Na čom ozaj záleží?

od Pavel Pakoš | feb 2, 2020 | Kontakt

Ako je to správne veriť?

Nebyť pokrytcom. Nebyť zbabelcom. Nebyť neľudským. Nešaškovať ako infantil.

Orthodoxia

Správna teória

Pravoverné učenie

Zdravá spiritualita

 

Orthopraxia

Správna aplikácia  Inkarnovanie do praxe  Aplikovaná etika

Orthopédia

Priame kráčanie 

Vybrať si správny smer 

Správna voľba z možností

 

Ak sa niekto sýti bez Ducha Svätého, bude si rozvíjať aj  nemierne túžby. Po moci, po jedle, po nezodpovednom ponáraní sa do tela, po alkohole, po peniazoch či po darebáctve. Čím to v nejakej oblasti bude preháňať, tým sa v tejto oblasti aj sám vytrestá. Až príde do štádia, kedy bude po dlhoročnom prekrmovaní sa hladný ako vlk. A presne v tej oblasti, kde to preháňal. A bude trhať ovce. Až kým ho nezastaví vo vyčíňaní ugrilovaný obetný baránok.

falošné ja

aký budem mať prospech    môj úspech je najdôležitejšií na iných nezáleží strašne sa nudím  poďme sa zabávať     uži si naplno      telá treba odhaliť  porno  nám podchladenie pozahrieva skromnosť je hlúposť   koľko to zarobím?  veriaci sú hlupáci  patrím ku elite  dlabem na všetko

info

správne to aj dokončím

Správanie do dospelosti Poznanie do hĺbky   Milovanie do čistoty Záujmy do vkusu  Hodnoty do absolútna  Spiritualitu do ľudskosti Komunikáciu do etiky  Vieru do svedectva     Telo do jemnosti       Život do počúvania pravej radosti 

cudne či čudne

pravá identita

práca musí mať aj vyšší zmysel      do vzťahu neidem s hocikým  neadorujem modly  hľadám pravdu  iba poctivá spiritualita  vyhlľadávam pokoj  neuznávam otroctvo  netáram, ale radím iným to, čo žijem  stop závislostiam chránim život

Details

Kto Ti ubližuje, ten Ťa prosí asi o pomoc

Správne žije ten, kto nezraňuje, ale mnohoraké rany lieči. Nebojí sa ich diagnostikovať ani sa ich dotýkať. Kto neprešiel krst ohňom,  nebol zranený alebo nie je ešte doliečený, ten sa radšej vo svojom bunkri schováva…

inšpektor histórie

od Pavel Pakoš | jan 30, 2020 | Kontakt

Obsah Inšpektora histórie

Sebareflexia tisícročia od pápeža Františka

7x Moja vina za 2OOO r.histórie kresťanstva sv. Jána Pavla II.

Souhrn chyb nesvatého vedení církve

Sedem hriechov cirkvi

Bola exkomunikovaná, ale je aj svätá: Mary Mac Killop

Slávny a zatracovaný Origenes

Zakázaná a prikázaná náboženská sloboda

Kauza Galileo Galilei

O Janovi Husovi po 6OO rokoch

Odvážne vety II.Vatikánskeho koncilu

Nesvätý Pius IV. a  svätý Pius V.

Upálená ako bosorka : Svätá Jana z Arku

Zabudnutý svätý Valentín

Jak se časem mění učení katolické církve

Súdruhovia v cirkvi a likvidátori sv. Metoda

Nesvätý Štefan V. o Vichingovi a sv.Metodovi

Zákonník z Veľkej Moravy (Zakon Sudnyj Ljudem)

Manipulovaný prejav Jozefa Tisu ku tzv. SNP

Pápeži, ktorí sa v dejinách zriekli svojho úradu

Zaujímavé predpovede

Ku všeobecnému vzdelaniu a nadhľadu je veru dôstojné a správne,

ak si pripomenieme

niektoré historické udalosti

veľká sebareflexia

od pápeža Františka

ktorá nemá obdobu po dobu dvoch tisícročí

alebo sme aj „ telom, ktoré nemôže prežiť, ak nemá výživu a ak o seba nedbá“:


Vatikán 22. Decembra 2014

Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť.
„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).

2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).

3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).

4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez to, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť… – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv. omše 30. novembra 2014 v Turecku).

5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.

6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami.

7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).

8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).

9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!

10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí, a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.

11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.

12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humoru! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]

13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý… Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.

14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).

15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“

Svätý otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu: „Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“

Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to On, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia – osobného i komunitného – liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“.

“nebojte sa pravdy!“

7x MEA CULPA ZA ODPUSTENIE

v chráme sv. Petra na 1. Pôstnu nedeľu, 12. marca 2000

Pápež Jan Pavol II:

Milí bratia a sestry, volajme s dôverou k Bohu nášmu Otcovi, ktorý je
milosrdný a trpezlivý, bohatý na milosrdenstvo, lásku a vernosť. Nech prijme
ľútosť svojho ľudu, ktorý v pokore vyznáva svoju vinu a nech mu dá svoje
milosrdenstvo.

I. Všeobecné vyznanie viny

Kardinál Bernardin Gantin:
Daj, nech Duch Svätý osvieti naše vyznanie a našu ľútosť. Naša bolesť je
úprimná a hlboká. Keď v pokore uvažujeme nad vinou minulosti a úprimne si
očistíme našu pamäť, priveď nás na cestu pravého obrátenia.

Pápež Ján Pavol II.:
Pane Bože náš, ty neustále posväcuješ svoju Cirkev na jej ceste časom krvou
svojho Syna. Po všetky veky poznáš jej údy, ktoré svojou svätosťou žiaria v
jej lone, ale vieš aj o iných, ktoré sú ti neposlušné a odporujú vyznaniu
viery a svätému evanjeliu. Ty zostávaš verný, aj keď my sa stávame
nevernými. Odpusť nám naše viny a daj, nech sme medzi ľuďmi pravými svedkami o tebe. O to prosíme skrze Krista nášho Pána.

(Pred krížom sa zapáli jedno svetlo)

II. Vyznanie viny v službe pravde

Kardinál Joseph Ratzinger:
Nech každý z nás dôjde k názoru, že aj ľudia Cirkvi v mene viery a morálky
vo svojom potrebnom nasadení na ochranu pravdy občas siahli na metódy, ktoré nezodpovedajú evanjeliu.
Pomôž nám napodobňovať Ježiša Krista, ktorý je
mierny a pokorný srdcom.

Pápež Ján Pavol II.:
Pane, ty si Bohom všetkých ľudí. V niektorých obdobiach histórie pripustili
kresťania metódy neznášanlivosti. Pretože nenasledovali veľkú modlitbu
lásky, znetvorili tvár tvojej nevesty Cirkvi. Zľutuj sa na svojimi
hriešnymi deťmi a prijmi naše predsavzatie slúžiť pravde v miernosti lásky a
stále si uvedomovať, že pravda sa presadzuje len silou pravdy samotnej. O to
prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

III. Vyznanie hriechov proti jednote Kristovho Tela

Kardinál Roger Etchegaray:
Daj, nech vyznanie hriechov, ktoré narušili jednotu Kristovho Tela a zranili
bratskú lásku, urovnalo cestu zmiereniu a spoločenstvu kresťanov.

Pápež Ján Pavol II.:
Milosrdný Otče, večer pred svojím utrpením sa tvoj Syn modlil za to, aby
veriaci v ňom boli jedno. Avšak oni nesplnili jeho vôľu. Vytvorili
protiklady a rozdelenia. Navzájom sa odsudzovali a bojovali proti sebe.
Vrúcne vzývame tvoje milosrdenstvo a prosíme ťa o kajúce srdce, aby sa
všetci kresťania zmierili v tebe a medzi sebou navzájom. Zjednotení v jednom
tele a jednom duchu nech znovu prežívajú radosť z úplného spoločenstva. O to
prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

IV. Vyznanie viny vo vzťahu k Izraelu

Kardinál Edward Idris Cassidy:
Daj, aby kresťania mysleli na utrpenie, ktoré sa izraelskému národu
spôsobilo v histórii. Daj, nech uznajú svoje hriechy, ktoré mnohí z nich
spáchali proti národu Zmluvy a blahoslavenstiev a tak očistili svoje srdce.

Pápež Ján Pavol II.:
Bože našich otcov, ty si vyvolil Abraháma a jeho potomkov, aby priniesli
tvoje meno národom. Sme hlboko zarmútení pre správanie sa všetkých, ktorí v
priebehu histórie spôsobili tvojim synom a dcéram utrpenie. Prosíme o
odpustenie a chceme sa zasadzovať za to, aby s národom Zmluvy vládlo pravé
bratstvo. O to prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

V. Vyznanie viny za previnenia proti láske, pokoju, právam národov, úcte ku
kultúram a náboženstvám

Arcibiskup Stefan Fumio Hamao:
Daj, nech kresťania hľadia na Ježiša, ktorý je náš Pán a náš pokoj. Daj, aby
dokázali oľutovať to, v čom zhrešili slovami a skutkami. Niekedy sa nechali
viesť hrdosťou a nenávisťou, vôľou iných ovládať, nepriateľstvom voči
príslušníkom iných náboženstiev a spoločenským skupinám, ktoré boli slabšie
ako oni, ako napríklad prisťahovalci a Rómovia.

Pápež Ján Pavol II.:
Pán sveta, Otec všetkých ľudí, skrze svojho Syna si nás prosil milovať aj
nepriateľa, robiť dobre tým, ktorí nás nenávidia a modliť sa za tých, ktorí
nás prenasledujú. Avšak kresťania často popreli evanjelium a podľahli logike
násilia. Práva kmeňov a národov porušovali, ich kultúrami a náboženskými
tradíciami pohŕdali. Ukáž nám svoju trpezlivosť a svoje milosrdenstvo!
Odpusť nám! O tom prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

VI. Vyznanie hriechov proti dôstojnosti ženy a jednote ľudského pokolenia

Kardinál Francis Arinze:
Modlime sa za všetkých, ktorí boli zranení vo svojej ľudskej dôstojnosti a
ktorých práva boli porušované. Modlime sa za ženy, ktoré boli príliš často
ponižované a vytláčané na okraj. Priznávame, že aj kresťania na seba uvalili
vinu rôzneho druhu, aby si ľudí podrobili.
Pápež Ján Pavol II.:
Pane, náš Boh, ty si náš Otec. Ty si stvoril človeka ako muža a ženu, na
svoj obraz a podobu. Ty si chcel rôznorodosť národov v jednote ľudskej
rodiny. Avšak občas sa rovnaká dôstojnosť tvojich detí neuznávala. Aj
kresťania sa previnili tým, že vytláčali ľudí na okraj a zahradzovali im
cesty. Pripúšťali diskrimináciu na základe rôznej rasy a farby pleti. Odpusť
nám a daj nám milosť vyliečiť rany, ktoré kvôli hriechu v tvojom
spoločenstve ešte stále existujú, aby sme sa všetci mohli cítiť ako tvoji
synovia a dcéry. O to prosíme skrze Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

VII. Vyznanie hriechov v oblasti základných práv ľudskej osoby

Arcibiskup Francois Xavier Nguyen Van Thuan:
Modlime sa za všetkých ľudí na zemi, najmä za maloletých, ktorí boli
zneužívaní, za chudobných, vytláčaných na okraj a tých najposlednejších.
Modlime sa za tých, ktorí majú najmenej ochrany, za nenarodené deti, ktoré
sa zabíjajú v matkinom tele a za tých, ktorých používajú dokonca na výskumy
tí, ktorí ich zneužili možnosťami, ktoré ponúka biotechnológia.
Tak znetvorili ciele vedy.

Pápež Ján Pavol II.:
Bože, náš Otec, ty vždy vypočuješ výkrik chudobných. Ako často ťa ani
kresťania nespoznali v hladujúcich, smädiacich a nahých, v prenasledovaných
a väznených, v tých, ktorí boli už na začiatku svojej existencie bezbranne
vystavení nástrahám. Za všetkých, ktorí páchali neprávosti tým, že sa
starali o bohatstvo a moc a „maličkých“ trestajú pohŕdaním, prosíme o
odpustenie. Zmiluj sa nad nami a prijmi našu ľútosť. O to prosíme skrze
Krista nášho Pána.
(Pred krížom sa zapáli ďalšie svetlo)

Pápež Ján Pavol II.:
Milosrdný Otče, tvoj Syn Ježiš Kristus, Sudca všetkých živých a mŕtvych,
vyslobodil v poníženosti svojho prvého príchodu ľudstvo z hriechu. Keď znovu
príde v sláve, vyzve za týchto všetkých na zodpovednosť našich otcov, bratov
a sestry i nás, tvojich služobníkov. Duchom Svätým vedení vraciame sa s
kajúcim srdcom naspäť k tebe. Daj nám svoje milosrdenstvo a odpustenie
našich hriechov. O to prosíme skrze Krista nášho Pána.

Keď riadili Božie dielo z 2/3 nesvätí pápeži, ani tak sa nerozpadlo…

To je jeden z dôkazov, že je riadená absolútnom, a nie iba ľuďmi.

Kristus sa inkarnoval do ľudského tela, ale jeho vtelenie

pokračuje v histórii v jeho sv. Cirkvi.

Souhrn chyb nesvatého vedení církve

/jak je uvedl např. rakouský deník Der Standard/

Článek shrnuje chyby církevního vedení do následujících 8 bodů:

Prenasledovanie heretikov (kacírov): Herézou (z gréčtiny hairesis – výber)
rozumie katolícka Cirkev mylné pojatie viery, ktoré vyberá jednu alebo
viacero čiastkových právd z organického celku výkladu viery. V roku 385 na
príkaz katolíckych biskupov bol v Trevíri popravený heretik Priscillianus a
niekoľko jeho prívržencov. Jeho učenie vyzývalo na obrátenie sa k pôvodnému
učeniu Ježiša z Nazaretu, od ktorého sa kresťanstvo podľa Priscilliana
odklonilo v roku 313, keď ho cisár Konštantín povýšil na štátne náboženstvo.
Hnutie heretikov bolo úplne zlikvidované.

Inkvizícia: Páchatelia niektorých zločinov a heretici boli nielen v
kresťanstve od neskorej antiky prenasledovaní. V Európe dostala inkvizícia
zvláštnu podobu v 12. storočí vplyvom spolupráce svetskej a duchovnej moci.
Vystúpenie katarov a valdenských, ktorí boli rozšírení najmä v južnom
Francúzsku, Nemecku a Taliansku, viedlo v roku 1215 na zavedenie inkvizície
pápežom Innocentom III. Pápež Gregor IX. ako prvý vymenoval pápežských
inkvizítorov. Inkvizícia sa však začala zneužívať, preto ju pápež Pavol III.
zreorganizoval. V Portugalsku a Španielsku, kde bola inkvizícia riadená
generálnym inkvizítorom, sa udržala až do roku 1821, resp.1834.

Križiacke výpravy: Historicky sedem krížových výprav (1096-1291) sa javí ako
globálny spor medzi kresťanstvom a islamom. Vojenské ťaženia západného
kresťanstva mali za cieľ dobyť Jeruzalem ako miesto Kristovho hrobu.
Používali sa aj proti pohanom a kacírom. Počas prvej križiackej výpravy
(1096- 1101) dobyli francúzski a normanskí rytieri Palestínu. Druhú
križiacku výpravu vyhlásil v roku 1146 Bernard z Clairvaux. Tretia križiacka
výprava (1189-92), pri ktorej zahynul cisár Fridrich I. Barbarossa,
reagovala na pád Jeruzalema. Vo štvrtej a piatej križiackej výprave bol
znovu dobytý Konštantinopol a Jeruzalem.

Pohania: Doslovný význam slova pohan je hrubý, stojaci nízko. V kresťanstve
sa týmto pojmom označovali ľudia, ktorí neprijali krst a neboli Židia.
Násilné nútenie prijímal kresťanstvo sa obracalo proti germánskym a
slovanským kmeňom. Ich príslušníci si museli vybrať – buď prijmú krst, alebo zomrú.

Dobytie Ameriky: Stopäťdesiat rokov po jeho objavení zahynulo na americkom
kontinente 100 miliónov ľudí – vyše 90 percent obyvateľstva. Španieli
napríklad vešali nad oheň vždy 13 Indiánov, ako hovorili „na počesť
apoštolov a Ježiša Krista“.

Reformácia a protireformácia: V roku 1415 bol uznesením koncilu v Kostnici
upálený katolícky kňaz Ján Hus, na ktorého myšlienky neskôr nadviazal
Martin Luther. Jeho prívržencov deportovali. Hoci boli sami prenasledovaní,
bojovali proti niektorým skupinám, napríklad proti židom alebo
novokrstencom. V Paríži bolo v roku 1572 počas Bartolomejskej noci
zavraždených asi 5000 hugenotov (francúzskych protestantov).

Obchodovanie s otrokmi: Od objavenia Ameriky do konca 19. storočia bolo na
tento kontinent privezených 13 miliónov zotročených Afričanov. Otroctvo
legitimizoval pápež Mikuláš V. bulou Divino amore Communiti z 18. júna 1452.

Prenasledovanie čarodejníc: Pod čarodejníctvom sa chápe využívanie
magických praktík na získanie kontroly nad inými ľuďmi a prírodnými javmi.
Rozpracované bolo od 13. storočia. V roku 1484 vydal pápež Innocent VIII. o
čarodejníctve zvláštnu bulu, ktorá začala tisíce procesov s čarodejnicami.
Do konca 18. storočia si táto hystéria vyžiadala odhadom 40 000 – 300 000
ľudských životov.

7 hříchů církve –

komentář Vatikánu – Pietro Marini

Papežský ceremonář biskup Pietro Marini, uvádí význam omluvy takto: „Tato liturgie otevírá cestu ke konverzi a ke změně ve vztahu k minulosti“ a vyjmenovává chyby, které papež již dříve označil jako hříchy minulosti a které se k 7 Mea Culpa vztahují. Jsou to tyto:

1. hříchy spáchané ve službě pravdě: netolerance a násilí vůči disidentům,náboženské války, násilí, zvláště během křižáckých válek a násilnické způsoby inkvizice,

2. hříchy, které narušily jednotu těla Kristova: exkomunikace, pronásledování a rozdělení křesťanů,

3. hříchy spáchané ve vztahu k lidu Izraele: pohrdání, nepřátelství, mlčení ke křivdám,

4) hříchy proti lásce a pokoji, proti lidským právům, proti úctě vůči jiným kulturám a jiným náboženstvím v souvislosti s hlásáním evangelia,

5) hříchy proti důstojnosti člověka a jednotě lidského pokolení: proti ženám, rasám a etnickým skupinám,

6) hříchy v oblasti základních lidských práv a proti sociální spravedlnosti: proti ubohým, bezmocným, chudým, nenarozeným, odsunutým na okraj společností, proti ekonomické a sociální spravedlnosti.

život sv. Mary MacKillop

prvá svätica Austrálie

Táto svätá rehoľnica a zakladateľka Sestier sv. Jozefa a Božského Srdca (Jozefínky) sa narodila 15. 1. 1842 ako prvá zo siedmich detí.
Jej otec aj matka boli Európania, ktorí krátko
pred svojím zoznámením a sobášom pricestovali do Austrálie.
Mary od strnástich rokov pracovala ako úradníčka v Melbourne a potom v Penola v Južnej Austrálii, kde začala robiť vychovávateľku
detí u istej rodiny. Zárove zhromažďovala chudobné deti z okolia a učila aj tie. V Penola prišla do kontaktu s kňazom Juliánom
Edmundom Woodsom, budúcim spoluzakladateľom rehole s názvom Sestry sv. Jozefa a Božského srdca. Založila tu školu, v ktorej bol otec Woods
vedúcim vyučovania. Začínali v stajni a vyučovali
okolo pädesiat detí. Mary sa v tej dobe (1867), spolu s niekokými sestrami, zasvätila Bohu a obliekla si čierne šaty.
Ďalsiu školu založila v Adelaide na žiadosť tamojšieho biskupa Sheila. Ten schválil aj nové reholné pravidlá sestier Jozefínok vytvorené sestrou
Mary a otcom Woodsom. Pravidlá zdôrazovali chudobu,
závislosť na Božej prozretelnosti, ochotu ísť k tím najpotrebnejším.
Po schválení začala rehola rýchlo rásť. Za dva roky mali 70 sestier a 21 škôl.
V diecéze Adelaide však boli značné zmätky spôsobené zlým zdravím biskupa Sheila, ten za celú dobu svojej biskupskej služby iba dva roky rezidoval v Adelaide. Diecéza bola v podstate bez vedenia, medzi kňazmi
nastali značné rozbroje a nejednota bola aj medzi laikmi.
Biskup Sheil určil otca Woodsa za vedúceho katolíckeho vyučovania vo svojej diecéze. Woods sa dostal do konfliktu s niektorými kňazmi ohľadne
názoru na spôsob vyučovania a títo kňazi začali diskreditačnú kampaň proti sestrám Jozefínkam. Všade rozprávali, že sú
finančne neschopné a že Mary má problém s alkoholom. Skutočnosťou bolo, ze sestra Mary mala chorobu, kvôli ktorej jej lekár prikázal užívať víno.
Pre túto chorobu bola viackrát aj pripútaná na lôžko.
Začiatkom roku 1870 sa sestry Jozefínky dopočuli, ze „otec“

Patrik Keating z farnosti Kapunda
severne od Adelaide zneužíva deti. Sestry o tom informovali otca Woodsa, ktorý to oznámil generálnemu vikárovi Johnovi Shmithovi.
Otec Shmith poslal okamžite Keatinga do Írska
a zahmlilo sa to ,,vysvetlením“, ze farár z Kapunda musel odísť kvôli alkoholu. Keatingov kolega z farnosti Kapunda, otec Charel Horan sa

veľmi nahneval, že jeho spolupracovníka odstránili.
Nedlho potom sa otec Horan stal generálnym vikárom a z tejto pozície začal bojovať proti sestrám Jozefínkam. Dňa 21. 9. 1871 prišiel za biskupom
Sheilom a presvedčil ho, že je nutné zmeniť konštitúcie sestier.
Na druhý deň si biskup zavolal sestru Mary a prikázal jej
zmeniť konštitúcie. Mary tento nezmyselný príkaz rázne odmietla. Biskup ju preto exkomunikoval za neposlušnosť. Sestry Jozefínky neboli síce oficiálne zrušené, ale väčšina ich škôl bola vplyvom štvavej kampane

zlikvidovaná. Nik v Cirkvi sa nesmel zo sestrou Mary

stýkať, preto bola prakticky vyhodená na ulicu.

Našla útočisko v jednej židovskej rodine a podporili ju aj jezuitskí kňazi.

Niektoré sestry sa dostali pod diecéznu kontrolu, ostatné
Mary povzbudzovala, aby vytrvali v tejto predivnej skúške.
Za pol roka sa stalo, ze biskup Sheil na svojej smrtenej posteli prikázal exkomunikáciu zo sestry Mary sňať. Neskôr ju ešte oficiálne očistila
aj biskupská komisia. V rokoch 1872 ­a 1873 bola sestra Mary v Ríme,
kde pápež Pius IX. potvrdil jej reholu.
Z Európy prišla s pätnástimi novými sestrami a získanou literatúrou potrebnou k vyučovaniu. Sestry však boli naďalej očierňované mnohými kňazmi a viacerými biskupmi/aha, tí nesvätí a tvrdo proti svätým/.
Stav sa nezmenil ani vtedy, keď bola Mary v roku 1875 znova zvolená za generálnu predstavenú. Viacerí biskupi ich prenasledovali, pretože im nevyhovovalo, ze sestry nie sú podriadené im, ale svojej generálnej predstavenej. Ke bol roku 1883 do Sydney menovaný nový
arcibiskupom Roger Vaughan pre Mary a jej sestry to znamenalo ľahší život,
už nie z takými „úžasnými milosťami“, teda psychickými tlakmi.. Podporoval ich aj biskup Reynold z Adelaide, ale keď Vaughan zomrel, jediným cieľom Reynolda bolo zničiť Jozefínky. Podarilo sa mu však iba to, že Mary musela odísť z jeho diecézy
a odovzdala funkciu generálnej predstavenej inej sestre. Bola to satanská škodoradosť z ponižovania svätice, ktorá je taká typická pre padlých anjelov, ktorí svoju službu v Cirkvi ako herci predstierajú? Nebola hodna tohto biskupa a on asi nebol „hoden“ jej. Nemohol sestry rozpustiť, ani nad nimi získať kontrolu. Nový arcibiskup Sydney Moran mal na Jozefínky pozitívny pohľad, ale odstránenie Mary z pozície generálnej predstavenej schválil. Lev XIII. potom ustanovil sestry Jozefínky roku 1885 za kongregáciu pápežského práva.
Sestra Mary MacKillop zomrela 8. 8. 1909.

Pri jej smrtelnej posteli bol arcibiskup Sydney,
kardinál Moran, ktorý vtedy povedal:

,,Dnes som bol pri smrtenej posteli svätice“.

Blahorečená bola Jánom Pavlom II. roku 1995.
a svätorečená Benediktom XVI. 17. 10. 2010

Slávny a zatracovaný Origenes

azda najslávnejší exegéta Sv. písma a mystik v staroveku,

ktorý pomohol kresťanstvu položiť základy filozofie,

ako sv.Pavol mu pomohol položiť základy teológie.

Bol už za života zvelebovanáňý i zatracovaný,

17. storočí

oficiálne „popravený“ a bol aj exkomunikovaný

klebetné kydy o ňom dodnes po fakultách tvrdia,

že bol vraj vykastrovaný

a že vraj bol bludárom či zmäteným mysliteľom.

Ako jeden z mnohých zažil aj cirkevnú šikanu, a stáročnú

V roku 216, keď dal cisárCaracalla zavrieť alexandrijskú školu, odišiel do Palestíny, kde ho cézareiský biskup poveril výkladom Písma kňazom. Tým sa však rozpútal spor, pretože Origenov predstavený v Alexandrii, biskup Demetrios, protestoval, že je neslýchané, aby laik vykladal Písmo kňazom. Origenes sa teda vracia do Alexandrie. O pätnásť rokov neskôr však bol na svojej ceste Palestínou vysvätený na kňaza, aby sa predišlo podobným sporom. Tým však vznikol nový, vážnejší spor, lebo podľa disciplíny cirkvi Origenes nemohol byť vysvätený, pretože sa sám dal vraj vykastrovať. Nakoniec ho alexandrijský biskup Demetrios exkomunikoval a túto exkomunikáciu zopakoval v roku 232 aj jeho nástupca Héraklas, Origenov žiak.

231–253: Origenes odišiel do Palestíny, kde miestny biskup ignoroval alexandrijskú exkomunikáciu. V Cézarei založil Origenes novú školu, ktorú viedol skoro dvadsať rokov. Za Deciovho prenasledovania veľa si vytrpel a po mučení nakoniec zraneniam podľahol. Zomrel v Týre v roku 253 (dátum smrti je neistý, niektorí udávajú rok 251).

Origenove spisy sa nám zachovali iba v zlomku, pravdepodobne vinou sporu o origenizmus, ktorý viedol nakoniec v roku 553 na 2. konštantínopolskom koncile k posmrtnému odsúdeniu samotného Origena, a tým niekedy aj k priamemu ničeniu jeho spisov

PS. O žiadnom doporučovaní či zvelebovaní kastrácie sa v jeho spisoch nedočítate…

Je to asi najcitovanejší autor / aj pápežmi/ kresťanského staroveku…

Vatikán (25. Apríla, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes predstavil veriacim celého sveta vo svojej audienčnej katechéze Origena Alexandrijského – „osobu s rozhodujúcim významom pre vývoj kresťanského myslenia“. Jeho teologický prínos nazval Benedikt XVI. „nezvratným obratom“ a jeho osobu „skutočným majstrom“, ktorého mali žiaci veľmi radi nielen ako rozhľadeného teológa, ale aj ako príkladného svedka toho, čo vyučoval. Ako píše Eusébius z Cézarey, získal preto mnohých za nasledovníkov.

„Celý jeho život poznačila neprestajná túžba po mučeníctve. Mal 17 rokov, keď v desiatom roku vlády Settima Severa prepuklo v Alexandrii prenasledovanie kresťanov. Klement, jeho učiteľ, opustil mesto a jeho otec Leonidas bol uväznený. Syn vášnivo prahol po mučeníctve, ale nemohol túto túžbu uskutočniť. Napísal teda otcovi a povzbudil ho neodstúpiť od najvyššieho svedectva viery. A keď bol Leonidas sťatý, mladý Origenes pocítil, že musí prijať príklad jeho života.“


„Nič by mi neosožilo mať otca mučeníka, keby som si nezachoval dobré správanie a nerobil česť svojmu rodu, čiže mučeníctvu svojho otca a svedectvu, ktoré ho povýšilo v Kristovi,“ povedal Origenes neskôr v jednej z kázní v Cézarei. A v inej konštatoval: „Ak mi Boh dovolí byť obmytý svojou krvou a tak prijať druhý krst príjmuc Kristovu smrť, s istotou by som odišiel z tohto sveta… Ale blahoslavení sú tí, ktorí si to zaslúžia.“ Napokon sa mu toto želanie aspoň čiastočne vyplnilo, keď bol za Deciovej vlády uväznený a kruto mučený, na následky čoho potom o niekoľko rokov zomrel, keď nemal ešte 70 rokov. Svetu zanechal svoj „teologický obrat“. V čom spočívala táto novosť s takými závažnými dôsledkami?

„V podstate súvisí so založením teológie na vykladaní Písma. Tvoriť teológiu znamenalo pre neho predovšetkým vysvetľovať, chápať Písmo; alebo môžeme tiež povedať, že jeho teológia je dokonalou symbiózou medzi teológiou a exegézou. Naozaj, poznávacím znamením Origenovej náuky sa zdá byť práve neprestajné pozvanie prechádzať od litery k duchu Písem,

a tak rásť v poznaní Boha.“

Von Balthasar nazval túto Origenovu metódu „alegorizmom“. Inšpirovali sa ním mnohí ďalší vedci, takže tradícia a magistérium sa vyformovali ako „Písmo v akcii“. Origenes spísal svoju teóriu v bohatom diele 320 kníh a 310 kázní, avšak väčšina z nich sa nezachovala. Za najznámejšiu možno označiť jeho Hexaplu, čiže text Písma zoradený v šiestich paralelných stĺpcoch: po hebrejsky hebrejským písmom, po hebrejsky v gréckom prepise a potom v štyroch rôznych gréckych prekladoch na porovnanie. Ide o veľdielo najplodnejšieho autora prvých troch kresťanských storočí. Jeho záber siahal od exegézy k dogmatike, od filozofie k apologetike, od asketiky k mystike. „Predstavuje základnú a globálnu víziu kresťanského života,“ povedal Benedikt XVI. a priblížil poslucháčom tzv. trojité čítanie Biblie v záujme jej lepšieho pochopenia:

„Prvým bodom je presne spoznať, čo je napísané, text ako taký. Je tu význam doslovný, ale ten skrýva hĺbky, ktoré sa v prvej chvíli neobjavia; druhým rozmerom je význam morálny: čo máme robiť, aby sme žili slovo; a napokon význam duchovný, čiže jednota Písma, ktoré vo svojej celosti hovorí o Kristovi. A je to Duch Svätý, ktorý nám dáva porozumieť kristologický obsah, a teda jednotu Písma v jeho rôznosti.“

Ako Benedikt XVI. pripomenul, tieto rozličné rozmery Slova sa pokúsil vložiť do aktuálneho kontextu práve vo svojej najnovšej knihe Ježiš Nazaretský. Slovo nám totiž aj dnes vďaka svetlu Ducha Svätého ukazuje, ako žiť. V Origenovej dobe prichádzali s herézami o Svätom Písme najmä gnostici a marcioniti, ktorí sa stavali proti dvom zákonom a dospeli až k odmietaniu Starého zákona. Origenes im šikovne protirečil, keď kázal o tom, že on Starý zákon nenazýva starým, ale vidí ho vo svetle Ducha Svätého.

„Zákon sa stáva Starým zákonom iba pre tých, ktorí ho chcú vnímať telesne, čiže ostávajú pri litere textu. Ale pre nás, ktorí ho chápeme a používame v Duchu a v zmysle evanjelia, je zákon stále nový a oba zákony sú pre nás novým zákonom, nie pre čas a dátum, ale pre novosť významu… No pre hriešnika a pre tých, ktorí neuznávajú zmluvu lásky, starnú aj evanjeliá (Hom. Num. 9, 14). Pozývam vás – a tým končím – prijať do svojho srdca náuku tohto veľkého učiteľa vo viere. (…) Modlime sa, aby nám Pán pomohol čítať Sväté Písmo modlitbovým spôsobom, aby nás naozaj sýtil pravým chlebom života, svojím Slovom.“

Modlitba a Cirkev. To sú dva kľúčové body náuky Origena Alexandrijského, o ktorom hovoril Svätý otec v audienčnej katechéze minulý týždeň. V túto stredu sa podrobnejšie venoval jeho životu a dielu, zvlášť čítaniu Svätého písma, ktoré je jeho jadrom a Origenes ním výrazne ovplyvnil cirkevnú tradíciu lectio divina, čiže posvätného čítania spojeného s modlitbou. Spoznávanie Písma si preto podľa Origena vyžaduje viac než samotné štúdium osobný vzťah s Kristom a modlitbu. Bol presvedčený, že prednostnou cestou k poznaniu Boha je láska a že Krista nemožno skutočne spoznať, kým sa do neho nezaľúbime. „V Liste Gregorovi Origenes pripomína: Oddávaj sa čítaniu božských Písem; venuj sa mu vytrvalo – povedal Svätý otec a pokračoval – Venuj sa čítaniu s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu. Ak sa počas čítania ocitneš pred zavretou bránou, búchaj a otvorí ti strážca, o ktorom Ježiš povedal: Správca mu otvorí. Venuj sa teda posvätnému čítaniu, hľadaj v Bohu s neoblomnou vernosťou a vierou zmysel božských Písem, ktorý sa v nich skrýva vo veľkej miere. Nesmieš sa však uspokojiť s búchaním a hľadaním: na pochopenie Božích vecí nevyhnutne potrebuješ modlitbu. Práve na povzbudenie do nej nám Spasiteľ nepovedal len: Hľadajte a nájdete, a Klopte a otvoria vám, ale dodal: Proste a dostanete (Ep. Gr. 4).“

Touto náukou zohral Origenes v dejinách lectio divina priekopnícku úlohu. Od neho sa naučil čítať Písmo biskup Ambróz z Milána, ktorý posvätné čítanie priniesol na Západ a odovzdal ho Augustínovi a následne mníšskej tradícii.

Ďalšou dôležitou časťou Origenovej náuky bola náuka o Cirkvi, zvlášť o všeobecnom kňazstve veriacich. Origenes v tejto súvislosti pripomínal zákaz vstúpiť do svätyne svätých daný Áronovi po smrti jeho dvoch synov a varoval veriacich, že ak niekto kedykoľvek vstúpi do svätyne bez povinnej prípravy, bez veľkňazského odevu a predpísaných obiet, zomrie… „Tento prejav sa týka nás všetkých. – Zdôraznil Benedikt XVI. vo svojej katechéze – Nariaďuje vlastne, aby sme vedeli, ako pristupovať k Božiemu oltáru. Alebo nevieš, že aj tebe, čiže celej Božej Cirkvi a veriacemu ľudu, bolo udelené kňazstvo? Počúvaj, ako sa Peter prihovára veriacim: Vyvolené, kráľovské, kňazské pokolenie, svätý národ, ľud, ktorý si Boh prisvojil. Ty máš teda kňazstvo, lebo si kňazským pokolením, a preto musíš ponúkať Bohu obetu… No aby si ju mohol ponúkať dôstojne, potrebuješ čisté rúcho odlišné od bežného odevu ostatných ľudí, nevyhnutne potrebuješ božský oheň“ (tamtiež). Takže na jednej strane „prepásané bedrá“ a „kňazský odev“, čiže čistý a čestný život, a na druhej strane „lampa stále zažatá“, čiže viera a znalosť Písem, sa stávajú neodmysliteľnými podmienkami na vykonávanie všeobecného kňazstva, ktoré si vyžaduje čistý a čestný život, vieru a znalosť Písem.

Generálna audiencia: Spoznávanie Krista a všeobecné kňazstvo v Origenovej náuke

Vatikán (2. mája, 2007)

Modlitba a Cirkev – to sú dva kľúčové body v náuke Origena Alexandrijského, o ktorom Benedikt XVI. hovoril pred týždňom v audienčnej katechéze. V stredu 2. mája sa jeho životu a dielu venoval podrobnejšie. Osobitnú pozornosť pritom venoval čítaniu Svätého písma, čo tvorí jadro Origenovej náuky. Origenes ním výrazne ovplyvnil lectio divina, čiže cirkevnú tradíciu posvätného čítania Svätého písma spojenú s modlitbou. Ako pápež pripomenul, Origenes pri všetkom bohatstve svojho teologického myslenia nepísal len čisto akademické traktáty, ale svoje exegetické a teologické diela neustále pretkával skúsenosťami a návodmi vychádzajúcimi z modlitby. „Porozumenie Svätému písmu si totiž podľa neho vyžaduje skôr osobný vzťah ku Kristovi a modlitbu, než jeho štúdium. Bol presvedčený, že prvoradou cestou k poznaniu Boha je láska a Krista nemožno skutočne spoznať, kým sa do neho nezaľúbime.
V Liste Gregorovi Origenes odporúča: ,Oddávaj sa čítaniu božských Písem; venuj sa mu vytrvalo. Čítaj s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu. Ak sa počas čítania ocitneš pred zavretou bránou, búchaj a otvorí ti strážca, o ktorom Ježiš povedal: Strážca mu otvorí. Venuj sa teda posvätnému čítaniu, s neoblomnou vernosťou a vierou v Boha hľadaj zmysel božských Písem, ktorý je v nich ukrytý. Nesmieš sa však uspokojiť s búchaním a hľadaním, lebo na pochopenie Božích vecí nevyhnutne potrebuješ modlitbu. Spasiteľ nám práve preto, aby nás k nej povzbudil, povedal: Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám, ale zároveň dodal: Proste a dostanete .“
Táto náuka predstavuje priekopnícky čin Origena v dejinách lectio divina. Milánsky biskup Ambróz, ktorý sa naučil čítať Sväté písmo práve od Origena, potom posvätné čítanie zaviedol na Západe, odovzdal ho Augustínovi a mníšskej tradícii. Ako sme už povedali, podľa Origena najvyšší stupeň poznania Boha pramení v láske. Aj medzi ľuďmi je to tak: jeden môže poznať druhého do hĺbky, iba ak je medzi nimi láska, ak si navzájom otvárajú srdcia. Origenes na to našiel výrečný príklad vo výklade hebrejského slova spoznať, ktoré sa používa aj na pomenovanie aktu ľudskej lásky: ,Adam poznal Evu, svoju ženu, a ona počala’ (Gn 4, 1). Tým sa vyjadruje, že jednota v láske poskytuje najautentickejšie poznanie. Ako sú muž a žena dvaja v jednom tele, tak sa aj Boh a veriaci stávajú dvoma v jednom duchu.“ Svätý otec povedal, že Origenova modlitba týmto spôsobom dosahuje najvyššiu úroveň mystiky. Ako príklad citoval jeho vyznanie zachované v prvej z Homílií o Piesni piesní, kde Origenes vyznal:
„Často – Boh je mi svedkom – som cítil, že Ženích sa ku mne veľmi priblížil; potom však náhle odišiel a ja som nemohol nájsť, čo som hľadal. Túžba po jeho príchode ma uchvátila znova, opäť sa vrátil a ukázal sa mi, a keď som ho držal v rukách, hľa, zasa mi unikol, a len čo sa mi stratil, znova ma podnietil hľadať ho “
V tejto súvislosti Svätý otec pripomenul slová svojho predchodcu Jána Pavla II. z apoštolského listu Novo millennio ineunte, kde hovoril, že „modlitba ako pravý a vlastný dialóg lásky môže pokročiť tak, že napokon ľudskú osobu úplne zaujme božský Miláčik, ona sa stane vnímavou na vnuknutia Ducha Svätého a ako Božie dieťa oddanou Srdcu nebeského Otca… Ide o cestu úplne závislú od milosti, ktorá však vyžaduje silné duchovné nasadenie a pozná aj bolestné očisťovania (,tmavú noc‘). Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti, prežívanej mystikmi

ako ,manželský zväzok‘ “

Benedikt XVI. povedal, že ďalšou dôležitou časťou Origenovej náuky bola náuka o Cirkvi, zvlášť o všeobecnom kňazstve veriacich. „Origenes v tejto súvislosti pripomínal zákaz, ktorý Pán uložil Áronovi po smrti jeho dvoch synov, ,že nesmie vstúpiť v ľubovoľnom čase do svätyne za oponou, čo je pred zľutovnicou na arche‘ (Lv 16, 2), a vo svojej deviatej Homílii na Leviticus takto varoval veriacich: ,To je doklad toho, že ak niekto vstupuje do svätyne bez povinnej prípravy, bez veľkňazského odevu a predpísaných obiet, aby sa páčil Bohu, zomrie… To sa týka nás všetkých. Prikazuje nám to totiž vedieť, ako máme pristupovať k Božiemu oltáru. Alebo nevieš, že aj tebe, čiže celej Božej Cirkvi a veriacemu ľudu, bolo udelené kňazstvo? Počúvaj, ako sa Peter prihovára veriacim: vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo. Ty máš teda kňazstvo, lebo si kňazským pokolením, a preto musíš ponúkať Bohu obetu… No aby si ju mohol prinášať dôstojne, potrebuješ čisté rúcho odlišné od bežného odevu, aký nosia ostatní ľudia, a nevyhnutne potrebuješ božský oheň’ (tamtiež).“

Po citáte pápež pokračoval vlastnými slovami: „Takže na jednej strane ,prepásané bedrá‘ a ,kňazský odev‘, čiže čistý a čestný život, a na druhej strane ,lampa stále zažatá‘, čiže viera a znalosť Písem, sa stávajú neodmysliteľnými podmienkami na vykonávanie všeobecného kňazstva, ktoré si vyžaduje čistý a čestný život, vieru a znalosť Písem. Pravdaže, tieto podmienky sú ešte nutnejšie pre služobné kňazstvo. Podľa Origena tieto podmienky – čiže celkové vedenie života, ale najmä prijímanie a štúdium slova – vytvárajú pravú ,hierarchiu svätosti‘ vo všeobecnom kňazstve kresťanov.Na vrchol tejto cesty k dokonalosti Origenes kládol mučeníctvo.Hovoril o ,ohni na zápalnú obetu‘, čiže o viere a znalosti Písem, ktorý nikdy nesmie vyhasnúť na oltári toho, kto vykonáva kňazskú službu.“
V daždi, ktorý sa spustil na účastníkov generálnej audiencie na Svätopeterskom námestí, náš pápež povzbudil pútnikov, aby aj vodu prijali ako znak požehnania – najmä keď sa teraz toľko hovorí o suchu. Svoj prejav však v jeho dôsledku skrátil a dodal len, že táto neúnavná púť dokonalosti sa týka nás všetkých, ak sa pohľad našich sŕdc upiera na kontempláciu Múdrosti a Pravdy, ktorou je Ježiš Kristus. Benedikt XVI. použil slová evanjelistu Lukáša, ktorý hovorí, že keď Ježiš kázal v Nazarete, „oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4, 20), a vyzval všetkých, aby aj napriek nepriaznivému počasiu upreli oči na Krista a tak nastúpili na pevnú a správnu cestu.
Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Zakázaná a prikázaná náboženská sloboda

/v rôznych storočiach a v tej istej matke cirkvi/

Ak sa povie napr. nejaké

„A“ z cirkevnej histórie…

Pápež Gregor XVI. v encyklike „Mirari vos“z roku 1832:

„…Cirkev je dnes postihnutá ďalším zlom, ktorým je náboženský indiferentizmus (ľahostajnosť k pravému náboženstvu), ktorý sa podvodom šíri v spoločnosti zvrátenými ľuďmi. Blud je v tom , že vraj spásu možno získať akýmkoľvek náboženstvom pokiaľ ľudia sa správajú spravodlivo a čestne…A z tohto zhnitého zdroja ľahostajnosti vychádza absurdný a mylný názor alebo lepšie povedané pomätenosť, že totiž sloboda svedomia musí byť vyžadovaná a chránená pre každého…plná sloboda názorov sa šíri k skaze nadprirodzeného života ako aj spoločenského dobra…Pretože zábrany , ktorými ľudia boli chránení pred bludmi sa odstránili, a keďže ľudská prirodzenosť je naklonená viac k zlu celá ľudská prirodzenosť sa zrúti do priepasti…“

Pápež Pius IX. v encyklike „Quanta cura“ z roku 1864:

„…neboja sa šíriť bludný názor, veľmi nebezpečný Cirkvi a spáse duší. Náš predchodca Gregor XVI. to nazval pomätenosťou, že totiž sloboda svedomia a náboženstva je vlastným právom každého človeka a že táto sloboda by mala byť legalizovaná v každej právnej spoločnosti…a že táto sloboda by nemala byť brzdená žiadnou cirkevnou a civilnou vrchnosťou a mala by sa šíriť verejne, či už hlasom, tlačou alebo inou cestou…Týmto si oni neuvedomujú, že je to sloboda záhuby… V starosti o spásu duší a o blaho samotnej ľudskej spoločnosti…odmietame všetky tieto zvrátené názory a našou najvyššou apoštolskou právomocou ich zakazujeme, preklíname a chceme aby synovia Katolíckej Cirkvi ich považovali za plne odsúdené, zakázane a zavrhnuté.“

Pápež Lev XIII. v encyklike „Libertas praestantisimum“1888.:

„…Popierať Božiu zvrchovanosť alebo nechcieť ju uznať, podriadiť sa jej, nie je známkou slobodného človeka, ale buriča, ktorý zneužíva svoju slobodu a práve z tohto zmýšľania pochádza základný omyl liberalizmu… Nie je v žiadnom prípade dovolené obhajovať alebo zaručovať neobmedzenú slobodu myslenia, písania, vyučovania a výberu náboženstva ako keby to patrilo k prirodzenosti človeka…

Pápež Lev XIII.v encyklike „Immortale Dei“z roku 1885:

„…pretože nikto nemá byť ľahostajný v službe Bohu, je hlavnou povinnosťou ľudí priľnúť sa k náboženstvu , k jeho náuke a praxi, ale nie k náboženstvu, aké by oni uprednostňovali, ale k náboženstvu, ktoré založil Boh…“

Pápež Pius XI. v encyklike „Quas primas „ z roku 1925:

„…pre upevnenie mieru nevidím účinnejšieho prostriedku , než je obnova vlády Kristovej…z hypostatického spojenia plynie, že Kristus má moc nad všetkým stvorenstvom…veľmi by sa niekto mýlil, kto by Kristovi-človekovi popieral vládu nad všetkými občianskymi záležitosťami..

Ak je Boh a Ježiš vylúčený zo zákonodarstva a z verejného života a ak sa neodvodzuje autorita od Boha, ale od ľudí, sú vyvrátené stĺpy každej autority…a tým sa otrasie celá spoločnosť…

Kristova ríša sa nevzťahuje iba na katolícke národy… ale zahŕňa bez výnimky všetkých tých, ktorí majú účasť na kresťanskej viere…

Jeho kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý štátny život bol usporiadaný podľa Božích prikázaní a kresťanských zásad a to v zákonodarstve, súdnictve, vo výchove mládeže atď…

Mor laicizmu …začal popierať zvrchovanosť Krista nad všetkými národmi..

o slobode svedomia do 20 st.hovorili iba tzv. osvietenci a slobodomurári

… treba dodať aj katolícke „B“ z našej súčasnosti

Všeobecné aspekty
náboženskej slobody

Predmet a základ náboženskej slobody

Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
Všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.

