inšpirácie

od Pavel Pakoš | jan 20, 2020 | Kontakt

Ak niekto robí inak ako hlása, evanjelium Ježišovo ho pomenúva pokrytcom. Je to náboženský podvodník. To je ten, kto berie Božie Meno v skutočnosti nadarmo. Ten čo hreší slovami je až v druhej kategórii etickej nahnitosti. Ak niekto nežije tie správne zásady, ktoré mu biblický ideál ponúka, ten je podľa učenia II.Vatikánskeho koncilu postihnutý najťažšou herézou moderného veriaceho človeka.

„Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou,

ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom,

treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.“

Radosť a nádej  43 kap.

Zapamätajme si, že

ORTODOXIA je mať to správne spirituálne poznanie a chápanie.

ORTOPRAXIA je ešte dôležitejšia, lebo znamená mať správne konanie.

Zatratený nebudeme, ak sa v niečom mýlime.

Podľa evanjelia o našej spáse a zatratení budú rozhodovať milosrdné skutky.

Dať hladnému jesť a smädnému piť…

Čiže ortopraxia je pre vieru a život podstatnejšia.   

 ORTOPÉDIA, čiže správne kráčanie, znamená pre nás urobiť ten správny krok,

ktorý mám dnes a teraz podľa Božej vôle  urobiť.

Na toto umenie žiť sa treba ešte vedieť aj modliť.

           Pomýlený názor voláme heréza alebo blud. Zotrvať vedome v takomto stave je vážnou poruchou ducha. Podobne chovať sa choro, čiže pestovať heretickú ortopraxiu je sociopatia, ktorú treba liečiť. Najlepšie už tu na zemi a v tomto živote, nie v nejakých iných životoch. Do neba nás s ňou totiž nevezmú.

                        V súčasnosti v vyčíňajú  medzi katolíkmi mnohí
         adorátori  diletantizmu a napr. tieto polokatolícko až hereticko –                                                                praktické deviácie:

hurákatolíci:  idú obracať na vieru iba iných, a pritom sa pozabudli obátiť sami do hlbších oblastí svojej viery. Viera je vraj iba úspech alebo iba povrch… spirituálni pubertiaci

vrajkatolíci: oni majú potrebné sviatosti, ale jeden je za slobodu v potratoch, iný za homosobáše, ďalší odporúča eutanáziu, a iný je presvedčený, že pápeža ovládajú slobodomurári, alebo iní za „posvätné“ považujú predmanželský sex, antikoncepciu, umelé oplodnenie či rozvody… poloamorálni  darebáci

skorokatolíci: vraj cirkev je vlk v ovčom rúchu, nič nevie o anjeloch, odporúča biele nazývať čiernym, zoberú si z nej iba to negatívne z dejín, aby mohli verných katolíkov mlátiť argumentami  po  hlave, aby sa tak asi oprávnene vyhli chodeniu do kostola a odrádzajú „prebudených“ od poslúchania zákonitej duchovnej autorite

kryptokatolíci: tvária sa, že nemajú z cirkvou nič spoločné,
ale ktovieprečo sa pretvarujú, lebo skryto pre jej ciele pracujú

hihikatolíci: vážne témy berú ľahkovážne až znevažujúco.
Vedome napr.ťažko zhrešia, však sa z toho vyspovedajú…

hororkatolíci: udávať a písať anonymy je tu ako samozrejmosť, kážu iným o odpúšťaní, ale v zásade neodpúšťajú,
mučiť iných ako inkvizítor, zastrašovať peklom a hriechom, z komára robiť somára, hádzať kolegu cez palubu, kyjakom po hlave či dýka do chrbta, chrapúnski zaklamú niekomu priamo do očí vo vážnej veci…

toto trénujú, ovládajú, zdokonaľujú a veru majstrovsky aj vedia… a idú z prijímania sviatostí a z kostola…

karmakatolíci: považujú večné trápenie karmy a prevteľovania duší za doplnok, ktorí vraj cirkev vyhodila z katechizmu, oni to odporúčajú ako svoju predstavu večného života, miesto pobytu v nebesiach. Alzhaimer, čo zabudol, že kresťanstvo je inkarnácia. A že Božie mlyny zomelú aj tie naše fikcie o karme…

starokatolíci: vraj pápež nie je neomylný ani keď povie, že dva a dva sú štyri. Celibát u kňazov je pre nich asi úplná zbytočnosť? Adorácia stariny a omylnosti… Zberné suroviny pre odpadnutých katolíkov…

bubukatolíci: keď nevedia zareagovať na hlbšiu otázku rozumným argumentom, tak Vás zastrašia, že vraj ste hriešni. Všetko, čo je mimo ich pochopenia je od diabla. Radi odsudzujú to, čomu nechcú porozumieť. Opovážte sa s nimi nesúhlasiť…   Alebo mať iný názor…
Alebo zjesť pred nimi druh čokolády, ktorú sa oni rozhodli pre „svoju spásu“ nejesť..

superkatolíci: moderní farizeji, píšu SVATY OTEC vždy iba s veľkými písmenami, navonok až divadelne predstierajú obrovskú lásku voči pápežovi, a hneď na to absolútne ignorujú to, čo si od pápeža vypočuli. Ako herci manekýni chodia vždy iba v prečistých šatách, ale krádež dobrej povesti iného ich nezaujíma. Majú navonok zopäté ruky k modlitbe, a pritom im nerobí problém napr. šikanovanie iných či ignorovanie evanjeliových zásad. Majú bezbrehú toleranciu pre pochlebovačných kolegov, ktorí adorujú ich hriechy alebo podriadených, ktorí adorujú ich funkciu. Veľkú úctu prejavujú diktátorom, a to, že majú na svedomí mnoho podvodov alebo zabitých im vôbec nevadí. Vzorne a zbabelo o rôznych trestných činoch  aj roky čušia. Hlavne aby neohrozili svoju modlu – kariéru. Problémy riešia v zásade tak, že zvalia vinu na nejakého obetného baránka… Robia iným zo života peklo, lebo ho nosia v sebe a maskujú to zbožnými frázami.

Sú tu rôzne náboženské grimasy

ktoré inteligentný človek

nikdy

nebude stotožňovať s katolíckym ideálom

hriech treba nenávidieť, ale hriešnika treba milovať

Ak stretnete normálneho a usmiateho katolíka či katolíčku, čo berie svoju vieru vážne a snaží sa aj žiť dôstojne, poďakujte za ten sviatok  nebu…Veľa nás je totiž  povolaných a sv. vodou pokrstených, ale málo je vyvolených..

                  Teda aj tých, čo sa správne s Božou pomocou dohotovia a zostanú normálni.                    Svätuškári a fanatici  sú nepodarkami a hanbou v cirkevnom prostredí. Sú to ťažkí pacienti ducha, ktorí sa musia liečiť. Ak ich niekto dáva za príklad, slúži temným silám, ktoré si robia posmech z posvätných vecí!

Jeden druh skúšky je odolať tlaku sveta a tá náročnejšia skúška je vydržať medzi rôznymi nesvätosťami, neľudskosťami či polokatolicizmami vo vnútri napr. pod sociopatickými tlakmi nejakého kariéristu – superkatolíka…

Iba práva a bez žiadnych povinností ???

Na Slovensku skapíňa na ulici vraj okolo

22 000 bezdomovcov

Vraj na nich nie sú peniaze…

Napíšte o ľudskej dôstojnosti aj na Slovensku. Človek tu chodí celý mesiac do práce, len preto, aby zaplatil byt, dopravu, dane, smeti, elektriku, plyn, odvody, trochu sa najedol a keď si nasporí kúpi si niečo na seba. Na nič iné mu už neostane. Je toto dôstojný život, keď 80 percent ľudí žije z ruky do úst? Keď z 80 percent ľudí sú vlastne žobráci – je toto pán Fico dôstojné??????     Fero S.

Nuž milí Ferovia, čiže všetci féroví chlapi, peňazí je tu dosť, ale nie je tu asi chuť alebo čas, naťukať do mobilu niekoľko čísel z toho 885 000 000 eurového zisku, ktoré by sa dali jedným dvojtretinovým zasadaním parlamentu zdaniť v prospech toho milióna skoro otročiacich slovákov a ešte sa nenašiel nik, kto by im nejakú tú stovku či dve pridal cez internet banking k výplate, aby mohli dôstojnejšie žiť… My kresťania sa nevieme podeliť. Musí prísť nový antiteista Lenin aby nás to naučil?

V slovenských nemocniciach nemáme na toaletný papier. Vraj sa musíme uskromňovať. Kdeže by sme mi nabrali na zvýšenie platov už zotročeného nemocničného personálu, však … 

Na jednému utečenca dáva Európska únia mesačnú dotáciu 1500 euro. Preto ako hladní vlci migranti utekajú nie ku nám, ale najmä do Nemecka. Sú to neraz aj darebáci a špekulanti, čo pre EU neurobili ešte nič. Ak niekto budoval EU dvadsať či tridsať rokov a prišiel o prácu, po polročnej podpore ho členská krajina Slovensko podporí mesačnou čiastkou 61,60 euro, a to musí ešte niekde odpracovať 30 hodín. A to má za sebou návštevu sto miest kde hľadal dôstojnú prácu, žobranie peňazí od známych a zápas so samovražednými úmyslami z tejto biedy. Stretal aj takých, čo mali dve práce alebo nadštandartný dôchodok plus druhá práca, a to napr. aj medzi „kresťanmi“.

Žijú na Slovensku, obaja sú zamestnaní a VŠ vzdelaní. Po zaplatení hypotéky a potrebných účtov im na mesiac zostane 100 euro na zábavu. Takýchto rodín pribúda… Mnohí pracujú za minimálne mzdy. Prostitútka dokáže legálne zarobiť 5000 euro. Všetci máme povinnosť sa na to nemo prizerať?

Slovensko eviduje vyše 400 tisíc nezamestnaných, a asi 150 tis. poberá dávku v hmotnej núdzi 61,60. Ak neodpracujú tých tridsať hodín, čo sú vlastne už nútené práce zakázané Ústavou SR, tak asi polovicu.

„Nedá sa s tým nič robiť“

Tak toto je falošná dogma veriacich v tento  náš chorý systém

Byť ticho je diagnóza nazývaná v medicíne masochizmus

Je to veľmi nebezpečná a antikresťanská strata

osobnej ľudskej dôstojnosti

Pozrite sa s nadhľadom, koľko je na svete chudobných…

Osobná dôstojnosť

je najcennejším bohatstvom, ktoré človek vlastní. Na základe svojej dôstojnosti je človek sám osebe a sám pre seba vždy hodnotou. Preto sa nesmie s ním zaobchádzať ako s použiteľným predmetom alebo vecou. Osobná dôstojnosť je základom rovnosti všetkých ľudí aj ich vzájomnej solidarity  sv. Ján Pavol II. (ChFL, 38).

Všimnite si, že

základné dokumenty našej euroatlantickej civilizácie sú preplnené samými ľudskými právami

Neboli tí naši zákonodarci tými právami bez povinností ale poriadne pripití?

Treba upozorniť všetkých rozumných verejných činiteľov

aby nerozmaznávali ľudí iba stále ďalšími tzv. ľudskými právami

ale pripomínali im a vyžadovali od nich aj plnenie si

pár   elementárnych povinností človeka

správať sa slušne

povinnosť hľadať pravdu

komunikovať bez vulgarizmov a osočovaní

pracovať nejakým spôsobom pre spoločenstvo

zachovávať osobnú hygienu

udržovať veci vo svojom okolí v poriadku

absolvovať si aspoň základné vzdelanie

povinnosť pestovať si charakter

povinnosť chrániť si zdravie

alebo brániť si svoju vlasť, kultúru, rodinu či česť

Matka cirkev počas celých svojich dejín nezabúdala ľuďom

pripomínať aj ich povinnosti

Ak sa totiž niekto dožaduje iba svojich práv

a neplní si svoje občianske či náboženské povinnosti

tak je to degenerovaná ľudská bytosť

Práve preto tí,

čo sa domáhajú svojich práv,

a pritom celkom zabúdajú na svoje povinnosti

alebo ich zanedbávajú podobajú sa ľuďom

ktorí rúcajú jednou rukou to, čo druhou postavili

Povinnosti ľudskej osoby
Nerozlučný vzťah medzi právami a povinnosťami u tej istej osoby

Prirodzené práva, ktoré sme práve uviedli, sú nerozlučne prepojené v tom istom človeku, ktorému náležia, s toľkými istými povinnosťami. Tieto práva a povinnosti majú svoje korene, svoju živnú pôdu a nezničiteľnú silu v prirodzenom zákone, ktorý ich udeľuje, alebo ukladá.
Aby sme uviedli niektoré príklady, právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy

s povinnosťou čoraz prenikavejšie a  rozsiahlejšie poznať pravdu.  

        sv. Ján XXIII. Pacem in terris I,12      

Niektorí klerici za socializmu pochopili a aplikovali túto encykliku unikátne a

svojráznym spôsobom

„kto nechce pracovať, nech ani nekonzumuje jedlo“

sv.apoštol Pavol

„S povinnosťou pracovať, ktorú ukladá človeku príroda,

primerane súvisí prirodzené právo človeka žiadať si,

aby za preukázanú prácu mohol pokryť životné potreby svoje a svojich detí:

tak dôrazne vyžaduje príroda udržiavať človeka“ 

   Pius XII.

Povinnosť kresťanov je ochraňovať ľudské práva

ale aj byť vzorom pri plnení si povinností

Veľmi nebezpečný je ultraliberálny postoj,

ktorý klame občanom, že 

náboženské či občianske povinnosti nemajú

vraj žiadne

majú povinnosti otrokov

ktoré sú iba v ich v omráčených hlavách

a to čušať, otročiť na panskom a platiť účty…

A ešte majú „povinnosť sa hanbiť“ za to, že  ešte zostali slušní…

To toto je ten vrchol pokroku a ľudskej civilizácie??

To toto je tá úžasná naša vraj sloboda??

ale veď je to iba rafinovane zmanipulovaný

primitívny totalitno – kapitalistický  koncentrák

kde sa bohatí zasa rehocú z tých chudobných

a tí čudní šliapu po tých cudných

V knihe Zjavenia sv.apoštola Jána čiže v Apokalypse sa píše, že 666 je číslo šelmy je to vraj číslo padlého človeka. Určite ste si prečítali rôzne interpretácie, čo toto číslo znamená od čiarových kódov až po to, že toto číslo znamená číselnú podobu písmena W, čiže www internetu.

Magistérium matky cirkvi sa ku tomu oficiálne zatiaľ nevyjadruje.

Skúste sa zamyslieť nad jednou verziou vysvetlenia, čo toto číslo asi bude znamenať. Bez toho, aby ho hlbšie pochopili, ho sami predstavitelia a uctievači zlého sprejujú na múry ako stopu, že kdesi boli a niečo zlé tam vyviedli.

V biblii je sedmička číslom plnosti. Je to symbol začiatku už božských sfér absolútna. Šestka potom môže znamenať snahy človeka. A tri šestky znamenajú iba a len snahy človeka, ktoré akoby symbolizujú odmietnutie sedmičky. Konkrétne aplikované do reality to znamená prehnaný humanizmus. Presne to, čo nazval filozof Nietsche ako ľudské, príliš ľudské. Normálni chlapi by to nazvali zoženštilé, príliš zmäkčilé… A jednoznačne nezodpovedné!
To sa deje v našej realite s takzvanými ľudskými právami. Aj Vatikán je za ne, ale nie za všetko, čo má tendenciu sa tváriť, že je to ľudské právo, a duchovne premieňa ľudskú bytosť najprv na degeneráta a potom aj na padlého anjela. Tí, čo podliehajú našepkávaniu padlých anjelov sa celý svet pokúšajú presvedčiť, že právo na potrat, právo na to aby sa človek mohol živiť prostitúciou, právo na pseudomanželstvo rovnakého pohlavia, právo na samovraždu, právo na uctievanie satana a pod. sú podľa nich tzv. „ľudské práva“ a nás, ktorí s tým jednoznačne nesúhlasíme onálepkujú za staromódnych, spiatočníckych či homofóbnych… Ani o sebe netušia, že sú „stigmatizovaný“ uctievaním čísla 666. Ich humanizmus sa dostal na šikmú plochu a skĺzol do niečoho antiľudského. Laserové očipovanie, ktoré vraj elity na nás v blízkej budúcnosti chystajú bude ako horká pilulka na pár minúť, oproti duchovnej morálnej rakovine, ktorou je očipovaný už dávno vnútorný svet mnohých, na ktorých vnútornom zohavení  pracujú skryto, vytrvalo a škodoradostne padlí anjeli so svojimi extradobre zaplatenými pozemskými tajtrlíkmi vo vládach a roztrubovačmi v sektách. Kráľovská rodina, ktorá velí týmto elitám je roky trénovaná v utajovanej perverznosti, ktorú biblia volá šelma alebo aj beštia. Táto vláda urodzených a ultraprachatých zvrhlíkov zakrátko končí. Preto sa tak zo zvrhlosťami a rozoštvávaním vojen ponáhľajú, lebo veľmi jasne cítia, že ich koniec a návrat Kristov na zem je o chvíľu už tu.

TELO, DUŠA  A  DUCH

O zdravie nášho tela sa starajú desiatky všeobecných a odborných

lekárov.Internisti, chirurgovia, stomatológovia, onkológovia, ortopédi,

neurológovia, kardiológovia. Ich pomôckami sú stovky prístrojov, tisíce

druhov liekov. Bojujú proti zápalom, infekciám, sepsám, tumorom,

vredom, záchvatom, horúčkam, skriveniam, zlomeninám, nádorom,

 ranám, metastázam, alergiám, vyrážkam, kazom, plesniam,

hnisom,baktériám či vírusom.

O našu psyché – dušu sa zaujímajú psychológovia, psychiatri, psycho-

analytici a psychoterapeuti.Zbavujú nás škodlivých závislostí, komple-

xov, fóbií, mánií, psychóz, tráum, stresov, agresií, neuróz či depresií.

Lekármi duší sú aj učitelia, ktorí nám pomáhajú vyliečiť sa z nevedo-

mosti. Alebo i rodičia, ktorým záleží na správnej výchove svojich detí.

Kto má paranoju, hysterické záchvaty, bulímiu, nechutenstvo do jedla,

je narcis, narkoman, alkoholik, gembler, psychopat, oligofrenik, alebo

má sklony k samovražde, zajakáva sa,

toto a mnoho iného treba liečiť ambulantne.

Zdravá duša znamená mať vyvinutý zdravý rozum,

nepoškodenú vôľu a pamäť.

Doladené emócie.

Zdravú otvorenosť a kritickosť.

Ľudská bytosť má ešte jednu, a to najdôležitejšiu a najhlbšiu oblasť.

Tou je náš nesmrteľný duch. Duša našej duše. Biblické duchovné srdce.

Naša podstata – svedomie. To je zdravé vtedy, ak človek ľúbi. Zdravo,

nie dravo. Správne sám seba. Viac ako seba iných ľudí. A nadovšetko

Boha,Darcu života. Ak sa tu vyskytnú nejaké defekty, pomáhajú ich

liečiť kňazi. Liečia pomocou Božej milosti.Dávajú penitenta do rúk

Kráľa a Lekára tohto chorého sveta, do rúk Ježiša Krista. Ten svedo-

mie vôbec nespomína. Nie že by ho nemal. On je ním sám. Kto je čudný,

závidí, nenávidí, je lakomý, nemierny, nespravodlivý, zbabelý, chlípny,

úzkoprsý, ohlúpnutý, nečestný, nafúkaný, neverný, uzavretý, uletený,

prispatý, bezcitný a pod.

Ten je chorý duchovne.

  Vo svedomí poškvrnený,

teda hriešny.

Kristoterapia je pravá veda ducha,

ktorá nás od týchto

nesvedomitostí,

škaredostí do „špiku kosti“

oslobodzuje a

detoxikuje.

Priateľky a milenky kňazov

V Starom zákone natrafíme u prorokov na mnohých miestach na výčitky Jahveho

svojmu ľudu, svojej neveste a šľachetnej vinici, aby radikálne opustila obcovanie so

škodlivými milencami, ktorí sa jej ponúkajú, až tisnú z okolitého pohanského sveta.

Dnes by napr. taký Jeremiáš nahlas pomenoval naše biedy aj v kňazských radoch.

Jeden dekan sa až opil láskou k Ješitnosti, iný farár po dlhoročnom intímnom vzťahu

s Obezitou čaká dvojičky , ďalší kaplánko sa najradšej cukruje s Povrchnosťou.

Našli by ste aj takého pacienta, ktorý sa nechá titulovať iba ako pán doktor, čo asi

10 x viac než Pána Ježiša i so všetkými svätými miluje svoju najmilšiu, /š/ tetku Kariéru.

Alebo aj toho, čo sa asi chystá na parody – olympiádu v prepadnutí sa hanbou a okrem

Lakomosti sa „sakrálne osobášil“ aj zo Zbabelosťou a Nemilosrdnosťou, ktorá sa denne

nadchne už len z toho, ak niekoho odsúdi. A on sa z toho tuším roky ani nespovedá…

Tieto „frajerky“ niekomu zdanlivo pomáhajú. Nie však do neba.

Robia peklo zo života iným kolegom, veriacim, a nakoniec i fičúrovi, ktorého

vernosť ku sebe samému asi desaťročia nepozná žiadnu neveru.

Frajerka to je tá sila, ktorá pomáha byť väčším frajerom. Čiže buduje pýchu.

Takéto „milenky“ sú zakázané. V sakrálnom priestore jednoducho nemôžu byť legálne.

V realite však bežne šarapatia. Paradoxne sa im darí aj pod celibátnou maskou.

Ak je niekto ozaj Kristovým kňazom , ten sa novozákonným farizejom stať netúži.

Ten si nájde určite nejakú dôstojnejšiu Priateľku.

Napr. Meditáciu. Či Liturgiu. Alebo Históriu. Či Spiritualitu sv.Ignáca. Pastorálnu

medicínu. Filozofiu. Alebo Vedu či Prírodovedu. Nie hocijakú Hudbu. Teológiu tela.

Hagioterapiu. Homiletiku. Misiológiu. Etiku či Estetiku. Patrológiu. Niekto si trúfne aj na Mystiku.

Veru, nie je dobre človeku samotnému…

Aj kňaz je len človek.

Cirkev je miesto, kde by sa to nemalo točiť všetko okolo padlých žien / čiže

stelesnených bludov a nerestí/ a peňazí, ako už skoro všade inde.

Tá naša infekcia predivná

Je zvláštne, že mnoho vecí, na ktoré kladieme zvláštny dôraz

Ježiš vôbec nevyslovil

Naopak, na mnohé veci, na ktoré my dôraz vôbec nekladieme

tie Ježiš robil

Richard Rohr

volá sa to aj pánbožkársky syndróm

Polokatolíci na Slovensku sú poznačení predivnou spirituálnou infekciou

Veľmi mnohí sa spovedajú zo 6.prikázania

akoby to bolo prikázanie prvé

Čiže nevyzretá láska ku sebe  a tie moje malé a často hlúpe veci

alebo techtle mechtle s inými

To  toto je  v živote podstatné?

         To toto predovšetkým majú riešiť Ježišovi učeníci ??        

  /infantilitas stupiditatis/

Z tejto trápnej puberty či až zoženštelosti sa musíme duchovní muži

jednoznačne a čo najskôr oslobodiť

lebo skončíme nedôstojne ako ťapákovskí trpáci a nevykúpení muži

Nahnité ovocie tejto desaťročiami neliečenej skrivenosti je aj to, že napr.

 v životopisoch svätých v slovenskom jazyku sa zametajú hriechy 

obvinenia proti čistote

  u svätých „pod koberec“, akoby táto hanba vôbec v cirkvi  neexistovala.

Problém existovať neprestane

 ak pred ním teatrálno – asexuálne

 privierame oči a máme ich zalepené stáročnými „karpinami“…

Je to pravdepodobne falošná hanba, pochádzajúca od našich

pohansko slovanských predkov

a z ich nesvätého „milovania sa navzájom“ vo svätohájoch

Voči moru necudnosti a nezosľachenému erósu

Cirkev musela robiť mnohé protiopatrenia

ale neraz to niektorí jej predstavitelia aj prehnali

Napr. košický biskup A. Fischer Colbrie,

    inak vzdelaný  muž ovládajúci 11 jazykov a žijúci v povesti svätosti     

 pred sto rokmi vydal nariadenie, že ak niekto navštívi kúpele aj 

v plavkách, kde sú obidve pohlavia, má vraj ťažký hriech…

Sme tu my veru veľmi divne niektorí tou biblickou giga šestkou

ale poriadne“stigmatizovaní“…

Aj kôli tomuto nariadeniu nebude vyhlásený za svätého, lebo to bol blud.

Zbabelé udania a satanské osočenia

iba negativizovanie iného, čiže nenávisť 

ničenie dobrej povesti a krádeže dobrého mena

neférové vyhodenia zo zamestnania

krivé prísahy a falošné spovede

nemilosrdné odsúdenia

upálenia či ukameňovania za iný názor

klamstvá priamo do očí

svätokrádežné sv. príjímania

  šaškovania pred oltárom

„strkanie hláv do piesku“

sú napríklad 

oveľa závažnejšie delikty a trestné činy

ako sú klasické hriechy proti 6. a 9. prikázaniu

 Toto sú tzv. duchovné zasmilnenia par excellance, desaťnásobne horšie ako smilstvá telesné.V tých je totiž aj keď dogebrený, ale aspoň náznak toho, že chcem urobiť niekomu dobre, aj sebe, ale v tom zaprasačení duchovnom je vyslovené prianie zloby, robenie zla inému, a nie iba na krátku dobu, ale je to zloba aj dlhotrvajúca…Ak má niekto prevrátené hodnoty, tak ten je  celoživotne zadlávený takýmito predsudkami a stratil schopnosť rozlišovať. Čiže je postihnutý veľmi vážnou chorobou, stratou zdravého úsudku, ktorú medicína volá demencia.

U pánbožkárov

čiže polokresťanov, čo majú gestá a masky superveriacich

 je „dogmou“ niečo, čo učením viery vôbec nie je

a mienkotvorným  je niečo

čo je eticky ale satanmi  poriadne skrivené

Hlavne sa držia falošnej dogmy,ktorá nie je nikde napísaná:

„Čo len na to povedia ľudia“…

pre nich je najdôležitejší povrch a nie vnútro

Čo si o tom myslí Boh, evanjelium a nebešťania

to je vraj nie že nepodstatné, ale je to ako nič!

O podobných vyčíňaniach

kostolných hercov a manekýnov 

praví proroci všetkých čias hovorili

ako o tom skutočnom

smilstve ducha

ktoré sa často

rado schováva pod náboženskou maskou

takzvanej „presvätej vernosti a čistoty“

Ďalšia obludnosť v našom správaní je napr. vtedy, keď sa poloslušný polokatolík začervená pri pohľade na fotku nahej ženy, a myslí si pri, že asi spáchal ten najväčší hriech, a že urobil to najväčšie hrdinstvo, keď svoj pohľad od toho obrázku odvrátil, ale absolútne ho netrápi to, že splodil nejakej žene dieťa, a potom sa na nich vykašlal, prepísal majetok po rodičoch iba na seba, a so súrodencami sa nemal potrebu podeliť a v krčme sa vychvaľuje s tým, ako volil toho, kto vytuneloval slovenskú krajinu…  Chudák, hrá sa akože na pánbožkára, ale ovocie jeho života je trápna etická produkcia a robenie pekla iným zo života?

Je to ťažká pseudoreligiózna patogenita

je to vážny nádor na duchovnom mozgu

 poškodenie bytia tzv. svätuškárstvom

a aj pseudokresťanským  primitivizmom…

Inteligenti to pochopia hneď

ale primitívom to treba asi opakovane nakričať do

ich predsudkami zasmilnených „tekvíc a makovíc“

ťapákovsky zdarebáčeno zaprasačených myšlienkových zlozvykov

že poprehadzované hodnoty sú dielom temných síl

našou povinnosťou

je pochopiť podstatu problému

dospelo a mužne nečušať ako

zbabelý nemý sluha

nie iba zahanbene a porazenecky zvesiť hlavu

ale tento bordel začať upratovať

najlepšie okamžite

„Keď  rozdávam biednym polievky a chlieb, tak ma volajú svätým.

A keď sa začnem pýtať, prečo nemajú tí biedni na ten chlieb a polievku,

tak ma začnú volať: aha – komunista“  

 brazílsky biskup Herder Camara 

Diagnózy zúfalý polokatolicizmus

alebo aj konformistická omámenosť povrchom

sú asi následky dedičného hriechu pre mnohých z nás

Je to ukryté pod veľmi nebezpečnou maskou superkatolíka,

ktorý naoko predstiera obrovskú úctu voči SVATÉMU OTCOVI .

Volá sa to papalatria, je to nie zlomyselné,

ale už to môže zaváňať modlárstvom,

svedčiace o tom, že sme ešte v predpubertálnej fáze kresťanskej viery a

„olej v lampe“ ani spása duše z toho „nehrozia“

Vonkajšia úcta nestačí!

Hlboko úctivo pápežovu autoritu síce rešpektujeme

ale akoby sme v stave zamilovanosti neregistrovali to podstatné

čo nám náš súčasný pápež František konkrétne radí, aby sa náš život 

nasmeroval do normálneho stavu dôstojného života

Dospelý kresťan na túto infantilitu jasne upozorní

a miesto manekýnsky našminkovaného superkatolicizmu

skúša žiť a byť príkladom v normálnych a úctivých vzťahoch

ku všetkým prolife spoločenským autoritám

ale najmä ku morálnej autorite č.1

tejto planéty a to je 266. nástupca apoštola Petra v Ríme

A túto úctu prejaví nie teatrálnym vrhaním sa

pred pápežom na kolená

ale skôr vážnym uvedomením si

ku čomu nás to František vyzýva

a snažením sa aplikovať jeho slov aj do praxe

Veľké túžby po zmene chorého systému

ktoré nosí s srdci každý slušný človek

sa aplikujú neraz do strašne veľa napísaných strán

v rôznych sociálnych analýzach, ako by to vraj malo byť…

Až desivé sú rozdiely medzi chudobnými a bohatými

treba urobiť čo sa nám dá a presadiť do ústavného zákona aby

v našej kresťanskej krajine bolo

elementárnou povinnosťou

správať sa slušne a žiť dôstojne

 a bohatým bolo dané za povinnosť postarať sa o najchudobnejších

a ak si nebudú túto povinnosť chcieť plniť

tak budú ich nadbytočné zisky jednoducho zdanené

v prospech projektov pre ľudí žijúcich v biede 

chudoba je mať iba to, čo potrebujeme na prežitie

bieda je nemať to základné, čo ku životu potrebujeme

žobrať musí ten, komu ide o holé prežitie

Zažil to, vidí to a upozorňuje na to

i náš pápež František

Skúste sa nie iba povrchne či na chvíľu zamyslieť

nad slovami a pre našu dobu veľmi dôležitými vetami,

ktoré povedal pri návšteve veľmi chudobnej časti mesta, tzv. favely 

v Rio de Janeiro 25. 07. 2013 

„Pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!

A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta!

Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,

ktoré stále existujú vo svete!

Kiež by každý, podľa vlastných možností

a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,

aby sa urobil

koniec toľkým nespravodlivostiam.

Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu,

často ovládajúcu našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.

Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!

Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev,

„advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných

je zásadne

proti už netolerovateľným

sociálnym a ekonomickým nerovnostiam

ktoré kričia do neba“

(Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.“

                                          Jeho Svätosť pápež František 

                                              "Karneval sa skončil."

Slováci, kresťania, najmä katolíci

čo konkrétne sme urobili?

okrem zdesenia a onemenia

pred už do prasknutia sa nafukujúcou

modlou bezbrehého zisku

ktorá zabezpečuje pár jednotlivcom

ktorí to ku dôstojnému životu už dávno nepotrebujú

prísun už nepotrebných stoviek miliónov eur?

Ich stav luxusu a doslova hriešneho nadbytku

je v porovnaní so živoriacim vyše milióna  slovákov

privádza celý národ do stále nedôstojnejšieho stavu

nafukujúceho sa luxusu vchádzajúceho do obludných rozmerov

ktorá je tu vedľa donebavolajúcej biedy mnohých

Dal niekto v parlamente za 30 rokov

slušný návrh

aby sa zdanili

tie najväčšie príjmy tých najbohatších

a aby sa pomohlo

v slovenskom národe najnúdznejším

a ďalším zbedačeným?

