Verím vo vzkriesenie tela
Sektárstvo môže znamenať aj to, že naše kresťanstvo máme iba v hlave. Naštudujeme si a odpovedáme, učíme a premýšľame. To je správne. Len treba ísť aj do srdca. Dať tomu všetkému emócie. Božské i ľudské. Očistené aj umiernené. Božieho Ducha treba dať aj do rúk. Do nášho konania. Aké by to bolo kresťanstvo bez skutkov. Kresťanstvo nám treba dať i do brucha, lebo ak máme priveľkú, nadváhu tak tu ešte nevládne Kristus, ale slepá živočíšnosť. Živoríme s „milenkou“, ktorá sa volá Nemiernosť. Neklamme seba aj iných, že sme v celibáte. Boží Duch nech prenikne naše nohy, aby išli iba tam, kde chce Pán. A nech napokon prenikne naše najhlbšie intímne miesta. Ak by tam nebol poriadok, bola by tam milenka iná, Ješitnosť. Neboli by sme ešte vykúpení celí.

Správa z Misijnej nedeľe
Dnes 23.10.2011 som po 12 hodinovej službe v nemocnici. Robil som sám to, čo zvykneme robiť štyria, dvaja kňazi a dvaja akolyti. Dve sv. omše plus pochodiť po skoro všetkých poschodiach od 13 až po prvé a rozdať eucharistiu asi 30 pacientom. Prišiel som pred 20 h domov, čo je asi 1 km pešo, telefonujem a ktosi volá, že na neurologickej Jiske mu umiera mama a treba isť zaopatrovať. Malo by ma uchytiť, veď som dýchal ten nemocničný vzduch celý deň, ale pokojne idem, zaopatrím. A teraz žasnem z toho, že nie som vôbec unavený. Asi robím presne to čo robiť mám, a preto taká neuveriteľná spokojnosť. Možno je to ovocie toho, že som sa v predošlých dňoch dosť modlil, alebo sa za nás niekto modlí, lebo takto dobre sa cítiť po toľkých behaniach nie je normálne. Keď to porovnám s dňami oddychu, keď som bol doma a na práci som nič také vážne nemal, ale stačila jedna 20 min. návšteva jedného môjho kolegu, čo sa túla a robí z kňazstva vrtuľu. Smrdel ako keby práve skončil s umývaním dlhšie mŕtveho nebožtíka a skočila z neho do mňa taká akútnohrozná spirituálna infekcia, že som mal skoro tri dni čo robiť, aby som sa z tých prudkých stavov úzkostí nezbláznil. Doslova. Lapal som po dychu ako priškrtený. Tá veľká citlivosť čo mám je niekedy veľkým problémom, lebo teraz zachytila hadí jed z tohto hochštaplerusa lachtikarisa, ako keby ma poštípala jedovatá zmija, a ten jed ma chcel rozhodiť. Neviem či mi uveríte, ale ostať sám a v duchovnom boji v samote proti takejto pliage je oveľa, oveľa ťažšou robotou. Nielen duchovnou, ale aj fyzickú stránku zasahujúcou prácou, než pre porovnanie dnešná duchovno fyzická služba v nemocnici pri stovke pacientov v akože ťažkom nemocničnom vzduchu. Niečo podobné mi povedala jedna sestrička, že akákoľvek ťažká je jej služba medzi pacientami, je to oveľa ľahšie ako život s alkoholikom.

Čo nám najviac vysáva energiu?
Ľudia raz prídu na to, že najhorší odsávač bioenergie, alebo duchovnej krvi, je keď robíme niečo, čo nemáme robiť a sme vo vzťahu, z ktorého sme mali dávno dôstojne vycúvať. Sú jedinci, ktorí sa na Vás prisajú ako pijavice, a vysávajú nás z energie. Dlho s nimi nevydržíme. Všelijako sa vyhovárame len aby sme sa s nimi nestretli. Sajú nám duševnú krv ako upíri. Vyhľadávame podvedome toho, kto nám energiu dodáva. Len sa dobre pozorujte, a prídete na to. Najhorší zlodej však môže byť človek sám sebe. Ak nekoná Božiu Vôľu ale robí niečo svojvoľné. Toto je ten najhorší z vysávačov pozitívnej bioenergie. Hriech je vlastne dodávanie nesvätej energie do nášho systému z nesvätých zdrojov. Čím má niekto väčší defekt v duchu, tým má aj väčšiu spotrebu týchto energií, ktoré vysáva od iných alebo zbíja nemiernosťou z plodov našej planéty. Svätci, tí mali najmenšiu spotrebu a podávali tie najväčšie výkony. Diabli tým je málo aj tisíce eur na týždeň, aby sa „uspokojili“ a mohli trápiť peklom iných.
Aby sa aspoň na chvíľu svojho prekliatia zbavili.

Prečo to Boh dopustí?
Ak niekto žije iba nad hladinou života a rozvíja iba hmotnú dimenziu svojho života nežije ani naplno ani úplne. To je ten, čo iba je a pije, žije iba aby sa najedol, vyspal a množil. Ako zviera. Tento štýl zanedbávajúci vnútorné dimenzie človeka spôsobí, že v ňom driemu a rastú zvieracie vírusy, ktoré sa v duchu rozbujnejú ako spirituálna rakovina a ako magnet pritiahnu nečistých duchov s i podobnými neresťami, ktoré použijú telo tohto spirituálneho lajdáka ako nástoj na ukojenie svojho smädu, vojdú do neho a urobia z neho nešťastníka. Ak ho nedoštvú k samovražde, doštvú ho napr. ku kriminálnym činom. A prečo to dobrý Boh pripustí ? Aby sa dotyčný spamätal a zvážnel! Aby nebral Boha i život iba na ľahkú váhu. Vlastne ho to má položiť najprv na kolená a potom domov, do najhlbšieho vnútra, k Bohu. Ježišovo bedlite je vždy aktuálnou výzva, aby sme nedrichmali v duchu. Ku pravde o nás samých patrí aj hlboké vnímanie a chápanie
reality života.

Pokušenie vonkajšej slobody
Ľudia na Slovensku sa čudujú, ako je možné, že niekto zbohatol zo dňa na deň, fabriky sa zatvárajú a mnoho ľudí je bez práce. Ako inak mohla privatizácia dopadnúť keď tie závody sa bez Boha stavali, tak sa následne bohapusto i privatizovali? Väčšina ľudí chce blahobyt, kapitalizmus, no tak ho má. Veď ten prináša pohodu a mnohí ju už aj majú. Je veľkou vecou si slobodne povedať čo si myslím, a to prináša demokracia. To, že vládnu peniaze to je samozrejmosť kapitalistického sveta. Je to ten najmilosrdnejší otrokár medzi krutovládcami dejín. My v cirkvi budujeme ostošesť, navonok máme rádio, diecézne centrum, domy pre charitu, nové kostoly, pastoračné centrá , semináre, tituly…Ale vo vnútri sme odcudzenejší. Západný štýl nás odvádza od extrému socialistickej kolektivizácie ku väčšiemu individualizmu. Čo mne osobne aj vyhovuje, ale rád by som sa dožil fenoménu bratstva. A nie sa hrania na bratov , kde sú oteckovia, čo všetko akože vedia a synáčikovi, čo vzorne akože poslúchajú. Aj nenápadné a skryté mučeníctvo je pre mnohých vo vonkajšej slobode intenzívnejšie, než za vonkajšej totality. Vonkajšia sloboda môže byť veľkou pýchou pre nedospelých na charaktere. Vyzretému je požehnaním. Kto nie je slobodný vnútri, toho sloboda
ťaží. Otročí iných, lebo ešte je sám otrokom.

