Ja nie som dôležitý
Pri návšteve Poľska pápež Ján Pavol II. povedal skandujúcemu davu mladých, ktorí opakovali nahlas zostaň s nami, zostaň s nami: „Ja nie som dôležitý. Dôležitý je Kristus. A ten ostáva s Vami.“ Hľa, aký krásny človek. Hoci bol pápežom, nebol opitý svojou funkciou, ani sám sebou. Povedal triezvo a pravdu. Neviedol iných k nasledovaniu seba samého, ale ku Kristovi. A to je znak správneho učeníka, pravého kresťana a poriadneho chlapa.
Česť Veľkému básnikovi
Vraj sa preriekol, keď niečo povedal o pokore: „Najpokornejší z pokorných skončil na kríži, pretože sa vzpriečil. A takýchto po ňom boli celé zástupy. Pokora nie je na to, aby eliminovala protest, keď je nutný.
Skutočná múdra pokora je o čomsi celkom inom. „
„Až v starobe zistíte, že bytie je zázrak.“ Bol to asi náš najväčší básnik. Písal roky o slovenskej duši. Akoby bol hovorcom duše slovenského národa. Mimoriadne citlivý, s charizmou múdrosti, pokorný pred bytím, poeta s trochu trpkou príchuťou bolesti, ktorá dodáva jeho tvorbe šťavu. Dokázal, že patríme medzi poetické veľmoci. Veľký básnik Milan Rúfus.
Kto verí a kto nie
Kto je veriaci a kto neveriaci? Zdalo by sa, že veriaci je ten poslušný, čo prijíma sviatosti a neveriaci ten, kto to nerobí. Pravda je však taká, že to bude aj inak. Prídu v živote ťažšie skúšky, než je zachovávanie liturgie. Bude to v medziľudských vzťahoch aj pri prenasledovaní ľudí neľuďmi. Ten, kto sa zachová zbabelo a chrapúnsky, ten je neveriaci. A ten, kto zostane človekom s charakterom je veriaci. To sú tí, čo majú Boha pri sebe a tušia, že po smrti niečo bude. Nie niektorí z tých, čo sa tvária, že ho majú, ale žijú podvod. V trest a odmenu po smrti v skutočnosti neveria.
Poslední budú prví
Za prvú sväticu Austrálie bola vyhlásená Mary Mac Killop. Unikátna je v tom, že ju biskup exkomunikoval z Cirkvi za to, že nekryla, ale chcela odhaliť vyčíňanie pedofilného kňaza a ten nehodný biskup ho asi kryť chcel. Stal sa tak spolupáchateľom. Keď sú muži zbabelí, príde im na pomoc odvážna žena. Aj tento príbeh svedčí o tom, veru aj otrasné veci sa niekedy dejú za tým našim falošne svätým dekórom. Všimnite si, že v katolíckej Cirkvi sa dejú tie najhroznejšie ale i najúžasnejšie veci.
Kríza v Cirkvi, či skôr v tvojej hlave?
O kríze v cirkvi hovorí ten, kto sám prežíva krízu zo svojho nedospelého vnímania. Neraz ide o romantické zamilovanie sa do dievčaťa, plného ružovučkých snov, polodospelých, hyperomantických predstáv o láske a živote. Manželská realita dá tomu budíček. Rozčarovanie je také veľké, aké bolo očarenie v počiatkoch vzťahu. Tzv. manželskú krízu treba brať nie ako dôvod na rozvod, ale pozvánku na vyššiu úroveň vzťahov. Niečo podobné môže zažiť aj kňaz voči Cirkvi. Zbabelci odchádzajú, ba niektorí Matku Cirkev po odchode ešte aj opľujú. Poriadny chlap bojuje a vytrvá. Pravá Cirkev rastie a má od krízy ďaleko aj vtedy, keď jej väznia či zabíjajú tých najlepších.
Hlas laikov
Pred začiatkom sv. omše sa skoro vždy niekto z veriacich začne modliť. Väčšinou sv. ruženec. Väčšinou je to dôstojné a správne. Akoby to pripravilo a presvetlilo vzduch predtým, než sa ide ohlasovať evanjelium. Treba ľuďom – laikom dať priestor, ako byť v liturgii úžitočnými. Čo len môžu, to nech zoberú. Nech aj ich hlas počuť v kostole, nielen kňazov. Aj keď počujeme všelijaké falošné tóny, pri tých modlitbách to nevadí, to sa postupne doladí. Nech je pastorácia aj evanjelizácia tímová práca, nie iba nás kňazov. Tak nás to vyzýva aj II.Vat.koncil aj pápeži.
Jedno zo svedectiev v nemocničnej kaplnke
V sobotu po sv.omši dávam tomu, kto chce priestor, aby povedal, čo zažil. Prihlásil sa raz pán Pavol z Fončordy. Bolelo ho veľmi v uchu. Vyšetrenia , liečba, operácia. Bolesť však neodchádzala. Znovu vyšetrenia, lieky, operácia. Nepomohol ani najlepší odborník na danú oblasť. Po tejto neľahkej a nie krátkej krížovej ceste napadlo istú pani doktorku, že problém môže mať korene v zuboch. A ozaj. Tam bolo hnisavé ložisko, ktoré prerážalo ako prudká bolesť do ucha, ktoré však bolo v poriadku. Tam sa to vyčistilo, bolesť prestala. Intuícia, ktorú tá pani dr. zachytila, bola podľa môjho názoru vnuknutím Ducha Sv., ktorý si tento brat vymodlil sv. ružencom.
Polopokoj – polohektika
Ak niekto nežije radikálne vieru, čiže neodpovedá na Veľkú Božiu Lásku svojou veľkou láskou, ten, či tá budú samopotrestaní polopokojom. Čiže určitou formou spirituálnej schizofrénie. Táto schopnosť je vlastne aj polonešťastím, polospokojnosťou. V Apokalypse sa nazýva i vlažnosťou a Boh hovorí, že ich „vypľuje“ z úst. Čiže nevojdú do Božieho sv. pokoja, do blaženého stavu bytia, ktorý sa dá zažiť už tu ako predchuť neba.
Necudný svet.
Čím viacej smilstiev, tým je menej medzi ľuďmi úcty.
Najprv sa ohadzujeme šľahačkami a potom hnojom. Híkajúci a nafukujúci bulvár je iba náhražka za naše nepokánie. Je to čistička odpadových vôd vo svete.
Na spoločenskom okraji, ale v duchovnom centre
V diecéze máme farností lepšie a živšie, ale viac ich je menších a nájdu sa aj biedne. Za 20 rokov som bol dávaný nie do centra diania, ale na okraj. O tých biednejších farnostiach niečo viem. Teraz zastávam miesto kaplán kaplána. Svedčí to o tom, že som nebol biskupov obľúbenec. Aj ma občas postihla sebaľútosť. O tej nebohý spolubrat Janko Zentko povedal, že je skrytou pýchou. Zamyslel som sa, mal pravdu. Až prorocky silnú. Som muž modlitby a tak som to premenil. Duch svätý ma učí, že posledné miesto v diecéze je cenné. Vzácnejšie, než tie miesta popredné. Boh tam obdarí svojho služobníka oveľa viac. Keby sme to vedeli, bola by bitka o posledné miesta…
To je tá Galilea, v ktorej nás čaká Vzkriesený Pán.
Menej slov je niekedy viac.
Jednou z povinností kňaza je povzbudzovať. Ak ľudí, čo počúvajú kázne iba znechucuje a deprimujúco zhadzuje, tak je chorý. Treba ho napomenúť. Mal by ísť na liečenie. Dopočul som sa o kolegovi Martinovi, že sa to už nedá počúvať, čo hovorí. V nedeľu ráno som si privstal a išiel som si ho vypočuť. Bolo dobrého pastiera a povedal jednu z najkrajších kázní, akú som si kedy vypočul. Že ovečky treba mať rád, aj že za nich treba trpieť. Pokorne, múdro, stručne. Zostal som i na oznamy, a asi ľuďom vadí to, že boli pridlhé. Katechizoval v nich vari 15 min. až niektorí nervózne ušli pred požehnaním. Veru menej je niekedy viac. Nedeľnú liturgiu treba zvládnuť do hodiny.