Nikto doteraz neprebúdza väčšinou katolícky slovenský národ

že je jeho povinnosťou

keďže je podľa Ústavy SR  sú dospelí občania nositeľmi moci v krajine
poslať do výkonnej moci toho
kto spravodlivejšie prerozdelenie prostriedkov
pre dôstojný život pre ľudí dobrej vôle
aj uskutoční
Tým, že strkáme hlavy do piesku alebo neideme voliť
alebo volíme politikov, ktorí túto prioritu

tzv.subsidiarity

/ čiže vzájomnej výpomoci/

nemajú

vlastne
podporujeme zlo
a mali by sme z neho robiť všetci mentálne príčetní

Aby sme ohlasovali nepančované evanjelium

K Ježišovmu evanjeliu sa hlási iba tretina zo 7 miliárd ľudí. Je to preto, lebo je to pre nich veľmi vysoká morálna a intelektuálna latka, ktorú si preskočiť netrúfajú? Vyše miliardy, čiže vyše tisíc mil. ľudí sa hlásime ku Katolíckej Cirkvi. Iná miliarda sú nekatolícky kresťania roztrúsení v mnohých podobách kresťanstva. Keby chcela vyššia moc, tak by bola iba jedna Cirkev. Bolo by to však úprimné? Boli by sme všetci navonok katolíci a chodili by sme iba do katolíckych chrámov, ale boli by tam však aj mnohí bludári, popierajúci podstatné dogmy viery a pristupovali by s veľkou pravdepodobnosťou nehodne k platným sviatostiam. Výsledok by bol, že by na nich i na nás ostatných prichádzali nie požehnania, ale stále ťažšie tresty. Z vyššieho hľadiska je milosrdenstvom, že mnohí kresťania sú členmi rôznych cirkvičiek z neplatnými sviatosťami, lebo im chýba apoštolská postupnosť ich lídrov. Prijímajú “premenený“ chlieb a víno nie naozaj, ale iba ako symbol. Na svojich zhomaždeniach tým viac tancujú a tešia sa, čím viac sú od pravej Eucharistie vzdialení. Nás katolíkov niekedy zo svojej „výšky“ obvinia, že sme na svojich zhromaždeniach príliš vážny. Nuž, ak sa trocha zamyslíme nad zmyslom nášho stretnutia na sv.omši tak vážny a zdravo konzervatívny byť aj musíme. Po spoločnej sv. obete by sme mali byť aj radostní, lebo keby nám chýbal tento rozmer, bolo by to nekatolícke, až choré. Ak má však niekto svoje „kresťanské“ bohoslužby iba ako stále hlučnejšiu zábavu, ak sa ideme liečiť všetci ako hlúpe ovce bez spomenutia zmyslu nesenia kríža, ako je to v niektorých nekatolíckych spoločenstvách bežné, tam sa ponúka nie poctivá výživa, ale vo voňavom obale duchovne zaplesnený chlebík bez Kristovej podstaty a pančovaným a prisladeným vínom bez podstaty poctivej lásky. V katolíckej tradícii je prísne dodržiavaná disciplína, že v omšovom víne nesmú byť nijaké umelé prísady. V tomto cirkevnom predpise je ukrytý hlboký zmysel. Ak si samozvaní lídri skopírujú od katolíkov bibliu a začnú ohlasovať evanjelium a takto bez licencie nábožne podnikať, budú za to raz niesť aj zodpovednosť. Na žiadnej ekumenickej bohoslužbe takúto nótu asi počuť nebudete. Asi by to v zárodku narušilo vzťahy. Ak by sa pridala ku nej aj naša sebakritika, že aj my katolíci budeme ešte vážnejšie zodpovední za pančovanie evanjelia iným spôsobom, tak by naše ekumenické vzťahy nabrali iba hlbší rozmer. Ak sa verejne niekde ignorujú tri katolícke piliere/ tisíc krát dôležitejšie než tie dôchodkové/ čiže panenská Ježišova matka, pápežská autorita a platná eucharistia, pridáva sa tak do Božieho Kráľovstva akoby umelá želatina do poctivého tvarohu. Ak má v sebe ktosi priodvážny nenávisť voči týmto trom pilierom, tak primiešava do svojho ohlasovania aj jed. Mal by ho niekto aj napomenúť. Na jednej strane je dobré, že sa evanjelium ohlasuje, ale na strane druhej to nemôže byť dobré, ak niekto dlhé roky iných zavádza, kŕmi mnohých týždeň čo týždeň neplatne vyslúženými sviatosťami a káže o vyprázdnenom Kristovom kríži./ čiže ohlasuje kresťanstvo iba ako zábavu a radosť bez nesenia si osobného kríža/ A aby dosiahol „dokonalosť“ ešte sa aj s obrovskou drzosťou zahryzne ako had do trpiacich kresťanov a označí ich za strestaných „bohom“. A vyškerí sa im do tváre aký je len „zdravý a úspešný“. To je fakt vrchol, ale nekresťanského a neľudského cynizmu. Na bohoslužbách kresťanov sa produkuje aj istý pokrm pre telo i ducha. Totálna neznalosť, až trestuhodná slepota je tvrdiť, že je všade rovnaká kvalita. Rozum sme dostali aj na to, aby sme rozlišovali. Katolíci sa nezvykneme/ až na výnimky/ o nekatolíkoch vyjadrovať pohrdlivo. Aj keď vieme, že sa tam ponúkajú kresťanské produkty v rôznych stupňoch nekvality. Tak ako sa ponúkajú v hypermarketoch zlacnené ovocia v rôznych stupňoch nahnitosti. Čím sú horšom stave, tým sú lacnejšie. Teda aj dostupnejšie pre darmožráčov. Ten, kto nestratil sebaúctu, ten si do svojho tela nahnitú potravinu nedáva, lebo vie, že by si tak sám spôsobil zdravotné komplikácie. Keď sa však na Sv. Katolícku Cirkev ktosi osopí a kôli nejakému Judášovi, ktorý sa v nej nemôže nenachádzať, a osočí sa tak celé Božie Dielo ako prehnité, vtedy si myslím, že je našou povinnosťou sa ozvať a nenechať kydať na hlavu tým, ktorým to nepatrí. Rôzne milosti, ktoré sú v rôznych podobách po celom svete, aj v rôznych iba niekoľkoročných a nekompletných cirkvách, sú totiž ovocím svätých obiet predovšetkým tej pôvodnej, čiže Petrovej Cirkvi. Kto je pravý učeník, ten tomu rozumie, rozlišuje a Matku Cirkev bráni. Aj sám Ježiš sa na krížovej ceste ozval, keď mu nejaký darebák dal zaucho : „Ak som zle povedal, tak dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ ?!“ /Jn 18,23/

Čistota podľa patrónky Európy

„A preto, ak si praješ dosiahnúť čistoty, po ktorej túžiš, je treba, aby si zvládla predovšetkým tieto tri veci: 1. Spoj sa so mnou, Láskou a zachovávaj vo svojej pamäti živú spomienku na dobrodenia, ktoré si odo mňa dostala. 2. Zrakom intelektu kontempluj o cite mojej lásky, ktorou Vás nesmierne milujem. 3. A posudzuj ľudí mojou vôľou, nie ich zlou vôľou, pretože ich Sudcom som ja a len ja, nie Vy. Týmto dosiahneš úplnej dokonalosti.“ /Sv. Katarína Sienská, Dialóg, kap. 100, str. 175/ Všimli ste si? Ani slovo o sexualite… Čiže denne si sprítomniť veľkú Lásku Božiu. Opätovať ju. Snažiť sa to neodfláknuť. A primitívne iných neodsudzovať. Mali by sme to napísať niekde na najväčší bigboard na Slovensku. Dobre si zapamätajme kresťania, o čom je podstata sv.čistoty. Tá neraz naša amatérska herecká asexuálnosť to nie je. Ak sa niekto nikoho nedotkne, ani seba a na takejto puritánskej hygiene si zakladá, a popritom odsudzuje až sa mu z hlavy práši, alebo sa robí príliš dôležitý, aby zakryl svoje komplexy menejcennosti, či tisne sa tam, kde to nevonia , ten je ešte vo farizejskej špine.

Inkarnácia alebo reinkarnácia?

Ktosi ma osočil, že vraj šírim reinkarnáciu. Doba boľavá už z toho skončila, nastal čas očistiť si meno, tak si prečítajte môj názor. Pseudokatechizmy hinduizmu, budhizmu a new age ponúkajú reinkarnáciu ako svoju predstavu večného života. Čo na to kresťanstvo? Je celkom proti. Považuje takú eschatológiu /náuka o posledných veciach človeka/ nielen za škuľavú, ale i čaptavú. Prečo? Lebo odporúčania tohto ducha nie sú férové. Je to duch darebáctva, ktorý si nič nerobí z prepadnutia žiaka v škole. Však príde on znova a doučí sa potrebnú látku. Je to zlozvyk odkladania na inokedy. Schudnutia, prestania s pitím alkoholu, uprataním si vo vzťahoch či vecí okolo seba. Je to zloduch lenivosti, ktorý si hlivie vo svojich nerestiach a odsúva boj proti nim na nejaký iný život. Je to aj jed zbabelej nezodpovednosti, ktorý za pecou čuší, keď sa treba ozvať a necháva si mučenícke svedectvo pravde asi na inú dobu. Je to duch ilúzie, ktorý nehorázne klame, že vraj sa tu budeme donekonečna zrodzovať, až kým vraj ráčime dôjsť k pochopeniu a rozlíšeniu čo je dobro a čo zlo. Je to duch okultizmu, ktorý ponúka ako 100 % účinné preháňadlo na akúkoľvek karmickú zápchu asi každá ortodoxná bosorka. Je to duch utekania pred krížom. Veľmi rád ho ponecháva iným. Byť poriadnym človekom a potom sa snažiť aj o svätosť sa mu vraj „ete nekce?“ A pre pánajána kedy s tým chce to rozmaznané decko začať!!?? Posledný Súd sa približuje. Beda nepripraveným, hovorí kresťanstvo. Iné cesty sú v „pohode“. Žiadne stresy. Máme vraj nekonečne veľa času, Bože! To sa deje aj v cirkvách medzi vo viere nedospelými, ktorí si zníženú zámku zo správania zvolili za doživotný ideál. Slovo ktoré sa telom stalo a inkarnovalo sa na zem na to, aby nás v obrovskom zápase vykúpilo od moci zlého, tak tejto obrovskej Božej Láske reinkarnační apoštoli ako vesmírni hasiči odpovedajú chladivým súcitom? Dávajú Krista s neslýchanou ľahostajnosťou na jednu úroveň s inými nekompletnými osobnosťami alebo pobehajmi? Či je spravodlivé dať slnko na jednu úroveň s lampášmi? Duch reinkarnácie je duchom tohto sveta. Je to duch zabávania sa. Postráda primeranú vážnosť alebo naopak je to duch vážnosti až smrtonosnej. Preto to nemôže byť duch kresťanstva. Je vlastne jeho opakom. Jeho hrdinovia netúžia po Otcovom pálaci, ale po ďalšom pobyte na planéte, kde prostitútka zarába 1O x viacej ako zdravotná sestra. A kde zabiť proroka je bežnou prevádzkou toho, kto tu vládne… Preto takto tvrdšie píšem, aby to zatriaslo tými, čo reinkarnáciu, čiže falošnú nádej, že sa tu budeme neustále opakovane zrodzovať, považujú za akože normálnu. Inkarnácia /vtelenie/ Krista v konkrétnom čase a mieste a Jeho radikálne plnenie Otcovho plánu je jasný antidarebácky štýl. Ježišov učeník, ak nechce stratiť svoju identitu, sa má tohto štýlu verne držať. My by sme sa nemali pútať iba na túto zem, lebo tá má veľmi ďaleko od normálnosti. Tento svet niekedy pripomína blázinec inokedy polepšovňu a asi najčastejšie cirkus. Pohŕda Duchom Svätým a preto nemá pravú radosť. Zháňa si náhražku v rôznych zábavných umelinách. Miesto prirodzenej tváre má sto grimás. Alebo pod vyškerenou maskou zúfalstvo, ako raz napísal pápež B XVI. Naša vlasť je v nebi. Otcov príkaz je večný život / Jn 12, 50/ Reparáty v ďalšej pozemskej destinácii sú čarovným lákadlom falošnej a krutej matky, karmy Baby Jagy, z ktorého sú potom ľudia veľmi nepríjemne rozčarovaní. Túto falošnú verziu večného života nazval Ježiš presne, ako večné trápenie. A priniesol na ňu aj spoľahlivý liek : žité evanjelium. PS. Ten kto ma z hlásania tohto strašného bludu obvinil, ten ním chudák trpel sám… Až taký debil nie som, aby som išiel do školstva radiť žiakom aby prepadli. A keď proti niečomu bojujem, ak sa zamyslím, či to vôbec existuje. Lebo ak by sme bojovali proti Fantomasovi či Babe Jage, ktoré sú iba vo filme či v rozprávke, tak sme boli iba ako šašovia, ktorých boj by bol na posmech.

Malomocenstvo primitivizmu

Neviem či ste si všimli, ale napriek obrovskej ponuke rôznych múdrostí máme okolo seba dosť produktov z dielne primitívov.Volali sme ich pôvodne hriešnici. Neraz sú to ľudia so skončenou vysokou školou. Inteligenciu si v apatieke nekúpia. Paradoxne Vás neraz prekvapia svojou životnou múdrosťou či schopnosťou triezvo rozlišovať jednoduchší ľudia bez titulov či dôležitého spoločenského postavenia. Pohladíte dieťa, až Vás podozrievajú, že ste pedofil. Idete s nejakou mladšou slečnou na večeru, už ste smilník. Poviete slovo vibrácia či aura, už ste namočený celý v New Age. Opýtate sa kdesi nahlas, či reinkarnácia nie je moderným slovom vyjadrené to, čo sa v biblii nazýva večným trápením, už Vás primitívi označia, že veríte a hlásate v Cirkvi reinkarnáciu. To ako keby zhodili lekára, že išiel do medicíny šíriť syfilis, iba preto, že ho kdesi zdiagnostikoval a pokúšal sa ho liečiť. Alebo deklasovali učiteľa, že do školstva prišiel doporučovať, aby žiaci prepadli. Duchovní somári totiž takto iných odpisujú. Neraz kôli jednej vete vytrhnutej z kontextu. Mám s tým svoje dlhoročné skúsenosti. Aj to sú vážni pacienti a potrebujú asi špeciálne sanatórium. Ak sa pokúsite ich rehabilitovať, modlite sa aj o dvadsaťročnú trpezlivosť. Neraz Vás tupo odpíšu a osočia iba za vyslovenie Vášho názoru a necitia potrebu sa ospravedlniť. Presne touto diagnózou trpeli farizeji, čo uštvali Krista až na kríž. Ukazujú iným svoju „úroveň“ a „čistotu“ a nevadí im ukradnutie dobrej povesti inému. A to boli naslovovzatí odborníci na vtedajšiu teológiu, morálku i právo. Čím sa stanete vernejší pravde, tým čakajte silnejšie obkydávanie na svoju hlavu. Zakomplexovaní simplexovia tú kvalitu jasnozrivo vycítia a začnú nálety ako šváby na pivo.Primitíva napadne zo sto možností tá najsprostejšia ako prvá i posledná. Drží sa iba tohoto debilného dojmu, dlho mu slepo verí, dlho sa z toho dostáva a nakoniec sa hanbí. Tak veľmi, ako ťažko bol zadlávený predsudkami, čiže primitívnosťami. Pokánie vraj za to robiť nepotrebuje. Kritické myslenie a zváženie iného názoru, iných možností, porovnanie či štipka elementárnej empatie, je pre neho nedostupný luxus. Toto je jedna najväčších ľudských bied. Spirituálne malomocenstvo. Rodný brat Peter mi raz povedal, že ak Ti niekto ubližuje tak Ťa prosí o pomoc. Uznávam dva životu prospešné izmy, katechizmus a antiprimitivizmus. Oba nás spoľahlivo vyvádzajú zo zúfalého labyrintu doby povrchovej. Možno raz bude v katechizme úvaha o primitivizme ako o pozadí dedičného hriechu. Z primitivizmu sa mi za 22 rokov nespovedal nik. Ja som sa ho dopustil viackrát. A ak Vás ktosi označí za špinu iba preto, lebo zbadá Vaše špinavé monterky, vedzte, že jeho pohľad má v sebe aj kúsok pravdy. Ale tá pravda väčšia, ktorú o sebe ešte nevie, znie, že tých najťažšie chorých veru nemáme v nemocnici. Sú to neraz zdravo vyzerajúci a namysleno rozdrapení jedinci, ktorí občas brízgajú na pápežskú neomylnosť aby svetu dosť často ukázali, že ju vlastnia len a len oni sami… Pri ich pozornejšom počúvaní zaťato čiže fanaticky si obhajujú svoje pravdy pomiešané s bludmi, svoje dobré skutky spolu s vážnymi sociopatiami, čiže ťažkými hriechami. Absentuje u nich schopnosť rozlišovania, a tento defekt nemajú záujem si poopraviť. V ríši primitívov sa klaňajú verne týmto božstvám, ktoré sa volajú aj krivé zrkadlá. Kto by im chcel dať do optiky zrkadlo reálne, toho vyštvú a to zrkadlo pošpinia či rozbijú. Ak ich zbytočne nedráždite neskrivenou realitou a pozeráte s nimi na ich krivuliaky,ste ich súdruh kamarát a je to „zábava.“

Šalamún – symbol mudrca, ale aj arcihlupáka?

Určite ste počuli o židovskom kráľovi Šalamúnovi, ktorý žil pred tri tisíc rokmi, aký bol len múdry. Veru začal dobre, ale hrozne dopadol. Modlil sa o múdrosť, 4O rokov bol kráľom, podľa biblie sa mu Jahve dva krát zjavil, spomínajú ho dve SZ knihy a on je vraj autorom troch biblických kníh. Nie hocijaká celebrita, jedna z najväčších. Príbeh hoden zamyslenia sa. Treba nielen dobre začať, ale i skončiť. Biblia však nezamlčuje jeho nešťastný koniec.Opustil Pána a prednosť dal modlám. Kamošovi, Aštarte a Molochovi. Ak si niečo vyhľadáte z biblických slovníkov napr. o Molochovi, tak sa pripravte na vydesenie. Človeku napadá, na čo mu bolo to kúpanie sa v zlate a prepychu? Na čo mu bol ten hárem s tisíc ženami? Načo toľko snaženia pri budovaní kolosálnych priestorov vonkajšieho chrámu, keď sa fatálne zbúra ten vnútorný? Keď nám uletí podstata všetkého… O čom to vlastne všetko bolo, o klamstve ? O strašne povrchnom žití života? Prečo ho Boh nechal tú druhú polovicu života žiť, a skončiť v takejto hanbe? Aj tí prví sa môžu stať poslednými, ak sa prestanú modliť. Ak začnú stvorenia milovať viac ako Stvoriteľa. Možno preto sa to stalo a je to v biblii. Pre povrchných čitateľov biblie je Šalamún vzorom múdrosti. Pre tých čo čítajú ďalej a hlbšie je symbolom arcihlupáka.

Vraj zobuďme sa

„Zobuďte sa!“ je názov časopisu, ktorí držia otrčený pre všetkých okoloidúcich dve panie. Ide o jehovistky. S bibliou Vám ponúknu aj kvalitné somárske bludy. Vraj Najsvätejšia Trojica nie je a Ježiš nie je Druhá Božská Osoba a podobne. „Prebuďte sa!“ vyzýva čitateľov Posolstvo Grálu. A o pár strán neskôr doporučí, aby sme si ani Ježiša za vodcu života nezvolili alebo že jeho ukrižovanie nič pozitívne neprinieslo, iba nás vesmírne zákony ešte viac vytrestajú. „Lidé – budíček!“ bombardujú Vás „láskou“ na 7. tisícoch stranách ufo nadšenci, www. vesmírnílidé.cz Dočítate sa na nich aj, že Ježiš na kríži neumrel. Teda… Aj vo vnútri kresťanstva sme mnohokrát vyzývaní rozlepiť si karpiny na očiach. Napr. v knihe „Bedlite“ nám páter Mello dáva mnoho návodov, ako máme konečne intelektuálne precitnúť. Ozaj mu to rôznorodo kvalitne páli, ale ani raz tam nespomenie, že si treba niesť svoj kríž s Kristom. To podstatné mu uniklo. Ešte sa ako kresťan asi v tejto oblasti neprebral. Oprávnene ho kard.Ratzinger viac krát na rôzne úlety upozornil. Aj jeho čitateľov. Pripiť sa dá aj „bedlivosťou“. Iný pán farár vlastným príkladom chce iných prebudiť z nemorálnej záplavy okolo tak, že roky iba umŕtvuje svoj erós, až si poškodí svoje duševné i telesné zdravie. Vôbec si nevšimne a ani nespomenie učenie posledných pápežov, že erós treba v tele zduchovniť a skultivovať? A nie ho zaškrtiť! Keby sa prebudil, zameral by sa oveľa viac na umŕtvenie pýchy a sebalásky než na pohlavnú silu. Tu páchame napáchnutí svetom kadejakými záchvatmi dôležitosti väčšiu hanbu. Iný horlivec dal do kostola veľký obraz Božieho milosrdenstva, aby všetkým ukázal, kadiaľ vedie cesta, ale “ ješitnejšieho, tvrdohlavejšieho a vnútornou ukrutnosťou poznačeného človeka som nestretol“, povie Vám o ňom kolega, čo s ním pár rokov žil v komunite. Asi ho tak poznačila homofilná časť jeho predchádzajúceho svetského života a jeho správanie bol dôležitý odkaz, ktorý nám do Cirkvi priniesol, že aká je vlastne pravá tvár takéhoto hriešneho štýlu života. Vo svete sa to sotva dozviete. Veru zobuďme sa, a bez odsudzovania sa snažme ostatných pochopiť. Veď všetko čo sa deje nesie nejaké posolstvo a môže nás o niečom poučiť, prebudiť. Aj príklady, ktoré som spomenul nám paradoxne svojim rôzno úrovňovým duchovným spánkom môžu pomôcť rôznorodo precitnúť. Veď kto z nás vníma úplnú realitu?

O kardinálnych cnostiach, a nie iba tak platonicky…

Momentálne s evanjeliom ohlasujeme ako kardinálne cnosti Múdrosť, Rozvážnosť, Spravodlivosť a Miernosť. Je zaujímavé, že autorita Cirkvi zatiaľ schválila iba tieto, ktorých autorom je síce inteligentný, ale pohanský filozof Platón. Čakalo by sa, že ich bude skôr sedem, a to tých, ktoré sú opakom 7. hlavných hriechov, ktoré určil pápež Gregor Veľký. Asi dvadsať rokov uvažujem nad cnosťami, a dosť dlho som meditoval, ktoré sú tie hlavné, z ktorých pochádzajú tie iné, menej dôležité, ale určite tiež cenné. Aj katechizmus sa vyvíja a v tom dnešnom sú veci, ktoré neboli v tom včerajšom. Zamysleli sme sa my vôbec vážnejšie nad tým, ktoré cnosti sú tie hlavné? Tak ticho sa trocha aj prihováram, aby sme si najmä duchovní muži, našli čas na veci podstatné a zvážili iný, než iba Platónsky model, kde by bolo napr. týchto 12 kardinálnych cností. 1. Nezištnosť / Diligentia, non avaritia / 2. Presnosť / Exactus, accuratio, subtilitas / 3. Miernosť / Temperantia / 4. Milosrdenstvo / Misericordia / 5. Vernosť / Fidelitas / 6. Spravodlivosť / Iustitia / 7. Pokora / Humilitas / 8. Múdrosť / Sapientia / 9. Umenie / Ars / 10. Sebaúcta / Honor sui/ 11. Rozvaha / Prudentia / 12. Svätosť / Sanctitas / Voči cnostiam by sme mali mať aj iný než platonický vzťah, však? Nezabudnime, že ak s nejakou tou cnosťou sa z Božej milosti priatelíme a s ňou spolupracujeme, je to väčšia hodnota ako miliarda v banke. Z hľadiska viery je úplne iný pohľad, kto je naozaj boháč a kto chudák. Táto optika, ktorá je dnes v pozemskom provizóriu u väčšiny na posmech, bude zajtra v Nebeskom Jeruzaleme rozhodujúcou skutočnosťou .

Pár viet o milosrdenstve

Milosrdenstvo, „miseri cordia“ je v preklade z latinčiny „biednemu zo srdca“. Výraz „rechem“ znamená v aramejčine vraj milosrdenstvo i materinské lono. Opak tejto cnosti je ukrutnosť. Ak je niekto krutý ku iným, dávno predtým bol krutý sám ku sebe. Klasická krutosť ku sebe je žiť dlhšie s ťažkým hriechom, a dlabať na to. Byť neotesaný, teda s hrubou kožou a bezcitný. Čiže mať zanedbanú spiritualitu. Alebo sa až zadrhnúť zo šiestimi rezňami a nedať ani jeden tomu, čo nemá žiaden. Alebo kecať hodinu iným o „nezištnej“ láske a nedať bratovi mikrofón ani na minútu. Či byť ako opitá materinskou láskou a nevšimnúť si inú sestru, čo deti nemá. Kto odsudzuje iných je ku nim krutý. Väčšinou mu vadí to, čo má nečisté v sebe sám. Je treba byť milosrdný aj ku sebe / o.biskup Š.Sečka/ Ak niekto iba nerozumne odpúšťa, jeho dobrota môže podporovať zlo. Nekonečné odpúšťanie môže pomáhať alkoholikovi upiť sa k smrti. Neverníkovi sa úplne zdegenerovať. Narkomanovi si totálne zohaviť zdravie. Odpúšťanie treba vyvažovať spravodlivosťou. Teda nasadiť po sérii odpustení zdravú prísnosť, ktorá zdarebáčenému lenivcovi akútne chýba. Sväté neodpustenie je tiež jedna z podôb milosrdenstva. Ježiš hovoril, že treba odpustiť aj 77 krát, ale nie 777 krát a zblázniť sa z toho. Ak sa chceme zajtra dožiť milosrdenstva od Boha voči nám, tak nezabúdajme ho prejavovať tým, čo sú vedľa nás dnes. Milosrdenstvo sa prejavuje aj v citlivých, jemných a taktných medziľudských vzťahoch /A.Mello SJ/ Ak niekto pôjde do zatratenia,bude to podľa evanjelia nie ten, čo nečítal bibliu či neprijímal sviatosti, ale ten, čo sa nezmiloval nad niekým, nad ktorým sa zmilovať mal. Ak nepomohol niekomu, komu mohol pomôcť. Povrchné spovedanie sa môže aj škodiť Aj my katolíci by sme si mali dať pozor, aby sme niekedy nedopadli ako sektári. Žiť katolicitu znamená snahu žiť kompletnosť, a nie iba nejakú časť z celku. Konanie pokánia nie je iba sa spovedať. Samozrejme je to jedna z podstatných vecí. Ale posúdťe sami, či nestratil súdnosť ten, kto sa spovedá každý mesiac z toho, že pribral päť kilo na váhe, lebo sa objedal. Takto si to „oľutuje“ 12 x do roka a výsledok je 6O kg nadváhy. Za dva roky 12O. A napomohol tomu – nahluchlý spovedník… Ak by bol totiž pri zmysloch, tak by tomu nábožnému darebákovi asi v tretine tohoto procesu rázne povedal, aby sa spovedať prestal, a začal chudnúť, lebo to zle dopadne. Nadváha ješitnosti či lenivosti je oveľa závažnejšia než tá v tele.Lebo ju až tak nevidno… Veru kňaz musí niekedy nedať rozhrešenie, ak má penitenta rád. Ježiš to veľmi múdro naznačil vetou : “ Komu zadržíte hriechy, budú mu zadržané“. Prilacné odpustenia môžu byť aj škodlivými. Treba bedliť, aby sme vychovávali charakter človeka. A tiež aby sme si spoločne nerobili zo sviatosti pokánia vlastne trápny svätuškársky posmech. Zadržanie odpustenia pri opakovanom opíjaní sa, alebo v partnerskom žití v hriechu, alebo chronickom opakovaní ubližovania iným cez telefón a pod. je pedagogickou nutnosťou, ktorá by mala byť súčasťou bedlivej pastorácie.Aj v medziľudských vzťahoch niekedy nepodanie ruky sociálnemu kreténovi, ktorý nevie povedať slovo prepáč a ani nemá záujem sa to naučiť, je sto krát väčšou pomocou ako mu robiť výčitky alebo sa na neho falošne usmievať.

Pokánie alebo bulvár?

Nedávno som si bol zaplávať. Potom som išiel do parnej sauny. Stretol som tam kamaráta Mudr.Jozefa. Vravím mu, že idem ešte do toho iného bazéna. On mi na to, že aby som radšej nešiel, lebo sa tam ktosi pred hodinou vykadil. A že to asi dieťa nebolo. Vďaka za upozornenie. A tak ma napadlo, že aj takéto otrasnosti sa stávajú. Aj horšie, a v iných oblastiach. Človek snažiaci sa o hygienu chodí na WC a umýva si ruky. Sú však aj jedinci, čo si svoje vnútorné tlaky uvoľňujú inak a netradične kreatívne. Každý z nás potrebuje očistu. V Cirkvi vychovávame ľudí ku tomu, aby ju robili dôstojne. V ospravedlnení sa. V spovednej miestnosti. V modlitbe. Pri začiatku každej sv.omši by sme to nemali slávnostne odfláknuť, ale úprimne sa detoxikovať pri Kyrie eleison. Kto to pochopí a robí, robí dobre. Je však nie málo tých, čo pokánie vraj nepotrebujú. Vytvoria si tak zbytočný problém. Nepriamo sa tak sami vyhlasujú za svätých a bedliacim na seba iba prezrádzajú, že žijú v klamstve. Začne to v nich kvasiť. Po koktaile zo všelijakých gebuzín prichádza reálna zápcha. Ani si to neuvedomujú, ale špina sa v nich hromadí a musí nejako von. Aby ich to nerozdrapilo. Prvá pomoc je kúpiť si bulvár. Ten plní v spoločnosti funkciu čističky odpadových vôd. Ktosi sa tam „vykadí“ a ostatní sa akože pohoršujú. A tak sa to trochu aj perie. Veľká trápnosť vonku rieši akože naše trápnosti vo vnútri. Úspech bulvárom nafúknutých talafatiek je veľký i preto, lebo je veľa tých, čo ho kupujú. Kŕmia sa nafúknutými škandálmi aj preto, aby teatrálnym vydesením sa nad veľkými krádežami sa trochu očistili od tých malých a svojských. Híkaním nad smilstvami celebrít sa aspoň trochu očistili od sebauspokojovaní svojho ega, ktoré nehľadá Božiu Vôľu. Jačaním nad nejakým vonkajším víťazstvom zabudli na svoje vnútorné prehry. Konšternovaním nad nejakou vraždou sa povzniesli nad napr. zabitím cudnosti v sebe. Novopohanská spoločnosť duchovne živorí a očisťuje sa podvedome tak, ako vie. My sme však v centre duchovnej hygieny. A my v Cirkvi potrebujeme primitívny bulvár neraz tiež? Nafúkneme jednu nekompletnú vetu a odpíšeme celého človeka? Zo zbabelosti nenapomenieme dotyčného medzi štyrmi očami, ale ho udáme niekomu inému? Tieto ohovárania, odsudzovania a niekedy aj osočenia považujeme za normálne? Toto je vizitka veriaceho? Snažme sa byť najskôr normálnymi ľuďmi. Benedikt XVI.kňazom povedal: „Je absolútne zásadné byť najskôr človekom.“ Zmysel pôstnej doby nie je iba zhodiť nadbytočné kilá, hoci aj to by sa nám veru zišlo, ale zbaviť sa napr.aj rôznorodého „kadenia do spoločného bazéna.“

Si perverzák? Ozvi sa…

„Si perverzák? Nestačí ti klasika? Volaj a č.tel“ Jeden zo stoviek inzerátov v našej tlači. Zvykli sme si a pomaly už nikto proti tomu neprotestuje. Predstavte si podobný inzerát. “ Potrebujete odstreliť dlžníka? Alebo navždy umlčať babičku, čo nemôže umrieť? Zavolajte na č.tel“ Okamžite by išla po nich polícia, zatykač, súd, väzenie. Ohrozovača spoločnosti by sme okamžite izolovali, spoločnosť chránili. Falošného dobrodincu spoločnosti a denegeráta populácie v inej oblasti až trestuhodne skoro všetci a vzorne otupene „tolerujeme“. Aj pobehujúceho besného psa po ulici máme všetci iba nemo tolerovať ?? Aj my v Cirkvi radšej čušíme aby sme spoločnosť nevyrušovali. Nie je to pre nás asi vôbec dôležité. Musíme sa asi všetci predovšetkým klaňať modle Ekonomiky a modle inej: Slobode. Kresťan by modle na lep sadnúť naivne nemal, však? Ak by polície nechránili občanov, ale chránili by vrahov či kriminálnikov, boli by to čierne mafie. A vlády, ktoré ochraňujú perverzákov, nechajú ich slobodne podnikať zo smilstvom a zarábať 5 až 10 x viac než občanov v oblasti školstva a zdravotníctva, tie vlády skúste nazvať pravým menom sami. Mafie ružové? Pasáci pasákov? A oni tancujú od šťastia keď idú vládnuť?? Byť raz na ich mieste pred Božím súdom by som veru nechcel.

