Jednota sa však nedá budovať na selektívnej pamäti, ani obnova nemôže vzniknúť z neúplného pohľadu na život Cirkvi. Katolícka cirkev nezačala Druhým vatikánskym koncilom. Jej viera je tá istá viera, ktorú vyznávali apoštoli, definovali Otcovia, obhajovali mučeníci, objasnil Tridentský koncil a potvrdil Prvý vatikánsky koncil. Skutočná kontinuita Cirkvi sa nemeria duchom doby, ale vernosťou Pokladu viery
Identita Cirkvi nie je koncilová, ale kristocentrická. Nenarodila sa zo žiadneho dokumentu ani desaťročia, ale z prebodnutého Srdca svojho Spasiteľa, z ktorého boku tiekla krv a voda. Jej poslanie sa nemení s kultúrnymi vetrami, ani sa nemôže predefinovať, aby si získala priazeň sveta. Liek milosrdenstva sa nikdy nesmie zamieňať so zanedbávaním pravdy. Milosrdenstvo bez jasnosti sa stáva sentimentom; jasnosť bez lásky sa stáva chladnou. Katolícke srdce musí držať oboje pohromade, tak ako to držal Najsvätejšie Srdce, z ktorého prúdi všetka pravda a milosrdenstvo.
Je správne, že nás nuncius vyzýva k rozlišovaniu – rozlišovaniu pravdy od omylu, vernosti od inovácie. Naša doba si takéto skúšanie vyžaduje. Zmätok a rozdelenie, ktoré sužujú Cirkev, sa neliečia opakovaním sloganov o „synodalite“ alebo „spoločnej ceste“, ale návratom k pevnej pôde zjavenia a večného Magistéria. Ale rozlišovanie nie je to isté ako dialóg. Dialóg počúva človeka; rozlišovanie počúva Boha. Dialóg môže mať svoje miesto v ľudskej výmene, ale rozlišovanie si vyžaduje modlitbu, ticho a svetlo milosti. Ak nahradíme spoločenstvo rozhovorom, riskujeme, že si zhodu pomýlime s pravdou. Autentické rozlišovanie nás musí viesť k Božej vôli, nie ku konsenzu medzi ľuďmi. Je dôležité tiež poznamenať, že skutočnú jednotu nemožno vybudovať umlčaním toho, čo je posvätné.
Je dôležité tiež poznamenať, že skutočnú jednotu nemožno vybudovať umlčaním toho, čo je posvätné. Mnohé z najvernejších spoločenstiev v Cirkvi – tie, ktoré sú živené tradičnou latinskou omšou – trpeli obmedzeniami, uzatváraním alebo marginalizáciou v mene jednoty. Jednota, ktorá tieto spoločenstvá vylučuje, však vôbec nie je jednotou; je to skôr uniformita vnútená mocou než spoločenstvo zrodené z viery. Veriaci, ktorí sa držia starodávnej liturgie, nerozdeľujú Cirkev – odhaľujú jej kontinuitu. Zraňovať ich znamená zraňovať aj samotné Telo. Cirkev, ktorá hovorí o inkluzívnosti a zároveň potláča svoju vlastnú tradíciu, prehlbuje práve tú polarizáciu, ktorú narieka… Nech nás Blahoslavená Panna Mária, Matka Cirkvi, udrží pevne vo viere svojho Syna. Nech biskupi Spojených štátov, zjednotení v pravde a láske, odvážne strážia túto vieru. A nech každý kňaz, diakon a laik znovu počujú Pánov príkaz: „… Buď verný až do smrti a dám ti veniec života“ (Zjv 2,10).
( LifeSiteNews ) – Biskup Joseph Strickland sa v piatok v dlhom príspevku X opýtal pápeža Leva XIV. a všetkých biskupov, ako dlho ešte budú slúžiť dvom pánom a „pohoršovať tých najmenších“ tým, že budú privierať oči pred hriechom. Vo svojom príspevku zo 14. novembra emeritný biskup z Tyleru v Texase spochybnil, ako dlho budú biskupi, vatikánska kúria a Svätý otec naďalej pohoršovať veriacich svojou samoľúbosťou pri slávení neúctivých a svätokrádežných liturgií, vítaním „párov“ rovnakého pohlavia do Cirkvi bez toho, aby ich vyzývali k obráteniu, zdôrazňovaním vítania migrantov bez toho, aby sa zaoberali dopadmi nelegálneho prisťahovalectva na pôvodné obyvateľstvo, a v konečnom dôsledku „zostávaním medzi dvoma pánmi“. ( 1 Kráľov 18:21 ) Biskup zdôraznil, že sú pripravené mlynské kamene, ktoré budú pápežovi Levovi rozdelené – „kamión“ pre rímsku kúriu a „náklad“ pre drvivú väčšinu svetových biskupov, ktorí často pohoršujú „maličkých“. ( Matúš 18:6 )
„Dokedy sa budeš zdržiavať medzi dvoma pánmi? Ak veríš, že Kristus je Pán, tak Ho nasleduj! Ak je svet tvojím pánom, tak choď k nemu! Ale už viac neznesväcuj Jeho svätyňu, keď zrádzaš kríž!“ napísal biskup. „Biskupovia, PRESTAŇTE s tými hrami! PRESTAŇTE s klamstvami. PRESTAŇTE zatvárať oči pred tými najmenšími! Obrovská zásoba mlynských kameňov je pripravená na rozdelenie medzi vás,“ dodal. „Jeden pre pápeža Leva, nákladné auto pre vatikánsku kúriu a nákladné lode plné pre prevažnú väčšinu dnešných nástupcov apoštolov.“ Zatváranie očí pred kacírskymi omšami Jeho Excelencia poznamenal, že hoci niektorí môžu namietať proti jeho „súdeniu“ týchto kniežat Cirkvi, sú to práve títo nástupcovia apoštolov, ktorí opakovane spôsobovali škodu tým najmenším. „Nie, bratia, AKO SA OPOVAŽUJETE stále dookola ubližovať tým najmenším??“ napísal biskup. Strickland sa ponáral do konkrétnych spôsobov, akými biskupi vrátane rímskeho biskupa pohoršovali veriacich, a poznamenal, že sa vysmievajú svätej obete omše tým, že ju menia na niečo viac ako „ozdobu“ a často tieto posvätné liturgie používajú na propagáciu herézy. (Robíte) si zo Svätej obety Ježiša Krista, svätej omše, len ozdobu, vyjednávací nástroj pre vaše svetské intrigy, platformu na šírenie herézy a zahrávanie sa so svetom,“ napísal. Okrem priemerných neúctivých farských omší sa v USA a po celom svete často slávi aj niekoľko pro-LGBT „pride“ omší a iných heterodoxných omší, často bez napomenutia od celebrantovho biskupa a úplného mlčania zo strany Ríma. Privítanie nekajúcich „ženatých“ homosexuálov v Cirkvi