Dignitatis humanae, II. Vatikánsky koncil, 1965

Spoločné dedičstvo

Dalo by sa povedať, že medzi základnými právami a slobodami, ktoré sú zakorenené v dôstojnosti osoby, sa osobitnému postaveniu teší náboženská sloboda. Uznávaním náboženskej slobody sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby v jej koreňoch a tým sa posilňuje étos aj rôzne inštitúcie národov. Naopak, keď sa náboženská sloboda popiera a keď sa bráni ľuďom vyznávať ich náboženstvo či vieru a žiť v súlade s nimi, uráža to ľudskú dôstojnosť a zároveň ohrozuje spravodlivosť a pokoj, ktoré sa opierajú o správny spoločenský poriadok vybudovaný vo svetle najvyššej Pravdy a najvyššieho Dobra.
Náboženská sloboda je v tomto zmysle aj výdobytkom politickej a právnej civilizácie. Predstavuje základné dobro: každý človek musí mať možnosť individuálne i skupinovo vyznávať a prejavovať vlastné náboženstvo alebo vlastnú vieru – či už verejne alebo v súkromí, pri vyučovaní, vo svojich zvykoch, vyjadreniach, v kulte či v zachovávaní určitých obradov. Ak by sa niekto chcel pridať k inému náboženstvu alebo nevyznávať žiadne, nemalo by sa mu v tom brániť. V tejto oblasti sa ukazuje ako dôležitá medzinárodná smernica – ako základný referenčný bod pre všetky štáty –, ktorá neumožňuje žiadnu výnimku z náboženskej slobody, okrem legitímnych požiadaviek verejného poriadku založeného na spravodlivosti. Keďže právam náboženskej povahy priznáva ten istý status, aký majú právo na život a právo na osobnú slobodu, dosvedčuje, že všetky prináležia k podstatnému jadru práv človeka, k tým univerzálnym a prirodzeným právam, ktoré ľudský zákon nemôže nikdy poprieť.
Náboženská sloboda nie je výlučným dedičstvom veriacich, ale patrí celej rodine národov na zemi. Je pevnou súčasťou právneho štátu; nemožno ju poprieť bez toho, aby sa to zároveň nedotklo všetkých základných práv a slobôd, keďže ona je ich syntézou a vrcholom. Je to „lakmusový papierik, ktorým sa overuje rešpektovanie všetkých ostatných ľudských práv“.Umožňuje totiž nielen realizáciu najšpecifickejších ľudských schopností, ale vytvára aj nutné predpoklady pre integrálny rozvoj, ktorý sa týka celistvosti osoby

vo všetkých jej rozmeroch. Benedikt XVI. 1.1.2O11

Na niektoré veci musí človek vekom dozrieť. Aj nevesta cirkev si na

slobodu musela počkať dvadsať storočí, teda v oficiálnom učení…

Je to znakom, že je už dospelá. Asi sa bude zakrátko už vydávať…

Kauza Galileo Galilei

proces a pozdní rehabilitace

“ Já, Galileo Galilei v 70. roce svého života jako vězeň klečící na kolenou a před vámi, Vaše Eminence (10 kardinálů), mající před očima svaté Evangelium, kterého se dotýkám svýma rukama, odsuzuji proklínám a ošklivím si chyby a kacířství, že se země pohybuje…“

Tak doslova znělo potupné a vynucené doznání a tudíž neplatné, které mu papežská inkvizice předložila. Krátce na to kongregace Indexu zakázaných knih dala na index také Koperníkovu knihu

„O otáčení se nebeských sfér“ . Teprve až v roce 1822 povoluje papež Pius VII. publikovat knihy zastávající heliocentrismus.

Kopernika predešli Pythagoras aneb i neznámý filozof Proklos.

Začátek aféry s Galileem se táhne prakticky od starého Řecka, kdy Anaxegoras (nar. ~ 500 BC) byl vyhoštěn do exilu za to, že tvrdil o Slunci že je větší než poloostrov na kterém stojí Atény. A nebyl to nikdo jiný než Platón (420 – 340), který „postavil“ Zemi do centra ideálního vesmíru a nebeské krystalové sféry popsal jako báně, které drží Slunce, Měsíc a hvězdy, když se otáčí kolem ploché země. Ačkoliv už Aristoteles si byl vědom toho, že vysvětlení dne a noci závisí od Slunce, které musí být nějak ve středu, heliocentrismus zamítl.

Tak s námi zůstal geocentrismus až do 16. století, do doby Mikuláše Koperníka, polského astronoma, matematika, lékaře a kanovníka (nebyl knězem). Ze strachu aby nebyl podezřelý z hereze za svůj heliocentrický názor, který zastával a dokazoval, v předmluvě ke své knize „O otáčení nebeských sfér“ (De Revolutionibus Orbium Celestium) píše, že ji předkládá pouze jako hypotetický model pro zjednodušení výpočtů pro budoucí pozice planet. Jen proto nebylo jeho dílo za jeho života prokleto církví.

Galilei se narodil v Pise v roce 1564, a v letech 1594 -1614 učil astronomii, včetně geocentrismu, v Padově. V roce 1611 sestrojil jako první dalekohled a pozoroval jím Měsíc a planety Venuši, Mars a Jupitera, a začal mít vážné pochybnosti o stávajícím kosmologickém systému. Od tohoto roku svého pozorování začíná otevřeně hájit Koperníkův heliocentrismus. V tu dobu už byl církevní zákaz pro profesory, heliocentrismus neučit tak strohý, že mezi sebou nesměli tuto novou teorii ani diskutovat a profesor filosofie na tamní univerzitě otevřeně prohlásil, že to je herese, aby Slunce bylo centrem vesmíru. Dóže Cosima a kardinál Matteo Barberini, pozdější papež Urban VIII., však nad Galileem v tu dobu drželi ochrannou ruku, ba dokonce v roce 1611 byl jimi pozván do Linceovy akademie v Římě, tehdejší první vědecké společnosti.

Začátek problémů však nastal, když se Galileo dozvěděl, že o něm tajně jedná florentský arcibiskup, a v roce 1614 proti němu poprvé ostře kázal jeden tamní dominikán. Další dominikán ho pak už formálně udává Svaté inkvizici. V tu dobu píše Galileo známý dopis vévodkyni Christíně, kde obhajuje své učení a pokouší se ho sjednotit s Biblí. Známá je z tohoto dopisu věta, že církvi nepřísluší učit „jak jedou nebesa, ale jak se jede do nebe“. V tu dobu už proti němu běží vyšetřování, ale tajně a bez něho. Dne 24. února 1616 jedenáct teologů píše Svaté inkvizici, že koperníkovské teorie jsou

„formálně heretické“.

Papež Pavel V. / jehož jméno je dodnes napsáno třímetrovým písmem,

na fasádě nad vchodem do Svatopetrské baziliky/

to dal příkazem kardinálu Robertovi Bellarminovi,

aby Galileimu nařídil Koperníkovy teorie opustit.

V březnu 1616 má Galileo přesto přátelské setkání s papežem, ale kongregace Indexu zakázaných knih vydává už zavržení Koperníkových spisů „a všech knih, které učí totéž“. Galileo však ještě v něm jmenován není. V roce 1620 úřad Indexu opravuje původní vyhlášení o Koperníkovi a dodává, že Koperník měl v úmyslu použít hypotézu heliocentrismu jenom ke kalkulačním účelům.

V tutéž dobu Galileův přítel, kardinál Barberini, se stal papežem (Urban VIII.) a Galileo mu věnoval knihu, což papeže potěšilo, takže zve Galilea během jeho pobytu v Římě, týdně k setkání. Urban VIII. také řekl jednomu kardinálovi, že církev neodsoudila Koperníkův systém jako heretický, ale jenom jako „zbrklost, takže se nikdo nemusí obávat, že by se to někdy potvrdilo jako pravdivé“. V tu dobu Galileo však už píše další knihu, „Dialog dvou velkých světových systémů“. V předmluvě říká, že bude prezentovat pouze racionální argumenty proti aristotelismu ve prospěch Koperníkovy soustavy, a že jeho odmlčení od roku 1616 bylo čistě z náboženských, a ne z racionálních důvodů. Dialog je v knize popsán jako rozmluva mezi Sagredo, inteligentním a zvídavým pozorovatelem, který je pro Koperníkův systém, a Simpliciem, který se zuby nehty drží starého aristotelismu, akceptující vše bez jakékoliv otázky a pochybnosti. Kniha Dialog, aby mohla být publikována, musela splňovat cenzorovu podmínku, ukončit debatu papežovým sloganem, který používal Urban VIII. v této kauze velmi často: „Přesahovalo by meze, kdyby někdo chtěl donucovat Boží moc a moudrost pro svou směšnůstku“. Galileo však nešťastně vložil tuto větu do úst primitivního Simplicia, když ten ztratil veškerou protiargumantaci. Mnozí, kteří četli knihu ještě před tím než byla dána na index, identifikovali Simplicia s papežem Urbanem VIII., a navíc jméno Simplicius má pejorativní význam (prosťáček). Tato kniha proto rozhněvala papeže natolik, že ji zakázal a svolal teologickou komisi, aby ji ještě sama posoudila.

Komise, do jednoho nepřátelská Galileimu, vydává v září 1632 zprávu, že kniha Dialog podporuje heretické učení koperníkovského sytému. Galileo byl proto povolán do Říma a v roce 1633 s ním začal soud před inkvizičním úřadem. Když se jeden Galileův přítel pokoušel, aby byl Galileo vyslechnut, papež na to řekl, že „v těchto věcech Svatého Officia se jedná jenom o to, dohodnout se na cenzuře (Galilea) a obžalovaného předvolat, aby (blud) odvolal“.

Při rigorózním vyslýchání Galileo čtyřikrát zapřel, že by zastával koperníkovu doktrínu jako platnou po té, co ho varoval kardinál Bellarmin. Dne 16. června 1633 byl Galileo předvolán pro rozsudek, který zněl takto:

„Vyhlašujeme tímto rozsudek a prohlašujeme, že Vy…jste se stal podle tohoto Svatého Officia (dnes Kongregace pro nauku víry) velmi podezřelým z kacířství, protože jste zachovával a věřil učení, které je falešné a proti Božímu a svatému Písmu:

„že slunce je centrem vesmíru,
že se nepohybuje od východu na západ,
že se pohybuje Země, která není v centru vesmíru,
že se toto všechno může věřit a obhajovat, ačkoliv je to proti Bibli.“

Sedmdesátiletý geniální vědec a křesťan Galileo potom na kolenou předříkával odvolání (viz nahoře) a tím jeho veřejná vědecká práce skončila. Přesto však mu bylo dovoleno pokračovat v bádání i v domácím vězení, kde sepisuje své nejdůležitější dílo „Dialog o nových vědách“, které však bylo publikováno v protestantském Amsterodamu v roce 1638. Galileo umírá 8. ledna 1642, po obdržení pomazání nemocných s požehnáním od papeže Urbana VIII. Přesto jeho bývalý přítel zakazuje, aby byl Galileovi postaven pomník s epitafem, protože dovolit takovou věc by podle papežových slov bylo nevhodné dovolit „tomu, kdo… způsobil největší skandál v celém křesťanském světě, a způsobil urážku Svatého Officia“ tj. inkvizičního úřadu.

Důsledky Koperníka, Bruna a Galileiho pro vědecký svět

Galileo se řadí k těm, kteří položili základ vědeckému bádání (systematické metodě testování, měření a pozorování), a proto se od teprve od jeho aktivit odvozuje nástup vědy. Další její rozvoj, včetně astronomie, už ale nemůže být zastaven, takže heliocentrismus je postupně aplikován v navigaci na moři. Inkvizice však vidí a jedná stále černobíle, podobně jako vedení církve, které až v roce 1757 odstraňuje z Indexu spisy o pohybu země. Oficiální papežské prohlášení o uznání heliocentrismu se katolíci dozvídají až v roce 1822, téměř za 190 let. Teprve nyní je úředně dovoleno díla Galilea, Koperníka a Keplera číst a studovat.

Teologové se drželi tuhé disciplíny a z této neměnné fixní a statické pozice drželi na šňůře i rozvoj vynořující se přírodní filozofie a její nositele, přírodní vědce. Tak autorita církve triumfovala díky Svatému officiu, které využívalo papežskou moc k potlačování vyjadřování svobodných myšlenek v hledání pravdy o našem světě.

Myslím, že je důležité i dnes být na pozoru před jakoukoliv mocí, která je schopna se jen převléknout do jiných šatů, ale jde ji o tutéž kontrolu, i když dnes už velmi jemnými prostředky, protože dřívější donucovací moc jí schází.

Po Galileovi příchází Newton, narozený v roce kdy Galileo umírá, který v Anglii, na papeži nezávislé, dokončil základní stavbu nového paradigmatu vědy, ke kterému dali základy Koperník, Kepler a Galileo.

Tím, že se církev snažila umlčet veškerý intelektuální život a kontrolovala si nekomplexním jednáním čistotu své doktríny, začala být považována jako nepřítelkyně svobody a pokroku u vzdělané části populace v Evropě i v USA, a tak nastoupilo osvícenství.

Galileo namítal, že církev nikdy nevedla o geocentrismu dialog, a ani to nevyhlásila jako článek víry! Z historie se dá říct, že každá potlačovaná pravda v lidstvu, ať ji potláčí kdokoliv, bude tak dlouho rušit status quotěch, kteří ji chtějí smést a umlčet, až se nakonec prosadí. Pád „berlínské zdi“ roce 1989 je zde příkladem, bezbolestně spadla. Bůh v evoluci totiž jedná jen jemným naváděním a přesvědčováním, nikdy ne donucováním. Jen tak k sobě celý vesmír „vnadí“, analogicky se může jeho aktivita pojmenovat jako „podivný atraktor“, který je znám z chemie.

Zmiňujeme-li se o této kauze, je možné udělat analogii. Každá kauza, která je jí podobná, zdržuje vývojovou cestu lidstva. dnes si však už nemůžeme dovolit víc takových procesů. Co dělat? Budovat obrannou metodu jak nespravedlnosti zabraňovat od samého začátku. Indický filozof a hinduistický světec Mahatmá Gandi nám dal metodu dělat to nenásilným způsobem. za to doplatil zastřelením fanatickým hinduistou…

Na rehabilitaci Galilea se čekalo od roku 1633 celých 346 let. Teprve až 10.11.1979 papež Jan Pavel II. při příležitosti výročí oslav Newtona oznamuje, že katolická Církev udělala chybu, že odsoudila Galileiho za to, že zastával učení, že Země není centrem vesmíru. Papež řekl, že teologové 17. století věřili, že „literární smysl Písma“ vysvětluje i fyzikální svět. Papež přiznal, že „Galileo vyvinul lepší pravidla na interpretaci Písma, než jeho současní teologové“, a že mu inkvizice uškodila.

Sv.Jan Pavel II. dále zdůraznil, že Galileův případ je velmi důležitý pro budoucnost, aby se neudělala podobná chyba, pokud se vynoří podobný konflikt mezi náboženstvím a vědou. Proto je nutné na tuto kauzu poukazovat i dnes a varovat před umlčováním badatelů v teologii.

Asi aj preto má Vatikán najmodernejšie observatórium

v Arizone /USA/

aby sa vraj prípad Galileo viac neopakoval

Najväčšie a najprevratnejšie objavy boli v oblasti astronómie – spájajú sa s menom Mikuláša Kopernika, ktorý poprel stredoveký názor, že Slnko sa točí okolo Zeme a nahradil ho názorom, že práve Zem obieha okolo Slnka. Tvrdil však aj, že Slnko je stredom vesmíru. Talian Galileo Galilei zasa objavil, že Zem je guľatá, a bol zato prenasledovaný. Niektorí renesanční vedci za svoje názory zaplatili životom, ako napríklad Giordano Bruno, ktorý poopravil Kopernikov objav a tvrdil, že Zem síce obieha okolo Slnka, ale že Slnko nie je stredom vesmíru ale len jednou hviezdou z nekonečného množstva hviezd, z ktorých mnohé môžu mať aj planetárne sústavy.

Jan Pavel II. O Janu Husovi

Projev k účastníkům Sympozia o Mistru Janu Husovi v Římě při závěrečné audienci 17. 12. 1999

Vážení vládní činitelé,

pane kardinále,

ctihodní bratři v biskupském úřadu,

dámy a pánové!

1. Působí mi velikou radost, že vás mohu srdečně pozdravit při příležitosti vašeho sympozia o Janu Husovi, jež je dalším významným krokem k hlubšímu pochopení života a díla dobře známého českého kazatele, jednoho z nejproslulejších mezi mnoha slavnými mistry, kteří vzešli z pražské univerzity. Hus je pozoruhodná postava z mnoha důvodů. Byla to však jeho mravní odvaha tváří v tvář protivenstvím a smrti, co z něho učinilo postavu zvlášť významnou pro český národ, což se prokázalo v průběhu staletí. Jsem vám všem neobyčejně vděčný za to, že jste se účastnili práce Husovské ekumenické komise, kterou ustavil před několika lety pan kardinál Vlk k tomu cíli, aby bylo co nejpřesněji určeno místo, které má Jan Hus mezi reformátory církve.

2. Významná je skutečnost, že se tohoto sympozia zúčastnili odborníci nejen z České republiky, ale též ze sousedních zemí. Neméně příznačný je fakt, že navzdory napětím, jež v minulosti pustošila vztahy mezi českými křesťany, zde se sdružili odborníci z různých vyznání k tomu, aby si vyměňovali výsledky bádání. Poté, co bylo shrnuto nejlepší a nejnovější akademické bádání o Janu Husovi a o událostech, do nichž byl stržen, bude nejbližším krokem výsledky sympozia publikovat, aby co nejvíce lidí mohlo poznat lépe nejen jeho mimořádnou osobnost, ale i významný a složitý úsek dějin křesťanství a Evropy, v němž žil.

Dnes, v předvečer Velkého jubilea, cítím povinnost vyslovit hlubokou lítost nad krutou smrtí způsobenou Janu Husovi a nad následným zraněním mysli a srdce českého národa, v němž to vyvolalo konflikty a rozdělení. Už při své první návštěvě v Praze jsem vyslovil naději, že bude možno vykročit rozhodně po cestě vedoucí ke smíření a k pravé jednotě v Kristu. Rány minulých staletí je třeba léčit pomocí nového hledění vpřed a nastolení vztahů plně obnovených. Náš Pán Ježíš Kristus, který je „náš mír“ a zbořil „zeď, která rozděluje“ (Ef 2,14), kéž řídí chod dějin vašeho národa ke znovunalezení jednoty všech křesťanů, kterou všichni s vřelou touhou vyhlížíme v tisíciletí, na jehož prahu stojíme.

3. V této perspektivě má klíčový význam úsilí badatelů vynakládané na hlubší a úplnější poznání historické pravdy. Víra se nemá čeho obávat od usilovného historického bádání, když se i ono nakonec zaměřuje k pravdě, jež má svůj poslední zdroj v Bohu. Proto vzdávám díky našemu nebeskému Otci za vaše dílo spějící k závěru, stejně jako jsem vás povzbudil, když jste s ním začínali.

Psát dějiny naráží někdy na ideologické, politické a ekonomické překážky, což má za následek, že se zatemňuje pravda a historie se nakonec octne

v zajetí mocných.

Nejlepší obranou proti takovým tlakům a proti deformacím z nich případně plynoucím je poctivé vědecké bádání. Je sice velmi obtížné dospět k absolutně objektivní analýze, když různé osobní názory, hodnoty a zkušenosti nevyhnutelně působí na bádání a publikaci. To však nevylučuje možnost dospět k věcně nestrannému a tedy i pravdivému a osvobozujícímu vyvolání dějinných událostí.

Právě vaše práce je zkouškou, nakolik to je možné.

4. Pravda se může projevit nepříjemně, když od nás požaduje, abychom se odpoutali od zakořeněných předsudků a stereotypů. To platí pro církve a církevní společenství stejně jako pro státy a jedince. Přesto však pravda osvobozující od omylu současně osvobozuje k lásce; právě křesťanská láska se vaší komisi stala cílem, o jehož dosažení se snažila. Vaše práce ozřejmuje, že taková postava, jakou je Jan Hus, v minulosti velké jablko sváru, se nyní může stát předmětem dialogu, srovnávání a společného prohloubení.

V této hodině, kdy se mnozí snaží vytvořit nový typ jednoty v Evropě, může historické bádání podobné vašemu pomáhat k překračování těsných národních a státních hranic vstříc novým formám poctivého otevření a solidarity. Nepochybně to pomůže Evropanům pochopit, že jejich kontinent bude s to bezpečně postupovat k nové a trvalé jednotě, jestliže dokáže znovu se napojit, nově a tvořivě, na společné křesťanské kořeny a získat tu svou specifickou identitu, jež z nich vzešla.

5. Je tedy zřejmé, že vaše práce je významná služba nejen historické osobnosti Jana Husa, ale i obecněji křesťanům a evropské společnosti jako celku. A to proto, že konec konců je to služba pravdě o člověku, kterou si lidská rodina musí znovu osvojit, před vším ostatním, v červáncích třetího tisíciletí křesťanské éry.

Když pátráme po pravdě o člověku, nemůžeme pominout vzkříšeného Krista. Pouze on inkarnuje dokonale pravdu o člověku stvořeném k obrazu a podobě Boha. Prosím úpěnlivě toho, který je týž „včera, dnes i navěky“ (Žid 13,8), aby seslal do vašich srdcí své světlo. Jako svědectví milosti a míru v něm svolávám na vás, na vaše drahé i na celý český národ mnohá požehnání Nejvyššího, jemuž buď chvála, sláva, moudrost a díky na věčné věky (srov. Zj 87,12).

Odvážne vety II. Vatikánskeho koncilu

Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu.Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.

DIGNITATIS HUMANAE 1,2

Spôsoby a metódy, akými sa vykladá katolícka viera, v žiadnom prípade nesmú byť prekážkou dialógu s bratmi. Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel.
Zároveň treba dôkladnejšie a presnejšie vysvetľovať katolícku vieru takou formou a rečou, ktorej môžu dobre rozumieť aj oddelení bratia.
Okrem toho nech katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri skúmaní Božích tajomstiev pokračujú v ekumenickom dialógu s oddelenými bratmi s láskou k pravde, s pokorou a s kresťanskou láskou. Pri porovnávaní náuk nech nezabúdajú, že jestvuje poriadok, čiže „hierarchia“ právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný. Tak sa pripraví cesta, ktorá pomocou tohto bratského súťaženia bude všetkých podnecovať do hlbšieho poznávania a jasnejšieho vyjadrovania nevyspytateľného Kristovho bohatstva

/ irenizmus je unáhlené a prilacné padanie si do náručia s protivníkom,

len aby bola tzv.„ kresťanská jednota“/

UNITATIS REDINTEGRATIO 11

Pri budovaní Cirkvi sa kňazi musia k všetkým správať podľa Pánovho príkladu s nevšednou ľudskosťou. Nesmú však zaobchádzať s ľuďmi podľa ich chutí, ale podľa požiadaviek kresťanského učenia a života, poučujúc ich, ba aj napomínajúc, ako svoje milované deti podľa slov apoštola Pavla: „…naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2).
Preto kňazom ako vychovávateľom vo viere pripadá úloha osobne alebo prostredníctvom iných sa starať, aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil. Málo osožia ceremónie, čo ako pekné, a organizácie, čo ako prekvitajúce, ak nie sú schopné vychovávať ľudí k dosiahnutiu kresťanskej zrelosti. Dospieť k takejto zrelosti im pomáhajú kňazi, keď ich učia, aby v udalostiach – tak vo významných, ako aj vo všedných – poznávali, čo si okolnosti vyžadujú a aká je Božia vôľa.

PRESBYTERORUM ORDINIS 6

Tí, ktorí sa dobrovoľne usilujú udržať svoje srdce vzdialené od Boha a vyhýbať sa náboženským otázkam tým, že nesledujú podnety svojho svedomia, iste nie sú bez viny. Lenže aj sami veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť. Lebo ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale má rozmanité príčiny a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu na náboženstvá a v niektorých krajinách najmä na kresťanské náboženstvo. Na vzniku ateizmu teda môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva.

GAUDIUM ET SPES 19

Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby.

GAUDIUM ET SPES 43

Lebo každý, kto sa pričiňuje o rozvoj ľudskej spoločnosti, čo sa týka rodiny, kultúry, hospodárskeho a sociálneho života, ako aj národnej i medzinárodnej politiky, ten podľa Božích plánov nemálo pomáha aj cirkevnému spoločenstvu, keďže aj ono závisí od vonkajších činiteľov. Ba čo viac, Cirkev uznáva, že mnoho získala a môže získať aj z odporu svojich protivníkov a prenasledovateľov.

GAUDIUM ET SPES 44

Nik sa nevládze oslobodiť od hriechu sám, svojimi vlastnými silami, ani prekonať samého seba. Nik nie je schopný úplne sa vymaniť zo svojich slabostí, zo svojej osamelosti, zo svojho otroctva.48 Všetci potrebujú Krista ako vzor, učiteľa, osloboditeľa, spasiteľa a oživovateľa.

AD GENTES 8

Nech sa odstránia nielen následky, ale aj príčiny nedostatkov. Pomoc nech sa organizuje takým spôsobom, aby sa tí, ktorí ju prijímajú, postupne oslobodili spod závislosti od iných a stali sa sebestačnými.

APOSTOLICAM ACTUOSITATEM 8

Niekedy v 30-tych rokoch počas španielskej občianskej vojny a zoči-voči eminentnému nebezpečenstvu z Nemecka a Talianska si Pius XI. položil nasledujúcu

otázku: „Kto sú najnebezpečnejší nepriatelia Cirkvi?” Odpoveď?

„Najnebezpečnejší prenasledovatelia Cirkvi sú jej vlastní neverní biskupi, kňazi a veriaci. Útlak zvonku je hrozný, no vďaka nemu máme mnohých mučeníkov. Najväčším nepriateľom Cirkvi sú jej vlastní zradcovia.“

Nesvätý Pius IV. A  svätý Pius V.

Ghisleri je vynikajícím historickým příkladem a je stále svatým patronem Kongregace pro nauku víry. Inkvizice byla ve skutečnosti vedena takovýmito muži, muži velké vzdělanosti, dokonce světci spíše více než méně osvícenými. Dnes historici za „temnou legendou o inkvizici“ objevují překvapivou pravdu: byla to asi první skutečná soudní instituce, která poskytovala dostatečnou záruku práv obžalovaných.

Ale rychlé rozšíření protestantismu a dalších nakažlivých herezí vytvořilo v Římě napětí a paniku. Kdokoliv mohl upadnout do podezření. Ghisleri se musel zabývat některými nepříjemnými případy, jako například případem kardinála Morona, který byl obviněn z hereze bez kousku seriózního důkazu a později osvobozen nebo případem Bartolomea Carranza, arcibiskupa Toleda, který by ve Španělsku dokonce uvězněn. Ghisleri, moudrý a věrný strážce katolické nauky, se dokonce sám dostal do podezření ze strany papeže Pavla IV. „jehož mysl /byla/ stále temnější a násilnější“ (Pastor). Počátkem srpna 1559 poskytnul ubytování Carranzovu poslu a z tohoto jediného důvodu strávil Pavel IV. během zasedání konzistoře půl hodiny chrlením nadávek na něj. K rozpakům přítomných ho papež zhanobil, prohlásil ho za nehodného sboru kardinálů a pohrozil, že ho uvězní na Andělském hradě. Ghisleri v tichosti poslouchal pokořující atak. Už při dřívější příležitosti ho papež nazval „luteránem“ a „knězem zbaveným kněžského stavu“, zvláštní tvrdá zkouška pro člověka, který se měl stát svatým patronem Svatého oficia. Věci se však měly ještě zhoršit s novým papežem Gianangelem de´Medicim zvoleným jako Pius IV. v lednu 1560. Nejenže byl Ghisleri kvůli vzájemným rozporům vyhozen z postu Velkého inkvizitora, ale byl také připraven o své bydliště ve Vatikánu. Jen proto, že onemocněl nemocí, která ho trápila po zbytek jeho života, zůstal v Římě. Jaké byly ty rozpory? „Více než jedenkrát“, říká nám Pastor, „kardinál statečně tvrdým způsobem vzdoroval Piovi IV., zvláště při příležitosti, kdy na začátku roku 1563 měli být do kolegia kardinálů jmenování dva malí princové.“

Proto byli lidé překvapeni volbou po smrti Pia IV. Záznam Mikuláše Kusánského říká: „Na konkláve nebyl žádný kardinál, který byl víc opovrhovaný a znevážený od Pia IV. než Ghislieri“. Přesto byl přesně tím, kdo měl být zvolen. A ještě bylo další překvapení. Osobou nejvíce odpovědnou za volbu byl milánský kardinál sv. Karel Boromejský, synovec zesnulého papeže a – co je důležitější – přirozený kandidát na Petrův stolec, pro svou proslulost duchovního, svou svatost a věhlas.

Na konkláve byl tlak ze strany Španělů, Florenťanů a Francouzů; kardinálové Crispi, Ricci, Franese a Morone měli šanci jako kandidáti. „Španělský velvyslanec – který vetoval volbu Karla Boromejského – a prohnaní Florenťané neměli vysoké mínění o zkušenostech Karla Boromejského v chytrých úskocích a jeho zpovědník Bascape vyjadřoval stejný názor.“ (Pastor) Nicméně milánský kardinál volil Ghislieriho a nový papež pak přijal jméno Pius V. jako známku své úcty pro svatého biskupa, kterého by býval měl rád v Římě na své straně.

Nový papež vypadal asi takhle: bylo mu 62 let, byl plešatý a měl dlouhý bílý vous. „Působil dojmem starého muže“, říká Pastor. Byl průměrného vzrůstu, měl malé oči, ale pronikavý pohled, orlí nos, čistou a zdravou pleť, ostře řezané rysy. Celkový dojem asketika, který, jak napsal velvyslanec, byl celý kost a kůže.“

Svätá Johana z Arku

upálená ako bludárka „mužmi cirkvi“ na hranici 30. mája 1431

„Prišla som v mene Boha a v mene Panny Márie“.

Johanky sa pýtali počas procesu „Ste si istá, že ste v stave milosti Božej?“.

Odvetila „Je to veľká vec, odpovedať na túto otázku“.

„Áno, je to veľká vec“ povedal jeden z prísediacich, teológ Fabri, „obvinená nie je povinná odpovedať.“

„Bolo by lepšie, keby si mlčal“ naplnený zlosťou zakričal Cauchon, biskup v Beauvais, na Fabriho.

„Ste v stave milosti?“ opakoval vyšetrovateľ.

„Ak nie som, Boh ma tam môže dostať, a ak som, tak ma jedine Boh môže tam udržať!“

Všetci zmĺkli a sklonili hlavy. Potom pokračovali vo výsluchu.

„A teraz nám povedzte, či sa podriadite rozhodnutiu Cirkvi“

„Podriadim sa rozhodnutiu nášho Boha, ktorý ma poslal, Panne Márii a všetkým svätým raji. A pokiaľ viem, je náš Boh a Cirkev jedno, čo nie je ťažké si predstaviť. Prečo robiť problémy, ak sú jedno?“

„Jestvuje víťazná Cirkev, tvorí ju Boh, svätí, anjeli a zachránené duše. Bojujúca Cirkev, čo je náš Svätý Otec, pápež, Boží zástupca na zemi, kardináli, biskupi a kňazi a všetci dobrí kresťania a katolíci. Táto Cirkev sa nemôže mýliť, a je vedená Duchom Svätým. Chcete, sa podriadiť bojujúcej Cirkvi?“

„V mene Boha, v mene Panny Márie a všetkých svätých mužov a žien v raji, na príkaz víťaznej Cirkvi v nebi som prišla ku kráľovi Francúzska. A tejto Cirkvi predkladám všetky svoje dobré skutky a odovzdávam všetko, čo som urobila, a urobím.“

„Viete o tom, že svätá Katarína a svätá Margita nenávidia Angličanov?

„Milujú to, čo Boh miluje a nenávidia to, čo Boh nenávidí.“

„Boh nenávidí Angličanov?“

„Či Boh miluje Angličanov alebo ich nenávidí a čo robí s ich dušami, to neviem. Ale viem, že budete vyvrhnutí z Francúzska, s výnimkou tých, ktorí tu zomrú. A Boh dá Francúzsku víťazstvo nad Angličanmi.“

Na Slovensku sa ešte nikdy nepripomenula jej spomienka vo verejnej liturgii,

ktorá je v katolíckej a univerzálnej Cirkvi 30.mája

Svätorečená bola skoro po 500 rokoch v r. 1920

Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Jana z Arku

Vatikán (26. januára, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes predpoludním v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Svätý otec vo svojej katechéze počas audiencie predstavil sv. Janu z Arku:

Drahí bratia a sestry,
dnes by som vám chcel porozprávať o Jane z Arku, mladej svätej z konca stredoveku, ktorá zomrela ako devätnásťročná v roku 1431. Táto svätá Francúzska, citovaná viackrát v Katechizme katolíckej Cirkvi, ktorá je mimoriadne blízkou svätej Kataríne Sienskej, patrónke Talianska a Európy, o ktorej som hovoril v jednej z nedávnych katechéz. Sú to dve mladé ženy z ľudu, laičky, zasvätené sľubu panenstva, mystičky, aktívne nie v kláštore, ale uprostred dramatických skutočností Cirkvi a sveta svojho času. Sú to snáď dve najcharakteristickejšie postavy spomedzi „silných žien“, ktoré na konci stredoveku bez strachu priniesli veľké svetlo evanjelia do komplexných udalostí dejín. Mohli by sme ich prirovnať ku svätým ženám, ktoré zostali na kalvárii blízko ukrižovaného Ježiša a jeho matky Márie, zatiaľ čo apoštoli ušli a samotný Peter ho trikrát zaprel. Cirkev v tom období prežívala hlbokú krízu veľkej schizmy Západu, ktorá trvala takmer 40 rokov. Keď Katarína Sienská zomrela v roku 1380, boli tu pápež a protipápež; keď sa Jana narodila v roku 1412, bol tu pápež a dokonca dvaja protipápeži. Spolu s týmto rozkolom vo vnútri Cirkvi pretrvávali bratovražedné vojny medzi kresťanskými národmi Európy. Spomedzi nich i nekonečná „storočná vojna“ medzi Francúzskom a Anglickom.

Jana z Arku nevedela čítať ani písať, ale môžeme ju spoznať v hĺbke jej duše vďaka dvom prameňom mimoriadnej historickej hodnoty: dvom procesom, ktoré sa jej týkali. Prvý – Proces odsúdenia (PCon) – obsahuje prepis dlhých a početných vyšetrovaní Jany počas posledných mesiacov jej života (február – máj 1431) a obsahuje aj slová samotnej svätice. Druhý – Proces zrušenia odsúdenia, alebo rehabilitácie (PNul) – obsahuje svedectvá približne 120 očitých svedkov všetkých období jej života (porov. Procès de Condamnation de Jeanne d’Arc, 3 vol. e Procès en Nullité de la Condamnation de Jeanne d’Arc, 5 vol., ed. Klincksieck, Paris l960-1989).

Jana sa narodila v obci Domrémy, malej dedinke, na hraniciach medzi vtedajším Francúzskom a Lotrinskom. Jej rodičia boli majetní sedliaci, známi medzi ľuďmi ako výnimoční kresťania. Od nich prijala dobrú náboženskú výchovu, so značným vplyvom spirituality Ježišovho mena, vyučovanej sv. Bernardínom Sienským a šírenej v Európe františkánmi. K Ježišovmu menu býva vždy pripojené meno Márie, a tak na pozadí ľudovej zbožnosti Janina spiritualita je hlboko kristocentrická a mariánska. Už od detstva preukazovala veľkú lásku a súcit k tým najbiednejším, chorým a všetkým trpiacim v dramatickom kontexte vojny.

Z jej vlastných slov vieme, že jej nábožný život dozrieva v mystických zážitkoch od jej trinástich rokov (PCon, I, s.47-48). Skrze „hlas archanjela Michala“ Jana sa cíti povolaná Pána zintenzívniť svoj kresťanský život a snažiť sa – v prvej osobe – o oslobodenie svojho ľudu. Jej okamžitou odpoveďou, jej „ánom“, je sľub panenstva s novým obnoveným úsilím v sviatostnom živote a modlitbe: každodenná účasť na svätej omši, častá svätá spoveď a sväté prijímanie, dlhé okamihy tichej modlitby pred krížom alebo obrazom Panny Márie. Súcit a snaha mladej francúzskej vidiečanky voči utrpeniu svojho ľudu sa stali intenzívnejšími kvôli mystickému vzťahu s Bohom. Jedným z najoriginálnejších aspektov tejto dievčiny je práve tento vzťah medzi mystickou skúsenosťou a politickým poslaním. Po rokoch skrytého života a vnútorného dospievania nasleduje dvojročný – krátky ale intenzívny – úsek jej verejného života:

jeden rok činnosti a jeden rok utrpenia.

Na začiatku roku 1429 Jana začína svoje dielo oslobodenia. Početné svedectvá nám ukazujú túto mladú sedemnásťročnú ženu ako osobu veľmi silnú a rozhodnú, schopnú presvedčiť neistých a nesmelých mužov. Prekonajúc všetky protivenstvá stretáva sa s francúzskym dauphinom, budúcim kráľom Karolom VII., ktorý ju v Poitiers podrobí skúške zo strany niektorých univerzitných teológov. Ich posudok je pozitívny: nevidia v nej nič zlé, iba dobrú kresťanku.

Jana, 22. marca 1429, nadiktuje dôležitý list anglickému kráľovi a jeho mužom, ktorí obsadili mesto Orleans (Tamtiež, s. 221-222). Navrhuje skutočný pokoj v spravodlivosti medzi dvoma kresťanskými národmi, vo svetle mien Ježiša a Márie. Jej ponuka je však odmietnutá a Jana musí bojovať o oslobodenie mesta, čo sa udialo 8. mája. Ďalším vrcholným okamihom jej politickej činnosti je korunovácia kráľa Karola VII. v Remeši 17. júla 1429. Počas celého roka Jana žila s vojakmi, plniac uprostred nich skutočné poslanie evanjelizácie. Zachovalo sa množstvo svedectiev týkajúcich sa jej dobroty, jej odvahy a mimoriadnej čistoty. Je všetkými nazývaná a ona sama sa definuje ako „pulzella“, čiže panna.

Janino utrpenie začína 23. mája 1430, keď sa stáva väzenkyňou v rukách nepriateľov. 23. decembra je odsúdená v meste Rouen. Tam prebehne dlhý a dramatický proces odsúdenia, ktorý začal vo februári a skončil 30. mája 1431jej upálením. Bol to veľký a slávnostný proces, predsedaný dvoma cirkevnými sudcami, biskupom Pierrom Cauchonom a inkvizítorom Jeanom le Maistreom, no v skutočnosti bol celý proces vedený početnou skupinou teológov slávnej Parížskej univerzity, ktorí sa zúčastnili procesu ako asesori. Boli to Francúzi, ktorí urobiac politické rozhodnutie opačné ako Jana, mali už a priori negatívny posudok o jej osobe a jej poslaní. Tento proces je nepríjemnou udalosťou dejín svätosti a zároveň udalosťou, ktorá osvetľuje mystérium Cirkvi, ktorá podľa slov Druhého vatikánskeho koncilu je „svätá a zároveň vždy potrebuje očisťovanie“ (LG, 8). Bolo to dramatické stretnutie medzi touto sväticou a jej sudcami, osobami Cirkvi. Nimi je Jana obvinená a odsúdená z herézy a poslaná na hroznú smrť upálením. Na rozdiel od svätých teológov, ktorí osvietili Parížsku univerzitu, ako sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský a blahoslavený Duns Scotus, o ktorých som už hovoril v katechézach, títo sudcovia boli teológmi, ktorým chýbala láska a pokora vidieť v tejto dievčine Božie konanie. Prichádzajú nám na myseľ Ježišove slová, podľa ktorých Božie tajomstvá sú zjavené tým, ktorí majú srdcia maličkých, zatiaľ čo sú ukryté učením a múdrym (porov. Lk 10,21). Tak Janini sudcovia sú vnútorne neschopní pochopiť ju, vidieť krásu jej duše:

nevedeli, že odsudzujú sväticu.
Janino odvolanie sa na pápežov posudok, 24. mája, bolo tribunálom zamietnuté. Ráno 30. mája prijala poslednýkrát sväté prijímanie vo väzení a ihneď bola odvedená na hranicu na námestí starého obchodu. Požiada jedného z kňazov, aby držal pred ňou procesijný kríž. Tak zomiera hľadiac na ukrižovaného Ježiša a viackrát nahlas zvolávajúc meno Ježiš (PNul, I, s. 457; KKC, 435). Približne o 25 rokov neskôr Proces zrušenia odsúdenia, nariadený pápežom Kalixtom III., skončí slávnostným vyhlásením zrušenia odsúdenia (7. júl 1456; Pnul, II, s. 604 – 610). Tento dlhý proces, ktorý zbieral vyhlásenia svedkov a posudkov mnohých teológov (všetky v Janin prospech), priniesol na svetlo jej nevinu a dokonalú vernosť Cirkvi. Jana z Arku bude neskôr svätorečená Benediktom XV. v roku 1920.

Drahí bratia a sestry, meno Ježiš, zvolávané našou sväticou v posledných okamihoch jej pozemského života, bolo akoby neustálym dýchaním jej duše, ako bitie jej srdca, centrum celého jej života. „Mystérium lásky Jany z Arku“, ktoré tak veľmi očarilo básnika Charlesa Péguyho, bola táto totálna láska k Ježišovi a k blížnemu v Ježišovi a skrze Ježiša. Táto svätica pochopila, že Láska objíma celú Božiu – ako aj ľudskú – skutočnosť, nebo a zem, Cirkev a svet. Ježiš je vždy na prvom mieste v jej živote podľa jej krásneho vyjadrenia: „Náš Pán obslúžený ako prvý“ (PCon, I, s. 288; porov. KKC, 223). Milovať ho znamená vždy sa podriadiť jeho vôli. Jana hovorí s úplnou dôverou a odovzdaním sa: „Zverujem sa Bohu, môjmu Stvoriteľovi, milujem ho z celého môjho srdca“ (Tamtiež, s. 337). Sľubom panenstva Jana exkluzívnym spôsobom zasvätila celú svoju osobu jedinej láske – Ježišovi: je to „jej sľub urobený nášmu Pánovi, zachovať si čistotu tela i duše“ (Tamtiež, s. 149 – 150). Čistota duše je stav milosti, najvyššia hodnota pre ňu cennejšia než život: je to Boží dar, ktorý je potrebné prijať a uchovávať s pokorou a dôverou. Jeden z najznámejších textov z prvého procesu s ňou sa týka práve tohto: „Na otázku, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala:

Ak v nej nie som, Boh ma ňou chce zahrnúť; ak v nej som, Boh ma v nej chce uchovať“ (Tamtiež, s. 62; porov KKC, 2005).

Naša svätica prežíva modlitbu vo forme neustáleho dialógu s Pánom a toto osvecuje aj jej dialóg so sudcami a vlieva do nej pokoj a istotu. S dôverou sa modlí: „Najsladší Bože, pre tvoje sväté Umučenie Ťa prosím, ak ma miluješ, zjav mi, ako mám odpovedať týmto mužom Cirkvi“ (Tamtiež, s. 252). Ježiš je Janou kontemplovaný ako „Kráľ neba i zeme“. Tak, na svojej štandarde, Jana nechala namaľovať obraz „Nášho Pána, ktorý drží svet“ (Tamtiež, s. 172): ikonu jej politického poslania. Oslobodenie jej ľudu je dielom ľudskej spravodlivosti, ktorú Jana koná s láskou, pre lásku k Ježišovi. Jej príklad je mimoriadnym príkladom svätosti pre laikov, pôsobiacich v politickom živote, predovšetkým v tých najzložitejších situáciách. Viera je svetlom, ktoré orientuje každé rozhodnutie, ako o tom bude svedčiť – o storočie neskôr – iný veľký svätec, Angličan Tomáš Morus. V Ježišovi Jana kontempluje aj celú skutočnosť Cirkvi, Cirkev oslávenú v nebi ako aj Cirkev putujúcu na zemi. Podľa jej slov, je to „všetko náš Pán a Cirkev“ (Tamtiež, s. 166). Toto tvrdenie citované v Katechizme katolíckej Cirkvi (č. 795), má skutočne heroický charakter v kontexte Procesu odsúdenia, tvárou v tvár svojim sudcom, mužom Cirkvi, ktorí ju prenasledovali a odsúdili. V Ježišovej láske Jana nachádza silu milovať Cirkev až do krajnosti aj v okamihu jej odsúdenia.

Rád pripomínam, že sv. Jana z Arku mala hlboký vplyv na jednu mladú sväticu modernej doby: Terezky Ježiškovej. Vo svojom živote – úplne odlišnom, prežívanom v klauzúre, karmelitánka z Lisieux, sa cítila veľmi blízka Jane, žijúc v srdci Cirkvi a majúc účasť na Kristovom utrpení pre spásu sveta. Cirkev ich zjednotila ako patrónky Francúzska, po Panne Márii. Sv. Terezka vyjadrila svoju túžbu zomrieť ako Jana, vyslovujúc meno Ježiš (Rukopis B, 3r), a bola napĺňaná tou istou veľkou láskou k Ježišovi a k blížnemu žijúc v zasvätenom panenstve.

Drahí bratia a sestry, svojím jasným svedectvom sv. Jana z Arku nás pozýva k veľkým výškam kresťanského života: urobiť z modlitby zjednocujúcim prvkom našich dní; mať plnú dôveru v plnení Božej vôle akákoľvek by bola; žiť lásku bez uprednostňovania niektorých ľudí, bez hraníc a čerpajúc, ako ona, v láske k Ježišovi hlbokú lásku k Cirkvi.

Sv. Valentín

V liturgickom kalendári na Slovensku sa 14. februára neslávi spomienka na tohto kňaza a mučeníka, hoci v  celosvetovej Cirkvi táto je tento malý sviatok od r. 496, kedy bol vytvorený pápežom Geláziom I. Ale spomíname si na sv. Cyrila a Metoda, čo je nadzbytočné, lebo si ich pripomíname aj 5.júla aj ako sviatok cirkevný aj štátny.

Valentínov máme v zozname svätých asi osem. Biskupa, kňaza, pustovníka..

Máme v histórii Cirkvi Valentína z II.st. i gnostického bludára.

Máme i jedného z pápežov.

Pápežom bol počas 40. dní v r. 827. O jeho živote vieme len veľmi málo. Pochádzal z vyššej triedy rímskej rodiny a bol arcidekan , keď bol zvolený pápežom. Hoci vtedajší zvyk z r.796 nedovoľoval  laikom hlasovať v pápežských voľbách, laici boli prítomní a zapojení do volieb tohto pápeža.

Podle historiků jsou souvislosti 14.2. se svátkem zamilovaných i v probouzející se přírodě, kdy ptáci začínají své svatební tance. Posílání Valentinských pohlednic má svůj počátek až v 15.stol., kdy první „valentinku“ prý manželce z londýnského vězení poslal orleánský vévoda Charles a tradice se rozšířila až v 19.století. Pak rostla se zájmy obchodníků.

Svätý Valentín, kňaz, lekár a mučeník

Vynikal v charitativní činnosti, v moudrosti a v neohroženosti při svém poslání kněze. Koruny mučednické dosáhl v Římě u Milvijského mostu na Flaminijské cestě. Tam byl také archeology objeven jeho hrob pod zříceninami jemu zasvěcené baziliky.

V Římě byl knězem pravděpodobně za panování císaře Claudia II. Gothica (268-270) a původně byl dle legendy i lékařem. Podle císařova názoru ženatí muži prý v armádě nepodávali tak dobré výsledky jako svobodní a z toho důvodu budoucím vojákům zakazoval vstup do manželství. Valentin však zamilované tajně sezdával.

Odtud může pramenit vztah k svátku zamilovaných.

Za to a hlavně pro svou víru byl předveden před císaře, aby se zodpovídal ze všeho co konal pro svůj vztah k Bohu. Když se ho císař zeptal proč neuctívá římské bohy, dle legendy odpověděl:

„Tito bohové jsou samá nečistota a hřích. Jen Kristus je pravý Bůh a pakliže mu uvěříš, bude tvá duše spasena a ty zvítězíš nad nepřáteli.“

Císař by se snad nechal i přesvědčit, zejména když byl zároveň utvrzován v tom, že křesťané nejsou nepřátelé říše a že Valentin k němu a ke všemu lidu chová upřímnou lásku. Ale pro císařovo okolí tomu bylo jinak. Císař předal Valentina náměstkovi a ten jej odevzdal soudci Asteriovi, aby zatím zůstal ve vazbě. Valentin se tam modlil za soudcovo obrácení a ten přišel, aby Valentina vyzkoušel. Dle legendy mu řekl: Je-li tvůj Bůh opravdu jediný pravý, jak říkáš, ať skrze tebe ukáže svou moc a mé slepé dceři opět dá zrak.“ Valentin přiložil svou dlaň na oči nevidomé a modlil se. Dívka pak znovu spatřila světlo. Protože začala vidět, Asterius s celou rodinou uvěřil v Krista a požádal o sv. křest. Valentin je před křtem naučil pravdám víry a potřebným znalostem.