Koho mám voliť ? Poraďte mi.

Idú voľby a mám problém. Som kresťan a volil som vždy niekoho, o kom som si myslel, že presadí nejakú kresťanskú myšlienku vo veciach verejných. Mám pokušenie sa zaradiť medzi 5O percent tých, čo sú sklamaní a na voľby sa asi vykašlú. Nevyznám sa v ekonomike, vidím ako sa pár jednotlivcom darí, a ostatní sú naštvatí, lebo žijú LTT/ len tak tak/. Obávam sa, že tí bohatí sú v stále väčšom ohrození, lebo čím viac bohatnú, tým ich väčšina viac nenávidí. Môže to dospieť ku tomu, že ich rozhnevaný dav ušliape. Chudákov. Nijaká zo strán neponúka riešenie, že by tých bohatých pred týmto strašným scenárom uchránila a tým menej bohatým tie nadbytočné miliardy, ktoré tí boháči vlastne už ani nepotrebujú, trocha rozumnejšie prerozdelila. Naposledy to urobila KSČ a to dosť kruto. Ich nasledovníkov sa voliť obávam. Skoro všetci politici sú pozitívne naklonení kresťanstvu. Avšak za dvadsať rokov sa nenašiel niekto, kto by napr. razantne bojoval proti pornografii a „legálnemu“ smilneniu. Takže v tejto krajine sú aj preto stále besnejšie deti v školách, stále častejšie depresie u dôchodcov a stále väčšia naštvatosť u strednej vrstvy. Máme otrávené studne a rád by som volil niekoho, kto by toto otravovanie a degenerovanie populácie zastavil. Vďaka Vám, ak ma na takúto stranu či osobu do volieb upozorníte. Rád jej dám svoj hlas. A možno i ďalší z tej polovice politikou znechutených občanov.

Katolícka Cirkev je perla, ostatné bižutéria

Tak znel nadpis nad rozhovorom so mnou v denníku Sme v roku 2007. V diskusiách pod ním mi mnohí dali poriadny písomný preplesk za túto arogantne znejúcu vetu. Vôbec som ju ani nevyslovil. Jej autor bol niekto v redakcii. Dal ju tam zámerne a určite sa na tom preplesku dobre škodoradostne pozabával. Čítajúc ten zoznam nadávok som si o autoroch tých príspevkov pomyslel so súcitom, že je im treba fakt pomôcť. Vlastne skoro každý, kto sa objaví v liberálnych médiách musí rátať, že ide do ringu, kde je dosť veľká nenávisť voči hocičomu cirkevnému. S inkvizítorskými postojmi treba rátať. Dnes však u tých tzv. najväčších liberálov, ktorí liberálmi / vyznavačmi slobody/ už ani nie sú, ale ich diagnóza sa volá libertinisti, čiže odbrzdení uctievači svojvôle. Tí nazlostení hadi na seba iba priokato prezrázdajú, že nerobia žiadnu detoxikáciu a jedov sa zbavujú uštipnutím iného. Keby som dal rozhovoru nadpis, dal by som možno: „Iba jedna kresťanská cirkev je originál, ostatné sú kópie.“ Tak ako je iba jeden originál Mony Lisy a veľa podarených či nepodarených kópií. Aj pieseň Yesterday má vraj 2000 mutácií, ale jeden základ. Ináč vďaka denníku Sme za možnosť sa u nich vyjadriť až na 13 stranách. Aj ich redaktorovi Karolovi Sudorovi za verné tlmočenie rozhovoru i za nie prihlúple otázky. My sme išli za kňazov preto, aby sme hlásali evanjelium a bránili Matku Cirkev. Ak nám niekto vynadá, nemali by sme sa urážať. Testuje to asi našu pokoru. Aj to patrí k našej službe. Tí najlepší z nás čelia neraz tomu najprimitívnejšiemu slovníku. Mali by sme byť vďační aj napr. za každého novinára, ktorý nám pomáha povedať niečo pozitívne o Božom kráľovstve.

Extrémisti

Sme nastavení na snahu o dokonalosť

Ak tomu však bude chýbať zdravý spirituálny rozmer

tak táto ľudská túžba sa môže zblázniť

a prejde do extrémnych nie normálnych rozmerov

Vo svete to volajú extrémizmus

v náboženstve to voláme praktický satanizmus

Adorácie kultu tela končia ignoráciami zdravého rozumu

Je to trest za zamedbanie spirituálneho rozmeru človeka

Nemiernosti rôzneho druhu sú peklá na zemi, inkarnované do ľudských tiel

Jedni podliehajú rozkoši z prežierania sa

A tí druhí rozkoši z hladovania

Ak to človek prestane mať pod kontrolou,

prídu veľmi nedôstojné následky

  Toto je nie v Božom pláne,

ale je to v pláne temných síl

Treba sa nám modliť, a zaháňať s pomocou Krista tieto extrémy

 nezabudnime

že oveľa horšie budú na tom bulimici a anorektici

v intelektuálnej či emocionálnej 

a najmä spirituálnej oblasti bytia

ku ktorej patrí aj tá oblasť intímna

Odborníci na extrémy sú antikristi.

extrémy tela má na starosti satanistická skupina…

a extrémy na duchu tá luciferská…

Diabol prehral si…

Kristus na kríži ťa definitívne porazil

Svojou extrémne drastickou obetou

stopol každý druh extrémizmu!

Preto si kresťania tak veľmi ctia jeho obetu na kríži

Degenerácia ľudstva sa zastavila a prišla jeho regenerácia

S pomocou Kristovej sily sa dá premôcť každý extrém

Tí, ktorí kašlú na kresťanskú vieru

tí svojim extrémom podliehajú a tvrdia,

že sa s tým nedá nič robiť

a že iba musíme tolerovať ich úlety

na ktoré vraj oni majú „posvätné“ ľudské práva

Za adorovanímpestrofarebne hriešneho pride štýluje aj ignorovanie Božích zámerov
a skrýva ako bonus aj 50 odtieňov
sivej priepasti nudy…a spoločné nafúknutie  falošného ega…

   Zatiaľ je to iba ako cirkusová zábava

   ale horšie to budekeď niekto bude mať takto zohavené vzkriesené teloktoré nebude voňať, ale raziť záprdkovým zápachom  a takým silným, aká bola „hrdosť“ na svoju                                                                    zaprasačenosť…

Extrémizmus 

označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Druhou charakteristickou črtou extrémizmu a s ním spájaných aktivít je, že útočia na systém základných práv a slobôd garantovaný ústavou a medzinárodnými ľudsko-právnymi dokumentmi, alebo sa snažia svojimi aktivitami uplatňovanie týchto práv sťažiť, či znemožniť. Za ďalšie charakteristické znaky extrémizmu sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločenskej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku.

Kriminalitou extrémistov a kriminalitou extrémistických skupín sa vo všeobecnosti rozumejú trestné činy a iná protispoločenská činnosť s extrémistickým prvkom vrátane trestných činov a priestupkov motivovaných rasovou či národnostnou neznášanlivosťou, alebo spáchaných priaznivcami extrémistických skupín a to bez ohľadu na konečnú trestnoprávnu kvalifikáciu jednotlivých prípadov.

Právny poriadok Slovenskej republiky pojem extrémizmus nedefinuje. Pre potreby odhaľovania, objasňovania, dokumentovania takejto trestnej činnosti a v neposlednom rade aj pre účely preventívneho pôsobenia Policajného zboru na Slovensku v súčasnosti sledujeme tri základné orientácie extrémizmu:

• pravicovo orientovaný – prezentovaný presadzovaním ideí rasizmu, fašizmu, nacizmu, neonacizmu – fungujúcich na princípe a ideológii národného socializmu,
• ľavicovo orientovaný – prezentovaný prevažne anarchistickými, antiglobalistickými a antikorporativistickými ideami, radikálnymi ekológmi,
• nábožensky orientovaný – prezentovaný náboženskými zoskupeniami, ktoré svojou ideológiou, názormi a z nich následne vyvíjanými aktivitami a činnosťami môžu ohrozovať život, zdravie alebo majetok osôb a porušovať všeobecne záväzné právne predpisy.

Tá naša infekcia predivná

Je zvláštne, že mnoho vecí, na ktoré kladieme zvláštny dôraz

Ježiš vôbec nevyslovil

Naopak, na mnohé veci, na ktoré my dôraz vôbec nekladieme

Ježiš robil

Richard Rohr

volá sa to aj pánbožkársky syndróm

Polokatolíci na Slovensku sú poznačení predivnou spirituálnou infekciou

Veľmi mnohí sa spovedajú zo 6.prikázania

akoby to bolo prikázanie prvé

Čiže nevyzretá láska ku sebe  a tie moje malé a často hlúpe veci

alebo techtle mechtle s inými

To  toto je  v živote podstatné?

         To toto predovšetkým majú riešiť Ježišovi učeníci ??        

  /infantilitas stupiditatis/

Z tejto trápnej puberty či až zoženštelosti sa musíme duchovní muži

jednoznačne a čo najskôr oslobodiť

lebo skončíme nedôstojne ako ťapákovskí trpáci a nevykúpení muži

Nahnité ovocie tejto desaťročiami neliečenej skrivenosti je aj to, že napr.

 v životopisoch svätých v slovenskom jazyku sa zametajú hriechy 

obvinenia proti čistote

  u svätých „pod koberec“, akoby táto hanba vôbec v cirkvi  neexistovala.

Problém existovať neprestane

 ak pred ním teatrálno – asexuálne

 privierame oči a máme ich zalepené stáročnými „karpinami“…

Je to pravdepodobne falošná hanba, pochádzajúca od našich

pohansko slovanských predkov

a z ich nesvätého „milovania sa navzájom“ vo svätohájoch

Voči moru necudnosti a nezosľachenému erósu

Cirkev musela robiť mnohé protiopatrenia

ale neraz to niektorí jej predstavitelia aj prehnali

Napr. košický biskup A. Fischer Colbrie,

    inak vzdelaný  muž ovládajúci 11 jazykov a žijúci v povesti svätosti     

 pred sto rokmi vydal nariadenie, že ak niekto navštívi kúpele aj 

v plavkách, kde sú obidve pohlavia, má vraj ťažký hriech…

Sme tu my veru veľmi divne niektorí tou biblickou giga šestkou

ale poriadne“stigmatizovaní“…

Aj kôli tomuto nariadeniu nebude vyhlásený za svätého, lebo to bol blud.

Zbabelé udania a satanské osočenia

iba negativizovanie iného, čiže nenávisť 

ničenie dobrej povesti a krádeže dobrého mena

neférové vyhodenia zo zamestnania

krivé prísahy a falošné spovede

nemilosrdné odsúdenia

upálenia či ukameňovania za iný názor

klamstvá priamo do očí

svätokrádežné sv. príjímania

  šaškovania pred oltárom

„strkanie hláv do piesku“

sú napríklad 

oveľa závažnejšie delikty a trestné činy

ako sú klasické hriechy proti 6. a 9. prikázaniu

 Toto sú tzv. duchovné zasmilnenia par excellance, desaťnásobne horšie ako smilstvá telesné.V tých je totiž aj keď dogebrený, ale aspoň náznak toho, že chcem urobiť niekomu dobre, aj sebe, ale v tom zaprasačení duchovnom je vyslovené prianie zloby, robenie zla inému, a nie iba na krátku dobu, ale je to zloba aj dlhotrvajúca…Ak má niekto prevrátené hodnoty, tak ten je  celoživotne zadlávený takýmito predsudkami a stratil schopnosť rozlišovať. Čiže je postihnutý veľmi vážnou chorobou, stratou zdravého úsudku, ktorú medicína volá demencia.

U pánbožkárov

čiže polokresťanov, čo majú gestá a masky superveriacich

 je „dogmou“ niečo, čo učením viery vôbec nie je

a mienkotvorným  je niečo

čo je eticky ale satanmi  poriadne skrivené

Hlavne sa držia falošnej dogmy,ktorá nie je nikde napísaná:

„Čo len na to povedia ľudia“…

pre nich je najdôležitejší povrch a nie vnútro

Čo si o tom myslí Boh, evanjelium a nebešťania

to je vraj nie že nepodstatné, ale je to ako nič!

O podobných vyčíňaniach

kostolných hercov a manekýnov 

praví proroci všetkých čias hovorili

ako o tom skutočnom

smilstve ducha

ktoré sa často

rado schováva pod náboženskou maskou

takzvanej „presvätej vernosti a čistoty“

Ďalšia obludnosť v našom správaní je napr. vtedy, keď sa poloslušný polokatolík začervená pri pohľade na fotku nahej ženy, a myslí si pri, že asi spáchal ten najväčší hriech, a že urobil to najväčšie hrdinstvo, keď svoj pohľad od toho obrázku odvrátil, ale absolútne ho netrápi to, že splodil nejakej žene dieťa, a potom sa na nich vykašlal, prepísal majetok po rodičoch iba na seba, a so súrodencami sa nemal potrebu podeliť a v krčme sa vychvaľuje s tým, ako volil toho, kto vytuneloval slovenskú krajinu…  Chudák, hrá sa akože na pánbožkára, ale ovocie jeho života je trápna etická produkcia a robenie pekla iným zo života?

Je to ťažká pseudoreligiózna patogenita

je to vážny nádor na duchovnom mozgu

 poškodenie bytia tzv. svätuškárstvom

a aj pseudokresťanským  primitivizmom…

Inteligenti to pochopia hneď

ale primitívom to treba asi opakovane nakričať do

ich predsudkami zasmilnených „tekvíc a makovíc“

ťapákovsky zdarebáčeno zaprasačených myšlienkových zlozvykov

že poprehadzované hodnoty sú dielom temných síl

našou povinnosťou

je pochopiť podstatu problému

dospelo a mužne nečušať ako

zbabelý nemý sluha

nie iba zahanbene a porazenecky zvesiť hlavu

ale tento bordel začať upratovať

najlepšie okamžite

Sv. Ján Vianney

bol obvinený, že je nemanželským otcom jedného dieťaťa v Arse. Tam nastalo „peklo“ obvinenia voči farárovi, toho to naštartovalo do veľkého pokánia, ukľudnilo sa to až za dva roky, kedy  ozajstný otec toho dieťaťa prinútený okolnosťami /zadlávený stromom/ prehlásil, že otec je on, a že ich farár je nevinný. 

Sv. Katarína Sienská

bola obvinená, že je lesbička. Obvinila ju z toho jedna Andrea, ktorá tak zapáchala, že ju nik nechcel preto opatrovať. Raz jej sv.Katarína boskala  ranu, iba ako Kristovu ranu, a primitívna pacientka ju osočila vraj z nemravnosti… Rana v jej necudnom srdci bola oveľa závažnejšia, ako tie na hnisajúcom tele…

Sv. Tomáš Aquinský

Rodina nesúhlasila s jeho zasvätením sa Božiemu kráľovstvu, a tak ho vrhli do zamknutej miestnosti, a sotili mu tam ľahkú ženu, aby ho zviedla. On chytil v sebaobrane na ňu horiacu fakľu

Sv. Gerard Majella

bol obvinený z nelegálneho sexovania jednou paňou, u ktorej prenocoval. Mlčal a modlil sa, a judáška mala silné výčitky svedomia, a priznala sa, že tohoto svätca sprosto osočila.

Sv. Emerám

ako biskup zobral na seba obvinenie, že on je otec jedného dieťaťa, aby zachránil pred potupou jeho matku. V skutočnosti otcom nebol, použil iba svätú lesť, aby zachránil vojvodovej dcére česť.

Sv. Narcis

charakterovo asi veľmi čistý biskup z prvých storočí, lebo bol osočený sprostými nemravníkmi z extra veľkých nemravností…

sv Atanáz

Tohoto biskupa zo 4 st. ariánski bludári, ktorí sa pchali do kresťanských pozícií, priamo v lone cirkvi nehoráznym spôsobom prenasledovali tohoto svätca a opakovane ho posielali asi päť krát spolu 17 rokov do vyhnanstiev, nahuckali a na koncile pred biskupmi pošpiňovali bez hanby povesť poctivého pravoverného biskupa a nechali na neho žumpáriť vymyslené smilné eskapády od úbohej štetky

Dym pod svätopeterskou kopulou

Z 266 nástupcov apoštola Petra bolo vyhlásených za svätých iba 77. Sama matka cirkev priznáva, že väčšina tých, čo sa roky dávali za svojho života volať „svätými otcami“

nebola veru svätá alebo dobrotivo otcovská. 

         Čiže väčšie či menšie pokrytectvo  bolo a je v cirkvi  prítomné.

A všimnite si, že pretvárka je v evanjeliu na zozname duchovných zločinov u Ježiša Krista na mieste prvom.

U jeho učeníkov je na ich zozname na mieste poslednom. A na niektorých miestach sa nielen toleruje, ale aj pestuje. Toto do cirkvi nainštalovali diabli a pri živote to udržiavajú tí, čo sa tvária, že veria…

Cirkev nezanikla, ani keď ju viedli svätuškárski diletanti či rôzni neduchovní kariéristi. Jednou z povinností pápeža je byť príkladom svätého života. Ak na to niekto v tejto funkcii nemá, jeho povinnosťou je sa zriecť úradu, a dať priestor niekomu lepšiemu. Inak sa dopúšťa tej najvyššej trúfalosti.Mnohí pápeži histórie sa precenili a vôbec si neuvedomili, aká je ich základná povinnosť. Zhubný vplyv to malo na milióny ľudí a na dlhé stáročia. Poškodzovali cirkev zvnútra neraz tým viac, čím arogantnejšie sa správali voči podriadeným a čím prepychovejšie stavby stavali navonok.

Katolícka Cirkev  je chránená nebom a má skalopevný základ. Nezanikla by ani vtedy, keby ju viedli Borgiovci do konca sveta, ani keby ju riadil nejaký antipápež.

„Brány pekelné ju nepremôžu“,

to prisľúbil apoštolom sám Ježiš. Pokrytectvo je určite jednou z týchto brán, ktorou temné sily narúšajú z vnútra Božie dielo. Ak sa s ním v cirkevnom prostredí stretneme a dáme hlavu do piesku, nezabudnime, že tak ho aj podporujeme vo vyčíňaní. A sme spolupáchatelia a komplici padlých anjelov, ktorí bojujú proti anjelom verným.

Posvieťme si trochu viac na jedného zo „svätých otcov“ 17.storočia.

Urban VIII. Pápežom sa stal 55 ročný, a bol ním 21 rokov
vlastným menom Maffeo Barberini, (* 5. apríl 1568, Florencia – † 29. júl 1644, Rím), bol 235. pápež. Pápežský úrad zastával od 6. augusta 1623 do svojej smrti.
Urban VIII. bol posledný pápež, ktorý rozširoval územie štátu vojenskou silou. Bol významný mecenáš umenia. Obrovské dlhy, ktoré vznikli počas jeho pontifikátu, značne oslabili jeho nástupcov, ktorí neboli už schopní udržať svoj politický, alebo vojenský vplyv v Európe. Zúčastnil sa tiež sporu s Galileom a jeho teóriou heliocentrizmu. Veľkým plusom tohoto  pontifikátu bolo potlačenie bludu  jansenizmu.
Narodil sa vo významnej florentskej rodine. Učili ho jezuiti a získal právnický doktorát na univerzite v Pise v roku 1589. Barberini bola silná rodina, rozvetvená v Ríme a vo Florencii , ktorá dala cirkvi niekoľko kardinálov. Maffeo sa narodil vo florentskej rodine v 1568. Jeho otec zomrel, keď mal iba tri roky; jeho matka trvala na tom, aby bol vzdelávaný jezuitmi, najprv vo Florencii, a neskôr v Ríme na jezuitskom Collegio Romano . Tu žil so svojím strýkom, Francesco Barberini, ktorý zastával vysokú cirkevný úrad ako apoštolský protonotár.

V roku 1601 Maffeo využil vplyv svojho strýka na Klementa VIII. a stal sa pápežským legátom na dvore francúzskeho kráľa Henricha IV. V roku 1604 ho pápež vymenoval za titulárneho arcibiskupa v Nazarete a pápežského nuncia vo Francúzsku. Pavol V. ho vymenoval za kardinála a pápežského legáta v Bologni.. 6.augusta 1623 sa stal nástupcom Gregora XV. a prijal meno Urban VIII..
Pontifikát začal vtipne. O svojom zvolení povedal: „Máte šťastie vidieť Maffea Barberiniho ktorý sa pred chvíľou stal pápežom, ale my (množné číslo majestatis), máme také šťastie, že Bernini žije v čase nášho pontifikátu.“

Ten pontifikát nebol až tak vtipný, lebo skoro každý nesvätý pápež prenasledoval svätého či poctivého roky aj niekoho pod sebou. Svedčia o tom životopisy ctihodnej Mary Wardovej a vedca Galilea Galileiho.

Počas Urbanovho pontifikátu ubehlo 21 rokov tridsaťročnej vojny a ten pontifikát bol nabitý udalosťami. Kanonizoval Alžbetu Portugalskú a Andrea Corsiniho a vydal pápežskú bulu, ktorá predznamenala kanonizáciu Ignáca z Loyoly a Františka Xaverského jeho nástupcom na pápežskom stolci. V roku 1626, po smrti posledného člena vojvodského rodu della Rovere, sa vyhlásil z titulu lénneho pána za dediča urbinského panstva a pripojil Urbino k pápežskému štátu. V tom čase to boli rosiahle územia v strede Talianska.
Hoci bol ako kardinál veľmi otvorený a tolerantný k novým vedeckým poznatkom (najmä v astronómii a fyzike), ako pápež zastával úzkoprsé „dogmatické“ stanovisko, ktoré vôbec nebolo súčasťou pokladu viery, ale bolo zasahovaním do kompetencií, ktoré má na starosti prírodná veda. Ani vzájomné priateľstvo s Galileim a počiatočná podpora jeho myšlienok nezabránila Urbanovi VIII. povolať astronóma v roku 1633 do Ríma, kde sa musel verejne zriecť výsledkov svojej práce.
Ako pápež uplatňoval nepotizmus vo veľkej miere: veľa členov jeho rodiny získalo vďaka nemu značný vplyv či  bohatstvo. Dnes to voláme klientelizmus alebo rodinkárstvo…PROTEKCIE a v takom úrade sú hanebnosť.
Písal aj latinsky poéziu, ktorá sa hojne publikovala.  Jeho záľuba bola v znalosti zbraní, bol vynikajúci rečník a diskutér, patrón spisovateľov a básnikov. Hral sa na aristokrata, ale bol poznačený  márnomyseľnoťou. Neraz  mu pri potrebných rozhodovaniach trčala slama nielen  z topánky, ale aj spoza tiary, a mnohí si to veru nemohli nevšimnúť. Dnes je nám až príliš jasné, že od svätca mal ďaleko.

Urobil asi príliš  rýchlu a závratnú kariéru.

Na až smrtonosné nebezpečie kariérizmu Vás v cirkvi nikdy žiaden kariérista v nej neupozorní.

Bol ukážkový a odstrašujúci príklad tých, ktorým sláva dôležitosti  stúpla do hlavy

a začal vyrábať aj kvalitné problémy poctivým katolíkom.

Pápež a jeho rodina utrácali obrovské sumy na vedenie vojen a na umelecký sponzoring. Dlh pápežského dvora sa vyšplhal zo 16 miliónov skudov na 35 miliónov. 80 percent príjmov išlo na splácanie dlhov. Španielski kardináli boli jeho obrovským plytvaním na zbrane a opevnené stavby a aj márnotratnosťou či protežovaním príbuzných zhrození. Kuli plány, ako ho zosadiť.Boli odhalení a z Ríma vyhostení.  Do histórie sa zapísal aj nariadením, aby sa kardináli nazývali eminencie.

Počas svojho dlhého pontifikátu podporoval a reformoval  misijnú prácu. Založil diecézy a vikariáty v rôznych misijných územiach a založil školu pre výcvik misionárov. Zrušil monopol na misijnú prácu v Číne a Japonsku uskutočnenú jezuitmi v roku 1585. V roku 1639 zakázal otroctvo medzi indiánmi Brazílie, Paraguaja a Západnej Indie.

Mal strach o osud Ríma a preto dal postaviť nové impozantné múry medzi Porta Portese a Porta Cavalleggeri .
Správanie pápeža počas tridsaťročnej vojny bolo často ovplyvnené viac túžbou rozšíriť majetky rodu Barberini, než jeho duchovnou misiou alebo záujmom katolíckych štátov zapojených do vojny.
Počas tohto obdobia pre vonkajšiu moc pápežstva bola najväčším nebezpečenstvom habsburská dynastia, ktorá vládla zväčša z nemecky hovoriacej oblasti Európy, južného Holandska a  Španielska. Španielsky vplyv v Taliansku bol na vzostupe a kráľovstvo Neapol a Sicília boli pod španielskou vládou, boli hneď na juh od pápežského štátu. Z tohto dôvodu, Urban VIII. favorizoval anti – habsburgovskú politiku Francúzov, a zanedbával podporovať katolícke vplyvy v Nemecku.

Urban VIII. dohliadal na to ako rodina Barberini ťažila z jeho pontifikátu. Jeho brat a dvaja synovci boli kardinálmi. Ostatní členovia rodiny pomáhali pápežovi v nadobúdaní majetku a titulov. Dokonca šiel tak ďaleko, aby vojnu v Parme, Toskánsku , Modene, a Benátkach organizovali jeho synovcovia – kardináli. Pápež Urban posilnil opevnenia a výzbroj v pápežských územiach. Nadštandartne podporoval umelcov, medzi ktorými bol lídrom Giovanni Lorenzo Bernini, ktorý skrášlil aj katedrálu aj obdaril Vatikánske námestie impozantnou kolonádou. Urban dal bronzové nosníky rímskeho Pantheonu roztaviť a vyrobil z nich delá a použil ich aj na ďalšie objekty. Charakterizoval ho anekdotický epigram: „Čo barbari nestihli urobiť, to urobil Barberini“.

V roku 1611 prišiel obdivovať Galileovu inteligenciu a ostrovtip. Počas jedného večera pri ktorom Galileo obhajoval svoj názor o obehoch nebeských telies s ním sympatizoval. Keď sa však stal pápežom tak spyšnel. Urazil sa preto, lebo Galileo jeho neschopnosti neadoroval a vo svojom spise ho dal do podobenstva ako  Hlupáčika /Simplicio/. Urban sa v tom spoznal, urazil sa, to mu emocionálne   zatoxikovalo rozum natoľko, že bol ku tomuto zakladateľovi modernej vedy        už len nemilosrdný.
Celkovo dlhý pontifikát pápeža Urbana VIII. dosť oslabil pápežskú úlohu v Európe. Spôsobil na ďalšie dlhé roky rozvod medzi rímskou cirkvou a vedeckými poznatkami. To malo dlhotrvajúci nepriaznivý účinok na tom, ako bol katolicizmus vnímaný v nasledujúcich storočiach. Heliocentrická teória podporovaná Kopernikom bola odsúdená v roku 1616 inkvizíciou. Galilei bol v priateľskom vzťahu s oboma pápežmi aj Ferdinandom II, veľkovojvodom Toskánska. Rozhodol sa oživiť vedeckú diskusiu a vydal v roku 1632 Dialóg týkajúci sa dvoch hlavných svetových systémov, pri ktorých boli prezentované dve teórie, ktoré sú popísané vo forme dialógu medzi zástancami oboch systémov. Kniha však bola považovaná inkvizíciou ako zosmiešňovanie geocentrickej teórie a roku 1633 Galilei bol povolaný do Ríma. Pod hrozbou mučenia, sedemdesiat rokov starý vedec ponúkol prepísať niektoré kapitoly knihy; trest bol vydaný v Convento di S. Maria sopra Minerva : Galileimu bolo nariadené, aby sa verejne zriekol svojich názorov, jeho kniha bola vyhlásená za kacírsku a zakázaná a bol odsúdený na trest odňatia slobody na dobu neurčitú. Táto časť trestu bola zmenená do akéhosi domáceho väzenia v jeho vile v Arcetri, blízko Florencie.
Galileo bol oficiálne rehabilitovaný cirkev v roku 1741, kedy bol zrušený zákaz na jeho knihy. V roku 1992 pápež Ján Pavol II. dnes už svätorečený, vyjadril poľutovanie nad tým, ako bolo s jeho procesom a s ním nakladané.

Špecialitou  12 dňového pontifikátu Urbana VII. bola aj bol rozkaz, ktorým  zakázal  fajčiarom  fajčiť  tabak, novotu, ktorá prišla  zpoza oceánu, ktorá vraj podľa buly spôsobuje telesné vzrušenie podobné tomu erotickému. Za fajčenie na posvätných miestach sa vyhrážal exkomunikáciou. Toto nariadenie zrušil  pápež Benedikt XIII. o sto rokov neskôr. Asi si chcela Jeho svätosť  alebo niekto v jej okolí legálne zapáliť, a po sto rokoch dostal omilostenie  z najvyššieho duchovného úradu…

Do  svojho erbu si dal  tri včely, ale do histórie cirkvi sa zapísal ako ten, čo so svojim protekčne dosadeným tímom vedeli poštípať ako podráždený roj s osami…

Dodnes sa nenašiel nik, kto by „svätého otca“  Urbana VIII. chcel svätorečiť a dať za pozitívny príklad. Všetci jezuiti a jezuitky zhrození čítajú jeho fatálne a ukrutné rozhodnutia, napísané horlivým a elegantným literárnym štýlom…

Zdroj: New Catholic Encyclopedia

                     ukážky z jeho „poetickej“ tvorby, ktoré pre niektoré statočné

kresťanky boli vtedy teda ale ultra sakramentsky dramatické...

Spoločnosť Anglických panien, ktoré chceli špeciálne byť a boli verné pápežovi, bola

jeho pápežskou bulou neobyčajne zdrvujúco zakázaná… sestry rozprášené…ich všetky dobré snahy boli

skoro dokonale a zákonitou autoritou rozmiaždené!

Podobne to urobili „padlí anjeli“ medzi nami ,obludní náboženskí podvodníci – farizeji s Ježišom Kristom.

 Bojovali sme síce v 17.st. razantne napr. s fajčiarmi

                                    ale takú frajerskú „cigaru + dym, aký on dopustil  a vypustil“                           

v sakrálnych priestoroch

tak to bola sila…

Nezabudnuteľné dejinné vypustenie smrtonosného dymu

a hanba par excellance

 na tie Sv.cirkvi verné sestry, čo si to ale vôbec nezaslúžili.

Možno kôli tejto zjavnej dlhoročnej skrivodlivosti zo strany predstaviteľov cirkvi

budú v nebi vyššie než tí normálni svätí.

Pápež v bule píše, že jeho najťažšia povinnosť je chrániť vinicu pred nepovolanými robotníkmi, ktorí sejú burinu, ktorá dusí dobré sadenice a ktorá vraj má zničiť dobrú sejbu.