Strickland zdôraznil, ako kňazi a biskupi často pohoršujú veriacich tým, že do Cirkvi vítajú homosexuálne „páry“, a ako im pápež Lev udeľuje audienciu bez toho, aby ich vyzval k pokániu za ich neusporiadaný život. „Ubližujete tým najmenším, keď vítate páry uväznené v hriechu, chválite sa ich smutným, neusporiadaným životom a namiesto toho, aby ste ich volali k pokániu v Ježišovi Kristovi, sa rozprávate o hlúpostiach a ste oslavovaní za svoju láskavosť,“ povedal. „Dokonca ich vítate v posvätnej svätyni a prehaľujete závoj požehnania cez trus ich hriechu.“ Minulý týždeň slúžil notoricky pro-LGBT jezuitský otec James Martin birmovnú omšu za otvorene homosexuálneho korešpondenta ABC News Gia Beniteza, ktorý je „ženatý“ s iným mužom. Benitez dokonca Martinovi pripísal zásluhy za jeho návrat do cirkvi a poznamenal, že disidentský kňaz ho v nej privítal „presne takého, aký je“. Jeho partner Tommy DiDario, ktorého označoval za svojho manžela, mu slúžil ako sponzor. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi je manželstvo definované ako „manželská zmluva, ktorou muž a žena medzi sebou vytvárajú spoločenstvo celého života, ktorá je svojou povahou zameraná na dobro manželov a na plodenie a výchovu potomstva; túto zmluvu medzi pokrstenými osobami Kristus Pán povýšil na hodnosť sviatosti.“
Vítanie nelegálnych cudzincov s otvorenou náručou
Strickland nakoniec poznamenal, že biskupi naliehavo vyzvali veriacich, aby privítali „migrantov“ a dôrazne sa postavili proti presadzovaniu imigračného zákona, ale väčšina z nich nebude hovoriť o hordách zločincov, ktorí nelegálne prekračujú hranice. „Ubližujete tým najmenším, keď propagujete bezprávie a zatvárate oči pred znásilneniami, vraždami a útokmi zločincov, ktorí sa presúvajú cez otvorené hranice,“ povedal. „Niektorí z tých najmenších sú pripojení v týchto masových migráciách a sú ušliapaní, keď hľadajú lepší život. Niektoré z tých najmenších nájdu svoje domovy a mestá napadnuté, keď pastieri hovoria: ‚Musíme privítať cudzinca‘ a potom nechajú pre lúpežníkov a zločincov voľný priebeh.“
Odkedy sa Trump v januári vrátil do Bieleho domu, americkí biskupi, pápež František a potom pápež Lev I. opakovane odsúdili pokusy jeho administratívy obmedziť masovú imigráciu. Pápež Lev opakovane vyhlásil , že veriaci budú súdení za to, ako „prijímajú cudzinca“, a dokonca falošne naznačil , že podpora údajného „neľudského zaobchádzania s imigrantmi v Spojených štátoch“ za Trumpa je to isté ako podpora potratov. Ako poznamenal Strickland, drvivá väčšina katolíckych prelátov síce správne uvádza, že krajiny majú povinnosť zaobchádzať so všetkými migrantmi s ľudskou dôstojnosťou, ale do značnej miery zabudla spomenúť otázku ohavných zločinov spáchaných členmi gangu MS-13 a ďalšími osobami, ktoré nelegálne vstupujú do Spojených štátov, a to, ako porušujú ľudskú dôstojnosť ich občanov. Aj ďalší biskupi kritizovali politiku otvorených hraníc väčšiny západných krajín. V roku 2018 biskup Athanasius Schneider v rozhovore pre milánske noviny Il Giornale povedal , že „fenomén takzvanej „imigrácie“ predstavuje zorganizovaný a dlho pripravovaný plán medzinárodných mocností na radikálnu zmenu kresťanskej a národnej identity európskych národov“. zdroj
Prví kresťania nemali žiadny vplyv. Žiadne armády. Žiadne hlasy. Ale mali Krista – a ten prevrátil svet. Dnes mnohí bijú na poplach kvôli nedostatku potravín, digitálnym menám, politickej korupcii, globálnym alianciám, klimatickým programom a umelej inteligencii. Sú to skutočné obavy, ale nie sú koreňom. Koreň je vždy duchovný. Mocnosti temna sa málo starajú o vaše zásoby paliva – chcú vašu vieru. Neboja sa ekonomického kolapsu – boja sa eucharistického prebudenia. Nepriateľ nielenže manipuluje s vládami a menami. Ide mu o vaše duše. … Svätý Pavol nám pripomína, že náš zápas nie je s telom a krvou – nie v konečnom dôsledku. Politici prichádzajú a odchádzajú. Tyrani stúpajú a padajú. Ale v zákulisí démoni kujú stratégie. Obchodujú so zmätkom, rozptýlením a zúfalstvom. A keď na to zabudneme – keď krízu redukujeme na politiku, politík alebo dokonca mory – skončíme v boji s tieňmi našimi palicami. Musíme sa vrátiť k zbraniam svetla: modlitbe, pôstu, pravde, ružencu, svätej Eucharistii. Musíme posilňovať svoje duše viac ako svoje pivnice. Musíme byť odetí do Božej zbroje, pretože žiadny bunker vás neochráni, ak vaša duša nie je strážená.… Raná Cirkev čelila cisárom a levom, no ich sila nespočívala v počte ani vplyve. Bola v ohni milosti. Prevrátili svet bez mečov, bez pódií, bez stolíc na cisárovom dvore – ale s Ježišovým menom na perách a krížom v srdci. Ak zabudneme, že skutočná vojna je duchovná, budeme vtiahnutí do tisícok šarvátok a žiadnu nevyhráme. Ale ak stojíme v milosti, zakorenení v Kristovi, stojíme vo víťazstve – aj keď sa okolo nás zrúti svet.
Treba nám pokornú odvahu viery
Moji drahí bratia a sestry v Kristovi,
Zhromažďujeme sa dnes v čase, keď sa zem trasie pod ťarchou hriechu a nebesia akoby plačú vzdychom stvorenia. Samotná Kristova nevesta – Svätá Katolícka Cirkev – je trhaná a bičovaná nielen svetom, ale aj tými v jej múroch, ktorí by mali byť jej strážcami.
Musíme hovoriť otvorene. Vlci nie sú pri dverách – sú vo svätyni. A nemôžeme si šepkať, kým oni požierajú stádo. Musíme s žiaľom, ale s pravdou povedať, že aj hlas Petra bol utlmený. Ctíme si úrad pápeža, ale nemôžeme poprieť fakty: za pápeža Františka sa uvoľnili závažné omyly – požehnanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia, škandalózne tvrdenie, že každé náboženstvo je cestou k Bohu, útok na omšu vekov. A za pápeža Leva XIV. tieto omy zostávajú neopravené.
Ak nebudeme hovoriť, ak nebudeme odporovať, ak sa nepripútame ku Kristovi a Jeho Matke, potom nás zmietie prílivová vlna lží.
Pápež svätý Pius X. raz zahrmel: „V našej dobe viac ako kedykoľvek predtým spočíva hlavná sila zlých v zbabelosti a slabosti dobrých ľudí.“ To je meč do môjho vlastného srdca. Biskupovia, kňazi, otcovia rodín, matky detí – ak zostaneme plachí, ak sa modlíme o útechu, potom sa podieľame na vine.
Ale vďaka Bohu, Kristus nám dal Matku. Vďaka Bohu, že vztýčil piliere, aby podopierali svoju Cirkev. Vďaka Bohu, že hoci zúri búrka, koráb stále pláva – a koráb dosiahne svoj breh.
Svätý Ján Bosco mal videnie lode bičovanej zo všetkých strán, takmer prevrátenej pod vlnami prenasledovania a herézy. Ale bola zakotvená a zaistená, keď bola pripevnená k dvom mohutným stĺpom týčiacim sa z mora: na jednom Najsvätejšia Eucharistia; na druhom Nepoškvrnená Panna Mária. Bratia a sestry, toto sú piliere našej viery.