Zmysel života
Istý budhista Marek povedal, že jeho zmyslom života, teda momentálnym, je „prežiť.“ Na ten hlbší vtedy asi ešte neprišiel. U ateistu Paľa je tým zmyslom „poznávanie.“ U istého Milana „hľadanie.“ U niektorých podľudí je to „zabaviť sa“ U pijana „zabudnúť.“ Väčšina svätcov by odpovedala: „ Plniť Božiu vôľu.“ Pre mňa je to plniť si svoju hlavnú povinnosť.
Koľko pekného a koľko škaredého?
Koľko je na svete pekných vecí oproti tým škaredým? Zvyknem sa to niekedy opýtať a dostávam rôzne odpovede. 50 % a 50 % u jednej pani učiteľky, 30% škaredých a 70% pekných. Sú i takí, čo povedia, že zla je viac, než dobra. Ani netušili, že tá otázka je chyták, ktorý prezrádza mnoho o nás. O tom, koľko pekného a koľko škaredého v sebe máme, toľko si všímame toho aj mimo seba. Pri zamyslení sa nad životom som presvedčený, že toho dobrého je už tu 99 % a škaredého 1 %. Prejav života je 99 % a prejavov smrti 1%. Len si napríklad uvedomte, koľko je napr. krásnych rastlín, zvierat a živočíchov a oproti tomu koľko je nepodarkov či zdochlín.
Tri celkom odlišné pohľady na Afriku
Bol som na prednáške jedného slováka zdravotníka o Afrike. Najčastejšie slová boli katastrofa a hrozné. Myslím si, že ináč žoviálny starší pán, preháňal, aby zaujal. Akoby mu chýbala láska k domorodcom, keď ich mal iba za primitívov a nekultúrnych. Vôbec nespomenul niečo pozitívne v ich živote. Rozprával dve a pol hodiny zaujímavo, bez nudy, ale akoby posmešne. Akoby išlo o poloľudí. Nemal som z toho nadšený pocit. Akoby sa predvádzal, a nad černochov povyšoval. Je dosť trápne, ak niekto pomáha a zachraňuje životy, robí mnoho dobrého, ale nie je duchovným životom zbavený ega sebaoslavy.
Na inej prednáške hovoril o Afričanoch zdravotník čech, ale s úctou. Ako sa máme od nich čo učiť. Ako je ich imunita oveľa silnejšia než naša. Ako ho ich chudoba obohatila. To vraj nečakal. Ako sú oveľa radostnejší hoci musia ísť ďaleko po pitnú vodu, niekde aj niekoľko kilometrov. A potom si obyčajnú vodu, teda aj život, viacej vážia. Toto nás tu ani nenapadne, hoci piť potrebujeme všetci. Ako v tých krajinách ľudia denno-denne čelia ohromným nebezpečenstvám s pokojom a dôverou, kým na západe už akýkoľvek náznak podobného rizika splodil paniku. Ako sú oveľa psychicky od nás zdravší, lebo sú viac v prírode. Tento lekár z Prahy išiel do Stredoafrickej republiky, mali ho na fakulte za blázna, lebo robiť kariéru inde a za viac, a predsa je krásne, že išiel k chudobnejším. A tam si primitívi vážia lekára viac, než inde, tzv. inteligenti. Pred nebom to bude väčšia zásluha. Je tam viac nástrah v podobe levov, škorpiónov, hadov, či mravcov, a to učí obozretnosti. Aj krokodíly v riekach sú zaujímavým symbolom, že v niektorých vodách pozor na predátorov, ktorí nás môžu zhltnúť. Aj Benedikt XVI. pri ceste do Afriky si všimol, že je tam oveľa viac radosti a prirodzeného tešenia sa zo života ako v unavenej, rozmaznanej a bohatej Európe, v ktorej dýchame stále intenzívnejší depresín a mamonín. A pijeme necudnosťou intoxikovanú vodu z vodovodu.
Choroba ako pripomienka na našu smrť
To, že ochorieme nám pripomína fakt, že raz umrieme. Keď je človek zdravý, tak na smrť nemyslí. Ak na ňu niekde pri pohrebe myslieť musí, tak sa ho to príliš nedotýka. Neprecíti to. Uvedomuje si to iba zľahka, akoby letmo. Ale keď ochorie a keď to bolí, vtedy ide náš pocit do hĺbky. Preto tí, čo si niečo natrpeli sú hlbší a na život citlivejší. Ostatní sú povrchní a akoby žili iba plytko, z časti a nie naplno. Kto chce žiť naplno, musí žiť aj duchovne. Musí si svoje odtrpieť, koľko mu prirodzené či nadprirodzené dianie nadelí. Až takto si bude človek vážiť i zdravie i Darcu života. Bolesťou asi splácame dlžoby svoje, aj dlžoby iných.
Sloboda je poslúchať Boha
Túto veľmi presnú definíciu, čo je vlastne sloboda, priniesol na svet filozof Seneca. Bol to nekresťan a doplniť ju hádam treba podstatne v tom, že o akého Boha ide. Lebo u jedného je boh vnúča, u druhého komunistická strana, u tretieho vlastné ego a rozum, u ďalšieho zákony karmy. U nás katolíkov je to Otec, Ježiš Kristus spolu s Duchom Svätým. Kto ho v Cirkvi správne poslúcha, ten by mal dôjsť v tejto službe ku kráľovskej slobode. Kto sa zotročí, poslúcha nie pravé božstvá.
Idolatria
Ak nebedlíme a uletí nám podstata života, tak tú najväčšiu lásku, ktorej sme schopní, dáme niekomu a niečomu, čo nie je Boh. Je to bôžik, alebo modla. Moderne povedané idol. Ten, ak túto megapoctu príjme, je otázka času, kedy sa z toho zblázni. Teda, začne blbnúť. A to, čím sme zhrešili, presne tým bôžikom budeme aj potrestaní.
Boh v NZ a SZ
Abrahám chcel obetovať, čiže rituálne zabiť svojho syna Izáka, ale anjel zadržal ruku, aby to neurobil. Stačilo to urobiť v srdci. Zrieknuť sa svojho dieťaťa, čiže toho najcennejšieho, kvôli Bohu. A to bol Starý zákon. Boh v Novom zákone bol oveľa akoby ukrutnejší, lebo syna obetoval v skutočnosti. Aj mnohých svätých mučeníkov, čiže Boh v SZ nebol až taký „krutý“ oproti NZ. Je to riadne tajomstvo, prečo On mnohé Veľké piatky dopustí. Asi preto, že vie celkom naisto, že príde Nedeľa a Veľké vzkriesenie. O to mi vieme ako ľudia veľmi málo. Vnímame iba pozemským pohľadom, a preto sa nám to zdá kruté. Viera nás učí vnímať nebeským pohľadom.
Rôzne druhy čakania
Ten, kto nechce na nič čakať, a uteká pred čakaním, ten je v pekelnom stave mysle. Chce všetko hneď a rýchlym tempom. Veru nežije, ani si dary života neváži, ani okamihy neuvedomuje. Koho čakanie bolí, ten je v očistci. A kto si ho vychutnáva, teší sa na to, čo príde ako dieťa, ten je v nebeskom stave. Presnejšie povedané, dozrel.
Špeciálne čnosti v samote i v spoločenstve
Videnia Márie Valtorty o nanebovzatí sv. Panny sú inak podané, než u blahoslavenej Kataríny Emerichovej. To znamená, že ich človek berie nie ako sv. Písmo, ale s rezervou. Je tam dosť omáčky a ťažko povedať na koľko percent je to pravda. Ako čítanie je to však výborné. Natrafil som na vetu, že v samote sa dá priučiť osobitným čnostiam. Veru, tu sa naučíme niečo, čo nám nedá spoločnosť ľudí. A opačne, v spoločenstve sa učíme a iba tam naučíme čnostiam, ktoré nám samota nedá. Preto je potrebné jedno i druhé. Rozumne, vyvážene a prirodzene. Takto sa pracuje na pravých pokladoch.
Za keľo?
