Kde je Jeho prítomnosť okrem toho, že sedí po pravici Otca?
- Je vo sv. eucharistii, vo sviatostiach, špeciálne v kňazstve
- v Božom slove, hlavne v evanjeliách, v správnom výklade
- kde sú dvaja alebo traja v Jeho Mene čiže v Dobrom Duchu, vo vzájomnom rešpekte, tam je aj On
- v kristovcoch a kristínach , vládne v ich srdci
- v zázrakoch, relikviách, sväteninách, sv. miestach
- je aj v knižnici, v tých vetách, kde je nejaká pravda
- je vtelený aj do dejín tejto planéty, špeciálne prítomný v Petrovom úrade: „Pas moje baránky a ovečky!“
- je aj v našom tele tam, kde Ho necháme vládnuť: v rozume ako pravda, v srdci ako láska, v bruchu ako miernosť, v pohlaví ako poriadok a disciplína
- je v tom svätom, pravdivom, kánonickom, čistom a poctivom v kresťanských cirkvách, špeciálne pôsobí v duchovnom vnútri RKC, nie v upalovaní kacírov
- je utajene v /ozaj/ chorom, hladnom, smädnom, pocestnom či nespravodlivo uväznenom, pre vieru prenasledovanom, v trpiacom, ktorý svoj kríž spája v duchu s Jeho sv. krížom
- je prítomný v cudnom umení a poctivej vede, aj tajných zákonitostiach a krásach prírody
- pôsobí v mučeníkoch, žije vo svätých, najviac vo Sv. Panne Márii, je v moci anjelov aj archanjelov
- „Trpieť s Kristom, je viac než robiť zázraky“ prezradil veľké tajomstvo sv. Ján z Kríža
- je aj v tichu, v bežnom dni, v normálnych situáciách, kde ho iba veľmi málokto vníma a ctí
- je aj tam, kde by nikto z nás nepredpokladal, že tam je /podľa pastierskeho listu+ Rudolfa Baláža/
Ježiš veľakrát povedal „Nasledujte ma“. Ani raz nežiadal “ Klaňajte sa mi“ Richard Rohr OFM
Čo znamená byť kňazom? Podľa sv. Pavla to predovšetkým znamená byť správcom Božích
tajomstiev: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od
správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný.“ (1 Kor 4,1 – 2). Výraz „správca“ sa nedá nahradiť žiadnym
iným. Je hlboko zakorenený v evanjeliu. Spomeňme si na evanjeliové posolstvo o sluhoch, vernom
a nevernom, ktorí boli ustanovení za správcov (porov. Lk 12, 41 – 48)
„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so
všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2)
„Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16)
Čiže nie je nie iba v jednej či dvoch spomenutých bodoch, ako to radi vnucujú polokatolíci
véééľmi sa čudujem, že to nemáme v Katechizme
píšem to pre mnohých ako úplnú „novotu“ katolicita znamená ctiť si ho v každej z tých oblastí, každý môže mať charizmu venovať sa Mesiášovi v tej originálnej oblasti Božieho diela
“ Kto sa dá pokrstiť, bude spasený, kto nie bude odsúdený“ povedal nám vážne Pán Ježiš
My sme jeho slová až tak vážne nezobrali, keď iným ponúkame iba krst vodou a zatajujeme svetu, že žiadne odsúdenie ho nečaká. Miesto prorockej evanjelizácie ponúkame zbabelé mierové dohody o vzájomnom neútočení. S finančnými kmotrami aj s predstaviteľmi iných náboženstiev. Potom kresťanov napoly aj správne katechizujeme, že už majú dedičný hriech zmytý ,ale nech rátajú s tým, že aj po sv. krste budú v nich pôsobiť tzv. následky dedičného hriechu. Tie sa prejavia ako rôzne pokušenia, ktoré nás neraz premôžu. Že ako hriešny prvý pápež Šimon zradíme Krista a treba sa nám ísť okamžite z ťažkých hriechov vyspovedať. Čo je ľudské a pochopiteľné. Ako materinský nástroj výchovy od matky cirkvi aj 14 st. všade doporučované. Že sa to môže začať aj zneužívať a kresťania sa posupne môžu začať meniť na pánbožkárov, na to nás už duchovní otcovia a Katechizmus KC neviem prečo neupozorňujú. Zrádzať opakovane kresťanské hodnoty, pri nejakom útlaku „strieľať do plienok“ a chodiť si ich iba pravidelne vymieňať, to určite nie je tzv. dospelá viera, ktorú doporučoval hľadať a praktizovať pápež Benedikt XVI. Otcovská výchova je už náročnejšia a prísnejšia. Tá nebude dospievajúcich takto rozmaznávať. Dá im zdravo náročné podmienky a dá aj otcovský príklad. Tiež nebude slabošsky nejaké rozdrapovanie slobodomurársky tolerovať a zradcovsky s úsmevmi devalvovať hodnoty milosrdenstva, ktoré vytuneluje od elementárnej spravodlivosti. Pred všetkými a nekajúcne. To je apostáza Posledných čias. Sme toho dnes konšternovanými svedkami v priamom prenose.