Spomaliť sa

To, čo nám bytostne treba je spomaliť . Doba nás núti do výkonov, do hektiky. Stále naháňať plusové body na výkonoch, či peniaze na účtoch. Je to vonkajšia náhražka za budovanie vnútorného emocionálneho či spirituálneho kapitálu. A ten sa buduje nie naháňaním sa za plus bodmi ale prijatie mínusov svojho života a cez lásku a obetu ich postupná premena na neviditeľné plusy na neviditeľnom účte , o ktorom nám dáva istotu iba živá viera. Zdravá spiritualita je aj náukou o dôstojnej pomalosti. Všetko má svoj čas. Urýchľovanie behu udalostí uškodí ich kvalite a vedomému prežívaniu. Ak udalosti neprecítime, nepretrpíme – poriadne si ich neuvedomíme, tak sme v spirituálnom spánku. Precitnúť- to je heslo , ktoré si dal do učenia Ježiš svojom vážnym bedlite. Sme presýtení kapitalistického všeličoho a potom sme hladní po živote. Je tu záplava informácií a predsa sme smädní po normálnom pokojnom úprimnom slove.

Ľahostajnosť kradnúca spirituálny elán
Ak sa človek kňaz nadchne za hlásanie evanjelia to je krásne a úžasné. Vyjde zo školy do terénu a tam narazí na neelán, na ľahostajnosť a absolvuje rôzne druhy sklamaní. Táto nesvätá presila ho postupne nahlodáva, otupuje a jeho nadšenie môže zadusiť. Tak ako život v manželstve zadymí prvotné nadšenie zamilovanosti. Môže sa stať, že tá ľahostajnosť okolia môže zničiť  i kňazské povolanie, a zo sympatického kaplána sa môže stať alkoholická troska zapíjajúca rôzne depresie, ktovie kde nachytané. Ak má kňaz konať dôstojne a správne dobre  a spásonosne, tak nech činí pokánie za tých okolo. Dá sa v tichu a bez svedkov preplakať a premodliť každá hrôza a ľahostajnosť. Ak to kňaz robí, vytvorí takú duchovnú silu, že začnú mať silné výčitky svedomia najväčší ľahostajníci vo viere. Mnoho zmôže modlitba spravodlivého. Toto je jedna z najmúdrejších strán a myslím, že i najpotrebnejších, akú som kedy napísal. Už ju len žiť a ku zbraniam ducha pridať ešte i občas
zdravie nedrviaci telesný pôst.

O boľavom vnútornom ohni
Aj Ján Krstiteľ spomína oheň. Spomína ho i Ježiš. Nestrašili, iba boli svedkami Pravdy a pravda je taká, že existuje nebo ale i peklo. Oheň pekelný je vnútorná záležitosť a až potom vonkajšia. Je to v prvom rade obrovská nespokojnosť so samým sebou. Zožierajúce vnútorné výčitky svedomia. Zničujúca nechuť žiť. Preťažké pocity márnosti zo všetkého. Zožierajúca závisť, Alebo nenávisť. Dosiahnutie nejakého cieľa, ale cítenie neradosti nad tým. A veľmi intenzívne. Je to samozrejme i bolesť z ťažkej choroby či pobyt v neúspechu a prehrách. Alebo beznádejný a zatrpknutý pohľad z okna. V pekle je zákon karmy – tam je tzv. krutá spravodlivosť. Nebeský život je život v milosti a v milosrdenstve. To je v podstate sv.nespravodlivosťou či najvyšším rádom spravodlivosti.

Umenie je povzbudiť, gýč je iba vyčítať

Každý poriadny kňaz musí ľud povzbudzovať . Keď sa spomenú negatívne príklady a tie treba veru spomenúť i to sa dá urobiť s citom a ako upozornenie , že tadiaľto cesta nevedie. Chodil som občas do jednej farnosti a mal omše istý XY. Prestal som na ne chodiť keď on slúžil. Ani raz mi neponúkol nezištne, aby som sa ľudu prihovoril. Má si hosť vypýtať slovo? U nás v nemocnici hosťovi kňazovi vždy ponúkneme, aby niečo povedal. Veď to obohacuje. Ľudia po čase vycítia, že náš pán farár je sebec, alebo ješitný. Takto si sami berieme autoritu. Naše reči nesmú byť iba sériou výčitiek. Takto fackať publikum?! Ak niekto nedokáže nadchnúť ľudí za dobro a pravdu, nech radšej sa vyučí za dobrého mäsiara. To boli starozákonní kňazi predovšetkým. Je fakt nedôstojné, aby z kazateľnice išlo mnoho zoctovatelých myšlienok bez vzletu a bez pohľadu do reality ale i do diaľky. Kňaz je vlastne aj akoby spirituálny elektrikár. Ak permanentne vyčíta niektorú z nerestí, asi ňou sám trpí. Má v tom skrat sám. Má šťastie, akho na to niekto aj upozorní.

Ako sa niekedy nezblázniť
Jedna pacientka nám posielala asi 30 sms za deň. Vedela byť aj milá aj žartovná, ale takto sa zbavovala nervov asi šesť rokov. Vyskúšal som ju spovedať, exorcizovať v osobnej modlitbe, napomenúť listom, nedať jej rozhrešenie a eucharistiu, kričal som po nej, ospravedlnil som sa, vyrazil som ju raz z kancelárie fyzickou silou… Nekonečné sms, desiatky listov, telefonátov, návštev. Nakoniec pomohlo milé slovo a kúpenie si mobilu samsungu, kde sa sms dá zablokovať pred telefonickou šikanou. „Sestra“ chcela aby sme sa jej asi zvlášť venovali. Asi sa doma nudila, lebo nemala prácu. Alebo sa aj napojila na erotickú linku, a potom ju tí démoni obťažovali inak. Chcelo ma to doštvať do blázinca. A tak som sa musel brániť. Aj iróniou, že ja sa verklikujúcim papagájom, či drzým opiciam venovať nemôžem, lebo kompetencie mám iba na ovečky a baránky. Sama mi povedala, že v ich farnosti chodila takto jedna za pastierom, až sa ten z toho zbláznil. Možno aj na nej bolo z tohto ducha a tak sme to riešili. Nemocničná duchovná služba je niekedy aj psychiatrický stacionár. Treba sa chovať voči pacientom profesionálne, čo som sa pri nej ako u „učiteľky“ priúčal. Od každého sa dá niečo naučiť.

Duch v obyčajných slovách
Niekedy sa nám nebo prihovára v tzv. obyčajných slovách. Kto sa modlí, tomu Sv.Duch odpovedá niekedy napr. aj cez iných. Ak nás čosi osloví, to Duch koná svoju prácu. Ponára nás hlbšie do pochopenia toho, čo je skrytá realita.
Náhle pochopenie niečoho hlbšieho patrí do mystéria krstu Duchom Svätým. Kto niečo ozaj žije, ten iných „ponára“.