Za výmenu autokľúča v servise chcú 150 €. Aj pán, čo mi to vravel, povedal, že je to zderstvo. Istá milá pani mi ho vymenila za 35 €. Za výfuk chceli v servise 400 €, vedľa v obchode 15O € a kamarát Miško mi ho zavaril a opravil zadarmo. Posielal som raz v živote 10 kg balík do Ríma. Jedna firma za to chcela 188 €, druhá 140, tretia 100 € a nakoniec som to poslal cez GLS Zvolen za 57 €. a to sa ešte vrátil cez pol Európy, vraj treba napísať sprievodný list k alíku, že ide o dar, lebo Vatikánska pošta to bez toho nezoberie. Dobré je najprv sa informovať. Až potom platiť. Kto vytlčie iných viac, ten je „in“ a úspešný ? Trhové hospodárstvo je o tom, že trhni čo môžeš? Alebo ošklbať až na kosť a na škodu ostatných??
Hriešiky, hriechy a hriešiská
Máte aj hriechy, či len hriešiky? – pýtal som sa na jednej izbe. A tu odpovedala jedna pani: „Ale ja mám aj hriešiská.“ Nie je niekedy ľahké rozlíšiť, čo je ľahký hriech a čo ťažký. Je to napr. ako s ľahkým poranením a ťažkým zranením. To drobné porezanie, odretie, popálenie si človek ošetrí aj sám, ale ak treba operáciu, na to treba odborníka, chirurga. Tak to asi bude podobne aj s hriechmi a hriešikmi. Tie malé si čistíme na začiatku sv. omše sami, tie vážne treba vyznať v spovedi a poprosiť o rozhrešenie. Bola by hlúposť žiť v ťažkom hriechu.
Je to vlastne ukrutnosť páchaná na sebe samom.
Umenie uvažovať
„Vo formácií kňazov a teológov má však najväčší význam filozofia v užšom slova zmysle – metafyzika, umenie uvažovať, vidieť pravdu v celistvosti.“ Povedal z Ríma kard. Zenon Grocholewski a upozornil, že zmätok je, ak vo filozofii je každá humanitná veda ako psychológia, sociológia, literatúra, či jazyky. „Obsahujú všetko okrem filozofie.“
Úplne rozdielne nesenie kríža
Na nemocničnej izbe sa stretli dva kresťanské svety. Dve slovenské matky, obe katolíčky. Staršia mala zlomenú ruku a mladšia nohu. Tá staršia sa neustále sťažovala na svoju bolesť a tá mladšia ju ticho obetovala cez Krista Otcovi. Dal som im obom eucharistiu. Sebaľutovanie u staršej neprestalo. Hovoril som jej trpiacom Ježišovi o zmysle nášho kríža alebo o jej mladšej susede, ktorá si svoj kríž trpezlivo nesie. Ale márne. Pesničku „To je hrozné, strašné príšerné, ako ja trpím “spievala stále o pol tóna vyššie. Tak som ju nechal. A táto návšteva je vynikajúcim príkladom do kázne ako celkom opačne prežívame vieru. Tak asi aj celkom inak budeme prežívať vzkriesenie.
Umenie stíšiť si vôľu
Tajomstvo duchovného života je v zriekaní sa v srdci. Matka Tereza to krásne vystihla, že mnohí rozmýšľajú čo by Bohu dali, a ona rozmýšľa čoho ešte sa má kôli Kristovi zriecť. Všetko na čom nám najviac záleží by sme mali odovzdať v srdci Kristovi, dokázať sa toho zriecť, najmä tú lásku či túžbu, na ktorej nám najviac záleží. To je asi tá chudoba v duchu. Je to pravá sloboda. Cez toto umieranie sa rodia ďalšie Božie zámery.
Iných osloví iba to, čo máme prežité
Bol som slúžiť sv.omšu v rádiu Lumen a hovoril som o kolegovi Jozefovi, reverendovi z Kanady, ktorý pocítil adoptovať si 15 r. chlapca z detského domova. Tamojší biskup bol rázne proti takej novote u kňazov. Zaujímavé že Ján Pavol II. mu to povolil. Po jeho príklade si ľudia z farnosti adoptovali deti z detského domova. Zo 6OO ich ostalo 50. Ostatné si vzali do svojich rodín. V Cirkvi sa dejú mnohé zaujímavé veci. Je vari dobré o nich informovať. Možno inšpirujú ďalších. Uvedomil som si však do hĺbky, že ak naše kázne majú ľudí osloviť a pohnúť k činom tak musíme svedčiť a doložiť svoje reči skutkami. Ohlasovanie evanjelia by bolo nepoctivé ak by sme poslucháčov zaujali iba atraktívnymi príkladmi kdesi z Kanady. Napr. svedectvo o adoptovaní si cudzieho dieťaťa je poctivé iba od toho, kto sa na takéto dobrodružstvo naozaj odvážil, a nie odo mňa, ktorý to iba počul či čítal, a ide iným hneď o tom kázať. Naše Slovo bude živé vtedy ak bude žité. Hovorme to, čo žijeme. A Duch sa bude iných dotýkať.
Nečistota pretvárky
Nečistota nie je iba v pohlavných veciach, ako si naivne možno myslíme. Pred pohlavnými majú byť veci hlavné. A tam má podstatu i čistota. Sv. Cyril Jeruzalemský nám krásne v breviári pripomenul aby nás nepristihli, že máme na svedomí nečistotu pretvarovania.
Pozor na stratu panictva duše a ducha
Byť úprimný je základ. Utekám pred spoločnosťou, kde sa treba neúprimne dorábať a hrať na niečo, čo nie som. Mám pocit, že ak niekto trávi roky v tomto štýle, tak stratil svoje duševné panictvo. A ak by sme v Cirkvi robili niečo pre vonkajšie výhody a nežili by sme originálny Boží Plán, čiže Jeho Sv.Vôľu s nami, stratili by sme panictvo duchovné. Kristov Majestát je veľký. A znesú ho iba panici. Definuje sa to v Zj 14 kap.že to sú tí, v ktorých ústach sa nenašla lož. Teda nie panici a panny v asexuálite.Tak je to v Apokalypse. Myslím že sa tu myslí na panenstvo vnútra oveľa viac ako tela. Vážna vec… Ale odovzdať panenstvo tela, ako svadobný dar, zostane krásnym ideálom aj vtedy, keď by ho dodržala stotina populácie. Vraj to zvláda asi desatina mladých.
Na stráži proti skriveninám
Curvó je po latinsky pokriviť. Presne toto chcú urobiť temné sily s človekom. Kristus je tu preto, aby sme nezabudli na to, čo je normálne. A aby sme v spolupráci s ním rástli vo vnútornej kráse, dobrote a pravde. A aby sme boli nie duchom krpatí, ale veľkí. Kto tak nerobí je ohrozený, že sa pokriví, alebo je už skrivený, a ani to o sebe nevie. Bratské spoločenstvo, fraternitas sacerdotalis, má dôležitú funkciu v našom živote. Je zrkadlom.
Krstite ľudí
Krstiť ľudí neznamená iba ich oblievať vodou. Je to aj ponárať /lat. baptiso/i ných do hlbšieho pochopenia života. Oslovovať ich Slovom, nie iba krasorečnením a táraním. Poriadne si niečo odtrpieť, a nie iba vymýšľať nové krížové cesty. V pokoji na niečom pracovať je lepšie než nadbytočné cesty.
Bratsto a bratríčkovanie
Na bratov by sme sa iba hrať nemali. Benedikt XVI. to nazval bratríčkovanie. Tetkošovské vzťahy, kde sa nepovie holá pravda do očí, kde zazeráme na seba a ohovárame sa ako tetky a nepovieme si medzi sebou, čo voči sebe máme. Kde sa najprv robíme akí sme dôležití a potom si robíme zo seba škodoradostný posmech. Toto je nie prvá liga mužov, ale mladšie dorastenky na chodúľoch, invalidnom vozíku a s pamperskami.
Kňaz ako majster v hermeneutike
Je našou milou povinnosťou dávať do kazateľského umenia, a to je jedno z najdôležitejších umení, tzv. hermeneutiku. To je veda hľadajúca pravý význam Sv. písma. Nielen vedieť Slovo recitovať, ale ho i správne pochopiť, vysvetliť a uplatniť. Ak má byť kňaz v niečom majster, tak v tomto. Chce to roky štúdia a poctivej modlitby. Nielen biblie ale mnoho poznámok pod čiarov od odborníkov aj iných kníh. Ku tomu pridať povzbudenie. Na to sa nemá zabudnúť. A ak sa dá občas aj jemne humorný nadhľad.