Eucharistia – Ježiš Kristus skutočne prítomný, Telo, Krv, Duša a Božstvo – je bijúcim Srdcom Cirkvi. A Panna Mária, Nepoškvrnená Matka, je istým útočiskom, ktoré nás k Nemu vedie. Ak sa budeme držať týchto dvoch, prežijeme. Ak ich opustíme, potopíme sa.
A tak sa vás dnes, keď začíname, pýtam: ste pripravení postaviť sa na tieto piliere viery? Ste pripravení uchýliť sa do plášťa Panny Márie? Ste pripravení žiť alebo zomrieť pre Krista, pretože nič menej nestačí.
Bol som požiadaný, aby som dnes hovoril na túto tému: „Pilier viery: Kľúčová úloha Panny Márie v našom duchovnom prežití.“
Od začiatku bola vytýčená táto bojová línia. V knihe Genezis, po páde, Boh prehovoril priamo k hadovi: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo. Ona ti rozdrví hlavu a ty jej budeš číhať na pätu“ (Genesis 3:15) . Vojna vekov nie je len medzi Kristom a diablom, ale aj medzi Ženou a hadom. Tou Ženou je Naša Pani.
Pri kríži, keď sa zdalo, že Cirkev sa zrúti od strachu, ona stála. Svätý Ján s mocou zaznamenáva: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka…“ (Ján 19,25 ). Keď Peter zaprel, keď Judáš zradil, keď takmer všetci apoštoli utiekli, Panna Mária stála ako posledný viditeľný stĺp viery. A tam nám ju Kristus zveril. „Keď Ježiš uvidel matku a učeníka, ktorého miloval, povedal matke: Žena, hľa, tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka…“ (Ján 19,26-27).
Pápež Pius XII. v temných rokoch po druhej svetovej vojne vyhlásil: „… Vkladáme veľkú dôveru do svätého ruženca, že uzdraví zlo, ktoré sužuje našu dobu.“ Ruženec nazval reťazou, ktorá spútava diabla, a štítom, ktorý chráni veriacich. Ak to platilo v jeho dobe, o koľko viac v našej?
Vo Fatime Panna Mária varovala, že ak nebudú jej žiadosti vypočuté, Rusko rozšíri svoje omyly a národy budú zničené. Kto môže poprieť, že jej proroctvo sa odohralo priamo pred našimi očami? A predsa tiež sľúbila: „Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ To nie je jemná metafora – je to vojenské víťazstvo.
Diabol zúri, pretože vie, že mu hlavu rozdrví ženská päta. A bratia a sestry, to znamená, že ak sa jej budeme držať, víťazstvo je naše. Ale ak ju odložíme bokom, ak budeme oddanosť Márii považovať za dobrovoľnú, ak si budeme myslieť, že boj sa dá vybojovať len stratégiou a šikovnosťou, potom padneme.
Spomeňte si na víziu svätého Jána Bosca: loď nemohla prežiť vďaka vlastným dreveným prvkom ani vďaka zručnosti svojho kapitána. Bola zaistená iba priviazaná k dvom pilierom: k Eucharistii a k Panne Márii. Tento sen nie je detská rozprávka. Je to mapa pre našu dobu.
Držať sa Márie znamená držať sa prežitia. Modliť sa ruženec znamená vložiť do ruky zbraň. Zasvätiť sa jej Nepoškvrnenému Srdcu znamená umiestniť svoju dušu do najbezpečnejšieho útočiska, aké nám Pán dal na zemi. Pretože ona nie je len Matkou nášho Pána – je Matkou Cirkvi a Matkou každej veriacej duše, ktorá musí prežiť búrku.
Ako hlása Pieseň spevu: „Kto je tá, čo vychádza ako zora, krásna ako mesiac, jasná ako slnko, hrozná ako vojsko zoradené do boja?“ (Pieseň spevu 6:9). To je Panna Mária – jemná v milosrdenstve, hrozná v boji. A preto sa jej diabol bojí viac ako ktoréhokoľvek generála, ktoréhokoľvek koncilu alebo ktoréhokoľvek pápeža. Bojí sa jej, pretože Boh ustanovil, že jej pätou bude rozdrvená hadovi hlava.
Bratia a sestry, ak hovoríme o pilieroch a prežití, musíme najprv hovoriť o búrke. Pretože nikto nehľadá úkryt, pokiaľ nevie, že hurikán je skutočný. Žiaden vojak nevezme do ruky meč, pokiaľ nevie, že nepriateľ postupuje.
A povedzme si to na rovinu: nepriateľ POSTUPUJE. Diabol vstúpil do múrov. Cirkev krváca nielen kvôli útokom sveta, ale aj kvôli zrade tých, ktorí sú jej zverení do starostlivosti.
Svätý Pavol nás varoval: „Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale podľa vlastných žiadostí si zhromaždia učiteľov, pretože ich svrbia uši, a odvrátia sluch od pravdy, ale obrátia sa k bájkam“ ( 2. Timotejovi 4:3-4). Ten čas nie je v ďalekej budúcnosti. Je teraz.
Pozrite sa na realitu pred nami:
- Synodalita sa stala maskou pre doktrinálne skreslenie. Namiesto odovzdávania viery, ktorá bola raz odovzdaná svätým, sa v reálnom čase píše „antikatechizmus“.
- V samotnom dikastériu, ktoré má strážiť vieru, predsedá kardinál Victor Manuel Fernandez – muž, ktorý otvorene propagoval omyly a zostáva nenapravený.
- P. James Martin naďalej pohoršuje duše, káže vzburu proti Božiemu zákonu o sexualite, a napriek tomu je chválený namiesto karhania.
- Medzitým je Omša vekov – tradičná latinská omša, ktorá po stáročia formovala svätých – potláčaná, obmedzovaná a opovrhovaná, akoby bola skôr hrozbou než životodarnou silou Cirkvi.
- A teraz kardinál Blaisé Cupich nariaďuje udelenie ocenenia senátorovi Dickovi Durbinovi – mužovi, ktorý desaťročia presadzoval potraty a o ktorom biskup Paprocki správne vyhlásil, že nemá prijímať Eucharistiu. Namiesto disciplinárneho konania je poctený. Namiesto napomenutia je odmenený. Toto nie je milosrdenstvo; toto je zrada.
Máme predstierať, že je to normálne? Máme nazvať mlčanie rozvážnosťou, keď je to zbabelosť? Svet bude zmätený z toho, na čo sa pozerá. Vidia pastierov, ktorí ctia tých, ktorí vykonávajú potraty, žehnajú hriechu a potláčajú vieru našich otcov. A svet dospel k záveru: Cirkev sa zmenila. Ale pravda sa nemení. Viera, ktorá bola raz odovzdaná svätým, nemôže byť upravená synodami ani ohrozená mlčaním.
Pápež svätý Pius X. pred viac ako storočím vyhlásil tieto slová: „Najväčšou prekážkou v apoštoláte Cirkvi je plachosť, alebo skôr zbabelosť, veriacich.“
Modernizmus nezomrel, len metastázoval. Je odetý do pastorálneho jazyka. Je zahalený do synodálnych procesov. Tvrdí, že počúva, zatiaľ čo šepká starodávnu lož: „Určite nezomriete“ (Gn 3:4).