Zprávy o uzdravení slepé a o obrácení soudce se roznesly po městě. Křesťané se radovali, pohany pojal hněv a zaútočili na soudcův dům. Valentina vyvlekli ven, ztloukli ho a odvedli na Flaminijskou cestu, kde byl sťat mečem.

Císař Klaudius se vyloženě nestavěl jako nepřítel křesťanů, ale přesto dopouštěl jejich pronásledování.

Asi vzhledem k většímu počtu legend, které se neshodovaly a u některých došlo i ke spojení s biskupem Valentinem, který míval připomínku v týž den, ale neprošel schválením do nového martyrologia, toto martyrologium je k Valentinovi velice stručné. Uvádí jej jako kněze, mučedníka a zná přesné místo jeho smrti. Dobu úmrtí jako nejistou. Uvedené legendární vyprávění není proto do detailu přesné na rozdíl od jména císaře a citací.

Valentin vynikal ve skutcích milosrdné lásky a byl Božím přítelem, protože konal to, co chtěl Ježíš (srov. Jan 15,14). Také pro nás platí, že jsme Ježíšovi přátelé, budeme-li činit to, co nám v evangeliu přikazuje. Pak poneseme ovoce a Otec nám dá oč ho v Kristově jménu poprosíme, podobně jako splnil prosbu sv. Valentina, když se modlil nad slepou dívkou.

Podľa jednej z mnohých legiend sviatok sv. mučeníka Valentína v istom zmysle nadväzuje na staré oslavy Grékov, Italov a Rimanov, ktorí 15. februára slávili sviatok pohanských bohov. Tento sviatok sa spájal s očistou po bojoch a obradným smilstvom. Časom to prerástlo do veľmi neviazaných a vášnivých orgií. Zakázal ich Augustus a aj pápež Gelázius v roku 494. Cirkev zmenila tento pohanský sviatok tak, že sv. Valentínovi, ktorý mal sviatok deň predtým, zverila do ochrany snúbencov a zaľúbených. Iná legenda hovorí, že sviatok sv. Valentína ako sviatok zamilovaných sa začal sláviť v stredoveku v Anglicku a Francúzsku. Práve v polovici februára si vtáci začínajú hľadať svoj pár, preto sa 14. február začal sláviť ako sviatok zamilovaných. Mnoho literatúry z tých čias odkazuje práve na tento zvyk. Zaujímavá je aj legenda, ktorá hovorí, že sv. Valentín mal rád ruže a iné voňavé kvety, ktorými obdarúval snúbencov a prial im šťastný život, a preto sa považuje za patróna snúbencov a mladomanželov. Iný výklad odkazu tohto sviatku zas hovorí o láske medzi Bohom a človekom, ktorý je stvorený na obraz Boha. V Láske prichádza pokoj a solidarita, jednota a čistota. Dnes je sviatok sv. Valentína populárny najmä ako sviatok zaľúbených.

Na sviatok sv. Valentína sa pápež František

stretol so snúbencami

• Vatikán 14. februára 2014 – Na Námestí sv. Petra sa dnes na sviatok svätého Valentína zišlo viac ako 20-tisíc snúbencov, aby sa stretli so Svätým Otcom a prijali jeho povzbudenie na cestu spoločného života. Pápež František odpovedal na otázky, ktoré mu predložili vybrané páry. Snúbenci, ktorí pricestovali z vyše 30 krajín na pozvanie Pápežskej rady pre rodinu, tak svojou prítomnosťou vydali svedectvo o hodnotách, na ktorých hodlajú budovať svoje manželstvo a rodinu. 
  
  Program pripravený pre snúbencov začal o 11. hod. a bol sprevádzaný hudobnými a choreografickými vystúpeniami rôznych umelcov. V rámci očakávania príchodu Svätého Otca vystúpili so svojimi svedectvami mladé páry, ale aj manželské dvojice, ktoré sa podelili so svojimi životnými príbehmi. Manželský pár Fiorella a Andrea, žijúci v Ríme, ktorí sú spolu viac ako 35 rokov, povzbudili mladých, aby sa so všetkým obracali na Pána. Vydali svedectvo, že počas spoločného života sa snažili a snažia riadiť pravidlom: Kde nie je láska, vlož tam lásku a nájdeš lásku.
  
  Ako ďalší sa prihovoril mladý anglo-americký pár Robert a Constance, pôsobiaci v Taliansku. Zaspomínali si na svoje prvé stretnutie a podelili sa s tým, ako ich vzťah rástol na každodenných situáciách a zážitkoch, ktoré spoločne prežívali. Najviac ich však spojila a zjednotila spoločná viera, po tom, čo sa Constance stala katolíčkou.
  
  Mladí okolo 12:30 hod. potleskom privítali Svätého Otca, ktorému páry mohli predložiť svoje otázky, dôležité pre ich budúci spoločný život. Svätému Otcovi a snúbencom sa prihovoril aj predseda Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenzo Paglia, ktorý s radosťou konštatoval, že kvôli veľkému záujmu snúbencov sa stretnutie neuskutočnilo v Aule Pavla VI., ale na Svätopeterskom námestí. Každý pár dostal ako symbolický darček malý biely vankúš s erbom pápeža Františka, ktorý im má v ich svadobný deň pripomenúť toto stretnutie so Svätým Otcom. 
  
  Ako prvý sa Svätému Otcovi predstavil pár zo Španielska Nicolas a Marie. Ako povedali, uvedomujú si, že sobáš je vážny krok. Neviazať sa na celý život sa zdá byť jednoduchšie, no napriek tomu cítia túžbu povedať si „áno“ a nepodľahnúť individualizmu a pohodliu. O radu Svätého Otca poprosili aj snúbenci Stefano a Valentina z Talianska, ktorí sa rozhodli kráčať spoločnou cestou s Bohom. Stefan dodáva, že po svojom obrátení si začal vážiť jednoduché veci a emócie a vnímať za tým Božie dary. Pár spomenul, že napriek svojim rozdielom túži mať rodinu založenú na vzájomnej láske a harmónii a na troch dôležitých slovách, ktoré Svätý Otec ustavične pripomína: ďakujem, prepáč a prosím. Ako posledný pár boli mladí snúbenci z Toskánska, Miriam a Marco, ktorí dodávajú, že manželstvo neznamená len dať zbohom slobode, ale predstavuje vzdanie si vzájomnej úcty pred oltárom a pred Bohom.
  
  V závere snúbenci predložili svoje prosby Bohu v rôznych svetových jazykoch, spolu so Svätým Otcom sa pomodlili Otče náš a prijali jeho požehnanie.
  
  Dojmyúčastníka zo Slovenska
  
  Na svätovalentínskom stretnutí so Svätým Otcom sa zúčastnilo aj niekoľko párov zo Slovenska. Hugo a Marta majú svadbu naplánovanú na júl. Čo si zo slov Svätého Otca odnesú do spoločného života? Odpovedá Hugo Gloss:  „Osobne ma veľmi oslovila tá zmena Otčenáša, ktorú navrhol Svätý Otec, stým, že sa mámemodliť nielen za chlieb náš každodenný, ale aj za lásku našu každodennú.Čiže vo vzťahu,tak ako Svätý Otec spomínal, nejde iba o todostať sa nejako na tú svadbu, alepotom každý deň obnovovať aprosiťBoha, aby nám dával každé ráno a dokaždého dňa novú dávku čerstvejautentickej lásky.“
  
  
  Nasleduje plné znenie odpovedí Svätého Otca na otázky snúbencov:
  
  Otázkač.1: Strach zo slova „navždy”
  
  Vaša Svätosť,mnohí sidnesmyslia,žesľúbiť sivernosťnacelýživot,jeprílišnáročné počínanie,mnohísadomnievajú,ževýzvaspolužitianavždyjekrásna,očarujúca,ale ajnáročná,takmernemožná.Poprosili by sme Vás o radu,abyste nám to objasnili.
  
  Ďakujem vám za vaše svedectvo a za otázku. Objasním vám, že otázky mi poslali vopred, to je pochopiteľné, aby som mohol reflektovať a premyslieť si trochu dôkladnejšiu odpoveď. 
  
  Je dôležité pýtať sa, či je možné milovať sa „navždy“. Toto je otázka, ktorú si musíme klásť: Je možné milovať sa navždy? Dnes sa mnoho ľudí bojí robiť rozhodnutia definitívne. Jeden mladík povedal svojmu biskupovi: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov.“ Mal strach z definitívneho rozhodnutia! Ale toto je všeobecný strach, vlastný našej kultúre. Robiť rozhodnutia na celý život sa zdá nemožné. Dnes sa všetko rýchlo mení, nič dlho nevydrží. A táto mentalita privádza mnohých, ktorí sa pripravujú na manželstvo ku konštatovaniu: „Budeme spolu, pokiaľ nám vydrží láska.“ A potom? „Pozdravujem, dovidenia.“ A takto manželstvo končí. Čo to je? Len nejaký cit, psychofyzický stav? Iste, ak je to tak, nie je možné budovať na niečom pevnom. Ale keď je láska vzťah, potom je to skutočnosť, ktorá rastie, a dá sa obrazne povedať, že sa buduje ako dom. Rastie a buduje sa ako dom!
  
  A dom sa buduje spoločne, nie každý po svojom! Budovať tu znamená podporovať rast a napomáhať mu. Drahí snúbenci, vy sa pripravujete, aby ste rástli spolu, aby ste postavili tento dom, v ktorom budete žiť navždy spolu. Nechcete ho postaviť na piesku citov, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ale na skale pravej lásky, lásky, ktorá prichádza od Boha. Rodina vzniká z tohto projektu lásky, chce rásť, ako sa stavia dom, ktorý je miestom lásky, pomoci, nádeje a opory. Všetko spolu: láska, pomoc, nádej, opora! Ako je Božia láska trvalá a navždy, tak chceme, aby aj láska, na ktorej je založená rodina, bola stabilná a navždy. Prosím vás, nemôžeme sa nechať premôcť „kultúrou provizórnosti“! Tou kultúrou, ktorá nás dnes všetkých zasahuje. Toto nie!
  
  Teda ako sa vyliečiť zo strachu z onoho „navždy“? Ako sa lieči tento strach zo slova „navždy“? Lieči sa spoliehaním sa na Pána Ježiša, deň po dni, v živote, ktorý sa stane každodennou duchovnou cestou, tvorenou z krokov, z malých krokov, krokov spoločného rastu, urobených v snahe stať sa zrelými ženami a mužmi viery. Preto, drahí snúbenci, to „navždy“ nie je len otázkou trvania! Manželstvo nie je vydarené už len tým, že trvá, ale je dôležitá jeho kvalita. Byť spolu a vedieť sa milovať navždy je výzva adresovaná kresťanským manželom. Prichádza mi na myseľ zázrak rozmnoženia chlebov. Aj kvôli vám Pán môže znásobiť vašu lásku a darovať vám ju novú a krásnu každý deň.
  
  Má jej nekonečné zásoby! On vám dá lásku, ktorá je základom vášho manželstva a každý deň ho obnoví, posilní. A to o to viac, keď rodina rastie s deťmi. Na tejto ceste je nevyhnutná modlitba. Stále on za ňu a ona za neho a obidvaja spolu. Proste Ježiša, aby rozmnožoval vašu lásku. V modlitbe Pána hovoríme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Manželia sa môžu naučiť modliť aj takto: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“, pretože každodenná láska manželov je ich chlieb. Skutočný chlieb duše, ktorý ich posilňuje, aby išli ďalej! Môžeme si vyskúšať túto modlitbu, aby sme vedeli, či ju poznáme: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Všetci spolu: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Toto je modlitba snúbencov a manželov. Nauč nás milovať sa navzájom, mať sa radi! Čím viac sa budete zverovať jemu, tým viac bude vaša láska „navždy“, bude schopná obnovovať sa a víťaziť nad každou ťažkosťou. Toto som vám chcel povedať v odpovedi na túto otázku. Ďakujem!
  
  
  
  

2. otázka:Žiť spolu:„štýl“ manželského života

Vaša Svätosť, spoločné prežívanie každodennosti je krásne, dáva radosť, oporu. No je to úloha, ku ktorej sa trebavedieť postaviť.Myslíme si, že je potrebné učiť sa vzájomnej láske.Je to istý „štýl“ života vo dvojici, istá spiritualita každodennosti, ktorej sa chceme naučiť.Mohli by ste nám v tomto pomôcť, Svätý Otec?

Žiť spolu, to je umenie, cesta trpezlivá, krásna a očarujúca. Nekončí sa tým, že získate jeden druhého… Naopak, práve tam sa to začína! Toto každodenné putovanie má svoje pravidlá, ktoré sa dajú zhrnúť do tých troch slov, ktoré si spomenul, slová, ktoré som už veľakrát opakoval rodinám: prosím, čiže môžem, ďakujem a prepáč.

Môžem, prosím. – To je ohľaduplná prosba, aby sme mohli vstúpiť do života niekoho iného s úctou a pozornosťou. Treba sa naučiť poprosiť: môžem toto urobiť? Bude sa ti páčiť, keď to urobíme takto? Že sa pustíme do tejto veci, že budeme takto vychovávať deti? Chceš, aby sme dnes večer išli von? Skrátka, prosiť o dovolenie znamená vedieť vstúpiť s úctivosťou do života druhých. Dobre si to uvedomte: vedieť s úctou vstúpiť do života druhých! Nie je to ľahké. Nie je to jednoduché!

Občas používame i hrubé spôsoby, ako v nejakých horských bagančiach. Pravá láska sa nepresadzuje tvrdosťou a agresivitou. V Kvietkoch sv. Františka nájdeme takéto vyjadrenie: «Vedz, že zdvorilosť je jednou z Božích vlastností … a zdvorilosť je sestrou dobročinnosti, ktorá uháša nenávisť a udržiava lásku» (kap. 37). Áno, zdvorilosť udržiava lásku. A dnes v našich rodinách, v našom svete, často násilnom a arogantnom, potrebujeme mnoho zdvorilosti. A toto môže začať doma.

Ďakujem. – Zdá sa ľahké vysloviť toto slovo, no vieme, že to tak nie je… Je to však dôležité! Učíme ho deti, ale potom ho zabúdame! Vďačnosť je dôležitý cit! Jedna starenka v Buenos Aires mi raz povedala: „Vďačnosť je kvet, ktorý vyrastá z jemnej zeme“. Je potrebná táto jemnosť duše, aby rástol tento kvet. Spomínate si na Lukášovo evanjelium? Ježiš uzdraví desiatich malomocných, no iba jeden z nich sa potom vráti, aby sa Ježišovi poďakoval. A Pán hovorí: A kde sú ostatní deviati? Toto platí aj pre nás: vieme poďakovať? Vo vašom vzťahu, a zakrátko vo vašom manželskom živote, je dôležité mať živo na pamäti, že ten druhý je darom Božím, a na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ Na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ A v tomto vnútornom postoji si máme vzájomne ďakovať, za každú vec. Nie je to akési zdvorilostné slovo, ktoré používame voči cudzím ako prejav vychovanosti. Treba si vedieť navzájom ďakovať, aby sa spoločnému manželskému životu dobre darilo.

Tretie slovo:Prepáč.–V živote robíme mnoho, mnoho chýb. Robíme ich všetci. Je tu azda niekto, kto nikdy neurobil chybu? Zdvihnite ruku, ak je tu niekto taký, človek, čo nikdy neurobil chybu. Všetci ich robíme! Všetci! Azda niet takého dňa, v ktorom by sme neurobili nejakú chybu. Biblia hovorí: „Ten najspravodlivejší hreší sedem ráz za deň“. A takto aj my robíme chyby… Tu vidno nevyhnutnosť používať to jednoduché slovko: „prepáč“. V princípe, každý z nás je schopný obviňovať druhého, aby sám seba ospravedlnil a nemusel povedať „prepáč“. Toto sa začalo u nášho otca Adama, keď sa ho Boh pýtal: „Adam, ty si jedol z toho ovocia?“ „Ja? Ja nie! To ona mi ho dala!“ Obviniť druhého, aby sme nemuseli povedať „prepáč“, „odpusť“. Je to starý príbeh! Je to inštinkt, ktorý stojí pri zrode toľkých katastrof. Učme sa vedieť uznať naše pochybenia a prosiť o odpustenie. „Prepáč, že som dnes zvýšil hlas“, „prepáč, že som prešiel bez pozdravu“, „prepáč, že som sa oneskoril“, „prepáč, ak som bol tento týždeň príliš bez reči“, „ak som priveľa rozprával a vôbec nepočúval“, „prepáč, zabudol som“, „prepáč, bol som nahnevaný, a tak som sa s tebou pochytil“… Toľko tých „prepáč“ môžeme denne povedať. Aj takto rastie kresťanská rodina.

Vieme všetci, že neexistuje ideálna rodina, a ani ideálny manžel alebo ideálna manželka. Nehovoriac o ideálnej svokre! (smiech) Existujeme my, hriešnici. Ježiš, ktorý nás dobre pozná, nás učí tajomstvu: nikdy neskončiť deň bez slova zmierenia, bez toho, aby sa pokoj vrátil do nášho domu, do našej rodiny. Je to bežné medzi manželmi, že sa vyskytnú zvady, vždy sa niečo nájde: pohádali sme sa… Možno ste sa pohnevali, možno letel tanier, no prosím vás, pamätajte na jedno: nikdy neskončite deň bez udobrenia. Nikdy, nikdy, nikdy! Toto je to tajomstvo, tajomstvo udržania lásky. A na udobrenie sa netreba robiť krasorečnenie… Neraz postačí gesto… a pokoj je na svete. Nikdy nezakonči deň v hneve, pretože ak ho skončíš bez uzmierenia, to, čo v sebe budeš mať na druhý deň, bude chladné a tvrdé, a bude to ťažšie sa udobriť. Pamätajte si to dobre: nikdy nezakončite deň bez uzmierenia! Ak sa naučíme prosiť o odpustenie a odpúšťať si navzájom, manželstvo vytrvá a bude sa mu dariť. Keď prichádzajú na audiencie alebo na omšu tu do Domu sv. Marty starší manželia, ktorí slávia 50-ku, dávam im otázku: „Kto znášal koho?“ A to je krásne! Pozerajú po sebe, pozerajú na mňa, a hovoria mi: „Nuž, obaja!“ A toto je krásne! Toto je krásne svedectvo!
Otázkač.3: Štýl slávenia svadby

Vaša Svätosť,vtýchto mesiacochrobímeveľképrípravyspojené s našousvadbou.Môžetenámdaťnejakúradu,ako dobre osláviť našu svadbu?

Urobte to tak, aby to bol skutočný sviatok, pretože svadba je sviatok, kresťanský sviatok, nie nejaká svetská oslava! Najhlbší dôvod na radosť z toho dňa nám predkladá Jánovo evanjelium. Spomínate si na zázrak na svadbe v Káne? V istej chvíli chýba víno, slávnosť sa zdá byť pokazená. Predstavte si končiť hostinu pri pití čaju. To nejde! Bez vína nie je hostina! Na Máriin podnet sa Ježiš v tej situácii po prvýkrát zjavuje a dáva znamenie: premieňa vodu na víno, a tým zachraňuje svadobnú hostinu. Čo sa stalo v Káne pred dvetisíc rokmi, stáva sa v skutočnosti na každej svadobnej hostine: to, čo urobí vašu svadbu plnohodnotnou a naozaj opravdivou, bude prítomnosť Pána, ktorý sa zjavuje a dáva svoju milosť. Jeho prítomnosť dáva „dobré víno“, on je tým tajomstvom plnej radosti, ktorá skutočne ohrieva srdce. Je to prítomnosť Ježiša na tejto hostine. Nuž, nech je to pekná hostina, a nech je s Ježišom. Nie v svetskom duchu! Nie! To sa cíti, keď je tam Ježiš prítomný.

Súčasne však bude dobre, keď bude vaša svadba striedma a dá vyniknúť tomu, čo je naozaj dôležité. Niektorí sú viac ustarostení vonkajšími vecami, ako pohostenie, fotografie, oblečenie a kvety… Tieto veci sú k oslave dôležité, ale iba v prípade, že dokážu poukázať na skutočný dôvod vašej radosti: na Božie požehnanie vašej lásky. Urobte to rovnako ako s vínom v Káne, nech vonkajšie znaky vašej oslavy odrážajú prítomnosť Pána a nech pripomínajú vám a všetkým pôvod a dôvod vašej radosti.

Ale je tu ešte niečo z toho, čo si povedal, a toho sa chcem hneď chytiť, aby to neušlo pozornosti. Manželstvo je aj každodennou prácou, a mohol by som povedať prácou tvorivou, tak ako remeslo zlatníka, pretože úlohou manžela je urobiť manželku viac ženou a úlohou manželky urobiť manžela viac mužom. Rásť aj v ľudskosti ako muž a ako žena. Toto sa deje medzi vami. Toto sa nazýva vzájomný rast. Neprichádza to však zo vzduchu! Pán tomu žehná, ale prichádza to cez vaše ruky, cez vaše postoje, cez to, ako žijete, ako sa máte radi. Pomáhajte si rásť! Vždy dbajte o rast toho druhého. Pracujte na tom. A takto, neviem, ale predstavujem si ťa ako jedného dňa, keď budeš kráčať ulicou tvojej obce, ľudia povedia: „No pozri, aká pekná, aká silná je táto žena!“ … „Vďaka mužovi, ktorého má!“ Aj tebe povedia: „Pozri len na tohto muža, aký je!“ „To vďaka žene, ktorú má!“ Je treba dospieť k tomuto: pomáhať si vzájomne rásť. A vaše deti si odnesú toto dedičstvo, že majú takého otca a mamu, ktorí dozreli spoločne, keď si jeden druhému pomáhali byť viac mužom a viac ženou!

.

pápež František

„Keď sme my kresťania uzatvorení v našej skupine, v našom hnutí, v našej farnosti, v našom prostredí, zostávame uzavretí a prihodí sa nám to, čo sa deje zakaždým, keď je niekto zatvorený. V uzavretej miestnosti sa hromadí potuchlina a vlhkosť. A ak je v tej izbe niekto zavretý, ochorie! Keď je kresťan uzatvorený vo svojej skupine, vo svojej farnosti, vo svojom hnutí, je uzavretý, stáva sa chorým. Ak kresťan vychádza do ulíc, na periférie, môže sa mu prihodiť to, čo sa prihodí na ulici hocikomu: nehoda. Koľkokrát sme už videli dopravné nehody. Ale hovorím vám: tisíc ráz dám prednosť Cirkvi v ktorej sú nehody pred takou Cirkvou, ktorá je chorá! Takej Cirkvi a takému katechétovi, ktorým nechýba odvaha riskovať pri vychádzaní von, a nie takému, čo študuje a všetko vie, ale je stále uzavretý. Tento je chorý. A niekedy je chorý od hlavy“…

„Ti nejvíce nesnášenliví, netolerantní a fanatičtí věřící jsou podle mého názoru lidé, kteří sami mají velké pochybnosti. Vlastně bojují sami se sebou, se svými vlastními nepřiznanými pochybnostmi, jež však nebyli schopni přijmout a unést. A proto si je promítají do těch druhých, a tam ve skutečnosti bojují se svým vlastním stínem „

T.Halik

Jak se časem mění učení katolické církve

aneb Ecclesia semper reformanda

Autor: Flickr.com / Creative commons

Mnozí současní kritici katolické církve poukazují na její konzervatismus. Argumentují, že církev odmítá reflektovat aktuální realitu a „nedrží krok s dobou“. Běžně se odvolávájí na rigidnost a neměnnost jejího učení v zásadních společenských otázkách. Ačkoliv jsou takovéto výhrady často míněny jako podněty ke konfrontaci a provokaci, neměly by být brány na lehkou váhu.

Ve skutečnosti to s církevním „konservatismem“ není až tak jednoduché. V dějinách jsme doposud byli a stále jsme svědky různých větších či menších změn a proměn v názorech na některé klíčové oblasti života ze strany katolické církve a jejího Magisteria, tedy Učitelského úřadu. Názorová konzistence církve není až tak jednoznačná, jak by se mohlo na první pohled zdát. Obrat – mnohdy zásadní – v pohledu na společenskou praxi zaznamenalo katolické učení víckrát. A zdá se, že některé změny nejsou vyloučeny ani v budoucnu.

O svobodě svědomí

Otázka svobody svědomí a jejího rozsahu je hojně diskutována už několik století, přičemž je zjevné, že tato diskuze ani dnes nijak zvlášť neutichá. Výhrada svědomí například při výkonu lékařského povolání, zejména v oblasti poskytování antikoncepce nebo zákroků vyvolávajících potrat, se stala agendou nejedné křesťansko-demokratické politické strany. Shodu v této otázce paradoxně nacházejí křesťané s liberály, kteří už z podstaty liberalismu podporují svobodnou volbu člověka a svobodu volit si svůj světonázor a životní cestu za podmínky, že tím neohrožují svobodu a život jiného člověka. Zanedlouho svatý papež Jan Pavel II. vysoce oceňoval hodnotu svobody svědomí. Doložil to vícekrát ve svých projevech a dokumentech. Výmluvným příkladem je poselství o hodnotě svobody svědomí a náboženské svobody z listopadu 1980, který adresoval hlavám států, které v roce 1975 podepsaly Závěrečný akt helsinské Konference o bezpečnosti a spolupráci v Evropě. Ve svém dopise explicitně uvádí, že „svoboda svědomí a náboženského vyznání (…) je primárním a nezcizitelným právem lidské osoby“. Takovéto vyjádření je v ostrém kontrastu s předchozím učením katolické církve, které reprezentuje třeba encyklika Řehoře XVI. Mirari vos z roku 1832. V ní tehdejší papež rezolutně odmítá ideu svobody svědomí a náboženského vyznání, když hřímá, že hanebným zdrojem náboženské lhostejnosti je chybná domněnka, podle které „svoboda svědomí musí být zajištěna pro každého“. Papež si bere na paškál i další „omyly“ tehdejší doby: „Zkušenost, dokonce z nejstarších dob, ukazuje, že města známá pro své bohatství, úctyhodnost a slávu se vytratily jako důsledek jednoho jediného zla, totiž přílišné svobody názoru, povolení svobody projevu a tužby po novotách“. Ve stejném duchu odporu ke všemu novému napsal svou encykliku Quanta cura v roce 1864 dnes již blahoslavený papež Pius IX. Svobodnou diskuzi v tomto dokumentu označil za „nebezpečné blábolení“ (cf. Sigmund, 1987, s. 536-537). Jak kontrastně tato slova vypadají v konfrontaci s učením Druhého vatikánského koncilu, který ve své deklaraci Dignitatis humanae o náboženské svobodě z roku 1965 uvádí, že „není dovoleno nutit člověka, aby konal proti svému svědomí“ a taktéž, že „je třeba ve společnosti dodržovat pravidlo úplné svobody, podle kterého se musí člověku přiznat co největší možná svoboda a není dovoleno ji omezovat, jenom v případě a v míře, jak je to nevyhnutné“. K potřebě uznat „v plném rozsahu“ právo na život podle svědomí, „které je vázané přirozenou a zjevenou pravdou“ vyzývá i Jan Pavel II. v encyklice Centesimus annus (1991).

O nejvhodnějším politickém zřízení

Poznatky politologické subdisciplíny zvané „dějiny politického myšlení“ neboli „historie idejí“, mohou být vhodným průvodcem toho, co přední katoličtí teologové a myslitelé minulosti považovali za ideální formu politického zřízení. Zřejmě největší autoritou mezi nimi byl sv. Tomáš Akvinský. Autoritu Andělského doktora v systému katolické nauky ostatně v roce 1879 svou encyklikou Aeterni Patris stvrdil papež Lev XIII. I když Tomášovy názory na nejvhodnější politické zřízení se v jeho jednotlivých spisech do jisté míry liší, lze je rekonstruovat. Do skupiny nespravedlivých zřízení řadí tyranii, oligarchii a demokracii. Přívlastek „spravedlivé“ mají pro něj politea, aristokracie a království (monarchie), přičemž poslední jmenovanou považuje za nejlepší, a to ze tří důvodů. Za prvé, je efektivní a díky ní je nejlépe naplněn obecní zájem: společné dobro. Za druhé, monarchie má nejmenší sklon zvrátit se do podoby tyranie. Za třetí, monarchie jako vláda jednoho krále nad svým královstvím je analogická Boží vládě nad světem (cf. Valeš, 2013, s. 141-142; Kulašik a kol., 2003, s. 59). Na druhé straně, Tomáš připouští, že lidé žijící v království můžou nabýt dojmu, že jejich příspěvek ke společnému dobru jim nebude prospěšný, ale naopak bude prospěšný králi, což se může proměnit do nezájmu o společné záležitosti (cf. Chabada, 2013, s. 184).

Sv. Tomáš Akvinský na oltařním obraze z 15. století v italském Ascoli Piceno

Tentýž papež, který postavil Tomáše na piedestal hierarchie katolických teologů všech dob, připouští, že není věcí církve rozhodnout, které politické zřízení je to nejsprávnější. V sedmé kapitole své encykliky Diuturnum z roku 1881 píše, že když je respektována spravedlnost, nemělo by se lidem bránit, aby si vybrali takovou formu vlády, kterou považují pro sebe za nejvhodnější. Ne příliš odlišně se vyjadřuje v encyklice Au milieu des sollicitudes o jedenáct let později, ve které se věnoval vztahu církve a státu ve Francii. Podle pontifika je každé zřízení dobré, když vede k jednomu konečnému cíli, kterým je společné dobro. K preferování demokracie jako nejvhodnějšího zřízení dochází zřejmě definitivně na poli katolické sociální nauky po roce 1989. Jedním z nejvíc pregnantních hodnocení demokratické formy vlády je tvrzení Jana Pavla II. v již zmíněné encyklice Centesimus annus o tom, že „církev si velice váží demokracie jako systému, který zabezpečuje občanům účast na politických rozhodnutích a podřízeným zaručuje možnost své vlády volit a kontrolovat a tam, kde je to potřebné, pokojnou cestou je odvolávat“.

O kompetencích uvnitř církve

S příchodem Františka na svatopetrský stolec se intenzivně mluví (konečně i uvnitř církve samotné) o potřebě zásadní reformy církevních struktur, zejména těch vatikánských. Ve své loňské posynodální apoštolské exhortaci Evangelii gaudium, která vyvolala řadu bouřlivých ohlasů v odborné i laické veřejnosti, píše dokonce o „konverzi papežství“. Přímo vyzývá, aby papežství a centrální struktury církve poslechly výzvu pro pastorační obrácení. „Přílišná centralizace namísto toho, aby byla nápomocná, komplikuje život církve a její misionářskou dynamiku,“ píše Svatý otec. Zatímco jeden papež dnes volá po „zdravé decentralizaci“, jeho předchůdce ve funkci Kristova náměstka před více než stoletím takovouto možnost ani nepřipouštěl. Svatý Pius X. v encyklice Pascendi Dominici gregis (1907) zpochybňuje tehdejší požadavky „modernistů“, kteří se dožadovali, „aby podíl na církevní správě měli i nižší stupně kléru a dokonce laikové“, jakož i aby „byla decentralizována autorita (církve, pozn. red.), která je příliš koncentrovaná“. V tomtéž dokumentu papež nedokáže uvěřit tomu, jak si modernisté vůbec dovolují, aby byl v tom samém duchu upraven index Svatého ofícia (rozuměj index zakázaných knih) a římské kongregace. Když odhlédneme od toho, že neslavně známý Index librorum prohibitorum byl formálně zrušen ve druhé polovině 60. let minulého století papežem Pavlem VI., museli bychom současnou hlavu církve v duchu slov její svatého předchůdce označit jako přinejmenším modernistu, ne-li přímo kacíře.

O kremaci zesnulých a pohřbívání sebevrahů

Mnohem víc kontroverzní než zmíněná decentralizace kompetencí uvnitř církve se jeví některé otázky, které zásadné ovlivňují život běžného laického věřícího. Jednou z nich je možnost zpopelnění zesnulých. Dlouhou dobu církev striktně odmítala tuto možnost proto, že údajně popírá víru v nesmrtelnost duše a vzkříšení těla na konci věků. Ještě v Kodexu kanonického práva z roku 1917 se z kánonu 1203 dozvídáme, že kremace těl zesnulých se zapovídá. Přišel 8. květen 1963, tedy doba na sklonku pontifikátu Jana XXIII., a světlo světa uzřela instrukce Piam et constantem, kterou vydalo Svaté ofícium, dnešní Kongregace pro nauku víry. V ní se uvádí, že sice praxe pohřbívání těl zesnulých přímo do země je chvályhodná a měla by se dále udržovat, ale jejich kremace by měla být umožněna, pokud není v rozporu s církevním učením o vzkříšení zesnulých a nesmrtelnosti duše člověka. O několik let později je povoleno vykonávání katolických obřadů během kremačního aktu. Rovněž současně platný Katechizmus katolické církve (1992) se v bodu 2301 zmiňuje, že katolická církev kremaci povoluje za podmínky, že není popřena víra ve vzkříšení těla. V kánonu 1176 platného Kodexu kanonického práva (1983) nalezneme učení stejného rázu.

Řehoř XVI., vlastním jménem Bartolomeo Alberto Cappellari.

Byl 254. papežem v letech 1831–1846.

V této souvislosti mnohým zajisté přijde na mysl problematika přístupu církve k lidem, kteří odešli ze světa z vlastního rozhodnutí. Sebevrahové byli církví dlouho nahlíženi jako „zemřelí druhé kategorie“. Katolické obřady jim byly odpírány a jejich místo na hřbitově bylo ve zřetelné distanci od ostatních zemřelých. Dnes je všechno jinak. I když je sebevražda považována nadále za těžký hřích, který podle katechizmu „protiřečí přirozené náklonnosti člověka zachovat a udržet si svůj život“ (b. 2281), církev zohledňuje okolnosti, za kterých se skutek stal, přičemž „těžké psychické poruchy, úzkost nebo velký strach před nějakou životní zkouškou, utrpením nebo mučením můžou zmenšit odpovědnost sebevraha“ (b. 2282). V praktické rovině tedy připouští „ospravedlnění“ sebevraždy, jelikož není vždy dokonale možné nahlédnout na motivy osoby, která takový skutek vykonala. Zcela běžnými už dnes jsou pohřby sebevrahů, včetně kněží, kteří se rozhodli odejít ze světa dobrovolně.

Minulost a budoucnost: Co dál?

Jak je z předcházejícího výčtu patrné, církev dokázala měnit v průběhu času svůj názor a flexibilně přizpůsobovat svoje učení ohledně mnohých klíčových oblastí. A to jsme podrobně nezmínili takové případy, jako byla změna postoje k učení o Zemi jako středu vesmíru, o Písmu svatém, jeho jazykové dostupnosti všem věřícím a výzkumu pomocí historicko-kritické metody, kterou povolil Pius XII. v encyklice Divino afflante Spiritu (1943), k upalování jako kacířů těch, kteří projevili nesouhlas s oficiálním učením církve, k Darwinově evoluční teorii, kterou po počátečném odmítání oficiálně připustil jako vědeckou teorii rovněž Pius XII. v encyklice Humani generis v roce 1950, k možnosti slavit liturgii v národních jazycích, kterou po staletích povolil až Druhý vatikánský koncil v konstituci Sacrosanctum concilium (body 36 a 54). Ne nezajímavé je také srovnání pohledu církve na to, kdy se z lidského plodu stává lidský jedinec obdařen duší. Podle teologického názoru sv. Tomáše Akvinského, Učitele církve, se duše spojuje až několik desítek dnů po úkonu početí, přičemž se jejich počet lišil v závislosti od pohlaví plodu. Přesněji: „V člověku je od početí lidská duše, ale nejdřív jenom vegetativní duše, potom po výměně s ním vegetativní a senzitivní a později po výměně s ním vegetativní, senzitivní a nakonec i racionální duše“, jak objasňuje přední odborník na Tomášovo myšlení, profesor Peter Volek. O několik staletí později církev prostřednictvím instrukce Donum vitae (1987) z produkce Kongregace pro nauku víry učí o „animaci“ (oduševnění), že už od momentu početí je život každé lidské osoby okamžitě obdařen duší, což potvrdil i Jan Pavel II. ve své encyklice Evangelium vitae z roku 1995 (b. 60 a 61).

Tyto a mnohé jiné oblasti dotýkající se života jednotlivce prošly důkladným rozvažováním a dnes potvrzují, že katolická církev není tak konzervativní institucí, jak by se mohlo jevit na první pohled. Není tedy vhodné úplně vyloučit možnost, že některé další oblasti, ve kterých církev dnes zastává striktní postoj, nebudou v budoucnu podrobeny revizi. Jisté náznaky už jsou patrné v otázce přijímaní Eucharistie rozvedenými katolíky, kteří uzavřeli nový, civilní sňatek. Výzvou zůstává rovněž postoj katolické doktríny k homosexuálním osobám. I když homosexualitu označuje katechizmus za „zvrácenost“ a homosexuální styk za „vnitřní povahou nezřízený“ a odporující přirozenému právu (b. 2537), současně varuje před nespravedlivou diskriminací homosexuálních osob (b. 2538). Takovýto do jisté míry vstřícný přístup církve by byl před několika desítkami let úplně nepředstavitelný. Realita života stovek tisíc lidí, kterým je díky několika větám v katechizmu zakázáno milovat a doporučeno „povolání k čistotě“, tedy vybrat si nedobrovolně tentýž životní stav, ke kterému se dobrovolně zavazují řeholníci a kněží, se možná jednoho dne stane impulzem i pro revizi pohledu na tuto životní oblast.

Církev je totiž vždy ze své podstaty schopna vnitřní reformy.

Ecclesia semper reformanda

Církev (má být) stále reformovaná (obnovovaná).

Zo života sv.Metoda

Tak r. 867 so súhlasom veľkomoravských panovníkov Rastislava a Svätopluka sa vybrali do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou sa zastavili v Blatenskom kniežatsve kniežaťa Koceľa, Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali.

Pápež v Ríme prijal slovanské knihy, posvätil ich, položil ich na oltár v chráme sv. Márie (Santa Maria Maggiore) a spolu s bratmi spievali liturgiu

v slovanskom jazyku. Pápež navyše nariadil, aby sa aj v ďalších štyroch rímskych kostoloch, nevynímajúc chrám sv. Petra, konali bohoslužby

v slovanskom jazyku. Bolo to veľké víťazstvo. Potom pápež nechal niektorých žiakov vysvätiť za kňazov (Gorazda, Nauma a Klimenta), medziinými aj samotného Metoda, ktorý bol dovtedy diakon.

Medzitým sa situácia v Carihrade skomplikovala, došlo ku krvavému štátnemu prevratu, preto Konštantín sa rozhodol zostať v Ríme a vstúpiť do kláštora. Prijal rehoľné meno Cyril. Ako mních tu však žil len 50 dní a na následky chatrného zdravia 14. februára roku 869 zomrel. Metod sa rozhodol svojho brata pochovať v kostole sv. Klimenta, pre pamiatku ktorého toľko vykonal. Tu sa môžeme aj dnes pokloniť mužovi, ktorý prišiel do našej vlasti, aby položil základy kultúrneho a náboženského pokroku všetkých Slovanov.

Metod splnil sľub, ktorý dal bratovi Cyrilovi na smrteľnej posteli, že sa vráti a bude pokračovať v diele, ktoré spolu začali. Zakrátko na to, Metod

v hodnosti pápežského legáta a misijného biskupa niesol list určený pre všetkých troch panovníkov (Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi) Koceľ žiada, aby bol Metod ustanovený za panónsko-moravského arcibiskupa so sídlom v Sriemskej Mitrovici. A tak skutočne r. 869 Metod prichádza do Panónie v hodnosti pápežského legáta a arcibiskupa. Veľká Morava tým bola vyňatá spod cirkevnej sféry Bavorska a na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým arcibiskupom.

Pomery mu však neumožňovali pokojne pracovať vo svojom arcibiskupstve, pretože došlo k rozbrojom medzi Rastislavom a Svätoplukom a Metod padol do rúk pasovského biskupa Hermanricha. Dva a pol roka bol väznený v Bavorsku a skončil v kláštornom väzení

v Erlangene. Týrali ho a musel znášať obrovské príkoria, čo dokazuje rozsiahla pápežská korešpondencia. Až po návrate Svätopluka na veľkomoravský panovnícky stolec a vďaka ráznemu konaniu pápeža Jána VIII. sa podarilo vypátrať miesto, kde bol Metod väznený. Pápež vyslal svojho zvláštneho legáta so suspendiáciami pre bavorských biskupov a povinnosťou usadiť Metoda na jeho zákonitý arcibiskupský veľkomoravský stolec.

Metod prišiel na Veľkú Moravu a ujal sa svojho úradu. Tu prežil celý zvyšok svojho požehnaného života až do 6.apríla roku 885. Nebol to ľahký život. Franskí kňazi ho obvinili z hlásania bludov v súvislosti s učením o svätej Trojici, čo musel ísť vysvetľovať až do Ríma pred pápežskú komisiu. Ubránil sa. Jeho odporcovia sa žiarlivo dívali na úspech slovanskej misie a robili všetko preto, aby zabránili je šíreniu, hoci mala veľké úspechy najmä medzi pospolitým ľudom.

V r. 880 sa Veľká Morava prvýkrát pokúsila rozdeliť svoje územie na diecézy. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave.

Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list, v ktorom:

• Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu naroveň Východofranskej ríši,
• potvrdil Metodove úlohy a funkcie,
• prikázal, aby do Ríma bol vyslaný kňaz, ktorého by mohol urobiť biskupom ďalšieho regiónu Veľkej Moravy (okrem Nitry),
• prikázal, aby z Veľkej Moravy bol vyhnaný všetok klérus, ktorý sa Metodovi postavil na odpor,
• schválil používanie slovanského písma a prikázal, aby sa bohoslužby konali v slovanskom jazyku (okrem evanjelia, ktoré sa malo čítať najprv po latinsky a potom po slovensky),
• prikázal, aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu.

Metod dôsledne stál vedľa svojho panovníka, ktorý veľkú Moravu rozširoval na rozsiahlu stredoeurópsku ríšu. Putoval s ním do Čiech, medzi lužických Slovanov, k Vislanom do Poľska, šíril kresťanstvo v Zadunajsku a v Potisí. Neohrozene bojoval za udržanie slovienskej liturgie, hoci videl, že pre pápežskú politiku plnil viac politické a mocenské ciele ako náboženské poslanie.

Aby uchránil svoju cirkev, spolupracovníkov si vybral z radov domácich veľmožov- za svojho nástupcu si vybral Gorazda. Na jar roku 885 zakrátko po obradoch Kvetnej nedeli, kedy požehnal cisárovi, kniežaťu a duchovenstvu, zoslabnutý metropolita zomrel. So svojim metropolitom sa prišlo rozlúčiť množstvo ľudí a obrady sa konali v troch jazykoch,

v gréckom, latinskom a slovanskom. Bol pochovaný v našej zemi, avšak doposiaľ nevieme kde sú uložené jeho pozostatky.

Vyzval nás, „aby sme žili dôstojne podľa svojho povolania….aby sme stáli vedľa Krista a Boha nášho…“, aby sa mohol prihovoriť za nás, za všetkých, ktorým s takou láskou spolu so svojim bratom prinášali veľkú myšlienku kresťanskej kultúry a pokory.

Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga (už druhýkrát) za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy. Wiching krátko pred Metodovou smrťou očiernil Metoda v Ríme, a tak pápež v r. 886 odsúdil Metodovu činnosť. Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby. Dal zatvoriť Veľkomoravské učilište, zakázal Gorazdovi vyučovať a začal likvidovať Metodových prívržencov, ktorí odmietli prestúpiť na latinskú liturgiu. Boli uvrhnutí do väzenia a potom ich vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci a ich pokračovatelia potom vykonali misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. Vo Veľkej Morave sa teda znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.

Takto to bolo ďalších tisíc rokov. Nesvätý pápež Štefan V. sa spojil s nesvätým kráľom Svatoplukom a tiež z biskupom padúchom Vichingom,

/ zradil benediktínsky ideál, falšoval pápežské buly a podlo ošpiňoval/

ktorí rozprášili svätých učeníkov, po väzení ich vyhnali nahých za Dunaj ako bludárov. Medodove pozostatky asi zničili, lebo jeho hrob je neznámy. A postarali sa o to, aby jeho pamiatka a dobrá povesť boli „veky“ zneuctené a liturgický experiment so staroslovienčinou zabudnutý. Ten predbehol svoju dobu o 11 storočí, dnes je praxou v celej univerzálnej Cirkvi.

Metod je svätý spolupatrón Európy. Národ si ho spolu s bratom sv.Cyrilom váži. Ich prenasledovatelia sa dostali na smetisko dejín…

Ku tzv. cyrilometodskému odkazu pre náš národ podstatne patrí aj boj dobra a zla vo vnútri Cirkvi, kde sú a asi do konca sveta budú svätci spolu s pánbožkármi, ktorí sa neraz dostali do funkcií, a používali svoju moc na to, že šikanovali spravodlivých a milovali nie Pána, ale vlastnú večnú hanbu.

Sv. Cyril a Metod, mnísi, slovanskí vierozvetci, spolupatróni Európy od roku 1980. Predtým bolo ich uctievanie na našom území nie oficiálne dovolené. Oživenie prišlo až tisíc rokov po ich smrti štúrovským národným obrodením a prácou banskobystrického biskupa Štefana Moysesa a pápeža Leva XIII.


     Slávni slovanskí vierozvestci, sv. Cyril a Metod, tvoria v dejinách Slovanov a zvlášť Slovákov jednu z najdôležitejších kapitol. Pochádzali zo Solúna (Thessaloniké). Ich otec, menom Lev, mal vysoké postavenie v štátnej správe. O matke nevieme nič. Metod bol zrejme najstarší. Narodil sa azda okolo roku 815. Metod bolo jeho rehoľné meno, krstným menom sa volal možno Michal. Cyril bol najmladším z detí, krstným menom sa volal Konštantín. Narodil sa asi okolo roku 827. Pretože v okolí žilo mnoho Slovanov, predpokladá sa, že obaja dobre poznali slovanský jazyk. Metod, starší z bratov, sa stal dôležitým civilným úradníkom. Po čase ho však svetské záležitosti unavili, a preto sa utiahol do kláštora. Konštantín sa stal učencom a profesorom, známym ako „Filozof“, v Konštantínopole. No tiež odišiel za svojím bratom Metodom do toho istého kláštora. V r. 860 sa Konštantín a Metod vydali na misie na územie dnešnej Ukrajiny ku Chazarom. Tam našli pozostatky pápeža sv. Klementa, ktorý tam bol vo vyhnanstve (zomrel okolo r. 100). Domov sa vrátili roku 862. Keď sa byzantský panovník Michal III. rozhodol vyhovieť požiadavke moravského kniežaťa Rastislava, aby mu na jeho územie poslal misionárov, prirodzene boli Metod a Konštantín tou najlepšou voľbou; poznali totiž jazyk, boli schopní po organizačnej stránke a taktiež sa už ukázalo, že sú vhodní pre misijné poslanie. Za touto požiadavkou sa však skrývalo omnoho viac, než len žiadosť o pokresťančenie. Rastislav, tak ako ostatné slovanské kniežatá, bojoval o nezávislosť spod germánskeho vplyvu a invázií. Kresťanskí misionári z Východu mohli pomôcť Rastislavovi upevniť moc v krajine, a to najmä ak hovorili slovanskou rečou.
     Roku 863 teda Konštantín a Metod spolu s niekoľkými spoločníkmi (Kliment, Sava, Angelár, Naum, Vavrinec a ďalší) opustili svoju rodnú zem, aby prišli na Veľkú Moravu a šírili tu kresťanstvo a kultúru. Správne pochopili, že ak chcú byť úspešní, musia sa prispôsobiť rečou i kultúrou miestnemu obyvateľstvu (tzv. inkulturácia). Konštantín, ešte predtým, než odišli na svoju misiu, zostavil pre Slovanov písmo, ktoré je dnes známe ako hlaholika. Tá sa považuje za predchodkyňu cyriliky, písmo, ktoré dostalo meno práve po sv. Cyrilovi. Do jazyka starých Slovanov preložili dokonca aj celú liturgiu (texty bohoslužieb) a takisto aj časť Biblie. Bola to veľká revolúcia v tom čase, keďže pri bohoslužbách sa používali len tri jazyky: gréčtina, hebrejčina a latinčina. Keď zistili, že na našom území sa slávi liturgia v západnom (latinskom, rímskom) obrade, prispôsobili sa tomu, hoci predtým slúžievali v byzantskom obrade. V roku 867 sa vydali na cestu do Ríma, aby získali povolenie slúžiť latinskú liturgiu v reči ľudu. So sebou niesli aj pozostatky sv. Klementa. Pápež Hadrián II. ich roku 868 s radosťou prijal a vyhovel všetkým požiadavkám. Ostatky sv. Klementa slávnostne preniesli do baziliky sv. Klementa. 
     Konštantín sa však už nikdy nevrátil na územie Veľkej Moravy. V Ríme ochorel, vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a zakrátko tam 14. februára roku 869 zomrel. Pápež Hadrián II. dal Metodovi list pre slovienskych vladárov, ktorý obsahuje vyhovenie všetkým trom požiadavkám: Ustanovenie školy na čele s Metodom, vysvätenie slovienskych učeníkov na rozličné stupne kňazstva a potvrdenie slovanskej bohoslužobnej reči. Tento dokument patrí k najdôležitejším v histórii Slovenska. Metod sa však na Veľkú Moravu nedostal. Medzi Rastislavom a Nemcami sa totiž rozpútala vojna. Metod zostal v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Ten vyslal k pápežovi posolstvo so žiadosťou, aby ustanovil Metoda za biskupa v Panónii. Pápež vyhovel, Metod sa stal v roku 869 biskupom. Pápež ho vymenoval za arcibiskupa a pápežského legáta s právomocou pre slovanské národy.