Boľavá samota
Jedna z najväčších bolestí človeka je jeho nekompletnosť. Cíti sa ako mrzák keď je sám a niekedy až šialene túži po partnerke. Ak ju nájde tak sa blažene usmieva. Ale iba dočasu. Každý raz zistíme, že iný človek nás uspokojí iba na chvíľu. Skôr alebo neskôr nás začne jeho prítomnosť čo ako naplnená vitamínami lásky a krásy akoby otravovať. Až po predávkovaní sa iným prídeme k poznaniu, že naše vnútro uspokojí iba Božia Prítomnosť. Prísť na to je Božia milosť. Kto stále zháňa ten ju asi nemá. Kňaz a osoba zasvätená Kristovi by mali byť v spoločnosti svedkami radostného tzv. single života, keď nie sme pripútaný na partnerku či partnera. Málokoho nájdete na fare samého. To je buď čudák alebo vyspelý duch. Bodaj by to druhé. Ostatní stále niekoho pri sebe potrebujúci žijú asi v strachu a v nie priateľstve so sebou. Žijeme v slobodnom stave pre Božie Kráľovstvo, čo neznamená aby sme pohŕdali ľudskou láskou a aby sme ju absolútne znegovali. To by bola chyba a neľudskosť. Asi aj pýcha. Viacerí si myslíme, že toto pochopiť a žiť patrí ku spirituálnej vyzretosti v nasledovaní Krista. A kto nevie o čom sa tu pojednáva, o tom by sa dalo úspešne pochybovať či pochopil do hĺbky evanjelium. Neraz obrovskou túžbou po partnerovi či partnerke vonku hľadáme náhradu za nedostatočnú lásku a vernosť k Bohu. Druhý človek však je iba kúsok Boha nie je to Boh. Keď ma zdrapla sebaľútosť v tejto oblasti, otvoril som majstra Eckharta a tá veta od neho mi vyrazila v dobrom dych: „Boh Ti nestačí, lakomec?“
Vraj sme málo akční?
Ktosi mi povedal, že v Cirkvi robíme málo akcií. Zdá sa mi to opačne. Málo akčný bol asi ten sťažujúci sa. Iba v Banskej Bystrici máme v Ne 38 sv. omší. Za desať minút sa dá povedať toho toľko, že rok máme čo robiť, aby sme to prežili. Zdá sa mi, že rozhadzujeme až priveľa evanjeliových semiačok. Nemusíme až tak plytvať Božím Slovom. Problém bude skôr v kvalite pôdy, ktorej bonitu nám treba pokáním skultivovať. A čím viac sa asi sťažujeme, tým viac sa ulievame pri osobnom pokání, prezrádzajúcom našu zvetralú lásku k Božiemu Kráľovstvu. A ak niekomu chýba nejaký iný druh akcie, nech hľadá. Ak nenájde, nech sám takú akciu vytvorí.
Prečo ľudí neoslovujeme? Aj tie najpravovernejšie naše slová aj najkvetnatejším slovníkom povedané iných nebudú hlboko oslovovať, je to preto, lebo ich zabúdame aj žiť. My sa nevieme ani spravodlivo nahnevať! Usmievame sa na vrahov nenarodených detí ako pupuškovia? Nikomu nikde a nikdy nepovieme evanjeliové beda! Sme nie učeníci Kristovi, vypálení v Božej pálenici, ale čajíkovia z polokresťanskej čajovne. A ak je niekto nie charakter, tak jeho ohlasovanie je neraz homeopatický odvar z boľavých nôh.
Nižší život musí ustúpiť vyššiemu
Nato, aby rástla burina netreba robiť nič. Tá sa vyseje aj sama. Ak chceme dať kdesi vyšší život miesto nej, tak potom ten nižší musí preč. Burina s koreňmi musí ísť von, až potom sa môže zo semien rodiť mrkva, paradajky či uhorky. Nestačí len pokosiť, ale treba prerýľovať a pôdu odburiniť. Niečo podobné sa deje aj v duchovnej neviditeľnej, ale skutočnej oblasti.
Budú chcieť umrieť a nebudú môcť
Sú spomenutí v Zjavení Jánovom. Túžia veľmi umrieť a byť s Pánom Ježišom. Prečo? Lebo sa im tu strašne ťažko žije a dýcha. Neraz sú to veriaci, ktorí si dlhé roky pásli svoje egá a poriadne si ich vypásli spolu s niekým, kto ich náhle opustil. A zostali hotoví, v pekle opustenosti. Ich nedôstojná závislosť na nejakej ľudskej láske bola náhle ukončená. A nastáva bolestné očisťovanie. A tomu sa ego chce vyhnúť rýchlou smrťou, lebo sa nezrieklo seba. Zabudlo opustiť svoju vôľu a plány o živote. A čo sa
s chichotom sialo to sa trpko žne. Mali by sme skôr zažívať: Tí, čo sejú v slzách, z jasotom budú žať.
Stala sa jej vôľa
V nemocnici na JIS-ke umiera mladý muž. Je po ťažkej autohavárii. Jeho žena v hysterickom záchvate kričí od zúfalstva na nebo, aby zachránili jej manžela a otca dvoch nedospelých detí. Chlap sa z toho dostal. Neumrel. Prepustili ho a ona bola šťastná, že má manžela. Do roka a do dňa sa stalo, že od nej odišiel. Ku mladšej. A ona si uvedomila až teraz, že by bolo pre deti, pre ňu aj pre neho, ak by bol pred rokom v tej nemocnici skonal. Z tej rany by sa dostala skôr ako z tejto, čo musí zažívať. Pozemské manželstvo môže skončiť niekedy i veľmi trpko. Nie nadarmo je v evanjeliu Ježišova modlitba: „ Nie moja, ale Tvoja nech sa vôľa stane.“ Niekedy až po rokoch zistíme, že Boh nás má oveľa radšej ako my sa máme radi. A vidí oveľa lepšie do nášho osudu ako my, čo nevieme, čo sa udeje nie za rok, ale aj zajtra.
O troch podstatných veciach
Mužov je niekedy ťažšie spovedať ako ženy.
Raz habkal pri spovedi jeden dobrý muž. Atak som mu napomohol podstatnými otázkami.
1. Máš rešpekt pred Bohom? Mať ho rád znamená zachovať jeho zákony. Denne si treba vyprázdniť svoje vnútro od zbytočností a tam sa má poradiť ako žiť. Taký chlap bude mať pred inými rešpekt. A ten čo to nerobí raz vyjde na posmech najskôr u svojej ženy a detí. A potom i pred ostatnými.
2. Plníš svoje povinnosti a dávaš iným dobrý príklad? To má byť naša samozrejmosť. Napríklad mať mieru v pití alkoholu či v práci.
3. Dodržíš slovo. Dokonalý chlap sa nepotkne v slove, píše sa v liste Jakubovom. Nie v pohľade na inú ženu, nie v myšlienkach či skutkoch. Ale v slove. Keď niečo chlap povie, tak to má byť ako ôsma sviatosť. A má to platiť. A ak sa to nedá dodržať, tak sa je normálne ospravedlniť. Ak má rodina takého chlapa, farnosť kňaza, mesto primátora, tak tam majú poklad. Ten nemusí nosiť nijaké darčeky. Stačí keď prinesie seba.
Deň otcov
V jednej väznici posielali väzni pohľadnice svojim matkám na deň matiek. Minuli sa všetky. Keď prišiel deň otcov, pohľadnicu otcovi neposlal z väzňov nik. Skôr by ste na ich adresu počuli kliatby a hrubé nadávky. Ak je chlap zlým príkladom, tak možno jeho deti trpia v kriminále za jeho hriechy a jeho zlý príklad.