Zlozvyky a dobré tradície
Na Slovenskom vidieku a nielen tam sú isté nepísané dogmy – ktoré sa všeobecne statočne zachovávajú. Prvá znie: „čo povedia ľudia ?“ To je pre stádovitých ľudí prikázanie číslo jeden. To, čo si asi myslia naši anjeli strážni, alebo náš Stvoriteľ, to je vlastne vôbec nie dôležité. Druhá je: „zvyky treba dodržať.“ Aj zlozvyky? Nevieme celkom presne, prečo, ale ich porušenie by bolo asi zneuctením jednej z modiel –našich predkov. Osobnosť túži v takejto situácii iba jediné – a to vzoprieť sa všetkými silami a plávať proti prúdu. Ale aj to treba dať pozor, aby tu bolo rozumné a nedopadnúť ako bulo, ktorý sa bráni falošnej spiritualite ateizmom a demokratickej väčšine obdivom ku komunizmu. Pekné zvyku treba zachovať, ale vari nie ako otrok, ktorý 2.11 uteká na cintorín, a na štedrý deň na polnočnú, ale inak ho celý rok nenapadne, že treba i z tohto sveta odísť a že Ježiško nie je iba v jasličkách…Vonkajšie dobré tradície a svoju historickú identitu je vzácne si nielen všímať, ale ju i rozvíjať , byť na ňu hrdý a svetu odovzdať svoje špecifikum, svoju inakosť, svojskosť, originálnosť, by si
mal zachovať každý národ a každý človek.

Obete spirituálnej debility
Židovský management bol majstrom toho, ako hovoriť a slúžiť jedinému pravému Bohu, ale súčasne viesť štvanicu proti jeho legálnemu Synovi. Niektorí jednotlivci v cirkvách vynikajú obzvlášť rafinovanou charizmou, ako dvíhať ruky do výšok, mať plné ústa biblie a a Božích mien, dávajú si sakramentský pozor pri liturgických gestách a popritom si absolútne nevšimnúť svoju vnútornú bezbožnosť, svoje pokrytectvo, svoju egomániu, svoju zadubenosť a pod. Podoba sa to jednému šuchnutému, ktorý dosahoval rôzne stupne šľachetnosti , úctivosti, nábožnosti, intelektuálnosti, slušnosti a iných cností a tak v nich preháňal, že to bolo až čudné. Pravda skôr, či neskôr vypláva na povrch, a jeho bludná dezorientácia sa raz vyplavila pred zraky všetkých. Ak niekto hlboko vo svojom jadre ukrýva nejakú deviáciu, spoznáte aj podľa jeho vonkajšej dokonalosti, aj podľa toho, že v jeho blízkosti chorobne zvážniete. Ochráň nás Pane pred sociopatickou „nábožnosťou“ s psychiatrickými následkami. Že ste takú prosbu v kostole ešte nepočuli?

Aby sme nepadli ako Lucifer
Tí, čo chcú byť v nejakej oblasti prví, čiže majstri, musia za to zaplatiť aj poslednosťou a nenápadnosťou. Keď chcú vyjsť až na vrchol, musia si pobudnúť aj na dne. Ak má byť ich sláva veľká, musí ich život aj veľmi skrytý. Ak chcú byť múdri, musia ich zaradiť medzi sprostých. Ak by niekto nezažil tieto paradoxy, mohol by si ublížiť. Sláva by mu stúpla do hlavy, čiže spyšnel by, a mohol by upadnúť toľko, nakoľko bol povýšený. Preto každá zdravá spiritualita hovorí aj o kríži, o dôležitosti
spracovania tzv. poníženia, o zmysle bolesti…

Rôzne druhy duchovnej slepoty
Ježiš pohrozil, aby sa to nik nedozvedel a on kikiríkal o tom po celom kraji. Alebo nemať blížneho rád, posielať mu v myšlienkach nesympatiu, nevraživosť ba až nenávisť. Nanucovať inému svoje spôsoby práce, svoje darčeky, svoje predstavy o nebi, svoje výklady Božieho zákona. Tupo si nevšimnúť ako svojim správaním či nekultivovanými rečami ubližujem, to je tiež porucha vnútorného vnímania. Mať niečo a nepodeliť sa. Mať možnosť a neprihovoriť sa. Mať moc a nepoužiť ju na obranu pravdy a spravodlivosti – to sú spôsoby nevercov. Dávať iným rozkazy a myslieť si, že som bohom nad ostatnými to je tiež ťažká slepecká diagnóza. Chodiť popri lekárni, kde dávajú kvalitné lieky zadarmo a nevkročiť do nej z falošnej hanblivosti, že som chorý a pritom kašľať, či krvácať alebo si od bolesti držať koleno. Strkať hlavu do piesku, keď niekomu ubližujú.

Nepamätať si to, čo bolo pred nedávnom ako historické poučenie. To a mnohé iné majú v náplni práce temné sily.
Treba uznať, že ak by ich nebolo, tak by sme nemali
prácu, a nemali by sme komu očisťovať duchovný zrak.

Čo po nás zostane?
Všetko, čo po nás ostane sú a budú spomienky. Tie spomienky nie sú len niečím snovým a pominuteľným, ale reálnym. Reálnejším a presnejším než film, či záznam zvuku na CD či DVD. Keď nedokonalý človek vymyslel televíziu a rozličné nosiče zvuku a obrazu, či sme tak naivní, že nerátame s tým, že aj to čo tu prežívame sa nakrúca neviditeľnou kamerou a uchováva  v nebeskom archíve? Volajú to kronika alebo protonácia. V tomto večnom videu sú zaznamenané všetky situácie všetkých ľudí všetkých čias. Naše oči sú aj kamery a naše mozgy sú aj počítače. Ani to mnohí nevieme, ale všetky naše činy , naše slová a všetky naše myšlienky, ba ešte i všetky pocity pod nimi sú zaznamenávané. Bude to raz dôkazový materiál, čo sme to vlastne zač. Táto naša tvrdá realita sa rozplynie ako niečo veľmi dočasné. Ba priam virtuálne. Zostane iba zažité. A bude dosť času si to pozrieť. Hocikto mi do môjho príbehu nenazrie. Iba ako by bol súčasťou niektorých scén. To, čo bolo pred mnohými, bude pre mnohých dostupné vidieť. Čo bolo medzi 4 očami, to bude iba pre tých dvoch k videniu. Bude i výnimka, a tú udelí iným jednotlivec sám. Čo však bolo verejné, bude to mať verejnosť právo aj do skrytých detailov vidieť.

Ten najhorší rozvod
Je nedobré, keď manželia všetko majú, ale nemajú sa radi. A preto sa rozvádzajú. Je ich vraj už 50 percent.
Horšie je, ak odchádza kňaz zo služby. A rozvádza sa s kňazstvom. Odchádza ich do roka 1000. Čo je u nás katolíkov O,25 percenta zo 400 tis. na svete. Oproti iným povolaniam to nie je veľké číslo. Ale je boľavé. V roku kňazov v 2010, sa vrátilo ku kňazstvu 460 bratov. Čo je jeden zo zázrakov, lebo inak to býva iba niekoľko desiatok. Treba mať pochopenie aj pre toho, kto sa neodhadol či precenil. A vážiť si, ak si osobné veci dá cez Vatikán do druhotnej disciplíny, lebo nechce žiť v pokrytectve. Najhoršie v kresťanstve však je, ak niekto odpadne od lásky. A prestane mať iných rád. Škúli odsudzovaním či gáni závisťou. To je naša najväčšia bieda. Svedčí o tom, že kto tak robí, radosť z Božieho kráľovstva chudák ešte nenašiel.