Franským biskupom sa to nepáčilo, a tak sa stala neslýchaná vec: Metoda roku 870 uväznili vo Švábsku v kláštore, ktorý bol mimo ciest, a tak tam bol Metod akoby skrytý. Metod protestoval so slovami: „Keby to územie bolo vaše, hneď by som vám ho zanechal, ale je sv. Petra.“ Napriek všetkým prekážkam sa istému mníchovi Lazárusovi podarilo poslať do Ríma posolstvo, ako sa veci majú.

Pápež Hadrián II. dvakrát rázne zakročil, no nič nepomáhalo. Až jeho nástupca Ján VIII. Roku 873 zakázal dvom biskupom vykonávať biskupský úrad a jedného si povolal do Ríma, aby sa zodpovedal. Všetci to oľutovali, Metod bol prepustený a v sprievode pápežského legáta prišiel na Veľkú Moravu. Legát ho uviedol do úradu arcibiskupa. Kde však presne sídlil, nevieme, pravdepodobné sa zdá miesto Hradište pri Mikulčiciach na Morave. Na Morave vtedy už vládol Svätopluk, ktorý bol dosť ovplyvnený nemeckým kňazom Vichingom. Toho navrhol za biskupa do Nitry a zároveň Metoda u pápeža obvinil, že nie je pravoverný. Metod musel do Ríma. Pápež sa presvedčil, že má pred sebou veľkého a svätého apoštola. Svätoplukovi napísal list – bulu Industriae Tuae (jún 880). V nej píše veľmi priaznivo voči Slovanom a Metodovi. Uznáva a potvrdzuje ho za nielen panónskeho, ale aj moravského arcibiskupa. No zároveň aj vysvätil Vichinga za biskupa do Nitry. Aj keď mu prikázal poslušnosť Metodovi, Viching stále kul intrigy, dokonca falšoval pápežské listy. Metod komunikoval s Rímom, pápež mu stále dôveroval a priaznivo sa vyjadroval voči nemu. Metod Vichinga nakoniec poslal k Vislanom na misie (krakovské kniežatstvo). Potom sa naďalej snažil a vyvíjal veľké úsilie, aby prehĺbil kresťanskú vieru medzi Slovanmi. Mal vplyv aj na Čechov, Maďarov a Vislanov. Pokrstil vladárov, ktorí boli na čele týchto národov.
     V roku 882 sa vybral do svojej vlasti na pozvanie byzantského cisára Bazila I. Ten ho prijal s veľkou radosťou a poctou. Metod však cítil, že mu ubúda síl. Chcel ešte dokončiť preklad Sv. písma do staroslovienčiny. Vybral si k tomu dvoch zo svojich žiakov a v priebehu ôsmich mesiacov toto veľké dielo dokončil. Zomrel vo veku sedemdesiat rokov 6. apríla 885. Tesne pred smrťou určil za svojho nástupcu Gorazda, jedného zo svojich učeníkov slovanského pôvodu. Miesto jeho smrti a hrobu bolo pravdepodobne hlavné mesto Veľkej Moravy, avšak nevieme určiť jeho polohu.
     Sviatok sv. Cyrila pripadol na 14. februára a sv. Metoda na 6. apríla. Chorvátsko, Čechy a Slovensko však dostali povolenie sláviť pamiatku obidvoch naraz, a to 5. júla. 31. decembra 1980 vyhlásil pápež Ján Pavol II. solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ich sviatok u nás sa stal slávnosťou. Uctievame si ich ako tých, ktorí stáli pri kultúrnom a náboženskom zrode nášho národa. Ich vplyv – dedičstvo otcov, ako zvykneme hovorievať – cítiť dodnes.

Nesvätý pápež Štefan V. chváli biskupa – padúcha

Vichinga i panovníka – nemravníka Svätopluka

a  haní svätého Metoda i jeho dielo.

Kôli očierňujúcim rečiam aj po jeho smrti bol

vydaný tento rozkaz, úplne protikladný od jeho predchodcov

pápežov Hadriána II. a Jána VIII.

Zistili sme, že aj Wiching, ctihodný biskup a najdrahší spolubrat, je vyučený v tejto cirkevnej náuke, a preto sme Vám ho znova poslali, aby spravoval Bohom mu zverenú cirkev, lebo sme sa presvedčili, že je Ti najvernejší a o Teba vo všetkom veľmi starostlivý. Prijmite ho, vážte si ho a zahŕňajte náležitou cťou a povinnou úctou z úprimného srdca ako duchovného otca a vlastného pastiera, pretože jemu preukázanú česť vzdávate Kristovi, ako sám hovorí: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma Toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10,40). Teda nech on má na starosti všetky cirkevné záležitosti a úrady a nech ich spravuje, majúc pred očami bázeň Božiu, lebo i za ne, i za duše ľudu jemu zvereného sám bude prísnemu sudcovi skladať účty. Vo veci pôstu teda vedz, že bol schválený zákonom (Písma svätého), prorokmi a samým Pánom v evanjeliu. Veď aj Mojžiš, aby dostal zákon, štyridsať dní a nocí sa postil. Eliáš, ktorý modlitbami zatvoril nebesá, aby tri roky a šesť mesiacov nepršalo, a opäť modlitbami ich otvoril, a nebesá vydali dážď a pôda vydala svoje plody, postil sa štyridsať dní a nocí. Aj sám pôvodca zákona, náš Pán Ježiš Kristus, postil sa štyridsať dní a nocí. Ak však niekto zavrhuje pôst, nech zavrhuje aj modlitbu a nech rúhavo tvrdí, že zlých duchov vyháňať je zlo, zatiaľ čo Pán vraví: „Tento druh (diabolstva) nedá sa ináč vyhnať, iba modlitbou a pôstom“ (Mt 17, 21). Prikázaním je totiž postiť sa, no v ktoré dni sa treba postiť a v ktoré jesť, nebolo ustanovené prikázaním Pána ani apoštolov, avšak cirkev sa pridržiava starej obyčaje otcov, pretože aj ustanovenia predchodcov, aj obyčaj predkov treba zachovávať ako zákon. V štvrtý deň (stredu) sa treba postiť, lebo podľa evanjelia v štvrtý deň týždňa sa Židia uzhodli, že Ježiša ľsťou chytia a zabijú. Šiesty deň týždňa (piatok) právom je venovaný pôstu z úcty k umučeniu Pána. Avšak aj v sobotu sa treba postiť na obnovenie pamiatky udalosti, že učeníci predstavujúci si Pána ako človeka v ten deň ho ležiaceho v hrobe oplakali. O piatom dni sa však niektorí domnievali, že je zrušený (pôst), pretože na ten deň pripadá uzmierenie kajúcnikova v ten deň sa posviaca svätá križma, v ten deň Vykupiteľ s učeníkmi večeral a podal im sviatosť svojho tela a krvi, v ten deň pred zrakmi učeníkov vstúpil na nebesá. Deň Pánov (nedeľa) je pre slávu zmŕtvychvstania a príchod Ducha Svätého právom zasvätený radosti. Ostávajúce dva (dni) ponechávame každému na vlastné rozhodnutie; myslím, v týchto (dňoch) treba dbať o to, aby ten, kto je, nepohŕdal tým, ktorý neje, a ten, kto neje, neodsudzoval toho, ktorý je, aby sme, čokoľvek robíme, konali na slávu Božiu. Pôst totiž, ktorý sa nazýva kántrami, starí otcovia nie nadarmo ustanovili zachovávať, ako vraví žalmista: „Pána chcem velebiť v každom čase“ (Ž 34,2), aby sme v jednotlivých a ktorýchkoľvek ročných obdobiach pokorovali dušu postom. Tak pôst v prvom mesiaci prikázal zachovávať Pán v Exode, pôst v štvrtom, siedmom a desiatom skrze proroka Zachariáša, aby sme v každom čase pokáním pevne dôverovali v milosrdenstvo. Nech Ti postačí toto málo povedané o pôste, hoci by sa mohlo hovoriť o jeho premnohých významoch, ktoré teraz vysvetľovať niet času. Ver však, tento pôst je Bohu nadovšetko milý: roztrhni spojivá s bezbožnosťou, uvoľni putá utláčajúce ho, prepusť na slobodu tých, ktorí boli pokorení, a odstráň každé bremeno. Toto treba ozdobiť týmito klenotmi. „Daj hladnému svoj chlieb a biednych a potulných voveď do svojho domu“ (Iz 58, 7). Vedz, toto sú Bohu milé svetlá, ktorými treba každodenne zdobiť pôst, aby sa Bohu zapáčil. Keď sme sa však dozvedeli, že Metod sa oddáva bludu, nie budovaniu, sváru, nie pokoju, veľmi sme sa zadivili; ak je to tak, ako sme počuli, jeho blud celkom zavrhujeme. Kliatba však, ktorú on riekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa na jeho hlavu. Ty však a Tvoj ľud budete pred súdom Ducha Svätého bez viny, ak, pravda, budete neporušene zachovávať vieru, ktorú hlása rímska cirkev. Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu a keď výklad evanjelia či apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovoľujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej moci rozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od vašich hraníc.

Učeníci sv.Cyrila a Metoda boli uvaznení a nahí vyštvaný za Dunaj.Pozostatky sv.Metoda boli jeho protivníkmi tak rozprášené, aby bola „naveky“ pamiatka po ňom zničená. Táto ich misia bola v Cirkvi ukrižovaná i vzkriesená.

Zákonník z Veľkej Moravy (Zakon Sudnyj Ljudem)

Z čias pred vznikom veľkomoravského štátu sa nám nezachoval nijaký podrobný, súbor práva, ako ich poznáme napr. z oblasti Východofranskej ríše, Byzancie atď. Možno však predpokladať, že sa určitý vlastný súbor práva, prevažne asi obyčajového vytvoril i v časoch predchádzajúcich vzniku Veľkej Moravy v Nitre a na Morave. Nepriamym dokladom pre to je aj údaj Fuldských análov z r. 849 o rokovaní Frankov so Slovanmi z Čiech, pre ktoré boli určení muži znalí zákonov a zvykov slovanských. Je dôležité, že kronikár rozlišoval zákony a zvyky – leges et consuetudines. V tom čase totiž bolo všeobecne zaužívané pravidlo, že sa zákony vydávali spravidla iba vtedy, keď bolo potrebné zmeniť alebo nahradiť určité zvyky, alebo obyčaje tak, aby vyhovovali novým potrebám. Zvyky a obyčaje, ktoré veľmožom vyhovovali a ktoré sa používali, nebolo pochopiteľne potrebné osobitne fixovať v zákonnej forme. Keďže zápis vznikol iba 16 rokov od vzniku VM, možno predpokladať, že spomínané zvyky a obyčaje pochádzajú ešte zo starších čias.

Nedokonalý obraz o práve a procese na svetských súdoch – tzv. placita secularia – vo Veľkomoravskej ríši možno si aspoň sčasti doplniť zo zlomkovitých údajov z kroník, najmä východofranskej proveniencie a ďalej porovnávaním s niektorými inštitúciami najstarších právach pamiatok českých, slovanských vôbec a uhorských. Z uhorských právnych pamiatok je to napr. tzv. Regestum Varadiense, ktoré vlastne bolo záznamom o vykonaných božích súdoch. Už samé označenie príslušného súdneho tribunálu – iudicium ad praudam /pravdam/ – svedčí o jeho vzniku ešte v období pred vznikom Uhorska. Bezprostredný vzťah k Veľkomoravskej ríši, resp. K Nitriansku je daný tým, že hranice pôsobnosti tohto tribunálu siahali až k pohraničnej oblasti, ktorá ju delila od Nitrianska. Naznačujú to konečne aj štruktúry uhorského kráľa Kolomana, ktoré povoľovali konať tieto „iudieja'“ len v biskupských sídlach, pričom výnimkou bola práve Nitra a Bratislava z toho dôvodu, že mala ako súdna stolica už veľkú tradíciu. Je veľmi pravdepodobné, že určitú súvislosť s veľkomoravským právom majú aj niektoré staré slovanské termíny a ustanovenia tzv. Štatútov kniežaťa Konráda Otu /Statuta ducis Ottonis/, ktoré boli vydané asi koncom 12. stor. Zachovali sa však v troch neskorších redakciách a to pre údel znojemský /1222/, brnenský /1229/ a břeclavský 1123, t.j. práve pre bývalé centrálne oblasti veľkomoravského štátu. Sú to napr. Staré právne termíny : nárok /nárok/, ktorý sa uvádza aj v Metodovom preklade nomokanomu, ďalej zok /sok/, druho /druh/, zuod /svod/, powod /pôvod/, zlubni zud /sľubný súd/, Wiboy /výboj/ hirdozt /hrdosť/, wrez /vrez/, pohonce /póhončie/, nestoite /nestojte/, kiy /kyj/. Avšak sú to tiež predpisy o božích súdoch /iudicium ferri, porovnaj aj kroniku Kosmasovu, iudicium aguae/. Tiež funkcia vetuly /stareny/ pri týchto ordáloch má asi veľmi staré korene a o svedkoch /“sub tesíimonio … probos viros“, ktoré majú veľa spoločného s príslušnými predpismi Zákona súdneho Ljudem a s tzv. Metodovou homíliou /zo zborníka Glagolita Clozianus/. Z oblasti štátnej správy sa pripomínajú suppani /župani, tak isto ich uvádza aj zákon súdny ljudem/. Z českých právnych pamiatok treba z tohto aspektu ďalej skúmať i tzv. Knihu Rožmberskú.

Tiež franské pramene dosvedčujú, že sa vo Veľkej Morave používali ako dôkazný prostriedok „božie súdy“ /ordály/, alebo prísaha, ktorá však slúžila i na poistenie záväzku, okrem podania ruky, prípadne odovzdania rukojemníkov. Veľmi častou používanou inštitúciou bol azyl. Ako trest sa tiež používalo vyhnanstvo. Výkon rozsudku zabezpečovali orgány verejnej moci, drábi a žoldnieri a vecné príslušenstvo : žaláre, väzenia, železné okovy, klady atď.

V pohraničných oblastiach sa snažili získať vplyv na moravské súdnictvo franské komiti. Všeobecne možno predpokladať, že vplyv franského práva bol pomerne veľký, aj keď nebol vítaný. Významný bol však aj byzantský vplyv /recepcia byzantského práva/. Podľa presvedčivých lingvistických dôkazov J. Vašicu totiž treba považovať tzv. Zákon sudnyj ljudem /najstaršiu známu slovanskú právnu pamiatku, za dielo, ktoré vytvoril pre Veľkomoravskú ríšu na žiadosť Rastislava a jeho veľmožov, resp. Županov, Konštantín spolu s Metodom, približne v druhej polovici 9. stor. /po príchode ich misie na Moravu v r. 863/.

Zákon sudnyj ljudem vypracovali jeho autori podľa byzantských vzorov, najmä podľa tzv. Eklogy, no s určitými markantnými zmenami a doplnkami západorímskeho, resp. slovanského charakteru. Zákon sudnyj ljudem obsahuje v 33 článkoch predovšetkým predpisy trestného práva : delikty proti viere, proti mravnosti a delikty majetkové – krádeže a podpaľačstvo – ďalej právo azylu, ustanovenia o rozdelení vojnovej koristi a o svedkoch. Zo súkromného práva sú to najmä ustanovenia o rodinnom práve – monogamné manželstvo a jeho prekážky, rozluka, atď./, ďalej kommodatum /podobne príslušné články zo zákonov kráľa Ladislava v Uhorsku/ a náhrada škody a konečne aj ustanovenia o vykúpení vojnových zajatcov.

Spomínané odchýlky textu ZSL od byzantskej Eklogy sú zvýraznené v tzv. Anonymnej – tiež Metodovej – homílii /zo zbierky Glagolita Clozianus/, ktorá je akousi adhortáciou ku kniežatám – sudcom, aby dodržiavali ustanovenia ZSL. Boli to najmä tieto zmeny, spôsobilé prevažne recipovaním predpisov západorímskeho cirkevného práva : aktívna účasť svedkov v procese, nahradenia krutých telesných trestov Eklogy cirkevnými pôstmi a zákaz pohanských prísah a obyčají. Okrem toho táto homília zdôrazňovala niektoré ďalšie ustanovenia a predpisy ZSL, významné z hľadiska cirkvi, ako napr. : nestrannosť na súdoch, zákaz manželstva medzi osobami duchovne príbuznými, zásadu monogamného manželstva a jeho nerozlučiteľnosti a najmä nadradenosť tzv. „božích“, cirkevných zákonov nad zákonmi svetskými.

Pomerne neúplná systematika a rovnako i samotný obsah tohto zákona, ktorý upravoval alebo menil najmä také právne vzťahy, na ktorých mala eminentný záujem cirkev, dosvedčujú, že Zákon sudnyj Ijudem sa používal vo Veľkomoravskej ríši pravdepodobne iba ako doplňujúca a pomocná norma už existujúceho vlastného právneho súboru a právneho poriadku vôbec, ktorého základom bolo obyčajné právo. Zákon sudnyj ljudem dosvedčuje nielen existenciu, ale i životaschopnosť vlastného systému práva. Toto slovänsko – moravské právo nielenže nepodľahlo ako celok recepcii vyspelého byzantského práva, ale naopak tvorivým spôsobom transformovalo niektoré jeho predpisy v súlade s vlastnými inštitúciami a celkovými spoločenskými vzťahmi vôbec.

Z tohto obdobia sa zachovali aj významné pamiatky cirkevného práva. Okrem už spomínanej tzv. Anonymnej, resp. Metodovej homílie to bol predovšetkým Metodov preklad tzv. Nomokánonu. Predlohou pre tento preklad bola Metodovi byzantská zbierka kanonického práva, ktorej autorom bol carihradský patriarcha Ján Scholastikus 1565-5111 a to tzv. Synagóga o 50 tituloch, ktorú uznávala nielen východorímska, ale aj západorímska cirkev, preto bola vhodná aj pre Veľkú Moravu. Aj tak však Metod svoj nomokánon skrátil o 142 kánonov, Synagóga ich mala 377. Preklad nomokánonu obsahuje tieto termíny, ktoré sú azda moravského pôvodu .““istina“ /vo význame ukradnutej veci/, tento termín je aj v českej Knihe Rožmberskej, ďalej „rok“ /uvádza aj Dalimilova kronika/, „nárok“ /uvádza aj Kniha Rožmberská a Štatúty Konráda Otu/, „obrok“, „uvarovati“ /dieťa/ atď. Zo štátnej organizácie sú to tieto termíny „snem“ /aj v Životoch Konštantína a Metoda/ „oblasť“ a „predel“ /porovnaj medza, meza/.

Ďalšou významnou zbierkou kanonického práva, tentoraz vyslovene západorím-skeho charakteru, je tzv. Collectio canonum /tiež „Rozšírená Hadriana“, ktorú dostal Metod pri jednej zo svojich ciest do Ríma od pápeža na posilnenie svojej arcibiskupskej, metropolitnej právomoci nad podriadenými biskupmi, suffragánrni. Collectio canonum je významné aj preto, že obsahuje najstaršie známe slovanské glosy, tzv. Emerámske /glosovaný je 35.34./ kánon, „De primátu apiscoporum“. Cirkevné kanonické právo a dokonca aj predpisy biblie mali vo všeobecnosti veľký vplyv na svetské právo a najmä proces.

Začítajme sa teda priamo do textu najstaršieho zachovaného Slovanského zákonníka vôbec, ktorým sa museli riadiť naši predkovia na Slovensku, Morave a Čechách pred viac ako 1100 rokmi. Tento zákonník je dôkazom vysokej kultúrnej, sociálnej, ale najmä právnej úrovne našich Slovanských predkov. K jednotlivým ustanoveniam sa pokúsim dať krátky komentár, prípadne k nemu uvediem konkrétne ustanovenie Trestného zákona, Trestného poriadku, alebo Občianskeho zákonníka Slovenskej republiky, ktoré sú platné v dnešnej dobe a ktoré dokazujú pokrokovosť niektorých ustanovení zákonníka. Mnohé jeho ustanovenia a princípy totiž platia (samozrejme nie doslova) aj v modernom právnom poriadku.

Zakon Sudnyj Ljudem(Veľká Morava 9. Storočie)

1. Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.
2. V každom spore, žalobe a udaní treba dodržať, aby knieža a sudcaneprijímali udanie bez vypočutia mnohých svedkov. Treba povedať stranám, žalobcom a udavačom: Ak to nedokážete s pomocou svedkov, ako káže i zákon Boží, očakávajte, že prijmete rovnaký trest, aký ste vyslovili proti druhému. Tak prikazuje Boží zákon, a kto ho nezachováva, nech je prekliaty.

3. O koristi. Kto sa vypravil proti nepriateľovi do boja, má sa vystríhať všetkých zlých slov a skutkov. Má mať na mysli Boha, modliť sa a s rozvahou viesť boj. Lebo pomoc od Boha dostávajú tí, čo majú rozvážne srdcia. Víťazstvo totiž nespočíva v premnohej sile, pretože sila je od Boha. Ak dá Boh víťazstvo, šiesty diel nech si vezme knieža a zvyšok nech si rozdelia všetci ľudia rovnakým dielom, či sú veľkí alebo malí. Pretože županom má stačiť kniežací podiel a prírastok žoldu ich mužstva. Ak sa nájdu medzi nimi niektorí, buď kmeťovia alebo jednoduchí vojaci, čo vďaka odvahe a chrabrosti vykonajú hrdinské činy, nech im knieža alebo prítomný vojvoda pridá z kniežacieho podielu, ako sa patrí, aby ich vyznamenal. Rovnakú sumu, ako dostanú tí, čo sa zúčastnili na boji, majú dostať aj tí, čo zostali v tábore. Lebo tak povedal, napísal a ustanovilprorokDávid.
(4. Kto má vlastnú manželku a zhreší s otrokyňou, ak sa tento prečin potvrdí, je potrebné, aby ju knieža tejto krajiny predalo do inej krajiny a suma získaná za ňu sa má rozdeliť medzi chudobných. Rovnako smilník má byť podľa zákona Božieho kniežaťom daný k dispozícii kňazom na sedemročné pokánie: dva roky nech stojí počas omše pred chrámom Božím, dva ďalšie roky nech ide do chrámu po čítanie evanjelia a zvyšok omše nech strávi vonku a počúva omšu a ďalšie dva roky môže zostať až do Verím v jedného Boha. Posledný, siedmy rok nech stojí v chráme, ale nech neprijíma. Po uplynutí siedmich rokov na ôsmy rok nech už prijíma. (Odsúdení) sú povinní nejesť nič iné okrem chleba a vody po sedem liet.
5. Kto zhreší s cudzou otrokyňou, nech zaplatí 30 zlatých pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí sedemročnému pokániu, ako sme už povedali, aby nebol pokutovaný. Ak je chudobný, nech podľa (veľkosti) svojho majetku zaplatí pánovi otrokyne a sám nech sa podrobíspomínanémupôstu.

6. Kto sa dopúšťa smilstva s rehoľníčkou, tomu podľa svetského zákona odrežú nos, podľa cirkevného nech sa mu však uloží pätnásťročné pokánie.
7. Kto si vezme za manželku matku svojho kmotrenca, podľa svetského zákona im obom odrežú nosy a rozlúčia ich. Podľa cirkevného zákona nech sú rozlúčení a nech sa podrobia pokániu 15 rokov. Poriadok pôstu je takýto: päť rokov stáť vonku (pred chrámom) s plačom a počúvať omšu, potom štyri roky môžu byť v chráme do svätého evanjelia a tri roky do Verím v jedného Boha a ďalšie tri roky až do konca omše o chlebe a vode. A tak keď skončia pôstnu lehotu, v šestnástom roku nech už prijímajú. Rovnaký trest nech stihne toho, kto sa ožení s krstnou dcérou alebo sa prehreší s vydatou ženou.
7a. O svedkoch. Nad všetkými týmito (previnilcami) má knieža a sudca pri každom spore so všetkou starostlivosťou a trpezlivosťou konať vyšetrovanie a neodsudzovať bez svedkov. Treba však hľadať svedkov pravdivých, bojacich sa Boha, vážených a takých, Čo nemajú nijakú nenávisť ani zlobu, ani hnev, ani spor, ani obvinenie proti tomu, o kom svedčia, ale iba strach z Boha a jeho spravodlivosti. Počet svedkov nech je jedenásť alebo aj viac ako tento počet. V malom spore od siedmich do troch, ale nie menej ako tento počet. Sudca má však moc prijať záloh od toho, proti komu vypovedajú, a určiť svedkom prísahu alebo aj pokutu, alebo rovnaký trest, ak sa niekedy ukáže, že klamali. Ani v jednom spore sa nemajú prijímať za svedkov tí, ktorých niekedy usvedčili, že klamú alebo prestupujú zákon Boží, alebo vedú zvrátený život, alebo ktorí sa ako nespôsobilí vylučujú z prísahy.

8. Keď niekto zviedol pannu bez súhlasu rodičov a keď sa tí o tom neskôr dozvedia, ak si ju chce vziať a chcú to i jej rodičia, nech sa koná svadba. Ak sa však bude jeden z nich zdráhať a bude to (človek) vážený pre svoje bohatstvo, nech dá dievčaťu za zneuctenie litru zlata, t. j. 72 zlatých solidov. Ak je chudobnejší, nech dá polovicu svojho majetku. Ak je však nemajetný, nech ho dá sudca zbičovať a vyhostiť zo svojho obvodu. Je tiež povinný podrobiť sa pokániu počas siedmich rokov, ako sme napísali.

9. Kto znásilnil pannu na opustenom mieste, kde nebolo nikoho, kto by jej mohol pomôcť, nech je pokutovaný a jeho majetok nech sa dá dievčaťu.

10. Kto zviedol dospievajúce dievča pred dovŕšením trinásteho roku, nech je pokutovaný (stratou.) všetkého svojho majetku a výnos z neho nech sa dá dievčaťu. Podľa cirkevného zákona on i ten, kto sa dopustil násilia na dievčati zasnúbenom mužovi, všetci podliehajú sedemročnému pokániu, ako sme to už prv spomenuli pri vydatej žene.

11. Kto zviedol dievčinu zasnúbenú inému mužovi, aj keď k nej vošiel s jeho súhlasom, tomu treba odrezať nos.
12. Krvismilníci, ktorí uzavreli manželstvo s pokrvnými (príbuznými), nechsúrozlúčení.
13. Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov.

14. Kto podpaľuje cudzí les alebo v ňom rúbe stromy, nech zaplatí dvojnásobnú náhradu.

15. Kto z nepriateľstva alebo kvôli lúpeži majetku podpaľuje ohňom obytné budovy, nech ho upália, ak je to v meste. Ak je to na dedine alebo v usadlosti, nech ho popravia mečom. Ale podľa cirkevného práva sa odovzdáva na pokánie na 12 rokov, lebo je to nepriateľ. Ak chce niekto spáliť strnisko alebo krovie na svojom pozemku a zapáli oheň a ten preskočí a zapáli cudzie pole alebo cudziu vinicu, treba celú vec posúdiť a vyšetriť. Ak k tomu prišlo tak, že z nevedomosti alebo ľahkomyseľnosti zapálil oheň, nech postihnutého odškodní. Ak by zapálil oheň vo veternom dni alebo neurobil potrebné opatrenia hovoriac: oheň sa nerozšíri, alebo z lenivosti, alebo že nemôže a oheň narobí škody, nech zaplatí a nech je zbičovaný. Ak by však zachoval všetky opatrenia a náhle prišla búrka a preto sa oheň veľmi rozšíril, nech nie je odsúdený. Ak sa zapáli niečí dom od blesku a zhorí buď jeho vlastné obydlie, alebo sa oheň rozšíri a zhoria aj domy jeho susedov, pretože tento požiar vznikol znenazdania, nemá sa súdiť.

16. Nikto nech nevyvádza násilím z chrámu toho, kto sa v ňom uchýli. Ten, čo sa sem utieka, nech oboznámi kňaza so svojou záležitosťou a vinou, ktorú spáchal. Kňaz nech ho prijme ako utečenca, aby bol jeho zločin podľa zákona vyšetrený a preskúmaný. Ak sa niekto pokúsi, nech je to ktokoľvek, vyviesť násilím z chrámu toho, kto sa sem utiekal, nech dostane 140 palíc. Potom nech sa náležité preskúma zločin toho, kto sa sem utiekal.

17. Ak má niekto s niekým spor a neoznámi to vladykom a sporí sa o svojej ujme, chcejúc buď mocou alebo násilím presadiť svoj zámer, ak to urobí, aj keď má pravdu, nech príde o svoju vec a nech ju vráti. Ak by vzal niečo cudzie, nech ho vladyka toho kraja palicuje, pretože sa nepodrobuje moci a sám sa stáva svojím pomstiteľom. A ak si takto počína, nech vráti to, čo vzal.

18. Ak si rodičia a deti navzájom protirečia, nech sa im neverí. A ani v prospech pána, ani proti nemu nech nevystupuje otrok alebo prepustenec ako svedok.

19. Ak niekto kúpi od cudzích vojakov vojnového zajatca a vezme ho k sebe do domu, ak má zajatec pri sebe takú sumu, za ktorú bol kúpený, nech ju dá za seba a môže slobodne odísť.

20. Svedkovia z počutia nech nesvedčia a nech nehovoria: Počuli sme od niekoho, že tento je dlžníkom, alebo ak o niečom inom svedčia z počutia. Nemajú svedčiť ani v tom prípade, ak ide o županov.
21. Vojaci, ktorí boli zajatí a zapreli svoju kresťanskú vieru, sa pri návrate do svojej krajiny a k svojmu občianskemu právu majú odovzdať cirkvi.

22. Ak si niekto požičia koňa na cestu do istého miesta alebo ho pošle a stane sa, že sa kôň poraní alebo uhynie, musí požičiavateľ odškodniť majiteľa koňa.
23. Kto zajal cudzí dobytok a buď ho hladom umoril alebo nejakým iným spôsobom zahubil, nech je odsúdený na dvojnásobnú náhradu.

24. Kto kradne vo vojne, ak je to zbraň, nech je zbitý. Ak je to kôň, nechzaplatípokutu.

25. Ak si chce pán ponechať takého otroka, ktorý kradne, nech nahradí škodu. Ak nechce mať viac tohto otroka, nech ho odovzdá dootroctvaokradnutému.

26. Kto cudzie stádo odoženie, ak to urobil po prvý raz, nech je zbitý. Ak to urobil druhý raz, nech je vyhnaný zo zeme. Ak to urobil tretí raz, nech je vystavený trestu, ale až potom, keď vráti všetko, čo odohnal.

27. Kto mŕtvych v hrobe zoblieka, nech je potrestaný.
28. Kto vnikne k oltáru vo dne alebo v noci a zoberie niečo z posvätných nádob alebo rúch, alebo akúkoľvek inú vec, nech je potrestaný. Kto vezme niečo z ostatných častí kostola, nech je palicovaný, ostrihaný a vyhnaný z krajiny ako bezbožník.

29. Kto zajme slobodného človeka a predá ho alebo zotročí, nech je zotročený aj sám, keďže i on slobodného zotročil, nech sám zakúsi otroctvo.

30. Kto láka k sebe cudzieho otroka, skrýva ho a nepovie, kde je, je povinný vrátiť ho jeho pánovi alebo mu dať iného, alebo jeho cenu.

30a. Spor manželov. Múdrosť tvorcu a Spasiteľa nášho Pána Boha nás učí, že manželské spolužitie je od Boha nerozlučné. Ten totiž, keď stvoril nejestvujúceho človeka v bytosť, nestvoril rovnako ženu tak, že by bol vzal hlinu zo zeme, hoci mohol, ale vzal rebro z muža a stvoril ju, aby takto múdro spojením jedného tela v dvoch osobách uzákonil nerozlučné manželstvo. Preto ani ženu, keď ľsťou diabla začala ochutnávať horkosť a dala z nej okúsiť aj mužovi, od muža neodlúčiť. Ani muža, ktorý prestúpil s manželkou príkaz Boží, od ženy neodlúčil, ale potrestal ich za ten hriech utrpením. Ich manželstvo však zachoval. Týmto zákonom teda – už zjaveným a evanjeliom potvrdeným vtedy, keď sa farizeji pýtali Krista Boha nášho, či je dovolené prepustiť vlastnú ženu pre každý hriech a Ježiš odpovedal: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje okrem príčiny cudzoložstva – aj my sa riadime ako ozajstní učeníci Krista Boha a neodvažujeme sa nič iné uzákoniť. Keďže však diabol zasieva medzi manželov nenávisť pre žaloby, alebo pre telesné či iné neresti, preto medzi príčiny, pre ktoré sa manželia rozlučujú, ustanovujeme zákonom tieto: muž sa odlúči od svojej manželky pre taký hriech, ak bude manželka usvedčená, že strojila úklady proti jeho životu alebo aj keď sa dozvedela o nejakých zlých skutkoch cudzích osôb namierených proti manželovi a neoznámila mu to, alebo keď upadne do choroby malomocenstva. Žena sa odlúči od svojho manžela vtedy, ak jej bude strojiť úklady alebo to vie o iných a nepovie jej to, ako aj vtedy, ak upadne do choroby malomocenstva. A aj v prípade, ak jeden z nich pred manželským stykom upadne do zlej choroby. Toto všetko prislúcha kniežaťu a sudcom so svedkami vyšetriť, ako sme o tom prv písali, pred Božím súdom, kde sa majú všetky ľudské neresti kniežatami súdiť. A preto nesmieme hľadieť na nikoho, ale všetkých deň čo deň vyučovať v Božom zákone a dúfať v Krista Boha, že na poslednom súde začujeme blažený hlas: Poďte, blahoslavení služobníci verní, nad mnohými vás ustanovím, vojdite do radosti Pána Boha vášho a veseľte sa s anjelmi na veky vekov.

Ako niektorí „historici“ manipulujú

Prejav prezidenta J.Tisa v Banskej Bystrici

pri oslave „víťazstva“ nad partizánmi.

Prečo nebude náš prvý prezident nikdy vyhlásený za svätého?

alebo ako Slovenská vláda a prezident zachraňovali, čo mohli

Po potlačení povstania v Banskej Bystrici generál Höfle organizoval oslavy víťazstva nad nepriateľom. Medzi pozvanými bol aj prezident Tiso a členovia slovenskej vlády. Tiso najprv odslúžil v katedrále tichú ďakovnú omšu a potom predniesol na námestí pred vojakmi i obecenstvom nasledujúci prejav (Höfle mu dodal aj osnovu prejavu vypracovanú Prof. Raschhoferom, ktorú však Tiso nepoužil):

„Ťažko hovoriť ústami vtedy, keď je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto padlým slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili len preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu. (…) Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme aj Slovenského štátu – Beneš – vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka Slovenský štát. Od robotníka počnúc, až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci vedeli, že len Slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde, takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti Slovenskému štátu. Preto nemohol vydať heslo: Do boja proti Slovenskému štátu! Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za Slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci, do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta! Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili! (…) Mali sme nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nazhadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila. A česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi a ostatným veliteľom divízií, že nám prišli pomôcť a ako ste počuli z úst pána generála, prišli nám znova nastoliť samostatný Slovenský štát. Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je pochovaný ani slovenský národ. Keď sa nám vytýka zo strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam: Vy ste čiou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti Slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svoju, vy ste išli za korisťou, ktorá mala byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel.“

Tiso potom vyznamenal nemeckých vojakov, ktorí sa najviac zaslúžili o potlačenie povstania. Toto sa často uvádza ako dôkaz Tisovej „kolaborácie“ s nacizmom. Tisov prejav rozhodne odzrkadľoval z veľkej miery jeho postoj k povstaniu. Veď Tiso sa snažil Slovenský štát budovať v súlade s kresťanským a národným princípom, ktorý považoval za najprospešnejší. V roku 1944 proti tomuto vystúpili boľševické, čechoslovakistické (a iné) skupiny a ich sympatizanti začali vyhadzovať do vzduchu infraštruktúru, strieľať občanov SR a snažili sa zničiť Slovenský štát. Ich praktiky by aj podľa súčasnej legislatívy napĺňali definíciu terorizmu (§ 419 zákona 300/2005 Z. z. (Trestný zákon)).

Nemecká armáda skutočne pomohla v potlačení týchto nepokojov, takže za toto jej Tiso rozhodne bol vďačný.

Na druhej strane si ale Tiso týmto vystúpením zároveň otvoril možnosť intervencií v prospech Slovákov. Za odvetu po potlačení povstania mali byť zbombardované a vypálené tri mestá, ktoré boli hlavným ohniskom povstania: Zvolen, Brezno a Banská Bystrica. Tiso sa snažil generála Höfleho od tohto odhovoriť. Ten súhlasil, avšak pod podmienkou, že Tiso vyznamená niekoľkých nemeckých vojakov. Jozef Tiso o tom neskôr povedal: „Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie, a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďašie generácie.“ Nemci dodržali svoje slovo a žiadne z troch na represálie odsúdených slovenských miest nebolo zrovnané so zemou.

Aj minister vnútra Alexander Mach a iní členovia vlády sa do záchranných akcií pustili s plným nasadením. Tiso sa o tom vyjadril: „My sme v takej situácii, že zachraňujeme, čo môžeme.“ Dokonca aj Dr. Igor Daxner, sudca tzv. „Národného súdu“ uznal, že „od prvých dní Slovenského národného povstania sa Mach dokázateľne zaslúžil o záchranu životov mnohých politicky, národne alebo rasove prenasledovaných.“

Zaujímavý je tiež prípad z decembra 1944. Partizáni sabotážne zničili telefonické vedenie v Banskej Bystrici. Následkom toho bolo vo väznici Gestapa v Banskej Bystrici zadržaných 10 rukojemníkov (účastníkov povstania). Miestny rozhlas vyhlásil, že budú všetci zastrelení, ak sa neprihlásia páchatelia tohto trestného činu. Na toto člen Štátnej rady Dr. Ján Balko a prezident Tiso intervenovali u generála Höfleho. Nakoniec bola poprava zrušená tak, že sa vyhlásilo, že sabotéri boli zaistení.

Jozef Tiso vyznamenal nemeckých vojakov. „Ďakujem Bohu, že mi tými pár plieškami umožnil zachrániť toľko slovenských životov,“ vyjadril sa neskôr o tom.

Upravený prejav Dr. Jozefa Tisa – k tzv. povstaniu

30.10.1944

…Ťažko hovoriť ústami vtedy, ked je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu.

…Iba krátky úsek z bojového frontu som prekonal cestou sem a videl som hrozné stopy toho, čo porobili naši protivníci. Rozbúrané mosty, zničené hradské, popálené domy, po cestách sa túlajúci ľudia a aj na vás vidím, aké hrozné stopy nechal vo vašich srdciach ten sľubovaný „raj“. Čo som videl tu po našich cestách, videl som kedysi na Ukrajine. Beznádejne valiace sa zástupy ľudí, ktorí nevedeli, kam idú, z ktorých tvárí nevedel sa vylúdiť úsmev, ktorých ústa nedávali nijaké sebavedomie, lebo zotročený ukrajinský ľud za štvrťstoročného boľševického jarma stratil svoju ľudskú podobizeň. A Slováci, vy ste v tom „raji“ boli dva mesiace. Bol že to raj! Iba cherub vám ešte chýbal, aby ste pamätali, že je to naozaj raj. Ten plamenný meč cheruba bol medzi vami. Chodili chlapčiská medzi vami, bili a vraždili, kto im pod ruku prišiel. Nuž, myslím, všetci Slováci máte toho raja dosť. Máte dostatočnú pamiatku, aby ste povedali, že Slovák si nikdy viac nežiada takýto „raj“.

…Oslobodením Banskej Bystrice bola zasypaná priepasť, ktorú odveký náš protivník vykopal nielen do nášho štátneho územia, ale vykopal túto priepasť aj do nášho slovenského národa, aby ho na večné veky zabil, zničil a pochoval. Tohto si musíme byť dobre vedomí, lebo ani dnešný boj na Slovensku sa nevedie pre nič inšie ako v prvom rade pre život slovenského národa. Pre život slovenského národa vrhli sa naši nepriatelia útokom aj proti slovenskému štátu, v ktorom štáte musí vidieť každý rozumný človek, a to nielen Slovák, ale aj nepriateľ, najvhodnejší nástroj národného vzrastu a slovenského života. Kto chce ubiť národ, musí mu najprv rozbiť štát. Keď mu rozbije štát, s národom si ľahko poradí. Naši nepriatelia nemohli otvorene takto vysloviť, čo sledujú, že im zavadzia slovenský štát. A je to celkom prirodzené.

…14. marcom roku 1939 k menu „slovenský národ“ pristúpilo slovo slovenský „štát“. K pôvodnej prekážke, ktorou bol národ, pridala sa prekážka druhá — štát. Samozrejme, že starý nepriateľ, ktorý dávno horel nenávisťou proti nám ktorý chcel zničiť slovenský národ, keď popri národe povstal aj štát slovenský, usiloval sa urobiť všetko, aby mu slovenský štát z cesty vyhol. Pánov, ktorí po dvadsať ročnom trvaní republiky Československej museli opustiť národ a štát, ktorí považovali za dobré utiahnuť sa do zahraničia, nechajúc doma aj všetky honosné tituly — zriekli sa prezidentstiev, ministerstiev, samozrejme, vtedy im ani nenapadlo, že by si mohli robiť opäť nárok na starú republiku a na všetky honosné miesta v nej. Vieme dobre, že po znovuusporiadaní pomerov v republike, novozvolenému prezidentovi telegraficky blahoželali a želali mu všetko dobré, novú vládu uznávali, lebo sa im ani nesnívalo, že by mohli neskoršie sami niečo začať. Na dobré staré časy sa ťažko zabúda a títo páni tiež na ne nezabudli. Len čo sa im naskytla prvá známka nejakých nádejí, že by mohli znovu pokúsiť sa o nové Československo, zapriahli sa do práce, ale ako? Zasa je pravdou, že čím raz hrniec napáchne, bude smrdieť naveky, až kým sa nerozbije. A títo páni sú podobní takémuto hrncu, ktorý napáchol. Čím? Podvodom, lžou, egoistickými zámermi a záškodníckymi údermi na nevinného človeka. Touto psychológiou vedení začali svoje plány. Akým spôsobom, to vám je známe.

…Keď vojnové udalosti ukazovali, že by bolo dobré obrátiť sa na východ k sovietskemu Rusku, nechal Poliakov a chytro sa nastrčil sovietom za sprostredkovateľa medzi sovietskym Ruskom a medzi Európou. Prirodzene na takéto partie je vítaný každý hráč, tým väčšmi taký, ktorého sa možno čo najľahšie zbaviť. Takto sa zrodila zmluva Beneša so sovietskym Ruskom. Táto zmluva vraj hovorí o utvorení Československej republiky. Pýtam sa ale z tohto miesta, kto dal Benešovi právo, aby mohol hovoriť v mene Slovákov? A idem ďalej: mohol by som sa pýtať, kto poveril Beneša, aby konal v mene českého národa, aby v mene českého národa robil zmluvu so sovietskym Ruskom? Viem o protestoch, ako Česi doma zatracujú politiku Beneša so sovietmi. My Slováci tým väčšmi sa ohradzujeme, aby Beneš v mene našom hovoril, že aj my by sme mali patriť do Československej republiky, ktorá by bola v sfére sovietskeho Ruska. Slovák nechce byť nikdy iným ako Slovákom. Boli sme proti boľševizmu za starej republiky i vtedy, keď sa uzavierala prvá kultúrna dohoda so sovietskym Ruskom a budeme proti tomu i teraz, lebo sme nielen z kníh a časopisov poučení o tom, čo je boľševizmus, ale skúsili sme to na vlastnej koži. Po Slovensku sú rozsiate hroby, popálené domy, zničené mosty, zničené existencie Slovákov a povyháňaný ľud zo svojich domovov. To je boľševizmus! Nuž Slovák bol a bude proti boľševizmu. Neželá si ho a bude proti nemu bojovať do poslednej kvapky krvi.

…Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme, aj slovenského štátu — Beneš — vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka slovenský štát. Od robotníka počnúc až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci videli, že len slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti slovenskému štátu. Sami ste mali možnosť pozorovať, kto všetko sa to dal nahuckať, naverbovať do partizánskych bojov proti slovenskému štátu. Videli ste tam robotníka, roľníka, statočného inteligenta, remeselníka, alebo živnostníka? Tí všetci sa držali tak, ako — dnes to už môžem povedať — tých tritisíc parašutistov, čo nám sem nahádzali, ktorých ako slovenských zajatcov donútili vstúpiť do tzv. československej armády; títo parašutisti hľadali tu dôverníkov, len čo sa dostali na našu zem, a odkazovali: povedzte v Bratislave, že sme neprišli bojovať proti slovenskému štátu. Dali sme sa naverbovať len preto, aby sme sa dostali domov. My zostaneme verní slovenskému národu a štátu. Beneš dobre vedel, že sa Slováci nedajú nahuckať. Preto nemohol vydať heslo, do boja proti slovenskému štátu. Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta. Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili!

/ Tu je text „historikom“ zámerne vynechaný. Zistíte ho z predošlého článku /

Beneš a jeho ľudia prišli s tým, že Nemci odvliekli slovenskú vládu! A zasa hľa, tu sú so mnou činitelia tej vlády. Beneš povedal ďalej, že poďte proti Nemcom a bratislavským zradcom, ktorí sa spájajú s Nemcami, lebo Nemci prišli vraždiť Slovákov tak, ako vraždia všetkých Slovanov. Benešovi by bolo bývalo po chuti, keby sa boli dali Slováci do boja, vtedy by nás bol pochválil. Videl, že sme mali nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nashadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila.

Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je ani pochovaný slovenský národ. Keď sa nám vytýka so strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam, vy ste čou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svojeti, vy ste išli za korisťou, ktorá má byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel.

My so smútkom a zármutkom dívame sa na spustošenie po Slovensku a na všetky hmotné, duchovné a iné škody. Keď človek stojí a díva sa na svoju zhorenú chalupu, nechová sa každý rovnako. Sú takí, ktorí zalamujú rukami, plačú, kvília a nevedia si nájsť potešenie. A pohorenisko horí ďalej. Ale sú aj takí, ktorí nad pohoreniskom stoja bez slz v očiach, bez zatrpklosti, ale s pozorným obličajom, aby sledovali, ako to zhorenisko vyzerá., čo je súce na ďalší život, a z toho pohoreniska chcú znovu vybudovať pekný domov. Ako chceme stáť my nad slovenským pohoreniskom? Máme fňukať, nariekať, odovzdávať sa falošnému kritizovaniu minulosti? Kto by to chcel robiť, nech si zapamätá, že sa dáva do služieb cudzej propagandy. Cudzia propaganda sa neopovážila doteraz kritizovať našu budovateľskú prácu. Za celých päť rokov našej samostatnosti nemohla nič konkrétneho povedať proti nám. Z Londýna nám iba nadávali. Nemohli sa odvážiť kritizovať to, čo robíme, lebo by sa im bol kde-kto vysmial do očú. Chváliť nechceli a kritizovať nemohli, preto nadávali. Slováci nebudú fňukať, plakať, nariekať, alebo kritizovať, ale stanú si do práce a do boja za slovenskú domovizeň a otcovizeň. Máme nejaké výhľady do budúcnosti? Keby som neveril v Boha, nemohol by som ani …venskej rodine. Pevne to verím, a preto aj verím v pomoc božiu. Keby sme boli osamotení vo svete, keby sme boli poslúchali našich odvekých nepriateľov, aby sme sa izolovali na všetky strany a zostávali bez pomoci, zasa by som sa neodvažoval povedať vám: bratia, vydržte!