Dovolenky rôzneho druhu
Niekto potrebuje chodiť na dovolenku ďaleko na mesiac, aby som sa tam vyvaľoval a nič nerobil ako stroj, čo podával výkon celý rok. Asi nezachovával odpočinok po šiestich dňoch. Potom sa chvasce fotkami pred iným, že bol tam a tam, kde si to iní nemôžu dovoliť. Typický malomeštiak závidí, ale keď si to vyskúša, zistí, že nemá až tak čo závidieť. Aj vytrhnutie do cudzieho prostredia poteší, ale po čase začne nudiť. A je po oddychu. A meniť miesta ďaľšími a ďalšími optickými či akustickými podnetmi psychicky unaví a ide aj do zbytočných výdavkov. Po čase prestane baviť. Konzumizmus zábavy iba otupí ducha. Tí, čo žijú duchovne, majú dovolenku aj doma. Dobre sa tam cítia. Izbu majú doslova nabitú pozitívnou energiou, ktorá sa z nás vysiela. Ak prídu ťažkosti, tak sa to premodlí. A príbytok sa posvätí. A je tam potom dobre. O tomto požehnaní mnohí ani netušia. Tí, čo duchovne nežijú si navysielajú do múrov okolo seba negativizmy. A tie nie a nie vyvetrať. Preto potrebujú často opúšťať svoj byt aby sa nadýchali čerstvého vzduchu. Pre nich ďaleká dovolenka je nevyhnutnosť. V horách je oveľa lepšia duchovná atmosféra ako pri mori, kde je to nasiaknuté nudením sa. Tam sa liečia pohľadom na nahotu tí, čo žijú v karnevalovej maske. Čiže na duchovno dlabú. Ich nebo je pre nás predpeklie. A pre nás naopak. Kto je tu in a kto out, uvidíme. Treba rešpektovať, že každý má inú potrebu oddýchnutia si. Jeden v niečom oddychuje, a to isté odoberá inému energiu.
Táto planéta ako predobraz iných dimenzií
Keď sa budeš mať chuť sťažovať, spomeň si že sme na planéte, kde 2 miliardy ľudí, čiže dvetisíc miliónov ľudí má denný príjem do jedného dolára na deň. Ďalšie dve miliardy má denný príjem do dvoch dolárov na deň. Čiže 6O korún. A dve miliardy ľudí, ku ktorým patríme aj my, majú príjem viac ako dva doláre na deň. Jedna miliarda má bruchá také, že im idú prasknúť, a iná miliarda trpí hladom a podvýživou. Bohatý svet by mal s tým niečo robiť, lebo je to jednoducho hanba! Väčšia tým, čo majú mikrofón a čušia. A najväčšia tým, čo sa topia v miliardách a nechcú vidieť núdzu iných. Zakrátko sa môžu z ich pozemského neba ocitnúť v pekle biedy, ktorú kedysi mali možnosť zmeniť. Po roku dvetisíc je tu miliarda kresťanov katolíkov, miliarda iných kresťanov, miliarda moslimov, miliarda hinduistov, miliarda budhistov a taoistov a miliarda ateistov a iných primitívnejších náboženstiev. Veriacich nie je veľa, svätuškárov viac, lážoplážistov najviac. Sem tam i nejaká antiteistická šťuka. Väčšina materiálneho bohatstva patrí vraj 4O. tisícom najbohatších. Po každej kríze je ich stále menej. Je možné, že ich plánujú, aby moc skoncentrovali do svojich rúk a o tom čo sa bude diať vraj rozhoduje pár jednotlivcov. Spoľahlivo utajených. Ak niekto neverí v nebo, v peklo a očistec, tak nech len otvorí trocha oči, nájde ich hojnú predpodobu už tu na zemi.
Povinnosť byť aspoň trochu mystikom
Nechať sa Sv. Duchu prečistiť od všetkých druhov zákalov očí aj srdca, a pozerať sa na svet čistými očami dieťaťa. Ale bez infantilnej naivity detského veku… Ak sa necháme dlhoročne Kristom viesť, On nám očisťuje naše vnímanie reality stále na hlbšej úrovni. Kto miluje priveľmi vonkajší svet, tak jeho vnímanie reality sa postupne stále viac kriví, teda zasmilňuje. Ten nešťastník po čase môže až oslepnúť vo vnútri, ak nechce vidieť a nevidí biedy svoje či iných.. Ak sa niekto opovažuje po kalvárskej obeti žiť spupne bez adorovania Krista, je otázkou času, že bude postupne pribrzdený na všetkých štyroch duchovných kolesách.
Zaujímavé svedectvo
„Za komunizmu bolo prenasledovanie Cirkvi zvonku. Oveľa intenzívnejšie som ho pocítil v demokracii. Akoby satana vystriedal rafinovanejší lucifer. Tlaky boli najmä na psychiku, vo vnútri Cirkvi, od kolegov, od predstavených, od veriacich. A tie najťažie boje boli v mojom vnútri.“ Skonštatoval jeden starší kňaz.
Čo tej čistote chýbalo?.. Iný starší kňaz v roku kňazov 2010 v Katolíckych novinách napísal veľmi interesantné svedectvo. Od skorej mladosti si vraj dával veľký pozor na svoju telesnú a myšlienkovú čistotu. Bol v tom dôsledný počas celého života. Pred sklonkom života sa priznáva, že takéto presväté antierotické suchárstvo nie je to pravé orechové alebo makové… Niečo tomu chýbalo. Nenapísal čo. Možno ku tomu bolo treba niečo pridať z teológie tela, kde sa nepíše, že svoj erós má kňaz zaškrtiť a takto sa vlastne samokastrovať, ako to praktizovali erotalibanci z hnutia „Nazaret“. Poslední pápeži vďaka Bohu ohlasujú, že náš erós je dobrý, a treba ho sublimovať a zduchovňovať. Alebo skoro vôbec sa medzi kňazmi ako príklad neuvádza sväté priateľstvo medzi mužom a ženou. Sv.František a sv.Klára. To nám museli pripomenúť filmári? Alebo čo takto prežiť boľavý čas zamilovania, pretaviť ho do obety a neskákať unáhlene z celibátu do manželskej postele…
Ľalie robili problém Raz boli v nemocničnej kaplnke veľké ľalie. Tie tam vypúšťali tak silnú arómu, že sa tam nedalo pre pacientov, návštevníkov i pre mňa vydržať. Bolo ich treba dať preto preč. Alebo im nožničkami odstrániť tyčinky, čo som urobil, a mohli tam zostať. Naša prehnaná čistota môže vyhnať iných z kostola podobne, ako to robila silná vôňa tých ľalií. Týmto nechcem doporučovať niekomu aby svoju obriezku dotiahol až ku kastrácii, ako to kariéristickí kastráti na čele s biskupom Euzébiom Cézarejským pripísali nadpriemernému a v cirkvi šikanovanému kňazovi Origenovi. Ten nikomu takú hlúposť, ktorú mu zlomyselne pripisujú neradil.
Čo všeličo patrí ku zákalom očí…
Kto má zákal naivity ten nepoužíva tzv. „tretie oko“ zdravého kritického zmýšľania. Kto nerozmýšľa zadným mozgom, čiže neuvedomuje si následky svojich činov, ľudovo povedané nemyslí na zadné kolieska, ten má zákal rýchleho prospechu. Nekriticky opitý svojou polovzdelanosťou má zákal fundamentalistický. Ak niekto nemá odstup od seba samého má zákal zaslepenia samým sebou. Absentuje mu sebareflexia. Jedna z najzákernejších opitostí. Ak sa niekto tvrdohlavo pozerá na svet iba cez ideológiu skupiny do ktorej patrí a kde je celý po uši zašitý tak má tzv. sektársky zákal. Ak je niekto slepo zamilovaný do niekoho či niečoho, tak je tiež postihnutý zákalom prudkej „lásky“, zamilovanosti. Ak je niekto poranený napr. lekárom, a neodpustil mu a vidí tmavú farbu viny na každom inom bielom plášti, ten má poriadne čierny zákal neobjektivity v pohľade na svet. Kto odsudzuje iného a vidí mu smietku v oku a vo svojom vlastnom nebadá brvno, ten má nielen očný pyšný zákal, ale tam má priam optickú zápchu. Najťažšie prípady sú farizeji, ktorí tvrdia, že vidia, a pritom sú slepí, a aj iných vedú do jamy tmy a nešťastia. Dobrá správa pre všetkých postihnutých: liek existuje. Volá sa Ježiš Kristus. Je zadarmo. V eucharistii. Stačí byť trochu pokorný a poprosiť o pomoc. A treba ho zobrať vážne, aby mohol ako liek v nás účinkovať.