Obnoviť si nadšenie
Strata milosti posväcujúcej sa podobá podchladeniu. Zavíreniu a napadnutiu organizmu chrípkou. Origenes píše, že slovo duša – psyché je od slova psychros, podchladenie. Nechať sa svetom okolo nás, chladným a bezcitným podchladiť, to je tu bežné. Vyhorieť – tzv. syndrómom vyhorenia – aj to sa stáva. Učiteľom, kňazom a podobným idealistom. Nažhavený novokňaz, hecovaný seminárom čoskoro zistí, že ho jeho okolie z jeho zapálenosti „uzdravuje“, a on postupne ochladnieva. Až sa mu môže stať, že začne kýchať a potom kašľať na celý svet. Preto je treba odísť od nesvätých a neinteligentných ľudí do samoty a napojiť sa na nebeský zdroj , na Živého Boha. Každé stíšenie a modlitba je obnovou nadšenia , je priložením duchovného dreva do krbu, je znoovuobjavením túžby konať dobro, obetovať sa. Zaujímavé je, že je to pre mnohých to ťažké. Ľahšie je im robiť aj fyzickú aktivitu vonku. Telo sa totiž v aktivite teší a vylučuje endorfíny. A toho vážnínu v mysli a v samote tiež veľa škodí. Treba to zladiť jedno s druhým. A neuletieť ani na jednu stranu ani na inú.

Zdanlivé a pravé klenoty
Dopozeral som v TV film o diamantoch. Zaujal ma. V evanjeliu sa nič o nich nespomína. Ale to neznamená, že neexistujú. V Južnej Afrike sa v bani musí odstreliť kusisko skaly a vyviezť to von. Asi 250 ton na jeden diamant. Baníci v bani pracujúci ho mnohí vôbec ešte nevideli. Je ukrytý v skale, ktorá sa drví. Vznikol z uhlíka, v hĺbkach zeme a v obrovských tlakoch. Vari i počas 2. mld. rokov. Na jeho vybrúsenie treba tiež niemálo času. Niekedy i rok. Diamant sa dá brúsiť iba iným diamantom. Keď je vybrúsený a vyleštený je nádherný. Svetielkuje a odráža svetielka. Je symbolom bohatých a šťastných. Aristokracia po nich bažila a baží. Je symbolom kráľovskej moci. Pri obrusovaní sa z diamantu kvôli kráse obrúsi i jeho polovica. Ale cena sa pritom zdvojnásobí. Tento superšperk, asi ozdoba ozdôb, zostonásobní sebavedomie jeho vlastníka či nositeľky. Patrím ku tým mnohým, čo nechytili ani nevideli diamant. A predsa cítim, že spirituálnym diamantom je ozajstný človek, čo uveril a nechá sa obrusovať svojou osobnou krížovou cestou. To je skutočný klenot zdobiaci bytosť na večnosť, nie iba na pár rôčkov.

Dobrá rada bohatému mladíkovi

Je azda zaujímavé a povšimnutiahodné, čo povedal Ježíš mladíkovi na otázku, čo má robiť, aby mal večný život. Ježiš povedal: “Zachovávaj prikázania!“ On že ktoré ? A tu Ježiš zaujímavé, že povedal, nie desatoro Božích prikázaní, ale vybral iba štyri z nich. Teda nie všetky? Podľa cirkevníkov ich mal povedať všetky. Nebál sa naznačiť iba niektoré. Netreba pýtajúcemu sa nanútiť celý katechizmus. Dal mu odbornú dobrú radu. Aby rozdal to, čo má nadbytočné chudobnejším. Trápny kríž zažívajú tí, čo majú 100 x viac vecí než potrebujú, ale nie sú z toho v najhlbšom vnútri šťastní. Povrchové potešenie im plynie iba zo závisti, ktorou chudáci posúvajú tohto nešťastníka trochu vyššie nad nich. Ale sú to iba slabé kvapky na zúfalstvo. Ježiš ho nechytil revolučne pod krk, ale mu s láskou poradil ako byť šťastnejším. Veta „choď a rozdaj všetko čo máš chudobným!“ nepatrí všetkým učeníkom, ale iba tým čo spávajú na svojej truhlici s dukátmi a myslia si, že to dostali iba pre seba. Mladík si vybral svoje istoty, ktoré si stotožnil s majetkami. A tam si asi strčil hlavu do piesku aby chudobnejších nevidel. To či sa zadrhol od takéhoto „šťastia“ už nevieme. Chcel si ešte asi sladko pospinkať vo svojich prebohatých perinách a jeho „nábožnosť“ stretnutie s Ježišom asi iba vyrušilo. Nádej v nadbytočnom majetku nachádzajú tí, čo majú v podvedomí strach o prežitie, o budúcnosť. Nemajú duchovnú istotu, a tak sa opierajú o náhradný zdroj.
Nechcú pritom vidieť aj prospech iných, a to ich oslepuje.

Kde sa píše o pokore, pán profesor?
Nábožný študent teológie sa prišiel opýtať istého pána profesora, či by mu neporadil nejakú kvalitnú knihu o pokore. „No vedel by som o jednej“ povedal pán profesor. „Tej, čo som ako o vedeckej práci o ozajstnej pokore nedávno napísal sám…“

Platí?
Platí téza zo sv. Tomáša Aquinského, že akákoľvek pravda pochádza z Ducha Sv? Čiže Duch Sv. si poradí občas aj bez Cirkvi aj bez birmovky aby nám niečo potrebné oznámil? Niekde sa takto provokačne pýtať znamená ťažko hrešiť. Ale človek keď sa pýta je smädný po hlbšom uvedomovaní.
A kto toto v mladom človeku hasí, nedáva mu piť.
V spoločenstve, kde sa neoplatí pýtať, lebo vás zignorujú či prenasledujú vládne falošný kristus a títo chudáci nie sú učeníci Krista. Sú to intelektuálni leňosi, konformisti.

Dva extrémy
Sú dva extrémy, ktorým sa treba vyhnúť. Ten prvý hlásajú sektári že, „každá choroba je od diabla“ Život kresťana je potom už asi iba tancovanie a chichotanie sa? Klamári sprostí. Niesť nejaký kríž je vraj len pre katolíckych chudákov a starých ľudí. Toto je duchovný spánok. Ten druhý extrém, tiež sektársky a nájdete ho veru aj u nás, je prepchávať sa utrpením. Zostať po rokoch života vo viere bez radosti. A takto sa nechať zdeptať. To už nemusíme, lebo Ježiš vzal na seba najväčšie zdeptanie a tak svet spasil. My sa už na spasiteľov hrať nemusíme.

Počuli ste o americkej chrípke?
Fantastická kniha o pozitívnom myslení, kde sa na 500 stranách vyzdvihuje do nebies iba tzv. pozitívne myslenie a ako to všetko treba brať z tej lepšej stránky, ako treba byť za všetko vďační, akosi treba dopriať naplno si to tu všetko vychutnať ako prísť cez imagináciu k peniazom, ako postupovať v kariérnom raste, ako sa odbremeniť od pocitov viny, atď. Už len chýba návod ako a kde si dať vyoperovať svedomie. Potom už budete potichu kašľať na všetky biedy sveta a zo svojim opitým úsmevom kompletne zasvätení. A to že sa nám treba naučiť aj niesť kríž , a že treba svoje trápenie obetovať: o tom ani riadok !!!
Táto chrípka nebadane ľudí okráda o podstatu života.