Máme ochrancu Veľkonemeckú ríšu a jej vodcu Adolfa Hitlera.

S jej pomocou dúfame znovu začať a ísť napred. Ďalej je tu slovenský charakter, slovenská povaha. Táto má dve vlastnosti – skromnosť a pracovitosť.

V  skromných pomeroch sme všetci vyrástli a skromnými sme ostali, aj keď sme sa dožili vrcholných postavení. Tejto skromnosti sa Slovák nezriekne nikdy, lebo v nej vidí a bude vidieť talizman všetkých svojich úspechov.

Pracovitosť? Pracoval Slovák vždy, avšak iba posledných päť rokov pracoval pre seba. A pozrite sa, aké diela hlásajú našu pracovitosť. Týmito piatimi rokmi povzbudení sme a odhodlaní i ďalej pracovať, ale len na svojom, po svojom a pre seba; nikomu cudziemu! Som presvedčený, že keď vo viere v Boha, opierajúc sa o veľkodušnú pomoc nemeckú, stužíme celú svoju životnú skromnosť a pracovitosť, že Pán Boh bude žehnať slovenskému národu a štátu a budeme zasa šťastní a náš život požehnaný a naše Slovensko bude znovu pokojnou oázou Európy.

Po desiatykrát budú kardináli voliť nového pápeža

ešte za života jeho predchodcu

K ardináli voliči, ktorých úlohou bude v nasledujúcich dňoch zvoliť Petrovho nástupcu po Benediktovi XVI., sa do určitej miery ocitnú v podobnej historickej situácii, ako ich predchodcovia počas deviatich konkláve, keď bol nový pápež zvolený ešte za života jeho predchodcu. Podľa dostupných relevantných zdrojov, keď započítame nastávajúce konkláve, sa uskutočnilo desať takýchto volieb pápeža. V predchádzajúcich prípadoch sa niektorí pápeži vzdali úradu z vlastnej vôle, iní k tomu boli donútení a iní zasa zvrhnutí, uväznení, odsúdení do vyhnanstva a na nútené práce.

1. sv. Poncián (21. júl 230 – 28. september 235)
Bol odsúdený na nútené práce v bani na Sardínii. Na jeho miesto bol zvolený sv. Anter (Anteros).

2. sv. Silverius (8. jún 536 – 11. marec alebo 11. november 537)
Silverius bol poslaný do vyhnanstva v Malej Ázii (Licia/Patara), pretože ho obvinili zo spojenectva s Gótmi. Bol zatknutý a bola mu odňatá biskupská hodnosť. Na jeho miesto bol zvolený pápež Vigilius. Neskôr sa do Ríma vrátil a bol zbavený všetkých obvinení. Petrov stolec už nezaujal, aj pre veľký odpor jeho nástupcu Vigilia.

3. sv. Martin I. (5. júl 649 – 16. september 655)
Bol zatknutý v Lateránskej bazilike 15. júna 653, odkiaľ ho previezli do Nassa a následne do Konštantínopolu. Nakoniec bol odsúdený do vyhnanstva v Chersone na Kryme, kam došiel 26. marca 655. Tam aj zomrel 16. septembra 655 a na jeho miesto bol zvolený pápež sv. Eugen I.

4. Ján XII. (16. december 955 – 14. máj 694)
Bol zosadený z trónu cisárom Otom I. v roku 963 a za jeho nástupcu nechal cisár zvoliť Leva VIII. v roku 964. Ottaviano dei Conti di Tuscolo zosadil Leva VIII. a znovu dosadil na Petrov stolec Jána XII. Po smrti Jána XII. sa už Lev VIII. nemohol vrátiť do úradu. Preto bol zvolený pápež Benedikt V.

5. Benedikt V. (máj 964 – 4. júl 964/965)
Cisár Oto I. dosiahol na jednej synode odsúdenie Benedikta ako uzurpátora. Protipápež Lev VIII. mu „na hlave rozlámal berlu“. Táto príhoda je významná, pretože je prvou zmienkou o existencii osobitného pápežského žezla. Benedikt V. v roku 964 ušiel do Konštantínopolu. Na jeho miesto bol zvolený Ján XIII.
6. Ján XVIII (25. december – jún/júl 1009)
Podľa dvoch dôveryhodných stredovekých prameňov Ján XVIII., po päť a pol roka ponitifikátu, v júni alebo v júli 1009, „pravdepodobne abdikoval, unavený hrôzami a intrigami moci a utiahol sa do kláštora Baziliky sv. Pavla za hradbami“, kde onedlho zomrel. Na jeho miesto bol zvolený pápež Sergej IV.
7. Benedikt IX. (cca 1012 – 9. január 1056)
Bol tri razy pápežom Katolíckej cirkvi: od roku 1032 do roku 1044, druhý raz medzi marcom a májom 1045 a tretíkrát od októbra 1047 do júla 1048. „Pontifikát Benedikta IX. bol prvýkrát prerušený dosadením Silvestra III., v druhom prípade sa Benedikt úradu vzdal a nahradil ho Gregor V.. Opäť sa stal pápežom po smrti Klementa II.” (Annuario Pontificio). Po skončení jeho „tretieho mandátu” bol na jeho miesto zvolený Damaz II.

8. Sv. Celestín V. (júl/august 1294 – december 1294)
Zvolený 5. júla 1294, uvedený do úradu v Aquile 29. augusta toho istého roka v bazilike s. Maria di Collemaggio, kde je i pochovaný. 13. decembra 1294, takmer štyri mesiace po prevzatí úradu, Celestín V. počas konzistória oznámil listom zrieknutie sa úradu rímskeho veľkňaza. Na jeho miesto bol zvolený Bonifác VIII.

9. Gregor XII. (1406 – 1415)
Gregor XII. je predposledný, pred Benediktom XVI., ktorý uzatvára zoznam pápežov, ktorí sa zriekli Petrovho ministéria. Bol prvý, ktorý ponúkol svoju abdikáciu, lebo vtedy bol v cirkvi problém, že boli okrem neho až dvaja protipápeži. Na jeho miesto bol zvolený Martin V. Po demisii Gregora XII. nastáva obdobie protipápežstva so sídlami v Avignone a Pise. Gregor XII. prežil posledné roky života v Ancone. Pochovaný je v Recanati. Pápeži nasledujúci po ňom boli už pochovávaní iba v Ríme

Wikipedia: Viem všetko!
Google: Nájdem všetko!
Facebook: Poznám každého!
Internet: Bezomňa ste nič!
Elektrina: Len sa hádajte…

 Předpověď sv. Františka o velké roztržce v Církvi a řádu

Před smrtí svolal sv. František své bratry a povzbudil je k vytrvalosti v budoucích bouřích a útrapách, řekl jim „Bratři, jednejte mužně, buďte silní a vytrvalí. Nastanou velké útrapy a svízele, kdy nastane mnoho tělesných i duchovních bouří a rozbrojů, kdy ochladne láska mnohých a nabude převahy hřích a neřest. Moc zlých duchů se netušeně rozpoutá, naše neposkvrněná čistota i jiných řádů bude znečištěna a jen málo křesťanů zůstane věrná papeži a římské Církvi. Papež bude zvolen nesprávnou volbou a v tom bouřlivém čase bude podávat mnohým falešné a smrtonosné své učení. Rozmnoží se pohoršení a náš řád bude rozdvojen, mnozí budou ztraceni, protože nebudou odporovat bludu, ale s ním souhlasit. Bude tolik mínění a bludných rozkolů v lidu, u řeholníků a duchovních, že kdyby tyto dny nebyly zkráceny, dle slov evangelia, byli by do bludu strženi i vyvolení, kdyby je neřídilo v tom zmatku nesmírné Boží milosrdenství. Na naši řeholi a náš život budou mnozí krutě útočit a přijdou nesmírná pokušení. Kdo však tehdy obstojí, ten obdrží korunu života. Běda těm kdo ztratí důvěru ve svůj řád a nebudou pevně stát proti pokušením, která jsou seslána na zkoušku vyvolených. Ti pak co zůstanou věrní zbožnosti a zachovají si plamen lásky, budou pronásledováni a tupeni jakožto neposlušní a rozkolníci. Jejich pronásledovatelé, oklamáni zlým duchem, se budou domnívat, že slouží Bohu, když je zabijí a vyhubí ze země. A tehdy bude Pán útočištěm trpících a spasí je, budou-li v něj doufat. Aby se stali podobnými Pánu, dá jim sílu, že zůstanou věrní a získají za život časný život věčný, poslechnou-li více Boha než lidi. Než souhlas s klamem a lží, raději podstoupí smrt. V tom čase bude od některých kazatelů pravda zahalena mlčením, od jiných zase zapřena a zavržena. Svatost života bude mnohým pro smích, právě proto jim Pán Ježíš Kristus nesešle hodného pastýře, ale velikého škůdce.

Matka Boží se zjevila v japonské Akitě 1973

„Činnost satana pronikne až do nitra Církve. Kardinálové povstanou proti kardinálům, biskupové proti biskupům. Kněží, kteří mne ctí, budou v opovržení a napadáni svými spolubratry, kostely a oltáře budou zpustošeny. Církev bude plná těch, kteří přijímají kompromisy, satan bude vykonávat nátlak na mnoho kněží a posvěcených osob, aby opustili službu Pánu…..“

„kouř satanův pronikl až pod kopuli sv. Petra“.Pavel VI.

Panna Maria ve francouzském La Salette, 1846 ,

dvěma dětem: Melanii Calvatové a Maximu Giraudovi.

„ďábel pronikne až na nejvyšší místa v Církvi…“

a upozorňuje, že mnoho biskupů a kněží se mu zaprodá.

3. fatimské tajemství 1917

„Po dvou částech, které jsem již vysvětlila, jsme po levici Naší Paní a kousek výš viděli anděla s planoucím mečem v levé ruce, který se blýskal, a vyletovaly z něj plameny, které vypadaly, že by dokázaly zapálit celý svět, ale hasly, když se setkaly s září, jež vycházela k andělovi z pravice Naší Paní. Anděl s pravicí napřaženou k zemi hlasitě zvolal: ,Pokání, pokání, pokání.‘
A toto jsme viděli v nesmírném světle, kterým je Bůh. Podobně jako vypadají lidé, když přechází před zrcadlem bíle oděný biskup. Měli jsme dojem, že je to Svatý otec. Další biskupové, kněží, řeholníci a řeholnice vystupovali na strmou horu, na jejímž vrcholu byl velký kříž z hrubě osekaných kmenů a korkový strom s loďkou, než tam Svatý otec došel, procházel velkým zpola rozbořeným městem a chvěje se, zasažen bolestí a žalem, modlil se za duše mrtvých, jež cestou míjel.
Když dorazil na vrchol, byl zabit kleče u paty velkého kříže skupinou vojáků, kteří po něm stříleli kulkami a šípy a stejným způsobem tam umírali jeden po druhém biskupové, kněží, řeholnice a řeholníci i různí laici z různých postavení a pozic. Pod dvěma rameny kříže byli dva andělé, každý s křišťálovou kropenkou, do níž sbírali krev mučedníků a kropili s ní duše odcházející k Bohu.“

Malachiášovo proroctví: „Během extrémního pronásledování svaté římské církve bude sedět na stolci „Petrus Romanus“ (Petr Římský), který bude pást své stádce uprostřed mnoha soužení; po jejich skončení bude město na sedmi pahorcích zničeno a obávaný Soudce bude soudit svůj lid. Konec.“

svědectví římského stigmatika Antonia Ruffiniho. Papež Pius XII. povolil požehnání kaple na místě, kde Ruffini obdržel stigmata na Via Appia a otec Tomaselli, divotvůrce, o něm napsal brožuru – krátký popis života Ruffiniho. Znám Ruffiniho po mnoho let. Na počátku 90.let 20.století byl požádán, a řekl rovnou upřímně ve svém domě: „Je Jan Pavel II. tím papežem, který uskuteční zasvěcení Ruska? On odpověděl: Ne, to není Jan Pavel II. To nebude jeho bezprostřední nástupce, ale ten až po něm. On bude tím, který zasvětí Rusko.” (tzn. zasvětí dle přesných požadavků Panny Marie ve Fatimě z r.1917)

o. Kramer: To znamená, že nástupce Benedikta, během této doby světové války a pronásledování církve, bude tím, kdo konečně udělá zasvěcení,

a pak začne obnova a triumf

Neposkvrněného Srdce Panny Marie.

  Z poselství Garabandalu

Až papež navštíví Moskvu a vrátí se, začne pronásledování Katolické církve v Evropě. Kněží budou vražděni a kostely uzamčeny. Mše se budou sloužit tajně. Ruská komunistická armáda dobyje Evropu.

Když bude nejhůř dá Bůh na nebi i vnitřně každé duši zázračné VAROVÁNÍ.

Do roka po varování dá Bůh i zázračná uzdravování a trvalé znamení ve španělském Garabandalu. Když se ani poté lidé nenapraví a nenavrátí k Bohu, přijde zázračný Boží trest (pravděpodobně ty 3 dny a 3 noci bez světla, kdy zemře většina lidí, jak o tom prorokovala blahoslavená Taigi, sv. Pio stigmatizovaný -Nejspíš to bude r.2017 – prý to předpověděla sv. Matrona Moskevská).

Jak říká svatý Řehoř Veliký, bude Antikrist „hlavou všech pokrytců“. Bude předstírat všechny možné ctnosti: zbožnost, čestnost, upřímnost, dobrosrdečnost a svatost, čímž k sobě naláká srdce všech Židů. Zvláště bude pokrytecky dávat najevo laskavost a dobrotu, aby si získal důvěru lidí.

Také v tom bude podobný ďáblovi, který se rád zjevuje jako „anděl světla“ a tím je přirozeně mnohem nebezpečnější, než kdyby se ukazoval ve své pravé podobě „jako lev řvoucí, který obchází a číhá, koho by pohltil“. – Lstivostí, kterou u lidí dosáhl obliby, si upraví cestu k trůnu.

Lžiprorok vyšle do světa mnoho apoštolů. Svatý papež Řehoř Veliký vysvětluje, že celá armáda kněží bude Antikristovi připravovat cestu.

Svatá Hildegarda k tomu říká: „Antikristovy bludy budou svobodně hlásat falešní učitelé. Pak bude nevědomost v křesťanské víře tak veliká, že lidé upadnou do pochybností, mají-li ji uznat za Boží.“

cudne či čudne

od Pavel Pakoš | jan 30, 2020 | Kontakt

Chvála Cudnosti

Reflexie k teológii tela

Naozaj šťastní sú čistého srdca,  to oni uvidia Boha.    Mt  5,8

Výraz agapé, ktorý sa v Novom zákone často vyskytuje, značí obetavú lásku niekoho, kto sa usiluje len o dobro druhého; naproti tomu slovo erós označuje lásku toho, kto cíti, že mu niečo chýba, a túži spojiť sa s milovaným.

V skutočnosti eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť.
Benedikt XVI.

Čistota je v miernosti.   sv. Ján Pavol II.

Cudnosť je skromnosť. Chráni intimitu a tajomstvo lásky. Je to aj tušenie dôstojnosti človeka. Nabáda k trpezlivosti a umiernenosti v ľúbostnom vzťahu.  Odmieta odhaľovanie toho, čo má zostať skryté. Stáva sa diskrétnosťou.       Katechizmus katolíckej Cirkvi

Láska, cudnosť, poníženosť sú tri kráľovné, ktoré vždy idú spolu: jedna nemôže existovať bez druhých. sv. Ján Bosco

Pre prácu medzi pohanmi sú dôležité mnohé cnosti: poslušnosť, pokora, statočnosť, trpezlivosť, veľká láska k ľuďom a zvlášť pevná cudnosť.  sv. František  Xaverský

Vravím, že mŕtvy je ten, kto stratil cudnosť.  Plautus

Strata cudnosti je slabomyselnosť.  S. Freud

Beda svetu pre zvrhlosti!  Mt 18,7

OBSAH
1. Kde sú korene zla v človeku?
2. Ľudia sa delia na čudných a cudných
3. Na čo sú dobré sklamania?
4. Kto sa nafukuje, ten raz aj spľasne
5. Antitajomstvá
6. Ostať čistý v tomto špinavom svete?
7. Keď si ušpiníme šaty
8. Rôzne druhy vnútornej nehygieny
9. Kedy sa čistota mení na špinu
10. Veľká špina za „slávou a čistotou“
11.Zažratá špina vo vnútri nás robí nešťastnými
12. Ak sa niekomu zrúti svet
13. Chvastúni a gentlemani
14. Stupňujúce sa zbastarďovanie studu
15. Na čo sú dobré rôzne šibnuté doby?
16.Beda tomu, kto ničí Boží chrám
17. Hlášky z amatérskej poradne
18. Moderná bieda odhaľovania sa
19. Iba bolesť? Iba nuda? Ajajáj…
20. Panenstvo a panictvo
21. Nuda je zasmilnený duch
22. Mútne vody v samote
23. Reportáž z Kocúrkova
24. Čo symbolizovala obriezka?
25. Prečo ten erós stále vyrušuje.
26. Bezdomovecké malomocenstvo
27. Čo robiť s prebytkom testosterónu?
28. Poučenie z krízového vývoja
29. Bol Rubens vizionár?
30. Zasvätenie sa Bohu rodí duchovné detstvo
31. Na ceste k celistvosti bytia
32. Kde nájsť svätý pokoj
33. Blahoslavení čistého srdca

Leitmotív.
To, čo je vzácne, je ohradené. Plotom sad, exponáty v múzeu šnúrou, tŕňom kvet, vzácna voda studňou či dieťa v kolíske. Pripomína nám náš kardinál J.Ch. Korec v jednej  zo svojich kníh, keď si spomenul na dievčatko v Tatrách, ktoré mu tam zarecitovalo ešte v socializme túto múdru básničku.
Veru veru, to čo je vzácne, je hodné ochrany.
Národný park či autorské práva strážia zákony štátu. Dom treba chrániť plotom, aby sa tam hocijaký pes nešiel vyvenčiť. Vodu v hĺbke vymurovanou studňou so strechou, aby tam nespadol napr. kôň. Telo treba chrániť šatami, aby intimitu niekto nepošpinil zaprasačenými pohľadmi. Človeka ochraňuje aj prirodzený stud i náboženské pravidlá. Ako sv. Rodina mala vo sv. Jozefovi svojho ochrancu, tak ju potrebujeme aj dnes.
Máme radi naše veľhory, lebo je v nich čistý vzduch. Napadajú nás tam iba obdivné myšlienky. Je správne, že sú chránené. Úžas v nás prebúdza tamojšia príroda, krásne hory, čistá voda v riekach  a plesách. Ešte krajší sú vnútri pekní ľudia. Nezlomiteľne cudní a nepokaziteľní svetom. Česť dnešným rytierom a dámam, pravým  duchovným Tatrancom, čo ochraňujú vzácnu perlu cudnosti. Necudnosť je totiž prasprostá pýcha a aplikovaná starina…

Porno dané do naha

Vraj polovica prezeraných webových stránok je presne s týmto obsahom. Nahé ženské telá sú asi najsilnejším vizuálnym magnetom pre mužské vnímanie reality. Sila vnímania obrázkov z nahými telami sa dá porovnať so závislosťou na kokaíne. O následkoch závislosti na drogách je na internete toho až až. Ale o následkoch prezerania nahoty iných, ktorých nemáme záujem spoznať, skoro nič.

Mať niečo proti intímnemu životu niekoho by nebolo férové. Ale nemať nič proti záplave pornografie by nazval aj kráľ psychoanalýzy slabomyseľnosťou.
Je na tom niečo nemravné? Čiže ubližujúce normálnemu dohotoveniu sa na človeka? Jednej časti populácie to nerobí problém žiaden, a tá druhá časť sa hanbí. Ani nevie prečo. Veď ide v podstate o obdivovanie prírodných krás. Aj veriaci musia uznať, že Stvoriteľ si dal na ženských krivkách záležať pri tvorbe asi najviac.

Každý nech sa zaradí tam, kam cíti, že patrí. My v tej slušnejšie sa tváriacej časti sa aspoň začervenáme pri náhodnom pozretí sa na nahotu nejakej fešandy. Nerozumieme, ako sa môže nehanbiť. A niekedy sa hanbíme za tých, čo sa nehanbia už za nič. Intimitu považujeme za niečo posvätné. Tá by mala patriť iba niekomu špeciálne vybratému v konkurze a výnimočne. Kto ju ukazuje všetkým, tou pohŕdame ako niekým, kto už stratil svoju sebaúctu.

Ide tam asi o ľahko zarobené peniaze. A to slušnému človeku sa obdivovať jednoducho nedá. Je to príliš živočíšne. Tak extrémne ľudské, až tomu chýba človečina. V umení sa to nazýva gýč. A v športe zásah mimo terča. Vo filozofii to patrí do kategógie lži. O produkcii otca falzifikácie je toho v biblii až až…

V plameni sviečky

Keď si dáte prst na chvíľočku do plameňa sviečky, okrem zábavy sa Vám nestane nič. Ale ak si tam prst ponecháte, tak máte o malér veru postarané. Niečo podobné sa deje pri vdychu toxickej látky či sledovaní primitívnej vizuálnej produkcie. Zahalené ženy produkujú kvalitnejší umelecký zážitok pre mužov, než tie odhalené. To zistili aj vedci v Oxforde. Snorením do intimity iného pohlavia spozorovali tiež nárast zvýšeného sebavedomia najmä u mladých teenegerov. Je to vraj najrýchlejší návod pre nich, ako sa nám z rozmaznancov stávajú rozdrapenci. Podobne to riešia alkoholici, ktorí sú zdanliví majstríkovia sveta už po treťom poldecáku. A majú aj expresné problémiky s normálnou komunikáciou. Pornosliediči netrpezlivo podpitý ešte silnejším opiátom sa začnú arogantne správať voči svojmu dievčaťu. To keď sa dozvie, skadiaľ vietor fúka, nerozumie. Niektorá sa hnevá, iná zatne zuby. Je je vraj tolerantná. Sú aj Evy necudné, ktorým to nevadí. Tí pozerajú porno spolu. Vraj to ich vzťah utužuje. To že možno v osobnostnej oblasti aj sebadeštruuje im zdá sa vôbec nevadí. Tým, ktorým to vadí sa aj hádajú. Aj žiarlia. Kontrolujú sa navzájom ako siskári. A sú zodpovednejší. Veď ide najmä o deti. A už pri malej nevere sa začína vzťah rozpadávať. Iba tí najpoctivejší v hľadaní podstaty bytia si priznajú, že na prílišnom zahľadení sa do intimity inej ženy nasáva s tou krásou aj niečo top škaredé. Asi jej pýcha. A tá rozbíje aj dlho stabilný vzťah. Asi preto je toľko bordelu všade, lebo sebadisciplína je vraj iba pre pánbožkárov. My sme už moderní a dospelí. Ani neregistrujeme, ak o už s praktickým ateizmom aj preháňame. A pod maskou supermodernosti nosíme tuším stariny jaskynného pračloveka.

Vraj máme aj vnútorné hodnoty

To, že ženy ľahkých mravov zarábajú niekoľkokrát viac než učiteľky či zdravotné sestry je jednoznačný lakmusový papierik mužov vo vládach, ktoré tieto pravidlá nastavili.
Je v tom nejaký náznak spravodlivosti? Alebo nám nič iné nezostáva len tolerovať toto permanentné valcovanie tých hanblivejších? Že ste sa nad tým vôbec stihli hlbšie zamyslieť. Väčšina to v živote ani nestihne. Miesto zmeny pravidiel to hrdinovia v každej generácii a v každom režime odbavia, vraj máme aj vnútorné hodnoty.
Boh vie či ich ozaj máme, keď manekýnke či kurtizáne dáme väčšiu pozornosť, väčšiu slávu a oveľa viac prostriedkov, než matke niekoľkých detí. Jedna totiž ponúka zábavu a tá druhá prácu. Jedna lásku sebeckú a tá druhá lásku nezištnú. Nerozlišovať to je hlúposť. Neuvedomovať si podstatné rozdiely je už demencia.

A chceme ako diletanti života o tom aj hlasovať. Kde nevedomá väčšina prevalcuje trocha uvedomelejších. A topíme sa potom všetci v disharmóniách. Tisícročné mlčanie o tom od najväčších odborníkov na vieru a morálku je ten pravoverný gýč. Asi najväčší zo všetkých. Rozpačité divné pocity, niekedy až bolesť sa dlhšie na tie unikáty z chaosu pozerať.

Sú ešte niekde múdri otcovia, čo poučia svoje deti, že to, čo je cenné, vzácne a pravé je zahalené?
Neponúka sa to ako muchotrávky na kraji lesa. Že je chránené ako studňa vodou. Ako dieťatko kolískou. Ako vzácne obrazy galériou…

Ak ich ešte pochabý svet nevyposmeškoval, tak tá krajina má konkrétne sprítomnené šťastie. Tento hlas je v médiách príliš nenápadný. Možno to tak má byť. Inteligent si ho nájde. A hlupáka netreba tlačiť ako tekvic do vody.

Bodaj by ten poctivý tvaroh našich mám a dám bol prítomnejší viac než umelé prísady našich prudko pekných mŕch.

Prečo ten erós stále vyrušuje.

Prečo sa erós ozýva aj v spokojnom manželstve? Prečo nedá pokoj mužovi a myslí ako by to bolo s inou ženou? Asi aj preto, aby sme si z rodinnej pohody nerobili božstvo a konečný cieľ svojho bytia. My sme iba malé kúsky z Lásky Boha. Naša láska je iba kvapkou v mori. Sme stvorení na to, aby sme boli šťastní. Šťastie iba v mojej rodine by bolo malým šťastím. My sme tu aj pre väčšie veci. Mali by sme myslieť aj na šťastie iných, na jednotu celku. Ak na to zabudneme, tak nepokoj v intímnej oblasti príde aj preto, aby nás upozornil, že sú tu aj iní. Pracujeme nejako aj na zjednotení iných s veľkou Láskou Božou? Alebo nám úzkoprso stačí len náš malý svet. Nespokojná intimita je nie preto, aby sme skočili do inej postele, ale aby sme sa viac zduchovnili. A rôzne krízy sú iba pozvánkou k hlbšiemu vnímaniu viery, vzťahov i reality.

Antitajomstvá

Tak ako ma Boh z človekom svoje tajomstvá, a hneď mu všetko neprezradí, tak má diabol z ním svoje plány tiež. Prvé, čo v človeku zúrivo napadne je strata vedomia života po smrti. Čiže aj zodpovednosti na prežité činy. Keďže osprostie v bode prvom, nasleduje bod druhý. Okradnutie o pocit studu. Najprv sa to roztočí so sto ženami, až sa mu ženské telo zhnusí. Potom so sto mužmi, aby sa tak umelo doplnila mužnosť, ktorá sa kdesi vyparila. Aj to sa po čase preje. Potom sa prechádza do obťažovania detí, aby sa z nich uchmatla chýbajúca nevinnosť. Silné vášne uhasí potom capina zoofílie a keď sa absolvuje zvrhlosť kompletná aj priepasť nekrofílie. Stupňujúca sa nenávisť ku vlastnému telu sa pri tejto pohodlnej ceste do zatratenia rovná stále trápnejším deviáciám, čiže odchýleniam od normálu. Zrada na Duchu sa prejavuje stále čudnejšími medziľudskými vzťahmi. Končí to bizarnou sebadevastáciou, ktorá si somársky zaťato bude klamať, že je to všetko v poriadku. Utužovať s podobne zvrhlými vo falošných ľudských právach. Budú aj spoločne zvádzať tých, čo sa dostali na šikmú plochu. A ak si myslia, že sa takto budú hrajkať donekonečna, fatálne sa mýlia. Zastaví ich blesk Posledného Súdu a železná päsť Spravodlivosti. A dostanú svoje pravé telá, ktoré zrazu začnú stárnuť, tmavnúť a chlpatieť. A ešte budú páchnuť žumpou. To bude to vzkriesenie tiel na večnú hanbu. Evidentne s tým roky hriešnici nerátajú. Ani netušia, že čím väčšie smilstvá, tým budú i viac ako capkovia smrdieť. Ich pýcha, čo sa iba bavila aj keď Kristus krvácal na kríži, dostane spravodlivú výplatu. Tí šťastnejší majú  už pri malých prešľapoch hraníc dovoleného výčitky svedomia. Tie nám našťastie hlásia, že už odbáčame z Cesty. Blažený ten, kto svoj život nasmeruje na cudné cesty a radikálne opustí chrapúňstva a prasačiny.

Čo symbolizovala obriezka?

Odrezať rituálne už u malého chlapca predkožku z pohlavného údu bolo nielen u židov niečím, ako je dnes u kresťanov krst. Dalo sa tak človeku meno a voviedol sa do spoločenstva ostatných. Ježiš sa ( Jn 7 kap.) vyjadril, že tento vynález je z ľudskej tradície, nie z Božieho nariadenia. Prvotná Cirkev riešila, či je nutné zachovať túto tradíciu. Apoštol Pavol nás poučil, že je nutné obrezať si duchovné srdce od nerestných sklonov, a nie sa spoliehať na vykonanie vonkajšej obriezky. Veriaci ľudia si totiž už dávno všimli, že svojim chúťkam musíme dávať brzdu. Lebo bez nej nám narastie pri prejedaní nedôstojné brucho, pri nadmernom pití alkoholu prichádza hanba, a pri neprísnosti nad sebou v sexuálnej oblasti prichádza degenerácia.

Rituálne poranenie intimity akoby symbolizovalo, že v tejto pre ľudské túžby asi najpríjemnejšej oblasti si nebudeme môcť dovoľovať všetko, na čo si zmyslíme a dostaneme chuť. Lebo tí neobrezaní si uctievajú Veľkú Prostitútku z Apokalypsy a sú verní jedinej dogme, ktorá znie: „Rob si čo chceš!“. Toto je prapodstata veľkého spoločenského bordelu. Žena, ktorá to žije, a verne sa zasvätí do tejto nesvätej pasce, sa bude postupne premieňať na bordelmamá, a muž na bordelpapá. Čím sa hlbšie ponoria do antitajomstiev tejto Veľkej Ku—y, tým viac budú nenávidieť Sv.Pannu a svätú cirkev.

Budeme aj všelijako zranení, okresávaní a ponížení. A to iba preto, aby sme nabrali ušľachtilejšiu podobu v duchovnej oblasti. Duchovní ľudia tomu rozumejú. Tí neduchovní to majú na smiech. Žiadne obmedzovania ich privedú do veľkej obmedzenosti. Lži plných predsudkov sa budú kŕčovito pridržiavať. Zakázané uvoľňovania sa  im vyrobia rôzne telesné anomálie, duševné slabomyseľnosti, duchovné bludy či nenormálne vzťahy.

Bezdomovecké malomocenstvo.

 Najprv žil normálne. Po čase ho nebavilo otročiť šéfovi, čo sa vyžíval, keď ho zbuzeroval. Ani manželke, ktorá ho stále viac sekírovala, lebo sa neokresával sám. V intímnom živote to po čase bolo o ničom, asi preto, lebo to bolo u nich predtým akože o všetkom, a po čase tá vášeň ukázala svoju pravú tvár. A tak sa rozviedli. Išiel za inou, čo to vedela, a mala cenné skúsenosti. Užil si, ale nachytal z nej aj prudkú bezdomoveckú prašinu. Neochránili ho ani spoľahlivé kondómy. To sa nikde nepíše, ale funguje. Objavili to duchovní bádatelia. Mala v sebe tajne skoncentrovaný antiduchovný výťažok z tých sto chlapov, a rada ho cez sex niekomu dala. Inde sa to nazýva prenos démonickej sily. Či odplata z antisveta. Takto sa dajú preniesť veľmi príjemne aj veľmi nepríjemné choroby či údery osudu. Keďže tých sto chlapov asi nikde duchovne nepatrilo, neboli totiž doma vo svojom tele ani vo svojej rodine, vytvorilo to silnú bezdomoveckú kvintesenciu. Duchovnú infekciu si tento chlapík nevedome stiahol z tej súdružky, ktorej sa uľavilo. Lebo odovzdala veľkú špinu stoprvému ochotníkovi, ktorí začal platiť dlh za ostatných, čo sa takto tajne zadlžujú. Túto  veľkú špinu vláči už pár rokov. Začal drogovať, aby sa posilnil. Aj piť aby zabudol. Býva pod mostom a stretá sa s podobnými prípadmi. Žijú ako komunita, zo všetkým sa delia a je to aj dobrodružstvo. Nič nerobiť a užívať si darebáckej slobody. Vraj sa mu už nechce vrátiť do toho sveta vytvoreného chamtivcami. To, čo na scéne života predviedol on, bola vlastne tiež iná, menšia, ale sebecká chamtivosť. Len na to ešte nestihol prísť. Svoje výčitky si odbavuje na odsudzovaní ešte väčších lakomcov, na ktorých nemá. Duchovní darebáci vo svojich mysliach takýto „úchvatný“ životný štýl podporujú ako jednu z podôb slobody a nechávajú hniť a zdochýnať v priamom prenose aj ďalších. Nie je to však tresný čin zabíjania seba samého?  

Čo robiť s prebytkami testosterónu?

Tí simplexnejší to neriešia. Tí sa trochu viac najedia a majú kľud. Čím má niekto viac inteligencie, tým má viac potrebu milovať. Akoby viac poznania v nás prinášalo aj silnejší erós. Normálneho chlapa to prirodzene ťahá do roboty. Unaví sa, zarobí peniaze, žena je spokojná aj on. Ten čo však trochu viac rozmýšľa nad životom, zisťuje, že nie sme tu iba na zodratie sa v práci. Ako sa napĺňa hlbšími pravdami, aj erós má stále väčšie požiadavky. Rodinu si však rozbiť neverou nechce, a tak ho to privedie k športu. Vidieť stále nové víťazstvá, aby sme nemysleli na svoje prehry. Alebo poriadne telo unaviť pohybmi, aby sme nemysleli na iné ženy. Keď sa po čase zoderú kĺby, zisťuje, že preháňať to aj v športe sa už nepatrí a neoplatí. A čo teda s tým? Robiť nebeské športy a zduchovnieť telo, bratu. Ak muž totiž zostane stáť a duchovne sa nevyvíja, bude považovať športové boje za stále dôležité, čím len na seba okoliu prezrádza, že je iba v duchovnej puberte. My sme sa sem však narodili aj pre vyššie veci, nie iba na nepravé jačanie nad neduchovnými kovmi. Pohár víťazov všetkých pohárov bude mať iba ten, kto zvíťazí nad všetkými nízkosťami v sebe. Ten, kto s Božou pomocou zvíťazí nad neresťami, ktoré nám blokujú stav rajskej blaženosti. Preto múdri muži opúšťajú v duchu iba veci tohto vonkajšieho sveta, a obracajú stále viac ku poctivej spiritualite. Tá učí aj o správnom pohľade n ženu. Nescudzoložiť už pohľadom je dôležitá fáza duchovného vývoja. Kto sa nad ňou vôbec nezamýšľa a zíza po iných ženách tak, ako samu zachce, bude mať raz veľké problémy so stratou vlastnej chlapskej identity. To, že naplnenie vlastná manželka prinesie, ale iba čiastočné, na to prídu muži po nie dlhom čase. Čo však robiť ďalej? Čo s túžbou po iných ženách? Ako sa pozerať po ich telách, ktoré ako magnet priťahujú už naše pohľady? Ako ostať verným Ježišovej požiadavke necudzoložiť už pohľadom? A pritom milovať aj iných, nie iba svoju rodinu. Podobné otázky normálny muž rieši. Možno všeličo aj vyskúša. Spisovateľ Ch. Džibrán prišiel na to  a radí, že to dôležité sa deje medzi nami, a nie je to v spájaní našich tiel. Telesné spojenia sa skôr či neskôr prejedia. Normálny človek hľadá to duchovné medzi nami.  Blaženosť zamilovanosti je akoby pozvánkou na duchovnú svadbu. Najkrajšie veci sú duchovné. Tie telesné spojenia, čo ako atraktívne, po čase prestanú baviť. Sú to výzvy vidieť si aj ďalej od nosa, teda pracovať aj na väčšej rodine než na svojej. Zaujímať sa aj o iných. Hľadať spôsoby, ako niečo urobiť pre veľkú jednotu ľudstva a nerozbiť si rodinu vlastnú či poškodiť vlastnú identitu. Obviňovať ušpinený svet z rozvodov či odvážne odhalené ženy z nepokoja v našom vnútri je takou istou trápnosťou, ako je nadávanie na kapitalizmus preto, že máš veľký pupok. Problém nie je iba vonku. A vôbec nie iba v ženách. Necudnosti vonku nám paradoxne môžu pomôcť ku radikálnejšiemu obratu a k očiste vlastného srdca. Aj hriech, ktorého sa Boží priateľ dopustí sa môže stať prostriedkom, ktorý urýchli naše dozretie a spoznanie, kadiaľ cesta nevedie. Ak sa rozhodne učeník srdce čistiť, je na správnej ceste. Zistí aj, že sám si s tým neporadí. A bude tým viac prosiť Boha o pomoc, čím viac ho bude problém gniaviť. A takto sa proces urýchli a raz sa dokáže aj na inú  ženu čisto pozrieť. A tú tento obdivný pohľad nevyruší, ale poteší. Manželku či partnerku nezraní. Takéto objatie rodinu nerozbije, deťom neublíži. A svedomie ostane pokojné. To je jeden z cieľov duchovného vývoja. Ak sú v niekom ešte vyhladovano žiadostivé pohľady, čo urážajú cudné ženy, či sexuálne odbrzdené „objatia“, čo duchovnej žene prebodávajú jej citlivé  srdce, tam je už nie iba utajene prítomná ničota temného a nevykúpeného erósu, ktorú voláme hriechom.

Poučenie z krízového vývoja.

Farizeji vlastne túžili byť morálni a čistí, ale nedotiahli to až do konca. Zostali na povrchu a tam umývali iba vonkajšie čaše. V modernom jazyku to priliehavejšie voláme polovičatosťou.

Sakrálnym amatérizmom. Učeník Kristov nesmie zostať iba vonku a vybrať si z tajomstiev viery iba jeden či dva zaujímavé aspekty. Všetci sme povinní zamýšľať sa nad celkom, nad katolicitou viery. Nad celým telom nie iba nad jedným údom. Nad celými dejinami nie iba na svojej dobe. Nad celou vierou nie iba nad jej časťou. Robiť nám treba aj vonkajšiu hygienu a neodfláknuť hygienu vnútornú. Oslavovať aj vonku, ale aj vo vnútri. Jeden odstrašujúci prípad nekatolíckeho správania v Katolíckej Cirkvi z jej nedávnej histórie z írskeho ostrova. Vedúcim komunity bol neopelagiánsky superaskét. Navonok: duchovná úroveň a olympijská čistota. Roky potláčal a udusil v sebe každý erós. Prednú bránu tela si dokonale uzavrel. Otvorila sa mu však dokorán oblasť zadná. Takto si nechal nedôstojne lízať labu. A ovocie? Sociopaticky nenormálne vzťahy. Mal svojich sympatizantov, ktorí síce zachovávali po vzore svojho idolu navonok „dokonalosť“, ale ich bratríčkovanie bola stále väčšia umelina. Pozemským ideálom vedúcich heteosexuálov v komunite bola ich radikálna asexulita. Navonok sa im to za roky umŕtvovania aj podarilo. Nevedome však splodili u seba homosexualitu spirituálnu. A tá bola po čase skrytou vodou na mlyn homosexualite telesnej, ktorú si tam tajne vychutnávali niektorí polonábožní takto orientovaní buzíci. Vôbec sa o tom nevedelo. Bolo to hermeticky ututlané. Tí čo takto žijú, veria oni vôbec, že sa to raz odhalí? Sotva. Umelý raj posvätnej naivity sa však skončil a nastala nepríjemná fujavica. Tí lapaji sa navzájom  telesne prejedli a ktosi z nich zatúžil po mladších ročníkoch, aby sa uspokojil. A vybuchlo to ako škandál, ktorý médiá s veľkou škodoradosťou nafúkli a rozkotkodákali. Zdesení slabšie veriaci začali z Cirkvi utekať. Mládež sa bála vkročiť do fár. Vydesení boli aj tamojší predstavení a na takú skúšku neboli pripravení. Kde sa dalo sa ospravedlňovali a príkladne hanbili. Asi preto, lebo mali spolupodiel na vine. Dodnes netušia aký. Nepriateľ našiel toto slabé miesto a zaútočil. My sme nútení uvažovať ako podobným zahanbeniam predchádzať. Jednu podstatnú chybu asi urobili, keď sa z duchovnej pýchy pokúsili zbaviť ľudskej prirodzenosti. Ich anjelský život už na zemi odignoroval vlastnú sexualitu ako nepotrebnú a asi iba zlú. Takto si poškodili svoje chrámy. Druhú veľkú chybu urobili, keď odohnali od seba všetky aj duchovné sestry, lebo im iné neduchovné ženy pred pár rokmi narobili iné problémy. Odohnali tým nie iba rôzne Evy , ale aj Márie. Na tieto podstatné chyby neboli dlhé roky upozorňovaní. Ak sa totiž pritvrdzuje iba jednopohlavná spirituálna atmosféra, tá si raz pritiahne ako magnet veľké problémy. Také ako je zaťažená nejakou extrémistickou nenormálnosťou a polaritnou nevyváženosťou. Mali by sme sa naučiť rozlišovať medzi telesnou ženou, čo nás ťahá ho záhuby, a medzi duchovnou sestrou, ktorá nám pomáha prísť bližšie k Bohu. Kto má pred duchovnou sestrou strach, a nemá ku nej úctu, ten nie je v poriadku. Uteká pred zrkadlom. Aj ten je čudný, čo nerozlišuje, a podľa jedného prípadu odsudzuje všetky ostatné. Je plný strachu, čiže seba, a nie Boha. Nežije pravdu, ale sa topí ešte v polopravdách. Je ešte na osamelom ostrove a bojí sa žralokov plávajúcich okolo.   

Na druhej strane oceánu bola príčina iná. Tam aj kôli nebezpečiam blahobytu, nemodleniu sa sv. ruženca, liberálnemu postoju voči Učiteľskému úradu vo Vatikáne a prílišnej mäkkosti hierarchie začal bujnieť nebezpečný nádor, ktorý je viac problémom celej spoločnosti než Cirkvi. Je ako hrozivý tieň tzv. sexuálnej revolúcie, ktorá vyše pol storočia devastuje populáciu a zneužíva deti napr. na donebavolajúce zločiny sexturistiky. Je od v správcov médií veľmi pokrytecké, keď si to nevšímajú a odbavujú si svoje pohoršenia iba kopaním lopty na jednu, a to cirkevnú bránu. Niekoľkonásobne väčšie zneužitia v iných oblastiach ich nezaujímajú a pre nich neexistujú

Bol Rubens vizionár?

Skúsme pripustiť, že strom uprostred rajskej záhrady bol stromom v našom vnútri a nie vonku. Ako pohlavná sila. Symbolický rodostrom nášho života. Aj tá je uprostred nášho tela, našej záhadnej záhrady. Čo ak prvý hriech bol túžbou po dieťati? Rýchlou túžbou vyriešiť si hneď svoju existenčnú úzkosť. Pretože človek rastie do dospelosti a ak nemá v sebe rozvinuté vnútorné detstvo tak pociťuje stále intenzívnejšie vnútorné tlaky tzv. starého človeka. Ten cíti, že starne, že bude opustený, že bude raz potrebovať pomoc od niekoho, kto bude cítiť za povinnosť sa o neho postarať. Čo ak tá prapôvodná neposlušnosť bola v tejto klasickej človečine.  V tak častej našej netrpezlivosti a nie v mágii, sexe či iba v jablku? Keď si prví ľudia siahli na niečo, na čo ešte vôbec neboli pripravení a chceli si uchmatnúť nezrelé ovocie… A začali obrazne povedané šklbať zelené jablká a stŕpli im zuby a začalo ich bolieť brucho a preháňať. Keby boli počkali, dozreté jabľčko by im padlo samé do náručia. Nie kyslé, ale chutné a bez vedľajších negatívnych účinkov. Latinsky málum je jablko a malum je zlo. Preto asi zvolili maliari toto ovocie, hoci sa v biblii jablko nespomína, ale ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Potom sa tam spomína ešte i druhý strom, strom života. S pokorou ku týmto textom musíme priznať, že nevieme, čo presne sa stalo. Iba sa rôznorodo domnievame. Tak ako diabol naviedol Evu ovocie zjesť, možno si iba telesne užívať, tak dodnes zvádza ľudí aby budovali svoj vonkajší a umelý raj a vykašľali na strom života, na seriózny duchovný život. Ak by sme pripustili tento výklad, teda mať unáhlenú túžbu mať vonkajšie fyzické dieťa ešte predtým, než by prví ľudia dozreli najskôr k dieťaťu duchovnému, vnútornému, znamenalo by to aj túžbu človeka budovať si najprv a iba ten vonkajší svet a zabudnúť na budovanie Božieho Kráľovstva vo svojom vnútri. Pozemskú rodinu uprednostniť pred nebeskou. Čo sa opakuje u mnohých dodnes s storakých podobách a je tou klasickou padlou človečinou asi všetkých čias. Plaziaci had je zasa vhodným symbolom prízemnej bytosti, ktorá sa plazí celým svojim telom po zemi. Hlce prach a hucká ľudí aby sa vydlabali na Boha, na Jeho pravidlá, na večnosť a vnútorný život. To spôsobuje hroznú starinu.   

Odcudzuje nás ľudí navzájom tým viac, čím sa viac na seba tisneme. Čím nás je viac, tým sme osamelejší. Čím menej duchovného je medzi mužom a ženou, tým väčšie problémy sú s deťmi. Nepožehnanie alebo prekliatie prechádza totiž zákonite na potomstvo. Miesto Božieho programu sa im dostali do biopočítača zavírené súbory s deštruktívnymi programami. To sa zhmotnilo v Kainovi, ktorý bol stigmatizovaný nešťastím, závisťou a zlosťou. Tej sa „zbavil“ bratovraždou Ábela. Biblia spomína ešte tretieho syna Seta.    Sú rôzne výklady v čom spočíval hriech         prarodičov. O tom, že to bola túžba po dieťati naznačuje iba tento Rubensov obraz. Ako to bolo naozaj nám odpovie raz iba nebo. Poukazujem naň preto, lebo v ďalšej kapitole bude spomínaný raj vnútorný, ktorý hovorí o zasvätení a detstve vnútornom. Pokušenie byť ako Boh je aj splodiť nový život. Ak sa to nedeje dôstojným spôsobom, tak je to jednoducho hriech. A hanba tým väčšia pre toho, kto už žiadnu hanbu ani pri opilstve či znásilnení nepociťuje. Adamov spolupodiel bol v tom, že Evu pred útokom temných síl nebránil.    Asi čušal a prizeral sa, ako to dopadne. Čert si mädlil ruky, ako nás lacno dostal. Čerti sa tešia i dnes, ak sa im podarí oklamať naivných ľudí.

Infiltrujú sa i do Kristovej Cirkvi, tam navyvádzajú  škandály a potom nabulikajú publiku, že to celá inštitúcia je vadná. Deviantov nasadia do vplyvných miest a škodoradostne sa bavia na tom, ako sa im darí klamať ženy, strpčovať život spravodlivým mužom, doplašiť deti, pokriviť mládež a devastovať to, čo  má ešte hodnotu. Pokorujú statočných k plazeniu sa po zemi. Čiže iba k zarábaniu peňazí, k rastu cien či brúch a k odbrzdenému rozkošníctvu „slobody“. Ak niekto znemravňuje mládež, ten pácha zločin. A kto sa spolupodieľa na ničení či pokrivení duchovného a božského detstva v sebe a v ľudskom spoločenstve, toho to bude mrzieť najdlhšie. V nejednej rozprávke sa až vizionársky naznačuje, že knieža temnôt žerie deti. Robí tak preto, lebo si vyžral nevinnosť vlastnú a vykradol sa dávno od detskej sviežosti. Vraj by sa rád zbavil svojho jestvovania, ale to sa mu nedá. Má v sebe tiež božiu večnosť. A tak sa aspoň „ukľudňuje“ tým, že iných vrhá do pekiel. Prečo niečo také dobrý Otec v nebi dopustí? Keby niečo také nedopustil, bolo by jeho dielo dokonalé? Veď by sme museli všetci byť dobrí a vykonávať svoje povinnosti ako mravce. Človek je povolaný k vážnejším veciam slobody a lásky. Musí asi prejsť náročnými testami tohto života.

