Aretológia IV. – Platónska akadémia

Hlboké skúmanie cností u Platóna a Aristotela
Aristoteles a Platón skutočne patria medzi filozofov, ktorí najdôkladnejšie a najvplyvnejšie skúmali podstatu cností (grécky areté) a ich úlohu v dobrom živote (eudaimonia). Ich prístupy sú však značne odlišné:

I. Platón (427 – 347 pred Kr.) – Cnosti ako Harmónia Duše a Štátu

Metafyzický základ (Teória Ideí):

Skutočné cnosti existujú ako dokonalé, večné a nemenné Idey (Formy) v inteligibilnom svete. Pozemské cnosti sú len nedokonalými odrazmi týchto ideálnych foriem.

Najvyššou Ideou je Idea Dobra, zdroj všetkej reality a poznania. Pravé poznanie cností vyžaduje pochopenie tejto Idey.

Cnosti Duše:

Ľudská duša má tri časti:

Rozumová (logistikon): Usiluje o poznanie a múdrosť.

Vôľová/Chrabrá (thymoeides): Usiluje o česť, odvahu a úspech.

Žiadostivá (epithymetikon): Usiluje o základné pôžitky a uspokojenie potrieb.

Spravodlivosť (dikaiosyne) je harmonickým vzťahom týchto troch častí: Každá časť vykonáva svoju vlastnú funkciu pod vedením Rozumovej časti. Ide o vnútorný poriadok.

Tri základné „kardinálne“ cnosti:

Múdrosť (sophia alebo phronesis): Cnosť Rozumovej časti. Schopnosť rozoznať pravdu a dobro, riadiť život podľa rozumu.

Odvaha (andreia): Cnosť Vôľovej časti. Schopnosť správne rozpoznať, čoho sa treba báť a čoho nie, najmä v záujme zachovania rozumom stanoveného poriadku.

Umiernenosť (sophrosyne): Cnosť Žiadostivej časti. Sebaovládanie, miernosť, ovládanie túžob a pôžitkov podľa rozumových zásad.

Štvrtá cnosť – Spravodlivosť (dikaiosyne): Vyplýva z harmonického pôsobenia všetkých troch cností a troch častí duše. Je stavom dokonalej rovnováhy a poriadku v jednotlivcovi.

Cnosti a Štát (Ústava – Politeia):

Platón analogicky prenáša štruktúru duše na štát. Ideálny štát má tri triedy:

Vládnuca trieda (Filozofi-králi): Zodpovedá Rozumovej časti. Ich cnosťou je Múdrosť.

Strážcovia (Vojaci): Zodpovedajú Vôľovej časti. Ich cnosťou je Odvaha.

Výrobcovia (Remeselníci, roľníci): Zodpovedajú Žiadostivej časti. Ich cnosťou je Umiernenosť.

Spravodlivosť v štáte nastáva, keď každá trieda robí to, čo jej prísluší, a nevmiešava sa do úloh iných tried. Harmónia a poriadok v štáte je odrazom harmónie v duši.

Cieľ: Eudaimonia:

Dobrý život (blaho, šťastie) je dosiahnuteľný len vtedy, keď je duša v stave cnosti, teda keď vládne rozum a panuje vnútorná harmónia. Toto je nevyhnutnou podmienkou skutočnej eudaimonie.

II. Aristoteles (384 – 322 pred Kr.) – Cnosti ako Rozumný Zvyk v Praxi

Etika zameraná na človeka a konanie:

Aristoteles odmieta Platónovu transcendentálnu teóriu ideí. Cnosti neexistujú nezávisle v nejakom ideálnom svete. Sú vlastnosťami konkrétnych ľudí, ktoré sa prejavujú v ich konaní.

Cieľom ľudského života je eudaimonia (šťastie, rozkvet, prosperita), ktorá spočíva v činnosti duše podľa cnosti.

Povaha cnosti:

Cnosť (areté) je trvalý charakterový stav (hexis), ktorý nás predisponuje konať dobre.