               Milosti vonkajšie a vnútorné

Dnes ma na kňazských rekolekciách napadlo, že našou cirkevnou charizmou je obliekanie veriacich do Božej milosti. I u sv. Pavla –oblečte si Krista. Je to zaobalenie človeka do dôstojnosti. Obrovskou chybou je , že nejdeme do hĺbok, ale stačí nám iba to vonkajšie pekné oblečenie. Čítal som nedávno zaujímavý článok o pozlacovaní liturgického kalicha zvonku tenulinkou vrstvou zlata, ktoré prekrýva vnútro z mosadze. Naše tzv. milosti sú akoby vonkajšie pozlátenie veriaceho. A na tom , čo je v jeho vnútri, čiže ďalej a hlbšie, už tak nezáleží? Mystika, čiže vnútorne náboženstvo, je odovzdať sa totálne do Božej Vôle i s tými skrytými vrstvami , nekvalitnými „mosadzami“ vo svojom vnútri. A Boh nás bude životom viesť tak, aby sme sa cez oheň zriekania a utrpenia pretavili do špiku kosti na duchovné zlato, čiže na cnosti v rôznych stupňoch. To sa prejaví aj v tele tvz. zrelosťou muža v plnej miere Kristovho vzrastu. Čiže je to pretavenie do normálneho prirodzeného dobrého a vyzretého chlapa, ktorý má rád Pravdu. Neuteká napr. pred nejakou otázkou, ktorá ho núti hlbšie sa nad vecou zamyslieť.

         Ježišova viera je nad všetky náboženstvá

Ježišovi nešlo o to založiť nejaké náboženstvo, ale o to, aby ľudia vošli do hlbšieho života. Náboženstvá sú tu ako náhražka za Božie kráľovstvo. Jeho skonkrétnenie voláme viera. Do skutočného a hojného života, aby sa stali spravodliví, čiže, aby dali každému to, čo mu patrí. V prvom rade Bohu a to všetko, čim sme a čo máme potom ľudom. Vôbec nie rovnako, ale každému to, čo mu patrí. Učiteľka tiež nesmie dať každému jednotku, či všetkým päťku. Ale tak, ako si kto zaslúži Aj zamestnávateľ by bol veľkým čudákom, ak by dal rovnakú výplatu lajdákovi, absentérovi a ožranovi spolu s robotníkom, ktorý má opačné vlastnosti i výsledky práce. Evanjelium je o milosrdenstve, čo je tzv. vyššia spravodlivosť, azda až nespravodlivo dobrá dobrota. Komu je tento duch cudzí a ostáva len prísne spravodlivý v zákone tzv. karmy, kde je oko za oko, zub za zub, ten ostáva vyznavačom krutých vesmírnych zákonov a chladne bezcitnej prírody. Je to ťažké bremeno neľudskosti. Je to spiatočka do Starého Zákona. Ak však vyznávač evanjelia nevie ani nechce vedieť nič o týchto zákonoch tohoto sveta, ten je tak detinsky naivný, že to hraničí s trestným činom.

Ak by Boh nechcel, tak čert nepohne ani chvostom
Iba v infantilnej mysli je tma protivníkom svetla. Tma je iba nedostatkom svetla. V knihe Jób je satan jeden z božích synov. Jeho práca je trestať a búrať. Jeho povinnosťou je testovať svätých a skúšať spravodlivých. Aj keď mocní zabijú, mučeníka však mu dobre urobia. Vyexpedujú ho 1.triedou expresne do nebies z tohto miesta sĺz a chorôb, sveta chladu a moci peňazí. Veď sa nám dobre stane, čo máme plné gate zo smrti. Satanské sily nás skúšajú , hľadajú prasklinu, aby do nás vošli a rozhádzali nás. Budú to robiť dovtedy, pokiaľ nebudeme čistí , čiže dokonalí. Potom nás nechajú tak. Nebudú mať nad nami moc. Ak nás drví temnota, je to preto, lebo ešte mám v sebe niečo z nej.. Detinsko infantilný strach pred luciferom raz dospeje k pochopeniu že Boh je taký figliar, že i zlo používa na to, aby bolo viac dobra.

Kedy prestať pomáhať?
Ak chceš pomôcť, daj najesť, napiť, navštív, povzbuď, zaodej, ale nie zaplať. Nie sme podľa evanjelia povinní platiť svojim blížnym kadejaké daromnice. Tí falošní blížni sú tak prešpekulovaní, že ich treba skôr prísne napomenúť, než rozmaznávať. O našej spáse rozhodnú ľudské skutky. To neznamená, že kostoly a sviatosti treba zrušiť. Veď tie preto navštevujeme a preto prijímame , aby sme sa naučili rozlišovať ako slúžiť správne. Ak bude niekto zatratený, bude to preto, že niečo potrebné neurobil, nie za to, že niečo urobil chybne. Raz som pomáhal istej mamičke s dieťatkom všelijako ako som vedel. Až mi začala nadávať, a to bol signál, aby som s pomocou už prestal. Už si ju pravdepodobne odo mňa nezaslúžili.

         Kresťania a tí čo sa na nich hrajú

Ježiš pozýva na svadbu, ale aj tvrdo, až radikálne hovorí o pokání. Je totiž veľkým trapasom, ak by sa niekto zúčastnil svadby, ale v sebe by ju nemal. Smrdel by od nerestí. Mal by v sebe nejaký bodrel. V kresťanstve sú tí, čo sa na nasledovníkov Krista hrajú a tí, čo nimi naozaj sú. Ak niekto miluje pohodlnú cestu, ten po premárnenom čase pohodlnizmu raz trpko zistí, že si zvolil ťažšiu cestu. Radikálna cesta je na začiatku náročná, ale po rokoch by nemala prerásť do fanatizmu, kde sa radikalizmus ordinuje iným. Mala by dôjsť ku prirodzenosti dôstojnej svadobnej vznešenosti. Cieľom pokánia nie je totiž umučenie seba i iných, ale očista od falošného ega a ozajstná svadba. Čiže prirodzená radosť. Detské šťastie.
Antikoncepcia v myslení
Ťažko presvedčíte niekoho, kto má sice bibliu v ruke ale v hlave má kvalitnú protestantskú antikoncepciu. Tomu každá hlbšia rada je akoby na nič. Nevidideľná gilotína zotne každej mystagogickej spermii hlavu, aby náhodou nedošlo k oplodneniu katolíckou pravdou. To by bolo treba začať poslúchať. Bolo treba by sa zmeniť. Bolo by nutné ísť vo svojej viere do hlbších vôd. Alergia na náročnejšie veci a utiekanie sa k liberálnejšiemu štýlu spolu súvisia. Podobnú „antikoncepčnú“ sekeru ukrutnosti majú v sebe tzv. fundamentalisti medzi veriacimi. Sú to začiatočníci a fanaticky sa držia svojho extrému. Čím je ich jednostrannosť, čiže škuľavosť ducha väčšia, tým viacej nanucujú svoj úlet iným. Ak sú už poloslepí tak aj zastrašujú. A úplná slepota a aktívny nihilizmus je zabíjať iných, lebo nepríjímajú trápne strašidlá.

Rafinovanejšia temnota
Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota. Ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť iba povrchne v duchu. Raz vraj nemohol exorcista vyhnať z kohosi démona. Vyhnala ho ona tichou modlitbou. Aj žena laička môže byť exorcistka.

K božej sláve cez neslávnosť
Dopozeral so šou o slovenskom Superstar. Vytvára sa tu tzv. sláva. Nadšené vibrácie s chuťou žiť a slastne oslavovať život, je to príjemný životabudič. Ale je to iba odblesk skutočnej slávy na ktorú sme stvorení. Tak nejako hlboko cítim, že do Božej Slávy sa ide cez všednosť, zabudnutosť. K duchovnému bohatstvu sa ide cez chudobu, ku zdraviu cez chorobu, k povýšeniu cez poníženie, k veľkej radosti cez veľkú bolesť, k veľkému rozhľadu cez hlboký ponor do seba. Ku sláve cez neslávnosť, ku veľkej kráse cez prijatie niečoho veľmi škaredého, k božskosti cez ľudskosť, k umeniu cez gýč, k daru chodiť cez mnohé pády, k istote cez mnoho neistôt, ku veľkej Láske cez veľkú bolesť. Kto dospel, aby to pochopil, ten dospel ďaleko.