Hľadali si prácu
Nechodili do kostola. Ale inak celkom fajn chlapci. Bolo o čom s nimi debatovať. Prišli občas na návštevu do fary. Navrhol som im, že či sa so mnou idú do kostola modliť. Juraj ten o to nejavil viackrát záujem. Dlho sa motal a práce nebolo. Václav ten so mnou do kostola išiel. Neviem čo sa modlil, ale vydržal tam aj vyše hodiny. Keď som z tej farnosti odišiel, volal mi, že náhodou išiel na chatu Bernardín nad Hroncom, a druhou náhodou sa tam stal chatárom a plat dostal dvakrát väčší než priemer.
Keď sa muž zamiluje
Pre normálneho muža to znamená, že skoro všetku energiu venuje citom k jednej žene. Na ňu myslí, pre ňu sa trápi. Kvôli nej je schopný prinášať také veľké obety aká je veľká jeho láska. Takáto láska vyhovuje najmä ženám. Lebo ako nositeľky života sú v centre pozornosti. Je kus života aj v tejto láske, ale nestotožňujme život iba s touto maturitnou formou lásky. Je v nej iba niekoľko percent z Boha. Ak sa zamiluje celibátny kňaz a opustil by kvôli jednej bytosti všetky ostatné, bola by to od neho amatérska chyba. Jemu bola daná zamilovanosť na to, aby ju pretavil v modlitbe a obetoval, a tak splodil potomstvo duchovné. Nižší život musí ustúpiť vyššiemu. Tráva musí odísť, aby mohli rásť plody a kvety. Kto to nepochopil, nebude kňazom profesionálom.
Partnerská láska je sebecká
„Láska“ bez Ducha Sv. sa po čase prejaví u chlapa tak, že začne páchnuť capinou a u ženy nespokojnosťou, ktorú ona ventiluje rozkazovaním všetkým okolo. Tento bezbožný sexperiment končí u dedka pesimistickým sebaľutovaním a u babky tak, že sa premení na strigu ktorá strieda obviňovanie všetkých okolo s rozoštvávaním toho v čom začmuchá nejakú harmóniu. Ak sa muž so ženou akože milujú, sú tak jeden druhým opití, že si ďalej od nosa nevidia. Ani ich nenapadne pozvať nejakú osamelú vdovu na ples. Keď sa cmúľajú na plavárni, ani ich nenapadne, akú bolesť robia napr. rozvedenej mamičke s troma deťmi. Sú ako miliardári, čo si robia drzo posmech z chudobných. Výnimku má posvätné manželstvo. Tam sv. sebectvo je kvôli deťom a rodine. To je úplne iné káva ako tzv. “lásky“ v ktorých sa to začína kvetmi a končí žumpou. Ak manželia nemajú deti, miesto hladkania si svojho ega si môžu napr. ako jeden pár adoptovať dieťa alebo ako druhý pár založiť komunitu žijúcu blahoslavenstvá.. Existuje aj sv. partnerstvo. Veľa svätých bratov malo kdesi blízko aj svätú sestru. Bolo im to dané, ale nie ako skleník na pestovanie nerestí, ale na posvätenie spoločenstva. Väčšina ľudí je však nesvätá a týmto jemným vzťahom nerozumie. Preto je lepšie ich do sveta nevytrubovať. Ak niekto miluje rovnaké pohlavie tak sv. Cirkev má pre neho to najlepšie z možných riešení. Nech sa snaží žiť čisto, milovať platonicky a slúžiť Pánovi a ľuďom.
Jeden deň kňazstva oproti trom titulom
Šport je pre mladého človeka veľmi dobre využitý čas, kde si môže nadobudnúť mnoho morálne vôľových vlastností a mnoho zaujímavého spoznať a zažiť. Som vďačný Prozreteľnosti za 6 rokov v Prievidzi skoro profesionálnej kariéry a 5 rokov ako tréner bratislavských bohoslovcov, kde sme hrali za totality vysokoškolskú ligu. Šport je dobrý vtedy, ak rozvíja cnosti. Ak už nimi pohŕda a ničí zdravie, tak treba s ním skončiť, lebo privedie náš príbeh do slepej uličky. Na okraj šialeného športového jačania by som chcel povedať, že aj ten najväčší pohár slávy a víťazstva je pohárom nepravým. A veľmi dočasným. Pravý pohár je kalich s Kristovou krvou. Jeden deň poctivého kňazského života je viac než tri tituly majstra Československa, ktoré som získal ako študent gymnázia.
Toto som napísal, keď som kvalitne trpel.
Niektoré veci viem presne. Toto je jedna z nich.
Osamelá a nešťastná herečka
Istej sestre stále duša piští po partnerovi. Neustále sa sťažuje na samotu. A pri každom stretnutí skáču z nej na mňa cez jej zvýšené chichotanie sa ako blchy jej depresie. Po niekoľko krát opakovanom upozornení, aby svoje city odovzdala Kristovi sa stále ľutuje a sťažuje. A ako kňazovi mi vyčíta, akoby Boh a ja, čo ho reprezentujem sme boli za jej stav zodpovední. Necítim vypľňať svojou fyzickou prítomnosťou jej boľavú prázdnotu. Nechce tomu rozumieť. A nedôstojne sa už pchá tam, kde sa to nemá… Mám pocit, či si ona nevyboxovala od života nemanželské dieťa, a to ju blokuje pred tým iným pekným po celý život. Dieťa vyrástlo, prišli s ním veľké starosti, a samota začala stále viac pobolievať. Ženy svoju káru bolesti nerady ťahajú, a hľadajú nejakého fešáka, aby sa obetoval, a ťahal ju spolu s nimi on. Sú však aj prípady opačné, kde sa zvalí všetko na ženu. Je to dosť častý prípad u tých, čo z partnerského vzťahu robili roky modlu. A cez tento defekt im Duch z pneumatiky duše vyfučí, a preto je každý ich pohyb s károu života taký ťažký až tragikomický. Česť výnimkám. Za kňazom prichádzajú tieto nešťastné duše preto, aby sme im zalepili defekt. Celý ich veľký problém je, že neberú vieru v Krista vážne. Treba byť na nich asi radikálnejší preto, lebo zabudli byť na seba prísni, a ich zanedbané duchovno prerástlo do veľkého pohodlnizmu. Ak by sme sa dorichtovali natoľko, že budeme iba donekonečna dofukovať nejakej buchtičke jej prederavené kolesá, tak máme podobný problém ako ona. A barla sa poteší, keď našla barlu druhú. Keď som jej to nedokázal vysvetliť toľkými prirovnaniami, tak jej to asi najlepšie poviem mlčaním a modlitbou. Jej opakované návštevy som začal riešiť vystavením eucharistie a modlitbou. Všimol som sitotiž, že jej moje reči nepomáhajú. Tento typ sa potrebuje nie zavesiť na nový vešiak nového vzťahu, ale potrebuje sa vysporiadať aj sama zo sebou aj nadobudnúť vážnejší vzťah ku Kristovi.
Silno verná manželka
Kým skoro všetci vo svete rozmýšľajú a snívajú o romantickej lovestory, treba skúmať aj jej rôznorodé konce. O tom zamilovaní nechcú radšej nič počuť. Chcú byť klamaní iba tou príjemnejšou stránkou bytia? Ak si niekto berie za večného partnera človeka mal by ho vari niekto upozorniť až varovať, že ide do veľkého rizika a neraz aj hazardu. Čerstvá vdova Anna, v zrelom veku, s dobrou vizážou, bola asi rok po smrti manžela ním zo záhrobia navštevovaná až strašená. Tak boli na seba napútaní, že ani smrť ich nie a nie rozdeliť. Žili obaja ako ateisti predtým v iných necirkevných partnerstvách. A hriechy z týchto vzťahov sa v novom peknom vzťahu uzatvorenom v kostole začali pretavovať.. Po štyroch rokoch sa skončil ťažkým ochorením a úmrtím Vlada. Jej zostalo prebodnuté srdce od smútku, bolesti, a sklamania. Keby len jej… Tak ako silno uverila v prísahu na kríž a hodnote manželskej lásky, tak veľmi silno bola rozčarovaná, keď sa to náhle skončilo. Päť rokov zažívala hrôzu z tejto straty a dáva sa cez modlitby a spoločenstvá do poriadku. Keď sadáme do nového auta, treba rátať aj s haváriou. A nezhavarovaným by bolo treba niekde pripomenúť, že aj to najluxusnejšie auto skončí raz na vrakovisku. Sestra Anka je vďaka Bohu z toho celá spokornená, a prístupná Božím Veciam oveľa viac ako mnohí pyšní mladí ľudia a akože spokojní opartnerovaní páni a paničky.
