleckým ikonám 20. století. Jeho strastiplné dětství, umělecké vlohy, vysoká pracovní morálka, odvaha, balancování na hranici geniality a šílenství, filmový mega úspěch i vleklé problémy se zákonem v něm za jeho 88 let trvající život zanechaly něco, co se sice stáří tradičně přisuzuje, ovšem ve skutečnosti to není pravidlem – hlubokou životní moudrost.
Tu památně vyobrazil v následujícím dopise, který údajně sepsal 16. dubna 1959 – tedy v den svých 70. narozenin.
Bez dalších zbytečných úvodů se už prosím pohodlně usaďme a nechme hovořit inspirativní a moudrá slova tuláka Charlieho.
„Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, dokázal jsem poznat, že psychická bolest a utrpení je pro mě pouze varováním, abych nežil proti své vlastní pravdě. Dnes vím, že se tomu říká AUTENTICITA.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, pochopil jsem, jak moc druhého zahanbuje, když mu vnucuji svá přání, ačkoli vím, že na to není ani vhodná doba, ani na to ten člověk není připravený – i kdybych tím dotyčným byl já sám. Dnes vím, že se tomu říká ÚCTA.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem toužit po jiném životě a dokázal vidět, že všechno kolem mě je výzvou k růstu. Dnes vím, že se tomu říkáZRALOST.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, pochopil jsem, že vždycky a při každé příležitosti jsem ve správný čas na správném místě a že všechno, co se děje, je správné. Od té doby jsem mohl být klidný. Dnes vím, že se tomu říkáUVĚDOMĚNÍ.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem se okrádat o volný čas a dělat velkolepé plány do budoucna. Dnes dělám jen to, co mě baví a působí mi radost, co miluji a co potěší mé srdce, dělám to po svém a svým vlastním tempem. Dnes vím, že se tomu říká JEDNODUCHOST.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, zbavil jsem se všeho, co pro mě nebylo zdravé. Jídla, lidí, věcí, situací a všeho dalšího, co mě neustále stahovalo dolů, pryč ode mě samotného. Zpočátku jsem to nazýval zdravým egoismem. Dnes však vím, že je to SEBELÁSKA.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem chtít mít vždycky pravdu, a tak jsem se méně často mýlil. Dnes jsem poznal, že se tomu říká NADHLED.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, nechtěl jsem už žít dál minulostí a starat se o svou budoucnost. Teď žiji už jen v tomto okamžiku, kde se děje VŠECHNO. Tak dnes prožívám každý den, a říkám tomu NAPLNĚNÍ.
Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, uvědomil jsem si, že ze mě mé smýšlení může udělat ubohého a chorého člověka. Když jsem však povolal na pomoc sílu svého srdce, dostal můj rozum významného partnera. Tomuto spojení dnes říkám MOUDROST.
Nemusím se už obávat sporů, konfliktů a problémů se sebou samým a s ostatními, protože dokonce i hvězdy se spolu někdy srazí a vzniknou tak nové světy. Dnes vím, že to je ŽIVOT.“