Biedy väčšie než tie ekonomické
Mnohí túžime po niečom veľkom. Napr. po vysokej funkcii. Či preto, že sme krpatí? Ten, kto má poškodený spirituálny rozmer, a duchovne je mimo, ten sa strašne hrabe do centra. Kto je ešte neharmonický ten sa opíja zdanlivou harmóniou. Ak sa niekto pachtí a túži byť strašne dôležitý…Prečo ? Lebo má silný komplex nedôležitosti. Iný túži byť enormne bohatý. A to iba preto, lebo je spirituálny chudák. Tá, čo chce byť veľmi navonok krásna, možno to tak túži preto, lebo je vo vnútri škaredá. Kto miluje moc, jeho ostňom na dne duše je bezmocnosť. Ten, kto je navonok strašný moralista, tak to je ten, čo mu často chýba moralín v podstate. Ten, kto sa hrá na boha je iba neraz lajnom v drahej pančuche. Kto sa hrá na profesora nech nezabudne byť pred Bohom ako žiak. Kto sa hrá v Cirkvi na faraóna, ten zo svojho osobného sebeckého Egypta ešte nevyšiel, pokrytec. Kto veľa cituje iných slávnych autorov, ten môže mať komplexy neslávnosti a nedospel neraz ani k vlastnému názoru.

                   V Galilei so srdcom čo vidí

Kto ide v živote s Kristom, ten bude prežívať život akosi opačne, než svet. Stane sa z neho „blázon pre Krista“. Tí, čo sa ich Kristus nedotkol si budú ťukať na čelo. Ten bude milovať kríž, ide tam kde je to neharmonické, marginalizované, choré, chudobné, slabé, dezolátne, nepovšimnuté, trpiace, staré, vyradené, malé, staré, opustené… A pomáha tú biedu vykúpiť…To je pravdepodobne tá Galilea, o ktorej Vzkriesený povedal, že tam bude a tam ho jeho učeníci majú hľadať. Zdanlivý okraj života, kde sa dejú centrálne veci. Neraz v centre sú totiž lazníci z okraja duchovného diania. Veľkým divadlom robia dojem, že sa deje čosi veľké a môže ísť o opak. Kto v osobnej Galilei, teda v zdanlivo okrajových veciach v Cirkvi či spoločnosti, ktoré nie sú v centre mediálneho záujmu, nájde v službe iným Pána, ten má vieru a srdce, ktoré vidí.

Povinnosť dospieť
Druhý krát sa narodiť možno znamená osamostatniť sa. Ten, kto je iba súčasťou materského kolektívu, stáda, národa, či rodiny, hoci je fyzické indivídum, nie je ešte indivídum duchovné. Byť tzv. nezávislý a rozmýšľajúci vlastnou hlavou je naša ľudská povinnosť.

Čudné emócie pri lyžovačke
Milujem les, slnko a sneh. Byť na vrchu hory, mať fantastický výhľad na vrchy a doliny, traverzovať po panenskom snehu, alebo trochu si pošantiť na lyžiach po upravenej zjazdovke. V posledné roky však chytám a v tele cítim stále čudnejšie duchovné jedy v navonok pekne vybudovaných lyžiarskych strediskách. Čo je to za smog, čo sa práve tu koncentruje? Bolí z toho až hlava, dvíha sa mi žalúdok a nedá sa to dýchať… Prečo to znesvätenie ovzdušia pociťujem najviac práve tu? Že by tu bola silná koncentrácia nečistých emócií mnohých, čo tu relaxujú?

Aké vznešené. Aké jednoduché
Matka Jakuba a Jána sa ozvala zdanlivo veľmi trápne, keď Ježiš ide do Jeruzalema a predpovedá na 100 % svoje utrpenie a smrť, čo sa aj uskutočnilo. A ona sa zaujíma o to, aby jej synovia mali v Božom kráľovstve po kráľovi tie najcennejie postavenia- po pravici a po ľavici. Dnes ma však napadlo, že jej prosba vôbec nebola trápna ,ale v skutočnosti múdra. Ježiš jej dal odpoveď , že nevie si uvedomiť, čo to bude obnášať, aké more bolesti tí po pravici a ľavici budú musieť vytrpieť, koľko hriechov iných budú musieť zaplatiť, aby boli hodní zniesť Kristov majestát. Veľmajster Ducha Sv. hovorí jasne. Ak chcete Božiu Slávu, musíte piť z kalicha nezavinenej bolesti. Ten dostanú piť praví ctitelia Sv. Otca v Nebi. Tí, čo si ctia pravdu viac než svoj pozemský život.

Ten, ktorý mi chcel ublížiť, tak ten mi nakoniec pomohol
To skonštatoval pražský kňaz T. Halík. Aj Jozef zo SZ bol hanebne hodený vlastnými bratmi do cisterny a neskôr predaný za pár strieborných do Egypta. Jeho poníženie bolo predlohou povýšenia, lebo v Egypte sa stal po faraónovi druhým mužom a nakoniec pomohol svojim bratom i svojmu národu, ktorý sa do Egypta prisťahoval. Kiež by kňaz chápal i svoje poníženia a skúšky, zrady a nepovšimnutia ako predzvesti lepších budúcich dianí. Asi si treba dopredu zaplatiť za budúce úspechy bolesťami a neúspechmi. Kto to v tejto časti vesmíru tu na zemi zabudne a vynechá ten na to doplatí. Jeho raketová kariéra sa môže otočiť do raketového pádu. Alebo jeho úspechy nezaplatené súčasťou pokánia, teda aj neúspechmi, budú budiť závisť, či nenávisť. Mocou sa môže človek opiť, vo funkcii zropušiť. Aj Kráľ Ježiš musel ako dokonalý príklad prejsť boľavou fázou ako poddaný a služobník.

Na čo sú dobré zlé programy?
Musel som vypnúť rádio. Podobne veľakrát televíziu. Prečo ?Lebo tú besnotu nemôžem počúvať, alebo na tie taľafatky sa nemôžem pozerať. Je asi v záujme síl, ktoré vládnu zemi naplniť samotu stáda , dostrašiť ho a ohlúpnuť. Reklamným štekaním otupiť. Urobiť najprv

z človeka pracovného otroka zadĺženého až po uši, potom mu ponúknuť v obchodoch umelý raj a on ani nezbadá, že sa stal spotrebným debilom , neskôr povrchne sa zabávajúcim imbecilom. To sú plány temných síl. Je lepšie ich čím skôr vypnúť, aby človeku nedodriapali svadobné rúcho. Vlastne čím je horší program v médiách, tým pre inteligenta lepšie. Lebo ho vypneme a budeme sa venovať kvalitnejšiemu programu.

Šokujúce paradoxy
Samaritáni boli exkomunikovaní zo židovskej pravej viery. A predsa samaritánka spoznala v Ježišovi Mesiáša. I keď nebola neomylná vo viere, ani v mravoch. A napr. farizej, ortodoxný žid, kňaz a verný manžel išiel pod kríž, aby napľul na Krista… Aj o tom je zvesť evanjelia.