             Vraj: „Táto burina musí byť z cirkvi odstránená!!!“

Odvoláva sa na nariadenia protipápeža  Jána XXIII. a zbabelého nepotistu Klementa V. ,že oni takéto zhubné vetvy na vetvách cirkvi kedysi už  zakázali. Potulujú sa vraj podľa ľubovôle, obliekajú svetsky, nezachovávajú klauzúru. Vraj pracujú pod zámienkou spásy duší, podujímajú sa na rozličné úlohy, ktoré nesvedčia ich pohlaviu, ich slabému rozumu, ich ženskej skromnosti a predovšetkým ich panenskej počestnosti. Túto tŕňovú húštinu z poľa Cirkvi treba okamžite  odstrániť. Svätá stolica ich vážne varovala, ale tieto ženy z arogantného vzdoru to neakceptovali a neprestali pracovať proti zdravému učeniu Cirkvi. Nunciovia dostali prísne opatrenia z obavy pred hroziacimi nebezpečenstvami a obávanými škandálmi. Aby sa tieto škodlivé rastliny v Božej Cirkvi nemohli ďalej šíriť, preto pápež používa tú najväčšiu prísnosť. Bujnejúce rastliny majú byť od koreňa zničené a vyhubené.Podľa rady troch kardinálov a podľa koncilových dekrétov prehlasuje pápež spoločnosť takzvaných jezuitiek, ich sektu a ich stav od počiatku ich jestvovania za nulu a ničotu.Ich inštitút sa má považovať za pápežom zničený. Pod hrozbou veľkej exkomunikácie domy Inštitútu anglické panny musia opustiť. Nesmú sa v nich ďalej schádzať, ani v nich hovoriť o duchovných či svetských  veciach.Nesmú sa označovať za rehoľníčky. Môžu vstúpiť do iného rádu alebo sa vydať.

/ podľa buly Urbana VIII. Pastoralis Romani pontificis z 13.1.1631/

Bol vydaný príkaz, aby predstavená Mary Wardová bola inkvizíciou zatknutá ako rebelka, bludárka a odpadlíčka od katolíckej viery. Dnes je tento inštitút Congregatio Iesu oficiálne fungujúci v katolíckej Cirkvi a jezuitská rehoľa má v nich svoju sesterskú oporu. Pápežovi verní jezuiti a jezuitky, ktorí boli samými pápežmi nemilosrdne zrušení a neskôr obnovení, nám boli daní ako príklad, že aj duchovná moc bola veľakrát, nie iba v ich prípadoch nespravodlivo použitá.

Práve táto rehoľa by mala mať súcit so všetkými

ktorým je nejako vo vnútri cirkvi ubližované.

Po vyhlásení pápežskej neomylnosti v r.1870 sa už podobné skrivodlivé rozhodnutia

zo strany pápežského úradu stávať nezvyknú…

 Nuž čo dodať?

Čím má niekto raketovejšiu kariéru, tým asi raketovejšie sú jeho dekréty…

A čím sa niekto viac rozmaznáva desaťročia pohodlím,

tým tvrdšie a zdrvujúcejšie sú jeho údery do obetných baránkov jeho života.

Jednou zo zbabelostí a polospánkov u polokatolíkov je, že sa

v  katechetických príkladoch či školských učebniciach

o podobných prípadoch v dejinách vôbec nepíšu.

Predstierame to, až na výnimky, aj v tzv. „katolíckych“ médiách,

akoby všetko bolo v poriadku,

akoby žiadne judášstva

a zneužitia duchovnej moci v dejinách už  neboli?

Myslíme si, že narušíme pápežskú autoritu alebo ju zneuctíme?

Je to iba smietka oproti brvnám, o ktorých sa tu píše…

A tá smietka zdravej kritiky môže niekoho aj spasiteľne poučiť, však?

Sv. Ján Pavol II. nám raz odkázal: „Nebojme sa pravdy.“

Táto diagnóza sa volá falošná svätosť a evanjelium nás na ňu upozorňuje a pred ňou varuje. A kto o nej niečo z dejín láskavo poinformuje, ten nie je nepriateľ svätej Cirkvi, ako to o ňom pánbožkári začnú rozširovať. Prestaňme my už „fajčiť v sakrálnom prostredí takýto prudko spirituálne jedovatý, spáse neprospievajúci

neúprimný, zbabelý a farizejský tabak“…

A tak keď si fajčiari  niekedy tú cigarku aj zapálite, tak sa pritom aj poďakujte nebu, že ste sa narodili v inom než 17. storočí. A nefajčite príliš, lebo si tým môžete aj ublížiť. Ide to aj do peňazí. Tie keby ste dali miesto tých troch eur za škatuľku za celý rok do pančuchy, tak by to bolo aj pre celú Vašu rodinu na zájazd do Vatikánu. Tam si môžete napr. víťazoslávne pobafkať niekde blízko pri hrobe Vášho úhlavného dejinného nepriateľa, a potom  chodťe popočúvať na audienciu určite nie „svätého otca“

ale vynikajúceho pápeža Františka.

Pozvánka na veľkú svadbu

 21. marca 2015  Pavel  0 Comments

Niekto Vás ako ateista pozve kontemplovať večnú ničotu, iný ponúka nekonečné návraty

reinkarnácií na túto boľavú planétu, iný rojčí o iných dimenziách v iných galaxiách.

My kresťania sa pripravujeme na stretnutie s našim Kráľom, ktorý sľúbil, že sa sem vráti.

Pre pripravených, čiže morálne a spirituálne správne žijúcich je prichystaná

veľká svadba a sláva,

pre duchovne zdarebáčených a nemorálnych je nachystaný

prísny súd a hanba.

              Žiť morálne, čiže podľa správnych morálnych zásad, je prejavom úcty

voči nášmu Stvoriteľovi.

Je to  vizitka inteligentného človeka.

           Aj keby dodržiaval poctivo celé Desatoro, bol by iba židom. Kresťan si musí dať morálnu latku

           o „meter vyššie“. Ten zachovávaním evanjelia dosahuje tzv.kráľovskú slobodu, aj keby bol vo väzení… 

                               My sa snažíme žiť Ježišove slová, ktorých podstata je v zásadách ôsmych blahoslavenstviev                                     a v lekciách milosrdenstva v medziľudských vzťahoch, ktoré sú jasne popísané v tzv. Poslednom súde.

      Ak chcete byť verný nebu, tak toto si dobre zapamätajte.

                  Nič dôležitejšie ako sú nasledujúce slová si už na zemi neprečítate.

                                                                        Na 100 % 

Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia. Ich vyhlásenie preberá prisľúbenia dané vyvolenému národu od čias Abraháma. Privádza ich k dokonalosti tým, že ich už nezameriava iba na vlastnenie určitej krajiny, ale na nebeské kráľovstvo:

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5,3-12)

Blahoslavenstvá vykresľujú tvár Ježiša Krista a opisujú jeho lásku; vyjadrujú povolanie veriacich pridružených k sláve jeho umučenia a zmŕtvychvstania; objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života; sú paradoxnými prisľúbeniami, ktoré udržiavajú nádej v utrpeniach; zvestujú požehnania a odmeny, ktoré učeníci už tajomným spôsobom dostávajú; začali sa uskutočňovať v živote Panny Márie a všetkých svätých.

Túžba po šťastí

Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu po šťastí. Táto túžba má božský pôvod. Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť.
„Zaiste všetci chceme žiť šťastne a v ľudskom pokolení niet nikoho, kto by nesúhlasil s týmto tvrdením ešte skôr, ako by bolo jasne vyslovené.“
„Akože ťa teda mám hľadať, Pane? Lebo keď hľadám teba, svojho Boha, hľadám blažený život. Budem ťa hľadať, aby žila moja duša. Lebo moje telo žije z mojej duše a moja duša žije z teba.“
„Jedine Boh nasycuje.“

Blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie, posledný cieľ ľudských činov: Boh nás volá do svojej blaženosti. Týmto volaním sa obracia na každého osobne, ale aj na celú Cirkev, nový ľud zložený z tých, čo prijali prisľúbenie a žijú z neho vo viere.

Kresťanská blaženosť

Nový zákon používa viaceré výrazy, aby charakterizoval blaženosť, ku ktorej Boh volá človeka: príchod Božieho kráľovstva; videnie Boha – Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8); vstup do radosti Pána; vstup do Božieho pokoja:
„Tam budeme odpočívať a vidieť. Budeme vidieť a milovať. Budeme milovať a chváliť. Tak to bude na konci bez konca. Veď aký iný cieľ máme, ak nie prísť do Kráľovstva, ktoré nebude mať konca?“

Veď Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, jemu slúžili a jeho milovali, a tak prišli do raja. Blaženosť nám dáva účasť na Božej prirodzenosti a na večnom živote. S ňou človek vchádza do Kristovej slávy a do radosti života Najsvätejšej Trojice.

Takáto blaženosť presahuje rozum a čisto ľudské sily. Je nezaslúženým darom Božej milosti. Preto sa volá nadprirodzená, takisto ako milosť, ktorá človeka disponuje vojsť do Božej radosti.
„ Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.‘ Ale ,nikto nemôže vidieť Boha‘ v jeho veľkosti a nevýslovnej sláve ,a zostať nažive‘, lebo Otec je nepochopiteľný. Ale z lásky a dobroty voči ľuďom a vo svojej všemohúcnosti umožňuje tým, čo ho milujú, vidieť Boha…‚lebo čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu‘.“

Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby. Vyzýva nás, aby sme si očistili srdce od zlých náklonností a hľadali Božiu lásku nadovšetko. Učí nás, že pravé šťastie nie je ani v bohatstve alebo blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo moci, ani v nijakom ľudskom výtvore, nech by bol akokoľvek osožný, ako je veda, technika, umenie, ani v nijakom stvorení, ale jedine v Bohu, prameni každého dobra a každej lásky:
„Všetci sa skláňajú pred bohatstvom. Veľké množstvo ľudí mu inštinktívne vzdáva poctu. Šťastie merajú bohatstvom a bohatstvom merajú aj úctyhodnosť… Je to hold, ktorý vyplýva z presvedčenia …, že bohatstvom možno dosiahnuť všetko. Bohatstvo je jednou z modiel našich čias a druhou je popularita… Popularita, čiže všeobecná známosť vo verejnosti – čo by sa mohlo nazvať ,tlačové renomé‘ –, sa považuje za veľké dobro samo osebe a za základ uctievania.“

Desatoro, Ježišova reč na vrchu a katechéza (učenie) apoštolov nám ukazujú cesty, ktoré vedú do nebeského kráľovstva. Posilňovaní milosťou Ducha Svätého usilujeme sa po nich kráčať krok za krokom každodennými skutkami. Pôsobením Kristovho slova pomaly prinášame v Cirkvi ovocie na Božiu slávu.

Blahoslavenstvá preberajú a privádzajú k dokonalosti Božie prisľúbenia od čias Abraháma tým, že ich zameriavajú na nebeské kráľovstvo. Odpovedajú na túžbu po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca človeka.

Blahoslavenstvá nás učia, aký je posledný cieľ, ku ktorému nás Boh volá. Je ním Kráľovstvo, videnie Boha, účasť na Božej prirodzenosti, večný život, Božie synovstvo a spočinutie v Bohu.

Blaženosť večného života je nezaslúžený dar Božej milosti; je nadprirodzená takisto ako milosť,                      ktorá ku nej vedie.

Blahoslavenstvá nás stavajú pred rozhodujúce voľby, čo sa týka pozemských dobier; očisťujú nám srdce, aby nás naučili milovať Boha nadovšetko.

Nebeská blaženosť určuje kritériá rozlišovania na používanie pozemských dobier v súlade s Božím zákonom.

 Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.                                           A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“

                                                                              Posledný súd

             Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy.           Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava.  Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“

             Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ  im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“

            Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“  A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“

                                                                  /evanjelium podľa Matúša 25 kap./

Slúžiť Bohu znamená kraľovať.

Kristus je Kráľ kráľov, a my jeho učeníci veríme, že kraľovať začal už na kríži, a čakáme jeho slávne kráľovstvo, ktoré príde vtedy, keď si ľudstvo bude myslieť, že je všetko to normálne, dôstojné a pravdivé totálne pošliapané a zneuctené…

Na toto pamätať znamená spirituálne nedrichmať.

HODINA SLOVANŮ MÁ TEPRVE PŘIJÍT

V pátek 16.4.2010 ve 21.00 hodin zemřel v Římě kardinál Tomáš Špidlík, nejvýznamnější český teolog žijící v zahraničí, světově proslulý znalec spirituality křesťanského Východu, významný představitel ekumenického úsilí a uznávaný reprezentant a propagátor české kultury. Celý svůj život zasvětil badatelskému úsilí na poli studia a praktické služby pro jednotu křesťanů.

Ke vzpomínce na kardinála Tomáše Špidlíka zde uvádíme výběr z knižního rozhovoru s Janem Paulasem Duše poutníka.

• Co je podle vás z cyrilometodějské ideje dodnes nosné a inspirativní? Svatí Cyril a Metoděj jsou patroni Evropy. Jak by asi vnímali dnešní Evropu?

Cyrilometodějská otázka mi byla vždycky velmi blízká a často jsem měl také příležitost o tom mluvit. Například na kongresech v Římě, Soluni či Ochridu jsem rozvinul téma, které bylo do té doby opomenuté: duchovní příbuznost Cyrila a Řehoře Naziánského. Cyril si ho totiž už od mládí zvolil za osobního patrona a jeho autobiografickou báseň znal zřejmě zpaměti. Jaký byl osobní postoj Řehoře? Jako básník si byl dobře vědom, že má zvláštní dar jazyka. Zasvěcuje jej tedy Bohu – chce, aby skrze jeho ústa mluvil Kristus řecky. Přítel svatý Basil ho proto nazval “ústy Kristovými”.

Svatý Cyril si byl vědom, že jeho znalost slovanské řeči je podobný dar. Vzal si tedy za úkol, aby jeho ústy mluvil Kristus zase slovansky, aby se vyjadřoval v řeči a mentalitě našich předků. Základní problém náboženské literatury bývá u národů většinou tento: Jak dát duchovní výraz slovům vzatým z profánního prostředí? U nás je to v jistém slova smyslu vyřešené už od počátku, protože naše první literatura byla posvátná, ta světská přišla ke slovu až později. Možná si to ani neuvědomujeme, jak některá obecná slova stále ještě zavánějí svým posvátným původem.

O aktuálnosti cyrilometodějské tradice jsem nedávno mluvil na poměrně vysoké úrovni. Bylo to při setkání ruského viceministra kultury a italského ministra kulturních památek, kdy jsem řekl víceméně následující: Starověký kulturní svět se po rozdělení na dvojí říši, západní a východní, začínal také dělit – jednota kulturního světa se začala rozpadat. V 8. století už bylo schizma na spadnutí, ale vznikla nečekaně nová situace. Mezi obě části starého impéria se vsunula masa nových slovanských národů. Vyvstala tedy otázka, kam budou patřit, zda na Východ, nebo na Západ. Obě strany si je snažily přisvojit a posílaly k nim své misionáře. Moravský kníže Rostislav totiž udělal odvážný politický krok – do země, kterou si už přisvojil Západ, povolal misii z východního Cařihradu. To se nemohlo obejít bez konfliktů na církevním poli, které bylo tehdy od státního řízení neodlučitelné. Cyril a Metoděj byli prozíraví, věděli, že se konflikt bez rostoucí papežské autority nevyřeší. Vydali se tedy na cestu do Říma a tam se stalo něco, co bylo zřejmě z vnuknutí Ducha svatého. Papež pochopil, že by se Slované mohli stát třetí mocností světa, jakýmsi mostem mezi znepřátelenými bloky. Naši věrozvěsti dostali tedy zvláštní privilegia k vytvoření nezávislé slovanské církevní provincie. Dnes už víme, jak to skončilo. Nebudeme hledat, kdo všechno na tom nesl vinu, ale faktem zůstává, že svět byl v té době už tak rozdělen, že i Slované, kteří se měli stát středovým mostem, se rozpadli na Slovany západní a východní.

A jaká je situace dnes? I dnes jsou ve světě velké znepřátelené bloky…

• Někteří politologové dokonce varují před nebezpečím střetu kultur…

A v situaci Velké Moravy je dnes celá Evropa, která by se měla stát středem a mostem smíření. Nejdřív si ale musí být sama vědoma celé své bohaté křesťanské minulosti, která je východní i západní. Bohužel si svého poslání nejsou dobře vědomi ani sami Slované. Při utváření staré Evropy byli pokřtěni naposledy – jako dělníci na vinici v onom evangelijním podobenství, kteří byli povoláni až v hodině polední. Takoví jsou podle velkých ruských myslitelů i dnešní Slované. Byli příliš exkluzivně západní nebo východní, ale své skutečné vlohy dané od Boha dosud ještě dobře nerozvinuli. Jak píše Solovjov, nejenom každý člověk, ale i každý národ má od Boha určité poslání pro svět, a k tomu prorocky dodává: “Víme, co dali světové církvi Židé, stejně tak je nám známý přínos Řeků, Římanů, latinských a germánských národů; co ale dali světové církvi Slované, se zatím neprojevilo, jejich hodina má tedy právě přijít.” Prorocké vize jsou vždycky záhadné, ale stojí za uváženou. Když mluví i papež o dýchání oběma stranami plic, když on sám rozhodl, aby jeho první návštěva ve východoevropských zemích po pádu komunistického totalitarismu byla na Velehradě, když generál jezuitů svolal setkání jezuitů pracujících na poli ekumenismu právě na Velehrad, kde se uctívá obraz Matky Unie – tak to všechno jsou jakési zvláštní náznaky, že existují lidé, kterým Solovjovovo proroctví něco v duchu říká. A zdá se, že se množí…

• Myslíte si, že slovanská spiritualita může obstát i v dnešním globalizujícím se světě či alespoň v multikulturní Evropě?

Při globalizované potravě žaludek strádá, hledá proto malé přirozené restaurace. V globalizované kultuře trpí zase kult srdce, “jehož hlas žádný neutlumí, až k hrobu šepce teskné svoje dumy”.

Čím mohou dnes Slované přispět k obohacení Evropy, tomu jsem ostatně věnoval celou knihu Ruská idea. Jde především o originální přínos pravého personalismu a kultury srdce.

• Zkusme se vrátit trochu zpět. Proč jste se věnoval studiu východní spirituality?

Přes cyrilometodějskou tradici jsem měl pochopitelně sklon k Východu, ale konkrétní povolání přišlo zase shodou okolností. Když jsem se stal v Římě spirituálem Nepomucena, chodil jsem aspoň jednou týdně na oběd do Orientálního ústavu – jako jezuita jsem tam byl totiž právně přičleněn. Při styku s tamními pátery mě napadlo, že bych si tam mohl udělat i licenciát a doktorát. Stalo se tak během čtyř let. Jako spirituál jsem si zvolil také spirituální téma u P. Hausherra, který byl prakticky zakladatel tohoto oboru. Tento stárnoucí profesor ve mně pak viděl svého budoucího nástupce a později mne takto představoval i na univerzitě. Začal jsem tedy hned kurzem o ruské spiritualitě, který jsem převzal po smrtelně nemocnému P. Kologrivovi, ale Hausherr nechtěl, abych se ruskými tématy tuze zabýval. Byl přesvědčen, že zde není mnoho zajímavého – Slované byli pokřtěni pozdě, kdy už byla hlavní témata na Východě vyzrálá. Doporučoval mi naopak učit se arménsky, protože v tamní duchovní literatuře je mnoho krásného a dosud neznámého. Začal jsem se tedy učit arménsky, ale brzy jsem s tím skončil. Už se mi nechtělo začínat se zcela neznámým jazykem.

Přesto jsem však musel zvolit jisté omezení, protože spiritualita Východu je téma obsáhlé a různorodé. Omezil jsem se tedy víceméně na první začátky, hlavně v řeckém prostředí, a pak jsem přece jenom postoupil i ke Slovanům. Dodnes přesvědčuji svět, že v duchovním směru nejsou tak druhořadí a neoriginální, jak se o nich tvrdí. Naopak se směji, když se na mne někdo obrací jako na odborníka v pseudojogínských meditacích dalekého Východu. Je pravda, že o daném tématu také něco vím, ale jenom v souvislosti s křesťanskými mnichy, jimž podobné metody nebyly cizí. Ale i v okruhu, kde jsem se studijně zabydlel, existují v duchovních směrech a metodách značné rozdíly. Není tedy moudré hned tvrdit, jaká je “spiritualita křesťanského Východu”. Držel jsem se postoje svého velkého předchůdce Hausherra, že ke spiritualitě se musí přistupovat jako k umění: hledat to, co je kde nejhezčí, a tudíž vždycky originální. Proto jsem si postupem času našel své autory a směry, které mne zaujaly, či témata, která bylo potřeba objevit. I když jsem se stal známým především svými systematickými manuály, můj osobní zájem se soustředil především na modlitbu srdce a prioritu svobodné osoby nad absolutní nutností.

• Někdo ovšem může namítnout, že takové duchovní hledání potom připomíná jakýsi “švédský stůl”, kde je spousta lákavých jídel a vy si nezávazně vybíráte jenom to, co vám chutná…

Pokud bych seděl u stolu sám, tak by k tomu mohlo dojít. Spiritualita ovšem předpokládá, že je mým hostitelem Bůh a že on sám mi nabízí, co by bylo pro mne nejlepší – a já to s nadšením přijímám…

• Zastavme se u obou zmíněných témat. Jednou jste napsal, že neopakovatelnost lidské osoby plyne právě především z její svobody…

Říká se, že východní spiritualita vyrostla ze syntézy biblického zjevení a staré řecké tradice myšlení. Nemíním to popírat, ale tato syntéza začala základním protikladem. Křesťanství vstoupilo do světa v periodě, kdy převážná většina filozofických škol byla přesvědčena, že jediný základ vesmíru a všeho lidského myšlení je potřeba hledat v Bohu. Dá se říci, že mohli recitovat: “Věřím v jednoho Boha…” Autoři křesťanského Kréda si však byli plně vědomi toho, že přinášejí něco zásadně nového: “Věřím v jednoho Boha Otce.” A spolu s Otcem se zjevuje i Syn a Duch svatý. Samozřejmě tím nechtěli popřít víru v jednoho Boha. Problémem, který však museli řešit, byla otázka, jak tyto tři vrcholně svobodné Osoby vytvoří absolutní nutnost jednoho Boha. Nad tím žasnou mystikové všech dob, zvláště ti východní, a dovedou z toho odvodit důsledky pro autentický křesťanský život, jehož vrcholem je podle Evagria “kontemplace nejsvětější Trojice”.

Na Západě však k tomuto tajemství převládl jiný přístup. Krédo začíná vyznáním v jednoho Boha, v jehož absolutní jednotě a nutnosti jsou tři Božské Osoby. Takto nám to zjevuje víra, ale otázka zní: Má toto zjevení živý vztah k našemu životu? Kant o tom silně pochybuje, katolické knihy morálky se o tom nezmiňují a dogmatičtí teologové převážně podpírají své úvahy tím, že vycházejí z Boží jednoty, tj. z filozofického pojmu absolutní nutné existence, směrem k Osobám, které jsou zjevením Boží svobody. Podle Berďajeva je to ale nelogické. Nemůžeme vycházet z absolutní nutnosti směrem ke svobodě, protože tam pro ni není místo. Ivan, který je v Dostojevského Bratřích Karamazových zosobněním lidského racionalismu, nevidí proto jiné řešení než to, které předkládá Velký inkvizitor: omezit nutnost na to nejnutnější a svobodu zase na dostatečné uspokojení buržoazního jednotlivce, tedy zůstat na poloviční cestě – něco musím a něco mohu. Mravnost je však od svobody neodlučitelná. Svoboda tedy musí proniknout všude, i do sféry nutnosti. To je sice lidsky nemožné, ale je to uskutečnitelné v Kristu.

Bojím se, že tento neřešitelný problém se na Západě stále opakuje i u tzv. zastánců nového personalismu – i oni by rádi dali osobě prioritu; bez zakotvení v prvním tajemství křesťanské víry, v nejsvětější Trojici, je ale tato otázka lidsky neřešitelná. Lidská osoba se dá plně pochopit jenom ve světle Božích Osob, a naopak – osobního Boha poznáme zase jenom z tajemství lidské osoby, která je Božím obrazem a podobenstvím (Gn 1,26-27).

Často se uvažuje o tom, jaká je společná lidská “přirozenost”, ale zapomínáme se ptát, v čem je vlastně lidská osoba neopakovatelná.

• Co je tedy nejhlubším důvodem její jedinečnosti?

Nejlépe se to vyjadřuje biblickým výrazem “srdce”. V něm se totiž soustředí duchovní život a poměr k osobnímu Bohu daný osobním rozhovorem, tj. modlitbou.

• Problémem lidské svobody se zabývá také Dostojevskij, zejména ve své pověstné Legendě o Velkém inkvizitorovi v románu Bratři Karamazovi. I po jejím přečtení čtenář získá dojem, že je celý problém neřešitelný. Jak tuto Legendu čtete vy?

Nejdříve je potřeba si uvědomit způsob, jak číst Dostojevského. V osobách, které v románech prezentuje, zkoumá sám sebe, jakoby chtěl říci: Když v sobě budu sledovat tyto sklony, budu mluvit a jednat tak a tak a skončím takto; když budu sledovat zase jiný svůj sklon, budu takový a takový. V Bratřích Karamazových jsou klíčové především čtyři osoby a všechny předpokládají, že člověk “touží všude po neomezené svobodě a všude se nachází jako otrok”. Je tu starý Karamazov, který se nedá ničím omezit v sexu. Skončí tím, že ho zabije jeho nevlastní syn. Pak je tu racionalista Ivan, který chce všechno rozřešit svobodným lidským rozumem. Skončí jako schizofrenik. Je tu Dimitrij, který užívá svobody lehkomyslně k nevázanosti. Skončí ve vězení. Člověk tedy automaticky dojde k závěru, který podle rozumu udělá i Ivan ve své Legendě o Velkém inkvizitorovi: absolutní svoboda je destruktivní, démonická (jiný Dostojevského román na toto téma má titul Démoni), není pro omezeného člověka. Zničila by naši společnost – uzavírá Velký inkvizitor, a tak se musíme spokojit se svobodou omezenou. Kristus, který chce dát lidem plnost svobody, nemá v naší společnosti místo. Inkvizitor jej nakonec propouští z vězení se slovy: “Odejdi a nevracej se už nikdy!” Dostojevského odpověď je až v postavě Aljoši. Plnost svobody skutečně není lidská, nýbrž božská. Aljoša se však osobně sjednotil s Kristem a od toho okamžiku může dělat všechno, co chce. A protože to chce spolu s Kristem, jeho svoboda není destruktivní, ale naopak tvořivá.

Někteří mysleli, že je Legenda polemicky protikatolická. To je omyl. Dostojevskij ji umístil do takového prostředí, aby prošla cenzurou carského Ruska. Problém, který v ní předkládá, je ale všelidský a zvláště evropský. Evropa totiž řeší problém svobody a řádu kompromisem, který se stále posouvá z jedné strany na druhou. Jsou doby, které volají po větším pořádku, a jiné zase bojují za větší svobodu. Dostojevskij chce ukázat, ostatně jako i jinde, že tzv. zásadní lidské problémy jsou neřešitelné bez Krista. Jeho duchovní následovatelé v této myšlence pak pokračují: Kristus nás uvádí do života Božího, tj. do nejsvětější Trojice, a tam – jak jsme se už zmínili – se spojuje absolutnost Božího jsoucna se svobodou tří Osob v jednotě jednoho Boha.

O aktuálnosti problémů, položených Dostojevským, mluví nejen duchaplně, ale i upřímně Berďajev, když píše: “Já rozlišuji lidi podle toho, čtou-li Dostojevského, nebo ne. S těmi, kdo ho nedokážou číst, nemám co diskutovat.”

• Zastavme se teď u druhého výrazu, který jste označil jako základní ve svém studiu, tj. u modlitby srdce. Ve východní spiritualitě má srdce velký význam, zatímco u nás je často jen symbolickým pojmem. Proč je ten rozdíl? A je možná náboženská zkušenost mimo srdce?

Téma “srdce” ve spirituálním životě se pro mne stalo polem bojů a mnoha diskusí. Uznávám, že v našem denním slovníku je pojem “srdce” zbanalizovaný – považujeme je za sídlo citovosti, a té přece nemůžeme dávat přednost před rozumem či svobodnými rozhodnutími učiněnými na základě pevné vůle. Ale srdce v Písmu, v mystice a v původním slovníku národů už takový omezený význam nemá. Rusové například říkali, že nejnešťastnější je takový člověk, který nemůže žít po sercu. Proto také Boha i bližního musíme milovat “celým srdcem”. Nemůžeme tedy číst tolik krásných duchovních textů, zvláště ne východních, nevrátíme-li výrazu jeho původní bohatý význam.

Na toto téma jsem už napsal mnohé. Jak to shrnout v krátkosti? Když to chci vyjádřit co nejpopulárněji, užívám tří přirovnání. První navazuje na mou zkušenost z dětství. Měl jsem matce donést z kostela konvici svěcené vody, ale když má kluk něco udělat, hned začne spekulovat. Můj “geniální” nápad byl tento: Nemohl by kněz přijít k nám domů a posvětit naši studnu, abychom měli svěcenou vodu už natrvalo? Později na studiích teologie jsem se ptal profesora liturgie, bylo-li by to možné. Odpověděl vyhýbavě, že by to asi možné bylo, ale že takového svěcení církev neužívá. Dnes už vím, že toho užívají duchovní osoby v jednom velmi konkrétním případě: snaží se posvětit své srdce, aby se stalo stálým pramenem dobrých myšlenek a skutků. Srdce tedy znamená nikoliv jenom jeden dobrý skutek, ale celý osobní postoj. Proto je podle Písma člověk takový, jaký je v srdci.

Druhý příklad je z poslední doby. Měl jsem do večera dokončit článek pro jeden časopis. Snažil jsem se tedy uzavřít a přerušit všechny styky s okolím. Přesto ale někdo klepal neodbytně na dveře. Pustil jsem ho dovnitř a byl to zrovna člověk, který nesnadno končí s řečí. Co s ním? Vyhodit ho? Udělám ze sebe asketu: “Posaďte se, jsem rád, že vás vidím,” řekl jsem. Byl to dobrý skutek? Možná byste mě pochválili, že se dovedu zapřít. V životě je toho často zapotřebí, ale jedná se jenom o prostředek k dosažení dokonalosti, ne o cíl. Byl jsem tehdy vnitřně rozdělen, protože to nebylo z celého srdce, ze vší mysli, ze vší síly. Zapírání má za cíl tuto vnitřní rozdělenost překonat – což v duchovním životě platí především v modlitbě, aby se člověk modlil celý, a ne jenom částí své osoby.

Třetí příklad je zase ze vzpomínek. Když nás katecheta připravoval na první svaté přijímání, vypravoval nám na poučení zvláštní historku. Byl jednou jeden mládenec, který žil svatě a čistě jak svatý Alois. V šestnácti letech se však dopustil svého prvního těžkého hříchu. Šel se koupat a utonul. Nyní je pro svůj těžký hřích v pekle. Vzpomínám si, že jsem nad tím už jako chlapec kroutil hlavou, že to nemůže být reálné. Copak je tak snadné přejít z čistého života do těžkého hříchu? Je pravda, že svatá Terezie z Avily se této nebezpečné lidské situace bála. Ale báli bychom se my o svatou Terezii, že by se po letech zbožného života tak snadno dopustila odpadu od Boha? Co tím chci říci? Všichni víme, že se i velký hříšník může po letech obrátit, ale je to zázrak Boží milosti. Člověk však nabývá stálost v postoji k lidem i k Bohu přirozenou cestou. Tato stálost je stav srdce. Je-li stav našeho srdce dobrý, je to záruka spásy, o kterou se opíráme. Tím se vracím k prvnímu příkladu – cílem duchovního snažení je posvětit stálý pramen našeho jednání, tj. srdce. Pěkný příklad čteme v životopise svatého Františka z Assisi: “František se nemodlil, stal se modlitbou.”

Ale teď přichází vážná praktická otázka. Jednotlivé skutky sice můžeme hodnotit, nakolik jsou dobré nebo špatné (v knihách morálky se k tomu dočteme mnoho rad), ale jaký je stav našeho srdce, jací doopravdy jsme před Bohem? Západní moralista zde vyzná svou nevědomost: srdce zná jenom Bůh. Východní autoři jsou naopak přesvědčeni, že všichni máme jakýsi druh intuice o tom, jací jsme a jací jsou lidé, s nimiž se stýkáme. Vyjadřuje se to například větou: “Nemohu proti němu říct nic negativního, ale něco se mi na něm stále nelíbí.” Nebo naopak: “To, co provedl, je zlé, ale jsem si jist, že má přesto dobré srdce.”