Toľko pastierov stratilo odvahu. Nedržia už berlu, ale mávajú bielou vlajkou. Nestrážia stádo, ale otvárajú bránu. Neumlčujú vlkov, ale pozývajú ich, aby prehovorili.
Pápež Pius XII. diagnostikoval našu dobu s mrazivou presnosťou, keď povedal: „Hriechom XX. storočia je strata zmyslu pre hriech.“ Keď sa hriech ospravedlňuje, keď sa toleruje heréza, keď sa rokuje o pravde, potom Cirkev prestáva byť svetlom a stáva sa dymom.
Ale povedzme si to jasne: Kristus neopustil svoju nevestu. Skúša ju. Očisťuje ju. Oddeľuje zbabelosť od odvahy, pravdu od lži, zrno od pliev.
Nemôžeme byť neutrálni. Mlčať zoči-voči tejto búrke znamená postaviť sa na stranu búrky. Odvrátiť zrak, zatiaľ čo je omša potláčaná, zatiaľ čo je poklad viery prekrúcaný, zatiaľ čo sú duše zvádzané na scestie, znamená mať spoluúčasť na vine.
Prorok Ezechiel počul slovo Pána: „Syn človeka, ustanovil som ťa za strážcu domu Izraela. Budeš počúvať slovo z mojich úst a budeš im ho oznámiť v mojom mene“ (Ezechiel 3:17). To je naša povinnosť. Byť strážcami. Volať. Varovať ľudí pred nebezpečenstvom, aj keď nebudú počúvať.
Hovorím vám teda srdcom pastiera, ale hlasom vojaka: nenechajte sa oklamať. Nenechajte sa uchlácholiť. Nenechajte svoje deti alebo vnúčatá kŕmiť jedom, kým vy mlčíte. Musíme sa brániť omylom – nie nenávisťou, ale jasnosťou; nie násilím, ale pravdou; nie kompromisom, ale vierou.
Ak sa budeme držať pilierov, obstojíme. Ak sa pripútame k Eucharistii a k Panne Márii, loď sa nepotopí, bez ohľadu na to, aká prudká bude búrka. Ale ak sa vzdáme, budeme strhnutí.
Boh nás nenechal bez zbrane, ani bez Matky. Čím tmavšia je noc, tým jasnejšie musí svietiť jej svetlo.
Svätý Ľudovít de Montfort to predvídal s prenikavou jasnosťou. Povedal: „Mária musí v týchto neskorších časoch žiariť viac ako kedykoľvek predtým v milosrdenstve, moci a milosti.“ Hovoril o nej ako o tej, ktorá vzbudí apoštolov posledných dní. Povedal: „V Máriiných mocných rukách sa stanú ako ostré šípy, ktorými prebodne svojich nepriateľov. … Budú ako búrkové mraky lietajúce vzduchom pri najmenšom vdýchnutí Ducha Svätého.“
Nevidíme už teraz ten čas? Keď pastieri stíchnu, Panna Mária povolá apoštolov. Keď je viera zosmiešňovaná, vychováva svoje deti, aby bojovali s Božím slovom ako dvojsečnou zbraňou. To nie sú zbožné sny – to sú pochodové rozkazy.
Priatelia moji, otázka, ktorá stojí pred nami, neznie jednoducho: Čo je zlé? Hlbšia otázka znie: Ako prežijeme? Ako zostaneme verní uprostred zrady, zmätku a odpadlíctva?
Prežitie sa nenachádza v stratégii ani v politike. Prežitie sa nezabezpečí splynutím s davom alebo mlčaním. Naše prežitie je jedine v Kristovi. A Kristus nám dáva prostriedky – zbrane, prístrešie, záchranné lano – prostredníctvom svojej Cirkvi.
V prvom rade a predovšetkým, svätá Eucharistia. Svätý Pavol vyhlasuje: „Lebo kedykoľvek budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete smrť Pána, kým nepríde“ (1. Korinťanom 11:26). V každej omši sa sprítomňuje obeta Kalvárie. V každej posvätenej hostii je s nami živý Kristus – Telo, Krv, Duša a Božstvo. Opustiť Eucharistiu znamená opustiť samotný život.
Svätý Ján Bosco to videl vo svojom sne: loď Cirkvi bola stabilná iba vtedy, keď bola ukotvená v eucharistickom stĺpe. Preto diabol nenávidí omšu a preto sa svet vysmieva našej viere v skutočnú prítomnosť. Preto je starodávna liturgia potláčaná. Pretože nepriateľ vie, že ak sme pripútaní k Eucharistii, nemôžeme byť potopení.
Druhý pilier, Panna Mária, je neoddeliteľná od prvého. Dala svetu Chlieb života. Je Archou Novej zmluvy, ktorá vo svojom lone niesla Slovo, ktoré sa stalo telom. A naďalej nás k Nemu ukazuje tými istými slovami, ktoré povedala v Káne: „… Čokoľvek vám povie, urobte“ (Ján 2,5).
Preto ruženec nie je šnúrka korálok – je to reťaz, ktorá spútava diabla. Pápež Pius XI. jasne povedal: „Ruženec je mocná zbraň, ktorá zaháňa démonov a chráni pred hriechom… Ak túžite po pokoji vo svojich srdciach, vo svojich domovoch a vo svojej krajine, zhromaždite sa každý večer, aby ste sa modlili ruženec.“ Zbraň nám už bola vložená do rúk. Jedinou otázkou je, či ju budeme používať.
Ale prežitie si vyžaduje aj nápravu. Najsvätejšie Srdce Ježišovo je zranené rúhaním, svätokrádežou, ľahostajnosťou. A Panna Mária Fatimská sa nás priamo pýtala: „Chcete sa Bohu obetovať, aby ste znášali všetky utrpenia, ktoré vám On zapáči, ako akt nápravy za hriechy, ktorými je urazený, a ako akt prosby za obrátenie hriešnikov?“
Aby sme prežili, musíme sa nielen sami vyhýbať hriechu, ale aj ponúkať svoje modlitby, obete a utrpenie na nápravu škôd spôsobených inými.
Toto je poslanie apoštolátu, v ktorom slúžim ako duchovný riaditeľ, Pillars of Faith. Nie je to politické hnutie, ani think tank, ani spoločenský klub. Je to archa pre duše v búrke – miesto, kde sa pripájame k dvom pilierom Eucharistie a Márie. Je to výzva stáť, bdieť, modliť sa, naprávať.
Naše duchovné prežitie závisí od voľby ťažšej cesty. Vyžaduje si to odvahu – nie hlasnú odvahu ľudskej pýchy, ale pokornú odvahu viery.
Svätý Peter nás varuje: „Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1. Petra 5,8) . Lev reve hlasnejšie ako kedykoľvek predtým. Ale ak sa postavíme proti Eucharistii, chránení Pannou Máriou, vyzbrojení ružencom, podporovaní odčinením – potom nebudeme zožratí.
Bratia a sestry, prežitie nie je pasívne. Je to boj. Je to bdenie v noci, v pôste, keď svet hoduje, a hovorenie pravdy, keď svet klame. Ale nie sme sami. Cirkev môže byť otrasená, ale nie je opustená. Búrka môže zúriť, ale Kristus je stále na lodi. A Jeho Matka je stále po Jeho boku.
Moji drahí bratia a sestry, pomenovali sme búrku, pomenovali sme piliere a pomenovali sme zbrane prežitia. Teraz prichádza otázka: obstojíme, alebo padneme?