Dospelá viera
Mnoho ľudí nechce byť duchovnými i z tohto dôvodu. Ostať svetský je lepšie a ľahšie v tomto krutom svete, ktorý je okolo nás. Ak niekto chce byť spirituálny až svätý, tak ten zcitlivie a zjemnie a bude to tým viac, čím viac Ducha Sv. prijme. Bude preciťovať oveľa intenzívnejšie niektoré veci nášho každodenného diania než tí, ktorí sa až toľko nemodlia. Tí až tak netrpia. Tí sú akýsi odolnejší. Majú hrubú kožu a až tak ich svet a ľudia nezraňujú. Tam , kde sa ešte ľudia zraňujú, tam je ešte pýcha. Tam bolí i pohľad i reč i gesto. I to, keď nám robí niečo, iné než by sme chceli. Takáto precitlivelosť. Možno až zoženštelosť. Z nedostatku mužnosti sa treba dostať. Dnes sa mi to ľahko hovorí, ale trvalo mi to roky, aby ma niektorí jedinci či udalosti nezraňovali. Benedikt XVI to tuším volá dospelá viera. Tá nielen donekonečna prijíma, ale i dáva. Nie iba veci,Ale aj čosi zo seba.

Čo má spoločné kňazský kolárik zo štítnou žľazou?
Na chirurgickej JIS som stretol istého pána  z Banskej Štiavnice, operovaného na štítnu žľazu. Ten sa o ňu aj viac zaujímal a poučil ma, že ona okrem iného nám dodáva chuť do roboty a jej porucha nám tú chuť môže vziať. Veľmi ma to zaujalo. Poznal som inú pani, ktorá mala aj poruchu štítnej žľazy aj nechuť žiť. Že by to spolu súviselo? Napadla mi asociácia s našou katolíckou kňazskou košeľou. Kolárik na nej akoby prekrýval štítnu žľazu. Až po vyjdení zo seminára som sa dozvedel od verbistu Petra Dušičku, že kolárik je symbol snubného prsťeňa , svadby s Cirkvou. Kňaz by mal byť ten , kto má chuť boriť sa s hriechmi sveta. Kto stratí horlivosť a stratí chuť bojovať akoby mu ochorel a začal hrdzavieť snubný prsteň. O syndróme vyhorenia počúvam čoraz viac. Je to zákonitý následok vonkajšej nielen kňazskej hyperaktivity. Tá môže nebadane vojsť do druhého extrému – hyperpasivity. Bol by to náš neprofesionálny prístup k životu iba sa krátkozrako zamerať na vonkajšie náboženstvo. Kto sa špecializuje na podávanie výkonov a láme rekordy v počte vysluhovaných sviatostí nech si dá pozor , či nie je jeho úspešnosť maskou neúspechu jeho horlivosť maskou vyhorenia, jeho šírka iba maskovaním malej kňazskej duchovnej hĺbky. Pod maskou pestrej hyperaktivity je väčšinou nuda.

Duchovné boje versus „pohoda“.
Mám taký dojem, že zlí duchovia tzv. nečistí duchovia majú tú funkciu v našom živote, že trápia a posadnú tých, čo ešte nie sú osobnosťami, ale sú členmi stáda. Akoby ten boj ich núti dozrievať. Rýchlejšie sa zbavovať negatívností. Všimli ste si, že aký neraz hrozný boj musia kresťania zvádzať? Sú akoby v prvej línii. Pokušenia z každej strany. Skúšky na hranici znesiteľnosti. Akoby nás testovali, koľko toho unesieme. Pohania tí majú pohodu. Tej sa klaňajú a tá im vyhovuje. Temné sily začmuchajú v nás pomazaných Duchom slabé miesto. Zaútočia naň. Urobia nám malé peklo aby nás ochránili pred tým veľkým. Vyzývajú nás k boju. Vytrhávajú z priemernosti, v ktorej si radi aj my kresťania hovieme.
Boh to dopúšťa, aby nás očistil a urýchlil náš vývoj.

Z detského oddelenia
Prišiel som z detskej onkológie. Zdenka už odchádza. Bola tu s prestávkami 8 mesiacov. Pavlínka oproti je tu už 4. mesiac. Podobne 8 ročný Martinko 4. mesiac. Malá Lucka druháčka vraj 2 roky s prestávkami už trávi na tomto oddelení. Čo majú nielen tieto deti povedať. Prečo trpia ? Možno za nás dospelých. Možno za svojich predkov. Zdá sa mi , že deti svoj pobyt v nemocnici znášajú najhrdinskejšie. A mám dospelým sa zdá ich bolesť najstrašnejšia a najviac ich ľutujeme. Ale to že majú ochranu strážnych anjelov i anjelíc v dobrých sestrách , vychovávateľkách, či doktoroch. Alebo v študentkách ktoré nám občas prídu do kaplnky a idú večer k deťom, aby ich potešili svojou láskou i prítomnosťou. Tie možno aby porovnali svoje neraz ťažké osobné problémy s osudom týchto detí a ich mám, ktoré sú nad nimi neraz bezradné. Keď mamička (Ľubka tak bola 2 mesiace nad svojou Terkou, ale smutná nebola. 6 týždňov čakala kým sa jej preberie z kómy. Bol na ňu veľmi zvláštny pohľad. Na tie tupé očká, v ktorých nebol jej duch. Ale mama ten pobyt premenila na obetu a posväcovala celé oddelenie. Sama sa odovzdala Pánovi a on ju poslal možno práve sem. Keby sme nemali poškodené Božie dieťa v sebe, tak by sme toľko nad deťmi nevzdychali. Veď oni sú v zosilnenej Božej Ochrane.

V preši doby
Duch komunizmu chcel kňazov a cirkev vyničiť zvonku a tento kapitalizmus to robí zvnútra. Necháva nás žiť a pôsobiť. Ale rehlí sa z toho, keď sa na nás kydá, škodoradostne teší, že sme na javisku, ale cirkev hrá popolušku a nejaká štetka sa rozdrapuje na tróne ako hadia kráľovná. Morálka, o tej sa môže síce niečo spomenúť, ale amorálnosť je v móde a má 10x väčšie preferencie. Konzumizmus nás pomaly spracováva systematickými vonkajšími tlakmi, aby biskupi boli vraj ticho, farári mali stále väčšie bruchá, stále viac nadbytočných titulov a boli stále na väčší posmech zabávajúcemu sa publiku.

Aggiornamento, teda zdnešnenie
Cirkevný kanón 769 nám káže, aby sme evanjelium ohlasovali v súlade s úrovňou poslucháčov a primerane duchu doby. Sme v 21. storočí a v prekladoch biblie máme zbytočné anachronizmy. Miesto testiná má byť svokra. Miesto bezúhonný má byť férový, čestný, poctivý. Miesto osteň je lepšie žihadlo, kliniec v päte, či otrávený šíp. Miesto slova odpustky radšej špeciálne milosti. Miesto svätá stolica je krajšie svätý stolec. Miesto slova ospravodlivenie je priliehavejšie vyrovnanie. Miesto neuveď nás do pokušenia, by malo byť nedaj nám podľahnúť v pokušení. U sv. Pavla slovo nedôchodča treba nahradiť nedonosené dieťa. Miesto hriechu proti Duchu svätému je dnes priliehavé slovo sadistická zvrhlosť či chrapúnstvo. Miesto slovo predpeklie napr. reinkarnácia.