• Můžeme těmto intuicím věřit?

Východní autoři odpovídají, že můžeme, ale pod jednou podmínkou – pokud máme čisté srdce. “Očišťovat srdce” je to, čemu se na Východě říká “vnitřní praxe”, a té se věnuje mnoho pozornosti, zatímco na Západě se v katechismu vyučuje převážně jenom “vnější praxe”, tj. zachovávání vnějších příkazů. Obojí přitom patří k sobě, a proto je přínos východní spirituality v tomto směru pozoruhodný. Problematice “jak očišťovat srdce” jsem ostatně věnoval i samostatnou knížku.

• Ve spisech východních Otců se v této souvislosti často užívá termínu “duchovní boj”, který se dnes už pomalu vytratil. Co je vůbec podstatou duchovního boje?

“Začátek všeho zla je zlá myšlenka,” stanovili Otcové. Zlých nápadů máme stále plnou hlavu, ale dnešní člověk si s nimi neví rady – bojuje totiž jen proti vnějším situacím a vnějšími metodami, třeba i užíváním různých drog. Neumí si udělat pořádek ve své hlavě. Proč má moje malá knížka o očistě srdce takový úspěch, že byla vydána už v tolika jazycích? Protože pro většinu lidí je to objev, že vnitřní klid je jenom výsledek vnitřního boje.

• Co vlastně znamená výraz “modlitba srdce”?

Začnu otázkou: Co se stane se srdcem, které je čisté? Jeho hlavní zisk je ten, že má intuici Boha. Syrští autoři rádi přirovnávají srdce k fontáně – když je čistá, odráží se v ní nebe. To je pak stav, jemuž na Východě říkají “modlitba srdce”. Osvětlím to zase příkladem. Na Krétě jednou probíhalo sympozium pravoslavných a katolíků o modlitbě, a já jsem tenkrát uvedl jako téma své přednášky “Modlitba srdce u svatého Františka z Assisi a svatého Ignáce z Loyoly”. Můj dobrý přítel, profesor pravoslavného bohosloví v Soluni, mne varoval, že to nemohu dokázat, protože na Západě modlitbu srdce neznají. Zasmál jsem se a předložil mu návrh v duchu praktického západníka: “Když to dokážu, zaplatíš litr vína?” Vyhrál jsem hlavně citátem z ignaciánských Exercicií: “Napadají nás myšlenky… Jsou-li zvenku, mohou být dobré nebo špatné. Ale přicházejí-li z nitra, jsou jistě od Boha.” V jedné větě je tu vyjádřeno to, co rozvádějí východní autoři. Očistí-li se člověk od špatných myšlenek a náklonností, ozve se hlas srdce – v něm sídlí Duch svatý, a ten inspiruje stále k dobrému. Věnovat těmto vnitřním inspiracím plnou pozornost, to se nazývá “modlit se srdcem”. Je jisté, že aktuálnost této modlitby je naléhavá zvláště pro dnešní společnost, která chce všeho dobrého dosáhnout vnější indoktrinací, která po celé hodiny sleduje televizi nebo naslouchá rozhlasovým stanicím a neví, jak je krásné slyšet inspirace svého vlastního srdce.

kresťanstvo je kladivo na reinkarnáciu

od Pavel Pakoš | jan 20, 2020 | Kontakt

 

 

• 

• 

• 

Výstražná nóta reinkarnačným apoštolom

Závislosť na reinkarnácii je oveľa závažnejší fenomén ako iné závislosti. Človek si totiž v nej namýšľa, aký je triezvy a ako zrazu všetkému porozumel, a pritom si nevidí ďalej od nosa. Je neraz pripitý alebo až opitý bosoráckou ideológiou adorujúcou iba opätovné návraty na zem

Vraj:

“Boh je vo mne. Karma je dokonale nastavená a ja tomu rozumiem. Vesmíru vládne dokonalá spravodlivosť. Pánbožkári sú kreténi, lebo vyhodili z biblie reinkarnáciu, a dali si miesto nej rečičky o vykúpení a úchylný celibát…”

Toto sú paradigmy nejedného moderného  človeka.

Vôbec si neuvedomuje, akému zatmeniu mozgu podlieha.

 Podlieha aj ošiaľu tzv. osvietenosti, že on tomu už rozumie, on už vraj je dospelý, ale o žiadnych minulých či budúcich životoch debo nevie nič. Iba sa rozdrapuje, ako to všetko už pochopil, a akí sú tí zaostalí kresťania len stupídni, že na to ešte chudáci neprišli.

Volá sa to aj závislosť na karme, ktorú kresťania volajú Božie mlyny. A na jej deriváte, čiže teórie o reinkarnácii, ktorá nie je z biblie vyhodená, ale je tam možno aj spomínaná. Nie však pod týmto konšpiračno – hermetickým názvom, ale je tam v evanjeliu pomenovaná bez masky, ako večné trápenie.

Je v podstate druhoradé, či karma a reinkarnácia existujú. To prvoradé, na čo sa musí filozofia duchovnej medicíny zamerať, či je to mravná teória alebo nemravná. Či ich zadelíme do zoznamu chorôb alebo do zoznamu zdravia, ako napr. fenomén homosexuality.

Ezoterické smery sú veľmi rôznorodé, ale všetky sa zjednocujú v tom, že to treba zaradiť do zoznamu zdravia, ľudskej múdrosti a prospešnosti.

Kresťanské spoločenstvá sú ešte rôznorodejšie, ale až na výnimky všetky sa stotožňujú v tom , že to treba zaradiť do zoznamu nemorálností a chorôb. Odporúčajú nerojčiť o nejakých už či ešte neexistujúcich iných životoch, ale žiť poriadne tento život, ktorý máme teraz a jednoznačne isto. Smeruje ľudí po prežití dôstojného života do nebeského domova v Absolútne. Ohlasuje že raz dostaneme iné vzkriesené telo a treba sa na to vážne nachystať.

Ezoterici tvrdia, že tu budeme prichádzať nekonečne veľa krát až kým “pochopíme”. Nijaké posledné či osobné súdy nám nehrozia a máme pred sebou vraj nekonečne veľa času… Až kým si vraj nevyskúšame všetko vrátane našich chúťok po zvrhlostiach. Takto to hlásali bludári karpokrati v 2.st. Oni s tohoto bludu urobili čosi kultické, čo ich moderní mutanti 21 st. a reinkarnační apoštoli adorujú až do zamdlenia. A ani netušia, že v tom svojom prežívaní “slobody” podliehajú jednej z najrafinovanejších závislosti pod slnkom.Točia sa okolo tejto planéty ako hadi okolo rajského stromu… A obhrýzajú jeho “jablká”…

Jednu teóriu ponúkajú padlí anjeli a tú druhú anjeli verní. Dúfam, že Vám netreba dlho vysvetlovať,,že ktorí sú ktorí…

Inkarnácia alebo reinkarnácia?

Pseudokatechizmy hinduizmu, budhizmu a new age ponúkajú reinkarnáciu ako svoju
predstavu večného života. Čo na to kresťanstvo? Je celkom proti. Považuje takú
eschatológiu /náuka o posledných veciach človeka/ nielen za škuľavú, ale i čaptavú.

Prečo?

Lebo odporúčania tohto ducha nie sú férové.

Je to duch darebáctva, ktorý si nič nerobí z prepadnutia žiaka v škole. Však príde on
znova a doučí sa potrebnú látku. Je to zlozvyk odkladania na inokedy. Schudnutia,
prestania s pitím alkoholu, uprataním si vo vzťahoch či vecí okolo seba. Je to zloduch
lenivosti, ktorý si hlivie vo svojich nerestiach a odsúva boj proti nim na nejaký iný život.
Je to aj jed zbabelej nezodpovednosti, ktorý za pecou čuší, keď sa treba ozvať a necháva
si mučenícke svedectvo pravde asi na inú dobu. Je to duch ilúzie, ktorý nehorázne klame,
že vraj sa tu budeme donekonečna zrodzovať, až kým vraj ráčime dôjsť k pochopeniu a
rozlíšeniu čo je dobro a čo zlo. Je to duch okultizmu, ktorý ponúka ako 100 % účinné
preháňadlo na akúkoľvek karmickú zápchu asi každá ortodoxná bosorka.
Je to duch utekania pred krížom. Veľmi rád ho ponecháva iným.

Byť poriadnym človekom a potom sa snažiť aj o svätosť sa mu vraj “ete nekce?” A pre pánajána kedy s tým chce to rozmaznané decko začať!!?? Posledný Súd sa približuje. Beda nepripraveným prorocky varuje kresťanstvo Iné cesty sú v “pohode”. Žiadne stresy. Máme vraj nekonečne veľa času…

Bože!… To sa deje aj v cirkvách medzi vo viere nedospelými, ktorí si zníženú zámku zo správania zvolili za doživotný ideál. Ťažkí diletanti.

Slovo ktoré sa telom stalo a inkarnovalo sa na zem na to, aby nás v obrovskom zápase
vykúpilo od moci zlého, tak tejto obrovskej Božej Láske reinkarnační apoštoli ako
vesmírni hasiči odpovedajú chladivým súcitom? Dávajú Krista s neslýchanou
ľahostajnosťou na jednu úroveň s inými nekompletnými osobnosťami alebo pobehajmi?
Či je spravodlivé dať slnko na jednu úroveň s lampášmi?
Duch reinkarnácie je duchom tohto sveta. Je to duch zabávania sa. Postráda primeranú
vážnosť alebo naopak je to duch vážnosti až smrtonosnej. Preto to nemôže byť duch
kresťanstva. Je vlastne jeho opakom. Jeho hrdinovia netúžia po Otcovom pálaci, ale po
ďalšom pobyte na planéte, kde prostitútka zarába 1O x viacej ako zdravotná sestra. A
kde zabiť proroka je bežnou prevádzkou toho, kto tu vládne…
Preto takto tvrdšie píšem, aby to zatriaslo tými, čo reinkarnáciu, čiže falošnú nádej, že sa
tu budeme neustále opakovane zrodzovať, považujú za akože normálnu.
Inkarnácia /vtelenie/ Krista v konkrétnom čase a mieste a Jeho radikálne plnenie
Otcovho plánu je jasný antidarebácky štýl. Ježišov učeník, ak nechce stratiť svoju
identitu, sa má tohto štýlu verne držať. My by sme sa nemali pútať iba na túto zem, lebo
tá má veľmi ďaleko od normálnosti. Tento svet niekedy pripomína blázinec inokedy
polepšovňu a asi najčastejšie cirkus. Pohŕda Duchom Svätým a preto nemá pravú radosť.
Zháňa si náhražku v rôznych zábavných umelinách. Miesto prirodzenej tváre má sto
grimás. Alebo pod vyškerenou maskou zúfalstvo, ako raz napísal pápež Benedikt XVI.

Naša vlasť je v nebi.

Otcov príkaz je večný život

/Jn 12, 50/

odkázal nám Kristus cez apoštola Jána 

Reparáty v ďalšej pozemskej destinácii sú čarovným lákadlom falošnej a krutej matky,
karmy Baby Jagy, z ktorého sú potom ľudia veľmi nepríjemne rozčarovaní.

Túto falošnú verziu večného života a falošnú nádej nazval Ježiš presne ako večné trápenie A priniesol na ňu aj spoľahlivý liek  žité evanjelium.

 

Nemravnosť ateizmu

Viera v posmrtný život vraj nie je ničím podložená. Sú jedinci, ktorí ju považujú priam za nebezpečnú. Pravda o veci je však celkom iná…

Predpokladajme teoreticky, že po smrti neexistuje celkom nič, ako to tvrdia ateisti a je to jedna z ich “skalopevných” dogiem. Zdravý rozum, teda ten, čo sa snaží o zdravý úsudok aj z hlbšej časti mozgu, nám okamžite zabliká výstražnou nótou, že potom vôbec nie je dôležité, ako svoj pozemský život prežijeme. Eticky či neeticky. Je to vlastne jedno. Nikomu vlastne za svoje činy nebudeme skladať účty, hahaha – hihihi… To je tá prvá časť filozofovania – teoretická. Tá druhá praktická je priamo z našej reality. Nie málo jedincov si tento štýl osvojí a potom aj realizuje. Oklame iných a má z toho nielen zisk, ale aj zábavu. Okradne, a má škodoradosť ešte väčšiu, lebo ho nechytili, a on všetkým prešiel cez rozum. Keďže život je krátky, tak si ho užime… A tak sa už niekto aj vybujačil najprv zo sto ženami, teraz už má asi paťdesiateho partnera, veď antikoncepcia je ten najlepší z vynálezov. Ani netuší, že po čase ho začne nudiť aj homoštýl, a bude ho lákať pedo, potom zoo a zakončí to, ak  stihne možno až v nekro … To sa v príbalových letákoch ako vedľajší účinok tých všelijakých pomôcok pre amatérov nepíše, tak preto o tom píšem.

To netvrdím, že všetci sú praktickí a nemravní ateisti. Sú niektorí iba teoretickí a aj slušní občania. Ich ateizmus je iba maskou pod ktorou neraz skrývajú rôznorodo vyvinuté spirituálno. Aj na toto prídete, ak ateistov povrchne hneď a všetkých neodsúdite a nehodíte do jedného plesnivého vreca.

Ak by nebol nijaký posmrtný život, potom by z toho logicky vyplynulo, že rovnako dopadnú matky terezy aj prostitútky, slušné matky piatich detí aj zdrogované kriminálničky, charakterní chlapíci aj chrapúni, odvážni hrdinovia i zradcovia a zbabelci. Páchatelia trestných činov aj obetavci s množstvom nezištných skutkov. Všetci dostanú za svoj život jednu nulu. Žiadne jednotky a päťky. Žiadna sláva  ani žiadna  hanba. Celkovo vzaté veľmi smutná filozofia. A aj  trápne nespravodlivá. U antiteistov až prudkojedovato a sociálno patologická, keď začnú vyvražďovať ľudí s iným názorom ako bežne robili napr. boľševici. Robili peklo zo života mnohým preto, aby revolučne nastolili vraj pozemský raj…

Je pochopiteľné, ak si niekto potrebuje nejaký čas oddýchnuť v ateistickom pokoji od otrávenej atmosféry chorej náboženskej výchovy. Alebo od obrovského znechutenia z cirkusových čísel u extrémistov svätuškárov. Či z prazvláštnej pachute z pobytu v nejakej sekte. Ale je mravné, ak sa niekto svojim ateizmom verejne chváli a doporučuje ho mladej generácii za pozitívny štýl pozemského pobytu na tejto zemi??

Legálne amorálnosti

O pozitívach demokraticky spravovaných krajín sa popísalo dosť a je to aj všeobecne známe. Má to však aj druhú nepríjemnú stránku, ktorú si skoro vôbec neuvedomujeme.

V jednej slobodomurárskej lóži, kde si demokratický prístup ctili, prišlo na hlasovanie, že či existuje nejaký posmrtný život. Väčšina zahlasovala, že podľa ich názoru neexistuje. Potom bolo ďalšie hlasovanie, že či existuje nejaká bytosť, ktorá tento vesmír aj stvorila. Opäť väčšina zahlasovala, že im sa zdá, že takáto bytosť asi existovať nebude…

Presne takto a tuším tu sa ateistický pohľad na svet aj  legalizoval… Dátum a miesto tejto unikátnej premiéry je tajný. A keďže  si to väčšinovo a slobodne aj odhlasovali, tak sa tomuto rajskému ovociu  ostatní  nezabudnime do zamdlenia poslušne aj klaňať… Či to je pravdivé a etické nás až tak  nezaujíma, však?.. A keďže väčšina sa chová takto stádovito, potom sa nečudujme, že nám všelikde a všelijako vládnu  amorálne hodnoty a nemravní lídri.

Toto je to nebezpečenstvo demokracie. My sa dohodneme, že tráva bude ružová a tak si to odhlasujeme, že odteraz bude. Možno ružová pre niekoho skutočne aj je. Ale skúma niekto, či nie sú tí možno aj úprimne hlasujúci  intelektuáli farboslepí? Alebo vedia, že tráva je zelená, len podľahli tlaku ružovej mafie… Aby dostali nejaké ďalšie bagríky, kýbliky a lopatky, a hlavne hrabliská, nové pieskoviská či očíslované papieriky… Iba za to, že zahlasujú tým správnym tlačítkom v prospech tých správne vyfarbených… a potom si pôjdeme spoločne povískať na obrovskom zábavnom kolotoči… Aby sa tí naši rozmaznaní či  prachatí jojkovia  mohli  ešte viac na úkor všetkých aj ponafukovať, obvešať tie svoje opice daromnicami. Či kapitalisticky porozdrapovať… až kým im kontá či bruchá neprasknú…

Len ten demokratický kolotoč sa raz aj zastaví. A bude treba niesť aj zodpovednosť nielen pred ľudstvom a dejinami.

Vraj aj Hitler, ktorý bol nemcami v 1933 demokraticky zvolený a dostal 91% vo volbách, sa väčšinou riadil zákonmi, ktoré si dal demokraticky odhlasovať v Reichstagu. V lunaparku zvanom svet si porečnil, pošantil aj pozúril dvanásť na nihilizmus plodných rokov.

Čiže, ak sa dohodne väčšina, že starí a chorí ľudia sú pre naše zdravotníctvo a spoločnosť ekonomicky zaťažujúci, a poslať ich na onen svet injekciou eutanázie bude odteraz legálne, tak to bude akože v poriadku? Lebo to demokraticky odhlasovala väčšina ktoviečím pripitých zákonodarcov?

 

Úloha cirkví je byť svedomím spoločnosti, a oni si ju aj čiastočne plnia. Ozvú sa napr. pri legalizácii interupcií pastierskymi listami, pochodmi za život, vyzváňaním zvonov či nejakými nótami tu a tam, ale v podstate sme skoro všetci už zmierení, že napr. asi 30 umelých potratov denne na Slovensku je normálna realita. Je to však normálna realita? Demografia slovenského národa ide dolu vodou. Každý šiesty pár je neplodný… Človeku napadá, či nás elity nepráškujú kôli tomu, že sme vraj premnožení… My si ako idioti legálne kántrime zdravé slovenské deti, miesto toho aby sa radšej odhlasovala v parlamente štátna pomoc pre tých, čo nechcené deti chcú adoptovať. Slováci síce nevymrú, len budú trochu tmavšej pleti, lapaji…

Je normálne, keď si adorujeme, čiže zbožťujeme, jednu z primitívnych podôb demokracie a nehrozí ani v najbližších volbách nejaká podstatná zmena? V tomto type demokracie totiž prosperujú niektorí jednotlivci, tým sa darí ajajaj, ale mnohí žijú LTT, čiže len tak tak… veľa je tých, čo otročia v práci, čo ich nebaví… a mnohí už aj nedôstojne živoria…Chcelo by to nielen filozofický screening tohoto nášho systému, ale asi aj nejakú razantnú zmenu.     Sekera demokracie predivnej je možno nástroj vyšších síl na liečbu našich lakomostí a iných pubertálnych uleteností… Aj keď málokto už v nejakú zmysluplnosť pozemského diania ešte aj dúfa.

PS: Nie veru nadarmo je v biblii napísané, že Judáš zradil Krista za tie čarovné “papieriky na háčiku”…

Nutkanie niekoho obviňovať

Slušný človek si uvedomuje svoju nedokonalosť a celkom normálne si uzná svoj podiel viny a absolútne prirodzene povie slovko prepáč. Pre niekoho, na normálnosť biedneho, je takéto správanie nedostupným luxusom.

Tých neslušných napadne ako prvé to, čo pri probléme napadlo našich prarodičov v raji. Adam obvinil Evu a tá zasa hada. Do dejín toto správanie vošlo ako pojem dedičný hriech. Napriek tomu, že tu máme kresťanské cirkvi, ktoré pokrstili vari celý národ a spoločne tvrdia, že krstom sa tento dedičný hriech zmýva, jeho následky stále v nás ostávajú. Stále podliehame primitívnemu pokušeniu zvaliť svoju vinu na niekoho iného.Niečím pokrivený a oslepený poločlovek si vyhliadne iného človeka, obetného baránka, na do toho si premieta svoje tiene ako na premietacie plátno.Hovorí špatne o inom a vôbec si neuvedomuje, že hovorí vlastne viac o sebe než o ňom.Vrhá na iných svoje viny a takto sa odbavuje a zbavuje svojich komplexov.Hĺbková psychológia to nazvala zákonom projekcie. Biblia to nazýva videním smietky v oku brata a nevidenie si brvna vo vlastnom oku. Kto si to aspoň trochu uvedomí, ten je na tom už trocha dobre.Kto si tieto sklony človeka neuvedomuje vôbec, to veru dobré nie je. Nevidenie si trochu od vlastného nosa vôbec nie je slobodou. Je to otročenie narcizmu a klamom predsudkov.

Ten najväčší z prorokov bol obvinený, že vraj je pažravec a pijan, priateľ špekulantov a prostitútok… vraj že je pomätený, čiže mal by ísť na psychiatriu či rovno do blázinca… Vraj je diablom posadnutý, obvinil ho návštevník kostola…Vraj znesväcuje sviatočný sobotný deň, lebo kohosi v tento deň uzdravil… Vraj je bohorúhač, za to, že povedal Ja Som…

Títo autori boli z vtedajšieho náboženského prostredia. Predstierali, že robia náboženské rituály a vnútornú kajúcu očistu, ale robili to pravdepodobne veľmi povrchným až darebáckym spôsobom, keď si potrebovali svojou špinavou papuľou poosočovať najväčšieho z prorokov obvineniami, ktoré kvasili iba v nich… A chodiaca pravda bola iba ich zrkadlo.

Láskomer

Ľuďom už dlhé roky slúži teplomer či tlakomer, ale zmerať stupeň našej lásky k niekomu je stále science – fiction.

A predsa sa to dá. Láska je záležitosť duchovná. A ak má človek rozvinutý spirituálny rozmer, tak aj dokáže za pomoci triezveho rozumu, ak nie presne zmerať, tak aspoň približne odhadnúť, nakoľko má rád niečo alebo niekoho. Ak triezvi rozum chýba, tak to bude problém.A opití môžeme byť nielen alkoholom, ale aj nekritickým zbožňovaním nejakého politika či zamilovaním sa do niekoho, kde si vôbec nemusíme uvedomovať jeho či jej chyby.Najhoršia je, a asi aj najnebezpečnejšia z opitostí, a to opitosť vlastným názorom, ktorý si  prepitý mozog stotožní s absolútnou pravdou, vyhlási  za konečný, nemenný a neomylný. A potom je mu tak verný, že jeho vernosť nepozná žiadnu neveru.Aj toto by sa zišlo nejakým prístrojom zmerať, že v akom stupni lásky ku svojim konfabuláciám sa niekto nachádza. Prezradilo by to stupeň jeho štádia puberty,v tom lepšom prípade. Alebo stupeň jeho somárskej zaťatosti, ktorú voláme aj pýcha, v tom prípade horšom.  A potom by sa mu zišlo odborné poradenstvo na láskoholickom ministerstve  a akútna detoxikácia  nejakým láskoliekom.

Na milovanie sme naprogramovaní. Každý z nás niekoho miluje, alebo niečo. A je rád, keď je inými obdivovaný a ctený. Alkoholik miluje flašku alkoholu, mafián svoje zisky, matka svoje dieťa, fanúšik svoj klub a veriaci svoju cirkev. Je dobré si uvedomovať, koho ja vlastne najviac milujem? Pri kom by ten ešte nevynájdený láskomer ukazoval tú najvyššiu hodnotu merania? Pretože ak dlhodobo ukazuje tento údaj na niekoho konkrétneho, ten, tá či to sa stane objektom mojej adorácie. Stáva sa nevedome mojím božstvom.Chvíľu to aj s pochechtávaním pôjde, ale po čase začnú problémy. Adorácie sa začnú meniť na ignorácie. A tak zmeníme svoje zameranie na niekoho iného.Alebo na niečo. A toto opakujeme po celý svoj život. Tí, čo z tohoto začarovaného kruhu vystúpia, a začnú adorovať niekoho Absolútneho, ktorý tieto adorácie jediný aj unesie, majú šťastie. Ostatní budú mať smolu.Lebo tým, čím hrešíme, že sa to pokúšame príliš až nadovšetko milovať, tým budeme asi aj trestaní...

Tvorivá či mučivá?

Samota je súčasťou nášho pobytu na zemi. Ako pobyt v nej využiť na niečo užitočné? 

Inteligentný človek sa vraj nikdy nenudí. Nájde si v samote vždy nejakú činnosť, ktorá je jemu alebo spoločnosti užitočná. Jednoduchší človek to má ťažšie. Nevie čo s ňou. Zabíja všelijako čas. Väčšinou sa nudí… V samote sa totiž stretáme aj sami so sebou. So svojim vnútrom. Bohatým na myšlienky a city. Alebo prázdnotou.A to poriadne bolí.Aj inteligenta to občas zabolí, ale to je napr.pre spisovateľa čosi dôležitejšie ako písací stroj.Umelecky nadaný človek začne tvoriť. Spisovateľ písať, básnik básniť, maliar maľovať, hudobník pracuje s hudbou, mystička preciťuje niečo hlboké, kňaz sa modlí za svojich veriacich, trpiaci človek plače a volá nebo o pomoc. Všimnite si, koľko kadejakých zbytočných vedomostí nám natláčali za 17. rokov školy do hláv, ale nik nás neučil, ako plodne stráviť samotu.Primitívnejším stačí pustiť si laktibúdku a čumieť tam do blba na programy, ktoré nám pripravili iní. Po hodinách sledovania si nepamätá z toho nič, iba začne chrápať. A bude stále menej život chápať. Takto sa dá rokmi vytunelovať samého seba od podstaty života aj od prežívania niečoho originálneho. Vzdelanejší ľudia radšej sedia pri internete, kde si sami plánujú a programujú to, čo považujú za dôležité. Nie je to až taká tragédia, keď nám bulikajú odborníci, že sme závislí na novej digitálnej droge. Veď je to túžba po poznaní, a tej sa oplatí zasvätiť cenné chvíle svojho života. To nie je zabitý čas. To môže byť veľmi dobre investovaný čas samoty. To je zabíjanie času, keď sa nudíme a konzumujeme televízne či digitálne gebuziny, z ktorých nám vnútorné prázdno narastá do veľkonudných rozmerov. Tým je táto situácia hrozivejšia, čím hlučnejšími pazvukmi vyrušujeme ľudí okolo seba.Alebo prezrádzame ostatným okolo seba veľkosť svojho prázdna tak, čím viac utekáme a tvárime sa ako sme zaneprázdnenejší. Kto chce prežiť kvalitný vzťah, ten by pred boľavou samotou nemal utekať, ale mal by sa v nej naučiť tvoriť a nebyť iba odutým chodiacim prázdnom.

Farizej a Mária Magdaléna

 11. apríla 2015  Pavel  0 Comments

Život sám je niekedy zaujímavejší karneval než ten v Rio de Janeiro. Treba však ku tomu okrem biblie aj trochu fantázie. A aspoň štipku postrehu.      V biblických postavách sú totiž skryté naše utajované, akoby stelesnené démony alebo aj duchovné kvality.Tie odhalí iba ten, kto nie je primitivizmom pričapený alebo zadlávený iba povrchným vnímaním reality. Farizej bol vyšší cirkevný hodnostár, odborník na morálku a výklad biblických textov, ktorý vedel ako si v chráme či mimo neho uctiť pravého Boha. Zdalo sa že sa vo svojom obore vyzná, lebo neraz bol z neho aj výborný rečník, ktorý vedel nadchnúť priemerné davy pre božie veci. Najčastejšie vraj kázaval o presvätej čistote…Utvrdzoval iných v zachovávaní Desatora, v udržovaní dvojtisícročnej tradície ako treba očakávať Mesiáša,ako treba dôkladne dodržať kostolnú liturgiu,atď. A popritom vedel aj zdvihnúť prst na tých, čo z lajdáckosti nenavštevovali kostol alebo sa škandalóznym spôsobom prehrešovali proti 6.prikázaniu ako napr. tá provokačná pobehlica,no tfúúj, Mária z Magdaly!!  Ktovie či tá chodila do chrámu, sotva, to že žila v hriechu vedeli o nej všetci, aj ona sama o sebe to vedela.Keď prišiel dlhoočakávaný Mesiáš, tak si posvietil aj trocha hlbšie na ľudí než amatéri farizeji. A nebál sa im to aj povedať. Tí ho preto začali považovať za úhlavného nepriateľa.Za službu nebu a židovskému národu považovali ho „rozmliaždiť.“ A to mali plné ústa o láske k pravde a ku blížnym. Tak aj zákerne urobili.Zrazu sa z tých najzbožnejších stali duchovnými banditami a vrahmi vtelenej Pravdy.A ten náš spomínaný farizejko si „nábožne“ prišiel aj odpľuť pod kríž so slovami: „Tak Ti treba, Ty bohorúhač!“ A vraj na jeho matku sa osopil podobne ako na nehanebnicu, aby sme použili to najjemnejšie slovo.Apoštoli boli zdrvení a zdúchnutí.A to boli pred pár hodinami na prvej sv.omši a tuším aj na svojej biskupskej vysviacke a prvom sv.prijímaní… A mali tam aj slávnostné silné reči o vernosti…Pod krížom bol iba jeden z nich.A bola tam aj Mária Magdaléna.Držala v náručí matku Ježišovu.Plakala a bojovala v duchu s ňou.Dnes sú obe sväté a v nebi a ktoviekde sa v pekle škvarí ten farizej…

Raz môže byť všetko inak, než sú naše dnešné unáhlené a škuľavé posudky…

Jééé, pánbožkári…

Patologickú spiritualitu treba vedieť rozlíšiť od spirituality zdravej. Chce to však trocha inteligencie.

 

Väčšina z ľudí sú veriaci ľudia. Väčšina z tej väčšiny sú zjavne nedozretí jedinci. Aj ako ľudia, aj ako veriaci.Tí, čo sa chcú od nich dištancovať, a hrajú sa na neveriacich, si robia z týchto nedokonalostí posmech. Myslia si, že takto si držia odstup od toho neraz ozaj biedneho v našom správaní.Keď si urobíme zo seba či z niečoho skriveného žart, to je úplne v poriadku. Keď však začne v tom žartovaní pracovať naša často nevedomá pýcha, to už v poriadku nie je. Tam už vstupujeme cez provokatívnu iróniu do tzv. sarkazmu, čiže posmechu z iných ľudí. To je vizitka nekultúrneho človeka.

“Jééé pánbožkári…” zachechtal sa istý mladík, keď videl vychádzať ľudí z kostola. Bol trocha pod vplyvom alkoholu, a vtedy je človek akýsi prostorekejší, a ľahšie sa dá jeho úlet pochopiť. Ťažšie pochopiteľné je však žiadne svätuškárstva nespomenúť celý rok napr.v kázni alebo pred ich pustošivým vplyvom “dať hlavy do piesku”. A tak ich vlastne tolerovaním podporovať. Kto to zo zodpovedných v rodine či v cirkvách robí, ten je asi pánbožkárskou infekciou napadnutý sám. A potom sa ono ľahúčko šíri vo vnútri v spoločenstve veriacich. Napadne postupne viac osôb a začne mať väčší spoločenský záber. A konečné ovocie toho sú nejaké sociopatie, ktoré bude produkovať niekto, kto ich bude ponúkať s tým vo viere dobrým. Toto u ostatných spôsobí odpor voči cirkvi aj voči kostolu, odkliaľ táto osoba vychádza. Môže to spôsobiť aj posmech z posvätných tajomstiev viery.

Ďalšia obludnosť v našom správaní je napr. vtedy, keď sa poloslušný polokatolík začervená pri pohľade na fotku nahej ženy, a myslí si pri, že asi spáchal ten najväčší hriech, a že urobil to najväčšie hrdinstvo, keď svoj pohľad od toho obrázku odvrátil, ale absolútne ho netrápi to, že splodil nejakej žene dieťa, a potom sa na nich vykašlal, prepísal majetok po rodičoch iba na seba, a so súrodencami sa nemal potrebu podeliť a v krčme sa vychvaľuje s tým, ako volil toho, kto vytuneloval slovenskú krajinu…

Čo na to poviete? Kto normálny by chcel takto dopadnúť? Kto si robí väčší posmech z viery, ten, čo sa podnapitý posmieva z ľudí idúcich z kostola alebo ten, kto sa považuje za tuhého katolíka, a vôbec si neuvedomuje aký je už stuhnutý a jeho hodnoty sú takto akoby na posmech pokrivené?..