Sám Kristus sľúbil: „… Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Matúš 16:18). Tieto slová nie sú zbožným sloganom – sú bojovým pokrikom. Pekelné brány ju nepremôžu. Ale dobre ma počúvajte: sľub neznamená, že brány nezaútočia, ale že ich nepremôžu. A útočia.
Preto musíme mať jasný pohľad, byť nebojácni a verní. Eucharistia je našou kotvou. Mária je naším útočiskom. Ruženec je našou zbraňou. Nápravu je naším štítom. Toto nie sú možnosti. Je to prežitie.
Svätý Ľudovít de Montfort vyhlásil: „Keď Mária zapustí korene v duši, prináša v nej zázraky milosti, ktoré môže vytvoriť len ona, pretože len ona je plodnou Pannou Máriou, ktorá nikdy nemala a nikdy nebude mať rovnakú čistotu a plodnosť.“ Buďme tou pôdou. Dovoľme jej, aby v nás hlboko zapustila korene, aby v deň boja prinášala ovocie pre Krista.
Búrka neskončí zajtra. Zrady nezmiznú lusknutím prstov. Ale ani piliere sa nezrútia. Ani brány nepremôžu. Ani Panna Mária nezlyhá v poslaní, ktoré jej Boh zveril.
Bratia a sestry, postavme sa ako strážcovia na hradby. Príliš dlho príliš veľa hlasov stíchlo. Nemôžem. Nebudem. Z Božej milosti a pod plášťom Panny Márie sa zaväzujem hovoriť ohňom a pravdou – nie ako svoju voľbu, ale ako svoju povinnosť. Ak tento hlas horí, nech horí. Ak bude odmietnutý, nech je odmietnutý.
Ale nech sa nikdy nehovorí, že keď bola viera zradená, že sme mlčali. Nech sa nikdy nehovorí, že keď sa vlci v pastierskom rúchu potulovali, založili sme si ruky. Nech sa nikdy nehovorí, že keď sa Kristovi posmievali, dali sme si prednosť pohodliu pred odvahou.
Nie! Nech sa povie, že sme stáli! Nech sa povie, že sme bojovali! Nech sa povie, že sme sa držali Eucharistie a Panny Márie tak pevne, že by sa nezlomila, ani keby sa okolo nás zrútil svet!
Búrka je zúrivá, ale nie je definitívna. Noc je temná, ale prichádza úsvit. Kríž je ťažký, ale zmŕtvychvstanie je isté. A tak bojujeme ďalej. Pochodujeme pod zástavou Krista Kráľa a ukrývame sa pod plášťom Jeho Matky. Nebojujeme s nenávisťou, ale so svätosťou. Nebojujeme s kompromisom, ale s presvedčením. Nebojujeme s ľudskou silou, ale s ohňom Ducha Svätého.
A keď sa budú písať dejiny, keď sa bude rozprávať nebeský príbeh, keď zaznie súdna trúba, nech sa povie, že sme sa neľakli. Nech sa povie, že sme boli strážcami, ktorí kričali v noci, až kým sa nerozsvietilo. Lebo posledné slovo nie je syčanie hada – je to výkrik ženy: „Fiat! Nech sa stane!“ A posledná koruna nie je pre zradcov pravdy, ale pre tých, ktorí milovali Krista až do konca.
Bratia a sestry, priviažte sa k stĺpom. Držte sa Eucharistie. Utiekajte sa k Panne Márii. Pozdvihnite ruženec. Ponúknite odčinenie svojimi životmi. A kráčajte vpred s odvahou, kým nezaznie trúba a Nepoškvrnené Srdce nezažiari vo víťazstve.
Žime a ak bude treba, aj zomrime na týchto dvoch pilieroch – Eucharistii a Panne Márii.
Lebo posledné slovo patrí nebu, nie peklu. Konečné víťazstvo patrí Žene, nie hadovi. Posledná koruna patrí Kristovi Kráľovi, nie mocným tohto sveta. A ak budeme verní, toto víťazstvo, tá koruna, toto víťazstvo bude aj naše.
„Kto je tá, čo vychádza ako zora, krásna ako mesiac, jasná ako slnko, hrozná ako zoradené vojsko?“ (Pieseň 6:9). To je Naša Pani. To je naša nádej. To je naše prežitie.
Priviažme sa teda k stĺpom. Nezaváhajme. Nepadnime. A kráčajme odvážne vpred, kým nezaznie trúba a Nepoškvrnené Srdce Márie nezažiari víťazne.
Biskup Joseph E. Strickland Emeritný biskup
Aj v dnešnej Cirkvi je pravda často zradená. Kristus je opäť ukrižovaný – mlčaním, kompromisom a zradou. Ale aj teraz Boh hľadá duše, ktoré povedia FIAT s Máriou – ktoré dovolia, aby sa Slovo opäť stalo telom skrze svoju vernosť. Toto nie je čas na mäkké slová. Toto nie je čas na neutralitu. Izaiášovo varovanie bolo pre Boží ľud, ktorý stratil svoj morálny kompas. Vidíme to teraz: dobrí kňazi umlčiavaní, verní katolíci ohováraní, hriech oslavovaný a zbabelosť tlieskaná. Sú pastieri, ktorí žehnajú tomu, čo Boh odsudzuje. Sú učenci, ktorí prekrúcajú doktrínu do skreslenia. A sú veriaci, ktorí sedia v laviciach, zmätení a unavení, a premýšľajú, či niekto povie pravdu nahlas. Pravda nie je názor. Je to Osoba – Ježiš Kristus. A keď sa za Neho hanbíme, nie sme iní ako Peter pri ohni – zohrieva sa, zatiaľ čo Kristus je súdený. Musíme hlásať pravdu, pretože len tak sa duše spasia. Musíme hovoriť, keď nás to niečo stojí. A keď je pravda v našej dobe opäť ukrižovaná – či už zbabelosťou v kanceláriách, kompromisom v liturgii alebo tajnou dohodou so svetom – musíme stále povedať, svojím životom: On je Pán.
Ohavnosť spustošenia
Moji drahí bratia a sestry v Kristovi,
To, čo sa stalo minulý víkend v Bazilike svätého Petra, nemožno ignorovať. Pred očami celého sveta bola znesvätená Svätá brána – posvätný symbol pokánia a obrátenia v tomto jubilejnom roku. Skupiny otvorene presadzujúce agendu LGBTQ, ktorá je v rozpore s Božím stvoreným poriadkom, ozdobené dúhovými zástavami a oslavujúce svoju vzburu proti Božiemu zákonu, pochodovali cez tie isté dvere, ktoré majú volať hriešnikov k pokániu a novému životu v Kristovi.
Toto nebola len „púť“. Bol to výsmech Bohu, znesvätenie Svätej brány a verejné pohoršenie, ktoré dovolili najvyššie cirkevné autority.
Kde sú hlasy pastierov? Na svete je viac ako 5 000 katolíckych biskupov a viac ako 400 000 kňazov. Prečo nehromia od pobúrenia? Svätý Ján Zlatoústy raz povedal: „Nemyslím si, že medzi biskupmi bude veľa spasených, ale oveľa viac tých, ktorí zahynú.“ A pápež svätý Gregor Veľký varoval: „Nikto neškodí Cirkvi viac ako ten, kto má titul alebo hodnosť svätosti a koná bezbožne.“
A sám Pán vyhlasuje: „Ale pretože si vlažný, a nie si ani studený, ani horúci, začnem ťa vypľuť z úst“ (Zj 3,16).