Na ceste k celistvosti bytia

Každý z nás má kúsok lásky z Boha, ktorý je obrovskou Láskou. Túžba po jednote je nám naprogramovaná kdesi v hľbkach našich bytostí. To, že napr. neexistuje okrem Cirkvi na univerzitách žiadna vysoká škola lásky ani výskumný ústav medziľudských vzťahov, ale miliardy dávame na výrobu zbraní je príznakom našej hroznej biedy napriek materiálnemu blahu. Mnoho trápnych rozchodov či trpkých rozvodov je znakom nášho unáhleného zjednocovania sa navzájom. Sebavedome si namýšľame, skúsenosti nás preplesknú aby sme uvažovali skromnejšie. Cirkev tu bola zriadená aj na to, aby nám pripomínala podstatné veci. A aj brzdila celý vlak spoločnosti, ale záchrannou brzdou. Oznamom o vykupiteľskom diele je azda jedno z najdôležitejších je upozornenie, že bez zjednotenia sa s Kristom sa nám zjednotenie navzájom nepodarí. Sme totiž ako pubertiaci, ktorí idú na to rýchlo a zvonku a potom si život a vzťahy aj rýchlo zbabrú. Prvý hriech našich prarodičov sa neustále opakuje. Pokus o samostatnosť, nezávislosť, dospelosť je normálnou snahou tu žiť a normálne sa vyvíjať. Robiť to však bez Božích pravidiel, ktoré nás vedú k pokore a cudnosti sa nevypláca. Ak zažijeme nejaké trapasy, aj za tie sa poďakujme. Oni sú tiež naši tréneri, ktorí nám oznamujú, že sme sa ocitli v nejakej bočnej uličke, z ktorej by sme mali čo najskôr dôstojne vycúvať. Ak sa zachováme inteligentne, poučíme sa a budeme vedieť, kadiaľ cesta nevedie. Ak však budeme chcieť ostať sprostými, tak sa tam natrvalo zamocme a začnime metať blesky obviňovania.

Kde nájsť svätý pokoj.

Pravda je taká, že ľudská láska je krásna, ale nie je to všetko. Keď sa chlapec zaľúbi, obrovsky túži po mandarinke, ktorú si vyhliadol. Keď ju je, myslí si, aký je on frajer a aký sú biedni všetci, čo takto ako on nejedia. Keď ju však má na večeru každý deň, tak sa mu to aj obohrá. A začne pokukovať po pomarančoch u susedov či jahodách vo vedľajšej kancelárii. A keby si vyskúšal všetky ženy ako Šalamún, ostalo by mu ako vnútorné ovocie iba ťažké olovo. Tým je poznačená kniha Kazateľ. Hrozná starina a preťažké znechutenie zo života, ktoré si tento superkráľ nachytal kde inde než zo svojich stoviek žien. Navonok bol síce slávnym kráľom, ale vo vnútri sa stával stále trápnejším šašom. Biblia nezamlčiava jeho postupné odkláňanie sa od pravdy a správneho smeru. Pre mnoho mužov je jeho štýl života idolom  a robia mnoho riskantných vecí, aby zbohatli a aby si mohli ako on užívať. Že ich čaká bolenie brucha a tvrdý pád na vlastnú papuľu ani netušia. Tento falošný multivitamín sa nenachádza v bezduchom sexovaní so všetkými, ako to nebedliacim mužom našepkávajú nečistí duchovia a ich šéfovia padlí démoni s necudnou plnou výbavou. Stane sa tak iba v jednote s tri krát Svätým Bohom. My sme iba malé kúsočky z Neho. Každý z nás je vitamínom, ktorý lieči, ale aj pri predávkovaní iným škodí. Úloha erósu je aj znepokojovať nás, vytrhávať nás zo sebestačnosti, núti nás zaujímať sa aj vážne o niekoho iného. Napätie a uspokojenie, ktoré sa vo vzťahoch striedajú pripomínajú večné trápenie sa. Krátka slasť z jednoty vzájomného spojenia a dlhá bolesť z odlúčenia na tisícoraké podoby, to je ľudská láska. Sprevádza ju neustály strach a nepokoj. Ak raz človek dozrie na vyššie veci, príde aj na to, že svätý pokoj nájde iba v pravom Bohu. V pravom Ženíchovi, v Ježišovi Kristovi. V spiritualizovaní našich tiel i vzťahov. V tzv. duchovnej svadbe. Vo veľkom Diele Jednoty. Netoxický multivitamín nájde iba v spoločenstve svätých a v jej kráľovnej, Prečistej Panne.

Kde sú korene zla v človeku?

Sv.Katarína Sienská nám odkázala, že korene zla sú v prílišnej sebaláske. Sv.apoštol Pavol napísal, že je to v prehnanom milovaní peňazí. Sv. Bazil si myslí, že je to v zachovávaní iba niektorých Božích prikázaní. Na zložitú otázku odpovedáme zjednodušene: v neposlušnosti! Možno je to aj prílišná láska ku vlastnému názoru, neraz až komicky povrchnému. Toto aj čosi iné môže byť tým rajským zlyhaním či odfláknutým postojom k životu. Potom nasledovala aj strata osobnej dôstojnosti. Vonkajšej či vnútornej čistoty. Strata komunikácie s nebesami splodila prvú samoexkomunikáciu. Vonkajší raj je málo. Musíme hľadať a nájsť aj ten vnútorný. Bez zachovávania pravidiel vnútorného očisťovania a aj vonkajšej cudnosti sa tam veru nedostaneme.

Ľudia sa delia na čudných a cudných.

Cudnosťou je tu myslený celkový stav človeka, ktorý sa rozhodol ísť do nebies. Patrí ku nej aj charakternosť, slušnosť, čestnosť či dôstojnosť. Ostatní sú v skutočnosti ľudia čudní. Postupne sa sami okrádajú o svoju podstatu. Zneľudšťujú sa. S pomocou iných výtržníkov a ich necudností hlúpnu. Škaredia sa. Premieňajú sa na zvieratá a končia ako beštie. Na tie obludy, čo ich ako padlí anjeli inšpirujú a im rôzne výmysly šepkajú. Keďže stratili komunikáciu s čistými nebesami a otvorili sa pre nejaký iný kanál s duchovnými nesvätými splaškami. Zavíria si tak svoj biopočítač deštruktívnymi programami, čo spôsobuje postupné „zamrznutie“ jeho funkcií.
Z týchto neľudí potom niečo až „mrazí“. Stretnutie s cudným človekom hreje pri srdci.

Na čo sú dobré sklamania?

Pápež Benedikt XVI. napísal, že aby sme pochopili čo je to nádej, musíme ju odlíšiť od rôznych falošných nádejí. A aby sme pochopili, čo je to cudnosť a čistota, treba nám na poučenie spomenúť aj rôzne špinavosti. Tie sú dopustené nie iba preto, aby sme ako svätuškári híkali a odsudzovali, ale aj na to, aby sme pochopili kadiaľ cesta k blaženosti nevedie. Neraz totiž prežívame silné emócie, a po čase sa ocitneme v slepej uličke zúfalstva. A to, čo sme si dobromyseľne mysleli, že bolo láskou, po čase vieme presne, že tam bolo množstvo naivity, vášne a klamstva. Čiže nečistoty. To, že sme sa popálili pri unáhlenom zjednocovaní sa tiel, nech je nám poučením, že k majstrom sveta máme všetci dosť ďaleko. Neúspech je neraz lepší učiteľ ako úspech.

Kto sa nafukuje, ten raz aj spľasne

Strata alebo zachovanie si cudnosti je kľúčovou témou. Od nej totiž závisí, či nadviažeme kontakt s Duchom Svätým, alebo ho stratíme. Necudný svet, tak ho vystihujúco krátko nazvala sv.Klára, ponúka svoje falše a podvody v stále zvrhlejšej podobe. Na veľkú „radosť“ tých, čo sa rozhodli „slobodne“ sa zdegenerovať. Svoje odbrzdené necudnosti prezentujú ako zdravý štýl života.
Pýchu, ktorá je za ňou skrytá privádzajú do stále dokonalejšej, čiže rozdrapenejšej podoby. Z cudnosti, a pokory v nej ukrytej, si robia stále šťavňatejší posmech. Takto nám prejdú roky. Ten, kto zabúda, aký to bude mať koniec v hanbe a sláve, je chudák obeťou ťažkého kreténizmu. Kto nezabúda na podstatné, je inteligent. Ak sa denne niekto prekrmuje necudnými rozkošami, za nejaký čas sa v ňom tieto smilstvá rozložia, a nadobudnú pravú podobu. Tie nežnosti plné klamstva a kriminálností sa ukážu v pravej podobe. Najprv sa budú medzi sebou vadiť, potom budú obsedantne nutkavou neurózou zatlačení k múru života, kde budú mať potrebu navzájom sa pobiť. A ak s tým nič očistné neráčia robiť, tak nazhromaždené tlaky spôsobené nečistým štýlom života budú ventilovať „čistiť a ukľudňovať“ mafiánskymi ukrutnosťami a vraždami. Ak absentuje zdravá prísnosť vo výchove, ak sa príliš rozmaznávame a prekrmujeme klamlivými nežnosťami, po čase sa ukáže ich pravá tvár, ktorá bude mať v sebe ukrutnosti. Krv potom tečie iba preto, lebo sme sa neočistili v Krvi Baránka. Neuvedomovať si tieto paradoxy života a ich vzájomný súvis je tiež duchovnou slepotou. Najprv smilniť a cudzoložiť a potom sa v rôznych vojnách vraždiť – toto je podstatná časť histórie bytostí, ktoré si mysleli, že sú ľudia, ale mali ku tomu ešte ďaleko. Ak by nejaká moc zobrala všetkých slušných odtiaľto zrazu preč, loď s necudnými pirátmi by zakrátko stroskotala na skalách krutosti. To, že svet ako tak funguje, a že úplne všetko neovládajú mafiánske skupiny, za to môže menšina cudných.

Naozaj šťastní sú čistého srdca, to oni uvidia Boha. Mt 5,8

Výraz agapé, ktorý sa v Novom zákone často vyskytuje, značí obetavú lásku niekoho, kto sa usiluje len o dobro druhého; naproti tomu slovo erós označuje lásku toho, kto cíti, ţe mu niečo chýba, a túţi spojiť sa s milovaným. V skutočnosti eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť.

Ukážky z textu I, II a III diel, spolu 150 strán

Moderná bieda odhaľovania sa.

Duchovné ţeny sú neraz chránené tým, ţe nedostali prirodzene zvodné telo. Všimnite si, ţe tie ţeny necudné majú telo čertovsky príťaţlivé. A veľmi radi podliehajú pokušeniu ho vystavovať na obdiv. Osobný vrchol dosahujú keď zarobia na ňom veľké prachy. Teda na tzv. ničnerobení, iba na ukazovaní svojho ega. Svet predstiera slušnosť a tak vyberaným zahaleným kráskam ponúka astronomické sumy za manekýnske predvádzanie telo bohyne. Byť vešiakom na úrovni je byť „in“. Pretvarovanie povrchného sveta sa nielen v tomto dostáva fakt do dokonalosti. Tá ktorá niečo robí pre hodnoty národa ako matka či vychovávateľka je desaťkrát spoločensky menej ohodnotená ako prázdna pekná štetka. Toto je spoľahlivé merítko morálnej úrovne spoločnosti. A nie iba to, ako sa dokáţeme postarať o nevládnych, alebo aké čisté máme záchody pri diaľniciach. Tvorcovia tohto systému, jeho ochrancovia a roztieskavači sú tu určite nie spadnutí z nebeských sfér. Plánujú postupné zavšivavenie svojich sympatizantov. Očividne majú radosť z toho, kto sa odváţi na väčšiu zvrhlosť. Nad degenerátmi prejavujú súcit a nad deviantami pochopenie. Radia im vyhnúť sa miestam, kde by pociťovali nejakú vinu či zahanbenie. Najmä kostolom. Do médií dávajú stále viac zábavných programov so stále pikantnejšou erotikou a pritom ich vôbec netrápi stále väčšia besnota detí v školách za ktorú budú raz spoluzodpovední. Primárnou príčinou toho je odhaľovanie ţenského tela, ktoré navonok ukazuje krásu, ale zvnútra vysiela agresívne bordelárske infekcie necudnej masy duchovne zdochýnajúcich sliedičov. Mocní, čo to tolerujú duchovne spia a nebudí ich ani stále väčšia kriminalita. Ţe sa to kotí s kriminálností intímnych, to ich za celý ţivot ani len nenapadne. Mnohí, čo to obdivujú a podporujú, tí chrápu tieţ. Tí, ktorí sa za to hanbia, musia znášať poníţenie. Ale zachovajú si normálnosť. Neohnú pred veľkou neviestkou chrbát. Tým sa páči ţenské telo, ale primerane zahalené. To dotvára muţovu fantáziu a robí príťaţlivosť krajšou. Tak sa nestráca jemnosť u muţov a neha u ţien. Tam, kde niet tajomstva a vytresnú sa všetkým pohlavné orgány akoţe na obdiv, tam ide nie o zábavu, ale o extrémizmus uţ v psychiatrickom stave. Týmto luciferovým najmilším a tým, čo ich chránia a platia by mal ktosi oznámiť, ţe sú v schizoidnom (napoly shizofrenickom) duševnom stave. Lebo ak bude raz svet normálny po druhom Kristovom príchode, tak sa to dozvedia. Uţ Freud napísal ţe strata cudnosti je slabomyseľnosť. Po nej nasleduje choromyseľnosť, čiţe psychóza. Takto ticho sa spúšťa lavína hrubostí v ľuďoch a končí sa vo vojnovom besnení. Jedna mladá pani si ťaţko spomínala na to, ako išla na potrat. Lebo ju ktosi znásilnil. Vpustila si ho ale sama do bytu a provokovala minisukňou. Na vine, dievčatá, nemusí byť iba ten druhý, naţhavený chlap.

Mútne vody samoty.

Ten, kto je duchovne čistý, ten keď je sám, sa nenudí. Toto neduchovní ľudia nezaţívajú, lebo im sa v samote objavujú také silné úzkosti, ako sú ešte znečistení. A také silné strachy, aké sú ešte deti, hoci sú uţ dospelí. Aj duchovný človek pozná tieto stavy, ale rieši ich slušným spoločenstvom, sluţbou a modlitebným bojom. Ide často o zdedenú rodinnú výbavu, ktorú treba prečistiť. A to trvá niekedy i roky. Ak si to človek poctivo absolvuje v prvej polovici ţivota, tú druhú časť dostane za odmenu ako poţehnanie z radostnej samoty. Ak to však niekto odflákne, modlí sa iba akoţe, namiesto sluţby iným rozkazuje, unáhlene sa pári a prepcháva si ţivot iba inými osudmi miesto Boha, príde na neho ťaţké duchovné olovo opustenosti. To sa deje ako trest za duchovné darebáctvo storakého mojkania sa iba s inými. Takto dopadá útek pred serióznym duchovnom. Preto si mnohí netrpezlivci trestuhodne rýchlo urobia deti, aby si nahradili stratu vnútorného detstva. Pociťujú akoby dopredu aj existenčnú úzkozť, a majú silnú predtuchu, ţe raz budú pociťovať veľkú opustenosť, a tak si ju napr. takto prirodzene zmiernia a na ňu nachystajú. V starobe robia rôzne svadboholické manipulácie a aţ agresívne túţia po vnúčatách, aţ musia od nich vlastné deti utekať bývať niekde ďalej aby ich tie psychické tlaky neudusili. Robia tak nevedome a iba preto, aby si aspoň trochu oddýchli pri ovzduší, ktoré malé deti vyţarujú, lebo svoje duchovné detstvo si ešte nevybudovali. Vychovať bôţské dieťa vo vnútri je veľká vec. Náročnejšie neţ fyzicky vychovávať svoje deti.

Reportáţ z Kocúrkova.

Boli Dvojkovci a Trojkovci. Obe rodiny mali dcéry s nemanţelskými deťmi. Pani Dvojková zahysterčila, ţe ona to tušila. Otec sa hanbil, ale dcére ako vedel pomohol. U Trojkovcov z toho nerobili tragédiu. A tá zviedla ţenatého, nie ako slečna Dvojková, čo sa mala vydávať, ale ju oklamal. Pán Trojka zavolal známemu, a poslal dcéru na interrupciu. Matka upozornila, aby sa z toho dcéra aj vyspovedať. A bolo po probléme. Pani Štvorková so susedou Päťkovou odsúdili verejne slečnu Dvojkovú, ţe sklamala a pohoršila! Ţe jej patrí posledné miesto v kostole, pri dverách a v prievane. Nevediac podstatu veci pochválili Trojkovcov, a dodali, ţe takých slušných ako sú oni je dnes medzi nami uţ málo. Dekan Šestka to s nadhľadom uzavrel, ţe Cirkev sa nemôţe venovať iba jednotkárom.

 

 

 

                     

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Spirituálna diagnostika

od Pavel Pakoš | jan 30, 2020 | Kontakt

DUCHOVNÁ PRÁCA alebo veda svätých

I.Adorácia II. Trpezlivé nesenie si kríža III . Sv. ruženec IV. Posväcovať umŕtvovaním V. „Pranie“ úzkostí na svojom tele VI. Ničenie vírusov v požehnanej samote VII. My pomenujme, On liečbu dokončí VIII. Dávať zmysel nezmyselnému IX. Čím niekedy horšie, tým lepšie X.Autoexorcizmus XI. Spovedanie sa z hriechov. XII. Práca s paradoxami XIII. Modlitba tichom – meditácia XIV. Znášanie osočení XV. Spiritualizácia tela XVI. Spirituálna diagnostika XVII. Duchovný boj XVIII. Modlitba s veľkým výkrikom XIX. Tisíce tichých exorcizmov XX.Umenie rozlišovať XXI. Toto sú veľké veci. XXII. Nezabúdať na svoju ľudskosť.

Každý z nás kresťanov, najmä my zasvätení, by sme mali byť aspoň trochu mystikmi. Ten, kto spoznal, že tú ide o veľmi cennú perlu, a prácu, ktorú prehlbuje a zdokonaľuje, ten a tá sú za vodou. Ostatným netreba hádzať perly pred svine. Raz budú strašne ľutovať, že nežili duchovne. Najmä v samote a modlitbe ma Duch Sv. všeličo naučil. Viacnež cez knihy a cez ľudí. Azda Vás niektorá tzv. duchovná práca povzbudí, a naznačí, ako rôznorodo sa dá pracovať pre Božie Kráľovstvo. Svet o tom nemusí vôbec ani tušiťčo všeličo sa deje v jeho zákulisí. Stačí keďo tom vie nebo. Je to tzv. veda svätých, ktorá zachraňuje a ozdravuje, čiže posväcuje svet cez Cirkev zvnútra. Neraz nenápadne a potichu. Majstrovské práce maliarov, také krásne, nech sú Vám podnety pre inú, stokrát dôležitejšiu duchovnú maľbu, čiže vyrábania niečoho spirituálne krásneho pomocou talentu živej viery. Sir Lawrence Alma-Tadema /Ukážky z diela , text má 37 strán/ Úvod do tejto dôležitej témy Konverzáciou sa aj obohacujeme aj kontaminujeme Len keď sa s niekým človek rozpráva, už sa napája na jeho svet, na jeho ducha, na jeho či jej neviditeľno. Ak je ten človek nesvätý, tak sa ním aj kontaminuje. Doslova sa priotrávi jeho nedokonalosťami. Dostať potom tieto jedy z vnútra cez telo – to chce spirituálnu prácu. Pred chvíľou som sa modlil za brata, ktorý sa mi cez mobil ozval a sprchoval som si vnútro od špiny ľahostajnosti, bezbožnosti a ducha spavého. Tak ako sa auto zašpiní idúc po blate, tak sa aj senzitívny človek zašpiní duchovným blatom, ak silno preciťuje vnútorné svety. Doslova to teba presvetliť modlitbou, aby sa tých nenormálností človek zbavil. A cítil sa normálne a bez napätí, vo sv. pokoji. Bohom milovaný a žartujúci. To je tá tzv. milosť posväcujúca. Strácame z nej vtedy, keď sa s ľuďmi v nej nežijúcimi stretávame a rozprávame . Ešte viac keď im otvárame svoje vnútro sympatiami. A najviac strácame zo stromu života, ktorým máme byť, keď sa venujeme stromu poznania dobra a zla. A vo falošne duchovných záležitostiach zachádzame priďaleko a telesných prejavoch ideme zbytočne prihlboko. Rozpúšťať jedy v iných a viesť ich cez špinu do čistoty je jeden aspektov milosrdenstva. Pýcha je aj byť navonok a pred ľuďmi čistý. Ale iba sám pre seba. I.Adorácia V prvom rade je to adorácia. S bázňou si ctiť Božiu prítomnosť medzi nami v eucharistii. Aj keď sme vo svojej izbe, a ideme do vnútra, chodíme tam my kresťania Adorovať Krista, ďakovať, prosiť, všeličo cez neho spracovávať, pýtať sa na Jeho Plán s nami. Odovzdať mu tú najväčšiu lásku ktorej sme schopní. To je podstata. Ku nej sa treba denne vrátiť. Uctievať si ho nielen navonok, ale aj vnútri. Adorovať ho nie iba v sebe, ale aj v pomoci núdznym. Sv.Ján Krstiteľ „Sila maliara je v jeho samote.“ Leonardo Da Vinci: Kto adoruje ako jogín božstvo v sebe, ale neprijíma eucharistiu, vystavuje sa nebezpečenstvu, že začne adorovať svoje falošné ja. Aj to sme dlžní pripomenúť rôznym nekatolíckym adeptom mystiky. Potom prídu bizarné medziľudské vzťahy a aj ďalšie patálie. Katolíkom zasa hrozí extrém, že adorujú Krista v eucharistii a nepomôžu mu, keď leží zrazený na zemi pred kostolom. Protestantský extrém je adorovať ho v biblii, nevšímať si ho trpiaceho v blížnom, ktorý napr. prežíva dlhší neúspech. Hieronym Bosch: Ježiž nesúci si kríž II. Trpezlivé nesenie si kríža Preto mnohí utekajú zo samoty, lebo tam to viac bolí. Ale tí, čo dozrievajú, budú ju stále intenzívnejšie vyhľadávať a účasť na všelijakých spoločenských akciách umenšovať. Tam napr. doznejú pocity zo stretnutia z pred pár hodín. Niekoho zabolí už 14 rok v hrdle, iného zabolí nedôležitosť a nedocenenosť. Ďalšiu bolí to, že nemôže mať vlastné dieťa a iného mladíka bolí už dlhšie neopätovaná láska k dievčaťu. Chorého bolí zlomená noha. Iná sestra trpí tým, že ju vydedil vlastný brat. Kríž má veľmi rôzne podoby. Ktosi ho trpezlivo nesie s Kristom, modlí sa pritom o pomoc, poplače si ide sa trochu rozptýliť aby potom znova sa ponoril do tejto práce, robí dôležitú duchovnú prácu. Tá mu raz prinesie krásne ovocie v podobe nejakej kvalitnej cnosti. A okrem toho môže vyprosiť niekomu inému vzácne milosti. Tie totiž môžu človeka zmeniť, keď ho reči nemenia. A na nebeský účet sa mu zaráta nebeský kredit. Tým väčší, čím menej naň myslí.

Autoexorcizmus
Veľa krát sa mi v duchovnom boji stalo, že som napáchol negatívnou atmosférou, asi tak, ako keď napáchnete dlhším pobytom v zafajčenej krčme. Citliví to nechtiac nasajú ako špongia. Dostal som na niektoré veci ultra jemnú citlivosť. V tichu sa to zlé z človeka dostáva. Ponorením do hĺbky v tichej meditácii duchovné telo to akoby „zomelie“. Spracuje tú nelásku a vypustí ako smradľavý dym s komína. Aj toto je auto exorcizmus.
Niekedy veľmi jemná duchovná štruktúra je napadnutá duchovnými špinavosťami jedincov na duchu hrubších.
Tie sa po stretnutí s nimi začnú prejavovať vo svojej nahote. Napr. ako silne spavý vírus, ktorý mystika ochromí tak, že mu ide sánku vyskočiť od zívania. Alebo iná infekcia je, že napáchnete strašidelnou ľahostajnosťou toho, s kým ste pred hodinou komunikoval.
Aj takto sa duchovne pracuje.

 Spovedanie od hriechov.
My kňazi máme od Krista moc odpúšťať hriechy. Je radosťou, keď človeku trpiacemu výčitkami dáme rozhrešenie. Poradíme ako ďalej. Vlastne Duch Sv. cez nás. Keď sa penitent modlí k Duchu Sv. tak kňaza napadne práve to, čo treba. Po dobrej spovedi sa má človek čítiť ako po odchode z kúpeľne, kde sa zbavil špiny, ktorá ho zbytočne ťažila. Mali by sme ľudí učiť tomu, aby sa čistili aj sami, a nehádzali všetko na spovedníka. A aby ťažké hriechy nerobili, lebo je to primitívne.

Iba Duch Svätý
nám pomáha spoznať

čo je pravda a čo klam

učí nás rozlišovať medzi zrnom a plevami

Láska má byť postavená na skale pravdy.

Čo je na piesku, to raz pominie…

Zdravá spiritualita znamená chybujúceho aj napomenúť…

Patologická spiritualita čuší, strká hlavu do piesku, ignoruje…

Alebo trápne sa s niekým falošne objíma a unáhlene usmieva,

hoci jeden je vonku zablatený bludmi a druhý je vnútri pripitý naivitou,

len aby bola akože jednota. Aby sme iným zahrali divadlo, ako sa „milujeme“?

Obsah

1. Skreening pani demokracie
2. Kvapky do očí pre adventistov
3. Elektošoky pre Posolstvo grálu
4. Röntgen Angelológie dejín I.
5. Infúzie pre Univerzálny život
6. Biopsia u rosikruciánov
7. Kolonoskopia svedkov Jehovových
8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lidé.cz
9. Endoskopia u mormonov
10. Punkcia spoločenstva Milosť
11. MR u anglikánov
12. CT pražskej „mystickej školy“
13. Antibiotiká na horúčky apokalyptických hnutí
14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista
15. „ boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem“
16. Odporcom „apostatického gesta“, ducha Assisi
17. Poučili sme sa z Prvého slovenského štátu?

1.Skreening pani demokracie.

Idea demokracie je v ľudstve už dávno. Má svoju veľkú hodnotu.
Ale s falošnou axiómou, že nič lepšie ľudstvo dosiaľ nevymyslelo ako
je jej terajšia podoba zásadne nesúhlasím. A nie som v tom sám.
Iba nedôstojne lenivý mozog a slepá sociologická supervízia by si
nechcela vidieť ďalej od nosa. Lenivosť v myslení je nedôstojná.
Demokracia mala , má a môže mať veľmi rôzne podoby.
Prečo by sme si nesplnili nepísanú povinnosť voči životu a
nepouvažovali zdokonaliť niečo, čo tu už je. A prečo by sme sa
nepokúsili po sebe zanechať krajší svet, než sme ho našli?
Vzhľadom na normálnosť a spravodlivosť súčasná podoba demokracie
vo svete aj na Slovensku má poriadne čo doháňať a vylepšovať.
Trochu pouvažujme, ak sme myslenia hodní. Je spravodlivé napr. aby
hlas čestného univerzitného profesora mal takú istú váhu
pri voľbách ako hlas vraha v kriminále, ktorý si bohapusto neprizná
svoj ťažký zločin, a ten mu bol jasne a opakovane dokázaný ?
Či je správne aby hlas statočnej matky piatich detí bol daný na
tú istú úroveň ako hlas darebáka? Či to nie je poriadna nespravodlivosť,
až stupídnosť, ak má rovnaké práva ten, kto roky pre spoločnosť
pracuje s tým, čo za dlhé roky na ňu kašle? A robiť sa mu nechce!?
Politikov neraz sa oháňajúcich kresťanstvom či heslom spravodlivosť
by to mohlo napadnúť, a mohli by niečo preto aj urobiť. Nečudujme sa,
keď u mladej generácie strácame rešpekt. Pravidlá sú neraz nastavené
na posmech. Ten, čo má veľa detí a nerobí napr. dostane 75O euro,
a ten čo pracuje 5OO. To čo je ? Naša realita? Nespíme my, keď nás
ani hromy v hymne roky nebudia? Alebo jedna statočná pani odrobila
poctivých 39 rokov ako kuchárka a štát jej vymeral dôchodok 22O euro.
Iná mladá slečna asi 3O ročná neurobila ešte v práci nič, ale má
invalidný dôchodok 33O euro. Absurdistan? Ale kdeže: podľa zákonov
Slovenskej republiky.
Bolo by tu až takým problémom napr. zaviesť
napr. trochu inteligentnejší volebný systém, ktorý by mal trochu
širší záber ako ten terajší? A ktorý by dal väčšiu morálnu váhu tomu,
kto sa viac osobne i spoločensky snažil ? Byť občanom tohto štátu by
napr. znamenalo jeden pevný bod. Za absolvovanú základnú, strednú
a vysokú školu by boli tri body. Za negatívny nález v registri
trestov by bol piaty bod. Za to, že človek pristupuje k manželstvu
zodpovedne a nerozviedol sa, bod šiesty.Za postaranie
sa o svoje deti bod sedem. Za aktívne členstvo v cirkvi bod osem.
Za to že človek pracuje alebo chce pracovať bod deviaty. A napr. za
darcovstvo krvi , adoptovanie dieťaťa alebo činnosť v spoločensky
prospešnej organizácii bod desiaty. Neísť voliť by bol priestupok
voči spoločným záujmom celej komunity. Akt nezodpovednosti
a bol by primerane aj pokutovaný. Veď je to nezáujem o to, čo nás
všetkých svojprávnych a dospelých zaujímať jednoducho má a musí.
Demokracia môže mať toľko podôb, koľko je demokratov. Ak by sme to
s touto ideou mysleli vážne, tak by sme dali možnosť aj tým, ktorí sú
sklamaní zo všetkých politických strán a nedôverujú nijakej. Svoje
kredity a body by odovzdali napr. nejakej mimovládnej organizácii alebo
verejnoprospešným nominovaným nestraníckym kandidátom, ktorí by
sa takto mali možnosť dostať do parlamentu národa. Chronickým
povaľačom a väzňom by nebolo dočasne dovolené ovplyvňovať veci
verejné. Nech sa skúsia polepšiť, a až potom dostanú plné občianske
práva. Alebo ak by sme to mysleli s demokraciou aj trošku žartovne,
tak by sme voličovi dali s hlasovacími lístkami aj napr. 5O eurovku,
ktorú by mal volič vhodiť v obálke spolu so svojím hlasom ako svoju
podporu konkrétnej strane, skupine či jednotlivcovi. Veď tie peniaze
strany aj tak po voľbách ako štátnu dotáciu dostanú.
Oni by mnohé zmizli, však? Ale aspoň by sa pri voľbách veľmi
konkrétne zistilo, koho podporujú občania so zlodejskými sklonmi.
Ak raz nebude našim príliš nedostupným luxusom aj myslieť, a ak sa
ktosi nad tým, čo ste čítali sa ktosi aj zamyslí a bodaj by nabral odvahu
niečo podobné aj uviesť do praxe. Pozdravujem ho, a držím mu palce.
Skoro polovica ľudí nechodí voliť. Sú terajším systémom asi sklamaní.
Čakajú aj niečo iné, a zatiaľ ich nikto niečím alternatívnym neoslovil.
Ak chceme, aby si nás malých niekto vo svete všimol, môžeme začať.
Oveľa lepší spoločenský systém než demokracia, ktorá tu je posledných
dvesto rokov bola monarchia. Trvala v rôznych podobách a po tisícročia.
Keby nám vládol spravodlivý kráľ, tak by jedným jeho rozkazom zmizla
napr. pouličná prostitúcia či obťažovanie pouličných predavačov.
Nespravodlivo nadobudnutý majetok nejakého tunelára by bol za krátko
daný na i prospech všetkým či menej majetným. Jedným slovom
by bol potrestaný niekto, kto narobil veľa zla a ani stovky sudcov
a policajtov si s ním roky nevedia poradiť, lebo ľahko je zločiny páchať
a ťažko je to u prefíkaných kriminálnikov dokázať. Bohatá menšina si
zaplatí agentov, a tí nabulikajú väčšine, že idú voľby, a aby si vybrali
niekoho z dvoch či viacerých táborov, ktorí trochu inak vlastne podporia
status quo, ktoré pomáha bohatým bohatnúť a chudobným chudobnieť.
Žiadna skupina model modernej podoby monarchie neponúka. Napr.
konštitučnej či nejakej inej, väčšinou slušných ľudí aj regulovanej.
Máme toľko otitulovaných či inteligentov, nebuďme až tak spohodlnení,
že to odbijeme frázou, vraj sa to nedá. Takíto lenivci majú ešte ďaleko
od ľudí slobodných v duchu. Ak je takých tzv. väčšina, potrebujú na
prevýchovu ešte tvrdú ruku : diktatúru. Strany , fúrera či peňazí.
Ponuka demokracie určite nie je kompletná. My sa na tu slobodu iba
hráme.Presnejšie povedané nedôstojne sa klameme, že sme už slobodní,
a pritom sme iba ako odtrhnutý pes od reťaze, ktorý nie je vychovaný.
Dať peniaze a „slobodu“ ožranom a smilníkom, to je vláda p. Neresti.
V skutočnosti tu vládnu čísla v bankách počítačov, teda peniaze, ktoré
sú mnohé iba virtuálne a ich manipulátori v pozadí. Myslia si akú len
majú veľkú moc. Ani len netušia, že taká moc je veľmi dočasná a krehká.
Politický cirkus s pripraveným scenárom, ktorý je iba maskou pre vládu
peňazí a tých, čo s nimi v zákulisí vedia čarovať. Z jednej miliardy
urobia tri iba kliknutím na tom správnom počítači a na správnom účte.
Tento systém niekomu náramne vyhovuje. Až sa väčšine čudujem, že
tento extrémisický štýl spravovania spoločnosti cez peniaze toleruje a ho
podporuje. Asi ľudstvo ešte iného systému nie je hodné. Od monarchie
sme sa akoby unáhlene vzdialili, lebo sa bojíme sa jej veľkej slabosti,
veľa krát v histórii opakovanej, keď dobrého kráľa neraz zabil nejaký
mocou opitý gauner, a nastolil na trón veľmi rýchlo svoje výmysly a
novú tyraniu. A dlhé roky s tým všetci ostatní nevedeli urobiť nič,
iba masochizmom tlmili jeho sadizmus. Žeby sa nedali vymyslieť
zákonné preventívne opatrenia, aby ku tomu nedošlo? V ére toľkých
médií a počítačov? Nerobme sa až takí hlúpi. Či rozmýšľajú tí, čo
zvelebujú nadovšetko iba jednu podobu demokracie, a nevidia jej oveľa
väčšie úskalia než som spomenul u nezrelej monarchii? Napr. ak sa
teraz niekto prachatý rozhodne podplatiť zákonodarcov, a tí väčšinou
odhlasujú, že biela je čierna alebo že slnko nesvieti, tak ono asi
prestane svietiť a tráva bude zrazu ružová ? Veď takto sa môže
zavraždiť zdravý rozum a veci nenormálne môžu začať vládnuť nad
normálnymi. Takto si môžu diktátori, o ktorých ani verejnosť nebude
vedieť kde a kto vlastne sú, lebo budú poťahovať nitky za oponou, dať
odhlasovať i nespravodlivé vojny. Neľudia, ktorí budú mať na účte
trochu viac núl než ľudia, si môžu zaplatiť a odhlasovať svoje deviácie
ako etické normy. Toto môže pre ľudstvo byť a neraz aj je oveľa väčšie
nebezpečenstvo než všeličo iné, páni polodemokrati polobusinesmani.
Ľudia sa tu infantilne manipulujú, že vraj vládnu. Oni však iba občas
zamiešajú pri voľbách karty pre tých, čo pokračujú bez nich vo svojom
rozohratom pokeri, z ktorého voliči niečo aj majú, ale vždy ten menší
úžitok. Ku zrelšej monarchii sa ľudstvo ešte vráti. Odporúčali ju ako
najprimeranejšiu formu spravovania vecí verejných nielen sv. Tomáš
Aquinský či pápež Pius VI. Bodaj by náš národ dozrel a zaslúžil si niečo,
na čo by bol aj oprávnene hrdý. Bodaj by to bol väčšinový ľud tzv. dobrej
vôle. Bárs by nezabudol aj požiadať nie secondhandovú či hocikým
založenú , ale dobrú matku  katolícku Cirkev o pomoc pri výbere
spravodlivého kráľa, ktorý by chcel plniť iba vôľu Božiu. Bárs by sa
vynašiel správny modus so férovými pravidlami na dlhodobú ochranu
takéhoto trónu. Až vtedy tu totiž bude dobre. Dovtedy budú veci verejné
iba očistcovým provizóriom.

2. Kvapky do očí pre adventistov

Nebojte sa spýtať samých seba, kto nás vlastne založil. A kto ho
poveril? Ako si overíme, že to bol muž boží a nie samozvanec?
Azda si myslíte, že pred 150 r. tu pravá kresťanská viera nebola?
Veríte, že Vaša hlavná prorokyňa Elenka Biela Vám potvrdila , že je
správne, aby ste ako adventisti svätili soboty. Zachovával ju vraj aj
pán Ježiš a apoštoli. To je pravda. Ale je lož, ak sa tvrdí, že zavedenie
nedele sa nariadilo zo zlomyseľnosti. Vzkriesenie sa udialo v nedeľu.
Preto bola Katolíckou Cirkvou úplne prirodzene zavedená ako sviatok.
Z našej praxi by ste zistili, že v nedele naplno ohlasujeme evanjelium,
a sme z toho aj unavení. Preto náš deň odpočinku je napr. pondelok.
Pápeži oddychujú v utorok. Vadí to niekomu?
Vás až nezdravo zjednocuje sobota. Prečo ju chcete nanútiť aj ostatným?
Myslíte si, že Sv. písmo treba chápať doslova? To máme kameňovať
neverníkov a vypichnúť si oko pri erotickejšom pohľade?
Keď doslovne, tak doslovne. To je jedno z otroctiev, a prajem Vám, aby
ste sa z toho dostali. Doslovné bratie soboty a iných častí biblie je
duchovnou slabomyseľnosťou. Čiže iba slabým chápaním reality.
Keď však v nedele pracujete, niekde až tak, že to poriadne na stavbe
počuť miešačku, myslíte si že to pomôže Božiemu Kráľovstvu?
Keď neveriaci na nás rozhádaných v podstatnom vidia, ako jeden
cirkevný zbor v nedeľu pracuje a iná farnosť svätí nedele, či sa
nepriatelia kresťanstva škodoradostne nezačnú na nás kresťanoch
posmešne uchechtávať? Ak sa totiž stráca sila jednoty v podstatných
veciach medzi kresťanmi, tak to jednoznačne posiluje našich
nepriateľov. Dbáte viac ako iní na telo, ktoré je chrámom Ducha Sv.
To je Vám na chválu. Byť vegetariánom či abstinentom nás však
nespasí. Bolo by to málo. Vaša prorokyňa píše veľmi pekne a precítene
o Ježišovi, jeho živote i Jeho tajomstvách. Napr. o tom, že olej
v lampách verných panien je Duch Svätý. To je múdre. Ale opovážlivo
nerozumné sú časti napr. v jej knihe V tieni slávy, kde sa vyjadruje
veľmi nepekne o Cirkvi, ktorú nezaložili ľudia a ktorá sa v histórii od
nikoho neoddelila. Pápež je tu označený ako krutovládca???
Katolícki kňazi vraj kostolnou mágiou, keď slúžia sv. omše robia veci
odporné Bohu??? Ale ale!! Problém je vtedy, ak sú v stave
pokrytectva. Ale nie sme takí všetci. A tie obvinenia na našu adresu
sú, prepáčte, ale nehoráznosťou. Takto si na nás netrúfli vyrútiť sa ani
najatí komunistickí politrúci. My sa takto o Vašich akciách a
bohoslužbách nevyjadrujeme. Akoby u Vás zvelebovanej prorokyne
zúfalo absentovalo trocha povinnej historickej spravodlivosti
a elementárne rozlišovanie duchov.
„Prorokyňa“ vydala o sebe až príliš jasné svedectvo. A je to v jej
spisoch veľmi jasne napísané aj preto, aby sa každý bedliaci dozvedel
zdroj, odkiaľ inšpirácia asi prišla. Veľká lož sa u Vás zahniezdila,
keď neuznávate existenciu ducha po smrti tela. Píšem aj preto, aby
som Vás upozornil na to, kde je pravda, a aby ste kôli vlastnej spáse
v pokore prehodnotili, ktorú z autorít budete poslúchať.

Pani Whiteová
si neláskavým odsúdením Kristom zriadenej autority si

autoritu zobrala  sama.

Je to jedna zo sestier, ktorú netreba dávať na miesto pápežky…

3. Elektrošoky pre Posolstvo grálu

Veríte, že táto kniha Vo svetle pravdy je pokračovaním biblie
a komplexne systematickým výkladom zákonov stvorenia. A veru
píšu sa v nej mnohé zaujímavé veci a hlboké súvislosti vedúce
ku pochopeniu diania , šľachetnosti a charakteru. Sú však v nej aj
extrascestné názory, čitateľa priam mätúce, ktoré teda „stoja za to“.
V celej rosiahlej práci nie je ani raz spomenuté slovo milosrdenstvo.
Iba duch veľkej vážnosti, ostrej prísnosti a železných zákonov
Stvoriteľa. Hlavne v počiatočných kapitolách.

Nie je tam ani štipka humoru… Čiže je to posolstvo bez vzkriesenia…

Pozor na to, aby ste z toho neochoreli. Ku láske patrí aj
radosť detí, a tá v tomto posolstve až očividne a bolestne chýba.
Prezrádza to iba o autorovi jeho až smrtonosnú vážnosť. Ale aj to,
že jeho inšpirácia prišla z podobných duchovných oblastí. Ale určite
neprišla z nebeských najvyšších sfér. Ultra hlbokým pesimizmom
preniknuté je autorovo najhoršie tvrdenie,

že v Kristovom ukrižovaní
sa ľudstvo ešte viac zaťažilo než bolo,

                                        že nenastalo žiadne vykúpenie.                                         

  Toto je kardinááálny blud.

Zaklincovaný ešte tým, ako vzkriesenie vraj nenastalo telesne,

vraj iba duchovne.Čiže ten kameň, čo bol  od hrobu odvalený,

bola zbytočnosť…Ďalší je ten, že v človeku nie je nič božské. 

                                             Že sme chrámom Ducha Sv. nájdete opakovane v biblii. Ak tvrdíte, že                                          o Vás to neplatí, môžno hovoríte aj pravdu. Len to už nie je kresťanstvo.

Ďalší úlet , keď obeta kresťanských mučeníkov sa dáva na úroveň
samovrahov? To snáď nemyslel autor vážne! Hrozná urážka zdravého
rozumu. Do neba volajúca strata rozlišovania. A tiež absencia
zdravého úsudku. Ajajaj – jajajaj.! Pravdy spolu s bludmi. A najväčší
blud si odovzdávajú učeníci Abd-ru-shina  potichu, keď ho dávajú na
rovnakú úroveň s Kristom, a robia z neho tzv. inkarnáciu „ducha
svätého“. Odporúčam Vám nerobte to. Neprinesie Vám to požehnanie.
Tieto „tajomstvá“ grálu sú ťažkými omylmi, ktoré považujete za nové
pravdy. Sú to poruchy logiky a zdravého myslenia. Veľmi sa Vám
čudujem, že Vaša viera v tieto lži je veľmi silná. Preto Vám píšem, aby
som nepatril medzi tých, čo Vás na tieto závažné defekty neupozornil.
Byť tak na Vašom mieste sa dám na útek pred „sebou samým“.
Nemilosrdností a krutostí má ľudstvo viac než dosť. Toto posolstvo
má ďaleko od tzv. víťazného poznania, na ktoré sa iba hrá.