 

Psychopati medzi nami

Včera sa mi nabúral do komentárov veľmi neopatrný psychopat. Jeho adresu či identitu je totiž ľahučké vypátrať. Ak budú komentáre ku niektorému z mojich blogov vypnuté, tak to preto, lebo nemám za povinnosť sa nechať verejne urážať. Vypol som komentáre iba preto, aby som zabránil tým pár psychopatom vylievať tie kýble špiny, ktoré si zabudli prečistiť a vrhajú ich na iných. Ubližujú tak ostatným, lebo likvidujú slušnú komunikáciu. Nechať ich tak robiť je vlastne schvaľovanie zla. Aj to je aplikácia etikoterapie.

Čo s nimi? Buzeranti, teraz nemyslím na sexuálnu orientáciu, ale na sociopaticky poškodené charaktery niektorých jedincov, tí si vyberú nejaký objekt, a začnú ho buzerovať do nepríčetnosti ako keby boli posadnutí. Takéto správanie napĺňa skutkovú podstatu trestného zákona, a tomu kto takto vyčíňa odkazujem, že ak sa nespamätá, a bude nenávistne verejne opakovať svoje psychiatrické diagnózy a koprofagické synonymá spolu s niektorým menom, mojou povinnosťou je mu preukázať milosrdenstvo a oznámiť ho polícii.

Volá sa to kyberšikana. A šíri sa to s duchom “slobody” ako epidémia. Preto sa musíme zaregistrovať aj s adresami, lebo to nie je jeden prípad. Preto na BB psychiatrii vzniklo nedávno oddelenie pre takto postihnutých pacientov, ktorým treba odborne pomôcť.

Keď som pôsobil ako duchovný v Rooseveltovej nemocnici, tak tam do kaplnky chodili všelijakí pacienti. Aj tí psychicky postihnutí. Mali rôzne druhy postihnutia, a jedno spoločné: osočovali okrem iných záchvatov lekára alebo sestru či kňaza z tej hrôzy, ktorou trpeli sami. Jedna pacientka nám šesť rokov posielala denne asi tridsať krát výhražných a inokedy vtieravo podlízavých sms na služobný či osobné telefóny. Chodila sa z toho spovedať, ospravedlňovala sa, vyhovárala sa, vraj má “nervy”… Raz som ju musel doslova chytiť pod krk a vyraziť ju von z kancelárie, lebo nerešpektovala žiadne ani slušné ani prísne upozornenia, že teraz mám rozhovor s niekým iným, ona sa drzo pchala do dverí, chudera. Zaujímavé, že krik na ňu nezaberal, ale celkom psychicky vyčerpaný som ju láskavo poprosil, aby prestala, a ona videla, že už mám naložené dosť, a predstavte si prestala. Bola to psychická choroba alebo primitívna chuť niekomu trieskať po hlave? Raz mi napísala v liste, že toho démona nachytala vtedy, keď sa odbavila na erotickej linke. Iná kopala do dverí, a keď som ju upozornil prečo takto robí celému oddeleniu hanbu, ale aj nám, lebo chodila dolu do kaplnky, tak povedala že na vine sú lieky. Iná ma udala rovno u riaditeľa, že vraj sme mali techtle mechtle, a neboli ani techtle. Všetky tri vyskočené mníšky a fatálny nepokoj v duši. Ďalšia má už  dekubity z rozmaznanosti a Vám ponúkne, že či by ste nechceli mať s ňou dieťa, a keď jej slušne vysvetlíte, že to nie je možné, tak sa urazí, že Vás po celom meste ošpiní, hlavne medzi kresťanmi ,vraj ste taký extra smilník na pohľadanie. Keď je niekde silno zasmilnený vzduch, tak takto ho kolegovia kňazi celkom bežne čistíme, aby ste ostatní vedeli, že si iba na farách šunky neváľame, ale robíme aj tzv.duchovnú prácu.Cieľ nečistých duchov za podobným dianím  je pošpiniť meno, zhodiť, doviesť do blázinca…To sa pri takýchto, hlavne nešťastných pacientkách deje, a kto s nimi robí, vie o čom píšem.

Chytať ich však pod krk chlap v prvej frontovej línii niekedy jednoducho v sebaobrane výnimočne musí. Ako mám však pozbierať tie špinavé reči? Tak sa modlím. Každá bulvárne nafúknutá bublina raz spľasne. Niekomu pomôže psychiater, niekomu polícia, niekomu čas, niekomu prímluvná modlitba a niekomu iba sila Krista Spasiteľa cez exorcistu.

Si normálny alebo špekulant?

Niekedy vtip je výstižnejší než podrobné komentáre renomovaných odborníkov…

 

– Si normálny občan alebo si špekulant?

+ Ako to myslíš ?

– No tí normálni slováci chodia každý rok na dovolenku k moru, menia každé tri roky nové auto, cez víkend idú na chatu, a ak sú na dôchodku, tak majú ešte nejaký príjem z brigády navyše.

+ A kto sú tí špekulanti?

–  To sú tí, čo špekulujú, ako vyžiť z výplaty do výplaty, z podpory do podpory a čo majú starosti s tým, že od koho si požičajú na vlastný pohreb…

Život v luxuse

Pokušenie života v luxuse je reálne. Nechceme ho odkladať na život po smrti. Radi by sme ho zažili už tu.

 

Niektorí urobili potrebné kroky, aby si ho zabezpečili. Či to bolo férové ich nezaujíma.Luxus je ako droga a oni sa ňou radi opájajú ako kokaínom.Keď na svojich nadrozmerných supermoderných plazmových obrazovkách sledujú a nemôžu nesledovať niekedy niečo z tej veľkej biedy na tejto planéte, tak to prepnú radšej na nejakého zabávača… Keď sa napr.dozvedia informáciu, že 2 miliardy ľudí tejto zeme nemá ani jedno euro na deň, ďalšie dve miliardy, čiže 2000 miliónov ľudí  má denný príjem do dvoch eur na deň, a ostatní z 3 miliard ľudí má viac ako dve eurá denne, tak tomu nevenujú dlhšiu pozornosť a niektorí to odbavia vetou: “Neřeš to, jo”…

Pri otázke, či je mravné, aby jedným praskali bruchá od prejedania a druhí umierajú od hladu, tak pravdivá odpoveď je, že je to nemravné.

Na otázku, či je normálne, pri tomto stave na planéte žiť v luxuse, tak jednoduchá odpoveď zdravého mozgu je, že to normálne nie je.

Oveľa väčšie rozdiely medzi luxusom a biedou sú v našich interiéroch než sú tie viditeľné v našich exteriéroch.

Raz budeme za svoj život pred Stvoriteľom zodpovední.A tak by som s dovolením odkázal tým,ktorí nastavili systém,kde bohatí bohatnú ešte viac a kde chudobní sú umelo držaní v biede, za akútny stav, kde rozhoduje nejaký veľký cynik v pozadí diania a kde nerozhoduje vôľa ľudu, ako to máme v Ústave.Väčšine občanov  tento stav pri hlbšom zamyslení dokonale kradne dobrú náladu.

Luxus môže mať aj iné podoby, než je tá vonkajšia, a iba vo veciach. Niekto môže ísť do luxusu samoty, kde zažíva tvorivú blaženosť a kde iný človek poriadne trpí úzkosťami.Niekto žije v luxuse zdravej spirituality a iný je spútaný bludmi, a ani si to neuvedomuje.Niekto zažíva luxus krásneho vzťahu a iný je vo veľkej biede vzťahu škrípajúceho a väčšinou boľavého. Minule som povedal chlapcom v Slobodnom vysielači, internetovom rádiu, ktoré predbieha za vyše dva roky svojej existencie iné mainstreamové médiá, že či si oni uvedomujú, že žijú vo veľkom luxuse slobody. Pretože tento luxus si dnes málokto môže dovoliť, teda vyjadriť svoj slobodný názor do verejného priestoru. Je tam neraz zadymený vzduch občas tam počuť mimo vysielania aj “zázračné” slovo, ale v čom je filozofia rádia ozaj cenná, že sa tu snaží dar slobody realizovať v praxi. A to v histórii ľudstva mohol veru málokto. Ani tí hore v luxuse si to nemôžu verejne dovoliť ani dnes…

Napadlo Vás, že skutočne veľkým luxusom dnes je mať zdravý úsudok?  Toľko je dnes schizoidných či dementných prejavov v našich postojoch…

Asi najväčší luxus z toho vnútorného hľadiska má ten, kto žije svoj príbeh, a nie cudzí, pre ktorý ho určil a sem poslal Stvoriteľ.A ak zostane aj normálnym človekom dobrej vôle, a nepodľahne rôznym primitívnym či sofistikovaným pasciam, ktoré tu nastražili nepriatelia ľudského pokolenia, to je s dovolením moja definícia života v luxuse. Bude mať v sebe tento jedinec aj pokoj. Ostatní budú potrestaní nepokojom a agresivitou v rôznych stupňoch a podobách.A ich okázalý luxus navonok je iba maska, pod ktorou sú skryté ich veľké biedy…

Grálistka versus kresťan

Keď sa dajú dve posolstvá vedľa seba, tak sa dajú lepšie porozumieť ich odlišnosti.

G: Vy si myslíte, že Ježišova smrť na kríži bola Bohom chcená? Posolstvo grálu to osvetľuje úplne inak. Bola to iba hrozná vražda Božieho Syna, ktorá nepriniesla žiadne vykúpenie. Vy kresťania dezinformujete. Celý svet je kôli tejto udalosti ešte viac karmicky potrestaný. Glorifikujete túto praobyčajnú vraždu proroka, ako keby si to prial sám Boh.

K: Naša viera svedčí o tom, že vykúpenie sveta nastalo. Smrťou Krista bola porazená Smrť. Veru Boh to dopustil, a iba On vie prečo sa to muselo stať až tak drastickým spôsobom. My rozjímame, že Ježiš si veľmi cenil našu spásu, lebo my si ju asi  vôbec neceníme a neuvedomujeme, aká je cena našej duše  dôležitá.

G: To sú tie Vaše rozprávky. Okolo nás je smrť stále. Nezavádzajte!

K: Pri Veľkej noci oslavujeme víťazstvo Krista nad diablom.

G: A to nevidíte, že ako stále zlí duchovia mnohých ničia a robia im peklo už z tohto života?

K: Vidíme to, ale to je preto, lebo nespolupracujú s Kristom, ale veria v nečisté božstvá, čo im nepomáhajú. Všetko zlo nebolo odstránené, iba generálny pekelný štáb dostal fatálny úder. Kristus vyhral svojou prehrou vojnu. Nám zostali ešte malé bitky s čertami, v ktorých s pomocou Krista môžeme víťazne obstáť a nadobudnúť si potrebné  cnosti.

G: V Posolstve grálu sa píše, že Ježiš nevstal z mŕtvych ako si to myslíte. Nebolo to telesne, ale duchovne. Vy ste nepochopili   vôbec Kristovo posolstvo.

K: Toto hlásali doketisti v 2.storočí, ale sa mýlili. My veríme že aj telesne. Jeho duch sa vrátil do tela, to sa obnovilo. V biblii sa píše, že kameň bol od hrobu odvalený. Keby to bolo iba duchovne, tak by ten kameň odvalený byť nemusel. Raz aj my takéto veľké vzkriesenie zažijeme s ním, keď príde. Zatiaľ môžeme pracovať na malých vzkrieseniach svojich bied v našom vnútri či svojom okolí.

G: Vôbec si neuvedomujete to, že sa tu budeme dovtedy reinkarnovať, pokiaľ nezaplatíme svoje dlhy do posledného haliera?

K: Naše veľké dlhy zaplatil Kristus na kríži. Jeho inkarnácia nás zachránila. Jeho sv. krv očistila. My sa netúžime znovu  reinkarnovať do nového tela, ale túžime po nebeskom oslávenom tele a ideme do spoločenstva svätých v nebesiach. Už v tomto  živote sa snažíme inkarnovať všetko dobré a pravdivé do svojich tiel i životov. Kto toto nerobí, tak akoby spal, a predivne  odkladá to podstatné na nejaký iný život v inom tele. Toto my kresťania voláme nezodpovednosť a škola prepadnutie.

G: Vy to všetko zhadzujete na Krista. Každý si musí svoje karmické dlhy zaplatiť sám. Je to presne podľa železných zákonov   vesmírnej spravodlivosti.

K: My sa spoliehame viac na Božie milosrdenstvo než na vesmírnu spravodlivosť. S týmto tuším ten Váš systém vôbec nepočíta. Vaša presná kaukulačka je nie presná, ale veľmi vzdialená realite.

G: Posolstvo Grálu aktualizuje modernému človeku duchovné zákonitosti. V biblii je mnoho podobenstiev a je už zastaralá.

K: Pre nás je Božie Slovo v biblii, hlavne v evanjeliách stále aktuálne a živé. Vaše posolstvo má aj svoje múdre kapitoly, ale sú   tam aj klamstvá, ktoré voláme bludy. Dajte si na ne pozor, lebo otec lži je zlý duch.Ten ľudí klame, aby ich okradol o budúce     zásluhy. Vaše posolstvo je vo viacerých bodoch v úplnom rozpore so zvesťou evanjelia. Nemôže byť preto z neba.

G: Veď Vy ste nečítali celé toto posolstvo. Najprv si ho celé prečítajte a potom môžete o ňom niečo aj povedať.

K: Netreba mi ho čítať celé. Natrafil som tam na také zarážajúce a kresťanstvu odporujúce tvrdenia, že mi to stačí.

G: Ktoré konkrétne?

K: Je to strašne prísne. Nemilosrdné. Chýba tomu radosť. Autor tejto knihy nie je inšpirovaný Duchom Svätým,ale asi duchom  nejakého “ivana hrozného.” A preto ju nepovažujem ako Vy za duchovne užitočnú literatúru.

 

 

Moderní inkvízítori

My sa tvárime, že máme slobodu prejavu. Všetci to akože navonok uznávame, v Ústave SR to máme napísané čierne na bielom, ale keď si pokojne vyslovíte svoj názor, oni spozornejú, pretože prichádza ich osudová chvíľa. Začnú škrípať zubami, že z ktorej strany majú začať pľuvať jedovaté sliny, aby si svoju pozemskú úlohu naplnili…

Teda aby som bol presný, názor Vám dovolia vysloviť, ale iba kdesi súkromne v cukrárni pri zákusku alebo v krčme pri pive. Akonáhle ho chcete zverejniť v novinách či masmédiách, kde ten názor zaznie a sledujú ho už tisíce čitateľov či poslucháčov, tu začne pracovať démon podlosti v moderných inkvizítoroch. Tí majú ako psy stonásobne vyvinutejší čuch než ostatní, a čím niekto napíše či odvysiela úprimnejší a mravnosť budujúci príspevok do éteru, tým oni považujú za svoju predpekelnú povinnosť ho zoťať, očierniť, skúšajú ho ponížiť a najradšej by ho niekde upálili alebo zadupali pod čiernu zem. Čím má niekto neutrálnejší a nikoho nemeniaci názor, tým mu dajú väčší pokoj. A čím je niekto nemravnejší, tým viac ho verejne vychvaľujú a roztieskavajú iba takto pochopenú slobodu prejavu.

Keď sú už v koncoch a nevedia, ako nový intelektuálny potrat na niekom plodnejšom počať, zo zúfalstva sa priplazia ako hadi, a akoby z posledných síl svoj objekt záujmu aspoň uštipnú, a vynadajú mu verejne do chudáčikov, hlupáčikov či skrachovancov. Veľmi im vyhovuje anonymita, keď svoje trestné činy nepravdy a nelásky môžu páchať v skrytosti a bez zverejnenia si svojho mena či tváre. Sú to v podstate primitívni zbabelci. Ani niekoľko ovládaných jazykov, ktoré im trčia ako slama z topánky či akademických titulov, ktoré im vytŕčajú ako slama z klobúka, na tom veľa nezmení. Ten, kto takýto systém vytvoril a v pozadí naň dohliada, sa na takomto beztrestnom nakladaní si občanov navzájom sa asi dobre škodoradostne  aspoň trochu pozabáva. Asi aby mu pobyt v  klietke nudy bol znesiteľnejší…

Všimli ste si, že čím sa niekto viac navonok tvári ako liberál, tým v sebe skrýva silnejšie inkvizítorské pudy?

Čím je niekto viac postihnutý krutosťou inkvizítorského syndrómu, tým s väčším milosrdenstvom ho treba chápať a pokúšať sa ho liečiť.

 

 

List slovenskému danovi brownovi

Niekto ho onálepkoval ako slovenského antikrista. Bulvárna fáma sa šíri. Čím viac, tým sú jeho knihy predávanejšie. Kde je úcta k blížnemu a jeho menu, vrajkresťania?

 

Pekný deň

Vaša predstava jedného z Ježišov je liberálnejšia, čo môže byť samozrejme v poriadku, lebo sa nikde nehráte na ultrakatolíka. Podávate len svoje svedectvo ako ste vlastne pochopil  život i kresťanstvo . Podávate ho po ľudsky, dobrotivo ľudsky, niekedy príliš ľudsky. Cítiť z Vašich kníh, že si ctíte pravdu, aj keď svojsky konfabulujete biblické svedectvo a vykladáte si ho necirkevne a originálne. Majú Vás za antikrista, počul som to na vlastné uši medzi kresťanmi, lebo asi nevedia čítať medzi riadkami. Je možné, že odvádzate čitateľov od podstaty Ježišovej obety na kríži, a odkazujete tak kresťanom, že nemusia už trpieť, ale treba sa nám iba radovať.
Podobne nám dvíhate slovákom sebavedomie, lebo ho máme aj pričapené tými, čo si prišli do božej vinice po-cirkev-níčiť. Dodajte pri svojich prednáškach ku tomu aj B, keď ste napísal to A. Lebo nebezpečie môže byť aj to, že sebavedomie nám narastie príliš až do frajerstva, a život iba v radosti nás môže znecitlivieť voči tým, čo prežívajú aj boľavú fázu života. Ste veľmi momentálne úspešný a prajem Vám to, ale sme na zemi, a zo dňa na deň sa nám môže zmeniť osud a môžeme byť medzi neúspešnými. Preto sa to stáva neraz i celebritám lebo majú sklony sa rozkokošiť a iba tešiť s úspechu, ale životná situácia sa im niekedy náhle otočí o 180 stupňov. Nezabudnime sa povzbudzovať  v nesení si svojho kríža.  Zhora nám totiž dávajú zažiť aj inú, veľmi nepríjemnú časť nášho bytia, aby sme neuleteli, že sme tu už polobohovia, ale aby sme ostali pri zemi a  nezabúdali, že sme iba ľudia. Lebo okolo nás je aj veľa neúspešných a dobitých, a pobudnúť s nimi v ich údele ich azda povzbudí viac a hlbšie, než to, že pocítia náš úspech.
Vaše výzvy, aby sme niečo začali robiť sami a nečakali iba, že to nejaký mesiáš urobí za nás, sú z jednej strany správne, chlapské. Ale zo strany inej a dôležitejšej, my kresťania čakáme na Kristov druhý príchod, lebo nik z nás nemá silu pohnúť s týmto neraz poctivú človečinu valcujúcim monštrom moci v mnohých podobách. Toto Vášmu dielu chýba, že my potrebujeme spolupracovať s pravým Kristom, Jemu treba zveriť problémy svojho života, lebo naše snahy sú nie dostatočné. Bez spolupráce s nebom, bez modlitby bez nesenia si svojho kríža by sme nežili pravú kresťanskú vieru, ale boli by sme ako bludári z 5.st. pelagiáni. Celé hnutie New Age je tým poznačené, čiže spasím sa vlastne iba ja sám. Na toto si dajte pozor, v dobrom Vám to píšem. Čítajú Vás totiž mnohí aj počúvajú, a my sme za nich veru aj spoluzodpovední. Sú to veľakrát tí, čo nežijú tú náročnú kresťanskú spiritualitu, ale idú po pohodlnej ceste do záhuby, ktorú pravý Kristus nemohol nespomenúť. Týchto ľudí, ak máte dar osloviť, tak im to s Ježišovým menom aj pripomente, lebo to sú vážne veci, za ktoré budeme niesť svoj podiel zodpovednosti pred Božím trónom. Ten mesiášov pobyt na kríži nebol ani blud ani omyl.Preto my kresťania sme aj takí vážni, lebo pravá viera musí mať tento základ.Dan Brown zarobil miliardu dolárov na prezentovaní Ježiša ako mal vraj s Máriou Magdalénou techtle mechtle.Ľudia dali veľmi ochotne 5 euro na takéto kino a boli ich tisíce so spadnutou sánkou.Či to je pravda zaujímalo to málokoho.Ak im niekto chcel podať pravdu o Kristovom posolstve zadarmo, prišlo ich na stretnutie asi 20.A potom sa ľudia čudujú, že im vládcovia klamú? Veď väčšina potrebuje počúvať a byť opájaná klamstvami a o holú pravdu sa zaujíma iba pár jednotlivcov. Taký je tento svet.A mať takúto slávu s takýmito roztieskavačmi? A bohatnúť takto pri toľkej biede? Rozumiem Vám o čo Vám ide a za mnohé Vaše životné skúsenosti v poslednej prednáške v Banskej Bystrici vďaka.
kňaz Pavel

Milý Pavel, ďakujem za Vaše úprimne myslené slová, budem nad nimi
premýšľať. V úcte Jozef Banáš

List slovenskému danovi brownovi II.

Dogmy sú pevne stanovené pravdy viery. Pravé náboženstvo ich mať musí. Má ich, a svojsky definované, aj ateista, ktorého axiómy,teda skoro ako dogmy sú napr. boh neexistuje.Alebo posmrtný život je klamstvo…Kto je proti dogmám, tak sa drží chudák iba jednej dogmy, ktorá znie: ” Nejestvuje nijaká dogma!” A vycerí pritom nazlostene a celý červený aj svoje zuby…

Vážený pán spisovateľ.

Nedá mi, musím Vám ešte napísať.Vo svojich knihách a prednáškach učíte ľudí ísť proti dogmatizmu.Tu sa musíme naučiť rozlišovať, tak ako ste to raz urobil v jednom rozhovore, že treba rozlišovať medzi tými v cirkvi, čo v nej slúžia ako matka Tereza či Maroš Kuffa a medzi tými, čo jej robia hanbu, čo im ide iba o moc a kariéru. Veľmi správne. Nazývam ich kňazi robotníci versus kňazi manekýni. Podobne je to u dogiem. Aj matematika je plná dogiem. 2+2=4 a basta fidli, nič s tým nenarobíte, platné to bude naveky. Teda v desiatkovej sústave, v dvojkovej sústave výsledok bude iný. To napadne tých inteligentnejších… Tak máme aj tzv.kresťanské dogmy : napr. Boh je jeden, tvoria ho Tri Osoby, čiže náš Boh je tri krát Svätý, Ježiš je inkarnácia 2.Božskej Osoby, Boh je Dobrý a Milosrdný Otec, biblia je inšpirovaná Duchom Sv. alebo zákon Desatora, Mária je Panna, pápež je nástupca apoštola Petra, v eucharistii je prítomný Kristus atď. To sú jednoducho pravdy, podobné tým matematickým, a nikto s nimi nepohne, lebo sú tu navždy a my v cirkvi sme iba ich svedkami a ochrancami, nie stvoriteľmi. Problémom v cirkvi i v spoločnosti sa stávajú duchovne pubertálni jedinci, ktorí si myslia, že ich názor alebo niečo v kresťanstve druhoradé a treťoradé, čo sa v jednom storočí učí tak a v inom storočí inak, napr. názor na to, či má človek právo na náboženskú slobodu, či môže byť diakon slobodný či ženatý, či pápež má mať červené topánky alebo nie, či sukňa má byť pod kolená či nadkolená, jeden farár povie že fajčiť je ťažký hriech, iný že je to ľahký a tretí si s Vami zapáli – a to v tej istej cirkvi, atď. Toto a tomu podobné sú tzv.nepodstatné veci.Tie sú pre nich akoby najpodstatnejšie a na ich fanatickom zachovávaní stojí ich “pravá viera”. Títo nie otcovia, ale octovia kariéristi a spirituálni diletanti však majú veľký talent, ktorý treba asi urgentne chytiť pod krk, oni totiž z tohoto dobovo meniteľného strašia ľudí, že to musia robiť iba tak, ako im to oni zhora zo svojho tróniku dnes naservírujú a čiernobielo vraj už s konečnou platnosťou, “vysvetlia”. Inak peklo alebo iné bububu…A nielenže strašia ale aj iným krivia chrbtice a charaktery. Ich neomylnosť je klamstvo. Tak týchto dogmatikov treba demaskovať a vyprášiť im od “neomylných” bĺch ich kožuchy. Toto prosím Vás učte, ak to uznáte za pravdivé, tých mnohých, čo Vás čítajú a počúvajú. Máte dosť inteligencie, aby ste na túto našu biedu podal liek vystihujúcimi príkladmi. Pretože naši bačovia a valasi na Slovensku nás neučia mať v tomto jasno. Asi sami v tom jasno nemajú… Jeden z vyšších klerikov mi na otázku, že čo je podstatné v našej katolíckej viere odpovedal, že všetko, čo cirkev hlása, celý katechizmus. Pretože máme u nás zásadu, že v podstatných veciach máme byť jednotní, v nepodstatných slobodní a vo všetkom sa máme mať radi. Ale keď niekto pri moci povie, že všetko je podstatné, aj tie menšie a nedôležité veci, tak iba prezentuje svoj diletantizmus a neschopnosť rozlišovať, a takýto sudca môže napáchať v rozhodovaní aj podstatné chyby a čím je vyššie, tým viac ublíži aj celonárodne.

S úctou 

filozofický denník

od Pavel Pakoš | jan 11, 2020 | Kontakt

 

Správa z Misijnej nedeľe
Dnes 23.10.2011 som po 12 hodinovej službe v nemocnici. Robil som sám to, čo
zvykneme robiť štyria, dvaja kňazi a dvaja akolyti. Dve sv. omše plus pochodiť po
skoro všetkých poschodiach od 13 až po prvé a rozdať eucharistiu asi 30 pacientom.
Prišiel som pred 20 h domov, čo je asi 1 km pešo, telefonujem a ktosi volá, že na
neurologickej Jiske mu umiera mama a treba isť zaopatrovať. Malo by ma uchytiť,
veď som dýchal ten nemocničný vzduch celý deň, ale pokojne idem, zaopatrím. A
teraz žasnem z toho, že nie som vôbec unavený. Asi robím presne to čo robiť mám, a
preto taká neuveriteľná spokojnosť. Možno je to ovocie toho, že som sa v predošlých
dňoch dosť modlil, alebo sa za nás niekto modlí, lebo takto dobre sa cítiť po toľkých
behaniach nie je normálne. Keď to porovnám s dňami oddychu, keď som bol doma
a na práci som nič také vážne nemal, ale stačila jedna 20 min. návšteva jedného
môjho kolegu, čo sa túla a robí z kňazstva vrtuľu. Smrdel ako keby práve skončil
s umývaním dlhšie mŕtveho nebožtíka a skočila z neho do mňa taká akútnohrozná
spirituálna infekcia, že som mal skoro tri dni čo robiť, aby som sa z tých prudkých
stavov úzkostí nezbláznil. Doslova. Lapal som po dychu ako priškrtený. Tá veľká
citlivosť čo mám je niekedy veľkým problémom, lebo teraz zachytila hadí jed z tohto
hochštaplerusa lachtikarisa, ako keby ma poštípala jedovatá zmija, a ten jed ma chcel
rozhodiť. Neviem či mi uveríte, ale ostať sám a v duchovnom boji v samote proti
takejto pliage je oveľa, oveľa ťažšou robotou. Nielen duchovnou, ale aj fyzickú stránku
zasahujúcou prácou, než pre porovnanie dnešná duchovno fyzická služba v nemocnici
pri stovke pacientov v akože ťažkom nemocničnom vzduchu. Niečo podobné mi povedala
jedna sestrička, že akákoľvek ťažká je jej služba medzi pacientami, je to oveľa ľahšie
ako život s alkoholikom.

Čo nám najviac vysáva energiu? Prečo to Boh dopustí?, Pokušenie vonkajšej slobody,
Spomaliť sa, Ľahostajnosť kradnúca spirituálny elán, O boľavom vnútornom ohni,
Umenie je povzbudiť, gýč je iba vyčítať, Ako sa niekedy nezblázniť, Duch v obyčajných
slovách, Zlozvyky a dobré tradície, Obete spirituálnej debility, Aby sme nepadli ako
Lucifer, Rôzne druhy duchovnej slepoty, Čo po nás zostane?

Ten najhorší rozvod
Je nedobré, keď manželia všetko majú, ale nemajú sa radi. A preto sa rozvádzajú. Je ich
vraj už 50 percent.
Horšie je, ak odchádza kňaz zo služby. A rozvádza sa s kňazstvom. Odchádza ich do
roka 1000. Čo je u nás katolíkov O,25 percenta zo 400 tis. na svete. Oproti iným
povolaniam to nie je veľké číslo. Ale je boľavé. V roku kňazov v 2010, sa vrátilo ku
kňazstvu 460 bratov. Čo je jeden zo zázrakov, lebo inak to býva iba niekoľko desiatok.
Treba mať pochopenie aj pre toho, kto sa neodhadol či precenil. A vážiť si, ak si osobné
veci dá cez Vatikán do druhotnej disciplíny, lebo nechce žiť v pokrytectve. Najhoršie
v kresťanstve však je, ak niekto odpadne od lásky. A prestane mať iných rád. Škúli
odsudzovaním či gáni závisťou. To je naša najväčšia bieda. Svedčí o tom, že kto tak
robí, radosť z Božieho kráľovstva chudák ešte nenašiel.

Obnoviť si nadšenie, Zdanlivé a pravé klenoty, Dobrá rada bohatému mladíkovi,
Kde sa píše o pokore, pán profesor?, Platí?, Dva extrémy.
Počuli ste o americkej chrípke? Milosti vonkajšie a vnútorné, Ježišova viera je nad
všetky náboženstvá, Ak by Boh nechcel, tak čert nepohne ani chvostom

Kedy prestať pomáhať?
Ak chceš pomôcť, daj najesť, napiť, navštív, povzbuď, zaodej, ale nie zaplať. Nie sme
podľa evanjelia povinní platiť svojim blížnym kadejaké daromnice. Tí falošní blížni
sú tak prešpekulovaní, že ich treba skôr prísne napomenúť, než rozmaznávať. O našej
spáse rozhodnú ľudské skutky. To neznamená, že kostoly a sviatosti treba zrušiť. Veď
tie preto navštevujeme a preto prijímame , aby sme sa naučili rozlišovať ako slúžiť
správne. Ak bude niekto zatratený, bude to preto, že niečo potrebné neurobil, nie za to, že
niečo urobil chybne. Raz som pomáhal istej mamičke s dieťatkom všelijako ako som
vedel. Až mi začala nadávať, a to bol signál, aby som s pomocou už prestal. Už si ju
pravdepodobne odo mňa nezaslúžili.

Kresťania a tí čo sa na nich hrajú, Antikoncepcia v myslení, Rafinovanejšia
temnota, K božej sláve cez neslávnosť, Biedy väčšie než tie ekonomické

V Galilei so srdcom čo vidí
Kto ide v živote s Kristom, ten bude prežívať život akosi opačne, než svet. Stane sa
z neho „blázon pre Krista“. Tí, čo sa ich Kristus nedotkol si budú ťukať na čelo. Ten
bude milovať kríž, ide tam kde je to neharmonické, marginalizované, choré, chudobné,
slabé, dezolátne, nepovšimnuté, trpiace, staré, vyradené, malé, staré, opustené…
A pomáha tú biedu vykúpiť…To je pravdepodobne tá Galilea, o ktorej Vzkriesený
povedal, že tam bude a tam ho jeho učeníci majú hľadať. Zdanlivý okraj života, kde sa
dejú centrálne veci. Neraz v centre sú totiž lazníci z okraja duchovného diania.
Veľkým divadlom robia dojem, že sa deje čosi veľké a môže ísť o opak. Kto v osobnej
Galilei, teda v zdanlivo okrajových veciach v Cirkvi či spoločnosti, ktoré nie sú
v centre mediálneho záujmu, nájde v službe iným Pána, ten má vieru a srdce, ktoré
vidí.