Mlčanie zoči-voči svätokrádeži nie je opatrnosť – je to zrada. Povoliť takúto verejnú oslavu pod samotnou kupolou Katedrály svätého Petra znamená odovzdať kľúče od Kráľovstva duchu Sodomy.
Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý odráža dve tisícročia posvätnej tradície, učí: „Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne činy ako činy ťažkej zvrátenosti, vždy vyhlasovala, že homosexuálne činy sú vo svojej podstate neusporiadané“ (KKC 2357).
Bez pokánia nemôže byť odpustenie. Prejsť Svätou bránou a pritom otvorene odmietnuť Boží zákon nie je milosrdenstvo – je to svätokrádež.
Pripájam sa k biskupovi Athanasiovi Schneiderovi a vyhlasujem túto udalosť za „ohavnosť spustošenia stojacu na svätom mieste“ (porov. Mt 24,15). Vyzývam pápeža Leva XIV. a Vatikán, aby vydali verejný akt nápravy, ako to urobil pápež Ján Pavol II. v roku 2000, keď odsúdil takzvaný pochod „Gay Pride“ v Ríme. Čokoľvek menej je vážnym zanedbaním povinnosti pred Bohom.
Nech každý veriaci katolík povstane v modlitbe, pokání a náprave. Nech sa po celom svete rozmnožia sväté hodiny eucharistickej adorácie. Nech je Najsvätejšie Srdce Ježišovo utešené, lebo Jeho dom je zneuctený a Jeho Nevesta znesvätená.
Nenechajte sa oklamať: milosrdenstvo bez pravdy je lož a pravda bez milosrdenstva je zbraň. Kristovo milosrdenstvo vždy volá hriešnikov k obráteniu, nikdy nie k upevneniu sa v hriechu. K tým, ktorí sú zaťažení príťažlivosťou k osobám rovnakého pohlavia alebo uväznení v hriešnych zväzkoch, podávame Kristovu ruku – ale je to ruka, ktorá vás vytiahne z jamy, nie tá, ktorá žehná reťaziam, ktoré vás spútavajú.
Milovaní v Kristovi, prežívame obdobie skúšky predpovedané v Písme. Nesmieme však zúfať, „… Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viac rozmnožila milosť“ (Rimanom 5:20). Stojte pevne, bdite a zachovajte si vieru.
Nebudem mlčať, kým bude Boží dom znesvätený. Čas polovičných opatrení sa skončil. Nech strážcovia kričia nahlas, nech pastieri povstanú a nech nepriatelia Krista vedia, že Jeho Nevesta nie je na predaj, nie je na posmech a nie je na vzdanie sa.
Mlčanie pastierov nebude odpustené! Dosť bolo mlčania. Dosť bolo zrady. Nech si kňazi a biskupi Boží dnes vyberú, komu budú slúžiť – lebo oheň súdu je už zapálený a Pán sa nedá vysmievať.
Nech kričia: „Nebudem mlčať, kým vlci nivočia stádo – radšej zomriem kričiac Kristovu pravdu, ako budem žiť v zbabelom tichu.“
Ježišovo Srdce bolo zranené v Jeho vlastnom dome; nech svet počuje našu odpoveď s láskou, pravdou a ohňom: tento dom je Jeho a žiadna moc pekla ho nepremôže.
Nech prebodnuté Srdce Ježiša Krista uzdraví rany spôsobené Jeho Neveste. Nech vás Drahocenná Krv vyliata na Kalvárii ochráni pred klamom a posilní vo svätosti. A nech vás príhovor Panny Márie Bolestnej udrží neochvejnými až do úsvitu víťazstva. A nech vás žehná všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý. Amen.
Biskup Joseph E. Strickland Emeritný biskup zdroj
nemôžeme ignorovať ani to, keď zlo preniklo do vnútra cirkvi
„Viera našich otcov! Svätá viera! Budeme ti verní až do smrti.“ Táto hymna, napísaná na počesť katolíkov umučených v Anglicku za čias Henricha VIII., nám pripomína, že musíme naďalej pevne stáť na pevných základoch našej katolíckej viery, bez ohľadu na zlo, ktoré preniklo do Cirkvi.
Táto doba, v ktorej žijeme, je skutočne dobou bezprecedentného zla. A keď vidíme Cirkev, Mystické telo Kristovo, tak preniknuté zlom, môžeme mať pocit, že sa nám zem pod nohami stala neistou. O to viac je v týchto časoch také dôležité uvedomiť si, že vôbec nestojíme na neistej pôde – naopak, stojíme na pevnom základe v Jeho Cirkvi – pretože naším základným kameňom je Ježiš Kristus!
Bez ohľadu na to, aké zlo postihne Cirkev a bez ohľadu na to, aké ohromujúce sa zdá byť, Katolícka cirkev nepadne. Ako hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Cirkev je zároveň prostriedkom aj cieľom Božieho plánu: predobrazená v stvorení, pripravená v Starej zmluve, založená slovami a skutkami Ježiša Krista, naplnená jeho vykupiteľským krížom a jeho zmŕtvychvstaním…“ (KKC 778). Preto ju ani brány pekla nemôžu premôcť. Je Jedna, Svätá, Katolícka a Apoštolská.
Je Jedna, pretože Kristus ustanovil Jednu Cirkev ako Svoj prostriedok na prinášanie spásy všetkým ľuďom vo všetkých časoch. Je Svätá, pretože nie je len nejakou umelo vytvorenou inštitúciou alebo charitatívnou organizáciou; bola božsky ustanovená samotným Bohom, aby bola naším spoľahlivým útočiskom a nádobou do neba. Je Katolícka, pretože je univerzálna – určená pre každého človeka, všade a na všetky časy. A je Apoštolská, pretože ju ustanovil Kristus a potom ju odovzdal apoštolom (a neskôr biskupom, nástupcom apoštolov) ako viditeľný znak Jeho pretrvávajúcej prítomnosti s nami navždy (porov. Matúš 28:20).
Keď už hovoríme viac o apoštoloch, títo muži boli opornými bodmi, ktoré boli povolané poznať vieru, učiť vieru a zostať pevne ukotvení v Ježišovi Kristovi. Boli svedkami všetkého, čo náš Pán povedal a urobil, a boli svedkami Jeho zmŕtvychvstania po Jeho smrti. Vieme však, že jeden z Jeho dvanástich apoštolov bol nakoniec zradcom. Táto situácia – realita buriny medzi pšenicou – pretrváva s Cirkvou už dvadsať storočí. V každom storočí sa v Cirkvi našli tí, ktorí Krista zradili. Preto, aj keď si uvedomujeme, na akom pevnom základe stojíme v Jeho Cirkvi, nemôžeme ignorovať ani to, keď zlo preniklo do jej siení, pretože ako sa môžeme nazvať hodnými tohto veľkého pokladu, ktorý nám Ježiš Kristus dal vo svojej Cirkvi – a najkrajšie a najúžasnejšie tým, že súhlasil byť skutočne prítomný medzi nami v svätej Eucharistii – ak nevoláme, keď je Cirkev, Kristova nevesta, zradená, alebo keď heréza vstúpi do jej dverí?