4. Röntgen Angelológie dejín I.

Táto kniha, ktorú prezentuje jej autor ako čosi prevratné, neprináša
niečo až tak veľmi nové a podstatné. To, že anjeli sú a pôsobia sa vie
už dávno. To že existuje synchronicita udalostí v historickom vývoji
na to upozornil C.G. Jung už pred polstoročím. Trojkilová kniha je
plná veľkej snahy a mnohých zaujímavostí a duchovných súvislostí.
Len je akási príliš „nebeská“. Vznešeno, ktoré sa duchovnej reality
dotýka nie až tak hlboko. Veľký problém si vyrobil jej autor Dr.Emil
Páleš, keď ju vyhlásil za vedecké dielo a chcel tak dobromyseľne
vyprovokovať vedeckú diskusiu. Ako si však ostatní, vrátane tých,
čo sa za vedcov považujú, majú overiť, či predkladané nové názvy
archanjelov majú naozaj také mená ako im kniha dáva, to nám už
autor novej duchovnej vedy neprezradil.
Ani to, ako si môžeme overiť, či sa duchovia času striedajú v presne
stanovenom čase ako apoštoli v pražskom orloji. Zostáva nám iba
veriť ďalšej samozvanej vedeckej autorite a jej interpretáciám?
Mužom s kritickým myslením zapína výstražná kontrolka. Možno
nejakí nábožní jedinci so ženskou dušou to aj s radosťou prijmú…
Na vedeckú úroveň je to veru málo. Ale ako inšpirácia to je ok.
Tunajšia duchovná veda sa položila na nesprávny základ. Autor
píše, že sa opieral o gnostické pramene, ktoré sú v mnohom v protiklade
s kresťanským učením. A za elementárny základ si zvolil objav nesvätého
benediktínskeho opáta Trithemia. Čerpal nie iba zo svojich osobných
spirituálnych zážitkov, kde pri neusmernení hrozí extrém ontologizmu,
ale i z bohatstva dejín. Jeho prehľad je priam omračujúci, ale jeho
bizarná výčitka na adresu katolíckej Cirkvi, že tá vlastne o anjeloch
„nevie nič,“ iba prezradila adolescentnú nezrelosť mysle inak sčítaného
a inteligentného autora. História svätcov v dejinách cirkvi vie
o anjeloch nie všetko, ale dosť veľa. Aj biblia je ich pôsobením priam
preplnená. Len sa treba o spoľahlivé pramene viac zaujímať,
a neorientovať sa príliš veľkou dôverou na ezoterické knihy, v ktorých
je veľa o anjeloch, ale mnohokrát sú to padlí anjeli. Táto veľká kniha
o anjeloch akoby zabudla na veľký duchovný boj medzi týmito dvoma
úplne protikladnými ríšami padlých a Bohu verných duchovných
bytostí, a preto sa sama zaradila medzi romantickú literatúru, ktorej
akoby ušla vlastne podstata témy. Už apoštol Pavol nás upozorňoval,
aby sme neprejavovali príliš veľkú nadúctu a pozornosť anjelom. Tá
patrí Bohu. Oni sú jeho služobníci. A čím sú bližšie pri Ňom, tým
viac ich bolí, ak niekto zvelebuje iba ich samých či ich funkcie. Čím
je niekto „padlejší“ , tým väčšiu pozornosť na seba a na svoje poslanie
vyžaduje od iných. Tým na seba iba prezrádza, ako biedne si plní svoju
úlohu v nebeskom orchestri. Jeho hviezda zhasína, a tak si vynucuje
potlesk. V diele ktoré má názov angelológia by malo byť toto rozlíšenie
medzi falošne a pekne spievajúcimi anjelmi ako prvoradá priorita.
Ostatné veci ako príroda, veda či história sú v tejto oblasti druhoradé.
A malo by mať aj časť zvanú démonológia, a táto kniha ju nemá, preto je
iba poloangelológiou. Napr. píše sa tam niekde, že tí s tmavými krídlami
huckajú ľudí do necudnosti, pochabosti, po lakomosti po peniazoch?
Že zabíjajú v nich detskú nevinnosť, že sa vysmievajú pannám, že kresťanské
cirkvi obracajú raz na posmech a inokedy ich lynčujú? Malo by sa to tam
varovne napísať. Kôli sláve teraz a tu, čiže primitívnej sebaoslave, sú tu mnohí
ochotní obetovať aj charakter, aj svoju intimitu, aj normálnosť aj stratu
Krista. Tam, kde tieto upozornenia nie sú, chýba v téme niečo veľmi
podstatné. A následne sa potom za niečo dôležité v tejto téme venuje
veľká pozornosť tomu menej dôležitému. Ak sa nepripájame nadšene
ku tlieskajúcim jednej z takýchto prác, tak je to pre tieto i ďalšie
dôvody. Existujú totiž aj iní a kvalitnejší anjeli, než akí sa tu, ako akože
novoobjavení, spomínajú a dávajú za príklad ku tým klasickým.
Nestriedajú sa iba ako veľkí šéfovia niekde mimo planéty v ovzduší,
ale celkom konkrétne slúžia iným. Nevyžívajú sa iba vo vládnutí, čiže
v predčasnej osobnej dôležitosti bez prinesenia veľkých obetí za ľud.
Archanjelskými a anjelskými bytosťami sú až po smrti. Tu na zemi sú
najskôr ako ozajstní ľudia. Voláme ich svätci. A tí boli Kristovej Cirkvi
verní a neodsudzovali ju ani keď zakusovali veľké psychické tlaky
prenasledovania od svätuškárov, čiže od „padlých anjelov“ v jej vnútri
alebo od fyzicky likvidačných útokov zdémonizovaných neprajníkov
zvonku. Ten tlak a boj ich vyzdvihol do oveľa väčších výšok, než tzv.
je úroveň romantických nových „archanjelov“ akoby zo starokatolíckeho
speváckeho zboru. Tých kvalitnejších a bez ušpinených krídel prezrádza
ich hlboká ľudskosť a pokora. Neraz i nenápadnosť. Svoju anjelskú
prirodzenosť a kvality nepotrebujú vystavovať teraz na prilacný obdiv.
Neraz sú ukrytí pred necudným svetom ako princezná v myšom
kožušku alebo ako princ ukrytý v šatách žobráka. Najstaršiu cirkev si
vážili ako dobrú matku. Padlé bytosti sa tu kúpu v zlate a v prepychu
a neraz sa škodoradostne bavia ako „verných anjelov“ ponižujú. Tým viac
predstierajú urodzenosť, čím viac od Boha odpadli, chudáci.
Dielo, ktoré v histórii kresťanstva na Slovensku nemá páru svojou
rosiahlosťou, by si zaslúžilo odbornú polemiku nejakého odborníka, o čo
autor cirkevné autority u nás viac krát neúspešne žiadal. Problém by sa
mohol pohnúť možno k lepšej komunikácii, ak by autor upustil od
prehlásení, že napr. RKC je vlk ovčom rúchu alebo že jezuitská
poslušnosť je iba považovať biele za čierne, keď to povie predstavený…
Ako upozornenie je to správne, ale ak by sa ostalo iba pritom
negatívnom, bolo by to neúctivé znevažovanie.
PS. Autor pomáha mnohým na Slovensku sa zorientovať v labyrinte
ezoteriky, ale sám by potreboval odborne poradiť. Ak ho jeho uctievači
nekriticky adorujú, tak mu tým aj nevedome ubližujú…

5. Infúzie pre Univerzálny život

Veľmi pekná je Vaša snaha o vnútorný život
s bratom Kristom. Celkom moderne ostatným
pripomínate tzv. vnútorné záležitosti. Napr.
o bedlivom prežívaní prítomného okamihu.
Pozoruhodné je Vaše učenie o 7. duchovných centrách v človeku,
ktoré originálne pomenúvate. Kresťanstvo je o tom nad nami, nie iba v nás.
Máte veľmi peknú prax vnútornej duch. cesty a odovzdávaní svojich
vnútorných negatívnych emócií Božskému Kristovi, ktorý jediný
premení túto biedu na pravé pozitívum. Vaše spoločenstvo prehlasuje,
že sa nedržíte žiadnych dogiem. Toto je Vaša podstata? A tá jediná
dogma, ktorej sa predsa len držať musíte?… Kresťanstvo totiž pevné
články viery mať musí. Ako dopadne šport či rodina bez pravidiel?
Sami sa tak zaraďujete medzi sektárov. To Vám vôbec nevadí??
Ak spoznáte, že sa v tomto fatálne mýlite, a napriek tomu zostanete vo
Vašom spoločenstve, tak prezrádzate, že ho milujete viac než pravdu.
Prakresťania, prazvláštne pomenovanie. To, že nepotrebujete vôbec
žiadne kostoly, ani kňazov, ani klasické Sv.písmo, ani krst, ani
eucharistiu, svedčí, že „kristus“, ktorý hovorí cez Vašu prorokyňu
Gabrielu nie je totožný s Kristom Nového zákona. To, že nástupca
apoštola Petra, čiže pápež, nie je pre Vás morálnou a vieroučnou
autoritou, to len prezrádza, že máte svoju novú pápežku, a miesto
Vatikánu svoj Wúrzburg. Vďaka za prorocké upozornenie, že naši
hierarchovia sa správajú ako farizeji. Pozor ale, že nie vždy a všade.
Máme aj apoštolskú postupnosť aj mnohé iné, na čo môžeme byť hrdí.
Karmu a reinkarnáciu nedávate do kategórie večného trápenia?
Myslíte si, že posielať znovu duchov do tohto nemravného sveta nie je
nemravné? Myslíte si, že toto je ten večný život spomínaný v biblii?
Vôbec proti nemu razantne nebojujete. Chcete byť súčasťou tohto
bláznivého vesmírneho kolotoča so stále horšou politickou psychiatriou
organizovanou prachatými mizantropickými sociopatmi v zákulisí?
Akoby ste odporúčali tento blázinec sveta ako cieľ duchovnej cesty…
Vážení reinkarnační apoštoli, zobuďte sa. Toto je bosorácka ideológia
ktorú vypotilo relatívno a jeho adorátori. Kresťanské kladivo z absolútna
je jasne antireinkarnačné a protikarmické. Jeho idea je totiž inkarnácia.
Tá túto diagnózu pomenúva presne ako nekresťanskú zvrhlosť.
Duch Svätý nás totiž vedie do neba. Duch nesvätý nás robí tulákov po
chladnom vesmíre či obeťami nejakých polobludov a poloprávd.
Panna Mária nie je podľa Vás hodna úcty a modlitba ruženca je
zbytočnosť? Týmto sa sami radíte medzi tých, čo takto pre bedliacich
svedčia iba o vlastnej neúcte ku svojmu osobnému panictvu či
panenstvu alebo asi aj o poškvrnenom historickom počatí Vašej
denominácie. Sú do neba volajúce ťažké chyby. Pobyt v našom tele je pre
Vašu prorokyňu iba boľavý pobyt v mäse? Prezrádza na seba, že svoje
telo potrebuje akútne spiritualizovať a posvätiť, lebo v nej pôsobí nejaká
nesvätá sila. Ak to odmietnete, budete stále vážnejší. A táto starina Vám
bude brať zdravý humor zo života. Tá Vaša vysoká škola ducha má
vážne nedostatky a také chyby na úrovni osýpok z materskej škôlky.
Odporúčate svoje moderne ladené meditácie s gymnastikou, ale nikde
napr.modlitbu na kolenách. Celibát a zasvätený život v panenstve či
panictve je pre Vás blúdenie. Ale to, že v podstatných veciach sa
kardinálne mýlite, na to ste ešte neprišli? Večné peklo neveríte,
čo svedčí o Vašej prajnosti, ale vyslovene odporuje Kristovým slovám
z evanjelia podľa Matúša kap.25. Nie všetci budú spasení, jasne sa to
píše v pravých evanjeliách, ktoré netreba opravovať, lebo hovoria
pravdu. Váš kristus sa podujal na opravu „božieho slova“ ale nie
z pravoverného evanjelia, ale nejakého apokryfného.
Odporúčam Vám nájsť si čas na pravé Božie Slovo.
Nečítajte iba Vašu „poopravenú“ bibliu. Pozrite si prosím pravé
štyri evanjeliá. A nás katolíkov prosím nemajte za až takých hlupákov,
a našu históriu nevysvetľujte iba podľa tých negatív, ktoré sa nemohli
nevyskytnúť. Napr. križiacke výpravy boli v začiatkoch obrannou
vojnou proti vyčíňaniu mohamedánov vo Sv. Zemi, a nie vojnou
cynickou a útočnou. Kristus je nie iba v nás, ako to jednostranne tvrdíte.
To tvrdia iba nedozretí mystici, až nenávidiaci tzv. celostný prístup.
Je aj v histórii tejto planéty, kedy jeho Inkarnácia pokračuje už 20.st.
v jeho Cirkvi. Aj našou povinnosťou ako kresťanov je, inkarnovať do
svojho tela i vnútra živého Krista, najmä do našich vzťahov, povolania
i do liturgie. Nie jednostranne a individualisticky iba do svojho vnútra,
kde má byť podľa Vás Božia Ríša. Že tu adeptovi hrozí sebaklaňanie
nižšiemu egu, na toto vážne vôbec neupozorňujete! Je to poznačené
nebezpečne silným individualizmom. A ak dlhé roky znevažujete
právoplatnú autoritu pápeža tak sa topíte iba v tzv. modernistických
úletoch z reality, na ktoré upozorňoval nielen sv. Pius X. Treba nám
teraz žiť naplno, žiť sväto, a nie odkladať to na inokedy. Lebo to je
polovičatosť smerujúca k duchovnej schizofrénii. Patrí sa nám nie
polovičato, ale radikálne odpovedať na Božie Zjavenie a tak nasledovať
Krista v zasvätenom živote v kláštore, kňazstve či vo svete alebo
v rodinnom spoločenstve. Čím menej to niekto chápe a nežije, tým je
to väčšia hanba. Myslíte si, že Váš kristus, čo svätosť neodporúča
a zasvätený osobný život nepotrebuje, je to, čo ľudstvo ako vzor
potrebuje? Sami sa tak posielate do nižšej ligy. Dajte pozor na veľké
klamstvá hada, lebo padlému ľudstvu tu nebude daná možnosť
nekonečných zábavných vteľovaní do ľudských tiel. Raz príde Posledný
súd Kristov, a veľké beda nepripraveným. Nepôjdu všetci do Nebeského
Mesta Jeruzalema, aj keď si rôzne kinderskupinky obľúbili uspávanku
o spasení všetkých. Tzv. apokatastáza je aj infantilná, aj nespravodlivá.
Podľa Krista z evanjelií mnohí idú pohodlnou cestou do zatratenia
a nie všetci budú zachránení. Kríž, na ktorom je korpus/telo/ Ježišovo
je podľa Vašej prorokyne iba negatívnym symbolom. Veľký omyl!
Vraj by mal byť kríž iba Vzkrieseného, ten je symbolom pozitívnym.
V skutočnosti tým iba prezrádzate, že nemáte v úcte Kristove bolesti.
Neznesiete na ne asi ani pohľad, ani to nemáte v programe života.
A tie Jeho rany sú tu aj dnes v jeho oddaných maličkých,
čiže pokorných kresťanov, čo sa snažia o poctivú spiritualitu.
Kristove tajomstvá treba ohlasovať kompletne a verne,
odkazuje Vám jedno z jasných pravidiel katolíckej Cirkvi.
Pozor na prorockú ženu, môže sa aj mýliť a dá sa ľahšie oklamať.
Mať kresťanského boha iba s dvoma osobami je síce originálny
príspevok do dejín kresťanstva, ale škoda že iba do dejín bludov.
Ide iba o zmutovaný blud, s ktorým mala matka cirkev problém v prvých
storočiach, a bol vyoperovaný na rímskej synode v r.382
a zdiagnostikovaný ako blud macedoniazmu.

6.Biopsia u rosikruciánov

Keď sa človek začíta do Lectorium rosikrucianum má silný pocit,
že sa vo Vás stretá s nevšedným duchovným talentom, keď na
veľa stranách veľmi sofistikovaným spôsobom hovoríte tak
pútavo o niečom úplne tajuplnom, že nachytáte ťažkého, ale aj
naivného intelektuála, sklamaného surfovaním iba v materiálnom
svete. Čím má totiž niekto predčasne vyspelú väčšiu svoju inteligenciu
tým ľahšie sa dá nachytať na premyslene nastraženú tajuplnú
filozofickú pascu, ktorej podstata môže byť prekvapivo primitívna.
Náš čas je vzácny a netreba ho zbytočne zabíjať v motaní sa v bočných
uličkách. Aj študent Vás po čase prekukne, že novognózou zavádzate
a chytáte na medové motúzy ľudí, ktorí hľadajú platonické duchovno.
Vaša gnóza, to sú iba zmutované staré bosoráctva, ktoré sa tiahnu
dejinami, a sú podávané v stále kvalitnejšej podobe. Vašim
zakladateľom bol pravdepodobne už Adam, prvý slobodomurár.
Hovoríte o tzv. transfigurácii, o premenení sa, a zároveň aj
o Kristovi, ktorý podľa Vášho učenia vôbec na kríži netrpel a neumrel.
Vedzte, že ak takto zmýšľate o Jeho ťažkej práci pri vykúpení, ktorá
dala základ všetkého dobrého, tak tá Vaša transfigurácia bude, ale
najskôr iluzórna a potom pri ďalších zasväteniach až veľmi
nepríjemne reálna. Máte zaujímavé veci o mystike, spirituálnej
alchýmii, kultivované vystupovanie. A tak sa pokúsim kultivovane
Vás upozorniť na kardinálny omyl doketizmu, ktorý tvrdil, že Ježiš
mal nie ľudsky normálne, ale iba zdanlivé ľudské telo.
Je to podľa sv. apoštola Jána zásadné klamstvo antikrista, a pravý
kresťan sa toho pevne drží, a nedá sa nalapať na rečičky čo kradnú
podstatu kresťanstva a podporujú slobodomurárske interpretácie
v stále rafinovanejšej odrode. Rímski pápeži niekoľkokrát v priebehu
stáročí upozorňovali všetkých ľudí dobrej vôle, že tento gnostický
prúd je pre človeka zavádzajúci a nebezpečný, a naozaj ku skutočnej
záchrane a pravej transfigurácii ,čiže premene človeka na Boží obraz
nevedie. Ide tu iba o jednu z pohodlných ciest, ktorá nevedie do nebies.
Je to o tajomstvách, ktoré keď odhalíte, zastane tam prázdno a
nesvätý smiech. Toto nie je tá najlepšia vizitka duchovných ľudí…
Sv. bázeň pred božským a absolútnym tam veru nebude.
Niečo podobné sa skýva za tajomstvami FEDu a nášho finančného
systému. Točí sa to všetko okolo ničoho. Pre zasvätených a tých hore je
to úžasná zábava, ale pre miliardy tých dolu je to otrocky nastavený
očistec. A pre niektorých zbankrotovaných aj pozemské peklo.
Ak máte rozum na rozmýšľanie, tak uvažujte.

7. Kolonoskopia u svedkov Jehovových

So spevákov, ktorí sa pokúšajú spievať na duchovnej scéne je
Váš spev najfalošnejší. Ste veľmi horliví, ale to nie je pravá horlivosť.
Ide o drzé vnucovanie falošných výkladov biblie. Zabíjanie času.
A neraz o trápne obťažovanie ľudí. Toto slušní ľudia iným nerobia.
Tým viac prestierate svoje falošné istoty, čím menej v ne veríte. Tým
viac sa potrebuje ľuďom niečo nanucovať, čím je v tom viac klamu.
Podieľate sa na pyšnom poučovaní a obrovskej duchovnej krádeži.
Beriete Kristovi božský titul, kresťanstvu Najsvätejšiu Trojicu, Márii
panenstvo, pápežovi primát, atď. Sú to somárske bludy ktoré šírite,
a nebeská zdravotná polícia Vás bude musieť dať do závažnej karantény
ako nosičov ťažkých infekcií. Miesto učenia Vám radšej radím, konajte
radšej dobré skutky. Učte sa nie toľko obkecávať a duchovnejších iba
poučovať, ale učte sa ich počúvať. Zanechajte čím skôr svoje výmysly,
ak sa nechcete raz od hanby prepadnúť. Robíte sa medzi veriacimi
ľuďmi prví. Nie že budete, už teraz ste medzi nimi ako poslední. Vaše
komentáre biblie sú tak prudko kontaminované rôznymi stupídnymi
obvineniami, že Vás nebeský hygienik aj celý Váš spolok bude musieť
pre dobro Vaše i celej populácie ako intenzívnych bacilonosičov
zakázať. Ježiš ani raz nenazval Boha Jehova, ale Otec. Vy ste viac ako
On, že tu Vaše interpretácie povyšujete nad neho? Ježiš povedal sám na
seba JA SOM /Jn 8,28/ A povedal pravdu, za ktorú ho poslali farizeji na
smrť ukrižovaním, lebo to bolo v ich vnímaní ako bohorúhanie.
Ak Vám toto ušlo, tak ešte tvrdo spíte a kto Vás zobudí.
Váš pacifizmus je na zamyslenie. Aj Vaše nasadenie vyučovať svet.
Chodíte ľudí ako nepozvaní doučovať, a predvádzate sa ako pávy
ako len viete papagájovať a chŕlite biblické citáty. Ale vaše ťažisko je
starý zákon. Veľmi by Vám prospelo byť tichými, aj trochu pozorne
počúvať vzdelanejších a pokornejších pred životom. Vaša spása sa
počne asi vtedy, ak sa začnete zamýšľať trochu hlbšie aj nad iným
výkladom Sv. písma než nad jehovistickým a prestanete ľudí klamať,
že ste vážni bádatelia biblie. A jediní kompetentní na tie najsprávnejšie
interpretácie. Za predstieranou veľkou vážnosťou si robíte
z evanjelizácie veľkú zábavu. Držíte verejne časopis “ Zobuďte sa“,
ale zaspatejších medzi veriacimi, čo sa týka vieroučných záležitostí,
asi niet. Čo sa týka vzájomnej pomoci medzi sebou, tak ste na tom
paradoxne veľmi dobre. Držíte sa jednej vety zo Skutkov apoštolov, a kôli                 

                               nej zakazujete napr.zomierajúcemu dieťaťu transfúziu krvi, ktorá by mu                                                                 zachránila život. Ježiš o starozákonnom zakazovaní jedenia krvi nehovoril                                                nič, ale to, že svojimi výkladmi zabíjate to nevinné dieťa?                

A čím má spoločenstvo dokonalejšiu ortodoxiu, a čím viac pomáha celej
vonkajšej spoločnosti, ako je to napr.u nás katolíkov, tým hojnejšími a
tým smutnejšími sa tam opačne paradoxne stávajú ľahostajnosť,
anonymita, individualizmus, polovičatosť, cynizmus, svätuškárstvo,
a ďalšie rôzne až bizarné sociopatie.

8. Laparoskopia hnutia www.vesmirní-lide.cz

Niečo také,čo ponúkate, lačné moderné publikum priam hlce.
Predstava, že sme v kozme nie sami. A kontakt s mimozemšťanmi…
Bodaj by Vašich čitateľov napadla aj kritická myšlienka, koľko je
z uvedeného pravdy, a koľko asi ilúzií. Aj či to už nie je sektárstvo na
kozmický spôsob. Nie ste Vy príliš zamilovaní do mimozemského?
Tam sa nachádzajú Vaši kozmickí záchranári, čo nám diktujú recepty
a varovania, ale nechávajú ľudstvo dosť dlho v štychu. Kukaním
po oblohe nám vážení uniká to podstatné: žitie tu a v realite. Čakaním
na evakuáciu ako náhražka nádeje a vzkriesenia tela? O tom svete
mimozemskom mi tu zatiaľ nevieme, pravdepodobne existujú
mnohoraké podoby života i mimo našej planéty. My však musíme
žiť aj tu, a neopájať sa inými svetmi ako kozmoholici. Aj si musíme dať
pozor napr. na chanelingové diktáty kto vie odkadiaľ. Či to nebude
postmoderná verzia špiritistických kontaktov? Spomínate aj Ježiša
Krista, a to pozitívne, ale oveľa väčší dôraz dávate na slová iných
„anjelských“ bytostí, a to dôležité, čo Kristus ako dôležité hovoril a konal
odsúvate na okraj? Prehlásením, že Ježiš vlastne na kríži netrpel
sa Vaši anjeli šepkári prezrádzajú, že Vás klamú. Spravte si revíziu
infantilností! Hovoríte o láske, ale cudnosť, rodinu a zodpovednosť
či prikázania nepotrebuje? Varujete ľudstvo pred očipovaním,
chystané tunajšími vládcami. Nevarujete nás vôbec o tom, že toto
očipovanie tela je skoro bezvýznamné pred „očipovaním“ duše
rôznymi psychickými deviáciami a opečatením ducha výmyslami,
mnohými bludmi a ľúbivo nemorálnymi radami či necudnosťami.
Pred zloduchmi, čo do medových pascí lapajú naivných a degenerujú
populáciu, čiže cynicky a škodoradostne posielajú mnohých do pekla.
Vaše 95 až 99 perc. presné merania zamorenia ľudí temnom sú až
trápne nepresné. Hovoria viac o Vás než o svete. Sú hlbokou
pesimistickou správou pre civilizáciu, ktorú by ste radi presvetlili.
Máme z Vás viacerí zvláštny pocit aj z toho Vášho zvláštneho svetla
z kozmických lampášov. Pomôže Vám hľadať a poslúchať pravého
Ježiša realistu, nie „ježíška“, sladkého mimozemštana. Je to jeden
z falošných kristov. Iba „večne“ sľubuje. Ako notorický pijan.
Falošná láska je tá, čo sa vôbec nedotýka rán tohto sveta obetou.
Keby bola olympiáda, ktorá stránka na internete je prejavila najväčší
výkon v disciplíne kozmofilný hyperinfantilizmus, tá Vaša by určite
získala v tomto obore kvalitnú značku. Vari sa nad ťoľkým Vašim
materiálom vážnejšie zamyslia aspoň viacerí neveriaci, že niečo nad
nami jednoducho byť musí.

9. Endoskopia u mormonov

Vďaka za Vašu ponuku učiť sa zdarma angličtinu.
Potom prišiel hlavný program, ktorý odpílil 2000 r. dejiny
Katolíckej Cirkvi jednou vetou, že vraj sa v nej stratilo už v 2. storočí
Kňazstvo, teda aj Božie vedenie a týmto ste akože s nami skoncovali?
Jednou lživou vetou takto popraviť dobrotivú Matku Cirkev?…
Fakt vôbec nevyzeráte až na takých duchovných primitívov.
A ponúkli ste nám alternatívu, že teda akože pravé kňazstvo
sa objavilo u Vás v Amerike len nedávno. Vtipné ako Chaplin!
Ešte viac publikum zabávate serióznou ponukou mnohoženstva.
A prekvapujete aj pokusom o reálny kresťanský komunizmus.
Dostali ste vraj nové zjavenie, nové pokračovanie biblie
v tzv. knihe Mormonovej, kde božie kráľovstvo bude v Amerike.
Volá sa to pseudokresťanský ultranacionalizmus. Toto zjavenie
anjela je podozrivé, a apoštol Pavol by bol voči nemu veľmi prísny.
Odvádza ľudí totiž od pôvodného Zjavenia a na jeho úroveň kladie
niečo, čo ani zďaleka podobnú úroveň biblie vôbec nedosahuje.
Serióznejší bádatelia o Vás vedia, že máte slobodomurárske pozadie.
S takými výnimočnými zaoceánskymi kalerábmi to budete na blšom
trhu so zábavnými pseudonáboženskými spoločnosťami určite
v popredí. Možno to dotiahnete až na riaditeľov cirkusu,
Tak ako to Charles Chaplin dotiahol na kráľa medzi zábavačmi.

10. Punkcia kresťanského spoločenstva Milosť.

Zapálenosť za kresťanské záležitosti nemožno uprieť členom tohto
spoločenstva. Vaša nadšená oslava Mesiáša v zhromaždení je
pozoruhodná. Len si dajte pozor, aby ste v tom prihlučnom chválení
Božieho Mena nezabudli na podstatu evanjelia. Z viacerých strán totiž
je o Vás počuť, že podľa Vás je správny kresťan ten, kto je zdravý
a úspešný. Ak je niekto chorý, tak má v sebe nepožehnanie. A tvrdíte
vraj že i toto je diabolstvo, ktoré treba z neho vyhnať?… Pretože podľa
Vás je Boh iba zdravý, a choroby sú od diabla. Dovoľte mi upozorniť
Vás, ako sa ale ultrafatálne v tomto bode tzv. teologickej prosperity
mýlite. A doslova duchovne spíte, ak
si nevážite svoj kríž, ktorý nie je pre nás vždy trestom. Neraz ľudia sú
úspešní a zdraví, a predsa idú do duchovnej záhuby. A keď ich to kdesi
začne bolieť, začnú sa modliť. A stávajú sa hlbšími. A toto je podľa
Vás od zlého? Ráčte sa zobudiť. V antikatolíckej odiozite úspešní
veru ste. Snaha o kompletnosť Vám prekáža? Lebo toto robia uctievači
nejakej čiastočnosti. Je to pod mikroskopom ťažký sektársky vírus. Máte
nás za modlárov, a vlastné modlárstvo nebadáte? Čo tým myslím? Aj
napr. ten Váš nemilosrdný postoj voči trpiacim, veď je to už len
teoreticky hrozná krutosť voči nemocnému človeku. Veď on môže
trpieť nevinne ako Kristus, a Vy ho ešte navštívite takýmto
„vieroučným“ kopancom na jeho krížovej ceste??? Ak trpí nevinne,
veď v ňom trpí aj náš Pán! Len aby Vám z toho nezamrzol raz úsmev.
Kristov príchod sa približuje, a píšem tieto riadky aj preto, aby ste sa
zamysleli kým je čas, že Mesiáš musel aj trpieť… A tak to bude aj
s jeho vernými nasledovníkmi. Kto predčasne jačí slávou, a povyšuje
sa, tak nech dá pozor, aby nebol raz za tú pýchu trpko ponížený.
Ste jedným zo spoločenstiev, kde zvolávate Ducha Sv. bez účasti
Panny Márie. Neviem či Vás na to niekto upozornil, a či ste aj ochotní
sa nad takým upozornením aj hlbšie zamyslieť, ale takéto niečo môže
byť aj nebezpečné. Odmietate tak veľkú pokoru a hlbokú ľudskosť,
odmietate krásnu podstatu celého Božieho diela prítomnú v Márii,
ktorá je v tejto krásnej bytosti jedinečným spôsobom prítomná. Ak nás
obviňujete, že z nej robíme modlu, a povyšujeme ju nad Boha, tak tu
už osočujete. Nebude požehnaný ten, kto vrhá klamstvá a obvinenia na
iného. To je tiež ovocie tej nepokory, s ktorou ste sa začali intenzívne
kontaktovať. Sv. Panna bola služobnicou Pána. Verne stála pod
krížom, keď sa Ježiš obetoval za našu spásu. Duchovne mu pomáhala
a asistovala pri diele vykúpenia. Tak robila po celý svoj život. Viera je
totiž o poslušnosti Bohu. Ona bola v tou najlepšou zo žien,
kráľovnou. Keďže dávala vždy prednosť Bohu, a seba dávala do
úzadia. Bohu sa to páčilo, a dal jej prednosť pred ostatnými ctiteľmi.
Títo budú ochránení a nespyšnejú. Sú aj takí medzi kresťanmi, ktorí
tomu nerozumejú, a tejto veľkej pokore ani rozumieť nechcú. Je to
veľká chyba a preto tu píšem tieto riadky, aby som na to upozornil.
Byť totiž kresťanom bez veľkej pokory je hanba. A raz to bude veľká
hanba. Veľká hlučnosť, ktorá sprevádza bohoslužobné zhromaždenia
týchto nepokorných učeníkov je a bude nebu tak nepríjemná, aký veľký
hluk sa na nej robí. U nás katolíkov sa odovzdáva Duch Svätý tichým
položením rúk pri kňazskej vysviacke, jemným dotykom pri birmovaní,
či pokojným slovom pri vysluhovaní si manželstva. Ak niekto robí väčší
hluk aj u nás, ten ešte nie je v dospelom veku. Ešte nevie, čo zo sebou.
Na zhromaždeniach, kde sa idú všetci len a len uzdravovať je čosi veľmi
duchovne choré. Veľká väčšina z nich sa aj tak neuzdraví, a to
neznamená, že nemajú vieru. Znamená to, že majú prijať kríž
a trpezlivo si ho niesť.
Ale to by už museli rozmýšľať nad katolíckym katechizmom,
však, a nie nad Vašimi „múdrosťami“, ktoré sú tým viac vzdialené
pravde, čím sú hlučnejšie prezentované. A v dobrom Vás napomínam,
dajte si pozor aj na extrémne exorcizovanie všetkého a všetkých,
samozrejme okrem samých seba. Neraz si totiž premietate svoje tiene,
čiže nečistoty vlastného srdca do iných učeníkov, ktorí majú v sebe
nejakú smietku, a Vy si nevšímate v sebe svoje brvno.
Je pozoruhodné, že nechcete patriť medzi náboženských sedmospáčov
a hovoríte často o duchovnom boji, len dajte si
poradiť aj od skúsenejších duchovných bojovníkov v iných
spoločenstvách, aby sa Vám nestalo, že zo zdravého človeka vyháňate
rakovinu, a toho s ťažkým nádorom potľapkáte po pleci ako zdravého.
Volá sa to aj spirituálny diletantizmus
alebo aj duchovná slepota. A to, keď si niekto nedá poradiť od
skúsenejšieho a staršieho, tak to je ťažká frajerina, ktorou boli napadnutí
farizeji a v evanjeliu sa vôbec nespomína, že by tohto arcidémona bolo
možné vyhnať nejakým tradičným exorcizmom. Za zlomenie tejto
luciferskej moci musel Kristus vykrvácať na kríži, aby s ňou pohol
a zlomil ju. Kto je proti právoplatnému a dobrému pápežovi, odsudzuje
sa sám na podriadenosť nejakému pseudopápežovi. A kto
znevažuje Jeho pokornú matku, ten na seba iba prezrádza stupeň svojej
duchovnej rozdrapenosti. Jej veľká pokora je mu asi riadne proti srsti.
Normálni kresťania pracujú na tom, aby najskôr vyhnali tieto vírusy zo
svojho srdca, až potom idú robiť operácie na iných pacientoch…

11. Magnetická rezonancia u anglikánov

Dve miliardy ľudí vraj sledovalo svadbu storočia stojacu sto miliónov
libier. Milióny Angličanov jačali od šťastia, keď sa princezná a princ
pobozkali. Povrchného diváka by napadlo, že je to vlastne skoro
rovnaké s katolicizmom. Keď však nakuknete do histórie tak sa
pripravte na desivý šok. Pred päťsto rokmi bol anglický kráľ Henrich
VIII. dvadsať rokov ženatý a žena mu dala desať detí. Zostala mu iba
jedna dcéra, ostatné deti umreli. Poriadne z toho nazlostený chcel
následníka trónu a chcel inú ženu. Pápež mu to nedovolil, iba
potvrdil, že pôvodné manželstvo je platné. Kráľ sa naštval, odtrhol
Anglicko od Katolíckej Cirkvi a sám sa dosadil na miesto pápeža.
Okrem tejto obludnosti popravil dve zo svojich šesť žien a začal
prenasledovať katolíkov. Okrem pár hrdinov odpadla s kráľom
väčšina. Túto „cirkev“ prezentujú ako high church, čiže ako cirkevnú
špičku, a bohatstvo a sláva angličanov tomu dodáva vznešené
pozadie. Okrem iného dnes podporuje aj biskupovanie lesbičky. Davy
zaujímajúce sa o povrch si asi vôbec neuvedomujú, ako to všetko raz
dopadne. Tí, čo sú dnes prví, budú poslední. Prajem Vám, aby Váš
veľmi sa povyšujúci zakladateľ nebol raz na mieste poslednom.
Ak neskončil v pekle, tak by ma to ozaj prekvapilo.
Zamýšľajú sa vôbec členovia takéhoto spoločenstva nad svojimi
koreňmi? Mať za zakladateľa svojej viery rozhnevanú obludu,
niekoľkonásobného vraha, smilníka a zastrašovateľa?
A spájať toto s evanjeliom a Ježišom Kristom? Majú
obrovskú „odvahu“ s takouto vizitkou predstúpiť pred Boží súd. Ak
by mali trocha súdnosti, tak by sa z takejto „cirkvi“ poponáhľali čím
skôr nájsť si niečo slušnejšie. Ak v nej totiž zostávajú, tak s tým
činom antikráľa sami po toľkých rokoch vlastne ticho súhlasia…

12. Centrálny tomograf Pražské „mystické školy“.

Vznikla v zač. 2O st. v Prahe. Veľkému záujmu o tajomné veci, ktoré
je prítomné u nie málo hľadajúcich nielen pražákov dala silné podnety
k práci a premýšľaniu. Bola akousi duchovnou alternatívou a ponúkala
necirkevný prístav tým, čo sa zaujímali o to božské v nás. Išlo o silné, ale
ešte nevyzreté nadšenie, ktoré miešalo mystické s okultným, a nemalo
jasnú schopnosť rozlišovania medzi nimi. Popularizovať mystiku a dať
sa aj do občianskeho spolku praktizujúcich mystikov nezostalo však bez
problémov a zatúlania sa do bočných uličiek v labyrinte světa a ráji
srdce. Český národ vôbec nie je taký ateistický, za aký ho má povrchná
štatistika. Jeho kultúra, najmä múdre pohádky, rôzne duchovné smery
i táto škola svedčia o tom, že ide o jeden z najduchovnejších národov.
V mnohých knihách popularizujúcich vnútorný život, ktoré sa začali
objavovať, a priam si ich pýtalo lačné publikum , boli legendou a
pražským priekopníkom Karlom Weinfurterom a jeho spolkom Psyché,
zverejnené mnohé mnohokrát utajené zaujímavosti z duchovného
sveta. Samozrejme aj zo života katolíckych svätých. Boli ale pospájané
s mysticizmom iných ezoterikov, aj pohanských náboženstiev , ich
fakírov a rôznych čudných guruov. V jeho kľúčovej knihe Ohnivý keř sa
odhaluje mystická cesta, umenie koncentrácie, žiť s Kristom vo vnútri
atď., čo sú všetko úžasné záležitosti, ktoré sú viac než zaujímavé.
Dielo je venované jeho manželke Boženke. Akoby sa tým naznačovalo,
že ide iba o menšie veci a nie o veľkú mystickú svadbu Stvoriteľa
s jemu verným ľudstvom. Písmenové cvičenia cvičili i viacerí kňazi
a rehoľníci. Malo to však rosikruciánske pozadie. Tieto recepty
prinášali reálne duchovné zážitky, ale mali aj svoje úskalia a vedľajšie
účinky. Hovoriť o Kristovi, sústrediť sa na neho vo svojom srdci,
prebúdzať jeho život v celom tele, počínajúc nohami sú úchvatné veci.
Ale skryté nebezpečie toho všetkého snaženia bolo, že ak sa napojí
učeník na zdroj vody, ktorý je zlúčením čistého prameňa s nečistými
prameňmi nekresťanských náboženstiev, potom nech sa nečuduje, keď
nastanú nečakané prehánky. Ak niekto nestavia na základe, ktorý sám
Ježiš položil, keď založil svoju Cirkev, a postupne sa tak vtelil cez ňu
aj do dejín tejto zeme, robí tzv. svojvoľnú „murárčinu“. A ak pokračuje
v stavaní bez dôrazu predovšetkým na solídnu ľudskosť, postaví iba
naklonený múr. Toto pražským „mystikom“ ušlo a to zabudli do svojich
urýchlených projektov zahrnúť. Ide skôr o mysticizmus, poznačený
individualizmom, ktorý sa v ich vzťahoch začal aj prejavovať. Praví
mystici neboli iba individualisti, a učili sa od originálnej Cirkvi, kde
neraz na jej okraji robili veľkú duchovnú prácu. Neboli až tak nadšení
za rôznorodé kópie. Ak niekto ide do vnútra ku svojej božskej podstate
bez eucharistického Krista a bez ochrany sv. Panny, robí niečo
nebezpečne priodvážne, a môže mu to priniesť okrem zážitkov aj silné
tlaky a duchovné škody. Na toto už táto škola neupozorňuje. Išlo totiž
o nadšencov, ktorí hľadali kade tade, a neboli ešte spoľahlivo v Kristovom
učení zakorenení. Zachádzali aj mimo jeho učenia, čo bola chyba.
Taká mystika už nebola čistá. Bolo v nej primiešané mnoho iných
aj nečistých prísad. Ako umelá želatina v poctivom tvarohu.
Celebrite Karlovi sa podarilo evanjeliové zásady až srandistickým
spôsobom spájať s nekresťanskými tézami. V čechách tomu říkají
i kočkopes. Autor mal pozitívny vzťah ku kresťanstvu, ale ku sv.omši
iba platonický. Na svoju škodu. Miesto biskupa si zvolil za idol
slobodomurára Kerninga a za garanta celej školy si akoby vybral miesto
pápeža hinduistického guru Maharišiho. Čím o sebe vlastne prezradil,
že jeho team je iba predkapelou new age. A netreba ho brať príliš
vážne. Pokúšal sa o univerzálnu syntézu, ale synkretistickým štýlom.
Jeho stotožnenia Sv. Panny s necudnou silou kundalini sú silnou
kávou a aj urážajúcim odklonom od podstaty kresťanskej viery. Hoci
im išlo o mystiku a mali dobrú vôľu, pohanské nesvätosti im rozkvitli
do ješitností a rôznych bizarných spolkových medziľudských vzťahov.
Dať na jednu úroveň ezoterických pobehajov s ozaj svätými bol ten
podstatný omyl týchto „veľkých mystikov“, ale ešte aj diletantov.
Stádovitosť inteligentnejšieho druhu bol omyl ďalší. Tiež netrpezlivé
vystavovanie seba na obdiv spoločne s mystikou, táto malá sláva už
tu, bol omyl tiež, a nie malý. Skutoční mystici nepotrebovali byť
takýto šašovskí exhibicionisti. Presne naopak. Robili svoju duchovnú
prácu nenápadne. Čím bola dôležitejšia, tým sa to dialo vo väčšom
tichu. Učiť ešte všelijako nedozretých ľudí tajomstvám mystiky je
niečo podobné, ako keď niekto predčasne učí mladých ľudí technikám
sexu. Oni otvorenými ústami budú hltať rôzne odhalenia, ale potom
narazia na tvrdú realitu. Tá ich tak silno odcudzí a odhodí od seba, ako
unáhlene a silno spolu spájali telá. Príliš rýchlo ísť do hĺbok rozkoší tela
znamená koledovať si aj o rýchle sklamanie sa v sexualite. Podobné
sklamanie budeme mať z jedincov, ktorí budú zasvätení do rôznych
oblastí napr. ekonomiky, a pritom nás vydesí ich cynizmus, keď vám
napr. primitívne nevrátia peniaze. Veľký primitivizmus totiž hrozí aj
inteligentným, čo prišli rýchlo a nepoctivo k diplomu či k utajeným
informáciám. Pravá mystika to nie sú iba naše snahy a naše výkony.
To možno sľubujú guruovia z východu. Kresťanskí svätci v ozajstnej
pokore pripomínajú, že to je viac dar z neba. A predchádzať im má
normálna ľudská prirodzenosť a poctivo dozretá spiritualita.
Psyché bolo poznačené dedičným hriechom naivity a netrpezlivosti.

13. Antibiotiká na horúčky tzv. apokalyptických hnutí.

Bolo ich a je mnoho. Sú na zamyslenie. Jeden z príkladov. V roku 1534
sa anabaptisti na čele Johanom von Leiden, ktorý sa vyhlásil za
mesiáša, zmocnili vlády v Múnsteri. Tam začali budovať vytúžené
„kristovo“ kráľovstvo Nový Sion a mesto premenovali na Nový
Jeruzalem. Cestou teroru sa pokúsili zrealizovať ideál úplnej rovnosti:
majetok mešťanov vyhlásili za spoločné vlastníctvo, odstránili
peniaze a zaviedli mnohoženstvo. Sám von Leiden mal osemnásť žien.
Išlo tu asi o prvé radikálne vlelenie komunistickej utópie v dejinách.
Táto ozbrojená diktatúra anabaptistov bola predobrazom Parížskej
komúny aj boľševickej revolúcie v Rusku. Tento revolučný zápal
jedného z chiliastických hnutí sa preniesol na britské ostrovy a tam sa
stal dušou anglickej revolúcie. Bolo to iba pokračovaním histórie
židovského chiliazmu v „ kresťanskom“ prezlečení. Bolo akoby detskou
kolískou ďalších podobných revolúcií s mnohými socialistickými či
komunistickými odnožami. Anabaptisti robili rozdiel medzi vonkajším
zjavením zvestovaným vo Svätom písme a zjavením vnútorným,
uskutočňujúcim sa v dušiach „bohom“ vyvolených ľudí, skrze „ducha
svätého“, ktorý na nich zostúpil a obdaril ich prorockým darom. Jeden
z najdôslednejších hovorcov Nikolas Storch okrem ohlasovania nového
príchodu spasiteľa požadoval neoharaničenú slobodu človeka, jeho
absolútnu spoločenskú rovnosť, odmietal súkromné vlastníctvo, ktoré
vraj treba rozdeliť medzi chudobných. A takto nastoliť tzv. „vládu
osvietených“ Že by inšpirácia aj pre profesionálnych revolucionárov?

14. O sedmospáčoch, čo čakajú na antikrista.

Jeden z obrovských trapasov medzi driemajúcimi učeníkmi je čakanie
na vystúpenie antikristovej vlády vraj iba na konci čias. A tí mnohí
antikristi v dvetisícročných dejinách Cirkvi nás ešte nestihli prebudiť?
Už sv. apoštol Ján vo svojom treťom liste nás v prvom storočí
upozorňuje na namysleného biskupa Diotrefa a odporúča solídneho
Demetria. Ako inak nazvať ako antikristi asi štyridsať protipápežov
v dejinách, čo mali tú drzosť, aj s tými, čo im pomohli do tohto
najtrápnejšieho úradu všetkých čias nastúpiť a osopiť sa na
právoplatných pápežov? Ako inak nazvať troch nemeckých biskupov
z 9 st., ktorí dali uväzniť, súdiť aj bičovať svojho kolegu Metoda,
ktorý konal čestne a podľa práva. Aj Wiching , jeho nástupca pre kraje
Veľkej Moravy ,čo asi “s veľkonočnou radosťou“ intrigoval, očierňoval
a falšoval buly bol kresťan katolík? Bol, ale nesvätým a pokryteckým.
Ako nazvať niekoho, kto vyleje kýbel octu na spolubrata a ide
zo sv. liturgie? Alebo toho, kto buzerantsky obcuje a považuje to za
prirodzený prejav, a mladých ľudí ide učiť čistote? Čo je to za
otrasný cynizmus, keď niekto nepoužíva slovo prepáč, a je odborník na
slušné správanie? Alebo sa dlhoročne przní sebaoslavou, a tára iným
o pokore? Či nanucuje svojim ďeťom životný stav? Nepodelí sa so
súrodencami? Toto a všeličo iné je pod maskou kresťanstva? Rátajú
nositelia týchto anticností vôbec s tým, že Boh existuje a raz prídeme
na posledný súd? A že všetko skryté bude odhalené? Ak tvrdia, že
rátajú, tak klamú. Prepadli by sa už teraz od hanby a išli by sa hanbiť
do kúta, ak by s posmrtným životom ozaj rátali. Neľudskosť je ich
znamenie, že sú ešte slepci a tvrdí egoisti. A pritom mali akože jasno
a tvárili sa ako farizeji, že zachovávajú ortodoxnú náuku. Pritom
vyznávajú iba zúfalý a prispatý polokatolicizmus. Predbehnú ich tí,
čo v mnohom z viery možno aj úprimne pochybovali, ale sa chovali
v podstatnom charakterne. Antikrist je tieňom Krista. Pôsobí tu už 20
st. Až sadisticky sa teší, keď môže trápiť svätých. Hrá sa v kostole na
dokonalého kresťana a robí z niekoho iného obetného baránka. Zhadzuje
na neho svoje viny a považuje to za niečo úplne normálne. Táto
škodoradosť je jeho jedinou ozajstnou „potechou“ a špecializuje sa
predovšetkým na ňu. A ráta s tým, že to nikto z hora nevidí a že za to
nebude niesť zodpovednosť. Toto je naozajstná nevera, nie ateizmus.

15. “boha mám v sebe a cirkev nepotrebujem.“

Ak máš v úcte Boha, a ctíš si ho, to je výborné. Dovoľ mi však
pripomenúť Ti a opýtať sa Ťa, že či je to ten Boh kresťanov? Lebo je
mnoho rôznych bohov, a iba Jeden je Najvyšší. Ten Boh kresťanský je
Otec Ježiša a tiež Duch Svätý. Boh tri krát Svätý. Ten, ktorý sa stal
pred 2O. storočiami človekom, a má aj neodvolateľne ľudskú tvár. Ak
by sme mali tohto Boha, neboli by sme proti Jeho Cirkvi, ktorú tu cez
apoštolov založil. Ak je totiž niekto proti katolíckej Cirkvi, boh v jeho
vnútri pravdepodobne nie je v jednote s kresťanským Bohom, ale
podlieha vplyvu iných božstiev. Niekto si za boha považuje svoj
vlastný názor a za učiteľský úrad iba vlastné skúsenosti. Takýchto
individualistických antipápežov máme až až. Sú vo svojej súkromnej
sekte a radikálne poslúchajú asi iba svoje rozmary. Sami sa delegovali
za „pápeža“ ak toho v Ríme nepotrebujú. V ich liberalizme je ukrytý
libertinizmus /smer ku zvrhlosti/ a ich veľká tolerancia bludov končí
inkvizítorským odsúdením nejakej dôležitej pravdy. Ich zábavný santa
klaus sa postupne sa zmení na kruťasa. To je súčasť ich vývoja.
Z jedného extrému sa nechiac ocitnú v druhom. Ak niekto tvrdí, že je
katolík, a ignoruje eucharistické zhromaždenia, je to nie katolík, ale
lajdák. Je poznačený silným individualizmom aj pohodlnizmom.
Pravý kresťan totiž hľadá Boží hlas aj v samote, ale vie, že aj
spoločenstvo Cirkvi nie hocijakej, ale Svätej , je dôležité a potrebné.
Aj spoločenstvo dobrých ľudí je dôležité ako neskrivené zrkadlo.
V jednom i druhom sa budujú špecifické cnosti. Kto sa hrá, že už má
celého boha v sebe, môže skončiť ako vykradnutý ťuťkosektár,
v literatúre priliehavo nazvaný chrobák Truhlík, ktorý „všade bol
a všetko vie“ a na konci života už nemá rád naozaj skoro nikoho, ani
sám seba. Cez bohovskú autošaškáreň zdedí trpkú samotu. Ak má moc,
tak sa jej zaťato drží a strpčuje život podriadeným. Podobne si
ubližuje ten, kto uteká pred samotou iba do povrchových spolkov.
Boh kresťanov je Láska. Teda patria ku nemu aj normálne a pekné
vzťahy. Zlé vzťahy sú semiačka od zlého a záprdky necností. Je
normálnym vzťahom ignorovať účasť na eucharistii, ktorú nám dal
Ježiš aj na to, aby sme na podstatu nezabúdali? Duch Boží je aj v lese
ak ho tam vzývame, ale adorácia čiže poklona Bohu cez tajomstvo
eucharistie je nenahraditeľná. Prečo? Lebo v lese nám pri modlitbe
bude napr. vnuknuté, že ako sa mám postarať o svoje deti, ale pred
eucharistiou mi to bude spresnené, že sú aj iné deti než tie moje,
o ktoré sa treba postarať. V prírode mi duch vnukne, ako si mám robiť
doktorát, ale až pred eucharistiou mi bude objasnené, že mám začať
intenzívnejšou modlitbou liečiť choré vzťahy v rodine. Pri televízore
ma boh vnútri rozcíti nad zemetrasením na Haiti, ale v kostole sa deje
konkrétna zbierka na pomoc pre haiťanov. Pri počíťači sa môžem
dozvedieť skoro všetky informácie, ale tie podstatné pre život farnosti
sa dozviem až z kázne svojho kňaza, ktorý nedlabe na Božie Veci, ale
sa modlí predtým, ako ide kázať. Preto katolícky svätci a svätice
čerpali par excellence /predovšetkým/z čistého prameňa sv. eucharistie
a nie iba z kníh, z iných ľudí či z detoxikačno – relaxačných meditácií
v prírode. Tam si svoje božstvo nájde aj zvieratko a netreba mu na to prečítať
ani jednu knihu. My sme stvorení nie iba na to, aby sme boli vo svojom
individuálnom raji, ale sme tu aj pre spoločenstvo s ostatnými. Na lásku musíme
byť aspoň dvaja, však? Je veru rozdiel medzi božským Kristom v eucharistii
a malom Jezuliatku v nás. Iné je veru kópia a iné je originál.
Aj keď sa trochu na seba podobajú.