Povinnosť dospieť, Čudné emócie pri lyžovačke, Aké vznešené. Aké jednoduché,
Ten, ktorý mi chcel ublížiť, tak ten mi nakoniec pomohol, Na čo sú dobré zlé
programy? , Šokujúce paradoxy, Dospelá viera, Čo má spoločné kňazský kolárik so
štítnou žľazou?, Duchovné boje versus „pohoda“, Z detského oddelenia,

Preboha, o čom to tu vlastne bolo?
Presne tento názov si rozmýšľa dať na hrob básnik, textár a cestovateľ Boris Filan.                                         Zúfalý epitaf mnohých. Jeho úprimnosť neraz vyráža dych. A dokáže ju poprepletať                                    kadejakými domyslenými asociáciami. Ponavštevovať všetky kúty planéty, trochu sa                                      všade pohrajkať, pokukať a zabaviť. Boris sa raz priznal, ako sa potápa v koralových                                    útesoch mexického zálivu a tam zistil, že ho to vlastne nebaví. Cenné svedectvo.                                               Iných to tiež možno až tak nebavilo, ale
sa radšej chvália, že ako bolo tam a tam úžasne, aby im v tej závisti prišla aká taká
troškaradosť. Ak niekto nežije vieru tak vlastne to podstatné mu tu uniká. A to nie je
skutočne prežitý život. Na kedy si to žitie odkladajú? My sme tu prišli nie dovolenkovať,                                      ale duchovne pracovať na spáse, čiže zdokonaľovaní svojom aj iných. Tí, čo to ešte                              nepochopili, tých čaká po tom pobehovaní hore dole tá Filanova veta.

Odborná rada
Naša osobná skúsenosť je neprenosná na iných. Amatér radí iba to, čo sám zažil
a naivne si myslí, že jeho skúsenosť bude vhodná aj na riešenie problémov iných, asi
„všetkých“. Odborník dáva tzv. odbornú radu. Tá zahŕňa výťažok zo skúseností aj
iných, veľmi mnohých a je vytvorená dlhoročným pozorovaním niekoľkých generácií
a stoviek príbehov z rozličných oblastí.

Uniformita, „Litánie“ moderného kreténa,
Liečenie pevným objatím ,V preši doby, Aggiornamento, teda zdnešnenie ,Diagnóza:
zbabelec, Svet má tiež svoje poučenia, Je telo podrazák? Paradoxy v Ríme , Súkromné
zjavenia, Čistota podľa sv. Kataríny Sienskej, Veľká téma: Teológia tela, Nepodstatné
dôležitosti, Ja nie som dôležitý, Česť veľkému básnikovi Rúfusovi, Kto verí a kto nie
Poslední budú prví, Kríza v Cirkvi, či skôr v tvojej hlave?, Hlas laikov

Jedno zo svedectiev v nemocničnej kaplnke
V sobotu po sv.omši dávam tomu, kto chce priestor, aby povedal, čo zažil. Prihlásil sa
raz pán P. z Fončordy. Bolelo ho veľmi v uchu. Vyšetrenia , liečba, operácia.
Bolesť však neodchádzala. Znovu vyšetrenia, lieky, operácia. Nepomohol ani najlepší
odborník na danú oblasť. Po tejto neľahkej a nie krátkej krížovej ceste napadlo istú
pani doktorku, že problém môže mať korene v zuboch. A ozaj. Tam bolo hnisavé ložisko,
ktoré prerážalo ako prudká bolesť do ucha, ktoré však bolo v poriadku. Tam sa to
vyčistilo, bolesť prestala. Intuícia, ktorú tá pani dr. Dostala, bola podľa môjho
názoru vnuknutím Ducha Sv., ktorý si tento brat vymodlil sv. ružencom.

Polopokoj – polohektika, Necudný svet, Na spoločenskom okraji, ale
v duchovnom centre, Rôzne druhy čakania, Špeciálne čnosti v samote, Za keľo?,
Vyčítať, či povzbudiť, Zmysel života, Koľko je na svete pekného a koľko
škaredého?, Tri celkom iné pohľady na Afriku, O tituloch a otitulovaných,

O komplexe nedôležitosti
Chuť žiť je v štítnej žľaze?, Hrôzy nadváhy, Z posledného miesta,
Byť pravým kráľom, Príbuzní, niekedy horšie na tom než
pacienti, Choroba – pripomienka na smrť

Sloboda je poslúchať Boha
Túto veľmi presnú definíciu, čo je vlastne sloboda, priniesol na svet filozof Seneca. Bol
to nekresťan a doplniť ju hádam treba podstatne v tom, že o akého Boha ide. Lebo u
jedného je boh pohlavie, u druhého komunistická strana, u tretieho vlastné ego – rozum,
u ďalšieho vykonávať rozkazy morálneho kreténa nado mnou . U nás je to Otec, Ježiš
Kristus spolu s Duchom Svätým. Kto ho poslúcha, ten dôjde ku kráľovskej slobode.

Idolatria, Boh v NZ a SZ, Hriešiky, hriechy a hriešiská,
Umenie uvažovať, Úplne rozdielne nesenie kríža, Chudoba v duchu,
Iných osloví iba to, čo máme prežité

Nečistota pretvárky
Nečistota nie je iba v pohlavných veciach, ako si naivne možno myslíme. Pred
pohlavnými majú byť veci hlavné. A tam má podstatu i čistota. Sv. Cyril Jeruzalemský
nám krásne v breviári pripomenul aby nás nepristihli, že máme na svedomí nečistotu
pretvarovania.

Pozor na stratu panictva duše a ducha, Na stráži proti skriveninám, Krstite ľudí,
Umývame nohy či škodoradostne sa ošpiňujeme, Majster v hermeneutike
Boľavá samota, Vraj málo akcií, Nižší život musí ustúpiť vyššiemu, Budú chcieť
umrieť a nebudú môcť

Stala sa jej vôľa
V nemocnici na JIS-ke umiera mladý muž. Je po ťažkej autohavárii. Jeho žena v
hysterickom záchvate kričí od zúfalstva na Boha aby zachránil jej manžela a otca
dvoch nedospelých detí. Chlap sa z toho dostal. Neumrel. Prepustili ho a ona bola
šťastná, že má manžela. Do roka a do dňa sa stalo, že od nej odišiel. Ku mladšej. A
ona si uvedomila až teraz, že by bolo pre deti, pre ňu aj pre neho, ak by bol pred rokom
v tej nemocnici skonal. Z tej rany by sa dostala skôr ako z tejto, čo musí zažívať. Môj
manžel vôbec nemusí byť môj. Nie nadarmo je v evanjeliu Ježišova modlitba: „ Nie
moja, ale Tvoja nech sa vôľa stane.“ Niekedy až po rokoch zistíme, že Boh nás má oveľa
radšej ako my sa máme radi. A vidí oveľa lepšie do nášho osudu ako my, čo nevieme,
čo je za rohom nášho domu dnes.

O troch podstatných veciach , Deň otcov, Dovolenky rôzneho druhu, Planéta ako
predobraz inej dimenzie Povinnosť byť aspoň trochu mystikom , Čo všeličo patrí ku
zákalom očí…

Zaujímavé svedectvá
„Za komunizmu bolo prenasledovanie Cirkvi zvonku. Oveľa intenzívnejšie som ho
pocítil v demokracii. Akoby satana vystriedal rafinovanejší luciferko. Tlaky boli
najmä na psychiku, vo vnútri Cirkvi, od kolegov, od predstavených, od veriacich. A tie
najťažie boje boli v mojom vnútri.“ Skonštatoval jeden starší kňaz.
V roku kňazov 2010 bolo v Katolíckych novinách zaujímavé svedectvo iného staršieho
kňaza. Písal, že si od mladosti dával veľký pozor, aby sa v ničom neprehrešil proti
tzv.čistote. Tak robil celý život, a keď mal okolo 80 r., tak nemal z toho pocit
blaženosti.
Skôr taký divný pocit osamelosti a niečoho, čo nevedel ani pomenovať. Možno toho, že
aj keď sme v celibáte, nemali by sme odignorovať normálne medziľudské vzťahy…
Alebo ku sv.čistote asi patrí, že nemáme myslieť iba na svoju spásu a iba na svoju
dobrú povesť či nepoškvrnenosť?

Hľadali si prácu
Nechodili do kostola. Ale inak celkom fajn chlapci. Bolo o čom s nimi debatovať.
Prišli občas na návštevu do fary. Navhrol som im, aby sme sa za to začali modliť.
Juraj ten o to nejavil viackrát záujem. Dlho sa motal a práce nebolo. Václav ten so
mnou do kostola išiel. Neviem čo sa modlil, ale vydržal tam aj vyše hodiny. Keď som
z tej farnosti odišiel, volal mi, že náhodou išiel na chatu Bernardín nad Hroncom, a
druhou náhodou sa tam stal chatárom a plat dostal dvakrát väčší než priemer.

Keď sa muž zamiluje, Partnerská láska je sebecká
Falošný a pravý pohár slávy, Osamelá a nešťastná herečka, Silno verná manželka,
Keby sme my mali Ducha Svätého…Hriechy proti Duchu Svätému ,Práca pre fyzický a
duchovný svet, Sláva a Vďaka Bolestnej Panne.

Verím vo vzkriesenie tela.
Sektárstvo môže znamenať aj to, že naše kresťanstvo máme iba v hlave. Naštudujeme si
a odpovedáme, učíme a premýšľame. To je správne. Len treba ísť aj do srdca. Dať tomu
všetkému emócie. Božské i ľudské. Očistené aj umiernené. Božieho Ducha treba dať aj
do rúk. Do konania. Aké by to bolo kresťanstvo bez skutkov. Kresťanstvo nám treba
dať i do brucha, lebo ak máme nadváhu tak tu ešte nevládne Kristus, ale živočíšnosť,
telesnosť či nemiernosť. Vyberte si. Boží Duch nech prenikne naše nohy, aby išli iba
tam, kde chce Pán. A nech napokon prenikne naše najhlbšie intímne miesta. Ak by tam
totiž nebol Boží poriadok, neboli by sme ešte vykúpení celí.

Jeden deň kňazstva oproti trom titulom
Šport je pre mladého človeka veľmi dobre využitý čas, kde si môže nadobudnúť mnoho
morálne vôľových vlastností a mnoho zaujímavého spoznať a zažiť. Som vďačný
Prozreteľnosti za 6 rokov v Prievidzi skoro profesionálnej kariéry a 5 rokov ako tréner
bratislavských bohoslovcov, kde sme hrali za totality vysokoškolskú ligu. Šport je dobrý
vtedy, ak rozvíja cnosti. Ak už nimi pohŕda a ničí zdravie, tak treba s ním skončiť,
lebo privedie náš príbeh do slepej uličky. Na okraj šialeného športového jačania by som
chcel povedať, že aj ten najväčší pohár slávy a víťazstva je pohárom nepravým. A
veľmi dočasným. Pravý pohár je kalich s Kristovou krvou. Jeden deň poctivého
kňazského života je viac než tri tituly majstra Československa, ktoré som získal ako
študent gymnázia.
Toto som napísal, keď som kvalitne trpel.
Niektoré veci viem presne. Toto je jedna z nich.

Tanec medzi črepinami.
Byť pre iných zrkadlom. A to nie krivým, ktoré urobí z človeka spotvoreninu. Karikatúru bez dôstojnosti s čapatými údmi a telom ako som to pred časom zažil v Prahe. Sto krivých zrkadiel a sto rôznych grimás. Ináč je to ohromná zábava. Ale tá exkurzia končila pohľadom do reálneho zrkadla . A to je Kristus. To je Pravda. Ostatní zakladatelia náboženstiev sú tie divné zrkadlá. Nekristovské sily to majú v pláne urobiť: nalákať ho na zábavu a sladkosti a potom z človeka vyrobiť najprv zábavnú karikatúru a neskôr aj znetvorenú obludu. Kristus to s nami myslí vážne. Tí iní si robia z nás posmech. Nebo pracuje na tom, aby z človeka niečo bolo, aby bol pekný a vznešený ako umelecké dielo. Aby bol zbavený ošklivosti, čiže gýča. A to na všetkých úrovniach. Ježiš uzdravuje celého človeka. Dnes sa o to pokúša tzv. holistická medicína. Náš Boh nás lieči integrálne, celistvo, vo všetkých oblastiach. Takto chápem katolicitu. Kto na ňu zabúda a venuje sa iba nejakej časti a na ostatné sa vykašle, to je sektár. Jeho ponuka je pár črepín z puknutej vázy kresťanstva. Duchovný život sa takto skomplikuje. Iba málokto sa dostane ku kráľovskému nadhľadu. Iba niektoré osobnosti zostanú bez úrazu po tanci medzi črepinami.

Podchladenie nelásky v chráme
V katedrále niekto zabudol zavrieť hlavné dvere. Hoci tam bolo príjemne temperované podlahové kúrenie z vonku išiel nepríjemný studený vzduch. Tá zima zvonku symbolizuje ducha sveta, ducha hriechu, ducha sebeckej lásky, ktorá sa dostáva do nášho chrámu. Či neviete, že sme Boží chrám ? Pýta sa sv. Pavol a v chráme máme povinnosť udržovať poriadok , chváliť Boha, počúvať múdrosť, zachovávať úctu, čistotu i teplo. Každá neláska je podchladenie. Je to ten nepríjemný studený prúd, čo chce z nášho chrámu vytisnúť príjemné teplo. Občas je dobré i vyvetrať na to je ten chlad, dobrý. Len treba vedieť, kedy zatvoriť, aby sme v cirkvi v rodine, vo vzťahoch, úplne nepremrzli.

Liečba tela a liečba ducha.
Šíria sa rôzne predsudky. Jeden z nich je, že je to za trest, byť kňazom v nemocnici. Pre niekoho možno aj, a pre iného skôr za odmenu. Veď oveľa viac chorí sú vonku, mimo nemocnice. Tu v špitáli sú ľudia skrotnutí a potrebujú modlitbu i Boha . Vonku sú tí tzv. telesne zdraví, ale majú vnútorné choroby. Napr. ateistický nádor na mozgu, žiarlivosťou napadnuté srdce, krv plnú tukov z dajakej nemiernosti. Niekto rieši rakovinu hrdla a iný nezmyselnosť svojho bytia. Niekto má dekubity lebo musí dlho ležať a inému už hnijú preležaniny v zabíjaní času. Liečiť iných je šľachetná práca. Liečba tela sa týka iba časnosti, ale liečba ducha večnosti. Je sto krát dôležitejšie. Možno som aj málo povedal.

Osvedčená prax, ale moderným jazykom.
Spirituálna chirurgia je exorcizmus. Kardiognostická diagnostika je tá správna duchovná rada. Hĺbková detoxikácia je dobrá sv.spoveď. Anamnéza je umenie výtiahnuť to podstatné z mnohých rečí. Hermeneutická exegéza je aktuálny výklad starobylých textov. Logoterapeutická indikácia je nájsť zmysel niečomu, čoho zmysel sme dosiaľ nechápali. Trefná kázeň je tak niečo úžasné, ako dať po dlhom zápase výťazný basketbalový kôš. Intepersonálna intervencia je taktné napomenutie. Vysokovibračná indícia ako tušenie niečoho utajeného. Metapsychológia je moderné pomenovanie teológie. Morálka sa bude volať raz etikoterapia. Vnuknutie strážneho anjela dnes voláme presná intuícia. Najvyššia forma komunikácie medzi ľuďmi je etika.
To pre toho, kto by mal komplexy, že vraj tomu, čo sa v Cirkvi venujeme je stredovek. Ponor do živej viery a tradície, čo ju zvonku chráni je stále čosi nové. To čo sa povrchným občanom zdá ako starožitnosť v sebe obsahuje supermoderná budúcnosť. Volá sa to aj večný život. Alebo aj práca s tajomstvom.

z Misijnej nedele Dnes 23.10.2011 som po 12 hodinovej službe v nemocnici. Robil som sám to, čo zvykneme robiť štyria, dvaja kňazi a dvaja akolyti. Dve sv. omše plus pochodiť po skoro všetkých poschodiach od 13 až po prvé a rozdať eucharistiu asi 30 pacientom. Prišiel som pred 20 h domov, čo je asi 1 km pešo, telefonujem a ktosi volá, že na neurologickej Jiske mu umiera mama a treba isť zaopatrovať. Malo by ma uchytiť, veď som dýchal ten nemocničný vzduch celý deň, ale pokojne idem, zaopatrím. A teraz žasnem z toho, že nie som vôbec unavený. Asi robím presne to čo robiť mám, a preto taká neuveriteľná spokojnosť. Možno je to ovocie toho, že som sa v predošlých dňoch dosť modlil, alebo sa za nás niekto modlí, lebo takto dobre sa cítiť po toľkých behaniach nie je normálne. Keď to porovnám s dňami oddychu, keď som bol doma a na práci som nič také vážne nemal, ale stačila jedna 20 min. návšteva jedného môjho kolegu, čo sa túla a robí z kňazstva vrtuľu. Smrdel ako keby práve skončil s umývaním dlhšie mŕtveho nebožtíka a skočila z neho do mňa taká akútnohrozná spirituálna infekcia, že som mal skoro tri dni čo robiť, aby som sa z tých prudkých stavov úzkostí nezbláznil. Doslova. Lapal som po dychu ako priškrtený. Tá veľká citlivosť čo mám je niekedy veľkým problémom, lebo teraz zachytila hadí jed z tohto hochštaplerusa lachtikarisa, ako keby ma poštípala jedovatá zmija, a ten jed ma chcel rozhodiť. Neviem či mi uveríte, ale ostať sám a v duchovnom boji v samote proti takejto pliage je oveľa, oveľa ťažšou robotou. Nielen duchovnou, ale aj fyzickú stránku zasahujúcou prácou, než pre porovnanie dnešná duchovno fyzická služba v nemocnici pri stovke pacientov v akože ťažkom nemocničnom vzduchu. Niečo podobné mi povedala jedna sestrička, že akákoľvek ťažká je jej služba medzi pacientami, je to oveľa ľahšie ako život s alkoholikom.

PPplesoČo nám najviac vysáva energiu? Prečo to Boh dopustí?, Pokušenie vonkajšej slobody, Spomaliť sa, Ľahostajnosť kradnúca spirituálny elán, O boľavom vnútornom ohni, Umenie je povzbudiť, gýč je iba vyčítať, Ako sa niekedy nezblázniť, Duch v obyčajných slovách, Zlozvyky a dobré tradície, Obete spirituálnej debility, Aby sme nepadli ako Lucifer, Rôzne druhy duchovnej slepoty, Čo po nás zostane?

Dva extrémy
Sú dva extrémy, ktorým sa treba vyhnúť. Ten prvý hlásajú sektári že, „každá choroba je od diabla“ Život kresťana je potom už asi iba tancovanie a chichotanie sa? Klamári sprostí. Niesť nejaký kríž je vraj len pre katolíckych chudákov a starých ľudí. Toto je duchovný spánok. Ten druhý extrém, tiež sektársky a nájdete ho veru aj u nás, je prepchávať sa utrpením. Zostať po rokoch života vo viere bez radosti. A takto sa nechať zdeptať. To už nemusíme, lebo Ježiš vzal na seba najväčšie zdeptanie a tak svet spasil. My sa už na spasiteľov hrať nemusíme.

Počuli ste o americkej chrípke?
Fantastická kniha o pozitívnom myslení, kde sa na 500 stranách vyzdvihuje do nebies iba tzv. pozitívne myslenie a ako to všetko treba brať z tej lepšej stránky, ako treba byť za všetko vďační, akosi treba dopriať naplno si to tu všetko vychutnať ako prísť cez imagináciu k peniazom, ako postupovať v kariérnom raste, ako sa odbremeniť od pocitov viny, atď. Už len chýba návod ako a kde si dať vyoperovať svedomie. Potom už budete potichu kašľať na všetky biedy sveta a zo svojim opitým úsmevom kompletne zasvätení. A to že sa nám treba naučiť aj niesť kríž , a že treba svoje trápenie obetovať: o tom ani riadok !!!
Táto chrípka nebadane ľudí okráda o podstatu života.

Milosti vonkajšie a vnútorné
Dnes ma na kňazských rekolekciách napadlo, že našou cirkevnou charizmou je obliekanie veriacich do Božej milosti. I u sv. Pavla – oblečte si Krista. Je to zaobalenie človeka do dôstojnosti. Obrovskou chybou je , že nejdeme do hĺbok, ale stačí nám iba to vonkajšie pekné oblečenie. Čítal som nedávno zaujímavý článok o pozlacovaní liturgického kalicha zvonku tenulinkou vrstvou zlata, ktoré prekrýva vnútro z mosadze. Naše tzv. milosti sú akoby vonkajšie pozlátenie veriaceho. A na tom , čo je v jeho vnútri, čiže ďalej a hlbšie, už tak nezáleží? Mystika, čiže vnútorne náboženstvo, je odovzdať sa totálne do Božej Vôle i s tými skrytými vrstvami , nekvalitnými „mosadzami“ vo svojom vnútri. A Boh nás bude životom viesť tak, aby sme sa cez oheň zriekania a utrpenia pretavili do špiku kosti na duchovné zlato, čiže na cnosti v rôznych stupňoch. To sa prejaví aj v tele tvz. zrelosťou muža v plnej miere Kristovho vzrastu. Čiže je to pretavenie do normálneho prirodzeného dobrého a vyzretého chlapa, ktorý má rád Pravdu. Neuteká napr. pred nejakou otázkou, ktorá ho núti hlbšie sa nad vecou zamyslieť.

Ježišova viera je nad všetky náboženstvá
Ježišovi nešlo o to založiť nejaké náboženstvo, ale o to, aby ľudia vošli do hlbšieho života. Náboženstvá sú tu ako náhražka za Božie kráľovstvo. Jeho skonkrétnenie voláme viera. Do skutočného a hojného života, aby sa stali spravodliví, čiže, aby dali každému to, čo mu patrí. V prvom rade Bohu a to všetko, čim sme a čo máme potom ľudom. Vôbec nie rovnako, ale každému to, čo mu patrí. Učiteľka tiež nesmie dať každému jednotku, či všetkým päťku. Ale tak, ako si kto zaslúži Aj zamestnávateľ by bol veľkým čudákom, ak by dal rovnakú výplatu lajdákovi, absentérovi a ožranovi spolu s robotníkom, ktorý má opačné vlastnosti i výsledky práce. Evanjelium je o milosrdenstve, čo je tzv. vyššia spravodlivosť, azda až nespravodlivo dobrá dobrota. Komu je tento duch cudzí a ostáva len prísne spravodlivý v zákone tzv. karmy, kde je oko za oko, zub za zub, ten ostáva vyznavačom krutých vesmírnych zákonov a chladne bezcitnej prírody. Je to ťažké bremeno neľudskosti. Je to spiatočka do Starého Zákona. Ak však vyznávač evanjelia nevie ani nechce vedieť nič o týchto zákonoch tohoto sveta, ten je tak detinsky naivný, že to hraničí s trestným činom.

Ak by Boh nechcel, tak čert nepohne ani chvostom
Iba v infantilnej mysli je tma protivníkom svetla. Tma je iba nedostatkom svetla. V knihe Jób je satan jeden z božích synov. Jeho práca je trestať a búrať. Jeho povinnosťou je testovať svätých a skúšať spravodlivých. Aj keď mocní zabijú, mučeníka však mu dobre urobia. Vyexpedujú ho 1.triedou expresne do nebies z tohto miesta sĺz a chorôb, sveta chladu a moci peňazí. Veď sa nám dobre stane, čo máme plné gate zo smrti. Satanské sily nás skúšajú , hľadajú prasklinu, aby do nás vošli a rozhádzali nás. Budú to robiť dovtedy, pokiaľ nebudeme čistí , čiže dokonalí. Potom nás nechajú tak. Nebudú mať nad nami moc. Ak nás drví temnota, je to preto, lebo ešte mám v sebe niečo z nej.. Detinsko infantilný strach pred luciferom raz dospeje k pochopeniu že Boh je taký figliar, že i zlo používa na to, aby bolo viac dobra.
Kedy prestať pomáhať?
Ak chceš pomôcť, daj najesť, napiť, navštív, povzbuď, zaodej, ale nie zaplať. Nie sme podľa evanjelia povinní platiť svojim blížnym kadejaké daromnice. Tí falošní blížni sú tak prešpekulovaní, že ich treba skôr prísne napomenúť, než rozmaznávať. O našej spáse rozhodnú ľudské skutky. To neznamená, že kostoly a sviatosti treba zrušiť. Veď tie preto navštevujeme a preto prijímame , aby sme sa naučili rozlišovať ako slúžiť správne. Ak bude niekto zatratený, bude to preto, že niečo potrebné neurobil, nie za to, že niečo urobil chybne. Raz som pomáhal istej mamičke s dieťatkom všelijako ako som vedel. Až mi začala nadávať, a to bol signál, aby som s pomocou už prestal. Už si ju pravdepodobne odo mňa nezaslúžili.

Kresťania a tí čo sa na nich hrajú
Ježiš pozýva na svadbu, ale aj tvrdo, až radikálne hovorí o pokání. Je totiž veľkým trapasom, ak by sa niekto zúčastnil svadby, ale v sebe by ju nemal. Smrdel by od nerestí. Mal by v sebe nejaký bodrel. V kresťanstve sú tí, čo sa na nasledovníkov Krista hrajú a tí, čo nimi naozaj sú. Ak niekto miluje pohodlnú cestu, ten po premárnenom čase pohodlnizmu raz trpko zistí, že si zvolil ťažšiu cestu. Radikálna cesta je na začiatku náročná, ale po rokoch by nemala prerásť do fanatizmu, kde sa radikalizmus ordinuje iným. Mala by dôjsť ku prirodzenosti dôstojnej svadobnej vznešenosti. Cieľom pokánia nie je totiž umučenie seba i iných, ale očista od falošného ega a ozajstná svadba. Čiže prirodzená radosť. Detské šťastie.

Antikoncepcia v myslení

Ťažko presvedčíte niekoho, kto má sice bibliu v ruke ale v hlave má kvalitnú protestantskú antikoncepciu. Tomu každá hlbšia rada je akoby na nič. Nevidideľná gilotína zotne každej mystagogickej spermii hlavu, aby náhodou nedošlo k oplodneniu katolíckou pravdou. To by bolo treba začať poslúchať. Bolo treba by sa zmeniť. Bolo by nutné ísť vo svojej viere do hlbších vôd. Alergia na náročnejšie veci a utiekanie sa k liberálnejšiemu štýlu spolu súvisia. Podobnú „antikoncepčnú“ sekeru ukrutnosti majú v sebe tzv. fundamentalisti medzi veriacimi. Sú to začiatočníci a fanaticky sa držia svojho extrému. Čím je ich jednostrannosť, čiže škuľavosť ducha väčšia, tým viacej nanucujú svoj úlet iným. Ak sú už poloslepí tak aj zastrašujú. A úplná slepota a aktívny nihilizmus je zabíjať iných, lebo nepríjímajú trápne strašidlá.

Rafinovanejšia temnota
Katarína Sienská je ozaj poklad Sv. Cirkvi. Je mojou obľúbenou sväticou. Pri poslednom rozjímaní nad jej dialógom som sa dočítal, že existuje temnota. Ktorá ignoruje Sv. písmo. Ale je aj temnota iného druhu, ktorá bibliu cituje doslova a nechápe hlbší zmysel, ktorý je utajený a medzi riadkami. Na ten potrebuje čitateľ biblie osvietený rozum od Ducha Svätého, lásku k Pravde a milosť nežiť iba povrchne v duchu. Raz vraj nemohol exorcista vyhnať z kohosi démona. Vyhnala ho ona tichou modlitbou. Aj žena laička môže byť exorcistka.

Modlitba sv. Tomáša Morusa

„Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“

 

 

Výročná správa zo zvieracej farmy

Niekedy pripomína náš život zoo, kde ľudia sú v klietkach a zvieratá sa potulujú slobodne… A ten najviac mazaný extrafilantropus ultracriminallis tomu zo zákulisia šéfuje a poťahuje neviditeľnými nitkami…

Talenty pre vesmírneho arciplaza sú podchytené pod krk už v mladosti. Za roky školskej dochádzky sú preťažené a zadlávené nepodstatnými informáciami – koninami, lebo všetok ten mentálny náklad utiahnu iba kone. Doma má málokto šťastie, aby dostal serióznu etickú či náboženskú výchovu, a miesto dobrého príkladu tam majú denne na tanieri všelijaké kraviny. Po škole ich kamaráti vyškolia všelijakým somarinám a v časopisoch im spevácke idoly ponúknu ako vzory správania svojské a drogami inšpirované hovadiny. Večer pri sledovaní televízie počujú a vidia opakované kvalitné vulgárne voloviny. A keď sa budú chcieť prikŕmiť pornografickými prasačinami, za pár sekúnd klikania sa ku týmto značkovým pomyjám v serverových válovoch aj dostanú. A keď ich to už ukrutne začne všetko nudiť, pricupitajú ochotne o polnoci na diskotéku, kde sa môžu spokojne vybujačiť až do rána, lebo rodičia im chechtákov na rozmaznávanie i rozdrapovanie dávajú dosť.  Kriminálne capiny už mládež robí celkom spontánne. A ešte pred dvadsiatkou sa úspešne mení na divú zver. S jednotlivcami sa dá ako tak ešte vzdržať, ale keď sa spoja do stáda v nejakej školskej maštali, tak tam citlivejší pedagóg dlho medzi nimi nevydrží. Bolo by tam treba umiestniť na vstupné vráta tabuľu s nápisom: Pozor besnota! a ako stráž postaviť nejaké teľa. A vpustiť by tam mal iba inkvizítora s bičom a hrošou kožou, čo vie revať ako lev.

Toto režírujú a majú v pláne robiť najmä z mládežou istí kmotrovia s poslušnými biorobotmi… Škodoradostného šepkára im robí sám Fantomas zo svojho podmorského bunkra. Kto sa chcete premeniť na smradľavú nulu , určite tu nájdete odborné poradenstvo a toľko možností, koľko bude nazbíjaných chechtákov… A nakoľko kto nájde odvahy  pri karnevalovom ošiali “sa odviazať”, tým bude jeho samodorichtovanie sa razantnejšie.

Padlí anjeli medzi kresťanmi.

Kto by si myslel, že sa medzi nimi nevyskytujú, tak ten je kandidátom na olympiádu v naivite.
Boli, sú a do konca sveta tu budú. Píše o nich vo svojom liste už apoštol Ján a nazýva ich antikristi.
Nosia meno kresťan, ale ich spôsoby ich prezrádzajú, že sú to infiltrované bytosti v kresťanských košiaroch na to, aby trápili svojich podriadených.
Byť kresťanom je totiž byť aj človekom, čo má radosť zo života. Tá pravá radosť sa prejavuje aj napr.tak, že obdarúva radosťou iného človeka. To je ten olej vo vnútri lampy vonkajšieho nábožestva. Sám Ježiš v podobenstve o desiatich pannách naznačuje a akoby aj presne predpovedá, že iba polovica jemu zasvätených a jeho nasledovníkov bude nositeľom tejto vnútornej radosti. Tá druhá polovica je nositeľom jej opaku, čiže sú vnútorne smutní. Niektorí až tragicky. Akosi Vám v ich prítomnosti nie je do smiechu, hoci Vám nič neurobili. Po čase, ak spolu s nimi musíte žiť pod jednou strechou sa Vám to celkom konkrétne ozrejmí, že príčinou ich hrozného stavu je nedostatok charakteru. Poväčšinou. Alebo závisť. Čiže vnútorná krpatosť ducha. A to sa navonok neraz prezentujú akí sú v niečom veľkí či predôležití. Zamilovanosť do svojej funkcie a neschopnosť riadiť v elementárnych veciach kolektív sú neraz príznaky ich diletantskej komunikácie.
Oklamanie iného do očí berú ako samozrejmosť. Nedodržanie svojho slova je jedna z ich zásad.
Mimoriadne sa im darí prežívať najmä v katolíckom prostredí, lebo v iných firmách by po prvých prieseroch leteli okamžite z vedúcich pozícií, aby firma neskrachovala. V Katolíckej cirkvi môže ich trapošenie trvať aj roky, lebo toto spoločenstvo sa nemá v pláne rozpadnúť a napriek sprisahaniu všelikoho možného počas 20 storočí sa iba rozrastá a skvalitňuje.