Ako biskup v Cirkvi nášho Pána a ako nástupca apoštolov si vždy uvedomujem svoju úlohu pastiera. Som povolaný učiť ovce pravde, vždy s prvoradou myšlienkou na spásu duší. Ako teda môžem zatvárať oči pred tými v hierarchii Cirkvi, ktorí sa odklonili od pravdy a v skutočnosti učia omylu? Ako môžem zatvárať oči pred tými, ktorí zrádzajú Kristovu nevestu, a tým zrádzajú nášho Pána, keď som bol povolaný byť Jeho apoštolom?
Bratia a sestry, aj vy ako členovia Jeho Cirkvi máte slávnostnú povinnosť držať sa Pokladu viery a nenechať sa zviesť „iným evanjeliom“, bez ohľadu na to, kto ho v Cirkvi učí. Ako povedal svätý Pavol: „Ale keby sme vám my alebo anjel z neba kázal evanjelium okrem toho, ktoré sme vám kázali, nech je prekliaty. Ako sme už povedali, tak aj teraz hovorím: Ak vám niekto káže evanjelium okrem toho, ktoré ste prijali, nech je prekliaty.“ (Galaťanom 1:8-9)
V mojom poslednom liste som zdôraznil, že v Cirkvi stále bujnie zrada a, žiaľ, túto zradu môžeme vidieť v mnohých ohľadoch. Skutočnosť, že Vatikán a ďalší sa nedávno rozhodli povoliť, aby umelecké diela Marka Rupnika, zradcu a dôveryhodne obvineného sériového násilníka, zostali na Bazilike Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Lurdoch vo Francúzsku, ako aj na mnohých ďalších svätyniach a posvätných miestach po celom svete, je jedným z ukazovateľov toho, ako sú aj tí na najvyšších miestach Cirkvi ako prasatá v blate; zdá sa, že si užívajú váľanie sa v špine a potom roznášanie blata všade naokolo.
Môžeme sa tiež obzrieť späť na fakt, že zneuctený bývalý kardinál McCarrick bol zbavený kňazského hodnosti, ale potom sa presunul mimo dosahu občianskeho práva a po tom, čo vyšli najavo obvinenia proti nemu, žil chránený a bezpečný život, a oprávnene sa pýtať, či sa niečo zmenilo. Avšak s tým, ako sa na svetlo sveta dostáva stále viac obvinení z predátorstva a zneužívania medzi duchovenstvom, spolu s príbehmi biskupov a dokonca aj kardinálov, ktorí ich v niektorých prípadoch chránili, je veľmi zrejmé, že sa veci podstatne nezmenili a že démoni a zločinci naďalej chránia svojich v Cirkvi, ktorí idú cestou zla. A je čoraz jasnejšie, že mnohí z „svojich“ žijú pod ochranou Vatikánu a v skutočnosti veľmi blízko pápežskej stolice. Ak sa vôbec niečo zmenilo, možno je to len to, že svine v blate sú o niečo menej hlasné a viac sa snažia vyhýbať dennému svetlu.
Tieto zrady nášho Pána nemôžeme a nesmieme zamiesť pod koberec. Musia byť vynesené najavo a vystavené dezinfekčnému prostriedku svetla. Keď sú ovce stáda nášho Pána tak dlho kŕmené klamstvami a zradou, stanú sa podmienenými prijímať akúkoľvek herézu, ktorá im je podávaná, a veriť, že je to niečo dobré na jedenie – aj keď je toto jedlo pre stádo jedom a zápach je neprekonateľný. V týchto prípadoch musia laici a najmä duchovní kričať a hlásať, že ovocie zradcov a heretikov je zhnité!
Uprostred tejto špiny však nezabudnime, že máme svätých a mučeníkov, ktorí pre nás vytvorili most, na ktorom môžeme stáť a udržiavať si čisté nohy. Ich životy slúžia ako záchranné lano, ktoré nás spája s našou istou a istou nádejou v Ježišovi Kristovi. Spolu so svätými môžeme povedať: „Ak by sa svet rozpadol na prach, my zvíťazíme, pretože sme ukotvení v Kristovi.“
Toto je obzvlášť dôležité pamätať si v našej dobe, keď sa v mnohých ohľadoch nachádzame v dobe, ktorá sa veľmi podobá tej, v ktorej žili Ježiš a apoštoli. Vtedajší zradcovia v našej dobe nie sú len členmi komunity – sú to apoštolskí zradcovia ako Judáš, ktorí boli poverení strážiť Poklad viery, ale namiesto toho sa ho snažia zmeniť alebo zmenšiť. Judášov pád spočíval v tom, že hoci kráčal s Kristom, jeho srdce bolo od Neho vzdialené. Táto tragická realita sa prejavuje aj v našej dobe, keď sa mnohí, ktorí boli ustanovení slúžiť Kristovi, od Neho vzdialili a snažia sa zmeniť pravdu, ktorú nám zjavil. Ochladli a dochádza k vážnemu oslabeniu alebo dokonca úplnej strate nadprirodzenej viery.
Je nevyhnutné, aby sme sa v tomto čase navzájom podporovali v nádeji a radosti, ktorú prináša naša spoločná viera v Krista Ježiša, a aby sme prečkali súčasnú búrku tak, ako to robili svätí v minulosti. Áno, musíme si uvedomiť korupciu, ktorá prenikla do Cirkvi, ale musíme byť tiež pevní vo vedomí, že sme bezpečne ukotvení v Základnom kameni, Ježišovi Kristovi. Zradcov a heretikov môže byť veľa, ale Základ zostáva pevný ako skala v Pravde. Nezabúdajme tiež, že existuje veľa dobrých a svätých kňazov, ktorí nezradili nášho Pána. Musíme zvýšiť naše modlitby za týchto svätých a verných mužov, ktorí sú dnes v Cirkvi tak utlačení zlom. Modlite sa, aby v týchto búrlivých a ťažkých časoch pevne stáli.
Stručne povedané, keď budeme pokračovať, povzbudzujme sa navzájom, aby sme stáli na moste, ktorý nás dvíha nad špinu. Máte problém vidieť most uprostred súčasnej atmosféry zla? Spoznajte svätých a mučeníkov! Čítajte o ich životoch a proste ich o príhovor. Ich životy ponúkajú nespočetné množstvo príbehov o pevne založenej viere uprostred veľkej korupcie a zlých útokov. „A preto aj my, keďže máme nad hlavou taký oblak svedkov, odložíme každú príťaž a hriech, ktorý nás obklopuje, a trpezlivo bežme do boja, ktorý nám je predložený.“ (Hebrejom 12:1)
Ako ich spoznávate, začnete vidieť most, pretože je postavený na svätých a mučeníkoch našej viery a zistíte, že vás spojí s týmito piliermi viery, ktoré vám zase pomôžu ukotviť sa s Kristom, základným kameňom. Ak potrebujete pomoc s prístupom k tomuto mostu, jednoducho siahnite po ruke našej Požehnanej Matky, ktorá je vždy pripravená pomôcť svojim deťom dosiahnuť jej Syna. Často proste jej príhovor.
„Viera našich otcov! Žijúci stále napriek žalárom, ohňu a meču: Ó, ako naše srdcia bijú radosťou. Vždy, keď počujeme to slávne slovo.“
Naši otcovia, spútaní v temných väzeniach, boli stále v srdci a svedomí čistí: Aký sladký by bol osud ich detí, keby mohli, ako ony, zomrieť za teba!