Keby sme my mali Ducha Svätého…
Pri birmovke učíme deti o siedmich daroch Ducha Sv. Je pozoruhodné, že ich vyberáme zo starého zákona. Podobne robíme s dospelými, keď im neustále pripomíname, že morálka je desatoro. Či sú evanjeliové zásady druhoradé? Prežili sme my vôbec osobné Turíce ? Potom sa čudujeme, že je toľko židovčenia, povrchnosti v našej duchovnej úrovni národa, toľko hádok o majetky? Toľko židovského šomrania na Pána a frflania na osud? Ak by sme mali Ducha Sv. tak by sme sa napr. tešili z toho, ak môžeme s Kristom niečo vytrpieť. Tak ako apoštoli, ktorí odchádzali natešení z veľrady, že ich zbičovali pre Kristovo Meno, a že boli uznaní za hodných pre jeho vykupiteľské dielo zniesť trochu sv. potupy.
Hriechy proti Duchu Svätému
Učíme aké veľké je Božie Milosrdenstvo, ktoré nám všetko odpustí. Len nezabudnime občas aj na litánie k Božej Spravodlivosti. Katolík by nemal byť uletený ani jedným ani druhým smerom. Kristus jasne hovorí, že všetko sa nám neodpustí. Sú to hriechy proti Sv. Duchu. Spomenul som si na to, keď mi jedna žena povedala svoj príbeh, prečo podala tretí krát žiadosť o rozvod. Keď ubližoval sebe a jej, to sa dalo zniesť. Ale keď ubližoval ich dcérke, to sa odpúšťať a tolerovať nedalo. Chápal som. Pri odchode som jej poradil, aby mu ešte dala šancu a modlila sa za neho ruženec. Po pol roku som ich navštívil. Nerozviedli sa. Mala šťastný výraz tváre. Povedala, že sa zmenil a že je to iný človek. Hriech proti Duchu Sv. je nielen katechizmom spomínaná radikálna zatvrdlivosť srdca až do konca, ale je to podľa Sv. písma hovorenie na pôsobenie Ducha Sv. že je to vraj pôsobenie temných síl. /Mk 3 k/ Preto sa moc neunáhľujme, a neoznačujme zbrklo niečo, že je to od diabla. Mohlo by sa to tomuto hriechu priblížiť. Dopúšťajú sa ho tí medzi veriacimi v Boha, čo už zárodky Ducha majú, ale ich láska ku nerestiam a Sv. Ducha hasia, dusia a chrapúnsky ničia. Vývoj sa zastaviť nedá. Kto sa o to pokúša a v mene sfanatizovanej viery, to je majster medzi kríplami. To som nepovedal ja, ale to je v evanjeliu, ktoré sme povinní ohlasovať. Tieto zlomyseľné prekrucovania skutočností sú asi najhoršie zločiny. Dopustili sa ich odborníci na pravú vieru, farizeji. Ktovie či toto ubližovanie Dieťaťu Ľudstva v jeho prirodzenom vývoji kto vie či bude odpustiteľné? Môžu v tom byť po uši novozákonní horlivci arcidiletanti. Ktorí idú napr. tuho bojovať voči niečomu čo neexistuje. Všimnite si ich ako napr. šermujú nenávisťou voči karme, ktorá podľa nich nemôže existovať. Podobajú sa arcitrpákom antiteistom, čo idú bojovať proti bohu, ktorý vraj neexistuje. Kreténi. Alebo Vás napadnú kyjakmi za to, že pokojne vyslovíte svoj názor a opovážite sa neodpapagájovať ten ich názor. Tí sa k Pravdou ešte nestretli. Môže sa medzi nimi ocitnúť ktokoľvek z nás ak nebedlí. Čiže ak dobre začal, ale nedobre skončil ako Šalamún. Zabudol si veci aktualizovať a jeho počiatočná múdrosť skončila arcihlúpo. Aj toto by vari bolo dobré pripomenúť tým, ktorých zaujímajú duchovné skutočnosti a čo sú nadšení vyliatím Ducha. Mám silný dojem, že dnes sa ku tomuto trapasu približujú aj tí, ktorí idú nerozumne proti Panne Márii. Skutočnej Neveste Ducha Svätého. Ak niekto vzýva Sv. Ducha bez nej je v ohrození, že jeho duchovno bude priotrávené pýchou. Podobne sú postihnutí zaťatí verejní ohlasovači nactiutŕhaní a osočení alebo somárskych bludov. Niektorým ateistom bude ľahšie než náboženským fanatikom a zdarebáčeným špiničom dobrého mena. Postihne ich podľa evanjelia prísnejší súd.
Duch Sv. nie je iba holubica, je to Božská Osoba.
Je to Láska, Pravda, Dobro, Krása. Kto si ich ctí, má ďaleko od tohto veľkého hriechu
Čo by nám povedal Ježiš dnes?
Je dobré, ak nás táto otázka napadá. Možno by nám slovákom pripomenul, aby sme sa neudávali ale napomenuli sa najprv medzi štyrmi očami. Aby sme
sa neodsudzovali, lebo to je z pýchy, ale snažili sa jeden druhého pochopiť. Alebo aby sme sa oveľa viac venovali vnútornému náboženstvu než tomu vonkajšiemu. Alebo že čas je vzácny. A možno by nám povedal, že máme peknú krajinu a mali by sme si ju viac vážiť, a aby sme ju ani seba zbytočne neškaredili.
Práca pre fyzický a duchovný svet
Tak ako žena túži po kočíku a po dieťatku, tak muž ku šťastiu potrebuje ešte aj robotu, ktorá ho baví. Občas sa nám stane, že ochorieme alebo zostaneme sami. Možno je to preto, aby sme sa naučili pracovať spirituálne. Ak to človek nevie nebude šťastným. Denne vidieť 16 h chlapa napr. v garáži či úrade, to sú pracovné orgie toho, kto zabudol, že tá najdôležitejšia práca nie je na veciach materiálnych. Napr. v nedeľu je vhodné si pripomenúť, že to na čom sa cez týždeň toľko fyzicky nadrieme raz skončí vo vesmírnom prachu ako nič. Duchovná práca však ostáva. Kto seje pre telo, bude žať porušenie. Kto pre ducha, zožne požehnanie a život.
Z tajného vatikánskeho archívu.
Bol tu nacizmus potom komunizmus a všelijako nás poznačil. Diabol nás preosieva ako pšenicu. Dá sa na to až príliš ľahko vyhovoriť. Ak nebudeme bedliť, čertovské programy sa nám môžu nebadane dostať do krvného obehu. Preto je lepšie príliš svet nemilovať, lebo nás môže škaredo stigmatizovať. Spomeniem zopár konšternujúco znejúcich viet z našich radov, ktoré svedčia, že sme sa ich nezbavili ani desaťročia po ich vonkajšom páde a odsune na smetisko dejín. Nakuknime na moment študijne do tajného archívu advocata diaboliho a tam prítomných anamnéz niektorých poznámok jedného chorobopisu.