Zoznam dogiem väčšina katolíkov ani nečítala, ani nevie, že niečo také existuje
- Boh môže udeliť milosť aj bez sviatosti. (SENT.CERTA)
/čiže aj mimo sv. spovede pre nekatolíkov napr. stačí úprimná ľútosť,
katolíkom je zdôrazňovaná povinnosť zmieriť sa aj vo sv.spovedi s matkou cirkvou, predtým aj s blížnym, škodu treba nahradiť a mať aj predsavzatie ťažko viac nehrešiť, na čo sa často zabúda /
Čo Vám polokatolíci nikdy nepovedia I. – spoveď
Mystagógia, mnohým katolíkom veľkééé nóóvum
Dospelú vieru a vnútorný chrám si pestujú tí, čo prežívajú krst v Duchu Svätom. Mal by začať opustením detinských spôsobov, ako to doporučoval už sv. Pavol, najlepšie po prijatí sviatosti birmovania, ktorú väčšina berie povrchne. Miesto darov Ducha Sv. slintá po vonkajších hmotných darčekoch. Nik z biskupov a kňazov, ani pápeži, to ako zradu sv. viery nekarhajú. Pokračuje to povrchným a otrockým navštevovaním bohoslužieb, neraz neplatnými manželstvami pred oltárom a povrchným prežívanie kňazstva. Málokto má rád Boha, hľaá jeho Sv. Vôľu, objasňuje si biblické verše do hĺbky, vzdeláva sa či poctivo sa modlí. To je totiž zasväcovanie sa do hĺbok sv. viery, To je tzv. krst Duchom Svätým. Iba tí s ohnivými jazykmi ho žijú.
Krst ohňom je osobná účasť na prenasledovaní za sv. vieru. Aj pre kresťanské hodnoty. Sám Ježiš ho predpovedá, keď ide na krížovú cestu / zaujímavé, že to doslova spomína iba u Lk 12, 50, ale všetky štyri evanjeliá o pašiách podrobne informujú / A prísne pritom pokarhá aj Šimona Petra, ktorý ho odrádza, aby prijal predpovedané poníženie. Nazval ho kôli túžbe po pohodlnistickej pozemskej sláve satanom.
Kto žije svätý krst v jeho troch dimenziách, čiže prežíva kresťanstvo poctivo a do hĺbky, iba ten bude spasený. Iba takej bytosti vládne Kristus. Dokáže sa to pri vonkajšom tlaku, ktorý nebo na kresťanov pravidelne posiela, aby ich otestoval. Tretina odpadne aho hnilé hrušky zo stromu, a bez škrupúľ Krista zradia. Ďalšia strieľa do plienok a chodí si ich vymieňať. Tí majú na tróne iba bábiku s pražským jezuliatkom. Veľmi radi mu menia liturgické kostýmčeky a považujú to za praktizovanie kresťanstva.
Prví kresťania sa spovedali iba jeden krát. Verejne a pred sv. krstom. Potom sa snažili Kristovi byť verní až po mučeníctvo. Nemali ani katedrály, ani cirkevné paláce, ani rozkokošenú liturgiu, nechodli na púte do Vatikánu či do Medžugoria, neboli dotovaní financiami zo štátu, nepestovali papolatriu ani otrockú poslušnosť štátnych či cirkevným predstaveným. Nemali knižnicu plnú zbožných kníh ani nevymetali rôzne prednášky na duchovných obnovách. Žili sv. vieru navonok vo veľmi skromných podmienkach. Boli za ňu aj prenaslledovaní. Na sv. eucharistii sa stretali raz do týždňa v katakombách. A stačilo to na to, že mnohí z nich podali mučenícke svedectvo. A takto cirkev prežila tri storočia. Po spojení s pozemskou mocou sa biskupi presťahovali do palácou, kresťania do katedrál, začali prosperovať navokok, ale charizmy a nadšenie za Tisícročné Kristovo kráľovstvo začalo upadať. Začali budovať jeho pozemsky skrivenú verziu v spojení sa s často nesvätými králmi a ich často hriešnymi predstavami budovaní vraj kresťanskej pozemskej ríše. Päť storočí napr. upalovali kacírov, hoci im to Pán Ježiš vyslovene na Poslednej večeri zakázal / Jn 16, 1/ Jedenásť storočí boli ako samozrejmosť rozširované pápežské štáty, ktoré za zo 41,4 tis km2 zcvrkli na 44 hektárov v 19 t. Pápeži prehlasovali s tiarou na hlave, že Kristus vraj cez nich kraľuje nad kráľmi zeme aj v geopolitickej oblasti, že ich duchovný meč je nad ich svetským mečom ako Bohom zriadená a nadriadená inštitúcia, čo všetci mali ako povinnosť veriť a rešpektovať, a po II. VK sv. pápež Pavol VI. odložil tú tiaru bez vysvetlenia, že prečo zrazu prestal „Ježiš“ kraľovať nad mocnármi sveta a pápežský úrad morálne kontrolovať mocných, keď sa tak dialo reálne vyše tisíc rokov počas stredoveku? A že prečo pokonciloví pápeži jednotne volajú po celosvetovej autorite, keď oni majú byť tou autoritiou?? Registrujú oni spolu so všetkými príčetními občanmi sveta, že niečo také tu zjavne absentuje. V mnohých oblastiach doslova vyčíňa obrovská nerovnováha a všetko sveruje ku apokalyptickému chaosu. Králi riadili bohatých a bol aký taký poriadok. Ich kráľovstvá sú slobodomurárskymi prevratmi rozvrátené. A pápeži riadili kráľov. Moc pápežstva je ich lóžami naplánovaná ku demolácii tiež. Už to prebieha.
Stretám sa na tomto území u kresťanov či hľadajúcich s extrémistickými názormi, aj na pápeža, aj na iné musím páchateľov tejto iracionálnej trestnej činnosti prorocky upozorniť, že sa dopúšťajú niečoho, čo mi je odporné : buď niečo IBA negativizujú, čiže očierňujú , teda reálne nenávidia alebo niečo či niekoho IBA pozitivizujú, sú ako zamilovaní, zdrogovaní, obete to infantiného citového vnímania + strata racionality Kto chce byť spravodlivejším, mal by sa snažiť o objektivitu, čo znamená nebyť intelektuálny leňoch + naučiť sa rozlišovať medzi dobrom a zlom + snažil sa dať každému to, čo mu aj patrí