Viera našich otcov! Svätá viera! Budeme ti verní až do smrti.“
Nech vás všemohúci Boh naďalej žehná, nech vás vedie naša svätá a požehnaná Matka a nech sa za vás prihovárajú svätí svätci a mučeníci Víťaznej Cirkvi, keď pokračujeme na ceste spásy, ktorú pre nás vybojoval náš Pán Ježiš Kristus.
Biskup Joseph E. Strickland Emeritný biskup
Svätý Peter Kanizius raz varoval: „Lepšie je, aby zostalo len niekoľko katolíkov, verných a úprimných vo svojom náboženstve, než aby ich, keď ich zostane veľa, túžili byť v tajnej dohode s nepriateľmi Cirkvi a v súlade s otvorenými nepriateľmi našej viery.“
„Pilát mu povedal: Čo je pravda?…“ (Ján 18:38)
Táto starodávna otázka sa ozýva v každej dobe a opäť sa ozýva aj v našej – niekedy dokonca aj v samotnej Cirkvi. V posledných dňoch vyvolalo medzi veriacimi zmätok vyhlásenie Svätého otca. Povedal:
„Najvyšším pravidlom v Cirkvi je láska: nikto nie je povolaný rozkazovať, každý je povolaný slúžiť; nikto by nemal vnucovať svoje vlastné názory, všetci sa musíme navzájom počúvať; nikto nie je vylúčený, všetci sme povolaní zúčastňovať sa; nikto nevlastní celú pravdu, všetci ju musíme pokorne hľadať a hľadať ju spoločne.“
Mnohé z týchto slov nás oprávnene vyzývajú k pokore, počúvaniu a láske. Poslednú vetu – „nikto nevlastní celú pravdu“ – však nemožno chápať bezvýhradne bez toho, aby to protirečilo samotnému poslaniu, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi.
Pred viac ako storočím pápež svätý Pius X. predvídal tento zmätok a jasne ho odsúdil. Povedal:
„V skutočnosti sa netaja svojou zásadou, že vo viere nie je nič nemenné; pre nich je živá viera vždy podliehajúca zmene.“
Práve tomuto nebezpečenstvu čelíme, keď tvrdíme, že nikto – alebo žiadna Cirkev – nevlastní celú pravdu. Takéto myslenie popiera, že sám Kristus JE Pravdou a že Jeho Cirkev ako Jeho Mystické Telo drží plný poklad viery, ktorý jej zveril Boh.
Ako biskup a duchovný otec musím hovoriť otvorene: Pravda nie je vyvíjajúci sa konsenzus. Pravda je božská Osoba – náš Pán Ježiš Kristus – v plnosti zverená svojmu Mystickému Telu, Cirkvi.
„Ježiš mu povedal: Ja som cesta i pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa.“ (Ján 14:6)
V Kristovi Pravda nie je myšlienka, ktorú možno objaviť debatou; Pravda stojí pred nami, hovorí, trpí, zomiera a vstáva z mŕtvych. Sľúbil svojim apoštolom – a skrze nich aj svojej Cirkvi – „Ale keď príde on, Duch pravdy, naučí vás všetkej pravde…“ (Ján 16:13).
Tento sľub nie je zárukou nekonečného znovuobjavovania, ale božským prísľubom, že Tešiteľ povedie Cirkev k všetkej pravde a ochráni ju pred omylom.
Sväté písmo nazýva Cirkev „…cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy“ (1. Timotejovi 3:15).
Prvý vatikánsky koncil slávnostne vyhlásil:
„Lebo náuka viery, ktorú Boh zjavil, nebola navrhnutá ako filozofický vynález, aby bola zdokonalená ľudskou vynaliezavosťou. Skôr bola odovzdaná ako Boží poklad Kristovej Neveste, aby bola verne zachovávaná a neomylne hlásaná.“
Hoci žiadny jednotlivec – laik, kňaz, biskup ani pápež – nechápe celé Božie tajomstvo, Katolícka cirkev skutočne vlastní plný poklad viery v Kristovi a je božsky poverená ho strážiť a odovzdávať ďalej.
Pápež Pius XII. potvrdil túto posvätnú povinnosť:
„… Cirkev, ktorú Kristus, náš Pán, ustanovil za strážkyňu a vykladačku celého pokladu božsky zjavenej pravdy.“
V časoch, keď je táto pravda zatemnená alebo zmätená, opäť vyvstávajú staré omyly. Cirkev musí hovoriť jasne: pravda sa nevyvíja; zostáva navždy v osobe Ježiša Krista a Jeho Cirkev ju verne stráži.
Láska je vskutku najväčším prikázaním, ale láska musí vždy slúžiť pravde – nikdy ju nenahrádzať. Počúvanie je aktom lásky, keď je zamerané na obrátenie a poslušnosť zjaveniu. Dobrý Pastier, ktorý počúva svoje stádo, tiež učí s autoritou:
„Učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Matúš 28:20).
Cirkev, ktorá iba počúva, ale nikdy neučí, prestáva byť matkou; stáva sa zrkadlom sveta. Pravá láska hovorí pravdu, aj keď ju svet neznesie.
Pozrime sa preto znova na toto vyhlásenie Svätého otca: „Nikto nevlastní celú pravdu, všetci ju musíme pokorne hľadať a hľadať ju spoločne.“
Ak týmto tvrdením myslel, že žiadna ľudská myseľ úplne nechápe tajomstvo Boha, je to pravda. Ak však myslel, že samotná Cirkev nevlastní celú pravdu zjavenú Bohom, je to lož a v rozpore s vierou. A hoci je každý veriaci povolaný rásť v chápaní a hľadať hlbšie spojenie s Pravdou, toto „spoločné hľadanie“ neznamená, že samotná pravda je stále neobjavená; znamená to, že pokorne prispôsobujeme svoje srdcia a mysle pravde, ktorá už bola zjavená v Kristovi a zverená Jeho Cirkvi.
Katolícka cirkev ako mystické telo Kristovo skutočne vlastní celý poklad viery a zostáva jej strážkyňou a vykladačkou. Popieranie tohto by zneplatnilo Kristove prisľúbenia.
Dovoľte mi teda jasne povedať: Kristus je Pravda; Jeho evanjelium je definitívne; Jeho Cirkev je jeho strážkyňou.
Milovaní synovia a dcéry, pridržte sa nemenného Krista. Zakotvte sa v Najsvätejšej Eucharistii, kde prebýva Pravda, ktorá sa stala telom. Modlite sa ruženec; študujte vieru; prinášajte skutky odčinenia za hriechy proti pravde a za zmätky, ktoré zraňujú duše.
Keď hlasy tvrdia, že Cirkev stále hľadá pravdu, ktorú ešte nemá, spomeňme si na Pánov prísľub:
„Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Matúš 28:20).
Duch Svätý neopustil Kristovu nevestu. V každom veku ju chráni pred omylmi a podporuje jej svedectvo svetu.
Na Pilátovu otázku – „Čo je pravda?“ – neodpovedajú synody, ale Osoba korunovaná tŕňmi. Ježiš Kristus je Pravda včera, dnes i naveky. Plnosť tejto Pravdy zveril svojej Cirkvi, ktorá zostáva, slovami svätého Pavla, „stĺpom a oporou pravdy“.
Nech každý pastier odovzdáva len to, čo prijal – nič menej, nič viac.
Nech Nepoškvrnené Srdce Márie chráni Cirkev vo vernosti svojmu Božskému Synovi, aby svet opäť spoznal slobodu, ktorá pramení z pravdy.
Biskup Joseph E. Strickland
Emeritný biskup