Nie je to len vedomie (ako u Sokrata), ani čistý cit, ani prirodzená dispozícia. Je to zvyk (ethos), ktorý sa získava opakovaným konaním správnych vecí.

Druhy cností:

Rozumové cnosti (dianoetikai aretai): Vzťahujú sa k mysleniu a poznaniu. Rozvíjajú sa hlavne vyučovaním. Príklady: Múdrosť (sophia – teoretické poznanie), Rozvážnosť (phronesis – praktická múdrosť, schopnosť správne sa rozhodovať v konkrétnych situáciách).

Mravné cnosti (ethikai aretai): Vzťahujú sa k charakteru, emóciám a konaniu. Rozvíjajú sa hlavne cvikom a zvykom. Príklady: Odvaha, Umiernenosť, Štedrosť, Pravdomluvnosť, Spravodlivosť.

Kľúčová doktrína: Stredná cesta (mesotes):

Mravná cnosť je stredom medzi dvoma krajnosťami (nedostatkom a prebytkom) v oblasti emócií a konania.

Tento stred nie je aritmetický, ale relatívny k nám a k situácii. Určuje ho rozvážnosť (phronesis) rozumného človeka.

Príklady:

Odvaha: Stred medzi zbabelosťou (nedostatok strachu) a bezhlavou zúrivosťou (prebytok zúrivosti).

Umiernenosť: Stred medzi necitlivosťou (nedostatok potešenia) a nezriadenosťou (prebytok potešenia).

Štedrosť: Stred medzi lakomosťou a rozhadzovačnosťou.

Spravodlivosť (dikaiosyne) má špeciálne postavenie, pretože sa vzťahuje k vzťahom medzi ľuďmi (distributívna, nápravná, recipročná) a nie len k vnútornému stavu.

Rola Rozumu (Nous) a Rozvážnosti (Phronesis):

Na určenie správnej strednej cesty v konkrétnej situácii je nevyhnutná praktická múdrosť (rozvážnosť – phronesis). Je to schopnosť správne posúdiť okolnosti a zvoliť správne konanie smerujúce k dobru.

Phronesis je neoddeliteľne spojená s mravnými cnosťami. Skutočne cnostný človek musí byť aj rozvážny, a naopak, skutočná rozvážnosť sa prejavuje v cnostnom konaní.

Cieľ: Eudaimonia ako Rozkvet:

Eudaimonia je činnosť duše podľa cnosti, najlepšie podľa najvyššej cnosti (rozumovej, teoretická múdrosť – theoria).

Plného rozkvetu (eudaimonia) sa dosahuje celoživotným rozvíjaním rozumových aj mravných cností v spoločenstve (polis).

Kľúčové rozdiely v skúmaní cností:

Znak Platón Aristoteles
Základ Metafyzický (Idey, najmä Idea Dobra) Empirický, biologický (prirodzenosť človeka)
Podstata cnosti Harmónia častí duše/štátu (Štát ako makročlovek) Zvyk získaný opakovaným konaním (stredná cesta)
Rola poznania Kľúčová (Poznanie Idey Dobra = cnosť) Dôležitá, ale praktická (phronesis určuje stred)
Cnosť a konanie Cnosť vedie k správnemu konaniu (ale väčší dôraz na stav duše) Cnosť je definovaná správnym konaním a dispozíciou k nemu
Spoločenstvo Absolútne nevyhnutné (štát ako podmienka cnosti) Nevyhnutné pre rozvoj a uplatnenie cností (polis)
Prístup Viac idealistický, utopický Viac praktický, realistický, psychologický
Záver:
Platón a Aristoteles položili základy západného myslenia o etike a cnostiach. Platón zdôraznil absolútny ideál dobra a vnútornú harmóniu ako kľúč k dobrému životu, pričom štát videl ako nevyhnutný rámec. Aristoteles sa zameral na praktické aspekty cnostného života jednotlivca v spoločnosti, definujúc cnosť ako rozumný zvyk nachádzajúci strednú cestu. Oba zdôrazňujú ústrednú úlohu rozumu, ale Aristotelov pragmatickejší a psychologicky bohatší model cností ako charakterových zvykov určovaných rozvážnosťou a strednou cestou mal obrovský vplyv na neskoršiu etiku, vrátane kresťanskej a modernej. Ich diela (Platónova Ústava, Protagoras, Menón; Aristotelova Etika Nikomachova) zostávajú základnými textami pre každé hlbšie štúdium cností.