Zbabelec
„Občas ma napadne otázka, na čo som na svete. Kde má ľudstvo svoj pôvod a kam to všetko asi smeruje. Či to všetko má zmysel, alebo to vôbec zmysel nemá. Chvíľu sa to stým v hlave trápim. Až to vyriešim, tak že si objednám poldeci borovičky a tú ťaživú tému zo svojej hlavy spláchnem.“ Toto mi priniesol istý pacient Miro, ako svoj idol a zasmial sa pri tom. Ja som povedal: „Fuj!.“ Zbabelec života. Postavil som sa a poslal som ho z kancelárie preč.

Svet má tiež svoje poučenia
Ten istý Miro sa vrátil a povedal mi dobrý príklad. Spomenul asi najslávnejšieho speváka Johna Lennona. Dal mi otázku, že prečo sa mu z veľkého úspechu zrazu otočil život a nakoniec ho zastrelil vlastný fanúšik. Bolo to preto, hovorí, lebo verejne prehlásil , že je jeho skupina Beatles vraj populárnejšia než Ježiš Kristus. Vystihol to. A dodal, že to sa deje všetkým na poučenie. A keď sa už Boh na to nemôže dívať, ako sa niekto rozdrapuje a povyšuje, ako je niekto opitý slávou, tak sa udeje aj tragédia. Aby sa udiala jedna z kázni aj pre svet. My v Cirkvi máme kázni dosť. Aj svet ich občas dostáva.

Preboha, o čom to tu vlastne bolo?
Presne tento názov si rozmýšľa dať na hrob básnik, textár a cestovateľ Boris Filan. Zúfalý epitaf mnohých.
Jeho úprimnosť neraz vyráža dych. A dokáže ju poprepletať kadejakými domyslenými asociáciami. Ponavštevovať všetky kúty planéty, trochu sa všade pohrajkať, pokukať a zabaviť. Boris sa raz priznal, ako sa potápa v koralových útesoch mexického zálivu a tam zistil, že ho to nebaví. Cenné svedectvo. Iných to tiež možno až tak nebavilo, ale sa radšej chvália, že ako bolo tam a tam úžasne, aby im v tej závisti prišla aká taká troškaradosť. Ak niekto nežije vieru tak vlastne to podstatné mu tu uniká. A to nie je skutočne prežitý život.
Na kedy si to žitie odkladajú? My sme tu prišli nie dovolenkovať, ale duchovne pracovať na spáse, čiže zdokonaľovaní svojom aj iných. Tí, čo to ešte nepochopili, tých čaká po tom pobehovaní hore dole tá Filanova veta.

Je telo podrazák?
Tak ho ohodnotil jeden málo duchovný muž, spevák Peter Nagy v jednom rozhovore. Myslel tým asi na sklony nášho tela priberať, keď prídem k 40, či 50 rokom života, už sa menej hýbeme, jeme rovnako a zrkadlo nám prezrádza, že sme škaredší. Naše telo vôbec nie je podrazák. Je presne nastavené a treba si ho tiež viac s úctou všímať. Časopisy radia všelijaké diéty, odborníci skandujú pohyb, pohyb. Ale pre nás už nie je až také dôstojné šaškovať behaním či vymetaním posilňovní. Treba nám očistné pôstne dni, keď pribúdajú rôčky. Tak, sme nastavení. Treba sa prestať nafukovať, ako ekonomika, lebo nás raz môže rozdrapiť.

Paradoxy v Ríme
Spomenul som si na návštevu Ríma r.2006. Veľkoleposť a impozantnosť návštevy baziliky sv. Petra, a neduživosťou zhrbená rehoľná sestra pred ňou. Úžasná sviežosť z prítomnosti pápeža. Dojatie až k slzám a človek nemusí vedieť ani jazyk v ktorom je prejav. Po prechode Benedikta XVI. okolo nás ma prestal akoby zázrakom bolieť zub, a bolel ukrutne. Pocítil som, ako celé moje vnútro zaliala vlna blaženosti. Všetky moje protipápežské ale boli za pár sekúnd preč. Aj takúto podobu môže mať krst Duchom Svätým. O pár minút neskôr bolo paradoxné stretnutie v rímskom metre. Do vozňa nastúpil tak zapáchajúci bezdomovec, že sa nám dvíhal žalúdok a všetci od neho na pár metrov cúvli. Presne toto chcú docieliť temné sily. Urobiť z človeka smradliaka a potom zdochliaka. Takého tvora spotvoreného by mala odchytiť polícia a okamžite odviezť do detoxikačného centra a pod ústavnú kontrolu. To najvoňavejšie a najsmradľavejšie a dá sa to zažiť v jeden deň, v jednom meste, pár metrov od seba. Svet je plný paradoxov. A aj v Cirkvi aj v Ríme sú prítomné.

Súkromné zjavenia.
Každý kňaz sa stretne počas svojej práce s niekým, kto tvrdí, že mal nejaké osobné zjavenie. Bola tu pani, ktorá čosi videla na kalichu pri omši. Ale nebolo podstatné, čo videla, ale akým spôsobom to podáva. Akoby to vnucovala. Iná to spomína pri rozhovore v spovednici, ale zbytočne to niekoľkokrát opakuje a afektovane zdôrazňuje. Niekto by také osoby ponížil, že majú halucinácie a poslal by ich k psychiatrovi. Taká netaktnosť od nás kňazov nie je dôstojná. Tie zjavenia boli, ale musíme skúmať od akého sú ducha. To istý čas aj trvá. Tieto, čo spomínam, asi od Ducha svätého neboli, skôr od duchov nečistých, lebo bolo protivné to len počúvať. Nebolo v tom primeranej pokory. Len beda by nám bolo ignorovať zjavenia pravé.
Metafyzika otvára okná do inej dimenzie.
Zo životopisu Karola Wojtylu sa dozvedáme, že študoval v tajnom krakovskom seminári. Profesor mu dal prečítať metafyziku, s ktorou sa pár mesiacov trápil. Až mu to otvorilo okná do úplne inej dimenzie bytia. Zrodil sa v ňom nový pohľad nazerania na svet. Zrodila sa v ňom metafyzická fascinácia skutočnosťou, najmä skutočnosťou človeka. A začal nový pontifikát katechézami človeku, ktoré vyšli po jeho odchode s trochu šokujúcim názvom: Teológia tela. Bohu vďaka za pápeža, ktorý otvoril veľkú tému, lebo stáročia sme boli poznačení aj v Cirkvi tieňom manicheizmu. Telo a hmota nie sú zlé.

Nepodstatné dôležitosti.
Navonok sa pripraví presný program. Divadlo, ktoré má svoj poriadok. Na tom si usporiadatelia zakladajú. To je síce dôležité, ale nie to najdôležitejšie. Aj pri vyučovaní máme svoje schémy vypracované odborníkmi. Tie berú síce stovky hodín pozornosti, ale v pamäti ostanú gestá, ktoré boli v programoch nepodstatné. Facka žiakovi, pochvala v žiackej knižke, výlet autom. To bolo akože mimo toho hlavného a predsa sa to zapíše do hĺbky pamätí detí. Len sa opýtajte dospelých, čo si po rokoch z náboženstva pamätajú. Dozviete sa, čo je pre nich dôležité. Napr. aj
z odbornej konferencie si do dlhodobej pamäti uložíte nie obsiahle prednášky, ale že p.kardinál bol v jedálni v rade posledný, alebo že nejaký docent nás ponížil, lebo hovoril takým jazykom, ktorému nik nerozumel. Najdôležitejšie sú však inteligentné a podstatu vystihujúce vtipy, ktoré si odovzdávajú nie tí najmúdrejší, ale v praxi do veci zasvätení.