Ohlasovatelia vernosti a svätosti sú tam niektorí poznačení bizarnou clonou, ktorá akoby im vôbec nepripomínala, že sa za svoje šafárenie budú aj niekomu teda nie Hocikomu aj zodpovedať. A že ich čaká prísnejší súd než obyčajného človeka. Nie je ich málo, čo si myslia, že im to prejde poľahko a halabala. Mám silný pocit, že niektorí hlásatelia Posledného súdu v neho vôbec neveria. Lebo jeho podstatu neberú vážne. Títo nie katolíci, ale lakotíci to nemajú nastavené v hlave v poriadku, lebo ak by to mali, tak by sa správali tým poníženejšie, čím majú väčšiu funkciu. A hneď potom by ich správanie bolo veľmi úctivé ku svojim podriadeným, veď podľa biblie ich Pán je v tých maličkých pod nimi.Čiže ozaj pokorných Božích služobníkoch, ktorí pracujú na tom, aby boli vernými anjelmi v Božom diele.

„Adorátori“ polovičatosti

Sú všadeprítomnejší než coca cola. Akoby im táto planéta patrila.
Nemyslím tým na všetkých normálnych ľudí, ktorí robia aj nedokonalé veci, a potom sa skromne ospravedlnia za to, že urobili nechtiac aj s tým dobrým niečo zlé. Toto je úplne normálna a neškodná polovičatosť. Varujem pred sofistikovanými modernými gnostikmi, ktorí majú síce dar inteligencie prevyšujúci ľudský priemer, ale málokto prehliadne ich rafinované zahrávanie sa so svojimi obeťami. Čím viac im ubližujú a ich o dôstojný život okrádajú, tým viac sa z toho pod serióznou maskou diabolsky rehocú.
Nájdete ich medzi zdravotníkmi, učiteľmi, právnikmi, managermi, politikmi či kňazmi. Všade tam, kde bojuje dobro zo zlom.
Niekto Vám predstiera, ako Vám chce pomôcť, a neskôr zistíte, že z Vás chcel vytrieskať peniaze a zostala Vám nepotrebná vec a trpký pocit, že ste naivne niekomu naleteli.
Iný sa hrá na bezdomovca, predstiera, že pomoc potrebuje. Vy mu jeho prosbu splníte, dáte mu peniaze ,vraj na rohlíky, a za dve hodiny ho stretnete, ako si kupuje za vyžobrané cigarety. Alebo pani si pýta opakovane 1 euro na hygienické potreby a upotrebí to na kolotoč či dunihlavové víno.
Úplne bežná prax medzi primitívnymi špekulantami.
Ale aj tieto malé škody sú pre nás lekcie, v akom svete to tu vlastne žijeme.
Medzi inteligentnými špekulantami je to náročnejšie odhaliť ich vyčíňanie, lebo sú tak dobrí herci,
niektorí lepší než tí v z národného divadla. Navonok vedia vyvolať dôveru, a pritom na predraženej zakázke ošmeknú zákazníka o stovky, pri zakázke väčšej o tisícky eur. Do očí Vám povedia celkom niečo iné aká je skutočnosť. A bez výčitiek svedomia.
Také chovanie je v civilnom, sekulárnom a polopohanskom prostredí nie až tak prekvapujúce.
Zarážajúce je, ak sa s niečím podobným stretneme v prostredí sakrálnom. Jeho autormi sú tí, čo sa na anjelov hrajkajú, a asi pomáhajú sakrálne priestory infiltrovať neviditeľným dymom, ktorý zacítil pápež Pavol VI., a tak ho aj pomenoval.
Ten, kto sa chová neprirodzene presväto, je väčšinou nahodený manekýn, ktorý je plný toho dymu.
Zobral si všetko z pravoverného učenia, navonok s tým jednoznačne súhlasí, predstiera oddanosť predstaveným a hlavne pápežovi, ale nemá čisté úmysly. Realita, skutky a sociopatická prax ho usvedčujú, že jeho vonkajšia dokonalosť je lož. Divadlo podarenejšie, než v reálnom divadelnom predstavení.
Takto sa aj do nášho slovenského košiara dostala zákerná infekcia nesvätosti. Navonok javí ako superkatolicizmus, no v skutočnosti je jeho presný názov polokatolicizmus. Poväčšine mu chýba rozmer dozretej ľudskosti a zakrýva to pod masku zvýšenej nábožnosti, teatrálnej pokory či až puritánskej čistoty.
Z desiatich katolíkov je asi osem postihnutých touto pliagou.
Jeden sa tvári ako ultrakatolík, a popritom verejne zhadzuje autoritu pokoncilových pápežov.
Druhý catholicus darebacis sa ku viere pri sčítaní ľudu prihlási, ale na nedeľné sv.omše počas celého roka dlabe. Vraj mu stačí jedna polnočná… Tretí vrajkatolík má aj manželku aj milenku.Súhlasí s rozvodmi, registroanými buzerantami, eutanáziou, pochvaluje si aj antikoncepciu.
Štvrý hurákatolík odsudzuje až sa mu z hlavy práši, a hlavne to, v čom sa vôbec nevyzná. Obracia iných na pravú vieru s takou razanciou, až ich sáče do neba. A predčasne zatracujePiaty ajajajkatolík sociopat roky nevie povedať slovo prepáč.Šiesty kryptokatolík žije akože dôstojne, ale po čase zistíte, že miluje svojho „izáka“, nejakú tú svoju „lásku“ , fľašku či funkciu asi desaťkrát viac než Stvoriteľa. Siedmy má navonok tituly, tvári sa dôležito, je to vodca hnutia, plno svätých rečí vo sv. rádiu, až na takú fatálnu drobnosť, hodí kolegu cez palubu, zaklame mu do očí a vykašle sa celkom na neho. Dáva sa volať pán doktor, nie dôstojný pán. Ide však o ťažkého pacienta, súdruha „katolíka“. Osmy sa toľko narobil rozličných umŕtvovaní, že sa stal z tuhého katolíka už akýmsi stuhnutým človekom podivínom. Neposmievam sa tu, len konštatujem. Som totiž člen kongregácie realistov. Väčšinou sme iba ako diváci. Tí dôležití sú na javisku a nám hrajú „život“…
Aj Vás najprv vydesia, niekedy rozplačú, potom ak vydžíte v divadle aj poriadne zabavia
Ak máte šťastie, stretnete aj katolíka brata či sestru , a normálneho dobrého človeka. To je ako sviatok. Vážte si to, ak máte niekoho takého vo svojom okolí. A nečudujte sa, ak sa stretnete s nejakou podobou sakrálnej polovičatosti. Tá sa totiž hojne vyskytuje v každej z cirkví. Nie je to nič nenormálne. Hrôza nastáva až vtedy, ak niekto začne deviantnú nekompletnosť adorovať, dávať iným za nemravný príklad a ponúkať tieto gýče iným spolu s originalitou evanjelia.

Čo všeličo ľudia „adorujú“ miesto Boha?

svoj názor
modlu Slobody
svoju manželku
nejakú polovičatosť
úspechy
negativizmy
svoje predsudky
dezinformácie
vodcu národa
svoje pohodlie
zábavu
„voľnú ruku“ trhu
svoju karikatúru boha
moju rodinu
svoje telo
nejakú celebritu
svoje dieťa
svoje strachy
fľašu alkoholu
drogu
svoju partiu
svoju prácu
politickú stranu
svoj národ
svoj športový klub
štátnu inštitúciu
prírodu
vedu
náboženskú organizáciu
školu
svoje literárne dielo
svoj obraz
svojho psa
počítač

zoznam by mohol byť určite aj dlhší.
Podstata je v tom, že z niečoho
RELATÍVNEHO sa pokúšame
zúfalo robiť niečo ABSOLÚTNE
a náš problém je v tom,
že popri svojej inteligencii
sme ako spirituálni kreténi
a nie a nie v tom prestať!
Toto je definícia neveriaceho
alebo „veriaceho“ modlára.
Koľko modiel máš,
toľkokrát si pohanom…

“Ďábelská inteligence” Tomáše Halíka

“Pokud by náboženstvím budoucnosti měl být všepohlcující průmysl zábavy a stav, v němž nikomu není nic svaté, pokládám za svou povinnost varovat také před tímto cynickým trendem naší západní kultury.” Píše Halík o Charlie Habdo

Najpopulárnejší kňaz v českých médiách má mnoho inteligentných a aj múdrych vyjadrení.Napr. že sa preventívne obklopuje priateľmi “kteří ho neadorují”…Čím sa mu podarí niečo presnejšie vystihnúť, tým sú voči nemu primitívnejšie útoky.Neraz sú tieto útoky z vnútra, od kresťanov. Asi mu tak aj pomáhajú zostať na zemi a v realite.Jedni sme konzervatívnejší a tí druhí liberálnejší, a tí tretí majú svojské interpretácie viery.

„Vzhledem k páně Halíkově řekněme velmi svéráznému pojímání jeho služby, kterou nazývám dalajlámovský katolicismus. To je jedna z módních cest, jak víru ve vzkříšeného Ježíše relativizovat a posléze destruovat. Ve smyslu těchto páně Halíkových snah pro mne ještě horší, než zjištění, že pan Halík právoplatné vysvěcení nemá, by byl opak,” uzavřel pro server ParlamentníListy.cz Petr Hájek.

Musíme sa naučiť byť jedni ku druhým tolerantní, a ku tým tretím aspoň snažiaci sa o pochopenie.Je fakt dobré, ak zaznieva kritika, keď sa akademicky diskutuje, keď zrkadlí veci opozícia.Niekedy v tej kritike môže byť aj kus pravdy, ktorá nás oslobodí, niekto to prekladá že spasí.Ale dobre veru nie je, ak sa niekto nazýva kresťan a osopí sa verejne na iného kresťana.Uzurpuje si miesto poloboha a už zaživa odsúdi iného ako keby bol ďábel, kúkoľ, padlý anjel.Toto nikto z nás nemá nikým ani Bohom dovolené!Toto je záchvat polokatolicizmu, je to rakovina nelásky a inkarnovaná pýcha.O nás, kto sme, čo sme a kam pôjdeme, rozhodne iba sám Boh a na konci nášho života.Aj ten najlepší z nás nevie, či zajtra neupadne do nejakého zločinu…. A môže skončiť v pekleA možno dnes ten najväčší zo zločincov bude zajtra ten najväčší kajúcnik a môže skončiť v nebi…Dajme si my všetci pozor na extrémistickú a pubertálnu hlúposť,ktorá postihuje aj inteligentných a otitulovaných,ktorá niekoho nekriticky adoruje či totálne odpisuje.

 

Prečo sa ho zastal pražský kardinál?

Mnohí sa čudujú, že prečo toho, kto bol odvolaný pre nekolegialitu a tiež zažil divnú nekolegiálnosť svojich slovenských kolegov, sa zastal niekto, kto to vôbec nemal ako povinnosť… A “vylepil” nám slovákom – superkatolíkom polokatolíckym, ale poriadne zaucho…

Pražský emeritný kardinál Miloslav Vlk by sa vôbec nemusel angažovať v prípade odvolania slovenského arcibiskupa.Angažoval sa a mnohých slovenských katolíkov prekvapil.Prečo tak neurobili slovenskí biskupi? Pýtame sa skoro všetky slovenské baránky a ovečky. Pridali sa mediálne papagáje, zaťatí antiklerikálni somári, drzé žurnalistické opice, kostolní slimáci – tzv. jednoročiaci, prelietavé ezoterické  motýle, ozývajú sa aj ateistickí ježkovia a tuším aj nejaký smradľavý capko z druhej strany barikády.

Keď bol otec kardinál ešte za totality radovým kňazom, komunistickí truhlíci ho odstavili a bol mimo oficiálnej pastoračnej činnosti. 11.rokov. Sám o tom v jednom televíznom dokumente svedčil, že umýval vtedy po Prahe okná. Osud mu dal naplno zažiť a precítiť, že “jsem vlastně nikdo”. Tí, čo týmto krstom ohňom neprešli, a sú v spoločnosti “někdo”, tí dlho pociťujú, že sú iba veľmi dôležití a stále pracujú aby mali viac titulov a aby boli viac iba obdivovaní a iba ctení. Neraz sa obklopia iba poslušnými a nekritickými služobníkmi. Čiže žijú nie bratstvo, ale bratríčkovanie, ako to raz presne vystihol emeritný pápež Benedikt XVI. Tí tých, ktorí sú v spoločnosti hodení cez nejakú palubu a sú zrazu nikým, pochopia veľmi ťažko. Nemajú potrebnú empatiu a nevedia sa do takejto situácie vžiť. Ťažko pochopia toho, kto ju zažíva. A pravdepodobne preto mu ani nevedia pomôcť…

Možno arcibiskup Róbert zažil takúto situáciu aj na to, aby týchto ľudí pochopil, vedel sa vcítiť do ich situácie a v budúcnosti im aj účinne vedel  pomôcť.Takých ľudí na svete nie je totiž málo.Nič sa nedeje náhodou. My niekedy až po rokoch pochopíme, prečo sa nám niečo veľmi nepríjemné stalo. Kôli niečomu to Boh dopúšťa. Kôli niečomu dobrému a hlbokému. Kôli tomu, aby sme sa mali radi navzájom, a aby sme neskončili iba ako pravoverní herci v chráme.

Občas nám nebo dá pocítiť našu malosť. Niekedy aj ničotu. To patrí ku našemu šťastiu. A ku normálnej ľudskosti. Lebo ak má niekto život iba o tom ako je on vo funkcii veľký, iba gýčovito úspešný a ako poloboh dôležitý, z toho prichádza na nás bieda vnútorného neúspechu. Ak by sa neliečila skončí až v  bezcitnosti prepodivnej či sociálnej slepote…

Ezoterika neezoterickou optikou

Pozvali ma na včerajšie prednášky Harmoniafest v hoteli Lux v Banskej Bystrici. Prezentácie a mnohé ponuky tzv.zdravého životného štýlu. To sú veci, ktoré sú dobré a povšimnutiahodné. Ale tzv.alternatívne duchovno oproti kresťanstvu, ktoré v týchto končinách nazývame slovom ezoterika, na to by mal byť spirituálny človek aj opatrný.

Deň začal veľmi peknou prednáškou o homeopatii veľmi seriózne pôsobiacou pani Renátou. Potom veľmi rozumné rady ako schudnúť pomaličky bez jojo efektov od nášho klasika Mudr. Igora. Cez zaujímavú prednášku od vitálneho topspisovateľa Jozefa ala dana browna o light verzii evanjelií, ktorú obľubujú najmä tí, ktorí sa celoživotne ukrývajú radi v pohodlnej zóne. Potom sa to začalo už kultúrne zvrhávať  a zážitkovým “vrcholom” dňa bola asi umelecká magistra Zuzana, ktorá učila dvojice neprirodzene hľadieť niekoľko minút na seba a potom sa emocionálne odviazať a vyškierať sa na toho druhého aj z vyplazeným jazykom ako  krčme štvrtej cenovej u Bosorky… A večer skončil novou 20.r. alternatívnou vedou – jógou smiechu, od indického lekára, kde dospelí ľudia dali navyše tri eurá za to, aby v kruhu tlieskali ako deti v materskej škôlke ťapy ťapy ťapušky a ozaj ich to rozosmievalo. Bolo to však aj trápne infantilné a bizarný návod na správanie neprimerané svojmu veku. Napriek naplno spustenej klimatizácii tam plná sála poslucháčov odpadávala z ťažkého a vydýchaného vzduchu, ktorý akoby symbolizoval toto nie vážne duchovno  a sekulárny chrám, kde je nízky strop a nedá sa tam vetrať.

Vcelku pre organizátorov úspešná akcia. Pre ľudí milá sobotná zábava s poučeniami o staraní sa o telo, ktoré kresťania síce teoreticky prehlasujú za boží chrám, ale prakticky ho devastujú nielen prejedacími či sexuálnymi bulímiami, ale aj všelijakými metafyzickými či erotickými anorexiami. A potom im naskočia do vzťahov sociopatie predivné a nevedia z kade sa len nabrali. Myslia si že všetky iba z pekla. Ale väčšina z toho sa nakotí nie  od lúčov z inej galaxie, ale z nášho prozaického prebytočného tuku sabaosláv, bohapustom zvlčilo vyhladovanom prežieraní či zo sofistikovane extrémistických hladomorní. A najmä nevedomých pohodlností a intelektuálneho darebáctva. To je ale kresťanská vizitka…

V biblii sú spomínaní ako samaritáni, čiže tí, ktorí majú zmiešané pohanstvo s pravou vierou, a preto sú nedôveryhodní. Dnes ich nazývame ezoterici. Hádžeme ich primitívne do jedného vreca, pretože rozlišovať je nad naše sily alebo sme tak zmľandravení, že sa nám do toho oddelovania zŕn od pliev vlastne ani nechce. My “kresťania” sme totiž ako majstri sveta, neraz naša arogantnosť prechádza do rozdrapenosti, odsúdime nejakú knihu, ktorú sme si ani neráčili prečítať a iba sme o nej počuli smradľavý chýr. Takúto háveď ukrývame vraj pod pokornou maskou. A sme takí hlúpi, že si myslíme, že nikto to neprekukne. Sme neraz ako ten pravoverný kňaz, čo sa absolútne vykašľal na dobitého a ležiaceho človeka, čiže v podobenstve na svoje telo, ktoré ponechávame ako kreténi v dezolátnom stave a ujme sa ho paradoxne nepravoverný samaritán…

Iba ťažkí diletanti ducha,ktorí prišli k moci natláčali všetkým iba jednú správnu politickú stranu stranu a iba jedno pravé náboženstvo. Bolo to vlastne nekresťanské znásilňovanie iných. Nanucovanie im právoplatných sviatostí, ktoré vlastne nehodne prijímali a potom na nich prichádzali stále väčšie tresty. Pre mnohých je totiž kresťanstvo vysoká latka a oni si to iba úprimne priznávajú. A aj podľa náuky katolíckej Cirkvi dnes majú právo si od 14.rokov samostatne zvoliť si vieru, ku ktorej chcú počas života patriť. A tak si ju mnohí volia, napríklad tú ezoterickú cestu, a my máme za povinnosť ich rešpektovať a mať radi. A mať rád neznamená iného odsúdiť, hodiť kameň a jedovato si odpľuť ani ho v jeho miestach stretnutí nenavštíviť alebo iba to negatívne na ňom vidieť. Ale presne naopak.

Stalo sa už neraz v histórii, že veľkí čerti sa usalašili na trónoch v pravoverných inštitúciách a svoju pravovernosť dokazovali ovečkám tak, že pľuvali na malých čertov, ktorí si vytvorili neinštitučnú podobu alternatívnej služby. Takí bačovia majú rôzne metódy, ale jedno spoločné: hrajú sa počas života na svätých ale po ich smrti ich za svätých nechce vyhlásiť nikto…

Alternatíva či opozícia byť totiž musí, a inteligentný človek ju vždy pripúšťa a rešpektuje. A ak je múdry tak sa z nej aj niečo naučí. Ak je ešte luxusne aj taktný, tak upozorní toho, koho sa to týka na nebezpečia, ktoré sú na jeho ceste či smere, v ktorom sa ten človek rozhodol životom kráčať.

 

Invencie otitulovaného kreténa

Niektorí jednoduchší ľudia bez VŠ titulov prekvapia svojimi múdrymi postrehmi.
A niektorí niekoľkonásobne otitulovaní zasa šokujú svojimi primitívnymi myšlienkovými pochodmi.

Za to, že som pod papučou môže tá, čo ma ulovila.

Za to, že  sa ideme rozviesť môže jednoznačne svokra.

Za to, že chodím domov pripitý môžu kamaráti z krčmy.

Za to že vyfajčím denne krabičku cigariet môže firma Marlboro.

Za to, že sú ľudia lakomí a bezcharakterní môžu na sto percent peniaze.

Za to že mám tridsať kilo nadváhu môže Tesco s Kauflandom.

Za to, že nenávidím cirkev môže farár, čo mi dal pred 20 rokmi facku.

Za to, že nepočúvam pápeža Františka môžu Borgiovci zpred 500 rokov.

Za to, že mám natrúsené v hlave môže pornobiznis.

Za to že mám informačný chaos môže americká Socha slobody a internet.

Za to, že neviem poriadne po anglicky môže tá oná – anglická výslovnosť.

Za to, že slováci sú hlupáci môžu stupídne televízne programy.

Za to že mám bordel vo vnútorných hodnotách môže vláda s premiérom.

Že som ochorel, to isto preto, lebo zdravotníctvo je nedofinancované a farmafirmy na nás bohatnú.

Že ignorujem bibliu, to preto, lebo Dávid zabil Goliáša a pokrytecky sa tam odporúča iným vraj Nezabiješ.

Že neviem, na čo som sa vlastne  narodil, za to je zodpovedný nejaký boh, o ktorom neviem a nechcem vedieť nič.

 

                                                         Hókus pókusy moralizovať iných

Má morálne právo niekto niekomu hovoriť, ako má žiť, ak to sám nežije? Veru niekedy má. Aj povinnosť upozorniť. Ale ak tomu chýba správny spôsob,nikoho tým lepším neurobí a stvorí voči sebe také alergie, ako sa pokúša iných polepšovať.

Máme  podľa ústavy SR právo na svoj názor.

A kto nám toto právo berie začína robiť niečo priestupkové a ak neprestane skončí to po čase trestným činom.

Samozrejme že ten, čo deti nemá, nebude pri zdravom rozume robiť moralizačné prednášky tomu, kto tie deti má a ich vychováva. Ale pozerá sa na tú výchovu inou optikou a niekedy môže byť taktne prejavený názor aj pre rodiča prínosom napr. od kňaza, ktorý sám deti nemá.

A zasa klerikálna ješitnosť kňazov si nedá absolútne hovoriť nič tzv.laikom do úrovne kázní či fungovania cirkví. Rozumní biskupi a kňazi si radi vypočujú aj pohľady laikov, ako na nich niečo pôsobí a aký majú z toho pocit.

Pýcha, ktorá je slepá a sa rada rozdrapuje a robí pritom školácke chyby je vizitka primitíva.

Inteligentný človek sa zamýšľa aj nad opozíciou, aj nad opačným názorom, aj nad kritikou aj si rád vypočuje niekoho múdrejšieho či odborníka. Pretože byť odborníkom v jednej – dvoch oblastiach je dnes umenie. A byť odborníkom dnes na všetko, to o sebe prehlási iba klient na psychiatrii.

Tak ako majú niektorí jedinci hudobný sluch a po pár sekundách vedia, či niekto spieva falošne alebo skvele, tak majú charakterní ľudia aj jemnocit, a vycítia, či niekto tára, či sa niekto dorába, či káže niečo iným, čo nežije a popritom trápne moralizuje. Cítia to neomylne totiž tak, že ich z takýchto kázní bolia uši a chytá ich aj svätý hnev. A takto sa dá vytušiť aj opak, že niekto hovorí úprimne a k veci, aj keď im niekedy vstúpi do svedomia, tak ich to neuráža, ale bližšie vedie ku Pravde.

Žiť naplno

Definíciu toho správneho štýlu života, ktorý má byť prežitý tak, ako byť prežitý ozaj má, to nech si slobodne vyberie každý sám. Inteligentný človek má tu svoju verziu a vypočuje si pokojne aj niečo iné.

 

“Život naplno je pre mňa zarobiť veľa peňazí a potom si ich aj užiť na to, čo je mne a mojej frajerke príjemné….

Potrebujem v živote niečo znamenať, byť niekým, podieľať sa sa niečom veľkom…

Staroba je iba sa uskromňovať a spomínať. Som mladý, mám chuť do života a idem na plný plyn…

Ja potrebujem veľa cestovať, spoznávať svet a nebyť otrokyňou tohoto malomeštiackeho zúfalo provinčného prostredia, ktoré nemá ani more…

Mojim zmyslom života je mať veľkú rodinu a takto žiť pre iných…

Túžim veľmi milovať a byť milovaná, a na pohlaví mi absolútne nezáleží. Žiadnej biblii si do toho kecať nedovolím…”

Tieto rozmanité názory majú jedno spoločné. Sú novopohansky ibapozemské. Diagnóza megabullus ozembuchus. A sú aj polopravdami poloklamstvami, ktoré sa na život prežitý naplno iba hrajkajú

Veriaci človek nie je proti tomu spomínanému, čo je človeku príjemné či iným užitočné, ale ten sa pýta Stvoriteľa, čo je z Jeho pohľadu to podstatné a pre nás ľudí i pre nás osobne dôležité. Aký je ten plán neba s nami tu na zemi.

“S každým z nás má Dobrý Otec originálny plán. My sa modlime a skúmajme ho a buďme tomuto plánu verný” sv. Ján Pavol II.

Veru, spoznať ho, plniť ho a vydržať až do konca je tá najlepšia definícia, čo znamená žiť naplno, ku akej som sa počas života dopracoval. A dozvedieť sa to jasne dokážeme v tichu modlitby. Vyjasniť si to presne vie iba ten, kto sa zaujíma o mystérium eucharistie.

PS. Ak si niekto myslí, že pravá radosť je sa prepchávať až do prasknutia, raz si bude priznať pred zrkadlom, že je to široká cesta do pekla. Ak si niekto namýšľa, že jazdiť naplno je ísť stále s pedálom na podlahe, ešte sa z puberty života nedostal, a snáď sa prebudí pri platení pokuty…

Tunajším nevychovancom!

Keby človek žil na planéte sám alebo ako Yetti kdesi v neprístupných horách, žiadne pravidlá by nepotreboval. Ak sme však členmi spoločenstva čo len dvoch osôb, pravidlá sa stávajú nutnosťou.

Načo sú nám pravidlá?

V puberte prichádza do mladého človeka vzdor, a začína sa búriť pravidlám svojich rodičov.Chce si ich totiž nastaviť sám a ešte nemá trpezlivosť, ani dostatok rozumu,ani spoločenskú samostatnosť. Niektorí jedinci sa z puberty nedostanú ani v dospelosti. Lomcuje nimi puberta politická, náboženská,občianska či partnerská. Svoju predstavu slobody majú čiernobielu a odtrhnutú od koreňov slušnosti. Adorujúcou zásadu buď – alebo. Nič medzi tým. Extrémisti. Chudáci, nedospeli ku ničomu hlbšiemu. Namýšľajú si, že sa dá žiť bez pravidiel. To, že prejdú na červenú, prekračujú rýchlosť alebo sú v protismere im nevadí? Ako by to bolo, ak by premávka na cestách bola bez dopravných značiek či semafórov? Iba idiot by to nechápal, ignoroval a ohrozoval by život sebe či druhým. Niektorí antisociálni exoti považujú nabúranie do iného auta za celkom zábavnú kratochvíľu…

Aj pravidlá cestnej premávky sú dôležité, aj keď sa o nich nič nepíše v biblii.

Aj naša komunikácia musí mať svoje pravidlá. Etické kódexy správania rôzneho druhu na rôznych miestach. A kto ich porušuje musí byť napomenutý. Kto ich hrubo porušuje potrestaný alebo aj vylúčený z hry. Každý šport sa musí držať svojich vlastných pravidiel a tým si zachová svoju špecifickosť a krásu. A tí, ktorí sa klaňajú neestetike, nech si v slobodnom prostredí vytvoria svoj priestor, kde sa budú ako na deviantnej záchytke  “obdarúvať” dávením sa navzájom, ak im to teda ku šťastiu chýba, ale nech tým neobťažujú normálnych občanov, ktorým je takáto sociopatická úchylka aj cudzia aj odporná.

Niektorí komentátori blogových príspevkov majú taký talent, ktorý treba urgentne asi podchytiť pod krk…Ich komentáre absolútne nehodnotia blogový príspevok, ale primitívnym spôsobom verbálne zaútočia na osobu blogera alebo na niekoho, kto sa tam spomína. A s úškľabkom sa mikrosadisticky vyžívajú v tom, ako mu naložili, ako niekoho, koho ani nepoznajú zohavili, ako sa aspoň teatrálne pokúsili ho vytisnúť z verejného priestoru, do ktorého sa svojou aroganciou skúšajú napchať. Kedže nemajú vecné argumenty k diskusii, utierajú si svoje soplíky či sopliská do šiat iných, a komunikáciu sa snažia nadviazať akože tým, keď nakydajú niekomu do suterénov či skrachovancom. Prezentujú vtedy oveľa viac svoj autoportrét než toho, o kom niečo takto píšu.

Alebo Vám nanucujú neexistujúce žlčovité a nenávistné pudy pri písaní blogu, ktorými chudáci pacienti trpia pri prispievaní sami…Nosia oni ale extra špicaté topánky, ktorými majú veľkú chuť niekoho nakopnúť či dokopať…A myslia si že všetci ostatní také topánky a jedovaté sliny nosíme tiež…

Spomeniem jeden  expresívny príklad, ale reálne sa v jednom meste aj stal. A to preto, lebo si ho zapamätáte ešte dlhé roky, teda tí, čo podobne v mediálnom prostredí konáte. Prišiel ktosi na plaváreň a urobil si v spoločnom bazéne veľkú potrebu.Ostatní to museli riešiť spolu s ním a postaral sa im o “úžasný”zážitok.Pre plavčíka, ktorý mi to rozprával to bol nezabudnuteľný návštevník plavárne.Jeden z tých, čo si nastavil vlastné pravidlá a iní ho veľmi nezaujímali.Spomínam to preto, lebo takýchto expertov chrobákov truhlíkov a návštevníkov mediálnych priestorov plavární nie je málo…

Je kultúrne a etické im takéto “slobodné” správanie s obidvoma prižmúrenými očami bezbreho aj tolerovať?

Smietka v oku iného

Keď podľahneme pokušeniu nemať radi niekoho iného, dáme si medzi neho a seba tým väčšiu lupu, čím je silnejší náš odpor.Určite na ňom nejakú tú smietku nájdeme. Kto by totiž tvrdil, že on na sebe žiaden prášok nemá ani nikdy nemal, to by bol ukážkový idiot.

Keď si túto záležitosť dáme pod mikroskop, zistíme, že stáva sa nám neraz, že nenávidíme na inom presne to, čo v sebe nemáme spoznané, spracované a očistené. Lichtenberg už dávno na to prišiel, ako sa v iných aj milujeme aj nenávidíme.

Dočítal som posledný blog od iného blogera. Kto vie prečo sa ku nemu nedá slušne vyjadriť v komentároch. A tak to robím tu.Zobral si ako posmešný terč už niekoľký krát v tomto digitálnom priestore Zem a Vek. Škodoradostne ho má chuť zadupať pod čiernu zem.

Ani netuší, akú reklamu tomuto časopisu takto robí…

Osoba šéfredaktora spomínaného časopisu je tu vykreslená totálne dehonestujúco. Konštruktívna kritika ho môže pri vhodných dávkach uchrániť od narcizmu, ktorý číha na každého z nás. Ale tu je to v takých okatých megadávkach, že rozumnejšiemu čitateľovi to spôsobuje okamžité alergie na podobné unáhlené a silno jednostranné arcinegatívne posudky. A naznačí to oveľa viac o vnútornom svete kritika než toho, kto je takto verejne znevažovaný.

Poškodzovať niekomu verejne česť môže mať aj trestnoprávne dôsledky.

Nechať sa mlátiť po hlave je tuším masochizmus, však?

Zhadzovať inému , konkrétne menovite, sebavedomie, aby si pozdvihol to svoje, to sa tu často a u viacerých vyskytuje, je úbohosť.

Gentlemani sa takto nesprávajú. Takto si svoje mindráky neliečia… Je to zúfalý pozostatok nekultúrneho primitivizmu.

Kristus povedal: Pokrytec! Prečo vidíš iba smietku v oku brata a vôbec neregistruješ vo svojom pohľade brvno?

Inteligentní ľudia si na toto pozor dávajú. Nekultúrni barbari si z toho robia posmech…

Kto sa občas pozrie do ďalekohľadu, že všetko dobré aj zlé sa nám raz vráti, alebo to dopadne na deti či vnúčatá, tak si to radšej rozmyslí, a tákéto pochabé šantenie po hlavách iných  radšej skúšať v triezvom stave nebude.