Sokrates a jeho revolučný prínos k aretológii (nauke o cnostiach)

Sokrates (469 – 399 pred Kr.) je považovaný za jedného z najvplyvnejších filozofov vôbec a jeho prínos k aretológii – teoretickému a praktickému skúmaniu cností (areté) – je zásadný a prelomový. Hoci sám nezanechal žiadne písomné dielo (poznáme ho primárne z diel svojich žiakov, najmä Platóna a Xenofóna), jeho myšlienky zmenili chápanie etiky a položili základy západnej filozofie cnosti.

Tu je detailný pohľad na jeho kľúčové prínosy:

1. Posun od Kosmológie k Etike („Obrat k človeku“):
   • Sokrates radikálne zmenil smer gréckej filozofie. Zatiaľ čo predošlí filozofi (tzv. predsokratikovia) skúmali prírodu (physis) a pôvod sveta, Sokrates sa zameral na človeka a ľudské záležitosti – na otázky spravodlivosti, statečnosti, zbožnosti, umiernenosti a podstaty dobrého života.
   • Tento smer sa niekedy označuje ako „antropologický obrat“. Sokrates veril, že skutočná múdrosť nepochádza z poznania prírody, ale z poznania seba samého („Poznaj sám seba“ – Gnóthi seauton).
2. Sokratovská Metóda (Elenchos – Skúšanie/Prierez):
   • Sokrates nerozvíjal teórie v uzavretých systémoch. Namiesto toho používal dialóg a otázky ako nástroj filozofického skúmania.
   • Cieľ Elenchu: Vyvrátiť falošné presvedčenia a domnienky o cnostiach. Sokrates sa pýtal (najmä údajných „odborníkov“) na definície cností (Čo je spravodlivosť? Čo je statočnosť?). Ukazoval, že ich odpovede sú nekonzistentné, povrchné alebo protichodné.
   • Význam pre aretológiu: Táto metóda ukázala, že tradičné chápanie cností je nehĺbkové a že skutočné poznanie cností je vzácne a náročné. Vyžaduje sebakritiku, logické myslenie a ochotu opustiť zabezpečené názory. Filozofia cností sa stáva aktivitou, nie len pasívnym prijímaním tradície.
3. Etický Intelektualizmus („Cnosť je poznanie“):
   • Toto je jadro Sokratovho prínosu k aretológii. Sokrates obhajoval radikálne tvrdenie:
     • „Nikto nezle nekoná vedome a dobrovoľne.“ (Akrasia – slabosť vôle – podľa Sokrata neexistuje).
     • „Všetka necnosť pochádza z nevedomosti.“
     • „Cnosť je poznanie.“ (Areté = epistémé)
   • Význam:
     • Ak človek skutočne pozná dobro (čo je pre neho najvyššie dobro – eudaimonia), tak podľa toho aj koná. Zlé konanie je výsledkom chybného poznania alebo ignorancie.
     • Cnosť sa teda dá naučiť. Nie je to vrodzená vlastnosť ani dar bohov, ale výsledok rozumového úsilia a sebapoznania.
     • Toto stavia rozum (logos) do absolútneho stredu etického života. Správne rozumové poznanie je nevyhnutnou a postačujúcou podmienkou cnostného konania a teda aj šťastia (eudaimonia).
4. Jednota Cností:
   • Sokrates (na rozdiel od neskorších teórií o „kardinálnych cnostiach“) zastával názor, že všetky cnosti sú v skutočnosti jedna. Poznanie jednej pravej cnosti (ktorá je poznaním dobra) implikuje všetky ostatné.
   • Napríklad: Človek, ktorý skutočne pozná, čo je statočnosť, nemôže byť nespravodlivý, pretože by to bolo v rozpore s jeho poznaním dobra. Pravá statočnosť musí byť zároveň spravodlivá a umiernená. Toto sa nazýva doktrína jednoty cností.
5. Priorita Dušesného Blaha:
   • Sokrates radikálne zmenil hodnotovú hierarchiu. Tvrdil, že stav duše (psyché) je oveľa dôležitejší ako vonkajšie statky ako bohatstvo, sláva či dokonca fyzické zdravie alebo život.
   • Cnosť (ako zdravie duše) je najvyšším dobrom človeka. Žiť cnostne je nevyhnutné pre skutočné blaho (eudaimonia), zatiaľ čo žiť necnostne (so zlou dušou) je najhoršie možné zlo, horšie ako smrť.
   • Tento dôraz na vnútorný stav a charakter ako základ etického života bol revolučný a je ústredným motívom celej neskoršej filozofie cnosti.
6. Kritika Konvenčnej Morálky a „Prevrátenie Hodnôt“:
   • Sokrates ostro kritizoval aténsku spoločnosť za to, že prehliada skutočné hodnoty. Ukazoval, že honba za mocou, bohatstvom a verejnou slávou bez skutočného poznania dobra a cnosti je slepá ulička vedúca k morálnemu úpadku.
   • Jeho učenie predstavovalo „prevrátenie hodnôt“: Skutočne hodnotné nie je to, čo si väčšina ľudí cení, ale cnosť a múdrosť pochádzajúca z poznania seba samého a dobra.