… nediskrétne vytresne nafúknutý kolegov problém. Obviní ho totálne nekultúrne z nekultúrnosti. Po zvlášť verne zachovaných gestách liturgie sa neraz na iného osopí, alebo za nepodstatnú maličkosť zbuzeruje. Vraj cholerická povaha… Občas publikum vykrstí silnými, ale pravdivými kázňami. Vtedy sa tam nespalo. Potrebuje niekoho, koho by oblial kýblom octu. Ten mu pravidelne „kvapká na karbit“ zo sparťansko – antierotického puritanizmu. Vtedy si na chvíľu jeho vnútorne naakumulované napätie vypustí paru. A nájde aspoň chvíľku pokoja. Ak sa nejaký baran pošmykne v telesných vzťahoch, alebo civilne začepčí, tak ho až nenávistne odsúdi a udrie bakuľou. Lepších od seba nepotrebuje. Nechá si liezť aj,… ajajaj … Tí, čo mu lížu labu, tým dá pocítiť, že sú tí praví, a tých čo mu povedia niečo podstatné proti srsti, tých postupne prenasleduje. Niektorých aj vyštve. Asi aby na neho nezabudli. Roky niekoho hlbšieho od seba ponižuje. Unáhlenými a emocionálne nafúknutými posudkami pošpiní aj povesť. Lepší názor, na ktorý sám neprišiel, dá pod gilotínu. Nevšimne si chudáčisko, že i toto patrí k potratom dobrrých nápadov. Ale voči potratom embryí príkladne bojuje. Jemnocitnejší to okolo neho nemajú veru ľahké. Naznačí aj veľkosť a menšie zlyhania si aj občas verejne kajúcne prizná. Opätovne sa však vracia ku svojskému byť vo všetkom prvým a ukázať sa, čiže vidiecky ladenému hurákatolicizmu. Ten je silno navonok orientovaný na vonkajšie obnovy. Akútne zanedbáva najhlbší rozmer. Svoj názor na veci možno aj má, ale ho potlačí. Ohnivo cituje najčastejšie katechizmus. Silno propápežský, až ultrakatolícky. Ale len naoko. Po čase človeku docvakne, že za záchvatmi superkatolicizmu sa skrýva veľká bieda nebezpečného polokatolicizmu. Ten presakuje a pomaly začalo škrípať v jeho bizarno napätých sociopatických medziľudských vzťahoch. Úprimne sa priznáva, že jeho najväčším problémom je on sebe sám. A túto vojnu, ktorú má sám zo sebou prenáša na svojich podriadených. Všetci pod ním sú buď doráňaní alebo nejako ako koňom kopnutí. Na svojich stretnutiach si predovšetkým lížu rany a preberajú jeho kopance do bratov. Gradujúcemu faulovaniu inteligentov zostáva verný do svojho konca. Z topánok mu trčí stále trápnejšia slama nadbratskej dôležitosti, Teatrálne si to verejne lieči občas tak, že sa hlási ku svojmu ozaj chudobnému a jednoduchému povôdu. V zápätí sa však vracia spať ku fatálne vážnemu skorofaraónskemu syndrómu. V jednom oku má pohľad dobrého pastiera, ale v druhom „sv.“ gestapo. Skoro až kričí o božej láske. Keď mu dôjdu argumenty a nevie si svoje presadiť, tak aj zastrašuje. Aby iným ukázal moc. Tou aj svojou funkciou sa stále viac opíja. Okolo seba potrebuje rozkazy vykonávajúcich otrokov, ktorí mu to skrúšene tolerujú a vykonávajú jeho rozmary zmiešané s nadpriemerným menežovaním. Tým, čo sa vyvíjali normálne ako ľudia zhadzuje sebavedomie. To aby si asi to svoje udržal na výške? Odporúča iným chudobu, ale sám ju nežije.O tom, že už je ako cirkevný tajomník z totáča ani nevie. Najbližší spolupracovníci sa mu to boja povedať. Tí, čo mu to naznačia, letia. Cez palubu a kade tade. Vonkajšie lekno presvätosti ale vyrastá z bahna škodoradosťi. To sa občas prevalí aj verejne a prezrádza jeho utajenú pýchu. Občas ju dotiahne aj do pomsty. Najviac zo všetkého odsudzuje kňazov zbehov, čo sa poženili. Nestihne si všimnúť, že sám tiež postupne ako klerik od ideálov vážne odpadá. Čiže apostatuje. Od pochopenia, od empatie s prenasledovanými za pravdu, od pápežských usmernení. A nakoniec aj od úprimnosti a normálnej ľudskosti. A zašiel ďaleko… Vraj svoje telo krotil bičovaním sa v kostole. Pýchu tým zo seba nevytĺkol. Ale bičoval potom verbálne iných. A ak na iných niekedy úplne bezdôvodne nazjapal, nachvíľu sa upokojil, a potom bol na ostatných aj prekvapivo veľkodušný, pokorný aj žartovný. Rozdával iným kvalitné zranenia a takto sa liečil. Toto je tá nemystika, ktorú roky realizoval.
PS. Nezabudne si navonok zakladať na antikomunizme, vonkajšej vernosti Cirkvi a najmä a predovšetkým na až puritánsky dokonalej nikoho sa nedotýkajúcej „čistote“! To je jeho maska perfekcionizmu, na ktorej si desaťočia falošne zakladá. Povrchnejších duchovných adolescentov aj nadchol, ženy dedinské tým až k slzám možno dojal. Ale normálnych chlapov neoklamal. Tí boli z gýčových sakrakomunikácií a megalomansko – neprirodzených osobnostných výtlkov tohoto pána hyperpucmajstra, ultracirkevníka – polokatolíka v závere jeho tunajšej cesty jednoznačne polozhrození. Ešte dnes nevedia tomuto duchu prísť na meno. Treba uznať, že dalo sa tam žiť kvalitne najmä 8.blahoslavenstvo. A ponúkali sa tu ultrašpeciálne milosti. Tí čo odtiaľ ušli, môžu ľutovať.
Vybudoval toho navonok ako Šalamún. Zanechal však prisilné negatívne emócie. Tieto i ďalšie diagnózy. Roky kázal iným o svätosti, ale po jeho smrti sa ho nikto za svätého vyhlásiť neponáhľal. Sám to kedysi nazval presne: švindeľ !!!
Navonok zameraným workoholizmom to prehnal. Zanedbaná vnútorná práca mu ako trpké ovocie zanechala ostré črepiny poloľudskosti i polosvätosti. Jeho poločistota bola plná aj skrytej pýchy. Tou najprv nechtiac, potom už i vedome ľudí okolo seba poranil. Niektorých aj veľmi hlboko. Vraj za mladi býval aj iný. Pre mnohých bol idolom a bojovníkom za správne veci. Aj bača sa môže zvlčiť, keď nebedlivo odignoruje rady nepokryteckých baránkov. Navonok úctu budiaci chlap, odporúčajúci iba a len pravú katolícku vieru s prejavmi charakteru. Superkatolík, ktorému široko ďaleko nebolo páru. Vo vnútri však tuhý polokatolík. Ešte aj silný polosúdruh, ktorý lekcie o komunikácii s inými odpozoroval asi od boľševických tajomníkov. Ďalšia kontraverzná osobnosť našej histórie. Na hrob by sa mu hodil nápis: Prelátus arcipotentátus, ultracatholicus semipelagiánus. Navonok superbača, ale vo vnútri s ešte nevykúpenými vlčími hlbinami. Tých sa zbavíme iba v krste ohňom. Tento askéta ho prežiť poctivo nestihol. Odložil si ho na posmrtný život? Bude mať čo očisťovať aj tisíc rokov. Nebol ešte omilostený pre hĺbkovú spiritualitu, mystiku. Ale jeho spiritualita mala aj serióznosť aj vážnosť. A jeho zdanlivá povrchnosť mala aj určitú duchovnú hĺbku.Ak by mal pri sebe nejakú matku Terezu, čo by to s ním vydržala, určite by nevyprodukoval toľko smútku a nezašiel by až do takých hypertestotéronových extrémov.
Sláva a Vďaka Bolestnej Panne.
Ježišova Matka trpela veľmi vo vnútri hrôzami ľudí okolo seba. Je aj Kráľovnou mučeníkov. Tie veľké meče v jej srdci, to sú dlhoročné duchovné boje a trápenia, kde každý centimeter je akoby pretrpený rok. Mária bola pravdepodobne uchránená od vonkajšieho mučeníctva, ale to vnútorné mala veľké a dlhoročné. Nádherné na našom národe je, že na Sedembolestnú nezabúda.
Tieto myšlienky boli písané ku jej veľkej cti.