PS: Tí, čo chcú iba Tatry, a tvrdia, že nepotrebujú sprievodcov, horskú či

záchrannú službu, robia veľkú chybu individualizmu, pochádzajúcu z pýchy.

Môžu na svoju mladícku nerozvážnosť to doplatiť  životom…

A tí, čo podobne ignorujú sprievodcov z matky cirkvi,

ohrozia si život večný…

16. Odporcom „apostatického gesta“ tzv. ducha Assisi.

Možno to Janko Paľko II. s tým milosrdenstvom niekedy aj prehnal,
ale hádzať ho do pekla spolu s dnešným pápežom je asi najväčšia
drzosť medzi súčasnými nehoráznosťami. Druhé miesto na olympiáde
náboženských zvrhlostí. Prvé majú zaručene tí, čo v mene svojho „šéfa“
vyhadzujú atentátmi do luftu iných“neveriacich“, neraz nevinných.
Takto na seba privolávajú odpor a nenávisť ľudstva, ktorú svojimi
„odvážnymi“ činmi zasiali. Osobne si myslím, a dúfam, že na to mám
právo, že pápeži majú ako jednu zo svojich vážnych povinností ako
hovorcovia kresťanstva a lídri katolíkov oslovovať všetkých veriacich
ľudí tejto planéty. A snažiť sa s nimi nadviazať priateľský dialóg.
To je ten duch Assisi, toto je aj súčasť viery katolíkov celého sveta,
o ktorom vyhlasujú niektorí superortodoxní, že je duchom antikrista.
Nie je, treba im pokojne odpovedať, aj keď ich to ešte asi viac rozzúri.
Ide o pokus nerozoštvávať náboženské vášne, ktorých bolo v histórii
ľudstva viac ako dosť v mnohých vojnách, ktoré nám neveriaci možno
právom vytýkajú. Ježiš nám to v evanjeliu trvalo pripomína, že príde
doba, kedy pravých učeníkov zavraždia, a budú si myslieť, že tým
slúžia „bohu“. Nikdy však Otca nepoznali, ak takto konali, odkazuje
im sám Boží Syn. Veď on sám bol obeťou ťažkoslepých náboženských
fanatikov! Kto upaluje iného pre jeho názor, ten evanjelium vôbec
nepochopil. Možno evanjelium pochopil, ale to apokryfné, podľa Judáša.
Ani sa nad Kristovým posolstvom lásky hlbšie nezamyslel.
A bibliu porozumel asi len do polovice Starého zákona, a to aj určite
vynechal serióznejšie poznámky ku tisícročným textom.
Tí samozvanci na Ukrajine sa správajú stále arogantnejšie,
exkomunikujú postupne celý svet, a na koniec asi aj samých seba.
Vidia smietku v oku brata, a vo svojom nevidia brvno. Nevyhnutnú
snahu dobrého pápeža vysvetľujú ako najväčšiu zradu. Infantilne ho
upaľujú vo svojich poplachoch na internete. Ide z nich smrtonosná
pravovernosť a absentuje, u kresťanov vari aj povinná, štipka detskej
radosti. Stratili nadhľad i cit. Podobné typy sa vyžívali v upaľovaní
kacírov a čarodejníc v stredoveku, keď boli pri akej – takej moci.
Narobili tak sebe i svojej cirkvi veľkú hanbu aj po svojej smrti, pretože
v nich nebolo zmilovania a zakvitla v nich asi iba plnosť satanskej
škodoradosti. Osočujú iných ako antikristov, ale sami sa tak správajú.
Bez lásky idú tvrdo brániť svoj poloortodoxný polofanatický názor.
Dejiny boli plné revolučných bujakov , ktorí asi mali v sebe
poriadnu duchovnú zápchu a tej sa potrebovali nejako urgentne
a asi čo narýchlejšie cez iných zbaviť. Preháňadlo na svoje vnútorné
stavy úzkosti si väčšinou našli v žabomyších verbálnych vojnách,
v rozoštvávaní a duchovno – krčmových bitkách za svoju malú veľkú
pravdičku. A nafúkli to na veľký problém, ktorým sa majú všetci okolo
ako zdravotníci zaoberať, lebo si ho nedokázali vyriešiť ticho,
v pokore a v sebe sami… Ich militantnosť je možno aj alergickou
reakciou slepého čreva v mystickom tele Cirkvi na prehnané
mierumilovné bratríčkovanie, ktorým sme už skoro všetci pripití.
Ak nevedieme duchovný boj, a fajčíme premilosrdnú fajku mieru už
pomaly s každým, o pekle a diablovi nepovieme nič, to v tele vyvoláva
všelijaké nedôstojné napätia a podobné komunikačné hnačky.
„Pravoverní“ z Východu sa rozhodli chlapsky udrieť po stole a
vojensky udrieť a to rovno na generálny štáb vo Vatikáne. Ak vyrobia

novú sektu, myslia si, že svojimi škuľavými gumipuškami
a vybuchujúcou pyrotechnikou vo virtuálnom digitálnom svete nás
prebudia ? Ide o jedno z trápnych amatérskych divadiel na ktorom sa
pobavia akurát ateisti a budú živiť karikaturisti. Takto podobne rozdelili
Cirkev na východnú a západnú už v roku 1054, prekliali pápeža,
a kliatba sa im za 9 st. vrátila v podobe ukrutného tsunami komunizmu.
Čo totiž zasejeme, budeme aj raz žať. Ide nie zápas o pravovernú vieru,
ale dnes už neprimerané a zbytočné znovuštiepenie kresťanských síl.

17. Poučili sme sa z 1.Slovenského štátu?

Jeden zo zaujímavých unikátov sa udial u nás v r. 1939 – 45.
Naokolo zúrila 2.svetová vojna a u nás sa budovalo. Slovenský štát
nemožno hodnotiť čiernobielo. Bola vojnová doba. Prezident robil, jako
vedel. V prvom rade chránil svoj národ. Ako kresťanský politik bol
svojský, mal dobrú vôľu pozdvihnúť národ, chcel jeho vonkajšiu
prosperitu, ale ako katolíckemu kňazovi mu vyhlásenie za svätého
nehrozí. Od duchovného sa totiž očakáva predovšetkým prosperita
vnútorná. To vonkajšie má byť až druhoradé. Je to príklad, ako môže
dopadnúť jeden z nás, ktorý má ohlasovať Kristovo Božie Kráľovstvo,
ale pomýli si ho s pozemskými záležitosťami. Amatérčina ako hrom.
Nazývame to moderne strata kňazskej identity. Úspechy vonku nám
toťiž môžu otupiť duchovný zrak, stratíme bedlivosť a nebadane
sa zamoceme. Toľkokrát sa to už opakovalo. Poučíme sa niekedy?
Je nevyzretosťou viery a veľkou naivitou takto prilacno podľahnúť
pokušeniu nacionalizmu a trocha i mesiášskym komplexom.
Mučeníci boli za pravdu evanjelia umučení. S vlkmi sa nekamarátili.
Tiso bol poslancom, ministrom zdravotníctva ,

                                                          predsedom vlády aj prvým slovenským prezidentom      

Bol aj profesorom katolíckej morálky,

čiže mal byť odborníkom špecialistom
na rozlišovanie dobra a zla.

                                       Navonok skvelá značka. Ale vo vnútri nie.                                          

Češi nás držali nakrátko. Maďari na nás striehli ako mačka na myš.

11.3. 1939 sa vzdal nezištne predsedníctva vlády a odišiel na faru
do Bánoviec kde bol ešte aj farárom. Veľa funkcií naraz, aj to my
tu roky trénujeme. Ak by sme žili bratstvo, tak by sme sa aj podelili.
V Európe diktoval politiku Hitler. Ten za ním poslal svojich agentov
s tým , že nám pomôže bleskovo sa osamostatniť od Čechov. Tí o
samostatnosti– autonómii, nechceli dlho počuť nič. 13.marca si Hitler
predvolal Tisu do Berlína a tam ho naplašil, že nášmu národu hrozí
„zánik“ a rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Vraj jediná možnosť:
samostatné Slovensko. 14.3. po vypočutí odkazu z Berlína sa poslanci
SNR rozhodli jednohlasne vyhlásiť náš prvý slovenský štát .
Sice pod tlakom, ale pre národ to bola historická chvíľa a veľká vec.
Tak nám vlastne osud a fúrer pomohol, na čo sme si stáročia netrúfli.
Tisu zvolili za prvého prezidenta. Vo štátiku bol pokoj, prosperita,
v školách sa učilo po kresťansky. Cirkevné ideály išli do praxe a boli
sme slováci a kresťania zrazu na vrchole. Nebola to zásluha iba
politiky, ale isto aj zbožnosti ľudu, ktorý sa modlí už stáročia aj
k Sedembolestnej Panne. Pánmi skúšaný a bitý slovenský národ sa
konečne nadýchol, po tisícročí nadobudol samostatnosť. Paradoxne
cez vojnu, keď iné národy vzdychali. Nemecké okupačné vojská
ustupovali cez naše územie po prehratej bitke pri Stalingrade. Na
Slovensku v 1944 vypuklo proti nim povstanie. Jeho čelný predák a
neskorší československý prezident Gustáv Husák o SNP napísal:
“ V podstate to nebolo ani slovenské ani národné povstanie,
nestála za ním ani väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to
komunisti, čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa
slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom
Dr.Tisom.“ Je zaujímavé, že keď nemecké vojská vyhrávali, tak sme
boli ticho a v strachu. Keď začali prehrávať a ustupovať cez naše
územie, tak sme chytili zbrane a začali sme bojovať. Neboli sme my
až takí velkí víťazi a vojnoví hrdinovia. Kde bola láska k nepriateľom
v hodine navštívenia? Ak by sme ostali neutrálni, front by prešiel a
mohli sme sa krviprelievaniu vyhnúť. Netrestali našu nenávisť aj
prehrávajúci nacisti aj takou tvrdou silou navonok, s akou sa stretli
v našom vnútri? A či sa národu komunisti po vojne nepomstili takou
železnou pasťou, akou bol náš tvrdý boj proti boľševizmu pod
vedením pána prezidenta? Ten ako kňaz nás mal poučiť niečo
o duchovnom boji, nie iba tom vonkajšom. „Zástupca stvoriteľa“ a
arcisociopat Hitler vyhlásil vojnu celému svetu. Preto sa ten svet
v sebaobrane spojil, aby ho spacifikoval. Tak sa stalo v máji 1945.
Tiso pravdepodobne naivne uveril, že nemecké vojská sú vojská božie,
lebo chránili slovenskú vládu a kresťanský štátik, bojovali voči
bezbožnému komunizmu aj proti židovskému kapitálu, ktorý hýbe
farinovane týmto svetom. Po 2.svet. vojne však zostali desiatky mil.
mŕtvych a obrovské škody po zbombardovaných mestách. Ovocie
šialených plánov. Určite nie vojsk božích. Našich židov odišlo
sedemdesiattisíc .Nie však pracovať, ako nás nemci oklamali, ale do
plynovej pece. 8 židovských rabínov prosilo, aby Tiso prezidentom
ostal. Mnohým totiž udelil prezidentskú výnimku.Tak im zachránil
život. Takých bolo vraj až 33 000. Deportácie by Nemci spravili i bez
slovenskej vlády. Ale oveľa dôslednejšie. Židov sme chránili, a čo
kresťanov? Či sme tým dali správnu orientáciu ? Orientáciu
na Božiu ríšu ? Za vonkajšie zrazuúspechy však zaplatil náš
prezident trpkou osobnou prehrou. Že bol nielen trochu namočený
do politikárčenia, svedčí viac skutočností. Napr. 3O.10.1944
v Banskej Bystrici. Vraj v neplánovanom programe po tichej sv.omši
v tunajšej katedrále rečnil na námestí, kde doslova zvolal:
„česť fúrerovi A.H. a jeho vojskám i pomocníkom SS.“ Vyznamenal osobne
nemeckých vojakov, bojovníkov proti odbojným partizánom povstania.
Doboví svedkovia tvrdia, že tak zachránil Zvolen, Martin a Banskú
Bystricu pred nemeckou odvetou, chystaným bombardovaním.
A vraj niekoľko zajatých slovenských vojakov pred zastrelením.
Keďže sa to nie vždy pripomína, tak preto to píšem. Nepriatelia
katolíkov ukážu v dokumente iba dobové zábery, a keď sa ku nim
nepridá hlbší komentár, tak to aj škodoradostne zneužijú. Svätý
biskup Gojdič sa ozval. Jasne cítil, že sa nedeje všetko kóšér, a že to
                               môže raz poškodiť renomé Cirkvi. Neskôr sa ozvali i 4.biskupi na ochranu                                                                  židovských obyvateľov. Prezident udelil vari tisíc výnimiek niektorým židom,                                  a tak im zachránil život. Ale fatálnu  chybu spravil
aj vtedy, keď v liste pápežovi tvrdil, že katolícke sociálne
encykliky sú rovnakého ducha ako idey národného socializmu. Ojojoj.
Podstatný úlet mimo. Po veľkej pýche národného socializmu prišiel
aj na nadľudí hrozný pád. Po vojne tu zavládli komunisti a razantne
na tzv. klérofašistov ktorí boli až příliš zadobre s veľkonemeckou ríšou
                            a udreli tvrdou päsťou. Keby sme si boli zachovali od pokušenia jednostranných                      politických pronemeckých sympatií a antiboľševických antipatií zdravý odstup ,ten
úder by asi taký tvrdý nebol. Po bitke je ľahké byť generálom a ľahko
vynášať súdy. Osobná zodpovednosť a náhle rozhodovanie vtedy veru
nebolo ľahké. V 1950 zatkli rehoľníkov a rehoľnice ako kriminálnikov.
Spomína sa veľakrát tento násilnícky akt, ale nespomíname už, čo mu
predchádzalo. Pomsta bolševických víťazov bola taká veľká, aká bola
naša predčasná hurá pseudokatolícka sláva spred pár rokov.
Azda aj aká bola aj nenávisť voči nim. Pripomínam, že kresťan má
povinnosť milovať aj nepriateľa. To je náš program, kterého sa máme
držať. V mieri či vo vojne. Boľševický program bol nenávisť voči
bohatým vykorisťovateľom i voči všetkým cirkvám.
Ak ho oni dôsledne dodržovali, tak sme si mali my dodržiavať
ten svoj. Čudujeme sa keď si niektorí intelektuáli idú od nás
„oddýchnuť“ do ateizmu a majú antiklerikálne alergie? Lebo neraz
niečo iné deklarujeme a iné žijeme. Volá sa to jednoducho:
pokrytectvo. Predstierame profesionalitu a sme ako diletanti.
Národ sa zdesil, keď prezidenta po vojne obesili ako vlastizradcu.
A on vo svojej rozlúčkovej reči nám všetkým dal svoj odkaz:
“ Za Boha a za národ!“ Cítil sa byť mučeníkom v boji proti
boľševizmu. Išlo však skôr asi o polomučeníctvo. Čiže nie až tak
celkom čistú, duchovnú svätú prácu. Čo je najpozoruhodnejšie:
necítil ani štipku ľútosti nad tým, čo urobil. Máme my tu viacej
takých i podobných majstrov sveta, čo za roky svojho účinkovania
na scéne fakt slovko prepáč nepoužívajú. Toto je kresťanská zásada?
Skôr póza nadčlověka. Vtedajší biskupi sa ho až nekriticky zastávali.
Vraj mal tie najlepšie úmysly. Ozaj najlepšie? Nič podozrivé si
nevšimli? Ozaj im tam nič nepáchlo?? My mladší všetci až takto
sladko všetci nespíme! Ani nie sme až tak vlastným národíkom či
postavením úplne sťatí. Toto je nebezpečnejšie než alkoholizmus.
Z toho po čase človek vytriezvie. Ale pozor, s utajenou opitosťou mocou
sa aj umiera. Tí, ktorí si prajú Tisovo svätorečenie, spia tuho a sladko.
Len ich treba nechať mávať, aby sa ako svätuškári zviditelnili.
Tak ako obrovsky on „miloval“ svoj národ, tak duchovne opitá časť
národa „miluje“ obrovsky dodnes jeho. Svetloplacho a nekriticky.
Preto to oživujem v pamäti, aby som pripomenul všetkým slovákom
to, čo nám ako zrkadlo vlastne nastavili naše dejiny.Sme riadne
dorichtovaní nielen pálenkou, ale i svojskou slovanskou
duchovnou pubertou. Predstierame že máme vieru, ale tá je ešte
všeličím zakalená. Raz mamonou či pozemským štátikom, inokedy
pozemskou rodinou. Naša vlasť má byť v nebi a našou pravou rodinou
je spoločenstvo svätých. Tvárime sa totiž navonok neraz ako
superkatolíci. Ale je to iba trochu trápna póza polokatolíkov.
Polokatolicizmus ten tu vyčíňa, a storočia. Nielen u nás.
Nacisti boli poriadne zropušení nadľudia a súčasne podľudské
beštie. Ich svetlo bola tma. Nečudujme sa, keď na naše ohlasovanie
evanjelia inteligentní ľudia niekedy reagujú najprv zívaním,
pokračujú nadávaním a končia ignoranciou. Asi stále si väčšina
vôbec neuvedomuje ako Božie mená berieme ľahkovážne
aj dlhé roky nadarmo, zatoxikujeme priestory chrámu dymom
nekresťanského modlárstva. To, čo je vyslovene niekedy
až do oči bijúco neľudské a trápne nekristovské,
my bez hanby a primitívne stotožňujeme s kresťanským a katolickým?
Čušíme o tom, a toho, kto na to upozorní, udrieme valaškou po hlave?
Toto nie je duchovný život, ale sakrálny podvod. Akurát tak vyklonuje
po čase poloovcu polovlka, čo onemie vtedy, keď príde hodina pravdy
a láme sa chlieb. Aby sme sa nezaradili medzi tých, čo Božie kráľovstvo
nenašli a mali ho plné ústa. A išlo im v podstate iba o vonkajší blahobyt…
To je ideál nie kresťana, ale jeho dlho chudobného a malého príbuzného.
Tiso chcel vraj podľa vlastnej obhajoby oslobodiť tento národ od
smrtonosných komplexov menejcennosti, ktoré mal on sám a jemu
podobní , ktorým je on asi ideálnym patrónom. Podobne je pre iných
politických dobrodruhov hrdinom dvojnásobný zradca Svätopluk či pre
ďalších samozvaných frajerov zbojník Jánošík. Spojenie imperiálne
panenského slovenského národa so zvlčilo vražedným nemeckým
manažmentom, či má všetko v hlave poriadku ten, čo tomu ešte i po
rokoch nadšene tlieska? My sme boli odjakživa národom služobníkov.
A na toto môžeme byť právom aj zdravo hrdí.
Od čias sv. Cyrila a sv. Metoda sme si za Otca zvolili toho najlepšieho
z otcov, a za Matku a Ochrankou tú najlepšiu z mám. Sme v lone
katolíckej svätej Cirkvi. Väčšina národa sa ku nej hrdo hlási.
Nebuďme však iba povrchnými kresťanmi. Lebo zažijeme hanbu už tu.
Najväčšia chyba bola, že zrazu z národa sluhov tu chcel ktosi urobiť
národ pánov. Také unáhlené ako dedičný hriech. Plné netrpezlivosti.
Fatálna strata duchovnej bedlivosti. Aj toto je memento na zamyslenie.
Z romanticky infantilného, úzkoprsého a príliš pozemského „katolicizmu“
sa tento národ vari trocha už pooslobodil. Praví svedkovia evanjelia,
tomu ako vedia pomáhajú. Polobačovia a súčasne polovlci volajú raz
na slávu nemeckému cisárovi, inokedy zas na slávu zvlčilej ruskej
strane, demokratickým čarodejníkom s peniazmi či svojej sebaoslave.
Tým iba prezentujú a na seba prezrádzajú, že jadro evanjelia nechápu.
Každá doba nás odskúša, či sme dobrí pastieri alebo nájomníci. Kým
Jozef Tiso si zvyšok svojej ľudskej a kňazskej dôstojnosti zachoval
až do konca, nezutekal do Ameriky, ale išiel aj na súd, a tam si za svoju
polovičnú pravdu, teda za boj proti boľševizmu, slušne a
dôstojne bojoval až do konca, arcivzor padlých anjelov Hitler skončil
ako veľký antihrdina, ktorý nevedel to ľudsky jednoduché: prehrávať.
Jeho obrovská bojová odvaha, ktorú si dokazoval v bleskových vojnách a
v diktátoch celému svetu, ukázala svoju pravú tvár. Pod maskou vodcu a
imperátora sa tam ukrýval iba klasicky amorálny zbabelý posero. Za jeho
veľkou inteligenciou boli iba sofistikované a nafúknuté hyperfičúrske
bludy. Pod jeho obrovskou vojenskou disciplínou bol iba veľký „bordel.“
Za viac hodinovým sebavedomým rečnením , fanatickým presviedčaním
vyvoleného nemeckého národa bola iba silná dôvera v osobné lži a falošné
istoty. Za úchvatným pracovným nasadením a menením planéty bolo
iba úbohé a asi aj totálne zanedbanie duchovnej práce na sebe. Za jeho
novým človekom boli iba prastaré bosoráctva. Vyhlásil  SZ a jeho10. prikázaní
vraj už za prekonané a chcel ľudstvo oslobodiť výčitek svedomia, že vraj
ľudí ponižujúceho židovského vynálezu. Skutočne neslýchaná odvaha.
Za namysleným nadčlovečenstvom skrýval asi kompletný podľudský
a polozvierací suterén. Bedliaci vedeli presne, že tá prozreteľnosť, ktorú
často spomínal, a ktorej sa cítil pozemským veľvyslancom, bolo samo
kniežatstvo tmy a rafinovaného podvodu. Kto sa nevedel zorientovať
mal počúvať pápeža Pia XI. V roku 1937, čiže dva roky pred začatím
II. svetovej vojny. V encyklike ľudí upozorňoval na nebezpečenstvá
tzv. národného socializmu. Kto nepočúval pápeža ale po cudzích
územiach lačného vlka, to bola už nielen chyba, ale aj veľký hriech a
spolupáchateľstvo na jeho výčinoch. Zasa sa iba ukázalo, že väčšina sú
nie kresťania, ale neskautsky formované a po majetkoch hladné vĺčatá.
To, čo sa stalo, bola a bude pre ľudstvo ďalšia nová tzv. stará škola.
Príbehy našich kňazských predchodcov by nám mali byť na zamyslenie.
To, že v kňazskom seminári v Bratislave /85 – 90/ nám o tom nepovedali
nič, svedčí iba kvalitnom vydesení sa . Asi aj o strachu a úteku pred
našim historickým vybočením. Alebo ešte dodnes nemáme vo veci jasno?
Riešime my všeličo a všelikoho. Nezabudnime vyriešiť aj seba.
A nebojme sa ani svojho tieňa. Mal ho Peter i Pavol, máme ho i my.
Na pobožných nadľudí sa hrať prestaňme. Nie je to na dospelých už
ani dôstojné ani správne. Kňazi máme demaskovať lži a hľadať pravdu
o človeku. Naša jednoznačná identita je byť aj prorokmi svojej doby.
Tiso mohol byť ozajstným mučeníkom.Ale mal jasne povedať po
svetovláde hladnému vlkovi, že je vlk, a vhodne to načasovať.
Nie s ním sympatizovať až za hrob. Veľakrát sa zopakoval podobný
dejinný rituál. Bude sa asi opakovať dovtedy, pokiaľ sa ľudstvo
„neodfetuje“ od svojich výmyslov a modiel. Aj náš národ si z extrému
do extrému, čiže svojou pubertou musel prejsť.
Každý sa totiž aj vyvýjame, platí to aj o národoch.
Kardinál Ratzinger nám pri prednáške v Bratislave v r.1992 okrem
iného spomenul, že úlohou štátu je udržiavať poriadok
v ľudskom spolunažívaní. Ak by sa pokúšal pretvoriť svet
na raj a predstieral absolútnosť, prekročil
by svoje hranice. Ak by sa staval do role Boha, stal by sa šelmou
vystupujúcou zo zeme a mocnosťou Antikrista, ako je to v Zjavení.
„Cirkev nesmie dať seba samu na miesto štátu, alebo chcieť pôsobiť
v ňom alebo nad ním ako mocenský orgán. Tým by sa sama robila
štátom a vytvárala by absolútny štát, proti čomu má vlastne
brojiť. Splynutím zo štátom by rozvrátila vlastnú podstatu štátu
i svoju“ povedal nám už vtedy s nadhľadom dnešný emeritný pápež.
A dodal, že pre Cirkev je potrebné mať od štátu primeraný odstup,
aby mu mohla svojimi cnosťami lepšie poslúžiť. Týmto vystihol to
podstatné pokušenie moci, ktorej podliehajú roztieskavači našho
Prvého štátu aj iných predčasných farských republík v dejinách.

Tmavé kúty

od Pavel Pakoš | jan 30, 2020 | Kontakt

Žijeme apokalyptickú dobu

Padlí anjeli končia

na tejto planéte svoje vyčíňanie

Kôň ktorý zdochýna, ten najviac kope

Mnohí duchovne žijúci ľudia cítia

útoky temných síl

Neveriaci nevedia o ničom. Spia totiž sladko…

príšerné vrieskanie

z exorcizovaných osôb snáď pochybovačov

zobudia

Prvá pomoc sa volá

autoexorcizmus  alebo celonárodný exorcizmus v Mexiku

Keď služobníci cirkvi zabudli na povinnosť exorcizovať posadnutých, ktorú nám delegoval

profesionál a najlegitímnejší veľvyslanec nebies – Kristus

prišla doba vlády amatérov. Ich ovocie bolo upalovanie, inkvizičné mučenie, veľké zdesenie

miesto víťaznej radosti medzi kresťanmi nastal veľmi prepodivný veľký smútok a vláda strachu

                                    Exorcista Petričko rozpráva o svojej duchovnej práci

Ešte horšíako okultisti, bieli mágovia, falošní liečitelia sú

falošní klerici

ktorí navonok dokonale predstierajú,že vyznávajú pravú vieru a sú naoko verní pravým duchovným autoritámvedia krasorečneícky odpapagájovať katechizmusale prenasledujú iných v „rukavičkách“Potom sú veľmi nebezpeční „kresťanskí“ fanaticiktorí udanie a osočenie, krádež dobrého mena a posmech z blížnehopovažujú za svoju antikristovskú povinnosťa ich spôsob informačnej vojny voči slušným kresťanomLuciferkovia si ešte chvíľu po planéte pošantiasofistikovane a s úsmevom klamú a ich prvoradý cieľ je

ich sebaoslavná kariéra

ktorá falošne predstiera oslavu Boha

ale ide iba o primitívny narcizmus

a druhoradé ovocie je vytváranie priestoru pre temné silyešte  rafinovanejšie než sú tie za nimivo vnútri cirkví či v iných inštitúciách

Telesná sila a cudzie jazyky

V susednom Česku pôsobí hneď niekoľko oficiálnych exorcistov s biskupským poverením. Nielenže vedia, kde sa satan skrýva, ale i to, ako s ním bojovať.

Páter Jaroslav Brož, ktorý vedie na Katolíckej teologickej fakulte v Prahe Katedru biblických vied, nie je len vysokoškolským učiteľom, ale pôsobí aj v teréne ako exorcista. Ľudia posadnutí diablom sú podľa neho akoby spútaní, neschopní práce a radosti. Počujú hlasy, túžia po samovražde alebo aj po vražde. Zdôrazňuje však, že posadnutie samotným diablom je naozaj veľmi vzácny jav. Teda nič také, čo by cirkev riešila denne ako na bežiacom páse.

Pri zistení, že človeka skutočne posadol samotný diabol, dochádza k praktizovaniu vysokého exorcizmu najťažšieho kalibru. „To najdôležitejšie je hneď na začiatku úspešne rozlíšiť medzi posadnutím temnými silami a oveľa častejšou duševnou chorobou. Mnohí z tých, ktorí si myslia, že sa ich zmocnil démon alebo diabol, sú psychicky chorí ľudia a potrebujú pomoc psychiatra, nie exorcistu,“ vysvetľuje páter Brož.

Väčšina z nás si vďaka dnes už kultovému filmu Vyháňač diabla asi spomenie na dramatické zábery kŕčovitých záchvatov, ruky a nohy v pozíciách prekračujúcich možnosti ľudského tela, neovládateľné obscénne výkriky a gestá, používanie neznámych a prastarých jazykov či telekinézu.

Vyzerajú záchvaty človeka posadnutého diablom skutočne práve takto? Odpoveď ďalšieho z „profesionálnych“ exorcistov, otca Vojtěcha z jedného z pražských kláštorov, je veľmi vyhýbavá. Radšej sa vracia k ľahším zákrokom, pri ktorých pomohla úprimne mienená modlitba a presne daná obradná liturgia. Ľahšie posadnutie sa napokon netýka samotného diabla, ale nižších démonov.

„Ale zažil som prípad, pri ktorom mal posadnutý človek takú silu, že ho museli držať traja ľudia. Hovoril plynule cudzími rečami, ktoré vôbec neovládal, poškodzoval sa, ubližoval si, vyvádzal veľmi nepekné veci,“ dodáva otec Vojtěch.

Ako na nich

Exorcistov arzenál v boji so zlom je viac-menej klasický a neveľký. Už veľkí kresťanskí teoretici zo začiatku nášho letopočtu odporúčajú ako najjednoduchšiu a najbežnejšiu ochranu znamenie a symbol kríža. Výzbroj dnes dopĺňa svätená voda a stáročiami preverené postupy ukotvené v takzvanom rímskom rituáli.

To podstatné je však v samotnom človeku. Vyháňač diabla musí byť pevný a silný hlavne psychicky. Musí veriť a musí si veriť, nesmie zakolísať a zapochybovať. „Je to vlastne úplne jednoduché, všetka moja sila je v láske k Bohu a viere v jeho pomoc,“ tvrdí otec Vojtěch, novodobý bojovník s peklom.

Páter Jaroslav Brož dodáva, že ľudia posadnutí diablom dramaticky reagujú pri stretnutí so sväteninami, ako sú napríklad modlitby, kríž, svätená voda, kadidlo. „Desia sa ich, často z nich ‚niečo‘ dokonca začne hovoriť cudzím hlasom,“ vysvetľuje páter Brož. Výroky nečistých síl z úst obetí počul už veľakrát. Takzvaným exorcistom na plný úväzok je v Česku údajne len páter Pavel Havlát z Kláštora paulánov (rád najmenších bratov svätého Františka z Pauly, ktorého príslušníci žijú v trvalom pôste) vo Vranove pri Brne. Ďalší kňazi potrebujú na výkon tejto služby špeciálne poverenia, ktoré im udeľuje príslušný biskup.

S čím ľudia najčastejšie za „profesionálnym“ exorcistom prichádzajú? „Niekedy s tým, že sa u nich doma niečo deje, že počujú zvuky, hlasy, kroky… V tom prípade im radím, aby si zavolali miestneho kňaza, nech byt požehná, vykropí, nech sa rodina dobre modlí, pretože je to kresťanská rodina, ktorá posväcuje miesto, kde žije, kde prebýva. Keď to nepomáha, je niekedy potrebné urobiť exorcizmus domu. A keby sa tam stalo niečo vážne, silné, nech už by to bolo miesto, kde sa robil špiritizmus alebo tam bola nejaká vražda, alebo nejaké veľké nešťastie, tak je dobré na tom mieste odslúžiť svätú omšu.

Ľudia tiež prichádzajú s tým, že sa často v ich rodine deje veľa nešťastia, niečo veľmi zlé, úmrtia, jednoducho rôzne ťažké situácie. Alebo tiež vnímajú, že niečo zlé sa deje im, majú pocit, ako by ich niekto preklínal alebo im bral energiu, alebo niekto na nich posiela niečo zlé. Niekedy stačí modlitba za uzdravenie, niekedy stačí dobrá rada, niekedy modlitba za oslobodenie,“ vysvetľuje páter Havlát.

„V každej diecéze je niekoľko kňazov, ktorí sa vyháňaniu venujú,“ dodáva páter Brož s tým, že „predovšetkým v Prahe sú potrební. Aj ja sa exorcizmu venujem. Keď mám čas, tak aj niekoľkokrát za mesiac“.

Podľa neho sú služby exorcistu potrebné čoraz viac. „Ľudia totiž otvárajú diablovi dvere. Dobrovoľne sa mu upisujú. Dokonca má program v televízii, volá sa Volajte veštca. Satanizmus, okultizmus a kartárstvo len prekvitajú,“ dodáva prísne. Ľahkým terčom temných síl vraj môžu byť ľudia, ktorí sa nezodpovedne zahrávajú s „inými sférami“ či astrálnom. Všetci amatérski vyvolávači duchov, špiritistické médiá, satanisti či čarodejníci sa vraj pri svojich seansách a neuvážených okultných praktikách otvárajú a ponúkajú bytostiam, ktoré sa len trasú, aby sa na nich mohli prilepiť.

Okultnými praktikami sa vraj otvárame diablovi.

Kto pomôže?

Čo by teda páter Pavlát poradil tým, ktorí váhajú, či už ide o prípad pre exorcistu? „Asi prvé je ísť za svojím vlastným pastierom a otvoriť mu svoje srdce. Každý kňaz by mal byť schopný rozlíšiť, či je to naozaj vážne, alebo on sám by sa mohol pomodliť a pomôcť tým ľuďom. Keby to bolo niečo závažnejšie, tak by tých ľudí poslal za niekým, kto sa zaoberá službou uzdravovania a oslobodzovania.“

Exorcizmus dodnes tvorí súčasť súhrnnej katolíckej náuky a liturgie. Teória ho rozdeľuje na „malý“ a „veľký“. Malý exorcizmus má svoje miesto napríklad pri krste. Veľký exorcizmus, majstrovské umenie boja s diablom, je vyhradené len povereným cirkevným vyháňačom diabla. Mimochodom, exorcizmus alebo dejiny satanizmu sa dokonca dajú študovať na Vatikánskej univerzite – a napodiv, ide o relatívne mladý odbor, otvorený pre študentov len nedávno.

Exorcistická formula

Vyháňam ťa, najnečistejší duch, každé zasahovanie nepriateľa, každý prelud, každá diabolská légia, v mene Ježiša (znamenie kríža) Krista, aby si bol vykorenený a utiekol z tohto Božieho tvora. Boh (kríž) sám ti to nariaďuje, On, ktorý ti nariadil, aby si padol z nebeských výšin do najnižších miest krajiny. Nariaďuje ti to Ten, kto vymedzil hranice moriam, vetru a búrkam. Počúvaj dobre a tras sa, Satan, nepriateľ viery, odporca ľudí, príčina smrti, zlodej života, nepriateľ spravodlivosti, koreň všetkého zla, znášky nerestí, pokušiteľ ľudí, ty, ktorý podvádzaš národy, podnecuješ závisť, prebúdzaš chamtivosť… Zmizni v mene Otca (kríž) i Syna (kríž) i Ducha Svätého. Urob miesto Duchu Svätému kvôli tomuto znameniu (kríž) svätého kríža nášho Pána Ježiša Krista, ktorý s Otcom a Duchom Svätým žije a kraľuje na veky vekov. Amen.

(Zdroj: Exorcisté a psychiatři, Gabriel Amorth)

Blah. Matka Alexia Le Clerc

Pomocnicí  sv. Petra Fouriera a spoluzakladatelkou družiny byla mladá dívka z Remiremontu (Lotrinsko, Francie).  Narodila se 2. února 1576. Přišla na svět téhož roku jako sv. Vincenc z Pauly , zatímco na savojském zámku Františku Salleskému a v mirecourtské uličce Petru Fourierovi bylo 10 let.

Její životopis nám podává dva portréty z doby, kdy jí bylo sedmnáct let, a oba tyto portréty se skvěle doplňují.

První je od jejího životopisce: „Byla velká, urostlá, vybraného chování, pleť měla bílou a jemnou, oči modré, krásná, „ač trochu plochá ústa“, bystrý rozum, zdravý úsudek, okouzlující způsoby a byla snášenlivá, i když byla velmi temperamentní povahy.“

Druhý portrét je obsažen v prvních řádcích „Relace“ , kterou měla Alexie napsat z poslušnosti na konci svého života. Vypravuje nám, že měla ráda společnost, ráda se pěkně oblékala, hudba a tanec byly její vášní.

Pak následuje událost popisovaná jen třemi řádky: „Alexie onemocněla horečkou. Jeden její známý mladý muž jí půjčil knihu. Buď aby ji rozptýlil, nebo spíše, aby ji poškádlil. Alexie z dlouhé chvíle knihu přečetla. „Byla dárkem kniha nebo nemoc? Alexie četla knihu o Božím soudu a její duše zneklidněla. Zbytečně prolitá krev Vykupitele, mechanické zpovědi, všechny její drobné chybičky, všechno se jí jevilo jako bleskem ozářené. Protože spolupůsobila s milostí Boží, rozhodla se, jakmile se zotavila, jít ke sv. zpovědi. Potom chtěla její horlivá duše šířit nadšení i mezi přítelkyněmi.  „Známkou velkého povolání je často dojemná a nevinná horlivost, jež pudí duši, aby rozšiřovala dobro, z něhož sama okusila“, píše její životopisec Edmund Renard. Vábení Boží rozezvučelo v duši Alexiině úžasně čistou, křestní lásku. „Miloval jsem tě, proto jsem tě přivábil.“ (Píseň písní).

Obrácení však nebývá nikdy příliš rychlé. Padne-li zrno do země, musí nejdříve odumřít, má-li přinést užitek, – to je bolestná, ale nezbytná skutečnost. Po čtyři roky vítězí u Alexie

jednou milost a podruhé zase přirozenost.

Opět ji vábí různé radovánky a ona je neodmítá. Proč? Vždyť přece nedělá nic špatného! Znovu se objevuje ve veselé společnosti svých bývalých přátel.  Byla snad proto zmařena milost Boží v její duši? Alexie sama odpovídá ve své “Relaci“ jedinou, ale obsažnou větou: „Od té doby byl v mé duši i uprostřed radovánek velký smutek.“ To je známka Boží přítomnosti v duši. Zanechávala v ní smutek. Alexie se už nemohla oddávat dřívějším zábavám, zanechávaly v ní podivnou hořkost.  Bůh se jí dotkl, jak by ji mohl svět uspokojit? Ráda by se zřekla všech zábav, ale jak? Prozřetelnost přispěla na pomoc. Pan Le Clerc dost vážně onemocněl, takže lékaři nařídili změnu vzduchu. Vrátil se tedy s rodinou do rodné vesnice Hymont. Tam Alexie určitě začne žít hlubokým vnitřním životem, jehož potřebu nejasně tuší.  Ale ubohá lidská přirozenost! V Hymontu nebyl kostel, a tak musela chodit do půl míle vzdáleného Mattaincourtu. Zprvu na mši svatou, brzy i na zábavy. Alexie se vrátila do hlučného víru života. Avšak milost Boží ji pronásledovala, i když si toho nebyla vědoma. a Bůh jí připravoval rádce a osvíceného vůdce duší.

Roku 1597 přišel do Mattaincourtu Petr Fourier. Edmund Renard jej líčí takto: „Byl vtělená vyrovnanost, měl výborný praktický smysl. Byl klidný, vážný, soudný, nepřítel ukvapenosti a spěchu, dal si na všechno čas, až to druhé dráždilo. Mluvil, jen když znal dobře vše, byl moudrý, opatrný; nenutil-li ho vyšší zájem, byl vždy ochotný ustoupit, raději poslouchat než mluvit.“

a to vše se odráželo i v jejich pozdějším vztahu:

Fourier byl typ praktický – Alexie typ intuitivní,

Fourier vážil a počítal – Alexie vzplanula,

Fourier se blížil k Bohu s úctou – Alexie s dětinnou důvěrou.

Nedivme se tedy, že prvním jejich setkáním bylo – odmítnutí. Mattaincourtský farář, který ještě nikdy nikomu nic neodepřel, Alexii vzkazuje, když prosí o sv. zpověď, že nemá čas. Alexie se vrátila domů zaražená a rozzlobená… „Ztratila jsem zbožnost, jež neměla pevné základy“, napsala později ve své Relaci. Proč byla odmítnuta? Vždyť toužila po pomoci! Byla to psychologická strategie budoucího vůdce této velké duše? Byla to podivuhodná Boží prozřetelnost, která zdánlivě ničí lidské plány, aby z jejich trosek vybudovala své božské dílo? Určitě! Bůh není nikdy tak blízký jako tehdy, když se nám skrývá.

Jedné neděle byla Alexie na mši svaté. Rušila ji však hudba, která zaznívala od chrámové klenby. „Protože jsem ráda tančila“, přiznává se, „vábil mne ten zvuk tolik, že jsem se úplně zaposlouchala.“

Za týden se na témže místě a týmž způsobem kouzelná hudba opakovala. Je tím zmatena. Vyčítala si roztržitost, obviňovala se z lehkomyslnosti a zamyšlená se vracela do Hymontu.

Potřetí zaléhá podivná hudba k jejímu sluchu. Tentokrát ještě více než o předešlých nedělích. a ke zvukům se připojují obrazy: nádherný průvod masek provádí své tance… a brzy vidí i postavy bez masek. Ďábel vede zástup veselých, mladých mužů a bubnováním je táhne za sebou…

„Když jsem o tom rozvažovala,“ praví Alexie, „okamžitě jsem se rozhodla nikdy již nepatřit k tomuto zástupu.“ Tímto jednoduchým způsobem poznala, jak prázdné a zbytečné byly zábavy, které doposud vyhledávala. Prostě a s podivuhodným ovládáním sebe zaznamenává o této příhodě, že „bedlivě uvažovala, že se rozhodla, že si sama přiznala…“ Není zde ani stopy po nějakém okouzlení smyslů, po citovém hnutí, – bylo to klidné rozhodnutí: Alexie reagovala na osvícení rozumu i víry a učinila si plán. „Od této chvíle učiním vše, o čem poznám, že se to více Bohu líbí, i kdybych měla umřít.“ (Relace). Alexie se Bohu „nepropůjčuje“, ale úplně a zcela se mu dává.

Se zápalem své duše a svého mládí nastoupila rázně cestu. Neváhala, s nikým se neradila, odložila stuhy, drahé šaty a oblékla tmavý kroj a bílý závoj mladých venkovských dívek. Je zbytečné popisovat nespokojenost rodičů, úsměvy, zlomyslné narážky a vtipy.

Když lidé něčemu nerozumí, pomlouvají.

Rodiče pro ni chystali sňatek, aby ji přivedli na jiné myšlenky. Marná všechna námaha! Alexie už neustoupila. Měla „povolání“, to znamená, že byla „vyvolena“. Zřekla se všeho, co bylo nepravé. Ihned dala přednost Bohu a šla za Ním, protože náležela k duším, které se nezastavují u nedokonalého, ale jdou dál. Nezviklal ji výsměch lidí, její duše žíznila po Bohu, ale byla ještě nezkušená na této cestě. Kdo jí ukáže správný směr?

Rozhodla se jít k Petru Fourierovi. Trochu se bála. Vždyť byla nedávno odmítnuta. Jistě již o ní slyšel, protože se o ní mluvilo po celém kraji. Schválí její cestu?

Petr Fourier byl vtělená opatrnost. Nejdříve musel vědět, co znamenala ta vidění s ďáblem, ta náhlá a nerozvážná změna způsobu života, i slib, který učinila bez porady. Káral ji za její smělost, nezávislost a pýchu. Tyto hříchy měla odstranit generální zpovědí. Příliš si to ovšem nekomplikovala. Viděla sebe jasně a brzy byla hotova se zpytováním svědomí. Což nebyla lehkovážnost její největší chybou?  Ráda se bavila, pěkně se oblékala, ráda tančila… ale Fourier měl za to, že se velmi brzy a lehce zbavila práce. Propustil kajícnici, aby si lépe a důkladněji prozpytovala svědomí.

Když si druhého dne pročetla knížečku, kterou dostala od Fouriera, byla její duše zaplavena hořkostí a úzkostí. Zdálo se jí, že se dopustila všech hříchů, které tam byly vyjmenovány. Půl roku chodila Alexie často po cestě, která vede z Hymontu do Mattaincourtu, aby ve zpovědnici slzami omývala své hříchy a nedostatky.

A co říkali lidé? Pomlouvali dále. Alexie však žila v otcovském domě jako poustevnice ve stálém pohroužení v modlitbu a v Boha, – jiného si nevšímala. Chce být řeholnicí? Dobře, dají ji tedy do kláštera ke klariskám v Point-a-Mousson, jak navrhoval Fourier. Ale panu Le Clerc se zdála tato řehole pro jeho dceru příliš přísnou. Pošle ji raději do kláštera třetího řádu svaté Alžběty. Tak si to vymysleli lidé, ovšem nikoliv Bůh. a 

Alexie klidně čekala na znamení Boží. A dostala je.

Měla sen: „Viděla jsem průvod bíle oděných řeholníků. Šla jsem za nimi až na místo, kde byly vztyčeny čtyři sloupy. Mezi dvěma z těchto sloupů seděly sv. Klára a sv. Alžběta. Představila jsem se jim a požádala je, aby mne přijaly za svou dceru. Ale ani jedna ani druhá mě nechtěly přijmout. Ukázaly mi na něco uprostřed sloupů a pravily, že tam je mé povolání. Byla to kolébka, do níž se dávají spát děti, doprostřed ní bylo zasazeno ovesné stéblo, nesoucí klas s latou a zrnem… vedle kolébky bylo veliké železné kladivo, které samočinně bušilo do stébla podle toho, jak se kolébka nakláněla. Napadlo mi, že řád, ve kterém budu, zakusí mnohá pronásledování, ale nebude zrušen. To mělo naznačit křehké stéblo, které nebylo kladivem přeraženo ani zlámáno, neboť Bůh jej posílil a upevnil.“

Jak správná byla tato vize, víme my, kteří žijeme v této době. Kolikrát v minulých staletích dopadlo kladivo na stéblo, ohýbalo je, ale nezlomilo.

Kolik „útěků do Egypta“ zakusila tato kongregace.

Kolik nenávisti pocítila!

„Je třeba vystavět dům, kde by se konalo nejvíce dobra“ – neustále říkala svému zpovědníku. On to však neschvaloval. Založit řád? Proč? a jak? Alexie sama nevěděla, jen vyslovila to, co cítila v duši. a tato slova ji natolik tlačila, že je neustále opakovala Fourierovi. Ale ten je příliš opatrný, než aby tak snadno uvěřil ženské obrazivosti, ale také příliš opatrný, aby nezarmoutil Ducha svatého, je-li to jeho dílo. Proto se modlil a pak řekl Alexii: „Jděte a hledejte si družky.“ Z lidského hlediska  byl takový nábor v Mattaincourtu nemožný. a přece! Tři povolání v šesti týdnech! Šly za svým duchovním vůdcem a řekly:

„Chceme žít společně a konat co nejvíce dobra.“

a tak konečně nastala vánoční noc roku 1597, kdy se zrodila kongregace zasvěcená Matce Boží.

Alexie byla vzorem svým sestrám. Byla vzorem opravdové řeholnice a svědomité učitelky. Milovala dětské duše, do nichž vkládala nejen základy vzdělání a výchovy, ale i lásku k Bohu a přesvaté Matce Panně Marii.

Nedožila se dlouhého věku, protože její život byl prožit ve velké kajícnosti. Zemřela 9. ledna 1622. Bylo jí 46 let. Před smrtí doporučovala sestrám „jednotu a lásku“. Jen tak bude zachováno jejich společné dílo.

Při její smrti bylo už založeno 13 domů. Roku 1627 napsal Petr Fourier: „Všichni páni biskupové zblízka i zdáli žádají o naše sestry, a to do Toul, Met, Verdunu, Chalonsu, Soussonsu, Laonu, Vitry… Jeho Výsost vévoda lotrinský do většiny svých měst: do Nancy, Bar, Saint-Nikolas, Epinal, Chatel, Mirecourtu… arcivévodkyně, která je v Nizozemí, si přeje sestry do svého města Lucemburku.“  Při smrti Petra Fouriera bylo 47 kvetoucích klášterů.