Dedičstvo a vplyv Sokrata na aretológiu:

• Základ pre Platóna: Sokratove myšlienky (obzvlášť etický intelektualizmus, dôraz na dušu a jednotu cností) sú priamym základom Platónovej filozofie. Platónova Teória Ideí a koncepcia cností ako harmónie častí duše sú rozvinutím Sokratových inšpirácií.
• Základ pre Aristotela: Aj keď Aristoteles kritizoval extrémny etický intelektualizmus (uznávajúc úlohu návyku a emócií), Sokratov dôraz na rozum a definovanie cností bol pre neho kľúčový. Aristotelova phronesis (praktická múdrosť) je priamym pokračovaním Sokratovho hľadania poznania dobra.
• Osobný príklad: Sokrates sám sa stal ztelesnením svojej filozofie. Jeho život, neoblomnosť v presadzovaní pravdy napriek odporu, a najmä jeho smrť (prijatá s pokojom a presvedčením, že koná správne podľa svojho poznania), boli najsilnejším argumentom pre jeho učenie o cnosti ako o najvyššom dobre. Ukázal, že filozofia cnosti nie je len teória, ale praktický životný postoj.
• Centrálna úloha rozumu v etike: Sokrates trvalo zakotvil myšlienku, že etické otázky sa musia riešiť prostredníctvom kritického rozumu a dialógu, nie autority, tradície alebo emócií. Toto je kameň úhelný celej racionálnej etickej tradície Západu.
• Sústreďovanie na charakter: Posun od vonkajších činov k vnútornému stavu duše ako miestu, kde sa cnosť alebo necnosť nachádza, definoval smer, ktorým sa filozofia cnosti ubrala.

Záver:

Sokratov prínos k aretológii je nepreháňaný. Presunul filozofické skúmanie k otázkam ľudskej existencie, zaviedl rigoróznu metódu skúmania etických pojmov a postavil do centra radikálnu tezu, že cnosť je poznanie a necnosť nevedomosť. Tým položil teoretické aj praktické základy pre všetkých svojich nasledovníkov. Jeho dôraz na sebapoznanie, rozumovú analýzu a najvyššiu hodnotu zdravia duše (cnosti) ostáva základným kameňom filozofického skúmania etiky a dobreho života dodnes. Bez Sokratesa by aretológia ako systematická disciplína pravdepodobne nikdy nezískala svoju centrálnu úlohu v západnej filozofii.